Nota bene 130 apríl 2012

kupujte

130 / 2012 apríl

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

1,40 polovica pre predajcu

CHVáLA BLáZNivosti

nástenka pozor!

nota bene 130

vaše listy

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 01.03. 2012 12:16 Dobrý deň, kúpila som si Nota bene od predajcu č. 135 na hlavnej pošte v NR. Bol veľmi zlatý a šla z neho skromnosť. Mala som dobrý pocit, keď mi poprial pekný deň. Ďakujem. Ľubka, Nitra 02.03. 2012 21:58 Ďakujem milému a slušnému predajcovi č. 4 predávajúcemu Nota bene pred Kauflandom v Hlohovci. Zlepšil mi náladu. Jarka 10.03. 2012 10:43 Dnes som si kúpila NB od sympatickej pani pri Hypernove v PK. Oceňujem príjemný úsmev a nevtieravosť. Určite ju podporím aj pri ďalšom stretnutí. Lenka z Modry 11.03. 2012 20:10 Zdravím. Po dlhom čase som kupoval NB v Prievidzi pred Tescom. Predajca bez preukazu na viditeľnom mieste. Keď som ho požiadal, aby mi preukaz ukázal, ukázal čierno-biele čosi, čo vyzeralo ako desiata kópia pôvodného preukazu. Časopis ani nechcel predať, vraj má posledné štyri. Chcel, aby sme mu s manželkou dali aspoň polovicu sumy – 0,7 eura. Nechápal som. Ako študent na VŠ v BA som NB kupoval pravidelne, najmä na Obchodnej ulici. S takýmito praktikami som sa však nestretol. Sorry, ale toto nie.

12.03. 2012 10:58 Pochvaľujem príjemné vystupovanie predajcov dnes pri Hiltone v Košiciach. Lukáš 12.03. 2012 17:52 Dobrý deň. Chcem sa poďakovať predajcovi č.

72 z TT za dobrú náladu a vynikajúcu hašlerku!

Bola naozaj skvelá.

14.03. 2012 17:34 Dobrý deň. Chcem pozdraviť predajcu pred železničnou stanicou pri hoteli Polom v Žiline, č. preukazu 90. Je veľmi milý. Pochválil mi oblečenie a pýtal sa ma, čo robím. Ja vravím – ja už nemusím. Zaželal mi na cestu, nech sa mi darí.

Touto cestou mu aj ja želám všetko dobré a vyslovujem obdiv nad tým, že sa predaju venuje už tak dlho. Váš časopis kupujem pravidelne a s predajcami mám dobré skúsenosti. Jožo TT

Už niekoľko rokov si kupujem váš časopis od jediného predajcu (č. preukazu 468) v HM Tesco v Bratislave v Petržalke. Je vždy milý, pozdraví a dá sa s ním aj pekne porozprávať. Držím mu palce a hlavne želám veľa zdravia. Ak niekto hľadá svojho stáleho poctivého predajcu, odporúčam tohto pána. Anna Dobrý deň, na začiatok by som vám chcela napísať, že časopis Nota bene je ozaj veľmi dobré čítanie a kupovala by som si ho, aj keby bol predávaný v stánkoch a trafikách a nie od ľudí bez domova. Obsahuje kvalitné články a rozhovory, musím napísať, že odvádzate fakt dobrú prácu. Dobrovoľníčka Jana

Dobrý deň prajem, v januárovom čísle vášho Nota bene bol okrem iných skvelých článkov, ktoré ma vždy znova a znova odpútajú od povrchných každodenných tém tejto doby, aj jeden, ktorý bol pre mňa tak silným emocionálnym zážitkom (hoci som inak pragmaticky založená žena), že mi nedovolil ostať ľahostajnou a nenapísať vám.. „Balvan na tele aj na duši“ – príbeh Eriky a jej syna...

V rámci mojich možností by som im veľmi chcela pomôcť, materiálne či osobnou pomocou. Ďakujem. Robíte skvelú a neskutočne zmysluplnú prácu. Obdivujem vás a držím palce. Katka

Dobrý deň, pani Uličianska, práve som dočítala v najnovšom čísle Nota bene Vaše „Mimochodom Zuzy Uličianskej” s názvom „Romániky s knihami” – ostala som „pif-paf”, pretože úplne s Vami súhlasím, avšak takto presne, výstižne, trefne ako Vy by som to nikdy nevedela dať na papier. O novinároch, kritikoch, „odborníkoch”, blogeroch mám svoju mienku, a síce že kvalita sa neskutočne rýchlo vytráca. Vy ste mi potvrdili, že kvalita tu stále je. Ďakujem a želám veľa úspechov – pracovných i osobných.

S pozdravom Marieta

Chcel by som Vám poďakovať za to, čo robíte.

Pre mňa je Nota bene časopis plný kreatívneho prístupu a osobného vkladu, plný detskej hravosti a zrelej hĺbky. Myslím, že prinášate svojim čitateľom čerstvý vánok do častokrát stereotypných pohľadov na život. Mne osobne určite otvárate nové obzory.

Veľmi sa vždy teším na rubriku „Mimochodom” a na editoriál, pretože sú pre mňa akoby stretnutie s dobrými známymi, ktorí ma zase nejako obohatia. Páči sa mi vyváženosť časopisu a to, ako servírujete rozmanitosť po malých kúskoch. Mário

Kódex predajcu

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

PARTNERI PROJEKTU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

Za februárové číslo skladám veľkú poklonu.

Výborné články, hlavne Plechový domov, Zákon s nimi neráta a Nikdy sa nenudím... len tak ďalej.

S pozdravom Táňa

zostavil Peter Michalko

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

2012 apríl

8 CHVÁLA PSYCHOTERAPIE

BOLESTIVÁ CESTA K SEBE SAMÉMU

Psychoterapia lieči dušu. Je to aj ovládnutie umenia porozumieť jej, umenia zbaviť sa závaží, hovorí spisovateľ Peter Pišťanek.

INÁ LIEČBA POSTAVTE MA NA MOJE MIESTO

14

ĽUDIA ŽIVOT RAIN MANA

16

editoriál

Buďme realisti

Pocity, udalosti a nedoriešené záležitosti členov našej rodiny môžu ovplyvňovať naše zdravie, vzťahy či úspech v práci.

12

Narodili sa s postihnutím, ktoré ich malo diskvalifikovať zo života. Našťastie mali rodičov a učiteľov, ktorí si to nemysleli.

10

z obsahu

SONDA BLÁZNIVÍ SVÄTÍ

Sú otrhaní, dostávajú sa do konfliktu so svetskou i duchovnou mocou... Skrátka sú nepríjemne výstrední. Ale zároveň – svätí.

32

AKTÍVNE STARNUTIE NEDOVOLÍ MOZGU ZAHÁĽAŤ

RETRO KRÁSNE NEPODARKY

Sústredí sa na všetko pekné okolo seba. Má 88 rokov a mimoriadne šťastné obdobie.

Niekdajší novinár a právnik Otto Šimko.

Mali zaistiť zdravie deťom, pohodu rodičom, krásu ženám, slávu mužom, no zavrhli sme ich.

Pred týmito vynálezmi sa oplatilo uniknúť.

„Práve som vynašiel vodné hodinky,“ spokojne vyhlásil môj priateľ pri umývaní riadu. Plech v umývadle sa v pravidelných intervaloch naplnil vodou a prelial.

Radostne rachotal a my sme mu odrátavali sekundy. „Smiešnosť dáva životu jeho pôvab a je pevným pojítkom ľudskej spoločnosti,“ píše Erazmus Rotterdamský vo svojej knihe Chvála bláznivosti. Veru, chvála takej bláznivosti, ktorá vie urobiť z umývania riadu zábavnú záležitosť.

Ale nie vždy je na našej bláznivosti čo chváliť.

Jeden príbeh hovorí o kráľovstve v ktorom sa ľudia napili zo studne s infikovanou vodou a stratili zdravý rozum. Až na kráľa, ktorý sa ako jediný vody nenapil.

Ten s hrôzou pozeral okolo seba, čo sa to s jeho kráľovstvom stalo. S ešte väčšími obavami sa však pozerali poddaní na svojho kráľa, ktorý sa im zdal veľmi čudný. Objavili sa hlasy, že ho treba zneškodniť, aby svojím bláznovstvom neohrozil celé kráľovstvo.

Kráľ sa v obave o svoj život nakoniec zo studne napil a sladká pomätenosť mu zatienila rozum. Celá krajina si vydýchla a búrlivo oslavovala: Kráľ sa vyliečil!

Stále viac sa zdá, že bláznivosť je našou normou.

Drancujeme prírodu a dôležité veci sú na poslednom mieste. Erazmus dokonca tvrdí, že je síce „úbohé byť ovládaný bláznovstvom, klamať seba samého a žiť v nevedomosti - lenže práve to znamená byť človekom.“ Tuším nás zachránia len blázni, ktorým výnimočne, na rozdiel od nás, niečo dochádza.

Nádejou ma napĺňajú „blázniví“ vedci, ktorí sedia na brehu potoka započúvaní do jeho zvukov.

Snažia sa mu porozumieť ešte pred tým, než do neho zasiahnu vodohospodárskymi úpravami.

(Opatrnosť je na mieste, pretože posledné výskumy dokonca hovoria, že voda má pamäť.)

Hildegarda Denninger z Mníchova už niekoľko rokov pracuje na tom, aby premenila bývalú väznicu na štvorhviezdičkový hotel v ktorom zamestná mladých bezdomovcov. Bláznivá teória – pre bezdomovcov to najlepšie - má racionálne korene. Mladí bezdomovci sú v „brynde“ tak po uši, že potrebujú na svoj štart do života nie dobré, ale tie najlepšie odporúčania.

Takéto bláznivé činy sú pilulky pre nesmelých a bezbranných. Premeňme väzenie tupej reality na dobrodružstvo štvorhviezdičkového života. Presne podľa starého anarchistického hesla: Buďme realisti a žiadajme nemožné.

Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou ZELENÁ nájdete: Keď nemáš, požičaj si

Bylinky lásky

Svieža parta z TV Rojko

Doma nám leží množstvo vecí, ktoré skoro nepoužívame. Čo ak potrebujeme ďalšiu, ktorú využijeme raz za čas? Nemusíme hneď bežať do obchodu. Požičajme si a požičiavajme na OdKomunity.sk.

Načo sa napchávať chémiou, keď nám príroda nachystala účinné lieky? S naším minisprievodcom liečivých byliniek sa dozviete aj to, ako pripraviť májový nápoj lásky.

Liečivé bylinky si proste zamilujete.

Partička mladých točí reportáž. Kameraman je sústredený, redaktor zhovorčivý, technik zručný a fotograf robí nevšedné zábery. Sú to ľudia s mentálnym postihnutím. Robia to, v čom sú dobrí a čo ich baví.

3

royhovor

text: ada jung | foto: shooty

nota bene 130

VŠETKY UMELECKÉ ČINNOSTI SÚ VÝSKUM

ZAUJÍMAVÉ JE TO, ČO JE NOVÉ Tento rozhovor sa nemal konať v jeho byte, lebo by vraj musel upratať. Inde by nás však určite rušili jeho početní priatelia a známi, tak som napokon predsa len uvidela neporiadok asi ako v ateliéri. Okrem iných zaujímavých vecí, ktoré zostanú tajné, trónil v byte veľký starožitný pracovný stôl. Za ním sedel Palo Čejka. naučiť ich kresliť. Aj pri zdravých ľuďoch nie je podľa mňa podstatné pri takýchto seminároch zvládnuť techniku kreslenia, lebo to sa naučia aj sami podľa príručky, to sa aj opica naučí sama.

U postihnutých o to viac nie je dôležité, či sa zlepšujú v kresbe, alebo či používajú stále len červenú, keď by mohli modrú.

Bol vidieť pokrok?

Treba očakávať trochu iné výsledky, než u zdravých ľudí. Pri práci s mentálne či fyzicky postihnutými je dôležitý najmä vzťah učiteľ – študent. Pokrok bol už to, keď povedzme mutisti, ktorí sa nerozprávajú, začali komunikovať, hoci aj jednoslovne. Keď tí, ktorí sa najprv len škaredili v kúte, našli v sebe takú dôveru, že sa zrazu usmievali a zapájali do roboty. Pre mňa bolo príjemné uvoľnenie byť s ľuďmi, ktorí sú veľmi radi tam, kde sú. Samotná robota s nimi bola príjemná, sú strašne veselí a rozumeli sme si.

Môžeme byť ako oni?

Nemáme na to byť v niektorých veciach ako oni.

Môžeme sa len závistlivo pozerať – napríklad na to, aké dokážu mať vzťahy. Len raz za čas sa ľudia z viacerých špecializovaných zariadení stretnú na nejakej oslave, čiže aj frajeri a frajerky z iných zariadení z iných miest sa spolu stretnú tak štvrťročne a zatancujú si spolu, potom si napíšu listy, ktoré im opatrovatelia doručia... Všetko je to také čisté, že normálni ľudia s tými svojimi komplikovanými zaprdenými vzťahmi môžu iba závidieť.

Pred rokom si robil dva výtvarné projekty pre talentovaných ľudí s mentálnym postihnutím. Ako sa ti s nimi pracovalo, ako si sa k nim správal?

Správal som sa k nim úplne normálne, tak ako som sa v tej dobe ako učiteľ správal aj k svojim zdravým študentom, ale pracovalo sa mi s nimi príjemnejšie. Čo sa týka chuti do roboty, sú oveľa ďalej ako priemerný stredoškolák, ktorý sa v tomto smere absolútne nemôže porovnávať napríklad s ľuďmi s downovým syndrómom. Oni sú úplní nadšenci, až po takých, ktorí prišli a hneď na prvej hodine hovorili: To výtvarné umenie, to je môj život!

4

Sú vo svojej tvorbe slobodnejší?

Niektorí využívali len základné formy ako troj,- štvorročné deti, niektorí zasa mali naivný prístup ku klasickej štúdijnej kresbe. Je možné posunúť takýchto ľudí ďalej, ale chcelo by to oveľa viac času, než poskytoval tento projekt.

Kolegyňa, ktorá to celé vymyslela si myslela, že to bude naozaj škola, ktorá ich naučí viac.

Ja som ale mal od začiatku pocit, že si netreba klásť ciele, ktoré nedosiahneme. Nakúpili sme fajnový, profesionálny materiál, seriózne sme začali pracovať a nakoniec boli výsledky veľmi príjemné, všetci sme sa tešili, maľby sme si nafotili a zorganizovali sme výstavy. Samotná výtvarná činnosť bola iba prostriedkom, cieľom nebolo

Aj ty si asi komplikovaný, keď máš ako dídžej toľko mien.

Len dve. Jedno staré a jedno nové. No dobre, tak tri. Jedno úplne prastaré, to nechcem povedať. Druhé je Kefír, lebo v dobe, keď sme začínali, všetci DJ mali také hrôzostrašné mená typu Azbest alebo tam muselo byť X, Xerox.

Muselo to byť také dramatické, tak som si povedal, Kefír je taká hlúposť, že to bude aspoň smiešne. Ešte som chcel demonštrovať nechuť k alkoholickým nápojom, ktorú síce nemám, ale chcel som ju deklarovať. A Reverend sa volám odkedy som začal robiť vlastné projekty s tým, že budem poučne púšťať rôzne štýly naraz.

2012 apríl

Čestné miesto.

Keďže máš taký široký hudobný záber, tak som si myslela, že tie rôzne mená patria vždy k štýlu, ktorý púšťaš. Že Kefír púšťa punk, Reverend reggae a ty teraz, že všetko naraz.

To kde sa dá?

Nie všetci sú z toho nadšení. No keď je niekde tristo až päťsto ľudí, musia medzi nimi byť aj nespokojní. Ale to mi je jedno, lebo keby púšťali oni, tak ja by som im do toho nekibicoval. Takže očakávam, že keď prišli na mňa, budú počúvať to, čo púšťam ja.

Tie mená teda nesymbolizujú tvoju hudobnú rozpoltenosť?

Ja som úplne konzistentný vo svojom hudobnom názore. Začnem pri dychovke, prejdem elektronikou, skončím pri hardcore a všetko je to ideálne tanečné. Ale pre tých, čo si ešte stále myslia, že som dídžej, musím využiť túto príležitosť a povedať im, že nie som dídžej. Som hlavne grafik.

Ale toto tvrdíš aj ako autor slam poetry, že ním nie si.

Lebo to je úplná náhoda. Slam poetry je verejná súťaž, môže sa do nej prihlásiť hocikto a tak to aj častokrát vyzerá. Ja som sa tam prihlásil len preto, lebo som si myslel, že to bude sranda a nemôžem za to, že som prvé dva ročníky vyhral. Neznamená to, že sa tomu systematicky venujem. To už dnes robia profesionáli, hlavne v Čechách.

Takže nie si dídžej, nie si slam poetrista, tak z toho mi logicky vyplýva, že nie si ani hudobník. Pritom – kde všade si hral? Úplne prvú kapelu na strednej škole sme mali takú, že sme iba robili hluk. Chodili sme k mojej mame psychologičke do psychologickej poradne

Suchý kvet z trhu.

a tam sme robili bordel ako kapela s názvom Mr .Hoover's factory voice. Hrali sme na všetko, čo bolo k dispozícii. Potom sme mali slávnu kapelu Piecka ÄE a kapelu Honduras. No a dvadsať rokov existujúcu kapelu nad všetkými Kamoško a Kokosko, ktorá za ten čas mala asi desať skúšok a asi 15 koncertov. Teraz už tiež definitívne neexistuje, aj keď ešte pred pár mesiacmi sme mali niekoľko posledných koncertov.

Všetky zároveň zastupujú tvoju lásku k rôznym žánrom?

Piecka bola niečo medzi punkom a reggae, Honduras bolo čisté reggae, Kamoško & Kokosko Pravoslávny Pop. Pri poslednom koncerte Kamoška a Kokoska v klube U Očka bolo na pódiu asi 13 hudobníkov, ak nerátam deti. Pričom na skúške boli tak štyria, piati. Aj napriek tomu, že tam boli známi muzikanti ako Shooty, Rešetka, Holina, Jaslovský, Bálik, Hajdin, Guttler alebo Wittgruber, ako to môže fungovať? Ako to môže znieť lepšie, než mnohé iné kapely, čo poctivo cvičia?

Pretože Kamoška a Kokoska má každý rád, aj ty, tak si zaslepená, lebo je to taký cirkus. My sa vždy najprv dozvieme, že bude koncert a potom začneme skúšať. No a keď sa ľudia dozvedeli, že bude koncert, tak niektorí hovorili fajn, ja prídem a niektorí zasa hovorili fajn a nemohol by som tam hrať? A my, že jasné. Niektorí to robili celé tie roky, tak teraz prišli na pódium už aj s deťmi.

Ktorý je Kamoško a ktorý Kokosko?

To by všetci chceli vedieť, to ti nesmiem povedať. To je úplne najvyššie mysteriózne tajomstvo.

Tak ktorý z nich je lepší hudobník?

To máš ako dvojjedinnosť. Kto je lepší, Otec, Syn alebo Duch? Kto je dôležitejší? Kto z nich je viac Otcom, Synom alebo Duchom? Čo by po tomto všetkom ešte mohlo prísť?

Zabudol som ešte na jednu veľmi dôležitú metalovú skupinu Přátelé žehu, mali sme asi tri koncerty. Ja som vždy chcel hrať tvrdú hudbu a dokonca som nahovoril niektorých kamoškov a kokoskov, že Přátelé Žehu budú pokračovať a budeme hrať metal.

Veľmi ma to bavilo a strašne som kričal texty, ale veľmi sa to nepodarilo, lebo keď funky hudobníka donútiš hrať metal, tak je to strašne smiešne. Ja by som sa nehanbil s tým vyjsť pred ľudí, ale bol to dosť zúfalý pokus.

Mne sa zdá oveľa odstrašujúcejšia vizuálna zložka takéhoto projektu, než tá audio. Či oblečenie a celková úprava nie sú podstatné?

Pravý metalista si nosí svoj metal v duši. Aj tie cvočky má iba zvnútra na trenkách. Ale keď už sa toľko o tom rozprávame, tak to znovu vyzerá tak, že ja som nejaký hudobník.

Lenže ja som super insiťák čo sa hudby týka a fakt sa tomu toľko nevenujem, je to iba strašne okrajová záležitosť.

Potom sa ale tvoj život skladá zo samých okrajových záležitostí.

To je pravda. Človek môže hocičo vyskúšať. To, že niečo nie som, ma nezastaví, aby som neurobil nejakú hovadinu, ktorá mi napadne, že ju vyskúšam. Tak môžem hrať aj na nejaký nástroj, na ktorý neviem hrať.

5

nota bene 130

to hlavne s formou, ale aj obsahovo. Je pravda, že ľudia čakajú niečo naozaj veľké. Je to ako s Vianocami – sú už takí zblbnutí, že čakajú niečo bombastické a môže to byť aj príjemnejší deň, než tie ostatné, ale keďže čakajú bombu, vôbec si to nevšimnú a sú sklamaní. Nový div vôbec nemusí byť pecka do ksichtu, ktorá pravdepodobne už bola tisíckrát použitá. Môže to byť niečo malé, nežné, ale dostatočne rozdielne. Mne to stačí tak.

Teraz otázka k téme tohto čísla Nota bene.

Kto je podľa teba blázon?

Ja to beriem vedecky, blázon má proste v tele nejakú nerovnováhu.

Ty máš všetky svoje záujmy, schopnosti a talenty vďakabohu vyvážené?

Chcel by som byť lepší vo veľa veciach až do úplnej nerovnováhy. Kľudne.

Vo vnútri.

Na trúbku nevieš hrať?

Neviem. Ale hrám. No v živote nepoviem, že som džezmen.

Ok, tak teda si výtvarník, grafik, fotograf?

To som. Všetko ostatné sú iba také zábavky. Nie je to tak, že niečo iba rozbabrem a opustím, ale nemám nijakú ambíciu sa tomu príliš venovať.

Všetky umelecké činnosti sú vlastne výskumom, lebo v umení je zaujímavé len to, čo je nové. Z tohto hľadiska ma výtvarné umenie baví najviac, niečo o ňom viem, tu som najviac pokročil vo výskume a vytvoril som si aj vlastné metódy.

Normálnemu človekovi sa teraz musí zdať, že toto všetko, o čom tu hovoríme, jeden smrteľník proste nemôže stihnúť. A to sme sa k niektorým tvojim záujmovým činnostiam ešte nedostali a obávam sa, že sa ani nedostaneme. Ale keď teda pripúšťaš, že si výtvarník, koľko hodín denne stráviš touto činnosťou?

Keď začnem pracovať, tak pracujem, až kým tie veci úplne nedokončím. Niekedy mi to trvá tri dni, alebo mi to trvá jeden deň, alebo dve hodiny, to je jedno, ale nič iné ma nezaujíma. Výtvarníci majú to šťastie, že v podstate pracujú nepretržite. Nie len ten čas, keď niečo vytvárajú. Ešte predtým potrebujem vedieť, čo budem robiť, ako to budem robiť, potrebujem si to premyslieť.

Takže vlastne, podľa mojich skúseností, utekáš len od zalamovania Nota bene?

Toto bolo dobré! Ale je veľmi nezdravé sedieť desať hodín na riti a pozerať do monitoru.

Niekedy strávim zalamovaním tohto časopisu aj pár dní, potom ma to už strašne ťahá, že poď sa niekam pohýbať. Ale samotné zalamovanie

6

ma baví, pustím si audioknihu a vlastne je to ako keby som si čítal a ešte pritom aj niečo vyrobím. Niekedy ale môžem počúvať len hudbu alebo ani to, ak si potrebujem prečítať aj text a sústrediť sa naň.

Nikdy si nerobil veci, pri ktorých si sa cítil ako blázon len preto, aby si mohol ísť svojou cestou?

Keď ideš svojou cestou, tak sa ti toto, čo si popísala, nemôže stať. V momente, keď niečo musíš, už to nie je tvoja cesta.

Robíš Nota bene, lebo je to dobrý časopis?

Skvelý. Posledné číslo sa rýchlo vypredalo.

Možno je to aj vďaka neortodoxnému spôsobu predaja a tomu dobrému, s čím sa spája. V porovnaní s iným nemenovaným stánkovým časopisom, ktorý má oproti Nota bene polovičný náklad a nevypredá sa, sme naozaj dobrí.

Nedávno som ťa na YouTube videla z istého kníhkupectva dávať tip na dobrú knihu. Bola to kniha Nikolaia Lilina Sibírska výchova.

Mali sme si pripraviť handru na umývanie dlážky, lebo potečie veľa krvi. Kedy stíhaš ešte aj čítať? Koľko kníh prečítaš za týždeň a čo čítaš? Keď v hudbe počúvaš všetko, tak predpokladám, že aj čítaš všetko. Čítam pred spaním. A v autobuse. Na záchode nie, tam hrám hry na mobile. Ja nečítam rýchlo, takže prečítam jednu alebo dve knihy za týždeň alebo žiadnu, len ju rozčítam. Teraz Život je ružový koláčik. som čítal veľmi peknú knižku Pasáž od Češky Sylvy Fischerovej a Na mramorových útesoch od Ernsta Jüngera. Dávno som vedel o existencii tejto knihy, ale zrazu som ju našiel za 60 absolvoval bratislavskú VŠVU, je rytec, ilustrácentov. Teraz čítam detektívky a kúpil som si tor, fotograf, grafik, učiteľ, spevák a muzikant, od Clive Barkera taký temný rozprávkový horor. Dj. (Piecka AE, Kamoško a Kokosko, Přátelé Až ku koncu som zistil, že je to druhý diel, ale žehu, Honduras), slam básnik (víťaz českoprvý mi vôbec nechýbal. slovenskej slam poetry 2007 a 2008), milovník literatúry, cestovateľ a pestovateľ. Od roku Čo očakávaš od dobrej knihy?

1990 vystavoval v Poľsku, Česku, Taliansku, Najlepšie je, keď som prekvapený, že autor Rakúsku, Maďarsku, Veľkej Británii, Bulharsku, dokázal urobiť divy. Urobiť niečo, pri čom si Izraeli a inde. Od septembra 2010 zalamuje poviem, tak toto by mi nikdy nenapadlo. Dá sa časopis Nota bene.

Palo Čejka (1973)

2012 apríl

text: madla rjabininová | ilustrácia: klaus lempelman

Chvála psychoterapie

Všetko, čo ste chceli vedieť o psychoterapii

Báli ste sa opýtať?

Parafrázou názvu filmu Woodyho Allena som chcela iba upútať, žiadne ďalšie paralely nehľadajte. Známy herec a režisér urobil komický film na základe nudných otázok jednej knihy. Ako psychoterapeutka by som zasa chcela dať na zaujímavé otázky zrozumiteľné odpovede. Čo ak sa niekto o mojich problémoch dozvie?

Psychoterapeut je, podobne ako lekár, viazaný mlčanlivosťou. Ak sa nebojíte, že o vašej chorobe porozpráva lekár, tak sa nebojte ani tu.

Aký je vlastne rozdiel medzi psychológom, psychiatrom a psychoterapeutom?

Skúsim to zjednodušiť, v skutočnosti to ale takto striktné nie je. Psychológ pomocou testov zachytí problém – vie veľa o rozdieloch medzi normou a odchýlkami od nej. Psychiater predpisuje lieky – vie veľa o tom, ako to má v tele fungovať.

Psychoterapeut hľadá a oživuje vlastné zdroje klienta – vie veľa o tom, ako sa to dá. Je to akoby ďalšia špecializácia, ktorú môžu mať aj sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a podobne.

Ako si mám medzi psychoterapeutmi vybrať Koľko to bude stáť? toho správneho?

Niektorí psychoterapeuti majú zmluvu so zdraMôžete sa spýtať známych alebo vášho lekára, votnými poisťovňami a môžu poskytovať služby môžete si niečo vygoogliť. Preverte si na strán- aj zadarmo. Obvykle sa ale platí. Cena sa pohybuje ke Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, od 15 do 30 euro za jedno sedenie pre jednotlivca. či je človek, na ktorého máte odporúčanie, Pre páry a rodiny je to viac, ak ide o skupinovú v zozname. Do zoznamu sa dostanú iba tí, ktorí psychoterapiu, tak je zas cena nižšia. Veľa? Ak majú za sebou dlhodobé vzdelávanie a splnili zvážite, koľko peňazí miniete na kozmetiku, kanáročné podmienky. Ak ale pri prvej návšteve derníka, možno budete peniaze investované do zistíte, že vám psychoterapeut nesedí, skúste terapie – rovnako ako to povedala jedna klientka sa obzrieť po inom – v psychoterapii je vzťah – považovať za svoju najlepšiu životnú investíciu! medzi terapeutom a klientom veľmi dôležitý.

Musí to byť človek, ktorému budete dôverovať.

Ako to na sedení prebieha? To budem ležať na gauči?

Väčšina psychoterapeutov má kreslá :-). Sedenie trvá zvyčajne 50 minút, obvykle prejdú veľmi rýchlo. Rozprávate o tom, čo vás ťaží a psychoterapeut na vaše rozprávanie reaguje otázkami, ktoré s problémom súvisia. Často pomáha samotné uvedomenie si týchto súvislostí. Problém síce zostáva, ale vaše nazeranie naň sa zmení a už na vás nemá taký vplyv.

Napríklad, ak sa vaša manželka rozhodne s vami rozviesť, nezmení sa to, že by s vami zostala, pretože chodíte na psychoterapiu, ale to, že s tým dokážete žiť (teda aj spať, pracovať a prežívať radosť).

„Psychoterapeut je, podobne ako lekár, viazaný mlčanlivosťou.“

Ako dlho to bude trvať?

To je rôzne. V závislosti od prístupu – aj od problému. Výnimočne stačí jediné stretnutie, častejšie ide o viac mesiacov, niekedy aj rokov.

Bude to bolieť?

Nie vždy. Ale niekedy áno. Uzdravovanie ide cez bolesť. Rana ani tak nebolí, keď sa vám stane úraz, ako potom, keď sa hojí. Niekedy sa zhojí sama, ale inokedy potrebuje odborné ošetrenie. Ak sa nelieči, hnisá a bolí. Podobne je to aj s ranou na duši.

Čo sa doma navarí, nech sa doma zje!

Možno sa ostýchate navštíviť odborníka, pretože by ste mohli do vášho problému zatiahnuť aj iných členov rodiny a oni by si to nepriali. Vy ste si ale asi tiež nepriali mať problém. A ak doma zjete otrávené huby, tak tiež vyhľadáte pomoc, nie?

Možno to niekomu pomôže, ale ja svoje problémy zvládnem sám!

Aj keď von z problémov sa musíte dostať sami, psychoterapia vám môže pomôcť objaviť v sebe novú silu, keď ste už unavení, nové spôsoby riešenia, keď máte pocit, že ste už všetko vyskúšali, nové nazeranie na problém, aj keď máte pocit, že o probléme už viete všetko.

Mne ale nič nepomôže!

Veriaci ľudia hovoria, že Boh nenaloží na nás viac, ako vládzeme uniesť. V psychoterapii veríme, že klient má v sebe zdroje, ktoré mu umožnia jeho problém zvládnuť. Nič nemôže nahradiť, čo ste stratili, ale dá sa žiť aj s vedomím straty. Aj keď nie hneď a nie ľahko.

Vyskúšala som a nepomohlo mi to!

Dôvodov pre toto konštatovanie je viac, odporúčanie mám iba jedno. Nevzdávajte to, skúste znova.

Neviem, či sú toto všetky otázky o psychoterapii, na ktoré ste chceli nájsť odpovede a báli ste sa spýtať. Ak nie, položte svoju otázku vášmu psychoterapeutovi pri prvej návšteve.

7

Chvála psychoterapie

text: madla rjabininová | foto: boris németh

nota bene 130

ČLOVEK SA MUSÍ ZBAVIŤ ZAPUZDRENÝCH ZRANENÍ

BOLESTIVÁ CESTA K SEBE SAMÉMU Psychoterapia sa u nás vníma ako čosi pre bláznov. Iste, je to liečba duše.

Ale je to aj ovládnutie umenia porozumieť jej, umenia zbaviť sa nánosov, zbytočností a nezmyselných závaží, hovorí spisovateľ Peter Pišťanek.

Dokážeš si spomenúť, kedy si sa s pojmom psychoterapia stretol po prvý raz?

Veľmi dávno, vlastne to ešte nijako nesúviselo priamo so mnou a s mojím psychickým stavom. Prinajmenšom som si toho vtedy vo svojej zadubenosti nebol vedomý. Dakedy začiatkom 80. rokov som u kamaráta naďabil na pár Frommových a Freudových kníh, ktoré vyšli v Československu v 60. rokoch v rámci prechodného uvoľnenia, tak som si niečo požičal. Zaujímalo ma, čo je to tá psychoanalýza, ktorá sa často s obľubou vulgárne karikovala do podoby pološialeného psychiatra a jeho pacienta na pohovke. Veď iste sami poznáte tie komédie typu Dívka na koštěti – alebo ako psychoanalytikov zobrazuje Woody Allen.

No a v tej knihe, v súvislosti s opisovanými klinickými prípadmi, sa to slovo určite vyskytlo. Dosť na tom – vtedy som pochopil, že ľudská duša je svojrázny nekonečný vesmír s vlastnými zákonitosťami. Akurát mi to vtedy ešte bolo nanič, lebo som bol pevne presvedčený, že žijem úplne správne a som spokojný a šťastný.

8

Bolo ti toto poznanie na niečo potom, keď si sa už taký šťastný a spokojný necítil?

Samozrejme, že tá moja spokojnosť bola po celý čas len ilúzia. A pre tú terapiu to ani nebolo rozhodovanie. Dakedy začiatkom leta 2004 sa so mnou rozišla vtedajšia priateľka, čo na mňa veľmi ťažko doľahlo. Jednak som si intenzívne spytoval svedomie, kde som urobil chybu, že sa na mňa vykašľala, jednak som z toho upadol do ťažkej depresie, lebo som na ňu bol dosť namotaný. A keďže som sa cítil, ako keby sa na mňa zosypala šopa, tak som sa obrátil na psychiatra MUDr. Petra Breiera s prosbou o pomoc. No a on, keď videl, že som na tom psychicky naozaj veľmi zle, ma odporučil MUDr. Janke Vránovej.

Bol som ochotný podstúpiť čokoľvek, len aby sa mi uľavilo, ten depresívny stav bol jednoducho neznesiteľný. Takže som začal dochádzať na psychoterapiu, najprv individuálnu a potom skupinovú. Tam sa ukázalo, že príčinou môjho stavu nebol rozchod, bol len spúšťačom. Celý život som pred sebou hrnul nevyriešené veci z minulosti, takže raz sa to muselo zosypať. Stačil jeden

riadny otras. A to, keď človeka opustí bytosť, s ktorou vo svojom živote rátal, taký vhodný otras je. Vďakabohu za to.

Vďakabohu za ten otras?

No iste, pretože len riadny otras prinúti človeka k nejakej sebareflexii. Kým normálne funguješ a všetko sa ti plus-mínus darí, tak nemáš najmenší dôvod domnievať sa, že niečo robíš zle, alebo máš vo svojom živote niečo zle nastavené. Nie je dôvod rozvirovať usadeniny, čo ti nasadali na dušu, v podstate si ich ani neuvedomuješ. Príde však otras, usadeniny sa zvíria, zdvihnú sa kvantá kalu a vtedy človek pochopí, čo nosí so sebou, respektíve v sebe.

No a to je ideálny čas zbaviť sa naukladaných vrstiev, nechať ich odplávať preč. Je to ako vyčistiť dlho zanedbané akvárium.

Aká bola cesta od zakalenia k vyčisteniu, od neznesiteľného utrpenia k vďačnosti?

Ak teda slovo vďačnosť nie je prisilné slovo.

Je skôr prislabé, povedal by som. MUDr. Vránová mi zachránila život, a to nielen vo fyzickom slova zmysle, ale aj čo sa týka

2012 apríl

A najmä som začal byť zvedavý na to, čo ma čaká ďalej. Začal ma baviť môj vlastný život! To som nikdy predtým nezažil, aspoň od detstva nie. Žil som preto, lebo som musel. Ináč, neviem, či je to vôbec zrozumiteľné. Pre niekoho, kto nikdy nič podobné nezažil a ani o to nestojí, to môže znieť ako úplný blábol.

hodnoty vlastného prežívania a vzťahu k sebe samému. Za to jej budem navždy vďačný. Veľa ľudí sa domnieva, že psychoterapia je nejaké príjemné kvákanie pri kávičke. To je zásadný omyl. Psychoterapia je pomerne rigidný proces, ktorý má svoj začiatok a svoj koniec, smeruje odniekiaľ niekam, do cieľa, ktorý si pacient so svojím terapeutom vopred stanoví. A ten proces bolí. Človek sa postupne zbavuje nánosov, zapuzdrených zranení a bolestivých miest, ktoré nosí so sebou a v sebe pridlho. Už si ani neuvedomuje, že nie sú jeho, že to nie je on, že mu neraz boli vnútené. Napríklad rodičmi. Z detstva pochádza častý zdroj problémov. Rodičia nás nejako naformátujú, síce bez zlého úmyslu, ale neraz nám tak spôsobia v dospelom veku neriešiteľné problémy. Z tohto uhla pohľadu by som pokojne povedal, že taká polovica populácie je zrelá na psychoterapiu a ďalším tridsiatim percentám by určite prospela. No ale treba povedať, že ak psychoterapia zafunguje, tak strhávanie týchto nánosov ukrutne bolí.

Teraz hovorím o svojej vlastnej terapii.

Ako dlho celý proces trval?

Depresia sa ma držala asi pol roka. Na jej postupnom zmierňovaní mala okrem psychoterapie veľkú zásluhu aj priateľská komunita, ktorá sa v to leto vytvorila u mojej kamarátky. Všetci sme sa poznali už z minulosti, ale nikdy sme neboli nejakí extra priatelia.

A teraz sme spolu prežili celé leto 2004. Každý z nás mal niečo za sebou, niečo odžité, nejakú traumu, takže sme to po večeroch pri ohni na záhrade rozoberali a tak trochu sme si vzájomne robili akúsi kuchynskú terapiu.

Varili sme si spolu, jazdili sme na bicykloch

kúpavať sa, no najmä sme sa veľa rozprávali.

Je zaujímavé, že s príchodom prvých jesenných pľuští a zimy sa táto naša komunita zasa spontánne rozpustila a už nikdy potom sme sa v tomto štvorčlennom obsadení nezišli. Tá naša letná aliancia akoby sa naplnila a každý sme sa vrátili nazad do svojich životov. Vlastne už ani takmer nie sme vo vzájomnom kontakte.

Ale navždy ich budem mať v srdci. Lepších priateľov už nikdy nebudem mať.

Kedy sa ti po prvý raz naozaj uľavilo?

Záblesky, náznaky úľavy a nediferencovaných pocitov šťastia sa dostavili už v lete. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď som sám šiel na bicykli na jazero. Priatelia šli vopred, ja som sa pre niečo zdržal, pomaly som šliapal po chodníku, vnímal les a jeho šero, koruny stromov nad

„Žil som preto, lebo som musel.“ hlavou a naraz som vpravo od cesty zbadal čistinku osvetlenú jasným slnečným svetlom ako bodovým reflektorom v divadle. Bol to pohľad, ktorý ma tak fascinoval, že som zosadol z bicykla, stál a dlho som sa v tom kochal.

A zároveň som v tej chvíli pocítil stopercentnú istotu, že Boh je. Odvtedy sa ma, čo sa tejto otázky týka, už nikdy nezmocnil ani tieň pochybností.

No a potom to už šlo len k lepšiemu. Doktorka Vránová ma pripravila na to, že budem mať nezvyklé pocity, ale nebol som pripravený napríklad na to, že sa mi zostrí vnímanie, sluch, čuch, chuť.

Zrak mám odjakživa slabý, som krátkozraký, ale začal som aspoň celkom ináč vnímať farby.

Alebo naopak. Pre niekoho môžu byť tvoje slová podnetom vybrať sa na cestu, po ktorej si ty už prešiel. Čo by si takému čitateľovi odkázal?

V prvom rade musím povedať, že keď sa na to tak spätne pozerám, tak som mal obrovské šťastie. Prežil som oba svoje pokusy o samovraždu, čo dodnes nechápem, a naďabil som na MUDr. Vránovú. Mal som šťastie aj na priateľov a vo firme, kde pracujem, ma podporili a rátali s tým, že kým sa z toho nedostanem, nebudem im na marketingovom oddelení veľmi platný. Ako keby mi prostredníctvom ľudí, čo ma obklopovali, niekto rozvinul červený koberec nazad do života. Takže je to dosť neprenosná skúsenosť. K terapii: u nás je obvyklé, že psychoterapia sa vníma ako čosi pre bláznov. Niekto povie, že jeho psychoterapiou je modlitba. Iný známy mi zasa povedal, že má kamaráta psychiatra, s ktorým si chodia raz za čas sadnúť na kávičku a preberú veci. Moja švagriná si zasa zaspieva a to je jej psychoterapia. Obávam sa, že tu došlo k zmäteniu pojmov. Asi podobne ako v prípade slova depresia. Dnes má „depresiu“ aj niekto, koho chytil slabý svetabôľ. Ale v prípade psychoterapie – konkrétne tzv. hlbinnej, lebo len s tou mám osobnú skúsenosť – nejde o sedenie pri kávičke, to som už povedal. Je to veľmi náročná a často bolestivá cesta k sebe samému. Objavovania a prijímania toho, kým sme a akí sme. Iste, psychoterapia, ako už jej názov napovedá, je predovšetkým liečba duše.

Ale je to aj osobnostný rast, je to ovládnutie umenia porozumieť svojej duši, zbaviť sa nánosov, zbytočností, zacykleností, nezmyselných závaží, ktoré nás brzdia. Jediné, čo ľutujem, je, že som to zažil až v 44 rokoch. Koľkých chýb som sa mohol vyvarovať, keby som na to bol prišiel skôr! Ale otázka je, či by som na to povedzme v 25 rokoch bol dostatočne pripravený. Lenže to je relatívne. Keď niekto cíti, že by mu to pomohlo, treba to skúsiť.

Peter Pišťanek (1960) Spisovateľ, scenárista a publicista, v roku 1991 debutoval románom Rivers of Babylon. Napísal asi desať ďalších kníh, z ktorých dve poslúžili ako námet k filmom (Rivers of Babylon a Muzika). Jeho knihy vyšli v prekladoch vo Francúzsku, Veľkej Británii, Turecku, Srbsku, Chorvátsku, Španielsku a Česku. Momentálne odovzdal scenár k filmu Rukojemník, dokončuje nový román Lokomotívy v daždi a pracuje na scenári k filmu Rivers of Babylon 2.

9

INÁ LIEČBA

text: anna. e. grmanová | foto: shutterstock

nota bene 130

Pozrime sa na svoju rodinu inak a možno viac porozumieme svojim problémom.

SILA RODINNÝCH KONŠTELÁCIÍ

POSTAVTE MA NA MOJE MIESTO Pri všetkej snahe sa niekedy nedokážeme vymaniť z choroby. Opakovane sa zamotávame v nefunkčných vzťahoch, zlyhávame v práci. Príčinou môžu byť pocity, udalosti a nedoriešené záležitosti členov našej rodiny.

Rozľahlá zasadačka v miestnom kultúrnom centre sa zapĺňa ženami. Debatujú, hanblivo postávajú v kútoch, odhodlane sa usádzajú na stoličky postavené do veľkého kruhu.

Zbadám niekoľko starších dám a zopár dvadsiatok. Väčšinou sú ale medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. V duchu si ich triedim podľa typov – rebelantské, elegantné, intelektuálne, romantické, usadlé. Na prvý pohľad sme dosť nesúrodá skupina, no čosi nás predsa spája. Máme problém, ktorého sa nevieme zbaviť. Riešenie hľadáme na rodinných konšteláciách, dnes špeciálne vyhradených pre ženy.

10

Kostlivci v skrini Pred stavaním konštelácií sa odporúča vypátrať rodinné tragédie, predčasné úmrtia, potraty, rozvody, adopcie, incest. Zistiť, koho príbuzní zavrhli, kto slúžil, bol vo väzení či bojoval vo vojne. A samozrejme ujasniť si svoj problém.

Mňa sem doviedli mnohonásobné potravinové alergie. Hovorí sa, že jedlo je život. Ja už necítim hlad, ani nič iné. Ako by som sa odstrihla od tela.

Znervózni ma, že by som to mala rozoberať pred hordou neznámych. Zaplaví ma nepríjemné napätie, srdce mi búcha, dych sa kráti.

Zvažujem, či stihnem ujsť. Vtom si uvedomím,

že po dlhej dobe konečne niečo cítim. Aká úľava, že nie som úplný robot!

Medzitým už ženy v kruhu vysvetľujú, prečo na rodinné konštelácie prišli. Niektoré vedia, o čo ide, no pre mnohé z nás je všetko nové. Prekvapí ma, aké rôzne problémy odznejú – neplodnosť, nevera, odcudzenie medzi manželmi, alergie a chronické choroby, ťažkosti s deťmi, narušené vzťahy s rodičmi, depresia, opakované úrazy, strach z výšky, znásilnenie. Moje zábrany sa stratili. Už to nie som ja a kopa neznámych, ale my. Úprimnosť mi pripadá bezpečná a prirodzená. Keď na mňa príde rad, vyhŕknem: „Nedokážem mať

2012 apríl

si stihnem uvedomiť, čo presne robím. Cítim zmätok a smútok. Žena, ktorej situáciu prehrávame, sa rozplače. Pod vedením skúsenej konštelárky (moderátorky celého procesu) sa začína odkrývať podstata blokov v jej rodinnom systéme. Zástupcovia opisujú, čo cítia.

Pohybujú sa v priestore. Pre mňa je to úžasný zážitok. Som sama sebou, no prúdia cezo mňa emócie a myšlienky odinakiaľ. Účinkovanie v cudzom príbehu mi paradoxne otvára nový pohľad na môj vlastný. Napriek tomu, že hľadám odpovede na odlišné otázky.

Niekedy sa príbehy iných účastníkov záhadne prepoja. Moja kamarátka má ťažkú astmu.

Nemôže dobre dýchať. Hovorí, že bez liekov by tu už nebola. Nedostala sa síce k stavaniu svojich konštelácií, no ocitla sa v roli smrteľnej choroby. „Cítim sa strašne dôležitá,“ hovorí na začiatku. Čím viac sa rodina preskupuje do zdravšieho obrazu, tým ďalej „choroba“ ustupuje. „Som slabá a bezvýznamná,“ komentuje nakoniec kdesi z úzadia.

Vitaj, čierna ovca Aj divák si na konšteláciách môže ujasniť veľa vecí. Ideálne však je, keď máme šancu rozostaviť a pozorovať aktérov svojej rodinnej konštelácie. Mám to šťastie. Moja náhradníčka stojí ďaleko od postavy partnera. Chrbtom k nemu. Aj tak sa cíti nepríjemne, preto jej majú „podržať chrbát“ mama s babkou. V rodinných konšteláciách platí, že predkovia podporujú potomkov. Tu to veľmi nefunguje. „Ako

ľúbostný vzťah založený na splynutí duší. Moje očarenie sa s prehlbovaním známosti mení na odpor. Z partnera sa stáva nepriateľ. Chcem to prekonať, ale vzájomnú blízkosť nedokážem stráviť.“ Vystihujem svoju aktuálnu situáciu, ktorá mi berie chuť do života. Už len tým, že som ju prvýkrát pomenovala takto priamo, má pre mňa dnešné stretnutie zmysel.

„Keď sa snažíme odčiniť staré rodinné krivdy, brzdíme svoj život.“

by vo mne nebolo ani trochu života,“ vystihne to moja náhradníčka. Tok energie je narušený rozvodom starých rodičov. Vôbec sa nečudujem.

V našej rodine je dedov odchod stále prítomný ako nezacelená rana. Je varovaním, ktoré Pocity odinakiaľ sprevádza naše lásky. Šablónou, podľa ktorej Je nás tu asi dvadsať. Každá svoj rodinný ob- hodnotíme mužov. raz nestihne postaviť. Aby to bolo spravodlivé, Chcem za babku a mamu opísať, čo im dedo losujeme. Voľba padne na ženu, ktorá nemôže spôsobil. Konštelárka ma ostro zahriakne. otehotnieť. Vyberá si z nás zástupcov za svoju „To nie je tvoja agenda. Nechaj hovoriť tých, rodinu. Zhodou okolností predstavujem jej ktorých sa to týka.“ Jej prístup sa ma dotkne. partnera. Do rodinnej mapy následne pridáva Kto už vie viac, než ja? Vzápätí sa mi vybaví, rodičov, svokrovcov, bývalého manžela. Ako čo som sama cítila v úlohe zástupcu. A hneď som vďačná, že dostanem takú spätnú väzbu. figúrky v podivnej šachovej hre nás rozostavuje Náš pohľad býva založený na vlastných predpodľa vzájomných vzťahov. Zástupkyňu za seba postaví oproti mne a ďalej už iba pozoruje, čo pokladoch, analýzach, predsudkoch. Subjeksa bude diať. tívna interpretácia nám neumožní vidieť širšie Silná reakcia, ktorú vzápätí pocítim, ma zastih- súvislosti. Rodinné konštelácie áno. Ako by ne totálne nepripravenú. S „mojou ženou“ od sme stúpali v presklenom výťahu a namiesto malých úsekov uvideli celistvý obraz. seba naraz odskočíme ako dva odpudzujúce sa magnety. Nečakaná sila nás odhodí na opačné V ďalšom momente sa stane čosi, čo ma vážne konce miestnosti. Stane sa to náhle. Skôr, ako rozhorčí. Moja postava má odprosiť dedka a

jeho druhú ženu za to, že som ich súdila. Má si pred nimi kľaknúť a prejaviť im úctu. Zdráha sa, čo presne zrkadlí moje pocity. Pripadá mi to nespravodlivé, nepochopiteľné. V konšteláciách však platí istá hierarchia. Starší sú vyššie a patrí im rešpekt mladších. Hoci sa s dedkom spája trápenie a jeho novú ženu u nás nikto nemal rád, patria do rodiny. Popieranie ten fakt nezmení.

S novým nadhľadom Moja postava sa teda podvolí. Pri pohľade na nové usporiadanie ma ohromí oslobodzujúci pocit. Dôjde mi, že nie som babka ani mama. Nebol to môj rozvod, moja bolesť. Za túto kauzu naozaj nemusím a ani nemôžem bojovať. Mám iba prijať minulosť, aká je.

Keď sa prestaneme stavať do role iného člena rodiny, brať na seba jeho bremeno, tok energie sa napraví. Prejaví sa to v celom rodinnom obraze. Najviac to precítim, keď sa vymením so svojou zástupkyňou. Postavím sa na jej miesto sama za seba a blízkosť partnera ma viac nedesí.

Záverečné usporiadanie rodiny sa vo mne usádza niekoľko mesiacov. Žiadny radikálny happyend sa síce nedeje, ale zmiernili sa mi úzkosti aj problémy s jedlom. Rozídem sa s priateľom, ale strach zo splynutia v tom nehrá rolu. Užívam si, ako hreje slnko, ako chutia prvé jahody, ako bzučí mesto.

Prvýkrát sa zaľúbim do niekoho, s kým chcem ostať. Zážitok z rodinných konštelácií mi rozhodne nedal všeobecne účinný patent na život. Prichádzajú nové výzvy. Občas sa v nich zamotám, občas si spomeniem na obrodnú silu nadhľadu. Metóda rodinných konštelácií možno nenadchne každého.

Pre mnohých je však impulzom, aby seba a svoje problémy vnímali inak.

Metóda rodinných konštelácií Vytvoril ju nemecký psychoterapeut Bert Hellinger, pôvodne misionár a kňaz kmeňa Zulu v Južnej Afrike. Keď vystúpil z rádu, začal sa venovať psychoterapii. Inšpirovaný rôznymi terapeutickými smermi, hlavne transakčnou analýzou, vyvinul rodinné a systémové konštelácie. Založil ich na tom, že každý človek je súčasťou väčšieho celku – rodinného systému. Naše prežívanie môžu ovplyvňovať pocity, udalosti a nedoriešené záležitosti predchádzajúcich generácií. Keď sa podvedome snažíme odčiniť staré rodinné krivdy, dookola prehrávame život kohosi iného a brzdíme svoj vlastný. Neblahý vplyv môže prichádzať od blízkeho, ale aj vzdialeného, neznámeho predka. A my sa potom nedokážeme vymaniť z choroby, problémových vzťahov či neúspechov v práci.

Zdroj: cs.wikipedia.org

11

ĽUDIA

text: dagmar gurová

nota bene 130

Kim Peek (vľavo) stretol scenáristu Barryho Morrova a vznikol oskarový Rain Man. Foto: Wisconsin Medical Society Foundation.

BEZBRANNÍ GÉNIOVIA

ŽIVOT RAIN MANA

Sú to extrémne nadaní ľudia. Narodili sa však s postihnutím, ktoré ich podľa väčšinových noriem diskvalifikovalo zo života. Našťastie mali rodičov a učiteľov, ktorí si to nemysleli.

Američan Kim Peek meravo leží krížom cez posteľ. Prešedivený muž s veľkou hlavou a zaguľateným bruškom pripomína veľrybu uviaznutú na plytčine. V skutočnosti len čaká, kým mu jeho staručký otec Fran láskyplne navlečie ponožky. Je to jedna z najdojemnejších scén dokumentu Ozajstný Rain Man, ktorý približuje obrovský paradox Kimovho života. Bez pomoci si neumyl zuby či nezapol gombíky, no zároveň bol géniom s objemnou fotografickou pamäťou.

Za pár sekúnd „vstrebal“ kvantá textu, pretože každým okom súbežne čítal inú stranu. Aj po dlhšom čase si pamätal 98 percent prečítaného. Nikdy nezabudol melódiu, ktorú raz počul. Poznal všetky telefónne predvoľby v USA i tamojšie diaľničné systémy. V hlave nosil aj kalendár za posledných 2000 rokov – stačilo mu povedať dátum narodenia a okamžite oznámil, ktorý deň v týždni to bol, o čom vtedy písali noviny, či aký film letel v kinách.

platiť aj pre Kima. Lekár povedal jeho rodičom, nech dajú bábo do ústavu a zabudnú naň.

Neposlúchli a čoskoro zistili, že ich syn je naozaj iný. V 16 mesiacoch začal čítať a rovno si aj zapamätávať celé knihy. Nebol prieberčivý.

História ho zaujímala rovnako ako Shakespearove hry a telefónne zoznamy. Pre školu bolo podstatnejšie, že rušil. Hneď po prvom dni ho vylúčili. Hoci otec zohnal domácich učiteľov, úrady Kima nepustili k maturite. Do 37 rokov

„Lekár povedal rodičom, nech dajú bábo do ústavu a zabudnú naň.“

bol utiahnutým čudákom. Skoro nevychádzal z domu a mimo rodiny poznal iba pár ľudí.

Zvrátilo to až náhodné stretnutie so scenáristom Barrym Morrowom, ktorý podľa zázračného chlapca stvoril autistu Charlieho Babbitta. Výsledkom bol film ocenený Zabudnite na neho niekoľkými Oscarmi.

Kim sa narodil v roku 1951 s nadrozmernou „Rain Man zmenil môj život. Pred ním som sa hlavou a poškodeným mozgom. V tých časoch nedokázal pozrieť druhým do očí,“ hovorieval sa ľudia s postihnutím považovali za príšery, Kim. Z hanblivca sa zmenil na úspešného ktoré je lepšie odstrániť z dohľadu. Malo to zabávača. Vo veľkom cestoval a bezplatne pred-

12

vádzal svoj mimoriadny talent. Zanôtil začiatok Beethovenovej Symfónie č. 5, vzápätí prehodil písmeno V (rímsku päťku) do Morzeovky a pripomenul, že slovom Victory (víťazstvo) sa začal známy prejav Winstona Churchila.

Kimputer ostal záhadou Vedci mu prisudzovali genialitu minimálne v 15 oblastiach. V klasickom IQ teste pri tom dosiahol len nízke skóre. Abstraktné pojmy chápal doslovne a emocionálne bol na úrovni malého chlapca. Čo teda z neho robilo Kimputer či Živý Google, ako ho prezývali? Zrejme to súviselo so zriedkavou genetickou poruchou.

Kim trpel FG syndrómom, ktorý sa prejavuje viacerými ťažkými postihnutiami. Jedným z príznakov je aj chýbajúca spleť nervov, ktorá spája mozgové hemisféry. Kapacita Kimovej pamäte sa mohla abnormálne zväčšiť práve tým, že jeho neuróny vytvorili neobvyklé náhradné spojenia. Naisto sa to už nedozvieme, lebo v roku 2009 predčasne zomrel na infarkt.

Jeho výnimočné nadanie by sa však ťažko rozvinulo bez výnimočného otca. Fran bol od začiatku najväčším fanúšikom svojho syna a až do konca sa o neho oddane staral. „Máme spoločný tieň,“ komentoval ich vzťah Kim. A že vraj nechápal metafory!

2012 apríl

Od zúfalstva k nádeji Kto vie, ako by vyzeral život slávneho japonského spisovateľa Kenzabura Oe, nebyť jeho syna Hikariho. Keď sa v roku 1963 narodil so závažným poškodením mozgu, postavil svojich rodičov pred desivú dilemu. Lekári ich presviedčali, aby dieťatko nechali zomrieť.

Druhou možnosťou bola zložitá operácia, ktorú Hikari nemusel prežiť. V lepšom prípade mala viesť k živoreniu vo vegetatívnom stave.

Nešťastní rodičia hľadali radu u lekárov, ktorí v Hirošime ošetrovali obete atómového útoku.

Mnohí z nich sami trpeli následkami radiácie, a predsa od zúfalstva dospeli k nádeji. Povzbudení ich príkladom sa Kenzaburo so ženou rozhodli pre operáciu. Hikari ju zvládol, ale hrozivé prognózy sa v mnohom potvrdili. Diagnostikovali mu autizmus, epilepsiu, vývojové oneskorenia, postihnutý zrak aj oslabenú koordináciu pohybov.

Prvýkrát prehovoril až v šiestich rokoch, keď ho na prechádzke zaujalo trilkovanie vtákov.

Na veľké prekvapenie rodičov napodobnil hlas muža, ktorý na jednom z jeho cédečiek uvádzal nahrávku vtáčieho spevu. Na rozdiel od otca spisovateľa však k slovám nikdy nemal blízko.

Hudba silnejšia ako smrť Spoločnú reč našiel až s učiteľkou hry na klavír Kumiko Tamurou. Často sa bavili tým, že zahrala kúsok melódie, na ktorú on nadviazal. Namiesto precvičovania zadaných skladieb tak s rastúcim nadšením začal tvoriť vlastné. Učiteľku už dopredu vyčkával v hale – Panorámy Stephena Wiltshira sú dokonalou kópiou skutočných miest. Foto: Reuters, Stephen Wiltshire. v jednej ruke jej papuče, v druhej budík, ktorý odpočítaval čas do spoločného dialógu. Keď niekoľko dní. Keď ju dokončí, je veľmi spokojný. panorámy mnohých svetových veľkomiest. sa naučil prepisovať tóny do nôt, konečne „Úžasné,“ pochváli sa a niekoľkokrát zopakuje, Otvoril svoju galériu. Vydal niekoľko kníh. Hojsa mohol jasne a bez zábran vyjadriť. Hikari, že všetko robil spamäti. Stále sa usmieva, ale aj ne vystupoval v dokumentárnych filmoch a ktorého mala milosrdná smrť zbaviť utrpenia, najskúsenejší redaktor z neho dostane iba pár reportážach. Väčšinou testovali, ako presne sa stal úspešným hudobným skladateľom. Zís- jednoduchých viet. Spoločenská konverzácia dokáže zachytiť mesto, ktoré pozoroval len kal najvyššie japonské ocenenie za klasickú nie je Stephenovou silnou stránkou. V troch krátku chvíľu. Chválu získal aj za to, že okrem hudbu. Z jeho prvého CD sa predalo vyše milión rokoch mu diagnostikovali autizmus. proporcií a perspektívy vystihuje náladu, ktorú kusov a odvtedy vydal mnoho ďalších.

Našťastie sa dostal do špeciálnej školy, kde budovy v skutočnosti evokujú.

Hikari dal nový zmysel aj otcovej práci. Kenza- veľmi podporili jeho neobyčajný talent. Na op- Stephen nie je len výtvarník, ale aj talentovaný buro sa vo viacerých knihách vracal k postave látku sa musel učiť aj čosi iné. Keď v piatich spevák. A znova mu pomáha detailná pamäť – podobnej svojmu synovi a k situáciám, ktoré rokoch ešte stále nehovoril, učitelia na neho takmer presne odspieva operu, ktorú raz počul. s ním ako rodič zažíval. Opisoval prechod od išli trikom. Zobrali mu veci na kreslenie, kým si Odborníci oceňujú aj jeho hlasový rozsah. bolesti a ťažkých rozhodnutí k novému poz- ich nevypýtal. Prvé Stephenove slová teda zneli Stephen, narodený v roku 1973, je ešte stále naniu a perspektíve. Písanie sa pre neho stalo celkom predvídateľne: papier, ceruzka. Skutočne v najaktívnejších rokoch. Už teraz má prečo byť liečebným procesom, ktorý ho doviedol až hovoriť sa naučil až v deviatich rokoch. so sebou spokojný. Za prínos v oblasti umenia k Nobelovej cene za literatúru. mu anglická Kráľovná Alžbeta II. udelila vyznaCestuje, kreslí a spieva menanie Rad britského impéria. Ľudská kamera Najskôr kreslil zvieratá a autá, ako sedemročný Väčšinou pomáhame dosť ochotne. Za inStephen Wiltshire nasadne do helikoptéry, presedlal na budovy. Kreslil najznámejšie vestíciu svojho času, peňazí a dobrej vôle londýnske stavby aj imaginárne mestá. však žiadame rýchle a najlepšie aj trvalé ktorá s ním asi pol hodinu krúži nad niektorým svetovým veľkomestom. Späť na zemi si pustí Vyhrával všemožné výtvarné súťaže a čoskoro výsledky. Ak nie sú, cítime sa oklamaní. pohodovú hudbu a zasadne pred obrovskú sa o túto „živú kameru“ trhali médiá. V sied- Možno by nás viac napĺňalo, keby sme vyrolu prázdneho papiera. Onedlho ju zaplní mych rokoch predal prvú kresbu. V ôsmych dos- menili očakávania za nádej, že naša pomoc panorámou, ktorá je presnou kópiou reality. tal zákazku rovno od predsedu anglickej vlády, niekomu prospeje. Tak ako to urobili rodičia Sedia v nej ulice, proporcie krajiny a budov, ale ktorý si žiadal zvečniť Salisburskú katedrálu. a učitelia Kima, Hikariho a Stephena. aj počet ich okien a poschodí. Všetko, čo Ste- To bol len začiatok Stephenovej vydarenej phen za krátku chvíľu videl, má totiž nafotené kariéry. Vyštudoval kresbu a maľbu na Zdroj: en.wikipedia.org, www.chninternational. prestížnej London Art School. Nakreslil com, www.stephenwiltshire.co.uk v hlave. Nestratí to ani pri kresbe, ktorá zaberie

13

SONDA

text: ada jung | foto: archív aj

MÚDROSŤ SVETA STAVAJÚ NA HLAVU

BLÁZNIVÍ SVÄTÍ Sú otrhaní, potĺkajú sa po svete, kašlú na finančné istoty, dostávajú sa do konfliktu so svetskou i duchovnou mocou, obklopujú sa podozrivými existenciami...

Skrátka sú nepríjemne výstrední. Ale zároveň – svätí.

nota bene 130

Bohu. Najznámejším zo stĺpových pustovníkov je Simeon Stylita (390 – 459). Jeho prvý stĺp, na ktorom vydržal štyri roky, bol vysoký 9 stôp (1 stopa = 0,3048 m). Druhý mal 18 stôp – žil na ňom tri roky, tretí meral 33 stôp a žil na ňom desať rokov. Posledný, štvrtý stĺp, na ktorom prežil Simeon posledných dvadsať rokov života, mal neuveriteľných 60 stôp. Stĺpy boli široké asi 6 stôp.

Nič však nezabránilo davom obliehať tohto pustovníka. Veď kto by nechcel vidieť „svätého blázna“ tróniaceho na stĺpe? No nešlo len o to.

Simeonov výnimočný zjav a láskavé kázne bez fanatizmu priťahovali davy divákov, kresťanov, pohanov i panovníkov – Teodózia, Lea, Marciána. Jeho spôsob života v časoch prepychu a roztopaše ľudí vyzýval, odpudzoval i desil zároveň. Bol naozaj veľmi asketický. Po videní, v ktorom bol vyzvaný, aby kopal základy domu (rozumie sa cirkvi), zvýšil skutky pokánia do takej miery, že skoro umrel, pretože povraz z palmových listov, ktorý mal opásaný na holej koži, mu vrástol do mäsa a odstránili mu ho až po trojdňovom ošetrovaní.

Simeon cítil, že stavať základy Božieho domu znamená konať pokánie za povrchný, príliš telesný život ľudí, a tak sa pripútal reťazou ku skale na vrchole hory v Telanissose. Z poslušnosti k príkazu patriarchu však po niekoľkých dňoch dovolil kováčovi, aby ho vyslobodil. Po tejto skúsenosti napokon pre seba našiel definitívne riešenie – rozhodol sa žiť na stĺpe. V období pôstu Simeon na stĺpe prvé dva týždne stál, druhé dva sedel a posledné dva ležal zoslabnutý tým, že takmer nejedol. Pri modlitbe sa vraj neustále ukláňal, takže jeden z jeho obdivovateľov napočítal za deň až 1244 úklonov.

Blázon do chudoby „František, choď a oprav môj dom, lebo sa rozpadá!“ Ubehlo pár storočí, ale ako vidno z nebeskej výzvy k svätému Františkovi (1182 – 1226), Boží dom, cirkev, je na tom opäť biedne. A František šiel, predal všetko súkno svojho bohatého otca a začal opravovať malý kostolík, lebo Ježišovu výzvu vzal najprv doslova. Františkov otec sa tak nahneval, že podal žalobu na vlastného syna. Pri pojednávaní, ktoré sa konalo verejne na námestí, sa 24-ročný František vyzliekol donaha a dramaticky sa zriekol dedičstva aj svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím Svätý František káže vtákom. Dobová maľba na dreve. otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Ich jediným ospravedlnením je srdce plné neskrot- venia i dovtedajšieho presvedčenia a stal sa jeho Otče, ktorý si na nebesiach!“ nej, bláznivej lásky. Lásky k Bohu, ku každému a neúnavným apoštolom, až pokým ho za to nesťali František sa stal najmilovanejším svätcom ku všetkému. „My sme blázni pre Krista,“ tvrdí mečom? Sám k tomu dodáva toto: „Čo je pre svet všetkých dôb. Pre svoj život v dokonalej chusvätý Pavol (1 Kor 4, 10) a ten naozaj vedel, bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych...“ dobe, čistú a detsky radostnú dušu, či dokonca o čom píše. Pavol, hebrejsky Saul, pochádzal totiž schopnosť rozumieť zvieracej reči má ctiteľov z nábožnej židovskej rodiny kmeňa Benjamin, Extrémny pustovník nie len medzi kresťanmi, ale aj medzi mosliktorá mala rímske občianske práva. Bol vychovaný Naozaj radikálnym, bláznivým spôsobom sa od mami, budhistami a ateistami. Je inšpiratívny ako farizej, dostalo sa mu aj gréckeho vzdelania sveta v prvých storočiach po Kristovi oddeľovali nielen naprieč vierovyznaniami, ale aj naprieč a stal sa rabínom. Z poverenia veľkňaza prenasle- tzv. stĺpoví pustovníci. Inšpirovali sa možno storočiami. Svojim súčasníkom však bosý kajúcdoval kresťanov, väznil ich a mučil. Nebol teda bocianmi, pretože žili na vysokých stĺpoch, nik oblečený v handrách naháňal strach. Ľudia v očiach sveta skutočným bláznom, keď sa zrazu, ale základom ich správania bola túžba byť čo pred ním utekali, aby sa nenakazili jeho čudným po zázračnom zjavení Krista, vzdal svojho posta- najďalej od hlučného sveta a v tichosti načúvať bláznovstvom lásky k chudobe a radšej po ňom

14

2012 apríl

hádzali kamene. On im vracal šťastný úsmev. „Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ho mohli chrániť,“ povedal raz svojmu biskupovi. „Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá?“ Počas piatej križiackej výpravy urobil František čosi, za čo si zaslúži rešpekt, hoci to bolo – ako inak – riadne bláznivé. Putoval rovno za sultánom, aby prosil o mier. Zajali ho, len zázrakom nezabili a predviedli pred sultána, ktorý bol očarený ním aj jeho modlitbami.

Iný príbeh rozpráva, ako František prikázal bratovi Rufinovi, aby šiel kázať do Assisi nahý, „len v spodkoch“. Rufino poslúchol a keď vystúpil na kazateľnicu, ľudia sa mu začali smiať, vraj sa iste zbláznil. Medzitým František oľutoval, že dal takýto príkaz bratovi, ktorý kedysi patril v Assisi k vznešeným obyvateľom, a tak sa tiež vyzliekol a pridal sa v kostole k Rufinovmu kázaniu. Ľudia sa čoskoro namiesto smiechu dali do plaču a hovorili, že ešte nikdy sa v Assisi nič podobné nestalo.

lov zbavený so smiechom ťahať za fúzy. Čo si o ňom všetci mysleli ho vôbec netrápilo, ale nik nesmel vidieť, ako sa nepatrného, veselého kňazíka zmocňuje Boží duch.

Výstredný Boh žien Je to úžasné, oslobodzujúce poznanie, že byť výstredný, bláznivý podľa sveta, znamená byť dokonalý podľa Božích meradiel. O čo viac však bola takáto výstrednosť neprijateľná, keď išlo o ženy! Svätá Hildegarda (1098 – 1179) musela byť svojim súčasníkom naozaj tŕňom v oku. Najväčším bláznovstvom benediktínskej rehoľníčky, vizionárky a reformátorky okrem toho, že ako žena si dovolila byť v 12. storočí vysoko vzdelaná, bolo, že sa cítila byť povolaná karhať svetských a cirkevných mocnárov. K jej korešpondentom patrili anglický panovník Henrich II., cisár Fridrich Barbarossa, pápež Eugen III. a mnohí biskupi. Nedokázali jej karhaniu a pokrokovým názorom odporovať, lebo okrem ohromnej znalosti Biblie mala aj obsiahle prírodopisné a medicínske poznatky – napísala v týchto oboroch štúdie, ktoré aj dnes prekvapujú bystrosťou. Ako bláznivo teda asi pôsobili jej pojednávania o krvnom obehu alebo záchvatoch zúrivosti pred deviatimi storočiami?

Hildegarda sa skôr či neskôr musela dostať do vážneho konfliktu s cirkvou. Stalo sa tak, keď na

Veselý rebel

„Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych.“

Svätý Simeon na stĺpe podľa režiséra Luisa Buñuela.

Pozoruhodný zjav bol aj svätý Filip Neri (1515 – 1595), vtipkár, z ktorého vyžarovala odzbrojujúca dobrota. V uliciach Ríma ho poznali ako stredne vysokého fúzatého muža so žiarivými očami, ktorý si k čiernej klerike pokojne obul biele topánky a obliekol červenú košeľu. Nezdráhal sa robiť na verejnosti kotrmelce a pospevovať si veselé pesničky. Po Večnom meste sa potuloval s obrovskou kyticou bodliakov, ku ktorým privoniaval s blaženým úsmevom.

Neexistovala bláznivosť, ktorej by nebol schopný.

Nehanbil sa oholiť si len polovicu tváre alebo prerušiť modlitbu a tancovať po kostole. Predstaveného dominikánov išiel poprosiť, aby vo svojom kláštore uvoľnil nadmieru prísnu askézu a zobral so sebou muzikantov, aby bola atmosféra priaznivejšia. Keď umrel Filipov dobrý priateľ Nicolo Gigli, stál pri jeho truhle, hladkal ho po tvári a smial sa. Ľudia si mysleli, že sa zbláznil, ale Filip im to vysvetlil takto: akoby sa neradoval, keď táto ľalia (po taliansky gigli) bude odteraz naveky kvitnúť v nebi. Komický podtón mali často aj Filipove skutky milosrdenstva. Dozvedel sa napríklad o biede dvoch starších, skoro slepých hodinárov a začal si u nich objednávať hodiny.

Po svätcovej smrti sa potom v jeho posteli našlo plno hodín.

Filipov humor bol však aj buričský a rebelantský.

Odmietol sa stať kardinálom a v kardinálskom klobúku od pápeža spával jeho kocúr. Raz nechal jedného samoľúbeho kazateľa sedemkrát opakovať kázeň, aby si uvedomil, že nie je až taká úžasná, ako si myslel.

Ako u mnohých iných svätých, aj u Filipa boli častým javom extázy. Sám však trpel, ak do nich upadal na verejnosti, preto vynachádzal stále grotesknejšie spôsoby, aby tomu zabránil. Raz sa ho začala extáza zmocňovať, keď sa blížila procesia s relikviami. Filip rýchlo priskočil k švajčiarskym gardistom a začal ich ako zmys-

cintoríne svojho kláštora pochovala exkomunikovaného človeka. Kláštor sa dostal pod interdikt – zákaz vykonávať bohoslužby, čo je v cirkvi veľmi prísny trest. No Hildegarda sa nezľakla a vo svojom odvolaní proti rozsudku použila také výrečné argumenty, že ho arcibiskup zrušil.

Nekonvenčná rehoľníčka zomrela ako 80-ročná a napriek tomu, že veriaci ihneď žiadali o jej svätorečenie, stalo sa tak až o tri storočia. Lebo tí, ktorých karhala, už k tomu nemohli nič povedať.

Oveľa horší osud čakal Janu z Arku (1412 – 1431).

Pre bláznivé hlasy, ktoré Janu vyzývali, aby zachránila Francúzsko, ju vyhlásili za kacírku a v roku 1431 upálili na hranici, aby ju vzápätí v roku 1456 vyhlásili za nevinnú a v roku 1920 za svätú. Možno, že z nášho pohľadu Božie mlyny melú príliš pomaly, ale svätým bláznom je to zaručene jedno. Vždy totiž bojujú za večnú pravdu. Podobne ako Matka Tereza (1910 – 1997), ktorú tiež považovali za bláznivú, keď začala v uliciach Kalkaty zbierať zomierajúcich, aby im umožnila aspoň odísť z tohto sveta dôstojne, keď tak už nemohli žiť. Taký bol podľa nej Ježišov príkaz, ktorý znel: „Príď, buď mojím svetlom.“ Stala sa svetlom, ktoré svet ocenil Nobelovou cenou za mier a cirkev rýchlym blahorečením.

15

EURÓPSKY ROK AKTÍVNEHO STARNUTIA

text: dagmar gurová | foto: marko horban

Klobúk zo Senegalu a suveníry z ďalších ciest pripomínajú Ottovi Šimkovi novinárske roky.

ŠŤASTNÚ STAROBU TREBA KULTIVOVAŤ

NEDOVOLÍ MOZGU ZAHÁĽAŤ

Zájde si podebatovať do jazykovej kaviarne a štyrikrát do týždňa chodí plávať.

Sústredí sa na všetko pekné okolo seba. Napriek tomu alebo práve preto, že prežil holokaust aj normalizáciu. Má 88 rokov a mimoriadne šťastné obdobie.

Niekdajší novinár a právnik Otto Šimko.

16

2012 apríl

Víta ma vo dverách svojho bytu, usmieva sa a oči mu žiaria aj spoza silných okuliarov. Čulo sa zaujíma o svet okolo seba a jeho bystré, vtipné komentáre pôsobia veľmi osviežujúco. Žije intenzívnejšie, než mnoho mladších ľudí. Je to asi tým, že každý deň vníma ako prekvapenie. Teší sa, čo mu prinesie. „Narodil som sa v roku 1924 na deň detí a niečo z dieťaťa vo mne doteraz ostalo. Vek je relatívny,“ hovorí Otto Šimko, muž, ktorého babka „zaspala“ ako storočná. Keď v 96 rokoch pila pivo na Železnej studničke a ktosi zahlásil: Ómama, to je krásny vek, ona zareagovala, že to osemdesiatka bola krásna. „Pre mňa bol nádherný vek dvadsiatka, ale aj osemdesiatka ako dekáda je mimoriadne pekná. Sám som si ju takou urobil,“ kontruje vnuk.

Koľko rečí vieš...

S partnerkou si takmer denne nájde čas na kultúru a posedenie v kaviarni. Čochvíľa za ním dobehnú aj vnúčatá. Občas potrebujú pomoc s angličtinou alebo francúzštinou, ale často si prídu len tak podiškurovať. „Fyzicky to mám kryté sprchovaním studenou vodou a plávaním štyrikrát do týždňa.

Môj čas je doobeda. Bazén je obvykle prázdny a mám dráhu len pre seba. Ak neplávam, cvičím,“ vyratúva ďalšie z množstva svojich aktivít.

Takto naplnený a spokojný život má asi málokto. Nielen v jeho vekovej skupine. Pán Šimko vysvetľuje, že na to musia byť určité predpoklady.

Pri vážnej chorobe alebo veľkej traume sa nestarne tak príjemne. „Aj vtedy však existujú rozdiely. Niektorí ľudia prekonávajú veľké obmedzenia, iní si zúfajú a vzdávajú sa.“ Ak je človek v zásade zdravý, aktivita vo vyššom veku závisí od povahy, dodáva.

„Veľmi si zakladám na znalosti cudzích rečí. Vyplýva z môjho povolania. Bol som zahranično-politickým novinárom a často som cestoval. Prešiel som kom- Pre radosť plet celú Európu, bol som v Ázii a Afrike. Keby som „Myslím si, že veľkým komponentom je v tom neovládal jazyky, nedostal by som takú šancu,“ dedičnosť. Po otcovi mám skromnosť a veľmi spomína. „Mal som výhodu, že už v troch rokoch nízke nároky. Nie som gurmán, všetko mi chutí. som hovoril troma jazykmi. S mamou po maďarsky, Vyspím sa aj na čečine. Moja mama bola veľmi s otcom po slovensky a s babkou po nemecky.“ veselá, obľúbená a činorodá v mnohých oblastiach.“ Neskôr k tomu pridal francúzštinu a angličtinu, Rodičovské vzory si Otto Šimko doplnil o vlastný ktorú si teraz cibrí v klube dôchodcov. „Každý pon- spôsob ľahšieho prežívania. Zahŕňa niekoľko delok máme takú anglickú seansu a debatujeme metód. Základom je pozitívny postoj k životu. po anglicky.“ Občas si zájde aj do jazykovej kaviarne, „Znamená to, že si nerobím starosti z vecí, ktoré ktorá býva prvú stredu v mesiaci – od tohto roku nemôžem ovplyvniť. Teším sa, že prší, lebo keby v KC Dunaj. Návštevníci sa usadia ku stolom, na som sa netešil, aj tak by pršalo.“ ktorých sú vlajky rôznych krajín. Miesto si vyberú Vedome hľadá práve to pozitívne a pekné okolo podľa reči, akou chcú hovoriť. Najviac obsadený býva anglický, nemecký a francúzsky stôl, ale na výber je mnoho jazykov. „Stretnú sa tam úplne cudzí ľudia a diskutujú na hocijakú tému. Nič nie je predpísané. Raz bolo neobvykle plno pri japonskom stole, tak som sa pristavil. Chcel som sa podeliť o svoje zážitky z Japonska. Vedel som, že sa s nimi dorozumiem seba. „Idem na kávu a keď ju pijem, uvedomujem aj po anglicky.“ Jedinou nevýhodou jazykovej si, aká je dobrá. Ak nie je, pomyslím si, že nabudúce kaviarne je hluk, ktorý starší človek zle znáša. bude lepšia. Prechádzam sa po Starom Meste a pozorujem ruch v uliciach. Mladých a starých ľudí, „Nenavštevujem ju preto často.“ V dobrej kondícii si udržuje aj slovenčinu. Pravi- jednotlivcov aj skupiny, domácich, turistov. Teším delne píše do Staromestských novín. Ako člen sa, že stará Bratislava žije, lebo ja som súčasťou Rady seniorov si zobral na starosť spropagovať toho života. Je to ohromne dobrý pocit.“ Teší ho Európsky rok aktívneho starnutia. Poslaním Rady, aj pomáhať iným. Zbadá turistov, ktorí pátrajú ktorá funguje ako poradný orgán starostky, je v mape. Priskočí k nim a opýta sa, či potrebujú presadzovať názory a záujmy starších občanov poradiť. V reštaurácii posunie prázdny tanier na Starého Mesta vo všetkých oblastiach života. kraj stola, aby sa za ním čašník nemusel naťahovať. „Medzi nami sú inžinieri, architekti, lekári, umelci. „Mám v sebe nutkanie uľahčovať druhým, čo sa Každý má nejakú úlohu. Aj ja som hľadal oblasť, dá. Som však egoista. Robím im dobre, aby som v ktorej môžem byť užitočný. Podarilo sa mi spojiť sám mal radosť.“ novinársku prax a vlastný život.“ Výsledkom je ru- Lenže už okolo tridsiatky často nie je ľahké udržať brika Nedovoľme svojmu mozgu zaháľať, v ktorej si entuziazmus a vitalitu. V kolobehu medzi prácou Otto Šimko spolu s Centrom Memory predstavu- a rodinou si veľakrát ani neuvedomujeme, že toto je cvičenia na zlepšenie pamäti. „Máme na to sú naše šťastné roky. Postupne sa vzdávame stále ohromné ohlasy.“ viac vecí, ktoré nám robili radosť. Argumentujeme Pán Šimko si trénuje pamäť cibrením jazykových nedostatkom času, síl či zdravia. Niekedy zostarschopností, čítaním kníh a sledovaním politickej neme, kým sme ešte relatívne mladí. Ak nemáme situácie. „Každý deň si prečítam noviny. Mám de- dar, ktorý by nás aktivizoval, podľa pána Šimka tailný prehľad a obrovskú výhodu, že som už len nám môže pomôcť podnet zvonku – niekto nás pozorovateľom. Sedím v lóži a sledujem to divadlo.“ upozorní na krásu, ktorú sme si dovtedy nevšimli,

„Teším sa, že prší, lebo keby som sa netešil, aj tak by pršalo.“

lekár nám odporučí plávanie, lebo to prospeje našej chrbtici. Čím sme však starší, tým menej ochotne sa vzdávame pohodlia. „Ráno vstanem, počasie je hrozné a vôbec netúžim ísť do bazéna.

Vtedy musí nastúpiť rozum. Hneď si predstavím, aké je to vo vode príjemné a užitočné. Mám šťastie, že toto u mňa funguje prirodzene,“ hovorí pán Šimko.

Už nemôže byť nič horšie Vzbudzuje zdanie, že jeho osud musel byť neuveriteľne idylický. Ako inak by sa mohol stavať k svetu tak kladne? Jeho život bol naozaj plný radostí, ale aj smutných a tragických udalostí, ktoré by nejedného zlomili. Ako židovský chlapec sa schovával pred fašistami, ako partizán bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Zajali ho, mučili, ale nezradil a ušiel. Brat Ivan a širšia rodina nemali to šťastie. Zmizli v koncentračných táboroch. „Aj ja som mohol skončiť v plyne tak ako oni. Je úplná náhoda, že žijem. A práve preto si vysoko cením každý deň. Prežil som holokaust a pre mňa už nič nemôže byť horšie.“ Čo je pre iného najväčšia ujma, je pre pána Šimka veľakrát absolútne nepodstatné. „Porovnám to s minulosťou a poviem si – tam mi išlo o život a teraz by ma toto malo rozčúliť? Niekto sa zatne a nechce o tých časoch hovoriť, ale ja to považujem za svoje poslanie. Nejde mi o opisovanie hrôz, ale aby si z nich ľudia vzali ponaučenie.“ Svoj život vidí ako obrovskú vlnovku. Mimoriadne šťastné detstvo za prvej republiky, potom nešťastný Tisov slovenský štát.

Po oslobodení ohromná éra ilúzií. „Bol som v komunistickej strane a veril som, že to je správne. Úder prišiel veľmi rýchlo. Už z prvého zamestnania ma poslali do výroby, lebo som nebol dosť spätý s robotníckou triedou. S uvoľnením nastali moje pekné novinárske roky, ktoré ukončila normalizácia. Za seba som to zvládal dobre, časom som sa uchytil ako podnikový právnik. Veľmi ľúto mi však bolo mojej šikovnej dcéry, ktorá kvôli mne nemohla študovať podľa svojho priania. Ale potom prišlo ozajstné oslobodenie. K pocitu vnútornej slobody pribudla aj vonkajšia.“ Hovorí, že sa nebojí smrti. „Som s ňou vyrovnaný, lebo to, ako som žil, bolo v poriadku.“ Jeho spokojnosť súvisí aj s výborným rodinným zázemím.

Pán Šimko nám nedáva recept na dobrý život, ten si musíme nájsť sami. Ponúka však inšpiráciu a nádej, že sa nám to môže podariť. „V mojom prípade je to zhoda veľmi pozitívnych náhod, ktoré pomohli vytvoriť túto éru šťastnej staroby.

A ja ju len kultivujem.“ Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie na Slovensku, www.europa.sk, v rámci Európskeho roka aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami 2012.

17

Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) 1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2012 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2011, uvedie sa rok 2011.

2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom.

3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe.

4. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať.

5. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa).

6. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. Ak mal daňovník z ročného zúčtovania preddavkov na daň daňový preplatok, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie.

7. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % z upravenej daňovej povinnosti.

INZERCIA

23

Svet

streetnewsservice.org | spracovala aj | foto: archív nb

nota bene 130

3 000 VÄZŇOV NA 3 000 METROV ŠTVORCOVÝCH

NA NÁVŠTEVU CEZ KAMERU Sarah, väzenkyňa v najväčšom ženskom nápravnom zariadení na Filipínach, prvýkrát od pôrodu videla svoju trinásťročnú dcéru. Vo svojej väzenskej cele prostredníctvom video hovoru na Skype.

Sarah bola pred viac ako desaťročím odsúdená za predaj nelegálnych drog.

V tom čase ešte nevedela, že je tehotná. Tri týždne po pôrode vo väzení v Quezon City poslala svoju dcéru k príbuzným do provincie Iloilo na ostrove vzdialenom od Manily okolo 480 kilometrov. So svojou rodinou mohla komunikovať jedine prostredníctvom klasickej pošty, ktorá k nej dorazila približne raz za tri mesiace. Ale pred dvoma týždňami vo väzení spustili program virtuálnych návštev a Sarah mohla konečne po rokoch uvidieť svoju najmladšiu dcéru. Rozprávala sa aj s dvoma staršími deťmi. „Som šťastná, že moje modlitby boli vypočuté a zo všetkých vyrastajú dobré deti,“ hovorí a nedokáže zadržať slzy.

Program „e-dalaw“ (po filipínsky návšteva) alebo tiež program elektronických návštev, umožňuje väzňom komunikovať so svojimi rodinami a najbližšími cez video chat aplikácie Skype. Až do jeho zavedenia 13. októbra museli väzni smútiaci za svojimi rodinami v preplnených manilských väzniciach vydržať roky bez akýchkoľvek návštev.

Rodiny nemajú na cestu

Podľa úradu pre výkon trestu až 40 percent odsúdených ich rodiny nikdy nenavštívia.

Týka sa to najmä väzňov pochádzajúcich z provincií, ktoré sú od väzenia v hlavnom meste Manila príliš vzdialené. Náklady na cestu a ubytovanie spolu s ďalšími výdavkami sú pre rodiny väzňov privysoké nato, aby ich navštívili čo i len raz do roka. Často by

24

museli absolvovať mnohohodinovú cestu trajektom medzi ostrovmi a nájsť si ubytovanie aspoň na dve noci.Pre Filipíncov pochádzajúcich z veľmi súdržných rodín je možnosť udržiavať kontakt s príbuznými, hoci aj virtuálnou cestou, veľmi dôležitá.

Len päť web kamier

Prístup k internetu sa postupne rozširuje vo všetkých častiach krajiny a tak môžu službu e-návštev využívať aj členovia rodiny žijúci vo veľmi vzdialených oblastiach. Internetové kaviarne sa objavujú aj v odľahlých provinciách a poskytujú ľuďom prístup k cenovo dostupným virtuálnym technológiám ako

„Virtuálne návštevy robia život za mrežami znesiteľnejší."

daroval úrad generálneho prokurátora, zatiaľ čo samotné nápravné zariadenie sa zaviazalo uhrádzať mesačný poplatok 20 dolárov za WiFi pripojenie.

Zmiernia sa depresie

Mnohí väzni vo väznici v Quezon City boli odsúdení za trestné činy súvisiace s chudobou – napríklad za lúpeže, krádeže a drobné krádeže v obchodoch. Joseph Vela, vrchný dozorca väznice upozorňuje, že kapacita ich zariadenia je prekročená o 400 percent. Preto virtuálne návštevy urobia život za mrežami znesiteľnejší a pomôžu pri náprave väzňov. „Musíme byť voči tým, ktorých posadíme za mreže, zodpovednejší.

Aj keď je naším cieľom potrestať páchateľov trestných činov odňatím slobody, nemáme v úmysle obrať ich o ľudskú dôstojnosť,“ povedal predstaviteľ úradu generálneho prokurátora Marlon Bosantog.

Vďaka novému programu sa nie len zmiernia depresie odsúdených, ale zároveň sa obmedzí aj pašovanie zbraní a iného nelegálneho tovaru do väzenia, keďže sa zníži počet skutočných návštevníkov.

K e-návštevám majú prednostný prístup odsúdení s vyšším vekom alebo horším zdravotným stavom. Zamestnanci väznice každý hovor z bezpečnostných dôvodov monitorujú, aby sa počas online hovorov nerozoberali nezákonné témy.

bezplatné video hovory a online chat.

Nový systém elektronických návštev väzenia zmierni osamelosť odsúdených a pomôže im ľahšie sa po prepustení integrovať do spoločnosti. E-návštevy však nemôžu byť príliš dlhé, pretože vo väzniciach sa o pár počítačov s prístupom na internet delia tisícky väzňov.

Väznica v Quezon City, ktorá program zaviedla ako prvá, má k dispozícii len päť počítačov s web kamerami a internetovým pripojením pre vyše 3 000 väzňov odpykávajúcich si tresty v priestore s rozlohou 3 000 m2. Počítače Za preklad ďakujeme Jane Ofúkanej.

2012 apríl

text: elena akácsová | foto: andrea de silva

Kedy odovzdať kormidlo emóciám?

Racionálny blázon Svojmu ráciu vraj treba dať občas voľno a nasledovať inštinkt, emócie. Najnovšie vedecké poznatky totiž tvrdia, že bláznivé konanie je niekedy to najmúdrejšie.

PROTI SRSTI

Mozog funguje opačne Začiatkom 80. rokov bol objav neurológa Antónia Damásia, že bez emócií sa nedokážeme rozhodovať a ich strata môže byť nečakaným zdrojom iracionálneho správania, revolučný.

Dovtedy sa vedci domnievali, že je to úplne opačne, teda že emócie sú iracionálne a človek by sa bez nich mal rozhodovať ľahšie, uváženejšie. Boli presvedčení, že majstrovské dielo evolúcie v našej hlave – frontálny kortex – je zdrojom inteligencie, ktorá umožňuje vzdorovať nižším pudom, túžbam a emóciám.

Dnes sa zdá, že funkcia mozgu je presne opačná a človek je najemotívnejší zo všetkých tvorov na zemi.

Keď som pred vyše desiatimi rokmi čítala o pacientovi profesora Damásia, ktorý odštartoval novú kapitolu skúmania mozgu, veľmi to vo mne zarezonovalo. Tiež sa rozhodujem ťažko a je jedno, či je v hre moja budúcnosť alebo obedové menu. Viacstranový jedálny lístok je pre mňa rovnaký horor ako strany pracovnej zmluvy alebo haldy zľavneného šatstva v butikoch. Mohlo by sa teda zdať, že napríklad moja skriňa je plná dokonale zladeného oblečenia. Ale nie je. A čo je najzábavnejšie, najradšej nosím veci, ktoré som kúpila nechtiac, donútená kamarátkou alebo v zriedkavom pominutí mysle.

Štyri možnosti a dosť

Dajme viac priestoru emóciám.

Pán Elliot vytiahol diár, aby sa pozrel, či mu vyhovuje jeden z dvoch termínov ďalšieho stretnutia, ktoré dostal na výber od svojho neurológa. Pred časom absolvoval operáciu, ktorou mu odstránili drobný nádor na prednom čelnom laloku. Zdalo sa, že operácia sa

nia, dokonca bral do úvahy vplyv počasia a ďalších okolností, ktoré prináša bežný život. Počítal, porovnával, vysvetľoval možné následky a robil by to donekonečna, pokiaľ by ho doktor rázne nezahriakol.

V čase, keď sa udiala táto scénka popísaná

„Schopnosť emocionálneho mozgu analyzovať alternatívne riešenia je ladená milióny rokov.“ podarila, pacientovo IQ zostalo bezo zmeny, neobjavili sa ani žiadne vady reči, výpadky pamäti, paralýza či otupenie niektorého zo zmyslov.

Lenže niečo sa predsa len pokazilo. Bolo to zrejmé práve vo chvíli, keď si mal vybrať termín. Zdanlivo banálna záležitosť, ktorá bežnému človeku netrvá dlhšie ako pár sekúnd, zabrala pánovi Elliotovi pol hodinu.

Počas nej podrobne vypočítaval všetky pre a proti každého z navrhnutých dátumov, predchádzajúce schôdzky, nasledujúce rokova-

neskôr v odbornej literatúre, už profesor António Damásio dobre vedel, že pán Elliot sa nedokáže rozhodnúť. Jeho nerozhodnosť bola patologická a paralyzujúca. Spôsobila absolútny rozvrat v jeho živote. Do operácie úspešný obchodník a vzorný otec rodiny zrazu naletel podvodníkom, skrachoval, opustila ho manželka, vyšetroval ho daňový úrad. Jeho osobný a spoločenský život bol v troskách. Čo operácia mozgu zničila?

Emócie. Pán Elliot absolútne stratil emócie.

A s nimi schopnosť rozhodovať sa.

Máme sa teda zbaviť racionálneho prístupu a dať viac priestoru emóciám? Veď iné vedecké pramene pred prílišným spoliehaním sa na inštinkt naopak vystríhajú. Náš emocionálny mozog môže byť predsa len príliš krátkozraký, počúva totiž aj zopár zastaralých inštinktov, ktoré sa do modernej doby nehodia...

Kedy sa teda spoliehať na rácio a kedy odovzdať kormidlo emóciám? Nad tým sa zamýšľa ďalší vedec – Jonan Lehrer.

V skvelej knihe Jak se rozhodujeme?

(Dokořán 2010) píše, že emočný mozog je obzvlášť užitočný, keď máme robiť ťažké rozhodnutia, pretože racionálny mozog je zahltený už v prípade, že má naraz posudzovať viac ako štyri rôzne okolnosti naraz. Z hľadiska evolúcie je vraj mozog najnovší prístroj dosť malej kapacity, ktorý je v skúšobnej prevádzke ešte len zopár stoviek tisíc rokov. Naopak schopnosť emocionálneho mozgu analyzovať všetky podstatné informácie a skúmať alternatívne riešenia je obrovská a ladená už milióny rokov.

Emocionálny mozog dokáže záhady rozdrobiť do zvládnuteľných častí a transformovať ich do našich pocitov. Navyše je schopný učiť sa zo svojich chýb. Takže aj keď sa rozhodneme, že sa svojimi pocitmi nebudeme riadiť, je to dôležitá skúsenosť, ktorá bude zaznamenaná a spracovaná. Preto nie je dôvod prepadať po zlej voľbe beznádeji, lebo už zajtra sa rozhodneme lepšie.

25

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 130

Priveľká záťaž

DRŽTE JANKE PALCE! Janka sa teší z každej návštevy, je veľmi spoločenská. Rada sa parádi, preferuje eleganciu a škoda, že jej nádherné šaty sú zväčša len odložené na vešiakoch v skrini. Nemá ich kam nosiť.

So svojou momentálnou figúrou spokojná nie je. Kedysi tehličky na bruchu zostali v úzadí – ťažká operácia brušnej dutiny z minulého roka urobila svoje. Vybrali jej slezinu, časť žalúdka, skrátili hrubé črevo.

Na tele zostala dlhočizná jazva. Na fitnes centrum musela Janka po operácii zabudnúť.

Prežila náročný zákrok a do života sa vracala opatrne. „To nie je dobré,“ krúti hlavou a ukazuje na, podľa mňa, úplne normálne brucho. Ona však tvrdí, že s tým treba niečo urobiť. Už začína s brušákmi...

Konverzujeme dlhšie. Janka je stopercentne nepočujúca. S počujúcou mamou však posunkovú reč používajú menej.

Dvadsaťpäťročná dcéra sa naučila odčítať z pier. Sú nádhernou, zohratou dvojkou. Dve kamarátky, spovedníčky, mama nevie byť byť dcéry, dcéra bez mamy.

ešte s oboma očkami. „Povedali nám, nech sa pred operáciou ešte odfotíme...“Lenže, ani s ľavým okom to s kostolným poriadkom nebolo. Prognózy desivé, zrak sa bude zhoršovať. Po operácii nastúpil kolotoč trojročnej liečby. Chemoterapia, ožarovanie, občas povinná pauza, aby malé telíčko našlo sily do ďalšieho kola. „Ale stálo to za to. Boli sme šťastní, že choroba sa akoby zastavila. Janka je veľká bojovníčka a celú tortúru zvládla bravúrne.“

Ticho pred búrkou

Medzitým sa rozpadlo Máriine manželstvo.

Stačilo. Partnerov alkohol, ľahostajnosť, bohužiaľ aj fyzické násilie... Ak jej nemá byť oporou, načo ostať spolu? Mária sa musela naplno venovať Janke, a jej o tri roky staršiemu bratovi Jarkovi. „Užila som si s mužom svoje, o deti sa po rozvode nezauZápal mozgových blán jímal a je to tak lepšie.“ Zo Žiliny sa Mária Janka sa narodila zdravá – zlaté, chutné s deťmi presťahovala do hlavného mesta. bábätko. Týždeň pred prvými narodeninami Janka nastúpila do škôlky pre nepočujúce sa ale začalo všetko kaziť. Doslova. Zápal deti a svoj hendikep dramaticky neprežívala. mozgových blán, lekári boli pesimistickí, „Snažila som sa k nej pristupovať ako k jej malému dievčatku nedávali veľké šance. zdravému bratovi, hoci je jasné, že občas Do 48 hodín sa uvidí, či prežije. Drobec som si ju viac pomojkala a viac poľutovala. zabojoval, po čase sa vrátil domov. Všetci Preboha, veď bola naozaj na míle vzdialená si vydýchli. Ibaže nakrátko. Ročná slečna sa zdravému človeku.“ prestala otáčať za maminou, ktorá na ňu kričala: „Janka!“ Zápal mozgových blán si vypýtal krutú daň. Dievčatko prišlo o sluch.

Bolesť mamy Márie bola obrovská. Dnes, s odstupom času a po ďalších úderoch, ktoré jej dcéra dostala, už len lakonicky poz- Potom bolo vlastne dlho-dlho fajn. Janka namená: „Keby som mala iba nepočujúcu síce bola pod pravidelným lekárskym dodcérku, bolo by to ešte celkom fajn.“ zorom, ale retinoblastóm ticho spal. Mladá Po roku na lekárskej kontrole sa začali slečna sa sa vyučila za čalúničku, učenie riešiť Jankine očká. Na pravé škúlila a ani jej išlo ako po masle, túžila po maturite, v najhoršom sne by nikomu nenapadlo, ktorú si napokon na drevárskej škole aj že to neskončí len pri okuliaroch. „Pravé urobila. Na jednotky. Uvažovala o vysokej, Musela si vybrať očko jej ubiehalo kvôli nádoru, zistili jej lenže ľavé funkčné oko sa zhoršovalo. Oku- Nádor, ktorý jej kedysi zničil pravé oko, sa obojstranný retinoblastóm. Nález bol taký liare „hrubli“ až na dnešných 18 dioptrií. dostal do kosti a ohrozoval aj ľavé. Navyše, vážny, že sme príliš na výber nemali. Jan- Študovanie vysokoškolských skrípt by ho v brušnej dutine sa objavili zvláštne nálezy kine druhé nešťastné Vianoce – dvojročnej priveľmi namáhalo. Sympatické dievča sa – nezhubné nádory, ale veľmi agresívne. dcérke museli pravé očko vybrať. Dostala muselo uspokojiť len s invalidným dôchod- Operácia na onkológii bola nevyhnutná. umelé. Nepočujúce dievčatko nám tak os- kom. A keď sa začala rozhliadať po eventuál- Janke museli vybrať slezinu, časť žalúdka leplo na jedno oko,“ opatrne hovorí mama nej práci, prišla nečakaná facka od života. aj hrubého čreva. „Janka, ukáž jazvu,“ povie a ukazuje nádhernú fotku. Na kolenách drží Menila detskú lekárku za „dospelácku“. dospelej dcére mama a Janka znovu nadvihusmievavú rozkošnú babuľku, svoju Janku A cétečko ukázalo jasný postup choroby. ne tričko a nezabudne poznamenať niečo

„Radšej budem žiť kratšie, ale chcem vidieť.“

26

2012 apríl

Lekári totiž navrhovali ožarovanie nálezu v kosti.

Lenže. S najväčšou pravdepodobnosťou by Janka stratila aj tie zvyšky zraku, ktoré na ľavom oku mala. A Janka povedala nie. „Povedala mi, mami, radšej budem žiť kratšie, ale chcem vidieť. Čo bude som mnou, keď budem hluchá aj slepá?

Tak by som žiť nechcela,“ utiera si slzy Mária a otočí sa s oknu.

Slzy mame padajú často Janka nerada vidí svoju mamu smutnú. „Musím sa snažiť nemyslieť pred ňou na nič zlé, je to však veľmi ťažké. Večer, keď si líham do postele, je to najhoršie. Slzy padajú veľmi často. Jej choroba je nevyliečiteľná, pýtam sa Pána Boha, prečo toľko skúša jedného človeka, kde zobrať sily a nádej?

Ako mám žiť, keď viem, že jej niet pomoci, že stav sa bude len zhoršovať? Vážim si každý deň s mojou dcérou, je taká silná osobnosť. Pomáha mi pri varení, na pár hodín v týždni chodí upratovať, aby si privyrobila k malému dôchodku a mohla si kúpiť pekné šaty, ktoré zasa len zavesíme do skrine. Možno ich raz-dvakrát v lete prevetráme. Pôjdeme na prechádzku do mesta a Janka sa nahodí. Nemá kamarátky, priateľa, hoci po všetkom túžila, chcela vlastné dieťa, chcela normálny život. Všetko je preč. Ostali sme jedna pre druhú. A ja chcem, aby sa náš čas natiahol čo najviac.

Prosím...!“ P.S.: Janka práve nastupuje na chemoterapiu. Aj tie krátke vlasy pôjdu zasa dolu. Snaží sa s tým zmieriť. Veľké obavy majú obidve s vedľajších účinkov liečby. Mária ich v telefóne už nedokázala ani detailne opísať. Lúčila sa slovami: „Nevieme, čo bude, držte nám palce!“

Janka bojuje a verí. Že vlasy dorastú, že ešte UVIDÍ more a bude tancovať salsu...

v zmysle: „Čo tam po jazve, ale stratili sa mi svaly a tehličky na bruchu.“ Po rekonvalescencii prišla na rad hlava. Pokus o vybratie nádoru, ktorý ohrozuje aj ľavé oko.

Janka „stratila“ nádherné dlhé vlasy a stále sa nevie zmieriť s krátkym účesom, ktorý jej, mimochodom, veľmi sadne. Ona tvrdí, že nie a prinesie album s fotkami, kde jej vlasy siahajú do polovice chrbta. Takto sa páčila sama sebe oveľa viac, vlasy si nechá znova narásť

do pôvodnej dĺžky. No chvíľu to ešte potrvá.

Posledná operácia hlavy je viditeľná. Na ľavej strane Janke vybrali kúsok lebečnej kosti, menšia priehlbinka na hlave je však len kozmetickou vadou, väčším problémom bol verdikt lekárov. Mária s Jankou si museli vybrať. „Nechala som to na dcéru a povedala som jej, že nech sa akokoľvek rozhodne, budem stáť pri nej. Bolo to ťažké, ale Janka v tom mala rýchlo jasno.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Janky oslovil. Radi by sme jej prispeli na jej vysnívané more; keď to kvôli liečbe nepôjde, Janka potrebuje vymeniť dvadsaťročnú váľandu za kvalitnú posteľ a zariadiť izbu podľa jej vkusu. Zdravie jej totiž dať nedokážeme. Veríme, že jej aj s vašou pomocou urobíme radosť. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Janka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

27

Pútnik

text a foto: kristián pavúčko

nota bene 130

Vjazd do bane Trotus. Premávajú tu autobusy MHD.

Tma v soľnej bani Trotus

Podzemná liečba

Vraj najlepšie miesto pre astmatikov. Mikroklíma soľnej bane priaznivo pôsobí na dýchacie cesty a lieči pľúcne choroby lepšie ako more. S týmto poznatkom nastupujeme do autobusu, ktorý nás má odviezť dolu do bane Trotus v rumunskom mestečku Targu Ocna. Ľudia na to prišli už pred storočiami: robotníci v soľných baniach netrpeli napriek ťažkej práci pľúcnymi ochoreniami a noví baníci sa z nich rýchlo vyliečili. História priaznivé účinky soľnej bane potvrdila ešte niekoľkokrát. Napríklad počas 2. svetovej vojny v nemeckom meste Ennepetal používali ako kryt pred bombardovaním soľnú jaskyňu Kluttert. Každý by čakal, že astmatici budú kvôli stresu z bômb trpieť častejšími a ťažšími záchvatmi a kašľom.

Ale bolo to práve naopak: s každým ďalším leteckým útokom a pobytom v jaskyni sa im viac a viac uľavovalo.

Celé ihriská Soľné bane teraz využívajú na liečebné účely v mnohých častiach sveta. O tej v Targu Ocnej sme našli pútavé informácie: pod zemou sú vraj celé futbalové ihriská, jazero, herňa, detské hojdačky, bufet, internetová kaviareň. Baňa na soľ je pritom stále funkčná. Baníci ťažia, pacienti a turisti sa rekreujú v podzemnej úrovni deväť.

28

Pred vstupom do bane už čaká autobus. Typická mestská hromadná doprava. Do bane sa treba hlavne dobre obliecť, stále, či v zime, či v lete, tam je len 12 stupňov Celzia a vlhkosť 60 až 80 percent. V autobuse je nás zopár, zababušení pacienti, turisti a dvaja baníci. Zostupujeme pokrúteným tunelom do útrob masívu Valcele – Slatinele do hĺbky 240 metrov. Autobus prejde špirálovito až 3,2 kilometra, aby sa dostal na túto úroveň. Po ceste na jednej „zastávke“ vystúpia baníci a nastúpia iní. Nakoniec autobus zastane uprostred tmy a vodič nám pokynie, že cesta sa skončila. Našťastie, pacienti už vedia, kam ďalej. Kráčame za nimi cez jednoduché plastové dvere a ďalej po osvetlenej chodbe s naťahanými hrubými káblami. Prejdeme cez ďalšie dvere. Konečne sme tam. V slávnej soľnej bani, podzemnom sanatóriu.

S vlnou a ihlicami Kto by čakal biele alebo aspoň svetlé steny, hlboko by sa sklamal. Obrovské priestory sú vytesané do tmavosivého, miestami až

čierneho nerastu. Uvažujem, či tu poistencov na liečení občas nechytí depresia. Ak im lekár naordinuje denne šesť hodín pobytu pod zemou po dobu dvoch týždňov, vôbec by ma to neprekvapilo. Tráviť čas v slabo osvetlenom priestore uprostred čiernych stien, to je podľa mňa len pre silné nátury.

Snáď ma trochu rozveselia atrakcie, ktoré tu podľa informácií z internetu majú byť.

Pristavíme sa pri výstavke historických fotografií. Ukazujú, ako sa tu kedysi ťažila soľ. Návštevník môže strčiť hlavu do otvoru v postavičke baníka či väzňa a vyfotiť sa ako robotník v soľnej bani. Pokračujeme ďalej.

Míňame stolíky a lavičky, rozostavené popri stenách. Je tu zopár detských hojdačiek, na jednej si krátia dlhú chvíľu dve rehoľné sestry. Je tu aj futbalová bránka a basketbalový kôš. Nikto ale nehrá loptové hry. Pacienti vo vetrovkách a čiapkach sa väčšinou prechádzajú, diskutujú alebo desiatujú pripravené chlebíky. Zopár žien vytiahne vlnu a ihlice. Každý deň liečby upletú poriadny kus svetra.

2012 apríl

Veriaci sa v podzemí najprv zastavia pobozkať ikony v chráme svätej Varvary.

Zájdem do kútika s počítačmi. Dve staré šunky by mali byť pripojené na internet, momentálne sú však vypnuté. Hneď vedľa je priestor prezentovaný na internete ako herňa. Sú tu elektronické šípky a pár hracích automatov, do ktorých treba hodiť drobné.

Ich dizajn nápadne pripomína atrakcie z lunaparkov, aké brázdili Slovensko pred pätnástimi rokmi. Pravdepodobne ich priviezli z Maďarska, keďže sú na nich dodnes ceny vo forintoch. Pripláca sa aj za biliard, tenisový kurt a detský tobogan. Ďalej by tu malo byť jazierko s fontánkou. Je. Hoci maličké. Na farebne podsvietenej vodnej hladine plávajú umelé lekná a kačičky.

Modlitby a plyny Do rozsiahlych priestorov priviezli Rumuni rôzne unimobunky. V jednej ordinuje lekár, v druhej je WC, v tretej bufet. Káva, čaj, čipsy, sladkosti, chladené softdrinky. Ale majú tu aj rôzne suveníry a dekoračné predmety.

Väčšina sa so soľnou baňou nespája, no nájdu sa aj vrecúška soli na solenie a do kúpeľa.

Terasu bufetu vyzdobili plastovými kvetmi.

Pravda je, že soľnú baňu sa snažia udržiavať.

Hoci atrakcie sú už staromódne. Viac ma zaráža smrad výfukových plynov, ktoré tu všade cítiť. Snáď nenarúšajú unikátnu mikroklímu soľnej bane natoľko, že by nám pobyt pod zemou neprospel... Každopádne, na internete píšu, že soľ likviduje zo vzdu-

„Tráviť čas uprostred čiernych stien, to je asi len pre silné nátury.“ chu negatívne ióny. A keďže sa v bani Trotus lieči ročne až päťtisíc ľudí, asi na tom niečo bude.

Kto by neveril liečivej sile mikroklímy (alebo by ju chcel ešte posilniť), môže zájsť do podzemného kostola svätej Varvary. Áno, aj ten vytesali pred dvadsiatimi rokmi do skál v bývalých banských priestoroch na počesť patrónky baníkov, svätej Varvary alebo Bar-

bory. Úplne všetko vrátane oltára, biskupského stolca a predmetov používaných pri bohoslužbách je vyrobené zo soli.

Kúpele po rumunsky Mestečko Targu Ocna v okese Bacau v regióne Moldova ponúka okrem soľnej bane aj ďalšie kúpeľné atrakcie. Snažili sme sa ich objaviť.

Ubytovali sme sa vo veľkom socialistickom hoteli Magura. Na recepcii sme vyčerpali všetky naše jazykové znalosti, aby sme zistili, kde tu robia kúpeľné procedúry. Recepčné len krútili hlavou. Vraj o ničom takom v živote nepočuli. Oddelenie „tratamentov“ sme nakoniec objavili priamo v suteréne hotela Magura. Bahenné zábaly, vaňové kúpele v liečivej vode, parafín, masáže. Voda, bohatá na síru, sodík a chloridy pomáha na reumatické, gynekologické a tráviace ťažkosti.

Na úpätí kopca Magura nad mestom zas vyviera sedem minerálnych prameňov. Aj sem si ľudia chodia liečiť svoje boliestky.

Kúpu sa v drevených nádržiach a liečivú vodu si odnášajú aj domov, v plastových fľašiach.

29

nota bene 130 INZERCIA

Je tu aj futbalové ihrisko.

Rumunsko je celkovo požehnané na liečivé minerálne pramene. Aby sme mu nekrivdili: okrem dedinského kúpeľného turizmu, nemenného ešte z dôb komunizmu, tu vyrástli aj moderné kúpele a kúpeľné hotely. „Prekáža vám tma v soľnej bani Trotus? Zájdite radšej do mesta Turda. Tam je nová soľná baňa, svet-

lá, s atrakciami a jedinečnou svetelnou šou, spĺňa všetky štandardy Európskej únie,“ píše niekto v internetovej diskusii na webstránke soľnej bane v Targu Ocnej. Ale úprimne – kde inde než v tmavých podzemných priestoroch, do ktorých nás zviezol autobus MHD, by sme mali originálnejší zážitok?

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské

potreby: www.webareal.sk/dream

30

2012 apríl

text: peter kubínyi | foto: alan hyža

spomienka

Oravská dáma Dáša Dáša Vydrová zo starej drevenice bola hrala na klavíri a venovala sa raz učiteľke oravskou ikonou. Dvadsaťsedem mačiek francúzštiny a potom zas nemčiny. Bože, a deväť psov! To bola jej posledná rodina, aké som ja bola krásne dievča! Vlasy mi jej život v Sihelnom. Celkom iný, než si pre padali cez plecia na chrbát, mala som kopec ňu vysnila jej matka. Život, na ktorý si aj krásnych šiat, vedela som, o čom sa treba dnes spomenie veľa ľudí. „Vyrastala som v zhovárať s návštevami, ako naservírovať dvanásťizbovej vile s päťdesiatosemárovým stôl, aké poháre dať na šampanské, aký prípozemkom a nenávidela ruže. Rodičia ich bor k rybe... Cvičená opica! Mladá a sprostá, pestovali v skleníkoch a fiatkou rozvážali v najcitlivejšom veku, šestnásťročná. A vtena trhoviská. Mali sme slúžku, takže odo dy sa moji rodičia rozviedli,“ rozprávala. mňa nikto nič nechcel, len to, aby som „Keď odídem z domu, dokážem sa postaviť

na vlastné nohy, myslela som si. Babkinu vrtuľu! Mala som osemnásť, keď som sa vydala. So Števom sme sa spoznali v českom Vandorfe a hneď sme sa aj vzali. On mal na sebe montérky, ja krátke gate, svedčila nám sekretárka národného výboru. Mama sa dozvedela až štyri hodiny po svadbe, že som sa vydala. Dosiahla som, čo som chcela. Keď ja čosi chcem, musím to mať! A aj mám...“ Hádam je to tak. Oravská dáma Dáša už rok medzi nami nie je...

31

RETRO

text: dagmar gurová |ilustrácia: klaus lempelman

VYNÁLEZY, KTORÉ TAKMER ZMENILI SVET

KRÁSNE NEPODARKY

Mali zaistiť zdravie deťom, pohodu rodičom, krásu ženám a slávu mužom. Boli to pôsobivé a zábavné nápady, ale zavrhli sme ich. Pred týmito vynálezmi sa totiž oplatilo uniknúť.

Američania sú oddávna známi ako vyznávači techniky, ktorá uľahčuje život. V 20. rokoch minulého storočia ich nadšenie zasiahlo aj detské uspávanky. Pokúsili sa ich nahradiť hudbou z rádia a svet obohatili o „rádiokočík“.

Monštruóznu zlúčeninu tvoril detský kočík, anténa vyzerajúca ako obrovský sušič bielizne a megafón namierený na tvár spiaceho drobca. Aj keby bol nadmieru bdelý a hlasno protestoval, rádio ho prekričalo. V tom bol ozajstný zmysel vynálezu. Doslovne mal zaistiť, aby bolo bábo ticho.

Výhľad z klietky Američanke Emme Read išlo o viac. Trápilo ju, koľkým deťom chýbal pravidelný pobyt na čerstvom vzduchu. Zvlášť ak žili v bytoch bez záhrady, dvora či balkóna a do parku

32

bolo ďaleko. Tento problém mala navždy odstrániť detská klietka. V roku 1922 si Emma dala patentovať jednoduchú konštrukciu z drôteného pletiva, aké sa dnes používa na ploty. Výhody povetria v nej boli dostupné aj dieťatku tej najvyťaženejšej mamičky.

Klietku s malým obyvateľom totiž stačilo vyvesiť von z okna. Cez veľké drôtené oká bábo dostávalo plný zásah blahodarného kyslíka a slnka. Ak sa na vrch klietky pripevnila strieška, lebedilo si aj za daždivého počasia. Za oknom sa mohlo hrať i spať.

Doma by malo obmedzené obzory, takto pod ním ležal celý svet. Či to neskôr viedlo k nadhľadu na vlastný život alebo k fóbii z výšok a tesných priestorov, nevedno. Isté je iba to, že v roku 1937 sa klietky rozšírili v londýnskom Chelsea, no vážnejšie sa neujali.

nota bene 130

Prechádzka v brnení Schyľovalo sa k druhej svetovej vojne a rodičia začali mať iné starosti. Slávna spisovateľka Agatha Christie vo svojom životopise spomína, že počas bombardovania schovávala čerstvo narodeného vnuka pod stolom so silnou sklenenou doskou. Bol to najpevnejší kus nábytku, aký doma mali.

Predvojnová fotografia z anglickej dediny Hextable ukazuje, že niektorí sa na nebezpečenstvo pripravili dopredu. Žena s plynovou maskou na nej tlačí obrnený kočík, ktorý vraj odolal aj plynovému útoku.

Pevná, uzavretá kovová truhla na kolieskach však vzbudzuje zmiešané pocity. Bola pomerne hlboká, no je otázne, či dieťa vnútri dokázalo sedieť. S vonkajškom ho spájal miniatúrny komín, ktorý filtroval vzduch a úzke sklenené okienko na strope. Môžeme sa len dohadovať, ako dlho by dieťa v takých podmienkach vydržalo. Kočík vyzerá ťažký a nemotorný. Nezdá sa veľmi pravdepodobné, že by z neho matka dokázala dieťa rýchlo vybrať, keby bolo treba utiecť do bezpečia.

Maska smrti Mnohé ženy urobia hocičo, len aby si udržali mladosť a krásu. Sklamané krémami, po ktorých iba slečny v reklame vyzerajú na dvadsať, skúšajú aj drastickejšie kúry.

2012 apríl

Čo majú spoločné obrnený kočík a vyhrievaná policajná vesta?

Nasadiť si Rejuvenique – elektronickú masážnu masku tváre však určite vyžadovalo odvahu a odhodlanie. Tento div v 80. rokoch sľuboval ženám mladšiu tvár prekypujúcu šťastným ružovým nádychom. Stačilo, aby si na 15 minút denne nasadili strašidelnú masku telovej farby. Boli v nej otvory pre oči, pôvabne vyformovaný nos a maličké pootvorené ústa. Z brady vychádzala hadica, ktorá viedla k ovládaciemu zariadeniu. Mini gombíky vnútri masky vysielali do tvárových svalov elektrické impulzy. Ako sa aktivovali, postupne sa na „tvári“ rozsvecovali malé žlté svetielka. Žena sa pri masáži mohla hrať na mimozemšťanku, prízrak z benátskeho karnevalu či hlavnú hrdinku starého hororu Oči bez tváre. O účinku masky na pleť by sa dali viesť spory, ale o jednom pochybovať nemusíme – o reakcii muža, na ktorého z tmavej izby láskyplne zabliká jeho milá v Rejuvenique.

Preč s vráskami Facial flex je malá biela pružinka. Treba si ju vložiť medzi kútiky úst, a tie potom striedavo otvárať a zatvárať. Je to ako keby sme svoju tvár zobrali do fitness centra. Procedúra sa síce ponáša na exotické mučenie, ale vraj nás zbaví vrások a dvojitej brady.

Pri sledovaní modeliek, ktoré pružinu s ra-

dostným výrazom predvádzajú, sa v mysli vynárajú aj iné možnosti. Napríklad, že im každú chvíľu môže vystreliť do hrdla či do oka. Znie teda dosť hrozivo, keď akási pani v reklame vysvetľuje, že „flexuje“ pri šoférovaní do práce. Ostatným vodičom tým v lepšom prípade spôsobí nočné mory,

„Vo vzdušnej drôtenej klietke za oknom sa dieťa mohlo hrať aj spať.“ v horšom nehodu. Nehovoriac o tom, čo sa môže prihodiť jej. Radšej byť zvraštený ako mŕtvy, zhodneme sa asi viacerí.

Hurá na Havaj Ako si udržať skvelú postavu pri sedavom zamestnaní? Nie každý sa chce po dlhom dni v práci pachtiť v posilňovni. A preto je tu Havajská stolička. Jej sedadlo sa stále zvŕta v krúživom pohybe, typickom pre kedysi veľmi obľúbené hula kruhy. Takže telefonujete, vypisujete dotazníky alebo surfujete po nete a celý čas si pri tom posilňujete brušné svaly. Nie je to úžasné? Podľa krátkeho videa na YouTube ani nie: na stoličke sa beznádejne zmieta pani v strednom veku.

Nohy jej lietajú nad podlahou. „V sedle“ sa ledva drží aj preto, že ňou lomcuje záchvat smiechu. Rozhodne to nevyzerá na ideálne podmienky pre prácu. Ak si však potrebujete zlepšiť náladu, neváhajte.

Len aby nepršalo Americkí dopravní policajti to v minulosti nemali ľahké. Dozerali na stále komplikovanejšiu premávku. Neraz ich pri tom potrápilo nepríjemné počasie. V 30. rokoch im svitla nádej, že v práci nebudú viac mrznúť. Zachrániť ich mali švihácke, elektricky vyhrievané vesty. Prúd by čerpali z rozvodní v uliciach. Bol to pôsobivý nápad.

Na tú dobu veľmi ekologický, ale predsa len trochu nedomyslený. Krátky kábel by policajta obmedzoval v pohybe, do dlhého by sa mohol zamotať. A navyše tá strašná neistota, čo sa môže stať, keď začne pršať...

Ruky hore Zákazníkov oddávna fascinuje produkt typu dva v jednom. Je celkom pochopiteľné, keď výrobca ponúka šampón s kondicionérom či kávu s mliekom. Ale ťažko nájsť zmysel v kombinácii revolver s fotoaparátom.

Obzvlášť, keď s fotením súbežne strieľal. Oba mechanizmy sa aktivovali stlačením spúšte.

Strieľajúci fotoaparát sa datuje do roku 1938.

33

nota bene 130

NÁROD SLEPAČÍ

Maska smrti a oduševnelá plávacia vesta.

Môžeme sa len domýšľať, na čo mal tento americký experiment slúžiť. Mal zaistiť alibi človeku, ktorý vystrelil v sebaobrane, či dokumentovať zásahy policajtov? Prototyp sa ďalej nerozvíjal. Pravdepodobne preto, že objekty fotenia bolo lepšie nechať nažive. Čo ak by bolo treba urobiť druhý záber?

Plávanie s dušou V 30. rokoch minulého storočia zasiahla svet Veľká hospodárska kríza. Ľudia šetrili, kde sa dalo. Skôr než čosi vyhodili, skúšali to opraviť alebo recyklovať. Z tých čias pochádza nemecký „zlepšovák“, ktorý fungoval ako plávacia vesta. Bol jednoduchý, dostupný, vhodný pre celú rodinu. Stačilo mať pár potrhaných bicyklových duší.

Nafúkali sa, zviazali a bolo. Oblečok vyzeral ako dnešné body. Obliekal sa cez nohy. Na chrbte a na hrudi sa križoval ako veľké X, z ktorého stredu trčala plavcova hlava. Nakoniec si dušu stočil cez brucho ako opasok a uviazal ju na boku. Do vĺn sa potom vrhal akoby v objatí hada škrtiča alebo v reťazi čudných jaterníc. Vynález mohol byť celkom účinný. Nebol však príliš pohodlný a už vôbec nie estetický. Neujal sa asi preto, že mnohí radšej volili krásu. Ostali sa čľapkať na brehu. Bezpečne a bez duše.

34

Život za nápad Prílišná viera vo vlastné nápady stála niektorých vynálezcov život. V roku 1912 chcel Franz Reichelt predviesť funkčnosť svojho parašutistického kabátu pri zoskoku z Eiffelovej veže. Udalosť prilákala novinárov a filmárov, ktorí jeho pokus zaznamenali. Už pri prvom pohľade na Franza zahaleného v čomsi medzi perinou a skriňou je jasné, že to nemohlo fungovať. Na zábradlí veže dlho váhal. Možno by si to rád rozmyslel, ale nakoniec skočil a padák sa neotvoril.

Inžinier a chemik Thomas Midgley, Jr. patril za života k oslavovaným vedcom. Výrazne prispel ku vzniku olovnatého benzínu a freónu, ktoré však vážne ohrozili životné prostredie a zdravie celých generácií. Midgley sám skončil zle. Ako 51-ročný dostal obrnu a z veľkej časti ochrnul. Vtedy vymyslel komplikovaný systém lán a kladiek, ktorým ho ostatní mohli dvíhať z postele. Túto vymoženosť si užil ledva štyri roky. Nešťastnou náhodou sa do svojho vynálezu zamotal a uškrtil sa.

Ani najlepšie úmysly vynálezcu nezaručia, že jeho výtvor prinesie všeobecné blaho. Tvorivý človek má však vždy nádej – ak jeden nápad nevyjde, uspeje s ďalším. Pokiaľ teda svoj vynález prežije.

Zdroj: theatlantic.com, boredpanda.com, en.wikipedia.org, YouTube

Od 1. januára EÚ zakázala chov nosníc v holých klietkach. Ostali ale povolené tzv. obohatené klietky – väčšie o veľkosť zápalkovej škatuľky, s hniezdnym boxom a malým bidlom.

Vajcia z holých klietok sa predávať nesmú, tie z obohatených áno. A teraz dostali pečiatku s číslom „3”. Znamená to, že vajíčka s „3“ na pultoch predajní sú z legálnych obohatených chovov. Aspoň by mali byť. 12 rokov sme bojovali naprieč Európou, aby sa nám vôbec podarilo zakázať holé klietky. Tešíme sa tomuto slepačiemu kroku vpred, ale stojíme si za svojím a už niekoľko rokov kotkodákame, že Vajce s číslom 3 do košíka nepatrí!

Učíme ľudí, že klietka je klietka, aj keby bola hneď zo zlata, a že skutočnou alternatívou sú len neklietkové systémy a vajcia z nich. Teda tie, ktoré majú na škrupinke prvú číslicu 0, 1 alebo 2. Len v nich môžu sliepky vytvárať skupiny a spoločne v nich sedieť na bidle, ale najmä, voľne sa pohybovať: chodiť, mávať krídlami, váľať sa v prachu, hrabať a zobať...

Spolupracujeme aj s reťazcami u nás a všetky už ponúkajú minimálne podstielkové vajcia.

Horšie je to s malými obchodíkmi v malých mestách a s malými ľuďmi v nich. Kto tam o alternatíve náhodou aj chyruje, mlčí. Lebo my už sme raz taký národ – holubičí.

A že v Rakúsku „3“ nenájdete? No nenájdete.

Rovnako ani vo Švédsku, Nemecku či v Luxembursku. Holé klietky si zakázali iniciatívne sami pred pár rokmi a vajíčka z obohatených tam ľudia už nekupujú.

Takže ctime zákony, ale skúsme urobiť ešte krôčik navyše. Pýtajme si lepšie vajcia u svojho obchodníka... Lebo to, čo máme v košíku nakoniec zaváži.

Vďaka kupovaniu alternatívnych vajec sa ročne dostane z klietok 20 miliónov nosníc v EÚ a začnú žiť v prirodzenejších podmienkach.

Silvia Čaňová, Sloboda zvierat

2012 apríl

foto: tomáš benedikovič

MYSLÍM SI

Mediálne šialenstvo Pred rokmi som si doniesol z USA dvojdielny čiernobiely komiks Maus, ktorý vytvoril Art Spiegelman. Žiadni lietajúci supermani, ale skutočný a veľmi silný príbeh jeho rodičov, ktorým sa podarilo prežiť pobyt v koncentračnom tábore. Ľudské postavy majú zvieracie tváre, Židia sú myši a Nemci mačky. Autor na ňom pracoval niekoľko rokov a dostal aj Pulitzerovu cenu. Je to dobre nakreslené a prelína sa tu druhá svetová vojna so súčasnosťou.

Vždy sa mi páčila časť, kde Art nakreslil samého seba po komerčnom úspechu prvého dielu.

Sedí na stoličke a odpovedá novinárom. Otázka za otázkou sa valí a on sa v každom novom okienku komiksu zmenšuje, až sa zmení na malého chlapca, ktorý zúfalo plače, lebo nedokáže odpovedať na to, čo sa ho pýtajú.

Už to viem plne pochopiť. Vyšla mi knižka, v ktorej som reportážnou formou opísal život na bratislavskej ulici. Nečakal som taký veľký záujem médií. Telky, rádiá a noviny ma obkolesili zo všetkých strán a nedali mi dýchať. Dusili ma dokola tie isté otázky, na ktoré som po pár dňoch nevládal odpovedať. Myslel som, že sa zbláznim, lebo skoro všetky už boli zodpovedané v knihe. Nechápal som, prečo si tí ľudia najprv

nedali námahu prečítať text, a až potom dávali za vetou otáznik.

Uvedomil som si, že by som nikdy nechcel byť na mieste nejakého známeho herca alebo speváka.

Skončil by som na psychiatrii alebo na elektrickom kresle, lebo niektoré diletantské otázky vo mne vyvolávali túžbu uvoľniť v sebe agresívne pudy. Najmä, keď som si prečítal článok v istom periodiku a zistil, že je tam do mojich úst vložené niečo, čo som vôbec nepovedal.

Našťastie ma toto mediálne šialenstvo opustilo a zamierilo inde. Z malého chlapca pozvoľne opäť rastiem do normálnej veľkosti.

Celkom iné sú besedy s čitateľmi, na ktorých rozprávam o živote bezdomovcov a spomínam príbehy, ktoré sa v mojej knižke nenachádzajú.

Vždy sa to zvrhne a rozpúta sa dobrá debata, ľudia sa ma pýtajú, čo im v tom momente napadne a aj ja sa niečo nové dozviem.

Rozhovory pre médiá už neposkytujem. Nemám na to čas, pretože ja sám chcem klásť otázky zaujímavým ľuďom. S niektorými ich odpoveďami sa budete stretávať na stránkach tohto časopisu.

Možno sa vám budú páčiť.

Peťo Sorát (expredajca Nota bene) INZERCIA

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

O bláznoch, hlúposti a odpúšťaní Človek by mal byť pravdovravný, preto hneď v úvode priznávam, že chcem spomenúť nový román od Pala Rankova. Píšem to preto, lebo u väčšiny spisovateľov je tradíciou navzájom si verejne vychvaľovať diela a pritom sa tváriť ako objektívny sudca. Takže: ja som subjektívny.

Palo Rankov je môj kamoš. Má moje sympatie.

Má aj novú knihu. Matky. Tak sa volá. Román je o ženách v lágri, o tom, aké ťažké môže byť matkou, ale aj dcérou – ale viac vám nepoviem.

Kto chce, prečíta si ju. Na to sú predsa knihy.

Z Palovej knihy zostal vo mne jeden pocit. Je vlastne zhrnutý v jedinej vete. Tú povie na konci príbehu stará žena mladej: „Musíš sa naučiť odpúšťať iným, aby si vedel(a) odpustiť sebe, ak to nebodaj niekedy bude potrebné.“ Pekná myšlienka. Len sa asi oveľa ťažšie urobí, než povie.

Ale máme tu aj ďalšiu novinku. Francúzske feministky presadili zákonom zákaz používania oslovenia „mademoiselle", takže odteraz už nebudú žiadne slečny, ale všetky panie. Olympic nech sa berie kade ľahšie s baladou Bonsoir mademoiselle Paris a cenzúra by mala začierniť toto ohavné slovo vo všetkých starých francúzskych románoch.

Mohol by sa na to založiť špeciálny úrad, kde zatrú všetky nevhodné slová, ktoré sa nehodia do nášho fajnového európskeho života. Je to podobné, ako keď sa škrtli cigarety, takže hoci húlime ako fabriky, nesmieme to dovoliť umeleckým postavám, zlodejom, vrahom a mafiánom. To už ani nie je bláznovstvo, len rýdzo „civilizovaná" hlúposť ľudí na jednom kontinente, ktorí z totálneho nadbytku nemajú nič lepšie na práci.

Ale je tu aj opačné bláznovstvo, to pravdivé, tvorivé. Ako posledná Havlova hra Odcházení. Tú zasa pred pár dňami posmrtne ovenčili vavrínmi – a bola to tá istá intelektuálna elita, ktorá ju po premiére nemilosrdne strhala.

Ak sa teda vysmejeme stupidite, skúsme, naopak, dakedy oceniť tých „zdravých" bláznov, ešte kým sú medzi nami. A občas im aj odpúšťajme.

Autor je prozaik a publicista

36

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Blahoželanie bláznom?

Chvála bláznovstva? Prečo chváliť bláznov?

Blahoslavení chudobní duchom! Tak znie prvé z Ježišových čudných blahoslavenstiev. Aj on si snáď myslel, že je dobré, ak je človek blázon?

Prečo by mali byť šťastní tí, ktorým chýba to najdôležitejšie: bohatstvo ducha? Šťastie predsa uchvacujú duchaplní, bystrí, sebavedomí, prosto, ľudia spokojní sami so sebou.

Chudoba označuje stav základného nedostatku. Duch označuje vnútorné hodnoty, ktoré svojou podstatou smerujú k absolútnu. Chcem milovať a byť milovaný.

Neohraničene. Chcem byť slobodný. Úplne.

Chcem poznať pravdu. Nie iba časť, ale pravdu celú. Nuž a tu sme chudobní duchom všetci. Nevieme milovať dokonalou láskou, bez egoizmu. Sme závislí. Na okolnostiach, peniazoch, mienke davu, priazni priateľov. Znova a znova sa zamotávame do siete poloprávd, klamov a ilúzií.

Priznajme si, sme duchovne chudobní, zasmejme sa – ty i ja, obaja – sme blázni. Človek si však háji svoju dôstojnosť. Naše

vnútro si vystavalo val z obranných mechanizmov. Za tým valom sami pred sebou hráme starú ľudskú frašku „žobrák kráľom".

Je to prejav sily alebo slabosti? Podľa Ježiša silní sú tí, čo vydržia pohľad do vlastnej prázdnoty. Iba z priznanej chudoby sa môže zrodiť vnútorné bohatstvo.

Napokon rozhodne otázka – k akému horizontu upieram svoju nádej?

Odohrávam sa len v čase alebo smerujem k večnosti? Ak iba plyniem časom, nezostáva mi iné, len umlčovať v sebe hlas chudobného ducha. Ak pozornosť obraciam k večnosti, prázdnotu na svojom dne vítam ako boží prameň, z ktorého vyvieram. Majster Ekhardt to povedal presne: „Chudobní duchom sú tí, ktorí Bohu ponechali všetky veci tak, ako ich mal, keď sme ešte neboli.”

„Iba z priznanej chudoby sa môže zrodiť vnútorné bohatstvo.“

... zuzy uličianskej

Medzi nami normálnymi Mimoňov a mimózy rozpoznáte ľahko.

Vojdú do miestnosti, nepozdravia, niečo okomentujú, všetkých urazia a zas odídu.

Nečítajú to, čo ostatní, nesledujú trendy ani politiku, zato im v hlave pracujú všelijaké šialené softvéry. Na maľovanie, na myslenie, na komponovanie... Kto je však bláznivejší? Ten, čo maľuje stále – či ten, čo nikdy?

História dáva množstvo dôkazov, ako veľmi je kategória divného geograficky, politicky a všelijako inak premenná. Ešte častejšie sa menia označenia tých, ktorí sú iní, ako by podľa nás mali byť.

Kto by dnes ešte zostával čudákom, cvokom, šibnutým či mešuge? Všetci sú už dávno vírdi, fríci a kvíri. Nie je to len zas akási móda? Kto všetko má právo vydávať sa za odlišného?

Nepotrebujeme nejaké kategórie? Alebo aspoň normu na normálnosť?

Ako si pamätám, o jej zadefinovanie sa už pokúšali viacerí pomätenci a vždy to dopadlo pomerne tragicky. Neviem, ako je to s vami, ale mne sa zdá, že všetko, čo robím, je perfektne normálne, hoci ob-

jektívne povedané, vo všeličom som mimo.

Predpokladám, že tento môj pocit môže byť súčasťou širšieho javu. Pre horolezca je normálne visieť na malíčku, pre potápača zas liezť do ľadovej vody. Pri sebahodnotení máme

„O definíciu normálnosti sa už pokúšali viacerí pomätenci.“

prednastavenú kolónku „normálne“.

Nikto sa sám od seba neprehlási za blázna, ak práve nekalkuluje s tým, že sa takto dostane skôr na rad u psychológa, prípadne v sebaobrane, aby ste mu už konečne dali pokoj. Väčšina normovačov sa totiž uspokojí vtedy, ak môže tých druhých poukladať do pekne označených škatuliek.

V podstate si myslím, že všetky tie reči o tolerancii podivínov sú celkom mimo.

Podľa mňa sme všetci normálni, len každý trochu inak. Ale pozor, sú medzi nami aj magori, ktorí o tom ešte nevedia.

takmer bodka

2012 apríl

Keď nevieš, kam kráčaš, možno prídeš [...]. (Laurence J. Peter)

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť [očami dvere].Werner von Siemens Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37

PORTRÉT

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 130

PSYCHICKY CHORÝM NA ULICI SYSTÉM NEPRAJE

TÓNO UŽ NERISKUJE ŽIVOT MEDZI AUTAMI Dostať z ulice bezdomovca s psychiatrickou diagnózou je sizyfovská práca.

Vyžaduje súčinnosť neziskoviek, samosprávy, polície a zdravotníkov. Väčšinou však stojí na ochote jednotlivcov urobiť čosi nad rámec ich povinností.

Tóno, postarší, strapatý, biedne oblečený muž, sa vrhal v ústrety autám na rušnej ulici. Inokedy na ne z nadjazdu hádzal kamene alebo so zlovestným pohľadom pozoroval premávku zo „svojej“ autobusovej zastávky. Zvyčajne sa tam chúlil na lavičke a mrmlal si sám pre seba. Občas zlostne vybehol aj na okolostojacich, ktorí čakali na spoj.

Mestskí policajti ho viackrát vzali do nemocnice, odkiaľ putoval na psychiatriu. Ale onedlho bol znova na ulici. Tóno bol ťažko prehliadnuteľný bezdomovec so zjavným psychickým ochorením.

My sme s ním dlhodobo pracovali v rámci programu Streetwork. Nájsť trvalejšie riešenie jeho situácie nebolo jednoduché. „Trpel halucináciami.

V najlepších chvíľach dokázal povedať, aké jedlo má rád, kde sa bol prezliecť, či aká hudba sa mu páči. Na iné otázky len kývaním hlavy naznačoval áno alebo nie,“ spomína náš terénny sociálny pracovník Peter Kadlečík.

Dlho sme mu nemohli pomôcť inak, než rozhovorom a šálkou kávy. Popri tom sme sa dozvedali viac o jeho chorobe. Tvrdil, že na neho útočia vtáky. „Zrejme tak videl ľudí na zastávke, preto na nich niekedy reagoval agresívne. Mohli ho odsudzovať, lebo nepoznali dôvod jeho správania. V skutočnosti bol Tóno obeťou choroby, nie neprispôsobivým agresorom.“

Vďaka % vašim 2 rúdu ti p o.z. Pro lo aj pomoh i.

Tónov

pre neho vybavili ubytovanie v domove sociálnych mo neohrozujú život. O to ťažšie je pomôcť im. služieb. Predtým ešte musel absolvovať pobyt na Lekárom sa často vyhýbajú. Bez toho, aby odborník psychiatrii. Oslovili sme zdravotníkov a policajtov, overil ich stav a odporučil nútenú liečbu, nemajú ktorí ho tam mali odviezť. „Tu sa ukázali úskalia veľkú nádej na zlepšenie. spolupráce s veľkými inštitúciami. A síce, že si „Škoda, že spolupráca inštitúcií závisí na ochote a Anonymné kolosy nemôžete dohodnúť postup s konkrétnymi ľuďmi. nie je automatická. Chýba zákon, ktorý by psychiaKontaktovali sme ho už trištvrte roka, keď Sanitka pre Tóna dorazila bez sprievodu polície. On tra poslal do terénu, ak je to treba,“ hovorí Kadlečík. sme šťastnou zhodou okolností vypátrali jeho nechcel nastúpiť. Privolaní policajti nevedeli, o čo „Mám chorého klienta, od ktorého neviem získať psychiatričku. „Povedala nám, že nebol na kontrole ide. Kým to overovali, Tóno ušiel,“ hovorí Kadlečík. základné informácie. Je schopný povedať len dva roky. Keby bral lieky, mohol na tom byť oveľa „Na druhý deň náhodou prišli takí, ktorí ho poznali. áno, nie – a že sa volá Laco. Štátni policajti by lepšie. Bola ochotná pomôcť, ak ho dovedieme Povedali mu, nech nasadne do sanitky a on bez ho dokázali identifikovať, ale nemôžu mi pomôcť. do ambulancie. Tóno si pochvaľoval pobyty na problémov poslúchol.“ Nedovoľuje im to zákon o osobných informáciách. psychiatrii, ale k lekárke by sám od seba nešiel.

V takýchto krajných situáciách by mali byť výnimky.“ Pri skákaní pod autá však kedykoľvek mohol prísť Nevýhodné zákony Kadlečík dáva za vzor londýnsku policajnú jedo život. Navyše sme mali podozrenie, že rodina Tónov príbeh sa skončil dobre. Už nie je bezdomov- notku školenú na prácu s bezdomovcami. „Je ich ho zneužíva. com a jeho peniaze sa míňajú na to, čo potrebuje možno päť na celé centrum, ale špecializujú sa na „Zistili sme, že príbuzní s ním na pošte prevezmú on. Vyzerá dobre a je spokojný. Nešlo by to bez takéto problémy.“ dôchodok. Peniaze si nechajú a Tóna pošlú na ulicu.“ spolupráce nášho združenia, samosprávy, polície S extrémnymi prejavmi psychických ochorení sa K rovnakým záverom došla sociálna pracovníčka z a zdravotníkov. Príliš často však úspech stojí na na ulici nestretneme tak zhusta. Viac bezdomovmestskej časti, pod ktorú patril. Naším cieľom bola dohode jednotlivcov a závisí od ich dobrej vôle. So- cov trpí menej nápadnými príznakmi – alebo sa u nútená hospitalizácia a zbavenie svojprávnosti, na ciálna pracovníčka z miestneho úradu sa vybrala nich choroba ešte plne nerozvinula. Len máloktorí čo psychiatrička ochotne podala návrh. Tónovi to za Tónom na iný koniec mesta, hoci nemusela. však majú také šťastie ako Tóno. malo priniesť bývanie a slobodu od príbuzných.

Mohla sa uspokojiť s tým, že to nie je jej povinnosť.

So sociálnou pracovníčkou miestneho úradu sme Na ulici je viac psychicky chorých, ktorí si pria- Mená ľudí bez domova sú zmenené. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. o. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, tordova@yahoo.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Mgr. Milada Čechová. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Denný street work: Peter Kadlečík, 0907 733 388 peterkadlecik@notabene.sk

38

INZERCIA