kupujte
iba od predajcu s preukazom
1,40
jún
polovica pre predajcu
Ti
zlaté časy
eň D ov arč é ek di va d
lo
miesto pre číslo preukazu predajcu
132 / 2012
nástenka pozor!
Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo
0915 779 746 10.5. 2012 07:12 Kúpila som si májové NB od predajcu s č. 2293. Až potom som sa dočítala, že som mala k časopisu dostať aj bylinku. Tak som za tým pánom o pár dní šla a bez váhania mi ju dal. Možno vtedy zabudol. Takže mu ďakujem a teším sa, že si bylinku s priateľom zasadíme. Daniela 10.5. 2012 20:06 V júni slávi meniny Ján. Prajem predajcovi Jánovi s evidenčným číslom 2082 z podchodu na Poštovej ulici v BA všetko dobré. Vďaka za každodenný milý úsmev. Vďaka aj pracovníkom Nota bene za časopis. Oľga 11.05. 2012 11:58 Dobrý deň. Veľmi sa mi páči myšlienka a poslanie vášho časopisu. Vždy, keď si ho kúpim, viem, že radosť som neurobila len sebe. Jeho predajcom želám všetko dobré. Najmä pani s č. 55 pred žilinským Tescom, ktorá je vždy veľmi milá. Marika
Blahoželáme Ivan, predajca Nota bene s registračným číslom 1888 oslavuje 45. narodeniny. Blahoželať mu môžete 14. júna. Nájdete ho na križovatke na Račianskom mýte. Patrí k predajcom, ktorí pravidelne predávajú najviac časopisov. Tento rok ho v počte predaných kusov ešte nikto nepredstihol. Svojim zákazníkom Ivan za túto priazeň veľmi ďakuje. Aj vďaka nim môže pomáhať svojej chorej priateľke.
inzeráty predajcov Hľadám do prenájmu 1 až 1 a pol izbový byt alebo garsónku. Cena s vodou aj elektrinou 100 eur. Dohoda možná. Kontakt: 0904 391 714. Predajca č. 2321. Som dôchodca, nefajčiar, nepijem. Kto má možnosť poskytnúť ubytovanie, prosím ozvite sa. Cena ubytovania dohodou. Kontakt na výdajňu 02/ 52 62 59 62. Predajca Miro, reg. č. 1193. Hľadám na prenájom chatu (chatku) s elektrikou a vodou do 200 eur, maximálne 300 eur. Mám dvoch psov. Som sama. Dopredu ďakujem. Kontakt: 0902 317 723.
nota bene 132
12.05. 2012 16:47 Dobrý deň. Nota bene kupujem v Michalovciach od predajcu 41. Je to milý chlapík, ktorý poteší úsmevom či príjemným slovom. Ďakujem a prajem mu všetko dobré. Zuzana 16.05. 2012 20:53 Najmilší predajca Nota bene, akého som kedy stretla, je vo Zvolene s číslom 018. Príjemný, nevtieravý, slušný človek, ktorému zo srdca želám, aby sa mu v živote diali len samé dobré veci. Mnohým z nás by mohol byť príkladom. Zuzana 17.05. 2012 07:11 Dnes som u mojej obľúbenej predajkyne v Lamači 1443 spolu s časopisom dostala krásny kvietok. Nesmierne ma potešila. Ďakujem a želám všetko dobré. Dada 17.05. 2012 10:48 Ahojte! Akurát si listujem posledné číslo Nota bene. Naozaj zaujímavé články! Mám radosť, že na Slovensku máme predsa zaujímavý časopis. Pozdravujem usmievavého pána s č. 22, ktorého pozitívna nálada dnes vyhrala nad všetkým. Kristína, PP
Milá redakcia Nota bene, práve som si kúpila váš časopis (od milého pána predajcu 2293, ktorý ma nenechal odísť po zaplatení bez časopisu, aj keď som mala záujem len prispieť) a rozhodla sa vám napísať. Žijem v zahraničí už zopár rokov a zakaždým, keď prídem na Slovensko, stretávam vašich predajcov na staniciach alebo v meste. Veľakrát si časopis kúpim, a ak nie, tak aspoň niečím prispejem. Ešte sa mi nestalo, aby som stretla predávajúceho, ktorý by nespĺňal kritériá uvedené na prvej strane časopisu. Moje skúsenosti sú fantastické, predajcovia sú milí, úctiví, čistí, nevtieraví. Po každom takomto stretnutí mám lepší pocit, čo ma vedie k zamysleniu sa nad tým, aký pekný by svet mohol byť, keby sme každý prispeli aspoň máličkom. Ten pocit na duši je na nezaplatenie. Prajem vám – a najmä všetkým milým predajcom veľa zdravia a veľa síl. Robíte úžasnú prácu. Michaela
18.05. 2012 16:05 Ďakujem veľmi sympatickému predajcovi Nota bene, ktorý predáva na Kamennom námestí v BA.
Dobrý deň! Posledné (májové) vydanie Vášho mesačníka má zaujímavý obsah a síce vďaka článkom so životopisnou problematikou, ako napríklad: LÁSKA VŠETKO PRIKRÝVA, RELATÍVNA SLÁVA, NA POKRAJI ŠŤASTIA, atď. Uvedená inovácia obsahu určite vyvolá zvýšený záujem o váš časopis, a tým zlepšenie finančnej situácie vašich predajcov. Želám vám mnoho úspechov vo vašej ďalšej práci. Ďakujem! Ján
K ó de x p r e d a j c u
K ó de x KUPUJ Ú CE H O
1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.
1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.
PARTNERI PROJEKTU
HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE
10
4 ROZHOVOR
Zlaté časy
Známy herec a improvizátor stavia hlinené domy, behá bosý a predstavuje toltécky recept na šťastný život.
Raj. Predstavy absolútnej krásy, lásky, pokoja, skrátka všetkého najlepšieho sa nechceme vzdať už tisícročia.
FENOMÉN S DEŤMI VYCHOVÁVAJME AJ SEBA
SVET SNAŽÍME SA PÍSAŤ PRAVDU
Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Iba to, aby sme ich od začiatku brali ako ľudské bytosti a vychovávali ich s láskou a rešpektom.
Vo voľbách bolo vopred jasné, kto vyhrá. Novinár Ruslan Harbachou robí svoju prácu v Bielorusku, kde stále neplatí sloboda slova.
14
21
16
26
REPORTÁŽ ROJKOVIA V AKCII
PRÁZDNINOVÉ TIPY PRÁZDNINY BEZ PRÁZDNOTY
Kameramani Dušan a Tomáš, reportér Maťo a fotograf Paťo sú v najvyššej pohotovosti. Konečne sú opäť v akcii!
Vyskúšajte rodinnú dovolenku inak – pomáhajte druhým. Spoznáte cudziu krajinu tak, ako by na bežných prázdninách nešlo.
zostavil Peter Michalko
TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ
editoriál
TÉMA HRÁČ MIMO PRIESTOR A ČAS BUDEŠ SO MNOU V RAJI
„Akoby som každý deň vypúšťal raketoplán,“ odpovedá mi ustarane bývalý kolega na obligátnu otázku, ako sa má. „Veď to poznáš, všetko, čo robím, je záležitosť smrteľne vážna, ďalekosiahleho dosahu,“ ironicky komentuje svoj stav konštantného stresu. Bohužiaľ, poznám. Tlak a pochybnosti namiesto radostného pocitu z práce. Každá činnosť ako vopred prehratý zápas o dokonalosť. A samozrejme sa za to cítim ukrivdená. Prečo môj život nemôže byť trochu viac radosť a hra... Každý máme nejaké obmedzenia, čo nám bránia prežívať zlaté časy – ten krásny stav mysle. Kresťanský mystik Anthony de Mello tvrdil, že si to kazíme sami tým, že šťastiu kladieme zbytočné podmienky. Budem šťastný, ak budem chudší, ak si ma vezme ten úžasný chlap, ak moje dieťa prijmú na vysokú školu... Keď sa to nestane, pomstíme sa vesmíru tým, že vnútri trpíme a zožierame sa. Tak mu treba, mal sa viac snažiť. Doktor Vlach, postava z knihy Saturnin, tvrdí, že najtrestuhodnejšou formou roztržitosti je, keď sa ľudia zabúdajú radovať zo života. Ak prežívame dlhšiu dobu idylu, osud by nám preukázal neoceniteľnú službu, keby nás schmatol za golier a vyhodil dočasne na mráz. To je desivá pravda. Pamätám si prvý deň po niekoľkodňovom žalúdočnom excese – prvý deň, keď sa mi prestala točiť hlava a žalúdok, unavený poskakovaním, už poslušne ležal v dutine brušnej. Len tak byť, existovať, bola nádhera. Tie všakovaké obmedzenia, ktoré nás tak rozčuľujú – či už vnútorné alebo tie, čo nám niekto šupne do cesty, môžu byť aj veľmi užitočné. Podporujú totiž kreativitu. Môj kamarát a výborný tanečník Andrej hovoril, že najhoršie zadanie je „...a teraz voľne improvizuj.“ Keď môžeš všetko, nejak to nejde. Akonáhle dostane obmedzenie, napríklad tancuj bez použitia rúk, hneď je tu inšpirácia a ide to stokrát lepšie. Tak ja si idem odpaľovať tie moje raketoplány a radšej sa pousilujem niečo s tým vymyslieť, aby sa mi osud nesnažil pomôcť a čímsi ma prišliapnuť. A to len z dobrého srdca, aby mi doprial zistiť, aké parádne časy som si žila doteraz. Sandra Tordová šéfredaktorka
V ďalšom čísle s témou BEZSTAROSTNÁ JAZDA nájdete: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
2
vaše listy
z obsahu
2012 jún
Naozaj zapálený
Odvážne ženy na cestách
V kraji divokých masiek
Nebezpečné a vzrušujúce. Umenie, bez ktorého by nemohla byť väčšina súčasných filmov. Pády z výšky, skoky pod kolesá áut, vrhanie sa do ohňa. To všetko pred kamerou zažil aj kaskadér PETER ANDY HRIC.
Dedinky schované v horách, štvrte chudobných, zastrčené dielne a kaviarničky. Priťahujú ich miesta, kam by sa bežný turista neodvážil. Cestujú samy a viac než pamiatky ich zaujímajú obyčajní ľudia.
Tradičné drevené masky Chorvátov žijúcich v Maďarsku odrážajú osobnosť a povahu ľudí, pre ktorých sú vyrezané. Vyrábať ich preto môže iba ten, kto rozumie ich duši.
3
rozhovor
text: sandra tordová | foto: ctibor bachratý
nota bene 132
2012 jún
tú chrípku. Keď ma napríklad škriabe v krku, tak len poprosím, aby sa to nejako vyriešilo a držím pôst jeden-dva dni, aby som telu uľavil. A ono sa mi odvďačuje tým, že je zdravé, že mi nič nie je. Je pravda, že v situáciách, v ktorých by sme sa my preľakli, sa indiáni smejú? Je to zaujímavé a dá sa to natrénovať. Keď pochopíte, že takmer všetko vo vašom živote, čo ste považovali za prirodzené, ste si natrénovali – váš strach, vaše reakcie, to, čo si myslíte – dôjde vám, že to môžete úplne rovnako všetko zmeniť. Môžem sa vedome rozhodnúť, kedy sa zasmejem? Áno. Napríklad keď som niečo rozbil, najprv som mal tendenciu sa zľaknúť, ale dnes už menej, lebo som trénoval. Začnem sa smiať, potom si poviem, že som úplný blázon, čo to vlastne robím. Postupne si ale na takéto myslenie zvyknete a nakoniec sa na tom naozaj zasmejete. Indiáni vedia, že o nič nejde. Rozbil sa hrnček, vyrobí sa iný. To len my sme fixovaní na nejaké hrnčeky. Ja som aj v najtragickejších momentoch svojho života často dostal záchvat smiechu. Raz, keď som sa vracal z predstavenia, pretrhol som si väzy v nohe. Strašne to bolelo, nemohol som na ňu ani stúpiť a ešte som vliekol tašku plnú kostýmov. Cestu z autobusu som namiesto obvyklých päť minút išiel hodinu. V polovici cesty som ale zrazu dostal taký záchvat smiechu...
Mozog tvaruje veci tak, ako chceme
Hráč mimo čas a priestor Známy herec a improvizátor stavia hlinené domy, behá bosý a hlási sa aj k bláznivým riešeniam, lebo tie rozumné doteraz toho veľa nepriniesli. V úspešnej divadelnej hre Štyri dohody predstavuje toltécky recept na šťastný život. JAROSLAV DUŠEK. Na začiatku predstavenia Štyri dohody už ôsmy rok kladiete otázku, čo nám bráni, aby sme boli stále šťastní. Nie je trúfalé očakávať niečo také? Keď pozorujem stromy, trávu, môjho psa, ako sa poflakuje, pavúky a vtáky, tak mám dojem, že šťastie je prirodzený stav. Myslím si, že slovo šťastie má pôvod v starom českom slove „ščastie“ – plyniete „s časom“ ako tichý vnútorný
4
stav rovnováhy. Šťastie je stav prítomnosti a ten môžeme mať všetci kedykoľvek. Hoci aj vo väzení. Myslím si, že je to trvalý stav, ale my ho často nestihneme vnímať, pretože máme hromadu starostí. Pravidelne sa postíte, no telo vraj treba na pôst pripraviť a porozprávať sa s bunkami. Naozaj hovoríte so svojimi bunkami?
Je dobré rozprávať sa so svojím telom. Napríklad som sa zranil na ruke. Namiesto toho, aby som nariekal, požiadam telo, aby mi ukázalo, ako to dokáže zahojiť. Ďalej sa mu už do toho nepletiem, pretože to vie lepšie ako ja. Robím sám so sebou taký experiment. Už 21 rokov neberiem žiadne lieky. Keď som prvýkrát prešiel cez žeravé uhlíky, povedal som si, že keď moje telo dokáže toto, musí vyriešiť aj nejakú
Aké ste mali detstvo? Boli to zlaté časy? Moje detstvo bolo krásne. Vyrastal som v dome s veľkou záhradou, so sestrou sme sme sa tam voľne pohybovali. Asi do šiestich rokov som veľa kamarátov nemal. Spätne viem, že to bolo moje šťastie. Myslím, že by bolo pre deti najlepšie, keby mali možnosť byť viac samy. Mohli by vylaďovať samy seba na úrovni svojej vlastnej bytosti. Príliš skoro sťahujeme deti do kolektívov, kde si osvojujú kolektívny virtuálny matrix. Toltécky spôsob uvažovania nás upozorňuje, že sme od malička vedení k tomu, aby sme si pestovali osobnú dôležitosť cez súťaženie s inými. Predvádzame svoje deti – recitujú básničku a ostatní im tlieskajú. Tento výcvik, ľudská výchova, prebieha cez systém odmeny. Ako sa z toho dá vymaniť? Ide len o to uvidieť ten trik. Keď ste závislí na tom, ako vás berú ostatní, odovzdávate svoje šťastie do ich rúk. Už keď som bol mladý, nefungoval na mňa argument, že musím doštudovať vysokú školu, aby som mal papier. Ja som proste odišiel zo školy. A pritom som bol vynikajúci študent. Mojim rodičom to prišlo odo mňa márnotratné, brali to, akože si nevážim svoj talent. Posielali na mňa rôzne autority,
ktoré som si vážil, aby som sa na školu vrátil. Už vtedy som vedel, že to nemôžem urobiť. Pre mňa bol podstatnejší môj vnútorný pocit ako to, čo si o tom kto myslí. Dnes mi tí istí ľudia hovoria – ty to máš dobré, ty si robíš, čo chceš. Robil som to tak vždy. Vo vašej hre tvrdíte, že keď ide o strach, človek je neuveriteľne tvorivý. Čoho sa bojíte vy? Smrti? Netrpím nejakým strachom. Možno, že by mi bolo niečoho ľúto, ale strach, to nie. Smrti sa nebojím. Zomrieme všetci a riešiť kedy a ako nemá zmysel. Keď to príde, tak to príde. Raz sa mi stala taká príhoda. Ležal som v posteli a zrazu som začul búchanie na okno. Naše okno je vysoko, tam nikto nedosiahne. Neviem, čo mi to napadlo, ale pomyslel som si, že je to smrť. A povedal som si, že som pripravený. Ale hneď som sa zasmial, lebo som vedel, že to ešte nie je moja chvíľa. No odvtedy viem aj to, že som pripravený odísť. Toltékovia hovoria, že smrť je s vami stále a odvedie si vás, keď to uzná za vhodné. S takou myšlienkou začnete žiť inak, prestanete napríklad robiť toľko kompromisov. Tým pádom sa pre vás smrť stane priateľom a zbaví vás strachu. Vyčítate si chyby, ktoré ste urobili pri svojich deťoch? Nevyčítam. Naučil som sa to toltécke „jeden prehrešok – jedna výčitka“. Hotovo, ide sa ďalej. To viete, že som deťom hovoril blbosti ako: Okamžite sa upokoj! Človek je zaslepený, myslí si, že to naozaj pomôže a dieťa sa upokojí. Alebo povieme: Počkaj chvíľku. Pritom sme tým mysleli, že teraz vôbec nemáme čas – alebo sme vedeli, že tá chvíľka potrvá hodinu. Lenže to dieťa naozaj čaká... Raz sa ma syn spýtal, že kedy už pôjdeme do tých Krkonôš. Uvedomil som si, že som mu to sľúbil asi pred tromi rokmi a on stále čakal, kedy už pôjdeme. Toltéci tvrdia, že vesmír je dokonalý taký, aký je. Čo ale s tým všadeprítomným utrpením ľudí a zvierat? Keď narazím na utrpenie alebo na to, čo za utrpenie obvykle považujeme, požiadam vesmír, vesmírne častice, či by to mohli zahojiť. Mám taký príklad. V Číne je klinika, kde sa nelieči liekmi, mnísi tam liečia pomocou energie. Postavia sa okolo chorého napríklad na rakovinu a opakujú jedno slovo: uasssi, uasssi, uasssi... Sonograf zároveň sníma, ako nádor mizne. Oni nevnímajú tú ženu ako chorú. Sústredia sa na to, že je zdravá. A opakujú to slovo „uasssi“ – ktoré znamená „už sa stalo, už to prebehlo.“ Už sa stalo? Mozog nepozná žiadnu budúcnosť. Budúcnosť je vždy ďaleko. Keď mozgu nepovieme TERAZ, tak on to stále odsúva. Neuzdravíme sa hneď,
lebo sa stále len uzdravujeme. Mozgu, tomuto hráčovi mimo priestor a čas je to jedno, on to môže posúvať donekonečna. Tvaruje veci tak, ako chceme. Úplne rovnako môžeme pristúpiť ku všetkým svetovým problémom, spracovávať ich vo vibračnej rovine s predstavou, že už je všetko v poriadku. Možno to znie bláznivo, ale mám pocit, že všetky rozumné spôsoby nikam neviedli. Kedy ste naposledy podľahli nejakej nezmyslenej teórii? (smiech) Určite podlieham nejakej nezmyselnej teórii! Už som si zvykol, že všetko, čomu človek verí, sú len nejaké koncepty. Snahu porozumieť som už vzdal. Som spokojný, že ničomu nerozumiem, už ma to neznervózňuje. Omnoho viac sa venujem vnímaniu, zaujíma ma viac než teórie.
Jaroslav Dušek (1961) Majster improvizácie, filmový herec, režisér, moderátor a scenárista. Bežnému ľudu známy najmä z filmov Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo, ale aj Kouř či Odcházení. V roku 1981 založil autorské divadlo Vizita, v ktorom je divák priamym svedkom tvorby. V roku 2011 vznikol o Jaroslavovi Dušekovi dokument Když kámen promluví. Ísť do divadla na predstavenie stále vypredanej hry Štyri dohody je ako ísť na duchovnú seansu, pri ktorej vás Dušek s úľavou prinúti chechtať sa sám sebe. Predstavenie Piata dohoda je pokračovaním Štyroch dohôd, ktoré ich posúva do ďalšej úrovne. Z každého predstavenia hry Štyri dohody (ale aj hry Piata dohoda) ide časť zisku vybranej organizácii. V máji tohto roku ich zahrali na Vitalitafeste a darovali 2000 euro nášmu združeniu Proti prúdu. Ďakujeme pánu Dušekovi a časopisu Vitalita za štedrý dar. Použijeme ho na vydanie knihy Zázračné dieťa, ktorej autorkou je predajkyňa Jela. Divadlo bez domova hrá na jej námet divadelnú hru s rovnakým názvom. Najbližšie predstavenie je 27. 6. 2012 o 19:00 hod v Štúdiu 12 v BA. Kniha pomáha predajcom zarobiť si na svoje životné potreby, jej vydanie stojí 5000 €, polovica nám ešte chýba. Pomôžte darom aj vy na náš účet: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, VS: 4444, alebo online na www.notabene.sk. Meno každého darcu uvedieme v knihe. Ďakujeme.
5
kauza SÉRIOVÁ VÝROBA SOCIÁLNYCH PRÍPADOV text: nataša holinová | foto: vlado holina
nota bene 132
2012 máj
ŠTÁTNA VÝCHOVA
Väčšiemu dieťaťu sa už dá porozprávať o holokauste a komunistických lágroch. Tak možno jedného dňa potomkom vysvetlíme aj to, že ešte v roku 2012 naša krajina zaobchádzala s deckami horšie ako v najčernejšej Andersenovej fantázii. Popísala stenu, poškodila dvere, poliala stenu čajom, 8 dní v novej samotke.
Ešte stále to nemôžem nazvať verejným nemali dosť mydla, vložiek a toaletného tajomstvom, lebo málokto o tom vie a má- papiera. Začali sme tam chodiť s materiálnou lokto sa to túži dozvedieť. Keď sme sa pomocou, čítať si patričné zákony a rozhliadať pred rokmi prvýkrát a náhodou dostali do sa. Založili sme občianske združenie Druhá Reedukačného domova Spišský Hrhov, po pomoc s cieľom bojovať proti tomuto stavu návrate som o ňom rozprávala každému, kto a začať samotkami. mi prišiel pod ruku. Na nechápavé pohľady „Ty si tu prečo?“ pýtali sme sa každej chovanky, som vravela: „Predstav si niečo ako Requiem s ktorou sme prišli do styku. „Lebo som pro panenku. Čudujem sa, že to ešte žiadna blicovala. Lebo som fajčila. Lebo som sa chovanka nepodpálila.“ opila. Lebo som utekala z domu. Poslali ma sem z detského domova. Mama ma predala pasákovi do Nemecka. Keď som ušla, dali ma sem. Lebo som sa rezala žiletkami.“ Zdalo sa, že tam niet jedinej chovanky, pre ktorú si človek môže predstaviť reedukačné zariadenie ako vhodné prostredie. Buď šlo o celkom banálne prehrešky (aj my sme blicovali, aj my sme pili a fajčili na strednej Strašidelný kaštieľ Zistili sme, že ďaleko na východe Slovenska škole), alebo o očividné obete, ba čo horšie – stojí ošarpaný, bohom zabudnutý kaštieľ, psychiatrické prípady. v ktorom žije okolo 80 dievčat vo veku od 15 do 21 rokov a skupina vychovávateľov. Zariadeniu šéfoval riaditeľ, ktorému sa nezdalo nič divné na samotkách bez okien s rozmermi asi 2,5 x 1,2 metra, s posteľou a vedrom na potrebu. Iba my sme sa čudovali, čo tam hľadajú maloleté obete obchodu s bielym mäsom a domáceho násilia. Len nám sa nepozdávali Výchova nového človeka obrovské investície do kamier a nových Len si to predstavte: matka prostitútka zamrežovaných samotiek, pričom chovanky vás predá do zahraničia, a keď sa vám bez
6
pomoci podarí dostať z takej situácie, čo na to domovina? Pošle vás reedukovať, veď ste kurva. Však my z vás dostaneme tú morálnu skazu! A keď v reakcii na to všetko budete utekať, čaká vás samotka s vedrom, vtedy ešte na 72 hodín. Takto z vás vychováme nového človeka. Nebolo čo povedať na prípady ako dievča zneužívané vlastným otcom, ktoré sa do reedukačného domova dostalo vo chvíli, keď sa obaja rodičia rozhodli, že nič také sa nestalo. Počas vyšetrovania sa matka priklonila na stranu otca – najjednoduchšie riešenie. Dcéra klame a vymýšľa si, takže patrí do polepšovne. Bezúhonní rodičia si vydýchnu. Nebolo čo povedať, keď sa dievčaťu na neviem koľký pokus konečne podarilo vyskočiť z okna. Má nejakého zákonného zástupcu, ktorý zažaluje Slovensko za neposkytnutie psychiatrickej pomoci? Nevedno. K lekárskej starostlivosti dnes môžeme poznamenať len toľko, že bývalý riaditeľ Vladimír Filip zakázal zavolať záchranku pre omdlievajúce dievča, ktoré predtým sám zmlátil. Keď sa konečne dostala do nemocnice, strávila pár dní na chirurgii v Levoči. Bola to Simona U., ktorá v marci 2011 odštartovala jeho koniec ako riaditeľa, lebo sa, podľa našich informácií ako prvá chovanka, sťažovala na Ministerstve školstva. Nevieme,
ako je možné, že táto sťažnosť neskončila v čiernej diere ako mnohé pred ňou – okrem iného aj naša.
Relaxačné samotky Pri našich návštevách Hrhova prišiel nevyhnutne moment, keď riaditeľ pochopil, že sa, jemne povedané, nestotožňujeme s myšlienkou a môžeme mu viac uškodiť ako pomôcť. Vykonal jediný preňho logický krok – z kaštieľa nás vyhodil, ale ešte predtým nám dovolil absolvovať obvyklý potemkinovský úvod návštevy: rozdávanie darčekov a rozhovory s chovankami. Vtedy sa nám podarilo získať zásadné dôkazové materiály, s ktorými sme sa obrátili na Ministerstvo školstva a Národné stredisko pre ľudské práva. Podstata sťažností sa dá zhrnúť do dvoch bodov: Nastavenie podľa zákona porušuje ľudské práva aj Medzinárodný dohovor o právach detí. Ešte aj tieto nekvalitné zákony sa tam nedodržiavajú. Príkladom môže byť porušenie práva na vzdelanie, pretože chovanky majú dodnes k dispozícii len pár
učňovských odborov bez maturity, a v ére bývalého riaditeľa RC Spišský Hrhov Vladimíra Filipa to bolo najmä nadužívanie samotiek – podľa zákona nazvaných „relaxačné miestnosti“. Trestanie izoláciou okrem iného znamenalo, že dievča v tom čase nechodilo do školy.
„Obeť dáme za mreže a namiesto pomoci ponúkneme represiu. “ V presvedčení, že nikto o tomto probléme netuší, sme Ministerstvu školstva aj Národnému stredisku pre ľudské práva vysvetlili, ako sa v reedukačnom domove porušujú ľudské a detské práva, ako aj priamo zákon, ktorý upravuje ich fungovanie. Očakávali sme škandál, ale nič sa nestalo. TA3 v spolupráci s nami pripravila reportáž o porušovaní ľudských práv. Opäť sa nič nestalo.
Štátne inštitúcie verzus deti V priebehu roka 2011 sme teda odkryli mechanizmy, akými sa porušovanie zákonov kryje (ministerstvo) alebo ignoruje (stredisko pre ľudské práva). Zistili sme, že na inštitúcie sa márne obracali tiež zamestnanci reedukačného domova, ako aj príbuzní chovaniek.
Spoločenská miestnosť
Nebyť Simoninho prípadu, riaditeľ by v Reedukačnom domove pracoval doteraz. Výpoveď dostal len vďaka konštatovaniu okresnej prokuratúry, že skutok sa stal, ale je „nepatrnej závažnosti“. Na obvinenie to nestačilo, lebo orgány posudzovali jeden-jediný prípad bitky Simony a pred trestným konaním sa paradoxne zachránil činom zvaným neposkytnutie prvej pomoci, pretože na obvinenie treba určitý počet dní pracovnej neschopnosti zbitej osoby. Dnes sa exriaditeľ odvážne súdi o právoplatnosť výpovede a tento občianskoprávny súd sa do uzávierky tohto čísla neskončil. Pred trestnoprávny súd sa nepostaví zrejme nikdy, na to sa už postrácalo priveľa svedkov a priveľa spisov. Reedukačné centrá nemajú byť väzením pre mládež, sú to školské zariadenia. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že sem sa dieťa môže dostať na dlhé roky bez rozsudku a z nejasných príčin. Neraz sa konštatovalo aj nahlas, že v prípade týraných detí je to na ich vlastnú ochranu. Iným slovom, obeť dáme za mreže (v niektorých prípadoch aj na šesť rokov) a namiesto pomoci ponúkneme represiu. Bežného neinformovaného občana udržíme vo vedomí, že chránime spoločnosť pred mladými delikventmi, ale v skutočnosti prehlbujeme špirálu sociálnej katastrofy
7
nota bene 132
jednotlivca a vytvorili sme vysoko efektívnu pásovú výrobu sociálnych prípadov. Môže vyzerať napríklad takto: detský domov – diagnostický ústav – reedukačné centrum – ulica.
Interhotel B Riaditeľka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ida Želinská mi okrem iných porozprávala o prípade chlapca z detského domova, ktorý za 19 rokov svojho života vystriedal 17 inštitúcií. V tomto je pravdepodobne rekordman. Nič nespáchal, podľa jej slov bola jeho jediná negatívna vlastnosť tá, že bol otravný. Keďže nemal nikoho, kto by sa bil za jeho práva a stál na jeho strane, štát si ho po celý život prehadzoval ako horúci krumpeľ. V praxi to zrejme znamená, že sa nejakému sociálnemu pracovníkovi len vŕšila na stole kopa papierov k jeho prípadu. Ako je však možné zmeniť tento systém od základov, keď sa dlhé roky nedarilo ani len odstrániť jedného riaditeľa, čo dokázateľne týral chovanky? A keď sa nám v roku 2011 štátny tajomník Ministerstva školstva Jaroslav Ivančo (SDKÚ-DS) smial do tváre a pýtal sa, čo nás trápi? Vysvetľujte občanovi, ktorý sa netají s názorom „len tie cigánky pozatvárajte, kým nás nepozabíjajú“, že všetko je inak. Ten nie je zvedavý na nejaké porušovanie ľudských práv, denne má v novinách oveľa lepší bulvár, taký, nad ktorým netreba premýšľať – a menej bezútešný. Ak sa mne v Spišskom Hrhove zdalo najpríšernejšie to, že bývalý riaditeľ so smiechom nazýval
bezokenné samotky „Interhotel B“ a zatváral tam decká na dlhšie ako vtedy zákonom povolených 72 hodín, dievčatá v reedukačnom domove to vnímali inak. Často už v tomto veku disponujú takými otrasnými zážitkami, že toto sa im vidí len ako ďalšia malá životná komplikácia, ktorú treba prekonať. Nepýtali sa nás, ako im dokážeme pomôcť so samotkami, ale kam majú ísť po prepustení. A na to nemáme odpoveď ani my, ani náš štát. Na ulici končí až tretina bývalých chovancov detských domov. Dnes už chápeme, ako sa to môže stať.
v optimálnom prípade výučný list (bez maturity) a tzv. výbavu – určitú sumu. Za hrhovským plotom vraj neraz čakávali pasáci a rozdávali dievčatám cigarety či alkohol. Nikto tieto deti nenaučil, ako sa majú chrániť. Práve naopak – štát im celý život účinne ukazoval, že nemajú nijaké práva. Pred rokom som napísala, že týranie detí sa deje s tichým požehnaním štátu. Bol to omyl, nadiktovaný apriórnou dôverou. V skutočnosti sa to deje v starostlivej réžii štátu.
Sociálny prípad made in Slovakia Dieťa okašlané rodičmi, teda celým svojím svetom, sa ocitne v detskom domove. Tam prechádza pubertou s obvyklými sprievodnými javmi. Odvráva, opije sa na školskom výlete, nedajbože ujde. Presun do reedukačného zariadenia je rýchly a nikto mu neodporuje. Do papierov sa napíše, že dôvodom sú neprekonateľné výchovné problémy. Ak aj detský domov plánoval toto opatrenie na pár mesiacov, náramne sa sekol. Zistí, že dieťa už nedostane tak ľahko späť. Z polepšovne vylezie v devätnástich, prípadne až v dvadsaťjeden rokoch, vo vrecku má
Stará samotka - 2,5 x 1,2 m
2012 jún
Téma
HĽADÁME PROTIKLAD K DNEšKU A NEISTÉMU ZAJTRAJšKU
zlatÝ VEk JE pRE NiEktoRÝCh sMola O tom, či boli sťažnosti na dnešok a velebenie starých zlatých čias bežné v každej dobe, sme sa zhovárali s Elenou Mannovou z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. už pred tisícročiami si v starovekom Egypte povzdychol pisár, ako bolo dobre za starých zlatých čias. potrebujú aj historici „zlaté časy“? staré časy dejepisci pre svoju živnosť naozaj potrebujú, ale kritickí historici sa bez tých zlatých zaobídu. stačia im konflikty, krízy, vojny, napätia a ich riešenia. idealizovanie historických období patrí skôr do sféry politiky. V mene politiky písali aj stredovekí kronikári, keď ospevovali panovníkov a ich činy. Básnici, maliari či autori pomníkov, ale aj tradiční historici zasa vytvárali národné príbehy, rozprávali o období, kedy sa národ stal veľkým a hrdinským. predstava zlatého veku mala politicky mobilizovať pre „šťastnejšiu budúcnosť“. Vyvolávanie heroickej minulosti však môže byť zahrávaním sa s ohňom. Nacionalistické príbehy prinášajú posolstvo: ja som lepší, a preto mám právo na väčší kus zeme pod slnkom. aj Hitler začínal ospevovaním starogermánskych čias. prečo máme potrebu vybájenej minulosti? Hľadáme uspokojujúci protiklad k dnešku a najmä k neistému zajtrajšku. mýtus zlatého veku sa niekedy využíva na to, aby sa vedome obišlo neslávne obdobie. Napríklad preambula našej ústavy sa odvoláva na Veľkú moravu ako prvý samostatný štátny útvar predkov, keďže tisovská slovenská republika je pre túto príležitosť nepoužiteľná. pritom je veľkomoravské dedičstvo tiež veľmi zložité, oslavujeme súčasne cyrila s metodom aj svätopluka, ktorý ich misijné dielo násilne ukončil. a čo „zlaté časy“ komunizmu? Rožky stáli pár halierov, každý mal prácu, lekár bol zadarmo... socialistický režim vedel, že ľuďom sa nesmie siahnuť na pivo a futbal, aby s nimi dosiahol prímerie. Napríklad pri zdravotníctve sa však zabúda, že niekto sa liečil v obyčajnej nemocnici, niekto v sanatóriu. Väčšina z nás už nevie, že na receptoch bola vyznačená stupnica od nuly po deväť, ktorá nás rozdeľovala do kategórií podľa užitočnosti pre štát a podľa ktorej sa prepisovali lieky. deti a dôchodcovia patrili do kategórie „nula“. takže zabúdame na odvrátenú stranu zla? Niektorí dokážu chváliť aj vojnový fašistický štát. pre niektorých bol zlatým vekom, len ste nesmeli mať tú smolu a narodiť sa v židovskej alebo evanjelickej rodine. stereotypy môžu byť veľmi
8
text: peter getting | foto: alan hyža
nebezpečné a vtedajšia propaganda a katolícka cirkev ľuďom hovorili, že židia si svoj osud zaslúžili, že je to spravodlivý trest. oslavovanie totalít považujem za scestné, lebo štát by mal byť predovšetkým servisom na ochranu a zabezpečovanie potrieb svojich obyvateľov. a to všetkých. Nemá však spomínanie istú logiku? penzistov v mladosti neboleli kĺby a mohli obháňať frajerky, mali plány, sny, ilúzie... Naše zabúdanie je do určitej miery potrebné. Vyrovnaný nezakomplexovaný človek však nevytesní z pamäti svoje minulé zlyhanie predtým,
„vyvolávanie heroickej minulosti môže byť zahrávaním sa s ohňom.“ ako si ho prizná a spracuje. po uznaní chyby, prípadne jej odčinení, treba ísť ďalej. platí to aj pre kolektívy. Dnes sme všetci vystresovaní, do smrti zaťažení hypotékami, mladí nemajú na byt, ľudia prichádzajú o zamestnanie, domov, končia na ulici. Žilo sa kedysi spokojnejším životom? čo hovoria sociálne dejiny? Ľudia žili často v stiesnenejších pomeroch, bez osvetlenia, elektriny, áut, televízorov a mobilov, takže teoreticky mali viac času a príležitostí na priamu komunikáciu. V stavovskej spoločnosti
mal ich život stanovené mantinely, narodili sa ako aristokrati či sedliaci a spôsob života mali spravidla predurčený. mohlo to prinášať menej stresu, ale niekedy naopak viac. Vtedajšia závislosť od vrchnosti však nemusela byť väčšia ako dnes. poznáme síce obrazy, ako drábi korbáčmi ženú ľud na pole – nie že by sa to nikdy nedialo, ale zemepáni mali záujem o výnos z fungujúcich hospodárstiev a k tomu potrebovali zdravých a relatívne spokojných poddaných. zo zachovaných dokumentov vyplýva, že povinnosti poddaných voči zemepánom boli podstatne nižšie ako povinnosti dnešných daňovníkov voči štátu, pracovali menej dní v roku pre vrchnosť ako my. V súčasnosti sa jednotlivci i celé firmy znovu učia darcovstvu. boli naši predkovia väčší filantropi ako sme my dnes? milosrdenstvo voči slabším blížnym vychádzalo nielen z viery a lásky, ale aj zo strachu pred posledným súdom. obdarovanie sa spájalo s určitými podmienkami, vyžadovalo príslušnosť k určitej cirkvi, vierovyznaniu alebo národu, disciplinovalo spoločnosť a zároveň prezentovalo darcu, jeho prestíž a dôveryhodnosť. podobne to je s dnešnými filantropmi, sponzormi a mecenášmi. samozrejme je to len jedna stránka altruizmu. pre adresátov môže byť veľkou pomocou už to, že pomôže naštartovať k pozitívnej zmene. Naša životná úroveň sa v porovnaní s minulými časmi zvýšila, takže napriek nárekom je viac ľudí, ktorí sú schopní darovať.
9
TÉMA
text: ada jung | ilustrácia: pieter bruegel
nota bene 132
2012 jún
rukami a rozhodli sa zámerne rajskú záhradu vytvoriť dovezením rastlín z celého sveta. Tak vznikli botanické záhrady v Padove, v Paríži či v Oxforde.
Z tváre do tváre
NAJZLATEJŠIE ČASY TRVAJÚ NAVEKY
BUDEŠ SO MNOU V RAJI Raj. Miesto, kde je všetko dokonalé. Predstavy absolútnej krásy, lásky, slasti, pokoja, skrátka všetkého najlepšieho sa nechceme vzdať už tisícročia. Indiánska legenda o raji hovorí, že pôvodca všetkého stvorenstva Olelbis žil v nebesiach s dvomi starými ženami. Keď prví ľudia spálili a zničili zem, plamene uhasil vetrom a dažďom a opravil zem. Olelbis túžil po tom, aby ľudia žili naveky. Plánoval, že keď zostarnú, vyšplhajú sa k nemu a budú s ním žiť v raji. Olelbis poslal dvoch supov, aby pre ľudí vybudovali rebrík, po ktorom sa k nemu môžu vyšplhať. Rebrík však ostal nedokončený... V srdciach ľudí ale navždy zostala nenaplnená túžba po dokonalom, večnom živote v raji. Mýty o raji sa prelínajú všetkými národmi aj náboženstvami. Kde ho teda hľadať?
Najznámejší raj Medzi najstaršie známe obrazy raja patrí staroegyptský raj na svätých poliach Aalu – ostrova, ktorý sa potopí a stane sa ľuďom neprístupný. Pre istotu ho stráži cherubín s ohnivým mečom. Predstavu človeku uza-
10
vretého raja, chráneného cherubínmi, preberá aj prvá kniha Mojžišova – Genesis, s jeho asi najznámejším opisom. „Hospodin Boh vysadil záhradu, čiže raj v Édene, od východu...“ ďalej sa dozvedáme, že Adam a Eva žili na mieste, kde im spoločnosť robila všetka poľná zver a všetko nebeské vtáctvo. V nádhernej záhrade Éden sa vypínali majestátne stromy, ktoré poskytovali príjemný tieň. Záhradou pretekala mohutná, nádherná rieka, ktorá sa rozdeľovala do štyroch tokov. Volali sa Píšon, Gíchón, Tigris a Eufrat. Preto býva biblický Éden umiestňovaný do severnej Mezopotámie, Sýrie a východnej Kilíkie (Cilície) v Malej Ázii. Zaujímavo a po svojom umiestňujú raj ortodoxní Židia. Podľa nich neznáma v Biblii spomínaná rieka Gíchón vyviera spod jeruzalemského chrámu, a preto lokalizujú raj práve tam. Dôležitejšie ako pátranie po pozemskom raji je však učenie, že po celoživotnom osobnom zápase nadobudne človek konajúci dobro pravú
blaženosť vo svete nesmrteľných duší. Je to nebeská záhrada Eden (Gan Eden), ktorej opakom je peklo (Gehena).
vrhnutá satanom a tým, že ju prorok odhalí a odvolá, osvedčí svoju pravosť. Sám Mohamed poprel (vlastné) satanské verše, vyznievajúce ako polyteistické a opravil ich na monoteistické. Neodvolal však predstavu hurisiek (húrí) v raji. Tieto „dievčatá s plnými ňadrami“ budú jednou z lákavých odmien pre veriacich, pričom ich panenstvo sa bude stále obnovovať. Mohamed písal svätú knihu 27 rokov a v neskorších obdobiach už o huriskách reč nie je, nenápadne vymizli. Namiesto nich sa objavujú manželky veriacich.
Duša v raji nazerá na čas taký, aký je, či vlastne nie je. Vníma ho totiž tak, ako ho „vníma“ Boh – minulosť, prítomnosť i budúcnosť súčasne, ako neprestajný „okamih“ večnosti. Až do takýchto podrobností sa rajom zaoberá kresťanská teológia. Chápanie raja sa posunulo k vízii neba ako konečného cieľa spravodlivých, vzkriesených k životu s Bohom. V dokonalej Do neba po stromoch blaženosti tu žijú večný život s Kristom jeho Indiáni nemali predstavy posmrtného života praví a svätí nasledovníci. Najväčším potešením príliš rozvinuté a ešte sa aj rôznili podľa kmeňov. je vidieť Boha z tváre do tváre a cítiť jeho lásku, Najčastejším presvedčením severoamerických a tiež žiť v spoločenstve anjelov, svätých a tých, Indiánov bolo, že duše mŕtvych odchádzajú do ktorých sme milovali na zemi. „zeme mŕtvych“, kde robia všetko to čo pred A ak sa človek ešte na zemi priblíži k pôvodnej smrťou. Aj prírodné podmienky sú totožné dokonalosti pred svojim pádom v záhrade Éden, s pozemskými. Indiáni na ostrove Vancouver prejde do nebeského raja ihneď, vďaka Kristovi. verili, že dediny mŕtvych sú hneď vedľa ich V Novom zákone takto sľubuje Ježiš pri svojom skutočných dedín, len sú neviditeľné. ukrižovaní okamžitý príchod do raja kajúcemu Prevláda však názor, že zem mŕtvych je kdesi lotrovi po svojej lavici: „Amen, vravím ti, dnes na západe, kam sa dá dostať len cez širokú budeš so mnou v raji.“ Raj je teda pre tých, ktorí rieku. Algonkinovia veria, že duše mŕtvych bradoň prichádzajú skrze Krista, znovu otvorený. tov môžeme navštevovať v tranze. Mask Kogiovia veria, že dobré duše prídu do neba medzi hviezdy a zlé na sever, do zeme snehu a ľadu. Bez tliachania Korán vymenúva pôžitky raja i utrpenia pe- Odžibvejom odlietajú duše do „zeme otcov“, kde kla. Verše opisov sú farbisté a nápadité. V deň istý čas rastú na stromoch pri vchode, kým je im posledného súdu budú ľudia rozdelení podľa dovolené vstúpiť. Keď duša definitívne opustí skutkov. Po pravici Alaha budú veriaci, ktorí telo, je schopná ďalšieho života – premení sa konali dobré skutky (nestačí byť len veriaci ale- napríklad v ochranného ducha. bo len konať dobré skutky), po ľavici neveriaci Juhoamerickí indiáni prevažne verili, že duša je a hriešnici uvrhnutí do pekiel. totožná s tieňom, krvou alebo dychom. Po smrti V raji, ktorý sa rovnako ako kresťanský nachádza z tela vystúpi a po krátkom potulovaní sa odobev nebi, sa veriaci dočkajú zaslúženej odmeny, rie na neviditeľné miesto duší (Mačigengovia) potečú v ňom čisté studené rieky, bude dosť alebo sa opäť vtelí – duše statočných do dravvšetkého jedla, predovšetkým ovocia. Veľkú cov, duše zbabelcov do hadov (Šuarovia). Duše pozornosť venuje Mohamed tomu, že v raji Makušiov sa do neba šplhajú po stromoch. nebude nikto nikoho obťažovať prázdnym Žiadna z teórií o pozemskom raji však nie tliachaním, čo by iste potešilo mnohých z nás. je všeobecne uznaná a tak otázky zostávajú Má to však háčik. Mohamed tvrdí, že v posol- dodnes. Možno aj preto, že Boh „osadil stve každého proroka sa nachádza časť pod- cherubínov od východnej strany záhrady
Botanická záhrada Rôznymi teóriami o tom, kde hľadať pozemský raj, hýril najmä stredovek. Tí, ktorí verili v doslovnosť knihy Genesis, museli do svojich úvah postupne včleniť objavenú antickú kartografiu – Aristotelove zemepisné spisy a Ptolemaiovu mapu sveta. Zámorské objavy Marca Pola spôsobili, že raj sa umiestňoval do novoobjavených území. Uvažovalo sa o stredoamerických ostrovoch, Floride či Brazílii. Mnohé úvahy boli bizarné, lebo sa pokúšali dať do súladu odporujúce si fakty. Až racionalisti prišli s tým, že Biblia nie je učebnicou geografie a objavili sa evolučné teórie, ktoré tvrdili, že v histórii Zeme žiaden raj neexistoval. Najkrajšie napokon je, že na objavenie pozemského raja ľudia nedokázali čakať so založenými
Éden, a to s plápolajúcim mečom, aby strážili cestu k stromu života.“ Pre istotu. Veď keby sa ľudia so svojim pokriveným rozlišovaním dobra a zla najedli aj z neho a stali sa navyše nesmrteľnými...
Raj je koniec kolobehu Hinduisti majú podobne ako kresťania trojicu stvoriteľských bohov Brahma – Višnu – Šiva (všetci ďalší bohovia sú iba vyjadrením jedného Absolútneho Princípu) a zdieľajú aj podobnú predstavu raja. Miesto, kam sa duša človeka dostane po mnohých prevteleniach, ktoré sú následkom skutkov (karmy) každého jednotlivca, sa nazýva mokša. Je to svet Dévov – Vyšších Bytostí. Každý človek skôr či neskôr dosiahne definitívne spasenie, spojenie s božstvom. Predstava večného trestu tu neexistuje, trestom je však každé nové zrodenie.
Vdovy sa dávali upáliť Duša starých Slovanov musela po smrti prejsť most ponad rieku, tvoriacu hranicu medzi svetom živých (jav) a mŕtvych (nav). Posmrtný život bol veľmi dôležitý, lebo v ňom sa sila dobrých ľudí hromadila na strane dobra, kde bojovali za spravodlivé božie princípy, zatiaľ čo duše zlých ľudí v tomto zápase pridávali silu démonom. Predstava o rajskej ríši zosnulých je doložená skromne, viera v sídlo blažených však musela byť silná, pretože v niektorých slovanských krajoch si vdovy priali byť spálené, aby mohli so svojimi mužmi vstúpiť do raja. Zdroje: Jean Delumeau: Dějiny ráje – zahrada rozkoše, Argo, Praha 2003 Slovník biblickej teológie, Velehrad 1981 Čestmír Loukotka: Náboženství Indiánů, díl II., Vesmír, Praha 1926 Arthur Cotterell: Encyklopedie mytologie, Rebo productions, Praha 1999 Slavica Kroča: Duše slovanská, Nová Akropolis 2012 INZERCIA
Strihanie psíkov a poradenstvo
0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream
11
Téma
text: dagmar gurová | foto: shutterstock
nota bene 132
2012 jún
„Všimla som si, že obvykle neobnovujem svoj status, keď mám zlý deň či nepríjemný zážitok – alebo ak svoj každodenný život nedokážem premeniť na vtipný komentár,“ píše na svojom blogu sociálna pracovníčka Elena Permack Sandler. „Príbeh, ktorý som vytvorila, je skreslený. Až do tej miery, že keď som pred kamarátkou spomenula tie menej šťastné okamihy, povedala: To som vôbec netušila. Na facebooku tvoj život vyzerá tak úžasne.“ Čím dlhšie ľudia na sociálnych sieťach fungujú, tým častejšie veria, že iní sa majú lepšie a že život je nespravodlivý. Potvrdil to výskum sociologičky Hui-Tzu-Grace Chou z Utah Valley University, publikovaný v časopise Cyberpsychology, Behavior and Social Networking. So svojim tímom tiež zistila, že spokojnejší sú tí, ktorí sa s priateľmi stretávajú naživo.
Krehké virtuálne vzťahy Najskôr sme na sieti húfne naháňali priateľov, teraz sa ich zbavujeme. Virtuálne vzťahy sú totiž krehké. „Kamarát na facebooku spoznal názory známych a má z toho seriózne depresie. Zistil, že deväťdesiat percent z jeho štyristo priateľov má vykradnutý mozog,“ hovorí Emo. Na facebooku sa diskutuje aj o vážnych témach – o právach menšín, žien, o týraní zvierat, preberajú sa aj politické kauzy. V súčasnosti však chceme robiť veľa vecí naraz a rýchlo. Prečítame si skrátené správy a pokladáme sa
KONČIA SA ZLATÉ ČASY SOCIÁLNYCH SIETÍ?
VO VIRTUÁLNEJ BUBLINE Byť či nebyť – online? Je fajn mať kamarátov na sieti. No ak si máme byť naozaj blízki a rozumieť druhým aj sebe, musíme spolu hovoriť.
12
Zákaz vstupu
Veci sa však predsa len menia. Ešte pred pár rokmi sme všetci četovali v práci, doma sme potom otvárali skype a vypisovali ďalej. Zrazu sa však stalo čosi nevídané. Pred virtuálnou komunikáciou sme sa začali chrániť značkou zákaz vstupu. Odkaz „nerušiť“ sa veľmi nerešpektoval, tak sme prešli na funkciu „neviditeľný“. „Išlo mi na nervy, že každý mal prehľad o tom, kedy a ako dlho som na nete. A pocit, že mám čas odpisovať na hocijakú táraninu,“ povedala mi jedna z nich. Niektorí idú ešte ďalej a svoje účty na sociálnych sieťach rovno zrušia. Možno to je cesta, ako sa vrátiť do zlatých čias rozhovorov a znova nájsť to dobrodružné, zaujímavé, zmysluplné, čo nám teraz tak chýba. Použité zdroje: nytimes.com, psychologytoday. com, abcnews.go.com
Z tváre do tváre
Počas dlhoročných výskumov sa psychologička „Som partizánkou za rozhovor,“ hovorí čoraz častejšie stretá s povzdychom: „Nikto ma psychologička Sherry Turkle. Radí, aby sme nepočúva“. Najodstrašujúcejší je pre ňu zážitok si na rozprávanie vytvorili nedotknuteľné z domova dôchodcov. Robotovi v tvare tulenie- zóny. Stačí sa dohodnúť, že v kuchyni či ho mláďatka sa tam starenka vyrozprávala zo v obývačke platí zákaz virtuálnej komunikácie. straty dieťaťa, lebo jej zdanlivo pozeral do očí a Najdôležitejšie vraj je vzájomne si načúvať. Aj sledoval jej rozprávanie. Turkle je presvedčená, keď je to nudné. „Práve v needitovaných može práve preto mnohým tak vyhovuje facebook mentoch, keď váhame, koktáme či zmĺkneme, sa jeden druhému odhalíme.“ s kopou automatických poslucháčov. INZERCIA
Na facebooku vyzerá náš život tak úžasne. Ale je taký aj naozaj?
Pozorujem stredoškolákov, s ktorými o chvíľu kadejaký čet majú výhody. Môžeme si písať nastúpim do lietadla. V ruke majú smartphony, kdekoľvek, kedykoľvek a s kýmkoľvek. Objaprstami kĺžu po displejoch. V úplnom tichu. víme spolužiakov a kamarátov, ktorých sme Dvojici zaľúbencov stačí jeden mobil, ich stratili z dohľadu. Aj nás vyhľadajú známi, prsty sa po mini obrazovke láskyplne pohy- ktorých si už nepamätáme a čoskoro sme bujú spolu. Zrazu sa jedno dievča zachichoce plne informovaní. Ľudia tu o sebe prezradia a drgne susedku do pleca. Mlčky jej ukáže čosi aj najmenšie detaily. Stačí pár kliknutí a hneď vo svojom telefóne. Ešte pár takých nemých vieme aj to, čo a kde sa deje. scénok a mám pocit, že spolu predsa len hovo- „Som od rána do večera v práci. Nestíham ria. Ibaže na sieti. chodiť do kaviarne alebo na výlety. Od počítača vybavím robotu aj pokecám s kamarátmi. Neviem, čo by som bez facebooku robila. PriStačí pár kliknutí Podobné situácie sa zďaleka neodohrávajú padala by som si mimo, osamelo,“ povedala len medzi mladými ľuďmi. Všetci sme zahĺbení mi 26-ročná Natália, zástankyňa online kondo svojich notebookov, tabletov či mobilov. verzácie. „Práveže to žerie čas. Ľudia pri tom Blízko jeden druhého, ale každý vo vlastnom robia všetko ostatné strašne pomaly, lebo sa virtuálnom svete. E-mail, facebook, skype a nesústredia. My starší sa radšej stretneme, ako
za expertov. Stručnú reakciu často napíšeme a odošleme skôr, než si ju premyslíme, takže môže vyznieť hlúpo i urážlivo. Keď debatujeme tvárou v tvár, riziko nedorozumenia je menšie. Máme viac času navzájom si vysvetliť, ako to myslíme. Naše rozprávanie je podrobnejšie, veľa robí aj tón hlasu, mimika, gestá. Rozhovor je príležitosťou navzájom sa pochopiť a lepšie sa spoznať. Naozaj osobné a zásadné veci totiž väčšina z nás nenapíše do mailu. Tým niekoľkým skutočným priateľom ich povieme osobne a na nič sa nepotrebujeme hrať. Turkle hovorí, že útek od osobných rozhovorov znižuje šancu naučiť sa sebareflexii. „Sociálne médiá sa nás neustále pýtajú, na čo myslíme. Naša motivácia povedať niečo skutočne sebareflexívne je pritom malá. Sebareflexia vyžaduje dôveru k tomu, s kým komunikujeme. S troma tisíckami priateľov na facebooku je ťažké urobiť hocičo iné, ako len byť pripojený.“
by sme si písali,“ protirečí 39-ročný Emo, ktorý čaru facebooku nikdy nepodľahol.
Falošné šťastie Naozaj nás sociálne médiá zbližujú? „Myslíme si, že neustále pripojenie zníži náš pocit osamelosti. Opak je pravdou,“ napísala pre New York Times psychologička a profesorka na Massachusetts Institute of Technology Sherry Turkle. „Ak nedokážeme byť sami, je oveľa pravdepodobnejšie, že budeme osamelí.“ A ešte sa aj môžeme začať cítiť dosť mizerne. Dôvod? Facebook je preplnený odkazmi na pekné chvíle, veselé príhody či zaujímavé akcie. To všetko je prešpikované fotkami, ktoré hlásajú: Ak toto nie je priam šťastie, určite je to zábava. Nevypovedá to však o skutočnom živote.
FENOMÉN
text: dagmar gurová | foto: shutterstock
nota bene 132
Ako byť efektívny rodič
S DEŤMI VYCHOVÁVAJME AJ SEBA Je dobré mať ideál, ale deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Iba to, aby sme ich od začiatku brali ako ľudské bytosti a vychovávali ich s láskou a rešpektom. A zažijeme spolu zlaté časy. Pehavé dievča s ryšavými vrkočmi a priveľkými Kurz proti zúfalstvu V materskom centre si náhodou vypočula matku, pančuchami žije bez rodičov. Zato má koňa „Vďaka kurzu efektívneho rodičovstva svoje dieťa ktorá hovorila o zážitkoch z kurzu efektívneho a opicu. Každý deň sa zabáva, ale pritom aj lepšie chápem,“ hovorí Janka, mama malého rodičovstva. Doma len tak zo žartu niečo z toho bráni slabších a zachraňuje životy. Spoznávate chlapca. „Naučila som sa pristupovať k nemu tak, vyskúšala. Zdalo sa, že to zaberá. „Uvedomila som Pipi Dlhú Pančuchu, slávnu postavičku z knihy aby to bolo dobré pre neho aj pre mňa,“ hovorí. si, že mám kdejaký kurz. Tak prečo si nespraviť Astrid Lindgrenovej? Prvýkrát vyšla vo Švédsku „Na Jurkovi je badať, že je ťažšie vmanipulovať jeden aj na to najdôležitejšie?“ S týmto argumenv roku 1945. Deti okamžite nadchla, no rodičov, ho do niečoho, čo je mu nepríjemné. Zároveň vie tom nebolo ťažké presvedčiť aj manžela. „Iba učiteľov a psychológov pobúrila. Boli zvyknutí druhému prejaviť porozumenie. Je viac otvorený mame sa to nepozdávalo. Načo nám vraj bude na bezvýhradnú poslušnosť a zrazu sa objaví hľadať riešenia problémových situácií, byť sa- kurz, zvládame to predsa celkom dobre. Odvtedy dievča, ktoré nedokážu ovládnuť, ktoré klame, mostatný, preberať zodpovednosť. Niekedy sa už uznala, že to malo zmysel. Niektoré finty od ignoruje násobilku a čo je najhoršie, samo za napríklad sám hlási, že si chce upratať hračky.“ nás aj odkukala,“ usmieva sa Janka. seba sa rozhoduje aj myslí. Kedysi Janku takmer nič nerozhodilo, ale pri Prihlásiť sa na kurz je pre mnohých ako Dnes sa vo výchove nechávame viesť láskou a synovi sa to zmenilo. „Malé bábo vezmete na zverejniť, že sú neschopní rodičia. Ale tam sa to dobrými úmyslami. A predsa často nedosiahne- ruky a položíte, kam chcete. S dieťaťom, ktoré tak neberie. Ľudia zistia, že v podobnej situácii me to, čo by sme chceli. Ak deťom nie sme po začne chodiť, sa už musíte dohodnúť. A to sa nie nie sú sami. Navzájom sa povzbudia a inšpirujú. vôli, spustia cirkus, odvrávajú, hádžu sa o zem a vždy darí. Zvlášť ak ste vystresovaní a unavení. možno nás aj udrú. V takýchto chvíľach by sme Vtedy stačí maličkosť a môže sa stať, že človek Normou je sloboda si s radosťou vymenili miesto so „vševediacim“ sa odreaguje na dieťati. Ja som nechcela v zú- „Teraz je iná doba. Potrebujeme sa učiť, ako falých situáciách reagovať zúfalo.“ odborníkom na výchovu. sa stať rodičmi,“ hovorí Martina Vagačová,
14
2012 jún
lektorka kurzov efektívneho rodičovstva. Súvisí to aj s tým, že sa ešte vyrovnávame s posolstvom bývalého režimu. Vtedy bola normou jednotná poslušnosť. V rodine, v škole, v štáte. „Poslušný človek robí, čo mu povedia a nemyslí. Teraz je normou sloboda. Mnohí si ju zamieňajú s tým, že dieťa môže robiť, čo chce. Efektívne rodičovstvo je však o forme dávania hraníc. A s každou novou slobodou pribúda aj nová zodpovednosť. Napríklad, si už dostatočne uvedomelá, aby si mohla byť vonku sama. Zároveň si teda aj schopná prebrať ďalšie zodpovednosti v rámci domácnosti ako vynášanie odpadkového koša.“ Svojim deťom často „pomáhame“ tým, že za ne niečo urobíme alebo rozhodneme. Nepýtame sa, ako to vidia ony. Veríme, že my vieme najlepšie, čo potrebujú. Vagačová hovorí, že takto im bránime v rozvoji a v samostatnosti. „Ako rodičia máme viac informácií a skúseností, ale to neznamená, že deti sú hlúpe. Ak im dáme šancu nájsť vlastné riešenie, dokážu to,“ dodáva Janka. Spomína na deň, keď rozčúleného Jurka odvádzala z pieskoviska. Rumázgal na celé sídlisko. „Obaja sme boli veľmi nahnevaní. Bolo zbytočné v tom stave niečo riešiť.“ Porozprávali sa, keď už upokojený ležal v postieľke. Janka opísala, čo sa dialo a ako jej bolo. Opýtala sa, čo by mali nabudúce spraviť, aby sa to neopakovalo. „Vieš, keby si ma nechala ešte päť minút, dokončil by som, čo som robil a potom by som išiel. Nie, že keď povieš, musíme hneď odísť,“ navrhol a to mal len dva roky. „Odvtedy Jurkovi dopredu hovorím, že pomaly pôjdeme a on sa na to pripraví.“
Akej farby je tvoj hnev? Je veľmi nepríjemné, ak dieťa zachváti vzdor vonku, medzi ľuďmi. Nesúhlasné pohľady a opovržlivé komentáre deptajú. „Nenechajte sa tým vyrušiť,“ odporúča Vagačová. „Čím viac podľahnete tlaku okolia a snažíte sa záchvat zastaviť, tým viac ho povzbudíte. Dieťa takto volá po vašej opore a pomoci, už sa nevie samo upokojiť. Potrebuje vašu istotu, že situácia je zvládnuteľná.“ Pomôžme mu, nech svoje emócie prejaví, ale tak, aby nikomu neublížilo. „Ak vás chce udrieť, chyťte mu ruku, no nekričte a nič nevyčítajte. Nepúšťajte na neho svoj hnev.“ Potrebujete si zahromžiť, dupnúť, zalomiť rukami? Otočte sa dieťaťu chrbtom. Alebo stres predýchajte. Na tri doby sa nadýchnite, na štyri zadržte dych a na päť dôb vydýchnite. „Dieťa uvidí, že robíte niečo pre to, aby ste boli pokojnejší, ale neatakujete ho. Svojim príkladom ho naučíte, aby to neskôr takto robilo samo.“ Janka s Jurkom prišli na to, že oni sa z hnevu vykreslia. Janka to navrhla práve vo chvíli, keď boli obaja riadne nazlostení. „Ako sa to robí?“ spozornel Jurko, ktorý rád kreslí. „Ja sa
Skúste to efektívne
z hnevu vykreslím takto,“ povedala mu mama a po papieri čarbala červenou ceruzkou. Jurka to nadchlo a o chvíľu si už porovnávali, ako • Ako na to? „Na mieste svojho dieťaťa si ich hnev vyzerá a akú má farbu. „Mama, pozri, predstavte niektorého z vašich kamarátov. môj hnev tadiaľto odchádza z papiera,“ ukázal K nim by ste si len tak hocičo nedovolili, inak by vám žiadni neostali,“ prirovnáva jej nakoniec. Martina Vagačová partnerský vzťah rodiča a dieťaťa. Na jej kurzoch sa efektívnemu rodiNedokonalí, ale láskaví Hnev, bolesť, strach, to všetko sú pocity, ktoré čovstvu učíte aj cez rôzne modelové situácie. sa učíme potláčať. „Spoločnosť nás vedie k tomu, že takto sa cítiť je zlé. Máme byť • Hovorte o svojich pocitoch. S dcérou ste stále usmiati optimisti,“ hovorí Janka. „Dieťa sa dohodli, že vynesie smeti. Neurobila to, spadne a rodič hneď zareaguje slovami, že hrá sa vo svojej izbe. Nevyčítajte, nekarhajsa nič nestalo. Všetci sme pritom videli, že te, hovorte o sebe: spadlo a zranilo sa. Takto dostáva správu, že „Chystám večeru a plný kôš ma zdržuje. Vyto, čo cíti, nie je pravdivé alebo dobré. A pres- nes tie smeti, prosím. Vidím, že sa teraz hráš. Urobíš to hneď alebo za päť minút?“ tane sa v sebe orientovať.“ Niekedy sa však cíti nepríjemne aj bez zjavnej Reakciou na výčitky je obrana. Takto si dcéra uvedomí, že vaša požiadavka je oprávnená a skôr ju splní.
„Teraz je iná doba. Potrebujeme sa učiť, ako sa stať rodičmi.“
• Prečo to nejde? Synovi ste povedali, nech odloží hračky, aby sa v izbe dalo chodiť. Navŕšil ich na kopu v strede miestnosti. Podľa neho je to vybavené. Kým sa na niečom dohodnete, overte si, či to obaja chápete rovnako.
príčiny. Vagačová hovorí, že vtedy je dobré ponúkať mu rôzne alternatívy: si smutný, sklamaný, mrzutý? „Jurko už teraz niekedy sám • Z jeho pohľadu. Predstavte si, že by váš ráno povie: mami, ja som mrzutý. Pritúlim muž priviedol domov druhú ženu. Povedal ho. Poviem, že to sa stáva. Nemusí byť stále by vám: „Neboj sa, všetko je v poriadku, stádobrá nálada. Keď mu to uznám, cíti sa lepšie. le ťa veľmi ľúbim, ale s ňou nám bude ešte Niekedy potrebujeme len to, aby nás ktosi lepšie.“ A potom sa čuduje, prečo sa hneváte. Tak nejako sa cíti dieťa, ktorému pribudvypočul a pochopil.“ Popri svojich deťoch sa takto vychovávame ne mladší súrodenec. aj my sami. Viac si uvedomujeme, čo cítime a potrebujeme. Zároveň sme citlivejší k • Nech na to príde. Rozvíjajte myslenie, podpotrebám ľudí okolo. To však neznamená, že porte samostatnosť dieťaťa. Namiesto hotonerobíme chyby. „Tisíckrát sa niečo nepodarí,“ vého riešenia dávajte pomôcky: „Čo si mám hovorí Janka. „Je dobré mať ideál, ale deti obliecť?“ „Choď na balkón, zisti, aké je ponepotrebujú dokonalých rodičov. Iba to, aby časie a podľa toho si niečo vyber.“ sme ich od začiatku brali ako ľudské bytosti Viac na www.efektivne-rodicovstvo.sk a vychovávali ich s láskou a rešpektom.“
15
SVET
text a foto: jana čavojská
nota bene 132
2012 jún
Takže novinári majú u vás celkom adrenalínové povolanie. Aj teba už napadli bezpečnostné služby. Bolo to v roku 2010 po prezidentských voľbách. Ľudia v Minsku protestovali, pretože neboli spokojní s výsledkami volieb a mysleli si, že boli zmanipulované. Ja som sa protestov tiež zúčastnil. Na bunde som mal zreteľný nápis, že som z tlače. Zvalili ma na zem a niekoľkokrát do mňa kopli. Ďalší novinári skončili zbití a vo väzení. Niektorí ľudia zmizli bez stopy. Napríklad bývalý Lukašenkov kancelár Dmitrij Zavackij, jeden kameraman, dvaja politici, biznismen. Zmizli a nikto ich nikdy nenašiel. Síce prebehol súd s nejakými ľuďmi obvinenými z vraždy, ale nikdy sme sa nedozvedeli, kde je pravda. Bielorusi si myslia, že to urobili prezidentovi ľudia. Situácia sa podľa teba zlepšuje, zhoršuje alebo je stále rovnaká? Lukašenko vládne od roku 1994. Pred piatimi rokmi som si myslel, že práve vtedy bolo veľmi zle. Ale teraz cítim, že je to ešte oveľa horšie. Napríklad po prezidentských voľbách v roku 2010 protestujúcich proti výsledkom volieb rozohnali a do väzenia posadili asi tristo ľudí. Boli tam dva až pätnásť dní. Na prezidenta kandidovalo deväť ľudí. Vo väzení skončili všetci okrem jedného – je vám jasné, koho. Jeden z nich je vo väzení dodnes. Ďalší tajne emigroval do Čiech a požiadal tam o politický azyl. Ostatní sa už nesmú angažovať v politike.
Ruslan Harbachou by napriek všetkému z Bieloruska neodišiel.
Kým sa v Bielorusku nestaráte o politiku, máte pokojný život
Snažíme sa písať pravdu Ako stredoškolák sledoval dianie v krajine počas volieb. Bolo vopred jasné, kto vyhrá. Vtedy si naplno uvedomil, že nežije v slobodnej krajine. Novinár Ruslan Harbachou (27) robí svoju prácu v Bielorusku, kde stále neplatí sloboda slova. Ako sa píše v Bielorusku o politike? Tlač sa u nás delí na štátnu a nezávislú. V štátnej píšu o Lukašenkovi iba v dobrom a o opozícii iba v zlom. V nezávislých médiách píšeme o všetkých politických stranách. O Bielorusku mnohí hovoria ako o poslednej diktatúre v Európe. Uvedomujeme si to, a preto sa púšťame aj do kritiky Lukašenka. Sme však objektívni: ak prezident urobí niečo dobré, napíšeme o tom. Keď urobí niečo zlé, pýtame sa ľudí, čo si o tom myslia. Snažíme sa písať pravdu.
16
Nakoľko je kritika Lukašenka v tlači prípustná? V štátnych médiách nie je možná vôbec. V nezávislých natoľko, nakoľko si to dovolí vydavateľ. Nakoľko je ochotný ťahať sa s vládou, platiť pokuty a financovať straty. Napríklad pred voľbami v roku 2006 zakázali všetkým neštátnym médiám predaj na pošte a cez stánky. Pošta aj sieť novinových stánkov sú u nás štátne, je to monopol. Naše noviny Salidarnosc nebolo možné kúpiť inde – iba
v Minsku. Pred pár rokmi u nás existovali Bieloruské robotnícke noviny. Na pol roka im zakázali vychádzať. Neskôr bolo pre vydavateľa komplikované znovu obnoviť vydávanie novín, tak sa radšej rozhodol skončiť. Máme špeciálne ministerstvo informácií, ktoré sa zaoberá kontrolou nezávislej tlače. Ak spravia nezávislé noviny čo i len maličkú chybu, dostanú upozornenie. Po druhom upozornení môžu byť zrušené.
Sú ľudia alebo udalosti, o ktorých nemôžeš písať? Áno. Máme napríklad čierny zoznam osobností, o ktorých nesmieme písať. Spisovatelia, predstavitelia kultúrneho života, hudobníci. Tí hudobníci v našej krajine nesmú koncertovať. Pred časom Európska únia (EÚ) zakázala niektorým predstaviteľom bieloruského politického života vstup na svoje územie. Išlo o politikov, ktorí podľa EÚ porušujú ľudské práva. Bieloruská vláda sa teraz snaží o vydieračskú akciu – zakázala vycestovať z krajiny mnohým predstaviteľom kultúrneho života. Máme aj zákon o politickej diskreditácii krajiny v zahraničí. To znamená, že ak v zahraničí hovoríte o Bielorusku negatívne, tak vás môžu posadiť do väzenia. Dá sa blokovanie informácií nahradiť vyhľadávaním na internete? Ak chcete nájsť informáciu, tak ju na internete určite nájdete. Noviny môžu vychádzať len v obmedzenom náklade. Nedostanú sa k všetkým. Keďže ľudia sú zvedaví, čo sa deje, čítajú ich na webe. Keď mali v roku 2006 moje noviny Salidarnosc problém distribuovať svoje výtlačky cez stánky a poštu,
komix: iva šáteková
vytvorili webstránku a informujú prostredníctvom nej. Počas protestov po voľbách v roku 2010 však bola naša stránka zablokovaná. Zaujímavé je, že medzi desiatimi najnavštevovanejšími internetovými spravodajskými portálmi je iba jeden štátny. To tiež o niečom vypovedá. A sociálne siete? Nesnaží sa ich vláda blokovať? Sociálne siete ako Facebook alebo ruská V kontakte sú veľmi populárne. Nie sú zakázané. Ale napríklad minulý rok počas protestných akcií, ktoré sa volali Mlčanlivé protestné dni a ľudia v uliciach Minska nerobili nič iné, iba tlieskali, boli sociálne siete vypnuté. Pravdepodobne preto, aby sa účastníci protestov nemohli cez ne skoordinovať.
„Na prezidenta kandidovalo deväť ľudí. Vo väzení skončili všetci okrem jedného – je jasné, koho.“ Cítiť Lukašenkov režim a postoj sveta voči nemu aj v ekonomickej a sociálnej situácii obyvateľov Bieloruska? Samozrejme, veľmi to limituje možnosti, aké naša krajina má. Dobré vzťahy máme vlastne iba s Ruskom. Hranice s EÚ sú uzavreté. EÚ uložila sankcie aj na firmy, o ktorých si myslela, že finančne podporujú prezidenta. Má napriek tomu Lukašenko medzi ľuďmi podporu? V Minsku sú ľudia väčšinou za demokratické zmeny. Ale v regiónoch, kde majú menej informácií, Lukašenka podporujú. Pred poslednými voľbami mal podľa nezávislých prieskumov až päťdesiatpercentnú podporu. V súčasnosti by ho volilo 45 až 48 percent ľudí. Je to veľký populista. A kým sa v Bielorusku nestaráte o politiku, máte pokojný život.
Ruslan Harbachou Novinárom sa nestal preto, že by túžil proti niekomu bojovať, jednoducho chcel robiť toto povolanie. Nepíše iba o politike, ale píše pre všetkých – preto pracuje pre nezávislé noviny, ktorých prežitie je v Bielorusku komplikované. Ako reportér pracuje od devätnástich rokov, najprv v rodnom meste Baranovichi, potom v hlavnom meste Minsku v celoštátnom denníku Salidarnosc. Bol jedným z novinárov, ktorých počas protestu proti výsledkom prezidentských volieb 19. decembra 2010 napadli policajti. Dopadol ešte dobre, viacero novinárov vtedy skončilo vo väzení. Ruslan prišiel na Slovensko na pozvanie občianskeho združenia Človek v ohrození.
17
Návod na Tieňové divadlo
text: sandra tordová | ilustrácie: peter pohanka
nota bene 132
2012 jún
Potešte svoje deti, vnukov a sami seba
NÁVOD
Vyrobte si vlastné tieňové divadlo
ČO POTREBUJETE • Prílohu z tvrdého papiera – nájdete v strede tohto čísla Nota bene • Nožnice (prípadne rezačku na papier) • Lepiacu pásku a lepidlo na papier • Biely papier veľkosti A4 • Špajdle (klasické kuchynské) • Krabicu (ktorá má dĺžku a šírku A4) alebo krabicu od veľkej bonboniéry
S naším tieňovým divadlom zažijete s vašimi deťmi čarovné chvíle. Kopa zábavy vás čaká nielen pri samotnej hre, ale príjemný čas strávite aj pri jeho jednoduchej výrobe. Pripomeňte si staré dobré časy, keď ešte ľudia spolu hovorili a vyrábali hračky vlastnými rukami. Krabica, nožnice, lepidlo – celkom jednoducho si vyrobíte tieňové divadlo, aké ste ešte nezažili. Pred predstavením zhasnite svetlo a umiestnite lampu za scénu. Tiene postavičiek rozohrajú na „plátne“ dych vyrážajúci príbeh. Platí, že čím bližšie pritisnete postavičky ku scéne, tým lepší tieň dosiahnete. Príbeh môžete prerozprávať sami, ale môžete zapojiť
aj druhú osobu, aby ho počas vašej hry čítala. Hudobné nástroje, zvončeky ako sprievod sú viac než vítané. Pozorne sme vyberali tú najlepšiu rozprávku do nášho divadla. Myslíme si, že deti si zaslúžia trochu vydýchnuť od všetkého toho nášho vychovávania. Pre všetky normálne deti, ktoré nevyhrávajú metály za poslušnosť, ponú-
AKO NA TO
kame naše tieňové divadlo na motív poviedky Nevhodná rozprávka. Jej autorom je anglický spisovateľ Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro. Niežeby sme chceli, aby po svete behali sebecké nevychované tvory, ale nadmiera poslušnosti môže ubiť tvorivého ducha a to môže byť mimoriadne nebezpečné. Tak hurá na to.
V prílohe časopisu z tvrdého papiera nájdete postavičky a kulisy hry. Vystrihnite ich a na každú postavičku zo zadnej strany prilepte špajdľu lepiacou páskou.
Nevhodná rozprávka Krvilačný príbeh o najposlušnejšom dievčatku na svete Bolo raz jedno dievčatko a volalo sa Bertička. Bola strašidelne dobrá. Poslúchala vždy vo všetkom, čo jej povedali, vždy hovorila pravdu, udržiavala si šaty v čistote, jedla krupicovú kašu, akoby to boli koláčiky s marmeládou, výborne sa učila a bola vždy za každých okolností zdvorilá. Bola tak dobrá, že za to dostala niekoľko metálov, ktoré vždy nosila prišpendlené na šatočkách. Jeden metál mala za poslušnosť, druhý za dochvíľnosť a tretí za vzorné správanie. Boli to veľké metály a vždy, keď Bertička kráčala, cinkali jeden o druhý. (TIP: Môžete zapojiť deti a dať im zvonček alebo mince do rúk, aby v tejto chvíli zacinkali.) Žiadne iné dieťa nemalo toľko metálov, takže každý hneď spoznal, že ide o výnimočne dobré dievča. Kdekto o Bertičke hovoril, tak sa o nej dopočul aj sám vladár krajiny a za odmenu jej dovolil poprechádzať sa po svojom zámockom parku. Bol to nádherný park, kam nikdy žiadne deti nesmeli, takže pre Bertičku bola veľká česť, že tam mohla vojsť. Keby vás náhodou zaujímalo, či tam boli ovečky, môžem vám prezradiť, že žiadne ovečky tam neboli. Neboli tam žiadne ovečky, lebo vladárovej matke sa kedysi snívalo, že jej syna zožerie ovečka, alebo na neho spadnú hodiny a zabijú ho. Preto vladár nechoval vo svojom parku ovečky a nemal v paláci žiadne hodiny. V parku síce žiadne ovečky neboli, ale zato sa tam preháňala hromada prasiatok. Boli čierne s bielymi rypáčikmi, biele s čiernymi škvrnami, celé čierne, šedivé, biele, pruhované a niektoré celé biele.
18
Bertičku ale mrzelo, keď zistila, že v parku nie sú žiadne kvetinky. Svojim tetám sľubovala so slzami v očiach, že vo vladárovom parku nebude trhať žiadne kvety. Chcela tento sľub dodržať, takže si samozrejme pripadala hlúpo, keď zistila, že by tam žiadne ani trhať nemohla. Ak vás zaujíma, prečo tam neboli žiadne kvety, tak kvety tam neboli preto, že záhradníci vladárovi povedali, že nemôže mať aj kvety aj prasiatka naraz a vladár sa múdro rozhodol pre prasiatka. Toľko ľudí by sa rozhodlo práve opačne! V parku bolo veľa krásnych vecí. Boli tam rybníky so zlatými, modrými a zelenými rybičkami, stromy s nádhernými papagájmi, ktoré rozprávali vtipy na požiadanie a kolibríci, ktorí si celý deň pospevovali populárne hity. Bertička sa medzi tou všetkou krásou prechádzala a hovorila si: „Keby som nebola tak výnimočne dobrá, nikdy by som sa nedostala do tohto krásneho parku a nesmela by som sa kochať týmto všetkým. A jej tri metály cinkali jeden o druhý a pripomínali jej, aká je veľmi dobrá. (TIP: deti zacinkajú…) A práve v tom okamihu sa prikradol do parku obrovský vlk, aby si tam chytil na večeru nejaké tučné prasiatko. Bol celý popolavý, mal čierny jazyk a svetlosivé oči, ktoré sa blýskali ukrutnou zúrivosťou. Prvé, čo v parku uvidel, bola Bertička, mala totiž šatočky také biele a čisté, že priťahovali pozornosť z veľkej diaľky. Keď Bertička uvidela vlka, ako sa k nej zakráda, začala si želať, aby ju do parku nikdy nepustili. Utekala, ako jej nohy stačili a vlk sa hnal obrovskými skokmi za ňou. Podarilo
sa jej dobehnúť k húštine kríkov voňavej myrty a v tom najhustejšom sa schovala. Vlk začal čuchať okolo kríka s vyplazeným čiernym jazykom a svetlosivé oči mu krvilačne svietili. Bertička sa hrozne bála a hovorila si: „Keby som nebola tak výnimočne dobrá, mohla som si teraz sedieť doma v bezpečí.“ Lenže myrta voňala tak silno, že vlk nemohol Bertičku zacítiť a kríky boli tak husté, že by okolo nich mohol chodiť ktovie ako dlho a nebol by ju zbadal. A tak si povedal, že nechá Bertičku Bertičkou a chytí si namiesto nej poriadne prasiatko. Bertička sa celá roztriasla od hrôzy, že vlk je tak blízko – a ako sa tak triasla, metál za poslušnosť zacinkal o metál za vzorné správanie a za dochvíľnosť. (TIP: deti zacinkajú…) Vlk sa už chystal odtiahnuť preč, ale keď začul cinkanie metálov, ostal stáť a napriamil uši. Cinkanie sa ozývalo z kríka hneď vedľa neho. Vrhol sa do kríka, svetlosivé oči mu krvilačne zasvietili a víťazoslávne vytiahol Bertičku von a zožral ju do poslednej kostičky. Ostali po nej len tri metály. Ale ak vás to zaujíma, čo sa stalo s prasiatkami, tak prasiatka sa všetky zachránili...
2.
1.
TIPY
3.
4.
TIP
Útlocitnejšie povahy ocenia, že postavičky z tejto hry môžete použiť aj pri známej rozprávke O troch prasiatkach. A deti si môžu vymýšľať svoje vlastné príbehy a tak sa budete môcť tešiť z divadla ešte dlho dlho, predlho. Ďakujeme Petrovi Pohankovi a Sakimu.
5.
• Menšie deti môžu postavičky vystrihovať zjednodušene – po šedej linke. Rodičia alebo väčšie deti môžu vystrihovanie dokončiť tým, že pre lepší efekt dovystrihujú priamo čierne obrysy postavičiek. • Chvostík prasiatka vystrihnite ako špirálu a roztiahnite ju do priestoru – tiene budú o to plastickejšie. • Počas hry si uložte postavičky podľa poradia, v ktorom vystupujú v hre.
Javisko si vyrobíte z krabice alebo z papierového obalu z veľkej bonboniéry podľa našich obrázkov. 1. Vezmite krabicu a vyrežte do nej otvor veľkosti trochu menšej ako A4 (cca 20 x 28 cm). Aby sa krabica nerozpadávala, prelepte podľa potreby niektoré časti lepiacou páskou. 2. Taký istý otvor vyrežte aj z opačnej strany krabice. Odstávajúce časti prilepte. Získate priezor cez obe strany krabice. 3. Z papierovej prílohy vystrihnite kulisu kráľovskej záhrady a umiestnite ju podľa obrázka do vnútra krabice. 4. Biely papier veľkosti A4 nalepte na jeden z otvorov a vytvoríte tak „premietacie plátno”. 5. Vystrihnite a dolepte prednú kulisu s nadpisom. Javisko je hotové, hra sa môže začať. A deň detí môže trvať celé leto...
19
Proti srsti
text: elena akácsová | foto: shutterstock
nota bene 132
2012 jún
text: dagmar gurová | foto: boris németh
REPORTÁŽ
Žiadať o pomoc a prijímať ju nie je ľahké
Lekcia zlomenej nohy Malé pošmyknutie na mokrej tráve na chate a jedna členková kosť to nevydržala. Prvá pomoc, pohotovosť, sadra, ticho, teplo, tekutiny, tabletky, partia dobrých priateľov naokolo... …a potom som sa vrátila z chaty do Bratislavy, kamarát, ktorý ma priviezol, zatvoril na mojom byte zvonku dvere a ja som tam zostala úplne sama. Všetky bežné úkony sa zrazu zdali neuveriteľne komplikované, potrebné veci uložené na nedostupných miestach, cesta z postele na toaletu a späť bola bolestivá a fyzicky náročná tortúra. Čo si tu sama počnem? Čo budem jesť? Ako sa dostanem k lekárovi? Čo ak spadnem a nedovolám sa pomoci? Hlavou sa mi rojili katastrofické scenáre, premiešané s obavami, ako teraz zvládnem urobiť si svoju robotu. Roztrasená som si zapla počítač a tam sa na mňa zosypala vlna súcitu, spolupatričnosti a pomoci od priateľov, kolegov, aj vzdialených známych. Stačila jedna fotka mojej zasadrovanej nohy na facebooku a všetci, aj tí, čo sa mi neozvali už roky, mi chceli pomáhať. Rozplakala som sa. Zmiešané pocity bolesti, sebaľútosti aj úľavy na mňa totálne doľahli. Plakala som zakaždým, keď mi niekto zavolal a spýtal sa, či niečo nepotrebujem. Čo sa to so mnou stalo, ja predsa len tak ľahko neplačem?
Krok, vdych, pauza Odpoveď prišla o niekoľko dní v čakárni u traumatológa. Prikrivkala stará pani na barlách. Ťažko a hlasito oddychovala po každom kroku. Sestrička ju poslala na röntgen, na opačnej strane chodby. Krok, vzdych, pauza, krok, vzdych, pauza. Ešte ju čakala cesta naspäť. Povedala som jej dcére, veď mamičke zožeňte vozík, aby vám tu neskolabovala – alebo si na chvíľu požičajte môj. Ale dcéra odmietla – veď vy ho tiež potrebujete. Mamička sa úporne ďalej chabrala na barlách. Tento výjav sa zopakoval s inými aktérkami takmer navlas rovnako ešte zopárkrát. Potom som sedela v ďalšej plnej čakárni na röntgen, vedľa mňa ležala babička, ktorú priviezli záchranári. Asi zlomený krčok stehennej kosti. Babička tichúčko čakala, vystrašená, ešte v šoku sa triasla od zimy. Aj mne bolo trochu zima, bol tam prievan, tak som poprosila záchranára, aby zavrel dvere do chodby. Babičkina vnučka, čo práve udýchaná dobehla, sa čudovala: „Zima? Veď ja sa potím.“ Mlčky si s babičkou vymeníme pohľady. Pripomenula mi tú moju.
Nevieme prijať pomoc Moja babička bola akčná žena, vdova, samostatná a plná energie do vysokého veku, nikdy nič nedostala zadarmo, nikdy nikoho nežiadala
20
Maťo (v strede) je redaktor TV Rojko. Keď treba, stará sa aj o kameru.
OD SCENÁRA PO NAKRÚCANIE JE VŠETKO ICH PRÁCA
ROJKOVIA V AKCII Každému, kto nám pomôže, dávate na oplátku niečo aj my.
o pomoc. Vždy sa vynašla a nejako si pomohla sama. Vždy pomáhala ona. A zrazu ju zradilo telo, tiež ten nešťastný krčok – a ostala celkom odkázaná na nás. Zúfalo sa bránila, odporovala, zakaždým som ju našla v nejakej nebezpečnej situácii, ako napríklad zmätene blúdi v pyžame pred domom, ako sa štverá na rozheganú stoličku, aby zalepila tapetu, ako si varí čaj na plyne bez ohňa, ako leží padnutá na zemi pár metrov od postele a celú noc ticho čaká.
„Každý úsmev človeka, ktorému som dovolila, aby mi pomohol, mi dodával odvahu žiadať zas.“ Až keď som po ceste z nemocnice prvýkrát na barlách odvážne vykročila a po pár metroch hneď dosť nebezpečne spadla, pochopila som, že to sama jednoducho nezvládnem. Naplno som si uvedomila, že som ako moja babička a ako tie babičky v čakárni. Ženy, čo si vždy poradili samé, nenavyknuté na cudziu pomoc, neschopné ju žiadať a ešte neschopnejšie prijímať. Moja babička reagovala zúrivým odporom, ja plačom.
Niečo na oplátku Upokojila som sa a začala pomoc prijímať. A prosiť o ňu. Zo začiatku mi to išlo ťažko, ale už mi aspoň nebolo zakaždým do plaču. S prekvapením som zistila, že prosbami o pomoc nielenže nikoho neobťažujem, ale skôr naopak, akoby som každému, kto mi pomohol, dávala na oplátku niečo ja. Pocit, že vykonal dobrý skutok, že ma mohol obdarovať, že bol užitočný, že ho niekto potrebuje, že vo svetle mojich problémov sú tie jeho vlastne celkom smiešne. Aj keď fakticky oni pomáhali mne, prakticky som rovnako účinne ja pomáhala im. Po dvoch týždňoch tréningu mi to už celkom šlo. Naučila som sa zavolať sestre, čo mi má nakúpiť a navariť, kamarátke, aby ma odviezla do nemocnice, tam požiadať okoloidúceho lapiducha, aby ma na vozíku odtlačil na druhý koniec chodby, a potom druhého, aby ma dotlačil späť, aby niekto zavrel dvere, otvoril dvere, aby ma brat odviezol domov. Nechápala som, kde sa tento druh drzosti vo mne berie. Ale každá ochotná pomoc a žiarivý úsmev človeka, ktorému som dovolila, aby mi pomohol, mi dodávali odvahu žiadať zas. To bola lekcia, ktorú mi dala moja zlomená noha. Trochu to bolelo, ale nesmierne veľa mi to dalo. Napriek tomu všetkému sa už neviem dočkať, kedy budem znovu medzi tými, čo môžu pomáhať iným. To zas budú zlaté časy!
Kameramani Dušan a Tomáš, reportér Maťo a fotograf Paťo sú v najvyššej pohotovosti. Ich nadšenie je také zjavné, akoby im nad hlavami blikal nápis: Konečne opäť v akcii! Šou na Špeciálnej základnej škole Karpatská sa začína. Najskôr však jeden falošný poplach – to keď Môj favorit je Kurací rezeň so zemiakmi, čo je sem nazrela naša predajkyňa Cecilka cestou návod na prípravu a nemá groteska zároveň. z neďalekej výdajne Nota bene. „Aha, veď to „Paťo je rodený herec,“ komentuje Helka. „Hral je Dušan! Ty čo tu robíš?“ pýta sa kolegu, kto- úplne prirodzene. Maťo nakrúcal a dopadlo to rý nateraz vymenil časopis za kameru. „Ja som veľmi dobre.“ Ako sa zvesť o televízii šírila, zatu s kamarátmi z TV Rojko. Nakrúcame. Ško- čali sa hromadiť objednávky. „Ľudia z rôznych la má výročie, tak nás zavolali,“ odpovedá jej organizácií sa nám ozývajú, nech aj o nich spradôstojne. Maťo sa s úsmevom nakloní ku mne: víme reportáž.“ „Ale veď vieš, že my s Dušanom sme sem chodili do školy.“ V malebnej tlačenici Keď vojdeme do školy, ako by sme preskočili kamsi na druhú stranu zrkadla, do ríše divov. Rezeň ako groteska Ľudia s mentálnym postihnutím kedysi žili v Okamžite vhupneme do malebnej tlačenice. ústraní, oddelení od ostatného sveta. Málokto veril, že raz budú robiť to, čo ich naozaj baví a čo je primerané ich veku. V občianskom združení Bol raz jeden človek však verili a nepýtali sa, čo je a nie je možné. Tak vznikol folklórny súbor Harmatanec, futbalové družstvo či kurz varenia. A práve od prípravy rôznych dobrôt sa nepriamo odvinula aj televízia Rojko. Vyfintení rodičia, babky, dedkovia a učiteľky „Kolega prišiel s nápadom natočiť, ako skvele sa miešajú s deťmi v maskách a krojoch. Ktosi Paťo varí. Začali sme sa hrať s kamerou a po- nad sebou drží kvety ako dáždnik, aby sa nestupne sa pridali ďalší,“ spomína Helka Kusá, polámali. Ďalší sa smejú, zdravia, výskajú. Nad ktorá spolu s Robom Oreským združenie vedie. tým hlaholí zvučný hlas ktorejsi z organizátoVýsledkom boli televízne noviny, rôzne krátke riek. Pripomína, aby sme sa zapísali do návfilmy a reportáže, ktoré nájdete na YouTube. števnej knihy. Dušan a Maťo sú dojatí, vítajú
„Páči sa mi, keď beháme s kamerami a stretávam nových ľudí.“
sa s bývalými učiteľkami, každú chvíľu natrafia na niekoho známeho. „Dnes sa možno ťažšie sústredia, keď toľkých poznajú,“ hovorí Helka. Pracovná disciplína sa však onedlho obnoví. V telocvični, kde sa celá sláva koná, sa chalani rozostavia na strategické miesta. Javisko aj divákov takto zachytia z každého uhla. Dušan má na ušiach slúchadlá, naplno sa sústredí. Kamerou na statíve zaberá príhovory k 90. výročiu školy aj program. Helka mu občas poopraví sklon kamery. Ukazuje mu, ako sledovať ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú z javiska. Niekedy sa mu do obrazu dostane aj Maťo, ktorý striedavo nakrúca jasajúce obecenstvo a tancujúcu stonožku či cirkus. „Námorníkov som natočil, tri zábery,“ informuje Helku a zakaždým si tľapnú do dlaní. „Nikdy úplne nevieme, čo tam skutočne máme,“ hovorí mi ona. „Musíme nakrútiť čo najviac, aby sme mali zásobu na ilustračné zábery.“
Bez hlavy, ale živé Povedľa nás prefrkne Paťo s fotoaparátom plným obrázkov. „Niektoré jeho fotky sú síce bez hlavy, ale majú zvláštnu silu. Sú plné života,“ hovorí Helka. Paťo sa medzitým pustí do reči s fotografom Borisom, ktorý robí fotky k tomuto
21
nota bene 132
článku. Skúmavo hľadí na jeho profesionálny foťák a zisťuje, na čo slúžia niektoré doplnky. „Aj ja fotím,“ hrdo ukazuje Borisovi. „Sme kolegovia,“ potrasú si rukami. Paťo si hneď nájde nových kamarátov. Neodradil ho ani drsný výzor motorkára, ktorého pri jednej zo svojich ciest stretli na pumpe. „My ostatní by sme sa k nemu ani nepriblížili a Paťo s ním veselo diskutoval,“ hovorí Helka. O cestovaní sa rozprávam aj s Tomášom, ktorý s asistenciou Helkinej kolegyne Broni sníma oslavu zo zadnej časti telocvične. „Máme minibus, takže TV Rojko aj cestuje. Doprava, to je moje žúžo,“ hovorí nadšene. „Boli sme v Poděbradoch a v Piešťanoch. Ja som kameraman. Robím aj osvetľovača, ale hlavne som technik. Najradšej mám, keď môžem zapojiť techniku,“ rozžiari sa. Páčia sa mu vraj všetky práce. „Hlavne, že je akcia,“ zvolá. Tomáš by mohol byť záhradníkom, ale nezohnal robotu. Pri nakrúcaní je spokojný. Má predsa dôležitú úlohu. „Povedal by som, že je to také voľnočasové zamestnanie.“ Okrem toho chodí aj na futbal, kde má funkciu časomiery. A o techniku sa stará aj pre Harmatanec. Po niekoľkohodinovom státí si naťahujeme nohy na lavičke. Oficiálny program sa skončil. Je čas ochutnať koláče a chlebíčky.
Laurel a Hardy
du si všetko spolu premyslíme, naplánujeme, hovoríme o tom,“ opisuje prípravu na filmovanie Helka. Od scenára až po nakrúcanie je všetko ich práca. Len strihača zatiaľ robí Helkin kolega Robo, no už aj tomu sa začínajú priúčať.
Tak čo sa spýtame? Posilnení slávnostným menu sa chalani vrhajú na anketu. Dušan spojí svoju kameru s káblom Maťovho mikrofónu a ako na vôdzke si ho vedie davom. „Vieš, čo sa budeš pýtať?“ uisťuje sa Helka. „Nechaj to na mňa,“ odpovie Maťo s výrazom profesionála. O chvíľku sa na nás šibalsky pozrie a nadhodí: „Tak čo sa spýtame?“ A mne odporučí: „Zapisuj si.“ Až počas ankety plne pochopím jeho talent. Oslovíme hádam všetkých, ktorých si už „predvaril“ počas prestávky. Nikto sa nebráni, nič netreba vysvetľovať. S Dušanom tvoria super tím. Maťo položí otázku, vypočuje odpoveď a spýtavo sa zahľadí do kamery. Vtom mu Dušan našepká: „Zážitky.“ Maťo to rozvedie do celej vety, a takto pokračuje aj pri ďalších rozhovoroch. Keď si zase raz pre seba zamrmle, čo by sa ešte spýtal, Dušan so smiechom volá: „To isté ako predtým.“ Po piatich anketových rozhovoroch potrebujú už len pani riaditeľku Katarínu Brťkovú. „Niekde sa nám tu pohybuje,“ obzerá sa Dušan. Maťo zatiaľ nahovorí úvod. Najskôr sa postaví priďaleko, takže šnúra od mikrofónu sa napne ako lano povrazolezca. Keď už stojí blízko a všetko bez chyby odrapoce, nie je ho počuť. Teraz je za kamerou Tomáš. „Trošku som unavený,“ zdôverí sa mi. „Ale mňa toto baví,“ dodá radostným, hromovým hlasom. Na tretíkrát sa úvod vydarí. Šťastný je aj Paťo, ktorý našiel náhradné baterky do fotoaparátu. „Zas nejaká robota,“ pochvaľuje si.
Dušan sa hneď radostne občerstvuje, ale pri tom mi odpovedá na otázky. „Som hlavný kameraman. Páči sa mi, keď beháme s kamerami a stretávam nových ľudí. V združení som asi šesť rokov. Hráme futbal, chodíme na tábory. Pomáham tam ostatným, aby nespadli z kopcov.“ Aj teraz na svojich kamarátov láskyplne dohliada, akoby bol ich starší brat. „Pán učiteľ, poznáte našu webstránku?“ začujem Maťa, ktorý sa obďaleč rozpráva s bielovlasým pánom, bývalým triednym. Učiteľ ho- Dospelí a užitoční vorí že nemá internet, no pre Maťa to nie je Po rozhovore s pani riaditeľkou si Maťo nosproblém. „Aká je naša adresa?“ pýta sa Dušana. talgicky povzdychne: „Naozaj nás mala rada.“ Odo mňa si berie pero a na kus papiera kraso- V takejto príjemnej nálade idem s Rojkami na pisne píše: www.rojko.sk. „Tak a je to. Keď sa k obed do ich hlavného stanu. Cestou nakúpime internetu dostanete, pozrite si, čo robíme.“ A potraviny, potom sa Paťo, hlavný kuchár, vyzleuž sa vychytí za ďalším známym. Ak ho niekto čie do tielka, lebo mu je teplo. „Fuj, Paťo, to si nespozná, pripomenie sa mu. Usmieva sa, diš- ohol,“ ukazuje Maťo na jeho zarastenú hruď. kuruje a robí reklamu svojmu tímu. „Vyzeráš ako taký otec.“ Paťo však žiadne úpraPaťo tiež strieda konverzáciu s oddychom pri vy nemá v úmysle. A keď ho podporím, že je stoloch s jedlom. V jednej chvíli sa tam k nemu predsa dospelý, pevne mi stisne ruku. „Ďakupridá aj Maťo a popri jedle ležérne debatujú. „Vy- jem ti,“ povie vážne. Uznať dospelosť ľuďom zerajú ako Laurel a Hardy, že?“ vysloví Helka to, s mentálnym postihnutím znamená dať im na čo práve myslím. „Napadlo nám, že by sme zároveň šancu na samostatnejší, pestrejší žis nimi vyrobili niečo na spôsob starej grotesky.“ vot. Je to pre nich jedna z najdôležitejších vecí. Pri nakrúcaní robí každý člen tímu to, v čom „Vidíš? To všetko som ja sám urobil,“ ukazuje je fakt dobrý. Dušana od kamery len tak čosi Paťo na pult, z ktorého zmizli použité riady. Aj nevytrhne. Maťo je šarmantný redaktor, doká- to prispieva k pocitu, že žije aktívne a je užitočže ľudí rozhovoriť. Tomáš pozapája čo treba a ný. Maťo zatiaľ odpočíva pri svojich obľúbených Paťo všetkých pobaví hereckým výkonom. Nič tirolských pesničkách. Pospevuje si v nemčine však nie je predpísané. Keď chcú, môžu si úlo- a sem-tam sa pobavene chichoce. „Našiel som hy vymeniť a skúsiť niečo iné. pesničku o zelenine, na ktorú by sme mohli „Vždy vyberáme témy, ktorým rozumejú. Dopre- urobiť film,“ oznamuje, keď sa lúčim.
22
2012 jún
Dušan je hlavný kameraman, ale od Helky si nechá poradiť.
Tomáš a Broňa sa starajú o celkové zábery oslavy.
Paťove fotky majú zvláštnu silu.
„Tak čo sa spýtame?“ chystajú sa chalani na anketu.
23
Príbeh
text: lucia laczkó | foto: alan hyža
nota bene 132
2012 jún
tam. Je tam perfektne, nič nám tam nechýba a hlavne – deckám to pomáha.“ Lenže, ako inak, peniaze. Matematika je neúprosná. Slobodná mama dvoch postihnutých detí zatiaľ nemá nárok na nijaké kompenzácie od štátu. Zjednodušene povedané, papierovo je to stále tak, akoby bola maminou dvoch zdravých detí. Do troch rokov veku dieťaťa totiž štát ignoruje diagnózy. Žeby sa morbídne čakalo, či sa troch rokov deti dožijú? Čo iné totiž človeku pri takto nastavených zákonoch môže napadnúť... Marianna dostáva 234 eur plus 22 eur krát dva rodinné prídavky. Ešte jej pomáha Dobrý anjel, mesačne okolo osemdesiat eur. Sedem dní v Dunajskej Lužnej stojí pre obe deti 500 eur. Poisťovňa jej preplatí pobyt dvakrát do roka. „Lenže ja nič iné svojim deťom dať nemôžem, len čo najviac cvičenia. Mojím snom je skúsiť Paľka postaviť na vlastné nohy, myslím, že šanca tu je. A Emka by sa mohla dopracovať k tomu, aby sa postavila na chodidlo a urobila pár krokov s oporou. Je to všetko beh na dlhé trate a netrúfam si ani len tipovať, kedy by sa nám to mohlo podariť.“ Je zmierená s tým, že jej nikdy nepovedia mama, nevypýtajú si, čo chcú, zato ona na ne rozpráva do aleluja. Vie, že inak plačú, keď ich niečo bolí a keď sú hladní. Apropó jedlo – všetko musí byť zmixované, roztlačené a chute majú deti úplne rozdielne. Zatiaľ čo Paľko zje všetko až na sladké, Emka je zvláštny gurmán, veľké porcie nemusí, zato keď je niečo v miske, musí tam byť cukor. „Fakt, ona je potvora, ešte aj mäso musím osladiť, aby ho zjedla,“ smeje sa Marianna. Práve dokŕmila Paľka a olovrant teraz čaká na Emku. „A keď sa napapajú, naložím ich do kočíka a dáme si jazdu po sídlisku. Že bude pršať? Nevadí, my obmedzenia nepoznáme, treba sa predsa vyvenčiť,“ pokojne povie mladá žena, ku ktorej osud príliš milosrdný nebol. Ale ona nič nebanuje, neanalyzuje. Vie, že niektorí ľudia sú na tom ešte oveľa horšie.
Lekári im dávali tri dni života
Statočný trojlístok Z trojičiek ostali dvojičky a pre lekárov je zázrak, že žijú. Ich ťažké postihnutie však Mariannu nezložilo. Absolútna pohoďáčka so zmyslom pre humor. Realistka, ktorá razí správnu teóriu, že fňukaním a bedákaním sa život nezlepší. Marianna je slobodná mamička. V auguste budú tri roky, čo sa jej narodili trojičky. Na otázku, či je šťastná, trefne odpovie: „To by som netvrdila.“ Zmaturovala na hotelovej škole, ale lákalo ju to „vyššie“. Prijali ju na žurnalistiku a snívala o práci hovorkyne. Dnes je z nej mama na plný úväzok a vie, že na klasický život môže na dlho zabudnúť. Marianna rozpráva otvorene. V malej panelákovej izbe sa síce na prvý pohľad niet kam pohnúť, ale stačí, aby mladá mama naučenými rýchlymi pohybmi popresúvala detské veci a raz-dva je miesto aj pre plátno na fotenie.
Buď – alebo Na váľande zatiaľ spokojne ležia Ema a Paľko. Nádherné deti zrelé do reklamy. Veľkými očami sledujú svet okolo, no nikto netuší, koľko dokážu spracovať. Keď totiž mamina spustí ich diagnózy, človeku sa až rozum zastavuje... Najskôr si však musíme vysvetliť slová z úvodu – „v auguste budú tri roky, čo sa jej narodili trojičky.“ V izbe sú však len dve deti. Prirodzenou cestou to nešlo, preto sa Marianna s partnerom rozhodli pre umelé oplodnenie. Prvý pokus nevyšiel, až ten druhý. „Bola som šťastná, to je jasné. Prakticky od začiatku som vedela, že čakám dvojičky.“ Tehotenstvo bolo rizikové. Z nitrianskej nemocnice ju presunuli do Trnavy, tam je vraj viac inkubátorov a v deň pôrodu jej oznámili, že čaká trojičky. Čo už, len nech sú v poriadku. Neboli. Pred cisárskym rezom, v 27. týždni gravidity pred odchodom na operačku to dostala na priamo: prežije buď ona alebo deti. Prebudila sa na JIS-ke a primárka jej oznámila, že na svete sú tri deti. „Nechápala som, bola som ako v mrákotách, veď mi predsa hovorili, že buď deti alebo ja, celé to bolo také zvláštne. Nestihla som sa ani nejako zvlášť tešiť, pretože mi oznámili, že deti sú v extrémnom stave a do troch dní zomrú...“ Marianna logicky túžila svojich drobcov vidieť, lekári jej to však neodporúčali. „Pomohla mi psychiatrička, je predsa nenormálne, aby si matka nemohla odfotiť a pozrieť svoje deti, nech sú v akomkoľvek stave. Sú predsa moje!“ Nelka vážila 560 gramov, Emka 710 a Paľko bol najsilnejší – 1380 gra-
24
mov. „Najmä dievčatá boli veľmi krehučké a drobné, “ spomína Marianna a dodáva: „Ale ukázalo sa aj pri nich, že ženy sú väčšie bojovníčky. Hoci mal Paľko raz takú váhu, bola to Ema s Nelou, ktoré prvé samé papali a dýchali.“ Na oddelenie kritických novorodencov prišiel aj farár. Trojičky pokrstil pri inkubátoroch. Na desiaty deň Nela zomrela. „A stále ma pripravovali na to, že za ňou pôjdu aj títo dvaja,“ mrkne na svoje dve deti Marianna. Prepustili ju domov a, čuduj sa svete, koncom októbra prišiel domov Paľko a 4. novembra aj Emka. Prežili! S ich otcom Marianna nežije, nechce o ňom ani veľa hovoriť. Je s ním v občasnom kontakte, ale de facto platí, že na deti je sama. Priznáva, že začiatky boli zlé a pomohli jej antidepresíva. Musela sa zorientovať a pripraviť sa na život s dvoma ťažko postihnutými deťmi. Obaja majú DMO ťažkého stupňa, nechodia, nesedia, nedržia hlavičky. „Ema má posledné, najvyššie štádium poškodenia mozgu, čiže štvrté a Paľko je na tom o kúsok lepšie, tam je to medzi tretím a štvrtým stupňom.“
Ústav ani náhodou Marianna ale nefrfle, netisnú sa jej slzy do očí, nikoho neobviňuje a nič si neplánuje. Žije zo dňa na deň a teší sa z maličkostí. Režim
„Marianna nefrfle, netisnú sa jej slzy do očí, nikoho neobviňuje a nič si neplánuje.“ s dvoma deťmi je stále rovnaký. Základom je neúprosná rehabilitácia. Hodina a pol s jedným, hodina a pol s druhým. Vojtova metóda, ku ktorej teraz pridáva aj americký typ cvičenia, tzv. Bobath. A výsledok vidno na prvý po- „Som vôbec rada, že mám strechu nad hlahľad. Deti nemajú skrátené šľachy, na to, aký vou, sama by som teraz žiaden byt neutiahstupeň poškodenia majú, sú naozaj v skve- la, hoci verím, že raz dostanem nárok na sociálny byt a osamostatním sa. Býva tu ešte lom stave. V izbe zhruba 4 x 4 metre sú dve postieľky, vá- mama, sestra s dvoma deťmi, je nás tu ako ľanda, dve skrine, stolík s telkou, detská sto- hadov, ale žijeme si každá svoj život. Svoje lička na sedenie, chodítko, hracia hrazda pre deti beriem všade so sebou. Aj ku kaderníčbábätká a na kúsku voľnej plochy na zemi je ke, aj na nákupy do Tesca idem s nimi. Nahrubá žinenka. Hlavne na nej sa cvičí odušu. ložím do kočíka pre dvojičky a valíme sa Nie je to pre ňu trochu stiesnené a primalé? mestom. Neschovávam ich v byte, neriešim
Je zmierená, že jej nikdy nepovedia mama, nevypýtajú si, čo chcú, zato ona na ne rozpráva do aleluja.
pohľady cudzích, o ľútosť nestojím, rovnako ani o chvály ako hrdinsky to zvládam.“ O ústave neuvažovala ani sekundu. „Čo by som z toho mala? Chodila by som si pozerať raz za čas deti ako postupne v erárnom prostredí chradnú? Boli by z nich odložené chudiatka a ktovie, či by ešte vôbec žili.“ Svojim krpcom sa neustále prihovára, vymýšľa im prezývky, štipká do líčok a reakcie sa dostavujú. Nádherný úsmev malej Emky, ktorú dnes mama
učesala do dvoch rozkošných copčekov. Paľko sa tiež hlasno chichoce – sú spokojné, určite cítia lásku Marianny, ktorá si síce na kvetnaté reči nepotrpí, ale Marianna, naozaj, klobúk dolu pred tvojím prístupom!
Cvičiť, cvičiť Nad vodou ju drží najmä Dunajská Lužná. Intenzívne rehabilitácie minimálne dva týždne vkuse. „Keby sa dalo, presťahovala by som sa
Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Marianny oslovil. Radi by sme jej prispeli na čo najdlhšie rehabilitácie, ktoré jej deti potrebujú. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Marianna. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)
Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.
25
PRÁZDNINOVÉ TIPY
text: dagmar gurová | foto: unitedplanet.org
nota bene 132
2012 jún
zala som skvelé kontakty a podozvedala som sa o každej kultúre také veci, ktoré by som nenašla v žiadnej knihe a v nijakom filme.“ Podmienkou je vek 18 rokov. Výnimkou sú špeciálne teenage workcampy pre mladých od 15 do 17 rokov. Najčastejšie bývajú vo Francúzsku, Nemecku, Estónsku, Belgicku a Fínsku. Tábory pre celé rodiny zase zvyknú ponúkať v Turecku, Taliansku a Estónsku. Aj tu sa platí. Člena Inex Slovakia
„Dozvedela som sa to, čo by som nenašla v žiadnej knihe a v nijakom filme.“ to stojí 95 eur, nečlena 120 eur. Poplatky prispievajú na činnosť Inex Slovakia, väčšinou pokrývajú náklady na pobyty zahraničných dobrovoľníkov na Slovensku. Vašu stravu a ubytovanie v zahraničí zase platí tamojšia organizácia. Dopravu, poistenie, prípadne víza si zabezpečí každý sám. United Planet tím a dobrovoľníci v bostonskej Public Garden.
NESMÚŤTE ZA ZLATÝMI ČASMI, ŽITE ICH TERAZ
PRÁZDNINY BEZ PRÁZDNOTY Vyskúšajte rodinnú dovolenku inak – pomáhajte druhým ako dobrovoľníci. Zažijete nezabudnuteľné veci. Získate priateľov. Spoznáte cudziu krajinu a jej kultúru tak zblízka, ako by na bežných prázdninách nešlo. Čo tak urobiť si prázdniny v Peru, Nepále či Rumunsku? Obzreli by ste si mayské pamiatky, vybrali sa na túry v údolí Káthmandu alebo na Draculov hrad v Transylvánii. A ako bonus by ste našli nových priateľov a získali dobrý pocit. Táto dovolenka by totiž nebola len o oddychu. Pomáhali by ste tým, ktorí to potrebujú. Medzinárodné organizácie ako United Planet ponúkajú množstvo krátkodobých aj dlhodobých programov – projekty na ochranu prírody, podporu žien, detí, chorých a ľudí s postihnutím alebo ohrozených zvierat. Dobrovoľníkmi môžu byť študenti, seniori, čerství absolventi vysokej školy, ale aj rodiny s deťmi. Tým najčastejšie odporúčajú miesta v detských domovoch. „Bol to úžasný zážitok pre celú našu rodinu. Od príletu na letisko, cez prechádzku po meste a učenie sa nového jazyka, hoci niečo z neho sme sa naučili ešte pred cestou. Aj stretnutie s našou hosťovskou rodinou a to, ako sme sa stali jej súčasťou,“ opisuje Melissa Werner dobrovoľnícke prázdniny v Tanzánii. Zážitky, ktoré zmenia tupú každodennosť na zlaté časy sa dajú nazbierať za jeden až 12 týždňov. Kto chce ísť na dlhšie, na výber má šesťmesačný alebo ročný program.
26
Budete vítaní dobrovoľníctvo? Vysielať ľudí do iných krajín vyDobrovoľnícke rodiny v Peru pracujú v štátnom žaduje prípravu a peniaze. Dobrovoľníci takto posirotinci v meste Cusco. Deti od jedného do 18 máhajú pokryť náklady hosťovských rodín a podrokov bývajú a jedia v ôsmych domoch, kde sa porujú miestnu ekonomiku. Podmienkou je ovláo nich starajú náhradné matky. Dobrovoľníci po- danie angličtiny, aby ste sa dohovorili pri výbere máhajú „matkám“ s udržiavaním domácnosti a projektu, supervízii, aj priamo na mieste. Organideťom s domácimi úlohami. Organizujú pre ne zátori vám pomôžu vybrať program najvhodnejší workshopy a rôzne aktivity. pre vás a pripravia vás na pobyt. Príprava na ten „Deti boli rozkošné, milé a naozaj oceňovali, čo krátkodobý prebehne telefonicky a cez internet. sme pre nich robili. Bolo ľahké nabehnúť do projektu, pretože sme sa tam cítili tak veľmi víta- Výprava zo Slovenska ní,“ opisuje svoj pobyt v Cusco 17-ročná Britta- Ak by ste sa radšej nechali vypraviť zo Slovenska, ny Becker. vyskúšajte neziskovku Inex Slovakia. Ponúka dvePriemerne sa pracuje 30 až 40 hodín týždenne, tisíc workcampov po celom svete, ktorých sa ročpričom je dosť času na oddych. Dobrovoľníci cho- ne zúčastní okolo 250 Slovákov. Aj tu je čas na dia na výlety, učia sa miestne tance či variť pod- plávanie, výlety, spoznávanie miestnych tradícií ľa domácich receptov. Každý program má vlast- či učenie sa nového jazyka. Prioritou je však práca v prospech lokálnej komunity – čistenie pláže né lákadlá. Toto treba zaplatiť tak ako hocijakú inú dovo- či lesa, oprava historických budov, práca s deťmi, lenku. United Planet má projekty v 40 krajinách. seniormi, zvieratami, ochrana prírody, pomoc pri Ceny krátkodobých programov sú od 945 dolá- organizovaní festivalov. Možností je veľa, no kaparov. Poplatky zahŕňajú prípravu na pobyt, jedlo, city sú obmedzené. Na jeden dvoj- až trojtýždňový ubytovanie (väčšinou v hosťovskej rodine), leten- tábor berú šesť až 20 ľudí. Prihláste sa naraz na ky, zdravotné poistenie, jazykové lekcie, výlety a viacero miest a je istejšie, že vás niekam vezmú. kultúrne aktivity. Organizácia zaisťuje supervízo- Býva sa v jednoduchých podmienkach – v stane ra non-stop dostupného na telefóne. Rodinám či v telocvični a variť si budete sami. s deťmi ponúkajú zľavy. A prečo platiť, keď je to „Každý deň sme sa najedli do prasknutia. Jedlo je
Cvičte, tancujte, šantite pre Talianov sviatok, ktorý si treba patrične vychutnať, čo na tom, že sa večeria aj o desiatej večer,“ opisuje svoje zážitky 21-ročná Zuzana, ktorá v Taliansku pracovala s ľuďmi s postihnutím. „Spoznala som samých úžasných ľudí, okrem množstva Talianov aj dobrovoľníkov z Anglicka, Španielska, Ruska, Turecka – ba aj z Nigérie. Nadvia-
Tvorivé a zmysluplné leto môžete mať aj bez cestovania za hranice. Stačí si vybrať napríklad z ponuky kurzov Vzdelávacieho centra Zaježová. Mamičky s deťmi do troch rokov si skúsia materskú dovolenku inak na päťdňovom tábore Mama poď sa hrať. Od 24. do 29. júna ho organizujú dve mamičky. „Chceli sme robiť niečo viac, než sedieť
doma a dopriať to aj iným,“ hovorí jedna z nich, Erika Župová. Pripravili mix tvorivých a pohybových aktivít. Bude sa cvičiť jemná a hrubá motorika, pracovať s prírodnými materiálmi, maľovať. Pre mamy prichystali aj masáže a hry na rozvoj emocionálnej inteligencie. Na keramický tábor pre rodiny s deťmi môžete zobrať aj starých rodičov a priateľov. V týždni od 13. do 19. augusta sa naučíte modelovať napríklad misku, tvár, guľu, modelovať z valčekov a guľôčok aj základy práce na kopacom kruhu. Po vypálení v poľnej peci si svoje výrobky aj naglazujete. Nebudete si len ťapkať z hliny. Môžete aj cvičiť a tancovať, chodiť na prechádzky, nechať deti, nech sa vyšantia na lúke. A keď zaspia, pre rodičov sú pripravené literárne a hudobné večery. „Pri plánovaní programu sme vychádzali aj zo svojich rodičovských skúseností,“ hovorí organizátorka tábora Hela Vikárová. „Máme štyri deti, takže vieme, kedy si rodičia potrebujú oddýchnuť.“ Aby to bolo pestrejšie, v poobednej ponuke budú aj iné remeslá. Môžete sa pridať do kováčskeho workshopu, vystrúhať si drevené lyžičky alebo vymeniť prácu za hry intuitívnej pedagogiky. Je fajn mať rodinnú dovolenku, na ktorej sa len leňoší. Možno však budete najviac spomínať práve na časy, keď ste spolu robili niečo iné ako obvykle. V takých situáciách môžete o sebe zistiť veci, ktoré ste netušili a byť si ešte bližšie. Zdroj: unitedplanet.org, inex.sk, zivica.sk INZERCIA
Myslim si
nota bene 132
foto: archív gjp
2012 jún
text a foto: jana čavojská
pútnik
Vyplávať na hladinu Tento rok sa na Gymnáziu Jána Papánka na Vazovovej 6 uskutočnil už 12. ročník prehliadky študentských prác CEREBRUM. Cerebrum je pre mnohých jediná možnosť odhodiť zábrany a ukázať niečo, čo doposiaľ o nich nik nevedel. Literatúra, chémia, poézia, výstava fotografií, spev či ľubovoľná vlastná tvorba. Možností je veľa. Hlavne sa netreba báť. Stačí sa len trošku pohrabať vo vlastných myšlienkach a nájsť nápad na perfektnú prácu, ktorá bude stáť za to. Tak ako každý rok, aj teraz bol tento deň spojený s návštevou zaujímavých osobností zo spoločenského života. Okrem známych hercov, cestovateľov, doktorov, športovcov či redaktorov prijala naše pozvanie aj šéfredaktorka pouličného časopisu Nota bene Sandra Tordová spolu so šikovným predajcom Nota bene – Vladom, aby nám niečo porozprávali o svojom časopise a zmenili pohľad na bezdomovcov. Mladá, veľmi sympatická dievčina so zaujímavým štýlom a malou medzierkou medzi zubami. To bol môj prvý dojem, keď som ju zbadala. Časopis Nota bene poznám veľmi dobre, pretože ho pravidelne doma kupujeme. Vždy sa tam dočítam niečo zaujímavé a aj moja stará mama je jeho vášnivou čitateľkou. Pre mnohých ľudí sú bezdomovci iba nechutní, smradľaví, niekedy aj životu nebezpeční ľudia. Lenže nielen bez-
domovec, ktorý nemá strechu nad hlavou je bezdomovcom. Dôvodov, prečo sa ľudia stávajú bezdomovcami, je naozaj veľa. Strata zamestnania, choroba, domáce násilie, rozvod, pobyt v detskom domove alebo úmrtie blízkej osoby. Nie vždy je ľahké vyplávať z úplného dna na hladinu. Pretože koľko rokov človek žije na ulici, toľko rokov mu bude trvať návrat späť. Lenže prostriedkov na znižovanie počtu bezdomovcov je stále veľmi málo. Nie každé mesto má možnosť uľahčiť im život – napríklad poskytnúť nocľahárne, prístup k zdravotnej starostlivosti či hygienické centrá. Veď do práce
sa z kanála predsa chodiť nedá. Najhoršie je, že na ulicu sa môže dostať ktokoľvek z nás. Preto si myslím, že je potrebné vážiť si všetko, čo máme, rodinu, strechu nad hlavou, priateľov, na ktorých sa môžeme obrátiť aj v tých najťažších chvíľach – a snažiť sa pomáhať druhým. Veď aj oni majú právo na druhú šancu, tak im to nepokazme. A na záver nezabúdajme: Pozor na falošných predajcov Nota bene! Pán Abdulrazzak pripravuje ďalšiu várku vo svojej maličkej čajovničke.
Soňa Berníková žiačka 3. ročníka GJP
CELÝ DEŇ SA VARÍ ČAJ A UMÝVAJÚ POHÁRE INZERCIA
KTO DOPIL, NEMUSÍ ODÍSŤ Chlapi vypijú v Turecku aj dvadsať pohárikov čaju za deň. Poháriky sú malé a baňaté, položené spolu s lyžičkou a dvomi kockami cukru na vzorovaných tanierikoch. Práve podľa vzoru si každý „čajovník“ pozná svoje poháre. Diyarbakir volajú Kurdi Amed. Je to pôvodné meno tohto starobylého mesta. Názov pochádza ešte z 13. storočia pred naším letopočtom. Amed bol vtedy hlavným mestom aramejského kráľovstva Bet Zamani. V 7. storočí dobyli mesto Arabi, kmeň Bekr. Amed začali odvodene volať Diyar-i-Bekir. V roku 1937 sa Ataturk k tomuto názvu vrátil. Diyarbakir bolo jedno z prvých miest na východe, obývanom Kurdmi, ktorého sa dotkli „poturčovacie“ reformy. Vláda takto premenovala vyše dvanásťtisíc miest a dedín. Iné meno pre Diyarbakir bolo v histórii Kara Kale, Čierna pevnosť. Mesto je uzavreté vo vysokých čiernych hradbách z miestneho tmavého kameňa. Hradby tu stoja ešte z čias antiky, rímsky cisár Konštantín II. ich v 4. storočí prestaval a rozšíril. Pevné a takmer nedotknuté časom sa vinú okolo starého mesta v dĺžke päť a pol kilometra. Po Čínskom múre je to druhé najdlhšie opevnenie sveta. V múroch sú štyri brány a osemdesiatdva strážnych veží. Aj staré mesto je vybudované z čierneho kameňa. Úzke uličky, po ktorých v priebehu
storočí kráčali nohy Asýrčanov, Rimanov, Peržanov, Arménov, Arabov a Turkov, sú vydláždené tmavými kameňmi. Po masakroch a pogromoch tu zostalo iba niekoľko arménskych a asýrskych rodín. Stále však navštevujú svoje dva kostoly na bohoslužby.
zalieva rozdrvené tmavé čajové lístky vriacou vodou. Ihsan potom naloží čajník na podnos a vybehne predávať. Na variči sa už zohrieva voda na nasledujúcu dávku. Keď je Ihsanov čajník prázdny, pozbiera po okolí prázdne poháre. Vždy nosí za uchom kriedu. Na zárubne dielničiek a obchodíkov svojich zákazníkov Za čiarky urobí čiarky podľa počtu vypitých čajov. Raz Čaj nie je len životom Ihsanovým, ktorý v rých- do týždňa potom vyberá peniaze. lom tempe neúnavne celé dni obieha svojich zákazníkov na trhu. Jeho otec, pán Abdulrazzak, Ako stavebnica ho predáva celé desaťročia. Je to rodinný biznis. Mesto nad riekou Tigris sa rýchlo rozrastá. Nedá sa opustiť. Pán Abdulrazzak vybehne Kvôli Kurdom, ktorých sťahovali z vidieka. akurát na poludňajší namáz, modlitbu, do blíz- Kým v roku 1930 tu žilo iba tridsaťtisíc ľudí, kej mešity. Jeho žena Hanet mu každý deň pri- dnes ich je až 850 000. Nová časť mesta vynesie z domu obed. A pán Abdulrazzak v malej liezla spoza hradieb. Vyrástli obrovské nové ošarpanej miestnosti neustále varí čaj a umýva sídliská. Úrady teraz likvidujú staré osídlepoháre. Má tam vodovod! Na poličke nad ko- nia, nalepené na hradby. Aby si turisti mohli hútikom je pohár pre trhovníkov z okolitých dôkladne preštudovať históriu. Vyliezli sme dielničiek. Chodia sa k nemu napiť vody. na múr a zhora sme pozorovali tieto staré, Pán Abdulrazzak sa s čajom mazná. „Nie je to jednoduché štvrte. Niekde ešte bývali ľudia, turecký čaj, ten je prisilný a príliš horký. Predá- v domoch v polozbúraných uliciach. Vyzeralo vam čaj z Iraku alebo zo Sýrie,“ vysvetľuje a to ako stavebnica: strechy objektov už boli
29
nota bene 132
2012 jún
Niekde ešte bývajú ľudia aj v polorozbúraných uliciach.
Muži na trhu vypijú desať – dvadsať pohárikov čaju každý deň.
Čaj sa platí raz do týždňa podľa počtu čiarok na zárubni.
Čajovnička na diyarbakirskom trhu, ktorá živí celú rodinu.
Remeselníci pracujú v otvorených dielňach.
Stále je ťažké byť Kurdom v Turecku.
Aj keď práve nepijú, majiteľ ich nevyhodí.
väčšinou strhnuté, takže sme videli do dvorov a izieb. Videli sme aj odhalený hamám, nevyhnutný v tejto starej štvrti, kde domy ešte nemali kúpeľne. A aj malé ošarpané bazény miestneho kúpaliska. Teraz v nich niekto chová psy. Vysťahovalci si so sebou z vidieka priniesli množstvo svojich vecí. Ťažké koberce, mosadzné nádoby, dekorácie. Do nových bytov sa im však nezmestili. Preto sú diyarbakirské bazáre plné takéhoto zariadenia. Ktovie, kto ho nakupoval predtým; cudzincom mesto úplne otvorili až v roku 2002. To sa už vláda pokúšala o zlepšenie vzťahov s kurdskou menšinou, pre ktorú bol Diyarbakir nepísaným hlavným mestom odporu proti centrálnej vláde. „Stále je ťažké byť Kurdom v Turecku,“ skonštatoval kamarát Ahmet pri šálke horúcej sladkej kurdskej kávy s pistáciovým práškom. „Ale už môžeme slobodne používať svoj jazyk, máme kurdské noviny, rádio aj televíziu. Kedysi policajti bežne vybili zuby tomu, kto na verejnosti prehovoril kurdsky.“ Dvanásť miliónov tureckých Kurdov na to obdobie len tak ľahko nezabudne.
Vo svete mužov Na trhu kúpite drevené uhlie, zlato, náradie a všetky potraviny, ale fungujú tu aj najrôznejší remeselníci. V otvorených dielňach pracujú s kovom či drevom. Vyrobia čokoľvek, čo zákazník potrebuje. Ďalej sú tu holiči. S absolútnou precíznosťou strihajú už aj tak krátke vlasy svojich zákazníkov (mužov, samozrejme, ženské
30
kaderníctva a salóny krásy sú z pochopiteľných dôvodov v moslimskej spoločnosti skryté pred zrakmi okoloidúcich) a dodnes holia britvou. No a najdôležitejšie sú, samozrejme, čajovne. Tieto spoločensko-kultúrne ustanovizne sú miestom stretávania mužov. Nie že by ženy nechodili na čaj. Chodia. Ženy ďaleko od domova, ktoré si robia prestávku cestou autobusom či autom, vojdú dokonca do čajovne aj tej najnižšej kategórie (niečo ako naša IV. cenová, ibaže sa tam nepodáva alkohol, len čaj) a nikto nad tým nekrúti hlavou. Lenže doma by na také miesto nevstúpili. Sú elegantnejšie čajovne s klasickými
„Muži presedia v čajovniach celé dlhé hodiny.“ stoličkami, terasou a miestnosťou pre rodiny na poschodí, v ktorých ženy sedávajú bežne. Najobyčajnejšie čajovne s nízkymi stolčekmi na sedenie sú však miestom mužov. Tam chlipkajú čaj, debatujú, krútia modlitebnými korálkami, hrajú šach, karty, alebo len tak sedia a pozerajú. Kto dopil, nemusí odísť. Muži tam s prázdnymi rukami sedia dlhé hodiny. Majiteľ vie, že svoju dávku čajov si vypijú aj tak a že neskôr si určite objednajú. Prečo by ich vyhadzoval? Zákazníci si dokonca priamo do čajovne dávajú nosiť niečo pod zub, a nikomu to neprekáža. Tak ako Ihsan roznáša po trhu čaj, mladí chlapci donesú štamgastovi do čajovne podnos s jeho obedom.
Správy z facebooku Ihsan a pán Abdulrazzak nás pozvali domov na večeru. A vymysleli aj večerný program: po jedle sadneme do Ihsanovho auta a pôjdeme sa spolu s jeho bratom Elifom a malým synovcom pozrieť na starobylý most cez Tigris, ktorý miestni volajú On Gözlü Köprü. Rodina žije v byte vo vnútornom kruhu čiernych mestských hradieb. Pán Abdulrazzak ani pani Hanet sa tu nenarodili. Prisťahovali sa z vidieka. Bez rozpakov nám ukážu svoju spálňu. Spávajú na zemi, na jednoduchých matracoch. Na klasickú posteľ si nikdy nezvykli. Aj pri jedle sedíme na zemi. Pani Hanet pripravila jednoduché jedlo: šalát, chlebové placky plnené zemiakmi a syrom a ayran. Ayran je osviežujúci nápoj z osoleného jogurtu a vody. Za všetkým musel nasledovať, samozrejme, čaj. Doma ho pripravuje pani Hanet. Je to dáma zo starej školy, na hlave nosí bielu šatku a viaže si ju tak, aby jej zakryla aj bradu až po ústa. Je to tradičný kurdský spôsob zahaľovania vlasov. Mladé dievčatá uprednostňujú farebné šatky na turecký štýl. Naši priatelia z trhu – holiči, predavači dreveného uhlia a sústružníci, s nadšením používajú facebook. Aj keď nevedia po anglicky, neustále sa snažia komunikovať so svetom. Aj Ihsan Saglam si po mojom odchode z Diyarbakiru založil facebookový profil. Ajlavjuajlavjuajlavju, písal mi neúnavne. Neskôr prišla smutná facebooková správa. Cesur mi z malej dielničky oznámil, že láskavý pán Abdulrazzak ráno zomrel na infarkt. Mal šesťdesiatštyri rokov. V tradícii rodinnej čajovne už pokračuje iba Ihsan.
31
foto: archív autorov
Literárium Petra Gettinga
O umelcoch a tej našej zábudlivosti Hovorí sa, že máme odpúšťať, ale nikdy som nepočul žiadny príkaz, že aj zabúdať. A predsa zabúdame. Ako pri dvoch umelcoch z posledných dní. Teda – oni sa aspoň celý život tvária ako umelci. Ten prvý (umelec č. 1) ublížil človeku. Skutočnému spisovateľovi. Zaútočil naňho rovno na ulici, keď si šiel po penziu s manželkou, ba zhodil aj ju. Primitivita sa však nerodí zo dňa na deň a zabúda sa, že ublížila už prv: keď bola autorom nenávistných prejavov staronového premiéra, ba ešte prv, keď 50 rokov po holokauste vypisovala do novín súpis židovských nepriateľov Slovenska, ba ešte prv, keď pôsobila v ÚV KSS – či keď sa ako „iniciatívny pracovník z príležitosti 60. výročia VOSR“ dostala s horolezcami až do pohoria Pamír, ktoré jej dalo krycie meno agenta. V donášaní bol agent (reg. č. 22659) taký zdatný, že kapitán ŠtB Moravčík mohol referovať: „Na našom stretnutí som mu vyslovil vďaku za doterajšiu ochotu podávať nám informácie z oblasti, ktorá nás zaujímala... K navrhnutej spolupráci nemal žiadne výhrady.“ Prihlásil sa nám aj druhý umelec (č. 2). Ten tiež poľahky preplával dobami: bol prezidentom, no ešte predtým písal ako komunistický papaláš východného Slovenska pôsobivé budovateľské diela („Nestačí len súhlasiť“, „Ako idú na to v Košiciach“, „Prémie budú...“, „Prvý deň podpredsedu“ a i). Dnes nám pravidelne prináša na fotografiách gýče z Aljašky a podobných destinácií. Nechýbajú ovácie a pozornosť, akú nedostane žiadny skutočne talentovaný fotograf v našom kraji. A my? Ani v tomto prípade „nemáme žiadne výhrady.“ V Knihe džunglí od Rudyarda Kiplinga bol starý múdry had Káa. Keď sa s Mauglím plazil po stromoch, Káa zahlásil: „Už ani tie konáre nie sú, čo bývali za mojej mladosti. Lámu sa. Sú prehnité alebo celkom suché.“ A Mauglí sa smial: „Nemyslíš, že je to preto, že si trochu priťažký?“ Veru, občas je najlepšie sa zasmiať na tej našej zábudlivosti – aby sme pripomenuli realitu tým, ktorí na ňu tak radi zabúdajú. Autor je prozaik a publicista
32
Mimochodom
takmer bodka
2012 jún
Úspech sa dostaví len vtedy, keď sa intuícia [...] urobiť rozhodnutie. Uelli Prager
... Daniela Pastirčáka
Zázračný starček Zlatý vek? Nedávno známy mojich priateľov dobrovoľne ukončil svoj život. Uľavil si ranou zo zbrane, ktorou sa zvyknú pripravovať ošípané na zakáľačku. Už nečakal nič. Žiadny zlatý vek: lepšie už bolo. Všetko šťastie sa minulo. Herman Hesse o probléme šťastia napísal rozprávku o Augustínovi. Hesseho Augustín je tiež z rodu zúfalcov. Na vrchole príbehu si mieša otrávené víno. K tej voľbe ho napodiv doviedol život plný šťastia. Pri narodení dostal od zázračného starčeka dar: Augustínova matka si priala, aby ho všetci ľudia milovali. Jej prosba sa splnila. Svet padal Augustínovi k nohám. Náklonnosť ľudí využíval vo svoj prospech. Beztrestne priateľov využíval a podvádzal. Všetko mu odpustili. Obklopený tou opičou láskou sa ocitol na pokraji. Skôr, než stihol vypiť jed, starček sa zjavil znova, Augustín sa mohol rozhodnúť ešte raz. Prial si, aby on dokázal milovať všetkých ľudí.
Čaro pominulo, ocitol sa na ulici. Stal sa z neho všetkými opovrhovaný bedár. Putoval od dediny k dedine. Pomáhal, kde sa dalo. Bol šťastný, hoci nemilovaný. Teraz on miloval všetkých. To bol jeho zlatý vek. Šťastný nie je ten, kto sa má dobre, ale ten, kto je dobrý. Mučiarňou duše je naše vlastné zlo. Iba úplne slobodní od vlastnej zloby môžeme byť úplne šťastní. Tu je ten stred, ktorý nás zachraňuje: „Milovaní milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska.“
„Mučiarňou duše je naše vlastné zlo.“
... zuzy uličianskej
Nech žije postalgia! Spomínať na električky do Viedne či na dneška je spomínať mravy prvej republiky je dávno pasé. na časy, kedy sme Samozrejme, ja viem, že nostalgia je s rozšírenými očami stále jedným z najzdieľanejších pocitov. kreslili, ako bude Vidno to už z počtu čitateľov článkov vyzerať svet v roku o horalkách či Včielke Maji. Je mi tiež jasné, 2000 a verili, že že pochybná túžba po starom a dobrom budeme lietať a sa dá ešte stále veľmi účinne využívať jazdiť stále viac a len v politických kampaniach i v komédiách. rýchlejšie, a stále len Tvrdím len to, že nech v nás už to stratené viac jesť a mať vôvyvolávala slzy alebo smiech, na nostal- bec všetko stále viac. giu za minulosťou sme si už v globále Takáto budúcnosť už zvykli. Pripravujeme dnes vyzerá ako tá sa na ňu plynule mickeymouseovská prinajmenšom od sci-fi z Disneylandu. momentu, kedy sa V televíznych náš obľúbený film správach som pri ocitne v rubrike nedávnych voľbách Filmy pre pamätvidela, ako jeden starosta privítal níkov. Oveľa ťažšie si podľa mňa zvykneme na prvovoličov vo svojej dedinke slovami: nostalgiu za budúcnosťou. Koniec sveta, „Voľte tak, aby ste mali lepšiu budúcnosť ako ho poznáme – spievajú R.E.M. – a ako doteraz.“ Nevedno, ako tí vyplašení sú ľudia, ktorí sa naň vážne pripravujú. tínedžeri nakoniec volili, ale zrejme nie Nechcem im kaziť radosť, ale myslím, že tak, ako si to prial ten dobrák. Neviem, ho už premeškali. Bod zvratu nastal v mo- či vôbec niekto z nás bude mať takú mente, kedy bola spochybnená naša ab- budúcnosť, ako ju mal doteraz, teda ako solútna, kolektívna a nevyvrátiteľná viera si predstavoval, že ju bude mať. v zlaté časy, ktoré raz prídu. Nostalgiou Nostalgia je mŕtva, nech žije postalgia!
„Pochybná túžba po starom a dobrom sa dá stále využívať.“
Vylúštenie krížovky z minulého čísla: [Najviac času] premárnime tým, že sa usilujeme získať čas. John Steinbeck Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.
Distribučné miesta
• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,
Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com
SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA
33
PORTRÉT
text a foto: dagmar gurová
nota bene 132
2012 jún
text: peter kubínyi | foto: alan hyža
Fotoportrét
ZLATÉ ČASY SÚ VTEDY, KEĎ JE PRÁCA
NESTOJÍM NEMO AKO SOCHA SLOBODY Dušan si zvykol aj na tú najťažšiu prácu. Zrazu však bol príliš chorý, aby ho na takých miestach zamestnali. No málo chorý na plný invalidný dôchodok. Zvolil si teda Nota bene. Dušan má na čo spomínať. Vyskúšal všetky možné zamestnania. Od robotníka v cirkuse po hrobára. To boli zlaté časy! Do cirkusu ho nepriviedla túžba po dobrodružstve, ale kopanie vodovodu Trenčín – Senec. „Dozvedeli sme sa, že prišiel cirkus a robí nábor. Zahodili sme lopaty a krompáče a utekali tam.“ Skôr než sa spamätali, navliekli ich do cirkusových uniforiem a poslali do manéže. „Predával som lístky, podával rekvizity a staral som sa o slona Bimba.“ Rýchlo sa skamarátili. „Slon si zvykne na každého, kto mu nechce ublížiť.“ Ani v cirkuse však nie je stále iba veselo. „Komedianti boli v bežnom živote skôr vážni ľudia.“ Aj cirkusový robotník zvážnel, keď mal postaviť šapitó zo 180 kolov. „Niektoré boli vyššie ako človek. Museli sa poriadne zatĺcť do zeme, aby to celé držalo. Stavanie nám trvalo štyri hodiny, rozoberanie dve. Teraz už majú iné metódy. Ja som to zažil pred 40 rokmi.“
mesačne predajú najviac časopisov. „Prídem ráno o šiestej a som tam do piatej. Ráno predám aj desať, dvanásť časopisov. Od takej druhej – tretej niekedy len jeden. Na začiatku som predával dvesto kusov mesačne, teraz aj vyše štyristo.“
Byť na svojom mieste Ako to dosiahol? Hovorí, že predajca musí pozdraviť a poďakovať, byť upravený a hlavne prítomný na svojom predajnom mieste. „Pri predaji veľa závisí od toho, ako sa správate. Nedá sa stáť s kamennou tvárou ako americká socha slobody. Keď som ticho, nevšimnú si ma. Poviem: Nota bene a hneď sa otočia. Niektorí sa aj vrátia a kúpia si. Tí, čo ma poznajú, ma sami hľadajú.“ Dušan oddychuje cez hluché hodiny, keď je málo zákazníkov. Tí ho už zobrali za svojho. Chvália ho, posielajú esemesky do rubriky na 2. strane Nota bene. Prespáva v nocľahárni, hoci mohol byť v domove dôchodcov. „Mám exekúciu, takže sestry by na mňa museli doplácať. Ešte to tak!“ Dušan má šesť sestier, najstaršia žije v Amerike. Veľmi ju chcel navštíviť, ale nespĺňa podmienky pre víza. „Smiali sme sa, že z chorého spravia teroristu. No chápem aj ich, že sú opatrní. Zažili toho dosť.“ Dušan sa zasníva nad sociálnymi výhodami bývalého režimu. Pre neho to boli zlaté časy, ale poznal aj ich temnú stránku. Napríklad, že po sestrinej emigrácii sa ostatné sestry nedostali na školy.
Od komediantov k hrobárom Cirkusový život mu pripadal skôr namáhavý a nepohodlný ako romantický. „Všetko to trmácanie sa v maringotke. Nebolo kde sa poriadne umyť a ani jedlo nebolo bohvieaké.“ Ponúkali mu robotu v moskovskom cirkuse, ktorý zimoval na jednom mieste. „Žiadne cestovanie,“ sľubovali. „Ale nešiel som.“ Namiesto toho sa stal hrobárom. „To je práca, na ktorú si treba zvyknúť.“ Zo začiatku doma hovoril, že robí v službách. Sestrám nepovedal, v akých. Prezradila im to kamarátka. Pre niekoho by to bola ponurá práca, ale Dušan si hrobárske časy chváli. „Málokomu by sa snívalo, v akých peniazoch sme tam plávali,“ hovorí. „Bol som hlavným hrobárom. Mal som najvyššiu robotnícku platovú triedu. Za každú truhlu, ktorú sme doniesli k jame, bolo 50 korún. Po štyroch pohreboch za deň mi vyplatili dvesto korún.“ Malo to len jednu nevýhodu. „Platovo som bol na tom najlepšie, ale na výplatnej páske najhoršie. Stŕhali mi staromládeneckú daň. Bola to dobrá doba pre tých, čo mali deti a daňové úľavy.“
Ešte je tu Nota bene Po revolúcii bolo ťažšie. Odcestoval za prácou do Čiech a zamestnal sa v bavlnárskych závodoch. „Veľké textilky sa všade začali rozpadať. Nemali kam posielať výrobky.“
Medzitým sa Dušanovi zhoršilo zdravie. Má astmu a problémy s pľúcami. „Do práce ma nevzali, že som dýchavičný. Na invalidný dôchodok som nespĺňal podmienky. Robil som, ako sa dalo.“ Po čase začal predávať Nota bene. Najskôr doma, v Trenčíne. „Do Bratislavy som odišiel, lebo tu mám
„Patrí k snaživcom, ktorí mesačne predajú najviac časopisov.“ sestru. Chcel som ísť do Volkswagenu, ale že som starý. Vtedy som mal 63 rokov, teraz mám 64.“ Vrátil sa teda k Nota bene. Na autobusovej stanici predáva už 18 mesiacov. Patrí k snaživcom, ktorí
INZERCIA
Pomáhame slabým aj silným. • Korporátne a právne služby • Správa pohľadávok • Príprava zmluvných dokumentov • Poradenstvo a riešenia v obchodných spoločnostiach SENGER & Partners s.r.o. Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Tel: 0220707111 Web: www.sengerpartners.sk
Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Denný street work: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.
34
Rarita do šrotu? „Čo by sa malo zmeniť? Nič sa nezmenilo, len ja to tu na pol roka balím. Peniaze došli, novú chatu niet z čoho dostavať a lanovka? Ide, ale musí stáť,“ hovorí Róbert Hauer, chatár na Chvatimechu. Je to kopec nad Hroncom, obcou, kde je jeden z dvoch koncov úzkokoľajky, čo sa končí v Čiernom Balogu. Nie je to však jediná tunajšia rarita, lanovka je tiež unikát! Začali ju stavať 1. júla 1953 a v roku 1956 ju otvorili pre verejnosť. Nadšenci ju vyrobili doslova na kolene, amatérsky. Kapacita 120 ľudí za hodinu, rýchlosť 1,2 metra za sekundu, 32 pevne ukotvených sedačiek.
Vodorovná vzdialenosť staníc lanovky 505 metrov, šikmá 560 metrov, prevýšenie 233 metrov. Nikto za svoju prácu nič nežiadal. Keď Egypťania dokázali postaviť pyramídy, my jednu lanovku zvládneme, znelo ich heslo. V roku 1953 sa tu konali Majstrovstvá Slovenska v zjazdovom lyžovaní! V čase, keď platilo, koľko vyšliapeš hore, toľko sa na lyžiach spustíš dole. V roku 1964 na jej vrcholnej stanici pribudla chata. A hore na kopec ju vyvliekla – lanovka. Pri podbrezovskej železničnej stanici rúcali dom, rozobrali ho, z dvoch sedačiek vyrobili jednu nákladnú a dom sa čoskoro ocitol na vrchole kopca.
Keby to šlo podľa socialistického plánovania, podnes by lanovka nestála! Keby to však záviselo iba od úradníkov dnešného Štátneho dráhového úradu, už by nestála... V roku 2004 spísali protokol, čo všetko lanovka nespĺňa, vyrubili pokuty. Odmietli ju zapísať do režimu historických lanoviek na Slovensku. Vraj by bolo najlepšie, keby skončila tam, kde sa zrodila. V Podbrezovských železiarňach, v šrote. V zbere železa by tak skončilo niečo, čo obdivovali aj pracovníci Medzinárodného múzea lanoviek z Berlína. Nič podobné nikdy nevideli! Žasli a obdivovali...
35
INZERCIA