Nota bene 147 september 2013

nástenka

nota bene 147

4 ROZHOVOR

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 13.07. 2013 10:28 Dobrý deň. Chcela by som pozdraviť predajcu č.

508, ktorý predáva pred Lidlom v Košiciach. Je stále upravený a hlavne nevtieravý, preto som začala od neho kupovať. Prajem mu, nech ostane i naďalej taký. Štefka 14.07. 2013 08:08 Pani pred Polusom je vždy príjemná, usmievavá a vždy mi zlepší náladu, keď ju vidím. Majte krásny deň a veľa zdaru.

15.07. 2013 07:51 Na Farského pred Billou v Petržalke som si chcela kúpiť váš časopis. Predajca sa na mňa rozkričal, rozčuľoval sa, že je chorý a musí tu stáť kvôli takým, ako som ja. Bola som v šoku. Časopis kupujem už dlhé roky, s predajcami som vždy bola spokojná, ale toto bol naozaj šok.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

19.07. 2013 15:42 Predajca mi dnes zdvihol náladu a dodal pokoru. Jeho číslo je 01/2012. Teším sa na ďalšie stretnutie.

01.08. 2013 12:02 Dobrý deň, kupujem si Nota bene od dvoch milých pánov, ktorí si so sebou na Laurinskú berú krásnu bieločiernu fenku Tarinku.

Obaja sú slušní a príjemní. Želám Nota bene veľa takýchto predajcov. Zdravím aj Tarinku.

Jana, Bratislava 02.08. 2013 13:38 Rada by som upriamila pozornosť na predajcu s číslom 121 zo Zvolena. Začiatkom každého mesiaca na neho striehnem, aby som si kúpila nové číslo. Nech ho elán neopúšťa. P. S. Vďaka za kvalitné čítanie. Martina, Zvolen 05.08. 2013 15:06 Ďakujem predajcovi 2468 za jedno z najlepších vydaní Nota bene tento rok. Pán má prehľad o článkoch a jeho úsmev a dobrá nálada je chytľavá! Nech sa mu v živote darí. Peťa

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

z obsahu

2013 september

06.08. 2013 13:20 Dobrý deň, chcel by som oceniť predajcu číslo 01/2012 z Liptovského Mikuláša. Hovoril po česky, meno si už nepamätám. Veľmi milý, príjemný a dobrý človek. Marián, Michalovce

SHAKESPEARA SOM SI NAREPOVAL

8

TÉMA LÁSKA AKO CHEMICKÝ PROCES

editoriál In construction

vaše listy

„Tvorivá práca sa nedokončuje, ale opúšťa,“ kolegyňa Zuza mi poslala citát, ktorý si pripomínam pri každej uzávierke Nota bene. Toto číslo sa opúšťalo obzvlášť ťažko. V súlade s témou „V procese“ sa vzpieralo dokončeniu a budilo ma zo sna. Aj tento editoriál prepisujem už tisíci raz, a budem ho prepisovať, až kým ma neprikvačí termín tlače. Takže: bude to nesúvislé. Začne to zle, skončí to so štipkou nádeje.

Varovala som vás.

V pokuse o osobný rozvoj som si nedávno kúpila knihu o tom, ako si stanovovať a napĺňať ciele. Vo svojom víťaznom ťažení som potupne zostala trčať na prvej kapitole. Presnejšie na úvodnom dotazníku. Moje krehké sebavedomie nalomilo poznanie, že väčšinou schopností, na ktoré sa v knižke pýtajú, neoplývam.

A v úlohe rozmeniť svoje životné plány na dosiahnuteľné ciele s realistickým časovým rozvrhom som úplne pohorela. Moja nedokonalosť, ktorá sa preukázala hneď pri štarte, ma načas uvrhla do depresie.

Buďte so mnou trpezliví, Boh so mnou ešte nie je hotový – znie jeden milý citát. Keby sme nemuseli predstierať, že sme hotoví, bolo by určite krajšie na svete.

Počas jedného letného seminára, na ktorom som sa ocitla, účastníci zdieľali, že stále hľadajú svoje poslanie. Bez ohľadu na to, či majú osemnásť, či päťdesiat. Prinášalo úľavu počuť to. Po rokoch na nich tá otázka vyskočí znova. Aj pouličné časopisy si ešte po dvadsiatich rokoch stále kladú základné otázky. Jednou z nich je aj to, či obmedziť predaj časopisu na isté časové obdobie. (Niektoré časopisy to urobili, a mnohé to zrušili, po zistení, že odídení predajcovia skončili pri žobraní.) Je užitočné klásť si zásadné otázky. Niekedy aj prichádza odpoveď. „Pravda víťazí,“ s pokojnou istotou prehlásil jeden známy, ktorého si veľmi vážim. Má dosť šedín na to, aby ho obvinili z mladíckej nerozvážnosti. Trval na tom, že hoci sa zdá, že klamstvo a demagógia valcujú svet, keď sa na veci pozrieme z dostatočnej časovej perspektívy, pravda vyhráva. Vždy vyjde na povrch, bez ohľadu na to, ako hlboko ju pochovali. Tak ako v Katynskom lese. Srdce sa mi rozbúchalo nádejou. Je únavné pachtiť sa proti prúdu s vedomím, že prehra je istá. No celkom inak sa kráča s istotou, že idete na víťaznej strane, v mocnom šíku historických dôkazov za vaším chrbtom. Už len zvyknúť si na to, že pravda zvysoka kašle na naše termíny a realistické časové plány.

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý deň, už veľmi dlho si hovorím, že by som Vám chcela napísať, a dnes, keď náš päťmesačný syn konečne chvíľu spí, sa mi to snáď podarí. Váš časopis ako jeden z mála kupujem už veľa rokov a neraz sa v našej domácnosti objavia aj dva kusy. Už si presne nepamätám pohnútky, myšlienky, s akými som ho začala kupovať, ale asi som hlavne chcela podporiť a povzbudiť predávajúcich. A to sa vlastne nezmenilo. Len som zistila, že k „dobrému pocitu“ dostávam stále kvalitnejší bonus v podobe zaujímavého, hodnotného, inšpiratívneho... čítania. Niektoré články sú u nás čítané aj opakovane. Veľmi sa teším, že NOTA BENE nie je len „pro forma“ a ešte viac Vám zaň aj za Vašu prácu ďakujem. A držím palce! Mária

Na rozhovor prišiel v tričku s terčíkom, pod ktorým bola detská pískačka. Buchnutím dlane na ňu pískal vždy, keď nechcel povedať škaredé slovo. Alebo namiesto pozdravu. Robo Roth.

Nejde cez žalúdok, nerodí sa v srdci – láska je súhrn fyziologických pochodov v mozgu.

Na začiatku v nás vyvolajú podobný efekt ako kokaín. Chemické puto však postupne slabne.

TÉMA SPRÁVNA RELAXÁCIA POTREBUJE TRÉNING

TÉMA ČISTEJŠÍ, ZDRAVŠÍ, LEPŠIE ZAMESTNATEĽNÍ

Nedokážete sa po stresuplnom dni poriadne uvoľniť? Vyskúšajte Jacobsonovu progresívnu relaxáciu.

V Bratislave pribudne nové denné centrum v strede mesta. Signalizuje tento krok samosprávy, že sa dostávajú problémy ľudí bez domova konečne z okraja záujmu?

14

16

K ó d e x predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

20 PÚTNIK

26

POKLADY TAJNÉHO LÁMU

REPORTÁŽ POSKLADANÉ MESTEČKO

Keď sa povie Mongolsko, spomenie si česká novinárka Magdaléna Sodomková na nindžov, ktorí sa lopotia v baniach na zlato, a tajného lámu, hľadajúceho v púšti staré budhistické cennosti.

Mestská architektúra, to nemusia byť iba honosné vysoké budovy zo skla, ale aj vyradené lodné kontajnery. Dá sa s nimi hrať a to, čo z nich poskladáte, okamžite oživí verejný priestor.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Ilustrácia na obálke: Ivana Šáteková

Kódex KUPUJÚCEHO 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle na tému NOVÁ DOBA nájdete: Rozmarný návrat posvätna

Mýty a fakty o očkovaní

Bezradnosť ako odpoveď na nadmieru možnos- Pribúda rodičov, ktorí odmietajú povinné očkovatí, ale aj hravé koktejly spirituálnych labužníkov. nie. Niektorí tvrdia, že ich dieťa si vybuduje imuniO tom, čo nám dáva a berie súčasná „epocha spot- tu samo, iní sa boja, že mu vakcína uškodí. Svojou reby a zábavy” s religionistom Pavlom Hošekom. „rebéliou“ však ovplyvňujú zdravie celej komunity.

Už sa vezie Naša predajkyňa Anka už nie je odkázaná len na invalidný vozík. Na predajné miesto, k lekárom či na úrady sa dopraví darovaným autom, ktoré sme dali upraviť na ručnú spojku. Ako to zmenilo jej život?

3 Podporte Nota bene projekt sumou 4 €. Pošlite prázdnu SMS na číslo 826 v sieti všetkých SK operátorov. Ďakujeme!

Rozhovor

text: ada jung | foto: alan hyža

nota bene 147

2013 september

Nazvime to arteterapia. Je z mojej strany často programová a veľmi, veľmi funkčná.

Vtedy sa na večerné predstavenie mimoriadne pripravujem. Nie preto, aby som to dal aspoň na tých päťdesiat percent.

Programovo znamená, že dnes sa zbavím tohto a tohto problému. Divák pritom vidí výsledok. Nevidí to, čoho sa ja zbavujem. Nevidí mi do hlavy, ale cíti energiu, ktorú na neho púšťam z javiska – aspoň dúfam. To, čím je naplnená, je v ten ktorý večer moja privátna vec.

V takom prípade ti potom viac vyhovuje byť Hamlet alebo Tatko Ubu? Tatko Ubu bola síce určitá zrúdnosť, ale bolo tam vcelku viac humoru ako v Hamletovi a bola to žúžovka. Vždy si tak tajne prajem: Ach, kiež by si mal nejakú komédiu v repertoári! Robiť srandu, humor, vtipne fungovať vo vtipnej inscenácii, to vôbec nie je jednoduché. Rozosmiať diváka je ťažšie, ako rozplakať. Komédiu som mal v repertoári niekoľkokrát a bolo to pre mňa vždy osvieženie.

No nemôžem ani povedať, že by mi to nejako strašne chýbalo – viem sa vyrehotať inde.

Päťkrát si bol nominovaný na Dosky a dvakrát si ich dostal. Ale nikdy som ťa nevidela prebrať si ich. Túto cenu ignoruješ?

Ono je to trošku komplikovanejšie a siaha to, myslím, až do roku 2000. Pri mojej prvej nominácii to bol ešte jeden z počiatočných

„Vtipne fungovať vo vtipnej inscenácii vôbec nie je jednoduché.“

SNAŽÍM SA SLÚŽIŤ AUTOROVI ČO NAJVERNEJŠIE

SHAKESPEARA SOM SI NAREPOVAL Na rozhovor prišiel v bielo-modro pásikavom tričku, v strede hrude s červeným terčíkom. Pod ním sa skrýva detská pískačka. Buchnutím dlane na ňu zapískal vždy, keď nechcel povedať škaredé slovo. Ale aj namiesto pozdravu. ROBO ROTH.

4

Máš po štyridsiatke, zrelý vek. Keď sa tak obzrieš dozadu, je to progres?

Niekedy ten progres živo cítim. A niekedy zas, keď sa obzriem, pomyslím si, že tam okrem mojej dcéry nie je nič. Takže asi ma tá kríza stredného veku predsa len riadne lízla. Ale to sú také návaly. Ako je niekto kvartálny alkoholik, tak ja som kvartálny depkár. Čo v takom depkárskom kvartáli robíš?

Ako sa liečiš?

ročníkov ceny – štvrtý, možno piaty – a stále to bol spor medzi Národným divadlom a Astorkou. Z môjho uhla pohľadu to bol taký súkromný protest, že stále sú nominovaní len ľudia z Astorky. Chcel som poukázať na to, že určite sú rovnako talentovaní aj mladí chalani v mojom veku z iných divadiel v Košiciach, v Martine, v Komárne, v Žiline...

Je pravda, že veľa vecí sa časom zmenilo, lenže vtedy som svojím tichým protestom vnútorne žil a ľudia okolo tejto ceny ma, aj prostredníctvom tlače, tak vydepkovali a vyurážali, že na ďalšie ročníky som sa už proste (písk). Samozrejme, človek sa nad to môže povzniesť a nehovorím, že si tú cenu nevážim. Ale toto je dôvod, prečo ma tam nevidno. Čiže ani jednu si nikdy osobne neprebral?

Nie. Ale moja mama napríklad brala celú vec s humorom. Z mojej nominácie sa vždy tešila, a keď bolo pred odovzdávaním, išlo myslím o Hamleta, povedala: Po-

čúvaj ma, Robo, ale keď ju náhodou dostaneš, chcem ju ja!

Druhýkrát si Dosky získal za najlepší mužský herecký výkon v inscenácii Rastislava Balleka Hollyroth. Je to veľmi bizarné, jedinečné rozprávanie a spievanie o tragikomickom živote Jána Hollého. Bol si s postavou tak spojený a zjednotený, ako to naznačuje názov?

Poviem to možno tak formálnejšie: Určite to bolo spojenie a navyše spojenie, ktoré mi umožnilo využiť dve metódy hrania – stotožniť sa s postavou a zároveň zostať sám sebou. Robertom Rothom, ktorý začne komunikovať s divákmi absolútne civilne, takže sa začnú pýtať sami seba – to si z nás robí prdel alebo to je ešte v hre, alebo čo to je?

V jednom momente zistia, že to už nie je v hre a vtedy to prudko strihnem znovu do hry a vo vnútri sa v dobrom smejem na tom, že naleteli. Ale je treba podotknúť, že toto je veľmi špecifický typ predstavenia, pretože Hollyroth vlastne neexistuje ako hra, je to kompilát – dokonca je tam Shakespeare, je tam Mihálik, takže je to možno skôr performance. Mimochodom, teraz 2. októbra to budem hrať v Moskve na festivale solitérov. To je perfektné, ale zároveň prúser, lebo Rusi nemajú H! Čo bude na plagáte?

Oľľirot? (smiech) Budeš hrať v slovenčine s titulkami. Nie je to pre diváka menší zážitok? Keď musí sledovať okrem teba aj titulky...

Ja mám takú skúsenosť, že tomu aj Slováci niekedy rozumejú veľmi ťažko. Ale odcitoval by som slová Dušana Dušeka, ktorý to videl a povedal mi, vieš čo, toto by si mohol hrať aj v Ugande nejakému kmeňu. Lebo jazyk samotný má rytmus, celé je to ako nejaký šamanský tanec a koniec koncov, keby na Tyršovom nábreží vystupovali Pygmejovia, tiež by sme im nerozumeli, ale zaujalo by nás to. Toto povedal človek, ktorý sa živí slovom, literatúrou a ktorý to predstavenie vraj sledoval s otvorenými aj zatvorenými očami. Jeho názor si vážim a tiež mi dal určité zadosťučinenie v tom zmysle, že akokoľvek je to „nezrozumiteľné“, nejaká vetička tam zrozumiteľná je. A ak si niekto na tom košatom večeri nejakú svoju vetvičku nájde – rytmickú, jazykovú, výtvarnú, dejovú, historizujúcu – mne to úplne stačí.

Máš radšej anglickú alebo ruskú drámu?

Sedí ti viac poloha anglického džentlmena alebo rozdrásanej ruskej duše?

Ruské veci sú mi povahovo oveľa bližšie, pod kožu lezúce. Shakespeare ma zasa fascinuje tým, že je vo verši a že som vlastne spútaný rytmom, ktorý sa navyše nerýmuje. Nemôžem tam šachovať a byť hustý – vy-

5

nota bene 147

2013 september

Za príjemnú zmenu považuješ aj čítačky?

V Arteatre naozaj len čítam a pri tom som si uvedomil, že to nie je nijaká sranda. Pred každou čítačkou mi lepí, lebo každé jedno slovo v texte má svoju váhu. Autor, či už je to Nick Cave alebo Čechov, vie, prečo tam to konkrétne slovo vložil, prečo ho vytesal do skaly, a ani ja nechcem, aby mi uniklo.

Načítal si román Eskorta od Michala Hvoreckého. Samotné audio trvá takmer deväť hodín. Koľko ti trvalo skutočné nahrávanie? Či len si prišiel a dal to?

Nie. Nedal. Na štyri dni som sa izoloval, našim som povedal, že mám štyri dni voľna, nehrám, neskúšam, nebudem brať telefón, musím si načítať knihu. Štyri dni som si to doma nahlas čítal a hovorím si, toto nedám na jeden raz, ani na dva, ani na tri...

Desať dní sme to robili. Aj keď som to mal načítané odpredu, odzadu, sedieť zhrbený pred mikrofónom pri slabom svetle, to zrazu začne odchádzať zrak, otupovať sa pozornosť a samozrejme tým trpí nie len prejav, ale aj samotný text. To nie je, že raz sa to pustí v rádiu a potom to šupnú do archívu. Toto sa vylisuje na cédečku, človek si to kúpi a môže si povedať dve veci: Na Rotha už v živote nepôjdem do divadla alebo: Hvorecký je na (písk) autor. To jednoducho nemôžem dopustiť. Čiže vôbec to nie je jednoduchá robota, navyše máš k dispozícii len hlas.

Bratia Jurgovci. Foto: Andrej Balco pre SND

mýšľať si, pridávať. Je to viazaný verš a ja som ním viazaný tiež. Ale aj pri ruských dielach sa snažím slúžiť autorovi čo najvernejšie, nekreovať navyše.

Shakespearove texty sa veľmi ťažko učia práve preto, že sú písané v desaťslabičnom blankverse a nerýmujú sa. Máš na to nejaký trik?

Nahral som si ich do podkladu na bicích.

A bol som fascinovaný tým, ako to sedí. Nie, že by som sa to nebol schopný naučiť aj inak, ale v podstate som si to do toho podkladu narepoval a tak som sa to naučil oveľa rýchlejšie.

Ty si človek a herec slova. Svedčí o tom aj tvoje účinkovanie na júlovom TEDx-e, čo je vlastne 18-minútové rečnenie na nejakú hodnotnú tému. Nakoľko dávaš do takýchto vystúpení svoje intímne ja?

6

Vôbec to nerozlišujem. Takisto sa snažím ísť na doraz v tom zmysle, že vždy potrebujem mať istotu, že je to za mňa, lebo tomu potrebujem uveriť. A keď tomu uverím ja, tak minimálne jeden človek v hľadisku tomu uverí tiež. Z mojej strany to nie je nepilotovaný let ovládaný na diaľku. Je to síce, podobne ako inscenácia, programové, ale veľmi intímne a pri nepríjemných otázkach sa nemôžem skryť za nejakú rolu. Keby som nečerpal z mojich osobných, hlbokých skúseností a zážitkov, tak by som to asi nevedel dať.

Všimol si si, že väčšina slávnych rečníkov mala nejaký jazykovú rečovú vadu?

Veď ja ju mám tiež – dodnes nemám odstránené sykavky. Ale mám ešte jeden problém.

Keď sa blíži niečo, na čom mi neskutočne záleží, tak sa mi určite deň predtým urobí v ústach zo stresu aft. Neovplyvňuje mi to

síce tok reči, ale počas celého predstavenia to príšerne bolí.

Si člen SND, no vidno ťa aj na menších scénach. To by mnohí z tvojich kolegov neurobili. Čím to je? Tak veľmi ťa zaujme nejaký scenár?

Primárne ma zaujme nejaká rola alebo zaujímavý projekt, a tiež zmena prostredia je dôležitá vec. Zmena tímu, ľudí okolo, kolegov, ale aj zmena adresy, to, že zrazu idem inou trasou. Nedávno som hosťoval na Vysokej škole múzických umení v predstavení so študentmi a mal som z toho úplné Vianoce. Bolo to pre mňa obohatenie.

Asi aj pre nich...

To už neviem, ale kúpili mi bonboniéru, tak hádam hej. Pardon, poznámka redakcie – zjedla ju moja žena.

a doručiť poslucháčovi, ktorý si ju len na základe hlasu predstaví a zrazu ju má doma v obývačke, to fakt nie je sranda.

Dlho som ťa nepočula dabovať niečo nové.

Dabing ťa už nudil?

Nenudil, mňa dabing nesmierne bavil. Len je pravda, že v istom čase som ponuky na

Ešte stále, aj po desiatich rokoch, ťa baví načítavať šoty pre zajtrajšie vydanie denníka SME? Ako to popri všetkom stíhaš?

Nabehneš, urobíš, ideš ďalej?

Presne tak. Ale aj ma zaujíma, čo v tých novinách bude. Je pravda, že z niektorých spotov ma ide vytočiť. Keď je text pre mňa rozčuľujúci, vezmem to jednoducho ako robotu. Čítam skrátka vetu. A vlastne – za tých desať rokov si človek aj zvykne, nie?

Prečo nechceš účinkovať v seriáloch?

Lebo nechcem jesť hotdog.

Trpel si niekedy pri práci?

Vždy. Vyplýva to z určitej lenivosti. Ale nie z takej lenivosti, že nechce sa mi. Je to lenivosť každý deň robiť s emóciami. Od desiatej ráno na povel plakať a smiať sa tak, aby to bolo uveriteľné, a na druhý deň znovu a ďalší deň znovu, ten istý výstup osem, deväťkrát po sebe...

Robert Roth (1972)

Ako to teda prebiehalo?

Robil som vždy pár hodín s prestávkami a trval som na tom, aby bol Michal prítomný. Ako autor, nie ako režisér. Bolo to dôležité, lebo keď človek robí s hlasom od detstva, má určitú danosť s ním narábať – variovať ho, farbiť ho, používať inú melodiku, inú dikciu, iný tón. A práve pri tejto audioknihe bolo dôležité týmto spôsobom ovplyvniť význam a zmysel. Preto bolo dobré, že Michal tam sedel a mohol povedať, vieš čo, tá kapitola vyznieva veľmi negatívne. Buď si unavený, alebo máš veľmi nízko posadený hlas, ale ja chcem, aby vyznela pozitívne. Musíme to nahrať znova. Išlo ma síce poraziť, ale práve preto som chcel, aby tam bol.

začínal v Detskej rozhlasovej dramatickej družine a vyštudoval hudobno-dramatický odbor na bratislavskom Konzervatóriu (1993). Hercom Činohry Slovenského národného divadla je od roku 2000. Dvakrát získal divadelnú cenu Dosky za najlepší mužský herecký výkon – za Hamleta (2008) a za Hollyroth (2010). Získal tiež Cenu nadácie Tatra banky za umenie (2008) a Krištáľové krídlo (2010). Účinkuje v projektoch mimo domovského divadla, prijal úlohu vo filme Vladimíra Morávka Hrubeš a Mareš sú kamaráti do dažďa, spolupracuje s rozhlasom, nahral prvú slovenskú audioknihu (román Michala Hvoreckého Eskorta) a šansónovo ladený album Klamanie telom (autorská dvojica Buntaj/Hečko), desať rokov nahráva reklamné spoty denníka SME. Má manželku Magdalénu, dcérku Saru a miluje Rolling Stones. Foto: archiv RR

Pred mikrofónom stojíš vlastne od siedmich rokov, začínal si v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Tá fungovala už za socializmu a šuškalo sa, že kto tam začne chodiť, už nikdy nedokáže prirodzene hrať, lebo ho pokazia, bude štylizovaný a podobne.

Ja som nemal túto skúsenosť a považujem sa naozaj za rozhlasové dieťa. Minimálne z toho dôvodu, že mať k dispozícii len hlas, ktorým musíš postavu vykresliť, vyfarbiť

dabing prestal prijímať, lebo ma to vyčerpávalo, bralo mi to energiu, ktorú má pre mňa prioritne divadlo. Naozaj som po divadelnej skúške poobede o druhej išiel do dabingu, bol som tam do šiestej a potom som mal zahrať ťažké predstavenie... Skrátka som si musel určiť priority. Teraz ma niekedy aj mrzí, že ma už nevolávajú, lebo by som možno niečo aj vzal. Veľmi dobre sa mi dabovali niektorí herci, napríklad Ben Affleck alebo Bon Jovi v Ally McBealovej.

Čo ťa naposledy poriadne naštvalo?

Bulvárne články o tom, že som sa „predal“ banke, keď sa objavili plagáty ku kreditnej karte. Istí novinári si asi nevšimli, že limitovaná edícia týchto kariet je vždy venovaná aktuálnemu držiteľovi Ceny nadácie Tatra banky za umenie. Ja som cenu získal za Hamleta a vôbec sa nehanbím za to, že som sa na karte objavil po Ľubomírovi Feldekovi, Júliusovi Satinskom alebo Petrovi Lipovi.

Si dynamický, energický živel. Prezraď, ako sa ti podarilo nahrať také CD, ako je Klamanie telom? Bolo to klamanie aj z tvojej strany alebo si tú šansónovú polohu vydoloval zo skrytého vnútra?

Klamanie to nebolo, to nie. Ale pravda je, a vôbec to nebolo tajomstvo, že chalani – Maroš Hečko a Marcel Buntaj – ma teda riadne vycepovali. Keď to vezmem obrazne, javiskovo, zviazali mi nohy, prikázali mi sadnúť si na stoličke na ruky, priviazali ma k nej a povedali: Teraz! Skrátka ma cepovali, až kým ma neukrotili natoľko, aby som to zrnko pravdy, čo do muziky a textov dali, neudupal. Je pravda, že keď som dostal demonahrávku, myslel som si, že je to cédečko niekoho úplne iného (smiech). Ale som rád, že mám túto skúsenosť a nikto, ani samotní autori, nemali v úmysle spraviť z Roberta Rotha speváka.

Z prvej otázky nášho rozhovoru je jasné, aká dôležitá je pre teba dcéra. Ale v lete ste mali s manželkou piate výročie svadby. Nezabudol si?

Nie, nezabudol. To výročie máme totiž na Jaggerove narodky.

Nakoľko je pre teba rola manžela hlavná?

Neviem veru, či je hlavná.

7

TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 147

2013 september

Samček ovocnej mušky prenasleduje svoju vyvolenú a pri tom jej spieva serenádu. Aby dal milostný zámer jasne najavo, skúsi ju obliznúť a dotknúť sa jej. Ak samičku zaujme, ochotne sa mu poddá. No ak sa jej nápadník nepáči, kopne ho do tváre. Ľúbostné preferencie u mušiek súvisia s chemickým signálom, feromónom cVA, ktorý vylučujú samčeky. Pre mušie slečny ich robí príťažlivými, ale rivalov v okolí môže rozdráždiť až tak, že spolu boxujú tenkými mušími nožičkami. „Pekné na tom je, že máme jednu molekulu, ktorá vyvoláva odlišné správanie u samčekov a samičiek. A my sme chceli vedieť, prečo to tak je,“ hovorí doktor Greg Jefferis z laboratória Rady lekárskeho výskumu pre molekulárnu biológiu v Cambridge. Vedci urobili malinké otvory do maličkých muších hláv a vďaka špeciálnej technológii sledovali, čo sa deje v „mysli“ mušiek postriekaných feromónom cVA.

Muchy to majú jednoduché Ukázalo sa, že ide o jednoduchý proces, ktorý zahŕňa tri neuróny. Čuchový orgán na tykadle zachytí feromón a vyšle signál nervovým bunkám. Predstavte si ho ako vlak, ktorý ide istý čas po rovnakej trati v samčom i samičom mozgu, ale u samčekov ho gén fruitless odkloní do inej cieľovej stanice.

Pôsobením na gén fruitless u muších sami-

„Mozog nerozlišuje medzi fyzickou bolesťou a emocionálnou traumou.”

VZŤAH JE DRÁMA V TROCH DEJSTVÁCH

LÁSKA AKO CHEMICKÝ PROCES Nejde cez žalúdok, nerodí sa v srdci – láska je, okrem iného, súhrnom fyziologických pochodov, ktoré sa dejú v mozgu. Na začiatku v nás vyvolajú podobný efekt ako kokaín. Chemické puto však postupne slabne.

8

čiek vo vývine ich vedci z viedenského Inštitútu molekulárnej biotechnológie preprogramovali tak, že v dospelosti sa správali ako kurizujúce samčeky.

Zatiaľ nie je isté, či podobný feromón a „prepínač“ existujú aj u ľudí. Niečo iné je študovať ľúbostné procesy v mušom mozgu so stotisícom nervových buniek ako u človeka, ktorý má v „hlave“ okolo sto miliárd neurónov. Láska je totiž z väčšej časti (ak nie úplne) výsledkom chemických reakcií v našom mozgu. Konkrétne v hypotalame, ventrálnej tegmentálnej oblasti a v nucleus accumbens.

Zasiahnutí túžbou Podľa Helen Fisherovej z Rutgersovej univerzity v New Jersey prechádzajú zaľúbenci troma štádiami – túžba, príťažlivosť, pripútanie.

Ku každému z nich sa viaže iný súbor chemických procesov.

Najskôr nás opantá túžba poháňaná hormónmi estrogénmi a testosterónom, ktorý sa uplatňuje aj u žien. „Pred troma rokmi som zažila zlý rozchod. Bola som presvedčená, že žiadny muž

ma už neupúta a všetko tomu aj nasvedčovalo – za ten čas som mala viacerých nápadníkov, ale vzbudili vo mne nanajvýš tak priateľské pocity,“ hovorí Nina. „Na moje veľké prekvapenie ma začal priťahovať kolega, ktorého poznám oddávna. V tomto zmysle ma nikdy predtým nezaujal, pripadal mi skôr smiešny, ale teraz ho vnímam ako nového, atraktívneho človeka.“ Roztúženosť vychádza prevažne z hypotalamu, ktorý kontroluje aj základné túžby ako hlad a smäd. Okrem toho je úzko spätý s autonómnym nervovým systémom, ktorý ovplyvňuje frekvenciu nášho srdca i rýchlosť dychu.

Výsledkom týchto procesov je silná túžba po reprodukcii.

Láska z nás robí ľahtikárov Druhým štádiom lásky je príťažlivosť, ktorú sprevádzajú klasické symptómy zaľúbených – niekto stráca dych i reč, potia sa mu dlane alebo sa ťažšie sústredí. Pre iného sa láska stáva motorom, ktorý mu dodáva odvahu a ženie ho k lepším výkonom. „Vedela som sa naozaj zaľúbiť vrátane nejedenia, nespania, umierania od túžby a pri tom som, samozrejme, tvorila. Niekedy som si vedome vybrala objekt túžby a roznecovala v sebe city snívaním, náhodnými stretnutiami a dotykmi. Básne alebo texty k piesňam sa potom len tak valili,“ spomína Helena.

Hovorí sa, že láska hory prenáša a milenci pre ňu neváhajú poraziť armády, preplávať oceány či prejsť stovky kilometrov, aby mohli byť spolu. Prefrontálny kortex, mozgové centrum pre uvažovanie, preradí u zaľúbencov na nižšiu rýchlosť. V ostražitosti popustí aj amygdala, kľúčová zložka systému, ktorý sa aktivuje, keď sme v ohrození. Kombinácia týchto efektov v nás povzbudzuje chuť riskovať a podujať sa aj na to, čo by nám inokedy pripadalo ľahkovážne. „Zamilovanosť by som mohla prirovnať k reklame na Redbull – dáva mi krídla. Nie som ten typ, čo by sa láskou umáral. Len niekedy, úplne na začiatku, keď mám prebytok energie, zobudím sa uprostred noci a predstavujem si, čo všetko by som chcela s vysnívaným mužom zažiť,“ hovorí Júlia.

V mozgu, zmietanom v ľúbostnom ošiali, klesá hladina serotonínu. Tento neurotransmiter zodpovedá za presvedčenie, že máme veci pod kontrolou. Ochraňuje nás pred úzkosťou, neistotou a nestabilitou. Keď sa vylučuje v menšej miere, strácame pocit kontroly a obsedantne sa zaoberáme tým, čo narúša našu istotu a stabilitu. Láska je nevyspytateľná viac, než čokoľvek iné, takže nás môže naozaj poblázniť.

Závislosť ako každá iná Štádium príťažlivosti je však z veľkej časti aj o nadšení a radosti. „Keď som zaľúbená, mám takú povznesenú náladu, celý svet je krajší.

Dáva mi to energiu, vtedy viem, že fakt žijem a užívam si život,“ hovorí Júlia.

9

nota bene 147

Láska je skutočne mocná droga. Náš mozog, zaplavený dopamínom, zakúša stav veľmi podobný tomu, ako by sme si šnupli kokaínu. „V mozgu dobrovoľníkov, ktorým ukázali obrázky ich milovaných, sa aktivovali tie isté obvody, ako u náruživého fajčiara, ktorý si zapálil prvú rannú cigaretu,“ hovorí Chris Smith, zakladateľ portálu Naked Scientists.

Spolu s dopamínom stúpa aj hladina ďalších látok, ktoré sú spojené so stresom a vzrušením – kortizol, noradrenalín či fenyletylamín zvaný PEA, ktorý sa nachádza aj v čokoláde a jahodách. Práve ten vraj zodpovedá za prechod od túžby k láske. PEA má podobnú štruktúru ako droga amfetamín a môže vyvolať ozajstnú závislosť. „Láska je pre mňa silný cit voči ľuďom, na ktorých mi najviac záleží – deti, manžel, rodičia, súrodenci. Zamilovanosť sa mi darí prežívať iba obmedzený čas. Veľmi rada by som bola zamilovaná dlhé roky do toho istého muža, ale nejde mi to. Moje vzťahy väčšinou netrvajú dlhšie než rok či dva. Keď sa jeden skončí, väčšinou veľmi rýchlo príde ďalší. Ja ho až tak nehľadám, objaví sa sám. Ľudí otvorených k zamilovaniu je veľa a je to krásne,“ hovorí Júlia. „Proti týmto látkam si prirodzene budujeme toleranciu. Dosiahnuť vytúženú blaženosť je časom stále náročnejšie. Závislý na láske, ktorý sa rozhodne pre manželstvo, bude mať tendenciu vyhľadávať milostné pomery, aby naplnil svoju potrebu chemického ľúbostného vytrženia,“ hovorí Claire McLoughlinová z britskej Kráľovskej spoločnosti pre chémiu. „Žijem v dlhodobom vzťahu, ktorý sa snažím udržať. Boli časy, keď som si myslela, že sa nesmiem zaľúbiť a veľmi ma to frustrovalo. Teraz chcem mať voľnosť a byť zamilovaná, keď to príde. Chcem sa z toho tešiť, nie obviňovať sa a byť obviňovaná,“ dodáva Júlia.

Navždy spolu Láska a túžba môžu v mozgu existovať vedľa seba a pri tom sa nemusia viazať k tomu istému človeku. „Dlho sme si užívali aj tú pokojnejšiu fázu. Inak ako predtým, ale boli sme spolu radi. Zdesenie prišlo až neskôr, keď som sa obzrela za seba. Mali sme dieťa, prácu, dom.... a vášeň bola úplne preč,“ hovorí Júlia. „Odvtedy sme prešli o veľký kus ďalej. Máme sa radi a hľadáme tú správnu cestu. Niekedy každý sám, no väčšinou spolu.“ Aj tie najprudšie city postupne slabnú a mnohé vzťahy sa s tou zmenou nevyrovnajú. Občas sa však zaľúbenie pretvorí v čosi trvalejšie – tretím štádiom lásky je pripútanie. „Vzťah sa (našťastie) vyvíja. Keby sme zostali rovnako zaľúbení ako na začiatku, myslím si, že by to bolo dosť nepraktické, únavné a nudné,“ hovorí Marek, ktorý je ženatý 22 rokov. „Manželstvo by podľa mňa malo stáť na autentickej láske v bezprostrednom spojení s vedomým záväzkom bez zadných dvierok.

10

Vďaka obojstrannému záväzku sa nám emocionálna spontánna láska pravidelne vracia rovnako, ako sa občas pohádame.“ Vzájomný vzťah s manželkou rozvíjali priebežne. Nehovorili len o deťoch, ale aj o tom, čo prežívajú. Chodili dvakrát do roka, aj pri malých deťoch, na „svadobnú cestu“, komunikovali s inými manželskými dvojicami. „Zámerné rozvíjanie vzťahu sa nám nie vždy darilo a niekedy to bolo ťažké. Keby sme nechali veci len prirodzene plynúť, tak (aj keby sme sa nerozviedli) by sme už nemali reálny vzťah.“ Marek považuje manželstvo za jeden z najťažších, ale geniálnych vynálezov. Myslí si, že geniálnosť dlhodobého partnerstva sa dá zažiť vtedy, keď sa obaja vzťahujú k niečomu spoločnému, čo ich prevyšuje.

Bianca Acevedová a Arthur Aron z katedry psychológie na Stony Brookskej univerzite tento rok publikovali výskum, ktorý poukazuje na podobnosti v mozgovej aktivite čerstvo zaľúbených a dlhodobo šťastných manželských párov. Ľuďom, ktorí boli zamilovaní aj po viac než 20-ich rokoch manželstva, sa pri pohľade na fotku milovaného partnera zažal v mozgu systém odmeňovania spojený s dopamínom.

Ich manžel či manželka im pôsobili takú radosť, akú u iných vyvolá nová láska, práve získaný vodičský preukaz či dávka kokaínu.

Ľudia a hraboše Iba tri percentá cicavcov si na celý život vystačia s jedným partnerom. Človek medzi ne nepatrí, ale hraboš prériový áno. Vďaka nemu vedci objavili, že na udržaní monogamného zväzku sa podieľajú hormóny oxytocín a vazopresín. Mladé hraboše sa kamarátia bez ohľadu na pohlavie. No už 24 hodín po prvom párení začne samček žiarlivo chrániť svoju samičku pred možnými sokmi a ona je na oplátku zahľadená len do neho. Hraboše prériové si dopriavajú oveľa viac sexu, než potrebujú na reprodukciu, a práve preto si ostávajú verné.

Ich pevné puto súvisí s postkoitálnou produkciou spomínaných hormónov. Samčeky, ktoré dostali látku tlmiacu účinok vazopresínu, stratili svoju oddanosť a prestali si brániť samičky. Naopak promiskuitné hraboše horské, ktoré dostali dávku oxytocínu a vazopresínu, sa stali rovnako verné ako ich prérioví kolegovia.

Oba tieto hormóny sú prítomné aj pri ľudskom orgazme. Produkuje ich hypotalamus, ktorý vyživuje aj našu túžbu. Oxytocín a vazopresín sú prepojené i s mozgovým systémom odmeňovania. Je teda celkom možné, že čím viac sa budeme milovať, tým pevnejšie k sebe primkneme. „Podobne by sa vzťah dal utužovať dotykmi, masážou, ale aj liečivami, ako boli niektoré verzie starej antikoncepčnej pilulky, s ktorými sa spájala zvýšená hladina oxytocínu,“ hovorí profesor praktickej etiky na Oxfordskej univerzite Julian Savulescu.

2013 september

Oxytocín, ktorý sa vylučuje aj počas tehoten- podľa našich neurónov jedným a tým istým.“ stva, pôrodu a dojčenia, ašpiruje na význam- Cicavce sú spoločenskými bytosťami, závisnú zložku novodobého nápoja lásky. Muži, lými na živote v skupine. Musíme si vytvoktorí vdýchli oxytocín, boli podľa dvoch štú- riť vzťah, aby sme posunuli ďalej svoje gény. dií Psychiatrickej kliniky Bonnskej univerzi- A bolesť je silnou motiváciou, aby sme si ty emotívnejší, citlivejší a maznavejší. Ten- ho udržali. to hormón však môže mať negatívny efekt Mozgové skeny nedávno opustených ľudí ukapráve na tých, ktorí chcú svoj vzťah silou zujú zvýšenú aktivitu v oblastiach spojených mocou udržať. Podľa doktora Alexa Kogana s odmeňovaním, motiváciou, závislosťou, obz Cambridgeskej univerzity sú po jeho užití sedantno-kompulzívnou poruchou, smútkom ešte úzkostnejší a negatívne naladení voči a chronickou depresiou. Výskumy zároveň poostatným. „Nedávne štúdie ukázali, že ľu- tvrdzujú, že čas (u väčšiny z nás) zahojí všetdia po vdýchnutí oxytocínu boli závistlivejší ky rany. Trvalá spomienka je ilúziou. Časom ju a škodoradostnejší.“ prekryjú nové zážitky a stane sa slabým odJe vôbec etické, aby sme privolávali či udržia- razom toho, čo sme pôvodne cítili. vali lásku umelými prostriedkami? „Keby som si niekoho mala chemicky pripú- Hudba urýchli liečebný proces tať, cítila by som sa ako chudera. Urobila by Ako však prežiť dovtedy, kým budeme zase som to iba ak pre zábavu a len ak by to ne- sami sebou? Wilcoxová hovorí, že mierne liebol podraz na tom druhom. A takto použi- ky proti bolesti, ako je ibuprofen, nám netý oxytocín podľa mňa podrazom je,“ hovorí pomôžu. Pôsobia na periférne nervy, ktoHelena. „Rozhodne by som sa nechcela za- ré vysielajú signály o bolesti do mozgu, no hrávať s partnerovou slobodou!“ v tomto prípade pôsobí bôľ práve on. UmlProfesor Savulescu to vidí inak: „Ľudia zvyk- čala by ho iba opiátová droga, ale takáto nú prežiť v jednom vzťahu sedem až desať „kúra“ by sa nám zle vypomstila. rokov. V minulosti obvykle jeden z partnerov A predsa je tu niečo, čo nám môže uľaviť. po tejto dobe zomrel. Celé to ešte kompliku- „Hudba vyvoláva silné emócie a mení naše je fakt, že muži sú geneticky vedení k polyga- vnímanie okolitého sveta. Už pri samotnom mii mimo hlavného vzťahu, takže je pre nich počúvaní hudby sa vylučuje dopamín spojeľahšie posunúť svoje gény ďalšej generácii ný s odmeňovacím systémom mozgu a raprostredníctvo viacerých žien. Zato ženy sú dostnými pocitmi,“ hovorí Wilcoxová. „Mnosilno poháňané k tomu, aby investovali do hé štúdie preukázali, že počúvaním hudby spolužitia s jedným mužom,“ hovorí. Podľa sa mení naše vnímanie bolestivých podneiných teórií sú obe pohlavia prirodzene po- tov a posilňuje sa pocit kontroly. Ľudia, ktolygamné – aj samičky si vyberajú darcu naj- rí počúvali melódie, dokázali znášať bolesť lepších génov. „Veda nám ukazuje spôsoby, dlhšie a pociťovali ju slabšie.“ akými by sme mohli prekonať vrodené bio- Rovnaký efekt dosiahneme pri hre na hulogické prekážky a ja verím, že by sme toto dobný nástroj, alebo keď sa z bolestných poznanie mali využiť na dosiahnutie hodnot- zážitkov vypíšeme – čo objasňuje neustály ných cieľov, ktoré máme,“ dodáva Savulescu. prílev básní, románov a piesní o nešťastnej láske. Nejde len o to, že dáme voľný prieRozchod a kopanec bolia rovnako chod emóciám – vysokoškolskí študenti, Či už lásku oslabujú protichodné vrodené ktorí napísali o svojich najnešťastnejších túžby, alebo sme naprogramovaní na spo- momentoch, boli o štyri mesiace neskôr lužitie len dovtedy, kým z bezbranného bá- neporovnateľne zdravší ako ich kolegovia, bätka vyrastie samostatnejšia bytosť, s roz- ktorí písali o povrchných témach. „Pozitívchodom sa väčšina z nás vyrovnáva ťažko. ne účinky sebavyjadrenia sa ešte zvyšujú, „Cítim sa, ako by ma ktosi kopol do žalúdka keď sa o jeho výsledok podelíme s inými,“ okovanou bagančou, ale brucho nemám sku- hovorí Wilcoxová. točne doudierané. Stúpajúca hladina kortizo- Láska je príliš komplikovaná na to, aby sme lu spôsobuje svalové napätie a odvádza krv ju dokázali zhrnúť do pár chemických promimo brušnej dutiny. To vedie k tejto trýzni- cesov. Kultúra, výchova a životné skúsenosti vej agónii, na ktorú nemôžem zabudnúť. Ne- nám dávajú šancu, aby sme tieto látkové podokážem prestať plakať. Nemôže sa hýbať. chody ovplyvňovali a premieňali. Veda zatiaľ Iba hľadím do stropu a dumám, kedy a či vô- nemá jasnú odpoveď na to, prečo si niektoré bec tá bolesť pominie,“ napísala evolučná páry nažívajú šťastne až do smrti. Alex Kobiologička Christie Wilcoxová pre Scientific rigan z Cambridgeskej univerzity však radí: American. „Nezáleží na tom, že moje zrane- „Chcete, aby sa do vás niekto zaľúbil a ostal nia sú emocionálne. Termín zlomené srdce s vami? Buďte k nemu milí.“ nie je len metaforou: emocionálne rany reálne bolia. Keď nás niekto odmietne, v mozgu Zdroj: phys.org, forbes.com, thenakedscientists. sa zažne tá istá oblasť ako pri fyzickej boles- com, neurology.about.com, bbc.co.uk, scientifiti. Emocionálne utrpenie a fyzická trauma sú camerican.com, healheartbreak.com

11

Téma

text: aj | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 147

AJ RUŠIVÉ VECI NAKONIEC PRINESÚ OBOHATENIE

VO SVETE KORYTNAČKY MORLOR V príbehoch Indiánov sa objavuje postava Heyoka. Jazdí na koni otočený naopak. Podobné je to aj s proces-orientovanou psychoterapiou. Učí človeka vítať nezvyčajné zážitky ako novú cestu.

Bolesti, telesné symptómy, psychické ochorenia, sny či vzťahy. To všetko si tzv. POP-ka pozorne všíma. A zároveň učí rešpektovať všetky časti a stavy vedomia človeka. Psychoterapiu orientovanú na procesy v nás a okolo nás vytvoril v 70. rokoch minulého storočia Američan Arnold Mindell. Pôvodnou profesiou fyzik sa neskôr zaoberal psychoterapiou a jungovskou analýzou. Okrem iného zistil, že reálne telesné choroby sa zrkadlia v snoch a naopak. Rozvinul tak svoj vlastný smer, ktorý silne prepája psychiku a telo.

Terapeut, ktorý touto metódou pracuje, využíva okrem rozhovoru aj pestré kreatívne metódy orientované na zážitok. Pracuje s telom, imagináciou či hraním rôznych rolí. Svojmu klientovi robí sprievodcu a pomáha mu pochopiť, že jadro riešenia problému je skryté v probléme samotnom.

Terapeut si všíma signály, ktoré klient neveDôverovať problému dome vysiela nie len slovami, ale aj rečou tela, „Na tejto metóde si najviac vážim dôveru, kto- snami a napokon i problémami samotnými. rú som získala vo vlastné zážitky. V to, že aj „Ak týmto signálom venujeme pozornosť, môžu rušivé veci nakoniec prinesú obohatenie,“ ho- priniesť nečakaný pohľad na situáciu. Môžeme vorí psychologička Sylvia Ondrisová o pro- objaviť novú zručnosť, ktorú na riešenie pôvodces-orientovanej psychoterapii. ného problému potrebujeme,“ hovorí Sylvia.

Eva stratila prácu a rozpadá sa jej vzťah. Cíti sa stratená, rozbitá na kusy. Keď o tom rozpráva, spojí dlane a pevne ich zviera. Terapeutka si to hneď všimne a nabáda ju, aby skúmala, čo jej to prináša. „Cítim väčšiu istotu a stabilitu,“ odpovedá Eva. Trochu vystrie chrbát, narovná hlavu. Terapeutka jej ihneď opíše zmeny v telesnom postoji a vedie ju, až kým Eva neprecíti zážitok stability celým telom. „Cítim sa pevná ako skala.“ „Vy sama ste tou skalou. Aké to je?“ Spolu sa na Evinu situáciu dívajú z novej perspektívy. Vďaka signálu, ktorým bolo gesto rúk, sa má Eva šancu prepojiť s vlastnou vnútornou silou. Už sa necíti ako slamka vo vetre, ktorá poletuje tam, kam chce jej partner len preto, aby ho nestratila. Dokáže sa postaviť za svoje rozhodnutie. Vie, že to ustojí, že ju to nezničí.

12

Neviete si to predstaviť v praxi? Sylvii sa nakopilo veľa roboty a musela na ňu myslieť v každom možnom momente. Pritom bola unavená z hektiky posledného mesiaca a túžila vypnúť, takže nervozita a stres rástli. Namiesto toho, aby sa násilne snažila udržať nabudená a aktívna, zamerala sa na svoju únavu. Jej signály vedome zosilnila a sledovala, kam povedú. „Zamerala som sa na svoje telo. Cítila som sa hrozne ťažká, ťahalo ma to k zemi. Nasledovala som ten pocit a ľahla si na zem. Moje pohyby sa spomalili, cítila som sa ako veľká korytnačka. Dostala som sa až k zážitku akejsi neexistencie času. Akoby som sa ocitla vo svete korytnačky Morlor z Nekonečného príbehu. Upokojilo ma to a spomalilo.“ Zrazu vedela, že nemusí každú voľnú minútu myslieť na prácu. Naopak, môže sa uvoľniť a potom si sadnúť k práci s dôverou, že nájde riešenia, ktoré práve potrebuje. „Veď v priestore bezčasovosti a uvoľnenia nápady proste vzniknú, vynoria sa...“

Ako keď plynie rieka POP-ka je vlastne eklektický smer, pretože vychádza z celej rady psychologických a filozofických teórií. „Je otvorená moderným po-

2013 september

znatkom vedy, metódam iných psychotera- ti – môžu sa stať výletom do iného sveta a zá- ním, že môžem žiť svoj život vedomejšie. Sapeutických škôl i inšpirácii zo starej múdros- roveň tou najlepšou cestou nového, pozitívne- mozrejme, keď príde nečakaný konflikt, nie ti východu či prírodných národov,“ vysvetľu- ho vývoja. Rôzne ťažkosti sa tak už nemusia vždy dokážem okamžite siahnuť po tom, čo je Sylvia. „POP-ka je akreditovaný smer, ale stať patologickými, nemusia byť chorobami, som sa naučila. Ale keď sa zastavím, zvyčajne ktoré je treba hojiť, potláčať či liečiť. časť terapeutov nás má stále za podivínov, či sa dostanem k zážitku, ktorý dá celej situácii dokonca ezoterikov,“ hovorí. No mnohí tera- Sylvia v tomto zmysle pripodobňuje psychote- nový zmysel. Skontaktuje ma s niečím dôlepeuti, ktorí metódu zažili na vlastnej koži, ju rapeutov POP-károv k alchymistom. Dotiaľ „va- žitým v mojom vnútri, čo mi pomôže zvládzaradili do svojej práce. Pre zážitky a hravé, ria“ rušivý zážitok, kým z neho nevznikne zlato: nuť situáciu inak ako dovtedy.“ kreatívne riešenia s ňou radi pracujú naprí- zmysluplný zážitok, umožňujúci zvládnuť prob- Presahovanie vlastných hraníc je takto podobklad aj herci. Ale láka aj ľudí prísne systema- lém. „Popka je super v tom, že namiesto obe- né cestovaniu v rámci Schengenu. Môžeme tických, pretože im pomáha vniesť do života ťou sa stávate aktérom udalostí a svojho živo- sa slobodne presúvať z krajiny do krajiny – viac spontánnosti a slobody. ta,“ hovorí. „Keď mám nálady, depresiu alebo k svojej jemnosti, ale aj k svojej ráznosti či Nemusí však fungovať pre každého. „Ten, kto ma niekto naštve, dokážem si slobodnejšie vy- bezstarostnosti, lebo hranice sa stanú priev terapii očakáva experta, ktorý direktívne po- brať, ako budem v ktorej situácii konať.“ pustnejšie. Keď treba, sme zodpovední, no radí, tomu naozaj nemusí sadnúť,“ hovorí Sylvia. Keď napríklad zistila, že za jej iróniou sa vzápätí sa dokážeme bezstarostne zabávať Keď POP-ku pozorujete v praxi, pôsobí veľmi skrýva schopnosť vidieť veci priamo a jasne, a potom opäť pristúpiť k novým úlohám. prirodzene, ako keď plynie rieka. „Snažíme sa naučila sa postaviť sama za seba s väčšou se- Nie je toto presne tá jazda na koni naopak, vnímať, kam daný človek prirodzene smeru- badôverou. Týmto konkrétnym, malým oslobo- akú potrebujeme? je, kam sa má tendenciu rozvíjať a ten smer dením sa zbavila aj potreby byť prehnane ostrá potom vedome podporujeme. Je to, ako keď a ironická v situáciách, kde jej to viac škodilo. Viac o procesnej práci sa dozviete na www. porovnáte regulovanú, vybetónovanú rieku, „Páči sa mi na tom, že sa stále rozvíjam a me- processwork.sk. ktorej správanie chcete predvídať a mať pod kontrolou, s riekou, ktorá tečie prirodzene a v súlade s okolím. Tá druhá je podstatne pestrejšia. Má svoje stále charakteristiky, a pritom je v neustálom procese zmeny – má hl- Toto cvičenie má pomôcť zaujať nový postoj k našim „slabým stránkam“. boké zákutia i stojaté časti, plytčiny, ale aj 1. Vyberte si vlastnosť, ktorú nemáte radi alebo 5. Teraz sa pokúste popísať túto vlastnosť – porýchle prúdy.“ pre ktorú vás iní kritizujú. kiaľ možno, čo najneutrálnejšie a bez hodnoNepodľahnite však klamného pocitu, že táto 2. Popíšte, čím sa táto neobľúbená vlastnosť tenia. Využite pri tom prídavné mená, napríterapia je len akási nenáročná zábava. Úspeš- vyznačuje. Urobte gesto, pohyb rukou, ktoré ju klad, je skôr „rýchla“ alebo „pomalá“,„tvrdá“ ne sa používa pri terapii ťažkých stavov, ako dobre vystihuje. alebo „mäkká“... psychózy, depresia, závislosti.

3. Vytvorte z tejto neobľúbenej vlastnosti vo 6. Ponorte sa do vašej, teraz už neutrálnej, svojej fantázii „postavu“ či „bytosť“. Môže to byť vlastnosti a opäť ju precíťte.

Popkárski alchymisti napríklad rozprávková či mytologická postava. 7. V akých situáciach by vám mohla byť táto Ak je teda vo všetkých problémoch a symp- 4. Hravou formou vyjadrite danú postavu. Vžite kvalita nápomocná? Skúste si túto otázku zodtómoch zároveň skrytá potencionálna sila sa do nej, čo najviac ako sa len dá, a aspoň raz povedať nie hlavou, ale z pozície vášho zážitku danej kvality.

– možnosť poznania, prijatia vlastnej celistvos- si tú „zlú“ vlastnosť poriadne užite.

CVIČENIE PODĽA ARNOLDA MINDELLA

13

Téma

text: ada jung | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 147

2013 september

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

EDMUND JACOBSON UŽ PRED STO ROKMI VEDEL AKO NA TO

Kyselina mliečna útočí na našu vôľu

SPRÁVNA RELAXÁCIA POTREBUJE TRÉNING

Len neprestávať!

Nedokážete sa po stresuplnom dni poriadne uvoľniť? Vyskúšajte Jacobsonovu progresívnu relaxáciu.

Americký lekár Edmund Jacobson s ňou prišiel už pred 104 rokmi a bolo to prvé relaxačné cvičenie založené na vedeckom výskume.

Progresívna relaxácia nevyžaduje pre niekoho náročné obrátenie pozornosti do vnútra ako relaxačné metódy založené na autogénnom tréningu. Jacobsonova metóda je dynamickejšia, človek je pri nej aktívnejší a výsledkom je dokonalé uvoľnenie celého tela.

Myseľ a napätie Stres a napätie nie sú len duševné stavy – odrážajú sa i v telesnej rovine. Tieto emócie ovplyvňujú fungovanie vnútorných orgánov (čo dokazuje napríklad zrýchlené búchanie srdca, hnačka, závrate, pocit na odpadnutie), ale aj svalov, ktoré sú napäté.

Význam Jacobsonových pozorovaní spočíva v tom, že prostredníctvom svojho elektromyografu dokázal spojitosť medzi myšlienkami a pohybmi svalstva. Keď sa pozorovaný subjekt zameral na nejakú myšlienku, vždy došlo k reakcii vo svaloch. To bol dôkaz o sile psychiky vzhľadom k účinkom na telo – pri dlhodobom strese sa svalová záťaž odrazí na fungovaní celej centrálnej nervovej sústavy.

14

Medzi prvé príznaky permanentného stresu patria bolesti šije a hlavy. Svalové napätie v oblasti šije, ale aj celého tela si bežne neuvedomujeme, preto je potrebné naučiť sa rozlišovať stav tenzie (napätia) a relaxácie (uvoľnenia). To je vlastne aj základ Jacobsonovej metódy.

Psychológovia ju používajú spolu s autogénnymi technikami, ale pre nedostatok času len „skrátenú“ verziu typu: „Uvoľnite si prsty na rukách, zápästia, predlaktie...“ Prebehnú takto s klientom celé telo, no účinok sa nie vždy dostaví. To preto, lebo takáto relaxácia je stále závislá na (napätej) mysli, vychádza z autoinštrukcií a ponorenia do seba, čo mnohých ľudí ešte viac znervózni. Výhodou progresívnej relaxácie je oproti tomu menšia náročnosť na psychické vnímanie. Celková relaxácia sa prirodzene dostavuje prostredníctvom cvičení na uvoľnenie svalstva.

Cvičíme Pochopiť Jacobsonovu metódu sa naučíte jednoduchým cvičením.

Celou silou zatnite pravú ruku v päsť a niekoľ-

ko sekúnd ju držte v napätí. Pri tom si uvedomujte, kde v ruke napätie vzniká (od päste po lakeť) a aké je silné. Potom ruku úplne uvoľnite a natiahnite prsty. V tejto chvíli je potrebné uvedomiť si rozdiel medzi terajším stavom a predchádzajúcim napätím. Cvičenie niekoľkokrát zopakujte a pozorujte rozdiel medzi oboma rukami, pravá by mala byť pocitovo ťažšia a teplejšia ako ľavá. To znamená, že je už uvoľnená. Môžete v ruke cítiť slabé brnenie alebo mať príjemný pocit ľahkosti. Opäť zatnite päste, ohnite ruky v lakťoch a napnite svaly ramien.

Niekoľkokrát zopakujte, vystrite ruky a niekoľkokrát ich pritlačte k podložke (ak ležíte) alebo k stehnám (ak stojíte). Celé cvičenie opakujeme podľa potreby viackrát.

Jacobsonova relaxácia sa skladá zo šiestich základných cvikov. Najprv sa vyššie opísaným spôsobom cvičí uvoľnenie rúk a ramien, nasledujú svaly tváre (zamračiť sa, uvoľniť, pokrčiť nos, uvoľniť), potom svaly šije, ramien a hornej časti chrbta, nasledujú hrudník a brucho, na rade je bedrová časť chrbta, stehná a lýtka, až napokon celé telo súčasne.

Cvičiť by sa malo raz denne, individuálne 30 až 60 minút. Úľavu pocítite ihneď a po niekoľkých týždňoch sa úplne odnaučíte zotrvávať v strnulom stave. Naopak, naučíte sa v prípade potreby uvoľniť či napnúť ktorúkoľvek skupinu svalov. Zaujímavé je, že pri Jacobsonovej progresívnej relaxácii dochádza nepriamo aj k uvoľňovaniu hladkého svalstva (žalúdok a ďalšie vnútorné orgány), ktoré je normálne vôľou neovplyvniteľné. Metódu môžete používať súčasne s akýmkoľvek vaším obľúbeným športom alebo okamžite pri strese a pocitoch strachu či úzkosti.

Edmund Jacobson (1888 – 1983) americký lekár, zakladateľ metódy progresívneho uvoľňovania svalov a biofeedbacku. Študoval na Harvarde, pracoval na katedre fyziológie Chicagskej univerzity. Objavil súvislosť medzi svalovým napätím a telesnými a duševnými ochoreniami. Dokázal, že redukcia svalového napätia prostredníctvom relaxácie pôsobí spätne na centrálny nervový systém. Zaviedol uvoľňovanie tela a mysle prostredníctvom svalových cvičení ako liečebný prostriedok pre psychosomatické ochorenia. Po 20 rokoch výskumu zverejnil výsledky v roku 1929 pre lekárov. Jeho kniha Musíte relaxovať vyšla už v roku 1934, v Európe však až okolo roku 1990.

Proti srsti

Na opätovné štartovanie treba vždy oveľa viac energie, ako sa udržať v chode. Vie to každý športovec, preto aj keď oddychuje, nesedí, ale aspoň skacká a švihá rukami nohami.

Podľa Špoka je potrebné obmedziť zbytočné rozhodovanie a čo najviac bežných činností previesť do rutín. Napríklad nerozmýšľať každé ráno či vstať o piatej, alebo šiestej a vstávať pravidelne bez ohľadu na denný program.

Namiesto dlhého váhania o nedôležitých veciach sa rozhodujme rýchlo a radšej nesprávne. Do tretice radí dôležité úlohy riešiť vtedy, keď sme oddýchnutí a a máme najviac energie. Niekto je ranostaj, niekto nočná sova, ale nikto by nemal robiť dôležité rozhodnutia, keď je hladný, unavený a nervózny.

Kyselina mliečna útočí! Zvykla som kričať na moje malé tanečnice v detskom súbore, keď som ich videla medzi cvičeniami a tancami nečinne posedávať. Bola som pedagogička, ktorá deťom rada všetko vedecky vysvetľovala. Hovorila som im, že kyselina mliečna, ktorá vzniká pri zvýšenej pohybovej aktivite rozštiepením glukózy, sa v chladnúcom svale začne usadzovať vo forme kryštálikov a to bolí. Ľudovo sa to volá svalovica. Strašením bolesťou som ich chcela prinútiť, aby sa neflákali. Nepomohlo, ale mnohé si ten pokrik aj po dvadsiatich rokoch pamätajú.

Dnes je tá teória prekonaná, vedci zistili, že kyselina mliečna nemôže kryštalizovať ani pri nízkej telesnej teplote, a svalovicu spôsobuje niečo celkom iné. Existuje na to viacero iných teórii, ale mne stačilo, že som zblbla jednu generáciu detí, tak to už radšej nerozmazávajme. V každom prípade však moje nabádanie na pohyb, aby svaly nestuhli, správne bolo. Vedia to športovci aj turisti, že treba šliapať a šliapať, lebo keď prestanú, ťažko sa im bude zase dvíhať. A nie je to len problém samotných svalov, je to najmä v hlave.

Lenže kde vziať vnútornú silu na to, aby sme sa udržali v chode, pokiaľ za nami sústavne nepokrikuje nejaká premúdrená trénerka? Český psychológ Dalibor Špok, ktorý publikuje užitočné rady na serveri EtLabora.cz, radí štyri dôležité veci pre udržanie sa v činnosti: šetriť si energiu potrebnú na rozhodovanie, eliminovať nežiaduce podnety, trénovať vôľu a začať okamžite.

Nešpiritzuj a začni!

Maškrty preč!

Podľa novších psychologických výskumov sa vôľa a sebakontrola dá vyčerpať, odborne sa tomu hovorí ego depletion. Preto by sme si ju mali šetriť len na dôležité veci a neplytvať ňou na hlúposti. V známom experimente dostali dve rovnocenné skupiny ľudí riešiť zložitú úlohu pri stole plnom maškŕt. Jedna skupina ich mala prísne zakázané jesť, druhá si mohla brať čo hrdlo ráčilo. Druhá skupina vyriešila úlohu oveľa skôr ako prvá. Nebolo to preto, že do mozgu dostali viac rýchlych cukrov, ale preto, že ich mozgová kapacita potrebná na riešenie úloh nemusela byť odčerpávaná na sebakontrolu.

Z toho nevyplýva, že sa máme slobodne prežierať sladkosťami, keď robíme niečo zložité, ale že sa nemáme nechať rozptyľovať.

Kde vziať silu na to, aby sme sa udržali v chode.

Taliansky psychológ Roberto Assagioli odporúča svojím klientom pestovať si pevnú vôľu.

Máme si vybrať drobnú nepríjemnú aktivitu, povedzme čistenie medzizubných priestorov, drepovanie, telefonovanie svokre, učenie sa nepravidelných anglických slovies. Prinúťme sa ju robiť pravidelne každý deň. Vo chvíli, keď zistíme, že nám už takmer nerobí ťažkosti pustiť sa do nej, vytvorili sme si na ňu návyk (zvykne to byť tak 30 dní) a môžeme si vybrať zase niečo iné, trochu obtiažnejšie. Podľa experimentov je takáto vypestovaná vôľa menej náchylná na vyčerpanie a rušenie nežiaducimi podnetmi.

Keď zaznie v kláštore zvon, nechaj prácu aj myšlienky na ňu a ponáhľaj sa na modlitbu.

A vice versa. Toto pravidlo vymyslel zakladateľ benediktínskeho rádu pre svojich mníchov, ale užitočné je aj pre moderného človeka. Ide o to, čo najviac minimalizovať dobu medzi podnetom, ktorý znamená ukončenie predošlej činnosti, a začatím novej činnosti. Ak automaticky začneme s ďalšou robotou, nedáme nášmu lenivému mozgu šancu, aby sa vôbec začal zaoberať inými možnosťami a podsúval nám pádne argumenty, prečo sa do nej nemusíme alebo nemôžeme ešte pustiť. Svojím spôsobom je to ďalšia zautomatizovaná rutina, čo nás oslobodzuje od neproduktívneho rozhodovania, ktoré nás oberá o energiu.

Ak neviete ráno vstať, zahoďte budík s tlačidlom „snooze“, ktoré umožňuje vstávanie donekonečna odkladať, kúpte si starý drnčiaci mechanický budík a dajte ho na druhú stranu izby.

Jediná užitočná rada, ako ráno vstať, je totiž vstať hneď po zazvonení budíku.

Jediná rozumná rada, ako pokračovať ďalej, je neprestať a nedať šancu kyseline mliečnej.

15

TÉMA

text: dagmar gurová | foto: archív o. z. proti prúdu (nota bene) a o. z. vagus

nota bene 147

2013 september

Foto: Michal Burza O. z. Vagus pokračuje vo výdaji stravy a projekte Streetwork, ktorý sme päť rokov realizovali v našom združení Proti prúdu.

Foto: Benjamin Richards Pracovníčky Vagusu ošetrujú klientov v teréne.

BRATISLAVA SMERUJE KU KONCEPČNEJ POMOCI BEZDOMOVCOM

ČISTEJŠÍ, ZDRAVŠÍ, LEPŠIE ZAMESTNATEĽNÍ V Bratislave pribudne nové denné centrum. Prekvapivo v strede mesta a nie na periférii, ako je často zvykom. Signalizuje tento krok samosprávy, že sa dostávajú problémy ľudí bez domova konečne z okraja záujmu?

Najbiednejší bezdomovci z ulice nebývajú veľmi upravení, čistí, voňaví. Mnohí pôsobia nezdravo a strhane, nie je na nich príjemný pohľad. Možno i preto toľkí, vrátane úradníkov a politikov, predstierajú, že ich nevidia. Ľudia bez domova však ostávajú realitou bez ohľadu na to, či ich ostatní prehliadajú zo strachu, odporu, alebo z pohodlnosti.

Zdá sa, že bratislavská samospráva to začína chápať. „Za osem rokov, kedy naša Iniciatíva 10 MVO ponúkla samospráve prvú koncepciu pomoci ľuďom bez domova, sa toho veľa zmenilo. Vďaka nocľahárni Depaul už nemusia mrznúť v uliciach ani bezdomovci, ktorí si

16

ešte nedokážu poradiť so svojou závislosťou.

Zrušené denné centrum, ktoré kedysi prevádzkovala bratislavská Katolícka charita v strede mesta, onedlho nahradí nové zariadenie na Mýtnej ulici,“ hovorí Sandra Tordová, šéfredaktorka Nota bene.

Na poslednom mestskom zastupiteľstve pred letnými prázdninami poslanci schválili Koncepciu riešenia problematiky ľudí bez domova v hlavnom meste. Pri jej príprave magistrát vychádzal z rokovaní a podkladov, ktoré pripravilo naše združenie Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota bene) spoločne s Depaul Slovensko, Vagus a ďalšími neziskovkami,

ktoré pracujú s ľuďmi bez domova. Zlepšenie služieb by bratislavskí bezdomovci mohli pocítiť ešte tento rok.

Prehnané obavy Občianske združenie Vagus, ktoré tvoria aj bývalí terénni pracovníci z Nota bene, rozbieha projekt Domec – denné nízkoprahové a integračné centrum. Peripetie spojené s jeho vznikom znova potvrdili, že pri takýchto projektoch sú najväčšou prekážkou obavy a predsudky obyvateľov z okolia. „Viacerí súhlasili, že nám ide o dobrú vec, no vzápätí dodávali, nech ju nerobíme pred ich domom,“ hovorí Peter Adam.

Priestory potrebovali veľkú rekonštrukciu.

Vlani v septembri mestskí poslanci združe- „Celý problém sa politicky a mediálne zbytočne Pracovníci združenia a ich klienti už vlani na niu odsúhlasili prenájom chátrajúceho kom- nafúkol,“ hovorí Adam. „Keď budete stále čítať a jeseň nahrubo vyčistili zarastený dvor Domca plexu na Mýtnej. Priestory získali na desať počúvať, čo všetko vám bezdomovci môžu spô- a vypratali časť harabúrd, ktoré sa v opusterokov za symbolické nájomné jedno euro sobiť, začnete sa ich báť.“ Odporcovia denného ných priestoroch nahromadili. s podmienkou, že ich zrekonštruujú. Mest- centra hovorili, že bezdomovci sa budú sťahovať „Do veľkých opráv sme sa pustili až začiatský poslanec Martin Borguľa so zámerom do okolia, aby to mali k centru bližšie. V parku kom marca, keď mestskí poslanci potvrdili, že Vagusu nesúhlasil natoľko, že proti nemu na Račianskom mýte či v blízkosti Hlavnej sta- na Mýtnej ostávame. Čiastočne sme zrekoninicioval petíciu. Podpísalo ju vyše tritisíc nice sa však pohybujú už roky. „Na noc potre- štruovali vodu, kúrenie, odpad a plyn,“ hovoľudí z Bratislavy a iných miest, no viac než bujú bezpečný úkryt. Bývajú na miestach, o kto- rí Adam. „Na odborné práce sme najali profesto podpisov bolo neplatných. Petičníci ich rých bežní ľudia ani netušia,“ vysvetľuje Adam. sionálov, ale menšie veci dokážeme zvládnuť totiž zháňali aj na Grösslingovej a ďalších s našimi klientmi.“ Jedným z nich je pán Anuliciach, vzdialených od Mýtnej tak, že pre- Viac než slová drej, ktorého sme zastihli pri nahadzovaní vádzka centra nemôže mať na ich obyvate- Vagus neostal iba pri slovných argumentoch. omietok. „Pomáham tu od samého začiatku ľov žiaden vplyv. „Ozvali sa nám ľudia, kto- Sociálni pracovníci so skupinou klientov upra- a robím to rád, pretože takto sa aspoň nemurým do schránok prišiel ďakovný list za pod- tali celú štvrť a čistili zanedbané ihrisko, kto- sím túlať vonku. Stavbárčine ma naučila prax. písanie petície, no oni nič také neurobili,“ ho- ré sa chystajú obnoviť. „Chceli sme ukázať, že V živote som už vyskúšal všetko možné – stavorí Adam. Niektoré podpisy boli duplicitné ľudia bez domova nie sú príživníci a tejto lo- val som, búral, kopal aj upratoval.“ Do centra sa chystá chodiť, aj po tom, čo sa už naplno alebo pri nich chýbalo priezvisko či adresa, kalite môžu prospieť.“ pod petíciou sa údajne objavilo aj meno dáv- Ich pracovné nasadenie upútalo viacerých rozbehne. „Možno si vďaka tomu nájdem práno zosnulého obyvateľa. okoloidúcich. „Pristavovali sa, vyzvedali sa, kto cu, ktorá ma uživí,“ dodáva.

Poslanec Borguľa pripísal nezrovnalosti sme a čo robíme. Bola medzi nimi aj pani zo príliš akčným dobrovoľníkom, ktorí pod- Švajčiarska, ktorú náš projekt zaujal tak, že Cesta nahor pisy zbierali. Jeho kolegovia z mestského nám hneď na mieste darovala sto eur.“ Penia- Za svoj celkový prínos (projekt Streetwork zastupiteľstva vzali petíciu na vedomie, ze sa združeniu zišli. Miestnosti, v ktorých ke- i pripravované centrum) si Vagus vyslúžil meno pôvodné uznesenie o dennom centre dysi sídlil denník Sme, potrebovali takmer od dzinárodné ocenenie za sociálnu integráciu od nadácie Erste. Cena zahŕňala aj finančnú nezrušili. základu zrekonštruovať.

17 Skúsenosti o. z. Proti prúdu s pilotným projektom Streetwork nájdete v knihe Šľapaje ulicou na www.notabene.sk/slapaje-ulicou.

nota bene 147

s platformou Kresťania v meste pokračujú aj vo varení polievky a výdajoch stravy „Doteraz nás ľudia bez domova mohli vyhľadať na stabilnom mieste len dvakrát do týždňa.

V dennom centre nás nájdu každý deň. Práca v teréne nám umožní navigovať ich sem a časom hádam aj do iných takýchto zariadení,“ hovorí Adam.

V Bratislave bolo doteraz iba denné centrum v Novom Meste, ktoré prevádzkuje Rehoľa sv.

Jána z Boha známa ako Milosrdní bratia. Záujem o služby je veľký, jedno centrum pre celú Bratislavu nestačí. Dobrou praxou v zahraničí je viacero menších zariadení v strede mesta aj v mestských častiach, kde sa ľudia bez domova prirodzene vyskytujú. Na Slovensku ešte stále prevláda tendencia vytláčať prácu s bezdomovcami do okrajových štvrtí. V centre Prahy a Viedne však takéto stacionáre fungujú už niekoľko rokov. Mnohí z ich návštevníkov trpia apatiou a majú zdravotné problémy, ktoré im sťažujú pohyb. Do vzdialeného zariadenia by neprišli.

Iniciatívu denného centra podporil aj primátor Bratislavy, Milan Ftáčnik. „V denných stacionároch pomáhajú odborníci mnohým znovu objaviť vlastnú identitu a získať ľudskú dôstojnosť. Veľmi ma to teší, že takáto pomoc prichádza,“ povedal. Samospráva uvažuje o zriadení nízkoprahových denných centier v piatich územných obvodoch. Mali by vzniknúť ďalšie dve nízkoprahové denné centrá alebo integračné centrá. Mesto chce podporiť aj projekt mobilnej ošetrovne pre bezdomovcov.

Systémovo a spoločne Časť rekonštrukčných prác zvládli aj budúci klienti centra.

odmenu v hodnote 16 tisíc eur. „Tieto peniaze bytku, upratovanie či sťahovanie, ktorá by nám pomôžu napríklad pri výmene okien, čím fungovala pod patronátom denného centra. zabránime únikom tepla a ušetríme na kúre- „V novej práci sa budú zabiehať s pomocou ní,“ vysvetľuje Adam a predvádza i nový ko- našich sociálnych pracovníkov,“ hovorí Adam. tol s veľkým zásobníkom na teplú vodu. „Od Individuálne poradenstvo umiestnili na ponás budú vychádzať čistejší, lepšie oblečení, schodie, aby klientom aj takto pripomenuli, zdravší ľudia.“ K dispozícii tu budú mať veľkú ako sa ich situácia mení – odrazili sa z dna kúpeľňu so sprchami, umývadlami, práčkou a stúpajú vyššie. a sušičkou, šatník i ošetrovňu.

V menšej budove na záhrade, ktorá slúžila Miesto pre všetkých novinám ako čierna komora, bude kuchyňa. Veľkú miestnosť pod strechou bude združe„Do prípravy jedál zapojíme aj našich klientov. nie používať na porady, tréningy, supervízie.

Môžu pomáhať napríklad pri čistení zeleniny.“ „Po skončení pracovnej doby by tu mohol byť Umytí, prezlečení a najedení sa skôr dokážu komunitný bod pre ľudí z okolia. Mohli by si posunúť k riešeniu ďalších svojich problémov. tu robiť prednášky, oslavy narodenín, diskuSociálni pracovníci s nimi budú pracovať na- sie, stretávky susedov. Platíme symbolické príklad aj na tom, aby sa dokázali zamestnať. nájomné, tak sme si povedali, že by bolo fajn, „Na začiatok im ponúkneme niečo jednoduché, aby z týchto priestorov mali prospech aj iní.“ napríklad upratovanie ulíc, čo by mohli robiť Popri prevádzkovaní denného a integračnév rámci verejnoprospešných prác. Naučíme ho centra bude Vagus pokračovať aj v terénich, ako napísať životopis, pripravíme ich na nej sociálnej práci. Projekt Streetwork s ľuďto, ako prebieha pracovný pohovor.“ mi bez domova sme na Slovensko priniesli Môžu robiť pomocných kuchárov, robotní- my z Nota bene a rozvíjali sme ho päť rokov. kov vo fabrike alebo vytvoriť pracovnú sku- Keď sme ho v roku 2011 museli ukončiť pre pinu vyškolenú na búranie, vypratávanie ná- nedostatok peňazí, Vagus ho prebral. Spolu

18

Zloženie ľudí, ktorí žijú na ulici, sa mení. Adam hovorí, že k odchovancom detských domovov, prepusteným väzňom, psychicky chorým či závislým na alkohole pribúdajú tí, ktorí mali ešte nedávno svoje bývanie a normálne fungovali. „Prepustili ich z práce a nezvládali platiť účty, vzdali sa bytu pri rozvode alebo oň prišli pre dlhy.“ Pri súčasnom vývoji v našej krajine možno predpokladať, že ľudí bez domova bude stále viac.

Zo zlej situácie sa nepozviechajú sami, treba vybudovať efektívny systém služieb. „Naše skúsenosti potvrdzujú, že človeku, ktorý prežil na ulici päť rokov, trvá návrat do spoločnosti prinajmenšom tak isto dlho,“ hovorí Tordová. „Denné centrá a nocľahárne sú dôležitou formou prvej pomoci. Aby však ľudia bez domova mali motiváciu podstúpiť ťažkú cestu z ulice, musia mať aj reálnu šancu na prácu a cenovo dostupné sociálne bývanie, ktorého je v súčasnosti zúfalý nedostatok.“ S fungujúcou sieťou pomoci a sociálnym bývaním dokážu mnohí ľudia prekonať nepriaznivé obdobie bez toho, že skončia na ulici.

Aby sa tak stalo, potrebujeme dobré zákony a spoluprácu neziskového sektoru so samosprávami.

INZERCIA

INZERCIA

Pútnik

nota bene 147

text: jana čavojská | foto: magdaléna sodomková a lam duc hien

Magdalénu najviac zaujala húževnatosť Mongolov.

Okolo Ulanbátaru vystavali kočovníci, ktorým zahynuli stáda, prstenec z júrt a jednoduchých domov.

O mužovi menom Altangerel

Poklady tajného lámu Baranie kosti – ráno, na obed aj večer. Bez soli a s nevábnou vôňou. Keď sa povie Mongolsko, spomenie si česká novinárka Magdaléna Sodomková práve na ne. A ešte na nindžov, ktorí sa lopotia v baniach na zlato, a tajného lámu, hľadajúceho v púšti staré budhistické cennosti...

O mužovi menom Altangerel čítala Magdaléna v nejakom zahraničnom časopise. Príbeh tajného lámu ju veľmi inšpiroval. Magdalénina mama totiž zbierala dokumenty o ľuďoch, ktorí boli za komunistov perzekvovaní. A starý láma ju v niečom pripomínal. Tiež zbieral niečo, čo mohlo byť v dôsledku útlaku už dávno zničené.

Neboli to však dokumenty, ale vzácne budhistické poklady. Jeho starý otec mu ešte ako ma-

20

2013 september

lému chlapcovi zveril dôležité tajomstvo: naučil ho presné súradnice tridsiatich štyroch miest, na ktoré kedysi v púšti Gobi poklady zakopal.

Bizarné svätyne Starého lámu Magdaléna objavila jednoducho. Našla si mail na človeka, ktorý pochádzal z rovnakého mesta a napísala mu. Odpísal jej, že ho tu všetci poznajú a že je to vážená oso-

ba. „Mala som veľké šťastie. Mongoli si totiž hovoria iba krstnými menami. Preto je niekedy ťažké vypátrať konkrétnu osobu,“ vysvetľuje Magdaléna.

Potom v Mongolsku Altangerela naozaj stretla.

Tento neuveriteľný muž skutočne vykopal poklady, ktoré boli zakopané na miestach bez nejakého presnejšieho vymedzenia! Keď sa v Mongolsku menila politická situácia, jeho sta-

rý otec pochopil, že dôležitý budhistický chrám čoskoro obsadia komunisti a všetko vezmú.

Chcel zachrániť vzácne pamiatky a poklady. Za dramatických okolností vyviezol z chrámu na koni tridsaťštyri veľkých vedier, plných cenných predmetov. Boli tam zlaté rituálne predmety, rukopisy, budhistické obradné masky. Zakopal ich na tridsiatich štyroch miestach v Gobi. Nekreslil si nijaké mapy, tie miesta si jednoducho zapamätal. Je to obdivuhodné. Gobi je totiž absolútne rovnaká rovina. Idete sto kilometrov a stále to okolo vás vyzerá rovnako... Tajomstvo potom zveril svojmu vnukovi. Aby poklady vykopal, keď nastane správny čas. Keď ľudia v Mongolsku pochopia, že ich nemôžu rozpredať pre peniaze.

Podľa Altangerela ten čas nastal pred niekoľkými rokmi. No vážený tajný láma sa venuje aj iným veciam. „Napríklad renovoval starý kláštor v púšti Gobi na mieste, ktorému sa hovorí Mongolský Tibet,“ hovorí Magdaléna. „Vraj sú

tam silné pozitívne energie. Kedysi tam starý budhistický mních, ktorý veľmi miloval ženy, postavil úplne bizarné svätyne. Majú tvar obrovských ženských pŕs aj s bradavkami! Steká po nich biela farba ako mlieko, ktoré symbolizuje plodnosť, a rituál spočíva v tom, že ľudia okolo nich kráčajú. Bola tam aj jaskyňa v tvare vagíny. Kto ňou prešiel, vyšiel von ako úplne nový človek.“

Manželia mongolskej ženy Magdaléna navštívila v Mongolsku aj niekoľko baní na zlato a drahé kamene. Boli to smutné miesta. Ťaží sa v nich načierno, v bani, vyvŕtanej neyákonne v nejakej skale, je bezpečnosť práce nulová. Baníkom sa tu hovorí nindžovia, pretože sa presúvajú v noci a nosia so sebou veľké lavóry. Nindžovia veľa pijú. Je to ťažká práca, pri ktorej môžu kedykoľvek prísť o život. Dnes sú tu, zajtra už nemusia byť.

Ťažba navyše zamoruje celú krajinu. Celé údolia sú zničené. „Zlato totiž oddeľujú od horniny pomocou ortuti. Tá preniká do pôdy, vody, dostáva sa do rastlín, ktoré spása dobytok, a je teda vo všetkom, čo jedia ľudia,“ vysvetľuje Magdaléna. „Hovorí sa že mongolská žena má troch manželov: jedného po smrti, druhého v blázinci, pretože ortuť pôsobí aj na nervový systém, no a tretí je ten posledný, s ktorým žije.“ Niekde stačilo, že jednoducho zastavila auto pri bani a pustila sa s ľuďmi do reči. A nebol problém pozrieť sa dovnútra. Inde to zas bolo dosť náročné. „V jednej dedine som sa dohodla s majiteľkou bane, ktorá mi dovolila pozrieť sa tam.

Dala mi sprievodcu, chlapca, tiež baníka. Bolo to dosť drsné, okamžite ma ťahal z bane preč, aby sa nestalo niečo zlé. Baníci sa návštevám netešili, a keď boli opití, tak si nevedela, čoho sú schopní.“ Bolo neuveriteľné navštíviť chudobnú banícku dedinu a vidieť biednych baníkov – mužov či ženy – s drahým kameňom v rukách. Výkup-

21

komix

ivana

Svätyne v tvare pŕs navštevuje v Gobi množstvo ľudí.

Na miestnom trhu.

né ceny sú mizivé. Tí ľudia si navyše nedokážu predstaviť, za koľko to obchodník predá potom do zahraničia. Niektorí tušia niečo o tom, že kameň potom kdesi v Číne použijú do mobilného telefónu... Ale jeho skutočnú hodnotu nepoznajú.

O miesta ťažby sa nindžovia medzi sebou bijú.

Aj keď je to hrozná práca, predsa len je to aspoň nejaké živobytie. Niekedy jediné. Najmä ak pastierom počas tuhej zimy vymrú stáda. „Na jednej strane si v bani zarobia na prežitie, na druhej strane znečisťujú prostredie a sami seba tým zabíjajú,“ konštatuje Magdaléna.

Bez vody a pod parou V Gobi majú ľudia nedostatok vody. Česká humanitárna organizácia ADRA tam uprostred

22

Čerstvá zelenina a ovocie sú pre kočovníkov z Gobi priam zázrakom.

Tajného lámu Altangerela majú ostatní v obrovskej úcte.

púšte navŕtala studňu, založila záhradu a naučila ľudí pestovať ovocie a zeleninu. Plodinám sa tam skvele darilo a pre miestnych to bol malý zázrak. Predtým boli zvyknutí jesť len mäso a piť len kumys, čo je nakvasené mlieko.

Nič iné na pitie nebolo, takže nemali inú možnosť ako byť nonstop mierne pod parou. „V záhrade pracoval jeden mladý muž. Rozprával mi, že kedysi bol pastier, no stáda pomreli a musel sa stať nindžom. Jeho manželka sa bála každý deň, či sa vôbec dožije večera a vráti sa z bane domov. Keď prišli Česi a založili tam záhradu, mal obrovskú radosť.“ Kočovná krv miestnych ľudí sa najskôr búrila proti tomu, že mali niečo zasadiť a čakať na jednom mieste tri mesiace, kým to vyrastie. Kočovníci s dobytkom by už boli predsa na úpl-

ne inom mieste. Ťahalo ich to putovať. Zvykli si, no pri práci v záhrade sa striedajú. Po nejakom čase jedna „zmena“ odíde na cesty a vystrieda ju druhá.

Divokosť krajiny a kočovníkov sa páčila aj Magdaléne. „Obdivujem tamojších ľudí. Žijú v ťažkých podmienkach. V jurtách je chladno, no sú veľmi odolní. Cesty tam nie sú. Presúvajú sa voľnou krajinou a dokážu sa v nej orientovať. V rozľahlej divočine máš úžasný pocit obrovského životného priestoru. Ten sa mi páčil najviac. V silnom aute si môžeš ísť krížom po krajine, kam sa ti len zachce. A desiatky kilometrov nikoho nestretneš, nanajvýš osamelého jazdca na koni. Na druhej strane, v Gobi nebol ani jediný kríček. Neexistuje miesto, kam sa schovať, keď potrebuješ ísť na záchod.“

Kočovníci sa v rozľahlej krajine výborne orientujú.

Divoké mesto V celom Mongolsku s výnimkou Ulanbátaru sa žije kočovne. Ľudia sa presúvajú so stádami. Školská dochádzka je povinná. Deti kočovníkov už vo veľmi útlom veku musia do miest, do studených internátov, a tam bývajú bez rodičov.

Mesto Ulanbátar je obkolesené jurtami kočovníkov, ktorým počas tuhých zím zomreli stáda. Usadili sa tam, no nemali ani na jedlo. Takéto geto z júrt bolo asi najdrsnejšie miesto, aké v Mongolsku Magdaléna videla. Zažila aj chudobné deti bez rodičov, ktoré prespávali v kanáloch, aby sa tam pri teplovodných rúrach trochu zohriali. „Bolo mi ich ľúto. No ony boli schopné aj zabiť, ak im človek nedal peniaze,“ spomína.

Celý Ulanbátar je veľmi divoké mesto. Robí sa tam biznis, vyrastajú výškové budovy, značkové obchody a reštaurácie. No je tam aj veľa biedy a vysoká kriminalita. Na jedlo v reštaurácii sa Magdaléna celkom tešila. Štrnásť dní cestovania po krajine držala diétu pozostávajúcu z kumysu, varených baraních kostí a jedného svišťa. Ten bol uvarený systémom horúcich kameňov, ktoré sa nakládli do jeho vypitvaného tela. Svištiu pochúťku radšej nejedla, aby neochorela. Nevedela sa dočkať, kedy si konečne dá aj niečo iné. „Pre istotu som si v reštaurácii objednala zemiaky deň dopredu. Dostala som smažené mäso a – jednu zemiakovú pusinku.“ Akoby to mal byť bozk na rozlúčku s touto divokou krajinou, ktorá zatiaľ odoláva rozmarom rozmaznaných Európanov.

23

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 147

2013 september

Škoda len, že nemáme aspoň o desať rokov menej

chodku priniesol aj údržbársku výplatu. No len z dôchodkov sa žije ťažko. Jediné, na kom nešetria, je ich stredobod vesmíru – Vaneska. Jogurty jej nechutia všetky, tak sa kupujú len tie, ktoré zbaští, oblečenie má tiež pekné, no a čo, že babka si na seba už dlho nič nekúpila, lebo niet z čoho. „Najhoršie je, keď vyskočí nečakaný výdavok – pokazená práčka, spálený motor v chladničke. O prestavbe starej kúpeľne som už prestala aj snívať. Už ťahám z úspor, desí ma to. Ale nech nám aspoň na pohreb ostane...“ Zabudli sme podotknúť jednu „drobnosť“ – Valika je diabetička, 4x denne potrebuje dávku inzulínu a potrebuje aj prísnejšiu diétu. Veľa na ňu neostáva...

Do toho im prišla zásielka zo súdu. Valika aj Jano musia každý vyplatiť 246,24 eur.

Ide o trovy znaleckého dokazovania znalcom z odboru klinickej psychológie detí.

Išlo o spor ohľadom styku matky s Vaneskou. Súd im určil, že všetci traja musia absolvovať pohovor s psychológom. Nik ich neupozornil, že to ide na náklady ich peňaženky. Navyše, dokazovanie dospelo k rovnakému záveru ako manželia tvrdili počas konania, de facto tak nebolo potrebné uvedený dôkaz realizovať. A platiť trovy by mala len biologická matka, prečo aj oni dvaja, starobní dôchodcovia, starajúci sa vzorne o dieťa, ktoré by štát vyšlo omnoho drahšie, ak by skončilo v domove? S odvolaním na súde neuspeli a práve prežívajú infarktové stavy, kde toľko eur nájdu... „Celý život sme poctivo pracovali, nikdy som nebola dlžná, nechodila po súdoch... Kedysi som bola veselá, spoločenská, teraz som zahanbená, sklamaná a zrútená. Keď je malá v škôlke, plačem odušu. Neviem čo bude. Syn je v polovici svojho trestu. Kam pôjde bývať? No asi sem. Ako sa bude správať, z čoho bude žiť? Sú dni, keď sa mi nechce ani žiť, verte mi. Ale potom zas ráno nádherne zasvieti slnko. To keď naša Vaneska otvorí očká a začne rapotať opreteky.

Je nádherná. Anjelik. Čistá dušička!“

Stredobod vesmíru O dievčatku, ktoré na Deň matiek sladko spieva svojej babke. A na preliezky ju berie milovaný dedko. Lebo mama a otec prepadli z rodičovstva už na začiatku.

Valika a Jano. Babka a dedko. Zrelí šesťdesiatnici, ktorí sa modlia len za jediné. Aby im zdravie ešte dlho slúžilo. Veď ich Vaneska má iba šesť, oslávila ich práve teraz, v septembri. Len na spresnenie – rozkošné nevinné dievčatko je ich vnučka. Oco je v base, a mama? Každú párnu nedeľu môže za malou prísť, lenže posledné dva razy na to akosi zabudla...

Svet gombička Valika s Janom už prestali riešiť, kde urobili chybu. Prečo sa to muselo stať práve im. Odpoveď ani príčinu nenašli a odkedy je na svete ich malá princezná, pochopili, že to posledné, čo Vaneska potrebuje, sú trúchliaci a zadumaní starí rodičia.

Dvaja synovia sa tomuto sympatickému manželskému páru jednoducho nevydarili. K zlomu došlo kdesi na strednej škole, chalani začali blicovať, flákať sa, domovom sa im stal diskotékový klub plný pofidérnych kamarátov. Janovi sa ešte aj dnes dvíha žlč pri spomienkach na dospievanie staršieho Jana či o dva roky mladšieho Petra. Jasné, že sa ako otec pokúšal synov zastaviť. Dohováranie, tresty ani facka nezabrali. „Život sa nám zrútil ako domček z karát,“ s plačom povie Valika a láskyplne pozrie na čiernovlasú okaňu. Vaneska chce totiž stoj čo stoj spievať. A potom chce vymenovať najlepšie kamarátky v škôlke, potom musí ukázať svoju izbičku a jazdiaceho a svetielkujúceho koníka s kočom. Roboty habadej...

Jano, štyridsaťdvaročný otec Vanesky, sa na učňovku vykašľal v druhom ročníku. Svet bol preňho gombička, o to viac, keď sa k jeho životnému štýlu pridali drogy. „Darilo sa mu to však pred nami istý čas kamuflovať,“ hovorí mama Valika a nahlas rozmýšľa, kedy sa jej prvorodený syn dostal prvýkrát do väzenia. Mal devätnásť, dvadsať? „Určite bol plnoletý,“ uzavrie debatu dedo Jano a smutne prizná: „Strašne sa hanbím, že obaja moji synovia majú register trestov dosť zaplnený. Našťastie, ten mladší už štvrtý rok abstinuje, snaží sa dostať do normálu, nad vodou ho drží priateľka. Ten starší je ale nepoučiteľný. V Justičáku sa zoznámil s Klaudiou a pre nás začalo doslova peklo.“

Pervitínová láska Najskôr uprosil rodičov, že Klaudia u nich bude len pár dní, kým si nájde bývanie. Bolo z toho niekoľko týždňov, za celý ten čas zaľúbenci

24

neprispeli ani centom na domácnosť, potulovali sa životom... Mama Valika chcela veriť, že dôjde k náprave, chápala, že človek so záznamom v registri si len ťažko nájde prácu. Verila a nádejala sa, že syn ju neoblbuje, ale „bola som hluchá a slepá, naivná mama, ktorá donekonečna dáva ďalšiu a ďalšiu šancu svojmu dieťaťu. Samozrejme, že nás s mužom ťahali za nos“. Najviac však bolela arogancia. Klaudia nepoznala hranice a oplzlo nadávala Valike i Janovi. Jedného dňa pohár pretiekol a otec Jano potenciálnu nevestu poslal kade ľahšie. „Nádejali sme sa, že vzťahu je koniec, o to väčší šok prišiel, keď nám oznámil, že čaká dieťa.

S ňou. Pichala si heroín počas celého tehotenstva. To nám oznámila lekárka v pôrodnici a dodala, že Klaudii ako matke dieťa nedajú. Bez váhania sme sa s mužom dohodli, že malá bude vyrastať s nami. Pokiaľ budeme žiť.“ Podpísali papier, že dievčatko nepoputuje do dojčenského ústavu. Vaneska prišla na svet v termíne, len s nižšou pôrodnou váhou. „Urobili jej hneď kompletné vyšetrenia a čo nechápem, malá

„Bez váhania sme sa s mužom dohodli, že malá bude vyrastať s nami.“ bola úplne zdravá, nijaké abstinenčné príznaky. Jej rodičia to síce nedokážu oceniť, ale ja ďakujem aj Bohu, ak existuje, že Vanesku od všetkého ochránil,“ spomína dedo Jano, vášnivý rybár, ktorý si dušu prevetrá hlavne s udicou pri vode. A je jedno, či ryba sadne na návnadu, alebo nie. Teší sa, že jediná vnučka si rybník obľúbila tiež. „Je to živé striebro, nedal by som ju za nič na svete, škoda len, že nemáme aspoň o desať rokov menej. Ale, čo už!“

Prvé slová, vety, kroky Malá nemala ešte ani rok a starí rodičia podali žiadosť o oficiálne zverenie do náhradnej starostlivosti. Súd im vyhovel, biologickej matke nariadil platiť smiešne 33-eurové výživné, ktoré Klaudia dlhší čas neplatila. Prebrala sa, až keď jej hrozila basa. Zato ocko Jano sa akože snažil. Klaudiu si už netrúfol znova doniesť do rodičovského bytu, ale stýkal sa s ňou aj naďalej. Občas brával za ňou aj dcérku. Napokon

Vaneska na rodičov síce šťastie nemala, zato babku s dedkom má ukážkových.

Valika s mužom nebránili, aby ich vnučka poznala vlastnú mamu. Až postupne sa podozvedali, že Klaudia sfetovaná občas prespala v ich panelákovej pivnici, posteľ si urobila z odloženého staré perináku, okolo boli injekčné striekačky... „Celé zle. Od úplného začiatku, je mi tak ľúto, že len my sme sa tešili z Vaneskiných prvých krokov, z prvých slov, my sme ju prihlásili do škôlky, na Deň matiek recituje a spieva v škôlke pesničky pre mňa, svoju babku. Ešte si príliš neuvedomuje, že mamu a otca má len na papieri. A budeme sa snažiť ju čo najdlhšie udržať v bezstarostnosti. Na druhej strane je veľmi rozumná a vie, kde má otca, a hnevá ju,

že mama už dva razy za ňou neprišla. Chúďatko, myslí si, že sa mama hnevá pre stratenú bábiku, ktorú Vaneska niekde zabudla.“ Copatá slečna bez problémov povie, že ocko je v base, ukáže nám ho na fotke a prezradí aj príčinu, prečo tato sedí: „Nadával a neposlúchal,“ vážne detsky povie. Dokonca za ním chodí do Leopoldova aj na návštevu. Ale iba s babkou. Dedo ostáva v aute. „Nedokážem za ním ísť, som stále plný zlosti a bojím sa, že by som sa neovládol. Asi by odo mňa jednu schytal. To, že s bratom vyplienili náš byt, aby mali na drogy, že postupne mizlo z bytu všetko cennejšie, že siahol aj na moje udice – to ma

štve oveľa menej než to, že pokafral život našej Vaneske. Okradol to dieťa o to najcennejšie – vlastnú rodinu.“

Nezmyselných 500 eur Kým Vaneska rozpráva o škôlke, kde má skrinku označkovanú hodinkami s očami a nosom, vymenuje štyri najlepšie kamarátky: Laurika, Lilinka a dve Vikinky, prizná sa k frajerovi Filipovi, potom ukáže na starom dosluhujúcom počítači najobľúbenejšiu hru, starostlivá babka Valika sa naplno rozplače z finančnej neistoty.

Bojí sa budúcnosti, pokiaľ sa dalo obaja s manželom pracovali, fajn bolo, keď dedo ešte k dô-

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho osud Vanesky a jej starých rodičov oslovil. Skúsme im pomôcť s úhradou súdnych trov, ktoré ich zrazili na kolená. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank).

Pripíšte poznámku – Vaneska.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25

Téma

text a foto: jana čavojská

nota bene 147

2013 september

Farebný kontajner si mamičky s deťmi adoptovali v priebehu hodiny.

Dizajnérka Dana Kleinert túži spojiť sily tvorivých ľudí.

Kontajner, ale nie na smeti

Poskladané mestečko Mestská architektúra, to nemusia byť iba honosné vysoké budovy zo skla. Ale napríklad aj vyradené lodné kontajnery. Dá sa s nimi hrať a to, čo z nich poskladáte, okamžite oživí verejný priestor. A ak zmenia územný plán, jednoducho ich presuniete inde.

Skupina bratislavských architektov na čele s Oliverom Kleinertom začala pred časom uvažovať o projekte, ktorý by oživil mesto rýchlou architektúrou. Nemá ambíciu ohúriť výškou a množstvom skiel, ale okamžite prinesie život do oplieskaného priestoru. Jedno také miesto sa nachádza pod Mostom SNP v Bratislave. Zámer je jasný: priviezť tam niekoľko desiatok vyradených lodných kontajnerov a vystavať akúsi novú miništvrť s ateliérmi umelcov, ale aj s kaviarňami, reštauráciami či priestorom pre deti.

26

Umenie v kontajneri tekt Oliver Kleinert a jeho manželka, dizajTakáto architektúra sa volá plug and play. Sys- nérka Dana Kleinert, vytvorili ideu Kontaktu. tém použitých lodných kontajnerov, ktoré sa Miesto zložené z vyradených lodných kontajprerobia, natrú, opláštia drevom, nechajú ob- nerov z hamburského prístavu, v ktorých budú rásť zeleňou... Možností je neúrekom. Keď ich mať umelci priestor na tvorivú činnosť. Slovo naskladáte na seba, vytvoríte terasy kaviar- Kontakt toto všetko vyjadruje: „kont“ ako konní a systém vnútorných dvorov na bezpečné tajner a „akt“ ako činnosť v ňom. ihriská pre deti. Zavediete elektrinu a máte „Ako náhle sme slovo kontakt vyslovili, zistili okamžite obývateľný priestor. Veľmi rýchlo sme, že napĺňa našu pôvodnú myšlienku dátak vyrobíte kreatívne mestečko. vať ľudí dokopy. Organizácie, iniciatívy, aktiviKým tento odvážny plán vyjde, v uliciach Bra- ty, tvoriví ľudia sú silnejší, keď sa dajú dokopy,“ tislavy sa objavil aspoň jeden lodný kontajner. dodáva Dana Kleinert. „A najúžasnejšie je, že Farebný a prerobený na detské ihrisko. Archi- Kontakt naozaj takto funguje.“

Malá Izabelka chodí do kontajnera v centre Bratislavy každý deň.

Slovo Kontakt je spojením Kont ako kontajner a Akt ako činnosť. Kreslenie po stoloch je dovolené a vítané.

Stolík v detskom kontajneri je z vyradenej drevenej cievky.

Svoje prvé aktivity Kontakt už totiž rozbehol. v centre Bratislavy je príjemne farebný. Zo- detí a onedlho privedú na svet tretie. KontajOtvoril alebo lepšie povedané pootvoril roz- pár ľudí sa hneď v to prvé ráno zarazene pri- ner čistia, upratujú a na noc zatvárajú, takže ľahlý priestor v centre Bratislavy. Zatiaľ iba stavilo. „Z architektonického hľadiska sa do je chránený pred vandalmi aj zvieratami. No ako kaviareň. Neskôr pribudne reštaurácia centra Bratislavy nehodia veci, ktoré sa tvária, nie je to len taký obyčajný kontajner. „Oliver s otvorenou kuchyňou, galéria, priestor že sú staré, no nie sú,“ myslí si Dana Kleiner. s džezmenom Borisom Čelárom z neho urona filmové projekcie, koncerty, výstavy „My sme úprimní. Priznávame kontajner. Záro- bili hraciu skrinku,“ upozorňuje Dana Kleinert. „Z lešenárskych trubiek vyrobili celú stupnicu. a workshopy. Prirodzenou súčasťou toho všetkého bude detský kútik s tehlovými stenami Ktokoľvek si môže zahrať. Vo vnútri je strua stropom z niekdajšej pivnice sa ponúkol arnový systém. Využívajú ho malé aj veľké deti.“ chitektom sám od seba. „Náš priestor je jednoduchý a veľmi prirodzene prebúdza kreativitu Park v kontajneri ľudí. Mnohí za nami prichádzajú s vlastnými náDana Kleinert si uvedomuje, že keď chcete pripadmi, čo všetko sa tu dá ešte urobiť.“ tiahnuť život do mesta, musíte dať príležitosveň ukazujeme výhody tohto objektu. Absol- ti mladým ľuďom. Svet sa mení. Pamiatky sú vovali sme zopár diskusií s ľuďmi, ktorým sa síce fajn, aj honosné galérie, no svoj priestor Deti v kontajneri Detské ihrisko bolo teda od začiatku priro- kontajner nezdal vhodný do Starého Mesta. potrebujú aj mladí kreatívni ľudia, ktorých veľdzenou súčasťou iniciatívy Kontakt. A ako Opýtali sme sa ich, či im nevadia terasy reš- ké galérie nechcú a oni túžia po prezentácii inak ho nadizajnovať, ak nie v kontajneri? taurácií. Zaznamenávali sme si totiž vizuálne svojho umenia. Kontakt im chce dať príležiA tak jedno ráno pristavili na pešiu zónu do znečistenie ulice. Deväťdesiat percent nášho tosť aj v kontajnerovom mestečku. centra Bratislavy lodný kontajner. V slovenči- zorného poľa zabrali slnečníky s reklamami.“ „Priestor pod Mostom SNP je evidovaný ako ne to znie podradne: kontajner. Slovo jasne Farebný kontajner si rodičia s detičkami osvo- park. Pritom nikto už štyridsať rokov nespojené s odpadom a špinou. Lodný kontaj- jili do hodiny. „Deti v starom meste sa konečne vie, čo s ním. Sú tam otrasné autobusové ner je však niečo iné. V podstate ide o jedno- nebudú hrať iba s cukrami od kávy,“ skonštato- zastávky, ktoré sú paradoxne prvým miesducho modifikovateľný a obývateľný priestor. vala jedna mamička. Dane a Oliverovi Kleiner- tom, ktoré vidia cudzinci prichádzajúci na Navyše môže byť celkom pekný. Kontajner tovcom na tom tiež záleží, sú rodičmi dvoch Slovensko z viedenského letiska. Chodia

„Lodné kontajnery vytvoria kreatívne mestečko.“

27

nota bene 147

2013 september

text: peter sorát | ilustrácia: klaus lempelman

Svet podľa Soráta

Requiem

Najoriginálnejšia terasa v centre Bratislavy.

tam bezdomovci, feťáci, je to priestor, kam by ste určite nešli na prechádzku,“ hovorí Dana Kleinert.

S otázkou, ako využiť podobné priestory, sa potýkajú aj ďalšie európske mestá. Architektúra kontajnerov sa ukazuje ako veľmi praktická. Doveziete, koľko potrebujete, vyskladáte, čo treba, a kedykoľvek všetko opäť rozoberiete a preveziete na iné miesto.

Príkladom je populárny Box Park v Londýne, asi najznámejšie kontajnerové mestečko.

Sú tu ateliéry, kaviarne, reštaurácie, umelecké predajne. To isté plánujú aj v Bratislave. Hneď, ako vybavia úradné záležitosti, privezú pod Most SNP štyridsať až sedemdesiat kontajnerov. „Uprostred zostane park, stromy, bezpečné miesto pre deti. Umelci budú v kontajneroch tvoriť a predávať svo-

28

je výrobky. Prirodzenou súčasťou bude kníhkupectvo a živé vysielanie rádia. Možno sa nechajú zlákať aj nadnárodné firmy, ktoré ponúkajú produkty orientované na skupinu ľudí navštevujúcich kontajnerové mestečko.

Na terasách bude priestor na popíjanie kávy, diskutovanie, hru na gitare... Priestor sa sám bude dekriminalizovať, pretože ľuďom, ktorí v ňom budú pracovať, bude na ňom záležať,“ sníva si Dana Kleinert. Ako umeleckej dizajnérke jej takéto miesto chýba. Už roky síce má svoju predajňu v centre Bratislavy, no je tam sama. Radšej by tvorila v spoločnosti iných, podobne nastavených ľudí.

Priatelia v kontajneri Slovo kontajner je pre všetkých úradníkov na svete mierny šok. A nielen pre nich, obvyk-

le zarazí aj rezidentov, ktorí sú denno-denne konfrontovaní s nevábnymi priestormi.

Keď však niekto príde s nápadom zmeniť ich prostredníctvom kontajnerovej architektúry na nové, kreatívne prostredie, mnohí krútia hlavami. „Zo skúseností v iných európskych mestách vieme, že keď kontajnerové mestečko vznikne, rozpaky sa premenia na nadšenie,“ tvrdí Dana Kleinert.

Zdá sa, že vznik kontajnerového objektu v Bratislave brzdí už iba dotiahnutie nájomnej zmluvy od mesta. Mestečko potom vyrastie veľmi rýchlo. Bude to nakoniec pekné? Nájdu si tu umelci svoj priestor a ožije miesto ich kreativitou? Spoja kontajnery dokopy ľudí rovnakej krvnej skupiny? A pritiahnu aj ich priaznivcov?

Nechajme sa prekvapiť.

Svojho najlepšieho priateľa poznám od detstva. Posledné roky koncentroval svoju energiu na splnenie sna. Podnikateľský zámer zrealizoval a začal zarábať peniaze. Je to človek, ktorý nechce mať vilu ani auto. Žije skromne, býva v podnájme. Stačí mu jedna miestnosť, v ktorej má posteľ, skrinky, stoličky a stôl. Nikdy ho nezaujímalo zhŕňanie peňazí, nevedel robiť kšefty a tak som sa potešil, keď som ho videl minulý rok šťastného. Veď inkasuje to, čo si za niekoľkoročnú námahu zaslúži. Začal splácať podlžnosti svojej bývalej manželke, čo je pre neho najdôležitejšie. Dokonca sa po rokoch zaľúbil a žil niekoľko mesiacov s dobrým dievčaťom. Začiatkom roka vzťah skončil. Rozišli sa bez komplikácií a ostali spolu bývať ako spolubývajúci v podnájme. Vravel mi, že je šťastný z toho, ako to dopadlo, pretože si uvedomil, že nie je stavaný na vzťah. Chce žiť sám a mať svoju voľnosť. Má svoje životné ciele a nie je kvôli niekomu ochotný robiť kompromisy. Nebol by spokojný ani on, ani partner. Nedokázal by sa ani finančne postarať o prípadnú rodinu, pretože si zarobí iba na seba a na tie alimentné dlhy. V tomto má jasno. Mne však nebolo jasné, prečo bol posledné mesiace nervózny. Nebolo to badateľné okoliu, ale ja som tú kamarátovu kŕčovitosť cítil. „Vieš, trápil som sa nad finančným ohodnotením mojej bývalej frajerky. Hlavne prakticky.“ Nechápal som, čo tým myslí. „Je to jednoduché. Pracuje ako terapeutka s mentálne postihnutými, v jednom bratislavskom DSS. Majú tam chránené bývanie. Chodí s nimi nakupovať, učí ich samostatnosti, maľuje, vytvára všelijaké pekné predmety. Je to

vďačná práca, veselá, postihnutí ťa dokážu obohatiť, majú iný svet. Priamočiarejší, ako je náš. Lenže je to aj náročné zamestnanie. Zažil som s nimi ako dobrovoľník celý deň a večer som bol úplne zhasnutý. Majú tam jedného chlapca, ktorý máva často záchvaty a je fyzicky násilný. Obdivujem a klaniam sa ľuďom, ktorí s nimi pracujú. Je však katastrofa, hanba, svinstvo to, aký plat za to berú. Nedá sa z neho normálne ľudsky prežiť! (DSS patrí pod BSK.) Zaplatíš nájom, ostatné nevyhnutné veci a ani na jedlo ti poriadne neostane. Nieto ešte na osobný rozvoj, záľuby. Minulý rok bola v zlej situácií. Musela totiž absolvovať jeden kurz, za ktorý musela zaplatiť 300 eur. Dokon-

„Nechcem radšej z vašich daní ani cent.“ ca si chcela požičať v banke, ale nedali jej pôžičku. Ak by ho neuhradila, tak by ju prepustili. Ona, ktorá mala výplatu niečo cez 300. Tak som jej tie peniaze dal. Začiatkom tohto roka prešla na polovičný úväzok. Aby nevyhorela.

Pomáhal som jej, kupoval jedlo, skús žiť z 200 eur. Ja pomôžem, mne na tých papieroch nezáleží, o to nejde, lenže mne sa začal rozsypávať finančný svet. Mám sklz v alimentoch a to ma ničilo. Snažila sa niečo vymyslieť a nedávno si zohnala brigádu. Osobnú asistenciu, kde sa stará o jedného až dvoch mentálne postihnutých. Situácia sa odvtedy zlepšila, ale aj tak mi je smiešne, že nemá ani tri eurá na hodinu!

To majú takýto ľudia ísť vo voľnom čase kradnúť? Alebo sa majú vrtieť pri tyči v nejakom klu-

be? Vieš, a stala sa jej aj nepríjemná situácia.

Išla s obidvoma na prechádzku na Železnú studničku a zrazu sa vynoril idiot na bicykli a narazil v plnej rýchlosti do jedného klienta. Našťastie sa mu nič nestalo, len bol v šoku.

Chlapík spadol, stehno zodraté do krvi (škoda, že si nerozbil hlavu!). Potom začal robiť scény a vyhrážal sa trestným oznámením. Že bude žiadať finančné odškodnenie za úraz! Musela ísť kvôli tomu na políciu! Vieš, tá práca ju napriek tomuto baví, je v nej profík. To nemôžu mať tí, ktorí sa rozdávajú druhým, aspoň 500 v čistom? Raz som sa usmial, keď mi vravela, že pozerala Modré z neba a želala si, aby jej niekto mimo kameru dal 1000 eur... To riaditeľov týchto zariadení nezaujíma, ako žijú ich podriadení? Veď vidia tie platy. Mali by hľadať sponzorov, ktorí by niekedy prihodili finančné bonusy všetkým zamestnancom.“ Zasmiali sme sa na tejto utópii a rozradostení sme sa rozlúčili. Neriešiteľné veci nás nesmú deprimovať. Ja som ich tiež začal škrtať. Plánoval som si vybaviť dávku v hmotnej núdzi, ale neurobím to. Som byrofobik. Nechcem radšej z vašich daní ani cent. Nebudem si ani zisťovať, koľko mám sekeru na zdravotnom poistení.

Kartičku nemám už roky. Nemám to z čoho zaplatiť. Pokazené zuby? Ha-ha-ha. Tento článok je posledný, ktorý píšem. Budem už len predávať svoju knihu, aby som si zarobil na písanie druhej. To je môj cieľ.

Autor je expredajca Nota bene a má najlepšieho priateľa v samom sebe.

Jeho knihu Pouličný diviak si môžete objednať priamo u neho na 0944 508 523.

29

Ľudia

text: jana michalová | foto: alan hyža

nota bene 147

2013 september

ba ešte viac, sú hodnoty, ktoré ani škola, ani firmy mladých manažérov často nenaučia. A tí, keď raz dosiahnu úspech a získajú vplyv, neposúvajú spoločnosť dopredu. Tak sme si vydefinovali, že budeme študentov popri biznisových zručnostiach viesť k hodnotám, ako sú čestnosť, vzájomnosť a služba.

Ako sa tam dostalo to slovíčko služba? To sa skôr používa v kresťanských kruhoch či v sociálnej práci...

Ide nám o rozmer pomáhania. Aby sme si uvedomili, že keď máme nejaký talent, využime ho nielen pre seba a svoju rodinu, ale aj pre celú komunitu. Vychádzali sme z anglického pojmu „servant leader“ – teda slúžiaci líder, čo v slovenčine neznie úplne najlepšie. Skutočný líder však nie je ten, ktorý strhne masy, ale ten, ktorý dokáže slúžiť druhým. V prvom rade ľudom zo svojho tímu, aby mohli čo najlepšie napredovať, ale zároveň by mal slúžiť aj celej spoločnosti. Chceme, aby si naši študenti definovali svoje poslanie v živote.

Sú ľudia, ktorí naplnenie svojej služby vidia v zlepšovaní banky. Môže byť. Ja osobne sa s tým nestotožňujem, ale nejde mi o jednotu názorov. Dôležité je, aby ľudia premýšľali a hľadali zmysel svojej práce aj za hranicami vlastného prospechu.

Sústreďujete sa len na manažérov alebo vás zaujímajú aj iné profesie?

Začali sme komunikovať aj s inými fakultami, ale predovšetkým s inými študentmi, ktorých už priamo pozývame na naše podujatia. Tretina našich študentov je z fakulty manažmentu, tretina z technických smerov a tretina z humanitných smerov.

Budujeme elitu s hodnotami

Noví lídri Čestnosť namiesto korupcie. Stanislav Boledovič a združenie Manageria pripravujú študentov – budúcich lídrov, aby svoj vplyv prepojili s hodnotami.

Aby bolo Slovensko lepšie miesto na život pre všetkých ľudí, vrátane tých, čo sa ocitli na okraji spoločnosti.

Po štyroch rokoch v manažmente veľkej banky si začal intenzívne riešiť otázku zmyslu svojej práce. Čo sa stalo?

Keď som doštudoval, na Slovensku boli špeciálne príležitosti pre manažérov, ktoré dnes už nie sú. Ak bol človek dobrý, už pár rokov po škole získal zaujímavé pracovné pozície. Možno o to rýchlejšie som sa dostal k tomu, čo iní ľudia riešia v 40-ke – práca v banke mi prestala dávať zmysel. V tom čase som sa dostal do skupinky mladých ľudí, ktorú viedol Marek Roháček s názvom Ako (ne)páchať dobro.

Až tam som vlastne začal riešiť, čomu sa chcem venovať. Pýtal som sa sám seba: Čo ak nenájdem

30

riešenie, ako uživiť rodinu, a zároveň dať svojmu životu zmysel? Vtedy som dostal od Daniela Pastirčáka, kazateľa Cirkvi bratskej, dve dobré rady: aby som bol trpezlivý a zároveň pripravený.

Pretože základ slova trpezlivosť je trpieť.

Takže ti odporučil trpieť? To neznie moc príťažlivo.

Pochopil som, že ak sa chcem učiť trpezlivosti, je adekvátne, ak sa občas cítim zle. Druhé, čo mi odporučil, je pripravenosť. Keď sa raz vyskytne príležitosť z toho utrpenia vypadnúť, aby som mal dosť síl a nepremeškal ju.

Čo si vymyslel?

Jediná reálna zmysluplná možnosť, ktorú som v tom čase našiel, bolo ísť učiť. Vďaka dobrým vzťahom, ktoré som mal na Fakulte managementu UK, som raz do týždňa, popri práci v banke, začal učiť študentov. To mi dávalo pocit zmyslu. Vďaka tomu som začal pracovať aj v združení Manageria. Založili ho v roku v 2006 moji dvaja spolužiaci, ktorí po škole odišli do zahraničia. Cítili potrebu zlepšiť vzdelávanie na fakulte manažmentu. Časom sme však zistili, že natrénovať zručnosti je síce dôležité, ale nie je to až také ťažké. To, čo nám v praxi chý-

Ako študentov presviedčate, že sa korupcia nevypláca? Že je čestnosť dôležitá?

Lebo čestnosť sa v živote vypláca. Sme presvedčení, že najefektívnejší a možno aj jediný možný spôsob, ako potlačiť korupciu, je cez vzdelávanie. Tak ako poučíš deti o dôsledkoch svojich činov, rovnako je treba ľudí vzdelávať k tomu, že korupcia vedie k utrpeniu. Je to život v biede. Lebo z hľadiska financií si síce bohatý, ale zároveň ťa to môže úplne zdevastovať. Nikdy nevieš, kedy sa ti to vráti.

Znie to dosť naivne.

Bohužiaľ, pre ľudí, ktorí sa do korupcie namočia, je to realita.

Bohužiaľ? To mi skôr znie ako spravodlivosť a mne sa veru nezdá, že by v našom svete takáto spravodlivosť fungovala.

Hovorím bohužiaľ, lebo mi ich je ľúto. Máme veľa autentických príbehov od ľudí, ktorí boli namočení do korupcie na najvyšších miestach – známe príbehy divokých obchodov z 90. rokov. A ono ich to dobehlo. Skôr či neskôr zdroj

vyschne, impérium, ktoré si okolo seba vybudoval, padne, a priatelia už nie sú priateľmi, ale len natŕčajú ruku. Viacero ľudí zaplatilo životom za to, že boli napojení na ekosystém korupcie. Iste, teraz je to sofistikovanejšie, ale keď buduješ vzťahy založené na chamtivosti, raz sa ti to vypomstí. Ten príbeh môže mať i takúto podobu: jeden známy a veľmi bohatý podnikateľ investoval svoje nie celkom poctivo zarobené peniaze do vzdelania svojich detí na špičkovej univerzite v USA. Keď sa vrátili domov, viedli s otcom dlhé debaty o podnikaní. Keď zistili, že jeho konanie je v rozpore s etickými hodnotami, vznikol medzi nimi nezmieriteľný spor. Obrátili sa k otcovi chrbtom.

Ten tvrdil, že to všetko robil pre dobro svojej rodiny. Oni mu však povedali: nechaj si svoje peniaze, nestojíme o ne. Na sklonku svojho života ostal opustený.

Pozývate svedkov korupcie na veľké fóra do auly Univerzity Komenského či do mestského divadla? Áno, aj. Veríme v silu autentických príbehov konkrétnych ľudí. Keď Tom Nicholson rozpráva, čo zažil, alebo keď počúvame Andreja Kisku, ktorý ako jeden z najúspešnejších podnikateľov na Slovensku dal časť svojho majetku do Dobrého anjela, má to veľkú silu. To sú podujatia pre stovky študentov, ktorí sú pre nás ano-

„Katastrofické príbehy z prvej ruky sú najlepším spôsobom boja proti korupcii.“ nymní. Máme však aj malú skupinku študentov, s ktorými pracujeme intenzívne tri roky. Organizujeme pre nich komornejšie stretnutia s top manažérmi. Vyberáme pre nich osobnosti, ktorých príbehy považujeme za pravdivé a prospešné pre budúcich lídrov. Preto napríklad partneri úspešných finančných skupín ako hostia u nás nikdy neboli a ani nebudú, kým sa nerozhodnú svoje príbehy prerozprávať pravdivo.

Vy si myslíte, že tých pár vašich študentov zmení Slovensko?

Verím, že aj jeden človek dokáže zmeniť svet: Matka Tereza, Gándhí alebo Václav Havel sú príkladmi... Každý jeden človek, ktorý má v sebe výraznú silnú energiu, potrebu meniť veci a schopnosť ťahať iných, sa takým lídrom môže stať. My sa snažíme pracovať s ľuďmi vo veku okolo 20 rokov, aby tú energiu v sebe použili na to, aby zlepšili svet.

Ako takých ľudí hľadáte?

Musíme im ponúknuť niečo, čo ich inšpiruje a motivuje. To je podľa našich prieskumov úspech meraný postavením a finančným zabezpečením.

Ponúknete im úspech? Vidinu moci a peňazí?

Svojim spôsobom áno. Je to možno kontroverzné, ale umožní nám to stretnúť naozaj ambicióznych ľudí, prirodzených lídrov. Nejde nám o finančné zabezpečenie. Študentom ponúkame pomoc pri štarte kariéry. Umožníme im stretnúť sa s top ľuďmi z ich odvetia, ktorí sú zároveň charaktermi.

Rozumiem tomu tak, že váš cieľ je, aby sa dostali na top pozície generálnych riaditeľov, ministrov či sudcov najvyššieho súdu, lebo tam majú najväčší vplyv. A keď tam budú, aby sa správali čestne. Áno. Budujeme elitu s hodnotami. Chceme, aby raz, keď títo ambiciózni mladí ľudia dosiahnu úspech a získajú vplyv, nasledovali hodnoty, ktoré pomôžu aj iným ľuďom. Možno tak neznížime korupciu na Slovensku, ale náš program pomôže, aby sa budúci lídri správali eticky.

Snažíme sa ich podporiť aj tým, že proaktívne budujeme vzťahy so špičkovými firmami a pripravujeme tak našich študentov na prácu v top firmách. Alebo pre nich získavame špičkových mentorov.

Znie to ako lobingová kancelária.

Mohlo by sa to tak javiť, nebyť toho, že 99 percent našej energie a peňazí ide do vzdelávania.

Odkiaľ na svoje aktivity získavate peniaze?

Už 65 ľudí sa hlási k Managerii a pravidelne mesačne prispievajú jedným percentom zo svojho príjmu. Zároveň sú ochotní venovať nám svoj čas, skúsenosti a schopnosti.

V rámci vášho programu študenti predávajú Nota bene. Prečo?

To je jednoduché. Veríme, že líder nie je človek, ktorý žije len pre seba, ale pre celú spoločnosť, vrátane tých, čo sú na jej samom okraji. Ja sám som presvedčený, že čím viac talentu a energie máme, tým viac by sme to mali posúvať práve im. Na to, aby sa to naši študenti naučili, sme neobjavili nič lepšie, ako to, aby sa osobne dotkli utrpenia. Niektorí navštívili ústav pre hluchoslepé deti, niektorí sa zapojili do programu Buddy a stali sa priateľmi detí z detských domovov, a iní si skúsili predaj Nota bene. Pochádzajú často z dobrých rodín a takéto zážitky sú pre nich veľmi dôležité.

Naozaj si myslíš, že keď vyrazia do sveta, tak ich to nezomelie?

Mám obavu, že by to zomlelo takmer každého. Preto stále viac energie plánujeme venovať budovaniu komunity ľudí na rôznych postoch v rôznych firmách, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty. Aby mali miesto, kde sa môžu poradiť a kde si môžu navzájom konfrontovať zážitky a výzvy z reálneho života.

31

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Adieu, Filipe Tentoraz ma téma, ktorej sa mám venovať, zasiahla z tej smutnejšej stránky. Nediktuje mi ju žiadny šéf; snáď len ten najvyšší. A navyše nenávidím písanie nekrológov.

Zomrel Filip Topol, klavirista a skladateľ skupiny Psí vojáci, básnik, ktorý presahoval to naše malé stredoeurópske (a primerane namyslené) smetisko. Filip písal skôr o tej odvrátenej stránke bytia – a práve preto pravdivejšie, ako keď vám ktosi ťahá pod nosom medové motúzy.

Bol to jeden z posledných Mohykánov, ľudí, ktorým možno veriť. Jeho tvorba a život boli neoddeliteľnými nádobami. Už od chvíle, keď hral s kapelou prvý koncert u Havla a zatkli ich fízli – ale nemohli uväzniť, pretože nemali ani len občianky, mali vtedy len 14 rokov... až do posledných chvíľ to bol človek, pre ktorého obitá periféria, poranené duše a všetky tie postavičky ulice boli dotykom so skutočným životom – takým odlišným od sterilného digitálneho sveta s neautentickým žitím, ktorý vidíme všade okolo.

Pamätám si, ako som mu raz po jednom koncerte navrhol, že spravíme čítačku z jeho knižky.

Hanblivo povedal, či je to vhodné. Vraj on je najmä hudobník, napísal toho málo a tak ďalej.

Bol však najmä básnik. Už ako puberťák spísal prózu „Mně 13“, v ktorej zachytáva beznádejný život mladých v šedivom komunistickom pekle. Za iný príbeh – „Karla Klenotníka cesta na Korsiku“ – dostal akési literárne ocenenie, ja som ju však ocenil najmä ako zaujímavý denník človeka, ktorý sa vydá na cestu, aby zistil, že po to, čo naozaj potrebujeme, nikam cestovať netreba.

Novú knihu, ktorá mu práve vyšla, už nestačili pokrstiť za jeho prítomnosti. Porúčal sa. V krátkej próze „Zápisky milencovi“ Filip na záver píše: „I když občas pochybuju, že se dožiju jara, přesto, nebo právě proto, se těším z každého nového dne.“ A celkom posledné vety: „Proč jsem to napsal? Proč ne. Je to jeden z příběhů, kterých je na tomto studeném Světě podle mého čím dál tím méně. Snad někoho potěší.

A zahřeje.“ Peter Getting autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 september

Najužitočnejším zo všetkých umení je umenie [...]. Benjamin Franklin

... Daniela Pastirčáka

Ideme ďalej?

Nič nepostojí, všetko ide ďalej: Pokrok nezastavíš. Ustavične sa zrýchľuje. Posledných sto rokov nám vládne mýtus pokroku. Nezastaviteľne si fičíme k svetlejším zajtrajškom. Mýtus?

Pokrok je predsa nepopierateľný. Nie je to iba osvietenecká idea, je to hmatateľný fakt. Máme ho na stole ako najnovšiu verziu počítača, nosíme si ho vo vrecku v decentnom smartphone, vezieme sa v ňom na dovolenku. Vedieme ním vojny, lietame v ňom do vesmíru, prevŕtavame sa ním do útrob zeme, štiepime ním hmotu na čoraz menšie častice. Človeka nezastavíš, stále ide ďalej. Kam došiel? A kam vlastne ide?

Nuž v niečom možno kráča ďalej, v niečom však človek zostáva tam, kde bol. Rodí sa a umiera, tak ako pred tisícročiami. Je rozorvaný medzi vôľou k dobru a vôľou k zlu, tak ako aj vždy bol.

Kedysi mal v rukách pästný klin, dnes tam má atómovú bombu.

Pästným klinom mohol zabiť jedného človeka, dnes má moc zničiť svet.

Kierkegaard sa pred viac než storočím čudoval nad pochybnosťou, ktorú už všetci mali a idú ďalej, i nad vierou, ktorú zrejme tiež už

všetci mali, keďže idú ďalej. Pochybnosť a viera. V nich podľa Kierkegaarda spočíva základný pohyb existencie. Každý musí vykonať ten pohyb za seba, a nevykoná ho za hodinu či za rok, aj jeden, aj druhý pohyb človek vykonáva po celý život. Tu sa nedá ísť ďalej. Možno práve v mene mýtu pokroku dnes dávame prednosť štatistickému človeku a o človeka v jeho existencii sme stratili záujem. Štatistický človek unášaný trhom, médiami, reklamou a všetkými produktmi technologických inovácií ide ďalej, človek vo svojej existencii zostáva tam, kde bol. Vo svojej existencii totiž každá generácia začína odznova, nemôže nič prebrať od predchádzajúcej, aby išla ďalej. V tom nás nikto nemôže zastúpiť.

„Posledných sto rokov nám vládne mýtus pokroku.“

... zuzy uličianskej

Kam to speje „Som živý a ešte som nikam nedospel. Život k ničomu nedospieva,“ napísal Luigi Pirandello na záver svojho posledného románu Jeden, žiaden a stotisíc. Dobre sa mu to hovorilo. Napísal knižku, ktorá je dodnes živá a ktorá pritom dospela ku krásnemu záveru, čím nemyslím len na Nobelovu cenu, ktorú neskôr jej autor dostal.

Povedať niečo také v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ktoré ešte bezmedzne verilo v pokrok s konečným cieľom, bolo zrejme šokujúce. Dnes začali byť naopak kvázi taoistické frázy o ceste, ktorá je cieľom, natoľko populárne, že im prestávame veriť. ,,Som tu tri hodiny, už sa to nedá vydržať,“ volala mi priateľka, keď v zúfalstve vybehla na chodbu základnej školy, ktorá v dobrej viere zorganizovala neumelú akadémiu zo žiackych tančekov. Učiteľky si kdesi už prečítali, že dôležitý nie je výsledok, ale proces, zabudli to však oznámiť rodičom. Obávam sa, že sa všetci, ako tie deti, tak trochu neusporiadane motáme po našich súkromných javiskách.

Divadelníci vedia, že keď sa na nejakej inscenácii objaví visačka „work in progress“, znamená to, že čosi nedorobené bolo treba od-

prezentovať pre grantovú agentúru, a tvorcovia nám dávajú najavo, že sa to neoplatí ani kritizovať. Entropia víťazí na mnohých frontoch.

Nedávno ma však potešila kniha s totálne šarlatánskym názvom Stručná história všetkého. Americký filozof Ken Wilber v nej presviedča, že vesmír predsa len má nejaký smer a že pohyb v sebe skutočne skrýva zmysel. Najvnútornejšou podstatou evolúcie je vraj transcendovať, presahovať a zahrňovať to, čo bolo skôr, pričom žiadny konečný celok neexistuje. Čítala som to na dovolenke, kedy som bola ochotná uveriť všetkému. A potom ešte more vyplavilo vlnami obrúsený kúsok skla, ktorý zasvietil ako drahokam. More zahrnulo do seba naše odpadky a transcendovalo ich. Žeby predsa?

„Už prestávame veriť populárnym frázam o ceste, ktorá je cieľom.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Zo všetkého [najviac hovorí ten] kto nemá čo povedať. Tolstoj Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

pouličné blues

text: dagmar gurová | foto: michal halenár

INZERCIA

nota bene 147

INGU A ŠTEFANA SPOJILO NOTA BENE

VO DVOJICI TO IDE ĽAHŠIE V Nota bene našli prácu, keď iné možnosti zlyhali. Predaj pouličného časopisu im vyniesol dobré bývanie, nových priateľov, známych a hlavne – seba navzájom. vala ako upratovačka. „Viackrát sa mi stalo, že ma po pár mesiacoch vyhodili. Neviem prečo.

Z poslednej práce som odišla sama, lebo som ochorela,“ hovorí predajkyňa, ktorá skončila v čiastočnej invalidite. Najradšej spomína na prácu v závodnej kuchyni. „Robila som pri stroji a boli tam so mnou veľmi spokojní.“ Zohnať nové miesto bolo čoraz ťažšie, preto sa rozhodla vyskúšať to v Nota bene. „Predával ho aj môj bývalý spolužiak, tak som sa pridala.“

Práca a priatelia

Inga a Štefan spolu žijú takmer dva roky a sú spokojní. „Vďaka Nota bene máme všetko, čo potrebujeme. Nebyť časopisu, asi by sme sa ani nestretli,“ hovorí párik predajcov, ktorí sa zoznámili na našom vianočnom večierku. „Práve som si šla pre kávu,“ spomína Inga na rozhodujúci moment. „Opýtal som sa, či môžem vedieť jej ctené meno, priniesol som tú kávu a už sme sa od seba nepohli,“ opisuje Štefan lásku na prvý pohľad.

Mnoho našich predajcov sa pozná len z videnia. Za normálnych okolností totiž nemajú veľa času na spoločné rozhovory. Vo výdajni si kúpia časopisy a ponáhľajú sa späť na predajné miesto. Aj preto pre nich robíme výlety, Homeless ples a juniáles, predstavenie nového čísla alebo skupinové tréningy, kde si oddýchnu, zabavia sa, naučia sa kopu prospešných vecí a popri tom sa lepšie spoznajú.

Ozajstné bývanie, lepší život Inga so Štefanom si pochvaľujú, že spoločnými silami prekonali viacero svojich problémov. „Bývala som s mamou v byte, ale nevychádzali sme spolu,“ hovorí Inga. Odišla teda za Štefanom do útulku Mea Culpa, kde ostali

niekoľko mesiacov. Môže sa to zdať ako krok späť – útulok prichýlil nocľažníkov len od večera do rána, zvyšok dňa sa museli pretĺkať, kde sa dá. Zaľúbený párik sa však čoskoro presťahoval do ubytovne a odtiaľ do podnájmu. „Veľmi nám pomohla moja sestra, ktorá prenajímala byt. Nedala ho niekomu cudziemu, ale nám,“ hovorí Inga. „Poctivo platíme nájomné,

„Nebyť Nota bene, skončil by som kdesi pod mostom.“ každý týždeň odovzdávame peniaze Ingridkinej sestre,“ dodáva Štefan. „Nota bene mi pomáha vo všetkých smeroch – zarobím si na bývanie, jedlo. Občas si môžem kúpiť niečo na seba a odložím si aj na horšie časy. Nebyť časopisu, skončil by som možno kdesi pod mostom alebo by som už ani nežil.“ A čo keď sa v predaji nedarí? „Stojím na svojom mieste dovtedy, kým si časopis niekto kúpi,“ hovorí Inga. „Vypomáham si aj brigádami, ale so zamestnaním sa mi veľmi nedarí.“ Ingrid vyskúšala všeličo. Najčastejšie praco-

Štefanova zamestnanecká kariéra sa začala vo výrobni malinoviek. „Najskôr som bol v sklade, ale vypracoval som sa na závozníka.

Urobil som si kurz, aby som mohol prevážať palety.“ Po zmene zamestnávateľa sa však vo veľkom prepúšťalo. „My, starí zamestnanci, sme dostali odstupné. Nejakú dobu som si z neho ešte platil ubytovňu, ale nenašiel som inú prácu, peniaze došli a ostal som na ulici.“ Našťastie, mal kde prespať, umyť sa, oprať si veci – z najhoršieho mu pomohol kamarát, no potreboval sa pohnúť ďalej, tak začal predávať Nota bene.

Popri tom brigádničil a spravil si čašnícky kurz.

Naposledy bol zamestnaný v pohrebníctve. „Hlásil som sa ako hrobár, ale najali ma na pomoc pri výkope hrobov. „Mám problémy s krížami, pri kopaní by som dlho nevydržal, preto som väčšinou kosil a robil čistiace práce okolo domu smútku.“ Štefanove zdravotné problémy sa postupne tak zhoršili, že z pohrebníctva musel odísť. Teraz poberá čiastočný invalidný dôchodok a je rád, že si môže privyrobiť predajom časopisu.

Inga hovorí, že Nota bene nie je len o peniazoch. Dostáva ju bližšie k ľuďom. „Predávam pred Billou blízko TPD v Petržalke a mám tam už veľa známych. Radi sa so mnou rozprávajú.

Som zhovorčivý typ a vždy si na nich nájdem čas. Občas mi pomôžu aj inak ako kúpou časopisu. Nedávno som pribrala a podarovali mi pekné šaty.“ Inga so Štefanom využívajú i naše poradenské služby. S podporou sociálnych pracovníkov sa snažia vyrovnať si podlžnosti u exekútora. Život vo dvojici a fungovanie v projekte Nota bene zlepšilo ich osobnú i finančnú situáciu. Zároveň je pre nich impulzom, aby na sebe ďalej pracovali.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Pomáhame slabým aj silným

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

INZERCIA