Nota bene 148 oktober 2013

kupujte

iba od predajcu s preukazom

148 / 2013

1,40

október miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

a ih Kn

Superkonzumenti

ie ťa

NOVÁ DOBA

nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 01.09. 2013 12:38 Dobrý deň. Nota bene si kupujem pravidelne, tentokrát som si ho kúpila od predajcu s číslom 1290 pri Ružinovskej nemocnici – veľmi milý pán.

Zdvihol mi náladu. Prajem mu len to dobré a veľa šťastia. Mamička Mirka so spiacim bábätkom.

12.09. 2013 18:56 Veľmi milý je predajca v Lidli v Banskej Bystrici – jeho číslo je 121. Jeho milé a vďačné slová mi spríjemnili deň. Prajem mu v živote len to najlepšie. Staňa, Banská Bystrica

nota bene 148

13.09. 2013 08:25 Pravidelne si kupujem Nota bene, vždy poctivo prečítam všetky články a v každom čísle nájdem niečo hodnotné. Všimla som si veľmi veľké zvýšenie kvality časopisu, čo sa týka grafického prevedenia, použitého papiera, ale aj obsahu.

V septembrovom čísle sa mi veľmi páčil článok o dennom centre v centre mesta. Vážim si Vašu veľmi záslužnú prácu a mám pocit, že musí byť veľmi náročná. Ja sa už niekoľko mesiacov snažím pomôcť kolegyni a jej dospelému, ale zatiaľ nie veľmi zodpovednému synovi, aby neostali na ulici. Veľa úspechov vo Vašej užitočnej práci Vám praje Vaša verná a nadšená čitateľka Michaela

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

ROZMARNÝ NÁVRAT POSVÄTNA

Mirabela Cinca

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Predajkyňa, ktorá nám vždy zdvihla náladu Mirabela by v októbri mala 30 rokov. U nás v Nota bene bola od apríla 2007. Mala dve deti, o ktoré sa starala aj jej stará mama, teda babička v Rumunsku. Mirabela bola na Slovensku s ďalším naším predajcom Constantinom.

Mali sme ju radi, vždy bola veľmi veselá. Na výdajni robila dobrú náladu, snažila sa nás učiť po rumunsky. Naučili sme sa napríklad ďakujem po rumunsky – Mulţumesc Mirabela!

Vyjadrujem obdiv Vašej práci. Tento rok sa mi výnimočne páčili časopisy z júna a z augusta. Najmä optimistické články o optimistických ľuďoch a ich nápadoch a aktivitách potešili srdce. Rozhovor s fínskym expertom bol zaujímavý: Nenašli by sa aj medzi slovenskými (asi skôr komunálnymi) politikmi ľudia, o ktorých by sa oplatilo písať (pozitívne!!!)? Mária

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

TÉMA RODIČIA NA RÁZCESTÍ

8

O tom, čo nám dáva a berie súčasná „epocha spotreby a zábavy” a prečo sa duchovné otázky stávajú tak "šmakózne" s českým religionistom a kazateľom Cirkvi bratskej Pavlom Hošekom.

Dnes si nevieme predstaviť, aké to bolo, keď detská obrna, čierny kašeľ či osýpky patrili k bežným diagnózam. Namiesto epidémií infekčných chorôb sa bojíme očkovania proti nim.

svet Superkonzumenti

Proti prúdu ZAPÁLENÍ PRE NOTA BENE

Žijeme v dobe konzumu a zábavy. Všade číha predajca. Vďačným cieľom marketingových aktivít sú deti. Vedci zo Spojených štátov skúmali, ako vplýva reklama na ich zdravie a životy.

Je nás desať, pracujeme pre združenie Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. Prečo sme si vybrali práve túto robotu, čo nás v nej drží a akí sme boli vo veku nášho časopisu?

12

15

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

22 PÚTNIK

veda

27

THE SKALA

IQ JE MÝTUS

O malé Anglicko na rozhraní Európy a Afriky sa škriepi Veľká Británia a Španielsko. Najnovšie pre obmedzovanie práv španielskych rybárov a kruté pravidlá na gibraltárskej hranici.

Tím kanadských vedcov tvrdí, že meranie inteligencie za pomoci klasických IQ testov je zavádzajúce.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

editoriál

UŽ SME MALI 12

vaše listy

11.09. 2013 15:52 Dobrý deň. Rada by som pozdravila predajcu s č. 121 z BB, ktorý predáva pri sásovskom Lidli. Tak ako on mi želá vždy veľa zdravia, aj ja mu prajem šťastie, zdravie a slnko v duši. A ďakujem za skvelý rozhovor s RR. Mária

4 ROZHOVOR

NEKROLÓG

z obsahu

2013 október

zostavil Peter Patrónsky

Pamätáte si, aké to bolo, keď ste mali dvanásť rokov?

Neboli ste ešte dospelým, no už ani úplne malým dieťaťom. Všeličo ste dokázali a mohli ste byť na seba hrdý.

Podobne sme na tom aj my zo združenia Proti prúdu, ktoré už dvanásť rokov vydáva časopis Nota bene.

Viac o ľuďoch, ktorí pracujú v našom tíme, si prečítate v článku Zapálení pre Nota bene na stranách 15 – 17.

Naša práca spája rôzne profesie, navzájom sa veľmi dobre dopĺňame. Konkrétny príklad takejto spolupráce nájdete v reportáži o našej predajkyni Anke na stranách 18 – 20.

Nota bene nie je len o tom, že ľudia bez domova si od nás za polovičnú cenu kúpia časopis, ktorého predajom sa živia. Našich predajcov podporujeme v tom, aby si vážili samých seba, aby sa zaujímali o svoj život a chceli ho zlepšiť. Ceníme si u nich aj ten najmenší krok vpred – napríklad to, že si vybavia občiansky preukaz, začnú sa starať o svoje zdravie, nájdu si brigádu či lepšie bývanie. Posmeľujeme ich, aby boli čo najviac samostatní. Mnohí však majú príliš komplikované problémy, ktoré rozmotávajú s pomocou našich sociálnych pracovníkov. Stretávajú sa s nimi na individuálnom poradenstve, spolu vyrážajú k lekárom či na úrady a na skupinových tréningoch sa aj s ďalšími predajcami delia o svoje skúsenosti, problémy a ich možné riešenia. Pri tom sa učia aj to, ako komunikovať s druhými ľuďmi a rešpektovať vzájomné odlišnosti, čím zvyšujú svoje šance uchytiť sa v spoločnosti.

Nebyť fundraisorky, manažéra inzercie či našej účtovníčky, nemohli by sme stále skvalitňovať a rozširovať naše služby. Bez redakcie a externých prispievateľov by predajcovia nemali originálny produkt – pouličný časopis Nota bene. A to by zase nevzniklo bez dvoch ľudí – nášho riaditeľa a jeho zástupkyne/šéfredaktorky, ktorí toto celé rozbehli. Doteraz prinášajú nové nápady a výzvy, no zároveň strážia praktickú stránku a dohliadajú na to, aby všetko fungovalo.

Neodmysliteľnou súčasťou tohto projektu ste aj Vy – náš čitateľ. Ďakujeme, že kupujete Nota bene od predajcov s preukazom a že si zaplatený časopis vždy vezmete. Takto podporujete konkrétnych predajcov, ale aj služby, ktoré pre nich robíme, a umožňujete naše dlhodobé fungovanie.

Nota bene je dvanásťročné dieťa, ktoré sa ešte stále učí a rozvíja, ale už má byť na čo hrdé.

Dagmar Gurová redaktorka

V ďalšom čísle na tému ČIERNOBIELA nájdete: Život medzi fotografiami

Camera obscura

Anna Fárová považovala fotografiu za vysoké umenie a robila všetko preto, aby to tak vnímali aj ostatní. Z pražského Umělecko průmyslového muzea ju vyhodili pre podpis Charty 77. Dovtedy tam stihla vybudovať prvú fotografickú zbierku a „objavila“ fotografov ako Josef Sudek či František Drtikol.

Je to svetlotesná „schránka“ s maličkým otvorom na jednej strane, ktorá aj z tej najvšednejšej skutočnosti dokáže urobiť čosi čarovné.

Jednoduchý prístroj si môžete vyrobiť zo škatule od topánok aj z orechovej škrupinky. A potom uvidíte, čo ste ešte nevideli.

3 Podporte Nota bene projekt sumou 4 €. Pošlite prázdnu SMS na číslo 826 v sieti všetkých SK operátorov. Ďakujeme!

Rozhovor

spracovala: jana michalová, sandra tordová | foto: daniel nagaj

nota bene 148

2013 október

Nedávno ti vyšla ďalšia kniha Kouzlo vyprávění. Prečo práve takáto kniha?

Od dětství mě velmi zajímala pozoruhodná moc příběhů změnit člověka. Vždycky mi vrtalo hlavou, čím to je, že když čtu Rychlé šípy nebo příběhy o Indiánech, když potom knihu odložím, mám dojem, jako by svět vypadal trochu jinak, jako by se víc podobal světu, o kterém jsem četl.

Máš nejaký príklad?

Velmi silně jsem si to uvědomil, když jsem jako kluk o prázdninách shlédl film Čelisti. Když jsme se pak šli koupat do místního rybníčku, strachy jsem vůbec nevlezl do vody. Mnohem později jsem začal číst knížky literárních vědců a kulturních antropologů, kteří se zabývají vlivem důležitých příběhů na utváření lidského myšlení. O zvláštní moci příběhů měnit způsob, jak vnímáme sebe a svět okolo, píšou mnozí teologové, psychologové, historikové. Hledal jsem knížku, která by jejich postřehy uvedla do souvislostí. Protože jsem takovou knížku nenašel, tak jsem ji sám napsal.

A nemal si chuť napísať radšej rovno nejaký príbeh?

Spisovatelé políbení múzou píšou velké a silné příběhy. My ostatní, méně nadaní, zůstáváme u nudných akademických úvah. (smiech) V té své knížce jsem dospěl k závěru, že jedním z nejzajímavějších teoretiků proměňující moci příběhů je C. S. Lewis, a samozřejmě jeho kamarád J. R. R. Tolkien. Tolkien ve svém málo známém článku nazvaném O pohádkách vysvětluje docela podrobně, jak příběhy působí. Ale daleko lépe pochopíme, co má na mysli, když si přečteme Pána prstenů, Hobita nebo Silmarilion.

KTO SME A KAM SMERUJEME

Rozmarný návrat posvätna A Bohové se vracejí, tak znie názov jednej z posledných kníh Pavla Hošeka. O tom, čo nám dáva a berie súčasná „epocha spotreby a zábavy“, a prečo sa duchovné otázky stávajú tak „šmakózne“ hovoríme s českým religionistom a kazateľom Cirkvi bratskej.

4

Aby ťa príbeh vtiahol, musíš si ho prečítať.

Dnes však deti čítajú stále menej. Prečo?

Aby se čtení stalo potěšením, chce to praxi, tak jako řízení auta. Přibývá dětí, které se nikdy nerozečtou, nezvyknou si objevovat radost a nadšení, které čtení literatury nabízí, ale až poté, co člověk vynaloží značnou námahu. Děti se příliš brzy dostávají k filmům. Divácký zážitek je v něčem mnohem intenzivnější, a na tom není nic špatného. Ale já si myslím, že četba je mnohem hlubší zkušenost. Čtení je totiž něco jako tanec, jako napínavá hra. Čtenář je spolutvůrcem literárního světa, o kterém čte. Moje Narnie je trochu jiná než tvoje. Proto si myslím, že knihy rozvíjejí myšlení a představivost dětského čtenáře mnohem víc než filmy.

Preto si svojim deťom za čítanie platil?

Ano, chtěl jsem je prostě nalákat. Motivovat je, aby překonali tu obtížnou fázi, kdy je čtení hlavně dřina a málo potěšení. Chtěl jsem, aby jim čtení zachutnalo, aby objevily radost nad knihou. Protože dobré rady nestačily, nabídl jsem jim obchod. Slíbil jsem jim korunu za přeč-

tenou stránku. Když potřebovaly peníze, četly víc a zafungovalo to. Čtou a rády. Od doby, kdy začaly číst samy od sebe, jsme to po vzájemné dohodě zrušili a dostávají jen měsíční kapesné.

Hoci sú Tolkienove príbehy stále populárne, na druhej strane sme stále cynickejší a prestávame veriť „veľkým príbehom“ a víziám o zlepšení sveta. Strácame v tejto dobe hromadne optimizmus do budúcnosti?

Postmodernita jako kulturní epocha, která vystřídala období modernity, ztratila její osvícenský optimismus. Dříve se zdálo, že pokrok „vpřed ke šťastným zítřkům“, ke spravedlivější společnosti bez bídy a utrpení, nemá vážnější překážku. S optimismem devatenáctého století skoncovala série tragédií dvacátého století – dvě světové války, dva totalitní režimy.

V naší postoptimistické době už budoucnost není populární téma, možná kromě apokalyptických hollywoodských velkofilmů. Politici a vědci dnes zápasí s bezradností tváří v tvář několika „globálním časovaným bombám“ jako je vyčerpání neobnovitelných zdrojů atd. Nevyřešený vztah k minulosti a vytěsnění budoucnosti, typické pro dnešní dobu, zákonitě posilují orientaci na přítomný okamžik. A ten je třeba naplnit zážitky, pokud možno až po okraj.

Prevláda v tejto dobe pocit neistoty, stratenosti? Kladú si dnes ľudia častejšie otázku „kto som“?

Většina našich předků se nemusela v otázkách základní životní orientace rozhodovat, nemuseli tak jako my volit mezi celou řadou nabídek.

„Člověk se jeví jako nevyléčitelně náboženský.“ A teď nemluvím o jogurtech, ale o hodnotových systémech. Současná doba před nás staví úkol najít a definovat vlastní identitu. Nedědíme ji jako tradicí předávanou samozřejmost, nedostáváme ji jako hodinky po dědečkovi. Není to tak, že bychom od dětství nacházeli sami sebe v nějakém silném kulturním příběhu, který by nám poskytl orientaci, který by nám napověděl, jak máme vychovávat děti, jak milovat, bojovat, žít a umírat. Musíme svůj příběh najít sami.

A není to lehké. Je to výzva, která silně doléhá na vědomí současného západního člověka.

Veliká výhoda doby, ve které žijeme, je svoboda. Můžeme do značné míry volit svoji vlastní životní cestu. Pro nás je to samozřejmost, pro naše předky v tradičních kulturách to bylo nepředstavitelné – možnost volit bydliště, povolání, víru, životní styl. Dnes je těch možností tolik, že z toho jde hlava kolem. A tak ochutnáváme: cestování, umění, ale i duchovní zážitky. Nabízí se řada cest: křesťanství, buddhismus, hinduismus, taoismus, šamanizmus, marxismus...

Pestrosť predsa nie je na škodu. Alebo áno? Úskalí spojené s pestrobarevnou mnohostí současné kultury spočívá v tom, že většinou nemáme dost času obeznámit se všemi možnostmi a kvalifikovaně si vybrat. Náš výběr je pak buď náhodný, nebo jen ochutnáváme, tu a tam si něco zajímavého uzobneme, ale často nejdeme dostatečně hluboko. Pokud hledáme v oblasti duchovních hodnot, není snadné se vyvarovat „náboženského kutilství“, tedy utváření vlastního „spirituálního jídelníčku“, šitého na míru konkrétního spotřebitele. Proto se mluví o spiritualitě bramborového guláše, o vytváření liturgických sendvičů a duchovních koktejlů, o vyzobávání rozinek z nábožensko-kulturní nabídky. Přitom všechny ty prastaré duchovní tradice se shodnou v tom, že skutečnou hloubku najdeme, až když na zvolené cestě dostatečně pokročíme. Nějakou dobu může být hravé surfování a brouzdání na náboženském moři inspirující, ale většinou dříve či později narazíme na otázku, zda by nestálo za to vyjet na hlubinu.

To je požehnání a zároveň úskalí pestrobarevné nabídky duchovních směrů, která nám je dnes dostupná.

To je však už cesta záväzku – a to nie je príliš populárne.

Není. To, čeho si současná kultura nesmírně cení, a jistě právem, je autonomie a svoboda.

Včetně možnosti kdykoliv svou cestu změnit, zahnout, odbočit, aniž bych se vykazoval nějaké autoritě. Kulturní dějiny Evropy jsou žel plné ne zcela šťastných zkušeností se zneužitím náboženské autority. Proto jakmile dnes náboženské instituce vyvolají podezření, že chtějí mluvit do svědomí lidí, jsme všichni ve střehu. Ne zcela šťastné zasahování církví do svědomí věřících často v minulosti vedlo k rozčarování a velké zdrženlivosti vůči závaznému výkladu víry. Na druhou stranu je ale pravda, že závazek je ve víře nezbytnou podmínkou skutečné hloubky, je to ale spíš závazek vůči Nebi.

A nehrá tam svoju rolu aj strach z pocitov viny? Veď ak niečo myslíš skutočne vážne, skôr či neskôr zistíš, že zlyhávaš.

Ano. A to je nesmírně citlivá oblast. Ve svých pocitech viny jsme velmi zranitelní. I laskavý a zbožný pan farář může bezděky trápit své ovečky pocitem viny. Problém je, že jde docela často o patologický pocit viny, který je třeba spíš léčit, než ho učinit těžištěm duchovního života nebo jím manipulovat neurotické věřící.

Náboženská autorita žel někdy nepříliš citlivě vstupuje na svatou půdu niterného vztahu mezi člověkem a Bohem, a to právě rozjitřováním pocitu viny. Nikdo se ale nemůže stát správcem mojí viny či neviny před Bohem.

Vždyť ani já sám sobě a svým třináctým komnatám často nerozumím. Jak by jim mohl lépe rozumět někdo jiný?

5

nota bene 148

2013 október

Bojoval si aj ty s pocitmi viny?

Já mám dojem, že jsem se s pocitem viny narodil (smiech). Je zřejmé, že když se člověk cítí provinile, a neví, co provedl, je to spíš falešný pocit viny, s jakým se setkáváme u dětí, jejichž rodiče se rozvedli. To tragické dětské přesvědčení, že kdybych si čistil zoubky a uklízel v pokojíčku, máma s tátou by zůstali spolu. Na druhou stranu ale musím říci, že někdy se stává, a já jsem toho příkladem, že tento ne zcela zdravý pocit viny může vést člověka k duchovnímu hledání. Bohužel ale v dějinách náboženství najdeme systémy, které v lidech takovouhle trýzeň duše pěstují či zasívají. Ono se o dost lépe vládne, když se všichni cítí provinile, aniž by vlastně věděli proč.

v tom dopřát maximální svobodu. A jen jsme trnuli. Ale svou životní cestu si holt musí každý zvolit sám.

Povedal si, že cirkev často dáva odpovede na otázky, ktoré už nikto nekladie. Ako to myslíš?

Církev obvykle bývá v dobrém slova smyslu konzervativní a vůči nejrůznějším módním vlnám opatrná. Někdy se ale stává, že se ve vztahu ke současné kultuře dostane do skluzu.

A to už dobré není. Brilantní odpovědi na palčivé otázky šedesátých let se v církvi objevují tak v devadesátých letech – zhruba v době, kdy generace šedesátých let pomalu odchází ze scény dějin. A církev pak prostě odpovídá na otázky, které už nikdo neklade. Zkusím to ilustrovat známou historkou: Jeden z organizátorů veřejné křesťanské akce měl v boční ulici zaparkované auto s velikou nálepku Jesus is the answer (Ježiš je odpoveď). Nějaký potměšilý vtipálek mu tam připsal: ...and what was the question? (...a na jakou otázku?)

Čo si myslíš o spovedi?

Mně se zdá, že je to naprosto geniální ustanovení, a přesně z toho důvodu, o kterém se bavíme. Nemám se zpovědí ve formě svátosti smíření zkušenost z „první ruky“. Ale mám věřícího přítele, který je vlastně můj zpovědník, i když ten vztah není formalizovaný. Já mu říkám, co řeším, co jsem zvoral, a je toho dost, a on se snaží mi radit. A ujistit o tom, že i přes moje příšerné vlastnosti to se mnou Pán Bůh nevzdává. Myslím si, že psychoterapie je do značné míry vlastně sekularizovaná zpověď.

Zdá sa, že záujem o duchovné otázky rastie.

Ako to vidíš?

Pro spoustu mladých lidí začíná být zajímavé hravě experimentovat s tajemnem, duchovnem a nadpřirozenem. Podle průzkumů je to tak čím dál víc i u Čechů, kteří se jinak považují za nevěřící. Zájem o horoskopy, amulety a podobné zboží roste. Obchod s duchovně zaměřenou literaturou se velmi čile rozvíjí. Spiritualita je dnes cool, je šmakózní. Na rozdíl od tradičního náboženství, které je spíše neoblíbené.

Lidé jako zákazníci náboženského trhu občas zajedou na meditační víkend, občas si přečtou duchovně zaměřenou knížku, občas se setkají s podobně orientovanými hledači. Ale náboženské nároky spojené s organizací, s členskými závazky nebo povinnostmi jsou v české společnosti stejně nepopulární jako dříve.

Myslíš si, že je potreba spirituálneho naplnenia univerzálna?

Na jednu stranu si musíme uvědomit, že v dějinách lidstva byly kultura a náboženství až donedávna téměř vždy dvě stránky jedné mince.

Kultura, která by nebyla náboženská, je novodobý jev. Člověk se jeví jako nevyléčitelně náboženský. Je to zřejmé, i když se podíváme na oba pokusy dvacátého století o nenáboženskou nebo bezbožnou kulturu: komunismus a nacismus. U těchto ideologií a režimů najdeme většinu definičních znaků kvazináboženství.

Na druhou stranu ale nemůžeme tvrdit, že člověk, který nemá potřebu náboženské dimenze, je defektní, že mu něco k plnému lidství chybí.

6

Proč bychom to měli tvrdit? To by znamenalo, že mu rozumíme lépe, než on rozumí sám sobě.

Nie je vo svete plnom chaosu náboženstvo taká záchranná sieť?

Pestrá mnohost nabídek a příležitostí, o které jsme mluvili, může vést ke zmatku a nejistotě, k roztříštěnosti vědomí, k postrádání těžiště nebo pevné půdy pod nohama. Člověk se dnes často cítí jako divák mačkající ovladač televize, kde se v náhodném sledu střídají film pro pamětníky s filmem o přírodě, kreslená pohádka nebo sportovní utkání. Je jako návštěvník mnoha světů, které jsou ale mimoběžné a nemají jakoukoli vzájemnou souvislost. Takže pochopitelně roste poptávka po pevném bodu, po nalezení těžiště vlastní identity.

Svoboda je totiž někdy „děsivá“ a vrhá člověka do etických dilemat a existenciálních krizí, nutí ho rozhodovat se a volit. A k takovým volbám člověk nezbytně potřebuje spolehlivá vodítka. Potřebuje návod jak žít, jak se „cítit doma ve vesmíru“, a proto hledá, nebo dokonce vytváří nábožensko-kulturní kánony správného chování.

Hovorí sa, že je ľahšie uveriť v Boha ako v cirkev.

Nepochybně. Nedůvěra k církvi je dnes až nezaslouženě vysoká. Je to někdy skoro komické, občas se mi stává, že jako religionista mluvím v rádiu o nějaké tradici či svátku, a do povídání o Mikulášovi a dárečcích pro děti najednou zavolá rozzlobená paní a začne rozhořčeně nadávat na církev. Čechov často považujú za národ ateistov. Súhlasíš s tým?

Návštevníků bohoslužeb tradičních církví ubývá i v jiných zemích, to je obecnější trend. Odhad počtu více méně přesvědčených ateistů v ČR se pohybuje zhruba mezi pětinou a čtvrtinou, což zhruba odpovídá počtu ateistů v jiných zemích střední a západní Europy. Podle řady výzkumů Češi mezi ostatními národy nevynikají ani tak počtem ateistů, jako spíše nedůvěrou vůči náboženským institucím.

Prečo je to tak?

Souvisí to se zložitými zákrutami českých kulturních a politických dějin. Češi si své „češství“ museli vyvzdorovat na poněmčujícím vlivu Rakouska

a katolickou církev přitom vnímaly jako spojence rakouské nadvlády. Typicky českým postojem k církvi se stalo podezření, že slouží jen vlastním zájmům a vyhřívá se v přízni mocipánů. Církev by podle většiny Čechů neměla být mocná a bohatá, ale chudá a sloužící. V české literární představivosti se vytvořil archetyp tlustého preláta se zlatým prstenem, který zrazuje ideály, jež hlásá.

Myslím, že tento postoj není úplně spravedlivý.

Církev v české kotlině podle všeho není hříšnější ani ziskuchtivější než církev v jiných zemích, kde jí lidé důvěřují daleko víc. Každopádně musí česká církev čelit bedlivé pozornosti novinářů a podezíravému pohledu velké části veřejnosti, což ji zároveň v jistém smyslu kultivuje.

Ty ale chodíš do kostola a tvoje deti tiež.

Přiznám se, že mám upřímnou radost z toho, že moje dospívající děti zapadly do party mládeže v našem sboru. Společně s ostatními mládežníky navštěvují seniory, připravují letní tábory pro děti a dělají věci, ze kterých má každý rodič radost. Oba si předtím prožili složité období, oba se na čas chytli špatný party. S manželkou jsme se snažili jim

Aké otázky by si dnešná cirkev mala klásť?

V každé době a kultuře patří k poslání věřících pozorně a pokorně naslouchat současníkům a snažit se, jak říká Tomáš Halík, číst znamení doby. To znamená hledat a nacházet otázky, touhy a potřeby, které vyjadřuje současná kultura v písních, filmech, knihách, v rádiu a v televizi. Zkrátka pozorně sledovat, jak se ve stávající kultuře zrcadlí věčné otázky lidstva: kdo jsme, odkud jsme přišli a kam směřujeme. A najít souvislost mezi těmito otázkami a křesťanskou vírou, láskou a nadějí. Mluvit s hledajícími lidmi dnešní doby tak, aby to dávalo smysl. Ježíš mluvil jazykem lidí, ke kterým byl poslán, proto jsou jeho úvahy plné obrazů galilejského zemědělství a rybolovu. Když budou křesťané dnes mluvit se svými sousedy a kamarády o koukoli mezi pšenicí a lovení ryb v Genezaretském jezeře, budou působit trochu jako mimozemšťané. Dnes je třeba mluvit o víře, lásce a naději jazykem Evropanů dvacátého prvního století.

Máš nejakú Achillovu pätu? Miesto, kde si naozaj zraniteľný?

(Ticho) Děti. Ve vztahu k dětem jsem ten úzkostnější rodič, manželka je daleko víc v klidu. Já si totiž představuju všechno, co jsem já dělal v jejich věku, a to mně naplňuje hrůzou. (smiech) Asi se o děti bojím víc, než bych měl.

Znamená to, že o Bohu nepochybuješ?

Pochybuju docela dost a při vší úctě se s Pánem Bohem někdy přu. I když nejvíc asi pochybuju o sobě. Můj život byl kdysi docela príma, ale dneska bych řekl, že mu chyběla hloubka. Pak jsem potkal několik opravdu zajímavých věřících lidí. Měli něco v očích, co mi nedalo spát. A tak jsem se jednou večer zavřel ve svém pokoji a poprvé v životě se velmi neohrabaně modlil. A najednou jakoby všechno dostalo jeden rozměr navíc, jako bych opravdu vstoupil do rozhovoru s Někým, kdo na mě celou dobu čekal. Hledal jsem vyřešení smyslu života a pocitů viny a strachu z nemoci, a našel jsem mnohem víc.

Víc, než jsem si vůbec dokázal přát…

Nikdy si nespochybnil svoje rozhodnutie pre kresťanstvo? Nelákalo ťa hľadať pravdu v iných náboženstvách?

Lákalo. V jiných náboženstvích je přece mnoho pravdy a moudrosti. Neumím si představit, jak bych mohl považovat nesmírně hluboké myšlenky některých buddhistických mistrů, židovských rabínů nebo hinduistických mudrců za dílo temných sil. Myslím, že je to velké neštěstí, když se křesťan nechá vlákat do postoje, že všechno mimo křesťanství musí být špatně. Jak říkali už církevní otcové před mnoha staletími: všechna pravda je Boží pravda, ať ji najdeme kdekoli.

Všechno dobro a krása je z jednoho Zdroje. Někteří z církevních otců pevně věřili, že Herakleitos, Sokrates, nebo i Buddhovi žáci byli na cestě k Pravdě. Zdá se mi to jako mnohem moudřejší a pokornější postoj, než hledět na všechny ostatní tradice s nedůvěrou a podezřením.

Takže každý má svoju pravdu?

Tak to já opravdu nevím. Vím jen, že cesta, po které jdu a na kterou své přátele zvu, je cesta Ježíše Krista. Kolik pravdy je na jiných cestách? Líbí se mi, jak na tuhle otázku odpovídá Tomáš Halík: Abych znal odpověď, musel bych být Bůh.

Doc. Pavel Hošek Th.D.

Bojíš sa smrti? sa narodil v roku 1973. Píše knihy, prednáša Součástí mojí cesty k víře byl i strach ze smrti. a pôsobí ako vedúci Katedry religionistiky na Měl jsem tehdy docela vážnou nemoc a něja- Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karkou dobu to vypadalo docela špatně. Otázka lovej v Prahe. Napríklad je autorom kníh Kouzsmrti byla pro mě důležitým podnětem k hle- lo vyprávění, A Bohové se vracejí, C. S. Lewis dání smyslu života. Teď to pro mě není tak pal- – mýtus, imaginace a pravda. Žije v Prahe spočivě naléhavé téma. Nejspíš proto, že to prostě lu so svojou manželkou Vierkou a štyrmi deťmi. odevzdávám Pánu Bohu – v důvěře, že smrtí všechno nekončí. Ano, křesťanství je tak trochu Ďakujeme ďalším účastníkom rozhovoru, Bolkovi a Zuzane. o tom, že láska je silnější než smrt.

7

TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 148

2013 október

Očkovať, neočkovať a ak áno, tak proti čomu a kedy – to sú teraz na Slovensku jedny z najvášnivejšie diskutovaných otázok. Na anonymných internetových fórach vyvolávajú agresivitu kombinovanú s hystériou a každý, kto sa k nim vyjadrí pod svojím menom, stáva sa pre tú ktorú stranu verejným nepriateľom.

Spor sa dostal až pred Ústavný súd, ktorý má rozhodnúť, či legislatíva o povinnom očkovaní je v súlade s našou Ústavou. Bez ohľadu na to, či nám aj v budúcnosti štát očkovanie prikáže, naše osobné rozhodnutie môže ovplyvniť život iných – celej spoločnosti.

Kiahne vyhubila vakcína

RODIČIA NA RÁZCESTÍ

V 18. storočí zabíjali pravé kiahne (variola) 400 tisíc ľudí ročne len v Európe. Preživším po nákaze ostali škaredé jazvy a tretina z nich prišla o zrak.

Vírusové ochorenie napádalo chudobných rovnako ako bohatých, najčastejšími obeťami boli dojčatá a malé deti. V tom čase do Európy prenikla prvá ochranná metóda – variolizácia. Vychádzala z pozorovania, že kto raz kiahne prekoná, viac na ne neochorie. Do nosa alebo na poškrabanú pokožku zdravých ľudí sa naniesol sekrét z „pľuzgierov“ na koži chorého a očakávalo sa, že dostanú kiahne v slabšej forme. Túto primitívnu ochranu si zvolili aj napriek riziku, že choroba mohla niektorých zasiahnuť silnejšie a mohli zomrieť, stať sa zdrojom novej epidémie alebo sa pri procedúre nechtiac nakaziť aj syfilisom či tuberkulózou. Bolo to stále bezpečnejšie, ako by epidémiám kiahní čelili úplne nechránení.

Angličanku Lady Wortley Montague nič neodradilo od toho, aby zákrok vyskúšala na vlastných deťoch. Sama totiž na kiahne ochorela a bola odhodlaná uchrániť rodinu pred ich pustošivým efektom. Až vďaka jej príkladu sa v Anglicku stala variolizácia bežnou praxou, ktorú neskôr nahradila prvá skutočná vakcína vytvorená anglickým lekárom Edwardom Jennerom. Prostredníctvom celosvetového povinného očkovania sa v roku 1979 podarilo pravé kiahne úplne vyhubiť. Choroby ako záškrt, čierny kašeľ či osýpky sa naďalej šíria v krajinách s nedostatočným počtom zaočkovaných ľudí.

Na Slovensku sa objavovali ešte v 50. rokoch.

Epidémie týchto a ďalších vysoko nákazlivých ochorení strašili ľudí tak, že boli ochotní podstúpiť očkovanie už v jeho začiatkoch. Radšej sa vystavili riziku ťažkej reakcie ako istej nákaze, ktorá často znamenala vážne následky alebo smrť.

Dnešné vakcíny sú neporovnateľne bezpečnejšie, no s chorobami, proti ktorým nás chránia, sa na Slovensku už nestretávame. A práve to v mnohých vyvoláva pochybnosti, či vakcíny skutočne potrebujeme.

Dnes si už nevieme predstaviť, aké to bolo, keď detská obrna, čierny kašeľ či osýpky patrili k bežným diagnózam. Namiesto epidémií infekčných chorôb sa teraz bojíme očkovania proti nim.

„Odporúčam každému, aby si naštudoval, čo sú tie choroby zač, aké komplikácie pri nich hrozia, aké sú rizikové faktory, ako sa prenášajú, kde sa vyskytujú, v akom množstve, u akých skupín

Prvé očkovanie u nás zaviedla Mária Terézia. Bolo proti kiahňam, na ktoré zomreli jej tri deti.

POVINNÉ OČKOVANIE JE PÁLČIVOU TÉMOU

8

Bezstarostné časy

obyvateľov..., ako aj riziká očkovania príslušný- „Čítala som brožúrky oboch strán a v oboch prími vakcínami a jeho (ne)účinnosť, porovnali si padoch sa mi zdali nevyvážené. Na silu sa ma tieto dve riziká a vybrali si to menšie,“ hovo- snažili stiahnuť na svoju stranu. Cítim sa ako rí inžinier Marián Fillo, ktorý spravuje stránku medzi dvomi mlynským kameňmi – neverím slobodavockovani.sk. Pripúšťa, že niekto môže jedným ani druhým, tak som očkovanie svojmať životné podmienky, životný štýl či prácu, ho syna zatiaľ odložila,“ hovorí Maja, matka v ktorej riziko choroby prevýši riziko očkova- dvojročného chlapca. Je obklopená viacerými nia proti nej. Skôr by však povedal, že v sloven- rodičmi, ktorí sa rozhodli podobne. „Pre svoje deti chcú to najlepšie, veľa vkladajú do výchoských podmienkach to platí málokedy.

Zatiaľ sa naozaj môžeme tešiť, že ochorenia zo vy, zdravej výživy, veria na silu imunity.“ Majini skupiny povinného očkovania nám takmer ne- najbližší sú skôr skeptickí voči establishmenhrozia. Táto „bezstarostná“ situácia však moh- tu a prikázaniam „zhora“, ale spoločne zvažula vzniknúť len preto, že máme za sebou celé jú faktory za aj proti očkovaniu. „Ešte stále negenerácie zaočkovaných detí – v roku 1919 sa viem, či jeho dobro preváži nad rizikami.“ v bývalom Československu zaviedlo povinné oč- Očkovanie je prevenciou, myslením do budúckovanie proti pravým kiahňam. Ďalšie povinné nosti. Tým sa líši od liečby, ktorej účinok vidívakcíny nasledovali po druhej svetovej vojne. me čoskoro a sme za ňu vďační, lebo nám uľaAk by sme teda chceli zvažovať skutočné rizi- ví. Tendencia popierať vedecky overené fakty, ká chorôb a očkovania proti nim, museli by sme ktoré hovoria o vzdialených následkov súčassa zamyslieť nad tým, čo nám hrozí, keby sa zá- ných rozhodnutí nie je ničím zriedkavým v tom škrt, osýpky alebo čierny kašeľ znova rozšírili. sa odporcovia očkovania podobajú fajčiarom, A to je pri poklese zaočkovaných len otázkou času. ktorí si nepripúšťajú dokázanú súvislosť me„Ak by sme neočkovali, choroby ako detská obrna dzi fajčením a rakovinou. by sa promptne vrátili a ak už raz detskú obrnu „Preventívnym opatreniam sa ľudia často máte, neexistuje na ňu žiadna liečba. Nikto ne- podrobujú s nevôľou, pretože sa zvyčajne týmôže uprednostňovať riziko meningitídy (zápal kajú zdravých, ktorí nemajú ťažkosti a necítia mozgových blán), ktorá môže zabiť skôr, než sa sa ohrození stratou zdravia. Prevenciu berú dá liečiť, keď existujú bezpečné a efektívne vak- ako obmedzovanie svojho súkromia, zvykov cíny,“ povedal pre Nota bene profesor David Salis- a životného štýlu,“ hovorí docentka Krištúfková. „Efekt preventívnych opatrení prijatých v celej populácii jednotlivec niekedy ani nevníma, pretože choroba u neho nevznikne, prejavuje sa však na celospoločenskej úrovni, a to v priebehu piatich až desiatich rokov od prijatia. Rovnako to je aj v prípade, keď sa preventívne opatrenia prestanú dodržiavať.“ bury, riaditeľ Imunizácie na Ministerstve zdravotníctva v UK. Okrem toho, že je zodpovedný za ná- Modelová situácia rodný program imunizácie, pracuje pre Svetovú Pre Maju je najdôležitejšie to, že jej syn je tezdravotnícku organizáciu na Globálnom progra- raz zdravý. „Nechcem ho vystaviť riziku komme pre vakcíny aj ako pomocný člen Globálnej plikácií po očkovaní kvôli niečomu, čo nikdy poradnej komisie pre bezpečnosť vakcín. nemusí nastať. Lekári sú síce odborníci na V prípade poklesu zaočkovanosti by sa ani Slo- zdravie, ale ich rozhodnutia zasahujú do toho, vensko nevyhlo návratu nebezpečných infekč- čo je pre rodiča bytostne dôležité.“ ných chorôb, ktoré nám dnes pripadajú také Modelovou situáciou pre pochybovačov teda vzdialené. „Choroba sa nevráti ihneď v takej mie- môžu byť krajiny, v ktorých odpor proti očkore, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až o nie- vaniu vrcholil oveľa skôr než u nás. Pred vyše koľko rokov, niekedy až o desať,“ hovorí lekárka, desiatimi rokmi klesol v UK počet zaočkovaepidemiologička Zuzana Krištúfková z Fakulty ných MMR vakcínou proti osýpkam, mumpsu verejného zdravotníctva na Slovenskej zdravot- a rubeole. Výsledkom bola epidémia osýpok níckej univerzite v Bratislave. „V roku 2005 sa na vo Walese, ktorá sa rozmohla koncom minuSlovensku prestali očkovať deti žijúce v prostredí lého roka. Do apríla tohto roka len v Swansea nízkeho hygienického štandardu proti hepatitíde zaznamenali vyše 900 nakazených. „Keď čosi A, v roku 2008 sa objavili prvé epidémie. Očkova- takéto prepukne, to najlepšie, čo sa dá urobiť, nie je vedecky overené najúčinnejšie preventív- je ponúknuť očkovanie hlavne najviac dotknune opatrenie a spolu s dostupnosťou pitnej vody tým vekovým skupinám, ale aj všetkým tým, zachránilo najviac ľudských životov.“ ktorí ostali nezaočkovaní,“ hovorí profesor Salisbury. Potvrdzuje, že súčasná epidémia je deNevedia, komu veriť dičstvom minulosti. Očkovanie v UK nie je poU nás však pribúda rodičov, ktorí napriek vinné a prikazovať ho v dobe najväčšej paniky všetkým vedeckým argumentom očkovanie z vakcíny MMR by bolo podľa profesora Salisrozhodne odmietajú alebo ho odkladajú, pre- buryho veľmi nepopulárne. Dnes dáva svoje tože nevedia, komu veriť. deti zaočkovať väčšina rodičov v UK dobrovoľ-

„Kolektívna imunita závisí od kolektívnej zodpovednosti.“

9

nota bene 148

ne. „V súčasnosti je naša zaočkovanosť MMR okolo 95 percent, za týchto okolností by nátlak nebol vhodný.“ Epidémia osýpok tento rok zasiahla aj Holandsko či Nemecko. V amerických štátoch Washington, Wisconsin, Montana vlani zápasili s nákazou čierneho kašľa – všetko sú to oblasti s bujným antivakcinačným hnutím. Podľa časopisu Forbes počas epidémie zomrelo desať detí, väčšinou dojčiat, ktoré boli príliš malé na to, aby ich mohli proti tejto chorobe zaočkovať. U detí do prvého roku života má čierny kašeľ najťažší priebeh. Napriek liečbe zomiera až 80 percent nakazených.

Banálne choroby?

Stránka slobodavockovani.sk informuje, že „osýpky, príušnice, ružienka, ovčie kiahne či čierny kašeľ sú choroby, ktoré v našich podmienkach nie sú smrteľné, a je v zásade dobré ich prekonať v detskom veku, lebo tým získame celoživotnú imunitu“. Maja verí, že zdravé telo jej syna by sa s týmito ochoreniami dokázalo vyrovnať bez komplikácií. „Keby išlo o ľahké ochorenia, nikto by proti nim očkovaciu látku ani len nevyvíjal,“ hovorí doktorka Krištúfková. „Vývoj očkovacej látky je veľmi drahý, ale spolu s nákladmi na očkovanie musí byť lac-

10

nejší ako liečba ochorenia a náklady spojené osýpkam zaočkovaných každý rok viac ako 98 s jeho trvalými následkami. Nehovoriac o tom, percent detí, nemáme domáce osýpky už od že smrť sa peniazmi vyčísliť nedá. Ani štát by roku 1998. Takých krajín na svete veľa nie je.“ neinvestoval finančné prostriedky na prevenciu banálnych chorôb.“ Kolektívna zodpovednosť Jedno z desiatich detí chorých na osýpky do- Nezaočkované deti v jednom ročníku narodestane zápal stredného ucha. Jedno z dvadsia- nia u nás nedosahujú ani 0,5 percent. Počet rotich má zápal pľúc, jedno z tisíc zápal mozgu. dičov, ktorí odmietnu dať zaočkovať dieťa bez A jedno z tisíc detí chorých na osýpky zomrie. kontraindikácií, však stúpa.

U tehotných žien hrozí potrat alebo predčas- Podľa doktorky Krištúfkovej v takomto prípade né narodenie dieťaťa. Ešte závažnejšie sú ne- rodič ohrozuje vlastné dieťa, ale aj deti, ktoré skoré komplikácie, keď po prekonaní ochore- ešte nie sú zaočkované, pretože na to nedosiahnia v rannom detstve môže vírus pretrvávať li správny vek alebo ich zdravotný stav očkovav mozgu, po čase sa aktivovať a spôsobiť smr- nie vylučuje, a aj tie, ktoré si nevytvorili ochranteľné degeneratívne ochorenie – subakútnu nú hladinu protilátok. „Väčšinou sú to deti choré, sklerotizujúcu panencefalitídu, pri ktorej po- napríklad s onkologickým ochorením. Tie budú stupne odumiera nervová sústava. v čase epidémií zomierať ako prvé. Pri vysokej Pred návratom infekčných chorôb sme chráne- zaočkovanosti sú tieto deti chránené ostatnými ní vtedy, ak dosiahneme istý pomer zaočkova- zaočkovanými. Kolektívna imunita závisí od úrovnej populácie. Ten je pri každom ochorení iný. ne kolektívnej zodpovednosti,“ dodáva lekárka. „Viac ako 95 percent je to pri osýpkach, ktoré „Neviem, či je niekto ochotný riskovať, že svoje diemajú takmer stopercentnú nákazlivosť – kaž- ťa poškodí očkovaním preto, aby aj iné ostali zdradý, kto nemá protilátky proti osýpkam, ochorie, vé. Ja nie,“ vyjadruje Maja obavy mnohých rodičov. ak sa stretne s chorým na osýpky. Protilátky „K vakcínam mám rezervovaný postoj aj preto, že možno získať jedine očkovaním alebo prekona- podľa mňa sa podávajú príliš malým deťom. Začíním ochorenia. Žiadne iné spôsoby zvyšovania na sa s nimi priskoro na to, aby bolo jasné, či je dieimunity nepomôžu,“ hovorí doktorka Krištúf- ťa naozaj zdravé a či je preň očkovanie bezpečné.“ ková. „Na Slovensku vďaka tomu, že je proti Slovenský očkovací kalendár zostavujú odbor-

2013 október

níci na základe vedeckých poznatkov, dlhoročnej praxe, odporúčaní renomovaných odborných inštitúcii, ako sú Svetová zdravotnícka organizácia a Európske centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb. „Jeho správnosť dokazuje priaznivá situácia vo výskyte chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje. Nebojím sa tvrdiť, že je jeden z najlepších, ak nie najlepší v Európe. Vakcíny, ktoré sa u nás používajú, sú určené pre istý vek a vtedy sa aj podávajú,“ hovorí doktorka Krištúfková. Odklad očkovania nemusí dieťa ochrániť pred prípadnými nepriaznivými účinkami. Ak sa čaká dlho, môže to byť skôr naopak.

Všetko, čo lieči, môže byť pre niekoho škodlivé – aj kamilkový čaj dokáže vyvolať nepríjemnú alergickú reakciu. „Opuch a zvýšená telesná teplota sú očakávanou reakciou po očkovaní. Očkovacie látky však neobsahujú pôvodcu (vírus alebo baktériu) v takom stave, aby vyvolali ochorenie,“ hovorí doktorka Krištúfková. Nežiaduce účinky či poškodenia zdravia po očkovaní, ktorými odporcovia očkovania argumentujú, sú mimoriadne vzácne. „Deti sa očkujú v čase, keď sa u nich môžu objaviť rôzne vážne ochorenia, ktorých príčina zatiaľ nie je známa. Často sú to ochorenia s genetickým pod-

kladom, ktoré čakajú na takzvaný spúšťač.

Niekedy je to prechladnutie, inokedy stres, možno aj očkovanie. Ani očkovanie, ani prechladnutie alebo stres však nie sú príčinou vzniku tohto ochorenia. Možno by vzniklo o týždeň neskôr, ale neočkovaním by sa mu nezabránilo. Prekonanie ochorení, proti ktorým sa povinne očkuje, je dokázanou príčinou vážnych poškodení zdravia, ktoré sa objavujú mnohonásobne častejšie ako poškodenia po očkovaní.“

Udržať si zdravý rozum Dorota nosí svojho malého syna v šatke, spáva s ním v jednej izbe a robí všetko to, čo pre neho považuje za najlepšie. Aj ona zachytila horlivé diskusie o očkovaní a neskôr túto tému preberala s troma čerstvými mamičkami zo svojho okolia. „Každá z nás tápala. Tie reči na internete naozaj veľmi zvádzajú neočkovať. Rozumiem argumentom oboch strán, ale dieťa som si dala zaočkovať – synov zdravotný stav bol vynikajúci a konzultovala som to s dvoma pediatrami, ktorých názoru dôverujem. Obaja mi odporučili očkovať.“ Dorota si veľmi chváli svoju pediatričku. „Odpovedala na všetky moje otázky. Je zároveň mimoriadne opatrná, o čom ma presvedčila, keď syn za-

reagoval negatívne na prvé očkovanie – bol malátny a spavý. Lekárka to nebrala na ľahkú váhu a hoci sa jej zdal v poriadku, odporučila nás pre istotu k neurológovi. Synov stav sa nakoniec spontánne zlepšil.“ Napriek tejto skúsenosti Dorota nestratila dôveru v odborníkov. „Ak kričíme, aby matky rozhodovali o zdraví svojich detí, načo potom máme doktorov? Udržať si zdravý rozum – to je asi najdôležitejšie. Veď lekár by mal najlepšie vedieť posúdiť, čo je pre dieťa zdravé alebo rizikové. Ja sa tiež nemontujem do stavby mostov, aj keď si viem predstaviť krajšie stavby v tejto republike.“ Rozvírené emócie, nedostatočné a neoverené informácie a spochybňovanie autorít robí z očkovania ideálny cieľ pre konšpiračné teórie, ktoré ľuďom uľahčujú chápanie sveta a robia ho predvídateľnejším. Takéto schematické myslenie môžeme prekonať vysokou informovanosťou a teraz na to máme najlepšiu pozíciu: vidíme nie len súčasnosť s prípadnými komplikáciami z očkovania a nulovým výskytom týchto ochorení v našej krajine, ale aj možnú budúcnosť – lokálne epidémie na Západe a dobrovoľný návrat k očkovaniu.

Zdroj: expolrable.com, bbc.co.uk, ockovanieinfo.sk

11

Svet

text: sandra tordová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 148

Deti v pazúroch trhu

Superkonzumenti Žijeme v dobe konzumu a zábavy. Všade číha predajca. Vďačným cieľom marketingových aktivít sú deti. Vedci zo Spojených štátov skúmali, ako vplýva reklama na ich zdravie a životy.

U malej Brendy je párty. Izba sa vlní radost- mom marketingovej firmy GIA (Girls Intelligen- láka firma na stránke GIAheadquarters.com ným vzrušením pozvaných detí. Americký do- ce Agency). Napriek romantickému názvu, fir- osem až desaťročné dievčatá. Deti v zraniteľkument Konzumujúce deti (Komercionalizácia ma nemá nič spoločné so špiónmi ani so CIA. nom veku priťahuje šanca cítiť sa výnimočne, detstva) ukazuje malú hostiteľku, ako prináša Jedinou misiou malej „tajnej agentky“, ktorá „cool“, byť tými, čo udávajú trendy. škatuľu takú veľkú, že by sa do nej sama vošla. získala balík s novými produktmi, je zorgani- Pre firmy sú dievčatá lacná fokusová skupina, Deti ju obstúpia a nadšene sa v nej prehrabá- zovať večierok, takzvanú Slumber párty, a pre ktorá šíri ich produkty medzi rovesníkmi a dlážvajú, skúšajú si čelenky, kabelky, hry – horúce firmu zistiť, čo si o tovare myslia jej priateľky. di tak firmám cestu na 75 miliárd dolárový trh novinky navrhnuté s cieľom rozbúchať srdcia „Žiadajú od detí, aby sa správali prefíkane a získa- zameraný na americké dievčatá. osem až desaťročných dievčat. vali informácie od priateľov, ktorí často ani neveUprostred všeobecného veselia Brenda vyťa- dia, na čom sa zúčastňujú. Učia deti zneužívať svo- Od kolísky až po hrob huje dotazník a pýta sa detí na najväčšiu „vy- jich priateľov pre peniaze alebo produkty, ktoré Žijeme v dobe konzumu a zábavy. Všade číha chytávku“ v balíku. Plyšový telefón! – radost- dostanú zadarmo,“ hovorí Juliet Schorová, autor- predajca. Americký trh zameraný na detskéne sa prekrikujú kamarátky. ka knihy Born to buy (Zrodený pre nakupovanie). ho zákazníka vykázal za posledných 30 rokov „Zažite noc plnú zábavy s najhorúcejšími no- až desaťnásobný nárast zisku. Žije tam silná Potmehúdske agentky vinkami, ktoré sa ešte len chystajú do preda- generácia detí – až 52 miliónov Američanov Mnoho z jej kamarátok netuší, že večierok, na ja! Ty a tvojich desať najlepších kamošiek. Ti- mladších ako dvanásť rokov. Sú to vynikajúktorom sa nachádzajú, je v skutočnosti priesku- sícky dievčat túžia získať takúto šancu,“ takto ci zákazníci. Dôverčiví, prístupní (podľa Ame-

12

2013 október

rickej asociácie pediatrov deti do osem rokov nerozoznávajú medzi reklamou a vysielaným programov) a hlavne – verní. Kto si v detstve obľúbi nejakú značku, väčšinou pri nej zostane aj v dospelosti. Marketingoví experti tvrdo pracujú na tom, aby sa tak stalo v čo najútlejšom veku. Najlepšie hneď po narodení.

Dečky s mackom Puf, ponožky s Barbinou a dojčenské fľašky s Mickeym Mouseom. Na detský marketing sa využívajú známe postavičky, ku ktorým deti rýchlo priľnú. A tie sú samozrejme spojené s produktmi. Nakúpiť detskú výbavičku bez komerčných log je stále ťažšie. „To nie je žiadna náhoda. Firmy vedome pracujú na tom, aby si získali verných zákazníkov – od kolísky až po hrob,“ hovorí v Susan Linnová, autorka rovnomennej knihy Konzumujúce deti. „V 80. rokoch sa naša krajina zamilovala do trhu, uverili sme, že trh je riešením na všetko,“ hovorí Linnová, ktorá šéfuje kampani za Detstvo bez komercie. Uvoľnili sa regulácie a podľa nej tak vydali deti na milosť a nemilosť trhu. V súčasnosti je priemerné americké dieťa za rok vystavené pôsobeniu asi tridsiatim tisícom televíznych reklám.

budovať vzťah už teraz,“ tvrdí Lucy Hughesová náchylnejší kúpiť produkt, keď ich o to poz marketingovej firmy Initiative media. žiada vlastné dieťa, otvorilo firmám nové Deti sa dostali pod mikroskop marketingo- možnosti. Trh, ktorý zahraniční marketéri vých oddelení. „Natáčajú ich v supermarke- nazývajú „nagging market“, len v Nemecku toch, pri raňajkách, ako sa rozhodujú, čo si odhaduje reklamný expert Tobias Effertz až oblečú, v interakcii s priateľmi, dokonca ich na 70 miliárd eur. nasledujú aj do kúpeľne – len aby napísali „Nagging“ má množstvo foriem: nekonečné správu pre klienta, ako vylepšiť obal výrob- fňukanie, vyjednávanie, strkanie tovaru do ku. Je to strašidelné,“ hovorí Juliet Schorová, košíka napriek zákazu alebo argumentovasociologička z Boston College. Deťom púš- nie dôležitosťou danej veci: „Mami, potrebuťajú reklamné spoty a skúmajú frekvenciu jem domček pre Barbinu, aby v ňom mohli žmurkania. „Keď deti žmurkajú priveľa, re- spolu s Kenom žiť a mať vlastnú rodinu.“ Podklamu upravia. Zmenia farby, hudbu, vyme- ľa prieskumov stojí detské vynucovanie vraj až nia postavičky tak, aby bola ešte fascinu- za 20 – 40 % všetkých nákupov. júcejšia – aby z nej deti nemohli odtrhnúť zrak,“ hovorí Schorová. Reklamy sa stávajú Hravé pokušenie stále cielenejšie. Reklamy zamerané na deti A vonkoncom nejde len o Barbiny. Deti týmto do troch rokov sú, na rozdiel od tých pre päť- spôsobom ovplyvňujú nákup aj takých tovaročné, pomalšie a viac používajú guľaté tvary, rov, ako je počítač, mobil, auto alebo vyberajú ktoré deti obľubujú. Michael Brody, detský destináciu rodinnej dovolenky. Dokonca ani nápsychiater prirovnáva marketérov k pedofi- kup piva, ktoré si uchlipkáva otec pri sledovaní lom: „Sú to experti na deti – v oboch prípa- športových prenosov, nie je pred deťmi v bezdoch musíte poznať, čo deti chcú.“ pečí. Mimoriadne efektívnym spôsobom, ako firmy útočia na detské duše, sú hračky pribalené k tovaru. Plastiková replika Stanley cupu Mocná zbraň Americkí rodičia zistili, že za trocha pokoja, kto- ako darček ku každému baleniu piva zaručene rý získajú, keď usadia dieťa pred televízor, dra- rozdúcha túžby malých chlapcov a skomplikuho zaplatia pri najbližšej návšteve supermar- je životy mnohých otcov. ketu. Dieťa na nich doráža, až kým neodídu so Fenoménu „nagging“ sa venoval aj tím Johna škatuľou kukuričných lupienkov s obrázkom Hopkinsa z Bloombergovej školy verejného psa Scooby Doo či s peračníkom s obrázkom zdravia, ktorý skúmal vplyv médií na zdravie Hannah Montana. detí. Je známe, že epidémia detskej obezity Lucy Hughesová, marketingová expertka, tvrdí, ide ruka v ruke s jedením nekvalitných a kaže firmy môžu zmanipulovať zákazníkov, aby si lorických jedál a sladkých nápojov. A súčasný kúpili ich produkt, ak dokážu, aby ho deti za- americký trh, zameraný na detského zákazníčali vynucovať od svojich rodičov. ka, investuje na propagáciu nezdravých pochúťok odhadom 10 miliárd dolárov ročne. „Je zjavné, že deti nezodpovedajú za nákupy. Skúmali sme, ako je možné, že sa do domácností napriek tomu dostávajú nezdravé jedlá určené detským zákazníkom,“ hovorí spoluautorka výskumu Dina Borzekowski. Štúdia ukázala, že detské vynucovanie určiMocná zbraň, ktorou deti ovplyvňujú kúp- tých produktov spôsobuje najmä ich prepone preferencie rodičov, dostala názov „Nag jenie so známymi komixovými postavičkami faktor“ (anglický výraz „nag“ v preklade zna- z televízie. Matky tri až päťročných detí, ktomená otravovanie, rýpanie). V podstate ide ré štúdia skúmala, uviedli, že deti vymáhali o vymáhanie konkrétnych produktov, ktoré jedlá s premyslenými obalmi, s postavičkadeti videli, zväčša v televíznej reklame. „Nag mi a tie, ktoré videli v reklamách. Veď ktoré faktor“ je vynález marketérov, ktorí pochopi- dieťa odolá hamburgeru, ku ktorému mu prili, že cesta do rodičovských peňaženiek ve- balia Šmoulinku? die cez dobiedzajúce ratolesti. Deti nakupo- Podľa Borzekowskej je v súčasnosti práve vať chcú a dajú sa ľahko presvedčiť, no ne- „nagging“ jedným z hlavných dôvodov detmajú vlastné zdroje. Zistenie, že rodičia sú skej obezity.

„Deti do osem rokov nerozlišujú medzi reklamou a TV programom.“

Návod na prežitie nákupov s deťmi

Ako sa ubrániť „naggingu“ (detskému vymáhaniu v obchodoch) – rady amerických matiek z prieskumu Johna Hopkinsa (2011): - Ak sa dá, vyhnite sa nákupom s deťmi.

Absolútne fascinovaní Marketingoví experti povzbudzujú firmy, aby - Ak to nie je možné, dohodnite si pravidlá mysleli čo najviac dopredu. „Deti sú vaši bu- a nákupný zoznam predtým, než vojdete dúci zákazníci. Začnite s nimi komunikovať a do obchodu.

- Na vymáhanie a vydieranie pevne a pokojne hovorte dieťaťu NIE. - Dovoľte dieťaťu zvoliť si zdravšiu alternatívu.

- Vysvetlite deťom, prečo niektoré jedlá kupujete a iné nie.

- Obmedzte čas, ktorý vaše dieťa trávi pred televíznymi reklamami.

13

nota bene 148

DVANÁSŤ ROKOV IDEME PROTI PRÚDU

Odvrátená strana Pôsobeniu reklamy deti neuniknú ani v škole.

Stále viac amerických škôl prenajíma firmám reklamné plochy na chodbách či v študentských domovoch. Nová spoločnosť BusRadio plánuje do školských autobusov rozšíriť vysielanie, kde sa objavujú inzeráty cielené už aj na šesťročné deti. „Najviac ma trápi to, že sa deťom nepodsúvajú len produkty, ale aj hodnoty,“ hovorí Susan Linnová. Psychológ Allen Kanner upozorňuje, že deti na otázku, čím chcú byť, keď vyrastú, už neodpovedajú ako kedysi. Namiesto povolaní ako poštár, astronaut či učiteľ sa u detí stále častejšie objavuje pragmatické konštatovanie: „Chcem byť bohatý.“ Odborníci hovoria, že vyrastá generácia akýchsi superkonzumentov. Konzumujú tak vášnivo, akoby ich nakupovanie značkových vecí mohlo urobiť šťastnejšími.

Sociologička Juliet Schorová sa domnieva, že práve opak je pravdou. Jej výskum ukázal, že čím viac je dieťa vystavené médiám a reklame, tým je náchylnejšie k úzkostiam a depresiám. V Amerike stúpa počet detí, ktoré užívajú antidepresíva a viac ako štyri milióny detí bolo diagnostikovaných na ADHD (porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou). Odvrátená strana kultúry, ktorá uprednostňuje nezdravé a fastfoodové jedlá pred športom, si vyberá svoju daň. Každé tretie dieťa narodené v USA po roku 2000 je ohrozené cukrovkou a súčasná americká generácia sa považuje za najťažšiu v histórii. Odhaduje sa, že až 16 % detí trpí nadváhou, dokonca výrobcovia detských sedačiek prichádzajú s novými väčšími modelmi, pretože dnešné deti už sú na pôvodné modely priťažké. Zdá sa, že po prvýkrát v moderných dejinách sa očakáva, že deti budú žiť kratšie ako ich rodičia.

Mnoho amerických rodičov volá, po vzore niektorých európskych krajín, po regulácii reklamy zameranej na deti. Napríklad Švédsko už v roku 1991 zakázalo akúkoľvek reklamu pre deti do 12 rokov. Aj v Európskej únii sa objavujú snahy zosúladiť pravidlá na úrovni celej EÚ tak, aby sa stanovil minimálny vek pre reklamu určenú špecificky deťom.

Ukradnuté detstvo Podľa servera ceskapozice.cz žije v Nemecku šesť miliónov detí vo veku šesť až trinásť rokov. Podľa aktuálnej štúdie KidsVerbraucherAnalyse 2013 zo skúmaných 2000 detí každé druhé vlastní mobil a každé štvrté počítač. Až polovica šesť až deväťročných potomkov trávi denne čas na internete. Dve tretiny z opýtaných ratolestí majú vo svojich obľúbených značkách jasno. Deti v Spolkovej republike dostávajú viac peňazí ako kedykoľvek predtým – mesačne je to priemerne 27,56 eura. Len v roku 2011 minul ne-

14

PROTI PRÚDU

2013 október

ZAPÁLENÍ PRE NOTA BENE

Je nás dvanásať, pracujeme pre združenie Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. Prečo sme si vybrali práve túto robotu, čo nás v nej drží a akí sme boli vo veku, ktorého sa teraz „dožíva“ náš časopis?

1. Ako dlho pracuješ v Nota bene?

2. Prečo si si vybral práve túto prácu a prečo v nej zotrvávaš?

3. V čom si bol na seba hrdý, keď si mal 12 rokov?

4. Akú vec nutne potrebuješ k životu a prečo?

Dospievajú príliš skoro.

mecký potravinársky priemysel za reklamy na sladkosti, zmrzlinu a iné pochúťky 722,8 miliónov eur – stokrát viac ako na reklamu na ovocie a zeleninu. Neprekvapí, že najviac vreckového míňajú malí Nemci práve za sladkosti a fastfood.

Sladké úniky sú možno aj vítanou útechou ratolestí príliš ambicióznych rodičov. Najväčšou starosťou mnohých súčasných rodičov totiž je, aby ich deti mali dobré známky a nebodaj v budúcnosti nezlyhali. A do úspechu svojich detí sú ochotní vložiť veľa.

Helikoptéroví rodičia, tak nazval Josef Kraus fenomén nadmieru starostlivých rodičov vo svojej knihe Helikopter Eltern. Tento výraz popisuje rodičov, ktorí zahŕňajú svoje dieťa nadmierou pozornosti a krúžia okolo neho ako malé helikoptéry. Učia sa so svojimi prerastenými potomkami a dohliadajú, aby sa v jeho domácej úlohe neobjavila ani malá chybička. Podľa posledného prieskumu analytickej spoločnosti Forsa ešte pred 30 rokmi chodila väčšina nemeckých prvákov do školy sama. Podľa Krausa, ktorý je prezidentom zväzu nemeckých učiteľov, dnes by v daždivých dňoch rodičia najradšej zaviezli svoje deti až do triedy. A to majú nemecké deti ešte viac slobody ako ich anglickí školopovinní vrstovníci. Z tých má iba štvrtina dovolené prísť zo školy domov na vlastnú

päsť. Angličania hovoria o fenoméne „cotton wool kids“ (voľný preklad: deti, ktoré si žijú ako v bavlnke). Množia sa obavy, že si v Európe pestujeme generáciu detí, ktorým nedáme šancu dospieť – deti závislé od podpory rodičov.

Sociologička Schorová sa obáva, že dnešné americké deti zas v určitých ohľadoch dospievajú až príliš rýchlo. Desaťročné deti čítajú časopisy určené pre sedemnásťročných.

Už šesťročné dievčatá nakupujú kozmetiku a chodia na manikúru. Nové outfity pre Barbiny by sa neodvážila obliecť na seba nejedna pouličná pracovníčka. Došlo to tak ďaleko, že deti od šesť rokov ani nenazývajú deťmi, ale výrazom „tweens“ – čosi medzi deťmi a tínedžermi. Stále viac sa hovorí o deťoch, ktorým táto doba ukradla detstvo.

Určite netreba panikáriť, zamykať televízory a zatvárať deti do jaskýň. No poučiť sa zo skúseností našich viac a dlhšie konzumujúcich amerických priateľov nám môže pomôcť vyhnúť sa problémom, ktorým možno budeme za dvadsať rokov čeliť aj my.

Zdroje: dokument Consuming kids (Comersionalisation of Childhood), Susan Linnová – Consumig kids: the hostile takeover of childhood, www.commercialalert.org, www.sciencedaily.com, www.ceskapozice.cz

Sandra Tordová,

Ivan Lorenc, sociálny pracovník

zástupkyňa riaditeľa a šéfredaktorka Nota bene

Peter Kadlečík,

terénny sociálny pracovník

1. Osem rokov.

1. Päť a pol roka.

1. Dvanásť rokov.

2. Dáva mi zmysel – je to záchranná sieť pre ľudí bez domova, ktorí si z rôznych dôvodov nevedia nájsť inú prácu. A páči sa mi, že spája ľudí, ktorí by inak spolu nehovorili. Práca ma baví, je kreatívna a dáva mi veľa voľnosti. Ale možno je to aj o tom, že sa bojím zmeny, ktovie.

3. Tešilo ma, keď sa mi podarilo napísať dobrý sloh, naučiť sa spievať krylovky (s patričnou dávkou horkosti), keď sme vymysleli divadlo v ktorom sme spievali (sporo odeté v roztrhaných tričkách a šortkách predstavovali tulákov – neuvedomujúc si pravý dôvod radosti spolužiakov), a hádam najdôležitejšie bolo, či mi venoval patričnú pozornosť chalan, ktorý sa mi vtedy páčil.

4. Kontaktné šošovky, internetové pripojenie, dobrú knihu a hudbu, samotu a stretnutia s ľuďmi, ktorí ma nabíjajú, pocit bezpečia a nádej, že všetko sa raz dobre skončí.

2. Počas tuhej zimy v roku 2005 som začal pomáhať ako dobrovoľník v stanovom tábore, ktorý slúžil bezdomovcom na prespanie, keďže vtedy tu žiadna veľká nocľaháreň nebola. Prišlo mi to ako dobrý nápad – robil som čašníka, vlastnú krčmu som nemal, ale bavilo ma robiť s ľuďmi. Využil som svoje pôvodné (právnické) vzdelanie a ešte ako dobrovoľník som ľuďom bez domova začal trochu pomáhať s právnymi vecami. A to je asi aj dôvod, prečo som tu doteraz zostal a postupne začal robiť viac sociálnu prácu ako tú právnickú. Celkom dobre sa dopĺňajú.

3. Vtedy som chcel byť futbalistom, hral som za Slovan Bratislava, tak to asi bolo niečo spojené s tým – možno som bol hrdý na dáky dobrý zápas, čo mi vyšiel, alebo na to, že nemusím ísť ráno do školy, ale kopať si loptu na tréningu, keďže som bol na športovej škole...

4. Neviem, čo nutne potrebujem k životu, keďže som ešte stále tu. Keď o to prídem a už tu nebudem, tak to zistím, ale to už zase bude jedno... Mám rád svoju rodinu a priateľov. A tiež sa snažím, so striedavými úspechmi a neúspechmi, nájsť trochu zmyslu v tom, čo žijem.

2. Ľudia bez domova sú mi blízki konkrétnym prežívaním každého dňa. Hlavne tí na ulici žijú akoby každý okamih a nikdy nevedia, čo bude zajtra. U predajcov Nota bene je pre mňa zaujímavé prežívať s nimi každé malé zmeny, úspechy, ale aj neúspechy. Mám pocit, že ľudia s ktorými pracujem, sú mi rokmi stále bližší, a preto mi práca s nimi príde taká priamejšia, vieme, kto na čom sme.

Snažím sa mimo práce vypínať, relaxovať, robiť niečo iné – vyčistiť si hlavu, a tak naberať novú energiu a chuť do stretnutí s predajcami. Až s nimi som opäť v práci. Zatiaľ mi to ako-tak ide.

3. Tých momentov bolo viacero. Napríklad sme vyzvali partiu zo susednej ulice na silvestrovský zápas v hokeji. Išlo o prestíž, ale aj o peniaze. Každý hráč dal určitú sumu (spolu asi sto korún, čo bolo v tom čase pre mňa dosť) a víťazné mužstvo peniaze získalo. My sme vyhrali a tešili sme sa, akoby sme boli majstri sveta. Hrdý som bol aj na vytváranie papierových modelov z modelárskeho časo-

15

nota bene 148

pisu ABC. Nemal som veľa hračiek, áut, ako možno mali iní moji kamoši, tak som ich predbehol v tých papierových. Mal som motorky, žeriav, formulu i nákladiak.

4. Jednoznačne vieru v to, prečo žijem, že to má podstatný význam a k tomu tiež neodmysliteľne patria moja manželka Majka a naše bábo Stelka.

Martin Opeta, riaditeľ

Miroslava Kuracinová Valová, korektorka

1. Dvanásť rokov.

2013 október

1. V Nota bene som od roku 2006, takže som pomaly jeden zo služobne najstarších zamestnancov organizácie.

2. Väčšinu svojho pracovného života sa pohybujem v treťom sektore. Bolo celkom logické, že v období, keď som potrebovala zmenu, ma oslovil inzerát na pozíciu v Nota bene. Bolo to presne to, čo som v tej chvíli hľadala. Veľmi som po tom túžila a asi som to aj dostatočne dala najavo, keďže som to miesto získala aj keď som úplne na sto percent nespĺňala požadované kritériá. Považujem za veľké šťastie mať prácu, ktorá ma baví.

Asi najväčšiu zásluhu na tom majú ľudia, ktorí sa okolo Nota bene pohybujú. Nehovorím len o zamestnancoch, ale aj o dobrovoľníkoch, sympatizantoch, podporovateľoch, o všetkých tých, ktorým nie sú veci okolo nás ľahostajné. Odhodlanie robiť dobro napriek marazmu, ktorý okolo seba vidíme, ma stále fascinuje.

1. Presne rok.

2. Pretože to funguje a reálne pomáha. Horel som pre dobrú vec, až som vyhorel.

3. Bol som hrdý na to, že som si opravil bicykel .

Barbora Žiaranová,

4. Vybral by som si zapaľovač, lebo bez neho sa nedajú fajčiť cigarety.

sociálna pracovníčka

2. Prišla som k nej ako slepé kura k zrnu. J Moja švagriná, ktorá robila korektúry pre Nota bene v rámci projektu Workaholic culture, si našla náročné zamestnanie, a tak mi ich „posunula“.

Nota bene som vždy čítala, a aj korigujem veľmi rada, vždy sa dozviem niečo nové, čo môžem použiť aj v mojej učiteľskej praxi. A dúfam, že aj moje vychytávanie chybičiek prispieva k dobrej úrovni časopisu.

1. Dva a pol roka.

2. Vždy som obdivovala prácu sociálnych pracovníkov, ale nemala som s ňou žiadnu skúsenosť. Vedela som o projekte Nota bene, ale sama od seba by som asi nenašla odvahu uchádzať sa o takúto prácu. To Fabi (naša účtovníčka) ma posmeľovala, aby som to skúsila. V tom období som si intenzívne uvedomovala, že moja práca ma nenapĺňa, tak som nabrala odvahu...

Som rada, že teraz mám robotu, ktorá vonia človečinou. Napĺňa ma energiou aj obdivom, keď vidím, ako sa niektorí klienti po zlom období (napr. keď pijú alebo ich okradnú, vyhodia z práce) dokážu opäť pozviechať a ísť ďalej. Teším sa aj z maličkostí, ktoré sa im podaria, lebo viem, že ich to stojí veľa úsilia.

3. Neviem, či som mala vtedy 12 rokov, ale viem, že som bola na seba hrdá vo chvíľach, keď som sa niečoho bála a dokázala som prekonať strach a ísť do tých situácií.

Taká návšteva u zubára – vždy som utiekla zo školskej čakárne, ale raz som tento strach ovládla.

4. Je to miesto, kde sa cítim bezpečne a kde sa môžem kedykoľvek vrátiť. V tomto prípade si pod tou vecou predstavujem môj dom-byt. Aj sladkosti sú super, vždy mi zdvihnú náladu.

16

3. Oveľa lepšie si pamätám trápenie s akné a s láskou, ako nejakú hrdosť, ale viem, že som v šiestej triede pripravila (napísala aj načítala ešte s jednou kamarátkou) dve humoristické pásma pre školský rozhlas. Asi to bol strašný trapas, ale aj tak som dnes na seba za to pyšná, že aká som bola šikovná.

3. Nepamätám si, že by som vo svojich dvanástich rokoch bola na seba v niečom hrdá. Ale takto spätne si vravím, že som mala celkom dobrý nápad, keď som do nášho bezchybne udržiavaného, monotónneho anglického trávnika presadila kvitnúce podbele z lúky. Je pravda, že mojej mame sa tento nápad nejavil až taký geniálny, podbele sa u nás dlho neohriali.

2. Chcel som robiť niečo, čo má zmysel, niečo, kde budem pomáhať ľuďom, niečo, čo mení svet na lepšie miesto pre život. Stále si myslím, že Nota bene robí niečo, čo má zmysel, pomáha ľuďom a mení svet na lepšie miesto pre život a ja pomáham Nota bene, aby na to malo peniaze.

1. V januári to budú štyri roky.

Fundraising a Public relations

1. Tri a pol roka.

účtovníčka, finančná manažérka projektov, office manažérka

1. Sedem rokov

Dagmar Gurová, redaktorka

Zuzana Pohánková,

Fabiola Mokrá,

Jaro Šipoš, manažér inzercie

4. Moju rodinku.

1. Päť rokov a niekoľko mesiacov.

4. Uff, toto fakt neviem, asi by som si nevybral nič, zahodil všetko a zostal holý niekde v lese alebo na pláži...

4. Najviac zo všetkých hmotných vecí potrebujem knihy, hudbu, čaj, pretože mi umožňujú snívať a zabrúsiť do viacerých, hoci aj fiktívnych realít zároveň. A žilo by sa mi veľmi smutno bez mojej rodiny, vrátane psa Belinka, a bez priateľov.

3. Zachránil som les pred požiarom, vždy som sa zastal tých, ktorým ubližovali, a celkovo som sa snažil byť ako Old Shatterhand.

Tomáš Kubiš, sociálny pracovník

3. Neviem, či som bol na to hrdý, ale vedel som povedať hlavné mestá takmer všetkých krajín sveta (dnes to už neviem) a celkom ľahko sa mi učilo do školy.

4. Klobásu, lebo mi dáva pocit bezpečia – pripomína mi vôňu špajze u babky a tiež nočné vyjedanie chladničky so starším bratom o druhej v noci, keď prišiel z baru a zobudil ma. Súvisí to aj s tým, že vyznávam kolbizmus. Kolbisti sú vegetariáni, ktorí z času na čas nedokážu odmietnuť klobásu.

4. Jednu jedinú vec, bez ktorej by som nemohla dýchať, asi nemám, ak sa teda bavíme o hmotných veciach.

4. Posteľ, knihy, rádio Devín – spolu ma udržujú oddýchnutú a pripravenú učiť sa nové veci.

A z ľudí moje dvojičky a celú ostatnú rodinu.

2. Chcel som pracovať s ľuďmi, prišlo mi to ako zaujímavá príležitosť a tešil som sa z nej. Naša bývalá pracovníčka Baša, ktorá mi sprostredkovala túto možnosť, mi povedala: „Ty si taký pankáč, ty sa na to hodíš.“ Tak snáď na tom niečo bolo. Táto práca ma ešte stále baví.

niekoľko ďalších ľudí. Najlepšie tisícok. Na supervízii som sa dozvedela, že zmena nastane vtedy, keď ťažkosti a problémy prevýšia výhody. Vyzerá to teda tak, že táto práca mi stále viac dáva ako berie, a preto v nej ostávam.

3. Spomínam si na prekonanie limitu v behu, 12 minútovke na základnej škole – šesť kôl, teda 2400 metrov. Zabehla som ich za cenu skracovania trate poza líniu futbalových bránok. Tento úsek som musela rýchlo prešprintovať, aby si to učiteľ nevšimol. V šprinte som bola výborná... A dodnes som hrdá na to, že som sa naučila morzeovku na rádioamatérskom krúžku a som zvedavá, kedy sa mi to zíde.

2. Na bezdomovcov som mala radikálny názor a Nota bene sa mi nepáčilo. Až cez vzťah najprv so Sandrinou mamou, a potom so Sandrou a cez ich vnímanie, hľadanie, nádej i pochybovanie som k bezdomovectvu pričuchla viac. Cez toto porozumenie som stratila svoj pôvodný „odpor“. Zamestnanie v Nota bene som si zvolila z presvedčenia, že aj ja môžem prispieť k tomu, aby „odpor“ k bezdomovectvu stratilo

2. Chcela som písať o zaujímavých ľuďoch a neobvyklých veciach, o témach, ktoré sa do bežných časopisov tak často nedostanú. Zároveň som chcela robiť niečo, čo by mi dávalo zmysel a pocit, že moja práca je pre niekoho užitočná.

Ešte vždy ma prekvapuje, pretože mi umožňuje nazrieť do životov, projektov, príbehov, na ktoré by som možno inak nenatrafila. Nedávno mi náš predajca ďakoval za dobre odvedenú prácu – mnohí jeho zákazníci vraj časopis chvália, a aj preto si ho pravidelne kupujú. Ak moja robota prospeje aspoň jednému človeku, nerobím ju zbytočne.

3. Odvážila som sa prečítať Stokerovho Draculu – staré vydanie so strašidelnými obrázkami upíra z filmu Upír Nosferatu. Bola som hrdá aj na to, že napriek antitalentu na väčšinu športov som dokázala hrať badminton celé hodiny a ešte sa mi to aj pomerne darilo.

Palo Čejka, grafik 1. 49 čísel, deleno 12 mesiacov...

2. To oni našli mňa... Táto práca je stála výzva k boju, ktorý má zmysel!

3. Bol som hrdý na ničivú silu rachejtlí a výbušnín ktoré som vyrábal z travexu a ďalších, nebezpečnejších, komponentov.

4. Knihy. A týmto vyzývam všetkých, čo mi ešte zapožičané knihy nevrátili, aby tak urobili! Ďakujem.

17

PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: vlado šimíček, autor je fotograf denníka sme, soňa maletzová

nota bene 148

ANKA MÁ ZNOVA CHUŤ DO ŽIVOTA

SLOBODA NA ŠTYROCH KOLESÁCH Pred rokom bola naša predajkyňa Anka vyčerpaná z problémov, ktoré sa v jej živote nakopili. Dnes je z nej iná žena. U nás v Nota bene našla podporu, rady aj konkrétnu pomoc – lepšie bývanie či auto, a to jej vrátilo silu i sebavedomie.

S našou predajkyňou Ankou sa stretávame pred jej novým domovom – penziónom pre dôchodcov. Sedí v invalidnom vozíku a zdraví

18

spolubývajúcich, ktorí sa vybrali na rannú prechádzku. Hoci tu býva len od leta, berú ju už ako starú známu. Podaktorí sa aj pristavia, pre-

hodia s ňou pár slov, zažartujú. Anka sa podchvíľou usmieva, pôsobí vyrovnane a spokojne. Pred rokom to bola úplne iná žena – utrá-

2013 október

pená, vyčerpaná, strhaná z problémov, ktoré sa na ňu valili – amputácia nohy, strata práce a vlastného bývania, synova ťažká psychiatrická diagnóza, a hlavne závislosť na dobrej vôli iných ľudí.

Vďaka nášmu združeniu Proti prúdu, ktoré pre ňu pomohlo nájsť a upraviť auto, je dnes takmer samostatná. Anka jazdí každý deň – prinajmenšom na svoje predajné miesto pred Polusom alebo do našej výdajne pre novú várku časopisov. Veľmi často však vyráža aj na úrady a k lekárom. „Menila som adresu trvalého pobytu, s tým som mala dosť vybavovačiek. Dnes si chcem doriešiť vozičkárske parkovacie miesto blízko domu. Všetko navôkol

býva obsadené a ja nemôžem parkovať hocikde. Potrebujem viac priestoru, aby som sa s vozíkom dostala k autu.“

Akrobacia na parkovisku Na jednej nohe „pretancuje“ od sedadla vodiča po kufor, kam ukladá vozík a späť. „Nacvičila som si to hneď v ten deň, čo som začala jazdiť. Vonku stálo plno ľudí z nášho domu, boli zvedaví, ako to zvládnem,“ smeje sa Anka, pre ktorú sa toto akrobatické predstavenie stalo bežnou rutinou. „S protézou by to bolo ľahšie, ale s tou mojou sa zatiaľ nedá šoférovať. Zadiera sa o volant. Chcem ju dať upraviť – potom by som už všetko okolo auta

zvládla naozaj sama.“ Cestou na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny spomína na to, ako sa jej žilo bez auta. Tri kilometre denne sa plahočila medzi svojím predajným miestom a ubytovňou, kde vtedy bývala aj s chorým synom. Na vozíčku prekonávala vysoké obrubníky, obchádzala zle zaparkované autá, križovala električkové koľaje. „Bolo to únavné. Cítila som, že to už dlho nevydržím,“ hovorí 64-ročná dôchodkyňa.

Príspevok na kúpu auta však úrad práce zamietol – dostávajú ho len pracujúci a predaj Nota bene sa oficiálne za prácu nepovažuje. Naša šéfredaktorka Sandra Tordová vtedy na Anku upozornila denník SME.

19

nota bene 148

kach. Penzión zaručuje dôchodcom veľa súkromia – Anka má vlastnú izbu s kuchynkou a príslušenstvom, no predsa len je to inštitucionalizované bývanie, ktoré má určité pravidlá. Pre Anku bolo najťažšie to, že sa musela rozlúčiť so svojím psíkom Nelinkou. „Je u dcéry a vnúčat. Často ich navštevujem, ale Nelinka mi veľmi chýba. Ona priam vyzýva človeka k hre, rozveseľuje, dvíha náladu.“

Naplnený život

Anka s naším sociálnym pracovníkom Ivanom.

Príbeh o predajkyni Nota bene na vozíčku vyvolal silnú odozvu. Dobrovoľníci zo Zelenej hliadky na vlastnú päsť zaasfaltovali výtlky na chodníkoch pozdĺž Ankinej trasy, aby sa nemusela báť, že sa s vozíkom prevráti. Čitatelia novín pre ňu spontánne vyzbierali 1946 eur. Rozhodli sme sa, že Anke zoženieme staršie auto a vyzbierané peniaze použijeme na úpravu prevodovky.

Hľadanie ochotného darcu a vhodného, zachovalého povozu si zobral na starosť náš manažér inzercie Jaro Šipoš.

Automobilová odysea „Spomenul som si, že švagriná kedysi získala auto za veľmi dobrú cenu od svojej firmy, ktorá obmieňala vozový park. S touto myšlienkou som oslovil veľké firmy na Slovensku.

Allianz – Slovanská poisťovňa bola práve v takejto situácii a rozhodla sa, že jedno z vyradených áut venuje pre Anku.“ Nasledovalo množstvo telefonátov a mailov, výsledkom bola darovacia zmluva, obhliadka auta a jeho slávnostné odovzdanie. Anka, ktorá sa striedavo smiala a plakala od dojatia, by najradšej v aute hneď odfičala – vraj by si vypomohla barlou. Pravidlá cestnej premávky takéto kúsky nedovoľujú, na šoférovanie si musela počkať ešte asi dva mesiace. „Najdlhšie nám trvalo nájsť dodávateľa certifikovanej ručnej spojky,“ hovorí Jaro. „Nebol problém nájsť firmu, ktorá montuje ručné spojky, ale nájsť takú, ktorá má a montuje zariadenia certifikované na Slovensku. Chceli sme, aby to Anka mala tip-top, nech ju policajti nepokutujú.“Po inštalácii spojky nastalo zdĺhavé vybavovanie na dopravnom inšpektoráte, ktorý musel vydať nový technický preukaz. „Najskôr od nás za to chceli tristo eur v kolkoch. Podarilo sa mi však skontaktovať s človekom, ktorému urobili túto zmenu na

20

základe iného paragrafu za 7,5 eura. Od neho som zistil, na čo sa máme odvolať,“ spomína Jaro. Nasledovala policajná odysea na Kopčianskej, na Oddelení evidencie motorových vozidiel. „Boli sme tam štyrikrát, Anka si užila svoje.

Nakoniec sme sa dostali k sympatickej mladej policajtke, ktorá nás vybavila za štvrťhodinu.“

Rozmotávanie problémov S novým preukazom ZŤP smeruje Anka na miestny úrad, kde si chce vybaviť parkovacie miesto vyhradené pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Zisťuje však, že k tomu potrebuje napísať ďalšiu žiadosť (na širší parkovací box). Znova sa teda presúva do centra mesta, do našej výdajne, aby si prefotila potrebné doklady. Zároveň sa chce poradiť s naším sociálnym pracovníkom Ivanom Lorencom, ktorý jej už veľakrát pomohol s rozmotávaním komplikovaných problémov. Kým nemala auto, často ju sprevádzal na úrady a k lekárom a pri tom jej doviezol aj novú várku časopisov. To on zaviezol Ankinu Fabiu do servisu v Trenčíne a spolu s ňou ju šiel vyzdvihnúť. Pomohol jej vybaviť chránené bývanie pre syna aj miesto v „penzióne“ pre ňu.

Oboch opakovane sprevádzal po úradoch a hľadal pre nich vhodné zariadenia. „Ankin syn sa sťahoval priamo z nemocnice. Zo začiatku sa mu do toho nechcelo, ale Anka mu vysvetlila, že nemá inú možnosť. Spolu s ňou sme si boli obzrieť jej terajšie bývanie a neskôr sme sa vrátili aj na osobný pohovor. Býva tam niekoľko našich predajkýň, dôchodkýň. V Bratislave je to najlepšie zariadenie tohto typu,“ hovorí Ivan. „V priebehu jedného týždňa som doviezla auto zo servisu a so synom sme sa presťahovali každý do svojho,“ dodáva Anka. Ivan jej pomohol aklimatizovať sa na bývanie v nových podmien-

Od rodiny sa znova dostávame k autu. „Bez neho by som nemohla chodiť za synom, ktorý teraz býva na druhom konci mesta. Bol zvyknutý byť so mnou, tak ho navštevujem, občas mu niečo kúpim, ale už sa celkom udomácnil, začal aj sám chodiť do obchodu.“ Na rozdiel od doby, keď bývala na ubytovni, trávi veľa času aj s dcérou a vnúčatami. „Na konci leta sme si vyšli na dovolenku do Štúrova.

Bola to moja prvá dovolenka po dvadsiatichpiatich rokoch,“ hovorí Anka. Ďakujem všetkým, ktorý mi pomohli – novinárom zo SME, Allianz – Slovenskej poisťovni a samozrejme všetkým ľuďom z Nota bene a mojím zákazníkom.“ Po dni plnom vybavovania na úradoch sa Anka chystá na svoje predajné miesto. Ešte predtým však spolu s Ivanom vypíše poslednú žiadosť, ktorá ju delí od vyhradeného parkovacieho miesta. „Naša práca nie je len o sprevádzaní predajcov do rôznych inštitúcií či vypisovaní žiadostí. Do veľkej miery je o tom, aby sme ich vypočuli, aby sa mali komu vyrozprávať a pritom si sami utriedili, čo ich trápi a ako s tým chcú naložiť,“ hovorí Ivan. To je teraz veľmi dôležité aj pre Anku, ktorá sa už snaží zvládnuť väčšinu svojich záležitostí sama. Aj preto si dohaduje stretnutie s dobrovoľníčkou Dankou, ktorá našich predajcov učí prácu s počítačom. „Mohlo by sa mi to zísť aj pri hľadaní práce,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá vytrvalo zháňa zamestnanie. Peniaze navyše Anke pomôžu, no rovnako dôležité pre ňu je, aby ostala v pohybe, medzi ľuďmi, a predaj Nota bene je dobrý spôsob, ako sa udržať v chode.

Individuálne sociálne poradenstvo pre predajcov Nota bene, terénna sociálna práca, skupinové poradenstvo na rozvoj sociálnych zručností, ale aj príprava obsahu časopisu Nota bene sú aktivity, ktoré realizujeme vrámci projektu financovaného z Blokového grantu pre MVO Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce.

2013 október

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Proti srsti

Čo z tých mladých s mobilmi v ruke vyrastie?

Rozprávajte sa, ako len chcete Čím viac sme prepojení virtuálne, tým menej komunikujeme reálne.

Jeden vedecký výskum za druhým dokazuje zhubné pôsobenie mobilných technológií na ľudí a na deti obzvlášť. Ale existuje aj iný pohľad. zať a udržiavať priateľstvo aj pre tých, ktorí sú inak v komunite prehliadaní a osamelí.

A osamelosť na strednej škole má nepriaznivý vplyv na poznávacie schopnosti, sociálny a mravný rozvoj. Podľa štúdie psychologičky Beth Doll z Nebraskej univerzity mladistvým bez priateľov v dospelosti väčšmi hrozí, že budú nezamestnaní, agresívni a psychicky labilní. Vďaka textovkám a internetu majú aj sociálne vylúčení možnosť prejaviť sa a presadiť. V štúdii na 626 austrálskych deťoch sa ukázalo, že osamelí dospievajúci si získavajú nových priateľov práve vďaka internetu, on-line sú schopní riešiť aj osobné a intímne témy, sú otvorenejší a menej hanbliví.

A aby to nebolo málo, ešte aj médiami tak démonizované počítačové hry majú svoje klady. Keďže dnešné hry umožňujú hráčom sa medzi sebou on-line rozprávať, pomáhajú chlapcom, ktorí majú strach nadväzovať sociálne kontakty s rovesníkmi, a dávajú im príležitosť komunikovať bez očného kontaktu, ktorý je pre nich veľmi problematický.

Po internete koluje krátky film, na ktorom je dievča v rôznych situáciách – v kaviarni s priateľkami, na narodeninovej oslave, na koncerte, na hojdačke, na výlete, s frajerom v posteli. On aj všetci ľudia okolo nej majú v ruke smartfóny a niečo si v nich čítajú, s niekým si píšu, telefonujú, fotia, nahrávajú, a to, čo zachytili, hneď dávajú na internet.

Len ona nemá v ruke nič a snaží sa prežívať to, čo práve robí. Lenže nemá s kým. Všetci okolo nej usilovne komunikujú, ale nie s ňou, všetci intenzívne niečo prežívajú, ale nie tam v tej situácii, ale niekde inde prostredníctvom svojho mobilu.

Zabudnite na telefón Video I forgot my phone za necelé dva týždne videlo 21 miliónov ľudí! Všetci ho mohutne preposielajú a lajkujú, diskutujú o tom, aká je táto doba strašná, že sa už ľudia nevedia ani normálne medzi sebou porozprávať. Stále vyťahujú mobil a zabávajú sa radšej s ním a cezeň. Taká je doba a človek by si spolu s tými 21 miliónmi spravodlivých hneď aj pekne zamoralizoval, akí sú dnešní mladí ľudia zblbnutí zo všetkých tých technológií a sociálnych sietí, kde sa jedným klikom spriatelia a druhým odpriatelia, nevedia už prežívať ozajstné veci, komunikujú celé hodiny len cez textovanie a namiesto spoločného chichotania, len LOLujú a ROFLujú. Čo z tej mládeže s mobilmi v ruke vyrastie?

A aké čudné budú ich priateľstvá?

Profesorka psychológie z Kalifornskej univerzity Margarita Azmitia, ktorá sa zaoberá priateľstvami medzi tínedžermi, tvrdí, že technológie síce menia spôsoby, akými medzi sebou mladí komunikujú, ale zásadné veci, ktoré definujú ozajstné priateľstvo, ako je napríklad vernosť a dôvera, sa nemenia.

Za svojich skutočných priateľov aj oni považujú stále len tých, s ktorými sa stretávajú osobne a denne.

Lepšie ako zrkadlo

Výhoda pre vylúčených Na stránke Americkej psychologickej asociácie (www.apa.org) sa pred časom objavil článok Amy Novotneyovej, ktorá uvádza zaujímavé vedecké výskumy, svedčiace nielen v neprospech, ale aj v prospech nových technológií. Podľa nich jedným z najväčších prínosov sociálnych sietí je možnosť nadvia-

„Osamelí dospievajúci si získavajú priateľov práve vďaka internetu.”

Ale internet a sociálne siete neprospievajú len plachým a osamelým dospievajúcim.

V istom experimente so 63 študentmi sa zistilo, že po čase strávenom na svojom facebookovom profile sa cítili sebavedomejšie, ako keď sa na seba pozerali do zrkadla. Zrkadlo nám ukazuje, kto skutočne sme, a keď obraz nezodpovedá ideálu, môže to mať negatívny vplyv na naše sebavedomie. Na rozdiel od zrkadla, facebook nám ukazuje pozitívnu verziu seba samého. Nejde o klamlivú verziu, iba o tú pozitívnejšiu časť nášho ja. Nový výskum tiež ukazuje, že mladí ľudia, ktorí trávia veľa času na blogoch a stránkach, kde sa diskutuje o politike a aktuálnych udalostiach, sú neskôr spoločensky angažovanejší, viac sa zapájajú do dobrovoľníckych aktivít, charity a kampaní.

Po internete už nejaký týždeň koluje fotografia z kaviarne, kde je na tabuli kriedou napísané: „Nie, nemáme wi-fi, rozprávajte sa medzi sebou!“ Niekto pohotovo vo fotošope vyrobil aj slovenskú verziu. Ľudia si to preposielajú, lajkujú, diskutujú o hroznej dobe. Zaujímavý marketingový koncept, vychovávať zákazníkov, ja by som si však tú wi-finu na ich mieste radšej zriadila a napísala: „Áno, máme wi-fi. Rozprávajte sa medzi sebou, ako len chcete!“

21

Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 148

komix

2013 október

ivana

v podstate rovnaký skalný výbežok v najsevernejšom cípe Afriky, ako je Gibraltár na juhu Európy. Patrí do Európskej únie a od zvyšku Maroka je oddelený múrom. Dôvod? Ochrana pred nelegálnymi migrantmi do Európy.

O skalu na juhu Európy sa Španielsko a Británia permanentne hádajú a robia si pritom rôzne naschvály. Keďže bývanie je v Gibraltári drahé, ľudia, ktorí tam pracujú za nižšie mzdy, si radšej prenajímajú byt v španielskom mestečku La Línea de la Concepción, ktoré s Gibraltárom susedí. To znamená, že hranicu prechádzajú dvakrát denne. Je ich údajne okolo šesťtisíc. Gibraltár občas sprísni hraničné kontroly, takže čakajú aj niekoľko hodín.

Plus hrozí zavedením päťdesiateurového poplatku za vjazd auta na svoje územie. Španieli odpovedajú obmedzovaním leteckej prevádzky nad Gibraltárom.

Spor o Gibraltár je pre obe krajiny tak vážnou vecou, že španielska kráľovská rodina nešla na svadbu princovi Charlesovi a lady Diane a najnovšie ani na oslavu jubilea britskej kráľovnej Alžbety, hoci boli pozvaní.

Najnovšie Španielov rozladila stavba umelého poloostrova. Gibraltár ním údajne porušil dohodu o rybolove a španielski rybári majú teraz menšie úlovky. To bola téma tohto leta na juhu Európy.

Viac firiem ako ľudí

Gibraltár, kúsok zeme, ktorý patrí od roku 1704 Britom.

Gibraltár vraj bude britský, kým tam budú žiť opice

The Skala O malé Anglicko na rozhraní Európy a Afriky sa ostro škriepi Veľká Británia a Španielsko. Najhorúcejšou témou uplynulého leta bolo na juhu Európy obmedzovanie práv španielskych rybárov a nové kruté pravidlá na gibraltárskej hranici.

Bizarný štátik o rozlohe šesť a pol kilometra štvorcového funguje ako britské domínium so značnou mierou autonómie. V právomoci britskej koruny zostala podľa ústavy z roku 2006 iba obrana a medzinárodné vzťahy. Zároveň ide o strategicky významný kúsok skaly. Kto ho má pod kontrolou, kontroluje najužšie miesto Gibraltárskej úžiny medzi Európou a Afrikou a spojenie medzi Stredozemným morom a Atlantikom.

Malé Anglicko Pasová kontrola je skôr formalitou. Teda v období mieru. Akonáhle začnú politici chrliť síru,

22

pocítia to stovky Španielov, ktorí tam denne dochádzajú za prácou, aj turisti – a tých je vraj až sedem miliónov ročne. Našťastie, my sme zo španielskej La Liney de la Concepción prešli hladko. A rovnými nohami sme skočili doprostred malého Anglicka.

Na šesť a pol štvorcovom kilometri tu žije tridsaťtisíc ľudí a fungujú všetky klasické štátne inštitúcie a úrady, aj vojenská posádka. Niet divu, že priestoru je málo. Cesta aj chodník preto pretínajú letiskovú dráhu. Kým pristáva lietadlo, rampy sú zatvorené.

Sledujeme šípky s anglickými nápismi a popri typickej londýnskej telefónnej búdke a vo-

jenskej posádke sa dostaneme až do tunela, ktorý vedie na hlavné námestie. Španielčinu zrazu nepočuť. Ani nevidieť. Všetky nápisy sú anglické. Na pódiu beží koncert anglického speváka a fandia mu anglickí poslucháči. Interiéry podnikov sú anglické. Aj toalety. Niekde vyzerajú ako pred päťdesiatimi rokmi kdesi na zapadnutom anglickom vidieku. Ponuka reštaurácií je anglická. Fish and chips je tu národným jedlom. K tomu hráškové pyré.

A radšej britské pivo než britské víno. Ceny alkoholu sú anglické – to kvitujú hlavne Španieli, ktorí sa sem chodia opíjať. A hlavne tváre sú anglické. Žiadni horkokrvní opálení Špa-

nieli. Všade pracujú vyblednutí ľudia s blond vlasmi. Akoby sa ich južné slnko ani nedotklo. Perlička: ceny uvádzajú v britských librách a na eurá ich prepočítavajú vo veľmi nevýhodnom kurze.

Šesťtisíc na hranici Ako sa skalnatý výbežok na rozhraní Európy a Afriky dostal do rúk Britom?

V roku 1704 ho dobyl holandsko-britský expedičný zbor vedený sirom Georgom Rookom. So Španielskom potom uzavreli Briti Utrechtskú zmluvu, ktorá ukončila vojnu o španielske dedičstvo a legalizovala prítomnosť Britov na kamennom výbežku. Španieli sa snažili Gibraltár niekoľkokrát vybojovať naspať, ale neuspeli. Keďže v novšej histórii to už nejde vojenskými prostriedkami, skúšali to aj diplomatickou cestou. Veď kolonializmu už dávno odzvonilo!

Lenže Španieli zabúdajú, že sami sa správajú rovnako ako Briti. Konkrétne v Maroku. Tam má Španielsko enklávy Ceuta a Melilla, ktoré obsadili ešte pred stáročiami a napriek tomu, že Maroko ich požaduje späť, nechce sa ich vzdať. Ceuta je

The Rock, teda Skala, čnie priamo z mora do výšky 426 metrov. Vedie na ňu lanovka a práve tam žijú aj povestné drzé opice. Všetci ich rozmaznávajú, pretože podľa legendy bude Gibraltár britský, kým tam tie opice budú. Iba ony majú na Gibraltári dostatok životného priestoru. Hustota zaľudnenia je tu až 4 500 obyvateľov na kilometer štvorcový. Z chronického nedostatku miesta ešte ukrajuje vojenská posádka a prístav pre lode, civilné aj vojenské. Využívajú ho aj Američania. Počas 2. svetovej vojny dokonca evakuovali všetkých obyvateľov, aby mohli z tohto strategického miesta riadiť vojenské operácie a zásobovať Afriku a Maltu. Život na výbežku komplikuje aj to, že Gibraltár nemá zdroj pitnej vody. Využíva obrovskú nádrž na zachytávanie dažďovej vody a reverznú osmózu na úpravu vody z mora.

A čo živí takmer tridsaťtisíc ľudí, ktorí na tomto kúsku zeme bývajú? Hovorí sa, že firiem je tu zaregistrovaných ešte viac než obyvateľov. Okrem armády tu žijú hlavne zamestnanci v službách a v online kasínach. Malý kúsok zeme sa logicky orientuje na online biznis. A hoci sa život na slnečnom juhu Európy s divokým španielskym Costa del Sol za rohom zdá v upršanom Anglicku atraktívny, expatrioti ho až tak pozitívne nehodnotia. Jedno divadlo, jedno múzeum, tri pláže a kurz jazdy na vodných lyžiach je vraj jediné, čo tu môžu ľudia vo voľnom čase robiť.

23

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 148

2013 október

Len nech je s nami

dať s Dušanom kávu a vykecávať o blbostiach, chceme sa spolu tešiť z našich detí, chápete?“ Kým Zlatka mohla, pracovala, upratovala aj na troch „frontoch“. Po porážke to však nejde. Je pomalá, slabšia a od stanovenia manželovej diagnózy aj psychicky zrútená. Urgentnosť lacnejšieho prenájmu aj za cenu zníženia počtu izieb je na mieste. Jej invalidný dôchodok 280 eur, plus 66 rodinné prídavky a 50 eur kompenzačné na benzín a topánky, ktoré šúchaním pravej nohy rýchlejšie zoderie, hovoria za všetko. Dušan bral opatrovateľské 216 eur, ale vždy doniesol do domu ďalšie peniaze. Ako prvé sa vyplatil prenájom – strecha nad hlavou je predsa základ. Zvyšok zhltla strava, drogéria, električenky, účet za mobily. Zlatka sa rozplače, keď spomenie dnešný „incident“. Napriek tomu, že prenájom mali zaplatený, odpojili ich od elektriny. „Bola som v šoku, veď majiteľ bytu má z tých 500 eur platiť náklady spojené s užívaním bytu. Lenže on nezaplatil. Prosila som elektrárne o svetlo. Plakala im do telefónu, že mám ťažko chorého muža, že deti sa musia učiť do školy. Prišli a znova svietime, lenže okrem nervov ma to stálo aj stovku, ktorú som si musela narýchlo od viacerých požičať. Pritom nájom sme riadne zaplatili, neviem, čo som komu urobila, že sa na nás všetko valí.“ So všetkým sa zdôveruje synovi, je jej najväčšou oporou a sľubuje, že sa postará o sestry, o ňu aj o otca. „Ale veď má len sedemnásť, nesmie nechať školu a začať zarábať. Bez papierov sa robota ťažko hľadá. Je po otcovi – svedomitý, pracovitý a láskyplný.

Naša pýcha,“ prejde na veselšiu tému Zlatka a ospravedlňuje sa za slzy, ktoré predo mnou nedokázala udržať. Prežíva boj o život svojho manžela, prežíva boj o prežitie celej rodiny. Priveľa aj na koňa.

Jediný V lete im začal boj o život manžela a otca, ale aj o boj o prežite rodiny. Udržať si strechu nad hlavou je čoraz ťažšie.

Stále sa jej to zdá ako zlý sen. Chcela by sa za Sereďou išla. Tam sa prvýkrát stretli, ona ráno prebudiť do inej reality. Riešiť s Duša- mala iba pätnásť, on dvadsaťsedem. Mnohí nom, čo bolo v práci, pýtať sa detí na ško- si ťukali na čelo, takýto vzťah vraj bude určilu, baviť sa, čo budú variť v nedeľu na obed. te len chvíľkový... Trvá dodnes. Zlatka poro„Hádať sa“, kto vyvenčí psa... drobnosti, kto- dila v osemnástich Dušana, dnes je z neho rými žije bežná rodina. Nejde to. Na progra- správny 17-ročný chalan, ktorý sa učí za barme je jediná prosba. mana – čašníka, plánuje maturitu a hoci uvaZlatka netúži po ničom inom, len aby jej man- žuje aj o vysokej škole, začína si uvedomovať, žel vyzdravel. Správy od lekárov však veľa op- že bude treba pomôcť mame. Otcov príjem timizmu nedávajú. Nikdy nemali peňazí na- chýba už dnes. Je šikovný, zo školy ho vybezvyš, no s manželovou rakovinou vhupla do rajú na „bokovky“ – obsluhuje na svadbách. rodiny aj iná diagnóza – chudoba. „Nefláka sa, nedám naňho dopustiť,“ chváli syna utrápená mama. Dve dievčatá – desaťročná Jennifer a šesťročná Romika sú šidlá v Opatroval manželku Zlatka má tridsaťpäť, jej milovaný Dušan o rodine, vedia, že ocko je veľmi chorý, modlia dvanásť viac. Teraz v októbri majú 21. výro- sa za jeho uzdravenie. Od detailov o ockovej čie zoznámenia. „Je to moja najväčšia láska, chorobe sa ich snažia ešte chvíľu uchrániť. nedokážem ani opísať, čo všetko pre mňa Ale aj ony vidia, že tatino má bolesti, nechutí znamená. Jediný muž môjho života, s ktorým mu jesť, nič s ním neurobí ani „vepřo, knedlo, máme tri krásne deti. Prečo nám nie je do- zelo“, ktoré miloval. Stále chodí do nemocnipriate žiť naďalej síce v skromnosti, ale v nao- ce a mama je veľmi smutná... zajstnej láske?“ utiera si slzy nešťastná žena.

Toto leto to prišlo ako rana z jasného neba.

Dušan sa sťažoval na bolesti krížov, spozornel, až keď jedného dňa močil krv. Smer urológia. Pár dní bral infúzie, dostával lieky, zrazu však mal pocit, že nie je v nemocnici, ale na rekreácii. Nedostával liečbu, len tam ležal.

A Zlatka to dostala z mosta do prosta – ná- Zlaticu Dušanova mama nikdy neprijala do dor na obličke, väčší než samotná oblička. rodiny. Prekážalo jej na nej všetko. Chvíľu Neoperatívne. Metastázy. Z urológie sa mu- aj bývali v jej byte, no bolo to z týždňa na sia presunúť inam. Onkológia. Plač, beznádej, týždeň ťažšie. Dušan pochopil, že to nemá šok. „Je to zlé. Ďakujem Bohu za každý deň s význam. Zlatka si veľmi cení, že sa vzoprel Dušanom. Plačem, len keď ma nik nevidí. Zrú- vlastnej mame a zastal sa jej. Svojej mantil sa mi svet, Dušan mi chradne pred očami. želky. Nechcel ju vidieť roztrasenú a zničeVšetko sa zmenilo, predtým sme sa rozprá- nú, rozhodli sa, že sa musia postarať o seba vali o každej maličkosti, teraz sa deti utiah- sami. Dostali na rok tzv. pohotovostný jedli, uzatvorili do seba, sú zľaknuté. O manže- noizbák, vyčerpali aj možné ročné predĺželovi ani nehovorím. Bojí sa, čo bude. A ja sa nie, na dlhšie to už nešlo. O kúpe vlastného pred ním hrám na optimistickú hrdinku, no mohli len básniť, žiadosť na byt majú povnútri sa trasiem ako osika.“ danú, no poradovník je dlhočizný. Skončili Nevie, odkiaľ brať silu. Pritom sama je na in- teda v prenajatom trojizbovom byte, ktoré validnom dôchodku, po druhej mozgovej prí- ich stojí mesačne päť stovák. A hoci je manhode jej ochrnieva pravá strana tela. Vidno to žel Dušan chorý „len“ druhý mesiac, už teraz na chôdzi, v pravej ruke nič neudrží, ako pra- je jasné, že o chvíľu nebudú schopní platiť si váčka sa učí písať ľavou. Dušan bol jej opat- tak drahú strechu nad hlavou. Dušan sa už rovateľom, popritom ale brigádne pracoval do práce nevráti. „Najhoršie je, keď sa choako technický pracovník. Každé euro do rodi- roba stretne s chudobou. Keď večer zaspány bolo a je potrebné. Zlatka do aleluja opa- vam so strachom, aby manžel ráno otvoril kuje, že lepšieho muža na svete pre ňu niet. oči, a popritom sa bojím o to, čo bude o meDobre, že na tú hodovú muziku v dedinke siac, dva. Kde budeme bývať, ako vyjsť s pe-

„Majú len dva sny, ockovo uzdravenie a lacnejší prenájom.“

24

Žijeme slušne, čisto a práce sme sa nikdy nebáli. Rodina je pre nás základ a náš tatino musí byť s nami.

niazmi. Slovo zúfalá je slabé...“ Dcéra nechodí na školské obedy ani krúžky – niet ich z čoho platiť, šatstvo majú z druhej ruky, prechádzky po shopping centrách v Zlatkinej rodine nehrozia. V tejto famílii sa derú do popredia dva sny – ockovo uzdravenie a lacnejší prenájom v hlavnom meste. Teraz sú piati v troch izbách, ale zmestili by sa aj do dvoch.

Musí sa stať zázrak Volajú sa tatino a mamina alebo láska a srdiečko moje. Zlatica by radšej chorobu vzala na seba, len nech je jej láska fit. „A keď by aj nemal byť úplne zdravý, len nech je s nami, musí,“ rozplače sa odušu. Zajtra ich čaká veľká kontrola, ukáže sa, do akej miery zabrala chemoterapia a štyri ožarovania. Nie, nie je

pripravená na zlé prognózy, už teraz vie, že to nezvládne. „Veľmi ma bolí duša, doslova lapám po dychu, keď sa ponorím do smutných predstáv. Dušan musí zabojovať, musí sa stať zázrak, rozumiete? Štyridsaťsedem rokov nie je vek na odchod, chceme si užiť ešte veľa drobností. Nijaké dovolenky, drahé autá, chceme mať pekné Vianoce, chcem si

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Zlatky a jej rodiny oslovil. Radi by sme jej pomohli s úhradou bytu a pokiaľ by niekto vedel o dostupnejšom prenájme, prosíme, napíšte nám. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Zlatka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25

INZERCIA

nota bene 148

2013 október

text: zuzana uličianska | ilustrácia: klaus lempelman

Veda

Viac ako len jedno číslo

IQ je mýtus Tím kanadských vedcov tvrdí, že meranie inteligencie za pomoci klasických IQ testov je zavádzajúce.

Prelomová štúdia, ktorú zverejnili koncom minulého roka vedci z University of Western Ontario v časopise Neuron Journal, spochybňuje spôsob, akým sa doteraz merala inteligencia. Výšku inteligenčného kvocientu považujú za zavádzajúci ukazovateľ.

Do prieskumu sa zapojila neuveriteľne široká vzorka ľudí rôzneho veku, kultúry či pôvodu. Až stodesaťtisíc respondentov vyplnilo online dotazník obsahujúci dvanásť testov založených na skúmaní pamäte, úsudku, pozornosti a schopnosti plánovať. Test sa dá nájsť na stránke www.cambridgeebrainsciences.com.

Tri typy inteligencie Vedci účastníkov prieskumu zároveň požiadali, aby doplnili aj niektoré údaje o ich životnom štýle a zvykoch. Dostali tak možnosť zisťovať, ako sa na našej intelektuálnej kapacite podieľajú aj iné faktory, napríklad vek či hranie počítačových hier.

Adrian Owen z Western University, ktorý výskum viedol, vysvetlil, že dvaja ľudia s rovnakým IQ skóre môžu mať veľmi rozdielne schopnosti, pretože na intelektuálnu výkonnosť vplývajú tri základné komponenty – krátkodobá pamäť, úsudok a verbálne schopnosti. „Neexistuje faktor, ktorý by ako jediný ovplyvňoval náš intelekt,“ dodal. Mozog je na to priveľmi komplexný systém.

Za pomoci magnetickej rezonancie, ktorú aplikovali na mozog šestnástich dobrovoľníkoch počas riešenia testov zistili, že tri základné typy inteligencie závisia od zapájania konkrétnych okruhov v mozgu. Podľa ich výskumu vraj pravidelný tréning mozgu nezlepšuje naše celkové poznávacie schopnosti, zatiaľ čo starnutie sa potvrdilo ako silný negatívny faktor, ktorý ovplyvňuje pa-

mäť aj uvažovanie. Prieskum však ukázal, že tí, čo pravidelne hrajú počítačové hry, majú lepší úsudok i krátkodobú pamäť. Fajčiari majú v tomto parametri horšie výsledky a sú zároveň aj menej verbálne zdatní. Najviac ohrozená je krátkodobá pamäť u ľudí, ktorí trpia častými úzkosťami.

Naivné a nebezpečné Meranie IQ by sa podľa vedcov z Ontaria nemalo využívať na školách ani pre potreby budúcich zamestnávateľov, ale byť len jedným z komponentov komplexnejšieho neuropsychologického hodnotenia.

Nové poznatky pri skúmaní mozgu vo všeobecnosti potvrdzujú, že skôr by sme mali hovoriť o inteligenciách než o jednej inteligencii pre všetky oblasti.

Eyal Reingold, profesor psychológie na University of the Toronto, povedal v interview pre CTV News, že koncept jedinej inteligencie je veľmi naivná predstava, ktorá má však stále v našej kultúre veľký vplyv.

Podľa štandardných testov až 95 percenta populácie má IQ v rozmedzí 70 – 130. Priemerné IQ je 90 až 110, tieto hodnoty dosahuje zhruba polovica populácie. Asi 13 percent populácie má IQ od 110 do 139, nad túto hranicu sa hovorí o genialite, tú však dosahuje len 1,5 percent obyvateľstva.

Už Alfréd Binet, tvorca prvého inteligenčného testu, ktorý sa stal základnou predlohou súčasných, neustále zdôrazňoval jeho limity. Inteligenciu považoval za príliš široký koncept, aby sa dala vyjadriť jedným číslom. „Predstava, že jedno číslo bude diktovať, ako ďaleko to v živote dosiahnete, je nesmierne nebezpečná,“ dodal Reingol. „Vaše IQ nehovorí nič o sociálnych kompetenciách, vašej motivácii či emočnej inteligencii.“

Rodičia aj učitelia majú tendenciu očakávať menej od detí, ktoré mali v IQ testoch slabšie výsledky.

Mensáci sa bránia, že ich testy IQ nemerajú len jeden aspekt, ale odzrkadľuje sa v nich aj pamäť či priestorová predstavivosť.

Z histórie IQ testov Prvý test verbálnych schopností vyrobil v roku 1905 francúzsky psychológ Alfred Binet. Vláda zaviedla povinnú školskú dochádzku a Bineta poverila, aby našiel spôsob, ako identifikovať študentov, ktorí budú pravdepodobne potrebovať špeciálnu pomoc. S kolegom Theodore Simonom na základe série otázok, ktoré kládli skupine detí, vytvorili koncept mentálneho veku alebo inteligencie založenej na priemerných schopnostiach detí určitej vekovej skupiny.

Základný koncept IQ zadefinoval nemecký psychológ William Stern v roku 1912 ako podiel odhadovaného „mentálneho veku“ a aktuálneho veku. Tento pomer sa využíva pri deťoch, kedy povedzme desaťročnému chlapcovi, ktorý zvládol úlohy pre trinásťročných, vyjde IQ vo výške 130. U dospelých sa tento kvocient ráta ako pomer úrovne jednotlivca a úrovne populácie.

Americký psychológ Lewis Terman pôsobiaci na Stanfordskej Univerzite upravil Binetov test v roku 1916, čím vytvoril desaťročia najpoužívanejší test v Amerike.

Testovanie IQ v histórií má aj svoje temnejšie stránky. Prívrženci eugeniky zneužívali testy na potvrdzovanie nižšej úrovne Afroameričanov, ktorí sa museli testom podrobovať nedobrovoľne.

Zdroj: sk.iq-test.eu, psychology.about.com

27

Veda

text: zuzana uličianska | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 148

2013 október INZERCIA

IQ Vysoké IQ nezaručuje úspech

Začínali sme ako think tank

Dvojpercentní O čom sa zhovárajú nadpriemerne inteligentní ľudia? O všetkom.

Nové fakty o mayskej civilizácii, koniec teórie relativity a začiatok teórie príťažlivosti, umenie v ére biotechnológie, mensanský spôsob učenia jazykov, logické hry pre deti a inteligenčné kvízy v televízii – aj takého boli témy prezentácií, ktoré odzneli v rámci stretnutia EMAG 2013.

Európske stretnutie ľudí s vysokým IQ sa konalo v auguste v Bratislave.

Podľa prvej predsedníčky Mensy Slovensko, Anny Sýkorovej, je cieľom tejto organizácie stretávanie ľudí istého inteligenčného kvocientu. „Navzájom sa stimulujú, zakladajú si krúžky na akúkoľvek tému,“ vysvetľuje. Inteligentní ľudia sa musia stretávať, aby ich tí menej inteligentní neprekričali, povedali si pri zakladaní slovenskej Mensy.

Sama sa k testovaniu svojho IQ dostala náhodou, čítala inzerát a zo zvedavosti sa naň prihlásila. „Vôbec som netušila, že mám nadpriemerné IQ,“ spomína si táto vysokoškolská pedagogička a herečka.

V roku 1990 patrila k prvým členom Mensy Československo. Po roku 1993 bola na štyri roky zvolená do vedenia novovzniknutej organizácie Mensa Slovensko. „Som organizačný typ, mám rada nové veci,“ hodnotí.

Ešte za jej pôsobenia sa v Bratislave konalo prvé veľké stretnutie pre mensanov zo strednej a východnej Európy (MEME). Tentokrát už prišli na Slovensko mensania z celého sveta.

Sieť výhodná pre mladých Ak niekto čakal vážnych mužov s briadkami, mohol byť z pohľadu na účastníkov EMAG prekvapený. Na stretnutie mensanov prišlo veľa mladých ľudí, ktorých oblečenie na záverečnú párty naznačovalo aj zmysel pre humor. „Mensa je pro-

28

spešná pre mladých, ktorí veľa cestujú. V každej krajine má Mensa koordinátora, ktorý im pomôže, ak sa potrebujú v danej krajine ubytovať či ak potrebujú v niečom poradiť,“ vysvetľuje Sýkorová.

O výške IQ sa medzi členmi tejto spoločnosti zo slušnosti nehovorí. „Je to súkromná vec,“ dodáva Sýkorová. Ten, kto má vysoké IQ, sa podľa nej dokáže rýchlejšie adaptovať na nové podmienky, toto kritérium však nijako neabsolutizuje. „Inteligenčné texty pre profesionálne účely sú oveľa komplikovanejšie,“ vysvetľuje.

Podľa nej sú vzťahy dôležitejšie než IQ, to prechádza k iným ľuďom len po moste emocionálnej inteligencie. Hoci každý z nás má istý genetický základ, získavaním skúseností si môžeme svoje IQ zvyšovať, nezdravý spôsob života ho zas môže znižovať.

Kovár si ešte spomína na pokusy o vytvorenie poradného zboru z členov Mensy pre našich politikov. V deväťdesiatych rokoch absolvoval niekoľko pokusných brainstormingových akcií, neskôr sa však už k nim politici radiť nechodili.

Na vlastnej koži zažil aj to, čo je to mať nadpriemerne inteligentné dieťa. „Keď môjho najstaršieho syna hneď v prvej triede identifikovali ako mimoriadne nadaného matematika, nevedel som, čo mám robiť. Matematické krúžky boli vtedy len pre väčšie deti,“ spomína. Nakoniec si však poradili a z jeho syna sa stal dvojnásobný víťaz matematickej olympiády na Slovensku, ktorý neskôr uspel aj v medzinárodnej konkurencii a neskôr vyštudoval dve vysoké školy.

Politici si poradiť nedali

Mensa Slovensko

Ďalší z bývalých predsedov Mensy Slovensko, vysokoškolský učiteľ Vladimír Kovár, si tiež mys- Mensa Slovensko je nezisková organizácia lí, že inteligencia je iba jednou z položiek, ktoré združujúca nadpriemerne inteligentných ľudí. vplývajú na uplatnenie človeka vo výskumnej Je súčasťou medzinárodnej organizácie Menči tvorivej práci. „Vysoké IQ samo o sebe ne- sa International, ktorá vznikla v roku 1946 zaručuje úspech. Ak niekto má nižší kvocient, v Oxforde. Počet jej členov v uplynulých rokoch ale je mimoriadne pracovitý a dokáže stmeliť kolísal medzi 130 až 440 členov. Podmienkou okolo seba kolektív, jeho dielo môže mať väč- pre členstvo v tejto organizácii je výsledok (miší význam ako to, ktoré vytvoril osamotený vý- nimálne 130 bodov) v teste inteligencie, ktorý nimočný jedinec,“ mieni. Človek s vysokým IQ je schválený dozorcom Mensy International. si dokáže predstaviť veľa problémov a kom- Ten je pomyselnou vstupnou bránou medzi plikácií, čo ho potom môže od nejakej činnos- horné dve percentá celkovej populácie. Orgati aj odradiť. Tí, ktorí si ich nevedia predstaviť, nizácie Mensy sú v stovke krajín, Mensa Slosa do toho vrhnú – a veľakrát aj uspejú. Stáva vensko napríklad vydáva časopis, organizuje sa, že človek s nadpriemernou inteligenciou testovanie či letné tábory pre deti s vysokým sa v spoločnosti cíti osamotený. „Začnete vi- IQ so zameraním na rozvoj logiky. dieť veci, ktoré iných nezaujímajú, konáte inak,“ Zdroj: www.mensa.sk opisuje svoje pocity.

Pracovný, ale aj osobný život ABBIE F. SALNY je spojený s Mensou. Členkou sa stala v roku 1964, vydala sa za mensana, dvadsaťpäť rokov pracovala pre Mensa Foundation, viedla štipendijné programy a dozerala ako psychologička na vývoj IQ testov. Je doživotnou čestnou predsedníčkou Mensa International.

Uľahčuje vysoké IQ život alebo ho naopak komplikuje?

Niekedy vám pomáha, lebo vidíte veci veľmi jasne.

Ale občas vám vaše IQ neuľahčuje rozhodovanie.

Má súčasná mladá generácia v priemere vyššie IQ ako generácie pred ňou?

Nedá sa to presne zistiť, jeden prieskum tvrdí, že je vyššie, iný zas, že je nižšie.

Radí Mensa niekedy aj politikom?

V roku 1946 sme začínali ako think tank.

Dnešný štatút Mensy však zakazuje vstupovať do politiky či zaujímať politické stanoviská. Je to dobré, lebo potom by sme nemali 170 tisíc členov, ale 170 tisíc strán s rôznymi názormi. Čo by ste vo svojich 88 rokoch odporúčali na udržanie si mentálneho zdravia?

Treba hrať šach, lúštiť krížovky, čokoľvek, čo zamestná váš mozog. Nemožno len nečinne vysedávať v domove dôchodcov. Ja som zostavila dvanásť kníh krížoviek a 14 mensa kalendárov, v ktorých boli rébusy na každý deň.

IQ – mýty a realita

Výška IQ je nemenná Zmenila sa za ostatné desaťročia vaša vie- - Testy ukázali, že trénovať sa dá prinajmenra v dôveryhodnosť inteligenčných testov? šom tá časť inteligencie, ktorá je založená na Nie, pretože sa časom menili aj samotné testy. krátkodobej pamäti.

My sami sme ich niekoľkokrát prepracovávali.

O výške IQ rozhodujú gény Sú rozdiely vo výsledkoch IQ testov me- - Bolo dokázané, že IQ závisí nielen od genetiky, ale aj od stimulujúceho prostredia. Štúdie dzi ženami a mužmi?

Výsledky sú skoro rovnaké, ale niektoré časti ukázali aj výrazný nárast výšky IQ z generácie idú lepšie mužom, iné zas ženám. Ženy však ne generáciu.

IQ testy absolvujú celkovo v menšom počte.

Ale aj v tomto sa postoje samozrejme menia. IQ sa týka jedného druhu inteligencie Za mojej mladosti bolo ešte problémom pre - Tí, čo majú vysoké IQ, sú dobrí v rôznych oblastiach. ženy napríklad študovať medicínu.

IQ je rasistický koncept, lebo menšiny ho Ako sa dívate na meranie emočnej inteligencie? majú menšie Viem, že existujú aj testy merajúce emoci- - Nižšie IQ je u menšinových komunít skôr onálnu inteligenciu, ale ja im neverím, lebo spôsobené nedostatočným vzdelávaním správanie sa rôznych komunít je veľmi odliš- než genetikou. né. Niektoré kultúry povedzme plačú na pohreboch, pre iné je to nepredstaviteľné, niektoré Na IQ vôbec nezáleží komunity sú veľmi otvorené, iné uzavreté. Tak- - Základom úspechu je mať aspoň priemerné IQ. že EQ môžete porovnávať len v rámci vášho regiónu či vašej kultúry, nie globálne.

Zdroj: www.iqtestexperts.com

29

FENOMÉN

text: laura marcus | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 148

2013 október

Na začiatku 80. rokov britská komička Jenny Lecoatová poriadne rozvírila hladinu, keď sa v článku pre časopis Cosmopolitan vyjadrila, že by nikdy nevliezla do postele s toryom, členom Konzervatívnej strany v UK. Časy sa menia. Dnes Lucy Manganová často píše pre Guardian o svojom manželovi konzervatívcovi, ktorého volá „Tory Boy“. Napriek obrovským rozdielom v politických názoroch majú spolu dieťa a zdajú sa byť šťastní. Rozdiely medzi nimi sú v každom prípade bohatým zdrojom inšpirácie pre Manganovej články.

Podobne je na tom aj americký pár James Carville a Mary Matalinová – každý na opačnom konci politickej škály. On je lobista a poradca pre demokratov, tiež pracoval na volebných kampaniach pre Billa a Hillary Clintonových.

Ona je republikánka, ktorá pracovala pre Busha.

Obidvaja sú televízne hviezdy, zobrali sa pred dvadsiatimi rokmi a majú spolu dve deti. V krajine, kde je rozvod bežný ako senná nádcha, to zvládli a vydržali spolu napriek rozličným pohľadom na svet. Ako to dokázali v dobe, kedy sa politika stáva stále extrémnejšou a polarizovanejšou? „Nikdy sa doma o politike nebavíme,“ znie ich spoločná odpoveď.

žím premeniť na vtip – odtiaľ aj prezývka Tory Tone. Vo všetkom ostatnom sme si veľmi podobní a dobre spolu vychádzame, dokonca by som nás nazvala spriaznenými dušami. Určite by sme sa kvôli tomu nerozišli – možno len v prípade, že by sa začal obliekať ako David Cameron (ministerský predseda UK)!" Ďalší politický pár, Atul Hatwal a Ella Masonová, to vraj zobral z opačnej strany. On je redaktorom labouristických novín Labour Uncut, ona konzervatívka, ktorá vo voľbách v roku 2010 pracovala pre tím Davida Camerona. Namiesto vyhýbania sa politickým témam sa doma radšej pohádajú o tom, aký je najlepší spôsob zbavenia sa deficitu. Kľúčové je vedieť, kedy prestať.

Za nálepkou vidieť človeka

A čo v prípade, ak sú rozdiely v niečom tak podstatnom pre identitu človeka, ako je náboženstvo? Môže veriaci človek nájsť svoje šťastie s neveriacim partnerom?

Keď Phil, vývojár webových stránok z Leeku v Staffordshire, navštívil zoznamovaciu stránku Occupied, vedel, že Sarah je veriaca. Napriek tomu, že bol zaprisahaný ateista, rozhodol sa, že ju chce vidieť. „Occupied je prepracovaná stránka, pýta si od Vedieť kedy prestať Americký republikánsky senátor Kalifornie Ar- vás veľa informácií. Keď som prvýkrát čítal Sanold Schwarzenegger bol 25 rokov ženatý s vý- rin profil, teda jeho časť o náboženstve, boli znamnou demokratkou Mariou Shriverovou.

Anglický hovorca Dolnej snemovne britského parlamentu John Bercow je na opačnej strane politickej škály ako jeho manželka Sally, podporujúca labouristov. Je možné, že ak všetko ostatné funguje, rozdiely v názoroch na politiku, vieru a iné životné otázky pre nás nie sú až také dôležité? tam viaceré možnosti. Ona si vybrala „veriaca Tracey je labouristka vydatá za toryho a – po- a beriem to dosť vážne“. Trošku ma to vtedy dobne ako Manganová – svojho manžela To- odradilo. Predstavil som si náboženského fanyho prezýva „Tory Tone“. Tracey povedala, že natika, ktorý sa ma bude snažiť skonvertovať.“ až do posledných volieb netušila, aké silné po- „Inak sa mi jej profil však veľmi páčil, tak sme litické presvedčenie má jej muž. „Každú chvíľu začali chatovat a Sarah bola fajn a veľmi milá, sme sa hádali. Bude to asi znieť zvláštne, ale a k náboženstvu sme sa nedostali, až kým sme naozaj som si dovtedy nevšimla, že je až taký sa nestretli osobne. Vtedy mi vysvetlila trošku silný toryovec.“ Tracey a Tory Tone – ona uči- viac, čo to obnáša. Sarah je členkou unitárskej teľka základnej školy na čiastočný úväzok, cirkvi a berie to vážne, ale neznamená to neon realitný agent – sa nedávno presťahova- deľné chodenie do kostola a tradičné modlitli z Londýna do Chorltonu v Manchestri – do by. Zapája sa cez skupinové aktivity, pomáha miesta, ktoré je známe ako liberálne a ľahko najmä mladým ľuďom nájsť v živote viac istoty.“ ľavičiarske. „Bojím sa, že sa dostane do kon- Philovi jej viera vôbec neprekáža, dokonca zafliktu s našimi novými priateľmi a známymi, čal navštevovať niektoré stretnutia. „Išiel som hanbím sa za neho...“ s nimi na prechádzku a zistil som, že sú to Ako je teda možné, že sú spolu už 13 rokov úžasní ľudia – a veľmi dobre ma prijali. Nevaa majú tri deti? „Stretli sme sa na cestách – dí im, že nie som veriaci. Veľmi prekvapujúcim s batohom na chrbte. Úplne nám ušiel nástup spôsobom som si tu vytvoril nové priateľstvá. labouristov v roku 1997 a nikdy sme si nevšimli, S mojím zázemím a po mojich zážitkoch s orakí sme odlišní. Vtedy bolo všetko veľmi uvoľ- ganizovaným náboženstvom v detstve som nené. Teraz máme deti a riadne zamestnanie niečo takéto nečakal.“ a všetko je iné.“ Podobne ako Carville a Mata- Phil radí, aby ste sa pri hľadaní partnera nelinová, zvládajú to tak, že sa o politike nebavia. obmedzovali na hľadanie niekoho s rovnaký„Nemá to vplyv na náš vzťah,“ hovorí Tracey. „On mi názormi. „Som veľmi rád, že som ostal otvoveľmi dobre pozná moje pocity, tak sa to sna- rený iným možnostiam – spoznal som človeka

„Málokto si túži vziať za muža alebo ženu svoj vlastný klon.“

Manželia na opačnej strane barikády

Život s nepriateľom Americký republikánsky senátor Arnold Schwarzenegger bol 25 rokov ženatý s vášnivou demokratkou Mariou Shriverovou. Milovníci mäsa randia s vegánkami a veriaci si berú za manželov zarytých ateistov.

Dokážu ľudia s takými rozdielnymi názormi na svet žiť spolu šťastne?

30

schovaného za nálepkou „náboženstvo“. Brat Sarah má známosť s dievčaťom, evanjelickou protestantkou, ktorá má veľmi jasné predstavy o ich spoločnej budúcnosti, ich svadbe a výchove detí. Toto by pre mňa bol kameň úrazu.“ Phil tvrdí, že toto všetko zistíte, až keď človeka dobre spoznáte. „Musím povedať, že mi to rozšírilo obzory a zistil som, že nie všetci veriaci ľudia sú rovnakí. Náboženstvo znamená pre rôznych ľudí rôzne veci. Aj naďalej som šťastným ateistom a Sarah to vôbec nevadí.“

Rezeň a rešpekt Pre Joanne je jej presvedčenie ešte viac ako náboženstvo. „Som vegetariánka, nepijem a som nepraktizujúca židovka. Môj manžel miluje mäso a pivo a je nepraktizujúci kresťan.

A funguje to!“ Vadí Joanne, že jej manžel Robert je mäso? „Samozrejme by som bola nadšená, keby sa stal vegetariánom, ale dokážem žiť s tým, že nie je. Myslím, že by mi oveľa viac vadilo, keby si nedával pozor, aké mäso je a odkiaľ ho kupuje. Pach mi nevadí, pohľad niekedy áno. Nevadí mi zaplatiť v obchode za mäso, ale nikdy ho nepripravujem a nevarím. Vyrastala som v prostredí bez mäsa, netuším, ako sa pripravuje a nemám ani záujem sa to naučiť.“ „Myslím si, že je sebecké a zbytočné jesť mŕtve zvieratá. Bolo by mi zo samej seba zle, keby som jedla mŕtve zvieratá. Ale toto je môj vlastný názor a nie všeobecne platný fakt. Môj manžel to cíti inak a je to jeho voľba.“ Joanne nevie šoférovať, takže to, že nepije, neznamená, že by musela všetkých voziť. „Rieši sa to, len keď si ľudia myslia, že som tehotná alebo nudná, pretože nepijem. Nemyslím si, že niečo z toho je však zásadný problém, aj keď si uvedomujem, že iní vegetariáni alebo abstinenti môžu veci vidieť inak,“ hovorí. „Nemyslím si, že otázka znie, či máte rovnaké názory. Skôr je to o tom, či viete rozdiely medzi sebou prijať a rešpektovať. Môj manžel nie je vegetarián, ale absolútne rešpektuje moju voľbu. A nikto si predsa nechce zobrať za muža alebo ženu svoj vlastný klon.“ Joanne si však myslí, že by si ľudia pri hľadaní partnera mali spraviť zoznam vlastností, ktoré by mal mať. „Aj ja som ho mala, a držala som sa ho. V prvom rade si treba uvedomiť, čo na tom zozname naozaj má byť. Nehľadala som vegetariána, ale niekoho, kto vegetariánov rešpektuje a nepotrebuje jesť mäso od rána do večera.

Môj zoznam fungoval preto, lebo bol realistický.“ Lecoatová možno nemala pravdu. Páry dokážu spolu žiť napriek veľkým vzájomným rozdielom, aj keď sú pre nich otázky politiky, náboženstva alebo výživy veľmi dôležité.

Prevzaté z pouličného časopisu The Big Issue in the North – UK/www.streetnewsservice.org Za preklad z angličtiny ďakujeme Zuzane Suranovej.

31

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Nie vrah, ale zavraždený je vinný?

Dobrú knihu môže napísať ktokoľvek. Stačí dobrá téma. Takú mal psychoterapeut Jozef Hašto s klinickou psychologičkou Hanou Vojtovou. Vo svojej knihe opísali prípad, ktorým sa ako lekári profesionálne zaoberali. Kniha má poriadne dlhý názov: „Posttraumatická stresová porucha, bio-psycho-sociálne aspekty, EMDR a autogénny tréning pri pretrvávajúcom ohrození – prípadová štúdia.“ Ale o názov nejde. To, čo ma šokovalo, bol jej obsah.

Kniha vznikla vďaka ochote pacientky, ktorú lekári liečili a ktorá dala súhlas na zverejnenie údajov a lekárskych nálezov. Bola ňou Hedviga Žáková-Malinová. Áno, je to „tá“ Hedviga. Odborná kniha sa zaoberá jej posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku prepadnutia a toho, čo po ňom nasledovalo. To všetko je dobre známe. A ako na našom drahom Slovensku býva zvykom, opäť nám pribudol novotvar zo série samoúnos, samoznásilnenie či samozbitie. Povedané slovami nemeckého spisovateľa Franza Werfla: „Nie vrah – zavraždený je vinný.“ Obeť dnes stále čelí kriminalizácii, obvineniu z krivej výpovede aj povesti klamárky. Kniha pritom vlastne sama usvedčuje nenormálnu štátnu mašinériu. Po desiatkach terapeutických hodín, ktoré pacientka strávila v liečbe, mohla lekárska veda konštatovať, že liečili obeť po reálnom napadnutí dvojicou holohlavých mužov v Brezovom hájiku v Nitre a následne opakovane traumatizovanú útokmi od pouličnej lúzy i pánov v oblekoch, ktorí vedome šírili klamstvá, nenávisť a nespravodlivosť. Od radových poskokov až po predstaviteľov justície a najvyšších činiteľov štátu, ktorí idú proti vlastným občanom, namiesto toho, aby im slúžili.

Tento inkvizičný hon na čarodejnice sa nestal v stredoveku, ale v 21. storočí, a rovnaká brutálna sila sa môže zajtra obrátiť proti komukoľvek z nás.

Okrem odborných medicínskych výrazov z knihy totiž treba s autormi konštatovať: „Z obete môžu mocní ľahko urobiť páchateľa, ak sa nenájdu tí, ktorí majú dostatok trpezlivosti, otvorenosti a kritického myslenia, aby dokázali vyhodnotiť situáciu, a dostatok odvahy a iniciatívy, aby sa angažovali.“ autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 október

Nie je žiadne [...], keď máme 24 rokov. Ch. Chaplin

... Daniela Pastirčáka

Niet už kráľov ani kráľovien Postmoderní filozofi upozorňujú na tendenciu jazyka uzatvárať sa do seba. Svet človeka popisujú ako prostredie, v ktorom sa odohrávajú rôzne do seba uzatvorené jazykové hry.

Každý jazyk tvorí uzavretý systém. Pojem pravdy sa v tom systéme používa ako nástroj moci.

Prínosom postmoderny k hľadaniu otvoreného systému je prípustnosť paralelných obrazov skutočnosti.

Modernistické ihrisko poskytovalo siločiary iba pre dva typy hier. V hre na „buď – alebo“ paralelné pozorovania stáli proti sebe ako rivali: Buď má pravdu fyzika, alebo teológia. Kdekoľvek hovorili odlišným jazykom, bolo treba vyhlásiť výsledky, označiť víťaza a porazeného. Druhým typom hry bola „hra na zmiešavanie nespojiteľného“. Vedecké teórie odpovedajúce na otázku, ako sa veci dejú, sa tu spájali do nesúrodých systémov s teológiou či filozofiou.

Postmoderna nám ponúka tretiu možnosť.

Dovoľuje nám pozorovať svet z viacerých odlišných pozorovateľní, bez násilných pokusov spájať ich do konečnej mapy reality.

Známy aforizmus s troma pozorovateľmi toho istého slona nás triviálnym spôsobom odkazuje na túto možnosť. Každý pozorovateľ vidí čosi iné (jeden vidí chobot, druhý zadok, tretí nohu).

Nie je to dostatočné na to, aby zrekonštruovali celého slona. Zostáva im iba rešpektovať paralelné pozorovania a učiť sa jeden od druhého. Čas, keď bola teológia kráľovnou a ostatné oblasti poznania služobníctvom, je dávno za nami. Za nami je však aj doba, keď bola kráľovnou veda.

Dnes niet kráľov ani kráľovien, sú iba sestry a bratia, a tí by sa mali pozorne a s rešpektom počúvať. Inak im hrozí, že sa uzavrú do seba a napriek všetkým svojím vedomostiam stratia múdrosť.

„Už niet kráľov, sú iba sestry a bratia. A tí by sa mali s rešpektom počúvať.“

... zuzy uličianskej

Božie sesternice Keby si dnes Pán Boh založil profil na soci- tovať svoje rôzálnej sieti, okamžite by mal množstvo pria- norodé náboženteľov. Každú sekundu by nám naskakova- ské dogmy. Ako li oznamy – XY is now a friend with God. inak by mohli Kedysi som bola presvedčená, že Boh s takou bohomusí byť introvert, zahĺbený do prežíva- rovnosťou tvrdiť, nia samého seba a oduševňovania sveta. čo sa Bohu páči Ale asi som sa mýlila, lebo ako si tak vší- a čo nie? Najskôr mam jeho „in absentia“ vyhlásenia, zapá- to bude na nejaja sa do diskusií aj o všelijakých nepod- kých privát akcistatnostiach. Bude pomerne gurmánsky ách, osobne potyp, prinajmenšom má jasný názor na to, znám niekoľko čo by sa kedy malo a čo nemalo jesť. Vy- Božích sesterníc. zná sa aj do fashion, keďže tak často za- „Ako dobre vyzeujíma pozíciu módnej polície. Aj keď ten ráte,“ nadhodíostatný model burky, no, neviem, neviem... te jednej z nich v nádeji na nezáväznú veľkú slávu si ním nenarobil. Osemroč- výmenu fráz. „Pánbožko ma miluje, veď né nevesty či znásilnenia na ulici? S tými má aj prečo,“ dostane sa vám vysvetlenia. je extrovertný Pán „A ty sa ako máš?“ Boh podľa všetkého vráti vám ustarostev pohode, nezachyný pohľad. „No veď tila som aspoň nijanevadí, každému naké účinné protesty. delí to, čo si zaslúži,“ A mohol by mať aj lepší vzťah k prírode pokračuje dobre vyzerajúca Božia sestera zvieratkám, keď už ich stvoril, ale nate- nica skôr, ako sa stihnete nadýchnuť. „Tak, raz to tak vyzerá, akoby ho ich osud vô- veru, veru,“ odpovedáte rovnako ustarosbec nezaujímal. tene, aby ste neboli tá posledná na svete, Najviac mi ale vŕta hlavou, kedy si také čo s Bohom ešte nie je rodina. množstvo ľudí stihne s Bohom prekonzul- A vy sa ako máte? Ale veď nevadí...

„Myslela som si, že Boh musí byť introvert.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Najužitočnejším zo všetkých umení je umenie [byť užitočným]. Benjamin Franklin Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

2013 október

INZERCIA

INZERCIA

Pomáhame slabým aj silným

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach.

O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www. notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169.

O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe.

Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

INZERCIA