Nota bene 151 január 2014 by Proti prudu

január

MODERNÍ OTROCI

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

151 / 2014

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu

nástenka

nota bene 151

2014 január

4 ROZHOVOR

pozor!

0915 779 746 02.12. 3013 03:13 Nota bene kupujem z viacerých dôvodov – je v ňom super čítanie , podporím dobrú vec a úsmev a pohoda predávajúcej 008 z Podlavíc v BB mi spríjemní deň. Týmto ju chcem povzbudiť a zaželať všetko dobré. Anka J. 03.12. 2013 09:26 Dobrý deň. Kúpil som si časopis od milého predajcu č. 462, ktorý mi po roztrhnutí mojej igelitky ponúkol svoju náhradnú, oveľa pevnejšiu. PP 03.12. 2013 11:45 Dobrý deň, Nota bene si kupujem pravidelne iba u predajcu Arpáda s číslom 381, ktorý je prívetivý, všímavý a príjemný, nevtieravý a pozorný. Predáva na sídlisku Juh pred Lidlom. Upozornil ma na kabelku, ktorú som nechala visieť na vozíku a s taškami som sa vybrala domov. Mohlo to dopadnúť inak.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

Ďakujem. Krásne a pokojné sviatky všetkým v redakcii. Anka 04.12. 2013 11:52 Chcela by som sa poďakovať slečne Zanke č. 008 z Podlavíc, že ma vždy zahreje pri srdci, keď ju vidím. Je vždy usmiata, milá a vyžaruje z nej dobro. Nech sa jej v živote darí. Majka

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Kúpila som si Nota bene pred Tescom na Kamennom námestí od pani Renátky, myslím, že s číslom 601 a bola úplne úžasná. Neuveriteľne rýchlo rozprávala. Ona podľa mňa ani nedýchala, keď hovorila, lebo som až mala problém sledovať ju. Dala mi perfektnú prednášku o tom, ako si kupovať Nota bene, aby som si nekupovala od falošných predajcov. Ukázala mi, ako má vyzerať preukaz a na záver povedala, že ona nie je falošná predajkyňa, že ona iba falošne spieva. Zisťovala, či mám predajcu, u ktorého si Nota bene kupujem, a čo robím s časopisom, keď si ho prečítam – povedala, že ho mám roztrhať. Ešte

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

aj teraz, keď vám píšem, sa usmievam. Bola veľmi príjemná, pozitívna, a hoc to isto nemá jednoduché, včera to na sebe vôbec nedala znať. Robíte skvelú prácu. Srdečne Monika. Chcem sa Vám poďakovať!!! Kúpila som si časopis NB č. 149/2013 a objavila v ňom článok o Antonovi Podstraskom... toho človiečika si pamätám a popis v texte na neho sedí ako uliaty! Často býval u nás, najmä v sobotu – v nedeľu v čase obeda, ale i beztak sa stavil za otcom, a potom buď spolu zašli na to pivko, alebo u nás doma donekonečna diskutovali. Pamätám si, ako sa vždy všetkému smial. Nevidela som ho inak ako s foťákom a igelitkou. Otec o ňom rozprával ako o výbornom fotografovi a niekoľko jeho fotiek sa uverejnilo i v časopise TelePlus, kde otec pracoval. Po otcovej smrti v rolu 2001 som prestala sledovať, čo sa deje „s Tónom“, ale často som ho zvykla spomínať ako „zaujímavú osôbku“. Ja už dlhodobo žijem Prahe a na NB som natrafila pri jednej svojej návšteve BA. Na podklade Vášho článku si plánujem ešte jednu cestu, pretože chcem zájsť na výstavu fotiek. Som rada, že sa na neho nezabudlo... On mal niečo do seba! Ďakujem! Judita

K ó de x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

TAJNÝ ŽIVOT RASTLÍN

František Baluška, jeden zo svetových priekopníkov novej vedy tvrdí, že na základné otázky nášho prežitia odpovieme, až keď sa rastlinná neurobiológia stane akceptovanou vedeckou disciplínou.

Predať ženu, deti konkubíny a otrokov bol jeden z prvých spôsobov, ako sa vyplatiť z dlhov. Zotročovanie pre dlhy funguje v rôznej podobe dodnes.

Ľudia TÉMA ZUZKIN EXPERIMENT ŽIVOT HYPOTEKÁRNY ÚTEK

K ó de x p r e d a j c u 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

PARTNERI PROJEKTU

TÉMA NOVODOBÍ OTROCI

zostavil Peter Patrónsky

Už chcem robiť iba veci, ktoré považujem za dôležité! Hoci aj s guľou na nohe v podobe vysokých splátok hypotéky na byt. Bratislavčanka Zuzana Tkáčiková sa tak rozhodla pred pár mesiacmi. AUTOR OBRÁZKU NA OBÁLKE: FEDOR VICO (BEZ NÁROKU NA HONORÁR)

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

20 PÚTNIK

Vyhnúť sa finančným poradcom a vydať sa pri stavbe domu vlastnou cestou, znamená byť odvážny a spoliehať sa najmä na seba a svojich blízkych. Aj pre architekta to môže byť životná výzva.

AKO SA PIJE ČAJ V BUŠI

PROTI PRÚDU O ZVIERACEJ DUŠIČKE

V dedinke Unna v reči kmeňa Madi znamená slovo owira ahoj. Najvýraznejším zážitkom je zdravenie sa s deťmi – celé natešené utekajú, aby vám mohli potriasť rukou.

S predajkyňou Nota bene Jelou Matuškovičovou sme sa rozprávali o jej novej knižke – O zvieracej dušičke, ktorú si momentálne môžete kúpiť v uliciach spolu s časopisom.

z obsahu editoriál

Motroci Moji zákazníci mi klamú, sťažoval sa predajca Dušan. Pár ľudí si od neho prestalo kupovať Nota bene. Čo je najhoršie, keď okolo neho prechádzajú, predstierajú telefonát, ktorý náhle skončí, len čo vojdu do samošky. Sklamaný Dušan tápa, o čo tu ide. Jeden mladý manažér mi nedávno vysvetľoval, že si po rokoch prestal kupovať časopis, lebo čakal, že ten jeho predajca si „konečne nájde nejakú normálnu prácu”. Aj on bol sklamaný. Môže to byť aj prípad nášho Dušana. Poctivo stojí na predajnom mieste, dodržiava pravidlá, vždy elegantne oblečený. Nikto však netuší, že Dušan je chorý na srdce. Manuálnu prácu telo nezvládne. Pre vysoký vek, farbu pleti a zdravotný stav je Nota bene jeho jediná možnosť. No nie sú to len zdravotné problémy, ktoré držia ľudí na ulici. Na tých zdravších a mladších striehnu dlhy a exekúcie. Tie vezmú prostriedky na živobytie a chuť do roboty aj tomu najväčšiemu pracantovi. Pár odvážnych predajcov sa zapojilo do našich skupín zameraných na exekúcie a oddlžovanie. Na jednej s témou o osobnom bankrote som priam počula, ako sa im rúcajú nádeje. Vstupný kapitál do hry, ktorá po viac ako troch rokoch muklovania a života z menej než z minima končí odlžením, je 2 323 eur. Keď počuli túto pre nich nepredstaviteľnú sumu, bolo takmer treba zachraňovať právnika z firmy Nitschneider & Partners, ktorý s nami ako dobrovoľník polupracoval. Dostať sa z ulice je ako prebehnúť maratón v púšti naboso, bez kompasu a bez vody. Bežný človek nemá šancu. Jeden náš klient sa po dlhých rokoch života na ulici zamestnal, oženil a začal splácať dlhy. No nezvládol tlak exekútorov a po niekoľkých rokoch „normálneho” života sa pokúsil o samovraždu. Stačí, ak sa pozrieme sami na seba - aby sme dnes mohli ísť do práce a čítať tento článok, spíme aspoň 5 hodín. Bezpečné, stabilné bývanie je základnou podmienkou, aby sme mohli fungovať. Od ľudí bez domova máme nereálne očakávania a výsledkom je, že zlyhávajú. Časopis poskytuje zdroje - príjem a hlavne každodennú podporu našich sociálnych pracovníkov na výdajni časopisov, priamo v teréne v uliciach alebo na individuálnych či skupinových sedeniach. Nie je v našich silách nájsť zamestnávateľa pre všetkých, čo potrebujú prácu. Môžeme ale pomôcť ľuďom bez domova stať sa „zamestnateľnými”. Aby dokázali využiť šancu, keď sa objaví. Predaj Nota bene je ich aktuálna práca. Poblémy, pre ktoré strácajú prácu v bežnom živote, majú možnosť spolu s nami odstrániť. Tento rok budeme vytvárať ďalšie pracovné príležitosti a pracovať na oddlžovaní klientov, aby mohli začať odznova a s čistým štítom. Sandra Tordová šéfredaktorka a štatutárna zástupkyňa o. z. Proti prúdu

V ďalšom čísle na tému CHVÁLA POMALOSTI nájdete: V prirodzenom rytme

Rýchle občerstvenie

Hudba, ktorá sa ponáhľa

V hrnčiarskej dielni ÚĽUV-u sa stretávajú ľudia rôznych profesií. Hnetú a roztáčajú beztvaré kusy hliny, dávajú im novú podobu. Pri tom na chvíľu vystúpia z uponáhľaného sveta a svojich problémov.

Ako dlho sa čaká na jedlo v rýchlom občerstvení? Čo a koľko si ľudia objednávajú, ako dlho sa tam zdržia? Je pre zdravie dôležitejšie určité jedlo alebo čas, za ktorý ho zhltneme?

Tempo klasickej hudby sa prispôsobuje rušnej dobe – čoraz viac sa zrýchľuje. Hnutie Tempo Giusto sa ju snaží vrátiť do pôvodných „hraníc“. Hudba totiž spätne ovplyvňuje hráčov i poslucháčov.

Rozhovor

text: zuzana uličianska | foto: peter žákovič

nota bene 151

2014 január

sahujú aj návykové látky. Len čo sa mravce začnú živiť týmito telieskami, odmietajú prijať akúkoľvek inú potravu. Dá sa povedať, že tieto mravce sú potom úplne pod kontrolou agátov. Zaujímavé je, že kvitnúce rastliny a cicavce sa vyvinuli takmer súčasne. Kým evolučne staršie nahosemenné rastliny hmyz a zvieratá viac-menej ignorovali, kvitnúce rastliny s nimi vstúpili do koevolúcie, najprv s hmyzom, neskôr aj s niektorými zvieratami a asi tak pred 15 000 rokmi aj s ľuďmi. Môže neurobiológia rastlín nadviazať na nejaké historické výskumy? Prvým prelomom v našom chápaní rastlín bola kniha De sexu plantarum epistola, ktorú vydal v roku 1694 nemecký lekár a botanik Rudolf Jakub Camerarius. Obsahovala jeho experimenty, okrem iného s morušou a kukuricou, kde dokázal, že rastliny majú sex. Bol to viac-menej šok. Trvalo naozaj dlho, kým sa tento názor všeobecne uznal. V súvislosti s tajným životom rastlín sa spomína aj Charles Darwin. Čo tvrdil on? Spolu so svojím synom Franciscom v roku 1880 publikovali knihu Power of Movements in Plants. Jej záverom bolo, že rastliny sú, podobne ako živočíchy a ľudia, organizované anterior-posteriórnou (predo-zadnou – pozn. red.) osou a že rastlinný mozog sa nachádza v koreňovej špičke.

RASTLINY CIELENE MANIPULUJÚ SVOJE PROSTREDIE

FRANTIŠEK BALUŠKA, jeden zo svetových priekopníkov novej vedy tvrdí, že nebudeme vedieť odpovedať na základné otázky nášho prežitia, kým sa rastlinná neurobiológia nestane akceptovanou vedeckou disciplínou.

Všeobecne sa prijíma, že človek si vyšľachtil rastliny. Vy tvrdíte opak, že si nás vybrali, aby sme ich rozšírili po zemi. To znie trochu ako teleologická predstava o účele stvorenia sveta. Ja netvrdím, že si nás vybrali. Skôr ide o dynamický proces, kde jeden organizmus niečo ponúka a druhý to potom konzumuje. Vzájomná interakcia sa vyvinie do dlhodobej spoločnej evolúcie a neskôr aj do závislosti na sebe. Vidno to dobre na našich jednoklíčnych plodinách ako kukurica, jačmeň, pšenica, raž.

Sú rastliny našimi umlčanými otrokmi alebo naopak vládcami? To je dosť zásadná otázka, na ktorú bude veľmi dôležité čím skôr nájsť odpoveď.

Čo z toho vyplýva? Že ich prežitie je už závislé od nás, čo však platí aj naopak. Možno predpokladať, že tento úzky vzťah sa bude v budúcnosti ešte prehlbovať.

TAJNÝ ŽIVOT RASTLÍN

Prečo? Pretože naša civilizácia je v súčasnej podobe úplne závislá od rastlín a zrejme to nebude inak ani v budúcnosti. Pochopenie rastlín v celej ich komplexnosti bude veľmi dôležité pre našu koexistenciu s nimi. Väčšina z nás považujeme rastliny za živé, ale nie až tak. Už Aristoteles pokladal rastliny za menej živé, lebo sa nepohybujú tak rýchlo. Tento názor

pretrváva až do dnešných dní. Pritom už vieme, že najmä korene rastlín sa pohybujú veľmi aktívne, hoci ich nevidíme. Majú náročnú úlohu nájsť dostatok vody a výživných látok, preto prehľadávajú obrovské objemy pôdy. Napríklad dĺžka všetkých koreňov jednej rastliny raže môže byť aj 622 km.

Podzemná časť, ktorá je minimálne v pomere 1:1 k nadzemnej časti, sa ignoruje.

Na korene rastlín zabúdame, kým nezačnú prerastať cez betón. Učebnicovým príkladom je ignorovanie koreňov stromu sekvoje vždyzelenej. V encyklopédiách a na webových stránkach, kde sa porovnávajú najväčšie organizmy, sa pre strom sekvoje uvádza veľkosť okolo 110 až 130 metrov. Lenže to je len nadzemná časť rastliny.

Cielene manipulujú? Nie je prehnané niečo také tvrdiť? Evolučne najvyššie kvitnúce rastliny vyvinuli kvety a najmä plody aj za týmto účelom. Látky, ktoré im ponúkajú, obsahujú kokteil nielen výživných látok, ale aj takých, ktoré sú návykové a menia naše vedomie. Naše vedomosti v tomto smere sú zatiaľ naozaj minimálne.

Čo si teda máme o rastlinách myslieť? Sú to aktívne, vnímavé a zrejme aj cítiace organizmy, ktoré cielene manipulujú svoje prostredie, živočíchov a zrejme i ľudí.

Existujú aj nejaké iné príklady? Určité druhy kolibríkov a rastliny, ktorých kvety opeľujú. Tieto kvety ponúkajú oveľa viac nektáru ako kvety rastlín opeľovaných hmyzom. Alebo, povedzme, stromy mexických agátov a špeciálne mravce rodu Pseudomyrmex. Mravce agáty chránia pred iným hmyzom a herbivormi, agáty im na oplátku poskytujú špeciálne komôrky na bývanie, ako aj plody, takzvané Beltove telieska pomenované podľa Thomasa Belta. Tie okrem živín zjavne ob-

Ako to vtedy vedci prijímali? Spôsobilo to dosť veľký rozruch a všetky vtedajšie kapacity sa snažili tento ich uzáver spochybniť. Naše výsledky však ukazujú, že mali

„Rastliny sú aktívne, vnímavé a zrejme aj cítiace organizmy.“ pravdu. Podobne, ako to bolo s rastlinným sexom, aj uznanie rastlinnej neurobiológie sa ukazuje byť momentálne už iba otázkou času. Čo môže ľudí presvedčiť? Prekvapujúco, je to práve molekulárna biológia. Napríklad – momentálne jednou z tém v našom laboratóriu je L-glutamát. Naše posledné výsledky ukazujú, že podobne ako u mozgov zvierat a ľudí aj v koreňových špičkách rastlín je L-glutamát a jeho receptory kontrolujú synaptické aktivity a elektrické vzruchy. Zatiaľ sa stále držíme predstavy, že rastliny sa radikálne líšia od zvierat. Mali by sme sa vyliečiť aj z predstavy o ľudskej nadradenosti? Samozrejme, že náš názor na rastliny sa po toľkých rokoch mení len veľmi ťažko. Ale postupne sa zmení.

Môže to mať aj morálne dôsledky? Určite. Zmenia úplne náš pohlaď na svet, ako aj na naše postavenie v rámci celého systému organizmov na tejto planéte. Ale tu nejde iba o rastliny, ale aj o vírusy, baktérie a huby, ktorých správanie je takisto zložitejšie a komplexnejšie, než sme si mysleli. Aj u nich sa ukazuje určitá forma inteligencie. Aj baktérie myslia? Je veľmi zaujímavé, že v prípade bakteriálnej inteligencie nebola negatívna odozva vedeckej komunity taká silná ako v prípade rastlín. Jedným z dôvodov by mohol byť fakt, že rastliny sú nezávislejšie, keďže sú schopné získavať energiu priamo zo slnka. Keby náhodou zo dňa na deň vyhynuli všetky zvieratá aj ľudia, tak by všetky rastliny nevyhynuli, čo ale opačne neplatí. Možno práve preto si mnohí naši kolegovia nechcú pripustiť, že rastliny majú neurobiologický systém podobný tomu u zvierat a ľudí. Dá sa hovoriť o správaní sa rastlín? Správanie rastlín je už akceptované aj hlavným vedeckým prúdom. Dá sa povedať, že je to najmä zásluhou našej iniciatívy, ktorú sme odštartovali sympóziom vo Florencii v máji 2005. Umožňuje im prežiť. Ako? Korene sú schopné zistiť nebezpečne suché alebo toxické oblasti ešte skôr, ako do nich vniknú, a vyhnúť sa im. Spôsob, akým ich vnímajú na diaľku, je úplne neznámy. Je celkom možné, že si vyvinuli aj nejaké neočakávane mechanizmy, okrem priameho vnímania fyzikálnych a chemických gradientov v pôde. Profesor Stefano Mancuso z Florencie a profesor Daniel Robert z Bristolu nedávno zistili, že koreňová špička kukurice vydáva rytmické zvuky, ktoré by mohli slúžiť na echolokáciu. Podobne, ako je to u netopierov. Prirovnali by ste to k citom či zmyslom človeka? Či majú rastliny city, je ťažko dokázať, ale aj vyvrátiť. No je zrejmé, že majú veľmi bohatý zmyslový život. Mohli by ste popísať, akým systémom sa v tele rastlín šíria informácie? Rastliny majú cievny systém na prenos živín, ale aj elektrických vzruchov, ako sú napríklad akčné potenciály. Tiež majú svoje hormóny na prenos chemických signálov. V rastlinách sa našli v podstate všetky neuronálne aktívne molekuly, napríklad serotonín, melatonín, acetylcholín, GABA a už spomínaný L-glutamát. Rastliny taktiež vylučujú množstvo prchavých látok, ktoré slúžia na rastlinnú komunikáciu. Dá sa povedať, že rastliny majú chemickú reč, na rozdiel od vokálnej u živočíchov a ľudí.

nota bene 151

Prečo je predstava rastlín medzi sebou komunikujúcich pre človeka taká hrôzostrašná? To je otázka skôr pre psychológa. Podvedome si zrejme uvedomujeme, že rastliny sú primárne organizmy, keďže sú schopné fotosyntézy. Ak by mali byť ešte k tomu aj inteligentné, tak by mohol padnúť mýtus o našej ľudskej nadradenosti. Niektoré stromy môžu žiť tisíce rokov. Nevieme si ani len predstaviť, čo všetko by si mohli pamätať.

vať Jean Baptiste Lamarck a jeho pôvodná teória evolúcie. Biologická evolúcia sa zdá byť komplikovanejšia, ako ju dnes formuluje neodarwinizmus, už aj konvergentnou evolúciou, ktorá umožňuje vyšším rastlinám približovať sa k zvieratám. Dnes je úplne jasné, že tento typ evolúcie je veľmi rozšírený a dôležitý. Súčasné nazeranie na evolúciu však nemá preň uspokojivé vysvetlenie.

Tvrdíte, že rastliny majú aj niečo ako internet. Ako si ho máme prestaviť? Už dávnejšie sa vie, že korene rastlín sú prepojené vláknami mykoríznych húb, ktoré prenášajú živiny a vodu. Nové výsledky ukazujú, že slúžia aj ako informačný kanál. Keďže skoro všetky rastliny rastúce vonku sú prepojené sieťovinou hubových mykoríznych vlákien, dá sa povedať, že rastliny majú niečo na spôsob podzemného internetu, ktorý si vyvinuli v symbióze zrejme počas ich invázie z oceánov na súš.

Dokážeme sa s rastlinami aj my nejako rozprávať? Keď v Nemecku robili prieskum, zistili, že takmer polovica populácie je presvedčená, že rastliny majú citový život a 29 percent sa rozpráva so svojimi domácimi rastlinami. Zdá sa, že ľudia prirodzene cítia spriaznenosť s rastlinami. Sú to samozrejme len subjektívne pocity, takže ťažko z toho robiť jednoznačne uzávery. V budúcnosti by však mohlo byť možné dekódovať chemickú reč rastlín. Počet nám známych chemických látok, ktoré vyššie rastliny používajú na komunikáciu medzi sebou alebo na manipuláciu hmyzu a zvierat, narastá každý rok. Rastliny majú aj takzvaných bodygardov, organizmy, ktoré si privolajú na ochranu pred ich požieračmi.

Sú niektoré rastliny citlivejšie ako iné, inteligentnejšie, prenášajú impulzy rýchlejšie? Pôvodne sa myslelo, že len mäsožravé rastliny majú neuronálne systémy umožňujúce im živiť sa hmyzom. Momentálne je jasné, že všetky vyššie rastliny sú v tomto smere aktívne. Vedia rastliny prenášať informácie z generácie na generáciu? Bez toho by nebola možná evolúcia. Ukazuje sa však, že rastliny sú schopné prenášať niektoré nové vlastnosti aj epigeneticky (pod vplyvom vonkajších činiteľov - pozn. red), čím sa zrejme bude čoskoro čiastočne rehabilito-

Mali by sme kvetinám teda spievať na dobrú noc? Jedným z argumentov našich kritikov je to, že rastlinná neurobiológia zasahuje do ezoteriky. Vo vede je potrebne získavať a interpretovať výsledky experimentov a zdržať sa špekulácií. Avšak analógie a metafory sú dôležité pri interpretácii neočakávaných výsledkov.

2014 január

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

Téma

Bude niekedy existovať aj profesia rastlinného psychológa? Myslím si, že skôr nie. Ale kto vie. Od toho, či sa ľuďom darí alebo nedarí pestovať kvetiny, sa často odvodzuje ich povaha. Majú takého názory nejaké opodstatnenie? Možné to je, ale opäť – toto je blízko ezoterike, ktorej sa my radšej vyhýbame. Existujú diela, ktoré podávajú pohľad na svet očami zvieraťa. Dočkáme sa raz aj románu napísaného z pohľadu orchidey či pŕhľavy? Bolo by to určite veľmi zaujímavé čítanie. Myslíte si, že za tieto výskumy raz bude Nobelova cena? Určite nie skôr než za takých 30 až 40 rokov. V roku 2006 Simon Conway Morris, profesor evolučnej paleobiológie na Univerzite v Cambridge predpovedal Nobelovu cenu pre rastlinnú neurobiológiu na rok 2056.

Prof. RNDr. František Baluška, DrSc. (1957) Venuje sa neurobiológii rastlín. Vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte UK fyziológiu rastlín. Vedie laboratórium Inštitútu bunkovej biológie rastlín na univerzite v Bonne (Nemecko). Prednáša v Bonne a na UK v Bratislave. Je externým pracovníkom Botanického ústavu Slovenskej akadémie vied. Je autorom viac ako 140 vedeckých publikácií, editorom knižnej rady Signalizácia a komunikácia rastlín (Springer Verlag) a šéfredaktorom dvoch amerických časopisov (Landes Biosciences).

DLHY, SPLÁTKY, EXEKÚCIE

NOVODOBÍ OTROCI Predať ženu, deti konkubíny a otrokov bol jeden z prvých spôsobov, ako sa vyplatiť z dlhov. Zotročovanie pre dlhy funguje v rôznej podobe dodnes. Keď v otrokárskej spoločnosti pán domu odsúdil členov svojej rodiny predajom na doživotnú službu, mohol si vybudovať nový život s čistým štítom. Tí, ktorí nechceli stratiť rodinu a členov domácnosti navždy, ich „iba“ založili a po čase vykúpili. Zúfalci, ktorí nemali koho predať ani založiť, mohli uvrhnúť do otroctva sami seba. Obvykle stratili slobodu natrvalo, pretože sa nenašiel nikto, kto by ich vyplatil. Takéto ustanovenia obsahoval Chammurapiho zákonník, ktorý vznikol v Mezopotámii okolo roku 1750 p. n. l.

Moderné otroctvo Ako vyzerá otroctvo dnes? Ilegálni imigranti pracujúci za žiadnu alebo minimálnu mzdu,

aby splatili dlh pašerákom, ktorí ich dostali do krajiny hojnosti. To isté platí pre obete obchodovania s ľuďmi, ktoré boli podvodom alebo násilím predané na sexuálne služby. K dlhom nie je ďaleko ani v bežnom živote – stačí nakupovať na splátky alebo na kreditku, prečerpať účet, vziať si hypotéku. Pokiaľ to spraví niekto zamestnaný a zdravý, kto dokáže hospodáriť s peniazmi, pravidelné splátky ho nemusia strašiť. No toho, kto by prestal platiť, dostihnú exekúcie – okovy zväzujúce na dlhé roky. Dlžníkmi sa často stávajú ľudia, ktorí už predtým boli na hranici chudoby. A dlhy im výrazne sťažujú návrat k štandardnému životu. Hneď ako sa legálne zamestnajú, budú im exekútori dlhodobo stŕhať veľkú časť príjmu.

Ako prežiť exekúciu Bezdetnému a slobodnému dlžníkovi, ktorý zarába 500 eur a viac, exekútor nechá prinajlepšom okolo 320 eur. V práci na plný úväzok s vyšším platom by dlh splatil skôr, no nemal by z čoho žiť. Riešením by mohla byť robota na čiastočný úväzok s platom okolo 400 eur. Takto by splácal dlh a v ideálnom prípade mu ostane asi 306 eur. Zvyšok príjmu si môže doplniť predajom Nota bene. Ten sa mu zíde o to viac, ak dlží za zdravotné poistenie. Vtedy totiž exekútor stŕha ešte viac. Pri mzde 500 a viac eur by tomuto dlžníkovi ostalo okolo 220 eur. Zo 400-eurového platu by mal asi 213 eur.

nota bene 151

Paradoxná dlžoba Veľa bezdomovcov a predajcov Nota bene dlží hlavne za zdravotné poistenie. K zdravotnej starostlivosti sa pri tom dostanú len v minimálnej miere – máloktorý lekár je ochotný ošetriť ľudí, ktorí prežívajú na ulici. Tí sa paradoxne zadlžujú preto, že od štátu nepoberajú žiadne sociálne dávky. Prečo sa teda neprihlásia na úrad práce? „U nás je vo všeobecnosti sťažený prístup k inštitúciám, úrad práce nevynímajúc,“ hovorí náš sociálny pracovník Ivan Lorenc. Jednou z hlavných prekážok je povinnosť evidovať sa na úrade v mieste trvalého bydliska. Veľká časť ľudí bez domova však roky žije inde. „Sťahujú sa do miest, kde majú väčšiu šancu uživiť sa a lepšie služby. Očakávanie, že sa pre dávky vrátia do dedín či malých miest, v ktorých kedysi žili, je nereálne.“ Z trvalého pobytu sa pri tom nemôžu odhlásiť sami, musí to urobiť vlastník domu alebo bytu na adrese, kam dovtedy patrili. Medzičasom sa tam mohlo vystriedať niekoľko majiteľov alebo ten pôvodný pretrhal s niekdajším obyvateľom všetky väzby. „Pomohla by ľahšia zmena trvalého pobytu alebo možnosť prihlásiť sa na úrad práce tam, kde človek aktuálne žije,“ hovorí Lorenc. Úrady by museli mať prepojený systém, aby sa nezamestnaní nemohli hlásiť na viaceré pobočky naraz. „Je veľmi smutné, že taká komunikácia zatiaľ nefunguje ani v rámci jednej budovy. Posielajú vás z jedného poschodia na druhé, dávajú vám otázky, ktoré ste už zodpovedali, vyžadujú dokumenty, ktoré ste už raz predložili... Keď sa k tomu pridajú dlhé lehoty a nepríjemní úradníci, je to vyslovené šikanovanie.“ Človek, ktorý žil dlhodobo na ulici, nevyzná sa v byrokratickej mašinérii a nemá napríklad doklad o rozvode, čaká na prvú dávku v hmotnej núdzi aj niekoľko mesiacov. Niet sa čo čudovať, ak ho to od zápisu na úrad odradí.

Drahá záležitosť Predaj Nota bene je dôstojný spôsob, ako si zarobiť na jedlo a bývanie. S naplnením základných potrieb stúpa aj záujem riešiť nahromadené problémy, vrátane dlhov. Naše združenie Proti prúdu podporuje odhodlanie predajcov zlepšiť svoj život sociálnym a právnym poradenstvom. Viacerí ho využívajú práve pri splácaní dlhov za zdravotné poistenie. Väčšina dlží Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ktorá má vzhľadom na možnosti ľudí bez domova náročné podmienky „oddlženia“. Ešte pred dohodou o splátkovom kalendári treba naraz zaplatiť 40 percent dlhu, čo môžu byť stovky eur. Zvyšok pohľadávky musí dlžník uhradiť v šiestich splátkach. „Vo výnimočných prípadoch je možné udeliť výnimku: jednorázovo zaplatiť 20 percent a zvyšnú časť dlhu rozpísať na

deväť splátok, teda maximálne deväť mesiacov,“ povedala hovorkyňa VšZP Petra Balážová. Dodala, že toto je najdlhšia splátková lehota, akú zákon o zdravotnom poistení umožňuje. Andrej nedokáže naraz vyplatiť ani tých 20 percent dlhu, ktoré sa postupne snaží ušetriť predajom Nota bene. Každý mesiac posiela zdravotnej poisťovni svoju dávku v hmotnej núdzi (60,5 eura) a dúfa, že tým oddiali exekúciu. Balážová hovorí, že VšZP svoju pohľadávku dlžníkovi opakovane pripomína. Ak nereaguje, dostane predexekučnú výzvu, ktorá je poslednou možnosťou zaplatiť dlh bez navýšenia. „Počas exekúcie musí dlžník uhradiť nielen dlh zo zdravotného poistenia, ale aj trovy exekúcie, čím sa jeho záväzok zvyšuje o viac ako 20 percent.“

Ilúzia rýchlych peňazí Katka už dlhé roky trpí vážnou psychickou chorobou, pre ktorú prišla o prácu a bývanie. Spolu s dvoma deťmi sa ocitla na ulici. Tam ju vystriehli podvodníci, ktorí s ňou urobili „výhodný“ biznis – na jej osobné údaje kúpili tovar na splátky. „Dali mi za to päťtisíc korún,“ spomína Katka. Po čase sa jej ozval exekútor, pretože dlh nikto nesplácal. „Vyšplhalo sa to až na stotisíc korún. Našťastie mám dosť veľký invalidný dôchodok, z ktorého som to postupne platila. Pri malých deťoch to nebolo ľahké, ale chodila som na brigády, takže sa to dalo zvládnuť,“ hovorí. „Neskôr mi veľmi pomohlo Nota bene. Mám pracovnú neschop-

„V pekle dookola splácate svoje dlhy, ale nikdy sa nedoplatíte.“ nosť nad 70 percent, takže by ma nikto nezamestnal a ja by som ani nevládala pracovať.“ Z dlžôb sa Katka vyplatila po desiatich rokoch, stáli ju vyše sedemtisíc eur. Takýto príbeh nie je medzi ľuďmi bez domova neobvyklý. Niektorí naleteli podvodníkom, pretože si neboli schopní domyslieť následky ponúknutej transakcie. Iní by vzali peniaze za hocijakých okolností, aby si aspoň na chvíľu uľahčili. Z podobných dôvodov sa mnohí nechali zlákať na rýchle peniaze od nebankových spoločností, ktorých úroky hraničili s úžerou. „Podľa toho, akým ľuďom požičali, asi veľmi neskúmali, či porozumeli zmluvným podmienkam. Zaujímavé pre nich bolo skôr to, aby zákazníci mali stály príjem, napríklad dôchodok, z ktorého by sa dali stŕhať splátky, keby došlo k exekúcii,“ hovorí Ivan Lorenc, ktorý pomáhal viacerým takto zadlženým predajcom. Prioritou nebankových spoločností je získavať nových zákazníkov, no mali by brať do

2014 január

úvahy aj dobré mravy – nepožičiavať tým, o ktorých je vopred jasné, že nebudú schopní vyrovnať svoje záväzky.

je služby. Pri viacerých pokutách môže ísť až o tisícky eur – čo je v nepomere so skutočnou škodou, ktorá dopravcovi vznikla.

Päťdesiat pokút

Všemocný exekútor?

Vlado prežil na ulici niekoľko rokov. „Za tú „Niektoré advokátske kancelárie si zarátajú dobu sa udialo všeličo a raz som za to mu- príliš veľkú odmenu za to, čo pri exekúcii skusel zaplatiť,“ hovorí. Je však presvedčený, že točne urobia,“ hovorí Lorenc. „Súdy im to doho to vyšlo viac, ako skutočne dlžil. „Som nedávna uznávali, ale vieme už aj o prípade, ochotný priznať, že v bratislavskom doprav- keď sudkyňa nepripustila ďalšie náklady na nom podniku som mohol mať takých desať uplatnenie práva.“ až pätnásť nesplatených pokút. Oni mi ich Dlžník musí svoju dlžobu splatiť v čo najskornarátali až päťdesiat. Napríklad som mal šom termíne. Nie je však fér, keď mu veridve pokuty z toho istého dňa, hodiny a spo- teľ sťažuje podmienky splácania, a tým si ja. Vraj som sa za niekoho zaručil, ale prečo z neho robí zdroj príjmu na dlhšiu dobu. Veľa by som to robil? Odpustili mi len jednu po- našich predajcov sa stretlo s tým, že exekúchybnú pokutu, vypísanú na moje staré do- tor nechcel pristúpiť na nižšie splátky, hoci klady dávno potom, čo som sa presťahoval by ich dokázali odvádzať dlhodobo a pravia zmenil občiansky preukaz.“ delne. Viacerým naopak stŕhal vyššiu sumu, Väčšina pokút skončila u exekútora, lebo Vla- ako mal: prvú časť platu alebo dôchodku si do ich v tej dobe nemal z čoho zaplatiť. Len zobral priamo od zamestnávateľa alebo socičo si trochu usporiadal život a začal predávať álnej poisťovne a zabavil aj zvyšok, ktorý dlžNota bene, vrhol sa na likvidáciu dlhov. Exekú- níkovi prišiel na účet. cie prichádzali postupne, no i tak to bol šok. „Nedá sa dokázať, či exekútori vedome stŕhajú Proti tým pokutám, ktoré sa mu zdali neopráv- viac, ako im patrí. Peniaze vám však nevrátia,“ nené, sa najskôr bránil. „Obišiel som všetky hovorí Lorenc. „V takej situácii musíte preukámožné inštitúcie – právnu poradňu, ombuds- zať banke aj exekútorovi, že na účet vám chomana, právnika dopravného podniku, ale nič dí mzda alebo dôchodok, z ktorého si zákonnú som nevybavil. S pomocou Ivana z Nota bene čiastku už stiahol. On sám vás pravdepodobsom dosiahol aspoň to, že zopár najstarších ne nebude informovať, že na to máte právo.“ V banke majú špeciálne tlačivo, na ktoré zapokút mi odpísali ako premlčané.“ Vlado je na invalidnom dôchodku, na nohách mestnávateľ alebo sociálna poisťovňa potvrdí, sa udrží iba s barlami. „Šetril som tak, aby že exekútorovi pravidelne odvádza istú sumu som vždy splatil celú exekúciu naraz.“ Päťti- z vášho príjmu. Takýto doklad treba exekúsíceurový dlh vyrovnal po niekoľkých rokoch. torovi predložiť každý mesiac. Ak máte viaAko sa mu to podarilo? „Nepijem, nefajčím a cerých exekútorov súčasne, musíte to vydopredávam Nota bene.“ kladovať každému zvlášť.

Lístok za tisícky eur V Bratislave roky nefungovala nocľaháreň, ktorá by prijala aj ľudí pod vplyvom alkoholu. Práve oni často hľadali útočisko v mestskej doprave, kde si aspoň na čas oddýchli, chránení pred bitkou a zlodejmi. Chvíľkové bezpečie bolo pre nich dôležitejšie ako hromadiace sa pokuty, ale mnohí zaň platia dodnes. Na otázku, či dopravný podnik skúma aj iné spôsoby, ako znížiť počty čiernych pasažierov, sme nedostali odpoveď. Jednoduchým riešením by bola povinnosť preukázať sa cestovným lístkom pri vstupe do MHD. Takýto systém sa môže zdať obmedzujúci, ale napríklad v Londýne, ktorý má viac obyvateľov než celé Slovensko, to ide bez problémov. Čierny pasažier v bratislavskej MHD môže dostať pokutu až do výšky stonásobku základného cestovného. Podľa aktuálnej tarify vychádza pokuta na 40 eur, ak ju cestujúci zaplatí na mieste alebo do piatich pracovných dní. Od šiesteho do 30. kalendárneho dňa je to už 60 eur. Dopravný podnik vymáha neuhradenú pokutu prostredníctvom advokátskej kancelárie, ktorá si k tomu účtuje poplatky za svo-

Práva dlžníka Exekútor môže zabaviť akýkoľvek príjem a majetok, no musí vám nechať minimálne 60 percent životného minima (pri dlhu na výživnom iba 70 zo 60 percent životného minima). Okrem toho nemôže siahnuť na dávky v hmotnej núdzi, rodinné prídavky, štátne sociálne dávky, základné vybavenie domácnosti a predmety, ktoré nevyhnutne potrebujete k práci. Máte právo: 1. Podať námietky – napríklad proti výške exekúcie, ak vydokladujete, že časť dlhu ste už splatili. 2. Požiadať o zastavenie exekúcie, ak exekútor vymáha pohľadávku, ktorú ste v plnej výške uhradili. 3. Podať návrh na odloženie exekúcie – napríklad ak by vám kvôli exekúcii hrozila strata bývania a veriteľ nebude jej odložením veľmi škodovať. 4. Jednorázovo si vybrať z účtu približne 100 eur predtým, než ho exekútor zablokuje. 5. Ohradiť sa proti tomu, že exekútor stŕha viac peňazí, ako má.

nota bene 151

Čas odpustiť všetky dlhy „Na konci každého siedmeho roka odpustíš dlžoby,“ nariaďuje Deuteronómium (15:1), Piata kniha Mojžišova, ktorá je súčasťou židovskej Tóry i kresťanského Starého zákona. Má sa to robiť tak, že každý veriteľ zruší pôžičku, ktorú uzavrel so svojím blížnym. „Môžete sa pýtať, prečo by niekto za týchto okolností čokoľvek požičiaval? Pravdepodobne preto, že požičiavanie a splácanie prebiehalo v malých komunitách,“ píše Margaret Atwoodová v knihe Payback/Odplata. „Nemuseli ste zmazať dlhy, ktoré sa týkali cudzincov – iba tie medzi príbuznými a susedmi, s ktorými ste boli tesne spojený od kolísky až po hrob. A kto požičiaval jeden rok, mohol sám potrebovať pôžičku budúci rok.“ Veľkú rolu tu hrala osobná prestíž. Tomu, kto by sa všemožne nepokúšal svoje podlžnosti vyrovnať, by v budúcnosti asi nikto nepožičal. Aj premlčané záväzky sa patrilo splatiť, hoci inak ako peniazmi. V dnešnej spoločnosti sa na staré pravidlá nehľadí, no predsa je tu šanca zbaviť sa dlžôb, ktoré nedokážete uhradiť. Ibaže to nie je zadarmo. Dlžník, ktorý má dvoch až päťdesiatich veriteľov a majetok pod 165 tisíc eur, môže požiadať súd o konkurz. Zároveň musí predložiť zoznam všetkých svojich dlhov, o ktorých vie, zoznam majetku a žijúcich blízkych. Súdu musí zaplatiť preddavok 663,88 eur. Pokiaľ však dlžník nemá ďalších 1659,7 eur (či už v peniazoch alebo v majetku), súd konkurz zastaví. Ak splníte aj túto najnáročnejšiu podmienku, súd určí správcu, akúsi spojku medzi ním, vami a veriteľmi. Správca speňaží váš majetok a začne vyplá-

cať veriteľov. Tí musia najskôr zareagovať na výzvu zverejnenú v obchodnom vestníku a prihlásiť svoje pohľadávky. Ak to neurobia v stanovenom termíne, nemôžu ich ďalej vymáhať. Je tu teda šanca, že sa váš celkový dlh o čosi zníži.

Oddlženie nie je pre každého Konkurz trvá približne šesť mesiacov. Po jeho skončení budete mať vyrovnanú časť dlžôb a môžete požiadať o oddlženie. Keď ste dodržiavali podmienky konkurzu, súd by ho mal povoliť. Bude sa však zaujímať aj o to, či ste zamestnaný, podnikáte alebo máte iný príjem, z ktorého môžete splácať zvyšok dlžôb. Pokiaľ ste momentálne bez peňazí, musíte súd presvedčiť o tom, ako a kde ich chcete v blízkej dobe získať – napríklad zdôrazniť, čo všetko robíte preto, aby ste si našli prácu. Oddlženie trvá tri roky. Ku koncu každého z nich musíte správcovi vyplatiť sumu do 70 percent vášho čistého ročného príjmu. Presnú čiastku stanoví súd podľa vašich možností. Ostane vám aspoň životné minimum. Prihliada sa aj na to, či sa staráte o deti, alebo máte zamestnanú manželku/manžela, ktorý vám môže vypomáhať. Cieľom oddlženia nie je zaplatiť dlhy v celej výške. V ročných splátkach, ktoré správca rozdelí medzi veriteľov, vrátite len to, čo určil súd. Ak dodržíte podmienky a správcovi nezatajíte nič zo svojich príjmov, dlhov sa zbavíte nadobro – všetky, ktoré ste urobili pred začatím konkurzu sa stanú nevymáhateľné. Táto metóda pripadá viacerým dlžníkom ako fata-

morgána – lákavá, ale nedostupná. Popri niekoľkých rozbehnutých exekúciách len ťažko nahromadia 2323,58 eura, ktoré musia mať pred začatím konkurzu. Je otázne, či na schválenie oddlženia postačí príjem starobného alebo invalidného dôchodcu, ktorý má malú možnosť zamestnať sa. Prežiť tri roky s minimom peňazí a pri tom ušetriť na každoročnú splátku tiež nebude jednoduché. Mnohí z tých, ktorí nad svojimi podlžnosťami stratili kontrolu, sa z nich nikdy nevymotajú. „V pekle sú iba samé dlhy,“ píše Atwoodová. „Neustále ich musíte splácať, ale nikdy sa nedoplatíte.“ Zdroj: Margaret Atwood: Payback, Bloomsbury Publishing, 2009 www.biblestudytools.com Skupinové poradenstvo/workshopy aj na témy ochrany práv a oprávnených záujmov pri exekúciách či osobný bankrot a oddlženie spolu s individuálnym sociálnym poradenstvom, terénnou prácou s predajcami či výrobou časopisu Nota bene realizujeme s podporou Blokového grantu pre MVO Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce v rámci rozšírenej Európskej únie.

2014 január

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

PREČO MÁME POVEDAŤ NIE AJ OBYČAJNÉMU ŠMEJDOVI

OTROCI SÚHLASU

Náš sofistikovaný mozog sa stále snaží zautomatizovať opakujúce sa logické operácie. Stovky rokov tak človeku pomáha zistiť, kedy iným dôverovať a vyhovieť, a kedy povedať nie. Pokiaľ to niekto nezneužije. tého sveta. Cialini smutne podotýka, že na rozdiel od zvierat, ktorých kognitívne schopnosti boli vždy relatívne nedostačujúce, sme sa my o svoju vlastnú nedostatočnosť pričinili sami tým, že sme si ten zložitejší svet vytvorili. Keď sa dnes rozhodujeme, málokedy si doprajeme luxus komplexnej analýzy celkovej situácie a stále častejšie sa zameriavame na jednotlivý, obvykle spoľahlivý rys. To spôsobuje zúženú pozornosť a automatické reakcie. V princípe to nie je nič zlé, zväčša nám to v normálnych situáciách stačí. Problém nastane, keď niečo alebo niekto spôsobí, že sa dôveryhodné vodidlá stanú zlými radcami a smerujú nás ku chybnému konaniu a zlým rozhodnutiam.

Možno sa to v januári stalo už aj vám. Vaše dieťa celý november aj december nabudené reklamami túži po nejakej úžasnej novej hračke a vy mu sľúbite, že keď bude dobré a poslušné, tak si tú hračku nájde pod stromčekom. Lenže pred Vianocami sa po hračke zľahne zem. V panike tesne pred Štedrým dňom kúpite niečo iné, rovnako drahé, veď dieťa si pod stromčekom niečo nájsť musí. Dieťa je sklamané, nechápe objektívne príčiny. A tak napriek prázdnej rodinnej kase vás akási podvedomá sila vyženie v januári do obchodu. Zrazu je hračka všade.

V moci záväzkov

INZERCIA

Možno to naozaj bolo len zlým odhadom dopytu u výrobcu či predajcu. Ale Robert B. Cialini, najcitovanejší sociálny psychológ súčasnosti, ktorý sa za dva roky stretol so susedom len dvakrát a to po Vianociach v hračkárstve pri najpropagovanejšej hračke roka, to vidí inak. Neskôr totiž zistil, že takto hračkárske firmy bojujú proti každoročnému prepadu tržieb po Novom roku. Vedia, že rodičia sú vtedy extrémne odolní voči detským prosbám o ďalšie hračky, dokonca je známe, že deti narodené krátko po Vianociach dostávajú na narodeniny menej hračiek. Čo spôsobuje, že sa rodičia nahrnú v januári do hračkárstva? Záväzok. Zaviazali sa niečo urobiť a cítia potrebu, priam nutnosť záväzok splniť. Pretože tak boli vychovaní a tak chcú vychovať aj svoje deti. Chcú vyhovieť. Záväzok a dôslednosť majú silnú moc ovplyvňovať naše správanie a rozhodovanie. Patria k automatickým mechanizmom, vďaka ktorým dobre fungujeme v rámci spoločenstva.

Zbrane v zlých rukách

Príliš zložitý svet

Pomáhame slabým aj silným

Proti srsti

„Napriek tomu, že máme zložitý mozgový aparát, ktorý nám pomohol vybudovať si nadradené postavenie nad ostatnými druhmi, vytvorili sme si prostredie tak komplikované, rýchlo sa meniace a nabité informáciami, že sa v ňom orientujeme rovnako ako živočíchy, ktoré sme dávno prekonali,“ píše Robert B. Cialini v knihe Zbraně vlyvu: Manipulativní techniky a jak se jim bránit (Jan Melvil Publishing 2012). Svet sa vyvíja oveľa rýchlejšie než my a naša prirodzená kapacita spracovávať informácie sa nedokáže zvyšovať primerane ich narastajúcemu počtu. Stále častejšie sa ocitáme v pozícii nižších živočíchov s mozgom, ktorý nie je vybavený na to, aby sa vysporiadal so spletitosťou okoli-

„Záväzok a dôslednosť majú silnú moc.“

Zbrane vplyvu sa v rukách predajcov, PR expertov a marketingových mágov stávajú manipulatívnymi technikami, ktoré nás prinútia vyhovieť ich presvedčovacím metódam. Okrem vyššie spomínaného záväzku a dôslednosti patrí k tým zbraniam reciprocita. Najznámejší prípad jej zneužitia je kvetina od ľudí z hnutia Hare Krišna, ktorú dajú na ulici nič netušiacemu človeku. Až potom od neho žiadajú príspevok a človek, hnaný potrebou revanšovať sa za láskavosť láskavosťou, vyhovie. Ďalšia mocná zbraň vplyvu je sociálne schválenie. Je prirodzené a správne, že svoje správanie korigujeme podľa svojho najbližšieho okolia, lebo predpokladáme, že ostatní musia vedieť niečo, čo nám uniklo. Často je to pravda, lenže potom sa nemôžeme čudovať, že sa lepšie bavíme, keď nám k sitkomu púšťajú predtočený smiech. Pravidlo obľúbenosti zas spôsobuje, že radi nakupujeme nepotrebné riady či poistenie od kamarátov a príbuzných, či od ľudí, ktorí sa na nich len odvolávajú. Náš sklon veriť viac autorite nás pre zmenu môže oklamať, keď herec známy z lekárskeho seriálu odporúča v reklame liek či vitamíny. No a pravidlo vzácnosti radi využívajú realitní makléri, ktorí „omylom“ v rovnakom termíne ukazujú jeden byt viacerým záujemcom. Žijeme v dobe, kde je väčšina informácií stará menej ako 15 rokov. Každé dva dni vyprodukuje svet toľko nových informácií, koľko sme zhromaždili od počiatku civilizácie po rok 2000. Nedá sa v tom zorientovať, treba sa mať len na pozore a nepodliehať panike. Pri kúpe nového bytu aj v januárovom hračkárstve. Tak veľa šťastia a nadhľadu aj v roku 2014!

2014 január

text a foto: jana čavojská | ilustrácia: klaus lempelman

Ľudia

INZERCIA

KEĎ MALA NAJMENEJ, ZISTILA, AKÁ JE BOHATÁ

ZUZKIN EXPERIMENT ŽIVOT

Dosť bolo kompromisov, už chcem robiť iba veci, ktoré považujem za dôležité! Hoci aj s guľou na nohe, napríklad v podobe vysokých splátok hypotéky na byt. Bratislavčanka Zuzana Tkáčiková sa tak rozhodla pred pár mesiacmi.

Asi v tom bolo aj trochu eufórie, keď prácu píár človeka v neziskovej organizácii vymenila za pozíciu v reklamnej agentúre a dostala plat, o akom sa jej v treťom sektore ani nesnívalo, zobrala si hypotéku a kúpila si byt. Roky všetko fungovalo. Robila copywriterku a popri tom aj pre malú mimovládku, lebo cítila, že tak je to správne a dôležité. Až jej jedného dňa telo vypovedalo službu. Obrovský podiel na tom mali aj hormonálne tabletky, ktoré užívala sedem rokov a spôsobili jej vážne zdravotné problémy. Všet-

ko dokopy však považovala za zdvihnutý prst od života. „Už som ďalej nechcela plátať svoju existenciu z menej a viac uspokojivých vecí,“ vysvetľuje Zuzka. „Tak som dala výpoveď.“ Z FACEBOOKU Pred šiestimi rokmi, keď som bezmyšlienkovite výborne zarábala v reklamnom priemysle, rovnako bezmyšlienkovite som sa dala zviazať naoko výhodnou hypotékou. Opantaná predstavami som sa uhniezdila v dvojizbo-

vom byte v širšom centre Bratislavy. Po náročnej ceste burnoutu, zdravotných problémov a spojenia sa so zodpovednosťou k svojmu životu som sa rozhodla robiť už len to, čomu verím a v čom vidím reálny zmysel. Utópia? Pre niekoho možno... Pre mňa nevyhnutnosť. Príjmy klesli viac ako o dve tretiny, ale sloboda, ktorú mi to prinieslo, je na nevyváženie... Ale dá sa žiť v systéme, ak v ňom nie som zapojená? Možno blázon, pútnik, priekopník... Alebo skôr hľadač... Na ceste...

nota bene 151

2014 január

žila bez kaderníka. „Dnes sa strihám sama a ak mi to nevychádza, nemusím si kúpiť chemicky vyrobený šampón, vlasy si môžem umyť skutočným odvarom zo žihľavy.“ V prvých mesiacoch nemala ani na svoje vegetariánske jedlo. Ale vždy pomohla náhoda. „Niekto sa vďaka blogu chcel so mnou stretnúť a porozprávať, a pozval ma na obed. Známi mi zas ponúkli prebytočnú zeleninu a ovocie zo svojej záhrady.“ Najzarážajúcejšie bolo pre ňu zistenie, ako veľmi nedostatok peňazí ovplyvnil jej sociálne kontakty. „Ľudia sa stretávajú v krčmách a kaviarňach. Tam si musíte dať niečo na pitie. Ja som si mohla dať akurát tak pohár vody z vodovodu, ak bol čašník taký láskavý a nalial mi ho – ale necítila by som sa príjemne, ak by som si ho pýtala.“ Z FACEBOOOKU Dnes sa mi podarilo vymeniť stráženie kocúra za kilo broskýň a 2 lístky do kina.

Čo je dôležité

Lapená v kolobehu Začala si skladať život, aký by sa jej páčil. Dva a pol roka externe pracovala pre jedno rádio, tento príjem jej vykryl hypotéku, a všetko, čo zarobila navyše, mohla minúť. Všetko bolo fajn. Jedného dňa si všimla, že nie je na rozpise denného vysielania. Bez vysvetlenia. Náhle sa ocitla bez príjmu. „Najprv som musela spracovať zlosť. Nič nestojí za takýto negatívny pocit,“ opisuje Zuzka, ako prijala túto novú situáciu. „Potom som odišla do Zaježovej. Zásadné životné otázky vždy riešim v prírode. Kreslila som tam mandaly, cvičila som, prechádzala som sa v prírode a rozmýšľala som, čo urobím. Tr-

valo to päť dní. Viac som si nemohla dovoliť už ani v Zaježovej na lazoch.“ Tých pár dní však pravdepodobne stačilo. Zuzka si spočítala, koľko vecí vie. Zistila, že je toho dosť. Starať sa o deti, piecť dobré koláče, vyučovať hudbu, kresliť... Snáď to bude stačiť na život bez kompromisov. „Najťažšie bolo prekonať obavy, strach z toho, že nedokážem zarobiť dosť na splácanie hypotéky,“ vysvetľuje Zuzka. „Takýto strach núti ľudí zapadnúť do systému a pracovať. Aj ja som bola lapená v tom kolobehu. Nakoniec som sa rozhodla: byt si nechám, aby som mohla byť blízko ľudí, ktorých mám rada, a v prostredí, ktoré mi je blízke.“ Na svoj nový

život išla s matematickou presnosťou: do kuchyne postavila pokladničku a vypočítala si, že na hypotéku do nej musí odložiť dvadsaťpäť eur denne. Ak jeden deň zarobí menej, musí to dobehnúť. Čo zarobí navyše, má na jedlo a ďalšie nevyhnutné veci. Z FACEBOOKU Bolo mi jasné, že nemám strach o zajtrajšok, a tak namiesto paniky z ubúdajúcich financií na účte som vyrátala, že v každý pracovný deň potrebujem zarobiť 25 eur na hypotéku a zo všetkého, čo bude navyše, môžem jesť, obliekať sa a cestovať.. Pousmiala som sa. Aké je to jednoduché... A každý deň môžem napl-

niť čímkoľvek, čo považujem za zmysluplné... Bez ohľadu na počet vysokých škôl, pracovných skúseností či spoločenských predstáv si teraz naozaj môžem vybrať. Čokoľvek chcem.

Najlepšie veci sú zadarmo Paradoxne, keď Zuzka zarábala najmenej, zistila, aká je vlastne bohatá. Napríklad že má plné skrine oblečenia, ktoré už nenosí. Mohla ho rozdávať alebo meniť s kamarátkami za využiteľné kúsky. Naučila sa množstvo vecí. Napríklad ako z byliniek, ktoré rastú na lúkach a sú úplne zadarmo, vyrobiť kozmetické prípravky. „Je to oveľa jednoduchšie ako by ste si mysleli,“ tvrdí. A priznáva, že kedysi nepre-

Hlavnou pracovnou náplňou (a z veľkej časti aj poslaním, ako ona hovorí) Zuzkinho pracovného života je kraniosakrálna terapia. Tento spôsob ošetrenia pomohol aj jej úspešne prejsť si cestou náročných zdravotných problémov po užívaní hormonálnych tabletiek. Absolvovala certifikované vzdelávanie vo všetkých troch stupňoch kraniosakrálnej terapie, ktorá pracuje s pulzáciou mozgovomiechovej tekutiny: terapeut jemnými dotykmi pomáha organizmu naštartovať samoozdravné procesy, pri ktorých sa uvoľňujú zápisy a traumy z pamäte buniek, kde spôsobujú fyzické aj psychické problémy. „Počas neho sa otvárajú traumy človeka z detstva, z uplynulých rokov, jeho zranenia, a s klientom pracujeme na ich uvoľnení.“ vysvetľuje Zuzka. Kedysi si problémy klientov pripúšťala príliš, potom sa naučila, ako k nim pristupovať. „Základom takéhoto ošetrenia je prijať človeka s láskou. Onkologického pacienta neľutujem, to je negatívna emócia, ale súcítim s ním, čo je vlastne láska.“ Zuzka ďalej pracuje s deťmi, učí ich hudbu, ale nie školsky presne. Vyučuje formou zážitku, podporuje v deťoch prirodzenú tvorivosť, uvoľnenosť a fantáziu. „Čím sú deti staršie, tým je to ťažšie. Prísne pravidlá v škole zviažu ich prirodzený prejav. Improvizujem s nimi a sledujem, ako to na ne vplýva. Otvoria sa, uvoľnia sa im tváre, klesnú im ramená, začnú sa usmievať. Je to úplne iné ako bežné učenie.“ Okrem toho opatruje deti, moderuje, pomáha v mimovládnej organizácii, stará sa o zvieratá, občas umýva poháre v krčme za barom. Všetko ide lepšie, odkedy si uvedomila vlastnú hodnotu a určila si normálnu cenu svojej práce. Teraz dokonca môže ako terapeutka pomôcť aj človeku, ktorý si ju nemôže dovo-

liť. „Ak mi niekto chce zaplatiť viac, než moje ošetrenie stojí, použijem tieto peniaze navyše pre klienta, ktorý naň nemá.“ Z FACEBOOKU Zažívam momenty, kedy by som dala kráľovstvo za stály príjem a istotu. Moja milovaná sestra sa dokonca s manželom radila, či by mi nedali 100 eur, aby som si mohla týždeň oddýchnuť. Do toho som si presilila ruku a dva dni som nevládala s ňou pracovať v rámci manuálnych terapií. Čo sa teda stane, ak vážnejšie ochoriem alebo si budem chcieť dopriať oddych? Tápam? Pochybujem? Radili mi, aby som si začala vytvárať okrem pokrytia bežných nákladov aj rezervu na takéto prípady. Po odhadovaných a možno aj poddimenzovaných výpočtoch to ale vychádza takto na deň: 25 eur – hypotéka, 5 eur – strava, 2 eur – iné – hygiena, cestovné..., 5 eur – rezerva. SPOLU: 37 eur, t. j. ak by som bola ochotná venovať sa 8 hodín práci, ide o cca 4,62 eur/hodina.

Preteky Zuzka nemá pocit, že šetrí, že jej niečo chýba. Jej Experiment Život zatiaľ vychádza. Aj napriek ťažkostiam, únave z dlhých hodín práce a tomu, že raz si už musela zobrať pôžičku, aby vyplatila hypotéku. A že ani svoj blog na facebooku už poriadne nestíha písať, tak rýchlo padá každý večer do postele od únavy. Netvrdí, že to bude fungovať, až kým byt nebude úplne jej. No dôležitý – rovnako ako pri tvorbe – je pre ňu práve prebiehajúci dej, proces, súčasnosť. Nie minulosť či budúci výsledok. Robí to, čo považuje za správne. Bez kompromisov. Ak chcete pozrieť Zuzkin blog, nájdete ho na stránke https://www.facebook.com/ experimentzivot

Zuzana Tkáčiková 22.1.1979 Študovala masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda a nedoštudovala Hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Absovovala kompletné vzdelávanie v oblasti Kraniosakrálnej terapie, momentálne sa venuje štúdiu rôznych prístupov k psychosomatickému uvoľneniu a pamäti tela. Pripravuje a moderuje vlastné formáty diskusií Záhrada – hovory o kultúre a kriku doby a Tvorba v priamom prenose. Vyučuje deti v oblasti hudby, pripravuje tvorivé workshopy. Opatruje deti, vypisuje jedálne lístky a občas chodí umývať poháre do krčmy. Pracuje v Bratislave a v Banskej Štiavnici.

Téma

text: dorota kráková, autorka je redaktorka Staromestských novín | foto: juraj tesák, ArTUR

2014 január

Dvojpodlažný dom na vidieku si s pomocou rodiny postavili aj Monika a Robo. Juraj Tesák postavil dom v Bratislave aj bez hypotéky.

Stavba Jurajovho domu trvala šesť mesiacov, dom je prevažne z prírodných materiálov.

Dom zo samonosnej slamy v Novej Dedinke.

DOM ZA NIEKOĽKO DESIATOK TISÍC EUR

Architektonická štúdia domu v Novej Dedinke. Stavajú ho tiež svojpomocne.

Vyhnúť sa bankovým a finančným poradcom a vydať sa pri stavbe domu vlastnou cestou, znamená byť odvážny a spoliehať sa najmä na seba a svojich blízkych. Aj pre architekta to môže byť životná výzva.

Rozhodnutie stavať svojpomocne bolo posilnené aj snahou o život blízky prírode a návrat k jednoduchosti. Mladý pár ušetril tisíce na použitých materiáloch, hoci sú kvalitné a prevažne prírodné. Napríklad aj na drevených oknách. Tie si zohnali z druhej ruky, boli v dobrom stave za dobrú cenu a dali sa ešte použiť. Ako výstavbový materiál na dom použili OSB dosky, ktoré sú vyrobená z recyklovaného dreva. Dom vykurujú jednocentrálne pecou, dokurujú len panelmi, nemajú rozvody.

Dnešní päťdesiatnici čakali za socializmu na byty v poradovníkoch a sledovali rýchlovýstavbu sídlisk s nádejou v očiach. Väčšina súčasných tridsiatnikov má úplne inú situáciu. Buď musia vandrovať po prenájmoch, alebo si požičať riadnu sumu, kúpiť nehnuteľnosť a splácať ju až do dôchodku. A cítiť každý mesiac pred odoslaním splátky nôž na krku. Architekt Juraj Tesák a jeho manželka sa rozhodli inak. Keď minulý rok vyšiel v denníku SME rozhovor o tom, ako si sami postavili dom v Bratislave zo svojich úspor, spôsobilo to malú senzáciu. Čitatelia sa pustili do horlivej diskusie, zapájali sa najmä stavbári, elektrikári, ale aj laici, kto-

„Do debát o cene domu by som sa nerád púšťal, lebo to môže uškodiť stavbárom aj architektom. Každý dom, ktorý si takto staviate, je na mieru, treba ho prispôsobiť vlastným požiadavkám a schopnostiam, ale aj pozemku. A to isté sa týka aj výberu stavebných materiálov. Nehovoriac o tom, že niekomu sa podarí zohnať si veci aj za oveľa menšiu sumu ako nám. Je to individuálne,“ hovorí Juraj. Dokonca si myslí, že v konečnom dôsledku sa dá postaviť dom aj úplne zadarmo. „Ak si niekto postaví dom za tisíc eur, tak tie peniaze sú hlavne za rozvody. Existu-

HYPOTEKÁRNY ÚTEK

rí majú so stavbami skúsenosti. Bratislavčania, ktorí majú pocit, že potrebujú státisíce, aby si v hlavnom meste mohli dovoliť postaviť dom, zostali šokovaní. Je za tým trend ekodomov alebo sme práve prekonali mýtus, že dobrá kvalita života znamená mať veľký a moderný barák a splácať ho 30 rokov s vyplazeným jazykom?

Za šesť mesiacov hotovo Na samom začiatku stála u Tesákovcov príjemná správa. Mladý architekt sa dozvedel, že čakajú s manželkou dieťa. V tom čase bývali v jednoizbovom byte a tak okamžite vyvstal problém, ako budú riešiť otázku bývania. „Mali sme

k dispozícii pozemok a to nám rozhodovanie dosť uľahčilo, bola to naša veľká výhoda,“ hovorí Juraj. V novom domčeku s výmerou okolo 65 metrov štvorcových a s krásnym výhľadom na mesto bývajú už druhú zimu. Ďalšou výhodou bolo Jurajove vzdelanie, schopnosť projektovať stavby a jeho prax zo stavenísk, kde si svoje odpracoval ako brigádnik. Dnes, rok a pol po tom, ako dom začali stavať, hovorí, že ho to stálo dosť sebazaprenia a trpezlivosti. No ako architekt má vďaka domu, ktorý postavil vlastnými rukami, jedinečnú skúsenosť, ktorá iným architektom môže chýbať. Stavba trvala len od mája do októbra.

Obetavosť a vytrvalosť

je množstvo informácií o tom, ako si v zahraničí niekto postavil takéto ekodomy a použil najmä materiály, ktoré sú zadarmo – konáre, hlinu, drevo.“ Stavebné povolenie a všetko ostatné bolo na nich, ale ako Juraj hovorí, pri takomto projekte je to skrátka nepodstatné. „Človek jednoducho nesmie prekročiť určité limity územia

„Každý dom, ktorý si takto staviate, je na mieru.“ a potom sa to podarí.“ A čo bolo najťažšie? „Vytrvať. Musel som strážiť, aby sa stavba hýbala a to všetko popri práci. Bol som už aj v stave, že končím,“ spomína dnes. Dodáva, že možno pre iných ľudí to, čím prešli, nemusí byť také náročné, pretože to závisí od nastavenia človeka a jeho vôle. „Bola to taká moja životná výzva.“ Napriek tomu, že Juraja po tom, ako článok v denníku SME vyšiel, začali oslovovať neznámi ľudia, aby im postavil alebo navrhol podobný dom, nemyslí si, že by spravil niečo výnimoč-

né. „Je to úplne normálne, dokázalo to už veľa ľudí. Iba v rámci Bratislavy je to vnímané inak, lebo ľudia majú veľa aktivít a nemôžu sa práci na stavbe venovať. Ale ďalej od Bratislavy si ľudia stále stavajú domy.“ Pretože to nie je len o peniazoch, je to aj o tom, koľko ste ochotní pre stavbu obetovať.

Na stavenisku aj spali To isté tvrdí aj 22-ročná Monika. Svojpomocne si postavila dom v obci na strednom Slovensku spolu so svojím priateľom Robom, ktorý podniká. Ona sama pracuje aj študuje. Dvojpodlažný dom stavala celá rodina, trvalo im to menej ako jeden rok – od jesene do leta. Rozhodnutie nekupovať hotový dom a pustiť sa do stavby bez toho, aby niekto z nich mal praktické stavebné vzdelanie, prišlo po niekoľkých mesiacoch plánov, ako sa osamostatniť. Stáli pred dvoma možnosťami – požičať si a kúpiť alebo požičať si o niečo menej, vyzbrojiť sa trpezlivosťou a húževnatosťou a pustiť sa do práce. „Keby sme v rozhodovaní, či stavať, alebo nie, boli sami, asi by sme sa na to nedali. Ale keďže nám pomáhali aj môj otec a starý otec a Robov otec, už to bolo iné,“ hovorí Monika.

nota bene 151

text: dagu

2014 január

text: dagmar gurová, ada jung | ilustrácia: klaus lempelman

Téma

LEGISLATÍVA, KTORÁ POTÁPA NAJSLABŠÍCH

HRÁČSTVO NIČÍ RÝCHLEJŠIE NEŽ ALKOHOL Hazardné hry už zničili nejeden ľudský život i celé rodiny. Pritom sa k nim často utiekajú tí najchudobnejší, zapadajú stále hlbšie a legislatíva ich nechráni.

Zelené bývanie

Robovi a Monike pomáhali pri stavbe tri generácie, pracovali každú voľnú chvíľu necelý rok.

Projekt na dom si sama „vygúglila“. „Našla Aká suma je reálna? som ho na jednej poľskej stránke domov na Svojpomocnými stavbami, ale najmä projektmi kľúč, stiahla a náš projektant ho trocha pre- ekodomov, ktoré na Slovensku ešte stále vo robil podľa našich požiadaviek.“ Pozemok veľkej miere spadajú do tejto kategórie, sa zav obci si vybrali a kúpili tak, aby boli blíz- oberá občianske združenie ArTUR – Trvalo udrko rodičovského domu a zároveň mali isté žateľná architektúra. Aj oni sa stretávajú s prossúkromie. Dnes sú v štádiu zariaďovania in- bami o radu, ako stavať. Na svojej internetovej teriéru, dokončujú hornú kúpeľňu a schody, stránke napríklad radia, ako postupovať, keď si na jar sa spraví už len fasáda a okolie domu. chcete postaviť dom a využiť pri tom „netradičKým však túto dlhú cestu prešli až sem, na né“, a v konečnom dôsledku aj ekologickejšie a stavbe strávili stovky hodín. Robo zháňal lacnejšie materiály, ako napríklad baly slamy. materiály, vyjednával zľavy a to všetko popri „Nerobíme projekty na domy, ale robia ich práci. Monika sa venovala projektu, zaria- niektorí členovia nášho združenia, odborníci, ďovaniu interiéru a objednávaniu nábytku, najmä architekti. Cena projektu domov všetiež popri práci. Krásny dom, plný detailov, obecne, nielen zo slamy, je však individuálktoré si sami vymysleli a dotiahli do konca, na. Odvíja sa aj od toho, do akej podrobnosvrátane jedinečného systému vykurovania, ti má byť spracovaný. Orientačne je to 5 až ich stál veľa sebazaprenia. Nielenže celá ro- 7% z celkových investičných nákladov,“ hovodina žila stavbou – pracovali počas každej rí architektka Zuzana Kierulfová zo združenia. voľnej chvíle, cez víkendy, sviatky, či prša- Dá sa zmestiť napríklad do sumy 50 tisíc eur? „Nalo, snežilo, alebo bolo horúce leto. Muži od priek tomu, že baly slamy sú ešte stále relatívne rána do noci kopali, murovali, navážali ma- lacný materiál, jeden bal stojí okolo dvoch eur teriál, ženy pre nich varili a nosili im jedlo a na menší rodinný dom ich spotrebujete okona stavbu. Monika aj Robo si museli zvyk- lo 500 kusov. Nemožno očakávať, že sa vám vďanúť dočasne žiť a spať na stavenisku, kde ka tomu podarí výrazne znížiť náklady na stavbu ešte nie je všetko dozariaďované, zabud- domu. Baly sú len tepelná izolácia, ak neplnia aj núť na dovolenku a očakávať neočakávané. nosnú funkciu. Takže všetky ostatné náklady ostáZa odvahou pustiť sa svojpomocne do stav- vajú.“ Kierulfová hovorí, že stavba metra štvorcoby domu nestojí teda len vytrvalosť a dob- vého kvalitného domu stojí asi tisíc eur, ak si dom rý manažment, ale aj rodinné zázemie. Kým staviate sami, nezapočítate svoju prácu a prácu Monika s Robom mali oporu v zručných a kamarátov a na všetkom sa snažíte ušetriť, môochotných rodičoch a starých rodičoch, Ju- žete tak ušetriť aj polovicu. Všetko sa však odraj Tesák vďačí rodine aj za finančnú po- víja od veľkosti domu, jeho skladby konštrukcií moc. „Hypotéka niekomu vyhovuje, niekomu a od zariadení. Nie nadarmo sa hovorí, že najťažnie. My sme nejaké peniaze mali ušetrené šie je spraviť veci čo najjednoduchšie. a niečo mi požičala mama. Ale ak by som Na internetovej stránke má združenie aj fototúto možnosť nemal, aj ja by som bol od- galériu stavieb, ktoré sú stavané svojpomocne, kázaný na hypotéku. Treba sa k tomu po- a napríklad aj prvý hlineno-slamený dom na Slostaviť pragmaticky – stavať svojpomocne vensku. Postavený je v Zaježovej, okres Zvolen. sa dá aj bez nej, ale dá sa to len vtedy, keď Pri stavbe sa využila aj ovčia vlna, dom využíva dažďovú vodu a kompostovacie WC. tie peniaze máš.“

Pohodlné a originálne, šetrné k životnému prostrediu i peňaženke majiteľa – presne toto mal na mysli americký architekt Michal Reynolds, keď v 70. rokoch navrhoval prvé domy z hliny, plechoviek od piva a starých pneumatík. Ako zástanca „radikálne udržateľného bývania“ vytvoril energeticky sebestačné stavby s vlastnou kanalizáciou, zdrojom vody a tepla. Celoročná prevádzka Reynoldsovho domu stála len niekoľko desiatok dolárov. Autor dokonca sľuboval, že štvorčlenná rodina prežije v dome vybavenom aj na pestovanie plodín bez nutnosti nakupovať. K dnešnej podobe „pozemných lodí“, ako svoje domy nazýva, sa dopracoval metódou pokus – omyl. Niektoré jeho prvotiny boli na bežný život až príliš experimentálne. Keď ho rozhorčení zákazníci spolu s byrokratickými obmedzeniami pripravili o licenciu architekta, preniesol svoje stavby do oblastí postihnutých prírodnými katastrofami. Aj vďaka tomu opäť získal svoju licenciu a preslávil sa ako „architekt odpadu“. U nás je bývanie nezávislé na centrálnych prípojkách skôr výnimkou. Takýto dom povolili napríklad v Zaježovej, no v centre Bratislavy by s tým bol problém. Aj na Slovensku však vznikajú alternatívne stavby: slamená kupola v Šúre, priestor pre divadlo a tanec postavený z pivných prepraviek a slamy S2 pri kultúrnom centre Stanica v Žiline-Záriečí či „hobití domček“ ekologického vzdelávacieho centra Sosna. To tiež zaúča nadšencov, ktorí si chcú zatepliť dom slamou, konopou, ovčou vlnou, alebo si vyrobiť hlinené omietky, či vegetačnú strechu. Odborníkov na ekologické stavby nájdete aj v združení ArTUR na stránke ozartur.sk. Ak by ste však mali záujem o niečo úplne výnimočné, inšpirujte sa nápadom Toma Chudleigha, vynálezcu „Sfér slobodného ducha“. Jeho domy, zavesené v korunách stromov, pripomínajú gigantické pingpongové loptičky. Ponúkajú však bezpečný úkryt, aj keď je vonku mínus 20° C či veterná smršť s padajúcimi konármi. Chudleigh ponúka bežný komfort, no pritom sa riadi zásadou – žiadne betónové základy, žiadne ničenie.

Osudy ľudí, ktorí prepadli hráčskej vášni, okrem toho, že chytajú za srdce, sú aj alarmujúce. Ak je pravda to, čo tvrdia psychiatri, že závislosť je psychická choroba, prečo sa nesnažíme viac chrániť tých, ktorí na ňu „ochorejú“? Výdavky Slovákov na hazard sú vyššie ako európsky priemer. Vyzerá to tak, že každý z nás minie ročne na hazard viac ako 400 eur, aj keď nikdy nehral. Postarajú sa o to tí, ktorí mu prepadli, a je ich stále viac, pretože za posledných desať rokov stúpol stály vklad o takmer 170 percent. Nasledujúci príbeh sa preto stáva príbehom čoraz väčšieho počtu obetí. Obetí čoho? Vlastnej slabosti či systému?

Čo je to zač Na prvý hrací automat Janko natrafil v krčme v centre Bratislavy. „Stalo sa to začiatkom 90. rokov, keď bol tento zázrak ešte veľkou novotou. Bol som hrozne zvedavý, čo je to zač. Videl som, ako tam ľudia hádzali peniaze a čosi im odtiaľ aj vypadávalo. Tak som to skúsil,“ spomína jemný, postarší muž, ktorý sa teraz živí predajom Nota bene. „Zabehol som sa na tom krčmovom automate, a potom mi ktosi povedal, že na Námestí SNP je herňa otvorená celú noc. Najskôr sa mi darilo, ale netrvalo dlho a už som prehrával.“ Peniaze sa rýchlo míňali a Janko bol čoraz nervóznejší. „Celý čas som čakal len na to, kedy dostanem výplatu a hneď ma to ťahalo do herne. Ak som aj čosi vyhral, nakoniec som to tam nechal. Ako by som sadol na lep – kým som mal za čo do toho búchať, nemohol som sa pohnúť.“ Janko si myslí, že by to možno dopadlo inak, keby mal rodinu. Jeho snúbenica však tesne pred svadbou zomrela pri autonehode a ďalší dlhodobý vzťah už nemal. „Keď som prehral všetky vlastné peniaze, požičiaval som si. Nakoniec to narástlo až na 20 tisíc, ktoré dodnes splácam. Na moje pomery to bola veľká suma, ale s automatmi som za žiadnu cenu nevedel prestať.“

Žijem, kým hrám V zúfalstve hľadal pomoc u lekárky, ktorá mu odporučila liečenie na Prednej Hore. „Vyskúšal som to a chvíľu sa zdalo, že si dám pokoj. Ale potom som predsa len začal špekulovať. Chodieval som totiž do krčmy, kde boli automaty a ten pípajúci zvuk ma nesmierne lákal. Raz som sa neovládol a znova som do toho spadol.“ Bez hracích automatov strácal jeho život zmysel, no hra ho ničila. „Prejavilo sa to na psychike,“ hovorí čoraz trasľavejším a chripľavejším hlasom. Nemohol pracovať, nemal z čoho žiť. „Sestra mi

vybavila invalidný dôchodok. Brat ma zachránil od toho, aby som skončil niekde pod mostom.“ Dôchodok však bol príliš nízky, musel si k nemu privyrábať. „Našiel som si miesto ako pomocná sila v kuchyni. Mohol som sa dosýta najesť, ale s prísunom peňazí sa moje hranie ešte viac rozbehlo. Skončilo sa to tým, že ma prepustili.“ Znova sa liečil na Prednej Hore, no tentokrát bez hry nevydržal ani mesiac. „Napriek predošlým skúsenostiam ma opäť zobrali do kuchyne, ale už s prvou výplatou som sa náhlil do herne. O prácu som samozrejme prišiel.“

„Som vďačný za strechu nad hlavou, ale aj nervózny, lebo mi neostáva na hru.“ K abstinencii ho donútil až nedostatok peňazí. „Stal sa zo mňa taký externý hráč. K automatom sa dostanem iba zriedka, lebo sa nechcem viac zadlžovať.“ Predajom časopisu si zarobí akurát na to, aby prežil. Väčšinu dôchodku mu automaticky stŕhajú na poplatky v domove sociálnych služieb, kde teraz býva. „Som vďačný za strechu nad hlavou, ale som aj nervózny, lebo mi neostáva na hru. Je to ako droga. Stále to vidím pred sebou a strašne ma to trýzni. Žijem iba dovtedy, kým hrám. Po prehre zo mňa všetok život vyprchá. Ľutujem, že som sa na automaty vôbec dal,“ hovorí s plačom na krajíčku. „Je to veľmi nebezpečná partia, zničí vás rýchlejšie ako alkohol.“

Komu droga slúži? Väčšina z nás si oprávnene myslí, že legislatíva má byť vytvorená tak, aby nás chránila. Ak si aj povieme, prečo by mal zákon chrániť hráčov, za svoju závislosť si môžu sami, mal by rozhodne chrániť tých najviac zraniteľných – rodičov alebo manželských partnerov hráča, či jeho deti. Predsa však ohľadom hráčstva máme zákon, ktorý „nahráva do karát“ prevádzkovateľom herní, kasín a automatov. Tí nemajú herne stavané na to, aby v nich vyhrávali hráči, ale aby na nich získavali oni, to je jednoduchý zákon každého biznisu. Teda kto je tu ešte vyšší hráč? Ten, čo zarába aj na prevádzkovateľoch. Novelou zákona sa od začiatku minulého roka zrušil zákaz fajčenia a pitia v herniach a výskyt herných automatov na miestach, kde sú voľne dostupné aj mladistvým. Samosprávam sa vzala možnosť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia obmedziť či zakázať určité druhy hazardných hier – teraz by o tom museli usporiadať miestne referendum! No a čo bolo najdôležitejšie, zvýšili sa odvody za hazard a dokonca aj za charitatívnu lotériu. To malo za minulý rok priniesť štátu okolo 115 miliónov eur. Stále viac protestov sa týka aj štátnej hernej spoločnosti TIPOS, ktorý každoročne zvyšuje svoje tržby a za rok 2012 vytiahol podľa údajov agentúry SITA od ľudí 358 miliónov eur. Zatiaľ sa štát o zníženie hazardu a ochranu obyvateľov postaral takto: na herných zariadeniach má byť nalepené telefónne číslo na najbližšiu hráčsku špecializovanú liečebňu...

pútnik

text a foto: matej sýkora

nota bene 151

2014 január

vy tri alternatívy cesty. Vyzerá to na takých 9 000 kilometrov a pokiaľ pôjdete peši, tak pozor, niektoré cesty nemusia mať chodníky.

Nechať sa škrtiť pytónom Domáci si obrábajú políčka, okolo sa voľne pasú domáce zvieratá, každý vás zdraví – obzvlášť deti. Typickým obydlím je kruhový domček tukula. Elektriku nemajú, varia na ohni a vodu nosia zo spoločnej studne. Tou aj perú, samozrejme v rukách. Niektoré špecifiká buša si pamätám živo, ako keď ma Gitka, projektová vedúca Slovenskej katolíckej charity, upozornila, že si mám dávať pozor na diery v šľapkách, lebo cez ne ľahko vlezú škorpióny. Až neskôr som sa dozvedel, že uštipnutie od škorpióna síce bolí, ale nie je až také nebezpečné. Spôsob lovenia obrovských pytónov tiež vyvoláva hrôzostrašné predstavy. Musí sa nájsť odvážlivec, ktorý sa obetuje, naláka na seba pytóna a nechá sa škrtiť. Ostatní potom zo zálohy povyskakujú a hada zabijú. Cez obdobie dažďov (marec – máj, september – november) je buš všade zazelenaný. Kam oko dovidí, sú nízke stromy, kroviny – drevo je tu veľkou vzácnosťou – a trávy často vyššie ako ja. Tým, že sme blízko rovníka, je počas celého roka slnečné svetlo konštantné – zhruba 12 hodín denne od siedmej do siedmej. Teplo-

„Najväčším šokom, a to veľmi negatívnym je, že takmer všetko robia ženy.“ ty sa pohybujú medzi 20 až 30 °C – nebýva tu tak teplo, ako som si myslel. Dažde a búrky sú skôr krátke a intenzívne, často v noci. Nespevnené hlinené cesty potom bývajú rozbahnené a samozrejme, plné jám.

Hmyz po štvrtýkrát

Ranný nástup v škole – bičík a dieťatko na chrbte nemôže chýbať.

POZOR NA DIERY V ŠĽAPKÁCH, VLEZÚ CEZ NE ŠKORPIÓNY

AKO SA PIJE ČAJ V BUŠI V dedinke Unna v reči kmeňa Madi znamená slovo owira ahoj. Najvýraznejším zážitkom je zdravenie sa s deťmi – celé natešené utekajú, aby vám mohli potriasť rukou.

4:36 nastupujem do vlaku v Novákoch. 7:07 prichádzam na Hlavnú stanicu do Bratislavy. Presúvame sa na viedenské letisko, o 10:35 odlietame smer Istanbul, kde čakáme na ďalší let. Po medzipristátí v Rwande vystupujeme o necelých 24 hodín do teplého skorého rána na letiskovú plochu v Entebbe, asi hodinu cesty od Kampaly, hlavného mesta Ugandy. Z Kampaly nás čaká ešte 500 kilometrov skôr necestou ako cestou na sever Ugandy, do dedinky Unna, obklopenej bušom. Neďaleko tečie Níl a do Konga či Južného Sudánu je čoby kameňom dohodil. Google Maps našiel z Bratisla-

Je obdivuhodné ako boda-boda (taxikári na motorkách) zvládajú svoje stroje v takomto teréne – často aj s viacerými pasažiermi. Jednou z najabsurdnejších situácií bolo štartovanie veľkého nákladiaku roztláčaním. Šoféroval ho značne opitý Ind a, mimochodom, brzdil tak, že závozník vyskočil a podložil mu zarážku pod kolesá, pričom šofér zaradil spiatočku na spomalenie. Safari predstavu o antilopách, gorilách či žirafách a slonoch pobehujúcich okolo nahlodáva realita akoby zo slovenskej dediny. Popri ceste sa voľne pasú kozy, kravy, prasce, sliepky. Horšie je to s hmyzom. Ak vynechám malarické moskyty, tak život znepríjemňujú početné lietajúce či lezúce potvorky všetkých veľkostí. Uganďanka Katka, projektová asistentka a zdravotná sestra charity, hovorila vtip o buši a naživo všetko aj ukazovala. Ako pijete čaj v

buši? Keď ste v buši prvýkrát a spadne vám do čaju hmyz, tak ho celý vylejete. Keď ste v buši druhýkrát a spadne vám do čaju hmyz, tak ho rukou vyberiete, odhodíte a pijete čaj ďalej. Tretíkrát už pijete čaj aj s hmyzom. No a po štvrtýkrát chytáte okolitý hmyz a namáčate si ho do čaju.

3G komfort s internetom Ako sa takémuto prostrediu prispôsobí mierne pohodlný človek zo Slovenska? Vzhľadom na to, že v Centre Slovenskej katolíckej charity Dar lásky, kde bývame, je všetok komfort v podobe tečúcej vody či splachovacieho záchoda, tak celkom ľahko. Samozrejmosťou je spanie pod moskytierou a lieky proti malárii. Kľúčové pre mňa je internetové pripojenie, preto ten podnadpis. V podstate funguje dobre, aj keď asi platí, že človek si zvykne na všetko – aj na rýchlosť mobilného internetu v buši. Ďalším rozmerom môjho komfortu sú müsli vločky. Rozhodne nejde o štandardné menu miestnych. To by sme sa skôr bavili o kukurici, fazuli či rôznych druhoch zemiakov. Miestnou špecialitou je cassava – sladký, trochu sypký a suchý zemiak. Chutia mi rôzne druhy banánov, vrátane tých na slano, ktoré mi pripomínali tekvicu. Veľmi dobrý je čerstvý cícer. Smutným pozorovaním je, že väčšina detí počas školy, od rána až do neskorého poobedia, nič neje. Idú domov až na večeru. Pri slove komfort mi víri hlavou obrovský kontrast vecí – to množstvo, ktoré mám ja, a to málo, ktoré majú miestne deti – a vlastne aj dospelí. Napríklad minule som mal v škole batoh, dioptrické okuliare, slnečné okuliare, vreckový nožík, telefón, slúchadlá, kľúče, žuvačky, pršiplášť, USB kľúč, klobúk, foťák... Pochopiteľne, to je stále ešte len zlomok vecí, ktoré mám so sebou v Ugande či ktoré mám doma.

Pešibusom do školy Do školy dochádzam asi 3 kilometre pešo, takže mám možnosť pozorovať miestny kolorit z prvej ruky. Novinár Arne, ktorý už niekoľko rokov žije v Kampale, mi po prezretí fotiek napísal, že mám možnosť zažiť autentickú Afriku. Najvýraznejším zážitkom je zdravenie sa s deťmi. Celé natešené utekajú od tukúl, aby mi mohli potriasť rukou, iné len z diaľky kričia a mávajú. Niektoré sa pýtajú, ako sa mám, tie najsmelšie ma držia za ruku a prejdú so mnou niekoľko metrov. Akurát mi je nepríjemné, keď si pri podávaní ruky dospelému kľaknú. Našli sa aj dve-tri menšie deti, ktoré mzungu (beloch) svojou prítomnosťou vystrašil a – na pobavenie svojich súrodencov – sa pustili do plaču. Mnohé deti inak nielenže neoslavujú narodeniny, ale ani nevedia, kedy sa presne narodili. Raz počas návratu zo školy som mal štyri malé sušienky a dobiehal som zhodou okolností tri deti. Dal som im sušienky, ale zdalo sa, že ne-

komix

píše a kreslí: ivana

Kosenie trávy upravenou mačetou pred tukulami – miestnymi domčekmi.

Realita miestnej školy: prváci nemajú v triede lavice.

Deti nesú drevo z buša tradičným spôsobom na hlavách.

chápali, čo to je. Snažil som sa im to vysvetliť zahryznutím do tej mojej a dúfam, že si nakoniec pochutnali.

YouDoToo (júdútú) Kedy ste prvýkrát používali počítač? Niektorí naši tunajší žiaci, vlastne väčšina z nich, videli počítač prvýkrát v živote. 98% žiakov a študentov v Afrike nikdy nepracovalo na počítači. Digitálna priepasť je ilustrovaná hustotou počítačov: v Ugande je ich menej ako 5 na 100 obyvateľov, zatiaľ čo na Slovensku ich máme niekoľko desiatok. Realita je taká, že v miestnej škole nebola ani elektrina. V triedach je 50 aj viac detí. Prvý ročník je napríklad bez lavíc, deti majú len stoličky. Knihy nemajú žiadne. Podľa štatistík sú tri štvrtiny ugandskej populácie gramotné. Keď sa však bavíme o vidieckej oblasti na severe Ugandy, tak väčšina rodičov detí, ktoré chodia do školy, je negramotná. To, že ich

deti vedia pracovať s počítačom – a že vôbec k počítačom majú prístup – je superrýchly posun. A je až nepochopiteľné, aké sú tu niektoré deti šikovné. Amadra, miestny učiteľ, to charakterizuje ako „mať počítačové oči“. Realita je však aj taká, že jeden z tých najšikovnejších, štvrták Frank, nebol jeden deň v škole. Počas obeda sme ho stretli, ako niesol domov nazbierané drevo z buša. Počítačová učebňa priniesla obrovskú zmenu do celého regiónu. Je neopísateľné sledovať úžas v detských tvárach, keď zrazu vidia, ako sa na obrazovke hýbe kurzor a oni ho ovládajú myšou. V tomto duchu sa projekt počítačovej učebne volá YouDoToo – vo voľnom preklade „ty pracuješ na počítači tiež“ s podtitulom „zaži príležitosti“. V rámci trojmesačného kurzu spomínaný úžas zažilo viac ako 250 detí. Z takmer 80 dospelých študentov na počítači predtým pracovali možno piati. Riaditeľ školy mal v e-mailovej schránke poslednú správu z roku 2011 a aj to bol nejaký spam.

Počítače otvárajú nové obzory predovšetkým pre ďalšiu generáciu.

Najzaujímavejšia otázka Ako je možné, že miestni majú také krásne biele zuby? Ortodonciou to nie je, ani nejakou zázračnou bylinkou z buše. Zuby si čistia halúzkami – je dôležité nájsť takú, čo sa na konci dobre strapká – často to robia cestou do školy či na pole. Veľkú úlohu zohráva zloženie stravy. Denno-denne tiež obdivujem úžasný fenomén nosenia nákladov na hlave. Je to pre mňa trochu fyzikálne nepochopiteľné. Katka mi vysvetľovala, že majú inak tvarovanú chrbticu, aby dokázali nosiť aj tie najťažšie náklady. V Keni je údajne kmeň, ktorý počas koloniálneho obdobia veľa pracoval pre Britov. Nosili však náklady na chrbte a teraz ich nedokážu nosiť na hlave. Najväčším šokom, a to veľmi negatívnym však je, že takmer všetko robia ženy. Od nosenia vody až po zbieranie dreva na kúrenie. Muži posedávajú pod tukulami, prípadne hrajú karty. Vytvára to aj zlý príklad pre deti. Ani by som neveril, že takáto

Deťúrence sa prišli pozdraviť s mzungu (belochom).

nerovnosť je vôbec možná. Mojou najväčšou nádejou preto je, že tak ako negramotní rodičia po- Uganda slali svoje deti do školy, tak aj tí, ktorí zažijú príle- - Patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta, žitosti prostredníctvom počítačov, otvoria nové HDP na obyvateľa je necelých 1500 dolárov (na obzory pre seba a pre ďalšiu generáciu. Slovensku je takmer 25 000 dolárov); - Z 35 000 000 obyvateľov je 1,2 milióna HIV Autor pôsobil v Ugande tri mesiace ako dobro- pozitívnych; voľník Slovenskej katolíckej charity. - Priemerný vek dožitia je 54 rokov a až 49% populácie má menej ako 14 rokov; Projekt YouDoToo - Územie zahŕňa viac ako 30 kmeňov, 85% Vďaka podpore UNESCO, Úradu vlády SR obyvateľov tvoria kresťania; a Slovenskej katolíckej charity bola na škole - Úradným jazykom je angličtina a svahilština; v dedinke Unna na severe Ugandy v septem- - Od roku 1986 tu vládne prezident Museveni; bri 2013 od základov vybudovaná počítačová - Film Posledný škótsky kráľ zobrazuje vládu učebňa. Súčasťou projektu bol aj trojmesačný ugandského prezidenta Idiho Amina; kurz pre žiakov, učiteľov a komunitných pra- - Na miestnych cestách-necestách sa jazdí vľavo; covníkov z celého regiónu. Chod YouDoToo - Marketingovým sloganom pre turistov je učebne v súčasnosti, vrátane kurzov pre deti „Perla Afriky“. a dospelých, zabezpečujú za podpory katolíckej charity dvaja miestni učitelia Amadra a Chris. Zdroj: The World Factbook a Wikipédia

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 151

2014 január

ŽIADEN DÔVOD NA SMÚTOK, NAOPAK

čuť. Samostatný zvlhčovač je nutný. A pozri, Romčo je naspäť v plnej sile. Áno, ušiel hrobárovi z lopaty, ani najväčšiemu nepriateľovi neprajem tie prebdené dni a noci, keď ti aj lekári odpisujú syna!“ smutne spomína Mária.

DVESTO PERCENT POHODY Roman už siedmy rok funguje na pľúcnej ventilácii, neschopný pohybu, komunikuje cez rozprávaciu kanylu, ale o ľútosť nestojí. Sála z neho život! „Mama, slzí mi oko. Utri mi ho,“ povie Roman a Mária promptne vstane k jeho posteli. Na prvý šup sa jej to úplne nepodarilo, Romčo prízvukuje: „Ešte viac, stále je mokré.“ Detail. Banalita. Drobnosť. Ktorú si zdravý človek ani neuvedomí. Miliónkrát za deň sa predsa poškrabeme, pomykáme telom, prehrabeme sa vo vlasoch... Roman to nedokáže. Na všetko má mamu.

Tvrdý progres Nijaký pátos, ľútosť či sebaľútosť. V tejto famílii sa nič podobné nenosí, dokonca je to prísne zakázané. Život s hendikepom predsa nemôže byť donekonečna len o slzách a depresii, aj Roman má svoj svet a je mu v ňom fajn. Teší sa na každý nový deň, nestavia si žiadne vzdušné zámky, nemá sny, chce byť len v pohode. Do šiestich rokov sa aj v Bílikovskej rodine zdalo, že život je gombička. Mama, oco, dve deti. Roman síce chodil „trochu inak“ ako jeho rovesníci, ale trvalo vlastne roky, kým hrozivá diagnóza uzrela svetlo sveta. Svalová dystrofia. „Lekári mi to oznámili dosť neokrôchane – je to choroba svalov, nedá sa vyliečiť. Niečo ako rakovina. Zrútila som sa. Syn mal vtedy deväť rokov,“ spomína mama Mária, a akoby si v rýchlosti premietala film, ktorý má od rozprávky ďaleko. V deviatich stanovená diagnóza, s tým, že zlou chôdzou to nekončí, iba začína. Progresia bude neúprosná. Ochabovanie svalstva je desivé. Najskôr vozík, lebo nohy už nevládzu. Pridávajú sa k nim ruky, deformuje sa celé telo, na rad prídu pľúca. Vtedy nastupuje pľúcna ventilácia, mašina, ktorá drží človeka pri živote. Aj keď už len viac-menej na posteli. A pri tom všetkom, jediné, čo ostáva stopercentne funkčné, je mozog a srdce. Preložené do smutnej reči – pacient si naplno uvedomuje svoj stav. „No, nezbláznite sa z toho,“ podotkne Mária, ale so šibalským úsmevom, pretože jej Romčo je nie sto, ale dvestopercentným dôkazom, že choroba-nechoroba som tu, s vami a život nás stále baví. Nie preto, že musí, preto, že to všetci chceme.

Komu je lepšie? Od roku 2006 sa naplnili čierne prognózy. Roman upadol do kómy a dýchaciemu stroju sa už nevyhol. Dystrofia si vypýtala najväčšiu daň.

Stopercentná mama Mama, ktorá si nepamätá, kedy sa naposledy „do sýtosti“ vyspala. Hlboký spánok nepozná. Syna treba polohovať a hoci to vie urobiť aj manžel či dospelá dcéra, „mama to robí najlepšie,“ hodí pochvalu Roman. Babysitter pre bábätká funguje aj v ich dome. Jednu časť má na posteli Romčo, druhú v spálni mama. Keď je zle, keď treba odsávať hlieny, zmeniť polohu či poškrabkať na tvári, Romčo zacmuká ústami a Mária je okamžite v strehu. Pre svojho syna je pripravená čokoľvek a kedykoľvek! Stopercentná mama! Roman pridá aj prívlastky: „Vytrvalá, starostlivá, obetavá. Veľa, veľa pre mňa znamená.“ Špeciálna hovoriaca kanyla robí zázraky. Roman rozpráva takmer na nerozoznanie od druhých. Jeho hlas má silu, ráznosť, nijaké šepkanie, chrapčanie. A on sám si pochvaľuje „mašinku“ s dvoma filtrami, takže „všetko, čo vdychujem, je bez bacilov. Nijaké virózy, teploty. Čiže – môžeme to zhodnotiť aj tak, že naozaj som vlastne zdravý...“ usmeje sa zoširoka a prehupne debatu na počítač. Deň aj noc sú rovnaké. Počítač hrá prím. Nie, nevie si predstaviť život bez neho. To by ho nebavilo. S Poliakmi hrá po nociach FIFU, je schopný zavrieť oči aj okolo tretej ráno. „Hovorím, pohodička, žijem si ako v bavlnke!“ Aj preto, že má tú najlepšiu mamu, aká len na svete môže byť. Otec je živiteľ rodiny, je rád, že zatiaľ prácu má, dospelá Romanova sestra už to šťastie nemá, práve si opäť hľadá zamestnanie. Problémy, ktorými žije asi väčšina slovenských rodín. Až na to, že tá Romanova má okrem existenčných problémov aj ustavičný strach, čo prinesie zajtrajšok. Svalová dystrofia je nevyspytateľná pliaga...

Pľúca totálne ochabli, po dlhšom pobyte v špitáli sa Roman konečne vrátil domov. „Ťahal“ si so sebou už aj obrovskú mašinu. Dýchací prístroj. Natrvalo. Pocity s odstupom niekoľkých rokov? Romčo: „Rovnaké. Bol som šťastný, že žijem. Nechcel som zomrieť a po napojení na prístroj som zrazu vedel dýchať, tým pádom žiť. Bol som blízko smrti, pľúcna ventilácia mi dala novú nádej, prišla fakt okamžitá úľava. Takže, žiaden dôvod na smútok, naopak,“ trefne hovorí Roman. Toto bolo pred siedmimi rokmi. Aké sú pocity dnes? Úsmevy, úškrny od ucha k uchu, chichoty – dvadsaťšesťročný Roman to zhrnie jednoducho: „Pohoda!“ S preňho typickým dovetkom: „Lepšie už ani nemôže byť.“ Kedysi si dokázal jednou rukou podložiť hlavu pod bradou, dnes je to minulosť, anatomická poduška mu pomáha čo najpríjemnejšie sa napolohovať k jeho najväčšiemu priateľovi – notebooku. Bez internetu by to pomaly bolo ako bez dýchacieho prístroja!

„Život nás stále baví, pretože to všetci chceme.“ Roman to opäť patrične zapeckuje: „Komu je lepšie ako mne! Celé dni vylihovať a hrať sa na počítači, mama ma napolohuje, nakŕmi, pozriem si telku a je to!“ Mária svojho syna s úsmevom sleduje, počúva a potom naňho sype chválospevy. „Je neskutočný! Objektívny, neovplyvniteľný, rozumný, občas zdravo drzý. A neskutočne prajný. On je pre nás stále zdravý, akurát má hendikep. To je všetko! Jasné, že som naňho pyšná, sme spolu non-stop, a hoci sa vieme aj pohádať, veľmi rýchlo nájdeme vždy spoločnú reč. Určite zvláda svoj stav lepšie ako ja. Čo sa odohráva v jeho vnútri, neviem, on to, potvora, nepovie. Aj keď ma presviedča, že vo vnútri sa nedeje nič.“

Tretie narodenie Rok 2013 bol však Romčovým vlastne už tretím narodením. Po rokoch bola načase výmena pľúcnej ventilácie. Ponúkali im nový, výkonnejší a spratnejší prístroj. Má v sebe už

Sedem rokov: Roman si pľúcnu ventiláciu pochvaľuje, nedá na ňu dopustiť. Vďaka nej žije a za každý nový deň je vďačný. Neskutočný hrdina!

zabudovaný náhradný zdroj. Ibaže bol bez samostatného zvlhčovača vzduchu, nahrádzal ho tzv. „umelý nos“, ktorý sa v krátkom čase ukázal ako rapídne nedostatočný. Romčovi sa zasušovali hlieny, ťažšie a ťažšie dýchal. V nemocnici si ho okamžite nechali a podľa Máriiných slov, už nad ním mávali rukou.

Syn jej pred očami odchádzal, začal blúzniť, upadať do kómy a zatiaľ čo ona natvrdo bojovala o jeho život, lekári k Romanovi zavolali psychiatra. Vraj je to všetko psychického pôvodu. „Houby! Vkuse som ho odsávala, prosila, aby ho napojili na nemocničný prístroj, na čo mi sestričky povedali, že to nemôžu a že

sa mám upokojiť. Vraždila by som vtedy! Zavolala som mužovi, nech donesie z domu starý stroj so zvlhčovačom, napojili sme ho naň a Romušo sa mi pomaly začal vracať do života. Jasné, na reverz sme išli domov a sme tu! Prístroj už máme síce nový, ale nie ten najmodernejší, o „umelom nose“ nechcem ani po-

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Romana a jeho mamy oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou prispeli na splatenie dlhov, keďže inak ako na splátky sa pri skromnom rozpočte fungovať nedá. Plus by sa Roman potešil externému hard disku (1TB), aby si mohol sťahovať a následne pozerať filmy. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Roman. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

EKOCENTRUM

text: štefan szabó, daniel šlosár | foto: daniel šlosár

nota bene 151

SOSNA VÁS NAUČÍ SEBESTAČNOSTI

UVARTE SI S NAMI NA SLNKU Je takmer isté, že zručnosti týkajúce sa zabezpečenia základných ľudských potrieb – potravy, energie a strechy nad hlavou – môžu v krátkom čase nadobudnúť neoceniteľný význam. Sme ako olivy – až keď sme drvení, vydáme zo seba to najlepšie, hovorí stará hebrejská múdrosť. Až v ťažkých časoch sa ukáže, čo v nás je, a aj sami sme niekedy prekvapení, čo všetko dokážeme. S narastaním sociálnych problémov pribúda počet ľudí, ktorí sa nechcú dostať do hypotekárnej pasce, ale zároveň nevedia, ako si pri zhoršujúcej sa ekonomickej situácii zabezpečiť základné potreby. Občianske združenie SOSNA vo svojom Ekocentre v Družstevnej pri Hornáde neďaleko Košíc pravidelne organizuje kurzy, tvorivé dielne, výučbové programy a exkurzie na získanie praktických zručností v tomto smere. Sú doma v organickom pestovaní zeleniny, svojpomocnom zhotovovaní nízkorozpoč-

tových, energeticky úsporných zariadení alebo budovaní stavieb z voľne dostupných prírodných materiálov. Šíria zručnosti vyvinuté a overené najmä v podmienkach chudobných krajín, kde sú ľudia nútení hľadať lacné a maximálne účinné riešenia svojej situácie z miestnych zdrojov. V Ekocentre uvidíte, ako si môžete sami zhotoviť napríklad sušičku ovocia a zeleniny zo starého okna alebo miniatúrnu piecku z kvetináčov a sviečky, ako si vyrobiť solárnu sprchu, splynovaciu piecku, solárny varič, krabicový varič, kompostovaciu toaletu, koreňovú čističku odpadových vôd, ako si postaviť „hobití domček“ vyhrievaný Trombeho stenou, alebo ako si zatepliť dom slamenými balmi s hlinenou omietkou.

A pokiaľ si chcete s minimom finančných prostriedkov zhotoviť jednoduché zariadenie šetriace peniaze a energiu, vyskúšajte tento netradičný varič.

Krabicový varič Spomedzi všetkých slnečných varičov sú momentálne krabicové variče najpoužívanejšie. Svojím vzhľadom a spôsobom použitia pripomína krabicový varič klasickú rúru na pečenie, len nemá tie parádne gombíky na míňanie rodinného rozpočtu. Na zhotovenie variča vám stačí niekoľko jednoduchých vecí, ktoré nájdete v pivnici alebo na skládke a výsledok vás príjemne prekvapí. Varenie na ňom je totiž veľmi pohodlné, nikdy nič neprihorí a je ideálny

2014 január

napríklad na varenie ryže, ktorú treba variť dlho na miernom teple. Mäso takto nevarte, pretože by sa kvôli pomalému vareniu mohlo pokaziť. Dĺžka varenia záleží od počasia, ale všeobecné testy v našich podmienkach preukázali skoro dvojnásobnú dĺžku varenia oproti bežným rúram. Výčitky svedomia, že rúra beží celý deň, tu nehrozia, nakoľko varič beží zadarmo a tento fakt hravo prekryje všetky mínusy.

Ako to funguje? Nádoba s jedlom sa vkladá do vnútra variča, kde sa ohrieva slnečným žiarením odrazeným od zrkadiel. Vnútorné steny škatule tomuto odrazu dopomáhajú svojím lesklým povrchom. Pri drahšej variácii sú vnútorne steny plechové a fungujú ako absorbér tepla. Krabicové variče stačí natáčať za slnkom iba raz za 30 minút, čo je ich veľká výhoda napríklad oproti parabolickým varičom.

Čo potrebujete? • • • •

2x kartónová škatuľa; 1x číre sklo; 3x zrkadlo; hliníková fólia (alobal alebo stará hliníková karimatka);

•

slama alebo ovčia vlna.

Ako na to? Postup ako zhotoviť varič vidíte aj na fotografiách. 1. Zoberte väčšiu škatuľu a po stenách nakreslite zošikmenie bočných stien pod zhruba 60 stupňovým uhlom – vrchná plocha variča musí byť šikmá kvôli uhlu, pod ktorým svieti slnko. 2. Vnútorné steny vyrežte z ďalšej škatule tak, že medzi vonkajšou a vnútornou škatuľou bude medzera cca 3 – 5 cm. Dutinu medzi stenami vyložte slamou alebo ovčou vlnou ako izolantom. Na izoláciu nepoužite polystyrén ani iné chemické latky, ktorých výpary by sa mohli dostať do jedla. 3. Po natlačení izolácie do dutín vyložte vnútornú časť lesklou fóliou. Zafixujte spinkovačom. 4. Na horný okraj variča dajte chlopňu, na ktorej je nalepené sklo, a ďalšie dve chlopne so zrkadlami pripevnite na bočné steny. Veľkosť zrkadiel je ovplyvnená veľkosťou škatule. 5. Na varenie potrebujete čierny hrniec, ktorý má sklenenú pokrievku. Po vložení hrnca prikryte varič čírim sklom, najlepšie dvojitou vrstvou. Dbajte na to, aby sklo dosadlo čo najlepšie k okraju stien tak, aby nenastal únik tepla.

Uvedené zariadenie bolo vyvinuté a propagované v rámci projektu podporeného Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis a z podpory programu The GEF Small Grants Programme.

Občianske združenie SOSNA Od založenia v roku 1992 sa zameriava na environmentálnu výchovu a vzdelávanie. Jeho Ekocentrum s Prírodnou záhradou je na Slovensku ojedinelým príkladom nezávislého šírenia princípov udržateľnosti a miestnej sebestačnosti. Okolo 2 000 návštevníkov ročne sa tu inšpiruje, ako viesť nezávislejší život a absolventi kurzov získavajú zaujímavé zručnosti. SOSNA organizuje aj kultúrno-umelecké akcie, na ktorých upozorňuje na závažné ekologické a sociálne témy a ich riešenia na základe využívania miestnych zdrojov pre miestnu spotrebu. Svojou činnosťou prepája princípy udržateľnosti s etickými, sociálnymi a ekonomickými princípmi. Viac o činnosti a aktivitách združenia nájdete na stránkach www.sosna.sk a www.facebook.com/ekocentrum.sosna.

Proti prúdu

text: ada jung | foto: martin šveda

nota bene 151

2014 január

Knižka sa volá O zvieracej dušičke. Prečo tento názov? Moja teta naň reagovala tak, že je to vlastne o mojej dušičke, a nie o dušičke mojich zvierat. Myslela to ironicky a je pravda, že si týmto spôsobom liečim svoju dušičku. Svoje trápenia často prenášam na zvieratá, ale o to viac sa potom snažím pochopiť tú ich dušu. Lebo rozhodne si myslím, že zvieratá majú dušu. Je to druhá vaša knižka a je iná, ako tá predošlá. V čom je pre vás osobne vzácna a dôležitá? Zvieratá sú moja srdcová záležitosť, milujem ich od detstva. Čudujem sa, že ľudia si vymýšľajú mimozemšťanov, rozmýšľajú, či sú dobrí, alebo zlí, alebo ako asi vyzerajú, keď je toľko rôznorodých zvierat, o ktoré by sa mohli zaujímať. Niektoré druhy idú vyhynúť, iné nové sa objavujú a my o nich nevieme nič alebo len málo – o tom, aké majú vlastnosti, ako žijú... Pritom je to tu, na zemi. Vy ste mali veľa zvieratiek. Knižka je spomienkou na mnohé z nich. Hej, to som mala, lebo som dostala veľa peňazí, tak som si chcela trošku splniť sen. Zvieratá si zaslúžia našu pozornosť, sú dobré, často lepšie ako ľudia. Ublížia len vtedy, keď sú hladné alebo keď sa boja. Ľudia naopak vedia byť zákerní, vypočítaví, klamú, majú kopu zlých vlastností. Zvieratá, keď im rozumieme a vieme sa k nim správať, vedia byť nesmierne vďačné. Zdá sa mi, že na ne myslíte viac ako na seba. Aj peniaze asi na ne šetríte viac ako na seba. To určite. Keď idem nakupovať, tak predovšetkým pre psov, pre mačky, teraz mám dvoch psov a dve mačky. Keď nakúpim pre nich a zvýši mi, nakúpim pre seba. Nemôžem im vysvetliť, prečo nedostanú jesť, ony čakajú. Aké vlastnosti u zvierat obdivujete a odporučili by ste ľuďom, aby ich rozvíjali? Vernosť. Vernosť u psov. Neviem prečo, ale je to prvá vlastnosť, ktorú obdivujem. Zvieratá vedia byť tiež aj rafinované, vedia aj predstierať, ale to sú také detské prejavy. Keď má človek rád deti, tak musí mať rád aj zvieratá. Majú mentalitu dvojročného dieťaťa, ktoré je ešte dobré, nie je prefíkané a dá sa s ním – dá sa usmerniť, nerobí napriek. Zviera je menej dokonalé ako človek, je inštinktívne. Človek musí mať zodpovednosť, svedomie...

ROZPRÁVANIE PRE DOSPELÝCH A DOSPELEJŠÍCH

O ZVIERACEJ DUŠIČKE Rozprávaniu o zvieracej dušičke nemôže chýbať ľudská duša. Tú predajkyňa Nota bene JELA MATUŠKOVIČOVÁ nepochybne má. Rozprávali sme sa s ňou o jej knižke, ktorú si momentálne môžete kúpiť v uliciach mesta spolu s časopisom Nota bene.

Z prvej i z tejto knižky cítiť, že ste veľmi krehká, pokiaľ ide o vzťahy. Ľudia i zvieratá, ktoré milujete, akoby mali nad vami moc. No, veru pokiaľ ide o zvieratá, nemohla by som byť vodca svorky. Takisto pre svoje deti som mala byť dominantná, bohužiaľ, ja ten typ nie som a vymklo sa mi to z ruky. Moji synovia, majú 28 a 33 rokov, sú chvalabohu na poriadku, ale to Pánbožko zariadil, nie je to

Daniela Olejníková - ilustrátorka, Zdenka Predná - krstná mama, pes Pipinka, Jela Matuškovičová a Dado Nagy.

moja zásluha, mne prerástli cez hlavu. Zázrakom sa stalo, že sú v norme (smiech). Ktoré z vašich zvieratiek vám dalo najviac zabrať? Mala som jedného pitbulla, ktorého som veľmi milovala. Bol to kríženec s labradorom, ale mal povahu prevažne pitbulla. Bol nevycválaný, bolo ho treba unaviť, uštvať. Behal ako šialený aj dve hodiny po lese, srnky len tak odskakovali, poľovníci ho mohli

„Zvieratá si zaslúžia našu pozornosť, sú dobré, často lepšie ako ľudia.“ kedykoľvek zastreliť, no bola to katastrofa! Nevedela som ho zvládnuť. Keď som s ním išla na vôdzke, tak ma ťahal kade chcel, ľudia boli vydesení. Ale bol ku mne inak dobrý, mal ma rád, tešil sa, neublížil mi, aj k ostatným mojim zvieratám bol dobrý. Len potom som sa ujala jedného týraného slovenského ovčiaka a toho už potom napádal. Vyzeralo to aj veľmi hrozivo, ale ovčiak prežil a vtedy som si povedala, že to už nepôjde, tak som sa pitbulla zriekla. Oplakala som ho, ale vraj ho má nejaký starý pán s rodinným domom, tak som sa upokojila. Ale aby ste ho aspoň trochu zvládli, museli ste prebrať nejaké z jeho vlastností, nie?

Dokonca som raz, keď som sa bála, že niekoho napadne, dokázala trhať vodítkom, kričala som naňho a kopala ho. Veľmi to naňho aj tak neplatilo, otriasol sa a bolo, necítil sa ani nejaký ponížený. Ale bolo mi jasné, že potrebuje tvrdšieho pána a ja som to nebola. Vtedy som žila v podnájme na Záhorí, tak som ho chodila venčiť ráno o piatej, lebo som dúfala, že vtedy nikoho nestretneme a odvážila som sa ho pustiť aj na voľno, lenže to okamžite zmizol. Ja som chodievala so strachom spať a so strachom som vstávala. Vydržala som dva roky, ale potom sa to už nedalo. Do knižky ste zaradili aj príhodu s Julom Satinským. Išla som venčiť do útulku ako dobrovoľník. Bol tam takto venčiť aj pán Satinský s celou rodinkou. Dali mu huskyho a mne tiež, ale takého starého kozáka. Keď sme sa stretli, ten môj pes skočil na toho jeho. Desím sa, keď sa psy bijú, čiže ja som sa tam trápne zvíjala, akoby šlo o život človeku. Myslela som, že budem svedkom krvilačnej vraždy... Neprezradíme čitateľom, ako sa tento príbeh s pánom Satinským skončil, nech si ho prečítajú sami. Je v nej aj pekný príbeh o nadmieru akčnej mačke, ktorá si v pohode trúfla na psa. To bola taká divoška Lucka, čo nemala rada žiadne zvieratá ani ľudí, zniesla len mňa. Bola taká sama pre seba. Mala som vtedy doma aj šteniatko, Hara, a keď obaja podrástli, tak ho doslova te-

nota bene 151

2014 január

foto: mgr. michaela uhrin sokolíková

10 rokov NB v žiline

Náplň

rorizovala. Chodila mu za chrbtom a syčala, dokonca ho hrýzla do nôh. Ja som ju ako mačiatko vzala z ulice, keď som ju počula vystrašenú mňaučať na strome, a ona takto.

krížikmi a môže takto pomáhať. Dodáva chorému človeku teplo, silu, upokojí ho, zmierni sa mu tep, napomáha telu v liečbe a regenerácii. – Pusť ma, Harko, zaAk sa mi ľudia prihlásia, rada prídem a budem vadziaš. Pozri, dáme zajačikovi vodičku. mať z toho dobrý pocit. Už tam nemá nič. Všetky príbehy, ktoré rozprávate, majú svoju myšlienku a celá knižka svoje posolstvo. Čo pre vás znamená predávanie Nota bene? Tak. Počkaj, neskáč! Je ním možno upozornenie pre ľudí, že žijú sami Zo začiatku som sa búrila, že predávať nebu- Nechaj zvieratká! pre seba, že zvieratá vytláčajú stále ďalej a ďalej dem. Alebo som sa cítila ponižovaná, keď mi A mice dáme mliečko. od svojich obydlí a často, ak majú zvieratá doma, strkali drobné, 50 centov, ale časopis si nevzali, Ty, mačka, neprovokuj! sú bezcitní aj k nim, týrajú ich, vyhadzujú na ulicu... len hodili rukou. Pritom ešte podotkli: Nie na Sedí na lavičke, na viditeľnom mieste, a poalkohol. Zostanem ako obarená, lebo nie som šibkáva chvostom do rytmu. Pozerá na HarKtorý príbeh je vášmu srdcu najbližší? dosť pohotová, neviem sa brániť a idem sa pre- ka prižmúrenými očami. Keď už nevydržal a Neviem, či najbližší, ale najcharakteristickejší padnúť. Stalo sa mi všeličo, aj nepríjemné veci, vyskočil za ňou, mrskla sebou, a šup medzi je Story. O tom, ako sme kupovali nášho prvé- ale už na tej Patrónke predávam dlho a mám aj postele. Vie, že on sa tam nezmestí. Haro neho psa. Ja som psa nechcela, pretože som sa známych. Ľudí, ktorí sa pristavia, porozprávajú chápavo pozerá do medzery a z jazyka mu bála citovej väzby. Mala som psa v detstve a a nič iné od nich nečakám ani nežiadam, naprí- odkvapkáva slina. skončilo to smutne, tak som mala obavy. Mal klad šofér poštového auta sa takto pri mne za- – Vidíš, prešla ti cez rozum. No, to sa čuduješ, čo? to byť môj pes, ale nakoniec ho vybrali moji stavuje. Zaujímavé je, že chodí veľa Francúzok Premiešala som váru v hrnci a odstavila. synovia. A potom som sa zachovala ako naj- s deťmi, ktoré tu majú zrejme zamestnaných Či to bude ten darebák jesť, myslím si. O menšie decko. Postavila som psíka na všetky manželov. Najprv mali na autách francúzske, chvíľu príde zo školy. Neviem, čo variť. Poštyri, že nech sa vyciká, ako keby to bola neja- teraz už majú bratislavské značky. So všetký- zrela som automaticky na hodiny. Vyšlo mi ká hračka, ktorá má viac funkcií a čakal som, mi som sa dala do reči a rada s nimi komuniku- to. Tentoraz som to stihla. Ešte papagájom že to bude fungovať. Ale pes sa rozbehol a ja jem, lámem tú francúzštinu, ruky nohy pri tom dám trochu šalátu a potom už budem obsom mu naháňaním spôsobila riadny stres, do- používam, ale porozumejú mi. Všeličo zažijem. skakovať svojho potomka. Toho mladšieho. behla som ho pri vedľajšom baráku. A potom Jeden právnik mi teraz na túto moju malú kniž- Na Braňa som nestačila. Mal proti mne sildoma sa mi pokakal na nový koberec a ja som ku povedal, že si myslel, že ponúkam jehovis- né zbrane. Veď chlapci radi využijú aj takú naňho kričala, hoci vôbec neviem, prečo som tické príručky. Dnes som dostala od jedného bežnú slabosť, ako je strach z myší. Prešoféra polovicu desiatej, od jednej panej čoko- čo by to nevyužil vo svoj prospech, keď sa tak reagovala, keď zvieratá milujem. ládu... Nuž, nechcem ich uraziť, tak si vezmem s mamou ponúka taká ľahká manipulácia. Býva u babky. Len pár zastávok je to. Len Dnes je hektická doba, všetci sa náhlia, aj zjem, aj keď hladom netrpím. na skok. Ale dni bežia a ja som rada, keď ešte aj malé deti. Odporúčali by ste rodičom a deťom mať doma napriek tomu či Vy sama, ako človek, ktorý píše knižky, ako ho aspoň počujem v telefóne. Hoci aj zapráve preto zvieratko? hodnotíte Nota bene? vrčí. Hoci len ironicky povie „no, čo máš, Rozhodne to odporúčam. Jednak sa zis- Píšu sa v ňom veľmi hodnotné veci, sú tam za- mamula“. Aj na Adamka som už krátka. Pritilo, že deti, ktoré sú odmalička v sty- ujímavé, nevšedné články, informácie a názory. chádza do puberty. Darmo je, šmrncnutí sú ku so zvieratami, sú zriedkavejšie cho- Pripadá mi to ako časopis 100+1, ktorý je tiež asociálnosťou. Prerástli mi veľmi skoro cez ré, majú zriedkavejšie alergie, vybudujú si o netradičných veciach. Výborné sú charitatívne hlavu. Smelí sú niekedy až príliš. Aj som lepšiu imunitu, čomu je prílišná opatrnosť články, príbehy o ľuďoch, ktorí idú inou cestou rada, že nie sú také trúby ako ja. Čo už naa sterilita skôr na škodu. Pri domácom zvierat- a dosiahli niečo užitočné. Samotný projekt pre- robím. Od muža som ušla a od detí nemôku sa deti učia zodpovednosti. Uvedomia si, že daja pouličného časopisu je veľmi osožný pre žem. Pretrpím. Riešenie sa nakoniec nájde. aj to je živý tvor, ktorý sa im za starostlivosť od- toho, kto je v núdzi. Ľudia často mnohé veci ne- Aj vtedy by sa bolo asi našlo. Škoda. Nároky vďačí láskou a vernosťou. Deti, ktoré majú do- vedia, tu sa ich dozvedia a môžu pochopiť viac. som mala ako zdravá. Veď stačilo si len pomáce zvieratko, mávajú aj lepší vzťah k prírode Aj konkrétny príbeh konkrétneho človeka, ktorý vedať, len vykašlať sa na blbosti. Len nájsť a majú aj viac pohybu. Ale ak sú to deti, ktoré ich viac chytí ako nejaké anonymné informácie. tú silu. Veľa som si nabrala na rohy. Haro sa zrazu zvrtol, miska s vodou vyletela napríklad chrobákom trhajú nožičky, to je zlé znamenie, takému zvieratko nie. Niektoré deti Teraz aj ostatní predajcovia ponúkajú vašu do luftu, zarinčala na kachličkách, voda sa rozsi vyvršujú stres na zvieratách. Nedávno som vi- knižku. Vlastne zarábajú na vašej práci, to prskla a letí ku dverám. Vtom zaznie zvonec. Rýchlo otváram, za dverami to duní. Rozletedela z okna, ako jedno dievča bilo psa. Zakriča- je netradičné. la som na ňu, že zavolám policajtov, ale potom Nech si zarábajú, ja im to nezávidím. Pre mňa je li sa dokorán a môj syn vpadol dnu. – Čao. Ahoj, Hary. Čo máme jesť? ma to mrzelo, ktovie, akú situáciu malo doma. to dobrý pocit. – Šošovicu. Ale zvieratá by tiež nemali trpieť takýmto pre– Grc. Bol som najlepší v behu. A vieš, čo učka nášaním nálad, nezaslúžia si to. povedala... Vy ste so svojimi psami absolvovali aj špe- vydala v OZ Proti prúdu svoju prvú knižku Zá- Sype zo seba a rúti sa k počítaču. ciálne cvičenie a skúšky. zračné dieťa v roku 2012. Rozprávala autobio- – Kolu, – počujem zozadu. Áno, slovenský ovčiak Beny má skúšky ako grafický príbeh zázračného dieťaťa z intelek- Nehromžím. Poslušne skáčem a som rada, že asistentský pes. A fenka Pipinka je terapeu- tuálnej rodiny (medzi svojimi predkami mala je to tak. Už som skúsila, že bol tri dni preč, tický pes – zohrieva pacientov, ktorí sú na lôž- Jela Teréziu Vansovú a Janka Matušku). Boju- a bola som zúfalá. Nepotrebná. Bezradná. A to ku. Urobila skúšky, takže by som s ňou mohla je s psychickou chorobou. Knižka o Zvieracej po troch dňoch. Troch dňoch pohodlia. chodiť aj do domácností. Dokáže zohrievať pa- dušičke je jej druhou knižkou, ktorá teraz vycientov pod nohami, pod hlavou, na krížoch... chádza v reedícii. Obsahuje súbor krátkych čŕt Úryvok z knižky Jely Matuškovičovej O zvieracej dušičke. Má na to papier, má biely obojok s červenými o spolužití so zvieratami a o láske k nim.

Jela Matuškovičová

Zľava Mgr. Katarína Gregorová, Mgr. Martin Brňák, zástupca Sociálneho oboru MsÚ v Žiline, Mgr. Zuzana Grupáčová a Mgr. Simona Koleková zo Sociálneho odboru Žilinského samosprávneho kraja, Mgr. Peter Birčák

SLÁVNOSTNÉ POSEDENIE SME DRŽALI V TAJNOSTI

NOTA BENE V ŽILINE POMÁHA UŽ DESAŤ ROKOV V Dome charity sv. Vincenta v Žiline mávame vždy v posledný pracovný deň v mesiaci pravidelné porady s predajcami časopisu Nota bene. V piatok 29. novembra 2013 to však bolo iné. Bolo nás viac ako inokedy. Stoly boli slávnostnejšie a plnšie prestreté, na všetkých blikali plamienky čajových sviečok. Pripomínali sme si 10. výročie toho, ako začal časopis Nota bene pomáhať ľuďom v núdzi a bez domova aj v Žiline. Za tých desať rokov sme zaregistrovali 257 predajcov. Z nich je momentálne stále v okruhu pomoci Domu charity sv. Vincenta 35 ľudí. Každý dostal osobnú pozvánku na slávnostné posedenie, no nik nevedel, čo sa bude diať, lebo sme to držali v tajnosti. Mnohí sa pýtali, či musia prísť, či je to povinné... Pozvali sme aj zástupcov sociálnych odborov Žilinského samosprávneho kraja i Mestského úradu v Žiline. Na slávnosti sa potom všetkým prihovoril riaditeľ Diecéznej charity v Žiline Mgr. Peter Birčák, ktorý projekt Nota bene v Žiline 1. decembra 2003 rozbiehal priamo na ulici. Zaspomínal si na osudy tých ľudí, ktorým predaj Nota bene pomohol vrátiť sa do bežného života. Mgr. Kata-

rína Gregorová, sociálna poradkyňa, dlhoročná koordinátorka predajcov a prvá vedúca Domu charity sv. Vincenta v Žiline pripomenula aj tých predajcov, ktorí už nie sú medzi nami. Mgr. Rastislav Kolman, vedúci Domu charity sv. Vincenta, všetkým poďakoval za odvahu stáť na ulici a zaspomínal si na časy, keď ako streetworker mnohých stretával a pozýval do nášho nízkoprahového denného centra. Odtiaľ sa väčšina z nich už ľahšie dostala k predaju časopisu. No a slovo dostali aj predajcovia. Odvážnejší priznali aj svoje chyby a prešľapy, spomínali, ako sa dostali do „charity“ – tak nazývajú náš Dom charity sv. Vincenta. Ďakovali všetkým jeho zamestnancom. „Prišla som sem pred deviatimi rokmi s jednou igelitkou, chorá a bez peňazí. Dnes mám vďaka pomoci sociálnych pracovníkov a Nota bene prácu i byt, a chcem všetkým povedať, že sa to dá,“ povedala predajkyňa časopisu Ivetka. Na žiadnej poriadnej oslave nesmie chýbať torta.

30 Knižku kúpite výhradne u registrovaných predajcov Nota bene. Stojí 5 eur, predajca si ju kupuje za polovicu. Ide už o piatu knihu napísanú človekom bez domova v rámci zimného projektu kníh Nota bene.

Tú našu upiekla práve pani Ivetka. Česť sfúknuť sviečky dostal predajca č. 1, ktorý časopis predával niekoľko rokov. Vďaka sponzorom všetci dostali balíčky s hygienou, potravinami, tričkami a malými pozornosťami. Na záver sa predajcovia poďakovali za všetko, čo aj vďaka Nota bene prežili, a všetkým, ktorí si časopis kupujete a čítate, prajú všetko dobré. Mgr. Gabriela Huliaková, koordinátorka predajcov V šestnástich mestách Slovenska mimo Bratislavy O.z. Proti prúdu (vydavateľ Nota bene) spolupracuje s miestnymi organizáciami, ktoré poskytujú služby ľuďom bez domova a spoločne tak vďaka projektu Nota bene dávajú ľuďom bez domova prácu, šancu na dôstojný príjem, sebaúctu a nové vzťahy s nebezdomovcami.

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Made in England Hodiny literatúry sú katastrofa. Pramálo názorov mi zostalo od pätnástich, ale tento áno. To vnútené bifľovanie, apelplac pred tabuľou, podčiarkovanie zeleným perom, vypisovanie takzvaného obsahu diela a zoznam maturitných kníh, ktoré pubescent nemôže pochopiť, dokáže spoľahlivo znechutiť aj najúprimnejší záujem o literatúru. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som po škole vôbec dokázal siahnuť po knihe. Nočné mory zo škôl vraj má množstvo ľudí. Komenský by zaplakal. Aj po rokoch odbúravam zdedenú nenávisť k takzvaným klasikom. Napríklad Shakespeare. Prd pritom o ňom dokopy vieme. A aj to zvyšné je neisté. Vilo sa skrátka zrazu zjavil a zanechal texty, ktorými sa aj po štyroch storočiach môžeme lúskať. Málokto si dnes uvedomuje, aký vplyv mal ten chlapík s parádnou náušnicou v uchu na vnímanie aj jazyk ľudstva: aké množstvo básnických výrazov zľudovelo a je súčasťou bežnej reči. Napríklad, že „láska je slepá“. Alebo „nastaviť zrkadlo životu“. A či obraz sveta, ktorý „je javiskom“. (Inokedy múdro dodá, že „celý náš svet je veľké javisko bláznov“.) Český prekladateľ Martin Hilský v knihe Shakespeare a jeviště svět napísal: „Univerzálnosť angličtiny, do značnej miery podmienená existenciou britského impéria, nepochybne prispela k univerzálnosti Shakespeara. Rovnako nepochybné však je, že univerzálnosť Shakespeara v modernom svete vysvetliť nemôže.“ Napokon, ani sami Angličania už Shakespearovej angličtine z veľkej miery nerozumejú, takže ho začínajú vydávať dvojjazyčne, v pôvodnej aj dnešnej forme. Osobne mám rád jeho vnímanie doby ako vykĺbenej, vymknutej, vylomenej z poriadku vecí. Človek to môže čítať v origináli („time is out of joint“ v Hamletovi) alebo v toľkých prekladoch. Minule, keď som sa zas rozčúlil nad televíznymi správami – tým večným podliactvom voči slušnosti, klamármi dávajúcimi lekcie z morálky a slepcami vedúcimi nás do jamy, som si vyhŕkol vlastnú verziu Vilovho verša: „Doba je vykĺbená – krucinál! Práve ja aby som ju naprával?!“ Peter Getting Autor je prozaik a publicista

Mimochodom

takmer bodka

2014 január

Človek si je vždy viac vedomý svojich individuálnych útrap [...] voči druhým. J. Čapek

... Daniela Pastirčáka

Bábkari a ich bábky Kedysi sme boli bábkami: povrázky moci poťahovali komunistickí partajníci. Všetko bolo jasné, povrázky nás tlačili, krivili nám chrbtice. Nič sme si nepredstierali, tancovali sme na nitkách strachu po šachovnici ideologickej cenzúry. Dnes povrázky voľným okom nevidno, a predsa sú tu. Áno, sme obklopení slobodou. Sloboda slova na nás huláka z každého rohu demokracie. No slobodný občan, obklopený slobodným táraním nezávislých reklám, komerčných či verejnoprávnych médií, už pomaly nevie rozoznať čierne od bieleho. Slobodné rádiá, televízie, denníky, týždenníky, mesačníky slobodne presadzujú svoju agendu. Politici i obchodníci trpezlivo bojujú o nás občanov, o verejnú mienku a v prvom rade o naše peniažky. My, úbohí slobodní občania, tancujeme tak, ako za nitky poťahujú bábkari. Nie sme slobodní. Nová spoločnosť nám však umožňuje znášať svoje otroctvo dôstojne. No nielen my, ani naši bábkari nie sú slobodní. Niektorí svoje ideály mysleli úprimne. Neboli však slobod-

ní, aby ich naplnili. Veď kto by odolal sexapelu peňazí a moci? Všetky ideály vo svetle tejto šťastnej perspektívy blednú. Roky sa míňajú a s nimi i naša príležitosť zažiť blaženosť pozemského raja. A tak, uväznení vo svojej smrteľnosti, sme vydierateľní a skorumpovateľní. Ako by mohol človek, zajatý v klietke smrteľnosti, nepodľahnúť pokušeniu uliať si tú svoju kvapku pozemského raja, kým ho nepohltí tma? Náš otrokár má meno smrť. Človek nemôže byť naozaj slobodný, kým sa nevyslobodí zo zajatia smrti. Človek nemôže byť slobodný, ak nie je večný. Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta, povedal Ježiš Pilátovi a potom sa na kríži odmietol vzdať slobody.

„Človek nemôže byť slobodný, ak nie je večný.“

... zuzy uličianskej

OTROCI V NÁS Kto bol v Slovinsku, vie, že tam majú otrokov. Niekto dvoch, iný troch. U nás sa im hovorí deti, ale princíp je rovnaký. Každý človek má aspoň jedného otroka – samého seba. Jeden otrok je síce málo na zbohatnutie, ale utýrať sa dá. Nečudo, že stále viac čítame knihy o tom, ako si uchovať aspoň trochu toho života, ktorého zmyslom nie je konanie, ale bytie, ako to kedysi krásne vyjadril Oscar Wilde. Ešte náročnejšie je neužívať si slobodu na úkor niekoho iného. Dá sa to vôbec? Ktoré dovolenkové rezorty nie sú oplotené? Nedávno som pozerala program, v ktorom riešili, či nepresunú finále Majstrovstiev sveta vo futbale v Katare radšej na zimu. Extrémne horúčavy by mohli byť pre futbalistov i divákov nezdravé. A paralelne vyšla správička, že na stavbe jedného z týchto štadiónov zahynulo 44 robotníkov, prakticky od smädu. V závere článku o žalostnej situácii imigrantských robotníkov pracujúcich na superprojekte za 200 miliárd dolárov bolo napísané, že situáciou sa bude zaoberať futbalová federácia, ministerstvá aj stavebné firmy.

Určite sa ňou dodnes všetci zaoberajú, pretože v kútiku duše tento svet otroctvo pripúšťa. Ako inak by sme si my, skvelé ľudstvo, mohli predsa vybudovať také pekné veci, ako sú štadióny? To skutočne musí nakrútiť Tarantino film o nejakom nepálskom Djangovi, aby sme pochopili, aké je to celé kruté? Ak by bol Katar pre nás veľmi ďaleko, tak podľa informácií Walk Free Foundation patríme aj my k tým krajinám, kde sú rôznymi formami nútených prác ľudia vážne ohrození. V otrockých podmienkach žije na svete skoro 30 miliónov ľudí, ešte viac ako v roku 1860. A to, že ich cena na čiernom trhu vzrástla za tie roky o pár dolárov na neuveriteľných 140 dolárov, nie je žiadne zadosťučinenie. Niekedy stačí, že vám niekto požičia sto dolárov a potom ešte raz... Kto z nás nie je otrokom aj otrokárom zároveň?

„Kto z nás nie je otrokom aj otrokárom zároveň?“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Ak ponorím jednu ruku do teplej vody a druhú do studenej tak v priemere [je mi príjemne]. M. Twain Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: archív nb

nota bene 151

NOTA BENE JE JOZEFOV MOST K ĽUĎOM

ŽIVOT V OBRAZOCH Jozef si vždy vyberal prácu, ktorá ho udržiavala v pohybe. Väčšinou sa aspoň okrajovo týkala fotografie. Dnes je na dôchodku, fotí hlavne sám pre seba a privyrába si predajom Nota bene. Jozef predáva Nota bene takmer päť mesiacov. Jeho celoživotnou vášňou a poslaním je však fotografia. Fotiť začal v časoch filmu a čiernej komory. Všetko sa učil sám a postupne sa vypracoval na profesionálnu úroveň. „Urobil som si strojnícku školu, ale iba preto, aby som mal papier. Nebavilo ma to.“ Aj keď robil technickú prácu, vždy mala blízko k fotografii alebo filmu. „Robil som technika v ROH aj na VŠMU, kde som mal na starosti fotolaboratórium a strižňu. Nechcel som ostať uzavretý v jednej miestnosti. Vyberal som si práce, pri ktorých som musel byť v pohybe,“ hovorí. „Neskôr som diaľkovo vyštudoval fotografiu. Vyžiadali si to v práci – jedenásť rokov som robil fotoreportéra pre časopis zameraný na dopravu. Podľa nových pravidiel som na to musel mať školu, inak by som prišiel o miesto.“ Na túto prácu pritom spomína asi najradšej. „Stále som bol na cestách. Bolo to zaujímavé,“ hovorí nadšený cestovateľ, ktorý prebrázdil celú Európu. „Niekam som sa vybral špeciálne kvôli foteniu, ale väčšinou som cestoval ako turista. Spoznával som život v cudzine a môžem porovnávať, aké to bolo vtedy a teraz. Ten rozdiel je obrovský. Obzvlášť v postkomunistických krajinách ako Ukrajina, kde je veľká chudoba. Ja by som veru ani nechcel byť znova mladý. Kedysi sa človek zamestnal v správnom podniku a onedlho dostal byt. Dnes je všetko oveľa ťažšie.“

Staromládenecký život On sám predal svoj byt po tom, čo mu zomrela manželka. S jej stratou sa vyrovnával ťažko a nechcel viac bývať tam, kde spolu žili. „Teraz som na príjemnej ubytovni. Mám veľmi dobrého spolubývajúceho, tiež dôchodcu. Je mi podobný – aj on stále niekde pobieha a čosi robí, nie je to zaháľač.“ Jozef zistil, že ho baví starať sa o domácnosť. „Potrpím si na varenie, dokonca upečiem aj koláč.“ Jozef ešte stále fotí. Niečo robí na objednávku, niečo len pre seba. Z času na čas vídať jeho fotky v novinách a časopisoch. „Kedysi som mával aj výstavy a vyhral som tretiu cenu za audio-vizuálny program.“ Špecializuje sa na zábery starobylých bratislavských zákutí a uličiek. Aby pôsobili naozaj elegantne, fotí ich vo farbe sépie. „V minulosti som

ich musel tónovať pomocou chemikálií. Dnes stačí nastaviť program digitálu.“ Za starým spôsobom fotenia je mu ľúto. „Tam sa dalo ukázať, čo fotograf naozaj vie. Teraz môžete všetko spraviť na počítači.“ Digitálnej fotografii sa dlhšie bránil, k zmene ho donútili až stúpajúce ceny fotomateriálu. „Po revolúcii som si pod

„V peniazoch nerád riskujem. Nechcel som sa zadĺžiť.“ Michalskou bránou otvoril svoj obchod a fotoateliér. S príchodom digitálu som sa toho vzdal. Musel by som si kúpiť nové prístroje, ktoré boli veľmi drahé. V peniazoch nerád riskujem, nechcel som sa zadlžiť.“

Zbytočné obavy K predaju Nota bene ho dostal kamarát. „Zo začiatku som mal zábrany, čudné pocity. Ne-

vedel som, ako ma budú ľudia brať. Dosť som premýšľal, kým som sa prihlásil. Nakoniec som si povedal, že je to práca ako každá. Veď koľkí robia kolportérov celý život a nemajú sa za čo hanbiť.“ Začínajúci predajcovia sa často hrozia stretnutia so svojimi známymi – boja sa predsudkov a odsúdenia. „V Bratislave ma poznajú mnohí, ale ukázalo sa to ako výhoda. Zistil som, že skutočnosť je iná ako moje obavy – ľudia sú ku mne príjemní, nemám problémy. Predávam na Americkom námestí a už tam mám stálych zákazníkov. Rozoznávam ich tváre, lebo odo mňa kupujú každý mesiac,“ hovorí. „Na mojom predajnom mieste nie je veľký zárobok. Ako jediný príjem by mi nestačil, ale prilepším si k dôchodku. Mám 67 rokov a v tomto veku si ťažko hľadáte prácu.“ Hoci sa Jozef stretáva so svojou rodinou, najčastejšie s vnučkou a pravnučkou, niekedy sa predsa len cíti osamelý. O to viac vníma, že predaj Nota bene nie je len o peniazoch. „Pre mňa je najdôležitejšie, že môžem byť medzi ľuďmi.“

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka: Ada Jung, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

INZERCIA