Nota bene 156 jún 2014 by Proti prudu

JÚN

DETI

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

156 / 2014

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40

polovica pre predajcu

nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 09.04.2014 Dnes som si pred poštou v Ilave kúpil od veľmi príjemného predavača 0187 Nota bene. Bol milý a upravil mi náladu. Prajem mu a aj vydavateľstvu veľa zdaru. Paľo J. 11.04.2014 Dobrý deň, chcem takto pozdraviť a poďakovať predajcovi č. 255 v Žiline za OD Tesco. Milý, ústretový a priateľský pán. Rád mu nechávam niečo navyše, nie ako milodar, ale ako motiváciu a odmenu za jeho snahu so sebou niečo robiť. Rozdávajte svoj úsmev a milotu aj ďalej! :) Teším sa na ďalšie stretnutie. Jakub

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 156

13.04.2014 Chcem poďakovať milému pánovi v Karl. Vsi v Bratislave s číslom 2475 za jeho krásny ľudský prístup, ktorým nás obdarúva. Iste sme mu mnohí za to vďační. Vaša dlhoročná čitateľka 17.04.2014 Chlapík, čo je na Račianskom mýte, je frajer. Dokáže zlepšiť náladu. Držím mu palce. Maťo 29.04.2014 Dobrý deň, chcela by som sa poďakovať predajcovi z parkoviska pred Hornbachom, ktorý mi minulý štvrtok pomohol s nákupom do auta, keďže som mala spiace dieťa na rukách. Sám sa ponúkol a vopred mi oznámil, že nežiada za to nič. Na druhej strane ma nemilo prekvapila pani pri Lidli na Antolskej včera, ktorá od každého okoloidúceho pýtala 50 centov aj viackrát, keďže stála pri vozíkoch. Žiaľ, neviem ich čísla. Jana

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

Inzeráty predajcov Hľadáme na prenájom murovanú chatku v Bratislave, príp. blízkom okolí. Dagmar, č. 1628, predajné miesto Tesco expres – Jeseniova. Tel. 0940 365 509 alebo 0940 736 113.

ROZHOVOR

NAJŤAŽŠIE BOLO TICHO

ĽUDIA TRINÁSTA KOMNATA

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

K ó de x p r e d a j c u 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom

Skladateľ, muzikant a experimentátor MAREK PIAČEK naštudoval netradičnú Operu 2´16 a pol: Vesmírna odysea. Hrajú ju deti od osem do štrnásť rokov, tak nečudo, že v skúšobni bolo poriadne rušno.

Človek, ktorý to niekam dotiahol, nemusí hádzať žiadne pózy. Je to osobnosť sama o sebe a už tým, že vojde, je najväčší frajer na svete. Aj to hovorí deťom na protidrogových koncertoch rocker BORIS LETTRICH.

TÉMA GAŠPARKO BOL HULVÁT A SUKNIČKÁR

ANKETA NEBUĎTE NA SEBA ZLÍ

a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. NOVÉ BODY OD MÁJA 2014: 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

24 TÉMA

DETI ZA MREŽAMI

PÚTNIK DUNAJ NEEXISTUJE!

Väzenie určite nie je najideálnejšie miesto, kam sa narodiť či kde stráviť prvé roky života. Rozhodne je však lepšie byť s mamou za mrežami ako v detskom domove.

Je to rieka, ktorá miluje Európu. Len tak si ňou kľučkuje, aby si čo najviac predĺžila cestu kontinentom. Škoda, že dunivý názov, ktorý má, je len vžitý omyl. Aj o tom je dokument danubeStory.

K ó de x KUPUJ Ú CE H O

PARTNERI PROJEKTU

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

editoriál

Aj vysoké IQ potrebuje lásku

vaše listy Chcem skomentovať Váš časopis, najmä májové číslo venované našim RÓMOM. Klobúk dolu, ako ste problematiku vystihli, ako sa vám podarilo opísať toto etnikum a priam by som to doporučovala preštudovať (nie prečítať) viacerým, aby sa podstatne nielen zmenil, ale upravil názor na Romov, čo aj na Fb pod svojim názorom doporučím. Páčilo sa mi, že tejto problematike je venovaný celý časopis a nielen 1-2 články a aj forma príspevkov. Ďakujem, ďakujem. Daniela

z obsahu

2014 jún

V ďalšom čísle s témou POHODA nájdete:

Problémy s mojím synom sa začali prakticky už pri pôrode – nechcel na svet. Keď k tomu bol prinútený, spustil strašný rev a neprestal s ním niekoľko rokov. Za všetko sa hodil o zem a reval a reval. Ďalšie problémy prišli, keď začal chodiť do škôlky. Učiteľky mi povedali, že keby nepoznali jeho citlivú, milú a poslušnú staršiu sestru, mysleli by si, že sme úplne dementní rodičia. Poslali nás k psychologičke. Výsledok – nadpriemerne inteligentné dieťa. „Vytlčieme to z neho,“ zareagoval môj muž, ale nikdy sa o to ani nepokúsil. Keď mal ísť syn do školy, spustil sa ďalší cirkus. „O pár dní ideme na zápis,“ pripravovali sme ho s úsmevom na tvári, aby nadobudol pocit, že je to niečo úžasné. „Nejdem,“ odsekol a mračil sa. Obávali sme sa, čo tam vyvedie. Rozprávali sme mu, čo všetko sa naučí, ale on odpovedal, že sa naučí sám. Snažili sme sa ho nadchnúť predstavou nových kamarátov, ale bol presvedčený, že žiadnych nepotrebuje. Nejdem, nejdem, nejdem, opakoval. Keď prišiel deň zápisu, nevydržal a rozplakal sa. Snažila som sa trpezlivo zistiť, z čoho má taký problém. Napokon to z neho vyšlo: „Nemôžem ísť na zápis, lebo sa neviem zapísať.“ Síce už písal, ale plietlo sa mu d a b. Takéto nečakané odpovede dostávame od nášho syna dodnes. Od detstva boli plné vedeckých informácií, ktorými vyvracal naše výchovné tvrdenia, a často boli také vtipné, že sme sa aj proti svojej rodičovskej autorite museli smiať. Učiteľky na základnej a na gymnáziu si postupne zvykli, že písomke venuje asi desať minút a potom sa zodvihne a odíde z triedy: „Nedokážem sedieť, keď sa nudím.“ Že si nezakladá zošity a drobným písmom v rôznych útvaroch píše po papierikoch, ktoré vzápätí stráca: „Nepotrebujem ich, pamätám si.“ Že olympiád sa zúčastňuje: „Len aby som sa ulial zo školy.“ V takýchto odpovediach vôbec nevidel rozpor. Ani problém v tom, keď mladšiu sestru v debatách uzemňoval vetou: „Buď ticho, máš o jeden bod nižšie íkvé.“ Nebolo a nie je to jednoduché, často bolo u nás počuť smiech aj plač. Ale úžasné na tom je, že tak to funguje v každej rodine na svete. Neviem s určitosťou, čomu všetkému naučia rodičov a súrodencov deti ťažko choré či telesne hendikepované. Viem však, že všetky deti potrebujú jednu istotu: lásku rodičov. Potvrdzujú to aj články v tomto čísle Nota bene. Začítajte sa. Ada Jung, editorka

Letné festivaly

Terapia tmou

EKO

Aj tento rok chcete do svojich prázdninových a dovolenkových plánov zahrnúť open air zábavu, priateľov a dobrú hudbu? V ďalšom čísle vám opäť prinesieme prehľad letných festivalov na Slovensku a v blízkom okolí.

Cestu za sebapoznaním prostredníctvom pobytu v tme poznali už tisícročia staré kultúry, vykonávala sa v Japonsku, Indii a Tibete. V priestore utesnenom pred svetlom a zvukom je treba stráviť aspoň sedem dní.

Naša séria EKO nápadov, ktoré uverejňujeme v spolupráci s Občianskym združením SOSNA, má u vás veľký úspech. Určite sa ho dočká aj kompostovacia toaleta – podľa podrobného popisu si postavíte klasický švédsky typ Clivus multum.

Rozhovor

text: jana čavojská | foto: natália zajačiková

nota bene 156

DIEŤA SI INTUITÍVNE VYBERÁ ZAUJÍMAVÚ HUDBU

NAJŤAŽŠIE BOLO TICHO Skladateľ, muzikant a experimentátor MAREK PIAČEK naštudoval netradičnú Operu 2´16 a pol: Vesmírna odysea. Hrajú ju deti od osem do štrnásť rokov, tak nečudo, že v skúšobni bolo poriadne rušno. No projekt sa nakoniec vyvinul v hľadanie ticha. O čo sa deti bili? Väčšinou sa prihlasovali so zobcovými flautami. Nemám rád, keď ich je veľa, lebo hrozne pištia. Nakoniec sme ich mali päť, to bolo ešte znesiteľné. Čo naopak nikto nechcel? Nič také nebolo. Vždy sa niečo našlo. Pre tých, ktorí nevedeli hrať na hudobné nástroje, sme vymysleli hovorené alebo spievané roly alebo sme ich naučili hrať na bicie.

Opera je náročný žáner aj pre dospelého umelca. Prečo ste si ju vybrali pre deti? Stanica Žilina-Záriečie robí detské workshopy s rôznym zameraním: animované filmy, práca so zvukom, hudba, výtvarné umenie, literatúra, alebo toto všetko nejakým spôsobom prepojené. Takých prepojených worshopov som sa už párkrát zúčastnil. A tak postupne prišla myšlienka urobiť niečo veľkolepé wagnerovského typu. Nazývame to Gesamtkunstwerk alebo skrátene gékáwé. Na to sa opera znamenite hodí. Samozrejme, so všetkými nevyhnutnými redukciami vzhľadom na detských performerov. Wagnerovské opery trvajú aj štyri hodiny. Deti tak dlho pozornosť neudržia.

Na takéto dielo potrebujete hudobníkov. Ako ste ich hľadali? Niektoré deti sme už poznali z workshopov. Oslovili sme aj základné umelecké školy v regióne. Najviac detí sa nám prihlásilo zo ZUŠ v Rajci. O nej už viem, že má osvieteného riaditeľa a venuje sa aj súčasnej hudbe, takže deti nie sú vydesené, ak zaznie nejaká disonancia. Odtiaľ sme mali šesť husličiek a tri priečne flauty. Prišiel aj chlapček s lesným rohom a spýtal sa: „A môžem vôbec, keď hrám iba pol roka?“ Odpovedal som mu, že ja sa prispôsobím jemu. Takto sa nám nahromadilo dvadsaťpäť detí, ktoré k nám pol roka chodili na workshopy a s ktorými sme postupne operu budovali.

Ako vlastne celá opera vyzerá a kto je jej autorom? Je to kolektívny výtvor. Nemá jedného autora hudby, jedného textu, jedného scény. Veľa vecí vymysleli samotné deti. Napríklad rôzne hororové historky. Časť hudby sú parafrázy, citácie rôznych veľkolepých orchestrálnych skladieb alebo operných skladieb 20. storočia, o ktorých sme si mysleli, že by ich deti mali spoznať. Púšťali sme im ich na veľkom plátne. Tak mali možnosť vidieť, ako hrá orchester ťažké skladby, ako napríklad Svätenie jari alebo Mahlerovu symfóniu. Potom sme sa s tým materiálom hrali. Samozrejme, v zjednodušenej podobe. Spomedzi nich najviac trčí skladba Richarda Straussa Also sprach Zarathustra (hudobná poéma, prvýkrát uvedená v roku 1896, ktorú neskôr použil Stanley Kubrick vo filme Vesmírna odysea, pozn. red.). Kúsok z nej sme nacvičili v originálnej, veľkolepej verzii. Názvuky a citácie sa v opere reťazia. Hrať takéto skladby s deťmi, od ktorých neznejú tak ako vo veľkom orchestri, je celé názvuk na 60. roky 20. storočia, kedy orchestre okolo hnutia Fluxus robili podobné projekty. Muzikanti si napríklad vymenili hudobné nástroje a hrali na tých, ktoré neovládali. Takže výsledok bol veľmi zábavný. Odkazujeme aj na Johna Cagea, ktorý pracoval s tichom. Jeho zaujímavá skladba je 4’33”. V rámci nej zostane na viac ako štyri a pol minúty ticho, aby vyzdvihol bežné zvuky okolo. A zistili sme, že najťažšie je s deťmi nacvičiť práve toto. Aby zostali ticho je pre ne náročnejšie ako Bach.

2014 jún

Takže to nebolo len o nácviku opery, ale aj o učení sa o hudbe. Presne tak. Opera a premiéra neboli cieľom. Cieľom bolo zoznamovať deti so súčasnou hudbou, experimentálnymi technikami hry, menami, s ktorými sa v bežnom živote ani v škole nestretnú. Dá sa opísať dej, pointa, myšlienka? Pointou je dokázať s deckami nacvičiť ticho. Smerujeme k nej počas celého deja opery cez rôzne peripetie, cez teóriu čiernych dier a vzniku vesmíru podľa Stephena Hawkinga. To je reč, ktorú spontánne vyslovilo jedno dievčatko, a nám sa to veľmi páčilo, tak sme si povedali, že jednoznačne musí byť v opere. Ďalej k tichu spejeme cez rôzne príbehy, hororové, absurdné, ktoré pripomínajú divadlá malých foriem 60. či 70. rokoch 20. storočia, v ktorých išlo o absurditu a vtip bez pointy. Aj s takýmito témami sa deti dokázali vyhrať. Priamy dej opera možno nemá, ale má jednoznačnú líniu: poďme k tichu a dokážme sa sústrediť, vnímať a počúvať. Vystupujú tam nejaké hlavné postavy? V podstate všetky postavy sú hlavné. Dievčatko spieva áriu kráľovnej noci. Potom druhé dievčatko hovorí teóriu vzniku vesmíru. Potom príde chlapček, ktorý nezastaviteľne rozpráva vtipy. Keď sa minú tie, ktoré pozná, okamžite si vymýšľa vlastné, síce bez pointy, ale smiešne už len tým, ako rýchlo ich dokáže generovať.

„Zostať ticho je pre deti náročnejšie než Bach.“ Potom sú tam scénky, v ktorých niekto hrá na hudobný nástroj a pritom znie iný. Alebo chlapček si vezme lesný roh a snaží sa na ňom hrať a z playbacku znie virtuózny hornový koncert, ktorý odohral jeho kolega, filharmonik Karol Nitran. Na scéne hrá malá huslistka, ale znie flauta. Takže to nie je divadlo, v ktorom sa postava vyvíja alebo dostáva do konfliktu s inou postavou. Je to skupina detí, ktorá sa musí naučiť byť ticho. Táto idea prišla postupne? Vyvinulo sa to postupne, keď sme zistili, že ticho je problém. S deťmi nacvičíte náročné veci, ale niekedy ste až zúfalý z toho, že nedokážu chvíľku obsedieť potichu a dávať pozor. Ale za ten polrok sa to celkom naučili. To nám potvrdili aj rodičia. Viacerí skonštatovali, že ich dieťa už nie je také neposedné, ale už vydrží sedieť ticho aj dve minúty. S akou myšlienkou ste do opery pôvodne išli vy? Nechával som to na deti. Som vyučený skladateľ, musím vedieť napísať hocičo. Už mám za sebou projekty s deťmi a viem, že je pre ne veľmi dôležité, aby mala ich aktivita zmy-

nota bene 156

2014 jún

text a foto: jana čavojská

TÉMA

sel. Musia vidieť, že sa niečo dokončilo. Nie že iba furt niekam chodia a nevedia prečo. Možno toto výsledné dielko nazvať operou? Opera vo svojej podstate znamená po taliansky dielo. Vznikla pri jednom klávesovom nástroji s dvomi spevákmi medzi intelektuálmi vo Florencii. Postupne sa skomplikovala, tak musel prísť nejaký reformátor, povedzme Monteverdi, a celú operu zjednodušiť na minimum. Zase postupne bobtnala do obrovských rozmerov, a zase prišiel reformátor, napríklad Gluck, a zreformoval ju. A zase nabobtnala až do obrovských wagnerovských opier, a musel prísť Philip Glas a spraviť Einsteina na pláži. Takže v opere sa strieda zložitosť a jednoduchosť a ja sa čudujem, že po štyristo rokoch takejto histórie sa niekto ešte vôbec dokáže zamyslieť nad tým, či je naše dielo opera. Samozrejme, že áno. Spieva sa tam, hrá, tancuje, dejú sa tam veci... Je to opera! Ako sa vám pracovalo s deťmi? Ťažko. Niekedy som mal pocit, že buchnem dverami a odídem. Bola tam kopa individualistov, ktorí si vynucovali pozornosť. Museli sme ich naučiť fungovať v kolektíve. Našťastie nás tam bolo pár dospelých a pomáhali sme si. Nesmierny význam mali pre deti traja filharmonici zo Slovenskej filharmónie. Profesionálnejšieho hudobníka ako prvého flautistu filharmónie už nemohli vidieť. A bolo zábavné vidieť začínajúceho, desaťročného hornistu hrať s prvým hornistom z filharmónie. Mali deti pred premiérou trému? Nevyzerali. Mali rešpekt, ale myslím, že trému nie. Boli sme skvele rozohratí. Deti boli ochotné zahrať aj experimentálne veci a ani im neprekážalo, keď zrazu prišiel nejaký dospelý a pripojil sa k hre. Spomínali ste inovatívnu základnú umeleckú školu. V čom je jej inovatívnosť? Hrajú veľa súčasnej hudby. Čo je nezvyklé, lebo naše hudobné školstvo je veľmi konzervatívne a – ako to povedať čo najdiplomatickejšie – zastarané. Klasicisticko-romantický repertoár, nič pred – nič za, neučí sa improvizácia, alternatívne spôsoby hry, študenti sa nestretávajú so súčasnou hudbou. V každom období histórie sa hrala súčasná hudba. Za Bacha, za Mozarta. Až v romantizme začali hrať starú hudbu. Mendelsohn začal dirigovať starých autorov. Ale väčšinu existencie hudby sa hralo to, čo sa práve napísalo. A volalo sa to a volá súčasná hudba. Vážna hudba nie je dobrý názov, lebo evokuje vážnosť. Môžeme ju nazvať artificiálnou, umeleckou hudbou. Dnes existuje hudby vo svete veľmi veľa. Školstvo väč-

šinou učí iba malilinký zlomok z toho obrovského koláča hudby, ktorý nás obklopuje, a to mi prekáža. Je to tak nielen u nás, ale po celom svete. Pritom existuje elektronická hudba, geolokačné spôsoby formovania zvukov, klasická hudba orchestrálna, populárna hudba, džez, milión žánrov hudby medzi populárnou a klasickou. Žánre sa navzájom ovplyvňujú, jeden bez druhého by nemohli existovať. Experimentálna hudba sa dostáva do populárnej. To, čo písal John Cage o ruchoch a zvukoch bežného života, máme dnes v populárnych pesničkách. V piesňach Madonny sa bežne objavujú nehudobné ruchy a nikomu to nepríde divné. Pred päťdesiatimi rokmi by to bolo inak. Jednoduchosť a zábavnosť populárnej hudby zas môže mať pozitívny vplyv na artificiálnu. Je nesprávne čokoľvek študentom hudby zakazovať. Mali by vyskúšať všetko. Inak nespoznajú nové veci. Podľa mojich skúseností si dieťa intuitívne vyberá zaujímavú hudbu. Málokedy si vyberie niečo, čo nemá hodnotu. Samozrejme, kým ho neovplyvnia dospelí, že fuj, čo to počúvaš, vypni to. Ak má však voľnú ruku, môžeme z neho vychovať špičkového hudobníka.

Kde sa dá súčasná hudba naučiť? Praxou a dobrými ľuďmi okolo. Ja som mal šťastie na učiteľov aj na kolegov. Od sedemnástich som bol medzi experimentálnymi muzikantmi. Chodil som do elektroakustického štúdia. Najprv som iba kukal. Dovolili mi pozerať sa na tie prístroje. To treba s dieťaťom robiť. Musí byť v štúdiu. Kým nevie, bude sedieť, počúvať a nosiť muzikantom minerálku. Ale musí tam byť. Inak sa nenaučí. Ani škola ho nenaučí. Len prax. Naša opera je práve takáto prax, na reálnej scéne, s reálnymi hudobníkmi, reálnym stresom. Školy sú väčšinou konzervatívne, veď aj konzervatórium to má už v názve. Ako môže hudobník zachytiť nové trendy? Hľadá na internete? Chodí po festivaloch? Presne tak. Sú aj rôzne kluby, kde vedia o súčasných hudobníkoch a pozývajú ich hrať. Viedeň, Hainburg, Bratislava, Praha, Žilina... Tá hudba je blízko. Dejú sa aj workshopy, improvizačné veci. A hrozne ma štve, že na takých akciách človek nájde málo študentov hudby. Kde chcú to všetko spoznať? My sme kedysi chodili všade, kde sa hralo. Po koncerte sme sa v krčme dozvedeli od hudobníkov viac, než za celý semester na vysokej škole.

TERAPIA NA BIELE MIESTA

LIEČIVÁ KNIHA ŽIVOTA Lauru a Sofiu si Katka a Martin osvojili, keď mali pár mesiacov. Čo bolo predtým? Deti v adoptívnych rodinách potrebujú vedieť aspoň niečo. Inak bude ich život ako stavba domu od prvého poschodia. Pred touto dilemou stoja azda všetci náhradní rodičia. Ako povedať dieťaťu o jeho ceste od biologických k novým rodičom a vysvetliť mu, prečo sa mu v živote stali takéto veci? Hlavne ak sa veľa záznamov o prvých dňoch a týždňoch adoptovaného drobčeka nezachovalo – čo je stále bežná vec. Psychológovia odporúčajú vytvoriť dieťaťu knihu života. Ono v nej bude hlavným hrdinom.

Matka rovná sa ja „Ani my, čo sme žili v biologickej rodine, si nepamätáme, ako sme sa narodili. Pamätáme si udalosti z tohto obdobia len v podobe emócií. Ale máme okolo seba ľudí, ktorí nám o tom poroz-

právajú. Ako sa na nás tešili, čo všetko museli zariadiť vo svojom živote, aby sme sa tam dobre cítili, kto po nás prišiel do nemocnice. Máme informácie o tom, že sme boli chcení a milovaní, takže máme zo seba a z nášho života a jeho zmyslu dobrý pocit. Jeho začiatok vnímame ako niečo príjemné. Poznať začiatok svojho života a rozumieť, prečo sa veci diali tak či onak, je rovnako dôležité aj pre deti, ktorých začiatky života bývajú spojené s nie príjemnými pocitmi,“ vysvetľuje Dana Žilinčíková, sociálna poradkyňa a terapeutka z Občianskeho združenia Návrat, ktoré podporuje návrat detí z inštitúcií do rodín a pomáha náhradným rodičom pri osvojení dieťaťa. V Návrate dobre vedia, aké je niekedy kompli-

kované získať informácie o dieťatku z detského domova. Väčšinou s ním putuje ďalej len strohý záznam z pôrodnice a tzv. Sociálna správa. Ale nič viac. Nikto nevie, ako vyzerala jeho mama a otec, do čoho novorodenca obliekli, ktorú hračku si k sebe prvýkrát túlil. Žiadne pamiatky, spomienky. „Keď je dieťa vytrhnuté z nejakého prostredia a poslané do iného, napríklad z nemocnice do domova alebo z domova do profesionálnej rodiny, málokedy sa s ním prenášajú fotky alebo hračka,“ potvrdzuje predseda Návratu Marek Roháček. Toho uslintaného a špinavého macíka dospeláci zahodia. Pre dieťa je to však kľúčový predmet, spojitosť s jeho históriou, cez vôňu, farbu, tvar, ktoré pozná. Známy predmet má

nota bene 156

spojený so svojou bezprostrednou existenciou. Zlé veci po novom Deti do jedného až dvoch rokov odvodzujú svo- Knihy života majú pre deti v náhradných roju identitu od identity materskej osoby. Matka dinách oveľa hlbší význam než len zachyterovná sa ja. Keď je z nejakého dôvodu od matky nie spomienok. Stávajú sa dôležitým teraodlúčené, mentálne to prežíva ako svoju smrť. peutickým nástrojom. Liečia zranenia detí Základné východisko tu zrazu nie je, a ani nija- s ťažkou minulosťou, ktoré si potrebujú upraká známa vec, ktorou mohol byť prvý macík ale- tať vo svojom živote a vysporiadať sa s otázbo deka. Hoci sa to stalo v prvých dňoch alebo kami a emóciami. Keď svojej situácii porozutýždňoch života a dieťa si to nepamätá na úrov- mejú, budú ju vnímať inak. ni informácie, pamätá si to na úrovni emocio- „Traumy z toho, že mama zrazu nebola pri mne, nálnej a sociálnej. keď som bol hladný, bál som sa, bola mi zima, majú rôznorodé následky a výskumy preuRozprávka o dieťati kázali, že môže dokonca dôjsť k zmenám na Lauru si Katka s Martinom osvojili ako šesť- mozgu,“ hovorí Dana Žilinčíková, ktorá sa temesačnú a Sofiu ako osemmesačnú. Dievčat- rapiou takýchto tráum zaoberá. „Dieťa môže ká majú dnes päť a tri roky. Dievčatko zo štvr- mať napríklad problém s krátkodobou patej gravidity, narodené v 39. týždni, spontán- mäťou, vysokú vzrušivosť nervovej sústavy aj ne – má Laura napísané na začiatku svojej kni- na minimálne podnety, nesústredenosť, lebo hy života. Viac nezistili. Niet nikoho, kto by im je stále v strehu a všíma si každý detail okopovedal, či bol ocino dievčatka vysoký alebo lo seba v očakávaní ohrozenia, veľkú úzkosť, nízky a akej farby boli mamine oči. Náhrad- silné prežívanie strachu, ťažkosti s fyzickým ným rodičom navyše dieťa odovzdajú úplne a očným kontaktom, problémy v nadväzovaní bez ničoho. Vyzlečú ho, oblečenie na cestu či udržiavaní hlbokých vzťahov a pod. Najdôlemu prinesú noví rodičia. „Laura bola našťastie žitejšia časť liečby takéhoto dieťaťa je vzťah od tretieho mesiaca u profimaminy. Od nej s iným dospelým, ktorému bude dôverovať.“ sme dostali prvú hrkálku a pár ďalších veci- Náhradný rodič (adoptívny či pestún) je teda čiek,“ hovorí Katka. „Sofinku nám odovzdáva- zároveň aj liečebným terapeutom. li bez ničoho. Prosila som ich, aby mi dali as- Kniha života naučí dieťa rozprávať svoj príbeh. poň hračku, keď ju má aj Laura. Náhradná ma- Bude preň úplne normálne, že má „bruškovú“ mina mi dala hrkálku.“ Noví rodičia dostali aj aj „srdiečkovú“ mamu a prirodzene povie, že dve fotografie, ktoré dievčatám urobili, keď tá „brušková“ sa oňho nemohla starať, tak má ich ponúkli na adopciu. novú rodinu. Väčšie deti, ako je teraz aj päťročOdborníci z Návratu odporúčajú náhradným ná Laura, sa aktívne podieľajú na vytváraní svorodičom zistiť a do knihy života zapísať všet- jej knihy života a skladaní svojho príbehu. To je ky možné okolnosti o narodení ich osvojeného v terapii dôležité. Uchopia svoju existenciu do dieťaťa. V ktorej nemocnici to bolo, aké význam- vlastných rúk. né osobnosti majú v ten deň narodeniny, čo sa udialo vo svete, aké bolo počasie. Aby bol tento Svetlo a nádej deň spojený s niečím zvláštnym, výnimočným. Kniha života dáva zlým udalostiam v živote ma„Obvykle vieme z nemocničných záznamov lého človeka novú interpretáciu. Vďaka nej poaspoň váhu a dĺžku dieťaťa a do knihy života chopí, čo sa mu stalo a že vzťahy sú aj dobré. ju zapíšeme ako fakt s naším láskyplným ko- Dieťa si niekedy dáva za vinu, že ho biologickí mentárom, to pomáha,“ radí Dana Žilinčíko- rodičia nechceli. Necíti sa dosť dobré. Správne vá. „Napríklad: Bola si taký drobuliačik a mu- podanie tej udalosti, ku ktorému sa pri listovasela si byť rozkošná. Dieťa z toho cíti lásku a ní knihy života môže vrátiť, kedykoľvek to potrezáujem náhradnej mamy.“ Marek Roháček buje, mu pomôže situácii porozumieť. vysvetľuje, že akákoľvek informácia pomôže V rámci terapie robila Dana Žilinčíková knihy upevniť stratenú identitu dieťaťa. Samozrej- života aj s mladými ľuďmi okolo osemnástme, dospelí ju musia podať primerane veku ky. Pátrali po svojom pôvode a potrebovali dieťatka a hlavne pozitívne. „Tvoja mama sa sa dozvedieť o okolnostiach svojho narodenemohla o teba starať, lebo mala v živote veľ- nia a osvojenia náhradnou rodinou. Cítili to ké problémy a bola z nich taká smutná, že za- ako nevyhnutné pre vybudovanie si vlastnej čala piť alkohol a ochorela z toho, tak ťa dala identity. „Na týchto mladých ľudí najsilnejšie na bezpečné miesto, kde ti našli nových ro- zapôsobilo, že sa mohli rozprávať o svojich dičov,“ znie úplne inak než „tvoja mama bola pocitoch z vlastnej minulosti, že mali niekoalkoholička a nechcela ťa“. ho, kto im pomáhal hľadať odpovede na ich Katka s Martinom vymysleli dievčatám rozpráv- položené alebo len želané otázky. Niektoku, ktorú im rozprávali vždy večer pred spaním. rým pomohli návštevy detských domovov Bola o ich príchode na svet, prvých mesiacoch a iných miest, kde žili,“ rozpráva Dana Žilinčíživota a o tom, ako prišli k novým rodičom. Opi- ková. „Keď som ich sprevádzala na tieto miessujú v nej aj to, ako sa na nové dcérky tešili, ako ta, požiadala som pracovníkov domovov, aby ich navštevovali v detskom domove. Laura má im napísali listy so všetkým, čo si o nich paten príbeh doteraz veľmi rada. mätali. Akí boli, keď boli malí, s čím sa najrad-

šej hrali, kto boli ich kamaráti alebo aj či sa o ne niekto zaujímal – niekto z ich širšej rodiny. Tie listy si mladí ľudia zaradili do kníh života ku konkrétnym udalostiam z minulosti.“ Životné príbehy, v ktorých je veľa smutného, potrebujú svetlo. Ak na jednej strane obsahujú udalosti opustenia, neprijatia či nepochopenia, potrebujú doplniť udalosťami, v ktorých je nádej, radosť zo stretnutia, prijatie a pochopenie. V každom živote sa určite stali aj udalosti, v ktorých je nádej. Ak dieťa o nich nevie, je potrebné ich nájsť a „votkať“ do knihy života – aby po nich dieťa, kdekoľvek bude a kedykoľvek bude o svojom živote premýšľať, mohlo siahnuť a posilniť sa. Pracovníci Návratu zároveň odporúčajú náhradným rodičom, aby ich pri tvorbe kníh života pokojne požiadali o pomoc. V decembri 2013 vyšla v Návrate prvá slovenská publikácia s názvom Rob(í)me knihy života. Publikácia obsahuje veľa praktických rád a vizuálnych materiálov. Jej spolutvorcami boli náhradné rodiny a mladí ľudia z náhradných rodín.

2014 jún

INZERCIA

ĽUDIA

text: ada jung | foto: peter čákovský

nota bene 156

2014 jún

vec, keď sa človek môže vyrozprávať niekomu, kto nebude utekať na Facebook a za pätnásť minút vie o probléme polovica mesta. V Amerike zaplatia ľudia stovky, tisícky dolárov za sedenie s psychoterapeutom, ktorému sa vyrozprávajú. O čo lepšie je mať také vzťahy s členmi rodiny a s priateľmi, aby sme sa im mohli vyrozprávať. Keď si mladí ľudia nájdu cestu k rodičom, k súrodencom, starým rodičom, priateľom, nebudú potrebovať žiadne barličky, lebo budú mať tú najlepšiu psychoterapiu. Súhlasíš, že deti v dnešnej dobe dostávajú všetko bezpracne, a tak si nič necenia? My, rodičia, v podstate preto, že sme zavalení povinnosťami, máme tendenciu dieťa si „kupovať“ spôsobom, že „chceš tablet? Nech sa páči! Chceš mobil? Nech sa páči! Chceš nový comp? Nech sa páči! Máš to a daj pokoj“... Bez toho, aby sme si to uvedomovali, dávame deťom do rúk závislosť, na ktorú potom nadávame. Deti sú usadené k počítačom, k tabletom, s partiou na lavičkách v parkoch a konfrontované s hlúposťami na Facebooku, nie s pozitívnymi vecami. Napríklad šport, vzťah k prírode sú o pozitívne, o dobre, o tímových, medziľudských vzťahoch a to deťom chýba. Čítal som jednu šokujúcu štatistiku, že sedemnásťročný mladý človek strávil za svoj život v rozhovore s rodičmi priemerne dvetisíc hodín, zatiaľ čo pri počítači alebo seriáloch 64-tisíc hodín.

RODIČIA DÁVAJÚ DEŤOM DO RÚK ZÁVISLOSŤ

TRINÁSTA KOMNATA Človek, ktorý to niekam dotiahol, nemusí hádzať žiadne pózy. Je to osobnosť sama o sebe a už tým, že vojde, je najväčší frajer na svete. Aj to hovorí deťom na protidrogových koncertoch spevák kapely AYA, rocker BORIS LETTRICH. Čo priviedlo kapelu AYA do Bratislavy? Čo máte nové? Prišli sme kvôli našim novým fotografiám a rozhovorom pre médiá. Máme nový singel O tebe, text som písal ja, je to moja výpoveď o vzťahu s mojou manželkou. Keď ho počula, povedala, áno, toto si presne ty, nie ja, ale ty. Takže klasika. Singel O tebe je predzvesťou albumu, ktorý by sme chceli vydať niekedy na jeseň. Uvidíme, ako sa nám bude dariť. Nerobíme pesničky, len aby nejaké boli, vždy si za nimi stojíme. Nemáme zmluvu s vydavateľom, ktorý by na nás tlačil, takže naša vlastná autocenzúra musí byť prísna. Poďme teraz k vašim koncertným programom pre školy. Robíme dva druhy koncertov. Jedny pre maličké deti, ročníky jedna až štyri, tento program

sa volá Doktor Zembolí. Deťom spievame pesničky o záchrane sveta. Vtipným spôsobom im dávame základy k tomu, aby si uvedomili, že vo svojich ručičkách majú veľkú moc. Už ráno, keď vstanú, umyjú si zuby, osprchujú sa, už vtedy môžu myslieť na ekológiu. Pesničkami a rozhovormi s nimi sa im snažíme ukázať, ako má vyzerať vzťah človeka k zemi. Pesničky sú zložené špeciálne na tento účel? Ešte ste ich nevydali? Áno a ideme ich aj vydať, lebo si ich od nás pýtajú učiteľky. Program je naviazaný na to, čo deti učia v škole. Preto sú vďačné, že príde niekto, kto v podstate supluje to, čo ony učia v škole, ale ten niekto je muzikant, je to na koncerte a tak to decká vnímajú a prijímajú inak.

Ako vyzerá program pre väčšie deti? Ten je pre druhý stupeň základných škôl a pre stredné školy. Je to protidrogový program s názvom Trinásta komnata. To už je ťažší druh koncertu, pretože deti prichádzajú do veku, keď sú oslovované bulvárom, keď denno-denne počúvajú rôznorodú muziku plnú nadávok a čudného obsahu. Od nás, profesionálnych muzikantov, dostávajú klasický rock, prostredníctvom ktorého sa im snažíme vysvetliť, že ponuka je síce naozaj lákavá, ale sú ňou posúvaní do polohy, že keď je v dnešnej dobe človek „normálny“, tak je v podstate outsider. Čo je teda trinásta komnata? Je to dennodenný útok na mladých ľudí. Už keď dieťa vo veku desať, jedenásť rokov chytí prvýkrát do ruky cigaretu, v tom momente drží

medzi prštekmi najväčšieho zabijaka na svete, ktorý skoro zabil aj mňa. Rozprávam im o tom takým spôsobom, že tie decká pätnásť minút totálne počúvajú s otvorenými ústami, čo som zažil na onkológii, lebo v podstate sa ich to už týka. Potom prejdeme na alkohol, lebo práve ten je otvorenou bránou do trinástej komnaty. Dnešný imidž mladého človeka, keď má byť cool, tvorí alkohol a v čo najskoršom veku diskotéky, kde im ho bez problémov nalievajú. Keď chodíme po Slovensku, na vlastné oči vidíme, ako v obchode pani, ktorá má možno doma takého syna či vnuka, bez problému predá trinásťročnému chalanovi alkohol. Partia ho čaká vonku a len čo vyjde, utekajú za obchod, aby to do seba naliali. To je tá trinásta komnata, do ktorej utekajú s úsmevom na tvári a o pár rokov z nej vychádzajú ako ľudia, čo stoja na rohu ulice dokakaní, docikaní. Ale možno ešte pred pár rokmi to boli decká, ktoré máme práve na koncerte v sále. Na to myslíme a snažíme sa im odovzdať niečo iné, pozitívne. Aby nazerali do tých dvanástich komnát, čo sú predtým. Aby čítali, venovali sa vzdelávaniu, športovali, aby si sami určili, čo chcú robiť, len aby nenazreli do trinástky. Trinástka je vždy o pokušení. Preto sú prvé dávky zadarmo, ale potom, žiaľbohu, vždy príde daň. Čím sa ich snažíš motivovať? Vyzdvihujem šport, vyzdvihujem rodičov a najmä priateľstvo – ako drogu. Lebo to je úžasná

Aký rodič si ty? Koľko máš detí? Mám dve dcéry, staršia Dominika má už 27, mladšia Saška 24. Saša si robí zo mňa srandu, že som taký potulný kazateľ a pýta sa ma: O čom si dnes kázal? Beriem to s nadhľadom, lebo ja sám som nebol veľmi dobrým otcom. Mám šťastie, že mám úžasnú manželku, kto-

„Nebojím sa povedať, čo som vo svojom živote pobabral.“ rá držala našu rodinu totálne v rukách. Ja som robil muziku, projekty, rozprával som o etike, ale doma som bol minimálne. Dnes vidím, že mám úžasné decká, ale vracia sa mi, že som bol taký 50-percentný otec. Na koncertoch po školách priznávam, ako ma to dnes mrzí. Potom odbočím a poviem, decká, o pár rokov budete mať vy svoju rodinu. Kým budú vaše deti malé, kým vyrastú, vážte si každú minútu, ktorú môžete stráviť s tým malým človiečikom, ktorého privediete na svet. Lebo nie je problém priviesť dieťa na svet, problém je zachovať sa ako chlap. Byť čestný, spravodlivý, nepodviesť manželku a mať ju rád do konca života. Ako deti na vaše koncerty reagujú? S menšími deťmi sa pracuje výborne. Ešte sú vnímavé, hravé, keď im človek rozpráva

o spravodlivosti, čestnosti, tak reagujú, spievajú s nami, hlásia sa. Potom vidíme obrovský odskok. Deti, ktoré boli na našich koncertoch povedzme pred dvomi rokmi, sú už na protidrogovom koncerte úplne iné. Keď vyjdeme na pódium, samozrejme, je medzi nami generačný rozdiel, takže povedia si: poznám, ale počkám, čo bude. Preto sa snažíme naladiť sa na ich vlnu, a keď sa nám to podarí, musím povedať, že počúvajú. Ja som učil na učilišti a pre mňa to bola najlepšia škola, akú som mohol dostať. Keď som učil na základke alebo na gymnáziu, bolo to také príjemné. Ale na učilišti som prichádzal do styku s chlapcami, ktorí mali doma spravidla veľmi ťažkú situáciu. No naučil som sa, ako sa s nimi porozprávať, ako z nich vytiahnuť problémy. Potom za mnou príde profesorka a povie: V živote som mojich chalanov nevidela hodinu a pol sedieť a počúvať. Skladáš hudbu aj píšeš texty, sú tieto koncerty tak trochu tvojou spoveďou? Áno, je to môj pohľad na život. Nebojím sa vypovedať o tom, čo som vo svojom osobnom živote pobabral. Hoci moje vlastné deti hovoria, že som pohodový tatko, tá pohodovosť vyplývala aj z toho, že som v živote nič neriešil. V rodine som bol ten okoloidúci, čo neriešil vážnejšie veci, ale len zobral loptičku a hral sa. A potom, ako muzikant, samozrejme, že boli nejaké excesy, alkohol a podobne, len, našťastie, my sme ešte neboli oslovovaní drogami. A čo je dôležité, mali sme nejaký cieľ. Preto aj hovorím deťom, že najdôležitejšie je mať cieľ. Nemusí byť kozmický, ale treba za niečím ísť. Keď máš cieľ, možno občas urobíš chybný krok, ale dá sa vrátiť naspäť. Keď ten cieľ nemáš, skončil si už na začiatku. Môžem im rozprávať o mnohých kamarátoch, ktorí takto skončili, mnohí už nežijú, dokonca aj moji žiaci – na vlastné oči som videl, ako jedného z nich vyťahovali policajti spod mosta zamrznutého. Nevyhýbam sa rozprávať o týchto veciach, pýtať sa prečo a hľadať odpoveď. Reagujú deti aj osobne? Prídu po koncerte za tebou so svojím problémom? Prídu, lebo nechcú hovoriť pred ostatnými. Pred takými typmi chalanov, ktorí počas koncertu vykrikujú, hádžu rôzne poznámky a pózy, a ktorých obvykle dokážem veľmi rýchlo spacifikovať – vyzvem ich, aby prišli na pódium a porozprávali niečo, povedali svoj názor, príbeh, skúsenosť. Nepovedia nič a je jasné, že už o pár hodín si budú niekde „užívať“. Ale potom sú takí, ktorí za mnou po koncerte prídu a nehanbia sa hľadať pomoc, pýtať si radu. Často dávajú otázky, na ktoré nie je ľahké odpovedať. Môžeš byť konkrétnejší? V Košiciach prišlo za mnou jedno dievča s tým, že rodičia pracujú v Rakúsku a ona žije s dedkom a babkou, ktorí pijú a bijú sa. Čo mám ro-

nota bene 156

2014 jún

text a foto: vladimír kampf

Téma

noducho: čo dáš, to dostaneš. Deckám stále hovorím, aby si vážili svoj život a seba samých, lebo človek, ktorý si váži sám seba, si váži aj ostatných. Stále častejšie vidím, že sú depresívne. Aj svojej dcére som hovorieval, prosím ťa, ak máš depku, neseď pri compe, nedebatuj na „fejsbúku“, zober nášho psa a vybehni von. Ona síce povedala, že je to trápne, ale potom aj priznala, že to funguje. Spomínal si silu priateľstva. Funguje aj vo vašej kapele? Sme spolu 22 rokov. To je výnimočné v dobe, v ktorej keď sú úspechy, tak super, na úspešnej vlne sa každý rád vezie, ale neúspech si musí odbabrať každý sám. My ako kapela sme mali dobré roky aj zlé roky, a práve v tých zlých rokoch sa ukázalo, že priateľstvo dokáže prekonať všetko.

biť, ako ich mám zmeniť, pýtala sa ma. Mohol som jej iba povedať, nech ich nesúdi. Lebo nevie, čo všetko za ich správaním je. Sú starí, zavretí doma a to sú depresie. Nech sa pokúsi vytiahnuť ich von, do prírody, aby vypadli zo zničujúceho kolobehu. Sami to už možno nedokážu, ale ona má tú silu pomôcť im, lebo aj keď je tam alkohol, milujú ju. Prídu sa zveriť aj s pozitívnymi skúsenosťami? Po jednom koncerte v Sabinove, na ktorom som hovoril o sile priateľstva, prišlo dievča, ktoré sa vraj o nej presvedčilo na vlastnej koži. Chcela skočiť pod vlak a v tej chvíli jej zatelefonoval kamarát a pýtal sa, kde je a čo robí. Vraj len tak ležal na posteli a zrazu cítil, že jej musí zavolať, lebo tušil, že sa niečo deje. Bolo to pred ôsmimi rokmi a ona je dnes už dospelá. Veľkým problémom na školách je šikanovanie outsiderov... Kedysi som sa ním tiež cítil byť. Moji spolužiaci chodili po krčmách a vymývali si mozog, ja som športoval, behal a lyžoval. Bol som mimo partie a vtedy mi to chýbalo. Ale mal som okolo seba ľudí, napríklad trénera, ktorí mi povedali, toto je tvoja cesta, choď po nej, neobzeraj sa po ostatných. Niekedy som mal pocit menejcennosti, ale po rokoch môžem povedať, decká, buďte šťastné, ak ste out z takéhoto kolotoča, ktorý sa môže začať krútiť nezadržateľne rýchlo. Raz za mnou na jednej učňovke prišiel chalan, ktorý bol naozaj na prvý pohľad outsider. Ešte aj jeho fyziognómia akoby bola predurčená k tomu, aby bol šikanovaný, aby si doňho buchli a vŕtali doň. Tiež som na prvý pohľad videl, že je to vnútorne veľmi čistý chlapec, nepokazený dobou. Povedal

iba, že nechápe, prečo ho šikanujú. Vyrozprával som mu svoj príbeh, že si to nemá všímať, že musí bojovať a o pár rokov si už na to ani nespomenie. Vymenili sme si telefónne čísla a o dva týždne mi zavolal, lebo vraj mu veľmi pomohlo, keď som mu povedal, že aj ja som bol outsider (smiech). Ako môžu školy získať váš program? Mám agentúru LETart, cez ktorú školy oslovujeme. Ale už to ani nie je veľmi potrebné, pretože to robím už trinásť rokov. Najprv som začal sám, potom sa ku mne pridali chalani z kapely a teraz chodíme po celom Slovensku. Niekedy je to aj ťažké, lebo sú aj iné ponuky, ktoré sa tvária ako výchovné koncerty, ale je za tým skôr nejaký biznis. Nechápem napríklad, čo robí na výchovnom koncerte kúzelník, ktorý kúzli deviatakom. Oni možno už o pár hodín budú piť alebo drogovať a on im vyťahuje zajačiky z klobúka. Našťastie po toľkých rokoch školy už o nás vedia. Vedia, že náš program je profesionálny, s premyslenou koncepciou, že chceme deti niekam posunúť. Navyše za tú istú cenu dostanú koncert od štyroch muzikantov, ktorí prídu s vlastnými pesničkami, s veľkou aparatúrou a projekciou, s niečím, čo deti bude baviť a môže im aj pomôcť. Dávaš deťom nejaké konkrétne vzory, hrdinov? Na koncertoch nespomínam konkrétne vzory. Skôr hovorím o veciach, o ktorých zo skúsenosti viem, že fungujú, a o tom, že svoj život máme vo vlastných rukách. A keď budeme vo vyššom veku držať v ruke aj „životnú kalkulačku“, nech v nej radšej ako nové BMW máme zdravé deti a pohodu. Nad nami je jeden zákon a niekto, kto to stráži. Ten zákon znie jed-

Koho z iných muzikantov, z iných kapiel máte radi a prečo? Totálni kamaráti sme s Tomášom Bezdedom, robíme spolu projekty, máme dokonca spoločnú skúšobňu, robili sme s ním jeho prvé dve cédečka. Niekedy s nadsadením hovorím, že je to môj muzikantský syn. Je to úžasný mladý človek, tvorivý, kamarátsky, dá sa s ním veľmi dobre rozprávať. Kapitola sama o sebe je Zuzka Smatanová, ktorá na to, že je „zlatá slávica“, je aj veľmi skromný a pohodový človek. Keď som mal oslavu narodenín, prišla mi zagratulovať a darovala mi Zlatého slávika. Síce perníkového, ale moc si ho vážim. Potom je to náš výborný kamarát Palino Hammel, takisto úžasný, skromný človek, a pritom urobil pre slovenskú muziku nesmierne veľa. Aj Ďuro Kupec, s ktorým je ľahké mať dobrý vzťah, lebo je to vynikajúci hudobník a vtipný človek. Ale aj Maťo Karvaš, chalani z Desmodu, z Gladiátora... Celé je to o tom, že úspech, a potom trošku aj pád, preveria charakter. Človek, ktorý to niekam dotiahol, nemusí hádzať žiadne pózy – nadávky, kríž naopak a tak. Je to osobnosť sama o sebe a už tým, že vojde, je najväčší frajer na svete.

AYA Žilinská rocková kapela vznikla v roku 1992. Medzi najznámejšie hity patria Malý princ, Baby kakaové, So mnou, Teším sa na teba, Lietaj, dýchaj, buď... Členovia kapely sú Boris Lettrich (spev), Mário Tománek (gitara), Michal Bukviš (basa), Rado Pražej (bicie), Stano Vandík (klávesy). Ich protidrogové, multimediálno-motivačné koncerty na školách majú úspech po celom Slovensku. Členovia kapely sú známi aj svojou charitatívnou činnosťou, naposledy v máji spolu s hosťami odohrali koncert pre autistické deti. AYA podporuje každý rok aj Slovenský paralympijský výbor alebo aktivity Dobrého anjela. Viac o kapele AYA nájdete na aya-music.sk a o jej protidrogovom projekte pre školy na letart.sk.

Jana Pilátová začala študovať fotografiu, no vyštudovala rezbárstvo.

DEDO VYREZÁVAL PAŽBY PUŠIEK, VNUČKA DRAKA

DIVÁK SI SIAHNE NA HERCOV Jana stružliká, vodí a hrá. Peter vymýšľa scenáre, rýmuje, vodí a hrá. Ich dcéra Veronika tiež vodí, hrá a už začala aj stružlikať. To je bábkové divadlo Animare Silva rodiny Pilátovcov. Rodinné bábkarstvo na Slovensku sa takmer podarilo pochovať v období socializmu. Červení papaláši sa irónie a inotajov v ich hrách báli ako čerti kríža. Preriedili aj stavy kočovných divadelníkov. Vybrali si len zopár z nich – tým dovolili hrať, pričom ich veľmi prísne kontrolovali. Zrazu akísi strážcovia ideológie strážili nezávadnosť bábkového divadla. Ostatných jednoducho zakázali, nesmeli hrať. Tí najlepší nositelia bábkarských tradícií u nás skončili, museli sa zamestnať. Jeden zo známych bratov Anderleovcov robil smetiara. Ich láska k maringotkám a potulnému marionetovému divadlu bola v každodennom živote minulosťou. Zbohom drevené postavičky! Mierny zvrat nastal po Nežnej revolúcii, v súčasnosti je na Slovensku niekoľko rôznych bábkových divadiel. Snažia sa prežiť.

Tvár a duša Bábkové divadlo sa dá hrať s rôznymi bábkami. Pilátovci z Dolných Orešian pri Trnave sa rozhodli pre vyrezávanú klasiku. Nekompromisne. Divadlo hrajú naživo, aby dokázali zareagovať

na nálady a pozornosť publika. Tridsať- až štyridsaťminútové predstavenie je na udržanie pozornosti detí asi na hornej hranici. Stáva sa, že diváka prestane baviť nečinne sedieť alebo sa len tak ošívať, vstane a ide si siahnuť na akoby živých panákov. Hlavou divadla je mama Jana Pilátová. Ona dáva tvár a dušu dreveným postavám a vymýšľa scény. Po dvadsiatich rokoch práce si už nemusí robiť hlinené modely. Hotové figúrky vidí už v neopracovanom dreve. Tata Peter vyrába kĺby, rekvizity a nábytok. Nie nadarmo je umelecký stolár, ktorého živí najmä reštaurovanie. Spolu s manželkou konzultujú technické požiadavky na bábky. Napríklad drak sa musí nielen hýbať, ale aj chrliť dym alebo paru. Dcéra Veronika je z nich najlepšia bábkoherečka. Marionety dokáže vodiť najlepšie. Chcela by začať aj s vyrezávaním – ako mama. Jana Pilátová išla študovať na umeleckú priemyslovku fotografiu. Jej otec mal k tomuto koníčku mimoriadny vzťah. Doma mali kompletnú kúpeľňovú fotokomoru. „Hneď, ako nás riaditeľ v škole zaraďoval, som mu povedala, že

chcem študovať drevorezbu. Zdalo sa mi to zaujímavejšie. Prišlo mi, že fotografovať budem vedieť aj tak.“

Zdedené dláto Mama hľadala, kde sú korene jej zručnosti a nápaditosti. „Dedo bol stolár. Vyrezával pažby pušiek a podložky poľovníckych trofejí. Ja som ho síce nezažila, ale zdedila som po ňom jedno dláto. Asi to mám v génoch.“ Bábky vyžadujú menej sily. Veľké plastiky sú pre ženu fyzicky náročné. „Aj tie by sa mi páčilo robiť. Stačí mi však, keď dlhšie držím dláto a tĺčik, napríklad pri vyrezávaní hláv. Cítim, že sa mi sťahujú šľachy. Na ich rozcvičenie mám klavír. Chodila som naň desať rokov.“ Figurálna rezba je najkomplikovanejšia. Vdýchnuť tváram život vyžaduje um a umenie. „Najdôležitejšie sú tvár a ruky. Práve cez ne toho môžem vyjadriť najviac.“ Po škole sa Jana dostala medzi umeleckých remeselníkov, kde stretla aj Petra. „Mala som šťastie. V bábkovom divadle v tom čase nebolo voľné miesto. Umelecké remeslá prispeli k tomu,

nota bene 156

2014 jún

text: dagmar canisová | foto: archív autorky

retro

KOMEDIANTI NEMALI NA RUŽIACH USTLANÉ

ZO SIROTY PRINCIPÁLKA Najslávnejším bábkarským komediantom bola rodina Anderleových. Dôležitú úlohu v nej zohrala Eva Kouřilová, ktorú si majster bábkarského umenia Ján Stražan zobral na výchovu ako sirotu. Drak Pilátovcov má síce zlú povesť, ale nakoniec sa ukáže ako dobráčisko.

Sám šéf pekla je jedna z posledných bábok Jany Pilátovej.

že som nadobudla zručnosť.“ Neskôr sa do bábkového divadla dostala a vyrezávala postavy podľa návrhov výtvarníkov. „Základom je mať dobre nabrúsené dláto. Rezbár, ktorý si ho sám nedokáže nabrúsiť, podľa mňa ani nie je rezbár.“ Rešpektovať návrhy výtvarníkov ju spočiatku bavilo. Neskôr si všimla, že im občas niektoré návrhy nesedia a musí ich doťahovať. „Často som do cudzích návrhov dávala kus seba. Nakresliť by som si to dokázala aj sama,“ usmieva sa. „Výroba je zložitejšia. Štvalo ma, že mám nápady, ale nemôžem ich uplatniť. Keby som zostala v divadle a nezaložila si vlastné, tak by asi moje veci ležali ladom.“

Sen o stálej scéne Výrobe bábok sa Pilátovci venujú už dvadsať rokov. Najprv ich len predávali a venovali sa aj reštaurovaniu. Ich bábky sú v USA, Nórsku, Česku, Rakúsku... Takmer všetky len ako dekorácia. „Bolo nám tiež ľúto, že ich máme po celom svete a naše, slovenské deti z nich nič ne-

Ján z Orešian odchádza do sveta, aby sa s drakom porátal.

majú. Aj preto sme sa rozhodli pre bábkové divadlo,“ hovorí Jana Pilátová. Spočiatku spolupracovali s hudobníkmi, ktorí sa venujú dobovej hudbe, a chodili s nimi ako súčasť výchovných koncertov. Päť ľudí naraz sa však nedokázalo uživiť. Rozhodli sa pre vlastnú cestu. „Od našich kamarátov máme požičanú renesančnú hudbu. Bábky sú oblečené v renesančných kostýmoch, kulisy tvorí renesančný nábytok. Chceli sme, aby si to aj tí najmenší dokázali zaradiť a aby im to niečo dalo.“ „Nebol by problém vyrezať väčšie bábky a kulisy, ale potom by sme sa nezmestili do auta. Súčasnú scénu máme vyrobenú na rozmer nášho vozidla,“ smeje sa Jana. Ďalším snom Pilátovcov je aj stála scéna. „Možno raz budeme niekde mať klasické bábkové divadlo. Zatiaľ také priestory nemáme.“ Bábkové divadlo ide do peňazí. „Ak ho robím, nerobím iné. Je to pre nás strata a zábava súčasne. Žiaľ, kultúra je u nás na spoločenskom chvoste. Skončiť s tým však nemienime,“ dodáva odhodlane otec Peter.

Slovenskí bábkari Bábkovému divadlu sa okrem zamestnancov bábkových divadiel na Slovensku venuje aj Ladislav Stražan, ako priamy potomok bábkarského rodu Stražanovcov. Pomáha si pri hraní nahratými rozprávkami. Musí sa držať bežiaceho textu, čím nemôže reagovať na nálady a poznámky publika. Má nahraté predstavenie od popredných slovenských hercov, bábky si dáva vyrábať, kulisy si maľuje sám. Hráva so svojou manželkou. Rodinnú tradíciu oživil hneď po revolúcii. Ivan Gontko je predseda bábkarského zväzu Unima. Dáva si vyrobiť marionety podľa vzoru Anderleových starožitných bábok. Má dobrý hlas a predstavenia hrá naživo. Sprevádza sa pri tom na akordeóne. Hráva so svojou dcérou, scenáre prebral od Anderleho. K najznámejším nositeľom bábkarskej tradície na Slovensku patrili okrem rodiny Stražanovcov aj Anderleovci, Nosálekovci, Sajkovci, Fábryovci či Dubovskí.

Prvé správy o kočovných komediantoch na území dnešného Slovenska siahajú do konca 16. storočia. V tom čase chodievali spolu artisti, akrobati, činoherci, muzikanti, drezéri a pridali sa k nim aj radodajné ženy. Jedinečná atrakcia. Všetko pod jedným stanom alebo len tak kdesi vo voľnom priestore medzi vozmi a maringotkami. Ľudová zábavka. Komedianti sa snažili zaujať publikum. Keď však principáli vo finančnej mizérii prepustili hercov, sami si zakladali menšie divadelné scény a vhod im prišli aj bábky. Spočiatku nimi napodobňovali živých hercov. Preto malé javiská bábkových divadiel pripomínajú barokové scény s bočnými kulisami, hornými sufitami a maľovaným pozadím. Marionety zobrazovali aj živých ľudí. V 19. storočí k nám prichádzali bábkari z Česka a Moravy. Všetku serióznu kultúru u nás v tom čase úzkostlivo kontrolovali Maďari. Na komediantov kašlali. Zdali sa im pod úroveň oproti ich honosným činohrám a operám, preto mohli hrať trebárs aj v jazyku porobeného národa. Aj oni teda prispeli k záchrane jazyka. Medzi pospolitým ľudom boli mimoriadne obľúbení aj preto, že im rozumeli. Dobovou „vychytávkou“ tých, ktorí nemali na zaplatenie vstupného, bolo narezávanie bočných stien stanu, aby nielen počuli, ale aj videli, čo sa na javisku či v manéži deje. Vidieť bolo dôležité. Rovnako bolo pre bábkarov dôležité reagovať na regionálne problémy a vkladať do hier aj sociálny podtón. Úspech mali hry o zbojEva Kouřilová bola kľúčovou postavou bábkarstva na Slovensku. níkoch, ktorí brali boháčom, aby uľahčili život tým najbiednejším. Keď sa na malom javisku objavili aj obyčajné porekadlá, príslovia a rôz- U Stražanovcov potom pričuchli k bábkarskému Keď sa Michal Václav vrátil z frontu, chopila sa ne miestne príbehy, zrazu akoby niesli silné po- kumštu aj ďalší slovenskí divadelníci. Ján Stra- príležitosti. Ľudí ťažila bieda, jedli málo, väčšinou solstvo, ktoré si človek len tak vo všednom ži- žan si vzal na výchovu Evičku Kouřilovú z Mora- len zemiaky. V ťažkej situácii kúpila staré Stražavote ani neuvedomoval. vy. Starala sa mu o domácnosť, deti, šila bábkam. nove bábky od obchodníka Richtera, ktorému V tom čase kočoval Slovenskom aj Ján Stra- Počas kočovania okolo Banskej Bystrice sa ich on predal, keď modernizoval divadlo. Vojnožan. Významná postava slovenského bábkar- Evička zaľúbila do Michala Václava Anderle- vý veterán sa spočiatku umeniu svojej manželky stva. Svojimi hrami začal byť konkurenčným len prizeral. Neskôr sa aj pridal. Ešte netušil, že maďarským komediantom až taký nebezpečný, sa aj on stane slovenskou bábkarskou legendou. že mu museli mestá a dediny zakazovať hrať Stražanovcom sa ich podnik napriek tomu, že sa v čase, keď u nich hralo maďarské divadlo. Nesnažili, rozpadol. Vtedy Anderleovci vzali k sebe pomohlo. Ľudia si na neho počkali a Maďari odjedného z ich synov, Bohuslava. Mal vtedy len osem rokov a hrával detské úlohy. Aj neskôr sa chádzali nespokojní. V dobovej tlači o Stražanovi písali, že má: ho. To sa Stražanovi nepáčilo, preto ju od seba Anderleovci a Stražanovci spájali, aby sa zno„Úspech mravný aj kasový...“ Jeho syn Viliam už vyhnal. Cez vojnu sa však k nemu vrátila aj va rozišli a každý šiel opäť vlastnou cestou. Na za prvej Československej republiky založil prvé s jednou maringotkou. Jej manžela odviedli to, aby si mohol Bohuslav Anderle založiť divatrvalé bábkové divadlo na Slovensku. Ešte len k vojsku. Stražanovi sa po smrti jeho druhej dielko v Turzovke, potreboval v tom čase doložiť úradom aj Svedectvo chudoby. pod stanom, ale predsa. manželky pomáhala starať o deti.

„Bábkari vkladali do hier sociálny podtón.“

Téma

text a foto: vladimír kampf

nota bene 156

ŠPARKBÁBKO VÉ O B D I VA D L OL O L E N HU PRE LVÁ DOSP T A ELÝCH SUK NIČ

S projektom Slovenské marionetové divadlo, ktorý vznikol v roku 2011 aj vďaka Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, oprášili tradičné marionetové hry v historickom jazyku. Slovenské marionetové divadlo je jediné u nás, ktoré takto oživilo aj dedičstvo po zosnulom ľudovom bábkarovi Antonovi Anderlem, známom po celom svete. Partiu okolo Dezorzovho lútkového divadla neživia bábky. Sám principál sa venuje najmä televíznej a filmovej tvorbe. Všetci vyštudovali bábkové umenie. „Označujeme sa za lútkových artistov, keďže technológie vodenia bábok a stvárňovanie množstva postáv i charakterov je naozaj veľmi náročné.“ Gejza Dezorz vyštudoval bábkarskú réžiu a dramaturgiu na VŠMU. Pred niekoľkými rokmi tvoril aj v štyroch z piatich bábkových divadiel na Slovensku. „Práve pri tejto práci v kamenných bábkových divadlách som pochopil, že nebudem môcť robiť to, čo by som chcel a po čom som túžil. Preto sme s kolegom scénografom Von Dubravay založili naše divadlo. Už jeho názov a koncept prezrádzajú, akým smerom sa uberáme. Nadväzujeme na niekoľkostoročnú tradíciu európskeho bábkového divadla, rozvíjame ju a zachovávame čaro bábkového umenia pre dnešného diváka.“

Bábkové seriály

KÁR

Gejza Dezorz na javisku svojho lútkového divadla v Kabinete bábkového umenia.

Dezorzovo lútkové divadlo vzniklo pred desiatimi rokmi ako projekt tradičného marionetového divadla. Členovia sú profesionálni bábkari a bábkové divadlo pre dospelého diváka hrajú už takmer desať rokov. Ešte do začiatku 20. storočia nikto nerozlišoval bábkové divadlo pre dospelých a divadlo pre deti. Bola to často jediná zábava ľudu, ale aj šľachty. Dezorzovo lútkové divadlo túto historickú skutočnosť ťahá ďalej. „Sme jediné divadlo pre dospelého diváka na Slovensku. Ctíme si tradíciu, ktorá v našej krajine zanikla a oživujeme ju. Odbornou divadelnou obcou sme označovaní za posttradičné bábkové divadlo, čo nás veľmi teší. Naozaj vychádzame z tradície klasického marionetového divadla, ktoré tu fungovalo v 18. a 19. storočí. V tom čase to boli iba predstavenia pre dospelých,“ hovorí principál divadla Gejza Dezorz. „Nerobíme nič iné, iba to, čo robili bábkari pred tristo rokmi – inscenujeme nové príbehy v jemne

upravenej forme, s obsahom, ktorý je prispôsobený potrebám dnešného diváka.“ Preto je nezmysel pozerať sa na bábkové divadlo cez postavičku zinfantilneného Gašparka, ktorý navyše pôvodne ani nebol detským hrdinom. „Na Slovensku vznikali kamenné bábkové divadlá s dramaturgiou pre deti až v 50. rokoch 20. storočia. Vzorom boli ruské štátne bábkové divadlá s repertoárom, ktorý vychovával uvedomelé iskričky a dobrých pionierov.“

Oživené dedičstvo Pre detského diváka hrajú kamenné scény dotované z verejných zdrojov. Tejto činnosti sa musia venovať zo štatútu, ktorý definuje a vyme-

2014 jún

dzuje ich divadelnú činnosť a náplň. „V západnej Európe takýto štátom podporovaný fenomén a v takomto rozsahu nenájdete. Tam tradícia žije ďalej hlavne vo svojej pôvodnej forme. My tu máme mnoho mikro divadielok, ktoré naštudujú jednoduchú rozprávku a idú s ňou do škôlky. Toto nie je naša filozofia. Pre naše divadlo, ktoré tvorí bábkové inscenácie iba pre dospelého diváka, takáto aktivita nemá žiadny zmysel. Je však potrebné, aby existovali aj takéto divadlá. Ak to divadelníkom, ktorí sa tejto milej činnosti venujú, poskytuje okrem finančného efektu aj umelecké naplnenie, je to ok. Je dobré a potrebné, keď sa vychováva divák už v detstve, aby si navykol na divadelné umenie.“

V minulosti mali principáli vo svojom repertoári niekoľko desiatok marionetových hier. Každý večer ponúkali publiku na svojom malom javisku iný titul. V tom čase to bolo niečo ako dnešné denné televízne seriály. Každý večer iný príbeh, aj keď s tými istými bábkami. Bábkari mali základný set asi pätnástich marionet, ktoré prezliekali do iných kostýmov podľa inscenácie, a maľované kulisy. Zjednodušene sa dá povedať, že najväčší rozmach bábkových divadiel nastal počas reakcie na puritánmi zatvorené divadlá v alžbetínskej dobe v Británii, ktoré sa stávali sídlami neresti. Je neuveriteľné, že do divadla chodievali ľudia piť a užívať si. Správali sa pri tom agresívne, hádzali hnilé ovocie po sebe a dokonca aj po divadelníkoch, keď sa im niektorý ich výstup či dialóg nepáčili. Podnikatelia, ktorí platili hercom a autorom za hry, zrazu nemali obživu, museli vymyslieť alternatívu a prejsť úradom cez rozum. Začali prispôsobovať repertoár nezakázaným bábkam. Program obohacovali o akrobatické vystúpenia. Tento fenomén sa postupne rozniesol do celej Európy. V tom čase sa začala aj púť veselého Gašparka naprieč Európou. Jeho infantilizácia nastala až v prvej polovici 20. storočia. Dovtedy to bol jeden hrozný chlap a strašný hulvát. „V Anglicku sa volá Punch, je to kurevník a ožran, ale aj briskný komentátor spoločenského diania. Nerobí nič iné, iba mláti všetkých naokolo, dokonca nemá rešpekt ani pred smrťou. V Turecku sa volá Karagos, Pulcinella v Taliansku, v Maďarsku je to Janči Paprika, v Rakúsku Hanswurst. Gašparko bol v tradičnom bábkovom divadle kľúčovou postavou, ktorá reagovala aj na miestne aktuálne problémy.“

Maňuškový horor Principál Dezorz si vyskúšal aj prácu v stálych bábkových scénach na Slovensku. „Dnešné kamenné bábkové divadlá sú väčšinou uzavretý mikrosvet. Nepripúšťajú progresívnejšie a novšie metódy. Stačí im vytvárať to, čo vytvárajú. Štandardom je poučiť detského diváka.“ Už so svojím bábkovým režijným debutom mal Dezorz trochu problémy. V Košickom bábkovom divadle robil hororovú rozprávku na motívy Pavla Emanuela Dobšinského. Jeho inscenácia bola klasická maňušková putovačka o boji dobra so zlom, o čertoch, zlej žene a smrti. „Po všetkých peripetiách hrdina s pomocou nemŕtveho oslobodí svoju milovanú z pekla. Stále je však začarovaná a odčarovať ju môže iba tak, že jej zasekne sekeru do hlavy, aby z nej vyletelo všetko zlo. V kamenných divadlách má však hlavné slovo okrem režiséra a riaditeľa aj prevádzkar a ten predáva inscenácie aj školám

„Každý večer iný príbeh, aj keď s tými istými bábkami.“ a škôlkam. Takže v divadle mali veľký problém so sekerou v hlave, tvrdili, že učiteľky tú inscenáciu nebudú chcieť. A naozaj sa báli, ako ju deti prijmú, no tie boli z maňuškového hororu nadšené. Dokonca brutálnu metaforu aj správne pochopili. Nakoniec scéna zostala a inscenácia sa hrala niekoľko sezón a získala aj ocenenia.“

Popkultúra a brak Bábkové predstavenie vzniká rovnako ako každá iná divadelná inscenácia. „Naša posledná hra sa volá Fantomas a Lovec zombíkov

a v roku 2014 pripravujem dve nové produkcie. Máme v repertoári desať inscenácií, z toho štyri v projekte Slovenské marionetové divadlo, v ktorom zachovávame tradíciu. Zvyšné sú súčasťou repertoáru Dezorzovho lútkového divadla. Pracujeme s motívmi z popkultúry, pokleslej literatúry, béčkových filmov. Dokazujeme, že aj s bábkami sa dá zahrať vizuálne zaujímavý príbeh pre dospelého diváka. Nemusí sa pri tom hanbiť, že je na bábkovom predstavení.“ Fantomas a Lovec zombíkov je predstavenie o manipuláciách s medikamentmi a o fenoméne zombíkov. V každej inscenácii sa snažia poukázať aj na nejaký spoločenský problém. „Ale ani sa netvárime, že robíme nejaké nezrozumiteľné ťažkotonážne divadelné umenie. My robíme lútkové umenie!“ vysvetľuje Dezorz. „Máme v repertoári aj klasického Fausta a hráme ho tak, ako sa hrával pred dvesto rokmi.“ Keď začínali, mali problém najmä s odborníkmi, a nie s divákmi. „Ťažko očakávať, že keď sa objaví na javisku svietiaci penis, tak to dámy teoretičky pochopia správne a nebudú vyťahovať motívy z kontextu. Našťastie, väčšina odborníkov, ktorí poznajú vývoj bábkového umenia a tradičného bábkového divadla, nás pochopila.“

Gejza Dezorz je slovenský filmový, televízny, reklamný režisér a principál Dezorzovho lútkového divadla. Ako režisér pracoval na mnohých televíznych seriáloch na Slovensku a v Čechách. Ako autor a režisér vytvoril množstvo zaujímavých bábkových a rozhlasových inscenácií, ktoré boli ocenené na medzinárodných festivaloch. Na jeseň roku 2013 mal v kinách premiéru jeho celovečerný hraný filmový debut, triler Babie leto s Alexandrom Bártom v hlavnej úlohe.

ANKETA

text: galina lišháková | foto: martin šveda

nota bene 156

2014 jún

DETI ODKAZUJÚ ĽUĎOM BUDÚCNOSTI:

NEBUĎTE NA SEBA ZLÍ

Robko

Detstvo má v sebe čaro nevinnosti a bezstarostnosti, nepokrivený pohľad na veci a ľudí, blízky jednoduchej pravde. Dokazujú to aj zábavné odpovede detí z 3. A Základnej školy Dr. Milana Hodžu v Bratislave. Prečo sú ľudia na svete? Ben: Aby Zem nebola osamelá. Laura: Aby ešte viac skrášlili prírodu, napríklad kvetinovými záhonmi. Čo to znamená láska? Johana: Keď sa dvaja ľudia milujú. Zuzka: Alebo aj zvieratá. Natália: Ale lásku môžeš cítiť aj k niečomu, čo máš veľmi rada, napríklad ku knihám. Prečo je obloha modrá? Ben: Myslím si, že kvôli slnku. Že to je nejaká slnečná kamufláž. Laura: Lebo keď sa vesmírna tma zmieša s bielymi oblakmi, obloha zmodrie. Heda: To je inak. Keď slnko ožiari tmu vo vesmíre, obloha sa zosvetlí. Ambróz: Podľa mňa je to len očný klam, lebo keď letíme lietadlom, je obloha biela. Prečo plačeme, keď šúpeme cibuľu? Soňa: Lebo sa nám do očí dostáva látka alicín. Viem to z knihy Povedz mi prečo. Prečo spí netopier dole hlavou? Ester: Aby sa mu prekrvila. Heda: Lebo nevládze stáť na nohách. Adam: Lebo si tak šetrí sily. Keby ste boli prezidentom alebo prezidentkou Slovenska, čo by ste zmenili? Ester: Zrušila by som školu a učila by som sa doma. Tereza: Presadila by som ešte prísnejšie tresty za týranie zvierat. Paulína: Vymenila by som politikov za takých, ktorí by sa usilovali, aby sa nám tu žilo ľahšie. Soňa: Znížila by som dane, lebo ľudia tu málo zarábajú. Ben: V školách by som zrušil známky, ale nie poznámky. Heda: Nechala by som postaviť viacej kníhkupectiev, lebo tie mám rada. Prečo je dobré byť dieťaťom a nie dospelým? Laura: Deti nemusia toľko pracovať, stačí, aby ich rodičia dovliekli do školy. Heda: Tiež nemusia vybavovať všelijaké veci ako dospelí. Prídu zo školy domov a už si môžu robiť, čo chcú. Hana: Dospelí musia pracovať, aj keď sú chorí, kým deti môžu ostať doma. Klaudia: Dospelí niekedy musia pracovať aj počas víkendov, ale deti sa môžu hrať. Natália: Dospelých všetko bolí, aj keď sú zdraví. Deti si život viacej užívajú. Stela: O deti sa všetci starajú, ale o dospelých sa nepostará nikto. Prečo sú niektorí ľudia bohatí a niektorí chudobní a umierajú od hladu? Ben: Niektorým sa dlho nedarí zohnať zamestnanie a potom si prestanú veriť a skončia na ulici. Laura: Niektorí však nemajú peniaze, lebo sa ani nepokúsia zohnať si prácu. Terezka: Bohatší môžu mať peniaze aj preto, že sú usilovnejší.

Tereza

Klaudia: Ale niekedy sú ľudia chudobní aj preto, že im za prácu málo platia. Myslíte, že existuje na svete spravodlivosť? Prečo sa stávajú zlé veci aj dobrým ľuďom? Heda: Pretože to nie je tak, že keď si dobrá, nič zlé sa ti nestane. Každému sa niekedy prihodí niečo zlé. A potom zase dobré. Tak to v živote chodí. Ester: Spravodlivosť existuje. Ale len niekedy. Čo je to večnosť? Laura: Keď niečo trvá navždy. Napríklad vo väzení môžeš byť na večnosť. Heda: Ale keď sa strašne nudíš, tak ti aj päť minút pripadá ako večnosť. Ben: Môj brat vždy hovorí, že to bude trvať večnosť, keď spolu upratujeme. Laura: Ja si večnosť predstavujem tak, že máš niekoho, kto ťa nikdy neopustí. Soňa: Alebo keď je niečo, alebo niekto večne živý.

Ester: Budú za nás robiť domáce úlohy. Paulína: Za mňa budú aj chodiť do školy. Hana: Budú aj variť. Laura: Ja som už videla robotov, ktorí vedeli uvariť čaj a boli vnímaví ako ľudia, ale niektorí z toho boli popletení. Mohlo by sa stať, že takí roboti by sa vzbúrili, že už nám nechcú slúžiť a pokúsili by sa ovládnuť svet.

Zuzana

Stelka

Laura

Ben

Paulína

Adam

Laura

Johana

Heda

Myslíte, že budeme niekedy žiť večne? Simon: Vedci určite vymyslia exilír nesmrteľnosti. Viete si predstaviť, čo by ľudia robili, keby boli nesmrteľní? Ben: Nudili by sa. Soňa: A keby už mali tisíc rokov, podľa mňa by ich všetko bolelo. Ben: Taká bolesť by sa nedala vydržať. A načo by bol dobrý život v bolesti? Myslím, že by potom dobrovoľne riskovali život, len aby už skončil. Napríklad by nastúpili do armády, keby bola vojna. Laura: Podľa mňa by večne živí ľudia aj stratili zmysel života. A keby všetci žili večne, Zem by bola ľuďmi taká preplnená, že by sa tu už nedalo hýbať. Heda: No hovorí sa, že raz za neviem koľko tisíc rokov sa Slnko na čas vypne, takže potom by všetci zomreli. Ben: Ale potom by aj celý svet zamrzol. V akých domoch budeme bývať v budúcnosti, keď nás bude stále viac? Ben: V lietajúcich. Heda: V domoch, ktoré budú vyzerať ako nákupné centrá, ale bude v nich všetko pokope, aj byty, aj plôšky s trávou a stromami. Laura: Budú bývať v mesiacomrakoch – domoch vysokých až po mesiac. Soňa: Podľa mňa budú mať domy budúcnosti nohy, aby mohli utiecť, keď okolo nich vyrastie priveľa domov. A aj krídla, takže budú môcť odletieť a usadiť sa napríklad na obláčiku. Simon: Podľa mňa bude na svete iba jeden obrovitánsky dom s množstvom izieb, a nebude odtiaľ možné ísť von. Johana: Ja si myslím, že ľudia budú žiť v ponorkách. Lenka: Ale aj na vode... Natália: ...v domolodiach. Budú v budúcnosti roboti našimi kamarátmi? Johana: To záleží od toho, či sa naprogramujú priateľsky, alebo nepriateľsky. Ambróz: Podľa mňa budú dobrí, ale potom ich nejaký zlý človek preprogramuje a stanú sa zlými. Na čo ich vlastne budeme potrebovať? Simon: Na upratovanie a hocičo, čo im prikážeme.

Lenka

Klaudia

Natália

Hana

Soňa

Ester

Ambróz

Soňa

Simon

Stela

Matúš

Natália

Ako by podľa vás mala vyzerať škola budúcnosti, aby deti bavila? Ester: Určite by v nej mal byť bazén... Ben: ...a namiesto schodov by mala mať tobogány. Laura: Denne by sme mali mať len štyri vyučovacie hodiny a v lete sa učiť vonku. Adam: A namiesto tried by mali byť dielne, v ktorých by sme mohli všeličo vyrábať, a nie sa stále len učiť. Ja by som si vyrobil veľkú loď a vydal sa s ňou na výpravu. Johana: V škole budúcnosti by mali učiť roboty. Stela: A deti by mohli učivo vyhľadávať na ipade. Laura: A pri odpovedaní by mohli skákať na trampolíne. Ester: A každý by sa učil len tie predmety, ktoré ho najviac bavia, a tak dlho, ako chce. Veľa sa hovorí o globálnom otepľovaní a o tom, že ničí úrodu. Čo budeme jesť, keď ju úplne zlikviduje? Simon: Budeme jesť hmyz. Heda: Alebo hlinu. Ambróz: Alebo sa budeme pojedať navzájom. Čo všetko podľa vás v budúcnosti ľudia vymyslia? Heda: Perá, ktoré budú písať za nás. Johana: Mne by stačilo, keby vynašli perá, ktoré za nás samy opravia chyby v diktáte. Laura: Lietajúce autá, aj pre deti, ktoré budú môcť zaletieť hocikam, aj do vesmíru. Stela: V budúcnosti budeme sami lietať, takže nebudeme potrebovať autá ani autobusy a všade budeme superrýchlo. Lenka: Vynájdu tabuľu, ktorá bude zachytávať myšlienky. Pani učiteľka si pred ňou len pomyslí príklad a sám sa na nej objaví. A žiak si len pomyslí výsledok a sám sa na ňu napíše. Soňa: Ja by som brala neviditeľného robota, ktorý by už všetko vedel a v škole by mi našepkával. Laura: Mne by sa páčilo mať obliekátor – malé zariadenie, v ktorom by bolo všetko oblečenie na svete, a keby si na to klikla, samo by ťa oblieklo, ako chceš. Simon: A tiež by sa zišiel náhradný mozog, do ktorého by sme si mohli nainštalovať vedomosti a vymeniť si ho s vlastným, prázdnejším mozgom. Natália: Mozog by mal byť ako Google. Zadáš si v duchu otázku a hneď ti odpovie. Čo by ste ľuďom budúcnosti odkázali? Ben: Nebuďte leniví. A nenechajte všetko za seba robiť robotov, lebo budete hlúpi. Laura: Neprepadnite všetkej modernosti a ostaňte ľuďmi. Heda: Nebuďte na seba zlí. Lebo keď napríklad niekto niekoho omylom sotí a on naňho za to hneď začne vrieskať, to nie je dobré... Hana: ...môže sa vám to neskôr vrátiť. Laura: Nehovorte škaredé slová a nenadávajte si. Lenka: Neprestaňte čítať. Johana: Nestaňte sa závislí na počítačoch a nedajte sa ovplyvniť reklamou, čo na nich stále beží. A chodievajte von. Natália: Ale aj do školy, aby ste boli vzdelaní. Klaudia: Nepite veľa alkoholu a neberte drogy. Ambróz: Nerozpútavajte vojny, ale žite v mieri. autorka je redaktorka týždenníka Šarm

nota bene 156

2014 jún

ilustrácia: iva šáteková

NOTA BENE

SVET

text: jana čavojská | foto: dvojfarebný svet

nota bene 156

2014 jún

O CHLAPČEKOVI, KTORÝ POZOROVAL HELIKOPTÉRY

HRAVÉ NÁPADY Z ĎALEKEJ AFRIKY V africkom Lesothe nie je ani jeden obchod s hračkami. Na svete je mnoho ďalších miest, kde hračky z továrne nie sú alebo deti na ne nemajú peniaze. Našťastie, fantázia im nechýba a dokážu si poradiť. Skúsite to aj vy? Hračky zo starých fliaš, drôtu, vrchnákov od koly, plechoviek či hliny zbierala v Afrike a Ázii Martina Bencová Utešená z občianskeho združenia Dvojfarebný svet. Priniesla ich na Slovensko, aby si aj tu u nás deti a ich rodičia uvedomili, že hračky nie sú všade na svete bežná vec, ktorá po čase prestane mať cenu a skončí v koši. A tiež preto, aby ukázala úžasnú tvorivosť detí v Afrike. „Hračky si vyrábajú samy z kúska drôtu a z toho, čo nájdu na smetisku,“ vysvetľuje Martina. Pri hľadaní hračiek zo všetkých kútov krajín tretieho sveta jej pomáhali aj pracovníci organizácií Človek v ohrození a Viac než šperk.

Napríklad taká lopta. Aj v Afrike chlapci najrad- ratká. „S bábikou u dievčat som sa myslím ani šej zo všetkého hrajú futbal. No ozajstnú loptu nestretla,“ hovorí. „Väčšinou sa hrajú s mladz obchodu na ihrisku len tak neuvidíte. Každý ším súrodencom alebo nejakým zvieratkom.“ však vie, ako vyrobiť futbalovú loptu z plasto- Symbolom prepychu je hračka z dreva. „Po tých vých sáčkov. Musíte si ich starostlivo odkladať, deti túžia najviac. Drevo je v Afrike vzácnosť. a keď ich už máte veľmi veľa, povedzme nie- Napríklad v Lesothe sú lesy do veľkej miery vykoľko sto, postupne vkladať jeden do druhého, klčované. Takže drevenú hračku vlastní máloktoformovať guču a trochu ju opáliť nad ohňom. ré dieťa. Väčšinou sa hrajú s niečím, čo ich nauV Afrike plyšových macíkov deťom do postieľ- čili vyrobiť rodičia alebo učitelia v škole. Veľkú ky nedávajú. Ale aj tam majú nejakú hračku, úlohu zohráva vlastná fantázia a tvorivosť. Tá je ktorá ich sprevádza časťou detstva. „Väčšinou úžasná, stále sa mi nad ňou pozastavuje hlava.“ si ju však vyrobia sami alebo s rodičom. Chrá- A ktorá hračka sa najviac páčila Martine? nia si ju, je to ich jediná hračka.“ „Drôtená helikoptéra s nápisom Lesotho Air V chlapčenských rukách videla Martina naj- Force. Vyrobil si ju chlapček, ktorý z domu slečastejšie autíčka, hlinené alebo drevené zvie- doval helikoptéry.“

TÉMA

text: galina lišháková | foto: ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 156

2014 jún

Nenapraviteľné následky

ODTRHNUTIE DETÍ OD MATIEK NIE JE HUMÁNNE

DETI ZA MREŽAMI? Väzenie určite nie je najideálnejšie miesto, kam sa narodiť, prípadne stráviť prvé roky života. Rozhodne je však lepšie byť s mamou za mrežami ako v detskom domove. „Najhoršie na tom, že moja mama bola preč, bolo, že som nemal nikoho, kto ma naozaj poznal a s kým by som sa mohol porozprávať. Ostal som s mojom babičkou, ale ťažko chápala, čo sa so mnou deje... Bolo mi dosť zle. A bol som na mamu aj naštvaný. Bál som sa, že príde, ale len na chvíľu a znova sa vráti za mreže.“ Takto priblížil svoje pocity po uväznení mamy dvanásťročný chlapec na stránke www.womenandprison.org. A ďalší chlapček napísal: „Navštevoval som mamu raz za týždeň s otcom, ale bolo to ťažké, lebo som sa jej chcel dotknúť a ona bola za sklenenou stenou, cez ktorú to nešlo. Návštevy trvali iba chvíľu, lebo dozorcovia nám hneď povedali, že musíme odísť. Premýšľal som o tom celý deň. Nechcel som plakať, ale bolo mi dosť mizerne. Priateľom som nepovedal, kde je moja mama, iba že odcestovala. Veľmi mi chýbala. Túžil som, aby sme znovu mohli spolu pozerať filmy, bicyklovať sa a rozprávať si vtipy.“ Spomienky detí, ktorých matky sa ocitli za

mrežami, pripomínajú spomienky detí, ktorým mamy zomreli. „Často myslím na to, ako som prvýkrát ochutnala zmrzlinu. Bolo to v Hradci Králové a odvtedy vždy, keď sme tam s mamou išli, sme sa na ňu tešili. Alebo na to, ako som mamu pozorovala pri práci na strelnici. Usmievala sa. Bolo vidno, že ju to fakt baví. Či ako sme sa chodili kúpať, alebo ako sme vždy v piatok išli aj s bratom niekam na večeru – to bolo naše... A ako sme sa dívali na hokej a stávkovali, kto vyhrá,“ vymenúva pätnásťročná Zuzka v českom televíznom dokumente Pološero.

Začarovaný kruh Zuzka mala deväť rokov, keď jej mamu zavreli prvýkrát a jej brat Dušan mal sedem. Za to, že sa im zrútil svet, mohla zhoda viacerých nešťastných náhod. No stačila by aj jedna z nich. Osamelé matky totiž žijú ako na tenkom ľade. Stačí, že vážnejšie ochorejú, dlhšie obdobie nenájdu prácu a prídu o všetko...

V tomto príbehu bol začiatkom nešťastného dominového efektu Zuzkin a Dušanov otec, ktorý prestal platiť alimenty. Mama navyše prišla o prácu a zrazu nemala na nájom ani na jedlo pre deti. Vtedy sa ich život začal rúcať. Riešenie našla v nákupe elektroniky na lízing, ktorú hneď popredala. Dlh však nesplácala, takže pád iba oddialila. Horšie je, že keď ju odsúdili na osemnásť mesiacov, deti ju ani raz nemohli prísť navštíviť, lebo babička, u ktorej ostali, nemala na cestu do „kriminálu“. A po návrate z basy ju čakali ešte väčšie finančné problémy. Dlh na nájomnom za byt narástol natoľko, že ju z neho aj s deťmi ihneď deložovali. A nenapadlo ju nič múdrejšie, iba si znovu požičiavať peniaze a utekať pred zákonom, spolu s dcérou aj synom. Druhý trest bol oveľa prísnejší – šesť rokov. A najviac sa dotkol Zuzany a Dušana, ktorí skončili v detskom domove.

Puto spoza mreží Pliesť puto s pár mesačným dieťaťom spoza mreží je nemožné. Rovnako ako nenarušiť pevnosť jeho vlákien so staršími deťmi, keď mnoho uväznených matiek od nich delia stovky kilometrov. Či už sa o ich deti stará niekto príbuzný, alebo sú v detskom domove, na cestu za mamou im zväčša chýbajú peniaze. V Česku im sprostredkúva komunikáciu cez skype a vozí ich za nimi do väzníc v sprievode odborného asistenta Český helsinský výbor. Na Slovensku však podobne organizovaná pomoc chýba. Napriek tomu, že európsky parlament dávno upozorňuje, že fyzické a duševné zdravie matky a dieťaťa sú navzájom prepojené a že odtrhnutie detí od matky nie je humánne, ani väzenie pre matky s deťmi u nás neexistuje. Rovnako chýbajú štatistiky o počte slovenských väzenkýň s neplnoletými deťmi. Na otázku, či je vôbec šanca, že raz budeme mať takto špecializovanú väznicu, nám odpovedal podplukovník Adrián Baláž z Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže: „Momentálne v spolupráci s krajinami, v ktorých sa takýto trest vykonáva, o ňom sumarizujeme poznatky. A spracúva sa aj štúdia stavebného rozšírenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Nitra-Chrenová na priľahlom pozemku, kde by podobné zariadenie mohlo vzniknúť. Do konca roka 2020 by sa mali na základe očakávaných výsledkov prijať opatrenia k ďalšiemu postupu.“

Najčastejší dôvod, prečo európske matky končia za mrežami, je hospodárska kriminalita. Od Nežnej revolúcie stúpol ich počet vo väzniciach na Slovensku zo zhruba osem na pätnásť percent a stále má rastúcu tendenciu. V zahraničí sa pohybuje medzi pätnásť až osemnásť percent. Príčinou je emancipácia, ale aj rozvodovosť. Niektoré ambiciózne ženy to, v snahe vyrovnať sa mužom aj po materiálnej stránke, vezmú skratkou, napríklad cez cudzí bankový účet či firemnú pokladňu. Ale väčšina z nich začne kradnúť z číreho zúfalstva, lebo nemajú čím nakŕmiť deti. Keď sa pretrhne vzťah medzi matkou a dieťaťom, očividne je to zlé pre obe strany, ale väčšie a často nenapraviteľné následky nesie dieťa. Podľa psychologičky Sabine Ferran Gerhardtovej z univerzity v Akrone majú deti väznených matiek podobnú stigmu ako deti z rozvedených manželstiev. Zrúti sa im pocit bezpečia a pohody, cítia sa zahanbené, odmietnuté, osamelé, zmätené a trápi ich pocit, že to všetko je ich chyba. „Deti potrebujú vedieť, čo príde, a rodičia sú tí, ktorí im dávajú režim a hranice. Keď sa začne svet točiť mimo ich kontrolu, často hľadajú niečo, čo by zdanlivo mohli ovládať – drogy, alkohol, vzťah k jedlu... Čo pravdaže môže prerásť do rôznych závislostí a depresií, a nekončí sa to, ani keď sa ich mamy vrátia domov. Dokonca často, aj keď tieto deti dospejú, žijú svoje životy neustále na hrane,“ tvrdí výskumníčka Gerhardtová.

Pod dohľadom kápa V mnohých štátoch sveta väznice pre matky s deťmi existujú, ale všade majú trochu odlišné podmienky, za akých sa tam môžu spolu

„Priateľom som nepovedal, kde je mama. Veľmi mi chýbala.“ dostať. Zväčša platí, že iba v prípade, ak neexistuje príbuzný, ktorý by sa o dieťa postaral, a ak má dieťa menej ako tri roky. I keď niektoré krajiny akceptujú aj štvorročné či až päťročné deti. A aj podmienky v týchto väzniciach závisia od danej krajiny. V chudobných štátoch Strednej a Južnej Ameriky ako Salvádor, Peru či Argentína sú cely pre matky s deťmi dosť biedne. Ale aj tam zväčša majú jeden priestor podobný detským jasliam či škôlke s veselo farebnými stenami a obrázkami, detskými postieľkami a hračkami. Akurát, že ich strážia ženské dozorkyne s pištoľami pripevnenými na stehnách. Ale niet sa čo diviť, vzhľadom k tomu, že v týchto krajinách sú matky uväznené najmä pre delikty spojené s drogovou a násilnou trestnou činnosťou.

Vo väzniciach v Rusku, Estónsku, Chorvátsku či Kazachstane žijú deti väzenkýň do troch rokov v akomsi väzenskom detskom domove. Matky ich v ňom môžu navštevovať dva razy denne, zhruba na tri hodiny dokopy, tiež v prítomnosti dozorkýň.

Za mrežami vo svete V pokrokovejších krajinách, ako Poľsko, Fínsko, Portugalsko, Taliansko, Španielsko, s nimi môžu tráviť dvadsaťštyri hodín denne. Budovy, v ktorých sú uväznené, pripomínajú skôr prísne strážené ubytovne či domovy na polceste, aj s dvorom či detským ihriskom. Za ich brány pravdaže matky nemôžu, ale pre deti sa organizujú výlety do ZOO, do mesta, do múzea, aby sa aj ony necítili ako odsúdené. Na zdravý vývoj väzenkýň a ich detí dozerajú špeciálna pedagogička aj psychologička. Odsúdené navyše majú šancu diaľkovo študovať, takže mnohé vyjdú spoza mreží viac pripravené do života, ako keď za ne vstupovali. Štatistiky potvrdzujú, že aj vďaka tomu sa pravdepodobnosť, že sa k zločinu vrátia, znižuje na desať až tridsať percent, v závislosti od krajiny. Najbližšia takto pokroková väznica je v Světlé nad Sázavou v Česku. V nemeckých nápravno-výchovných ústavoch pre matky-trestankyne je stupeň humanity ešte väčší. V snahe vytvoriť viacgeneračné rodinné prostredie do nich umiestňujú aj niekoľko väzenkýň v dôchodkovom veku. Deťom prirodzene zastupujú babičky a ich matkám pomáhajú skúsenosťami, ktoré získali pri výchove vlastných detí. V Dánsku podobné väznice pripomínajú skôr malé osady, kde má každá mama s dieťaťom vlastný domček. Deti do siedmich rokov môžu bývať s nimi a staršie deti, až do pätnástich rokov, môžu prichádzať na víkendy.

Páchateľ – nedostatok lásky Iste, aj napriek najlepšej snahe si deti môžu pamätať mreže, dvere s kľučkou iba z jednej strany a uniformovaných strážcov s ozajstnými zbraňami. Jedna štúdia zaznamenala, že deti vychovávané v takomto prostredí majú do veku dvoch rokov výrazný záujem o zväzky kľúčov a že to môže byť znak psychickej traumy. Psychológovia však oponujú, že aj dieťa v domácom prostredí má v tomto veku výrazný záujem o zväzky kľúčov a že prostredie, v ktorom sa v tomto veku pohybuje, zaznamenáva len v akomsi druhom, neostrom pláne. Podstatnejšie je, či prežíva pocit pripútania a lásky. Lebo tie deti, ktorým sa láska nedostala, bežnejšie trpia omeškaním vo vývoji, rôznymi poruchami učenia, neschopnosťou nadväzovať kontakty, depresiami a ďalšími psychickými problémami. autorka je redaktorka týždenníka ŠARM zdroje: Businessinsider, Reuters, Indiana Low Journal, Realtruth, Yemen Times

ZO ŽIVOTA

text: tabita | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 156

NEPOZNAJÚ PRETVÁRKU ANI SPOLOČENSKÉ KLAMSTVÁ

Milované bodovanie

Dva týždne som sa v strese zobúdzala o štvrtej ráno a popoludní som s kŕčmi v žalúdku chodila pre neho do školy. Čo sa zase dozviem? Keď som dostala od učiteľky email o jeho agresívnom chovaní voči iným deťom, hneď na druhý deň som utekala za ňou. Videla moje kruhy pod očami, a súcitne ma núkala čajom a veľkými kockami čokolády. Utešovala ma, aká je rada, že ho má v triede a ako skvele sa baví na jeho vtipných komentároch. Len jej tam čosi nesedí.

vádzame a nezavaľujeme ho chemickými vzorcami namiesto najzákladnejších pravidiel slušného správania. Má Aspergerov syndróm, poruchu spadajúcu do autizmu. Prejavuje sa v obmedzení v sociálnych kontaktoch, v slabom záujme o vzťahy s rovesníkmi. V jeho vedeckých výskumoch ho nebrzdia žiadni kamaráti, ktorí by vyzváňali na naše domové dvere, že sa chcú ísť hrať futbal. Namiesto vzťahov s ľuďmi má čas riešiť gravitáciu v čiernej diere.

Kým sa ostatní rodičia rozprávali na lavičke alebo si listovali v časopise, ja som sa naháňala po ihrisku s loptou. Nikdy som nemala takú kondíciu ako v to leto. Cieľom nebolo mať zo syna olympionika. Cieľom bolo, aby nedostal hysterický záchvat zakaždým, keď nechytí loptu. Za takýto úspech dostal vždy bod. Bodovanie! Mali sme ho na všetko a syn ho miloval. Bodovali sa úlohy, zdravenie, poriadok, nové aktivity, ktoré bol ochotný vyskúšať. Keby ste videli to dojatie staršej susedky, ktorú po pol roku pozdravil! Ešte sa rozplývala na schodoch, keď si už syn doma zapisoval ďalší bodík. Počas týchto piatich mesiacov som sa celý čas utešovala tým, že aj Edisona vyhodili zo školy a pozrite sa, kam to dotiahol! Mimochodom, o Einsteinovi si zase mysleli, že je duševne zaostalý, pretože v predškolskom veku takmer nerozprával. Nastal deň D a syn išiel po prvýkrát do školy.

Aspergerov syndróm

Nemám rád cudzích ľudí

A tak sme opäť išli na diagnostiku a opäť Najbližšej rodine sa to dá vysvetliť a dosom vypĺňala dôverne známe otázky. Ten- konca javia aj veľké známky pochopenia. tokrát sa nám psychologička namiesto tri- Ale komu to ešte hovoriť? Ľuďom vo vlaku, dsiatich minút venovala niekoľko hodín. s ktorými cestujeme do Bratislavy? Syna zvládla zmotivovať, aby s ňou komunikoval. Stačilo mu dávať logické otázky a hlavolamy, a kde tu medzi ne vsunúť otázky, čo ju skutočne zaujímali. Nikdy by som neverila, čo všetko môže geniálny človek nevedieť. Načo si češeme vlasy a prečo sa druhým ospravedlňujeme? Nechápal slovné hračky, metafory, sociálne situácie. Nič „S týmito ľuďmi sedieť nebudem!“ znechutemu nehovorila pretvárka ani drobné spolo- ne kričí syn, keď po dlhom blúdení po vlaku čenské klamstvá. otváram dvere do kupé. Oznamujem mu, že Tak preto tá úprimnosť! Aspoň teraz mô- môže zostať stáť na chodbe, ale ja si sadžem vysvetliť vlastnej rodine, prečo im na nem – ruky mi totiž viseli takmer po zem, návšteve u nás vyčíta, že nám pojedli veľa čo som nosila jeho malú sestru. Naveľa si ovocia a jemu nezostane dosť vitamínov. sadol aj on. Zo všetkých strán sa obložil moK nevhodným poznámkam ho doma nena- jimi kabelami, aby sa ani kúskom obleče-

MAŤ TAK DOMA MALÉHO GÉNIA Ako sa štiepia atómy? Z čoho sa vyrába betón? Ako to, že strop nespadne? Rodičia geniálneho dieťaťa sa toho musia naučiť oveľa viac a čeliť aj ťažším výzvam. Okrem iného nepochopeniu okolia. Mnohí rodičia v kútiku duše túžime, aby naše dieťa bolo niečím výnimočné. Tí ambicióznejší ho, len čo sa narodí, zásobujú Mozartovými CD-čkami značky Baby Einstein, od štyroch mesiacov ho vodia na kurz angličtiny a v troch rokoch pridajú ešte ďalšie krúžky. Robia všetko možné, aby ich dieťa bolo popredu a oni sa mohli pochváliť, že majú doma génia...

Obyčajný pozdrav Patríme k tým rodičom, ktorým sa takéto dieťa už narodilo. Bez nášho pričinenia sa syn o prvácke učivo začal zaujímať už ako dvojročný. Čítať začal v troch rokoch a do rúk rovno bral encyklopédie o fyzike a chémii. To čítanie nám prinieslo veľkú úľavu. Utíchlo bombardovanie nekonečnými otázkami, na ktoré som stále častejšie nevedela odpovedať. Ako sa štiepia atómy? Z čoho sa vyrába betón? Ako to, že strop nespadne? Dovolila som si drobné vytrženie nad tým, aké šikovné dieťa máme...

Kto však nezdieľal moje nadšenie, bolo okolie. Hoci Matúšovi nerobilo žiadny problém sa zabaviť s príručkou o elektrických obvodoch, s ľuďmi mu to veľmi nešlo. Nezdravil susedov, nelákalo ho hrať sa s deťmi. Dospelí ho považovali za nevychovaného. Ako jeho rodičia sme sa stali terčom obvinení, že je obeťou našich ambícií: „V škole sa bude nudiť! Načo si ho naučila čítať?! A prečo sa radšej nehrá s inými deťmi?“ Keď mal päť rokov, takmer ho vyhodili zo škôlky, v ktorej sa šialene nudil. Nakoniec sme radšej odišli sami. Nebolo mi všetko jedno. Do začiatku školského roku zostávalo ešte päť mesiacov. A tak som spravila zoznam všetkého, čo sa dovtedy musí naučiť. Na vrchole zoznamu svietilo zdravenie ľudí – na zápise do školy sa odmietol rozprávať s riaditeľom školy, za úspech som považovala, keď pozdravil svojich starých rodičov. Ale boli tam aj ďalšie aktivity, napríklad šport.

2014 jún

„Namiesto vzťahov s ľuďmi má čas riešiť gravitáciu v čiernej diere.“

nia nemusel dotýkať spolusediacich. „Ja nemám rád cudzích ľudí!“ stihol pripomenúť ešte predtým, ako som mu strčila do ruky technickú encyklopédiu. Zaryte hľadím von oknom a ani mi nenapadne pozrieť sa niekomu z kupé do očí. Ich myšlienky sú vo vzduchu tak citeľné, že by sa dali krájať nožom. Prešiel prvý polrok v škole a my sme ho prežili bez ujmy na zdraví. S dojatím počítame desať jednotiek na vysvedčení. Samé jednotky má aj všetkých desať spolužiakov v triede pre mimoriadne nadané deti. Hurá! Niekde zapadol, niekde ho berú, má kamarátov. Učiteľky chápu, že je malý „aspík“. Chápu jeho vedecké záujmy a kolektívne nezáujmy. Trieda pre nadané deti pre nás nie je žiadna elita. Je to nutnosť. Miesto, kde nás nechajú dýchať. Deti vraj prídu k nám preto, aby nám priniesli to, čo nám chýba, aby nás niečomu naučili. Ako ma vždy trápilo, čo si o mne pomyslia druhí ľudia! A ako ľahko som sa od nich nechala osočovať. Pri synovi som absolvovala niekoľkoročný tréning asertivity. Pri ďalšom hysterickom záchvate v preplnenej električke, kde mu niekto pred nosom obsadí miesto pri okne a s vyvýšeným sedadlom, ani okom nemrknem. Presne viem, čo mám spraviť, aby sa syn upokojil čo najrýchlejšie a slnko nám zas svietilo na cestu. To on ma naučil nájsť si na všetko prepracovaný systém, ktorý funguje.

PORTRÉT

text: jana čavojská | foto: martin fabry

nota bene 156

INZERCIA

DETI, KTORÉ ROBIA VEĽKÉ VECI

MALÍ HRDINOVIA Záchrana života, starostlivosť o blízkych, pomoc kamarátom, spolužiakom alebo komukoľvek, kto ju potrebuje, pomoc prírode a zvieratám. Niekedy je neuveriteľné, čo všetko deti dokážu. Ak viete aj vy o dieťati, ktoré urobilo veľkú vec, prihláste ho do konca júna do súťaže Detský čin roka. Ukážete tak deťom aj dospelým, že skutočné hodnoty majú stále vo svete zmysel. Tak ako to ukázali deti z nasledujúcich príbehov.

Dominikin web Dominika Geregová zo 7. A z Banskej Bystrice vytvorila webstránku www.deti-detom.sk. Predáva cez ňu predmety, ktoré vyrobila ona sama alebo iné deti. Všetky získané peniažky putujú malým pacientom Onkologického oddelenia DFN v Banskej Bystrici. Dominika teda trávi voľný čas výrobou náramkov, kľúčeniek, náušníc a ďalších darčekových predmetov a vedie internetový obchod. Navštevuje deti na onkológii, aby ich trochu potešila a povzbudila, ale aj naučila vyrábať rôzne drobné maličkosti. Čas v nemocnici im ubehne rýchlejšie. Dominikini učitelia nazvali siedmačku „detským anjelom“.

Martin ako náhradné oči Martin Zubatý z 9. triedy z Jacoviec je veľkou oporou silne krátkozrakému spolužiakovi

2014 jún

Lukášovi. Lukáš vidí iba to, čo má priamo pred sebou, navyše je farboslepý. Na tabuľu nedovidí ani z prvej lavice. Našťastie má kamaráta Martina. Martin mu tlmočí všetko, čo sa na tabuli deje. Vysvetľuje mu, diktuje alebo píše poznámky, pomáha s rysovaním. S Lukášom trávi čas aj po vyučovaní. A to všetko celých deväť rokov na základnej škole.

Vlasta ako hlava rodiny Vlasta Jendroľová z 9. triedy z Klinu sa ešte ako dieťa stala zhodou smutných okolností hlavou rodiny. Po jej narodení diagnostikovali jej mamičke chorobu, ktorá ju pripútala na invalidný vozík a ochromila jej mozog. Otec je neustále v práci, aby uživil rodinu. Vlastu a jej dvoch starších súrodencov vychovali starí rodičia. No tým postupne ubudlo síl, deťom hrozil detský domov. Starší súrodenci nakoniec odišli na strednú školu mimo obce. A Vlasta sa stala novou hlavou rodiny. Jej denný režim vyzerá úplne inak ako deň jej rovesníkov. Keď príde zo školy, musí nachystať jedlo pre mamu, nakŕmiť ju a prebaliť. Potom sa musí postarať

o domáce zvieratá. Keď ich nakŕmi, vyberie sa na lúku po kravu. Podojí ju a odvedie do maštale. Potom si robí úlohy, učí sa a upratuje. Na seba, kamarátky a bezstarostné behanie po vonku má čas – ak vôbec – až keď si splní všetky povinnosti.

Kristínka ako opora rodičom Kristínka Štepanyová zo 4. triedy z Komjatíc prežila už ako malé dievčatko neuveriteľne smutnú udalosť. Jej trojročný braček Šimonko ochorel na leukémiu. Rodičia s ním odišli do nemocnice do Bratislavy. Kristínka sa zatiaľ doma starala o dom, psíka, mačičku, bojovala so strachom o bračeka, učila sa do školy a čakala, kým sa rodičia a vyliečený braček vrátia domov. Žiaľ, Šimonko po troch týždňoch zomrel. Kristínka bola oporou svojim rodičom a dospelým ukázala silu bojovať so smutným osudom.

Pavlínka v horiacom dome Pavlína Zemešová zo 7. ročníka z Bratislavy zbadala, ako začal horieť dom jej tety. Teta

schytila tri svoje deti a vybehla von. Štvrté, najmladšia Mirka, zostala vnútri. Pavlínka bez váhania vbehla do horiaceho domu a hľadala kočík s bábätkom. Vybrala z neho dieťa a bežala von. Nevšímala si, že jej oheň popálil ruku. Vonku sa sústredila na malú Mirku. Obliala ju vodou, dievčatko však nereagovalo. Pavlínka sa rozplakala, myslela si, že sa Mirka zadusila. Záchranárom zo sanitky sa ju, našťastie, podarilo oživiť. Pavlínka je sirota, mamička jej zomrela skôr, ako začala chodiť do školy, a otec ju potom opustil. Jej mamička by na ňu bola teraz určite veľmi hrdá.

Natálka ako najlepšia sestrička Natália Balogová zo Šumiaca v prvej triede na základnej škole riešila vážnejšie problémy než ako napísať prvé písmenká. Jej sestrička Sandra mala leukémiu krvi. Iba Natálka bola vhodnou darkyňou kmeňových buniek. Najprv jej robili odber z ruky, kmeňové bunky však sestričkin organizmus odmietol. Tak Natálku začali pripravovať na odber kostnej drene. Musela zostať doma, aby sa v škole v kolektíve detí nenakazila. Bolestivý chirurgický zákrok absolvovala v bratislavskej onkologickej nemocnici. Nanešťastie, ani kostná dreň sa neujala na sto percent. Malá Sandra po pár mesiacoch boj s chorobou prehrala. Natálka bola pri nej do poslednej chvíle... Táto rómska rodina prežíva veľa trápenia. Ďalšie dieťa, malý synček, má detskú mozgovú obrnu. Možno pod vplyvom všetkých týchto udalostí sa Natálka chce stať lekárkou, aby mohla pomáhať chorým deťom. Preto sa snaží učiť na samé jednotky.

Naozaj dobrí kamaráti Rodine Csabovcov z Lučenca sa zrútil celý svet v deň, keď im lekári oznámili, že ich šestnásťročná dcéra má leukémiu. Zostala v nemocnici v Banskej Bystrici a jej o rok mladšia sestra Frederika s ňou mohla byť v kontakte len vďaka mobilu. Frederikini kamaráti a spolužiaci sa rozhodli rodine pomôcť. Zorganizovali divadelné predstavenie a vyzbierané vstupné venovali Csabovcom. Tí financie potrebovali na lieky aj benzín, za chorým dieťaťom museli dochádzať z Lučenca. Ešte dôležitejší však bol pocit, že na nich niekto myslí a snaží sa im v ťažkej situácii pomôcť.

Zbierka pre utečencov Gabriele Čepičanovej zo 7. triedy z Bratislavy raz jej sesternica povedala, že vyhorel utečenecký tábor v Gabčíkove, v ktorom pracovala. A že ľuďom, ktorí mali aj dovtedy veľmi málo, nezostalo vôbec nič. Gabika sa rozhodla pomôcť. Ako predsedníčka detského parlamentu na svojej škole zorganizovala zbierku šatstva. Žiakov a ich rodičov o nej informovali v školskom rozhlase, žiackych knižkách a na rodičovskom združení. Zbierka bola taká úspešná, že sa s oblečením museli dvakrát otočiť dve autá do Gabčíkova a naspäť. Úspech zbierky inšpiroval Gabiku a jej kamarátky k ďalšej akcii. Deň po Mikulášovi vyhlásili zbierku s názvom Podeľ sa s tým, čoho máš veľa. Bola to zbierka sladkostí, ktorých ona a jej spolužiaci dostali od rodičov (teda od Mikuláša) veľa. Zaniesli ich deťom do utečeneckého tábora. A Gabika si zo všetkého odniesla dôležitú skúsenosť: Pomáhať nie je ťažké, len treba chcieť a dostať ten správny nápad.

EKO

text: daniel šlosár, štefan szabó | foto: daniel šlosár

nota bene 156

Ako to funguje?

ČÍM TEPLEJŠIE, TÝM VIAC CHLADÍ

SOLÁRNA CHLADNIČKA Chcete si zhotoviť jednoduchú chladničku, ktorá vám v horúcich dňoch bude chladiť bez spotreby akejkoľvek energie? Združenie SOSNA opäť ponúka skvelý nápad. Podobne, ako pri predchádzajúcich návodoch, aj teraz sme sa inšpirovali „chudobnými“ krajinami. Ľudia v nich sú navyknutí riešiť si problémy sami – maximálne účinne s minimom vynaložených prostriedkov. Na trhoviskách tropických oblastí nenájdete moderné chladničky na elektrinu, ale chladničky vytočené miestnymi hrnčiarmi z miestnej hliny. Pot cooler – kvetináčový chladič, je obľúbený medzi farmármi teplých oblastí. Pomáha uchovať čerstvé potraviny, chráni ich pred hmyzom a napríklad v Španielsku sa tento systém už stáročia používa na chladenie pitnej vody.

Nárast teplôt vplyvom globálnych klimatických zmien zvyšuje aj potrebu potraviny chladiť. No zároveň je stále dôležitejšie, aby sa zmenšoval objem vypúšťaných skleníkových plynov. Preto Pot cooler predstavuje jedno z dobrých lokálnych riešení oboch problémov.

Solárna chladnička Funguje na známom princípe ochladzovania povrchu telesa pri odparovaní vody. V Egypte jestvuje dôkaz, že chladenie od-

2014 jún

parovaním sa používalo už asi 2500 rokov p. n. l. Na freskách je znázornené, ako poddaní využívajú porézne poháre s vodou, ktoré zvyšujú prúdenie vzduchu okolo nich. Využívali sa na chladenie vody aj potravín. Tieto poháre sa používajú dodnes a nazývajú sa zeer. Vďaka solárnej chladničke nebudete potrebovať väčšiu chladničku, čo bude mať pozitívny vplyv na spotrebu elektrickej energie. Dá sa tiež využívať ako prenosné zariadenie na rekreačné účely.

Zariadenie je skonštruované z dvoch poréznych nádob, medzi ktorými sa nachádza mokrý piesok. Vrch je prikrytý mokrou handričkou alebo pokrývkou. Slnečná chladnička chladí, keď sa voda odparuje, takže chladenie funguje najlepšie v horúcom a suchom podnebí. Musí byť umiestnená v exteriéri, na priamom slnku, na suchom vetranom mieste tak, aby sa voda rýchlejšie odparovala smerom von. Odparovanie vody ma tendenciu fungovať zle alebo vôbec v oblastiach s vysokou relatívnou vlhkosťou okolitého vzduchu.

Čo potrebujete?

• 2x keramický kvetináč (vypálený, z hrnčiarskej hliny, bez glazúry),

• 1x izolačná páska, • 1x miska na prikrytie (môže byť keramická podložka pod kvetináče), • jemný potočný piesok.

Ako na to? V potoku si naberiete potočný piesok, ktorý preosievaním cez sito zjemníte na piesok. Zrná nesmú byť väčšie ako špendlíková hlavička. Izolačnou páskou zalepíte dieru na dne obidvoch kvetináčov. Väčší z kvetináčov musí byť bez glazú-

ry, aby jeho steny prepúšťali vodné pary. Na dno väčšieho kvetináča nasypete piesok tak, aby po vložení menšieho kvetináča boli vrchné okraje oboch kvetináčov v jednej rovine. Vnútorný kvetináč vycentrujete tak, aby vzniknutá medzera medzi kvetináčmi bola všade rovnaká. Medzeru vysypete pieskom až mierne pod okraj kvetináčov tak, aby bol po obvode kvetináčov plytký žliabok. Vzniknutý žliabok vám uľahčí nalievanie vody do piesku. Zoberte si keramickú misku (podložku pod kvetináč), ktorá bude tvoriť pokrývku chladničky a ktorá je natoľko veľká, že prekryje celé hrdlo vnútorného kvetináča. Aj do tejto prikrývky nasypte piesok do 1/3 výšky okraja misky. Pomaly lejte na piesok medzi kvetináčmi vodu a lejte ju dovtedy, kým piesok ešte saje. Pokiaľ by vám ostala prebytočná voda na povrchu piesku, vylejte ju. Chladničku vyložte von na priame slnko, najlepšie na miesto chránené pred vetrom. Do vnútorného kvetináča uložte potraviny na chladenie, prikryte ho miskou a piesok tiež opatrne zalejte vodou. Raz za čas skontrolujte vlhkosť piesku, ak vyschne, dolejte vodu.

Naše skúsenosti Merania, ktoré sme robili v Ekocentre SOSNA, ukázali, že chladnička funguje aj v našich ze-

mepisných a teplotných podmienkach. Vnútorná teplota chladničky klesá veľmi rýchlo a čím vyššia je vonkajšia teplota, tým je nižšia vnútorná teplota. Pri ideálnych podmienkach a dobrej stavbe je možné dosiahnuť vnútornú teplotu chladničky 6 C°. Ideálne sa chladia nápoje, zelenina a ovocie, ktoré ostanú dlhodobo čerstvé a chránené pred škodcami. Ak sa použije vnútorná nádoba neporézna, teda nepriepustná, je možné používať na chladenie vodu, ktorá nespĺňa hygienické minimá bez toho, aby sme si kontaminovali potraviny. To je užitočné najmä v oblastiach, kde je sucho a pitná voda je obmedzená komodita.

Viete, že pri solárnej chladničke: •Na chladenie nepotrebujete žiadnu elektrickú energiu?

•Čím horúcejší deň, tým chladnejšie potraviny? •Pri chladení nevypúšťate žiadny freón ani iné, pre klímu nebezpečné látky?

•Zmenšíte vlastnú ekologickú stopu? Viac o činnosti občianskeho združenia SOSNA nájdete na stránkach www.sosna.sk a www.facebook.com/ekocentrum.sosna

PÚTNIK

text: vladimír kampf | foto: danubestory

nota bene 156

2014 jún

V moldavskej dedinke Džurdžulešť chystajú svadbu.

Zákruta Schlögen v Rakúsku. Dunaj akoby sa chcel vrátiť späť.

NULA JE DOBRE, ZLE SÚ VŠETKY OSTATNÉ KILOMETRE

DUNAJ NEEXISTUJE! Je to rieka, ktorá miluje Európu. Len tak si ňou kľučkuje, aby si čo najviac predĺžila cestu kontinentom. Škoda, že dunivý názov, ktorý má, je len vžitý omyl. Aj o tom je nový dokument danubeStory. Pred dvoma rokmi padlo rozhodnutie nakrútiť dokumentárny film o ľuďoch a rieke. Ľudia boli pre nás dôležití. Vymysleli sme si výlet po prúde rieky a kopu návštev u niekoho v každej z krajín, ktorými Dunaj preteká. V súčasnosti ich je desať: Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko a Ukrajina. Možno už onedlho bude z Ukrajiny Rusko. A čo potom? Kto vie, kedy sa zasa budú posúvať hranice štátov pri Dunaji... V našom filme hovoria ľudia jazykom, ktorý bežne používajú, a obaja ukrajinskí hrdinovia hovoria po rusky. Dunaj meria takmer tritisíc kilometrov, boli sme dva roky na cestách. S Jankou Čavojskou, ktorá je rovnocenným partnerom nášho šialeného nápadu, sme ho prešli minimálne tri razy tam a naspäť v aute a minimálne raz na palubách nákladnej lode, osobných lodí a tlačných remorkérov. Veľké dobrodružstvo! A pátranie po osudoch rieky a ľudí okolo nej. A problémy.

Tých bolo! Keď bolo všetko dohodnuté a pripravené, tak sa nám vysmialo aspoň počasie. Veľká voda, horúčavy, dažde, zima bez jedinej snehovej vločky... Na zbláznenie. Takmer všetko bolo nakoniec inak.

Fúzatý bitkár Prvý vážny problém má Dunaj už pri svojom zrode. Podľa geografov vzniká sútokom dvoch horských bystrín, Bregu a Brigachu v Čiernom lese v Nemecku. Pozor, v nemčine sú to dve dámy: tá Breg a tá Brigach. Spájajú sa pri mestečku Donaueschingen. Tam vzniká Dunaj. Aspoň tak to vidia geografi. Lenže v Donaueschingene je pri malom zámočku mohutná vyvieračka. Tá po pár metroch ústi do Brigachu. Miestni si myslia, že práve tu je prameň Dunaja. To príliš nevonia hostinskému so skrútenými fúzami Franzovi Doldovi, na ktorého pozemku vyviera Breg. Má tam krčmu a veľký nápis, že práve tu je prameň Dunaja. Presne taký, ako majú pri vyvieračke dolu.

Stalo sa, že keď si Franz prišiel vybavovať účty s ľuďmi od zámku, dali si aj chlapsky po papuliach. Pre Dunaj. Pri Brigachu má farmu Hansjörg Hainsman. Je to pokojný muž. Nikoho nebije, aj keď je to mohutný biosedliak, od ktorého by asi nikto nechcel ranu. Tabuľka na jeho pozemku ohlasuje iba prameň Brigachu. Hansjörg chová kravy a sníva o tom, že raz prejde okolo celej druhej najdlhšej rieky v Európe. Stal sa pre nás prvým hrdinom príbehu Dunaja.

Suché koryto Tri konkrétne pramene plus sútok. Slušný chaos. Všetko je aj tak zbytočné – keď už je od sútoku jasné, že Dunaj by mohol byť Dunaj, je zrazu po ňom. Väčšiu časť roka sa všetka voda z neho stráca v kamennom dne a presakuje do podzemných jaskýň. Keď poriadne neprší alebo sa práve netopí sneh a ľady, zostáva koryto suché. Kopa vody, viac než v Hrone v Banskej Bystrici z mladého

V mieste, kde je najširší, meria Dunaj takmer tri kilometre.

Dunaja, zmizne po dvadsiatichôsmich kilometroch od Donaueschingenu. Podzemím prekľučkuje o dvadsať kilometrov južnejšie, kde sa dostáva na povrch ako riečka Aach. Hups a je po Dunaji. Aach sa vlieva do Bodamského jazera, z ktorého vyteká Rýn. Všetka voda z Dunaja končí v Rýne, hoci Dunaj má na mále už pri prameni Bregu u fúzatého Franza. Vyviera len pár desiatok metrov od rozvodia Dunaja a Rýna. A kde je Dunaj? Nikde. Sucho. Jeho koryto sa musí spoliehať na najbližší potok Krahenbach. Dunaj väčšinu roka nie je Dunaj, ale len nejaký bezvýznamný nemecký potôčik. Dunaj má na mále aj pri Passau, na hranici Nemecka a Rakúska. Vlieva sa tu do neho Inn, ktorý je mohutnejší, prináša viac vody, ale je kratší. Takže tá voda, ktorá sa už valí aj Slovenskom, možno pramení v Alpách a volá sa Inn. Nakrútili sme vôbec film príbehov ľudí okolo rieky, ktorá napriek nejasnému a ľahko spochybniteľnému začiatku nesie meno Dunaj?

Rozprávkovú krajinu horného toku po prúde strieda iná realita.

Nula je dobre A jeho koniec? Ďalšia katastrofa. Dunaj sa vlieva do Čierneho mora rozsiahlym územím vodného sveta. Dunajská delta je prístupná len na člnoch a lodiach. Celá, až na malý ukrajinský kúsok, patrí Rumunsku. Dunaj z nej odteká troma hlavnými ramenami. Severné Kilijské rameno je hranicou s Ukrajinou. Ukrajinci sú presvedčení, že Dunajský kilometer nula

„Nešťastná rieka, ešte aj jej dĺžka je sporná.“ je pri ústí Kilijského ramena. Prečo nula? Dunaj je jedna z mála riek na svete, ktorá je kilometrovaná od ústia smerom k prameňom či zdrojnici. Ukrajinci každý rok pred zimnými búrkami mohutný monument s obrovskou nulou odvážajú na údržbu. Vyčistia ho, pekne ponatierajú a na jar ho odvážajú naspäť. Nie

však na pôvodné miesto, ale približne o pätnásť až dvadsať metrov ďalej. Toľko nánosov každoročne doplaví rieka. Ukrajinská nula sa posúva po nich. Na otázku, či náhodou nie je tá nula zle, že ten prvý kilometer je už nejaký dlhý, odpovedajú správcovia tamojšieho parku, že nula je predsa dobre a zle sú všetky ostatné kilometre. Nešťastná rieka, ešte aj jej dĺžka je sporná. Nevadí. Oficiálny dunajský kilometer nula je aj tak takmer na konci prostredného Sulinského ramena v meste Sulina. Kedysi na sútoku rieky a mora stál maják. Ten je už dnes niekoľko kilometrov vo vnútrozemí. Dunaj tu vytvára najmladšiu pevninu Európy. Že je už dnes maják kusisko na suchu nikomu neprekáža. Rovnako, ako tabuľa s nulou. Tretie svätojurské rameno končí v malebnej dedinke Sfantu Gheorghe. Keby som si mohol vybrať, bol by toto koniec Dunaja. Hansjörg na začiatku a malá dedinka na konci. Na oboch miestach kravy a pocit pohody. Zo Sfantu Ghe-

nota bene 156

2014 jún INZERCIA

Dlhá čiara života Arťom Haralambie. V Dunajskej delte ešte žijú aj lovci žiab.

orghe sa nedá len tak odísť. V lete sem síce plávajú lode z mesta Tulča každý deň, v zime však majú sotva jeden spoj. Aby to aj s koncami bolo ešte zložitejšie, Rumunsko si z neho vybudovalo skratku k Čiernemu moru do prístavu Konstanca. Dunaj sa ňou dostane na svoj koniec takmer o dvesto kilometrov skôr.

Sprcha vedľa postele Počas prípravy a nakrúcania filmu príbehov ľudí okolo Dunaja sme prešli jeho brehy minimálne tri razy hore dolu. Zoznámili sme sa s desiatkami ľudí, navštevovali sme regionálne redakcie, pýtali sa, chodili po miestnych úradoch. To najdôležitejšie však bolo, že sme mali oči otvorené a vnímali sme život okolo rieky. Príbehy sme nenašli na internete, ale priamo na mieste. Väčšinou sú to ľudia, ktorých nenájdete nikde inde, iba v našom filme. Každý deň v inom hotelíku. Do niektorých sme sa vracali, inde sme zostali aj pár dní. Najväčšia zima nám bola po návrate z poslednej cesty k Čiernemu moru. Pri ceste na Slovensko sme prespali kdesi v Rumunsku. Aby sme ušetrili, tak v športovo-relaxačnom komplexe zaujímavého páriku ľudí. Vyzerali, akoby práve predali kolotoče a rozhodli sa podnikať v cestovnom ruchu. Do rána bola v izbe väčšia zima, ako vonku. V maďarskom Dunaföldváre majú zasa pri ceste motel so sprchovým kútom v izbe vedľa postele. Žiadne dvere. Len sprchový kút. Najlacnejšie spanie sme našli v rumunských

Karpatoch pri ceste naspäť od Dunaja. Necelých desať eur za dvojposteľovú izbu. Aj toľko bola hodná, postele sa na postele len podobali. Najdrahšie sme prespali niekde v Nemecku u Číňanov. Nič moc, ale za sedemdesiat. Museli sme šetriť takmer na všetkom. Na nízkom rozpočte sme sa snažili urobiť zaujímavý dokument, ktorý by bol aspoň svetovým štandardom.

Bonbóny a samohonka Najväčšiu obavu sme mali z nakrúcania v jedinej pridunajskej dedine v Moldavsku. Moldavsko má sotva pol kilometra ľavého brehu rieky a na ňom leží Džurdžulešť. Má tritisíc obyvateľov. Kým v iných krajinách sme museli prejsť stovky kilometrov, keď sme chceli zachytiť život dôkladne, v Moldavsku stačilo ubytovať sa v jedinom mizernom hotelíku na hranici s Rumunskom. Nie, že by nebol súčasne aj na hranici s Ukrajinou, ale k Rumunsku to mal oveľa bližšie. Izba s kopou kvetov v kvetináčoch a spoločnou sprchou a toaletou. Okrem nás tam prespávali aj kamionisti. Jedno z najhorších ubytovaní. V Džurdžulešti sa však nakrúcalo skvele. Ľudia sú tam neskutočne srdeční. Zo zimného nakrúcania sme odchádzali dojatí. Na cestu sme dostali peceň chleba, konfety (bonbóny predávané na váhu) a samohonku (domácu pálenku). Z ciest sme si tiež priniesli jabĺčka a koláčiky. Všetci ľudkovia, ktorých sme stretli, boli úžasní. Janka odchádzala dojatá a uplakaná. A náš

Petre asi tiež uronil slzičku. Moldavský Petre... Najprv sa tváril nevrlo. Vo svojom kráľovstve, v kultúrnom dome, ktorému šéfuje, nás najprv odbil: „V Džurdžulešti sa nič nedeje,“ povedal a odchádzal. Vo dverách sa však otočil: „Len v sobotu máme svadbu a v nedeľu tancujeme náš špecifický tanec uprostred dediny. Prichádzajú starí, mladí. Veľa ľudí.“ Malý frflavý Petre sa nakoniec ukázal ako náš najlepší produkčný. Počas nakrúcania druhého dielu vybavil všetko okamžite a v Moldavsku sme sa zdržali len dvadsaťštyri hodín. Janka na ňom ocenila aj to, ako sa na svoj vek o seba stará. Fascinovalo ju, že sa holí pod pazuchami...

Zbohom kamera! Na konci každej cesty sme sa cítili skvele. Boli sme radi, že sa nám darí. Radosť nám však vždy trochu rozbabrala nejaká nepríjemná udalosť. Pri odchode z Moldavska nám colník nekompromisne naparil šesťdesiateurovú pokutu. Za tie ich cesty... Cestný poplatok sme mali zaplatený na sedem dní. Odchádzali sme ôsmy deň. Vraj sa s tým nedalo nič robiť. Zvláštne je, že cestný poplatok sa v Moldavsku dá zaplatiť len na colniciach. Moldavské cesty pri tom vyzerajú hrozne. Z auta nám tam opadali všetky ochranné plasty spod motora. Infarktová situácia nastala v meste Sulina, rovno na dunajskom kilometri nula. Podarilo sa mi utopiť jednu z kamier. Tú novšiu. Mala sotva tri mesiace. Nakrúcali sme z betónového móla v prístave, kde kontrolujú námorné lode. Stačila

chvíľa nepozornosti a kamera aj s mikrofónom a statívom boli vo vode. Najhoršie je, že sme prišli o kľúčový objektív. Superširokáč na efektné zábery, ktoré mali diváka ohúriť a vtiahnuť do deja, bol tiež na dne. Chvíľu mi trvalo, kým som to rozchodil. Janka sa bála, že ma šľak trafí. Hneď jej napadla otázka: Kto nám ho vytiahne? Nikto. Silný prúd, veľká voda a hĺbka aj dvadsať metrov. Možno viac. Nechcel som to vedieť. Je jasné, že keď sa človek túla, môže sa pritrafiť všeličo. O tom, že môžeme niečo nechtiac utopiť, sme sa rozprávali. Boli sme teoreticky pripravení aj na to, že by nás mohli okradnúť. Alebo že sa nám pokašle auto. Ale keď to príde a keď je to naozaj pre blbosť, je to ťažké. Utopil som ju nechtiac symbolicky na najvzdialenejšom bode našej dunajskej cesty. V delte Dunaja. V malebnej delte európskej Amazonky. Na oficiálnom kilometri nula v Rumunskom mestečku Sulina v prostrednom ramene delty. Možno na konci Dunaja. Dunaj nemá jasný koniec. Ale to už viete.

Premiéra filmu Bratislavská premiéra filmu danubeStory sa koná 11. júna o 19.00 v KC Dunaj na Námestí SNP (vchod zozadu z Nedbalovej ulice 3). Vstupné: 4 eurá. Neskôr si film môžete pozrieť v kinách a na CD nosičoch, ktoré si môžete objednať na adrese: www.danubestory.eu.

Takmer tritisíc kilometrov dlhá rieka dostala meno po rímskom bohu rieky Danubiovi. Spája rozdielne svety a národnosti. Bohatším ľuďom osud nadelil žiť bližšie k prameňom, chudobnejším bližšie k ústiam. Je zásobárňou pitnej vody pre štyridsať miliónov ľudí. Ako dlhá čiara života preteká Dunaj desiatimi európskymi krajinami, krížom cez polovicu kontinentu. Vo svetovom rebríčku je na desiatom mieste. Povodie zaberá desatinu rozlohy európskeho kontinentu. Od miesta vzniku k moru klesne o sedemsto metrov. Od prameňov to má trikrát bližšie k Severnému moru a až štyrikrát bližšie k Stredozemnému moru. Okolo Dunaja žije vyše päťtisíc druhov zvierat a dvetisíc druhov rastlín. Najtajomnejšou obyvateľkou dunajských vôd je vyza. V delte rybári občas ulovia päťmetrové, stokilové kusy. Vody Dunaja znečisťuje stošesťdesiatpäť miliónov ľudí. Našťastie samočistiaca schopnosť prúdiacej vody zostáva zachovaná. Cestou naberá tristo prítokov. Na viac než tridsiatich z nich je možná obchodná plavba. Na Dunaji je viac než sto prístavov. Do Čierneho mora prinesie rieka každý rok až stodvadsať miliónov ton nánosov a rozpustených minerálnych látok. Z hlavného toku a ramien ročne vylovia rybári viac než pol milióna ton rýb. Brehy Dunaja spája 130 mostov. Najdlhší z nich, medzi rumunským Kalafatom a bulharským Vidinom, má takmer dva kilometre. Na päťstokilometrovom úseku Rumunska a Bulharska spájajú brehy rieky len dva mosty. Na hranici Rumunska a Srbska je vybudovaný most, ktorý z Rumunska nevedie nikam, len na neobývaný ostrov.

Proti srsti

text: elena akácsová | foto: archív mc

nota bene 156

2014 jún

text: zuzana mojžišová

kultúra

KEDY SA Z RODIČOV STÁVAJÚ ZASA DETI?

O MINULOSTI, KTORÁ NÁS DOBIEHA V PRÍTOMNOSTI

MAMA IDE NA VÝLET

PANI ZITA SA PRESŤAHOVALA

Mám už dosť veľa rokov na to, aby sa o mňa moja mama nemusela báť. Napriek tomu je celá nesvoja, kedykoľvek vystrčím päty z mesta. Ale situácia sa môže rýchlo otočiť. Neviem, kedy sa to presne stalo. Kedy sme si s mamou vymenili roly a ona začala byť z nás dvoch tá závislejšia. Kedy som sa začala o ňu strachovať tak, ako sa ona celý život bojí o svoje deti. Že sa tá zmena udiala, som si uvedomila naplno vo chvíli, keď sa mama chystala na výlet do Prahy. Išla na radostné stretnutie s kamarátkami, na miesto svojich univerzitných štúdií, študentských lások, mokrých štvrtí. Išla na príjemnú udalosť do kedysi dôverne známeho prostredia, a predsa sa bála tej cesty tak, že dlho zvažovala, či vôbec má niekam ísť. Hľadala tisíc dôvodov, prečo to nejde, že nerada spí v cudzom prostredí, že ju bolia nohy od dlhého chodenia, že ja určite zabudnem pravidelne polievať sadeničky, čo si pestuje na balkóne. Tento mamin výlet do Prahy, v podstate jej prvý samostatný výlet po mnohých rokoch, odkedy je na dôchodku, som prežívala podobne, ako keď rodičia vychystávajú po prvýkrát v živote svoje dieťa do letného tábora. Neustále som kontrolovala, či má všetky potrebné lístky, miestenky, doklady, peniaze, telefónne čísla, či ju na stanici bude niekto čakať, kedy a kde. V deň D som ju napriek jej protestom, že to zvládne aj sama, odviezla na stanicu, vyložila na vlak, overila, či sedí na správnom mieste. Dožadovala som sa, aby sa mi hlásila hneď, ako vlak vyjde z Bratislavy, potom keď dorazí do Prahy a ubytuje sa. Chcela som od nej všetko to, čo chce ona celý život od prvého pionierskeho tábora odo mňa, kedykoľvek vyrazím z mesta, čo dávno považujem za zbytočné a miestami aj otravné. Zrazu som ten rodičovský strach pochopila. Každý deň som s ňou viackrát telefonovala a zisťovala, či je všetko v poriadku. A mama sa dobrovoľne mojej kontrole podriaďovala a bezstarostne mi hlásila, kde bola, s kým sa stretla, čo jedla, čo pila, aj ako sa vyspala. Kde sa podela tá samostatná a odvážna žena, čo roky dokázala s noblesou zvládať bandu oprsklých gymnazistov, čo zožrali všetku múdrosť sveta? Kde sa podela šarmantná žena, ktorá dokázala nadviazať družný rozhovor s kýmkoľvek, a to aj v jazyku, ktorý neovládala? Kde sa podela hlava rodiny, ktorá celé desaťročia riadila pevnou rukou domácnosť na-

miesto manžela s hlavou vo hviezdach? Rozmýšľala som nahlas pred kamarátkou, v čom je tá situácia detí a starších rodičov idúcich na výlet taká podobná. A ona, matka s čerstvo vypraveným dieťaťom do školy v prírode, mi povedala, že je to nerovnováhou zlých a dobrých skúseností. Deti majú výrazný nedostatok vlastných zlých skúseností so svetom. Zatiaľ žili chránení rodičovskými airbagmi, takže nemajú veľa dôvodov neznámemu svetu neveriť a báť sa ho. Preto sa rodičia boja aj za ne. U starších ľudí je to presne naopak, zlých skúseností majú až príliš, schytali už všeličo za seba, za svoje deti i rodičov. Čím sú starší, tým je ku nim okolitý svet adorujúci mladosť, rýchlosť a technológie, neúprosnejší, nezrozumiteľnejší a menej láskavý. Preto musíme byť my, ich deti, odvážne aj za nich. Náš stredný vek nám dočasne poskytuje výhodu príjemnej vyváženosti dobrých a zlých skúseností. Práve toľko, aby sme mali dostatok rozvahy a nevrhali sa po hlave do nezdravo riskantných situácií, ale aj dostatok odvahy nestiahnuť sa do ulity, ale popasovať sa s novými výzvami a situáciami, keď už sa v nich ocitneme. Nedá sa zabrániť tomu, aby sme s vekom nemali čím ďalej, tým viac skúseností. Môžeme sa svetu vyhýbať, uzatvárať sa do bubliny bezpečných návykov, to nás však pred zlými situáciami aj tak neuchráni. Naopak, strácame každodenný návyk sa s nimi so cťou vysporiadať, a čo je najdôležitejšie, strácame šancu premieňať zlé situácie na dobré skúsenosti. Ono v podstate skúsenosť sama o sebe nie je dobrá ani zlá. Iba my ju takou v našich spomienkach dodatočne robíme. Mama je už doma z výletu, trochu zmokla, už je tu. Trochu v Prahe poblúdila, ale nakoniec všetko našla. Zasekla sa vo výťahu, ale zachovala pokoj, napriek tomu, že má klaustrofóbiu. Zvládla aj náročnú situáciu v nabitom spiatočnom vlaku, kde jej miestenkové sedadlo omylom obsadili zmätkujúci nemeckí turisti. Ako za mladých čias sa s nimi napokon dohovorila rukami-nohami a situáciu vyriešila. Prišla domov unavená, ale šťastná a omladnutá. Už sa teší na výlet do Opavy.

„Je to nerovnováhou zlých a dobrých skúseností.“

Pani Zita Kubalková je hlavnou hrdinkou a zároveň ja-rozprávačkou najnovšej novely Jany Juráňovej Nevybavená záležitosť. Čerstvá penzistka si budúce dôchodcovské roky predstavovala ako čas strávený s manželom na vidieku v novom neveľkom dome. Čas strávený pokojne, na záhradke, pri knižkách, na prechádzkach, na rybačke, s drobnými radosťami i starosťami, medzi vnúčatami... Po hektickom živote strávenom v hlavnom meste a panelákovom byte sa na to obaja tešili. „Nerobili sme si ilúzie, že sa z nás stane ideálny pár dôchodcov, ktorí sa budú vodiť za ruky po dedine. Ale dúfali sme, že prázdnota a ťaživé ticho sa tu rozplynie prirodzenejšie a bezbolestnejšie než v strede rušného mesta bez zelene.“

Dovidíš, kam chceš Domček, ktorý kúpili, bol neobyčajný: na miestnosti takmer vôbec nedelený pôdorys sa stáva príznačným javiskom Zitinho príbehu – svet, ľudský život ako plocha bez priečok. Dovidíš, kam dovidieť chceš. V jednom rohu svieti slnko ráno, v inom popoludní. Nebezpečenstvo nečíha niekde za stenou, ale priamo uprostred Zitinho priestoru. „Mysleli sme, že máme čas, aby sme sa postupne zabývali v tomto zvláštnom dome. No prišla smrť. Náhle, nezvratne, šokujúco, bez prípravy, ako napokon chodí vždy, aj keď je vytúžená a smrteľné lôžko je už preležané. A život plynie ďalej, akoby sa nič nestalo.“ Nečakaná manželova smrť nabúrala všetky plány, Zita váha, či sa vôbec má presťahovať. Keď to urobí, začína sa učiť existovať v zmenených súradniciach. Sama, zavalená spomienkami, hľadá vnútorné sily na zvládnutie situácie. Ide to pomaly, postupne, ale ide. Zitine dni sa nenápadne začínajú zapĺňať. Najprv skoro každý večer prichádza na okenný parapet mačka čierna ako noc. Nechá sa pohladkať, vypije mlieko, pradie, pozoruje Zitu a potom sa rozplynie v tme... O niečo neskôr nájde pani Zita na povale kufor a v ňom obraz neznámej mladej ženy, denníky a listy. Zitin nevýrazný čas sa od tej chvíle nasycuje príbehom dávno minulým, ale ešte stále nezahojeným, neukončeným, nedovysvetleným. Príbehom, ktorý si žiada, aby bol preskúmaný. Je na Zite, či tú záležitosť s kufrom vybaví, alebo nechá napospas osudu. „Je noc a ja sa ani nepokúšam zaspať. Prehrabávam sa v listoch, prezerám si ich, sem-tam sa začítam. Neviem, odkiaľ mám začať a či vôbec mám začať. Listujem

v zošitoch a dívam sa, či sú čitateľné. Pristihujem sa, ako dúfam, že nebudú čitateľné a že žena z obrazu zostane pre mňa zahalená tajomstvom.“

Malé pravdy Jana Juráňová otvára ústami pani Kubalkovej nenápadné trináste komnaty súčasnosti. Hovorí o starobe, samote, rozdieloch, vzájomných vzťahoch, xenofóbii, odcudzenosti, malosti a minulosti, ktorá nás dobieha v prítomnosti. Nerobí to násilne, neďobká prstom do vinníkov, nekričí, neprichádza s jednoznačnými veľkými pravdami, lebo vie, že ak už o niečom život je, tak zväčša o tých pravdách (a lžiach, a úskokoch, a nespravodlivostiach, a láskach) malých, jednoduchých. Niekedy, možno väčšmi náhodou než zámerne, sa potom tie malé pravdy zhrčia dokopy a vydajú neodškriepiteľný dôkaz o pravde veľkej. Ale iba niekedy, možno skôr náhodou, než zámerne. Autorka pozoruje okolie neraz až do najpodrobnejších detailov, civilne, priamo. Bez násilných štylistických okrás

„Zaujímajú ma dejiny a ich nekonečné prekrúcanie.“ niekedy takých obľúbených u ľudí od pera. Všíma si, načrtáva, z úlomkov skladá síce obraz neúplný, ale schopný vydať svedectvo – o dobe, o nás. Stopa Jany Juráňovej, spisovateľky, esejistky, dramatičky, novinárky, prekladateľky, editorky či spoluzakladateľky kultúrneho, vzdelávacieho a publikačného projektu Aspekt, je na pôde slovenskej literatúry neprehliadnuteľná. Jej diela boli preložené do angličtiny, nemčiny,

maďarčiny, slovinčiny či švédčiny. Len v krátkosti spomeňme aspoň Orodovnice, štvorpríbeh troch sestier a ich matky; pohľad do života a spomienok vdovy Ilony s názvom Žila som s Hviezdoslavom; zbierku poviedok a jedného dramatického textu Lásky nebeské; skvelú divadelnú hru Misky strieborné, nádoby výborné, ktorej hlavnými hrdinkami sú manželky a súčasníčky štúrovcov a ktorá nám toľko ospevovaných hrdinov predstavuje v inom svetle, než ako nám ich vtĺkali do hláv na školách. „Čím som staršia, tým viac ma zaujímajú dejiny a ich nekonečné prekrúcanie. Keďže mi je súdené žiť v čase, keď mi dejiny tancujú priamo pred očami, je to naozaj lákavé,“ povedala pred pár rokmi Jana Juráňová v rozhovore pre Knižnú revue. Už stačí iba dodať, že Juráňovej záujem pretavený do beletrie je vždy znova a znova čitateľským zážitkom.

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 156

2014 jún

VERONIKA MÔŽE BYŤ NA SEBA PYŠNÁ

Mama má do dôchodku ďaleko, za brigády dostane do dvesto eur. Veronika priznáva, že po zaplatení nájomného a riadnej kôpky šekov jej ostane na stravu päťdesiatka na mesiac. „Žijem však bez dlhu na byte, to je vždy prvé, čo uhradím.“ Dvojgarzónka však doslova plače po renovácii. Najkritickejšie sú okná, stačí minimálny vietor a v byte hneď cítiť prievan. Linoleum na podlahe už tiež pamätá svoje. „Potrebovala by som všetko. Je mi ľúto, že dievčatám nemôžem kúpiť ani bicykle z bazáru, vysnívané Barbiny či bábiku Mosterhigh. Vidia to v telke v reklame, Anička v škôlke a ja im vždy len musím povedať, že keď na to raz budeme mať peniažky, určite im také kúpim. Dievčatá potrebujú aj oblečenie, topánky, všetko stojí tak veľa, že sa idem zblázniť. Pre mňa naozaj jedno euro predstavuje veľký peniaz. Radšej zaň kúpim mlieko a chlieb, hladovať deti nesmú.“

POLEPŠENÁ Kašľali na ňu rodičia, vychoval ju detský domov, vyskúšala všetky ubytovne. Dnes má svoj maličký byt a prichýlila doň aj svoju matku. Má tridsaťtri, je slobodnou mamou troch rozkošných dcéreniek, za ktoré by dala život. V tomto postoji sa výrazne odlišuje od svojej biologickej matky. Veronika síce nie je ani zďaleka ukážkovým príkladom toho, ako si zorganizovať a naplánovať život, ale k realite sa postavila čelom a zodpovednosť za tri nevinné bytosti je pre ňu priam svätá. Stále opakuje: „O mňa nejde, ide o dievčatá.“

Z domova na ubytovňu Veronikin život bol ako tak normálny do jej ôsmich rokov. V štvorizbáku bývala s rodičmi a dvoma súrodencami. Jedného večera však otec držal mame na krku nôž a donútil ju podpísať žiadosť, že sa vzdáva nároku na byt. „Mama mu vyhovela a my sme sa ocitli doslova na ulici. Pamätám si, že vonku bola kalamita, nepremávali ani autobusy, pár nocí sme prespali pod balkónmi,“ povie Veronika. A pre tri deti sa začal nový život, horší. Najskôr žili vyše roka u čudného maminho známeho, keď ich začal biť, resp. až keď ich aj on vyhodil z bytu, okúsila matka s troma deťmi krízové a tzv. SOS centrá. Veronika: „Už viem, že chyba – a veľká – bola v mame. Dodnes nedokážem pochopiť, ako sa jedna mama dokáže zmieriť s myšlienkou, že jej odoberú vlastné deti. Ja by som radšej umrela!“ Od štvrtej triedy sa Veronika potulovala po detských domovoch. Najdlhšie bola v tom v Piešťanoch. Nesťažuje sa. Mala strechu nad hlavou, jedlo, teplo, zhruba po roku ju začala navštevovať aj mama, priniesla nejakú sladkosť a pár drobných. Veronika jej ešte ako dieťa odpustila, s pokorou dnes tvrdí, že odsúdiť mamu, ktorá jej dala život, nemá zmysel. „Odpustiť však neznamená zabudnúť. Aj teraz sa občas pochytíme a vyčítam jej, ako to mohla dopustiť. Keby mne chlap položil nôž na krk, tak neuhnem. Nech sa vyhráža, koľko chce. Jasné, že som neskôr pochopila, že otec to neurobil len tak bez príčiny. Že, slušne povedané, mama mala chlapov proste rada a už jej odmietol tolerovať jej výlety. Ale prečo sa rozhodol tak radikálne zbaviť sa aj detí, na to si nedokážem odpovedať. Áno, ani otec mi veľa rodičovskej lásky neukázal.“

tiť. Skončila v mestskej ubytovni pre bezdomovcov. Vrátila sa k mame, ktorá bola na ubytovni už roky udomácnená. Najhoršie boli spoločné sprchy, Veronika vedela, že musí odtiaľ odísť čo najskôr. Mala v sebe viac sily ako jej mama. Tá na život akoby rezignovala. Po čase sa, vďaka Veronike, presťahovali na „lepšiu“ ubytovňu – bol to maličký byt, ale s vlastnou kúpeľňou. „Cítila som sa ako v raji,“ pousmeje sa trojnásobná mama, ktorá však v pofidérnom paneláku plnom švábov a pofidérnych indivíduí otehotnela. Do Martina sa zaľúbila naplno. Narodila sa jej prvá dcéra. Dnes šesťročná Anička. Veronika mala pocit, že takto vyzerá naozajstné šťastie. S Martinom si prenajali garsónku, sľuboval jej svadbu a spokojný rodinný život. Po dvoch rokoch prišiel pád. Trochu naivná Veronika až po facke a urážkach, ktoré jej milovaný partner uštedril pred očami ich dcérky, pochopila, že toto veru k svadbe nespeje. Naopak. Láska zhorela. Veronika skončila s rozkošnou dcérkou v krízovom centre. A tam otehotnela druhýkrát. „Túžila som mať vždy dve deti, takže potrat mi ani na sekundu nenapadol. Hoci, otec malej odmietal priznať otcovstvo, usvedčili ho až na súde výsledky DNA.“

„Moje deti sú mojím najväčším pokladom.“ Takže už dvojnásobná mamina vychovávala svoje deti v centrách pre matky s deťmi. Došlo však k zázraku. Po trinástich rokoch podanej žiadosti o byt jej mesto pridelilo zdevastovanú dvojgarzónku. „Viete, čo to pre mňa znamenalo? Ja, decko z domova, bez poznania rodičovskej lásky, som dostala takýto dar? Vlastnú strechu nad hlavou? Neverila som, až kým som za sebou nezamkla v byte dvere. Prvýkrát v živote som bola na seba pyšná!“ hovorí Veronika a rozžiaria sa jej oči. A urobila obrovské gesto. Ponúkla bývanie v dvojgarzónke aj svojej mame. Tej, ktorá svojej dcére nikdy nepodala pomocnú ruku... „Bála som sa o ňu, veľká časť jej života strávená na ubytovniach už na nej zanechávala stopy. A chcela som, aby už konečne mala aj riadne trvalé bydlisko.“

Ako v raji

Jedna, dve, tri... dcéry

V domove sa vyučila za krajčírku a ako devätnásťročná musela erárnu bránu decáku opus-

Hoci sa zdá, že Veronika rieši svoj život rozumne a získaním naozajstnej strechy nad hla-

Budúcnosť Veronika chce vidieť vyrastať svoje dievky zdravé a usmiate. Nevzdáva sa myšlienky, že raz možno natrafí na „princa“, ktorý bude ľúbiť ju aj jej tri slečny, že bude svadba a budú fungovať ako naozajstná rodina. Ďalšie dieťa? Jej odpoveď poteší a znie rozumne: „Čakám na výsledky kompletného gynekologického vyšetrenia a potom, snáď už budúci týždeň, si dám zaviesť vnútromaternicové teliesko. Pani doktorka mi to odporučila ako najlepšiu antikoncepciu na niekoľko rokov. Musím len zohnať sto eur. Ale dám si ho zaviesť, mám tridsaťtri, už musím mať rozum,“ zahanbene povie žena, ktorá sa napriek nešťastnému detstvu a dospievaniu a po naivných chybách v dospelosti dostala na správnu cestu. Veronika, držíme palce, mysli vždy na svoje deti!

Babinec: Anička, Karinka a Gabika s mamou Veronikou. Dievky ako z reklamy, zaslúžia si pomoc.

vou sa vypracovala na istú úroveň, priznáva, že čo sa týka vzťahov k mužom, v tomto smere „akosi lieta“... V škôlke, kam nosila najstaršiu Aničku, sa zoznámila „s jedným oteckom“. „Bol o hodne starší, priateľka mu robila v zahraničí, bol na syna väčšinou sám, poprosil ma občas o upratanie v jeho byte, že si aj niečo privyrobím. No a... stalo sa,“ sklopí hlavu a pozrie na spiacu Gabiku. Polročné bábätko je zdravé ako

buk a hoci pri tomto treťom tehotenstve Veronika vážne riešila aj interrupciu, dnes je napokon šťastná, že štyristo eur na zákrok nemala. „Mám veľký babinec, mrzí ma, že každé moje dieťa má iného otca a ani jeden nie je ukážkový, mrzí ma aj to, že žijeme doslova z ruky do úst, ale viem, že moje deti sú mojím najväčším pokladom. Plány som mala iné, prostredná Karinka má tri roky, chcela som si konečne nájsť

prácu na plný úväzok a zvýšiť tak náš skromný príjem. Narodením Gabiky sa môj sen opäť oddialil, ale aj tak sa snažím, ako môžem. Poobede, keď sa mama vráti z brigády a stráži moje deti, chodím každý deň upratovať, zarobím okolo stodvadsať eur mesačne.“ Materská je dvestopäťdesiat, na Aničku dostáva deväťdesiat a na Karinku šesťdesiat. Posledná Gabika je zatiaľ bez súdom určeného výživného...

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Veroniky s dcérami oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s novými oknami do bytu a vecami pre deti. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX Pripíšte poznámku – Veronika. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Neľahký osud Veroniky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Bájky-nebájky O niektorých príbehoch nevieme takmer nič. Zostáva len samotný príbeh. Nie vždy bol z príbehov spravený biznis s celebritami à la Brown a Däniken. Nič isté nevieme ani o Ezopovi, ani o stredovekom umelcovi, ktorý Ezopove alegorické bájky zo 6. storočia pred Kristom zveršoval kedysi v 14. storočí prvýkrát do zrozumiteľného jazyka, do pradávnej češtiny. Keď si človek vezme tú priepasť času, ktorá nás delí, a súčasne tú priliehavosť, je to vlastne úchvatné. Ako príbeh o vlkovi a psovi. Sujet je známy, vlk so psom si dajú „spicha“, a keď vlk vidí krásnu lesklú srsť kamoša, dôjde mu, že takýto outfit má vďaka kvalitnej a pravidelnej strave od ľudí. Stredoveký kronikár básni: „Vlk povědě: Měj mě s sebú! – Žádám velmi býti s tebú!“ Slovo dá slovo a idú spolu fachčiť. No len kým si vlk nevšimne lysinu na psom krku, srsť zodranú na kožu: po obojku... Po 27 storočiach sa mi to zdá stále výsostne aktuálne. Pre dnešných tvorov, takých hrdých na svoje domnelé slobody, pre ktoré pritom nič nerobia, a v skutočnosti takých závislých od všetkého navôkol – od otváracích hodín hypermarketu po elektrinu do technológií, bez ktorých pomaly nespravia krok. Stredoveký pisár občas vsunul medzi svoje verše aj pôvodnú latinu. (To aby ukázal, že sa drží originálu.) Tieto pasáže sa nerýmujú, ale zarážajú jasnosťou: „Slobodný žobrák bohatší je než bohatý otrok. Otrok nemá ani seba, slobodnému chýba len majetok.“ A pasáž pri závere vyznieva až ako manifest slobody: „Sloboda, to prelahodné dobro, ktoré ochucuje všetko ostatné; ak ním nie je dochutený pokrm, nechutí mi. Nechcem predať seba za ohyzdný zisk; kto predáva tento majetok, činí samého seba úbohým. Sloboda sa nepredáva ani za všetko zlato. Toto nebeské dobro prevýši všetky statky sveta.“ A dávny pisár doveršoval: „Jenžto svobodstvie prodává – u věčné chudobě zóstává.“ A potom, že vraj bájky sú pre deti. P. S.: Aby sme nezabudli na hlavných protagonistov – vlkov (primitívne vybíjaných z našej prírody) môžete pomôcť podporiť cez združenie VLK. A cez Slobodu zvierat zas podpísať aktuálnu petíciu žiadajúcu zákaz držania psov na reťazi. Peter Getting autor je publicista a prozaik

Mimochodom

takmer bodka

2014 jún

Zlodej je podliak, ktorý vám popri majetku vzal aj ilúziu, že máte dokonalý [...]. ľudová múdrosť

... Daniela Pastirčáka

Krík vedľa železnice Bol rozložitý, listy mal pokryté prachom zo Dnes vysedávaželezničného násypu. Možno to bol orgován. me v kaviarňach a Keďže sme boli ešte maličkí, dalo sa doň vstú- unudene komenpiť. Odhrnúť závesy lístia a pomaly sa vkrad- tujeme banality núť dnu. Bolo tu dosť priestoru pre všetkých života. A predsa, kamarátov. Tak sme tam sedeli, skrytí pred kdesi v nás čupí očami ľudí náhliacich sa po neďalekom chod- ten zabudnutý níku. Povedľa prehrmela dymiaca lokomotíva. chlapec, to ohrdBoli sme bezpeční vo svojej skrýši. Konáre nuté dievčatko – nad nami sa klenuli ako krížové klenby go- dieťa, ktoré sme pyšne vykázali do krajiny tickej kaplnky. Sedeli sme uprostred zázra- spomienok. Nafúkli sme svoje veľavýznamku a ukazovali si poklady z farebných sklíčok, né ego do neľudských rozmerov. Naša dôležiuschnutých chrobákov či lupeňov kvetín. Vte- tosť nám zakrýva svet. Ten totiž možno uvidieť dy sme nevedeli, že sme šťastní, práve preto, iba v prvotnom úžase, čistým okom dieťaťa. Od že sme malí. Boli sme maličkí, svet bol obrov- prvej naivity nám je treba dospieť k druhej ský. Rozprestieral sa okolo nás do nedozierna naivite, napísal filozof Paul Ricoeur. ako vzrušujúci zázrak. Ešte sme nevedeli, že Kým sa neobrátite a nebudete ako deti, nekeď vyrastieme, svet sa žalostne zmenší a zá- vojdete do kráľovstva Božieho. Povedal Jezrak sa stratí. Veď žiadNuž pozývam „Kdesi v nás čupí dieťa, ktoré žiš. vás na stretnutie nemu rozumnému dospelému by ani vo sne sme vykázali do spomienok.“ v kríku, pod živými nenapadlo vstúpiť do klenbami konárov. krovia vedľa trate ako Zabudnime na svodo chrámu a ticho tam sedieť obklopený ta- ju domýšľavosť, na škrupule tých, čo všetko jomstvom. A povedzme si pravdu, žiadny do- vedia, a stretnime sa znova v kráľovstve, ktospelák by sa do toho krovia ani nezmestil. ré možno uvidieť iba prostým okom dieťaťa.

... zuzy uličianskej

Ste dospelí, zabudnite! Môj synovec ma nedávno navštívil so záhadnou škatuľkou, ktorú našiel pod schodmi v dedkovom dome, v ktorom sme dlhé roky trávili celé prázdniny. Boli v nej skutočné poklady: čínsky lampášik, ktorý nám doniesol akýsi misionár, bábika Mexičanky s nádhernou širokou sukňou a slameným klobúkom, vzácny dar od otcovho zahraničného kolegu, Indiánka v červených kožených šatách už ani neviem od koho, plátený koník... Veľmi som sa tomu všetkému potešila a zároveň ma táto nečakaná zásielka z detských čias nepochopiteľne zabolela. Vôbec som svojej emócii nerozumela, ako keby sa mi vrátilo niečo, na čo už nemám nárok. Veci, na ktoré človek musí zabudnúť a spomenúť si na ne môže ešte tak pri poslednom súde. Spomienky na detstvo? Nie je to vlastne oxymoron? Vedci nedávno vysvetlili, prečo si málo pamätáme z útleho veku. Proces zabúdania súvisí s rastom nových buniek, vyvíjajúci sa mozog sa jednoducho musí zresetovať, celkom sa vyčistiť, ako keď na počítači stlačíme recovery. Nech bolo naše detstvo

akokoľvek šťastné, sme naprogramovaní na to, aby sme si z neho nič nepamätali. Nie je to však frustrujúce? Načo sú potom všetky tie obrázky, pesničky, básničky, objatia, po lyžičkách podávané kašičky, ktorými si rodičia rozmaznávajú svoje deti? Skutočne to slúži len nato, aby sa to rozpustilo v našej existencii, pretavilo do toho, čím sme sa stali, bez jedinej vedomej spomienky? Ak sa len trochu započúvame do rozprávania tých, čo nevedia zabudnúť na hádky, bitky, vojnu či hlad, pochopíme, že šťastné zabudnutie je to najkrajšie, čo nám môže po našom detstve zostať. A možno aj to najlepšie, čo vieme zanechať po celom našom živote. Kúsok absolútneho ticha nabitého úžasnými nespomienkami na niečo pekné.

„Šťastné zabudnutie je to najkrajšie, čo nám môže po detstve zostať.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Vzácná je šťastná doba, keď môžeš cítiť čo chceš a [hovoriť čo cíťiš]. Tacius troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby: