Nota bene 160 október 2014

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40

160 / 2014

október miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

STROMY

nástenka

nota bene 160

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 16.08.2014 Zdravím, dnes som kúpila Nota bene pred Freshom v OC Torysa na Furči. Predávajúci číslo 559 je veľmi príjemný a milý pán, želám mu veľa šťastia a zdravia v živote.

Marika 19.08.2014 Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa podieľajú na realizácii časopisu Nota bene. Časopis kupujem pravidelne a hlavne vďaka zaujímavým článkom (extrémne dobré číslo 158/2014) a ochotným predajcom (2276).

Namiesto bulváru, módnych a cestopisných časopisov čítam Nota bene kdekoľvek, aj na dovolenke v Dubaji. Ak by bol časopis vydaný v angličtine, rada by som posunula vydanie ďalej. Veľa šťastia pri ďalších vydaniach a ďakujem, že STE! MBM

nuje dnešná spoločnosť, a verím, že si ju aj zaslúži, nakoľko je to skutočne kus poctivej a kvalitnej novinárskej roboty. Som vám za vašu prácu úprimne vďačná! Simona 17.09.2014 Dobrý deň, som nesmierne pozitívne prekvapená kvalitou časopisu Nota bene.

Radím ho medzi najlepšie časopisy na Slovensku. Hlavne čo sa týka pravdivosti a užitočnosti informácií. Opäť sa mi potvrdzuje, že naozaj dobré veci nie sú len tie drahé a dnešným svetom uznávané, ale práve naopak. O to je lepšie, že je to dostupné práve obyčajným ľuďom. Vašim predajcom odkazujem, že môžu časopis predávať smelo a hrdo so cťou, lebo nepredávajú len značku a meno, ale kvalitu a obsah. S láskou Adriana

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

14.09.2014 Ďakujeme predajcovi Jožkovi pred petržalským Ternom za toľko povzbudivých, milých slov, aj pomoc s kočíkom! A ďakujeme NB za vytrvalú prácu a kvalitný obsah!

Miriam 15.09.2014 Dobré ráno! Práve som otvorila Nota bene a prečítala si editorial. Už teraz je moje ráno povznesenejšie. Vďaka! Krásne ráno Vám prajem Petra

Inzeráty predajcov Kto daruje šteňa, najviac rok staré – jorkšir alebo maltezák, iba fenku? Bude na 100 % v dobrých rukách. Radoslav, predajca pri Bibiane v Bratislave. Tel. 0949 064 098. Ďakujem.

4

ROZHOVOR

STROM JE DLHODOBÁ INVESTÍCIA

7

TÉMA STRÁŽCA DIVOČINY

editoriál

KAŽDÝ STROM HRÁ SVOJU SYMfÓNIU To, čo je pre architekta tehla, je pre ňu strom či rastlina. Tvrdí, že aj záhrada je umeleckým dielom, ktoré musí mať myšlienku. Krajinná architektka ANNA DOBRUCKÁ má pocit, že strácame vzťah k prírode.

10

tÉma

Erik Baláž je mladý muž, ktorý má Tatry prechodené tisíckrát viac než väčšina profesionálnych ochrancov prírody. Hory si nesmierne váži. Počas stoviek dní a nocí v divočine nezanechal po sebe stopy a krajinu nijako nepoškodil.

13

téma

POSLEDNÍ

NESMRTEĽNÉ STROMY

Prales je útočiskom. Skúsenosti ukázali, že mnohí Indiáni, ktorí sa chceli stať súčasťou nášho systému, skončili mŕtvi, depresívni, závislí na drogách a alkohole, nezamestnaní, chorí a nakazení HIV.

Mechanizmy starnutia rastlín nie sú dôkladnejšie preskúmané, ale práve stromy dosahujú ako jednotlivé organizmy na našej planéte najvyšší vek. Preto je nimi mladá vedkyňa EVA ZAHRADNÍKOVÁ fascinovaná.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhod22.08.2014 Dobrý deň, chcem pochváliť predávajúcu 10/2013 z Liptovského Mikuláša, ponúka váš časopis pred Billou. Je vždy čistá, milá, slušná a usmieva sa rovnako pekne, či si časopis kúpite, alebo nie. Prajem jej všetko dobré, a tiež aj vášmu časopisu, ktorý si zasluhuje naozaj väčšiu pozornosť, než akú mu ve-

ným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom pre-

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

dajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

PARTNERI PROJEKTU

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

z obsahu

16

22

STROMOLEZCI ČEŠÚ STROMY

fenomén STROMY AKO SYMBOLY

Ak považujete lozenie po stromoch len za zábavu pre malých chlapcov, ste na omyle.

Marek Áč (33) sa po stromoch pohybuje najmä pracovne a je najlepším slovenským stromolezcom.

Stromy netvoria len druhý či tretí plán na obraze, ale často sú centrom umelcovho záujmu.

O stromoch v dejinách umenia nám porozprávala LUCIA GREGOROVÁ STACHOVÁ, kurátorka zo Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

DIGITÁLNA REPUBLIKA?

história LIPA KRÁĽA MATEJA

V Európe máme nový štát! Nie, nie je to Škótsko. Je to Benátska republika a narodila sa 21. marca tohto roku. Zaregistrovali ste ju? „Ako veľký príklad nám slúžilo práve Slovensko,“ tvrdí Gianluca Busato.

Pod Bojnickým zámkom rastie vyše sedemstoročná lipa kráľa Mateja. Dnes je z nej už len fragment, no odkedy pri nej rastie dcéra, lipa z jej semena, má oveľa krajšie listy.

Akoby sa tešila...

téma

28 pútnik

32

Nie je to úžasné? Semená spia hlboko v zemi, neviditeľné a akoby mŕtve. Potom sa zrazu zobudia a povystierajú podobne ako človek, ktorý ešte nie je celkom odhodlaný opustiť teplo postele, a vyženú k slnku pôvabný, krehký výhonok.

Potiaľto je všetko dobré a krásne. Až o trochu neskôr spozorujeme, ktoré výhonky patria užitočným a ktoré neužitočným rastlinám, ktoré sú z „dobrého“ a ktoré zo „zlého“ semena. Ak to rozoznáme príliš neskoro, alebo ak sme boli príliš leniví, tie zlé sa potom len ťažko vykoreňujú. Všimli ste si, že burina je oveľa húževnatejšia, oveľa rýchlejšie rastie a silnejšie korení, než ušľachtilé rastliny? Nečudo, že ju potom treba hodiť na oheň.

A tak je to aj s ľuďmi. Narodíme sa rovnako krehkí, potrebuje mnoho opatery, a pritom vôbec nie je isté, čo z nás vyrastie. Kiež by sme všetci dokázali byť ako stromy! Sú jedným z najmocnejších symbolov ľudstva. Symbolom dlhovekosti a nesmrteľnosti, symbolom spojenia zeme a neba, symbolom všetkého, čím by mohol byť človek, keby sa na ne dokázal podobať. Čistia nám vzduch a pomáhajú stabilizovať jeho teplotu, vytvárajú kyslík a ozón, zadržujú vodu a udržujú jej kolobeh, znižujú hlučnosť, liečia nás koreňmi, kôrou, listami i kvetmi... Je v nich skrytých viac zázrakov, než si povrchní ľudia dokážu vôbec predstaviť. Napríklad aj ten, ktorý objavil Rakúšan Bartholomäus Traubeck. Vytvoril elektronický „prekladač“ letokruhov do klavírnej hudby, a tak zistil, že každý strom hrá svoju osobitú symfóniu v závislosti od druhu a pevnosti, hrúbky a rýchlosti rastu letokruhov.

Pred domom, v ktorom som vyrastala, rástla breza. Spievala som jej detské pesničky, aj také, ktoré som práve sama vymyslela, stĺkance, ako hovorievala moja babka. Chodila som okolo nej s dlaňou priloženou na čierno-biely kmeň a niekedy som k nemu pritisla čelo a plakala, púšťajúc slzy do cestičiek v popraskanej kôre. V lete som ho cez otvorené okno počula šumieť, v zime som sa s obavami dívala, či jeho holým konárom nie je príliš zima, či sa na jar môj strom znovu zazelená. Vždy sa zazelenal. Niekedy presne v deň mojich narodenín. Tento strom poznal všetky moje tajomstvá. Bola som s ním zrastená a neviem vám opísať pocit, keď som sa naň po rokoch zašla pozrieť a z môjho stromu som našla len peň...

Komu prekážal a prečo? Prečo vykynožiť akýkoľvek ŽIVOT neznamená pre nás ľudí zároveň spôsobiť SMRŤ?

Kedy my, dospelí, dospejeme? Kedy budeme prosté pravdy cítiť a vidieť rovnako jasne ako (naše) deti?

Keď mala moja dcéra asi sedem rokov, urobila to, čo deti robia automaticky a nepotrebujú k tomu žiadnu „ezoteriku“. Na prechádzke v lese objala strom. Urobila som to isté, presne ako kedysi so svojou brezou, a načúvala mu. Jeho posolstvo som počula zreteľne a jasne. Ale veľmi ma prekvapilo a urobilo šťastnou, keď ho moja dcéra vyslovila nahlas. Otvorila oči, pozrela do mojich a povedala: „Mami, tie stromy nás milujú.“ Ada Jung, editorka

Rozhovor

text: zuzana uličianska | foto: alan hyža

nota bene 160

2014 október

vestorov, im vychádzajú v ústrety. Ale obec si svoje hodnoty musí chrániť a na definovaných regulatívoch trvať. Poznám starostov, ktorí povedia: „Nech si postaví, kto chce, čo chce.“ Ako sa taký starosta a zastupiteľstvo starajú o obec, o záchranu jej hodnôt, o imidž, rozvoj a perspektívu, ak pripustia nekoordinovanú výstavbu? Územný plán je veľmi vážnou dohodou všetkých dotknutých subjektov v území, a nie je správne, ak potom niekto – starosta, investor či občan – túto dohodu ignoruje. Územný plán a tiež odborné podklady vrátane krajinárskych štúdií tvoria špecialisti, ktorí sú v tomto smere vzdelaní, územie majú naštudované, poznajú jeho pozitíva i negatíva a hľadajú optimálne riešenia pre rozvoj obce. Nerešpektovaním územného plánu vzniká len väčší chaos a stavebníci vnášajú do územia cudzie vzory, pri mestách sa rozrastá tzv. „sídelná kaša“ a podobne. To je dôsledok nezodpovednosti v rozhodovacom procese.

Na Slovensku máme pocit, že všetko vyriešime zdravým sedliackym rozumom.

A tak vzniká „ľudová tvorba“. Spomeniem socialistické akcie Z (zadarmo), na ktoré doplácame dodnes, pretože náhodne vysadené a vyrastené stromy spôsobujú problémy. Dnešným neduhom je zase šetrenie v duchu lacnejší vyhráva a odbornosť ide bokom. Žiaľ, výsledok sa dostaví skoro.

„Každý strom je ako klimatizácia a filter v jednom.“

NÁŠ ENVIRONMENTÁLNY DLH STÁLE RASTIE

STROM JE DLHODOBÁ INVESTÍCIA To, čo je pre architekta tehla, je pre ňu strom či rastlina. Tvrdí, že aj záhrada je umeleckým dielom, ktoré musí mať myšlienku. Krajinná architektka ANNA DOBRUCKÁ má pocit, že strácame vzťah k prírode.

Chodievate objímať stromy?

Nie, ale nečudujem sa tým, ktorí to robia. Často mám chuť objať strom. Mám rada buky a milujem kvitnúce lipy, slovom stromy plné života.

pôdnych podmienok. Problém je najmä s mladými stromami, pretože pôdy sú už tak vysušené a degradované, že stromy nechcú rásť.

Jedným z riešení môžu byť vsiakavé povrchy.

Sú aj stromy, ktoré nemáte rada? Áno, napr. tuje vo vidieckej záhrade, čo prináša zmenu vidieka. Ale skôr ma ruší nesúlad, napr. japonská úprava pri päťstoročnom kostole.

Ale na vysokých opätkoch sa po nich zle chodí.

To áno, ale nepreferujme pohodlie pred budúcou kvalitou životného prostredia. Prioritným cieľom by však malo byť kvalitné životné prostredie a prežitie nasledujúcich generácií.

S kolegami sa o vsiakavé povrchy usilujeme, ale pre mestá a obce je to nová, neoverená téma.

Napríklad pri prestavbe kasární na Kulturpark v Košiciach sa vyrúbala časť starých stromov

Ako sa cíti strom v meste, keď má okolo seba len meter krát meter zeme?

Ako sa cíti človek, keď mu nedajú dýchať? Veľa závisí od povrchu, v ktorom strom rastie, a od

4

z parku, aby bola pred budovou prázdna plocha.

Výruby súvisia s novou funkciou plochy a niekedy ich treba realizovať. Žiaľ, v uvedenom prípade stromy skutočne silne utrpeli. Ale i mnohé iné centrá obcí sa zmenili po „rekonštrukcii“ na spevnené plochy. Dôvody sú rôzne, niekedy je to snaha autorov o ikonické dielo, inokedy zase necitlivosť či podcenenie vzťahov a súvislostí.

Prežíva názor, že príroda si poradí. Ale dokedy?

Niektorí tomu hovoria aj eurofondová urbanistika... Áno, pretože my sme si pod regeneráciou sídiel predstavili hlavne úpravu námestí, dopravnú

a technickú infraštruktúru. Ale regenerácia je prioritne o kvalite života, humanizácii, atraktivite, mierke, historickom kontexte a o spolupráci.

Samotné spevnené plochy pohodu neprinesú, veď také námestia sú skoro stále prázdne, napríklad to v Senici. Ani množstvo lavičiek situáciu nezachráni. Dôležitá je funkčnosť a atraktivita priestoru. Predovšetkým vidiek je potrebné riešiť veľmi citlivo a s poznaním hodnôt územia. Žiaľ, jeho rôznorodosť a regionalita sa začína strácať, pretvárať, uniformovať, pretože ľudia v obciach nepoznajú hodnotu svojho územia.

A tak dochádza k nekoncepčnosti.

Mohli by si to samosprávy trochu strážiť?

Samozrejme. Územný plán a odborné štúdie sú nástroj pre optimálny územný rozvoj a je potom v záujme obce, aby sa územný plán rešpektoval a názory odborníkov uplatňovali. Žiaľ, u nás sa tvrdí, že územné plány sú obmedzujúce, neflexibilné... Kto má záujem na takýchto tvrdeniach?

Prečo k tomu dochádza?

Je v tom ľudský faktor. Investor nemá rád obmedzenia a starostovia, v snahe nestratiť in-

Nie je to teda aj otázka peňazí?

Ak teraz budeme na zeleni šetriť, o 20 rokov zaplatíme oveľa viac, environmentálny dlh sa znásobí. My dnes doplácame na dlhodobé šetrenie v minulosti, nemáme nové parky, stratila sa kontinuita v tvorbe zelene a podobne.

Dnešné šetrenie sa odrazí v nedobrej kvalite a kvantite zelene o 20 rokov. Navyše v mene lacných riešení dnes vznikajú veľmi uniformné až nezaujímavé plochy. Špecifikum našej profesie je tvorivosť, kde tehlou je sadovnícky prvok, pričom však musíme rešpektovať vzťahy, väzby, architektúru, estetické princípy, podmienky... Náklady na stavbu i údržbu sa potom odvíjajú od náročnosti diela.

Mestá či dediny si radšej mnohé veci urobia svojpomocne.

Stalo sa nám v jednom parku, že potrebné výruby namiesto arboristov začali robiť miestni pilčíci, ale veľmi rýchlo aj skončili, pretože, strom, ktorý zrezali, pri páde poškodil stromy, ktoré mali v parku zostať.

Mesto chcelo ušetriť, ale nakoniec ho výruby vyšli drahšie.

Ľudia v mestách sú často svedkami necitlivých orezov stromov.

K radikálnym rezom sa pristupuje preto, že bola roky zanedbaná údržba. Ja som zásadne proti týmto radikálnym rezom. Odborníci tvrdia, že by sa mal rezať konár maximálne s priemerom 5 cm. Stromu sa treba venovať systematicky od jeho zasadenia. Starí záhradníci to vedeli, preto sa na stromoch robili pravidelne rezy výchovné, udržiavacie, redukčné, zmladzovacie a iné.

Aké záhrady sú v súčasnosti módne?

Také, kde sa dobre cítite. Škála záhrad je široká, ale zase skĺzavame k uniformite – používaniu kameňa a štrku na nesprávnom mieste. Zvyknem hovoriť, že dobrý gazda by si do záhrady štrk nikdy nenasypal. Ale časopisy sú plné práve takých záhrad a formujú vkus. Keď som učila, dala som študentom na výber – riešiť tradičnú vidiecku alebo mestskú záhradu. Čo myslíte, s ktorou sa viac natrápili? Čím bol charakteristický pôvodný štýl slovenských záhradiek?

Jednoduchosťou a skromnosťou. Na Slovensku sa nesadilo veľa kvetov, pretože horské, pôdne a klimatické podmienky neboli ich pestovaniu naklonené a ľudia mali starosti hlavne so samozásobovaním. Pár kvetov bolo v predzáhradke, v okne nejaký muškát. V deväťdesiatych rokoch sa na Slovensko dostali zahraničné knihy a s nimi anglické, francúzske, japonské, čínske záhrady... A žiaľ, malo to zhubný vplyv na udržanie tradičných záhrad.

Tie dnešné často predstavujú mix, podobne ako v architektúre.

Majú záhrady jednotlivých krajín svoj štýl?

Keď prechádzate Európu, zistíte, že záhrady a parky sú všade iné. V Nemecku sa preferujú prírode blízke kompozície a podporuje sa biodiverzita. V Rakúsku je krajina v súlade s tradičným hospodárením a hnoj je prirodzená súčasť rekreačnej krajiny. Vo Francúzsku vás už prvá dedina osloví strihanými živými plotmi, dekoratívnymi prvkami a jasnou kompozíciou.

V Španielsku či v Portugalsku zaujmú malé patiá a exotické dreviny. V Anglicku bohaté kvetinové výsadby, krajinárske parky, popínavky po budovách. Čo vieme ponúknuť Európe my?

V iných mestách nie je tak málo zelene ako v našich?

V Nemecku, v Česku, vo Francúzsku sú mestá plné stromov i nových parkov. Príklad: v Berlíne majú pomer obyvateľov a stromov 1:1. A my?

Riešili sme jednu obec pri Nitre, kde bol pomer 1: 0,23. Alarmujúce, nie? My odstraňujeme zdravé stromy z cintorínov, od kostolov, z ulíc, od potokov, od ciest, drasticky režeme stromy, aby sme chránili elektrické drôty, pomníky, sadíme horské druhy do nížin a naopak. Hm?

5

nota bene 160

2014 október

text: jana čavojská

TÉMA

Čo všetko robí strom pre naše prostredie?

Drží nás pri živote. Každý strom je ako klimatizácia a filter v jednom. Je tiež biotopom pre vtáky, včely, hmyz. Strom do ovzdušia uvoľňuje kyslík a vodnú paru, základ pre život, a pohlcuje kysličník uhličitý. Vodná para zvlhčuje ovzdušie a odbúrava tak prach, peľ, patogénne mikroorganizmy. Strom nám teda poskytuje tzv. ekosystémové služby, ktoré vedome či nevedome využívame. Vyrúbať starý strom je trestuhodné, ak sa dá ešte ošetriť.

Klasický veľkokorunný strom s výškou 30 m a s korunou 20 m už takmer nepoznáme. Ak taký strom vyrúbem, v priestore bude jednoducho chýbať a nový dorastie za päťdesiat a viac rokov. V zahraničí však uvidíte krásne staré aleje, stačí prekročiť hranice. Tam tie stromy neprekážajú?

Deklarovaným dôvodom rúbania alejí je obvykle bezpečnosť cestnej premávky.

Nuž, viem o niekoľkých zahraničných štúdiách, ktoré dokázali, že odstránenie stromov od cesty prináša rýchlejšiu jazdu. Ale tie štúdie zostali v šuplíkoch. Legislatíva sa čiastočne mení v prospech zelene. Rada by som upozornila na Usmernenie Ministerstva dopravy a regionálneho rozvoja, čo sa týka adaptácie Slovenska na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy. Kladie dôraz práve na zeleň.

Ako a kedy vznikali aleje okolo ciest?

Stromy sa začali cielene sadiť výnosom Márie Terézie, ktorý dokonca podľa významu ciest určoval, aké druhy stromov sa kde majú sadiť.

Z výsadieb sa stala tradícia, ktorá sa donedávna udržiavala a aleje sa obnovovali. Nové normy však nie sú výsadbám stromov naklonené.

Trpia aj kvôli elektrickým vedeniam?

Pýtam sa, či je správne, že vzdušné vedenia majú väčšiu legislatívnu ochranu ako stromy.

Elektrikári vám orežú stromy bez opýtania, rezy sú radikálne, stromom sa výrazne zníži životnosť. Žiaľ, siete sú často vedené priamo cez parky. Práve jeden taký problém riešime.

Sama som zvedavá na výsledok. Jedným z riešení je využitie protikoreňovej fólie, ktorá sa ukladá do ryhy siete. V Čechách je táto technológia dlhodobo uplatňovaná. My však šetríme a radšej stromy poškodíme a znížime ich spoločenskú hodnotu. Čo ju predstavuje?

Náklady na zasadenie a údržbu stromu v priebehu jeho života. Lenže skutočná hodnota stromu je úplne iná, pretože treba počítať produkciu kyslíka, produkčnú hodnotu – drevo, ovocie, peľ, genetickú hodnotu, kultúrno-historickú hodnotu a podobne. Na Slovensku máme napríklad slivku, ktorá je rezistentná voči šárke. Je to fantastický gén, ktorý by v rámci génového inžinierstva mohol pomôcť riešiť problém so

6

Erik Baláž. Foto: Arolla film

šárkou. Vie niekto určiť hodnotu tohto stromu?

Tým nechcem propagovať geneticky modifikované organizmy.

Majú krajinní architekti zákazky na nejaké nové parky či veľké rekonštrukcie? Áno, v poslednom čase sa objavujú výzvy na rekonštrukcie parkov. Prebehla či prebieha rekonštrukcia parkov v Malackách, v Palárikove, v Trnave, vo Zvolene, v Komjaticiach, v Oponiciach, v Žiari nad Hronom, v Beladiciach, v Nitre... Ak si však uvedomíme, že kedysi bol takmer v každej obci park pri kaštieli či kúrii, tak je to len mizivé percento z toho, čo by sa malo zachrániť. Aj parky sú naše prírodné a kultúrne dedičstvo. Žiaľ, mnohé sa už zachrániť ani nedajú. Horšie je to však s novými parkami, tie sa prakticky nezakladajú. Mestám tiež chýba dlhodobá koncepcia, resp. vízia rozvoja zelene a finančné prostriedky na ňu.

Zákon o ochrane prírody a krajiny kladie dôraz na zachovanie charakteristického vzhľadu krajiny. Ako sa táto požiadavka uplatňuje?

Pokiaľ viem, tak sa neuplatňuje, hoci ochranu krajinného rázu, respektíve charakteristického vzhľadu krajiny, ukladajú viaceré zákony.

Na posudzovanie charakteristického vzhľadu krajiny máme metodiku schválenú ministerstvom životného prostredia. Absolvovala som na takéto posudzovanie kurz na ČVUT v Prahe, ale zatiaľ nikto takúto službu nepožadoval.

V Čechách je už vyškolených asi 400 odborníkov na ochranu krajinného rázu a posudzuje sa napríklad i umiestnenie bilboardu do krajiny.

Dajú sa negatívne trendy ešte zastaviť?

Najskôr si treba uvedomiť, prečo potrebujeme zmenu. Rovnováha nášho ekosystému sa

rúca, pribúdajú katastrofy, budeme potrebovať minimálne päťdesiat rokov na nápravu súčasných chýb a zmeniť svoje správanie aj ku stromom. Navyše musíme prestať šetriť na zeleni, čo je málo reálne. V roku 1992 sme sa stali signatármi Agendy 21, v roku 2005 sme podpísali Európsky dohovor o krajine, hlásime sa k mnohým chartám, ale je to len deklaratívny postoj. Environmentálny dlh ďalej narastá a ohrozujeme ďalšie generácie, ktoré už teraz pripravujeme o vodu v pôdnom profile (rýchly odtok vody, vyparovanie vody z pôdy v dôsledku otepľovania), o úrodnú pôdu (erózie) a podobne. Veľmi ťažko sa mi to v skratke vysvetľuje, keďže ľudia majú iné starosti a toto stále nie je témou dňa. Áno, človek prežije aj na púšti, ale aká bude kvalita jeho života? Stromy sú naša záchrana, je to dlhodobá investícia v prospech ďalších generácií, je to presný opak rýchleho zisku a šetrenia, ktoré sú teraz „trendy“.

Autorka je redaktorka denníka SME.

Ing. Anna Dobrucká, PhD SPU Pôsobí v Nitre ako autorizovaná krajinná architektka. Krátko pôsobila na Ministerstve životného prostredia, na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, absolvovala viaceré kurzy a zahraničné študijné pobyty. Bola v správnej rade Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú tvorbu, v predstavenstve Slovenskej komory architektov a šesť rokov pôsobila ako predsedníčka Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie pri Spolku architektov Slovenska.

V roku 2013 získala cenu CEZAAR a Cenu Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie.

BOJUJE ZA BEZZÁSAHOVÉ ÚZEMIA NA SLOVENSKU

STRÁŽCA DIVOČINY Erik Baláž je mladý muž, ktorý má Tatry prechodené tisíckrát viac než väčšina profesionálnych ochrancov prírody. Hory si nesmierne váži. Počas stoviek dní a nocí v divočine nezanechal po sebe stopy a krajinu nijako nepoškodil.

S nadšením vodí po svojich chodníčkoch aj iných Nebola to jediná aktivita VLK-a pre toto územie. a ukazuje im stáročné vzácne stromy, aby aj ich Aktivisti už desať rokov bojovali za lepšiu ochranadchol pre myšlienku nezasahovania do príro- nu Tichej a Kôprovej a predovšetkým proti udedy. Nechápe, prečo by mu nejaké zákony či pra- ľovaniu výnimiek na ťažbu a poľovačky. Nebovidlá ľudí odniekiaľ zo vzdialeného mesta mali li však viditeľní. zakázať vstup do tatranských dolín, po ktorých „Väčšinou šlo o úradné veci,“ hovorí Erik. „Vstus úctou kráčal už toľkokrát. povali sme do správnych konaní o výnimkách Erik je členom Lesoochranárskeho zoskupe- v chránených územiach, chodili na rokovania nia VLK, a keď pred niekoľkými rokmi uvažoval, a konferencie, komunikovali sme s vedcami, preako ľuďom priblížiť myšlienku ochrany prírody sviedčali sme úradníkov. Podľa pripravovanej a nezasahovania do najdivokejších území, na- zonácie národného parku mali byť doliny Tichá padlo mu nakrúcať filmy. Keď diváci uvidia krá- a Kôprová zaradené do jadrovej zóny. Presasu prírody a jej schopnosť vysporiadať sa tre- dzovali sme, aby túto rezerváciu nechali lesníci bárs aj s lykožrútovou kalamitou, budú ju tiež na prirodzený vývoj. Keď nič nepomohlo, urobili sme blokádu ťažby dreva. Keby sme ju neurochcieť chrániť. bili, drevo sa vyťaží a územie je navždy stratené. Lesníci pritom nemali rozhodnutie o povoĽudia ochránili stromy S odpoveďou na otázku, čo najbláznivejšie uro- lení ťažby. Priame akcie sú z môjho pohľadu pobil pre záchranu lesa, Erik chvíľu váha. Potom sledná možnosť. Ale len protest, pri ktorom sa spomenie tú najnáročnejšiu situáciu. Blokádu niečo udeje, napríklad sa niekto zavesí na atóťažby dreva po kalamite v Tichej a Kôprovej doli- movú elektráreň, zaujme médiá a o téme sa náne. „Bolo to náročné na psychiku. Neustále sme sledne začne hovoriť.“ mali konflikty s drevorubačmi, lesníkmi, políciou. Počas dvoch týždňov bránilo stromy v Tichej Veľmi mi na tom záležalo, do akcie bolo vtiah- a Kôprovej asi šesťdesiat ľudí. Inšpekcia životnutých veľa ľudí a nevedeli sme, či sa to podarí.“ ného prostredia potom ťažbu pozastavila, kým

neprešetrí podnety. A do dolín prišlo podporiť ochranu prírody tisícpäťsto demonštrantov! Toľko sa málokedy dostaví aj na protest do centra Bratislavy. „Myslím, že to bol silný signál aj pre politikov,“ uvažuje Erik. „Videli, že ak budú pokračovať tak tvrdo a s pomocou polície, môže sa im to vypomstiť. Vtedy sme pochopili, že ochranu prírody musí chcieť veľké množstvo ľudí. Ale ako im o nej povedať? Najvhodnejšie sa nám zdalo ukázať im divočinu, o ktorej ani netušia, že ju na Slovensku máme, v dokumentárnom filme.“

Zázračná Tichá dolina Tak vznikla spoločnosť Arolla film. Arolla je anglický názov pre borovicu limbu. Niekoľko storočné limby rastú práve v Tichej doline. „Som nimi fascinovaný. Sú krásne a húževnaté. Niektoré žijú viac ako tisíc rokov,“ rozpráva Erik.

Do Pribyliny prišiel v roku 2006 taliansky fotograf prírody Bruno D’Amicis. Chcel fotografovať medvede v Karpatoch. Obrátil sa na pár ľudí. Bez úspechu. Po desiatich dňoch mu niekto poradil Erika. Stretli sa v krčme, Erik Brunovi ukázal svoje zábery kúpajúceho sa medve-

7

ďa, medvieďat, ktoré sa hrajú na snehu, statného samca, ako sa napcháva čučoriedkami... To Bruna nadchlo. Na druhý deň vyrazil s Erikom na päť dní do hôr. A do Tichej doliny sa vrátil ešte veľakrát. Neskôr tu s Erikom a filmárom Robom Rajchlom tri roky fotografoval. Vznikla kniha Posledná pevnosť a film Strážca divočiny o živote medveďov a ďalších divých zvierat uprostred neporušenej prírody Vysokých Tatier. Každý jeden záber bol autentický, urobený vysoko v horách, kam filmári so všetkou výbavou kráčali dlhé hodiny v každom ročnom období a bivakovali pod holým nebom. Žiadne dokrútky so zvieratami v zajatí. Podľa Erika divoké územie Tichej doliny uprostred Európy prežilo naozaj takmer zázrakom. A takmer zázrakom vznikol aj film Strážca divočiny. „Neboli sme filmári, nemali sme žiadne skúsenosti, iba veľkú myšlienku. Na internet zavesili prvý trajler s ponukou: Kto projekt podporí sumou tisíc korún slovenských, dostane niekedy v budúcnosti DVD s hotovým filmom. Neuveriteľné, ale nápad zaujal. Peniaze poslalo asi štyristo ľudí. Všetci sú uvedení v záverečných titulkoch Strážcu divočiny.

Film mal úspech. „Dostal som vyše tisíc mailov. Ľudia písali, že roky chodia do Tatier, no nevedeli, že kúsok od turistických chodníkov sú také divoké miesta,“ hovorí Erik. „Som si istý, že keby chceli v Tichej a Kôprovej ťažiť teraz, príde masa ľudí a zastaví ich.“

Vo Vlčích horách Po medveďoch v Tatrách objavili filmári vyľudnené lesy na slovensko-poľsko-ukrajinskom pohraničí. Staré mapy zo 16. storočia nazývali to územie Vlčie hory. Vďaka najrôznejším náhodám zostalo z veľkej časti uchránené od vplyvov človeka. Podľa Erika Baláža je to jeden z najkomplexnejších ekosystémov v Európe. „Žije tu rys, vlk, medveď, zubor a bobor, a to divoko na veľkej ploche územia, do ktorého človek nezasahuje. V Európe nemáme také veľké a tak dobre chránené územia, ako je napríklad Yellowstone v USA. Už si ani nevieme predstaviť, čo to je divoká príroda. Neexistuje totiž už stáročia. Nikto z našej generácie ani z generácie pred nami ju nezažil. Vo filme Vlčie hory sme chceli ukázať, že európska divoká príroda môže byť rovnako úžasná a fantastická ako Serengeti v Afrike.“ Príroda sa neriadi scenárom. Filmári sa niekedy po piatich dňoch v divočine vracali uzimení, ustatí a bez jediného záberu. Nakrúcanie v takých podmienkach nie je pre hocikoho. Šliapať s celou výbavou, jedlom, dvomi ťažkými statívmi a technikou do hôr a prespávať pod holým nebom za každého počasia... Často navyše sám – keď Karol Kaliský a Jozef Fiala nakrúcali Vlčie hory, väčšinou sa rozlúčili pri aute s tým, že sa opäť stretnú o desať dní. V divočine takto strávili dokopy päťsto dní. Zvierat sa nebáli. Oveľa nebezpečnejší je terén, rozľahlá divá krajina

8

a pobyt v nej. Hlavne veľkú zimu treba psychicky zvládnuť. Keď je v noci vonku mínus tridsať, silno fúka a vyčerpaný filmár so štyridsaťkilovým batohom sa musí rozhodnúť, či tam ešte vydrží alebo sa radšej vráti do bezpečia civilizácie.

Karol Kaliský sa však najviac bál, keď sa k nemu na metrovú vzdialenosť priblížil obrovský zubrí samec v ruji. Netušil, čo zviera urobí. Zdvihol spacák nad hlavu, aby bol vyšší ako zubor, a zubor odišiel.

Po Vlčích horách sa tím vrátil do Tatier. Nakrúcajú tu trojdielny dokument, hotový bude o dva roky. Prvý diel bude o živote v oblakoch – v najvyšších polohách, v biotope kamzíkov, svišťov a rysov. Druhý o pralese, jeho obyvateľoch a tisícročných limbách. Tretí o rieke Belej, ktorá tečie z Tichej a Kôprovej doliny a v Liptovskom Hrádku sa vlieva do Váhu.

Nie drevo, ale turizmus Lesoochranárske zoskupenie Vlk vlastní niekoľko lesov. Napríklad rezerváciu Vlčia. Hocikto si môže symbolicky kúpiť stromček a rezerváciu tak rozšíriť. Dnes má 80 hektárov a les je ponechaný sám na seba. V Strážovských vrchoch takto funguje rezervácia Rysia. V Suchej doline v Západných Tatrách má Vlk prenajatých 160 hektárov lesa na štyridsať rokov. Stálo to tri a pol milióna korún a aktivisti ich vyzbierali od ľudí v uliciach.

Vysoké Tatry sú pre filmárov z Arolly komplexným prostredím. Foto: Jana Čavojská

Tím filmárov pri nakrúcaní Vlčích hôr: zľava: Erik Baláž, Karol Kaliský, Jozef Fiala.

Foto: Arolla film

„Európska divoká príroda môže byť rovnako úžasná ako Serengeti v Afrike.“ Práve vytváranie divokých území, kde je les ponechaný sám na seba, Erika baví najviac. „Myslíme si, že desať percent územia Slovenska by mohla tvoriť divočina. V súčasnosti zaberajú rezervácie 1,8 percent nášho územia, ale aj v nich sú udeľované výnimky na ťažbu a poľovačku. Súvisí to aj s prístupom k ochrane prírody u nás.

Na chránené územia bežný človek nesmie ani vkročiť, hoci vyvolení tam rúbu a poľujú. Hodnotu prírody verejnosť nevníma a ani z nej nič nemá,“ myslí si Erik.

Podľa jeho názoru môže byť dobre chránený les ekonomickým nástrojom. Nie vďaka predaju dreva, ale vďaka turizmu. Uvádza príklady ako Bavorský les v Nemecku alebo Yellowstonský národný park v USA. Územie je chránené a zo služieb v cestovnom ruchu majú miestni ľudia vyššie a navyše dlhodobé príjmy, než keby stromy vyrúbali. Erik má v pláne dokázať, že niečo také môže fungovať aj u nás. V hlave má projekt chráneného územia, divokého, obývaného zaujímavými druhmi zvierat, kam by miestni vodcovia vodili turistov so záujmom o život v divočine.

Založil nadáciu Aevis, ktorá má však pred sebou ešte veľa práce. Takýto les musí byť dostatočne veľký – a na to treba silného investora.

Po kalamite v Tatrách sa vzťahy lesníkov a dobrovoľných ochranárov prírody vyostrili. Foto: Jana Čavojská

Kúpajúce sa jelene. Foto: Arolla film

Priblížiť sa k ostražitému zvieraťu si od filmára vyžaduje veľa trpezlivosti. Foto: Arolla film

Kamzíky šantia na snehu. Foto: Arolla film

9

Téma

text: jana čavojská | foto: FUNAI

nota bene 160

2014 október

musí stať niečo strašné, aby sa rozhodol vyhľadať niekoho zvonku. Títo ľudia cítia hrozbu zo sveta okolo, pravdepodobne im rodičia a prarodičia rozprávali históriu kmeňa aj s jej násilnými epizódami, takže dobre vedia, čo ich za hranicami ich teritória môže čakať. Až hrozná udalosť, strašnejšia než obavy z vonkajšieho sveta, ich donúti prekonať strach a kontaktovať susedov.

Ešte v 70. a 80. rokoch minulého storočia brazílska vláda zamýšľala integrovať ľudí z nekontaktovaných kmeňov do majoritnej spoločnosti. Úrady postavili takzvané „miesta záujmu“, kde Indiánom ponúkali kovové predmety a ďalšie užitočné veci. Niekedy tam dochádzalo k násilnostiam, Indiáni často chytili naše choroby a zomierali na ne. Až v roku 1987 vláda zmenila svoju politiku voči pôvodným obyvateľom pralesa. Ku kontaktu môže dôjsť, len ak ho iniciuje izolovaná komunita.

Tričko, ktoré zabíja Cudzí mladíci vyšli vraj jedného dňa z pralesa a postávali na konci polí dedinčanov z kmeňa Ashahinka.

Rozvoj, ktorý deštruuje životy ľudí, nie je rozvojom

Poslední Prales je útočiskom. Skúsenosti ukázali, že mnohí Indiáni, ktorí sa chceli stať súčasťou nášho systému, skončili mŕtvi, depresívni, závislí na drogách a alkohole, nezamestnaní, chorí a nakazení HIV. Amazonský prales stále ukrýva približne osemdesiat skupín pôvodných obyvateľov, žijúcich bez kontaktu s okolitým svetom. Možno najohrozenejším spoločenstvom na našej planéte sú v súčasnosti príslušníci kmeňa Mashco-Piro na území Peru. Títo Indiáni nikdy nevyhľadávali kontakt s okolitým svetom. V ich kolektívnej pamäti pravdepodobne zostali hlboko vpísané udalosti z roku 1894, kedy takmer celý kmeň zmasakroval obchodník s kaučukom Carlos Fitzcarrard. Tí, ktorí prežili, sa usadili na odľahlých miestach. V roku 1976 odhadovali peruánske úrady ich počet na dvadsať ľudí. Dnes ich je podľa dostupných zdrojov okolo 200. A nikto nevie, prečo vyhľadali kontakt s vonkajším svetom.

Ľudské safari Na jeseň v roku 2007 nafilmovala skupina ochrancov prírody príslušníkov kmeňa MashcoPiro z helikoptéry. Asi dvadsať Indiánov vyšlo z hĺbky pralesa a postavilo si chatrče na brehu rieky Las Piedras. Bližšie k našej civilizácii ich zrejme vyhnali aktivity nelegálnych ťažiarov a časté prelety malých lietadiel hľadačov ropy. Fotky a videá Mashco-Piro sa začali objavovať čoraz častejšie. Robili ich cestovatelia, ktorí sa túlali po národnom parku Alto Purús.

Vlani v lete vyhľadali niekoľkí príslušníci kme-

10

ňa svojich susedov s prosbou o jedlo. Peruánska vláda vtedy kontakt s nimi zakázala, aby sa medzi nimi nerozšírili choroby.

Jediný blízky kontakt so strateným kmeňom mal iný Indián, Nicolas Flores, prezývaný Šako.

Tento príslušník kmeňa Matsiquenka im dvadsať rokov nechával na rôznych miestach jedlo, kovové nádoby a mačety, aby im uľahčil život.

Dokonca pre nich vysádzal záhradku, do ktorej si oni potom prišli pozbierať úrodu. Po tých rokoch pravdepodobne došlo ku konfliktu medzi členmi kmeňa Mashco-Piro. Pohádali sa o mačety a niekto Šaka zastrelil dreveným šípom. Etnológovia túto udalosť vysvetlili ako jasný signál Mashco-Piro o tom, že si neželajú, aby ich niekto z vonkajšieho sveta kontaktoval.

To sa im však nesplnilo. Po rieke Madre de Dios sa plaví čoraz viac turistických lodí a cestovatelia podávajú domorodým Indiánom jedlo, oblečenie a dokonca aj softdrinky. Po oblasti sa plaví už aj istý adventistický misionár. Tiež rozdáva Indiánom veci. Žiaľ, títo ľudia si neuvedomujú, ako veľmi ohrozujú Mashco-Piro našimi chorobami, voči ktorým nemajú nekontaktovaní Indiáni nijakú imunitu. Chrípka alebo osýpky ich môžu kompletne vyhladiť. Potvrdzuje to aj prípad z júna tohto roku. Sedem vystrašených Indiánov z dovtedy nekontaktovaného kmeňa jazykovej skupiny Panoan vyhľadalo dedinu Sim-

pathia v štáte Acre v Brazílii. Všetci sa okamžite nakazili ochorením dýchacích ciest. Našťastie sa ich podarilo vyliečiť. Dostali vakcínu, no vrátili sa do pralesa. K svojim súkmeňovcom, ktorí voči chrípke imúnni nie sú...

Správy o masakri Čo priviedlo dovtedy izolovaných Indiánov do civilizácie? Členovia kmeňa Ashaninka zaregistrovali siedmich mladíkov z cudzieho kmeňa, ako vyšli z pralesa neďaleko ich obydlí. Na znak priateľstva im na mieste nechali oblečenie a kontaktovali úrady. Na miesto prišli odborníci z Brazílskej vládnej agentúry pre pôvodné obyvateľstvo FUNAI aj s tlmočníkmi, ktorí hovorili príbuzným jazykom a dokázali sa s vystrašenými Indiánmi dorozumieť. Tí im opísali násilné útoky cudzincov, ktoré ich vyhnali z ich pralesa. Cudzinci vtrhli do ich dediny, starších vyvraždili a domy zapálili. Je možné, že to urobili pašeráci drog. Samotná FUNAI musela pred tromi rokmi zrušiť svoj monitorovací post v tejto lokalite na hranici s Peru, pretože incidenty s pašerákmi nebola schopná riešiť.

Je zrejmé, že Indiáni z Acre dobre poznali svojich susedov, v 90. rokoch minulého storočia im vraj dokonca občas kradli kukuricu. Radšej však žili sami v pralese, než by vyhľadali okolitý svet.

Až brutálna násilná udalosť ich vyhnala prosiť o pomoc. Podľa skúseností FUNAI sa kmeňu

To, čo sa posledné desaťročia deje s pôvodnými obyvateľmi Amazonského pralesa, prirovnávajú predstavitelia mimovládnych organizácií ku genocíde európskych dobyvateľov.

Izolovaných Indiánov zostalo už len pár tisíc, ale aktivity na ich územiach ich môžu úplne vyhladiť. Nelegálna ťažba dreva, ropy a nerastov, devastácia a znečisťovanie krajiny, z ktorej si domorodci berú všetko potrebné, ničenie ich kultových miest, vyvražďovanie drogovými gangmi alebo ozbrojenými strážcami ťažiarskych partií je jedna strana mince. „Zabiť ich však môže aj tričko,“ upozorňuje riaditeľ mimovládnej organizácie Survival International Stephen Corry. „Oblečenie prenáša choroby a zároveň u Indiánov, nezvyknutých nosiť odev, zhoršuje ich priebeh. Indián príliš chorý na to, aby mohol loviť, iba sedí v permanentne vlhkom a nevypranom tričku. Tak môže na svojom tele rozšíriť infekciu, ktorá zabila už milióny amerických Indiánov.“ FUNAI registruje v jednej časti pralesa v štáte Rondônia posledného príslušníka jedného z pôvodných kmeňov, ktorý pravdepodobne ako jediný prežil masaker svojich súkmeňovcov. Nikto nevie, ako sa volá, ku ktorého kmeňu patril, ani akým jazykom hovorí. Isté je, že žije sám uprostred Amazonského pralesa a odmieta akýkoľvek kontakt. Keď sa niekto pokúsi priblížiť, zasype ho spŕškou šípov zo svojho luku. Nazvali ho „Posledný zo svojho kmeňa“. Terénni pracovníci FUNAI občas navštívia lokalitu, v ktorej býva, aby sa presvedčili, že je nažive a v poriadku. Nepokúšajú sa o kontakt, nie je to v ich záujme – a ich kolegu Tunia už „Posledný“ kedysi zranil. Vedia však, že okolití rančeri si robia zálusk na územie „Posledného“, preto chcú dozrieť, aby sa mu nič nestalo.

Osamotený Indián využíva všetky schopnosti zdedené po predkoch. Žije v domčeku z palmových listov, chytá zvieratá do zamaskovaných dier v zemi, loví lukom a šípmi, v záhradke si pestuje kukuricu a maniok. Jeho sebestačnosť závisí od zeme, ktorú má k dispozícii.

Dedinčania Ashahinka ponúkli mladíkom oblečenie a jedlo na znak priateľstva.

Príslušníci kmeňov nie sú zvyknutí na naše vírusy. Dať im kus odevu môže znamenať podať im smrť.

11

TÉMA

text: jana čavojská | foto: FUNAI

nota bene 160

2014 október

text: jana čavojská | foto: archív e. z.

TÉMA

NECHAJME ICH ROZHODNÚŤ ALICE BAYER z mimovládnej organizácie Survival International, ktorá sa snaží chrániť príslušníkov izolovaných komunít na celom svete, hovorí aj o tom, ako vyzerá prvý kontakt s objaveným kmeňom a či sú skutočne na Zemi ešte ľudia, ktorí nevedia, čo to je naša civilizácia. Čo bolo impulzom pre vznik vašej organizácie?

Survival International bola založená v roku 1969 po tom, ako si skupina nadšencov prečítala v britských novinách Sunday Times článok renomovaného reportéra Normana Lewisa o otrasných násilnostiach voči amazonským Indiánom. Nadšení dobrovoľníci chceli zmeniť situáciu. Niekoľko prvých rokov pracovali ako dobrovoľníci bez nároku na plat. Časť verejnosti je presvedčená o tom, že nekontaktované kmene neexistujú. Áno, dokonca aj niektoré vlády a veľké spoločnosti odmietajú existenciu nekontaktovaných kmeňov. Tieto kmene definujeme ako kmene, ktoré nemajú dlhodobý a mierový kontakt s majoritnou spoločnosťou. Ale to neznamená, že o nej vôbec nevedia. Ich spôsob života je rovnaký, akým žili ich rodičia a dávnejší predkovia. Ide o sebestačné komunity.

Aké je oficiálne stanovisko vlád Brazílie a Peru k existencii nekontaktovaných kmeňov? Sú pripravené chrániť ich?

Brazílska vládna agentúra pre pôvodné obyvateľstvo FUNAI má oddelenie pre nekontaktované kmene, ktorého pracovníci monitorujú územia, kde takíto ľudia žijú. Deje sa to hlavne prostredníctvom prieskumných letov a strážnych postov. Ale FUNAI má málo finančných prostriedkov aj odborníkov na to, aby dokázala pokryť celú problematiku kontaktu s kmeňmi žijúcimi v izolácii. V Peru vláda ešte nevytvorila špecializovanú inštitúciu ani nevydala nijaké oficiálne stanovisko na ochranu nekontaktovaných kmeňov. Mimovládne organizácie stále urgujú vytvorenie presného plánu čo robiť v prípade kontaktu s izolovanými Indiánmi.

Môžete opísať, ako zvyčajne vyzerá prvý kontakt úradov s príslušníkmi dovtedy nekontaktovaného kmeňa?

Deje sa to tak zriedka, že postup nemôžem generalizovať. V prípade nedávneho kontaktu v Brazílii neďaleko hraníc s Peru sa neďaleko ľudských obydlí zjavili nekontaktovaní Indiáni a miestni oslovili brazílske úrady. Pracovníci FUNAI priviedli lingvistov, ktorí hovorili podobným jazykom ako príslušníci nekontaktovaného kmeňa, jazykom Panoan. Sú aj prípady, kedy nikto neovláda podobný jazyk, ako sa napríklad stalo pri kontakte s kmeňom Akuntsu. Vtedy sa lingvisti musia snažiť porozumieť aspoň náznakom a vyložiť, čo sa kmeň snaží povedať.

12

Pôvodné komunity nemôžu prežiť bez vlastníckeho práva k pôde, ktorú obývajú.

Vyskytli sa už prípady organizovanej turistiky za nekontaktovanými kmeňmi? Žijú vo veľmi odľahlých oblastiach, takže ani nie. Výnimkou je Peru, kde turisti pravidelne prechádzajú cez územie kmeňa Mashco-Piro a nechávajú Indiánom oblečenie. Môžu tak medzi nich zavliecť smrteľné choroby.

Aká je priemerná miera úmrtnosti izolovaných kmeňov na naše choroby, proti ktorým nemajú imunitu, po prvom kontakte?

Závisí to od prípadu k prípadu. Napríklad pri kmeni Nahua to bola polovica jeho členov, pri kmeni Yanomami 20 percent. Čo je hlavným poslaním Survival International?

Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme vyrokovali adekvátnu ochranu území obývaných príslušníkmi nekontaktovaných kmeňov. Len tak im dáme šancu, aby mohli sami rozhodnúť o svojej budúcnosti. Pracujeme aj s kontaktovanými kmeňmi Ayoreo v Paraguaji a Awá v Brazílii. Snažíme sa zastaviť devastovanie ich území a ochrániť územia ich ešte nekontaktovaných príbuzných.

Kto sú hlavní oponenti vašich aktivít?

Hlavne vlády a spoločnosti, ktoré chcú vysídliť pôvodných obyvateľov z ich území, aby na nich mohli ťažiť.

Je podľa vášho názoru lepšie nechať nekontaktovaných ľudí, aby si žili po svojom, alebo ich integrovať do majoritnej spoločnosti?

Malo by byť na rozhodnutí nekontaktovaných kmeňov, či sa chcú integrovať alebo zostať izolovaní. Skúsenosti príslušníkov mnohých kmeňov, ktorí sa pokúsili zaradiť do majoritnej spoločnosti, sú také, že skončili na jej najspodnejších priečkach. Väčšinou sú bez práce, rozšírili sa medzi nimi depresie, alkoholizmus a HIV/AIDS, ženy končia ako prostitútky. My hovoríme: Progres môže zabíjať. A že takzvaný „rozvoj“, ktorý deštruuje životy ľudí, nie je rozvojom. Myslíme si, že všetky krajiny by mali prijať Deklaráciu OSN o právach pôvodných obyvateľov a ratifikovať Konvenciu o príslušníkoch pôvodných kmeňov. Oba tieto dokumenty priznávajú príslušníkom izolovaných komunít vlastnícke právo k pôde, na ktorej žijú. Bez tohto práva nemôžu prežiť. Každá obchodná spoločnosť a mimovládna organizácia, pracujúca na kmeňových územiach, sa musí zaviazať, že nebude vykonávať nijaké činnosti bez predchádzajúceho dobrovoľného a informovaného súhlasu ich pôvodných obyvateľov. Takýto súhlas však nemôže byť informovaný, ak ľudia nevedia, že môžu odmietnuť neželané aktivity a nebudú za to potrestaní.

Viac o mimovládnej organizácii nájdete na stránkach www.survivalinternational.org a www.uncontactedtribes.org.

Oliva v Bare v Čiernej Hore.

NAJSTARŠIA NA SVETE JE BOROVICA DLHOVEKÁ

NESMRTEĽNÉ STROMY Mechanizmy starnutia rastlín nie sú dôkladnejšie preskúmané, ale práve stromy dosahujú ako jednotlivé organizmy na našej planéte najvyšší vek.

Preto je nimi mladá vedkyňa EVA ZAHRADNÍKOVÁ fascinovaná.

Je zložité určiť presný vek stromu?

Keď sa chceme vyhnúť radikálnemu spôsobu zoťať strom a spočítať letokruhy, máme niekoľko viac či menej presných možností.

Jedna je odhadnúť vek na základe obvodu z rýchlosti rastu konkrétneho druhu s prihliadnutím na podmienky na jeho stanovišti. Presnejšia je dendrochronológia. Špeciálnym vrtákom sa vyvŕta tenký pásik dreva od kôry až po stred kmeňa a spočítajú sa na ňom letokruhy.

Dendrochronológovia dokážu z rôznych vzoriek dreva, napríklad zo starých trámov v kostole, porovnávaním s letokruhovými sériami určiť, aké je drevo staré a kedy bol teda kostol postavený. V letokruhoch totiž vidno extrémne roky. Vieme, že konkrétny historický rok bol napríklad veľmi suchý, tak všetky letokruhy boli v tom roku užšie. Keď poznáme

sériu takýchto rokov, vieme určiť, kam na časovej osi drevo patrí.

Koľko rokov má najstarší strom na Zemi?

Najstarší strom, o ktorom doteraz vieme, je borovica dlhoveká v Severnej Amerike. Má 5064 rokov. Najstarší organizmus, nie jednotlivý strom, ale les, ktorý sa rozmnožuje a šíri vegetatívne, je klonálny systém topoľa v USA v štáte Utah. Jeho vek sa odhaduje na 80 000 rokov. Nazýva sa Pando, čo po latinsky znamená Šírim sa.

Pôvodný topoľ však už zrejme v lese nenájdeme.

Nie, ale každý jeden strom je klonom toho pôvodného, prvého topoľa. Celý les je prepojený koreňmi a je to geneticky jeden organiz-

mus. Je to samčí klon a vyvinul sa v čase, keď sa zmenili podmienky na mieste, kde rastie.

Už sa nemohol rozmnožovať pohlavne, iba vegetatívne, výmladkami koreňov. Podľa rýchlosti jeho šírenia vieme odhadnúť približný vek systému.

Prečo práve strom a nie slon alebo človek dokáže žiť tisícky rokov?

Vedci polemizujú o tom, či je starnutie programované alebo nie. Skúmajú, či má živočích genetický program starnutia a smrti. V súčasnosti sa viac prikláňajú k teórii, že nie. Že gény spojené so starnutím síce existujú, ale program riadenia starnutia nie. Znakom programu je totiž aj to, že sa na ňom môže niečo pokaziť. To sa však v prípade starnutia ešte nikdy nestalo. Podľa jednej z teórií

13

nota bene 160

je mechanizmom starnutia hromadenie poškodení. V priebehu života organizmu sa poškodzuje jeho DNA a organizmus investuje energiu do jej opravy, no energiu potrebuje aj na iné veci. Preto starnutie organizmu nastáva po dosiahnutí veku, v ktorom by živočích v prírode zahynul pre iné okolnosti. Napríklad ak je u myši pravdepodobnosť, že ju do troch rokov zožerie dravec, po uplynutí tohto času pre ňu nemá význam investovať energiu do udržiavania svojho organizmu a opravovania poškodení. Kým sa tiež organizmus rozmnožuje, je pod tzv. selekčným tlakom, čo znamená, že nepriaznivé gény majú menšiu šancu preniesť sa na potomstvo, pretože organizmy s dobrou genetickou výbavou majú potomstva viac. Ako náhle sa však prestanú rozmnožovať, môžu sa prejaviť škodlivé gény s neskorším účinkom a urýchliť tak starnutie.

Stromy sa rozmnožujú bez limitu. Aj tisícročný strom vytvára semená a škodlivé gény sú tak neustále pod selekčným tlakom, ktorý zabraňuje ich šíreniu. Stromy prakticky nestarnú. DNA zo starého a mladého stromu je, čo sa týka poškodení, prakticky rovnaká. Poškodenie závisí viac od vonkajšieho prostredia, než od veku. Päťstoročná borovica limba v Tatrách má DNA poškodenú menej než dvadsaťročná v Bratislave.

Takže stromy sú počas celého života akoby v jednom a tom istom veku?

U rastlín existuje niečo ako programované starnutie. Jednoročné rastliny na konci vegetatívneho obdobia jednoducho odumrú.

Tento proces sa nazýva senescencia a nedá sa stotožniť s procesom starnutia, ktorý je definovaný ako zmeny v organizme spojené s vekom, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť jeho smrti. Je skôr podobný apoptóze, samovražde buniek, ktorá je bežnou súčasťou vývinu organizmu. Jednoročné rastliny sa tiež plánovane zbavia nepotrebných častí, aby mohli nepriaznivé obdobie prežiť v semenách. Viacročné rastliny nemajú program starnutia, no tiež majú určité životné fázy. To, že sa vekom poškodzujú a odumierajú, je spôsobené vonkajšími podmienkami.

V čom sa najviac líši organizmus rastlín od organizmu živočíchov?

Rastliny nemajú oddelenú zárodočnú líniu buniek. Z každej bunky môže vzniknúť nový konárik, na ktorom vyrastie kvet. Všetky bunky majú na konci chromozómov teloméry, akoby ochranné čiapočky, ktoré sa pri každom delení bunky skracujú. Bunky majú teda obmedzený počet delení. Akurát v zárodočných a rakovinových bunkách sa teloméry neskracujú. U zárodočných z toho dôvodu, aby sa nový organizmus nenarodil s už skrátenými telomérmi. Keďže u rastlín je každá bunka zárodočná, teloméry sa im neskracujú vôbec. Deje

14

2014 október

sa to pôsobením enzýmu telomerázy. Druhou hlavnou odlišnosťou medzi rastlinami a živočíchmi je, že kým živočíchy majú telesný plán, veľkosť, do ktorej môžu dorásť, rastliny rastú neobmedzene. Fungujú ako modulárne organizmy. Mladé štruktúry nadstavujú na tých starých. Nemajú daný presný tvar a veľkosť tela.

Tie závisia od vonkajších podmienok. Neobmedzený rast majú aj niektoré dlhoveké živočíchy, napríklad korytnačky.

iné sú neutrálne alebo pozitívne. Tie, ktoré DNA poškodzujú, často zabraňujú ďalšiemu deleniu bunky, no iné mutácie sa môžu rozširovať delením. Staré stromy žijú stovky až tisíce rokov. Za ten čas bunky prejdú veľkým počtom delení. Pravdepodobnosť mutácií je vysoká. Ak sa potvrdí chimérickosť starých stromov, tak je možné, že medzi jednotlivými sadami DNA nastáva prírodný výber. Bežne sa organizmy prispôsobujú meniacim sa podmienkam prírodným výberom počas niekoľkých generácií. V prípade dlhovekých stromov to však nie je možné, a tak musí mať takýto strom určitú voľnosť v genóme, aby sa mohol prispôsobiť. Prírodný výber medzi časťami s mierne odlišnou DNA môže byť ďalším takýmto mechanizmom, ktorým strom môže sám skvalitňovať svoj genóm.

Ako to, že niektoré stromy sa dožijú tisíce rokov a niektoré len niekoľko desiatok?

Príčinou smrti stromu sú vždy vonkajšie podmienky. Statické poškodenie, škodcovia, hniloba a podobne. Dlhovekosť stromov súvisí s ich odolnosťou voči takýmto vplyvom. Borovice dlhoveké rastú v ťažkých podmienkach Skalistých hôr veľmi pomaly a majú veľmi husté a odolné drevo s množstvom živíc, ktoré slúžia ako konzervant proti škodcom. Ten istý druh borovice v priaznivých podmienkach rastie rýchlejšie, ale nedožije sa takého vysokého veku. Jej drevo totiž nie je také pevné. Ďalší aspekt dôležitý pre prežitie stromu je sektorialita. Najstaršie časti borovíc dlhovekých v Skalistých horách sú prakticky odumreté. Prežíva však jeden koreň a pásom kôry vyživuje vetvu v korune. Takýto strom nefunguje ako jeden celok, ale ako populácia nezávislých sektorov. Každý koreň je spojený s vlastnou časťou koruny. Ak odumrie, odumrie iba jeho časť. Zvyšok stromu to neovplyvní.

Čo nám môže priniesť výskum starých stromov okrem informácie o ich veku?

Genotyp starého stromu musí byť kvalitný, keďže mu umožnil dožiť sa takého vysokého veku. Preto má význam použiť ho na skvalitnenie genofondu celého druhu. Zaoberá sa tým napríklad organizácia Archangel Ancient Tree Archive. Vegetatívne množí tieto takzvané Champion Trees a sadeničky používa na skvalitnenie genofondu v lesoch. Staré stromy kvôli znečisťovaniu a urbanizácii prostredia odumierajú. Treba konať, kým nie je neskoro.

Koľko rokov má najstarší strom u nás?

Pravdepodobne to bude niektorá z límb vo Vysokých Tatrách. Môže mať okolo tisíc rokov. O limbách sa zatiaľ nevie, s kolegom dendrochronológom sa to chystáme overiť. Zatiaľ sa oficiálne za najstarší slovenský strom považuje bojnická lipa, ktorá má 700 rokov.

„Päťstoročná limba v Tatrách má DNA poškodenú menej než dvadsaťročná v Bratislave.“

Vyhľadávate lokality, kde rastú staré stromy?

Kamkoľvek idem, pozriem sa po nich. Na dovolenke v Škótsku som si odobrala vzorky z najstaršieho stromu v Európe, tisu v meste Fortingall. Jeho vek sa odhaduje na viac ako dvetisíc rokov. V Čiernej Hore v meste Bar som si tak odobrala vzorky z údajne dvetisícročnej olivy.

Krátkoveké stromy, napríklad breza, majú veľmi malú sektorialitu. Keď odumrie koreň alebo vietor zlomí konár, ovplyvní to celý strom.

Staré stromy podľa môjho názoru fungujú ako populácia nezávislých modulov.

Zaoberáte sa aj chimérizmom stromov.

O čo presne ide?

Chiméra je v gréckej mytológii organizmus poskladaný z rôznych častí iných organizmov.

V biológii je to organizmus, ktorý má rôzne sady DNA. Podľa mojej teórie sú staré stromy chimérické. DNA z vetvičiek na opačných stranách koruny nemusí byť rovnaká. Niektoré chiméry sú dokonca viditeľné. Napríklad v zámockom parku v Kunine je buk, ktorý je červenolistý a jedna vetva je zelená.

Ako sa mohla vyvinúť rozličná DNA na jednom strome?

V každom organizme môžu pri delení buniek nastať mutácie. Niektoré DNA poškodzujú,

Sú tieto stromy špeciálne chránené?

Tis vo Fortingalle je obkolesený kamenným múrom a vstup je zamrežovaný, k stromu sa nedá dostať. Z pôvodného kmeňa už veľa nezostalo, rozpadol sa na viacero častí ktoré rastú osobitne. Pri olive v Čiernej Hore je to podobné, dokonca sa platí vstupné jedno euro.

Monster fir – jedľa v Adkinglas Woodland Garden v Škótsku.

Lipa na Pustovci pri Toporci.

Máte svoj obľúbený strom?

Lipu na Pustovci na Spiši. Bol to prvý starý strom, ktorý som skúmala, a doteraz k nemu rada chodím. Má asi 450 rokov a stále plodí.

Myslím, že zo slovenských dlhovekých stromov je najkrajšia.

15

Téma

text: galina lišháková | foto: marcel trnovský

nota bene 160

PÍLIA, ALE AJ ROZUMEJÚ A CHRÁNIA

STROMOLEZCI ČEŠÚ STROMY Ak považujete lozenie po stromoch len za zábavu pre malých chlapcov, ste na omyle. Marek Áč (33) sa po stromoch pohybuje najmä pracovne a je najlepším slovenským stromolezcom.

Stromolezectvo je športová disciplína, ktorá sa vyvinula z pracovného odboru arboristika.

Ten predstavuje odbornú starostlivosť o stromy v urbanizovanom prostredí. Teda tam, kde sa strom, dom a človek ocitajú na takom malom priestore, že sa môžu vzájomne ohrozovať.

Pri neodbornom zásahu si to najviac odnesie práve strom, ktorému radikálne zrežú konáre, prípadne ho vyrúbu. No pretože auto s vysoko-

16

zdvižnou plošinou, na ktorú by mohol vyliezť človek s pílou, sa do úzkych mestských alejí nedostane, vznikol dopyt po ľuďoch, ktorí sa neboja vyliezť do koruny stromu a spraviť jej bezpečnejší „účes“.

Arboristi však nie sú len nejakí výškoví pilčíci, ktorí odrezávajú prekážajúce vetvy. Naopak, stromom rozumejú a snažia sa ich chrániť. A pretože ich práca za pomoci lán, úväzkov či kara-

bín sčasti pripomína horolezectvo, vyvinula sa z nej aj športová disciplína. Tá však aj na tých najväčších súťažiach propaguje význam stromov a možnosti ich záchrany. Stromolezectvo je totiž najmä prostriedok na výkon arboristiky.

Myslí strategicky Na Slovensku sú tento šport aj pracovný odbor pomerne nové. V júli tohto roku pre-

2014 október

behol v Piešťanoch ešte len 2. ročník majstrovstiev Slovenska v stromolezení. Okrem Slovákov na ňom súťažili aj Poliaci, Maďari a Česi. Marek Áč skončil v celkovom hodnotení šiesty, ale spomedzi Slovákov prvý. Súťaž v stromolezectve obsahuje päť disciplín – lezenie na rýchlosť, inštaláciu lana do koruny pomocou hádzacej šnúry so závažím, istený šplh na rýchlosť, simuláciu bezpečnej práce a záchrany raneného. „Pre bežného človeka je najzložitejšie pochopiť hádzanie lanka so závažím, ktoré je pri práci arboristu jedným zo spôsobov ako sa dostať do koruny stromu,“ vysvetľuje Marek. Pritom ukazuje, že závažie, priviazané na polyetylénovej šnúre, má približne veľkosť jeho zovretej päste. „Musím ho prehodiť cez vopred určené rozkonárenie v korune stromu, čo je dosť náročné, pretože sa tam môže zamotať či uviaznuť.“ Súťaž stromolezcov vraj dosť dobre simuluje prácu arboristov. Aj preto, že by ju mali vyko-

návať vo dvojici, v jednej z kategórii sa hodnotí, ako by zvládli situáciu, keby sa ich kolega zranil. „Toho zastupuje zhruba osemdesiatkilogramová figurína, za ktorú niekto hovorí, takže s ňou môžete komunikovať. Organizátori súťaže zadajú, aké má zranenie, a na vás je, ako situáciu zvládnete. Musíte rýchlo skontrolovať stav stromu, aby sa nestalo, že z neho spadnete aj s raneným. Čo najrýchlejšie za ním vyliezť, ošet-

kadiaľ do nej vyleziem, v akom poradí budem píliť konáre, aj kadiaľ zídem dolu.“

Bojuje za strom

K arboristike a stromolezectvu sa Marek Áč dostal celkom neplánovane, v Írsku, kam odišiel spolu s priateľkou za prácou. „Mal som trošku šťastie, lebo jeden z majiteľov arboristickej firmy, v ktorej som sa zaúčal, bol kedysi na Slovensku a mal naň dobré spomienky.“ Marekovi vštepil základy – ako rozpoznať základné druhy drevín, či na základe akých znakov určiť, čo ktorý strom potrebuje. Študuje však neustále, najmä prostredníctvom kurzov arboristiky pod záštitou organizácie ISA Slovensko, čo je meriť ho, ak to situácia vyžaduje, prepnúť si ho na dzinárodná asociácia arboristov. svoj lanový systém a zniesť ho dole,“ približuje „Horšie je, že niekedy strom nepotrebuje vôbec Marek. „Strom si vyžaduje, aby som kompletne nič, ale ľuďom vadí, že im z neho na trávnik pazvážil situáciu a na základe toho zvolil správ- dajú listy a musia ich hrabať. Myslia si, že keď ny a efektívny postup. Keď idem ako arborista mu orežeme konáre, bude po probléme. Lenže zredukovať jeho korunu, musím si premyslieť, strom má snahu dorásť listovú plochu, o ktorú

„Stromy sú chránené aj z úcty k ich veku. Nie však u nás.“

17

nota bene 160

2014 október

text: galina lišháková | foto: archív f. ž.

TÉMA

prišiel,“ vysvetľuje Marek a dodáva, že keď ho zákazníci oslovia s podobne sebeckou požiadavkou, bojuje za strom a snaží sa dosiahnuť kompromis medzi ich predstavou a tým, ako by to malo byť. „Toto povolanie sa nedá robiť dobre, keď myslíte čisto na zištné dôvody.“

Prečo padajú aleje Arboristika a s ňou aj stromolezectvo sa podľa wikipédie začali profilovať v Anglicku a severnej Amerike niekedy koncom 19. storočia.

Marek vraví, že v takzvanom západnom svete je vzťah ľudí k stromom na vyššej úrovni. „Aj tí menej vzdelaní vedia, že strom má v krajine, na vidieku aj v meste podstatný význam.

Už keď navrhujú stavbu domu, uvažujú o tom, kde zasadia strom. Vďaka tomu majú aj vyšší počet stromov, ktoré vyhlásili za chránené, z úcty k ich veku. Neexistuje, aby niekto vyrúbal tristoročný dub, ani keď je na súkromnom pozemku. Úrady a ani svedomie vlastníka stromu by to nedovolili. Kým u nás sa v tomto smere od začiatku tohto roka zákon zmenil tak, že o živote stromov na súkromnom pozemku rozhoduje výlučne jeho vlastník. Takže môže vyrúbať aj tisícročný dub.“ Smutné je tiež, že u nás úradník rozhodne o zredukovaní či vyťatí stromu len pre nespokojnosť jedinca alebo nejakej úzkej skupinky. „V praxi to vyzerá tak, že keď robíme niečo na strome pred obytným domom, stáva sa, že pani z jedného okna kričí, že so zásahom absolútne nesúhlasí a pani z ďalšieho okna ma zas chce dirigovať, ktorý konár mám odrezať, hoci o tom nemá poňatia.“ Podľa nových slovenských zákonov môžu o výrube stromov v obci dokonca rozhodovať starostovia, ktorí v tomto smere často nemajú potrebné vzdelanie. „A keďže politika Európskej únie dotuje výstavbu biomasových elektrární, je bežné, že na obecný úrad zavíta firma, ktorá ponúkne za povolenie na výrub stromov pozdĺž príjazdovej cesty do dediny pár stovák eur a starosta im dovolí vyrúbať hoci aj krásnu aleju pagaštanov – o takomto konkrétnom prípade viem. Deje sa to však aj pozdĺž vodných tokov, na poliach či lúkach.“ Žiaľ, aj vysádzanie stromov u nás prebieha bezhlavo a čoraz zriedkavejšie. „V meste často vidím stromy, pre ktoré je mestské prostredie nevhodné. Súkromné parcely sú zase dosť malé na to, aby sa na ne zmestil okrem domu aj strom.

A na vidieku, ak ľudia uvažujú o vysadení stromu, tak skôr takého, z ktorého možno vypáliť pálenku.

Dnes, keď ľudia stavajú nový dom, dajú prednosť dokonalému trávničku a vysadia nanajvýš tujky, ktoré sa hodia viac na cintorín. Bežné vidiecke dreviny domáceho druhu sú na ústupe. Ľudia si neuvedomujú, že v urbanizovanom prostredí sú stromy dôležité nielen ako zdroj kyslíka, ale aj z hľadiska psychohygieny.“ Autorka je redaktorka týždenníka Šarm.

18

VESMÍRNE STANICE V KORUNÁCH STROMOV

VYSKÚŠAJTE SI STROMOSTAN Dá sa bývať aj skromnejšie a bližšie k prírode. Napríklad v stromostane podľa návrhu výtvarníka Františka Žáčeka.

Keď som pred piatimi rokmi písala o kruhovom dome českého herca Jaroslava Dušeka v Jindřichoviciach, všimla som si na strome akýsi „stan“. Zhruba rok na to som v nezvyčajnom prístrešku aj prespala, ale najprv som musela prvýkrát v živote vylaniť na strom asi do výšky štvrtého poschodia. Pre istotu som spala pripútaná bezpečnostným lanom...

Vtedy mal výtvarník František Žáček, ktorý stromostan navrhol, o jeho budúcnosti veľa vízií.

Aby si ho mohlo vyskúšať čo najviac ľudí, navštevoval s ním ekocentrá a detské tábory. Čo je s jeho stromostanom nového? „Čo je hlavné, stále žije. Začal vznikať jeho nástupca, akási verzia 2.0, flexibilnejšia a jednoduchšia na zostavenie a transport. Je použi-

teľná aj tak, že sa v korune stromu spojí viacej menších stromostanov. Podobne, ako sa na orbite spájajú vesmírne stanice z viacerých modulov. Ale stále verím, že dôjde aj na realizáciu verzie Stromostan 1.0 z jaseňového, dubového, krušpánového a tisového dreva, a z tkanín vyrobených z technického konope.“ Stromostan 1.0 fungoval pár dní na Ekolympiáde 2013 v Ekocentre Chaloupky u Jihlavy, prespali v ňom víťazi národného kola. V rámci programov tohto ekocentra naň vyliezli aj deti v nádhernom prostredí Českomoravskej vysočiny. Potom si ho v Tišnove užívali deti z Lesnej materskej škôlky. A tento rok použili stromostan stromolezci v Zlíne a okolí, naposledy na prázdninovom Dni stromov na hrade Lukov.

Ďalšie Františkove plány so stromostanom by podľa jeho vlastných slov mohli naplniť ešte jeden ďalší život. „Mám víziu špeciálnej turistiky, pri ktorej by sa na prespanie využívali stromové kempy. Páči sa mi koncept podporných programov pre dobrovoľnícke akcie typu: Keď pomôžeš lesom, prenocuj v stromostane, prejdi sa krajinou a aktualizuj sa o novú verziu vnímania stromov – na trase prespíš x-krát v ich korunách.“ A dúfa tiež, že v budúcom roku sa podarí akcia v spolupráci s Českým zväzom ochrancov prírody vo Valašských Kloboukoch, v prvom súkromnom pralese v lokalite Ščúrnica.

Autorka je redaktorka týždenníka Šarm.

19

Ľudia

text: peter getting

nota bene 160

Foto: Pavol Široký

Foto: Luboš Hajdin

CHRÁNIA STROMY NAŠE KAŽDODENNÉ

STROMBUDSMANI Prírodné národy veria, že strom je náš brat, a medzi nami žijú ľudia, ktorí týchto našich bratov zachraňujú a bránia. Často vlastným telom, proti slabým zákonom aj výsmechu okolia.

Nejde o žiadne výnimky a v hre zďaleka nie sú len naše veľhory, ktoré stále znova zažívajú útoky ekonomických záujmov, drevospracujúcich a developerských firiem podporených krátkozrakou politickou reprezentáciou. Podobné barbarstvá sa opakujú všade po Slovensku.

Napríklad v marci 2008 mesto Trenčín vyrúbalo storočný strom ginka dvojlaločného pri mestskom parku. V Nitre odrezali obyvatelia sídliska vrcholce brezy a borovice, aby mali lepší televízny signál zo satelitu. V Žiline pre absurdnú výstavbu Auparku na centrálnom námestí vygumovali navždy z mapy nielen samotné námestie, ale aj park so stromami, ktoré tam rástli. V Bratislave na dunajskom nábreží v máji

20

2006 vyrúbali vyše dvesto stromov pre výstavbu River parku, medzi nimi aj storočný platan, ktorý pamätal ešte monarchiu.

Biela vrana Katka Pri poslednom menovanom strome ste mohli stretnúť aj Katku Šimončičovú, Bielu vranu, ktorá toto ocenenie dostala práve za dlhoročný občiansky aktivizmus a boj za záchranu stromov. V zdôvodnení ocenenia, ktoré minulý rok dostala, sa uvádza: „Jej práca je pre ňu životným poslaním, stromy a ich ochrana sú jej srdcovou záležitosťou.“ Katku preto mnohí už roky prezývajú „strombudsmankou“. Zaujímalo nás, prečo sa podu-

jala chrániť práve stromy. „Strom sa nemôže brániť, nemôže utiecť pred pílou, nemôže sa odvolať voči zlému rozhodnutiu. On len ticho stojí, prináša človeku úžitok, dáva nám ho zadarmo a nechce za to nič, len aby sme ho nechali rásť,“ hovorí.

Hoci často zvaľujeme vinu na pažravých investorov, kvôli ktorým u nás každý deň vrčia motorové píly a k zemi padajú desiatky stromov, Katkine skúsenosti hovoria, že väčší problém je u nás s nedodržiavaním platných zákonov zo strany úradov. „Súkromný developer si robí svoju prácu – stavia za účelom zisku. Ale to by mal iba potiaľ, pokiaľ neohrozuje verejný záujem,

2014 október

je ochrana prírody a životného prostredia verej- všetky obvinenia, keďže nikto vám nemôže ným záujmom, a to mimoriadnym, pričom pria- zakázať liezť na strom či brániť prírodu vlastmo z ústavy vyplýva, že verejný záujem má pred- ným telom. Tomáša tiež potešil objav ľudskej nosť pred súkromným vlastníctvom. pomoci a spolupatričnosti: úplne cudzí ľudia, Ibaže niečo iné sú fakty na papieri a niečo iné ktorých oslovil príbeh stromolezca, mu ponúslovenská realita. Hoci to často vyzerá ako boj kali právne služby aj vyzbieranie sa na pokutu. s veternými mlynmi, podľa Katky sa môže kaž- Dokonca inšpiroval jedného Košičana k podobdý z nás pričiniť o to, aby stromy nepadali za nému protestu. Hoci vraj na strome pre zimu obeť vandalom, odkiaľkoľvek už sú. Akú má dlho nevydržal, „jeho“ strom vydržal dodnes. teda radu pre nás v prípade, že sme svedka- „A ja im obom držím palce,“ dodáva Tomáš. Tak mi výrubu? „Ľudia by mali vedieť, že ak niekto ako všetkým stromolezcom, ktorí sa objavia rúbe strom – mimo lesa – musí mať pri sebe a budú otvárať ľuďom oči. originál právoplatného povolenia na výrub. Takže treba zavolať políciu, ktorá môže toto povo- Platan žije ďalej lenie skontrolovať.“ Katka všetkým odkazuje: Mimochodom, nie každý boj sa končí prehrou „A určite neprestávajte, vydržte, chráňte stromy, pre stromy. Príbeh so storočným platanom, ktonech sú stále s nami, stromy naše každodenné.“ rý padol na dunajskom nábreží za obeť River parku, má totiž pokračovanie. A to unikátne.

Právo na odpor Po tom, ako ho vyťali, bojovali ochranári ďalej.

O pomoc sa možno tiež obrátiť na neziskovky, Mohutný strom, ktorý toho toľko pamätal, mal ktoré fungujú vo vašom kraji. Alebo bojovať v zemi stále svoj mohutný kmeň. Napokon sa s molochom hlúposti sám. Tak ako Tomáš Pa- ho podarilo vykopať a presadiť do záhradníctva ľuch zo Spišskej Novej Vsi. O jeho príbehu sme vo Veľkom Bieli. Stalo sa takmer neuveriteľné: pred dvoma rokmi písali v Nota bene: Tomáš staručký strom tam vyhnal nové mladé výhonky sa rozhodol vlastným telom brániť jeden z to- a napriek všetkému žije ďalej... Jeden z nich chcú poľov, ktoré chceli nezmyselne vyťať pre nové ochranári zasadiť na Tyršovo nábrežie na breparkovacie miesta na jeho sídlisku. Snažil sa hu Dunaja. Tam, kde zavraždili Daniela Tupého. apelovať na rozum, navrhol mestu alternatív- K miestu dvojitej vraždy – človeka a stromu – tak ne riešenie bez výrubu, to sa mestu najprv pá- pribudne aj symbol zrodu novej nádeje. čilo, ale potom ho zamietlo a spolu s dopravINZERCIA nou políciou „múdro“ usúdili, že najlepšie je vyrúbať, zrovnať so zemou a zaasfaltovať. Keď zlyhali všetky možnosti, vyrúbali štyri topole a tie ležali mŕtve na zemi, Tomáš si zbalil jedlo, lano a vyliezol na topoľ, aby ho bránil pred pípričom verejná správa by mala stáť na stra- lou: „Keď zlyhajú legálne prostriedky, občanom ne verejnosti a nevychádzať v ústrety iba nezostáva iné než právo na odpor.“ súkromníkom.“ Katka za tie roky bojovala o mnohé stromy.

Pravidelne navštevuje stretnutia orgánov, ktoré majú pod palcom povolenia na výrub stromov, ročne absolvuje stovky výrubových konaní, kde sa snaží chrániť stromy. Zažila zastrašovanie, útoky aj snahy o podplácanie.

Pohybovala sa aj v ďalších kauzách: pri PKO, Záchrana parku Belopotockého, lesíku Krasov- Zavolali naňho políciu, vysokozdvižnú plošinu, ského či v kauze Starý most. násilím ho strhli, vyrúbili mu niekoľko priestupkov a strom napokon vyrúbali... „Zabili aj posledný strom. Horšie je, že na jeho mieste Zavolajte políciu Našťastie, nie je jedinou Bielou vranou na Slo- vyrástlo poloprázdne parkovisko a na miesvensku. Žiaľ, mnohí, čo sa snažia chrániť naše prí- te štyroch topoľov sa neurobilo absolútne nič. rodné bohatstvo, zeleň a stromy, sú hádzaní do Urobil by som to znovu, avšak už trochu prejedného vreca ako radikáli, rojkovia, ekoteroris- šibanejšie. Stále len ustupujeme svojim vlastti. Podiel na kriminalizácii nesú politici, byrokra- ným vynálezom, chamtivosti a pohodlnosti. ti, ale aj médiá. Zákon o ochrane prírody (§ 3 ods. Trpia pri tom nevinné stvorenia. Už stačilo.

1 zákona č. 543/2002 Z. z.) pritom doslova hovo- Radím vzdelávať sa, byť informovaný a inforrí, že chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, movať ostatných, organizovať sa, zapájať sa do poškodzovaním a ničením má povinnosť každý... konaní úradov, žiadať informácie, skrátka neĎalšie ustanovenie tohto zákona (§ 47 ods. 1) tiež chať behať úradom v hlavičke chrobáčika: aha, zakazuje poškodzovať a ničiť dreviny, z čoho vy- niekto mi pozerá na prstíky“... plýva, že vlastne všetci by sme sa mali správať Napriek všetkému Tomáš ani dnes nepovažuako dobrovoľní ochranári... Ba podľa výroku Naj- je svoj protest za zbytočný. Po naťahovačkách vyššieho súdu, potvrdeného Ústavným súdom, s políciou a úradmi museli zmietnuť zo stola

„Strom sa nemôže brániť, nemôže utiecť pred pílou, nemôže sa odvolať voči zlému rozhodnutiu.“

21

Fenomén

nota bene 160

text: galina lišháková | foto: jana čavojská, archív sng

„Stromy nemožno vnímať oddelene od kontextu, napríklad krajiny ako žánru, prírody, záhrady, mesta, ale aj kultúrnych tradícií či mytologických príbehov,“ hovorí kurátorka Lucia Gregorová. „Dokazujú to aj viaceré tohtoročné výstavy na Slovensku, napríklad tematická prehliadka Strom života, ktorú zostavila v Galérii mesta Bratislavy kurátorka Zsófia Kiss-Szemán alebo práve prebiehajúca výstava Dve krajiny, ktorú sme s kurátorským tímom pripravili v Slovenskej národnej galérii.“

Bohdan Hostiňák: Noc. 1998, olej na plátne, zbierka SNG

Monogramista T.D.: Sneh na strome. 1970, čb fotografia, zbierka SNG

Ľudovít Csordák: Stromy. 1910, olej na plátne, zbierka SNG

VO VÝTVARNOM UMENÍ HRALI STROMY DÔLEŽITÚ ÚLOHU

STROMY AKO SYMBOLY Stromy netvoria len druhý či tretí plán na obraze, ale často sú centrom umelcovho záujmu. O stromoch v dejinách umenia nám porozprávala LUCIA GREGOROVÁ STACHOVÁ, kurátorka zo Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Poznáme prvé vyobrazenie stromu ako symbolu? Ťažko určiť to celkom prvé. Strom však vždy pútal pozornosť ľudí. Bol a je dôležitým prírodným prvkom, zdrojom obživy a ochrany pred nepriazňou počasia, či prirodzenou dominantou krajiny. Stromy hrali dôležitú rolu v mýtoch a kultoch, a zobrazenia stromu v symbolických obrazoch o vzniku sveta poznáme už od praveku. V minulosti bol strom pre ľudí žijúcich v úzkom spojení s prírodou aj akýmsi živým kalendárom. Na jednej strane trvácnym, na druhej strane premenlivým v opakovaní cyklu ročných období. Vo veľkých príbehoch o vzniku sveta sa tak strom uplatnil práve vďaka tomuto uni-

22

2014 október

verzálnemu „kozmickému“ poriadku, v ktorom sa skrýva motív znovuzrodenia. V najstarších kultúrach na celom svete predstavovali stromy axis mundi – os sveta, pretože zakorenením v zemi a konármi týčiacimi sa k oblohe akoby prepájali zem s nebom. Rozvetvovaním, rastom, plodmi a premenami dodnes symbolizujú aj ľudský život a rodokmeň.

Ktoré mýty sa najčastejšie zobrazovali?

Už starí Egypťania mali strom života, v nordickej mytológii bol zase večne zelený jaseň Yggdrasil, ktorý vyrástol nad všetkými deviatimi svetmi z pozostatkov zabitého obra.

V antickej mytológii nájdeme viacero zaují-

mavých príkladov – najznámejšia je asi jabloň s plodmi nesmrteľnosti, ktorú v záhrade hesperidiek strážil stohlavý drak alebo príbeh užitočného stromu – olivovníka, ktorý v súťaži o lepší dar s bohom mora Poseidonom venovala podľa legendy mestu Atény jeho ochrankyňa Pallas Aténa. Židovsko-kresťanská tradícia obsahuje mnohé významné symboly stromu, najmä stromu poznania dobra a zla, ktorého plod napriek Božiemu zákazu ochutnali Adam a Eva. Podľa legendy bol Adam pochovaný na Golgote, kde vyrástol strom života a smrti, pochádzajúci z rajskej záhrady. Z neho pochádzalo drevo Kristovho kríža – odtiaľto pramení motív živého kríža,

Juraj Kollár: Koruna stromu. 2012, olej na plátne

teda kríža s rašiacimi výhonkami, ktorému sa hovorilo Strom života a bol obľúbený najmä v stredoveku.

Bolo niekedy zobrazovanie stromu nemoderné?

Nie. Na umeleckých akadémiách patrila dobrá kresba a maľba stromov, ako aj iných súčastí krajiny, k povinným zručnostiam. A hoci na prelome 19. a 20. storočia umelci odmietli akademizmus a snažili sa prostredníctvom moderny a rôznych avantgardných smerov novými prostriedkami priniesť nový vizuálny a emotívny zážitok, zručnosti a motívy – ani motívy stromu – sa nestratili. Len sa objavili v nových súvislostiach.

Napríklad pre Holanďana Pieta Mondriana, jedného z prvých abstraktných maliarov, bola východiskom k jeho geometrii práve štruktúra koruny stromu. Slovenský maliar Bohdan Hostiňák si zasa v akademických motívoch a ich kombinovaní našiel vlastný obrazový svet ideálnych, alebo naopak zvláštnych sci-fi krajín.

Ktoré diela sú vám osobne blízke?

Krajina sa stala únikom, ale aj útočiskom a ateliérom pre mnohých autorov, ktorých socialistický režim po roku 1968 „za-

Lucie Mičíková: Inštalácia. 2012, kombinácia techník

kázal“. Vznikali jemné meditatívne diela ako Sneh na strome z roku 1970 od Monogramistu T.D. Jeho strom v zasneženej krajine je od kmeňa po konáre bielo popísaný slovami SNEH v rôznych jazykoch.

Vnímam v ňom niečo veľmi protichodné klasickému zážitku z prírody. Odkaz k „strate-

„Rozvetvovaním, rastom, plodmi a premenami symbolizujú stromy aj ľudský život.“ nému raju“ sveta pred existenciou pojmov – k nepoškvrnenosti, nevinnosti a čistote. Rovnako ako krajina, ktorú pokryla prvá snehová nádielka. Diela z cyklu Strom z roku 1985 od Michala Kerna zase spájajú strom s hviezdnou oblohou, vesmírom.

A zo ženskej poetiky?

Jana Želibská vytvorila v roku 1970 Snúbenie jari ako prírodný happening – oslavu zásnub jari a leta. Lietadlo krúžiace nad krajinou zha-

dzovalo balíky s bielymi stuhami a účastníci nimi ozdobovali stromy. Na konci obradu tak zostala celá krajina ozdobené ako zasnúbená mladá žena na prelome detstva a dospelosti, plná očakávaní života. V piešťanskom parku premenila jeden z mohutných stromov na Hodvábnik morušový – rozvešala naň rozmerné visiace zámotky, ktoré pohojdával vietor a tak nechala vstúpiť do diela aj prírodu, pohyb, plynutie času. A rok na to v priestorovom diele Chuť raja odkázala k biblickému stromu poznania dobra a zla – umelý strom, tráva, zlaté jablko, vtáčí spev z magneťáku a ozajstné jablká, ktorými sa mohli návštevníci výstavy ponúknuť. Bolo to gesto otvorenosti a výzvy k tomu, aby sme sa nebáli pokušenia a zvedavosti, ktoré vedú k poznaniu. Český výtvarník Petr Štembera sa v rámci happeningu pokúsil zaštepiť do vlastnej žily konárik stromu a vraj si tým privodil mdloby aj otravu krvi. Čo tým vlastne chcel povedať? Štembera sa venoval takzvanému body-artu, druhu umenia, ktoré skúma hranice ľudského tela a ducha. Tým, že sa pokúsil o spojenie nespojiteľného, stromu a človeka, poukázal na otravu a násilie, ktoré okupovaný organizmus

23

nota bene 160

24

Proti srsti

STROM AKO EKOLOGICKÁ HROZBA V rebelskom duchu tejto rubriky si dovolím pochybovať o nutnosti zachraňovať zelené pľúca nášho sveta za každú cenu. Mám na to pádne argumenty: horiace grécke lesy, sadze na Aljaške aj nedostatočne prdiaci dobytok.

Máme aj slovenských body-artistov?

Bolo ich viacero. Spomeniem performance, ktorú Peter Bartoš v roku 1970 urobil na 1.

Otvorenom ateliéri Ruda Sikoru. Bol to rituál s názvom Balnea a Pieta stromom. Z ulice privliekol vyklčované torzo stromu a obviazal mu rany, symbolicky očistil aj sám seba piešťanským bahnom, ktoré zanechalo stopu jeho krokov na zemi a urobil z neho do plátna aj odtlačok vlastnej tváre. Napokon vykopal jamu a vložil do nej ošetrený pahýľ, ktorý zapálil ako trojitú fakľu.

Môžete spomenúť aj súčasných výtvarníkov, ktorí sa inšpirujú stromami?

Príkladov je mnoho, spomeniem aspoň dva.

Oceňujem maľby Juraja Kollára, ktorý sa jedinečne venuje aj záhradám, prírode, stromom.

Pred dvomi rokmi vytvoril monumentálnu maliarsku stenu Koruna stromu. Z 56 častí vyskladal obraz, prostredníctvom ktorého si uvedomujeme aj to, čo nemôžeme vidieť.

Uvedomujeme si bariéru pohľadu a poznania, ktorá nás ako hrubé sklo delí od bezprostrednej reality. Práve tým však poskytuje mimoriadny emotívny zážitok. No a minulý rok ma

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

MEDITÁCA NAD TOPÁNKAMI A EKOLOGICKOU NÁLEPKOU

prežíva. Pokusom o nemožnú symbiózu symbolicky upozorňoval aj na inváziu sovietskych vojsk do bývalého Československa a tzv. „normalizáciu“. Mnohí neoficiálni umelci vnímali, že sa začal proces, ktorý síce prebieha postupne, ale o to viac otupuje, znecitlivuje, a tým pádom aj znemožňuje okamžité reakcie. V súvislosti s obetovaním vlastného tela a života spomeniem, že v Prahe sa na protest voči okupácii upálil Jan Palach. Idea jeho činu bola na českej scéne veľmi živá, doslova ako rana, ktorá sa, okrem iného, ozývala práve v tomto druhu umeleckých performancií.

Ktoré zahraničné dielo inšpirované stromami by ste vyzdvihli?

7 000 dubov nemeckého umelca Josepha Beuysa. Sociálnou plastikou prispel v roku 1982 k známej medzinárodnej prehliadke súčasného umenia Dokumenta 7 v Kasseli. Je to veľmi pekný príklad umenia, ktoré verilo v uskutočnenie spoločenskej utópie, pokúsilo sa vstúpiť priamo do života a ovplyvniť politickú realitu. Beuys ho realizoval v rámci svojej Kancelárie pre priamu demokraciu a rozhodol sa, že v meste zasadí sedemtisíc dubov. Ku každému položil čadičový kameň, symbolizujúci autorovu myšlienku harmónie nesúrodých prvkov, ktoré môžu vo vzájomnom obohacovaní existovať aj spolu. Samozrejme, takýto projekt sa nedal uskutočniť za týždeň, trval zhruba päť rokov. Tým, že si vyžadoval zapojenie množstva dobrovoľníkov, vzniklo spoločenstvo, ktoré sa sústredilo na jednu myšlienku. No a jej hmatateľný výsledok zdobí Kassel dodnes.

2014 október

Monogramista T.D.: Iluminácia. 1970, čb fotografia, zbierka SNG

Michal Kern: Bez názvu (z cyklu Strom).

1985, čb fotografia, montáž

Jana Želibská: Chuť raja (1971), environment

potešila priestorová inštalácia Lucie Mičíkovej s témou bývania v stromoch. Pri Slovenskej národnej galérii postavila medzi stromami lešenie s plošinami a malými priestormi, na ktoré sa zmestilo desať – pätnásť ľudí. Priamo v korune stromu potom prebiehali rôzne prednášky a debaty o spoločnosti, kultúre, utopickej architektúre. Svoj dávny sen priblížila aj sériou kresieb mesta budúcnosti, vyrastajúceho v lese a vznášajúceho sa nad

zemou. Pripomína nám tak obdobie detstva, keď sme asi všetci občas zatúžili byť stromovými ľuďmi, Tarzanmi, vílami, škriatkami či pustovníkmi utiahnutými pred ruchom sveta. Nie náhodou má, alebo by malo mať, každé dieťa na sídlisku či v záhrade starých rodičov – ako moji synovia – „svoj“ strom a na ňom svoj vlastný vesmír.

Autorka je redaktorka týždenníka Šarm

Kúpila som si veľmi, veľmi drahé topánky. Priniesla som si ich domov a v škatuli našla brožúrku, že kúpou prispievam k záchrane dažďových pralesov, lebo ich výrobca nielenže je pri výrobe dôsledne ekologický (aj tá brožúrka bola na recyklovanom papieri, aj škatuľa od topánok, aj papierová taška z obchodu, aj vak na topánky bol z niečoho veľmi šetrného), ale ešte sa angažuje v rôznych ekologických projektoch a ja môžem cez internet zadať kód svojich topánok a dve percentá z ich zisku adresovať na niektorý z nich. Úprimne, radšej by som prijala zľavu na tie naozaj veľmi drahé topánky a adoptovala si strom v Malých Karpatoch. Egoistické? Naopak. Keď si kupujem topánky, vyberám si ich radšej podľa toho, či sa mi v nich dobre kráča, ako podľa toho, že majú zelené logo a premakaný marketing útočiaci na naše spotrebiteľské zlé svedomie, že konzumujeme príliš a namiesto toho, aby sme sa dobrovoľne obmedzili, priplatíme si za odpustok.

Ale späť ku stromom. Nedávno som sa dočítala, že to stromy samotné spôsobujú ekologickú katastrofu! Americký klimatológ Ken Caldiera tvrdí, že ich vysádzanie v určitých oblastiach globálne otepľovanie neoslabuje, ale znásobuje, pretože tmavé lístie absorbuje viac slnečného svetla ako napríklad trávnaté plochy, púšte alebo zasnežené pláne. V odvážnej vedeckej štúdii Caldiera tvrdí, že keby sme vyrúbali úplne všetky pozemské lesy, výsledkom by bolo ochladenie zemského povrchu o 0,3°C a bolo by po globálnom otepľovaní. Okamžite bol obvinený zo spolupráce s drevárskou lobby. Caldiera však týmto všetkým chcel povedať len to, že ochrana životného prostredia je veľmi komplexný problém a sústrediť sa len na jeden aspekt je krátkozraké.

Niečo o tom začínajú tušiť v Stredomorí. Časté lesné požiare sú tam spôsobené najmä nesprávne pochopenou ochranou prírody, vďaka ktorej rastie nadbytok ľahko horľavých lesov. V stredomorskej klíme boli požiare vždy bežné, tak ako u nás prehánky, a tamojšia príroda s nimi počítala. Typické stredomorské stromy ako borovica píniová majú takú silnú kôru, že bežný požiar ich opáli, ale neublíži im.

Požiar však nesmie byť silný, čo znamená, že po ceste nesmie mať veľa horľavého materiálu. Podľa modernej archeobotaniky v Grécku nikdy neboli husté lesy severského typu, spôsobilo to až vymiznutie pastierstva,

ekologické opatrenia a kultúra bývania ovplyvnená telenovelami a škandinávskymi dizajnérmi. Dedovia dnešných Grékov, Talianov či Španielov by nikdy dom v hustom lese nestavali.

Ani v našich končinách nie je všetko v richtigu. V susednom Nemecku geochemik Frank Keppler zistil, že stromy produkujú 20 % všetkého metánu, ktorý vytvára skleníkový efekt. Už predtým šokoval zistením, že veľkým producentom metánu je, prepytujem, prdiaci dobytok. Stromy sú však ešte horšie. Výsledky Kepplerovho tímu zapadajú aj do satelitného pozorovania, ktoré detekovalo zvýšenú koncentráciu metánu nad niektorými tropickými porastmi.

Kalifornský vedecký tím vedený Jamesom Randersonom zase skúmal následky mohutného lesného požiaru na Aljaške. Na začiatku síce išli do atmosféry hnusné plyny, ale zároveň pribudlo ozónu.

Popol z požiaru, ktorý dopadal na ľad v oceáne a Grónsku, ho zašpinil a ten pohlcoval viac slnečného žiarenia. Na jar bolo spálenisko svetlejšie, viac snehu odrazilo do vesmíru viac slnečného žiarenia, čo viedlo k ochladeniu. Spálenisko postupne zarástlo svetlejšími a opadavými stromami, napadne tam teda viac snehu a mladé listnáče vôbec intenzívnejšie pracujú s oxidom uhličitým.

Moderným ľuďom sú často predhadzovaní za vzor ľudia z dávnoveku, napríklad takí Mayovia, ktorí údajne žili v kompletnej harmónii s prírodou. Ale kdeže! Pred piatimi rokmi NASA zverejnila hypotézu, že si svoj zánik spôsobili s najväčšou pravdepodobnosťou sami. Vyrúbali si všetko drevo naokolo, jednak preto, aby tam nasadili kukuricu, jednak preto, že ho potrebovali na budovanie svojich megalomanských stavieb.

Len na výrobu metra štvorcového omietky z vápenca totiž museli spáliť 20 stromov, tvrdí archeológ Tom Sever. Odlesnenie viedlo k suchu a otepleniu, to ku smädu, hladu, občianskym nepokojom, vojnám a chorobám, a koncu civilizácie.

Lesy ovplyvňujú klímu dosť zložito a často aj prekvapivo. Nevolám tu ani po vyrubovaní, ani po vypaľovaní stromov, len si myslím, že podporovať niektoré megalomanské projekty vytlačené na peknom recyklovanom papieri nemusí byť až také zelené, ako sa zdá.

„Stromy produkujú 20 percent všetkého metánu, ktorý vytvára skleníkový efekt.“

25

Rodostrom

text: mária žuffová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 160

INZERCIA

POZNANIE RODINNEJ HISTÓRIE ZVYŠUJE NAŠU SEBAÚCTU

či poznajú pôvod svojho mena. Deti nemuseli svoje rodinné príbehy prezradiť. Stačilo, aby uviedli, či ich poznajú. Všetky otázky boli koncipované tak, že na ne nemohli poznať odpoveď sami. Niekto z rodiny im ju musel prezradiť, vyrozprávať im príbeh. Odpovede na tieto otázky sa potom porovnávali so štandardizovaným sebahodnotením detí, z ktorého výskumníci posúdili mieru ich celkového pocitu spokojnosti, šťastia či bezpečia, ale tiež ich schopnosť kontrolovať sa a zvládať náročnejšie úlohy.

Výsledky výskumu preukázali, že deti, ktoré boli schopné zodpovedať viac otázok a žili v rodinách, v ktorých boli živé a otvorené rozhovory samozrejmosťou, mali väčšiu mieru sebaúcty, viac verili vo vlastné schopnosti a sily, boli schopní lepšie fungovať v rodine, boli menej úzkostlivé, a celkovo ich šance dosahovať dobré výsledky boli väčšie. Tieto deti preukázali tiež lepšiu sebakontrolu. Tí, ktorí poznali vlastnú rodinu viac, zvládali úlohy a životné výzvy lepšie.

ODOVZDÁVAJME SI PRÍBEHY Tak ako nenájdete zdravý strom bez zdravých koreňov, tak neexistuje zdravá národná identita a sebavedomie bez poznania histórie. Nemenej významná je história rodinná. „Ak chceme vedieť, kým sme, musíme poznať svoju minulosť a snažiť sa pochopiť, akým výzvam, útlakom a pokušeniam boli naši predkovia vystavení.“ Tento výrok Václava Havla, českého dramatika, esejistu, kritika komunistického režimu a politika, sprevádza každoročné odovzdávanie Ceny Pamäti národa. Organizácia Post Bellum ich udeľuje osobnostiam, ktoré preukázali vo svojom živote občiansku odvahu a postavili sa zlu či nezištne pomohli druhým, neraz riskujúc vlastný život.

Príbehy pamätníkov začala organizácia systematicky zbierať, zaznamenávať a šíriť najskôr v Česku v roku 2001 a o desať rokov neskôr aj na Slovensku. Poznať históriu svojho národa, vnímať ju kriticky, vedieť identifikovať jej skutočných hrdinov a oceniť ich, pomáha nielen vytvárať spoločnú národnú identitu a sebavedomie, ale tiež predchádzať zopakovaniu chýb z minulosti.

Rovnako história vlastnej rodiny, jej lepšie aj horšie časy či každodenné príbehy jej členov majú pre život veľký význam.

S hľadaním koreňov vám pomôžu

že viete, ako vyzerala učiteľka vášho otca na základnej škole, že si pamätáte, kam mama chodievala na prázdniny a do koho sa zaľúbila, keď mala pätnásť? Veľmi. Existencia rodinných väzieb a bližšie poznanie rôznych členov rodiny prispieva k pocitu, že niekam patríme.

Výskum Robyn Fivushovej a Marshalla Duka, profesorov psychológie na Emoryho univerzite v americkej Atlante, dokonca dokázal, že poznanie rodinných príbehov z nás robí silnejších, sebavedomejších a šťastnejších ľudí. „Aj príbehy z minulosti, ktoré sme nezažili my sami, môžu poslúžiť, a aj slúžia ako silné modely a rámce, vďaka ktorým chápeme naše vlastné skúsenosti a zážitky. Vytvárame si vedomie seba samého, ktoré sa opiera o vyhodnotenie našej osobnej histórie, ako aj histórie, ktorá zapadá do širších kultúrnych, sociálnych a historických rámcov,“ konštatujú viaceré štúdie vo vedeckých časopisoch. Jednoducho povedané – to, kým sme, nesformovalo len to, čo sme zažili, ale aj to, čo nám povedali o nás a našich predkoch iní.

Možnosť poznať rodinné príbehy nemá každý. Rodinné rozhovory sa dejú v aute Niektoré rodiny už nemajú svojich pamätníkov. Výskum sa realizoval v desiatkach rodín prevažU iných nie je ochota hovoriť o minulosti. Ak ste na ne reprezentujúcich strednú triedu. Deti v týchspoznávanie rodinnej histórie sami, pomôcť vám to rodinách mali za úlohu nahrávať rozhovory za môžu genealogické spoločnosti. Slová rodostrom, stolom počas spoločných večerí. „Spoločné večerodokmeň či rodinná história nestihnete do vyhľa- re sme si vybrali, lebo sme predpokladali, že na dávača ani dopísať a už sa stovky konkurenčných konci dňa sa pri nich rodina stretne a rozpráva služieb jedna za druhou tlačia, aby vám pomohli. sa o tom, aký deň prežili jej členovia,“ povedala Ak sa púšťate do pátrania po predkoch prvýkrát, o vybraných výskumných metódach Robyn Fivush. zaskočí vás škála poskytovaných služieb. Môžete „Zistili sme však, že väčšina rodín sa na večeru nesa uspokojiť s rodokmeňom, ktorý uvádza posled- stretáva pravidelne. Ak by sme robili výskum znoných dohľadateľných predkov, prípadne s ich po- va, zrejme by sme nahrávali rozhovory v aute, predobizňami, ale nemusíte. Ak vám nechýbajú čas a tože práve v ňom trávia súčasné rodiny veľa času peniaze, niektoré genealogické spoločnosti vám a v ňom sa aj rozprávajú.“ dokážu zabezpečiť do miest, v ktorých vaši pred- Napriek tomu odhalili informácie zozbierané pokovia žili, súkromné cesty so sprievodcami. Mô- čas spoločných večerí veľa. Výskumníci z nich žete mať šťastie a škola, v ktorej niekto z vašich zistili, aké témy v konkrétnych rodinách prevlápredkov študoval, alebo dom, v ktorom spával, dali, aká je v nich atmosféra, o čom sa smie či ešte bude stáť. No nech získate akékoľvek infor- nesmie hovoriť, a do akej miery sa spomínali rodinmácie, nenahradia živé a priateľské rodinné stret- né príbehy z blízkej alebo vzdialenejšej minulosti. nutia, kde sa rodinné príbehy posúvajú z generá- Deti tiež mali za úlohu opísať dva zážitky, ktoré cie na generáciu. zdieľali so svojou rodinou, jeden pozitívny a druhý negatívny, a odpovedať na dvadsať štandardizovaných otázok áno alebo nie. Otázky preverovali Poznáte prvú lásku vašej mamy?

Na prvý pohľad bezvýznamné spomienky našich znalosť vlastnej rodiny. Anketári sa napríklad detí blízkych rozhodujú o mnohom v našom ďalšom pýtali, či vedia, kde sa spoznali ich rodičia, kde vyživote. Poviete si, ako pre vás môže byť užitočné, rastali, kam chodili do školy, kde pracovali, alebo

26

2014 október

Priestor by mal dostať každý Samozrejme, že teraz nestačí deti nadrilovať odpovede na dvadsať otázok z výskumného dotazníka, aby sme im dopriali šťastnejší a vyrovnanejší život. Veľa závisí aj od toho, kto rodinné príbehy hovorí a akým spôsobom. Hovoria sa tieto príbehy spoločne alebo je v rodine len jedna osoba, ktorá rozhoduje o tom, ktoré príbehy sa deti dozvedia a ktoré nie? Pripustí aj iné verzie rodinného príbehu, ktorý rozpráva? Majú iní členovia rodiny možnosť validovať tieto príbehy, pridávať k nim svoje spomienky a názory?

Tieto otázky považovali Fivush a Duke za kľúčové pre výskum. Samotná skutočnosť, že sa v rodine rozprávajú príbehy, nemusí byť nevyhnutne hneď pozitívna. Niektoré spôsoby rozprávania rodinnej histórie môžu byť pre deti nevhodné až škodlivé.

Jedným je večné oplakávanie zmeškaných príležitostí a zážitkov, ale aj vyzdvihovanie rodinných úspechov, z ktorých plynú vyslovené či len nevyslovené očakávania. Dôležité je tiež, ako sa rodiny vysporiadavajú s emóciami, ako o nich hovoria. „V niektorých rodinách je zakázané hovoriť o tom, ako sa cítite. Žiadny extrém však nie je dobrý. Je pravda, že hovoriť treba, ale nie je dobré sa vo svojich pocitoch dookola prehrabávať. Nehovoríme o nich bez zmyslu, ale preto, aby sme našli riešenia,“ uvádza Fivush.

Ak teda chcete prispieť k tomu, aby boli vaše deti spokojnejšie, šťastnejšie, vyrovnanejšie, podeľte sa s nimi o rodinnú históriu, nech je akákoľvek. Nezabúdajte však na to, že majú právo vypočuť si ju aj od iných členov rodiny a utvoriť si vlastný názor.

Rodostrom. Ak ste na spoznávanie rodinnej histórie zostali sami, môžu vám pomôcť genealogické spoločnosti.

Zdroje: Bohanek, J. G., Fivush, R., Zaman, W., Lepore, C. E., Merchant, S., & Duke, M. P. (2009). Narrative interaction in family dinnertime conversations. Merrill-Palmer Quarterly, 55(4). 488-515., Fivush, R., Bohanek, J. G., & Duke, M. (2008). The intergenerational self: Subjective perspective and family history. In F. Sani (Ed.). Individual and Collective Self-Continuity.

Mahwah, NJ: Erlbaum.

CAFÉ LUXOR, PASÁŽ LUXOR, GRÖSSLINGOVA 5, BRATISLAVA WWW.CAFELUXOR.SK

27

Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 160

2014 október

Benátky preslávil hlavne pompézny karneval.

Benátske kanály priťahujú turistov, miestnym však sťažujú život.

Mesto ročne navštívi 12 miliónov turistov.

BENÁTČANIA SI ZVOLILI SAMOSTATNOSŤ V INTERNETOVOM REFERENDE

DIGITÁLNA REPUBLIKA? V Európe máme nový štát! Nie, nie je to Škótsko. Je to Benátska republika a narodila sa 21. marca tohto roku. Zaregistrovali ste ju?

S Gianlucom Busatom sa prederieme davmi turistov na Námestí svätého Marka do tichšej bočnej uličky a posadíme sa do kaviarne. Až tam mi došlo, že sedím na káve s prezidentom. Navyše som toto stretnutie vybavila jedným jediným mailom...

S ktorým iným prezidentom by sa mi to podarilo?

28

Jednoduchá matematika Štyridsaťpäťročný Gianluca Busato podniká s mobilnými technológiami. Od detstva má však vášeň pre politiku. Hneď po univerzite vstúpil do Ligy severu. Zo strany ho však neskôr vyhodili, lebo podporoval nezávislosť se-

veru Talianska od zvyšku republiky. V noci z 8. na 9. mája 1997 skupina ozbrojených mužov, ktorí si hovorili Serenissimi, v rámci recesistickej akcie obsadila zvonicu svätého Marka na autíčku prerobenom na tank a požadovala samostatnosť Benátska. Polícia ich po ôs-

mich hodinách premohla a boli označení za teroristov. Busata obvinili z toho, že ich podporoval. A keďže taliansky zákon ešte z dôb fašistického režimu definoval pokusy presadiť nezávislosť talianskych regiónov ako trestný čin, podnikateľ sa rozhodol, že si dá s vyjadrovaním svojich politických názorov pokoj. „Za prejavy o nezávislosti by ma mohli poslať do väzenia,“ vysvetľuje. „Tento zákon zrušili až v roku 2006. A vtedy sme začali pracovať na samostatnosti regiónu Benátsko.“ Dôvod bol jednoduchý. „Pochopili sme, že s Talianskom sa ďaleko nedostaneme. Krajina je nestabilná, úradníci skorumpovaní, centrálna vláda kradne naše peniaze a všeobecne tu dochádza k obrovským zlodejinám. Benátsky región platí ročne 70 miliárd eur na daniach, ale do regiónu sa vráti iba 20 miliárd,“ vysvetľuje

Gianluca Busato jednoduchou matematikou, prečo by sa „Venetu“ samostatnosť oplatila.

Na tomto mieste mi nedá nepovedať, že Benátky nemajú v rámci Talianska dlhú tradí-

„Benátky vymierajú, hoci ich ročne navštívi deväť miliónov ľudí.“ ciu. Omnoho dlhšie obdobie vo svojej histórii, ktorá začala niekedy v 5. storočí, boli hrdou, bohatou a samostatnou republikou. Vybudovali ich v lagúne Jadranského mora obyvatelia rozpadajúcej sa Rímskej ríše, ktorí sa tam chceli uchýliť pred nájazdmi Hunov. Nezávislá Benátska republika, ktorej vládol dóža vo-

lený a kontrolovaný šiestimi tribúnmi, bola až do 15. storočia námornou mocnosťou a dôležitým obchodným centrom. Potom sa smery svetového obchodu zmenili a Benátky začali upadať. Slobodu a nezávislosť si však udržali až do roku 1797, kedy ich dobyla francúzska armáda. Napoleon ich neskôr vymenil s Rakúskom za územia, ktoré potreboval viac. Benátčania sa prvýkrát proti rakúskemu cisárovi vzbúrili už v roku 1848 a vyhlásili si vlastnú republiku San Marco. Bolo im to málo platné, o osemnásť rokov neskôr o nich rozhodli Rakúsko a Taliansko inak: mali sa pripojiť k Talianskemu kráľovstvu. Tento akt malo síce odsúhlasiť referendum, jeho výsledky však boli zrejme zmanipulované, keďže proti pripojeniu sa vyjadrilo iba 69 Benátčanov, čo bolo 0,01 % oprávnených voličov.

29

nota bene 160

Slovensko ako vzor Gianluca Busato zhromaždil okolo seba ľudí s rovnakým zmýšľaním a začali uvažovať ako dosiahnuť nezávislosť regiónu. „Ako veľký príklad nám slúžilo práve Slovensko,“ tvrdí. „Páči sa nám, že ste sa odčlenili a vybudovali ste si fungujúcu ekonomiku. Inšpirovali sme sa aj Čiernou Horou. A Škótskom a Katalánskom. Na všetkých týchto miestach žijú ľudia, ktorí bojovali alebo bojujú za svoju nezávislosť. My našu požiadavku odvodzujeme z princípu sebaurčenia podľa medzinárodného práva. Hoci má Taliansko, rovnako ako Španielsko, v ústave zakotvený zákaz delenia krajiny, zároveň schválilo zákon akceptujúci právo na sebaurčenie. Talianski zákonodarcovia však neschválili nijaké pravidlá na usporiadanie referenda o nezávislosti.“ Iniciátori akcie „plebiscito.eu“ sa nakoniec rozhodli pre internetové hlasovanie, ktoré prebehlo medzi 16. a 21. marcom 2014. Výsledky prekvapili organizátorov a nepochybne aj talianskych politikov: zúčastnilo sa ho 2,36 milióna Benátčanov, čo je 63,2 % oprávnených voličov, a za nezávislosť hlasovalo 89,1 % z nich. Busato zároveň dostal 135 306 preferenčných hlasov, a tým aj najsilnejší mandát z desiatky takzvanej Delegácie desať za nezávislosť, ktorá momentálne chod novej republiky riadi.

Koncom apríla navštívil Benátky minister vnútra Angelino Alfano a skonštatoval, že bude musieť založiť „agendu Benátsko“. Veľa sa však odvtedy nedeje.

Gianluca Busato to však vníma inak. Podľa neho nová republika existuje, stačí iba uviesť do platnosti internetové hlasovanie. A čoskoro ukáže aj svoju ekonomickú silu. „V júli 2013 sme boli v hnutí aktívni trinásti. Teraz nás je 15 000,“ hovorí. „Začali sme robiť politiku novou cestou, ktorá nemá nič spoločné s xenofóbiou a rasizmom – a to má obrovský úspech.“

rovnako ako Škótsko, Katalánsko. Neviem si predstaviť Úniu bez Edinburgu, Barcelony či Benátok. Myslím, že nakoniec to nebude proces na celé roky, skôr administratívna záležitosť.“ Tak uvidíme.

Život a úplatky v rozprávkovom meste

Gianluca Busato – vďaka internetovému referendu nepísaný prezident Republiky Benátsko.

30

Lokálne autority majú všeličo za ušami. Benátky držia nad vodou lagúny už tisíc rokov drevené koly. Vo vode doslova skameneli. No mesto sa pomaly potápa. Klesá. Na jeho záchranu zrealizovali zložitý a veľmi nákladný projekt Moses, Mojžiš, výstavbu systému priehrad a akýchsi podvodných vrát, ktoré sa v prípade veľkej vody zatvoria. Unikátne technické riešenie sa poriadne predražilo. A v júni tohto roku vyšlo najavo, že miestni politici prijali na úplatkoch za víťazstvá v tendroch od dodávateľských firiem 25 miliónov eur! Z korupcie obvinili aj primátora Benátok Giorgia Orsoniho a poslanca talianskeho parlamentu, bývalého ministra kultúrneho dedičstva Giancarla Galana. Život v rozprávkovom meste v súčasnosti rozprávku vôbec nepripomína. Ekonomická kríza priviedla mnohých podnikateľov ku krachu a niektorých aj k samovražde. Život je tu čím ďalej tým nákladnejší. A nemyslím len na ceny nehnuteľností – aj keď byt v niektorom z palácov v okolí Námes-

tia San Marco vás vyjde aj 10 000 eur za meter štvorcový. V centre je všetko drahé a množstvo vecí bežnej potreby tu pomaly nezoženiete. Pekárne sa zmenili na kaviarne a „gellaterie“, drogérie na zlatníctva a obchody s potravinami na butiky najdrahších značiek. Ešteže na námestí Campo de Pescaria stále funguje trh s čerstvými rybami a darmi mora, a hneď vedľa trh s ovocím a zeleninou. Tam dopoludnia určite stretnete pravých Benátčanov, ktorí si prišli kúpiť platesu na obed, a kým im ju predavač odváži a zabalí do bieleho papiera, prehodia s ním pár slov o tom, čo je nové a ako sa dnes darí. Aj tu sa však motajú turisti, aby si predavačov rýb a zeleniny prezreli a odfotili. Benátky ročne navštívi dvanásť miliónov ľudí, z toho deväť miliónov príde len na jeden deň. Takýto ruch pod oknami musí liezť poriadne na nervy...

Nostalgická spomienka Ešte pred päťdesiatimi rokmi žilo v centrálnej časti Benátok 170 000 ľudí. Dodnes ich počet klesol na približne 70 000. Ostatní sa odsťahovali do pevninských častí Benátok – na predmestia Mestre a Marghera. Keď sa prechádzate po čarovných úzkych uličkách alebo plavíte kanálmi na gondole, vaporette (motorovom člne) či vodnej „emhádéčke“, väčšinou je

všade okolo vás mŕtvo. Zanedbané, ošarpané domy, obrovské paláce so zadebnenými oknami. Len kde-tu sa mihnú rozsvietené izby. Život v Benátkach je nákladný, málokto si ho môže dovoliť. Ľudia opúšťajú staré rodinné paláce a odchádzajú žiť lacnejšie a pohodlnejšie na pevninu. Síce bez romantickej vody pod oknami, ale s obchodmi a cestami pre autá.

Ešte pred pár rokmi mali drobní remeselníci a obchodníci s vecami každodennej potreby daňové úľavy, aby si tak vykompenzovali predražené nájmy a vysoké náklady na prepravu tovaru po meste na vode. Európska komisia však toto privilégium zrušila. Nebolo v súlade so slobodnou hospodárskou súťažou v europriestore... Benátky vymierajú, hoci ich navštevujú milióny ľudí. „Živí“ Benátčania sú pre turistov atrakciou na fotografovanie, rovnako ako mesto meniace sa na skanzen.

Bývanie v Benátkach, krásnych ako sen, sa stáva nočnou morou. Desiatky nádherných, opustených domov sa zrkadlia na hladine kanálov. Slaná morská voda nahlodáva pórovitý vápenec, z ktorého sú postavené. Od základov palácov stúpa hore vlhko, ktoré nepraje nevykurovaným priestorom. Historické centrum mesta ako keby rezignovalo na budúcnosť. Stáva s z neho nostalgická spomienka, ktorá možno neprežije ďalšie v rade storočí a more ju pochová.

INZERCIA

Čo na to svet?

Z Busata a jeho najbližších spolupracovníkov sa pre množstvo povinností stali doslova profesionálni politici. Nezostáva im čas na nič iné.

Mítingy, zhromaždenia, vysvetľovanie, rozhovory... Veľkú šancu vidí v možnosti rozpočtovej výnimky – platcovia DPH sa môžu rozhodnúť, či odvedená daň pôjde do štátnej pokladnice alebo zostane v regióne. „Naša hlavná výzva je kontrolovať našu ekonomiku, naše zdroje.

To determinuje našu samostatnosť viac než schválenie výsledkov referenda,“ myslí si Gianluca Busato. „Veneto je jedným z najbohatších regiónov Európy. Myslím, že našu samostatnosť uzná väčšina svetových krajín.“ Samotná Európska únia však dala jasne najavo, že nijaký z nových štátov sa jej členom automaticky nestane. To sa týka hlavne Škótska, ktorého nezávislosť je, povedzme si úprimne, oveľa reálnejšia než nezávislosť Benátskej republiky. Gianluca je presvedčený, že tento postoj Únia ešte prehodnotí. „Potrebuje nás,

2014 október

Vás srdečne pozýva na premiéru novej hry

29. októbra o 19.00 v Pisztoryho paláci na Štefánikovej 25 v Bratislave. www.divadlobezdomova.sk

Obchody v centre majú nenormálne ceny.

HISTÓRIA

text: galina lišháková | foto: archív snm – múzeum bojnice

nota bene 160

MOHUTNÝ STROM REŠPEKTOVALI AJ POVSTALCI

LIPA KRÁĽA MATEJA

2014 október

NA POCHODE

text: peter getting | foto: jindřich buxbaum

Fotoriport

NULTÝ ROČNÍK MEMORIÁLU VRBU A WETZLERA

Pod Bojnickým zámkom rastie vyše sedemstoročná lipa kráľa Mateja. Dnes je z nej už len fragment, no odkedy pri nej rastie dcéra, lipa z jej semena, má oveľa krajšie listy. Akoby sa tešila...

z protihabsburských povstaní, kedy bol obkľúčený aj hrad, sa zachoval nezvyčajný dokument. „Veliteľ povstania ním prikazuje, aby sa hrad obliehal so zvýšenou šanabou (ohľadom – pozn. red.) na bojnickú lipu. Pritom vojna je obdobie, kedy sa nehľadí na majetky ani na ľudský život,“ zamýšľa sa Ing. Erik Kližan.

V 2. polovici 19. storočia sa vraj v období národného obrodenia pod vzácnou lipou, ako symbolom slovanstva, stretávali slovenskí národovci. „To by som považoval za výmysel. Národovci združení okolo Jozefa Miloslava Hurbana určite navštívili Bojnice a možno sa aj pri lipe stretli. No nanajvýš raz a to v januári roku 1849, aby tu rozdali letáky so svojím posolstvom. Potom odišli a s nimi odtiaľto nadlho odišiel aj slovenský duch. Aj podľa Vajanského záznamov v priebehu celého 19. storočia na Hornej Nitre panoval temný stredovek. Ešte aj v roku 1900, veku priemyselnej revolúcie, Bojnický hrad stále vlastnil gróf Pálfi, feudál, zatrpknutý človek a nepriateľ vedeckého pokroku.“

Na pochod sa vyrazilo z koncentračného tábora Auschwitz-Treblinka. Z neho v noci pred sedemdesiatimi rokmi, v apríli 1944, utiekla dvojica väzňov s číslami 29162 a 44070 – boli to Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler.

Nultý ročník Memoriálu Vrbu a Wetzlera pokračoval v stopách slovenských Židov, ktorí utekali z Osvienčimu do Žiliny na trase dlhej 140 kilometrov. Na rozdiel od nich dnešní účastníci nemuseli v snahe o záchranu života utekať potme.

O lipu je postarané

Od roku 2005, kedy pri nej zasadili jej dcéru, má zasa krásne zelené listy.

Lipa veľkolistá sa môže dožiť až tisíc rokov. že keď kráľ zomrel, Matúš, v tom čase majiTáto lipa stojí pod zámkom, kedysi hradom, teľ bojnického panstva a hradu, mal dôvod v ktorom sa vystriedali Giletovci, Leustachov- k radosti. Ale či lipu zasadil naozaj on, to už ci, Nofriovci, Korvínovci, Turzovci aj Pálfiovci. nezistíme.“ V jej okolí sa odohrávali mnohé boje a tisíc- Od 15. storočia sa listnatá kráľovná, vtedy krát ju mohli zasiahnuť blesky. Je preto zá- dvestoročná, spája s menom Mateja Korvízrak, že ešte žije a niet sa čo diviť, že sa s ňou na, uhorského kráľa. Panoval v období 1458 spája mnoho legiend. Čo sú fakty, čo dohady – 1490 a údajne pod ňou usporadúval snemy a čo len výmysly? Poriadok nám v tom pomo- a oslavy. „Dobové listiny potvrdzujú, že kráľ hol urobiť Ing. Erik Kližan, knihovník archivár Matej v Bojniciach rád pobýval a rád trázo Slovenského národného múzea – Múzea vil čas aj pod bojnickými lipami, ktorých tu Bojnice, ktorý sa venuje aj histórii. bolo viac. Niekoľké jeho listiny totiž končia vetou Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus, Prvých dvesto rokov čo znamená Pod našimi obľúbenými lipami Podľa legendy túto lipu zasadil v roku 1301 bojnickými. No o tom, že sedával pod touto Matúš Čák Trenčiansky, vtedajší majiteľ Boj- lipou a že tu usporadúval aj väčšie združenického hradu, na oslavu smrti posledného nia, jasné dôkazy chýbajú.“ kráľa z rodu Arpádovcov, Ondreja III. „Dnešné územie Slovenska v tom čase síce patrilo do Pálfiovci ju ošetrovali lokality Uhorska, ale Matúš si vydobil takú Od roku 1637 Bojnický hrad vlastnili Pálfimoc, že ľudia za pána Váhu a Tatier považo- ovci, ktorých záhradníci dbali aj o jej zdravali jeho, nie kráľa Ondreja III. Títo dvaja boli votný stav. Mohutná lipa zrejme vzbudzovaako dvaja kohúti na jednom smetisku, tak- la prirodzený rešpekt, lebo z čias jedného

32

No Pálfi nechal lipu spevniť železnými skobami a drevenými latami a ťažké konáre podoprieť drevenými rázsochami, aby lepšie odolávala náporom počasia. „V prvej polovici 20. storočia dosahovali jej konáre výšku 28 metrov, obvod koruny mal 36 metrov a obvod jej troch kmeňov, vyrastajúcich z jedného koreňa, dokopy 12,5 metra. Pravdu o jej veľkosti dokumentujú aj fotografie lipy, z obdobia okolo roku 1940.“ Prvé záznamy o jej odbornom ošetrovaní sú z roku 1952 a veľký reštaurátorsky zásah sa na nej urobil v roku 1953, pretože jej žltli listy. Vtedy z nej odstránili štyri plné sedliacke vozy spráchniveného dreva, vďaka čomu na ďalší rok krásne zakvitla a ozdobila sa zelenými listami. V 70. rokoch minulého storočia sa ňou prehnali niekoľké veterné víchrice a zlomili jej všetky tri kmene.

Lipa, ako ju vidíme dnes, je už iba torzom pôvodného stromu. Každý rok krásne zakvitne, ale väčšina jej semien je už sterilných. V snahe zachovať jej genetický fond, z nej odborníci zobrali genetické štepy a vypestovali tri lipky. Najkrajšiu zasadili vedľa matky 27. októbra 2005 a darí sa jej výborne. Dokonca to vyzerá tak, že pozitívne vplýva aj na matku, lebo jej listy sú znovu krásne sýtozelené.“

Vrba s Wetzlerom neutekali z továrne na smrť pre záchranu vlastného života, ale pre-

Poľské dedinky a mestečká striedala krásna príroda, denné úseky však dali zabrať. Pre-

to, aby do sveta priniesli správu o hromadnom vraždení. Podľa iniciátora idey Fedo-

spávalo sa v ubytovniach aj horských chatách, s pribúdajúcimi kilometrami sa upevňo-

ra Gála má byť pochod živou poctou odvahe oboch mužov, nie statickým pamätníkom.

vala súdržnosť v skupine, vznikali nové priateľstvá aj rozhovory o zmysle boja proti zlu.

Na poľsko-slovenskej hranici, na symbolickom mieste, kde utečenci prekročili kopec a mierili domov so svojou strašnou správou, vztýčili pamätný kameň od výtvarníka Fera Guldana.

priek tomu došli až do Žiliny, kde Vrba s Weztlerom odovzdali svetu, čo videli. Tam,

Mnohí z takmer štyridsiatich účastníkov memoriálu spoznali limity svojich síl. Nakde sa memoriál skončil, sa zároveň rozhodlo, že bude pokračovať aj ďalšími ročníkmi.

33

Príbeh

text: lucia bucheňová | foto: alan hyža

nota bene 160

2014 október

NOVÝ ŽIVOT

Neštítim sa žiadnej roboty. Zárobok – tri eurá na hodinu. Nijaký majland, ale ďakujem aj za to. Nejako vyžijeme. Ľudia sú na tom omnoho horšie než ja,“ skromne prízvukuje.

Stačí jej málo, lebo najväčšie bohatstvo, syna a bývanie, už má. Polepšená mama Andrea.

Prežila si svoje, viackrát aj vlastným pričinením, klesla na dno a pokúšala sa vyhrabať. Andrea na rovinu priznáva, že ľahké to nebolo a oceňujem jej úprimnosť, keď povie, že na dobrú cestu životom sa nedostala na prvýkrát.

Tých reparátov bolo niekoľko...

Neplánovaný spiderman Paradoxom tohto príbehu je, že po prvýkrát sedím zoči-voči človeku, ktorý sa okúňa prijať pomoc od druhých. Andreina spoveď je úprimná, hovorí, že vlastne tento jej nový život je, v porovnaní s minulosťou, rozprávkový.

Na to sa z dvora ozve chlapčenský hlas, pýta sa mamy, či má preňho ešte kúsok čokoládky.

Andrea svojho syna zavolá dnu a zrazu okamžite viem, že slnkom v jej živote je tento dôležitý pán. Šesťročný Andrejko. Čerstvý prváčik, urapotaný budúci Spiderman.

Keď vyrastie, chce sa totiž stať práve takým hrdinom. V sekunde ukazuje školskú aktovku, dosky na zošity, peračník, kľúčenku a ešte aj fľašu na pitie do školy. Všetko, ako inak, spidermanovské. Popritom stihne prezradiť, že polievka mu dnes v škole nechutila, lebo v nej bolo veľa všelijakej zeleniny, ale buchty vraj šmakovali. Vnútri mali džem! Pani učiteľka je dobrá a mladá, no a viac už nepovie, lebo ide späť pred dom na ihrisko.

Andrea sa celý čas počas Andrejkovho monológu len šťastne usmievala.

Tehotenstvo po štyridsiatke ju najskôr zaskočilo, nevedela si predstaviť, ako zvládne malé dieťa. „Nemala som nič, žiadnu strechu nad hlavu, pretĺkala som sa po prenájmoch, v jednom som dokonca tajila až do ôsmeho mesiaca tehotenstvo. Keď to ale prasklo, do večera som sa musela vysťahovať,“ spomína Andrea. Narýchlo si našla izbičku za dvesto eur mesačne, do ktorej si z pôrodnice priniesla aj svoje bábätko. Lenže z minimálnej materskej sa takéto bývanie jednoducho utiahnuť nedalo. Strach, že by skončila na ulici a malý v detskom domove, jej nedal spávať. „Šťastie sa však nejakým prazvláštnym osudom zrazu naklonilo na moju stranu,“ potichu povie. Dostala sa do mestskej ubytovne, mraveniska všakovakých ľudských osudov, kde síce nie je príliš vľúdne prostredie, ale: „Mala som izbu s kúpeľňou, kuchynským kútom a pocit, že keď za sebou z tej erárnej chodby zavriem dvere, som doma! Aj s platbou to bolo znesiteľné, do osemdesiat

34

Po dieťati byt Áno, momentálne je dobre. Má zdravé a šikovné dieťa, prácu a od novembra aj jednoizbový byt. Andrea sa po rokoch dočkala! Ubytovni, na ktorú nedá dopustiť, dala po piatich rokoch zbohom. Presťahovala sa do vcelku veľkého jednoizbáku. Pýta si rekonštrukciu, najmä kúpeľňa, no je to pre ňu ten najozajstnejší domov, o akom už ani nesnívala.

Urgentná rekonštrukcia elektriny, základná obnova stien a aspoň najzákladnejší nábytok – vyriešil to úver, ktorý spláca a zhltne najväčšiu položku z jej príjmu. „Ale na jedlo mi stále niečo ostane, s Andrejkom nie sme nároční.“ Každú nedeľu zájdu do kostola, Andrea niekedy aj cez týždeň. Viera veľmi silne ovplyvňuje jej život a zmýšľanie a ona je presvedčená, že aj druhým treba pomáhať. I keď sám veľa nemáš, musíš sa vedieť podeliť. V jej byte už niekoľkokrát poskytla azyl nešťastným ženám, ktoré nemali kde skloniť hlavu, navyše mali pri sebe aj dieťa.

Rovnako je presvedčená, že treba do aleluja vysvetľovať, že interrupcia je zabitím, lebo život začína počatím. A treba ho chrániť. Neprepadať beznádeji, že dieťa neuživím, že bude príťažou. „Sama som predsa príkladom toho, že osud sa dokáže nakloniť na ten priaznivejší smer. Či som šťastná? Panebože, konečne áno,“ presvedčene povie „polepšená“ Andrea, ktorá sa teší na každý nový deň.

Lebo každý deň má zmysel.

eur mesačne. Jasné, že som už roky mala podanú žiadosť o sociálny byt, ale časom som prestala veriť, že aj na mňa príde rad.“

Andrejko Podľa zdravotných záznamov už Andrea nemohla otehnotnieť. Romanca s cudzincom z Maroka však vyvrátila všetky lekárske tvrdenia. Bruško jej začalo rásť a ona ani na sekundu neváhala, či si dieťa nechať alebo nie. „Aj keď som sa vo svojom živote nie vždy správala podľa kresťanských pravidiel, od istého momentu si ich ctím a rozvíjajúci sa život by som nedokázala zabiť. Dieťa som brala ako Boží zázrak. A ako som s dieťaťom nerátala, tak o to viac každučký deň, už šesť rokov a deväť mesiacov, doslova žasnem, aké šťastie mám doma. Áno, Andrejko a viera v Boha ma držia nad vodou. Pre toho rozkošného drobca sa oplatí žiť,“ rozplýva sa nad svojím tretím synom 47-ročná Andrea.

Otec malého s nimi nežije, sú v občasnom kontakte, ale na spoločný život to ani zďaleka nevyzerá. „Viem, že by nám to nefungovalo, on sám nemá uprataný svoj život, ne-

„Slnkom v jej živote je dôležitý pán. Šesťročný Andrejko.“ mala by som v ňom nijakú oporu. S Andrejkom je nám dobre vo dvojici.“ Z prvého, veľmi traumatizujúceho manželstva, má už Andrea dvoch dospelých synov, ktorí majú svoj svet a Andrea je rada, že malého brata napokon začali akceptovať. Spomienky na manželstvo zhrnie výstižne: teror, alkohol, bitky, vyhrážky. „Zle, celé zle, ale je to za mnou.“ Aj kvôli haprujúcemu vzťahu sa na chvíľu dala aj ona na krivé chodníčky. „Hanbím sa za všetko, ale našla som cestu a som pyšná, že sa už na seba môžem priamo pozrieť do zrkadla.“ Živila sa ako kuchárka, robila všelikde, v materskej škôlke, v menších reštauráciách. Dnes ukončuje dlhodobú péenku a teší sa znovu do práce. „Ako u každej kuchárky, aj u mňa si to odniesol chrbát. Je zdeformovaný, už by som neobstála za hrncami celú šichtu. Rysuje sa mi práca na päťhodinový úväzok, stane sa zo mňa obyčajná umývačka riadu, ale no a čo.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Andrey a jej syna oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s úpravou kúpeľne v jej získanom byte. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Andrea.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk).

Andrein osud, jej úprimná spoveď, pokánie a nový zmysluplný život oslovil aj nás, v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora jej pomôže.

Nečakaný: Andrejko dodal Andrei nový rozmer života. Jeho mama žasne nad svojím zázrakom už šesť rokov a deväť mesiacov.

35

EKO

nota bene 160

text: štefan szabó | foto: daniel szabó, silvia szabóová

2014 október

POTREBUJETE BÝVAŤ A MÁTE MÁLO PEŇAZÍ?

POSTAVTE SI HOBITÍ DOM Dom by mal byť postavený z materiálov, ktoré sa dajú získať v okruhu 20 km, povedal už Mahátma Gándhí. Dá sa takýto dom postaviť v našich podmienkach?

Minulý rok sme na pozemku Ekocentra SOSNA v Družstevnej pri Hornáde, kúsok od Košíc, začali stavať Hobití dom. Touto stavbou chceme ukázať, že sa dá vlastnými rukami z miestneho voľne dostupného materiálu postaviť domček, ktorý je pekný, zdravý, príjemný a... dobrý. V tom pôvodnom slova zmysle.

Ako sme stavali Pri plánovaní Hobitieho domu sme vychádzali z princípov lokálnych domov: • Maximálne využitie jednoduchých miestnych materiálov, bez nenávratných úprav, aby ich príroda mohla rozložiť. Táto vlastnosť je dôležitejšia ako trvanlivosť.

• Splynutie s prostredím, aby bol domček v súlade s okolitou krajinou.

• Nezávislosť na verejných sieťach.

• Jednoduchosť stavby a voľba takých systémov, ktoré sme schopní sami opraviť.

2.

Ak máte málo peňazí, tak musíte mať veľa času a veľa priateľov – stavali sme najmä s nenahraditeľnou pomocou dobrovoľníkov. Spoločná práca ľudí rovnakej krvnej skupiny, to veru človeka nabudí! Stavbu projektoval náš dlhoročný spolupracovník Róbert Mergeščík tak, aby nebolo potrebné vybavovať stavebné povolenie, ale len oznámenie tzv. doplnkovej stavby (musí mať menej ako 25 m2 zastavanej plochy) na obecnom úrade.

Stavali sme z miestnych prírodných materiálov. V prvom rade z obyčajnej výkopovej hliny priamo z obce, potom z ílu (starých váľkových tehál), z neohranenej guľatiny, starých pneumatík, štrku, piesku a kameňa. Jednou z mála výnimiek popri týchto miestnych prírodných materiáloch bola strešná hydroizolačná fólia, ktorú sme nevedeli ničím nahradiť.

Steny a strecha Od začiatku sme vylúčili použitie akéhokoľvek betónu a tomu sme prispôsobili aj budovanie základov, ktoré sú klasické, z ubitého drveného kameňa. Nosné múry sú postavené technikou „Earthbags“, ktorá je na Slovensku zatiaľ prakticky neznáma. Vyvinuli ju počas prvej svetovej vojny a dajú sa ňou rýchlo postaviť veľmi pevné steny z miestne dostupného materiálu.

Pri tejto technike sa na seba ukladajú vrecia plnené vlhkou ílovito-hlinitou zeminou a po uložení každého radu sú vrecia ubíjané do jednej

36

1.

roviny. My sme použili miestnu výkopovú hlinu, ktorá sa považuje za odpad a ktorú nám obec rada bezplatne doviezla (foto 1).

Strecha je tiež netradičná, takzvaná recipročná, z neopracovanej guľatiny, najlacnejšie dostupného dreva. Takáto strecha je pri ekologických stavbách veľmi obľúbená, najmä typ round house (kruhový dom). Princípom esteticky veľmi zaujímavej strechy je samonosnosť, čo znamená, že jednotlivé krokvy sa podopierajú vzájomne, bez podporného stĺpu. Otvor, ktorý prirodzene vznikol pri kladení krokiev, je využitý ako svetlík pre osvetlenie vnútra objektu.

Vyvýšený rám svetlíka je oblepený hliníkovou

fóliou, ktorá odráža slnečné svetlo do interiéru, z vrchu je vyklápacie okno (foto 2).

Oporný múr a omietky Celý domček je vlastne obrovský „krtinec“, ktorý je s výnimkou južnej strany zasypaný hlinou.

Zatrávnená strecha aj násyp dodávajú domčeku ten pravý „hobití“ charakter. Pre rozloženie tlaku zemného násypu sme okolo obvodového múra vybudovali ešte oporný múr zo starých pneumatík technikou Earthships, o ktorej bol článok v aprílovom čísle Nota bene. Hlinený násyp tvorí ideálnu masu pre zabezpečenie vhodnej mikroklímy, v zime izoluje a v lete

3.

4.

chladí. Vďaka tomu sa zníži spotreba dreva na vykurovanie na minimum (foto 3).

Už pri stavbe Ekocentra sme sa presvedčili, že najkrajšie a najzdravšie omietky sú hlinené. Na zhotovenie omietok sme použili opäť miestny materiál – rozdrvené staré váľkové tehly (zmes ílu a slamy), čo je ideálny materiál pre hlinenú omietku. Váľky, ktoré nám priniesli z jednej búračky, sme niekoľko dní máčali vo vode tak, aby vznikla mazľavá hmota. K nej sa pridala nasekaná slama a všetko sa spolu dobre vymiešalo tak, ako sa miesi cesto na chlieb.

S touto omietkovou zmesou sa naši dobrovoľníci doslova maznali (foto 4)...

5.

Podobne ako omietky je aj podlaha hlinená. Tu dostali staré váľky šancu na druhý život. Mierne navlhčený materiál bol postupne v tenších vrstvách ubíjaný, až vznikla kompaktná podlaha.

Zručnosti pre život Počas výstavby Hobitieho domu sme zorganizovali množstvo kurzov, aby sa záujemcovia mohli naučiť rôznym zaujímavým a užitočným zručnostiam. Jedným z najzaujímavejších bol kurz výstavby tzv. ruskej pece. Hobití dom bude totiž slúžiť nielen ako klubovňa – priestor na oddych, ale aj ako čajovňa, a na to je potrebná

piecka. No a keď pec, tak prírodná. Ruská pec, ktorú sme behom troch dní postavili najmä zo starých tehál, ílu, riečneho piesku, štiepaného kameňa a starej varnej platne, je vysoko účinná, jednoduchá a pomerne lacná. Vhodná nielen na vykurovanie, ale aj na varenie (foto 5).

Dnes je Hobití dom už prakticky dokončený a očakáva zvedavých návštevníkov. Stavali sme ho v rámci projektu podporeného Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom, a prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis, a z podpory programu The GEF Small Grants Programme.

Viac na www.sosna.sk.

37

RECENZIA

ilustrácie: klaus lempelman

Kto chce dobre vidieť na zem, musí mať od nej náležitý odstup

nota bene 160

INTELEKTUÁLNE ROZHOVORY A BRITSKÝ HUMOR

ZLATÁ KNIŽKA Keď si britský spisovateľ Dan Rhodes (1971) strieborným a zlatým sprejom vlastnoručne vynovil celý byt, pôsobilo to podľa neho fantasticky. A to bol okamih, z ktorého sa zrodila skvelá novela Zlato.

Dnes si len ťažko vieme predstaviť, že ešte v polovici 18. storočia bola Európa takmer kompaktnou lesnou plochou. Neviem, či by s tým celkom súhlasili aj odborníci, ale ja s Italom Calvinom, talianskym spisovateľom, ktorý stvoril knihu Stromový barón, nerada polemizujem. Hre so slovami a ich významami, zjavnými i skrytými, ktorou prekypuje celá jeho tvorba, teda i voľná trilógia Naši predkovia, totiž vôbec nedokážem odolať.

Dvanásťročný následník titulu Cosimo Leiacco di Rondó sa 15. júna 1767 vzbúri pri obede a odmietne zjesť slimáky, ktoré pripravila jeho mierne vyšinutá sestra, odíde od stola rovno do záhrady a vylezie na strom. Rozhorčenému otcovi odvrkne, že už dolu nezíde, a ako lakonicky poznamenáva jeho mladší brat, ktorý Cosimov príbeh písomne zrekonštruoval: „Dodržal slovo.“ V korunách stromov, skákaním z duba na brest, z bresta na morušu, spoznáva mladý pán barón prírodu trochu inak, srdcom i hlavou zároveň. Lesy sú pre neho samostatným svetom, kontinentom na kontinente, ktorý má vlastné pravidlá i obyvateľstvo. Pochopí dôležitosť vzdelávania a založí na ochranu lesa pred požiarmi združenie. Nadchne preň aj ľudí, ktorým pripadá jeho správanie nanajvýš podozrivé...

Svoju cestu nad ľudskými hlavami si vybral tvrdohlavo a sám. Dokázal na strome bývať, variť, zimovať i milovať. Dokonca pre svoju zanovitosť o lásku aj prísť. Stretol zbojníkov, uhliarov i heretikov, naučil sa loviť i šiť si oblečenie, prijal tu titul i pozdrav od samotného Voltaira, ktorý prejavil jeho podniku, ako inak, veľké sympatie.

Ten príbeh-nepríbeh Cosima i jeho zvláštnej rodiny (v slovenskom preklade Michaely Jurovskej) si na prvé prečítanie zamiluje každý, kto má v sebe štipku túžby po slobode od konvencií a rád v detstve liezol po stromoch, alebo o tom aspoň sníval.

Stromový barón je vlastne esejou o slobode, lebo v sebe obsahuje niečo, na čo mnohí pri túžbe po nej zabúdajú: sloboda je voľba – zahŕňa v sebe obmedzenia, pre ktoré sme sa slobodne rozhodli...

Miroslava K. Valová

38

2014 október

text a foto: jana čavojská

Špión

Osvietilo ma Tibor Wiedermann (45) z Bratislavy bez rozpakov priznáva, že alkohol si z neho urobil otroka. Že v živote dostal veľa šancí, no nevyužil ich. Až teraz.

Zmenila ho choroba. Piť prestal zo dňa na deň. Ak sa vylieči, chce žiť inak.

Ako vám zistili vážne ochorenie pečene?

Minulý rok v novembri mi na protialkoholickom liečení v Pezinku urobili pečeňové testy. Podpísal som reverz. Keď mám umrieť, tak nech umriem, už je to jedno. Odišiel som domov do Bratislavy... No, domov... Na ulicu, samozrejme. Ale vyšetrenia ukázali, že mám 80 až 85 percentnú šancu dostať sa z toho. To ma pozdvihlo. Zo dňa na deň som prestal piť a začal brať liečbu. Ako keby ma osvietilo, že mám ešte možnosť zabojovať a žiť normálny život. Doteraz bola mojím životným priestorom len krčma.

Je to príbeh mladej ženy Miyuki Woodwardovej, bytovej dizajnérky, ktorá si na zopárdňový pobyt do zapadnutej dedinky na studenom waleskom pobreží prinesie farbu, čo sa v zubatých slnečných lúčoch istotne bude doďaleka trblietať ako drahokamy.

Miyuki chodí na to isté miesto rok čo rok v rovnakom období. Aby si vyčistila hlavu, aby si oddýchla, aby ľuďom u seba doma nechala priestor a čas na vyčistenie si hlavy a oddych, nech už to znamená čokoľvek. Miyuki veľa chodí po prírode, veľa číta, premýšľa, spomína, nasáva nové veci, napríklad veľa piva, najmä značky Brains, ktoré v miestnej krčme čapuje jej majiteľ pán Edwards. Alebo ho roznáša sympatická Siân, neočakávaná priateľka Septika Barryho, chlapíka s prečudesným hniezdom namiesto frizúry. Do hostinca chodievajú aj iní štamgasti, najvernejší sú asi veľký pán Hughes, malý pán Hughes a pán Puw. V rohu sedávajú Deti z predchádzajúcich vzťahov. Každý pondelok sa uskutočňuje vedomostná súťaž, zúčastniť sa môžu domorodci aj cezpoľní. Moderátor, opravár telefónov na dôchodku, každú otázku zakončí hlasným „ha“, aby dodal pretekom tú správnu šťavu: „Jaký byl konečný počet nebohých mladých mužů, kteří byli brutálně zavražděni londýnským mnohonásobným vrahem Dennisem Nielsenem, ha?“ V zapadákove pri mori to navonok pôsobí, akoby sa tam nič nedialo, akoby všetko ostávalo nemenne dané, nepodstatné. Lenže zdanie klame, veď preto je to iba zdanie. V Zlate

sa napríklad odohrajú intelektuálne rozhovory: „To je umění,“ vydechla. „Jako moderní umění?“ Přikývla. „A co se tím jako myslí?“ „Jak to myslíte, co se tím myslí?“ „Myslel jsem, že tím moderním uměním se vždycky něco myslí, a ne že se na něj má akorát hezky koukat.“ V Zlate budú narušené stereotypy, odohrajú sa zmiznutia, bude sa plánovať likvidovanie splaškov v celom šírom okolí, k slovu sa dostane aj polícia a médiá, bude sa snívať o hudobnej kariére, naplnia sa dávne sny, bude sa dumať o stratégiách prevádzkovania hostincov, nezapnú sa rázporky na chlapských nohaviciach, budú sa trpaslíkom podávať ruky, konečne sa vypovie pravda, niektorá láska sa spečatí a iná veru nie. Nenápadne, celkom pozvoľna, sťaby medzi rečou. A Miyuki Woodwardová pri tom všetkom bude, lebo jej očami sa pozeráme... Čítať Rhodesove knižky (nielen Zlato, ale napríklad aj zbierku krátkych textov Antropologie, ktorá tiež vyšla v češtine a tiež vo výbornom preklade) je zábavné. Ale je zábavné ich písať? Rhodes tvrdí, že písanie je ťažká práca, ale asi v nej musí nachádzať nejaký druh uspokojenia, čosi také tam uprostred lopoty musí číhať, vraví. My však pri čítaní na tvrdú prácu ani nepomyslíme.

Zlato sa hltá ľahko, s úsmevom na tvári. Len málokto dokáže tak ako Rhodes na jedno neveľké miesto napchať toľko britského humoru a toľko ľudského, hlbokého, ale čímsi krásneho smútku. Zlatá knižka.

Zuzana Mojžišová

Zvládate abstinovať bez problémov?

Asi ma niečo osvietilo a vôbec nemám chuť na alkohol. Na protialkoholickom liečení som bol asi šesťkrát. Ale taký liek ešte nenašli, aby ho človeku dali a on by prestal piť. To musí najprv on sám chcieť. Ja teraz chcem. Občas sa zastavím v starej partii, kde pijú, aby nepovedali, že ich už ani nepozdravím. Vyfajčím si s nimi cigaretu, ja pijem minerálku, oni alkohol. Nechýba mi to. Živí ma predaj Nota bene a pomáha mi aj tým, že som medzi rôznymi ľuďmi. Niektorí ma už poznajú a zdravíme sa. To je úplne iné ako medzi tými, čo pijú.

Máte pekné spomienky na rodinu a detstvo?

Mama mi dala všetku lásku, a keby mohla, tak by snáď aj dýchala za mňa. Otec bol alkoholik.

Bil mamu a mne vtedy strašne zvieralo žalúdok, možno od toho mám celý život žalúdočné vredy. Dokázal však zabezpečiť peniaze. Nepamätám si, že by mne alebo sestre niečo chýbalo. Okrem jeho záujmu. Zomrel, keď som mal jedenásť rokov. Na mozgovú porážku. Mama sa potom druhýkrát vydala.

Vy máte deti? Áno, syna, 14. júna mal 23 rokov. Narodil sa na Zochovej, vážil 3,51 kg a meral 49 alebo 51 centimetrov, to si už presne nepamätám. Mal som priateľku, žili sme v našom štvorizbovom byte s mamou a otčimom. Pracoval som vtedy ako šofér. Raz som sa vrátil domov z roboty a ona tam nebola. Zobrala si svoje veci, syna a odišla k mame na Záhorie. Dodnes neviem, prečo odo mňa odišla. Chlapec mal vtedy tri mesiace.

Cez víkend som sadol do auta a šiel za ňou. Nechcela sa vrátiť. Dohodli sme sa, že jej budem na chlapca posielať 400 korún mesačne a na zadnú stranu lístka napíšem, kedy ho prídem navštíviť. Všetko bolo v poriadku, až kým sme tam raz neprišli so sestrou neohlásení. Všade bol nepo-

riadok a chlapec bol zbitý. Keď sa to zopakovalo, udal som ju na sociálku. Chlapca jej odobrali a umiestnili ho do dojčenského ústavu v Skalici.

Chceli ste si ho zobrať k sebe?

Snažil som sa o to. Sociálke najprv vadilo, že nemám prácu. Robil som vtedy v autoservise bez zmluvy, tak som si u šéfky vybavil zmluvu.

Potom im vadilo, že nemám byt, hoci v štvorizbovom byte sme bývali iba dvaja s otčimom.

Vymenili sme ho za dva menšie byty. Mal som teda prácu aj byt. Povedali mi však, že dieťaťu by chýbala matka. To mám ísť na diskotéku a zobrať odtiaľ nejaké dievča k oltáru? spýtal som sa. Raz mi dali chlapca na víkend. Potom mi oznámili, že je v pestúnskej starostlivosti.

Vraj sa to môže aj bez môjho súhlasu, keďže sme s jeho matkou neboli zobratí. Rozplakal som sa a odišiel som.

Podarilo sa vám ho ešte nájsť?

Nie. Dozvedel som sa, že ho ako päťročného adoptovali. Keď mal pätnásť rokov, rozmýšľal som, že pošlem jeho príbeh do Pošty pre teba.

Ale uvedomil som si, že je v citlivom veku a nemuselo by to byť vhodné. Že ešte počkám. Potom som ho už nehľadal. Kam by som ho pozval? Nemám ani byt, ani poriadnu ubytovňu,

prespávam v nocľahárni Depaul. Ale chcel by som aspoň vedieť, či sa vyučil, čo robí, či sa mu v živote darí... Možno je už aj ženatý. Možno som dedo a neviem o tom. Snáď sa mu darí lepšie ako mne. Ja som dostal veľa šancí a všetky mi zobral alkohol.

Kedy ste prišli o bývanie?

V septembri 1999. Pozýval som k sebe kumpánov a potom som sa ich nemohol zbaviť. Raz niečo vykradli a o pol tretej ráno u mňa zazvonili s plnými kabelami cigariet a chľastu. To sa stalo asi trikrát. Potom vyšlo najavo, že vykrádajú podnik priamo pod mojimi oknami. Patril podsvetiu. Chlapíci ku mne prišli a povedali, že chcú za to môj byt. Maľovali si ho, ešte kým som tam býval. Keď som sa raz večer vrátil domov, zámka bola vymenená. Nejaký čas som prespával u kamaráta. Keď ma vyhodil, šiel som na charitu k sestrám matky Terezy. Ony ma pre alkohol poslali za psychiatrom.

Máte nejaký sen do budúcnosti?

Udržať sa v abstinencii, niečo si našetriť a normálne žiť. Aj kultúrne. Chodiť na výstavy, ako je teraz napríklad Tutanchamon v Petržalke. Chcel by som mať robotu. Zatiaľ zvládnem iba Nota bene. Po injekciách som ešte slabý.

39

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga Čo nové pod slnkom?

Stačí malý výpočet aktualít v našej banánovej republike. V mene pravej kresťanskej lásky nám vo videu oznámia, že homosexuáli majú vyhynúť. Nezávislý súd nezávisle prepisuje históriu, že Babiš bol agent, lebo to tak povedali dvaja jeho eštebáci. Rakovinovo prebujnené ministerstvo vnútra nám rozkazuje, kde smie byť hudobný festival. Verejný zamestnanec, čo má pracovať pre verejnosť, oznámi, že Rómovia majú na kultúru vyhradený jeden deň v roku. Antifašistické Povstanie slúži na propagáciu neslobodného, dávno sfašizovaného Ruska s báťuškom Putinom. Čo tu vôbec ešte funguje normálne a nie je postavené z nôh na hlavu?

Keď už skrátka nevládzem a nepomáha ani studená voda, siahnem po knihe. Aspoň vidím, že v rovnakom prúsere to vlastne bolo vždy. To len my si myslíme, akí sme jedineční. Žáden rozdíl medzi blázni: jsú sebe podobní ti, kterí jsú v Ríme, v Londíne, ve Vídni.

Tento epigram má pritom rovných 220 rokov.

Autorom je Jozef Ignác Bajza. Hej, ten farár s nečitateľným románom o mládencovi Reném. Ale okrem toho napísal aj pár šťavnatých epigramov. Napríklad o slovenskom význame slova brat: Vidím, že slovo brat pochádza z brať: brat brata dnes vie len okrádať.

Bajzove epigramy zo starej slovenčiny prebásnil Maroš Heveši a človek sa ani neču duje, že Bajza mal celý život poťahovačky s cenzúrou. Dnes by ho zrejme podľa zvyku žalovali naši sudcovia, keďže básnil, že pani Spravodlivosť preto nevidí, lebo jej vypichli obe oči... Inokedy veršoval, že králi majú preto tak radi trpaslíkov, aby sa pri nich zdali väčší, a šašov, aby aspoň pri nich vyzerali múdrejší... Ďalší epigram zasa pasuje nielen na mafiu v Tatrách a mestských mačov s tereniakmi, ale na všeobecnú hlúposť, veď sa aj volá Nešťastná krajina: Nie, nevybrala si tú pravú z ciest, tá cesta nemôže ju k šťastiu viesť, kde cenia prachatých a necenia si česť...

Bajzova kniha vyšla pred pár dňami a človek sa akosi pričasto smeje cez slzy. Na záver ešte jedno poučenie: Kde leží naša bieda?

A čo nám spávať nedá? Že somárov sú kopy a nik ich nevyškopí.

Peter Getting autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 október

Iba tí, ktorí budú riskovať ísť príliš ďaleko, môžu zistiť [...]

... Daniela Pastirčáka

Strom Aleja starých líp zostupuje od baziliky na Ma- niekoľkých rokov riánskej hore až dolu k hradbám Levoče. Krá- vo dne v noci z Jaľovské stromy – koruny plné vtáčat, kostnaté voriny odchádzali korene zaborené v zemi. Ten tretí od vrchu je kamióny plné dremôj. Svoje korene mi núka ako lono, do ktoré- va. Zostali tam iba ho si môžem sadnúť. Posadím sa a som doma. holé kopce.

Tu na mňa čaká ticho, ktoré všade inde tak Keď sa na strom ľahko postrácam. Nohy pod sebou, bosými pozrie záhradník, chodidlami sa dotýkam jeho drsnej kože. Vie vidí ovocie. Keď sa na strom pozrie drevoruo mne? Vníma ma? bač, vidí drevo. Čo sa stane, keď sa na les poKeď pod ním sedím nehybný ako on – na tvá- zrie obchodník? Vidí peniaze. Ten posledný je ri ten istý vánok, čo čechrá jeho listy – cítim zo všetkých najviac slepý. vzájomnosť. Vzájomnosť s celým vesmírom. Môj strom je podľa Františkovej viery moVo chvíli, keď vo mne zmĺknu upachtené hla- jím bratom v Kristu. Choďte preč drevorubasy, stiesnené srdce sa ustáli, aby znova prijalo či, obchodníci nerušte naše spoločenstvo vieživot, ten jeden jediný – bytie všetkého bytia, ry. Spája nás láska, z ktorej nikto nemá žiadviem: Ja a môj strom ny úžitok. Taká lás„Svoje korene mi núka ako lono, ka je čistá. Svojmu sme spolu v Bohu.

Za mojím chrbtom sa do ktorého si môžem sadnúť.“ stromu som o nej napísal báseň: rozprestierajú smutné hory, ktorým vzali a strom milujem stromy: Javorina. Roky tie vrchy slúžili armá- čistou láskou / nič od neho nechcem / on nič de. Bola to najväčšia zalesnená plocha na nechce odo mňa / letí medzi nami vták / zo Slovensku. Po revolúcii armáda odišla, no na šumenia listov /do mlčania mysle / iba si najej miesto prišli „Vojenské lesy“ a urobili po- vzájom sme / spojení letom vtáka / šumenie riadok. Priateľ z Levoče mi povedal, že počas v mlčaní / za súhlasu vetra

... zuzy uličianskej

Čas sadiť Nedávno som bola pozvaná na svadbu, na ktorej dávali výslužku v podobe semienka Paulownie. Tento japonský cisársky strom je aktuálnym hitom vo svete zelenáčov, pretože rastie rýchlejšie než topoľ a pritom nevyrába toľko tej nechutnej lietajúcej alergizujúcej bielej vaty. Za tri, štyri roky máte z neho dvadsaťmetrový strom s drevom vhodným aj na kúrenie, dokonca bez sukov. Je taký milý, že po vypílení sám vyhodí výhonok, doslovne chutný, keďže jeho obrovské listy milujú nielen spaľovne biomasy, ale aj zvieratká.

Prosto geniálny.

Krásne kvitnúci rozložitý solitér dostal meno podľa dcéry ruského cára Anny Pavlovny, ktorá sa stala holandskou kráľovnou na začiatku 19. storočia. V Číne, kde si celé územia zničili výrubmi rovnako ako my na Slovensku, dnes sadia Paulowniu, kde vidia – popri cestách aj na územiach ohrozených zosuvmi.

Okamžite som sa začala trápiť, čo by som urobila, kebyže mi nebodaj z tých niekoľkých miniatúrnych bodiek niečo aj vzišlo. Kam môže mestský človek partizánsky vysadiť strom? Patrilo by sa totiž, aby som si vylepšila svoju stromovú karmu.

Presne si totiž pamätám, koľko starých sli-

viek som v zápale adolescentnej radiálnosti nechala v dedkovej záhrade vyrúbať. No neviem si spomenúť na jediný strom, ktorý by som vysadila. Aj tých pár vŕbových prútikov postrkaných na brehu našej riečky mi zobrala povodeň. Moja neter zasadila aspoň gaštan, z ktorého sme sa smiali dovtedy, kým neprerástol stodolu. Prečo sa v nekrológoch spomínajú všetky hlúposti, ktoré človek napáchal, a nikdy nie stromy, ktoré vysadil?

Nezvyčajný dar novomanželov mi pripomenul, aký obrovský rozdiel je medzi tortou s maslovou plnkou a niečím, čo má silu sa rozkonáriť – nech už hovoríme o rastline, láske či nápade. Aj v podobenstvách sa spomínajú rôzne záhradkárske termíny – pôda, zrnká, výhonky. Čas jedenia koláčov je už asi fakt za nami.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: [Šanca zaklope] na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma. Will Rogers

troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“.

INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Nepamätám si jediný strom, ktorý som vysadila.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41

V Piešťanoch si volili najlepšieho predajcu

nota bene 160

V júni opäť prebehla v Piešťanoch súťaž o najlepšieho predajcu časopisu Nota Bene.

Občianske združenie Pomoc ohrozenému dieťaťu a Mesto Piešťany Mestský úrad Piešťany – Referát sociálnych vecí, pod ktorých záštitou uvedená súťaž prebiehala, sa chcú aj takouto formou poďakovať všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zapojili do súťaže. Zvlášť všetkým hlasujúcim. Svojich obľúbených predajcov podporilo až 374 hlasujúcich.

• Na 5. mieste s počtom hlasov 11 sa umiestnil predajca Marián s číslom 29 a získava poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco v hodnote 20 eur.

• Na 4. mieste sa umiestnil predajca Karol s číslom 171, ktorý od hlasujúcich získal 26 hlasov. Získal poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco vo výške 25 eur.

• Na 3. mieste s počtom hlasov 35 sa umiestnila predajkyňa Júlia s číslom 77, ktorá si vyslúžila okrem Tesco poukážok v hodnote 30 eur aj viacero pochvál od hlasujúcich.

• Na 2. mieste s počtom hlasov 76 sa umiestnila predajkyňa Darina s číslom 5.

Získala poukážky v hodnote 40 eur. Hlasujúci u nej ocenili, že ju „poznajú a vidia predávať Nota Bene už roky.“ • Najobľúbenejším predajcom Nota Bene v roku 2014 sa s počtom hlasov 216 stal Jozef s číslom 187. Získal poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco v hodnote 50 eur. Hlasujúci sa vyjadrili: „Jozef mnohým zlepšil náladu, je to príjemný a zdvorilý pán, držím mu palce a aj všetkým ostatným, ktorí robia aspoň niečo, aby si zlepšili svoj život.“ • Najaktívnejším predajcom v Piešťanoch sa stal taktiež taktiež predajca Jozef s číslom 187 a získava poukážky v hodnote 35 eur.

Všetkým výhercom srdečne blahoželáme!

Mgr. Anna Glossová, štatutárny zástupca OZ POD INZERCIA

2014 október