kupujte iba od predajcu s preukazom
1,40€ polovica pre predajcu August 2015/170
ROZHOVOR Martin Valihora číslo preukazu predajcu
Extáza
Letné krížovky 1 euro, polovica pre predajcu
Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0917 275 812
Nástenka
2
List
Vážená redakcia, váš časopis kupujem pri bratislavskej Bille na Kazanskej ulici, kde mi ho kedysi ponúkla aj jedna „spoluobčianka“. Bol špinavý, dokrkvaný a nakoniec, keď som jej dala peniaze, prišla si ho pýtať späť, že potrebuje peniaze pre deti. Na dlhú dobu som sa o kúpu časopisu prestala zaujímať. Som rada, že ste tieto problémy vyriešili, aj keď ešte nie všetky, a chcem pochváliť predajcu č. 1452, pána Petra, ktorý teraz predáva časopis na spomínanom mieste. Je vždy upravený, milý, s úsmevom na tvári. Časopis má uložený v obale. Vždy sa mu snažím povedať, ako sa mi páčil obsah čísla. Pri jednej takej debate sme zistili, že v kraji, odkiaľ pochádza, som žila 50 rokov. Je ochotný a ľudský. Potrebovala som postrážiť nákupnú tašku, lebo som sa musela vrátiť kúpiť, čo som zabudla. S úsmevom povedal, že sa môžem spoľahnúť. Mám 78 rokov, tak s pamäťou to už nie je na 100 percent, ale takýto milý človek vie urobiť deň krajším. Pán Peter, veľa zdravia, šťastia do života a k tomu veľa úspechov. Emília F. (Plné znenie listu a celé meno čitateľky je v redakcii.)
Poďakovania
Ďakujeme veľmi pekne všetkým predajcom, ktorí prispeli do zbierky na očné vyšetrenie a okuliare pre nášho kolegu Pištu Malackého. Vyzbierali sme spolu 129,18 eura. Zbierka svedčí o tom, že medzi predajcami, ktorí si musia ťažko zarábať na živobytie, sa nájdu ľudia s dobrým srdcom, ktorí sú schopní druhého obdarovať. Ľuboš, predajca Nota bene Ďakujem pánovi Martinovi za pekný telefonický odkaz, ktorý mi nechal aj s manželkou, veľmi ma potešil. Chcel by som tiež poďakovať slečne alebo pani Katke za peknú a povzbudzujúcu esemesku. Som rád, že vás stretnutie so mnou vie pozitívne naladiť a že vám spríjemní deň. Ďakujem všetkým mojim priaznivcom a priaznivcom časopisu Nota bene. Peter, predajca Nota bene
Inzerát
Po rokoch na ubytovni hľadáme s priateľkou dlhodobý prenájom jednoizbového bytu alebo izby so samostatným vchodom v rodinnom dome, prípadne záhradnej chatky s vodou a elektrinou. Vieme vypomôcť s menšími úpravami, upratovaním, starostlivosťou o domáce zvieratá či prácami na záhrade. Cena dohodou, za ponuky vopred ďakujem. T. č.: 0949 217 403. S pozdravom predajca s číslom 1452 z bratislavskej križovatky Bajkalská – Trnavská. Peter
Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:
Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.
Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky
1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€
Na obálke: Martin Valihora, foto: Vladimír Šimíček
Nota bene
08 2015
Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE
4
Rozhovor Aj na dne som chcel žiť a tvoriť „Drogy vás môžu posunúť len vtedy, keď s nimi prestanete,“ hovorí uznávaný hudobník MARTIN VALIHORA. Onedlho to bude devätnásť rokov, čo naposledy užil akúkoľvek drogu vrátane alkoholu či cigarety.
Pravá extáza Keď do vyhľadávača zadáte slovo extáza, Nota bene vyskočia na vás samé texty o drogách. Je to 08 2015 dosť frustrujúce. Toto Editoriál slovo pre mňa primárne nepredstavuje drogu, a ani zážitky, ktoré môžu drogy sprostredkovať, pre mňa nepredstavujú extázu.
3
8
Reportáž Zájsť za hranice Len pár kilometrov od Bratislavy leží zabudnutý svet. V tichej obci Tomky, ktorú lemujú borovicové lesy, cyklotrasy a jazerá, žije popri susedoch aj komunita ľudí, ktorá sa snaží vymaniť zo závislosti.
14
Ľudia Ako sa varia zmeny V kuchyni je rušno a vonia exotickými jedlami. Kuchyňa sa volá Jem iné a vy z nej môžete ochutnať spolu s nami. Farhad, Tony, Tejmuraz a Ferdaus sa podelili o svoje recepty. Iná krajina, iná chuť, iná vôňa.
18
Téma Droga zvyšuje utrpenie „My nepomáhame tým, čo to potrebujú, ale tým, čo to potrebujú a chcú,“ hovorí MUDr. ĽUBOMÍR OKRUHLICA, odborník na závislosti. Motivovať k liečbe odborníci môžu, ale rozhodnúť sa musí človek sám.
21
Fenomén Umieráčik pre motýle? Motýlie krídla. Symbol krásy, krehkosti a premeny. Tie sfarbené do oranžova, s hnedými okrajmi a dvomi bodkami už takmer nevidíme. Na Slovensku hrozí vyhynutie žltáčikovi zanoväťovému.
30
Svet =OSLO Pred desiatimi rokmi sa niekoľkým nadšencom podarilo niečo, čo sa predtým v Nórsku nepodarilo nikomu. Vytvoriť pouličný časopis pre závislých. Jeden z redaktorov časopisu =OSLO pre nás napísal článok.
Drogy len spúšťajú mechanizmy ľudskému mozgu imanentne dané, tvrdia vedci najnovšie. Ja verím, že len umožňujú vidieť zrkadlové obrazy toho, čo sme schopní prežívať mimo tela. Svojou smrteľnosťou tvorí telo oponu pred tým, čo je za ňou. A násilné pretŕhanie opony prostredníctvom drôg sa nevypláca... Pri editovaní textov tohto čísla som pociťovala veľký smútok. A súcit s tými, pre ktorých niet návratu z umelých rajov, premenených na peklo. A strach, že by sa tento problém mohol týkať aj niekoho mne blízkeho. A obdiv k tým, ktorí dokázali vyviaznuť, ovládnuť svoju slabosť a zbaviť sa (seba)klamu. Lebo túžba po tom, čo človeka k droge doženie, sa v nej, paradoxne, nájsť nedá. Po čom to človek 21. storočia tak veľmi túži? Odpoveďou sú pocity, ktoré s užitím éčka prichádzajú: zhovorčivosť, spolupatričnosť, priateľskosť, svet je neskutočne farebný... Takže to, čo potrebujeme drogou zahnať, je osamelosť a sivosť našich životov... Za strhnutou oponou však nachádzame depresie končiace samovraždami, halucinácie, pocity odcudzenia a úplnú psychickú a fyzickú devastáciu. Na náboženstvo sa niektorí dívame ako na ohlupujúce, marxovské „ópium ľudstva“. Áno, môže sa ním stať. Ale naproti tomu svätí – počnúc Františkom z Assisi či Teréziou z Avily a končiac dnešnými, novodobými vizionármi – ktorí extázu nevyhľadávali, ale boli do nej vzatí a za oponou sa zadívali do Božieho svetla, boli zároveň silné a inšpirujúce osobnosti. Zamerané na zmierňovanie ľudského utrpenia. Extáza ich naučila stáť nohami pevne na zemi a meniť ju k lepšiemu. Ada Jung editorka
Nota bene
08 2015 Rozhovor
4
Aj na dne som chcel žiť a tvoriť „Drogy vás môžu posunúť len vtedy, keď s nimi prestanete,“ hovorí medzinárodne uznávaný hudobník MARTIN VALIHORA. Karol Sudor
Vladimír šimíček
Mnohí skvelí muzikanti neprerazia, lebo nemajú šťastie. Nestretnú správneho človeka, nie sú na správnom mieste... To je však len na nich. Oni si musia hľadať príležitosť. Ak niekto trčí na Slovensku a myslí si, že je dobrý, pričom len čaká, že ho zavolá svetová hviezda, sklamem ho, lebo tak to nefunguje. Aby som uspel, musí ma byť niekde počuť a vidieť. Nedá sa byť uzavretým introvertom aj prvoligovým muzikantom zároveň. Kto chce byť špička, musí mať odvahu vyliezť. A kto chce preraziť vo svete, logicky musí prísť zahrať do centier svetovej kultúry ako Viedeň, Paríž, Londýn či New York. Tam to však môže byť ťažšie pre oveľa väčšiu konkurenciu. Ale veď tú chceme, nie? Kto chce byť svetový, jednak musí počuť, ako hrajú najlepší, a ak nie je na ich úrovni, musí makať, aby ich dobehol. Nedá sa tváriť, že chcem byť svetový, ale zároveň sa báť konfrontácie. Ako inak by som potom mohol na sebe pracovať? Zjednodušujú sociálne siete a internet aj muzikantský život? Nepochybne, veď dostať kontakt na kohokoľvek je vec krátkej chvíle a nikdy neviete, koho kde stretnete. Naše hudobné trio trebárs funguje tak, že ja som na Slovensku, kolega žije na Sicílii a ďalší v Los Angeles, pričom nahrávame CD v Lisabone. Žiadny problém, planéta je malá. Aké je to hrať v americkom klube a zistiť, že vás sleduje aj Paul McCartney? Je to úžasný pocit, lebo si môžem povedať, že som sa osobne stretol s históriou tejto planéty a encyklopédiou hudby zároveň. Ťažko sa to opisuje. Je to podobné, ako keby ste stretli nielen jeho, ale všetkých, čo niečo v tom storočí znamenali. Kapela, ktorej bol súčasťou, v nás totiž zanechala niečo neuveriteľné. Štyria mladí chlapci z Liverpoolu si skladali jednoduché pesničky. Jednoduché, ale aké silné! A ako silno zasiahli ľudí? Veď to boli masy. Nádhera stretnúť jedného z nich osobne. Hovorili ste spolu? Iba chvíľku, prehodili sme pár slov.
Bol to krátky a príjemný rozhovor. Nota bene Povedal, že sme boli super, že nám drží 08 2015 palce a že už musí isť, lebo má doma Rozhovor malé bábo. V rámci mojich hudobných zážitkov to bol jeden z najvýraznejších.
5
V USA ste počas štúdia predávali obrazy, upratovali záchody, robili čašníka, pracovali na lodi. Je to cesta k pokore? Nielen k pokore, ale aj k oddanosti voči tomu, čo robíte. Mal som síce diplom, ale ten nič negarantoval. Ním som si v Amerike nemohol zaplatiť prenájom na bývanie ani vytvoriť sociálne zázemie, ktoré by mi umožnilo venovať sa len hudbe. Logicky som si preto zázemie budoval aj manuálnou prácou. Nie je na tom nič zvláštne, mnohí musia byť skromní, aby sa neskôr uchytili. V tom čase mi dokonca otec volal, že som doma dostal cenu Multiinštrumentalista roka. Vážil som si to, bolo to krásne, ale v Amerike o tom nik nevedel presne tak, ako trebárs o našich hviezdach nevie nik v Rakúsku. V 90. rokoch ste ako viacerí iní muzikanti prepadli drogám. Niektorí spomínali, že sa im to stalo, lebo neverili varovaniam, ako veľmi škodia, považovali to len za propagandu. U mňa to bolo podobné ako asi u každého nevedomého človeka, ktorému v dobrom vysvetľujú, aby niečo nerobil, lebo to škodí. Tak je to aj u detí, ktoré tiež nechápu niektoré veci a najskôr sa musia popáliť. Nebola to teda vec nejakej propagandy, len som jednoducho nemal skúsenosti a neveril som, že je to až také zlé. Pamätám si dokonca, ako sme v trinástich rokoch, teda ešte za totality, v škole absolvovali besedu o prevencii proti drogám a iným zlým veciam. Policajt nám dal na výstrahu kolovať fotku holého a dopichaného narkomana s tým, že si máme dať pozor, lebo takto dopadneme aj my. Vidíte, mne to nepomohlo. Čím si to vysvetľujete? Vlastnou nevedomosťou a hladom po niečom inom, rebéliou, snahou zažívať niečo iné, nevyrovnanosťou so sebou samým, snahou prezentovať sa,
zaujať, zlými kamarátmi a neviem čím všetkým. Môže byť za tým množstvo rôznych faktorov. V zásade vždy ide Rozhovor o dôsledok konania nevyrovnanej osobnosti. Ak sa k tomu pripojí snaha bádať v tom zmysle, že chcete zažiť iné svety, môže sa to skončiť zle. Keby vtedy človek vedel, že isté veci, napríklad eufóriu, môže dosahovať bez rizika, asi by sa to rozhodol riešiť inak. Problém je, že vtedy som taký informovaný nebol. Dnes viem, že drogy vás môžu posunúť len vtedy, keď s nimi prestanete. Nie je za tým len moja vlastná skúsenosť z vtedajších stavov, ale aj skúsenosť, ako sa z toho dostať, vyrovnať sa s tým, pochopiť, že to celé bol nezmysel, a potom to aplikovať do života. Nota bene
08 2015
6
Čo je vtedy najťažšie? Odhaľovať postupne všetky svoje sebaklamy. Pripustiť si, že veci sú inak. Vyhrať boj so sebou samým je to najťažšie a netýka sa to len drog, ale životných rozhodnutí ako takých. Ako dlho abstinujete? Onedlho bude devätnásť rokov, čo som naposledy užil akúkoľvek drogu vrátane alkoholu či cigarety. Vysadil som úplne všetko. Keď sa človek trápi so závislosťou, nemá žiadny zmysel, aby s jednou z nich pokračoval, hoci je legálna. Aj fajčenie je totiž len závislosť, ktorá nič neprináša. Rovnako alkohol, ktorý spôsobuje zmenu stavu. Pýtal som sa sám seba, že na čo to potrebujem? Prečo mám alkoholom prekrývať prirodzené veci zo života, otravovať si ním organizmus? S týmito látkami človek vlastne ani nemôže byť slobodný. Lenže ja taký chcem byť. Niečo sa však muselo stať, že ste sa rozhodli pre zmenu. Bol to pád na dno? Jedine, veď čo iné? To dno si však každý určuje sám. Je dôležité už len z toho dôvodu, že jeho uvedomenie si umožňuje odraz smerom hore. Čo bolo vaším dnom? To, že som sa ocitol na periférii ľudskej spoločnosti. Bol som dole morálne, eticky, osobnostne, charakterovo, sociálne aj zdravotne. Prespával som na lavičkách ako človek,
ktorý urobí čokoľvek, aby zohnal drogu, inak by mu bolo šialene zle. Bez drogy som nemohol vstať a fungovať. Od čoho ste boli závislý? Od heroínu. Moje dno vlastne bolo o tom, že som neuveriteľne ubližoval sebe, blízkym, ľuďom okolo. Bola to totálna deštrukcia osobnosti zo všetkých možných strán. Mal som však v sebe istý konflikt – stále som chcel žiť a tvoriť. Niektorí ho stratia, preto nebojujú. Jednoducho stratia aj zvyšky zodpovednosti a už nechcú fungovať inak. Odborníci vravia, že pomôcť sa dá len tomu, kto sám chce. Samozrejme, lebo len vtedy sa môžu zblízka pozrieť na vašu osobnosť a odhaliť sebaklamy, ktorým podliehate. Musíte im však dať vašu dôveru a veriť, že niečo naozaj vedia, že celý ten proces zbavovania sa závislosti zastrešia. Vždy sa síce môžete rozhodnúť, že zisťovať a naprávať chyby budete vlastnou cestou, odborníci sú však tí, čo ju vedia skrátiť a urýchliť tak aj riešenie vašich problémov. Treba to len zažiť a prijať. Koho v tomto smere uznávate? Doktora Ivana Novotného zo sanatória v Petržalke. To je neuveriteľný špecialista a skvelý človek, ktorý pomohol množstvu ľudí, vrátane mňa. Všetci ostatní by sa k nemu mali chodiť učiť. Má v hlave takú lupu, že si ňou dokáže zväčšiť a preskúmať celú vašu osobnosť tak, aby s ňou mohol úspešne pracovať. Uvedomuje si drogovo závislý, že koná zlo? Podľa mňa každý narkoman vie, že to, čo robí, je neuveriteľná hlúposť. Príde na to už pri prvom prehrešku, najneskôr však vtedy, keď začne strácať pôdu pod nohami. Niekomu možno trvá dlhšie, kým sa zobudí, ale skôr či neskôr si to uvedomí každý. Potom je podstatná práca so sebou samým. Nemusíme hneď vedieť vyriešiť všetko. Každý deň, každá hodina zaoberania sa niečím iným ako drogou je úspech. Postupne tak vyhrávate malé bitky, ktoré vám nakoniec umožnia vyhrať vojnu. Je to však beh na dlhú trať.
Čo teda závislým odporúčate? Aby si čo najskôr našli odborníka, uverili mu a zverili sa do jeho rúk. Len on im pomôže správne dávkovať rast sebavedomia typu, že „už tri dni som si niečo nešľahol, a tak som z toho vonku“. Ak si to neustrážia, opäť si niečo dajú s výhovorkou, že jedna dávka predsa neuškodí. Neuvedomia si, že ten moment im zase na istý čas urobí škrt cez rozpočet. Problém je, že my už dnes formujeme, čo budeme robiť zajtra či o mesiac. Ide totiž o štruktúru myslenia, kde nabaľujeme asociácie a ďalšie veci, ktoré môžu mať vplyv na to, či si zase zapálime, napijeme sa alkoholu alebo si pichneme drogu. Podstatné teda je, ako sa správame a ako na sebe pracujeme už v tejto chvíli. Chápe vaše okolie, že si nedáte ani kvapku alkoholu? Muzikantská brandža je v tomto špecifická. Svojmu okoliu ani nedávam možnosť nad tým uvažovať. Ak sa ma na to niekto pýta a chce sa mi do toho investovať nejakú energiu, vysvetlím mu to. Ak sa mi nechce, jednoducho idem preč. Ja mám totiž úplne inú otázku – prečo by som vôbec mal piť? Z akého dôvodu? Prečo by som
presadil v Amerike?“ Lenže vrátil som Nota bene sa a miesto nariekania som sem začal 08 2015 voziť medzinárodné zoskupenia. Sám Rozhovor som začal hrávať s hudobníkmi zo sveta a vytvoril si dokonca vlastnú klubovú scénu. V čase, keď už nad nedostatkom príležitostí kvílili aj popové kapely, dal som dokopy trio a za mesiac sme po Slovensku odohrali 35 koncertov. Áno, v niektoré dni sme hrali aj dva.
7
SITA na to, aby sme si my dvaja sadli a v pohode sa rozprávali, mal piť pivo, víno, tvrdé, čokoľvek? O to viac, ak viem, prečo som s tým pred rokmi sekol. Máme našu vzácnu spoločnú chvíľu degradovať alkoholom? Mám tak degradovať moje spoločné chvíle s priateľmi, ktorých mám rád? Ničiť tak našu investíciu a ľudskú komunikáciu? Veď ak ten druhý chce, nech si dá, ale prečo by som mal piť aj ja? Vyspelý človek tomu v pohode rozumie. Ako pozeráte na tých, čo pijú? Ak niekto alkohol používa ako sprievodný jav na jemné dotvorenie atmosféry či pozdvihnutie nálady, posmelenie sa, chápem to, hoci ja to nepotrebujem. Ak sa však niekto chce okamžite dostať pod vplyv liehu, aby sa vôbec zabavil, to už je buranský, primitívny a veľmi hrubý spôsob komunikácie. Možno niekto taký reset potrebuje a ide v pohode ďalej, ale pre mňa a moju štruktúru osobnosti je alkohol rizikový. Vypustili ste ho teda aj z obavy, že by ste sa mohli vrátiť k drogám? Vtedy v prvopočiatkoch abstinencie, samozrejme, áno. Zavrhol som všetky
Oplatilo sa? Nielen pre peniaze, ale aj pre kontakty. Zväčša sme hrali za vstupné, niektoré kluby nám aj zaplatili, ale v zásade sme spolu s predajom CD zarobili toľko peňazí, že sa z nich dalo niekoľko mesiacov vyžiť. Vytvorili sme si de facto vlastné hospodárstvo a fungovalo to. Prečo na nás ľudia chodia a na niektorých nie? Asi máme zaujímavý produkt. Netreba teda nariekať, ale makať. Každá vec, ktorá má svoju váhu, si svoje miesto nájde.
drogy naraz, lebo som nevidel jediný dôvod, prečo by som mal v sebe živiť nejaký pocit závislosti. Prestať s heroínom a byť závislý na iných látkach sa mi zdalo choré. Dovtedy som bol neslobodný, dnes už nič také v sebe neriešim, ani si na to nespomeniem. Občas zachytím rôzne asociácie z minulosti, ale kým som vo forme, tak si ich veľmi ľahko zatriedim. Popracovať pritom ešte musím aj na iných svojich pôžitkoch, napríklad strašne rád jem. Jedna strana mince je užívať si veci, druhá robiť to tak, aby nás to aj obohacovalo.
Nejde však pri tom množstve aktivít jedna na úkor druhej? Venovať sa všetkým naplno je problém. Áno, jedny veci idú na úkor iných. Najväčším mojím problémom preto je dať veci do takej rovnováhy, aby som všetko stíhal a nič nezanedbával. A to je trochu problém, lebo už nemám čas ani na vlastné súkromie. Najväčšou výzvou do budúcnosti je preto zvládnutie môjho „time manažmentu“.
Svojimi hudobnými aj organizačnými aktivitami absolútne popierate tvrdenia muzikantov, ktorí nariekajú, že z hudby sa u nás nedá vyžiť. Keď som v mladosti odchádzal zo Slovenska do Ameriky, lebo som chcel realizovať svoje plány, stále som len počúval, ako sa nič nedá. Že sa nedá hrať, lebo nie je kde, že sa z muziky nedá vyžiť. Nariekali hudobníci aj organizátori. Viete, čo som stále počúval od starších kolegov pri odchode na Berklee? „Myslíš si, že Amerika z teba urobí lepšieho muzikanta? Ktorý náš muzikant sa
vyštudoval hru na bicie nástroje na bratislavskom konzervatóriu, pokračoval v štúdiu na bostonskej Berklee College of Music. Hrá vo viacerých domácich a medzinárodných zoskupeniach (Mezzoforte, trio Depart Refire, Trio Ovsepian, Camarda, Valihora), spolupracuje s domácimi aj zahraničnými spevákmi a muzikantmi. Je zakladateľom a riaditeľom festivalu One Day Jazz Festival, podieľa sa na džezových predstaveniach v Divadle Aréna. Patrí k žiadaným muzikantom v New Yorku aj na Slovensku.
Martin Valihora (1976)
Nota bene
08 2015 Reportáž
8
ZÁJSŤ ZA HRANICE
Len pár kilometrov od Bratislavy leží zabudnutý svet. V tichej obci Tomky, ktorú lemujú borovicové lesy, cyklotrasy a jazerá, žije popri susedoch aj komunita ľudí, ktorá sa snaží vymaniť zo závislosti. Petra Nagyová
František Halky Halás
O DROGÁCH SA NEHOVORÍ. Richard (42) sedí na dvore a píše Vchádzame do dvora veľkého rodin- si prestup do poslednej fázy ného domu. Je nedeľa, vonku je horú- resocializácie. Je najstarší klient co a v resocializačnom zariadení Tom- a je už mesiac mimo komunity. Cez ky majú práve duchovnú hodinku. víkendy sa však vracia, aby mal kontakt Niektorí klienti sú v kostole, iní oddy- s ostatnými. Richard mal kedysi všetko chujú. Na dvore sedí Tomáš (21), listuje si – rodinu, deti, vlastný biznis i peniaze. v knihe angličtiny a zastaví sa pri Austrá- S drogami začal, keď mal 32 rokov. lii. „Som blbý, tak si čítam. Nikdy som na „Mal som veľa peňazí a pohyboval som to nemal čas,“ hovorí potichu. Na Tomky sa v prostredí, kde nikdy nechýbali. prišiel len nedávno, je v adaptačnej fáze K drogám a ľuďom, ktorí ich užívali, a postupne si zvyká na nové pravidlá. som mal odpor. Na jednej akcii som S drogami začal ako 12-ročný. bol opitý a vyskúšal som kokaín. Vravel som si, že je to droga pre vyberaných. „Vyskúšal som marihuanu a vôbec mi Videl som to neraz v televízii a vždy nechutila. V tom čase bol veľmi moderný som si hovoril, že to raz skúsim.“ aj heroín. Kto chcel byť frajer, ten ho bral. Postupne sa pridal pervitín a už to išlo,“ Kokaín užíval každý víkend, rozpráva. Vždy si myslel, že má drogy naučil naň aj priateľku. „Chcel som čo pod kontrolou, až kým neskončil na najväčšiu slasť a veci v živote čo najviac psychiatrii. Užívanie drog vyeskalovalo vyšpičkovať. Páčilo sa mi, že si môžem do problémov v škole. Tomáš sa neskôr užiť zábavu. Zničilo ma to. Prišiel som ocitol na ulici, vyberal smetné koše, o všetko, predal som dom, odišla odo vykrádal pivnice a chatky, až sa nechal mňa priateľka, prestal som sa ozývať donútiť k sexu za peniaze. „Tam sa to svojej mame a začal som mať kŕče, všetko zlomilo a uvedomil som si, že ktoré som tlmil liekmi na upokojenie,“ som prišiel o svoju dôstojnosť,“ hovorí. opisuje svoju závislosť. Kedysi mal obchod, dnes robí vodiča. Vo voľnom V zariadení teraz žije dvadsať čase hrá tenis, rád číta a snaží sa vrátiť ľudí – štyri dievčatá a šestnásti späť do normálneho života. „Už si chlapci. Veľmi rýchlo spoznali tienisté nemôžem vyberať, či budem fetovať, stránky života a nemyslia si o ňom alebo nie. Veľa času mi neostáva, nič pekné. Základné pravidlo, ktoré tu nemám predsa osemnásť. Jednoducho platí, je, že mimo skupinovej terapie to už musím dokázať,“ hovorí. sa o drogách nehovorí. „Ak niekto dostane chuť na drogu, alebo čo i len Závislosť je choroba myslenia. začne o nej rozmýšľať, povie zázračné „Závislý potrebuje svoju dávku čoraz slovo skupina,“ vysvetľuje sociálna častejšie a to má vplyv aj na jeho život. pracovníčka Zuzana Sotirová, ktorá Droga mu začne spôsobovať problémy so závislými pracuje už šesť rokov. v práci, vo vzťahoch, prejaví sa to vo Vtedy sa celá komunita stretne v jednej financiách či v páchaní kriminality,“ miestnosti, kde sa o droge hovorí pred vysvetľuje Zuzana Sotirová. Zároveň sa všetkými otvorene a nahlas. Hlavne s ňou spája aj adrenalín. „Rozmýšľajú, o tom, čo negatívne so sebou priniesla. ako na ňu získať peniaze, či už niečo ukradnúť, alebo naplánovať to tak, Terapeuti na Tomkoch veľmi dobre aby ich nechytili. Mnohých tiež láka a vedia, že závislí ľudia sú pre drogy fascinuje životný štýl s tým spojený – schopní urobiť čokoľvek. „To, čo im však zachádzať za svoje hranice, byť na ulici, chýba, je režim. Keď chcú spať, spia aj vedieť sa vynájsť či byť obdivovaný,“ týždeň v kuse. Keď nechcú, s drogami dodáva terapeutka. celé dni a noci nespia a robia, čo sa im zachce. Droga je centrum všetkého PRAVIDELNÝ REŽIM. Soňa a okolo toho sa točí celé fungovanie a Martin pripravujú obed v kuchyni. vonku – kde ju zohnať, ako ju zohnať Miša žehlí bielizeň. V resocializačnom a za čo,“ vymenúva sociálna pracovníčka. zariadení majú klienti zavedený režim. „Ráno o pol siedmej je budíček. DROGA PRE VYVOLENÝCH. Musia vstať z postele, čaká ich rýchla Kým jedna skupina hrá volejbal, rozcvička a po raňajkách majú
pracovnú terapiu vonku na záhrade Nota bene alebo sa venujú zvieratám, prípadne 08 2015 chodia pomáhať susedom. Snažíme Reportáž sa ich naučiť, že ak niečo dobré urobia, príde aj odmena. A ak niečo v živote zanedbali, vracajú sa im následky. Pre niektorých je to náročné, pretože ak sa už rozhodnú niečo so sebou robiť, často sa to na nich zosype. Keď sa zrazu prebudia z ilúzie, že s drogami je všetko úžasné, začnú prichádzať veci...“
9
Martinovi (21) by pred pár rokmi ani nenapadlo, že bude variť v kuchyni. „Celý môj životný štýl sa spája s drogami. Keď som mal trinásť rokov, začal som jazdiť a venovať sa skokom na bicykli. Môj bicyklový vzor fajčil trávu a chcel som sa mu podobať, tak som začal aj ja. Fascinovalo ma ovplyvňovanie vedomia pomocou rôznych látok. Navyše som začal piť, objavil som elektronickú hudobnú scénu a vyskúšal prvé extázy,“ hovorí. Nepáčilo sa mu, ako sa jeho nevlastný otec správa k nemu a k jeho súrodencom. „Tak som utekal preč a riešil si svoje veci. Páčilo sa mi užívať si momenty, a keď sa dostavila eufória a ja som bol v dave medzi ľuďmi.“ Martin je už na šiestom liečení a stále nevie, či bude mať odhodlanie bojovať so závislosťou. „Fetovaním sa zničila moja pevná vôľa. Neviem dodržať to, čo si poviem,“ priznáva. Rodina a spôsob výchovy zohrávajú dôležitú úlohu v tom, či mladý človek siahne po drogách. „Či už je to náročná situácia v rodine, kedy má toho dieťa plné zuby, alebo závislosť v rodine, tým je väčšia pravdepodobnosť, že do toho spadne. Na druhej strane sú prípady, keď majú všetko. Nič im nechýba, akurát rozmýšľajú, ako to vyšpičkovať, aby bolo ešte lepšie,“ vysvetľuje Zuzana Sotirová. Upozorňuje tiež na nezdravú lásku rodičov. „Treba sa pozrieť na to, či to nie je závislá láska, ktorú dieťaťu rodičia často kompenzujú peniazmi. Alebo či je to o tom, že svoje dieťa vychovám a postarám sa oňho tak, aby v živote vedelo prežiť a postarať sa samo o seba. V dôsledku toho úzkostlivo chránené dieťa akoby neskôr hľadalo
Nota bene
08 2015 Reportáž
10
aj cez negatívne podnety v živote veci, cez ktoré sa môže v niečom rozvinúť,“ dodáva.
psychiatrii. Nemôžem sa ozvať ani bývalej priateľke, pretože sa hanbím,“ priznáva.
MALI VŠETKO. Erika (15) mala všetko – pozornosť i materinskú lásku. „Nikdy som nemala problémy doma, že by som pre to trpela alebo mala začať fetovať. Mama mi dala všetko. Od dvanástich rokov som však mala veľkú potrebu byť v spoločnosti starších mužov. Páčilo sa mi, keď som strácala strach. Vyhľadávala som pocit ohrozenia, a keď som si dala drogu, vymýšľala som, ako sa z nebezpečných situácií dostanem,“ opisuje. Keď nemala peniaze, ako 14-ročná sa stretávala s mužmi z Pokecu. „Potom ma to prestalo baviť a stýkala som sa so staršími dílermi. Mama kvôli mne veľmi trpela. Viem, že som robila zle, ale nedalo sa to zastaviť. Bolo mi jedno, čo so mnou bude,“ hovorí.
UŽÍVAŤ SI ŽIVOT. Erik (33) dopadol ešte horšie. Vyskúšal si pobyt za mrežami po tom, čo mama zomrela. „Naši sa rozviedli a nemal som nad sebou pevnú ruku. Keď som prestal s basketbalom, začal som fajčiť marihuanu, potom prišli extázy a pervitín. Užíval som si život, nechodil som do školy, flákal som sa. Mama pila, mala tiež problém so závislosťou,“ vyznáva sa. Po maminej smrti sa rozhodol pre liečbu, závislosť však bola silnejšia. „Neskôr som si našiel priateľku, mala syna a žili sme ako jedna rodina. Mali sme pekný život, no necítil som sa pripravený. Stále som mal potrebu od toho utekať.“
Mnohí mladiství sa na Tomky dostali rozhodnutím súdu. Takmer ten istý scenár. Problémy v škole, vynechávanie vyučovania, pobyt na psychiatrii a napokon liečba. „Keď som bol mladší, odsudzoval som ľudí, ktorí berú drogy. S kamarátmi však prišli prvé skúsenosti,“ hovorí Dano (18), ktorý začal s marihuanou a neskôr prešiel na pervitín. V resocializačnom zariadení nie je dobrovoľne. Neskôr však pochopil, čo mu to dalo. „Naučil som sa praktickým veciam ako variť, venovať sa svojim záľubám a dokonca už zvládnem ísť aj na bicykli. Predtým som roky presedel v autách kamarátov, prespával som v hoteloch či na bytoch.“
Aj preto začal s drogami opäť a tajne. „Žil som dva životy. Zatajoval som veci a kamufloval. Viem, o čo som prišiel, a až dokončím program, chcem začať žiť odznova,“ hovorí Erik. S otcom, ktorý žije v zahraničí, je dnes v kontakte. „Je kuchár. Neviem, čo budem v živote robiť. Možno skúsim ísť v jeho šľapajach. Do svojho rodného mesta sa už nechcem vrátiť. Potrebujem začať inde, s inými ľuďmi.“
Len pred niekoľkými týždňami svoj nový začiatok odštartoval Miro (19). „Moja primárna závislosť je poškodzovanie vecí a adrenalín. Ako prvé prišli grafiti, vďaka ktorým som zo seba mohol vyventilovať zlosť. Keď na mňa niečo sadlo, zobral som spreje a išiel som von,“ hovorí. Dano vždy túžil po uznaní. Vždy Grafiti sprejoval na rôznych miestach hovoril rodičom, že v osemnástke – strechách domov i na riskantných odíde a bude si žiť svoj život. Mal miestach v metre. Mal rád pocit, keď sny, ktoré si vďaka predaju drog mohol zachádzať za hranice a riskovať. plnil. Kúpil si hodinky, počítač, rôzne Miro sa k drogám dostal paradoxne až materiálne veci, cestoval a nakupoval v jednom zo zariadení. „Vyskúšal som aj kamarátom, čím si získaval rešpekt. marihuanu a urobila mi dobre. Neskôr „Doma som mal všetko – pozornosť prišiel pervitín a klamal som sám seba, aj lásku. Akurát som si potreboval že to mám pod kontrolou.“ okoreniť deň. Je veľa prípadov, keď človek nevie, čo by robil od rozkoše, a Podobne bol na tom aj Dominik tak skúša,“ hovorí. Na jeden z letných (16), ktorý sa kedysi venoval futbalu. hudobných festivalov už nedošiel. „Bol Marihuana, ktorú začal fajčiť ako som na hoteli a predávkoval som sa. 13-ročný, ho doviedla k pervitínu, Zavolal som mame, aby po mňa prišli. automatom a tipovaniu. „Mal som Mal som paranoje a skončil som na problémy v rodine. Otec pil a bil nás. Keď
sme sa presťahovali, zoznámil som sa Nota bene so susedkou, ktorá bola dílerka. Spával 08 2015 som s ňou a drogy som mal zadarmo. Reportáž Fetovali sme aj päťkrát do dňa,“ hovorí. Neskôr sa ocitol na psychiatrii. Zhodou okolností v nemocnici robila aj dílerka, s ktorou chodil na vychádzky a spoločne fajčili marihuanu. Tri dni potom, čo ho prepustili, Dominika chytila kriminálka.
11
KDE SA STALA CHYBA. Mnohí z ľudí, ktorí sú dnes na Tomkoch, priznávajú, že droga im potláčala pocity samoty, dodávala eufóriu a radosť, ba dokonca si s ňou viac verili a cítili sa dôležitejší. Často to bolo aj o závislosti od adrenalínu a o odvahe riskovať. Miro miluje kreslenie, rád sa ním vyjadruje, ale vie, že si bude musieť dať s grafiti na dlhú dobu pauzu. „Chcem sa teraz venovať práci, dokončiť si diaľkovo školu a držať sa návykov. To znamená skoro vstať, pravidelne jesť a chodiť normálne spávať.“ Na Tomky sa cez víkendy pravidelne vracia aj Richard. Obaja ešte potrebujú podporu komunity. „Stretávame sa tu a rozprávame o tom, kde sme urobili chyby. Nikto vám nedá patent na rozum, ale môžeme sa učiť navzájom. Pravidelný režim pomáha. Cez víkendy hrávam volejbal, chodím sa kúpať na jazero, ale vždy musíme mať plán, čo budeme v danú hodinu robiť,“ vysvetľuje Richard, ktorý mal na všetko v živote odvahu a chcel všetko skúsiť, čo sa mu stalo aj osudným. Pochopil, že všetko zlé sa vracia. Že v živote funguje zákon akcie a reakcie. Že dobré sa vyvažuje dobrým a za prešľapy prichádzajú postihy. Mnohí príliš rýchlo pochopili, o čom je život na ulici. Aj napriek svojmu veku pôsobia ako dospelí. „Na ulici sa nedovoľuje hovoriť o pocitoch a prejavovať svoje slabosti. Tam to funguje na spôsob džungle. Kto je silný, tomu podliezajú a nasledujú ho. Keď je problém, dá sa pred ním rýchlo utiecť. Tu sa však učia hovoriť o tom, čo ich trápi, a často to pre nich nie je jednoduché. Učia sa tu jednu základnú vec, že sila človeka je v tom, aby dokázal prejaviť aj svoju slabosť,“ dodáva Zuzana Sotirová.
Nota bene
08 2015 Portrét
12
Krstný otec extázy Farmakológ a chemik Alexander Shulgin († 88) skúmal psychotropné látky, závislosť na nich však odmietal. Namiešal ich 187 a väčšinu z nich aj ochutnal. Galina Lišháková Nebolo najmúdrejšie, že všetky „recepty“ zverejnil v dvoch autobiografických knihách Pihkal a Tihkal, s podtitulom Moja chemická lovestory. Nechcel, aby sa všetko, na čom pracoval, po jeho smrti stratilo, ale nedomyslel následky. Ukázal tým totiž, že stačí jemná zmena zloženia psychoaktívnej látky, aby okamžite vypadla zo zoznamu narkotík a stala sa legálnou, i keď naďalej silne mení vedomie. Jeho „kašičky“ začali policajti čoskoro nachádzať v drogových kuchyniach po celom svete. Americká protidrogová agentúra, s ktorou mal dovtedy nadštandardné vzťahy, lebo jej poskytoval svoje služby, spravila v jeho laboratóriu raziu a naparila mu pokutu 25 000 dolárov. No pred súdom sa obhájil argumentom, že drogy zabijú rovnaké množstvo ľudí ako acylpyrín.
Brian Snyder
Jedni ho považovali za šialenca, ktorý mal skončiť za mrežami, iní za génia. Podľa všetkého balansoval na hrane týchto dvoch charakteristík. Alexander Shulgin sa narodil v USA ruským prisťahovalcom a vďaka výborným výsledkom v škole získal štipendium na štúdium chémie na Harvarde. Lenže medzi väčšinou spolužiakov z vyšších sociálnych vrstiev sa cítil ako vydedenec a po dvoch rokoch odišiel k armáde. V roku 1943 sa ocitol na vojenskej lodi plaviacej sa do Veľkej Británie. Na nohe sa mu zapálil palec až do kosti a musel podstúpiť bolestivú operáciu, pri ktorej mu z neho polovicu odrezali. Zdravotná sestrička mu dala pred operáciou vypiť pomarančový džús s cukrom. On v presvedčení, že dostal
analgetikum, v momente tuho zaspal. Táto skúsenosť ho motivovala k skúmaniu súvislostí medzi ľudskou psychikou a chémiou. Po vojne sa vrátil nielen k jej štúdiu, ale absolvoval ešte aj odbory psychiatria a neurológia. Zamestnal sa vo veľkej chemickej korporácii, kde vyvinul biologicky odbúrateľný postrek proti záhradným škodcom. Pretože firme priniesol obrovské zisky, dala mu voľnú ruku v bádaní. Jeho chemická lovestory na poli psychotropných látok sa mohla začať. Prvý rozruch spôsobil v polovici 60. rokov – namiešal amfetamín DOM, silnejší ako LSD. Recept sa dostal do rúk motorkárskeho gangu Hells Angeles. Pekelní anjeli poplietli dávkovanie a tí, ktorí novú drogu užili, začali šalieť, jeden dokonca spáchal
rituálne harakiri. Shulgin vzápätí dostal výpoveď, ale ťažkú hlavu si z toho nerobil. Za domom si postavil laboratórium a pokračoval vo výskume.
ní kedykoľvek podstúpiť testy moču. Lakmusový papierik sa stal meračom individuálnej etiky a morálky. Ak chcete prácu, nemáte na výber. Ak súhlasíte s testom, stratili ste časť svojej slobody. To je len jeden príklad, ale existuje ich omnoho viac a kto vie, čo bude toho konečným výsledkom. Ale bude veľmi zlý.“
Napriek fascinácii psychotropný- Nota bene mi látkami sa Shulgin nestal otrokom 08 2015 žiadnej z nich. Závislosť ho odpudzovaPortrét la, rovnako ako najrozšírenejšie drogy, čo v úvode ku knihe Pihkal vysvetľuje takto: „Pijem priemerné množstvo alkoholu, väčšinou vo forme vína a moje pečeňové testy sú dobré. Nefajčím tabak. Kedysi som fajčil dosť silno, ale potom som sa ho vzdal, lebo mi vadilo, že som sa na ňom stal úplne závislý.“ Nemal rád marihuanu ani heroín. „Produkuje vo mne mierumilovnosť, pocit bezstarostnosti, ale aj stratu motivácie a bdelosti, preto ho nechcem.“ Na kokaíne sa mu nepáčilo, že mu dáva pocit moci.
Ďalšie problémy spôsobil drogou známou ako Extáza, hoci v skutočnosti ju nestvoril on. Vznikla v laboratóriách známej nemeckej farmaceutickej firmy už v roku 1912. Mala byť využitá na vojenské účely Shulgin si myslel, že psycheako stimulant, ale pretože sa v tomto delické drogy nedeformujú naše vnísmere neosvedčila, ostala ležať bo- manie, len mozgu umožňujú odkryť kom. Jej zloženie v 70. rokoch vynie- potenciál, o ktorom ani nevieme sol z laboratória ktorýsi zamestnanec a ktorý je nášmu mozgu vlastný. a dal ho priamo Shulginovi. „Neexistuje dôkaz, že by niekoľko mikrogramov jednoduchej bielej pevnej „Keď som pocítil jej účinok, pristi- látky malo schopnosť produkovať hol som sa v stave absolútnej úprim- náboženskú skúsenosť alebo vidieť „Páči sa mi, keď môžem pomonosti voči sebe samému. Znie to čudne, božský obraz – že by toto všetko bolo cou psychedelickej látky získať lebo poctivosť je skôr výsledkom in- schované v jej kryštalickej mriežke. vhľad do nových súvislostí, pozterakcie medzi dvoma ľuďmi. No ja Sme to my, zvedaví a neinformovaní nanie ako zlepšiť kvalitu života, ale som zrazu bol úprimný v oblastiach, jednotlivci, ktorí prinášajú tieto nové k požadovaným zmenám chcem v ktorých sú ľudia zvyknutí popierať stavy vedomia na svetlo. Všetky tie vynaložiť vlastné úsilie. Som abalebo schovávať svoje pocity. Cítil som stavy sú celý čas s nami, ale my sme solútne presvedčený, že v nás je zabusa otvorený a pripadalo mi to veľmi si ich jednoducho neuvedomovali. dované nepreberné množstvo inforvzrušujúce, pretože som objavil úplne Droga je len katalyzátorom.“ mácií, kilometre poznania zastrčené magické miesto.“ v genetickom materiáli našich buKeď mu vyčítali, že drogy vyvo- niek. Niečo ako obrovská knižnica, Shulgin vycítil v tejto látke po- lávajú závislosť, oponoval, že za to ne- ale bez akéhokoľvek zjavného vstupu. tenciál, ktorý by sa dal využiť v psy- nesie zodpovednosť. „Zneužívanie ich Isté psychedelické drogy umožňujú choterapii. „Priemerne šesť mesiacov potenciálu je rovnaké ako zneužívanie skúmanie tohto vnútorného sveta musí terapeut investovať do založenia potenciálu čohokoľvek, čo prináša a nahliadnutie do jeho povahy.“ vzťahu s klientom, ale táto zlúčenina radosť a uspokojenie. To platí rovnaich môže preklenúť na jednom sedení. ko pre pitie kávy, alkoholu, ale aj pre Shulgin odmietal testovať drogy Preto som ju ponúkol psychiatrom.“ potápanie, horolezectvo a lyžovanie. na zvieratách a všetky aplikoval sebe, Pod ich dohľadom sa javila skutočne Alkohol aj tabak, ktorých používanie svojej žene Anne a dobrovoľníkom aj prínosná. Ale potom jej zloženie opäť môže byť smrteľné, majú sociálne kolegom. O ich účinkoch si písal poniekto vyzradil a stala sa drogou dis- využitie. Sú istým typom odmeny, drobné zápisky. Niektoré boli kuriózne koték, kde začala zabíjať a rýchlo sa prinášajú psychické uvoľnenie a pri – napríklad „spôsobuje vyvádzanie očí“, dostala na zoznam zakázaných lá- ich konzumácii v skupine sú ľudia alebo „všetko je výrazne antierotické“. tok. Sám Shulgin ju nazval Empatiou, zdieľnejší. Ako odmena sa používa Keď sa zaoberal skúmaním psychomeno Extáza jej dala ulica. A hoci aj stimulujúci kofeín.“ To isté platí aktívnej látky z kaktusu Pachycereus o nej hovoril len ako o „nízkokaloric- pre marihuanu a takmer akúkoľvek pringlei, asi dve hodiny mal vizuálne kom martini“ a vyhlasoval, že po opa- látku, ktorá môže hrať nejakú úlohu zážitky a zaplavoval ho ohromujúci kovanom užití sa jej účinok stráca, pri vytváraní vzťahov medzi ľuďmi. strach z pohybu. „Aké hlúpe, zomrieť Extáza rozhodne nie je neškodný cukrík. takýmto spôsobom,“ zaznamenal si. Okrem rizika smrti môže viesť k vzni„Niekto však rozhoduje, ktoré V skutočnosti zomrel minulý rok, ku depresií, úzkostí, poruchám spán- drogy sú spoločensky prijateľné 2. júna, na rakovinu pečene. V príku, nálad, poškodeniu obličiek, pečene a ktoré nie. No viac škody ako samotné tomnosti manželky Anny, blízkych a ďalším dlhodobým následkom. drogy často robí zákon. Pochopiteľne, priateľov a za tónov budhistickej ľudia musia byť plne informovaní meditačnej skladby. „Existuje mnoho ďalších liekov, o ich účinkoch, lebo niektorí ich majú ktoré majú potenciál hrať podobnú sklony zneužívať. Ale v spoločnosti Autorka je redaktorka týždenníka úlohu. Strata pre našu spoločnosť je drogy vždy boli a budú. Len rizík je Eurotelevízia. na oveľa jemnejšej úrovni. Je to strata stále viac, lebo závislosť aj škodlivosť našej individuálnej slobody. Ľudia vo sa stávajú vedľajšími účinkami mno- Zdroje: The Guardian, mdma.net, biopsychiatry.com vláde, v priemysle či v športe sú povin- hých liekov.“
13
Nota bene
08 2015 Ľudia
14
Ako sa varia zmeny V kuchyni je rušno a vonia exotickými jedlami. Kuchyňa sa volá Jem iné a vy z nej môžete ochutnať spolu s nami. Petra Nagyová Už nejakú dobu si v kuchyni Jem iné raz do mesiaca spoločne varia utečenci dočasne žijúci v tábore v Rohovciach s deťmi z občianskeho združenia Ulita a Mládež ulice. Kým Farhad stráži na sporáku mäso, Palestínčan Tony krája petržlenovú vňať, Sandra, Dominika a Paťa s Tejmurazom z Uzbekistanu čistia zemiaky a Ferdaus z Afganistanu pripravujú ďalšie ingrediencie. Sú tu aj mladí muži z Afganistanu či Pakistanu. Boršč, falafel, iránske krevetové coco, bangladéšske rizoto, cuketovo-cviklový šalát či humus – to všetko sa už varilo v kuchyni, ktorá je súčasťou bratislavskej Starej tržnice. Vystriedali sa tu Ukrajinci, Sudánci, ľudia z Bangladéša. Vždy sem zavíta niekto nový. „Kedysi sa pri jedle stretávala celá rodina, dnes sa spoločná príprava jedla akosi vytráca,“ hovorí Tatiana Cárová z organizácie Partners for Democratic Change (PDCS), ktorá pred rokom prišla s projektom Ako sa varia zmeny. V americkom mestečku Erie (štát Pensylvánia) sa podobným spôsobom počas svojej stáže v programe Community Solutions snažila integrovať legálnych utečencov medzi tamojších obyvateľov. „Ako som sa s nimi stretávala, napadlo mi, že imigranti by sa s ľuďmi z mesta mohli stretávať práve pri jedle, aby tak ľahšie prekonávali jazykové a iné počiatočné bariéry. Odtiaľ bol už len krok k nápadu na školu varenia,
Eva Benková v ktorej legálni imigranti učili variť Američanov svoje tradičné jedlá, a aj takýmto spôsobom sa s nimi vedeli zblížiť a trochu si zarobiť. Tu to však nie je možné, museli sme projekt upraviť, pretože naša legislatíva utečencom zarábať neumožňuje,“ hovorí. V kuchyni Jem iné sa od seba navzájom učia deti, utečenci aj sociálni pracovníci. „Nie sme z odlišných svetov. Možno sme v niečom rozdielni, ale aj naprieč generáciámi a kultúrami spolu dokážeme spolupracovať. Utečenci tento pocit s väčšinovou spoločnosťou nezažívajú často. Najmä keď vychádzajú do ulíc – vyzerajú odlišne, nevedia až tak dobre po slovensky, a preto sa k nim často Slováci správajú, ako keby boli Marťania,“ vysvetľuje Táňa. Deti podľa nej preberajú názory dospelých bez toho, aby reálneho utečenca alebo cudzinca niekedy vôbec stretli. Nikdy sa nedozvedia, že sú to ľudia z mäsa a kostí, ktorí majú podobné problémy ako my a ktorým sa občas tiež podarí presoliť polievku. „U nás každým stretnutím vidíme, ako sa deti na utečencov pýtajú a postupne si k nim vytvárajú otvorenejší a priateľský vzťah. Spoločné varenie má veľa pridanej hodnoty nielen pre deti, ale aj pre chalanov, ktorí trávia celý deň v tábore doslovne čakaním na azyl a nemajú na rozptýlenie takmer žiadnu zmysluplnú činnosť.“
Zdá sa, že dobré jedlo naplní nielen hladné bruchá, ale najmä utužuje vzájomné vzťahy a jeho spoločná príprava môže byť účinným liekom na jednu z najvážnejších súčasných civilizačných chorôb, akou je osamelosť. V tejto kuchyni môžete ochutnať jedlá, ktoré by ste nikdy neskúsili, pretože ich pripravujú ľudia z krajín, ktoré našinec málokedy navštívi. Väčšinou v nich prebiehajú vojnové konflikty alebo nepatria medzi typické dovolenkové destinácie. Farhad je z Iránu. Má 27 rokov a abgušt kedysi varieval doma s rodinou a s priateľmi. Pamätá si, keď dusené mäso so zeleninou, cícerom, bielou fazuľou a paradajkovým pretlakom ešte varievala jeho mama. Farhad je mimo svojej krajiny už päť rokov. V Iráne mu ostali dvaja bratia a tri sestry, v kontakte je s nimi len sporadicky. Utiekol z politických dôvodov, pretože mu doma hrozilo väzenie. „Bolo to veľmi ťažké obdobie,
tom v Gruzínsku vypukla občianska Nota bene vojna. „Najviac mi pomohli tí, čo 08 2015 boli sami chudobní. Pracovať som Ľudia nemohol, tak som chodil pomáhať susedom – rúbať drevo, kosiť záhradu, aby som si trocha privyrobil,“ hovorí.
15
Cudzinci i deti dovarili. Spoločne sedia za jedným stolom. „Keď som bol malý, babka mi robievala najmä zemiaky na masle. Také fajné, prepečené. A tie jej smotanové torty a krémeše! Nikdy ma s otcom nepustila do kuchyne. Bolo to jej kráľovstvo,“ spomína. Tejmuraz sa s gruzínskou kuchyňou na Slovensku nestretol, nemá tu ani gruzínskych kamarátov. Tradičné gruzínske jedlo je typický syrový koláč chačapuri, ktorý možno pripraviť na veľa spôsobov. Jeho názov vznikol spojením dvoch gruzínskych slov „chača“ – hrudkový syr a „puri“ – chlieb. A už aj vymenúva ingrediencie, ktoré sú potrebné.
V neobvyklej kuchyni aj neobvykle chutí. domov sa nemôžem vrátiť,“ hovorí lámanou angličtinou. Pôvodne mal namierené do Nemecka, z krajiny utekal niekoľko rokov cez Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko, až kým ho na rakúskych hraniciach nechytila polícia.
žiť pokojne v dobrej krajine. V čase vydania Nota bene už na Slovensku zrejme nebude. „Požiadal som o azyl, ale žiadosť mi zamietli. Na Slovensku si myslia, že v Palestíne máme dobrú situáciu,“ hovorí. Hlavná palestínska organizácia na ochranu ľudských práv ešte v máji tohto roka upozornila, že Slovensko udelilo od svojho vzniku úroveň dodržiavania ľudských práv azyl 650 utečencom a doplnkovú v Pásme Gazy a na Západnom brehu ochranu 650 ľuďom – najmä z Iraku Jordánu je najhoršia za celé roky. a Afganistanu. Palestínčan Tony, ktorý „Vraciam sa späť do Palestíny a budem je zubár a hovorí výbornou angličtinou, hľadať inú alternatívu. Nezastavím to šťastie nemal – a o pár dní sa vracia sa v naplnení svojho sna. Situácia do Betlehema. „U nás je tradičné jedlo v mojej krajine nie je dobrá. Som mladý, falafel. Dostanete ho všade, pretože je ale so zlými skúsenosťami s týmto lacné a môžu si ho dopriať aj chudobní. svetom,“ hovorí 26-ročný mladík, ktorý Prvýkrát som ho však varil až tu na chcel žiť v severnej Európe. Slovensku, pretože doma falafel vždy Tejmuraz z Gruzínska za roky, čo chystala mama.“ Na dobrý falafel toho netreba veľa – cícer, cibuľu, cesnak, žije na Slovensku, zapadol. „Ľudia petržlenovú vňať, falafelové korenie ma prijali možno aj preto, že som a desať minút času. im podobný. Nemám také problémy ako ostatní chalani,“ hovorí peknou Keď Tony prišiel do Európy, slovenčinou. Na Slovensku je 23 rokov. veril, že bude mať lepší život. Chcel Prišiel sem 15. augusta 1992, deň po
Ferdaus zasa p o ch á d z a z Afganistanu, vyrastal v detskom domove. Štyri roky strávil v Rusku, potom v Kazachstane a v Uzbekistane. Na Slovensku je rok, dostal doplnkovú ochranu a pomaly sa učí po slovensky. Na Slovensku sa stretol s ďalším Afgancom Faisalom. „Mám tu veľa známych. Veľa Afgancov tu má otvorené svoje reštaurácie, ale na to treba veľa peňazí. Ako dieťa som miloval krupicovú kašu, chutia mi aj sladké lievance a kysnuté buchty, ktoré u nás predávajú babičky,“ vymenúva. Potom sa pochváli rizotom, ktoré pochádza z Bangladéša a od nášho sa líši tým, že sa do neho pridávajú hrozienka a karamelizovaná mrkva. „Učili sme sa spoločne vyhadzovať palacinky, variť slovenské polievky, pripravovať zmrzlinu a veľa iného,“ hovorí Táňa Cárová. „Mávame tu zaujímavé a humorné situácie. Najmä jazykové. Niekedy používame ruky aj nohy. A keď sa rozrečnia aj naše deti, nekladú si servítky pred ústa. Smejú sa na výslovnosti, a nie každé exotické jedlo im chutí, ale naši cudzinci si z toho nič nerobia. Naučili sa to prijímať s humorom. Stretávajú sa tu rôzne svety, ale keď chcú, vedia spolu vychádzať a navzájom sa obohacovať.“
Nota bene
08 2015 Ľudia
16
Falafel
1 kg cíceru 1 cibuľa 1 cesnak 1 zväzok petržlenu 1 PL falafelového korenia z arabského obchodu alebo garam masala 1 PL soli I ČL prášku do pečiva alebo vínneho kameňa olej
Falafel je populárny najmä u vegetariánov. Cícer namočíme na 24 hodín do vody, potom ho vysušíme, rozmixujeme v mixéri spolu s väčšou cibuľou, cesnakom, petržlenovou vňaťou, soľou a koreninami. Zmes bude vyzerať ako tuhšia pasta. Preložíme ju do misy a premiešame ju s lyžičkou prášku do pečiva alebo vínneho kameňa. Potom formujeme lyžicou a rukami malé falafelové guľky, ktoré smažíme v oleji. Podáva sa v sendviči alebo v pita chlebe (arabská placka) spolu so šalátom, paradajkami a tahini pastou.
Chačapuri (Khachapuri)
(pre 5 ľudí) 600 g syra (originálny gruzínsky je sulugni) 9 vajec 1 žĺtok s trochou mlieka (na potretie upečeného cesta) 5 g sušeného droždia (pol kocky) 1 lyžička cukru 1 lyžička soli (alebo podľa chuti) 500 g hladkej múky 125 ml mlieka 60 g rozpusteného masla (do cesta) a maslo na potretie
Originálny gruzínsky syr sa nazýva sulugni. Keďže ho tu našinec nedostane, možno ho nahradiť balkánskym syrom, mozzarellou, domácim ovčím alebo kravským syrom, či bryndzou. Cesto pripravíme z troch vajec, droždia, cukru, mlieka, hladkej múky, soli a rozpusteného masla. Vymiesené cesto musí dobre vykysnúť. Predhrejeme rúru na 200° C. Nastrúhame tvrdý syr, rozmrvíme balkánsky syr a spolu ich zmiešame s 2 vajíčkami. Ak je plnka málo slaná, podľa chuti ju dosolíme. Vykysnuté cesto opäť vymiesime a rozdelíme na 5 rovnakých bochníkov. Každý vyvaľkáme na veľkosť taniera, cesto nesmie byť veľmi hrubé. Uprostred naložíme syrovú (bryndzovú) plnku s vajíčkom. Okraje cesta necháme voľné. Z bochníkov vytvarujeme lodičky, potrieme žĺtkom zmiešaným s trochou mlieka. Chačapuri rozložíme na
Palestínčan Tony pripravil falafel.
Gruzínec Tejmuraz sa chystá na chačapuri.
plech a pečieme asi 30 minút. Hotové koláče Nota bene vytiahneme z rúry a do stredu každého 08 2015 rozbijeme jedno vajíčko. Potom ich osolíme, Ľudia okraje koláčov potrieme maslom a vložíme na 5 minút späť do vypnutej rúry, aby bielka pekne obeleli.
17
Abgušt (Abgusht) trocha oleja cibuľa jahňacie mäso (môže byť aj kuracie) cícer biela fazuľa paradajky alebo paradajkový pretlak zemiaky kurkuma sušená limetka
Iračan Farhad mieša abgušt.
Abgušt sa považuje aj za hustú polievku, ktorá sa podobá nášmu gulášu. Z mäsa si pripravíme vývar. Do vývaru pridáme cibuľu, cesnak, zeleninu, neskôr pokrájané zemiaky, cícer, bielu fazuľu, pokrájané paradajky a petržlenovú vňať. Všetky ingrediencie sa spolu uvaria ako guláš. Potom je zvykom nalámať si chlieb a ten namáčať do polievky.
Bangladéšske rizoto (Quabili Pilau) stredne veľká cibuľa 2 šálky basmati ryže kuracie alebo jahňacie mäso 5 kusov mrkvy rozdelenej na polovice lyžička soli 2 lyžičky škorice 2 lyžičky kardamonu 2 lyžičky kumínu 2 lyžičky hnedého cukru šafran hrozienka
Tatiana Cárová a Faisal.
Vo veľkej panvici usmažíme na oleji nadrobno nakrájanú cibuľu. Pridáme na kocky pokrájané mäso, soľ, škoricu, rascu a kardamon. Podusíme. Keď je mäso mäkké, vyberieme ho z panvice a necháme bokom, šťavu z kuraťa tiež. Na oleji a hnedom cukre skaramelizujeme (opečieme) pozdĺžne nakrájanú mrkvu. Pridáme hrozienka, prilejeme vodu a podusíme. Vývar z kuraťa uvedieme do varu a vsypeme doň basmati ryžu. Keď mäkne, pridáme šafran a zamiešame. Do hotovej ryže pridáme karamelizovanú mrkvu s hrozienkami a napokon aj mäso. Vložíme do zapekacej misky, prikryjeme alobalom a vložíme na 30 minút do rúry vyhriatej na 200° C.
Nota bene
08 2015 Téma
18
Droga zvyšuje utrpenie „My nepomáhame tým, čo to potrebujú, ale tým, čo to potrebujú a chcú,“ hovorí MUDr. ĽUBOMÍR OKRUHLICA, odborník na závislosti. Karol Sudor vrátili na Slovensko, musel to byť šok. Tvrdé drogy tu zažívali boom. Áno, bol, lebo z okrajových užívateľov marihuany sa zrazu stávali skupinky injekčných užívateľov tvrdých drog, ktoré tu dovtedy boli prakticky nedostupné. Demokracia nemá len pozitíva, takže bolo otázkou času, kedy sa sem dostanú heroín, pervitín a ďalšie látky. Nebáli sa naši lekári liečiť narkomanov? Samozrejme, že báli. Spoločné zdieľanie nesterilných ihiel a striekačiek bolo hlavným zdrojom nákazy HIV v západnej Európe,
Jozef Jakubčo
čo vplývalo aj na mojich kolegov. Narkomani totiž oveľa častejšie trpia krvou prenosnými ochoreniami vrátane hepatitídy typu C. Pamätám si, ako mi v roku 1997 telefonicky vynadal jeden lekár, že sa vraj nakazil od mojej pacientky po tom, čo ju gynekologicky vyšetril. Ako keby som ja mohol za to, že nedodržiaval hygienické štandardy.
sa na Slovensko dostal veľmi koncentrovaný, čiže naozaj silný heroín. Tí, čo ho vyskúšali, sa stávali závislými veľmi rýchlo. V tom čase sa pritom k nemu často dostávali aj bežní stredoškoláci, kým dnes s opiátmi začínajú skôr spoločensky marginalizované skupiny ľudí zo šedej ekonomiky.
Viacerí narkomani z 90. rokov mi spomínali, že do toho spadli aj preto, lebo nechceli veriť, že drogy naozaj škodia a spôsobujú závislosť. Považovali to za propagandu. Znie to zvláštne, ale hovoria pravdu. Navyše v tom čase
Štruktúra užívateľov sa teda výrazne zmenila? Nepochybne. Vtedy to bola najmä rýchlo šíriaca sa móda zo Západu, ktorej riziká si množstvo inak inteligentných užívateľov objektívne neuvedomovalo. Tak aj tí, o ktorých by
ste to nepovedali, upadali do ťažkých závislostí. Keď k nám po takom pol roku prichádzali s prosbou o pomoc, boli už vo veľmi zlom stave. Prečo verili, že reči o zlých drogách sú len propaganda? Lebo za socializmu sa u nás hovorilo, a verili tomu aj lekári, že ak sa dá niekto na drogy, je to nevyliečiteľné, s obeťami je amen, jednoducho zomrú a hotovo. Častým argumentom konzumentov drog na svoju obranu však zrazu bolo, že predsa vôbec nezomierajú. Keď niekto videl, že po pár dávkach nezomrela kamarátka, prečo by to nevyskúšal aj on? Pochopili, až keď prišla ťažká závislosť. Zvláštne na našich konzumentoch pritom bolo, že ich drogovanie nebolo s p ô s ob o va n é z lo u ž i vo t n o u situáciou či nemožnosťou športového vyžitia, ale obyčajnou módnou vlnou.
vysoká kriminalita. K nám sa dokonca dostali viacerí milionári, ktorí kvôli drogám skončili na ulici ako bezdomovci. Pre heroín boli schopní predať svoje podniky aj vily. Máte osobné skúsenosti s abstinenčnými príznakmi? Kedysi ste, ak sa nemýlim, fajčili. Áno, prestal som s tým však kvôli malárii ešte v Afrike. Skoro som totiž zomrel. Mal som už tak málo červených krviniek, že som nevládal dýchať. Abstinenčné príznaky, ktoré sa prejavovali nesústredenosťou, boli pomerne silné. Trvá týždne až mesiace, kým sa ich človek zbaví. Vnímate inak užívateľov mäkkých a tvrdých drog? Mne ako lekárovi je jedno, čo berú. Všetko sú to takzvané návykové látky, len tabak s alkoholom sú legálne. Mojou úlohou je im pomôcť.
s ilegálnymi. Znížil sa však počet ľudí, Nota bene ktorí si drogy aplikujú injekčne. 08 2015 Zmenila sa aj popularita jednotlivých drog? Áno, heroín ustúpil, hoci pervitín je stále dosť populárny. Je to však špecialita Česka a Slovenska, inde taký slávny nie je. Rozhoduje dostupnosť, ktorá je daná aj cenou. Kokaín sa stále drží vo vyššej spoločnosti, často v kombinácii so spomínaným alkoholom. Extázy ubudlo, keďže sa koná menej diskoték aj technopárty ako na prelome tisícročí, stále sa však veľa pije. Populárne sú aj kombinácie liekov navzájom, prípadne s alkoholom. Môže každý z nás laicky zistiť, či je závislý? Áno. Kto tvrdí, že nie je závislý od marihuany, alkoholu, pervitínu, čohokoľvek, si to môže pomerne ľahko overiť – nech bez týchto látok skúsi vydržať tri mesiace a uvidí. Ak to nedokáže, je jasne závislý. Ak to zvládne, ale na začiatku abstinencie pociťoval nervozitu a nesústredenosť, bol tiež závislý.
Čo sa stalo s narkomanmi, ktorí v prvej polovici 90. rokov vyhľadali Prečo takzvané návykové látky? pomoc? Lebo tento termín nie je Väčšina z nich sa z drog dostala, správny. Zvádza to k záveru, že ide mnohí však zomreli. Heroín sa len o zlozvyk, ktorý je potrebné Drogy dokážu spojiť ľudí, ktorí najskôr fajčil a inhaloval. Až neskôr, odnaučiť. Medicínsky správne je keď narkomanom dochádzali peniaze však označenie „psychoaktívne by si inak nemali čo povedať a kvalita heroínu klesala, kvôli látky“, teda látky schopné u človeka – vzdelaných, nevzdelaných, silným abstinenčným príznakom vyvolať závislosť ako chorobu, bohatých, chudobných, hlúpych, prechádzali na aplikáciu do žíl. ktorá je liečiteľná a nedá sa riešiť inteligentných, nadaných aj Dodnes si pamätám prvých dvoch ľudí „prevýchovou“. Nanešťastie, veľká babrákov. Je to však veľmi pokrivený a iba v Bratislave, čo si ho začali pichať. Cez časť laickej verejnosti ani niektorí nich sme zachytili ten nástup a už zdravotníci to nerozlišujú. Následky dočasný svet, lebo keď jeden z toho v roku 1994 sme zabezpečovali aspoň pre postihnutého môžu byť potom kolektívu prestane drogovať, zrazu tragické. výmeny ihiel a striekačiek. si s ostatnými nemá čo povedať. Jediné, čo ich totiž spájalo, bol opiát. Dajú sa v dlhšom časovom Pri marihuane aj alkohole platí, že Je pravda, že díleri drog ponúkali horizonte vypozorovať zásadnejšie z tých, čo to skúsia, sa závislými stane mladým drogy aj zadarmo, aby si cez trendy medzi užívateľmi? okolo päť percent. Ak však niekto tej závislosť budovali klientelu? Je to síce nezdanený, ale predsa Jasné. Jedným z častých prejavov závislosti prepadne, má si čo povedať len biznis ako každý iný. Logicky dnes býva kombinovanie marihuany len s tými, ktorí sú na tom rovnako. z toho vyplýva, že sa pri ňom s alkoholom, o miešaní alkoholu Koniec koncov, preto závislí od využívajú všetky formy propagácie s liekmi, pervitínom a kokaínom marihuany nedebatujú o inom, len ako pri iných tovaroch. Áno, veľa ani nehovorím. V 90. rokoch sa to o tom, že trávu treba legalizovať. mladých si to vyskúšalo zadarmo a po nedialo. Vtedy tu boli skupiny, ktoré Závislí sa totiž venujú výhradne pár pokusoch už mali neodolateľnú sa delili. Konzumenti marihuany otrepaným témam. Zdajú sa im dokonca alkoholikom vykrikovali, zaujímavé, hoci sú príšerne nudné. chuť zopakovať si to. prečo je alkohol legálny, keď oni Čo hovoria užívatelia marihuany, Ktorá droga bola najtvrdším opití robia výtržnosti a „huliči“ nie. Inými slovami, tieto dve skupiny ktorí z toho kolotoča vystúpili? orieškom lekárov v 90. rokoch? boli v protiklade, kým dnes sa Nechápu, koľko času strávili Jednoznačne heroín, lebo pre vysokú cenu sa s ním spájala aj typicky miešajú aj legálne drogy debatami o hlúpostiach. Po čase ich to
Téma
19
Nota bene
08 2015 Téma
20
už dokonca nudí, lebo si uvedomia stagnáciu. Kým ich spolužiaci už vyštudovali vysoké školy, založili si rodiny, podnikajú a sú spokojní, oni stále žijú niekde u rodičov, nemajú normálny príjem, jednoducho sa nikam neposunuli. Vtedy precitnú a hľadajú pomoc. Je pád na dno najsilnejším motivačným faktorom na vyliečenie sa? Ako u koho. Oveľa viac to motivuje tých, čo predtým mali, obrazne povedané, vlastnú izbu, teda vyšší životný štandard. Obvykle to prebieha tak, že keď začnú drogovať, najskôr sa pretvarujú, potom otvorene klamú a kradnú, až to rodičia nezvládnu a vyhodia ich. Takým tá zmena prekáža najviac a v jasnejších chvíľach si dokážu uvedomiť, ako dobre im bolo predtým. Keď potom v zime mrznú na ulici, dokáže to niektorých odraziť k tomu, aby vyhľadali pomoc. Iní to šťastie nemajú. Buď sa predávkujú, alebo pre kriminálnu činnosť skončia vo väzení, čím sa v podstate navždy modifikuje ich život. Koľkým percentám z tých, čo vás vyhľadajú, dokážete pomôcť? Dlhodobo abstinujú až dve tretiny závislých od opiátov, teda väčšina, hoci sa stáva, že niektorí z nich recidivujú aj po viac ako troch rokoch. Aj v ich prípadoch však vlastne medicína pomohla – predĺžili a skvalitnili sme im život. Istá časť populácie namieta, prečo by liečba narkomanov mala byť platená z verejného poistenia, keď si závislosť spôsobili sami. Aký je protiargument? Keby sme akceptovali takýto ultraliberálny prístup a vylúčili všetkých, čo si choroby spôsobili svojou nezodpovednosťou, mala by nárok na liečbu z verejného poistenia len maličká skupina ľudí. Neviem, či si takíto advokáti uvedomujú, že by bolo potrebné rozšíriť platenie aj na cirhózu a rakovinu pečene či pankreasu spôsobenú alkoholom, na rakovinu pľúc a srdcové infarkty
u ťažkých fajčiarov, ale aj na množstvo ďalších telesných ochorení. Koľko ľudí by na to malo? Alebo by sme ich nechali zomierať bez liečby? Liečbou závislosti pritom vieme predísť mnohým komplikáciám a ušetriť tak mnoho prostriedkov u ľudí v produktívnom veku. Navyše sa taký nápad ani nedá zaviesť do praxe, keďže u nás je povinne poistený každý a platí princíp solidarity. Tí, čo sa o seba starajú, hýbu sa a zdravo stravujú, môžu oprávnene vnímať ako nespravodlivosť fakt, že platia rovnaké odvody ako tí, čo sa prežierajú, nešportujú, chľastajú či drogujú. Preto som už dávno navrhol niečo iné – systém bonusov ako pri poistení áut. Ak niekto roky nemá haváriu, platí menej. Rovnako by sme mohli bonifikovať ľudí pri zdravotných odvodoch. Dá sa však spoľahlivo zistiť, kto praktizuje zdravý životný štýl? Spoľahlivo vieme zistiť, či niekto fajčí. Rovnako aj markery na alkohol či drogy, zmerať cholesterol a BMI, teda index telesnej hmotnosti. Vyberám tieto veci, lebo podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú to tie, ktoré človek dokáže ovplyvniť životosprávou. Kto by mal v norme spomínané parametre, ten by mal nižšie odvody. Komerčné poisťovne na Západe podobné systémy dávno používajú. Mala by byť marihuana legalizovaná? To nie je otázka pre mňa, ale pre politikov. Lekár nemá moralizovať, má liečiť. Nemôže riešiť, či k nemu príde postrelený vrah alebo obeť, obom musí poskytnúť rovnakú starostlivosť. Alkohol rozvracia rodiny, plodí násilie a mnoho iného zla, marihuana ani zlomok z toho. Napriek tomu je alkohol legálny a tráva nie. Je to vec politikov. Akých sme si tam delegovali, takí za nás rozhodujú. Tak inak. Zakázali by ste alkohol? To by som musel byť diktátor, ale takú tendenciu nemám. Už som povedal, že mojou úlohou je riešiť
následky. To, čo sa pýtate vy, majú riešiť politici. Tí alkohol s cigaretami nezakážu, keďže štát na nich ryžuje cez spotrebné dane. Ale kto je štát? Ním sme predsa my. My si tých politikov volíme, nie? Istý známy profesor na jednej konferencii vravel, že prvý známy obrovský problém s alkoholom nastal v 17. storočí, keď bola v Anglicku obrovská úroda zemiakov, takže si ich ľudia začali aj páliť. To viedlo k totálnemu chaosu, lebo vlastne pili všetci – muži, ženy aj deti. Práve ženy sa však nakoniec vzbúrili a demonštrovali, aby vojsko pozatváralo všetky krčmy. Inými slovami, ak isté veci prekročia únosnú mieru pre spoločnosť, tá sa ozve sama. Napriek tomu môžem medicínsky aj ľudsky vysloviť postoj, že dostupnosť akýchkoľvek drog skracuje ľudské životy a zvyšuje utrpenie. Je možné niekoho vyliečiť zo závislosti napriek jeho nevôli? V zásade nie. Motivovať k liečbe môžeme, ako chceme, ale rozhodnúť sa musí samotný človek. Aký zmysel potom majú súdmi nariaďované protialkoholické a protidrogové liečby? Z medicínskeho hľadiska sú bezpredmetné, rovnaký postoj k nim už má v podstate celá Európa. Odborníci totiž preukázali, že to nepomáha a vyliečia sa len tí, čo sami chcú. Celkovo to teda nemá veľký efekt, hoci to stojí peniaze. Poviem to aj inak – my nepomáhame tým, čo to potrebujú, ale tým, čo to potrebujú a chcú, inak by v priebehu pár sekúnd skrachoval celý náš zdravotný systém.
MUDr. Ľubomír Okruhlica, CSc. (1952) vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako odborný asistent na psychiatrickej klinike, štyri roky liečil ľudí v africkej Zambii, patrí k najznámejším slovenským odborníkom na závislosti. Roky vedie Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave. Medzi jeho hobby patrí beh.
Umieračik pre motýle? Motýlie krídla. Symbol krásy, krehkosti a premeny. Pre civilizačné zmeny sú však niektoré druhy na vyhynutie. V nových podmienkach sa nové generácie nemajú šancu vyvinúť. Galina Lišháková
O výskyte motýľov na našom území vyšla rozsiahla publikácia Prodromus Lepidopter Slovenska ešte v roku 1964, neskôr potom doplnené reedície. Autorom knihy bol profesor Karel Hrubý, český botanik a entomológ. Od roku 2008 koordinuje prvý projekt komplexného mapovania motýľov na Slovensku entomológ Mgr. Henrik Kalivoda, PhD. z Ústavu krajinnej ekológie SAV v Bratislave. Cieľom je získať predstavu o druhoch aj počte
Vladimír Šimíček a archív H. K.
motýľov na Slovensku. Pretože nejde o financovaný projekt, požiadal o pomoc milovníkov motýľov a prírody, ktorí fotia. „Dnes, v ére digitálnych médií, dokážeme, až na malé výnimky, identifikovať, o aký druh motýľa ide, aj na základe fotografie v počítači. Údaje o výskyte konkrétnych druhov motýľov nám poskytuje okolo šesťdesiat dobrovoľníkov a výsledky
zaznamenávame do mapy. Zatiaľ máme biele miesta na severozápade a juhovýchode Slovenska, odkiaľ nám chýbajú aj historické údaje. Neznamená to, že sa tam motýle nevyskytujú, ale že ľuďom sa nechce vybrať skúmať ich do zdevastovanej krajiny či neatraktívneho prostredia.“ Projekt by mal byť zavŕšený vydaním Atlasu motýľov Slovenska, ale kedy k tomu dôjde, vedec netuší.
Nota bene
08 2015 Fenomén
21
Nota bene
07 2015 08 2015 Téma Fenomén
22
Žltáčik zanoväťový
Mgr. Henrik Kalivoda, PhD. „Musíme byť trpezliví. Napríklad Angličania vydali atlas motýľov na prelome storočí, ale ich mapovanie trvalo päťdesiat alebo šesťdesiat rokov. A pokračuje ďalej. To znamená, že v istých časových intervaloch budú vychádzať reedície atlasu s doplnením.“ Podľa odhadov by malo po našej krajine poletovať viac ako 3 500 druhov motýľov. V tejto oblasti je na tom Slovensko dobre. Zatiaľ. „Čo sa týka motýľov a prírody v Európe, čím viac na východ smerujeme, tým je situácia lepšia. Čo je v porovnávaní so západom asi jediná výnimka. Spoločensky vyspelejšia Európa totiž krajinu dosť zdevastovala.“ A tento trend sa presadzuje už aj u nás. „Vymierajú väčšinou druhy motýľov viazané na tradičný spôsob hospodárenia. Kedysi mali ľudia po dve – tri kravy a polia kosili ručne, čiže postupne. Nie ako dnes, keď traktor skosí veľkú plochu až na holú zem. A keď sú kravy na nejakom mieste, tak je ich toľko, že zadupú všetko, čo tam žije. V takýchto podmienkach sa nové generácie motýľov nemajú šancu vyvinúť. Niektoré druhy totiž kladú vajíčko iba na mladé výhonky rastlín. Lebo čerstvo vyliahnutá húsenica
je iba pármilimetrová a nemá silu nahryznúť veľký list. Pre zmenu spôsobu hospodárenia v krajine mizne veľmi veľa druhov, ale najtypickejším príkladom je žltáčik zanoväťový. V mojom detstve bol natoľko bežný, že sa ho ani neoplatilo chytať do sieťky. Minulý rok sme ho zaznamenali len v počte päť či šesť kusov a tento rok zatiaľ ani jedného. Vyzerá to tak, že mu zvoní umieračik.“ V dôsledku otepľovania sa niektoré druhy motýľov posúvajú z juhu na sever. „U nás to zatiaľ nepozorujeme vo veľkom. Ale v posledných rokoch sa na našom území pravidelne vyskytuje napríklad škvrnáč brestovcový, ktorý v minulosti patril k vzácnym hosťom z juhu. Známe sú skôr prípady zavlečenia inváznych druhov motýľov, teda škodcov, s nejakou plodinou z Ázie, Afriky či Ameriky. V minulosti to boli druhy, ktoré napádali hlavne agát, v poslednej dobe napríklad psota rajčiaková, zavlečená do Európy z južnej Ameriky, ktorá spôsobuje veľké škody na listoch, stonkách a plodoch paradajok.“ „Dôsledok globálneho otepľovania sa prejavuje skôr tak, že druhy ako škvrnáč brestovcový, ktoré sa u nás
vyskytovali napríklad len pozdĺž hranice s Maďarskom, sú dnes bežne rozšírené. Teplomilnejšie druhy, ako vidlochvost ovocný, sa posúvajú vyššie do hôr. A motýle, ktoré majú bežne za rok jednu, nanajvýš dve generácie, sa v teplejších rokoch liahnu trikrát. Zmenou je aj to, že motýle, ktoré zvykli na zimu odlietať na juh, napríklad babôčka admirálska, v teplejších zimách zostávajú.“ Prezimujú schované pod kôrou, v pivniciach, v dreveniciach, do ktorých sa môžu dostať cez škáry. Pôsobia ako mŕtve, ale sú len v stave strnulosti. Schopnosť zastaviť svoje životné pochody využívajú aj v extrémnych teplách, preto ich nevyrušujte. Vďaka projektu mapovania motýľov na Slovensku sa však podarilo objaviť lokality dvoch druhov motýľov, o ktorých sa myslelo, že sú dávno vyhynuté. „Nechcem prezrádzať ich názvy ani miesta výskytu, pretože tento fakt ich robí komerčne zaujímavými.“ Často sa stáva, že entomológ objaví motýľa, ktorého považuje za nový druh na našom území, pritom tu žije odjakživa. „Ide o malilinké motýle, len pár milimetrové, ktorým sa práve preto nevenovala veľká pozornosť.“
Prírodní a k t i v i s t i čo ra z dôraznejšie varujú pred pestovaním geneticky modifikovaných plodín, pretože prispievajú k výraznému poklesu výskytu motýľov a včiel. „Vplyv GMO na opeľovačov sa sledoval v Nemecku a myslím, že aj vo Švajčiarsku. Podľa výsledkov sa však nedá povedať, že ich pestovanie je jednoznačne nebezpečné a treba s tým okamžite niečo urobiť.“ Európska environmentálna agentúra však minulý rok vydala správu, ktorá potvrdzuje, že od roku 1950 nastal pokles motýľov a včiel o tridsať percent. Tento jav súvisí s viacerými faktormi – veľkoplošným vysádzaním pre hmyz neatraktívnych plodín, používaním chemických hnojív, parazitmi a znečistením životného prostredia.
od vajíčka, cez húsenicu a kuklu. „Najmä mnohé nočné motýle majú oveľa krajšie sfarbené húsenice ako dospelého jedinca. Je to prirodzené. Počas dňa sú schované na stromoch, stenách či stĺpoch, lebo potrebujú splynúť s prostredím, aby ich nejaký vták alebo iný hmyzožravec nezožral. Húsenice majú z rovnakého dôvodu ako výstražné znamenie výrazné čierne, žlté či červené časti tela. A vo väčšine prípadov sú ešte aj jedovaté.“
Roj babôčok pávookých a hneď vedľa mlynárikov kapustných sediacich na brehu lesného potôčika. Takýto výjav si pamätám z detstva. Keď som sa spýtala, čo tam robia, dostala som odpoveď, že pijú vodu. Ale zrazu prudko vzlietli a rozpŕchli sa do krajiny. „Je to celkom bežný jav. Motýle potrebujú hlavne k vývoju pohlavných Úle na streche parížskej opery, ale orgánov minerály, takže radi sadajú na aj na streche Starej tržnice v Bratislave, mokrú pôdu, z ktorej ich dokážu získať. symboly nového trendu chovu včiel Mlynáriky, modráčiky a babôčky to v mestách, ktorý presadzujú aktivisti na vyslovene milujú.“ celom svete, považuje Henrik Kalivoda Z rovnakého dôvodu nepohrdnú za rozumné, lebo druhová pestrosť kvitnúcich rastlín v meste, či už na ani konským trusom. Kruh z výkalov balkónoch, v záhonoch alebo alejach týchto kopytníkov je preto jedným stromov poskytuje včelám a motýľom z najstarších návodov na to, ako pestrú potravu. k sebe bez námahy prilákať čo najviac motýľov. Ak vám neprekáža, že budete Krása a krehkosť motýľov inšpiruje musieť pretrpieť aj patričný smrad. Asi k mnohým metaforám a prirovnaniam. znesiteľnejší je pach vlastného tela – Motýľ patrí k základným praobrazom Henrik Kalivoda radí milovníkom kolektívneho nevedomia ľudstva, motýľov, aby si jednoducho v teple k archetypom predstavujúcim symbol obliekli flanelovú košeľu a dostatočne premeny. V súvislosti s ich éterickým prepotenú si ju vyzliekli niekde na vzhľadom panuje názor, že motýle žijú lúke. Po chvíli sa budú môcť kochať len pár dní, ale nie je to celkom pravda. pohľadom na pestrofarebné krídla. „Väčšina druhov žije päť až osem týždňov Ak sa však neusadíte niekde a chlad ich život predlžuje.“ v blízkosti chemickej továrne, kde Húsenice niektorých severských má nielen obloha, ale aj motýlie druhov však žijú viac rokov. „Keďže na krídla šedú farbu. „V priemyselne severe zemegule je veľmi krátke leto exponovaných zónach majú niektoré a nedosahuje teploty ako u nás, musí druhy, napríklad piadivka brezová, húsenica, aby narástla do určitých ktorá je bežne biela, takmer čierne rozmerov, prečkať niekoľko zím. krídla. Motýle sa takto prispôsobujú Tento jav v oveľa menšom rozmere farbe prostredia, ktoré je v chemicky môžeme pozorovať aj na Slovensku. znečistených oblastiach špinavé.“ Je Priadkovec dubový prezimuje to smutné prispôsobovanie sa a pre v nížinách v štádiu húsenice jedenkrát, nás zároveň výstražný indikátor stavu zdevastovanej prírody. ale vo vysokých horách dvakrát.“
Modráčik slovenský
Okáň hruškový
Jasoň červenooký
Babôčka pávooká
Nie vždy tiež platí, že motýľ je, Autorka je redaktorkou týždenníka čo sa krásy týka, vrcholom premeny Eurotelevízia.
Očkáň piesočný
Nota bene
08 2015 Pútnik
24
Ľudožrút? Nie, sochár!
Zberatelia afrického kmeňového umenia hovoria, že niektoré artefakty akoby prinášali smolu. Poučili sa aj tí, ktorí nikdy nedali na povery. Všetko skončilo, až keď sa zlonosného predmetu zbavili. Jana Čavojská František Vladimír Foit bol sochár z českého mestečka Telč. Do Afriky ho dostala zvedavosť. Chcel na vlastné oči vidieť a preskúmať umenie, tance a zvyky Afričanov a staroegyptské pamiatky. Zohnal auto – sponzorsky, Tatru, musela byť špeciálne upravená, aby zvládla náročný terén a odviezla nazhromaždené artefakty a aby zároveň mohla slúžiť aj na spanie. Časť peňazí na expedíciu získal od rodiny, časť od Karlovej univerzity. S antropologickým ústavom mal dohodu, že preň bude portrétovať ľudí a modelovať typy ich lebiek. Tridsiatnik si na cestu našiel spoľahlivého partnera. Zoológ Jiří Baum už Afriku autom prešiel. Na tejto výprave plánoval študovať africký hmyz a zvieratá a odosielať vzorky Národnému múzeu v Prahe. Náročnú cestu z Káhiry do Kapského Mesta zrealizovali za osem mesiacov v roku 1931. Sochárovi jedna Afrika nestačila. Sníval o ďalšej expedícii. Medzitým sa oženil, zobral si o trinásť rokov mladšiu Irenu a narodila sa im dcérka. V roku 1947, keď mala iba rok, odišli jej rodičia do Afriky. Mali byť preč osem mesiacov. Ich cesta sa však natiahla. Na neuveriteľných štyridsaťdva rokov. Jeden z manželov sa do rodnej zeme nemal vrátiť už vôbec.
KAROSÉRIA Z DREVA. Aj teraz cestovali autom od sponzora, novou štvorvalcovou Tatrou 57B, špeciálne upravenou pre ťažký náklad a vybavenou najmodernejšou technikou na nahrávanie zvuku z Ameriky. Antropologický ústav Karlovej univerzity totiž Foitovcov poveril nahrávaním záznamov tradičných kmeňových piesní a hudby. Auto viezlo podľa úradných záznamov až 1200 kíl nákladu – originálne kmeňové umenie aj plastiky Afričanov, ktoré Foit na ceste vymodeloval a vypálil.
Nota bene
08 2015 Pútnik
25
František Vladimír Foit Foitovci cestovali púšťami, pralesmi, močarinami, po necestách, kadiaľ často ešte neprešiel žiadny cudzinec. Auto to nevydržalo už po Sahare. Rozpadla sa karoséria. Foit ju na malej misijnej stanici opravil iba s pomocou hoblíka, dláta a pílky. Nanovo vyrobil drevenú nosnú kostru a potiahol ju plátennou strechou. Boky spevnil tenkými hliníkovými plechmi zo strechy nejakého domu. Takto vynovená Tatra slúžila Foitovcom ešte celé desaťročia. Dvojica cestovala divočinou kmeňových území a dokumentovala ich obyvateľov. Na magnetofón nahrávali hudbu a František vyrábal skulptúry hláv a pliec Afričanov, akési verné antropologické štúdie ich hlavných rysov. „Rýchlo som pochytila pár slov z každého nárečia a pomáhala som mu, usmerňovala som portrétovaných: hlavu doprava, skloniť a podobne,“ objasnila Irena Foitová v jednom rozhovore. František musel na každom novom mieste najprv nájsť hlinu vhodnú na skulptúry, vymodelovať hlavy a vysušiť ich. Od domorodých žien sa naučil vyrábať roztok na farbenie skulptúr. Pri každej možnej príležitosti odoslali manželia nové diela aj zozbierané artefakty kmeňových masiek a ďalšieho umenia loďami do dnešnej Kinshasy, vtedy Leopoldville, hlavného mesta belgickej časti Konga. Odtiaľ mali putovať do múzeí v Československu. Domov poslali 1500 zbierkových predmetov aj 450 unikátnych nahrávok tradičných kmeňových piesní a hudby.
VYHNANCI A ĽUDOŽRÚTI. V Československu zatiaľ v roku 1948 prebehol štátny prevrat. Na manželov uprostred Afriky nikto akosi nepomyslel. Ďalej sa potulovali pralesmi a savanami, prespávali v aute, v stane alebo jednoduchých hlinených chyžkách. V roku 1950, v období nepokojov černošského
obyvateľstva v Kinshasy, sa tam práve pripravovali na cestu domov do Európy a Československa. Ľudia však Foitove plastiky považovali za odrezané hlavy. „Mitumbula“ – Ľudožrút – kričali na Irenu. Pred davom ju zachránila Američanka, ktorá práve prechádzala autom okolo. Pätnásťtisíc nespokojných pôvodných obyvateľov Afriky protestovalo v Kinshase proti bielym kolonizátorom a úrady obvinili Foitovcov z podnecovania vzbury a importu komunizmu. Tí odmietli podpísať priznanie viny a podstúpiť následnú deportáciu do Československa. Vykázali ich na samotu uprostred buša. Tam prežili sedem mesiacov pod dohľadom polície. Československý konzul im navyše pod zámienkou predĺženia víz odobral pasy. Stali sa z nich bezdomovci. Keď opäť mohli na provizórne doklady cestovať, prešli na dotlčenej Tatre ďalšie tisíce kilometrov. Žili väčšinou s domorodcami. „Veľmi milí boli Pygmejovia. Rok sme žili v stane v blízkosti ich chyží. Manžel ich portrétoval a výborne sme si rozumeli, hoci – alebo práve preto – že každý hovoril iným jazykom. Pri rozlúčke sme všetci plakali,“ spomínala Irena Foitová v jednom z rozhovorov. František hľadal krajinu, kde by mu dovolili tvoriť a prednášať. V dnešnej Tanzánii najprv projektoval školské budovy. Postupne sa vypracoval na prednášajúceho na Kenyatta College v Nairobi. V Keni začal opäť tvoriť: sochy prezidentov, politikov aj umelecké plastiky.
OSUDNÁ NEHODA. Koncom 60. rokov dozrelo v manželoch Foitovcoch rozhodnutie vrátiť sa konečne domov. Ale kam? Československo im jasne odkázalo, že ich nechce. Ich majetok, firma aj umelecké diela Františka Foita kedysi zhabali úrady. Ochotu prijať pútnikov prejavila Juhoslávia. A v roku 1971 pristáli Foitovci aj so svojou bohatou zbierkou unikátnych afrických exponátov na brehu Slovinska. Už o osem dní mal František autonehodu pri meste Velenje. Muž, ktorý autom prešiel státisíce kilometrov nezjazdným africkým terénom, zahynul na európskej asfaltovej ceste. Irena našla pre zbierku artefaktov výstavné priestory v zámku vo Velenje. Po revolúcii v roku 1989 jej vrátili československé občianstvo, naspäť do Telče a na miesta svojich šťastných mladých rokov sa však presťahovala až v polovici 90. rokov. Zomrela v roku 2005 ako 92-ročná. „Afriku sme s manželom milovali,“ odkázala všetkým tým, ktorí by jej život vyhnanca považovali za príliš krutý. Zbierka masiek a ďalšieho afrického kmeňového umenia spolu s niekoľkými bustami, pre ktoré Foitovcov kedysi označili za ľudožrútov, je doteraz vystavená na zámku Velenje.
Zober koňa, nie drogy Upozornenie: Nasledujúci text obsahuje spochybnenie účinnosti prodidrogovej loptovej kampane a sú v ňom umiestnené dva produkty, kniha a audiokniha, za účelom ich celkom neskrytej, neplatenej a nadšenej reklamy. Elena Akácsová Bola som grambľavé dieťa, ktoré by nikdy samé od seba nezobralo do ruky loptu. Nevedela som ju poriadne hodiť, chytiť ani odraziť, párkrát som bolestivo dostala loptou rovno do nosa. Hrávala som na dvore vybíjanú s deťmi zo susedstva, ale oveľa radšej by som hrala stolové spoločenské hry, len som nemala s kým. Ono vlastne ani tie loptové hry som veľmi nehrala, pretože ma nikto nelanáril do svojho tímu, a keď už som niekomu zostala, vybili ma prvú. Čudujem sa, že na mne loptové hry nezanechali žiadne väčšie traumy. Zato sa nečudujem, že slogan Zober loptu, nie drogy sa mi zdá extrémne nepodarený a voči nám, grambľavým deťom, aj necitlivý. Chápem, že ide o záslužnú kampaň na financovanie aktivít detí, ktoré radi športujú, a tá protidrogová prevencia je len marketingová nálepka. Aktívne trávenie voľného času je dobrá súčasť prevencie pred drogami, ale namiesto lopty by tam mohla byť gitara, štetec, krpce či šachovnica. Alebo kôň. Za najlepšiu protidrogovú prevenciu považujem rodiča, ktorý so svojím dieťaťom sústavne komunikuje a žiadna téma nie je tabu. Pre mňa je vzorovým príkladom takého rodiča moja kamarátka Barbora Kardošová. Nebála by som sa ju vyhlásiť za Ženu roka v ktoromkoľvek roku, čo ju poznám. Deťom perfektne rozumie už od čias, keď tvorila scenáre legendárneho televízneho Od Kuka do Kuka, neskôr o výchove detí písala vtipné beletrizované postrehy do inZinu a .týždňa. Barbora má na konte niekoľko kníh pre dospelých, každú venovala niekomu z rodiny. Iba jej najmladšia dcéra Veronka žiadnu knihu nemala, preto si mohla diktovať podmienky tej najnovšej: má byť pre deti a má v nej byť kôň, pes a mačka. Tak vznikla nádherná knižka Traja kamoši a fakticky fantastický bunker. Ilustrovala ju Katka Slaninková, stala sa Najkrajšou knihou zimy 2014 a jej audioverziu teraz fakticky fantasticky nahovoril Richard Stanke. Traja kamoši sú presne tie zvieratká, po ktorých väčšina detí v istom veku zatúži. A väčšina rodičov sa im bráni zubami nechtami. Pritom zvieratká sú fakticky úžasní
spoločníci a kadečo dokážu deti naučiť. Napríklad kôň menom Doktor Hafling hovorí, že: 1. Keď niečo chceš, buď trpezlivý a nepodliehaj panike. 2. Najviac toho vedia decká, stačí ich viac počúvať. 3. Bunker je úplne najlepšie miesto na svete. 4. Tajomstvo je tajné, preto ho nikomu netreba hovoriť! 5. Starať sa o koňa tajne a bez pomoci rodičov prináša veľa problémov, predovšetkým preto, že sa staráte o koňa tajne a bez pomoci rodičov. 6. Ryžový nákyp (alebo palacinky alebo čokoláda) vždy pomôžu. 7. Na každého (človeka aj zviera) niečo platí. 8. S úsmevom ide všetko lepšie. 9. Keď máš niekoho rád, tak mu to hlavne povedz! 10. Keď ti niekto robí zle, uteč! Síce tam nepadlo ani slovo o drogách, ale ako ich prevencia je jeden bod lepší než druhý. Vrelo odporúčam v knižnej i audio verzii, malým i veľkým! Autorka je redaktorka .týždňa.
Nota bene
08 2015 Proti srsti
27
Nota bene
08 2015 Umenie
28
OKNO DO NEBA Toto je kostol, v ktorom by mohol upadnúť do extázy každý. A nie len v ňom, ale aj z neho, pretože je to jednoduchý, no nádherný zázrak modernej architektúry.
Ada Jung
gijsvanvaerenbergh.com
Minimalistický kostol v belgickom regióne Haspegouw vzbudzuje údiv a ešte celú škálu ďalších emócií. Ľudia sa pri ňom a v ňom smejú a poniektorí aj plačú. Ale všetci chodia fascinovane okolo, sadajú si a líhajú, všelijako sa nakláňajú na strany, hľadia naň zospodu i zvrchu, z kopca aj z údolia a stále nemajú dosť. Stále sa dajú nájsť nové a nové neuveriteľné pohľady a fotoaparáty nekonečne dlho cvakajú. Napokon aj tých najvytrvalejšie fotografujúcich turistov tento kos-
tol zlomí. Už sa len dívajú, zhlboka sa nadychujú a nechajú sa vtiahnuť medzi „steny“ alebo von za ne, alebo do nekonečných výšok, s ktorými je prepojený. A viac – je ich súčasťou. Lenže rovnako je súčasťou zeme, na ktorej stojí, a aj nás samotných. Kostol je dielom dvoch architektov, túto nehmotno-hmotnú víziu stvorili Pieterjan Gijs a Arnout Van Vaerenbegh. Kostol je súčasťou projektu Z-OUT, ktorý organizuje Združenie pre dočasné umenie. Združeniu sa však po čase zažiadalo
niečo trvalejšie, preto je Z-OUT zameraný na tvorbu dlhodobého umenia vo voľnom priestranstve. Kostol je vysoký 10 metrov, postavený zo 100 vrstiev a 2 000 stĺpcov železa. Podľa perspektívy, z ktorej sa na kostol pozeráte, sa javí buď ako masívna budova, alebo čiastočne či úplne mizne. Tento kostol nenesie (aspoň zatiaľ) meno žiadneho svätého a sami tvorcovia dali svojmu projektu názov Reading between the Lines – Čítanie medzi riadkami.
Nota bene
08 2015 Svet
30
=OSLO Pred desiatimi rokmi sa niekoľkým nadšencom podarilo niečo, čo sa predtým v Nórsku nepodarilo nikomu. Vytvoriť pouličný časopis pre závislých. Kari Bu
Dimitri
V Nórsku predávajú pouličné časopisy ľudia závislí na drogách. Kupujúci vedia, že kúpou časopisu prispievajú predávajúcim na drogy. Považujú to za rozumnejšie a bezpečnejšie, ako byť pre peniaze na dávku prepadnutí. V krajine sa závislosť na drogách považuje za chorobu a k závislým sa pristupuje ako k chorým.
ZMENY V OSLE. Skupina žurnalisti. Napriek tomu vytvorili Nota bene desiatich, pätnástich ľudí, ktorá nový jazyk. Hneď od začiatku nazývali 08 2015 stála za Nadáciou Erlik, nebola prvá, „narkomanov“ predajcami. Sú aj preSvet čo chcela vytvoriť nórsky pouličný dajcovia, ktorí sa narkotík ani nedotčasopis. O to isté sa pokúsila istá knú. Možno to robili predtým alebo sa dizajnérska firma a aj pár študentov im len nedarí získať inú prácu. reklamy. Prečo teda Nadácia Erlik s časopisom =OSLO uspela lepšie? Ako POLITICI AJ KRÁĽ. Nadácia to už pri takýchto projektoch býva, Erlik usporiadala mnohé akcie, aby mali viac nadšenia ako peňazí. zviditeľnila problémy predajcov. Akcia Mäkký asfalt v roku 2007 bola o násilí Jeden zo zakladateľov časopisu bezpečnostných služieb. Semináru sa bol sociálny pracovník Per Kristian zúčastnili bezpečnostné služby, drogoLomsdalen. Chodil po uliciach a pýtal vo závislí, polícia a politici. Do Erliku sa žobrajúcich v Osle, či by nechce- prichádzali politici často. Ministerka li predávať časopis. Filmoval ich zdravotníctva a sociálnej starostlivosa presvedčil úrady o tom, že časopis ti Sylvia Brustad pred siedmimi rokmi stojí za podporu. A tak si už onedlho povedala: „=OSLO ukazuje, že ľudia začali obyvatelia Osla všímať zmeny. s problémom zneužívania návykových Ten, čo vždy stál na rohu národného látok sú rovnako rôznorodí ako my divadla a žobral, stál zrazu s oveľa ostatní. Túto perspektívu využijem rovnejším chrbtom. Bývalí žobráci sa v práci, aby sme poskytovanie popozerali ľuďom do očí a ponúkali im mocných služieb viac prispôsobili časopis. Medzi ľuďmi, ktorí predtým individuálnym potrebám.“ V ten istý ledva spolu prehodili zopár slov, rok bola Nadácia Erlik oslobodená od vznikol nový kontakt. platenia DPH rovnako ako ostatné nórske denníky. „Štyria predajcovia čakajú v rade na kávu, jeden sedí pri počítači, jeden Rok na to sa predajcovia =OSLO potrebuje náplasť, ďalší hľadá zásuvku dostali aj do nórskeho parlamentu. pre nabíjačku mobilu. Jeden hrá na gi- Poprední politici si vypočuli, čo ich taru, zatiaľ čo traja ďalší spievajú, iný trápi. Rikke povedala: „Liečila som prišiel do miestnosti na kolieskových sa. Keď sa nedokážem upriamiť korčuliach, jeden predajca zaspal na na budúcnosť a v panike odídem, gauči a jedna predajkyňa sa šminkuje,“ a vyhľadám tú jedinú istotu, ktorú opisuje typický deň v =OSLO riaditeľka poznám, už sa nesmiem vrátiť. Našou Camilla Svingen. Nachádzame sa na chorobou je, že sme drogovo závislí. výdajnom mieste časopisu, kde si ho Ale keď sa choroba prejaví, vylúčia predajcovia kúpia a potom predajú za nás z liečby.“ Na jeseň navštívil nadáciu aj korunný princ Haakon. dvojnásobnú cenu. „Keď pozdvihneš dôstojnosť iných, Vo výdajni časopisu nájdete pozdvihneš aj vlastnú,“ povedal. Kvôli zamestnancov aj dobrovoľníkov. rozhovorom s predajcami nedodržal Registrujú platbu v pokladni, moti- ani svoj program – vianočné intervujú predajcov a pristupujú k nim view v televízii. Jedna predávajúca s rešpektom. Nie s prehnanou úctou, mu povedala: „Keď som bol mladá, ale tak, ako by pristupovali k hociko- predávala som kozmetické prípravky, mu inému. Predajné miesto uľahčuje z ktorých sa ľuďom robili vyrážky. príbuzným a podpornému aparátu Vtedy som musela podvádzať, ale za udržiavať kontakt s predávajúcimi. =OSLOm si stojím.“ Nikde inde sa neukážu, tak prídu aspoň sem, aby predávali časopisy. PIESNE ŽOBRÁKOV. Najlepšiu Niektorí predajcovia si dokonca na akciu však v nadácii zažili, keď =OSLO nechávajú posielať aj svoju slávili prvých päť rokov existencie. poštu. Dobrovoľníci sa postarali o ohromný koncert na Staničnom námestí, hneď Väčšina ľudí, pracujúcich v Nadá- vedľa hlavnej stanice. Známi nórski cii Erlik, sú sociálni pracovníci, nie umelci ako Bjørn Eidsvåg, Dum Dum
31
Nota bene
08 2015 Svet
32
Boys a Samsaya vystúpili zadarmo. Predajca =OSLO Charlie a aj ďalší sa predviedli spevom a gitarou. Keď mala hrať kapela Donkeyboy, predrali sa vrieskajúce dievčatá-fanúšičky skoro až na pódium. Potom zbadali v zákulisí Charlieho a začali namiesto na nich jačať na neho. Predajcovia časopisu nahrali spolu so svojimi hudobnými idolmi aj cédečko Platňa ulice. Pred šiestimi rokmi ho predávali spolu s časopisom a jeho vznik je zaznamenaný v dokumentárnom filme Pieseň žobrákov. Håkon Gebhardt, bývalý člen známej nórskej kapely Motorpsycho, o svojej spolupráci s dvomi predajcami povedal: „Kenta a Clasa som si zamiloval v neuveriteľne krátkom čase. Keby boli mali lepšie podmienky, hrali by ako diabli.“ Ten istý rok pozval nórsky korunný pár predajcov =OSLO na hostinu k sebe domov na Skaugum. Stolovali vedľa korunného princa a princeznej a porozprávali im svoje príbehy. Predajca Truls sa rozprával s korunným princom o hudbe. Ukázalo sa, že boli na niektorých koncertoch spolu. „Haakon nie je typický predstaviteľ západnej časti Osla (býva tam vyššia vrstva – pozn. red.), pokiaľ ide o hudobný vkus,“ vyhlásil Truls po návšteve. Nórsky kráľ Harald poskytol rozhovor pre vianočné vydanie =OSLO. Sám požiadal, aby sa mohol stretnúť s niektorým z predajcov. Kráľovský zámok navštívil Christer a rozprával mu o svojom ťažkom detstve. Napriek ťažkým témam zistili, že majú rovnaký zmysel pre humor a obaja sa stali kľúčovými postavami v divadelnej hre =OSLO. V roku 2012 bola uvedená v nórskom divadle, na jednej z hlavných scén Nórska. Dielo stavalo na textoch z časopisu. Režisér Petter Næss pred premiérou povedal: „Urobilo na mňa veľký dojem, ako dobre sa ľudia vedia o seba postarať, hoci spávajú na ulici. Ja spávam na dobrej posteli pod perinou, a napriek tomu som každé ráno na smrť unavený.“
=LÁSKA. Počas desiatich rokov existencie časopisu sa predajcovia zviditeľňovali nielen na jeho stránkach. Ich život dokumentovali viaceré televízne a filmové štáby. Hrali sami seba dokonca v TV seriáli Hotel Caesar i v zábavnej relácii Hlas kráľovstva. Predajca Magnus nafilmoval sám seba v dokumente Magnus – jeden jarný deň, za ktorý získal cenu Amanda pre najlepší krátky film. Tento silný film sa dá nájsť a pozrieť na internete. V knihe =Láska, ktorú vydala Nadácia Erlik, sú rozhovory Einara Andreasa Lunda s predaj-
cami. Ich otvorenosť na autora urobila dojem: Nota bene „Sú bez filtra. Človek sa dostane rovno do ich 08 2015 života, bez obkecávania.“ Pre predajcov chcel Svet urobiť ešte viac a podarilo sa mu usporiadať veľkú umeleckú aukciu v prospech nadácie. Chudobní a bohatí sa stretli na slávnostnom večere v Dome umelcov v Osle. Umeleckými dielami prispeli najznámejší nórski výtvarníci Håkon Bleken, Vebjørn Sand, Inger Sitter a Kjell Nupen.
33
Minulý rok vznikol hudobný festival by:LARM (v preklade mesto:HLUK), ktorého cieľom je predstavovať začínajúcich hudobníkov. Členovia kapely Oslo Ess urobili na počesť predajcov festival vo festivale. Nazvali ho by:Larm a na špeciálnu scénu na Youngovom námestí pozvali už známych hudobníkov.
NOVÁ IDENTITA. Veľmi pozitívne je, že niektorým predajcom časopisu =OSLO sa podarilo dostať z ulice. Dagfrid dostala prácu v nocľahárni pre ženy. Keď predávala časopis v západnej časti Osla, získala úplne nové kontakty. Predajcovia majú pevné predajné miesta a často si získajú stálych zákazníkov. Tí ich postupne prestali nazývať „žobrákmi“ alebo „závislákmi“ a prestali hrať nadradených. Dokonca sa predajcom vyrozprávali zo svojich problémov. „Včera prišla žena, ktorá práve stratila manžela a trochu si poplakala. Je to fajn pocit, že aj ja môžem niekoho utešiť,“ hovorí Svein. Nina zasa rozpráva svoje skúsenosti: „Prechádzala popri mne skupina priateliek. Jedna zostala stáť a zdôverila sa mi s niečím, čo ani priateľkám nepovedala. Toľko samoty je v tomto meste.“ Niekoľkí predajcovia hovoria, že už nedokážu páchať kriminalitu. Získali novú identitu. Inak rozprávajú. Väzenie už nie je pre nich. Mnohí tiež hovoria, že užívajú menej narkotík. „Nedá sa stáť a pracovať a byť pod vplyvom narkotík, potom nemám žiaden odbyt,“ hovorí jeden. „Čo sa mňa týka, namiesto drogy mám eufóriu zo svojich klientov,“ hovorí iný. Nadácia Erlik zmenila názor ľudí na drogovo závislých. Ale aj predajcovia si vytvorili nový pohľad na „normálňakov“. Nils hovorí: „Musím vám porozprávať o dáme, ktorú som stretol. Mala na sebe kožuch a nos vysoko hore. Spýtala sa, prečo to robím. Povedal som jej, že som narkoman a mrzí ma, že aj kriminálnik. Videl som, že ju to zaujalo. Vznikol z toho úžasne príjemný rozhovor. Myslím, že to trochu zmenilo môj pohľad na tento typ ľudí.“ Preklad: Vladimír Branko
Nota bene
08 2015 Špión
34
ARNE Nemá rád, keď ho ľutujú. Arne Thomas Haugen (27) je jedným z asi 1 500 registrovaných predajcov časopisu =OSLO, najväčšieho a najstaršieho pouličného časopisu v Nórsku. Lars Aarønæs PREDÁVKOVAL SA. „Nevadí mi, keď sa ľudia vypytujú. Keď stojím nejaký čas s protézou, musím si ju na chvíľu dať dolu a používať barle. Niekoho to prekvapí. Ja sám som nikdy nemal pocit, že som zdravotne postihnutý, aj keď som prišiel o nohu. Mnohí by mali depresiu, ak by prišli o nejakú končatinu, ja som mal šťastie a obišlo ma to.“
Dimitri
Deti sú často zvedavé na to, čo sa mu naozaj stalo. „Raz som v autobuse stretol druhákov, teda osemročných. Tí sa teda nebáli pýtať! Pýtali sa, ako som prišiel o nohu, či som si ju odsekol mečom a či mi znovu narastie. Podľa mňa je dobré, keď sa deti pýtajú a dostanú úprimnú odpoveď. Rodičom je to viac trápne.“ Arne nemá rád, keď ho ľutujú. Za problémy s drogami berie na seba plnú zodpovednosť.
kal. Má jasný odkaz pre tých, ktorí chcú zabrániť mladým ľuďom dostať sa na šikmú plochu. „Keď ukončíte desaťročnú povinnú školskú dochádzku, teda v Nórsku, mal by nasledovať pracovný rok. Mohli by ste si vybrať prácu v troch, štyroch podnikoch, čo by vám dalo podklad voľby do budúcnosti.“ Arne vyrastal v Levangeri, a aj keď je mestečko 570 kilometrov od Osla, k heroínu sa nebolo ťažké dostať.
27-ročný Arne Thomas sa predávkoval a to zapríčinilo, že prišiel Začalo to alkoholom, potom to o ľavú nohu. „Jasné, bolo to tvrdé. išlo jedno za druhým, od hašiša, amHlavná žila sa zablokovala medzi dvo- fetamínov a tabletiek až po heroín. ma rebrami vľavo, takže tá strana bola „Sám som sa rozhodol skúsiť to. Nikto šesť až osem hodín bez kyslíku. Málo ma nenaviedol. Začal som zo zvedasi z toho pamätám. Telo sa odpojí, je vosti. Samozrejme, že som nemusel.“ to obranný mechanizmus.“ Na pro- Tak ako mnohí z predajcov, bojoval tézu si ešte úplne nezvykol, a preto Arne Thomas v detstve s dyslexiou. Ale v praktických predmetoch vynisa potrebuje oprieť o palicu.
MOHOL SI ZVOLIŤ. „Buď ste boli závislí od futbalu, alebo ste boli závislí od drog.” To bola ponuka voľnočasových aktivít. Myslím, že drogy by sa pokojne dali vymeniť za inú aktivitu. Väčšina mojich priateľov stroskotala.“ Keď sa zamyslí, spomenie si na viac zážitkov z detstva. Každé leto lovil so svojím dedkom
lososy v rieke Namsen. „Najväčšia ryba, akú som chytil, mala 10,5 kg. To bola sláva! Vyúdil som ju a dal mame. V škole som na ručných prácach vyrábal drevené misky, ktoré som používal ako dary. Rád by som sa naučil kovať. Remeslá ma bavia.“ Od minuloročného leta býva Arne v Osle. Nepritiahla ho sem široká ponuka voľnočasových aktivít. Skôr to bola cena heroínu. „V meste je lacnejší. Tam na severe som platil 800 – 1000 korún za štvrť gramu, tu stojí 200 korún. Metadón ma neuspokojuje, navyše som presvedčený, že je škodlivejší. Ste z neho citovo veľmi otupený a praskajú vám zuby. K tomu sa už nikdy nevrátim.“ Keď utiekol do prostredia hlavného mesta, dostal od štátu tzv. pracovno-preklenovaciu podporu. To je podpora, ktorú platí štát, kým klient čaká na ponuku riešenia situácie. V batožine mal jedno náhradné oblečenie. V snahe dostať ho späť do Trøndelagu mu úrady zrušili podporu. Ani to nestačilo, aby ho zahnali domov. Práve začal s predajom časopisu =OSLO a páčilo sa mu to. „Je dobré mať niečo na práci, nie len sedieť na gauči a sledovať televíziu. Teraz mám invalidný dôchodok kvôli nohe, ale aj predávam časopis, aby som bol aktívny. Mám mnohých chorobne ukecaných zákazníkov. Mám dojem, že je veľa samoty, a to nielen v Osle, ale v celej krajine. Teraz v Nórsku platí: najprv som ja, potom som zase ja, a keď niečo zostane, tak je to tiež moje.“
a koncerty. Ani ťažká situácia s bytSám seba pokladá Arne za veľmi mi ho neodrádza. „Som dosť šikovný nekonfliktného. „Urobím všetko, len udržať byt v čistote a nájomné aby som sa vyhol hádke. Viacerí sa platím včas. So spriatelenou dvoji- snažili pohádať sa so mnou, ale nikdy cou sme si súkromne prenajali byt som sa nepridal. Radšej použijem na Námestí Carla Bernera na výcho- energiu na niečo iné.“ Ale názory, to de Osla. Platíme spolu 13 000 korún on zase má! Okamžite odpovedá, keď mesačne za 60 m2. Každý deň spoločne sa pýtame, za čo by išiel demonštrovať. večeriame. Varí kamarátova žena. Aj „Prestať s rušením liečebných miest oni sú drogovo závislí, ale nežijeme a poskytovať následnú starostlivosť, v nejakom drogovom hniezde. U nás to keď nás z nich prepustia! Bol som mnovyzerá ako domov. Ako sa cítite doma, hokrát na liečbe drogovej závislosti. Ale nijako nesúvisí s heroínom,“ myslí si. okrem toho bojujete aj na ďalších frontoch. Potom je ľahké pichnúť si heroín.“ Pozná viacerých z drogového prostredia, ktorí si prenajímajú byt Ľahšie by prestal, ak by mu už súkromne. Mnohí dostávajú na ná- išlo o život? „Nemyslím si. Smrti jomné príspevok. Mesto tiež poskytuje sa nebojím. Bolo by to len vykúpetrojmesačné depozitum, pre prípad nie. Zbaví vás všetkých starostí.“ Po zdemolovania bytu. „Ak by náš byt prvom liečení bol Arne čistý tri roky. bol zdemolovaný, tak len preto, že sa Ale zvedavosť sa nestratila. Po dlhej k nám niekto vlámal,“ hovorí prestávke rozmýšľal, či by heroín bol s určitou pýchou. Je vyškolený kuchár rovnako dobrý ako prvýkrát. Nebol a pokojne by to zamestnanie vykonával, a rýchlo sa dostal do starých koľají. keby mal dve fungujúce nohy. „Pra- Bol závislý aj na počítačových hrách. coval som ako kuchár a nádenník To bolo potom, čo prišiel o nohu. v poľnohospodárstve. Zároveň som Teraz ho obrazovkové aktivity až tak býval nadopovaný. Do určitej miery nezaujímajú. „Na Playstation hrám sa to dalo, ale nebolo to optimálne. hru templárske krížové výpravy. Keď som skončil školu, stalo sa mojím Televízor pozerám zriedkavo. Radšej koníčkom sklárstvo. Vyrezával som si prečítam noviny, zvyčajne hlavné kusy skla a vytváral z nich obrazy. bulvárne denníky Dagbladet a VG. Nehovoril by som si umelec, ale som S knihami nezačnem, kým si nezacelkom kreatívny. Teraz sa všetko točí obstarám okuliare. Som ďalekozraký okolo heroínu. Keď si sadnem, padne a mám astigmatizmus.“ mi hlava.“ Čo bude robiť povedzme o päť Poznamenáva, že mnohí sú na rokov? „Tak ďaleko nerozmýšľam. heroíne bez toho, aby to bolo na nich S najväčšou pravdepodobnosťou nebupoznať. Spoločným znakom je, že keď dem v Nórsku. Budem cestovať po si sadnú, sú unavení. Mohol by zrejme Ázii – Thajsko, Filipíny, Kambodža.“ pridať ďalšie vedľajšie účinky. Ale keď Prostredie narkomanov mu chýbať sa ho spýtame, čo bolo v živote jeho nebude. „V takom prostredí nemáte najväčšou výzvou, poukáže na niečo kamarátov, iba známych. Ide hlavne iné ako narkotiká. o to, aby ste prežili. Kde sa dostanem k svojej droge? Kde získam najlepšiu?“
Musí sa snažiť, aby predal mnoho časopisov, ale zdá sa mu, že to stojí za námahu. „Vždy som vedel, že predávanie mi ide. Niektorí len posSO ŽENAMI JE TO ŤAŽKÉ. távajú, držia časopis a čakajú, než „Ženské! S nimi je oveľa viac trampôt ľudia sami prídu. Iní propagujú. Vždy než s intoxikáciou. To je pravda! Nesom robil niečo v nákupe či predaji. hovorím, že chyba je v nich, ale oni Predal som väčšinu svojej hudobnej rozmýšľajú inak ako my. Zdá sa, že zbierky. Potreboval som heroín. Teraz vyhľadávajú hádky len preto, že im sú drogy lacnejšie než predtým, a keď chýba debata. Je to o moci. Vždy chcú ide cena dolu, ľudia ich berú viac.“ mať posledné slovo. Zaľúbia sa do chlapa a potom sa ho snažia zmeniť. NÁJOMNÉ PLATÍ VČAS. Dnes Prečo? Muži sa nehádajú len preto, by už Arne zostal žiť v Osle, aj keby aby sa hádali, musí byť niečo, čo za nebol na heroíne. Cení si kaviarne hádku stojí.“
Arne Thomas odkrivká s palicou v ruke. Je bojovník, snaží sa rozmýšľať pozitívne, ale bez ohľadu na to, že je veselý, spievať si nezačne. Aspoň nie na verejnosti. „Vôbec nemám hudobný sluch. Spievam, len keď viem, že som doma sám a stojím v sprche. Na ulici nie, tá by sa vyprázdnila.“ Preklad: Vladimír Branko
Nota bene
08 2015 Špión
35
Nota bene
08 2015 Príbeh
36
Nádej na zlepšenie Lucia Bucheňová
Alan Hyža
Lekári hovoria o vozíčku, no Viktorka má právo pokúsiť sa postaviť na nohy. Chýbajú však peniaze. Janka má s manželom dve deti. Najskôr, pred trinásti- „Ona sa rada a často usmieva a smeje, je našim slniečkom, mi rokmi, prišiel na svet Jakubko. O štyri roky neskôr Vik- naozaj sa pri nej všetko rozjasní,“ láskyplne povie o svojej bojovníčke Janka. S manželom sa už na začiatku roztorka. Janka je na svoju rodinu pyšná, tvrdí, že má skvelé ratolesti. Bojovníkov, od ktorých sa aj my zdraví máme čo hodli, že ľútosť pri jej výchove musí ísť bokom, urobia maučiť. Uverejnením tohto príbehu chceme pomôcť predo- ximum pre to, aby bola Viktorka čo najviac sebestačná. všetkým okatej deväťročnej Viktorke. A ešte jedno veľké aby: „Aby raz urobila svoj prvý krok.“ Pre lekárov to spočiatku bola bláznivá utópia, dnes už Kým však začneme rozprávať jej príbeh, zoznamu- však takí skeptickí nie sú. jeme sa s Jakubom, prvorodeným synom, o ktorom Janka najskôr automaticky povie, že je vlastne takmer zdraS Viktorkou sa dejú zázraky – epileptické záchvaty sú vý. Len má silnú krátkozrakosť. Vzápätí však nestíham minulosťou, dokonca už vysadili aj lieky. Dokáže sa sama zapisovať pridružené diagnózy, ktoré extrémne vysoká najesť, napije sa z pohárika s uškom, pýta sa na záchod. krátkozrakosť spôsobila. Jakubko má totiž na jednom očku Poctivé cvičenia naozaj priniesli ovocie. Výrazne pomohtrinásť, na druhom dokonca pätnásť dioptrií! K tomu dysgrafia, la operácia Ulzibat v Kladne pred troma rokmi. Uvoľnili sa dyslexia, ADHD syndróm a lekári pripísali aj prvky autizmu. jej spazmy a bedrové kĺby sa vrátili na svoje miesto. „Nemuseli sme podstúpiť náročný šesťhodinový zákrok bedÁno, keď ho porovnáme s mladšou sestričkou Viktó- rových kĺbov.“ riou, je vlastne takmer zdravý. Chodí, je samostatný. Baví ho motokros, párkrát si už aj na veľkej mašine zajazdil, miVikinkin pohyb sa prebúdza, okrem pravidelných relovaný futbal musel ísť veľmi rýchlo bokom. Mama Janka habilitácií veľmi pomáhajú masáže, plávanie, terapia MFK, s úsmevom spomína, že za loptou na trávniku utekal večne floating vaňa s morskou soľou, hipoterapia. Viktorka sedí s rukou na hlave – snažil sa zaostriť a nájsť loptu... sama, dokáže sa dať na bruško, zvládne aj turecký sed, a čo je najdôležitejšie – vzpriamuje sa do stoja. „Musíme a chceDruhé dieťa bolo plánované, Janke končila predĺžená me ísť ďalej. Viktorka na to má, s mužom máme dokonca materská so synom a tešila sa, že druhú si vychutná plný- pocit, že sme už tesne pred finálovou čiarou. Že sa hádam mi dúškami. Nijaké nemocnice, lekári, len povinné porad- na svoje nôžky naše dievčatko postaví. Aj keď neurologične pre bábätká. Spočiatku bezproblémové tehotenstvo však ka nám do aleluja hovorí, aby sme sa do budúcna pripravinevydržalo až do konca. V 34. týždni muselo dievčatko pred- li na invalidný vozík.“ časne na svet. Mame Janke padla placenta, nastali komplikácie a urgentne prišiel na rad cisársky rez. O život dosloBohužiaľ, alfou a omegou sú peniaze. Bez nich totiž va bojovali obe – dnes sú tu, tešia sa jedna z druhej. Ibaže... na špeciálne rehabilitácie nemôžu ísť. Dvojtýždňové intenzívne cvičenie Therasuit stojí 600 eur a Viktorka potrebuje cvičení čo najviac. Má šťastie, že môže denne na ne Viki museli hneď po príchode na svet kriesiť, došlo k poškodeniu mozgu. Hoci domov ju prepúšťali ako zdra- dochádzať, odpadávajú tak ďalšie poplatky za ubytovanie. vé dieťa, od perinky bolo jasné, že motorika bude najťažšia „Z manželovho príjmu a môjho opatrovateľského veľa vody zaberačka, pri prebaľovaní plienok boli nožičky stuhnuté, nenamútime. Neprosili by sme o pomoc, keby sme nemaspastické. „Plač, zúfalstvo, išla som sa zblázniť od toľkého li nádej na zlepšenie. Ale pokroky, ktoré naša dcérka robí, nešťastia. Ale ten malý uzlíček ma aj tak držal nad vodou. nás ženú dopredu, a preto prosíme o príspevok na šancu Povedali sme si doma, že to zvládneme, že naše dievčatko postaviť sa na vlastné nohy pre jednu rozkošnú deväťročnenaplní desivé scenáre, zabojuje a že nám proste bude nú slečnu. Našu Viktorku.“ fajn,“ hovorí s úsmevom statočná mama. Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príZ materskej prehupla rovno na opatrovateľskú šichtu. behov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám Na rad prišla nepríjemná Vojtova metóda. „Malá neplaka- a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. la, ale doslova ručala, až bola bordová. Nerada na to spomí- Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možnam, nepoznám mamu, ktorá pri vojtovke neslzí spolu so no sa nájde niekto, koho príbeh malej Viktorky zaujal. Radi by svojím dieťaťom. Lenže inej možnosti ako cvičiť niet.“ De- sme jej aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na intenzívfinitívu dostali aj na papier: detská mozgová obrna – kvad- ne rehabilitácie, aby sa postavila na vlastné nožičky. ĎAKUJEME! ruparéza, plus jemný mentálny postih. K tomu epileptic- Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 ké záchvaty – denne dvadsať až tridsať... 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK85 3100 0000 0040 4021 8205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Viktorka. Dnes má slečna deväť rokov a podľa slov svojej mamy Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 je ukecaná ako stará tetka, aj keď jej občas vypadne „r“. 389 (medzinami@zoznam.sk).
Nota bene
08 2015 Príbeh
37
Nota bene
08 2015 Eko
38
Dom z klátikov
Lacné palivové drevo, nemusíte spáliť, môžete si postaviť domček, ktorý budú všetci obdivovať. Štefan Szabó
Silvia Szabóová, Daniel Szabó
Cordwood konštrukcia je stavebná metóda, pri ktorej krátke odkôrnené polená ukladané priečne tvoria spolu s maltovou zmesou základné stavebné prvky steny. Asi jedinou nevýhodou tejto techniky sú nižšie izolačné vlastnosti oproti hlineným alebo slameným stavbám. Preto je tento spôsob vhodný najmä pre objekty, ktoré nie sú trvalo obývané, alebo pre rôzne prístavby. Cordwood má podstatne nižšie náklady na výstavbu ako dom z komerčných materiálov, postup je však náročnejší na množstvo práce.
ujímavý estetický vzhľad. Čo najlacnejšie sme kúpili za nákladné auto dostupného palivového dreva. Zvolili sme dub, ale môžete použiť aj brezu, borovicu, jelšu alebo topoľ. Dôkladne usušené drevo sme na cirkulárke narezali na 40 cm dlhé polená, ktoré sme upevnili do jednoduchého zveráka a odkôrnili obojručnými nožmi.
Na začiatku sme v rohoch budovy postavili drevené nosné piliere. Na ne sme položili drevený veniec, ktorý nesie zelenú strechu prístavby a zároveň sme doskami ohraničili otvory pre Prístavbu Ekocentra SOSNA sme sa rozhodli postaviť dvere. Prvý rad sme začali na základoch, ktopráve touto „klátikovou“ technikou pre jej jasné výhody: ré sú izolované proti vlhkosti térovým papierom nízka cena, ekologické a ľahko dostupné materiály, mož- a na ten sme kládli rozpolené kláty kolmo k stene, rovnosť svojpomocnej výstavby a v neposlednom rade aj za- nou stranou dole tak, aby čelá boli priznané.
INZERCIA
Na tento prvý rad už boli kladené celé kláty, spájané maltovou zmesou. Najvhodnejší pomer piesku, vápna, cementu a pilín sme si najprv odskúšali na vzorkách tak, aby sme dosiahli optimálnu konzistenciu (hustú a lepivú). Hrúbka maltového lôžka musí byť dostatočne hrubá – cca 5 cm, aby sa drevá vzájomne nedotýkali, čím sa predíde hnilobe dreva. Uprostred maltového lôžka sme nechávali voľný priestor o šírke 1/3 dĺžky polena. Túto medzeru sme vyplnili zmesou pilín (zlepší izolačné vlastnosti) a vápna (odvádza vlhkosť).
Klátiky sme na niektorých miestach nahradili sklenenými fľašami, čím sme vytvorili zaujímavé okno. Po zaschnutí malty sme vyškárovali medzery medzi klátmi prírodnou zmesou. Túto zmes si môžete zhotoviť z jemného piesku a ílu, alebo jednoducho natriete maltu v škárach hrubšou vrstvou vápna. Nakoniec sme priznané čelá klátikov dôkladne prebrúsili rotačnou brúskou, tak aby vynikla kresba letokruhov a aby sa odstránili z čela driev zvyšky malty alebo vápna. Pokiaľ by ste použili mäkké drevo, tak je vhodné natrieť čelá napríklad ľanovým olejom. Naša prístavba má šesť rokov a zatiaľ žiadnu opravu nepotrebovala.
Nota bene
08 2015 À propos
40
Peter Getting
Daniel Pastirčák
V novom domove
Byť mimo seba
Je to krátky príbeh. Vzali sa a šli, kam ich nohy niesli. Zo severnej Afriky do Európy. Nikto im nebránil. Usadili sa tam. Doniesli si svoje zvyky. V niečom sa prispôsobili, v niečom zostali pri starom. Spravili si to skrátka po svojom, tak ako každý v novom domove. Príbeh je aktuálny. Aj hlavná postava je totožná: ľudoop druhu Homo sapiens. Večný migrant, ktorý pochodil všetky svety, vliezol do každej „džúry“, neskonale zvedavý ako pravá opica. Druhová špecifikácia: neochlpený, parazitný druh, ktorý jediný v histórii planéty je schopný (a aj náchylný) ju totálne zničiť, a ešte si pri tom pohvizdovať, keďže má vždy na všetko ospravedlnenia. Tulák, ktorý prekonal dlhú cestu z konára na zem, časom zabudol, kým je. Nevie už pomaly ani kráčať po svojich. Odhodil túlavé topánky a dnes sa tvári ani kyslá hruška. Príbeh prišelca z Afriky, našej matky, je z hľadiska histórie celkom nedávny. Sotva dákych 100 tisíc rokov. Nehľadiac na to, že takéto tripy podnikali už Homo ergaster, Homo antecessor a Homo erectus. Výpravná kniha Předkové: Evoluce člověka od popredného odborníka Jiřího A. Svobodu vyšla len pred pár mesiacmi. Okrem iného hovorí: „Zásadné zmeny v správaní priniesli veľké a opakované transkontinentálne migrácie človeka von z Afriky: out-of-Africa.“ A genetik Svante Pääbo zhŕňa: „Všetci sme vo svojej podstate Afričania, to len niektoré naše populácie krátkodobo obývajú aj zvyšné kontinenty.“ A odborný záver: „Celkový počet príslušníkov druhu Homo sapiens práve dosiahol 7 miliárd... Bez veľmi účinnej technológie a sociálnej organizácie by ľudia – cicavce strednej veľkosti, s takou veľkou spotrebou a produkciou odpadu – nemohli v takom počte existovať.“ Predpokladám, že vedci do tej hromady produkovaného odpadu rátali aj absurdity typu: Cudzie nechceme, svoje si nedáme... My sme tu doma... Cudzinci von... Slovensko Slovákom... Obesiť utečencov... atď., a pod., a i. Vitajme v novom domove.
Roman je čelista a extatik. Extatik je opakom statika. Statik má rád pevnú pôdu pod nohami, extatik dáva prednosť lietaniu. Roman sa pevne usadí za čelo, vyzerá celkom ako statik. Bodec zapichne do zeme, scenéria spočiatku pôsobí nehybne ako zátišie holandských majstrov. No potom to príde. Poznáte to podľa toho, ako sa Roman nadýchne. Prudko do seba vtiahne celé litre vzduchu, nozdry sa mu rozochvejú ako membrány, oprie sa do strún a dá to. Zaduní nástojčivý tón a za ním ďalšie; akoby anjeli na Jakubovom rebríku unášali Romana do neznámych výšok. Je v tranze, a ak sa mu výlet podarí, ocitnú sa v tranze i poslucháči. Tranz je cesta na zvláštne miesto. Človek prekročí svoje hranice a ocitne sa mimo seba. Kde to vlastne je a čo sa tam s ním deje? Hudba je reč, ktorá rozpráva o bytí za závojom vecí. Sieť predmetnosti utkaná zo štruktúry kvarkov a atómov podľahne náporu vášne a na chvíľu vidíme to, čo vidieť nemožno. Absolútno sa dotkne pominuteľného, miznúce momenty pobozká večnosť. Človek (a to i ten najnehybnejší statik) je v podstate bytosťou transcendentnou. Svoje bytie pociťuje ako zmysluplné práve vo chvíli, keď na okamih presiahne sám seba. T. S. Eliot napísal: „Pre väčšinu z nás jestvuje iba nepostihnuteľný okamih, okamih v čase i mimo času, okamih vytrženia, stratený v lúči slnečného svetla, nevidená materina dúška či zimná blýskavica, alebo vodopád či hudba, ktorú počúvame tak hlboko, že ju nepočujeme, ale stávame sa tou hudbou, pokiaľ hudba trvá.“
Zuzana Uličianska
Pokojná extáza „Neprekáža mi, keď sa deje niečo mimoriadne, lebo svet vôbec nie je obyčajný,“ zamýšľa sa Michelle Pfeifferová, dívajúc sa zasnene na Jacka Nicholsona. V Čarodejniciach z Eastwicku, samozrejme. Väčšina z nás si extázu predstavuje asi tak ako scenáristi z Hollywoodu: ružové balóniky, šampanské a nejaký diabolský chlap, ktorý posúva akési vozíky priveľmi bezpečným spôsobom. Priznávam sa, že neviem nič o extáze, prinajmenšom tej, ktorú dokážu navodiť drogy či náboženské videnie. Nečudujem sa však, že sa tento pocit v spoločnosti vníma ako niečo veľmi nebezpečné. Aj posadnutosť niektorých spoločností dohľadom nad osobným životom má zrejme niečo spoločné s drobnou extázou, do ktorej nás vie uvrhnúť sex. Keby nejaké dieťa na otázku, čo chce v živote robiť, odpovedalo, že chce zažívať extázu, asi by sme na rodičov poslali kontrolu zo sociálky. Mať domy, autá, tri zamestnania sa berie ako niečo rozumné. Ale túžiť po extáze? Pritom nikto z nás vlastne nerobí nič iné. Hľadáme ju v adrenalíne, v láske, v stresovom povolaní, v jedle... V zásade si ju však tak trochu mýlime s tancom pod vplyvom extázy, po ktorom prichádzajú príznaky horšie než po ťažkej alkoholovej noci. Môže však vyzerať extáza aj inak? Vie byť aj pokojná, alebo je to oxymoron? Páči sa mi predstava antického mysliteľa Plotina, ktorý vníma svet stupňovito. Zrejme mal rád torty, lebo všetko nižšie je podľa neho produktom toho vyššieho, ku ktorému sa to nižšie túži pripodobniť. Z Boha všetko vyžaruje, všetko ním preteká... A extáza? Tá je vraj v ustavičnom ochutnávaní toho sladkého žiariaceho božského korpusu.
Šťastie je jediná vec, ktorú môžeme [...]. Mark Rutherford KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ
Nota bene
08 2015 Krížovka
autor: Pavol Surovec
41
Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Kedykoľvek sa ocitnete v situácii, že s vami väčšina ľudí súhlasí, je [čas zamyslieť sa nad sebou]. Mark Twain INZERCIA
Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. SPONZOR KRÍŽOVKY
Nota bene
08 2015 Kultúra
42
Mária podľa Tóibína Zuzana Mojžišová
Je na svete jedna mama, ktorej sa vždy hovorí len – matka. Tá Ježišova. Syna, čo zmenil svet, predsa nemohla porodiť mama, mamka, mamička, mamina, ale iba – matka. Je rozprávačkou a zároveň tiež hlavnou hrdinkou knihy skvelého írskeho spisovateľa Colma Tóibína Mariina závěť. Komorný príbeh je spoveďou starej ženy s výnimočným životom. Žije sama v prázdnom dome, vlastne sa skrýva, lebo jej hrozí nebezpečenstvo. Aj ostatným, ktorí mali niečo dočinenia s tým buričským Kristom. Chodia ju navštevovať dvaja muži, pýtajú sa jej, ako sa to všetko udialo, čo si pamätá, nie sú jej priveľmi sympatickí a ani ona im nie. Vládne napätie. Unavujúce. Navyše, blíži sa koniec, Mária ho cíti v kostiach aj v duši, smrť sa nezadržateľne prikráda, je čas na vyznania, rekapitulácie, posledné položenie nezodpovedaných i nezodpovedateľných otázok. Spoveď poznačená hlbokým osamotením rovnako ako napokon takmer celé Máriino pozemské jestvovanie. „Když se setmělo, ležela jsem na posteli a někdy i spala. Přes svou samotu jsem si postupně uvědomila, že dům je poznamenaný a o mně se ví a že mě sledují, když se starám o kozy nebo krmím kuřata. Když jsme šla pro vodu, lidé odstupovali od studně, sotva jsem se přiblížila, pouštěli mě s vědry dopředu a mlčeli, dokud jsem zase nevyrazila domů. A když jsem proklouzla do synagogy, ženy mi dělaly místo, ale dávaly si záležet, aby neseděly poblíž mě.“ Čím je starý príbeh vplyvnejší a slávnejší (a kontroverznejší), tým je lákavejší pre nasledovníkov. Aby o ňom premýšľali, aby s ním polemizovali, aby ho dotvorili, zmenili, vysvetlili, vyrozprávali z iného uhla. Kristov príbeh je istotne jedným z najvplyvnejších a najslávnejších. Myšlienok, polemík, dotvorení, interpretácií, variácií si užil neúrekom. Hlúpych. Múdrych. Tóibínova novela Mariina závěť patrí k tým druhým. Nejde o text teologický ani o po senzácii túžiace výpožičky či vykrádania. Spisovateľ stvoril pre čitateľa uveriteľnú podobu ženy, ktorá milovala svojho muža Jozefa, skláňala sa k synovi, keď potreboval „mléko z mých prsů, pomoc mých rukou, aby se naučil chodit. Anebo můj hlas, aby jej ukolébal do spánku“. Ženy, ktorej vyrazili dych zmeny a udalosti súvisiace s Ježišom. (Veď komu by nevyrazili.) Pravdepodobne si priala prežiť pokojný rodinný život v závetrí dejín. Osud jej nadelil miesto v epicentre turbulentných zmien s dodnes pretrvávajúcimi následkami. V dobrom i zlom.
Chodenie po vode, vzkriesenie Lazára, premena vody na víno na svadobnej hostine v Káne Galilejskej... Zázraky? Povery? Klebety? Mária spomína. Aj na všetko to politikum a vášne spojené s pôsobením jej syna. Niečím si je istá a niečomu vôbec nerozumie. Matky by nemali vidieť umierať svoje deti... „Jenže tohle byl ten chlapeček, kterého jsem porodila, a byl teď bezbrannější než tehdy. Ve dnech po tom, co se narodil... k mým myšlenkám patřila i ta, že teď mám někoho, kdo se o mě postará, až budu umírat... Kdyby mě tehdy jen ve snách napadlo, že uvidím jeho tělo celé zkrvavené a kolem dav nabitý horlivostí postarat se, aby krvácel ještě víc, vykřikla bych, jako jsem vykřikla ten den, a ten výkřik by vyšel z místa, které je samotným středem mého bytí. To, co zbývá, je jen tělo a krev a kost.“
PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ
Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu
Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz
Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.
Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajcovia-začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.
Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.
Ďakujeme, že ste všímaví.
Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si
kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-
Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung. Inzercia a fundraising: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer, Mgr. Igor Kocian. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.
stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.
Mesačník Nota bene, 14. ročník, číslo 170. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.
Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com
INZERCIA