Notabene 178 april2016

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Apríl 2016/178

SLOVENSKO

SLOVENSKO

4 Reportáž Ľudia bez domova sú podľa štátu turisti

8 Téma Chudoba ako osobné zlyhanie

13

Téma Nakŕmte brucho, nie kôš!

17 Fenomén Singles párty

22 Ľudia Myslime na šťastie druhých

38

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Otvorená dlaň či zovretá päsť?

A ešte zmysel...

Tak je to s človekom: v krátkej chvíli si nepatrným činom volí to, kým bude. Raz za štyri roky volíme všetci spolu, dávame hlas tomu, ako to u nás bude zajtra. Alebo je to naopak? Stávame sa tým, čím sme boli? Čosi, čo v nás prebýva ako tieň minulých rokov, volí, diktátorskou rukou kreslí mapu našej budúcej krajiny?

„Žijeme v dobe, keď ľudia nemajú radi pravdu a nehľadajú ju. Pravdu čoraz viac nahrádza prospech a záujem, vôľa k moci. Nelásku k pravde spôsobuje nielen nihilistický alebo skeptický postoj k nej, ale aj to, že si ju ľudia zamieňajú s nejakou vierou a dogmatickým učením... Neskôr sa aj z vedy stal nástroj protináboženských dogmatických učení, marxizmu alebo technokracie... Zlo sa ospravedlňuje v mene dobra.“

Aká si, duša Slovenska? Vidím ťa očami Zola Palugyaya ako divokú krásu skalných štítov, priepastí, strání s osamelými drevenicami, čítam ťa v textoch Dobroslava Chrobáka, počujem ťa v piesňach Mariána Vargu.

Vidím ťa otvorenú ako myseľ Milana Rastislava Štefánika, zahľadenú na hviezdy; si doma na Gauguinovom Tahiti, si doma na celom svete, máš pas svetoobčana. Vidím ťa ako otvorenú dlaň.

Literárium by sa malo týkať predovšetkým kníh. Ale zavše sa akosi prihodí, že realita ma dobehne. Fakticky nestíham.

No vidím ťa i ako zovretú päsť: dym, ktorý ťa pohlcuje, tieň, ktorý zrodil tvoju prvú hanebnú štátnosť. Vidím púte do Altöttingu. Vidím tvoj chorý sen, ktorý si pletie zbabelú nenávisť so svätosťou. Vášeň smrtonosnej čistoty, ktorá chce dezinfikovať každý kút milovanej vlasti, aby národ zostal čistý.

Vidím tieň kňaza prezidenta, ktorý ti nasiakol do kostí, otrávil krv v tvojich žilách. Ten tieň vidím v tvárach zatemnených svätou neznášanlivosťou.

Tisovi vnuci znova volajú po odstránení škodcov Slovenského národa. Včera to boli Židia, Česi, Maďari, dnes sú to „cigáni“, moslimovia, utečenci. Ten tieň stál pri volebných urnách. Svojim nie utečencom, svojim nie európskej vzájomnosti mu dali hlas i tí, čo jeho znak nenosia na golieroch.

Ako keď som sa dozvedel, že vandali poškodili pamätník Dana Tupého na nábreží Dunaja, kde ho zavraždili zbabelci. Vytrhali lavičky, rozkopali kahance. Bolo to okolo volieb. Alebo keď som v posledných týždňoch listoval v spise ruského filozofa Nikolaja Alexandroviča Berďajeva, z ktorého je úvodná pasáž. Tiež to bolo okolo volieb. No, hlas ľudu zaznel, len neviem, či nie je hodno prehodnotiť v slovníkoch spojenie „ľudová múdrosť“ ako oxymoron.

Ale späť k literatúre. Tá Berďajevova je znepokojivá. Je to vždy divný pocit, keď človek číta knihu spred 70 rokov a tá varuje pred nákazou, ktorá tu toľkokrát bola a stále sa vracia. Nikuška Alexandrovič, ako si to písal? „Chaos, do ktorého je dnes uvrhnutý svet a s ním myslenie, by mal priviesť k chápaniu nerozlučného zväzku pravdy s existenciou Logu, zmyslu...“ Aký je však zmysel tu naokolo? Že za hrdinov si vyvolíme mafiánov, fašistov, zlodejov a futbalistov? Človek ako keby sa hral na nekonečnú slepú babu. Zástupy kľačia pred oltármi obrazoviek, blud je dogma, lajkuj a usmievaj sa.

Berďajev podotýka, že výrok „cieľ ospravedlňuje prostriedky“ sa pripisoval jezuitom, ale mali ho v ústach mnohí: „Hlavné je, že keď ľudia používajú zlé prostriedky, protikladné cieľom, tieto nikdy nedosiahnu cieľ... Sloboda sa nikdy neuskutočňuje násilím, bratstvo nenávisťou, pokoj krvavým svárom...“ Ale aká je cesta z týchto magických kruhov nezmyslu? Kto do teba kameňom, ty doňho kebabom? Externisti na stáž? Na pláž? Nestraš!

Nad Tatrou sa blýska

Daniel Pastirčák

Istá osobnosť v duchovnom povolaní mi začiatkom roka 1989 pri tajnej návšteve vtedy ešte komunistického Československa povedala: „Táto malá krajina naučí svet láske.“ Pocítila som hrdosť a radosť a od toho dňa som stále čakala, kedy a ako sa tieto prorocké slová naplnia.

Myslela som na ne, keď u nás prebehla „nežná“ revolúcia. Myslela som na ne aj vtedy, keď sme sa narozdiel od niektorých iných krajín Európy oddelili od „českých bratov“ bez krviprelievania. A myslím na ne zakaždým, keď je Slovensko postavené pred nejaké dôležité a zodpovedné rozhodnutie.

Napríklad v otázke utečeneckej krízy, alebo aj pri posledných voľbách. Naplnia sa teraz?

Mohla by som si povedať, že sa už naplnili v roku 89. A predsa stále čakám, a asi ani neprestanem čakať, či sa nenaplnia ešte nejako obdivuhodnejšie a zázračnejšie. Je to pre moju vieru v našu krajinu a našich ľudí.

Nota bene

Zuzana Uličianska

Typical Slovak FOTO NA OBÁLKE: Demänovská jaskyňa slobody, archív SSJ – autor Michal Rengevič

Rozhovor Jaskyne sú konzervou času

Pred časom som bola na gréckokatolíckej svadbe na východe Slovenska. Oči cudzincov by pri nej žiarili od šťastia. „Typical Slovak!“ pokyvovali by.

Cez farebnú mozaiku novopostaveného kostola svietilo na nádherný ikonostas zapadajúce slnko. Liturgické spevy boli až do plaču.

Miestnemu zboru rozkošných detičiek kontrovali z chóru úžasné zrelé hlasy.

Aby to nebolo len o tradícii, jeden z mládežníkov začal brnkať na gitare Ami, D, E7: „Teba nasledovať, môj Pán, a viac už neváhať, môj Pán, dať sa Ti na oltár, môj Pán, viac nevrátiť sa späť.“ Hlavou mi prebehlo, či to nepôsobí ako hymna samovražedných atentátnikov, okamžite som však zahnala nepatričné myšlienky.

Sympaticky pôsobiaci kňaz v kázni vysvetľoval, ako majú ženy počúvať posolstvá, ktoré muži prijímajú od Boha. Mal potrebu prítomným liberálom vysvetliť, prečo pri gréckokatolíckom svadobnom obrade hovoria ženy o vetu viac: „Sľubujem, že ťa budem poslúchať.“ Teda manžela, myslí sa.

Vedela som, že sa v čase všeobecnej radosti nemám púšťať do politických debát, v jednej chvíli to však zo mňa nejako vyšlo: „Aj ženy sa rozprávajú s Bohom, či nie?“ predhodila som pred popom. Jeho tvár sa skrivila v panike. „Povedal som niečo proti ženám?“ Okolostojaci ma začali upokojovať. „Počkaj, kým prídu na Slovensko moslimovia.“ Koledovala som si o to.

Pri odchode sme prechádzali okolo obrovského rómskeho geta. Pochopila som, prečo vedúca reštaurácie, v ktorej sa konala hostina, tak nástojila, aby sme autá zaparkovali do ohradenej časti. „Veď viete,“ žmurkla na nás.

Uvedomila som si spätne, že medzi anjelikmi spievajúcimi o láske nebolo ani jedno kučeravé dievčatko s hnedou pleťou. Typical Slovak.

Nestrácam ju, keď vidím, že v mnohých 04 2016 dôležitých veciach robíme z banality tragédiu a z tragédie banalitu. Že nenormálne Editoriál je normálne a že viac ako osvietené osobnosti počúvame duchaprázdne „celebrity“, vtierajúce sa do našich domovov a hláv cez desiatky televíznych kanálov – a cez kanály, ako vieme, tečie ten najhorší odpad...

3

A predsa Slovensku a jeho ľuďom verím.

Lebo vždy, keď bolo treba, zjavili sa tí rýdzi a ostatní ich nasledovali.

Tu je taký malý dôkaz… Uvedomili ste si niekedy, aké výrečné sú hymny štátov?

Ako veľa ich texty a melódie o jednotlivých národoch vypovedajú? Tá slovenská hovorí o krajine, ktorá tvrdo spí, ale našťastie, keď prídu hromy a blesky, preberie sa. Slováci sa vtedy chytia hoci aj šable a „Slovensko vstáva, putá si strháva“. Janko Matúška mal veru slovenskú náturu dobre odpozorovanú, keď do ľudovej piesne Kopala studienku vložil nové slová. Túto náturu potvrdzujú aj naše dejiny – vieme dlho predlho pasívne podriemkavať, ale keď je naozaj zle, preberieme sa!

A ako to potom vyzerá? Musím sa smiať, keď si spomeniem, s akým láskavým humorom to opísal Jaro Filip v piesni o holubičom národe. Vyhľadajte a pustite si ju!

Ada Jung editorka

JASKYNE sú konzervou času Kým vonku nás obklopuje najmä neporiadok, v jaskyni môže človek potichu viesť rozhovory s prírodou. Baví ma sadnúť si niekam do prieniku svetla a tmy a premýšľať, hovorí jaskyniar PETER HOLÚBEK. Karol Sudor

V mladosti vás lákali rockové koncerty, správali ste sa ako rebel. Priateľ vás však raz vzal do jaskyne a zmenil vám pohľad na život. Čo sa stalo? Áno, osemdesiate roky boli pre mňa časom koncertov. Bolo to fajn, zašantili sme si tam, povystrájali rôzne veci, človeka to však nemá ako naplniť.

Až v jaskyni som si uvedomil márnosť dovtedajšieho života. Koncerty sú prchavé okamihy, jaskyne sú však dielom miliónov rokov. Predstavte si, že idete dvadsať metrov podzemnou rúrovitou riečnou chodbou a zrazu narazíte na prekážku, tvorenú sedimentmi, ktoré sa tam nazhromaždili za tisíce rokov.

Za nimi sa môžu nachádzať nové a úplne neznáme jaskynné priestory. Začnete kopať s cieľom odkryť toto tajomstvo a po ťažkej niekoľkodňovej práci viacerých ľudí objavíte nový svet. Úplne ma to zmenilo.

Stále si myslíte, že jaskyniarstvo je prostriedkom na čítanie ľudských duší?

Pred dvesto či tristo rokmi ľudia nemali žiadny voľný čas. Keď ho získali, jaskyniarstvo sa stalo jednou z jeho výplní, pričom každý, kto sa dostane pod zem, veľmi dobre spozná ľudí, ktorí tam s ním sú. S množstvom priateľov sme tam totiž zažili aj mimoriadne extrémne situácie, v ktorých sa preukázali naše charaktery a duše. Záťažové situácie odhaľujú veľa.

V jaskyniach žili naši predkovia, vy sa do nich dobrovoľne vraciate. Čo vás láka na neznámych a často úzkych priestoroch, vlhku, chlade a úplnej tme?

Každý človek prišiel na tento svet z nejakého dôvodu. A tak ako nepovažujem za povolanie učiteľstvo, lebo ide o poslanie, na ktoré sa treba narodiť, aj jaskyniari azda majú poslanie vstupovať práve do neznámeho a temného sveta. Najmä preto, aby ho objavili pre ostatných.

Bez ich informácií a poznatkov by sme boli oveľa chudobnejší. Nezabúdajme, že mnohí ľudia sa pod zem z rôznych príčin nikdy nedostanú – buď trpia klaustrofóbiou, alebo na to nemajú fyzické sily, čas ani prostriedky.

Palo Staník

V čom spočíva to poslanie?

Chceme kompletne spoznať podzemie, nie však len z pohľadu toho, aké je dlhé a hlboké, ale aj toho, čo všetko tam človek môže prežiť a objaviť. Jaskyniar-

stvo totiž nie je len o mapovaní podzemného priestoru a fotografovaní scenérií, ale aj informácia o vlastných autentických pocitoch. Nie nadarmo v jaskyniach veľa času trávili aj veľkí umelci.

Nachádzali tam inšpiráciu.

Konkrétne?

Básnik Ivan Laučík, ktorý v jaskyniach trávil naozaj dlhé hodiny pozorovaním, tam získaval iný pohľad na svet a dokázal ho transformovať do nádherných básnických opisov. Hudobný skladateľ Leoš Janáček sa zase uzatváral v Jaskyni slobody v Demänovskej doline.

Počúval, ako tam kvapká voda, v hlave mu to krásne hralo a skomponoval tak hudobný fejtón Všudybyl. Pre mňa sú jaskyne najmä niečím, kde môžem čas vnímať inak. V minulosti boli úkrytom pred vonkajšími nástrahami ako dravce či zlé počasie, dnes sa do nich ľudia schovávajú pred civilizáciou. Nefungujú tam totiž ani mobily. A kým vonku nás obklopuje najmä neporiadok, neupravené cesty a chodníky, vo vnútri môže človek potichu viesť rozhovory s prírodou.

Na Slovensku je evidovaných už viac ako sedemtisíc objavených jaskýň, najdlhšia na svete je Mammoth Cave v USA, ktorá má 600 kilometrov. Čo rozhodne, že niekam prídete a začnete kopať?

Jedným z častých spôsobov objavenia jaskyne je náhoda. Raz v zimnom období sme šli na turistický pochod po poľsko-slovenskej hranici a všimli si tam prievan. Neskôr v lete sme sa tam vrátili, začali kopať a zistili, že prievan vychádza z pukliny. Za ňou sme objavili jaskyňu. Inokedy je objavenie jaskyne výsledkom systematickej práce. Napríklad v roku 1921 sa v Demänovskej doline objavil moravský učiteľ a jaskyniar Alois Král, ktorý vtedy náhodne objavil Jaskyňu slobody. Odvtedy tam však už desiatky rokov systematicky pracujú ďalší jaskyniari, vďaka ktorým je tam dnes známych už viac ako 50 kilometrov podzemných priestorov.

Dostávate tipy aj od laikov?

Veľakrát nám dajú informácie poľovníci či hubári, ktorí si v prírode všimnú niečo zaujímavé a netradičné. My už len prídeme, overujeme, skúmame a skladáme celú mozaiku. Za desiatky rokov sa mi takto s kamarátmi podarilo objaviť viac ako 20 kilometrov chodieb. Podstata našej práce spočíva v tom, že po príchode na koniec jaskyne nás čaká zával

alebo vodný sifón, teda prekážka, ktorú treba prekonať. Musíme sa tam opakovane vracať, až kým sa to nepodarí, inak ten stupeň poznania neposunieme.

Takto objavíme ďalšie desiatky až stovky metrov chodieb, aby sme nakoniec prišli k novej prekážke a začínali odznovu.

Nikdy ste nepociťovali strach, že vás v neprebádanom priestore zavalí?

Obavy, samozrejme, vždy boli a sú, jaskyniarstvo však nie je žiadny adrenalínový šport. Potrebujete len rozvahu a všetko si vopred premyslieť, oťukať a zabezpečiť. Určite sa pri ňom stáva menej úrazov ako pri futbale. Navyše, je rozdiel medzi kopaním a kopaním. Ak sa kope trebárs kanálová rúrovitá diera s dĺžkou štyridsať metrov, pričom sú tam piesočné sedimenty, nehrozí vám prakticky nič. A ak, tak jedine tenisový lakeť z prepracovania pri dlhom kopaní. Iné je zase pohybovať sa v rozsiahlych závaloch z nespevnených hornín, kde je mimoriadne náročné prebíjať sa blokmi skál. Vtedy potrebujeme výkop zabezpečovať drevom Nota bene či dokonca aj betónovaním.

04 2016 Jaskyniar Pavol Kočiš mi hovo- Rozhovor ril aj o rizikách pádu kameňov pri preliezaní šachtami. Môžu padnúť pri nevhodnom pohybe lanom, prípadne ich zhodí niekto nad vami. Ďalším rizikom je voda. Preteká jaskyňou v nejakej výške, pri daždi alebo topení snehu však hladina stúpne. Občas až po strop.

Samozrejme, kamene a skaly padajú.

Máme kamaráta, ktorý liezol z priepasti a na hlavu mu spadla skala tak nešťastne, že mu prebila lebku a bolo vidieť aj mozog. Keď prišiel k doktorovi, ten nechcel veriť vlastným očiam, že sa k nemu vôbec dopravil. Voda po búrke je nebezpečná, rizikom sú však aj náhle udalosti, o ktorých sa jaskyniari nemusia dozvedieť, napríklad vypustenie jazera či rybníka. V podstate takmer všetky vážne úrazy, ktoré sa u nás stali, súviseli s vodou. V osemdesiatych rokoch sa takto dvaja kolegovia aj utopili.

5

V Rumunsku raz nečakane prišiel odmäk. Kým šli jaskyniari prielezom dole, všetko bolo v poriadku, kým však vyšli, už bol zatopený. Museli prečkať tri dni, kým voda opäť klesla.

Ešte horšia vec sa pred asi tridsiatimi rokmi stala v Južnej Afrike. Jaskyniar sa tam potápal, pokazil sa mu prí-

stroj, vyšiel však do voľného priestoru. Žiaľ, nevedel sa dostať späť. Jaskyniari ho začali hľadať, ale neúspešne, nepomohli ani potápači. Po niekoľkých dňoch úrady z obavy pred ďalšou tragédiou hľadanie amatérskym jaskyniarom zakázali, pátrať mohli iba profesionáli. Až po niekoľkých týždňoch sa tam opäť vyskytli amatérski jaskyniari, ktorí objavili nové priestory a tam aj telo hľadaného potápača. Zistili, že ten človek žil ešte možno 20 až 30 dní. Keby im úrady nezakázali činnosť, možno by ho objavili ešte živého.

Chodíte do neznámych priestorov aj sám?

Nemal by som, ale chodím. Podobne ako básnika Laučíka ma baví sadnúť si niekam do prieniku svetla a tmy a premýšľať. Zacitujem jeho slová, ktoré to vystihujú najviac: „Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť.“

Nota bene

04 2016 Rozhovor

6

Do akej najväčšej hĺbky sa dá u nás zostúpiť? V Abcházsku je jaskyňa hlboká viac ako dvetisíc metrov a speleológovia sa stále nedostali na dno.

U nás je najhlbší systém nazvaný Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách, kde sa dá zísť až do hĺbky 499,9 metra. Bol som tam, je to pekná prechádzka. Zostupuje sa tam po rebríkoch, najdlhší má 35 metrov.

rých treba dlho chodiť hore a dole, aby ste sa vôbec dostali na koniec jaskyne.

Raz ste však v podzemí objavili aj hubu, ktorá syčala ako had.

Pritom sme v jaskyni čakali na medveďa, lebo tam mal brloh. Predstavte si, že sa plazíte, je úplné ticho a zrazu začujete zvláštne syčanie. Na povrchu by sme si to v tom hluku ani nevšimli. Nakoniec sme zistili, že zvuk vydáva huba, ktorá vyrastá z jaskynnej hliny. Najviac sa ozývala po mechanickom podnete, takže sme ju dráždili a počúvali zvuk podobný syčaniu hada alebo bublinkám unikajúcim zo sódovky. Ozývala sa dokonca aj vtedy, keď sme na ňu zasvietili svetlo. Človek by si myslel, že ryby a huby sú iba nemé, občas to však neplatí.

V Sokolovej jaskyni v Jánskej doline v Nízkych Tatrách sa zase pri vchode našli ľudské kosti.

Prekvapení býva stále dosť, lebo jaskyne sú konzervou času. Nepôsobia tu vonkajšie činitele ako slnko, vietor a mráz, je tu stabilná klíma, takže všetko, čo do podzemia príde, sa tam aj zachová. Napríklad aj početné kosti medveďov, ktorí sa chodia do podzemia ukrývať pred vonkajšími drsnými klimatickými podmienkami. Často tam ostanú navždy.

Keď som pozeral správu vášho speleoklubu za rok 2015, podľa počtu akcií to vyzerá, že ste snáď stále pod zemou.

Kdeže, voľakedy som tam trávil ešte viac času, teraz som už starý ujko a pod zem nejdem viac ako stokrát ročne. Ak však mám voľné popoludnie, sadnem do auta a využijem to, lebo jaskyne mám za rohom. Jaskyniari z Prahy či Moskvy to majú horšie, musia cestovať aj stovky kilometrov, takže sú odkázaní na expedície, kým ja si vybehnem pod zem, kedy chcem.

Vo Francúzsku či v Česku sa jaskyne používajú na dozrievanie syrov. Spolupracujete aj vy s inými brandžami?

Najmä s geológmi a hydrológmi, lebo jaskyne ako konzervy času majú v sebe zakódované množstvo unikátnych informácií potrebných pre ich výskum.

S tými syrmi je to zaujímavé, lebo viem, že v demänovskej jaskyni Vyvieranie sa svojho času skladovala bryndza. Prišla však veľká povodeň a bolo po nej. Do dnešných dní sa v jaskyni Skladisko v Nízkych Tatrách skladujú trebárs stromčeky pripravené na sadenie.

Zvykne vás tam ešte niečo prekvapiť?

Stále ma fascinuje charakter podzemných priestorov. Oblasť Zápoľnej na Čiernom Váhu vyzerala ako bezvýznamný kopec. Geológovia tam pred druhou svetovou vojnou objavili malú kavernu, z ktorej šiel prievan. Po desiatkach rokov sme tam začali kopať a objavili dvojkilometrovú jaskyňu, respektíve trojrozmerný labyrint. Dnes sú tam navešané desiatky metrov rebríkov a lán, po kto-

Stretávate sa s vykrádačmi jaskýň?

Zatiaľ som nemal tú česť, hoci nepochybujem, že po jaskyniach sa pohybujú aj nelegálni výskumníci. Skôr sa kradnú mince z jazier vo verejne prístupných jaskyniach, to je však nič.

Keď sprievodcovia nemajú na pivo, možno si vylovia pár kusov. V podstate každý, kto vytiahne mincu z takého jazierka, nie je ani tak zlodej, ako skôr záchranca, lebo zabraňuje jej korózii a znečisťovaniu vody.

PETER HOLÚBEK

Škodí ľudstvo jaskyniam ako takým?

Samozrejme, veď najväčším likvidátorom jaskýň sú kameňolomy, nevnímam to však až tak tragicky, lebo človek potrebuje aj materiály z prírody vrátane dreva z lesov. Súčasťou tejto civilizácie jednoducho sú aj nejaké obete prírody.

sa narodil v roku 1966 v Martine, vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Od roku 1985 sa venuje jaskyniarstvu, je predsedom Slovenskej speleologickej spoločnosti a členom Speleoklubu Nicolaus, pracuje v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Má za sebou výpravy do jaskýň v Číne, Rusku, Mongolsku, Anglicku, Maďarsku, Poľsku, Česku a Rakúsku. Je autorom viac ako 500 článkov a štúdií o jaskyniach. Je ženatý, má dve deti, žije v Liptovských Behárovciach.

Myslel som skôr narúšanie biotopov jaskýň trebárs poľnohospodárstvom.

Znečistené vodné toky všetko prenášajú aj do podzemia. Áno, pre Slovensko to však nie je typický príklad, ide o obmedzené prípady typu Domica či Poniky v okolí Banskej Bystrice. Veľké vyvieračky máme čisté, dokonca sa z nich bez úpravy môže aj piť. Len v Strážovských vrchoch, Veľkej a Malej Fatre, ako aj v Nízkych Tatrách sú desiatky kvalitných prameňov.

Ak nejaký nadšenec narazí na jaskyňu, môže začať kopať alebo to musí nahlásiť?

Do jaskýň je vstup zo zákona zakázaný, každý na to musí mať špeciálne úradné povolenie, čo je pomerne zdĺhavý proces. Samozrejme, ak idete po hore a začne liať, nik vám nemôže vytknúť, že ste sa schovali v najbližšej jaskyni. Ak objavíte dieru, z ktorej ide prievan, a prichytia vás, že ste do nej vliezli a skúmali jaskyňu, môžete mať síce problém, viete však, ako to je – jedna vec je zákon, iná reálny život.

Jaskyne stále vznikajú a zanikajú, každá po čase vyzerá inak. Ako prebieha ich vznik?

Proces vzniku vápencových jaskýň, ktorých je na Slovensku aj v Európe väčšina, začal už v mori počas druhohôr. Pôsobením času a prírodných procesov vznikali vápence tým, že sa na koralových útesoch milióny rokov zhromažďovali vápencotvorné sedimenty. Horotvorné pohyby ich potom vyzdvihli do vysokých nadmorských výšok a začal prebiehať takzvaný krasový proces. V rámci neho na vápenec pôsobí voda a rozpúšťa ho. Vniká do puklín vzniknutých pri horotvorných procesoch, v ktorých voda postupne vytvára podzemné priestory – priepasti, chodby, ale aj prekážky, ako napríklad vodné sifóny. Ide o mimoriadne dlhý časový cyklus, v rámci ktorého je dĺžka ľudského života úplne zanedbateľná.

Nota bene

04 2016 Rozhovor

7 Peter Vanek

Vznikajú jaskyne aj po výbuchoch sopiek? Áno. Láva, ktorá sa valí po brehoch sopky, na povrchu stuhne. Vnútri sopky sa vtedy tvoria takzvané lávové jaskyne, ktoré sú dlhé aj niekoľko desiatok kilometrov. Najbližšie od nás sú na Islande, ich fragmenty sa však dajú nájsť aj na Slovensku. Jaskyne sa tvoria aj gravitáciou, keď erózia podreže masív a ten vplyvom gravitačných procesov, ľudovo povedané, praskne. Vznikajú tak desiatky metrov dlhé a hlboké trhliny. Najvýznamnejšie u nás sú v Poloninách alebo Levočských vrchoch. Čo ľadové jaskyne? Ľad je tam iba sekundárna výplň, pričom ich vznik závisí od mikroklímy. Predstavte si priestor, v ktorom je prievan. Pri jeho vhodných parametroch sa v zime priestor jaskyne podchladí a na jar, keď sa do nej dostane voda, táto zamrzne. Takto vznikla trebárs aj Demänovská ľadová jaskyňa.

Na Slovensku je okolo 800 jaskyniarov. Je záujem aj medzi mladými?

Pôsobí tu viac ako 40 oblastných skupín. Medzi mladými síce už niekoľko rokov badáme útlm, nejakí však stále pribúdajú. Problém je, že v ére digitálnych technológií strácajú záujem o reálny svet, stačím im ten virtuálny. Nejde však o nič dramatické, zrejme je to len prechodné obdobie. Čo je najväčším potešením jaskyniara?

Nemôžem, samozrejme, hovoriť za všetkých, ale podľa mňa je to objav jaskyne na mieste, kde by to nik nepredpokladal. Je to veľká výzva, na konci ktorej je nádherný pocit. Kamarátovi Ivanovi Demovičovi sa to napríklad podarilo pri obci Modrová v Považskom Inovci, keď objavil Modrovskú jaskyňu. Nik by ju tam nečakal, len on mal šťastie a vytrvalosť. Túto neznámu oblasť nakoniec ozdobil pozoruhodnou jaskyňou s dĺžkou viac ako 600 metrov.

Polovica bratislavských predajcov časopisu Nota bene, ktorý vydáva Občianske združenie Proti prúdu, dosiahla nateraz maximum: posteľ v ubytovni za 120 až 180 eur mesačne v dvoj- až trojlôžkovej izbe. A ak v ubytovni nemôžu mať prechodný pobyt, poplatok za nocľah zahŕňa aj turistickú daň, ktorú majiteľ ubytovne odvádza mestu Bratislava. Je to vlastne pre situáciu ľudí bez domova symbolické – štát pre nich nemá lepšie riešenie ako putovanie medzi ulicou, nocľahárňou a útulkom. Čiže taký novodobý turizmus chudobných 21. storočia… Len málokto z nich sa z tohto bludného kruhu dokáže vymaniť. „Preto nás zvlášť teší, že viacerí predajcovia časopisu Nota bene dosiahli vďaka tomuto projektu na bývanie a vedia sa o seba postarať,“ hovorí Zuzana Pohánková, riaditeľka Proti prúdu, „ale neteší nás, že im je k dispozícii akurát tak bývanie v komerčných ubytovniach.“ Tie u nás nedostatok nájomného bývania suplujú, čím však znižujú dopyt po dostupnejšom bývaní a zároveň si určujú neúnosné požiadavky, a najmä ceny. „Bez lacnejších nájomných bytov určených na trvalé a uspokojivé bývanie je bezdomovectvo neriešiteľným problémom.“

Nota bene

04 2016 Reportáž

8

Napriek tomu s ním predajcovia časopisu Nota bene bojujú, ako vedia.

Poďte s nami navštíviť tých, ktorí nám o svojom bývaní porozprávali a otvorili nám dvere svojho „domova“.

BÚDA MEDZI VILAMI Alan Hyža (ilustračné)

ĽUDIA BEZ DOMOVA

SÚ PODĽA ŠTÁTU TURISTI Predávajú Nota bene aj roky a predsa sa nemôžu dostať z ulice.

Chcete vedieť prečo a ako vôbec dokážu prežiť?

Galina Lišháková

Dagmar (30) ma čaká na zastávke na Kolibe a cestou mi vysvetľuje, prečo sa jej zle chodí. Má oslabené svalstvo na nohách. Kráča, ako by ich mala z gumy, a často zakopáva. Je jej nepríjemné, keď si niektorí ľudia myslia, že je opitá... Spomedzi honosných domov zrazu vykukne ošarpaná záhradná chatka, v ktorej Dagmar býva spolu s partnerom. Medzi okolitými vilami pôsobí až nepatrične.

Ako zabudnutá búda na náradie.

V záhradke však schádzajú jarné kvety, pred dverami čakajú umyté riady a pes, ktorý nás radostne víta.

Atmosféra domova. Až vnútri si uvedomím, aké je to obydlie maličké – tak

tri krát päť metrov a väčšinu miesta „Tam prespáva pán z východného Slozaberajú dve postele. Medzi nimi venska. Doma má síce rodinu aj byt, je malý stolík, pod ním zásuvková ale nie robotu. Pre ňu dochádza do skrinka. Ošúchaný nábytok nevytvára Bratislavy. A stála tu aj tretia chatka, veľmi vľúdnu atmosféru. Rozveseľujú ale tú už dal majiteľ zbúrať.“ ju len malé žlté uteráky s nápisom Umyť si ruky nestačí! Slúžia ako obToto ubytovanie stojí 100 eur rusy na nočných stolíkoch. mesačne a raz za tri mesiace sa všetci traja skladajú 40 eur na vodu, ktorú Sadám si na ustlanú posteľ, majú len na dvore. „Zohrievame si ju pretože iná možnosť nie je, a roz- v tejto nádobe,“ Dagmar ukazuje na asi hliadam sa. Nad hlavou mám nati- päťlitrovú kanvu na polievanie kvetov, ahnutú šnúru s prehodenou osuškou, zasunutú pod zošednutou záhradnou na stene je polička zaplnená hygie- stoličkou z plastu. „Partner ma obleje nickými potrebami. Za mnou okno na dvore, rýchlo sa namydlím, znovu z dvoch plexiskiel. Steny sú len ma obleje a šup dnu do tepla. Rovnako z preglejky. Dagmar si tú vedľa svojej asistujem ja jemu. Dá sa to zvládnuť. postele zateplila rohožou, kobercom Horšie je, že nemáme chladničku. a dekou. Na koberci sú popripínané V zime využívame na chladenie skrinku drobné suveníry a kópie obrazov zná- na dvore, takže môžeme uskladniť pomych slovenských maliarov. traviny aj na viac dní, ale počas leta kupujeme iba to, čo zjeme v ten deň, čo Pozorujem, ako ťažko sa vysokej je finančne náročné. Tu je to však oveľa mohutnej žene pohybuje v mini lepšie ako v chatke na Patrónke.“ kuchynskom priestore. Ako musí neustále dávať pozor, aby niečo neSadne si na posteľ oproti mne zhodila. Ponúkla mi kávu, takže na a na nočný stolík položí kávu. Pes sa plynovej bombe na zemi varí vodu na Dagmar radostne vrhne a poobli- Nota bene a vďaka malej kovovej piecke je zuje ju, ona sa opäť nachvíľu usmeje. 04 2016 vnútri poriadne teplo. Na stole sú Na to, že má len tridsať rokov, vyzerá poukladané čínske cestoviny, káva zničene. Bez domova žije už desať Reportáž a pečivo, a z jednodverovej skrine rokov. To veľa vysvetľuje – pokazené zuby, neliečené nohy. Pýtam sa, či by vytŕča mužské oblečenie. nechceli lepšie bývanie, napríklad Zachytila môj skúmavý pohľad... ubytovňu alebo podnájom. „V uby„Tie šaty patria môjmu partnerovi. tovni vám nedovolia byť so psom a aj Ja veľa nepotrebujem, ale on má zohnať podnájom, kde by ste mohli stále zamestnanie, takže si musí dať mať zviera či dieťa, je ťažké.“ na sebe záležať. Keby ste ho videli, nepovedali by ste, že je bez domova,“ Dieťa! Až teraz si uvedomím, že v jej hlase je hrdosť, a keď mi ukazuje z rámika vedľa Dagmarinej postele sa jeho fotku, usmeje sa. Díva sa z nej díva rozosmiate dievčatko. Dagmar pohľadný starší muž. „Má o pätnásť berie fotku do rúk a znovu sa rozžiari. rokov viac ako ja a sme spolu desať ro- „Naša Lívia bude mať šesť rokov kov, ale prvý rok sme sa len kamaráti- a hoci je už tri roky v pestúnskej stali. Ja nie som na krátkodobé vzťahy.“ rostlivosti, stále máme veľmi silný Spoznali sa na ulici, rok bývali v rui- vzťah. Veľmi by sme ju chceli naspäť.“ nách jedného domu, potom v chatke Vysvetľuje, že s ňou žili v tej chatke, na Patrónke. „Nemali sme tam vodu ktorá už nestojí. Mala v nej postieľku ani záchod, ale aj tak sme platili až a všetko, čo k tomu patrí. „Sociálka 160 eur mesačne!“ tu chodila už pred jej narodením, videli, do akého prostredia príde. Po Otázkou na toaletu ju na chvíľu troch rokoch však začali s tým, že je to privediem do rozpakov. „Máme len pre ňu nevyhovujúce prostredie, lebo latrínu, tam vám však neodporúčam začala chodiť. Vadilo im, že nemáme ísť, ak potrebujete len na malú. Aj my sprchu a kúpe sa vo vaničke. Ale my ju robíme v záhrade.“ Vyjdem von. sme robili, čo sa dalo. Dbali sme na to, Stromy sú holé, z okien vysokých víl aby si často umývala ruky. Viete, bola ma pokojne môžu pozorovať, niet sa v období, keď všetko chytala a pchala kde skryť. Prestanem to riešiť, ale cí- si to do úst, ale do toho lavórika som tim sa úboho. Až teraz si všimnem, jej často zohrievala vodu a ona si ich že na pozemku je ešte jedna chatka. každú chvíľu mydlila a umývala. Bola

9

som ochotná ísť s ňou bývať aj do krízového centra, ale tam videli, že je veľmi naviazaná na svojho otca, že by sme v ňom dlho nevydržali.“ Dagmar sa do očí nahrnú slzy, odvráti hlavu... Zhlboka sa nadýchne a opisuje, ako sa s Líviou každý druhý víkend stretávajú. „Cez víkendy mám návštevné hodiny od jednej do piatej, ale tu s ňou nesmieme byť. Keď je dobré počasie, trávime čas na ihriskách, keď je zima, v Ikea, kde to má veľmi rada. Aj cez letné a zimné prázdniny si ju môžem brávať. Na ten čas si však musím zohnať ubytovňu. Toto mi vyrobila na Valentína,“ Dagmar odopne zo steny papierové srdiečko...

NOCĽAHÁREŇ MOJA VINA Nocľaháreň Mea Culpa (v latinčine „moja vina“) sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Vrakuňa. Magistrát poskytuje jej budovu, zariadenie, aj krytie nákladov spojených s bývaním.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej Dušan práce sv. Alžbety zasa zamestnancov, Nota bene 04 2016 prevádzku, stravu a sociálne poraden- „Všetky peniaze dávali na cigarety stvo. Za nocľah sa platí 1 euro. a alkohol, takže im neostávalo na účty Reportáž za bývanie. Až prišiel exekútor a vyCesta pod tento prístrešok mi trvá hodil ich.“ mestskou hromadnou dopravou z auPrvé, čo si v priestore uvedomím, tobusovej stanice zhruba 30 minút.

Vystúpiť treba pri Váhostave, ale je čistota. Hoci zatiaľ vidím len netuším kade ďalej. Z autobusu však dlhú chodbu a úkosom spoločenskú vystúpili aj ľudia s ruksakmi na ple- miestnosť. Poprosím Dušana, aby ciach, s igelitkami, mnohí o barlách. ma po budove sprevádzal. Chodba je Tuším, že smerujú do nocľahárne, lemovaná spálňami s dvomi až ôspreto oslovím asi šesťdesiatročného mimi posteľami. Za jednými dverami pána. Díva sa na mňa akosi zmä- je okienko, v ktorom stojí mladá žena. tene. Až po pár sekundách vyhŕkne „U nej sa môžete objednať na brigády,“ – „tam“. Prechádzam cez cestu vysvetľuje Dušan. V kuchynke práve povedľa neho a vypytujem sa, či aj niekto večeria, tak iba nakuknem. on smeruje do nocľahárne a či mu Ale tiež si stihnem všimnúť čistotu. môžem pomôcť s nákladom. Kráča Na konci chodby je stôl, na ktorom o barle, ale s úsmevom odmieta. Čo sú zabalené vlašské šaláty na večeru sa mu stalo? Odpovedá zasa až po a kanvica s teplým čajom. niekoľkých sekundách: „Dostal som...

Už nemôžem...“ trpko sa usmeje. RoDušan mi ukazuje izbu, v ktorej zumiem: „Dostali ste porážku. Už spí. Päť postelí, vankúše, paplóny nemôžete rozprávať.“ Prikyvuje. a nič viac. Veľa spolunocľažníkov mu Mlčím... vraj neprekáža, vraví, že má tuhý spánok. Zrazu sa vo dverách objaví Blížime sa k bráne, za ktorou sto- mladá žena a pýta sa, čo tam robím. jí kontajnerové obydlie pre 36 ľudí Vysvetľujem... Mala som správu, že bez domova, z toho šesť pre ženy. Dušan zamestnancov o mne upoveDušan Bugár (33) ma víta s úsmevom, domil a môžem prísť. Žena sa usmiev modernom tričku a v teplákoch. Od va, vraví, že síce nič nepovedal, ale to detstva trpí epilepsiou. Bez domova nevadí, nech pokojne pokračujeme. žije už osem rokov a vraví, že na ulicu Dušan ju s úsmevom štipne a ona ho ho dostal životný štýl jeho rodičov. s úsmevom vyhreší.

10

Vladimír Šimíček

Dušan sa stále usmieva, ale rozpráva, len ak sa opýtam. Zo spoločenskej miestnosti sme si stoličky vyniesli na chodbu, aby mohli chlapi pokojne pozerať televízor. Pomaly sa dozvedám, ako to v nocľahárni chodí. Otvorená je od šestnástej, a keď do nej Dušan príde, osprchuje sa, oblečie do čistého a trochu si zdriemne. Navečeria sa, chvíľu popozerá televízor a ľahne si spať. Ráno dostanú raňajky a do ôsmej musia priestor opustiť. Ale predtým ešte upratať izby – od siedmej sú rajóny.

Cez deň predáva Dušan Nota bene a často chodí do Bol raz jeden človek, čo je združenie na pomoc mentálne postihnutým, kde má funkciu kameramana. Vyrábajú tam tiež tričká, pečú... Dušan poctivo užíva lieky a epileptický záchvat nemal už trinásť rokov. Donesie mi ukázať tričko, ktoré mu v združení na pomoc postihnutým urobil kamarát. Je na ňom do detailov nakreslené auto asi z tridsiatych rokov minulého storočia.

Ani cez víkend si neoddýchne bežným spôsobom. V sobotu chodí s partiou z Bol raz jeden človek na tanečný kurz ľudoviek, ale popoludnie musí vydržať na ulici. Nedeľu trávi v dennom centre pre ľudí bez domova Betle-

hem sv. Matky Terezy. Keď niekto prechádza okolo nás, Dušan ho priateľsky zdraví, občas aj zo žartu poštuchne.

Pýtam sa, či tam má veľa kamarátov. „Veľa. Ale tu sa ľudia veľmi rýchlo menia.“ Dušan je vlastne jedinou výnimkou.

V nocľahárni je tak dlho pre svoj zdravotný stav a preto, že niekomu z personálu prirástol k srdcu a pomáha mu.

Cestou z nocľahárne oproti mne opäť kráča zástup ľudí krivkajúcich o barlách – záber ako z vojnového filmu. Cítim smútok, hnev aj bezmocnosť. Čím sa previnili? Tým, že ochoreli? Že zlyhali? Preto už nemajú právo na strechu nad hlavou? Veď čoraz viac ľudí žije osamelo a čoraz viac detí vyrastá len v dvojčlennej domácnosti s jediným rodičom, od výplaty do výplaty, v podstate na hrane...

Toľkým z nás sa to môže stať.

UBYTOVŇA NIE JE DOMOV Jana (35) je na ulici šesť rokov.

Podobne ako Dagmar má veľmi zničený chrup a vyzerá o desať rokov staršia. Na zubára nemá a jej tvár je denne vystavená slnku, dažďu, mrazu, vetru... Rozprávame sa v reštaurácii neďaleko ubytovne, kde býva s partnerom už štyri roky. Chceli by z nej odísť, ale nájsť aspoň o niečo lepšie

bývanie za zhruba rovnaké peniaze nie je ľahké. Preto ubytovňu nechce identifikovať a ani vystupovať pod svojím skutočným menom, aby o ňu neprišla.

mali z lesnej studničky, studenú.

Vydržali sme tam vyše mesiaca, keď sa citeľne ochladilo, začali sme prespávať v nocľahárni. Nebolo to tam až také zlé.“

Jana priznáva, že na dno ju dostala osobná kríza. „Sedem a pol roka som pracovala ako všeobecná zdravotná sestra na geriatrii, keď som pocítila stav vyhorenia. Chcela som si vziať dlhšie voľno, ale zamestnávateľ mi to neumožnil, tak som požiadala o rozviazanie pracovného pomeru.“ Súčasne prežívala zložitú vzťahovú situáciu. „S manželom nám to skrátka neklapalo. Dohodli sme sa na rozvode, a keďže moja budúcnosť bola neistá, súhlasila som, že naša dcéra ostane žiť uňho, aby mala stabilný domov. Istý čas po tom, čo nás rozviedli, sme ešte bývali spolu, ale jedného dňa ma čakali zbalené tašky. Tak som si vzala len to najnutnejšie a odišla som na ulicu.“

Po dvoch mesiacoch si našli ubytovňu v Trnávke. Tam bývali rok, prekážali im ploštice, ale keď to porovnajú so súčasným ubytovaním, bol tam oveľa väčší pokoj. Jana vraví, že neznesiteľný nočný hluk spôsobujú najmä ľudia, ktorí si radi vypijú a potom neudržia na uzde svoj temperament. Zloženie obyvateľov ubytovne je pestré, od robotníkov cez ľudí bez domova až po starých ľudí. „Dve-tri noci v týždni sa takmer nevyspím.

Mám z toho búšenie srdca, nervozitu, o únave ani nehovorím.“

Potom si prešla skoro všetkými formami bývania, ktoré u nás status človeka bez domova umožňuje. „Najlepšie bolo v ubytovni neďaleko vozovne Krasňany, ktorá už neexistuje. Priateľ v nej býval dlho, ja som si tam párkrát zaplatila jednu-dve noci.

Páčilo sa mi tam, lebo na izbe bolo umývadlo a partner tam mohol mať aj jednoplatničku a malú rúru.“ Záchody aj sprchy boli spoločné.

V roku 2010 prišiel Janin priateľ o prácu a zostali bez strechy nad hlavou. „Chvíľu sme boli na ulici a potom sme na jednom parkovisku objavili vrak dodávky. Na noc sme sa v nej zadebnili, na zem sme navrstvili kartón a deku, a tak sme prespali.“ Po pár týždňoch im dal kamarát stan. „Postavili sme si ho pri Dunaji, ale aj tak to bolo dosť problematické. Po pitnú vodu sme chodili na pumpu, tam som sa aj umývala. Sprchovať sme sa chodili do Mea Culpy, kde sme dostávali aj čisté oblečenie.“ Vydržali to asi mesiac, potom si zohnali chatku v horách. „Viedla k nej trištvrtehodinová cesta do kopca. Stála v hlbokom lese, pár metrov od nej bola drevená latrína, ale bez dverí, takže keď sme sa na ňu vybrali v noci, počuli sme kvíkať diviaky a tŕpli sme, či sa nám neobjavia za chrbtom. Pretože sme nemali elektrinu, svietili sme si sviečkami a kúrili sme v kachliach. Vodu sme

Súčasné ubytovanie majú už štyri roky. Za noc platia s partnerom každý 5 eur, takže mesačne ich to vyjde dokopy 300 až 310 eur plus 10 eur za elektrinu. Ak by platili na mesiac vopred, vyšlo by ich to lacnejšie – 250 eur, ale to pre nich nie je reálne. „Žijeme Nota bene z brigád, ja momentálne predávam iba 04 2016 Nota bene. S partnerom máme dohodu, že on za nás platí nájomné, ja kupujem Reportáž potraviny a drogériu. Bez neho by som ani toto bývanie neutiahla.“

11

NEREALIZOVATEĽNÝ SEN? Pri nedostatku sociálneho bývania je teda ubytovňa momentálne konečným riešením pre predajcov, ktorí si na ňu dokážu zarobiť. Suma je pritom taká vysoká, že keby štát poskytoval ľuďom, ktorí to potrebujú, sociálne bývanie, mohli by rovnakú sumu platiť mesačne za byt. Takto sa krátkodobé bývanie v komerčnej ubytovni stáva dlhodobým, z čoho ťaží predovšetkým jej majiteľ, a človek v núdzi žije neustále na hrane.

Bez pocitu stability, bezpečia, bez možnosti rozvíjať vzťahy a mať potrebný kúsok súkromia. „Ak chcú byť na izbe sami, lebo napríklad abstinujúci môže pri pijúcom spolunocľažníkovi ľahko znovu podľahnúť závislosti, tak musia zaplatiť od 220 až do 250 eur! Aj to len v prípade, ak sú schopní zaplatiť mesiac dopredu. Ak platia denne, vyjde ich to aj na 300 eur,“ hovorí Barbora Žiaranová, sociálna pracovníčka zo združenia Proti prúdu. „Najnovšie

CHUDOBA

AKO OSOBNÉ ZLYHANIE Kam sa vyvíja chudoba? Pôvodne žobrák z vôle Božej, ktorý si zaslúžil pomoc, dnes zaháľač, ktorému sa nechce pracovať. Chudobným sa žije podobne ako pred dvomi storočiami.

Anna Egrmanová Dagmar

Vladimír Šimíček

niektoré ubytovne nechcú prijímať voľna predáva Nota bene. Tiež to nie ich poznačila psychicky,“ vysvetľuje predajcov Nota bene, ktorí sú na sú dôstojné podmienky, ale on je rád, Barbora Žiaranová. dôchodku. V jednej ubytovni mi to že má akú-takú strechu nad hlavou,“ Natíska sa už spomínaná otázka vysvetlili tak, že tam majú dôchod- opisuje Barbora Žiaranová. sociálnych bytov, ktorých je však na covský pár, pani dostala porážku, V niektorých prípadoch ide Slovensku žalostne málo – len okolo je odkázaná na manželovu pomoc a nemôžu pracovať, teda ani nema- podľa Zuzany Pohánkovej doslova troch percent. V Nemecku, Rakúsku jú z čoho platiť nájomné. Preto sa o zneužívanie sociálne slabších. či Švédsku je to okolo 50 percent.

V Holandsku napríklad vedia, že Nota bene majiteľ ubytovne rozhodol prijímať „Ľudia, ktorí majú statok alebo len rodinný dom so záhradou jediný spôsob, ako dostať ľudí z ulice, iba zamestnaných ľudí v produk04 2016 tívnom veku, ktorí mu ukážu pra- a zvieratami, nám píšu, že našich je poskytnúť im strechu nad hlavou – Reportáž covnú zmluvu.“ predajcov ubytujú za prácu a jedlo. súkromný bytový sektor tam poskytuje Požiadavky na nich majú pravdaže bývanie sociálne slabším za prijateľné Ale ak aj zoženiete posteľ na uby- vysoké – musia byť k dispozícii nájomné. Kedy si už vezmeme príklad tovni, máte šťastie na dobrých spo- dvadsaťštyri hodín denne, zdraví, zo starších demokracií? lubývajúcich a v noci vás neštípu nefajčiari, abstinenti... Tieto poNa začiatku minulého roka vláploštice, nemôžete si vydýchnuť. „Ak nuky predajcom ani neukazujeme. žena bez domova získa voľnú posteľ Rozumiem, že im chcú pomôcť, ale da síce schválila Koncepciu štátnej v bývalej robotníckej ubytovni pro- nežijeme predsa v otrokárstve. Za bytovej politiky do roku 2020, ktorá jektovanej pre mužské osadenstvo, prácu sa má dávať výplata. Takto navrhuje podporu vyššej motivácie na chodbe chýbajú dámske toalety človek nemá zaplatené odvody súkromného sektora k stavbe náči sprchy a hygienu má dostupnú iba a nemôže napríklad ani vycestovať jomných bytov pomocou nových v určitý, vymedzený čas,“ približuje z gazdovstva, lebo nemá hotovosť...“ finančných nástrojov, ale zatiaľ je to v rovine teórie. Investori sa do stavby Zuzana Pohánková. „A ak o bývanie Aktuálne ceny za prenájom takýchto bytov nehrnú, nechce sa im v ubytovni prejaví záujem povedzme stavebná firma pre svojich robotníkov garsónky v Bratislave sú od 330 do čakať 15 či 20 rokov, kým by sa im na dobu pol roka, potom tých, čo si 450 mesačne. Aj to je pre ľudí bez vložené peniaze vrátili. platia ubytovanie denne, vyhadzujú domova takmer nerealizovateľný „Ak by sme mali k dispozícii soako prvých a dostanú dva-tri dni na sen, ktorý si dokážu splniť len vysťahovanie.“ veľmi snaživí, a ak sa aspoň dvaja ciálne byty pre nízkopríjmové osoby, spoja. „Teoreticky je to možné, ale a teda aj ľudí bez domova, napríklad Ďalšou obmenou bývania, v praxi oveľa zložitejšie. Máme za 100, 150 eur mesačne, a poskytli dostupného pre ľudí bez domova, sú skúsenosť, že musia zložiť zálohu im podporu sociálnych pracovníkov unimobunky a rodinné domy, kde na mesiac-dva vopred, čo pre nich a iných odborníkov priamo sú podnájomníci natlačení na pos- nie je reálne. Prípadne ich odmietli návštevami v byte, vrátili by sme chodových posteliach, aj viac než už pri príprave zmluvy, keď podľa im dôstojnosť a stabilitu do života. traja v izbe a platia za to vysoké sumy. pobytu na mestskej časti zistili, že Ľahšie by sa vymanili z kruhu, ktorý „Jeden predajca Nota bene platil 70 eur sú ľuďmi bez domova. Okrem toho sa dnes javí ako začarovaný. Aj preto za posteľ v malej 5-posteľovej izbe. Na je všeobecne zložité vytvoriť si také už dlhšie premýšľame o vlastnom jedno takéto ubytovanie som sa bola medziľudské vzťahy, aby cudzí projekte bývania,“ uzatvára Zuzana pozrieť, vyzeralo to tam hrozne. Ďalší ľudia mohli bývať spolu dlhodobo Pohánková. náš klient prespáva v nedokončenom a platiť vysoký nájom. O to ťažšie je dome za dozor na stavbe a v čase to medzi ľuďmi bez domova, ulica Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

12

Alan Hyža

Mierili za prácou, ale zároveň vytvorili dovtedy nepoznaný prílev chudobných, odkázaných na žobranie. Veľké mestá rozmach priemyslu v Uhorsku, najmä v 19. storočí, zaskočil, ľudia v novom prostredí prišli o tradičné siete sociálnej záchrany.

poistenie alebo sa prihlásiť na úrad práce, aby za nich platil štát a ešte im to sťažuje aj podmienkou evidovať sa na úrade v mieste trvalého bydliska.

Veľká časť z nich pritom roky žije inde.

Presunuli sa do veľkých miest, kde majú väčšiu šancu uživiť sa a lepšie služby. Tým, ktorí nedostávajú žiadne štátne dávky, paradoxne preto vznikajú obrovské dlhy na zdravotnom poistení. Bez trvalého pobytu v meste, kde žijú, sa podobne ako pred dvomi storočiami, nedostanú napríklad do domova seniorov.

„Zamestnanie v meste im otváralo výhodné možnosti, časté výkyvy trhu však znamenali najmä pre nekvalifikované sily neustále ohrozenie stratou zamestnania,“ napísala historička Gabriela Dudeková.

Mestá, ktorým vtedajšie zákony prikazovali, aby schudobneným poskytli základnú pomoc, sa rizikovým „privandrovalcom“ bránili.

Podporovali len svojich právoplatných obyvateľov. Aj spomedzi nich si vyberali iba tých, ktorých považovali za hodných pomoci.

Nota bene

04 2016 Téma

14

Súčasné názory na príčiny a riešenie chudoby v mnohom pripomínajú dvesto rokov staré stereotypy a predsudky. Aj marcové voľby potvrdili rastúcu tendenciu pomáhať „svojim“ a odmietať „cudzích“, aj snahu odopierať pomoc tým, ktorí si ju vraj nezaslúžia.

VINNÍ CHUDOBOU Kedy sa z biedy stalo osobné zlyhanie? V stredoveku ľudia chudobu považovali za posvätný stav z vôle Božej. „Bol to – zjednodušene povedané – výmenný obchod. Žobrák dostal almužnu, ale musel prijať svoje ponížené postavenie a prejaviť patričnú vďačnosť.

Lepšie situovaný veriaci mal povinnosť prejaviť milosrdenstvo, čím zároveň získaval body pre spásu svojej duše,“ hovorí Dudeková pre Nota bene.

Do zrušenia poddanstva v roku 1848 bola väčšina ľudí pripútaná k pôde a pohyb mali obmedzený.

Povinnosť postarať sa o chudobných síce od roku 1552 pripadla obciam, no prednostne sa mala využiť tradičná záchranná sieť. „O jednotlivca sa mal v prvom rade postarať on sám, jeho príbuzní, ďalej sa mala využiť pomoc cirkevnej charity a miestnych dobročinných spolkov, a len ak tieto možnosti nepostačovali, nastupovala povinnosť domovskej obce,“ zhrnula Dudeková.

Mestá dokázali svojich chudobných viac-menej integrovať. S budovaním priemyslu a masovou migráciou za prácou však extrémny nápor žobrákov prestal zvládať aj Prešporok (v roku 1919 premenovaný na Bratislavu), ktorý mal oproti väčšine uhorských miest vyspelú sieť charitatívnych inštitúcií.

retu – mestského chudobinca. Spolu s vagabundmi, ktorí sa štítia práce, znamenajú pre spoločnosť jednoznačnú záťaž, ale ešte nie sú preto nepotrebným odpadom, ktorý možno hodiť cez palubu, keď je na príťaž, ale treba sa o nich postarať, a ak je to možné, začleniť ich do spoločnosti.“ ŤARCHA TRVALÉHO POBYTU

„Hoci Prešporok urobil pre svojich chudobných dosť, dá sa počet jeho bezdomovcov porovnať s ich počtom v Paríži, Holandsku, Londýne, Liverpoole a podobne,“ cituje Dudeková výročnú správu Spolku pre opateru chudobných, ktorý ústredne riadil činnosť viacerých sociálnych ústavov a spolkov na území mesta. Takto sa spolok sťažoval v roku 1843, no už o dva roky neskôr označil za prielom vo svojej činnosti výstavbu električkovej trate medzi Viedňou a Prešporkom.

Do mesta ňou podľa spolku prichádzalo oveľa väčšie množstvo ľudí bez práce. „Ak nenachádzajú prácu – pocítiac nedostatok obživy, dostávajú sa k žobraniu a neskôr do Laza-

Na začiatku ekonomickej krízy sú ľudia často solidárnejší s chudobnými, no s postupujúcim nedostatkom sa starajú najmä o vlastné prežitie.

V uhorských veľkomestách, vrátane Prešporka, sa to prejavilo aj neochotou ukrajovať zo svojho rozpočtu na „cudzích“ žobrákov.

Dudeková hovorí, že nárok na pomoc mali iba tí, ktorí prispievali celku – platili dane. V druhej polovici 19. storočia boli najchudobnejší od tejto povinnosti oslobodení. Mestá, do ktorých sa prisťahovali, im však nemuseli udeliť domovskú príslušnosť (dnešný trvalý pobyt). „Tým docielili, že najmä nekvalifikovaní námezdní

robotníci nespadali do okruhu povinnej starostlivosti mesta, ale pôvodnej domovskej obce.“ Keď prisťahovalci prišli o prácu a zostali bez peňazí, nedostali napríklad povolenie na žobranie, nezobrali ich do chudobinca či starobinca. Nemali právo ani na bezplatné ošetrenie. „Mestá a obce boli povinné poskytovať schudobneným starým a chorým občanom lekársku opateru už od roku 1723. Úlohou bezplatne ošetrovať chudobných boli poverení župní lekári, ktorých museli župy povinne zamestnávať podľa nariadenia z roku 1752,“ píše Dudeková.

nemohli nájsť prácu, upodozrievali ich zo záhaľky a z kriminálnych sklonov. Odrazilo sa to aj v zákonoch, ktoré „nehodným“ žobrákom nepovolili prosiť o almužnu, trestali ich vyhostením do domovskej obce alebo prevýchovou v robotárni. Dudeková píše, že v 80. rokoch 19. storočia odsunuli z Prešporka zhruba tritisíc ľudí ročne, v 90. rokoch asi o tretinu menej.

Aj dnes máme v uliciach nepohodlných chudobných, ktorí čelia snahe odsunúť ich alebo potrestať za to, že nepracujú. Bratislavské Staré Mesto na svojom území zakázalo žobranie, mesto odstránilo alebo upravilo množstvo lavičiek tak, aby na nich ľudia bez domova nemohli spať.

Ak sa presťahovali, nemôžu si zmeniť trvalú adresu bez toho, aby ich z tej starej odhlásil majiteľ domu alebo bytu, kde bol pôvodne zapísaný.

Spojiť sa s vlastníkom však môže byť ťažké, niekedy až nemožné. Stáva sa, že majiteľ nehnuteľnosti a človek bez Predajcov Nota bene okoloidúci domova majú pošramotené vzťahy často posielajú „pracovať“ alebo im a nechcú spolu hovoriť. Niekedy je núkajú prácu, o ktorú iní nestoja. problém vôbec zistiť, kto je súčasným Očakáva sa, že vďačne prijmú aj rovlastníkom. „Jednej klientke sme dlho botu na čierno za minimum peňazí. nemohli pomôcť so zmenou trvalého Niektorí to aj urobia – v legálnej prábydliska, lebo majiteľ bytu, kde bola ci by im exekútor strhol veľkú časť Nota bene prihlásená, zomrel. Obrátili sme sa platu, takže by im nezostalo na jedlo 04 2016 na políciu aj na súd, no kým neprebe- a bývanie v predražených ubytovniach.

Téma hlo dedičské konanie, nedalo sa s tým „Z dlhodobého hľadiska ich to však pohnúť,“ hovorí Barbora Žiaranová, diskvalifikuje zo zdravotnej starostlisociálna pracovníčka Občianskeho vosti či dôchodkového zabezpečenia. združenia Proti prúdu, ktoré vydáva A tak aj napriek svojej túžbe vymaniť časopis Nota bene. sa z bezdomovectva, sú v ňom naďalej udržovaní,“ hovorí Zuzana Pohánková, NEHODNÍ POMOCI riaditeľka združenia Proti prúdu.

15

Hlavný dôvod, prečo sa v uhorských mestách starali o „svojich“ chudobných, nebol, že boli hladní a nemali kde bývať. Rozhodujúce bolo, či si daný človek pomoc zaslúžil. Za oprávnených chudobných považovali malé deti, siroty, počestné vdovy, chorých a starých.

Miesta župných lekárov však neboli v niektorých župách obsadené ešte ani začiatkom 19. storočia.

Začiatkom 20. storočia chudobných s domovskou príslušnosťou v Prešporku ošetrovali na náklady mesta štyria mestskí obvodní lekári a štyri mestské pôrodné asistentky.

„Podporu detí vnímali ako investíciu do budúcnosti,“ hovorí Dudeková.

Upozorňuje však, že posudzovanie núdznych podľa dobovej morálky vyradilo zo sociálnej pomoci celé skupiny obyvateľstva. Napríklad slobodné matky, drobných zlodejov a podvodníkov, prostitútky. „Hoci niektorí kradli z hladu, po prepustení z väzenia ich nikto nezamestnal. Často sa z nich potom stávali kriminálnici na celý život.“

Dnes na bezplatné ošetrenie ľudí bez domova samotný trvalý pobyt nestačí. Musia si platiť zdravotné

Najhoršiu povesť mali práceschopní žobráci, ktorých prudko pribúdalo. Bez ohľadu na to, že

Združenie vytvorilo projekt Nosiči batožín, ktorý ponúka reálnu šancu na zamestnanie zadlžených ľudí so skúsenosťou bezdomovectva a s nestabilným bývaním. Denne je na pracovisku nosičov na Hlavnej stanici prítomný aj jeden z dvoch sociálnych pracovníkov. Pomáha nosičom prekonať každodenné problémy, ako sú vzťahy so zákazníkmi, konflikty v tíme, ventilovanie osobnej krízovej situácie, manažovanie financií a podobne. Sociálni pracovníci spolu s dvoma advokátmi pro bono Nadácie Pontis, ktorí združeniu pomáhajú zadarmo, riešia aj zásadné problémy ako nedostupnosť zdravotnej starostlivosti pre dlhy na zdravotnom poistení a splácanie dlhov.

Zamestnanie nosiča kombinuje polovičný úväzok s riadnou mzdou a odvodmi, „tringelty“ za nosenie, motivačné príspevky na splácanie dl-

hov, tzv. matching, a predaj časopisu Nota bene v poobedňajších hodinách.

Piati nosiči si tak úspešne udržali zamestnanie v našom združení od spustenia projektu (15 mesiacov), traja sa už dostali k zdravotnej starostlivosti a s jedným ideme do osobného bankrotu. Jeden si úplne splatil dlh na zdravotnom poistení a získal prácu inde. Spoločne už splatili 6 989 eur zo svojich dlhov.

z trhu práce. To, že sú odkázaní na dávky, často nie je ich slobodná voľba,“ hovorila pred dvoma rokmi Jarmila Lajčáková z Centra pre výskum etnicity a kultúry. V súčasnosti pripravuje výskum, ako sa novela s množstvom organizačných nejasností prejavila v praxi.

VÝNOSNÁ DOBROČINNOSŤ

Motiváciou pre dobročinnosť však v tých dobách nebola iba pomoc blížnemu, ale i ukážka vlastného postavenia a snaha získať spoločenskú prestíž. Dudeková hovorí, že pre isté vrstvy bola charitatívna činnosť nevyhnutná, aby sa dostali medzi elitu meštianskej spoločnosti. Bola tiež predpokladom ďalšieho sociálneho vzostupu v politickej aj ekonomickej oblasti.

V Prešporku boli rôzne typy soDnes už príspevky na charitu nie ciálnych zariadení, ktoré spravovali mestská samospráva, dobročinné sú podmienkou na získanie vplyvných Žobrajúcich nezamestnaných, meštianske spolky, cirkevné obce, verejných funkcií. „Na pomoc chudobktorí si nevedeli nájsť prácu, chcel správcovia základín (nadácií) aj ným podľa štatistík prispieva veľa ľudí cisár Jozef II. prevychovať nútenou jednotlivci. Najstarším bol Špitál s nízkymi príjmami. Uvedomujú si, že prácou. „Zaháľačov“, ktorí žobrali bez – starobinec a chudobinec pre raz by ju mohli potrebovať aj oni. Je to povolenia, mohli na 90 dní uväzniť schudobnených mešťanov výhradne v protiklade s mnohými firmami na v robotárňach. Prešporok založil svoju katolíckeho vyznania. Do Lazaretu, Slovensku, ktoré sa vôbec nehrnú do robotáreň, neskorší Azyl bezdomov- pôvodne všeobecného mestského spájania svojej značky s bezdomoveccov, v roku 1809. „Mesto uzavrelo chudobinca, neskôr umiestňovali aj tvom,“ konštatuje Pohánková. zmluvy s podnikateľmi, ktorí cho- starých, najdúchov a duševne chorých. vancov využívali napríklad na práce Keď podobne ako pred dvesto v textilnej dielni, ale aj mimo ústavu na Prešporok mal aj vývarovňu rokmi viníme núdznych z osobného údržbu ciest a ulíc,“ hovorí Dudeková. pre núdznych – ľudovú kuchyňu či zlyhania, bráni nám to predchádzať ústav pre udeľovanie podpôr chudob- chudobe a zmierňovať jej dôsledky.

Okrem väzenskej mala aj ným. Mesto ponúkalo na svoju dobu Ľuďom, ktorí na svoje problémy Nota bene 04 2016 dobrovoľnú časť, v ktorej praco- nadštandardné sociálne vymoženosti nestačia, spoločnosť odkazuje – vali chudobní z Lazaretu. Časom – bezplatnú ambulanciu pre chudobné najskôr sa snaž, potom ti pomôžeme.

Téma ich bolo viac ako vo väzenskej deti, stanicu na bezplatné rozdávanie „Prajem si väčšiu veľkorysosť v nás,“ časti, čo Dudeková zdôvodňuje aj mlieka alebo pravidelne posielalo hovorí Pohánková. tým, že akákoľvek nútená práca sa chudobných na kúpeľnú liečbu do ukázala ako neefektívna a stratová. Piešťan.

Nezamestnanosť a počty žobrákov však ďalej stúpali a Uhorsko sa vrátiVlastné sociálne ústavy mali aj lo k tomu, čo sa už raz neosvedčilo evanjelická a židovská obec, ktorá – napriek kritike v roku 1913 prešiel na rozdiel od ostatných pomáhala aj zákon o tzv. verejne nebezpečných chudobným mimo svojej komunity. zaháľačoch, ktorý znovu zaviedol ro- V Prešporku tiež fungovalo viacero botárne s nútenou prácou. dobročinných spolkov, napríklad Spolok pre opateru sirôt založil Od roku 2014 u nás platí sporný a spravoval sirotinec, detské opatrovzákon, podľa ktorého si niektorí ne a jasle. nezamestnaní musia odpracovať základnú dávku v hmotnej núdzi.

Viac ako inde v Uhorsku tu O jeho súlade s ústavou zapochybovali budovali mestské nájomné byty – vtedajší prezident Ivan Gašparovič v tzv. desiatich domoch vzniklo 120 aj verejná ochrankyňa práv Jana bytov, ďalšie pribudli ako náhradné Dubcová. Viaceré mimovládne orga- bývanie po požiari prešporského nizácie upozornili, že zákon zavedie Podhradia roku 1913. Päťdesiat bytov nútenú prácu a vytvorí priestor pre na lacné ubytovanie schudobnených zneužívanie a diskrimináciu. Namies- prešporských remeselníkov vzniklo Zdroje: to toho, aby podporil skutočné šance vďaka základine meštianky Kataríny Gabriela Dudeková: Systém sociálnej starostlina zmenu, reaguje na chudobu skôr Schifbeckovej. Testamentom z roku vosti v Bratislave v 19. storočí, Historický 1893 odkázala na dobročinnosť 50 ti- časopis, 62, 2, 2014. hrozbami a trestami. síc korún, ktoré spravovali jej dedičia. Gabriela Dudeková: Komunálna sociálna „Mnoho politikov je presvedčených, Z peňazí vybudovali „základinný starostlivosť v Bratislave v priebehu 19. a zaže dávka v hmotnej núdzi by sa mala dom“ pri Blumentálskom kostole, čiatkom 20. storočia: príklady a trendy moderniudeľovať po zásluhe a chudobní by za na ktorý doložili vlastných 26 tisíc zácie, Documenta Pragensia 2016. ňu mali byť vďační. Ja si myslím, že je korún. Budovu dali v roku 1895 do Gabriela Dudeková: Dobrovoľné združovanie to skôr almužna za to, že sú vylúčení správy mesta. na Slovensku v minulosti, dejiny.sk.

PREVÝCHOVA, KTORÁ ZLYHÁ

Nota bene

04 2016 Téma

17

16

Lucia Hrašková vymyslela projekt zdieľania jedla.

Nakŕmte brucho, nie kôš!

Na svete sa ročne vyprodukuje 1,3 miliardy ton potravín.

Asi tretina sa vyhadzuje. Ako tomuto plytvaniu zabrániť?

Hitom sú reštaurácie, ktoré varia z odpadu.

Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Najviac potravinového odpadu tvoria zelenina a ovocie, potom ryby, morské plody, obilniny a mliečne výrobky, najmenej mäso. Podľa prieskumu Eurobarometra iba 38 percent Slovákov vie, že označenie „minimálna trvanlivosť“ znamená, že potravina ešte môže byť konzumovateľná, ak bola správne uskladnená. „Potraviny sa delia na trvanlivé a netrvanlivé. Netrvanlivé majú ohraničenú spotrebu „od-do“ a po jej uplynutí môžu byť škodlivé. Pretože napríklad vlašský šalát skysne, saláma sa pokazí... Ale trvanlivé potraviny, ako minerálky, cestoviny, konzervy či čokoláda majú dátum minimálnej trvanlivosti,“ vysvetľuje nezávislý exposlanec NR SR a bývalý člen Výboru NR SR pre európske záležitosti, ekonóm Martin Chren. „Aj Štátna veterinárna a potravinová správa SR hovorí, že ak boli správne uskladnené, sú konzumovateľné aj po jeho uplynutí. Môžu síce stratiť niektoré vlastnosti, napríklad čokoláda nemusí byť taká pekná, lebo môže na povrchu zbelieť, ale neznamená to, že sú zdraviu škodlivé.“ ŠOKUJÚCE MRHANIE

Nota bene

04 2016 Téma

18

Napriek tomuto, obchody musia zabezpečiť, aby boli zlikvidované ako biologický odpad. „A prekáža im to, pretože to stojí veľa peňazí. Údaje z piatich obchodných reťazcov, Tesco, Hypernova, Lidl, Billa a Metro, hovoria, že dohromady posielajú na likvidáciu ročne 50 000 ton potravín v hodnote 30 miliónov eur,“ vysvetľuje Martin Chren, ktorý sa pokúšal o novelizáciu zákona o potravinách, s cieľom zamedziť tomu, aby sa s nimi mrhalo. Ak by bol prijatý, obchody by mohli potraviny po uplynutí doby minimálnej trvanlivosti venovať na dobročinné účely. V parlamente sa prejednával minulý rok v júni, ale v septembri ho minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek definitívne odmietol.

Ing. Martin Chren však hovorí, že sa o jeho podporu bude snažiť znovu aj u novej vlády. „Vo Francúzsku zaviedli zákon, na základe ktorého je povinné darovať takéto potraviny na charitu. U nás by sme mohli mať aspoň tú možnosť. Veď Slovensko s Cyprom sú dnes jediné krajiny v Európskej únii, ktoré musia potraviny po uplynutí minimálnej doby trvanlivosti likvidovať ako biologický odpad. Vo všetkých ostatných sa môžu špeciálne označené predávať so zľavou alebo darovať na charitu.“ Napríklad v Česku už funguje maloobchodná sieť, ktorá sa sústreďuje na ich predaj za znížené ceny. „Našich zákonodarcov možno predbehne nariadenie Európskej komisie, ktorá už spustila vlastnú iniciatívu Stop Foof Waste – Stop plytvaniu potravinami – s cieľom riešiť tento problém v rámci celej EÚ. Viem aj o tom, že jedna sieť supermarketov vyvíja aplikáciu, ktorá by upozorňovala na potraviny, ktorým končí dátum spotreby alebo minimálnej trvanlivosti. V prípade, že by ju mali charitatívne organizácie, mohli by si cez ňu objednať zoznam položiek a reťazec by sa ich zbavoval jednoduchšie. Mohli by dokonca vzniknúť nové charitatívne organizácie, ktoré by sa zameriavali na získavanie a distribúciu takýchto potravín.“

POTRAVINOVÁ BANKA SLOVENSKA Takže dobrá vôľa v tomto smere existuje na viacerých stranách. Zatiaľ však u nás na podobnom princípe funguje iba jediné občianske združenie – Potravinová banka Slovenska, ktorá patrí do Európskej federácie potravinových bánk a funguje na ich princípoch. „Znamená to, že zhromažďujeme potraviny od obchodných reťazcov a zadarmo ich distribuujeme rozličným krízovým centrám, nocľahárňam, útulkom a charitatívnym organizáciám,“ vysvetľuje jej iniciátor Mgr. Marko Urdzik, ktorý by tiež prijal efektívne zmeny v zákone o potravinách. „Ide o pokrmy, ktoré sa z rôznych dôvodov nedarí vypredať.“ Buď nejdú na odbyt, alebo majú trochu poškodený obal, ale jeho obsah je v poriadku, alebo sú krátko pred uplynutím trvanlivosti.

bezpečnosti na ne plánujeme nalepiť niečo ako pravidlá, ktorými by sa ich užívatelia mali riadiť, aby ostali čisté, jedlo v nich bezpečné, a aby bol projekt udržateľný. Stav chladničiek a jedla v ňom budú pravidelne kontrolovať aj samotní členovia a dobrovoľníci združenia.“ Okrem toho pracuje združenie aj na aplikácii, ktorá by umožňovala zdieľanie jedla. „Keď niekomu zostane jedlo navyše, mohol by na našu aplikáciu zavesiť inzerát a ponúknuť, aby si ho iný k nemu prišiel skonzumovať, prípadne aby priniesol časť ingrediencií a navarili by si spolu. Predstavte si, že máte doma dva párky a niekto má dva rožky. Môžete sa spojiť a pripraviť si aj zjesť spolu dva hot-dogy.“ Krásne, nie?

ANGLICKÁ REŠTAURÁCIA

„Napríklad, zákon nám zamedzuje od reťazcov odoberať pri pultoch predávané rezané výrobky a šaláty, aj keď sú ešte konzumovateľné, len preto, že už boli otvorené. Problém je tiež darovať pečivo. O 16.55 je ešte v záruke, ale 17.00 sa už musí vyhodiť. Pochopiteľne, obchod sa ho snaží mať na pultoch až do záverečnej.“ Potravinová banka Slovenska sídli v Košiciach, ale darované potraviny distribuuje po celom Slovensku. „Pomocou vlastných aj zapožičaných skladov a motorizovaných dobrovoľníkov, ktorí môžu potravinovú pomoc dopraviť konkrétnej organizácii.“ Podľa jeho hrubých odhadov na Slovensku vďaka tomuto systému zachránia ročne jedlo v hodnote vyše milióna eur.

CHLADNIČKY V ULICIACH Podobnú aktivitu, ale v menšom, tak trochu v pankáčskom podaní, rozbieha Lucia Hrašková, študentka, ktorá sa pred dvomi rokmi začala hlbšie venovať téme plytvania potravinami a rozhodla sa, že sa problém pokúsi riešiť. „Najprv som uvažovala o bistre, v ktorom by sa varili jednoduché jedlá z potravín, ktoré by inak skončili v odpade, aj keď sú stále jedlé. Či už pre uplynutie dátumu minimálnej trvanlivosti alebo, v prípade ovocia a zeleniny, pre ich tvar a vzhľad, a tie by sa predávali za dobrovoľný príspevok. Zatiaľ je to u nás s takýmto projektom komplikovanejšie, ale stáleho ho máme v pláne realizovať.“ Lucia hovorí v množnom čísle, lebo je spoluzakladateľkou občianskeho združenie Free Food, ktoré má päť aktívnych členov a niekoľko nápomocných dobrovoľníkov. „Momentálne sa snažíme o jednoduchšie projekty. Podarilo sa nám napríklad zohnať tri chladničky, ku ktorým chceme prirobiť police a tieto ,špajzy´ potom umiestniť v uliciach. Ľudia do nich budú môcť priniesť vlastné potravinové prebytky, a kto pôjde okolo, bude sa môcť ponúknuť,“ vysvetľuje Lucia.

OZ Free Food aktuálne diskutuje o možnosti umiestnenia chladničiek s viacerými organizáciami, vrátane úradu sociálnych vecí jednej z bratislavských mestských častí. „A vďaka programu Pro Bono právnej pomoci z občianskeho združenia Pontis riešime podmienky ich umiestnenia a prevádzky v súlade so zákonom. Keď už budú pouličné chladničky rozmiestnené, v záujme

Angličan Adam Smith založil úspešnú sieť 120 reštaurácií ponúkajúcich pokrmy z potravín, ktoré už mohli skončiť v koši. Nesmie ich predávať, čo je jeden z dôvodov, prečo zaň zákazníci platia dobrovoľne, na základe ich vlastného ocenenia, respektíve toho, koľko si môžu dovoliť. „To tiež znamená, že môžeme pomôcť ľuďom, ktorí to zúfalo potrebujú. Mali sme hostí, ktorí nemali v ústach niekoľko dní ani sústo.

Ich vďačnosť je neuveriteľná, ale dúfam, že sa postavia opäť na nohy.“

Nota bene

04 2016

Prvú reštauráciu Adam založil v decembri 2013 v chudobnej štvrti severoanglického mesta Leeds a svoj nápad nazval Real Junk Food Project. V priebehu dvoch rokov vznikli jeho franchizy po celom Anglicku, ale aj v Austrálii a Európe – najbližšia je v Berlíne.

Zaujímavé je, ako sa k tomu dopracoval. Z Leedsu odišiel do Austrálie, s cieľom získať tam občianstvo a už nikdy sa nevrátiť. Chvíľu pracoval v reštauračnom priemysle, potom na farmách. A práve tam videl, aký šialený potravinový odpad spoločnosť produkuje.

Téma

19

„Supermarkety rušili objednávky na poslednú chvíľu a farmárom neostávalo iné ako všetkými tými skvelými produktmi nakŕmiť svoje zvieratá. Bolo to naozaj šokujúce. Začal som si uvedomovať, že najväčším problémom nie je nedostatok jedla, ale fakt, že je na zlom mieste.“ Napokon sa do Leedsu vrátil s jednoduchou víziou: zhromaždiť potraviny bezpečné pre konzumáciu, ale určené pre skládku – od reštaurácií, supermarketov, obchodov... A potom z nich variť.

Paradoxne, nenašiel podporu veľkých potravinových reťazcov, ktoré sú najväčším zdrojom tohto druhu odpadu. Jedlo mu vozia potravinové banky, ale aj jednotlivci. „Chcem, aby si ľudia uvedomili, aké šialené je vyhadzovať potraviny. Nechcem to robiť aj za dvadsať rokov, lebo nechcem, aby tento problém existoval. Verím, že svoje reštaurácie zavriem, pretože nebude žiaden odpad a preto, že ľudia nebudú potrebovať jedlo zadarmo.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

1. Združenie Free Food chce umiestniť v uliciach Bratislavy chladničky – akési verejné špajze s jedlom.

2. Voľné jedlo, dajte si!

Zdroje: www.businessdiy.co.uk, FAO (Food and Agriculture Organizatiou of the United Nations), EPA (Environmental Protection Agency).

SLOVENSKÉ NAJ

Vybrali sme ich len niekoľko, no mnohé vás aj tak prekvapia, pretože sme nevyberali len tie, ktoré sú NAJ pre Slovensko, ale minimálne pre Európu, a najmä pre celý svet.

Najstaršia nepretržite pracujúca firma na svete je mincovňa v Kremnici, kde sa razia mince nepretržite už takmer 700 rokov. Nachádza sa na hlavnom kremnickom námestí v budove, ktorej najstaršie juhovýchodné krídlo ukrýva pôvodnú miestnosť bývalej pokladnice – klenba sa v nej zbieha do stredového renesančného stĺpu. V novej ražebni sa v súčasnosti razia slovenské mince.

Nota bene

04 2016 Téma

20

Najstaršie a najväčšie opálové bane na svete Viete, že v Slanských vrchoch sa nachádzajú ložiská drahého opálu, ktoré sú výnimočným fenoménom celosvetového rozmeru? Nikde inde nebol v takom množstve ťažený opál banským spôsobom. Aj najväčší kus opálu pochádza zo slovenských baní, našli ho pred 236 rokmi a váži 607 gramov.

Pre svoj unikátny vzhľad dostal meno Harlekýn, nachádza sa vo viedenskom múzeu a jeho cena je okolo milióna dolárov.

Najslávnejší opál zo Slovenska Oheň trójsky nosila cisárovná Jozefína.

Najväčší hrad v strednej Európe Spišský hrad sa rozkladá na viac ako 4 hektároch a je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Ročne prijme okolo 170 tisíc návštevníkov a má viacero expozícií: môžete navštíviť hradnú kuchyňu, zbrojnicu či pozrieť si expozíciu militárií a archeologických nálezov.

Najväčší riečny ostrov Európy je Žitný ostrov, ktorý sa nachádza medzi riekou Dunaj a jej ľavým ramenom Malým Dunajom na juhu Slovenska. Má rozlohu 132 612 hektárov.

Jeden z najväčších pokladov v strednej Európe je Košický zlatý poklad. Obsahuje 2 920 zlatých mincí z domácej a zahraničnej proviniencie – najviac je uhorských – 1 181, a holandských – 1 016. Poklad ďalej obsahuje tri zlaté medaily (dve z r. 1526 a jednu z r. 1541) a zlatú renesančnú reťaz dlhú 2,14 m a ťažkú 590 g. Poklad bol uložený do renesančnej medenej schránky v tvare bochníka, sú to vlastne dve do seba zapadajúce misy, vrchná je zdobená loveckým motívom.

Najkomplexnejšia séria gobelínov na svete sa nachádza v bratislavskom Primaciálnom paláci a vyrobili ich v anglickej kráľovskej manufaktúre v časti Londýna zvanej Mortlake. Séria pozostávajúca zo šiestich kusov je zo 17. storočia a zobrazuje tragický príbeh lásky kňažky Héró a mládenca Leandra.

Najvyšší sintrový stĺp na svete sa ukrýva v Krásnohorskej jaskyni Slovenského krasu v Sieni obrov. Sinter je monominerálna hornina tvorená uhličitanom vápenatým a stĺpy – stalagnáty – sú kvaple

vytvorené spojením stalaktitu a stalagmitu. Tzv. Kvapeľ rožňavských jaskyniarov je vysoký 32,6 m a je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší kvapeľ mierneho klimatického pásma.

Najrozsiahlejšie podzemné priestory v Európe tvorí komplex pivníc pod hradom Červený kameň, ktoré slúžili ako skladovacie priestory. Na hrade sa nachádza aj lekáreň Zlatý orol z druhej polovice 17. storočia. Unikátom je kniha receptov z r. 1727, ktorá obsahuje 824 návodov na prípravu rôznych liečiv, aj zariadenie z r. 1752.

Prvá rezervácia ľudovej architektúry na svete je od r. 1977 drevená dedinka Čičmany, najvyššie položená obec žilinského okresu. Prvá zmienka o nej sa datuje do r. 1272 a je známa unikátnymi maľovanými zrubovými drevenicami.

Najstarší verejný park v strednej Európe Mesto Bratislava založilo v rokoch 1774 – 1776 v lužnom lese na pravom brehu Dunaja najstarší verejný park v Európe, dnešný Sad Janka Kráľa. Jeho rozloha je 42 hektárov. Vytvorený bol priesekmi v tvare osemramennej hviezdice, pozdĺž ktorých sa vysadili stromoradia, preto sa volal Sternallee, Hviezdicová aleja. Jednotlivé aleje dostali pomenovanie podľa druhu stromov – jelšová, topoľová, javorová, vŕbová, jaseňová, brestová… Dnešná podoba parku pochádza z r. 1839, aj keď jeho tvár zmenila rekonštrukcia v 70. rokoch 20. storočia.

Najstaršia hračka v strednej Európe Objavili ju archeológovia na nálezisku z doby bronzovej v Nižnej Myšli, obci nachádzajúcej sa 16 km od Košíc. Štvorkolesový vozík z hrobu dieťaťa pochádza z obdobia okolo r. 1600 p. n. l.

Najstaršia erbová listina Európy patrí mestu Košice. Pochádza zo 7. mája 1369 a mestu ju udelil Ľudovít I. Veľký, pretože od bitky pri Rozhanovciach sa Košičania tešili jeho výnimočnej priazni. Mestské práva udelené Košičanom boli rovné mestským právam Budína, hlavného mesta Uhorska.

Prvá rozhľadňa v Európe V r. 1736 až 1738 ju dal na Sitne postaviť Andrej Jozef Koháry, majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone. Rozhľadňa vyhorela po zásahu bleskom, no v r. 1886 bola obnovená. Dodnes je od mája do septembra v prevádzke, pretože Sitno poskytuje nádherný výhľad na Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj Chopok, Vepor, Poľanu a Stolicu. Pri dobrej viditeľnosti vidieť aj Nízke Tatry a maďarskú Matru.

Z internetu spracovala A. J.

Singles párty Galina Lišháková

Ondrej Pastirik

Ste nezadaní a chcete si nájsť partnera bez „zoznamiek pre náročných“ či zabaviť sa bez otázok typu: „Máš niekoho?“? Vyskúšajte singles párty.

Nota bene

04 2016 Fenomén

22

Kamarátka Vitka ma presvedčila, aby som sa prihlásila na TešíMa singles párty. Zorganizoval ju jej priateľ pre svojho kamaráta Ondreja. Vitka aj dohliadla, aby som na párty skutočne išla, pretože vie, že som chaotička a dátumy mi veľa nehovoria. Hoci, akcia sa odohrávala v zapamätateľný dátum – 13. februára – deň pred sviatkom zamilovaných. „Galka, dúfam, že sa tešíš na dnešnú párty. Nezabudni, si kočka. Buď sama sebou a uži si to!“ Pípla mi poobede esemeska od Vitky.

Maľujem obraz a nikam sa mi nechce. Odsúvam čas odchodu, veď nemusím prísť hneď na ôsmu.

Prajné kolegyne už vymysleli, čo si mám obliecť – čiernu sukňu s farebnými bodkami. Riešim len, či si dať voľnejšiu blúzku, ktorá by zakryla drobné nedostatky v páse, alebo obtiahnutejšie tričko. Zvíťazí tričko a jemný make-up. Chcem vysielať pravdivé signály.

Do Nu Spirit Clubu, kde sa veľká zoznamovacia akcia koná, vstupujem zhruba o pol desiatej. Vo vnútri je hlava na hlave a zdá sa, že ľudia prišli vo dvojiciach alebo v skupinkách.

Alebo sa už stihli pozoznamovať?

To som teda radšej naozaj mala prísť načas… Rozhliadam sa po avizovaných sociálnych katalyzátoroch – dobrovoľníkoch, ktorí by s nadväzovaním kontaktov mali pomáhať. Žiadnych nevidím a tak siahnem po inom katalyzátore – dvoch deci ružového vína.

Postávam pri stole, popíjam a pozorujem spoločnosť. Prekvapuje

ma, že ju tvoria prevažne tridsiatnici, v podstate vzhľadní muži aj ženy. Aj oni majú problém zoznámiť sa? Toľkí sme single? Uvedomujem si, že sa usmievam, nie z alkoholu, ten ešte nemohol zaúčinkovať, ale preto, že vo vzduchu cítim dobrú náladu. Zaumienim si však, že po zvyšok večera už budem piť iba minerálku. Partnera si chcem hľadať s triezvou hlavou.

KRÁSAVICE A KRÁSAVCI

chodie a zase späť, a keď čakám pri plnom bare na minerálku, nechtiac si vypočujem takmer identický príbeh, ako má Milka. Moju odvahu hľadať vzťah to dosť nabúra, preto sa radšej presuniem na iné miesto.

Tam moju pozornosť zaujme tridsiatnik v okuliaroch s plachým úsmevom a nabúchanými bicepsami, ktoré odhaľuje košeľa s krátkymi Nota bene rukávmi. Drobnými krokmi cúva 04 2016 a pomaly otáča hlavou raz na jednu, raz na druhú stranu, akoby Fenomén niekoho hľadal. Márne sa s ním pokúšam nadviazať očný kontakt.

Jeho pohľad smeruje do vyšších sfér.

Pripomenie mi Dustina Hoffmana v úlohe geniálneho autistu Rain Mana. No možno sa len cíti rovnako stratený ako ja...

„Ahoooj! Ako žiješ? Vrhá sa na mňa exotická čiernovláska a pár sekúnd rozmýšľam, odkiaľ sa poznáme. V strhanej, ale stále krásnej tvári – snedá pleť, veľké čierne oči, dokonalá postava – napokon spoznávam Milku, ktorú som roky nevidela. Rýchlo si o sebe Zrazu sa mi niekto prihovorí: vymieňame základné informácie. „Ahoj, ja som Tomáš. Musel som ťa Opisuje mi manželstvo s hrozným osloviť, lebo ak by som to neurotyranom, ktorý ju niekoľko rokov bil, asi by som to neskôr ľutoval. mlátil. Má krátko pred snáď posled- Pravdaže, môžeš ma odmietnuť,“ ným rozvodovým pojednávaním, pristupuje ku mne vysoký, pôvabale prenasledujú ju sny, v ktorých ný, asi dvadsaťročný chlapec. Aj ja ju expartner škrtí. Chce zakričať sa mu predstavujem. „Tebe sa asi o pomoc, ale nemôže vydať ani nestáva, že by ťa niekto odmiehláska. Zobúdza sa na to, že lapá tol,“ pokračuje. Som prekvapená po dychu... Napriek tomu je v nej a zároveň poctená, že ma oslokopec pozitívnej energie. Na mužov vuje taký mladík, veď mám vyše nezanevrela, verí, že si ešte nájde štyridsať! „Ale stáva,“ uisťujem ho normálneho chlapa. S humorom a uvedomujem si, že pocit neistoty rozpráva o úteku od expartnera, je preč. Asi pol hodiny vedieme o deťoch, o tom, ako zvláda tri veľmi príjemný dialóg – o knihách, zamestnania. No zrazu zahlási, že hudbe, filmoch, výtvarnom umení. ide domov, vraj ju čaká ešte kopa Medzi rečou sa snažím naznačovať, roboty. že som oveľa staršia – napríklad spomienkou na vysokoškolské A tak znovu zostávam sama. štúdium, ktoré som skončila Chvíľu počúvam stand-up komikov, „veľmi veľmi dávno“ alebo príhodou presúvam sa z prízemia na prvé pos- o dcére, ktorá je už „dosť veľká“.

23

INZERCIA

Okolo prechádza katalyzátorka konečne – a pýta sa ho, či ho má s niekým zoznámiť. „Áno, najradšej s nejakou osemnásťročnou,“ odpovedá. Pochopil. Aj tak som mu vďačná. Veď mi zdvihol sebavedomie viac ako dva roky psychoterapie.

1. Ondrej a Galina.

2. Ondrejova kresba.

pol rokom som sedel s kamarátom v parku, rozjímali sme nad svojimi životnými situáciami a ja mu hovorím: Keby som mal ženu, ukotvila by ma, povedala by mi, kde je moje miesto na zemi. Demonštratívne som na papier napísal HĽADÁM ŽENU a poprosil som ho, aby ma s ním odfotil.“

P r i b a ro ch j e t l a če n i ca , spoločnosť je čoraz bujarejšia a začína sa tancovať. Bodyguardi Keď to Ondrej zavesil na Facevyvádzajú muža, ktorý to s alkoho- book, prišlo veľa reakcií. Napríklad: lom očividne prehnal. Okolo opäť „Kamoško, takto sa to nerobí, to je zúprechádza katalyzátorka, túto do- falé.“ V tomto duchu písali Slováci, ale konca poznám. „Mirka, kde je ten reakcie kamarátov z cudziny, ktorí sa muž, pre ktorého sa singles párty zaujímali, čo ten nápis znamená, boli zorganizovala?“ Odpovedá, že mi veľmi pozitívne a povzbudzujúce. „Kaho privedie. A tak sa zoznamujem marát z Izraela mi napísal, nech hneď s Ondrejom. Pokúšame sa vymeniť pricestujem, že ma s niekým zoznámi. si pár slov, ale hudba znie tak silno, Takže pri tomto mojom coming oute že musíme na seba revať. Ondrej som si uvedomil, ako veľmi sú ľudské vraví, že v takomto hluku nedokáže reakcie kultúrne determinované. Čo nadväzovať kontakty a vôbec, tá at- sa u nás považuje za hanbu, je v inej mosféra s ním nerezonuje. Vraví, že krajine úplne normálne.“ ide spať. No navrhuje, aby sme sa niekedy stretli na káve. Zapisuje si Tridsaťšesťročný Ondrej je na mňa kontakt a odchádza. príjemný aj pekný muž, predpokladala by som, že ženy sa oňho trhajú.

Je zhruba hodina po polnoci Ako to, že je sám? „Mal som veľmi a ja využívam príležitosť tancovať. dobrodružný život. Po skončení Ale neviem sa uvoľniť. Vedľa mňa vysokej školy v Košiciach som odišiel však celkom uvoľnene tancuje kó- do Prahy, kde som sa začal venovať pia slávnej modelky Evy Herzigovej. tvorbe webstránok a vďaka tomu Neviem od nej odtrhnúť oči. Nechá- veľmi slušne zarábať. Odsťahoval som pem, že aj takáto nádherná žena sa do Amsterdamu, potom do Barceje single. Asi po pol hodine sa ro- lony a následne do Ľubľany, kde som zhodnem, že idem domov. Na šatňu študoval filmový seminár. V každom stojí dosť dlhý rad, po chvíli sa mi meste som strávil polroka-rok a nikde prihovorí muž stojaci za mnou a tak som si nevytvoril také hlboké vzťahy, mi čakanie ubehne v príjemnom že by som ho mohol nazvať domorozhovore. A keď som už na odcho- vom. Len v Ekvádore, kde som žil de, vrhne sa na mňa s vystretou približne tri roky, som mal priateľku, dlaňou akýsi Martin. Len čo sa aj ja veľmi peknú. Ale tam som si uvedomil, predstavím, vyhlási, že ma miluje. že Ekvádorčania jednoducho nie sú Zjavne už vypil priveľa. Škoda, bol z môjho kmeňa a že mám takú silnú presne môj tip. Neodchádzam však potrebu byť súčasťou spoločnosti, so zlým pocitom. Naopak. Potešilo ktorej rozumiem a ktorej viem niečím ma, že muži na mňa reagujú. prispieť, že som vzťah ukončil a vrátil som sa na Slovensko.“ NA KÁVE S ONDREJOM Nejaký čas strávil v rodine, Na druhý deň ma zobudí es- staral sa o chorú babičku a vôbec emeska: „Ahoj Galina, tu je Ondrej nemal čas hľadať si partnerku. z včerajšej párty. Pozývam na kávu „A potom som sa ocitol v akomsi a v pokoji si pokecať.“ Strávime vzduchoprázdne, u rodičov. Uvespolu príjemné popoludnie a neskôr domil som si, že síce mám kopec ešte jedno, na ktorom mi Ondrej skúseností aj úspechov v rôznych dovolí zaznamenať jeho príbeh oblastiach, ale nemám vlastnú o hľadaní ženy na diktafón. Ako rodinu. Byť single je neefektívne. vlastne vznikol nápad usporiadať Jednak ekonomicky a jednak preňho singles párty? „Nebol môj emočne. Je to obrovské mrhanie a vyvinul sa postupne. Asi pred nevyužitou láskou. Myslím, že pre

celú spoločnosť je zdravé, aby mal každý jednotlivec niekoho, s kým zdieľa svoj život.“ Ondrejov výkrik vesmíru HĽADÁM ŽENU, ako ho nazýva, ľudia na Facebooku dosť podceňovali. Preto vyzval kamaráta, že mu dá dvacku, ak ho bude zdieľať. Ten k nemu pripísal: „Zdieľam to len preto, lebo mi za to zaplatil. Osobne totiž neverím, že sa mu to podarí, pretože Slovenky sú konzervatívne.“ Ondrej sa smeje, lebo dievčatá ho potom začali zdieľať len preto, aby svetu ukázali, že konzervatívne nie sú. „Výkrik vesmíru sa začal šíriť a na Facebooku môjho kamaráta Martina Poliačika naňho reagovalo toľko žien, až mi navrhol, že zorganizuje grilovačku, na ktorej sa s nimi môžem zoznámiť. Napokon mi povedal, že pre mňa vo februári zorganizuje singles párty a moja účasť je povinná. Práve som sa chystal do Izraela, ale kúpil som si návratovú letenku tak, aby som bol dva dni pred akciou doma.“ ILÚZIE A BLOKY No napokon z nej odišiel okolo polnoci, bez toho, aby sa s niekým nádejným zoznámil. Prečo? „Na párty síce bolo veľa ľudí, ale jediné, čo ich spájalo, bol status single a opojenosť alkoholom, pri ktorej vznikajú vzťahy skôr na pudovej úrovni.

Alkohol síce otvorí srdce, ale keď vyprchá, realita je úplne iná. Keď som si rozanalyzoval svoje vzťahy zo študentských čias, ktoré veľmi často vznikli za podobných podmienok, dospel som k tomu, že ženu si chcem nájsť s triezvou hlavou.“

zapracovať na odstránení problémov. Ja vyhľadávam aj odbornú pomoc, rôzne alternatívne terapie, ktoré pracujú s podvedomím, s traumatickými zážitkami, ktoré mi ukazujú, čo môžem vo svojom živote zmeniť, aby som dokázal prijať seba v partnerskom vzťahu.

A pravdaže, rozprávam sa o tom aj s mamou a otcom. Hľadanie ženy mi otvorilo aj ďalšie nové obzory.

Uvedomil som si, že potrebujem zmeniť svoje postoje napríklad k domácnosti, k zodpovednosti za jej chod... Súčasne si nachádzam veľa nových kamarátok a to všetko mi dáva nádej, že po dokončení svojho vnútorného vývoja si budem mať z čoho vyberať.“ V tomto procese sa v Ondrejovi prebudila aj potreba maľovať. Na papieri sa mu zrodilo dievčatko Klára, ktoré mu svojím detským videním sveta prináša do života veľa radosti. A i keď je len dvojrozmerná, začína si žiť svoj vlastný život. Má vlastnú facebookovú stránku Klára a rovných tristo priaznivcov. S obrázkami Kláry, na ktorých rieši rôzne životné situácie, napríklad či jesť, alebo nejesť zvieratká, Ondrej navštevuje škôlky, rozpráva sa o nich s deťmi, a pretože sa im páčia, uvažuje aj o tom, že ich vydá knižne.

Myslím si, že bude výborným partnerom aj otcom.

S otázkami sa ešte obraciam aj na organizátorov singles párty TešíMa. Zaujíma ma, ako na ňu ľudia reagovali. „Robili sme dotazníkový prieskum, v ktorom mali ľudia zhrnúť svoje pocity z párty jednou vetou. Tu je pár Ako v tomto smere napreduje? odpovedí: Neostal nikto bez lásky. To, „Stretávam sa so ženami a cítim ich aký skvelý nápad je fotografovanie, záujem, napriek tomu som si ešte ani pochopíte najlepšie na druhý deň jednu nevybral pre dlhodobý vzťah. ráno. Super žúr s milým posolstvom Začal som hĺbať nad tým prečo a – nezostať sám. Príjemná atmosféra, uvedomil som si, že tomu bránia dobrá hudba, super ľudia. Najveselšia moje vlastné ilúzie aj bloky na emo- single párty, ktorá náramne poTešila. cionálnej úrovni z predchádzajúcich Zábavná, neformálna a úprimná akvzťahov. A, samozrejme, asi vedú cia. Chvályhodný pokus o originálnu až k vzťahu s mamou. Je síce dobrý, zoznamovaciu akciu. Bolo milé zistiť, ale niekedy aj dynamický. Existujú že nie som single len ja.“ Najbližšiu fázy, kedy sa nedokážeme dohodnúť singles párty plánujú koncom júna. a vtedy sa uzatváram do seba a nie „S dobrou hudbou, pitím a jedlom. som ochotný prijať do svojho sveta Ľudia sa prídu zabaviť, pričom o sebe žiadnu ženu.“ vedia, že sú nezadaní a tým pádom aj viac otvorení zoznámiť sa.“ V tom, čo povedal, zrazu vidím aj seba. Ale čo s tým? „Treba Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Myslime na šťastie druhých Petra Nagyová

Gabriel Kuchta

Všetci sa usilujeme o to isté – o zbavenie sa trápenia a dosiahnutie šťastia, hovorí PETER BANÁS (41), slovenský budhistický láma Sangje.

V budhistickom rúchu chodíte bežne?

Kedysi áno, ale mal som pocit, že to ľuďom spôsobuje trápenie. Pozerali sa na mňa začudovane, mnohí aj zamračene. Rušilo ich to. Niektorí sa ma dokonca pýtali, z akej som rehole.

Preto som sa rozhodol, že budem chodiť v civile.

Nota bene

04 2016 Ľudia

26

Čo vás priviedlo k budhizmu?

Vždy som sa v živote snažil prísť na podstatu vecí. Najprv som to skúšal prostredníctvom štúdia psychológie. Bolo to zaujímavé, ale nedostal som odpoveď, ktorú som hľadal. Čo mi asi chýbalo najviac, bola metóda. Jedna vec je počúvať pekné veci o láske a vyrovnanosti, a druhá vec je naučiť sa ich. Po niekoľkých rokoch som mal to šťastie dostať sa v Amerike k budhistickej meditácii.

Keď som ju vyskúšal, pochopil som, že je to presne to, čo potrebujem.

V kláštore tibetského budhizmu Karmé Ling som stretol dnes už 94-ročného majstra a učiteľa Khenpo Karthar Rinpočcheho. Zažil som jeho múdrosť a videl som, že svoje učenie dovŕšil do konca – dosiahol vyrovnanosť a spokojnosť. Budhizmus nás učí ako prekonať vlastnú negativitu. Učí nás poznaniu, že máme vnímať veci také, aké sú, a neklamať zbytočne samých seba.

že každý z nás si je vedomý príčiny a následku svojich činov. Vydal som sa touto cestou naplno.

Takže zo Slováka sa stal láma?

Niežeby som to nejako chcel.

Poznáte ľudí, ktorým sa to poVyštudoval som psychológiu a podarilo?

Určite. Jednak mám veľkú dôveru tom som odišiel a žil dvanásť rokov vo svojho učiteľa a jedným z veľkých v zahraničí. V Anglicku som sa ako príkladov je aj jeho svätosť Dalajlá- sociálny pracovník venoval ľuďom ma, na ktorom je evidentné, že má s mentálnym postihnutím. Keď som zo života radosť. Najväčší majstri sa neskôr v Amerike dostal k meditású príkladom toho, že ľudia môžu cii, vedel som, že nebudem schopný presiahnuť vlastnú negativitu a byť len sedieť a meditovať. Aj preto som šťastní. To nie je výlučné len pre sa rozhodol odísť do ústrania, ktoré Tibeťanov alebo pre budhistov. Nie- trvá tri a pol roka. Ten, komu sa ho ktorí ľudia hovoria, že budhisti sú tí, podarí absolvovať, môže sa stať láčo neveria v Boha, ale veria v karmu. mom, teda učiteľom. Keďže osvieteBudhizmus je o múdrosti a o tom, ných majstrov je dnes už veľmi málo

a nie sú schopní byť všade vo svete, existujú aj svetskí lámovia ako ja. Nie sú vysvätení, ale sú schopní podeliť sa o svoju skúsenosť a o to, čo sa naučili.

Nie je to v našich podmienkach náročné?

Neviem, aké je byť lámom inde, preto je to ťažké porovnať. Keď som sa vrátil na Slovensko, netušil som, čo sa bude diať. Ale už o týždeň ma oslovil známy, či by som nechcel odovzdať svoju skúsenosť ľuďom, ktorí sa venujú meditácii. A tak som tu zostal a začal viesť ľudí, ktorí prejavili záujem, aby som ich učil. Robí mi radosť, keď vidím, že sa zlepší ich život, že meditácia im pomáha. Pokračujem v tom, čo ma naučil môj učiteľ –

zmenšovať svoje ego – a snažím sa ukázať druhým, že sa to dá.

Zmenšovať svoje ego, to asi muselo bolieť. Podarilo sa vám to vôbec?

Neviem, či sa to podarilo. Možno sa aj zväčšilo (smiech). Predtým som nemal žiadny intenzívny budhistický tréning. Hoci som pracoval s ľuďmi, veľmi som im nerozumel a ani sám sebe. Čím menej rozumiete sebe, tým je to náročnejšie. V ústraní ste na jednom mieste, nejdete nikam, s nikým nemáte kontakt, ste za plotom, každé ráno v stávate o štvrtej a končíte večer o desiatej. Ústranie bolo náročné.

Ono to vždy bolí, keď sa chceme zbaviť túžob, pýchy, hnevu, všetkých rušivých emócií a negatívnych vlastností. A prečo to bolí? Lebo si mylne myslíme, že zdrojom šťastia sú práve hnev, pýcha, túžba a chamtivosť.

Na túžbe je niečo zlé?

Túžba je ako lízať žiletku poliatu medom. Je síce sladká, ale ani neviete ako a porežete si jazyk. Naplnenie túžby nám prináša krátkodobé potešenie, no z dlhodobého hľadiska sme v začarovanom kruhu. Je náročné naučiť sa nepodľahnúť krátkodobému zisku. Treba na to ohromnú disciplínu a tá spočíva v meditácii. Meditácia neznamená, že musím sedieť a byť nerušený. Znamená to mať bdelú, neustále prítomnú myseľ.

Byť si v akomkoľvek okamihu vedomý, akú emóciu alebo myšlienku práve v sebe mám. Pokiaľ je deštruktívna, okamžite ju opúšťam. V tom je oveľa väčšia disciplinovanosť. Je totiž ľahké opustiť negativitu, keď som v pokoji, tichosti a nikto mi nenadáva. No preniesť aspekt bdelej mysle do reálneho života je už ťažšie. Čo spôsobuje, že bývame nešťastní?

Zmyslové pôžitky. Nemyslím tým to, že si nemáme vychutnať kopček zmrzliny, ale to, že jeden nám nestačí.

Alebo že si kúpime čokoládu a namiesto jednej kocky ju zjeme celú.

Trápime sa, pretože máme túžby, ktoré presahujú naše bežné potreby.

Chceme stále viac. Môžeme povedať, že všetko dobré, čo sa nám prihodí, je výsledok našej karmy. To ale neznamená, že sme na svete len my.

Druhí nám pomáhajú a za to máme byť vďační. Spokojnosť je výsledkom

šťastných vecí a nešťastie výsledkom nešťastných, aj preto je osožné zbaviť sa negativity a konať dobré činy.

Pretože každé konanie nás raz v živote dobehne?

Keď si povieme, ten má veľa, niečo mu uchmatnem, veď mu to nebude chýbať, vtedy sa nám hodí v príčinu a následok neveriť. Ale aj keď môže byť následok príčine niekedy veľmi vzdialený, jedného dňa sa dostaví.

Niektoré plodiny vyrastajú len raz za sedem rokov a to je príklad toho, že ak niečo zasejeme, raz to dozreje.

Ak by ste niekoho zobrali na pole a tvrdili, že tam bude pšenica, on môže povedať, že nebude, lebo na poli ešte nič nerastie. Všetko sa však deje v rámci príčiny a následku. Budhizmus nás učí, aby sme skúmali príčinu.

Môžeme však namietať, že ak je ku nám niekto zlý, budeme sa k nemu správať rovnako.

Lenže to sa opäť bavíme o egu. Keď nám niekto nadáva a my si myslíme, že znevažuje našu hodnotu, je to len urazené ego. Myslíme si, že medzi nami a inými ľuďmi je rozdiel, že sme v niečom iní, lepší. V tom je ten omyl.

Ak mi niekto ubližuje, samozrejme, že sa nenechám fackať. Mali by sme si však uvedomiť, že to, čo pociťujeme na základe toho, čo nám druhí robia, je len v našej vlastnej hlave.

Omylom je aj to, že sa správame, akoby sme tu mali byť večne.

Niektorí mnísi, keď idú večer spať, obrátia svoj hrnček hore dnom na znak toho, že chcú mať všetky veci upratané a usporiadané, lebo nie je isté, či sa ráno zobudia. O tom je pominuteľnosť a prítomný okamih, v ktorom berieme veci také, aké sú.

Všetko je pominuteľné, všetko, čo sa raz spojí, sa rozloží, všetko, čo sa postaví, sa rozpadne, a všetko, čo vznikne, raz aj zanikne. Aj náš život sa skončí smrťou, jediné, čo nevieme, je kedy.

Pretože okamih smrti môže nastať kedykoľvek. Len my sa mylne domnievame, že keď sme sa zobudili včera i predvčerom, musí to tak byť každý deň. Ale nemusí. Aj preto môžeme byť šťastní, keď sa ráno zobudíme. Čo máme robiť, aby sme mohli žiť spokojne?

Ak chceme byť spokojní, mali by sme myslieť viac na druhých, na ich

šťastie a vyhnúť sa ubližovaniu. Hoci si možno myslíme, že žijeme nezávislý život, v skutočnosti sme závislí od druhých. Keby sa napríklad naši rodičia o nás nestarali, neprežili by sme. Keby nebolo stromov navôkol, nemohli by sme dýchať. Jedlo či šaty, ktoré si kúpime v obchode, najprv niekto musel vyrobiť, potom priviezť, uskladniť a nakoniec predať. Naše šťastie plne závisí od druhých, preto Dalajláma hovorí, že našou úlohou je pomáhať im. Skutočná pomoc spočíva v tom, že ju poskytujeme bez rozdielu. Tomu by sme sa mali učiť. Ak nás pomoc druhým vyčerpáva, je dobré pozrieť sa, či ich robíme šťastnými pre nich samých alebo pre seba.

Ak pre seba, sme unavení, pretože očakávame úžitok.

Prečo medzi sebou robíme rozdiely?

Všetci sa usilujeme o to isté – o radosť a šťastie, ale žijeme v domnienke, že šťastie môžeme dosiahnuť na úkor druhých. Keď niekomu niečo zoberiem, niekoho oklamem, niečo Nota bene predstieram alebo som v lepšom po- 04 2016 stavení, dodáva mi to sebavedomie. Ľudia Ale to je sebaklam, omyl, ktorý je pre nás dosť veľkým nešťastím. Miera šťastia nezávisí od vonkajších faktorov. Nie nadarmo sa napríklad hovorí, že chudobnejší bývajú vyrovnanejší a šťastnejší.

27

Ako vnímate ľudí bez domova?

Vždy som si myslel, že sú obeťou nešťastných okolností, že o strechu nad hlavou prišli pre zlú pôžičku, z nedbalosti či zlým úmyslom druhých. Stratiť domov môže hocikto a hocikedy. Raz som išiel cez park a uvidel som tam človeka bez domova, ktorý si čítal knihu. Uvedomil som si, aké ľahké je odsúdiť ľudí, hoci vôbec nevieme, čo sú zač. Keď sa niekto z ulice správa vulgárne alebo zapácha, máme tendenciu považovať za hlúpych a nedbanlivých všetkých.

Tento pán určite nebol žiadny hlupák.

Sedel pokojne na lavičke a koncentroval sa na svoju knihu. Koľkí z nás to dnes robia? Radšej otvoríme smartfón a čítame krátke správy. Nedokážeme sa ani hodinu koncentrovať na čítanie jednej knihy alebo len tak spočinúť na jednej veci. Myslím si, že mnohí ľudia bez domova sú múdri a inteligentní, len sa nešťastnými okolnosťami dostali do nepríjemnej situácie.

Aká značka je Slovensko?

Elena Akácsová

kompot.sk

Sme národ skromný, holubičí, nesvorný či pohostinný? Sme krajina priateľov, ignorantov alebo Kotlebov?

Existuje rebríček národných značiek National Brand Index, kde ľudia z celého sveta bodujú ostatné krajiny.

Jeho autor, Simon Anholt, si všimol, že ľudia z krajín, ktoré sa umiestnili v prvej desiatke, dávali najviac bodov svojej domovine, a naopak, účastníci z krajín poslednej desiatky bodovali najviac cudzie štáty. Slovensko bolo, žiaľ, bližšie k tomu dolnému koncu (38. miesto z 50 krajín).

Podobne macošsky sa k vlastnej krajine stavali aj čitatelia portálu humno.sk, keď v súťaži ako charakterizovať štyrmi slovami slovenskú náturu vyhralo: Nevieme&Nemáme&Nedá sa&Nezáujem. Víťazný návrh sa dá nosiť na tričku od firmy Kompot. Ako fór je to výborné, ale aj smutné. V prípade firiem, najúspešnejšie značky sú tie, ktorých zamestnanci sú na to, že v nich robia, hrdí, veria ich hodnotám. Ak neveríme vlastnej značke my sami, ťažko jej uveria iní.

Dá sa vôbec nejako pozitívne charakterizovať Slovensko? A to tak, aby nás to jednoznačne odlišovalo od iných, aby to bola pravda, a nie sebaklam, a aby sa s tým dokázala väčšina obyvateľov aj stotožniť? Inak povedané, aby to fungovalo nielen navonok, ale i dovnútra? Kedysi sa branding krajín staval na jedle, pamiatkach, prírodných úkazoch – no s tými našimi mini veľhorami, mostom krížom cez historické centrum hlavného mesta či bryndzovými haluškami veľa vody vo svete nenamútime. Moderné značky stavajú na ľuďoch a príbehoch.

Zhodou okolností som sa pred časom dostala do jednej zo skupín, ktorá sa v očakávaní nášho predsedníctva EU

pokúšala o pozitívny branding Slovenska. Zhodli sme sa na tom, že ani holubičia povaha ani nesvornosť nie sú tie pravé črty, ktorými by sme sa mali hrdiť. Zavrhli sme aj obľúbený stereotyp pohostinnosti a pracovitosti. Napokon sme sa viac-menej zhodli na tom, že hoci sa bojíme cudzincov, tradičnými Maďarmi počnúc a súčasnou vlnou imigrantov nekončiac, vieme byť pohostinní takpovediac jednotlivo, zoči-voči. Pokiaľ ide o ľudí, s ktorými sme sa zblížili v práci alebo cez hobby, Nota bene priateľov či rodinu, zrazu 04 2016 sme mimoriadni hostitelia a otvoríme im naše domovy Proti srsti i srdcia doširoka. Mnohí cudzinci si u nás našli skutočných priateľov.

29

Neviem, čo hovorili v iných focus grupách viacerých prieskumov k brandingu Slovenska, ale jedno je isté – výstup z neho sa napokon realizoval v reklamnom slogane: Slovensko, krajina priateľov. Trošku si teda za jeho autorstvo pripisujem osobné zásluhy.

Na rozdiel od Nemecka či Číny má Slovensko jednu výhodu: nemáme vo svete zlý imidž. Nie preto, že by sme roky tvrdo pracovali na dobrej povesti, ale preto, že náš obraz v predstavách svetovej verejnosti takmer neexistuje. Pletú si nás so Slovinskom, chytia sa väčšinou až vtedy, keď povieme Československo, Havel, Praha, prípadne meno nejakého športovca. Čo je na tom výhodné?

Svoju značku môžeme stavať akoby na zelenej lúke, nemusíme prebíjať a postupne zlepšovať zlé meno získané v minulosti. Stačí si ho už len nepokaziť.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Jazero zázrakov Tisíce prekvapení Ochridského jazera a chrámy staré ako kresťanstvo samo.

Jana Čavojská

Nota bene

03 2016 Pútnik

31

Kostol svätého Jána. Asi najfotografovanejšia pamiatka Macedónska.

Macedónsky – sa musí oficiálne volať FYROM. Skratkou anglických slov: Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Samozrejme, pre milých, ale hrdých Macedóncov nie je prijateľné nazývať svoju krajinu fyrom.

Práve Ochrid je jedna z najväčších pých obyvateľov tejto krajiny.

Vysnívané miesto letných dovoleniek, keďže Macedónsko nemá more.

Mesto je celé chránené UNESCO-m od roku 1979 a Kostol svätej Matky Božej zapísali na zoznam ešte o rok skôr. Nielen kostoly, ale aj domy niekdajšej ochridskej aristokracie sú pamiatkovo chránené.

V obrovskej úcte tu chovajú slovanských svätcov. Svätý Kliment z Veľkej Moravy, žiak svätých Cyrila a Metoda. Svätý Naum, svätý Sáva, svätý Gorazd, aj samotní svätí Cyril a Metod, ich osudy za života alebo po smrti sú späté s týmto jazerom. Viem o Chráme svätého Nauma na brehu Ochridského jazera úplne na konci Európy; tam ďalej je už Albánsko a kultúrny priestor islamu. Vo vnútri je len niekoľko ikon, stojan na dlhé štíhle voskové sviečky – môžete nechať pár drobných a jednu zapáliť – a nádrž, do ktorej vyviera voda. Nepochybne tá istá, ktorá napája aj Ochridské jazero. A ktorá kvapká na kamennú podlahu v hrobke svätého Nauma. Keď k hrobke priložíte ucho, vraj začujete tlkot srdca slovanského svätca...

Z elegantných kaviarní Čaršije, starej obchodnej štvrte mesta Ochrid, vás kroky vedú pomedzi domy, okolo obrovského chrámu svätej Sofie a vyššie, až za posledné domy, na skalu nad jazerom. Dole vidíte pláže, prístaviská lodiek a reštaurácie, v ktorých vám v lete naservírujú čerstvé ryby. Na skalnom výbežku postavili Chrám svätého Jána. Neveľký kostol priamo nad vodami jazera sa kúpe v posledných slnečných lúčoch dnešného dňa a ja viem, že z obrovského bohatstva tohto miesta mi je dnes dovolené vnímať iba malilinký zlomok.

Nota bene

03 2016 Umenie

32

Popoludní sa rozfúkal silný vietor. Priniesol dážď. Lialo od polnoci až do podvečera nasledujúceho dňa. Keď dážď takmer ustal, prešla som širokou promenádou pri jazere a stúpala som nahor úzkymi uličkami, do kopca pomedzi kamenné domy, okolo zdevastovanej budovy aj školy postavenej vo funkcionalistickom architektonickom štýle bývalého režimu.

Zabočila som doľava, prešla ešte niekoľko sto metrov a zrazu som stála pri kostolíku. Starom snáď ako kresťanstvo samo. Fresky vo vnútri, čiastočne skryté za lešením, rozprávajú biblické príbehy tak, ako ich pozná východná cirkev.

Som v macedónskom Ochride. V meste, kde bolo kedysi vraj až 365 kostolov, na každý deň v roku jeden. V meste, ktoré skrýva tajomstvá, ktoré návštevníka prekvapia, keď to vôbec nečaká.

Ochridské jazero vzniklo asi pred štyrmi miliónmi rokov. Je najstaršie v Európe. V ňom a okolo neho žije až dvesto endemických druhov. Oblasť okolo neho patrí k prvým trvalo osídlenými regiónom na našom kontinente. Dodnes tu cítiť najstaršiu Európu, najstaršie kresťanstvo. Tu je aj európska križovatka kresťanstva s islamom. Mešity aj pravoslávne „cerkvi“ sú prítomné v každej dedine. Napriek tomu sa odlišné náboženstvo nikdy nestalo príčinou konfliktov. A je to aj nárazníková zóna medzi starým, novším a najnovším. Kamenný, starobylý a stále živý Ochrid susedí s ohromným funkcionalistickým Ochridom z betónu, ktorému najnovšie konkurujú lesklé hotely a reštaurácie.

Macedónsko, teraz trochu zabudnutá krajina tam kdesi na Balkáne, ktorej sa ekonomicky veľmi nedarí a väčšina z jej troch miliónov obyvateľov žije v hlavnom meste Skopje, bola kedysi centrom diania mocnej Byzantskej ríše. Teraz si nezaslúži ani svoje starobylé meno.

Pre spor s Gréckom – o názov Macedónsko, ktorý nesie aj severný grécky región, a o to, komu vlastne patrí politik a mysliteľ Alexander

1. Kostolík postavený okolo studne s krištáľovou vodou vyjadruje obrovskú úctu miestnych ľudí k svätcom.

2. Promenáda pri jazere.

3. Čajky letia okolo macedónskej vlajky, ktorá veje vo vetre na vysokom stožiari.

4. Zapadajúce slnko ožaruje siluetu sochy svätca na brehu Ochridského jazera.

INZERCIA

Sima sa nezľakla Všetko sa delí na pred a po. Už nič nebude, ako bolo.

Pre Simonku sú však jej najbližší ochotní urobiť maximum.

Nech je opäť čo najbližšie k 30. novembru pred tromi rokmi.

Lebo od tohto dátumu sa zmenil svet.

Lucia Bucheňová Usmievavá Sima bola akčnou babou, ktorá si naplno dokázala vychutnať každý svoj deň. Posledné zdravé leto 2013 sa ako študentka gymnázia rozhodla, že praktickejšou a do budúcna efektívnejšou bude pre ňu zmena školy. Počítače ju vždy bavili, vybrala si elektrotechnickú priemyslovku, jej sen sa naplnil a v septembri zasadla do chlapčenskej triedy.

Nota bene

02 2016 Príbeh

34

Pobolievala ju hlava, stupňovalo sa to, takže musela napokon k lekárke. Predpísané očné vyšetrenie dopadlo katastrofálne. Pre rozšírené očné zreničky už nebolo možné odhadnúť ani farbu očí. Okamžite musela na magnetickú rezonanciu a udalosti nabrali dramatický spád. O dva dni volali z nemocnice, výsledky MR-ka boli hrozivé. „Nádor na mozgu, môžu ho len chirurgicky zaklipsovať, je niekde priamo v strede. Zosypala som sa,“ hovorí Simonkina mama Alena. „Všetko bolo zrazu veľmi akútne, život ohrozujúce, našli sa tam ešte ďalšie dva nádory, tlačili na oči, Simonka mohla oslepnúť z minúty na minútu.“ Lekári jej povedali všetky riziká operácie, pripravovali ju na fakt, ktorý jej dodnes znie v ušiach: Po prebratí z narkózy už nič nebude tak ako predtým...

Simonka dokázala žartovať ešte aj pred operačným strihaním vlasov, takto, s úsmevom sa s najbližšími aj rozlúčila. Potom už bolo všetko v rukách neurochirurgov. Keď ju mama uvidela po zákroku, bola zrelá na záchranku. Jej milované dievčatko bol „jeden veľký balón napojený na prístroje, udržiavaná v umelom spánku.“ Púšťali jej obľúbeného Landu, Elán, prihovárala sa jej celá rodina... Po týždni Simonka otvorila oči... Nevedela jesť, prehĺtať, spoznala však najbližších...

Na JISke strávila Vianoce aj Nový rok. Dva nádory sa vybrať podarilo, no tretí ostal, počas zákroku došlo k masívnemu krvácaniu, lekári museli okamžite operáciu zastaviť. „Ani neviem, ako sa nám podarilo nezblázniť sa z toho všetkého. Včera ste mali pri sebe životaschopnú dcéru a zrazu je pred vami veľké bábo, ktoré samo nedokáže vôbec nič. Nebol však čas nariekať a ľutovať sa, postupne sme zintenzívňovali rehabilitácie, Simonka bola a je náš stredobod vesmíru.“ Otec Vlado je s ňou na opatrovateľskom, mama chodí do dvoch robôt, aby mali aspoň čo jesť a poplatili účty.

Napriek tomu sa dlhom nevyhli.

Alan Hyža

Simonka je dnes odkázaná na invalidný vozík, doma s otcom denne cvičí, momentálne má však stopku.

Vysoké dávky silných liekov si vypýtali vedľajšiu, no krutú daň – úplne zničený chrup. V čase písania tohto príbehu Sima podstúpila náročnú stomatologickú operáciu, prvýkrát išla pod narkózu od 30. novembra 2013.

Bol to risk, ale jediná možnosť. Rodičia prosili všetkých svätých, aby sa Sima prebrala v poriadku, aby zas nezačalo všetko odznova. Vyšlo to. „Teraz sme na mixovanej strave, zuby sú vonku, všetko sa musí zahojiť a potom sa pripravia nové, pekné zúbky,“ nežne povie starostlivá mama.

Sima je najsilnejší bojovník v celej rodine. Nestojí o ľútosť, nemá rada chlácholivé a opatrné otázky, keď človek premýšľa, čo sa jej má vlastne opýtať. „Mami, nech sa so mnou bavia normálne,“ miliónkrát hovorila Alenke. Od septembra sa už plnoletá Simonka snaží chodiť, opatrne urobí neistý krok s oporou, zatiaľ s ňou všade musí aj vozík. Dokáže zohnúť nohu, kopnúť do lopty – malé svedectvá, že reštart ide dobrým smerom!

Napriek hendikepu, ktorý krásnu slečnu obral o spontánnu radosť zo života, Sima nie je utiahnuté smutné dievča. Vie, že tak, ako sa dá do poriadku chrup, dá sa aj figúra a tých pár kíl navyše zhodí. Jej veľkým koníčkom je totiž móda, záleží jej na tom, čo si oblečie a aj rám na okuliare je doplnok, ktorý sa nekupuje ledabolo, treba si poriadne a vkusne vybrať. Rakovina jej život radikálne spomalila, ale nezabrzdila. Sima potrebuje nonstop rehabilitácie, preto všetkých prosíme o pomoc, ktorú si určite zaslúži!

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh bojovníčky Simonky oslovil. Každé euro pôjde na nutné rehabilitácie. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK85 3100 0000 0040 4021 8205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Sima.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

03 2016 Príbeh

35

Dušan (50) Petra Nagyová

Kde bývate?

V chatke v Lamači. Našiel som opustené miesto a dal som si ho do poriadku. Teraz tam bývam a prespávam. Bývam tam sám, niekedy ma prídu pozrieť sestra i synovec. Mám tam kachle, svietim si sviečkami.

Nie je vám tam smutno?

Nie je, už som si zvykol. Keď už človek takto ostal, nič nenarobí.

Nota bene

04 2016 Špión

36

Ako dlho a prečo predávate Nota bene?

Nota bene som začal predávať pred deviatimi rokmi. Je to veľmi náročné, lebo mám zdravotné problémy a už mi opúchajú aj nohy. Predávam ho, aby som prežil a mal som peniaze na lieky. Niekedy, keď mi to finančne vychádza, idem aj na ubytovňu. Zo zdravotných dôvodov je to pre mňa lepšie. Mám totiž problémy so srdcom, tlakom i s dýchaním.

Kde máte predajné miesto?

Predávam pred Ternom na Kramároch. Už som tam celé roky. Čo si najviac na ľuďoch vážite a naopak?

Vážim si veľmi úprimnosť a dôveru a vzájomné porozumenie. Nemám rád falošných ľudí. Nemám rád, keď klamú, keď sú neúprimní. Neraz to vycítim aj pri predaji. Nemám tiež rád, keď ľudí ako my odsudzujú a vyhýbajú sa im. Alebo keď sľúbia, že si kúpia časopis a napokon si ho nekúpia.

Máte radosti?

Viete koľko? Najviac mám radosť z príjemných ľudí.

Keď si môžem so zákazníkmi zavtipkovať, pobaviť sa.

Veľmi dobre si rozumieme, neraz mi pomáhajú. Sú na mňa zvyknutí, neraz dôjdu sami od seba a pozdravia. Ľudia ma neobchádzajú, mám ich rád.

Aký je váš ideálny deň?

Keď som spokojný s tým, ako sa mi darilo predávať Nota bene.

Aký ste človek?

Mám rád pokoj. Mám veselú povahu aj zmysel pre humor. Keď môžem, rád sa zasmejem. A často aj so zákazníkmi.

Máte neresti?

Nemám, nefajčím, nepijem... No, mal by som držať diétu. Lenže, keď človek na to nemá, nemôže si vyberať, čo bude jesť a čo nie.

Vladimír Šimíček

Veríte na osud?

Verím, že čo má prísť, to príde. Že čo sa má stať človeku, z toho sa nevymaže a dolapí ho to.

Aká bola najväčšia láska vášho života?

Najväčšia láska v živote? (premýšľa) Mal som radšej svoju mamu ako svoju ženu. Žena ma sklamala, nebola medzi nami dôvera, aká by mala byť. Mama je mama.

Aké ste mali detstvo?

Pekné. Boli sme siedmi súrodenci. Mamka nás slušne vychovala. Pamätám si, ako som ako malý chlapec hrával futbal. Pamätám si na školu, na stredné odborné učilište v Mojmírovciach, kde som sa učil za opravára strojov. Ľutujem však, že som to nedokončil.

Bláznili ma viac dievčatá.

Nota bene

04 2016 Keby sa dalo, čo by ste robili inak? Špión Žil by som normálnym usporiadaným životom s manželkou a so svojimi deťmi. Žil by som život, ako sa patrí. Myslím, že by som neskončil tak, ako žijem dnes.

37

Čo najviac ľutujete?

Je veľa vecí, ktoré ľutujem. Ľutujem, že som ostal sám, že mi nemá kto podať pomocnú ruku. Chýba mi blízkosť druhého človeka.

Aké ste mali povolanie?

Pracoval som ako robotník v sklade. Robil som tiež kuriča, ale ochorel som na pľúca. Potom som už nemohol viac pracovať.

Zarobíte dosť? Aká práca by vás bavila?

Peniaze mi chýbajú. Mám ich málo. Stačilo by mi aspoň na ubytovanie, stravu a na diétu. Pokojná, pri ktorej by sa dalo sedieť. Napríklad, že by som robil vrátnika alebo niekde na recepcii, to by mi pomohlo.

Ako si predstavujete svoj ďalší život?

Chcel by som mať rodinu – ženu a deti. Aby sme boli všetci pokope a mali z toho vzájomnú radosť. V máji budem mať narodeniny i meniny a budem rád, ak mi zákazníci a ľudia poprajú len to najlepšie. Ďakujeme, že kúpou Nota bene podporujete svojho predajcu. Veľmi si to vážime. Našu organizáciu Proti prúdu a projekty pre predajcov Nota bene, ktorým je aj vydávanie kvalitného nezávislého mesačníka, môžete do 30. 4. 2016 ako zamestnanci podporiť darovaním vašich 2% z dane.

Viac na str. 40.

Nota bene

04 2016 Čítanie

38

Rozprávkové fantasy Zuzana Mojžišová

Meno škótskeho spisovateľa, básnika a protestantského kňaza Georga MacDonalda (1824 – 1905) nemá priveľmi zvučný cveng. Ale to sa tým, ktorí stoja na začiatku veľkých vecí, stáva.

Na fotografiách vyzerá ako stelesnenie intelektuála 19. storočia – dlhé vlasy, dlhá brada, výrazný nos, prenikavý pohľad. Ako stvorený na portrétnu olejomaľbu do galérie. Lewis Carroll ho považoval za svojho spisovateľského mentora, C. S. Lewis o ňom hovoril ako o svojom majstrovi, J. R. R. Tolkien pripomínal jeho vplyv na svoju tvorbu a G. K. Chesterton o jeho knižke Princezná a goblin povedal, že mu zásadne zmenila pohľad na vlastnú existenciu.

V češtine doposiaľ vyšli dve MacDonaldove knižky. Najprv hororový román Lilith, potom Snílci, prekrásne rozprávanie o iniciačnom putovaní mladého muža zázračnou krajinou. V slovenčine sa prvá objavila len nedávno, spomínaná Princezná a goblin.

Začnem možno netakticky negatívami: výborný príbeh kazí kostrbatý, nepružný, nenápaditý preklad a tiež neustále vyrušujúce množstvo preklepov. Pri knižke určenej aj detskému čitateľovi sa váha takýchto omylov zdvojnásobuje. Navyše, ilustrácie pripomínajú „rozkošné“ budovateľské vitráže – sú polopatistické, bez kúska tajomstva, ktorého je text plný.

Napriek tomu – oplatí sa prečítať deťom aj dospelákom. Lebo z istého uhla pohľadu a v určitých chvíľach

nič nie je lepšie ako dobrá rozprávka. A tá MacDonaldova veru dobrá je. Výborná. Nežná, múdra, tajomná aj vtipná.

Silná svojou fantáziou.

Princezná Irene je ešte len dievčatko. „V čase, keď začína náš príbeh, mala asi osem rokov, ale nie som si tým úplne istý, lebo bola múdrejšia než väčšina detí v jej veku.“ Býva vo veľkom dome iba so služobníctvom, kráľovský otec občas prichádza na návštevu. Stavitelia dom umiestnili na úbočie tajomnej hory, ktorá sa nehemží len baníkmi z dediny, ale aj čudesnými stvorami s obrovskými tvrdými hlavami a mäkkými chodidlami. Medzi nimi a ľuďmi vládne nepríjemné napätie. V noci sa v tom kraji po vonku túlajú len tí najodvážnejší, napríklad mladý baník Curdie. A malé princezné. A keď sú tiež odvážne, neboja sa ísť, kam ešte nikto iný nešiel.

Prečo Alica musela najprv padnúť do králičej nory, kým zažila dobrodružstvo? A prečo museli Lucia, Peter, Edmund a Zuzana vojsť do starej skrine, kým sa dostali do čarovnej Narnie? Lebo ešte pred nimi malá princezná Irene našla v dome zvláštne schodisko a na jeho konci zvláštne komnaty so zvláštnou obyvateľkou. „Všetci veľmi chceme, aby tí druhí rozumeli nám, a ťažko znášame, keď nám nerozumejú. Ale je tu čosi, čo je oveľa dôležitejšie...“

KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Do 30. apríla ešte môžete rozhodnúť o vašich daniach a podporiť nás Využite svoje právo rozhodnúť o 2% (3%) z vašej dane. Dajte ľuďom bez domova šancu na prácu a nový začiatok. Podporíte nielen pracovné projekty Nota bene a Nosiči batožín, ale i advokačnú činnosť nášho združenia. Ako na to? Pošlite daňovému úradu v mieste vášho trvalého bydliska vyplnené Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2% (3%) zaplatenej dane (str. 39) spolu s Potvrdením o zaplatení dane, ktoré vám vystavil zamestnávateľ. Údaje o nás – prijímateľ 2% (3%): IČO/SID: 36068781; právna forma: Občianske združenie; názov: Proti prúdu; sídlo: Karpatská 3096/10, 811 05 Bratislava.

autor: Pavol Surovec

Krátke správy Nota bene

Šťastie zriedkavo nájdu ľudia, ktorí ho hľadajú a nikdy [...]. F. Emerson Andrews

Minulý rok sme vaše 2% v sume 38 995,74 eur využili nasledovne:

• 24 578,96 eura nám pomohlo vytlačiť štyri vydania časopisu Nota bene; • 6 515,30 eura sme použili na to, aby mali predajcovia prístup ku každodennej podpore našich sociál-

nych pracovníkov a k odbornému sociálnemu poradenstvu; • 5 207,11 eura nám umožnilo vyplácať predajcom zdravotné príspevky na lieky a podporiť aktívnych predajcov formou motivačných odmien – gastrolístky, kupóny; • 1 609,37 eura sme použili na výrobu pracovnej uniformy pre našich zamestnancov v roli Nosičov batožín; • 1 085 eur nám umožnilo zamestnať predajcov Nota bene na menšie práce.

Nota bene

04 2016 Krátke správy

40

Nosič batožín Vlado konečne môže ísť k lekárovi Vlado kedysi pracoval v Anglicku. Nenapadlo ho, že to má oznámiť zdravotnej poisťovni a doniesť potvrdenie o poistení za morom. Za nevedomosť zaplatil exekúciou. Vďaka našej komunikácii so zdravotnou poisťovňou Union a pomoci Advokátov Pro Bono Nadácie Pontis sa nám podarilo stiahnuť exekúciu a znížiť dlh o cca 950 eur.

Svoj zvyšný dlh voči ZP Union Vlado zodpovedne spláca a získal i nie ľahko dostupný splátkový kalendár, ktorý mu umožní využívať plnú zdravotnú starostlivosť.

Ak ochorie, konečne môže navštíviť lekára a vybrať si lieky z lekárne.

Zadlženým ľuďom s exekúciami zostane viac z výplat Od januára 2016 sa zmenila základná suma, ktorá sa zamestnancovi pri výpočte exekučnej zrážky nesmie zraziť z jeho čistej mzdy. Základná suma sa zvýšila na 100% životného minima, t. j. 198,09 eura (predtým bola 60%). Našim nosičom batožín sa reálne zvýšil príjem o 50 – 70 eur, ktoré môžu adresnejšie investovať do splácania dlhov podľa vlastných preferencií, nielen podľa poradia exekučných príkazov. Je to pozitívny legislatívny krok vpred, ale nie taká zmena, ktorá by motivovala či zachránila veľké množstvo zadlžených ľudí na Slovensku. Dlhy a exekučné zrážky naďalej patria medzi prekážky na ceste k trvalo udržateľnému zamestnaniu a bývaniu.

Predajca Ľudovít sa lieči aj vďaka svojej zákazníčke Ľudovítovi minulý rok diagnostikovali zhubné ochorenie. Našťastie v liečiteľnom štádiu. Chýbalo mu však potvrdenie, že Úrad práce za neho platil odvody do zdravotnej poisťovne, a hrozilo, že nebude liečený včas. Vďaka úsiliu nášho sociálneho pracovníka a predajcovej zákazníčky, ktorá sa o jeho situáciu zaujímala, sa podarilo zodpovedné inštitúcie presvedčiť o splnených podmienkach jeho poistenia a o nároku na liečbu. Ľudovít podstupuje liečbu a jeho vyhliadky na vyliečenie sú veľmi dobré.

Ploštice v posteli? Treba vydržať!

Našu sociálnu pracovníčku Barboru frustruje, aké mizerné vyhliadky na bývanie majú naši predajcovia aj napriek svojej obrovskej snahe. Naša predajkyňa, ktorá si neželá byť menovaná, je v dôchodkovom veku, ale Nota bene predáva každý deň od 6.00 do 16.00, od pondelka do piatku, či prší, či sneží. Pracuje, aby si zaplatila 160 eur za posteľ v 3-posteľovej izbe na ubytovni. „Zvieratká“ ju štípu celú noc a budia ju aj hluční spolubývajúci. Spolu s Barborou hľadajú slušnú ubytovňu za dostupnú cenu. „Hádam to dovtedy nejako vydržím,“ hovorí.

Viac o tom, ako bývajú ľudia bez domova, sa dočítate v reportáži na str. 8 – 12.

Trvalá podpora: - vezmite si časopis po jeho kúpe; - zriaďte si trvalý príkaz na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, SWIFT kód: TATRSKBX; - darujte pravidelne online na www.notabene.sk. Ďakujeme!

Nota bene

04 2016 Krížovka

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Šťastie nemožno [nájsť, treba sa oň pričiniť].

James Oppenheim Sudoku bezplatne poskytol www.griddlers.net. Ďakujeme!

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám správu na 0911 654 411, do diskusie na www.notabene.sk alebo na Facebook a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Včera sa v relácii Tvoja tvár znie povedome Dano Dangl vyjadril dosť posmešne k názoru, že aj objatie, nielen peniaze, niekedy zaváži. Povedal: „Tak skús objať bezdomovca,“ a nasledovali nechutné reči o tom, koľko chorôb človek od takého „bezdomovca“ chytí. Všetko v snahe dostať z publika potlesk alebo smiech... Pred časom som jednému z nich požičala osobné veci a druhého som držala za ruku v snahe utešiť. Neľutujem a ani som neochorela. Mohli by ste urobiť rozhovor s Danom Danglom o jeho odpore k objímaniu sa s bezdomovcom? Ďakujem.

Janka

Nota bene

01 2016 Nástenka

42

Dobrý deň, opäť som si raz kúpila Nota bene. Nie som pravidelným „kupovačom“ časopisu, ale neskutočne vám fandím. Je to jeden z najneuveriteľnejších projektov na Slovensku. Sledujem vás už veľa rokov a som užasnutá jeho hĺbkou, ľudskosťou a pokorou.

Začítala som sa len do prvého stĺpčeka Zašívanie a už vám píšem. Ďakujem za hĺbku vášho časopisu, za šancu, ktorú dávate ľuďom, za vašu obetu a profesionalitu. Skvelý nápad bol zamestnať ľudí ako nosičov kufrov. Myslím, že náš štát a naši politici by sa mali čo učiť od ľudí vášho typu. Ešte raz ďakujem v svojom mene aj v mene tých, ktorí takto dostávajú šancu byť vnímavejší a citlivejší na sociálnu nerovnosť. Chudobní a odstrčení nás robia lepšími, vďaka nim začíname chápať život a naše miesto v ňom.

Adriana Inzeráty Zodpovedný predajca NB vezme spolu s priateľkou (obaja nefajčiari, abstinenti) do prenájmu garsónku v Bratislave do 325 eur mesačne. Na mestskej časti nezáleží, hlavné je mať domov. Kontakt: Ivan 0944 984 687 alebo predajné miesto križovatka Račianske mýto.

Ponúkam v Bratislave a okolí rýľovanie záhrad, kálanie dreva a rôzne iné práce na záhrade, na ktorých sa dohodneme. Kontakt: Gabo 0940 532 835 alebo predajné miesto Terno Vajnory.

Zodpovedná, energická predajkyňa NB Anka (66), vezme do prenájmu 1-izbový byt alebo garsónku, ideálne čiastočne zariadenú. Bývam na ubytovni, kde mi však chýba súkromie a miesto, ktoré by som mohla aspoň trošku nazývať svoj domov. Môžem platiť do 350 eur mesačne. Kontakt: Anka 0904 351 491 alebo predajné miesto Nemocnica sv. Cyrila a Metoda, Antolská.

Dlhoročný pár s dcérou hľadá bývanie v dome alebo záhradnej chatke v Bratislave a blízkom okolí, od 150 do 200 eur mesačne. Kontakt: Oto, predajné miesto Terno CBA, Homolova ul., Dúbravka.

Všetkých predajcov NB môžete kontaktovať aj cez výdajňu časopisu: 02/52625962.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 178. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Mgr. Miroslav Gregor, 048/413 1335, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o.

Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com