Notabene 181 jul2016 (1)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Júl 2016/181

DIVOČINA

4 Reportáž Divoká rieka

8 Téma Kde stromy umierajú postojačky

12 Téma Futbaloví chuligáni

16 Téma Morská víla

21 Fenomén Vlk ako obetný baránok

24

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Posledná Ezopova bájka

DIVOČINA

Rozhovor Divočina je pokoj

V poslednej Ezopovej bájke bolo dosť husto, to treba povedať hneď na úvod. Stretli sa ťava, včela, líška, pes a somár.

Somár opustil gápeľ, a tak sa teraz mimo mlynského kolesa pokojne pásol na lúke, bárs podľa zvyku stále v kruhu.

Stále dookola. Občas zastrihal ušami a pustil bobky. Medzitým líška prefíkané poškuľovala s papuľou plnou šlohnutého syra a psa svrbela v kožuchu ďalšia, na ktorú sme pri výpočte zabudli: múdra blcha, ktorá mala už isto pripravenú dáku múdru repliku. Stretli sa a pozerali na seba. „No hej, ale keď mne sa nechce tliachať tou kockatou ľudskou rečou,“ podotkol somár a dodal: „Prosto nemám náladu,“ a pásol sa. „Navyše z toho bolí papuľa,“ vykrútila ťava gamby a odfľusla tak mocne, ako keby mierila do akejsi pomyselnej tváre. „Skús si to ty, vytáčať zobák inak, než ti narástol!“ soptila vrana, ktorá sem tiež odkiaľsi priletela. Len čo ju zočila líška, hneď vyskočila: „Ty ma nevytáčaj, ty ma nevytáčaj! Už ste niekedy videli takú debilitu, aby líška v jednom kuse žrala syr? Veď je to na prášky! Syr, syr, syr, nič iné než syr!

Už len to chýba, aby nás vtrepali do klietok, keď sme už za mrežami blbého ľudského príbehu neslobody, debility, slepoty.“

Zvyšné zvieratá pritakávali: „Prdíme ti na to, Ezop jeden potvorský!“ „Dať na teba paragraf, však je to normálne týranie zvierat!“ „Bratstvo, rovnosť, sloboda!

A čo holokaust vo veľkochovoch a sliepky bez krídel? Há?“ „Vykáľať sa na protivnú čvargu človečiu a na jej cirkusácku drezúru!“ a počastovali ho ešte takými menami, že ich tu bez začervenania ani nemožno opakovať. „Nejaké námietky...?

Zamietajú sa. Predstavenie zrušené pre nízky záujem,“ uzavrela včela a odbzučala.

A pes štekol a ťava fľusla a líška zakňučala a blcha hryzla a somár híkol a pustil bobky a rozišli sa.

Nemusela to byť teda tupá delfská luza, ktorá vraj podľa dávnej tradície dohnala múdreho bájkara za mesto a tam zrazila päsťami z útesu do mora; mohla to však byť jeho vlastná ruka, čo Ezopa postrčila, aby skočil sám; z čírej nemožnosti prekonať túto tvorivú depresiu.

Divočina

Daniel Pastirčák

Vráťme sa na stromy! Ľudia, vráťme sa na stromy! stálo v knihe návštev, veľkými písmenami cez celú stranu. Bol rok 1977.

Vystavovali sme obrazy, sochy, fotky, básne i poviedky v ekonomickom vysokoškolskom klube.

Výstavu zakázali komunisti. Polícia ju zapečatila. Štyri hodiny ma vypočúvali tajní.

Výstava nebola v prvom rade proti komunistom – bola proti civilizácii ako takej. Čítali sme vtedy Jeffersa. Ten sa pred civilizáciou utiahol do divočiny na pobreží Atlantiku. Z pobrežných skál si postavil Jastrabiu vežu. Vo veži s pohľadom na oceán písal svoje básne. Nech sa s ľudstvom stane čokoľvek, svet je spravený dobre. Tak to videl Jeffers a tak sme to vtedy videli i my: Ľudia, vráťme sa na stromy! Ľudstvo je iba prechodnou chorobou sveta.

Dnes to vidím inak. Divočinu a civilizáciu už nestaviam proti sebe. Človek je paradox – syntéza zvieraťa a ducha. Cicavec v človeku vyčnieva nad prírodou tvorivým duchom. Vďaka nemu divočina vie, aká je krásna.

Keby nebolo civilizovaného človeka, nebolo by ani Jeffersových básní.

Divočina by nemohla byť oslávená.

Dnes človeka vidím skôr ako paradox. Tak, ako ho opísal Chesterton: Človek je veľmi čudná bytosť, akoby celkom nepatril na túto zem. Jeho vonkajší vzhľad pripomína skôr niekoho, kto si priniesol akési cudzie zvyklosti z inej zeme, než toho, kto vyrástol na tejto. Má nespravodlivé výhody i nespravodlivé nevýhody. Nemôže spávať vo svojej vlastnej koži, nemôže dôverovať svojim inštinktom. Je zázračným tvorcom i kriplom zároveň.

Zuzana Uličianska

Čo nám dýcha na krk

Môže byť úplne všade.

V našich hlavách, srdciach, doma, na ulici, v štáte, vo svete.

Skutočná je však tam, kde je prirodzená – v prírode. Na rozdiel od „ľudských divočín“ má v sebe zmysel a poriadok. Že je poriadok s divočinou nezlučiteľný?

Naopak! Predposlednou teóriou fyzikov bolo, že vesmír je chaos, no najnovšie sa, chvalabohu, prikláňajú k tomu, čo tvrdili už platonici – že zdanlivému, ľahšie viditeľnému chaosu je nadradený ťažšie objaviteľný zmysluplný poriadok. Týka sa tých naj-najmenších štruktúr koinohmoty, z ktorej všetko pochádza.

Tak je to aj s prírodnou divočinou, na rozdiel od tej, ktorú vytvárame my. To si tisícnásobne uvedomujem zakaždým, keď sa dívam, ako sa na celej planéte chováme k stromom (lesom, pralesom). Trhá mi to srdce a nie som ďaleko od toho chrániť ich vlastným telom.

Preto mám detskú radosť, keď vidím, ako hrdinský strom pretŕha asfalt, aby mohol rásť a dávať nám toľko kyslíka, koľko len taký oreza- Nota bene ný a z nášho životného štýlu chorý ešte dokáže. 07 2016 Mám ohromnú radosť, že príroda je taká divoká a (takmer) nezničiteľná, že ŽIVOT SÁM Editoriál je taký nezničiteľný, lebo inak by už bol dávno tam, kam by sme ho slepo-hlucho-spoľahlivorýchlo uložili: do hrobu. Nášho spoločného.

3

Celkom nedávno som bola ubytovaná v domčeku pri mori. Všetko v ňom bolo také, ako to sľuboval katalóg – aj výhľad na more, aj terasa, aj zariadenie, akurát po kuchynskej linke i sporáku sa v jednom kuse preháňali jašteričky. Väčšinou stihli zaliezť za skrinky, kým som položila ruky na pracovnú dosku, ale každé varenie bolo len dočasným víťazstvom nad prírodou. Celý ostrov len tak šušťal jašteričkami, pri každom kroku sa predo mnou rozostupovala zem. „Nie sú nebezpečné,“ ubezpečovali ma domáci prekvapení, že ich vôbec spomínam.

Kdesi som čítala, že poriadok je pre blbcov, ale inteligent zvláda chaos. Podľa mňa jednoduchým spôsobom. Vytiahne na povrch jeho vlastný skrytý poriadok. To je aj spôsob, ako pochopíme dôležitosť divočiny – musíme sa rozpomenúť na našu vlastnú divokosť.

Máme ju v sebe, pretože je naším pravekým dedičstvom. Vďaka tomu je náš narušený vzťah s divokou silou v duši obnoviteľný.

Naša terasa navyše priamo súvisela so strechami okolitých domov, takže sa bez problémov stávala terčom útokov gangov potulných mačiek.

Na more ste sa síce mohli dosýta vynadívať, ale vždy ste pritom na sebe cítili nejaké hladné mačacie oko. Najvytrvalejší v hypnotizovaní bol ten najväčší chudák s odtrhnutým uchom, ktorého celá polovica vychudnutého tela sa podobala skôr na šakala ako na mačku.

S jej pomocou prestaneme byť plní pocitov bezmocnosti, slabí, depresívni, bez života, netrpezliví, zablokovaní, neschopní dotiahnuť veci do konca, bez energie, kreativity... Naše srdce prestane byť unavené. V rytme života s divokou prírodou sa stane spievajúcim bubnom.

Rozmanitosť spôsobov, ktorými sa skutočnosť dokáže odlišovať od predstáv, ma vždy nanovo prekvapí. Nie všade sú vykolíčkované hranice civilizácie podobne krehké. V luxusných útrobách výletných superlodí sa dá zrejme na chvíľu zabudnúť, že sa celé to monštrum niekam hýbe.

Človek, ktorý si zachoval divoké inštinkty, je veľmi podobný vlkovi. Je zdatný, má ohromnú životnú silu, je životodarný, húževnatý, vynaliezavý, vedomý si svojho územia, túlavý a verný. Byť divoký neznamená byť bezuzdný a bláznivý. Znamená to pravý opak.

Divoká príroda má v sebe obrovskú čestnosť.

Nedávno som však bola na divadelnom predstavení, kde mi pomocou kvadrofonických technológií pustili do slúchadiel simulované zvuky amazonského pralesa. Z tohto takmer psychedelického tripu sa neviem spamätať. Asi nie je zlé prestať si občas zapchávať uši pred divočinu, ktorá nám všetkým neustále dýcha na krk.

Ada Jung editorka

Divočina je pokoj Karol Sudor

Vladimír Šimíček

Lepšie je sa s prírodou dohodnúť, ako jej robiť napriek, hovorí JURAJ LUKÁČ. Skupuje lesy, aby mohli zostať divoké.

Narodili ste sa v Bratislave, študovali v Prahe. Ako sa z mestského kaviarenského človeka stal človek divočiny?

Mestá sa v mojom živote vyskytli náhodou. Prešiel som síce veľkú časť bratislavských, brnianskych aj pražských kaviarní, rodičia však pochádzali z nádherného pohoria Čergov. Práve tam ma od útleho detstva „odkladali“ na letné prázdniny k starým rodičom. Bol to krásny život.

Babka sa nemaznala, a tak som už ako päťročný dostal do ruky prút a musel hnať kravy na pašu. Nie pár metrov za dom, ale niekoľko kilometrov cez lesy na horské lúky. Fungoval som tak viac ako desať rokov a smerovanie k prírode už nemohlo zmeniť štúdium v Prahe ani vojenská služba v Brne.

Máte vo zvyku stratiť sa v lese aj na pár dní. Nik sa vám nevie dovolať. Čo tam hľadáte?

Aby bolo jasné – proti mestám, kaviarňam ani pivárňam nič nemám, naopak, páčia sa mi. Mám však istú sociálnu fóbiu, ktorá zrejme vyplynula z toho, že v profesionálnej praxi stále musím riešiť nepríjemné problémy typu krádeže dreva, pytliačenie a podobne. Ľudia na druhej strane barikády sú jednak agresívni, jednak sa ma snažia podviesť, a byť stále v strehu je fyzicky náročné. Takže odísť do lesa a päť dní nič neriešiť, iba sa kochať krásou rozmanitosti, je liečivé. Navyše, les je pre mňa stále školou, keďže aj po rokoch v ňom stále objavujem niečo, čo ma núti rozmýšľať nad fungovaním sveta. V porovnaní s tým je bratislavská kaviareň nudná, neinšpirujúca, neprovokujúca.

Noc osamote v lese však môže byť tiež drsná. Nemáte strach?

Z čoho? Zo zvierat? Z rastlín?

Jediným nebezpečenstvom pre človeka je zase len človek. Žiadne zviera nemá záujem ublížiť človeku.

V našom prostredí skutočne nehrozí,

že by vás nejaké zviera chcelo zabiť a skonzumovať. Na druhej strane sa po mestských uliciach pohybujú desaťtisíce psychopatov, ktorí si liečia svoje komplexy agresivitou. Ak to skombinujú s alkoholom, ostatným ide o život. Z toho logicky vyplýva, že nebezpečné miesta nájdete skôr v meste ako v lese. A ak ich nájdete v lese, zase to bude len človek s puškou.

Rozhodne to nebude vlk, medveď, líška, myš ani had. Zranenia od zvierat vznikajú výhradne v sebaobrane, nikdy nie úmyselne. Koľkokrát som len stretol vlkov, boli odo mňa 20 či 30 metrov, a pokojne počúvali moje rozprávanie aj niekoľko minút. Keď videli, že sa ich nebojím a hovorím s nimi, akceptovali ma.

Vlk vraj dokáže rozpoznať nebezpečného človeka – pokojne ide za niekým na bežkách, no keď zbadá poľovníka, utečie.

Odprisahal by som, že to tak je, lebo som to videl viackrát. Vlk, ak má šťastie, sa dožíva 15 rokov. Ak stretne nejakých ľudí opakovane, vie ich spoľahlivo identifikovať. Všimnite si, že poľovníkom sa najviac darí uloviť mladých, nie starých vlkov.

Mladí totiž ešte nemajú skúsenosti a v poľovníkoch nevidia zlo. Starší však s prehľadom vedia odlíšiť nebezpečných ľudí od neškodných turistov. Som si dokonca istý, že rozoznávajú aj jednotlivcov – toto je Ďuro Lukáč, toto drevorubač Ján Mrkvička, toto poľovník XY. Spoznajú ho, aj keď pri sebe práve nemá zbraň.

Slovo ochranár nemáte rád a tvrdíte, že ste sa stali skôr „nasraným“ občanom po tom, čo vám nad vašou záhradou bezdôvodne vyrúbali stromy.

Pohár sa plnil dlhšie, vyrúbanie stromov bolo len poslednou kvapkou.

Pôvodne som totiž chcel s lesníkmi úprimne spolupracovať, a tak som dal dokopy partiu, ktorá sa im snažila

pomáhať. Už vtedy mi však bolo divné, že sadíme úplne iné stromčeky, než sa vyrúbali, a že zvieratá nepijú vodu zo studničky, ktorú sme vyčistili. Pochopil som, že takáto činnosť zjavne nepomáha, že les vlastne nezachraňujeme. Keď mi potom tí istí lesníci vyrúbali kus lesa za domom, rozjasnilo sa mi. Uvedomil som si, že človek pestuje les inak ako príroda, ktorá to dokonca robí zadarmo, a že lepšie je sa s ňou dohodnúť, ako jej robiť napriek.

V akom zmysle? Že tam, kde vyrúbeme stromy pre drevo, necháme na prírodu, čo tam narastie, keďže ona sama má Nota bene najlepšie mechanizmy, aby vybrala 07 2016 druhy, ktoré tam prežijú. Keď som to pochopil, zrazu mi bolo jasné, že Rozhovor problém je oveľa strašnejší. Že na ťažbe zarábajú neuveriteľné záujmové skupiny, ktorým ide len o peniaze, a všetko okolo toho je len slovný balast.

Naštartovalo ma to a povedal som si, že už zo mňa nebudú robiť hlupáka.

5

Potom vám napadlo skúsiť skúpiť lesy o rozlohe niekoľkých desiatok hektárov, aby v nich už žiadni lesníci, pytliaci ani poľovníci nemohli robiť, čo sa im zachce. Vznikol tak priestor, kde nemôžu vzniknúť holoruby a nesmie sa tam loviť ani nič umelé sadiť.

Všetko je vec vývoja, na niektoré veci musí byť doba tehotná a na túto už bola. Dovtedy sme na záchranu lesov skúšali všetko od čistenia studničiek, sadenia stromčekov, cez edukačné akcie až po lobovanie v parlamente, písanie článkov do novín a ovplyvňovanie lesných hospodárskych plánov. Týmto všetkým sme museli prejsť, aby prišiel kľúčový nápad – mať na Slovensku lesy, v ktorých sa nebude robiť nič. Také niečo vám však nik nedovolí vo svojom lese, museli sme si teda zaobstarať vlastný. Raz som si kúpil noviny, kde bol inzerát na predaj lesa, a do piatich minút som volal majiteľovi.

Kde ste naň vzali peniaze?

Nemal som žiadne. Občas vám však nesmie chýbať šialená odvaha a viera vo víťazstvo. Netušil som, ako to zaplatíme, vedel som však, že ten les musíme zachrániť. Peniaze sme teda začali zbierať cez verejnú zbierku.

Vtedy sme prišli na to, že ľudia radi podporia takýto typ akcie, tobôž, ak si môžu kúpiť svoj vlastný strom.

Na začiatku teda bola len naša viera.

Tento spôsob myslenia sa mi veľakrát osvedčil aj neskôr, preto nemám rád ľudí, ktorí vždy najskôr hľadajú, ako sa niečo nedá. Nie som proti kritickému mysleniu, ale na presadenie veľkých vecí vždy treba aj silnú vieru.

Nota bene

07 2016 Rozhovor

6

Vlastné lesy už máte dosť dlho na to, aby sa dalo povedať, či na ne zareagovala aj fauna. Presúva sa k vám, keďže v okolitých lesoch sa stále loví a ťaží?

Nepochybne, hoci som tomu pôvodne neveril. Chceli sme skupovať lesy, kým sa bude dať, lebo chránené územie má zmysel až vtedy, keď má stovky či tisícky hektárov. Tam aj smerujeme. Aktuálne sme súčasťou väčšieho lesného komplexu, takže ak sa aj plánuje ťažba mimo nášho lesa, musia nás najskôr zavolať. Môžeme tak razantne presadzovať naše návrhy aj na cudzom území. Do nášho lesa sme nasadili fotopasce. Vďaka nim sme zistili, že zvieratá za 20 rokov existencie bezzásahového územia pochopili, kde majú pokoj. Dnes tam máme väčšiu hustota zveri ako iné lesy. Nemyslím to pritom tak, že teraz sa tam zdržiavajú všetky zvieratá, lebo väčšina veľkých cicavcov má obrovský rádius svojho pohybu. Keď však chcú mať pokoj, prídu k nám.

Viem úplne presne, kam a v akom čase chodí oddychovať množstvo jeleňov či srniek, a viem aj to, kde sa nachádzajú medvede a vlci.

Koľko územia dnes vlastní zoskupenie VLK? Na Čergove je to 70 hektárov, v Strážovských vrchoch 30 hektárov a vo Vysokých Tatrách užívame 160 hektárov v rámci Tatranského národného parku. Smerujeme k tomu, aby sme raz vlastnili aspoň desaťtisíc hektárov.

Sú to smelé ciele, ale bez nich to nejde.

Keď navštívime vašu bezzásahovú divočinu, v čom uvidíme rozdiel?

Vo všetkom. A garantujem vám, že

rozdiely uvidí aj úplný laik. Náš les je jednoducho iný, hoci sa to ťažko opisuje slovami. Na východe používame termín „smačny“, teda šťavnatý. Náš les je smačny, nemonotónny, nádherný. Ak v ňom spadnete na zem, budete od blata aj v najväčšom suchu.

Uvidíte tam všetko od žiab, stonožiek, salamandier, rôznych chrobákov až po vlkov. Podobne rozmanité sú aj rastliny a stromy. Vedľa seba uvidíte krásne vysoké jedle, vyvrátený buk aj svetlú čistinku s úžasnými kvetmi.

Hneď za ňou je tmavý les s 200- až 300-ročnými stromami, nasledujú popadané stromy a trebárs potôčik.

Priam vidíte, že všetko si tam riadi príroda sama a že lesná pôda nie je nikde narušená ťažkými mechanizmami.

Dokážete pred výrubmi ochrániť aj lesy, ktoré vám nepatria? Áno. Nad Osadným je chránená rezervácia, ktorá má dnes 400 hektárov, hoci kedysi ich mala len 50. Ide o štátny les, kde sme vďaka nášmu tvrdému a roky trvajúcemu lobingu dokázali pred vyrúbaním zachrániť desaťnásobne väčšiu plochu. Je to krásny jedľovo-bukový les. Raz som tu mal návštevu z juhu Slovenska, chlapíka, ktorý poznal najmä agátové lesy. Keď videl 200-ročné jedle, strašne sa smial. Myslel si totiž, že sú to makety z umelej hmoty. Jednoducho neveril, že také obrovské stromy môžu existovať. Potom tam dve hodiny chodil a nadšený tie stromy objímal. Takéto zážitky pritom zažívam vždy, keď niekoho vovediem do skutočného lesa. Ani nemusí vidieť zvieratá, tie sú len bonusom.

Keď ste kedysi na Čergove skúpili viac ako 20 hektárov lesov a chceli ste vyhlásiť rezerváciu Vlčia, roky vám v tom bránil jazykovedný ústav s argumentom, že vlci tadiaľ len prechádzajú a vy to nemáte ohradené.

To bola dávna politická záležitosť.

Niekto vtedy jednoducho nechcel, aby sme rezerváciu vyhlásili, lebo tam mal svoje hospodársko-lobistické záujmy. A keďže takí ľudia majú prsty všade a dochádzali im argumenty, napadlo im zneužiť jazykovedný ústav.

Zbrzdili nás, ale nakoniec sme vyhrali a rezerváciu v roku 2004 vyhlásili.

Dnes máme v jazykovednom ústave kamarátov, ktorí nám dokonca radi pomáhajú, takže je to minulosť.

Pred pár mesiacmi vás v Bratislave fyzicky napadli a zranili.

Objavili sa podozrenia, že to súvisí práve s vašimi aktivitami. Ako sa skončilo vyšetrovanie?

Prípad ešte nie je uzavretý, osobne som však presvedčený, že napadnutie súviselo s mojou činnosťou.

Nechcem o tom hovoriť, ale videl som tam dvoch ľudí, ktorí ma sledovali už dlhšie a záhadne sa v mojej blízkosti vyskytovali vždy, keď som sa stretol s istým poslancom parlamentu. Boli aj pri tejto bitke a pred ňou na mňa ukázali prstom. Zrejme to mala byť výstraha, minula sa však účinkom.

Definovali ste päť percent územia Slovenska, ktoré by malo ostať nedotknuté. Podľa akých kritérií ste vyberali a prečo iba päť?

Ideálne by bolo mať až 20 percent nedotknuteľného územia, u nás je to však nepriechodné z politických aj sociálnych dôvodov. Päť percent je zdôvodniteľných, udržateľných aj presaditeľných. Menej to nemohlo byť, päť percent je dolná hranica, pri ktorej ešte má zmysel hovoriť o autentickej divočine. Nezahŕňame tam pritom najkrajšie časti územia Slovenska, ale také, ktoré majú dlhodobý predpoklad, že nebudú pod tlakom developerov. Napríklad, že tam automobilka nepostaví ďalší závod alebo tam nevznikne ďalšia magnezitka.

Bude mať do takých lesov prístup aj verejnosť?

Samozrejme. Ak hovorím, že má ísť o územie bez ľudských zásahov, myslím tým najmä ťažbu. Dnes sa v národných parkoch ani v chránených územiach nesmiete pohybovať mimo turistických chodníkov. Naším cieľom je, aby všetci mohli chodiť, kam len chcú.

Zároveň žiadate, aby v národných parkoch tvorila bezzásahová zóna minimálne 50 percent ich výmery do roku 2020 a 75 percent do roku 2030. Ak sa to nepodarí, národný park sa má zrušiť. Prečo?

Tieto územia sú zahrnuté v už spomínaných piatich percentách.

Naša požiadavka vychádza z medzinárodného štandardu. Ak sa raz niečo vo svete nazve národným parkom, tak platí, že na päťdesiatich percentách jeho územia sa nijako

nezasahuje. My také parky nemáme.

Vezmite si národný park Poloniny – bezzásahová zóna tam tvorí šesť percent, na zvyšku sa robí všetko možné. Hovoriť tomu národný park je potom úplný nezmysel, nie? Chápem, že v národných parkoch musia byť aj lyžiarske vleky či hotely, na to im však musí stačiť polovica územia. Zvyšok má byť reálne chránená príroda, veď to je podstata národných parkov ako takých. Čiže pointa vašej požiadavky je v tom, aby sme prestali klamať sami seba, že niečo je národný park, hoci v skutočnosti o žiadnu divočinu nejde?

Presne tak, veď 90 percent Nízkych Tatier je teraz v skutočnosti hospodárske územie, kde sa normálne ťaží, dokonca tam nie je potrebná ani výnimka na holoruby. Akým právom to nazývame národným parkom? Je to len klamanie, ktoré vyhovuje developerom. Im prvým by prekážalo, keby sa zrušila značka národného parku, lebo by si už nemohli robiť reklamy typu „príďte si zalyžovať do národného parku“. Adekvátne tomu by klesli aj ceny ich nehnuteľností. Povedali mi to samotní developeri.

Nechceli by ste všetky tieto veci ovplyvňovať priamo z politiky?

Nie, lebo našou výhodou je extrémna politická nezávislosť. Môžeme si hovoriť a robiť, čo chceme, bez toho, aby sme niekomu boli zaviazaní. Politika má svoje pravidlá, ktoré by som nevedel dodržiavať.

Nota bene

07 2016 Rozhovor

7

Juraj Lukáč

Mení sa angažovanosť ľudí za sa narodil v roku 1954 v Bratislave, vyštudoval Elektrotechnickú fakultu prírodu k lepšiemu, alebo sa spo- ČVUT v Prahe. Vo výskumnom ústave sa podieľal na vývoji robotických liehame, že to za nás vyriešia rôzni systémov. Už 26 rokov sa venuje ochrane prírody, od roku 1998 profesionálne. Je náčelníkom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ktoré zachraňuje „lukáčovia“?

Určite sa mení k lepšiemu. Keď slovenské lesy pred výrubmi a umelými ľudskými zásahmi. Žije v Osadnom si spomeniem na svoje začiatky, tr- na východe Slovenska. pel som depresiami, lebo nikoho nič nezaujímalo. Úradníci boli bohovia, nič sa nedalo vybaviť. Dnes sú ľudia vnímavejší, citlivejší a ozývajú sa.

Možno si uvedomili, že sa už toho zničilo priveľa a ak chcú zachrániť zvyšok, mlčanie im nepomôže. Dnes ktosi vyrúbe strom na mestskom námestí a okamžite vznikajú petície, prípadne sa organizujú protesty. Nie je to síce dokonalé, lebo na Slovensku padne jeden strom každé tri sekundy, v porovnaní s minulosťou je to však významný posun. Nemám teda dôvod byť pesimista.

Nota bene

07 2016 Reportáž

9

DIVOKÁ RIEKA Jana Čavojská

Adam Baštek

Za divočinou netreba chodiť na Borneo či do Amazonského pralesa.

Filmári z Liptova ju našli pár metrov od vlastného domu. Po filmoch o medveďoch v Tichej doline a o Vlčích horách nakrúcajú dokument o našej najdivokejšej rieke, Belej.

Všetky zábery sú vo filme autentické. Nič nedorábajú so zvieratami v zajatí. Filmujú s absolútnym zanietením. No prírodopisné dokumentárne filmy sú pre nich len prostriedkom ako ochrániť zvyšky divej prírody. Tím Arolla filmu tvorí Erik Baláž – autor myšlienky, že ľudí pre divú prírodu nadchne peknými dokumentárnymi filmami – a filmári Karol Kaliský, Jožo Fiala a Adam Baštek. Prví dvaja sú z Liptova, Adam sa do Liptovského Hrádku prisťahoval z Bratislavy. Keď ho ako dobrého fotografa prírody oslovili, či bude s nimi nakrúcať, neváhal ani chvíľu. Okamžite dal výpoveď z úradníckeho miesta na ministerstve životného prostredia a prišiel.

NIE JE LES AKO LES Erik Baláž nikdy nepotreboval hľadať divočinu na Borneu či v Amazó-

nii. Nerozumel by tamojšiemu prostrediu, nepoznal by stromy, živočíchy a súvislosti. Belú však mal kúsok od domu. Trávil pri nej skoro celé prázdniny. Málo exotická? Kdeže. Rovnako ako Tatry. Erik ich pozná dokonale.

Od detstva chodí po horách. Rýchlo pochopil aj to, že štátny systém ochrany prírody nestačí. Donekonečna presviedčal ľudí aj úrady. Napríklad o potrebe bezzásahových zón. Po kalamite v Tatrách neváhal ísť do akcie a nadchnúť stovky ďalších, aby chránili Tichú a Kôprovú dolinu pred ťažbou.

A podarilo sa. „Na Slovensku máme veľa lesov, za posledné storočie dokonca rozloha lesov vzrástla. Ale ich kvalita klesla.

Sú to územia vysadené človekom.

Monokultúry, ktoré sú z hľadiska stability a rozmanitosti veľmi vzdialené prirodzenému lesu. Divokých le-

sov nám výrazne ubúda,“ vysvetľuje.

Sedíme pri jednom z ramien Belej neďaleko dediny Vavrišovo. Belá totiž prirodzene meandruje, vytvára si nové korytá a tie staré zanecháva pripravené ako vhodný biotop pre rôzne živočíšne aj rastlinné druhy.

Vo filme o divokej rieke chcú filmári ukázať, aké dôležité je nechať rieku prirodzene migrovať.

PRIEHRADY, ZNEČISTENIE Podľa Erika chránime územia hlavne vo vysokých horských polohách. „Tam totiž nemáme ekonomické záujmy,“ myslí si. „Ale to je len jeden druh biotopu. Pre obnovu fungujúcej krajiny by sme potrebovali nezasahovať aj v ďalších dôležitých územiach. Nížinné lesy u nás v podstate neexistujú. Zostali len fragmenty. A rieky sú úplne zdevastované.“

Je to aj prípad Belej. Hoci vzniká vysoko v horách, v závere Tichej doliny, sútokom Tichého a Kôprovského potoka ako divoká horská riava, v Dovalove na jej toku postavili vodnú elektráreň. Tvorí jeden celok s ďalšími riekami, Váhom a Dunajom. Ekosystémy sú také ovplyvnené negatívnymi ľudskými činnosťami, že nemôžu fungovať.

Malé vodné elektrárne na Váhu bránia migrácii rýb aj do Belej. Už teraz ich tam je dosť a plánované sú ďalšie, jedna iba pár sto metrov od sútoku Váhu a Belej. Nie turisti, vodáci a rafťáci ubližujú prírode, ale regulácie, priehrady a znečistenie.

Nota bene

07 2016 Reportáž

10

Stredoveká definícia hovorí, že rieka je tvorená vodou a rybami. Ani v Belej už nie je toľko rýb ako v minulosti, raky žijú iba v jej prítokoch.

Chýba aj ďalší život. Erik to nazýva kolapsom. Napriek tomu Belá v porovnaní s inými riekami ešte stále vytvára divočinu. „Slobodne meandruje, vznikajú rôznorodé prostredia pre veľa organizmov. Niekde sú hlbočiny, inde plytčiny, kamene, piesok. Každé prostredie je vhodné pre iné rastliny a živočíchy,“ opisuje Erik. „Tam, kde bolo pred dvomi rokmi koryto ramena Belej, sú dnes kamene a piesok. A o pár rokov tam bude vŕbový les. Voda z rieky vsakuje do terénu. Okolité podložie je plné vody, ktorá kde-tu vyviera na povrch v podobe potôčikov. Tie zas vtekajú do Belej. V týchto ramienkach sa trú pstruhy, dorastá tu mlaď, ktorá by v prudkom hlavnom toku neprežila, ryby sa sem skrývajú pred prudkou vodou pri povodniach. Zregulované rieky takto nefungujú.“ Belú sa pokúsili zregulovať v 17. storočí. Tvorila vtedy hranicu medzi katastrom Dovalova a Vavrišova, a ako migrovala, tak raz sa hlavný tok posunul ďalej a Vavrišovčanom rozšíril ich pozemky. Povedali si, že postavia hrádzu, aby to tak zostalo.

Dovalovci ich dali na súd a vyhrali.

Hrádzu museli zbúrať.

MÁŠ NAFILMOVANÉ?

Karol Kaliský bol vonku, pri Belej, aj počas silnej búrky a víchrice na jar pred dvomi rokmi. Vietor bol taký silný, že silné stromy sa lámali

najbližšej cesty. V Tatrách je všetko blízko. „Chodíme na dva, tri dni, opäť každý sám. Je to lepšie, môžeme sa sústrediť na prácu, počujeme každý zvuk okolo. Iba ak potrebujeme niesť príliš veľa techniky a jeden by sa s ňou do kopcov nevyškriabal, ideme spolu. Do výbavy sme museli pridať stan. Počasie sa tu totiž rýchlo mení, aj letný deň sa môže zvrtnúť na sneženie. Keď prší, silno fúka, dážď šľahá doslova vodorovne. Celta by nás neochránila.“

a s hukotom padali do rieky. Dážď šľahal zo všetkých strán. Všetko bolo mokré. Ráno Karolovi volali ustarostení príbuzní a kamaráti, či to prežil v pohode. „Iba Erik zavolal s otázkou, či to mám nafilmované,“ smeje sa Karol na pragmatizme svojho kamaráta. Aj unikátne zábery, ktoré vtedy nakrútil, budú súčasťou filmu.

Karol je z poľovníckej rodiny.

Odmalička chodil po horách. Keď raz hľadel do očí vlka, ktorého zastrelil jeho otec, uvedomil si, že zabiť vlka nie je správne. Že hory sú domovom toho zvieraťa a ono do nich patrí. Nepridal sa k poľovníkom. Vyštudoval vysokú lesnícku školu. Získal svoju vysnívanú prácu v štátnej ochrane prírody. A zistil, že jeho vízia ochrany prírody sa s tou oficiálnou vôbec nezhoduje.

Karol bežne pije vodu z Belej, po hotely na Podbanskom je čistučká ako krištáľ. A v Tichom a Kôprovskom potoku, sútokom ktorých Belá v závere Tichej doliny vzniká, tečie voda priamo z čistého prostredia vysokých hôr.

NA JEDEN POKUS

„Chlapci už robili film Strážca divočiny a ja som trpel, lebo som ho veľmi chcel robiť s nimi,“ hovorí. „Mojou úlohou však bolo písať odborné stanoviská na úrady, ktoré rozhodovali o ťažbe v najcitlivejších územiach.

Boli, samozrejme, negatívne. No keď mi zhora začali dávať príkazy, ako mám prípady posudzovať, odišiel som.“ Najprv robil pre geodetickú kanceláriu. Potom začal filmovať Vlčie hory. A kameru už z rúk nepustil.

Nie je to ľahká práca. V prvom rade treba trpezlivosť. Filmári dopredu vedeli, že na dokument budú potrebovať tri roky. „Napríklad rys je taký plachý, Nota bene že niekto ho nezazrie za celý život. 07 2016 My sme prvý rok len zisťovali, kde sa pohybujú, druhý rok sa nám podarilo Reportáž pár záberov, ktoré by som označil ako nepoužiteľné, a až tretí rok, keď sme nadobudli skúsenosti, sme urobili zábery, aké nemá možno nikto na svete,“ vysvetľuje Karol.

11

PIJÚ VODU Z RIEKY Poznať prostredie je dôležité.

Karol je z domu pri Belej za pár sekúnd. S riekou vyrastal. Kým vo Vlčích horách bol cudzinec, vo filme o Belej rozpráva príbeh „svojho“ miesta, ktoré dôverne pozná.

Vyrastal aj s lesmi v Nízkych Tatrách, ktoré v posledných rokoch vyrúbali. „Akoby mi zničili časť detstva,“ hovorí smutne. „Najvzácnejšie lokality prirodzeného lesa sú preč. Za pár rokov lesníci vyťažili sedemtisíc hektárov.“ Čo lesníci nazývajú kalamitou, je podľa Karola jedno z troch vývojových štádií lesa. Práve popadané drevo tvorí základ pre nový zdravý a prirodzený les.

V horách treba filmovať v každom ročnom období a v každom počasí. Do Vlčích hôr chodili filmári na desať dní, každý sám, na chrbte si niesli všetku potrebnú techniku, spacák, celtu a jedlo. Zaujímavé miesta boli vzdialené aj dva dni chôdze od

„Nafilmovať zviera v divočine a pri zaujímavej činnosti chce veľa času. Napríklad limbové oriešky dozrievajú vo väčšom množstve raz za tri roky. Vtedy za nimi medvede lezú na stromy. Mali sme iba jeden pokus zachytiť to. Ale už sme mali skúsenosti. Pred pár rokmi sme s Erikom dvanásť dní čakali na medvede. Vtedy som neurobil ani jednu dobrú fotku. No pomohlo mi to teraz pri nakrúcaní. Takže máme unikátne zábery.“

1. Najdivokejšia slovenská rieka Belá.

2. Rys pri rieke.

3. Pod hladinou.

4. Ochranár a filmár Erik Baláž.

5. a 6. Niektoré divoké časti rieky sú ešte stále vhodné pre rôzne rastliny a zvieratá, najmä vtáctvo.

7. Plaché srnce.

Foto 1, 3, 6, 7 Karol Kaliský, foto 2, 5 Adam Baštek, foto 4 Jana Čavojská.

Nie všetko sa však podarí.

Napríklad vĺčatá pri rieke filmári nemajú. Prvý rok našli vlčicu s mladými, na ďalší rok sa však už nevrátila. Na vlky sa poľuje, podľa úradov sú premnožené. Vlčica možno už ani nežije. Filmári však nič neinscenujú. Ukazujú autentický príbeh miesta – aj keď v ňom nebudú vlčie mláďatá.

Rieka Belá im pripravila množstvo iných zaujímavých príbehov.

Nota bene

Nota bene

07 2016

07 2016

Téma

Téma

12

13

Kde stromy umierajú postojačky Galina Lišháková

Marián Jasík

Aj na Slovensku máme pralesy. Miesta, kde sa stromy nesmú rúbať, a tak sa dožívajú stovky rokov, najstaršie dokonca vyše tisíc.

Sú plné vzácnych rastlín a zvierat, dokážu sa revitalizovať samé a úctiví turisti im nevadia.

NEFCERKA

(121,62 ha), smrekovo-limbový prales v Kôprovej doline je súčasťou Tatranského národného parku. Limby boli vyhľadávané na výrobu rôznych predmetov a pre limbový olej, preto v Tatrách výrazne ubudli. V Nefcerke sa ich však zachovali tisíce, spolu so smrekom, smrekovcom, kosodrevinou a popadaným rozkladajúcim sa drevom, ktoré poskytuje substrát pre mladé stromčeky. Tento prales je tmavší a zaujímavý reliéf dotvárajú súbory skál, tzv. skalné moria a sutiny. Stovky druhov machu vytvárajú takmer súvislé koberce. V Nefcerke tiež možno pozorovať, ako sa

obnovuje: často v nej odumrie naraz 100 až 300 stromov, čím vznikne obraz dočasnej katastrofy. Limba má veľké šišky a ťažké semená, ale príroda zabezpečila, aby sa aj napriek tomu efektívne rozmnožovala. Žije tu jeden špeciálny druh vtáka, orešnica perlavá, ktorej limbové oriešky veľmi chutia a na zimu si ich schováva do rôznych štrbín. Zo zabudnutých orieškov potom vyklíčia mladé limby. V Nefcerke sa dá naďabiť aj na linnéovku severskú, popínavý kríček s bielym kvetom v podobe kalíšku, ktorý je pamätníkom doby ľadovej. V severských lesoch rastie bežne, u nás bol 50 rokov nezvestný, takže sa zdalo, že vyhynul.

ŠÚR Nota bene

07 2016 Téma

14

V katastri Svätého Jura predstavuje Šúr najväčší komplex slatinných jelšín a mokradí u nás (128,6 ha). Sú unikátom aj v rámci strednej Európy, lebo sú to veľmi úrodné miesta, ktoré človek vyrúbal alebo zastaval ako prvé. Šúr prežil už niekoľko pokusov o odvodnenie, rozoranie či vyrúbanie, ale jeho najextrémnejšie časti sa nikdy odvodniť nepodarilo a v súčasnosti už má zákonnú ochranu. Jeho charakter určujú dreviny, ktoré sú dobre prispôsobené životu vo vode – jelša lepkavá a rôzne druhy vŕb, ktoré nastupujú, keď jelša odumrie. Jelšové pralesy sú oveľa krátkovekejšie

ako smrekové či dubové, lebo jelša sa nedožíva takého vysokého veku. V Šúre sú maximálne 100 až 150 rokov staré jelše – cyklus obnovy takéhoto pralesa je teda oveľa kratší. Šúr je útočiskom mnohých vzácnych, ale aj bežných zvierat, ako diviak, jeleň, srnec, a na jar aj množstva rôznych obojživelníkov a plazov. Ale aj komárov, čo prináša určité problémy, ktoré akcelerovali po tom, ako sa v okolí tohto pralesa postavili rozsiahle bytové komplexy, napríklad Čierna voda. To sa nemalo stať, lebo Šúr potrebuje obnovu vodného režimu, potrebuje byť čo najdlhšie zaplavený.

Keď sa povie prales, mnohí si predstavia tropickú džungľu s dravcami číhajúcimi v exotickom poraste.

Pralesy však existujú aj v pásmach s miernym podnebím, samozrejme, s inými obyvateľmi. „V Európe už pralesy takmer vymizli, no na Slovensku máme to šťastie, že zaberajú až okolo 10 000 hektárov, čo je zhruba 20 000 bežných futbalových ihrísk alebo šestina Malých Karpát,“ vysvetľuje ochranár Marián Jasík z občianskeho združenia Prales.

o smrekoch, ktoré sa zdajú byť staršie. Najdlhovekejšími stromami u nás sú však limby, ktoré rastú len vo Vysokých Tatrách, najstaršie z nich v pralese Nefcerka. Podľa analýzy vzoriek odhadujeme, že majú vyše 1000 rokov. Presnejší výpočet znemožňuje to, že limba odumreté drevo v kmeni využíva na zabezpečenie živín pre rast vlastnej koruny a ihličia. Akoby sama seba recyklovala. Tým pádom v jej strede vzniká dutina a vyrátať jej vek tradičným spôsobom podľa letokruhov nie je možné.“

V učebniciach sa spomínajú len Dobročský a Badínsky prales, v skutočnosti ich je na našom maličkom území až 124 a okrem nich desiatky pralesových zvyškov. „Podľa metodiky ochranárov možno ako prales označiť pôvodný les bez zásahov človeka, kde stromy umierajú postojačky, s rozlohou nad 20 hektárov a za pralesové zvyšky pôvodný les s rozlohou od 5 do 20 hektárov. Nevadia im k prírode úctiví turisti, len do nich nesmie zasahovať lesník so sekerou ani traktorom.“

No pralesy nie sú len samoúčelné skanzeny. „Každý by si ich mal ísť pozrieť, aby videl, ako vyzerá pôvodný les bez zásahov človeka.“ Pre pochopenie rozdielu medzi ním a hospodárskym lesom vysvetľuje ochranár bežnú lesnícku prax: „Keď stromy v hospodárskom lese dospejú do určitého veku, lesníci ich vyrúbu a potom územie buď umelo zalesnia, alebo počkajú, kým sa na ňom začnú dreviny obnovovať prirodzene. V určitom veku ich len preriedia. Rovnako zasahujú, keď ich poláme silný vietor, námraza, alebo ich napadne lykožrút.“ To všetko preto, aby sa z lesa získalo drevo.

V slovenských pralesoch sa nájdu stromy, ktoré si pamätajú niekoľko storočí. „Buky staré 350 až 450 rokov, vyše 400-ročné smreky. Najstarší, vyše 500-ročný smrek sme našli na vrchu Piľsko v lokalite Snežná, ale vieme aj

„Je to v poriadku, ale v pralesoch by sme nič z toho nemali vnímať ako problém, lebo to je prirodzenou súčasťou

POĽANA

STUŽICA

Prales (491,16 ha) na vrcholne sopečného pohoria je jeden z najstarších na Slovensku, niektoré stromy majú 400 až 450 rokov. Do miest, ktoré boli kedysi čisto smrekové, sa aj v dôsledku otepľovania tlačí buk, jedľa a iné dreviny, a smrek sa presúva vyššie. Nikde inde na Slovensku sa zmiešaný porast nezachoval v takom rozsahu. Vyskytuje sa tu aj vzácny mach, kyjanôčka zelená, ktorého existencia je viazaná na odumreté drevo. Ak ho bude nedostatok, vyhynie, podobne ako vyhynul vo viacerých krajinách západnej Európy.

Najväčší slovenský prales (614,84 ha) na rozhraní Poľska, Slovenska a Ukrajiny je súčasťou Národného parku Poloniny. Je krásnou ukážkou jedľovobukových pralesov, najstaršie stromy majú 350 až 400 rokov. Stužicou vedie turistický chodník na kopec Kremenec, ktorý leží na trojmedzí spomínaných štátov.

V budúcnosti má pribudnúť možnosť najať si sprievodcu, ktorý záujemcov povedie aj mimo neho. Žije tu zubor hôrny, medveď, rys, diviak, jeleň a rastie zaujímavý druh zvončeka, zvonček jedľový, s veľkým kvetom.

procesov, ktoré ich formujú. Dokonca aj s lykožrútom, ktorý je dnes vnímaný ako veľký škodca, si vie prales poradiť. Veď s ním spoluexistuje už desaťtisíce rokov.

Prirodzene, človeku sa nemusí páčiť, keď lykožrút zožerie tri či desať hektárov lesa, ale v pralesoch to nie je problém.“

Do založenia združenia neboli na Slovensku pralesy zmapované komplexne a neustále z nich ubúdalo.

Neznalosť tejto problematiky môže viesť ku konfliktu, ako v prípade pralesov Smrekovica a Bystrá dolina, v ktorých chceli lesníci ťažiť drevo práve preto, že ich napadol lykožrút, a pre konflikt s ochranármi sa obe strany napokon dostali až pred súd. „Oba prístupy, lesníkov aj ochranárov, sú relevantné. Len nie všade majú svoje opodstatnenie. V čase záujmu o ťažbu tieto pralesy ešte neboli vyhlásené za rezervácie a proces o ich ochranu sa naťahoval. Súd však napokon rozhodol, že Smrekovicu a Bystrú dolinu je dôležitejšie prísne chrániť. Dnes už je Smrekovica oficiálne vyhlásená za prírodnú rezerváciu a na rovnaký verdikt o Bystrej doline sa čaká. Ťažba v nej je už zakázaná.“ Aj preto má občianske združenie Pralesy, ktoré pôvodne založili študenti Technickej univerzity vo Zvolene a dodatočne sa k nemu pridali aj lesníci – ochranári, veľký význam. Supluje totiž chýbajúci patronát zo strany štátu.

Pralesy slúžia tiež ako prírodné laboratórium, v ktorom môžu vedci spoznávať rozličné prírodné procesy a potom ich využívať napríklad v hospodárskom lese. „Lebo čím viac v ňom necháme na prírodu, tým menej doň budeme musieť zasahovať. Bude to lacnejšie a v konečnom dôsledku aj efektívnejšie.“ Na výskume slovenských pralesov sa dnes podieľa už vyše 120 vedcov zo Slovenska aj Česka. „Napríklad vedecký tím farmaceutov sa v snahe o vývoj nových liekov, najmä proti rakovine, zaoberá vlastnosťami tisu. Iný výskumný tím zasa skúmal príčiny odumierania veľkých plôch smrekových lesov v Karpatoch, ktoré teraz pozorujeme na celom svete. Predpokladalo sa, že to môže súvisieť s globálnym otepľovaním, ktoré smreku nevyhovuje. V Nefcerke uschlo asi 35 percent stromov. Výskumom sa však zistilo, že za posledných štyristo rokov už pralesy podobné obdobia zažili, napríklad v rokoch 1840 – 1860. Áno, súviselo to s oteplením klímy, ale upokojujúce je, že nejde o nič výnimočné a netreba preto do pralesov zasahovať. Dokážu sa zrevitalizovať samy.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

07 2016 Téma

15

Futbaloví chuligáni

Ako udržať mladých futbalových fanúšikov čo najďalej od extrémizmu? Priamo medzi nimi hľadali odpoveď sociálni pracovníci združenia Mládež ulice.

Jana Čavojská Chuligánstvo, teda neriadené vyčíňanie futbalových fanúšikov, ktoré nazývajú aj „tretí polčas zápasu“, no o futbal v ňom už vôbec nejde, je s futbalovou históriou pevne spojené.

Chuligáni sa mlátia medzi sebou, demolujú štadióny, rozbíjajú ulice. Bitky extrémnych fanúšikov tímov nemeckej Bundesligy sú už legendárne. Aj tým, že kápovia súperiacich klubov sa na pravidlách pouličného boja dokážu dopredu dohodnúť.

Nota bene

07 2016 Téma

16

Vo Veľkej Británii dospelo násilie na štadiónoch tak ďaleko, že po tragédii počas zápasu Európskeho pohára 1985 v Bruseli, kde kvôli vyčíňaniu britských fanúšikov zahynulo 39 fanúšikov Juventusu, vylúčili anglické kluby na päť rokov zo všetkých súťaží UEFA. Na britských štadiónoch potom zaviedli nové pravidlá: zákaz predaja alkoholu, kamerové monitorovanie, zákaz povzbudzovania inými spôsobmi okrem hlasu – teda žiadne bubny, píšťalky a bannery. Najväčších agresorov nepustili na štadión a počas zápasu sa museli hlásiť na policajnej stanici.

VÍŤAZSTVO A PREHRA V 90. rokoch, keď miera násilia na štadiónoch v západnej Európe klesla, u nás práve prišla do módy. Ako chrániť tínedžerských priaznivcov futbalu pred vplyvom extrémistov a pred tým, aby sa začali biť a ničiť verejný majetok, skúmalo občianske združenie Mládež ulice. Sociálni pracovníci rok navštevovali futbalové zápasy a pochody fanúšikov. Na tribúne sedeli na rôznych miestach, aj priamo v kotli.

S tímami chodili na výjazdy. Sledovali pritom dianie medzi fanúšikmi, sociálne väzby a dynamiku vzťahov.

Skúmali, či je tam priestor pre prácu sociálneho pracovníka.

„Nechceme riešiť problémy, ktoré mladí ľudia robia, ale ktoré majú,“ hovorí koordinátor projektu Peter Kulifaj. „Ak chuligán v tínedžerskom veku rozbíja telefónnu búdku, nechránime telefónnu búdku. Chránime toho mladého človeka. Búdku rozbíja, lebo má problém. Vyriešime jeho problém a vyrieši sa aj problém rozbitej búdky.“ Mládež ulice už roky realizuje nízkoprahové projekty pre deti a mládež zo znevýhodneného sociálneho prostredia. Peter Kulifaj dobre vie, že mladí ľudia potrebujú v prvom rade spoločenstvo, komunitu. „Šport a fandenie takúto komunitu vytvára.

Navyše je spojený s emóciami víťazstva a prehry. Ľudia, ktorí majú v hlavách myšlienky víťazstva a prehry aj v sociálnom živote, inklinujú k takejto komunite.“ Futbal sa hrá na štadióne v otvorenom priestranstve. Na robenie „zloby“ je vhodnejší ako uzavretý priestor napríklad hokejového štadiónu.

NEROZHODNÍ Samozrejme, nie každý, kto príde na futbal, je extrémista. Fanúšikovia vytvárajú tú správnu atmosféru. Verné fankluby sú súčasťou futbalovej kultúry.

Dokážu svoj tím vybičovať k dobrému výkonu a podporiť, aj keď sa zápas nevydaril. Spolužitie medzi tímom a fanklubom je intenzívne a dlhodobé.

Pre tých, ktorí chcú robiť problémy, je dianie na trávniku druhoradé.

Je to však len malá skupina, pár percent zúčastnených. Tí sociálnych pracovníkov nezaujímali. O nich sa majú postarať represívne zložky, polícia.

Sociálni pracovníci si všímali veľkú skupinu fanúšikov, ktorí to v sebe ešte nemali vyriešené. Keď sa schyľovalo k násiliu, nevedeli sa rozhodnúť, či sa

pridať. Nestotožňovali sa ešte úplne s robením „zloby“. Postávali obďaleč s rukami vo vreckách.

Ak sú to ešte tínedžeri, dokážu ich postoje sociálni pracovníci formovať správnym smerom. Nikdy ich neoznačujú ako extrémistov. „Pre nás sú to mladí ľudia, ohrození radikalizáciou hodnôt, postojov alebo správania. Nepozeráme sa na nich ako na agresorov, ale ako na klientov. Nie represívne. Nechceme ich eliminovať, zničiť, odstrániť zo scény.

Podľa nás potrebujú skôr podporu ako represiu.“ Peter Kulifaj to pozná z komunity, s ktorou Mládež ulice pracuje v petržalskom paneláku nazývanom Modrý dom. Okolie ho považuje za geto. Mladí majú zlú povesť. „Keď sme sa im snažili povedať, že sú vlastne celkom v pohode, začali sa brániť. Okolie ich tak dlho označovalo za problémových, až tomu sami uverili. Ak verejnosť a novinári o všetkých fanúšikoch hovoria ako o chuligánoch, začnú sa tak sami cítiť.“ Navyše pri problematických zápasoch sa problémy tak trochu očakávajú. Ak k ničomu nedôjde, ľudia sú takmer sklamaní.

CHÝBAJÚ IM VZŤAHY Kým policajti majú zabrániť bitkám a demolovaniu majetku, sociálni pracovníci sa pýtajú: Aký problém má mladý človek, že ničí a rozbíja veci? Peter Kulifaj je presvedčený, že je to nedostatok sociálnych vzťahov.

V extrémistických fanúšikoch majú mladí negatívne vzory. Aj na štadióne by však mohli nájsť vzory pozitívne. „Súčasťou projektu boli cesty do Rakúska, Nemecka a Nórska. Sledovali sme, ako funguje sociálna práca s fanúšikmi ohrozenými radikalizáciou tam. Sociálni pracovníci tam pôsobia priamo na štadiónoch. Vo vyhradených priestoroch organizujú voľnočasové aktivity pre mladých. Sú tak blízko tým, ktorých zaujíma fut-

Nota bene

07 2016 Téma

17

Zázraky mestskej divočiny Elena Akácsová

Tú najväčšiu divočinu máme rovno pod nosom.

Prechádzka prírodou vedie aj krížom cez mesto.

Nota bene

07 2016 Téma

18

bal. Na štadióne sú aj počas zápasov, mestom na štadión trval ďalšie dve nepresvedčí cudzí človek. Aj tam s fanúšikmi chodia aj na výjazdy vlast- hodiny. Sprevádzali ich policajti. by to mal byť sociálny pracovník, ným mikrobusom. Tvoria význam- V jednej chvíli potrebovali fanúšikovia ktorý mladých už pozná a pracuje ný preventívny prvok,“ vysvetľuje na malú... Ale policajti mali príkaz s nimi. V tom správnom momente Peter Kulifaj. „Ak totiž hrozí konflikt, držať koridor uzavretý. Odmietali vie, čo povedať a urobiť, aby uvoľnil vedia mladých ovplyvniť tak, aby sa pustiť fanúšikov na záchod. Z toho situáciu. Preto má stála prítomnosť doňho nezapojili.“ Voľnočasové akti- začali vznikať potýčky. Na túto si- sociálneho pracovníka na štadióne vity sú pritom iba prostriedkom, ako tuáciu nikto nemyslel. Riešenie svoj význam. vytvoriť mladým partiu, kde by našli by bolo pritom úplne jednoduché. priateľov a sociálne väzby, po ktorých „Skúsený sociálny pracovník v NemMLADÍ BEZ VÍZIE tak prahnú. ecku by políciu dokázal upozorniť.

V Česku sú zas súčasťou policajných „Dnes však už vieme, že komuniSociálni pracovníci sa stali jednotiek antikonfliktné tímy, ktoré ta fanúšikov by nás medzi seba len súčasťou života na štadiónoch. Trvalo dokážu situáciu upokojiť.“ tak neprijala,“ myslí si Peter Kulifaj. to roky, no toto spolužitie teraz každý „Potrebovali by sme podporu od futbaakceptuje. Je aj v záujme futbalových Vyvolávačov napätia je málo. lových klubov aj od vedenia fanklubov.“ klubov, aby na zápasoch alebo po nich Predísť konfliktom sa dá. Ďalší sa Extrémizmus na štadiónoch je podľa nedochádzalo k násiliu. Práve kluby pridávajú, až keď sa už niečo začne neho len súčasťou celkovej skladačky. potom totiž platia pokuty a hrajú zá- mlieť. Z hľadiska sociálnych vzťahov Mladí ľudia strácajú hodnoty aj vieru pasy s vylúčením divákov. Sociálni je to podobné ako v Modrom dome. v budúcnosť. Už u nich nepozoruje to pracovníci diskutujú o atmosfére Zopár násilníkov môže, ale aj nemu- zanietenie, istotu, že „keď ja budem vo fankluboch ešte pred zápasom sí presvedčiť mladých, aby sa k nim dospelý, budem sa správať inak a svet a dávajú odporúčania aj pre presuny pridali. Ak im sociálny pracovník bude lepší“. fanúšikov, počas ktorých by mohli ponúkne lepšiu alternatívu, dokážu nastať problémy. odolať. Fanúšikov však väčšinou Mladí viac žijú pre prítomnosť. hádžeme do jedného vreca. Každý V bezvýchodiskovej situácii sú V JEDNOM VRECI je extrémista. Nevnímame dve sku- náchylní na jednoduché riešenia. piny – tých, čo agresiu vyvolávajú, A tie ponúkajú práve extrémisti. Vi„O tom, či k problémom dôjde, a tých, ktorí sa k nim z nejakých deli sme to v posledných parlamentčasto rozhodujú maličkosti,“ tvrdí dôvodov pridajú, no predsa sú ešte ných voľbách. Osemnásťroční, už Peter Kulifaj a ako príklad uvádza ovplyvniteľní. Práve tú druhú sku- sklamaní politikmi, volili Kotlebu. skúsenosť z pochodu trnavských pinu nazývajú sociálni pracovníci Mali pocit, že do systému konečne fanúšikov Bratislavou. Fanúšikovia klientmi. vnesie spravodlivosť. Bez ohľadu na ešte v Trnave vypili nejaké pivko.

V prípade fanúšikovských po- jeho sympatie k zločinným režimom.

Hodinu cestovali vlakom, pochod chodov nerozhodných zrejme A to je nebezpečné.

Nota bene

07 2016 Proti srsti

Viete, ako vyzerá oko obyčajného mestského holuba?

Nádherne! Okolo čierneho stredu je opalizujúci drahokam – od šedej cez zelenú až po oranžovú a ostrú červenú. Keby ste niečo také videli v amazonskom pralese, fotili by ste ako blázni a už nikdy by ste na tie oči nezabudli.

Lenže tie oči patria mestskému živočíchovi, ktorý otravuje na strechách i námestiach, trusom ničí pamiatky, laky áut aj náladu ľudí, lebo povera, že holubie hovienko obkakanému šťastie prináša, je slabá náplasť na spôsobenú škodu. Navyše holub roznáša rôzne choroby, nie nadarmo ho volajú lietajúci potkan. Mestá mu pravidelne vyhlasujú vojnu, plánujú odchyty, prípadne nasadenie sokolov, keďže útlocitnejšie duše by proti odstrelu či troveniu hneď protestovali.

Väčšina mestských ľudí má sentimentálny vzťah k panenskej prírode, ale za ozajstnú prírodu považuje len to, čo je mimo mesta, v lese, v horách... Možno ešte tak v mestskom parku. Sme ochotní zaplatiť mastné sumy za safari, vláčiť deti do zoo, v lesíku sa rozplývať nad každou škaredou ropuchou, pritom spektakulárne safari máme rovno pod nosom, nikam nemusíme chodiť. Dokonca nemusíme vyjsť ani zo svojho bytu. A keby sme si zobrali mikroskop, tak ani vyliezť z postele.

Neprišla som na túto myšlienku sama, kedysi, keď som robila internetový magazín inZine, písal pre nás pôvabné články o zvieratkách zoológ Tomáš Čejka. Najpamätnejšia bola jeho séria článkov nazvaná Safari: absolvovali sme s ním safari v meste, safari v byte (postupne prešiel každú miestnosť v byte a skončil v posteli) a safari po tele človeka.

Čejkovo Safari v meste mi teraz pripomenul Nathanael Johnson, autor knihy Unseen City: The Majesty of Pigeons, the Discreet Charm of Snails & Other Wonders of the Urban Wilderness (Nevidené mesto: Vznešenosť holubov, nenápadný šarm slimákov a ostatné zázraky mestskej divočiny). Práve on upozornil na to nádherné oko holuba. A nielen to. Napríklad nás nabáda, že keď najbližšie uvidíme skupinu holubov, máme si všimnúť, že minimálne jeden z nich bude mať dokaličenú alebo dokonca amputovanú celú nohu v kolennom kĺbe. Je to preto, že holuby potrebujú na stavanie hniezda slamu, seno či drievka, ale v meste nachádzajú skôr umelé vlákna, drôtiky a ľudské vlasy. No a tieto sa im často omotajú okolo nohy a stiahnu ju tak, že dôjde k poraneniu, infekciám a nekróze.

Akoby sme v meste stratili schopnosť vidieť rastliny a živočíchy. Pritom stačí len znovu na to upriamiť pozornosť.

Nemusíme vedieť rozoznávať, aké sú to druhy, rody a čeľade, zaujímavejšie je všimnúť si, ako nejaký – nevieme aký – vták umne vydoluje z kontajnera potravu. Alebo sa môžeme zamerať na strom, okolo ktorého prechádzame každý deň, a začneme si všímať, ako sa mení v čase.

Johnson by chcel, aby najdôležitejším ponaučením z jeho knihy bolo prestať prírodu uctievať ako nejaký vzdialený, nedotknutý idylický svet. Príroda je všade okolo nás a je brutálna, nechutná, násilná, trápna a často aj veľmi smiešna. Jednoducho presne taká, akí sme aj my, ľudia.

Autorka je redaktorka .týždňa.

19

Milujem pocit, keď som sama hlboko pod vodou a nikto tam nie je Petra Nagyová László Elöd

Morská víla

INZERCIA

Jej otec bol jachtár, starý otec zasa žil nejaký čas v Alžírsku. Ako dieťa rada čítala cestovateľské časopisy National Geographic vo francúzskom jazyku. „Čítanie príbehov dobrodruhov bolo na tú dobu vzácne.

Vždy som snívala, že budem jednou z nich,“ hovorí profesionálna freediverka Katarína Linczényiová (23).

Mala deväť rokov, keď sa prvýkrát skúšala potápať. V sedemnástich vymenila potápanie s prístrojom za potápanie na jeden nádych bez prístroja – dokáže sa takto potopiť až do hĺbky 90 metrov. Už v dvadsiatich rokoch sa stala treťou „najhlbšie potopenou“ ženou na svete, od svetového rekordu ju delilo len osem metrov.

Nota bene

07 2016 Ľudia

22

v noci, svetlá lode osvetľovali vodu a na hladinu prilákali planktón. Zrazu sa tam objavila morská paryba manta obrovská a začala robiť saltá. Bolo to niečo úžasné! Rozhodla som sa skočiť do vody bez neoprénu a výstroja, len maska, šnorchel a plutvy. Plávala som za ňou. Pamätám si biely piesok na dne, malé strieborné rybičky, ktoré sa odrážali vo svetle... Jedným slovom – čistý Avatar. Občas je to čistý surrealizmus, sú to tie najsilnejšie zážitky.“ Freediving je pre Katku krásny aj preto, že všetko, čo sa v ňom naučí, môže využiť v živote. Uvedomila si, že človek je schopný úžasných vecí a jeho hranice siahajú ďaleko. „Freediving ma naučil, že sa netreba zbytočne stresovať a že k životu sa dá pristupovať rozvážnejšie, žiť ho pomalšie a pokojnejšie.“ Aj preto začne čoskoro spolupracovať s britskou psychologickou organizáciou na aplikovaní mentálnej kontroly freediverov do života bežných ľudí.

Už dnes ich učí ako zvládať stres pomocou týchto techník a kurzy majú obrovský úspech.

„Pri freedivingu sa spolieham na vlastný dych a myseľ. Väčšina z nás dokáže zadržať dych aspoň na tri minúty. Otázne je, či sa naša myseľ vie upokojiť a či máme psychickú kontrolu nad tým, že to skutočne dokážeme. Nutkanie nadýchnuť sa nespôsobuje nedostatok kyslíka, ale nadbytok oxidu uhličitého, ktorý sa hromadí v našom tele,“ vysvetľuje Katka, ktorá freediving neberie len ako šport. Je to aj životný štýl a znamená pre ňu slobodu. „Naučila som sa počúvať vlastné telo, rešpektovať jeho limity, správne dýchať, využiť kapacitu pľúc. Keď som sama dolu v hĺbke, vždy sa môžem rozhodnúť, čo chcem urobiť. Každá sekunda paniky alebo stres mi totiž môže zobrať viac kyslíka a tým môžem byť bližšie k strate vedomia.“ Katka dokáže mať pri potápaní pokojnú myseľ. Má rada pocit hlboko vo vode pod tlakom, v úplnej samote. „Ten, kto nevie byť sám so sebou, sa do hĺbky dostane len veľmi ťažko.“ Vďaka freedivingu už žila na mnohých miestach vo svete – pol roka v Indonézii, rok v Austrálii, dva roky v Afrike. „Na jednom mieste ostávam dlhšie, aby som mohla pochopiť ľudí, ich kultúru a stať sa súčasťou ich života.“ Freediving ju priviedol aj na Synajský polostrov do Dahabu, kde zažila jeden z najkrajších ponorov. „Dahab je beduínska dedinka, v ktorej som žila dva roky. Stala som sa jednou z troch žien, ktoré sa dotkli dna Dahabskej diery. V najhlbšom bode dosahuje 92 až 96 metrov podľa

katarinalincz.com

toho, či je príliv. Lemujú ju koralové steny a je úžasná, lebo v nej nie sú žiadne prúdy ani vlny. Nachádza sa v nej krásna podvodná katedrála plná svetla, takže aj v takej hĺbke môžete vidieť, čo vo freedivingu nie je bežné.“ V Dahabe žila Katka v beduínskej rodine. „Beduíni sú skúsení rybári, spätí s morom a s púšťou. Kým ženy okrem svojich povinností chodia zbierať mušle, muži lovia harpúnou a sieťami v hlbokých vodách. Každý deň som mala na večeru rybu. Navyše, nikto vás nedokáže previesť cez púšť tak ako beduín.“

Počas takýchto ciest človek zažije veľa. „Niekedy vidí veci, ktoré sú krásne, ale aj strašné. Najhoršie je, keď si uvedomí, že to nemá silu zmeniť. Žijeme v technologickej dobe a v niektorých prípadoch sme sa stali otrokmi technológií. Chcela by som vidieť moderného človeka späť v prírode. Ukázať ľuďom, že môžeme byť jej súčasťou aj s výdobytkami, ktoré máme. Nebyť len tými, ktorí ju drancujú.“ Katarína organizuje týždenné kurzy, na ktorých si záujemcovia môžu vyskúšať rôzne outdoorové aktivity ako jachting, freediving

a iné, aby si k prírode vytvorili vzťah. „Málokedy si uvedomujeme, že máme napríklad jednu z najkvalitnejších vôd na svete, pričom niektorí ľudia vodu vôbec nemajú. V Egypte som napríklad bola dva týždne bez pitnej vody. Človek si až v takých situáciách začne vážiť, čo má, a rozmýšľa, ako by mohol veci zmeniť. Keď však nevidí možnosť, je to neuveriteľný pocit beznádeje.“

niekoľkými rokmi prišiel trend z Číny loviť kyanidom a dynamitom, aby ulovili viac. „Ničí to koralové útesy a má to katastrofálne dôsledky na komunity. Niektorí sa otrávili, iní prišli o končatiny a mladá generácia stráca kontakt s rybolovom.“ V Sudáne sú zasa trhy so žraločími plutvami, pre ktoré žralokom zaživa odtrhnú plutvy a hodia ich späť do mora, kde sa zadusia.

V Indonézii Katka pozorovala rybárov, ktorí trávia na malých loďkách už niekoľko tisícročí a ústne si odovzdávajú rybárske zručnosti.

Sú závislí od rybolovu. No pred

Podmorský svet, ktorý Katarína zažíva, sa podobá neuveriteľným scénam z filmov. „Raz sme sa plavili na obrovskej lodi na Maledivách. Spala som na palube, boli asi dve hodiny

Sloboda pre ňu znamená všetko a freediving je šport, ktorý jej ju dal. „Keď som mala sedemnásť, takmer som skončila na vozíčku. Zistili mi autoimunitné ochorenie, ktoré ma dostalo do nemocnice. Chcela som sa potápať, chcela som cestovať a myslela som si, že to už nikdy nebude. Ťažko som sa s tým vyrovnávala.“ No práve vtedy objavila freediving a za štyri dni sa potopila do hĺbky 45 metrov. „Bolo to v Atlantickom oceáne na Kanárskych ostrovoch. Povedala som si, že ak tak rýchlo dokážem niečo, čo iným trvá aj tri roky, tak v tom musím pokračovať.“ Katkiným snom je vytvoriť svetový rekord a dostať sa do Guinessovej knihy rekordov. Ale nie je to len o ňom. Je to skôr o ceste, ktorú musí podstúpiť, kým sa dostane do cieľa.

Dovtedy si ešte mnohokrát zopakuje pre ňu ten najkrajší filmový scenár.

Ponorí sa, začne kopať plutvou, po nejakom čase prestane, začne sa voľný pád. Potom sa otočí a začne pre ňu najkrajšiu fázu ponoru: „Ani sa mi nechce ísť hore, ale viem, že musím.

Stúpam z tmavej hĺbky k hladine, lúče slnka začínajú presvitať a je to prekrásne...“

Nota bene

07 2016 Ľudia

23

Vlk ako obetný baránok Peter Getting

Nielen odzemok, bryndzu a kraslice, máme aj inú „tradíciu“. Naši predkovia pod Tatrami robili hony, pri ktorých pobili stovky týchto nádherných divokých zvierat.

Kde sa berie v nás nenávisť voči bratovi psa, nášho najmilovanejšieho zvieraťa? Svedčia o nej aj erby viacerých dedín ako Žiar či Smrečany – zobrazujú chytených vlkov a ich zabíjanie. Tradícia masového vybíjania hnevu na tomto živočíchovi bola známa v celej Európe, avšak v našich končinách mali ľudové lapačky skutočnú popularitu. Kým dnes poľovníci zabíjajú ultramodernými strelnými zbraňami, prv šlo doslova o „ručnú prácu“.

Lapačke sa venovali prakticky celé obce. Roztiahnuté zástupy hlukom v lese durili vlkov, nahnali ich do obrovských pripravených sietí a papekmi ich umlátili na smrť. Masívne palice, „osekance“ či „klacky“, merali až meter a pol, oravská „vlčia palica“ až dva metre. Boli určené na ťažké, brutálne údery. Zámerne boli hrčaté, čo docielili tak, že na mladom dube obsekali kôru až na drevo a nechali ho ďalej rásť – po zoťatí bolo drevo posiate umelo vytvorenými hrčami.

zujú to archívne materiály. Kožušiny boli také cenné, že sa platili zlatom.

Kunie kože dali dokonca názov dávnej minci (a dnešnej chorvátskej mene) „kuna“. Konečným zákazníkom pri lapačkách vlkov bola vrchnosť, svetská aj duchovná. Feudálna smotánka si potrpela aj na medvedie, rysie, hermelínové a vlčie kože. Za vlka dostávali naši lovci keš.

Napríklad v roku 1609 sa snem Liptovskej stolice uzniesol, aby „našim ľuďom zo Žiaru za polapanie vlkov v počte 12 vyplatili zo stoličnej kasy odmenu 7 zlatých za vlčiu hlavu...“ Z účtov Liptovskej stolice z roku 1712 vysvitá, že za každú vlčiu hlavu platili poddaným 8 zlatých a za každú kožušinu ešte ďalších 8 až 9 zlatých.

Obyvatelia Liptovských Revúc, ktoré prv spadali do hradného panstva Likava, dostávali za vlčiu hlavu až 15 zlatých a za neporušenú kožu 8 zlatých.

Pozabíjaní vlci uhradili výdavky na opravy sietí a vyplatenie honcov, O tom, aké boli kyje ohromné, čistý zisk sa volal „groš vlčiarsky“. Zaň svedčia vzácne archívne fotografie, si napríklad obyvatelia Žiaru postaktoré sme získali z Etnografického vili obecnú zvonicu s tromi zvonmi múzea v Martine. Najstaršia je z roku v cene 2 000 zlatých. Vlci zaplatili 1870, ďalšie sú z roku 1910, a ukazujú okrem duchovnej stravy aj tekutú: na našich predkov, ktorí vlkov ubíjali každoročnej obecnej zábave zvanej po stovkách. Nástroje, ktoré držia „vlčiarska“ sa pilo „vlčnuo“. v rukách, hovoria za všetko. Vedľa mužov stoja aj chlapci. Okrem toho FIGURAM DIABOLIS sa u nás vlky lovili aj do „vlčích jám“ či „vlčích dier“, kam ich nalákali na korisť, Systematizáciu vybíjania vlkov nechali vyhladovať a vysilených tiež zastrešil už Karol Veľký, ktorý utĺkli. Napríklad Vlkolínec sa môže zriadil takzvanú „luparii“, lovcov pochváliť nielen členstvom v UNESCO, špecializovaných na vlkov. Tí existoale aj špecializáciou na túto „obyčaj“. vali aj v Uhorskom kráľovstve. Teoretický podklad k vybíjaniu vlkov „Lapanie vlkov bol typický spôsob dalo kresťanstvo. Pokiaľ cirkevný pre niektoré podhorské dediny Lip- učiteľ svätý Ambróz označil vlkov za tova... Svojou formou je osobitosťou diabolské sily ohrozujúce kresťanov, v dejinách ľudového poľovníctva tak podľa uznesenia synody konanej nielen u nás, ale aj medzi ostatný- v roku 1114 v pútnickom Santiagu mi karpatskými národmi,“ uviedol de Compostela sa mal každú sobotu vo Vlastivednom zborníku Považia s výnimkou Veľkej noci a svätodušných z roku 1965 Miroslav Huska, v prí- sviatkov konať hon na vlkov za účasti spevku Tradície ľudového lapania všetkých obyvateľov diecézy: šľachticov, vlkov v Liptove. Liptovské lapačky sa sedliakov aj duchovných – za neúčasť najčastejšie konali v zimnom čase, vy- na hone hrozila pokuta. pomáhali aj valasi a pastieri. „Bohatý materiál pre podporu VLČIARSKY GROŠ temného obrazu vlka našli stredovekí autori už v Biblii,“ podotýka historik Za rétorikou lovcov o vlkovi ako Tomáš Borovský z Masarykovej unio „škodnej“ sa skrývala aj oveľa verzity v Brne. Vo svojom príspevku prozaickejšia pohnútka – zisk. Doka- o démonizovaní vlka, ktorý vyšiel

v zborníku Človek a svet zvierat v stredoveku, uvádza: „Konzumácia a likvidácia zvierat bola nástrojom budovania ľudskej identity založenej v duchu prvej knihy Mojžišovej o panovaní nad zemou a jej tvormi.

V prípade vlkov však išlo len a len o likvidáciu s prípadným následným využitím ich kožušín.“ V dobovej terminológii fungoval vlk ako „diabolum significat“ či „figuram diabolis“. V slovenskej ľudovej mágii ho volali „šatan“ či „pán“. Vylúpnuté a usušené vlčie oko sa zašívalo do košele ako ochrana pred padúcnicou; srsť, zuby a čeľusť používali pri rituáloch vedomkyne a vedomci. Za mnohé hovorí aj pôvodné liptovské príslovie, zaznamenané našimi etnológmi: Kto pobije deväť vlkov, tomu sa odpustia všetky hriechy.

Vlk nebol len obeťou predsudkov, ale aj neznalosti. Tá spôsobila, že sa stal symbolom pažravosti a obžerstva. Napríklad v gotickom Chráme sv. Jakuba v Levoči (z pre- Nota bene lomu 14. a 15. storočia) je vlk zobra- 07 2016 zený na maľbe Siedmich smrteľných hriechov pri Nestriedmosti. Aj prís- Fenomén lovie „má hlad ako vlk“ je založené na povrchnom pozorovaní. „Vlk síce zožerie na posedenie niekoľko kíl mäsa, ale preto, že nikdy nevie, kedy sa opäť dostane k potrave,“ vysvetľuje ochranár Erik Baláž, ktorý sa divej prírode venuje celý život. „Uloviť väčšiu korisť nie je jednoduché, navyše sa v teritóriu vlkov pohybujú zdochlinožravce. Vlky sú často niekoľko dní o hlade alebo sa živia napríklad čučoriedkami, až kým sa im nepodarí opäť niečo uloviť. V priemere zožerie vlk asi toľko, čo veľký pes.“

25

Bludy sa premietli aj do príbehov o vlkolakoch. Ako dosvedčujú stredoveké procesy, vo chvíli, keď domnelého „vlkolaka“ odhalili a postavili pred súd, vypovedal veci, ktoré svedčili o totálnej neznalosti.

Viaceré archívne prípady opísal historik Peter Bystrický: ľudia si v stredoveku spájali upírskych vlkolakov s násilníctvom a kanibalizmom, teda správaním neznámym u skutočných vlkov, ale naopak, známym u ľudí. Ako dodáva: „Nezmysly zo života vlkov dokazujú, že ich nikdy ani nevideli.“

HODIŤ VINU NA VLKA

Nota bene

07 2016 Fenomén

26

Pri prenasledovaní vlkov zohralo úlohu zveličovanie, rozsiahle stredoveké odlesňovanie Európy a u nás aj zavádzanie pastierstva v podhorskom a horskom pásme. V už citovanom príspevku Tradície ľudového lapania vlkov v Liptove uviedol Miroslav Huska súdny protokol z 26. apríla 1705.

Týka sa salašov a holí náležiacich do Liptovského Hrádku. Súdilo sa o nemalé peniaze: škoda činila stratu 21 oviec a baranov na dvoch salašoch a zabitie a odvlečenie troch jalovíc. Na potrhaných kožiach oviec aj jalovíc sa našli stopy po vlčích tesákoch a pazúroch. A konkurenční breznianski valasi sa dohadovali s liptovskohrádockými, že jedni zahnali svorku vlkov na ich salaše.

Ibaže napokon súd žalobu zamietol s prekvapivým rozhodnutím. „V rozsudku sa hovorí, že ide o fígeľ valachov, ktorému sa zrejme podučili aj hrádockí valasi,“ uvádza Miroslav Huska. „Valasi, ako sa to vraj dokázalo aj hodnovernými svedkami, zostrojili si zvláštne kožené rukavice, na palcoch ktorých sú ostré paznechty, podobné vlčím a medvedím pazúrom.

Podobne vraj majú zostrojené aj osobitné železné zubaté kliešte, ktorými možno vytínať stopy zubov dravcov.“ Tieto nástroje používali pastieri, keď si chceli ukradnúť cudzí statok a hodiť vinu na vlka. Podobné prak-

tiky boli aj inde, napríklad u valachov z panstva Szentiványiovcov. Miroslav Huska objavil šesť podobných procesov v protokoloch Liptovskej stolice za roky 1710 – 1712, takisto sa týkali záškodných pastierov z ďalších slovenských dedín ako Liptovská Lúžna, Kokava, Štrba, Ľubeľa, Pribylina a Valaská Dubová. Sťažnosti gazdov na straty učinené vlkmi sa tak javia prinajmenšom sporne.

V predkresťanskej Európe bol vlk magickým zvieraťom, schopným prinášať zdravie a šťastie a mená odvodené od slova vlk dávali rodičia deťom ako osobný amulet. „Akou veľkou zmenou prešiel vzťah ľudí k vlkom, vypovedá fakt, že boli v Európe takmer vyhubené,“ uvádza historička Daniela Dvořáková v zborníku Človek a svet zvierat v stredoveku. „Posledné bašty vlka, medzi ktoré patrí aj Slovensko ako najzápadnejšia hranica výskytu vlka, sú stále ohrozované.

Tak ako v stredoveku, aj dnes žije v ľuďoch zakorenený strach z vlkov a túžba zabíjať ich.“ Aj ochranár Erik Baláž si myslí, že zabíjanie vlkov súviselo viac s predsudkami a ideológiou ako s reálnymi problémami. „Ľudia sa už dávno naučili účinne chrániť dobytok pred vlkmi a za týmto účelom vznikli plemená psov. Ohľadom ohrozovania ľudí vlkmi ide do veľkej miery o vžité predsudky, ktoré s realitou vôbec nesúvisia. Dnes sa k tomu pridáva lov

pre trofej – pre poľovníkov je zabitie vlka otázkou prestíže, zvyšuje to ich status v skupine, podobne ako veľké a drahé auto.“ Nota bene

Podľa historika Tomáša Borov- 07 2016 ského je možné, že za sústavnou nenávisťou voči vlkovi môže byť Fenomén zaujímavý paradox: vlk sa nám neuveriteľne podobá, možno najviac zo zvierat v našej prírode – je inteligentný, žije v svorkách, v rodinných vzťahoch so zložitou organizáciou a párovým životom. „Myslím, že máme s vlkmi viac spoločného, ako si dokážeme priznať,“ súhlasí Erik Baláž. „Vlk sa človeku vyhýba, keďže s ním má veľmi zlé skúsenosti. To prenasledovanie si nezaslúži. Ak má byť dôvodom pre našu nenávisť to, že loví zvieratá, sme pokrytcami, pretože ľudia zabíjajú omnoho viac zvierat.

Pritom nie pre prežitie, ale pre zábavu. Čím častejšie ľudia vlkov stretávajú, tým ich majú radšej, pretože ich majú možnosť spoznať a pochopiť, že realita je iná ako obraz v spoločnosti.“

27

Príbeh vlka hovorí vlastne aj o samotnom človeku, jeho predsudkoch, omyloch a azda aj ponaučení.

1. (24-25) Vlk je magické zviera. Foto: Reuters / Eric Gaillard 2. (26-27) Vĺčatá v Nízkych Tatrách. Foto: Adam Baštek 3. Dobová fotografia ľudovej lapačky vlkov z roku 1870. Foto: Etnografické múzeum SNM v Martine

Je jeden z prvých príjemných májových podvečerov. Na stretnutie zorganizované skupinou LaLoba postupne prichádzajú ľudia a spontánne sa usádzajú do kruhu. Napokon ich v ňom sedí asi päťdesiat. Vytvorili ho pre Indiánky Rose a Sharon, ktoré na stretnutie prichádzajú v modernom oblečení s etnoprvkami. Z Rose vyžaruje veselosť, zo Sharon pokoj. Rose Wabasca – Žena Fajkovej Piesne – vysvetľuje, že Indiáni sa pri každom vážnejšom stretnutí najprv očistia dymom z liečivých byliniek, ktorý zároveň upokojuje a otvára ducha k učeniu. V strede kruhu ho z huby trúdnika a kanadskej diamantovej vŕby pripravuje Sharon Bellrose – Žena Hviezd. Žena Fajkovej Piesne ukazuje, ako si treba dymom očistiť všetky časti tela a ako im poďakovať: „Ďakujem chodidlám, ktoré ma vždy bezpečne nesú a nedovolia mi zakopnúť, ďakujem rukám, pretože každý deň niekoho objímajú, ďakujem svojej mysli za čisté myšlienky...“ Dym je pre Indiána spojením tela s okolitým svetom, ale najmä so Stvoriteľom, ktorý je prítomný stále a vo všetkom... Žena Hviezd chodí s dymom v kruhu dookola a my, ženy, máme dať znamenie, či máme mesiačiky. Počas nich žena prechádza takou silnou očistou, že tento rituál nepotrebuje. Nezúčastňuje sa ani obradu fajčenia fajky, lebo by mohla rušiť jeho energiu.

Indiánske rituály Galina Lišáková

„Ďakujem chodidlám, ktoré ma vždy bezpečne nesú a nedovolia mi zakopnúť, ďakujem rukám, pretože každý deň niekoho objímajú, ďakujem svojej mysli za čisté myšlienky...“

Keď sú všetci očistení, Žena Fajkovej Piesne vytiahne z kabelky drevený kolík. „Hovoriaca palička“ slúži ako pomocník v skupinovej debate: ten, kto chce niečo povedať, sa o ňu prihlási. Rose si ju ponecháva ako prvá, pretože nám chce priblížiť postavenie Indiánov v Kanade. Z kabelky vyťahuje „bielu kartu“, potvrdenie o tom, že je na sto percent indiánskeho pôvodu. To má svoje výhody: v indiánskych rezerváciách neplatí dane za benzín, za tabak, daň z nehnuteľnosti, daň z príjmu. Rose pochádza z Edmontonu, ktorého južnú časť kedysi Indiáni osídľovali.

z neho opijú. Rose to vysvetľuje poetickejšie: „Sme spirituálni ľudia, blízko Stvoriteľovi, a keď si vypijeme, náš duch opustí telo až na štyri dni.“ Pokus o scivilizovanie Indiánov napáchal veľa zla. „Belosi odtŕhali deti od rodičov a posielali ich do internátnych škôl s kresťanskými misionármi.

Zakázali im hovoriť kmeňovými jazykmi, ostrihali im vlasy predstavujúce silu, bili ich a rôznymi spôsobmi ponižovali.

Aj moji rodičia vyšli z takejto školy, a keď na nich doliehali problémy, pili alkohol a pod jeho vplyvom boli voči sebe zlí. Ich model spolužitia som prevzala, takže ani ja som nemala pekný život.

Mala som už štyridsaťpäť rokov, keď som si povedala, že takto ďalej žiť nechcem. Začala som hľadať a uplatňovať tradičnú indiánsku spiritualitu. To ma zachránilo.“ Najdôležitejším indiánskym obradom je Tanec Slnka. Obrad bol kanadskou vládou viac než sto rokov zakázaný a takmer upadol do zabudnutia. Kmeňu Čiernonožcov ho navrátil výnimočný vodca Morris Crow Naatsohsowaatsis.

Mal víziu, v ktorej Tanec Slnka videl, hoci ho nepoznal. Trvalo mu niekoľko rokov, kým obrad objavil u Lakotov a vrátil ho svojmu kmeňu.

Indiáni sa pri obrade štyri dni postia, tancujú okolo stromu a napokon, ak chcú, podstúpia dobrovoľnú obetu: vedúci obradu urobí mužom zárezy na hrudi, ženám na ramenách a zasunie cez ne kolík, ktorý neskôr vytrhne kúsok mäsa. „Narezala som si obe ramená na znak pokánia za to, ako som sa správala k mojim šiestim dcéram,“ priznáva Rose a vzápätí nám ponúka hovoriacu paličku. Nikto o ňu nejaví záujem, tak ju využívam a pýtam sa Rose, čo sa udialo, keď prestala piť. Srdečne sa rozosmeje: „Bola to obrovská premena, od ktorej vnímam svet zreteľnejšie a cítim sa za milión dolárov!“

Napokon prechádzame k obradu fajčenia indiánskej fajky, ktorého sa však nemôžem zúčastniť. „Keď indián „Niektorí sa odsťahovali, no mnoho plní fajku, vkladá do tabaku svoje modich umrelo na kiahne, pretože belosi litby a pri obrade ich dymom posiela do Indiánom poskytovali deky zámerne neba,“ hovorí Vladimír Prachař, naturanakazené týmto vírusom. A mnohých lizovaný Indián menom Strážca Zbraní.

Indiánov zničil alkohol.“ To preto, že „Je to najsilnejšia forma modlitby. So do príchodu belochov Indiáni alko- svojou fajkou sa Indián doslova mazná, hol nepoznali a nemajú enzým, ktorý ochraňuje ju ako dieťa a nosí ju stále ho pomáha odbúravať. Rýchlo sa so sebou, lebo verí, že ako prostriedok

priameho spojenia so Stvoriteľom mu poskytuje stálu ochranu.“ Pravidiel okolo fajkového obradu je viac, ale Indiáni hovoria, že neexistujú chyby, len skúsenosti. „Ak napríklad fajku neuchopíte tým najsprávnejším spôsobom, netreba sa preto stresovať, ale vnímať jej silu a dotyk s ňou,“ vysvetľuje Vladimír. Hlavička fajky symbolizuje ženský princíp, rúrka mužský, oboje potom ich spojenie a zároveň symbiózu celého sveta. „Stvoriteľa v modlitbách oslovujeme pozitívne a nepredkladáme mu, čo má robiť, ale dôverujeme jeho vedeniu. On dáva každému najviac, ako môže, a je na nás, či to dokážeme prospešne využiť.“ Po polhodine vychádzajú z miestnosti, kde sa obrad konal, prví ľudia. Pavel (52) hovorí, že fajku iba podržal, ale aj to bol preňho silný, ťažko opísateľný zážitok: „Nie je to len kus dreva. Tá fajka je živá.“ Michaela (32) priznáva, že prednedávnom prestala fajčiť a sľúbila si, že si zapáli jedine s Indiánom. „Nečakala som, že sa to naozaj stane! Ale nejde Nota bene o to. Pochopila som, čo nám chceli 07 2016 odovzdať. Že tak, ako ľudstvo teraz žije, Téma sa ďalej žiť nedá.“ Lenka (43) hovorí, že ju rituály príliš neoslovujú, aj keď sa jej páčia. „Asi preto, že sa v nich veci vyjadrujú symbolicky, emocionálne, kým mne je príjemné integrovať do cítenia rozum. Ale ktovie, možno práve v návrate k dávnym tradíciám je ukrytá ďalšia epocha vývoja ľudstva...“

29

Rose Wabasca, ktorá vyštudovala sociológiu, psychológiu a kriminológiu, pracuje v Kanade ako terapeutka vo väzniciach. S Indiánmi odsúdenými za celú paletu zločinov, od pitia na verejnosti až po vraždy. Pomocou tradičných spirituálnych obradov sa ich snaží naučiť dať životu nový zmysel. „Môžu napríklad prijať cestu bojovníka, ktorá ich naučí zvládať svoj hnev. V kultúre belochov sa ho Indiáni naučili zapíjať alkoholom, ale to nie je správna cesta.

Indián je bojovníkom zo svojej podstaty, no nie na spôsob vojaka bojujúceho s vonkajším nepriateľom. Indián zápasí s démonmi vo vlastnom vnútri. Má byť zdvorilý, jemný, má sa usilovať pochopiť sám seba, ctiť si život, prírodu a starších. Žiť v pravde, nehrať žiadne hry a prijímať sám seba takého, aký je. Ak to dokáže, potom už nemôže byť zlým človekom.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

INZERCIA

Starodávna tibetská múdrosť pre uvoľnenejší a spokojnejší život Majster, ktorý Západu odhalil učenie dzogčhenu, jeden z hlavných učiteľov tejto náuky na svete, Čhögjal Namkhai Norbu prichádza v dňoch 19.–21. augusta 2016 do Bratislavy, aby tu odovzdal svoju náuku.

Vzácnu príležitosť na prijatie tohto starodávneho duchovného učenia, ktoré sa rozvinulo v Tibete v tradícii tibetského budhizmu, avšak nepatrí k žiadnej škole či náboženskému systému, majú počas trojdňového podujatia aj ľudia na Slovensku v Športovej hale Pasienky – HANT Aréna. Cez aplikáciu metód náuky dzogčhenu je možné prejsť rýchlym duchovným rastom a osobným rozvojom, a zároveň sa napriek obvyklým problémom, ktorým musíme čeliť v dennom živote, naučiť žiť uvoľnenejšie a pokojnejšie. „Keď som opustil Tibet a usadil sa na Západe, pochopil som, že učenie dzogčhenu je nesmierna zásoba poznania, ktorá nám môže pomôcť žiť svoj život lepšie, nezávisle od kultúrneho kontextu.

Dáva nám možnosť prirodzenej duchovnej a spoločenskej evolúcie,“ vysvetľuje Čhögjal

Namkhai Norbu, prečo sprístupnil dzogčhen širokej verejnosti. Účastníci budú mať príležitosť zúčastniť sa na niekoľkých sedeniach, tlmočených z angličtiny do slovenčiny, počas ktorých bude Čhögjal Namkhai Norbu učiť dzogčhen.

Po učení sú naplánované tance khaita, zapísané do programu UNESCO, ktoré sú čoraz populárnejším cvičením bdelosti a uvoľnenia v pohybe. Program ponúkne aj úvod do harmonizačného tanca na mandale a úvod do jantrajógy – tibetskej jógy pohybu. „Inšpirovaní vznešeným zámerom Čhögjala Namkhaia Norbua organizujeme tento kurz na základe princípu štedrosti, t. j. odporúčaného príspevku namiesto pevne stanoveného vstupného, aby sa na ňom mohol zúčastniť každý, kto má záujem,” vysvetľuje organizátor, Slovenská komunita dzogčhenu, ako si ľudia môžu zabezpečiť svoju účasť na podujatí už dnes.

Viac informácií na: www.podstatamysle.sk.

Ak vyhynú ONY, vyhynieme aj MY Anna Egrmanová

Zachrániť divočinu je ako snažiť sa odhrabať sneh z Mount Everestu čajovou lyžičkou, hovorieval Gerald Durrell. „Predpokladal som, že zvieratá zaujímajú každého. Domnieval som sa, že celý svet zdieľa moju hlbokú a intenzívnu túžbu spriateliť sa so slimákom.

Vlastne si to myslím stále,“ povedal Gerald Durrell svojmu životopiscovi Davidovi Hughesovi.

Čhögjal Namkhai Norbu Spoznaj podstatu mysle 19.–21. augusta 2016 HANT Aréna na Pasienkoch Bratislava www.podstatamysle.sk

Shutterstock

Svojrázny anglický prírodovedec, ochranár a spisovateľ sa narodil sa v roku 1925 v Indii a svoje poslanie ohlásil hneď prvým slovom – zoo. Pre dvojročného Geralda sa miesto plné čarovných bytostí nachádzalo len kúsok od jeho domu. K nevôli svojej opatrovateľky bol odhodlaný stráviť tam čo najviac času pozorovaním tigrov v smradľavých výbehoch. Už vtedy začal zbierať zvieratá pre vlastnú zoologickú záhradu. Prvé boli síce iba z hliny, no aj ich obydlia museli čo najviac pripomínať divočinu.

V šiestich rokoch mal Gerald jasno, že chce vlastniť skutočnú zoo so živými tvormi. „Mal som v úmysle zvládnuť kŕmenie a upratovanie pre päťtisíc zvierat každý deň len a len

vlastnými silami. Musel som byť do istej miery idealista,“ povedal pre Hughesovu knihu O Durrellovi a iných zvieratách.

ÚTOČISKO PRE ZVIERATÁ Gerald Durrell nemal formálne vzdelanie a na začiatku ani peniaze, no mal jasnú víziu. Na rozdiel od svojich súčasníkov bol presvedčený, že správna zoo má slúžiť ako zásobáreň ohrozených druhov, kde sa môžu v bezpečí rozmnožovať a odkiaľ sa postupne vrátia do svojho prirodzeného prostredia.

Ako prvý na svete takéto útočisko pre zvieratá na pokraji vyhynutia skutočne vytvoril. Na britskom ostrove Jersey na pobreží francúzskej Normandie. Dnes funguje ako uznávaná organizácia Durrell Wildlife Conservation Trust (Durrellov trust za záchranu života v divočine). „Nikdy ma nič neodviedlo od mojej cesty. Som strašne tvrdohlavý,“ hovoril. Jeho postoje a životné smerovanie do veľkej miery ovplyvnila

excentrická a nezávislá matka Louisa a päť šťastných rokov, ktoré prežil s ňou a tromi staršími súrodencami na gréckom ostrove Korfu. „Zastávala zásadu, že: Pokiaľ to, čo človek robí, neškodí ostatným, je to pravdepodobne v poriadku, zlatíčko.“ Keď trojročnému Geraldovi zomrel otec, rodina sa nakrátko presunula do anglického Bournemouthu. V 30. rokoch sa však sťahovala opäť – na idylické Korfu, kde aj „obyčajná“ záhrada okolo prenajatej vily Geraldovi pripadala ako zjavenie: „Pod každým kameňom, ktorý som obrátil, som našiel dvadsať rôznych živočíchov. Všade lietali modré chlpaté čmeliaky a modlivky zelené mi hľadeli do očí s ešte väčším úžasom, než som ja hľadel na ne, a ja som sa cítil, ako by som bol z Bournemouthu vystrčený priamo do raja.“ Korfu, ešte bez hôrd turistov, a jeho úprimných, detsky zvedavých obyvateľov, svojich čudáckych príbuzných a známych, a najmä všadeprítomné zvieratá, opísal v knihe O mojej rodine a iných

Nota bene

07 2016 Svet

31

zvieratách. Prvýkrát vyšla v roku 1956 a stala sa bestsellerom, akýmsi Harry Potterom tých čias. Vo Veľkej Británii ju zaradili do povinnej školskej literatúry. Možno ju čítať znova a znova. Poetické opisy prírody striedajú vtipné potýčky medzi členmi rodiny, ktorých podchvíľou zaskočia Geraldove zvieratá – ako rozhorčená škorpiónia matka, ovešaná mláďatami, ktorá v nevhodnej chvíli unikne zo zápalkovej škatuľky a zmení nudný rodinný obed na bláznivú grotesku.

S výnimkou krátkeho času v Anglicku Gerald nechodil do bežnej školy, na Korfu mal však šťastie na domácich učiteľov. Všetci boli istým spôsobom výstrední a popri tom, ako učili, sa sami stávali študijným materiálom. „Nenaučili ma síce nič, čo by bolo aspoň trochu užitočné pre dosiahnutie konformity, úspechu a prosperity, ale dali mi to pravé bohatstvo, ukázali mi život.“

Nota bene

07 2016 Svet

32

zostal bez peňazí. Hoci rôznym zoo predal množstvo zvierat, priveľa minul na to, aby mali priestorné klietky a dobrú stravu, pričom si aj sám potrpel na čo najlepšie jedlo a pitie...

Povzbudený bratom Lawrencom, tiež slávnym spisovateľom, a svojou prvou ženou Jacquie, napísal úspešnú humornú knihu o svojej prvej výprave – Preťažená archa. Pri písaní o zvieratách už zostal. „Nie je to tvorivé. Všetko je o pozorovaní.

Som prekladateľ: pozorujem zvieratá a prenášam ich na papier v nádeji, že pomôžem niekomu ďalšiemu, kto také zviera nepozná... Nechcem byť dobrým spisovateľom. Som živočíšny človek.“

Napriek nechuti k písaniu mali jeho knihy úspech po celom svete. „Dokázal zaplniť stránku sebou samým bez toho, že by sa vnucoval,“ napísal Hughes. „V okamihu, keď popisoval niečo, čo hroNajviac ho ovplyvnil doktor zilo, že bude vyzerať tragicky, zistil, aké Theodor Stephanides, ktorý veril, že život komické to vlastne bolo... Neustále trval ponechaný sám na seba bez ľudských na tom, že nič v živote nie je dôležitejšie, zásahov si udrží vlastnú rovnováhu než aby sme sa na svoj vlastný účet a ľudskou úlohou je „pokorná vše- smiali a pritom boli smrteľne vážni.“ vedúcnosť“. Doktor neskôr spomínal, že všetky odchytené zvieratá, aj také Napísal 37 kníh, ktorými si malé ako krysa, sa k Geraldovi správali, zarábal na život a neskôr aj na chod ako keby sa cítili bezpečnejšie s ním prírodného parku v Jersey – ako než v prirodzenom prostredí. „Na jeho čestný riaditeľ pracoval zadarmo prítomnosť reagovali buď vzrušene, ako a neúčtoval si žiadne výdavky. Viackeby boli partnermi, alebo pokojne, po- krát prispel k záchrane zoo pred tvrdzujúc v ňom priateľa.“ krachom. Nakoniec trávil viac času zháňaním peňazí ako so zvieratami.

PREŤAŽENÁ ARCHA

Idylu na Korfu prerušila blížiaca sa druhá svetová vojna. Rodina sa musela presunúť do neobľúbeného Anglicka – so zlomeným srdcom a veľkou zbierkou zvierat, ktorú rozzúrený úradník na švajčiarskej hranici označil za „cirkus s opatrovníkmi na cestách“. Dospievajúci Gerald sa zamestnal ako pomocník v obchode so zvieratami, cez vojnu sa staral o kone na farme. Uvedomoval si, že na to, aby sa zbieraním zvierat uživil, potrebuje oveľa viac skúseností.

Nahonobil ich v zoologickej záhrade Whipsnade, kde ho zamestnali ako pomocného ošetrovateľa.

Túžil však pozorovať zvieratá v prírode. Ako 21-ročný zdedil tritisíc libier, za ktoré sa okamžite vydal na zberateľskú expedíciu do afrického Kamerunu. Po ďalších dvoch expedíciách

ZOO V PENZIÓNE Základom Durrellovej vysnenej zoo boli zvieratá, ktoré odchytil počas kamerunskej výpravy v roku 1957. Ubytoval ich v penzióne svojej sestry Margaret, ktorá sa o podobných hostí starala aj predtým. „Neraz sa objavila dodávka, z ktorej nám priamo na prah vyložili klietku plnú pelikánov, takže bolo treba narýchlo zháňať ryby a bolo jasné, že príšerný Gerryho návrat sa blíži.“ Zvieratá často unikli a spôsobili nejednu kucapacu. „Nie každý je nadšený, keď nájde hada pod vankúšom, ale podnájomníci si na to čoskoro zvykli,“ spomínala Margaret.

Po dlhom hľadaní Gerald s Jacquie dostali ponuku na prenájom starého panského sídla na Jersey.

Na začiatku vznikla skôr tradičnejšia zoo s levom či šimpanzom, postupne sa menila na novátorský podnik. Na prvom mieste bolo pohodlie zvierat, nie dobrý výhľad pre návštevníkov.

Gerald by ich tam ani nepustil, keby na svoje ochranárske projekty dokázal zarobiť inak. Hovorieval, že sympatizuje s malými a škaredými tvormi. „Keďže ja som veľký a škaredý, snažím sa zachrániť tých maličkých.“ Symbolom Durrellovho trustu a prírodného parku je vták dodo, objavený na Mauríciu v roku 1599, ktorý vyhynul už v roku 1693, čo „v kocke zhŕňa to, čo človek stvára so svetom,“ napísal v knihe Aye aye a ja.

Pohľad na zvieratá v jerseyskej zoo nevyvoláva pocit viny. „Nevidno tu žiadne opakujúce sa správanie vyvolané stresom. Žiadne pochodovanie sem a tam. Všetky zvieratá pôsobia zaneprázdnene, pretože majú čo robiť.

Orangutany prišli na to, že ak strčia vetvičky do niektorých polien, dostanú sa k medu. Kyukoly chvostnaté, ktoré vyzerajú ako chlpatí škriatkovia, sa bavia s bambusovými paličkami a dlhokánskym prstom sa snažia vyšťúrať červy,“ napísal The Telegraph pri 50. výročí Durrellovho parku. Žijú v ňom jedny z najvzácnejších, teda najviac ohrozených zvierat na zemi. Do roku 2020 chce mať zoo 90 percent živočíšnych druhov, ktorými prispeje k ochrane divej prírody, vzdelávaniu či výskumu.

Beží tam množstvo vzdelávacích programov – pre deti, učiteľov, milovníkov zvierat aj profesionálov.

Odborníci z Durrellovho trustu pracujú na 50 projektoch v osemnástich krajinách. Sústreďujú sa na ostrovy, kde sú ohrozené ekosystémy unikátnych živočíšnych druhov, a na skupiny zvierat, ktoré najviac trpia úbytkom druhov – primáty a obojživelníky. Do divej prírody už premiestnili a vypustili viac než 4100 zvierat 23 druhov.

K najväčším úspechom trustu patrí záchrana sokola bodkavého a holuba ružového. V roku 1974 prežívali na Mauríciu už len štyri sokoly bodkavé a 20 holubov ružových.

Oba druhy úspešne rozmnožili a vrátili do voľnej prírody – sokolov bodkavých je dnes okolo 500, a v roku 2010 žilo 400 holubov ružových.

SME DIVOKÉ ZVIERATÁ Za svoj podiel na ochrane divej prírody získal Durrell deväť medzinárodných cien, ale trápil sa, že nerobí dosť. „Môj úspech sa podobal pokusu odhrabať Mount Everest pomocou čajovej lyžičky,“ povedal. Táto predstava ho poháňala k činnosti, no zároveň ničila. Navonok šarmantný bonviván s nevyčerpateľnou zásobou anekdot mal dlhodobé depresie, pre ktoré aj priveľa pil. Nemohol sa vyrovnať s tým, ako rýchlo a v akej miere mizne divoká príroda a zvieratá, ktoré ju obývali. „Našou chybou je, že si myslíme, že žiadnym spôsobom nie sme spriaznení s ostatnými tvormi,“ povedal Hughesovi. „Ale ak vyhynú ony, vyhynieme aj my. Vyhynieme. Lebo ľudské bytosti sú divoké zvieratá.“ Nehlásal návrat do jaskýň. Chcel iba to, aby ľudia rešpektovali a ctili vlastný svet a snažili sa porozumieť tomu, ako funguje, aby ho nehumpľovali všetkým, čo robia.

Toto posolstvo sa snažil sprostredkovať vo svojich knihách, televíznych a roz- Nota bene hlasových programoch.

07 2016 Gerald Durrell zomrel v roku 1995. Čestnou riaditeľkou prírodného parku je teraz jeho druhá žena Lee – zoologička oddaná ochrane zvierat rovnako ako jej manžel. Na desiate výročie svadby jej daroval desať tarantúl. Rád zdôrazňoval, že si ho vzala pre jeho zoo, ktorej on zas potreboval zanechať tú správnu vdovu.

Lee hovorí, že by bol s jej prácou spokojný. Park aj jeho zahraničné projekty úspešne posúva vpred napriek neustálej finančnej neistote. Ročne potrebuje osem miliónov libier. Vedenie parku musí už od Geraldových čias ustavične vymýšľať nové spôsoby, ako získať peniaze. Najnovšie prispel na chod trustu seriál Durrellovci podľa Geraldovej slávnej knihy o rodine, pre ktorý Lee robila poradkyňu. Pre Guardian priznala, že takéto projekty sú na udržanie parku v súčasnosti zásadné. „Ešte stále nie sme za vodou, ale chcem veriť, že ľudia by nikdy nedopustili, aby sme o park prišli,“ povedala. „Gerry mi dal jednu veľkú lekciu v tom, že mám ísť za svojím snom a nikdy nepovažovať nie za konečnú odpoveď.“ Socha Geralda Durella v zoo Durrell Wildlife Park v Jersey.

Svet

33

Bez pusy od mamy Smutná rodinka: Rasťo konečne s obomi deťmi a s obetavou sesternicou Zdenkou, ktorá sa s láskou stará o malinkého Tomáška. Maminka Miladka je v urne. „Ale pri nás,“ utiera si slzy nešťastný otec.

Lucia Bucheňová „Tatino, koľko nám s Ninkou dáš?“ s úsmevom sa pýtala Milada svojho Rasťa vždy, keď si ako rodinka urobili výlet do mesta. Mama s dcérkou vedeli, že tatino si sadne niekde na kávičku a ony, baby, môžu labzovať po sekáčoch. „Milovala secondhandy, za babku moja Miladka vedela nakúpiť dve plné tašky...“ Alebo keď Rasťo kosil veľkú záhradu, tešil sa na moment, keď maminka pošle Ninku s vodou pre tatina. „Bože, aké drobnosti robia život krásnym!

Tak strašne som smutný a zlomený, plakal by som bez prestávky,“ hovorí štyridsaťdvaročný Rasťo. Čerstvý vdovec a čerstvý dvojnásobný otec.

Druhé dieťa neplánovali, ale pritrafilo sa. Vedeli, že v júni dostane Ninka bračeka. Milada bola spočiatku viac zaskočená tehotenstvom, než Rasťo. „Viete, ona si dobre uvedomovala, že sa nám zníži príjem. Bola kaderníčka, plánovala si otvoriť salón. Ja som po hroznej nehode pred ôsmimi rokmi trvalý invalid. Na motorke do mňa vpálilo auto, hlavu mám rozrezanú z jednej strany na druhú, mám problém s pamäťou, koncentráciou, nedokážem zmysluplne vnímať text, jednu nohu neohnem... Živiteľkou rodiny bola moja Miladka. Ale napokon sme sa začali z jej narastajúceho bruška tešiť a plánovať si nový život v Gabčíkove.“ Predali svoj domček na dedine a za utŕžené peniaze vyberali starší dom v meste. „Mám tam rodinu, skvelú sesternicu Zdenku, s ktorou si Miladka rozumela ako so sestrou.

Zdenka bola veľkým dôvodom, prečo sme si vybrali Gabčíkovo,“ hovorí Rasťo a popritom chváli svoju štvorročnú Ninku, ktorá sa práve narúžovala a svoj nový mejkap ukazovala ockovi. Po chvíli ju však Rasťo pošle dovnútra... „Ninka ešte naplno nevie, že maminka je už v nebíčku. O pár dní idem s ňou k psychologičke a postupne sa malá všetko dozvie...“ Od apríla je Rasťovým prechodným domovom malý domček sesternice Zdenky. Prišiel k nej na víkend v polovici apríla, vedel, že Zdenka zas uvarí tie skvelé knedle, v ktorých ju žiaden kuchár netromfne. Počas víkendu plánovali aj spoločnú návštevu Miladky v nemocnici. Od februára nebola v poriadku, na prehliadke jej namerali extrémne vysoký tlak a okamžite ju previezli do špitála. Postupne prichádzali len zlé správy. Miladke našli nádor na nadobličke, telo jej zalievala voda, každý deň bola na infúziách. S Ninkou navštevovali maminku takmer každý deň, mali už svoj zavedený nemocničný rituál – Rasťo dal babám drobáky do automatu – Zdenka si vybrala malinovku, Ninka minihračku. „Malá náhrada za sekáče,“ cez slzy sa pousmeje Rasťo.

Alan Hyža

Pätnásteho apríla jej priniesol banány a nanuk, všetko bolo ako po iné dni, bavili sa spolu, rozlúčili sa tak bežne – veď sa o chvíľu zase uvidia. „Ja ani presne neviem, čo sa stalo. Zjedla večeru a vraj sa jej rapídne zhoršil stav.“ V noci sa lekári rozhodli vybrať dieťa, v 28. týždni prišiel na svet Tomáško. Miladka bola v narkóze a už sa z nej neprebrala, ráno dodýchala. „Bože môj, porodila nám dieťa a ani ho nevidela, nepočula. Ráno mi oficiálne volali z nemocnice, že Miladke nevedeli pomôcť. Že je koniec. Ani sa neunúvali oznámiť mi, že mám syna,“ naplno plače Rasťo.

So sesternicou okamžite leteli do nemocnice, ukázali mu Tomáška v inkubátore, odovzdali Miladkine osobné Nota bene veci... A potom prišla ďalšia rana. Keďže neboli zosobáše- 07 2016 ní a Miladka po pôrode neudala otca (bola v kóme), TomášPríbeh kovi reálne hrozil dojčenský ústav, pretože otcovstvo určí až súd. Rasťo nevie, kde v sebe pozbieral zvyšky síl a vzoprel sa. Jeho dieťa mu nikto kradnúť nebude! Dal si urobiť DNA testy, ktoré potvrdili, že je otcom Tomáška. Chlapček bojoval ako lev, veľmi rýchlo začal samostatne dýchať, piť mliečko z fľašky.

35

„Akoby mi naznačoval, nech oňho bojujem. Plno doktorov, úradníkov mi hádzalo polená pod nohy, prosil som, kričal, zúril, žiadal. Podarilo sa – predbežným opatrením mi Tomáška zverili. Šesť týždňov po narodení ho mám doma, idem na materskú, pomáha mi s ním sesternica Zdenka a viem, že z neho vyrastie poriadny chlap, ktorý však v živote nepocíti pusu od maminky.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Rasťa oslovil. Radi by sme im pomohli s úhradou prenájmu domčeka, ktorý našiel v susedstve sesternice Zdenky. Momentálne má aj zablokovaný účet, keďže ho mal s Miladkou spoločný, čaká sa na dedičské konanie. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Rasťo.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Chýbajú mi kamaráti Petra Nagyová

Prečo ste teraz v útulku?

Koncom minulého roka som dostal porážku. V ubytovni mi povedali, že tam nemôžem ostať, lebo to nie je ošetrovňa. Mal som šťastie, že sa o mňa postarali ľudia z OZ Proti prúdu (vydavateľ Nota bene – pozn. red.), ktorí mi našli bývanie. V Útulku sv. Lujzy de Marillac, ktorý poskytuje celodennú opateru ľuďom bez domova, mám izbu a starajú sa o mňa.

Nota bene

07 2016

Kde ste žili, keď ste museli opustiť ubytovňu?

Chodil som nočnými vlakom z Bratislavy na východ a späť. Mohol som sa aspoň vyspať a byť v teple. Kamaráti mi vždy dali nejaké drobné. Vystúpil som v Poprade, dal som si raňajky a cestoval som naspäť do Bratislavy.

Portrét

36

Povedali by ste, že raz takto skončíte?

V živote by som to nepovedal. Veď som dlhé roky mal kde bývať a pracoval som. Po takmer päťdesiatich rokoch som prišiel o strechu nad hlavou a dva mesiace som býval v pivnici. Tam sa však nedalo variť. Keď bola možnosť a kamarátova žena nefrflala, išiel som sa k nim osprchovať. Potom mi kamaráti pomohli nájsť ubytovňu. V jednej izbe sme boli dvaja, konečne som si mohol navariť. Nesťažoval som si.

Aký ste dnes mali deň?

Aký už môžem mať deň, keď ledva chodím? Keby som mohol chodiť, bolo by to lepšie. Moje dni sú viac-menej rovnaké.

Ráno sa zobudím a počas dňa ležím alebo sa prechádzam.

Kde ste predtým pracovali?

Som vyučený zámočník. Skončil som školu a robil som vodiča električky, neskôr autobusu, v Bratislave. Bolo to jednoduchšie ako dnes, premávka bola iná. Aj keď, stalo sa, že nasadla partia, rozbila autobus, a potom si ich zobrala polícia... Robil som aj nočné a neraz sa stalo, že aj šestnásť hodín vkuse. Potom som nejaký čas rozvážal noviny.

Milan (64)

Čo vám najviac v živote chýbalo?

Peniaze. Nemal som sa však zle. Keďže som pracoval, nejaké peniaze som vždy mal.

Vladimír Šimíček

Donedávna ste predávali aj Nota bene. Ako dlho?

Takmer desať rokov. Začal som ho predávať po tom, ako mama zomrela a prišiel som o byt. Ľudia ma poznali, všetci sa pri mne zastavovali. Najlepšie boli Vianoce, vtedy som zarobil najviac. Každý bol ochotný a dobrý.

Je predávanie Nota bene jednoduchá práca?

Nie je. Predajca musí vedieť komunikovať a počúvať ľudí. Ja som mal navyše problém s nohou, ktorá ma bolela.

Popritom som ešte upratoval parkovisko pred obchodom.

Aké ste mali detstvo?

Zlé. Vyrastal som s mamou a s nevlastným otcom. Otec sa ku nám nesprával dobre. Neraz som aj utiekol z domu, ale napokon som sa vždy vrátil. Kam som mal ísť?

Aká bola najväčšia láska vášho života?

Volala sa Iva (úsmev). Urobil som pri nej najväčšiu chybu v živote. Študovala v Prahe a ja som za ňou nechcel ísť. Zoznámili sme sa, keď som bol na vojne v Žatci. Bola Moraváčka. Najviac sa mi na nej páčilo, že nosila okuliare.

Keby ste dnes mohli niečo zmeniť, čo by ste robili inak?

Cestoval by som. Na Moravu... A išiel by som sa pozrieť do Modry, kde som sa narodil. A potom kamkoľvek. Čo vám najviac chýba dnes?

Kamaráti. Mal som dobrú partiu. Už mi aj niektorí volali, či niečo nepotrebujem. Dobrí kamaráti sú niekedy viac ako rodina. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa. Keď som potreboval, vždy mi pomohli.

Veríte v ľudí?

Po toľkých sklamaniach ťažko povedať. Už mi nikto nemôže ublížiť. Občas však nerozumiem tomu, ako sa môže niekto v živote obohacovať na úkor druhých a klamať. Čo by ste si v živote priali najviac?

Keby som mal dobré zdravie. Potom by bolo všetko inak.

Nota bene

07 2016 Portrét

37

Berte si toľko lásky, koľko si berie triezvy človek vína. [...]. Alfréd de Musset

festival

POHODA 3.-9.7.

Odporúča Michal Kaščák Saul Williams. Na Saula Williamsa som sa dostal náhodou, vzal ma na neho v Paríži rocker Michal z festivalu Rock For People. To, čo som videl, bol môj najlepší zážitok spojený s hiphopom. Saul Williams je fenomén Slam Poetry a to, čo robí v spojení s hudbou, je úžasné – vťahujúce, drsné, kreatívne, tvorivé. Odporúčam všetkým raperoskeptikom, ak vás nechytí toto, nemusíte pravdepodobne už s hiphopom strácať čas.

Nota bene

07 2016 Krížovka

Nederland Dans Theatre II / The Prodigy. Máme dvadsať rokov a ako darček sme si zopakovali niekoľko umelcov z minulosti. NDT II sú súborom súčasného tanca, ich prvé vystúpenie bolo nádherné. The Prodigy (snímka 1) odohrali jeden z najlepších a najenergickejších koncertov v našej histórii, stále „im to šlape“ ako dobre naladený hudobný buldozér s mimoriadne kreatívnou posádkou.

Lola Marsh. Ak ich ešte nepoznáte, určite si choďte pozrieť Lolu Marsh (snímka 2). Je to mimoriadny zjav a mňa teší, že Slovensko je pre skupinu druhou domovskou krajinou po Izraeli. Objavil som ich na konferencii v Tel Avive, doposiaľ nemajú nahratý album (okrem štvorpesničkového EP) a budú hrať na Pohode tretíkrát v rade. Ide o totálny protipól Saula Williamsa – namiesto srdnatosti neha.

Stelesnenie slova „dobro“ v hudbe.

PJ Harvey / Sigur Ros. PJ Harvey je môj dlhodobo splnený sen. Sigur Ros (snímka 3) je pozdrav z neba od Juraja Kušnierika, pomáhal mi pri ich vybavovaní a potvrdili sa v čase, kedy Juraj zvádzal boj o život na ich domovskom Islande.

Visual stage. Festivaly vo svete sa čoraz viac zaoberajú dekorom, my ideme cestou prezentácie vizuálneho umenia a z areálu sa nám stáva veľká galéria. Na festivale bude zastúpená takmer stovka vizuálnych umelcov, ktorí zrealizujú desiatky diel. Chcem vypichnúť dve skvelé inštalácie Illony Németh Hľadisko IV. / Grandstand IV. – pozdrav z Pohody pre Brucea Naumana a Pozdrav Kokoliovi. Vynikajúca je aj Fischerova inštalácia Za mier, ktorú realizujeme s Bielou nocou, alebo naša festivalová Garáž – asi najmenší stage na svete, zároveň symbol hudobného sveta. Väčšina skupín práve tam začína svoju cestu na festivaly.

Debaty. Vypichnem tri v angličtine, na ktorých budú debatovať svetové esá hudobného sveta. V Rádioaktívnej zóne bude slovenské kapely v „listening session“ hodnotiť štvorica expertov, napríklad booker festivalu The Great Escape Adam Ryan, riaditeľ Eurosonicu Ruud Beerends či redaktor BBC Vic Galloway. O tom, či hudba môže zachrániť európske hodnoty, sa bude zas debatovať v Optimistane, zaujímavý pohľad z Ruska prinesie Semyon Galperin. O totalite a hudbe sa bude zhovárať David Koller s Vecom a Datrom z Rozporu.

39

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Rodina je miestom lásky a života. [Miestom, kde láska rodí život].

Ján Pavol II.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

U svojho predajcu si môžete zakúpiť

Bylinkové krížovky Nota bene.

Cena: 1 euro. Polovica pre predajcu.

Krátke správy OZ Proti prúdu Takto sa predajcovia snažia Dlhoročný predajca Štefan si našiel prácu. Pišta, ktorého ste mohli stretnúť na predajnom mieste pri Tescu v Lamači, je hrdým majiteľom preukazu odbornej spôsobilosti k práci SBS-kára a už mesiac sa teší z nového zamestnania.

Peter z Karlovej Vsi pri Bille má na úsmev o dôvod viac.

Vyše roka si pravidelne odkladal peniaze, až kým si našetril na zubnú protézu.

Dagmar už nebýva v chatke. Platí si samostatnú izbu na ubytovni, čo vôbec nie je lacný špás. Snaží sa vytvoriť čo najlepšie podmienky, aby si mohla k sebe vziať svoju malú dcérku. Dagmar predáva Nota bene pri Tescu expres na Jeséniovej ulici.

Maratónski nosiči K tímu Nosičov batožín Nota bene pribudol Zdenek (písali sme o ňom v májovom čísle Nota bene). Zdenek kedysi pracoval ako sprievodca vo vlaku, takže sa na stanici nestratí. Ako bývalý športovec-boxer sa teší, že sa opäť dostane do formy.

Nota bene Jeden nosič batožín počas štvorhodinovej služby totiž na07 2016 behá takmer štyri kilometre, čo predstavuje asi 6 000 krokov.

Vzdialenosť stanovisko – nástupište otočí aj 100-krát, pričom Proti prúdu váha batožín často prekračuje 30 kg! Prosím, spomeňte si na to, keď sa vám bude zdať, že nosiči nestíhajú alebo nikdy nie sú tam, kde by ste ich rýchlo potrebovali.

40

Jednou vetou • Naša spolupracovníčka Katka zapojila dobrovoľníkov a 1. júna napiekli pre predajcov koláčiky.

• Na Bratislavskom knižnom festivale (BRaK) našli návštevníci aj stánok s časopismi a knižkami Nota bene.

• O bezdomovectve a o Nota bene sme diskutovali vo firme Erni Slovakia, na otázky zamestnancov odpovedal aj nosič batožín a predajca Nota bene Dodo.

ĎAKUJEME, že nám pomáhate pomáhať!

Prácu a štart do nového života predajcov Nota bene môžete podporiť zriadením trvalého príkazu na účet 2663475014/1100 (ako variabilný symbol uveďte 1234) alebo prostredníctvom SMS. Ak nás chcete podporiť každý mesiac v hodnote 2 €, pošlite SMS na číslo 877 v tvare DMS START NOTABENE. Zasielanie pravidelnej mesačnej podpory zrušíte prostredníctvom SMS na číslo 877 v tvare DMS STOP NOTABENE. Z každej zaslanej SMS dostaneme 96% zo sumy.

7 2.

DÔVODOV

prečo potrebujeme Národnú stratégiu prevencie a riešenia bezdomovectva

Vytvorí podmienky na ukončenie bezdomovectva, namiesto jeho manažovania.

Cieľom komplexnej stratégie nie je budovanie zariadení a služieb pre ľudí bez domova. Komplexná stratégia má vytvoriť funkčný systém, ktorý umožní ľuďom bez domova získať dôstojné bývanie – domov a zníži ich počet.

Mať svoj domov je základnou potrebou i právom človeka. Cieľom je navrátiť ľuďom bez domova šancu na dôstojné bývanie čo najskôr po strate domova a umožniť im, aby sa aktívne zapojili do života spoločnosti.

Tento prístup je navyše vysoko efektívny a šetrí finančné prostriedky.

3.

1.

Určí KTO (zodpovednosť), AKO (nástroje a oblasti) a ZA ČO ( financovanie).

Umožní riešiť problém bezdomovectva komplexne, v prepojení s politikou štátu v oblasti zamestnanosti, bytovej politiky, zdravotnej starostlivosti či oddlžovania.

Bezdomovectvo je v súčasnosti horúci zemiak, ktorý si štát prehadzuje s mestom, obcami a samosprávnym krajom. Stratégia zjednoduší a ujasní zodpovednosť, ktorá je v súčasnosti roztrieštená a len v minimálnej miere definuje povinnosti budovať služby a zariadenia. Sme presvedčení, že štát musí konečne prevziať hlavnú zodpovednosť za riešenie bezdomovectva a realizovať svoju úlohu – metodickú, legislatívnu, koordinačnú a finančnú.

Umožní vytvoriť funkčný model financovania.

Činnosť organizácií pracujúcich s ľuďmi bez domova je neustále ohrozená pre financie určené na ich prevádzku. Prečo súčasný systém financovania nefunguje?

Zákon o sociálnych službách preniesol zodpovednosť za problém bezdomovectva na plecia samosprávy. Komunálni politici však na túto nepopulárnu oblasť vyčleňujú minimum financií. Napríklad v Bratislave na odhadovaný počet niekoľko tisíc ľudí bez domova pripadá len 491 miest v nocľahárňach a útulkoch a 166 miest v nízkoprahových denných centrách. Podľa minuloročného výskumu IVPR až 42% organizácií, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova, uviedlo, že ich aktuálny rozpočet nepostačuje na zabezpečenie ich činnosti. Dôkazom nefunkčnosti súčasného nastavenia je aj fakt, že financovanie nocľahární muselo pre alarmujúci nedostatok financií prejsť z obcí na štát.

Za funkčný model financovania považujeme vyhradiť balík financií na riešenie bezdomovectva na štátnej úrovni, z ktorého budú mestá a kraje čerpať na tieto služby.

5.

Pomôže zabezpečiť prístup ľudí bez domova k plnej zdravotnej starostlivosti.

Vďaka súčasnej legislatíve mnohí ľudia bez domova nemajú prístup k plnej zdravotnej starostlivosti, a to aj napriek tomu, že sú mnohí riadne poistení a svoj dlh si splácajú.

Následkom toho sa ich zdravotný stav zhoršuje a zvyšujú sa náklady na liečbu.

Je tiež potrebné vyriešiť prepojenie sociálnych a zdravotných služieb v zariadeniach pre ľudí bez domova a zabezpečiť priestor na vyliečenie pre chorých ľudí bez domova a tých, čo sú prepustení z nemocníc do „domáceho“ liečenia.

6.

Uľahčí zamestnávanie a oddlženie ľudí bez domova.

Vrámci podpory zamestnávania je potrebné zadefinovať funkčný model sociálneho zamestnávania ľudí bez domova a sprístupniť im inštitút osobného bankrotu.

4.

Vytvorí podmienky na prístup ľudí bez domova k pomoci bez ohľadu na trvalý pobyt.

Podmieňovanie pomoci miestnou príslušnosťou bráni riešeniu bezdomovectva.

Prirodzená migrácia ľudí bez domova a sloboda pobytu vytvárajú potrebu riešiť problém bezdomovectva inde, než vznikol. Zjednodušenie odhlásenia z trvalého pobytu významne sprístupní ľuďom bez domova sociálnu a zdravotnú pomoc a prístup k úradom v miestach, kde skutočne žijú.

7.

Navrhne, ako zvýšiť počet cenovo dostupného bývania a systém prevencie bezdomovectva.

Cenovo dostupné bývanie je kľúčový nástroj na riešenie bezdomovectva pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva.

Slovensko patrí v EÚ ku krajinám s najmenším podielom verejných nájomných bytov, ktoré tvoria len 3% z celého bytového fondu. Napriek tomu sa minulý rok u nás postavilo len 339 verejných nájomných bytov. Je potrebné vytvoriť nový zákon o sociálnom bývaní, ktorý obciam uľahčí výstavbu sociálnych bytov a zjednoduší proces obstarania bytu, jeho prevádzkovanie, či zadefinuje model práce s nájomníkmi ako prevenciu neplatičstva a vytvorí finančný mechanizmus na ich realizáciu.

Snaha o systematické zmeny a strategické riešenie bezdomovectva na národnej úrovni je dlhodobým cieľom občianskeho združenia Proti prúdu. V súčasnosti OZ Proti prúdu OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, iniciuje vznik Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva, pripravuje podkladové dokumenty a štúdie a ponúka Ministerstvu práce sociálnych vecí a rodiny svoju expertnú pomoc.

Sandra Tordová, Nina Beňová

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám správu na 0915 779 746, do diskusie na www.notabene.sk alebo na Facebook a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Obálku najnovšieho, júnového čísla časopisu Nota bene som si všimla už z diaľky, z auta na jednej bratislavskej križovatke. Hmmm, vravím si, aké pekné, objímajúce sa ruky, to bude určite príjemné čítanie. V ten deň som si časopis kúpiť nestihla, ale o pár dní som to napravila, keď som prišla nakupovať. Mám rada predajkyňu, ktorá predáva pri veľkej Bille na Bajkalskej. Je tichá a príjemná, keď ju oslovíte, usmeje sa, nikdy nie je vtieravá... Nota bene mávam v aute. Čítam ho, keď čakám na dcéru pred školou. Mohla by som napríklad vypisovať priateľkám správy, ale Nota bene mi dáva iné príjemné chvíle. Ako aj teraz pri čítaní Zelenej hliadky, Cvernovky, či dokonca potešiteľnej informácie, že aj právnici dokážu bojovať za naozaj (s)právnu vec... Ďakujem! Andrea Časopis Nota bene si kupujem už dlhšie a čítam ho hneď od začiatku s radosťou a zvedavosťou zároveň. Cítiť z neho dušu, energiu, dobrosrdečnosť, lásku k ľuďom a všetkému, čo nám doprial či nedoprial osud... A vaši predajcovia? USMIEVAME SA na seba, aj keď je zamračené, a poprajeme si veľa šťastia a zdravia a TAK BY TO MALO BYŤ MEDZI NAMI VŠETKÝMI BEZ ROZDIELU! Žiaľ, nie je... Nech sa vám darí vo vašich projektoch a teší ma, že aj vďaka vám môžem pomáhať.

Hanka Nota bene

07 2016 Nástenka

42

Dnes ma na parkovisku za TESCO-m v centre Košíc zastavil pán, či nečítavam Nota bene. Čítavam. Podľa mňa časopis s najlepším obsahom, aký sa dá aktuálne na Slovensku kúpiť.

Mala som dobrú náladu, práve som dopísala štátnicu, bola by som mu nechala za časopis aj celú päťku. Lenže keď som mu podávala peniaze, nedal mi časopis. Pýtam sa, či mi ho dá, on že jasné – časopis mal len jeden, špinavý, otrhaný, vyzeralo to na staršie číslo. Pýtam sa, kde má nejaký preukaz... No on že má, samozrejme, že tu je každý deň. Neukázal však nič, začal sa vykrúcať. Zacítila som aj alkohol, peniaze som mu vzala z rúk a odišla... Bolo mi to nakoniec veľmi ľúto, ale nahneval ma. Veľmi si predajcov časopisu vážim a obdivujem.

Takýchto podvodníkov... nuž chápem, že aj oni sú zrejme v ťažkej situácii. Ale vždy sa dá ísť na to čestne. Dajú sa takéto prípady niekde nahlásiť? Len nech sa o tom vie... Stalo sa mi to v Košiciach už asi druhýkrát.

Ester Nezabúdam na to, že k Medzinárodnému dňu žien mi zagratuloval jediný muž! Predajca Nota bene na bratislavskom Americkom námestí.

Dominika Inzerát 46-ročný muž predávajúci NB by rád vzal do prenájmu jednu izbu, miestnosť, unimobunku v dosahu MHD Bratislava.

Cena – ponúknite. Kontakt: 0940 175 379 (po 18.00 hod.).

S vďakou Peter Kozempel Dňa 13. 6. 2016 zomrel vo veku 63 rokov náš predajca Jozef Truchlík (č. 2487). Jozefa ste mohli v posledných troch rokoch stretávať pravidelne pri predajni Tesco Expres na Blagoevovej ulici v Petržalke.

Jozef, odpočívaj v pokoji!

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446.

Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 181. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Daniel Bajza, 0949 815 260, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA