Notabene 182 august2016 by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu August 2016/182

TELO

Proti prúdu POHODA!

8 Fenomén Vyšité na telo

12 Téma Zamilavná do skál

15 Téma Umenie bohyne

24 Pútnik Trpké pomaranče

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Záhada tela

Na zlých cestách Európy

S telom sa poznám od narodenia, a predsa je pre mňa záhadou. Telom ťa vidím, telom vnímam svet, telom hovorím, konám, telom trpím i radujem sa, telom milujem i nenávidím. Telo je os, okolo ktorej sa môj svet otáča. Určuje moju perspektívu. Bez tela by som tu nebol. No viem, že jedného dňa tu bude telo ležať nehybné a studené, bezo mňa...

Vždy je smutné sledovať vyprázdnenosť slov. Prežúvajú sa v ústach ako žuvačky, bárs označujú ľudí, ktorí nás prevyšujú o hlavu. Pri čítaní Erazma premýšľam, koľko študentov, čo využívajú program „program Erazmus“, prečítalo jedinú jeho knihu? Tá vyprázdnenosť je absolútna: nezaplnia ju mudrci gúglujúci Wikipediu a Youtube na webe, kde nájdete tisíckrát skopírovaný „životopis“ básnika, lež nie jeho knihu, veď kto by to aj čítal.

Telo je hranicou, ktorá ma vyčleňuje zo zvyšku sveta. Telo je komunikácia, ktorá ma spája s ostatnými. Telo je moje a predsa mi nepatrí, nepochádza zo mňa. Som telo z tela svojich rodičov, tak ako oni sú zasa zo svojich rodičov. Začiatok príbehu môjho tela sa stráca v nedohľadne. Telo je predmet, a predsa ho ako predmet nepoznám. Poznám ho iba zvnútra, ako samého seba. Keď ho chcem uchopiť zvonka, ako hmotu, odcudzím sa mu. Hľadám v ňom vnútro, ktoré nazývam sebou, no ocitnem sa v prázdnote. Telo je predo mnou ako bezduchý mechanizmus, stroj z mäsa a kostí.

„Otreštenci sa vysmievajú jeden druhému, a tým si vzájomne spôsobujú potešenie. Neraz zažijete i to, že sa väčší blázon na plné hrdlo smeje z menšieho,“ písal Erazmus z Rotterdamu počas leta 1508 v knihe Chvála bláznivosti. V tejto skvelej satire bičoval husím brkom všetkých od svetskej a cirkevnej vrchnosti po vedátorov, právnikov a prostý ľud, vrátane „národnej hrdosti“, s ktorou sa štáty strápňujú stáročia. „Ľudský život nie je nič iné len akási hra bláznovstva... Ober divákov o ilúziu a narušíš celú hru. Veď práve tento mam a klam, táto pretvárka púta ich zrak...“ V dnešnom mentálnom balaste si ťažko predstaviť niečo kontrastnejšie ako Erazma, ktorý sa terigá po hrboľatých cestách Európy, mrzne v cudzích krajoch, prespáva po smradľavých putikách a na cestách za knihami klope na stovky dvier, aby sklonený v izbietke objavoval tajomstvá skryté za písmenami. Zlé cesty Európy sa nezmenili: dnes na nich striehnu ostnaté drôty, kamery a un-informovaní mužíci. Erazmus ako prvý načrtol ideu európanstva: „Chcem byť svetoobčanom, ktorý patrí všetkým, ba viac, chcem byť pútnikom, ktorý všetkým prechádza,“ písal priateľovi v roku 1522, a aby naozaj každý porozumel, zhrnul to v spise Nárek mieru: „Celý svet je našou spoločnou vlasťou.“

Vzdelanec s bledým špicatým nosom bol podozrivo aktuálny vždy, keď bol jeho odkaz pošliapaný – aj dnes, keď zástupy znova strácajú zdravý rozum. Ako to vravela jeho pani Bláznivosť pred 600 rokmi? „Tí, čo sa múdro tvária, sa podobajú opiciam v purpurovom šate a somárom v levej koži – no nech sa akokoľvek pretvarujú, tu i tam vykukujú somárske uši.“

Monštrum

Daniel Pastirčák

Poznám ľudí, ktorí svoje telo opustili a dívali sa naň zvonka. Niektorí ľudia v klinickej smrti opustili operačnú sálu, kde ich telo ležalo. Videli a počuli, čo sa dialo za jej dverami, a ich výpoveď sa zhodovala so skutočnosťou. Telo je pre mňa záhadou, rovnako ako duch. Učili ma veriť, že moja „duša“ je len vedľajším produktom tela. No ja o tom pochybujem, rovnako ako o tom pochyboval C. G. Jung: Hypotéza ducha nie je o nič viac fantazijná, než hypotéza hmoty. A napísal aj: Veď v skutočnosti nemáme ani potuchy o tom, ako môže psychické vznikať z fyzického, a psychické napriek tomu existuje.

Zuzana Uličianska

Anamnéza

NA OBÁLKE Dorota Sadovská: Portrét Viktórie K., olej na plátne, 2012.

LO TELO TE

Rozhovor Telo ako dôkaz

Pri nedávnej návšteve lekára som natrafila na odborníka zo starej školy, ktorý pri anamnéze nevynechal azda ani jediný orgán, akokoľvek vzdialený od stuhnutého palca, s ktorým som za ním prišla. Pália vás oči? Asi tak ako všetkých, zahlásila som rozšafne. Všetkých, čo robia na počítači, doplnila som zachytiac jeho nedôverčivý pohľad. Pália ju oči, pália ju oči, hovoril si nahlas pri zapisovaní mojich príznakov. Suché pery? Možno, trochu... Suché pery, pery, pery, znelo ako v ozvene. Doktor mal rečové zlozvyky, každé druhé slovo po sebe opakoval, robil preklepy, ustavične mazal, čo napísal. Moje tvrdenia sa v jeho ústach znásobovali, nadobúdali definitívnosť, ktorá ma desila. Kedy vám tŕpnu ruky? Ráno? Tŕpnu mi, áno. Čím netrpezlivejšie sa na mňa pozeral, tým viac som v panike zamotávala do detailov, pridávala zbytočné historky... Ale ráno viac ako večer? vyzvedal prísne. V noci najviac, vyhŕklo zo mňa, keď sa už zdalo, že ma pochybnosti celkom prevalcujú. Ale trochu aj ráno, dodala som v snahe o ústretovosť. Už dávno som si nepripadala ako školáčka, ktorá sa nenaučila domácu úlohu... Neviem, či mu moje totálne nekompetentné odpovede na otázky, čo cítim a kde to cítim, boli na niečo dobré. Mne pomohli aspoň v jednom. Uvedomila som si, že by som si určite mohla viac všímať to, čo ma už tak dlho živí a nosí. Telo. Pamätám si celkom presne, kedy sa to celé začalo. Mala som možno dvadsať. Zadívala som sa odrazu na seba v zrkadle a usúdila som, že „toto“ nie som ja. Odvtedy to má moje telo so mnou ťažké.

Jedným z najnechutnejších prírodovedných odborov je veda o monštre – ľudskom tele. Na vede je fantastické to, že nepatrí len expertom, ale každému. A keďže každý z nás má telo, mal by si vedieť predstaviť, čo sa v ňom deje. Čo to v ňom vŕzga, buble, mľaská, vybuchuje a robí ešte iné, tajné a desivé veci. Preto by sme si o tele mali klásť tie správne otázky. Napríklad: Čo robí miliarda mikróbov v mojich črevách? Alebo: Čo sa stane, keď mi niekto prekrojí mozog na polovicu? A ešte: Mohla by som z rôznych častí tiel poskladať svojho Frankensteina? Telu obvykle venujeme smrtonosne málo pozornosti, ale keď si ho začneme všímať a obzerať, užasneme. Veď je snáď niečo dôvtipnejšie ako oblek, v ktorom prichádzame na svet? Obrovský pršiplášť je nepriepustný pre mikróby, a keď sa poškodí, ihneď sa začne sám opravovať. Má aj vlastnú klimatizáciu – ohrievací a ochladzovací systém. A ten nádherný tuk pod ním! Jeho vrstvy môžu pretekať, triasť sa a podľa potreby Nota bene nás chrániť pred zimou. Keď nevieme odolať 08 2016 cukru, on šup, uloží sa rovno do tohto skladovacieho priestoru, kde vydrží tak dlho, ako sme Editoriál ho ochotní vláčiť. No moje nervy! Ach, skoro by som na ne bola zabudla. Tieto zložité technické mechanizmy tela síce nevidíme, ale oni neustále zbierajú informácie a premieňajú ich na signály pre mozog. Len aby boli správne pospájané a nie príliš preťažované a chúlostivé. To by sa mozgu nepáčilo. Začal by vydávať popletené signály a lomcovať nami. Takto nepríjemne by sme si uvedomili, že bol stále aktívny, aj keď na to, kým fungoval, nevyzeral. Strašné telo je úchvatné! Má 206 kostí poskladaných jednu k druhej, mazľavé kĺby a ufňukané svaly. Má vlasy, ktoré môžu vypadávať, a nechty, ktoré si môžeme ohrýzať. Má buľvovité high-tech kamery, čo fungujú aj plné vody, a ušné satelity pripojené na vodováhu a mikrofón. A to nechutné trávenie zdravého jedla! Denne dva litre slín, štyri litre štiav žalúdka, pankreasu a pečene, plus vyše dvoch litrov čohosi vo výstelke čriev. A tá odpadová voda! A krv! A slzy! No dobre, už končím. Hádam poetickou myšlienkou, že telo je chrám, v ktorom prebývame, a podľa toho by sme sa oň mali zaujímať a – starať! J Ada Jung editorka

TELO ako DÔKAZ Karol Sudor

Gabriel Kuchta

„Ak sa mi podarí vyriešiť prípad, mám intenzívny pocit vlastnej duševnej obrody. Okrem toho mám intenzívny pocit, že k ľuďom, ktorých prípady riešim, mám veľmi blízko,“ hovorí súdny lekár NORBERT MORAVANSKÝ. Profesia súdneho lekára sa dnes vyskytuje v množstve filmov a seriálov, nezobrazujú ju však verne. Ako to vnímate? Vďaka filmom a seriálom je naša profesia viac viditeľná. Opustila bežný imidž, ktorý sa jej dlho pripisoval. Dnes sú súdni lekári zobrazovaní ako mladí a sexi ľudia so zvláštnymi záľubami, vo veku okolo 35 až 40 rokov, dokonca sa im dáva nálepka extrémne intelektuálne zdatných ľudí, čo je, samozrejme, príjemné. V každom prípade je tam naša profesia zobrazovaná ako magnet, čo považujem za dobré. Nemám nič proti, môže nám to len pomôcť. V čom? Prináša to dva fenomény. Máme pomerne veľa mladých ľudí, ktorí chcú robiť toto povolanie od ukončenia školy. Nefunguje to teda tak, že nejaký lekár pätnásť rokov pôsobil trebárs ako chirurg a zrazu chce ísť na súdne lekárstvo. Druhý fenomén spočíva v tom, že sa naša práca emancipuje. Pribúdajú v nej ženy, čo je skvelé. Žena má totiž špecifické vnímanie a ja dnes môžem s radosťou povedať, že Slovensko má mimoriadne kvalitné súdne lekárky. Samozrejme, filmy a seriály majú aj menej priaznivé stránky, napríklad, že ľudia vďaka nim preceňujú možnosti súdneho lekárstva. V praxi naozaj nedokážeme v dýchacích cestách objaviť malý jednomilimetrový kryštálik, ktorý pošleme do laboratória, kde nám určia, že je to omietka modrej farby, ktorú pretreli žltou a na ňu ešte naniesli latex, pričom práve taká omietka je aj na verejnom WC na Obchodnej ulici. Až takto to naozaj nefunguje. Ľudia si stále pletú súdnych lekárov a patológov. V čom je rozdiel? Patológia je odbor, ktorý nepriamo lieči ľudí tým, že sa podieľa na diagnostike ochorení. Jej výsledky teda slúžia živým pacientom. Bez toho, aby sa patológ pozrel do mikroskopu a de-

tailne vyšetril časť tkaniva, ktoré sa chirurg chystá odstrániť z tela, to dnes nejde. Typickým príkladom sú onkologické ochorenia. Na každé z nich existuje terapeutická schéma, aby sa však použila tá správna, najskôr musí patológ jednoznačne určiť diagnózu. Je teda na začiatku celého procesu liečby. Súdny lekár sa naproti tomu nepodieľa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Rieši najmä pitvy ľudí, ktorí zomreli mimo nemocničných zariadení. Zjednodušene povedané, musí byť stále pripravený vysvetľovať okolnosti úmrtia nielen príbuzným, ale aj štátnym orgánom. A musí to robiť tak, aby aj laik dokázal pochopiť, čo také sa odohralo v ľudskom organizme či mimo neho, že na konci príbehu je smrť. Ide naozaj o skúmanie „príbehu“ konkrétneho človeka? Áno, a toto označenie mám rád. Súdny lekár používa medicínu na objasnenie života a úmrtí ľudí, pričom to musí robiť spôsobom, ktorý je uveriteľný a overiteľný. Všetky dôkazy, hoci sú neraz nejednoznačné, musí zosumarizovať za sebou tak, aby z nich vytvoril práve osobný príbeh. Musí si však dávať veľký pozor, aby s dôkazmi a faktami nenarábal nad rámec toho, čo je reálne možné. Teda aby do príbehu zomrelého nevkladal vlastné emócie a vlastný príbeh. Výsledkom musí byť schopnosť zrozumiteľne prerozprávať zosumarizovaný príbeh tým, ktorých sa to týka emocionálne, teda pozostalým, alebo profesionálne, teda polícii, prokuratúre a súdom. Čo pre vás vnútorne znamená vysledovanie niekoho osudu? Najmä obrovskú pokoru pred mojím vlastným životom, lebo to sa nedá oddeliť. Ak sa mi podarí vyriešiť prípad, mám intenzívny pocit vlastnej duševnej obrody. Je to energia, ktorá mi zabezpečuje, že dokážem ísť ďalej

a žiť radostnejšie vlastný život. Okrem toho mám intenzívny pocit, že k ľuďom, ktorých prípady riešim, mám veľmi blízko, a tak som otvorený vnímaniu sveta aj z iných pohľadov. Aj preto sa snažím byť čo najviac empatický. Moja práca je v podstate fenomén, ktorý mi umožňuje objasniť a vyrozprávať kus života aj konca iných ľudí. Považujem to za obrovskú výsadu, za niečo, čo je intelektuálne naplňujúce a prospešné, za niečo, čo nemôže robiť každý. Čo vás primárne poháňa? Túžba vyriešiť hádanku či objaviť pravdu? Prirovnám to k čokoládovej tyčinke. Nota bene V jej strede je intelektuálno, na povr- 08 2016 chu zase poleva, ktorá predstavuje emócie. Aby ste mohli riešiť prípad, Rozhovor musíte sa do tyčinky zahryznúť, začať polevou, teda emóciami, a až neskôr sa prepracovať k stredu, teda používať intelektuálno. Jedno bez druhého nefunguje. Poviem to aj inak – individuálne emočné otrasenie z brutálneho a vážneho prípadu je dôležité na to, aby sa čo najviac spustilo a nabudilo jadro, z ktorého potom vydolujete najlepšie možné výsledky. A intelektuálnu zložku vždy zapínajú práve emócie.

Sú tie emócie rovnaké pri pitve dieťaťa, ktoré zomrelo pred desaťročiami a jeho telo slúži na edukačné účely, a dieťaťa, ktoré zomrelo včera? Nie, lebo anatomický preparát je matéria, slúžiaca iba na edukáciu. Každý, vrátane študentov medicíny, sa na takú situáciu vie psychicky pripraviť. Ak však ide o pitvu mŕtveho tela, ktoré ešte pred niekoľkými hodinami žilo, situácia je úplne iná, lebo sa zmenila celá paradigma vstupných podmienok: vieme si empaticky predstaviť, že dieťa sa ešte pred chvíľou hralo na ihrisku, stavalo hrad z piesku, a zrazu je mŕtve a my máme z jeho telesnej schránky zistiť, čo sa stalo. Kým by to nepohlo?

Nota bene

08 2016 Rozhovor

V akej miere vám pomáhajú informácie od polície, ktorá po mŕtvom nájde trebárs účtenky z obchodu, zaplatené šeky či jeho aktivity na sociálnej sieti? Tieto veci nám mimoriadne pomáhajú vtedy, keď sme ako súdni lekári postavení pred otázku stanovenia času smrti. S tým, čo zistíme výhradne v pitevni, si dnes už naozaj nevystačíme, miera chybovosti by bola príliš vysoká. Mantinely preto vieme zužovať cez informácie od iných inštitúcií, napríklad polície. Tá komplexne vykonáva obhliadky miesta činu či nálezu tela, a práve na základe jej zistení vieme revidovať svoje odborné medicínske stanoviská. Vždy je totiž dôležité, kedy mŕtveho videl konkrétny svedok, kedy prevzal poslednú poštu, kedy bol nakupovať v potravinách. Cenné informácie dnes poskytuje aj mobilný telefón, keďže vo vrecku ho nosia prakticky všetci. To isté platí aj pre pohyb človeka na sociálnych sieťach či akákoľvek iná digitálna komunikácia. Všetky tieto faktory nám v praxi neraz spresnili čas smrti. Súdne lekárstvo už dávno nie je len o pitve, bez nepretržitej spojitosti s vyšetrenými faktami prípadu. Na základe vašich zistení môže človek nadlho skončiť vo väzení. Aké sú kontrolné mechanizmy, aby ste nechtiac neublížili nevinnému? Základným je edukácia nielen súdnych lekárov, ale všetkých zložiek, ktoré prijímajú ich výsledky. V každej výslednej správe totiž vždy jasne hovoríme, akú váhu má dôkaz, ktorý poskytujeme. Ukrýva sa to priamo v použitých formuláciách, napríklad že „k vzniku tohto poranenia s najväčšou mierou pravdepodobnosti došlo takým a takým spôsobom“. Produkujeme teda dôkazy, tie však majú rôznu silu. Nesmieme ich preceniť. Navyše našou úlohou ani nie je niekoho obviniť či nebodaj odsúdiť, ale nájsť medicínsky dôkaz. Kontrolou je aj to, že každý záver pitvy musí overiť ešte druhý súdny lekár a obaja čítajú aj výsledný nález, k čomu si často zavolajú ešte ďalšieho odborníka, napríklad toxikológa. Čo vonkajšia kontrola? Tá spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj advokáti, čítajú všetky naše výstupy a v situácii, keď je prípad ešte v prípravnom konaní, nám kladú doplňujúce otázky.

Deje sa to cestou výsluchu znalcov na polícii, čo znamená, že prípad sa rozoberá až do úplných detailov. Čo ak je už znalecký posudok napísaný a objavia sa nové fakty? Je naivné myslieť si, že sa to nestáva. Dokonca je to bežné a bude stále bežnejšie. V časoch totálneho rozmachu moderných technológií je predsa problém prejsť po Bratislave bez toho, aby vás nezachytili bezpečnostné kamery. A práve takéto zábery môžu v mnohých prípadoch priniesť nové fakty. Logicky sa teda v prípravnom konaní môžu objaviť informácie, ktoré nakoniec modifikujú aj závery posudku. V takom prípade musia byť súdni lekári s týmito informáciami ihneď natvrdo konfrontovaní, aby mohli reagovať. Nejde o fenomén konzervy, že vydáme posudok a ten sa už nikdy nemôže zmeniť. Poslednou inštanciou, ktorá rozhodne, je aj tak súd. A práve súdy sú ďalšou formou kontroly, lebo všetky naše závery si pred súdom musíme vedieť obhájiť. Znalecký posudok sa pritom nesmie považovať za absolútnu axiómu bez toho, aby sa k nemu nedal dorobiť nejaký dôvetok či doplnenie, pokiaľ sa objavia nové fakty. Samozrejme, základné fakty, ako napríklad pitevné nálezy, sa v 99,99 percentách prípadov nemenia. Drobné detaily, a práve na nich je neraz založený osud ľudí, však prípadným zmenám interpretácie podliehať musia. Takže ak raz znalec niečo napísal, nemusí to platiť na veky vekov. To by bol veľmi nebezpečný fenomén. A ak prípad umožňuje alternatívy záverov znalca, napríklad pri mechanizme vzniku poranení, musí znalec takéto alternatívy vyhodnotiť a uviesť. Nepracujete len s mŕtvymi, riešite aj následky násilia na obetiach, ktoré úrazy či zranenia prežili. O čo ide? O prípady od krčmových bitiek až po sofistikované, zložité prípady týrania blízkej či zverenej osoby, vrátane zranení detí. Patria sem aj prípady znásilnení, pričom riešime najmä minimalistické známky násilia, napríklad odreniny či krvné výrony na špecifických častiach tela, ktoré môžu podporovať hypotézu násilného konania. Neraz nás volajú aj k prípadom, ktoré sú nejasné. Niekedy je fakt ťažké určiť, či dotyčného kontaktovalo auto, či

spadol z výšky, alebo ho zbil niekto iný. Ide o rébusy, ktoré sa snažíme vyriešiť. Vyšetrujete aj chyby iných lekárov. Nemáte v takomto prípade vnútorný problém jasne označiť vinníka? S plnou vážnosťou hovorím, že ja osobne s tým problém nemám. Dôkazom je aj to, že som hlavný konzultant znaleckého ústavu, ktorý rieši aj takéto prípady. Stavovskú súdržnosť pociťujem len vtedy, keď si viem predstaviť situáciu lekára, ktorého pacient mal nejasné prejavy poruchy zdravia. Sú totiž prípady, že choroba sa prejavuje čudne a je problém ju diagnosticky uchopiť v pravý čas. Ak teda lekár postupoval správne a nájdeme dôkaz, že neurobil chybu, mám veľkú radosť. Život je naozaj komplikovaný a medicína môže pokojne zlyhať aj bez prispenia ľudského faktora len preto, že choroba bola zákernejšia či rýchlejšia ako možnosti ľudského umu lekára či zdravotníka. Môžete spomenúť konkrétne prípady, v ktorých ste pomohli polícii? Nechcem nikoho identifikovať, veľmi náročné sú však prípady, kde sa skúma priebeh vážnej dopravnej nehody so smrteľnými následkami. Predstavme si, že vo vozidle sú pasažieri, ktorých pri nehode vymrští von, a nie je možné jednoznačne povedať, kto šoféroval. Pasažieri totiž neraz na polícii vypovedajú tak, aby zakryli okolnosti, lebo sa nechcú vystaviť riziku trestného stíhania. Je na nás, aby sme určili, kto, ako a z akého miesta konkrétne v tom aute vypadol a ako sa zranil, aj za predpokladu, že sa auto niekoľkokrát prevrátilo. Viete potom určiť vinníka? Niekedy áno – pomocou jednotlivých poranení na tele, DNA analýz, záverov znalcov z odboru cestnej dopravy, ktorí skúmali havarované vozidlo. Minimálne vieme povedať, kto bol najpravdepodobnejší vodič, alebo skôr kto ním nebol. Inokedy vieme pomôcť súdom, keď dôjde k ublíženiu na zdraví. Povedzme, že sa v noci z baru vracia skupinka ľudí a napadnú ju iné osoby, čo si jednoducho potrebujú udrieť. Ak si niekto udrie tak, že niekoho zabije, je to práca pre nás. Musíme zistiť, ako celý skutok mohol prebehnúť, a odpovedať na otázku, ktorý páchateľ poranenie so smrteľným následkom spôsobil.

Po vyše tisícke pitiev máte za sebou aj omyly, z ktorých ste sa poučili? Často sa stane omyl, že ukončíme pitvu a myslíme si, že poznáme diagnózu, lebo vidíme jednoznačný zápal podžalúdkovej žľazy. Pod mikroskopom však zistíme, že tkanivo je v poriadku. Znovu teda začíname od bodu nula. Inokedy pri pitve cítime alkohol. Ak vidíme aj extrémny opuch mozgu a vnútorné orgány preplnené krvou, zvádza nás to myslieť si, že dotyčný zomrel na otravu alkoholom. Lenže prídu výsledky toxikológie, kde je uvedené, že namerali len 0,42 promile, čo rozhodne nestačí na to, aby alkohol zabíjal. Musíme teda hľadať ďalej. Pomýliť sa môžeme aj preto, že občas sme kvôli našej technike na hranici diagnostických možností. Ak sa objaví nová droga, ktorá zabíja človeka už v nanogramovej koncentrácii, ale naše prístroje sú schopné zachytiť až jej mikrogramy, čo máme robiť? Vtedy tú látku v biologickom materiáli jednoducho nepreukážeme. Sú to veľmi nepríjemné omyly. Ako vám pomáha moderná veda? Výrazne. Už si ani nevieme predstaviť, že by sme fungovali bez počítačov a archivácie digitálnych fotografií. Stačia dva kliky myšou a vieme sa vrátiť k akejkoľvek situácii v minulosti. Iná je aj rozlišovacia schopnosť fotoaparátov, vieme odfotiť makro snímky, teda absolútne detaily zranení a poškodení orgánov. Máme aj technológie digitálnej stereomikroskopie, cez ktoré priamo v pitevni dokážeme na tele objaviť drobný úlomok trebárs laku auta alebo skla. Čo 3D laserové skenery? To už sú multifunkčné platformy, ktoré zabezpečujú konzerváciu faktov skenovaním miesta činu. Raz budú hrať v našej práci obrovský prím. Ľudské oko je nedokonalé a je len otázkou času, kedy sa na miesto činu pošle najskôr robot, aby urobil 3D sken, a až potom tam vstúpia ľudia, ktorí budú môcť hýbať dôkazmi. Na takomto projekte sme už začali spolupracovať. Má to význam aj pre ďalšie generácie, lebo možno raz bude niekto o zločine vďaka 3D skenu vedieť povedať viac. Nesmieme byť nadutí a myslieť si, že v roku 2016 vieme všetko a že všetky prípady sme vyriešili stopercentne spravodlivo. Musíme to robiť tak, aby po nás kedykoľvek mohla prísť dodatočná revízia.

Nota bene

08 2016

MUDr. Norbert Moravanský (1972)

vyštudoval všeobecné lekárstvo na Jesseniovej LF UK v Martine, absolvoval pobyt na Hillsborough County Medical Examiner Department (Úrad okresného forenzného patológa) na Floride, je odborným asistentom na Ústave súdneho lekárstva LF UK v Bratislave, súdnym znalcom a súdnym lekárom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, členom Súdnolekárskej spoločnosti, členom Medzinárodnej akadémie súdneho lekárstva (IALM), členom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof, odborníkom Národného monitorovacieho centra pre drogy a kontrolu drog MZ SR a zakladajúcim partnerom a hlavným konzultantom znaleckého ústavu Inštitútu forenzných medicínskych expertíz. Mimoriadne vám pomáha aj existovať finančná prekážka. Nie sme toxikológia. totiž žiaden izolovaný ostrov, nová To je extrémne náročná disciplína. droga môže byť u nás v priebehu Jedna vec je niečo v tele nájsť a iná pár hodín a my na to musíme vedieť správne to interpretovať. Predstavte reagovať, vrátane toho, ako pôsobí. si, že v moči mŕtveho dokážeme Kedy máte zo svojej práce autenprítomnosť marihuany. Myslíte si, že máme právo povedať, že bol počas svo- tickú radosť? Keď ju môžem na chvíľu opustiť jej smrti intoxikovaný marihuanou? Nemáme, lebo musíme dokázať jej a veriť, že mám všetko tak dobre prítomnosť v krvi. Moč môže svedčiť urobené, že mi aspoň týždeň nelen o tom, čo dotyčný robil pred 12 či zazvoní telefón od vyšetrovateľov. 24 hodinami, nie však v čase smrti. A tiež vtedy, keď sa pozriem na Dôležité je aj to, že ak sa kdekoľvek telo na pitevnom stole, v duchu vo svete zistí nová droga, musí byť „strelím“ diagnózu a pitva mi ju chemicky vyhodnotená a zaradená potvrdí. Znamená to, že všetky tie do takzvanej toxikologickej knižnice. životné skúsenosti sa dokážu spojiť, My do nej musíme mať permanent- že sa posúvam dopredu a že moný prístup, inak sme skončili. Ak ide zog dokáže vyprodukovať poznanie, o dôkaz v prípade smrti, nemôže ktoré je stále k niečomu dobré.

Rozhovor

POHODA!

Nota bene

08 2016 Proti prúdu

Na rikšiach za iným životom Rudo Sivý, redakcia NB

Marcel Pázman

Nosiči Nota bene, ktorí už druhý rok pomáhajú s kuframi na bratislavskej Hlavnej stanici, vzbudili rozruch na najväčšom hudobnom festivale. Návštevníkom Pohody nosili zadarmo batožinu. Usmiati ľudia v malých skupinkách alebo nerozdeliteľné vých sloních mláďat by vyvážilo hmotnosť batožiny, ktorú páry s batohmi vstupujú cez turnikety na pristávaciu doteraz odniesli nosiči na hlavnej stanici v Bratislave. plochu trenčianskeho letiska. Hneď za nimi je stan, pri „Koľko váži stokilový slon? Koľko strán má 44-stranové Nota ktorom stoja muži v červeno-bielych pásikavých tričkách. bene?“ podpichujú sa navzájom. Vzápätí rozprúdia vážnu „Koľko by stálo, keby som si chcel nechať odviezť snúbeni- debatu. „Alkoholici mi vo všeobecnosti nevadia, ale keď cu?“ pýta sa položartom mladý muž a ukazuje na prista- sú bezdomovci, tak mi vadia. Nepomáham kvôli dobrému vené rikše. „Prepáčte, ale môžeme voziť iba batožiny, nie pocit, pomáham, lebo je treba. Niekedy spätne zistím, že ľudí,“ vysvetľuje so všetkou vážnosťou Dodo. Podobných som niekomu pomohol, kto si to nevážil, a to ma potom otázok si nosiči Nota bene za dva dni užili dosť. Nechýbali štve,“ hovorí jeden. „Mne neprekáža, keď si kúpi za moje úsmevy pekných žien alebo pozvania na orechovicu do peniaze chľast. Prečo by si ho nemal kúpiť? Už nemá nič. stanov. Tú museli odmietnuť, sú dlhoroční abstinenti. Chľast a cigy sú to jediné, čo mu ostalo, jeho jediná radosť,“ oponuje mu kamarát. Zo šiestich nosičov, ktorých zamestnáva OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, štyria na dva dni vymenili prácu na Čas obeda. Bicykle sú stále v pohybe. Krížom-krážom stanici za letiskovú runway – Dodo, Zdenek, Vlado a Laco. cez celé trenčianske letisko, pomedzi zabávajúcich sa ľudí. Všetci sú zamestnaní na trvalý pracovný úväzok a splácajú Nosiči a návštevníci festivalu kráčajú vedľa bicykla a vedú Nota bene dlhy. Už si vďaka projektu Nosiči splatili viac ako 9 000 spolu debaty. „Keď sa mám dobre ja, chcem, aby sa mali 08 2016 eur. Mnohí tak získali prístup k zdravotnej starostlivosti dobre aj iní,“ hovorí mladý muž Marcelovi Pázmanovi, ktorý a našli si dôstojnejšie bývanie. Festival Pohoda bol pre točí krátky dokument o nosičoch. Svoju solidaritu prejavuje Proti prúdu ľudí so skúsenosťou bezdomovectva novým zážitkom a tým, že predajcom Nota bene dáva gastrolístky, peniaze, podnetom k zaradeniu sa do spoločnosti, ktorá si ich inak ale časopis si nevezme. „Uvažujem, že zmením zlozvyk a veľmi nevšíma. budem brať časopis, aby z toho išlo aj na chod organizácie.“

BICYKLE V POHYBE

POMÁHAŤ JE ĽAHKÉ

Je obed, druhý deň festivalu. Nával návštevníkov Teplota pod hradom Matúša Čáka stúpa, počet ľudí sa zmiernil, počasie prekročilo tropických 30 stupňov výrazne pribúda. „Prosím vás, potrebujeme previezť mäso Celzia. Sedím s Dodom v stane na lavičke. Sme vďační od brány k stánkom,“ hľadá pomoc žena v čiernom. Nosiči aj za tú trochu tieňa a sledujeme, ako stovky ľudí pre- sú unavení, konečne sa dočkali obeda a chvíle odpočinku, chádzajú bezpečnostnou kontrolou. Dodo je na Pohode ale napriek tomu sa Dodo ihneď dvíha. Predbehneme už druhýkrát, pred piatimi rokmi si ju užil z posled- ho. So Sandrou Tordovou berieme bicykel, slnečník a ných peňazí. Tento rok je tu ako nosič batožiny. Minulý vyrážame. Prechádzame na opačnú stranu letiska, čo rok bol šesť mesiacov dobrovoľníkom vo vojnovej zóne trvá takmer hodinu. V polovici cesty nás vodou osviežujú v ukrajinskom Donecku. Staval stanové mestečká pre chlapi s hadicami napojenými na cisterny. Úľava. „Najprv utečencov a pomáhal domácim, ktorí prišli o strechu sme mali trošku neistotu, či bude o službu záujem, ale nad hlavou. Mal pre nich pochopenie – dnes si už síce veľmi skoro sme začali nestíhať,“ hovorí Sandra a cengá platí ubytovňu, ale kedysi tiež žil v stane. Vlado a Zdenek zvončekom na dav festivalových návštevníkov. Najviac sú trochu nevyspatí. Júlová noc bola nečakane chladná práce mali v prvý deň. Končila zmena, ale ľudia stále a v stanovom mestečku aj rušná. Vlado spal v stane prichádzali. „Nosičov sme po ôsmej vystriedali my a ešte prvýkrát. Splatil už takmer všetky dlhy a obzerá sa po hodinku sme robili ďalej.“ ďalšej práci. V dohľadnej dobe sa chystá odísť, láka ho vykládka kamiónov: „To som už robil aj v Anglicku.“ Hodinu pred koncom zmeny prichádza herec Juraj Zdenka Vladov blízky odchod neteší, pretože sú dobrí Kemka a pripája sa k štyrom „pohodovým“ nosičom. Samoparťáci, pôsobia skoro ako otec a syn. zrejme, ihneď vzbudzuje všeobecné nadšenie. Všetci mu chcú naskákať do vozíka. „Moc prudko sa neotáčaj, aby „Aj ja môžem vyhrať lístky?“ osloví nás mladá slečna si sa neprevrátil,“ zaúča ho Laco a nakladá mu batoh s priateľom. Kto správne vyplní krátky kvíz o Nota bene, na rikšu. „Opatrne. Krehké, mám tam porcelán,“ hovorí môže získať lístky na Pohodu o rok. Záujem je veľký. Dodo ryšavá majiteľka batohu. „Porcelán?“ diví sa Juro. „Jasné, pomáha páru s vypĺňaním. Vedľa stoja traja mladí muži na čaj,“ usmieva sa. „A s nami sa kedy odfotíš?“ pýtajú a v povznesenej nálade sa snažia vyrátať, koľko stokilo- sa ho dobrovoľníčky na festivale. „Nemôžem, veď som

Nota bene

08 2016 Proti prúdu

v práci,“ odpovedá im Kemka a šliapne do pedálov. „Toto je najlepšia robota!“ pokrikuje spokojne. Juro Kemka spomína na svoje prvé stretnutie s nosičmi. Nosil s nimi vtedy batožinu na stanici. Pomôcť im považuje za svoju povinnosť. „Mám k nim puto,“ priznáva. „Myslím si, že pomáhať je jedna z najľahších vecí na svete. Pomáhať môže ktokoľvek. Kúpiť si Nota bene, ktoré stojí 1,40 eura, je tá najjednoduchšia vec, ktorú pre ľudí bez domova môžem urobiť!“ Vzápätí Juraj mizne v dave. V pásikavom tričku POMÁHAŤ JE ĽAHKÉ * KUPUJTE NOTA BENE. Tak sa s ním zžil, že si ho pri odchode zabudol prezliecť...

400 KILOMETROV Pohoda privítala nosičov s otvorenou náručou. „Sme radi, že naši partneri prinášajú na festival služby, ktoré pomáhajú pripraviť pre návštevníkov príjemné tri dni,“ vyhlásil Mišo Kaščák, organizátor festivalu. „Spolupráca s Nota bene je veľmi cenná tým, že upozorňuje na dôležitú tému a robí to skvelým spôsobom.“ Štyria nosiči na rikšiach sa počas svojej služby takmer nezastavili a návštevníkom pomohli s viac ako 600 kusmi batožiny. Za dva dni prešli neuveriteľných 400 kilometrov – trasu ako z Bratislavy do Košíc. Kurióznym zážitkom bolo, keď jeden z alkoholom potúžených návštevníkov ukradol bicykel. Lacovi sa cenný stroj podarilo zachrániť. Komplikácie spôsobil aj nečakaný defekt tesne pred začiatkom prvej zmeny. Pokazený ventil vyriešil Tomáš Dobrovič, ktorý spoluorganizoval celú akciu. Zdenkovi zasa urobil radosť jeden z návštevníkov festivalu, ktorý sa s ním chcel vyfotiť. Nielen preto, že mu odviezol batožinu, ale spoznal v ňom aj bývalého boxerského šampióna!

Nota bene

Po celodennej práci vyrazili nosiči užiť si atmosféru 08 2016 Pohody. Vladovi a Zdenkovi sa veľmi páčilo vystúpenie tanečného súboru Nederlands Dans Theater a kapela Proti prúdu Mbongwana Star. Dodo si išiel obzrieť drevenú maketu mešity. Nerozumie protestujúcim hlasom. „Veď neexistuje len naša kultúra.“ Festival Pohoda vníma ako oslavu pestrosti, či už ide o rôzne žánre hudby, ale aj o rôzne komunity ľudí a iné kultúry. Tak nejako sem patrí každý. Možno aj preto si Zdenek doteraz nezložil z ruky pestrofarebnú pásku Pohody.

Autor je redaktor portálu aktuality.sk.

ĎAKUJEME! Špeciálna vďaka patrí Mišovi Kaščákovi a organizačnému tímu Pohoda Festival za to, že nám umožnili podieľať sa na festivalovej pohode. Ďakujeme za spoluprácu a pomoc Nadácii Pontis a jej darcovskému portálu Dobrá krajina, firme Bittner print, firme Cocopinda, firme Mediamedia a kúzelníkovi Jozefovi Talostanovi. Pri príprave akcie ďakujeme za neoceniteľnú pomoc Marcelovi Pázmanovi a Hele Boldišovej. Za finančný príspevok na projekt Nosiči batožín ďakujeme Hlavnému mestu SR Bratislava. Ak nás chcete podporiť, viac informácií nájdete na str. 43. Vopred ďakujeme.

KTO VYHRAL LÍSTKY NA POHODU Šťastnými výhercami dvoch lístkov na budúcoročnú Pohodu sa stali Janka Sendreiová a Erik Mičian. Vyžrebovali ich nosiči batožín Vlado a Laco. Žrebovanie prebehlo v pondelok 18. júla na Hlavnej stanici v Bratislave a na jeho správnosť dohliadli okolostojaci cestujúci Železníc Slovenskej republiky.

Vyšité na telo Maliarka Andrea Kopecká je aj profesionálna tatérka. O jej kerky so vzormi slovenských výšiviek a v poslednom čase aj s kópiami diel slovenských umelcov je obrovský záujem. Galina Lišháková

Nota bene

08 2016 Fenomén

Ešte pred štyrmi rokmi sa o tetovanie nezaujímala. Študovala maľbu v ateliéri Ivana Csudaia na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení a vo svojom blízkom okolí nikoho s tetovačkou nepoznala. Potom zažila leto v USA, kde bola obklopená množstvom potetovaných ľudí a tatérov. Fascinovali ju tetovacie nástroje, technika kreslenia do živej kože a tiež možnosť, že autorská kresba môže niekomu patriť tým najbytostnejším spôsobom, stať sa jeho súčasťou. Na pamiatku si nechala vytetovať malú kerku za ucho, aby ju mohla zakryť vlasmi. Dnes už ich má nad ňou vyholené a kerky jej vykúkajú aj spod rukávov a sukne. Na nohách má detail grafiky Vincenta Hložníka, na ruke rozrobenú kerku od známeho českého tatéra Ondrasha, tri motívy výšiviek a na zápästí malé srdiečko, ktoré jej vytetovala stará mama. Možno pribudnú ďalšie. Andrea je vo svojom tetovaní originálne „slovenská“, pretože jej zameraním sú námety vychádzajúce zo slovenských výšiviek. „V každom národe vychádzali tetovacie motívy z jeho folklóru, náboženstva a príbehov... Niekde napríklad verili, že koža je deliacou membránou medzi vonkajším a vnútorným svetom človeka, a keď si na ňu vytetujú obraz nejakého zvieraťa, získajú jeho vlastnosti. Kým som nezačala tetovať, k folklóru som vôbec nemala vzťah, ale vo vzoroch výšiviek som objavila uchvacujúcu geometriu aj iné možnosti spracovania.“

Vladimír Šimíček Nákresy vzorov sú zo štvorcov, bodiek, čiarok alebo krížikov, takže pri zväčšení pôsobia ako počítačový obraz z pixelov. „Tetovanie beriem ako vyšívanie kroja na telo. Zámerne pri tom niekedy napodobňujem nepravidelnú hrúbku nite a rozstrapkanosť výšivky, lebo aj tetovanie časom podlieha zmenám.“ Jej tetovačky však nie sú len kópiou výšivkových vzorov. Niektoré prechádzajú do rôznych maliarskych štýlov, raz do geometrickej abstrakcie, inokedy do gestickej maľby... Hoci kreslí pomocou ihiel, ktoré naplnené farbou vpichuje do živej kože, dokáže na nej dokonale vytvoriť ilúziu jemnej akvarelovej maľby alebo širokých „ťahov štetca“ ako na plátne. Aďa ani sama nečakala, že o jej tetovačky bude taký veľký záujem. Veď spočiatku sa zdalo nemožné aj to, že by sa jej podarilo dostať na nejaký kurz tetovania. „Zakaždým bol obsadený, tatéri ma medzi seba nechceli prijať, lebo som nebola súčasťou ich komunity a nikoho som tam nepoznala. Opakovane som chodila do tetovacích štúdií, až kým ma v jednom z nich nevzali na kurz a po ňom ma rovno zamestnali.“ Spočiatku tetovala len popri škole, cez víkendy, dnes takmer denne v bratislavskom Rooster tattoo studio. „Keď som si na Facebooku založila stránku Adine tetovačky, myslela som, že na ňu budem vešať len kerky, ktoré urobím kamarátom. Dnes ju sleduje vyše 7 500 ľudí a riešim cez ňu objednávky.“

Nota bene

08 2016 Fenomén

Aďu veľmi bavia aj nezvyčajné tetovania, hoci je ich tvorba náročnejšia. Veľkú zodpovednosť cíti pri kerkách na tvár. „Raz si u mňa kamarátka objednala mesiačik, ale keď prišla, vyhlásila, že ho chce nad koreň nosa. Predsa len je to riskantný zásah do identity. Našťastie, mesiac na čele jej naozaj pristane.“ Tetovať ušný lalôčik na čierno bola celkom kuriozita, zákazník ním chcel evokovať odrezané ucho Vincenta van Gogha. Alebo nápad iného klienta, ktorý chcel obtetovať výrazné jazvy na ruke. „Tým, že sme ich nechali biele a zakomponovali do čiernych plôch, vytvorili zaujímavú abstraktnú kresbu. Niektoré jazvy boli počas tetovania menej viditeľné, ale pomohlo nám, že vonku mrzlo. Vybiehal na dvor, v mraze jazvy napuchli a mohla som ich obkresliť presnejšie.“

Nota bene

08 2016 Fenomén

Kultúrne posolstvo Andrei Kopeckej na koži má ešte jeden rozmer. Ako sama hovorí, jeho prostredníctvom popularizuje nielen ľudovú kultúru, ale pracuje aj s výtvarným umením. „Ešte počas štúdia sme v rámci kresby dostali od pedagogičky Emőke Vargovej za úlohu prepašovať netradičným spôsobom kresbu z archívu VŠVU do galérie. Rozhodla som sa ju tam dostať na tele zamestnanca formou tetovania. Na mojej stránke som dala výzvu s popisom projektu a prihlásila sa mi zamestnankyňa galérie Krokus. Vybrala si kresbu Márie Čorejovej a ako študentka kunsthistórie mi k tomu robila aj kurátorku, takže sa to preklopilo do neuveriteľne apropriačného projektu. Vypožičala som si námet, telo, aj galerijný priestor.“ So spájaním tetovania a výtvarného umenia pokračovala na workshope, ktorý bol súčasťou jej výstavy vo Freshmen´s galérii. Na kerky s motívmi slovenských výtvarníkov tak nalákala ďalších dobrovoľníkov. „Výtvarníka si museli nájsť a vybrať sami, a niečo si o ňom naštudovať. Tetovala som takto diela od Ľudovíta Fullu, Vincenta Hložníka, Mikuláša Galandu, Edmunda Gwerka aj Ivana Csudaia. Stále sa mi prihlasujú ďalší a ďalší záujemcovia.“ Najnovšie plánuje preniesť tento projekt na diela našich súčasných mladých výtvarníkov. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

08 2016 Téma

Andrea Kopecká

vyštudovala maľbu na VŠVU v Bratislave, v ateliéri Ivana Csudaia. Jej voľnú tvorbu môžete najčastejšie vidieť na výstavách s maliarskou skupinou BAnda, do ktorej patria Ján Hrčka, Jakub Hvězda, Filip Sabol a Michal Turkovič. V júli bude mať spoločnú výstavu s Petrom Cvikom a Jánom Hrčkom v Trenčíne v Galérii Miloša Alexandra Bazovského s názvom Black and white or die. Pracuje v bratislavskom Rooster tattoo studio a pravidelne sa zúčastňuje charitatívneho tattoo happeningu Zkruhu – peniaze za vydražené návrhy na kerky od českých a slovenských tatérov idú na pomoc deťom.

Zamilovaná do skál Petra Nagyová

Flo Murning

Drobná Španielka pripomína na skalách pavúčiu ženu. Daila Ojeda je jedna z najlepších lezkýň na svete.

Po strmých skalných stenách vylieza ľahučko, užíva si pri tom každý dotyk a zoširoka sa usmieva. Akonáhle vylezie na vrchol skaly, dostaví sa eufória. Nahlas sa smeje a výska. „Keď som bola malá, chcela som byť veterinárka. Nadovšetko som milovala zvieratá, najmä psov,“ hovorí známa španielska lezkyňa, ktorá vyrastala na Kanárskych ostrovoch. „Pochádzam z ostrova Gran Canaria. Narodila som sa v malej dedinke, ktorá je ideálna na morské športy ako surfing, windsurfing či kitesurfing.“

Nota bene

08 2016 Téma

Jeden z najkrajších výletov, ktorý som vtedy urobila, bola cesta s mojimi dobrými kamarátkami Collete a Olíviou do Brazílie.“ Pre Dailu to bol návrat k lezeniu a výnimočný zážitok. „Celý čas sa nám vynárali krásne pohľady na Rio de Janeiro a oceán. Počas cesty sme stretli fantastických ľudí, venovali sme sa lezeniu a joge, boli sme ako jedna veľká lezecká rodina.“ Dailu ustavične čosi ženie vpred. „Keď začnem liezť niektorý zo svojich projektov, myslím na ďalší ešte skôr, ako ho dokončím.“ Ako keď videla fotografiu steny francúzskeho útesu Verdon. „Vedela som, že musím skúsiť lezeckú cestu Tom et Je Ris. Je to mimoriadna, veľmi špeciálna cesta. Skalná stena má asi 60 metrov, najprv k nej musíte hodinu a pol šliapať a potom sa k nej zlaniť. Urobila som si niekoľko výletov, kým sa mi ju podarilo vyliezť. Je to prekrásne miesto, obkolesené obrovskými skalnatými stenami. Cesta Tom et Je Ris je sama osebe Nota bene dobrodružstvom.“ 08 2016

Daila Ojeda, vzrastom nízka a útla žena, v sebe ukrýva obrovskú silu. Nejde však len o silu tela, ale aj ducha. Zliezať skalné steny, to chce kondičku, ale aj motiváciu a výdrž. Daila to všetko má, aj keď liezť začala dosť neskoro. Kedysi ju bavil surfing. Nie je to nič výnimočné, pretože brázdenie na vlnách oceánu a skateboarding milujú mnohí obyvatelia Kanárskych ostrovov. „Dokonca som hrávala s chalanmi futbal, volejbal a venovala som sa rôznym iným športom,“ hovorí milá Španielka. Keď sa v jej rodnom meste konali preteky v boulderingu, natoľko ju to inšpirovalo, že sa lezenie rozhodla vyskúšať a zamilovala sa doň. „Fascinovali ma najmä ženy, ktoré boli nesmierne krásne, flexibilné a po skale sa pohybovali ako mačky. Napokon som začala liezť s ďalšími lezcami ako 18-ročná. Nebola som najmladšia,“ smeje sa. Dailiným najväčším výkonom je prelez cesty Mind Control v Oliane v Katalánsku, ktorú spolu so skalou Fish Eye zliezla ako prvá žena. Na konte má však aj iné extrémy. Daila neustále cestovala medzi Kanárskymi ostrovmi a po niekoľkých rokoch lezenia sa z ostrova Gran Canaria rozhodla presťahovať. „Stretla som ľudí, ktorí žili v Katalánsku. V tom čase sa objavil môj vtedajší priateľ Dani, ktorý ma veľmi ovplyvnil týmto spôsobom života a veľa ma naučil,“ hovorí s vďakou Daila. Postupne sa učila chápať svoje lezecké hranice a rozumieť skalám. „V Katalánsku sa mi otvoril nový svet, plný úžasných možností. Oblasť Oliana patrí v športovom lezení medzi najlepšie na svete. Tu som sa naučila,

Pri lezení Daila zabúda na všetko. Nech rieši v živote akýkoľvek problém, zrazu sa ocitne v inom svete. Možno preto ju fascinujú ľudia, ktorí sa neboja. „Nielen lezci, ale ktokoľvek, kto žije svoj každodenný život v prítomnosti a robí všetko preto, aby bol šťastný. Mojím vzorom je predovšetkým môj otec, ktorý ma vždy učil, aby som sa nebála, ako veci dopadnú. Len ich rob, vždy mi hovorieval.“

Jan Novák

že ak mi niečo nejde, môžem to skúšať skej Oiliane, Dailine obľúbené miesto. znova a znova. Pochopila som, že „Nie je to najvyššia skala, má asi 50 nemusím zanechať skalu len preto, metrov, ale pre drobných ľudí, ako lebo sa mi ju nedarí zliezť. Môžem sa som ja, je náročná. Skúšala som ju k nej predsa vrátiť a skúsiť to znova,“ zliezť niekoľkokrát. Zakaždým som sa hovorí nadšene. „Lezenie trvá niekedy k nej vracala, už som to chcela vzdať. celé dni, niekedy aj týždne. Je o trpe- Nemám však rada nedokončené prozlivosti a dôvere v seba samého. Stále jekty,“ vraví Daila. skúšaš svoju cestu.“ Strach z pádu nemá. „NepamäJedno z psychicky najnáročnejších tám si, kedy som bola vystrašená. bolo lezenie na El Gran Blau v katalán- Možno, keď som začínala. Mala

som síce pár strašidelných momentov, keď som sa sama seba pýtala: Prečo to robíš? Lezenie však nie je nebezpečné. Po celý čas som istená a viem, čo robím. To je dôležité. Každý lezec musí rozumieť skale.“ Život bez lezenia si Daila nevie predstaviť. „Je to to najkrajšie, čo ma stretlo, vďaka lezeniu som spoznala veľa krásnych miest na celom svete, iné krajiny, kultúry a rôznych ľudí. Popri mojej rodine,

priateľovi a kamarátoch sú pre mňa skaly nesmierne dôležité.“ Kým sa jej nestala malá nehoda, neuvedomila si, ako je od lezenia závislá. „Vykĺbila som si prostredník. Nemohla som liezť osem mesiacov. Vtedy som si uvedomila, že nemusím stále posúvať svoje hranice a skúšať to najťažšie. Začala som si viac vážiť prítomné okamihy, život v prírode a všetko, čo nám dáva.

Po tom, čo si jedna z najlepších európskych lezkýň vyskúšala život v Katalánsku a Taliansku, momentálne žije vo francúzskych Hautes Alpes. Začala sa tak nová kapitola jej života. Aj vďaka jej terajšiemu priateľovi, horolezcovi Pierrovi. „Vo Francúzsku žijem už rok a mám to tam veľmi rada. Dala som si teraz ciele ako naučiť sa nový jazyk, lyžovať a rôzne iné veci, ako napríklad žiť s Francúzom,“ smeje sa. „Nie som veľmi disciplinovaný človek, radšej improvizujem. Mám rôzne nápady, myšlienky a projekty a rada ich realizujem v rámci kratšieho časového úseku. Na osobnej úrovni je však mojím najväčším cieľom jediné – byť šťastná.“

Téma

Existujú aj v gastronómii trendy? Gastronómia bola vždy o trendoch. Podobne ako v móde sa menia každý rok. Udávajú ich vo veľkých gastronomických metropolách Londýn, Miláno, Tokio, New York. Kto ich udáva? Šéfkuchári svojou kreatívnosťou. Dobrí šéfkuchári sú ako dizajnéri. Neustále sa zapodievajú tým, čo sa dá ešte vylepšiť. Aký je trend tohto leta? Návrat ku klasickým postupom a úpravám. Napríklad pečenie na otvorenom ohni. Trendy je aj židovská kuchyňa. Väčšine ľudí bola doteraz neznáma. Talianska a francúzska kuchyňa budú trendy vždy. Sú to najdôležitejšie kuchyne sveta, pretože z nich vychádza veľa ďalších kuchýň. Čo kuchyne východnej Európy? Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Ukrajina, Česko majú podobnú kuchyňu. V západnom svete nie je známa preto, lebo nie je veľmi nápaditá a neobsahuje zaujímavé druhy zelenín. Ľudia na Slovensku stále nedokážu pripraviť dobré jedlá z cukety a baklažánu. Pritom sa tu bežne pestujú. Slovákom ako keby chýbala chuť pripraviť si ich tvorivým spôsobom.

AKO CHUTIA TRENDY LETA

Viete, aké sú trendy tohto leta vo varení? Pečenie a grilovanie na otvorenom ohni a ručná príprava jedál, prezrádza hviezdny kuchár MARCEL IHNAČÁK. Pripravte si spolu s nami jeho chutné recepty! Jana Čavojská

Vladimír Holina

Nie je to tým, že nám chýba hviezda? Ak by bol Jamie Oliver trebárs Maďar, nestačilo by to na preslávenie maďarskej kuchyne? Ak by Jamie Oliver pochádzal z Maďarska, pravdepodobne by sa vo svete nepresadil. Okrem toho sa prezentuje talianskou kuchyňou a všetkým, čo k nej patrí – čerstvosť, jednoduchosť prípravy. Maďarská kuchyňa nie je úplne špecifická. Napríklad maďarský guláš je aj slovenská klasika. Ako svetové trendy reflektujeme na Slovensku? Máme možnosť ich vnímať cez internet, zahraničné časopisy a knižky. Je to ako s bývaním a módou. Kto chce mať pekný dom alebo oblečenie, kupuje si špecializované časopisy a nechá sa inšpirovať. Pri jedle to už také samozrejmé nie je. Pritom by malo byť pre človeka minimálne také dôležité ako to, čo si oblečie. Väčšina slovenských konzumentov však vyhľadáva v reštauráciách hlavne lacné obedové menu.

Trendové jedlo nemusí byť drahé ani náročné na prípravu. Trendom je robiť veci tak, ako ich robili v minulosti, keď ešte neexistoval ani len mixér. Všetko sa pripravovalo ručne. K tomu sa uberá aj súčasná gastronómia. Na jedle poznať, či bolo pripravené ručne. Je to ako v umení, kreatívnemu maliarovi stačí štetec a farby. Je na škodu, ak sa kuchár zapodieva novými technológiami, len aby nemusel krájať. Jedlo, ktoré je momentálne v móde, si každý dokáže jednoducho pripraviť aj doma. Prečo by sme teda mali chodiť do reštaurácií? Kvôli zážitku. Spájať jedlo s vínom. Cítiť sa dobre. Reštaurácia má byť príjemne zariadená, čistá, úhľadná. Úplne niečo iné sú vývarovne s menu za tri eurá. Neustále prezentujete nové a nové recepty. Mám pocit, že pri takom tempe musíte nonstop chrliť nápady. Je to naozaj tak. Väčšinu dňa riešim jedlo. Venujem mu všetky myšlienky.

peňazí, keď som kuchár. To je ako keby si automechanik dával niekomu inému opravovať auto. Keď prídete domov z práce, máte ešte chuť variť? Doma varím minimálne s takou radosťou ako v práci. Nikdy vás to neprestalo baviť? Neprestane ma to baviť. Na jedlá, z prípravy ktorých majú iní paniku, mi stačí pár minút a koncentrácia. Ako sa spozná dobrý kuchár? Dobrý kuchár sa spozná hneď, ako chytí nôž a začne pracovať. Takže príde niekto nový a dáte mu do ruky nôž, nech sa predvedie? Dobrí kuchári nečakajú na povel. Hneď sa rozpozerajú a vedia, čo robiť. Kto vás viedol k vareniu? Vyzerá to tak, že Boh. Zaujímalo ma to odmalička. V šiestich rokoch som už stával na stolčeku pri peci s mamou. Asi som sa ako kuchár narodil.

Používate dodnes nejaký tradičný rodinný recept od mamy? Odkiaľ beriete nápady? Halušky a desiatové polievky, ktoré Kupujem si literatúru a pestu- sa u nás varili vo veľkom hrnci na tri jem veľa zeleniny. Záhrada je jedna dni. Ja som chcel stále jesť niečo nové. z mojich najdôležitejších inšpirácií. Ale žili sme v chudobnejších podmienSledujem, kedy čo dozrieva, snažím sa kach. Na jedlo nezostávalo veľa peňazí. vyznať v sezónnosti a rozmýšľam, ako spájať atypické chute. Vnímavý človek Môže sa z halušiek stať svetové nachádza inšpiráciu na každom kroku. jedlo? Myslím si, že áno. Nedávno som Cestujete za inými gastronomi- varil na filmovom festivale v Košiciach. ckými kultúrami? Zahraničným hosťom halušky chutili Nerobím to cielene, ale k mojim a jeden režisér dokonca pri odovpracovným cestám a dovolenkám zdávaní cien povedal, že sa do nich patrí ochutnať regionálne jedlá zamiloval. Takže ak ich urobíte a zamyslieť sa nad tým, či sa s nimi dá kvalitne, poctivo, s dobrou slaninou pracovať aj tu. Nie som kuchár, ktorý a pažítkou, môžu očariť. by odkukával recepty od druhých. Skôr sa zamýšľam, ako ich urobiť Čo varíte toto leto vo svojej zaujímavejšie. reštaurácii? Židovské regionálne jedlá, ktoré sa Z ktorých končín sveta si nosíte v Mikulove varili pred dvesto, tristo, inšpiráciu? štyristo rokmi. Netreba ich inovovať, Zaujíma ma európska kultúra ani k nim nič pridávať. Niektoré jeda gastronómia. Nevarím ani nekon- lá sú najlepšie tak, ako ich vymysleli zumujem jedlá z iných kontinentov. kedysi. Napríklad bolonské špagety v Taliansku alebo šolet v židovskej Navštevujete reštaurácie iných kuchyni. šéfkuchárov, aby ste ochutnali, ako A čo najradšej jete? varia? Je pre mňa nelogické čakať niekde Všetko, čo je kvalitne pripravené, hodinu na jedlo a zaplatiť zaň veľa čerstvé a vonia.

Nota bene

08 2016 Mňam

PARADAJKY PLNENÉ KOZÍM SYROM A MAJORÁNOM

ŠALÁT S PREPELIČÍMI VAJÍČKAMI A GRILOVANÝM BAKLAŽÁNOM

500 G MENŠÍCH PARADAJOK 150 G MÄKKÉHO KOZIEHO SYRA 50 G STRÚHANÉHO PARMEZÁNU

2 MENŠIE BAKLAŽÁNY, UMYTÉ A NAKRÁJANÉ NA DLHŠIE PLÁTKY HRUBÉ 5 MM 10 PREPELIČÍCH VAJÍČOK 100 ML EXTRA PANENSKÉHO OLIVOVÉHO OLEJA ŠŤAVA Z 1 CITRÓNA 50 ML KVALITNÉHO BALZAMIKOVÉHO OCTU SOĽ A MLETÉ ČIERNE KORENIE 100 G MLADÝCH MIEŠANÝCH ŠALÁTOVÝCH LÍSTKOV

MORSKÁ SOĽ MLETÉ ČIERNE KORENIE ČERSTVÝ MAJORÁN KÔRA Z ½ CITRÓNA EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ Umyté paradajky prekrojíme napoly, mierne vytlačíme vnútro a odložíme ich nabok. Do misy dáme kozí syr, parmezán, posolíme, pokoreníme, posypeme lístkami čerstvého majoránu, citrónovou kôrou a miešame, kým sa všetko nespojí dohladka. Rukami vypracujeme malé guľky, ktoré uložíme do vydlabaných paradajok. Poukladáme ich na plech a dáme pod gril. Zapekáme asi 5 minút, kým sa syr nezapečie dozlatista. Pred podávaním paradajky pokvapkáme olivovým olejom.

Plátky nasoleného a okoreneného baklažánu opečieme na rozohriatom grile alebo panvici z oboch strán dochrumkava. Prepeličie vajíčka vložíme do vriacej vody a varíme asi 6 minút. Hneď ich ochladíme studenou vodou a olúpeme. Baklažán dáme do väčšej misy, pokvapkáme panenským olivovým olejom, citrónovou šťavou, balzamikovým octom, premiešame a prípadne dochutíme soľou a korením. Pridáme šalátové lístky, prepolené prepeličie vajíčka, zľahka rukou prehodíme a rozložíme na taniere. Môžeme ešte posypať hoblinami parmezánu.

Nota bene

08 2016

Mňam

PAPRIKY PEČENÉ V PECI

PIZZA SO ŠPARGĽOU A RICOTTOU

3 PAPRIKY RÔZNYCH FARIEB 3 ČILI PAPRIČKY RÔZNYCH FARIEB 1 HLÁVKA CESNAKU

250 G DRVENÝCH PARADAJOK SO ŠŤAVOU

VETVIČKY ČERSTVÉHO TYMIANU EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ MORSKÁ SOĽ ČERSTVO ZOMLETÉ ČIERNE KORENIE TROCHA VÍNNEHO OCTU PODĽA CHUTI Umyté papriky a čili papričky rozložíme na plech vyložený papierom na pečenie. Pridáme rozkrojenú hlávku cesnaku, vetvičky tymianu, pokvapkáme olejom, posolíme, pokoreníme. Pečieme v peci alebo v rúre rozohriatej na 22 ºC asi 35 minút, kým papriky nemajú tmavohnedú farbu. Po upečení prikryjeme priesvitnou fóliou a necháme chvíľu pariť, kým mierne nevychladnú. Takto ich ľahšie ošúpeme. Potom ich nakrájame na hrubšie pásiky a dáme do misy. Pokvapkáme vínnym octom, olivovým olejom a dochutíme soľou a korením. Zľahka premiešame. Takéto papriky môžeme podávať napríklad na bruschette alebo ako prílohu k rôznym druhom grilovaných rýb aj k tučnejším druhom mäsa.

SOĽ A MLETÉ ČIERNE KORENIE SUŠENÉ OREGANO 2 STRÚČIKY POSTRÚHANÉHO CESNAKU EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ 400 G POSTRÚHANÉHO SYRA TYPU EMENTÁL 500 G ČERSTVEJ ZELENEJ A BIELEJ ŠPARGLE 2 HOLANDSKÉ ČILI PAPRIČKY 200 G ČERSTVEJ RICOTTY Z 1/2 kocky čerstvého droždia, 1 lyžice kryštálového cukru a trochy teplej vody pripravíme kvások. Do väčšej misky nasypeme 600 g hladkej múky, pridáme soľ, olivový olej a kvások. Miesime a podľa potreby pridávame teplú vodu, kým nie je cesto mäkké, vláčne a nelepí sa. Rozdelíme ho na 5 bochníkov, prikryjeme plátennou utierkou a necháme 20 minút kysnúť na teplom mieste. Potom bochníky rozvaľkáme na tenké kolesá. Drvené paradajky ochutíme soľou a korením, pridáme oregano, cesnak a lyžicu olivového oleja. Očistenú a umytú špargľu blanšírujeme do polomäkka a potom ju nakrájame na tenké plátky. Pláty cesta potrieme paradajkovou zmesou, posypeme nastrúhaným syrom, naň rozložíme špargľu, čili papričky bez semien nakrájané na tenké kolieska a rozdrobené kúsky ricotty. Okrajeme potrieme olivovým olejom. Pizzu pečieme v peci alebo v trúbe na najvyšší stupeň asi 10 minút, kým okraje a spodok nie sú zlatohnedé. Upečenú pizzu dochutíme soľou a korením.

Mňam

GRILOVANÉ KALAMÁRE S BIELOU ŠPARGĽOU A MÄTOU

GRILOVANÉ BRAVČOVÉ KARÉ S CUKINOVÝM ŠALÁTOM

EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ

5 ČERSTVÝCH BRAVČOVÝCH KOTLIET PO 200 G MORSKÁ SOĽ A ČERSTVO ZOMLETÉ ČIERNE KORENIE EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ ŠŤAVA Z 1 CITRÓNA 300 G ŠŤAVNATÝCH CUKÍN 2 LYŽICE BIELEHO VÍNNEHO OCTU HRSŤ VYKÔSTKOVANÝCH ČIERNYCH OLÍV HRSŤ ČERSTVÝCH BYLINIEK ZO ZÁHRADY

700 G OČISTENÝCH MALÝCH KALAMÁROV MORSKÁ SOĽ ČERSTVO ZOMLETÉ ČIERNE KORENIE 250 G BIELEJ ŠPARGLE 1 VEĽKÁ HOLANDSKÁ ČILI PAPRIČKA HRSŤ ČERSTVÝCH LÍSTKOV MÄTY ŠŤAVA Z 2 CITRÓNOV Mriežku záhradného grilu potrieme olejom (môžeme použiť aj grilovaciu panvicu). Na mriežku poukladáme celé kalamáre, posypeme ich morskou soľou, korením a krátko grilujeme – asi 7 minút. Raz ich obrátime. Hlavy malých kalamárov grilujeme veľmi krátko, len 3 minúty. Hotové kalamáre dáme do misy, pridáme olúpanú špargľu nastrúhanú škrabkou na zeleninu, nakrájanú čili papričku a lístky mäty. Pokvapkáme citrónovou šťavou a olivovým olejom, ochutíme a zľahka prehodíme rukou. Necháme 3 minúty marinovať a podávame.

Kotlety z oboch strán potrieme olivovým olejom, ochutíme soľou a korením a necháme 5 minút odležať. Potom ich položíme na rozohriaty rošt a grilujeme z oboch strán 15 až 20 minút (podľa hrúbky), kým nie sú hotové podľa našej chuti. Po ugrilovaní ich preložíme na plech alebo tácku, pokvapkáme olivovým olejom a citrónovou šťavou a necháme ďalších 5 minút odpočívať, budú lahodnejšie. Škrabkou na zeleninu nastrúhame plátky cukiny, polejeme ich vínnym octom, olivovým olejom, posypeme olivami, soľou, korením a bylinkami, napríklad citrónovým tymianom. Rukou premiešame a necháme chvíľku marinovať. Potom rozložíme na taniere.

Nota bene

08 2016

Mňam

GRILOVANÝ TUNIAK SO SALSOU 1 KG FILÉ Z TUNIAKA EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ MORSKÁ SOĽ A ČERSTVO ZOMLETÉ ČIERNE KORENIE 250 G ZELENEJ ŠPARGLE POKRÁJANEJ NA MALÉ KÚSKY 1 CUKINA POKRÁJANÁ NA MALÉ KOCKY HRSŤ MLADEJ ZELENEJ FAZUĽKY NAKRÁJANEJ NA KOLIESKA ZVÄZOK RUKOLY 1 STRÚČIK CESNAKU MENŠIA HRSŤ LÍSTKOV MÄTY 250 ML EXTRA PANENSKÉHO OLIVOVÉHO OLEJA ŠŤAVA Z 1 CITRÓNA Na salsu povaríme všetky druhy zeleniny 3 minúty v osolenej vode. Precedíme a necháme odkvapkať. Umytú a osušenú rukolu pokrájame nadrobno, dáme do mažiara, pridáme strúčik cesnaku, lístky mäty a tĺčikom roztlačíme. Po kvapkách pridávame olivový olej a vymiešame na kašu. Preložíme ju do misy, pridáme zeleninu, ochutíme soľou a korením, pokvapkáme citrónovou šťavou a premiešame. Tuniaka očistíme a osušíme. Nakrájame na plátky, pokvapkáme olejom, ochutíme soľou a korením a uložíme na rozohriaty gril alebo panvicu. Grilujeme 8 minút z oboch strán, pričom ich raz obrátime. Hotové ryby preložíme na misu a prelejeme pripravenou salsou. Môžeme ozdobiť čerstvou mätou.

BRAVČOVÉ ŠPÍZY SO SLIVKAMI 1 KG BRAVČOVEJ PANENKY SOĽ A MLETÉ ČIERNE KORENIE EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ 200 G ÚDENEJ SLANINY 500 G ČERSTVÝCH SLIVIEK HRSŤ ČERSTVÝCH BOBKOVÝCH LISTOV 2 BIELE CIBULE Ak použijeme drevené špajle, namočíme ich na 20 minút do studenej vody, aby pri grilovaní nezhoreli. Mäso nakrájame na hrubšie plátky, posolíme, pokoreníme, pokvapkáme olivovým olejom a necháme chvíľu stáť. Slaninu nakrájame na tenké plátky, slivky umyjeme a prekrojíme napoly, cibuľu očistíme a rozoberieme na lupienky. Všetko ponapichujeme na špajle v poradí podľa chuti, prípadne podľa fotografie. Pripravené špízy grilujeme na rozohriatom grile asi 15 minút a pravidelne obraciame. Ak chceme celkom prepečené mäso, grilujeme dlhšie.

Recepty sme vybrali z knihy Marcel Ihnačák: Zelenina, moja láska. Vydal Slovart 2013.

Mňam

Umenie bohyne

Skupina, ku ktorej som sa pridala, je stmelená, cvičí spolu už dlhšiu dobu. Nikoho nebrzdia rozpaky, keď na seba robíme bláznivé grimasy (výborne uvoľnia svaly na tvári stuhnuté smútkom či stresom) alebo vydávame prapôvodné zvuky pri hlbokých výdychoch. „Veľmi dôležitou súčasťou našej práce je uvoľňovanie hrdla, šiestej čakry, pomocou intenzívnych výdychov, zvukov či výkrikov. Vďaka tomu sa prirodzene uvoľní aj panva, druhá čakra. Tieto dve oblasti sú prepojené a tvoria veľmi dôležité energetické centrá v tele ženy,“ hovorí Tereza. Hlboké výdychy sa pri mohendžodáre používajú na uvoľnenie celého tela, špeciálne panvy a vagíny (jóni) pri dynamike panvového dna. Pri očiste panvových orgánov sa riadeným nádychom pomocou imaginácie spájame so svojim srdcom a následne vedieme výdych do panvy. Postupne presúvame pozornosť a energiu do vaječníkov a maternice. Najskôr sa sústredíme na ľavý vaječník, prostredníctvom ktorého sa prepájame s ženskou líniou nášho rodu. Tereza vysvetľuje, že toto je miesto v našom tele, cez ktoré nám pokrvne spriaznené ženy môžu poslať odkaz, obraz, alebo nás môžu upriamiť na dôležitú otázku. Ľavý vaječník (ktorý som si doteraz nijako zvlášť nevšímala) vidím ako obrovský červený kvet, ktorý sa roztvára a opäť schováva do púčika. Na to mi hlavou blikne obraz „mojich“ žien, prehnutých pod Nota bene ťažkým nákladom – neberiem si toho na seba tiež priveľa? 08 2016 Cez pravý vaječník sa zasa spájame s našimi mužmi a obraciame pozornosť na maternicu. „Pri vedomom prepájaní s maternicou sa ženám uvoľňujú veľmi silné emócie a spúšťajú sa očistné procesy,“ hovorí Tereza. „Maternica je mocným miestom, kde nesieme všetku hĺbku a múdrosť našich pramatiek, náš tvorivý životný potenciál. Veľmi silno reaguje na vonkajšie podnety, ako huba nasáva náš nespracovaný stres, smútok či krivdy a zranenia. Zameraním pozornosti a hlbokým plynulým dychom do maternice si všetky nahromadené emócie uvedomujeme, rozpúšťame a uvoľňujeme z tela.“

Dávne ásany tantrajógy muži nesmeli poznať. Dnes toto cvičenie znovu pomáha ženám vznietiť ich vnútorný oheň. Dana Kollárová Sedíme v dlhých sukniach v kruhu okolo horiacej sviečky. Vzduch vonia olejovou esenciou, namiesto hudby, ktorú prerušil výpadok prúdu, šumí vytrvalý dážď. Hovoríme o sebe. O tom, čo v týchto dňoch prežívame a cítime. Kde sme a kam sa chceme dostať. Tereza Ruth, ktorá nás týmto stretnutím sprevádza, zhrnie aj môj mini príbeh a dodá pár povzbudivých slov... Akoby sa vedľa mňa na chvíľu zjavilo pevné rameno, o ktoré sa môžem oprieť a s dôverou vykročiť, kam ma to ťahá. Keď posledná z nás dopovie, čo potrebuje povedať, sme naladené a pripravené. Prostredníctvom posvätného tantrického cvičenia pre ženy mohendžodára, intuitívne-

archiv A. J. ho tanca, dychových cvičení a meditácií sa prepojíme s oblasťou svojej panvy a panvového dna. „Vďaka tomu prepojeniu nanovo precítime svoje lono ako zdroj vlastnej životnej sily, sexuality a tvorivosti,“ hovorí Tereza. Obvykle sa začína tancom, no bez hudby sa rozhýbeme masážou. Jeden po druhom si postláčam všetky prsty, jemne si poklepkávam tvár, rukami si zájdem do vlasov, pohladím si nohy. S prekvapením zisťujem, že väčšinu času žijem bez toho, aby som si svoje telo uvedomovala. Ako by som bola iba hlavou, neustále zaplavenou obrazmi a slovami. A ten zvyšok, čo ju nesie, si naozaj všimnem, len keď ma čosi zabolí alebo sa zbadám v zrkadle.

PREDÝCHAŤ A UVOĽNIŤ Pomaly krúžim bokmi, jemne potriasam panvou. Pripadám si trochu nepatrične, no po chvíli ma to už neruší. „Tento pohyb uvoľňuje všetko, čo je v našom lone napäté a následne s tým môžeme pracovať,“ hovorí Tereza. „Mnohé ženy, obzvlášť tie, ktoré prichádzajú na večerné kurzy, používajú počas dňa najmä svoju hlavu a po náročnom pracovnom dni potrebujú na uvoľnenie dlhší čas.“ Mohendžodáro tantrajógu pre ženy založila česká lekárka Monika Sičová. Ženy sa jej prostredníctvom vracajú k svojej podstate a prepájajú sa s energiou Zeme. Neformuje postavu do plaviek, ale otvára bránu k duchovnej ceste, k sebapoznaniu. Ženy, ktoré sa mohendžodáru venujú pravidelne, hovoria, že lepšie rozumejú samé sebe a zároveň sa dokážu viac vcítiť do iných, sú tolerantnejšie. Cvičenie má aj nezanedbateľné fyzické účinky: pomáha predchádzať vzniku myómov, polypov a cýst v oblasti maternice a vaječníkov a spevňovať uvoľnené svaly panvového dna.

MATERSKÝ OKRUH Sme pripravené na samotné cvičenie. Pomaly prechádzame základnou zostavou mohendžodára, tzv. materským okruhom. Tvoria ho štyri polohy – ásany. S každou z nich sa spája afirmácia, na ktorú počas cvičenia myslíme. Otvárame sa tak svojej kráse, intuícii, emóciám, sexualite a tvorivosti. Tereza nás prevedie každou ásanou a potom nás nechá cvičiť celú zostavu vo vlastnom tempe. Pripadá mi to ako meditácia v pohybe, som absolútne prítomná vo svojom tele, no zároveň akoby som sa vznášala. Brnia mi končeky prstov, zaplavuje ma príjemné teplo, a keď obrátim dlane k sebe, je to, akoby sa dva prúdy lávy spojili v žiarivom kruhu. Dve hodiny cvičenia uplynú neobvykle rýchlo. Keď skončíme, som svieža ako po výdatnom spánku. Mám pocit, ako by som spevnela – fyzicky aj psychicky. Mám dobrú náladu, som sebaistá a rozhodná. V ďalších dňoch tá povzbudivá energia pomaly ubúda. Keby som dokázala cvičiť pravidelne, zmena by vraj bola trvalejšia.

Téma

„Pre vyťažené ženy, ktoré musia naraz skĺbiť mnoho rolí, býva veľkým problémom nájsť si čas na spojenie so sebou. Mohendžodáro môže byť prostriedkom, ktorý im tento osobný posvätný priestor pomôže vytvoriť a udržať.“

V bruchu je naša spása

SEDEM KLENOTOV ŽENY Pre ženy, ktoré chcú v sebaskúmaní zájsť hlbšie, má Tereza cyklus celodenných seminárov – Sedem klenotov ženy. Tu už je mohendžodáro len osnovou, na ktorú sa nabaľujú ďalšie cvičenia a techniky, zážitkové programy. „Vychádzam pri nich z osobných skúseností a vzdelávania sa, hlavne v oblasti tantry. Prácu s tantrajógou ešte prehlbujem o tému ženských archetypov, najmä o archetyp divošky – divokej ženy, opísanej v knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi.“

Elena Akácsová

V poslednej dobe sa akosi oveľa viac a slobodnejšie hovorí o tráviacom trakte a o veciach, ktoré úzko súvisia s niečím tak intímnym a donedávna tabuizovaným, ako je ľudské vyprázdňovanie.

Aj tu sa pracuje s dýchaním a intuitívnym tancom, čo podporuje intenzívne emocionálne uvoľňovanie – katarziu. Oči si zaviažeme šatkami, aby nás nič nerušilo. Teraz, keď ma nikto nevidí, nechávam sa strhnúť divokou hudbou. Je čoraz rýchlejšia, ohnivejšia. Skáčem stále vyššie, dýcham intenzívnejšie a zrazu mi vytrysknú slzy. Cítim takú obrovskú úľavu, až sa rozosmejem.

Nota bene

08 2016 Téma

„Ženy majú často tendenciu veci potláčať, ukladať do tela a neuvoľňovať. Už len to, že začneme vedome dýchať do srdca, prináša hlbokú emotívnu reakciu. Potrebujeme sa naučiť zakričať si, dupnúť do zeme bez strachu a pocitu viny, aby naše telo prirodzene vyplavovalo to, čo nám už neslúži, čo nás brzdí, či dokonca zastavuje na našej ceste,“ hovorí Tereza. „Divokú energiu následne zjemňujeme, kultivujeme. Emócie, ktoré zo seba najskôr len vypustíme, postupne pomenúvame, konkretizujeme, zisťujeme, s akou situáciou sa v našom živote spájajú.“ Ďalší seminár sa zameriava na prácu s energiou srdcovej čakry. Sústredíme sa na jemné, pomalé pohyby, hladenie, dotyky, tancujeme s červenými šatkami. Vo dvojiciach si pomáhame vydychovať zo zadnej strany srdcovej čakry, pri čom nás opúšťajú staré krivdy. A my odpúšťame. O svoje zážitky a pocity sa delíme v kruhu. Tretie stretnutie prepája lono, srdce a hlavu – tri najdôležitejšie energetické centrá tela. „Opäť používame vizualizáciu, robíme tanečné meditácie, pracujeme s témou intuície. Pri jemnom tanci sa ženy pokúšajú vciťovať jedna do druhej a bývajú prekvapené, ako sa im to darí.“ Na štvrtom stretnutí potom odovzdávame, čo už nepotrebujeme, a učíme sa prijímať a otvoriť hojnosti bytia. Predposledné stretnutie sa zaoberá sexualitou a tvorivým životným potenciálom. Posledným zo Siedmich klenotov ženy je seminár Tanec bohyne, počas ktorého sa okrem iného otvára aj téma nahoty. Ženy, ktoré prejdú takýmto transformačným procesom, zostávajú v hlbšom spojení so svojím telom, so sebou samou. „Začínajú inak nazerať na svoj život, dôverujú viac vlastnej intuícii, menej spochybňujú svoje cítenie a vnímanie,“ hovorí Tereza. „Stane sa, že mnohé prechádzajú naozaj radikálnou životnou zmenou, napríklad opustia prácu, ktorá ich už nenapĺňa, či vzťah, ktorý ich dlhodobo obmedzuje a ničí. Dôverujú svojmu srdcu, ktoré ich volá skočiť do neznáma, dôverujú nestálosti plynutia skutočného Života.“

Tereza Ruth

vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, absolvovala školu arteterapie a šamanské semináre, pôsobila v zbore Idy Kelarovej Apsora, založila čajovňu Čhajori, absolvovala terapeutický výcvik katarzných techník a školu tantrajógy a stala sa lektorkou mohendžodáro tantrajógy pre ženy, vedie celodenné zážitkové semináre Sedem klenotov ženy, večerné Divotance ženskej duše BAUBO a víkendové semináre so zameraním na prehlbovanie spojenia s vnútornou ženou – bohyňou a na vedomú sexualitu. Viac o nej sa dozviete na stránke tereza-ruth.webnote. sk a aj v tomto čísle Nota bene na stranách 32 – 33.

V našom tele existuje zabudnutý orgán, ktorý váži takmer dva kilogramy, vyvíja sa s nami, skladá sa z mnohých buniek a je trvalo prepojený s ostatnými orgánmi. Pritom sme sa o ňom v škole na biológii vôbec neučili, a ak aj niečo málo hej, tak pod zavádzajúcim názvom – črevná mikroflóra. Ale kdeže flóra, žiadne kvetinky, toto je fauna divokejšia ako africké safari! Hovorím tu o sto biliónoch baktérií, ktoré obývajú naše črevá, a preto sa aj dnes oveľa presnejšie volajú črevná mikrobiota. Každý druh v nej má svoj vlastný genetický kód a jeho sumár je vlastne náš druhý genóm. Mikrobióm. K témam, ktoré sú spojené s tráviacou trubicou, mám odjakživa blízko. Preto ma teší, že aj jej dolný koniec už prestáva byť spoločenským tabu. Hovorí sa o tom v médiách, vychádzajú skvelé knižky – vrelo odporúčam: Giulia Enders: Taktne o tráviacom trakte (Slovart, 2015) a Justin a Erica Sonnenburg: Zdravá střeva (Jan Melvil publishing, 2016) – a čo je najdôležitejšie, každý deň nás prekvapujú nové vedecké a technologické objavy, ktoré už v blízkej dobe môžu podstatne zlepšiť kvalitu nášho života. Podľa najnovších štúdií nie je ďaleko deň, keď budú lekári vedieť zistiť, ako pokročila rakovina hrubého čreva len z vyšetrenia dvoch črevných baktérií. Už dnes sa začínajú liečiť choroby transplantáciou stolice zdravého človeka do čriev postihnutého. Áno, existuje už aj darcovská banka na zdravú stolicu OpenBiome! Nedávno utvorené MS Microbiome Consortium nám dáva nádej, že raz budeme vedieť liečiť sklerózu multiplex a ďalšie autoimunitné ochorenia len zmenou stravovacích návykov a podávaním probiotík.

Popri tom sa pracuje na zisťovaní spojitosti medzi črevom a mozgom. Ukazuje sa, že baktérie a vírusy dokážu ovplyvňovať náš mozog, a teda aj správanie a nálady. Štúdie porovnávajúce autistické a zdravé deti a ich črevné baktérie naznačujú, že len pomocou nich by sa dali upraviť symptómy autistického správania. Otvára sa aj veľké pole pôsobnosti pre súdne lekárstvo – človeka je možné identifikovať na základe jeho jedinečnej mikrobiologickej Nota bene aury, ktorú zanechal na mies- 08 2016 te činu. Proti srsti

Prielom však nenastal len v oblasti medicíny. V roku 2014 prvýkrát vyšiel na cesty Veľkej Británie autobus poháňaný biometánom z fekálií a kompostu. Možno ste pred rokom videli Billa Gatesa, ako pije čistú vodu, ktorú vyrobil jeho Omni Processor z výkalov. V Amerike sa priam zázračne predáva plastový stolček Squatty Potty, ktorý pri sedení na toalete dvihne nohy tak, že sa správne uvoľní črevo, ktoré je inak v vzpriamenej polohe priškripnuté. V Izraeli vám zo vzorky stolice vypracujú na mieru výživový plán. Na „čakačke“ je 4000 ľudí. Pokiaľ tento biznis dorazí k nám, možno stačí vedieť, že najväčším nepriateľom našej mikrobioty a možno aj hlavným dôvodom, prečo naše telo často nefunguje, ako má, a prečo narastajú civilizačné choroby ako alergie, autizmus, rakovina či depresie, sú antibiotiká, všadeprítomná dezinfekcia a vôbec obmedzené vŕtanie sa v hline a špine. Tak hor sa do záhradky! Autorka je redaktorka .týždňa.

Lovec šarlatánov Petra Nagyová

Vladimír Šimíček

Očkovanie je zlé, rakovinu vylieči paradajková diéta, vyhnite sa pitiu mlieka. To sú internetové rady z pochybných portálov. Čo si o nich myslí lekár Maroš Rudnay?

Nota bene

08 2016 Téma

„Nečudo, že sa stávame odborníkmi na všetko. Niektorí ľudia veria, že všetky choroby spôsobuje prekyslenie organizmu. Iní, že medicína a lekári sú stelesneným zlom a ich jedinou úlohou je udržovať ľudí chorých. A sú aj takí, ktorí si myslia, že všetky infekčné choroby a očkovania vymyslela CIA v spolupráci s mimozemšťanmi,“ hovorí lekár, ktorého mnohí poznajú ako lovca šarlatánov. Spolu s priateľmi z Lekárskej fakulty v Košiciach sa pred tromi rokmi rozhodol bojovať proti tým, ktorí predávajú falošnú nádej. „Všetko sa to začalo na Facebooku po tom, ako som sa viackrát zapojil do diskusií, kde ľudia šírili medicínske nezmysly. Na internete ich nájdeme stovky. Prekvapilo ma, že aj mne blízki ľudia sa ma často pýtajú, čo si myslím o tom-ktorom zázraku. Aj preto mi prišlo potrebné spísať argumenty a vysvetlenia a v prípade potreby ich zdieľať,“ vysvetľuje Maroš Rudnay, ktorý založil webovú stránku Lovci šarlatánov. „Priatelia mi začali posielať rôzne články, ale zavážilo najmä to, že jedna známa pod ich vplyvom nechcela ísť na dôležitú preventívnu prehliadku, čo je veľmi nebezpečné.“ Na stránke Lovci šarlatánov sa snažia spolu s ďalšími odborníkmi na medicínu a farmáciu ľudí upozorňovať, aby informácie na internete dôkladne preverovali. Občas sa aj pokúšali skontaktovať s autormi článkov, no nenašli ich. „Dnešná doba je typická tým, že mnohé informácie nie sú ničím podložené. Keď ste kedysi chceli vedieť o psoriáze, išli ste do knižnice a hľadali ste relevantné informácie. Dnes vôbec neviete, či článok písal odborník, amatér, alebo niekto so záujmovými dôvodmi.“ Preto čím ľahšie sa k informácii dostaneme, tým ostražitejší musíme byť. „Platí to obzvlášť o veciach, ktoré sú 100-percentne zaručené, prírodné alebo sú liekmi na všetko. Po niekoľkých rokoch som zistil, že ľudí je možné presvedčiť takmer o čomkoľvek.“ Jedným z bludov, s ktorým sa lovec šarlatánov stretol, bolo napríklad tvrdenie, že rakovina sa dá liečiť práškom do pečiva. „Osobne za najväčší extrém považujem kvapky MMS, ktoré prezývam aj Savo, pretože ide o liečbu chlórovým bie-

lidlom. Z hľadiska celospoločenského dopadu je veľkým extrémom odmietanie očkovania. Ďalší bizarný prípad je presvedčenie ľudí o zamorení tela parazitmi, ktoré spôsobujú všetky možné ochorenia.“ Medicína nie je mágia, tvrdí Maroš Rudnay. „Aj preto ako lekári nemôžeme sľubovať nemožné. Cesta k vyliečeniu často prináša nepríjemné, bolestivé a niekedy zdĺhavé momenty. Každá liečba má svoje riziká, svoje možné komplikácie i vedľajšie účinky. Medicínska veda síce prináša stále nové a lepšie riešenia, ale nikdy nebude o zázrakoch na počkanie. Šarlatáni, ktorí ponúkajú alternatívnu liečbu, naopak často prinášajú jednoduché riešenia bez rizík. Väčšinou majú jednu odpoveď na všetky problémy a pacient namiesto skutočnej diagnózy dostane imaginárnu. Čo je ešte horšie, namiesto ozajstnej liečby dostane buď neúčinnú alebo rovno nebezpečnú liečbu, ako je pitie bielidla. V prípade, že takto liečite nachladnutie, nemusí sa nič stať. Ale sú choroby, ktoré žiadnu druhú šancu pacientovi nedajú.“ Maroš Rudnay má za sebou rok na hematoonkológii a vie, že každodenná konfrontácia s ľudským utrpením dá zabrať. Aj napriek tomu, v akej situácii je slovenské zdravotníctvo, odporúča dôverovať lekárom. „Na Slovensku máme tisíce lekárov a aj oni sú len ľudia. Absurdná byrokracia a to, v akom stave je dnes naše zdravotníctvo, na nálade nepridávajú. Nie je nemocnica ako nemocnica. Aj keby v nej boli len tí najmilší a odborne najzdatnejší zdravotníci, ak budú na stenách opadávať kachličky a budete ležať na rozheganej posteli pamätajúcej minulý režim, dobrý dojem to nikdy nezanechá.“

ŠARLATÁNSKE TVRDENIA očami MUDr. Maroša Rudnaya

Mlieko zahlieňuje

a prekysľuje organizmus. Toto tvrdenie odporuje fyziológii ľudského tela. Mliekom ani inou stravou nie je možné meniť pH, teda mieru kyslosti krvi ani celkového vnútorného prostredia nášho organizmu. Tento parameter si telo dômyselnými mechanizmami dôsledne stráži, pretože už minimálne zmeny by viedli k vážnemu poškodeniu buniek. U niektorých ľudí vekom dochádza k znižovaniu schopnosti tvoriť enzýmy, ktoré štiepia laktózu (cukor v mlieku), čo spôsobuje tráviace ťažkosti. Môžu piť špeciálne upravené mlieko a lepšie sú tolerované kvasené mliečne výrobky, kde je značná časť laktózy pri procese kvasenia rozštiepená kvasnými kultúrami.

Nezaočkovanie proti tetanu

môže mať vážne následky. Tetanus spôsobuje baktéria tvoriaca spóry – extrémne odolné formy spiacich baktérií, ktoré sa po vniknutí do tela, napríklad Nota bene poranením, začnú množiť a produkovať 08 2016 toxín. Ten práve vyvoláva príznaky Téma ochorenia. Sú zaznamenané prípady tetanu aj z obyčajnej odreniny či škrabnutia. Tak ako odmietanie iného očkovania, aj v tomto prípade ide o ohrozenie zdravia často kvôli iracionálnym obavám. Tetanus sa medzi ľuďmi neprenáša, človek sa infikuje z vonkajšieho prostredia, avšak odmietaním očkovania proti chorobám, ktoré sú prenosné z človeka na človeka, ako sú napríklad osýpky, dotyčný neohrozuje len svoje zdravie, ale aj zdravie iných ľudí.

Detox

a to, čo sa o ňom na internete často píše, je nezmysel vychádzajúci z nepochopenia mechanizmov ľudského tela. Ich prostredníctvom dokáže odstraňovať cudzorodé chemické zlúčeniny, vrátane V prípade šarlatánov je to však rôznych toxických látok, ktoré sa do tela samozrejme o inom – nie sú viazaní môžu dostať napríklad spolu s potravou, ničím. „Nenesú žiadnu zodpovednosť ale aj vlastné odpadové produkty za svoje činy, nemajú odpracovaných nášho metabolizmu. Hlavnými orgánmi 300 hodín nadčasov, nemusia mať detoxikácie sú pečeň a obličky. Tieto kvalifikáciu alebo sa vzdelávať, majú mechanizmy pracujú samostatne a nie čas a peknú ambulanciu. No v nepo- je možné ich zvonku stimulovať alebo slednom rade je to o vplyve modernej nahradiť výživovým doplnkom či diétou. doby. Jednak máme všetci prístup na Ich zlyhanie (napríklad zlyhanie pečene pri internet, ktorý znesie úplne všetko, otrave) rýchlo vedie k vážnemu ohrozeniu jednak je dnes v móde nebyť main- života. Za normálnych okolností si naše stream, aj keby to malo znamenať, telo s odstraňovaním toxínov denne poradí že budem na chrípku užívať Savo,“ samé a žiadnu pomoc nepotrebuje. konštatuje Maroš Rudnay.

Rastliny sa bránia

Doc. Mgr. Andrej Pavlovič, PhD.

je rastlinný fyziológ, pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a zároveň je vedeckým pracovníkom Centra regiónu Haná pre biotechnologický a poľnohospodársky výskum Prírodovedeckej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci, kde sa zaoberá výskumom elektrickej signalizácie v rastlinách.

Čo majú rastliny spoločné s ľuďmi? Dokážu komunikovať, manipulovať s prostredím či dokonca počítať? Na tieto otázky odpovedá rastlinný fyziológ ANDREJ PAVLOVIČ. Galina Lišháková

Nota bene

08 2016 Téma

Venujete sa výskumu elektrickej signalizácie v rastlinách. Čím je zaujímavý? Je dobré, že sa mu konečne vo svete venuje pozornosť. Dlhé roky sa totiž kládol veľký dôraz na úlohu rastlinných hormónov, pretože sa považovali za hlavných aktérov rastlinných reakcií na rôzne podnety. Dnes vieme, že elektrická signalizácia a hormóny sú v rastlinách podobné ako u živočíchov. Aj keď rastliny nemajú žiadny mozog a centrálnu nervovú sústavu, veľmi často u nich pozorujeme reakciu, ktorá je výsledkom integrácie rôznych signálov, podobne ako v centrálnej nervovej sústave živočíchov. A pri prenose informácií sú rastliny závislé od toho istého typu glutamátových receptorov – štruktúr schopných prenášať signály, ktoré máme my ľudia napríklad v mozgu. K čomu tieto receptory slúžia? Sprostredkúvajú prenos informácií o tom, čo počujeme, vidíme, aj čo si pamätáme. Keď vedci vytvorili mutantnú rastlinu bez glutamátových receptorov, nedokázala vytvárať elektrický signál, a preto ani šíriť informáciu, ktorou spúšťa obranný mechanizmus napríklad voči húsenici, ktorá ju obžiera. V momente, keď sa húsenica zahryzne do listu, sa totiž celým telom rastliny rozšíri elektrický signál ako poplach. V dôsledku toho sa v ňom začne syntetizovať kyselina jasmónová a aktivuje gény zodpovedné za syntézu ďalších látok, ktoré húsenicu odpudia. Zaujímavé je, že elektrický signál nie je obmedzený iba na miesto poškodenia, šíri sa do všetkých častí rastliny. Nedávno sa objavila aj správa, že mäsožravé rastliny dokážu počítať. Ako je to možné? Keď je list mucholapky otvorený, v strede vidíte tri citlivé chĺpky. Ak za-

Vladimír Šimíček znamenajú dotyk, vytvoria elektrický signál, aby rastlinu informovali o tom, že jej do „žalúdka“ padla potrava. No keďže v prírode padá kadečo, dážď aj listy zo stromov, nezačne vylučovať tráviace šťavy hneď, aby nemrhala energiou. Zavrie sa, až keď do 20-30 sekúnd zachytí dráždenie chĺpkov druhýkrát. Vývojom však dospela k tomu, že aktiváciu tráviaceho enzýmu sa jej oplatí spustiť až na piaty elektrický signál, ktorý naisto znamená, že v zavretej pasci je skutočne niečo živé, lebo sa to hýbe.

Nota bene

08 2016

Tento mechanizmus aj taktika sú výsledkom evolúcie? Mäsožravosť rastlín sa vyvinula z obranných mechanizmov. Vylučuje sa pri nej totiž tá istá kyselina jasmónová ako u iných rastlín pri sebaobrane. Tá aktivuje prepis génov, ktoré škodcu neodoženú, ale rovno zabijú a strávia. Potvrdila to nedávna vedecká štúdia profesora Hedricha z Nemecka. Znamená to, že rastliny sú oveľa inteligentnejšie, ako sme predpokladali? Áno, ale zas nie sú až také inteligentné, ako im mnohí laici pripisujú na základe nových poznatkov. Človek napríklad aj so zavretými očami rozozná, či sa ho niekto iba dotkol, alebo ho pichol ihlou. Kým rastliny v mnohých prípadoch nevedia rozoznať, aký podnet na ne pôsobí. Aké druhy elektrických signálov, a teda aj podnetov, dokážu rozlíšiť a či na ne vedia adekvátne odpovedať, to ešte len skúmame. Dokážu rastliny vydávať zvuky? Používajú nejaký typ reči? U rastlín existuje chemická komunikácia. Napríklad pri napadnutí škodcom dokáže rastlina preniesť túto informáciu vzduchom prostred-

Téma

níctvom chemickej látky na susedné rastliny. Tie potom aktivujú obranné mechanizmy voči škodcovi skôr, ako s ním prídu do kontaktu. Prostredníctvom plynných látok dokáže rastlina prilákať aj prirodzeného nepriateľa škodcu, ktorý ju napadol. Komunikácia rastlín je stále predmetom skúmania, ale zatiaľ sa nepotvrdilo, že by mali reč podobnú zvieratám či ľuďom. Špeciálne citlivé prístroje síce namerali zvuky rastlín pri ich raste, sú však dôsledkom fyzikálnych procesov, ktoré vydáva zväčšujúce sa pletivo a pohyb vody v rastline. Mnohí pestovatelia tvrdia, že rastlinám sa viac darí, keď sa s nimi rozprávajú. Na internete nájdete dokonca tvrdenia, že Mozart im lahodí viac ako Ozzy Osbourne...

Vedci nahrali hryzkanie húsenice požierajúcej list rastliny a potom urobili pokus. Pustili tento zvuk dvom rastlinám – jedna už mala skúsenosť s húsenicou, druhá nie. Tá prvá oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie spustila obranný mechanizmus vytvárajúci v jej tele látku, ktorou húsenicu odháňa. Vnímala zvukové vibrácie. Na tie sú rastliny citlivé. O tom, či a ako vnímajú hudbu, by ma presvedčila nejaká relevantná vedecká publikácia. Zatiaľ totiž vedci potvrdzujú, že rastliny vystavené dotykom alebo vibráciám rastú skôr pomalšie. Na to, že reagujú na prihováranie človeka, je tiež jednoduché vysvetlenie. Ľudia vydychujú oxid uhličitý, ktorý rastliny prijímajú a prostredníctvom fotosyntézy spracúvajú ako „krmivo“ pre svoj rast. Stačí, že ste s rastlinou

v miestnosti a zdvojnásobujete koncentráciu oxidu uhličitého dýchaním. Je to podobné, ako keby ste dieťaťu nedali jeden zákusok, ale dva. Bolí rastliny, keď ich jeme? Je otázne, či rastlina vníma bolesť. Ak ubližujeme zvieraťu alebo človeku, môže to dať najavo zvukom, no rastlina nie. Ale... Bolesť je v podstate elektrický vzruch. A my vieme, že keď sa do rastliny zastrihnete nožničkami, reaguje rovnako, ako keby sa vám niekto zahryzol do prsta. Bolo by nevedecké nazvať to bolesťou, pretože nevieme zistiť, či to rastlinu naozaj bolí. Len pomocou citlivých prístrojov môžeme pozorovať, že reaguje – vyšle elektrickú vlnu a vytvorí vo svojom pletive nejakú metabolickú zmenu na svoju obranu. Výsledkom elektrickej

vlny je tvorba už spomínanej kyseliny jasmónovej a tá sa z chemickej stránky podobá prostaglandínom, ktoré sú u človeka zahrnuté vo vnímaní bolesti. Jasmonáty sú, zdá sa, indikátorom nejakého vypätia či stresu rastlinného organizmu. Takže ak sa rastliny pri poranení bránia, znamená to, že konzumovať ich je rovnako nehumánne ako jesť zvieratá? Nad tým sa nemožno zamýšľať. V prírode sa organizmy navzájom požierajú, aby prežili a odovzdali gény nasledujúcej generácii. A ukazuje sa, že rastliny nie sú v tomto boji zďaleka také pasívne, ako sa nášmu oku javia. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

08 2016

08 2016 Svet

Svet

Za Čiernou Sárou Každoročne prichádzajú do Saintes Maries de la Mer Rómovia z celej Európy na slávnosť ich patrónky Svätej Sáry. Jej sošku v slávnostnej procesii prinesú k moru, kde pokrstia svoje deti. Galina Lišháková Podľa jedného mýtu bola Sára Rómka žijúca v blízkosti delty rieky Rhôny. Raz sa jej prisnil sen o troch ženách na lodi, ktoré ju prosili o pomoc. Vycítila, že je predzvesťou čohosi dôležitého. A skutočne, o nejaký čas zbadala kúsok od brehu mora prevrátiť sa čln. Tri ženy volali o pomoc. Boli to Mária Magdaléna, Mária Salome a Mária Jakubova. Po ukrižovaní Krista ich z Palestíny vyhnali a priplavili sa do Francúzska. Sára rozprestrela svoj plášť na hladinu, aby sa oň mohli zachytiť a vytiahla ich. Tri Márie ju potom pokrstili. Pútnické mestečko dostalo názov podľa tejto legendy: Les Saintes Maries de la Mer, Sväté Márie od mora. Podľa Amari Luma, prvej rómskej multimediálnej encyklopédie, sú v miestnom kostole z 9. až 15. storočia uložené ich pozostatky, kým v krypte pod ním sa na-

alamy

chádza aj plastika ženy s tmavšou pleťou – svätej Sáry. Možno preto si ju Rómovia vybrali za svoju patrónku. Hoci o procesiách so sochou svätej Sáry existuje zmienka už z roku 1855, cirkev ich oficiálne povolila až v roku 1935 a sama sa na nich zúčastňuje až od roku 1953. Konajú sa každoročne 24. mája. Tento rok sa vybrali na púť za svätou Sárou aj dva autokaravany z Bratislavy s trinástimi ľuďmi. Skupina LaLoba zorganizovala cestu pre tých, ktorí sa cítia Cigánmi v duši: žijú pre daný okamih, slobodu ducha, nemajú problém zbaliť si pár vecí a z večera do rána sa vybrať na cestu. Sprievodkyňami im boli Mária Kubasáková a Tereza Ruth, ktoré skupinu LaLoba založili. Išlo o prvé dobrodružstvo v rámci projektu Na ceste, ktorý bude predstavovať putovania karavanmi na miesta s geniom loci.

Do Saintes Maries de la Mer putovali z Bratislavy tri dni a dorazili spolu s prvými účastníkmi oslavy. „Na okrajoch mestečka aj priamo v ňom je veľa parkovísk pre karavany, ale všeobecne Francúzsko je otvorené takémuto druhu cestovania, takže zaparkovať s karavanom kdekoľvek nie je problém,“ rozpráva Tereza. Mnohí Rómovia prichádzali v tradičných drevených maľovaných vozoch, v akých putovali kedysi. „Na slávnostnej procesii ich bolo podľa môjho odhadu asi päťtisíc a podľa štátnych poznávacích značiek áut pochádzali z Francúzska, Talianska, Veľkej Británie, Belgicka, Nemecka, Čiech a videli sme aj autobus zo Slovenska.“ Oslava svätej Sáry má dve línie, organizovanú cirkevnú, tá sa z väčšej časti odohráva v kostole prostredníctvom omší, a pouličnú. Znamená to, že na každom rohu hrajú rómski muzikanti a kapely. Niektorí majú prepracované predstavenia, iní improvizujú a prizerajúci sa často spontánne nechávajú strhnúť do spevu a tanca. Celá slávnosť prebieha tri dni a v jej závere, 24. mája, sa cirkevná tradícia prepája s civilnou oslavou. „V centre mestečka je Kostol Našej Pani od mora, do ktorého Rómovia najprv prichádzajú pozdraviť sošku svätej Sáry. Neveľká, asi meter vysoká čierna socha, ktorá sa pre túto príležitosť vyberie z krypty, s počtom zbožných Rómov narastá do šírky. Spolu so svojimi modlitbami a prosbami ju totiž obdarúvajú šatkami a šperkami. Za-

väzujú a vešajú ich priamo na ňu, takže na slávnostnej procesii má už takmer tvar farebnej gule, z ktorej vytŕča iba čierna hlavička. Procesiu otvára predvoj jazdcov na bielych camargueských koňoch a dav za ním sa postupne zhusťuje. Neznie v ňom hudba, ale opakujú sa pozdravy Vivat Santa Maria a Vivat Santa Sara. Napokon jazdci so soškou svätej Sáry na nosidlách vojdú do mora, otočia sa k pobrežiu a vytvoria polkruh. Ľudia zo sprievodu vstupujú oblečení do mora a vzdávajú tak úctu Čiernej Sáre,“ približuje Tereza. Mária vysvetľuje, že jedným zo zámerov ich cesty bolo zažiť radosť, spontánnosť, aj samého seba. „Poslednému napomohlo najmä týždenné spolužitie v karavanoch, lebo nás bolo veľa na veľmi malom priestore, a to nás občas konfrontuje aj s našimi limitmi. Boli sme potešené, ako to zafungovalo. Prvé dni sa ľudia rozhliadali a zoznamovali, a potom sa otvorili a začali medzi sebou komunikovať. Každý priniesol do spoločného priestoru kúsok seba. Vzájomné rozhovory, ale aj debaty v kruhu boli veľmi otvorené a obsažné a pri poslednom spoločnom posedení sa všetci zhodli, že cesta im dala veľa a vznikli na nej nové priateľstvá.“ Tereza a Mária už plánujú ďalšie dobrodružné cesty v karavanoch. Najbližšie opäť o rok v máji cestu za Čiernou Sárou a na jeseň 2017 do oblasti Pyrenejí po stopách Katarov. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Trpké pomaranče Jana Čavojská

Nota bene

08 2016 Pútnik

Po turbulentnej histórii zostala v Turecku jediná etnicky čisto arménska dedina. Hoci úrady zmenili jej názov aj mená jej obyvateľov, Arméni sa tu stále cítia ako doma. A nechcú spomínať na zlé.

Je nedeľa 24. apríla 2016. Presne 101 rokov odo dňa, keď sa v Anatólii začalo vyhladzovanie Arménov. Úrady vtedy odviedli intelektuálov, vysokoškolsky vzdelaných, verejne činných a umelcov do Istanbulu. Nikto z nich sa nevrátil. V jedinej čisto arménskej dedine v Turecku, Vakifli, je však nedeľa ako každá iná. Pamätný deň genocídy si nechcú pripomínať. Svieti slnko a ako každé dva týždne, kňaz z Iskenedumu prišiel odslúžiť omšu. Arménska cirkev patrí k najstarším na svete. Obyvatelia Vakifli s radosťou prichádzajú do svojho milovaného, vynoveného kostola. Rozprávajú sa na námestíčku, pijú kávu, tri ženy obšívajú kostolné zástavy. Dodnes tu medzi sebou hovoria špecifickou formou arménčiny, aká sa používa iba v Bejrúte, sýrskej dedine Kesab a tu.

ZMENENÉ MENÁ

Nota bene

08 2016 Pútnik

Nikto nezabudne v chráme zapáliť vysokú tenkú sviečku, aby sprevádzala jeho modlitby. Keď začnú bohoslužby, do kostola sa nahrnú mladí. Vo Vakifli žije asi dvanásť tínedžerov. Cez zimu však zostáva iba 75 obyvateľov. V lete sa ich počet zoštvornásobí. A počas najväčšieho sviatku dediny, v nedeľu najbližšiu k 15. augustu, kedy oslavujú Slávnosť Panny Márie a žehnajú ovociu, sa pred kostolom schádza až sedemsto ľudí. Kňaz najprv obíde všetkých prítomných a dá im pobozkať kríž. Priestor okolo oltára pokrývajú koberce. Veriaci si svoj kostol tak šetria, že kňaz aj miništranti sa prezúvajú do papúč. Keď kňaz obchádza oltár, z úcty si vyzúva aj tie. Červené. Úhľadne ich uloží jednu vedľa druhej a pokračuje v bohoslužbe. „Kostol je centrum života v našej dedine,“ usmieva sa 84-ročný Panos Capar. Do roku 1939 sa volal Chapariyan a jeho dedina Vakef. Oblasť vtedy patrila Sýrii. Keď ju získalo Turecko, mená aj názvy sa zmenili na turecké. Najmladšie na omši sú malé dcérky historičky umenia Lory Baytar a veterinára a zároveň šéfa lokálnej arménskej nadácie Cema Capara. Aref má päť rokov a jej meno znamená Slnko, Zulau má dva roky a v preklade sa volá Čistá voda. Lora, Arménka z Istanbulu, sa sem prisťahovala po svadbe za manželom. Bývajú v Samandagu, mestečku vzdialenom štyri kilometre. V Istanbule sa živila ako novinárka, tu pracuje v archeologickom múzeu v neďalekej Antakyi. A je šťastná, že je Arménka. „Som na to hrdá. Nikdy som to nemusela skrývať. Problémy sú medzi krajinami, nie medzi ľuďmi,“ hovorí.

AUTOBUSY TURISTOV Vakifli preslávilo ovocie. Pomaranče a marhule tu odjakživa pestujú bez chémie. V roku 2002 získala komunita pre svoje organické ovocie ako jediné miesto v regióne certifikát Európskej únie. A hoci ho už nemajú právo používať – stojí to tritisíc eur

ročne a malá komunita na to nemá peniaze – naďalej (a rovnako ako už stáročia predtým) nepoužívajú žiadne syntetické hnojivá. Prechádzam sa dedinou. Všade sú ovocné sady. Pekne udržiavané domčeky, dekorované kameňom, sú skryté za pomarančovníkmi. Oranžové ovocie práve dozrieva. Konáre stromov sú obťažkané. Spoza zelene mi priateľsky mávajú miestni obyvatelia. Väčšina vyložila k ceste malý stolík s marhuľami, citrónmi a pomarančmi. Ako každú nedeľu, keď je starobylý kostol otvorený, aj dnes prichádzajú autobusy turistov. Za malé vstupné si prezrú kostol, potom sa prejdú dedinou, na námestíčku pred penziónom si v stánkoch nakúpia miestne bioprodukty: džemy, víno a ovocné destiláty, a od niektorého z farmárov si vyberú čerstvé ovocie. Niektorí si dajú kávu v obľúbenej kaviarni s výhľadom na okolité kopce. Zdobia ich ovocné sady a za nimi sa trblieta more.

NA MOJŽIŠOVEJ HORE Územie, ktoré vidno z kaviarne, patrilo pred rokom 1915 šiestim arménskym dedinám. Anatólia bola vtedy multietnická a multikultúrna. Ľudia a ich náboženstvá sa tu miešali úplne prirodzene. Na jar 1915 však začali v celej vtedajšej Osmanskej ríši pogromy voči Arménom aj ostatným menšinám. Zmasakrovali počas nich až milión Arménov. Ženy znásilňovali priamo na oltároch v kostoloch. Genocídu Turecko dodnes neuznalo. Slovensko je medzi krajinami, ktoré uznalo vtedajšie udalosti ako genocídu. Keď to na jar urobilo aj Nemecko, Turci z Berlína odvolali veľvyslanca. Panosa sa pýtam na udalosti roku 1915, zvážnie. „Ľudia odtiaľto sa zachránili. U nás doma bola táto téma tabu. Rodičia o tom nechceli rozprávať. Ja viem o udalostiach veľa, ale nehovorím o nich. Nikdy.“ Úrady vyháňali Arménov z tohto kraja hlboko do sýrskej púšte, aby tam zomreli od smädu a hladu. Obyvatelia Vakefu a ďalších piatich dedín sa uchýlili na najvyššiu horu, Musa Dag, v preklade Mojžišovu horu. Skrývali sa 53 dní. Na veľký kus plátna napísali: „Kresťania v ohrození. Zachráňte nás.“ Natiahli ho na úpätie kopca smerom k moru. Našťastie ho zbadali z francúzskej lode, ktorá plávala okolo. Francúzski a britskí námorníci z hory odviezli 4 200 mužov, žien a detí do egyptského prístavu Port Said. Komunita vraždenie prežila. Keď sa 1. svetová vojna skončila, Arméni sa vrátili do šiestich dedín. Na základe mierových dohôd pripadol región Sýrii. V roku 1939 ho však prebralo Turecko. Päť dedín sa rozhodlo odsťahovať do Sýrie. Ľudia z Vakifli zostali. „Život tu je jednoduchý, tichý a krásny,“ prekladá Lora Baytar slová jednej z obyvateliek. „A nikto tu nepredá dom do iných ako arménskych rúk.“

Nota bene

08 2016 Pútnik

1. (str. 34-35) Kamenné domčeky miestnych sú ukryté za pomarančovníkmi. 2. Úrady dovolili pred pár rokmi arménskej komunite starobylý kostol zrekonštruovať. Kňaz z Iskenderumu prichádza každé dva týždne odslúžiť omšu. 3. Miništrant zvoní na zvony. Vo Vakifli žije dvanásť tínedžerov, o miništrantov nie je núdza. 4. Panos Capar má 84 rokov a patrí k najstarším obyvateľom Vakifli. Jeho rodičia prežili genocídu v roku 1915. O hrozných udalostiach však nikdy nehovorili. 5. Na najstarších náhrobných kameňoch sú vyryté ešte arménske mená. Úrady Arménom neskôr mená poturečtili. Aj dedina zmenila svoj názov na turecký. 6. Vakifli žije z bioovocia. Pomaranče, marhule a citróny dozrievajú v sadoch bez chemického hnojenia.

Prežili si peklo Danielku má mama Jana konečne po dlhých piatich mesiacoch z nemocnice doma. Plače a zároveň je šťastná, že jej malá zabojovala a zvíťazila nad neuveriteľnou ranou osudu. Lucia Bucheňová

Nota bene

08 2016 Príbeh

Janka si 11. januára našla robotu. Bola šťastná, z prenájmu to mala na skok, zo škôlky si mohla svoje baby brať bez stiahnutého žalúdka, či to stihne. Jana má totiž dcéry tri. Kým veľká, 19-ročná Diana už skúša fungovať samostatne, jej 6-ročné dvojičky Darinka s Danielkou žili iba s ňou. Vo štvrtok 14. januára dievky prišli zo škôlky domov a Danielka bola nesvoja. Bolela ju hlavička, napínalo na zvracanie, vyskočila teplota. Cez 38 stupňov. V podvečer Jana, pre istotu, volala pohotovosť, poradili jej pediatra so sanitkou, ktorý nedorazil.

Alan Hyža

Danielka mala šťastie v nešťastí. Má za sebou deväť plastík, koža sa hojila ťažko, pripomína ťažké popáleniny. Niekoľko článkov prstov na rukách jej museli amputovať, dočasne má stómiu... „Navyše mi moja kedysi neposedná princezná nechodí, každú chvíľu dostaneme invalidný vozík. Ale žije! Vníma! Rapoce ako predtým! Vývod o pár mesiacov hádam pôjde preč, potom Nota bene nás čakajú ťažké rehabilitácie so svetlom na konci tu- 08 2016 nela, že sa hádam postaví na vlastné nožičky. Moja dcéPríbeh ra je úžasný bojovník, tak ja predsa nemôžem fňukať.“

Jana dostala v najhoršom období života aj niekoľko „Nerobila som paniku, horúčka nestúpala, malá za- ďalších faciek. Vo februári sa narýchlo musela vysťaspala a povedala som si, že ráno uvidíme.“ Danielka hovať z prenájmu, pretože majiteľovi bytu sa priečila sa išla vycikať a na nohách uvidela fialové fľaky. Sa- Danielkina diagnóza – čo keď má nakazený celý byt? nitka prišla okamžite, lenže kým dorazili do nemoc- „Darmo argumentuješ lekárskymi potvrdeniami, že skrinice, dievčatko omdlievalo a fľaky už malo po celom ňa ani posteľ nie sú infekčné. Zbalila som veci a prišla tele. „Zrazu ma postavili pred hotovú vec, mám sa pri- k mame, ktorá je tiež v prenájme. Ale aj odtiaľto mupraviť na najhoršie, moja dcérka dostala meningokovú síme preč, invalidný vozík zničí parkety. V marci podsepsu a 48 hodín bude bojom o život. Uviedli ju do ume- ľahol rakovine môj otec, som presvedčená, že Daniellého spánku. Chcela som zomrieť, chcela som skočiť kin stav jeho koniec urýchlil. V práci som, samozrejz mosta, nevládala som sa nadýchnuť... Najhoršie bolo, me, skončila, momentálne som bez peňazí, čakám na že ani po tých smrteľných 48 hodinách mi doktori ne- prvý opatrovateľský príspevok. Ja neviem, čo všetko dávali nádej. Stále len čierne prognózy, des,“ spomí- ešte príde, ale pochopila som jedno – som najbohatší na Jana a dá pusu Danielke, ktorá anjelskými očami človek na svete: Danielka to dokázala!“ pozoruje mamu z postele. Okolo nás sa motá štebotajúce Danielkine dvojča Darinka, svoju sestričku nevidela štyri mesiace. Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a roMeningoková sepsa je extrémne silná reakcia orga- dinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide nizmu na bakteriálnu infekciu krvi. Úmrtnosť je vyso- o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa ká, až 25 percent. Ale Danielka zabojovala! V umelom nájde niekto, koho príbeh Janky s dvojičkami oslovil. Radi by sme spánku bola dva a pol mesiaca, dostávala lieky proti im pomohli s úhradou nákladov na nové bývanie, ktoré si musia bolesti štyrikrát silnejšie než morfium, telo mala vy- nájsť. ĎAKUJEME! žraté do kosti. „Sedíš pri svojom milovanom stvorení, stískaš jej ručičku celú chrastavú a fialovú, prosíš Boha, Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 aby toto nedopustil, nastavuješ sa, že sa to musí zlep- (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA šiť, a do toho si ťa zavolá psychológ a povie ti, že to stá- SKBX. Pripíšte poznámku – Jana. le nie je dobré a amputácia ručičiek a nožičiek vôbec Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 nie je nereálna... Panebože, nie, nemôžem sa k tomu vracať, nechápem, že som sa nezbláznila,“ plače Janka. (medzinami@zoznam.sk).

Krajčírka a iní nešťastníci

Bez lásky nejde žiť. [...]. Nino Salvaneschi

Zuzana Mojžišová

Krátke príbehy, ale každý odkrýva šírku, výšku aj hĺbku sveta a ľudského žitia. Tragédie drobné rozsahom, veľké obsahom.

Nota bene

08 2016

Čítanie

Krížovka

41 Stojíte medzi pultmi v kníhkupectve, pohľadom šacujete ten rôznofarebný papierový tovar, sem-tam sa aj niektorej dotknete, vezmete ju do rúk, dokonca privoniate, položíte naspäť… Vtom zrazu pri jednej z nich preskočí iskra. Nevytryskla z krásy obálky a ani autorovo meno vám nič nehovorí, ale niečo sa práve udialo... Nech už je to hocičo, milujem to. Lebo na konci toho pocitu sú napríklad poviedky Gézu Csátha v knižke Čarodějova zahrada. Tvorí ju pätnásť poviedok a jeden miniatúrny poviedkový cyklus nazvaný Pohádky se špatným koncem. V úvodnej poviedke Čarodějova zahrada sa rozprávač stretne na stanici s bývalými spolužiakmi, bratmi Vassovcami. Kráčajú spolu mestom, až sa ocitnú v slepej uličke, o ktorej rozprávač nemal ani tušenia, hoci mesto dobre pozná. Ukážu mu neveľkú, ale krásnu záhradu plnú kvetov, v nej rozkošný domčúrik, v ňom býva zlý čarodej a lúpežníci, čarodejovi učni a otroci. Okrádajú nevinných. Celkom a úplne naozaj, ani náhodou to nie je rozprávka. Jolana je zasa dcéra typických malomestských naškrobených puritánskych rodičov, príde do iného stavu a z Budapešti povolá staršieho brata lekára, aby jej pomohol zo šlamastiky... Ale ani otec Imre Dénesa to nemá ľahké – nie vlastnou vinou sa dostane do dlhov, nenávisť okolia je už neznesiteľná, a tak sa spolu s nesmierne plachým synom vyberie do Ameriky zarobiť peniaze...

Pohádky se špatným koncem čitateľovi až dych vyrazia, veď koľko smútku sa môže vtesnať na jedinú stránku knihy! Napríklad Švadlenčina neděle je mikropríbeh skrz naskrz presiaknutý boľavým smútkom, hoci ho autor zároveň priam impresionisticky prežiaruje veselosťou mladej dievčiny, ktorá po ďalších šiestich dňoch strávených v dielni bezohľadného majiteľa vyskočí ráno z postele a chystá sa zakúsiť niečo výnimočné: „Margit se ještě na minutu zastavila před zrcadlem. Upravila blonďaté lokny, žabičkování na kabátku, bílý krajkový límeček a uhladila varhánky. Nakonec se otočila a pečlivě zkontrolovala sukni. Už chyběly jen rukavice. Citronově žluté nitkové rukavice, které si včera večer přeprala. Když si je jednu po druhé natahovala, usmála se na sebe do zrcadla, ale bylo v tom cítit něco velmi hořkého.“ Výber poviedok tvorí len časť autorovho odkazu, vystihuje však celkový štýl jeho tvorby a Čarodějova zahrada je celkom špecificky a príhodne zakončená Čarodějovou smrtí. Istým spôsobom bol čarodejom aj sám Géza Csáth so svojím vlastným trpkým údelom, osudom a životom krátkym (1887 – 1919), ale intenzívnym, desivo lákavým, pozostávajúcim z výšin i pekelných prepadlísk. Csáth, mnohonásobne obdarený talentom, začal publikovať, keď mal štrnásť. Stal sa lekárom, podľahol drogám aj vábeniu ďalších démonov. Život je občas divočina a pod človečím povrchom sa dejú strašné veci... Géza Csáth o tom vedel svoje.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Berte si toľko lásky, koľko si berie triezvy človek vína. [Nestaňte sa opilcom]. Alfréd de Musset

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

U svojho predajcu si môžete zakúpiť

Bylinkové krížovky Nota bene. Cena: 1 euro. Polovica pre predajcu.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám správu na 0915 779 746, do diskusie na www.notabene.sk alebo na Facebook a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Takmer pravidelne si kupujem váš časopis a veľmi rada ho aj čítam – články v ňom sú zaujímavé a hlavne originálne, nie ako keď držím v ruke niektorý zo „ženských časopisov“ a ani neviem, ktorý to je, lebo sa podobajú ako vajce vajcu... Práve vďaka Nota bene som sa dozvedela aj o HIGH LINE PARK-u v New Yorku, takže som si ho v marci 2014 mohla pozrieť aj naživo. ĎAKUJEM a prajem veľa ďalších zaujímavých článkov! Ľuba

Partneri projektu

Chcela by som pochváliť pani, ktorá predáva časopis Nota bene v Senici. Je veľmi príjemná, rada s ňou prehodím pár viet, a keď môžem, aj si kúpim časopis, rada si ho prečítam. Ďakujem ešte raz milej pani. Jarka Touto cestou chcem v náročnom životnom údele povzbudiť predajcu 018 Jána. Pravidelne ho stretávam na jeho mieste pri Priore vo Zvolene. Nikdy nikoho neotravuje a za každého počasia, v každom ročnom období, vždy slušne oblečený, predáva svoju kôpku časopisov. Keď sa mu však prihovoríte, dokáže s vami konverzovať na akúkoľvek tému a s jemu svojským nadhľadom a úsmevom vás často povzbudí. Pali

Nota bene

08 2016 Nástenka

Týmto chcem pozdraviť milú pani, ktorá predáva váš časopis pri Bille na Záhradníckej ulici v Bratislave. V budove sa nachádza aj pošta, na ktorú často chodím, a ona tu vždy stojí so svojím psíkom, usmieva sa a je veľmi milá. Všimla som si jej neuveriteľnú taktnosť, lebo len kúsok šikmo od miesta, kde stojí, je bankomat, a ona, keď vidí, že si niekto ide vyberať peniaze, otočí sa chrbtom a neobzrie sa, kým ten človek popri nej neodíde. Nie je to preto, aby ju neobvinili, že odkukáva PIN kód, pretože naň nemôže dovidieť, ale preto, aby ste nemali pocit, že rovno tie peniaze očakáva... Prajem jej všetko dobré! Ada Inzerát 39-ročná predajkyňa Nota bene, invalidná dôchodkyňa, hľadá so svojím druhom podnájom v jednoizbovom byte / garsónke. Lokalita: Bratislava a okolie. Cena: do 400 eur. Kontakt: 0911 328 453. Jarka

Toto vydanie Nota bene podporili

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 182. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Daniel Bajza, 0949 815 260, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA