Notabene 183 september2016 (3) by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu September 2016/183

KRITICKÉ MYSLENIE

Téma Učenie za odmenu

8 Téma Mentálna nákaza

14 Téma Život vo vesmíre

22 Ľudia Zastavil slnko, rozhýbal zem

26 Pútnik Ako putuje kakao

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Nekriticky kritický

Keď beštia triumfuje

Kritické myslenie? Nuž, kritika je v kurze, myslenie veľmi nie. Kritika je pre človeka užitočná, ak je namierená na druhého. Kritikovi dodá sebavedomie. Stačí pár kritických poznámok a hneď je jasné, že sa veci rozumiem lepšie ako oni. Myslenie je nebezpečnejšie. Tu nestačí povedať ako „nie“, musí sa navrhnúť ako „áno“. A každé riešenie okamžite privolá pozornosť kritikov.

Do rúk sa mi dostala útla knižočka od Viléma Mrštíka, autora českej Maryše a romantických románov. Zaujala ma už kreslenou obálkou z roku 1897 – ide vlastne o pozoruhodný pamflet s názvom Bestia triumphans.

Rozkoši z kritiky sa venujem od útleho detstva. No ako starnem, veci sa mi občas vymknú z rúk. Ako napríklad nedávno s tým mostom. Áno, aj ja som šomral: „Ťahajú nás za nos, od Vianoc sa tvária, že je hotový, no nikoho naň nepustia.“ Keď ho konečne otvorili, už som mal slinu na jazyku: „Predstavte si, ten most je zelený.“ Kritici pohoršene špúlili ústa – boli toho plné noviny. Aj ja som už-už špúlil ústa. No urobil som osudnú chybu. Sadol som na bicykel a fičal na onen odporný most. To som nemal robiť! Zošpúlené ústa sa mi roztiahli do spokojného úsmevu.

Názov v preklade značí: Beštia triumfuje – a autor pojem vysvetľuje: „Rozumieme pod tým ten sumár hrubých vlastností, či už človeka, korporácie alebo celej spoločnosti a celého národa, pokiaľ nadobudnú rozhodujúcu prevahu nad vlastnosťami a zásadami, ku ktorým sa povzniesol každý vzdelanec. Je to teda filozofický termín označujúci tú demarkačnú líniu, kde sa inteligencia končí a kde zlé sily nad dobrými nielen víťazia, ale ďaleko ich prevyšujú... V našom zmysle teda Bestia triumphans nie je iné, než rub humanity a humanizmu.“ Text starý vyše sto rokov dopĺňa: „Táto beštia preberá na seba rôzne podoby a masky... Objavila sa tu razom a má tisíc hláv.“ Dielko vzniklo ako protest proti asanácii starej Prahy v 19. storočí. Jej devastácia sa napokon zastavila aj pre protesty verejnosti – zostal však zaujímavý doklad v podobe Mrštíkovej knižky. Konfrontácia s naším dneškom je desivá. Čo tu zostane okrem púšte? „Keď nedokážem kráse porozumieť, zničím ju,“ – toto heslo zo starých stránok Mrštíkovej knihy je u nás stále čerstvo namaľovaným sloganom doby. Každodenne sme svedkami rovnakého barbarstva: beštia triumfuje v historických centrách našich miest, na Považí aj na nábreží Dunaja, na Bratislavskom hrade aj v podhradí, v národnom parku aj v každučkom lese, poľovníkov vyšle okrem streľby blokovať námestia a verejný priestor zadusí primitivitou a sklenenými ohyzdami, už len čakám, že čochvíľa si pokútne kúpi aj vzduch na dýchanie. Zostáva z toho tiesnivý pocit malosti. V knižke o beštii sa cituje aj výrok Tomáša Garriguea Masaryka, ktorý nechávam v pôvodnom znení: „Tísnivý pocit malosti se v nás nevyhladí, pokud se neodhodláme žíti životem svým vlastním a žíti životem tím cele a důsledně...“ Ibaže – žiť svojím vlastným životom môžeme iba vtedy, keď sa nebude „bez povšimnutia a bez trestu diať niečo tak avarsky sverepé, ako je ožobračovanie ľudu aj o posledné zvyšky jeho – krás...“

Slobodná myseľ

Daniel Pastirčák

Áno, most je zelený, to sa nedá poprieť. Mohol by byť hnedý, žltý, ružový či belasý – to dá rozum. No je tu toľko priestoru pre chodcov i pre cyklistov! A čo horšie, zmocnil sa ma pocit vďačnosti, že ten nepodarený most konečne spojil Petržalku s mestom v živý celok. Nemal som tam chodiť! Mal som sa pridŕžať rady, ktorú čarodejnica v Andersenovej rozprávke dala básnikovi, čo nevedel nič vymyslieť: „Vyhoď každého básnika zo sedla. Zhanob ich dielo, to ako by si zhanobil ich.“ No mne sa veci vymkli z rúk a teraz vyzerám ako idiot.

Zuzana Uličianska

Hľadanie krásna

NA OBÁLKE Vincent Low: portrét Alberta Einsteina, kresba

KRITICKÉ MYSLENIE

Rozhovor Mýtus koláča

„Najvyššia, ale aj najnižšia forma kritiky je istým druhom autobiografie,“ napísal múdro Oscar Wilde. Nič o nás neprezradí viac ako to, čo a akým spôsobom kritizujeme. Keď sa medzinárodná asociácia divadelných kritikov pokúsila sformulovať akýsi kódex kritizovania, okrem zákazu manželstva s herečkou odporúčala nikdy nepísať do recenzie nič, čo by človek nedokázal povedať kritizovanému priamo do očí. Rada je to jednoduchá a pre malé Slovensko, kde určite skôr či neskôr stretnete všetkých, o ktorých ste niekedy kritiku napísali, aj praktická. A ešte budete radi, ak si aj po rokoch dokážete aspoň matne vybaviť vlastné formulácie, ktoré vám druhá strana spamäti odrecituje do tváre. Kritici. Tí, čo narušujú lojalitu i náladu, tí, čo radšej mudrujú, akoby niečo sami urobili... keby to vedeli! Sú asi takí populárni ako smetiari. A aj rovnako potrební. Z duše nenávidím prívlastky konštruktívna či objektívna kritika. Načo sa pokúšať dávať kritike nejaké odpustky? Jeden rypák musí byť v každom tíme, to je stará známa vec. Inštitút diablovho advokáta zaviedla cirkev predsa už veľmi dávno. Pri každom procese kanonizácie musel jeden argumentovať za a druhý proti. Odkedy pápež tento princíp zrušil, rádovo sa zvýšil počet blahoslavených i svätorečených. Dôkaz, že bez nás by bol svet lepší. Navonok určite. Pritom sme vlastne milí ľudia. Nerobíme nič iné, len urputne hľadáme krásno. „Kritik je človek, ktorý je schopný pretaviť svoje dojmy z krásnych vecí do inej formy alebo hmoty,“ pokračuje Wilde. Ak to už tvrdí niekto taký ironický ako on, musí to byť pravda.

Opice majú s človekom spoločné vysoké percento genetickej výbavy, šimpanz dokonca 98 percent. Je ľuďom podobný aj prejavmi: klame a dokáže sa za to hanbiť, je učenlivý a dokáže odovzdávať svoje skúsenosti, má sociálne aj spoločenské správanie, vie zámerne využívať nástroje. Dokonca nás porazil v používaní krátkodobej pamäte. Ale tých pár percent rozdielu určuje napríklad aj to, že nemá schopnosť kriticky myslieť. Vraj. Aktuálne to tvrdí veda, ktorá pritom sama seba posúva dopredu ustavičným sebavyvracaním (pardon za výraz). Preto som ku každému jej novému objavu vždy trochu skeptická. Veď: Neboj sa používať vlastný rozum, radil osvietenec Immanuel Kant. Rovnako sa však nebojím používať intuíciu, zamýšľať sa nad snami a túlať sa vesmírom. Je jedno, či s Hawkingom, Buttlarom alebo O. S. Cardom. Pretože kritický rozum chápem ako kultivované, oslobodené myslenie, ktoré sa nebojí prijať žiadnu výzvu Nota bene a proti žiadnej sa ani neuzatvára. 09 2016 V dnešnej dobe sa o kritickom myslení konajú Editoriál debaty, workshopy a panelové diskusie. Všetci totiž kritické myslenie „hľadajú“ a chcú si ho „vypestovať“. Ako sval. Vraj preto, že naše školstvo nás učí, čo si máme myslieť, ale nie myslieť – tvrdia kritici. Ale prečo by mal ktokoľvek kohokoľvek učiť kriticky myslieť, keď je to všeobecná kompetencia? Ku ktorej buď máme, alebo nemáme vôľu. Nikto nás nedonúti kriticky myslieť, ak nechceme, a rovnako, ak chceme, nikto nám to nemôže zakázať. Kritické myslenie je predsa naše vlastné mentálne naladenie, typ postoja k svetu.

Za povážlivé považujem aj tabuľky, ktoré určujú nekritické (v zátvorke býva pridané slovo bežné) a kritické myslenie. Je tam napríklad viera v opozícii k predpokladaniu. A to napriek tomu, že je logicky aj empiricky nemožné všetko len predpokladať a zároveň ničomu neveriť. Tiež je tam domnienka postavená proti hypotéze a pátrajúce myslenie proti skúmajúcemu. No nie je to na smiech? Ľudský duch je ohromný v tom, že v jednej chvíli môže kriticky skúmať tie najväčšie taje existencie a vzápätí nachádzať hlboké odpovede v abstraktnom umení či poézii. Nenechajme si ho poviazať! Ada Jung editorka

vyzeralo ako neriešiteľný problém – zlé služby, veľké straty – dokázal trh riešiť efektívnejšie. Príchod súkromného prepravcu pozdvihol aj služby štátnych železníc. Súkromní prepravcovia sa zaoberajú otázkou efektivity. Zamýšľajú sa nad tým, či by neboli lacnejšie autobusy alebo mikrobusy, než udržiavanie drahej železničnej trate.

ten milión chýba. Ak niekto zjedol väčší kus koláča, iným zostalo menej. Ekonomika je však o produkovaní. Produktívna činnosť celkové bohatstvo zvyšuje, nie prerozdeľuje. Hodnota majetku Billa Gatesa je 50 miliárd dolárov, ale preto, lebo túto hodnotu vytvoril. Nezobral ju ostatných šiestim miliardám ľudí na Zemi.

Európska únia rozhoduje z ešte väčšej diaľky ako vlády jednotlivých krajín. Navyše hľadá jednotné riešenia pre úplne rozdielne regióny. Môže to fungovať? V EÚ vidím dve vrstvy. Spoločný trh, voľný tok produktov, služieb a zamestnancov, ktorý je prospešný, lebo prináša súťaž do hľadania riešení. Druhá vrstva je menej šťastná. EÚ sa snaží nájsť pevný vzorec pre akúkoľvek činnosť. A ja si myslím, že súťaž by mala byť aj medzi politickými riešeniami. To však chýba. EÚ má tendenciu centralizovať. Ale rumunské hory a centrum Londýna sú ekonomicky a kultúrne priveľmi odlišné. Ten istý systém tam nebude fungovať.

A čo, keď zdravý rozum hovorí, že dovážať tovary cez pol sveta namiesto toho, aby sme si ich vyrobili sami, je hlúposť? Zahraničný obchod obohacuje obe strany. Dovážať tovary sa síce prieči takzvanému sedliackemu rozumu, v skutočnosti nám však umožňuje vyrábať len tovary, ktoré dokážeme vyrobiť najefektívnejšie. Každý z partnerov robí to, čo dokáže najefektívnejšie, a potom si tieto produkty vymenia. Pozrime sa na štáty, ktoré sa snažia všetko vyrobiť doma. Napríklad Severná Kórea alebo Kuba. Rozhodne im to k bohatstvu neprispieva.

Potom je na základe rôznych opatrení lacnejšie mlieko vyliať než predať. Jeden z najväčších mýtov je, že cenové regulácie ekonomike pomôžu. V skutočnosti je cena dôležitý nositeľ informácie na trhu. Jej rast a pokles signalizuje podnikateľom, či sú efektívni, či dodávajú na trh to, čo zákazníci chcú. Ak sa tento mechanizmus naruší stanovením cien, vznikajú disproporcie. Podnikatelia dostávajú falošnú informáciu, že by sa mali sústrediť na určitú činnosť, no v skutočnosti záujem o ňu nie je taký, ako naznačujú ceny. Výkupné ceny v rámci EÚ viedli skutočne k tomu, že obilie sa viac oplatilo spáliť. Našťastie, situácia sa už lepší.

Mýtus koláča Jana Čavojská

V každej dedinskej krčme sedí x amatérskych ekonómov so zdravým sedliackym rozumom. Majú pravdu alebo sa mýlia? Ekonóm MARTIN VLACHYNSKÝ rozoberá najčastejšie mýty súčasnosti.

Ste za minimálne zásahy štátu do ekonomiky? Postará sa slobodný trh sám o seba najlepšie? Centrálnym rozhodnutím vynecháva štát hľadanie optimálneho riešenia. Ak sa niečo môže zabezpečiť samo, nie je dôvod na úradnícke riešenie. Čo môže urobiť trh, nechajme na podnikateľov. Čo nie je dostatočne zárobkové na to, aby to zariadil trh, môže riešiť štát z našich daní. Pekný príklad sú železnice, kde sme svedkami miniatúrnej revolúcie. Prišli viacerí súkromní prepravcovia a čo

Ďalší populárny názor je, že zo štátneho rozpočtu ide priveľa na sociálne dávky. Takto to radi prezentujú aj politici. Že stopneme sociálne dávky Rómom v osadách a ekonomické problémy Slovenska sa vyriešia. My sme vypočítali, koľko zo štátneho rozpočtu reálne ide do rómskych rodín. Zistili sme, že sociálne dávky nepredstavujú pre verejné financie zásadný problém. Ktorý je váš najobľúbenejší ekonomický mýtus? Mýtus koláča. Veľa ľudí si predstavuje, že ak niekto zarobil milión, tak iným

Potom nie je pravda, keď Putin Nota bene tvrdí, že vďaka európskemu embar- 09 2016 gu si Rusko polepšilo, lebo si všetko produkuje samo a podporuje tak Rozhovor domácich výrobcov? Spýtajme sa bežných Rusov, či by radšej jazdili na ruskom alebo na zahraničnom aute. Aj v socialistickom Československu sa doma vyrábalo oveľa viac výrobkov. A kým koncom 80. rokov boli na Západe bežné počítače rôznych značiek, u nás vznikali prvé, technologicky zaostalé počítače. Obchod nie je len výmena hmotných vecí, ale aj výmena know-how, vedeckých znalostí, manažérskych zručností.

Ale nezvyšuje prepravovanie, balenie, distribúcia tovarov hlavne bohatstvo medzičlánkov na ceste výrobku od výrobcu k zákazníkovi? A ten, kto ho vyprodukoval a najviac sa „namakal“, nedostane nakoniec najmenej? To je ďalší mýtus. Že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. V skutočnosti aj tá najchudobnejšia populácia Zeme za posledných 50 rokov zbohatla mnohonásobne. Čína zažila obrovský skok. Indii ešte v 70. rokoch predpovedali, že ju zničí hladomor. Dnes je to jedna zo superveľmocí. Aj niektoré africké krajiny rastú. Absolútnu chudobu a hladomory, ešte pred pár desaťročiami úplne bežné, nájdeme dnes prakticky len vo vojnou zasiahnutých oblastiach. Bohat-

stvo najchudobnejších výrazne narástlo vďaka tomu, že dostali možnosť podieľať sa na svetovej ekonomike. Ľudia, ktorí by boli pred tridsiatimi rokmi odkázaní na boj o život na vlastnom políčku, ponúkajú teraz svoje online práce na portáloch do celého sveta. Samozrejme, problémy nie sú vyriešené. Ale vývoj ide pozitívnym smerom.

Nota bene

09 2016 Rozhovor

Čo sú vlastne peniaze? Kedysi boli aspoň kryté cenným kovom, dnes sa z nich stalo niečo virtuálne. Peniaze sú žetóny, ktoré hovoria o tom, aký nárok na reálnu hodnotu statkov v ekonomike ich držiteľ má. Pôvodné peniaze vznikli prirodzenou evolúciou. Fungoval výmenný obchod a obchodníci postupne pochopili, že je výhodnejšie držať určité tovary pre ich zmennú hodnotu. Vo väčšine sveta sa platidlom stalo zlato. Moderné peniaze už nie sú kryté zlatom. Tento odklon bol postupný. Zlatými peniazmi sa ťažko robila menová politika. V 18. storočí začali vznikať centrálne banky a papierové peniaze, ktorých zmenná zlatá hodnota však stále existovala. Ešte v polovici minulého storočia bolo možné každú menu vymeniť za dolár a každý dolár bol krytý zlatom v trezore americkej banky. Zlato však bolo pre politikov obrovskou kotvou. Americká vláda sa snažila natlačiť do ekonomiky čo najviac peňazí. Zlato už nestačilo na ich krytie. Preto sa v 70. rokoch 20. storočia peniaze od zlata odtrhli. Sú to papiere kryté ničím? Alebo dokonca úplne nehmatateľné čísla na bankovom účte? Sú kryté schopnosťou štátu vyberať dane. Sú postavené na dôvere užívateľa peňazí v to, že vláda, prípadne EÚ ako nadnárodný celok, dokáže pokrývať svoje záväzky, že dokáže dlhodobo vyberať dane a mena bude stabilná. Ak prídem s bankovkou do obchodu, obchodník vie, že za ňou stojí majetok Slovenskej republiky, EÚ, že milióny ľudí jej dôverujú, a keď on bude potrebovať nejaký produkt, bankovku od neho iný obchodník príjme. Vo Venezuele zmizla schopnosť vlády vyberať zo spoločnosti hodnotu prostredníctvom daní a ziskov štátnych podnikov. Dôvera v národnú menu sa z ekonomiky vytratila. Vláda začala tlačiť nové peniaze a rozbehla tak obrovskú infláciu. Pred pár rokmi sme videli veľmi zaujímavú dejinnú udalosť. Vznik a rozšírenie bitcoinu. Bitcoin je virtuálna mena, postavená len na matematickom algoritme. Žiadna

Martin Vlachynský (31)

komoditná mena. Nie je krytá zlatom, dlhopismi ani ničím iným. Ale komunita počítačových geekov a neskôr aj serióznejších investorov začala bitcoiny akceptovať vo výmene za reálne statky.

vyštudoval hospodársku politiku na Masarykovej univerzite v Brne a manažment, ekonómiu a medzinárodné vzťahy na Aberdeen University. V roku 2012 prešiel zo súkromnej sféry na pozíciu analytika do Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS. Venuje sa energetike, euru, Európskej únii a konkurencieschopnosti. Vedie projekt Top20 na zlepšenie podnikateľského prostredia na Slovensku. Je fanúšikom všetkých športov vykonávaných v lese.

Keď vám dobroprajní rodinní príslušníci radia, že nemáte šporiť peniaze doma, ale kúpiť si dom alebo pozemok, lebo nehnuteľnosť bude mať hodnotu navždy, tak je to pravda? Nehnuteľnosti nám posledných desať rokov veľmi tvrdo ukázali, že ani ony nie sú aktívom, ktoré by iba rástlo. Pri investíciách si treba vyskladať portfólio. Strategicky rozdeliť svoj majetok, aby boli v prípade nečakaných udalostí naše straty čo najmenšie. Univerzálne pravidlo neexistuje. Závisí od životnej situácie každého človeka. Je rozumné kúpiť si byt na hypotéku, splácať ho tridsať rokov až zostarne a preplatiť jeho hodnotu o päťdesiat percent? Svojim známym radím: Predstav si, že za úver stotisíc eur nekupuješ byt, ale zlato alebo akcie. Ako by si uvažoval v tom prípade? Aj byt je totiž investícia. Treba zvážiť výhody aj riziká. Súčasné extrémne nízke úrokové sadzby nezostanú také navždy. Dokážete splácať hypotéku, aj ak bude manželka na materskej a splátka narastie o 40 percent? Považujete za žiadúce stanovenie minimálnej mzdy? Ak zamestnávateľ nesmie zamestnať človeka za menej ako 500 eur superhrubej mzdy, tak neobsadí pozície, výkon ktorých si cení na menej. Stanovením minimálnej mzdy odsudzujeme veľkú skupinu ľudí na nezamestnanosť a sociálne dávky. Nie sú totiž zamestnateľní na lepších pozíciách, ale boli by schopní napríklad kopať jamy za 270 eur mesačne. Ale je morálne robiť dvadsať dní v mesiaci, osem a pol hodiny denne, za menej ako 400 eur v hrubom? Hodnota, čo si za to kúpim, je už aj tak dosť nízka. Je morálne človeku bez príjmu zakázať kopať jamy za 270 eur? Je to sociálne prospešné? Momentálne sú v móde internshipy, stážovanie. Tam sa platí nula. Za aktivačné práce sa platia desiatky eur. Takže zákaz práce za nižšiu ako minimálnu mzdu podnietil vytvorenie kvázi pracovných vzťahov za pár eur. Ale nemať na Slovensku minimálnu mzdu je politicky nereálne.

Nota bene

09 2016 Existujú však iné možnosti. Napríklad rozvrstviť ju regionálne. Aby nezamestnaný v Utekáči nečelil rovnakej minimálnej mzde ako ten v Bratislave. Ďalšia možnosť je zmeniť výšku odvodov pre nízkopríjmové skupiny. Švajčiari nedávno v referende odmietli nepodmienený príjem – rovnakú dávku dvetisíc eur pre každého. Znie to ako neuveriteľný luxus, ktorý by sme my brali všetkými desiatimi... Štát potrebuje obrovský úradnícky aparát len na spracovanie agendy súvisiacej so sociálnymi dávkami. Možno by bolo efektívnejšie zrušiť ho a namiesto sociálnych dávok a dôchodkov vyplácať každému rovný, nepodmienený príjem. Chápem výhody tohto riešenia. Ale myslím si, že negatíva by prevážili. V slovenských reáliách by robilo prerozdelenie úspory zo zrušenia úradníckeho aparátu dvesto eur na osobu. To je málo na prežitie. Okrem toho by sa onedlho ozvali určité skupiny, napríklad dôchodcovia, mamičky na materskej, že sú v horšej situácii než ostatní a potrebujú pridať. A keďže politika funguje na ponúkaní výhod vybraným skupinám voličov, našiel by sa politik, ktorý by im pridal. Tak by to pokračovalo a o päť rokov by sme boli tam, kde predtým. Opäť

by sme mali komplexný sociálny systém plus základnú dávku navyše. Bohaté štáty globálneho severu už desaťročia nalievajú peniaze do chudobných na globálnom juhu. Má to podľa vás zmysel? Rozvojová pomoc má z radov ekonómov veľký počet kritikov. Vnášanie peňazí do ekonomík nestabilných afrických štátov podporuje skôr ich skorumpovaných lídrov. Dovážanie v Európe zadotovaných a vyrobených potravinových produktov do Afriky týmto štátom neprospieva. Najväčším problémom Afriky je obrovská nestabilita. Nehádžme však celý kontinent do jedného vreca. Sú tam aj prosperujúce krajiny. Napríklad Botswana má podobné bohatstvo na obyvateľa ako Bulharsko, členský štát EÚ. Keď sa krajiny stabilizujú a dostanú na svetové trhy, nie je dôvod, aby ich ekonomiky nerástli. Príkladom sú ázijské krajiny, v minulosti veľmi chudobné, ktorým sa dnes darí. Berú prisťahovalci miestnym ľuďom prácu? Nie. Vždy je čo robiť. Migranti nielen pracujú, ale svojou spotrebou podnecujú vznik pracovných miest. Švajčiarsko aj USA sú veľkými prijímateľmi migran-

tov a ekonomicky ich to nezaťažuje. Ekonomika by však mala migrantov nasávať. Ako Nemecko v 70. rokoch. Bol tam obrovský dopyt po pracovnej sile, tak ekonomika nasala Turkov, Juhoslovanov, Grékov. Ak však príde do krajiny naraz obrovské množstvo ľudí z inej kultúry bez znalosti jazyka a skúsenosti s miestnym pracovným trhom, je to pre ekonomiku šok. Na Slovensku máme desaťpercentnú nezamestnanosť a napriek tomu veľa firiem nemôže nájsť zamestnancov. Zamestnanci totiž nie sú homogénni, nerátajú sa na kusy. Určité pracovné miesta si vyžadujú určité schopnosti a vlastnosti. Myslíte si, že to, o čom sme hovorili, sú skutočne mýty? Alebo sa môže niektorý ukázať ako pravdivý? Aj medzi ekonómami existujú rozpory. To, čo jeden nazve mýtom, je pre druhého stopercentná pravda. Ekonómia nefunguje podľa prírodných zákonov. Ekonomické javy sa nedajú vypočítať. Ak udriete rukou do basketbalovej lopty, každý priemerný fyzik vám podľa sily a uhlu dopadu úderu vypočíta, čo sa s loptou stane. Ak však tou istou silou udriete po tvári účastníka ľudovej veselice v Telgárte, žiadny vedec vám nevypočíta, čo bude nasledovať.

Rozhovor

Učenie za odmenu

Jana Čavojská

Vybrali sme sa na návštevu do škôl, kde deti neznámkujú a neskúšajú klasickým spôsobom. Formujú z nich samostatné, kreatívne a zanietené osobnosti so záujmom o vzdelávanie. Predstavte si, že vzdelávanie nie je pre deti stresujúci, únavný proces, ale že ich stále baví objavovať nové veci, tvoriť, myslieť kriticky a podporovať svoje názory zmysluplnými argumentmi. Nechceme zatracovať súčasný školský systém na Slovensku, hoci si už zúfalo zaslúži reformáciu od základov – sú deti, ktorým neprekáža, či dokonca vyhovuje. No sú aj deti, ktoré klasická škola neskutočne stresuje. Alebo im nestačí. Čakať na ostatných je pre ne strata času. Potrebujú viac podnetov a chcú sa vyjadrovať kreatívnejšími spôsobmi. Možnosti individuálneho vzdelávania, vo svete úplne bežné, sú však u nás ešte stále nezmyselne oklieštené.

HUSLE A ROBOTIKA Nota bene

09 2016 Téma

Podľa ministerstva školstva sa u nás v školskom roku 2015/2016 vzdelávalo doma sedemdesiat detí na prvom Nota bene stupni. Zákon to dovoľuje od roku 2008. Dieťa chodí do 09 2016 školy na preskúšanie každý polrok. Ak by z nejakého predTéma metu neprešlo, musí sa vrátiť do školských lavíc. A keďže naše zákony takéto vzdelávanie povoľujú len do ukončenia 4. ročníka základnej školy, dochádza k paradoxnej situácii: rodičia zapisujú staršie deti do českých škôl, len aby ich mohli aj naďalej vzdelávať doma.

Rodičia domácich žiakov si založili občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku. Jednou z najaktívnejších členiek je Viera Krajčovičová. V modrom domčeku s krásnou záhradou v Igrame sa stará o šesť detí. Časť z nich chodí do normálnej školy, časť má za sebou aj školskú skúsenosť a pokračuje doma. Je to na ich vlastnom rozhodnutí. Prvým impulzom pre učenie doma bola ťažká dyslexia jedného z chlapcov. „Deti s touto poruchou napriek vysokej inteligencii často v učení zaostávajú. Nechceli sme, aby to bol aj náš prípad,“ hovorí. Neskôr sa pridal aj starší syn. Na osemročnom gymnáziu nejako nezapadol. Teraz sa učí doma, hrá na husle, venuje sa robotike a všetko ho to baví.

OBROVSKÉ UČEBNICE Lucia Tužinská túžila vždy po domácej škole. Narodili sa jej štyri dievčatá. Dorotka má desať rokov, Alžbetka osem, Barborka šesť a Olívia tri. „Chcela som s nimi objavovať všetky tie fascinujúce skutočnosti života,“ hovorí a ukazuje práce, ktoré s dievčatami robí. Je neskutočne kreatívna a jej deti tiež. Každú tému rozoberú zo všetkých strán a vytvoria si k nej rozsiahly materiál s kresbami, textíkmi, kolážami. Deti si tému lepšie zapamätajú a kreatívne sa vyšantia. Takto vznikajú obrovské učebnice, plné informácií a príbehov.

Napríklad ľudské telo? Dorotka si ľahla na papier, niekoľkokrát ju obkreslili a do obrysov potom značili všetko, z čoho sa telo skladá. V slovenčine aj v angličtine. Rodina žila vyše roka v Austrálii, angličtina bola pre dievčatá prirodzene druhým jazykom a doma dodnes rozprávajú po anglicky. Okrem toho hrá každá na hudobný nástroj a učí sa písať na klávesnici desaťprstovou metódou. Lucia spomína na prípad, kedy bola Dorotka zo školy veľmi sklamaná. Dievčatko s plynulou angličtinou nechali učiteľky na komisionálnej skúške v druhej triede vypracovať smiešne jednoduchý školský test z anglického jazyka. Ono sa pritom tak túžilo pochváliť knižkami v angličtine, ktoré prečítalo, a svojimi vlastnými anglickými knihami. Dorotka totiž od siedmich rokov píše príbehy v angličtine a aj si ich sama ilustruje. To však v škole nikoho nezaujímalo. Iste, dostala jednotku, lebo dokázala priradiť anglické názvy k farbám a podobne. Lenže pre ňu by bol dôležitejší záujem učiteľov o jej práce.

PREŤAŽOVANÉ, PODCEŇOVANÉ Miroslava a Richard Kiripolskí učili roky v bežných školách. Stále mali kopec nápadov, no realizovať ich v podmienkach vzdelávacieho systému bolo ťažké. Miroslava raz dostala ponuku individuálne učiť jedno dieťa, ktoré sa rodičia rozhodli vzdelávať doma. A vtedy sa všetko zmenilo. „Kedysi sme absolvovali dvojročné vzdelávanie venované vysoko efektívnemu učeniu. Informácie, ktoré sme tam získali, sú pre nás dodnes kľúčové,“ hovorí. No naplno ich mohla aplikovať až počas individuálneho vzdelávania. Celý

proces bol podriadený jednému dieťaťu, jeho potrebám, tempu napredovania. „V klasickej škole sú deti buď preťažované, alebo podceňované,“ myslí si Richard. Nestíhajú alebo majú na viac a nudia sa. Postupne sa objavilo v ich okolí niekoľko rodičov, ktorí chceli vzdelávať svoje deti inak. Nová generácia, ktorá študovala alebo pracovala v zahraničí, funguje rýchlo a efektívne a efektívnosť očakáva aj od svojho okolia. Pre svoje deti nechce klasický školský systém, ktorým sama prešla. No nie každý si môže dovoliť zostať s nimi doma a učiť ich. Pedagógovia v Edulienke poskytujú podporu individuálne vzdelávaným žiakom už dva roky. Vlani mali sedemnásť detí, z toho troch predškolákov. Tento rok pribudne desať šesťročných detí. A deväť postupuje do piateho ročníka. Ich kmeňovou školou, do ktorej budú dvakrát ročne chodiť na preskúšanie, bude inovatívna štátna škola na Morave.

ANI ZNÁMKY, ANI SKÚŠANIE Do priestorov Edulienky prichádzajú deti medzi pol ôsmou a pol deviatou ráno. Všetci si medzi sebou tykajú: deti, učitelia aj rodičia. Rozprávajú sa, kto chce, dorába si veci z predošlého dňa. O pol deviatej začína ranný kruh. Všetci, aj ja, sedíme na koberci. Každý má priestor vyjadriť svoj názor, myšlienku, opýtať sa. Ak príde do školy hosť, počas ranného kruhu ho predstavia a neskôr sa celý deň tematicky nesie v duchu jeho návštevy. Deti prirodzene komunikujú. Aj keď sa stalo, že prvýkrát sa dieťa vyjadrilo až po trištvrte roku.

Po kruhu je čas na raňajky, lebo niektoré deti ich doma nestihnú. Nasledujú vyučovacie bloky, každý má šesťdesiat minút a deti pracujú v malých skupinkách – niekde sú tri, inde ich je desať, ale viac už nie, aby mal učiteľ čas venovať sa všetkým. Obedujú v reštaurácii, aby sa naučili správať v spoločnosti, jesť kultivovane príborom, objednať si jedlo. Popoludní majú pobyt vonku a hry. Známky tu neexistujú, ani klasické skúšanie. „Známky sú vonkajšia motivácia, a tej sa snažíme vyhýbať. Podporujeme vnútornú motiváciu detí. Aby sa učili preto, lebo chcú na sebe pracovať,“ vysvetľuje Miroslava. „Nepodporujeme súťaženie medzi deťmi. To by prestali spolupracovať a začali sa valcovať. Klasická škola je založená na súťažení: kto je lepší, kto dostane lepšiu známku. Naše deti vnímajú učenie ako odmenu. Často ich zaujímajú veci, ktoré sa v školách učia oveľa starší žiaci, a my ich s nimi rozoberáme.“ Skúšajú ich cez pracovné listy, spoločné opakovanie alebo e-learningový systém, kam sa deti môžu nalogovať, keď chcú, a robiť si testy s percentuálnym vyhodnotením zvládnutia učiva. Niektoré ich opakujú, kým nemajú sto percent. Sú aj také, ktorým stačí menej. Ale aj o tom je individualita. Nie každý sa ženie za stopercentným výkonom a v Edulienke to rešpektujú.

CHCÚ BYŤ PREZIDENTMI Čo by naopak nerešpektovali, sú výhovorky. Každý, aj predškolák, je zodpovedný za seba, svoje správanie, má právo na vlastný názor aj robenie chýb. Diskusie medzi deťmi sú vítané a majú byť vedené v konštruktívnom duchu, čo je

cesta k rozvoju kritického myslenia. Niektoré na začiatku nedokázali ani otvoriť ústa. Teraz diskutujú s oveľa staršími, aj dospelými. Nehanbia sa prejaviť svoj názor. V škole sa to učia nielen v rannom kruhu, ale aj pri aktivite Toastmasters: za krátky čas si musia pripraviť krátky príhovor na určitú tému a aj ho predniesť. Hodnotí sa nielen obsah, ale aj prezentácia. Hlavne deti, ktoré majú v úmysle stať sa prezidentmi, si túto aktivitu nevedia vynachváliť. A prezentujú aj vlastné projekty. Steny v Edulienke sú plné obrovských plagátov s textami a obrázkami, na ktorých deti rozoberajú témy od života vlka po astronómiu. Každé dieťa si zvolí tému, ktorá ho zaujíma, a celý mesiac robí na svojom projekte. Posledný piatok v mesiaci ich potom pred všetkými prezentujú. „Mali sme chlapčeka, ktorý vôbec nerozprával,“ hovorí Miroslava. „V prvom ročníku stále rozprával a pani učiteľka mu dohovárala, aby bol ticho. Tak si tie slová zobral za svoje, že skutočne stíchol. A prestal komunikovať úplne, v škole aj doma. Prišli k nám aj deti, ktoré veľmi veľa písali. V druhom ročníku som dostala nehovoriacich pisateľov. Tiež zvyk z bežnej školy. Keď som ich nabádala, aby hovorili a pýtali sa, kládli otázky ako: Máme tu aj trestnú lavicu? Alebo: Môžem ísť cez prestávku na wécé? Stretla som sa s deťmi, ktoré mali zo školy taký stres, že celé noci nemohli spávať a báli sa rána. Vyhorení a nešťastní učitelia neúmyselne, ale predsa spôsobujú deťom traumy.“ 1. Kým klasická škola je o memorovaní vedomostí, v Edulienke sa snažia povzbudiť u detí kritické myslenie. 2. Steny Edulienky zdobia projekty, ktoré deti vypracovali.

Dobrodružná škola Petra Nagyová

Tomáš Halász, archív Nadácie Pontis

„Ak existuje nejaké miesto, kde nikto nikoho nepočúva, tak je to v škole. Učitelia to málokedy naozaj robia a málokedy idú do hĺbky. Vedia vopred, čo je správne a čo nie,“ tvrdí dánsky učiteľ a reformátor Lars Rokkjaer. Lars Rokkjaer je muž, ktorý sa nebál vstúpiť do nebezpečnej štvrte Hovsjö v hlavnom meste Švédska, Štokholme. Komunita, ktorá tu žije, má približne 20 tisíc obyvateľov a bola v nej zaznamenaná jedna z najvyšších kriminalít. Ľudia mali strach vychádzať von, autobusy do Hovsjö postupne prestali premávať a sociálni pracovníci mali strach tam pracovať. V roku 2008 oslovil vlastník väčšiny nájomných bytov Larsa, aby sa pokúsil túto situáciu zmeniť. Nota bene

09 2016 Téma

Lars, ktorý bol v 90. rokoch minulého storočia známym priekopníkom zmien v švédskom školskom systéme, si dal za cieľ zmeniť kultúru komunity zapojením jej obyvateľov do spoločného života, aby na ňu pocítili hrdosť. Najťažšie bolo nadviazať dialóg s mladými frustrovanými ľuďmi, z ktorých mnohí už boli kriminálnici. Larsovi sa to však podarilo. Výsledkom bola úplne iná komunita a Hovsjö sa stalo jedným z najlepších príkladov toho, ako možno zmeniť a zharmonizovať geto. Lars by to nebol dokázal, keby za sebou nemal roky úspešnej práce na zmene fungovania školstva vo Švédsku.

jeho pohľad. Bol ako malé zmätené vtáča, nemotorne sa pohybujúce vo veľkom svete. Vysvetlil som mu, že ak chce mať k ľuďom bližšie, nie je najlepší nápad kopať ich a ubližovať im.“ Ostatní učitelia však s takýmto prístupom nesúhlasili: Chceš povedať, že ak ťa niekto kopne, tak je to volanie o pomoc? Musíš ho potrestať, inak tu nastane anarchia, argumentovali. Lars sa napokon rozhodol školu opustiť. „Pochopil som, že ak chcem priniesť zmenu, musím to urobiť inde a inak.“ Príležitosť dostal, keď ho v roku 1994 pozvali do Švédska, aby pomohol na tamojších školách zmeniť vzdelávací systém. Ihneď sa začal venovať otázke, aká by mala byť škola, v ktorej deti môžu robiť vlastné rozhodnutia, kriticky myslieť, byť voči sebe citlivé a dávať si navzájom spätnú väzbu.

Žiadna zmena sa však neudeje zo dňa na deň. Učitelia Larsovmu konceptu nerozumeli a boli z toho frustrovaní. Musel teda najprv zmeniť ich myslenie. Začal s riaditeľmi škôl a potom si do tried pozval učiteľov, aby si každý na vlastnej koži vyskúšal a rozpamätal sa, aké je to byť žiakom. „Ak existuje nejaké miesto, kde nikto nikoho nepočúva, tak Lars Rokkjaer sa narodil v Dánsku a vyrastal na je to v škole. Učitelia to málokedy naozaj robia a málokedy vidieckej farme. Ako mladý chcel byť hercom, no osud idú do hĺbky. Vedia vopred, čo je správne a čo nie. Preto to zariadil inak. „Keď som sa začal venovať herec- sme sa snažili, aby sa viac než na známky zamerali na tvu, mal som zrazu problémy s hlasom. Musel som sa schopnosti detí a rozvíjali ich.“ rozhodnúť, čo ďalej.“ Späť na univerzitu sa mu nechcelo. V Dánsku bola tradícia, že budúci učitelia sa vzdelávaV Dobrodružných školách Larsa Rokkjaera sa preto li na lýceu. „Moja stará mama bola veľmi otvorená učitelia riadia kultúrou počúvania, pretože oveľa viac a spoločenská, učila ma na ľudí dobre vplývať. Pamätám dosiahnu tam, kde vládne vzájomná dôvera, otvorenosť si, že napríklad na Vianoce sme ponavštevovali susedov a pochopenie. „Ak niekto rozpráva, neprerušujeme ho. Ak a všetkým sme niečo priniesli. Tak som si povedal, že sa niekto ťažko vyjadruje, pomáhame mu nájsť vhodné by som mohol byť učiteľom a priniesť niečo nové do slová a kladieme otázky. Vytvárame tak ideálny svet, ktorý školského systému,“ spomína Lars. síce ešte nedokážeme vytvoriť v realite, ale je to spôsob, ako rozvíjame to, čo je v nás ľudské.“ Ale keď prišiel učiť na gymnázium, zažil šok. „Mal som predstavu, že deťom pomôžem rozvinúť ich schopnosti. V Larsových školách deti ráno prvých 20 minút To, v čom sú dobré. Chcel som, aby mali v živote na výber nemôžu vstúpiť do triedy. Najprv farbou pomaľujú a slobodne sa rozhodovali.“ Kolegovia však pre Larsov kartičky podľa toho, v akom sú vnútornom rozpoložení. prístup nemali pochopenie. „Raz ku mne prišiel malý Zelená znamená, že sa dieťa dokáže sústrediť a vnímať, chlapec. Mohol mať asi deväť rokov a zozadu ma silno čo sa okolo neho deje. „Červená znamená, že je rozladekopol do nohy. Spýtal som sa ho, prečo to urobil. Ale keď né, plné emócií a nie je schopné prijímať. Možno sa mu som mu pozrel do očí, hneď som vedel, že sa len domáhal práve rozvádzajú rodičia alebo sa zle vyspalo. Chceme, pozornosti.“ Sadli si spolu do triedy. „Dodnes si pamätám aby si dieťa uvedomovalo, čo sa v ňom odohráva. V takom

Nota bene

09 2016 Téma

prípade ide do miestnosti zvanej oáza, kde sa rôznymi aktivitami snaží naladiť na iné myšlienky.“ Deti si za pomoci učiteľov stanovujú ciele, ktoré chcú dosiahnuť. Namiesto známok je dôležitý samotný uvedomovací proces. „Pýtame sa napríklad: Vieš, kde si teraz? Aký bude tvoj ďalší krok, aby si sa dostal tam, kam chceš? Alebo: Čo budeš robiť dnes? Na konci dňa si potom urobíme sumár toho, čo sa mu podarilo.“ Tým, že deti od rodičov a učiteľov stále počúvajú, čo smú a čo nie, nemajú možnosť výberu. „Rodičia neustále ‚chránia‘ svoje deti. Vedia, čo je pre ne najlepšie, hovoria im, čo musia a čo nesmú. Nedávajú im slobodu vybrať si. My deti učíme vidieť veci svojimi očami, myslieť vlastnou hlavou a chápať dôsledky svojich činov.“ Pri niektorých úlohách deti používajú iPad, aby mohli vidieť, ako na vyučovaní reagovali. „Video pomáha rozvíjať ich sebareflexiu, ktorá nám dospelým často chýba. Mnohé rozhodnutia robíme unáhlene, pod vplyvom emócií. Málokedy sa pozastavíme a uvedomíme si, že sme zodpovední nielen za seba, ale aj za druhých, pretože sa navzájom ovplyvňujeme.“ Kultúra vzájomného počúvania rozvíja Larsa Rokkjaera na školách kritické myslenie a zároveň ľudskosť. Zabraňuje fanatizmu, necitlivosti a sebectvu. „Je vidieť, že deti sa dnes málo učia súcitu a pokore. Navyše ich viac ako sto miliónov žije na ulici, hoci iní ľudia majú všetko, a aj tak nie sú šťastní. Niečo v našom vzdelávacom systéme nie je v poriadku,“ dodáva Lars.

Lars Rokkjaer

je dánsky expert na vzdelávanie. Jeho metóda kultúry vzájomného počúvania sa dosahuje zmeny nielen na školách, ale aj vo firmách a komunitách. Spolupracoval s mnohými organizáciami na vzdelávanie a rozvoj, so školami, univerzitami. V roku 1994 ho pozvali zmeniť fungovanie švédskeho školstva. Je riaditeľom školy Equilibrio, založil Dobrodružnú školu, je autorom troch kníh a výskumného školského projektu z roku 2006.

Mentálna nákaza Galina Lišháková

Vladimír Šimíček, archív E. B.

Humor a kritické myslenie môžu veľmi dobre spolupracovať, tvrdí výtvarník Erik Binder. V jeho dielach nájdete oboje.

Nota bene

09 2016 Téma

Nota bene

09 2016 Téma

Erik Binder (1974) spôsobil nedávno rozruch obrazom Ako by nás jedna mater mala. Tancujú na ňom ľudské tváre všetkých pletí v lúčoch slnka (na prvej snímke - pozn. red.). Ale v Bruseli sa ľuďom zodpovedným za výstavu, na ktorej mal visieť, zdal deprimujúci. Dívam sa na obraz v Erikovom ateliéri a rozmýšľam prečo. Pre hlavičky bez tela vznášajúce sa na oblohe?

obraz s názvom Mentálna nákaza, na ktorom vychádza z viacerých hlavičiek jedna spoločná bublina, myslel na fenomén konšpiračných teórií, ktorými sa ľudia zväčša nakazia na sociálnych sieťach. „Izraelský spisovateľ Ephraim Kishon povedal niečo v tom zmysle, že laik verí tomu, čo mu povedia, odborník o tom pochybuje a špecialista neverí ani sám sebe. To ma posunulo k väčšej otvorenosti, kde ostáva priestor aj pre názory druhých, aj pre sebakorekciu a sebairóniu.“

„Niekto uvažoval, že za to mohli stekance farby z očí. Mohli by symbolizovať, že plačú, a teda nie sú šťastné. Mne sa zdá podozrivé vôbec Svoj štýl maľby vytvoril Erik, ako hľadať, či tam nie je niečo depre- vraví, „náhodou“ pred desiatimi sívne, euroskeptické, urážlivé... rokmi, keď požičal ateliér kamošom Lebo psychicky zdravý človek môže sprejerom a oni v ňom nechali farmať doma aj trón z lebiek a nálada by. „Dohodli sme sa, že ich budem mu preto neklesne,“ hovorí Erik. používať, kým si neprídu upratať. Paradoxne, odmietnutie obrazu Pri čakaní na nich som len tak nav Bruseli oň na Slovensku vyvolalo striekal farbu na jedno miesto a pozáujem. No priznáva, že čerstvé zoroval, ako steká. Bolo to zaujímavo dielo, variáciu slovenského znaku, ,zlé‘ a mne svitlo, že perfektné grafiv ktorom tatranské končiare zmenil ty robí veľa ľudí, kým takéto málona srdce so šťastnou smajlíkovou kto. Začal som tvoriť bez akejkoľvek tváričkou, vytvoril v zlej nálade snahy o umelecké majstrovstvo z politickej situácie na Slovensku. a veľmi ma to oslobodilo. Ale stále s tým majstrovstvom bojujem. Erikove diela väčšinou vyvo- Či už oň, alebo proti nemu,“ smeje sa. lávajú úsmev. Tým, že pôsobia ako antimaľby alebo výtvory dieťaťa. Sám sa čudoval, keď sa jeho Sprejuje ich v jednoduchých názna- obrazy stali komerčne úspešné. koch – hlavička s očami a nad ňou „Možno v ľuďoch rezonujú aj preto, komiksová bublina s informáciou že žijú v príliš vykachličkovanej o jej myšlienkovom obsahu. To je a presklenej pseudodokonalosti, motív, ktorý sa opakuje aj v jeho sú príliš premotivovaní, zacielení, cykle Mentálne stavy. Keď tvoril šliapu ako hodinky. Potom ich také

ktovie, či sa niečo podobné nedeje aj nám.“ Manipuláciu s mravcami fotograficky zdokumentoval a fotografie potom viackrát vystavovalo niekoľko galérií doma i v zahraničí. „Podľa mňa je humor súčasťou kritického myslenia, lebo zbavuje prílišnej vážnosti, ktorú veciam pripisujeme. Humor a kritické myslenie môžu veľmi dobre spolupracovať, ale kritické myslenie bez humoru môže byť v prehnanej forme až istým druhom fašizmu.“

jednoduché detsky radostné gesto poteší. Mnoho umeleckých diel dnes vyžaduje špeciálne vysvetlenie, bez ktorého sú nezrozumiteľné. Ja sa snažím komunikovať na viacerých úrovniach, od primárnej cez komplikovanejšiu až po skrytú. Keď spravím sériu, väčšinou sa v nej dá nájsť aj niečo sofistikovanejšie, ale nie je nutné, aby to pochopil každý.“ Cyklus Zvieracia farma, s podtitulom O možnostiach manipulácií spoločenstiev prostredníc-

tvom vlastníctva a kontroly zdrojov, vznikol tiež vraj celkom náhodne. „V kuchyni som mal mravce. Nezabíjal som ich, ale raz mi napadlo, že im dám nažrať.“ Zároveň sa v ňom prebudil aj tvorca, medom im nakreslil na tanier smajlíka a už len pozoroval, ako sa k nemu rozbehli. „Urobil som pre nich aj otáznik z lekváru. Aj som ich urážal. Medom som im napísal napríklad: Sprosté mravce, zožerte to! Ukázalo sa, že moja konceptuálna manipulácia mala na mravce pramalý vplyv, ale

V cykle Pimp my art zasa ako zázračný doktor oživuje obrazy krajín a kytíc odsúdených na smetisko. Vyšperkúva ich umelými drahokamami, maľbou, objektmi, ale pôsobia skôr ako komické komentáre snahy o modernosť, čínske napodobeniny drahých vecí alebo kreatívne návody v lifestylových časopisoch. Erik vysvetľuje, že pimp vo voľnom hiphopovom preklade znamená nastajluj. A čiastočne to aj nadväzuje na populárnu televíznu reláciu Pimp my ride, čiže Vytunuj mi fáro. Ako slobodný umelec Erik priznáva, že prívlastok „slobodný“ je pri tomto povolaní trochu zavádzajúci. „Aby som prežil, tiež musím kalkulovať a tvoriť aj to, čo sa páči. V tom je istá nesloboda, s ktorou som sa naučil žiť a vyrovnávať. Ale keď sa začnem opakovať, je to akoby som sa dostal do pasce. Mám rád zmenu, rád

mením štýl, podobne ako keď dídžej mixuje hudbu. Aj tak sa celkom nedá odhadnúť, čo sa bude páčiť, a tak sa tým radšej nezaoberám.“ Nota bene

Nezaoberal sa tým ani vtedy, keď 09 2016 tyčami a kladivom trieskal do staTéma rých dverí. „Veď tvorba a deštrukcia spolu až neoddeliteľne súvisia. Úplne som ich roztrieskal a potom som na ne napísal: Otvor ty ..., milujem ťa! Asi každý chlap už zažil podobné zúfalstvo z túžby, je v ňom spojená najväčšia láska a zlosť. Krátko na to sa dvere predali a pomohli mi v predvianočnom zúfalstve. Život umelca je trochu ako na hojdačke. Sedíte na tom istom mieste a svet okolo sa hýbe hore dole,“ uškŕňa sa.

Aktuálne vystavuje v Nórsku, na výstave, ktorej sa zúčastňujú aj autistickí umelci. V jeseni sa výstava presunie aj na Slovensko, fotka Erikovho diela sa vyníma na jej plagáte. Dielo je z tmavomodrej plastovej fľaše, do ktorej z boku vyrezal figúrku a sklopil ju dovnútra. Keď sa na fľašu pozriete zdola, máte dojem, že figúrka je vo fľaši zavretá. Okrem toho chystá Erik knihu o svojej tvorbe, ale zdráha sa nazvať ju monografiou. „Je to skôr výročná správa za posledné roky. Málo ľudí vie, čo robím, a ani mne to niekedy nedochádza. Je dobré urobiť rekapituláciu.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

09 2016

Téma

Mysliace herne Petra Nagyová

archív N. Z.

Vytvorili sme spoločnosť plnú formalít, pravidiel, procesov a stresu, lenže takto nedokážeme vymýšľať nové veci a prichádzať s nápadmi. Nela Zainuddin preto navrhuje kreatívne pracoviská. Viac ako desať rokov života strávime v práci a takmer 90 percent života pracujeme v uzavretých priestoroch. „Pravdou je, že väčšina z nás pracuje v strohých a monotónnych kanceláriách alebo na miestach, ktoré sú bez duše. Chýbajú im farby, pracovné pomôcky či dostatočné denné svetlo,“ hovorí dizajnérka Nela Zainuddin. „Nehovoriac o tom, že rozmanitosť našich pracovných priestorov je často limitovaná uzavretou kanceláriou, open space alebo zasadacou miestnosťou.“ Takéto prostredie ubíja tvorivosť, elán a negatívne ovplyvňuje našu

produktivitu bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Treba s tým niečo robiť a Nelu teší, že v súvislosti so svojou prácou môže sledovať obrat k lepšiemu. „Mladí ľudia začínajú čoraz viac vnímať pracovisko ako priamy odraz firemnej kultúry a pri výbere svojho budúceho zamestnávateľa berú do úvahy aj tento aspekt,“ hovorí. Nela Zainuddin je Slovenka, ktorá už takmer desať rokov žije v Paríži a spolu s manželom navrhuje pre firmy kreatívne, hravé pracoviská. „Vždy som si myslela, že keď skončím školu, začnem robiť v nejakej firme a po dvad-

siatich rokoch si založím vlastnú. Napokon to prišlo oveľa skôr. Bol to odvážny krok, lebo človek často nevie, do čoho sa púšťa. A to je dobré,“ vysvetľuje majiteľka Good Morning Creativity. Napriek tomu, že odmalička rada kreslila, vyštudovala ekonomiku. Po štyroch rokoch práce v biznise vo Francúzsku ostala frustrovaná. „Zistila som, že to nie je práca pre mňa. Ja a čísla spolu nejdeme dokopy. A tak som začala pre svojho šéfa vymýšľať rôzne zlepšovacie návrhy. Dal mi priestor na tvorivosť. Po hospodárskej kríze, keď sa veľa hovorilo o inovovaní, ma poslal na

jeden workshop – ako viesť kreatívne stretnutia vo firme. Bolo to také nudné, až so si uvedomila, že ich môžem robiť aj sama a oveľa lepšie.“ Raz si doma s manželom sadli a začali rozmýšľať, čomu sa budú venovať. Napokon začali organizovať Kreatívne piatky a pomáhať manažérom a podnikateľom s problémom ako prebudiť fantáziu v práci.

čokoľvek chceme. „Ak nám však niekto zakáže hrať sa alebo sa smiať, je to frustrujúce. A presne to často zažívame vo firmách či v školách. Vytvorili sme spoločnosť, ktorá je plná formalít, pravidiel, procesov a stresu. Je to smutné, pretože tie isté školy a firmy od nás chcú, aby sme vymýšľali nové veci a prichádzali s nápadmi.“

„Každá firma by na to mala myslieť. To, čo platilo pred piatimi alebo desiatimi rokmi, dnes už nemusí fungovať. Firmy potrebujú tvoriť, inovovať a prispôsobovať sa svojím zákazníkom, pretože konkurencia nikdy nespí,“ vysvetľuje Nela. Najviac ju teší, keď sa vďaka jej workshopom ľudia v práci pre niečo nadchnú a vytvoria nápad, ktorý prerastie do nového projektu. Kreativita je podľa nej nevyhnutná pre úspech a má ju v sebe každý z nás. Dôležité je vedieť, ako ju zo seba dostať a uplatniť.

Kreativita nás sprevádza v každodennom živote. Ráno vymýšľame, čo si oblečieme, v práci píšeme e-maily a tvoríme prezentácie, doma varíme a plánujeme rodinné výlety – všetko je o tvorení a hre. Hrať sa dokonca dokážu aj vysoko postavení manažéri vo firmách. „Keď im dám na stôl lego a poviem, aby znázornili, ako funguje ich firma, kto s kým pracuje a komunikuje, často sa na mňa pozerajú so skepsou. Po polhodine sa však zrazu postavia a spoločne s kolegami skladajú kocky, ukladajú panáčikov na svoje miesta a diskutujú. Aj vďaka skladaniu lega prichádzajú na to, prečo niektoré veci v práci nefungujú,“ hovorí Nela.

Ľudia sú veľmi hraví, aj keď často tvrdia opak. Hra odomyká našu kreativitu, pretože pri nej neposudzujeme a cítime sa slobodní tvoriť

Kreativita a hra pomáhajú riešiť pracovné výzvy inak. „V jednej banke sme raz hrali hru, v rámci ktorej mali zamestnanci vymyslieť originálny projekt pomocou kombinovania kariet a semiačok trávy. Sami si dokázali vytvoriť projekt, v rámci ktorého zasadili trávu do kvetináčov vzdialených aspoň tri poschodia od ich pracovného stola. Úlohou bolo ísť každý deň poliať svoj kvetináč a zakaždým tam nechať kartu ako dôkaz. Výsledkom bolo zvýšenie pohybu v práci a náhodné stretávanie nových kolegov.“ Ďalším príkladom sú hravé porady vo firmách. „Pre jednu firmu sme vymysleli chodiace meetingy. Väčšinou sa porady konali v zatvorenej miestnosti, neraz trvali tri či štyri hodiny a zúčastňovali sa ich kolegovia z rôznych oddelení. Firma zaviedla chodiace mítingy, ktoré sa vedú za pochodu s tromi účastníkmi. Zvyčajne preberú najdôležitejšie témy za tridsať minút. Aj takýmto spôsobom ľudia vo firme šetria svoj drahocenný čas a sú viac produktívni.“

INZERCIA

Uzabávame sa k múdrosti? Elena Akácsová

„Vitaj čávo u nás doma, nevyzúvaj sa. Nikto ti nič neurobí, zavreli sme psa. Ak si došiel pokempovať, kukať do vatry, spraviť selfie s Jánošíkom, prejsť sa cez Tatry, okej brácho, neni problém, tu máš welcome drink...“

Nota bene

09 2016 Téma

Konečné slovo však majú zamestnanci. „Pred dvoma rokmi si nás zavolali z francúzskej poradenskej firmy, ktorá funguje už 28 rokov. Potrebovali v nej nakopnúť pracovný elán a chceli vybudovať inovatívnu firemnú kultúru. Zistili sme, že konzultanti nemajú svoje miesto, kde by mohli vymýšľať a testovať nové nápady a zlepšovacie návrhy. Zorganizovali sme preto Kreatívny deň, počas ktorého sme sa bavili o procese inovovania a umožnili ľudom, aby si sami navrhli svoju mysliacu herňu. Ostali sme príjemne prekvapení.“ Na základe ich návrhu pripravili dizajn miestnosti so štyrmi oblasťami – inšpirácia, hra, kreativita, experimentovanie. Zamestnanci boli nadšení. V deň zariaďovania priniesli do práce vlastné vŕtačky a rôzne náčinia a spoločne vytvorili kreatívnu miestnosť, v ktorej dnes úspešne vedú workshopy a vymýšľajú rôzne nápady. „Voláme to škôlka pre dospelých, v ktorej okrem farebného nábytku, stien a dekorácií nechýbajú rôzne steny na písanie a čarbanie, knihy či predmety rozvíjajúce kreativitu. Nejde ani tak o to, aby malo pracovné prostredie luxusný dizajn. Oveľa dôležitejšie je, aby išlo o miesto, kde sa cítime príjemne, kde sa môžeme rozvíjať, vymýšľať a testovať nové nápady a pracovať na inovatívnych projektoch.“ Mysliace herne nie sú o tom, aby ich zamestnanci navštevovali len cez prestávku alebo ich využívali na tvorivé dielne. „Slúžia na vymýšľanie nových biznis vízií, stratégií a projektov. Zákazníci sú čoraz ctižiadostivejší a náročnejší. Firmy sú zasa plné šikovných ľudí. Síce disponujú tvorivými tímami, ale tie často predstavujú

len 20 percent z firmy. Otázka je, prečo do tvorivého procesu nezapájať aj ďalších. Napríklad predajcov alebo ľudí, ktorí majú najbližšie k zákazníkom a poznajú ich správanie a potreby,“ pýta sa Nela Zainuddin. Väčšina pracovísk je často dizajnovaná v neutrálnych farbách. Aj to je chyba. „Je to ako stráviť dlhý čas vo väzení. Navyše v práci často nemáme dosť osobného priestoru. Máme okolo seba stoličky, stoly, počítače, ale žiadne miesto, kde si človek môže zavesiť inšpiratívnu nástenku, nechať osobné pracovné pomôcky či byť chvíľku sám so sebou.“ Nelinou snahou je, aby boli pracovné a vzdelávacie priestory ľudské, hravé, inšpiratívne a vyvolávali v ľuďoch dobrý pocit. „Mysliace herne môžu slúžiť ako miesto na tvorivú poradu, inokedy zasa ako miesto, kde rozbehnete nový projekt alebo uskutočníte pohovor s potenciálnym zamestnancom.“ Každá firma i manažér neraz riešia problém, ako zvýšiť produktivitu a motivovať ľudí. „Možno nastal čas, aby firmy začali vynakladať rozpočty teambuildingových aktivít aj na vytvorenie pracovného prostredia, ktoré odráža hodnoty firmy a ľudí, ktoré inšpiruje, umožňuje tvoriť, hrať sa a lepšie spolupracovať s ostatnými. Kreativita je o tom, ako robiť veci inak. Ak nefungujú po starom, stále môžeme vymyslieť niečo nové a robiť ich ešte lepšie.“

1. (str. 18) Nela Zainudi vytvára pre firmy herne, ktoré obnovujú tvorivé myslenie zamestnancov. 2. (str. 19) Hravé dekorácie sú dôležitou súčasťou mysliacich herní. 3. „Kreatívny dospelý je dieťa, ktoré prežilo.“

Nota bene

09 2016 Proti srsti

Toť úryvok z aktualizovanej zhutnenej verzie básne Sama Chalupku Mor ho! v podaní Michala Kubovčíka na internetovom kanáli Baštrng. Od februára tu svojsky interpretuje rôzne diela z povinného (resp. odporúčaného) čítania, pustil sa aj do anatómie, nasledovať má dejepis, fyzika, matika. Počet zhliadnutí ani zďaleka nedosahuje pritrúble videá slovenskej megahviezdy Go-ga (v priemere 1, 25 milióna, zatiaľ čo najpozeranejšie Mor ho! má 157 000 zhliadnutí).

Show s Johnom Stewartom sú oveľa lepšie informovaní o súčasných udalostiach ako diváci všetkých hlavných spravodajských relácií. Vysvetlenie? Stewart stavia zásadne na faktoch, hoci jeho cieľom vôbec nie je informovať, ale rozosmiať.

Je tu však ešte niečo iné, čo vo svojej prednáške na TEDe v roku 2011 povedal spisovateľ Chris Bliss: „Humor je ako kúzelnícky trik, ktorý vás zoberie inam, ako očakávate. Dostaví sa vnútorný pôžitok a radosť, čo sa No ale Baštrng funguje len od februára. Nadšenie prejaví smiechom a ten uvoľňuje endorfíny do mozgu. vládne slovenským internetom a zazneli hlasy, že ho Humor vás priláka k inému spôsobu nazerania na vec, treba zaradiť do školských osnov, lebo škola hrou, tak- pretože endorfíny prelomili vašu obranu. To je presný opak to sa má vyučovať moderne, žiadna nuda. Len to nie! toho, ako funguje hnev a strach a panika, teda reakcia bojuj Nič proti Baštrngu a jeho tvorcom, sú sviežim závanom alebo uteč. Príde komédia, ktorá sa týka tých istých oblastí, v ťažkopádnej slovenskej zábave, ale obávam sa, že ich kde je vaša obrana najsilnejšia – rasizmus, náboženstvo, dielka trochu míňajú cieľ, teda školákov. Podľa mňa sú politika, sexualita (alebo nudné povinné čítanie, pozn. autorky) vtipné najmä pre tých, čo poznajú originálny kontext, – a len tým, že volí prístup cez humor, namiesto adrenalínu a smiešny je práve kontrast moderných slov a významov dostaneme endorfíny a alchýmia smiechu premení vaše v niečom priam muzeálnom. obranné múry na okná, ktorými môžete uvidieť čerstvý a nečakaný uhol pohľadu.“ Viac ma však trápi otázka, či sú už dnešné deti na tom tak zle, že ak učenie nebude len a len treskutá zábaNestrkajme Baštrng do osnov, tam by sa s ním zas va, nič sa nenaučia? Neil Postman napísal svoju slávnu len bojovalo alebo od neho utekalo. Dobre mu je na interknihu Ubavit se k smrti v roku 1985, teda v ére pred boo- nete, vedľa inšpiratívnych prednášok z TEDu a videolekcií mom internetu. S obavami sledoval len televíziu ako mé- Khanovej školy. Snáď si ich tam nájde čo najviac školákov dium, ktoré, na rozdiel od písaného slova, nejde do hĺbky a tiež ich učiteľov, ktorí sa chopia príležitosti a pomôžu a nedáva priestor na rozmýšľanie. Tvrdil, že keď sa stane deťom ponoriť sa do spoznávania vecí, ku ktorým im z vážnych vecí šou a z občanov pasívne obecenstvo, kultúra humor prebúral okno. národa je v ohrození. Novšie mediálne výskumy však ukazujú, že americkí diváci komediálnej politickej The Daily Autorka je redaktorka .týždňa.

Život vo vesmíre Galina Lišháková

Vladimír Šimíček, archív M. M.

Slovenská astrobiologička Michaela Musilová sa koncom roka už druhýkrát zúčastní simulovanej misie na Mars v americkom Utahu. Mohla ďalej pracovať pre NASA, napriek tomu sa vrátila na Slovensko. Michaela Musilová (27) hovorí, že tu sa vedcom žije ako extremofilom – organizmom žijúcim v extrémnych podmienkach v grónskom ľade alebo pod kameňmi v púšťach, a podľa Michaeliných výskumov by mohli prežiť aj na Marse. Práve tie sú totiž hlavným predmetom jej vedeckého záujmu. So smiechom tvrdí, že im je v mnohom podobná. Sama už neraz musela preukázať extrémnu vôľu, schopnosti a výdrž, aby sa mohla stať vedkyňou, ktorá sa zaoberá životom vo vesmíre. Od strednej školy si Michaela privyrábala na štúdium, niekedy mala aj tri práce súčasne, a zároveň drela na dobrých výsledkoch v škole, aby získala prospechové štipendiá. Z University College v Londýne sa dostala na prestížnu California Institute of Technology v Caltech v USA. Podarilo sa jej presvedčiť niekoľko profesorov z NASA, aby spolu získali granty a povolenia, a tak môže pracovať priamo v tejto organizácii. Jej výskum a skúsenosti zaujali až natoľko, že ju v roku 2014 vybrali na simulovanú marťanskú misiu v Utahu ako astrobiologičku, geologičku a dôstojníčku skleníka posádky. Koncom roka bude na ďalšej misii veliť celému medzinárodnému tímu.

MARŤANSKÁ ZÁKLADŇA Simulácia marťanskej misie predstavuje experiment s vedcami v nehostinných podmienkach podobných tým, ktoré vládnu na červenej planéte. S výnimkou nižšej gravitácie, teploty pod - 50 °C či atmosféry je preto ideálnym miestom púšť v Utahu. Pred dvomi rokmi v nej strávila Michaela skoro tri týždne. Výskumná „marťanská“ základňa mala priemer len osem

metrov pre sedem ľudí a robotu. Stres znásobovala ponorková atmosféra a štyri hodiny spánku denne. „Mali sme veľmi veľa úloh, od vedeckých experimentov až po technické úpravy stanice. V rámci nich som napríklad pestovala šalát pre posádku.“ Ďalší stres spôsobovalo výlučne sušené jedlo. „Obed bol jediný moment, keď sme sa všetci stretli a mohli sme sa chvíľu v pokoji rozprávať, no nikto sa naň netešil. Ale keď som raz v týždni doniesla pár šalátových listov, nálada sa hneď Nota bene vylepšila.“ 09 2016 Najťažšie však bolo psychické napätie, ktoré vznikalo kedykoľvek mal niekto zlú náladu alebo sa strhol konflikt. „Na takej malej ploche sa pred tým nedalo ujsť, takže aj maličkosť, ktorá by sa v normálnych podmienkach dala hravo vyriešiť, nadobúdala obrovské rozmery. Napríklad, dvaja členovia posádky išli na misiu ako kamaráti a dohodli sa, že si v jednom projekte budú pomáhať. Ale potom ho jeden z nich začal zanedbávať, hádali sa a nevedeli sa dohodnúť. Museli sme preto jednému z nich s prácou pomôcť, aby stihol všetko, čo chcel.“

EXTRÉMOFILY Michaela mala na starosti aj geologický a biologický výskum v teréne. Na pobyt v ňom mala povolené len tri hodiny denne – v astronautickom skafandri, so zásobou vzduchu na dýchanie. „Hľadala som vzorky mikróbov, ktoré žijú v púšťach pod kameňmi, aby boli chránené pred chladom alebo silným slnečným žiarením. Neskôr, v laboratóriách v Anglicku, som ich vystavila simulovaným marťanským podmienkam, a aj napriek tomu prežili. Znamená

Téma

Michaela Musilová (27)

to, že podobné baktérie by mohli na Marse existovať, ale skryté pod povrchom.“ Pri ďalšom experimente Michaela zistila, že v púšťach žijú mikroorganizmy, ktoré znesú až 15 000-krát silnejšiu dávku žiarenia než človek. „Otázkou je, prečo sa tak vyvinuli. Je možné, že tieto ich schopnosti slúžia primárne k obrane voči suchu a odolnosť voči žiareniu je vedľajší účinok.“ Ešte v rámci doktorátu Michaela skúmala extrémofily na grónskych ľadovcoch, kde takisto zistila, že napriek ukrutnej zime a veľkému nedostatku živín dokážu nielen prežiť, ale živiny ešte aj vyprodukovať. Keď sa ľadovce roztopia, živiny sa dostanú do riek a oceánov a nakŕmia svoje okolie. V laboratórne simulovaných podmienkach sa Michaele potvrdilo, že pomocou nich by bolo možné zúrodniť aj marťanskú pôdu. Čo bude znamenať šéfovanie slovenskej vedkyne pri ďalšej misii? „Na starosti budem mať zdravie členov posádky, údržbu stanice a správny priebeh všetkých projektov. Zaujímavé je, že medzi nami bude aj americký vojak, aby nás naučil používať tvrdšie vojenské metódy pri velení. Momentálne je totiž posádka riadená z ekvivalentu centra NASA v Houstone, ale pri lete na Mars by pri prenose správ vznikol časový rozdiel až do dvadsať sekúnd jedným smerom, preto musia byť posádky pripravené riadiť sa aj samé.“

PRÍLIŠ DRAHÁ MISIA Keď pre dvomi rokmi spustila súkromná firma projekt Mars One s cieľom kolonizovať ho do roku 2025 a z vyše dvetisíc dobrovoľníkov vybrala sto, ktorí boli ochotní ísť na planétu bez možnosti návratu, strhla sa obrovská vlna kritiky. „Je rozdiel medzi posádkou súkromnej firmy a misiou vedenou NASA. Títo podnikatelia síce stále tvrdia, že nemajú žiadne problémy, no v skutočnosti neexistuje technológia ani vesmírna loď, ktorou by sme mohli ľudí na Mars bezpečne vyslať. Jeden problém je aj množstvo stravy a vody, ktoré by potrebovali a ktoré by vesmírna loď len ťažko uniesla.“ Druhou stránkou veci sú zdravotné problémy. „Stále nevieme, ako na vyše 500 dní, toľko by zhruba misia

študovala planetárne vedy na University College v Londýne a na California Institute of Technology (Caltech) v USA, doktorát z mikrobiológie a astrobiológie získala na University of Bristol v Anglicku. Rok pracovala pre NASA a v roku 2014 sa zúčastnila simulovanej marťanskej expedície v púšti v Utahu. Na Slovensku je predsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA). Koncom roku 2016 sa zúčastní ďalšej simulovanej misie na Mars, ktorej bude šéfovať.

na Mars trvala, ochrániť posádku pred silným vesmírnym gama žiarením, ktoré cez veľmi tenučkú atmosféru Marsu preniká. Spôsobuje mutácie DNA, zvyšuje možnosť ochorenia na rakovinu a prináša aj iné zdravotné problémy. Bola by to taká drahá misia, že by na ňu muselo prispieť niekoľko medzinárodných vesmírnych agentúr aj komerčné firmy. Preto NASA a ESA uvažujú o medzikrokoch. Najprv skúsiť misiu na mesiac, potom na nejaký asteroid blízko od Zeme, aby sa v prípade problémov ľudia mohli vrátiť na Zem.“ Michaela sa ako predsedníčka SOSA (Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity) momentálne usiluje dokázať ESA, že naša krajina má na to, aby sa podieľala na serióznom vesmírom výskume. „Len pred dvomi rokmi sa s ESA podpísala zmluva o spolupráci a až od tohto roku sme v PECS programe, čo znamená, že máme približne päť rokov na to, aby sme preukázali svoje schopnosti. Ak totiž zo spolupráce vypadneme, môže to ovplyvniť celú ďalšiu generáciu. Veď prvého kozmonauta sme mali v 90. rokoch a odvtedy sa nič také zásadné neudialo.“

NAŠA DRUŽICA SOSA je skupinou nadšencov, dobrovoľníkov, vedcov a technikov, vďaka ktorým má Slovensko prvú vesmírnu družicu. Trvalo päť rokov, kým na ňu zohnali financie od sponzorov a vlády. „Všetko na družici, od návrhu cez komponenty až po samotnú konštrukciu, bolo vyrobené u nás.

Zapojilo sa do toho veľa študentov, vedcov aj firiem. Družica má šesť technických inovácií – od rôznych senzorov po vlastný operačný systém. Vďaka jej unikátnosti ju môžeme aj komerčne predávať a čoskoro ju americká spoločnosť vypustí na obežnú dráhu.“

Nota bene

09 2016

Michaele natoľko záleží na tom, aby sa Slovensko stalo členom ESA, že sa radšej vrátila domov, hoci v zahraničí mohla pracovať na svojej vedeckej kariére a tu je skôr manažérkou. „Chcem pomôcť, aj keď je to ťažké. Na Slovensku je priveľa byrokracie, vyplňovaním formulárov strácame veľmi veľa času. V zahraničí je to jednoduchšie, výskum sa tam robí efektívnejšie a rýchlejšie. Narážam tu aj na mentalitu neprajnosti. V zahraničí ľudia, keď vidia, že ide o dobrú vec pre všetkých, spolupracujú. Tu medzi sebou zápasia rôzne skupinky, takže ešte aj keď chce človek pomôcť, musí si to vydobyť.“ Ale Michaela je na extrémne podmienky zvyknutá. „Rozhodne sa len tak nevzdám. A rozhodne neopustím ani vlastný vesmírny výskum.“ Oboje sa rozhodla spojiť aj tak, že pod záštitou ESA chce do Utahu vziať vedecký experiment našich stredoškolákov alebo vysokoškolákov. Jeho výsledky si budú môcť analyzovať po jej návrate. A uvažuje, že do misie aspoň symbolicky zapojí aj žiakov základných škôl, zrejme prostredníctvom umelecko-vedeckej súťaže na tému spojenú s vesmírom. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Téma

1. (str. 22) Dôstojníčka skleníka v „marťanskej“ púštnej výskumnej stanici. 2. Skafandre sú veľmi ťažké, na väčšie vzdialenosti sa treba pohybovať roverom. 3. Expedícia v Grónsku: experiment na ľadovci a odoberanie vzoriek do laboratória. 4. Michaela v NASA Glenn Research Center v Ohiu, USA.

Zastavil Slnko, rozhýbal Zem Jana Čavojská

O mužovi z Torune, ktorý len tak popri zamestnaní sformuloval prevratnú teóriu heliocentrizmu.

Nota bene

09 2016 Ľudia

Poľská Toruň je mesto perníka a Kopernika. Prvé preslávené perníky tu upiekli už v 13. storočí. Dodnes ich volajú katarínky, pretože ich vyrábali aj rehoľné sestry v kláštore svätej Kataríny. Ktovie, či boli skutočne výnimočné oproti inému sladkému pečivu, alebo im na sláve pridali pochvalné vyjadrenia slávnych konzumentov. Už v 14. storočí ich neznámy latinský autor spomína vo svojej básni a ospevuje ich chuť hlavne v kombinácii s alkoholickým likérom. V roku 1380 spomínajú písomné pramene prvú manufaktúru na medovníky, ktorú prevádzkoval pekár Niclos Czan. Jemnú múku mal z obilia pestovaného na kvalitnej pôde v okolí mesta, med od včelárov z okolitých dedín. Exotické koreniny do Torune prichádzali z ďalekých krajín, hlavne Indie, cez Ľvov alebo Gdansk. Je jasné, že do perníkov pridával klinčeky. Ostatné prísady sú však doteraz prísne tajné. Veď každý z pekárov tajil svoj recept, vymieňali si ich len na základe zložitých a tajných zmlúv. A celé mesto v stredoveku súperilo s Norimbergom, kde pekári tiež piekli perníky, o to, odkiaľ recept na ne vlastne pochádza. Dohodli sa až zmluvou z roku 1556, ktorá zaručovala, že recept mohli používať obe mestá.

V DOBE TEMNA Najslávnejším torunským rodákom je určite Mikuláš Kopernik. Tento katolícky duchovný a kanonik, správca chrámov a cirkevných majetkov, univerzitný profesor matematiky, lekár, cirkevný právnik, veliteľ obrany Olsztynského hradu proti nemeckým rytierom, expert v monetárnom systéme, knihovník a prekladateľ poézie z gréčtiny do latinčiny sa len tak popri

zamestnaní venoval aj pozorovaniu vesmíru a spôsobil revolúciu v dovtedajšom vnímaní fungovania sveta. Narodil sa ešte v dobe temného stredoveku, 19. februára 1473, do rodiny bohatého obchodníka s meďou a mestského radného: chlapec z chudobných pomerov by určite nemal čas ani príležitosť na také panské huncútstva ako záujem o pozorovanie nočnej oblohy. Historici sa doteraz nedokázali zhodnúť na tom, ktorý z dvoch domov na súčasnej Ulici Kopernika je jeho skutočným rodným domom, tak ich oba spojili do Kopernikovho múzea. Gotické mestské jadro Torune sa zachovalo takmer nepoškvrnené až dodnes, našťastie ho nezbombardovali a nezničili počas 2. svetovej vojny. Ničia ho až vývesné štíty a slnečníky niektorých predajní a reštaurácií v súčasnosti.

NADŠENEC ASTRONÓMIE Keď mal Kopernik desať rokov, zomreli mu obaja rodičia. Jeho a troch jeho súrodencov sa ujal strýko, biskup Lukáš Watzenrode. Financoval im dobré školy a nakoniec aj univerzitu v Krakove, ktorá v tom čase patrila k najlepším v Európe. Kopernik ju nakoniec nedokončil. Strýko si myslel, že najistejšiu budúcnosť mu zabezpečí, ak z neho urobí katolíckeho kňaza. Po štyroch rokoch štúdií ho povolal k sebe do biskupského sídla. Kopernika však za kanonika nezvolili. Odišiel preto do Bologne študovať kanonické právo. A s nadšením navštevoval aj prednášky z matematiky a astronómie na univerzite. Jednému z prednášajúcich, hvezdárovi Maria de Novarovi, začal asistovať pri pozorovaniach oblohy. Do Poľska sa

vrátil bez diplomu, lebo napokon ho za kanonika predsa len zvolili, no za štúdiami vycestoval ešte raz. Na univerzitách v Padove a Ferrare úspešne zložil skúšky z kanonického práva a medicíny. Zvyšok života strávil v Poľsku a vo svojich oficiálnych profesiách urobil skvelú kariéru a nabúral celé dovtedajšie vnímanie sveta.

VERNÍ STARÝM NÁZOROM Bolo predsa jasné, že Zem je stre- Nota bene dom vesmíru. Prečo by inak Boh stvo- 09 2016 ril svoje vrcholné dielo, človeka, práĽudia ve na nej? Veda viac ako tisíc rokov nepohla so závermi, ktoré na základe vtedajších poznatkov odovzdali astronómii Aristoteles a Ptolemaios. Aristoteles v 4. storočí pred naším letopočtom sformuloval názor, že naša planéta je najťažšia, a preto k sebe všetko priťahuje – predmety, ľudí, slnko aj hviezdy. Cirkev verila v peklo pod zemským povrchom a ľahučké nebo vo výšinách nad ním. Ďalší matematici a astronómovia sa tejto tézy držali – oficiálna línia ani nič iné nepripúšťala.

Ešte v období stredoveku ľudia verili ptolemaiovskému ponímaniu vesmíru, že okolo statickej Zeme obiehajú po kruhových dráhach ostatné viditeľné planéty, aj Slnko. Fyzici boli v tom období schopní rozpoznať iba dva druhy prirodzeného pohybu na Zemi: po rovnej línii a po dokonalej kružnici. Ptolemaios teda predpokladal pohyb nebeských telies po kružniciach okolo Zeme. Hoci ďalekohľady ešte neboli vynájdené, pozorovania tohto gréckeho astronóma z 2. storočia nášho letopočtu jasne naznačovali pohyb planét po iných líniách. Vytvoril teda teóriu akýchsi ďalších dodatočných kruhov, ktoré planéty a Slnko

Nota bene

09 2016

Ľudia

29 podľa neho opisovali. Zložitý systém pohybu nebeských telies bol na svete. A tisícštyristo rokov sa ho nikto neodvážil prekonať.

NA SMRTEĽNEJ POSTELI Kopernika ako katolíckeho duchovného premiestňovali z miesta na miesto. V každom meste si zriadil astronomické pracovisko v najvyššej veži. Potrebné prístroje na pozorovanie oblohy a prepočty si vyrábal sám. Komplexný systém fungovania vesmíru, ktorý po sebe zanechal, si vyžiadal obrovské množstvo práce. Mohol sa jej však venovať až po splnení ostatných povinností. Nekonečné pozorovania, záznamy a knihy písané rukou, do ktorých zachytával svoje zistenia a argumentoval na ich podporu matematickými a fyzikálnymi výpočtami, robil vo svojom voľnom čase. Prvú, rukou písanú knižočku rozšíril medzi svojich priateľov a známych v roku 1514 pod názvom Malý komentár. Už tam opisuje svoj helio-

centrický názor na svet a podáva dôkazy. „Zem sa jednak otáča okolo Slnka, a jednak okolo vlastnej osi,“ píše v ňom. Masovo však túto knižku nerozširoval. Chcel svoje hypotézy rozpracovať a matematicky podložiť. Trvalo mu to ďalších 29 rokov. Prvý výtlačok svojho prevratného diela nazvaného Šesť kníh o pohybe nebeských telies dostal do rúk údajne len niekoľko hodín pred smrťou. Ešte pred jeho vydaním vraj poslal do Ríma pápežovi list s ospravedlnením.

NA HLAVU POSTAVENÉ 57 rokov po Kopernikovej smrti, v roku 1600, zhorel iný astronóm a zástanca jeho teórie, Giordano Bruno, na hranici v Ríme. Našli sa však ďalší vedci, ktorí ďalej rozvíjali teóriu heliocentrizmu. De Brahe, Galilei, Keppler. A nakoniec Newton. To však už boli Kopernikove diela na indexe katolíckej cirkvi. Zaradila ich tam v roku 1616 – a vyškrtla až v 2. polovici 18. storočia. Edikt inkvizície proti Kopernikovi zrušila až v roku 1822. To už

snáď každému bolo jasné, že Zemeguľa nevisí v strede sveta... No napríklad cirkevný edikt proti Galileimu zrušil až pápež Ján Pavol II. v roku 1992. O Kopernikovi sa dodnes hovorí ako o človeku, ktorý zastavil Slnko, rozhýbal Zem a postavil celé vtedajšie vnímanie sveta na hlavu. A hoci na „to“ v skutočnosti prišiel až pražský astronóm Keppler, keď odhalil pohyb nebeských telies po elipsovitých, nie kruhových dráhach, sú Kopernikove nákresy vcelku presné. Obdivuhodný triumf rozumu a logiky v časoch, keď ešte nemal k dispozícii ďalekohľad. A Toruň dnes? Stále sa pozerá do minulosti. Centrom záujmu je pôvodné gotické staré mesto, majestátne a pôvabné, ktoré dýcha minulou slávou. Vďaka daniam za plavbu po Visle, jantárovej ceste a poľnohospodársky bohatému regiónu sa mestu darilo aj pred stovkami rokov. Prejdite sa uličkami za súmraku, prižmúrte oči, a predstavte si, ako fungovalo gotické mesto v minulosti. V Toruni sa to dá.

1. (str. 26) Mikuláš Kopernik očami dobových majstrov. 2. Panoráma Torune. Poliaci o nej hovoria ako o jednom z divov ich krajiny. 3. Výtlačok jednej z Kopernikových kníh. 4. V jednom z týchto dvoch domov sa narodil Mikuláš Kopernik. 5. Gotické centrum Torune je od roku 1997 zapísané v zozname UNESCO.

Ako putuje kakao Magdaléna Vaculčiaková

Noel Rojo

Výroba čokolády je alchýmia, treba nájsť najlepší recept. Ale ešte pretým sa do výrobne musí dostať kakao. A to nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Pestovateľ. Združenie pestovateľov. Zamestnanci na kakaovej plantáži. Kolumbijská firma, ktorá kakao odkupuje od pestovateľov, spracúva ho a predáva do zahraničia. Lodná prepravná spoločnosť. Sklad čokolády v Anglicku, ktorý zabezpečuje distribúciu. Európska kancelária kolumbijskej firmy. Výrobca čokolády, napríklad na Slovensku. Supermarkety či malé obchody, v ktorých nakupujeme kakao alebo obľúbenú čokoládu. To je spôsob, ako sa k nám dostáva kakao aj zo storočných kolumbijských kakaovníkov.

Nota bene

09 2016 Pútnik

„Globalistické firmy vyrábajú čokoládu takto: nakúpia kakaové bôby kdesi, napríklad v Mexiku. Dovezú ich do poľskej fabriky, kde použijú poľský cukor, poľské mlieko, poľský lecitín, poľskú ľudskú prácu. Dane na rozvoj a infraštruktúru zostanú v Poľsku alebo niekde, kde má firma kanceláriu. A nazvú čokoládu mexickou,“ popisuje Karol Stýblo, riaditeľ spoločnosti LYRA Chocolate. „Ja som rád, keď tieto procesy zostávajú tam, kde sa kakao dopestovalo, kde žijú farmári. Nech majú možnosť rozvíjať svoje regióny,“ tvrdí. Z Kolumbie dováža kakao, čokoládu aj panelu (usušená šťava) z cukrovej trstiny. A vyváža tam farmárom know-how, ako kakaovníky pestovať.

Postupne prejdeme všetkými kakaovými regiónmi krajiny, snažíme sa v nich objavovať chute rôzneho ovocia a kvetové vône. Kolumbijské kakao Fino de Aroma z odrôd criollo a trinitario sa práve nimi odlišuje od ostatných druhov vo svete. Likér je čisté kakao, tmavé a horkasté, bez cukru. „Kakao z rôznych regiónov používame do produktov v rôznej intenzite. Musíš nájsť najlepší recept,“ vraví. „Výroba čokolády je alchýmia.“ A začína sa vypestovaním bôbu.

ZABUDNUTÍ FARMÁRI? „Moje stromy majú okolo šesťdesiat rokov. Ale niektoré kakaovníky môžu mať aj sto,“ vraví farmár Victor Hugo Vorgos, ktorý pestuje kakao v regióne Neiva. Je jedným zo stoviek malých producentov kakaa. Na veľkých plantážach sa v Kolumbii kakao takmer nepestuje. Navyše, väčšina pestovateľov nepestuje iba tieto stromy. „Z kakaa samotného neprežijete, musíte pestovať aj čosi iné, mať iné príjmy,“ vraví Victor. Sám pestuje ryžu, juku, marakuju či banánovníky.

Vstávame o pol siedmej ráno, aby sme stihli raňajky. Podávať sa bude čokoláda. Trávime dlhé desiatky minút v ranných zápchach kolumbijského hlavného mesta Bogota preto, aby sme sa dostavili na ochutnávku firmy Casa Luker. Chceme vedieť, ako sa pestuje a spracúva kakao, z ktorého vyrábajú čokoládu aj na Slovensku.

Dane za každý hektár pôdy neodvádza kolumbijskej vláde, ale gerile FARC, ktorá desiatky rokov bojuje proti miestnej vláde, poháňaná aj obchodom s drogami. „Aj cesty opravujeme sami, nie vláda,“ hovorí Victor. V mnohých regiónoch kolumbijskú vládu nepoznajú, „vládnu“ im ozbrojené skupiny. „V Kolumbii je výhodnejšie byť členom gerily ako pestovateľom,“ povzdychne si kolumbijský farmár. „Po vystúpení z gerily vám dá vláda peniaze, aby ste si mohli kúpiť pôdu či postaviť dom. My prosíme o peniaze, ale nemáme žiadnu podporu.“

„Ochutnáme kakaový likér z rôznych regiónov, v ktorých sa kakao v Kolumbii pestuje,“ vraví Luiz Eduardo Pinzón, ktorý pre nás pripravil prezentáciu. „Najprv ovoňaj, potom si máličko naber na lyžičku,“ podáva mi ochutnávku z regiónu Santander. „Možno sa ti bude zdať silný, lebo nie si zvyknutá na primárny materiál,“ upozorňuje ma.

Victor naráža na reintegračný program, v rámci ktorého pomáha kolumbijská vláda bývalým členom geríl aj finančne, aby sa zaradili naspäť do spoločnosti. Stretli sme aj niekoľkých z bývalých bojovníkov za revolúciu. S Victorom súhlasili v tom, že vláda musí začať podporovať pestovateľov. „Ku gerilám sa pridáva stále viac ľudí, regru-

PRIMÁRNY MATERIÁL

ZÁRUKA KVALITY

tujú viac farmárov, lebo sú zraniteľnejší,“ myslí si Sandra, ktorú uniesli a v radoch najstaršej kolumbijskej gerily FARC strávila takmer rok. „My, ženy na vidieku, chceme, aby sa naše deti mali dobre, ale nie sú tam pre ne možnosti. Ako sa rozhodnú? Vstúpiť do skupiny,“ vysvetľuje. A tak pokračuje začarovaný kruh. Vymaniť sa z neho pomáha farmárom aj firma Casa Luker a jej výskumné stredisko Granja Luker s viac ako päťdesiatročnou tradíciou.

S lídrom združenia pestovateľov kakaa v regióne Huila Angelom Cachayo sa vydávame na pozemok, kde fermentujú kakao. Nad nekonečnými lúkami zapadá slnko. Angel odomkýna veľkú bránu, za ktorou je len tráva a na nej drevené debny. V tých sa fermentuje a následne suší kakao od rôznych pestovateľov, od ktorých ho združenie odkupuje. Spolupracujú s viacerými, aby boli boxy na fermentáciu neustále plné. Celý proces fermentácie trvá 4 až 7 dní, záleží od oblasti. Kakaové bôby sú obalené v bielej mazľavej hmote, ktorú napríklad indonézske deti cmúľajú ako cukríky. Práve cukry v tejto hmote pracujú, keď je kakao zatvorené v drevených zásuvkách, do ktorých sa nedostáva kyslík.

BLATO ALEBO KAKAO? Stredisko vypracovalo systém pestovania kakaa, ktorým môžu farmári neporovnateľne zvýšiť svoje príjmy. „Medzi kakaovníky sa nasadia banánovníky s vysokým obsahom draslíka v listoch. Stačí ich nasekať a nahádzať pod kakaovníky. Banány zároveň vytvárajú tieň. Kakaovníky treba zostrihať, aby nerástli do výšky viac ako troch metrov. Medzi stromami sa tiež robia veterné bariéry z iných stromov, ktoré lámu vetry. Takto sa dajú vytvoriť optimálne podmienky na pestovanie. Farmár tak má príjem aj z banánov a dreva,“ vysvetľuje Karol Stýblo, ktorý vyrába čokoládu oceňovanú vo svete aj z kolumbijských surovín.

Nota bene

09 2016 Pútnik

Kolumbijčan odkrýva fermentujúce kakao. Neskúšajte sa ho dotknúť, popálite si ruku. „Za dopravu kakaových bôbov do nákupného centra platí združenie. Predávame dvom spoločnostiam. A vybrali sme ich preto, že podporujú farmárov, prispeli na fermentačné debny a hnojivá,“ vraví Cachayo. Popisuje však neľahkú situáciu farmárov v jeho oblasti. „V mojej dedine sa rozbieha turizmus, jeden hektár kúpite veľmi draho, ľudia vidia, že kakao, čo dopestujú, sa im neoplatí tak ako turizmus,“ vraví. „Nie je možné, aby zarábal iba jeden – nakupujúca firma, a farmár pracoval, ale nezarábal toľko. Aj my chceme zarábať.“ Tvrdí, že nie je problém kakao dopestovať, ale predať ho bez prostredníka.

„Všetko je v rukách farmárov. Lenže kultúra a mentalita v Kolumbii je žiť dneškom. Mne sa to páči, človek má čas venovať sa priateľom a rodine. Ale buď trošku pracuje, snaží sa a môže mať aj sedemkrát viac peňazí, alebo si užíva a sťažuje si, že ho nikto nedotuje,“ konštatuje Stýblo, ktorý odovzdáva kolumbijským farmárom know-how na najrôznejších seminároch. „Ak farmári používajú svoje metódy tak, aby nemuseli veľa pracovať, vypestujú na jednom hektári asi 300 kg kakaa. Ak dodržia naše odporúčania, výnos sa môže zvýšiť až na 2 500 kg.“

Nota bene

Malí pestovatelia a ich združenia volajú po priamom 09 2016 obchode, v prípade kakaa to však nie je také jednoduché Pútnik ako možno pri iných surovinách. Jedným z dôvodov je práve nevyhnutnosť kvalitnej fermentácie, ktorej pomáha aj práca kolumbijskej firmy. „Poznám už kolumbijskú kultúru. Stane sa, že pestovatelia ku kakau zabalia zeminu alebo kamene. Do bôbov sa tak dostávajú mikroorganizmy a baktérie. Potrebujem mať záruku kvality,“ vysvetľuje Stýblo.

Na to, aby kakao ulahodilo naším maškrtným jazýčkom, musia bôby prejsť fermentáciou. Počas prezentácie v Casa Luker ochutnávame aj likér z kakaa, ktoré nefermentovali. Chutí ako blato. „Učíme pestovateľov, ako zlepšiť proces fermentácie. Ľudia, čo fermentujú nejakým spôsobom päťdesiat rokov, sa pýtajú, prečo by to menili? Navštevujeme ich a dávame im ochutnať, čo teraz chutnáte vy. Aby si uvedomili, aký rozdiel je v kakau, ktoré nefermentujú, a v tom, ktoré áno,“ vysvetľuje zamestnanec Casa Luker Luiz Pinzón.

„Zároveň nemôžem komunikovať s každým farmárom samostatne. V Kolumbii tiež chýba infraštruktúra, čo komplikuje fungovanie. Každé zrno, ktoré by nám farmári dodávali, by bolo inak veľké, ale ja už potrebujem mať kakao pretriedené,“ menuje Karol Stýblo výhody obchodovania s prostredníkom. „Viem, že od kolumbijskej firmy dostanem prvú triedu kakaa, aj keď drahšie, ako keby som ho vykupoval priamo. Aj kvôli podpore, ktorú Casa Luker združeniam poskytuje, je neprofesionálne hodnotiť cenotvorbu,“ tvrdí Stýblo zo svojej skúsenosti. „Cena závisí od kvality a regiónu. Hodnota juhoamerických bôbov je od 2,7 do 7,8 eura a tak platíme aj my. Výkupnú cenu majú farmári aj vo svojich rukách. V Kolumbii je kakao skutočne jedinečné a dopyt prevyšuje ponuku,“ myslí si.

Je tiež dôležité, aby kakao z jednotlivých regiónov vždy malo rovnakú chuť, aby aj vaša čokoláda vždy chutila rovnako. V každej oblasti má firma Casa Luker svoje centrum nákupu. „Pracovníci v nich poznajú producentov, a tak vedia zaručiť, že je kakao naozaj z oblasti. V centrách tiež robia skúšku fermentácie a jej úpravu, aby bola chuť kakaa od toho istého producenta vždy rovnaká,“ vysvetľuje Pinzón. Pre farmárov je aj finančne výhodné zvyšovať kvalitu fermentácie. Odkupujúce centrá Casa Luker platia za kvalitne fermentované bôby viac, než je bežná cena za kilo kakaa. Tá sa obyčajne mení každý týždeň. Keď sme farmárov navštívili v marci, pohybovala sa okolo dvoch eur za kilogram. Karol Stýblo, ktorý je dnes ambasádorom Granja Luker, cestuje na plantáže nielen v Kolumbii pravidelne. „Som rád, keď farmárov poznám osobne. Aj keď vedia, aké spracovanie kakaa nám vyhovuje a prečo,“ vraví.

1. (str. 30) Chuť likéru z kakaa sa líši v každom regióne Kolumbie. 2. (str. 31) Kolumbijské kakao tvorí len 8 % celkovej svetovej produkcie kakaa. Z toho takmer 80 % sa pestuje v juhoamerických štátoch, medzi nimi aj v Kolumbii. 3. Po prvých štyroch rokoch života kakaovníka sa môže urodiť až 2 500 kg kakaa na jednom hektári. 4. Kakao Fino de Aroma pochádza z odrôd criollo a trinitario. 5. Chuť kakaa sa tvorí počas fermentácie. 6. K likéru z kakaa najprv privoniate, potom si naberiete trošku na lyžičku a môžete hľadat ovocné chute.

„Ak by nebolo bezpečnostnej situácie, mohli by sme pestovať viac, najmä v niektorých oblastiach, ktoré trochu strácajú šance,“ vraví Luis Eduardo Pinzón. „Dúfame, že keď konflikt skončí, niektoré rastliny nahradia pestovanie koky. Na juh od mesta Bolívar už kakao nahradilo koku, potrebuje tie isté podmienky. Kakao prinieslo do regiónu pokoj. Vláda sa snaží nahradiť rastliny a je tu tiež veľká podpora zo strany USA,“ vraví Martin Cuellar z Casa Luker. Text vznikol s podporou Literárneho fondu.

Malý veľký chlap Lucia Bucheňová

Alan Hyža

V máji sme priniesli príbeh prváčika Dominika, ktorý statočne bojoval na detskej onkológii. Postihnutá nožička vtedy ešte mala nádej, že sa ju podarí zachrániť. Dnes už vieme, že malý Domko začal nový boj... Nádeje zhasli a všetci museli nastaviť svoje myslenie inak. Nezachraňovať nohu, ale život. Amputácia Dominikovej pravej nohy tomu môže výrazne pomôcť. Zastaviť prekliatu rakovinu, začať žiť bez nohy, ale v pokoji. Tak znel ortieľ odborníkov.

Nota bene

09 2016 Príbeh

Dominik je silný chlap, hoci má len osem. Aj keď, keďže sa narodil presne na Deň detí, pokojne by sa mohol pasovať za doživotné dieťa. Lenže on už ďaleko predbehol svojich rovesníkov. Choroba, ktorá sa mu tak nespravodlivo postavila do cesty, ho dostala do inej, vyššej úrovne zmýšľania. Máloktorý dospelý by tak bravúrne prijal fakt, že nožičku musia odrezať. Áno, Dominik nie je žiaden slaboch, je silný a nič v živote nevzdáva. „Podľa lekárov nebolo inej šance. Domkovi to vysvetlil najskôr jeho otec, ja som na to nemala síl. Potom s ním hovorili lekár a psychológ. Tento balvan prijal môj syn statočne. Mami, tak nech mi to radšej odrežú, aspoň ma nebude nič bolieť. Veď potom dostanem novú nohu, budem sa môcť vraj aj bicyklovať...“ opisuje prvé momenty o radikálnom verdikte onkológov mama Andrea. S Dominikovým otcom nežijú spolu, a tak býva Dominik striedavo u mamy a ocka, kde je aj babka. V nemocnici s ním však väčšinu času trávi Andrea. Z práce musela odísť, prioritou v jej živote je Dominik. Situácia rodinného miláčika všetkých zaskočila, ale nikto pred ním neplače a neľutuje ho nahlas. Každý sa z nešťastia, ktoré ich postihlo, vyrovnáva po svojom. Ale osamote... Dominikova pravá nožička sa po amputácii končí pod kolenom. Bolo to 28. júna, bol utorok a Dominik vedel presne, čo ho čaká. Večer predtým mu pán doktor povedal, nech napíše nejaký odkaz. Znel: „Zbohom noha, budeš mi chýbať!“ A ráno sa išlo na vec. Na operačku ho odprevádzala mama, stisla mu ruku, dala pusu, obaja plakali, ale držali sa aj tak statočne. „Nedokázala som čakať na nemocničnej chodbe, musela som von, na vzduch, všetko to predýchať. Ale ani to mi veľmi nepomohlo. Bolo teplo, všade som videla len deti, ktoré na oboch nohách pobehovali kade-tade a už mali hlavy plné prázdninových plánov. O to viac mi bolo úzko, veď náš Dominik práve ležal na sále a rezali mu nohu. Čo tam po prázdninách, hoci aj to mi je ľúto, že ich strávime na onkológii. Ale nevedela som si reálne predstaviť, čo a ako bude. Vlastne, nikto z nás to nevie doteraz, fungujeme jednoducho zo dňa na deň.“

Kýpeť je zafačovaný a ak sa bude dobre hojiť, po piatich mesiacoch sa prváčik začne zoznamovať s protézou. „My sa naozaj ešte budeme bicyklovať! Domko bude aj behať za loptou, on nebude prežívať, on bude žiť naplno! Choroba a jej následky ho obrovsky posilnili, je to môj hrdina a som naňho pyšná,“ hovorí Andrea. Práve v čase písania tohto príbehu sa dozvedia, čo ďalej s liečbou. Jedno je isté, amputáciou nohy sa kolotoč chemoterapií neskončil. Dominik si ešte bude musieť chvíľu počkať na nové vlásky a jeho rodičia na účinok liečby. „Možno máme pred sebou ešte takých osem až desať cyklov...“ Do školy v septembri určite nenastúpi, prvú triedu Nota bene nedokončil, druhý polrok ho pre chorobu neklasifikovali. 09 2016 „Domko by chcel chodiť medzi kamarátov do triedy. Uvidím, Príbeh ako sa dohodnem so školou – aby sme nejako dobehli prvý ročník, aby ho nemusel celý opakovať.“ Čo tam však po škole, treba sa zamerať na liečbu, na nožičku, ktorá sa musí dobre zahojiť, aby na jeseň prijala protézu. Lebo Dominik lopty miluje a kopať do nich plánuje čo najskôr. Zaslúži si zaradiť sa medzi rovesníkov čím skôr. Vytrpel si už strašne veľa. Domko, úplne najviac držíme palce, nech liečba rýchlo ubehne, nech zaberie a nech už obuješ na novú nožičku aj druhú topánočku a kráčaš opäť po vlastných.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Dominika znova oslovil. Dominikova mama je odkázaná len na péenku, skúsme jej pomôcť, aby mala aspoň malú zálohu – aby sa nebála, že neutiahne prenájom jednoizbového bytu. To je pre ňu stále najväčší strašiak. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Dominik. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Bez Nota bene by som už nežil Jana Čavojská Ako si spomínate na svoje detstvo? Bolo nás šesť súrodencov. Otec bol stolár. Keď sme prišli zo školy, museli sme mu pomáhať v dielni. Aj celé prázdniny. Iné deti sa z prázdnin radovali, my pravý opak. Ale kým žila mamka, všetko bolo v poriadku. Ochorela a zomrela. Je to už 42 rokov. Čo ste robili po jej smrti? Otec nezvládal starostlivosť o nás. Začal piť. Radšej som odišiel do Bratislavy. Veď ste boli ešte dieťa. Čo som mal robiť doma? Počúvať hádky? V Bratislave som si hneď našiel prácu na stavbe. Kde ste bývali? Po ubytovniach. Aj teraz bývam na ubytovni. Lenže vtedy to bolo jednoduché. Každý podnik mal svoju ubytovňu. Najprv vám dali izbu, až potom vás poslali do práce. Ako ste sa dostali na ulicu? Prišli 90. roky. Robil som v Bratislavských automobilových závodoch. Kúpil ich Volkswagen a prepustili ma. Kvôli očiam. Mám desiatky dioptrie. Našiel som si robotu v závode na potravinársku fóliu. Po troch rokoch ho rozkradli. Zohnal som si aspoň zametanie ulíc. Nechali ma prespávať v búde s náradím. No aj to skončilo. Päť rokov som bol na ulici. Prvá noc na ulici? Prechádzal som sa. Nemohol som spať. Kto to nezažil, nepochopí. Cez leto to ešte ide. Ale v zime, v zlom počasí, keď je človek podchladený, tak sa celú noc bojí, aby nezaspal. Ako na vás reagovali, keď ste sa v tom období pýtali na prácu? Väčšinou ma vrátnik ani nepustil dovnútra. Ak áno, nebavili sa so mnou. Niekedy povedali: Prepáčte, ale potrebujeme čistého človeka. Hovoril som, že keď budem mať zárobok, budem čistý. Ale nepomohlo. Čo by s vami bolo bez Nota bene? Už by som nežil. Nota bene pomohlo mnohým ľuďom. Začali normálne žiť, mnohí si našli prácu. Na svojom mieste pri Liga pasáži v Bratislave predávam už pätnásť rokov. Ako vám išiel predaj v úplne prvý deň? Len som stál. Nejaká babka mi povedala: Nestojte len tak, ponúkajte! Tak som začal ponúkať. Prvých päť kusov som predal do troch hodín. Vtedy som už poriadne ani nevedel, ako vyzerajú peniaze. A zrazu som ich mal toľko v rukách!

Ján Gajdošík (56)

Pozerali sa na vás ľudia inak než predtým? Kuchárky z gymnázia mi začali nosiť polievky. Vtedy som ešte prespával na ulici a jednu noc ma zmlátili

traja muži. Keď ma kuchárka videla dobitého, vybavila mi izbu na robotníckej ubytovni za to, že tam budem upratovať. Po siedmich rokoch firmu predali a nový majiteľ nás prepustil. Teraz mám izbu s kúpeľňou na ubytovni za 185 eur. Ako vyzerá váš bežný deň? Vstávam o piatej ráno. Od pol siedmej minimálne do pol tretej predávam Nota bene. Popri tom upratujem zopár budov, v zime odpratávam sneh, na jeseň zametám lístie. Každý deň si varím. Mám zápal pankreasu a cukrovku, musím dodržiavať prísnu diétu. Potom pozerám televízor a o ôsmej večer idem spať. Máte priateľov? Tí z obdobia na ulici už nežijú. Zabila ich ulica alebo sa upili k smrti. Nových nemám. Akurát s jedným 72-ročným pánom, čo si odo mňa roky kupuje Nota bene, chodíme občas na výlety do Viedne. Vždy si naplánujeme program. Múzeum, zoo, botanickú záhradu. Aj na Vianoce ste sám? Áno. Nie je vám smutno? Som zvyknutý na samotu. Asi by som sa nevedel zaradiť do spoločnosti. Kde ste boli najďalej? V Juhoslávii pri mori v roku 1975. Platil to podnik, kde som vtedy pracoval. Na dva týždne, lietadlom. Letel som vtedy prvý a posledný raz. Teraz by som do lietadla nesadol. Bojíte sa lietania? Veď vidíte, čo sa robí vo svete... Ale more je perfektné, to by som ešte chcel zažiť. Hovorili ste mi, že si dokážete našetriť. Čo tak použiť úspory na výlet k moru? Pre mňa je prvoradé splatiť dlhy a šetriť na horšie časy. Mám dlžoby v zdravotnej poisťovni. Za dvanásť rokov sa mi nazbieralo päť a pol tisíc eur dlhu. Všetko, čo zarobím, ide na splátky. Kedy ste boli v živote najšťastnejší? Asi počas piatich rokov, keď som pracoval v automobilových závodoch. O čom snívate? Aby som prežil ešte desať rokov. Som na hrane. Dvakrát som skolaboval kvôli pankreasu. Primár mi povedal: tretíkrát sa už neuvidíme. Tretí kolaps pankreasu ľudia väčšinou neprežijú.

Nota bene

09 2016 Portrét

Raoul Taburin

Bez lásky sa nedá nič. [...]. Vladimír Holan

Zuzana Mojžišová

Múdra, veselá aj smutná knižka pre deti i pre dospelých, lebo psychológia v nej skrytá je naozaj hlboká, takmer nedetská.

Nota bene

09 2016

Čítanie

Krížovka

39 Nestáva sa často, že kresliar vezme do rúk nielen ceruzku, ale aj pero, a k svojim kresbám napíše príbeh. No stalo sa to francúzskemu ilustrátorovi a humoristickému kresliarovi Jeanovi-Jaquesovi Sempému (podpisuje sa jednoducho Sempé) a vyšla z toho úžasná knižka. Určite aj preto, lebo stále jazdil po Paríži. „Tridsať rokov som všade chodil na bicykli. Bez ohľadu na cieľ, dážď alebo páliace slnko, dorazil som tam na svojom bicykli. Dokonca aj na nejakej slávnostnej akcii som sa objavil v obleku s návlekmi na nohaviciach, celý presiaknutý vodou, ale šťastný.“ Z toho predsa už muselo vzniknúť nejaké to bicyklové rozprávanie. V mestečku Saint-Céron žil Raoul Taburin, „prodavač jízdních kol, a uměl si poradit s každou přehazovačkou, klipsnou, kuličkovým ložiskem, ozubeným kolečkem, duší, pláštěm“ ako nikto iný. „Měl ostatně tak skvělou pověst, že mezi místními se bicyklu neřeklo jinak než taburin.“ V Raoulovom rodisku sa nebicyklovalo, tam sa taburinovalo. (A aj všeličo iné sa tam robilo, napríklad bifajkovalo a froňákovalo a figuňovalo.) Raoula majú ľudia radi pre jeho šikovnosť, ústretovosť, veselosť. Lenže jeho vtipkovanie má čudný dôvod. Netryská mu z mysle a srdca celkom úprimne, ale skôr preto, aby

humorom zakryl tajomstvo, ku ktorému sa hanbí priznať. A keby sa k nemu aj priznal, nikto v Saint-Cérone by mu aj tak neveril... Ale čo s tým, keď všetci veľmi dobre vieme, že nielen škrabanec na prste by sa mal vydezinfikovať, ale aj človečie svedomie infikované nepríjemných tajomstvom... Mlčať je nebezpečné a povedať pravdu ťažké... Raoulov život plynie a temnoty vo vnútri sa nie a nie zbaviť... Ako to geniálny hrdina a obľúbený vtipkár vyrieši? To určite musíte zistiť! Jean-Jacques Sempé (1932) sa stal známym, keď sa jeho kresby ocitli v novinách Sud Ouest. Netrvalo dlho a našli si cestu až na obálku The New Yorkeru. Prvotinu publikoval Sempé začiatkom šiestej dekády minulého storočia, zatiaľ posledný titul v roku 2009 a medzitým skoro tri desiatky ďalších kníh. Jeho kresba je jednoduchá tenká čierna linka, naoko ledabolo kolorovaná akvarelom. No v tejto prostote sa rozhojnilo na počudovanie veľa emócií, neopakovateľnej atmosféry, láskavého humoru a priezračného vzduchu. Sempé je v našich končinách známy najmä príbehmi pre deti o malom Mikulášovi, na ktorého príhodách a patáliách spolupracoval s Reném Goscinnym, slávnym komiksovým scenáristom, autorom po celom svete preslávenej dvojice Asterix a Obelix.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Bez lásky nejde žiť. [Bez bolesti nejde milovať]. Nino Salvaneschi.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

Kúpte si u svojho predajcu

a vyhrajte Atlas liečivých rastlín a lesných plodov od autorov Dr. J. Kresánek st. a ml.

VIETE ŽE... ... predajca si časopis kupuje a tak sa vlastne stáva našim prvým zákazníkom. Po registrácii dostane každý predajca 5 štartovacích kusov časopisu zdarma, potom si Nota bene kupuje za 70 centov a predáva za 1,40 eura. Projekt tak rozvíja jeho schopnosť hospodáriť s peniazmi a finančne plánovať. Pomáha mu to stať sa nezávislým, čo zvyšuje jeho sebaúctu. ... pečiatkovanie je spôsob, ako odlíšiť riadnych predajcov od falošných. Predajca musí mať platný preukaz s číslom a číslo na pečiatke časopisu musí byť totožné s číslom na preukaze. V Bratislave predajcu spoznáte aj podľa červeno-žltej vesty.

Nota bene

09 2016 Proti prúdu

... kupónový obchod ponúka predajcom možnosť kúpiť si v našom obchodíku drobný tovar ako hygienické potreby, sladkosti a či trvanlivé potraviny. Funguje to tak, že pri kúpe každých 10 časopisov dostane predajca vždy jeden kupón na nákup tovaru.

V KOŽI VÝDAJCU

Sandra Tordová

Marcel Pázman

Výmena rolí pomáha vidieť veci inak. O tom sa presvedčil aj predajca časopisu Nota bene Paľo, keď si vyskúšal prácu v našej výdajni. Letné ráno, za desať osem. Barbora Žiaranová, jedna zo štyroch sociálnych pracovníkov, ktorí sú denne k dispozícii 150 predajcom Nota bene, otvára výdajňu časopisu na Karpatskej ulici v Bratislave. Spolu s ňou vchádza Paľo Lászlo, predajca. Dnes si však nejde po časopisy, smeruje na druhú stranu pultu. Dnes je z neho výdajca, Barborin kolega. Barbora stihne Paľa zaškoliť len krátko, pretože už prichádzajú prví predajcovia. Sú prekvapení, čo tam Paľo robí. Niektorí si ho doberajú. On to berie vážne, pretože je zodpovedný za predaj časopisov a krížoviek Nota bene. Musí správne vydať peniaze, zapísať a opečiatkovať časopisy, ale aj uvariť kávu, obslúžiť kupónový obchodík, konverzovať s predajcami... To všetko za ich netrpezlivého podupkávania. Nie všetci majú pochopenie pre pomalšie tempo výdajcu „nováčika“.

Hneď o deviatej nastane menšia Nota bene vyskúšali prácu vo výdajni. kríza. Paľo sa ešte len učí pečiatkovať „My, sociálni pracovníci, sme si predaj časopisy tak, aby to bolo dosť rýchlo, Nota bene tiež najprv vyskúšali na a zároveň aby sa čísla nerozmazá- vlastnej koži. Teraz majú predajcovia vali. Jedna z predajkýň Nota bene je možnosť vyskúšať si to z druhej strany.“ z toho nervózna a dá mu to pocítiť. Pustia sa do výmeny názorov až iskry „Nie je to ľahká práca, nezávidím lietajú. „V tej chvíli som uvažovala, že im,“ hodnotí svoj zážitok Paľo. „Rotento experiment asi budem musieť bota s ľuďmi je najhoršia. Sto ľudí, sto celý stopnúť,“ hovorí Barbora, keď po pováh. Medzi nami je veľa rebelov a ku čase spolu rozoberáme situáciu. „Ale každému treba nájsť cestu.“ Barbora obpočkala som ešte chvíľu, nech si to divovala na Paľovi, že celý výdaj zvládol vydiskutujú. Paľo to nakoniec ustál bez kalkulačky. „Svoju časť práce zvláa spor ukončil s tým, že každý má svoju dol perfektne. Moja dôvera k nemu sa pravdu.“ Paľo k tomu dodáva: „Ja som len utvrdila.“ Paľo priznáva, že najprv sa hlavne o sebe naučil, že sa dokážem cítil veľký stres: „Predsa len je to roovládnuť. Ja som kluďas... Pokiaľ bota s peniazmi. Nechcel som teba ani ma niekto nevytočí!“ S tým sa nedá seba sklamať,“ hovorí Barbore. Tržba nesúhlasiť, smejeme sa všetci traja. Paľovi sadla do haliera a nechýbali ani nezvýšili žiadne časopisy. Na nováčika „Od predajcov som často počula to bol neobvyklý úspech. poznámky typu: Vám je hej, sedíte tu v teple a nič nerobíte,“ vysvetľuje BarPaľo zas kvitoval Barborinu schopbora svoj nápad, aby si predajcovia nosť trpezlivo, elegantne a s jem-

ným vtipom čeliť nervóznym a nahnevaným poznámkam predajcov. „Každý je v niečom dobrý, v niečom slabší, všetci máme niekedy dobré dni, niekedy horšie,“ hovorí. Predaj časopisu na ulici a práca na výdajni pripadajú Paľovi podobné plusmi aj mínusmi. „My musíme mať trpezlivosť s ľuďmi, so zákazníkmi na ulici, vy ako výdajcovia musíte mať trpezlivosť s nami, predajcami.“ Záujem o vyskúšanie práce na výdajni je u predajcov veľký. Bude určená primárne tým, ktorí si hľadajú ďalšiu prácu a z rôznych dôvodov sa im to nedarí. Sociálni pracovníci zasa spoznajú predajcov v roli, v ktorej nesú zodpovednosť za financie, a zároveň uvidia, ako si dokážu poradiť so záťažovými situáciami, ktoré pracovný život prináša. Človeku, ktorý stratil domov, chýbajú základné podmienky na fungovanie. V jeho živote je zrazu priveľa frustrácie a s každou ďalšou záťažou sa zvyšuje možnosť, že nebude mať kapacitu prijať ju a prekonať. Potom aj nevinná poznámka typu „toto nie je urobené dobre, urob to ešte raz,“ môže spôsobiť, že sa predajcovia vzdávajú a odchádzajú.

... krížovky, knihy, diár Nota bene sú produkty, ktoré si okrem Nota bene 09 2016 môže predajca kúpiť a predávať spolu s časopisom, momentálne sú to Bylinkové Proti prúdu krížovky. Ten, kto si ich kúpi, môže súťažiť „Dá sa to pochopiť,“ hovorí Barbo- o hodnotný atlas liečivých rastlín. Od ra. „To, že predaj časopisu nie je ľahká jesene budú mať predajcovia na predaj práca, som vedela, ale zažiť to sama aj knihu alebo diár. Týmito produktami na sebe, bolo silné. Tá neistota, že na si predajcovia privyrábajú na ubytovne, predajnom mieste odstojím niekoľko ktoré sú v Bratislave drahé, ale vďaka hodín a stále neviem, či si v ten deň Nota bene a vašej pomoci si ich môže zarobím na bývanie, tá bola pre mňa dovoliť 89 predajcov.

najťažšia.“ Na základe tejto skúsenosti sme v združení Proti prúdu zvýšili počet štartovacích kusov časopisu zadarmo pre začiatočníkov z troch na päť.

... vziať si časopis pomáha združeniu Proti prúdu, vydavateľovi Nota bene, financovať pomoc ľuďom bez domova z jeho predaja. Iba keď si kúpený časopis Paľo, ktorý si aj z predaja Nota bene vezmete, predajca aj organizácia získajú platí izbu na ubytovni, žije skromne po 70 centov. Vy získate inšpiratívne a finančne vychádza len tak tak, no čítanie a zároveň nám pomôžete ľudí bez má vážne zdravotné obmedzenia domova znovu vrátiť do života spoločnosti. a ťažkú manuálnu prácu by už robiť Napríklad aj prostredníctvom projektov nevládal. Nároky na získanie invalid- ako Nosiči batožín. Ďakujeme za vašu poného dôchodku podľa kritérií zákona moc a dôveru! nespĺňa. Ale snaží sa, ako vie. Práca na výdajni bola pre neho novou, zaujímavou skúsenosťou. „Aj ja do nej neraz prídem vytočený. Teraz viac chápem, že vám niekedy lezieme na nervy. Však vy nám tiež,“ smeje sa. „Musíme mať navzájom so sebou trpezlivosť. Pokiaľ jeden druhého nepochopíme, tak nám to tu nebude klapať.“ Tak priniesla výmena rolí medzi dva svety oddelené výdajným pultíkom nové porozumenie.

...nás môžete podporiť zriadením trvalého príkazu na účet 266 347 5014/1100 alebo prostredníctvom darcovskej SMS. Ak nás chcete podporiť každý mesiac v hodnote 2 €, pošlite SMS na číslo 877 v tvare: DMS START NOTABENE. Zasielanie pravidelnej mesačnej podpory zrušíte poslaním SMS na číslo 877 v tvare: DMS STOP NOTABENE. Všetky údaje nájdete na str. 43.

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Partneri projektu

Dobrý deň, pozdravujem všetkých predajcov NB, redakciu časopisu, prispievateľov i čitateľov. Dnes som si kúpila časopis v Žiline od predajcu č. 295, veľmi milého pána Rudolfa. Dlhšie sme spolu „pokecali“, možno som mu aj kazila kšefty, ale ako som si všimla, nikto z tých, čo mali dnes promócie, sa nepristavil, možno už Ing. a Mgr. v duchu rozmýšľali, čo od koho dostanú. Mohli sa oni alebo ich rodičia pristaviť a kúpiť si časopis. Veď aj malá pomoc je pomoc. Ja časopis kupujem viac ako 10 rokov, prečítam od a po z, manžel a dcéra možno polovicu. Vtedy som sa tešila hlavne na príspevky p. Júliusa. Kupujem si knižky a aj krížovky. NB potom putuje k mame, susedám... Pán Rudolf má podobný osud ako môj manžel, ale vo svojej chorobe sa drží, nevzdáva. Držím mu palce, želám veľa, veľa zdravia a aj veľa slniečka. A samozrejme aj kupujúcich. Hela Dobrý deň prajem! Už párkrát som mal šťastie stretnúť tu, v Dubnici nad Váhom, predajcu Nota bene. Vždy to bolo náhodou, keď som šiel niečo vybaviť na poštu, kde „váš človek“ pôsobí. Ďakujem! Mišo

Nota bene

09 2016 Nástenka

Toto vydanie Nota bene podporili

Nota Bene??? Number one!!! Len tak ďalej. Vždy sa na nové číslo teším a vždy ho celé prečítam. Napríklad teraz článok o morskej víle, paráda! O vlkoch som ešte nedočítala, lebo mám obavu, že by som sa veľmi rozcítila... Ildikó Júlové číslo Divočina je hviezdne. Klobúk dolu! Nota bene je jeden z mála časopisov, čo sa dajú prečítať celé. A teraz Indiánske rituály, Divoká rieka… top číslo. Aj keď všetky sú na úrovni. Ďakujem! Tatiana Ahojte! Vzala som si niekoľko čísiel Nota bene, ktoré som nestihla úplne prečítať, so sebou na dovolenku. Aj s krížovkami. A neľutujem! Fajn čítanie a zábava. Zdravím a želám všetko dobré vašej organizácii, redakcii aj predajcom! Renata V ranných správach si opäť vypočujem ako minister vnútra ďalej chodí do práce, akoby sa nič nedialo. K okienku môjho auta sa nakloní predajca Nota bene a ponúka mi časopis s témou „Divočina". Podám mu dve eurá a beriem si časopis. „Nemám vám ako vydať,“ hovorí mi. Čo už. Moc mu neverím. O chvíľu mi má naskočiť zelená, tak len mávnem rukou. Zas ma niekto odrbal. Hlásateľka oznamuje, ako Kaliňák vyšetruje svojich kamošov a típci v oblekoch stále bývajú u Bonaparteho a nie v Leopoldove. Predajca mi opäť klepe na okienko. Podáva mi 60 centov. „Bol som si rozmeniť v aute za vami,“ usmieva sa. Vypínam správy a pánovi vo veste s chýbajúcimi zubami a kopou časopisov v rukách hlasno hovorím, že si to veľmi vážim. Hanbím sa, ako som ho podozrieval z podvodu. Tie kreatúry v sáčkach s dokonalým chrupom sa nás snažia presvedčiť, že sme krajina odrbáčov a je to tak v poriadku. Predstavujem si, ako by mi Kaliňák predával Nota bene. Dal by som mu 2 €, on by sa na mňa šarmantne usmial, časopis aj s peniazmi by si nechal a povedal mi, aby som sa zastavil opäť. Že ma zasa rád uvidí. Mal by som sa viac stretávať s ľuďmi bez domova. Miesto Bonaparteho žijú v nocľahárni, ale vrátia vám aj tých pár centov, čo im nepatrí. A pripomenú vám, že v tejto krajine nežijú len odrbávači. Peter

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 183. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Daniel Bajza, 0949 815 260, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www. krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail. com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA