Notabene 187 januar2017 by Proti prudu

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Január 2017/187

IZBA

Rozhovor Na samotke

4 Reportáž Nehovorte to slovo!

Martin Priamy a férový. Veľkorysý a láskavý k chybám iných. Nevyberal si slová a napriek tomu si ho skoro každý zamiloval. Chlap, ktorý postavil na nohy Nota bene. Je čírou hrôzou napísať, že Martin Opeta už nie je medzi nami…

Ten, komu Martin vstúpil do života, na to nikdy nezabudol. Vybudoval zázemie, základy projektu Nota bene. Pevné nitky, ktoré posplietal, nás držia dodnes...

Téma Kamarátky mi ho závidia

12 Téma Bývanie, celoživotné bremeno?

16 Téma Srdce mám v blues

22 Téma O Srbovi, ktorý sa vrátil

• Vstával o piatej ráno, aby predajcom uvaril do termosiek kávu, docestoval do Bratislavy, zobral veľký ťažký batoh plný časopisov a v zime ho vonku pri hlavnej stanici predával predajcom. Mal odvahu robiť ťažké rozhodnutia, nebál sa postaviť ľuďom, čo nám nepriali. Ak sme my boli srdcom, on bol svalom. Zuzana Csontosová Šedíková, spoluzakladateľka Nota bene • Budem si ho pamätať ako spoluzakladateľa najlepšieho sociálneho projektu, čo poznám. A tiež ako duchovného majstra všedného dňa. Dokázal často bez zbytočných okolkov a zároveň láskavo trafiť klinec po hlavičke. Česť jeho pamiatke. Matúš Bakyta, externý spolupracovník a kamarát • Poznala som ho od začiatku. Som veľmi smutná, že odišiel skvelý človek, bol veľmi obetavý a veselý. Proste človek s veľkým srdcom. Úprimnú sústrasť jeho rodine. RIP. Eva Račická, predajkyňa 001 • Bolo mi cťou poznať takého mladého a úžasného človeka. Vážila som si jeho priamosť a férovosť. Vďaka nemu som objavila, že mám v sebe silu, o ktorej som netušila... Raz sme robili krst knihy nášho predajcu a majiteľ nás neprávom obvinil, že sme mu poškodili podlahu. Maťo šiel so mnou za ním a bol pokojný a úžasný. Vysvetlil mu, aké následky, hlavne právne môže mať, keď takto ohrozil bezpečnosť našich hostí. Potom mi povedal, že sa nesmiem báť a nesmiem ani ukázať, že sa bojím. Dáša Ferenčíková, bývala terénna pracovníčka • Akosi sa mi nedostáva slov. Alebo dostáva, ale keď ich spojím, znejú čudne. Tak dúfam, že Martin nejako vie, že aj ja na neho myslím a že mu ďakujem za to, čím pre mňa bol. Pre mňa je toto, čo sa stalo upozornenie, aby som mojim ľuďom hovorila už teraz a často, čím pre mňa sú. Dada Gurová, kolegyňa. • Martin mi bol riaditeľom od príchodu do OZ Proti prúdu. Musím vyzdvihnúť veľkú dôveru, ktorú mne a kolegom dával. Bol veľmi špecifický „šéf“, nestretol som sa ešte s nikým takým, ako bol on. U niektorých predajcov Nota bene dlhodobo nezaberali „empatické prístupy“ od sociálnych pracovníkov a Martin vtedy využil svoju rolu riaditeľa a jednému z nich rázne vysvetlil, „ako sa veci majú“. Pamätám sa, ako to s tým

predajcom zatriaslo a v nasledujúcom období sa jeho správanie fakt pozitívne zmenilo! Peter Kadlečík, kolega • Maťko, ďakujem Ti za voľnosť a slobodu, ďakujem Ti za pocit ľahkosti, ďakujem Ti, že si sa dokázal smiať, hlavne sám na sebe. Cítim ešte hnev, že tu nie si. Akoby sa jedna dôležitá časť mozaiky niekde stratila… Ale dal si mi niečo, čo pretrváva ďalej a časom zaplní prázdnotu. Myslím na Teba a začínam sa usmievať. Skúsim sa toho držať. Ivan Lorenc, kolega • Martin, vďaka za to, že si bol. Bol si pre mňa super šéf. Tvoj neformálny a ľudský prístup ma sprevádza mojou prácou a zostáva pre mňa inšpiráciou. Barbora Žiaranová, kolegyňa • Martin bol skvelý vodca a rád pomáhal ľuďom. Mal dobrú dušu. Katarína, bývalá kolegyňa • Na Martina spomínam ako na hravého, vtipného a láskavého človeka, ktorý rád hľadal zmysel aj za hranicami všednosti... Nech mu je tam, kam prišiel, dobre. Zároveň myslím na jeho rodinu, aj keď ju nepoznám, musí to byť neopísateľne ťažké. Barbara, kamarátka • Zpráva o odchodu Martina Opety mě hluboce zasáhla. Upřímnou soustrast všem pozůstalým. Budu si ho navždy pamatovat jako bodrého a optimistického člověka, který měl ve věcech jasno a věděl, že se mají dělat správné věci. Dagmar Kocmanková, zakladateľka časopisu Nový prostor • Môj múdry kamarát, bývalý frajer, človek, ktorého som si vážila a ktorého som plánovala mať v živote navždy. Že keď prehrmia naše nedorozumenia, raz budeme s našimi rodinami chodiť na opekačky. Často sme videli veci z opačného konca, čo síce pomáhalo našej práci, ale aj robilo spoluprácu dobrodružnou a „napínavou“. Martin bol vždy kostra, na ktorej sme stáli. Človek, ktorému som volala, keď som našla zašprajcovaného holuba, ktorého som nevedela vyslobodiť. Človek, ktorý keď viezol moju chorú babičku z nemocnice na stanicu, to nakoniec stočil na diaľnicu a absolvoval štvorhodinovú jazdu, len aby ju vysadil priamo pred domom. Najviac ma trápi, že v poslednej dobe možno ani nevedel, že je pre mňa taký dôležitý a že ho mám tak rada. Toto je pre mňa najťažšie. Sandra Tordová, šéfredaktorka a spoluzakladateľka Nota bene

však častejšie umierali v dôsledku pracovných úrazov v baniach. Keď vás prvýkrát priviedli na výsluch, povedali ste, že nepoviete ani slovo. Že si počkáte, kým vás začnú biť. Ako to dnes hodnotíte? Ako detský vzdor, vyplývajúci z mojej mladosti a averzii voči politickému režimu, v ktorom sme žili. Je fakt, že možno aj na základe tohto vzdoru mi nedali ani facku. Ale usúdili, že si so mnou poradia inak. Strčili ma na samotku a až do konca januára mi nedali ponožky, takže som dva mesiace chodila v papučiach naboso. Nebola som príliš zimomravá, takže mi to až tak nevadilo. Pochodovala som priečne po cele. Bolo to asi šesť a pol kroka tam aj späť, cela mala rozmery približne 2,5 x 3,5 metra. Vľavo bol turecký záchod a nad ním hadička s kohútikom na púšťanie vody. V druhom rohu bol slamník, podhlavník a dve deky. Okienko z hrubého skla, v ktorom boli zaliate drôty, takže cezeň nebolo nič vidno. Bolo dosť vysoko, až pod stropom a trošku nedoliehalo, takže keď padal sneh, mávala som ho aj na deke.

Jan Langer

NA SAMOTKE Galina Lišháková

„Hodiny som chodila z rohu do rohu, takže do podlahy som vyšliapala cestičku,“ hovorí o svojom 9-mesačnom pobyte na samotke LUDMILA VÁCHALOVÁ, čerstvá nositeľka ceny Pamäti národa.

Mali ste 14 rokov, keď vášho brata odsúdili na osem rokov za prekročenie hranice s Nemeckom. O štyri roky si prišli policajti aj pre vás, pretože ste mu pomáhali šíriť správy o podmienkach v trestaneckom tábore Horní Slavkov v podobe letákov. Uvedomovali ste si, že vám hrozí väzenie? Nemali ste strach? Mám dojem, že trošku áno, najmä posledné mesiace. Kamkoľvek som šla, mala som pocit, že ma niekto sleduje. Ale pretože som z bratových denníkov z väzenia vedela, čo

sa tam deje, bola som pripravená a bola som rada, že som o všetkom informovaná. Nepatrím k ľútostivým ľudom, beriem veci také, aké sú. Neprifarbujem si ich ani na čierno, ani na bielo, a ak ich nemôžem zmeniť, tak ich prijímam. Ale bachari vraj väzňov bili, mučili aj zabíjali… Niekedy. Najmä pri ich pokusoch o útek, aby demonštrovali, že neposlušnosť sa nevyplatí. Väzni v Jáchymove, kde bol aj môj brat,

Človek vraj už po pätnástich dňoch na samotke pociťuje depresie, úzkosti, môže myslieť na samovraždu... Aké zmeny ste na sebe pozorovali vy? Nič vážne. Niekedy som cítila zlosť, inokedy ľútosť. Na samovraždu som v živote nepomyslela. Mne samota tak veľmi nevadí ani teraz. No, a pretože som takmer denne, okrem víkendov, chodila na výsluchy, tak bolo aj nejaké „vzrúšo“. Premýšľala som, čo sa ma budú pýtať, a to mi pomáhalo. Keďže mi predkladali dôkazy mojej trestnej činnosti, usúdila som, že nemá zmysel zatĺkať. Ale pýtali sa ma aj na veci, ktoré s ňou zdanlivo vôbec nesúviseli. Zrejme sa snažili dozvedieť o každom človeku úplne všetko. Vďaka tomu potom mohli v ľuďoch utvrdzovať vedomie, že pred nimi nikto nič neutají. Zastrašovali vás? Pravdaže. Asi tri alebo štyri mesiace po zadržaní mi povedali, že brat dostane trest smrti obesením, otecka zavrú a mamička skončí v blázinci. Rodičia do našej trestnej činnosti neboli zapletení, ani o nej netušili, ale že brat môže dostať povraz, tomu som verila. A dosť ma to vzalo.

Nota bene

1 2017 Rozhovor

Čo vám vtedy pomáhalo? Zase najmä chôdza. Hodiny som chodila z rohu do rohu, takže do sololitovej podlahy som vyšliapala asi dva centimetre hlbokú cestičku. Spomínala som na mladosť... Najmä na to dobré, lebo potom má človek radosť. Väzňov na samotkách zvyknú mučiť aj tým, že musia celé dni aj noci bez spánku stáť, alebo im na noc nezhasnú svetlo a neustále ich kontrolujú, budia... Svetlo mi nezhasínali, ale spím dobre, takže mi to nevadilo. Od 6.00 do 22.00 som nesmela ležať ani spať, ale sedieť som mohla. Večer som však už niekedy v sede na zemi podriemkavala. Vtedy ma bachar upozornil. Buď kopol do dverí, alebo keď to nepomohlo, rozkázal mi stáť uprostred cely, robiť drepy alebo podobné veci.

Nota bene

1 2017 Rozhovor

Modlili ste sa? Áno, ale nedokážem o tom veľmi rozprávať. V našej rodine bola viera niečo samozrejmé, o čom sa ani nepochybovalo, ani veľmi nediskutovalo. Zrejme som mala nie jedného, ale dvoch anjelov strážnych, ktorí mi pomáhali. Neviem inak vysvetliť, že som to prežila a nezbláznila sa. Najmä pre strach o brata. Upokojila som sa, až keď ma po deviatich mesiacoch s viacerými väzňami odvážali k súdu a jeden spoluväzeň mi povedal, že teraz sa už popravy nerobia a že bratovi hrozí len predĺženie trestu. Ľudská pamäť je natoľko výhodná, že dokáže na to nepríjemné zabudnúť. Dnes si už z väzenia vybavujem zábavné situácie, i keď vtedy som ich považovala skôr za kanadské žartíky. A tiež mám vo zvyku hľadať aj v tej najvážnejšej situácii niečo vtipné. Čo vtipné sa môže spájať so samotkou? Páčilo sa mi, ako nám servírovali jedlo. Väzni rozostavili ešusy na zem pred dvere ciel, bachar ich otvoril a ešus vkopol dovnútra. No nesmiali by ste sa? Vo väzení ste vraj boli obľúbená medzi prostitútkami. Prečo? V súdnej väzbe v Chebe, kde nás bolo na cele asi osem až desať, boli aj prostitútky. Hovorievali mi, že pri mne by sa nebáli konkuren-

cie (smiech). No raz za mnou na návštevu prišli rodičia, a pretože z našej cely bolo vidno k bráne, vyliezla som na okno a na rozlúčku som im zamávala, čo bolo zakázané. Bachar z kontrolného stanovišťa ma videl a bolo jasné, že je zle. Vtedy mi jedna z prostitútok, povedala: „Ja som blondína ako ty, vezmem to na seba.“ Aj tak jej neverili, ale bolo to od nej pekné. Bachar mi našťastie len vynadal. Našli ste si tam priateľku? Ani nie. Rozprávali sme sa spolu, ale išlo väčšinou o kriminálne prípady. Napríklad, zdravotná sestra z karlovarskej nemocnice, ktorá s pánmi doktormi užívala ópium určené pacientom a chorým namiesto neho vpichovala čosi iné... Boli tam aj príživníčky, zlodejky a podobne. Spomínam si však na Slovenku Noriku Dvoreckú (učiteľka, ktorú v r. 1952 ŠTB zaistila pre písomný kontakt s emigrovaným slovenským kňazom – pozn. red.). Nádherne spievala a bola báječný človek. Dávali vám bachari pocítiť, že ste politická väzenkyňa? Nebola som zas taká dôležitá, bola som len obyčajné dievča z dediny. Tam boli iné kapacity. Ale dodnes neľutujem, že som bola väznená. Jednak preto, že ľutovať niečo, čo sa nedá zmeniť, je zbytočnosť, ale aj preto, že som sa tam stretla so skvelými ľuďmi, s ktorými by som sa v civile nikdy nestretla. A za to som vďačná. Kto boli tí ľudia? Bolo ich veľa. Napríklad Ruženka Vacková, odsúdená za akcie katolíckeho disentu na 22 rokov, alebo Filka Tvrdá, odsúdená na 10 rokov za protištátne aktivity v spolupráci s františkánmi. Obe boli veľmi zaujímavé osobnosti, láskavé, zmierlivé. V dielni som pracovala s herečkou Jiřinou Štěpničkovou, odsúdenou za pokus o špionáž na 15 rokov. Volala ma Maryša, lebo som sa narodila v tom istom roku, keď nakrúcala Maryšu. Božena Kovářová si zase vymýšľala a písala krásne rozprávky a posielala ich dcére. Spomínam si, že keď som ju pozvala na oslavu mojich 21. narodenín, rozplakala sa, lebo som bola rovnako stará ako jej dcéra Dagmara.

Ludmila Váchalová (1936)

Ako vyzerala oslava narodenín vo väzení? Dali sme si chlebíček s rajčinou. To bolo všetko. Síce sme dostávali pár korún za prácu, ale za ne sme si vo väzenskom obchode kúpili zubnú pastu, toaletný papier, kúsok masla a bolo po peniazoch. Z tuby zubnej pasty sa robili rôzne krabičky, z nožičiek zubných kefiek sa vyrezávali zvieratká. Ale väčšinu z toho nám pri prehliadke cely zabavili. Ja som vyrobila šperkovničku – povyrezávala som ornamenty do obalov zo zubnej pasty a potom som ich zošila dohromady. Spoznali ste tam aj kurióznych ľudí? Hraběnku Esterházy. Tak sme ju volali, ale jej skutočné meno bolo Alžbeta Motyková. Bola zavretá za podvody a ešte sa sťažovala: „Keď som predávala kradnuté autá, tak ma nechytili, a kvôli kše�tom s blbými silonkami skončím v base.“ Bola zvláštny typ. Nie príliš pekná, nízka a chudá, ale hovorila maďarsky, nemecky, francúzsky, česky a slovensky a mala vystupovanie ako dáma z najlepšej spoločnosti. Rozprávala nám rôzne príbehy, aj ako sa ešte za nemeckého protektorátu vydávala za gró�ku Esterházy. Pretože jej otecko robil u Esterházyovcov kočiša, vedela, ako to tam chodí a bola veľmi presvedčivá. Je zaujímavé, že podvodníci väčšieho formátu sú väčšinou veľmi inteligentní a bystrí, a keby svoju múdrosť použili inak, mohli by byť pre spoločnosť veľmi užitoční. Ste na invalidnom vozíku, zanechalo na vás väznenie zdravotné následky? Možno viac kŕčových žíl z toľkého pochodovania po cele a následky epidémie infekčnej žltačky, ktorú sme mali v Želiezovciach. Pozrite sa, osemdesiatročný človek predsa neumrie úplne zdravý. Brat mal z Jáchymovska ťažkosti, deformovali sa mu nechty, ale brali sme to tak, že iní sú na tom horšie. Dožil sa pekných 78 rokov. Neľutoval, že vás nepriamo dostal do väzenia? Ale nie, toto bolo medzi nami v pohode, ani sme o tom nijako zvlášť nehovorili. Debatovali sme skôr

bola zatknutá 4. decembra 1954, strávila 9 mesiacov na samotke v Jáchymove a ďalších 6 rokov vo väzniciach v Chebe, Želiezovciach a Pardubiciach. Po amnestii v r. 1960 sa dostala na slobodu o pol roka skôr. Po prepustení pracovala ako vlaková sprievodkyňa, pokladníčka na železnici a napokon ako kostolníčka. 25 rokov spolupracuje s Charitou, žije v Stráži u Tachova, má dcéru Věru. 17. novembra minulého roka si prebrala Cenu Pamäti národa, ktorú na Slovensku aj v Čechách udeľuje nezisková organizácia Post Bellum.

Pos Bellum

o tom, čo sa mohlo spraviť lepšie. Ale vždy sme sa mali rovnako radi. Spomínali ste, že samota vám neprekáža, no dnes ňou trpia najmä starí ľudia. Čím ju vypĺňate vy? Nie som tak úplne sama, je mi dobre medzi ľuďmi, ktorých mám rada, navyše mám nablízku dcéru, ktorá mi varí a upratuje, takže to je v pohode. Ale nevadí mi ani byť sama, lebo mám dosť tém, o ktorých môžem uvažovať a o ktorých sa najlepšie uvažuje osamote. Teraz napríklad čítam knihu, ktorú som získala ako súčasť ceny Pamäti národa, Vatikánske promluvy od Tomáša Špidlíka. To sú senzačné úvahy. Podľa svojho zlého zvyku som ich síce prečítala rýchlo, ale teraz sa k nim vraciam a premýšľam o nich. Nemali ste v živote chvíle, kedy zapochybovali o svojej viere? Nikdy som nepochybovala o existencii Boha. Niekedy som lajdáčila a nemodlila som sa. Najhoršie je, že si to človek uvedomujeme, ale z lenivosti to nenapraví. Viete, keď sa pozriem na ľudí, ktorí neveria v Boha, ktorých ciele sú peňažný zisk, materiálne zabezpečenie, hromadenie stále väčšieho bohatstva,

mám pocit, že skutočne nežijú. Veď načo im to je? Na spanie môžu použiť iba jednu posteľ, zjesť iba toľko, čo žalúdok vládze... Zoberte si toho nášho advokáta Altnera, ktorý na jar minulého roka vysúdil v spore s ČSSD vyše 330 miliónov korún a pol roka na to zomrel. Keď v televízii sledujem správy o našej politike, aj si zanadávam. Ale viete, že vám závidím vášho prezidenta? Lebo dokáže jednať slušne a rázne, klobúk dole. A nemá to ľahké, mládenec. Počula som jedno pekné porekadlo: Je ako jazyk medzi zubami. Myslím, že to jeho situáciu vystihuje. A držím mu palce! Vraveli ste, že nič neľutujete. Ste na to, čo ste podstúpili, hrdá? Hrdá? Neviem. Aspoň kúsočkom som sa pričinila k pádu nespravodlivého režimu. Horšie je, že nepadli jeho zosnovatelia ani účinkujúci. Neboli ani potrestaní, ani iným spôsobom nebolo poukázané na to, že páchali zlo. Tým pádom sa dneska hladko zase dostávajú do vedúcich pozícií, z ktorých vysvetľujú ľuďom, ako bolo za komunistov dobre. A ľudia im to zase veria. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

1 2017 Rozhovor

Nehovorte TO SLOVO! Jana Čavojská

Spolužiaci pomáhajú štvrtákovi Paľkovi prekonať problémy spojené s jeho netypickou fóbiou. Získali za to ocenenie Detský čin roka v kategórii Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký Čin.

Nota bene

1 2017 Reportáž

Nota bene

1 2017 Reportáž

Sú to malé, väčšinou okrúhle veci, ktoré používame na zapínanie tým, že ich pretiahneme cez dierku. Štvrták Paľko zo Základnej školy Pribinova v Zlatých Moravciach sa ich však hrozne bojí. Pripomínajú mu ústa príšery, z ktorých navyše naňho pozerajú štyri zlé oči. Začalo to, keď mal približne tri roky. Odtrhával tieto veci z obliečok aj z košieľ. Časom sa to však zhoršovalo. Od druhého ročníka sa ich naozaj veľmi bojí. Nemôže ich vidieť ani sa ich dotknúť, neznáša, keď ich má niekto v jeho okolí na sebe. Nepozerá sa ani na obrázky, na ktorých sú nakreslené. To slovo nechce ani čítať, ani počuť.

PRELEPENÉ UČEBNICE

Nota bene

1 2017 Reportáž

Niektoré deti robili Paľkovi v škole zle. Vykrikovali to slovo, ukazovali mu tie predmety, posmievali sa mu. Jeho spolužiaci si však rýchlo uvedomili, že by sa mu skôr mali snažiť pomôcť. „Teraz sme so všetkými úplne najlepší kamaráti,“ usmieva sa Paľko z prvej lavice. Jeho spolužiačka Nina za všetkých vysvetľuje, ako sa ostatné deti zachovali. „Keď mal niekto na sebe tú vec, upozornili sme ho, nech nejde blízko k Paľkovi. Ak sa v učebniciach alebo v časopisoch objavilo to slovo alebo obrázok, prelepili sme ho a pani učiteľka tam napísala iné slovo, napríklad pupček alebo tlačidlo.“ Sledujem živú, krásne vyzdobenú štvrtú triedu. Nikto nemá na sebe oblečenie s tou vecou. Dávajú si pozor, aby Paľka nevyľakali. „Z našej triedy odišiel strach, výskanie a plač,“ hovorí pani učiteľka Lenka Dibalová. Toto je jej piaty rok v praxi. Mladá pedagogička je hrdá na svojich žiakov. A nielen kvôli ohľaduplnosti k Paľkovi. Vraj sú to deti slušné, uvedomelé, so skutočným záujmom o svet a jeho pravé hodnoty. A keď začnú nejaké prázdniny, vždy sa opäť tešia do školy.

KAŽDODENNÁ MALIČKOSŤ „Detského činu roka sme sa niekoľko rokov zúčastňovali ako porota. Pomáhali sme vyberať víťazné príbehy. Potom sme začali rozmýšľať, s čím by sme sa mohli prihlásiť aj my,“ rozpráva Lenka Dibalová. „V Detskom čine roka oceňujú deti za hrdinské činy. Napríklad za záchranu

života pri nehodách. Taká nehoda je výnimočná situácia. Ale to, čo sa deje u nás, je každodenná záležitosť. Pomoc v takejto situácii sa môže zdať malá, bezvýznamná, ale sú to pravidlá, ktoré dodržiavame neustále.“ V Paľkovej triede si nemysleli, že by mohli vyhrať. Diplom a ocenenie boli pre nich obrovským prekvapením.

dus pred štyritisíc rokmi. K nám do Európy sa dostali až v 13. storočí. Podľa internetových diskusií sa ich bojí či má voči nim averziu oveľa viac ľudí, než sa zdá. Všetci si však myslia, že sú v tom sami. Iného oumpounofobika ešte nestretli, až z internetu sa dozvedeli, že existujú aj ďalší s podobným problémom.

Ohľaduplnosť voči spolužiakovi s nezvyčajnou fóbiou nie je jediná dobrá vec, do ktorej sa trieda pod vedením mladej pani učiteľky zapája. Škola raz bola súčasťou dobrovoľníckeho projektu na pomoc iným ľuďom. Ostatné triedy navštívili domovy dôchodcov, opustených ľudí. Lenka Dibalová chcela vymyslieť niečo originálnejšie. Všimla si, akí zamračení chodia ľudia po uliciach. Sú ponorení do svojich problémov a ani nevnímajú, aký je svet pekný. V rámci špeciálneho dňa to chcela so žiakmi zmeniť. Heslom bolo: Usmievajte sa! Vyrobili plagáty a transparenty a vyšli do ulíc. Rozdávali energiu, dobrú náladu a upozorňovali ľudí: Nemračte sa! Radšej sa usmejte!

„Niekto by možno takýto strach bagatelizoval, veď o nič nejde. Ľudia sa však boja mnohých vecí. Nedávno som stretla pani, ktorá mi hovorila, ako sa bojí zipsov. Má strach, že by sa jej pri zapínaní mohol zips zahryznúť do krku,“ hovorí Lenka Dibalová. Aj o ľuďoch so strachom zo zipsov sa dočítate na internete. Oficiálny názov fóbia ešte nemá, no do diskusií sa zapája dosť diskutérov s týmto problémom.

Deti priznávajú, že to nebolo jednoduché. Prihovárať sa cudzím ľuďom na uliciach, keď neviete, ako zareagujú, to chce naozaj veľkú dávku odvahy. Hlavne, keď ich hneď prvý oslovený zamračený pán pred školou zrušil, že čo mu má čo kto hovoriť, aby sa usmieval... Deti sa však nenechali odradiť. Niekoľko hodín rozdávali v uliciach Zlatých Moraviec dobrú náladu. Mnohým rozjasnili deň.

JEDEN ZO 75 000 Fóbia z tých malých okrúhlych vecí, ktorých sa bojí aj štvrták Paľko, nie je až taká zriedkavá, ako by sa mohlo zdať. Má aj svoj odborný názov, oumpounofóbia. Podľa štatistík ňou v silnejšej či miernejšej forme trpí jeden zo 75 000 ľudí. Bol ním aj Steve Jobs, práve v jeho Appli vyvinuli prvú myš bez tých malých tlačidielok. Steve Jobs miloval touchscreeny. Novinári z britského The Spectator pred pár rokmi trefne poznamenali, že táto netypická Jobsova fóbia pravdepodobne ovplyvnila smer vývoja elektroniky. Smrť tlačidlovému Bluebeerry, nech žijú touchscreeny! Tie malé okrúhle veci vymysleli podľa všetkého v údolí rieky In-

VŠETCI SA NIEČOHO BOJÍME Pýtam sa Paľkových spolužiakov, z čoho majú strach oni. Už vedia, že ja sa strašne bojím pavúkov. Pridávajú vlastné strašidlá. Pavúky, myši, hady, stonožky, tma, klauni. Je toho dosť. Každý z nás sa bojí niečoho, čo sa inému môže zdať banálne. No pre človeka s nevysvetliteľným strachom je to hrozitánske nebezpečenstvo. Nezaslúži si náš výsmech. Deti s Paľkom skôr diskutujú. „Čo ak si nájdeš dievča, do ktorého sa veľmi zaľúbiš, a ono bude veľmi rado nosiť blúzky?“ Alebo: „Ako sa budeš ženiť, keď si nebudeš môcť obliecť košeľu?“ Rozmýšľajú, aké oblečenie bude môcť Paľko nosiť v budúcnosti do kancelárie. Dúfajú, že si nenájde dievča s fóbiou zo zipsov alebo suchých zipsov – čím by si potom takáto dvojica zapínala veci, aby jeden druhému nerobili zle? To je však ešte ďaleko. Paľko možno bude dovtedy so svojou fóbiou bojovať, možno sa jej aspoň čiastočne zbaví. Bližší je budúci september. Trieda pani učiteľky Dibalovej, ktorá je spolu od prvého ročníka, neprejde na druhý stupeň v tomto zložení. Spolužiakov pravdepodobne rozdelia do rôznych tried. Všetci vrátane Paľka dúfajú, že jeho noví spolužiaci budú k nemu rovnako ohľaduplní. Ako praví kamoši. 1. „Z našej triedy odišiel strach, výskanie a plač,“ hovorí pani učiteľka Lenka Dibalová. 2. V učebniciach a časopisoch začiernili spolužiaci slovo, ktorého sa Paľko bojí.

Nota bene

1 2017 Reportáž

Mohammed sa u nás znovu vzdeláva v odbore politické vedy na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií v Bratislave. Okrem toho chodí na kurzy slovenčiny a vo voľnom čase pôsobí ako stážista v Lige za ľudské práva. Pomáha s tlmočením a prekladmi pre jej klientov, aj s technickým chodom kancelárie ako počítačový technik. Okrem sýrskej a klasickej arabčiny ovláda aj jej dialekty – líbyjský, tuniský či marocký. Rozpráva plynule po turecky, francúzsky, anglicky a v slovenčine sa rýchlo zdokonaľuje. V Aleppe, kým to bolo možné, absolvoval päť semestrov v odbore informačné technológie. Príchodom Viery Satinskej sa atmosféra uvoľňuje, je zrejmé, že tí dvaja sa spolu dosť nasmejú. Mohi, ako ho volajú, sa stretol s viacerými dobrovoľníkmi ponúkajúcimi bývanie, ale s pani Vierou si vraj sadli na prvý pohľad. „Má rovnakú povahu ako ja, je expresívny a živý, je mi s ním vždy veselo,“ hovorí psychiatrička a nabáda Mohiho, aby povedal, z čoho bol v jej byte najviac nadšený. On chvíľu premýšľa a potom sa rozosmeje: „Z toalety s bidetovou spŕškou. U nás je to bežná záležitosť, ale na Slovensku som sa s ňou ešte inde nestretol.“ Humor je podstatnou zložkou ich vzťahu. „Niekedy až čierny, väčšinou situačný. Vyplýva aj z toho, že v malom byte do seba doslova narážame, najmä v kúpeľni. Nie vždy si rozumieme a potom si veci vysvetľujeme rukami, grimasami, aj pomocou prekladového slovníka v počítači,“ približuje pani Viera a chváli Mohiho za to, že jej pomáha s domácimi „mužskými“ prácami. „Keď sa mi pokazila rúra od vysávača, nenapadlo mi iné riešenie, len kúpa nového vysávača. Ale Mohi rúru zohnal a namontoval. Tiež mi už opravoval počítač a vymieňa mi aj chladiacu zmes v aute.“

Nota bene

1 2017 Téma

Kamarátky mi ho závidia Galina Lišháková

Gabriel Kuchta

Prečo by som nepomohla, keď to niekto potrebuje? pýta sa psychiatrička Viera Satinská, ktorá sa rozhodla poskytnúť izbu sýrskemu utečencovi. V čase, keď politici vyhlasovali, že utečenci sú pre Slovensko bezpečnostným rizikom, vytvorilo kresťanské Spoločenstvo Ladislava Hanusa občiansku iniciatívu Kto pomôže? Na výzvu: potrebujeme 1000 dobrovoľníkov na pomoc rodinám a jednotlivcom z Iraku a

Sýrie, sa tento počet ľudí prihlásil v priebehu dvanástich týždňov. Dnes je ich na zozname už vyše dvetisíc. Psychiatrička Viera a jazykovedkyňa Lucia Satinské, manželka a dcéra Júliusa Satinského, ponúkli k dispozícii

izby v bytoch, v ktorých žijú. Iniciatíva vybrala a vyškolila Luciu, ale z rodinných dôvodov ju napokon zastúpila mama. A tak sa Viera Satinská už pol roka delí o dvojizbový byt s 24-ročným Mohammedom, utečencom zo Sýrie. Mohammed vraví, že jeho príbeh je dlhý a z bezpečnostných dôvodov nechce zachádzať do detailov. Veľa však naznačujú šediny v jeho čiernej hrive. Doma bol politicky prenasledovaný pre opozičné názory, v dôsledku čoho nemohol doštudovať, vycestovať, ani sa voľne pohybovať bez rizika, že bude zadržaný. „Napriek tomu som tam zotrvával tri roky. Dúfal som, že situácia sa zmení, ale okolnosti ma napokon prinútili odísť.“ Jeho mama s dvomi bratmi z rovnakých dôvodov odišli do Turecka, ale tam Mohammed byť nemôže, pretože v Sýrii mu odmietli vydať potrebný pas. „Náš tretí brat si robí doktorantúru z farmácie vo Švédsku. A ja som dnes rád, že som na Slovensku.“

Ich denný režim je taký odlišný, že dlhší čas spolu strávia len počas víkendu v kuchyni. „Zvyčajne sa dohodneme, kto bude variť, a potom to spolu zjeme. Mohi varí arabské jedlá s troškou mäsa a množstvom zeleniny, ja slovenské. No podľa toho, koľko zje, nie vždy mu moje jedlo chutí,“ smeje sa pani Viera, ale Mohi oponuje, že to nie pravda, len niekedy nevládze zjesť všetko, čo mu naloží. Napadne mi, či jedia aj na obruse prestretom na zemi, ako je to u moslimov zvykom, no pani Satinská sa pri tej predstave zasa rozosmeje. Myslí si, že keby si sadla na podlahu, už by nevstala. „U nás v rodine sa stoluje rovnako ako u vás. Nie všetci moslimovia jedia na zemi,“ milo objasňuje Mohi. No ich debaty zďaleka nie sú len o jedle. „Tým, že pani Satinská je psychiatrička, objasňuje mi veľa vecí o živote aj z pohľadu odborníka, čo je veľmi obohacujúce,“ podotýka Mohi, ale tentoraz sa ohradzuje pani Viera: „Rozhodne nie som v pozícii učiteľky. Skúsenosti a názory si vzájomne vymieňame, aj ja sa od Mohiho veľa dozvedám.“ Vďaka Skypu je Mohi skoro denne v kontakte s rodinou, s ktorou sa takto spoznala aj jeho domáca. „Na začiatku Mohiho mama stále opakovala: Ďakujem, ďakujem... A mne to bolo trápne. Boli sme nervózne, lebo sme si boli cudzie. Teraz sa už vieme porozprávať bezprostredne ako dve ženy – matky, takže najmä o deťoch. A keď nie je Mohi nablízku, aj ho poohovárame.“

Nota bene

1 2017 Téma

Samota je nové fajčenie Elena Akácsová

Uvedomelí ľudia sa starajú o svoje zdravie. Prestali fajčiť, stravujú sa zdravo, eko a bio. Športujú a začali aj pracovať postojačky, lebo sedenie je vraj nové fajčenie. Ale kdeže tie lanské snehy sú! Naše zdravie najnovšie ohrozuje izolácia.

Nota bene

1 2017 Téma

Pani Satinská Mohiho mamu veľmi obdivuje. „Za to, aká je v tejto situácii silná a ako to má v hlave dobre usporiadané. No a hovoriť s Mohiho bratmi je pre mňa aj estetický zážitok, lebo sú veľmi krásni.“ Mohiho jej priznanie pobaví. O tom, že prišiel do rodiny Júliusa Satinského, herca, komika a spisovateľa, ktorého ľudia milovali, spočiatku ani netušil. „Na našom vzťahu s pani Satinskou to nič nemení, je stále rovnaká. Ale keď budem vedieť dobre po slovensky, určite si pozriem filmy, v ktorých jej manžel hral, a prečítam si jeho knižky.“ Pani Viera ešte dodáva, že nežijú v byte, v ktorom bývala s manželom a ktorý ho viac pripomína, preto ho Mohi pozná len z niekoľkých fotiek z jej mladosti. „Je ako kamarátka aj mama zároveň, je veľmi milá aj starostlivá,“ povedal Mohi ešte pred príchodom pani Viery a priblížil aj ich prvý spoločný deň, keď sa k nej nasťahoval. „Ukázala mi všetko v okolí, lekáreň, nemocnicu, poštu, samoobsluhu a zoznámila ma so susedmi. Cítil som, že je z môjho príchodu šťastná, a myslím, že to trvá dodnes. Dokonca mám pocit, že je na mňa aj hrdá. Dáva mi veľa slobody a výsad, ale pravdaže, rešpektujem aj jej pravidlá bývania, i keď sú to len základné veci, ako nefajčiť v byte. Bráva ma so sebou na výlety k priateľom, pozýva na rodinné oslavy. Cítim sa ako súčasť rodiny, čo je veľmi príjemné.“

Keď sa pýtam, prečo sa rozhodla prijať utečenca, rozohní sa: „Prečo by som nepomohla, keď niekto pomoc potrebuje? Mňa rodičia vychovali tak, že deťom, slabým a starým treba pomáhať a stotožnila som sa s tým. Motivovali ma aj nepriateľské, xenofóbne reči slovenských politikov. Chcela som vyjadriť iný postoj.“ Našťastie, Mohi sa v bežnom živote na Slovensku, ktoré sa momentálne prezentuje ako krajina s negatívnym postojom k utečencom, s nepríjemnými narážkami na svoju osobu nestretáva. Aj keď o tom Mohammed nehovoril, pod začiatok jeho pobytu u nás sa tieto tendencie podpísali. „Od októbra 2015 do marca 2016 bol v útvare zaistenia pre cudzincov v Medveďove,“ hovorí právnička Ligy za ľudské práva Monika Chaloupková, ktorá Mohammedov príbeh sleduje od začiatku. „Hoci Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie o zaistení ako nezákonné a nariadil jeho bezodkladné prepustenie, cudzinecká polícia ho ešte v ten istý deň neskoro v noci zaistila nanovo, tentoraz už ako žiadateľa o azyl. A to napriek tomu, že pre to neexistovali dôvody, na čo som ich počas konania opakovane upozorňovala. Na slobodu sa napokon dostal až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý nám dal za pravdu.“

Liga za ľudské práva sa usiluje zlepšovať dodržiavanie Pani Viere sa však s príchodom Mohiho do jej bytu spájajú aj menej príjemné spomienky. Napríklad, keď jej kamarátka práv cudzincov a utečencov v rozhodovaní rôznych úradov lekárka povedala, že ak k sebe nasťahuje utečenca, už nikdy – polície, súdov, migračného úradu. „Poskytujeme im právnu ju nenavštívi. „Raz som sa s ňou dohodla, že cez víkend pomoc najmä vysvetľovaním predpisov a pomáhame im pôjdeme k našej ďalšej priateľke na Myjavu. Lenže v piatok v rôznych konaniach, aj pred súdmi. Zároveň sa snažíme večer som sa Mohiho spýtala, aké plány má na víkend on, sledovať relevantné zákony a presadzovať návrhy na a odpovedal, že chce byť so mnou. Nenapadlo mi nič lepšie, ich zlepšenie. Ale najdôležitejšie je pre nás neprestajné len kamarátku aj Mohiho posadiť do jedného auta. Napokon vysvetľovanie a odmýtizovávanie témy utečencov. Chceme, sa z toho vyvinul veľmi príjemný celodenný výlet. Odvtedy aby ich ľudia spoznali osobne a nehádzali ich do jedného sa mi už kamarátka nikdy nevyhrážala, že ku mne nepríde, vreca,“ uzatvára Monika Chaloupková. a vlastne mnohé moje priateľky mi dnes Mohiho závidia. Autorka je redaktorka Eurotelevízie. Hrdo hovorievam, že je najlepší utečenec v Európe.“

Keď som sa naposledy sťahovala, zvládla som to celé sama. Nemusela som sa nikomu prosiť a nikomu byť zaviazaná. Zaplatila som si sťahovaciu službu a nemusela pohnúť ani prstom. Len som ním ukazovala, kde majú chlapci sťahováci ktorú skriňu a ktorú krabicu položiť. Potom som zavrela dvere, z krabice s označením „kuchyňa dôležité“ vybalila poháre a �ľašu sektu a všetka radosť z fantasticky zvládnutej sťahovačky sa vyparila. Nemala som ju s kým zdieľať, hoci všetci, ktorým som poslala smsku, že už som p re s ť a h o va n á , jupí, mi skôr alebo neskôr odpísali, že gratulujú, jupí. Spomenula som si, ako inak som sa cítila pri sťahovaní do úplne prvého vlastného bytu. Vtedy ešte sťahovacie služby na kľúč nefungovali a ani by som na ne nemala dosť peňazí. Sťahovali ma kamaráti, celý čas pindali, že som veci zle pobalila, do všetkého mi kecali a nechali ma nadrapovať sa s krabicami. Ale bolo pri tom veselo a celé sťahovanie nakoniec prerástlo do kolaudačnej žúrky. Myslím, že s tou �ľašou sektu v ruke som asi prvýkrát v živote pocítila osamelosť. Pocit osamelosti je vraj dobrý pocit. Evolučne vyvinutý alarm, ktorý nás núti do akcie – spojiť sa s ľuďmi, nezostať osamote. Niet sa čo diviť, pre našich jaskynných predkov bola samota rozsudkom smrti. Ešte aj pred sto rokmi bolo vylúčenie z komunity ak nie priam ohrozujúce život, tak životnú úroveň určite. Ale vďaka moderným technológiám a dostupným službám sa nemusíme prispôsobovať takmer nikomu, môžeme si žiť len pre seba. Zavrieť sa do

izby a kašľať na okolitý svet. Lenže keď sa nabažíme svojej slobodnej samoty a otvoríme dvere, môže nás nemilo prekvapiť, že aj celý okolitý svet sa vykašľal na nás. Izraelský psychoterapeut Irvin D. Yalom v knihe Když Nietzsche plakal napísal: „Fakt, že nemáte ženu, deti ani kolegov, ste uviedli na dôkaz toho, že ste stres zo svojho života vystrnadili. Ale ja mám na to iný názor: Extrémna odlúčenosť stres nevylučuje, naopak je sama o sebe stresom. Osamelosť je živnou pôdou choroby.“ To, čo napí- Nota bene sal pred štvrť1 2017 storočím YaProti srsti lom, potvrdzujú najnovšie výskumy. Viac ako osem miliónov Američanov nad 50 rokov trpí izoláciou. A teraz nehovorím o tom, že keby niečo, nemá im kto podať pomocnú ruku, a tak ich jedného dňa nájdu doma ohryzených vlastným psom. Podľa vedcov si osamelosťou človek ničí zdravie rovnako, akoby denne vyfajčil 15 cigariet. Riziko úmrtia zvyšuje rovnako ako obezita, o 26 percent! Má negatívny vplyv na srdcovocievne ochorenia, na imunitu, depresie a úzkosti, demenciu vrátane Alzheimera.

A hoci je osamelosť stále častejšia, priznať sa k nej je stigmatizujúce. Práve preto Američania spustili kampaň, aby sa o nej ľudia nebáli hovoriť. Tak teda hovorme, ale najmä sa starajme o všetky svoje vzťahy, ako najlepšie vieme. Autorka je redaktorka .týždňa.

Bývanie,

celoživotné bremeno? Anna Egrmanová

Shutterstock

Slušne bývať chce každý, no pre väčšinu obyvateľov Slovenska je to namáhavá, celoživotná úloha. A pre tých, ktorí o domov už prišli, takmer nesplniteľná.

Nota bene

1 2017 Téma

V zahraničí sa osvedčil systém, verejných peňazí, ich napokon ušetrí. Asi osem percent obyvateľov ktorý s vysokou úspešnosťou rieši „Jedným zo základov tohto prístupu Slovenska (približne 430 tisíc ľudí) bezdomovectvo prideľovaním nájom- je, že ľudia bez domova nedostanú dáva podľa tohtoročnej správy ných bytov. Potvrdilo sa, že 80 až 97 byty zadarmo, podpisujú štandardnú Inštitútu pre výskum práce a rodiny percent ľudí si ich dokáže s pomo- nájomnú zmluvu a platia primerané a štatistiky Európskej únie o príjcou sociálnych pracovníkov udržať, nájomné,“ hovorí Beňová z nášho moch a životných podmienkach na nájsť si prácu a opäť sa zaradiť do združenia Proti prúdu, ktoré vydáva bývanie viac ako 40 percent svojich výdavkov, hovorí Beňová. Približne spoločnosti. Tento spôsob zároveň časopis Nota bene. 6 percent obyvateľov na Slovensku pomáha šetriť peniaze daňových poplatníkov. „Pri adekvátnej podpore by má nedoplatky na hypotékach alebo boli schopní udržať si bývanie dodávkach energie a takmer 40 perČo by sa stalo, keby sme tento v štandardnom verejnom nájomnom cent žije v preplnených domácnosmodel zaviedli aj u nás a ľudí bez byte, keby také boli k dispozícii. Ale tiach. „Spolu s Chorvátskom máme domova ubytovali v nájomných by- nie sú. Preto musia napríklad naši v Európskej únii najviac mladých toch postavených z verejných peňazí? predajcovia bežne dávať na bývanie dospelých do 35 rokov, ktorí bývajú Sme schopní prekonať vžitý uhol v komerčných ubytovniach 70 až s rodičmi.“ pohľadu, že zatiaľ čo jedni namáhavo 80 percent svojho príjmu, hoci ide Všetci spomenutí by potrebovali splácajú hypotéky, iní sa k bývaniu o nekvalitné, stiesnené bývanie, dostanú zdanlivo bezprácne? Sme z ktorého ich môžu každú chvíľu cenovo dostupné bývanie. V roku schopní pochopiť, že v takejto si- vyhodiť.“ Ak ich zbavíme stresu okolo 2015 sa však na Slovensku postavilo tuácii sa môže ocitnúť kedykoľvek bývania, dáme im priestor, aby si iba 339 verejných nájomných bytov. ktokoľvek z nás? Sme schopní si riešili ďalšie vážne problémy, spojené Tie tvoria len tri percentá všetkých uvedomiť, že aby sa situácia úspešne s dlhodobým životom na ulici. A to, bytov a domov na Slovensku. „Tento vyriešila, mali by obce a mestá čo by sa na prvý pohľad mohlo zdať fakt je alarmujúci,“ hovorí Beňová. s prispením štátu prioritne stavať mrhaním verejných peňazí, ich na- „Znamená to, že na Slovensku cenovo a poskytovať nájomné byty? pokon ušetrí. Je to skutočné riešenie dostupné bývanie takmer nemožno pre ľudí bez domova aj pre samotnú získať.“ Tradícia, že akúkoľvek pomoc si spoločnosť. Ľudí bez domova pritom prudtreba zaslúžiť, je u nás hlboko zako pribúda. Šanca, že by domov korenená. Sme naučení myslieť v duOHROZENÉ SKUPINY opätovne získali, je podľa Beňovej chu príslovia Pomôž si sám, človeče, veľmi malá. „Pre väčšinu z nich sa aj Pán Boh ti pomôže. Spoločnosť Strata bývania pritom dnes neh- bezdomovectvo stáva doživotnou to vyžaduje aj od ľudí v núdzi rozí len osamelým dôchodcom, ne- skúsenosťou a na ulici sa nedožijú a určuje aj to, ako si pomoc zvonka zamestnaným či mladým rodinám. ani 50 rokov.“ majú zaslúžiť. Prevláda pocit, že sa Skupina s neistým či neprimeraným nesnažia dosť. bývaním je oveľa väčšia. Patria do BÝVAŤ LEN VO VLASTNOM? nej podľa Európskej typológie bezÚSPORA VEREJNÝCH PEŇAZÍ domovectva a vylúčenia z bývania Sociálne bývanie nie je určené ľudia, ktorí majú nízky príjem, ale len pre najchudobnejších, hoci na Princíp známy ako housing first veľmi vysoké náklady na bývanie, Slovensku ho tak vnímame. „Podľa (najskôr bývanie) alebo rapid re- ľudia, ktorí majú dlhy, exekúcie, sú súčasných predpisov by malo housing (rýchle znovuubytovanie) neplatiči, obete domáceho násilia, byť dostupné aj pre domácnosti úspešne funguje v USA, Fínsku, Nór- ľudia, ktorí bývajú v budovách v zlom s príjmom, ktorý sa blíži stredsku, Írsku či Rakúsku a najnovšie sa technickom stave, v nedôstojných nému príjmu. V skutočnosti ide rozbieha aj v Brne. To, čo by sa na podmienkach, majú obmedzený o štandardné nájomné byty. Ako prvý pohľad mohlo zdať ako mrhanie prístup k vode, elektrine a podobne. sociálne sa označujú preto, že na

ich výstavbu sa prispelo z verejných zdrojov,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá zo SAV. Na Západe, v Nemecku či Rakúsku veľká časť ľudí žije v prenajatých bytoch (18 až 60 percent). Vo Viedni, dlhodobo jednom z miest s najlepšou kvalitou života na svete, žije v nájomných bytoch až okolo 80 percent obyvateľov, z toho asi 55 percent vo verejných nájomných bytoch. Na rozdiel od nás, kde viac ako deväť z desiatich bytov obývajú ich vlastníci, na západe nepovažujú bývanie v podnájme za niečo dehonestujúce. Bez vlastného domu či bytu sú nezávislejší, pružnejší pri hľadaní práce. Peniaze, ktoré by použili na kúpu bytu, môžu využiť napríklad na podnikanie a nemusia žiť 30 rokov v strese, či budú mať na splátky hypotéky. Na Slovensku sme tieto výhody zatiaľ nedocenili. Kusá hovorí, že bývať vo vlastnom sa u nás stalo životnou métou, pre ktorú sú mnohí ochotní prinášať veľké obete. Považuje sa to za odraz osobného úspechu aj postavenia v spoločnosti.

NAŠA TRADÍCIA „Sme národ, ktorý má súkromnovlastnícke túžby vo svojich tradíciách,“ konštatuje Kusá. Ešte pred druhou svetovou vojnou bolo Slovensko jednou z najvidieckejších krajín v Európe. Väčšina ľudí bývala v rodinných domoch, ktoré im patrili. „Veľká chudoba nútila rodiny, aby jednu chalupu súčasne obývalo viac generácií. Jedinou cestou k vlastnému bývaniu bola emigrácia za prácou.“ Cez vojnu Slovensko prišlo o veľkú časť svojich typických drevených domov. Do verejnej výstavby, ktorá by dramatickú stratu mohla zmierniť, sa však prvých dvadsať rokov po vojne investovalo málo. „Na dedinách sa však horúčkovito stavalo, hoci stále viac ľudí pracovalo v mestách a denne dochádzalo. Stavalo sa svojpomocne, aj z provizórnych materiálov, lebo potreba vlastnej strechy nad hlavou bola obrovská,“ hovorí Kusá. Meniť sa to začalo až koncom 60. rokov, keď sa štát výraznejšie pustil do výstavby bytov. V 70. a 80. rokoch sa zamer-

Nota bene

1 2017 Téma

al na rýchlu výstavbu panelových sídlisk, v ktorých je dodnes najviac bytov na Slovensku. Vhodných kandidátov na bývanie vyberal štát a obce, uprednostňovali sa napríklad mladé rodiny. „Istý vplyv na to mali aj podniky, ktoré si bytmi a ponukou ubytovania na ubytovniach a slobodárňach chceli pritiahnuť nových zamestnancov.“

1 2017 Téma

Ani nové sídliská však nestačili pokryť dopyt. Slobodní a ľudia, ktorí nepracovali v priemysle či na strategických pozíciách, čakali na byt aj viac ako päť rokov. A mnohí z tých, ktorí sa k štátnym či družstevným bytom dostali, si túžili zvýšiť prestíž bývaním vo vlastnom dome. Po páde totalitného režimu v 90. rokoch sa začal masívny prevod bytov do súkromného vlastníctva. Mestá ich museli ponúknuť na odpredaj vtedajším užívateľom, ktorí ich získavali za nadobúdacie ceny, od ktorých boli odrátané už uhradené splátky. Tie boli omnoho nižšie, ako trhová hodnota bytov. „Verilo sa, či skôr zavádzalo, že odpredaním bytov ich súčasným užívateľom sa vytvorí trh a vyrieši sa bytový problém,“ hovorí Kusá.

bývajú kompletné rodiny, osamelé matky s deťmi, odchovanci detských domov, matky z krízových centier, z ubytovní, ale máme aj jednočlenné domácnosti. Na byt sa čaká asi päť až šesť rokov,“ povedala Skokanová. Nájomné zmluvy mesto uzatvára najviac na dva roky, ale môže ich opakovane predĺžiť. Magistrát tvrdí, že žiada štát o dotácie na výstavbu sociálnych bytov. Naposledy ich pribudlo 48 v bytovom dome v roku 2014. Teraz mesto stavalo náhradné nájomné bývanie pre ľudí z bytov, ktoré vrátili pôvodným majiteľom, čo malo zabezpečiť do začiatku tohto roka. Kusá hovorí, že mestá, vrátane Bratislavy, žiadajú o príspevky na obstaranie nájomných bytov menej často, ako by mohli. Alebo dokonca vôbec.

Cenovo dostupné nájomné byty – nie len pre ľudí v núdzi – by pomohli znížiť stres z bývania aj zvýšiť zamestnanosť. Ľudia by mali lepšiu možnosť presunúť sa do oblastí, kde je väčšia ponuka práce. Aby sa nájomné byty mohli účinne využiť v boji proti bezdomovectvu, je dôležité zásadne zmeniť myslenie – nesústreďovať sa na to, kto si pomoc Výrazne sa tak znížil počet ná- „zaslúži“, ale kto ju potrebuje. jomných bytov. Štátna podpora pre výstavbu nových sa vnímala ako Sociálne bývanie šetrí pozostatok socializmu, a preto sa verejnú kasu na čas úplne zastavila. Nedostatok príbytkov v porovnaní s počtom V Brne, kde v prvej fáze ubytovali 50 obyvateľov je na Slovensku veľmi rodín, takto ušetria výdavky spojené výrazný. Dnes máme na tisíc s bývaním v ubytovniach a azylových obyvateľov len 321 bytov (CenzusHub domoch (13 500 českých korún ročne 2), čo je najmenej spomedzi všetkých na domácnosť v prvých troch rokoch európskych krajín. Byty sú zároveň a 20 250 vo štvrtom a ďalších rokoch). pridrahé. Pre mnohých to znamená, Ľudia v dôstojnom a stabilnom bývaže musia zabudnúť na samostatné ní sú zdravší a vyrovnanejší, čím sa bývanie a zostávajú v bytoch, kde ušetria výdaje na zdravotníctvo aj na znova spolu žije viac generácií, či stabilizáciu rodinnej situácie. Deti v náhradnej starostlivosti sa budú deliť sa o bývanie s cudzími ľuďmi. môcť vrátiť k svojim rodinám, čo ušetrí asi 180 miliónov korún ročne. STRES Z BÝVANIA Očakáva sa aj zlepšenie školskej doSpoločenský tlak na vlastné chádzky, sociálnej aj ekonomickej inbývanie pri nedostatku cenovo tegrácie ľudí v bytovej núdzi, zníženie dostupných, kvalitných bytov vyvo- nezamestnanosti (možná úspora až láva u ľudí stres. Mesto Bratislava, deväť miliónov korún na osobu), znív ktorom žije takmer 473-tisíc ľudí, ženie kriminality (náklady na jedného vlastní len 869 nájomných bytov väzňa sa odhadujú na 310 000 korún vo viacerých mestských častiach. ročne) a úspory v ďalších oblastiach, Hovorkyňa magistrátu Ivana kde majú ľudia bez domova problémy. Skokanová potvrdila, že žiadateľov o obecný byt je až 900. „V bytoch Zdroj: Platforma pro sociální bydlení.

Nota bene

1 2017 Téma

V byte č. 2 Galina Lišháková

Vladimír Šimíček, Peter Sojka

Obrazy Petra Sojku sú o láske. O láske k maľbe, k histórii umenia, no najmä ku krásnej Španielke Nahike. Vďaka tomuto citu sa malý byt umelca mení na obrazoch na kaplnku.

Novembrová výstava maliara Petra Sojku (34) v bratislavskej galérii ČIN-ČIN s názvom Byt č. 2 predstavila trinásť obrazov. Až na jeden mali všetky rovnaký námet: tú istú izbu, zväčša aj s jej krásnou obyvateľkou. Na niektorých obrazoch spí, na iných čosi robí v kuchyni alebo nazerá do skrine, na viacerých je nahá. Biely a hnedý nábytok v byte spĺňa svoju funkciu, no sám osebe neposkytuje estetický zážitok. Maliara to však nedeprimuje, na plátne pracuje s celou paletou farieb. Citlivo, ako dirigent v orchestri, dá raz vyniknúť žltej, inokedy modrej, zatiaľ čo ostatné odtiene ticho znejú v pozadí. Modrý monochróm kuchynského kúta navodzuje pocit operačnej sály, teplé zemité odtiene okolo postele zasa pripomínajú ospalý letný podvečer. Maliarska technika a rukopis majú rovnocenné postavenie. Jemná realistická olejomaľba ako z renesancie je v harmónii s expresívne rozloženými predmetmi v priestore. Peter hovorí, že mu nejde o akýsi maliarsky denník vzťahu s Nahikou. Vysvetľuje, že byt si prenajali aj s nábytkom, ktorý nemôžu premiestňovať a pre Petra je súčasne ateliérom. To, že byt začal maľovať na svoje obrazy, vyplýva zo vzťahu, aký s Nahikou majú. „Keby som bol v tom istom priestore, ale s priateľku, s ktorou by som až tak nevychádzal, možno by so mal voči nemu dištanc a nechcel by som sa ním zaoberať ani v ňom tvoriť. Ale vzťah s Nahikou je veľmi príjemný, je pre mňa veľmi dôležitá, preto je na väčšine mojich obrazov z tohto bytu.“ Nota bene

1 2017 Téma

Krátko po skončení štúdia maľby na VŠVU si Peter prenajal veľký ateliér. „Išlo o sobášnu sieň v dedinke Bacúch, kde žijú moji rodičia. Mala vyše 50 metrov štvorcových, okná pozdĺž celej jednej strany, skrátka pre maliara luxus. Napriek tomu s tým, čo som v nej vytvoril, som bol taký nespokojný, že som to všetko premaľoval. Naopak, byt, v ktorom teraz s Nahikou žijeme, nie je pre maliara inšpiratívny, ale pracovať v ňom sa mi darí. Najprv som si síce nevedel predstaviť, ako by som z neho dokázal čosi vyťažiť. Ale postupne, ako som v ňom s priateľkou pozoroval detaily, dostával som nápady na kompozície a chuť ich maľovať. Tá trvá dodnes a kto vie, možno ma nikdy neomrzí.“

Byt. č. 2, 2015.

Nota bene

12 2016 Fenomén

21 Nahikari, 2016

Deväťročný cyklus Petrových malieb zároveň dokumentuje jeho skúmanie maliarskych technologických postupov a hľadanie vlastného výrazu. „Na niektorých obrazoch som prvé vrstvy namaľoval iba umbrou a belobou, ako to robili maliari v 17. storočí, na iných vaječnou temperou ako v staroveku. V poslednom čase používam ľanový olej pol roka sušený na slnku, lebo rýchlo schne a je výborný pri tieňovaný ľudského tela. Dokonale nasledovať technológie starých maliarov sa nedá, už len preto, že mali trošku iné zloženie olejov, ale rád sa nimi inšpirujem,“ hovorí o svojich pozorovaniach Peter. Uvedomuje si, že technológia maľby determinuje jej spôsob a aj konečný vzhľad diela. „Videl som obrazy francúzskeho neoklasicistu Ingresa, to sú parádne veci, a prekvapilo ma, čo je technologicky možné. Rád by som vedel, ako to dokázal, aby som to mohol použiť. K technike, ktorú by som považoval pre mňa za ideálnu, som ešte nedospel. A nie som presvedčený ani o svojom rukopise. Rovnako blízky mi je pokojný, realistický prejav, aj gestickejší a expresívnejší.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

V kuchyni č. 3, 2014

Byt č. 1, 2015

Naznačuje vaše priezvisko taliansky pôvod? Áno. Obaja moji rodičia boli Taliani. Mama sa v Taliansku aj narodila, otec a aj jeho otec už v Brooklyne. Vyrastala som vo veľmi talianskej rodine. Rodičia spolu hovorili po taliansky, nanešťastie, nás deti to už neučili. Je to škoda, ale vtedy to bolo v USA bežné. Otec mal taliansku reštauráciu. Jeden z našich talianskych predkov bol spevákom na kovbojskom rodeu. Kedy ste začali spievať vy? Hudba bola vždy moja vášeň. Nanešťastie, mala som poriadne nízke sebavedomie. Keď som mala dvadsať aj niečo, vydala som sa za gitaristu Georgea Kragcu a cestovala som s ním po vystúpeniach. Zomrel pred pár rokmi. Sledovala som všetky koncerty, milovala som ich. Vďaka tomu som zistila, že chcem spievať. Ale stále som nemala dosť sebadôvery. Vtedy som žila na vidieku na severe štátu New York. Raz večer som bola na šou v jednom z černošských hotelov. Bolo to v roku 1972 alebo 1973. Mala som skvelú náladu a prehovorili ma, aby som zaspievala. Tak som dala starú R&B pesničku. Majiteľovi hotela sa to páčilo a opýtal sa ma, či mám kapelu, že mi dá angažmán. Kapelu som nemala, ale povedala som, že mám. Hneď ma obsadil na niekoľko termínov. Vedela som, že to bude v pohode. Poznala som vtedy veľa muzikantov, dala som dokopy kapelu, ale predstavte si, hotel vyhorel ešte pred prvým koncertom! Takto sa začala moja rozprávková kariéra.

Nota bene

12 2016 Téma

Srdce mám v blues Jana Čavojská

PATRICIA CISARANO je najväčšia biela speváčka blues na planéte, povedal o nej známy hudobník Tonny Bennet. No po skvelej kariére prišiel mozgový tumor, bolesť, chudoba a bezdomovectvo.

Takže vás to neodradilo? Nie. Kapela, ktorú sme nazvali Amfalula, fungovala niekoľko rokov. Bola to zábava. Vpredu sme boli tri dievčatá a za nami piati muzikanti. Keď sa Amfalula rozpadla, presťahovala som sa do New Yorku. Kvôli liečbe. Myslela som si, že podstúpim terapiu, vyliečim sa a vrátim sa na vidiek. Je rok 2017 a ja som stále tu. Je ťažké byť muzikantom v Amerike? Pre muzikanta, ktorý nie je slávny, je teraz veľmi ťažké uživiť sa hudbou. Klubová scéna v New Yorku sa zmenila a hudobný biznis nie je naklonený tým, ktorí nezarábajú veľa peňazí.

Aká hudba je vám najbližšia? Milujem každú hudbu, teda každú skutočnú hudbu, akýkoľvek štýl. Jedným z mojich najobľúbenejších je však rané R&B zo šesťdesiatych, sedemdesiatych rokov. Je v ňom veľmi veľa pravdy. Vydala som niekoľko albumov. Posledný a zároveň môj najobľúbenejší sa volá Ah. Pracovať na ňom bolo zábavné aj stresujúce. Platila som ho z vlastných peňazí a vydať ho trvalo omnoho dlhšie, ako pôvodne malo. S výsledkom som však veľmi spokojná. Obrovská škoda, že som ochorela práve, keď bol album konečne hotový. Inšpirovala, ovplyvnil vás niekto ako speváčku? To by bol veľmi dlhý zoznam! Inšpirovali ma skutočné speváčky, nie tie, ktoré iba dookola opakujú pár slov. Napríklad Aretha Franklin, Billy Holiday, Ella Fitzgerald. Alebo Mexičanka Chavela Vargas. A veľmi mi pomohol Tony Bennet, výborný spevák vo veku Franka Sinatru. Keď som vydala Ah, stretla som jeho dcéru a po nej som mu poslala album aj s pohárom talianskej paradajkovej omáčky. Tú som tiež robila sama a bola výborná. Vypočul si album a ponúkol mi nahrávaciu zmluvu. Boli to skvelé časy. Stretávala som veľa zaujímavých ľudí a milovala som to. Teraz som už mimo hudobného biznisu. Úprimne, ani si nepamätám moje posledné vystúpenie. Nepamätáte? Choroba mi pomiešala udalosti. Prišla som o veľa spomienok. Kedysi som spievala asi vo všetkých kluboch v New Yorku, kde sa hrala R&B alebo blues. Väčšina z tých miest už neexistuje. Viem, že je to veľmi nudné, ale nespomínam si na to. Každý rok som vystupovala aj v Európe. To bolo veľmi pekné. Videla som Švajčiarsko, Španielsko, Fínsko, Paríž. Raz som prišla aj na Slovensko. Mala som čas medzi angažmán a chcela som vidieť krajinu. Ako choroba zmenila váš život? Môj život speváčky bol úžasný, medzi muzikantmi som sa cítila ako v kruhu rodiny. Bavila som sa, spievala, cestovala. Choroba to všetko zmenila. Tumor je nezhubný, ale je vo veľmi komplikovanej oblasti mozgu, na ťažko prístupnom mieste, lekári ho nemôžu vybrať. Na

začiatku boli mojím jediným symptómom bolesti trojklanného nervu, ktoré mi vystreľovali do polovice tváre. Ide o jedno z najbolestivejších ochorení, aké existuje. Rozhodla som sa podstúpiť operačný zákrok, ktorý mal bolesť odstrániť. Namiesto toho som skončila s ďalšou diagnózou. Teraz cítim silné bolesti tváre neustále. Od roku 2001 som vyskúšala veľa vecí, ale liečba neexistuje. Nejako som sa naučila s tým žiť. No niekedy je to tak mučivo bolestivé, že nepomáha ani množstvo liekov. Vtedy sa stránim ľudí. Teraz dokonca musíte používať invalidný vozík. Krvácanie do mozgu pred pár rokmi mi narobilo veľa problémov a zobralo mi schopnosť chodiť. Predtým som sa stále snažila pracovať, potom to už nešlo. Bolo pre mňa veľmi ťažké akceptovať to. Po rehabilitácii sa mi stav trochu upravil a po miestnosti sa zvládnem pohybovať pomocou barly. No mala som aj šťastie v nešťastí, keď sa to stalo, našiel ma Michael, chlapec, ktorý mi je ako syn, a zobral ma do nemocnice. Z toho dňa si nič nepamätám. Napadlo vám vôbec niekedy, že by ste raz mohli byť súčasťou festivalu zameraného na ľudí bez domova? Nie. Žijem v Brooklyne v New Yorku a som bezdomovkyňa. Viete niečo o New Yorku? Stalo sa z neho mesto pre bohatých. Tí, čo nemajú peniaze, trpia. Dvadsaťšesť rokov som žila v tom istom byte. Bol veľmi pekný. V New Yorku nie je zvykom mať záhradu a parkovacie miesto. Ja som ich mala. Bol to veľký byt, čo tiež nie je v New Yorku bežné. Pred tromi rokmi som však oň prišla. New York sa mení, normálni ľudia ako ja sa stávajú bezdomovcami. Ak schudobniete kvôli chorobe, je veľmi ťažké nájsť si bývanie. Lacných bytov je v New Yorku málo. Tu na Slovensku som taká šťastná. Som hosťom festivalu, bývam v krásnom hoteli, staráte sa o mňa ako o hviezdu. Najradšej by som tu zostala navždy. Takže ste prišli o bývanie kvôli chorobe? Človek, ktorý mi prenajímal byt, sa ukázal ako veľmi necitlivý muž. Rozhodol sa predať dom a mňa chcel

Nota bene

1 2017 Téma

okamžite vysťahovať. Obrátila som sa na úrady, lebo je protizákonné vypovedať nájom zo dňa na deň, navyše, keď som bola chorá a po operačnom zákroku. Súd mi dal za pravdu. Mohla som zostať ešte dva roky. Potom ma pozval kamarát, aby som sa presťahovala k nemu, že má byt aj dom na vidieku. Vedel o mojej finančnej situácii, ale bolo mu to jedno, peňazí mal dosť. Tvrdil mi, že sa nám bude spolu dobre bývať, no v deň, kedy som vošla do jeho bytu, úplne sa zmenil. Hovoril so mnou ako s odpadom, ohrozoval ma. Bola som zúfalá, nevedela som, čo robiť. Raz povedal, že ma zabije. Nemyslela som si, že by toho bol naozaj schopný, ale počula som v televízii radu psychologičky, že ak vám niekto povie, že vás zabije, utečte. Vtedy som nemohla normálne chodiť. Vyplazila som sa z bytu a kamarát mi pomohol odniesť veci.

Nota bene

1 2017 Téma

Ako žijete teraz? Mám zopár priateľov, ktorí mi dovolia zostávať u nich. Neustále sa sťahujem od jedného k druhému. Na jednom mieste môžem zostať niekoľko dní alebo týždňov. Teraz som v takej situácii, že v byte môžem zostať ešte tri mesiace. Neviem, čo bude potom. Je to veľmi ťažké. Nie som zdravá, väčšinu času sa cítim zle, no v bytoch, kde bývam, nemôžem ani zamknúť svoju izbu. Mám 65 rokov. Už takto nechcem žiť. V New Yorku neexistuje inštitúcia alebo mimovládna organizácia, ktoré by pomáhali ľuďom v takejto situácii? Ponúkli mi byty, ale také, v ktorých som vzhľadom na svoj zdravotný stav nemohla bývať. Napríklad na poschodí bez výťahu. Sú organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova, ale v New Yorku nie je dostupné bývanie. Je tam toľko bytov až absurdne veľkých, a na druhej strane množstvo ľudí, ktorí nemajú kde bývať. A človeka bez domova do prenájmu nikto nechce. Myslia si, že je s vami asi niečo v neporiadku, keď nemáte bývanie. Že ste oň prišli kvôli chorobe, nehrá rolu. Už tri roky som na niekoľkých zoznamoch na byt. Čakací list je zrejme veľmi dlhý, keďže som ešte stále neprišla na rad. Už si ani nemyslím, že sa dočkám.

Napríklad viem o jednej bytovke s päťdesiatimi sociálnymi bytmi pre ľudí v núdzi, na ktoré je na čakacom liste 77 000 ľudí. V New Yorku žije veľa ľudí priamo na ulici, v spacích vakoch. Idete okolo mrakodrapov a prekračujete ich. Ľudia si ich pomaly už aj prestávajú všímať. Sú tam nejaké nocľahárne, útulky? Viem, že existujú, ale neviem, ako vyzerajú. Kamarátka, ktorá v jednom z nich pracuje, mi povedala, aby som do takého nešla. Nehodí sa pre človeka s mojimi diagnózami... Ale možno v ňom o pár mesiacov skončím, lebo už nemám kam ísť. Trvalo mi rok, kým som si priznala, že som bezdomovkyňa a začala sa s tým vyrovnávať. Predtým som si to nechcela pripustiť, som totiž špecialistka v zakrývaní problémov. Boli ste o tom schopná otvorene hovoriť? To bola jedna z najťažších vecí. Zvykla som hovorievať, že som „between appartments“, „medzi bytmi“. Ľudia podobne hovoria, keď práve skončili v jednej práci a hľadajú inú zaujímavú pozíciu, že sú „between jobs“. Veď si predstavte: stretnete niekoho, desať minút sa s ním rozprávate a potom mu máte povedať, že ste vlastne bezdomovec? Ako v takom prípade ľudia reagovali? Často sa zmenil ich výraz tváre aj ich postoj ku mne. Mysleli si, že je so mnou niečo nie je v poriadku, že som menej ako človek, keď nemám kde bývať. Postupne som sa naučila očakávať takéto reakcie. Dokonca ma začalo zaujímať skúmať ich… Viete si spomenúť, ako ste zložili váš asi najväčší hit True love? Bola som v tom čase veľmi šťastná. Robila som masážnu terapeutku a aj som vyučovala masérov. Pieseň mi zišla na um cestou z práce v inštitúte, v ktorom som pracovala. Napísala som asi štyridsať piesní. Najjednoduchšie bolo pre mňa písať bluesové veci. Moje srdce je v blues. Moje najobľúbenejšie piesne sú na albume Ah. To písmeno v sanskrite mám vytetované na ramene. Pripomína mi, že tóny a zvuky sú niečím, pre čo sa oplatí obetovať všetko.

Patricia Cisarano

sa narodila a vyrastala v Brooklyne. Hudba bola jej vášňou už od malička, jej otec vlastnil taliansku reštauráciu s juke-boxom a práve hudba z neho Patriciu veľmi ovplyvnila. Bola však obdarená viacerými talentami, preto niekoľko rokov študovala výtvarné umenie na vysokej škole (School of Visual Arts) v New Yorku. Súčasne tiež spievala s niekoľkými kapelami a kvôli hudbe napokon štúdium zanechala a živila sa rôznou prácou. Napokon jej v roku 1994 vyšlo prvé CD s názvom Pat Cisarano As Ticia, potom v roku 1999 vyšiel album Ah. V roku 2 000 vstúpila do jej života vážna choroba, no Pat sa jej nepoddala a spievala, dokedy to bolo možné. Hovorí, že hudba a tóny je to, pre čo sa oplatí vytrvať. Na jeseň minulého roka vystúpila Patricia so slovenskými hudobníkmi Oskarom Rózsom a Martinom Valihorom na festivale bezdomoveckých divadiel Error v Bratislave.

Parčík

zachraňovali 18 rokov Igor Kocian

Gabriel Kuchta

Stal sa stavebným pozemkom, mnohonásobne stúpol na cene, vlastnilo ho niekoľko investorov, ale napokon sa opäť stal parkom.

Nota bene

1 2017 Kauza

V oblasti dnešných bratislavských ulíc Belopotockého, Lehockého a Mýtna sa kedysi rozprestierala Esterházyho záhrada. Ešte do 70. rokov minulého storočia sa Bratislavčania tešili z množstva mocných pagaštanov, ktoré ju aspoň čiastočne pripomínali. Potom však boli zredukované na pár desiatok stromov, rozhodených popri frekventovaných cestách okolo obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu. Aktívnym obyvateľom štvrte sa podarilo zachrániť ešte jednu zelenú plochu, takmer zabudnutý „parčík Belopotockého“. Začiatkom 70. rokov v danom priestore kvôli výstavbe Slovenského rozhlasu asanovali viacero nízkopodlažných rodinných domov a vojenské kasárne. „Park dovtedy vlastnil Vojenský umelecký súbor, potom prešla väčšia časť pozemku do vlastníctva rozhlasu,“ hovorí Soňa Párnická, poslankyňa bratislavského Starého Mesta a aktivistka iniciatívy Bratislava otvorene, ktorá sa o záchranu parčíka zasadila najviac. „Keď v pôvodne obrovskom parku začali kvôli stavbe rúbať nádherne vzrastlé pagaštany, obyvatelia štvrte stáli pri oknách a tiekli im slzy. V noci, bez akéhokoľvek upozornenia, zbúrali aj malinké domy pozdĺž parku,“ dodáva. Časť pozemkov, ktorá je parcelou dnešného parku Belopotoc-

kého, slúžila pri stavbe rozhlasu ako stavebný dvor. V územnom a stavebnom rozhodnutí stálo, že túto plochu musí stavebník zachovať, zrevitalizovať a vrátiť občanom. Aj sa tak stalo, pričom v parku vysadili množstvo drevín ako kompenzáciu za tie, ktoré počas stavebných prác zlikvidovali. Budova Slovenského rozhlasu s unikátnymi koncertnými sálami a špičkovou akustikou patrí k vrcholom socialistickej architektúry. Obrátená pyramída však symbolizuje aj na hlavu postavené socialistické územné plánovanie, v rámci ktorého súdruhovia pochovali celé bratislavské štvrte. Kapitalistické porevolučné subjekty však v tomto trende aj takmer 30 rokov po páde železnej opony pokračujú. Za nie vždy transparentných okolností sa stávajú vlastníkmi cenných pozemkov s hodnotnými historickými budovami, ktoré asanujú a nahrádzajú sklobetónovými monštrami. Podobný osud hrozil i parčíku na Belopotockého. V roku 1991 Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa nečakane napadla vlastníctvo pozemku, ktorého sa v 80. rokov vzdala v prospech Československého rozhlasu a ktorý rozhlas neskôr previedol do správy mestského podniku ZARES. Paradoxom bolo, že Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa už niekoľko týždňov po na-

padnutí vlastníctva parku predala parcelu ako prebytočnú. Tak sa dostala k pozemku s rozlohou 3 413 m 2 firma INTERAX, ktorá ho kúpila za zanedbateľných 10 239 korún československých. V územných plánoch bol pozemok vedený ako zelená plocha, no firmy, ktoré ho postupne jedna od druhej kupovali, mali v pláne získať na parcelu stavebné povolenie. Firma INTERAX so sídlom v Bratislave previedla pozemok na firmu INTERAX so sídlom v Brne a tá následne predala pozemok bratislavskej firme AXE FIN. Suma za pozemok sa medzitým vyšplhala na desiatky miliónov korún a v roku 2004 pozemok predali spoločnosti ZIPP, do ktorej v tom istom roku vstúpila ako investor spoločnosť STRABAG. Noví vlastníci nezaháľali a s cieľom návratu investície sa pustili do vybavovania výrubových a stavebných povolení. „Keď začali rúbať prvýkrát, prišla polícia a rubači dostali po-

kutu,“ popisuje udalosti pani PárPark Belopotockého na jeseň nická. „Druhýkrát sa odvolali na minulého roka otvorila za účasti prekládku sietí a okresný úrad to primátora Bratislavy a starostu schválil, hoci stavebné povolenie Starého Mesta osoba najdôležitejšia ešte nemali. Padlo asi 90 stromov – – pani Soňa Párnická. Ani 18 rokov pagaštany, platany, mliečne javory, strávených zachraňovaním parku borovice a ďalšie stromy.“ Stavebná ju nezlomilo a neodradilo od kofirma obohnala parcelu trojmetro- munitných aktivít. Ako členka vým plechovým plotom. Nasledoval iniciatívy Bratislava otvorene kolotoč žiadostí o stavebné povo- pokračuje v snahách za zachovanie lenia zo strany firmy a odvolaní verejných a komunitných priestozo strany aktivistov, ktorí sa od rov. Aktuálne sa snaží o záchranu roku 1996 snažili parčík zachrániť. trhoviska na Žilinskej ulici, ako Odvolávali sa pritom aj na doklad i existujúceho Námestia slobody preukazujúci, že vojenská správa s jedinečnou fontánou v tvare lipredávala majetok, ktorý jej už pového kvetu. nepatril. Aktivisti z úspešne ukončenej Ich aktivita trvala roky a spre- kauzy sú povzbudzujúcim príklavádzali ju desiatky súdnych konaní, dom pre všetky komunity, ktoré ktorých výsledkom bolo, že park bol v boji o presadenie svojich v územnom pláne znovu označený požiadaviek na neprávom zaberaako zeleň. V roku 2014 preto mest- ných verejných priestranstvách ské zastupiteľstvo schválilo firme strácajú nádej. Záchrana parčíka Zipp zámenu pozemku parčíka na Belopotockého je dôkazom, že sa Belopotockého za iný pozemok oplatí nevzdávať. Vzhľad našich v bratislavskej Dúbravke, kde sa firma obcí a miest je koniec-koncov popri výstavbe zaviazala vytvoriť od- zrkadlom nášho vlastného vzťahu dychovú zónu s rozsiahlou zeleňou. k prostrediu, v ktorom žijeme.

O Srbovi, ktorý sa vrátil Jana Čavojská

Siniša Cvetkovič má šesťdesiat rokov. Všetci ho volajú Saša. Návštevníkom hrdo otvára Chrám svätého Spasiteľa. Teda to, čo z neho vysoko nad mestom Prizren v Kosove zostalo.

Nota bene

1 2017

Pútnik

Vypustené balóny počas politickej demonštrácie.

Saša je Srb. Pred vojnou ich tu žilo dvanásťtisíc. V šialenom roku 1999 ušli všetci, okrem troch starcov príliš zrastených so svojím domovom. Jednému podrezali hrdlo, ďalší dvaja prežili zatvorení v budove seminára pod ochranou vojakov KFOR. Etnické násilie vtedy pripravilo o život v Kosove tisícky ľudí. Srbi masakrovali Albáncov, Albánci potom túžili po pomste. Ťažko určiť, kto zabíjal a kto chcel iba pokojne žiť. Trvalo viac ako desať rokov, kým sa Srbi do Prizrenu vrátili. Odvahu našli tridsiati. Opravu ich zničených domov zaplatila Veľká Británia. No Saša je v prvom rade Prizrenčan. Po pár hodinách v jeho spoločnosti chápem, že sa musel vrátiť. Len jediné miesto na svete považuje za svoje. Patrí sem. „Rozrež mi hruď a uvidíš tam Prizren,“ hovorí.

Nota bene

1 2017 Pútnik

Multietnická, multikultúrna Prizren bola stáročia významným mestom. Lavírovala medzi kresťanstvom a islamom, miešali sa tu etniká a národnosti. Žili tu Albánci vedľa Srbov a Bulharov, Rómovia, obchodníci z Dubrovníka a saskí inžinieri, nakoniec aj Turci, ktorí mesto a región pripojili k Osmanskej ríši. Spomínať na nedávne dejiny je ešte boľavé. Nenávisť a etnické vraždenie v 90. rokoch minulého storočia spôsobilo hlboké rany na tvári mesta. Prizren na ne nechce myslieť. Prekrýva ich veselým smiechom, intenzívnym kaviarenským životom za dňa a bujarou veselosťou nočných barov. Kultúrnymi podujatiami, debatami na univerzitách. Prizren bola vždy mestom umelcov a intelektuálov. A starí Prizrenčania ju milovali. „Nedelili sme sa na Srbov, Albáncov, Turkov,“ prízvukuje Saša. Pyšný na svoje mesto nás vodí uličkami, ukazuje všetky historicky významné miesta, slávne nočné podniky aj najnovšie budovy. Korzo je natrieskané. Prizren žije vo dne aj v noci. Ako keby sa centrum mesta stalo jedným súvislým nočným podnikom. Saša sa srdečne zdraví s celým radom ľudí, ktorých stretávame. Hlavne však s mužmi svojej generácie. Sadáme si na rakiju, pivo a večeru do tureckej reštaurácie. Rodina jej majiteľa ju má na tomto mieste už celé generácie. Medzi starými priateľmi sa mieša srbčina, albánčina a turečtina. Ako kedysi. Ako keby sa nestali žiadne zlé veci. Treba odháňať chmáry a žiť. Až do rána. Kedysi bol Saša vážený občan mesta. Pracoval na pošte, dostával dvetisíc mariek plus odmeny. To bolo ešte za šťastnejších čias, za Juhoslávie. Potom už nebol nikto. V júni 1999 bolo pre Srbov už príliš nebezpečné zostávať v Prizreni. Bez ohľadu na to, či sa v násilnostiach angažovali, alebo nie. „Naši ti neublížia,

ale prichádzajú bojovníci z dedín,“ varoval ho jeden z priateľov, Albánec. Saša doteraz tvrdí, že medzi miestnymi Albáncami a Srbmi neboli problémy. Ťažko sa však dopátrať pravdy. Potom sa rozhodol rýchlo. Zobral auto, veci, ktoré sa zmestili, na zadné sedadlo posadil tri dcérky, dopredu manželku so samopalom a granátmi. Tak utekali z mesta. Dom v srbskej štvrti na kopci ani nezamkli. Načo? V poriadku sa dostali do Belehradu. Takých rodín boli tisíce. Dostali kúsok miesta v športovej hale. Od susedov ich oddeľovali iba zavesené plachty. Postupne vystriedali niekoľko miest a niekoľko provizórnych ubytovacích zariadení pre utečencov. Našli si so ženou mizerne platenú prácu, prenajali byt. Dcérky vyrástli, vychodili školy, povydávali sa. Prešli roky. „A pre Srbov sme stále boli iba Šiptari,“ hovorí Saša s trpkosťou v hlase. Šiptar je v Srbsku hanlivé označenie pre Albáncov. „Srbi sú idioti.“ Saša to už nechcel znášať. Stále myslel na Prizren. Nakoniec sa pred tromi rokmi vrátil. „Som Prizrenčan. Tu som doma. Keby ma aj zajtra zabili, podrezali, neľutoval by som. Veď by som zomrel doma, vo svojom meste. Sem patrím,“ rozpráva starý muž, ktorému časť šťastného života ukradla vojna. Keď sa vrátil, svojich starých priateľov našiel tam, kde ich nechal. Partia vie, kam ísť na najlepšiu pljeskavicu, rakiju a vodnú fajku. Ako keby to delenie na Albáncov a Srbov nikdy neexistovalo a nepriviedlo mesto do krvavého ošiaľu. V otázke Kosova má Saša jasno. Taká krajina neexistuje. Kosovo je Srbsko aj Prizren je Srbsko, a nikdy to nebolo inak. Všetci jeho srbskí kamaráti zo srbskej štvrte na kopci nad mestom a jeho mešitami to vraj vnímajú rovnako. Je to Sašova malá, súkromná vzbura. Realitu nemôže zmeniť. Dvestoročné domy v srbskej štvrti voňajú novotou po nedávnych rekonštrukciách. Všetky boli zničené. Teraz Srbi dúfajú v lepšiu budúcnosť. V jednom z domov zariaďujú malý hostel. Veď Prizren je krásne mesto. Možno sem prídu nejakí turisti a budú chcieť prespať v izbe s výhľadom na pravoslávny Chrám svätého Spasiteľa, ktorého kamenné múry z 13. storočia objímajú svätyňu s rozstrieľanými freskami. Poškodili ho cez vojnu v rokoch 1998-99 a aj v roku 2004, keď Albánci útočili na srbské domy a chrámy.

1. Saša hovorí, že patrí do Prizrenu. Aj keby ho tu mali zabiť. 2. Chrám svätého Spasiteľa s rozstrieľanými freskami, ktorý postupne rekonštruujú. 3. Prizren, historické multikultúrne mesto.

Nota bene

1 2017 Pútnik

Máš voľnú izbu? Jana Čavojská

v horách nevie nájsť ani GPS. Ja ho však milujem tak veľmi, že som tam bol už trikrát. Chorvátskeho someliéra a kuchára z ostrova Raab som navštívil už päťkrát. Vždy sa o mňa stará dokonale. Poznám už takmer celú jeho rodinu, jeho olivový sad a pri odchode sa vždy lúčime ako s vlastnou rodinou.“

Airbnb

Keď boli hotely už príliš sterilné, nudné a predražené, a ľudia začali hľadať nové zážitky, prišla myšlienka poskytovať ubytovanie – doma. To všetko celkom jednoducho cez aplikáciu Airbnb. Airbnb obvykle ponúka okrem prenocovania aj zážitok. Nových ľudí, priateľstvá, spoľahlivé informácie od „insidera“. Ubytovanie lacné aj luxusné, jednoduché aj štýlové, obyčajné aj nezvyčajné. Systém, ktorý prepája hostiteľov a hostí, doslova zmenil štýl cestovania. Všetkým pomáha stretávať nových ľudí, hostiteľom zarába, hosťom sprostredkuje nevšedné zážitky, často aj šetrí peniaze a za menej ponúka väčší komfort. Nota bene V niektorých mestách to zašlo až tak ďaleko, že radnice začali obmedzovať 1 2017 prenajímanie bytov alebo izieb. Fenomén Prenajímateľom sa totiž Airbnb oplatilo viac, ako stáli nájomníci, a zrazu nebolo dosť bytov na prenájom.

NA CESTÁCH Moja prvá izba cez Airbnb bola v Aténach. Za jedenásť eur na noc, na pešo od centra a parlamentu. V byte bývali študentky a prenajímanie jednej izby im dokázalo zaplatiť nájom celého bytu. Mať izbu v takom byte za ekvivalent noci v hosteli bolo super. S Airbnb som bývala ďalej. V Gmunden, čarovnom rakúskom mestečku pri jazere v horách, mi majiteľka nechala na dverách svojho rozprávkového domčeka prilepenú obálku s kľúčmi od domu, pretože musela náhle odísť. V Miláne som bývala v dome s bazénom, v Istanbule zas v historickej budove s úžasnou terasou na streche. V Ľubľane som spala na gauči u rozlietanej, nezorganizovanej výtvarníčky v jej rozlietanom, nezorganizovanom podkrovnom byte (kľúče som našla pod rohožkou). Vo Varšave som nechtiac rozbila keramickú rýchlovarnú kanvicu v štýlovo zariadenom apartmáne. Neuveriteľne milý hostiteľ mi napriek tomu napísal dobré hodnote-

To je presne to, čo Matúšovi na Airbnb vyhovuje. „Nejde o sterilný hotel, ale o teplo rodiny, domova, upraveného tak, aby sa v ňom ľudia cítili dobre.“ Matúšovi hostia sú tiež veľmi zaujímaví. Už uňho spali ľudia z amerického Google, špičkoví odborníci z oblasti reklamy, technológií, írska olympionička a dokonca aj človek z volebného tímu Baracka Obamu. Väčšinou sú to ľudia otvorení a komunikatívni, a tak sa stáva, že s hostiteľom zostávajú v kontakte aj potom, ako z bytu odídu.

nie. V Kyjeve po mňa hostiteľ prišiel k nočnému vlaku, nakúpil ovocie a koláče a na druhý deň odbehol z kancelárie, lebo trval na tom, že ma odvezie tam, kam potrebujem. Na východe Ukrajiny v Kramatorsku mi hostiteľ, ktorý tam prišiel pracovať pre OSN, ponúkol, že ďalšie dni môžem uňho zostať bývať zadarmo. V Gaziantepe v Turecku som sa ocitla v byte dvoch mladých mužov, rozhorčených postupujúcou prohibíciou, ktorí si napchali chladničku �ľašami alkoholu privezenými zo zahraničných služobných ciest a práve sa pokúšali uvariť si pivo z balíčka z nejakého českého pivovaru. V Londýne som bývala v byte, ktorý jeho majiteľka logisticky absolútne prispôsobila prenajímaniu cez Airbnb. Každú izbu prenajímala zvlášť, dvere sa otvárali na kód a dopoludnia prichádzala upratovačka. Hostiteľka sa živila prekladmi a práve bola na Ibize.

FIRMA Z OBÝVAČKY Všetko to začalo v októbri 2007 v San Franciscu. Dvaja spolubývajúci, Brian Chesky a Joe Gebbia, už nezvládali platiť nájom svojho lo�tového bytu. Tak zmenili obývačku na izbu pre troch ľudí a cez internet ju aj s raňajkami začali ponúkať hosťom. Networking začal rýchlo fungovať a zapájalo sa čoraz viac ľudí. V marci 2009 sa ponuka prenájmov rozšírila na celé byty, domy a rôzne netypické miesta na prenocovanie. V roku 2010 malo Airbnb už pätnásť zamestnancov. Aby sa v lo�te pomestili, Chesky prepustil svoju spálňu firme, zriadil v nej kanceláriu a sám si hľadal ubytovanie cez Airbnb, kým sa spoločnosť nepresťahovala do vlastných kancelárií.

Dá sa na takomto prenájme zarobiť? Matúš hovorí, že toto zaujíma veľa ľudí. No odpoveď nie je jednoznačná. „Návštevy chodia často Nota bene na jeden deň a treba zariadiť všetko 1 2017 od dohodnutého času príchodu Fenomén a odchodu, cez vyzdvihnutie kľúčov, často vo večerných hodinách, až po upratovanie bytu, výmenu posteľnej bielizne a podobne. Ak náhodou mám niekoľko hostí po sebe, je to časovo dosť náročné. Je teda otázne, či ten stres vlastne za to stojí. Ja Airbnb beriem skôr pre tie nekonečné zážitky. A v tomto smere som sa nikdy nemohol sťažovať.“

Vo februári 2011 dosiahol systém miliónty booking. V januári 2012 to už bolo päť miliónov zarezervovaných nocí. O šesť mesiacov neskôr už desať miliónov. Airbnb sa šíril do celého sveta. Ako jedna z prvých amerických spoločností expandoval na Kubu, bolo to v apríli 2015. Sponzoruje tím Formuly 1, austrálsky mužský basketbalový tím či newyorský maratón. Po tom, ako veľa ľudí prišlo o domov kvôli vyčíňaniu hurikánu Sandy, ponúklo Airbnb pomoc. Vyzvalo prenajímateľov, aby poskytli izby zdarma tým, čo stratili strechu nad hlavou.

ČEREŠNIČKA NA TORTE Odkedy svoj byt prenajíma môj známy Martin, je vraj na tom finančne lepšie, kým cestuje, než kým je doma na Slovensku. Cestuje často a práve na obdobia, kým je v zahraničí, prepúšťa svoj byt hosťom. Neodradili ho ani hostia,

ktorí na byte vyvádzali ako v hosteli a nechali ho v katastrofálnom stave. Naopak, oni boli prelomovým impulzom. Začal sa viac zaujímať o celý systém. Hostí si začal vyberať. Uprednostňuje páry. Byt nechávajú väčšinou uprataný lepšie, než by ho upratal sám a niekedy si nájde aj malý darček alebo čokoládu. Bratislavčan Matúš ponúka svoj byt hosťom z celého sveta. „Som taká dobrodružná povaha, rád cestujem a spoznávam nových ľudí, ich príbehy, zážitky a životy,“ hovorí. Keď sa mu narodil syn, spoznávanie cudzích krajín muselo ísť bokom. Tak sa stal aspoň aktívnym členom komunity couchsurferov, v rámci ktorej si ľudia ponúkajú bezplatné ubytovanie. „Vystriedalo sa u mňa viac ako štyridsať ľudí od Číny, Kazachstanu až po Brazíliu či USA. Spolu sme ochutnávali dobroty z ich a našej kuchyne, spoznávali, ako sa žije tam a tu, ja som im poukazoval krásy nášho

mesta a vznikli z toho nezabudnuteľné okamihy. Pre také sa oplatí žiť.“ Komunita couchsurferov však postupne slabla. Ľudia odchádzali na Airbnb. Tak presedlal aj Matúš. „Airbnb je s couchsurfingom v mnohom podobný. Tiež stretávate ľudí z celého sveta a môžete nazrieť do ich životov. Fakt, že zaplatia, je iba čerešnička na torte.“

NEKONEČNÉ ZÁŽITKY Pri cestovaní je Airbnb prvou voľbou aj pre Matúša. Býval tak už po celej Európe, od anglického Brightonu po portugalské Faro. „Nikdy som túto voľbu neoľutoval. V Londýne som spal na lodičke s vlastným krbom a trávnikom na streche, ktorú nám jeden dobrák prekotvil a nevedeli sme ju nájsť. V Malage mám rodinku z Liverpoolu, ktorých domček s bazénom

ZÁKAZY A POKUTY Airbnb začalo rýchlo ležať v žalúdku hoteliérom aj mestským radným. Na trhu bolo zrazu menej bytov a domov na dlhodobé prenájmy. Štát New York schválil v roku 2011 zákon zakazujúci prenajímať obytné priestory na menej ako 29 dní. Jeden z prenajímateľov cez Airbnb dostal za porušenie tohto nariadenia pokutu 2 400 dolárov. Pokuty až 7 500 dolárov hrozia aj ďalším prenajímateľom. Airbnb sa kvôli tomu so štátom súdil, ale v decembri minulého roka žalobu stiahol. Naopak, v San Franciscu v roku 2014 Airbnb systém legalizovali. Prenajímatelia sa akurát musia zaregistrovať a odvádzať mestu 14-percentnú hotelovú daň. Radnica používa tieto peniaze na sociálne pro-

Naše príbehy Zuzana Mojžišová jekty. Po svete však pribúdajú mestá, ktoré obmedzujú prenajímanie nehnuteľností cez Airbnb. Napríklad v Berlíne je dovolené prenajímať iba izby. Kto toto nariadenie poruší, riskuje pokutu až stotisíc eur. Optimálny model fungovania medzi Airbnb, mestami a daňovými úradmi sa však ešte stále hľadá.

NOC S DRAKULOM Airbnb ponúka rôzne nezvyčajné ubytovania. Môžete prespať napríklad na vlastnom ostrove, v majáku, v dome na strome (v Nikarague ponúkajú jeden aj s vlastným bazénom), v bývalých vlakových vozňoch, v školskom autobuse, v spálni – bubline s výhľadom na hviezdy, v osemstoročnom škótskom hrade, v hodinovej veži v centre Londýna. Ceny najluxusnejších ubytovaní sa šplhajú do tisícov eur za noc. V privátnom „chateau“ v údolí Loiry vo Francúzsku necháte 8 220 eur. V sedemnástich spálňach sa za tú cenu môže ubytovať 32 ľudí. Prenájom luxusnej jachty v Kalifornii stojí 8 480 eur. V cene je ubytovanie pre dvadsať ľudí, kapitán, oceňovaný šé�kuchár

a stevard. Za tú istú sumu je k dispozícii ultramoderný dom s bazénom v Kalifornii, v ktorom prespala aj Beyoncé či Justin Bieber. Vila Machiavelli v čarovnom Toskánsku ponúka nocľah za 6 308 eur. Šestnásť hostí má v cene aj ochutnávku vína. Halloween 2016 mohli dvaja hostia stráviť naozaj netradične: na hrade Bran v Rumunsku, ktorý je síce nesprávne, ale predsa označovaný za niekdajšie sídlo krvavého grófa Drakulu. Počas hororovej noci Bran navštívil aj Dacre Stoker, prasynovec Brama Stokera, ktorý literárnu postavu Drakulu vytvoril. Dacre je považovaný za odborníka na vampírov a výhra pobytu zahŕňala stretnutie s ním a jeho rozprávanie o týchto krvilačných príšerách. Súčasťou výletu bola jazda na konskom povoze pri západe slnka až na strašidelný hrad. Nechýbala ani večera pri sviečkach. Menu zo Stokerovej knihy: krvavý hovädzí steak a kurča na paprike. Po jedle hostia zaľahli do luxusných rakiev. Na získanie takéhoto lukratívneho zážitku stačilo poslať odpoveď na otázku: Čo by ste povedali grófovi Drakulovi, keby ste sa s ním stretli zoči-voči na jeho hrade?

Prostredníctvom Airbnb si ľudia navzájom poskytujú domov aj na miestach, ktoré by možno inak ani nemohli navštíviť. Či už ide o mierne výstrednú izbu v štýle van Gogha, luxusný apartmán, alebo romantické hniezdočko.

Prednedávnom vyšla Jane Juráňovej zbierka troch noviel s názvom Cudzie príbehy (vydal Aspekt, 2016). Mohli by však pokojne byť kohokoľvek z nás, preto aj majú schopnosť dostať sa pod kožu. Cudzie/naše príbehy otvára novelka Zuzana a starci. So starozákonným rozprávaním z knihy Daniel má spoločné viac než len názov. Hrdinkou je osamelo žijúca redaktorka, sivá myška, ktorú sa celý život snaží presviedčať, že žena je na svete na to, aby (bez nároku na ochranu) pomáhala a slúžila. Bezpodmienečne a oddane. Najlepšie bez reptania. Jedného dňa dostane Zuzana list. Od starca z minulosti, od starca s pokrivenou hodnotovou chrbticou. Napísal pamäti, pravdepodobne preto, aby mohol ich prostredníctvom definitívne zabudnúť na svoje zloskutky. A Zuzanu si, ako inak, volá na pomoc. Najčítavejším textom spomedzi troch príbehov je prostredný – Obeť. Možno aj preto, lebo v pozadí zauzľujúcich sa i prerušených rodinných väzieb číha kriminálna zápletka. Všetko sa začína nenápadne. Manželský pár stredného veku nakupuje v supermarkete, zazvoní mobil a oni sa dozvedia správu z rodu jóboviek: so starou mamou nie je všetko v poriadku. Vlastne, nič s ňou nie je v poriadku. Onedlho už babkina suseda hovorí v televíznom vysielaní: „Martušku? Pravdaže som ju poznala. Bola to dobrá žena, muche by neublížila. Mala peknú rodinu, deti, vnuka... Toto si nezaslúžila. Som z toho otrasená.“ Brutálna vražda a vzťahy pravdepodobne nenávratne rozlámané na kúsky. A napokon tretie rozprávanie. Cudzí príbeh o tom, že ľudská hlúposť je ako jed. Ochromuje, zabíja. Tentoraz

má podobu novinového bulváru a dotkne sa pracovníčky miestnej knižnice. Lebo voľakedy dávno bola pár rokov vydatá za dnes čoraz populárnejšieho herca. Vravieva sa, že z (istej hmoty) sa bič upliesť nedá. Zato lokálna spoločenská senzácia áno! Vtedy idú pravda, logika i opodstatnenosť bokom... Vraví sa, že každý zázrak trvá len tri dni. Lenže jeho dôsledky trvajú oveľa dlhšie. Autorka sa do duší a myslí svojich postáv vnára s veľkou precíznosťou, ich prostredníctvom premýšľa o svete, sleduje ho, preciťuje, odmieta aj prijíma. Malé drobnosti aj veľké tragédie si všíma so smútkom aj ironicky, citlivo. Vnára sa až tam, kde by sme radšej neboli, vchádza na miesta, ktoré by sme radšej obišli, lebo sa cítime priveľmi obnažene. Jana Juráňová nás tam však nemilosrdne dostrká. Má na to zvláštnu taktiku. Odmerané písanie poskladané zo strohých viet, o ktorých sa na prvý pohľad zdá, že nemajú dosť háčikov, aby sa dokázali zadrapiť pod kožu. Lenže opak je pravdou. Jana Juráňová (1957) debutovala zbierkou próz Zverinec (1994) a odvtedy napísala ďalších sedem kníh próz a románov, medzi nimi napríklad Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom, Lásky nebeské, Nevybavená záležitosť. Píše tiež knižky pre deti (Iba baba) a divadelné hry (Misky strieborné, nádoby výborné, Reality snov, Tichý bič). Kniha rozhovorov s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov získala Cenu E. E. Kischa.

Nota bene

1 2017 Čítanie

Život v mínuse Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Monika má tridsaťtri, jej Samko má štyri, a pätnásť dní do výplaty materskej má v peňaženke päť eur. S otcom Samka sa poznala štyri roky. Všetko by klapalo, alebo aspoň by bolo znesiteľné, keby do hry nevstúpil alkohol. „Kontrolka mi silne zablikala, keď ma udrel v šiestom mesiaci tehotenstva. Neváhala som ani sekundu, pochopila som, že ak ostaneme spolu, bude to len a len horšie,“ smutne konštatuje Monika. Mala šťastie, že pracovala ako sanitárka v nemocnici, lebo tak mala nárok na nemocničnú ubytovňu. Vcelku komfort, dve izbičky s kuchynským kútom a kúpeľnou za 180 eur mesačne.

Nota bene

1 2017 Príbeh

Monika s čerstvým bábätkom išla priamo z pôrodnice do erárneho. Smutné? „Ani nie, bola to stabilná strecha nad hlavou pre mňa a môjho vytúženého synčeka.“ Od začiatku vedela, že z materskej nevyžijú, polročného Samka prihlásila do jaslí, aby mohla nastúpiť späť do práce. Koniec-koncov, takto to robí mnoho rodičov. „Nevidela som na tom nič zlé, a vlastne inú možnosť som ani nemala, malého mi nemal kto strážiť.“ Keď Samko častejšie chorľavel, očeerky, péenky, Monika to látala, ako sa len dalo. Vedela a dodnes vie, že úväzok v nemocnici rovná sa strecha nad hlavou.

sa len môže niečo vybrať – za tridsať centov. Čiže buď žuvačka alebo lízanku. Oblečenie má Samko po kolegininých deťoch, pre seba si Monika nekúpila nič už roky, vlastne, odkedy je Samuško na svete. Znie to až neuveriteľne, ale naozaj každé euro si odkladá, aby koncom mesiaca mala na nájomné v ubytovni. Minulý mesiac jej chýbalo päť eur, nespala kvôli tomu dve noci. Vyčítala si, že kúpila sprchovací gél. „Zrazu mi dala päť eur známa, že nech niečo kúpim malému. Mala som Vianoce, konečne som mohla zaplatiť nájom...“ Skúšala znova žiadať o prácu v nemocnici, minimálne polovičný úväzok by časovo zvládla. „Neprešlo to. Nástup do práce je fixne o šiestej ráno a ja som to kvôli Samkovi potrebovala posunúť na siedmu.“ Ale aj tak sa bojí, že keby nastúpila a príde zasa očeerka, kolegyne ju zožerú. A keby sa zamestnala inde ako v nemocnici, prišla by o ubytovňu. Na prenájom bytu nemá...

„Samko má však oslabenú imunitu, diagnostikovali mu astmu, musí inhalovať, ideálne by bolo izolovať ho od kolektívu a byť s ním doma, nemohla som si však taký luxus dovoliť. Otec naňho posiela dvadsať eur výživné. Musela som pracovať,“ hovorí Monika. Lenže kolegyne nemohli za ňu sústavne nadrábať, skončilo to Monikiným viac-menej núteným odchodom. Samko nastúpil do škôlky, ale infekty neprestávali, dva týždne z mesiaca bol vypísaný a Monika musela ostať definitívne doma. Je na predĺženej materskej, jej príjem aj s prídavkami je 221 eur.

Monika je láskavá, milá žena a Samko je najväčším šťastím jej života. Svojimi problémami nechce nikoho obťažovať, len trpko poznamená, že byť slobodnou mamou na predĺženej materskej, bez práce a stabilnej strechy nad hlavou je veľa aj na koňa. Zo zverejnenia svojho príbehu má obavy: „Ľudia sú všelijakí.“ Ale skúsme jej pomôcť s dvojtisícovým dlhom na ubytovni a so skvalitnením života. Aby nemala v chladničke jeden jogurt, mlieko a pár vajec... Aby neplakala, že nemôže prať, lebo prášok sa minul. Najviac by jej pomohla brigáda počas dňa – upratovanie, žehlenie, pomocná sila kdekoľvek v Senici. „Chcem pracovať, chcem raz aj ja Samkovi z lásky kúpiť obyčajné autíčko za päť eur.“

Monika a Samko trú biedu. Keďže mladá mamička o pár eur prekračuje normotabuľky, nemá nárok na nijakú ďalšiu sociálnu dávku – ani jednorazovú. Za posledný rok, čo musela ostať doma, jej narástol dlh na nájomnom a veľmi sa bojí, že ju z ubytovne pošlú preč. Netuší, kde by skončila. „Nie, Samka mi nemôžu zobrať, to nech ma rovno zabijú.“ Monika pritom nie je žiaden lenivec, v okolí už oslovila hádam každého, zháňa si brigády, robila by čokoľvek, aby do rozpočtu pribudlo pár eur. Vždy to však skončí pri malom. „Mám rodičov, ale chodia do práce, majú svoj režim, nemôžu žiť môj život. Veľmi mi pomôže už len to, že cez víkend máme u nich kompletný obed.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh mamy Moniky oslovil. Aj váš príspevok sa použije výhradne na pomoc s vyplatením dlhu na ubytovni, aby s malým synom neprišla o strechu nad hlavou. ĎAKUJEME!

Monika sa za svoju situáciu hanbí a bojí sa každého ďalšieho dňa. V jej domácnosti sa nikdy nejde do obchodu „len tak“. Nákupom sa vyhýbajú, malý Samko rastie a tiež mu občas učaruje hocičo vo výkladoch. Nešťastná mamka mu krvopotne vysvetľuje, že nemajú korunky. Raz za čas si pred-

Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Monika. Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky adresujte OZ Medzi nami. Kontakt: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

1 2017 Príbeh

fal, že sa k nemu dostane tak blízko a dá mu podpísať Nota bene, ale... „Nebola šanca.“ No aspoň opatrovateľ Janko z Depaul dal pápežovi v mene všetkých slovenských hostí knihu fotografií Život na ulici od Lukáša Maceka a podali si ruky. Spontánny príhovor pápeža Františka bol síce tlmočený aj do slovenčiny, ale technika trochu haprovala, takže zvuk v slúchadlách vypadával. Albert ukazuje na uši, krúti hlavou a naznačuje, že nepočul nič. O to viac sa sústredil na výraz pápeža. Oceňuje, že sa nemračil, že pôsobil milo. Marián z toho čo počul, pochopil, že svet vyzýva k pokoju, mieru, súcitu a odpusteniu. Vatikánsky rozhlas vzápätí zverejnil preklad jeho príhovoru do slovenčiny, takže sa dá prečítať na webe. Pápež František v ňom tiež vyzýva chudobných, aby neprestali snívať: „Keď človek stratí schopnosť snívať, stratí schopnosť boriť sa s utrpením. Jedine ten, kto cíti, že mu niečo chýba, hľadá a sníva. Ten, kto má všetko, nemôže snívať!“

Nota bene

1 2017 Proti prúdu

Neprestaňte snívať! Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Predajcovia Nota bene Marián a Albert na vlastné oči videli pápeža Františka. Boli medzi 5 000 ľuďmi bez domova, ktorých pri príležitosti slávnostného ukončenia Svätého roku milosrdenstva pozval do Vatikánu. „Dobre, že som sedel, keď mi povedali o možnosti stretnúť sa s pápežom,“ hovorí Marián Salama (49), predajca Nota bene na trhovisku Miletičova. Jeho bydliskom je momentálne Útulok sv. Lujzy de Marillac, ktorý spravuje nezisková organizácia Depaul Slovensko. Roky v ňom býval aj Albert Brutovský (51), predajca Nota bene z Trnavského mýta, ale pred pár týždňami sa odsťahoval do podporovaného bývania.

Podmienky výberu boli pragmatické, do úvahy prichádzali ľudia, ktorí majú blízko k viere, občiansky preukaz a v ceste im nebránia vážne zdravotné dôvody. Žiaľ, so životom na ulici sa rýchlo nabaľujú choroby, takže hoci v Depaul vybrali viacerých, niektorým cestu do Vatikánu neodporučil lekár. Napokon sa do výberu dostali piati, dvaja z útulku a traja z nocľahárne. Z celého Slovenska cestovalo dokopy asi 80 ľudí v sprie-

vode kňazov Petra Gombitu z Hýľova, Mariána Ku�fu zo Žakoviec a ďalších. Albert, na rozdiel od Mariána, letel prvýkrát v živote, ale vraví, že to preňho nebolo nič zvláštne. Ich prvé dojmy z Vatikánu? „Prehlušovala ich bolesť nôh, mám s nimi vážne problémy, takže chvíľu som aj ľutoval, že som sa dal na taký výlet nahovoriť. Našťastie, mali sme skvelé ubytovanie u rehoľných sestier priamo na Námestí sv. Petra, z okien

sme videli aj časť svätopeterskej baziliky. Architektúra, dav ľudí, množstvo motoriek, to všetko ma ohromilo,“ hovorí Marián. Albert sa vyjadruje veľmi úsporne, pretože veľmi zle počuje: „Veľký kostol, tie maľby... To sa mi páčilo.“ Stretnutie s pápežom ich čakalo na druhý deň, čo znamenalo o ôsmej ráno stáť pred Bazilikou sv. Petra spolu so všetkými pozvanými a trpezlivo čakať. Každý musel prejsť kontrolou ako na letisku, až potom mohol vstúpiť do auly baziliky. Pápež František prišiel okolo jednej popoludní, dovtedy sa na pódiu skúšal kultúrny program. Marián a Albert sedeli v piatom či šiestom rade, takže mali na všetko perfektný výhľad. Videozostrih slávnosti na Youtube približuje aj moment, keď pápeža obkolesujú jeho hostia, načahujú k nemu ruky a usilujú sa ho aspoň chvíľu podržať. Aj Albert dú-

Albert sníva o byte, v ktorom by bol sám alebo s kamošom. Ešte sa zdráha hodnotiť svoje čerstvé, len dvojtýždňové ubytovanie: „Uvidím po čase, ale sme dvaja v jednom byte s kúpeľňou, toaletou a balkónom, máme aj vlastný telkáč a zatiaľ si rozumieme.“ O kuchyňu sa delia s obyvateľmi ďalších takýchto bytových buniek. Aby ste pochopili, aký je to preňho luxus, musíte vedieť, že v útulku obývate izbu s viacerými ľuďmi a nielen kuchyňa, ale aj toaleta sú spoločné, a televízor si môžete pozrieť len v spoločenskej miestnosti. Pre ľudí v núdzi je to pravdaže obrovská pomoc. Útulok sv. Lujzy de Marillac navyše poskytuje aj sociálnu asistenciu, sociálne poradenstvo, sprostredkovanie lekárskeho ošetrenia a liečenia zo závislostí. Albert v ňom mal povesť pracovitého chlapa, rád umýval podlahy, ale robil aj pomocného robotníka a závozníka. Nota bene predáva už asi 13 rokov a na ulicu sa dostal pre nezhody s maminým partnerom. Jedna zima ho poriadne potrápila. Do deravých tenisiek sa dostala vlhkosť, omrzli mu nohy, dostal zápal priedušiek aj vysoké horúčky. „Keď lekárka videla moje nohy, na pätách som mal už

rany, okamžite zatelefonovala do Útulku sv. Lujzy. Tam mi pomohli a to bolo pre mňa ako zázrak.“ O svojej viere hovorí Albert jednoducho. Má rád modlitby Zdravas Mária a Otčenáš, ktoré ho naučila babička, a keď sa pomodlí, uľaví sa mu. Aj Mariána viedla k viere babička, ale priznáva, že ako dospelý sa podľa nej nesprával. Žil však spokojne. Asi sedemnásť rokov robil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave kulisára a neskôr aj špecialistu na zbrane používané na javisku. „Zlomila ma mamina smrť a strašné trápenie, ktoré pred ňou podstúpila. Nevedel som to spracovať, nadával som Bohu, znenávidel som ľudí, svet aj sám seba. Predtým som miloval literatúru, hudbu, filmy aj prírodu, ale zrazu som mal len negatívne pocity, akoby som v sebe zapol sebadeštrukčný program. Veľa som fajčil, pil som množstvo kávy a alkoholu, skoro som nejedol. Spal som s prostitútkami, bolo mi jedno, či dostanem pohlavnú chorobu, alebo ma v opitosti zrazí auto. Nezáležalo mi na Nota bene tom, že mi odchádzajú peniaze, ani že 1 2017 skončím na ulici... Bol som si istý že pri mojom spôsobe života mám pred Proti prúdu sebou tri, možno štyri roky života.“ Keď pochoval mamu, mal 38 rokov, dnes má 49 a už dva roky predáva Nota bene. Svojím zhubným životným štýlom si privodil vážne choroby. Hovorí, že smrť mu niekoľkokrát dýchala na krk, no keď s ním bolo najhoršie, prijali ho Sestry Matky Terezy. „Tam som videl, čo znamená láska a milosrdenstvo v praxi. Ony ma zachránili. Starali sa o mňa štyri mesiace a pomohli mi dať sa dokopy. Viete, môžete si o sebe myslieť, že ste silný, bohatý a úspešný, ale príde moment keď vás Boh pokorí. Vtedy máte šancu pochopiť, že to všetko, čo ste považovali za svoju pýchu, patrí jemu. Potom je na vás, či to zistenie a šancu na nápravu prijmete. Ja som ju prijal a dnes viem, že všetko materiálne, čo človek potrebuje k životu, sa mu vojde do jedného ruksaka. Snívam najmä o práci, ktorú by som vládal robiť aj s týmito mojimi nohami, s ktorými už toho veľa nenachodím, a o mieste, ktorému by som mohol hovoriť domov.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Pre nevedomého je pokročilý vek [...].

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Chcela by som touto cestou poďakovať milej pani predajkyni Nota bene ktorú som dnes stretla pred Dituriou v Leviciach. Bola to silnejšia pani, tmavé vlasy, slušne oblečená a s veľmi milým nevtieravým ľudským prístupom a úsmevom, ktorý sa nedal neopätovať. Prišla som k nej, prihovorila som sa, všimla som si, že mala na viditeľnom mieste pripnutý preukaz a veľmi pekne a nevtieravo mi ponúkla diár a časopis. Povedala mi cenu, tak som si kúpila časopis, keďže som viac peňazí nemala. Veľmi pekne mi poďakovala, podala mi časopis a pozdravila sa. Prajem jej touto cestou, aby jej ten úsmev a milý prístup dlho vydržal a som rada, že mi svojou osobnosťou spríjemnila deň. Terézia

Nota bene

1 2017 Nástenka

Chcela by som pozdraviť predajcu Rudka (č. 193), ktorý predáva časopis Nota bene na Americkom námestí v Bratislave. Rudko je veľmi milý, zábavný pán, s ktorým sa takmer každé ráno stretávam. Keď ma zazrie, už z diaľky mi kýva a usmieva sa. Srdečne sa pozdravíme, prehodíme pár slov a ja utekám do práce. Rudko mi vždy s radosťou porozpráva, aké témy ma v novom časopise čakajú, veľakrát na dané témy aj krátko podiskutujeme. Neviem si predstaviť, že by na svojom mieste Rudko nebol. Je súčasťou môjho života, môjho mesta. Prajem mu všetko dobré, hlavne pevné zdravie a veľa síl do budúceho života. Tiež touto cestou ďakujem OZ Proti prúdu za ich prácu a snahu pomôcť ľuďom v núdzi prípravou a možnosťou predávať taký kvalitný plnohodnotný časopis, akým Nota bene bezpochyby je. Veľa zdaru! Jana Milá redakcia Nota bene. Chcela by som sa s vami podeliť o svoj príbeh s vaším predajcom č. 1289 (škoda, že neviem jeho meno). Bolo práve 1. novembra, Sviatok všetkých svätých, keď som cestovala do práce. Na hlavnej stanici v Bratislave som kupovala NB. Pán bol milý a usmievavý. Okamžite ma upozornil, že je to októbrové číslo, aby som sa rozpamätala, či ho už nemám. Vôbec sa mi nesnažil predať aj napriek tomu, že možno žije len z toho predaja. V dnešnej dobe sa nájde málo takých ľudí, pretože väčšinou sa vám snažia predať aj nemožné. Preto ma jeho reakcia príjemne prekvapila a úprimne ho za to obdivujem. Prajem mu veľa empatie a pozitívnych zákazníkov. Nech sa jemu a jemu podobným darí rozširovať dobro a lásku medzi ľuďmi aj takýmto spôsobom. Mária Dobrý deň, minule som išla pri Bille v Trenčíne okolo šedivého pána, predajcu Nota bene. No práve som nemala žiadne drobné. Bolo mi ho veľmi ľúto. Stál tam, čisto oblečený, nikoho neotravoval, v ruke držal časopisy na predaj a bol mi veľmi sympatický. Možno tými šedivými vlasmi mi pripomínal môjho otca. Aj som mu povedala, že keď rozmením, vrátim sa. On sa len usmial a skromne povedal, že to nevadí. No už som nemala cestu okolo a mrzelo ma to. Dnes som ho tam znovu videla a tak som si časopis kúpila, on sa pekne poďakoval a poprial mi pekný deň. Poviem vám, že naozaj ma hrialo pri srdiečku. Je to veľmi milý a nevtieravý pán. Určite si od neho kúpim aj ďalšie číslo. Blanka Oznam Lúčime sa s predajcom Rudolfom Vaňúrom (č. 2578). Stáli zákazníci si ho ako veľmi komunikatívneho môžu pamätať z jeho miesta pri Bille na Karadžičovej ulici v Bratislave. Venujte mu, prosím, tichú spomienku.

Nefınančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Nota bene

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotogra�ıou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za o�ıciálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj o�ıciálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. Kódex kupujúceho zostavil: predajca Nota bene Peter Patró nsky

1 2017 Krížovka

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Láska je niečo krehké i mocné nie zásluhou toho, kto je milovaný, ale [kvalitou toho, kto miluje].

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Malý darček Nestáva sa často, že sa za literatúru považujú texty ľudových piesní. Teraz nemyslím ľudovky, dychovky a sľukovky, ale autentickú ľudovú poéziu. Spievali ju naši predkovia pred vyše storočím. Mám pred sebou nahrávku nazvanú veľmi jednoducho Slovenské spevy. Okrem hudby obsahuje aj krásne, neškolované, úprimné verše: V mikulášskej kompánii / leží milý porúbaný, / leží, leží zabitý, / rozmarínom prikrytý. / Zvoňte, zvony, na vše strany, / umrelo mi potešení, / odpadnul mi z ruže kvet, / bude plakať celý svet.

Nota bene

1 2017 K téme

Tragédie, trápenia lásky aj výbuchy radosti, masaker, keď „zbojňíci Jaňička zabili“ či pieseň o ďatľovi, ktorý „na dube – žalostne ďube“... Ľudové dielka kedysi zozbieral na začiatku 20. storočia po dedinách, vieskach a samotách fenomenálny maďarský (už dávno svetový) skladateľ Béla Bartók, na vydanie ich pripravil súčasný skladateľ a neúnavný muzikológ Vladimír Godár a s Mucha kvartet ich naspievala úžasná Iva Bittová. Jedna rezká sa mi zvlášť páči: Mav som ťa, ďovča rád, / už ťa má kamarát, / už ťa neksem, / vyndem na ulicu, / nájdem takú opicu, / pôjdem de ksem, / a takú mamlasu / na vrbe natrasú, / ako si ty! Béla chodil po slovenských krajoch, a keďže nepoznal miestny jazyk, zapisoval beztak zložité nárečia, ako počul. Milé je napríklad čítať, ako dievča chodilo kolo vody a lovilo drobné „röbkö“, čiže rybky. Jeho zápisy obsahujú neuveriteľné štyri tisícky piesňových textov a vyše tritisíc piesní. Sám mal pocit, že vstúpil do rajskej záhrady. „Takmer v každej dedine iné nôty vedia,“ písal do Martina. Žiaľ, ako je u nás zvykom, matičiari tieto poklady ešte dlho nedokázali vydať, dodnes vyšli len tri zväzky a na štvrtý sa stále čaká... Sám Godár múdro hovorí o smetí, ktoré nás hrozí zavaliť, a my sami v ohlúpnutí ešte tlieskame. Písanie s predstihom má isté špecifiká. Okrem živých koncertov totiž vznikla aj nahrávka a v čase, keď píšem tento stĺpček, balím ju sestre pod stromček (v čase vyjdenia Nota bene už bude v jej rukách). Daruje si raz táto spoločnosť aspoň jeden malý darček, a to prv, ako si, povedané Godárovými slovami, „zničíme vlastnú kultúrnu pamäť“?

Daniel Pastirčák

Izba V meste sú domy, v domoch sú izby. Múry domov oddeľujú ticho súkromia od ruchu ulice, steny izieb oddeľujú návštevníkov od domácich. Pohodlne však oddelia i rodičov od detí, muža od ženy. Ak to inak nejde, zabuchnem za sebou dvere a mám svätý pokoj. Možno preto bratia Česi tomu vľúdnemu miestu dali meno – pokoj. Ako dobre, že vieme stavať steny. Nemusí ma viac rušiť tvoj nepokoj, mám svoju izbu, mierumilovné steny, na nič sa ma nepýtajú, nič odo mňa nechcú. Čím viac izieb je v dome, tým viac možností úniku. Angličania to milé miesto nazvali slovom room. Room – priestor. Izba vymedzuje priestor – odtiaľ potiaľ. Moja izba je môj priestor, usporiadaný podľa mojej predstavy. Všetko sa tu nezmestí. Môžeš vojsť, keď ťa pustím dnu, a zostať, iba pokiaľ budem chcieť. Aspoň niekde som pánom. Tu mám svoj pokoj, váš nepokoj sa ma netýka. Nepokoj patrí za múry, do ulíc mesta. Krik ulice sem nedoľahne. Že tam pochodujú skíni, že muži zákona rozkrádajú štát, že tamtých tmavšej pleti bijú urastení bieli junáci? Vari za to môžem? Čo s tým mám ja? Dajte mi pokoj! Nech sa každý stará o svoje veci. No môže sa stať, že mi ulica vtrhne do domu. Ten nepokoj, čo sa ma netýka, mi prerastie cez hlavu a zbúra štyri steny mojej izby. Zostanú tu iba ruiny, aké zostali v sýrskom Aleppe. Kam sa podejem? Na aké dvere budem búchať? Kto mi otvorí dom, kto ma prijme do svojej izby? Ako im vysvetlím, že ich pokoj je krehký, že môj nepokoj sa ich týka, že všetok nepokoj sveta sa vždy týka každého z nás?

Zuzana Uličianska

Papučové žúrky Milujem, keď ma niekto pozve domov. Zdá sa mi, že sa o človeku dozviem najviac, keď spoznám, ako býva. Naše prostredie totiž nielen re�lektuje, ale azda až formuje naše vnútro. Kedysi bolo možností na spoznávanie zákutí cudzích bytov akosi viac. Doma sa zvykli spolužiaci spoločne učiť, doma sa dorábali projekty, doma sa žúrovalo. Súčasný spoločenský život sa do veľkej miery presunul do kaviarní. Prichádzame tým o osobitosť, intimitu a individuálny šarm? Možno už ani nie. Naše domácnosti sú stále sterilnejšie, prinajmenšom neutrálnejšie, akoby nás uniformita valcovala ešte viac ako za socializmu. Čisto teoreticky by sme všetci mohli bývať v bielej kocke s tabletom, do ktorého by sa schoval televízor i niekoľkometrová knižnica. Prach by sa tam utieral určite ľahšie. Túžba po vlastnej izbe, v ktorej by sa dokonale prejavila naša osobitosť, sa presúva do virtuálneho priestoru. Celkom tak, ako boli kedysi na stenách izieb pubertiakov plagáty hudobných idolov, majú dnes ľudia na svojom profile spevákov, ktorých sledujú. Albumy s fotkami z dovoleniek už nemáme na poličkách, ale na sociálnych sieťach. Namiesto novín ležérne pohodených na stole vidíme už len články, ktoré naši priatelia komentujú „na stene“. Virtuálny svet má svoje veľké pozitíva. Bolo by zavádzajúce vnímať hoci extrémny svet japonského hikikomoriho len cez škatule od pizze, ktoré si necháva donášať v totálnom odmietaní priameho kontaktu so svetom. Niekedy je mi však za tými izbičkami plnými zbytočností a za žúrkami v papučiach tak nejako hmatateľne ľúto.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 5 kusov časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Gra�ıcké spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 187. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 511 752, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA