Notabene 188 februar2017 (1)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Február 2017/188

REŠPEKT

Reportáž Naši Iračania

8 Téma V šatke

12 Téma Nebojme sa hovoriť pravdu nahlas

17 Téma Diera v hlave

20 Tlač tohto čísla Nota bene sme realizovali s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2016. Za obsah je výlučne zodpovedné OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene.

Daniel Pastirčák

Dve veci

Literatúra, ktorá (už) nie je

„Čo kukáš? Chceš na hubu?!“ Holá hlava, brutálne bicepsy... Rýchlo odvraciam oči. Naozaj som sa naňho nepozrel schválne. Môj pohľad nebol ironický, nechcel som ho ponížiť. Ako by som mohol, tu, na ulici, pred očami všetkých ľudí...

Pracem sa z dohľadu. Ešte chvíľu na sebe cítim mrazivý pohľad.

Chápem ho. Gestom ohrdnutého hrdinu sa pokúšal získať rešpekt.

Stále píšeme len o existujúcej literatúre.

Poviete si, ako písať o nejestvujúcej? Tej je pritom smutná hŕba.

Napríklad kufor s neznámymi poviedkami Daniila Charmsa, ktorého vytiahla z bytu boľševická NKVD – už sa nikdy nenašiel autor ani poviedky. Alebo posledné rukopisy Franza Kafku, ktoré jeho priateľke zhabalo gestapo. Takisto si už nikdy neprečítame druhý diel Gogoľových Mŕtvych duší, ktoré autor spálil, keď mu, chudáčiskovi, pred smrťou šiblo. Z antických textov poznáme sotva omrvinku.

Ach, človek – márnomyseľná opica: robíme psie kúsky, len aby sme ho získali. Jeden napína svaly, druhá sa vyzlieka, tretí kýva ušami, štvrtý bombarduje nepoddajné mesto... Rešpekt človeku chýba zo všetkého najviac, lebo taký je už osud človeka: Nebol som.

Som. Nebudem. Pred polstoročím o mne ešte nikto nevedel (ani moji rodičia), po polstoročí o mne už nikto vedieť nebude. Zostane meno na náhrobku, no i to časom zmyjú kyslé dažde.

Byť človekom znamená vedieť, že som nič, no túžiť pritom, aby som bol niekto. Pominuteľné telo sa dožaduje nepominuteľného uznania. Paradoxom je, že práve tí, ktorým rešpekt najviac chýba, ho nedokážu prejaviť iným. Naša úcta k druhým začína úctou k sebe. Ak však žijem život, za ktorý sa hanbím, zneucťujem človeka sám v sebe.

Ľudia, cenzori, vojny aj prírodné pohromy sa postarali o také množstvo diel, že budeme navždy akísi neúplní. O „webovej“ tvorbe ani nehovorím, tam je už po pár rokoch len kód 404: stránku sa nepodarilo nájsť. Haldy hlinených tabuliek, papyrusov, stredovekých pergamenov zmizli v nenávratne. „Nebudeme už nikdy vědět, jaké další verše by nám dal Jiří Orten... jaké pokračování bychom dostali od Karla Poláčka po Bylo nás pět... Umělci byli první světlo, které nacisté zhasínali. Pálili obrazy, knihy a písně, i s těmi, kteří je vytvořili. Nenáviděli umění, které napřimuje člověka,“ poznamenal kedysi Arnošt Lustig.

Za (zatiaľ) poslednej svetovej vojny sa hádzali knihy pod pásy tankov. V (zatiaľ) poslednej európskej vojne na Balkáne povedala nad zbombardovanou knižnicou neznáma poetka: „Každá zničená kniha je lístkom do pekla.“ A v (zatiaľ) poslednej vojne v Iraku porušili vojaci USA Haagskú konvenciu, keď dopustili zničenie kultúrneho dedičstva.

Prastaré texty napísané klinovým písmom objavili ku koncu minulého storočia aj v sýrskej lokalite Tall Mardích, neďaleko Aleppa. Našli tu dokonca starovekú knižnicu a symbolicky objavili prvé dvojjazyčné slovníky. Pochádzali z doby, keď sme v Európe ešte hulákali po sebe ako opice. Osud kolísky ľudstva je dnes viac než otázny a v Európe sa znova zmôžeme len na hulákanie.

Ej, škoda, že tu nemôžem uviesť verše Jaroslava Haška, ktoré načarbal na vagón cestou na front! Vybodkovaných miest by však v nich muselo byť strašne veľa. Na niečo slušné slová nestačia.

Pripomeňme si, čo nás o rešpekte učil Kant: Dve veci naplňujú myseľ stále novým obdivom: Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.

Ani jednu ani druhú nemusím hľadať mimo môj obzor ako čosi, čo možno iba tušiť; vidím ich pred sebou a spájam ich bezprostredne s vedomím svojej existencie. Práve toto morálne určenie nekonečne zvyšuje moju hodnotu.

Zuzana Uličianska

Stopercentní

NA OBÁLKE: Pablo Picasso - Holubica mieru, farebná litografia, 1961

4

LITERÁRIUM Petra Gettinga

REŠPEKT

Rozhovor Dotknúť sa jeden druhého

Pri nedávnej návšteve Egypta som sa zoznámila s prekladateľom z češtiny, koptským kresťanom.

Požiadala som ho, aby mi ukázal ich nový chrám, pripomínajúci pravoslávne, s tým rozdielom, že vchod doň musia strážiť policajti. Náš „Jozef“, ako mu slovenskí turisti hovorili, musel pred vstupom ukázať zápästie, na ktorom mal vytetovaný koptský kríž. Ten istý znak mi ukazoval aj jeden obchodník v snahe presvedčiť ma, že mu ako kresťanovi môžem dôverovať. Mohli by sme sa nad správaním Egypťanov k ich starobylým menšinám pohoršovať, keby sme sami nemali svoje skúsenosti s tetovaním čísel na predlaktia.

Zdá sa mi, že niektorí ľudia by najradšej podobné mobilné preukazy totožnosti ešte dopracovali a celosvetovo by sme si začali tetovať aj symboly národnosti, sexuálnej orientácie, potravinových intolerancií, príslušnosti k futbalovým klubom či hudobným prúdom. Celé predlaktia predsa môžeme mať posiate hieroglyfmi označujúcimi naše identity, keď sme takí presvedčení o ich nemennosti a dôležitosti. A prečo si rovno nevypáliť na kožu akýsi QR kód, v ktorom by sme mohli mať zabudovanú kompletná informáciu o našom zložení: 5 percent Slováka, 95 percent Maďara, 50 percent katolíka, štvrtina kalvína, stopové prvky židovstva, 30 percent idealistu, 10 percent teroristu, 40 percent flegmatika.

Akurát neviem, čo by sme s toľkými informáciami vlastne robili. Hodili sa dolu tvárou na zem, zavreli oči a čakali, čo kde buchne? Byť stopercentným človekom – to je predsa samo o sebe absolútne výbušná zmes.

Odlišnosti Mám rada slovo rešpekt. Spája sa mi s úctou, slobodou a s vytvorením priestoru pre odlišné. Zároveň mám rešpekt pred tým, aké náročné je v tomto procese nájsť zdravé hranice. Zdá sa mi, že severanom to ide lepšie. „Nepozerajme sa na ľudí ako na problém, ale ako na zdroje.

A potom sa stanú zdrojmi, ktoré prekonajú naše očakávania,“ povedal šéf nórskeho hudobného súboru, ktorý spája mladých utečencov a miestnych obyvateľov. Žiť vedľa seba v odlišnostiach nie je ľahké. Rada by som sa videla ako tolerantná, rešpektujúca osoba, ale vždy ma trochu znepokojí, keď niekto vidí veci inak. Narúša to moju túžbu po harmónií a naznačuje mi, že sa pravdepodobne v mnohých veciach mýlim.

Rešpektu sa musím učiť.

Stretnutie protikladov môže pomôcť alebo ublížiť. Žijeme vo svete, v ktorom silnie radikalizácia. Je nevyhnutné naučiť sa žiť Nota bene s inými kultúrami a spoznať svoje hranice – 2 2017 čo môžeme a čo už nemôžeme rešpektovať.

Premieňať outsiderov na insiderov je jediná Editoriál cesta a ísť po nej môže len vyspelá spoločnosť tvorená ľuďmi, ktorí dokážu integrovať aj svoje vlastné rozpory.

3

Kedysi som mala dlhodobý konflikt s kolegom, pri ktorom som narazila na svoje limity.

Začala som mať o sebe pochybnosti a premýšľala o odchode. Neskôr mi napadlo, že paradoxne by to mohol byť začiatok dobrej spolupráce. Lebo poznanie, že v nejakej veci narážam na vlastné hranice, nabáda pokúsiť sa spojiť nespojiteľné a vytvoriť si navzájom priestor v neohrabanom a často bolestnom tanci protikladov.

Niečo podobné sa nám miestami darilo s Martinom Opetom, s ktorým sme si boli podobní asi ako vývojka a ustaľovač. Za túto skúsenosť som mu veľmi vďačná.

Sandra Tordová šéfredaktorka

Poďakovanie Martinových rodičov Úprimne ďakujeme všetkým, ktorí sa 20. decembra 2016 prišli rozlúčiť s naším synom Martinom Opetom a podaním ruky, objatím či kvetinovými darmi zmiernili náš žiaľ. Ďakujeme všetkým zamestnancom a klientom Nota bene, spolužiakom zo športového gymnázia a ostatným priateľom a známym.

Ako ste na seba s Matejom, ktorý Ste presvedčený, že dialóg je sa netajil svojim antisemitizmom, potrebný za každých okolností, aj narazili? s fašistami. Lenže tu ste narazili Na začiatku mi od neho prišiel na relatívne sčítaného, intelekdosť drzý mail. Napísal mi, že so tuálne založeného chalana. Väčšina mnou v takmer ničom nesúhlasí „náckov“ taká nie je. a potom ma poslal do pivnice po naNikdy som nepovedal, že dialóg honobené zlato, lebo Židia ho vraj som ochotný viesť s každým. So majú dosť. A dodal, aby som mu psychopatom, sociopatom, ideozaplatil štúdium, na ktoré on nemá. logickým alebo náboženským fanaÁno, bola to drzá správa, ale cítil som tikom to nejde. Ani by som sa o to z neho, že má chuť sa rozprávať, že je nepokúšal. Dialóg je možný len tam, zvedavý. A tak som mu odpísal, čím kde existuje vôľa z oboch strán. A tu sa začala naša niekoľkoročná komu- sa tí dvaja našli. Z jeho strany som nikácia, ktorá vlastne trvá dodnes. cítil výsmech, ale zároveň aj rešpekt.

Matej si myslí, že Židia si vydobyli Narodili ste sa v koncentračnom mimoriadne privilégiá, ktoré im tábore, z vašej rodiny prežil holo- nepatria, na druhej strane vzhliakaust len málokto a len ste odpísali da k židovskému etniku s istým človeku, ktorý vás urážal? Vtedy ste rešpektom, lebo si uvedomuje, že ide nemohli tušiť, že z toho vzíde čo o mimoriadne sebestačnú komunitu, i len zaujímavá debata, nieto kniha. ktorá si dokáže obhájiť svoje. DokaJasné, ale ja si dlhodobo píšem zujú to aj jej stratégie prežitia. Jeho s viacerými ľuďmi. A vždy to má formulácie som preto nevnímal ako svoje dôvody. Ľudia mi bežne píšu, antisemitizmus hrubého zrna, ale že ma majú radi alebo že ma nená- ako zmes nenávisti a obdivu. vidia, nejde to však do hĺbky. U Mateja som mal zrazu pocit, že sa chcem Zaobalené do slušnej formy sa Nota bene brániť a vysvetľovať. Koniec kon- mi to zdalo ešte nebezpečnejšie. Aj 2 2017 cov, na prvú správu som mu odpísal vo vašich reakciách bolo cítiť poRozhovor podobne drsne. Dodnes tvrdím, že búrenie a rozčarovanie. ten dialóg bol pre mňa zaujímavý.

Treba rozlíšiť mieru jeho sebaPrvýkrát som mal možnosť detailne štylizácie od toho, čo si naozaj si vypočuť človeka s takýmto čudným myslí. Matej je tak trochu narcis, a pre mňa neprijateľným ideologic- potrebuje dať o sebe vedieť, chýba kým zakotvením. Navyše, Matej je mu pocit uznania. Ten však potrebuevidentne sčítaný, hoci len v istom jeme všetci. Po rokoch som sa type literatúry. Časom sme sa naučili s ním stretol aj osobne a som si istý, komunikovať tak, že to bolo opros- že v tej chvíli za jedným stolom netené od vášní aj vulgarizmov. sedeli ani ironický antisemita, ani starnúci Žid. Žiadnu negatívnu Celou debatou sa však tiahnu emóciu ani averziu som z neho urážky vašej osoby, Židov, v lepšom necítil. Jedna vec je niečo vypisovať prípade cynizmus a irónia. cez internet, roky o tom diskutovať, Dá sa to tak vnímať, lebo v knihe, a potom sa stretnúť zoči-voči. To už ktorá vyšla, je vlastne len polovica je iná káva, lebo keď si vidíte do tvárí, našej komunikácie. Teraz vyjde dokážete rozlíšiť, či tam je nenávisť. v češtine, kde už bude rozšírená A tá tam jednoducho nebola. o naše ďalšie debaty. A tam sa ukáže, že Matej sa zmenil. To, že som dokázal Jedným z dôvodov, pre ktorý zhltnúť jeho útoky a invektívy, teda ste sa s Matejom pustili do dialógu bolo na niečo dobré. Sčasti to aj tak bolo, že ste chceli pochopiť, kde sa bola len jeho póza. Pochopil som v ľuďoch také názory berú. Podarilo pritom, že obaja zdieľame rovnaký sa vám to? typ problémov. Trápia nás tie isté veci Matej je z veľmi komplikovanej – korupcia, nespravodlivosť, násilie, rodiny, má za sebou históriu človeka, bieda. Nezhodneme sa len v tom, ako ktorý chcel študovať, ale nemal na ich riešiť. Chalani jeho typu nemajú to, pričom nikdy nenašiel spôsob, radi parlamentnú demokraciu, je pre akým svoje radikálne názory uplatniť nich synonymom korupcie. Viac im v praxi. Je to chalan, ktorý si založil imponuje pevná ruka a vodcovský rodinu, tá sa mu však rozpadla, chalan, ktorý nemal robotu. princíp.

5

Dotknúť sa jeden druhého Karol Sudor

Miro Švolík

„Najhoršie zo všetkého je držať hubu, schovať sa do kúta a čakať, kým všetko prejde,“ hovorí FEDOR GÁL, ktorý pred desiatimi rokmi začal prostredníctvom e-mailu komunikovať s národným socialistom Matejom.

Nota bene

2 2017 Rozhovor

6

Napriek všetkému nerezignoval a šiel do zahraničia, kde jeho národný socializmus dostal zabrať. Stalo sa totiž to, že štandardný „hejslovák“ vytiahol päty zo svojho okresu a naraz sa stal gastarbeitrom v Londýne medzi Afričanmi, Arabmi a Poliakmi. Neostávalo mu iné, než sa naučiť zdieľať s nimi spoločný osud.

v ňom sila a vôľa, aby sa zdvihol. Bolo až dojímavé počúvať ho, ako rozpráva o rómskych deťoch, ktoré vyberajú kontajnery ráno o šiestej, kým ostatní ešte spia, o zneužívaných dievčatkách v ranom veku. Matej má jednoducho cit pre takýchto ľudí, len spolu dodnes nesúhlasíme v tom, ako túto nespravodlivosť riešiť.

Inými slovami, zrazu sa sám ocitol v pozícii človeka „druhej kategórie“?

Nerád používam tento pojem, ale áno. Naraz zistil, čo je to byť v menšine, na periférii. Potom odišiel do Holandska, kde všetko pokračovalo.

Stal sa z neho človek, ktorý sa zrazu dokázal skamarátiť s niekým zo subsaharskej Afriky či s poľským emigrantom. Voľný čas a krčmy zrazu zdieľal s ľuďmi, ktorých predtým nepoznal. Niečo také človeka riadne vyškolí. Domov do Košíc sa už vrátil, ako sa mi zdá, úplne iný. Pochopil, že svet sa nezačína ani nekončí kdesi v Barci alebo Šaci a že ľudia žijú aj inde.

Už necíti averziu voči Židom, Rómom, utečencom?

Skôr by som povedal, že to nie je človek, u ktorého by dominovali negatívne emócie k akýmkoľvek menšinám. Je v ňom však silná averzia voči establišmentu, voči elitám a režimu, ktorý dopustil, že v spoločnosti existujú vykorenení a marginalizovaní ľudia.

Najlepšou cestou, ako sa teda zbaviť predsudkov a pohŕdania menšinami, je osobná skúsenosť?

Ak chcete spoznať menšiny, určite sa na to nemôžete pripravovať čítaním kníh, pozeraním filmov ani sledovaním primitívnych diskusií na Facebooku.

Ak chcete niekoho pochopiť, musíte aspoň chvíľu zdieľať jeho život, vidieť ho zblízka, chodiť v jeho topánkach. Kto chce trebárs spoznať Rómov a netárať o nich nezmysly, mal by naozaj skúsiť žiť v rómskej osade ako Fero Guldan, Robo Kirchhoff alebo Inge Antalová, prípadne aspoň učiť rómske deti. Mateja nik nenútil emigrovať do Anglicka ani Holandska, pokojne mohol ostať nezamestnaný v Košiciach. Jeho voľba však bola iná a nakoniec ju zúročil.

V tomto dávam pred ním klobúk dole.

Znamená to, že sa ľudsky zmenil? Áno, je tam krásne vidieť, ako sa postupne menil jeho pohľad na Rómov. Istý čas potom prežil aj na Luníku IX., pracoval dokonca v istej nocľahárni, kde stretával ľudí na totálnom dne – prostitútky, ľudí bez domova a podobne. A robil aj to, na čo by sa dal málokto – pomáhal úplne najbiednejším a všetko vykonával s obrovskou empatiou. Zmenil svoje postoje, lebo mal osobnú skúsenosť s tým, čo je to padnúť na hubu. Bola

Viacerí pre vašu debatu s Matejom pochopenie nemali, napríklad Michal Kaščák napísal, že s fašistami sa nedebatuje.

Nemajú pravdu. Tí, čo vraveli, že by si tú knihu nikdy neprečítali, tak nakoniec urobili – aj Mišo Kaščák, aj Peter Zajac a ďalší. Pravdou je, že svoj názor nezmenili. Hovoril som však aj s inými ľuďmi. Jeden blízky kamarát má manželku, ktorá učí na učňovke, ešte aj vydavateľstvu som povedal, že ak mi títo dvaja ľudia neodporučia knihu vydať, tak nevyjde. Lenže obaja súhlasili.

Ona dokonca tvrdila, že „Matejom“ je až 85 percent jej študentov. Akurát, že ten skutočný Matej je od nich oveľa vzdelanejší. Knihu čítala aj ďalšia moja kamarátka, poľská židovka, ktorá žije v Kanade, a na antisemitizmus je mimoriadne citlivá. Napísala mi, že Matej je zaujímavý chalan, že to nie je nacista, ani fašista, ale rebel. A že je veľmi dôležité, aby sme sa s takými ľuďmi rozprávali, lebo tak sa ich rebélia vyventiluje.

Matejovi kamaráti sa čudovali, že si píše práve s vami, „s tým starým židákom“. Vy ste verejne povedali, že keby sedeli oproti vám a dotkli by ste sa ich, možno by zistili, že ste normálny človek. A že je chybou intelektuálnych elít, ak nenašli spôsob, ako sa dotknúť jeden druhého.

Myslím si to dodnes. Hoci sa považujem za štamgasta pražských kaviarní, kus svojho života som prežil trebárs s anarchoidnou mládežou. Stalo sa mi, že som v krčme sedel s partiou skinheadov a prežil som. Som si istý, že rozhovor zoči-voči je strašne dôležitý.

Fedor Gál

sa narodil v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín, vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT. Pracoval vo viacerých chemických fabrikách, výskumných ústavoch, v roku 1987 sa dostal na voľnú nohu vedeckého pracovníka. Bol jednou z hlavných tvárí novembrovej revolúcie v roku 1989, v roku 1990 sa stal predsedom Verejnosti proti násiliu. V prvej polovici 90. rokov sa presťahoval do Prahy, kde žije dodnes. Podnikal, vlastnil knižné vydavateľstvo, napísal množstvo kníh, natočil niekoľko dokumentárnych filmov, dodnes verejne vystupuje a publikuje. V knihe Cez ploty (Absint, 2016) zverejnil svoju konfrontáciu s národným socialistom Matejom.

Na oboch snímkach je Fedor Gál pri návšteve Terezínu.

Nota bene

2 2017 Rozhovor

Máte radosť, že Matej zmenil svoje postoje?

Neviem, ako sa skončí jeho príbeh. Nerobím si ilúzie. Neviem, ako dopadne jeho nový vzťah, ako zvládne starostlivosť o dieťa z prvého manželstva, ako ho jeho skúsenosti poznačia. Urobil však veľký posun a mňa to teší. Poznám len málo ľudí, ktorí rozmýšľajú o nespravodlivosti, etnických konfliktoch, o antisemitizme, ktorí sú ochotní zdieľať životy Rómov v rómskych osadách, utečencov v utečeneckých táboroch. Osobnej skúsenosti v našich životoch je málo, preto tak často súdime cez emócie, a nie na základe faktov.

Extrémizmus narastá, rešpekt medzi ľuďmi ustupuje. Čo s tým?

Môžem povedať len to, ako sa s tým snažím vysporiadať ja. Tých ľudí sa nebojím, nemám strach z konfrontácie s nimi, píšem a hovorím svoje postoje verejne, zúčastňujem sa protiextrémistických akcií, nemám problém ísť na verejné vystúpenie, ktoré chce chrániť utečencov, odsúdiť akýkoľvek druh extrémizmu. Správam sa podľa toho, čomu verím. Pýtate sa na re-

cept. Dôležité je, aký má konkrétny človek dosah. V pražských krčmách upratujú a pracujú ukrajinské dievčatá, z ktorých mnohé majú vysokú školu. Ich postoje takmer nik nepočuje, lebo nie sú v televízii, v novinách, neprednášajú v školách, ale keď bol Majdan, bolo vidieť, že mu prejavujú podporu. Každý nech teda využíva možnosti, aké má k dispozícii. Je to jeho povinnosť. Najhoršie zo všetkého je držať hubu, schovať sa do kúta a čakať, kým všetko prejde.

pomoc, lebo štát sa na nich vykašľal, pravidelne sme ich navštevovali, jednoducho sprevádzali životom až do chvíle, keď sme usúdili, že už sme prekročili istú hranicu. Zvykli si totiž žiadať o pomoc aj vtedy, keď si už mali pomôcť sami. Ľudia, ktorí prežijú silné traumy, si neraz povedia, že majú dosť svojich starostí, načo si pridávať ďalšie.

Kde sa vo vás berie tá obrovská empatia k menšinám? Tobôž, ak je to také nepopulárne.

Neviem. Jednoducho ma bolí, keď vidím ľudí trpieť. Trpím a súcitím s nimi. Nie nadarmo mám rád dalajlámu, ktorý tak často používa slovo súcit.

Sám ste však povedali, že neraz pochybujete, či vaše aktivity a verejné vystúpenia majú zmysel. Áno, pochybujem, či to má zmysel, napriek tomu ich však robím. A budem robiť. Som veľký skeptik, existuje však jedno židovské múdro – zachrániť Dnes je bežná selektívna empatia jedného človeka je ako zachrániť celý svet. A keď sa spätne pozerám na – pomôcť chorému a trpiacemu na svoj život, bez akéhokoľvek narcizmu Slovensku, nie však utečencovi, Rómám pocit, že som ho naplnil, lebo movi a podobne. Čo z toho vyplýva? som sa angažoval v dobrých veciach.

Ak niekto nemá k trpiacemu súcit len preto, že má inú farbu kože, Myslíte napríklad pomoc rodine náboženstvo, etnicitu a podobne, nie je malej Natálky, ktorú v Česku takmer kompletný. Jeho súcit je fragmentárny upálili extrémisti? a neľudský. Pri zdravom nahnevaní by Napríklad. Urobili sme zbierku na som dokonca povedal, že sa na človeka bývanie, zabezpečili psychologickú iba hrá, že je to len egoista.

7

Utečenci pred vojnou, ktorých sme prijali v decembri 2015, sa už dohovoria po slovensky. „Počúvajte od nás, nie iba o nás,“ odkazujú.

Jana Čavojská Každý deň o jedenástej otvára Michel Jusuf Edward (53) komunitné centrum v uličke pod nitrianskym hradom. Malý priestor je jediné miesto, ktoré asýrski kresťania z Iraku na Slovensku majú. Stretávajú sa v ňom rodiny a priatelia, na kus reči, lekcie slovenčiny, iracký čaj, niekedy aj iracké jedlo, ktoré však chutí úplne inak než doma. Tu sa radia o budúcnosti a rozoberajú každodenné problémy.

Príchodom do novej krajiny sa pre nich všetko zmenilo.

Ani náhodou to nie je prechádzka ružovou záhradou. No u nich doma je vojna. Ešte menej perspektív ako v cudzej krajine, v ktorej musia najprv prelúskať novú, náročnú reč a popasovať sa s rekvalifikáciou, aby si mohli nájsť uplatnenie.

Majú však majú odhodlanie a pevnú vôľu dokázať to.

ÚTEK PRED ISIS Nota bene

Michel Edward žil aj s rodinou v Bagdade. Pracoval ako 2 2017 učiteľ teológie. Vyučoval študentov v seminári, vzdelával Reportáž kňazov, pracoval s mladými veriacimi. Hovorí, že život kresťanských komunít uprostred moslimského sveta nebol jednoduchý nikdy. No s nástupom Islamského štátu (ISIS) sa situácia ešte zhoršila. Michel Edward zažil prenasledovanie, vyhrážky cez telefón aj cez listy. „Islamisti unášali ľudí a žiadali za nich výkupné. Uniesli aj nášho kňaza.

V jeho mobile našli telefónne čísla jeho priateľov a začali ich obvolávať. Volali aj mne. Vraj je len otázka času, kedy sa stretneme zoči-voči. Moja dcéra mala 17 rokov. Asi viete, čo tí ľudia robia s dievčatami. V Bagdade to už pre nás nebolo bezpečné.“

9

NAŠI IRAČANIA

Štvorčlenná rodina ušla na sever Iraku. Mysleli si, že v Erbile budú v bezpečí. No nebolo to také samozrejmé. Celá krajina je vo vojne. „Keď sa otvorila možnosť prísť na Slovensko, sadol som si s celou rodinou, aby sme spoločne dospeli k rozhodnutiu: odísť alebo zostať. Môj syn David povedal, aby sme išli. Že v Iraku pre seba nevidí perspektívu a jediné, čo môže robiť, je sedieť doma medzi štyrmi stenami. Aj dcéra Merna bola za odchod. Tak sme poprosili otca Douglasa, aby zapísal aj naše mená.“ Michel Edward pochádza z desiatich súrodencov a Irak opustil ako posledný z nich. Jeho rodina je roztrúsená po celom svete, od Nórska po Austráliu.

KRESŤANIA A MOSLIMOVIA

Anton Frič

Z Iraku nakoniec letelo na Slovensko 149 asýrskych kresťanov. Malá kvapka v mori nešťastných ľudí, životy ktorých poznačili vojny. Nepatrný príspevok Slovákov k riešeniu utečeneckej krízy. A máločo rozdelilo slovenskú spoločnosť viac než prijatie týchto ľudí. Ozývalo sa mnoho hlasov proti ich príchodu. Akoby sme zabudli, koľkí z nás utekali pred totalitným režimom a neskôr len tak, za lepším

životom, do krajín, kde sa viac zarábalo. Rodiny z Iraku však utekali pred smrťou a násilím. Nnajdôležitejšie bolo pre nich prísť do krajiny, kde je pokoj a mier. Poznali z minulosti skôr Československo a hoci vedeli, že sa rozdelilo, o dvoch nových krajinách nemali veľa informácií. „Vedeli sme však, že tu nie je ani jedna mešita. To nás upokojilo,“ rozpráva Michel Edward.

toho začala učiť arabčinu. Má už päť študentov. Hovorí, že na Slovensku je mier a pokoj. Nemyslí si, že sa vráti do Iraku, aspoň v blízkej budúcnosti nie.

Vedľa Sabrie sedí jej manžel a najstarší z ich štyroch synov, Fadi. Má dvadsaťpäť. Doma v Iraku študoval za zdravotného brata. Skončil bakalárom a tu by rád pokračoval na magistra. Kým čaká na akceptáciu z univerzity, intenzívne sa učí po slovensky a navštevuje nižší ročník, aby len tak nesedel so založenými rukami. Hovorí, že stretol dosť kamarátov, ktorí mu pomáhajú. Jeho kamaráti z Karakoša sú už roztratení po svete: jeden v Jordánsku, druhý v Libanone, tretí v Austrálii. Rozdelila ich vojna.

DUŠA SLOVENSKA Prvé týždne na Slovensku prežili v záchytnom tábore v Humennom. „Bola to pekná štvorposchodová budova, dobre vykúrená – to v Iraku nie je bežné, lebo nemáme systém ústredného kúrenia. Kúpeľne a toalety boli čistučké. Ľudia, ktorí boli za nás zodpovední, nám veľmi pomáhali a stále sa na nás usmievali. Často nám z domu priniesli koláč, rozprávali nám príbehy, spievali a tancovali s nami. Boli to pekné časy. Ani sme sa necítili ako v utečeneckom tábore,“ usmieva sa Michel Edward.

Fadi ma poprosí, či môžem do článku napísať odkaz pre Slovákov. Povie ho v angličtine, v slovenčine je to predsa len ešte zložité. „Počúvajte od nás, nie iba o nás. Veľa sa o nás píše a hovorí, ale sú v tom chyby a nedorozumenia. Sme otvorení ľudia. Kto nás chce stretnúť, porozprávať sa s nami alebo sa niečo opýtať, môže kedykoľvek prísť medzi nás.“

O Slovensku rozpráva v superlatívoch. Chváli ľudí, ktorí jeho komunite pomáhajú. Opisuje svojich priateľov, kresťanské rodiny z Nitry a okolia, ktoré sú pre Iračanov „dušou Slovenska“. Hovorí, ako sa s jednou takou rodinou často navštevujú a vždy sa všade ozýva smiech. „Moja dcéra pomáha ich deťom s angličtinou a oni nám zas vždy prinesú niečo z farmy: raz mäso, inokedy zemiaky, zeleninu, ovocie.“ Aj to je pre iracké rodiny veľká pomoc, pretože v skutočnosti žijú na Slovensku veľmi skromne. Sú tu len niečo málo vyše 2 2017 roka. Koľko Slovákov, ktorí sa tu narodili, má napriek snahe Reportáž problém nájsť si normálnu prácu? V irackých rodinách niekedy pracuje len jeden človek. Traja mladí muži takto robia v stolárskej dielni za päťsto eur mesačne. Jeden muž si zohnal džob v kebabárni. Musel však dochádzať do hodinu a pol vzdialeného mesta. To bolo neúnosné. „Ponúkli nám aj prácu drevorubačov, ale nevieme, ako rúbať stromy,“ krčia muži plecami.

Nota bene

VERIA V ZÁZRAK

Jana Čavojská

Pred vojnami, ešte za Saddáma, bolo v Irakui viac ako tri milióny kresťanov. Teraz zostáva sotva pol milióna. Väčšina žije na severe, v Erbile, Dohuku a Suleymanii, ktoré sú pod kontrolou kurdských milícií, a v Bagdade, ovládanom šiítskou vládou. „My stále veríme v zázrak. Že kresťania Nota bene majú v Iraku budúcnosť,“ hovorí Michel. „Boh bude 2 2017 ochraňovať svoju cirkev.“ Zároveň konštatuje, aké ťažké je Reportáž prežiť v krajine, kde každý bojuje proti každému a snaží sa ho ovládnuť. „Kresťania nemajú zbrane ani armádu.

A bojovať proti ostatným láskou je zložité, oni totiž jazyku lásky nerozumejú.“

11

10

V spomienkach našich Iračanov má ich krajina, materinský jazyk, kultúra, tradície, cirkev, jedlo stále pevné miesto. Slovensko je úplne iné. „Napríklad u nás máme blízke vzťahy so susedmi,“ vypočítava Michel Edward. „V čase obeda je bežné, že zaklope dieťa od susedov a prinesie z jedla od svojej mamy, a my im zas pošleme z nášho jedla. Tu sused klope, len aby mi povedal, že môj hlas je príliš hlučný.“

Hľadajú neúnavne ďalej, snažia sa naučiť čo najlepšie po slovensky, aby o nich zamestnávatelia mali záujem. Zložitá situácia, cudzie prostredie a smútok za domovom však už prinútili 75 z Iračanov vrátiť sa do provizórnych podmienok v Erbile. Dá sa to pochopiť. Tí, ktorí zostali, sú presvedčení o tom, že chcú žiť na Slovensku.

Za všetkých Iračanov neprestáva Michel Edward ďakovať Slovákom za pomoc a ústretovosť. Odkazuje, že na Slovensko pamätá vo svojich modlitbách. Aby sa mu vyhýbalo všetko zlé. Rovnako sa modlí aj za bojovníkov ISIS. Hovorí, že ako kresťan odsudzuje ideológiu, ktorá ľuďom zaslepila myseľ, no samotných ľudí neprestal mať rád. Verí, že nechápu, čoho sa dopúšťajú. „Preto im odpustíme.“

ODKAZ OD FADIHO Miestnosť komunitného centra, teraz usporiadaná ako trieda, sa zapĺňa na popoludňajšiu lekciu slovenčiny.

Iračania sa učia po slovensky každý deň okrem piatku – to je popoludnie pre dámy a rôzne ručné práce. Deťom slovenčina ide dobre a zvládajú v nej školu. Dospelí sa s ňou pasujú dlhšie.

Pýtam sa, čo mu tu najviac chýba. Rozžiari sa pri jednoduchej spomienke. „Iracký chlieb. Pečený na dreve v okrúhlej peci, pricapený na rozpálenej hlinenej stene.“ Existujú aj moderné verzie takejto pece, okrúhle prenosné kovové rúry.

Michelovi Edwardovi majú takú poslať priatelia zo Švédska.

Potom začne piecť iracký chlieb. „Je taký chutný, že ho určite začnú jesť aj Slováci.“

Prihováram sa šarmantnej dáme. Srší z nej energia a optimizmus. Vyznieva to ako klišé, keď to takto napíšem, ale naozaj neviem, ako inak ju charakterizovať. Len silná osobnosť dokáže prísť o sny, zakúsiť zlé a nezatrpknúť. Učiteľ angličtiny ma povzbudzuje, nech s ňou hovorím po slovensky, ale pomaly a zreteľne, že jej slovenčina dobre ide. Sabria Eiso (48) učila doma v Karakoši arabčinu na gymnáziu. Teraz v Nitre predáva na tržnici oblečenie a bižutériu. „Tri hodiny každý deň. Moje kolegyne Iveta a Boženka sú mi ako sestry,“ usmieva sa. Okrem

1 Jednoročný Daniel s otcom počas otvorenia Komunitného centra.

2 Michel Edward sa stal vodcom irackej komunity.

3 Sabria s manželom a ich syn Fadi na hodine slovenčiny.

Jana Čavojská

Afgánka Ruhina Sidiky (37) s manželom a tromi deťmi žijú na Slovensku už šesť rokov.

Celá rodina u nás dostala azyl a za všetko je veľmi vďačná.

Máme byť však na čo hrdí?

Vladimír Šimíček Galina Lišháková Ruhina má vysokú školu, v Afganistane bola učiteľkou na základnej škole. Na Slovensku si spravila rekvalifikačný kurz, ktorý ju oprávňuje pracovať ako pedikérka, manikérka a vizážistka. Navyše si zo svojej kultúry priniesla znalosť maľovania hennou. No v salónoch krásy ju opakovane odmietajú zamestnať kvôli tomu, že si vlasy zakrýva šatkou, takzvaným hidžábom. Vraj by im odrádzala zákazníkov.

Ruhina, ktorá bola preto neustále odkázaná len na rozličné brigády a teraz asi tri mesiace pracuje v materskej škôlke ako upratovačka, sa však nesťažuje. „Ja nechcem hovoriť, že Slováci sú zlí. Slováci sú dobrí, veľmi dobrí.“

SKROMNE Je štátny sviatok, Zjavenie pána, keď presne o dvanástej hodine na obed klopeme na dvere rodiny Sidiky v jednom bratislavskom paneláku. Ruhina nám predstavuje svoje deti, Zahru (17), Shabira (12) a Asmu (6) a pozýva nás do skromne zariadenej obývačky. V obývacej stene sú vystavené len fotografie detí, na stenách nevisia obrazy. Ruhina vysvetľuje, že zariadenie patrí majiteľke bytu, ich sú iba koberce. Ponúkne nám kardamonový čaj a rozhovorí sa o deťoch. Je hrdá, že ich slovenčina je bez prízvuku a patria medzi najlepších žiakov. Všetci traja chcú byť lekármi, čo vyplýva aj z toho, že krátko po príchode na Slovensko ich otcovi prepuklo onkologické ochorenie. Preliečili ho, ale pred nedávnom sa znovu prebudilo.

V ŠATKE

Podávam Ruhine najnovšie číslo nášho časopisu, aby o ňom mala bližšiu predstavu. Otvára ho s otázkou, či sú v ňom „bieli ľudia“. Pritakávam, ale ako ním listuje, má pocit, že to tak celkom nie je. Žena na tmavšej ilustračnej fotke jej pripadá „čierna“, potom narazí na fotku Srba, a aj naši predajcovia na portréte, ktorý vznikol za tmy, sa jej zdajú „čierni“. Cítim z nej napätie, akoby sa obávala, že rozhovorom do novín by mohla ľudí nejako podráždiť, preto ešte raz vysvetľujem, že téma najbližšieho čísla, do ktorého ho pripravujeme, je REŠPEKT voči menšinám, cudzincom, iným kultúram... „Dobre,“ usmeje sa a z gauča skĺzne na zem k šálke čaju. Keď ju nasledujeme, prizná sa, že zakaždým, keď si sadá pred ľuďmi, ktorí nie sú moslimovia na zem, je nervózna.

ÚNOS SYNA Prečo prišla s rodinou na Slovensko? „Problémy nám robil Taliban aj mafia. Žili sme na dedine a boli sme pomerne bohatí. Manžel mal ovocné sady s jablkami, polia s ku-

Nota bene

2 2017 Téma

13

kuricou a fazuľou, vinice... Skrátka, obchodoval s ovocím a zeleninou. Ja som učila v dedinskej škole, čo sa Talibancom nepáčilo. Dohovárali mi, že ako žena sa mám starať iba o rodinu a domácnosť, nie pracovať. A potom mafia ukradla nášho syna. Chcela zaňho výkupné 50 000 dolárov.

Toľko peňazí sme nevedeli zohnať. Desať nocí, ktoré sme boli bez syna, som nespala. Ale napokon únoscom stačilo 20 000 dolárov, a keď nám Shabira vrátili, už sme boli zbalení a rozhodnutí Afganistan opustiť.“ Osem-deväť ročná Ruhina v televízii často pozerala dokumentárne filmy o Československu. Vďaka nim získala pocit, že je to dobrá krajina. Pamätá si tiež, ako niekto hovoril, že ľudia v nej sa pekne obliekajú a pamätá si, že afganskí vojaci mali kvalitné topánky aj zbrane československej výroby. „Preto keď sme sa po dlhom putovaní ocitli na rakúsko-slovenskej hranici, povedala som, že ďalej nejdem. Bol to rok 2008 a dostali sme tu doplnkovú ochranu. Lenže tá neukladala povinnosť vziať naše deti do škôl, čo sme zistili, až keď sme sa ich do nich pokúšali zapísať. Zľakli sme sa, že ostanú nevzdelané, a preto sme odišli do Nórska.“

Nota bene

2 2017 Téma

14

No po roku ich ako osoby, ktoré už boli evidované pod ochranou Slovenska, deportovali späť. „Potom nám už vzali deti do školy, manžel sa zamestnal vo fabrike, v ktorej balil pistácie. No po troch či štyroch mesiacoch mu prepukla rakovina.“ Rodinu teraz živí výlučne Ruhina z platu upratovačky a z toho, čo si privyrobí ako prekladateľka a tlmočníčka v občianskom združená ADRA, ktoré poskytuje viaceré druhy humanitárnej pomoci v zahraničí. Napriek všetkému opäť zdôrazňuje, že Slovensku je veľmi vďačná. „Môj muž má rovnakú zdravotnú starostlivosť ako akýkoľvek Slovák. Liečbu mu uhrádza štát a pomáha nám aj organizácia Dobrý anjel. Zahra chodí na súkromnú školu Narnia, ale dostáva stopercentné štipendium. A máme okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí na nás myslia a pomáhajú nám.“

Nota bene

2 2017 Téma

15

SYMBOL VIERY Ruhina prerušuje rozhovor, aby nám ponúkla obed. Pozorujem, ako na koberec v obývačke prestiera igelitový obrus.

Je taká drobná a krehká, tipujem, že váži len niečo vyše štyridsať kilogramov. Uvažujem, ako dokáže tak veľa zniesť.

Deti prinášajú z kuchyne jedlo. Zeleninovú polievku varila Zahra, mama ju chváli, že je šikovná aj v domácnosti a veľa jej pomáha. S kolegom chceme odmietnuť porciu druhého jedla, aby ostalo deťom, ale Ruhina nám to nedovolí. Kebab s ryžou, rovnako ako polievka, sú naozaj výborné.

Deti odpratávajú jedlo zo stola a my sa vraciame k rozhovoru. Čo vlastne pre Ruhinu znamená šatka? „Pozrite sa, obrus na zemi je symbolom našej kultúry, koberce tiež, ale šatka je symbolom viery. Nosím ju z úcty k Bohu.“ K tomu istému Bohu, ktorého uctievajú aj kresťania. Áno, Jahve a Alah sú tým istým Bohom, i keď chápaným odlišne.

Zdôrazňujú to viacerí teológovia, aj pápež František. Pre skreslený pohľad Ruhina svojim dcéram nosenie šatky nedovoľuje. „Nechcem, aby mali problémy. Ak sa pre ňu rozhodnú v tridsiatke, je to ich vec,“ vysvetľuje. Sama našťastie inde ako pri hľadaní práce problémy pre nosenie šatky nemala. „Párkrát som na seba pre hidžáb počula na ulici nejaké poznámky, ale vtedy sa robím, že nepočujem.“

Nosenie šatky však stačí na to, aby Ruhina neustále cítila, že vzbudzuje v ľuďoch obavy a nedôveru. Pritom história zahaľovania vlasov šatkou má oveľa staršiu tradíciu než islam. Jej nosenie sa spájalo s cudnosťou už u starých židovských kmeňov, v antike, predislamskej Perzii, Byzancii a aj v kresťanstve. Ruhina nosí tzv. hidžáb, šatku zakrývajúcu vlasy a krk. Ďalším druhom šatky je nikáb, nepriehľadná rúška zakrývajúca tvár s úzkou štrbinou na oči. Jašmak je priehľadný závoj prekrývajúci nos a ústa, šajla zakrýva vlasy, krk aj ramená. Burka je odev zakrývajúci celé telo vrátane tváre, s hustou mriežkou v priestore očí.

Aj vzhľadom k islamu ide o dôsledok extrémneho výkladu koránu, napriek tomu v niektorých krajinách hrozí žene ukameňovanie, ak sa ňou nezahalí.

PRE ŠŤASTIE Poprosím Ruhinu, aby mi pomaľovala ruku hennou.

Svižne urobí tri vodorovné čiary na zápästie a medzi ne namaľuje vlnovky. Na chrbát ruky nakreslí kvetinu a pokračuje zdobením prstov. Vysvetľuje, že keď sa žena vydáva, a toto pravidlo platí aj v Pakistane či Indii, dá si

hennou ozdobiť dlane aj chodidlá. Pre šťastie. Chrbát ruky si ženy zdobia pri menších sviatkoch alebo napríklad po konci ramadánu. Ruhina chodieva maľovať hennou na rôzne festivaly, ale je to len dva či tri razy do roka.

Vlastnú webstránku nemá, ale ak by ste jej chceli pomôcť, môžete sa objednať k nej domov cez email jej dcéry: zahra. sidiky2@gmail.com.

Z prechádzky sa vrátil Ruhinin manžel, Sultan Mahmud, a prisadá si k nám na gauč. „Lekár povedal, že sa musím denne dve hodiny prechádzať a ja ho poslúcham,“ usmieva sa. S Ruhinou sa práve rozprávam o peniazoch. Zdá sa mi neuveriteľné, z akého mála musí rodina vyžiť, keď zaplatia 550 eur mesačné nájomné. Ale jej manžel, ktorý nedostáva ani sociálnu podporu, nás prerušuje: „Netreba hovoriť o peniazoch, lebo človek nie je len z nich živý. Existujeme vďaka dobrým ľuďom, Slovákom, ktorí nám veľmi pomáhajú. Keby sme ostali v Afganistane, už by som určite nežil.“ Takú liečbu, ako dostane u nás, si tam môžu dovoliť len veľmi bohatí ľudia. „Ak by sme ušli do Iránu, kde žije veľa Afgáncov, tiež by som už nežil. Tam keď príde k lekárovi

Afganec, dostane horšie lieky ako Iračan, aby rýchlo umrel.“ Ani deti by nemohli chodiť v Iráne do školy, lebo iránske deti majú vzdelanie zadarmo, ale afganské, aj keď sú utečenci, si ho musia platiť. „Ležal som u vás v nemocnici a videl som, že všetci, chudobní, či bohatí dostávajú rovnakú zdravotnú starostlivosť.“ Ruhina a jej manžel považujú oproti jeho ochoreniu za nič to, že musia pre nosenie hidžábu a utečenectvo znášať isté príkoria a chudobu. No je to pre Slovensko, pre nás, ospravedlnením? Ak utečencom prijmeme, mali by sme im umožniť, aby tu mohli žiť dôstojne. Spomínam si, ako som pred rokom písala o výskume sociologičiek Martiny Sekulovej a Miroslavy Hlinčíkovej z Inštitútu pre verejné otázky.

Poukazovali na to, že utečenci u nás, aj tí, ktorí v domovine patrili k vyššej strednej triede, žijú na pokraji chudoby...

STRACH V ŠATKE Na druhý deň sa rozhodnem na vlastnej koži vyskúšať, aké je vyjsť na ulicu v šatke. Uviažem si ju tak, aby mi prekrývala plecia aj hrudník. Naozaj, pohľady niektorých

Nebojme sa hovoriť pravdu nahlas

Nota bene

2 2017 Téma

16

ľudí sa na mne zastavujú na dlhšie, akoby rozmýšľali, či ju mám preto, lebo je zima, alebo pre vierovyznanie.

V nákupnom centre som so šatkou ešte podozrivejšia, keďže v ňom je teplo a mohla by som si ju pokojne dať dole. Niektorí vyslovene zazerajú, ale nikto mi nič nepovie. Myslím na afganskú utečenkyňu Saahru Karimi, ktorá tiež na Slovensku dostala azyl a na VŠMU vyštudovala dokumentaristiku. Keď sa po pol roku na Slovensku rozhodla šatky vzdať, ešte mesiac mala pocit, že sa na ňu všetci dívajú. Že hidžáb je na Slovensku problém, potvrdzuje aj právnička Zuzana Števulová, riaditeľka Ligy za ľudské práva: „Nikto nám nikdy výslovne nepovedal, že nechcú naše klientky zamestnať pre šatku, ale z reakcií potenciálnych zamestnávateľov to môžeme odvodiť. Moslimky, ktoré u nás nosia šatku, však majú momentálne veľké problémy na verejnosti o svoju fyzickú bezpečnosť.“ Stretávajú sa s pokrikovaním ľudí a nenávistnými reakciami, čo môže potvrdiť aj nositeľka Bielej Vrany Khadra Abdile, utečenkyňa zo Somálska, ktorú u nás na verejnosti fyzicky napadli už šesťkrát.

Nosenie šatky bráni ženám aj v účasti na vzdelávacích kurzoch. „Niektoré naše klientky nechcú chodiť na jazykové kurzy v podvečerných hodinách, lebo sa boja ísť domov samé potme. Práve teraz jedna z nich mala chodiť na kurz nemčiny z Trnavy do Bratislavy, no pre strach to odmietla, pretože sa jej bežne stáva, že ľudia na ňu na ulici vykrikujú.“

KOMPLEXNÝ PROBLÉM Zamestnávanie utečenkýň je však z pohľadu Zuzany Števulovej štrukturálnym problémom. „Nejde tu len o nosenie šatky, ale aj o sťažené podmienky, ktoré u nás ženy vo všeobecnosti majú – platová nerovnosť, nízke platy v tzv. ženských profesiách, malá pomoc pri rekvalifikácii, nemožnosť umiestniť dieťa do škôlky verzus nutnosť platiť drahé súkromné škôlky, na čo utečenkyne nemajú peniaze, a tak musia s deťmi ostať doma, málo úväzkov na skrátený pracovný pomer a podobne.“ K tomu sa pridáva to, že utečenkyne nevedia dobre po slovensky, čo je spôsobené absenciou štátom podporovaných certifikovaných kurzov slovenčiny v procese integrácie a tiež problémami pri overení, respektíve získaní kvalifikácie. „Jednoducho žena, napríklad z Afganistanu, ktorá utiekla pred prenasledovaním a nemá so sebou doklady o tom, že niečo vyštudovala, hoci aj má pracovné skúsenosti, je u nás nekvalifikovanou pracovnou silou a tomu zodpovedajú aj jej možnosti na pracovnom trhu.

Je to teda komplexný problém, kde potrebujeme väčšiu podporu štátu, biznis sektora a spoločnosti ako takej. A to nielen pre ženy utečenkyne, ale pre všetky znevýhodnené ženy v spoločnosti. Štát je tu na to, aby ochraňoval slabších a vytváral podmienky na dôstojný život a uplatnenie sa pre všetkých.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Galina Lišháková

protinenavisti.sk

Články bez autorov, prekrútené fakty, vymyslené štatistiky.

To sú nástroje extrémistov na internetové šírenie nenávisti. Čo môžeme s takouto manipuláciou urobiť?

Nota bene

2 2017 Téma

18

Internetové stránky sa čoraz viac zapĺňajú rôznymi formami cyberhate - internetovej nenávisti. Organizácia Ľudia proti rasizmu prišla preto s vlastnou stránkou protinenavisti.sk, ktorá umožňuje identifikovať rôzne formy cyberhate a ponúka rady, ako na ne reagovať. Celú problematiku nám odborne priblížila právnička Irena Bihariová, predsedníčka organizácie a iniciátorka a spoluautorka projektu, ktorý bol podporený zo zdrojov Európskej únie.

Jednou z foriem na šírenie cyberhate sú informačné weby pôsobiace ako seriózne noviny, ale prekrúcajú fakty a používajú vymyslené štatistiky, ktoré v celom kontexte pôsobia na neznalca témy veľmi presvedčivo. „Opakujú tie isté témy, napríklad že svet ovládajú sprisahanecké entity – nadnárodné korporácie, sorosovci, rotshildovci. Spochybňujú sa ľudskoprávne štandardy, bojuje sa proti LGBTI, Rómom, migrantom. Alebo sa odmietajú vedecké výsledky a inštitúty...“

V sekcii Spoznaj problém približuje uvedená stránka typológiu webov a online aktivít extrémistov. Nájdete tam aj konkrétne príklady, ideologické weby ako alternatívny zdroj informácií, webové stránky a e-shopy extrémistických skupín, príklady ich prezentácie na sociálnych sieťach či takzvané konšpiračné weby, tváriace sa ako seriózne noviny.

A čo je najhlavnejšie, aj znaky, podľa ktorých ich môžete rozoznať a odlíšiť od serióznych informácií.

Nenájdete tam prvoplánovaný hate speech, nenávistný jazyk, napríklad antisemitistické názory. „Naopak, čo sa týka článkov o druhej svetovej vojne, tvária sa, že nepopierajú históriu, len ju interpretujú trochu inak. A keď ich články začnete podrobne rozoberať, zistíte, že daný nepriateľ, definovaný nejakou rasovou, antropologickou alebo sexuálnou kategóriou, je v nich schovaný za rôzne obavy – za ohrozenie tradičných rodín môže homolobby, za sociálne nerovnosti židovská lobby atď.“

„Panuje klišé, že tieto názorové platformy tvoria sympatizanti extrémistických strán alebo ľudia s veľmi vyhrotenými názormi. Lenže ide o fenomén, ktorý zasahuje rôzne vekové kategórie, menej aj viac vzdelaných ľudí, všetky sociálne skupiny aj obe pohlavia,“ približuje Irena Bihariová. Sama bola veľmi prekvapená, keď pri monitorovaní ľudí zapájajúcich sa do extrémistických diskusií narazila na mamičky, ktoré sa na jednej strane prezentovali nežnými fotografiami s deťmi a dojímavými citátmi, ale keď išlo o deti utečencov, používali horší slovník ako najvykričanejší extrémisti. „Ďalšou pre mňa zaujímavou skupinou sú rôzne komunity 16 až 22-ročných ľudí. Pracovne ich volám online revolucionári. Nachádzajú medzi sebou rôzne tematické prieniky, ale spája ich najmä odpor voči systému. Majú pocit, že liberálna demokracie je podvod, pre ktorý stratili rozhodovacie právomoci a dožadujú sa priamej demokracie, imperatívneho mandátu, hospodárskej sebestačnosti a podobne. Veľmi zle si interpretujú základné politické a právne inštitúty a pojmy, a často do diskusií vmiešavajú konšpirácie, napríklad, že prezident Andrej Kiska je platený americkými magnátmi, aby tu presadil záujmy USA. Táto skupina je v online prostredí veľmi silná a zasahuje aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí z rozličných odborov.“

Typické pre tieto weby sú aj revolučné témy. „Rozpoznáte ich podľa súboru požiadaviek na to, ako by mal štát fungovať. Sú také nekompetentné a naivné, že ak by sa naozaj začali Extrémistické tendencie podnecovarealizovať, tak sa štát do pol roka rozsy- né internetom nie sú iba problémom krape. Takto to nemôže fungovať nie preto, jín bývalého východného bloku. Rozširujú že zlé elity nechcú vyhovieť nahneva- sa aj v tých najvyspelejších severských ným ľuďom, ale preto, že to potvrdzuje štátoch a brániť sa voči nim právnymi stáročná skúsenosť s vývojom inštitútov nástrojmi je zatiaľ na Slovensku ťažké. a demokracie.“ „Ako trestný čin sa vyhodnocujú naozaj tvrdé výroky a vyjadrenia, ale pokiaľ ide Jednou z ďalších čŕt alternatívnych iba o klamlivú správu, ktorá sa snaží spravodajských webov je, že preberajú alarmovať ľudí, to málokedy napĺňa články zo zahraničia, ale chýbajú v nich znaky skutkovej podstaty.“ odkazy na zdroje, z ktorých čerpali informácie, a nie sú zaštítené ani tlačovou Navyše, nenávisť povzbudzujúce agentúrou. „Máloktoré tvoria vlastné weby sú väčšinou zavesené na americké texty, a ak aj áno, väčšinou nezistíte, servery, kde je ťažké dopátrať sa majiteľa. kto je ich autorom. Celkovo sú to veľmi „A to aj v takom prípade, ak je naša polícia manipulatívne texty.“ Majiteľov takýchto presvedčená, že prostredníctvom nich bol „spravodajských“ webov je väčšinou ťažké spáchaný trestný čin.“ Musí totiž požiadať odhaliť. o spoluprácu americkú stranu, kde platí iný koncept slobody slova a z neho nevy„Ide o akúsi formu psychologickej plýva právny dôvod, aby takéto informácie studenej vojny medzi východom a zá- o užívateľovi poskytla. padom. Viaceré sú financované Ruskom a USA. Ale kým tie americké deklarujú, „Nerozumiem tomu, čo extrémistické že sú za proamerické hodnoty liberál- názory živí vo vyspelých demokraciách. nej demokracie a podporu NATO, pro- U Slovákov by sme mohli hovoriť ruské sa k politike Vladimíra Putina o frustrácii, pretože v tejto krajine sa nehlásia zjavne, pretože ich cieľom je pre ňu nájde dosť dôvodov. Ľudia môžu destabilizovať usporiadanie západného cítiť spravodlivý hnev nad pomermi sveta a hodnôt, na ktorých stojí liberál- v školstve, zdravotníctve, nad svojimi na demokracia.“ platmi… Je tu ešte generácia ľudí, ktorá

Ako odpovedať na hate-speech Hatespeech – more speech! Voľne preložené: Nenávistnú rétoriku treba prekričať!

Ak chceme blokovať šírenie nenávisti prostredníctvom internetu, je potrebné, aby čo najviac zaznievali názory, ktoré takto zameraným stránkam oponujú. A to prostredníctvom faktov o mýtoch, emócií o emóciách, humoru o nenávisti.

• V online svete neuspejeme obsiahlym, zložito štylizovaným obsahom.

Ale uspejeme, ak napríklad zaujímavý argument prenesieme do infografiky, ak použijeme obrázky, fotokoláže či video. Čím kratší je text, tým lepšie je myšlienku vizualizovať.

• Ak chceme reagovať formou článku, teda „demýtizačným textom“, treba použiť populárno-náučný štýl bez príliš detailných, odborných popisov, no pritom neskĺznuť k povrchnej argumentácii.

Gabriel Kuchta

zažila november 1989 a prišla o všetky istoty, na ktoré bola zvyknutá a môže sa cítiť ukrivdená. A keď niekto pomenuje ako hlavného vinníka demokraciu, je jasné, že v obyčajnom človeku sa ešte viacej umocní odpor voči systému.“ Ľudia hľadajú na internete pravdivé informácie v presvedčení, že tie z hlavných médií ich klamú. Paradoxne pri čítaní extrémistických webov kritické myslenie neuplatňujú. Niekto vtesná do trojriadkovej grafiky „pravdu o utečencoch“, alebo „pravdu o Rómoch“ a účinkuje to. „Takýmto jednoduchým spôsobom sa totiž ľahšie vyvoláva emócia, že sme klamaní a už to nemôžeme tolerovať. Navyše, keď internet ukazuje, že nie ste s týmto pocitom sám, že ho zdieľa desaťtisíc ľudí, je ľahké podľahnúť.“ Ľuďom, ktorí majú iný názor, než prezentujú tieto stránky, alebo nesúhlasia s diskutérmi pod článkom, sa väčšinou do debaty zapájať nechce, lebo v tom nevidia význam. Ale každý hlas proti je v takejto diskusii dôležitý. „Medzi čitateľmi extrémistických stránok sú totiž aj ľudia, ktorých nazývame šedá zóna. Nemajú vyhranený postoj, ani politický, ani k menšinám, ale o to

ľahšie si ho môžu prisvojiť, najmä ak vidia, že prevláda jeden názor. Žiaľ, debaty, ktoré by kedysi ostali v krčme, dnes na seba prostredníctvom internetu nabalia desaťtisíce sympatizantov.“ Irena Bihariová však vidí nádej v dohode medzi Európskou úniou a providermi najväčších sociálnych sietí, ktorá ich bude zaväzovať k vymazávaniu nenávistných statusov. Účinne už funguje v Nemecku, kde musia administrátori Facebooku a Twitteru odstraňovať nenávistné statusy zo svojich stránok do 24 hodín. „Facebook plánuje vytvoriť mechanizmus na tomto princípe na celom svete. Konkrétna inštitúcia alebo mimovládna organizácia v danej krajine ho bude upozorňovať na zavádzajúce články s odôvodnením, prečo ich tak označila. Provider ich nebude musieť vymazať, ale pri každom ich zdieľaní sa objaví výkričník označujúci, že nejde o dôveryhodnú správu.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

1 Branislav Oláh, potomok obetí rómskeho holokaustu.

2 Irena Bihariová, predsedníčka občianskeho združenia Ľudia proti rasizmu

•

Údaje, ktoré používame, musia byť korektné, dohľadateľné a overiteľné (uvádzame zdroje).

• Dobrým nástrojom sú osobné blogy. Môžu sprostredkúvať napríklad skutočný príbeh osoby, ktorá je nejakým spôsobom hanobená. Rovnako účinne však môže poslúžiť aj štandardný status na sociálnej sieti, v ktorom otvorene vyjadríme svoj názor, uvedieme pozitívny príklad alebo fakty a linky na stránky, zaoberajúce sa niektorými spoločenskými problémami objektívne, na základe faktov či výskumu.

Webstránku s nenávistným obsahom môžeme dať z internetu aj zmazať. Ak sa nachádza na slovenskej doméne (má koncovku .sk), stačí sa preklikať na kontaktné údaje jej správcu alebo vlastníka umiestnené na webe. Ak ich neobsahuje, môžeme sa pokúsiť zistiť jej vlastníka prostredníctvom webstránky www.sk-nic.sk.

V e-maile správcovi popíšeme, v čom vidíme porušenie deklarovaných podmienok používania webstránky (Terms of Use) a požiadame o odstránenie obsahu. Ďalšie podrobnosti o nástrojoch e-aktivizmu nájdete na www.protinenavisti.sk.

Nota bene

2 2017 Téma

19

DIERA V HLAVE Karol Sudor

Gabriel Kuchta

„Všetci by sme sa mali stať inými ľuďmi, keď sa dotýkame iných životov,“ hovorí ROBERT KIRCHHOFF, režisér dokumentu o holokauste Rómov a Sintiov.

Nota bene

2 2017 Téma

20

Aký bol váš pohľad na Rómov pred nakrúcaním dokumentu Diera v hlave?

Nikdy som ľudí nedelil na čiernych a bielych. Rómov som vnímal ako národ, ktorý rovnako ako ďalšie menšiny zdieľa s nami našu kultúrne bohatú krajinu. Už môj absolventský film na vysokej škole sa pritom venoval sociálnej situácii Rómov a tomu, ako sú vnímaní našou spoločnosťou. Nápad zaoberať sa genocídou Rómov v druhej svetovej vojne súvisel s tým, že táto téma nebola takmer vôbec zmapovaná. Nielen filmovo, ale ani literárne. Začal som preto hľadať svedkov, cestovať po Slovensku, pričom som sa len utvrdil v tom, že tie udalosti a tú dobu sme takmer úplne vytesnili zo spoločenského vedomia. To však viac vypovedá o nás ako o Rómoch.

Pri nakrúcaní ste mali päťročnú pauzu, film ste dokončili až minulý rok. Čo sa stalo?

Potreboval som oddych, aby som dospel k poznaniu, že Rómovia a Sinti nepotrebujú hranice.

Z toho vyplynulo, že ich nepotrebuje ani samotný film, a začal som Rómov, ktorí prežili holokaust, hľadať po celej Európe. A tie svedectvá ľudí som aj našiel.

Nebáli ste sa, že v kontexte toho, ako sa dnes spoločnosť polarizuje, ako stúpa extrémizmus a pritvrdzuje sa jazyk, dokument o Rómoch nezaujme?

Jazyk sa pritvrdzuje aj vďaka politikom, pričom nemyslím len Slovensko, ale krajiny bývalého východného bloku. Vychádza to z falošných predstáv o našom pohodlí.

V každom prípade výroky dnešných politikov spoločnosť demoralizujú,

a ja som jej chcel nastaviť zrkadlo.

Film som dokončil ešte pred vlnou utečeneckej krízy, potom som však uvažoval, či ho nerozšíriť aj o túto tému a neposunúť ho tak viac k prítomnosti. Teraz si uvedomujem, že vlastne ani neviem odhadnúť, kedy sa film stane trhákom a koľkých ľudí čo zaujíma. Preto myslím viac na to, čo zaujíma mňa.

V čom ste sa tému snažili spracovať inak?

V tom, že som to nerobil ako nejaké etnosafari, ktoré mi tak veľmi prekáža na dokumentárnych filmoch stredného prúdu o Rómoch. Mám na mysli všetky tie stereotypné pohľady cez tanec, spev, zábery na osadu, nahé deti pred chatrčami a podobne.

Dramaturg filmu o vás povedal, že pri nakrúcaní ste sa vy sám stali Rómom.

Všetci by sme sa mali stať inými ľuďmi, keď sa dotýkame iných životov. Ide o normálny proces empatie, ktorý je pri dokumentárnom filme nevyhnutný. Mne to pomáhalo dostať sa do iného sveta, lebo Rómovia a Sinti sú naozaj iní.

Rómsky holokaust je dodnes tabuizovaná téma, s vedomosťami o židovskom sa to nedá porovnať.

Na konte má pritom viac ako pol milióna obetí. Nie je vysvetlením naša ľahostajnosť, že „veď ide len o Cigánov“? Áno, myslím si, že je. Rómovia a Sinti nemajú také silné elity ako iné národy. O pamäť sa tak stará len menšina v menšine. Ak nie je nik, kto by odkaz tlačil dopredu, nasleduje zabúdanie. V celej Európe dodnes existujú neodkryté masové hroby Rómov a Sintiov, a na miestach bývalých koncentračných táborov,

kde zomierali ľudia, neraz stoja nedôstojné stavby – zberné suroviny alebo veľkochov ošípaných. Všetko je to výsledok našej ľahostajnosti. Ak o niečom prestaneme hovoriť, zabudneme na to. To je najhoršie, čo by sa mohlo stať.

Vo filme vystupuje pani Franz, ktorá má sto rokov. Spomínala vám, že keď po vojne nemala domov a žila v parku, prišli za ňou policajti. Argumentovala, že nemá kde bývať, lebo nacisti spálili jej dom, a ukázala im tetovanie z koncentráku. Odpoveďou bolo, že Cigáni len klamú, a aj toto si dala vytetovať, aby získala výhody. Jednoducho im nik neverí.

Je to obraz ďalšieho prastarého stereotypu. Cigán musí cigániť, teda klamať. Za prezidenta Masaryka bol prijatý takzvaný zákon o „cikánském

zlořádě“. Cigána pritom nevnímali na základe etnicity, ale skôr životného štýlu. Bez strechy a bez zákona. Pri nakrúcaní som si však uvedomil, že práve Rómovia a Sinti nás naučili stať sa Európanmi. Je zvláštne, aký má kultúra nomádov zvonka očistný vplyv na spoločnosť. Pani Franz pritom nie je jediná, ktorá mi povedala podobnú historku. Jeden pán, ktorý sa do filmu napokon nedostal, spomínal, ako dlho musel presviedčať všetky možné komisie, že naozaj bol v Dachau, že o tom musí existovať záznam, nik mu však neveril. Ako uveriť človeku, ktorý nevie čítať a písať? Bol bezmocný. A kto nepresvedčil, nedostal odškodnenie.

Hoci film dokumentuje tragédie konkrétnych ľudí, nie je v ňom žiadny pátos. Nie je to „doják“, ktorý diváka citovo vydiera, lebo Rómovia

akoby vlastnú tragédiu premieňali na humor. Silný smútok sa dostaví až na konci.

Teší ma, že to hovoríte, lebo práve s týmto som od začiatku bojoval. Pátosu som sa zámerne vzpieral, filmov s očakávanými významami typu „poďme trúchliť“ je dosť. Pre mňa bolo prínosné, že všetci Rómovia napriek hrôzam, ktoré prežili, pričom viacerí dodnes žijú v ťažkých podmienkach, majú stále pozitívny vzťah k životu. O tom, čo prežili, dokonca nezvykli hovoriť ani vo svojich rodinách, jednoducho žili pre dnešok.

Koniec koncov, Rómom sa príkoria dejú dlhodobo, je to už pre nich akoby normálna vec. Zdá sa mi, že trápenia a traumy z minulosti nesú s väčšou ľahkosťou než Židia. Neanalyzujú ich.

Akoby ich tá hrozná skúsenosť ešte viac pripútala k životu. V podstate je to skoro až budhistický spôsob

Robert Kirchhoff (1968)

vyštudoval dokumentárnu tvorbu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Je filmovým režisérom, scenáristom, producentom a kameramanom, na konte má množstvo filmov, ktoré získali ocenenia na domácich aj zahraničných festivaloch. Je konateľom spoločnosti atelier.doc. Nakrútil dokumenty Hej, Slováci!, Duch v stroji, Kauza Cervanová, Para nad riekou a ďalšie, bol producentom a koproducentom filmov Slepé lásky, Nemoc tretej moci, Až do mesta Aš. Od roku 2003 do roku 2016 pripravoval dokument o holokauste Rómov a Sintiov s názvom Diera v hlave, ktorý má premiéru v kinách tento mesiac.

Podľa môjho názoru by mal film aktivovať diváka, protagonistu aj svojho autora. Bránim sa tomu, že niekam prídem, niečo natočím a nič sa nestane. Už samotný proces nakrúcania dokumentárneho filmu by mal niečo, niekoho premieňať.

Raz mi pani Franz povedala, že v Kolíne nad Rýnom bola kedysi celá komunita Sintiov. Spomenul som si, že v Poľsku, kde bol kongres pri príležitosti výročia genocídy Rómov a Sintiov, bola aj pani Rita, ktorá celému obecenstvu ukazovala svoju jazvu na hlave. A tiež bola z Kolína. Zavolal som jej, žila v Amerike a povedala mi, že pani Franz je jej teta.

A že sa nevideli od vojny. Tak som ich dal vo filme dokopy a vyšlo to.

Nota bene

2 2017 Téma

22

Ritin príbeh je tiež obdivuhodný. Áno, jej mama bola slávnou kabaretnou baletkou, otec vynikajúci klavirista. Bola to dosť bohatá rodina.

Lenže prišla vojna, mama čakala dvojičky, a tie jej vzali. Rita sa o svojom osude dozvedela, až keď mala po päťdesiatke. Mala zdravotné problémy a na röntgene jej zistili, že prekonala trepanáciu lebky. Lenže o ničom nevedela, a tak sa na zásah do mozgu spýtala mamy. Dozvedela sa, že mala aj sestru, lenže nacisti jej ich obe odobrali a robili na nich pokusy. Dnes Rita chodí po školách a o svojom príbehu rozpráva deťom a študentom.

Jeden a pol centimetra poza oko jej v rámci pokusov meniť farbu očí pichli injekciu. Dôsledkom sú bolesti hlavy, nesústredenosť a iné problémy. Jej matka našla Ritinu dvojičku v nemocnici mŕtvu vo vani, pokusy neprežila.

Keď som sa v tom materiáli vŕtal, zistil som, že každá z postáv tohto filmu má nejaký zásah na hlave, jazvu na tele, pričom ju buď ukazuje druhým, alebo ju tají. To bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa film volá Diera v hlave. Ale ako hovorím, diera v hlave súvisí najmä s naším historickým vedomím.

Vtipnou postavou filmu je takmer storočný Raymond z Francúzska, ktorý viackrát utiekol z koncentráku a dodnes žije v maringotke na predmestí Paríža.

Pri nakrúcaní mal 90 rokov, dnes už môže mať 98. Chceme ho

pozvať aj na februárovú premiéru.

Verím, že žije. Celý život žil v maringotke v ťažkých podmienkach, bol však zdravý a jeho povaha snáď ani neumožňovala, aby ochorel. Vždy sa desím dvoch vecí – že raz skončím vo väzení alebo na ulici. Preto obdivujem ľudí ako Raymond, ktorý vlastnou vôľou dokázal bojovať s osudom. Zdá sa, že zvíťazil. Je to človek, ktorý dokáže byť v maringotke veľmi šťastný. Maringotiek je na tom ich pľaci asi sedem a v každej z nich žije jeho rodina.

Všetkých nazýva svojimi deťmi.

Keď som odchádzal, objal ma a povedal – som už dosť starý a bojím sa, čo bude s mojimi deťmi, až zomriem. Pritom jeho „deti“ majú už vyše sedemdesiat rokov. Viackrát ho prijali aj prezidenti Francúzska, od Mitteranda dostal vyznamenanie Rad rytiera čestnej légie. Iní ho nosia na klope saka, on ho má hodené a zaprášené kdesi pod posteľou.

je to len dôsledok toho, čo prežil. Podstatné je, že tí ľudia hovoria nahlas, vďaka čomu sa na udalosti nezabudne.

V istých pasážach filmu kráčate s Fedorom Gálom po lese, v ktorom ľudia zrejme chodia na hríby, zbierajú plody, a ani netušia, že pod nohami majú masové hroby.

Ten les kedysi patril rodine Karla Schwarzenberga, ale nacisti ho vyvlastnili. Postavili tam pracovný koncentračný tábor pre Rómov, ďaleko od civilizácie.

Z rôznych prameňov a svedectiev je známe, aké hrôzy sa tam diali. Fedor Gál vo filme hovorí o zvláštnej, kyprej pôde, ktorá sa pri každom kroku prebára pod nohami. Tvrdí, že sú tam zakopané ľudské telá, ale nik tie miesta zatiaľ nepreskúmal.

Kým sa masové hroby neotvoria, kým sa mŕtvym nevrátia ich mená, neurobí dôstojný pohreb, kým sa nebude hovoriť o každom príbehu, živote jednotlivo, ostane tu nepomenovaná historická zodpovednosť a naše zlé svedomie.

Raymond povedal, že sú to práve Rómovia, kto predstavuje slobodu a rovnosť. Postupne im ich však berú. Dodal, že má rád slobodu, akú majú aj vtáci.

A to je základná premisa filmu, preto som to vložil už na začiatok.

V tých vetách sa skrýva celý objem skúseností mojich postáv a čiastočne aj moja motivácia, prečo som ten film robil. Sloboda je na živote človeka najcennejšia.

Jednou z najmrazivejších scén vo filme je, keď srbská Rómka rozpráva o koncentráku v Jasenovaci.

O tom, ako do haly, kde spávali deti, každé ráno vošiel čierny muž s čiernym oblekom a čiernym fúrikom, a hádzal do neho mŕtve deti. Ako nejaké drevo.

Poviem pravdu, že keď som začal študovať koncentračný tábor Jasenovac, pohlo to so mnou tak, že sa to podpísalo aj na mojej rodine. Mal som z toho doslova nočné mory. Boli to také strašné veci, že sa človeku zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam. U pamätníkov som teda otváral staré rany. Táto pani, vyštudovaná právnička, ktorá pracovala ako Titova advokátka, mala veľa času usporiadať si všetko v hlave. Číta a píše o tom knihy, a pritom maľuje malebné krajinky, ktoré si pamätá zo svojho detstva. Tak sa pokúša pochopiť svet.

HITCHHIKER Cinema

V Poľsku ste natočili pani Gil, ktorá svoj príbeh rozpráva v kaviarni. Čašníčka sa jej spýtala, pre koho sú určené tie kvety, a ona povedala, že ide na miesto, kde vyvraždili 93 Rómov a ona jediná prežila. Zrazu jej príbeh počúval celý personál aj ostatní hostia.

Pani Gil som prvýkrát uvidel na pietnom ceremoniáli v Birkenau.

Postavila sa k mikrofónu a povedala krásnu vetu – z celej komunity Rómov som prežila ako jediná, a to je pre mňa záväzok. Naozaj sa jej podarilo utiecť ako jedinej práve vo chvíli masovej popravy jej rodiny. Bola päťročným dieťaťom. A keďže tých masových popráv bolo po celej Európe tisíce, práve ona sa v 50. rokoch zasadila o to, aby vznikol pamätník rómskym obetiam. Vytrvalo búšila do najvyšších miest, až v Poľsku v obci Sczcurova vznikol prvý pamätník rómskeho holokaustu na svete. Pani Gil je obyčajný

človek, nemá žiadne školy. Celý život pracovala ako šoférka električky v Krakove. Sama niekoľkokrát ročne nosí kvety k tomu hrobu a hovorí so svojimi blízkymi, ktorých nikdy poriadne nepoznala. A nech kamkoľvek príde, svoj príbeh rozpráva každému – v kaviarni, na ulici, v obchode, v električke, sama sebe. Ďalším pánom vo filme je český Sinti na invalidnom vozíku, ktorý má na temene hlavy vyrazený hákový kríž. Tvrdí, že mu to v Auschwitzi spravil Mengele.

Prežil tábor Lety u Písku, odkiaľ ho s jeho matkou deportovali do Auschwitzu. Tábor Lety u Písku je v Česku vnímaný ako „politicky kontroverzný“. Niekoľko garnitúr za sebou sa odmieta vysporiadať s tým, že na mieste, kde kedysi umierali ľudia, dnes stojí veľkochov ošípaných. So všetkým, čo k tomu patrí. Predstavte

si, že sa tam robí pietna udalosť a kdesi vzadu krochkajú prasce. Aj tento pán, podobne ako mnoho iných, žije so svojou minulosťou. Hovorí, že vždy, keď na to myslí a zavrie oči, okamžite sa mu zjaví čiapka s odznakom lebky, uniforma, tvár a postava esesáka.

Hneď v ďalšom strihu však ľudia spochybňujú, že mu ten kríž vyrazil Mengele.

Ako človek ani ako filmár som nechcel posudzovať hodnovernosť jednotlivých výpovedí. Nechal som to na ľudí, ktorí sa stretnutia zúčastnili a ktorí to hodnotiť mohli a chceli.

Tí to spochybnili, vraj mu to niekto urobil špendlíkom. Nemohli mu to vyraziť špeciálnym razidlom, do ktorého sa udieralo kladivom, detská hlavička by to neuniesla. Faktom je, že ten pán si užil svoje. A že dnes isté veci možno fabuluje? Ktovie. Možno

Nebojíte sa, že váš film bude presviedčať už presvedčených a že tými, čo Rómami pohŕdajú, nepohne?

Je to zložitá vec. Dokumentárny film je umelecká kategória ako poézia či výtvarné umenie. Nezdá sa mi, že by som mal niekoho presviedčať.

Ukázal som ľuďom, čo som zažil, čo cítim, čo sa tu dialo. Viem, že žijeme v spoločnosti, kde ľudia na všetko žiadajú pádne dôkazy, aby uverili, ale ukazuje sa, že aj tie môžu byť lžou. Čo môže presvedčiť viac ako osobné svedectvá, ktoré otrasú každým normálnym človekom? Ľudia, ktorí sa rozhodli vystupovať v mojom filme, prežili svojich blízkych, zverili mi ich príbehy, životy. Je vecou rešpektu a empatie, ako budú vnímaní spoločnosťou. Dúfam, že tento film tomu môže pomôcť.

Pani Franz má na predlaktí tetovanie z koncentráku. Jej neteri Rite nacisti pri svojich pokusoch na ľuďoch urobili trepanáciu lebky.

Nota bene

2 2017 Téma

23

Žena z Kurníka Jana Čavojská

O feministických témach chce Michaela Kučová písať s ľahkosťou, humorom a nadhľadom.

Preto vznikol Kurník.

Svoje profesionálne aktivity delí medzi umenie a newsletter, ktorý každý štvrtok prináša do mailových schránok odberateľov článok o nejakej ženskej téme. V nedeľu materiál pribudne aj na webstránke naskurnik.sk. Nie sú to žiadne odborné teoretické state. Kurník je skôr priestorom, kde sa o ženských témach hovorí inak, než v bežných médiách určených ženám. Autorky úprimným, realistickým spôsobom píšu o tom, čo a ako ženy prežívajú. Škála tém je široká. Od Vianoc po porno. Prvý Kurník rozposlala Michaela Kučová so Soňou Hrúzikovou a ilustráciami umelkyne Martu na jar 2016.

SO ZMYSLOM PRE HUMOR K feministickým témam sa Michaela dostala paradoxne na webstránkach fashion bloggeriek. Cez ich odkazy sa preklikala ďalej. Zistila, že na internete je veľa skvele spracovaných ženských tém. Obľúbila si hlave feministický newsletter Lenny.

Niečo také jej na Slovensku chýbalo. „Spôsob, ktorým sa o feminizme hovorí, sa posunul. Dostáva sa do mainstreamu, má väčšiu ľahkosť, neberie sa až tak vážne. Feministky majú čoraz väčší zmysel pre humor. Samotnej feministickej teórie sa ľudia často zľaknú, preto je lepšie tieto témy odľahčiť a ukázať, ako prakticky súvisia s naším každodenným životom.“ S novou generáciou feministiek prichádzajú aj nové témy. V západnom svete už dávno netreba riešiť volebné právo žien. „No v niečom sa nebezpečne vraciame do minulosti. Napríklad otázka, či ženy môžu chodiť na potrat alebo nie, patrí podľa mňa do stredoveku,“ myslí si Michaela. „Aktuálna je téma, že žena má mať rovnakú šancu na rozvoj a sebarealizáciu ako muž.“ Mohlo by sa zdať, že sme sa dostali do bodu, v ktorom sa odstrčení cítia skôr muži. Niektorí sa sťažujú, že v novousporiadanej spoločnosti, v ktorej emancipované ženy berú na seba bez problémov všetky úlohy vrátane matky, femme fatale, ženy úspešnej v práci, podnikateľky, cestovateľky aj inštalatérky, strácajú svoje pevné miesto. „Feminizmus predsa nie je o tom, že ženy budú mať nadvládu nad svetom alebo vyženú mužov na nejaký ostrov, kde

ich vyhladujú alebo niečo podobné, ale o tom, aby si všetky pohlavia boli rovné,“ hovorí Michaela. A rovné si podľa nej ešte stále nie sú.

DOMÁCE PRÁCE Keď sa Michaela pozerá okolo, vidí nespravodlivosť. Napríklad vo výške platov. Argumentáciu, že muž môže zamestnávateľovi ponúknuť viac, lebo sa nemusí starať o deti, neberie. Podmienky na sebarozvoj by predsa mali mať muži a ženy rovnaké. „Prečo sa očakáva, že to bude automaticky žena, kto obetuje svoje iné ambície a potreby pre rodinu? Je veľa žien, pre ktoré je rodina najvyššou ambíciou, a je to úplne v poriadku. Ale každá by mala mať možnosť výberu.“ Rovnosť pohlaví sa dotýka aj takej banálnej témy, ako je rozdelenie domácich prác. Podľa Michaely je totiž ešte stále postavené na hlavu. Považuje sa za úplne samozrejmé, že domov je vizitkou ženy a muž nemusí pohnúť ani prstom. „Vo svojom okolí mám šťastie na ľudí, ktorí to majú zariadené inak, ale na niektorých vzťahoch stále vidím, že žena je slúžkou muža. Pritom domácnosť je spoločná a mali by sa o ňu starať spolu.“ Na Slovensku sme však do veľkej miery patriarchálni, tradiční, konzervatívni. Veľmi ťažko prijímame inakosť aj odlišný poriadok sveta. „Ak sú ľudia so svojou pozíciou spokojní, je to v poriadku. Prekáža mi, ak chcú prikazovať ostatným. Napríklad, že žena má byť pri sporáku, alebo sa má správať tak či onak. Mám pocit, že práve ženám chce spoločnosť predpisovať, ako majú žiť svoj život.“

väčšina žien! Tieto veci, ktoré sú hlboko za hranicou normálneho správania, sú pre bežnú ženu normou. Takmer každá žena v mojom okolí má nejakú traumatickú skúsenosť tohto typu.

Spoločnosť niečo teda asi robí zle.“ Je vôbec v 21. storočí možné, že reakciou na takéto správanie voči ženám býva konštatovanie, že si za to môžu samy? Že sexuálne násilie voči žene je o dĺžke jej sukne? Že keď nechcú byť prepadnuté, tak nemajú potme chodiť samy po ulici? „Chýba tu základný rešpekt voči ženám.

Súčasťou riešenia musia byť muži.

Kým sa nezačnú inak správať muži, ženy nemajú šancu. Mužov musíme vychovávať k tomu, že žena tu nie je len pre ich uspokojenie – od umytých riadov cez starostlivosť o dieťa až po sexuálne uspokojenie. Žena je autonómna bytosť, nie telo, ktoré si môžem zobrať, keď potrebujem, a potom ho znova odložiť.“

O ŽENÁCH MÁLO POČUŤ Podľa Michaeliných skúseností má slovo feminizmus ešte stále negatívny náboj. Nech sa otvorí akákoľvek téma, ľudia sa stiahnu hneď, ako počujú to slovo. Zbytočne sa ho boja. Feminizmus sám má množstvo prúdov.

Navzájom sa líšia. Čo je v jednom normálne, je pre iný úplne nefeministické. Aj sympatizanti feministických tém sú často na vážkach: Som dosť feministický? Naozaj je správne, že som feministka a chcem zostať doma s deťmi?

Pre mnohých sú feministky ešte stále tie fúzaté, neukojené, nešťastné ženy, ktoré si nevedia nájsť chlapa a tak otravujú s nejakou rovnosťou VYBUCHUJÚCA HLAVA a právami. Čo potom feministi? Tí sú často vysmiati dvojnásobne. Ako Sú tu však oveľa vážnejšie témy zženštelí a pod papučou. Podľa Minež vysávanie, s ktorými sa naša chaely sa ľudia zbytočne boja. Femispoločnosť musí vysporiadať. Mi- nizmus tu nie je na to, aby niekomu chaela si medzi svojimi známymi z niečoho bral, ale na to, aby sme sa urobila malý prieskum – a odporúča všetci mali lepšie. Nie je dôležité byť ho každej z nás: Opýtajte sa žien vo „správnou“ feministkou alebo feminissvojom okolí, či majú skúsenosti tom, ale o feministických otázkach s obťažovaním. Nie s obťažovaním hovoriť a hľadať na ne riešenia. typu, že na ne pískali stavbári. Ale hrubým, drsným, nechutným Názov Kurník autorky napadol obťažovaním typu obnažovania sa, z jednoduchého dôvodu. Ženské onanovania, obchytkávania až zná- časopisy sa väčšinou označujú ako silnenia. „Vybuchuje mi z toho hla- „tie pre slepice“. „My sme chceli písať va, keď zisťujem, že to zažila drvivá iný kurník. Má to v sebe nadhľad.“

Nota bene

2 2017 Téma

25

intelektuálne a zložité. Môže byť aj zábavné, veď napríklad aj komédia je umenie.“ Alebo vystavený pohár vody v galérii. „Laik sa čuduje: Toto vystavujú?

Ja si myslím, že to je dobré umenie, lebo ma núti klásť si otázky. Vyvolá vo mne pochybnosť a núti ma premýšľať.

V galérii mám rada podivné, extrémne zážitky, z ktorých mám zmiešané pocity. Zamyslím sa nad niečím, čo by mi inak nikdy nenapadlo. To ma obohacuje.“

PRENAJMITE SI OBRAZ

Nota bene

2 2017 Téma

26

Do Kurníka prispievajú výlučne ženy. „To je pre mňa veľmi dôležité,“ zdôrazňuje Michaela. „Pri svojej práci sa často stretávam s tým, že mi v rôznych súvislostiach napadajú iba mužské mená. Pritom tu šikovné ženy sú, len veľmi málo o nich vieme.

Kurník je miestom, kde vyzdvihujeme prácu žien a prezentujeme ich tvorbu, odbornosť a šikovnosť.“

UMENIE JE INÝ JAZYK Kurník je pre Michaelu dôležitá, no stále okrajová aktivita. Venuje sa hlavne umeniu. Vyrastala s ním odmalička, jej rodičia študovali umenie, a hoci sa mu neskôr nevenovali, knihy o výtvarnom umení a dejinách umenia mali pevné miesto v ich domácnosti. „Prezerať si ich bolo pre mňa rovnako prirodzené, ako sú pre iné deti prirodzené rozprávky o princeznách,“ hovorí Michaela.

Tak isto prirodzene vedela, že predsa pôjde na ŠUP-ku. Vždy rada tvorila. Hoci mala skôr nápady ako zručnosť. „Zátišia boli pre mňa peklo. Viac ma bavilo vyjadrovať sa cez umenie a vymýšľať nové veci.“ V škole

preto pochopila, že umelkyňa z nej nebude. No v umeleckom prostredí chcela zostať iným spôsobom. „Napadne mi niečo, čo by som chcela urobiť, zmeniť, vyskúšať, a viem si to aj zorganizovať.“ Preto išla na divadelný manažment na VŠMU. Po troch semestroch to však nechala tak. „Prestala som študovať a začala som tie veci intenzívne robiť. Bolo to jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí. Neuveriteľne som sa spoznala, veľa vecí som zažila a naučila som sa praxou.“ Po čase jej začal chýbať hlbší teoretický vhľad. Tak sa predsa len vrátila do školy. Externe študuje umenovedu na Masarykovej univerzite v Brne.

Je teda dobre podkutá, aby mi vysvetlila, načo je nám vôbec umenie a ako máme my, laici, vedieť, ktoré umenie je kvalitné a s ktorým nestrácať čas. „Potreba kultúry je pre mňa úplne prirodzená, takže sa mi ťažko vžíva do mysle človeka, ktorý ju nemá a nevyhľadáva umenie,“ odpovedá. „Umenie je iný jazyk, iný spôsob, ako môžeme vnímať a reflektovať veci. Nemusí byť

V Nadácii otvorenej spoločnosti vymýšľa práve také netypické projekty. Napríklad Prechádzka, na ktorej pracovala spolu s Mirkou Grófovou.

Bola to séria podujatí ako reakcia na pochody extrémistov. Volali ľudí do ulíc kvôli rovnakej téme, no z iného pohľadu. Týždeň pred termínom extrémistických zhromaždení začínali aj Prechádzky. Každý deň sa realizovalo jedno umelecké dielo. Témy ako utečenci, xenofóbia, neonacizmus riešili vo verejnom priestore netradičnou, interaktívnou formou, nie ťaživými intelektuálnymi diskusiami.

Podpore mladého súčasného umenia sa Michaela spolu s Igorom Rjabininom venuje cez projekt Soyart. V skratke So Young Art. Stručne: pomáhajú dielam mladých umelcov a študentov umenia ich prenájmom do kancelárií. Tvorba umelcov, ktorá by inak zapadala prachom niekde v škole, sa dostane do sveta a strohé kancelárie oživia zaujímavé umelecké diela. Vidia ich tam aj ľudia, ktorí by do galérie nikdy nezablúdili. Malý poplatok za prenájom spätne mladému umelcovi pomôže venovať sa jeho projektom.

Michaela spoluorganizuje aj Pecha Kucha Night v Bratislave.

Prezentačné večery zamerané na umelcov, dizajnérov, grafikov, architektov a rôzne tvorivé projekty.

Každá má na prezentáciu svojho projektu 20 slajdov a na každý má len 20 sekúnd. Je skvelé sledovať, čo s týmto dynamickým priestorom umelec dokáže. Každopádne, vznikajú tak i nové priateľstvá, spojenia a spolupráce.

Čo vy ženy ešte chcete?

Elena Akácsová

Občas mi nejaký biely heterosexuálny stredostavovský muž položí otázku: Prosím ťa, za čo tie feministky vlastne ešte bojujú, veď vy ženy už máte všetko, čo ste chceli, nie?

Zväčša ešte vymenuje tie výdobytky, ako volebné právo, vzdelanie, pracovné príležitosti, vysoké posty, aj mužov, čo pomáhajú v domácnosti... Už tu by sa kovaná feministka vedela pekne rozparádiť, že aká pomoc s domácnosťou, veď ak máme rovnoprávnosť, tak domácnosť nie je ženina, aby jej s ňou muž pomáhal, ale ich oboch a majú to mať spravodlivo podelené. (Mimochodom, podľa istej štúdie vykonávanie domácich prác má na mužov menej depresívny dopad ako na ženy. Muži sa pri tom cítia ako sympatickí a milovaniahodní chlapíci, čo doma pomáhajú, ženy sa cítia zneužité.) Lenže mne sa zväčša hádať nechce, a tak len odvetím, že už to, že mi takú otázku kladie, dokazuje, že niečo s tou rovnoprávnosťou ešte nie je v poriadku.

Ak mám veľmi chuť to aj trochu rozviesť, tak odpoviem niečo v tom duchu, že každá skupina je silná tak, ako je silné jej najslabšie ohnivko. Takže keď sa pozerá na rovnoprávnosť v zamestnaní, nech sa nepozerá na možnosti silných a samostatných žien, ktoré sa svojím mimoriadnym úsilím prebijú na čelo korporácií, ale na radovú robotníčku či úradníčku bez akéhokoľvek talentu a ambícií a porovná jej možnosti s radovým mužom bez akéhokoľvek talentu a ambícií. A to sme ešte nezačali hovoriť o jej možnostiach, keď príde zo šichty domov a tam leží na príslovečnom gauči muž, ktorý jej naozaj s ničím nepomôže.

To sú nešťastné ženy, za ktorých rovnoprávnosť treba bojovať.

Lenže opatrne s tým šťastím a rovnoprávnosťou v jednej vete. Nedávno som sa totiž v knihe freakonómov Stevena Levitta a Stephena Dubnera Freakopedia – Kedy

vykradnúť banku... a ďalších 131 dobre mienených rád (Premedia, 2015) dočítala o štúdii dvoch životných a aj pracovných partnerov Justina Wolfersa a Betsey Stevensonovej o paradoxe klesajúceho ženského šťastia. Podľa všetkých ekonomických a sociálnych ukazovateľov sa majú moderné ženy ako nikdy predtým. Antikoncepciou môžu redukovať otehotnenie, dožívajú sa vyššieho veku, uplatňujú sa v mužských povolaniach, aj tie rozdiely v platoch sa fakt zmenšujú a muži sa naozaj začínajú viac starať o do- Nota bene mácnosť a výchovu detí.

2 2017 Napriek tomu sa cítia Proti srsti byť menej šťastné ako pred 35 rokmi, najmä v porovnaní so štatistikami u mužov.

27

Vysvetlenia sú viaceré. Napríklad že náš život sa oveľa viac začal podobať na ten mužský, trápia nás problémy, ktoré predtým boli vyhradené len mužom, a keďže historicky boli muži menej šťastní, začína sa to zbližovať. Alebo že v minulosti bol na ženy vyvíjaný tlak, aby sa tvárili šťastné, aj keď neboli, a dnes svoju nespokojnosť vyjadrujú otvorene. Alebo že údaje o pocitoch sú nespoľahlivé a skreslené a vôbec celá tá veda o šťastí je somarina. To si aspoň myslia ekonómovia. Mne sa najviac pozdáva vysvetlenie, že v 70. rokoch bolo ženské šťastie umelo nafúknuté vďaka optimizmu, ktoré feministické hnutie vzbudzovalo. Mnohé veci sa naozaj zlepšili, ale ide to oveľa pomalšie, ako sa čakalo.

V porovnaní s vysokými očakávaniami sú teda dosiahnuté zmeny sklamaním. Tak toto my ženy ešte chceme.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

Nota bene

2 2017 Kultúra

28

Jakub Michel

Martin Deko

JE TU ZAS? Peter Getting

Adolf Hitler sa prebudí a poľahky uspeje v našej konzumnej spoločnosti. Aj toto je jeden z postrehov súčasného angažovaného umenia.

O umelcoch sa zvykne hovoriť, že žijú vo svojich slonovinových vežiach, obklopení vlastnými víziami a mimo reality. Našťastie, neplatí to vždy.

V bratislavskej Kunsthalle aktuálne vystavujú diela umelcov, ktorí reagujú na súčasnú situáciu, nárast nenávisti v spoločnosti, účasť neonacistov v parlamente a vzývanie vojnového režimu.

Podľa hlavnej kurátorky Niny Vrbanovej je Kunsthalle v prvom rade výstavná, ale zároveň vzdelávacia inštitúcia, so zodpovednosťou formovať kultúrnu úroveň spoločnosti.

Názov výstavy A je tu zas? si kurátorky vypožičali z nemeckého bestselleru, v ktorom sa Adolf Hitler pre-

budí v dnešnej dobe a poľahky uspeje v súčasnej konzumnej spoločnosti. Od vydania knihy v roku 2012 sa Európou prehnala skutočná cunami: vlna nenávisti, aká nemá obdoby vari od poslednej svetovej vojny. Dá sa preto povedať, že autorky výstavy Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová a Nina Vrbanová vybrali diela, ktorých posolstvo je viac než aktuálne.

Na výstave nájdete symbolickú mapu Slovenska od Rudolfa Sikoru, aj drsné zvolanie umeleckej skupiny Kassaboys „Umelci do plynu!“, pre ktoré, mimochodom, bol inšpiráciou reálny nápis na východe Slovenska. Na

kľačadle od výtvarníčky Anabely Sládek leží modlitebná knižka, ktorá má síce krásnu väzbu, ale úplne prázdne stránky – načo by aj bol text, ak vojnový režim viedol katolícky kňaz a pre mnohých podnes zostáva krédo lásky k blížnemu len prázdnou frázou.

Miesto záložiek so svätými obrázkami sú v knižke záložky s pôdorysmi vyhladzovacích lágrov.

Peter Kalmus predstavil performance, na ktorej „dokrášlil“ Tisovu sochu v dedinke Čakajovce – insitnému ľudovému dielu primaľoval rúžové líčka aj pery. Jaroslav Kyša zasa ukazuje interaktívne dielo Pamätná tabuľa, ktorá prekvapí každého náv-

2 2017 Kultúra

števníka (nebudeme prezrádzať všetko), nechýbajú však ani Shootyho karikatúry a Martin Piaček vystavuje sériu výstižne pomenovanú Najväčšie trapasy slovenskej histórie. Figúrky zobrazujú vulgárneho Vajanského, stretnutie Tisa s Hitlerom, vraždu Róberta Remiáša aj gýčového Svätopluka na Bratislavskom hrade. Na záver prichádza mrazivá videoprojekcia Nora Knapa – záber na dnešné Slovenské národné divadlo sa postupne prelína do vojnovej fotografie toho istého kultúrneho stánku, „vyzdobeného“ obrovským portrétom Hitlera a ľuďmi na oslave jeho narodenín...

ša Kubinských. Piekli na ňom vianočné oplátky. Lež nie hocijaké. Klasický ľudový zvyk pretvorili na aktuálne umelecké posolstvo. „K pôvodným romantickým výjavom na lícovej strane matríc sme pridali vlastné vizuálne kódy na rubovú stranu. Preto nevinné výjavy anjelov či jasličiek strieda ikonografia xenofóbnych a extrémistických prejavov. Začíname akceptovať klamstvo a korupciu v bežnom živote a extrémizmus je len dôsledkom týchto javov. Vytráca sa ľudskosť,“ vysvetľuje Bohuš Kubinský. „Dnes akoby si umelci znova uvedomovali aj svoju sociálnu zodpovednosť, že môžu ovplyvniť, čo sa okolo nich deje. A pojem angažované umenie v dobrom slova zmysle znova nadobúda vážnosť.“

Výstava toho ponúka oveľa viac, zúčastnilo sa jej až 24 autorov. Ide o angažované umenie v tom najlepšom zmysle slova – bárs kurátorky by ho radšej Kunsthalle reaguje na našu stále nahradili modernejším výrazom: akti- nespracovanú minulosť a hrozbu fašivistické umenie. Na názvoch však ne- zácie spoločnosti. „Jednoznačne áno,“ záleží. Výsledný dojem potvrdzuje, že myslí si kurátorka Nina Vrbanová. umelci stoja oboma nohami na zemi. „V tejto chvíli je našou psou povinnosťou zaoberať sa aktuálnymi socio-kultúrnyOkrem samotnej výstavy ponúk- mi témami, reflektovať ich a diskutovať li v Kunsthalle aj diskusiu s aktivis- o nich. Našou úlohou je mapovať aktuáltami o pravicovom extrémizme, tú nu scénu, reagovať na situáciu a v tomdoplnil originálny happening manžel- to zmysle sa aj angažovať, je to pre nás ského dua výtvarníkov Moniky a Bohu- celkom prirodzené a logické.“

29

1 Angažovaní umelci cítia, že svetom sa valí cunami nenávisti. Upozorňuje na to nápis skupiny Kassaboys UMELCI DO PLYNU, dielo Martina Piačeka Tam a späť, alebo aj Konečné riešenie Jozefa Jankoviča, v ktorom sa dom postupne mení na šibenicu.

2 Nevinných anjeličkov na vianočných oplátkach vystriedali extrémistické heslá, napríklad: ĽUDOVÁ RANA NAŠE SLOVENSKO.

Nota bene

Nota bene

2 2017

2 2017

Pútnik

Pútnik

30

31

Svätá zem Sengwerov Jana Čavojská

Kmeň Sengwerov z Cheranganských hôr v Keni vyháňajú z ich pralesa.

Dôvod? Ochrana prírody a projekt proti následkom klimatických zmien.

Je to spravodlivé?

Paul Kibet a Elias Kimaiyo ma vedú lesnou cestou za dedinou Kapyego. Je skoro ráno, hoci uprostred Afriky, ale v nadmorskej výške cez tritisíc metrov dosť chladno, a krajina okolo je nádherná. Kráčame starým lesom, potom pasienkami a zas lesom strmo dohora.

Muzungu, cudzinci, tu strácajú dych. Naopak, Paul a Elias ožívajú. Sú to Sengweri. Kmeň, ktorý do tohto lesa patrí už storočia. Už niekoľko rokov však Paul s Eliasom trávia viac času v meste ako vysoko v horách. Stretávajú

sa s diplomatmi, politikmi, novinármi, zástupcami mimovládnych organizácií, píšu stovky listov s prosbou o podporu. Neúnavne rozprávajú svoj príbeh.

UBLIŽUJÚ PRÍRODE? V Cheranganských horách žije približne dvanásťtisíc Sengwerov. Nešťastnému kmeňu však hrozí tragédia po tom, ako ľudí začala kenská stráž prírody vyháňať

z domovov kvôli rozširovaniu národného parku. Sen- ľuďom domy. Zhorelo všetko, vrátanie oblečenia a pogweri boli dlho lovci a zberači. K tomu chovali včely travín. Elias už nenecháva nič na náhodu, všade so a pásli dobytok. Paul mi ukazuje červené cédre a du- sebou nosí malú kameru, všetko nakrúca a videá vešia tinu mŕtveho stromu, z ktorej si jeden zo susedov na Youtube. Podobné incidenty sa totiž opakujú doteraz. urobil včelí úľ. Nikto nesmie vyťať živý strom na drevo Prechádzame okolo pozostatkov zvalených múrov. Senna kúrenie alebo stavbu domu, prízvukujú mi moji gweri sa nechcú sťahovať. „Kam pôjdeš, keď nemáš inú sprievodcovia, podľa nepísaných pravidiel Sengwerov zem?“ pýta sa Paul. Má však aj iný, oveľa vážnejší dôvod. možno použiť iba drevo z mŕtvych stromov. „Naše sväté miesta a duchovia,“ hovorí. „Tí sa nedajú presťahovať.“ Mestá sú podľa neho znečistené. Úprimne Kenská vláda v rámci projektu redukcie emisií sa čuduje, ako v nich môže niekto dobrovoľne žiť. a opätovného zalesňovania, ktorý realizuje s finančnou podporou Svetovej banky a Európskej únie, plánuje toto SKRÝŠE V PRALESE územie chrániť tak prísne, že jeho pôvodní obyvatelia tam už nemajú miesto. Vraj musia ustúpiť novým stroSnažím sa držať krok s Paulom a Eliasom a ledva mom a ochrane prírody. „Ale ako prírode ubližujeme?“ lapám po dychu. „Cítiš, ako sa ti pľúca plnia čerstvým nechápe Paul. „My sa staráme o stromy a zvieratá. voňavým vzduchom?“ rozplývajú sa moji sprievodRastú nám tu vzácne červené cédre, ale nikdy sme covia. Paul, starší z dvojice, sa pristavuje pri stromoch neobchodovali s ich drevom. To robí teraz vláda a pred a bylinkách, aby mi mohol opísať ich liečivé účinky. ňou kolonizátori.“ Elias spomína, že ešte ako malý chlapec sa naučil strieľať z luku. Každý sengwerský muž dokázal v tých Pred štyrmi rokmi vtrhli štátni lesníci do Paulovej časoch uloviť zviera lukom a šípom. „Nelovili sme však a Eliasovej dediny Embobut hore v kopcoch a zapálili bezohľadne,“ upozorňuje Elias. „Mali sme prehľad

o zvieratách, vedeli sme, ktorých je dosť a ktoré musíme nechať na pokoji, aby sa rozmnožili.“ Konečne sa vyškriabeme až hore. Stretávame niekoľko pastierov kráv. Práve podojili a chvíľu voľna využívajú na oddych. Ležia na tráve na slniečku, len tak pozerajú alebo sa medzi sebou rozprávajú. Keď mi jeden z nich povie, že dole, do dediny, chodí dvakrát denne odovzdať mlieko do výkupu, úprimne ho obdivujem.

Jeden z mužov nás volá k sebe. Jeho prístrešok tvorí zopár palíc a natiahnutý igelit. „Ľudia majú z lesníkov strach, ušli ešte hlbšie do pralesa a skrývajú sa,“ tvrdia moji sprievodcovia. Doteraz vraj lesníci zničili osemsto domov. Časť ich obyvateľov odišla dole do dediny. Muži, ktorí tu zostali, však nechcú svoju pôdu opustiť. Usmievajú sa a krútia hlavami pri otázke, či by dokázali žiť inde.

CUDZINCI VO VLASTNEJ ZEMI

Nota bene

2 2017 Pútnik

32

„Na súd sme dali veľa žalôb, ale nemyslím si, že nám to pomôže. Kenské súdy sú skorumpované,“ hovorí Paul, ktorý radšej začal písať do OSN. Listom sa obrátil aj na prezidenta Svetovej banky, ktorá environmentálny projekt financovala v rokoch 2007 až 2013. Poprosil ho, či by si počas oficiálnej návštevy Kene nenašiel čas na stretnutie so zástupcami Sengwerov, ktorí trpia kvôli programu na ochranu prírody financovanému jeho inštitúciou. „Odpísal, že nebude mať čas. Ale aspoň odpísal,“ konštatuje Paul.

Vlani v júni rozbehla kenská vláda nový program, financovaný 31 miliónmi eur z Európskej únie. Má sa týkať hospodárenia s vodou a eliminácie dôsledkov klimatických zmien, a plánovaný je na šesť rokov. Veľvyslanec Európskej únie v Nairobi Stefano A. Dejak vyhlásil, že „program pomôže zachovať životné prostredie pre súčasnosť aj pre budúce generácie Keňanov. Cez ekologicky a ekonomicky udržateľné spôsoby využívania krajiny a chovu dobytka zlepšíme životy miestnych komunít“.

Paul a ďalší zástupcovia Sengwerov sa v októbri obrátili aj na zastúpenie Európskej únie. V otvorenom liste žiadajú zastavenie programu, kým úrady nezískajú od pôvodných obyvateľov oblasti slobodný a informovaný súhlas a kým nebude zaručené, že projekt prebehne transparentne a s rešpektovaním ľudských práv Sengwerov. „Dnes sú Sengweri nútení žiť v jaskyniach hlboko v lesoch. Ako cudzinci na svojej vlastnej zemi. Je to porušenie kenskej ústavy,“ píše Paul Kibet.

Nerozumie, ako môžu byť jeho ľudia, ktorí toto miesto obývajú stáročia, zrazu v lese nelegálne. Cestou naspäť do civilizácie uvažuje, prečo vláda zrazu potrebuje jeho pôdu na ochranu stromov, vody a gibonov. „My predsa prírodu a les neničíme. Pozri sa okolo. Stromy tu rastú, kvety kvitnú, rieka tadiaľto stále tečie a jej voda je čistá.“ Ktovie, prečo treba prírodu zrazu pred Sengwermi chrániť...

1 Kravy sú obrovským bohatstvom Sengwerov.

2 Zem Sengwerov.

3 Aby úrady prinútili Sengwerov odísť, vypaľovali im domy. Preto mnohí musia teraz bývať v provizórnych príbytkoch.

4 Paul Kibet žije medzi mestom a rodnými horami.

Rozprávka na pokračovanie Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Marta s malou Máriou tvoria nezabudnuteľnú, kúzelnú dvojicou, ktorá si užíva každú spoločnú minútu.

Pred dvomi rokmi sme zverejnili príbeh štyridsiatničky Marty, ktorá mala v pestúnstve vtedy štvorročnú Máriu. V ušmudlanom paneláku, kde sa človek aj bojí vojsť na schodište, sa zrazu všetko zmení v okamihu, keď prekročíte prah jednoizbáku na druhom poschodí. Útulný domov pre dve duše, ktorý nebyť zvláštne okoreneného osudu by skončil... „Bohvieako. Respektíve viem,“ hovorí svojrázna Marta a konkretizuje: „Mňa by už život určite nebavil a omrzel a malá by žila v detskom domove. Tak som vyrastala aj ja a nebolo to nič závideniahodné. Hlavne vo chvíli, keď musíte po osemnástke domov opustiť. Zrazu si na všetko sám, nevieš, o čom je život, nalepíš sa na každého, kto sa tvári, že ti pomôže a že je tvoj kamarát.“

Žijú skromne, ale v láske. Mária vie, že jej biologická mama je iná žena, aj tak sa však silno pritúli k Marte a sladko povie: „Ty si moja maminka!“ A Marta je v siedmom nebi. Vybozkáva si dcérenku a naleje jej teplý čaj. Na otázku, čo potrebujú, existuje rýchla a jasná odpoveď. Dve nové okná. Plastové. V izbe je dnes pätnásť stupňov, napriek tomu, že v baraku sa kúri, cez staré okná prefukuje, nepomáhajú ani deky na parapetoch. Elektrickým ohrievačom si prikurujú v noci, „ale to zas ide strašne do peňazí,“ ráta Marta.

Druhou jej métou je auto, pretože je naň bytostne odkázaná. V nocľahárni musí byť na pol siedmu, a tak je malá v škôlke už o šiestej. Do práce to má Marta cez celé mesto. Jeden dobrý pán jej síce daroval ojazdené Nevyhovára sa, že len preto, ale určite aj preto skonči- auto, ale to má už neuveriteľných dvadsaťšesť rokov. la veľmi rýchlo na drogách, dostala sa na absolútne dno „Som mu veľmi vďačná, ale ja som na ňom jazdila kaža trvalo roky, kým sa z neho vyhrabala. No teraz môže dý deň, kým on ho mal roky odložené v garáži a vek sa hrdo povedať: „Som čistá ako ľalia.“ Ostala jej len jediná už na aute prejavil. Kazí sa ako na bežiacom páse, už neresť – cigareta. Marta sa narodila ako neľúbená. Z pô- mi aj v servise povedali, že nemá význam doňho vrárodnice putovala do dojčenského ústavu, odtiaľ do det- žať na opravy.“ ského domova, po ňom do erárnej ubytovne. Následne fet, ulica, pofidérne tlupy ľudí. Záchrannú ruku jej dali Marta nemá auto len pre vlastné potreby, je „pojazdu Matky Terezy, kňaz Marián Kuffa v Žakovciach, ale zá- nou zberňou zúfalcov z ulice“. Jej volajú, keď treba po klad bol a je aj tak na nej. Na Marte, ktorá pochopila, že niekoho ísť, ošetriť ho, zaviesť ho do nemocnice. Svoju život je len jeden a je hlúposť ničiť si ho. prácu a dcéru miluje, na jednoduchú otázku, či je šťastná, sa jej zalesknú oči a úprimne povie: „Som mama V nocľahárni pre bezdomovcov spoznala Marta nar- a to je predsa najviac v živote! Takže som šťastná na komanku Máriu. Marta v zariadení pracovala ako po- milión percent!“ mocná sila, Mária bola klientkou, ktorá bola rada, že má kde na noc skloniť hlavu. S frajerom, takisto narkomanom, splodili dieťa, Máriu, o ktorú sa od začiatku neve- Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu prídeli postarať. Bábätko nosili Marte ako na hodiny klaví- behov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rora. Drobec bol vždy zanedbaný, hladný, uplakaný. Marta dinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide tušila, že „toto nedopadne dobre“. Až došlo k bitke, pri o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa ktorej obaja narkomani v hádke dolámali aj kočík. Mu- nájde niekto, koho príbeh mamy Marty oslovil. Aj váš príspevok sa sel zakročiť sociálka a dievčatku hrozil ústav. Pre Martu použije na nové okná do bytu, ktoré urgentne potrebujú. nepredstaviteľné. Okamžite začala vybavovať pestúnstvo ĎAKUJEME! a od trinástich mesiacov je malá Mária oficiálne zvereČíslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 ná do jej pestúnstva.

(Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Marta.

Teší ma, že po dvoch rokoch počúvam len samé dobré správy. Budúca prváčka mi ukazuje novú školskú tašku, hovorí o kamarátke Katke zo škôlky, o tom, ako sa cho- Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (media korčuľovať, ale stále na ľade padajú... Popritom si od dzinami@zoznam.sk). maminky vypýta mäsovú placku, ktorú si sama ohreje v mikrovlnke, pridá kečup a bez chlebíka papá – je to jej Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prínajobľúbenejšie jedlo, jasné, že príde aj na dupľu. padné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

2 2017 Príbeh

35

Ako samosprávy vyrábajú ľudí bez domova Nina Beňová

adekvátne náhradné bývanie. Uvádza to Všeobecný komentár č. 7 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Podľa Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v zmysle článku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach sú štáty zodpovedné za úmrtia v dôsledku nebezpečných podmienok bývania, ktoré sú im známe. Aj podľa slovenskej legislatívy nesú samosprávy zodpovednosť za občanov, ktorí sú bez domova.

ZODPOVEDNOSŤ SAMOSPRÁV A ŠTÁTU

Alan Hyža

Okrem slabej a personálne poddimenzovanej sociálnej a terénnej práce mestá dlhodobo zanedbávajú aj výstavbu verejných nájomných bytov, hoci prostriedky i možnosti existujú – ponúkajú sa štátne dotácie, Štátny fond rozvoja bývania či Európsky fond regionálneho rozvoja. Cenovo dostupných nájomných bytov je veľmi málo, a nielen pre ľudí z giet, ale aj pre všetky nízkopríjmové či mladé rodiny, ktoré musia vynaložiť veľké úsilie na to, aby mohli bývať. To spôsobuje verejnú nevôľu riešiť bytovú otázku ľudí z giet.

Na Slovensku vládne v bývaní chudobných zvláštny trend.

Namiesto pomoci ich vysťahujú na ulicu. Celé rodiny s deťmi.

Nota bene

2 2017 Proti prúdu

36

Koncom uplynulého roka tento trend potvrdili v Bánovciach nad Bebravou, kde sa chystajú vysťahovať oficiálne 400, neoficiálne až 600 ľudí, z nich 176 detí. Pre týchto ľudí nemajú náhradné ubytovanie. Bytovky už nie sú obývateľné. Mesto dlhodobo neriešilo situáciu, aj keď sú medzi vysťahovanými mnohé rodiny, ktoré si poctivo platili nájomné. Aj v Žiline v týchto dňoch zbúrali vyhorenú mestskú bytovku na Bratislavskej ulici a chystajú sa búrať ďalšie, ktoré sú ešte obývané. V požiarom poškodenej bytovke žilo 116 obyvateľov. Desiatim rodinám ponúkli po mesiaci strávenom v telocvični kontajnery s jednou izbou.

Viacpočetná rodina zaplatí mestu mesačne 200 eur za 17 m2 bez WC a kúpeľne.

K vysťahovaniam dochádza najčastejšie v Košiciach a Prešove, ale aj v ďalších, menších mestách. Ľudia musia opustiť byty väčšinou bez šance znovu získať adekvátne bývanie. V Martine pre vysťahovaných postavili kontajnerovú osadu pri skládke tuhého odpadu. V Liptovskom Mikuláši bývajú chudobní v azbestových kontajneroch v priemyselnej časti mesta. Podľa zisťovania na úradoch splnomocnenca pre rómske komunity, bolo len v rokoch 2010 až 2013 na základe podnetov vysťahovaných obyvateľov vysťahovaných z Luníka IX okolo 2 000 osôb.

Náhradné ubytovanie poskytli asi štvrtine z nich.

PROCES VYSŤAHOVANIA Vysťahovania z mestských nájomných (sociálnych) bytov majú podobný scenár. Argumentuje sa neplatením za nájom a služby či nevyhovujúcim stavom budov. Mestá sa usilujú, aby nemali nájomníkov so zmluvami na dobu neurčitú, čo im pomáha dostať obyvateľov z týchto budov s čo najmenšími starosťami. V takom prípade môžu totiž po uplynutí nájomnej zmluvy obyvateľov vysťahovať bez náhradného ubytovania. Rôznymi spôsobmi sa usilujú dosiahnuť, aby s nimi nájomníci uzavreli zmluvy len na dobu určitú. Keď vyprší čas zmluvy, jednoducho ju znova neobnovia. Argumentujú tiež statickými posudkami a ochranou zdravia a bezpečia obyvateľov budov. A tak ich „v záujme zdravia a bezpečnosti“ vysťahujú na ulicu – väčšinou v jesenných a zimných mesiacoch.

Ľudia však hneď neodídu, pretože nemajú kam.

Pud sebazáchovy je silnejší ako uposlúchnutie výzvy na vysťahovanie. Takže nasleduje niekoľkomesačný proces súdneho vypratávania. Vlastník odpojí budovy od vody a elektriny, a tak bývalí nájomníci prežívajú v chladných bytoch bez základných podmienok pre život. Potom nasleduje násilné vypratanie. Tí, čo majú viac šťastia, sa dostanú do kontajnerových buniek alebo iných bytov v getách v odľahlých častiach miest. Ostatní idú rovno na ulicu. Nič nebráni búraniu objektov, pričom v niektorých prípadoch sa voľných pozemkov rýchlo chytia investori.

Stáva sa, že prázdne budovy ostanú stáť a ľudia sa do nich vrátia ako squateri. Iní sa nelegálne nasťahujú do nájomných bytov k príbuzným, kde potom žijú v preplnených miestnostiach a opäť čakajú na vysťahovanie. Ďalší si postavia chatrč v tzv. nelegálnej osade na predmestí či v lesíku. Dôkazom je košická osada Mašličkovo postavená vedľa sídliska Luník IX. Už niekoľko rokov jeho komunita narastá, teraz v nej žije asi 250 ľudí. V januári 2016 v Mašličkove zomreli dve niekoľkomesačné bábätká. Jedno zmrzlo a druhé zhorelo v chatrči. Mesto obyvateľom osady ponúklo v septembri 2016 ako riešenie byty v prázdnej bytovke na Luníku IX v dezolátnom stave – bez kúrenia, so zatečenou strechou, s porozbíjanými oknami a stenami, bez základného vybavenia, akým je napr. WC. Navyše im položilo podmienku, že si byty musia na vlastné náklady zrekonštruovať.

VYSŤAHOVANIA NESMÚ VIESŤ K BEZDOMOVECTVU Pravdepodobne sa mnohí pýtate: „Sú to neplatiči, čo s nimi majú mestá robiť?“ Realitou však je, že s neplatičmi sa takmer vždy vysťahujú aj rodiny, ktoré si poctivo platia nájomné, ako to dokazuje aj príklad z Bánoviec nad Bebravou, kde si bez podlžnosti riadne platilo nájomné až 24 rodín. Ani havarijný stav budov nemajú na svedomí len nájomníci, často je následkom dlhodobého zanedbávania rekonštrukcií mestských bytoviek.

Keď odhodíme predsudky, prestaneme obviňovať ľudí, ktorí potrebujú pomoc. A keď identifikujeme, kde zlyháva systém, môžeme hľadať riešenia. Súčasný stav je následkom dlhodobého zanedbávania riešenia problematiky sociálneho bývania a chýbajúcej intenzívnej práce s vylúčenými komunitami na Slovensku zo strany štátu, miest a obcí.

Vysťahovania len zvyšujú sociálne napätie a nie sú dobrým riešením, i keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že mestá sa týmto prístupom zbavia nepohodlných neplatičov a množstva problémov. Ľudia sa však vysťahovaním nevyparia. Ostanú v meste a ich problémy nezmiznú, naopak, len sa premiestnia alebo zväčšia o bezdomovectvo, ktoré budú musieť následne aj tak riešiť.

Podľa medzinárodných zmlúv, ku ktorým sa Slovensko zaviazalo, nesmú hromadné vysťahovania viesť k bezdomovectvu a existuje povinnosť zabezpečiť pre vysťahovaných

Je preto alarmujúce, že nevyčerpané dotácie na výstavbu nájomných bytov sa v minulých rokoch premiestňovali na iné účely. Tento prístup zbytočne stupňuje sociálne napätie. Samosprávy by mali prevziať svoju zodpovednosť a zamerať sa na dobudovanie bytového fondu pre všetky nízkopríjmové skupiny obyvateľstva od mladých ľudí cez pracujúcich za nízke mzdy až po sociálne vylúčené komunity. Zo strany štátu je potrebný nový zákon o sociálnom bývaní a zmena príspevku na bývanie, aby reálne pokryl náklady na bývanie tak, aby každý, komu hrozí, že príde o strechu nad hlavou, mohol preklenúť krízu a udržať si bývanie.

INTENZÍVNA PODPORA Obyvatelia z giet nemajú možnosti zapojiť sa do života bežnej spoločnosti a už vôbec nie do bežného zamestnania. Nemajú na to sociálne, hygienické ani vzdelanostné zázemie. Najlepším riešením by bolo, keby im samosprávy dokázali vytvoriť možnosti existovať inak.

Ak chcú mestá do budúcnosti predchádzať vzniku problematických oblastí a bezdomovectvu, mali by hneď teraz prestať koncentrovať ľudí s problémami v separovaných oblastiach. Ak už getá existujú, je nevyhnutné zabezpečiť im intenzívnu podporu. Je potrebné zaktivizovanie samotných obyvateľov vylúčených komunít.

To sa dá prostredníctvom intenzívnej, pravidelnej a dlhodobej terénnej sociálnej práce s dostatočným počtom sociálnych pracovníkov. Prácou s neplatičmi, finančným poradenstvom, poskytovaním pomoci pri udržiavaní bývania v adekvátnom stave a aspoň základnou opravou budov. Poskytnutím poradenstva, napr. ako predchádzať zbytočnému úniku energií či udržiavať byty v dobrom technickom stave. Umožnením vzdelávania, zmysluplného trávenia voľného času. Riešenia existujú, ak je vôľa ich vykonať.

Veľmi dobrým príkladom je napr. situácia vo Veľkom Krtíši, kde si obyvatelia v takýchto bytoch pomohli svojpomocne za výraznej podpory miestneho komunitného centra a projektu domovníkov.

Nota bene

2 2017 Proti prúdu

37

Veril som, že bude lepšie Galina Lišháková Po ôsmich rokoch predaja Nota bene ste si našli prácu. Ako sa vám to podarilo?

Stále som sa o to pokúšal. Robil som napríklad na kolotočoch. Ale po autohavárii mám problémy s chrbticou a bola to pre ňu veľká záťaž, takže som to musel nechať. Potom som si spravil kurz čašníka – barmana a pracoval som na Cypre. Ale osud to zariadil tak, že napokon robím esbéeskára. Môj známy z esbéeskárskej firmy raz niesol svojim kolegom pracovné svetre s nápisom SECURITY a mne sa veľmi páčili. Povedal mi, aby som sa u nich zamestnal, že aj ja taký dostanem. Zdalo sa mi to nemožné, nemal som tristo eur na kurz. Ale firma, v ktorej pracoval, mi ho zaplatila a ja som si to potom u nich odpracoval. Teraz už robím v inej firme a som nadmieru spokojný.

Ako ste sa dostali na ulicu?

Po skončení poľnohospodárskej školy som robil vo výrobni malinoviek. Zamestnávateľ nám hradil stravu aj ubytovanie. Ale nový majiteľ nám za to začal strhávať z platu a tak mi zrazu nestačil. Ocitol som sa na ulici.

Ale prežil som aj tú najväčšiu zimu, kedy pomrelo veľa ľudí bez domova.

Vďaka čomu?

Snažil som sa vždy zarobiť na nocľah. Známi, majitelia záhradiek, mi dávali drobné práce za pár eur, ako narúbať drevo, odhrnúť chodník... Za ne som si zaplatil nocľaháreň. Keď som zarobil niečo navyše, myslel som na stravu, až potom na niečo ďalšie. Potom som sa dopočul o občianskom združení Proti prúdu, ktoré ponúka prostredníctvom predaja časopisu Nota bene troška si zarobiť a zároveň poskytuje sociálne aj právne poradenstvo. Vďaka nemu som sa dostal z nocľahárne na ubytovňu. Bolo by ťažké robiť to celý život. Som rád, že som sa dostal ďalej. Raz mi jeden starší pán povedal, že ak sa nechám zviesť ulicou, budem na nej celý život.

Na to som často myslel.

Štefan Karner (37)

Narážal na pouličné partie závislé na alkohole?

Možno aj. Ale ja som nikdy nesiahol po fľaške čuča.

Keď som sa chcel zohriať, kúpil som si kvalitné víno a miešal som ho s kolou, aby som sa neopil, lebo potom by som mohol zamrznúť. Nikdy som nebol závislý. No neraz som si hovoril: „Už mám toho dosť, skoncujem so všetkým.“ Ale iný vnútorný hlas mi hovoril: „Prestaň!

Uvidíš, jedného dňa bude lepšie.“ Dneska mám skvelú manželku Ingridku, vďaka ktorej máme aj vlastné bývanie a úžasných ľudí okolo seba, ktorí mi verili. Aj keď to nedávali najavo, ja som to vnímal.

Vladimír Šimíček Ako ste spoznali manželku?

Na vianočnom večierku Nota bene. Odvtedy to ťaháme už šiesty rok. (Ingridka prišla na rozhovor s manželom a upresňuje, že najprv spolu štyri roky žili a teraz sú rok a sedem mesiacov zosobášení.) Manželka si perfektne pamätá roky a čísla. Ja viem iba svoj dátum narodenia, sobáša a získania odbornej spôsobilosti esbéeskára. Mám pamäť na iné veci, takže sa dopĺňame.

Vo dvojici sa žije ľahšie. Ako sa hovorí, jeden prútik ľahko zlomíš, dva ťažšie, ale tri už nezlomíš. A tiež nie je dobré spoliehať sa len na jedno, lebo čo dnes je, zajtra byť nemusí.

Na čo máte dobrú pamäť?

Napríklad na vlastné texty k hudbe. S kamarátom máme spoločnú víziu. On je z hudobnej rodiny, má obrovský talent a rapuje. Založili sme si skupinu DKBoys Dúbravka, ja som jej manažér a už máme nejaké videá na Youtube. Teda hlavne kamarát, moja tvorba je v štádiu malého klbka.

O čom sú vaše texty? Aj o ulici?

O živote. Ale ulicu v nich nespomínam. Mojím veľkým vzorom je Rytmus, lebo sa dostal z nuly tam, kde je. Hovorí, že osud si riadi každý sám, a ja verím, že dosiahnem, čo chcem. Aspoň to skúsim. Manželka sa čuduje, keď si kupujem raperské retiazky a prstene. Áno, sú to blbosti, ale mňa robia šťastným. Skoro celé detstvo aj dospievanie som bol v detskom domove a tam, keď sme dostali niečo navyše, tak len od sponzorov, z ľútosti. Ale teraz si na to dokážem sám zarobiť.

Dokážete hovoriť o tom, prečo ste sa ocitli v detskom domove?

Lebo jedného dňa môjmu otcovi zašibalo a vyhodil mamu na ulicu s tromi deťmi. Mám ešte dve sestry, ale oddelili nás od seba. Mal som šesť rokov a znovu sme sa stretli, až keď som bol stredoškolák. Vtedy mamu jej priateľ nakopol k tomu, aby nás vyhľadala. Teraz všetci žijeme v Bratislave, máme svoje rodiny a stretávame sa.

Aj mamu a otca navštevujem. I keď otca veľmi nemusím, predsa len sme otec a syn. Mama dnes býva u sestry a u priateľa. Nehnevám sa na ňu, aj ona to mala ťažké.

Máte ešte nejaké túžby?

Mať vodičák. A mojím najväčším snom je vystupovať na pódiách. A tiež mať rodinný domček. Skrátka, túžim stále zlepšovať úroveň svojho života.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

2 2017 Portrét

39

Viac, než si Boh dokáže predstaviť

Rasizmus je jeden z najťažších prehreškov človeka voči človeku: maximum [...]. Joshua Heschel

Zuzana Mojžišová

Keď myslím na Čečenky, vidím pred sebou siluety silných žien, ktoré oproti poludňajšiemu slnku vynášajú z dvora smrť.

Každou stránkou najnovšej knihy Ireny Brežnej Vlčice zo Sernovodska (Zápisky z rusko-čečenskej vojny) sa vinie niekoľko mentálnych, obrazových a názorových nití jej uvažovania. A vždy sa stočia k ženám – matkám, dcéram, sestrám, manželkám, aktivistkám, novinárkam... Ich prítomnosť vo vojnovom virvare je ľudsky ešte neprístojnejšia ako prítomnosť mužských bojovníkov.

Nota bene

2 2017 Čítanie

40

A sú tu aj otázky žurnalistickej etiky: „Má zmysel referovať o tom, že mŕtvy, ktorého vojaci výnimočne nespálili ani nezakopali, má namiesto tváre len kúsok čela? Nenarúšam svojím fenomenologickým zápalom pietu? Mám popisovať ďalšie scudzujúce podrobnosti, akoby bol len obyčajným predmetom, kriminálnym prípadom? Mám právo akcentovať vojnovú neúctu krýs neschopných piety, uprednostňujúcich mäkké mäso na tvári, ako štýlotvorný prostriedok? A rovnako aj ponižujúcu okolnosť, že mŕtvola ležala niekoľko dní na daždi – ako žalobu ruského okupanta, ktorý nielenže vraždil civilné obyvateľstvo, ale navyše ani nepovolil pohreb? Kde sa fotografický popis zvrháva na voyerstvo?“ Ako opísať neopísateľné, také, čo sa človeku ani do očí, ani do uší, ani do hlavy nechce vmestiť? Navyše, dva razy nešlo o „obyčajnú“ vojnu, ale o plánovitú veľmocenskú genocídu malého horského národa. A svet sa prizeral. Stále sa prizeráme...

Zo skupiny žien, o ktorých Brežná rozpráva, sa vynára najmä jedna – Zajnab Gašajeva. V prvej i druhej čečenskej vojne fotografovala zverstvá, dokumentovala, opisovala a snažila sa do spohodlneného západoeurópskeho sveta priniesť pravdivé fakty, vyprosiť si informovaný záujem o tento krvácajúci fliačik zeme. „Zajnab si často myslí, že videla oveľa viac, než si Boh vôbec dokáže predstaviť. Nechce, aby Vznešeného sťahovali tam, kde sa miešajú fekálie s krvou, keď do mučených vrážajú koly – tam by mohol stratiť vieru v seba samého...

Zajnab občas Bohu ukazuje svoje vojnové albumy. Zhanobené telá v masových hroboch páchli tak hrozne, že sa Zajnab musela vyvracať, keď ich fotografovala. A keď podáva fotografie cez konferenčné stolíky, ten pach je znova v nej.

Vtedy sa bojí, že sa pred cudzími prestane ovládať. Ale Zajnab pred cudzími ľuďmi neplače... Vojna je práca v smrade a ona robí svoju prácu.“ Nota bene

Knižka Vlčice zo Sernovodska je v mnohých aspektoch menej krutá či nástojčivá než iné reportážne zbierky z vydavateľstva Absynt. Ale čímsi je aj omnoho silnejšia. Ženskosťou, nesmiernou pokorou voči ľuďom túžiacim prežiť uprostred pekla a tiež voči slovu schopnému zabíjať i oživovať.

2 2017 Krížovka

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Pre nevedomého je pokročilý vek [zimou, pre učeného je to žatva].

Chasidské príslovie

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

Nenechávajte si pre seba,

INZERCIA

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Dobrý deň! Vianočné sviatky som strávil s celou rodinou na chate, vždy tam manželka, dcéra a nevesta donesú množstvo časopisov, bohužiaľ, nečitateľných. Opäť to vo mne utvrdilo presvedčenie o tom, že kupovať dnešné časopisy je vyhadzovanie peňazí. Viacmenej z ľútosti som si kúpil od predajkyne 068 pred piešťanskou Billou januárové číslo. Prečítal som ho jedným dychom a musím sa priznať, že mi padla sánka. Pútavé, poučné a podnetné články.

Veľmi pekne ďakujem a prajem veľa úspechov. Určite si kúpim všetky nasledujúce čísla.

Milan Do Tesca v Senci chodím veľmi zriedka, ale keď som sa tam 7. 1. 2017 vybrala, stretla som pána na vozíku (2259), ktorý sa usmieval na ľudí, v ruke zvieral časopis a vyzeral šťastný. Hovorím si, ten pán je predsa na vozíčku, predáva Nota bene a vyzerá šťastný?

V tom momente mi bolo do plaču aj smiechu zároveň. Zvláštne, muž, ktorý sa prebíja životom, ťažko skúšaný, bez možnosti prejsť pár metrov po vlastných nohách, sa usmieva, želá pekný deň a iný muž, zdravé ruky a nohy, značkové hodinky a bunda, zamračený, ani nedokáže pozdraviť pani za pokladňou... Želám tomuto milému pánovi mnoho síl a pevnú vôľu, verím, že raz sa na neho usmeje i ten zamračený pán.

Paulína Nota bene

2 2017 Nástenka

42

Dobrý deň, sporadicky si kupujem Nota bene. Skôr mi ide o to prispieť predávajúcim, ako si časopis prečítať. Dokonca mám často pokušenie len zaplatiť a nezobrať si ho. Keďže som počula, že to je voči predávajúcim neúctivé, časopis si už vždy zoberiem. Tentokrát som sa rozhodla prelistovať si vo vlaku pár strán a bola som naozaj milo prekvapená, nakoniec som celý časopis prečítala od A po Z. Obsah bol zaujímavý natoľko, že by sa zaň nemuseli hanbiť ani desiatky rokov renomované periodiká. Hoci som mala v úmysle nechať časopis vo vlaku, zobrala som si ho, lebo som sa v ňom dočítala o šikovných spolužiačkach môjho syna a chcem mu článok ukázať, keď sa vráti z Anglicka. Prajem Vám, aby sa časopisu aj všetkým, ktorí ho tvoria a predávajú, darilo. Aby sme ľudí, čo ho predávajú, videli tak radi ako tých, čo dotvorili kolorit bratislavskej stanice svojimi modrými uniformami. Všetko najlepšie v novom roku 2017 prajem.

M. J. Kúpil som NB v Košiciach pred Slovanom od predajcu číslo 459.

Predával ho za 1,80 eura a naznačoval, že zoberie aj 2 eurá. Keď som platil 5 eurovou bankovkou a vydával, znovu sa spýtal, či mi môže vydať 3 eurá. Nesúhlasil som, tak mi dal päťcentovky, aj keď mal väčšie. Keď som zbadal na výtlačku, že cena je 1,40, a spýtal sa predajcu, on povedal, že cenu si stanovuje každý predajca zvlášť.

Tak som odišiel a po prečítaní NB som zistil, že to tak nie je a píšem vám. Človek chce pomôcť a som znechutený. Od tohto predajcu už NB nekúpim.

Ján Dobrý večer. Som mladá študentka z Košíc a dnes som zamyslene vošla do Tesca na Trolejbusovej ulici a následne som si uvedomila, že pri vchode stál pán, o ktorom mi rozprávala mamka, že si u neho kupovala časopis. Otočila som sa a išla som si ho kúpiť aj ja. Chcela by som toho pána s číslom 559 vyzdvihnúť už len preto, že bol čistý, slušne oblečený, slušne pozdravil, poďakoval, poprial dobrý deň, a ak by som mala viac času, určite by som sa s ním aj porozprávala. Okrem dobrého pocitu, že som niekomu mohla aspoň takto malou sumou pomôcť, chcem povedať, že časopis je veľmi zaujímavý a už teraz sa teším na to, ako si budem môcť u tohto pána kúpiť nový výtlačok. Ďakujem za dobrý pocit na duši. Dana

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture.

Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 188. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA