Notabene 190 april2017 (1)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Apríl 2017/190

Rozhovor s pápežom Františkom

Reportáž Barlička pre život

8 Téma Lietanie na hrane

12

Téma Keď vidíš, tak zodvihni

16 Svet Úlet pre lepší život

24 Pútnik Jeruzalemská cesta bolesti

30

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Aspoň úlet, ak nie let

Nákazlivá nemoc

September 1977. Študenti zoradení na dvore Umeleckej priemyslovky. Slušne ostrihaní, slušne oblečení. Také bolo nariadenie: žiadne dlhé vlasy, žiadne rifle – tie dekadentné prejavy západného imperializmu. Riaditeľ – okuliare na nose, pripravený predniesť uvítaciu reč. My traja kamaráti za rohom. Celé prázdniny sme sa na tú chvíľu chystali. Aj my sme chceli prísť ostrihaní a vyfintení, ako sa patrí. Bolo treba zohnať peniaze. Pre zasadačku Strojstavu sme namaľovali tri veľké obrazy. Choré deti a okolo nich stroje ako apokalyptické obludy. Dodnes sa čudujem, že nám za to zaplatili a obrazy zavesili.

Zamyslel som sa: ako dlho už prevádzkujem túto bohumilú, osvetovú, priam výchovnú činnosť? V archíve som zistil, že sedem rokov. Čiže som tu vychválil alebo pod čiernu zem znosil dákych 80 titulov rôznych kníh a indivíduí. Snažím sa verejne bojovať vo svete s oboma očami vypichnutými, kde slovo má hodnotu pľuvancov z blikajúcich obrazoviek a najmocnejší muž planéty sa zmôže na trojriadkové tweety.

Obleky na mieru v mafiánskom štýle, strih podľa filmu Podraz. Účesy ako z tridsiatych rokov. Ešte si treba nasadiť klobúk, karafiát do dierky saka, zapáliť si tučnú cigaru. Vykročili sme spoza rohu práve vtedy, keď sa súdruh riaditeľ nadýchol, aby predniesol svoju reč. Tvár mu zozelenela. Takmer som oľutoval naše skvelé podujatie. Čo ak dostane infarkt?

Nečudo, že som zo správania schytal vždy trojku.

Este som nezacal pysat jako pravy velky slovaci... Nie je pozoruhodné, že práve veľkí úderníci majú akosi vždy veľké trampoty s vlastným jazykom? Zrejme ide o akúsi nákazlivú bielu nemoc. O tejto trápnosti konštatoval onehdy slávny reportér Egon Erwin Kisch: „Sú to napospol ľudia s tupými ksichtami bitkárov... Pre každú vratkú a nejasnú politiku je charakteristické, že sa vyjadruje ústne či písomne vratko a nejasne.

Nacistickí vodcovia nevedeli riadne ani po nemecky a najmenej z nich sám Hitler.“ Kisch vo svojej dobe odhalil nejednu kauzu a napísal množstvo poviedok a reportáží z celého sveta: povestné boli jeho príbehy z podsvetia s postavičkami z lokálov, vandrákmi, zlodejíčkami, žobrákmi – napríklad prostitútke Antónii, ktorá splnila posledné prianie odsúdencom a vyspala sa s nimi v cele smrti, vystaval aj pamätníček v podobe samostatnej knižky Nanebevstoupení Tonky Šibenice. V magických zákutiach Prahy hľadal Golema a v Mexiku vysnoril aj osadu židovských Indiánov (vážne).

A okrem iného E. E. Kisch vyhlásil: „Román nemá budúcnosť. V budúcnosti nebude románov. Nebude kníh s vymysleným dejom... Románopisci, kedysi tak nesmierne obľúbení, sú už takí zabudnutí, že dnešná mládež nepozná ani ich mená…“ Isteže, zástup novodobých mentálnych analfabetov nám utešene rastie a dokonca aj neurológia zisťuje, že nové generácie majú obmedzenejšiu schopnosť premýšľať a diskutovať – ale nebral by som to zasa tak tragicky. Netreba zabúdať, že Kisch mal prezývku „zúrivý reportér“ a svoju apokalyptickú víziu vyslovil pred takmer sto rokmi.

Odvtedy vzniklo pár skvelých kníh, že?

Na vlastných krídlach

Daniel Pastirčák

Takí sme boli, ulietali sme, lebo lietať sa nedalo. Boli sme chytení ako rozhnevané vtáky v úzkej klietke diktatúry proletariátu. A dnes? Znova si ulietame, lebo lietať sa nedá. Novodobí páni rozkradli, čo sa dalo, a sudcovia ich kryjú. Smejú sa nám do očí a tvária sa pri tom stále ako demokrati. Klietka je takmer nehmatateľná, no je tu. Presne taká ako v starej piesni od skupiny Dunaj: Tak velká klec, že sa zdá být bez hranic. Letí v ní pták, letí dál na jih.

Zuzana Uličianska

Virtuálne úlety

Na obálke Pápež František, foto: Alessandro Bianchi / REUTERS

4

ÚLET ÚLET

Rozhovor Nezabúdajme na dôstojnosť ľudí bez domova

Nedávno som na Youtube videla, že vyvinuli hoverboard s tryskovými motormi, vďaka ktorým sa človek vznáša ako Ironman. Pre fyzicky zdatnejších to vyzeralo celkom prakticky. Na odpútanie od zeme však stačia aj obyčajné VR okuliare, cez ktoré vidíte to, čo v podstate nie je. Teda je, ibaže virtuálne v nejakom programe. Odporúčam si to vyskúšať, lebo ak ste si namýšľali, že sa riadite rozumom a nie nejakými zmyslovými mámeniami, možno to po tejto skúsenosti prehodnotíte.

Racionálne si síce budete môcť po celý čas pripomínať, že stojíte na pevnej zemi v prezentačnej predajni technologických noviniek a že keby bolo najhoršie, zavriete oči, ale aj tak v rámci simulácie len s veľkou dávkou odvahy vykročíte po drevenej latke trčiacej zo strechy mrakodrapu. Teda akože, prípadne ani nie. A možno odmietnete aj ponuku virtuálne si zalietať, taký reálny bude váš strach vo svete nakreslenom len akousi začiatočníckou grafikou.

Virtuálna realita však nie je len zážitkom pre tých „dnu“, ale aj pre prizerajúcich sa. Keď vidíte, ako tí s divnými čiernymi okuliarmi na očiach uhýbajú pred neexistujúcimi strelami, ako sa ľakajú prízrakov z hier, ako sa boja urobiť krok po rovnej zemi, možno pochopíte niečo z logiky úzkostí a panických strachov, ktoré dnes trápia toľkých ľudí. V ich hlavách môžu byť totiž spustené všelijaké programy a my si môžeme len predstavovať všetky tie horory, ktoré si v nich premietajú. Keď nahmatáme zvýšený tep virtuálnych hráčov, možno už nebudeme nikomu s takou istotou môcť povedať: „Neboj sa, nič to nie je.“

Kto by nemal rád sny o lietaní. Veď sú ako skutočné lietanie, zažité na vlastnej koži. Teda – na vlastných krídlach. Pretože sny o lietaní mávam pomerne často, naučila som sa premýšľať, čo mi chcú povedať. Výklady typu, že lietanie znamená túžbu oslobodiť sa od toho, čo nás zväzuje a potrebu byť nezávislým, sú také všeobecné, že nehovoria takmer nič.

Zato detaily jednotlivých snov, ak nad nimi popremýšľame, nám prezradia všetko...

Napríklad. Bežím hore kopcom v akejsi dedine v horách. Prenasleduje ma dav jej obyvateľov. Kričia, majú zaťaté päste, niektorí dokonca držia v rukách vidly. Bežím, lapám dych, strácam sily, ale keď pocítim, ako sa ma prví z prenasledovateľov začínajú dotýkať, vzlietnem. Ani nemám krídla. Vzlietnem len tak, krídlami sú moje vlastné ruky. Akási veľká sila ukrytá v mojom vnútri aktivovala schopnosť vzlietnuť v najvhodnejšej chvíli.

Vyletím na kopec. Stojí tam jednoduchá zvo- Nota bene nica. Učupím sa k zvonu a hoci nie som veľmi 4 2017 vysoko, viem, že je to miesto ochrany, kam Editoriál na mňa dav pre svojou malosť nedosiahne.

Alebo. Vykračujem si lesom po nie veľmi vyšliapanom chodníčku. Je mi veselo, dýcham z plných pľúc a vôbec netuším, že ešte pár metrov a padnem do nastraženej pasce.

Teda, Ada, ktorá vykračuje, to netuší, zatiaľ čo Ada, ktorá ju pozoruje, to vie. Keď je už-už zle, pozorujúca Ada vhupne do tej bezstarostne si vykračujúcej a tesne pred pascou ju prinúti vzlietnuť.

No mala som aj sen, ktorý ma vydesil.

Išlo o naozaj divoký let. Ponad hory a doly, s vetrom vo vlasoch, s nádherným pocitom slobody a sily. Všetko som videla z vtáčej perspektívy a zároveň v neuveriteľných detailoch a nádherných farbách. Za svet som nechcela zosadnúť znovu na zem, ale vedela som, že budem musieť. A prečo ma ten sen tak vydesil? Letela som na metle...

Každý z nás vie, a nepotrebuje ani špeciálne poučenie od psychológa, že občasný úlet je zdraviu prospešný. Na celoživotný úlet si už trúfne málokto z nás, hoci práve taký môže byť prospešný nie len jednotlivcovi, ale mnohým. Prečítajte si o tom v najnovšom čísle Nota bene.

Ada Jung editorka

3

Nezabúdajme na dôstojnosť ľudí bez domova Stefan Lampertic, Scarp de’ tenis / INSP.ngo

Alessandro Bianchi / Reuters

„Vžiť sa do situácie niekoho iného je stelesnením pokory a šľachetnosti.

Obdarovať ľudí prosiacich o pomoc na ulici je vždy správne,“ hovorí pápež František. „S každým človekom musíme zaobchádzať ľudsky.“ Svätý Otec, začiatkom zimy, keď udreli silné mrazy, vyzvali ste všetky kostoly, aby otvorili svoje brány a prichýlili ľudí bez domova. S akou reakciou sa výzva stretla?

Vypočuli ju a naplnili mnohí ľudia v mnohých farnostiach. Vo Vatikáne máme dve farnosti a všetci farníci prijali sýrske rodiny ako svojich hostí. Veľa kostolov v Ríme otvorilo svoje brány a viem, že niektoré ďalšie, ktoré nemali miesto na prijatie hostí, vyzbierali dosť peňazí na pokrytie ročného nájomného pre ľudí v núdzi a ich rodiny. V celom Taliansku sa toho urobilo naozaj veľa. Pomocnú ruku podali katolícke školy, kláštory i mnohé ďalšie organizácie. Viem, že veľa ľudí venovalo finančné príspevky na zaplatenie ubytovania pre ľudí bez domova. Preto hovorím, že moja výzva bola vypočutá. Naším cieľom musí byť integrácia ľudí bez domova, preto je dôležité poskytovať im podporu a blízkosť hneď od začiatku.

keho, ľudia zvyčajne pošlú kondolenciu, prídu na pohreb, možno cítia aj žiaľ, ale to je všetko. Málokto sa naozaj vžije do kože pozostalých. Samozrejme, nie je to ľahké, no vcítenie sa do situácie niekoho iného je stelesnením pokory a šľachetnosti. Je to aj priznanie potreby – aj ja potrebujem, aby sa niekto vžil do mojej kože. Keďže nevyhnutnou súčasťou života je samota, všetci sa neraz cítime osamelí a potrebujeme porozumenie, blízkosť a dobrú radu. Ľudia, ktorí hľadali útechu u veriaceho – je jedno, či to bol laik, kňaz, mníška alebo biskup – mi mnohokrát povedali: „Áno, počúvali ma, ale nerozumeli mi.“ Skutočné porozumenie znamená vžiť sa do kože iného človeka. A to nie je jednoduché. Niekedy sa v snahe vynahradiť nedostatok šľachetnosti a ľudskosti strácame v slovách. Hovoríme a hovoríme, rozdávame rady, ale ak sú to len slová, príliš veľa slov, nikdy sa nedokážeme naozaj vžiť do kože iných.

Veľa sa toho popísalo o pápežských topánkach. Médiá venovali značnú pozornosť tomu, keď ste pred tromi rokmi vymenili pápežské červené kožené topánky za skromnejšiu čiernu obuv. Prečo tento kus kože vzbudil v ľuďoch taký záujem?

Je to preto, že v súčasnej dobe je pre nás čoraz ťažšie vžiť sa do kože niekoho iného?

Vžiť sa do kože iného človeka je únavné, pretože sme často spútaní vlastným egoizmom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sa radšej venujeme vlastným problémom ako problémom iných. Má to však aj ďalší rozmer. Vžiť sa do kože niekoho iného si vyžaduje obrovskú dávku porozumenia, pochopenia danej situácie a jej náročnosti.

Napríklad, keď stratíme niekoho blíz-

Keď stretnete človeka bez domova, čo mu poviete ako prvé? „Dobrý deň, ako sa máte?“ Niekedy si vymeníme len zopár slov, inokedy nadviažeme bližší kontakt a vypočujem si fascinujúce príbehy. Človek bez domova dokáže okamžite rozoznať, či je váš záujem skutočný, alebo to robíte z ľútosti. Pre jedného je človekom ako každý iný, pre druhého horší ako pes. Ak sa na niekoho pozeráte inak ako na ostatných, on si to, samozrejme, uvedomuje. Vo Vatikáne je známy príbeh o mužovi bez domova, pôvodom z Poľska, ktorý sa zvyčajne zdržiaval na rímskom námestí Piazza Risorgimento. Nikdy sa s nikým nepúšťal do reči, nerozprával sa dokonca ani s dobrovoľníkmi z dobročinnej organizácie Caritas,

ktorí mu nosili teplú večeru. So svojím príbehom sa im zveril až po veľmi dlhom čase. Povedal im, že je kňaz a pozná sa s pápežom zo spoločných štúdií v kňazskom seminári. Príbeh sa napokon dostal až k pápežovi Jánovi Pavlovi II. Ten potvrdil, že muž je naozaj jeho spolužiak zo seminára a chcel sa s ním po 40 rokoch opäť stretnúť. Po audiencii pápež vyslovil želanie, aby ho tento kňaz, s ktorým sa kedysi priatelil, vyspovedal. Keď Nota bene skončili, kňaz mu povedal: „A teraz 4 2017 si na rade ty.“ A pápež vyspovedal Rozhovor jeho. Vďaka práci dobrovoľníkov, láskavému pohľadu, teplému jedlu a slovám útechy sa tento muž dokázal vrátiť na svoju pôvodnú životnú cestu a napokon začal pracovať ako kaplán v nemocnici.

5

Bol to zázrak?

Možno to niekto považuje za „zázrak“, ale zároveň je to pripomienka, aby sme nezabúdali na dôstojnosť, ktorú v sebe ľudia bez domova nesú.

Keď som bol arcibiskupom v Buenos Aires, skupinka ľudí bez domova žila v podlubí pred našou vstupnou bránou, medzi chodníkom a mrežami. Stretával som ich každé ráno, keď som vychádzal von. Vždy som ich pozdravil a prehodili sme pár viet. Nikdy mi nenapadlo, že by som ich mal odtiaľ vyhnať. Niekto mi raz povedal, že sú škvrnou na našom chráme, pre mňa však boli škvrnou tieto slová. Myslím si, že s každým človekom musíme zaobchádzať ľudsky, nie tak, akoby bol naším dlžníkom alebo zúboženým psom. Ľudia často váhajú, či majú dať peniaze tým, ktorí prosia o pomoc na ulici. Čo by ste im poradili?

Existuje veľa spôsobov ako ospravedlniť vlastné konanie, ak sa rozhod-

neme peniaze nedarovať. „Prečo by som mal? Ak im dám peniaze, aj tak si za ne kúpia víno.“ Ale ak je víno ich jedinou radosťou, prečo im ju nedopriať? Spýtajte sa radšej sami seba, čo robíte, keď vás nik nevidí.

Akú tajnú radosť si doprajete? Alebo si možno poviete, že to nie je vaša starosť, nech sa o nich postará niekto iný. Pomôcť je však vždy správne. To ale neznamená, že stačí v rýchlosti hodiť žobrákovi pár drobných.

Dôležitejšie je urobiť láskavý skutok, pomôcť niekomu, kto vás prosí o pomoc, pozrieť sa mu do očí, dotknúť sa jeho ruky. Hodiť niekomu peniaze bez toho, aby ste sa naňho pozreli, nie je kresťanské gesto.

Nota bene

4 2017 Rozhovor

6

Ako môžeme niekoho naučiť pomáhať?

Poviem vám príbeh o žene, ktorú som poznal v Buenos Aires. Je mamou piatich detí, hoci v tom čase mala len tri. Otec rodiny bol v práci a ona s deťmi práve obedovala, keď sa ozvalo zaklopanie. Najstaršie dieťa šlo otvoriť a vrátilo sa s tým, že pri dverách stojí muž, ktorý prosí o trochu jedla. Rodina mala na obed rezne a mama rozhodla, že každý odkrojí zo svojho rezňa polovicu pre tohto muža. Deti však protestovali, že v kuchyni je ešte jeden celý rezeň, ktorý by mu mohli dať. Na to mama povedala: „Ten je odložený na večeru pre otca. Ak sa chceme podeliť, musíme sa podeliť o to, čo je naše.“ Vďaka tejto jednoduchej vete sa deti naučili, že rozdávať môžeme len to, čo nám patrí. O dva týždne neskôr musela ísť táto žena niečo vybaviť do mesta a deti ostali doma, aby si dokončili domáce úlohy. Pred odchodom im pripravila desiatu, a keď sa vrátila domov, našla ich sedieť pri stole s neznámym mužom bez domova, ktorý jedol ich jedlo.

Deti si mamino ponaučenie zapamätali až príliš dobre a uplatnili ho možno trochu unáhlene a bez rozmyslu. Šíriť dobročinnosť však neznamená vymazať vlastné pochybenia, znamená to dotknúť sa iného človeka a zároveň vnímať vlastné trápenia s vedomím, že Boh nás vidí a spasí. Všetkých nás totiž vnútri niečo sužuje.

Opakovane ste vo svojich vyjadreniach obhajovali migrantov žiadajúcich o azyl a o pomoc. Mnohí ľu-

Vzťah pápeža Františka k ľuďom bez domova bol vždy výnimočný. Keď sa vlani pri zišlo v Ríme okolo 6 000 ľudí bez domova, sociálne slabých či inak ohrozených, predniesol pápež dojímavé vyznanie viny: „Prosím o odpustenie v mene kresťanov, ktorí pri čítaní evanjelia nevidia, že pomoc núdznym je jeho podstatou; odpustenie za každý jeden raz, keď sme sa ako kresťania ocitli zoči-voči človeku v núdzi a odvrátili sme sa od neho.“ Keď začiatkom tohto roka v priebehu 48 hodín podľahlo silnému mrazu šesť ľudí bez domova, nariadil pápež František otvoriť brány Vatikánu a daroval spacie vaky a teplé oblečenie útulkom, v ktorých sa o ľudí bez domova starali dobrovoľníci. Spoločne s komunitou Sant�Egidio otvoril kostol San Calisto in Trastevere, kde sa ľudia bez domova mohli zohriať, najesť a vyspať.

Strava a teplé prikrývky však samy osebe nevrátia dôstojnosť tým, ktorí ju stratili. Preto sa pápež František rozhodol rezervovať pre ľudí v núdzi miesta v prvom rade počas pápežského požehnania, ktoré sa vo Vatikáne uskutoční 14. mája 2017.

dia si však kladú otázku, či je naozaj nutné pomôcť každému a či netreba stanoviť nejaké hranice.

Migranti, ktorí v súčasnosti prichádzajú do Európy, utekajú pred vojnou alebo hladom. A za to sme do istej miery zodpovední aj my, pretože sa z ich krajín snažíme získať čo najväčší profit bez toho, aby sme to kompenzovali investíciami prospešnými pre miestne obyvateľstvo. Majú právo odísť a majú právo na poskytnutie útočiska a pomoci. Ale musíme to robiť s kresťanskou cnosťou a múdrosťou. Čo to znamená? Znamená to prijať všetkých, ktorých dokážeme prijať. Týka sa to jednak ich počtu, ale predovšetkým spôsobu, akým týchto ľudí prijmeme, pretože privítať znamená integrovať. A to je na tom celom najťažšie – ak sa migranti neintegrujú, zostanú žiť v segregácii. Často sa spomína prípad samovražedných atentátov na letisku a stanici metra v Bruseli. Útočníci boli mladí Belgičania, potomkovia migrantov, ktorí vyrástli v štvrti pripomínajúcej geto. Čo konkrétne znamená integrovať?

Priblížim vám to opäť na jednom príklade. Z ostrova Lesbos so mnou do Talianska prišlo 13 ľudí.

Vďaka komunite Sant�Egidio už na druhý deň všetky deti začali chodiť do školy. Všetci si prakticky hneď našli bývanie, dospelí sa zapísali do kurzov taliančiny a pustili sa do hľadania práce. Pravdaže, pre deti je to jednoduchšie – navštevujú miestne školy a o pár mesiacov vedia po taliansky lepšie ako ja. Ale aj dospelí, ktorí si hľadali prácu, ju našli. Integrovať sa teda znamená začleniť sa do bežného života, rešpektovať miestnu kultúru a zároveň si zachovať dedičstvo a bohatstvo vlastnej kultúry. Je to náročná úloha. V časoch vojenskej diktatúry sme v Argentíne vnímali ako pozitívny príklad Švédsko. Švédsko má dnes deväť miliónov obyvateľov a takmer 10 percent z nich sú „noví Švédi“, migranti a ich deti, ktorí sa úspešne integrovali. Švédska ministerka kultúry Alice Bah Kuhnke je dcérou švédskej matky a otca pôvodom z Gambie. To je úžasný príklad integrácie. Samozrejme, ani vo Švédsku nie je všetko ružové. Žiadateľov o občianstvo je obrovské množstvo, krajina však na prijatie všetkých nemá dosť kapacít, preto musí

Nota bene

4 2017 Rozhovor

vymyslieť, ako túto situáciu zvládnuť.

Prijať, privítať a okamžite integrovať – práve toto sa nám často nedarí. Každá krajina si preto musí ujasniť, koľko ľudí dokáže nielen prijať, ale im aj poskytnúť možnosť integrácie.

Príbeh vašej vlastnej rodiny je tiež príbehom migrantov. Vaši starí rodičia spolu s vaším otcom prišli do Argentíny z Talianska. Aké to bolo vyrastať ako dieťa imigranta? Cítili ste niekedy, že vaše korene sú inde?

Nikdy som sa necítil vykorenený alebo odcudzený. V Argentíne sme všetci imigranti, preto tam funguje aj dialóg medzi náboženstvami. Chodil som do školy so židovskými imigrantmi prevažne z Ruska, so sýrskymi a libanonskými moslimami, aj s Turkami s pasom Osmanskej ríše.

Tvorili sme spoločenstvo. Pôvodných obyvateľov bolo málo, prevažovali Taliani, Španieli, Poliaci, Rusi, Nemci, Chorváti, Slovinci, obyvatelia krajín Blízkeho východu... Za posledné dve storočia sa migrácia stala obrovským fenoménom. Keď môj otec prišiel do Argentíny, mal 21 rokov, našiel si prácu v Bank of Italia a oženil sa tam.

Čo vám z Buenos Aires najviac chýba? Priatelia, návštevy chudobných štvrtí, futbal?

Chýba mi len jedna vec, možnosť vyjsť von a pohybovať sa samostatne.

Rád navštevujem rôzne farnosti a stretávam nových ľudí. Nostalgiu však nijako zvlášť nepociťujem. Poviem vám miesto toho ďalší príbeh.

Moji starí rodičia a môj otec pôvodne plánovali odísť do Argentíny koncom roka 1928. Mali už kúpené lístky na loď Princezná Mafalda, ktorá cestou stroskotala pri pobreží Brazílie. Nestihli však včas predať všetok majetok, preto svoje lístky zamenili za lístky na lodi Julius Caesar, ktorá vyplávala až 1. februára 1929. Vďaka tomu som dnes tu.

Často hovoríte, že najchudobnejší z nás dokážu zmeniť svet. Ale tam, kde je chudoba, je ťažké rozvíjať solidaritu. Čo si o tom myslíte?

Aj pri tejto téme môžem čerpať zo svojich skúseností zo slumov v Buenos Aires. Oveľa viac tam bije do očí užívanie drog, ale to neznamená, že inde sa drogy neberú, znamená to len toľko, že inde sa to robí tajne.

V slumoch však zároveň zažijete oveľa viac solidarity, než v centre mesta. Ľudia žijúci v chudobných štvrtiach majú veľa problémov, ale sú k sebe lojálnejší, lebo vedia, že sa navzájom potrebujú. V iných častiach mesta – a nemuseli byť ani nijako zvlášť bohaté – som sa stretol s oveľa väčšou mieru sebeckosti.

Hoci je život v chudobných štvrtiach a slumoch komplikovanejší a ťažší, ľudia tu tvoria spoločenstvo, aké inde nenájdete.

Čo potrebuje človek, ktorý sa ocitne na ulici? Ľudia bez domova v podstate potrebujú to isté čo utečenci, o ktorých sme hovorili pred chvíľou – integráciu. Začleniť sa späť do spo- Pápež František poskytol tento rozhovor ločnosti určite nie je jednoduché, pre- 16. februára redaktorovi pouličného tože každý sa musí vyrovnať so svo- časopisu Scarp de’ tenis Stefanovi jou minulosťou. Preto musíme ku Pamperticovi a predajcovi Antoniovi každému pristupovať individuálne Mininnimu. Za preklad ďakujeme Janke a hľadať najvhodnejší spôsob pomoci. Ofúkanej, www.eurotrend21.sk.

7

Barlička pre život Jana Čavojská

Existuje miesto, kde je každý príbeh príbehom víťazstva, ktoré stojí za to. Z klientov sa stali kolegovia, z detí s postihnutím mladí muži a ženy, ktorí sa dokážu uplatniť.

Nota bene

4 2017 Reportáž

8

Na začiatku bola snaha štyroch rodín vytvoriť miesto, kam by mohli chodiť ich deti s postihnutím, aby nezostali zatvorené medzi štyrmi stenami. Dnes v priestoroch občianskeho združenia Barlička na prešovskom Sídlisku III funguje niekoľko zariadení pre ľudí s postihnutím a seniorov a na ich prevádzkovaní sa podieľajú samotní mladí ľudia s postihnutím.

Z klientov sa stali kolegovia, z detí s postihnutím mladí muži a ženy, ktorí sa dokážu uplatniť.

Dnes do budovy Barličky vchádzajú návštevníci cez záhradu s vyvýšenými záhonmi, aby na ne pohodlne dočiahli aj deti, seniori a vozíčkari. Za vstupnými dvermi je príjemná kaviareň, jediný takýto priestor v tejto časti sídliska. Pracujú v nej telesne postihnutí barmani a čašníci. Za ďalšími dverami sú triedy, terapeutické miestnosti, dielne, kancelárie, na vyššom poschodí pobytové zariadenie pre seniorov. Všetko moderné, čisté a voňavé.

PATRÍCIA TO DOKÁZALA Projektový manažér Barličky Lukáš Kvokačka (33) sa sem vrátil vlani. V Londýne zanechal zaujímavú pozíciu v medzinárodnej konzultantskej firme. Na východe Slovenska však našiel nemenej zaujímavú a možno dôležitejšiu prácu. Baterky si dobíja – a nové nápady a kontakty získava – na pravidelných workshopoch Sokratovho inštitútu. „Odporúčam každému, kto žil v zahraničí a vrátil

sa na Slovensko, aby sa stal súčasťou takej komunity, akou je Sokratov inštitút. Dáva mi to rozhľad, spojenie so svetom a stále tam nachádzam veľa tém na diskutovanie a inšpiráciu.“ Lukáš je dôležitou súčasťou príbehu Barličky. Iniciátorkou jej vzniku bola jeho mama, lekárka Anna Kvokačková, ktorá dodnes Barličku vedie. Syn jej od začiatku pomáhal s prekladaním mailov a podávaním grantových žiadostí o podporu. Dôvod? Lukášova najmladšia sestra Patrícia sa narodila s postihnutím. Krstili ju hneď na druhý deň, lebo podľa mienky lekárov sa viac nemusela dožiť. Tí rodičom poradili, aby sa malej radšej vzdali, lebo sa pravdepodobne ani neposadí.

A dnes? Patrícia má 29 rokov, chodí, behá, býva sama so spolubývajúcou, ukončila bakalárske štúdium na univerzite, pracuje v škole ako asistentka a v Barličke má na starosti animoterapiu.

Nota bene

4 2017 Reportáž

9

TRI STOVKY NA ZÁCHODY Štyri rodiny s deťmi s telesným, mentálnym a kombinovaným postihnutím sa stretli v 90. rokoch na základnej škole Prostějovská, prvej integrovanej škole v Prešove. Vtedy ešte deti s postihhnutím bežne do klasickej školy nechodili. Bolo pohodlnejšie zbaviť ich povinnej školskej dochádzky. Školské budovy väčšinou nevyhovovali hendikepovaným. Rodičia takýchto detí museli bojovať, aby ich ratolesti prijali. Pri najmenších

deťoch to nebolo také zložité. Sú ešte ľahké, dajú sa prenášať. Keď povinná školská dochádzka skončila, skončila obvykle aj socializácia dieťaťa.

Tomu sa však rodičia štyroch žiačikov s postihnutím chceli vyhnúť. Pre svoje deti plánovali lepšiu budúcnosť než ústav alebo štyri steny bytu. V roku 1999

založili Barličku. Najprv to boli len – a v priebehu prvého mesiaca ich piatkové stretnutia, počas ktorých dvakrát vykradli. si vymieňali skúsenosti, a výlety do okolia. V roku 2003 však dosÚplne prvá skutočná investícia tali od mesta Prešov do prenájmu na opravu priestorov bolo tristo eur niekdajší školský pavilón. Nejaký od Alfonza Lakenberga z Nemecka. čas už stál nevyužitý. Chcelo to Pomáhal Barličke s vypracovaním veľmi veľkú investíciu, opraviť ho projektov. Keď išiel na záchod, uvedo používateľného stavu. Rodičia si domil si, v akom sú zúfalom stave. dali dokopy aspoň jednu miestnosť Tak vytiahol tristo eur z vlastného

vrecka. „Je pod ľudskú dôstojnosť používať takéto záchody,“ povedal.

Len na rekonštrukciách a dostavbách budovy odvtedy preinvestovali 700 000 eur zo sponzorských darov.

TRÉNING NA BÝVANIE V roku 2004 končili prvé deti s postihnutím základnú školu.

Barlička založila domov sociálnych služieb, ktorý fungoval ako denné centrum s terapiami a počítačmi. Nazvali ho Radosť. Najprv ho navštevovali dvaja mladí ľudia, teraz má kapacitu štyridsať miest. Obmedzenia neexistujú. Rodičia týchto detí si predtým zakúsili mnoho odmietania. V centre nepracujú iba s autistami a klientmi so zmyslovými postihnutiami, pretože v Prešove pre nich fungujú iné špecializované zariadenia.

Nota bene

4 2017 Reportáž

10

PEVNÝ BOD

V Barličke plánovali aj chránené bývanie pre ľudí s postihnutím. Uvedomili si však, že keby bolo bývanie v tej istej budove ako škola a chránené dielne, vznikol by len iný druh ústavu.

Namiesto toho sa teraz po chodbách prechádzajú seniori. Ukázalo sa totiž, že užitočnejšie je pobytové zariadenie pre seniorov. „Mať dieťa s postihnutím totiž znamená, že sa celý život o niekoho staráte „Ráno sem rodičia mladých dovezú, a potom sa nemá kto postarať o vás,“ popoludní odvezú. To im umožňuje konštatuje Lukáš. Zariadenie je však chodiť do práce,“ vysvetľuje Lukáš. „Za otvorené komukoľvek, nielen rodičom tých dvanásť rokov sa však veci zme- „mladých“ z Barličky. nili. Naši najstarší „mladí“ majú už 43 rokov. Preto sa ich snažíme smerovať Svoj nový domov tu našlo 55 seviac k práci.“ Začalo to chránenými niorov v troch zariadeniach podľa dielňami na výrobu reklamných individuálnych potrieb. Niektorí sa a dekoračných predmetov. Podľa ešte aktívne zúčastňujú aktivít, ktoré Lukáša to išlo dobre, boli takmer vždy chceli vyskúšať, ale kvôli deťom profesionálnou reklamnou agentúrou. na ne nikdy nebol čas. Tí, ktorí už Chýbal však dobrý marketér a napo- nevládzu, trávia svoje dni v opatere kon zistili, že vázičky lacnejšie vy- ošetrovateľov. Funguje aj denný starobia v Číne a ručná produkcia im cionár pre seniorov, ktorí potrebujú nemôže konkurovať. iba obed alebo nejakú aktivitu. „Ich dni sa tak zmenili,“ hovorí Lukáš.

V Barličke si čoraz viac uvedo„Tí, čo si chodia po obed, vedia, že movali, že mladým chýba vzdelanie.

Väčšina z nich nedostala možnosť sa musia obliecť, učesať, vykefovať navštevovať strednú školu. Preto si kabát, aby na ňom neboli žmolky. založili Praktickú strednú školu so Dvanásta hodina je pevným bodom špeciálnym vzdelávaním. Učia tam v ich živote. Vedia, čo sa dialo doostarostlivosť o domácnosť, varenie, beda a čo poobede. Každý deň idú von remeselné práce. „Chceme dosiahnuť, a poprechádzajú sa. Ich deti majú isaby boli naši mladí aspoň čiastočne totu, že niekoho cez deň stretli a že sa samostatní a vedeli sa o seba postarať najedli. Aj to je pre seniora dôležité. vo vlastnom bývaní, keď rodičia Kto si totiž doma sadne do kresla zomrú,“ hovorí Lukáš. „Budúci rok a zostane v ňom sedieť, už sa z neho otvoríme tréningový byt, kde si nepostaví. Nedochádza k aktivizácii každý z nich bude môcť vyskúšať tela a mysle, a tak nastáva úbytok síl.“ samostatné bývanie. Veríme, že potom budú schopní fungovať sami PRÍBEHY VÍŤAZSTVA s tým, že súrodenec ich raz za deň príde skontrolovať. Popri takomto Pred tromi rokmi oslavovala praktickom vzdelávaní sa snažíme aj Barlička pätnáste narodeniny. Jej zachovať ich vedomosti zo základnej zakladatelia si urobili odpočet. Poškoly, takže máme aj predmety ako darilo sa vytvoriť miesto, kam môžu matematika a slovenčina.“ ísť ľudia s postihnutím po škole, kam rodičia ráno deti dovezú, odkiaľ ich Pobočka Praktickej školy Barličky popoludní odvezú a počas dňa platia funguje aj v Tuhrinej pri Prešove, de- iným ľuďom, aby sa o ne postarali. dine s rómskou osadou. Mladí z osady, „Uvedomili sme si však, že ak bola často s ľahkým mentálnym postih- našim cieľom inklúzia, tak sme komnutím, si tam zlepšujú svoje zručnosti pletne zlyhali,“ pokračuje Lukáš. Preto po tom, ako v šestnástich ukončia si položili otázku, prečo by sa mladí, špeciálnu školu. Podľa Lukáša to fun- ktorí dokážu robiť reklamné predguje. Mladí Rómovia si udržia návyk mety v chránenej dielni, nedokázali niekam denne chodiť, niečo robiť podieľať aj na samotnom chode a zlepšovať sa.

Barličky?

Tak sa začal program ich zamestnávania v prevádzke centra sociálnych služieb. „Namiesto tety upratovačky, ktorá išla do dôchodku, začali upratovať traja mladí s postihnutím. Nečakali sme, že to bude trvať o toľko dlhšie a všade bude veľa vody. Ale po dvoch mesiacoch si našli svoj spôsob,“ usmieva sa Lukáš. Dnes využívajú aj stroje. Automatický čistič podlahy dokáže obsluhovať aj človek s ťažkým hendikepom. Technológia vykompenzuje jeho postihnutie. Ďalších mladých zamestnali v práčovni a žehliarni, ktorými prejde každý týždeň štyristo kíl bielizne, v kuchyni, v kancelárii, v kaviarni, pri starostlivosti o kvety aj pri príprave pomôcok a aktivít pre ostatné skupiny.

Do Barličky prichádzajú deti z materských a základných škôl na dopravnú výchovu na špeciálnom dopravnom ihrisku, a ich inštruktormi sú mladí s postihnutím. Stredoškolským študentom počas „vodičáku“ na vozíček zas vysvetľujú, ako sa ovláda a kedy potrebuje vozíčkar pomoc.

Každý príbeh v Barličke je príbeh víťazstva. Obrovského. Napríklad Patrícia. Z miesta, ktoré začala budovať jej mama, aby mala Patrícia kam chodiť a neposlali ju niekam do ústavu, sa stalo živé centrum aktivít pre rôzne skupiny ľudí aj obyvateľov prešovského Sídliska III. Alebo Matúš. „Jeho otec ho každý deň vozil niekoľko kilometrov do domova dôchodcov za mesto, lebo tam mali stroje na cvičenie,“ hovorí Lukáš. „Vozil neznamená dal do auta, pretože na auto nemali peniaze. Gejza si k bicyklu prirobil postranný vozík, do ktorého Matúša naložil, a každý deň šliapal niekoľko kilometrov. Matúš dnes s oporou chodí a je zamestnaný v Barličke. Upratuje túto budovu. Toto sú víťazstvá, ktoré stoja za to.“

1 (str. 8-9) Lukáš Kvokačka zanechal prácu v medzinárodnej firme v Londýne a vrátil sa do Prešova.

2 V kaviarni našli prácu štyria mladí ľudia s postihnutím.

3 Upratovanie priestorov zabezpečujú ľudia s postihnutím.

Nota bene

4 2017 Reportáž

11

Lietanie na hrane Jana Čavojská

Jana Čavojská, archív R. D.

Basejumper ROMAN DUBSKÝ (32) hovorí, že si váži život. Napriek tomu už asi päťtisíckrát skočil z výšky. Z Lomnického štítu letel na lyžiach, najšialenejšie miesta preletel vo wingsuite. „Dobrý basejumper je živý basejumper,“ konštatuje.

Nota bene

4 2017 Téma

12

Base jumping mnohí považujú za jeden z najnebezpečnejších športov na svete...

Nedefinoval by som ho až takto, hoci v špeciálnom obleku nazývanom wingsuit sa lieta blízko pri skalách, stromoch a nízko nad zemou a práve pritom sa zabíja najviac ľudí.

Táto disciplína naozaj začína byť najnebezpečnejším športom, no nie base jumping ako celok. Môžete skákať zo skál a z budov a robiť to s rozumom. Technika je kvalitná. Lietanie vo wingsuite doháňané do extrémov je však obrovským rizikom. Pri lietaní na hrane je len otázka času, kedy sa zabijete. Alebo preceníte svoje schopnosti a bez dostatočných skúseností sa chcete podobať chlapcom z Youtube.

Podľa štatistík z minulého roka zomrelo pri lietaní s wingsuitom asi 30 ľudí. Štatistiky nám nerobia dobré meno.

O basejumperoch niekedy hovoria, že si nevážia život.

To nie je pravda. Ja si život vážim dvojnásobne oproti iným. Bol som pri športe na hrane života a smrti, zomreli mi kamaráti. Vážim si život a to, že tento šport môžem robiť naďalej. Čo máte na base jumpingu najradšej?

Prírodu. Lietanie v prírode a voľný pád. A to, že je kombinovaný s turistikou a lezením.

Ako sa teda človek stane basejumperom?

Najprv musí mať skúsenosti s parašutizmom. Odporúča sa minimálne tristo zoskokov. Ja hovorím, že aj to je málo. No sú blázni, ktorí majú len päťdesiat zoskokov a začnú s base jumpingom. To nie je dobrá cesta. Ja som mal najprv tisíc zoskokov z lietadla. Viem, ako mi to pomohlo a o čo bezpečnejší base jumping potom pre mňa bol. Keďže skákať s padákom je povolené od pätnástich rokov, nerobia base jumping úplne mladí ľudia. Od piatich rokov však môžete lietať vo veternom tuneli. Tam sa dá dosť natrénovať. Človek sa po dobrých skúsenostiach z veterného tunela rýchlo naučí lietať.

Nestačia zoskoky z lietadla?

Načo ešte hrotiť lietanie do ďalšieho extrému?

To sú dva rozdielne športy.

Skákanie z lietadla sa robí dlhé roky, je celkom bezpečné, máte dva padáky,

užijete si voľný pád. Pri base jumpingu ste v prírode. Musíte si na kopec alebo na budovu vyliezť. Skáčete zo skaly, letíte v prírode. Je to úplne iný pocit.

Je to individuálny šport alebo väčšinou skáčete viacerí?

Veľa ľudí ho robí samo. Je to celkom príjemné. Mnohí sú ako horolezci.

Zvláštni ľudia, ktorí majú radi samotu v prírode, je pre nich obohacujúca. Ďalší skáču vo dvojici alebo v skupinách. Ja mám rád, keď chodíme dvaja. Mám sa s kým porozprávať a je to o niečo bezpečnejšie. Jeden na druhého dáva pozor, a keď sa niečo stane, pomôže mu alebo zavolá pomoc.

Ak je človek sám a zraní sa, až po jednom, dvoch dňoch jeho blízki zistia, že sa nevrátil z hôr.

Koľko šliapete nahor a koľko potom trvá let?

Niektoré kopce sú vysoké a exity, teda miesta, z ktorých skáčeme, tak ďaleko, že urobíte len jeden zoskok za deň. Šliapete pol dňa, zoskočíte a dolu ste za dve minúty. Vo wingsuite letíme rýchlosťou okolo dvesto kilometrov za hodinu. Ale sú exity, ku ktorým si môžete skrátiť cestu lanovkou. Vtedy dáme za deň viac zoskokov.

Cítite strach, keď stojíte na skale a pod vami je dlho – dlho nič?

Strach je predchodcom zlyhania.

Samozrejme, začiatočník strach vždy má. Postupne by sa mal meniť na rešpekt. Lebo vždy treba skákať s rozumom a predvídať. Bezhlavosť spôsobuje zbytočné nehody. Ja skáčem už sedemnásť rokov. Strach necítim.

Skôr radosť zo zoskoku. Kto má strach ešte aj po niekoľkých rokoch skákania, radšej by sa tomuto športu nemal venovať.

Mám pocit, ako keby ľudí, ktorí už skúsili niečo extrémne, stále niečo ťahalo posúvať tú hranicu ďalej a ďalej. Človek sa chce niekam posúvať.

Jeden šport ho omrzí a chce viac.

Dostávate sa až na hranu a začínate riskovať stále viac, lebo risk, ktorý ste podstupovali doteraz, vám už pripadá normálny. Niektoré veci však už nerobím. Nepúšťam sa do každého zoskoku. Zo svojho repertoára som vypustil rizikové lietanie, predbiehanie sa s niekým, lietanie nízko nad zemou. Pri takýchto veciach je smrť len otázkou času. Mnohým mojim ka-

Nota bene

4 2017 Téma

13

marátom sa to už stalo. Hovoríme, že dobrý basejumper je živý basejumper.

Môže sa base jumping ešte niekam posunúť?

Už sa veľmi nemá kam. Možno ešte k pristávaniu s wingsuitom bez padáka.

Ale myslím, že to ešte niekoľko rokov nebude možné. Momentálne môžeme vďaka čoraz výkonnejším kombinézam letieť stále ďalej a predlžovať voľný pád.

Ako pri takomto extrémnom športe zvládate psychiku?

Dobre. Viem sa dať do pohody. Ak aj cítim nejaké vypätie, zmizne, len čo prídem na skalu. Hneď sa upokojím a cítim sa oveľa lepšie ako niekde v meste.

Nota bene

4 2017 Téma

14

Roman Dubský

si ich pozrú a vedia, že už aj tam sa dá skočiť. Vy z toho máte kvázi popularitu, že ste to dali ako prvý. Sú aj ľudia, čo si nové miesta nechávajú pre seba. Ak zverejnia video, nedá sa z neho určiť lokalita. Naschvál nepovedia, kde to je, a chodia tam skákať iba oni. Najlepšie miesta na skákanie sú hlavne v Európe, napríklad v Alpách.

Na iných kontinentoch je málo vhodných kopcov. Preto Američania chodia k nám do Európy.

je inštruktor parašutizmu s viacerými kvalifikáciami, balič záložných padákov, AFF inštruktor, tandemový pilot, lyžiarsky inštruktor, basejumper a reprezentant Slovenskej republiky v disciplíne canopy piloting. Na svojom konte má približne 5 000 zoskokov a množstvo medailí z európskych a svetových šampionátov. Skočil z Eigeru, z Lomnického štítu aj z Mosta SNP. Ak nelieta vo wingsuite, neskáče s padákom alebo neplánuje nejaký prvozoskok, venuje sa motokrosu, lyžovaniu či thajskému boxu.

Skákali ste napríklad z Lomnického štítu. Zopakovali ste si to odvtedy?

Lomničák patrí medzi zoskoky, ktoré by som viackrát neskákal.

Skočíte to raz, prežijete a ste radi.

Nechcete to pokúšať druhýkrát.

Obzrel som si kopec, skočil som, Baví vás skákať stále na tých natočili sme o tom dokument, bol istých miestach alebo objavovať nové? to pekný zážitok, ale už by som si to Tie isté ma stále nebavia. Na nezopakoval. Tatry sú pekné kopce, najznámejšie miesta navyše chodí veľa ale nie na base jumping. Sú malé basejumperov. Nerád som súčasťou a ploché. Na Lomničáku bola ani nie takej masy. Niekedy na takom kopci kolmá stena a mala necelých dvesto stretnete aj dvadsať ľudí. Je to, ako keď metrov, čo je veľmi málo. Týždeň na lyžovačke stojíte v rade na vlek. To sme čakali, potom na hodinu vyšlo nemám rád. počasie, tak som skočil. Musel som skočiť v snehu a na lyžiach, aby Niekoľko kopcov ste skočili ako som sa dokázal odraziť dostatočne prvý. Ako prebiehajú také prvo- ďaleko. Nebolo to jednoduché.

zoskoky?

Obhliadnete si kopec a zistíte, či sa z neho vôbec dá skočiť. Vyleziete hore, nájdete exit, teda vhodné miesto na skákanie, kde je kolmosť skaly a výška dostatočná. Vytypujete si vhodné a dobre prístupné miesto na pristátie.

Dôležité je správne odhadnúť výšku.

Môžete to urobiť voľným okom. To však nie je veľmi spoľahlivé. Lepšie je odmerať to laserovými prístrojmi alebo jednoducho hodiť kameň a podľa času dopadu výšku vypočítať. No a potom si to všetko musíte vyhodnotiť v hlave a rozhodnúť sa, či skočíte alebo nie. Máte iba jeden pokus.

Veľakrát sa stalo, že si basejumper myslel, že to bude v pohode, skočil a zabil sa. Zle odhadol výšku alebo kolmosť skaly.

Je to prestíž, mať na svojom konte prvozoskok?

V našej komunite to považujeme za úctyhodné.

Ako si dávate vedieť, kto kde skočil prvý?

Urobíme z toho fotky a videá a zavesíme ich na internet. Ostatní

Takže sa stáva, že vyleziete hore, zistíte, že sa skákať nedá a musíte ísť pešo naspäť.

To sa stáva. Neskáčeme, keď je hmla a mraky, lebo by sme nevideli, kam letíme. Ani keď sneží alebo prší, pretože je to nekomfortné. Za silného vetra, alebo ak vietor fúka nepriaznivým smerom neskáčeme tiež. No je veľa basejumperov, ktorí chcú skočiť za každú cenu. Prešli takú diaľku, výstup bol náročný, nechce sa im zostupovať niekoľko hodín dole. No takto nasilu skočiť je hlúposť.

Koľko kíl výstroja so sebou vláčite?

Nemusíme toho niesť veľa. Máme malý padák, helmu, wingsuit, niečo na pitie. Celá výbava váži do desať kíl.

Ako vyzerajú preteky basejumperov? Čo sa vlastne pri zoskokoch hodnotí?

Pretekať sa začalo asi pred desiatimi rokmi. Sú viac o šou, zábave pre divákov, ako o pretekaní. V tomto športe sa veľmi pretekať nedá. Ohodnotenie súťažného výkonu je zložité. Bol vyvinutý skôr pre osobný pocit človeka,

Nota bene

4 2017 Téma

15

ktorý chce skákať a lietať. Málokto ho robí kvôli pretekaniu. Ja som pretekal, bol som druhý na svete, ale mojou profesionálnou športovou kariérou je skôr parašutizmus. Ten má deväť disciplín na svetových súťažiach. Stále však nie je na olympiáde. Ja pretekám hlavne v disciplíne canopy piloting, teda lietaní na vysokorýchlostných padákoch nad vodnou hladinou.

Kde trénujete?

Na Slovensku takúto vodnú hladinu nemáme. Sú to umelo vyrobené kanály v blízkosti letísk. Najbližšie je v Poľsku a v Česku pri nemeckých hraniciach.

Parašutizmus trénujem najčastejšie na letisku v Očovej. Na base jumping sú najlepšie Alpy. Na Slovensku robím väčšinou prvozoskoky. No tie nie sú na tréning, skôr na prestíž. Dá sa skákať

aj z budov a antén. Lenže na tréning to nie je nič moc. Získať povolenie je zložité. Väčšinou vám ho nedajú, lebo sa boja, že sa tam zabijete. Takže musíte vyliezť, skočiť a utekať preč.

Lacný šport to tiež určite nie je.

Je to jeden z najdrahších športov, navyše alternatívny, extrémny. Také si ľudia financujú sami alebo cez sponzorov. Štát nás sponzoruje len minimom peňazí na účasť na svetových šampionátoch. Väčšinou si sami zháňame peniaze, aby sme mohli reprezentovať našu krajinu. S tým sa pasujem už roky. Armádny klub nám pred pár rokmi úplne zrušili s odôvodnením, že parašutizmus nie je vojenská disciplína... Snažím sa aktívne pretekať každý rok. Som jediný Slovák, ktorý súťaží v canopy pilotingu. Preteky sú

po celom svete, takže musím cestovať.

Plus tréningy a technika sú drahé. Čo zranenia?

Mal som ich veľa, ale zhodou okolností sa mi ani jedno nestalo pri base jumpingu ani skydivingu. Všetky boli na lyžiach, pri motokrose alebo paraglajdingu. Mám za sebou viac ako päťtisíc zoskokov, robím to sedemnásť rokov a pri tomto športe som nebol ani raz zranený.

Pre vás je to možno najbezpečnejší šport.

Podľa mojej súkromnej štatistiky zranení áno. Ale nepovedal by som, že je najbezpečnejší. Basejumperi nebývajú zranení, ale rovno mŕtvi.

V tomto športe sa chyba neodpúšťa. Za chybu sa väčšinou zabijete.

Nota bene

4 2017 Téma

16

Keď vidíš, tak zodvihni Jana Čavojská

Jana Čavojská, archív Rasťa a Veroniky Kruľ

Veronika a Rasťo Kruľovci. Dagmara a Ľuboš Ľahkí.

Dva manželské páry, ktoré sa nikdy nestretli, no predsa mali ten istý jednoduchý a skvelý nápad.

Čo keby každý z nás zobral kažNA SVADOBNEJ CESTE dý deň jeden odpadok zo zeme a zahodil ho do koša? To by bola za rok Rasťo sa aj predtým vracal z túr celkom slušná kopa. Keby sme navy- v prírode s vrecom odpadu, čo tam še začali uvažovať nad tým, či sku- vyzbieral po iných. Keď stretol Vetočne potrebujeme v obchode toľko roniku, mal už svoj „jeden odpad igelitových vreciek a či musíme piť denne“ zaužívaný. Čoskoro s tým nápoje z plastových fliaš, možno by začala aj ona. Pri spoločných aktisme množstvo vyprodukovaného od- vitách nachádzali množstvo smepadu dokázali znížiť. Akú stopu za- tí. Z túr sa vracali obťažkaní cudzínecháva po sebe každý z nás? Ako mi odpadkami. Smeti nahádzané veľmi zahlcujeme planétu odpad- v meste im čoraz viac bili do očí. kami? V dnešnej dobe, keď je aj naj- Nakoniec z toho vznikla iniciatíva menší cukrík zabalený do pekného Wastebusters. lesklého obalu, stačí málo: kupovať väčšie balenia, nosiť si vlastné obaly, Dvojica často trávi spoločný voľvyhľadávať ekologické riešenia, dô- ný čas zbieraním odpadkov. Zbiesledne separovať, znižovať spotrebu rali aj na svadobnej ceste na Kréte. a nenakupovať zbytočnosti. „Všimli sme si, že more naplavuje na jedno miesto obrovské množstvo NIČITELIA ODPADU odpadkov,“ hovorí Veronika. „Tak sme si zobrali vrecia a išli sme to Odpad zbierali na svadobnej ces- vyzbierať.“ Ktovie, či taký odpad te, na túre v horách, aj keď sa nu- neprekáža miestnym... Nedávno sa dili, kým trčali v zápche. Manželia cez víkend vybrali zbierať odpad do Veronika a Rasťo Kruľovci z Roviny lesa. „Rasťo zrazu prišiel ku mne okrem toho, že každý deň zdvihnú skrvavený. Bola tam pod lístím súzo zeme aspoň nejaké smeti, založili vislá plocha z odpadu. Ten sa pod aj internetovú iniciatívu Wastebus- ním preboril a Rasťo spadol. Oškrel ters. Na Facebooku ich sledujú tisíce si tvár a udrel ruku.“ ľudí. Mnohí z nich sa k nim pridali a zbierajú odpad tiež. Na sociálnu sieť Veronika a Rasťo nechápu hlavpridávajú fotografie zo svojich akti- ne ľudí, ktorí odhodia odpad v návít, nápady na zníženie produkcie rodnom parku. Mali by tam predsa odpadu a navzájom sa povzbudzujú. chodiť turisti, ktorí milujú prírodu.

Teší ich však, že ich iniciatíva má Začalo to celkom jednoducho. čoraz väčšiu odozvu. Na Facebook Rasťo si raz ráno cestou do práce pribúdajú príspevky od ďalších wasvšimol odpad pred panelákom. Na- tebusterov. Motivovali aj svojich prípadlo mu, že ho pozbiera a zaho- buzných a priateľov, ktorí tiež začali dí do koša. Potom rozmýšľal, že by zbierať odpad. Ozvali sa im však aj sa pridal k nejakej brigáde a veno- kritici. „Raz nám napísali ľudia, pre val sa pár hodín týždenne čisteniu ktorých je aj recyklácia málo,“ priokolia. Na to však bol príliš vyťa- bližuje Rasťo. „Že čo na tom, že odžený. No pozbierať nejaké odpadky pad zbierame. Pomôže len, keď ho cestou do práce nestojí skoro žiad- vôbec nebudeme vytvárať.“ ny čas. Zohne sa, zdvihne odpadky a o pár krokov ďalej ich hodí do TEÓRIA ROZBITÝCH OKIEN koša. Ruky si potom umyje. No a čo? Bude to robiť v menšom než Ich iniciatíva sa možno na na nejakej brigáde, no denno-den- prvý pohľad javí bezvýznamná. ne. V konečnom dôsledku to bude Manželia Dagmara a Ľuboš Ľahmať možno rovnaký efekt. kí z Trenčína pri kočíkovaní svojej päťmesačnej dcérky Dorotky „Cestou do práce, do kina, na ná- vyzbierajú každý deň za igelitkup, zodvihnem nejaký odpad. Zabe- ku smetí. „Lebo je škaredé, keď sa rie mi to pár sekúnd. Do roka však povaľujú na zemi. Lebo smeti patria takto vyzbieram obrovské vrece,“ pri- do smetiakov,“ odpovedá Ľuboš na bližuje Rasťo aktivity wastebusterov. otázku, prečo to robia. „Nemôžem On s Veronikou stále nosí so sebou sa tváriť, že smeti nevidím. Nestoplastové vrece. Veď čo keby natrafi- jí ma to nič. Dám si rukavicu, poli na odpad, ktorý treba vyzbierať? zbieram smeti a hodím ich do koša.“

Ľuboš spomína aj teóriu rozbitých okien. Ak sa na budove rozbije jedno okno a nezasklí sa, tak je veľká pravdepodobnosť, že vandali rozbijú aj ďalšie okná a budova spustne.

Ak sa rozbité okno zasklí, budova zostane udržiavaná za oveľa nižšie náklady. „To isté platí aj v prípade smetí. Keď na zemi nie sú, človek má zábrany niečo zahodiť.“ Dagmara a Ľuboš hovoria, že si vážia prírodu a chcú sa starať o miesto, na ktorom žijú. Nikto iný to predsa za nich neurobí.

Predstava, že mesto by malo zabezpečovať zbieranie odpadkov po každom nezodpovednom občanovi, je naivná. Hoci, mohlo by aspoň rozostaviť viac smetných nádob.

V niektorých lokalitách v Trenčíne môžete prejsť kilometre a nestretnete ani jednu. Po mesiacoch zbierania odpadu už Dagmara a Ľuboš vedia, že ľudia najčastejšie vyhadzujú špaky a krabičky od cigariet, plastové fľaše a obaly zo sladkostí. Vedia aj, že po niektorých „klientoch“ zbierajú pravidelne. V širšom centre Trenčína opakovane nachádzajú dvakrát zohnuté zotreté žreby. Pravdepodobne ich dookola vyhadzuje jeden a ten istý človek.

VEĎ JE ZADARMO Nemajú ich za bláznov? „Niekedy nás pochvália. Napríklad minule staršia pani, čo išla okolo. Ani sme nestihli zareagovať, že ak chce, môže sa k nám pridať, že máme ešte jedno vrecko a rukavicu,“ usmieva sa Dagmara. Pre Ľuboša toto však nie je tímová aktivita. „Ak by sa chcel niekto pridať, povedal by som mu, že to môže predsa robiť aj sám. Keď vidíš, tak zodvihni. Možno naozaj motivujeme nejakých ľudí, ktorí nás vidia zbierať.“ Je jasné, že nestačí len zbierať odpad a vyhadzovať ho do správnych smetných nádob. Naše odpadky nás o chvíľu úplne zasypú. Používame neskutočné množstvo obalových materiálov. Veci v obaloch si dávame do vreciek a tie potom do igelitových tašiek. Načo? „Predavačka sa čuduje, keď nechcem igelitku. Pre mňa je to ďalší zbytočný odpad,“ hovorí Ľuboš. „Vo vlaku, ktorým každý deň dochádzam do práce, dávajú

Nota bene

4 2017 Téma

17

Načúvame Galina Lišháková

Gabriel Kuchta

Čoraz častejšie čítame správy o objavoch planét podobných Zemi.

Vedci pripúšťajú, že na nich môže byť život, aj keď nevieme v akej forme. „Už vyše štyridsať rokov prostredníctvom veľkých rádioteleskopov načúvame, či niektorá hviezdna sústava nevysiela nejaké signály,“ hovorí profesor Peter Ballo z Vesmírneho výskumu STU v Bratislave. Zatiaľ načúvanie neprinieslo žiadne výsledky, treba však zmapovať celý obzor, čo je pomerne náročné, lebo rádiový teleskop je nasmerovaný len do veľmi malej oblasti. „Je to podobné, ako hľadať ihlu v obrovskej telocvični pomocou laserového ukazovadla.“

Nota bene

4 2017 Téma

18

vodu zadarmo. Vždy ju odmietnem.

Používam vlastnú fľašu, do ktorej si dopĺňam vodu. Veď tá voda je zadarmo, nechápe sprievodkyňa, prečo si ju nechcem zobrať.“ Dagmara a Ľuboš vedia, že to, čo robia, nie je systémové riešenie. Nedávajú si ani za cieľ zbierať vo veľkom. „To by nás rýchlo chytila depresia: vyzbierame odpad na kúsku a hneď vedľa je ďalšia kopa. Alebo jeden deň vyzbierame a na druhý deň je tam zas. Nerobíme to vo veľkom. Nepovažujeme to za žiadnu veľkú vec, o ktorej by sme mali hovoriť v časopise. Ale ak inšpirujeme aspoň jedného čitateľa, ktorý tiež začne zbierať odpad, bude to mať svoj význam.“

1 (str. 16) Odpadky vyzbierané pri národnej kultúrnej pamiatke, Pamätníku sovietskej armády vo Svidníku.

2 Manželia Veronika a Rasťo Kruľovci z Roviny okrem toho, že každý deň zdvihnú zo zeme aspoň nejaké smeti, založili aj internetovú iniciatívu Wastebusters.

3 Manželia Dagmara a Ľuboš Ľahkí z Trenčína pri kočíkovaní svojej päťmesačnej dcérky Dorotky vyzbierajú každý deň za igelitku smetí.

Postupujeme aj opačne? Vysielame zo Zeme signál o svojej existencii? To by vraj bola zlá metóda. No nie preto, že by sme sa tým prezradili prípadným nepriateľským inteligenciám, veď zemeguľa sa prezrádza intenzívnymi rádiovými vlnami sama. Dôvody sú skôr fyzikálne. „Po prvé nevieme, kam presne by sme signál mali vysielať, ale aj preto, že sa šíri veľmi pomaly. Najbližších sedem Zemi podobných planét je v okruhu štyridsiatich svetelných rokov od Zeme.“ Jeden svetelný rok predstavuje 9 461 000 000 000 km, takže ak by sme teraz na tieto novoobjavené planéty začali vysielať svetelnú správu, trvalo by 40 rokov, kým by na ne dorazila a ďalších 40 rokov by k nám letela odpoveď.

Metódy, pomocou ktorých astronómovia hľadajú planéty podobné Zemi, sú veľmi rafinované. „Hoci ich nevidia, podľa poklesu jasu hviezdy v momente, keď popred ňu planéta preletí, vedia, že tam je. Iná metóda je založená na meraní posunov vlnových dĺžok žiarenia pozorovanej hviezdy, vyvolaných gravitačným pôsobením obiehajúcej planéty.“ Z toho všetkého sa dá vydedukovať nielen jej existencia, ale aj veľkosť, vzdialenosť od hviezdy, okolo ktorej krúži, a ďalšie fakty. „Zaujíma nás, či je približne veľká ako Zem a či je v oblasti, kde by teoreticky mohol vzniknúť život. Aj to, či je na nej voda v tekutom skupenstve, pretože zatiaľ nevieme o inom skupenstve, v ktorom by vznikal život. Keď extrasolárna planéta prechádza popred sledovanú

Nota bene

4 2017 Fenomén

hviezdu, podľa zmeny spektra svetla prechádzajúceho jej atmosférou vieme určiť existenciu vody. Planéta sa navyše musí nachádzať v správnej vzdialenosti od centrálnej hviezdy, aby na nej nebolo prihorúco ani príliš zima.“ No ak by aj planéta mala podmienky vhodné pre život, na to, aby sme s jej prípadnými obyvateľmi mohli komunikovať, musel by sa vyvinúť zhruba v rovnakom čase ako na Zemi.

Naša zemeguľa existuje 4 a pol miliardy rokov, civilizácia je tu 5 000 rokov, vysoko rozvinutá civilizácia možno 200 rokov a ktovie, koľko ešte vydrží. „Z hľadiska života Zeme je ľudstvo len záblesk. Je možné, že podobný záblesk na inej planéte vznikne v inom čase a naše civilizácie sa minú.“ Skrátka, muselo by do seba ideálne zapadnúť príliš veľa okolností, aby sme sa s inou civilizáciou stretli a dohovorili. Zatiaľ nie je pravdepodobné ani to, že by sme prežili cestu na blízky Mars. A prekonanie rýchlosti svetla je čisté sci-fi.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Prof. Ing. Peter Ballo, PhD.

absolvoval Fakultu elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave v odbore Fyzika tuhých látok. V súčasnosti na nej pôsobí ako profesor na Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva a zároveň vedúci Oddelenia fyziky. Hlavným predmetom jeho výskumu je počítačové modelovanie a simulácie, paralelné výpočty, klasická elektrodynamika, nelineárne systémy či spinovo-závislé efekty. Súčasne sa podieľa na vesmírnom výskume STU, zameranom na vesmírne technológie a výskum.

19

a točil som trochu anarchisticky.

Ako mi napadlo.“ Hlavných protagonistov filmu nechcel zosmiešňovať, ale ani adorovať. „Oni sú naozaj takí. Je to ich kolektívny portrét.

Samozrejme, že človeku, ktorý sa s podobnými ľuďmi stretne prvýkrát, pripadá to, čo hovoria také absurdné, že sa smeje. Mne ale išlo o to, aby za smiechom boli aj nejaké otázky.“

Nota bene

4 2017 Fenomén

20

Sprisahanie šedej rasy Galina Lišháková

mimozemšťana. A ako na fenomén UFO po šiestich rokoch práce na dokumente Sprisahanie šedej rasy nazerá jeho tvorca Maroš Berák?

Z toho istého dôvodu sa vo filme vyhol faktom, vedeckým názorom aj konfrontáciám s nimi. „Faktov je plný internet a v televízii každú chvíľu beží nejaký dokument o UFO, ktorý sa na ne odvoláva. Je ich až toľko, že nemáte šancu overiť si, či sú pravdivé.“ Tieto „fakty“ ho až tak nezaujímajú, je zvedavý na ich dopad. „A ten je zdrvujúci. Aj keď sme technologicky vyspelí, veľa o sebe nevieme. Tým pádom môže byť všetko inak. Život je záhada.

Preto je téma o mimozemšťanoch súčasne témou o pozemšťanoch.“

Vraj rovnako ako pred začiatkom nakrúcania. „Keby som sa do témy príliš ponoril, film by bol buď naklonený teóriám o UFO, alebo by bol proti nim. Chcel som si udržať odstup.“ Na Slovenku je vraj úzus, že dokument je dobrý, keď v ňom zaznieva silný autorský prístup. Čo znamená – dobre si postaviť záber a dobre doňho zrežírovať ľudí. Ale on tento názor nezdieľa. „Podľa

Tí v Sprisahaní šedej rasy pôsobia vystrašene a zároveň úsmevne. Jednak preto, že očividne prepadli všelijakým mýtom o UFO, jednak pre nelichotivú kameru snímajúcu zdola. Pre režiséra je to však v poriadku: „Asi narážate na to, že dokument by mal byť estetický. Mňa ide poraziť, keď vidím tie estetické dokumenty!

Preto ma konvencie nezaujímali

Gabriel Kuchta

Celovečerný dokument režiséra Maroša Beráka sprostredkúva výpovede Slovákov presvedčených o tom, že videli UFO. Zaznamenáva aj úvahy slovenských ufológov.

Nadšenci UFO fenoménu sa snažia pred kamerou držať hmatateľnejších indícií, napríklad v podobe zložitých obrazcov v obilí po celom svete, ktoré vznikajú na veľkej rozlohe potichu za jednu noc s úžasnou geometrickou presnosťou. Teórie sú rôzne, overené fakty chýbajú, a tak napokon ufológovia pri jedle a vínku popúšťajú uzdu svojej fantázii a rozvíjajú teórie o spolupráci mimozemšťanov s americkou vládou.

Pre film sa usilovali získať aj dôkazy. Napríklad sa snažili

privolať lietajúce taniere v blízkosti atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice, kde vraj poletujú každú chvíľu. Pomocou obrovských reflektorov vysielali do neba celú noc svetelný signál, ale márne.

Hľadali aj pod zemou. Vikartovce v Tatrách by vraj mali skrývať pozostatky UFO lodí po intergalaktickej vojne spred milióna rokov.

Po vyhĺbení obrovskej jamy pomocou bagra, žiaľ, neodhalili ani črep. Túžba je však nákazlivá. Už aj rodinní príslušníci ufológov tvrdia, že videli lietajúci tanier alebo

mňa má dokument skúmať život.

Nie to, čo si režisér vykonštruuje.“

Tie moje sa týkajú najmä protagonistov filmu. Čo im ťažko uchopiteľné UFO prináša do života?

Prečo mu v ňom dávajú taký veľký priestor? „Je to ich vášeň aj viera.

Nie vo vyššiu bytosť, ale vo vyššie schopnosti života. Je čudné, že unikajú do konšpiračných teórií?“ Podľa režiséra sú aj náboženstvá vlastne konšpiračné teórie. „Nikomu dnes nepripadá smiešne, keď niekto verí, že tu bol Boh prevtelený do Ježiša Krista. Na druhej strane je rovnako smiešne, ako dnes ľudia veria vo vedu, keď jej dejiny sú vlastne dejinami omylov. Takže dnešné vedecké tvrdenia môžu byť o sto rokov neplatné. Nadšenci UFO zasa veria, že vo Vikartovciach v Tatrách sa odohrala medzigalaktická vojna. Je to ich videnie sveta.“ Maroša Beráka však prekvapilo, koľko ľudí v okolí Jaslovských Bohuníc a Trnavy tvrdí, že videli UFO. „Nakrúcal som tam výpoveď jednej svedkyne. Okolo išli dve ženy s kočíkom a vraveli: Aj my sme to videli. To tu často lieta... V neďalekej dedine boli ďalší svedkovia, ktorí tvrdili: Tam to viselo veľké ako stajňa. Videli sme to dokopy traja chlapi.“ Dokumentarista sa s kamerou vybral aj do Anglicka za spisovateľmi, ktorí o kruhoch v obilí píšu. Jeden pred nimi ušiel, ale druhý sa o svoje názory podelil na kameru. „V Anglicku aj v Amerike je UFO veľký biznis.

Vzniká o tom veľa kníh a filmov, takže tí, ktorí sú súčasťou tohto biznisu, UFO nespochybňujú.

V Amerike sa však v 50. rokoch minulého storočia fenoménom UFO veľmi intenzívne zaoberala CIA aj armáda pre obavy, že ide o technológie Rusov, ktoré môžu ohroziť národnú bezpečnosť.“

Projekt známy ako Modrá kniha zaznamenával pozorovania nezvyčajných lietajúcich objektov pilotmi amerického vojenského letectva. Skúmali a vyhodnocovali ich najlepší vedci z rozličných odborov. „Paradoxne, čím lepšie boli zdokumentované, tým viac bolo takých, ktoré vôbec nevedeli vysvetliť.“ Projekt skončil v roku 1969 po vyžiadaní hodnotiacej správy profesora Edwarda Condona.

Konštatoval v nej, že sa nepodarilo dokázať ohrozenie USA ani to, že ide o cudzie mimozemské technológie a že tento výskum neprináša žiadne vedecké poznanie, preto ho treba ukončiť. „Ale jeho správa sa dá čítať aj takým spôsobom, že vôbec nevylučuje, že tu UFO je, len ho nemá zmysel ďalej skúmať.“ Zdá sa, že ak UFO existuje, pohybuje sa po Zemi rafinovane, presne na hrane medzi racionálnym a iracionálnym a Sprisahanie šedej rasy tú hranu zachytilo. Neočakávajte teda populárno-vedecký dokument, Nota bene ale skôr psychologický portrét ľudí, 4 2017 ktorí sa fenoménom UFO zaoberaFenomén jú sebe vlastným spôsobom. Či už preto, že im bez opýtania vstúpilo do života, alebo preto, že nestratili detskú zvedavosť a fantáziu. Garantujem, nudiť sa nebudete.

21

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Režisér Martin Berák mapoval komunitu slovenských ufológov a svedkov, ktorí sú presvedčení, že videli UFO, šesť rokov. Dokumentárny film Sprisahanie šedej rasy sa v kinách premieta od marca, spolupracovali na ňom aj režisérka Zuzana Piussi, producent Vít Janeček, hudbu zložil Ján Boleslav Kladivo. Hlavnými protagonistami dokumentu sú inžinier Peter Paulík, ktorý učí fyziku na gymnáziu v Sučanoch, a Miro Karlík, ktorý robil technika v jadrovej elektrárni, učí na strednej elektrotechnickej škole a kedysi bol vojenským pilotom. V dokumente ďalej vystupujú bývalý profesor logiky na Univerzite Komenského, finančný poradca a svedkovia fenoménu UFO. Svoje osobné svedectvá o stretnutí s ufom môžete uviesť prostredníctvom stránky k filmu www.ufofilm.sk.

INZERCIA

Uleťte tak, že zostaňte Elena Akácsová

Shutterstock

Spokojný zamestnanec korporácie, usmiaty úradník, nadšená predavačka, talentovaný montér áut. Prečo tieto spojenia vyznievajú nemiestne až fantazmagoricky?

Kam sa človek pozrie, všade samí vysmiati krásni ľudia, ktorí sa rozhodli odísť zo svojej nudnej korporátnej práce a založiť nejaký cool startup, rozbehnúť vlastné podnikanie, kde si konečne naplnia svoje sny a rozvinú talenty, ktoré ich obmedzený zamestnávateľ prehliadal, ba priam potláčal. A popritom zachránia ľudstvo aj planétu, povznesú celkovú úroveň kultúry, ak nie svetovej, tak aspoň miestnej. Nič proti, všetkým držím palce, aby ich nič nezhatilo v rozlete.

Rozumiem tomu, pár rokov som pracovala vo veľkej nadnárodnej korporácii a je to naozaj tristné. Denne som počúvala plány ľudí, ako odtiaľ odídu a konečne budú robiť niečo zmysluplné. Len si ešte počkajú, pokiaľ dostanú výpoveď a odborármi zaručené nadštandardné odstupné.

Dodnes tam čakajú a denne svoju prácu, šéfov aj celú firmu nenávidia.

Toto však nechce byť text nabádajúci konečne urobiť ten rozhodný krok a uletieť preč. Naopak.

Chcela by som nabádať ľudí, aby sa pokúsili nájsť šťastie a sebarealizáciu tam, kde sú. Viem, je to ťažké, v mnohých prípadoch takmer nemožné, ale treba to skúsiť.

Nedávno som sa rozprávala so slovenskou módnou návrhárkou, ktorá si pred rokmi v centre mesta otvorila vlastný obchod a hľadala doň predavačov. Postupne si uvedomila, že najjednoduchším rozlišovacím kritériom ako rozoznať dobrého kandidáta od zlého, bola veta: „Milujem módu!“ Zväčša išlo o dievčatá, ktoré snívali minimálne o kariére modelky, keď už nie rovno módnej návrhárky či majiteľky podobného obchodu. Pri nich

už vopred vedela, že ešte v skúšobnej dobe im začne pripadať trápne a otravné, že robia LEN predavačku.

Byť súčasťou a ozdobou exkluzívneho dizajnového butiku, to áno, ale behať okolo „blbých“ zákazníčok, riešiť ich náročné požiadavky, kľaknúť si pred ne a našpendliť dĺžku sukne, to už nie. Netešilo ich, že model sedel, že zákazník odišiel spokojný nielen s tovarom, ale aj so zážitkom. Akoby sa niekde stratila hrdosť na to, robiť svoju robotu poriadne, bez ohľadu na to, či som zamestnanec, alebo robím len sám na seba.

Neviem, čo sa s tým Nota bene dá robiť, nehádžem vinu 4 2017 na nefungujúce školstvo, Proti srsti ani na socializmus, kde robiť nadšene pre systém bolo až podozrivé, ale mám pocit, že sa to dnes trochu preháňa s glorifikáciou startupov a individualít, čo nezapadajú do systému. Zabúda sa pri nich na ľudí, ktorí nevynikajú žiadnym talentom ani odvahou ísť do rizika vlastného podnikania, ale zato sú pracovití, o svojom odbore vedia všetko, našli sa v ňom a robia svoju prácu fakt radi.

23

A nehovorte, že takí nie sú, lebo sú, všade takí sú, len sa treba lepšie pozerať. Iste, článok do novín o usmiatych predavačkách z pančuškového obchodu, kam sa už bojím vojsť, lebo vždy ma presvedčia, aby som niečo kúpila, by asi nebola taká bomba ako rozhovor s pätnásťročným chlapcom, čo vymyslel vtipnú appku na iphone a stiahlo si ju (zadarmo) stotisíc Američanov.

No, ale aspoň som to skúsila.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Úlet pre lepší život Magdaléna Vaculčiaková

Netradičné sociálne projekty dokážu meniť ľudské životy aj tam, kde by sme to neočakávali. Na afganských školách, v mexických drogových oblastiach, kenských slumoch či v chudobnej Kambodži.

DIEVČATÁ NA SKEJTE Podľa Svetovej banky bola v roku 2015 na afganských stredných školách zapísaná len tretina zo všetkých dievčat v krajine. Aj v dôsledku nedostatočného vzdelania sa mladé Afganky vydávajú ešte pred dosiahnutím 16. roku života, čo je v krajine legálna veková hranica. Rodičia často ponúkajú dievčatá v rámci vyriešenia sporu medzi rodinami alebo ich sľúbia ešte predtým, ako sa narodia. Mladým moslimkám sa nesluší športovať. Napriek tomu je dnes Afganistan krajinou, ktorá má najviac skejtbordujúcich dievčat.

Ako je to možné?

Nota bene

4 2017 Svet

24

Pred desiatimi rokmi sa zrodil nápad založiť Skateistan, ktorý má skejtbordingové školy v Afganistane, Kambodži a Juhoafrickej republike. Tam, kde afganské dievčatá nemôžu jazdiť na bicykli, naučili sa skejtbordovať. V Kábule a v Mazar-e-Sharif, na severe krajiny desiatky rokov skúšanej vojnou, dnes stoja dve školy, v ktorých sa učia aj jazdu na skejtborde. „Predtým, ako som sem prišla, nevedela som o skejteroch nič,“ povedala pre severoamerický magazín VICE Afganka Nelofar. „Počula som v televízii o lyžovaní, ale nie o skateboardingu.“ Teta ju posmelila, aby sa išla na skaterov pozrieť. „Čudovala som sa, ako môžu zísť po rampe a nespadnúť. Myslela som, že majú na nohách niečo, čo udrží ich telo na skateboarde.“ Skejtbording v krajine schválili aj preto, že ho nepovažujú za šport, ale len za nejakú hru. Takmer polovica zo všetkých študentov v Skateistane sú dievčatá a skejtbord pre ne znamená oveľa viac než hru. „Rada sa na rampe vyveziem vysoko. Keď som tam hore, cítim sa slobodná, akoby som lietala. Mám veľmi rada ten pocit,“ vraví štrnásťročná Hanifa.

Hamdullah Hamdard, Skateistan

skejtbordingových škôl priťahuje aj deti, čo prestali chodiť do školy.

LEZENIE NAMIESTO DROG V nedeľu o deviatej ráno sa horolezci stretnú na dohodnutom mieste a vyrazia s dobrovoľníkmi do lezeckých oblastí okolitých hôr. Predpoludnie trávia starší lezci viazaním lán a mladšie deti sa hrajú hry či skúšajú chodenie na slackline. Obyčajne sa vrátia domov po druhej popoludní.

Asi tridsať chlapcov a dievčat vo veku od 8 do 22 rokov pochádza zo štvrte Lomas Modelo. V mexickom Monterrey ju oficiálne nepovažujú za časť metropoly. „To sa však netýka súkromnej rezidenčnej oblasti na druhej strane steny s ostnatým drôtom, ktorá oddeľuje štvrte,“ vraví Tiffany Hensley z organizácie Escalando Fronteras, ktorá pracuje práve v chudobnej štvrti za plotom. „Väčšina detí, s ktorými pracujeme, je z rodín zacyklených v chudobe,“ vysvetľuje Tiffany. „Ich rodičia nedokončili tretí ročník. Celé rodiny pracujú na nekvalifikovaných pracovných pozíciách, väčšinou v stavebníctve a vychovávajú z nízkeho platu štyri, päť detí.“ Keďže rodičia nechodili do školy, deti majú často postoj, že tiež nemusia.

Okrem toho mnohé z nich zažívajú šikanu, pretože majú krv i črty pôvodných obyvateľov. „V Lomas Modelo neexistoval pre deti žiadny bezpečný priestor, v ktorom by mohli tráviť voľný čas,“ hovorí Tiffany o časti mesta, v ktorej nemálo detí nájdete s toluénom v ruke. „Dostať ho kúpiť v každom obchode s náradím,“ vraví Američanka. Drogy a drogové kartely sú súčasťou komunity.

Escalando Fronteras ponúka namiesto drog lezenie. „Cez horolezectvo mládež objaví svoj potenciál na prekoOkrem dievčat sa v Skateistane snažia priblížiť nanie prekážok vďaka tímovej práci. Účastníci našich proskejtbording aj deťom z nízkopríjmových rodín či gramov sa pri lezení naučia, že si môžu dôverovať a vďaka mládeži s postihnutím. Cieľom je, aby sa na rampách tomu uspieť namiesto toho, aby sa cítili sami,“ popisuje stretávali deti s rôznymi skúsenosťami, rôzneho pohla- ciele organizácie Tiffany. Horolezectvo je pre mladých via i s rozličným rodinným pozadím. Skejtbording je rovnako adrenalínové ako predávanie či užívanie drog, ale lákadlom, ktoré na tradičné vyučovanie v triedach oveľa bezpečnejšie a stáva sa súčasťou ich identity.

Nota bene

4 2017 Svet

25

archív Slum TV

REDAKTORI ZO SLUMU „Nemohol som v piatok odpovedať na váš e-mail, pretože sme mali výpadok elektriny,“ stojí v pošte od Ephantusa Kariukiho. Programový koordinátor kenskej televízie Slum TV ďalej vysvetľuje: „Výpadky elektriny sú tu bežné, pretože získavame elektrinu z vodnej elektrárne.

Bohužiaľ však práve zažívame dlhé obdobie sucha,“ vysvetlil Keňan. Jeho úlohou je okrem iného aj fundraising prostriedkov na generátor pre obdobia sucha.

Lokálna televízia pôsobí v slume Mathare v hlavnom meste Nairobi. Elektrinu potrebuje na produkciu programov, ale aj na verejné premietania, ktoré pravidelne organizuje vnútri i vonku. „Vnútri premietame krátke filmy väčšinou pred futbalovými zápasmi. Po filme nasleduje diskusia o tom, čo môžeme na našej práci zlepšiť,“ vraví Ephantus. „Niekedy tiež organizujeme premietania vo vnútri iba pre ženy. Vyberieme pre ne dôležité témy a zavoláme odborníkov, aby po filmoch diskutovali napríklad na tému zdravia,“ popisuje.

Komunitné médium vzniklo preto, aby o živote v slume informovali priamo obyvatelia tejto chudobnej oblasti. „Nikto nevyrozpráva naše príbehy lepšie ako my sami,“ myslí si Ephantus. S jednou profesionálnou kamerou a jedným záznamníkom zvuku dokážu vytvoriť produkciu, na ktorú sa na vonkajších premietaniach príde pozrieť naraz aj tisíc ľudí.

Slum TV vedie od roku 2011 aj tréningový program pre mladých, ktorí ašpirujú na filmárske či redaktorské pozície. Dodnes prešlo šesťmesačnými tréningami viac ako 150 študentov. Tvoria s nimi miestni, ale aj zahraniční lektori. Najlepšie filmy a fotografie zažijú slávu v podobe verejného premietania či výstav. Mnohí študenti sa neskôr živia nakrúcaním svadieb či iných udalostí. Zakladajú si vlastné firmy alebo sa zamestnajú vo veľkých kenských médiách. „Dvadsaťštyriročná Lydia založila malú organizáciu Madame, ktorá vysiela v slume Mukuru,“ uvádza pozitívny príklad Ephantus. „Vďaka skúsenostiam, ktoré získajú na tréningu, si môžu ďalej zarábať na živobytie a zostať tak ďaleko od drog, kradnutia či vydaja v neplnoletom veku. Svojou prácou tiež pomáhajú, aby bol slum Mathare lepším miestom pre život,“ vysvetľuje.

Niektorí účastníci tréningov sa napokon zamestnajú v Slum TV. V každodennej práci sa pokúšajú „radikálne zmeniť imidž slumu“, iba za preplatenie cestovného a stravy, bez nároku na plat. „Život v slume je náročný, ale nájdeme tu aj veľa talentov, umenia, lásky, úspešných príbehov, o ktorých svet nevie. Slum TV preto prináša pozitívne príbehy bez prekrúcania a necháva tie negatívne pre mainstreamové médiá,“ vraví Ephantus.

Scott Sharick

CIRKUS PRE MLADÝCH Nie je to obyčajný cirkus a nečakajte v ňom zvieratá.

Iba precíznu prácu s poctivo vytrénovaným ľudským telom, prítomnou mysľou a niekoľkými pomôckami.

Akýsi kambodžský Cirque du Soleil. Mladí cirkusanti trénujú v telocvični školy, ktorú založila organizácia Phare Ponleu Selpak. Študujú v nej aj budúci dizajnéri, divadelníci a hudobníci a odštartovala pred dvadsiatimi rokmi. No nápad založiť centrum Phare Ponleu Selpak vznikol už v druhej polovici 80. rokov v utečeneckom tábore na hranici Kambodže s Thajskom.

Jedna z najchudobnejších krajín juhovýchodnej Ázie sa vtedy spamätávala z občianskej vojny a krutého režimu Červených Kmérov, ktorý vyvraždil odhadom viac ako 1,5 milióna obyvateľov. Niekoľko mladých ľudí v tábore začalo s arteterapiou, ktorú začiatkom 90. rokov preniesli sem, do Battambangu. Škola je otvorená pre všetkých, avšak viac sa sústreďuje na deti z chudobných rodín, na deti, ktoré zažili násilie či boli predmetom obchodu.

V hľadisku cítiť zvedavosť, Kambodžanov tu sedí málo. Vstupné nie je najnižšie, študenti na škole však za hodiny neplatia. Predstavenie sa začína načas, mladí cirkusanti sa okamžite pustia do predvádzania svojich

schopností. Jedni sú dobrí v žonglovaní, iný predvádza gymnastické kúsky na bielej stuhe visiacej zo stropu.

Nechýba ohňová šou ani scéna, v ktorej sa niekoľko mladíkov predvádza pred dievčinou, kto vyskočí vyššie ponad ohnivé švihadlo. Všetci účinkujúci pôsobia ako z gumy a nikto nie je istený. V hľadisku občas počuť tiché „hí“, ale títo mladí ľudia vedia, čo robia.

Kambodžan Dino mal deväť rokov, keď sa dostal do cirkusovej triedy. Dnes má 21 a za sebou ukončené štúdium na Národnej cirkusovej škole v Montreale, kde získal štipendium. „Sníval som o tom, že jedného dňa niekam poletím, že budem študovať v zahraničí a budem členom Cirque du Soleil,“ povedal minulý rok pre kambodžský denník Cambodian Daily. „A teraz v ňom som. Je to naozaj neuveriteľné.“ Hoci má svetoznámy cirkus viac ako 1 300 členov, Dino je v ňom prvým Kambodžanom.

1 (str. 24) Mladé skejtbordistky z Kábulu.

2 Technické vybavenie Slum TV je veľmi obmedzené, prijíma dary v podobe techniky.

3 Kambodžskí cirkusanti sú vynikajúci gymnasti a istenie nepoužívajú.

tánne vznikla rodinná kapela a dedo s najstarším synom rozhodovali, na aký hudobný nástroj bude kto hrať, podľa toho, aký zvuk do kapely chýbal.“ Na Romana pripadli husle a trúbka. „Na rodinných stretnutiach bolo tým pádom vždy veselo. Pravdaže, vznikali aj konflikty a spory, ale vďaka hudbe sme ich vždy vyventilovali.“ Funny Fellows tvoria muzikanti Daniel Valášek, Marek Berky, Pavol Ivičič, Milan Ruček a príležitostne s nimi vystupuje aj Janika Kolářová, brnianska herečka, napoly černoška. Vďaka nej je Funny Fellows jediná kapela na Slovensku, ktorá má interpretku s old time music v DNA. Na rozdiel od dobových kostýmov, ktoré si Funny Fellows nechali ušiť, ich hudobné nástroje dobové naozaj sú. Najstarší je kornet z roku 1908, saxofón je z roku 1946 a akordeón je len o štyri roky mladší. „Džez je inteligentná hudba a potrebuje citlivého poslucháča, aby ju dokázal vnímať. Vznikla zhruba v 20. rokoch minulého storočia, v najnižšom spoločenskom podhubí. Slávny džezový hudobník Louis Armstrong a mnohí ďalší sa naučili hrať na hudobný nástroj v polepšovni, kde hudbu používali ako terapiu a výučba na hudobný nástroj bola odmenou za dobré správanie.“ Keď potom chodili koncertovať, Louis Armstrong mal ambíciu dostať sa so svojou trúbkou z posledného radu kapely do prvého. Preto sa snažil byť dobrý, a preto sa jeho život zmenil.

Nota bene

4 2017 Kultúra

28

Džez z módy nevyšiel Galina Lišháková

archív Funny Fellows

„Džez je inteligentná hudba a potrebuje citlivého poslucháča, aby ju dokázal vnímať,“ hovorí Roman Féder, kapelník skupiny Funny Fellows. Jej členovia sa chystajú oživiť vintage cirkus.

História Funny Fellows sa píše od roku 1993, ale korene kapely siahajú až hlboko k začiatku minulého storočia.

A nielen pre zmes džezových, bluesových a swingových pesničiek, ktoré interpretuje a tvorí. „Po prvej svetovej vojne, keď všade vládla bieda a mnohé deti po narodení nežili ani rok, mali moji starí rodičia to šťastie, že im prežilo až deväť detí! A pretože dedo hral na husle, v rodine sa rozvíjal aj vzťah k hudbe,“ spomína Roman Féder, zakladateľ a kapelník Funny Fellows. „Keď už aj moji strýkovia mali podobne početné rodiny, spon-

stavenia, napríklad Parník Melódia je príbehom pre deti (i dospelých) o histórii džezu. „Historikmi sú námorníci z parníka, ktorí v každom prístave okrem potravy načerpajú aj nejakú pieseň v reči krajiny, v ktorej práve kotvia – taliansku, francúzsku, fínsku a tak ďalej. Súčasne deťom ukazujeme, že hudba nevychádza z počítača, ale zo živých hudobných nástrojov. Niektoré nepoznajú rozdiel medzi saxofónom a trúbkou, medzi kontrabasom a akordeónom. Takže to je osvetová rozprávka, ale veľmi zábavná a chodíme s ňou po celom Slovensku.“ Na najnovší album kapely s názvom Happy Feet naspievala zopár skladieb aj Janika Kolářová. Album je okrem iných venovaný spisovateľovi Vincentovi Šikulovi a znie na ňom aj jeho báseň, ktorú kapela zhudobnila. „Vincent Šikula je ikona nášho Malokarpatského regiónu a táto báseň nám frnkla do nosa, lebo sa týka vinohradníctva. Často sme s ním, ale aj s ďalšími významnými literátmi, s Dušanom Dušekom, Danielom Hevierom či Dušanom Mitanom, do noci debatovali. Boli to pre nás veľké chvíle. Vincenta Šikulu sme boli párkrát navštíviť aj Nota bene v jeho kamennom dome v Hamrštíli. To 4 2017 sú pekné spomienky, lebo vedel veľmi inteligentne, na úrovni hovoriť o svojej Kultúra dobe a pomenovať javy a správanie ľudí.“ Najnovšie sa členovia Funny Fellows chystajú oživiť tradíciu starého cirkusu v podobe, akú mal pred prvou svetovou vojnou. „Bol to cirkus bez zvierat, v ktorom veselú náladu vytvárali výlučne akrobati, klauni a žongléri v sprievode živej hudby pri svetle ohňov. Na predstavení Vintage cirkus sme sa dohodli so školou cirkusu Cirkuskus a teraz ho dávame dohromady. V lete by sme chceli mať prvé predstavenia, ale fotografie z nácvikov už čoskoro zverejníme na stránke vintagecirkus.eu.“

„Džez z módy nevyšiel. Je a bude prítomný stále, aj keď pre užšiu skupinu poslucháčov. Lebo ako vo svojich začiatkoch, aj dnes odráža charakter doby a ten je niekedy smutný.“ Preto Funny Fellows robí svoje predstavenia humorným spôsobom, aby bolo poslucháčom príjemné a aby džez dokázali vnímať aj tí, čo na tradičné Funny Fellows čoskoro vystúpia koncerty bežne nechodia. „Lebo keď sa v sále ORF vo Viedni na slávnostnom pýtame ľudí v publiku, či niekedy boli vo udeľovaní SozialMarie, najstarších cien filharmónii, tak počujeme: A čo by som v Európe pre inovácie v sociálnej oblasti. tam robil? Ja nemám oblek... Podstatné „Budeme tam mať dva koncertné bloky, je tiež, že nedodržiavame otrocky zápis čo je pre nás pocta a veľmi nás to teší. nejakej kapely z roku 1935. Chceme síce Aj keď sú slovenské melódie v našom hrať, ako keby sme boli v tej dobe, ale repertoári zastúpené len asi na tridsať vytvárame vlastné aranžmány a sólové percent a ostatné sú anglické, francúzske party improvizujeme priamo na pódiu. a nemecké, lebo sa hudobne venujeme Každý náš koncert je úplne iný, tak ako obdobiu Európy, ktoré bolo národnostne to robili černošské kapely.“ rôznofarebné, predsa len, budeme tam reprezentovať Slovensko.“ Funny Fellows to nie sú len veselé koncerty, ale aj divadelno-hudobné pred- Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

29

JERUZALEMSKÁ CESTA BOLESTI Jana Čavojská „Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe!“ cituje sv. Matúš Ježišovu reč vo svojom evanjeliu. Dnešný Jeruzalem nevzbudzuje oveľa lepší dojem.

Svet bol vtedy iný. Aj Jeruzalem vyzeral inak. Golgota preto mohla byť vyvýšeným miestom mimo obytnej časti mesta, určeným na popravu zločincov. Dnes je centrum Jeruzalema uprostred mestských hradieb jedným z najhustejšie osídlených miest sveta. Na ploche necelého kilometra štvorcového sa tiesni takmer 30 000 ľudí. Každý milimeter pokrývajú kamenné stavby.

Historici už nedokážu presne určiť, kadiaľ Ježiš vyniesol kríž na Golgotu. Krížovú cestu, ako po nej pútnici kráčajú dnes, vyznačili v 18. storočí podľa najpravdepodobnejšej verzie dovtedy používaných krížových ciest. Miestami je úplne obyčajná, miestami, medzi obchodíkmi arabských trhovníkov, akoby strácala na svätosti.

Nota bene

4 2017 Pútnik

30

Posledných päť zastavení je v rozľahlom komplexe Chrámu Božieho hrobu – a keď si človek vypočuje, ako tento najdôležitejší kresťanský komplex vlastne funguje, opäť zapochybuje o posvätnosti celého tohto podniku. Napriek tomu vás Via Dolorosa, Cesta bolesti, pohltí. Tisícky veriacich ňou každý deň prechádzajú s čistým srdcom a túžbou uctiť si trpiaceho Krista.

BIBLIA OŽÍVA Do starého mesta vchádzame Levou bránou. Zlatá brána, kadiaľ do Jeruzalema kedysi na oslíkovi vstúpil Ježiš a ľudia ho vítali olivovými ratolesťami (podľa kresťanov, židia túto udalosť ešte len očakávajú), už neexistuje. Zamurovali ju moslimskí obyvatelia svätého mesta ešte v 16. storočí.

Okolo ožíva Biblia. Každý oblúk, dlaždica či kaplnka môžu byť starobylé. „Väzenie Krista“ pozýva tabuľa do budovy, kde podľa nápisov Ježiš čakal na svoje odsúdenie. „Vitajte,“ hodia okom na návštevníka mnísi, ktorí majú službu. Netreba platiť vstupné, hoci kasičky na milodary sú pripravené a ponúkajú sa aj náboženské predmety. Malú jaskyňu, vytesanú do kameňa, možno posvätil svojím pobytom Spasiteľ. Vo vnútri sú kamenné lavice s otvormi, ktorými väzňovi prevliekli nohy, takže musel bez pohnutia sedieť. Vysvetľuje to názorná kresba. Upozornenie vedľa nej v niekoľkých jazykoch varuje návštevníkov, aby sa lavice nedotýkali, že miestnosť je pod kamerami a hrozí za to pokuta.

Jednotlivé zastavenia krížovej cesty sú označené rímskymi číslicami vyrytými do kameňa aj okrúhlymi tmavými štítkami. Niekde objavíte reliéfy znázorňujúce, čo sa podľa Biblie na tom mieste stalo. Tam, kde sa pútnici často mýlili, pridali ďalšie nápisy a šípky. Bežní turisti si tie miesta prezerajú. Skupinky pútnikov sa všade zastavia, modlia sa,

Nota bene

4 2017 Pútnik

31

vojdú sa pokloniť do každého kostolíka či kaplnky. A tých je požehnane. Existuje vôbec miestečko v Jeruzaleme, ktoré by nebolo sväté?

VEDĽA SEBA, NIE SPOLU Odpoveď sa núka sama. Čo obchodíky moslimských trhovníkov? Lemujú takmer celú krížovú cestu, jeden vedľa druhého, s rozličným sortimentom, od kresťanských suvenírov cez koreniny a čerstvé ovocné šťavy až po spodnú bielizeň. Sme v moslimskej štvrti. Staré mesto je rozdelené na kresťanskú, moslimskú, židovskú a arménsku štvrť. Arménsko prijalo kresťanstvo ako prvá krajina na svete a arménska apoštolská cirkev tam má doteraz osobitné zákonné postavenie. V Jeruzaleme, priamo na krížovej ceste, má svoj patriarchát. Arméni sem do Svätej zeme prichádzali od 4. storočia, a hoci tvoria v starom meste najmenšiu skupinu obyvateľov, majú tu svoje pevné a stáročiami preverené miesto.

Pravidlom je aj to, že menšiny sa medzi sebou nemiešajú. Žijú skôr vedľa seba než spolu. Príslušníci každej z týchto náboženských skupín považujú za svoju povinnosť žiť medzi hradbami Jeruzalema, priamo na posvätných miestach.

A to aj napriek tomu, že byty sú tu malé, nevyhovujúce, stiesnené. Hlavne pre početné židovské rodiny to znamená veľa nepohodlia.

Nota bene

4 2017 Pútnik

32

Takto sa o Jeruzalem sporia hlavne Židia s moslimami. Stáva sa, že rodiny ortodoxného vierovyznania si kúpia byt v „nepriateľskej“ štvrti. Aby „držali“ územie, ktoré podľa ich názoru právom patrí členom ich náboženskej obce. Spolužitie so susedmi z opačného tábora potom vôbec nie je jednoduché. Vraj to „votrelcom“ dokážu poriadne osladiť.

Status Jeruzalema patrí všeobecne k najostrejšie diskutovaným témam na Blízkom východe. Medzinárodné spoločenstvo ho vyhlásilo za neutrálnu zónu. Keď ho Izrael zákonom ustanovil za svoje hlavné mesto, OSN proti tomu protestovala rezolúciou Bezpečnostnej rady. Hlavným mestom sa stal Tel Aviv. Tam sídlia aj zastupiteľské úrady. Izraelský parlament a ústavní činitelia však zostávajú v Jeruzaleme.

CHAOTICKÝ CHRÁM Krížová cesta nás privádza k Chrámu Božieho hrobu. Sme hore na Golgote. Hoci aj to je dnes spleť tmavých úzkych uličiek. Na Chrám Božieho hrobu sa tlačí mešita aj synagóga.

Ešte viac sa tu však tlačí turistov a pútnikov. Trhovníci im ponúkajú svoj tovar. A ten ide parádne na odbyt. Veď kto by nechcel mať ruženec z Golgoty? Alebo sviečky, aby boli poruke, keď ich bude chcieť vo vnútri v chráme zapáliť.

Posledných päť zastavení krížovej cesty je na nádvorí chrámu a priamo v ňom. Už zvonku vidno, aké je to chaotické miesto.

Každý si tu niečo staval, prestavoval a dostavoval. Nemá žiadny konkrétny tvar. Je chaotický ako samotný Jeruzalem. Svoje časti tejto stavby vlastní šesť cirkevných spoločenstiev. Keďže sa nedokázali zhodnúť na otváracích hodinách, teda na tom, kto a o koľkej má právo kostol otvoriť a zavrieť, kľúče od hlavnej brány dostala do správy moslimská rodina. Už celé generácie ju otvárajú a zatvárajú jej rodinní príslušníci.

Kresťanskí funkcionári, strážcovia Božieho hrobu a celých princípov svojej viery, si nedokázali vydiskutovať ani to, kto má právo na ktoré posvätné miesto vo vnútri chrámu. Keď sa už hádky svätých mužov nedali zniesť, vyhlásili status quo: všetko zostane práve tak, ako to je v jednom konkrétnom momente. Každému zostane to miesto v chráme, o ktoré sa práve stará... Na rímse pod jedným z okien bol práve opretý rebrík. Aj naň sa vzťahuje status quo. Nikto nesmie meniť jeho pozíciu. A tak je tam opretý už päťdesiat rokov.

Toľko trvajú aj pokusy o rekonštrukciu chrámu. Zúfalo ju potrebuje. Opäť ju však brzdia nezhody predstaviteľov jednotlivých cirkví. Až v poslednom čase sa rekonštruuje. Na rekonštrukciu prispel významnou čiastkou jordánsky kráľ Abdulláh II.

JERUZALEMSKÝ SYNDRÓM Návštevníci Chrámu Božieho hrobu postupne obchádzajú všetky posvätné miesta, ktoré sa vo vnútri nachádzajú. Miesto ukrižovania, kameň, kam sňali Ježišovo mŕtve telo, Boží hrob a ďalšie kaplnky, oltáre a oltáriky. Skupinky veriacich si pri nich robia drobné náboženské obrady. Predmetmi sa dotýkajú svätých miest, aby na ne preniesli požehnanie. Kľačia, modlia sa, prosia. Neúnavne stoja v dlhých radoch na pamiatky.

V tlačení sa sú najväčšie majsterky ruské bábušky v šatkách.

Keď mnísi odtláčajú dav ľudí nabok a ku kameňu pomazania vystierajú koberec s vankúšom pre nejakú významnú návštevu, vytiahnu tieto ženy najmodernejšie mobily a tablety, aby si všetko zaznamenali.

Chaotické. Napriek tomu má toto miesto nezvyčajnú atmosféru. Toľko viery a nádeje. Centrum kresťanského sveta dokáže silno vplývať na zmysly. Aj keď sú ľudia, ktorých celé to hlučné dianie rozptyľuje a svoju návštevu v chráme nedokážu precítiť. Vychádzajú z neho s boľavou hlavou a nepokojom v duši. A sú aj takí, ktorí sa z tej záľahy svätých miest zbláznili. Tento jav má svoj názov: Jeruzalemský syndróm. Ide o prípady, keď človek začne mať pocit, že je jednou z biblických postáv. Svätým, prípadne samotným Kristom či Pannou Máriou.

Aj pre bežného návštevníka je to niekedy na zbláznenie. Toľké davy, do toho vykrikujúci obchodníci, tlačenica, prebytok vnemov, tak veľmi chce všetko vidieť, vnímať, precítiť, no zahltené zmysly už nevládzu... Nie je to celé len obchod? Dobre premyslený turistický priemysel? Pýta sa unavený pútnik.

A potom ráno prechádza uličkami. Ešte je skoro na turistov.

Trhovníci sa zdravia medzi sebou, delia o raňajky, rozprávajú možno o rodine, veď tu vedľa seba predávajú celý život a stali sa z nich priatelia. Babičky v šatkách ponúkajú čerstvú zeleninu a bylinky. Krížovou cestou kráča skupinka pútnikov.

Spoločne nesú veľký kríž a potichu spievajú. Sú tu, vo Svätej zemi, kráčajú po stopách Krista, aby mu vyjadrili neskonalú vďaku za to, že pre nich zomrel.

To je Jeruzalem, aký si zapamätám.

1 (str. 30-31) Chrám Božieho hrobu je impozantná stavba.

2 (str. 30-31) Žena zapaľuje sviečky v chráme Božieho hrobu.

3 Návštevníci chrámu zvyknú bozkávať kameň, na ktorom podľa tradície pripravovali Kristovo telo do hrobu po sňatí z kríža.

4 Pútnici pripravení fotografovať.

5 Časť krížovej cesty vedie arabským trhoviskom.

Žijem len pre svoje deti Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Patrícia verí, že raz aj jej Saška a Miško budú mať šťastný život.

Urobí pre to všetko, čo sa dá.

Dvadsaťpäťročná mama dvoch malých detí je od januára tohto roku konečne aspoň rozvedená. Jej „ex“ čelí obvineniu z nebezpečného vyhrážania a ohrozovania a Paťa sa stará o päťročnú Sašku a trojročného Miška. Obaja potrebujú silnú, čo najveselšiu mamu. „Nepohody a strachu si užili viac než dosť a som presvedčená, že aj to sa podpísalo na ich zdravotnom stave. Je mi to veľmi ľúto.“ Paťa sa s mužom spoznala rozprávkovo – v kostole.

Otehotnela už v maturitnom ročníku dopravnej priemyslovky. No na bábo sa tešila, ľúbila ho od prvého okamžiku.

Zmaturovala, v šiestom mesiaci tehotenstva bola svadba, prenajali si byt, a keď mala Saška dva mesiace, hlava rodiny odišla na pol roka za robotou. Ďaleko na loď, vraj aby bolo o rodinu postarané... Ostalo len pri sľuboch. Jediná vec, ktorú prvorodenej dcérke otec kúpil, bol kočík.

Neriešil, ako môže Paťa z dvestoeurovej materskej platiť byt, kupovať plienky, mlieko...

Plakala som ako malá. Muž mi vykrikoval, že Nutrilon sa kupovať nebude. Nezaujímalo ho, že Saške diagnostikovali poškodené črevá, že má histamínovú a laktózovú intoleranciu.“ Miško prišiel na svet po tehotenstve plnom stresu a týrania. Bol síce ako valibuk, 3 800 gramov, no dnes má tri roky, je odkázaný na kočík, má problémy s chôdzou, nosí plienky, má ADHD, zaostáva v psychomotorickom vývoji a všade, kam idú, musia nosiť prenosný kyslík. Dostáva zášklby, z ničoho nič má nevidomý pohľad. „V priebehu sekundy je z neho bábka. Nízka saturácia, okamžite musí dostať kyslík. Už rok ho má predpísaný bez diagnózy. Presúvajú nás z pľúcneho na neurológiu, potom na kardiológiu a stále dokola. CT mu nechcú predpísať, vraj je to veľké žiarenie, ale, preboha, veď inak asi na príčinu neprídu!“

Paťu s malou živili jej rodičia a platili aj byt, hoci sami majú ešte neplnoletého syna. „Hrdý“ otecko z lode odkazoval, že po návrate všetko vráti. Po jeho príchode sa však situácia len zhoršila. Svoju dcérku nikdy neprebalil, nenakŕmil, nemojkal sa s ňou, neuspával… Paťa si našla robotu, aby priniesla domov nejakú korunu, lenže jej zákonitý sa nabúraval do jej mailov, v jej mene posielal sprosté odkazy so sexuálnymi narážkami jej vedúcim, a tak s čudnou povesťou v práci skončila. Podobné praktiky používal aj pri Patiných rodičoch, dokonca napadol jej otca.

Koncom januára Miško skolaboval, a kým prišli dve sanitky, oživovala ho Paťa. Zachránila mu život, ale na príčinu Miškových problémov sa stále neprišlo. Napriek problémom je Paťa šťastná, že má dve skvelé deti. Sašenka je mimoriadne bystrá, sama už začala s písanými písmenkami, baví ju tablet a biológia – sama chce vraj prísť na to, čo Miškovi je. Miško je veľmi citlivý a dokáže dať mame veľa lásky, ale je aj prehnane bojazlivý. „Verím, že všetko zlé zminimalizujeme, že raz budú mať aj moje deti šťastný život. Urobím pre to všetko, žijem len pre svoje deti! A ďakujem rodičom za pomoc, aj za to, že nás prichýlili do trojizbáku, kde teraz žijeme šiesti.“

„Všetkým nám zničil život. Chcela som od neho odísť, žiadne ďalšie dieťa s ním neprichádzalo do úvahy,“ trpko povie Patrícia a očami hľadá Miška. Ich druhé dieťa... „Brala som poctivo antikoncepciu, našiel mi ju, urobil výstup, tabletky vyhodil a splodili sme Miška. Bola som jeho majetkom, handrovou bábikou,“ povie mladá mama a so slzami v očiach dodá: „Ľutovala som Miška, do čoho sa to narodil.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Patrície oslovil. Aj váš príspevok sa použije na kúpu nového kočíka pre Miška, na veľmi časté cesty do Bratislavy k lekárom (Miško nesmie používať verejnú dopravu) a na zlepšenie kvality bývania Paťky s deťmi. ĎAKUJEME!

Veľký chaos nastal, už keď bola v treťom mesiaci tehotenstva. Vážila žalostných 48 kíl a prosila muža, nech jej vybaví doktora. Nič. „Obávala som sa potratu, no hrozne som sa bála aj toho, čo by bolo so Saškou, kým by som bola v nemocnici. Svokrovci sa dušovali, že oni sa postarajú, že je to ich vnučka.“ Po návrate Paťa na Saške okamžite zbadala zmeny. Poldruharočné dievčatko kŕmili klobásou, dávali jej neprevarené kravské mlieko... „Keď som ju išla prebaliť, mala celý zadoček krvavý a pľuzgierový.

Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205. SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Paťa.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

4 2017 Príbeh

35

Vďaka Bohu za všetko Galina Lišháková

Nota bene

4 2017 Portrét

36

Chceli ste sa stretnúť pred obchodným domom Dunaj, pretože neďaleko odtiaľto, pred Hlavnou poštou, bolo vaše prvé predajné miesto. Ako na to obdobie spomínate?

Ako na obdobie veľkých zázrakov v mojom živote. Hoci keď som prišiel do Bratislavy, myslel som si, že sa tu zdržím pár týždňov a vrátim sa k sestre do českého Rakovníka. Aby ste tomu rozumeli, musím vám priblížiť svoju minulosť. Keď som bol malý, mama odišla od otca a nechala mu dvanásť detí. Ten asi starostlivosť o nás nezvládal, a tak sme sa dostali do detských domovov. Mal som vtedy jedenásť rokov. Ale keď rodičia umierali, poprosili jednu zo sestier, nech sa o mňa postará. U nej som žil taký obyčajný život. Pretože som invalidný dôchodca, trochu som brigádoval, ale väčšinou som sedel pred televízorom.

Do Bratislavy som prišiel len preto, lebo dôchodok mi prestal chodiť. Aby som ho obnovil, musel som tu obehať lekárov a predstúpiť pred zdravotnú posudkovú komisiu. Pretože to všetko chvíľu trvalo, ubytoval som sa v lacnej ubytovni za tridsať korún na noc. Našťastie sa tam nepilo, ale ráno sme museli všetci odísť, či bolo teplo alebo zima. Chlapi mi poradili, aby som skúsil predávať Nota bene, a keďže som aj tak nemal nič na robote, povedal som si: Prečo nie? No a mne sa zapáčilo, že týmto spôsobom môžem byť medzi ľuďmi.

Vraveli ste, že miesto pred poštou bolo pre vás miestom zázrakov. Akých?

Skoro nič som vtedy nemal. Sestre som telefonoval z telefónnej búdky a raz som si len tak pomyslel: Bože, keby som mal mobil... Prišla ku mne zákazníčka a dala mi nový

Vladimír Šimíček

mobil. Hovorím si: To je ale rýchla odozva. A takýchto zázrakov sa mi udialo množstvo. No najdôležitejšie je, že pán Boh ma vypočul a poskytol mi strechu nad hlavou. Tak úprimne ako teraz hovorím k vám, hovoril som k Bohu o túžbe po vlastnom bývaní. No a potom som si prečítal v novinách inzerát. Starší pán hľadal podnájomníka, ktorý by mu súčasne robil spoločníka. Zatelefonoval som mu, povedal som mu, že predávam Nota bene a som Cigán, lebo akceptujem, že nie každému to môže vyhovovať... Ale jemu to nevadilo.

Stretli sme sa a dohodli, že to spolu skúsime. Mal som mu platiť 3 500 slovenských korún mesačne, venčiť psíka, chodiť nakupovať, robiť mu spoločnosť. Ale po prvom týždni mi 500 korún odpustil. Už je to dvanásť rokov, čo bývame spolu, a Dedo, tak ho volám, dávno byt prepísal na mňa. No to nie je také podstatné.

Dôležité je, že sme sa stretli a sme si vzájomnou oporou. On mi je dedom, otcom, poradcom, kamarátom...

A aj on často hovorí: Ty by si si ma mohol adoptovať.

Nikoho okrem vás nemá?

Má syna, ale s tým sa roky nestýka, lebo sa k nemu nezachoval dobre. Keď som k Dedovi prišiel, bol po veľmi ťažkom životnom období. Zomrela mu dcéra a potom manželka, s ktorou žil štyridsať rokov. A syn ho sklamal. Nechcelo sa mu žiť. Ale už je na tom lepšie, 1. apríla oslávi osemdesiat rokov. Každý deň ďakujem Bohu, že je nažive.

Kto vás priviedol k viere?

Evanjelickí kazatelia z Apoštolskej cirkvi. Mal som vtedy 24 rokov a veril som v Boha, ale len tak jednoducho ako všetci Cigáni. Oni ve-

ria, že Boh je milostivý. To znamená, že keď sú hladní, neboja sa niečo ukradnúť, lebo veria, že im odpustí. Ja som pomáhal kamarátom kradnúť autá. Ale keď mi evanjelici začali rozprávať o Bohu, postupne som sa menil. Samozrejme, kamaráti ma pokúšali a posmievali sa mi, že som ako opitý, keď som pre vieru odmietal ísť s nimi. No ja som sa zaprisahal, že nikdy viac nezhreším. A toho sa držím. Ďakujem Bohu za všetko. Aj keď sa mi nedarí.

Vtedy je to síce ťažšie, ale ani vtedy by človek nemal zabúdať, za čo všetko môže byť vďačný. Teraz chodievam do Zborového domu Apoštolskej cirkvi na Trnavskom mýte.

Mám to tam rád. Mám rád biblické chválospevy, páči sa mi dôvera medzi ľuďmi v našom spoločenstve, cítim sa s nimi ako s rodinou.

Nota bene

4 2017 Portrét

37

Aký máte vzťah k rómskej kultúre? Máte medzi Rómami kamarátov?

Mám rád rómske pesničky, stretávam sa so súrodencami, ich deťmi a ďalšími príbuznými, ale kamarátov medzi Rómami nemám. Oni ma poznajú z ulice, no myslia si, že som Indián. (smiech) Kde máte teraz predajné miesto Nota bene?

Na Dudvážskej ulici na Dolných honoch. Už vyše sedem rokov. Som tam prakticky ako doma. Poznám tam veľmi veľa ľudí, veď niektorým som videl deti vyrastať. Mám tam aj kamarátov a možnosť komunikovať s ľuďmi mi prináša radosť. A viera.

Tá ma drží. A verím, že ma bude držať až do konca. A ešte si želám, aby Dedo žil čo najdlhšie.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Robert Rafael (41)

KRÁTKE SPRÁVY Z NOTA BENE Chceme sa podeliť o radosť! Národná stratégia prevencie a riešenia bezdomovectva sa aj vďaka nám stáva realitou.

Veríme, že neskončí v šuplíku. Naša dlhoročná snaha o iniciovanie systematického riešenia bezdomovectva bola úspešná. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVaR) vo februári schválilo prípravu strategického dokumentu a zriadenie medzirezortnej komisie pod záštitou Inštitútu pre výskum práce a rodiny. My v komisii ponúkame naše 15-ročné skúsenosti a aj skúsenosti našich úspešných kolegov zo zahraničia. Paralelne pôsobíme pri MPSVaR aj v pracovnej skupine k zmene novely zákona o sociálnych službách. Držte nám palce.

MPSVaR schválilo vytvorenie Analýzy nákladov a prínosov prístupu Housing first pri riešení bezdomovectva. Slovensko môže byť krajinou, kde budeme riešiť bezdomovectvo na základe potrieb a nie zásluh. Novou štúdiou sa aj u nás zvyšuje šanca, že budeme nasledovať úspešnú zahraničnú prax riešenia bezdomovectva na princípoch Housing first (bývanie ako prvé), kedy človek bez domova už neputuje nocľahárňami, útulkami a tréningovými bytmi, ale má priamy prístup k stabilnému bývaniu v nájomnom byte. Kombinácia vhodného prostredia domova, kde môže napĺňať svoje potreby, sprevádzaná intenzívnou podporou sociálneho pracovníka (a aj finančnou podporou, od ktorej sa postupne upúšťa podľa toho, ako sa daný človek stabilizuje) je najúspešnejší model ukončovania bezdomovectva vo svete.

Vysokoškoláci v koži predajcu. Aj túto zimu sme pre mladých študentov zapojených v programe Nexteria Leadership Academy pripravili možnosť vyskúšať si na vlastnej koži predaj Nota bene v uliciach Bratislavy. Ďakujeme predajcovi Rudovi z Amerického námestia, že ich v novej role sprevádzal.

Výťažok z predaja použijeme na letný výlet za kultúrou alebo obľúbený splav pre predajcov.

Darujte nám 2 % z dane alebo aj menšiu čiastku pravidelne na náš účet (uvedený na str. 43). Ďakujeme!

Údaje o nás – prijímateľ 2% IČO/SID: 36068781 Právna forma: Občianske združenie Názov: Proti prúdu Sídlo: Karpatská 3096/10, 811 05 Bratislava

AKO SME POUŽILI 2% V ROKU 2016 Starší ľudia s podlomeným zdravím. To sú typickí predajcovia Nota bene podľa interného prieskumu.

S cieľom zmapovať problémy ľudí bez domova sme prieskum zrealizovali medzi 124 klientmi v Bratislave.

Tu je niekoľko údajov: • 30% našich klientov sú ženy, • Alarmujúce je zastúpenie starších ľudí blízko seniorského veku. Nad 50 rokov bola cca 50% opýtaných, nad 60 rokov ich bolo 18%, • 30% našich klientov sú ľudia so zdravotným znevýhodnením, • Z odpovedí je zrejmé, že najväčším problémom je bývanie (30%). Rôznorodú pomoc s ním by využilo až 40% klientov. Zhoršený zdravotný stav bol druhým najčastejším uvádzaným aktuálnym problémom.

• Potvrdením smutného faktu o nedostupnosti bývania je dlhodobé bezdomovectvo, ktoré je pre Slovensko typické. Aj v prieskume medzi predajcami NB sa ukázalo, že dve tretiny predajcov stratili domov pred viac ako piatimi rokmi a dodnes žijú v zariadeniach určených na prechodné bývanie, akými sú napr. komerčné ubytovne alebo útulky.

• V čase dotazníkového zisťovania údajov ani jeden predajca nebýval v obecnom nájomnom byte a len 6 ľudí poberalo príspevok na bývanie, najmä kvôli systémovým bariéram.

Aj vďaka vašim 2% v sume 37 183,60 eura sme: zamestnali na trvalý pracovný pomer – polovičný úväzok deväť klientov ako nosičov batožín, ktorí si za minulý rok splatili 6 405 eur dlhov. Nosiči každodenne od 9. do 13. hod. pomáhajú starším ľudom a ženám s batožinou na schodoch železničnej Hlavnej stanice v Bratislave (10 771,09 eura); • vytlačili tri vydania časopisu Nota bene a dali šancu získať dôstojný príjem a sebaúctu viac než 350 predajcom na Slovensku (18 860,37 eura); • zabezpečili predajcom prístup ku každodennej podpore sociálnych pracovníkov a k odbornému sociálnemu poradenstvu (3 720,81 eura); • vyplatili predajcom zdravotné príspevky na lieky a podporili aktívnych predajcov formou motivačných odmien (3 831,22 eura).

•

Zuzana Pohánková, riaditeľka OZ Proti prúdu

Nota bene

4 2017 Proti prúdu

39

Eco stĺpčeky

Čím je človek lepší a múdrejší [...]. Lev Nikolajevič Tolstoj

Zuzana Mojžišová

Nie, nemám na mysli nič ekologické. Reč bude o krátkych novinárskych útvaroch slávneho Emberta Eca. Výber stĺpčekov Umberta Eca vyšiel nedávno v českom vydavateľstve Argo pod názvom Od hlouposti k šílenství, s podtitulom Zprávy o tekuté společnosti. Diela talianskeho filozofa, estetika, spisovateľa a esejistu by mnohí zaradili medzi ťažšie čítanie, no všeobecnou zrozumiteľnosťou stĺpčekov ctí pôdu žurnalistiky a je veľmi výstižný, aktuálny, hlboký i vtipný zároveň. Západniarsku blahobytnú spoločnosť olupuje ako kuchárka cibuľu, vrstvu po vrstve. Čo zostáva, nevyzerá ani príťažlivo, ani zdravo. Vzduch je nasiaknutý štipľavosťou, z ktorej slzia oči.

Nota bene

4 2017 Čítanie

40

Každý zo stĺpčekov je vlastne drobnou esejou, kráľovským literárnym útvarom. Pomenovanie esej pochádza z gréčtiny, latinčina ho prebrala vo význame „váženie, uvažovanie, úvaha“, do francúzštiny prešiel ako „pokus, skúška“, taliančina ho vníma ako „časť z väčšieho množstva, z ktorej možno usudzovať na celok“. V Ecových esejach sa tie charakteristiky snúbia.

Hemží sa to v nich úsudkami, dnes vskutku nedostatkovým tovarom. Dokonca úsudkami rozvitými. Autor nás vpúšťa do vlastnej hlavy a byť v hlave Umberta Eca je viac než príjemné.

Je to aj poučné a výživné dobrodružstvo myslenia.

Od hlouposti k šílenství netreba čítať od začiatku do konca v presnom slede, ba ani celú naraz. Niekedy postačí aj

jediná Poznámka a naša myseľ sa môže vydať na prechádzku do polí, zatiaľ možno vôbec neoraných. Niekedy nás už len názov stĺpčeka rozrozmýšľa: Budeme si kupovať balené ticho? Keby ste sa náhodou k tej knižke nedostali, dovolím si odcitovať pár viet. Možno aj vaša myseľ práve v tejto chvíli potrebuje „vyvenčiť“ a pribalí si ich na cestu. „Život není nic jiného než pomalé rozpomínaní se na dětství. Dobrá. Avšak důvod, proč je toto rozjímaní nad minulostí tak rozkošné, tkví v tom, že v nostalgickém odstupu nám připadají krásné i chvíle, které jsme tehdy vnímali jako bolestné – dokonce i den, kdy jsme sklouzli do příkopu, vymknuli si kotník a museli zůstat dva týdny doma s nohou zasádrovanou do gázy namočené do vaječných bílků. Osobně s dojetím vzpomínám na noci strávené v protiletadlovém krytu…

V noci se spalo s horkou cihlou v posteli a s dojetím vzpomínám dokonce i na omrzliny. Přitom nemůžu tvrdit, že by se to všechno dnes vrátilo, určitě ne ve své celistvosti. Ale začínám to znovu větřit ve vzduchu. Začněme třeba fašisty ve vládě. Nejsou stejní, už to nejsou přímo fašisti, ale co na tom záleží, dobře víme, že historie se poprvé odehrává ve formě tragédie a podruhé ve formě frašky.“

Nota bene

4 2017 Krížovka

41

INZERCIA

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Myslenie je oveľa [ťažšia práca, než ťažká práca].

Leo Rosten

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Nota bene

4 2017 Nástenka

42

Dobrý deň prajem, rada by som sa vám aspoň takto poďakovala za to, čo robíte. Nota bene kupujem už dlhšie a vždy ma jeho obsah milo prekvapí. Človek by čakal, že len podporí jeho predajcu a možno si tam niečo aj prečíta. Ale ide naozaj o skvelé periodikum! Píšete o veciach, o ktorých som ani len netušila. Zaujímavé projekty na ochranu prírody, zvierat, podporu ľudí v núdzi, krásne myšlienky a rady o šťastnom a zdravom živote, konečne niečo pozitívne o utečencoch, príbehy ľudí a veľa iného. Navyše sa k tomu vyjadrujú odborníci, nejde len o úvahy redaktorov. Prečo sa o tomto nepíše aj v iných periodikách a nehovorí napr. v televíznych novinách? Čím nás to tie médiá kŕmia?

Načo sú nám také Krimi noviny? Naozaj je zbytočné vedieť o každej dopravnej nehode alebo hádke a bitke, ktoré sa v ten deň stali.

Obzvlášť vyzdvihujem, ako ste vo februárovom čísle spracovali problematiku utečencov. Z každej strany len negatívne a odsudzujúce reakcie. Síce mám od samého začiatku opačný názor ako médiá, ale ťažko sa na túto tému s niekým rozpráva, ľudia sú už takí „naočkovaní“, že sa nedajú presvedčiť o opaku. A práve takéto články o osudoch samotných utečencov a ich živote na Slovensku dokážu ľudí osloviť. Veľký obdiv patrí aj tým, ktorí sa o utečencov starajú, a hlavne tým, ktorí im poskytli vlastnú strechu nad hlavou (článok o pani manželke herca Júliusa Satinského).

O celej činnosti združenia Proti prúdu nemám až taký prehľad, ale každopádne veľké ĎAKUJEM. Prajem vám ešte veľa úspechov, spokojných čitateľov, podporovateľov a priaznivcov, pozitívne naladenie a vytrvalosť pri riešení všetkých problémov.

Kristína Dobrý deň, dnes nie až tak milo. Predajca na Obchodnej ulici v Bratislave mi pri kúpe Nota bene nemal veľký záujem vydať z dvoch eur, čo ma naozaj prekvapilo. Chápem, že nie všade mu rozmenia, ale po prezretí drobných mi ani tých 30 centov čo mal, nedal. Takto si veľa zákazníkov nezíska.

Hela Milá redakcia, chcem sa poďakovať predajcovi NB v Ružomberku pri Tescu. Tento pán sa vždy milo usmieva, je pekne upravený a neviem, čím to je, ale vždy, keď si od neho kúpim časopis, stane sa mi v ten deň nejaká príjemná náhoda, ktorá ma vždy poteší. Ďakujem.

Dnes som si kúpila váš časopis v Poprade vo vestibule nemocnice a prečítala som ho v čakárni u lekára celý. Určite si kúpim aj ďalšie číslo. Pani, ktorá mi ho predala, bola veľmi príjemná a popriala mi pekný deň.

Erika Oznamy Vo veku 34 rokov nás opustil predajca rumunského pôvodu Constantin Fota (č. 734). Nota bene predával osem rokov, poslednú dobu na križovatke Trenčianska – Bajkalská. Okrem náhodných mal aj svojich stálych zákazníkov, ktorí ho ochotne podporovali.

Lúčime sa aj s Jaroslavom Kadelom, ktorý bol predajcom Nota bene od roku 2010. Jeho predajné miesto bolo v bratislavskom Obchodnom centre Račan na Kubačovej ulici.

Kto ste našich predajcov poznali, venujte im tichú spomienku. Ďakujeme!

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, 0915 779 746.

Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, sociálni pracovníci Bc. Barbora Žiaranová, 0905 595 520, Mgr. Mária Benkovičová, 0905 440 764, PaedDr. Libor Klenovský PhD, 0905 440 946, Mgr. Erik Kapsdorfer, 0905 440 878. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 190. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA