Notabene 191 maj2017 (2) by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Máj 2017/191

MATKA

Rozhovor Smiech, slzy a sople

Téma Veronika a Vincent

12 Téma Nie je mama ako mama

22 Pútnik Matka Tereza

26 Kauza Ľudia z garáží

Alžbetka lieta vo mne Znie to neuveriteľne, no bol čas, keď som bol nepatrnou omrvinkou v tvojom tele. Plával som v hebkej jaskyni tvojho vnútra. Tam sa ma prvýkrát dotkla láska: Svetlo za svetlami – znamenie večnosti. To svetlo ku mne prúdilo cez tvoje srdce. Cez tvoju lásku sa ma dotkla Božia láska skôr, než som sa narodil.

Pripadajúc si zavše ako živočích z iného sveta, snažím sa tu propagovať takú zastaranú, nemodernú a trápnu vec ako literatúru. A to navyše akúkoľvek. Som veru dosť ďaleko od ultranoviniek, záhadných románov z pera eštebáka či fantasy o bubákoch.

Aké je to niesť v sebe život? Aké je to vidieť a cítiť, ako ťa ten život, malý uzlíček smiechu a plaču, chumáčik nervov a svalov, ten živý prameň otázok, nádejí a snov opúšťa, ako sa v ňom rodí reč, ako sa vymaňuje z tvojej starostlivosti, ako sa v ňom vynára cudzia hrozivá vôľa, ako sa púšťa na nebezpečné cesty s nejasným koncom, na ktorých ho už nebudeš môcť ochrániť?

No občas je novinkou aj starina. Ako napríklad tá od Keplera. Nie, naozaj nemám na mysli Larsa Keplera. Hovorím o mužovi pochovanom pred štyristo rokmi. Matematik a astronóm Johannes Kepler nebol len autorom zákonov o pohybe nebeských telies, na ktorých spočíva naše poznanie o kozme. Napísal viacero kníh – nejednu v Prahe, v meste Rudolfa II., ktoré kedysi lákalo podivuhodné postavičky z celej Európy, od šarlatánov po mozgy doby. Sám som o Keplerovi napísal jednu rozmarnú poviedku. (Prezradím len toľko, že v nej pozoruje s astronómom Tychom de Brahe hviezdy a dopadne to tak trochu neslávne.) Teraz ma zaujala malinká knižôčka, ktorá práve po prvý raz vyšla v českom preklade. (V slovenčine dosiaľ nemáme ani jedinú jeho knihu, podobne ako od jeho kamoša, lekára s koreňmi v Turci, Jána Jesenia.) Na námet prišiel Kepler kráčajúc roku Pána 1610 po pražskom moste uprostred chumelice. Rozhodol sa písať o ničom. A to doslova. „Nie pre jeho zanedbateľnú cenu, ale pre pôvabnú ľahkosť a veselú hravosť, ktorú toto slovo ponúka...“

A keďže to najmenšie z ničoho je obyčajná snehová vločka, zamýšľa sa nad jej vznikom aj nad tým, prečo je vlastne šesťuholníková... Krátky spis je novoročným pozdravom priateľovi: „Vo svojej snahe darovať ti nič, som takmer nikam nepokročil. Takmer z ničoho som vytvoril skoro celý svet so všetkým, čo v ňom je.“ Dielko poskytuje predovšetkým pohľad na jedinečný proces myslenia, samostatného, bádavého, kritického myslenia, kedy sa len s pripustením vlastných omylov môžeme dostať ďalej, či ako to komentuje Kepler: „Porovnávaním mnohých omylov odhalíme pravdu.“

A to je, zdá sa, v dnešnej dobe mimoriadne aktuálne – keď je myslenie zasa raz takým nedostatkovým tovarom. A pritom takmer z ničoho môže stvoriť svet.

Aké je to hľadieť oknom do tmy a báť sa o dieťa, ktoré kdesi uprostred cudzieho mesta bezhlavo a vzdorovito ochutnáva nebezpečne omamný nápoj života? Aké je to, hľadieť do beznádeje v tvári toho, ktorého si porodila, a vedieť, že z priepasti, do ktorej padá, ho nemôžeš zachrániť? Bolo to ťažké milovať nás napriek všetkému, čakať, keď sme boli úplne stratení v sebe, nevzdať sa nádeje, trpieť a zostať verná nepodmienenej, nikde nekončiacej láske? Bol som v tebe a ty navždy zostaneš vo mne. Tvoje meno je Alžbetka. Napísal som o tebe rozprávku O lietajúcej Alžbetke. Chcel som v nej vzdať hold múdrosti, ktorú poznajú iba matky. Naučila si sa lietať aj na krídlach nečakanej bolesti, ktorou sme zranili tvoju lásku. Tie tvoje krídla dnes rastú vo mne a učím sa na nich lietať tak ako ty.

Zuzana Uličianska

Matky všetkých strachov

NA OBÁLKE Veronika Čechová (str. 12 - 15), foto: Kristína Botlová

Reportáž Obrazy duše

Vnútorná matka

Daniel Pastirčák

Takmer z ničoho stvoriť svet

M AT K A

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Nedávno som si vypočula bežný príbeh zo škôlky. Syn mojej známej chcel nosiť pásikavý klobúk, ale deti sa mu smiali. Učiteľky ju požiadali, aby mu ten klobúk zakázala, ona však odmietla. „Keď príde do triedy černoch, požiadate jeho mamu, aby mu dala dolu jeho kožu?“ odpovedala odvážne. Ďalší deň sa tomu chlapcovi opäť vysmievali. Preto, že písal ružovým perom. Chlapec reagoval, ako mu povedala mama. Že farba je len farba. A tak ho nechali na pokoji. Každá podobná situácia sa môže stať tak banalitou, ako aj zdrojom celoživotnej frustrácie. Podľa toho, ako s ňou autorita zvaná mata, mamá, Māma, Máma, Maman, Mamaí, Mamma, Māman či mādar naloží. Naše mamy sú totiž aj matkami mnohých našich strachov a predsudkov. „Tichúčko, dieťatko, prestaň plakať. Mama premení všetky tvoje nočné mory na skutočnosť. Prenesie na teba všetky svoje strachy. Schová ťa pod krídlom, nenechá ťa lietať,“ spieva sa v piesni Mother na najpredávanejšom albume 80. rokov The Wall. Matka bola jednou z veľkých tém jeho autora Rogersa Watersa. Hoci texty skupiny Pink Floyd vznikali v inom kontexte, akoby znova nadobúdali na aktuálnosti: „Mami, mal by som radšej postaviť pevný múr? Mal by som kandidovať za prezidenta? Mal by som veriť vláde? Mami, pošlú ma do prvej línie? Mami, myslíš, že zvrhnú tu bombu?“ Inak, keď nedávno zhodili najsilnejšiu neatómovú bombu, svet sa dozvedel, že aj bomby majú svoje mamy. Volala sa totiž MOAB, „matka všetkých bômb“. Ktosi okamžite navrhol, aby pod tou istou skratkou vzniklo aj hnutie za mier, akurát by znamenalo „matky všetkých bábätiek“. Lepšie, nie?

Každý máme v sebe vnútornú matku. Nevzniká len zo zážitkov s vlastnou matkou, ale aj zo všetkých materských (i nematerských) postáv, ktoré v našom živote stretneme, a dokonca aj z predstáv o dobrej a zlej matke, ktoré nám vtlačila spoločnosť. Vplyv vnútornej matky je taký silný, že ho hlbinná psychológia nazvala „komplexom“. Riešime ho v sebe po celý život. V známej knihe Sofiina voľba od Williama Styrona je hlavná hrdinka väzenkyňou v koncentračnom tábore. Stojí pred nacistickým veliteľom s dvomi deťmi v náručí a on ju núti vybrať si, ktoré z nich bude žiť. Ak si nevyberie, zomrú obe. Je to kniha, ktorú som nedokázala dočítať, a film, ktorý som nechcela vidieť. Taký výber je nemysliteľný, a predsa sú ženy nútené k takejto voľbe odnepamäti. Aspoň v duševnej rovine. Spoločnosť ich ustavične stavia pred voľbu, v ktorej obetujú Nota bene deti spoločenským normám prostredníctvom 5 2017 „patričnej“ výchovy (aby neboli „iné“ a tak Editoriál terčom posmechu a ústrkov), alebo ich dokonca obetujú „na oltár vlasti“ – veď stále platia zákony, podľa ktorých sa majú matky vzdať svojich synov pre národ za účelom vojny.

Po celom svete existovali a existujú zvyky, ktoré žene (aj ešte len budúcej) nepovoľovali a nepovoľujú milovať, koho chce a ako chce, vrátane vlastných detí. Komplex je to najmenej, čo z toho muselo vzniknúť. Ak je žena prinútená pochybovať o svojej hodnote, jej vnútorná matka sa rúca, a ak sa rúca matka, rúca sa celá spoločnosť. Jej obrazom sú potom nematerské matky, ktoré sa snažia urobiť všetko dokonale (aby vyhoveli aktuálnej predstave o „dokonalej“ matke), až napokon stratia samé seba a jediné, po čom túžia, je roly matky sa zbaviť. Zázračné na tom všetkom však je, že žena, nositeľka života, sa aj za najhorších podmienok dokáže správať ako poškodená bunka. Sama sa (hlboko intuitívne) obnoví. Či už regeneráciou, alebo vnútornou smrťou a znovuzrodením. Táto obnova na fyzickej i psychickej úrovni sa v matke dotýka celého ľudstva a jej samej umožňuje pevne stáť na vlastných nohách aj vo svete, ktorý k nej materský nie je ani trochu. Ada Jung editorka

Smiech, slzy a sople Zuzana Uličianska

Kristína Vavrenková

Literárnu kariéru neplánovala, materstvo áno. Baví ju byť mamou. Jej knihy o tom, aké vtipné je vychovávať deti, dnes patria medzi najčítanejšie. Herečka a moderátorka KRISTÍNA FARKAŠOVÁ. Na tvojom Facebooku svieti veta: Keď sa za vami príde o 00.48 do postele dieťa, aby sa opýtalo, mami, ako vyzerá vanilka, kým nie je v zmrzline?, viete, že je vo vašom vesmíre všetko v poriadku. Ako vlastne vyzerá vanilka, kým nie je v zmrzline? Naozaj nečakane. „Ako konárik.“ Nastala filozofická debata, prečo je vanilka hnedá a nie žltá. Sama neviem. Dobrá úvaha. V seriáloch či filmoch najčastejšie hráš typ ženy-vamp. Svojimi blogmi a knihami sa nás zasa snažíš presvedčiť, že si dobrá matka. To sa kastingoví agenti natoľko mýlia? Snažím sa len zapísať dôkazy toho, že všetky matky sú rovnaké. Rovnako unavené a rovnako šťastné. Pravdupovediac som si myslela, že po tom, ako som sa stala mamou, už budem hrať nejaké usadlé panie. Ale nie, ostala som pri vampoch. Ani moje tepláky kastingovky nepresvedčili. Ale veď mi to asi aj lichotí. Raz za čas mi naozaj dobre padne cítiť sa žensky. Načančať sa a obuť si topánky na podpätku. Ale nebudem klamať, že to je po chvíli úľava, zase sa zateplákovať. Je materstvo prestížna či tá najbežnejšia záležitosť na svete? Najprestížnejšia a najbežnejšia záležitosť na svete. Je to fantastické! Niekedy na odpadnutie, niekedy na nervy, ale aj tak je to ten najkrajší zázrak. Nečakala som, že môže existovať niečo také ľúbivé, že môže existovať taká nekonečná láska a zároveň som nečakala, že môže existovať niečo také náročné. Úplná haluz. Už niekoľko rokov vyvolávaš zdanie, že sa dá zladiť kariéra a materstvo, dokonca aj po tom, čo ste sa rozišli s partnerom Jurajom Hajdinom.

Asi sa to dá. Aj keď svoju kariéru som neplánovala. Jednoducho som začala vymýšľať veci, aby som nemusela chodiť do práce a aby sme mali z čoho vyžiť, nakoľko jeden príjem ani zďaleka nestačil. A tak som začala ručne kresliť niekoľko desiatok tričiek počas nocí, časom som začala len tak písať a naraz sa mi moje materské blogy začali „speňažovať“, až som bola oslovená na vydanie knihy. Nič z toho nebolo plánom. Bola to len práca, ktorá ma neoberala o čas s deťmi. Nechcela si sa nikdy spoliehať na opatrovateľky? Nie. Nechcela som prešvihnúť ani chvíľu z materstva. V hlave mi zároveň žili nápady, takže sa to dalo. Spočiatku viac zábava ako práca, psychohygiena po tom, ako dievčatá zaspali. O čom všetkom bulváru nehovoríš ? Bulváru vôbec nehovorím o súkromí, najmä po tom, ako som dostala niekoľko nechutných otázok. Povedala som si, že nemám prečo odpovedať na otázky, ktoré v čitateľoch bulváru vzbudzujú zlo. Do Nota bene môžeš pokojne hovoriť aj o problémoch… Čo by som vám povedala? Že sa to dá aj po rozchode s partnerom... Som človek, ktorý neverí na „nedá sa“. Dokonca by som povedala, že po tom rozchode je to ešte jednoduchšie, lebo človek nemá stresy, strachy a iné hovadiny navyše, takže má viac tešivosti a energie. Často sa vyjadruješ, že si sa už od puberty chcela stať matkou. Delíš svoj život na „pred“ a „po“ narodení detí, či je to pre teba ten najprirodzenejší stav? Mám pocit, že odkedy som sa stala mamou, žijem tak naozajsky, ako som

vždy chcela. Dovtedy to boli stresy a nestíhačky. Tým, že teraz sa starám o dve malé bytôstky, nie som v práci a nemám fofry. Lebo dievky sú mojou jasnou prioritou a čas na ne musím mať. Počas toho nášho spoločného času sa dá robiť toľko úžasných vecí! Cestovať, hrať sa, tvoriť, piecť, robiť si výlety, stretávať sa s úžasnými ľuďmi a spoznávať nových, alebo len tak si čítať rozprávky, plniť si sny, na ktoré som si predtým ozaj čas nenašla. Nikdy som nemala toľko nových a krásnych zážitkov ako s dievčatami. Dievčatá ma naučili žiť pre prítomný okamih, pre „teraz“. Nikdy ma nikto iný nič lepšie a múdrejšie nenaučil. Je matka samozrejmou súčasťou tvojej osobnosti, alebo je to niečo, čo ťa presahuje, čomu nerozumieš, čo len tak na sebe pozoruješ? Je úplne samozrejmou súčasťou. Som z toho veľmi prekvapená. Ale naozaj je mnoho vecí, ktorým nerozumiem, na ktoré sa učím reagovať. Objavujem aj mnoho vecí o sebe v rámci toho, ako moji rodičia vychovávali nás, čo si pamätám z detstva, z toho, ako vidím, že sa správajú k dievčatám. Učím sa, učím. Niekedy je to ťažšie, inokedy mi dôjdu veci, ktoré som dovtedy nevedela pochopiť. Treba na vychovávanie detí nadanie alebo stačí zmysel pre humor? Intuícia a láska? A humor je pridanou hodnotou. Ver mi, že ho často nemám. Nikto ti ešte nepovedal, že materstvo je tabu, z ktorého by si sa nemala vysmievať? Ale áno. Ale sú to ojedinelé prípady. Skôr sa mi dostáva krásnych reakcií typu: „Ďakujem, konečne som si to materstvo začala užívať.“ Ja som ale cynik od srdca. Láskavý cynik. Sarkastická citlivá duša so spomienkovým

Nota bene

5 2017 Rozhovor

optimizmom. Bez toho by ma „piclo“ od sebaľútosti či precitlivelosti. Čo si na svojej mame nenávidela a čo robíš teraz rovnako? Alebo čo robíš úplne inak? Budem sa snažiť nerobiť dievkam zbytočné výčitky typu „som z teba smutná, som z teba sklamaná“. To mi napadlo ako prvé. Ale inak robím veľa múdrych vecí, čo robila moja mama a zároveň veľa blbostí. Až sa za hlavu chytám a sama sebe hovorím: „Už si ako tvoja matka!“ A niekedy si dodám, samozrejme, potichu: „Chvalabohu.“

Nota bene

5 2017 Rozhovor

Uľaví sa mi. Ale neboj, vidím sa v nich už teraz, rovnako, ako v nich vidím ich taťa. Naše dcéry sú poctivá práca. Snáď to v zdraví prežijeme. Budem v nich chcieť vidieť moju odvahu, napríklad, alebo nadšenie. Inteligencia sa podľa najnovších zistení vedcov dedí po mame. Nie je to len ďalšia ťarcha k tým, ktoré už mamy na sebe majú? Fakt? Idem si dať urobiť IQ test, nech viem, na čom budeme.

Čo je podľa teba najväčší mýtus, ktorý sa s matkami spája? Z dieťaťa sa podľa psychológa Že materstvo je ako tie fotky Anne Mareka Hermana stane dobrý človek, Gedes, kde sú ňuňu bábätká spinlen ak má spokojnú a milovanú kajúce a oblečené za včielku. Alebo mamu. Aké dobré budú tvoje dcéry? že je materstvo ňuchanie detských O tomto sa môžeme porozprávať nožičiek. Alebo to, že mama nie je o pár rokov. Ten rozhovor s pánom najpodstatnejšia. Nič proti otcom, Hermanom som čítala a páčil sa mi. samozrejme, ale myslím, že to, čo A už dávnejšie som začala robiť všetko som povedala, každá mama pochopí. preto, aby mali dievčatá spokojnú a Vysvetliť sa to nedá. To vieme len my milovanú mamu. Postupne sa to snáď – mamy. V mojom tele isté obdobie bili darí, aj keď tá ich mama je niekedy tri srdcia… Tam niekde by som začala. tvrdý oriešok. Učím sa. Ak je to naozaj tak, ako povedal pán Herman, budem Si materská aj voči niekomu inéna svojom šťastí makať, ako najviac mu či niečomu inému, ako sú tvoje deti? viem. Stojí to za to, nie? Neviem, či materská. Som chariČo potrebujú dnešné matky naj- tatívny typ s neutíchajúcou tendenviac – teda okrem čítania tvojich kníh? ciou niekomu pomáhať, niekoho Dôveru v svoju intuíciu. Viac ako obdarúvať a niekomu robiť radosť. Dá odborné články o výchove. A potrebu- sa z toho krásne vyhorieť. Nie je to jú si oddýchnuť a splniť si aj čisto svo- bohviečo, naozaj. Snažím sa byť teraz je sny. Teda ja potrebujem to druhé, materská k sebe. Liečiť sa, oddychovať, takže súdim podľa seba. Chvalabohu, starať sa o seba. tá materská intuícia mi bola nadelená, a tak som predišla mnohým sklamaAle bolo to tak od začiatku? niam zo seba samej. Počula som, že si od dvojičiek nedokázala odísť ani ku kaderníčke. Zemeguľa je preplnená – a ty si Ja si počiatky svojho materstva porodila rovno dve deti. Nemáš vô- nepamätám. Bola som v hladine alfa. bec výčitky? Skutočne ma veľmi nič iné ako dievky Čím viac detí na pieskovisku, tým nezaujímalo. Narodili sa predčasne, menej si niekto všimne, že to moje mesiac sme boli v nemocnici a vážila dieťa čórlo formičku. Veľa detí je fajn. som si každú chvíľu, ktorú som s nimi mohla stráviť doma. Väčšinou Aký je rozdiel medzi mono ma- sme boli samé tri a našli si spôsob mou a dvojmamou? príjemného existovania. Teda aspoň Mono mama som bola minútu tak si matne spomínam... Nechýbal a musím povedať, že som si to nejako mi čas pre seba, naozaj nie. Spala s tým rozpáraným bruchom nestihla som vždy vtedy, keď dievky, dojčila užiť. Takže byť dvojmamou je z čisto som, nosila som svoje mlieko aj do môjho subjektívenho pohľadu oveľa nemocnice. Normálne som si to príjemnejšie. naplno užila. To bolo to, čo som vždy chcela. Byť mamou. Inak je to trochu Budeš sa chcieť vidieť vo svojich hardcore, musím povedať. Keby ľudia dcérach? Čo urobíš, ak zistíš, že sa vedeli, čo sa deje po pôrode, podľa na teba ani trochu nepodobajú? mňa by klesla pôrodnosť. Väčšinou

Kristína Farkašová (1982)

som si stihla oholiť len jednu nohu a ďakovala každý deň za vynález menom čiapka, ktorá je dokonalým krycím manévrom proti mastným vlasom.

vyštudovala dramaturgiu na DF VŠMU v Bratislave, Účinkovala v Radošinskom naivnom divadle, v Činohernom klube v Prahe, vo viacerých seriáloch. Moderovala šou Legendy popu a iné televízne programy. Za film Pouta bola nominovaná na Českého leva. Na základe svojich blogov vydala knihy Som mama a Stále som mama. Venuje sa aj textilnému dizajnu. Vychováva dvojičky Matildu a Elu.

Oslavuje sa u vás doma skôr Deň matiek, ako Deň žien, alebo nejaký celkom iný deň, prípadne aj nič? U nás sa stále niečo oslavuje. Včera sme sa hrali, že máme všetky tri narodeniny. Dostala som z vrecka vetrovky pomliaždené púpavy. Aj sa mi slza pustila. Aj sople. Mám totiž na púpavy príšernú alergiu, takže to šlo samo. Tvoje knihy sú ideálnym príkladom „ženskej“ literatúry – napísala ich žena, ich hlavnou témou je materstvo a navyše ešte aj dvoch dcér. Si s touto nálepkou uzmierená, alebo by si sa radšej videla na nejakej inej polici k kníhkupectve? Nie je materstvo vlastne lepší námet na detektívku či cestopis? Nikdy som nemala v pláne vydať knihu, takže keď tie svoje vidím v kníhkupectve vedľa mojich spisovateľských idolov, s ktorými tam trávia noci, vždy len s úžasom vyvaľujem oči. Dodnes tomu nerozumiem, ako sa to vlastne celé stalo. Je to nejaký zázrak. Je to pre mňa česť. Nič iné ako takéto srandičky asi nenapíšem. Ja som ani diplomovku nevedela napísať inak. Napriek tomu už boli tvoje knihy na poličkách medzi najčítanejšími. Plánuješ niekedy vyhrať Anasoft Literu? Ja nie som spisovateľka. Len zapisovateľka pekných zážitkov. Tešivá bytosť, ktorá si aj z hovienka urobí bič, aby sa mala krajšie. Výhercovia Anasoft Litera sú naozajskí spisovatelia. Koľko pokračovaní svojej knihy chystáš: Znova som mama... Ešte stále som mama... Už som stará mama... Dokedy sa ti bude zdať materstvo také srandovné? Som svokra bude môj posledný bestseller. Nie, už nepíšem pokračovanie. Už vymýšľam iné veci, píšem iné nápady. Niektorí ti vyčítajú, že si si sprivatizovala pásikavé tričká. Aké ďalšie biznis plány máš?

Nota bene

5 2017 Rozhovor

Fakt? S tým som sa, chvalabohu, nestretla. Mám niekoľko biznis plánov a všetko sa včas dozviete. Je to úplne tajné. V RTVS dlhé roky moderuješ magazín Postav dom, zasaď strom... Zasadila si už niekedy strom? Raz som zasadila strom, ale môj bývalý manžel ho nechtiac skosil kosačkou. Odvtedy stromy nesadím. Sadím len bylinky, lebo voňajú. Ale ja som inak veľmi zlá záhradkárka, raz mi vyschol aj kaktus. Ono, keď si tie rastliny nepýtajú jesť, ja na ne skrátka zabudnem. Deti majú šťastie, že pištia. A čo tie domy a prípadne aj synovia? Dúfam, že sa teraz chvíľu nebudem musieť nikam sťahovať. I keď

mám v tomto prípade šťastie na cirkusantské srdce, ktoré vie mať domov kdekoľvek. A syn? Neviem. Čo keď budú dvaja naraz? To si už nikdy neumyjem vlasy! Svoje deti voláš knedle. Nedalo sa nájsť niečo lichotivejšie? Ja ich tak nevolám. To je len pseudonym, aby som sa raz mohla vyhovoriť, že tá knižka nie je o nich, ale o nejakých knedliach… Aby som neprišla o možnosť starnúť v luxusnom domove dôchodcov, ktorý mi budú dcéry platiť. Inak knedle sú lichotivé. Vysvetlím. Narodili sa predčasne, v siedmom mesiaci, boli kosť a koža, zošúverené čudné bytôstky. A ja som ich začala kojiť a ony začali bobtnať a bobtnať… Každým dňom. A až tak nabobtnali, že boli vlastne knedle. Krásne, nie?

OBRAZY DUŠE Galina Lišháková

Alan Hyža

Ženy. Nesú toho na pleciach veľa. Starajú sa o deti, pracujú v najrôznejších profesiách, pohybujú sa v mužskom svete, pociťujú stres, nedostatok času pre seba. Ale niektoré si ho nájdu a namaľujú obrazy duše...

Nota bene

5 2017 Reportáž

Sedím na prízemí rodinného domu v tichej uličke neďaleko Horského parku, vo veľkej miestnosti s kozubom a klavírom, odkiaľ sa vychádza do záhrady. Gauč, starodávny sekretár, koberec, obrazy a sošky. To všetko tvorí útulnú domácku atmosféru. Mária Kubasáková, výtvarníčka a architektka, tu vedie kurz Obrazy duše. „Kurz vznikol spontánne, keď som si robila štvorročný terapeutický výcvik zameraný na prácu s telom na Akadémii psychosofie pre Strednú Európu. Jej zakladateľ, Yehuda Tagar, vytvoril terapeutickú metódu známu ako psychofonetika, na základe svojej skúsenosti z prostredia divadla a filozofie slobody Rudolfa Steinera,“ vysvetľuje Mária. Psychofonetika pracuje s vnímaním mentálnych obsahov cez telesné pocity a ich vyjadrením cez gesto, pohyb, zvuk. „Človeka chápe ako bytosť, ktorá je plným vyjadrením spojenia tela, duše a ešte niečoho, čo ho presahuje.“ Mária pôvodne vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva a to ju inšpirovalo k spojeniu psychofonetiky s výtvarnými technikami. Zatúžila viesť umelecký kurz. „Chcela som dať ľuďom možnosť pocítiť, akú hĺbku môže mať umelecký prejav. Ako načiera do nášho vnútra nášho bytia a koľko odkazov v sebe nesie. Komunikácia s touto našou rovinou má liečivý rozmer.“ Ťahy štetcom, ceruzkou, drievkom namočeným v tuši či modelovanie z hliny vedú k rýdzemu, autentickému vyjadreniu a sú cestou do vlastného vnútra. V dnešnej podobe kurz trvá pol roka, má dvanásť alebo štrnásť stretnutí po dve a pol hodiny. „Ľudia prichádzajú z rôznych dôvodov. Niekto

si potrebuje nájsť protiváhu k náročnej práci, iný chce prebádať svoju dušu alebo samotný výtvarný jazyk.“ Na každom stretnutí sa otvára iná téma aj technika. „S poznávaním seba získavajú absolventi kurzu aj zručnosť a uvoľnenie vo výtvarnom prejave.“

giu, takže chvíľku som sa venovala výcviku vodiacich psov pre nevidiacich, čo bolo v mojom profesijnom živote asi najviac napĺňajúce.“ Aj ona pocítila potrebu nájsť si popri deťoch trochu času sama pre seba, čo obvykle mladé mamičky dokážu len ťažko.

PREDSTAVME SA NAVZÁJOM

Ivu priviedla na kurz zvedavosť. „Či náhodou neviem maľovať! Bojím sa, že nie, ale je mi tu dobre,“ smeje sa. „Nemám ambíciu byť umelkyňou. Prišla som sa len uvoľniť, odreagovať.“ Iva je zubárka a pri práci absorbuje stres pacientov. Náročná je pre ňu aj technická a ekonomická stránka podnikania. A napokon spoznávam Mišku, ktorá je finančná analytička a mnoho hodín denne pracuje za počítačom. „Potrebujem to vyvážiť niečím pokojným, tvorivým. Veľmi sa mi tu páči a naozaj sa uvoľním.“

Irenka, zdravotná sestra na psychiatrii, dochádza na kurz už druhý polrok až z Trenčína. „V práci mávam dvanásťhodinové služby a po celý čas plním potreby cudzích ľudí. Domov prichádzam taká unavená, že ani neviem, ako sa volám. Chvíle u Márie sú pre mňa spôsob, ako sa stretnúť so sebou.“ Tu si prvýkrát vyskúšala akvarel a začal ju baviť. „Kúpila som si o ňom aj knižku, ale ešte som ju neprečítala. Zvykla som tvoriť aj doma, ale teraz som v práci taká vyťažená, že sa k tomu neviem dostať.“

EMÓCIE UKRYTÉ V TELE

Katka navštevuje tento kurz už Ženy si sadajú za stoly, znie tretí polrok. „Odporučila mi ho ka- uvoľňujúca hudba, Mária hovorí: marátka, keď som mala veľmi náročnú „Budeme maľovať akrylom v troch vrstprácu v oblasti medzinárodného ob- vách. Každá vrstva bude predstavovať chodu, z ktorej sa vytratila tvorba a jeden z troch krokov tvorivého prochýbala mi. Tu sa človek dobre uvoľní cesu.“ Ženy zatvárajú oči a nechávajú a potom to dokáže preniesť do života. doznieť, čo zažili počas dňa. „Môžete Urobila som veľa radikálnych zmien. svoj pocit pomenovať, ale nehodnoťte Zbavila som sa strachu, odišla som zo ho ani nemeňte. Iba ho prijmite taký, stresujúcej práce a teraz študujem dia- aký je... Teraz ho opustite a urobte gnostiku osobnosti, pomocou ktorej krok vpred. Pre čas a tému, s ktorou budeme pracovať.“ chcem pomáhať ľuďom.“ Ďalšia účastníčka kurzu, takisto Katka, je už tri a pol roka na rodičovskej dovolenke pri dvoch deťoch. Hneď som si ju v duchu pomenovala Katka-mamička. „Som tu dnes len druhýkrát a je to môj prvý väčší kontakt s výtvarnom. Som administratívna pracovníčka, ale z vlastného záujmu som vyštudovala kynoló-

Prvým krokom je vybaviť si situáciu, keď chceli niečo urobiť, ale nepodarilo sa im to. Čo najdetailnejšie si predstavujú miesto, na ktorom sa nachádzali, časť dňa, aj to, či tam bol ešte niekto iný. „Niečo sa chystáte urobiť a niečo vás zastavilo. Čo to bolo? Podržte ten moment. Vnímajte ho v tele – v ktorej časti sa odráža?

Nota bene

4 2017 Reportáž

Teraz si spontánne vyberte farbu a vyjadrite ňou svoj pocit na papier.“

Nota bene

5 2017 Reportáž

fázy. Lenže do okamihu, kedy sa im niečo nepodarilo, treba teraz vstúpiť s kladnou spomienkou z druhej fázy. Irenka maľuje modrý kruh „Vnímajte, či je v tej situácii niečo iné, a vedľa neho tvar podobný zelenému nové, a ak áno, zachyťte ten nový popolmesiacu. Katka má na ob- cit, nové poznanie. Opäť ho lokalizujte rázku veľký, krvavočervený kruh, v tele, zachyťte ho a preneste na obraz. z ktorého vyrastajú bičíky. Miška za- Nedbajte na estetiku, maľujte pocit.“ trela oranžovou farbou polovicu paKatka premaľúva prvú krvavočerpiera a rozmýšľa, ako ďalej. Tajomný fialovočierny kruh namaľovala aj venú vrstvu. Teraz je v strede obraKatka-mamička. Iva maľuje guľovitý zu biela a z nej sa vlnením rozpína pohár na stopke. „Môžete cítiť frus- ružová. Irenkine zelené konáriky sa tráciu, hnev, nahromadenie veľkého rozrástli po celom papieri a zakvitli množstva energie, ktorá nebola ružovými kvietkami. V Miškinej modvyužitá,“ komentuje proces tvorby rej narástli zelené a žlté riasy s bielyMária. „Nebojte sa vypustiť ich von mi bodkami a ťahajú sa do oranžovej a nebuďte prekvapené, že pod jednou plochy. V Ivinom pohári sa vlní čiervrstvou pocitov sa môže skrývať ďalšia.“ ny hadík a ako konfety naň padajú ružové bodky. Katka-mamička obkolesiKoniec prvej vrstvy. Ženy posta- la tajomný kruh modrou a premaľúvia obrazy na stoličky a z odstupu va ho bielou špirálou. ich pozorujú. Ďalšou inštrukciou je, že majú opäť zavrieť oči a predstaviť ČO POVEDALA DUŠA si samé seba, keď boli o desať rokov mladšie. Povedať si v duchu meno, vek, Je čas pozrieť sa na celý proces tvorspomenúť si, ako vyzerali, čo robili a akí by. Nejde o hodnotenie, ale o vyjadrenie ľudia boli súčasťou ich životov. Potom pocitov. Začína Irenka. „Nepríjemný sa vracajú až k ranej mladosti, keď sa zážitok som cítila ako tmavú, fialomenili z dieťaťa na ženu. „Spomeňte si vozelenú guľu. Ako niečo ťažké. Potom na svoje sny, na momenty, keď ste sa som na ňu namaľovala klíčky s lístkaspontánne pre niečo rozhodli a urobili mi, lebo som cítila, že to nie je iba guľa to. Keď ste žili naplno, bez ohľadu na to, a prázdno, ale že tam čosi pracuje. čo si mysleli ostatní...“ A keď sme si mali spomenúť na niečo, čo sa nám podarilo, uvedomila so si, že Potom sa treba vrátiť do prítom- u mňa je to práve to, že som sem prišla. nosti a uvedomiť si, akým životom K tomu sa pridala veľmi pekná spomienžijú teraz. A nájsť moment z nedávnej ka z minulého týždňa. Sedela som v aute minulosti, kedy sa niečo naozaj po- a počúvala Bacha v podaní Borisa Lenka darilo. Či už plánované, alebo im to na akordeóne a to ma úplne dostalo. Vteživot náhle postavil do cesty. „Vstúpte dy som začala maľovať ružové púčiky.“ do toho momentu naplno, a keď budete na vrchole pocitu, opäť zachyťte, Katka opisuje, že svoj obraz začala kde v tele ho cítite. Udržujete s tým maľovať so spomienkou na situáciu, keď miestom spojenie, dýchajte doň, chcela niekomu vynadať, ale ovládla sa. naplňte sa ním. A keď ho budete cítiť Mala z toho hrču v hrdle a na druhý v celom tele, vstaňte, vyberte si farbu deň dostala angínu. Situácia, v ktorej a preneste ho na papier.“ jej niečo šlo ľahko, je z nedávnej minulosti. „Robila som prvú konzultáciu Z kruhu sestričky Irenky začínajú v smere, ktorý študujem, a bol to úžasný vyrastať jemné vlnité vetvičky so pocit eufórie. Cítila som prepojenie zelenými lístočkami, v strede Kat- s tým človekom, ktorému som ju robila, kinho červeného kruhu sa zjavuje aj sama so sebou. Potom, keď som v záčierny pramienok. Katka-mamička vere chcela prepojiť negatívnu a pozitívmaľuje do svojho fialovočierneho nu skúsenosť, prišla mi na um zelená. kruhu dve proti sebe sa točiace špirály Vnímala som ju ako liečivú energiu. a z Ivinho pohára sa šíri žltá žiara. Moje poznanie je, že ku všetkému treba Miška namaľovala vedľa oranžovej plo- pristupovať láskyplne. Do ničoho nechy modrú, ktorá do susednej preniká. treba ísť silou, ale s ľahkosťou a láskou.“ V tretej fáze vedie Mária ženy k návratu do spomienky z prvej

Katka-mamička, priznáva, že sa jej nedarilo sústrediť na Máriine

inštrukcie a dodržiavať ich. Povedala si, že to nebude siliť. „Môj obraz je asi o tom, čo mi momentálne v živote najviac chýba, a to je sloboda.“ Temná šedá a fialová symbolizujú pocit stiesnenosti. „Modrá v pozadí je pozitívna ako vzduch, nádych, čistá hlava. Iba ja, bez detí. Uvedomila som si, že keby som si dokázala dlhšie udržať pocit vyvetranej mysle, bolo by to skvelé. O tom sú tie ústredné kružnice, symbolizujú pre mňa vodu, plynutie, životný cyklus, s ktorým sa treba zmieriť.“

Ive sa o motíve jej obrazu hovorí ťažko. „Nekoncipovala som ho na základe troch fáz. Proste som dnes chcela namaľovať toto. Dostať zo seba čosi nepríjemné. V pohári je niečo, čo v ňom stojí už dlho a teraz to chce vyšumieť, transformovať sa. Preto som namaľovala čierne a ružové bodky. Chcem aby to vyšumelo, aby bol v pohári zasa priestor.“ Miška opäť prežívala to, čo sa v jej pri tvorbe neustále opakuje. „Prvá vrstva bola energiou, ktorá sa zasekla

a nemohla von. Akoby jej v tom bránil múr. Nevedela som sa pohnúť ďalej. Ale v druhej fáze som si spomenula na obdobie, kedy som radikálne zmenila svoj život a cítila som sa slobodná, šťastná, osvietená. V tretej vrstve som prvý pocit nechala ovplyvniť druhým a vnímala som, ako sa do temna vlieva svetlo. Tým pádom tma zmizla.“ Stretnutie sa končí a Mária dáva návštevníčkam posledné rady. „Keď prídete domov, zapíšte si detailne svoje zážitky, alebo sa vyspite a

urobte to po prebudení. Môžete získať ďalšie dôležité informácie. Je na nás, či to, čo tu objavíme, aj prenesieme do života, alebo sa doň vrátime nezmenené.“ To by však bola škoda. Veď umenie bolo odjakživa jazykom duše a dnes, keď nás dôraz na výkonnosť a racionálnu zložku poznávania čoraz viac stresuje a unavuje, je dôležité a oslobodzujúce obnovovať sa prostredníctvom intuície, imaginácie a tvorivosti. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

VERONIKA A VINCENT Anna Egrmanová

Kristína Botlová, archív V. Č.

Takmer stále sú spolu. Hoci ona pracuje a on už mal tri roky. Neplánujú dopredu, každý deň je pre nich prekvapením a najradšej sú na cestách.

Nota bene

5 2017 Téma

Niekto by mohol namietať, že matka Aby doštudovala, chodil Vincent samoživiteľka má presne vedieť, čo ju s mamou do filmárskej školy. Prezajtra čaká. „Pre mňa je budúcnosť te- spal tam v kočíku alebo u mamy raz,“ hovorí 27-ročná Veronika Čechová. v šatke kopu prednášok a s tlmiacimi Pobudnúť s ňou je ako vyjsť do záhrady slúchadlami aj nejedno premietanie. prebudenej prvým jarným slnkom. „Vždy som si myslela, že na materskej Zabudnete na čas aj na vlastné starosti. budem mať pokojný čas. Že budem „Je mi dobre, keď je dobre všetkým okolo kočíkovať po meste a konečne zistím, mňa a veci idú tak, ako som ich zorgani- ako sa volajú tunajšie ulice. Namiesto zovala.“ V tom sa vyzná. Dokáže vytvoriť toho sme peši putovali do školy a zo pohodu aj v náročných podmienkach. školy. Aspoň vtedy bol na čerstvom Ako vtedy, keď ostala sama s malým vzduchu,“ smeje sa Veronika. „Aha, tu bábom. Hoci to pre ňu nebolo ľahké ho drží spolužiak, kým píšem písomobdobie, dokončovala si vysokú školu ku,“ ukazuje fotku z Vincovho hrubého a viac-menej bola odkázaná na to, čo si fotoalbumu. „Ani mi nenapadlo, že by zarobila. Od štátu dostávala minimum. mal byť inde. Ťahal mi aj štátnicovú otázku a na promóciách bol so mnou „Tým, že som bola matkou ešte ako na pódiu.“ Rektor mu dokonca venoval študentka a po škole hneď živnostník, rovnaký diplom ako mame, len s titunemala som nárok na klasickú odpra- lom „malý magister umenia“. covanú materskú dovolenku. Do Vincových troch rokov som dostávala SPOLUPRACOVNÍCI necelých 200 eur mesačne. Nie mnohým mladým ľuďom príde na um zisťovať Neskôr spolu chodili aj do práce. si dopredu byrokratické podmienky, „Keď som musela odbehnúť, niekto mi ktoré treba splniť minimálne rok pred ho na pľaci pokočíkoval. Boli sme spolu otehotnením. Bez občasnej finančnej v práci aj preto, že som ho dlho kojila. a aj fyzickej pomoci od mojich rodičov Vyhovovalo mi to z viacerých dôvodov, alebo svokrovcov by som asi skončila aj dokonca aj z finančného hľadiska, veď s dieťaťom na ulici. Takže teraz mám jedna škatuľa umelého mlieka stojí 20 pre ľudí, ktorí sa v takej situácii ocitli, až 60 eur. Kojiť som napokon prestala oveľa väčšie pochopenie.“ kvôli väčšej flexibilite pri práci, keď mal malý dva a pol roka.“ SpolupraVýživné od bývalého partnera do- covníkmi sú často aj teraz, pretože teraz dostáva nepravidelne. „Nechala Vincenta nevzali do štátnej škôlky, na som si podpísať dohodu o tom, že malý súkromnú nemajú a Veronika nemá je plne v mojej opatere. Nechcela som stálu prácu. Robí nárazovo, v časovo sa súdiť, lebo viem, že má iné dlhy. obmedzených projektoch. Nechcela som konflikt, alebo aby ho zatvorili do väzenia. Chcela som, aby sa „Väčšinou sa motám okolo filmu, ten s Vincentom stretávali. Deti som chcela ma vie úplne pohltiť. Najčastejšie romať skoro a Vincenta sme s jeho ot- bím asistentku produkcie, ale vezmem com tak naivne plánovali. Narodil sa hocijakú krátkodobú manažérsku práz lásky.“ Napokon sa však ich cesty cu.“ Zháňa ľudí, trpezlivo odpovedá na rozišli niekoľko mesiacov po pôrode, neustále telefonáty a maily, a rieši aj práve v čase, keď sa Veronika učila na problémy, ktoré by mala delegovať na štátnice. „Snažila som sa to prehryznúť. iných, lebo to považuje za jednoduchšie Sústredila som sa na syna, ale zároveň a rýchlejšie. „Baví ma byť komunikačsom pochopila, že naňho nemôžem ným uzlom, cez ktorý všetko prechádza. presmerovať celý svoj život.“ Neviem byť prísna, takže zo mňa nikdy

nebude producentka veľkých projektov. Ale dobre zmierujem, nevidno na mne stres. Viem upokojiť ľudí tak, aby sme mohli nájsť riešenie.“ Ďalšia pracovná ponuka môže prísť hocikedy. Aj na poslednú chvíľu. „Stalo sa už, že som prácu musela odmietnuť, napríklad preto, že som pre syna narýchlo nezohnala stráženie. Väčšinou beriem všetko. Ľudia si odmietnutie pamätajú a nabudúce zavolajú iného.“ Za dva týždne asistenčnej filmovej práce môže zarobiť tri stovky, za štyri dni reklamy aj tisíc eur, no takú prácu zoženie raz, dvakrát do roka. V podstate zarobí priemerne za rok na mesiac len o čosi viac, než je životné minimum...

FILOZOFIA MINIMALIZMU Obvykle potrebuje okolo 550 eur mesačne, z čoho polovicu vydá na nájomné. Ostatné potom môže ísť na jedlo, benzín, telefón, internet... S Vincentom sa vedia uskromniť. „Stále musím kalkulovať, koľko mám, zvažovať, čo si môžeme dovoliť.“ Šaty dedia po deťoch z rodiny alebo nakupujú v secondhandoch. „Raz za čas kúpim nejaký dizajnový kúsok, čím podporím kamarátov návrhárov a slovenskú výrobu. Ak chcem pre Vincenta niečo, na čo práve nemám peniaze, navrhnem to rodine ako tip na darček.“ Všetko, čo zarobí nad rámec základných potrieb, minú na cestovanie. Veronika je expertka na cestovanie s minimálnym rozpočtom. „To je to, čo mi v živote dáva zmysel. Cestovala som aj pred Vincentovým narodením a som mu vďačná, že mi v tom umožňuje pokračovať. Ide mi o spoznávanie a ochutnávanie rôznych kultúr zblízka. Prespávame u kamarátov alebo u domácich, ktorí prenajímajú izbu či celý byt cez portál Airbnb. Kamarátom veľmi ďakujem, lebo veľakrát by náš výlet bez pobytu u nich nebol možný.“

Nota bene

5 2017 Téma

Nota bene

5 2017 Téma

Ak práve necestuje za kamarátmi svoje prvé narodeniny. S mamou preskú- hypotéku na byt, tak ako sa nechce či prácou, cestuje bez toho, aby vedela mali aj Taliansko, pobudli v Berlíne pripútať na jedno miesto stálou prácou. destináciu vopred. Sleduje lacné letenky, a naposledy strávili mesiac v Brazílii. prípadne portály a blogy, ktoré sa tomu Práve teraz býva v malom, minivenujú. „Napríklad Silvia Púchovská Veronika len pokrúti hlavou, keď malisticky zariadenom byte. Je tu len – Unboxing Traveler, Janka s blogom jej tvrdia, že také malé dieťa si z ciest základný nábytok a pár vecí schovaných Travelhacker alebo Cestujsdetmi.sk. nič nemôže pamätať. „S Vincom máme tak, že ich na prvý pohľad takmer nevidVyužívam tiež vyhľadávače lacných či pravidlo, že namiesto magnetiek v kaž- no. Výnimkou je obrovská drevená vlaakciových letov ako Momondo, Sky- dej novej krajine kúpim detskú kni- ková súprava rozložená na zemi. Vincent scanner alebo mnohé iné. Vedia veľmi hu v tamojšom jazyku a spolu si ju čí- v nej práve zapája koľajnicový most. pomôcť. Dá sa povedať, že ak po nociach tame.“ Vincent má rád ľudí, fotenie Hneď vytiahne aj svoje obľúbené knihy nepracujem alebo nepozerám seriály, a nakrúcanie (na to je zvyknutý od ma- a predvedie papierový Audi autozabávam sa vyhľadávaním chybných lička), knihy a baví ho angličtina. Je bus vlastnej výroby či lietadlo, ktoré taríf alebo aspoň akciových letov. V ne- veľmi všímavý, spoločenský a zábavný. poskladal z lega. To je jedna z mála plasznámej krajine sa potom riadim intuí- „Najskôr si všetko premeria, skontroluje tových vecí v tejto domácnosti. „Chcem ciou, na inšpiráciu v krajnom prípade situáciu, a potom si vyberie, koho ide zanechávať čo najmenej odpadu a plaspomôže aj Tripadvisor.“ V mobile má zabávať,“ hovorí Veronika. „Nikdy ne- tov som mávala v smetnom koši najviac.“ aplikácie, ktoré im cestovanie uľahčujú, zabudnem, ako sa v parížskom metre ako mapy od slovenskej firmy Sygic, zahľadel na obrovskú černošku v turVšetko od jedla cez kozmetiku v zahraničí veľakrát pomohol Uber. bane. Nemal ani rok, no videla som, ako až po čistiace prostriedky hľadá Vev sebe preberá jej odlišný vzhľad, inú ronika inak, než v plastoch balené Nezáleží na tom, či cestujú na pár farbu pleti. A zrazu sa na tú neznámu a predávané produkty. Tak nadní, alebo na mesiac, berú si len mini- ženu veľmi naširoko usmial. A ona mu miesto igelitových vreciek, ktoré sú v obchodoch na každom kroku, mum vecí. Aj Vincent sa to musel naučiť. úsmev vrátila.“ Sám rozhodol, čo si vezme do svojho ukladá nákup do látkových vrecúšok. malého ruksaku. „Zabalil som si autá,“ PLASTY NIE, KOMPOST ÁNO V kuchyni visia kompostovateľné drevené kefy na riad, potraviny hovorí. „Áno, ale keď ti potom na ceste niečo chýbalo, druhý raz si si vyberal Aj doma by sa Veronika chcela cítiť v skrinkách sú uložené v sklenených lepšie,“ dopĺňa mama. Keď mal Vincent aspoň trochu ako na cestách. Túži po mo- dózach. V kúpeľni sú drevené zubné kefasi 10 mesiacov, strávili spolu niekoľko bilnom, nízkonákladovom, energeticky ky, ručne robené mydlo a tuhý šampón, týždňov na Malorke. Prvé kroky, ešte sebestačnom dome, ktorý by bol dizaj- ktorý sa predáva v papierovom obale. s mamou za ruku, urobil v Paríži pod nový aj funkčný. „Mám rada pekné veci, „Takmer všetko sa dá nahradiť lepšou Eiffelovkou. Vežu si doteraz pamätá, a ale snažím sa nič veľmi nehromadiť.“ voľbou, len ju treba hľadať.“ A potom keď ju zbadá na obrázku, povie: „Tam Zatiaľ hľadá vhodný pozemok už jedno nadväzuje na druhé. Tak som bol.“ Samostatnú chôdzu predviedol a sťahuje sa vždy tam, kde dostane napríklad našla stránky Prijemneveci. o pár dní neskôr v Londýne, kde oslávil čo najnižšie nájomné. Nechce si vziať sk alebo Bezodpadu.sk, kde sa nakupu-

jú potraviny bez plastových obalov a vo väčšom množstve sú dokonca lacnejšie. A do Fresh Marketu chodí do sklených fliaš čapovať eko pracie a čistiace prostriedky.

ČO BUDE ĎALEJ Posledná zima bola pre Veroniku náročná, donútila ju opäť prehodnocovať svoj životný štýl a filozofiu. V novembri, len päť dní po návrate z Brazílie, si pre veľkú bolesť brucha musela privolať sanitku. Keď spolu so záchranármi dorazili aj kamery, neubránila sa smiechu o lekárovi, ktorý ju vyšetroval, sa práve točil dokumentárny film. Neskôr to už smiešne nebolo. Nenáročný laparoskopický zákrok sa zmenil na dvojhodinovú operáciu, ktorá Veronike vlastne zachránila život.

„To, čo zatiaľ nahradiť nedokážem, už nekupujem,“ hovorí. „Niektorých vecí sa však vzdávam ťažko. V zime mi veľmi chýbal šalát, ktorý predávali len balený v plaste. Nie je to však iba o plastoch, ale všeobecne o množstve odpadu, ktorý ako ľudia denne produkujeme a ktorý len tak zázračne nezmizne.“ Veroniku teší, že aktuálne je v móde tzv. zero waste (nulový odpad) životný „Potom som dva mesiace ležala štýl a ľudia začínajú nad svojou spo- doma. Bola som veľmi slabá a nemohtrebou viac premýšľať. V mobile má la som pracovať, takže som ostala bez uložených asi 50 stránok, z ktorých peňazí. Keď som sa dala trochu dokočerpá inšpiráciu. Začiatočníkom od- py, padla na mňa depresia. Niektoré porúča blogy Nezmar, Lifereset.sk, me- dni som nevidela dôvod, prečo vstať nejodpadu.sk alebo knižku Zero Waste z postele a pripraviť si jedlo,“ spomína. Home od Bey Johnson. „Keby nebolo Vincenta, asi by som zomrela od hladu. Pomohlo mi, že bol so „Mama, kde je kompost?“ preruší mnou, že som sa o neho musela starať.“ nás otázkou Vinco, lebo kompostovacia Vtedy znovu zvažovala, či neprijať všetmisa zmizla z obvyklého miesta. „Kým ky istoty, ktoré doteraz odmietala stásom nezačala triediť aj biologický od- lu prácu, ktorá je v jej brandži od nevipad, netušila som, že dokáže mať taký dím do nevidím, a vlastný byt so spláprehľad o tom, ktoré smetie kam patrí,“ caním hypotéky. hovorí Veronika, ktorá zatiaľ nosí kompost babke či svokrovi do záhrady, ale „Dlho som to všetko nosila v sebe, len čo našetrí, plánuje si kúpiť ver- ale nakoniec som sa zdôverila kamarámikompostér s dážďovkami. A potom tovi a zistila, že všetci máme podobné sa sťahovať aj s nimi, smeje sa. problémy, len o nich nehovoríme, pre-

to je nám ešte horšie.“ A tak sa vrátila k predošlému pracovnému tempu, ale aj k svojim snom. „S Vincentom ešte máme pár rokov, keď nás nemusí nič obmedzovať. Chcela by som s ním ísť na Nový Zéland. Keď začne chodiť do školy, nebude priestor na dlhé cesty, a potom sa možno trochu usadíme.“ Veronika nežije pre svojho syna. Žije s ním. A takto, popri sebe, idú slobodne a naplno, v duchu Vincentovho výroku: „Chcem si užívať svet.“ Viac zo sveta Veroniky a Vincenta nájdete na instagrame pod: vero_vinco. 1 (str. 12) Veronika a Vincent na reklamnej fotografii. 2 „V Paríži som navštívila na štyri dni kamarátku. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou presťahovať sa tam, tak som bola preskúmať reálny život. Na fotke sme pri jednej z mnohých dominánt Paríža – Moulin Rouge. Vincentovi som musela dlho vysvetľovať, že do vnútra môže(me) ísť, až keď bude starší.“ 3 „V Londýne žije ďalšia moja priateľka, Slovenka, s malým synom Henrym. S Vincentom sa poznajú, odkedy boli bábätká.“ 4 „V Brazílii sme cestovali spolu s festivalovou prehliadkou slovenských filmov SLOVAK VISUAL. Polopracovná cesta, vďaka ktorej sme tam strávili celý október 2016. Fotografia je z ostrova Florianopolis, ktorý sme si zamilovali viac ako Rio. Vincent prvýkrát ochutnáva ustrice, ktoré pripravili priatelia u nich doma na terase. Ja zvieratá väčšinou nejem.“

Nota bene

5 2017 Téma

Nota bene

5 2017 Ľudia

Nemôžem dať ruky dole! Jana Čavojská, archív P. T.

Akoby v nich mala čarodejnícku moc. Každý jej pokyn rešpektujú. Keď prebehne iskra, splní zbor a orchester aj najnepatrnejší príkaz. Petra Torkošová (33) je jednou z mála slovenských dirigentiek.

Dirigentov, ktorí sa týmto povolaním živia, porátame u nás na prstoch jednej ruky. Petre zarába finančné poradenstvo. Okrem toho je mamou štyroch malých detí. Spevácky zbor Technik STU je v skutočnosti jej voľnočasovou aktivitou. Technik síce patrí medzi amatérske telesá, ale medzi najlepšie na Slovensku. Nacvičuje dvakrát do týždňa plus víkendové sústredenia. Odspieva okolo dvadsať koncertov za sezónu a každý rok vystupuje v zahraničí. Na oslavu svojho 60. výročia pripravuje

uvedenie Nemeckého requiem od „A to mi otvorilo oči. Rok som s hudbou Johannesa Brahmsa. Náročné dielo. nerobila vôbec nič. Potom som si uveV repertoári ho majú väčšinou len pro- domila, ako veľmi mi to chýba. Začala fesionálne zbory a ani tie sa doňho ne- som cvičiť dirigovanie, hru z partitúpúšťajú často. 3. júna ho zaspieva stov- ry. Uvedomila som si, že možno moja ka spevákov Technika so Symfonickým netrpezlivosť mi spočiatku dirigovaorchestrom Slovenského rozhlasu. nie znechutila. Vždy chcem mať všetko hneď. Výsledky. V prvom ročníku ZAMILOVANÁ DO BRAHMSA dirigovať čokoľvek. Ale práca dirigenta je nekonečná. Stále na sebe pracuje Petrina cesta k Brahmsovi bola a niekam sa posúva. Po dvoch rokoch priam osudová. Rovnako ako ďalšie som sa vrátila do školy. Na zápise som kľúčové udalosti jej života. Keď bola bola s týždňovou Klárou.“ ešte ako tínedžerka na liečení v Tatrách, začula z kaviarne v Starom SmoPotom sa v dirigovaní našla. Keď kovci klavírnu sonátu. Tak ju to os- bola v piatom ročníku, Technik potrelovilo, že hre na klavíri, ktorú mala boval nového dirigenta. Oslovili Petru. dovtedy ako koníček, sa začala venovať „Hodili ma do vody bez záchranného profesionálne. Keď klavír už študovala kolesa. Prišli totiž s tým, že o mesiac a počula Brahmsovo Nemecké requiem, idú spievať do Luxemburgu. Bolo to okamžite ju chytilo. veľmi náročné. Bez akejkoľvek profesijnej praxe hneď takýto projekt.“ Celú Vysokú školu múzických ume- A práve v Luxemburgu sa stalo niečo, ní jej znelo v hlave. Snívala o tom, ako čo Petru na stodesať percent presvedho raz bude dirigovať. Na škole dosta- čilo, že dirigovanie je to pravé. Na náli na výber z niekoľkých povinných mestí malo odspievať Beethovenovu diel. Ona si presadila Brahmsa, hoci Ódu na radosť niekoľko zborov z cepočas štúdia sa toto dielo nerobí. Po- lého sveta. Nastúpilo dvesto spevákov. vedali jej: Zbytočne sa to budeš učiť, Pred nich sa postavilo šesť dirigentov. nikdy sa k tomu nedostaneš, nikdy ho Skutočne mala dirigovať skúsená dinebudeš dirigovať, je to ťažké a málo rigentka z Litvy. Ostatní mali „mávať“ hrávané. „Ale ja som už vtedy vedela, len naoko, pre efekt. že ho budem dirigovať,“ hovorí Petra presvedčivo. „Zboristi však namiesto rešpektovania litovskej dirigentky začali spieKeď končila na konzervatóriu hru vať podľa mojej ruky,“ usmieva sa Petna klavír, uvažovala o štúdiu čemba- ra. „Preskočila medzi nami iskra. Nela a komornej hudby v Rakúsku alebo mohla som z tej situácie ujsť a dať ruky klavíra na VŠMU. Jej profesorka Edita dole. Bolo to niečo výnimočné. Keď to Toperczerová jej však povedala, že naj- na koncerte takto iskrí medzi zborom viac by sa jej hodilo dirigovanie, lebo a publikom, cítia to všetci. Mrazeje rodinne založená. Odhadla to z toho, nie, až sa vám postavia všetky chlpy. že aj Petra pochádza z veľkej rodiny. V umeleckom výkone cítiť niečo viac. Profesionálny klavír vyžaduje šesť ho- Inak je koncert iba pekný.“ dín cvičenia denne, čo je pri deťoch takmer nemožné. A aj preto, lebo je NOČNÝ KLAVÍR manažérsky typ. Potrebuje mať okolo seba ľudí a riadiť ich. „Vtedy som ju Pred rokom sa Petre a jej manžeposlúchla len preto, že som mala voči lovi Tomášovi narodila ďalšia dcérnej rešpekt. Prvé roky som to hrozne ka, Alžbetka. Jej dni teraz vyzerajú ľutovala. Dirigovanie ma absolútne šialene. Vstáva medzi piatou a šiesnebavilo. Nakoniec však mala pravdu.“ tou, stará sa o Alžbetku, vozí deti na krúžky, pomedzi to rieši hypotéky pre klientov. Dvakrát do týždňa veKEĎ PRESKOČÍ ISKRA die skúšku zboru. Kým sú deti v škoPrvé tri ročníky štúdia dirigovania le a Alžbetka spí, využíva každú miPetru nebavili tak, ako ju nebavilo ešte nútu na Brahmsa. Nastavuje si budík, nič na svete. Hoci, mala aj fascinujú- aby vstala o jednej – druhej v noci, ce predmety. Teória hudby, orchestrál- a kým rodina spí, hrá a rozoberá dielo. ne a zborové dirigovanie. Počas školy K tomu všetkému plánuje od budúcesa jej postupne narodili Patrik a Kris- ho semestra pokračovať v štúdiu ako tínka. Rozhodla sa štúdium prerušiť. doktorandka.

Nota bene

5 2017 Ľudia

Raj v réžii matiek Elena Akácsová

Matriarchát je koncept, ktorý prehral dejinný zápas s patriarchátom, povedal mi jeden kovaný konzervatívec. No kde je napísané, že je to definitívne? „Norský seriál Okupace ukazuje v plné nahotě tragické důsledky emancipace. Zemi ovládne Rusko, protože premiérův bodyguard musí vyzvednout děti ze školky a elitní novinář pomáhat manželce s nádobím. Celý první díl jsem čekal, kdy premiérovi zavolá na zasedání vlády manželka, ať jde okamžitě domů luxovat,“ napísal jeden kamarát na Facebooku na margo seriálu, ktorý išiel na ČT.

Nota bene

5 2017 Ľudia

Keď sa opýtam, či vníma deti ako obmedzenie, krúti hlavou. „Práve naopak. Toto všetko robím práve vďaka nim. Ukradli mi strašne veľa času. Uvedomila som si, že ak chcem robiť, čo ma baví, musím čas, ktorý mi zostal, využiť efektívne. Deti ma naučili disciplíne. Predtým som cvičila sedem hodín a nenacvičila som nič. Teraz, keď mám pre seba polhodinu, tak spravím všetko, čo si zaumienim. Môžu aj traktory padať. Lebo viem, že potom už nebudem mať ani minútu.“ Každú voľnú chvíľu počúva hudbu. Stále jej znie v aute alebo doma. Púšťa si nahrávky diel, na ktorých pracuje, sleduje rozdiely medzi ich interpretáciami, hľadá svoju vlastnú cestu. Aj na materskej stále cvičila. Len tak si brala do ruky diela, ktoré túži dirigovať, zahĺbila sa do nich, aby ich pochopila a našla ten správny spôsob ich interpretácie. Je to dlhý proces. Trvá aj rok, kým začne dirigovať. Dovtedy si dielo hrá na klavíri, skúma ho, číta si o ňom. Získava jasnú predstavu o tom, aké ho chce mať. Diriguje zásadne spamäti. „Jeden kňaz sa ma raz opýtal, prečo stále cvičím, keď už neštudujem, a prečo

cvičím diela, ktoré nebudem nikdy dirigovať. Odpovedala som, že vnútorne cítim, že budem. Že raz príde príležitosť a ja budem pripravená.“

OBYČAJNÁ ŽENA Technik nacvičuje v obyčajnej prednáškovej miestnosti na Slovenskej technickej univerzite. Speváci postupne prichádzajú, sadajú si do lavíc a otvárajú Brahmsa. Bežné trkotanie prejde po chvíľke do hlasovej rozcvičky. Petra a jej asistent Matúš Uhliarik ju sprevádzajú na klavíri. Potom idú na Brahmsa. Jednoducho začnú. Nemecké requiem má približne sedemdesiat minút. Sú to minúty hlbokého sústredenia spevákov aj Petry. Miestami sa mi zdá až neprimerané nechať také dielo znieť v učebni. Na koncerte to bude, samozrejme, vyzerať inak. A Petra to bude celé dirigovať. Obvykle to tak nie je. Orchester Slovenského rozhlasu má predsa vlastného dirigenta, Mária Košíka. „Zavolala som mu, že som obyčajná žena so štyrmi deťmi, neskúsená, ale hrozne nadšená. A že sa s ním chcem poradiť. Ak

mi povie, aby som do toho nešla, lebo to nedopadne dobre, tak to budem rešpektovať.“ No Mário Košík Petru podporil. Povedal, že sa teší, že niekto má odvahu. Dokonca jej dáva súkromné hodiny. So samotným orchestrom bude mať Petra iba jednu skúšku. Tri hodiny čistého času. Potom nasleduje verejná generálka. Tam bude orchester prvýkrát so zborom. Potom zhrávka a potom už koncert. Času je hrozne málo. A Petra vie, že jej nevýhodou je aj to, že je žena. Ženy obvykle takéto diela nedirigujú. A hlavne zbormajsterky nie. Tie zodpovedajú za zbor. Naštudujú s ním skladbu a na koncerte potom všetkých diriguje orchestrálny dirigent. Všeobecne je žien-dirigentiek málo. Hlavne dirigentiek veľkých zborov. Petra musí jasne ukázať, že vie, aké to dielo chce mať. Vybudovať si u muzikantov autoritu. Nebyť namyslená, ale na druhej strane ukázať ráznosť. Miestami až horí nedočkavosťou, keď rozpráva o tom, ako sa pred zbor a orchester postaví a „odmáva“ Brahmsa konečne naživo presne tak, ako ho už miliónkrát dirigovala vo svojej mysli.

Dlžno dodať, že ten bodyguard sa má postarať o deti preto, že jeho žena nastupuje na najvyšší súd ako sudkyňa, a novinár bez stálej práce má pomáhať s riadmi v manželkinej reštaurácii, ktorá krachuje, ale živí celú rodinu. Manželka premiéra ide rodiť, takže ak hrozí nejaký telefonát, nebude to luxovanie. Svrbeli ma ruky odpísať tomu kamarátovi, aby si predstavil opačné garde – že by ženy boli bodyguardka, novinárka a premiérka a manželia by od nich chceli, aby sa v ten deň postarali ony o deti či o riad, lebo muži musia súdiť a riešiť rodinnú reštauráciu. Bolo by zachraňovanie krajiny pred okupantmi dôležitejšie ako kariéra mužov? Ale napokon som nič neodpísala, lebo je fakt, že i mňa v tomto seriáli prekvapilo, aké dominantné sú tam ženy a ako to tí muži prirodzene, takmer bez reptania, akceptujú. S rovnakým prekvapením sledujem na ČT aj dánsky seriál Vláda, kde je premiérkou žena a spokojné manželstvo jej nerozbije to, že manžel prevezme väčšinu starostlivosti o domácnosť a deti, ale až skutočnosť, že mu manželka zakáže zobrať lukratívnu robotu vo firme, ktorá sa uchádza o nevýznamnú štátnu zákazku, lebo to by mohlo na ňu vrhnúť tieň klientelizmu (predstavujem si to v našich podmienkach so všetkými tými tetami Ankami v správnych radách).

Severské krajiny sú už evidentne v nejakej inej verzii demokracie aj emancipácie. Ale bola by to naozaj taká tragédia, keby to emancipácia žien dotiahla až do stavu, že sa koleso dejín od patriarchátu vráti späť k matriarchátu? O pravekom matriarcháte sme sa kedysi v škole učili ako o spoločnosti, kde vládli a dominovali ženy, a preto bola mierumilovnejšia a spravodlivejšia. Potom však prišlo poľnohospodárstvo, vlastníctvo, vojny a patriarchát zo žien urobil len ďalší majetok muža.

Nota bene

5 2017 Väčšina dnešných anProti srsti tropológov (mužov, isteže!) spochybňuje, že matriarchát vôbec existoval, nie je na to dostatok dôkazov a tých pár štúdií preživších primitívnych spoločenstiev vraj o histórii ľudstva nič nevypovedá. Dnes sa namiesto matriarchátu používajú skôr termíny ako matrilinearita (dedenie privilégií či majetku po materskej línii) a matrilokalita (muž sa sťahuje za ženou a výchovu detí zabezpečuje jej rodina), nejde teda o vládu žien v pravom slova zmysle.

Mne sa však najviac pozdáva verzia matriarchátu, ako ju vo svojej knihe Na počiatku bol sex predstavili manželia Christopher Ryan a Cacilda Jethá. Podľa nich totiž matriarchát nie je opakom patriarchátu, ako si to mnohí predstavujeme. Teda, že ženy vládnu nad úbohými mužmi tvrdou rukou. Tvrdia, že ak sú pri moci ženy, rovnako dobre sa darí aj mužom. A je tam veľa sexu a všetci sú šťastní, jednoducho raj na zemi! Už len zistiť, kadiaľ sa tam ide. Autorka je redaktorka .týždňa.

Že žena s deťmi sa dvadsať rokov v kuse naháňa a prvých päť rokov sa ani nevyspí.“

MILITANTNÍ DISKUTÉRI Dobrovoľne bezdetní v Česku si založili platformu No Kidding. Cez internet diskutujú o svojich postojoch. Mnohí si mysleli, že sú so svojím problémom sami a teraz sú šťastní, že našli spriaznené duše. No Kidding majú dokonca aj online zoznamku. Spája ľudí s rovnakým názorom na budúcnosť bez detí. Občas zorganizujú spoločnú akciu a stretnú sa. Čas a miesto si však dávajú vedieť iba interne – stávalo sa totiž, že na ich akcie im chodili nadávať nepozvaní hostia. Z diskusie pod článkom vyplýva, že oznámiť, že nikdy nechcete mať deti, je horšie ako oznámiť, že ste volili Kotlebu. Niektoré komentáre sú také agresívne, až človek nadobúda pocit, že sa snáď týkajú masových vrahov, nie bezdetných. Diskutéri ich obviňujú z bezbrehej sebeckosti, neľudskosti, zatvrdnutých sŕdc. Vysmievajú sa im, že sú pohodlní. Snažia sa ich presvedčiť, že cirkevné manželstvo je predsa o plodení detí. Že žena jednoducho musí mať deti. A nakoniec ich obviňujú aj z toho, že kvôli takým ako oni nás tu raz prevalcujú Rómovia a utečenci.

Nota bene

5 2017 Fenomén

Sebecká mrcha? Jana Čavojská

Shutterstock

Trinásta komnata ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli nemať deti. Broňa Korec Terenová je tridsaťosemročná žena, ktorá sa rozhodla nemať deti. Vyštudovala sociálnu prácu, šesť rokov zastupovala deti ako kolízna opatrovníčka a teraz pracuje v krízovom centre pre ženy s deťmi, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia. Hovorí, že s radosťou pripraví program pre deti svojich kamarátok a dokonca si s nimi užije zábavu. Ale je rada, keď sa na konci takého dňa vráti k svojmu vlastnému životu.

Keď dospievala a známi a kamošky sa jej pýtali na deti, odpovedala, že ich neplánuje. Všetci sa smiali. „Uvidíš o desať rokov. Zmeníš názor. Si ešte mladá.“ Broňa však zisťovala, že názor nemení. Neskôr videla, aké hrozne sťažené to ženy s deťmi majú. Niekoľko rokov sú závislé od príjmu inej osoby, lebo z dvestoeurovej materskej sa nedá vyžiť. Takto sa na materstvo díva mnoho žien, a nie len tie na Slovensku.

„Rozhodnutie nemať deti vyplynulo aj z pocitov, ktoré som si uvedomovala už počas detstva, len som ich nevedela naformulovať,“ hovorí Broňa. „Uvedomovala som si, že žena, ktorá má deti, má strašne málo času na seba, na svoje záujmy, aktivity. Veľakrát príde z práce unavená a stále je tam niekto, kto si vyžaduje jej pozornosť a potrebuje ju. Mala som pocit, že mať dieťa je obrovská záťaž a nie je to pre každého.

Tridsaťtriročná diskutérka napísala, ako sa rozpadlo manželstvo kvôli tomu, že manžel sa ju snažil dotlačiť do materstva. „Okolie a množstvo otravných profesionálnych matiek mi dáva najavo, že som niečo menej ako ony, keď neprahnem po deťoch. Neznášam, keď mi ich strkajú pod nos, aby som si ich popestovala pre inšpiráciu. Nenechám sa pripraviť o slobodnú vôľu rozhodnúť sa a nebudem sa ani rozhodovať kvôli okoliu, len aby na mňa nepozeralo ako na čiernu ovcu. Nechápem, kde vôbec berú tú drzosť hovoriť druhým, ako majú žiť.“ Iná diskutérka, 46-ročná, vydatá, s množstvom práce a koníčkov, a s manželom s podobným postojom, píše: „Materské pudy som nikdy nemala. Nie snáď preto, že by som deti neznášala. Musím sa priznať, že som nikdy nebola ochotná podriadiť

svoj zabehnutý štýl života potrebám prípadného dieťaťa. Uznávam síce, že tento môj prístup je sebecký. Ale keby som v tomto zmysle sebeckou byť prestala, stala by som sa zároveň veľmi nešťastnou. A nešťastná by som nebola schopná vychovávať svoje dieťa zodpovedne.“

Sú bezdetní ľudia šťastnejší ?

ROZHODNUTIE ŽENY „Keď som začala mať vzťahy, uvažovala som aj nad tým, čo by som povedala, keby môj partner chcel dieťa. Vždy mi z toho vyšlo, že by som do toho nešla. Mala som vážny vzťah, ktorý trval päť rokov. Partner si v otázkach detí nebol istý a povedal, že to bude tak, ako rozhodnem ja. Nebola som pod tlakom,“ dopĺňa svoje skúsenosti Broňa. „Neskôr som sa zoznámila s mojim manželom. Najprv sme boli iba kolegovia a raz len tak medzi rečou som spomenula, že neplánujem mať deti. Jeho reakcia bola, že tomu rozumie. Že by to vždy malo byť rozhodnutie ženy. Keď sme už boli spolu, dal mi najavo, že ak by som sa v budúcnosti rozhodla inak, tak sa rád prispôsobí. Že nemá nič ani proti rodine s deťmi. Mala som šťastie.“ Šťastie mala Broňa aj na okolie. S výnimkou jednej babičky, pre ktorú bola svätokrádež nemať deti, keď máte na to vek, manžela a podmienky, ju blízki pochopili. „Mama povedala, že by som sa nikdy nemala dať zmanipulovať okolím iba preto, že si ľudia myslia, že sa to tak má a patrí.“ Na otázky kolegýň, čo bude bez detí robiť, keď bude stará, odpovedá, že ak sa ich deti rozhodnú stráviť druhú polovicu života v Amerike, tiež budú bez detí. Deti predsa nemôžeme mať kvôli tomu, aby sme raz neboli sami. Názor nemať deti prijala Broňa ako súčasť svojej osobnosti. Ak ju niekto považuje za zlú, sebeckú, idúcu proti prírode, nebude mu to vyvracať. „Áno, som sebecká mrcha... Nemá zmysel hádať sa s ľuďmi, ktorí nikdy neporozumejú mojej situácii a dôvodom. Vážim si však všetky ženy, ktoré sa rozhodli mať deti. Mám pocit, že je jedna z najťažších vecí vychovať dieťa tak, aby žilo v mieri so sebou aj so svetom. Každý rodič, ktorý to dokáže, má môj hlboký obdiv.“

Podľa nových štúdií v miere spokojnosti so svojím životom neexistuje rozdiel medzi rodičmi a tými, ktorí sa rozhodli deti nemať. Je to otázka priorít, tvrdí spoluautor štúdie Artur Stone. „Vyberiem si pomaranč, lebo mám rád pomaranče. Ty jablko, lebo máš radšej jablká. Nie je dôvod sa domnievať, že tvoja alebo moja skúsenosť je lepšia.“ Akoby sa niekto pýtal, či sú šťastnejší tí ľudia, ktorí majú radi čínu alebo tí, ktorí obľubujú pizzu. A predsa štúdia Princetonskej univerzity a Univerzity Stony Brook ukázala rozdiely. Rodičia detí zažívajú dramatickejšie odchýlky pocitu šťastia, a to oboma smermi. Viac radosti, ale aj viac stresov. Nie je veľkým prekvapením, že podľa autorov štúdie, ktorá zahŕňala 5 000 respondentov v USA a Anglicku, sú bezdetné páry v partnerstve spokojnejšie a investujú viac energie do vzťahu. Keď sa spýtate, kto je najdôležitejšia osoba vášho života, matky odpovedia, že deti a otcovia, že partnerka. „Keď ľudia majú deti, začnú jeden druhého zanedbávať. A to je problém. Nie deti,“ vyhlásila blogerka Jen Bosse. Pravdepodobne najpraktickejšie zistenia ponúka štúdia Open univerzity Láska, ktorá vydrží – vzťahy v 21. storočí. Autori zistili, čo v skutočnosti najviac pomáha, aby sa partneri cítili vo vzťahu dôležití. Sú to malé láskavosti, ktoré si navzájom robíme. Napríklad taká maličkosť ako povedať milovanému človeku ľúbim ťa, alebo mu priniesť šálku kávy do postele.

Nota bene

5 2017 Fenomén

Nie je mama ako mama Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Maruška. Meno aj osud ako z rozprávky. Akurát, že jej mama nezomrela, ale opustila ju hneď po pôrode. „Moja mama“ hovorí preto o žene, ktorá ju vychovala.

Nota bene

5 2017 Téma

Deti si zvyčajne radi nechávajú rozprávať príbeh o svojom narodení. Maruška rada počúvala príbeh o svojej adopcii. Odjakživa vedela, že si ju domov doniesli z detského domova. „Rodičov vraj desilo, že si v ňom budú musieť spomedzi detí vyberať, ale našťastie sa toho spontánne ujali ich dcéry Tereza a Verona. Mala som zhruba rok a pol, keď som sa dostala do rodiny Michalovcov.“

„Myslím, že teraz sme si vzácnejšie. Zájdeme spolu na pivo alebo s najstaršou sestrou, ktorá má tiež dieťa, na divadielko do Starej tržnice...“ Sestry vyrastali obklopené knihami. Otec im z nich čítal vždy pred spaním. „Najviac som si obľúbila Nápady tetky Vševedky a Muminovcov. Mnohé knižky z detstva ma sprevádzajú doteraz a určite sú dôležitou, veľkou súčasťou môjho života.“

Vladimír Michal je zakladateľ siete kníhkupectiev Artforum, Jana Michalová je spoluzakladateľka Asociácie náhradných rodín. Okrem Terezy a Verony, starších od Marušky, majú ešte dcéru Alžbetu. Maruška študuje predprimárne vzdelávanie na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a pracuje v organizácii Eduma na projekte Živá knižnica. S partnerom Martinom Meľom, hercom divadla GUnaGU, vychovávajú spoločnú dcéru Miu (2,5) a Martinovho syna Lucasa (11), ktorého Maruška berie ako vlastného.

Maruške sa pri rozprávaní ťažko oddeľuje mama od otca. Zrejme sú pevná dvojka. Charakterizuje ich ako benevolentných a súčasne prísnych. „Podporovali nás vo všetkom, čo nás bavilo a dávali nám veľkú slobodu, učili nás rešpektovať inakosť, nesúdiť, pristupovať k všetkým ľuďom rovnako úctivo.“ Prísni boli v hodnotách, ktoré považovali za dôležité, napríklad vzdelanie je v ich očiach kľúčové a trvali na tom, aby ho ich deti mali. No hovorievali, že nie je dôležité, akú známku zo školy prinesú, ale to, čo pre ňu urobili.

Maruška sama bola veľmi poslušné dieťa. „Neplakala som a urobila som všetko, čo mi povedali, pretože v detskom domove ma naučili, že plakať sa neoplatí a treba poslúchať.“ V najstarších spomienkach vidí mamu ako jej a sestrám vyrába karnevalové kostýmy. „Veľmi rady sme sa do nich doma prezliekali a nacvičovali vlastné divadelné hry, ktoré sme potom mame predvádzali.“ Bola ešte dosť malá, keď sa jej najstaršia sestra osamostatnila. Potom sa odsťahovala ďalšia sestra a potom aj Maruška.

Približne v trinástich rokoch začala Maruške skutočnosť, že je adoptovaná, prekážať. „No ešte oveľa viac ako tento fakt či farba pleti, keďže som Rómka, mi prekážalo, že ma niekto hneď na začiatku môjho života nemal rád.“ Podľa nej je celkom iné narodiť sa do rodiny, v ktorej sa na váš príchod tešia a majú naň všelijaké spomienky, vedia rozprávať historky z vášho detstva a dospievania, odkladajú si fotky... Dieťa z detského domova

Nota bene

5 2017 Téma

nič z toho nemá, preto v puberte ťažko hľadá odpoveď na otázku, kým vlastne je. Asi dva roky neustále „otravovala“ adoptívnych rodičov otázkou, kto sú jej biologickí rodičia. Odpoveď bola v tom čase veľmi dôležitá, ale jej adoptívni rodičia zároveň vedeli, že nie je príjemná a že z nej asi bude nešťastná a frustrovaná, preto odpoveď odďaľovali. Problém trošku vyriešila Maruškina spolupráca na projekte Živá knižnica, v rámci ktorého o svojom živote na videozáznam rozprávajú utečenci, ľudia bez domova alebo takí, ktorí prekonali závislosť či psychické problémy. Ako „živá kniha“ Maruška veľakrát verejne hovorila o pocitoch menejcennosti a smútku, ktoré vyplývali z odmietnutia biologickými rodičmi, ale aj o tom, čo pre ňu znamená žiť s tmavou farbou pleti na Slovensku.

Nota bene

5 2017 Téma

„Vďaka tomu sa vo mne tá frustrácia trošku upratala. Dokázala som prijať, že takto to je, inak to už nikdy nebude a je to v poriadku. Dokonca som začala mať pocit, že sú oveľa dôležitejšie veci a že byť adoptovaný je vlastne veľmi pozitívne.“ Možno preto, že nevyzerá úplne ako Rómka, rasizmus na vlastnej koži nezažíva, ľudia si skôr myslia, že je turistka zo Španielska. „Nikdy mi pre farbu pleti nebolo ublížené. Určite pre ňu malo veľa ľudí v mojej blízkosti hlúpe poznámky, ale pustila som ich jedným uchom dnu, druhým von.“ Ako študentka Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa sa zapojila do dobrovoľníckeho projektu doučovania detí z detských domovov, takže si vie predstaviť svoj život, keby bola v domove zostala. Dobrovoľnícky projekt sa jej zdal zaujímavý a zmysluplný. Chvíľu doučovala jedného chlapca násobilku, ale rýchlo jej došlo, že dôležitejší než počty je preňho vzťah dôvery. „Chodili sme spolu do divadla, do mesta, na prechádzku. Bolo to oveľa viac o priateľstve, než o doučovaní.“ Deti z detského domova na ňu pôsobili, akoby boli o päť rokov mladšie. Vie, že je to prirodzené, lebo vychovávatelia nemajú čas sa im venovať. „Chlapec, s ktorým som sa kamarátila,

mal navyše nejakú poruchu osobnosti, takže s ním bolo náročné pracovať na čomkoľvek. Absolútne nebol schopný nadväzovať vzťahy, nevedel sa na nič sústrediť, nikomu nedôveroval, nedokázal sa podeliť o základné emócie. To, že nerešpektoval pravidlá, bolo najmenej, tie nerešpektovali ani ostatné deti, čo je však dôsledok systému, v ktorom vyrastajú. Ale mal samovražedné myšlienky a tendencie, ktorými sa snažil na seba upútať pozornosť.“ No to všetko dokáže pomenovať až vďaka odstupu času, vtedy tomu sama nerozumela. Dnes chápe, že: „Najväčším problémom detí z detského domova je to, že ich nikto nemá rád. Tiež by som sa na ich mieste, s vedomím, že som opustená a stratená, správala podobne. Myslím, že je to primerané balíčku nešťastia, ktorý si nesú.“ Keď mala Maruška sedemnásť rokov, mama ju napokon vzala do rómskej osady. „Nie preto, aby mi dala najavo, že tak som mohla skončiť, ale aby som sa porozprávala s pani, ktorá tam pracovala ako sociálna pracovníčka a pamätala si moju biologickú mamu z dojčenského ústavu. Ona mi povedala, že to bola žena, ktorá nezvládla svoju momentálnu situáciu, svoj alkoholizmus a vlastne dokopy nič vo svojom živote.“ Maruška si vtedy uvedomila, že už o stretnutie s biologickou mamou nestojí. „Určite by som na ňu nereagovala pozitívne. A asi ani ona by nebola nadšená, že ma vidí.“ Návštevu osady však hodnotí ako veľmi silný zážitok, viac kladný než záporný. „Hoci som o osadách vedela už predtým, mnohé veci ma prekvapili, ale zapracovalo to, čo do nás rodičia vštepovali: Nesúď! Vravela som si, že aj toto je kultúra. Každý má nejakú a toto je tá ich. A vlastne aj moja.“ Netají, že je Rómka, ale ani sa preto nebije do pŕs. „Rodičia ma s rómskou kultúrou zoznamovali prirodzene. Asi najviac som ju spoznávala prostredníctvom stretnutí s inými adoptívnymi rodinami a stále sa v tomto smere učím.“ Dnes už Maruška otázku, kto je jej mama, nerieši. „Adoptívnu mamu vnímam ako svoju ozajstnú

mamu. Vždy som ju tak vnímala. Vlastne aj vtedy, v puberte, keď som k nej isto bývala poriadne protivná, som si dávala pozor, aby som jej nepovedala: Ty nie si moja ozajstná mama... Máme veľmi dobrý vzťah, mám k nej veľkú dôveru. I keď teraz väčšinu vecí rozoberám so svojím partnerom, niektoré témy riešim výlučne s mamou.“ Maruška sa stala mamou v devätnástich rokoch. Priznáva, že neplánovane a že jej to dosť nabúralo predstavu o budúcnosti. „Bola som prijatá na dve vysoké školy v Škótsku, doma sme z toho boli nadšení a asi o dva dni som zistila, že som tehotná.“ Zvažovala, či si má dieťa nechať, ale partnerov postoj ju o tom presvedčil. „Povedal, že rozhodnutie je na mne, ale ak si dieťa nechám, on sa o nás určite postará a bude zodpovedný tatko. Neviem, či by som bola šťastnejšia na nejakej univerzite v Edinburgu s vedomím, že som si nechala vziať dieťa, ako na Pedagogickej fakulte v Bratislave, ale s dcérkou Miou, ktorá je úplne perfektná. Asi sa to ani porovnávať nedá, lebo je super mať deti.“

Nota bene

5 2017 Téma

Maruška už popri gymnáziu formovala svoje budúce pracovné zameranie. „Bavila ma práca s rôznymi skupinami na okraji spoločnosti a zároveň mám rada kultúru, takže som chodila na množstvo kultúrnych podujatí v Bratislave, literárne festivaly či koncerty.“ Dnes toho toľko popri dcére nestíha, ale ide za svojimi snami. „V rámci magisterského štúdia by som sa chcela zamerať na špeciálnu pedagogiku a robiť zmysluplné veci. Momentálne mám v Edume za úlohu dostať projekt Živých knižníc na festival Pohoda.“

pocitov, ktoré nevedela spracovať ani ich sprostredkovať partnerovi. Časom samovoľne prešli, neriešila ich s odborníkmi.

ružovou záhradou, ale som za Miu vďačná. No myslím si, že keby som mala o desať rokov viac, materstvo by pre mňa bolo ľahšie.“

Dnes je trend rodiť po tridsiatke, ale hovorí sa, že mladšie ženy zvládajú materstvo ľahšie, menej úzkostne. Maruška si myslí, že je to mýtus, pretože v devätnástich sa ešte na materstvo necítila psychicky zrelá. „Z bezstarostného života som zrazu skočila do života s najväčšou zodpovednosťou aká existuje – za život niekoho iného. Z takého rýchleho presmerovania som mala poriadnu popôrodnú depresiu.“ Zahltila ju zmes rôznych, veľmi intenzívnych

„Dnes sa sústreďujem na to, čo je dôležité a dobré pre Miu, som menej egoistická, ale určite nebudem hovoriť – je to super, choďte do toho. Nie. Spravte si vysokú školu, pocestujte si, a potom, ak budete chcieť, sploďte deti.“ Predstavovať si dieťa ako kamoša len preto, že ste mladá matka, je podľa nej nezrelé. „Som zodpovedná za dcérino zdravie, osobnostný rozvoj, vzdelanie, za všetko, čo sa jej stane, kým bude dospelá. Pre mňa to nie je prechádza

Maruška sa navyše rovno stala dvojnásobnou mamou, pretože jej partner má syna Lucasa v striedavej výchove. O oboch deťoch hovorí ako o svojich a rada by si niekedy dieťa aj adoptovala, ale až keď bude staršia. „Dá sa nebyť pripravený na vlastné dieťa, ale nebyť pripravený na dieťa z detského domova, ktoré si so sebou nesie balíček tráum, by mi pripadalo nezodpovednejšie.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

MATKA TEREZA Jana Čavojská

Hoci si túto drobnú ženu spájame hlavne s projektmi pomoci v Indii, za svoju ju považujú aj na Balkáne. Albánci a Macedónci sa dokonca nedokážu dohodnúť, komu patrí viac. A o slovo sa hlási aj Kosovo. Narodila sa síce v macedónskom Skopje, no v rodine kosovských Albáncov. Bolo to v roku 1910 a Macedónsko, Albánsko ani Kosovo neexistovali. Ich územia boli súčasťou Otomanskej ríše. A hoci sa v časti tohto regiónu presadil islam a pravoslávie, Matku Terezu tu majú v obrovskej úcte. Občas sa o ňu dokonca pohádajú. Pre jedných je Macedónka, iní by ju radi videli ako Albánku, ďalší podotýkajú, že jej korene siahajú do Kosova.

SVETOOBČIANKA Nota bene

5 2017 Pútnik

Matku Terezu, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, svätorečili vo Vatikáne 4. septembra 2016. Neuveriteľne skromná žena sa celý život ujímala tých najslabších, najbiednejších a najposlednejších. Svet jej akosi prirodzene začal hovoriť Matka. A hoci na jej pôsobenie sú kontroverzné názory, tu na Balkáne neochvejne veria, že si zaslúži byť svätica. Uprostred Skopje stojí už pár rokov budova múzea Matky Terezy. Hľadám vhodné slovo, ako tento zvláštny dom opísať. Navrhli ho špeciálne pre tento účel a každý kúsok v ňom, čo ako čudný, má svoj význam. Vo vnútri sú fotografie a originály alebo kópie predmetov, ktoré Matka Tereza používala počas svojho života. Jednou zo sprievodkýň po expozícii je mladá historička Snežana Aleksovska. Do nášho rozhovoru sa zapojí ďalšia návštevníčka. „Podľa krvi bola Matka Tereza Albánka,“ prehlási hrdo. „Matka Tereza o sebe hovorila ako o svetoobčianke,“ oponuje Snežana. Dostávam spojenie na vraj jediného človeka v Skopje, ktorý bol s Matkou Terezou v bližšom kontakte. Monsignor Antun Cirimotič ju ako biskupský sekretár sprevádzal počas všetkých jej návštev Skopje. Je to mail na katolícky župný úrad v Skopje. Otec Cirimotič tam vo svojom vysokom veku pôsobí ako riaditeľ macedónskeho Caritasu a Rádia Maria. Odpovie mi jeden z mladších kňazov. Otec Cirimotič totiž po anglicky nehovorí. Ovláda však niekoľko iných svetových jazykov vrátane nemčiny a s rozhovorom súhlasí.

IBA RUŽENEC A DÁŽDNIK „Vždy cestovala naľahko, s jednou malou taškou, v ktorej mala iba ruženec a dáždnik,“ spomína monsignor Ciri-

Nota bene

5 2017 Pútnik

Nota bene

5 2017 Pútnik

28 motič. „Bola veľmi jednoduchá a skromná. Nebolo v nej nič okázalé. Používala jazyk ľudí v uliciach. Úplne prirodzene hovorila s tými najchudobnejšími. Vznešenosť jej žiarila iba z očí. Žila v skromnosti a napriek tomu som na nej videl, že je šťastná. Je príkladom lásky k druhým, hlavne pre dnešný svet, keď sa každý ženie za majetkom. Ľudia si myslia, že peniaze im prinesú šťastie. Sú sklamaní, keď sa tak nestane. Matka Tereza nám ukazuje, že skutočné šťastie nám prinesie láska a dobrota.“ O Matke Tereze je známe, že nechcela vlastniť žiadny majetok. Sestrám vo svojej kongregácii hovorila: Musíte žiť a jesť ako biedni, iba tak im budete rozumieť. Keď od pápeža Pavla VI. dostala do daru limuzínu, požiadala ho o dovolenie auto predať a peniaze použiť pre chudobných. Za peniaze, ktoré dostala s Nobelovou cenou za mier v roku 1979, vybudovala nové misijné domy. Otec Cirimotič je hrdý na to, že sa Matka Tereza narodila na Balkáne a tu dostala základy pre svoj život svätice. Jej rodičia boli zámožní a pomáhali najchudobnejším v Skopje. Každý deň chodili do kostola. Matka Tereza, vtedy ešte dievčatko Agnes, spievala v kostolnom zbore. U jezuitov získala informácie o cirkevných misiách v Bengálsku. Postupne začala túžiť po živote misionárky.

PÚŤ K ČIERNEJ MADONE Nad dedinou Letnica stojí pútnický chrám Čiernej Madony. Letnicu dnes od Macedónska delí hranica. Dedinka je totiž na území Kosova. Autom to je od Skopje sedemdesiat kilometrov – hodinu a pol, lebo cesta vedie obchádzkou. Pred sto rokmi, keď toto celé bola ešte Otomanská ríša, chodili veriaci zo Skopje na púte pešo. K chrámu s Čiernou Madonou im to trvalo asi šesť hodín. Aj Agnes tam rada chodievala. A bolo to práve tam, pod sochou Čiernej Madony, keď sa ako sedemnásťročná rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Mesiac pred osemnástymi narodeninami vstúpila do rádu írskych misionárok. V Letnici dnes žije 34 chorvátskych katolíkov, do dvesto albánskych katolíkov a asi sto moslimov. Kosovo je prevažne moslimské, v srbských enklávach si zachovali pravoslávie. Katolíci sú tu v absolútnej menšine. Napriek tomu stojí v hlavnom meste Prištine katedrála Matky Terezy. A hlavný bulvár je po Matke Tereze pomenovaný tiež. Kosovčania považujú túto svätú za svoju. Jej matka Drane sa preukázateľne narodila v dnes kosovskom meste Gjakovo a otec Nikola pravdepodobne v Prizreni.

Veriaci v Letnici sú na Matku Terezu neuveriteľne hrdí. Veď práve tu, v nenápadnom kostolíku, v dedinke v horách na konci všetkých ciest sa začala jej púť ako misionárky. Navyše, v oblasti zmietanej etnickými konfliktami bolo náročné udržať si vieru. Hoci kosovskí Albánci s Chorvátmi počas vojny údajne problém nemali, väčšina rodín odišla z tejto oblasti naspäť do Chorvátska. Podľa miestnych tu síce boli skôr ako moslimovia – viedli tu dôležité obchodné cesty z pobrežia Jadranu a chorvátski kupci sa usídľovali pozdĺž nich – no keď začalo etnické vraždenie, viac sa necítili v bezpečí.

Počas dlhých rokov komunizmu presadzovali v Albánsku dôsledný ateizmus. Až keď diktatúra padla, mohli sa ľudia vrátiť k viere svojich predkov. Matka Tereza je pre nich, samozrejme, Albánka. Hovoria, že ona dostala Albánsko na mapu sveta. Pomenovali po nej tiranské letisko, námestia, ulice, nemocnice. Najznámejšia Albánka predsa nemôže patriť Macedóncom ani Kosovčanom.

Vracajú sa každý rok 15. augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Pri kostolíku sa ich zhromaždí až štyritisíc. Na nádvorí stojí aj socha predstavujúca Matku Terezu ako sedemnásťročné dievča, ktoré pocítilo vnuknutie vstúpiť do rehoľného rádu.

Svet však túto drobnú ženu pozná skôr vďaka Kalkate. Keď ju pápež František vyhlásil za svätú, oficiálne to bolo pod menom Svätá Terézia z Kalkaty. Ale vzápätí dodal, že ten, kto ju aj naďalej bude nazývať Matkou Terezou, neurobí nijakú chybu.

REHOĽNÍČKA Z KALKATY Aj v centre Skadaru v Albánsku majú sochu Matky Terezy. „Matka Tereza tu istý čas žila,“ presviedčajú ma (a trochu aj seba) moji noví priatelia. „Aj s rodinou, keď bola malá.“ V Tirane zas majú dom, kde celkom určite žila rodina Matky Terezy. Historické záznamy však nikdy nepotvrdili, že by sa rodičia Matky Terezy na nejaký čas presťahovali zo

Skopje do Albánska. Jej otec zomrel, keď mala Agnes osem rokov. Možno ho zavraždili jeho politickí odporcovia.

1 (str. 30-31) Kaplnka v múzeu venovanému Matke Tereze v Skopje. 2 Artefakty uskladnené v dome, kde údajne Matka Tereza spávala počas svojich návštev Skopje. Kým ho v roku 1963 nezničilo zemetrasenie, stál v týchto miestach aj kostol, kde ju pokrstili a kam každý deň chodievala. 3 Pamätný dom v Skopje. Otvorili ho v roku 2009. Moderná stavba v sebe spája inšpiráciu otomanskou architektúrou s kamenným prízemím a modernú presklenú kaplnku na poschodí.

Urobím pre deti možné aj nemožné Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Dagmar má štyridsaťtri a nikdy v živote nebola bez roboty. Väčšinou, tak ako aj dnes, má práce dve. Napriek tomu sa bojí, čo bude s ňou a s jej tromi deťmi. Hneď na úvod povie, že je Rómka, ale: „U nás doma mala svoje deti, už dávno by som sa na všetko vykašľala bolo vždy čisto, nežili sme v nijakej rómskej kolónii, pros- a odišla z tohto sveta. Som bez strechy nad hlavou a rote mám len tmavšiu pokožku, to je všetko.“ Mama jej um- bím len na to, aby som splácala jeho dlhy.“ rela skoro, s otcovou druhou ženou sa v láske príliš neOd októbra žije s dvoma mladšími deťmi v utajenom mali, preto si to už v osemnástich Dáška nasmerovala do hlavného mesta. Zamestnala sa v odbore, ktorý aj vy- bývaní. Môže tam ostať deväť mesiacov, možno jej to preštudovala – kuchár-čašník. A čoskoro spoznala aj chlapa, dĺžia na jeden rok. Mesiace ubiehajú, a kam pôjde potom? s ktorým si myslela, že to bude na celý život. „Bol odo mňa „Na prenájom mi to nevyjde. Ja neviem, čo s nami bude. o 13 rokov starší, narodil sa nám krásny, dnes už 19-ročný Roboty sa žiadnej nebojím, ale čo ak prídem aj o prácu v školstve?“ Potrebovala by, aby sa našiel niekto, kto by Ivan a bola som so životom maximálne spokojná.“ jej poskytol prenájom len za nájomné, prípadne za miDadka začala študovať aj sociálnu a misijnú prácu nimálnu čiastku navyše. Bojí sa, že do hry znova vstúv rómskych komunitách na vysokej škole v Ružomber- pi krízové centrum či pochybné ubytovne... „Stále som ku, ale kvôli peniazom nedokončila ani bakalársky stu- si myslela, že vytvorím svojim deťom dokonalú rodinu peň. Robila asistentku „problémovým deťom“ na zá- a skončila som na mizine.“ kladke, dnes je z nej družinárka, ale vyzerá to tak, že aj o toto miesto na konci školského roka príde. „V škole je Deti sú však šikovné, najmä na najstaršieho Ivana reorganizácia a prví pôjdu preč nekvalifikovaní...“ Blízko je veľmi pyšná. Tento rok maturuje, celý život sníval mala aj k združeniu Proti prúdu. „Pomáhala som street- o vysokej vojenskej škole, lenže nosí dioptrie a Dáška veworkerom, spoluorganizovala som plesy pre ľudí bez dela, že so štvorkami ho nepripustia ani na prijímačky. domova, a teraz? Zverejňujem svoj príbeh s prosbou o po- Poctivo mu šetrila na očnú operáciu a najviac ju hnevá, moc v Nota bene.“ Sympatická žena si sype popol na hla- že tých ušetrených tisíc eur musela použiť na živobytie. vu: „Chlapi sú asi mojím prekliatím, mala som ich troch, Ivo však mame nič nevyčíta, posmeľuje ju, že niektorí ľua najmä ten posledný ma dostal do stavu, že som odká- dia sú na tom ešte horšie. Ale ona by veľmi chcela, aby zaná na pomoc iných. Hanbím sa veľmi.“ si Ivko splnil svoj sen a stal sa vojakom, tak ako aj jeho otec a mamin brat. „Chcem, aby z mojich detí vyrástli Idylka s prvým partnerom nevydržala dlho, s pri- slušní ľudia. Ako mama urobím pre ne možné i nemožbúdajúcimi rokmi si potreboval dokazovať, že je „ešte né. Nemôžu za to, že som im vybrala nepodarených otk svetu“. Našiel si inú a Dadka odišla aj so synom do cov. Hrozne ma to mrzí...“ prenájmu. K prvorodenému Ivkovi pribudla pred siedmimi rokmi dcérka Dadka, ale vzťah s jej otcom tiež Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu prínevyšiel. „Bol dialyzovaný, ale napriek tomu si našiel ces- behov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rotičky k druhým ženám, podvádzal ma, klamal mi, jeho ro- dinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide dina ma neprijala, a keď som videla, že Ivko u nich trpí, o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa odišli sme.“ Skončili v krízovom centre a ona sa zapri- nájde niekto, koho príbeh mamy Dagmar osloví. Aj váš príspevok sahala, že ak by ešte niekedy mala žiť s nejakým mužom, sa použije na operáciu očí pre jej syna, aby mohol ďalej študoporiadne si ho prelustruje... vať. Radi by sme pomohli aj s lacnejším prenájmom. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 V novembri 2014 pribudol do rodiny malý Jurko. Na (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205. SWIFT: LUBA svet prišiel predčasne, ale, chvalabohu, dobehol roves- SKBX. Pripíšte poznámku – Dagmar. níkov a je zdravý ako buk. Ibaže Dáška, keď jej deti večer zaspia, má hlavu v smútku a bojí sa, čo s nimi bude. Pre- Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 tože aj posledný chlap, za ktorého sa dokonca vydala, ju 389 (medzinami@zoznam.sk). klamal od samého začiatku. Pridalo sa psychické týranie a kvôli lepšiemu bývaniu ju donútil zobrať si 20-tisícový Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a príúver. On sám skončil pre podvody v base. „Keby som ne- padné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

5 2017 Príbeh

Mestská časť Bratislava-Nové Mesto búra staré nevyužívané garáže. Pre ľudí, ktorí nemajú kam ísť, sa však stali na dlhé roky domovom. Čo s nimi bude? Jana Čavojská Jana Čavojská Marcel Pázman Renáta, Peťo, Záhorák, Betka, Stano, bratia Karol a Štefan, ktorému hovoria Bukši, Marika, Jožko, dvojčatá Julo a Jožo. To je len časť obyvateľov nevyužitých garáží pri železničnej trati na Zátiší v bratislavskom Novom Meste. Tridsaťpäť ľudí v nich našlo svoj domov. Niektorí tam bývajú už pätnásť rokov. Magistrát Nového Mesta, ktorému pozemky patria, má však s areálom iné plány. Chce ho využiť pre svoj podnik verejnoprospešných služieb EKO. Ten sa stará o cesty, chodníky, športoviská a zeleň. Staré garáže postupne búra. Posledná fáza likvidácie sa odohráva práve teraz. Lenže ľudia z garáží nemajú kam ísť.

Nota bene

5 2017 Kauza

ČO BUDE ZAJTRA Posledné týždne sa neustále sťahujú. Ako ich garáže a svojpomocne postavené chajdičky postupne búrajú, presúvajú sa do garáží, ktoré ešte stoja. Po každom sťahovaní sú na tom horšie, dokážu si totiž presťahovať len časť svojho skromného majetku. Mnohí stratili všetko, zasypané v sutinách. Z garáží, ktoré si zútulnili, vykurovali kachľami a prerobili na malé, núdzové byty, sa presúvajú do stále horších brlohov. A stále nevedia, čo bude zajtra.

ĽUDIA Z GARÁŽÍ

Frustrácia po každom búraní stúpa, niektorí sedia nad zvyškami svojho domova a plačú, ženy hovoria o každodennom strachu. Ukazujú na závesy namiesto dverí a drevené dosky, ktoré jediné ich chránia pred nepozvanými hosťami. A garáží je stále menej... Strhla sa o ne aj bitka. Ich obyvatelia sú zúfalí a dezorientovaní. Pri poslednom búraní takmer došlo k najhoršiemu. Lyžica bagra sa už dotýkala múru jednej z garáží, keď

Nota bene

5 2017 Kauza

si Peťo, prezývaný Záhorák, uvedomil, že vo vnútri môže byť človek. Aj to tak bolo. Keď vbehol dnu, vytiahol ho.

ži ako toaleta pre Joža. Nevládal by zájsť inde. Julo, ktorý sa o brata stará, chodí na wécé do neďalekého nákupného centra alebo do denného centra Domov sv. Jána z Boha. Tam ľuďom z garáží dovolia nabrať si aj vodu a trikrát do týždňa sa osprchovať. Za 40 centov si môžu kúpiť obed.

Títo ľudia sa však neopustili. Zametajú, upratujú, varia, zháňajú si nábytok. Príbytky si dokonca zdobia. Na stenách visia obrazy. Na poličkách sú sošky a rôzne dekorácie. U veriacich vidíte kríže a Pannu Máriu. Vytvorili si provizórny, ale predsa len domov. Na mieste, ktoré roky nikomu nechýbalo. Niektorí si dokonca našli zamestnanie. Iní sa snažia zarobiť aspoň pár eur denne zberom železa a papiera. Neupínajú sa k sociálnemu systému štátu. Starajú sa o seba sami, ako vedia a vládzu.

PLÁNY Štefan, ktorému hovoria Bukši, ale radšej sa predstavuje ako Al Pacino, sa v slnečných okuliaroch snaží rozdávať ostatným radosť hrou na gitaru a spevom. Býva tu s bratom Karolom, kamarátom Stanom a psom Pinďom. Zvonku ich garáž vyzerá skôr ako dielňa šikovného stolára. Bukši ju obložil drevom a vyzdobil rôznymi dekoráciami. Na topánkovníku je zoradená obuv na prezutie.

ZLOMENÝ KĹB

Nota bene

5 2017 Kauza

Chladné ráno na Zátiší je poznačené neistotou a zúfalstvom. Na múroch objavili oznamy o príchode polície a nútenom vysťahovaní všetkých obyvateľov. Časť ľudí prežila noc bez kúrenia, lebo v garážach, do ktorých sa museli presťahovať, nemôžu mať kachle. Napriek tomu mi podávajú ruky a pozývajú ma do svojich príbytkov. Partia, ktorá má plynovú bombu, navarila ráno teplú kávu aj pre susedov.

Jožo

Zoznamujem sa s Jožom a Julom. Tridsaťosemročné dvojičky sa za posledný mesiac sťahovali štyrikrát a svoje kachle museli darovať susedom. V noci mrznú aj v oblečení a pod hrubými dekami. Jožo navyše ledva chodí. Vlani si zlomil bedrový kĺb. Rana sa mu v nedostatočných hygienických podmienkach ulice infikovala. Sedemkrát ho operovali. Teraz používa barle, pomocou ktorých ledva prejde pár krokov… Zúfalé, že musí bývať tu.

K neutešenej bytovej situácii bratov sa pripojili dlhy. Nešlo o nič vážne. Jazda bez lístka v bratislavskej MHD ešte kedysi v 90. rokoch. Predané pohľadávky majú teraz hodnotu stoviek eur. K tomu sa pridal dlh na zdravotnom poistení. Hoci neberú sociálne dávky a štát nestoja ani euro, paradoxne mu dlžia za zdravotné odvody. Dvojičky musia vyžiť z 96 eur a 40 centov mesačne, z Jožovej sociálnej dávky a péenky. Julo k tomu privyrobí asi tri eurá denne zberom kovov.

„Otec zomrel. Mama sa o nás nezaujímala. Vychovala nás babka. Mala 97 rokov, keď zomrela,“ rozhovorí sa Jožo. Dvojičky sa vyučili v odbore ovocinárstvo a vinohradníctvo a Julo ešte aj za sanitára. Dlhé roky robil na Kramároch, Jožo zas v nitrianskych fabrikách na elektronické komponenty. Potom sa z ubytovne cez záhradnú chatku dostali sem, do garáží. Ešte pred posledným búraním visel v predošlej garáži veľký obraz svätej rodiny. Teraz majú už len matrace a deky, plastový lavór, zopár nádob, skrinku, stoličku a malé rádio na baterky. V rohu stojí vysoké vedro prikryté doskou. Slú-

Bukši a Karol majú ešte ďalších sedem bratov. Rodičia sa o nich nestarali, a tak všetci skončili porozhadzovaní po detských domovoch. Človeku z komplikovaného rodinného prostredia sa oveľa ťažšie borí so životom. Nemá podporu najbližších, nemá sa kam vrátiť. Z deviatich bratov skončili na ulici viacerí. Na Zátiší žil aj najstarší z nich, Evžen. Práve prišiel na návštevu aj s priateľkou Katkou a priniesol obed – zemiakový šalát a šunku. Z tunajšieho garážového bytu chodil každý deň do práce.

Bukši a Anna

Príjmovo sú títo ľudia na tom biedne. Aj obyvatelia ďalšej garáže, dva páry, Renáta s Peťom a Betka so Záhorákom, sú na tom biedne. Tiež zbierajú železo a papier a krútia hlavou. Z takto zarobených peňazí si nemôžu dovoliť nijakú ubytovňu. Kedysi pritom mali normálne životy. Renáta robila upratovačku na Kramároch, Peťo predával v obchode s elektronikou. Ulica prišla po strate zamestnania.

Nemajú kam ísť. Majú však plán. Zhromažďujú si materiál na stavbu malého domčeka. Peťo ho plánuje postaviť pri železničnej trati. Počul totiž, že si tam môže prenajať kúsoček pozemku od železníc za 60 eur na rok. Teší sa, že tam budú môcť bývať legálne a nikto ich už nevyhodí... Obávam sa však, že v skutočnosti nemá správne informácie.

TRABLE Garáž na kraji je oveľa vyšší level ako ostatné. Obývajú ju 65-ročná Marika a 47-ročný Jožko. Jožko robil dlhé roky v stavebníctve. Na Zátiší postavil so synovcom za štyri dni malý dvojizbový domček. Z OSB dosiek, trámov a zopár tehál. Ten im pred pol rokom zbúrali. Odvtedy žijú v garáži. Majú televízor, kúria kachľami. Majiteľovi platia za elektrinu mesačne dvadsať eur. V malom „bytíku“ je posteľ, pohovka, stôl, obývacia stena, rôzne dekorácie a obrazy, sošky Panny Márie. Na zemi sú čistučké koberce a dokonca to tu vonia. Na posteli drieme biely kocúr a Jožko radí nebudiť ho, lebo vraj hryzie. Ponúka kávu, a keby nebola taká zima, mohli by sme ju piť aj na terase, ktorú si s Marikou vytvorili pred vchodom: stôl, stoličky a umelé kvety. Marika nie je doma. Chodí do práce a niekedy je tam aj pätnásť hodín denne. Umýva riad za 2,50 na hodinu. Ale keď prídu o garáž, na iný príbytok to stačiť aj tak nebude. Peťa Záhoráka som stretla pred deviatimi rokmi so streetworkermi Nota bene v zberni kovov. Dozvedeli sa o ňom a prišli ho ošetriť. Strážil a viedol zberňu za ubytovanie a stravu. Mal zakázané areál opustiť. Poranil si nohu, hnisala mu a skončilo to tak zle, že v rane mal červíky. Napriek tomu zo zberne k lekárovi neodišiel. Veď keď majiteľ povedal... Plnil si svoje zadané povinnosti a bál sa o poslednú strechu nad hlavou. Očividne bol vykorisťovaný, pripomínalo to skôr nevoľnícku prácu ako klasické zamestnanie. To sa ľuďom na ulici stáva často. Hoci sa môže zdať, že sú odolní, v skutočnosti sú veľmi zraniteľní. Záhorákovi sa k problémom s nohou postupne pridružili ďalšie diagnózy. 57-ročný muž bol niekoľkokrát v kóme, mal mŕtvicu, trombózu, zápal obličiek, zväčšené srdce, obštrukčnú chorobu pľúc, problémy s pečeňou a k tomu závislosť. So svojou situáciou si nedokáže poradiť,

Nota bene

5 2017 Kauza

Zastavme búranie garáží a hľadajme systémové riešenie! Organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova, vyzývajú mestskú časť Bratislava-Nové Mesto a Magistrát hlavného mesta, aby vytvorili dostupné bývanie pre ľudí, ktorí trpia dlhodobým bezdomovectvom a závislosťou.

Julo

Nota bene

5 2017 Kauza

no napriek tomu sa každý deň vyberie zbierať železo. Problémy s nohou má aj Renáta. Rúbala drevo, kus odskočil a zapichol sa jej do holene. Rana jej hnisá. Renáta však nestráca optimizmus, stále sa usmieva. Ešte aj keď jej ranu dezinfikuje sprejom Anna Debnárová. Alebo, ako ju tu všetci familiárne volajú, Anka.

CESTA NECESTA Anka Debnárová sa už dlho angažuje v pomoci ľuďom bez domova. Dobrovoľne v organizácii Kresťania v meste a dva roky aj na pozícii terénnej sociálnej pracovníčky mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Pre ľudí z garáží je niečo ako posledná nádej. „Chodím sem každý druhý deň. S ľuďmi hovoríme o ich každodenných trápeniach, ale aj radostiach. Často sa spolu zasmejeme na príhodách, ktoré zažili. Vďaka tomu mi začali dôverovať,“ hovorí Anka.

Aj Sandra Tordová z občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré s ľuďmi bez domova dlhodobo pracuje a vydáva pouličný časopis Nota bene, tvrdí, že toto nie je riešenie. No mohli by ním byť napríklad svojpomocne vybudované domčeky či koncept Housing first (Najprv bývanie). Ak sa totiž ľuďom v núdzi poskytne čo najskôr bývanie a podpora sociálneho pracovníka, nerozvinú sa u nich ďalšie problémy ako zdravotné ťažkosti, strata pracovných návykov a vznik závislosti. Stabilné a bezpečné bývanie sa ukázalo ako najefektívnejší nástroj pomoci ľuďom ktorí sú dlhé roky na ulici. V podmienkach vlastného domova si ľahšie poradia s problémami, ktoré sa na nich nakopili. „Na Slovensku chýba podpora bývania pre nízkopríjmové skupiny, aj pre ľudí, ktorí ešte nie sú na ulici, ale kvôli nepostačujúcemu príjmu im to hrozí. Sociálnych a nájomných bytov je zúfalo málo. Útulky kapacitne nestačia. Nie je ani zariadenie, ktoré by poskytlo dlhodobé ubytovanie pre ľudí z ulice so závislosťou.“

Zároveň však priznáva, že mestská časť pre týchto ľudí riešenie nemá. „Hlavne nechceme, aby znovu vznikli chatrče alebo slumy kdesi na okraji ODMIETANÍ mesta.“ Jediná možnosť je v súčasnosti nocľaháreň Depaul od siedmej večer Rovnako to vidí aj Anna Debnárová. do siedmej ráno. Potom si ľudia bez do- „Bolo by dobré, keby mestská časť, ktomova musia zobrať všetky veci a ísť zas rej obyvateľmi títo ľudia dlhodobo sú, na ulicu. Čakať, kým otvoria niektoré uvoľnila pozemok. Tam by sme mohli z denných centier, aby tam strávili pár priviezť jednoduché modulové ubytohodín, najedli sa a dali si sprchu. A po- vanie a začať dlhodobú systémovú prátom opäť čakať na otvorenie nocľahár- cu s týmito ľuďmi. Ak sú odvšadiaľ vyne. „Toto nie je cesta,“ myslí si Anka. tláčaní, a majú pocit odmietnutia, pri-

rodzene idú do vzbury voči akejkoľvek autorite. Toľkokrát zažili odmietnutie, že sa búria aj vtedy, keď im autorita chce dobre. Takže ja vidím riešenie v tom, keby mestská časť uvoľnila pozemok, na ktorom by títo ľudia mohli mať svoje miesto. Aj tí, ktorí sú ťažko závislí.“ Pýtate sa, prečo máme podporiť týchto ľudí, keď napríklad ja sa o svoje bývanie musím postarať sama, platiť hypotéku a podobne? „Kto má pocit, že si pomoc nezaslúžia, nech si to s nimi vymení, ale vezme si k tomu aj všetko, čím si prešli. Mnohí z nich vyrastali v nefunkčných rodinách alebo v detských domovoch, zažili týranie a iné traumy,“ hovorí Sandra Tordová. „Vysoký počet ľudí, ktorí sú dlhoročne bez domova, poukazuje na zlyhanie systému. Keby sme mali viac mestských nájomných bytov, pomohlo by to všetkým. A mnohí z týchto ľudí by na ulici ani neskončili.“ 1 (str. 32-33) Z garáží na Zátiší si ľudia urobili také útulné príbytky, aké len mohli. Koberce, televízor, sošky, obrusy, kvety a dokonca priečelie garáže obložené drevom. 2 (str. 34-35) Jožo. Po úraze chodí len ťažko, potrebuje barle. Veľkou pomocou mu je jeho dvojča, brat Julo. 3 (str. 34-35) Štefan prezývaný Bukši rád všetkých rozveseľuje hrou na gitare. Sociálnej pracovníčke Anne Debnárovej už ľudia zo Zátišia dôverujú. 4 Julo opäť raz sťahuje „majetok“ z garáže do garáže. Piecku pritom museli aj s bratom Jožom darovať susedom.

Ako neziskové organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova v Bratislave, sme znepokojené krízovou situáciou ľudí bez domova na Zátiší. Búraním garáží, ktoré slúžia ako obydlia približne pre 35 ľudí bez domova, pripraví Mestský úrad Nové Mesto o strechu nad hlavou ľudí v zlom zdravotnom stave, starých ľudí aj ženy. Prichádzajú o jedinú istotu, o svoje domovy, v ktorých niektorí z nich žijú už viac ako desať rokov. Ich situácia v nás vyvoláva mnoho otázok. Najdôležitejšia je: KAM MAJÚ ÍSŤ? Mesto argumentuje, že každý, kto o pomoc stál, ju dostal. Veď tu máme útulky a nocľahárne. V skutočnosti títo ľudia nemajú kam ísť. Naše útulky sú preplnené. V Bratislave neexistuje špecializované zariadenie, ktoré ponúka dlhodobé bývanie pre ľudí bez domova so závislosťou. Nocľaháreň nie je riešením. Nocľaháreň je miesto, ktoré nie je podľa zákona určené na bývanie. Ponúka len nocľah. Počas dňa je zatvorená. Kto posiela ľudí z garáží do nocľahárne, posiela ich prakticky na ulicu. Oceňujeme krok samosprávy Nové Mesto, ktorá približne pred dvomi rokmi zriadila špeciálnu pozíciu terénnej pracovníčky. Avšak ani jej obetavá práca nemôže vyriešiť problém ľudí bez domova zo Zátišia. Skutočným riešením je projekt bývania pre ľudí trpiacich dlhodobým bezdomovectvom, zohľadňujúci špecifiká a komplexnosť pomoci, ktorú potrebujú. Žiadame mestskú časť Nové Mesto, aby zastavila búranie garáží do času, kým v súčinnosti s Magistrátom hlavného mesta zabezpečia stabilné miesto, kde môžu títo ľudia legálne žiť 24 hodín denne. Počujeme argumenty, že ľudia bez domova v garážach žijú nelegálne, a preto musia odísť. Mesto má s pozemkom plány. Presúva sem mestský podnik s cieľom zefektívniť finančné náklady. Tlačové oddelenie Nového Mesta uviedlo, že systematické odstraňovanie garáží je súčasťou čistenia územia. Hromadné búranie akýchkoľvek obydlí, v ktorých žijú ľudia, bez reálnej ponuky adekvátneho bývania, je v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ku ktorým sa zaviazalo aj Slovensko. Podľa štrasburskej judikatúry sú aj provizórne zhotovené obydlia, ktoré sú vytvorené nelegálne (tak ako garáže na Zátiší) stále považované za obydlia. Nie je možné ich klasifikovať ako odpad ani s nimi zaobchádzať ako s odpadom.

Pýtame sa: Sú v našej krajine ekonomické záujmy nadradené ľudskému životu? Kde sú práva ľudí bez domova? Ľudia, ktorí sú na ulici dlhé roky, sa po čase ocitnú na úplnom dne. Trpia chorobami, depresiami a mnohí aj závislosťou. Niektorí ľudia bez domova zo Zátišia pracujú. Iní nie sú fyzicky ani psychicky schopní práce a nedokážu si sami zabezpečiť bývanie. Väčšina stratila nádej a nevidí šancu na lepší život. Alkohol je únik z bezcieľneho života. Apatia je prejavom tejto beznádeje. Nedokážu si pomôcť. Pýtame sa: Pretože sú závislí od alkoholu, prestávajú byť pre nás ľuďmi? Výskum spojený so sčítaním poukázal na to, že Bratislava má problém s dlhodobým bezdomovectvom. Takmer 40% ľudí bez domova v Bratislave sú bez domova 10 a viac rokov. Zátišie len zviditeľňuje problém týchto ľudí, ktorí žijú zväčša ukrytí pred zrakmi verejnosti v chatkách alebo iných prístreškoch. Mimoriadne vysoký počet ľudí, ktorí sú dlhoročne bez domova, poukazuje na zlyhanie systému, ktorý ľuďom neponúka možnosti vymaniť sa z bezdomovectva. Búranie garáží nie je systémové riešenie. Títo ľudia nezmiznú. Ak im nevytvoríme dôstojnú alternatívu bývania, len sa budú presúvať z miesta na miesto. Je riešením, že ich úrady a polícia budú znovu a znovu odvšadiaľ vyháňať ako túlavé zvieratá? Efektívne a overené riešenia sú napríklad špeciálne útulky, ako sú tzv. wet shelters pre ľudí bez domova ťažko závislých od alkoholu alebo svojpomocne vybudované domčeky, ktoré úspešne svojho času realizovala aj organizácia ETP na východe Slovenska. V zahraničí je tiež overený ako najhumánnejšie, najefektívnejšie a pre spoločnosť najlacnejšie riešenie model housing first – bývanie ako prvý krok. Problém ľudí bez domova zo Zátišia je zároveň následkom krízy v oblasti sociálneho bývania. Bratislava má akútny nedostatok mestských, cenovo dostupných nájomných bytov. Je v záujme všetkých obyvateľov mesta, aby zodpovední tento problém riešili. Tlačová správa ku kauze búrania garáží na bratislavskom Zátiší. Za neziskové organizácie OZ Proti prúdu (vydavateľ Nota bene), Depaul Slovensko, n. o., Komunitu San't Egidio a Domov sv. Jána z Boha, n. o., vypracovali Sandra Tordová a Nina Beňová z OZ Proti prúdu.

Nota bene

5 2017 Proti prúdu

Na sociálny byt vraj nemáme nárok Galina Lišháková

Nota bene

5 2017 Portrét

Predávate Nota bene a živíte štyri deti. Ako sa to dá utiahnuť? Nota bene predávam len v sobotu. Chodím ešte upratovať k jednej pani, Betke, a ona mi za to dáva potraviny aj oblečenie. No hlavne robím upratovačku v Domove dôchodcov na Sekurisovej 8. Zamestnáva ma magistrát, mám riadnu pracovnú zmluvu. To vďaka pani riaditeľke zo ZŠ Dolinského. Ona mi vravela: „Utekajte tam. Dajú vám aj ubytovňu, aj robotu.“ Pokiaľ robím, môžem tam bývať. Sme tam už jedenásť rokov. No iné rodiny, aj s deťmi, musia po uplynutí piatich rokov z ubytovne odísť. Všetci aj s deťmi ste v jednej izbe? Nie. Máme dvojizbovú bunku s kúpeľňou a WC a aj s partnerom tvoríme šesťčlennú rodinu. V jednej izbe spíme a z druhej sme si spravili kuchyňu. No detí mám dokopy päť. Najstarší syn Janko (23) sa už osamostatnil, má priateľku a čakajú bábo. Jeho otec bol pijan a gambler, tak som od neho odišla. Ani na druhého partnera, s ním mám syna Štefana (16), som nemala šťastie, bol násilník. Až s tretím sa mi vzťah vydaril. Sme spolu už sedemnásť rokov a máme tri deti. Len zamestnanie sa mu nedarí nájsť. Už päť rokov je na úrade práce, príležitostne brigáduje. Teraz sa mu črtá kosenie, tak uvidíme. Ako sa vyspíte šiesti v jednej izbe? Na dvoch spojených váľandách spia tri deti, štvrté má matrac na zemi a partner a ja spíme na rozťahovacej pohovke. Na ubytovniach vraj býva hluk aj v noci. Nezápasíte s ním? My sme vo Fortune a tam je o 22.00 povinná večierka. Keď

Vladimír Šimíček

niekto ruší, spravia s ním zápis a ráno si dotyčného predvolá pani riaditeľka.

mesačne a ja zarobím len okolo 450 až 480 eur, s rodinnými prídavkami mám okolo 600 eur.

Všetky štyri deti sú školáci? Štefan (16) je v prvom ročníku na učňovke, týždeň má školu a týždeň praxuje v Kauflande. Potom je Ľubko (12), ktorý sa učí od prvého ročníka na samé jednotky. Vie pracovať s počítačom aj kadečo opraviť a je aj veľmi poslušný, o čo ho požiadam, to spraví. Daliborko (10) je tiež veľmi bystrý, len keby sa mu viac chcelo učiť. Raz donesie z toho istého predmetu jednotku a druhýkrát trojku, lebo sa poriadne nepripravil. Teraz som ho dala na doučovanie, snáď mu to pomôže. Katarína (13), jediná dcéra, mi posledné dva mesiace robí starosti. Veľmi sa zhoršila v učení, neposlúcha ma, neviem, čo sa s ňou deje. Ale už to riešime s odborníkmi. Deťom stále hovorím, že keď sa nebudú učiť, škola ich dá do detského domova. A to nie je žiadna sranda. Ja som v ňom bola od šiestich rokov do osemnástich.

Z toho dokážete uživiť štyri deti? To sa nedá. Kapucíni nám nosia každý mesiac dve vrecia trvanlivých potravín. Miestny úrad nám dáva potravinovú pomoc. Ešte mám kamarátku, Katku Hulmanovú, ktorá nám takisto veľmi pomáha. Deťom kupuje električenky, teraz im nakúpila spodné prádlo a ponožky, aj potraviny nám sem-tam prinesie. Úsmev ako dar zas zabezpečuje deťom tábory. Škola im dáva obedy za symbolickú cenu. Bez pomoci by sme to nezvládli.

Prečo ste sa tam ocitli? Mama si našla frajera a strčila nás všetkých šesť súrodencov do domova. Bol v tom však aj alkohol. Otec nás chodil navštevovať, aj si nás brával domov. On so mnou udržoval vzťah až do konca života, ale mamu som nezaujímala. Ste z Bratislavy? Z Trnavy. V Bratislave žijeme už sedemnásť rokov. Žiadali ste o sociálny byt? Skúšala som to. Ale nezaradili ma ani do čakačky, vraj nemám taký príjem, aby som na to mala nárok. Musela by som mať okolo 850 eur

Nota bene

5 2017 Portrét

Keď je hlavná obživa na vašich pleciach, môžete si dovoliť ostať doma, keď ochoriete? To teda nemôžem, lebo keď budem dlhšie maródovať, môžu ma prepustiť. Teraz nedávno som chodila do práce so zápalom priedušiek a v horúčkach. Lekárka mi dala antibiotiká, ale vravela, že keď chcem ísť do práce, tak na vlastné riziko. Inak vám zdravie slúži? Teraz mi prepukli problémy so štítnou žľazou. Ale už som dostala lieky. Spomínali ste, že ste zo šiestich súrodencov. Sú vám aj oni oporou? Sestra z Báhoňa nás občas navštívi. No najbližšie sme si so sestrou, ktorá tiež býva na ubytovni s partnerom a štyrmi deťmi. Raz ona pomôže mne, inokedy ja jej. Bývali ste niekedy pod vlastnou strechou? Čo som dospelá, tak nikdy. Po rodičoch nič neostalo a hypotéku nám nedajú. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Renáta Šulová (48)

INZERCIA

Nemali by sme robiť boha z intelektu: má síce mocné [...]. Albert Einstein

Nota bene

5 2017 Krížovka

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Čím je človek lepší a múdrejší [tým viac dobra nachádza v ľuďoch]. Lev Nikolajevič Tolstoj

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Dobrý deň, chcela by som pochváliť predajcu s číslom preukazu 2308. Vždy, keď som v Bratislave, kúpim si od neho váš časopis. Je usmiaty, úctivý, zdvorilý, vďačný a vždy, keď ho stretnem, mám krajší deň. Monika

Nefinančí podporovatelia projektu

Stále premýšľam, kde berú predajcovia Nota bene ten úsmev na tvári za každého počasia. Ja ani nie som na ulici či v prepchatej ubytovni, a aj tak som zamračená častejšie ako aprílové počasie. Pokúsim sa vziať si s z nich príklad! Andrea

Toto vydanie Nota bene podporili

Dobrý deň. Dnes mi spríjemnil deň predajca s číslom preukazu 147 v Banskej Bystrici pri obchodnom centre Europa. Bol veľmi milý, nevnucoval sa príliš a ponúkol mi aj diár s akciou, že ak si ho kúpim, tak dostanem k nemu jeden ďalší alebo knihu omaľovánok grátis. Keďže sa mi diár zíde a doma mám mladšieho brata, tak som si ten diár spolu s omaľovánkami kúpil. Takže to bol naozaj dobrý predajca! Dávid

Nota bene

5 2017 Nástenka

Dobrý deň, kupujem si časopis Nota bene pravidelne, keď natrafím na predajcu. Mám veľmi dobrú skúsenosť s pánom, ktorý predáva tento časopis v Púchove. Vždy stojí pri pošte, pekne upravený a milo sa usmieva. Vždy mi tým úsmevom urobí lepšiu náladu. Váš časopis je skvelý. Ďakujem vám za veľmi zaujímavé čítanie! Dobrý deň, váš skvelý časopis kupujem všade, kde sa pohybujem a kde zároveň stretnem predajcu. Nemám žiadneho konkrétneho, všetkých obdivujem a od každého by som si vaše výtlačky kúpila, aby som aj ja im dala úprimnú vďaku za ich boj a trpezlivosť s vecami, čo musia každý deň prekonávať. Nikdy som to neodsudzovala, ale vždy som im fandila. To sú ľudia úprimní, uvedomení s dobrými myšlienkami a emóciami radosti z maličkostí. Túto sobotu mi predávajúca pri Tescu na bratislavskom Kamennom námestí padla veľmi vhod, uvedomila som si, že už je apríl a chcem nové číslo. Pani bola milá, trpezlivá, aj sme sa spolu rozprávali, bolo to dobré. Chcem sa poďakovať tejto milej pani s číslom 601. Rada prispievam aj na dms 877, rada pomáham, zvlášť ľuďom, ktorí sú na tom ťažko. Prajem len to naj. B Dobrý deň. Kúpil som si časopis od staršej pani na Hlavnej stanici v Bratislave. Ďakujem za kvalitné a pozitívne čítanie. Predavačke prajem všetko dobré. Daniel Chcem sa poďakovať pánovi predajcovi Antonovi z križovatky na bratislavskom Račianskom mýte. Je vždy milý, ochotný, ústretový, triezvy, slušný a v rámci možností čistý. Marian Chcel by som poďakovať predajcovi č. 2468 na Autobusovej stanici Mlynské nivy v Bratislave za jeho radosť, ktorú rozdáva navôkol seba. Vždy ho rád podporím. Marek Dobrý deň, dňa 17. 3. som v Starej Turej pri Bille kúpila časopis Nota bene. Predávajúci bol milý, časopis som prečítala celý a budem ho kupovať pravidelne, lebo je úžasný. Ďakujem! Inzerát Predajkyňa časopisu Nota bene hľadá dlhodobé bývanie pre tri dospelé osoby, psa a mačku. Môžeme platiť spolu maximálne 450 eur mesačne. Môže to byť dvojizbový byt či chatka na území Bratislavy. Kontakt: 0904 653 279, predajkyňa Petra (č. 2667).

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, 0915 779 746. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, sociálni pracovníci Bc. Barbora Žiaranová, 0905 595 520, Mgr. Mária Benkovičová, 0905 440 764, PaedDr. Libor Klenovský PhD, 0905 440 946, Mgr. Erik Kapsdorfer, 0905 440 878. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 191. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com