Notabene 193 jul2017 (1) by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Júl 2017/193

ZVIERATÁ

4 Téma Gazda z hlavného mesta

8 Téma Cesta z klietky

12 Téma Zuzana a Dorota, ombudsmanky pre zvieratá

16 Téma Zvieratá v horúčavách trpia

Téma Do Česka na safari

27 Reportáž Splnený sen kuchárok bez domova

LITERÁRIUM Petra Gettinga

ZVIERATÁ

Rozhovor Prírodu hlúpo zneužívame

Kladivá do hláv

Daniel Pastirčák

Človek a zviera

Minule sa ma pýtali na desať kníh, ktoré by som si vzal na ostrov. Boli medzi nimi také, čo viem čítať stále znova, ale aj jedno obskúrne dielko.

Boli tri. Ingrid ich našla na dvore v opustenom levočskom dome. Na našu záhradu doniesla iba dve. Napokon zostalo iba jedno, jej sestrička sa zatúlala do susedných záhrad a už sa nevrátila. Nikdy predtým by mi nenapadlo, že sa človek môže spriateliť s mačkou. To levočské leto všetko zmenilo. Dnes v našom petržalskom byte kraľuje Shanti. Tak sme ju nazvali, keď bola maličká – Shanti, Pokoj. Dnes ju voláme Šantí, lebo tak sa ukázalo.

Túto knihu mám zaradenú v knižnici v najspodnejšom priečinku. Volám ho Čierna knižnica. Nachádza sa v nej produkcia, ktorú dokázali vytvoriť ľudia ako ja či vy, sadzači ich vysádzali, tlačiari vytlačili a knihári okrášlili väzbou.

Na Facebooku som objavil stránku s názvom Bývam u svojej mačky. Svätá pravda. Mačka je prefíkaný tvor. Od prvej chvíle neúnavne pracuje na svojom človeku, kým ho nedostane tam, kde ho chce mať. Shanti s tým začala od prvej chvíle. Keď som ráno meditoval, to mačiatko po mne lozilo ako po vyschnutom pni. Sadlo si mi na ramená a zízalo mi do tváre. V drzých očiach otázka: Čo tu sedíš ako tĺk? Nevieš sa hýbať?

Nachádzajú sa tam sebaobhajobné pamäte vojnových zločincov, publikácie chváliace monsterprocesy, Slovenský zákonník z roku 1939, ktorý v mene kresťanskej lásky zadefinoval podľudí, takisto spis Kim Ir Sena, ktorého dynastia dodnes terorizuje svet. Nechýba Mein Kampf a prvorepubliková fízlovská príručka, ktorá s neskutočnou hŕbou predsudkov rozoberá „tuláky, žebráky, cikány“. Všetkému tróni ukrajinský toaletný papier s podobizňou Putina.

Nuž, dostala nás. Odviezla sa s nami do Bratislavy a už tu zostala. Mali sme, samozrejme, isté zásady. Napríklad: nikdy nedovolíme, aby to zviera vliezlo k nám do postele! Lenže to nepoznáte mačky. Situácia sa nám vymkla z rúk. Všetko je inak. Zaľahneme a pokorne zavoláme Shanti. Dôstojne vkráča a rozvalí sa medzi nami ako človek. Za tie štyri roky si osvojila ľudské maniere. Počká, kým ju poškrabkáme, aby si pred spaním ešte trošku zapriadla.

Spomenutá knižka vyšla po prvýkrát v 15. storočí a počtom vydaní útočí na prvé priečky. Kladivo na čarodejnice spísané Jakobom Sprengerom a Heinrichom Kramerom má desivé meno v dnešnej spoločnosti, bárs miesto krvavých scén ide najmä o zložitý teologicko-právny spis, ktorého autoritou je Biblia, stredoveká scholastika aj antická filozofia. V záplave paragrafov sú aj pikantérie ako tá, že „telá očarovaných zvierat musia byť spálené“, či o schopnostiach čarodejníc: „Občas zbierajú veľké množstvo mužských orgánov, dvadsať alebo tridsať dohromady a dávajú ich do vtáčieho hniezda alebo ich zatvárajú do škatule, kde sa hýbu ako živé a jedia ovos a obilie...“ Našťastie, stačí poprosiť čarodejnicu a vyšplhať sa na strom: „A keď si chcel postihnutý vziať z hniezda veľký, čarodejnica to nedovolila a povedala: ten nie, ten patrí farárovi.“ Nešlo o žiadnych sadistov – autori boli vzdelancami svojej doby a, predovšetkým, masové mučenie a vraždenie po celom kontinente by nikdy nezvládlo pár fanatických duchovných – bola tu „spoločenská objednávka“. Verili všetci. Tak ako sa dnes verí vo svetové sprisahanie či v inváziu barbarov. Nie sú toto tie pravé kladivá do našich hláv?

Nuž, také sú mačky a taký je človek. Aby sa stal celkom človekom, potrebuje sa spriateliť s nejakým zvieraťom, hoci aj so zatúlanou levočskou mačkou.

Zuzana Uličianska

Človek človeku psom „The animals, the animals, trapped, trapped, trapped 'till the cage is full,“ také sú slová úvodnej piesne k seriálu Orange is the New Black, ktorý nedávno vyšiel so svojou piatou sériou. Hovorí sa v nej o zvieratách natlačených v preplnenej klietke, dej sa totiž odohráva v ženskej väznici. (Inak Amerika má najväčšiu väzenskú populáciu na svete, v prepočte na obyvateľa je tam desaťkrát viac väzňov ako v takom Nórsku.) Po vypuknutí väzenskej vzbury sa seriálové väzenkyne dožadujú férovejšieho správania od svojich dozorcov. „Ak chceme, aby nás brali ako ľudí, nie ako zvieratá, správajme sa aj my samé ako ľudia,“ vyhlási jedna z líderiek protestu. Nechcem protirečiť autorom scenáru, ale bude to stačiť? Veď už aj naši politici si všimli, že nikto nevie dať toľko zla, ako človek človeku. Možno to nakoniec ani tá Konferencia biskupov Slovenska nemyslela až tak zle, keď žiadala, aby školský vzdelávací program neobsahoval výchovu v duchu humanizmu. Sebecký človek stojaci v centre spoločnosti sa fakt neosvedčil. Čo tak postaviť na piedestál naše milujúce zvieratká? Čo tak nekončiť, ale naopak začínať večerné správy tým, ako sa nám darí zastavovať druhé najväčšie vymieranie zvierať v histórii planéty? Čo keby zdieľanie fotiek rozkošných mačiatok či vďačných tučniakov nekazilo imidž „serióznosti“? Čo keby krava prestala byť nadávkou? Čo keby sme sa pokúsili k sebe správať aspoň tak, ako naše zvieratá k nám? Keby sme sa k sebe túlili, navzájom sa bránili, ďakovali si, zdravili sa? Prepáčte, ale keby bol človek človeku psom, nebolo by to s ľudstvom až také zlé.

Ľudia Nikto sa nás nepýta na názor. Jednajú s nami, akoby sme ani neboli ľudské bytosti. Akoby sme nemohli spolu nažívať vo vzájomnej, harmonickej symbióze a navzájom si robiť radosť. Zabudli na našu lásku k nim. Zabudli na našu vernosť. Zabudli, že aj my máme právo na prirodzený život. Niektorých z nás naženú do malých betónových obydlí. Vezmú nám slnko, vezmú nám vietor a dážď, vezmú nám našu voňavú, chutnú stravu a kŕmia nás chemikáliami. A stále očakávajú čo najväčší výkon. Niektorých z nás odsúdia na veľmi krátky „život“. Najprv sa odohráva v tmavom smradľavom podpalubí. Potom narodenie, vykrmovanie rastovými hormónmi a smrť. Niektorých z nás si pestujú len pre vlasy. Najviac cenené sú blond, ale aj to podlieha móde. Na rast vlasov je potrebná mladosť a Nota bene zdravé telo. Preto týchto ľudí nechávajú až 6 2017 do určitého veku (kým majú vlasy) žiť pomerEditoriál ne voľne, vo výbehoch, do ktorých privážajú jedlo obohatené o výživové doplnky. Strihanie vlasov je pravidelné, lebo dopyt je veľký a navyše potom lepšie a hustejšie rastú.

Niektorých z nás nechajú kontrolovane namnožiť, aby nás mohli naháňať, štvať, zabiť a chváliť sa tým pred ostatnými. Čím adrenalínovejší lov, tým väčší relax pre lovca. Našimi hlavami si potom zdobia príbytky. Niektorých z nás majú vyslovene na pokusy. Na sliznice nám kvapkajú najrôznejšie látky, aby videli, čo nám urobia. To isté robia s našou kožou a niekedy nám ju aj zaživa sťahujú, aby nestratila svoju kvalitu, kým sa opracuje na niečo skvelé a luxusné. Väčšinou majú zákony, podľa ktorých sme iba veci a tak sa možno k nám aj správať. Do mäsa nás spútavajú reťazami, zatvárajú do klietok, vyhladujú alebo dobijú nás na smrť. Že sme iba veci bez duše, učia svojich potomkov, už keď sú malí. Dostanú nás darom a v rôznom mučení sú potom neobyčajne vynaliezaví. Najradšej nás vešajú na stromy alebo topia vo vode. A my sme ochotní dať za ne život. Tak sa zvieratá správajú k nám, ľuďom. Ada Jung editorka

Nota bene

6 2017

ale priamo aj zvieratá, ktoré doplácajú na zničené biotopy. V takom štádiu je priam komické hovoriť, že tu ideme jednotlivo chrániť mačičky či nebodaj vlkov a rysov, ak nám uniká, že treba chrániť celý ekosystém.

ktorí sa naozaj úprimne starajú o prírodu. Je tam však priveľa šialencov, ktorým nie je trápne ani to, čo bolo vidieť na tej fotografii so slovenským znakom. Súdny človek takú primitívnosť nemôže rozdýchať.

Stále je dosť ľudí, ktorí tvrdia, že divých zvierat je tu dosť a viaceré sú dokonca premnožené, preto ich treba regulovať. Neberiete tento argument? Aká náhoda, že „premnožené“ sú vždy len zvieratá, z ktorých sa dá urobiť trofej. Žiadne premnoženie neexistuje, je to len hlúpy a primitívny názor, žiadny argument. Ako sa môže nejaký predátor premnožiť? Veď to sa nedá, vyplýva to zo základných ekologických pravidiel aj zdravého sedliackeho rozumu. Keby bol premnožený, nemá čo žrať a zahynie. Jelenčekovia a srnčekovia síce sú premnožení, ale tento nadstav sa dosahuje zámerne a umelo, aby poľovníci mohli každý rok vystrieľať polovicu populácie jeleňov a štvrtinu populácie srncov.

Verejnosť nedávno nahneval odstrel medvedice Ingrid, ktorá sa aj s mladými opakovane vracala do dediny. Argument tých, čo o tom rozhodli, je, že jej poskytli viac šancí, opakovane ju odviezli do veľkej diaľky, a aj tak sa vrátila. V tomto sa opäť preukázalo dlhodobé zlyhávanie štátu. Ak niekto nechce, aby sa medvede potulovali okolo ľudských obydlí, musia byť na týchto miestach zamknuté kontajnery, ktoré im znemožnia dostať sa k potrave. Prečo sa to dá robiť v Ázii, v Amerike, a u nás nie? Paradoxne, práve táto medvedica sa o potravu medzi odpadkami nezaujímala, skôr hľadala únik pred medveďmi v ruji, keďže chcela chrániť mladé. Nemali ju zabiť. Teoreticky nevylučujem, že medvedica naozaj predstavovala Nota bene ohrozenie, veď komu normálnemu 6 2017 napadne uspávať ju vtedy, keď je na Rozhovor strome, a vie, že spadne z piatich metrov? Jasné, že to zviera, ktoré už mohlo byť zranené, sa naštve a zaútočí, pretože bráni svoj život ako každý. Dať mu za to guľku? Šialene neetické, amatérske, primitívne, odporné.

Nedávno sa na sociálnej sieti objavila fotografia množstva poľovníkov, ktorí si z obrovského počtu ulovenej zveri vytvorili slovenský znak. Čo si o tom myslíte? Videl som to a prišlo mi to ako záber z psychiatrickej liečebne. Inak sa to nedá nazvať. Bola to taká absurdita, že každému normálnemu človeku sa nad tým musí zastaviť rozum.

Rozhovor

Prírodu hlúpo zneužívame Karol Sudor

archív T. H.

Naša príroda patrí k najkrajším v Európe, ale ako dlho nám to vydrží? Pýta sa dokumentarista TOMÁŠ HULÍK.

Ste známy ostrou kritikou toho, ako sa na Slovensku správame k zvieratám a prírode všeobecne. Čo vás nahnevalo? Nechcem to rozmieňať na jednotlivcov, chybu robíme ako celok. Rúbeme lesy a nik s tým nič nerobí, hoci to má množstvo následkov vrátane povodní. Hlúpo a rýchlo sa snažíme využiť a zneužiť, čo nám bolo dané. Pár ľudí má obrovský biznis, ostatní oči pre plač. Vinní sú aj tí, čo to tolerujú a nezasiahnu. Nie je predsa normálne, že z našej prírody neprofituje celý národ. Paradoxne, stále patrí k najkrajším v Európe, koľko nám to však vydrží? Likvidujeme nielen lesy,

Lenže poľovníkom zabíjanie povoľuje priamo štát. Problém je teda inde. To je pravda. Poľovníci majú združenie, pre ktoré štát záhadne vytvára zvláštne zákony a povolenia. O inom takom neviem. Už samotné privilégium odovzdať všetku zver na Slovensku do rúk jedného združenia, v ktorom je okolo 50 až 60 tisíc ľudí, je zvláštne. Zver v lesoch predsa patrí nám všetkým. Aj tým, čo ju chceme len obdivovať v jej prirodzenom prostredí, nie ju zabíjať. Akým právom z toho má úžitok a biznis len pár vyvolených? Poľovníci by argumentovali, že sa starajú o prírodu. Jasné, aj ja poznám medzi poľovníkmi mnoho výborných ľudí,

Mladé za rozhodli vyviezť do Maďarska do rezervácie. Prečo tam nemohla ísť aj matka? A keď ju už chceli zabiť, prečo to nemohli urobiť intravenózne, keď bola uspatá? Rozhodli sa pre zastrelenie. Ponúk bolo dokonca viac, aj z Poľska. A keď už naozaj nebola iná cesta ako usmrtenie medvedice, nemalo sa tak stať na verejnosti pred množstvom ľudí a s totálne nezvládnutou komunikáciou. O tom, že ju mali uspatú a mohli ju usmrtiť humánnejšie, ani nehovorím. Chýb okolo tohto prípadu sa stalo veľa a ukazuje to, ako veľmi nezvládame základné veci. Ako vnímate cirkusy? Mnohé sa dodnes chvália drezúrou zvierat, a nie každému dôjde, že je za tým týranie. Na druhej strane rodičia malých detí hovoria, že vystúpenia sú milé.

Nota bene

6 2017 Rozhovor

Každé dieťa má rado cirkus, ja som nebol výnimkou. Záleží na prístupe ľudí. Ak niekto cvičí zvieratá na veci, ktoré sú im vyslovene neprirodzené, je to zvrátené. Je rozdiel cvičiť slona a tigra, aby tancovali a skákali cez obruče s ohňom, a koňa, aby cválal okolo manéže. Osobne cirkusy nemám rád práve pre prístup k zvieratám, navyše je to celé robené len pre kšeft.

Ideálne je, ak zvieratá pozorujete bez toho, aby vedeli, že ste v ich blízkosti. Predsa len ide o plaché tvory, navyše, ak nakrútite stresované zviera, divák to vo filme odhalí. S bobrami som musel stráviť celé roky, aby mi dôverovali a brali za prirodzenú súčasť okolia. Keď pochopili, že im neublížim, pustili ma k sebe veľmi blízko.

Podobný prípad sú zoologické záhrady. Myslím tie naše, nie všetky, lebo napríklad v Česku sú na úplne inej úrovni. Bratislavská ZOO konečne po dlhom čase urobila nádherný výbeh pre vlky, ako sa tam však cítili celé tie roky doteraz, ani nechcem pomyslieť. Koniec koncov, aj zvyšok celej ZOO trčí ešte niekde v minulom storočí.

Sympatické sú vám šelmy, láka vás snežný leopard, ale aj amurský leopard, ktorý je mimoriadne vzácny. Stále chcete točiť práve o nich? Je to môj sen. Vyplýva asi z lásky k mačkám, ktorá sa u mňa prehĺbila pri nakrúcaní dokumentu o rysoch, a tiež po tom, čo sme mali menšiu potýčku s tigrom usurijským, ktorý nás prenasledoval asi týždeň. Keď som mal 19 rokov, od amurského leoparda som bol možno 300 metrov, pričom šlo o jedného z 24 vtedy vo voľnej prírode žijúcich kusov. Človeka také veci poznačia, hoci sa to ťažko vysvetľuje. Čoskoro idem znovu do Mongolska, tak sa na tie leopardy teším. A nielen na ne, získali sme povolenie na vstup do národného parku, kde snáď uvidíme posledné žijúce ťavy a posledných žijúcich 50 gobijských medveďov. Rád by som však v prirodzenom prostredí zažil aj gorily a šimpanzy. Mojím veľkým snom je preto vrátiť sa aj do Afriky.

Čo španielska korida? Milióny ľudí sa tam tešia z toho, ako toreadori na štadióne zraňujú a zabíjajú býkov. Je to zlé, našťastie sa už aj tam snažia tento trend zvrátiť, dokonca to celé zakázať. Budem rád, ak si to Španieli nakoniec eliminujú a zakážu sami, som však skeptický, lebo by prišli o výraznú časť svojho historického a kultúrneho dedičstva, ktoré my nikdy nemôžeme pochopiť. Ukazuje nám to však, čoho sme ako ľudia schopní. Že sa dokážeme tešiť a zabávať na utrpení. Koniec koncov, o tom kedysi boli aj zápasy gladiátorov. Otázne je, či si ľudia potrebu pozerať sa na násilie po striktnom zákaze nezačnú saturovať niekde inde. Fakt neviem. Fotografujete a nakrúcate zvieratá, s ktorými sa nerobí ľahko – sysle, bobry, rysy, tigre, orly, zajace poľné... Čo vás to naučilo? Že práve voľná príroda je skutočný cirkus. A že žiadne náhrady sa s ňou nedajú ani len porovnať. Pozorovať prirodzené dianie v prírode je úplná fantázia. Aby ste získali aspoň jeden poriadny záber, musíte najskôr vedieť, čo to zviera robí, kam chodí, ako sa správa, kedy ako koná, reaguje. Súbor toho všetkého, teda študovania vecí vrátane samotného pozorovania, je neskutočná pasia. Človek sa vtedy cíti ako Arabela so zázračným prsteňom, ktorý jej umožňuje porozumieť reči zvierat. U niektorých zvierat ste si najprv museli vybudovať dôveru. Napríklad u bobrov.

Okrem šeliem vás fascinuje aj novozélandský papagáj nestor kea. Čo je zač? Fantastický a inteligentný „papúch“, ktorý sa dokáže veľa naučiť. Keď som nakrúcal bobry, vo Viedni skúmali práve týchto papagájov. Pár kusov vzali zo ZOO, rozdelili ich do dvoch skupiniek a každú učili inú vec. Keď ich potom dali spolu, o pár dní obe skupinky ovládali všetko, jednoducho sa to vzájomne naučili. Fungujú medzi nimi akési škôlky, kde starší jedinci vyučujú mladších. To isté som pozoroval u bobrov, starší súrodenci učili mladších, kým matka zháňala potravu. Sú to nádherné veci, o ktorých by som chcel vedieť viac. Ak sledujete nejaké zviera tristo dní, nie je to už nuda? Príde vôbec ešte niečo nové? Vždy to tak bolo. S bobrami som strávil tisíc nocí a stále to bolo zaujímavé. Je to podobné ako s ľuďmi –

koľkokrát sa stretávate s tými istými a nikdy vám nenapadne, že už si s nimi nemáte čo povedať. Vyberám si pritom zvieratá, u ktorých funguje sociálne správanie – vedia sa uraziť, pobiť, smiať, prosiť, učiť sa, hrať sa. Minule som narazil na obyčajné mravenisko a nakoniec som ho sledoval pár dní, lebo bolo fascinujúce vidieť, ako si mravčekovia vláčia zásoby, ako je to celé organizované. Diplomovku ste robili o vodných chrobákoch, vyštudovali ste prírodovedeckú fakultu. Nelákala vás veda? Práve pri diplomovke ma na fakulte nahnevali. V tom čase som už pracoval s bobrami a mal s nimi oveľa rozsiahlejšie a významnejšie vedecké výsledky ako s vodnými chrobákmi, nedovolili mi však zmeniť tému. Preto som na vedu trochu zanevrel. Dotklo sa ma, že som sa nemohol venovať tomu, v čom som bol naozaj dobrý a o čom som publikoval v solídnych periodikách. Dnes som tomu rád. Prírodu môžem riešiť cez fotografie a filmy, nie cez sedenie v kancelárii na úrade, hrabanie sa v šanónoch a pečiatkovanie papierov ako niektorí moji spolužiaci. Nikdy vám nevytýkali, že nakrúcaním vo voľnej prírode znižujete plachosť zvierat voči ľuďom, čo je pre nich v konečnom dôsledku nebezpečné? Nabudúce proti nim nemusí stáť kameraman či fotograf, ale poľovník či pytliak. Vytýkali nám to pri bobroch, keďže s nimi sme sa naozaj skamarátili. Inak to však nešlo. Navyše, tie zvieratá poznali len nás, iných ľudí by k sebe nepustili. Overili sme si to – keď s nami prišiel niekto cudzí, ani sa neukázali. Štandardne sa však snažím, aby zvieratá o mne nevedeli. Je to napokon jediný spôsob, ako ich natočiť tak, aby pôsobili prirodzene. Jasné, že ich neraz nechtiac aj vyplašíme, úplne sa tomu vyhnúť nedá, ale nemyslím si, že im ubližujeme. Čítal som, že vraj to, čo v dokumentoch vídame ako prirodzené, je neraz simulácia. Že niektorí fotografi a filmári sa neštítia používať mŕtvy hmyz či nadrogované zvieratá, lebo tak je to pohodlnejšie. Neviem si niečo také predstaviť. Fotografovať mŕtvy hmyz či omámené zvieratá a vydávať to za prirodzenú

situáciu, mi príde choré. Na druhej strane, aj ja som vo filmoch použil napríklad požičané vlky a medveďa zo zajatia. Nijako sme však nimi nemanipulovali, nechali sme ich správať sa prirodzene. Museli sme to urobiť takto, lebo ani k vlkom zo zajatia sa v lese nedalo priblížiť na menej ako 50 metrov, takže scénu s nimi by sme nenatočili, prípadne by sme na ňu museli čakať roky. Rovnako sme nevedeli inak natočiť útok medveďa na salaš. Paradoxne, o pár dní mi odtiaľ o štvrtej ráno volal bača, aby sme si okamžite prišli vziať medveďa, lebo mu tam prišiel divoký a nevedel si s ním rady. Tento sa totiž, na rozdiel od nášho, nedal odohnať. Vaše dokumenty vysielali mnohé renomované televízie. Ale prísť do strižne so stovkami hodín natočeného materiálu a vyrábať z neho hodinový film, to musí byť kruté. Vyhadzujem len s ťažkým srdcom. Nedávno som však pracoval na filme Divoký Istanbul, kde som bol len kameraman, nie režisér, tak som si to užíval a netrpel. Keď som nakrútil film Divoké Slovensko, zostrihali sme ho na hodinu a štyridsať minút. Lenže nemecké televízie chcú najmä 52-minútové, v ORF dokonca len 43-minútové, také majú štandardy. Museli sme ho skrátiť. Objednávajú si televízie konkrétne témy dokumentov?

Nie. Najskôr si musím vymyslieť dostatočne zaujímavý projekt, presvedčiť televízie, že sa im vyplatí doňho investovať, až potom mi dajú peniaze. Iný prípad nastane, ak už nejaký projekt existuje a televízia si ma prizve, aby som sa na ňom podieľal. Predpokladám, že ako dokumentarista s mnohými cenami už nemáte problém ich presvedčiť. Faktom je, že zahraničné televízie sa už so mnou vždy minimálne bavia. Presvedčiť ich je však stále náročné a občas to nevyjde. Konkurencia ľudí, ktorí ponúkajú kvalitné veci, je veľká. Musím sa preto trafiť témou vo vhodnom čase. Na začiatku sme hovorili, že k zvieratám a prírode sa nesprávame práve príkladne. Čo by sme mali urobiť, aby ďalšie generácie mali viac rozumu? Alfou a omegou je vzdelanie. Vzdelaný, múdry a inteligentný človek sa nebude správať ako idiot. To dokáže len nevzdelanec, hlupák a ignorant. Vzdelávať majú školy, rodičia by zase mali viesť deti k úcte a k záujmu o prírodu. Žiaľ, štyridsať rokov vymývania mozgov našu spoločnosť poznačilo a prejavuje sa to dodnes. Ak sa ľudia nebudú vzdelávať, stále budeme dopadať ako už spomínaní poľovníci na fotke, ktorí si zo zabitých zvierat vytvorili slovenský znak. Práve oni totiž symbolizujú presný obraz celej našej ignorancie a hlúposti.

Tomáš Hulík (1976)

vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Zúčastnil sa vedeckých expedícií na ostrove Sachalin v Rusku, na Borneu a v Malajzii, prednášal na svetových zoologických kongresoch. Pracuje ako fotograf a dokumentarista, nakrútil mnoho úspešných dokumentov (Hulík a bobry, Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase, Návrat rysov, Cesty Slovenskom, Divoké Slovensko, Kráľ nebies – Orol skalný a ďalšie), ktoré vysielali aj renomované zahraničné televízie (ARTE, ZDF, ORF, Discovery Channel a ďalšie). Nedávno mu vyšla kniha fotografií Slovensko – pocity a nálady. Publikuje v prestížnych časopisoch National Geographic či GEO. Za svoju prácu získal mnoho ocenení.

Nota bene

6 2017 Rozhovor

Gazda z hlavného mesta Dagmar Gurová

Gabriel Kuchta

Robert Hammer choval ovce a kozy na Muránskej planine. Keď mu polovicu stáda roztrhal vlk, zvyšné zvieratá vzal k sebe – do Bratislavy.

Z husto zarastenej lúky poniže vinohradov v bratislavských Krasňanoch sa po úzkom mostíku rúti stádo kôz a oviec. Vysoký opálený muž sa ich snaží zahnať do ošarpanej budovy, v ktorej prespávajú. Koza na čele čriedy sa však nečakane vychytí k zelenej tráve smerom do vinohradov. Ostatné ju okamžite nasledujú. Staršia pani, ktorá si prišla obzrieť zvieratá spolu s malou vnučkou, im skočí do cesty a neohrozene máva francúzskou barlou. Koza – vodkyňa na chvíľu zaváha, zrejme zarazená neobvyklým výjavom. Vzápätí sa rozbehne na opačnú stranu, k hučiacim grafickým závodom. Spolu s ňou tam uháňa aj zvyšok stáda. Muž nasadá na bicykel a za povzbudzovania okoloidúcich prenasleduje zvieracích utečencov. Aj takto to občas vyzeralo na Hospodárskom dvore Roberta Hammera, keď pred dvoma rokmi začínal. Dnes má vyše dvesto zvierat. Asi 70 oviec a kôz, 150 sliepok, tri kone, dve husi a jednu kačku – hydinu nedávno preriedila líška. Pri zaháňaní stáda mu pomáha obrovský pes Oris. „Odkedy som opravil plot, k únikom dochádza len zriedka,“ smeje sa gazda. Najhoršie vraj je, keď utečie koza. Ostatné sa vrhnú za ňou a nezastaví ich ani elektrický plot. Najväčšie tuláčky však boli, prekvapivo, ovce. Štyri kamarátky sa raz dostali až do Rače. „Ľudia mi volali, že sa chcú naháňať medzi panelákmi. Ovce majú dobrú orientáciu, vedia sa vrátiť domov, ale pre tieto som musel zájsť. Zabehli sa prvýkrát a pomedzi domy a autá by netrafili späť.“

NEVÍDANÁ ATRAKCIA Ovce, za ktorými pobiehajú večne bľačiace jahniatka, a kozy, rohaté i tie bez rohov, sa teraz pokojne prehrýzajú hustým porastom obkoleseným elektrickým ohradníkom. Keď sú smädné, napijú sa vody zo studničky, ktorú pre nich gazda vykopal. Do chlieva sa poberú až podvečer. Okolo fičia bicyklisti, behajú psy a prechádzajú sa rodinky s deťmi. Tie sem často chodia ako do zoo. „Ovečka béé, kozička me-e-é,“ rodičia snaživo napodobňujú zvieraciu reč. Malé deti vo vytržení sledujú kozliatka,

Nota bene

7 2017 Téma

ktoré hravo skáču a v predstieranom zápase do seba ťukajú tvrdými hlávkami. Deti sa chichocú a výskajú, keď sa k nim zvieratá priblížia. Kto chce, môže sa dohodnúť s gazdom a kozu či ovcu si aj pohladkať. „Sú prítulné. Už sa navzájom poznáme. Ale kamarátia sa so mnou len dovtedy, kým im nezačnem čistiť paznechty. Vtedy utekajú,“ hovorí. Pred bývalou družstevnou budovou stojí zástup nadšencov, ktorí si chcú zajazdiť na koňoch. To sa dá najlepšie cez víkend. Jazdu si možno dohodnúť aj na Facebooku Hospodárskeho dvora. Dve mladé ženy koňom usilovne kefujú srsť, čistia kopytá, nasadzujú sedlá. Jeden všetko trpezlivo znáša. Druhý na takúto procedúru asi nemá náladu. Vrtí sa a nechce dvihnúť nohu. Žena, ktorá sa o neho stará, si však s jeho vrtochmi ľahko poradí.

Nota bene

7 2017 Téma

„Na kone chodia hlavne mladé dievčatá od 15 do 20 rokov, no mali sme aj 12-ročnú jazdkyňu a dosť často sem prichádzajú malé deti,“ hovorí Hammer. Kto chce jazdiť samostatne, musí preukázať, že to vie. Inak s ním ide sprievodca. Jazdci sa o kone sami starajú. „Čistia ich, ak to vedia, a odpratávajú hnoj. Pomáhajú aj s ovečkami.“ Vidno, že táto práca ho baví. „No ešte ma neživí,“ konštatuje. „Popri nej mám preto aj druhú, kancelársku.“

PODOJIŤ A DO KANCELÁRIE Novodobý gazda vstáva tak, aby sa k zvieratám dostal okolo piatej ráno. Z domu k nim vybehne za päť minút. „Podojím ich, nakŕmim a vrátim sa k rodine. Osprchujem sa, odvediem deti do škôlky a o štvrť na osem už sedím v kancelárii,“ opisuje nabitý denný režim. Po práci musí zahnať zvieratá do chlieva, znova ich podojiť a v závislosti od ročného obdobia aj nakŕmiť. V zime, keď sa rodia mladé, kontroluje stádo častejšie. Bežná práca okolo zvierat mu zaberie minimálne štyri hodiny denne. „Niektorí moji známi sa čudujú, ako to môžem zvládať, ale mne sa to páči. Moji rodičia pracovali na družstve a mali aj vlastné hospodárstvo. Chovali všetko možné – ošípané, králiky aj býky. Som na takýto život zvyknutý.“ Napriek tomu roky žil a pracoval inak. „Už dlhšie som cítil, že to nevydržím. Potreboval som zmenu, byť vonku, na čerstvom vzduchu.“ A kde na dve úplne odlišné

roboty berie silu? „V detstve som pretekal na divokej vode, takže som vytrénovaný. Mám rád dobré jedlo a pitie, pri tom si najlepšie oddýchnem,“ vysvetľuje. Zatiaľ predáva kozie mlieko. Ovčie necháva pre jahniatka, aby zosilneli a vyrástli z nich ovce s dobrými chovnými vlastnosťami. Keď bude mať dvakrát také veľké stádo ako dnes, presťahuje ho na svoju farmu na Muránskej planine. Tam choval zvieratá, kým mu polovicu stáda neroztrhal vlk. „Uvidím, čo bude ďalej, či si nájdem dobrého baču, alebo sa do toho pustím sám. Tentokrát už naplno.“

PENIAZE V TÉGLIKU Hospodársky dvor v Krasňanoch mu teda slúži aj ako chovná stanica. Opustenú budovu vo vinohradoch si vyhliadol pri prechádzkach po okolí. Stačilo zopár úprav, vykopať studňu, urobiť plot. Najväčšie výdavky mal so splnením hygienických požiadaviek, ktoré treba dodržať pri predaji potravín. S vybavením prenájmu vraj nebol žiaden problém. „Možno aj preto, že je trochu bokom od obytných domov.“ Zároveň však od sídliska nie je ďaleko. Ľudia z okolia sa sem dostanú bez väčšej námahy a nakupujú tu podobne ako v samoobsluhe. Pred chlievom stojí chladnička s presklenými dverami. Ráno sú v nej fľaše plné čerstvo nadojeného mlieka a téglik z jogurtu, kam zákazníci hádžu drobné. Do chladničky vracajú aj prázdne, umyté fľaše, ktoré sa opätovne použijú. Kedysi bola dostupná každému okoloidúcemu. Visel na nej oznam s cenou mlieka pre stálych a nových zákazníkov. Tí nechávali peniaze v tégliku, a keď bolo treba, brali si z neho výdavok. Na zahraničných farmách to takto funguje bežne – ľudia si vezmú mlieko, syr, odvážia si ovocie a zeleninu a každý zaplatí toľko, koľko treba. Nezvyknú podvádzať. „U nás to vydržalo pol roka. Myslím, že to bol celkom pekný úspech. Neskôr nám začali miznúť peniaze,“ hovorí o sociálnom experimente gazda Hammer. Teraz chladničku odomyká a zamyká diaľkovým ovládaním. Denne predá okolo 20 litrov mlieka, čím zaplatí výdavky na seno. V minulosti vyrábal aj syr, no túto sezónu nestíha. „Môžeme si kúpiť vajíčka?“ zisťuje rodinka s malou škôlkarkou. „Samozrejme,“ odpovedá gazda a diaľkovým ovládačom otvára zámok. „A peniaze naozaj do téglika?“

Nota bene

7 2017 Téma

11 overuje si otec rodiny, zjavne nový zákazník. Hammer ho uistí, že tam je ich správne miesto. „Sliepočky nekŕmim granulami, dávam im len trochu pšenice. Nemám veľa vajíčok, len okolo tridsať. Sám zjem desať na raňajky.“ Kto má chuť na praženicu z dobrých, čerstvých vajec, musí sa teda poponáhľať. Výnimkou sú príliš teplé dni. „Vtedy nám vajíčka ostávajú, ľuďom sa nechce chodiť na prechádzku.“ Nakupujú tu väčšinou miestni – stáli zákazníci. Často sú to mamy malých detí. „Ale nájde sa aj zopár takých, ktorí sem prichádzajú autom špeciálne pre mlieko.“

ŽIVOT BEZ DOVOLENKY Jeden pán neprozreteľne otvára peňaženku pri bráne do chlieva, v dosahu všetečných kôz, ktoré už gazda zohnal z výbehu. Šušťanie bankoviek na ne pôsobí ako magnet. Zvedavo naťahujú krky, ako by sa chceli presvedčiť, nakoľ-

ko je zákazník solventný. A už-už to vyzerá, že sa peniaze pokúsia zjesť, keď si pán spomenie, že vo vrecku má drobné a peňaženku im zaklapne pred nosom. „Kozy sú skutočne veľmi zvedavé. Pátrajú však iba po tom, či pre nich nemáte nejakú dobrotu. Aj ovce sú maškrtné, ale kozy sú viac,“ objasňuje gazda. „Trávenie majú nastavené tak, že ustavične potrebujú čosi prežúvať. Keď prší a nemôžu ísť na pašu, sú naozaj nazlostené. Pár hodín o hlade zvládnu, ale pol dňa by už na ne bolo veľa.“ Aj preto sa chovateľ zvierat nedostane tak ľahko na dovolenku.

diť prvé mláďatá. „Ovce a kozy sú veľmi samostatné rodičky, ale sem-tam potrebujú pomoc. Musím na ne preto častejšie dohliadať, sledovať, či sú v poriadku.“

Teraz v lete si s rodinou vyjde na stanovačku do Senca. S deťmi, dcérou Anežkou a synom Matyášom, trávi veľa času na farme. Kým sa otec stará o zvieratá, bicyklujú sa alebo pomáhajú zbierať vajíčka. „Zo začiatku sa trochu báli, ale už je to lepšie, zvykajú si. Robím to všetko aj pre ne. Mnoho výskumov potvrdilo, že deti by mali byť v kontakte s hospodárskymi zvieratami a ich trusom, posilňujú si tým imunitu.“ Prospieva to aj dospelým, „Ovce a kozy by vo výbehu vydržali ktorí sa sem chodia pozerať na ovečky. niekoľko dní, no mám tu i zvieratá, kto- „Niektorí tak zrelaxujú, že na stoličke ré potrebujú každodennú starostlivosť. v chlieve zaspia.“ Aj tak by som nedokázal sedieť na pláži a pozerať do diaľky, potrebujem niečo ZACHOVÁME SI TÚTO OÁZU? robiť,“ priznáva. O zvieratá sa musí starať cez víkendy aj cez sviatky. Výnimkou Krasňanský hospodársky dvor je nie sú ani Vianoce, keď sa začínajú ro- miestom, kde väčšinu času všetci –

ľudia i zvieratá – pekne spolunažívajú. Pohodu nenarúša ani niekoľko kohútov, ktoré tu vedno kikiríkajú. Raz sa však pochytil capko s baranom. Gazda hovorí, že pre baby. Nezaujímalo ich, že si navzájom neboli konkurenciou. „Hormóny skrátka zapracovali. A baran vyhral – capkovi zlomil roh.“ Hospodársky dvor kúsok od centra hlavného mesta dostáva svojich návštevníkov do kontaktu s prírodou, tradíciami i s nimi samými bez toho, aby museli cestovať na vidiek. Jeho prínos treba využiť, kým sa dá. Nový územný plán Bratislavy totiž plánuje výstavbu presne v miestach, kde majú zvieratá voľný výbeh. Ľudia z okolia sú proti zastavaniu vinohradov a spísali aj petíciu. Bratislava je povestná tým, že sa až príliš často vzdáva zelene v prospech nových budov. Teraz má šancu rozhodnúť inak.

CESTA Z KLIETKY Jana Čavojská

Príbeh týranej medvedice Kassandry obletel celý svet. Aj vďaka nej si teraz medvede, ktoré kedysi držali v tesných klietkach ako atrakcie pri reštauráciách, užívajú zvyšok života v obrovských výbehoch.

Nota bene

7 2017

Nota bene

7 2017

Svet

Kosovo je krajina s množstvom problémov. Ľudia ich majú nad hlavu. Kto by sa ešte staral o zvieratá? Napriek tomu tu ešte v máji 2013 počas dvojdňovej akcie vlády a medzinárodnej organizácie Štyri laby oslobodili zo zajatia šestnásť medveďov. Ich podarení majitelia si ich zadovážili ako atrakcie.

2013, počas ktorých zachránili pätnásť kosovských reštauračných medveďov. Bola to veľká akcia, na ktorej spolupracovala štátna polícia s exekútormi, úradníkmi ministerstva životného prostredia, ľuďmi zo Štyroch láb a dokonca aj s jednotkami KFOR. Majitelia sa totiž svojich medveďov nechceli vzdať dobrovoľne.

Tento krutý zvyk sa tu rozmohol po vojne, po roku 2000. Vystavovali ich, aby do svojich reštaurácií prilákali čo najviac hostí. Medvede boli zatvorené v malých klietkach a na jedenie zvyčajne dostávali len to, čo zvýšilo z kuchyne. Niekedy iba starý chlieb a vodu. Dnes veselo pobehujú vo svojich výbehoch v rezervácii pri dedine Mramor, kúpu sa v bazéne a napchávajú sa dobrotami.

Odoberanie zvierat nebolo jednoduché ani z ďalšieho dôvodu. K medveďovi sa nedá priblížiť len tak. Ani vtedy nie, keď ho mienite zachrániť z tesnej klietky. Každého museli uspať, aby ho mohli previezť do útulku. Narkóza je nevyhnutná aj pri každej zdravotnej prehliadke. V Kosove zatiaľ nemajú veterinára, ktorý by dokázal ošetriť takéto zviera. Zakaždým volajú spolupracujúcich veterinárov z Nemecka.

PRE ŠŤASTIE

Nota bene

7 2017 Svet

Medvede na Balkáne kedysi držali bežne. Ako atrakciu, pre šťastie. Chválili sa nimi cirkusanti a cigáni ich predvádzali za peniaze. Niekde boli súčasťou vianočných a novoročných rituálov. Veľké zvieratá, zväčša odchytené pytliakmi z divej prírody, živorili na krátkych reťaziach v nevyhovujúcich podmienkach. Hoci predvádzanie medveďov alebo ich držanie v nevyhovujúcich podmienkach v zajatí zakazujú zákony aj tých balkánskych krajín, ktoré nie sú súčasťou Európskej únie, nie všade sa porátali s bezcitnými majiteľmi týchto zvierat. V Kosove sa to podarilo. Kosovská vláda zakázala držanie medveďov v zajatí v súkromných rukách ešte v roku 2010. Vtedy bolo v Kosove šestnásť reštauračných medveďov. Zákon bol síce na svete, no neexistovalo miesto, kam by ich mohli previezť. Nakoniec prišla do krajiny organizácia Štyri laby. Dostala k dispozícii šestnásť hektárový pozemok a v roku 2012 začala stavať prvé ohrady. O pár mesiacov neskôr, na jar v roku 2013, sa podarilo zachrániť prvého reštauračného medveďa. Kassandru. Neuveriteľný dôkaz ľudskej neľudskosti. Klietka, v ktorej Kassandra žila, mala sotva šesť metrov štvorcových. Nebol v nej žiadny prístrešok, pod ktorý by sa mohla skryť. Na jedenie dostávala starý chlieb. Potom majiteľ reštauráciu zatvoril a Kassandru tam jednoducho nechal. Viac ako rok prežívala len na zvyškoch, ktoré jej občas niekto hodil do klietky. Ľudia do nej však viac hádzali kamene, útočili na ňu psy. Zviera má za sebou takú hroznú skúsenosť, že sa z nej doteraz úplne nespamätalo. Stále trpí stereotypnými pohybmi, typickými pre zviera zajaté v malom priestore. Neustále zíva. Znak úplnej rezignácie. Napriek starostlivosti ľudí zo Štyroch láb sa nezbavila traumy.

V SPOLUPRÁCI S VOJAKMI „Som hrdý na to, že to naša krajina popri všetkých ostatných problémoch dokázala,“ hovorí riaditeľ útulku Afrim Mahmuti. Je to vysoký, pokojný muž, ktorý po vojne viedol kanceláriu švajčiarskeho Caritasu pre Kosovo. Pred piatimi rokmi vymenil pomoc ľuďom za pomoc zvieratám. Rozpráva o dvoch májových dňoch v roku

„Medvede sme najprv umiestnili do menších ohrád slúžiacich na rehabilitáciu. Potrebovali sme ich sledovať zblízka, aby sme zistili, aké majú zdravotné a psychické problémy,“ rozpráva Afrim. „Koncom roka 2014 sme prvých jedenásť medveďov premiestnili do veľkých výbehov. Výsledok sa dostavil rýchlo. Už tú zimu štyri medvede hibernovali. Prvýkrát vo svojom živote. Ďalšiu zimu to už bolo osem medveďov. Takže prirodzený inštinkt sa im postupne vracia. Hoci sme im postavili brlohy, zrejme sa im nepáčili, lebo si vyhrabali vlastné.“

MILUJÚ KÚPANIE Zvieratá držané tak dlho v klietkach by sa už nikdy nedokázali adaptovať na život v divočine. Preto pre ne organizácia Štyri laby zriaďuje útulky s maximálne obrovskými výbehmi. Sú v Rakúsku, Nemecku, Rumunsku, Kosove a na Ukrajine. Každá malá skupinka medveďov má v útulku vlastnú ohradenú plochu s kríkmi, stromami a bazénom na kúpanie, ktoré medvede milujú. Hana, sedemročná medvedica, rada lezie po stromoch. Prvé týždne v útulku z nich schádzala len na kŕmenie. Obýva výbeh s Malom a Anikom. Každý z medveďov má inú povahu. Anik strávil prvých štrnásť rokov svojho života v malej betónovej klietke so štyrmi ďalšími medveďmi. Vo svojom novom domove najradšej trávi čas stavaním mäkučkých lôžok z trávy a machu, na ktorých potom spokojne odfukuje. Naopak, Stivi musí bývať úplne sám. Kedysi bol zavretý pri reštaurácii v jednej klietke s iným medveďom, ktorý mu vyškriabal oči, takže nevidí. Podľa Afrima sú medvede veľmi múdre zvieratá. Presne vedia, či ste ich priateľ, alebo nie. Svojich ošetrovateľov spoznávajú a dôverujú im. Čo sa týka ich bývalých majiteľov, pozrieť sa prišli iba dvaja z nich. „Jeden bol rád, že medveď sa tu má lepšie ako uňho,“ spomína Afrim. „Ten druhý bol stále nahnevaný, lebo mu štát jeho medveďa zobral.“

1 (str. 30-31) Na fotografii je zúfalá Kassandra, ako ju našli ľudia z organizácie Štyri laby uväznenú v malej klietke. 2 Veľké výbehy aspoň pripomínajú slobodu. 3 Kúpanie je super, zvlášť v lete!

Zuzana a Dorota, ombudsmanky pre zvieratá Jana Čavojská

Snažia sa pomáhať najlepšie, ako vedia. Naháňajú kompetentných, aby si plnili svoje povinnosti a riešia prípady týraných zvierat, ktoré trhajú srdce.

Nota bene

7 2017 Téma

„Spojenie Zvieracieho ombudsmana a Nota bene mi príde veľmi akurátne. Aj naši psi, ktorým hľadáme nový domov na akciách Nájdite sa, sú vlastne bez domova.“ Právnička Zuzana Stanová sa usmieva a rýchlo kráča ku kaviarni s detským kútikom v Trenčianskych Tepliciach. Je síce mamou dvojročného synčeka a mesačnej dcérky, ale každú voľnú chvíľu, ktorú má, venuje týraným zvieratám. Spolu s Dorotou Krákovou a ďalšími aktivistami založili iniciatívu Zvierací ombudsman. Dorota komunikuje s verejnosťou, s novinármi a organizuje veľké adopčné podujatia, na ktorých sa zvieratá z útulkov hľadajú so svojimi novými majiteľmi. Zuzana je právnička a odborníčka na trestné právo v oblasti ochrany zvierat. Na právnickú fakultu ju priviedla túžba pomáhať týraným zvieratám. Teraz píše podania a trestné oznámenia v prípadoch, o ktorých sa dozvedeli aktivisti na celom Slovensku. Aj Dorota tu má synčeka, štvorročného chlapčeka, ktorý sa teraz blázni v detskom kútiku. Mladé ženy dúfajú, že z chlapcov vyrastú také spriaznené duše, ako sú ony dve. Doslova sa našli v téme ochrana zvierat. Obe už ako deti priniesli domov opustené psíky, obe dodnes psíkov z útulku chovajú a v rámci možností ďalšie psy a mačky „dočaskujú“, teda

majú ich u seba, kým sa pre ne nenájde nový domov. Obe robia všetko preto, aby zlepšili život a životné podmienky zvierat na Slovensku.

NÁJDITE SA Prvá akcia Nájdite sa... so zvieratkom z útulku!, prvý adoptovaný psík. Adoptovala si ho Dorota. Deň predtým zomrel psík, ktorého mala niekoľko rokov. Ani ju nenapadlo, že si hneď zaobstará ďalšieho. Ale, našli sa. Najväčší krikľúň spomedzi všetkých na akcii, smeje sa dnes. Nemal radostné detstvo. Všetko mu chcela vynahradiť. Dnes je neoddeliteľnou súčasťou rodiny. Počas akcií Nájdite sa adoptovali noví majitelia v priebehu šiestich rokov tristo zvierat bez domova z útulkov po celom Slovensku. Keď zakladali Zvieracieho ombudsmana, čakali, že ľudia budú volať iba kvôli psíkom, možno mačičkám. Boli však prekvapené. Slovákov zaujímajú aj hospodárske zvieratá ako kravy, kone; boli prípady, že ich majitelia nechali bez prístrešku a potravy na mraze. Alebo nedávno medvedica Ingrid, ktorej najprv odobrali mláďatá a potom ju zastrelili. „Budeme žiadať odpovede na otázky, podľa akých právnych predpisov konali orgány ochrany prírody pri odoberaní mláďat a či bol skutočne reálny dôvod medvedicu zastreliť, hoci niekto vyvíjal ak-

tivity na presunutie celej medvedej rodiny na iné vhodné miesto,“ sľubuje Zuzana. „Budeme sa domáhať zdôvodnenia a na základe neho zvážime ďalší postup. Viem, že medvedici to život nevráti. Ale chcem dúfať, že tento prípad bude posledný.“ Prípad zúfalej medvedej matky doslova pohol celým Slovenskom. „Bolo mi veľmi sympatické správanie ľudí z okolia. Prejavili obrovskú mieru empatie voči medvedej rodinke. Očakávala som, že v tomto prípade budú skôr žiadať úrady, aby ich medvedice zbavili.“

NEPREDÁ, MÁ ICH RÁD V roku 2011 sa pod petíciu za zvýšenie trestných sadzieb za týranie zvierat, za ktorou stála aj Zuzana, podpísalo 38 000 ľudí. Podľa nej to bola úžasná odozva. Vtedy sa podarilo presadiť nielen vyššie tresty, ale aj trest za to, ak človek týra zvieratá bez úmyslu to robiť, teda ak si sám myslí, že sa o ne stará dobre a dostatočne. „Mnohé štátne orgány, žiaľ, o tomto ustanovení stále netušia a na potrestanie páchateľa vyžadujú preukázanie úmyslu,“ tvrdí Zuzana. Hovorí, že páky na páchateľov existujú. Sú tu platné zákony. Lenže kompetentní o nich nie vždy vedia. Alebo chcú vedieť. Prax vyzerá tak, že ak sa niekto dozvie o týranom či zanedbanom pso-

vi alebo inom zvierati, môže dať podnet na Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu (RVPS), a tá majiteľovi musí dopredu oznámiť, že príde na kontrolu. „Ak napríklad prišlo podanie, že pes je celý čas na reťazi, hoci to zákon zakazuje, majiteľ ho jednoducho v čase kontroly z reťaze pustí. RVPS to väčšinou stačí,“ nechápe Zuzana. „Inokedy inšpektori skonštatovali, že pes žijúci v bubne z vyhodenej práčky má primeraný prístrešok.“ A to sme stále len pri psoch, prípadne mačkách. A čo týrané stáda koní, kráv? „Vyhladované kone, ponechané v zime bez prístrešku. Majiteľ povedal, že nemá peniaze na krmivo, ale nepredá ich, lebo ich má príliš rád,“ spomína Zuzana na jeden z ďalších prípadov. Zhabať zviera proti vôli vlastníka môže opäť len RVPS. Ak hrozí ohrozenie zdravia ľudí, zdravia zvieraťa alebo pohody zvieraťa. „Problém je aj vnímanie miery závažnosti tohto ohrozenia zo strany úradov a realita,“ hovorí Zuzana.

PROTI MNOŽITEĽOM V roku 2013 vznikol Zvierací ombudsman. Združuje ľudí s právnym vzdelaním, ktorí dokážu pomáhať útulkom po celom Slovensku v právnych otázkach. Útulky totiž majú čo robiť s terénnou prácou, odchytmi, starostlivosťou o zvieratká. Pracujú v nich väčšinou dobrovoľníci, aktivisti popri svojich zamestnaniach, ktorí nemajú čas ani vzdelanie vyjednávať s úradníkmi, navrhovať zmeny v zákonoch alebo písať kvalifikované právne podania. Zvierací ombudsman je tu na to, aby sa ich odborne zastal a aby sa domohli spravodlivosti voči tyranom. Lebo tí majú momentálne pocit, že aj tak im nikto nič nemôže. Napríklad vlani nešiel za týranie do väzenia ani jeden človek. Za posledných osem rokov sedelo šesť ľudí. Medializované sú však desiatky až stovky prípadov týrania ročne. Ani za množenie ešte nikto nebol odsúdený. Pokuty úrady udelia maximálne za daňové úniky. Nie za to, že fenky žijú natlačené v klietkach a nakrývajú ich niekoľkokrát do roka. Dorota mi v mobile ukazu-

je fotky takého miesta. Fenky sú natlačené v klietkach, kde žijú vo vlastných výkaloch. Nikdy sa nedostanú von. V klietkach ich aj nakrývajú, tam aj rodia. Ak ich vyčerpaný organizmus prestane vládať, množiteľ sa ich zbaví.

ŽIADAJME ZLEPŠENIE Obrovský čierny biznis množiteľom neuveriteľne vynáša, a je za tým strašné utrpenie psov. Odhaliť tieto prípady je pritom také jednoduché. „Psy na inzertných portáloch za dampingové ceny, predávajúci nezavolá záujemcu k sebe, ale šteniatko odovzdá v rýchlosti niekde na benzínovej pumpe s tým, že je posledné z vrhu a on sa strašne ponáhľa,“ konštatuje Zuzana. „Nový majiteľ však neušetrí. Takéto šteniatka majú často vrodené vady. Je to následok vyčerpania organizmu matky, príbuzenského kríženia a nekvalitných podmienok chovu. Choroby šteniatok sa často prejavia až po čase.“ Niektorí ľudia si myslia, že Zuzana na telefonickej linke Zvieracieho ombudsmana má vyriešiť každý prípad týrania nešťastného zvieraťa po celom Slovensku. Všade prísť, preveriť to a niečo urobiť. „Musíme vysvetľovať, že sme len dobrovoľníci. Všetko robíme v našom voľnom čase, po večeroch a cez víkendy. Nie sme nijaký štátny orgán, hoci aj taký by sa hodil a v niektorých krajinách s dlhou tradíciou ochrany zvierat ho majú. My radíme ľuďom, ako majú postupovať. Učíme ich, ako používať štát.“ Zuzana priznáva, že na svoje vysvetľovanie čakala reakcie typu: A načo potom ste... „Našťastie, toto sa dialo veľmi málo. A ak áno, tak sa mi podarilo ľuďom vysvetliť situáciu. To, že človek upozorní na problém, neznamená jeho vyriešenie. Sme dobrovoľná mimovládna organizácia a nech by sme akokoľvek chceli, nedokážeme vyriešiť situáciu. Ale vieme poradiť, na koho sa v akej situácii obrátiť a čo robiť, aby ho na tom úrade neodbili. Sú tu predsa úradníci, celé aparáty, ktorí sú za to platení a treba od nich žiadať výkon. Ak to nebudeme žiadať, nikdy sa to nezlepší.“

Nota bene

7 2017 Téma

Zvieratá v horúčavách trpia Dagmar Gurová

Shutterstock

Zvieratá, ktoré nám doma robia spoločnosť, sa nedokážu chrániť samy pred spaľujúcim slnkom, horúčavou a smädom. Zodpovedáme za ne my, ich majitelia. Mimoriadne horúce letá v posledných rokoch sú pre zvieratá veľmi náročné. Pred spaľujúcim slnkom, horúčavou a smädom sa tie, ktoré chováme doma, nedokážu chrániť samé. Aj starostliví majitelia však niekedy podcenia nebezpečné prehriatie a dehydratáciu. Stáva sa tiež, že v snahe uľaviť zvieraťu, mu nechtiac spôsobia ťažkosti, ktoré sa môžu skončiť fatálne.

Psy a mačky, ktoré doma chováme najčastejšie, na rozdiel od nás nemajú potné žľazy po celom tele. Pes sa môže zbaviť prebytočného tepla iba labkami a dýchaním s vyplazeným jazykom. Mačka si oblizuje srsť a zhlboka dýcha. Kožuch psa aj mačku čiastočne chráni pred spálením, no neumožňuje im bez problémov stráviť dlhý čas na priamom letnom slnku. V horúčavách sú najzraniteľ-

nejšie mláďatá a staré alebo choré zvieratá. Čo potrebujú, aby bez ujmy zvládli tropické leto? Zásadné je, aby mali prístup k čerstvej vode a tienistému miestu.

ŽERAVÝ ASFALT „Vždy sa ubezpečte, že váš pes má dostatok studenej čistej vody,“ radia na stránke svetpsov.sk. Ak sa pohy-

buje na dvore, mal by mať k dispozícii väčšiu nádobu s vodou – lavór či vedro. Vodu doma i vonku treba pravidelne vymieňať. Dostupná má byť aj v noci. „Vo veľkých horúčavách mu vodu vymieňajte častejšie, pretože sa rýchlo prehreje. Navyše hrozí premnoženie baktérií,“ varuje Sloboda zvierat.

Nota bene

7 2017 Téma

Pes potrebuje mať chladné, zatienené a dobre vetrané miesto, kam sa môže utiahnuť pred slnkom. Vonku treba prihliadnuť na to, že slnko, a tým pádom aj tieň, sa cez deň pohybuje. Potrebujete mať buď vyhovujúci prístrešok alebo viacero zákutí, ktoré poskytnú chládok v rôznej časti dňa. V horúcom lete sa pokúste vyhnúť asfaltovým a vybetónovaným plochám. „Malé plemená so skráteným nosom a krátkymi nohami sa môžu prehriať aj na prechádzke po asfalte,“ hovorí veterinárka Martina Vidomanová. Sloboda zvierat na svojom webe varuje, že rozpálený asfalt na chodníkoch a uliciach môže zvieratkám popáliť labky. Vyberte sa so psom radšej do lesa, parku či na zatienenú trávnatú plochu, kde mu bude pohodlnejšie. Ak túto možnosť nemáte, posuňte aspoň čas prechádzok na skoré ráno a neskorý večer – ocení to nielen pes, ale aj vy, keď sa nebudete súžiť na žeravom vzduchu. Aj namáhavé aktivity – beh, dlhé prechádzky, hru alebo výcvik – doprajte psovi len na začiatku a na konci dňa. Na každú vychádzku si vezmite aj zásobu vody, aby si mohol doplniť tekutiny.

dice. Tá je nebezpečná aj preto, že v nej niekedy ostane voda, ktorá sa na slnku môže zohriať až tak, že namiesto schladenia popáli. Aj plávanie je aktivita, pri ktorej sa pes zohrieva. Veterinárka Martina Vidomanová upozorňuje, že prehriať sa môže tiež vtedy, keď trávi tropický deň pri jazere. „To, že sa párkrát okúpe, nemení nič na fakte, že je celý deň vystavený horúčave. Psík v takom čase potrebuje to, čo starší ľudia a deti – ostať doma,“ hovorí. Psy svojich majiteľov nezriedka sprevádzajú aj v autách. V lete sa z toho pre zviera môže stať nepríjemný zážitok. Neprospieva mu prílišné teplo v aute ani neustále fúkanie klimatizácie. Psa (ani nikoho iného) nesmieme nenechať zavretého v zaparkovanom vozidle. „Desať minút v zatvorenom aute môže byť pre zviera osudným,“ upozorňuje Sloboda zvierat. Ani pootvorené okno či miesto pod stromom nezabránia extrémnym teplotám vo vnútri vozidla, ktoré ohrozujú život psa. „Niekedy stačí pár minút, aby v aute vystúpila teplota aj na viac ako 60 stupňov Celzia.“ Nešťastne sa môže skončiť i prevoz psa v kufri. „Aj vtedy, keď auto pred cestou vychladíte klimatizáciou,“ hovorí veterinárka. „Psovi treba pred cestou dožičiť ochladenie a oddych v tieni.“ Ak sa v horúcom dni nedá vyhnúť dlhšej jazde autom, treba robiť časté prestávky, ponúkať psovi vodu a dávať mu len ľahké jedlo. Prejedať by sa nemal ani inokedy. Prospeje to jeho zdraviu a bude sa cítiť pohodlnejšie.

VÝSTREDNÉ POPÍJANIE

Simona so svojím weimarským stavačom Bartom chodí von od pol Aj mačky potrebujú zvýšený šiestej do pol siedmej ráno. „Nemá prísun vody, obzvlášť, keď ich kŕrád teplo, ale ani vodu. Každý deň mite suchou stravou – granulami. poobede ho preto berieme do lesa za Dôležité je, kde vodu umiestnite. mestom. Tam nikdy nie je tak teplo „V žiadnom prípade nekladieme misako niekde na lúke. Musí síce chvíľu ku s vodou (ani s jedlom) blízko závydržať v aute, ale nejazdíme ďaleko.“ chodu. Odporúča sa umiestniť ju čo najďalej od misky s jedlom, aby OSUDNÉ OSVIEŽENIE sa voda nekontaminovala zvyškami tuhej stravy,“ píše sa na portáli Väčšina psov neodolá osvieženiu kocúrik.estranky.cz. Niektoré mačv jazere alebo v potoku. Pozor však na ky si radi odpijú z pohára, z fontánto, keď rozhorúčený pes náhle skočí ky, z tečúceho vodovodného kohútido studenej vody. Môže skolabovať. ka, z kanvy na polievanie kvetov či To isté platí o chladnom kúpeli doma z vedra. „Ak máme dojem, že naša alebo o polievaní rozhorúčeného psa mačka pije málo vody, vyjdime jej studenou vodou zo záhradnej ha- svojským manierom v ústrety. Nie-

V horúčavách potrebujú našu pomoc nie len domáce zvieratá, ale aj divoko žijúce zvieratá v meste. Tiež majú zvýšený pitný režim, takže tam, kde jarky vyschli a nablízku nie sú fontány, im môžete do tieňa položiť nádoby s vodou na pitie – alebo aj väčšie nádoby na okúpanie – a podchvíľou ju vymieňať či dopĺňať. Vtáčikom môžete umiestniť vodu aj na okenný parapet, na balkón alebo do záhrady. Použite plytkú nádobku. Do hlbšej vložte kameň, aby sa neprevrhla a aby vtáky mohli na nej bezpečne pristáť a napiť sa. Nádoba s vodou by mala byť v polotieni, aby sa neprehriala. Ak ju dáte do záhrady, potom nie k hustému porastu, lebo vtáky vedia, že by tam na ne mohli číhať napríklad mačky. Vodu pravidelne dopĺňajte alebo vymieňajte. Vtáky ako sýkorky, pinky, kanáriky, drozdy či stehlíky sa vám za to odmenia spevom a príjemným pohľadom na ich veselé kúpanie. kedy stačí len výmena nádobky alebo jej premiestnenie na atraktívnejšie miesto a problém je vyriešený.“

to sa vyvalia do prachu alebo blata a spravia si tak ochrannú vrstvu proti teplu.“

Prokop Slováček z internetového obchodu pre zvieratká lavpet.sk svoje tri mačky pravidelne necháva prebehnúť po záhrade. „V horúcich dňoch ich vypúšťame ráno a podvečer, aby sa vyhli najväčšej páľave. Naše mačky si rady uchlipkávajú z pohárikov, ktoré sme rozmiestnili po záhrade všade tam, kde by sa na svojich prieskumoch mohli dostať. Poháriky pravidelne kontrolujeme a dopĺňame. Mačky neobľubujú čerstvú, studenú vodu, skôr mierne odstátu,“ hovorí.

Ochranu pred teplom potrebujú aj malé spoločenské a hospodárske zvieratá. Klietky s vtáčikmi, zajkami, škrečkami a inými malými zvieratkami presunieme na tienisté miesto v byte. „V lete ich nikdy nevykladáme na balkón. Ani keď tam máme pol dňa tieň,“ hovorí zverolekárka Martina Vidomanová. Pripomína tiež, aby chovatelia nedávali zvieratká do prievanu. „Chcú im dopriať vzduch, ale prievan napríklad u vtáčikov spôsobujem zápal spojiviek, u králičkov zápaly očí a nosa.“ Pozor treba dať aj na klimatizáciu, nesmie fúkať priamo na zvieratá.

„Pobyt na slnku si dokážu regulovať aj samy, ak majú možnosť presunúť sa na tienisté miesto. VyPRVÁ POMOC hľadávajú chládok pod stromami a kríkmi alebo na terase. Kto Zo zvierat bežne chovaných chce mačkám dopriať pobyt von- v domácnosti je riziku prehriatia asi ku, musí im takéto útočisko sprí- najčastejšie vystavený pes. K prvým stupniť alebo vybudovať.“ Proko- príznakom patrí silné dychčanie, pove mačky jedia v lete to isté, čo ktoré môže prejsť až do chrčania. po zvyšok roka. „V horúcom po- „Je to podobné ako u ľudí – pes môže časí však dostávajú menšie por- zvracať, môže ho prehnať, trpí necie viackrát denne. Majú tenden- chutenstvom a únavou až apatiou,“ ciu k prejedaniu. V teple by im upozorňuje veterinárka Martina veľké množstvo jedla horšie trávilo Vidomanová. Prvá pomoc spočíva a bolo by im nevoľno.“ v studenom zábale. Do studenej vody namočíme uterák. Obtočíme ho SPRCHA PRE KONE psíkovi popod brucho až na chrbát. Popri tom mu ponúkame vodu na piPatrícia Imrišková chová kone tie. Opakujeme dovtedy, kým sa psovo Veľkom Grobe, kde sú celý deň vi uľaví. „Ak je silne malátny, treba vo voľnom výbehu. „V lete samo- s ním ísť k veterinárovi. Urobí zrejme potrebujú tieň a vodu. U nás studené zábaly, postreky, podá inmajú stromy aj budovu, do ktorej sa fúziu, stabilizuje srdce a dýchanie.“ v páľave môžu schovať. Poník má svoj prístrešok. Vodu pijú z vaní, Zvierací spoločníci v našich ktoré pravidelne napúšťame.“ Kone domácnostiach sú živé bytosti, za sa, na rozdiel od psov či mačiek, ktoré sme zodpovední. Musíme sa potia cez telo, preto si po aktivite o ne starať tak, ako sami o seba, môžu dopriať príjemnú sprchu. alebo aj lepšie. Musíme zvažovať „Najskôr ich necháme vydýchať, po- všetko, čo s nimi a pre nich robíme, tom ich vysprchujeme. O chvíľu na aby netrpeli.

Nota bene

7 2017 Téma

Galina Lišháková

Shutterstock

Sú veľmi nápadné a fascinujú nielen milovníkov prírody, ale aj vedcov. Modré zvieratá si len málokedy dokážu svoju farbu vytvoriť samy. V oceánoch žijú modré hviezdice, ryby aj kraby. Tmavé vlhké lesy Južnej Ameriky obýva veľmi jedovatá modrá žaba, v púšťach v blízkosti Červeného mora behá modrá jašterica a v južnej Brazílii poletuje modrý papagáj. Krídla farby jasnej oblohy však môžeme vidieť i na Slovensku, patria motýľom z rodu modráčikov, ktoré z nášho územia pomaly miznú. Na prechádzke našimi lesmi možno narazíte na kobaltovomodrého slizniaka karpatského alebo fúzača alpského, ktorý aj vďaka modrej patrí k najkrajším chrobákom na našom území. Nie vždy je účelom mimikry splynúť s pozadím. Niektoré slabšie zvieratá pomocou nápadných farieb predstierajú, že sú silné a isté farebné pigmenty sa dokonca spájajú s jedovatými látkami. Nota bene

5 2017 Téma

Andrew Parker, biológ z Natural History Museum v Londýne tvrdí, že pred 600 miliónmi rokov nebola farba pre život vôbec potrebná, lebo živočíchy nemali oči. Najstaršie známe skameneliny živých organizmov sa našli vo vrstvách starých 3,5 miliardy rokov, takže „temná“ doba bola poriadne dlhá. „Až so vznikom oka získala farba osobitý význam. Zrazu mohla slúžiť ako maják, upozorňovať predátorov na chutné jedlo. Takže zvieratá, ktoré sa nechceli stať ľahkou korisťou, sa museli prispôsobiť novej situácii, napríklad sfarbením na červeno, aby zastrašili nepriateľa.“ Žltú, oranžovú a červenú dokážu organizmy získať prostredníctvom potravy obsahujúcej keratín, červené farbivo. Veľa farieb na rastlinách a zvieratách pochádza z farebných chemických látok, ktoré absorbujú svetlo určitej vlnovej dĺžky. Slnečný lúč totiž obsahuje elektromagnetické žiarenie rozličných vlnových dĺžok a to sa láme pod rozličnými uhlami. Podľa toho potom vnímame farbu ako červenú, oranžovú, žltú, zelenú, modrú či fialovú. „V prírode sa svetlo rozptyľuje na vzdušných dutinkách v tkanive alebo čiastočkách tuku, proteínov, keratínu alebo na kryštáloch guanínu, jednej zo základných zložiek DNA. Tie zväčša susedia s vrstvou z melanínu, tmavého farbiva, ktoré sa, keď všetko nerozptýlené svetlo pohltí, javí ako modrá.“ Väčšina zvierat nie je schopná vyrobiť modrý pigment. „Vyvinuli však nový druh optických technológií – trik štruktúry. Teda spôsob, ako uložiť napríklad bunky peria tak, že odrážajú tú časť svetelných lúčov, vďaka ktorej pôsobia ako modré,“ vysvetľuje ornitológ Richard Prum z Yalskej univerzity.

MODRÁČIKOVIA

Bojovnica pestrá (Betta splendes)

Táto sladkovodná ryba pochádza z povodia rieky Mekong v Juhovýchodnej Ázii, z Thajska, Kambodže, Laosa a Vietnamu. Dorastá do veľkosti 7 cm a je známa svojou vnútrodruhovou bojovnosťou, najmä medzi samcami. Má veľmi veľa atraktívnych farebných druhových foriem, samčekovia sa vyznačujú dĺžkou a farbou nápadnými chvostovými plutvami.

Pralesnička azúrová (Dendrobates azureus)

Žije síce v pralesoch Južnej Ameriky, ale vidieť ju môžete aj v bojnickej zoo. Meria 4 až 5 cm, ale jed z jej tela je vraj taký silný, že by dokázal zabiť 1 500 ľudí. Nevyrába si ho však sama, získava ho pojedaním jedovatých mravcov a chráni sa tak pred tým, aby sa stala potravou hadov. V zajatí z nej jed vyprchá a stane sa úplne neškodnou. Vo svojom prirodzenom prostredí je veľmi teritoriálna, keď vstúpite na jej územie, útočí. Na rozdiel od väčšiny žiab nekladie vajíčka do vody, ale na zem, najmä do machu alebo na spadnuté listy. Keď sa z nich vyliahnu žubrienky, samček ich prenesie do vody, kde zostávajú, kým sa z nich nevyvinú žaby. Vo voľnej prírode sa dožívajú 4 až 6 rokov.

Slizniak karpatský (Bielzia coerulans)

Ako napovedá už názov tohto slimáka, doma je predovšetkým v Karpatoch. Jeho výrazné sfarbenie spôsobuje prírodné farbivo cyanín. Vyhýba sa znečisteným miestam a vidieť ho môžete najmä vtedy, keď je les vlhký a on vyráža za potravou. Počas sucha sa schováva v tieni a vlhku spadnutých alebo zrezaných konárov. Živí sa hubami, lišajníkmi a lesnými jahodami. V letných mesiacoch kladie vajíčka do jamky, ktorú si vyhĺbi v zemi. Tento chránený hermafrodit dosahuje dĺžku 12 až 16 cm.

Krab modrý (Callinectes sapidus)

Obýva lagúny Nového Škótska, Mexický záliv aj ďaleký Uruguaj. Pretože je veľmi chutný, organizácie na záchranu živočíchov opakovane volajú v jeho mene o pomoc. A hoci mu už niekoľkokrát hrozilo vyhynutie, stále sa predáva ako potravina.

Hyacintovomodrý papagáj (Anodorhynchus hyacinthinus)

S dĺžkou jeden meter od konca zobáka po koniec chvosta patrí medzi najväčšie papagáje na svete. Žije v Južnej Amerike, živí sa ovocím a orechmi, ktoré dokáže otvoriť vďaka silnému zobáku a rozdrviť pomocou kosti v jazyku. Hniezdi v dutinách stromov a sedí väčšinou na jednom, alebo maximálne dvoch vajciach. Mláďa z hniezda vylieta po 110 dňoch, ale od svojich rodičov zostáva závislé ešte takmer tri mesiace. Tento druh papagája z rodu ara je zapísaný v Červenej knihe ohrozených živočíchov a rastlín. V 50. rokoch minulého storočia ich kvôli trhu s vtákmi zmizlo z voľnej prírody podľa odhadov až 10 000 kusov, čo takmer spôsobilo ich vyhynutie. Dnes hrozí za nelegálny odchyt tohto papagája dvojročné väzenie a pokuta 1 000 dolárov. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

6 2017 Téma

né – ich mlieko, moč aj výkaly – dokázali využiť.

na rozdelila na prevažne hinduistickú Indiu a nový moslimský štát Pakistan.

Prepustené maslo a moč sa používali pri náboženských obradoch, sušené lajná slúžili ako hnojivo i palivo, ale pripisoval sa im aj dezinfekčný účinok. S posvätnosťou kráv to však nie je až také vážne, ako by sa mohlo zdať. Ako náhle krava nevládze pracovať ani produkovať mlieko, jej majiteľ jej dá slobodu, čo v praxi znamená, že ju vyženie na ulicu. A tak sú na sklonku života slabé a staručké indické kravy odkázané samé na seba a živia sa najmä odpadkami. Aspoň mnísi s nimi súcitia a v chrámoch im nechávajú k dispozícii seno.

V africkom Burundi sa kravy stali obeťami povstalcov počas občianskej vojny (1993 – 2006). Taktika na oslabenie nepriateľského etnika priniesla smrť takmer pol miliónu kráv. V Burundi predstavuje krava veľké bohatstvo, meria sa ňou hodnota domu aj nevesty a oboje sa dá za kravy kúpiť. Adrian Ntabona, bývalý profesor etnológie na burundskej univerzite, v rozhovore pre denník The Hindu povedal, že burundskí chovatelia svojim kravám recitovali básne, zakaždým iné, podľa toho, či ich viedli na pastvu alebo dojili. Žene sa nehovorilo, že má pekné oči, ale že má „oči ako krava“. Aj čas bol rozdelený v závislosti od chovu kráv: ránu sa hovorilo „hodina pastvy“, skorému popoludniu „hodina návratu kráv“.

Ani zákaz jedenia hovädzieho už hinduisti nedodržiavajú tak striktne ako kedysi. Podľa ankety denníka The Hindu vyše 60 percent obyvateľov Indie konzumuje mäso z tohto dobytka a vo veľkomestách ako Dillí si bez problémov kúpite hovädzí hamburger. Aj export hovädziny z Indie stále stúpa, aktuálne je jeho šiestym najväčším vývozcom na svete. Treba však podotknúť, že na indických bitúnkoch nie sú zabíjané kravy, ale výlučne býky a byvoly. Hoci podľa miestnych zákonov by aj tie mali byť chránené.

KRAVY VO VOJNÁCH

Kravy hýbu dejinami Galina Lišháková

Shutterstock

Na Slovensku ich voláme nežne, Malinka, Hviezdička... Burunďania im skladali básne a v Indii sú síce posvätné, ale keď prestanú dávať mlieko, vyženú ich na ulicu. Krava sa inteligenciou vyrovná koňovi, ale pretože nemá na tvári toľko mimických svalov, ťažšie sa jej z nej číta. Výskumníci Catherine Douglasová a Peter Rowlinson z univerzity v Newcastle zistili, že kravy s menom majú o 3,4 % vyššiu dojivosť ako tie bez mena. Tak ako ľudia, aj kravy majú rozličné povahy. Ak chovateľ správne rozozná vodkyňu stáda a bude sa jej pekne venovať, odvďa-

čí sa mu. Sama nájde stádu dobrú trávu na pašu a večer ho zavedie domov, do maštale. Kravy sa dokážu orientovať v priestore podľa budov a ich farieb, ale aj podľa magnetického poľa zeme.

MAJÚ PREDNOSŤ Hinduisti považujú kravu za posvätnú. Preto v Indii, kde žije naj-

viac príslušníkov tohto vierovyznania, majú prednosť aj na ceste. V staroindickom védskom náboženstve je ku krave prirovnaná Aditi, sila prírody, a védsky boh Indra je často znázornený ako býk. Úcta k tomuto zvieraťu však vyplýva najmä z toho, že hovädzí dobytok bol v tých časoch jedným z hlavných zdrojov obživy. Kravy síce zakázali zabíjať, ale všetko ostat-

Vojna pre kravu sa odohrala v rokoch 1272 až 1278 v Guerre de la Vache (dnešné Belgicko), keď ešte bolo súčasťou Rímskej ríše. Konflikt ukončil až arbitrážny súd na príkaz francúzskeho kráľa Filipa III. Príčinou vojny, v ktorej padlo až 2 000 mužov, bola krádež kravy, ktorú v meste Ciney ukradol roľník mešťanovi. Zlodeja, Engoranta de Jalhay, muži zákona chytili. Aby sa vyhol smrti, nariadili mu zaplatiť pokutu a kravu vrátiť, ale napokon ho omylom popravili. Sedliak, u ktorého slúžil, však za neho požadoval odplatu. Tak sa začala vojna medzi dvoma regiónmi, ktorá si vyžiadala nielen 2 000 mŕtvych, ale zničila aj mesto Dinant – rozvášnení bojovníci ho zrovnali so zemou a podpálili aj slávny chrám Notre Dame, v ktorom sa pri ústupe schovalo 500 ľudí. To všetko pre jedinú kravu. V Indii spôsobilo koncom 19. storočia hnutie za ochranu kráv konflikty medzi hinduistami a moslimami. Situácia sa zvrhla na antimoslimské povstania, v dôsledku ktorých sa kraji-

SLOVENSKÁ STRAKATÁ Úbytok kráv dokáže krajinu vážne oslabiť. Aj preto naši chovatelia volajú na poplach. V priebehu posledných 25 rokov u nás klesol počet chovaných kráv z 1,5 milióna na 0,5 milióna. Sčasti za to môže dovoz lacnejších mliečnych produktov a hovädzieho mäsa zo zahraničia, ale aj chabé zákony. Pre Slovensko sú typické strakaté stáda, výsledok kríženia našich pôvodných kráv so simentálskym plemenom zo Švajčiarska. Nové plemeno sa volá slovenská strakatá a dá sa využiť na mäso aj na mlieko. No ešte častejšie chováme holštajnské plemeno s vysokou produkciou mlieka.

MÔŽU ZA VŠETKO? Podľa štúdie OSN sú najväčšou príčinou znečisťovania životného prostredia nie autá, ale kravy. Hovädzí dobytok vraj produkuje 130-krát viac výkalov než celá ľudská populácia USA a jeho močovka znečisťuje vodu, ornice aj vzduch. Pri trávení sa totiž kravám v bachore vytvára plyn metán, ktorý musia odgrgávať, aby ich nezdulo. Metán uniká aj z ich exkrementov. Podľa výskumov má 23-krát horší efekt na globálne otepľovanie ako kysličník uhličitý. A kravy, ktoré dostávajú antibiotiká, produkujú dvakrát toľko metánu. Našťastie, slovenských kráv sa to netýka, antibiotiká bežne nedostávajú. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Čo ste o kravách možno nevedeli • Potrebujú kamarátku. Dr. Krista

McLennan, vedkyňa, ktorá skúma správanie zvierat, sa vo svojej doktorandskej práci zaoberala vzťahmi kráv v stáde. Zistila, že kravy majú najlepšie kamarátky a stresujú sa, ak nie sú v ich blízkosti. Pokiaľ kravu, ktorú preferujú, nevideli už 30 minút, ich srdcová frekvencia napovedá, že prežívajú zvýšenú mieru stresu. Keď sú so svojou priateľkou či priateľom, hladina stresu je nižšia, ako keď sú s náhodným jedincom zo stáda.

• Majú štyri žalúdky. Kravy, rovnako ako iné prežúvavce, prijímajú ťažko stráviteľnú celulózu a ich tráviaci systém je preto zložitejší. Majú tri predžalúdky – bachor, čepiec a knihu – a vlastný žalúdok – slez. Potravu rozžujú len trochu, aby jej prijali čo najviac. Nahrubo rozhryzená putuje do bachora, ktorý môže mať objem až 100 litrov. Tam ju mikroorganizmy rozložia na jednoduchšie, energeticky využiteľné látky. Potom sa v malých dávkach vracia cez čepiec do ústnej dutiny a dôkladným prežúvaním sa premiešava so slinami. Cez knihu putuje do slezu a trávenie je ukončené v čreve, kde sa aj vstrebáva.

• Môžete si ich prenajať. Na Slovensku zatiaľ nie, ale vo svete je to celkom bežná záležitosť. Nemusíte mať pritom maštaľ, pastviny ani znalosti farmára. Nájom jednej kravy na mesiac vychádza na 100 až 300 eur a v cene je prvotriedna opatera, čerstvé mlieko, prípadne syr. Produkty môžete spotrebovať alebo ich predať. Kravu si môžete vybrať podľa fotografie a na niektorých farmách ju môžete aj osobne navštíviť a dať sa s ňou odfotiť.

• Kravský obor. Zrejme najväčší vôl

na svete žije na farme Farleyovcov v Kalifornii a volá sa Danniel. Váži skoro tonu, meria takmer dva metre a plemenom je to holštajn. Denne zožerie štyrikrát viac krmiva než bežná krava, čiže 45 kg sena a 7 kg obilných zŕn a vypije vyše 350 litrov vody. Jeho trus váži aj vyše 70 kilogramov.

Nota bene

7 2017 Fenomén

Divočina v meste Galina Lišháková

Zajace, kengury, líšky, medvedíky čistotné... Prekvapujúco našli spôsob, ako prežiť vo veľkomestách, a niektoré ešte aj prosperujú. Zajačí individualisti

Vedecký tím pod vedením ekologičky Madlen Ziege z frankfurtskej univerzity porovnával život zajacov z vidieka a z miest. Výsledky prekvapujúco naznačujú, že v mestách sa im žije lepšie. „Kým na vidieku bývajú zajace v podzemných norách vo veľkých skupinách a blízko pri sebe, v mestách tvoria menšie, vzdialenejšie skupiny a niektoré obývajú len „jednolôžkové“ nory. To preto, že v meste sú menej ohrozené dravcami, majú bohatšiu stravu a viac sa množia. Vďaka väčšiemu výberu miesta na stavbu podzemného sídliska obývajú parky, záhrady aj priestory medzi veľkými komplexmi budov. V Berlíne žije okrem zajacov ešte asi 1 200 medvedíkov čistotných a 1 600 líšok, pričom ich počet neustále stúpa.

Kanadské medvedíky

Kanadské Toronto nazývajú aj svetovým centrom medvedíkov čistotných. Odhadom ich žije v meste okolo 40 000 a sú dosť veľkým problémom, pretože si v noci robia bufety z kontajnerov na organický odpad. Obyvatelia Toronta sa sťažujú, že sa im nielenže hrabú v smetných košoch a robia okolo nich neporiadok, ale vlámu sa aj do ich obydlí. Tak sa v Toronte medzi ľuďmi a medvedíkmi čistotnými odohráva akási tichá vojna. A keďže medvedíky sú veľmi inteligentné, doposiaľ nepomohli žiadne fígle. Mesto dalo napokon vyrobiť také smetné koše, ktoré zvieracie labky nedokážu otvoriť. Navyše sú dvojnásobne väčšie a majú ťažké dno, aby ich nevládali prevrátiť.

Nota bene

7 2017 Svet

Nezrazte kenguru

Rastú im mozgy

Biológovia z Univerzity v Minnesote zistili, že myši a hraboše poľné žijúce v mestách majú mozgy v priemere o šesť percent väčšie ako tie, ktoré žijú v prírode. Pretože ich telá sú rovnako veľké, domnievajú sa, že väčší mozog nie je len vývojový dôsledok lepšej výživy, ale aj zložitosti neustále sa meniaceho mestského prostredia.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Londýn, mesto líšok

Najviac sa líškam darí v Londýne, kde majú celkom slušnú, 10-tisícovú populáciu. Pohybujú sa najmä v noci a živia sa jedlom zo smetných košov. Podľa prieskumov verejnej mienky je približne 80 % obyvateľov s ich prítomnosťou spokojných a necelých 10 % ich prikrmuje. Ľudia vítajú, že ryšavé dravce regulujú počet premnožených holubov a potkanov v meste. No, žiaľ, až 60 % prírastkov londýnskych líšok končí pod kolesami áut. Napriek počiatočným obavám nie je u londýnskych líšok zatiaľ rozšírená besnota. V prípade, že sa vyskytne, je v Londýne povolený hon na líšku pomocou dvoch psov. Keď mal parlament hlasovať o zákone, ktorý by umožnil hon prostredníctvom celej svorky, Londýnčania zorganizovali úspešný verejný protest.

Iba 50 km od Paríža si na ceste môžete všimnúť značku: Pozor na kengury! Nie je to žart. V lese Rambouillet ich žije okolo 150. Sú potomkami hŕstky austrálskych vačkovcov, ktoré dierou v plote utiekli zo ZOO v mestečku Emancé v roku 1970. Prírodovedci však príhody o kengure v centre mesta či o niekom, kto má kenguru v mrazničke, lebo mu skočila pod auto, dlho považovali len za miestne legendy. Vážne sa nimi začali zaoberať len nedávno. „Miestne podnebie je podobné klíme v ich rodnej Tasmánii. Živia sa tu mladými výhonkami rastlín, bobuľami, púčikmi či trávou a nemajú prirodzeného nepriateľa. Žiaľ, asi dvadsať ich ročne uhynie pod kolesami áut,“ povedala pre denník Telegraph študentka Laura Raad, ktorá dokumentuje ich život. Kengury dokážu denne prekonať aj štyridsaťkilometrovú vzdialenosť, takže sa pokojne môže stať, že zablúdia do Paríža.

Do Česka na safari Jana Čavojská

Dobrá zoo nedrží zvieratá v zajatí pre zábavu, ale snaží sa im zabezpečiť čo najprirodzenejšie podmienky. Presne ako o tom sníval zoológ, cestovateľ, spisovateľ a fotograf Josef Vágner.

Nota bene

5 2017

6 2017 Svet

Svet

Na jednom mieste pokojne prežúvajú zebry, inde sa antilopy neboja premávať len pár metrov od okna vášho auta. V ďalšej časti vidíme levy. Je teplo. Nechce sa im. Rozvaľujú sa v tieni stromov. Dokopy tu môžeme vidieť až dvetisíc zvierat. Sme v Zoologickej záhrade Dvůr Králové. Africké safari bolo snom zoológa a niekdajšieho riaditeľa Josefa Vágnera. Svoj život zasvätil africkej divočine. Hlavným odkazom Josefa Vágnera bolo nedržať zvieratá v zajatí len pre zábavu, ale pre záchranu živočíšnych druhov. „Nikdy nesplatíme zvieratám, čo sme im dlžní,“ hovorieval. A oponentov držania zvierat v zajatí sa pýtal: „Viete, aká je situácia v Afrike? Koľko z tých živočíšnych druhov tam môže byť do pár rokov vykynožených?“

KUS AFRIKY V EURÓPE Podarilo sa mu to, čo ešte nikomu inému. Do strednej Európy priniesol kus Afriky. Z deviatich výprav do africkej divočiny dopravil po mori, riekach, koľajniciach a cestách viac ako dvetisíc zvierat. Ich potomkovia – je ich doteraz asi 5 200 – predstavujú významnú genofondovú základňu svojich druhov v celosvetovom meradle. Viac ako stotridsať zvierat kriticky ohrozených druhov sa do Afriky vrátilo. Bolo to v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Keď sa so svojím nákladom plavil na lodiach z Hamburgu do Česka, z brehu Labe a z mostov mu kývali deti, a pred plavebnými komorami, kde bolo treba čakať, prichádzali ľudia a prosili ho, aby im rozprával. A on to ochotne urobil.

Josef Vágner bol lesník a zoológ. Na svojej profesijnej križovatke, keď sa mal rozhodnúť medzi prácou lesníka v Tanzánii a riaditeľa v ZOO Dvůr Králové, si vybral druhú možnosť. Bolo to v roku 1965.

odchádzal – oficiálne kvôli zdravotným problémom spôsobeným úrazmi v Afrike a opakovanou maláriou – ešte nebol dotiahnutý do úspešného konca. No v roku 1989 sa jeho sen stal skutočnosťou.

Onedlho začal pripravovať expedíciu do Afriky. Obrovské dobrodružstvo. Cestoval cez územia bojujúcich kmeňov, najímal si dedinčanov, aby mu pomohli s odchytom a prepravou zvierat. Neskutočne logisticky náročné. Zvieratá potom prepravoval autami a železnicou k morskému pobrežiu a ďalej na lodiach do Európy. Mnohí mu vtedy hovorili, že niečo také sa nemôže podariť. Že zvieratá taký presun neprežijú. No jemu to vyšlo.

Odvtedy sa návštevníci zoo môžu previezť pomedzi zvieratá. Dnes už aj vo svojom vlastnom aute, ak majú záujem. Isteže, nie je to úplne ako Afrika. Dvůr Králové nezaprie zmiešané lesy, charakteristické pre naše geografické pásmo. No aj tak je to ohromujúca skúsenosť. V zoo ponúkajú aj ďalšie atrakcie a neustále vymýšľajú nové. Napríklad safari po siedmej večer, počas západu slnka. Prespanie v bungalovoch alebo v kempe rovno vedľa zvierat. Alebo si tam môžete vyskúšať prácu ošetrovateľa.

Veľakrát bol zranený, niekoľkokrát prekonal maláriu a ďalšie tropické choroby. Navyše bojoval s úradmi o každú korunu. Keď však dokázal nemožné a napísal o tom knihy ilustrované fotografiami, ktoré v divočine urobil, začali ho v celej Európe rešpektovať ako odborníka na odchyt a prepravu veľkých zvierat.

AUTOM MEDZI ZVIERATÁ Vo svojej zoo vraj poznal každé zviera. Pravidelne prechádzal okolo výbehov a sledoval, ako sa ktoré správa, či je v poriadku. Každé, aj to najmenšie zvieratko, bolo podľa neho dôležité a jedinečné. V hlave mal ambiciózny projekt: safari. Tak ako ho môžu zažiť turisti v Afrike. Voľne pustené veľké africké zvieratá a návštevníci prechádzajúci krajinou v špeciálne upravenom autobuse. Na tomto projekte pracoval celé roky. Keď v roku 1983 z čela zoologickej záhrady

Celý interiér zoologickej záhrady vyzerá fajn. Okolie výbehov je tematicky zladené s tým, odkiaľ zvieratá pochádzajú. Stojí tu napríklad dedinka Tiébelé s autentickou architektúrou a zdobením domčekov kmeňa Kassena z Burkiny Faso alebo juhoafrická dedinka Gwanda aj s opustenou baňou zlatokopov. Okrem zvierat v nich uvidíte aj autentické artefakty. V zámočku uprostred zoo zas vystavujú kresby pravekej flóry a fauny geniálneho ilustrátora Zdeňka Buriana.

NAJLEPŠIA ZOO JE VO VIEDNI Zoologické záhrady sú miestami, kde držíme zvieratá v zajatí. Dobre navrhnutá a spravovaná zoo nám však dáva možnosť učiť sa o živote zvierat bez toho, aby boli ochudobnené o životný priestor. Samozrejme, nie všetky zoo spĺňajú tieto podmienky a nie všade sú zvieratá spokojné či doslova

šťastné. Existujú však aj zoologické záhrady, ktoré plnia svoje dôležité úlohy. Vďaka nim sa podarilo zachrániť a do prírody vrátiť množstvo živočíšnych druhov, ktoré už boli na pokraji vyhynutia alebo z divočiny úplne vymizli. Kvôli nám ľuďom, samozrejme. Zvieracie druhy sa medzi sebou v prírode nikdy nevyhladia. Dokážu, na rozdiel od nás, udržať rovnováhu. Ľudia dokázateľne chovali divé zvieratá v zajatí už v staroveku. Vykopávky dokázali, že v egyptskom Hierakonpolise existovali výbehy pre veľké zvieratá už okolo roku 3 500 pred naším letopočtom. Chovali tam hrochy, slony, opice aj mačkovité šelmy. V 11. storočí pred naším letopočtom otvoril svoju zoologickú a botanickú záhradu asýrsky kráľ Ashur bel Kala. Známymi „zberateľmi“ zvierat boli aj biblickí panovníci ako kráľ Šalamún, Nabuchodonozor či kráľovná Semiramis. Prvú zoologickú záhradu, ktorú považujeme za modernú, otvorili v roku 1752 Mária Terézia a František I. vo Viedni. Áno, je to Schönbrunn. Panovníci sa vtedy rozhodli sprístupniť verejnosti svoj dovtedy súkromný park so zvieratami. Dodnes získava ocenenia ako najlepšia zoo na svete. Za prvú vedeckú zoo sa považuje tá v Londýne otvorená v roku 1828. Zo vstupného, ktoré platili návštevníci, financovali jej výskumné aktivity. Poslanie zoologických záhrad sa postupne zmenilo z predvádzania divých zvierat na plnenie vedeckých a výskumných úloh a na zachraňovanie ohrozených živočíšnych druhov. Dobré zoologické záhrady, ktorým na zvieratách záleží, sa im snažia vytvárať podmienky najpodobnejšie ich prirodzenému prostrediu.

Splnený sen

kuchyňu. Na ňu padla voľba z viacerých dôvodov. „Jednak sú mnohí z nás vegáni, išlo však aj o to – maximálne nediskriminovať,“ vysvetľuje sociálny pracovník a výskumník Bandit. Na dobrom vegánskom jedle si pochutia mäsožravci, vegetariáni i vegáni. „Nízkoprahová je tak naša organizácia aj jedlo, ktoré varíme,“ uzatvára Bandit. Kravské mlieko v ich koláčoch nahradila sója, vajcia zase rozmágané banány. A strukoviny nájde človek i v burgeroch či vychýrenej sojanéze, alternatíve k tatarke. Maximálne ústretové je aj vybavenie jedálne – pri vchode stojí niekoľko misiek s vodou pre psy, v rohu zase detská stolička. A štvornohí miláčikovia majú vstup povolený aj na schôdze, ku ktorým sa tu tím Ako doma pravidelne schádza.

kuchárok bez domova Lucie Kavanová

Pražský Smíchov. Nákupné centrá, tisíce áut, záložne, krčmy. Aj tu je však miesto, kde panuje pokoj. V novo otvorenej Jedálni Kuchárok bez domova.

Nota bene

5 2017 Reportáž

Z novučičkej kuchyne sa ozý- no neverili, že si znovu niekedy nájdu va cvengot nožov, cinkanie plechov prácu a s ňou získajú späť aj ľudskú a smiech žien, ktoré sa po Prahe ešte dôstojnosť. Nikola, Kačka, Mája a Jinnedávno potĺkali bez strechy nad hla- ka tu dnes varia a obsluhujú vďaka vou a nádeje, že by ju ešte niekedy zís- projektu Kuchárky bez domova, ktorý kali. Napriek tomu si práve tieto dámy v Prahe pred piatimi rokmi rozbehnedávno splnili sen a v marci otvorili la organizácia s názvom Ako doma. vlastné bistro. V záplave nudných pu- „Išiel som raz okolo výdajne jedla pre tík s ponukou držkovej polievky, gu- ľudí bez domova pri hlavnej stanici lášu a vyprážaného syra, akých je na a pozoroval dlhokánsku šóru ľudí, Smíchove kvantum, možno ich vycib- ktorí tam čakali,“ spomína jeden rené vegánske bistro sotva prehliad- z hlavných lídrov organizácie Rad Bannuť. Nieto minúť bez ochutnania. dit. „Prečo tam tak pasívne stoja, keď mnohí určite vedia variť,“ preháňalo V jednej z postranných uličiek s náz- sa mu vtedy hlavou. „Prečo si radšej vom Brožíkova nebýva inak ani noha. sami neurobia aspoň špagety?“ Pod nenápadným nápisom „Jídelna“ sa však okolo obeda začína tvoriť dlhý rad Sociálneho pracovníka so skúseaž von. Koho neodradí čakanie, ocitne sa nosťami z Anglicka vtedy napadlo skúv štýlovo zariadenej reštaurácii, ktorá si siť tú šóru otočiť – a z tých, ktorí boli zakladá na maximálnej recyklácii. Visia doteraz zvyknutí na stanici čakať na tu na červeno natreté panvičky a pekáče, misku polievky, spraviť tých, ktorí, namedzi dlaždičkami sa na stenách blýs- opak, varia pre šťastlivcov so strechou kajú zamurované príbory a nad barom nad hlavou. S niekoľkými kolegyňasa hojdajú staré strúhadlá. A medzi tým mi v roku 2012 rozbehli v rámci orgavšetkým sú vázičky s margarétkami nizácie Ako doma pilotný stánok Kua bylinky zasadené v starých kanviciach chárok bez domova, kde začali variť na čaj. dve ženy z ulice. Vodu zadarmo i čerstvo namixované smoothies tu dostanete do pohárov vyrobených zo starých fliaš od vína. Vo vzduchu vonia špenátová polievka – teda tá je nerecyklovaná – a bezmäsité burgery s hranolčekmi, dnešná hlavná ponuka. V miestnosti sa teraz sotva dá pohnúť, drevené stolíky sú obsypané stravníkmi, ďalší nakúkajú dovnútra zamrežovanými oknami a občas bistrom prebehne aj pes.

OTOČIŤ ŠÓRU NARUBY Medzi tým všetkým s pokojom kmitá štvorica žien, ktoré ešte nedáv-

„Nebudú nás ľudia ignorovať, alebo sa rovno štítiť jedla od bezdomovkýň? Nebudú nám nadávať?“ bála sa pred prvým predajom v stánku Zuzka, najskúsenejšia z kuchárok. Nič z toho sa však nestalo a napriek počiatočnej obojstrannej ostýchavosti sa stánok uchytil natoľko, že čoskoro začali variť pravidelne na farmárskych trhoch. Potom prišli cateringy, jedlo na tlačových konferenciách, pre vládne inštitúcie či mimovládky. Ako doma pritom lákalo nielen na dobrý pocit, že ich zákazníci pomáhajú lámať bariéry medzi ľuďmi na ulici a tými mimo nej, ale i na chutnú vegánsku

PRÍBEHY ULICE

Petr zewlákk Vrabec

Kuchárska zostava sa postupne rozrástla na pätnásť kuchárok a kancelária Ako doma začala fungovať Nota bene i ako zázemie pre filmové večery a os6 2017 vetové prednášky, a tiež ako núdzová Reportáž kúpeľňa a práčovňa. Časom sa zrodil aj nápad využiť pozorovateľský talent jednej z kuchárok, štyridsaťročnej Evy, na napísanie knihy s príbehmi z ulice.

Eva prišla do Prahy pred dvanástimi rokmi zo severných Čiech a striedala jedno povolanie za druhým. Živila sa ako stavebná robotníčka, záhradníčka či správkyňa futbalového ihriska. Keď ju posledný šéf požiadal o služby intímneho charakteru a Eva odmietla, skončila zo dňa na deň na ulici. Asi po mesiaci potĺkania sa po Prahe jej na jednej klinike odporučili skontaktovať sa s Ako doma a rázna žena sa zapojila do varenia i prednášok. Z jej podrobných poznámok k nim postupne vznikla kniha.

Petr zewlákk Vrabec

Ako Evin príbeh pokračuje, si môžete prečítať v publikácii Nádej je na druhom brehu, ktorú Ako doma vlani vydalo. Príbeh je prekladaný aj osudmi jej kolegýň a fotografiami, ktoré ženy samy nafotili, aby tak sprostredkovali svoju každodennosť aj pre oči čitateľa. Vlaňajšou novinkou bolo tiež zintenzívnenie terénnej práce – napríklad Zuzka, ktorá s Ako doma začínala ako vôbec prvá kuchárka v stánku, tu

dnes pracuje ako terénna pracovníčka na plný úväzok a asistuje ostatným ženám bez domova v kontakte s úradmi, s hľadaním zdravotnej starostlivosti a podobne. Pomáha jej v tom i pravidelne vychádzajúci bulletin Bezdomoviny, ktorý v teréne distribuuje. Poslednou novinkou zas je, že sa niekoľko kuchárok tento rok zapojilo do projektu Speed dating bez domova na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Spolu s reprezentantami organizácie Pragulic, ktorá ponúka prehliadky Prahy s ľuďmi bez domova, sa kuchárky usadili k stolíkom a záujemcovia sa s nimi mohli vždy päť minút o čomkoľvek porozprávať. Potom sa presunuli k ďalšiemu stolíku na ďalší minirozhovor.

NIKOLA NAŠLA AZYL Zatiaľ čo v stánku Kuchárky bez domova svoje maškrty predávali za dobrovoľný príspevok, v jedálni sú už nastavené pevné ceny – hlavné jeNota bene dlo vyjde na veľmi solídnych 75 korún (2,50 eura), polievka na 25 – 30 5 2017 korún (1 euro). „Dobrovoľné ceny by Reportáž boli problematické kvôli novej povinnej elektronickej evidencii tržieb. A v jedálni máme aj veľké náklady,“ hovorí koordinátorka projektu Kuchárok bez domova Lenka Vrbová.

Len na mzdách vydá organizácia mesačne stovky tisíc – päť žien tu pracuje na zmluvu na plný úväzok, ďalších desať žien pracuje na dohodu o vykonaní práce. Stálu prácu tu našla napríklad dvadsaťštyriročná Nikola. Dievča s komplikovanou minulosťou, ktorú sa ostýcha celkom zverejniť, našla u Ako doma „azyl“ pred piatimi rokmi. Práve tak dlho predáva v stánku, a v jedálni sa stala jednou z tých, čo dostali zmluvu. Tak má hradené i sociálne a zdravotné poistenie, čo sa jej raz na dôchodku zíde. Nikola pracovala ako pomocná sila či kuchárka vo viacerých kuchyniach, napríklad v hoteli Prezident, nikde sa však vraj necítila tak bezpečne ako u Ako doma. „Inde som sa stále bála, že ak sa tam niečo stratí, hoci i blbá cibuľa, budem ako Rómka automaticky prvá na rane. Tu ten pocit nemám,“ hovorí usmievavá čiernovláska. Ako doma je tiež o niečo tolerantnejšie k drobným prehreškom, ktoré skrátka

trochu aktivistický náboj.“ Okrem propagácie témy ženského bezdomovectva sa Kuchárky bez domova zapájajú aj do najrôznejších sociálnych akcií, ktoré propagujú vo svojej Jedálni. Nedávno napríklad protestovali proti zablokovanému zákonu o sociálnom bývaní.

ženy, ktoré to v živote nemajú jednoduché, tu a tam prenasledujú. „Keď som inde raz neprišla do práce, mala som okamžite padáka. S Ako doma sa dá v rámci medzí dohovoriť,“ dodáva Nikola, ktorá má v jedálni dnes na starosti obsluhu zákazníkov.

PRÍJEMNE AKO DOMA

Organizácia sa kuchárkam snaží tiež pomáhať s oddlžením a hneď, ako prídu na účet ďalšie peniaze z grantu od magistrátu, dostanú aj lístky na MHD, čo býva u ľudí bez domova najčastejším zdrojom ďalších exekúcií. Majú tiež k dispozícii služby lekárky a všetky kuchárky, s ktorými Ako doma dlhodobo spolupracuje, dnes majú aj dlhodobé bývanie. Matadorkám Zuzke a Helene sa dokonca vlani podarilo dostať po mnohých rokoch na ulici, v azylových domoch a ubytovniach samostatný byt. „Je to fajn pocit – a tiež vidieť, ako tie ženy za tie roky, počas ktorých s nimi spolupracujeme, neskutočne vyrástli, čo sa týka ich sebavedomia, vyjadrovania, starostlivosti o seba,“ pochvaľuje si Bandit.

O rozbehnutí jedálne Ako doma snívalo už niekoľko rokov, stále sa však nedarilo nájsť vhodný priestor a predovšetkým dostatočné financie. Rozbeh jedálne nakoniec zhltol tri milióny korún (110 000 eur), z veľkej časti bol krytý z grantu od magistrátu. Medzi najväčšie položky patrila antikorová kuchyňa, profesionálna rúra a sporáky, ale aj takzvaný „šokér“ – zariadenie, ktoré čerstvo uvarené jedlo za pár sekúnd ohreje, alebo, naopak, schladí na teplotu, pri ktorej je možné ho bez obáv umiestniť do vitríny na predaj. V zašlých priestoroch tiež pribudlo svetlo a aj nové zázemie pre kuchárky so sprchou a v kuchyni nové biele kachličky s veselými červenými škárami. „Ženy bez domova sú zvyknuté na najrôznejších brigádach pracovať v nedôstojných podmienkach,“ vysvetľuje Bandit. „My sme chceli, aby sa u nás pre zmenu cítili príjemne.“ Ceny sa v jedálni napriek tomu darí držať pri zemi. Čerstvé smoothie vyjde na 25 korún, koláč na 35 až 45, obložený chleba stojí 25 korún. Od magistrátu totiž dostali len symbolický prenájom, veľkú časť surovín však tiež dostávajú zadarmo. Od farmárov z Polabia berú prebytky zeleniny a aj mrkvu, zemiaky a cibuľu, ktoré presne nezodpovedajú požiadavkám na estetickú kvalitu. „Tá mrkva býva občas rôzne pokrivená, cibuľa zasa trochu menšia alebo väčšia, než sú normy EÚ. Všetko chutí normálne, inak by sa to však vyhodilo. My to spracujeme viac než ochotne,“ smeje sa Bandit. Nepredaný tovar odoberajú i z neďalekého Tesca. Novinkou plánovanou v čase uzávierky Nota bene na tohtoročný jún bolo tiež prvé pražské „čerešňobranie“ – Ako doma sa spojilo s neziskovou organizáciou Na ovocie, ktorá sa snaží propagovať zber voľne rastúceho ovocia, a vyrazili spolu na čereš-

Nota bene

6 2017 Okolo siedmej hodiny sa z Jedálne Reportáž trúsia poslední hostia a kuchárky sa chystajú na upratovanie. Ich šéfovia z Ako doma však zďaleka nemajú hotovo. Méta vlastnej jedálne je po piatich rokoch splnená, myšlienky na to, kam neziskovku posunúť zas o kúsok ďalej, však nekončia. Radi by na Smíchove otvorili aj komunitné centrum pre ženy v sociálnej tiesni. Okrem iného by v ňom mal bežať projekt Škola ulice.

Lucie Kavanová

ne. V jedálni potom mali podľa plánu vzniknúť koláče a ďalšie dobroty určené na predaj. „Stále hľadáme ďalších spolupracujúcich farmárov. Čo nestačíme spracovať hneď, z toho napr. varíme marmelády alebo robíme džúsy – spracujeme čokoľvek a v akomkoľvek množstve,“ dodáva Bandit. Aby si privyrobili, skúšajú ponúkať svoju kuchyňu tiež na prenájom. Podmienkou však je, aby aj nájomníci striktne dodržali vegánsku kuchyňu. A naďalej sa tu varí pre najrôznejšie cateringy.

AKTIVISTICKÝ NÁBOJ Po troch mesiacoch prevádzky je Ako doma s číslami návštevnosti spokojné. Denne vydajú priemerne štyridsať obedov, čo zhruba zodpovedá ich predchádzajúcemu plánu. Keď však uvaria nejakú obľúbenú dobrotu, ako napríklad burgery, a urobia z toho „udalosť“ na Facebooku, zíde sa tu aj tristo stravníkov za deň. Dnes sem tak prilákali aj vývojárku hier Eris. „Som vegánka a páči sa mi aj ten sociálny rozmer Jedálne,“ hovorí častá

návštevníčka a dodáva, že plusom je aj to, že pracuje len neďaleko. „Najviac ma nadchla thajská polievka, čo som tu mala naposledy, tá bola fakt výborná.“ Medzi obľúbené jedlá tu patrí i špíz s pšenovou kašou, sójový guláš, obložené chleby alebo cviklové fašírky. Na ne sem rád chodí i študent Jakub, ktorý býva kúsok odtiaľto. „Vegán síce nie som, ale mäso nemusím mať každý deň,“ krčí ramenami. „Priviedla ma sem hlavne možnosť prispieť na dobrú vec a to, že má celý ten projekt

„Bude inšpirovaný britskou Recovery college, kde prednášky a kurzy vedú ľudia bez domova aj ostatná verejnosť,“ popisuje Bandit. Vtip je v tom, že človek nevie, či ho učí niekto, kto niekde býva, alebo nie. A tiež by sa v ňom chceli zamerať na queera transľudí, ktorí sú životom na ulici obzvlášť ohrození. „Jednáme sa už o konkrétnom priestore, začína to byť celkom reálne,“ plánuje Bandit, potom v Jedálni vydvihne jedného zo psov a vyrazí rozmýšľať do ulíc.

1, 2 (str. 30-31) S návštevníkmi či bez nich nestráca jedáleň Kuchárok bez domova ani príjemnú atmosféru, ani štýl. 3 Nikola našla v jedálni Kuchárok bez domova nielen prácu, ale aj miesto, kde sa cíti bezpečne.

Chlapská láska Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Dvaja. Arpád a Robino. Otec a syn. „Po rozvode bolo automatické, že Robčo ostáva so mnou. Spokojný bol on a, samozrejme, aj ja,“ hovorí úžasný človek a otec. Teraz, v júli, oslavuje Arpád šesťdesiatku. Robino bude mať na jeseň tridsaťpäť. Navzájom sa dobíjajú, jeden je pre druhého nenahraditeľným. Robko má svalovú dystrofiu, Duchenneov typ, najzákernejšiu forma dystrofie, ktorá postihuje len chlapcov. Postupne ochabuje svalstvo, pacienti končia na dýchacom prístroji. Vytúžený Arpiho syn začal chodiť neskoro, v osemnástich mesiacoch, jeho kroky neboli stabilné nikdy. „Pripomínalo to kačaciu chôdzu. Mal deväť, keď dostal mechanický vozík a od dvadsiatky je napojený na dýchací prístroj. Najhoršie je, že pri tejto diagnóze nenájdeš tú povestnú slamku, ktorej by si sa mohol chytiť a nádejať sa, že predsa len bude lepšie. Ale láska k dieťaťu ťa predsa len dvíha hore. Robino je pre mňa obrovským vzorom, je to hrdina a najúžasnejší človek na svete.“ Mentálne je Robko úplne v poriadku. „Páli mu to, dokážeme sa rozprávať úplne o všetkom. O autách, o babách, o politike.“ Pre zavedenú tracheostomickú kanylu je však Robkova reč komplikovanejšia, hovorí šepotom, ťažšie mu rozumieť, no Arpi pochopí každé synovo slovo. Kým Robino ešte vládal, dokázal na počítači kresliť dokonalé modely áut. Dnes to už nejde, ale „computer“ je stále jeho vášňou. Oco ho preloží na stoličku, ktorú mu sám na mieru vyrobil, chorobou vykrútené telo podloží vankúšmi, nastaví mu sklon hlavy, aby sa mu čo najlepšie pozeralo na monitor, a Robino je vo svojom živle. Rozčúliť ho vie, keď program v počítači hapruje. „On si s tým však väčšinou poradí, mňa to stojí len častejšie odbiehanie k nemu, aby som mu pomohol lepšie nastaviť ruku, prípadne stlačiť niečo na klávesnici, nech je to rýchlejšie.“ Inak Robino obsluhuje počítač očami, má dva špeciálne ovládače, „jeden však funguje len pár minút a musí sa vkuse reštartovať, tým druhým sa zas nedá ovládať všetko, ale sme radi, že je, ako je“. Dvaja chlapi si gazdujú na výbornú. Arpi od začiatku vtĺkal synovi do hlavy, že ľútosť musí ísť bokom a život si, aj keď obmedzenejšie, musia užívať. „Treba sa tešiť z každého dňa.“ Platí to u nich do bodky. Sú takmer na všetkých akciách Organizácie muskulárnych dystrofikov. Robino sa každoročne teší na ich zbierku Belasý motýľ. Aj tento rok v máji zbieral peniaze pred šamorínskym Kauflandom. Nevydrží sedieť dlho, ale zbierku nevynechal a vydržal na vozíku tri hodiny. Vyzbieral 260 eur. „Veľmi ho aj za toto ľúbim. Túži pomáhať ostatným podobne postihnutým. Jednoducho za všetku pomoc, ktorú v živote dostal a ktorú stále potrebuje, chce priložiť ruku k dielu aj on,“ usmieva sa hrdý oco.

Pri synovi je prakticky 24 hodín denne. Nemôže chodiť do práce, nemôže byť pánom svojho času, Robko ho potrebuje úplne pri všetkom. „Ale oveľa viac mi život s Robinom dal, než vzal. Vďaka nemu viem pochopiť, aká dokáže byť láska k vlastnému dieťaťu inšpirujúca, radostná, ako núti k zamysleniu. Bez váhania by som obetoval svoje zdravie a život, len aby bol Robino zdravý. Nie je to možné, a tak sa o to viac snažím, aby žil čo najplnohodnotnejší život. Kino, divadlo, radi by sme znova k moru, ovlažiť mu ruky, nohy morskou vodou, dokonca dať na jazyk, nech cíti slanosť, keďže ísť do vody už mu nebude dopriate.“ Absurdnosť našich sociálnych zákonov postavila rodiny s postihnutým členom na okraj spoločnosti. „Je to boj s veternými mlynmi, sme odkázaní na žobračenky, z ktorých sa nedá žiť, len prežívať.“ Jediné, čím môže svojmu ťažko postihnutému synovi spestriť a obohatiť život, je vytiahnuť ho z múrov domu a vyraziť von. Aj na obyčajnú prechádzku pri jazere však potrebuje auto a to ich je staršie a stále hapruje. No potrebujú ho na ťažký vozík s dýchacím prístrojom a mnoho ďalších „záložných zdravotných pomôcok“. Robko je svojím spôsobom unikát, štatistiky hovoria smutnou rečou, mnohí s touto chorobou zomrú na prahu plnoletosti. Robino je možno na Slovensku rekordérom, ktorý popiera tabuľky o prežívaní s touto diagnózou. „Ja dúfam, že budeme spolu ešte veľmi dlho. Napriek všetkému má môj milovaný syn skvelú imunitu a snažíme sa žiť aktívne. Tak, aby sme nepoznali nudu, lebo ruka v ruke s ňou príde aj melanchólia, depresia a to je zlé. Robino je môj život, ľúbim ho najviac!“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitli nie vlastnou vinou. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Arpáda s Robkom zaujal. Aj váš príspevok sa použije na potrebnú opravu auta a na zlepšenie kvality ich života. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205. SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Arpi. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

6 2017 Príbeh

Sendy je dáma Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Sú nerozluční, ešte aj Nota bene predávajú spolu. A Peter (37) tejto štvornohej dáme prepáči všeličo...

Nota bene

6 2017 Portrét

Vraj uvažujete, že budete vyrábať a predávať psie búdy. O podnikaní by nemohla byť reč, lebo na to by som potreboval výrobný priestor aj auto. Bez väčšej investície a dobrého marketingu sa do toho pustiť nedá. Vzniklo to zrejme z toho, že v zime som vyrobil búdu pre Sendy. Aj na podnet mojich zákazníkov, ktorým sa nepáčilo, že jej je zima. Búdu som priviazal k stromu na mojom predajnom mieste na Patrónke. Vydržala tam rekordné štyri mesiace, potom zmizla. Jeden zákazník mi vravel, že ju zobrali technické služby, lebo tam vraj nesmela byť. Ako ste pre Sendy vyberali meno? Odvodil som ho od slova sen. Žil som v záhradnej chatke, mal som ledva na prežitie pre seba a vzal som si psa od známej. Netušili sme, že bude mať mladé. Zrazu som mal ešte osem šteniat navyše, čo bolo ako zlý sen (smiech). Po čase sa mi tri podarilo predať, štyri som dal do útulku a jedno som si nechal. Prečo práve Sendy? Lebo bola najneposednejšia. Dala sa vycvičiť? Naučil som ju základné povely, ale veľmi sa jej do nich nechce. Je dáma. Asi si hovorí: Nebudem predsa poslúchať nejakého blázna! Aká ešte je? Hlavne lenivá. Neperie, nevarí, neupratuje, nechodí do roboty, ani len Nota bene predávať nechce. Do škôlky ju nezoberú, rodinné prídavky na ňu nedostávam... Máte zmysel pre humor a zrejme vám so Sendy býva veselo. Vyviedla vám niekedy niečo vtipné?

Dá sa považovať za vtipné, že sa vyváľala v zdochline jeleňa a potom tak smrdela, že sme museli ísť domov niekoľko kilometrov peši, lebo do MHD by nás nepustili? Alebo že keď ju strážila naša sociálna pracovníčka Barbora s rodinou, v noci zadrhla zajaca, domáceho maznáčika? To, že keď nedávam pozor, vezme si do mojej postele neumytú panvicu a pustí sa do jej vylizovania, je najmenej. Do troch rokov vôbec neposlúchala, len chcela behať po lese. Teraz je už pokojnejšia, ale keď si zmyslí, že sa potúla bezo mňa, niekedy ju v lese čakám aj dve hodiny. Prečo ste vlastne chceli psa? Lebo som mal problém s ranným vstávaním. Vďaka Sendy teraz vstávam o šiestej ráno. Deň začíname prechádzkou po poli alebo po lese, potom ideme predávať Nota bene a nakoniec domov. To je náš kolobeh. Ako na ňu reagujú kupujúci? Vypytujú sa: Ako sa volá, koľko má rokov, koľko váži... Už som rozmýšľal, že jej napíšem sprievodný list – najčastejšie otázky a odpovede. Prezradíte, prečo ste sa dostali na ulicu? Pre vlastnú nezodpovednosť k životu. Nevedel som hospodáriť s peniazmi. Už je to lepšie, ale nevravím, že ideálne. Sem-tam ich miniem pre radosť. Je ťažké ísť každý deň len do práce a domov, ale aj míňanie pre radosť sa musí ustrážiť.

Teraz riešim osobný bankrot. Potom by som si chcel spraviť skúšky v autoškole. A jeden známy mi ponúka, že ma zasvätí do tajov realitného makléra, tak uvidíme. Ale môj najväčší úspech za pätnásť rokov je návšteva zubárky. Preto, že ste si na ňu dokázali našetriť? Preto, že som sa k nej odvážil ísť! Moja zubárka je ako Dr. House. Vytrhla mi šesť koreňov súčasne, a potom sa spýtala, či som v poriadku. Ešte mi chce vytrhnúť jeden koreň a päť zubov zaplombovať. Potom si budem musieť kúpiť pomôcku na žutie a vylepšiť úsmev, lebo som prišiel aj o pár predných zubov. Pozeráte televíziu spolu so Sendy? Psy na to vraj niekedy reagujú. Sendy to vôbec nebaví. Ale ja mám rád najmä zábavné programy ako Milujem Slovensko a vedomostné súťaže ako Čo ja viem. Na akčných filmoch sa smejem, väčšinou si po nich poviem, že to bola poriadna absurdnosť. Mám rád duchaplnejšie filmy, ako napríklad Nedotknuteľní. Ako ešte oddychujete? Po robote idem do výdajne časopisu Nota bene na kávu, keď je to možné, prehodím pár slov so sociálnymi pracovníkmi a potom ešte idem so Sendy do parku na Račianskom mýte, lebo sa tam dá ísť so psom. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Predávanie Nota bene vás uspokojuje? Po ôsmich rokoch už ani nie. Ale zákazníkov mám fajn. Za ten čas sa vyselektovali. Hľadáte zo svojich problémov cestu von?

Podporte aktivity OZ Proti prúdu (vydavateľa Nota bene) a pošlite darcovskú SMS v tvare DMS NOTABENE v hodnote 2 € na číslo 877. Ďakujeme.

Nota bene

6 2017 Portrét

Neantropomorfizujte! Elena Akácsová

Shutterstock

Začíname s tým od plienok, v rozprávkach zvieratká hovoria, cítia a myslia ako ľudia. Tak hlboko sa nám to vryje pod kožu, že sme schopní svojho psa považovať za chlpatého Sokrata. Minulý rok obletela svet fotografia kengurej rodinky, kde samček drží v predných labách hlavu mŕtvej samičky, menšia kengurka sa tomu zboku prizerá. Zaslzili internety, ako dojemne smútia nad jej stratou. Ach, tie kengury sú ľudskejšie ako niektorí ľudia!

Nota bene

7 2017 Proti srsti

Potom sa však ozvali experti na divokú zver a vysvetlili, že z pozície samčeka je zrejmé, že sa ju len snaží postaviť na nohy a spáriť sa s ňou. Dokonca je veľmi pravdepodobné, že samička skapala práve následkom agresívneho párenia, u kengúr dosť bežného. Tá menšia kengura nie je žiaden synček, ale mladší parťák, ktorého si dospelé kengury berú pri záletoch na pomoc, aby v chúlostivých chvíľach udržali v bezpečnej vzdialenosti ďalších samcov. Hneď som si spomenula na svoje rozčarovanie, keď som sa dočítala, že tie hravé zábery s troma vyskakujúcimi delfínmi nie sú žiadnou veselou hrou, ale honom dvoch samcov na samičku. Pári sa vždy len jeden, ten druhý mu pomáha nadháňať a udržať ju. Mimochodom, jedna z teórií, prečo majú delfíny tak dobre vyvinutú inteligenciu, sú práve tieto záletnícke aliancie, lebo si musia pamätať, ktorý kamarát mu pomohol a ktorý nie, ktorému nabudúce pomôže na oplátku on. Netvrdím, že kengury či delfíny sú hnusní násilníci, pretože to by som sa dopustila presne takého istého antropomorfizovania, ako sú tie ťuťuťu-ňuňuňu reakcie na dojemné trúchlenie kengúr, len z opačnej strany. V oboch prípadoch, keď nás zvieratá svojím správaním dojímajú alebo odpudzujú, robia len to, na čo ich evolúcia vyladila, aby prežili. Iba my tomu pripisujeme kladné či záporné znamienko, že je to nemorálne či

nechutné, nezištné či zlatunké, pretože to vnímame ľudskou optikou. Niežeby zvieratá nemali emócie a inteligenciu, to sa rozhodne nedá povedať a druh od druhu sa to veľmi líši. Ide len o to, že ich motivácie môžu byť úplne iné. Ak nám pes roztrhal najobľúbenejšie topánky alebo sa vyšpinil uprostred izby, nie je to preto, že sa nám chce pomstiť, lebo sme ho nechali dlho samého, alebo sme sa príliš venovali susedovmu Dunčovi. Deštruktívne správanie zvierat zväčša súvisí s prebytočnou energiou, nudou alebo obrusovaním zubov, nie s nenávisťou či odporom. A ani ten pohľad a postoj, čo pes zaujme, keď ho karháme, nie je kajúcny. Ako nedávno vysvetľoval biológ Nathan Lents v Psychology Today, je to submisívny výraz, ktorý sa evolučne vyvinul dávno pred tým, ako psy začali spolunažívať s človekom. Robia to i vlci, keď napríklad pri hre trochu silnejšie rafnú dominantnejšieho samca, aby ukázali, že nie sú žiadnou hrozbou. Robia to preto, aby neboli vylúčení zo skupiny a aby zostali s vodcom kamoši. Antropomorfizmus je starý ako ľudstvo samo, ale až internet mu dal priam obludné rozmery. Čím častejšie vidím všelijaké milučké zvieratkovské videá, tým sú mi odpornejšie, a ak by to šlo, na mnohých majiteľov by som rovno poslala políciu. Preto aspoň takto apelujem: Prosím, skôr ako budete zdieľať psíka, čo smiešne tancuje v topánkach alebo „spieva“ pri klavíri, zamyslite sa nad tým, či si to naozaj užíva. Autorka je redaktorka .týždňa.

Dnes sa začala vojna Zuzana Mojžišová

Majster detektív Kalle Blomkvist, Pipi Dlhá pančucha, Deti z Bullerbynu, Nils Karlsson-Pysling, Emil z Lonnebergy... Ktoré detstvo nepoznamenali títo hrdinovia švédskej autorky Astrid Lindgrenovej? Teraz však Slovart Praha vydáva celkom iné dielo – Válečné denníky 1939 – 1945. Keď sa začala druhá svetová, pani Astrid bola matkou syna a dcéry, manželkou a sekretárkou, skrátka „obyčajnou“ stredostavovskou ženou. O svojej literárnej kariére ešte nič netušila, akurát občas na dobrú noc rozprávala deťom čosi o nejakej Pipi. Rozhodnutie viesť si denník – naozaj vojnový – nebolo všedné. Koľko iných mám, manželiek a sekretárok vo Švédsku, zázračne uchránenom od bojov, také niečo urobilo? Lindgrenovej zápisky sa začínajú 1. septembra 1939: „Ach! Dnes začala válka. Nikdo tomu nechce věřit...,“ a končia prvého januára 1946. Po nich v graficky veľmi pekne urobenej knihe nasleduje ešte mnoho strán skenov z denníkov, na ktorých sú desiatky výstrižkov z dobovej tlače. Je v nej aj ozrejmujúci úvod, milý doslov Lindgrenovej dcéry Karin a dva listy. Prvý sprevádzal rukopis knihy Pipi Dlhá Pančucha do istého vydavateľstva a druhý oznamoval autorke, že príbehy roztopašnej dievčinky síce zaujali, ale... Vo Vojnových denníkoch sa preplietajú správy a krátke úvahy o vojne s rozprávaním o živote rodiny. Šialenstvo doby, brutalita, zverskosť, strach, krv

a politické čachre-machre prikrýva nesmierna vďaka za možnosť žiť v krajine, kde zbrane rinčia len od susedov. Pocit vďaky je však zároveň nasiaknutý „zlým svedomím“ voči trpiacim. Tón zápiskov je miestami informatívny a strohý, miestami znepokojený a znepokojivý, no vždy pútavý. Občas autorka odhaľuje ozajstné tajomstvá, napríklad keď cituje z korešpondencie, ku ktorej sa dostala ako pracovníčka oddelenia pre listovú cenzúru, ktorá ich, ak našla súradnice vojenských objektov, začiernila. A občas vkladá do zápiskov múdre odľahčenie. „O dánském králi koluje množství zkazek. Třeba že když Němci chtěli v Dánsku zavést židovskou hvězdu, po německém vzoru, měl král Kristián prohlásit, že v takovém případě bude on tím prvním, kdo si ji přišije. Na hvězdu tak v Dánsku nedošlo. Nebo když Němci plánovali vyvěsit na Amalienborgském paláci vlajku s hákovým křížem, měl Kristián pronést, že v takovém případě ji jeden dánský voják okamžitě sundá. ´Pak bude ten voják zastřelen,´ řekl německý velitel. ´Ten dánský voják budu já,´ odpověděl král.“

Nota bene

6 2017 Čítamie

Krátke správy Nota bene

Niektorá lesť je taká [...]. Franz Kafka

Nosiči batožín opäť na Pohode. Aj tento rok budeme s našimi nosičmi batožín na festivale Pohoda 2017. Neváhajte využiť ich služby tak ako minulý rok pri vstupe do areálu od parkoviska. A máme pre vás pripravené ešte jedno prekvapenie. V stane Dobrá krajina Nadácie Pontis si môžete vyskúšať zážitkové video/virtuálnu realitu V koži predajcu Nota bene a zistiť, čo zažívajú predajcovia Nota bene, Nosiči batožín a ľudia bez domova. Nota bene už aj v Prešove a Bardejove. Od júla môžete podporiť ľudí bez domova zapojených do projektu Nota bene aj v Prešove a Bardejove. Posledné júnové dni sme vyrazili z Bratislavy a boli pomôcť s rozbehom – hovorili sme s okoloidúcimi o Nota bene a bezdomovectve, a tiež sami predávali. Noví predajcovia sa už na vás tešia v uliciach. Nota bene

7 2017 Proti srsti

Preč z očí verejnosti? V bratislavskom Zátiší ešte stále žije v garážach, ktoré sa rozhodla mestská časť Nové mesto zbúrať, približne 35 ľudí. Sú príliš starí alebo chorí, alebo príliš dlho na ulici, aby si dokázali pomôcť sami. Zatiaľ čo v zahraničí ľuďom bez domova sprístupňujú byty s nízkym nájomným, pre ľudí bývajúcich v garážach na Zátiší neexistuje dôstojné miesto pre život. Namiesto toho padol návrh vysťahovať ich do odľahlej časti mesta na pozemok plný sutín a polozrúcaných budov, preč z očí verejnosti. Takéto „riešenie“ bezdomovectva je nedôstojné a ľudsky neprípustné. Podporuje rozširovanie a prehlbovanie bezdomovectva ľudí, ktorí sa nedokážu zo svojej situácie vymaniť a ktorí sa z mestských častí „nevyparia“. Nota bene číta vyše 100 000 ľudí. Po niekoľkých rokoch sme presiahli hranicu čítanosti 100 000 čitateľov. Venujeme sa aj dôležitým témam boja proti extrémizmu, rôznorodosti kultúr, vyjadrujeme sa k bezdomovectvu či píšeme o inšpiratívnych ľuďoch. Tešíme sa z vášho záujmu a ďakujeme, že si Nota bene kupujete! V Európe sprístupňujú ľuďom bez domova nájomné byty a domy. V Dubline postavia vo veľmi krátkom čase 500 domov pre rodiny bez domova bývajúce na lacných ubytovniach (rebuildingireland.eu). V Barcelone zahájili pre ľudí bez domova výstavbu 3 000 nájomných bytov. To sú novinky v riešení bezdomovectva z tohtoročnej medzinárodnej politickej konferencie FEANTSA v Gdaňsku. My sme boli na konferenciu prizvaní ako hostia do diskusie so zástupcami komisie EÚ a ďalších organizácií z krajín strednej Európy ako inovatívna mimovládna organizácia pracujúca s ľuďmi bez domova na Slovensku.

Nota bene

6 2017 Krížovka

Na MPSVR SR bojujeme za lepší zákon pre ľudí bez domova. O riešenie situácie však stále nie je záujem. Máme tu akútny nedostatok útulkov, ktoré by zabezpečili aspoň 24 hodinový prístup k prístrešku. Ako členovia pracovnej skupiny a iniciátori Platformy MVO Za strategické riešenie bezdomovectva sme vypracovali viaceré návrhy k prebiehajúcej novelizácii zákona o sociálnych službách. Cieľom týchto návrhov bolo najmä podporiť vznik a zvyšovanie kapacity útulkov. Mnohé z našich návrhov však neboli vôbec akceptované, práve naopak, ministerstvo namiesto toho navrhuje viaceré zhoršenia. O podobe zákona sa ešte stále rokuje. Trvalá podpora: - vezmite si časopis po jeho kúpe; - zriaďte si trvalý príkaz na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, SWIFT kód: TATRSKBX; - darujte pravidelne online na www.notabene.sk. Ďakujeme!

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Požičať si peniaze je rovnaké ako poškriabať sa. [Oboje pomôže len na chvíľku]. Židovské príslovie

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Chcela by som pochváliť predajcu s číslom 2308. Vždy, keď som v Bratislave, si od neho kúpim váš časopis. Je usmiaty, úctivý, zdvorilý, vďačný a vždy, keď ho stretnem, mám krajší deň. Monika Dnes mi spríjemnil deň predajca s č. 147 v Banskej Bystrici pri obchodnom centre Europa. Bol veľmi milý, nevnucoval sa, ale ponúkol mi aj diár s akciou, že ak si ho kúpim, tak dostanem k nemu jeden ďalší alebo knihu omaľovánok grátis. Keďže sa mi diár zíde a doma mám mladšieho brata, tak som si ten diár, spolu s omaľovánkami, kúpil. Teda tento pán je naozaj dobrý predajca. Dávid Touto cestou sa chcem ospravedlniť predajcovi Nota bene, ktorý predával časopis 9. mája pri Hlavnej pošte na Námestí SNP v Bratislave. Nebývam v Bratislave, v ten deň som bola s dcérou na pohovoroch na strednú školu a ponáhľali sme sa. Predajcovi som dala 1 euro a až doma, keď som si išla časopis prečítať, zistila som, že stojí 1,40. Dodatočne som si uvedomila, že predajca mi slušne ešte niečo povedal, zrejme ma chcel upozorniť, že časopis stojí viac. Veľmi ma to mrzí, a ak je to možné, odovzdajte mu moje ospravedlnenie, že som mu nezaplatila plnú sumu a spôsobila mu problémy. Ďakujem. Mária

Nota bene

6 2017 Nástenka

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

V Trenčíne pred Tescom predáva časopis príjemný pán. Máme dobrý pocit, keď s ním môžeme prehodiť pár slov. Gita Dobrý deň, kúpila som si časopis od pani na Hlavnej stanici v Bratislave, minulý mesiac od pána, taktiež na Hlavnej stanici. Veľmi príjemní predajcovia. Prajem im všetko dobré. Určite ich opäť podporím. Diana Ďakujem milému pánovi, ktorý predáva časopis na Zochovej ulici v Bratislave. Poprosila som ho, či by mi vedel zohnať číslo z minulého mesiaca, a keď som tadiaľ prechádzala o týždeň, mal ho pre mňa pripravené a veľmi ma tým potešil. Všetko dobré predajcom, držím palce na ich životných cestách. A časopis je, ako inak, super. Jana Kupujem si váš/náš úžasný časopis už dlhší čas, vždy sa teším na ďalšie nové číslo. Predajca pri Tescu v Trenčíne je vždy milý, usmeje sa, poďakuje. Sumu vždy zaokrúhlim, aj keď mi je čudné, že ho vidím dopĺňať tekutiny Radlerom... Želám všetko dobré. Lucia Inzerát Volám sa Joshua (č. 37), som herec v Divadle bez domova a predajca časopisu Nota bene. Som abstinent a touto cestou cestou hľadám ubytovanie pre seba a mojich dvoch psíkov. Ideálne prenájom záhradnej chatky, podnájom alebo prenájom bytu. Ponúkam do 150 € mesačne a svoju pomoc na záhrade a menších prácach na dome. Budem rád, keď ma budete kontaktovať telefonicky 0944 733 156 alebo 02/52625962 (výdajňa časopisu NB), alebo na mojom predajnom mieste Laurinskej ulici od 9.00 do 14.00. Oznam Po ťažkej chorobe zomrel náš dlhoročný klient, predajca Štefan Stanek (reg. číslo 1898). V poslednom období už normálne pracoval ako pomocná sila v kuchyni, ale dlhú dobu predával Nota bene pri Michalskej bráne. Ak ste ho poznali, venujte mu, prosím, tichú spomienku.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, 0915 779 746. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, sociálni pracovníci Bc. Barbora Žiaranová, 0905 595 520, Mgr. Mária Benkovičová, 0905 440 764, PaedDr. Libor Klenovský PhD, 0905 440 946, Mgr. Erik Kapsdorfer, 0905 440 878. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 193. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne. redcross@gmail.com, BARDEJOV (2017): Centrum sociálnych služieb, Toplianska 9A, 085 01 Bardejov, Mgr. Martin Jutka, 0901 713 903, jutka.martin@gmail.com ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Martina Šeďová, 0911 511752, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, PREŠOV (2017): Trojlístok, n.o., Konštantínova 3, 080 01 Bardejov, PhDr. Mgr. Gabriela Šostáková, 051/ 775 4479, trojlistokno@gmail.com SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN (2016): ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA