Notabene 194 august2017 (1)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu August 2017/194

VÝLET

4 Svet Výstup na Tubkal

8 Téma Cestovanie bez peňazí

12 Téma Púť človeka nasmeruje

19 Téma Malebný výlet dolu Váhom

24 Pútnik Cesta na druhú pologuľu

28 Proti prúdu Pohoda nás robí lepšími

36

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Písačky – nepísačky

Daniel Pastirčák

Vrátiť sa vpred Skladáme vaky. Hodnú chvíľu sme zostupovali dolu príkrym svahom, no nikde žiadna značka. Štverám sa naspäť pomedzi skaly, popri ktorých sme sem prišli, chlapci si zatiaľ dajú tabuľku čokolády.

Zadychčaný sa vraciam. Áno, zišli sme z cesty.

Opustili sme značku tesne pod vrcholom. Musíme sa vrátiť. Nikomu sa nechce štverať naspäť, no nedá sa inak. Ak kráčate nesprávnym smerom, najrýchlejšia cesta vpred je cesta späť.

Akurát som písal list.

Je to už dosť dávno, čo som písal klasický list. A vy? Vážny, veselý, stručný či obsažný, akýkoľvek? Nad korešpondenciou sa zmráka, a nejde len o pokles tržieb v predaji známok a obálok.

Isteže, ten, kto nemá čo povedať, nepovie nič ani v liste. Ale v opačnom prípade nám zostávajú úchvatné stopy, bárs pisateľ s adresátom dávno práchnivejú v hrobe. Otroci technológií dnes mailujú, esemeskujú, tweetujú a postujú, po pár týždňoch treba „prečistiť“ trápnu náhradku zvanú „schránka“ a nikto sa nikdy nič nedozvie. Ba novšie aplikácie už predvídavo rovno ani nič neukladajú, načo aj, veď citujúc Hviezdoslava: „Bezobsažné tláchanie.“

Lenže človek je hrdý tvor, nerád sa vracia. Nechce vyzerať ako truľo a v žiadnom prípade nechce pôsobiť ako spiatočník. Chce ísť vpred. Uveril v mýtus pokroku. Je neochvejne presvedčený, že každý krok vpred je krok správnym smerom. Nepripúšťa si pochybnosť o neomylnom napredovaní ľudstva k svetlejším zajtrajškom. Zabudol, že takéto napredovanie ho už niekoľkokrát zaviedlo do slepej uličky...

Nikdy sa už nedozvieme, čo si priatelia – umelci napíšu o budúcom diele, ochudobnení budeme o pikantérie, aj o to, ako spisovateľ vynadá vydavateľovi za zásahy do knihy. Budeme strašidelnou, mrazivou dobou mlčania.

Čo ak kráčame zlým smerom? Zisk sme nadradili nad solidaritu a ľudskú vzájomnosť. Presadzovanie svojich práv sme povýšili nad zodpovednosť za spoločné dobro. Ovládnutie prírody nad vďačnosť za dary života a citlivú symbiózu s celkom sveta. Z pokrokového človeka sa ľahko stane spiatočník. Kráča ďalej nesprávnym smerom a každým krokom sa vzďaľuje svojmu cieľu.

VÝLET

Rozhovor Mojou životnou prioritou je svätý pokoj

Istým druhom korešpondencie je ostatne celá literatúra, keďže autor sa prihovára čitateľom (občas aj sám sebe). Aj sama korešpondencia sa môže stať literatúrou, čírou poéziou, umením slova, jasnosťou úsudku. Ako keď Beethoven s parádnou vizážou („vlasy rozstrapatené na všetky strany ako Medúzine hady“) písal list celoživotnému priateľovi: „Chcem chytiť osud pod krk. Celkom iste sa mu nepodarí úplne ma zlomiť. Aké krásne je žiť život tisíckrát!“ Písačky Voskovca s Werichom, posielané cez oceán, sú jedným úchvatným trojzväzkovým románom. Kto sa chce zabaviť, môže siahnuť po listoch Mozarta, ktoré písal sesternici aj mame. Skvelé sú tiež listy medzi filozofom Albertom Camusom a jeho učiteľom Louisom Germainom, ktorý kedysi rozpoznal nadanie v polosirote z alžírskeho predmestia.

Camus mu po prijatí nobelovky písal: „Nemyslím si, že na takejto pocte stojí a padá svet. Ale bez vás, bez tej láskavej ruky, ktorú ste podali mne, chudobnému chlapcovi... by sa nič z toho nebolo stalo.“ Mimochodom, Camusova mama bola analfabetka. Dôvodom bola chudoba. Aký dôvod si nájdeme pre dnešok? btw fyi asap

Nielen na výlete, i na ceste životom sa to občas stane. Rozhodol som sa nesprávne, kráčam zlým smerom. Keď mi to dôjde, pokazí mi to náladu.

Netreba však strácať čas sebaľútosťou, je potrebné vrátiť sa tam, kde som zišiel z cesty. Priznať omyl, uznať vinu, ak som ublížil nevinnému.

Zuzana Uličianska

Keď už ani diaľky nelákajú „Túžba po nových a nových svetoch v duši človeka je odveká. Láka, volá preč, ďaleko od známych, od priateľov, ba i od svojich najbližších. Keď príde jej chvíľa a sa zapáli, robí človeka nespokojným doma v tichom, hoci i blaženom kúte, neodolateľne ho tiahnuc do sveta. Je v tom zaujímavosť psychologického zákona. V človeku život stále hrá, horí, vrie, niet preň pokoja, niet šťastia, keď túžba zvlní vnútro a diaľky lákajú.“ Takto začala útlu knihu svojich dojmov a čŕt z ciest spisovateľka Hana Gregorová. Žena, ktorá sa vydávala, aby mohla so svojím manželom – známym spisovateľom – žiť duševnejšie. Ako to v praxi dopadlo, vieme z jej listov, nikdy však neprestala „horúčne“ hľadať zmysel života. „Matka zem!

Aká si ty krásna, oduševňujúca. Na tvoje zázraky upierame svoje pohľady, nadšeným pocitom a velikým šťastím pripájame sa k tebe, že sme tvoje deti,“ napísala v reportáži spod Mont Blancu! Svoje cestopisy nazvala Svet je taký krásny a ukončila ich ódou na domov, v ktorom je krásne rozprávať sa o skúsenostiach z ciest.

Školské výlety Za svoj život absolvujeme mnoho výletov, krátkych aj dlhých, zabudnuteľných aj nezabudnuteľných. Moje najsilnejšie a najživšie spomienky patria koncoročným výletom z gymnázia.

Prvý ročník: Horí! Všetkých nás vyženú z chaty. Je riadna zima, máme len pyžamá, niektorí dokonca stoja v snehu bosí. Zaujímavé. Nikto si nevzal nič „vzácne“. Ba ani len „dôležité“. Na to sme ešte príliš mladí. Tajné fajčenie v posteli práve prestalo byť tajným. Horí.

No ale – nie je to zábava?

Druhý ročník: Preberám sa na čudný pocit. Na celej tvári. Okrem toho cítim aj počujem, ako čosi zľahka dopadá na perinu na mojej hrudi. Myslím, že je to živé. Strčím ruku pod vankúš, vyberiem baterku a zasvietim. Zanadávam tak hlasno, že zobudím spolužiačku na hornej posteli. Nado mnou visí akási zvieracia lebka a na perinu z nej padajú červíky.

Dotknem sa tváre. No jasné, zubná pasta! Spo- Nota bene lužiačka už nadáva tiež, nie je na tom o nič 8 2017 lepšie. Len jedno nechápem. Ako to, že som Editoriál sa nezobudila?

Tretí ročník: Úplná tma. Vlasy nám stoja dupkom. Preletelo TO tesne okolo našich hláv.

Nevieme ČO. Vznieslo sa TO nad nás, zostalo TO tam krátko visieť a vrátilo sa TO v dramatickom zrýchlení. Zachrastilo nám TO okolo uší. Skríkli sme. Aj by sme utekali, ale končatiny sú z gumy. Napokon sa TO uvelebilo v blízkom kríku. Zhrčení jeden pri druhom zúfalo čakáme na pomoc. Prišla však len v podobe ranných lúčov. Jeden neviditeľný nočný vták navždy zmenil naše vnímanie lesa. Nezneužívame svoju moc nad ním a rešpektujeme tú jeho.

Cítia sa aj dnešní all inclusive klienti cestovných kancelárií aspoň trochu deťmi zeme? Kto nepočul našich krajanov – samozrejme nielen ich – nadávať na všetko všade, kam prídu? Ktorá cestovka ponúka vo svojom katalógu rozjímanie nad pozorovaniami, ktoré človeka zahaľujú do najhlbšieho smútku, ako to pomenoval už Shakespeare? Problém je v tom, že dnes sa už ľudia vlastne nevydávajú „na cesty“, skôr len na výlety, predlžené víkendy, days off.

Štvrtý ročník: Stojíme nad spolužiakom plní strachu. A hanby. Tí, čo si z neho neustále uťahovali, aj tí, čo sme im to tolerovali. Vidíme sa takí, akí sme. Niektorí z nás ho podpichovaním donútili vyliezť na skalu a teraz nám leží pri nohách v bezvedomí. Bojíme sa ho dotknúť, aby sme veci nezbabrali ešte viac.

Bože, Bože, vzdychajú ešte aj tí, čo sa nikdy nemodlia. Zrazu otvorí oči, zadíva sa na nás a povie: „Necítim si nohy.“ Chvíľku kĺže pohľadom po našich vydesených tvárach, potom sa rozosmeje a dodá: „Amputovali ste mi nos?“ Sme takí šokovaní, že až keď vstane, pochopíme ten vtip. Aj to, že za štyri roky nás vysoko prerástol.

Cesty sú totiž nebezpečné, lebo na miesto, z ktorého sme vyšli, sa málokedy vraciame takí, ako sme odchádzali.

Ada Jung editorka

3

Čo sa udeje v hlave človeka, ktorý navštívi 80 krajín sveta? Zmení to jeho pohľad na život?

Nepochybne. V prvom rade som si začal vážiť to, kde žijem. Čítal som, že asi osemdesiat percent obyvateľov planéty má nižšiu životnú úroveň ako priemerný Slovák. Po tom, ako som prešiel polovicu sveta, to môžem potvrdiť. Hoci doma právom nadávame na korupciu a politiku, mali by sme si oveľa viac vážiť to, ako dobre sa máme.

Sprcha s teplou vodou, v obchode kúpime, čo chceme, vozíme sa v autách, naše deti môžu chodiť do školy, nik nás nezabije za to, v akého Boha veríme či neveríme... Ani to, že tu už dlho nebola vojna, nie je samozrejmosť. Väčšina ľudí o tom môže len snívať. Neuvedomujeme si to, ale naše podmienky na život sú v porovnaní s ostatným svetom priam luxusné.

Cestovanie teda prináša najmä pokoru? Áno. Pochopil som, že šťastie spočíva v jednoduchých veciach. Keď v extrémne chudobnej krajine stretnete človeka, ktorý žije v chatrči, má šesť detí a je závislý od toho, či bude pršať, lebo ak sa nič neurodí, celá dedina pomrie od hladu, zasiahne vás to. Najmä tým, že ľudia žijúci v takýchto podmienkach dokážu byť šťastnejší ako mnohí z nás, obklopení prebytkom. Stačí sa im pozrieť do očí, sledovať, ako celá rodina drží pokope, ako sa deti hrajú bez mobilov a tabletov tak, že vezmú starú pneumatiku a vysmiate si ju gúľajú pomocou palice. Chudoba zbližuje a človeku z nášho sveta to ukáže, že všetko je inak.

Vďaka tomuto zisteniu som prestal riešiť mnoho hlúpostí.

Nota bene

8 2017 Rozhovor

4

Mojou životnou prioritou je svätý pokoj Karol Sudor

archív M. W. L.

„Ak chceš cestovať, začni hneď, lebo o desať rokov bude nedotknutých miest minimum. Developeri, priemysel, turizmus a biznis všetky zničia,“ hovorí hudobník a cestovateľ MILOSLAV WHISKY LÁBER.

Napríklad?

Zásadne mi ovplyvnilo život, keď som niekedy pred pätnástimi rokmi na cestách prvýkrát stretol ľudí, ktorí sa vymanili z klasického systému – vyjsť zo školy, nájsť si prácu, vziať si hypotéku, dennodenne v práci robiť veci, čo ich väčšinou nebavia a stále sa triasť o kariéru. Zrazu som natrafil na typy, ktoré celý rok v pohode, bez stresov cestovali po Ázii, potom napríklad niekde v Indonézii naložili lodný kontajner tamojším etnotovarom, priviezli ho domov, predali, aby zase mohli byť rok na cestách. Keď im skončili víza, presunuli sa niekam do Indie, potom do Thajska alebo Nepálu, a tak stále dokola. Veľmi ma to inšpirovalo

a odvtedy je mojou životnou prioritou svätý pokoj. Som vďačný vesmíru, že som mal to šťastie a podarilo sa mi zariadiť si život tak, že nemusím robiť veci, ktoré by ma otravovali.

Vaše cesty vyzerajú byť na prvý pohľad finančne náročné. Je to len laický pohľad?

Je, hoci ja už mám výhodu v tom, že po rokoch sa mi cestovanie stalo aj prácou, ktorá tie cesty zaplatí. Okrem hudby totiž robím aj cestovateľské prezentácie, kde premietam fotografie a rozprávam. Do nových krajín tak musím stále cestovať aj preto, aby som mal témy pre ďalšie prednášky. Mám šťastie, že ľudí zaujímajú a chodia v hojnom počte. Platí však, že naozaj nejde o extra drahé záležitosti. Ak človek vezme rozum do hrsti, zistí, že to nie je drahé. Krajiny ako Vietnam, Indonézia, India, Nepál, Laos, Irán či Gruzínsko sú také lacné, že na mesiac vám bohato stačí päťsto eur. Ľudia tam zarábajú možno päťdesiat eur mesačne, takže vy prídete s ich takmer ročným zárobkom. Spiatočná letenka Nota bene s dostatočným predstihom sa dá kúpiť 8 2017 za 300 až 400 eur. Dva mesiace ste Rozhovor v exotickej krajine s tým, že spávate v hoteloch, hoci nie päťhviezdičkových, trikrát denne sa najete v reštauráciách, presúvate sa po celej krajine rôznymi prostriedkami vrátane rikší, taxíkov či prenajatej motorky, a vidíte veci, o ktorých iní nechyrujú. Je 1 400 eur za to veľa? Raz som odišiel na dva mesiace do Indie a po návrate som zistil, že ma to celé stálo menej peňazí, ako keby som ostal doma.

5

Čo radíte záujemcom o cestovanie, ktorí by to aj chceli vyskúšať, ale stále im v tom niečo zabráni?

Nech si stanovia, že pôjdu na svoju vysnívanú cestu povedzme o pol roka, a nech si rovno kúpia letenku. Ak treba, nech si na ňu aj požičajú. Lebo ak už raz budú mať pevný termín a letenku, budú robiť všetko pre to, aby naozaj vycestovali. Nájdu si brigádu, odložia si viac peňazí, čokoľvek. Ak však budú o ceste stále len snívať a rozprávať, nikam sa nedostanú, a strávia celý život iba hľadaním výhovoriek, prečo to nejde.

Na cesty rád chodíte sám. Nechýba vám blízkosť niekoho, s kým sa dajú zdieľať radosti aj problémy?

Keď niekam idete s partiou, alebo čo len s jedným kamarátom,

Toto sa deje na stále viacerých miestach. Pritom sa ničia nie len nedotknuté oblasti, ale aj ich pôvodní obyvatelia.

Môj kamarát, ktorého si veľmi vážim, cestovateľ a režisér Paľo Barabáš, skvele opísal jednu vec. Raz sa dostal na miesto, kde žili ľudia, ktorí ešte neboli v žiadnom kontakte s našou civilizáciou. Boli totálne šťastní, lebo mali všetko – žili ďaleko uprostred pralesa, ktorý nebol preľudnený, takže v ňom našli dosť potravy, materiálu na stavbu obydlí, nechýbala im pitná voda, jednoducho luxus. Ak totiž máte všetko, čo potrebujete, ste šťastní a bohatí, nič vám nechýba, nepoznáte pojem chudoba. Lenže zrazu tam bieli ľudia objavili nejaké ložisko ropy či čoho, a pojem chudoba tam priniesli tým, že domáci Vo svete nevyhľadávate klasické spoznali veci ako tričká, hodinky, autá turistické atrakcie, ale miesta, kam a iné materiálne záležitosti. Začali po veľa ľudí nechodí, alebo sa im do- nich túžiť. Z najšťastnejších ľudí na konca vyhýbajú. svete sa stali nešťastní. Zrazu sa cítili To sedí. Napríklad v Indii som bol zúfalo chudobní, lebo si nič z tých vecí štrnásťkrát, ale nikdy som nevidel nemohli dovoliť. Ja chcem zažívať ešte Tádž Mahal. Medzi moje najväčšie tých šťastných. Preto každému hovorím cestovateľské sklamania patria naj- – ak chceš cestovať, začni hneď, lebo slávnejšie miesta ako Machu Picchu o desať rokov bude takých miest miniv Peru či Angkor Wat v Kambodži, ktoré mum. Postupne všetko zmizne, develosú už tak preplnené turistami, že pre peri, priemysel, turizmus a biznis to mňa strácajú svoje čaro a mystiku. zničia.

Vyhľadávam skôr oblasti, kde je ešte zachované to pôvodné, miesta, ktoré Cestovanie mimo overených zatiaľ unikajú globalizácii a masovému rezortov a destinácií si mnohí spáturizmu. Ten ich zabíja. Zaujímajú ma jajú s rizikami. Ako riešite svoju pôvodné zvyky, architektúra, nedotknu- bezpečnosť? tá príroda, odľahlé oblasti, kde ľudia Platí vzorec, že pre turistov sú ešte žijú tradičným spôsobom života. najnebezpečnejšie miesta, kde je ich veľa. Bežná kriminalita typu, že ich Dôvod? niekto okradne, prepadne, zbije a poLebo sa mi hnusí povrchnosť, dobne, sa vyskytuje najmä tam, kde plytkosť a lacnota modernej konzum- ich je najviac. Teda pri najnavštenej spoločnosti. Predstavte si, že ces- vovanejších pamiatkach, niekde na tujete osem hodín džípom cez horské trhu, na stanici či preplnenej plásedlá, kde nie je nič, žiadny hotel ani ži. Čím ste od takýchto miest ďalej, reštaurácia, ubytuje vás však niekto, tým viac stretávate pohostinnejších, kto tam žije. Sedíte s ním v kuchyni, lepších a prívetivejších ľudí. Obľubupripravujete s ním jedlá, sledujete, jem miesta, kde končí cesta, kde už ako dojí kravy, jednoducho sa prene- nič nie je, lebo práve tam som pre dosiete do jeho sveta. Pre mňa to má mácich vzácny. Nik tam nechodí, takobrovskú cenu. Treba to využiť, lebo že som pre nich spojením so svetom, takéto miesta každým rokom ubúdajú. dôležitým hosťom. Hneď sa so mnou Vezmite si trek okolo Annapurny dajú do reči, pozvú ma domov, ukážu v Nepále, jeden z najkrajších trekov mi všetko, čo majú, a nikomu nenana svete. Postavili tam cestu a celú tú padne ma okradnúť. Tam sa jednoduoblasť vlastne zničili. Na vlastné oči cho zlodeji nevyskytujú, pretože nesom tiež videl, ako mizne chránená majú koho okrádať. A je jedno, či ste pláž, na ktorej sa liahli korytnačky. v Indonézii, v Kolumbii, na Srí LanDotrepal sa tam developer, podplatil ke alebo v Iráne. Mimochodom, práúradníkov, aby chránená nebola, a už ve tam som nedávno strávil mesiac tam stavia dovolenkový rezort. a bol som príjemne prekvapený. Žijú ochudobňujete sa o samotnú exotiku danej krajiny. Rozprávate s ním totiž po slovensky, večer idete spolu na pivo a preberáte veci z domu, jednoducho nepreciťujete miesto, kde sa nachádzate. Ak ste sám a je ticho, omnoho viac vnímate veci okolo a viac sa aj dostávate do kontaktu s miestnymi ľuďmi, ktorí vás povodia po miestach, o akých ani nechyrujete. Čo môže byť lepšie, ako keď vás pozvú domov, hostia vás autentickým jedlom, pitím a rozprávajú o svojich životoch? Okrem toho, ja som doma presocializovaný, takže samota a ticho mi robia dobre. Doma na mňa niekto neustále rozpráva, či už na koncertoch, na cestovateľských prezentáciách, alebo u mňa na mlyne, kde ma často navštevujú kamaráti.

Nota bene

8 2017 Rozhovor

6

tam najpohostinnejší ľudia, akých som kde stretol.

Lenže bezpečnostným rizikom vedia byť aj celé krajiny.

Samozrejme, sú krajiny, v ktorých operujú teroristi, extrémisti, gerily, kde prebiehajú vojenské konflikty. Človek sa tam môže stať terčom únosu či rovno vraždy, takže sa im treba vyhýbať, prípadne si riadne zmapovať, ktoré časti sú bezpečné. Napríklad v Kolumbii som sa dostal do oblastí, kde stále operovala posledná gerila, ktorá ešte nepodpísala mier, tak som zašiel na policajnú stanicu a prekonzultoval, kde sa môžem pohybovať. No potom som tie rady aj tak nedodržal, zvedavosť zvíťazila nad pudom sebazáchovy.

Práve v Kolumbii ste sa neplánovane dostali až do slumov, respektíve favel, kam si človek bežne netrúfne.

Neviem, či mi ukradli mobil, alebo som ho stratil, na kamarátovom aparáte som si ho však lokalizoval.

Môj mobil dokonca toho, čo ho mal v rukách, odfotil. Zavolal som si taxík a vybral sa ho hľadať. Keď sme však začali smerovať do slumov, radšej som privolal policajtov. Boli ochotní a príjemní, nakoniec sme dorazili až do miestnej krčmy, kde sedel chlapík, ktorý mi mobil nakoniec vrátil. Do slumov by som sa však dostal aj bez tohto zážitku. Z Medellinu, čo je mesto známe práve favelami, v ktorých operoval mafián Pablo Escobar, sa mi svojho času ozvali fanúšikovia našej kapely. Tiež majú punkovú skupinu a nejakým spôsobom sa dostali až k nahrávkam našej kapely, dokonca už v roku 1993 vlastnili kazetu Slobodnej Európy. Neuveriteľné. Keď som im napísal, že budem v Medelline, zorganizovali pre mňa koncert a jeden z miestnych „týpkov“ sa ma spýtal, či nechcem vidieť jeho rodné slumy.

Jasné, že som chcel. Predstavoval ma v nich svojim kamarátom a známym ako muzikanta zo Slovenska.

Keďže som tam však bol s miestnym človekom, cítil som sa bezpečne.

Existuje minimálne jedna krajina, z ktorej ste sa nevracali šťastný, ale v depresii – Severná Kórea. Žijeme vo svete, kde sa dejú aj totálne zvrátenosti, jednou z takých krajín je Severná Kórea. Chcel som to vidieť na vlastné oči. Dnes by som

tam už nešiel, lebo som pochopil, že peniaze z turizmu priamo podporujú zločinecký režim. Som však rád, že som tam bol. Zopár mladých ľudí mi povedalo, že si po mojej prednáške o KĽDR začali vážiť, kde sa narodili.

Keď to čo i len jednému človeku otvorí oči, budem mať pocit, že to má zmysel.

Stáva sa, že na svojich cestovateľských prednáškach publikum šokujete?

Občas áno, trebárs niektorých rusofilov, teda nekritických obdivovateľov Putina, ktorí Rusko poznajú akurát zo stránok proruskej propagandy financovaných režimom, prípadne z konšpiračných webov. Keď som im ukázal Podnestersko, ktoré Rusko ukradlo Moldavsku, boli veľmi prekvapení. Netušili, aký komunistický skanzen a peklo to tam je. Po skončení sa ma pýtali, či sa tam fakt dejú také veci. Mal som pocit, že niektorí z nich si aj uvedomili, že na webe hltajú nezmysly.

Ako vyzerá vaša príprava na cesty?

Snažím sa brať čo najmenej vecí, lebo zavadzajú. Stačí mi batoh. Vo väčšine krajín je všetko lacnejšie ako u nás, takže nemá zmysel ťahať to so sebou. V dobe dnešných technológií je príprava omnoho jednoduchšia. Na internete človek môže zistiť skoro všetko, jednotlivé miesta detailne pozrieť na mapách aj v reálnej podobe, plus sa povypytovať na rôznych zahraničných cestovateľských fórach. Mapy mám aj v telefóne, takže mi stačí zadať miesto, kam chcem ísť, a mobil ma vedie pešo po meste, po cestách, aj po horách.

Klasické sprievodcovské príručky, naopak, využívam na to, aby som vedel, čomu sa vyhnúť, lebo to, čo je v nich spomenuté, býva plné turistov.

Mnoho vecí sa rozhodne až priamo na mieste, lebo veľa skvelých cieľov odporučia priamo domáci.

Viete si vôbec predstaviť klasickú dovolenku s ležaním pri mori?

To nie je nič pre mňa. Minule ma kamarát nahovoril, aby som s ním šiel na pár dní na ostrov Krk. To bolo peklo, cez ľudí sa ani nedalo prejsť do vody. Ubytovanie bolo obsadené, tak sme šli na neobývanú časť ostrova a kempovali v starom rozbúranom kostole. Kúpali sme sa pri útesoch, takže nakoniec to bolo perfektné, do dovolenkového rezortu ma však nik

Nota bene

nedostane. Raz som bol v Chorvátsku v marci a bolo to ďaleko zaujímavejšie.

Všetko je tam vtedy skutočné, na pobreží si sadnete do krčmičky, kde sedia skutoční Chorváti, a nie turisti.

Nádherné je aj vnútrozemie, takže stačí naozaj málo, aby človek vybočil z klasických koľají, sadol do auta a pozrel sa na tú krajinu aj inak ako z pláže v ohradenom rezorte.

Kam sa chystáte v lete? Vtedy prednášky nerobíte.

V lete pôjdem do Gruzínska a do národných parkov v USA. Po návrate budeme mať koncertné turné Slobodnej Európy s kapelou Para.

Cestovateľské kino rozbehnem až v októbri. Chystám aj cestu do Barmy, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu, takže budúci rok to znovu obohatím.

Láka ma toho ešte veľa. Napríklad odľahlé miesta na Sibíri, kde stále žijú aj pôvodné kultúry so šamanmi, alebo Island, Namíbia, Antarktída či Irak. Je toho veľa. Za jeden život sa však nedá stihnúť všetko.

Tešíte sa z ciest domov?

Veľmi, lebo doma mám skvelý život. Spozoroval som na sebe limit, po ktorom už začínam túžiť po domove – sedem týždňov.

Miloslav Whisky Láber (1969)

Vyrastal v Nitre a Bratislave, v roku 1989 bol pri vzniku skupiny Slobodná Európa, s ktorou nahral niekoľko legendárnych albumov a ktorej je dodnes lídrom. Je režisérom množstva hudobných videoklipov.

Medzi jeho vášne patrí pilotovanie lietadla, cestovanie po svete a následné prednášky o tom, čo zažil. Navštívil napríklad Irán, Kolumbiu, Indiu, Filipíny, Indonéziu, Peru, Bolíviu, Venezuelu, Laos, odľahlé časti Thajska, Nepál, Himaláje, Vietnam, Maroko, Čínu, Kambodžu, Albánsko s Macedónskom, Kamerun, Gruzínsko, Srí Lanku, Severnú Kóreu, Rumunsko, Ukrajinu, Moldavsko a Podnestersko. Pred rokmi sa z Bratislavy odsťahoval a býva na samote v starom mlyne pri Vrbovom.

8 2017 Rozhovor

7

Výstup na Tubkal Dagmar Gurová

archív L. S., Shutterstock

Cesta viedla cez divoké hory. Žiadne stromy, len červené skaly, vtáky a škorpióny. Každý deň stúpali vyššie a vyššie, až dosiahli svoj cieľ.

Vrchol štvortisícovky.

Bolo to impulzívne rozhodnutie. úpätí Atlasu, vzdialenej len hodinu Vydať sa na osemdňovú cestu do Ma- a pol jazdy od Marakéša. Tam sa roka v čase ramadánu, šesť dní stráviť začalo ich skutočné šesťdňové putov úplnej divočine bez kontaktu so vanie, počas ktorého kráčali takmer známym svetom a vystúpiť na Džabal bez prestávok osem hodín denne.

Tubkal (4 167 m n. m.), najvyšší vrch „V horách už nezáležalo na tom, či ste pohoria Atlas a Severnej Afriky. muž, alebo žena. Tam boli úplne iní ľudia. Pokojní, skromní, priateľskí „Do takej nadmorskej výšky som a radostne nábožní.“ sa dovtedy nedostala, ale Tubkal je jeden z ľahšie dostupných vrchov,“ Ramadán v berberských dedinhovorí Lenka, 37-ročná molekulárna kách atmosférou pripomínal naše biologička z Londýna. Na špeciálnu Vianoce. „Všetci boli šťastní, objímali fyzickú prípravu nebol čas. Lenka si sa, pekne si priali a modlili sa. Hosein dovolenku kúpila len týždeň dopredu. si spieval modlitby počas chôdze. Bolo Spoľahla sa na svoju kondíciu. „Už to veľmi upokojujúce. Spolu s ostatdesať rokov trávim celodenným pos- nými mužmi, ktorí nás sprevádzali, távaním a chodením v laboratóriu. od rána do večera nič nejedli a nepili.

Každý deň k tomu pridám hodinu Vystúpili na štvortisícovku bez glgu rýchlej chôdze a cez víkendy, pokiaľ vody a boli v poriadku.“ nepracujem, chodím na túry.“ Mohli si to dovoliť, lebo svoje sily S ekoturistickou cestovkou Exodus, majú overené rokmi chodenia po ktorá dovolenku organizovala, bola horách. „Všetci boli malí a štíhli. Vyspokojná už v minulosti. „Akurát som zerali ako duchovia a väčšinou sa doešte nešla s takou malou skupinkou.“ rozumievali bez slov,“ spomína Lenka.

Tento raz ich bolo iba päť – tri ženy „Hosein bol veľmi zaujímavý a obľúbený a dvaja muži. V Marakéši, odkiaľ človek. V dedinách mal plno priateľov, vyrážali, sa k nim pridal miestny ktorí ho nadšene vítali, objímali a bozsprievodca Hosein. Za mestom ich kávali. Neváhali nás sprevádzať hoci aj čakal kuchár a muži s mulicami, ktoré hodinu či vystúpiť na trojtisícový vrch, niesli batožinu a vybavenie tábora. a potom odkráčať domov, len aby mohli ísť popri ňom, držať sa za ruky a semV Marakéši to pre Lenku nezačalo tam prehodiť pár slov.“ dobre. Pri vypĺňaní vstupného formulára na letisku nevedela napísať Lenka sa cestou pridala k jeho názov svojho hotela. „Úradníci boli priateľom. „Mnoho hodín som veľmi nepríjemní. Haproval mi tele- kráčala za ním. To ľudí spojí, aj keď fón, pripojenie na internet nefun- spolu nehovoria. Hosein neplytval govalo.“ Zdalo sa, že tam ostane za- slovami. Nezačínal rozhovor sám seknutá, keď ju nečakane zachránil od seba, ale bol veľmi otvorený, keď novopríchodzí úradník. „Napíš hotel som sa ho na niečo spýtala. Párkrát Tubkal,“ pošepkal jej. „Ale čo ak taký sme umiernene hovorili o živote, neexistuje?“ zdráhala sa Lenka. „Ne- o tom, čo chceme robiť, akí sme, ako vadí, napíš,“ presviedčal ju. Poslúchla sa cítime. V niekoľkých vetách sme si a bolo po problémoch. toho povedali oveľa viac ako s Britmi, ktorí rozprávali skoro stále, no nič Keď našla svoj hotel, vybrala sa na podstatné nepovedali.“ prechádzku do centra. Marakéš je pre turistov jedno z najobľúbenejších miest Dve staršie ženy, Angličanky, sa v Afrike. „Domáci sa tomu prispôsobili. blížili k šesťdesiatke, jeden z mužov, Robia všetko pre to, aby z cudzincov Walesan, mal takmer päťdesiat rovytĺkli čo najviac peňazí. No nie sú nám kov, druhý, Škót, mal niečo po tridveľmi naklonení, obzvlášť nie ženám siatke. „Bola to zaujímavá vzorka. bez sprievodu. Nevydržala by som tam Pochádzali sme z rôznych prostredí ani dva dni,“ hovorí Lenka.

– jeden chlapík robil v továrni, jedna zo žien už bola na dôchodku – takže RADOSTNÝ RAMADÁN o práci sme sa veľmi nebavili. Briti sú slušní, ale rezervovaní, vynikajú Na druhý deň bolo všetko iné. najmä v nezáväznej spoločenskej Sprievodca Hosein odviezol svoju konverzácii. Môžete ich poznať skupinku do berberskej dedinky na veľmi dlho bez toho, aby ste zistili,

Nota bene

8 2017 Svet

9

akí naozaj sú,“ hovorí Lenka, ktorá v Británii žije vyše desať rokov. „My sme však často žartovali a spojilo nás to, čo sme spolu zažívali. Ako vtedy, keď sme stáli pri obrovskom vodopáde a do tváre nám jemne fŕkala chladivá voda. Boli sme nadšení nádhernou krajinou, ktorou sme prechádzali.“

NIET SA KAM PONÁHĽAŤ Prvé dni ich obklopila červená scenéria – neboli tam lesy ako v Tatrách, len holé skaly, kamene, prašná pôda. Sem-tam nejaké kríky.

Nad nimi sa vznášali vtáky, na zemi im robil spoločnosť hlavne hmyz, občas aj škorpión. Zeleň zahliadli iba v dedinkách, kde miestni svoje políčka vytrvalo polievajú.

Nota bene

8 2017 Svet

10

„Ani dediny tam nevyzerajú ako u nás. Je to zhluk štyroch, piatich jednoduchých domčekov. Tunajší ľudia vlastnia pôdu, ale bola to asi najchudobnejšia časť sveta, ktorú som doteraz videla,“ hovorí Lenka. „My v Európe sme zvyknutí pracovať od rána do večera. Tu všetci polihovali alebo posedávali, pôsobili pokojne a vyrovnane. Asi preto, že pri svojom spôsobe obživy nemôžu nič urýchliť – rastliny rastú a kozy sa pasú svojím vlastným tempom.

Aj chlapíkov, ktorí nám robili tábor, sme vždy videli ležať. Kým sme dorazili, stihli sa postarať o svoje zvieratá, mali všetko nachystané aj pre nás a oddychovali.“ Trasa, ktorou išli, nie je značená a nie sú na nej žiadne oficiálne kempy.

Táborili na plošinách v blízkosti vody – pri horských potokoch alebo riečkach. Mulice so svojimi vodcami tam priniesli jedlo, stany, batožinu. „Sú to neskutočne silné a vytrvalé zvieratá. Nemohla som uveriť, čo všetko dokázali odniesť.“ V týchto horách nie sú asfaltky ani žiadne alternatívne cesty, ktorými by prešli autá. Sú tam len chodníky pre mulice. „Tie sa všeobecne pokladajú za ľahko zvládnuteľné pre každého človeka. Nie je to úplná pravda, mulice sú oveľa zdatnejšie ako väčšina ľudí, ktorých poznám,“ smeje sa Lenka.

V tábore prespávali v malých turistických stanoch. „Bolo nás len pár, tak som dostala celý stan pre seba.

Ostatní bývali vo dvojiciach. Berberi mali typický biely stan a prespávali všetci spolu.“ Jedli hlavne ovocie a zeleninu, strukoviny, k tomu kúsok ryby z konzervy, čistú ryžu alebo cestoviny. Najviac im chutili veľké zeleninové misy alebo hustá zeleninová polievka. Na raňajky mali chlieb a kašu. „Varili nám veľmi zdravo, tak, ako tam sami jedávajú.“

PO PREBDENEJ NOCI

Lenkina skupina opäť táborila vonku, na pľaci pred základným táborom. „Po celý čas na horách sme spávali veľmi zle, často sme sa budili a mali sme čudné sny. V týchto výškach je to bežné.“ Poslednú noc pred výstupom nespali skoro vôbec.

Zastihla ich veľká búrka. Padal ľadovec a fúkal silný vietor. „Stan sa na mňa PEKNÉ VLASY NADOVŠETKO váľal raz z jednej, raz z druhej strany.

Pripravila som si všetko potrebné na V tábore zakaždým rozkladali aj evakuáciu a bola som presvedčená, akýsi domorodý záchod, ktorý dis- že túra sa zruší. Nezrušila. Hoci som krétne schovali za plentu. „Všetci spala iba hodinu, o piatej ráno som sme ho ignorovali a vytrácali sme pri svetle baterky stúpala na Tubkal.“ sa do divočiny s vejúcim toaletným papierom. Ja som ani neprišla na to, Dohora šla Lenka pomalšie, no ako mal ich záchod fungovať,“ hovorí pri zostupoch patrila k najrýchlejším.

Lenka. Ďalší traja v skupine boli extrémne fit a na Tubkal vyskákali ako kamNa horách boli mrazivo chladné zíky. Jedna zo starších žien však noci. „Do spacáka som si líhala v ter- bola výrazne slabšia než ostatní. moprádle a v ďalších piatich vrstvách, „S každou ťažkosťou si poradíme s čiapkou na hlave. Cez stan prefu- vtedy, keď nastane. Vyrovnáme sa koval studený vietor.“ Aj rána bývali s ňou svojím vlastným spôsobom. Ale studené a voda v riečkach, ktoré im nebudeme o tom dopredu rozmýšľať,“ nahrádzali kúpeľňu, bola ľadová. povzbudzoval ich Hosein. „Nikoho Zuby si umývali všetci, ale na väčšiu neurazil a všetkých upokojil. Svoje očistu sa neodhodlal nikto. Akurát rady nevnucoval, nepoúčal, vždy len Lenka si zakaždým umývala svoje tak- odpovedal na otázky. A to, čo hovoril, mer po pás dlhé vlasy. „Na sekundu sa dalo použiť v najrôznejších oblassom si namočila celú hlavu, a potom tiach života,“ spomína Lenka. som si rýchlo ošpliechala vlasy. Na obed, v 30 stupňovej horúčave, za Hore na Tubkal sprevádzal slabšiu mnou príjemne povievali.“ ženu. K výstupu preto prizval aj svojho pomocníka Hakima, ktorý dohliaSamozrejme, že táto procedúra dal na zvyšok skupiny. „Aj on bol neostala bez komentárov. „Všetci nevšedný muž. Zo začiatku som si o tom žartovali, ale sami boli strašne myslela, že je hluchonemý, lebo nikdy ulepení. Výnimkou bol jeden z chala- nerozprával. Ani s Hoseinom,“ honov, no iba preto, že bol plešatý. Keď vorí Lenka, ktorej Hakim pomohol som mala prednášku o dôležitosti prekonať krízu kúsok pod vrcholom. pekných vlasov, na ďalší deň som pristihla toho vlasatého, ako si tiež NA NEVIDITEĽNOM LANE špliecha vodu na hlavu.“ K ozajstnej sprche sa dostali až na piaty deň, Už niekoľko dní predtým mala v základnom tábore pod Tubkalom. problémy s dýchaním, no nepripúšSú tam chaty, ktoré vybudovali tu- ťala si, že by mohlo ísť o výškovú choristické organizácie. Spravili sprchy robu. Tá sa však niekedy prejavuje aj a toalety, varia tam kávu a ponúkajú zmätenosťou a halucináciami, čo sa aj nocľah. ignorovať nedá. Vo výške štyritisíc metrov nad morom Lenku zaskočil „Veľkú časť cesty sme prešli nápor emócií, ktorý vyústil v zmev odlúčení od ľudí. Pod Tubkalom nený stav vedomia. ich zrazu bolo plno. Jedni sa chystali na výstup, iní sa už vrátili z vrcholu. „Okolo stúpali ďalší ľudia a ja som Väčšina z nich sa do základného sa zo všetkých síl snažila zadržať slzy. tábora dostala z inej strany, ako sme Mala som pocit, že sa pod kopcom prišli my. Z najbližšej dediny im to zložím, že aj celý môj život sa zloží. sem trvalo len päť hodín.“ A nebolo to o unavených nohách,“

hovorí. „Vtom sa predo mňa postavil Hakim a hneď som sa upokojila.

Zrazu nezáležalo na tom, či na vrchol vyleziem, alebo nevyleziem, či sa rozplačem, alebo to zvládnem bez sĺz.

Celá tá existenciálna panika zmizla, keď mi Hakim podal neviditeľné lano a pozval ma do svojej tichej bubliny.“ Ani raz sa za ňou neobzrel, pokojne kráčal vpred. Keď zastala, zastal aj on. Keď sa pohla, vyrazil. „Na vrchole som si pomyslela: Už som v pohode, idem sa niekde bokom vyplakať.

V tom momente Hakim zmizol.

Rozmýšľala som, či počul všetko, čo mi bežalo hlavou.“ Neskôr, keď sa na chvíľu ocitli vedľa seba, Lenka sa mu v duchu poďakovala. „Otočil sa ku mne a kývol hlavou na znak, že rozumie.“ Z Tubkalu bol úžasný výhľad, aj keď bolo zamračené. Lenka však myslela hlavne na to, čo pred chvíľou zažila. „Každý si pri výstupe odžil vlastný príbeh a všetci sme pocítili výškovú chorobu. Po zvyšok dňa nás bolela hlava a bolo nám zle od žalúdka.“ No neodradilo ich to pokúsiť sa na druhý deň zdolať podobne vysoký vrch. „Chalani, nadšení z predošlého úspechu, boli nastavení na ďalšiu štvortisícovku.

My, baby, sme sa na to necítili. Aj Hosein bol proti.“ Nakoniec vyšliapali na vrch vysoký 3 700 metrov, ale mužom sa to málilo a na skupinu doľahla nepríjemná ponorka. „Myslím, že vznikla aj zo smútku nad tým, že sme dosiahli cieľ a naša cesta sa končila. Chalani boli na vrchole síl a nechcelo sa im domov. Najradšej by sa presunuli rovno na Mont Blanc alebo Mount Everest – čo bol ich ďalší plán. Chápem to. Ja si nabudúce dám Kilimandžáro.“

1 (str. 8-9) Oddych na vrchole Džabal Tubkal, najvyššieho vrchu pohoria Atlas v severnej Afrike. Výhľad z neho stojí za námahu.

2 Do vyše 4 000 metrov nadmorskej výšky vystúpila molekulárna biologička Lenka (37) prvýkrát v živote.

3 Hosein. Sprievodca, ktorý neplytvá slovami a niekoľkými vetami povie veľmi veľa.

Nota bene

8 2017 Svet

11

Cestovanie bez peňazí Dagmar Gurová

Shutterstock

Pár hodín práce denne vymeníte za jedlo, bývanie, dobrú spoločnosť a ešte aj ušetríte.

Helka Kusá bola už nejaký čas na cestách a dochádzali jej peniaze. „Kartu mi zhltol bankomat, lebo som zabudla PIN a banka mi ju odmietla vrátiť. Nemala som ani mobil – plávanie v mori neocenil tak ako ja. A k tomu som zmeškala svoj let z Thajska na Slovensko. Musela som niečo vymyslieť,“ spomína.

Nota bene

8 2017 Téma

12

Vrátila sa do hostela, kde dovtedy bývala. Mal pohodových majiteľov a dobrovoľníkov, ktorí tam pomáhali.

Dokonca aj hostia boli príjemní. „Keď som prišla s tým, že som nestihla lietadlo, milo ma prijali a poradili mi, nech skúsim Workaway. O dva dni tam mal končiť jeden z dobrovoľníkov, tak ma vzali namiesto neho. Šťastie, náhoda, osud? Tak som sa stala workawayerom so spätnou platnosťou.“ Workaway.info je platforma, ktorá zverejňuje ponuky na férovú výmenu, dobrovoľnícke a pracovné pozície pre nízkorozpočtových cestovateľov, ľudí, ktorí sa chcú zdokonaliť v cudzích jazykoch či spoznávať iné kultúry. Záujemcovia sa môžu uchádzať o miesto u 29 466 hostiteľov vo viac ako 155 krajinách. Workaway môže vyzerať ako starostlivosť o psí chov v Nórsku, babysitting v Malajzii, výpomoc v hosteli v Guatemale, na farme v Austrálii či budovanie ekoškoly v Južnej Afrike.

HĽADÁ SA HOSTITEĽ „Našou filozofiou je pár čestne odpracovaných hodín denne výmenou za jedlo, bývanie a možnosť spoznať život miestnej komunity s priateľskými hostiteľmi, v rozličných situáciách a v rôznom prostredí. Ponúkame aj

platené pracovné pozície u hostiteľov, ktorí potrebujú pomôcť so svojím biznisom,“ píše sa na stránke Workaway. info. Portál si neúčtuje veľké poplatky. Jednotlivec zaplatí 29 eur ročne, dvojica 38 eur ročne. Nie je však agentúrou, len sprostredkovateľom príležitostí. Nič za vás nevybaví.

Základom je vytvoriť si svoje osobné konto. Na stránke odporúčajú pridať k nemu zopár svojich fotiek aj video, aby si o vás hostitelia mohli spraviť čo najlepšiu predstavu. „Zvyknem napísať niečo ako motivačný list, prečo mám záujem navštíviť práve toho ktorého hostiteľa,“ hovorí Helka Kusá, ktorá zatiaľ pracovala v hosteli, vyskúšala si záhradnícke práce a práve hľadá novú pozíciu. „Prezerám si databázu hostiteľov podľa krajín a miest, vyberiem si niekoho, oslovím ho. Odpovede prichádzajú rôznou rýchlosťou. V rámci ponuky sa však zobrazuje aj to, ako rýchlo zvykne hostiteľ odpovedať.“ Okrem toho tam nájdete aj hodnotenia hostiteľa a spätnú väzbu od dobrovoľníkov, ktorí pre neho pracovali. Hostiteľ v ponuke opisuje, čo robí a akú prácu od vás potrebuje, akými jazykmi sa u neho dohovoríte, aké ubytovanie vám poskytne a všetko ďalšie, čo potrebujete vedieť – napríklad, či vezme viacerých workawayerov naraz, či má pripojenie na internet, alebo nefajčiarsku domácnosť.

Rátajte s tým, že vás nemusia zobrať tam, kam ste plánovali ísť. „Chcela som napríklad pomáhať renovovať budhistický kláštor, ale v čase, keď som opúšťala hostel, mali plno a mne

Nota bene

8 2017 Téma

13 sa nechcelo čakať. Pri Workaway sa oplatí myslieť a plánovať trochu dopredu. Aj na poslednú chvíľu sa dá zohnať miesto, ale ak sa naozaj niekam chcete dostať v určitom čase, je dobré osloviť hostiteľa aspoň dva týždne dopredu.“ Hostitelia, ktorí hľadajú výpomoc, môžu sledovať, kto z workawayerov sa nachádza v ich okolí alebo sa tam chystá a sami mu ponúknuť miesto. „Ťažko ma lámal majiteľ ôsmich mačiek, ktorý sa chystal na dovolenku.

Bol v takej núdzi, že nevidel problém ani v mojej alergii na mačky,“ smeje sa Helka. „Zopár takýchto ponúk som si nechala v zásobe ako inšpiráciu.

Možno sa im ozvem, keď to zapadne do mojej predstavy. Nemala som a ani nemám cestovateľský plán. Veci sa dejú, vyvíjajú a podľa toho sa mení aj moje smerovanie.“ Workaway je pre ľudí od 18 rokov, maximálny vek tu neexistuje. Pozdáva sa hlavne mladým. Veľká je aj skupina

tridsiatnikov, ktorí si robia pracovnú pauzu či túžia po inom, slobodnejšom spôsobe života.

BYŤ MILÝM SA OPLATÍ

tu. „Skúsenosti hostiteľov s prehnane ambicióznymi žiadateľmi sú často skôr rozpačité. Napríklad riaditeľka ajurvédskeho rezortu mi povedala, že dobrovoľníkov si vyberá najmä na základe intuície, nie podľa zoznamu zručností, ktoré sú často nadsadené.“

Helka Boldišová má svoj účet na Workaway už dva roky. Za ten čas pobudla u deviatich hostiteľov a pracovala v hosPRIATEĽSTVÁ VYDRŽIA teloch, v hoteli, v psom útulku v hippie komunite, ktorá sa venovala starostlivos- Vanessa Chen z Thaiwanu týmto ti o psov z ulice v Indii, v ajurvédskom štýlom cestuje osem mesiacov, počas rezorte tlmočila lekárske konzultácie ktorých bola na štyroch workaway a učila jogu, v detskom domove pripra- pozíciách. Okrem práce v hosteloch vovala aktivity pre deti po škole, pomáha- pracovala aj na výstavbe hlineného la s domácimi úlohami a angličtinou, domu v džungli. v jogovom centre v Španielsku sa starala o hostí a pomáhala v kuchyni. „Väčšinou som na jednom mieste ostala dva týždne. Môj najdlhší po„V Indii, keď mi na účte ostalo len byt trval dva mesiace. Workaway dvesto eur, mi bolo jedno, kam ma mi umožňuje čo najdlhšie cestovať vezmú. Napísala som naraz asi piatim s veľmi malým rozpočtom a dáva mi hostiteľom, a keď mi jeden odpísal, príležitosť ku konverzácii,“ hovorí neváhala som a išla.“ Vanessa. „Stretla som úžasných ľudí, mnohí sa stali mojimi skutočnými Pri písaní žiadosti o miesto sa snaží priateľmi.“ V jednom z hostelov oszapôsobiť aj priateľským tónom tex- lávila svoje 30. narodeniny. „Hostiteľ

kúpil dva obrovské koláče, to bolo veľmi milé.“ Cez Workaway sa Vanessa skamarátila aj s Helkou Kusou. „Špeciálne pre takých, ako som ja, čo balansujeme medzi obdobiami spoločenskosti a plachosti, je to spôsob, ako si nájsť priateľov a preklenúť pocit osamelosti počas cestovania,“ hovorí Helka. „Workaway je aj o ľahkosti bytia. Máš strechu nad hlavou a jedlo, takže si úplne v pohode a môžeš len tak byť.“

ANI SLUHA, ANI VÄZEŇ Nie všetky skúsenosti sú pozitívne.

Vanessu nepríjemne zaskočil manažér hostela v Laose, ktorý bol príliš familiárny k dievčatám. Problém zažila aj pri výstavbe hlineného domu. „Mali sme pracovať päť hodín denne, ale ku koncu sme robili sedem hodín denne. Bola to veľmi únavná práca a mne ani ostatným dobrovoľníkom sa to nepozdávalo. Jeden z nás sa o tom začal baviť s hostiteľom, a potom už bolo všetko v poriadku.“

távala úžasnú starostlivosť, taký istý luxus ako hostia, ktorí platili 70 eur za noc, a na oplátku som nevkladala dosť.“ Takmer s každým pobytom sa spájal nejaký príjemný bonus – priateľské prostredie, masáže či hodiny surfovania zadarmo, skvelé jedlo alebo to, že sa jej hostiteľ ozval po roku, aby sa spýtal, ako sa má. „Na živote s Workaway je pekné, že sa stále deje čosi nové, máte veľkú slobodu, rozhodujete sa sami za seba a veľmi veľa sa naučíte,“ hovorí Vanessa. „Náročné na tom je, že musíte neustále myslieť na svoj rozpočet, strážiť si peniaze. Niekedy možno budete nútený ostať kdesi, kde to vôbec nie je pohodlné. Pre mňa je najťažšie vyrovnať sa so samotou, byť silná a stopercentne zodpovedná sama za seba.“

Nota bene

8 2017 Téma

14

Helke Kusej nevyšiel hneď druhý workaway projekt. „Po piatich dňoch som po hádke s hostiteľom utiekla.

Nemala som dobrý pocit od začiatku, ale snažila som sa to ignorovať. Cítila som povinnosť splniť to, na čom sme sa dohodli. Niekedy to skrátka neodhadnete, a ak to nefunguje, treba odísť,“ radí. „Workaway dobrovoľník nie je sluha ani väzeň, všetko je na báze dohody a malo by ísť o prínosnú skúsenosť pre obe strany.“

Ako si teda užívať výhody Workaway a vyhnúť sa nepríjemnostiam? „Zárukou bezpečnosti sú väčšinou referencie, tichým pravidlom však je, že negatívne hodnotenia sa nenechávajú.

Ak teda nájdem hostiteľa, ktorý je na Workaway dlho a zároveň nemá veľa Helka Kusá referencií, je to pre mňa znamenie, niektorí hostitelia si z neho urobia že asi niečo nie je v poriadku,“ hovorí nábor na lacnú pracovnú silu. Práve Helka Boldišová. Hostiteľa si najlepšie preto si nie som istá projektmi, ktoré preveríte tak, že oslovíte workawayera, hľadajú kvalifikovaných inštalatérov, ktorý referenciu zanechal a súkromne dláždičov a podobne. Myslím, že sa spýtate na jeho názor. to je na hrane alebo až za hranou Istá kontrola zo strany Workaway tu zneužívania pracovníkov.“ je – čítajú správy, ktoré prejdú cez Hostiteľka v hippie komunite, ktorá ich systém a zablokujú hostiteľov, na sa starala o zatúlané psy, od Helky ktorých sa dobrovoľníci opakovane požadovala prácu navyše. „Tvrdila, že sťažujú. Ďalšia komunikácia – o dású to povinnosti vyplývajúce z toho, tumoch a podrobnostiach nástupu že som členkou rodiny.“ Helka mala na projekt – sa však často presúva variť pre 20 ľudí, upratovať a strážiť na telefón či WhatsApp a vtedy je už areál, starať sa o psov... „Ani som sa akákoľvek ďalšia kontrola nemožná. nenazdala a touto prácou-neprácou „Majte otvorenú myseľ, ale počúvajte som mala vyplnený celý deň. Napriek svoju intuíciu,“ odporúča Helka Kusá. tomu som sa rozhodla ostať, to „Dajte vždy niekomu vedieť, kde ste. prostredie ma zaujímalo.“ A nechajte si aspoň nejaké peniaze v zálohe.“

Za zaujímavý považuje aj zážitok s hostiteľmi, ktorí po pár mailoch zmenili jej pozíciu v jogovom centre na dievča pre všetko, ktoré má pomáhať s domácnosťou ich mamy a s bratom s autizmom. „Ak sa tak ako ja necháte ľahko nahovoriť aj na veci, ktoré nechcete, len preto, PRÍJEMNÉ BONUSY aby ste niekomu pomohli, pred odoslaním súhlasného mailu sa radšej Mala však šťastie aj na opačné prípady. nadýchnite, zamyslite a spomeňte „Boli chvíle, keď som v hoteli nemala si, o čo vám ide. Prípadne sa poraďte do čoho pichnúť a hostitelia to ani s kamarátmi.“ nevyžadovali, boli radi za spoločnosť.

Keď ma ako tlmočníčku na pár dní neHelka Boldišová tiež odišla z mies- potrebovali, začala som hostí učiť jogu ta, kde sa ocitla v pozícii slúžky. a jednu hostku som učila angličtinu. „Nebezpečenstvom Workaway je, že Mala som zlý pocit z toho, že som dos-

1 Ponuky na dobrovoľnícke a pracovné pozície pre nízkorozpočtových cestovateľov ponúka stránka workaway.info.

2 Projekt Full Belly Farm (Farma plného bruška) v Siem Reap v Kambodži dáva ľuďom s postihnutím bývanie, vypestujú si jedlo a poradia im pri hľadaní práce. Helka Kusá pomáhala prerábať bývalú školu na bungalovy pre nových obyvateľov.

Nota bene

8 2017 Téma

15

Galéria na výlete Jana Čavojská

Hana Kucharovičová

Do miest, mestečiek a dedín mimo Bratislavy priniesla Potulná galéria nomadSPACE projekty súčasného umenia upozorňujúce na nebezpečenstvo xenofóbie, rasizmu a extrémizmu.

s vysokou pravdepodobnosťou v galérii nikdy neboli a nenavštívili ani žiadnu výstavu. Pre obyvateľov vzdialených regiónov, kde kedysi existovala živá miestna kultúrna scéna, no už dávno je zabudnutá, a oni sa teraz stále viac a viac vzďaľujú mysleniu ľudí v mestách.

A keď ľudia z týchto miest neprídu do galérie, musí galéria prísť za nimi.

Dodávka k nim nedopravovala len umenie, ale aj workshopy, prednášky a debaty na tému nebezpečenstva extrémizmu. Juraj už v minulosti s galériou nomadSPACE realizoval niekoľko zaujímavých projektov.

V rokoch 2007 – 2010 takto prezentoval vizuálne umenie novému publiku na rôznych kultúrnych podujatiach, cestoval po letných hudobných, filmových a divadelných festivaloch, ale „parazitoval“ aj na kultúrnych podujatiach iných organizácií na Slovensku a po svete.

Pri práci na projekte Potulnej galérie sa zišiel zaujímavá spoločnosť ľudí. Kurátori Juraj Čarný, Antónia Donevová a Hana Kucharovičová, grafický dizajnér a výtvarník Stano Masár a mladí umelci z troch krajín: Lukáš Houdek z Českej republiky, Anna Witt z Rakúska a Slováci Danka Krajčová, Kundy Crew, Jarmila Mitríková/Dávid Demjanovič a Shooty. Tím doplnili fotografka Karolína Brenkusová a aktivista a performer Ľuboš Lorenz.

Nota bene

8 2017 Téma

16

DODÁVKA S UMENÍM

Je mobilná, veľmi ľudská, nečaká niekde učupená, kým za ňou niekto príde, ale sama sa túla za ľuďmi.

Potulná galéria nomadSPACE. „Po osemnástich rokoch vedenia publicartových aj kamenných galérií som si uvedomil, že ma až tak neláka predstava založenia ďalšej galérie v centre Bratislavy, ale radšej pôjdem s výtvarným umením do regiónov, v ktorých

ľudia nemajú možnosť stretnúť sa s umením,“ hovorí kurátor Juraj Čarný.

Pre niektorých z nás je podľa neho nepredstaviteľný luxus sadnúť na vlak a cestovať na návštevu múzea alebo galérie. „Počas príprav výstavy Strach z neznámeho v bratislavskej Kunsthalle som zistil, ako málo dokážeme komunikovať posolstvá

výstavy o utečeneckej kríze mimobratislavskému publiku. Desiatky bratislavských škôl prichádzalo do Kunsthalle a tisíce detí malo priestor zamyslieť sa nad skutočnou podstatou, priebehom a možným dopadom utečeneckej krízy.“ No získať pozornosť ľudí zo vzdialenejších regiónov nebolo jednoduché. „Obzvlášť z takzvaných hladových dolín, v ktorých v posled-

„Lákala ma téma výstav na periférii, a zároveň mi ich téma príde veľmi dôležitá. Je to projekt postavený pre všetky generácie. Nielen pre mladých ľudí z miest,“ hovorí Hana Kucharovičová o svojej motivácii, prečo sa k projektu pridala. „Zaujíma ma otázka, ako dostať súčasné umenie k ľuďom a ľudí k súčasnému umeniu.“ Trasu pre dodávku s umením vyberali s dôrazom na obce, kde majú obyvatelia sťažený prístup k rozdielných rokoch prudko rastie podpora nym názorom na problematiku naextrémistických politických strán. cionalizmu aj celkovo k súčasnému Vzhľadom na vzdialenosť sa to ukázalo umeniu. Nemenej dôležité kritérium ako mimoriadne komplikované.“ bolo vysoké percento voličov extrémistických strán, historické skúsenosti ZABUDNUTÁ KULTÚRA obce s fašizmom či koľko v nej žije Rómov a cudzincov. „Je pre mňa nesPreto sa Juraj Čarný z Curatorial mierne šokujúce vidieť, že historické Studies Institute rozhodol dať do- skúsenosti s fašizmom v najviac postikopy umelecký projekt pre ľudí, ktorí hnutých oblastiach záhadne vyprcha-

li,“ pokračuje Juraj. „Termín hladové doliny nie je politicky veľmi korektný, no vzdelávať deti v týchto oblastiach je dôležité pre budúcnosť celej našej krajiny.“

ZAHRAJTE SI O AZYL Realizácia projektu trvala celé mesiace a začala sa dávno predtým, než kamión s umením pristavili na festivale Pohoda. Kurátori dali dokopy diela, ktoré väčšinou síce nie sú úplne nové, ale sú vystavené v inej ako pôvodnej podobe a v novom kontexte. Napríklad Shootyho karikatúra má dvakrát tri metre. Z malinkého novinového obrázka sa stalo dielo pokrývajúce celú jednu stenu dodávky. Takto ho uvidia všetci, aj tí, okolo ktorých sa galéria na kolesách len presúva alebo do nej nemôžu práve vstúpiť.

Aj maľba dua Mitríková/Demjanovič je takto zväčšená. Ich jemný humor vo vnútri dodávky vystriedajú vážne diela. Priestorová a zvuková inštalácia Lukáša Houdeka z platformy Hate free simuluje prepravu utečencov.

Návštevníci do nej môžu vstúpiť a vyskúšať si pocit v tmavom uzavretom kymácajúcom sa priestore na vlastnej koži. „Na Pohode sme mali možnosť vidieť, ako jej návšteva ľudí zmenila,“ tvrdí Hana. „Návštevníci sú v dodávke zavretí v úplnej tme, bez toho, aby vedeli, čo ich vnútri čaká.

Až po niekoľkých minútach im dôjde, o čom dielo je.“ Nasleduje obrovské človeče o rozmeroch 3 x 4 metre – spoločenskú hru prerobila Danka Krajčová do podoby približujúcej proces získania azylu na Slovensku. Jednotlivé políčka sú kroky, ktoré musia ľudia absolvovať.

Spočívajú v nekonečnej byrokracii, ktorou je Slovensko preslávené. Ak náhodou nevypadnete hneď na začiatku, hra je zdĺhavá a takmer nekonečná.

Nedohrateľná... Inštaláciu dopĺňali workshopy tvorivej skupiny Cundy Crew, ktoré sa k nacionalizmu vyjadrujú „tupými ihlami“. Ich výšivky Taká bola doba a Čo všetko mohla byť pravda, ale nie je, sa po Slovensku šíria aj v podobe nálepiek.

Ako dodávka putovala Slovenskom, vznikalo dielo rakúskej umelkyne Anny Witt. Prostredníctvom mediátoriek sa pýtala ľudí, aká bola pre

Nota bene

8 2017 Téma

17

nich najdôležitejšia otázka, keď mali šestnásť rokov. „Podľa mňa je zážitok aj kontakt s mediátormi,“ myslí si Hana Kucharovičová. Diela totiž nemajú vytlačené popisky. Sú sprostredkovávané ústne. Dochádza k interakcii. Pre deti je pripravený na vyplnenie hravý a náučný detský sprievodca.

PROVOKUJÚ MYSLENIE Karolína Brenkusová

„Predstavovať v potulnej galérii ľuďom na vidieku tzv. krásne umenie upokojujúce zmysly považujem za zbytočné,“ vysvetľuje Juraj Čarný. „Konceptuálne umenie prinieslo, okrem iného, požiadavku zaútočiť na myslenie človeka sofistikovanejším spôsobom.“ Podobne, ako po filme s happyendom odchádzame síce z kina spokojní, ale v prípade, že sa happyend nekoná, naša myseľ začína pracovať na plné obrátky. „Koncepcia výstavy potulnej galérie je založená na výbere umeleckých diel, ktoré nebudú divákov prvoplánovo provokovať a nebudú ani jednoznačne súdiť dobro a zlo. Metaforickým jazykom umenia sa pokúša zneistiť publikum, ktoré by vlastnou úvahou malo dospieť k poznaniu, akou cestou sa vydať.“

Nota bene

8 2017 Téma

18

Posledná zastávka Potulnej výstavy bola koncom júla v Bratislave, ale autori chcú projekt predstaviť aj na ďalších miestach. V komunitných centrách, na festivaloch, v priestoroch pre súčasné umenie, na verejných priestranstvách. „Máme zozbieraných vyplnených detských sprievodcov a naši mediátori množstvo zážitkov z dediniek a mestečiek. Bola by škoda, keby si ich nechali len pre seba. Máme fotografie a videá, ku ktorým sa viažu zaujímavé príbehy, a tiež projekt Anny Witt. Na cestách s výstavou s novými dielami a bohatším sprievodným programom chceme pokračovať aj budúci rok.“

Karolína Brenkusová

1 (str. 15) a 2 (str. 16 – 17) Portrétne fotografie k projektu rakúskej umelkyne Anny Witt: „Aká otázka bola pre teba najdôležitejšia, keď si mal/a šestnásť?“ Holta (Albánsko): „Myslíš si, že tvoje realita je reálna?“ a Dorde (Bosna).

Obaja študujú na Slovensku.

3 Potulný kamión s umením a Shootyho karikatúra dvakrát tri metre. V Rohožíku sa malá Izabelka hrala utečenecké človeče od autorky Daniely Krajčovej.

Púť človeka nasmeruje Galina Lišháková

Shutterstock, REUTERS/Miguel Vidal

Cesta, ktorá nás nasmeruje do výšin i do vlastného vnútra. Populárnu svätojakubskú púť absolvuje čoraz viac Slovákov, najnovšie sa na ňu môžu vydať už aj zo Slovenska.

El Camino de Santiago Cesta svätého Jakuba je púť do katedrály Santiago de Compostela v severozápadnom Španielsku, kde údajne ležia pozostatky Ježišovho apoštola Jakuba. Kresťanská legenda hovorí, že keď apoštoli rozdelili známy svet do misijných zón, Pyrenejský polostrov padol na Jakuba. Dokumenty zo 7. a 8. storočia naznačujú, že tam strávil niekoľko rokov kázaním a potom sa vrátil do Jeruzalema, kde ho dal kráľ Herodes Agrippa I. v roku 44 sťať.

Nota bene

8 2017 Téma

20

Jakubovi nasledovníci odniesli jeho telo k pobrežiu a uložili ho do kamennej lode, ktorú vietor po mori doplavil až do obce Padrón v severnom Španielsku. Miestna kráľovná Lupa preň poskytla mramorovú hrobku a pár volov, ktoré k nej nebožtíka odtiahli. Údajne bol pochovaný spolu s dvomi učeníkmi, ale po čase sa na hrob zabudlo. Až začiatkom 9. storočia mal Pelagius, pustovník žijúci v tejto časti Galície, víziu, na základe ktorej starú hrobku objavil. Okamžite o tom informoval miestneho biskupa a ten kráľa, ktorý potom vyhlásil apoštola Jakuba za patróna Španielska.

Na mieste nálezu bola postavená katedrála a okolo nej vyrástlo mesto Santiago de Compostela, do ktorého začali prúdiť pútnici. Postupne sa pre podporu púte vyvinula masívna infraštruktúra. Cez rieky sa postavili mosty, vznikli nocľahárne – albergues – pre pútnikov a stravovacie zariadenia. To všetko dodnes prináša okolitým dedinám a mestám prosperitu. Púť bola populárna už v stredoveku a v súčasnosti prežíva novú vlnu záujmu. Spopularizovali ju aj román Paula Coelha Pútnik z Compostely (Mágov denník) a americký film Púť (The Way). Rekord návštevnosti vo svätých rokoch bol okolo 300 000 pútnikov.

Obľúbené camino, ako sa hovorí púti v španielčine, predstavuje zhruba 800 km trasu vedúcu z Francúzska cez Španielsko. Týchto 800 km je iba jedna, najpopulárnejšia trasa Camino Francés. V Španielsku je však aj niekoľko iných trás. Camino Primitivo, Camino de la Plata, Camino del Norte atď. Mušľa, symbol tejto púte, označuje ešte aj mnohé iné trasy po celej Európe.

Jedna z mnohých trás svätojakub- dieťa plače a všetko mu prekáža. skej púte sa začína hneď pri Bratislave My dospelí síce svoje frustrácie za hranicami a smeruje do Hainbur- potláčame, ale tiež nás rozrušia. gu. To inšpirovalo Slovenku Danu S Danou sme sa nikdy nepohádali, Bubákovú a Katalánca a Kolumbijčana no občas medzi nami bolo napätie.

Cástora Sáncheza, ktorý už vyše Akonáhle sme však prišli do cieľa tridsať rokov žije a pracuje na Slo- a dali si sprchu, už sme si nevedeli vensku ako turistický sprievodca spomenúť, s čím sme vlastne mali a prekladateľ, k založeniu OZ Priate- problém.“ lia svätojakubskej cesty na Slovensku.

O svojom putovaní Cástor hovorí: Od roku 2012, kedy združenie vzniklo, označili a sprístupnili tri úseky: „Som katolík, ale na púť som nešiel Košice – Levoča, Donovaly – Hronský z náboženských dôvodov. Mala to Beňadik a Rajka – Wolfsthal. Medzi- byť aktívna dovolenka, lebo nerád národný symbol tejto púte – otlačok vylihujem pri mori. Tým viac som mušle na dlažbe – už nájdete aj v blíz- bol prekvapený, že to duchovné kosti košického Dómu sv. Alžbety, kde prišlo aj ku mne. Keď človek tak dlho šliape, myseľ nemá čo robiť slovenské camino začína. a začne triediť spomienky. Začnete HLBŠIE DO SEBA nad nimi premýšľať a s odstupom času ich vidíte inak. Rozprávate sa Slavo Engel, katolícky kňaz, ktorý o nich so svojím spolupútnikom, on pôsobí ako kaplán v Dóme sv. Alžbety sa s vami delí o tie svoje a núti vás v Košiciach, je momentálne na púti do premýšľať o veciach, o ktorých by ste Compostely druhýkrát a od cieľa ho inak nerozmýšľali. Putovanie funguje vo chvíli písania tohto článku delilo podobne ako psychoterapia.“ už len 70 kilometrov. Na púť vyrazil z mesta Leon vzdialeného od ComposPUTOVAŤ SÁM tely asi 300 km. „Púť má moc človeka nasmerovať. Uvedomí si na nej, čo Marcel Olša je mladý poslanec robil zle a ako by to mohol prekonať. z Budmeríc, ktoré prejavili záujem Jej plody však úplne dozrejú až po stať sa súčasťou svätojakubskej cesty návrate domov a už je len na pút- na Slovensku. Z púte do Compostely nikovi, ako ich spracuje,“ hovorí do sa vrátil len pred pár týždňami. Aj on telefónu trochu zadýchaným hlasom, potvrdzuje, že človek na takej dlhej pričom počujem jeho kroky. trase prežije zvláštne situácie. „Stretli sme napríklad párik Poliakov, ktorí „Na prvej púti do Compostely mali pred svadbou, ale po piatich som si siahol na dno fyzických aj dňoch putovania sa im vzťah rozpapsychických síl. Dnešný človek je dol. Ona sa rozhodla pre návrat domov, v bežnom živote zahltený e-mailami, on došiel do cieľa sám. Ja som kráčal esemeskami a povinnosťami, ale tu v trojici kamarátov a tiež sme zažili nič z toho nie je. Iba cesta a čas ísť pár kolízií. Raz sme sa od vyčerpania hlbšie do svojho vnútra.“ So silami tak veľmi pohádali, že jeden z nás už je na tom tentokrát lepšie, pretože hľadal letenku domov. Ale keď sme sa odvtedy prešiel mnohé svätojakub- vyspali, boli sme zas v pohode.“ ské aj turistické trasy na Slovensku vrátane Cesty hrdinov SNP. Do Compostely sa však ešte tento rok túži vrátiť osamote. „Mám pocDana absolvovala so Slavom púť it, že najlepšie bude putovať sám. v roku 2006, o tri roky jednu jej Chcel by som prejsť len zhruba 100 km časť z Lisabonu do Porta a potom z Compostely do Muxie. S kamarátmi v roku 2015 trasu Camino Primitivo sme v cieli nestihli omšu pre pútz Ovieda do Compostely. „Na púti nikov a túžim vidieť to obrovské netušíte, čo vás čaká za najbližšou kadidlo, ktoré sa na nej používa.“ zákrutou a nemáte sa na koho Históriu kadidla približuje Cástor: vyhovárať. Ste tam iba sám za seba. „Je vysoké 160 cm, váži asi 80 kg a hojNo táto trasa je vybudovaná naozaj dajú ním šiesti chlapi. V stredoveku, dobre, nikde inde som v prírode ne- keď nebola taká hygiena ako dnes mala taký pocit bezpečia.“ Cástor a na púť chodili aj ťažko chorí a umiesi z ich spoločného putovania vzal rajúci ľudia, kadidlo počas omše dezinaj ponaučenie. „Hladné a uťahané fikovalo priestor.“

Vtedy vznikol kult Kristovej krvi a do mesta prichádzalo toľko pútnikov, že potrebovali postaviť novú veľkú katedrálu. Dnes je Dóm sv. Alžbety najväčším gotickým kostolom na Slovensku. V budúcnosti bude možné začať púť ešte severnejšie od Košíc, lebo vo Veľkom Šariši a ešte na ďalších dvoch miestach sú kostoly sv. Jakuba.

NA SLOVENSKU Aby nadšenci novovznikajúcej svätojakubskej cesty u nás mohli podniknúť oficiálne kroky, dali vypracovať historikovi Martinovi Neumannovi štúdiu o dejinách putovania do Santiaga de Compostela z nášho územia. „Pretože Slovensko bolo kedysi súčasťou Rakúsko-Uhorska, je veľmi ťažké zistiť jej trasu úplne presne. Naznačujú nám ju však mnohé obce, ktoré majú vo svojom erbe symboly pútnika, svätého Jakuba, palice či mušle, a vodidlom sú aj kostoly s patronátom svätého Jakuba.

Keď toto všetko historik spojil, cesta sa nám ukázala sama. Ani nás veľmi neprekvapila, lebo sa prekrývala s vtedy známymi obchodnými cestami cez Považie či Pohronie.“

Dnes niektorými úsekmi cesty vedú diaľnice alebo na nich nie je žiadna možnosť ubytovania, takže sú pre pútnika nevhodné. Historickú trasu sa síce organizátori snažia dodržať, no zároveň musí prechádzať zaujímavými lokalitami s možnosťami stravovania a ubytovania minimálne každých 15 km, preto ju prispôsobujú možnostiam. Ak po nej začnú chodiť pútnici, môže zároveň ekonomicky oživiť menej vyvinuté regióny Slovenska. Doteraz sa združeniu podarilo označiť na spomínaných troch úsekoch dokopy zhruba 300 km.

Prečo sa vlastne slovenská časť púte začína práve v Košiciach? Dóm sv.

Alžbety bol významným európskym pútnickým miestom už v stredoveku, a to vďaka eucharistickému zázraku.

Zhruba 100 km svätojakubskej cesty z Košíc po Levoču tvorí sieť značených turistických chodníkov. Má aj prvých 2 000 kusov tlačeného sprievodcu, ktorý je zdarma a môžete si ho objednať na stránke združenia caminodesantiago.sk. Nájdete v ňom všetky potrebné informácie, mapy jednotlivých úsekov, zoznam a kontakty na ubytovacie zariadenia a zaujímavosti na trase. V priebehu tohto leta by mal byť k dispozícii podobný sprievodca pre úsek Donovaly – Tekovská Breznica. Na stránke si môžete objednať aj credencial – cestovný pas pútnika, do ktorého sa v spriaznených zariadeniach zbierajú pečiatky na špeciálne zľavy.

OZ Priatelia svätojakubskej cesty vzniklo pred štyri rokmi, ale od minulého roka sa jeho činnosť tak rozbehla, že hľadá na pomoc dobrovoľníkov. „Napredujeme aj vďaka tomu, že vznikla Asociácia pútnických ciest na Slovensku zastrešená katolíckou cirkvou. Boli sme pri jej zrode a sme jej členmi. Ako plnohodnotných členov nás prijímajú aj asociácie svätojakubských ciest z okolitých krajín, Maďarska, Rakúska, Česka a Poľska. Veľmi dôležité je aj to, že sa nám konečne podarilo spojiť maďarskú časť púte s rakúskou tak, aby neobchádzala Slovensko, a to tým, že sme označili úsek Rajka – Bratislava – Wolfsthal,“ vyratúva Cástor Sánchez. Ak by ste sa v budúcnosti chceli vydať na svätojakubskú púť do Santiaga de Compostela už z Košíc, rátajte s trasou dlhou približne 3 000 kilometrov.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

1 Turistické topánky a kamienky na smerovke s mušľou, symbolom cesty sv. Jakuba.

2 Konečný cieľ púte, katedrála v Santiagu de Compostela, na mieste pravdepodobného hrobu svätého Jakuba.

Nota bene

8 2017 Téma

21

KAVIARENSKÉ

„Bez ohľadu na to, na akú kaviareň sa na Montparnasse spýtate taxikára, ak chcete, aby vás previezol z pravého brehu rieky, vždy vás vezme do La Rotonde,“ hovorí Jake Barnes v Hemingwayovom románe Slnko aj vychádza. Jej stálymi návštevníkmi boli Gertrude Steinová, T. S. Eliot, Pablo Picasso, ktorý mal neďaleko ateliér, či Amedeo Modigliani. Bolo to obdobie veľkej chudoby a mnohí z týchto umelcov mali sotva na strechu nad hlavou, nieto peniaze na jedlo.

VÝLETY Galina Lišháková

Majiteľka kaviarne Victoria Libion však bola k týmto vyhladovaným umelcom láskavá a dovolila im sedieť celé hodiny pri jedinej šálke kávy. Ak už ani na ňu nemali peniaze, brala si do zálohy ich diela, a keď si zarobili, zasa im ich vrátila. Vďaka tomu sa La Rotonde stala prehliadkou všetkých skvelých modernistov prvej polovice 20. storočia. Picasso napríklad stvárnil na obraze V Café de la Rotonde (1901) dvoch návštevníkov z kaviarne.

Shutterstock

V tejto edinburskej kaviarni začala J. K. Rowlingová písať ságu o Harrym Potterovi. Jej fanúšikovia tam popísali celú toaletu. Na stenách, nádobkách na mydlo a papierové utierky, na smetných košoch a umývadlách, všade môžete čítať citáty z Harryho Pottera, aj poklony jeho autorke: „Šťastie možno nájsť aj v najtemnejších časoch, ak nezabudneme zažať.“ Alebo: „Harry Potter mi zachránil život. Ďakujem ti J. K. Rowling.“ Ale miestami aj kritiku: „Obsluha v tejto kaviarni je taká pomalá, že tu naozaj niekto mohol napísať knihu.“

Nota bene

8 2017 Fenomén

22

Majiteľ Elephant House mení každú chvíľu polámané toaletné poklopy, na ktoré sa návštevníci stavajú, keď je už čistý iba strop. Nápisy dáva pretrieť, no len čo nový náter vyschne, okamžite sa začnú objavovať nové.

Niektorí zákazníci sa na stav toaliet sťažujú, ale majiteľ

kaviarne vysvetľuje, že jeho personál je zaneprázdnený obsluhou a nestíha registrovať, kto je ešte na WC a kto ho už opustil. „My tým ľuďom nerozdávame perá. Nosia si ich sami. A mnohí by najradšej ostali na našej toalete celý deň,“ povedal pre Daily Mail.

Hoci sa traduje, že Rowlingová sa ako slobodná matka, ktorá žila len zo sociálnych dávok a nemala ani na kúrenie, chodila do kaviarne zohriať, je to trochu inak: „Je pravda, že som bola chudobná ako kostolná myš, ale nehľadala som vykúrenú miestnosť. Chcela som len šálku dobrej kávy a miesto, kde by ma nikto neotravoval a neponúkal mi ďalšie a ďalšie šálky.“ Dnes vás malé presso v „Sloňom dome“ vyjde 1,70 libry, jedlo – na výber sú pizze, šaláty, bruscety aj sladkosti – zhruba za 3 až 7 libier.

Nota bene

8 2017 Fenomén

23

Hawelkova kaviareň je jednou z najslávnejších kaviarní v Európe a pri návšteve Viedne do nej chodia na kávu uznávaní umelci aj prezidenti.

Zároveň je akýmsi zrkadlom kozmopolitnej Viedne, čo znamená, že v nej stretnete najviac národností na jednom mieste. Jej zakladateľ, Čech Leopod Hawelka (zomrel ako storočný) v nej ešte pred pár rokmi osobne obsluhoval. Teraz podnik vedie jeho syn Günter a obsluhujú vnuci. Interiér vyzerá stále rovnako – mramorové dosky stolov, tonetky a dizajn v štýle historizmu, ktorý je typický pre mnohé viedenské kaviarne. Za kávu melange či cappuccino zaplatíte u Hawelku 4,20 eura.

NEW YORK KÁVÉHÁZ V tej najkrajšej budapeštianskej „newyorskej“ kaviarni tvoril aj košický rodák, slávny spisovateľ Sándor Márai, ktorý vyhlásil, že bez kávy nie je literatúra. Od čašníkov v nej sa očakávalo, že spisovateľom automaticky dodajú pero, atrament a papier na písanie, a nebudú im pripomínať dlhy.

Podľa legendy sa dodávka atramentu zastavila, až keď ho spisovateľ Frigyes Karinthy rozlial na pohovku. Vzápätí ho však nahradili ceruzkami.

Márai zvyčajne pracoval v hlavnej miestnosti s ďalšími šiestimi kolegami, ale pretože ho dosť rušili, postavil si improvizovanú kabínu v jednom z jej rohov. Dnes je kaviareň súčasťou hotela s reštauráciou so spoločným názvom New York Palace, ktorá ponúka tradičnú rakúsko-uhorskú kuchyňu. Capuccino aj caffe late vás tam vyjde 6 eur.

Dnes visia na jej stenách už len kópie týchto diel, ale Parížania sem stále radi chodia na šálku kávy za 4,50 eura, ale aj na raňajky – za 14 eur dostanete dve bagety alebo dva croissanty, maslo, džem, kávu a čerstvú pomarančovú šťavu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron v La Rotonde oslávil s členmi svojho volebného tímu úspech po prvom kole prezidentských volieb.

CAFÉ LEOPOLD HAWELKA

Zdroje: onlinecollege.org, tripadvisor.sk, bonjourparis.com, welovebudapest.com Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

Nota bene

8 2017

8 2017

Téma

Téma

24

25

Malebný výlet dolu Váhom Jana Čavojská

Jana Čavojská, Shutterstock

Poďte s nami! Mocný hrad Strečno od vodnej hladiny, námorná bitka na Žilinskej priehrade, pútnická Skalka aj kúpanie sa v liečivej vode.

Pred dvesto rokmi cestoval po Slovensku barón Alojz Medňanský, aby objavoval zaujímavé miesta a tajomné zákutia našej najdlhšej rieky. Vznikla z toho kniha Malebná cesta dolu Váhom, spestrená rytinami. Dnes by sme ju nazvali turistickým sprievodcom a distribuovali v papierovej aj digitálnej podobe. Prešli sme však Váh sami a môžeme potvrdiť, že cesta dolu Váhom je malebná dodnes.

Váh vzniká sútokom dvoch iných riek, Bieleho Váhu a Čierneho Váhu, pri Kráľovej Lehote neďaleko Liptovského Hrádku. Biely Váh vzniká súto-

kom ďalších potôčikov vo Vysokých Tatrách kdesi pod Kriváňom. Čierny Váh pramení pod Kráľovou hoľou. Oba prítoky sú teda spojené so symbolmi Slovenska. Každý z nich má morálne právo označovať sa preto za ten pravý prameň našej najvýznamnejšej rieky. Ľudia od oboch prítokov, vo Važci na Bielom Váhu i v Liptovskej Tepličke na Čiernom Váhu, si teda tvrdia svoje: Váh je náš... Bodaj by nebol. Odtiaľto, kúsok od sútoku, odchádzali kedysi plte až do Budapešti. Viezli drevo, liptovskú bryndzu a syry, a vzácne náklady železných polotovarov nazývané in-

goty. Zlievali ich z vyťažených surovín vo vysokej peci s názvom maša len kúsok po prúde od Kráľovej Lehoty. Stojí dodnes a je v nej aj malá expozícia venovaná ťažbe a spracúvaniu rudy.

Lenže Váh nedá na hádky. Opúšťa najvyššie hory, aby naplnil vodnú nádrž Liptovská Mara. Napustili ju presne pred štyridsiatimi dvomi rokmi. Predtým tu štyritisíc ľudí pokojne žilo vo svojich trinástich dedinách a 732 domoch. Mnohých odnášali na poslednú chvíľu. Boli neústupčiví. Nechceli odísť zo svojho, ani keď sa na ich domy už valila voda.

SPÚTANÝ Mimochodom, možno práve Kelti dali Váhu meno. Aj keď s istotou to zrejme nikdy nezistíme. Mohol to byť ich boh. Ale rovnako mohlo meno Váh vzniknúť od slova „váhavý“, pretože Váh občas tečie pomaly, rozvážne a cestu si predlžuje zákrutami. Teda, predlžoval.

Kým ešte nebol zregulovaný, ako je to dnes. Na väčšine miest ho spútali do koryta a časť jeho cesty ho sprevádza derivačný kanál.

Pod Strečnom, ktoré bolo pre pltníkov najobávanejším úsekom kvôli Margite a Besnej, dvom skalám so zradnými skalnými prahmi pod hladinou, zregulovali tok rieky tiež. Skaly jednoducho odstrelili. Tak si poradili s dvomi ženami, ktoré podľa starodávnej povesti skameneli a premenili vodnú cestu na cestu smrti. Takže teraz sa bez obáv môžete previezť s novodobými pltníkmi na výletnej plavbe popod

hradné bralo a obzrieť si mocný veľký hrad Strečno od vodnej hladiny. Ten pohľad stojí za to. Stojí však za to aj vyjsť nahor. Z najvrchnejšej veže uvidíte pekný kus Slovenska.

kíl kapusty, za jeden a pol dňa. Do kapusty pridajú len soľ a rascu. Nijakú chémiu. O zvyšok sa postará príroda a prirodzený proces kvasenia. Zdravá vitamínová bomba je na svete po šiestich týždňoch.

Na Žilinskej priehrade jeden miestny blázon (blázon v tom najlepšom zmysle slova) s ponorkami, lietadlami a loďami organizuje každé leto repliky najznámejších námorných bitiek druhej svetovej vojny o Atlantik. Je to nezvyčajné a úchvatné divadlo. Desiatky diaľkovo ovládaných strojov lietajú, plávajú, blížia sa k miestu boja pod vodnou hladinou, strieľajú, horia a potápajú sa. Nadšenec Vladimír Randa to robí preto, aby aspoň na Váhu priblížil ľuďom udalosti, ktoré nás zachránili pred Hitlerom.

Zrúcanina Považského hradu stráži ďalší úsek Váhu. Opravujú ho dobrovoľníci. Zistili pritom, že najkvalitnejšiu maltu používali stavitelia v stredoveku. Stavebné úpravy z neskorších období už nie sú také kvalitné. Ktovie, ako dlho vydržia tie dnešné... Lebo tie z 12. storočia stále držia. Dobrovoľníci objavili informácie, že okrem piesku z Váhu do nich pridávali aj býčiu krv.

Svederník vonia kapustou. Nakladajú ju tu do vysokých drevených sudov a šliapu ako kedysi. Len nie naboso. Hygienicky, v dezinfikovaných gumených čižmách. Jedna žena v tých čižmách natlačí jeden sud, čo je 22 000

V Nimnici sa môžete kúpať v liečivej vode a kúsok nižšie, v Streženiciach, zas v ovocnom destiláte. Známa pálenica tu od skorej jesene víta zákazníkov. Tí si privážajú vlastný kvas, teda ovocie vyzreté v sude, aby

DOBRODRUŽNÝ

Hotel nie je prehra Elena Akácsová

Shutterstock

Vybrať sa na cesty, to je hotová veda. Teda pokiaľ nie sme šťastné povahy, ktoré dokážu nájsť zlato aj v povestnej kope hnoja. „Vystúpim na letisku, a keď spím v hoteli, pokladám to za osobnú prehru,“ vysvetlil mi nedávno v rozhovore pre .týždeň svoj cestovateľský štýl starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký, ktorý má závislosť na cestovaní do chudobných krajín s nerozvinutými službami pre turistov. „Idem na trhovisko, prihovorím sa niekomu, a už viem, že u neho budem spať, hoci on to ešte nevie. Sám seba skúšam, či sa dokážem zorientovať, prežiť, keď som nikto, posledný človek s ruksakom.“ Nota bene

8 2017 Téma

26

im z neho majster páleničiar vypálil.

A dobrú páli? To vraj závisí skôr od gazdu. Čím kvalitnejší kvas si pripraví, to znamená z dobrého ovocia, bez kôstok, stoniek, konárikov a podobne, tým lepší alkohol bude môcť neskôr popíjať.

Dych nám vyrazí Skalka nad Váhom. Skala nad riekou, pútnické miesto, kedysi tu v pustovni žili svätí Andrej-Svorad a Beňadik. Svätého Beňadika tam raz napadli lúpežníci. Neverili, že tento skromný muž v jaskyniach skutočne neukrýva poklady. Nič nenašli a on im nemal čo prezradiť.

Zhodili ho zo skaly dole do Váhu. Rieka sa vtedy rozlievala do rozsiahleho územia pod Skalkou. Telo svätca našli až po niekoľkých mesiacoch. Napriek času a vode bolo vraj neporušené.

Pri Beckove, jednom z najfotogenickejších hradov, má Juraj Bubeník v záhrade vlastné malé múzeum regionálnych dejín. Aj model celého hradu Beckov s jeho obrannými mechanizmami a spojením s Váhom, ktorý mu zabezpečoval napojenie na dopravu, vodu aj odplavenie odpadu z kanalizácie. Nezabudnite ho navštíviť, keď budete v tých končinách. Dozviete sa viac než zo suchých encyklopedických výkladov.

LIEČIVÝ

li medzi dvomi vojnami. Unikátnu technológiu vám v mlyne radi predstavia, aj vám navaria, niečo nalejú a nechajú prespať v zopár izbičkách pod strechou. Miesto priateľské k ľuďom, deťom aj psom.

Piešťany a Sĺňava. Váh tu milujú kvôli rekreácii. Prináša aj zdravie.

V mŕtvom vážskom ramene sa vytvára liečivé bahno. Preslávilo piešťanské kúpele po celom svete. Šlamári, teda ľudia od bahna, ho ťažia z dna rieky Nakoniec sa Váh vlieva do Dunaja. a premiestňujú do bazénov, v ktorom A nie je to len tak. Na sútoku stojí ďalej zreje. V kúpeľoch ho potom pou- najväčší pevnostný obranný systém žívajú na liečivé zábaly. v strednej Európe. Komárňanská pevnosť. Na konci 19. storočia dokázala V Koplotovciach žije a baví sa rie- ubytovať 200 000 vojakov. V roku 1968 kou Mário Kolár. Všetci ho poznajú ubytovala pre zmenu tých sovietskych. skôr pod menom Mana. Je to vodák. Dnes ju opravujú a impozantná stavba Nadšene túto záľubu ukazuje všetkým je prístupná návštevníkom. Nechcite záujemcom. Ak patríte medzi nich, vedieť, čo v nej zostalo po Rusoch...

Mana je ten pravý, od koho si požičať Našťastie, tie časy sú už preč. A na loďku a s kým sa spustiť dolu Váhom. bastióne pevnosti stále svieti nápis: Ani ľsťou, ani silou. Pretože komárPlážová sezóna v kempingu v Ko- ňanskú pevnosť sa nikdy nikomu nemoči môže trvať deň aj dva mesiace. podarilo dobyť.

Také vrtkavé je leto v našich končinách. A Váh predsa len nie je vyhria- 1 (str. 24-25) S novodobými pltníkmi sa môžete te more. Je to živá rieka. Jeho vody sú previezť popod bralo a obzrieť si hrad Strečno svieže. Ale pláž v Komoči je skutočne od vodnej hladiny. Alebo naopak, lebo aj na pohľadanie. S jemným pieskom. pohľad z najvrchnejšej veže hradu stojí za to.

A so všetkými službami, aké si dovo- 2 Beckov sa ohromujúco týči na skale, ale lenkár môže želať. ohromí vás aj jeho model v súkromnom múzeu V Kolárove môžete navštíviť vodný mlyn. Kedysi také mleli múku na Dunaji a na Váhu. Prvé sem priviezli ešte rímski vojaci. Posledné domle-

Juraj Bubeníka.

3 Unikátny drevený most ponad Váh vedie k vodnénu mlynu v Kolárove, kde vám navaria, nalejú a nechajú vás prespať v izbičkách pod strechou.

Okamžite som zatúžila po takomto dobrodružstve. Nie je to nič neobvyklé pri hrhovskom starostovi, pretože ten dokáže zmotivovať nielen Rómov vo svojej obci, aby sa všetci zamestnali, stavali si domy a zavádzali si do nich teplú vodu, ale napríklad aj totálnych antišportovcov na behanie maratónov. Jeho nadšenie pre čokoľvek, pokojne aj umývanie záchodov, je nebezpečne nákazlivé.

Našťastie som si žiadnu letenku do tretieho sveta v ten deň nestihla kúpiť. Zato som narazila na nové vedecké zistenia o cestovaní a tie moje nadšenie pre neorganizované výlety definitívne pochovali.

Belgická psychologička Jordi Quoidbach totiž vo veci plánovania prázdnin pripomína, že najväčšiu chybu ľudia robia, keď pri rozhodovaní zabúdajú na to, čo sú zač, aký sú typ osobnosti. Šťastná povaha nepotrebuje míňať veľa peňazí a energie na nájdenie perfektnej dovolenky či luxusného hotela, tá totiž bude šťastná takmer všade. Naopak, ľudia s menej šťastnou povahou, ktorí majú sklony ľutovať sa aj pri najmenších nepríjemnostiach, by mali svoju dovolenku

plánovať do posledného detailu. Súhlasím, ja potrebujem mať všetko pekne zabezpečené, i keď si nie som istá, či to pomôže, lebo nech sa akokoľvek snažím myslieť na všetko, ľutovaniahodná chybička sa vždy votrie. Ísť len tak naverímboha v ústrety dobrodružstvu nie je dobrý nápad ani podľa jedného tchajwanského výskumu. Hoci rozplánovať si ešte aj voľný čas môže niekomu pripadať ako blbosť, ľudia, ktorí to robia, sú vraj Nota bene trikrát šťastnejší. Dôležité 8 2017 je naplánovať si množstvo Proti srsti drobností namiesto jednej či zopár veľkých vecí, lebo ako tvrdia vedci, ak ide o šťastie, frekvencia poráža intenzitu.

27

Všetci dobre vieme, že míňať peniaze na zážitky – ako je napríklad cestovanie – nás robí šťastnejšími ako kupovanie materiálnych vecí. Pravda to je, lenže nie celá. Lebo zážitky síce sú najväčší znásobovateľ nášho šťastia, ale len vtedy, keď sa nič nepokazí. Keď kúpime nejakú sprostosť, bude nás to štvať oveľa menej a kratšie, ako keď zažijeme za tie isté peniaze niečo nepríjemné.

Pretože skúsenosť s nami zostáva dlhšie ako veci, či už dobré alebo zlé. Na to si treba spomenúť, keď sa rozhodujeme medzi exotickou skrinkou z Vietnamu a výletom tamtiež. V každom prípade, ak by mňa predsa len zlákal viac ten Vietnam, tak jedine do hotela. Odkedy ma seklo v krížoch, považovala by som hotel za prehru len v prípade, že by v ňom bola zlá posteľ.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Cesta na druhú pologuľu Alan Hyža

Vyše 38 330 km za osemnásť dní. Do slov sa pritom dá vtesnať len to najdôležitejšie, najintenzívnejšie. Najväčšie bohatstvo, ktoré cestovanie dáva a ktoré vám nikdy nikto nezoberie, zostáva vo vás.

Nota bene

Nota bene

8 2017

8 2017

Pútnik

Pútnik

28

29

Hovorí sa, že keď absolvujete cestu okolo sveta, môžete už zvyšok života stráviť v rodnej dedine a máte pred ostatnými náskok, ktorý nemôžu dobehnúť. Ste rozhľadený človek s názorom a skúsenosťami. Lenže takto to nefunguje. Pretože – kto raz vyrazil do sveta, pôjde zas a znova. Je to ako s vínom. Môžete donekonečna počúvať reči o chuti a kvalite, ale až keď ho ochutnáte, viete, kde je pravda. Cez zážitok pochopíte. Preto vždy, keď je príležitosť, nedá mi to, idem.

Mám rád pocit, keď sa presúvam. Neznášam stáť na mieste, neviem čakať.

SINGAPUR Prvou, veľmi príjemnou zastávkou pri ceste do Ázie často býva Singapur. Žiadne zbytočné rozpisovanie – krajina sa dá stručne charakterizovať ako štát, kde to naozaj funguje.

Máte pocit, že všetko je pre ľudí. Obdivuhodná moderná architektúra, hotel v podobe lode plávajúcej vysoko nad tromi mrakodrapmi, galéria umenia ako lotosový kvet, botanická záhrada vo vzduchu, most v tvare mriežky DNA, športový štadión na vode... K tomu fungujúca doprava, vybudovaná infraštruktúra, školstvo na vynikajúcej úrovni, spokojní ľudia so sociálnymi istotami.

Nota bene

8 2017 Pútnik

30

Preč sú časy, kedy sa tu Jack Sparrow naťahoval s kapitánom Barbossom o Čiernu Perlu a spolu s čínskymi pirátmi bojovali proti Východoindickej spoločnosti. Sir Thomas Raffles tu pred sto rokmi urobil poriadok a v podobnom duchu potom donedávna držal opraty Lee Kuan Yew. Rozhľadený vizionár a osvietený diktátor vybudoval fungujúci štát, ktorý sa hrdí názvom „ázijský tiger“ – bez rasových a náboženských treníc a s ekonomikou bez korupcie. To všetko uprostred okolitého chaosu, nestability a etnickej neznášanlivosti. Za znečistenie verejného priestranstva je tu vysoká pokuta, za horšie delikty palicovanie a za drogy – smrť.

SYDNEY Prelet zo Singapuru do Austrálie nie je žiadna malina. Letecká spoločnosť opäť preverí, čo všetko človek v ekonomickej triede vydrží. Ale stojí to za to. Sydney je pre mňa jedno z najkrajších miest na svete. Botanická záhrada ako súčasť centra hneď na brehu zálivu je niečo, čo vás dostane. Človek nemusí byť záhradným architektom, aby pochopil, že takto má vyzerať park slúžiaci ľuďom.

Krásne dreviny s citom a vkusom skombinované s trávnatými plochami, všade dostatok priestoru na relax, jazierka, sochy. Dá sa tu stráviť deň s pocitom, že ste boli v prírode.

A človek nemusí byť ani urbanistom, aby pochopil, že takto by mal vyzerať súzvuk prírody s industriálnym prostredím.

Všade dookola je totiž rušné veľkomesto.

Mám rád modernú architektúru a som fanatikom dizajnu.

Americký architekt poľského pôvodu Daniel Libeskind raz povedal, že architektúra je poézia betónu a ocele. Pri pohľade na budovu opery v Sydney nemôže ostať vnímavý človek chladný. Je to ako pohľad na krásnu ženu, ktorej pôvab neviete vyjadriť slovami. Pre mňa je táto budova architektonický zázrak a jej tvorca Jorn Utzon génius. Nepamätám sa, že by som niekedy zacítil intenzívnejší pocit harmónie medzi budovou, jej dizajnom a okolitým prostredím.

FIDŽI A AUCKLAND Trochu inak to vyzerá na Fidži. Našinca zvyknutého na Jadran prekvapí odliv a príliv – pohyb hladiny sa meria v desiatkach metrov. Iný pohyb ako morský tu však nečakajte. Štát žije pokojným životom ostrovného raja čakajúceho na turistov z Austrálie a USA. V každej druhej vete začujete slovo „bula“, čo je pozdrav a zároveň fráza vyjadrujúca mierumilovnosť a čisté úmysly. Je to namieste, keďže Fidži bolo v minulosti povestné kanibalizmom. Vedeli by o tom rozprávať starí moreplavci, nejeden tu skončil v hrnci nad pahrebou.

Najväčšou legendou v tejto disciplíne bol vodca Udre Udre, ktorý si v živote stanovil nezvyčajný, a aj trochu morbídny cieľ – rozhodol sa zjesť tisíc ľudí. Nebolo to však len tak z rozmaru, táto magická méta mu mala zabezpečiť nesmrteľnosť.

Ale buď sa málo snažil, alebo mal slabý apetít, každopádne ich stihol skonzumovať iba osemsto, takže dnes možno na ostrove Viti Levu vidieť jeho hrob.

Novozélandský Auckland je mesto, kam to mal svojho času namierené lord Glenarvan so svojou družinou pri hľadaní kapitána Granta. Po stroskotaní a strastiplnej ceste plnej bojov s krvilačnými domorodcami sa tam nakoniec aj dostal. V tom čase to bolo prístavné mesto plné dobrodruhov a opitých námorníkov. Dnes je to príjemná metropola s morským ambientom. Pôvodný starý prístav je prerobený na oddychovú zónu a plný jácht láka na prechádzku a posedenie pri dobrej káve a ešte lepšom austrálskom víne. A keď budete platiť, nezabudnite sa pozrieť na peniaze. Päťdolárovka je poctou himalájskej legende Edmundovi Hillarymu. Tomu hovorím úcta k rodákovi.

HONGKONG Návrat na kontinent je trochu šok. Hongkong je iná káva.

Keď tu pred časom zabili Jamesa Bonda, aby potom po slávnostnom pohrebe opäť nastúpil do služby a zničil zločinecký gang, bolo mesto ešte pod britskou správou a nad Victoria Peak vial Union Jack. Dnes je všetko inak, kraľuje tu Čína. Navonok sa nič nezmenilo, klenotníctiev, obchodov s hodinkami a elektronikou je stále dosť. Zazriete aj Rolls Royce či Bentley.

Posun je však v ľuďoch. Po anglicky sa už takmer nedohovoríte. Starší cestovatelia však zažijú pohladenie duše. Cez Victoria Harbour do Kowloonu stále premávajú pôvodné trajekty. Je ich dvanásť a najstarší z nich, Celestial Star, má 61 rokov.

Doba je zvláštna. Jej výstrelkom sa dnes hovorí pokrok, pričom zdravý rozum zostáva často v úzadí a výsledkom nebýva vždy uľahčenie života. Prináša však aj možnosti, o akých sa našim rodičom nesnívalo. Cestovanie sa stalo niečím iným.

Mobily, sociálne siete, virtuálne peniaze... Každopádne, Ľuboš Fellner sa hádam nenahnevá, ale mojím cestovateľským vzorom navždy zostáva Phileas Fogg. V čase, keď si niečo ako internet nedokázal nikto ani len predstaviť, zvládol cestu okolo sveta za 80 dní. A so sebou si zobral iba čajovú súpravu a sluhu. Plus dvadsaťtisíc libier v zlate...

1 (str 28-29) Nádherné, mierumilovné Fidži. Kto by povedal, že ho obývali kanibali?

2 Obdivuhodná moderná architektúra sa v Singapure snúbi s veľkým priestorom pre kultúru a umenie.

3 Angličtinu v Hongkongu už takmer nepočuť, kraľuje tu čínština.

Nota bene

8 2017 Pútnik

31

Svetlo v paláci Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Žofia má čerstvých päťdesiat, Robo o tri roky viac.

Po dvore sa im motá štvorica detí. Najstaršia Jadranka (11), Zlatko (9), Patrik (8) a budúci prvák Sebastián (7). „Mali sme ich neskôr, každý z nich je živý za troch, ale nedala by som ich za nič na svete,“ vyzná lásku k deťom mama Žofka, ktorá počas našej debaty sústavne kontroluje svojich „čertov“. Siedmy rok bývajú v prenajatom domčeku a cenia si to nadovšetko. „Boli sme aj bezdomovci, pár dní sme, vtedy ešte len s dvoma deťmi, prespali aj vonku. Našťastie bolo leto,“ opatrne začne Robo, ktorý sám ako bábätko putoval do dojčenského ústavu, odkiaľ si ho v dvoch rokoch zobrali náhradní rodičia. „Mama ma mala rada, ale otec ma neznášal. Vždy keď vznikol problém, šupli ma naspäť do decáku. Cítil som, že nikomu nepatrím, nikto o mňa nestojí.“ Až Žofka mu ukázala, že nech sa deje čokoľvek, rodina musí držať pokope. Jej sa aj podarilo vybaviť garsónku v Prievidzi, lenže po pár rokoch sa bytovka stala súčasťou nemocnice a museli odísť. Vo fabrike prepúšťali, Robo prišiel o robotu a so štyrmi deťmi sa ocitli znova na ulici. Sadli na vlak, verili, že na pár dní ich prichýli známa, no nestalo sa. „Bolo pol desiatej večer a nevedeli sme, kde prečkáme noc. V autobuse bol s nami jeden pán, nemala som čo stratiť, oslovila som ho a spýtala sa, či nám nevie pomôcť. Stal sa zázrak. Doviedol nás do tohto domca.

Keby som sa nehanbila, kričím od šťastia,“ hovorí Žofka.

Ošumelý dom bol bez vody, elektriny, dve maličké miestnosti však pre šesťčlennú rodinu znamenali palác.

Platia päťdesiat eur na mesiac a zatiaľ im vysťahovanie nehrozí. Roky žili bez svetla, deti sa učili pri petrolejke, prali ručne, varili na staručkých kachliach, nábytok pozháňali kadejaký. Ale napriek bojovým podmienkam je v dome čisto a v rámci možností aj útulne. Najprv si zadovážili generátor, ale hučal, a tak sa rozhodli pre revolučnú zmenu: na dome visia fotovoltické panely. Dva sú monokryštalické, jeden polykryštalický. Pôsobí to ako sci-fi – chatrč na spadnutie a na ňom panely, ktoré nie sú ani na miliónových vilách. „Dlh na elektrine tu je okolo troch tisíc, majiteľ to nemieni riešiť, tak sme si povedali, že skúsime túto cestu. Už rok dokážeme v domci svietiť, Žofka perie, hoci na etapy, na malej práčke bez žmýkania. Veľmi by sme potrebovali ešte jeden polykryštalický panel a trakčný akumulátor,“ spresňuje Robo s tým, že dokopy je to zhruba 500 eur. Pomohlo by to výrazne – pranie by už nebolo s prestávkami, dokonca by to utiahlo aj chladničku. „Tá nám v lete chýba najviac. Mäso nekupujeme, lebo je drahé a nevydrží.“ V tejto domácnosti chýba mnoho dnes už bežných veľkých spotrebičov, ale aj drobnosti ako fén na vla-

sy, vysávač, nehovoriac o počítači. Ale ako oni hovoria, čo oči nevidia, po tom duša netúži. Sú naučení na skromnosť a svoj prenajatý „palác“ zveľaďujú, ako dokážu. Deti vyrastajú v láskyplnom prostredí, na malom kúsku ílovitej zeminy rastú paradajky, cibuľa, a aj sociálnym pracovníkom padne sánka z fotovoltických panelov! Od tejto rodiny vždy odchádzajú s dobrým pocitom. Vraj sa im nestáva, aby sa v bojových podmienkach cítili tak dobre.

Robo si práve vybavuje invalidný dôchodok, jeho roztrieštené platničky sú „neopraviteľné“. Bolesti vystreľujú do nôh a paralyzujú ho v pohybe. Žofia zasa rieši akútny problém vápenatenia v ramenách, čaká ju operácia a bojí sa, že čoskoro už nedvihne ani kôš s bielizňou. „Som rada, že Jadranka je už väčšia a s domácimi prácami dokáže veľmi pomôcť,“ chváli dcéru.

Ich momentálny príjem je 315 eur, päťdesiatka ide na prenájom a zo zvyšku sa žije. Rodičia sú finanční kúzelníci, nemajú dlhy, kupujú len základné potraviny (chlieb, mlieko, maslo, múka, cestoviny, masť) a najnutnejšiu drogériu.

V dedine na nich nik nemôže povedať krivého slova, deti chodia poriadne do školy, z ich domu nejde krik, občas idú rodičia s káričkou na železo, a keď za plnú fúru dostanú 15 eur, ako by vyhrali v lotérii. Žofka a Robo sa spoznali relatívne neskoro, no o to viac si vážia vzájomnú lásku, ktorú prenášajú aj na deti. Keď k nim prídete na návštevu, pochopíte, že netreba všetko rátať na peniaze...

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu, v ktorej sa ocitli nie vlastnou vinou. Možno sa nájde niekto, koho príbeh tejto rodiny zaujal. Aj váš príspevok sa použije na kúpu polykryštalického panela s akumulátorom, možno aj na novú pec, zánovný notebook či obývaciu stenu. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank).

IBAN: SK853100 0000 004040218205. SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Žofia.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky prosím adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

8 2017 Príbeh

33

Život mám rád Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Ivan Dinžík (70), predajca Nota bene, spomína, ako jeho otec lovil mreny v Dunaji. Preňho úlovok nie je podstatný.

Pri vode najmä relaxuje.

Nota bene

8 2017 Portrét

34

Ako dlho rybárčite a kde najradšej?

Zhruba od tridsiatky a teraz v júni som mal sedemdesiatku.

Takže okolo 40 rokov. Buď v sobotu alebo v nedeľu – lebo jeden deň z víkendu si chcem navariť, oprať a upratať – chodím na jazero na Železnej studničke. Je v lese, tam sa môžem schovať do tieňa. A ten vzduch, čo tam je! Bežne vzduch obsahuje asi 21% kyslíka, ale tam je podľa mňa viacej. Lebo keď odtiaľ po šiestich hodinách odchádzam, cítim pozitívnu energiu. Či niečo chytím, alebo nie, nie je pre mňa podstatné. Mňa to baví. Chodil som aj na Štrkovecké jazero, ale tam sa mi vôbec nepáči. Rachotia tam električky, hučia sanitky, dookola sú samé paneláky, ani na toaletu nie je kam ísť. A keď je slnečno, nie je kam sa schovať, celý som sa tam spálil. Inak nemám veľa možností, lebo s vozíkom sa pre úzke chodníky hocikam nedostanem.

Púšťate ryby späť do vody, alebo ich jete?

Púšťam ich do vody. Aj preto, že mi robí problém odniesť rybu domov na vozíku.

Kto vás k rybárčeniu priviedol?

Otec chytal za bratislavským PKO v Dunaji mreny. Bývali sme naproti, v Kráľovskom údolí. S bratom nás brával so sebou a my sme ho pozorovali. Za 70 – 80 halierov kúpil „kolečko“ syra Jánošík, nakrájal ho na kocky a na slnku nechal stvrdnúť. Mreny totiž majú rady syr. Potom zapichol palicu medzi kamene a zadriemal. Niekedy dal na palicu zvonček, takže keď sa ryba chytila, prebral sa. Mreny boli také veľké, že sa vo vani nevedeli otočiť.

Na dĺžku mali aj 80 cm. No k vlastnému rybárčeniu som sa dostal až okolo tridsiatky. Dovtedy som robil turistiku za Slovan-Dimitrovku. Aj s nevlastnou dcérou som chodil na túry. Boli to pekné roky. Potom ma chytili kríže a musel som to nechať.

Na rybačke sa väčšinou sedí, takže to som zvládal lepšie.

Ako ešte spomínate na detstvo?

Bolo nás sedem detí, ale jeden brat zomrel, takže nás ostalo šesť.

Mamička len 39-ročná zomrela na rakovinu, takže sme ostali sami. Mal som vtedy 14 – 15 rokov. Otec sa po roku oženil a už to nebolo ono. Chcel som čím skôr preč z domu. Išiel som na automobilové učilište do Nitry, ale nezvládal som to tam, tak som sa sám prihlásil na posádkovú správu.

Za týždeň som dostal povolávací rozkaz do Jihlavy na 10-mesačnú poddôstojnícku školu. Vtedy ten, kto nemal vojenčinu, bol považovaný za divného. Tradovalo sa, že vojna spraví z chlapca chlapa. Čomu ste sa venovali po vojenčine?

Tridsať rokov som pracoval v Bratislavských automobilových závodoch. Potom presunuli výrobu do Devínskej Novej Vsi a za chvíľu bol z toho Volkswagen. Vrátili sme sa naspäť na Mlynské nivy do BAZky, ale tam sa už stavala Prievozská, takže nám budovu zbúrali. Mal som 50 rokov, práca sa mi zháňala ťažko, deväť mesiacov som bol na podpore a potom som robil dva roky mechanika-špecialistu u Juliusa Meinla. Potom majiteľ z Rakúska fabriku zavrel, takže som v 55. rokoch požiadal o predčasný dôchodok, vtedy to ešte bolo možné. Pointa

je, že zo zákona mi dali najmenší dôchodok. Sem-tam si pofajčím, ale nepijem, ani nechodím do krčmy.

Poznal som takých, ktorí zapíjali lieky alkoholom a už sú pod zemou.

Deti nemáte?

Mám syna Ivana. Ale po rozvode ho svokra štvala proti mne, nepustila ma k nemu, nikdy sa ho nedalo zastihnúť. Nemal som peniaze na súd, tak som to vzdal. Teraz bude mať 49 rokov a videli sme sa len raz, keď išiel na strednú školu. Vlastné deti som už nemal, ale oženil som sa ešte raz, so ženou, ktorá mala dcérku. Žiaľ, z manželky sa vykľula alkoholička. Mal som ju veľmi rád, ale alkohol bol veľký problém. Napokon sme sa rozviedli, je to už 22 rokov. Dcérke som nechal svoj byt, vyplatila mi polovicu jeho ceny, no a ja som si kúpil menší. Žiaľ, ani ona sa so mnou nekontaktuje. Mrzí ma to, ale musím s tým žiť.

Nota bene predávate, aby ste si prilepšili k dôchodku?

Beriem sedem liekov, mám cukrovku, tri bajpasy, umelú cievu v nohe a tak ďalej. Ale nejde len o to. Pri predaji Nota bene môžem komunikovať s ľuďmi a to ma teší.

Veľmi rád sa rozprávam aj s deťmi, len si musím dávať pozor, aby to nepôsobilo divne, lebo ľudia sú podozrievaví. Život mám rád a chcem si ho ešte pár rokov užiť.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Podporte aktivity OZ Proti prúdu (vydavateľa Nota bene) a pošlite darcovskú SMS v tvare DMS NOTABENE v hodnote 2 € na číslo 877. Ďakujeme.

Nota bene

8 2017 Portrét

35

Sandra Pazman Tordová

Marcel Pazman

Naši nosiči batožín opäť vymenili bratislavskú stanicu za trenčianske letisko.

Ako prežili štyri dni na festivale Pohoda? „Dnes jezdím jak stroj,“ konštatuje Zdeněk. Je štvrtok, prvý deň festivalu.

Turnikety pri vstupe chrlia ďalšie vlny návštevníkov obťažkaných batohmi.

Päť nosičov v pásikovaných tričkách na striedačku kmitá po poloprázdnej letiskovej dráhe na špeciálnych trojkolkách naložených batožinou.

Za 10 minút sú späť a nakladajú ďalšiu várku. Interval sa predlžuje so stúpajúcim množstvom ľudí.

Marcel plní balóny a héliovým hlasom vykrikuje: „Odvezieme vám batožinu, nech sa páči!“ Svalovci a mačovia odmietavo krútia hlavou a ruksaky a svoje slečny si pritisnú ešte silnejšie k telu. Ďalší kráčajú rovno k nášmu stánku, pamätajú si nás z minulého roka. Ktosi s úľavou vykríkne: „Vy ste to najlepšie na Pohode!“ Ako naschvál, práve keď sa pri nás zastavia reportérky z denníka N, zavládne menší chaos. Párik ovešaný batožinami sa rozpačito obzerá pri prázdnej rikši. Nikto z nosičov sa nemá k činu. Voľná trojkolka má ako jediná vozík vpredu a zle sa s ňou manévruje. Situáciu zachraňuje Zdeněk. V slamenom klobúku a s cigaretou v kútiku úst osedláva tátoša. „S touto rikšú to ide ťažšie, čo mi vyhovuje. Na ty lahké nemám cit,“ hovorí. Kedysi boxoval a tvrdí, že jeho telo potrebuje záťaž. Aby si udržal kondičku, nosí kufre na stanici. „Keď behám a makám, nič ma nebolí.“

Pohoda nás robí lepšími

Po práci vyrážajú chlapi na večeru, na obľúbené gazdovské panvičky. Hoci Zdeněk vyhlasuje, že koncerty sú pre mladých, aj jeho strhne energická smršť britskej punkovej dvojice Slaves s polonahým bubeníkom, ktorý za bicími stíha spievať aj tancovať. Spať idú okolo druhej. Pavel po 40 rokoch znovu v stane. Nie však na dlho. So Zdeňkom buntošia už o štvrtej ráno.

FANTASTICKÁ A UPRŠANÁ Taká je tohtoročná Pohoda podľa Doda. Aj v piatok ráno ho dážď

zaženie do stánku Nota bene, kde všetci nosiči spoločne raňajkujú.

Neodmysliteľnou kávou ich hojne zásobuje nový kamoš Drobec so svojou pojazdnou kaviarničkou. Z vďaky za menšiu pomoc pri prevoze.

Dodo nosí batožinu na festivale už druhýkrát a skúsene obslúži aj stánok Nota bene. Po práci si vyvalený v tráve s našou riaditeľkou Zuzou vychutnáva koncerty, napríklad aj kapelu Rodrigo y Gabriela. Nevynecháva ani rozširovanie obzorov – diskusiu o knižke o utečencoch či debatu s OZ Vlk o slovenských lesoch. „Uvedomil som si, že čistenie lesa od spadnutých stromov a konárov lesu nepomáha. Hnijúce drevo lesu neškodí, práve naopak.“ Dodo si odskúša aj video s virtuálnou realitou o živote ľudí bez domova, ktoré vzniklo v spolupráci s darcovským portálom dobrakrajina.sk Nadácie Pontis a vyrobilo.sk. Stihne si dať odmerať aj hladinu cukru a tuku. Vraj ju má výbornú a smeje sa, že jeho domáca váha s tým tak úplne nesúhlasí. Frontálny útok na hladinu cukru sa odohrá aj pri jednom stánku s jedlom. Doda odhalia, že je z Nota bene, a obdarujú ho palacinkou. „Nerozumiem ľuďom, ktorí Pohodu kritizujú, že tam chodia slniečkári a feťáci. Ja som tu stretol veľa príjemných, rozmýšľajúcich a vnímavých ľudí, a kopec rodín s deťmi.

Veľmi som si tu oddýchol. To, že som nevyspatý, je iná vec!“ Veľa toho nenaspal ani Marcel, náš bývalý nosič batožín. Na Pohode je prvýkrát a užíva si ju naplno. Každý deň po šichte korzuje medzi pódiami, okrem koncertov sa po rokoch opäť korčuľuje, tancuje na silent disco a dokonca stiahne na pivo bývalého šéfa Petra. Marcel pracuje ako SBS-kár v bratislavskej Bille a do práce dochádza z Komárna, kde žije s chorou mamou, o ktorú sa stará.

V práci nedávno zažil scénu ako z akčného filmu. Počas nočnej smeny predajňu prepadli maskovaní zlodeji so zbraňou. „Cítim sa, akoby som sa

Nota bene

8 2017 Proti prúdu

37

druhýkrát narodil,“ hovorí. Z práce dostal platené voľno na zotavenie a strávil ho s nami. „Prišiel som sa sem odreagovať a pomôcť.“ Vrcholom Pohody je preňho kapela mladých rómskych muzikantov Lomnicke čhave. Domov odchádza šťastne nevyspatý a pevne rozhodnutý: „Na budúci rok som tu zas.“

A ostávajú aj noví priatelia. Hneď na druhý deň po návrate domov na Doda už z diaľky mával Drobec z pojazdnej kaviarne pána Králička.

Nech sa vraj určite zastaví na kávu!

A hoci jeden z nosičov mal cestou aj nepríjemný zážitok – revízor si od neho vypýtal neadekvátne vysokú pokutu za chýbajúci lístok na batožinu – skončilo sa to optimisticky. Neznámy darca si o tom prečítal na Facebooku a pokutu mu preplatil...

ZBANKROTOVAŤ NESTAČÍ V Pohodových novinách sa stáva hrdinom dňa náš nosič Laco. Práve dáva rozhovor do denníka N. Laco je čerstvo oddlžený. Cez osobný bankrot sa zbavil viac ako desaťtisícového dlhu. Keď sa pred pár dňami túto novinku dopočul, bol si niekoľkokrát zabehať. Ale aj tak tomu stále nedokáže uveriť.

Nota bene

8 2017 Proti prúdu

38

Len málokde sa na jednom mieste zíde toľko dobre naladených, vnímavých a tolerantných ľudí ako na Pohode. Je to festival, ktorý nás trochu postrkuje stať sa lepšími a „vidieť tých, ktorých nevidíme, prijať tých, ktorých neprijímame a pomôcť tým, ktorí si sami pomôcť nevedia“.

Zbankrotovať a nájsť si prácu však nestačí, je potrebné aj cenovo dostupné bývanie. Laco býva s ťažko chorou priateľkou v malom bytíku, ktorý si prenajíma s pomocou nášho OZ Proti prúdu, vydavateľa Nota bene. „Bratislava na tom s bývaním nebude lepšie, pokiaľ to ostane len na ľuďoch, ktorí chcú zbohatnúť,“ hovorí. Podľa Laca sa zdražujú nielen byty, ale už aj ubytovne, ktoré boli doteraz pre ľudí s nižšími príjmami ako-tak prijateľné.

Firmy ich hromadne obsadzujú sezónnymi robotníkmi. Väčší dopyt dvíha ceny ubytovní tak, že niektoré už nezaplatia ani ľudia, ktorí síce pracujú, ale majú nízky zárobok.

Ďakujeme organizačnému tímu festivalu za spoluprácu, ktorá aj tento raz fungovala výborne. Tešíme sa, že sme sa mohli na festivalovej pohode podieľať.

Výhercovia súťaže Nota bene kvízu o dva lístky na budúcoročnú Pohodu sa nájdu v októbrovom čísle Nota bene.

NOSIČI NOTA BENE

O bývaní je reč aj v stánku Nota bene. Diskutujeme o tom, kde majú bývať ľudia so 400 eurovými mzdami, ktorí sa napríklad denne starajú o naše žalúdky v jedálenských prevádzkach, umývajú riady alebo upratujú ulice. Minimálna mzda pokryje akurát nájom za jednoizbový byt v hlavnom meste, a ešte treba aj jesť.

S anketovou otázkou Kedy človek prestáva byť „bezdomovcom“? vyrážame medzi ľudí. V odpovediach sa skloňuje slovo stabilita – stabilné bývanie, stabilná práca, stabilné vzťahy. „Bez domova prestávaš byť vtedy, keď máš nájomnú zmluvu a vieš, že sa domov môžeš vrátiť kedykoľvek,“ hovorí mladý programátor Viktor z Nitry. Nuž, náš Zdeněk musí z Pohody odísť tak, aby dorazil do ubytovne do dvadsiatej druhej. Neskôr tam už nikoho nevpustia a musel by spať vonku. „Človek na ubytovni je stále bez domova, lebo

toto bývanie si nevybral on sám. Je to len východiskom z núdze,“ konštatuje Rasťo, obchodný zástupca zo Zvolena.

Ako premýšľajú o svojom bývaní mladí vysokoškoláci? „Na Slovensku je stále trend, že ľudia chcú vlastné bývanie. Vo svete žijú ľudia bežne v nájmoch, ponúka to väčšiu flexibilitu,“ konštatuje Viktor z Nitry. Priznáva, že tiež sníva o vlastnom byte. „Hypo-

téku veľmi zvažujem, lebo si myslím, že na Slovensku by bola odvaha žiť celý život v podnájme,“ hovorí Erik z Levíc. Andy z Bratislavy pragmaticky skonštatuje, že nájomných bytov na Slovensku je jednoducho primálo.

POHODA SA NEKONČÍ Kapely dohrali, festival končí a naši nosiči pomaly odchádzajú

domov. S trochou nostalgie, no zároveň nabití pozitívnou energiou. Nosili vo štvrtok a v piatok do 20.00, a po prvýkrát aj v nedeľu doobeda. Odniesli 646 batožín, pomohli 381 ľuďom a do rúčok malých návštevníkov vložili viac ako 600 balónikov. Peťo, ktorý nosičov koordinoval, ocenil ich prácu aj to, že sa nenechali uniesť atmosférou, v ktorej pivo tieklo prúdom... Ani

Tomáš si festival nestihol veľmi užiť, na starosti mal celú logistiku a bol rád, že stihol vidieť aspoň Marka Lanegana a Sleaford Mods. No po celý čas sa tešil z kompostovateľného riadu a širokého výberu vegetariánskych jedál.

Pre nás všetkých, a najmä pre nosičov, sa Pohoda tak úplne nekončí. Pásikované tričká zostanú ich uniformou počas celého leta.

je projekt zamestnávania a oddlžovania určený pre ľudí, ktorí stratili domov. Už tretí rok nosiči batožín pomáhajú na bratislavskej Hlavnej stanici starším ľuďom a ženám s kuframi. Vďaka tomu si splácajú dlhy. Od začiatku projektu sme na trvalý pracovný úväzok zamestnali dvanásť predajcov Nota bene.

Dodnes splatili viac ako 15 000 eur dlhov a odniesli 1 600 ton batožín. Päť z nich si našlo novú prácu a štyria si splatili takmer všetky svoje dlhy. Projekt Nosiči batožín v roku 2017 finančne podporil Magistrát Hlavného mesta SR Bratislava a spoločnosť Accenture Nadačný fond – Nadácie Pontis.

Trvalá podpora: - vezmite si časopis po jeho kúpe; - zriaďte si trvalý príkaz na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, SWIFT kód: TATRSKBX; - darujte pravidelne online na www.notabene.sk. Ďakujeme!

Nota bene

8 2017 Proti prúdu

39

Keby Boh žil na Zemi, ľudia [...]. Leo Rosten

Nota bene

8 2017 Čítanie

40

Prečudesné príbehy

Nota bene

8 2017

Zuzana Mojžišová

Krížovka

41

Skúste si predstaviť, že by ste sa narodili s prstami v tvare kľúčov.

Kosti na správnom mieste, kĺby tiež, nervy v poriadku, koža s pórmi...

Len teda ten čudný tvar.

To sa stalo aj chlapcovi v jednom z poviedkových príbehov americkej spisovateľky Aimee Benderovej (1969). Jeho život sa odvtedy podobal hľadaniu zatvorených dverí, ktoré treba otvoriť. Na prvý pohľad to pôsobí absurdne, trochu aj pokútne. Ale nie sú aj naše životy presne tým? Prechádzaním otvorenými dverami a odomykaním zamknutých?

Keď si hodíte do vyhľadávača Benderovej meno, z obrázkov sa na vás usmeje sympatická tmavovláska s milým úsmevom. Keď sa potom pri čítaní necháte zaplaviť atmosférou a myšlienkovým univerzom jej úžasnej poviedkovej knižky Tvrdohlavá stvoření (Pistorius & Olšanská 2017), budete sa usmievať aj vy. Milo, zasnene, sladkobôľne.

Postavy z Benderovej príbehov nie sú iba tvrdohlavé.

Sú prečudesné. Môžu sa podobať na tekvice, môžu mať žehličku namiesto hlavy, môžu byť malilinké ako smietka.

Dverami vypadávajú z našej reality a pôsobia možno fantazijne, ale oknom sa vracajú a vydajú svedectvá. Neraz aj kruté. O materskej láske (Žehlava, Nouze), o ženskej samote (Mátipich), o šikanovaní (Bít Debbie), o umieraní (Čekání na smrt), o surovosti (Konečná, Běž), o partnerstvách (Ovoce a slova), o zmätkoch dospievania (Srdce nebo bublina), alebo o ranách osudu (Jóbovo povolání):

„Deset mužů jde k deseti doktorům. Všichni doktoři všem mužům sdělí, že jim zbývají jen dva týdny života. Pět mužů pláče. Tři muži zuří. Jeden muž se usmívá. Poslední muž nemluví, je zahloubaný do sebe. Tak dobře, řekne.

Nic to s ním neudělalo. Když ho ti tři rozzuření potkají ve vestibulu, nevědí, co s ním provést. Sesypou se na něj a zabijí ho holýma rukama. Doktor vyjde ze své ordinace a mrtvému muži se omluví. Sakra, povídá rozpačitě kolegům. Zase jsem netrefil datum. Vraždy ani nehody se předvídat nedají, opáčí jiný doktor v zářivě bílém plášti.“ Aimee Benderová na otázku, čo ju vedie k tomu, aby v takej rozsiahlej miere používala pri písaní nadprirodzené prvky, odpovedala: „Mám rada metaforu a mám rada zvláštnosť ako cestu k emóciám.“ Sama so sebou proti takémuto spôsobu vyjadrovania bojovala, pretože mala pocit, že to nie je vážna, dôstojná fikcia. „Bolo pre mňa prekvapením, keď na moje poviedky ľudia reagovali lepšie než na iné moje falošné, vyčerpané realistické pokusy.“ Tvrdohlavá stvoření sú knižka útla a krásna. Najmä alchymistickou schopnosťou spisovateľky zapôsobiť na ľudské vnútro prostredníctvom krátkeho, naoko možno absurdného príbehu, a povedať pravdu o svete naplno a ľubozvučne.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Niektorá lesť je taká [rafinovaná, že sa sama zahubí].

Franz Kafka

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Dnes som si na Hlavnej stanici v Bratislave kúpila od predajcu č.

1 289 časopis Nota bene, dala som mu prednosť pred bulvárom. Som milo prekvapená obsahom, od ktorého som sa od začiatku do konca nevedela odpútať. No moje poďakovanie patrí tomu slušnému mužovi, ktorý ma pozdravil, poprial pekný deň a aj úctivo poďakoval, čo sa dnes nevidí, a zaželal mi ešte šťastnú cestu. Veľa ľudí by si malo brať príklad, ako sa má človek k človeku správať. Úctivo ďakujem! Mária Dobrý deň. Chcem sa poďakovať milému predajcovi časopisu Nota bene, ktorý predáva pod číslom 2 259 pri Tescu v Senci.

Neobťažuje ľudí, je milý a slušný. Dnes som si kúpila jedno júlové vydanie, dala som mu dve eurá a dal mi júnové vydanie zdarma. Dúfam, že aj zaň nemusel odovzdať polovicu ceny, inak by ma mrzelo, že som si ho vzala.

L

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Chcem pochváliť predajcu pri Tescu v Dubnici nad Váhom. Je to veľmi milý a slušný pán, usmiaty a pozorný, vždy sa s ním dá porozprávať a aj ľudia ho majú veľmi radi.

Daniela Veľmi sa mi páčil predajca na Hlavnej stanici v Bratislave (1 289). Šíril okolo seba dobrú náladu a bol veľmi slušný. Stretnutie s takýmto človekom mi hneď zdvihlo náladu.

A Nota bene

8 2017 Nástenka

42

Dobrý deň, prajem predajcovi 05 pri pošte vo Svidníku veľa šťastia! Aká krásna radosť, úcta a pokora z neho vyžarujú. Hneď mám krajší deň. Ďakujem za dobrý časopis, dobre sa číta, dobrá krížovka, teší ma...

Michaela Týmto pozdravujem redakciu NB a čarovného pána, ktorý predáva pri Tescu v Pezinku. Číslo 1 051. Ďakujem za super číslo NB. Odteraz budem kupovať tento časopis pravidelne. Inak nikdy nečítam časopisy – ani o kráse, ani o móde, ani o žene... Proste si radšej prečítam knihu.

Tento som si kúpila spontánne a bol to najlepší výber, aký som kedy v kúpe časopisov urobila. Nielenže je zaujímavý, ale má reálny pohľad na svet a ešte pomôže a podporí tých správnych ľudí, ktorí to potrebujú. Proste čítať ho je potešenie. Ďakujem!

A. Z. Dobrý deň! Veľmi rada by som pochválila predajcu s číslom 0187 z Prievidze. Pán je vždy milý, upravený a príjemne naladený. Svojím milým úsmevom a príjemným vystupovaním, sem-tam aj nejakou kratšou debatou, dokáže rozjasniť aj ten najuponáhľanejší deň. Vždy, keď ho vidím, tak sa zastavím a kúpim. Veľmi sa mi páči aj to, že vždy chce dať výdavok a nečaká, že mu ho necháme. Kiežby boli všetci ľudia takí milí ako on.

Veronika Aj ja som si dnes kúpila toto vydarené vydanie a hneď som ho aj čitateľsky „zlupla“. Kupovala som ho od pána Jozefa (č. 37) na rohu Dunajskej a Štúrovej v Bratislave. Bol veľmi slušný, milý a mal radosť, že som sa pristavila. Rozprávali sme sa len o časopise a o tom, koľko mi vydáva. Už som odchádzala, keď sa osmelil a zakričal za mnou naradostene, s istotou v hlase: „A bude to chlapec!“ Som totiž v ôsmom mesiaci tehotenstva. S úsmevom som mu zakričala späť: „Máte pravdu, bude!“ Takže pán Jozef má okrem iného aj schopnosť odhaliť pohlavie dieťaťa podobne ako ultrazvuk.

Frederika Oznam Po ťažkej chorobe zomrel náš dlhoročný klient, predajca Štefan Stanek (č. 1898). V poslednom období už bol zamestnaný ako pomocná sila v kuchyni, ale dlho predával Nota bene pri Michalskej bráne. Ak ste ho poznali, venujte mu, prosím, tichú spomienku.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Pazman Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, 0915 779 746. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, sociálni pracovníci Bc. Barbora Žiaranová, 0905 595 520, Mgr. Mária Benkovičová, 0905 440 764, PaedDr. Libor Klenovský PhD, 0905 440 946, Mgr. Erik Kapsdorfer, 0905 440 878. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 194. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne. redcross@gmail.com, BARDEJOV (2017): Centrum sociálnych služieb, Toplianska 9A, 085 01 Bardejov, Mgr. Martin Jutka, 0901 713 903, jutka.martin@gmail.com ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Martina Šeďová, 0911 511752, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, PREŠOV (2017): O. z. SOCIÁLNY PREŠOV, Sibírska 19, 080 01 Prešov, PhDr. Mgr. Gabriela Šostáková, 051/ 775 4479, trojlistokno@gmail.com SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN (2016): ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA