Nz 2016 09 10

68 9 – 10 2016

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA MIODRAG PAVLOVIĆ (1928 – 2014)

Zvady Nespytujte sa ma, prečo sa túlam koňmo medzi bralami; každý deň zabúdam po jednom slove, každú noc utrácam jednu hviezdu a každé ráno inými dverami utekám z vlastného domu, opúšťam korene.

Skrížili sa chladno a temno; skrýšu si hľadám v skalných trhlinách na dosah drakov a levov, brodím sa po krk v snehu a môj kôň sa hrúži do ponornej rieky; som knôtom pod brnením, vzbĺkam na mraze medzi dvoma zápasmi a chcel by som počuť pochvalu na tichú matku.

Na cestách však nikto nevyspevuje; chrámy zimujú na dne jazera; v noci vidím zúrivé ohne na vrchole Velebitu; dvaja kati si dýchajú na prsty, chceli by mňa upiecť, až po semeno.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 /

Pozrite, ako horia ohne na vrchole veterného kopca a nespytujte sa ma, prečo sám koňmo jazdím ďaleko od osád a hľadám liečivé byliny pre nesčíselný počet ranených bratov a sestier.

Raz aj ja zoskočím zo strmeňa, keď sa ohlásia trúbky z bielych hradov, keď zmäknú ohne a hady sa začnú kajať a bratia objímať č.v9srdci – 10 kremeňa.

ROZKOŠ Z TEXTU

1

Preložil Víťazoslav Hronec

ROZKOŠ Z TEXTU VIERA BENKOVÁ

Autor pod panónskou klenbou Uchovávať svoju svojbytnosť Keď sme v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v Budapešti zakladali Úniu slovenských spisovateľov a kultúrnych dejateľov mimo materskej krajiny, do vtedajšieho vedenia a predstavenstva sme si zvolili dve významné osobnosti slovenského literárneho a kultúrneho zahraničia, Imricha Kružliaka ako predsedu a Ondreja Štefanka ako podpredsedu. Už vtedy sme si naplánovali pri priaznivej situácii v budúcich rokoch, že začneme udeľovať literárne ceny slovenským autorom mimo materskej krajiny, a tým zviditeľníme ich tvorbu aj význam v dejinách slovenskej literatúry na Slovensku. Bola to snaha ponaprávať chyby minulosti, keď sa nám úradne a verejne na Slovensku nedostávala nijaká pozornosť, ba ani možnosť uverejňovať Viera Benková (1939), poetka, prozaička a noa vydávať knihy. A ak, tak to bolo skôr sporavinárka. dicky, okrajovo a zvyčajne sa písalo príležiVyštudovala slovenský a český jazyk a literatútostne alebo zhovievavo o dolnozemských ru. Pracovala v slovenských periodikách a v slovenautoroch ako o krajanoch. Žiaľ, trvalo dlhšie, skej redakcii Novosadského rozhlasu. kým sa to zmenilo, a kým sa slovenskí spisoVydala tieto zbierky básní: Májový ošiaľ (1964), vatelia žijúci mimo vlasti dostali aspoň do Slovenská láska (1965), Variácie (1969), Obrady (1971), Koráb istoty (1975), Saloma (1975), Izoldin výberov, zoznamov a vedeckých a školských prsteň (1978), Dan među ružama (1979), Menuet publikácií na Slovensku. V roku 2009 pod(1979), Obelisk (1982), Ružový jas (1986), Komorný predseda Únie slovenských spisovateľov večer (1989), Heroica slovaca (1997), Kniha výstrahy a kultúrnych dejateľov Ondrej Štefanko, (2001), Žltá krajina (2004), Relikviár (2005), Modroktorý bol všestrannou poprednou osobnostlač (2011), Exlibris morušových listov (2013) a Studňa a voda (2015); zbierku krátkych próz Lesná stuťou slovenského života na Dolnej zemi, zodienka (1973), Dom (1987); román Stred sveta mrel, a tak sa Kultúrna a vedecká spoločnosť (2007), Stred sveta a iné prózy (2009), Päť ročných Ivana Krasku z Nadlaku spolu so Svetovým období (2016). Spolu s Etelou Farkašovou vydala združením Slovákov rozhodli na pamiatku rozhovory z osobnosťami slovenskej literatúry z Doltohto dolnozemského spisovateľa udeľovať nej zeme a Slovenska pod menom Zbližovanie – medzinárodnú literárnu Cenu Ondreja ŠteDvojrozhovory (2015).

Tri razy dostala cenu časopisu Nový život (1964, fanka. Bolo to veľmi symbolické a mnoho1968, 2012), Republikovú cenu Neven (1982), významné gesto, lebo súčasne sa pri slávCenu Spolku vojvodinských slovakistov za životné nostnom udeľovaní tejto pocty koná i dielo (1999), Cenu Vydavateľstva Kultúra (2000), medzinárodná konferencia venovaná práve Cenu Ondreja Štefanku (2012), Cenu za životné špecifikám dolnozemskej tvorby. Prvý raz sa dielo Spolku slovenských spisovateľov (2014) Cenu za životné dielo Združenia spisovateľov SrbCena Ondreja Štefanka udelila v roku 2009 ska (2015). a právom ju vtedy získali dve veľké osobŽije v Báčskom Petrovci. nosti (a k tomu Štefankovi spolupracovníci) NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

ROZKOŠ Z TEXTU 1

– cenu za literatúru získal spisovateľ Víťazoslav Hronec a Anne Ištvánovej, neúnavnej organizátorke a realizátorke kultúrneho a spoločenského života Slovákov v Maďarsku, sa dostala cena za organizačnú prácu. Ceny bývajú zväčša veľkým prekvapením už i preto, že si na ne práve tí, čo by mali, nenárokujú. Uznávam, že konkrétne Cena Ondreja Štefanka, ktorú som získala v roku 2011, mi bola vzpruhou v práci, ktorej som sa práve venovala.

Dokončievala som práve zbierku básní (medzičasom vyšla tlačou pod názvom Modrotlač v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci).

Veď práve poéziou som vstúpila na neisté chodníčky literatúry. Po siedmich rokoch mlčania ma moje poetické pero zrazu znova oslovilo, keď zistilo, že som pripravená prijať novú ponúknutú poetickú úroveň, do ktorej ma zlákalo. Tento moment som nazvala impulzom, niekto tomu hovorí „inšpirácia“ alebo „nová skúsenosť“, hoci myslím, že k tomu sa ešte radí mnoho iných vecí, napríklad dozrievanie autora, ponor do nových sfér, dôvera vzťahov: autor – poézia, autor – jazyk, autor – svet, autor a jeho podstata, autor a jeho zvyky a tak ďalej. Pri udeľovaní Ceny Ondreja Štefanka som si naňho zaspomínala ako na priateľa, ale i veľkého človeka, s ktorým som bola v častom styku, na jeho neúnavnú túžbu a snahu, aby sa o našom dolnozemskom fenoméne hovorilo nielen doma, ale aj v materskej krajine a vo svete. Bol to, povedala by som, akýsi otcovský vzťah k práci a dielu slovenského človeka a k jeho svetu, k hrdosti dolnozemcov, ktorí sa museli stáročia prebíjať cez nástrahy pri dokazovaní vlastnej identity v cudzom svete, neraz medzi agresívnymi národnými spoločenstvami, najčastejšie prenasledovaní najmä násilným pomaďarčovaním. Ondrej patril k slovenskej Dolnej zemi. Tam sa narodil, mal hlboké korene poprepletané s nami všetkými, nech tak poviem, dolnozemcami, ale aj hornozemcami, roztrúsenými po svete. To prinieslo veľa literárnych a kultúrnych plodov. Literatúra, ktorá vzniká už po stáročia na Dolnej zemi, pod panónskym slnkom, je napojená možno viac na tradíciu, a menej na súčasnosť. Je to spôsobené potrebou uchovávania svojej svojbytnosti a slovenskosti. Napriek tomu táto literatúra žije naplno s dobou. Vo svete je hodne príkladov o hodnotných umeleckých dielach autorov, ktorí patrili alebo stále patria k malým národom a k malým spoločenstvám, a aj napriek tomu získali významné literárne ceny. Možno mali šťastie, že ich diela boli preložené i do svetových jazykov, hoci sme ani nevedeli, že spomínaní autori tvoria. Vďaka prekladateľom, neúnavným sprostredkovateľom duchovných hodnôt ľudstva, stretávame a objavujeme takto mnohé zaujímavé diela a osobnosti.

Na otázku, čo pre mňa znamená tvorba, by som odpovedala: Je to dlhá cesta za vlastným poznaním, a práve na tejto ceste spoznávam nielen seba, ale aj iných, realizujem sa prostredníctvom tvorby. Ja sa svetu prihováram lyrickým, občas i lyricko-epickým spôsobom, takto spoznávam seba aj svet, svoje túžby a sny. Mám intímnu potrebu komunikovať cez poéziu. Je to asi akýsi primárny hlas z hlbín mojej osobnosti, možno z hlbín dávna, alebo sú to hlasy súčasnosti, ktorú teraz žijem. Neviem, či je to človeku dané božstvom, zakódované ešte v matkinom lone alebo vpečatené v génoch, možno je to prejavom „nemohúcnosti každodennej komunikácie so svetom“, ktorý ma ruší svojimi prisilnými hlasmi, a ja musím počúvať tie vo mne, a na to potrebujem samotu a ticho. V mojej tvorbe je obsiahnuté všetko, o čom snívam, po čom túžim, čo bolo alebo nebolo, pýta sa to zo mňa von. Na akej poetickej úrovni sa nachádzam, o tom nech píšu iní, a kam ma to poetické vo mne odvedie, to prenechávam poézii. V tvorbe sa môžem realizovať a otvárať slovu. Nie je to fantastické? Pritom netreba zabúdať, že žijem v konkrétnej krajine, teda v Srbsku, v spoločenstve, kde je slovenčina skôr zakonzervovaná, a nie je v každodennom 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016.

Foto: Oto Filip.

dotyku so súčasným jazykom, čo nám slovenským autorom nesmierne chýba. Žijem a bývam vo vojvodinskom mnohonárodnostnom Petrovci, v slovenskom prostredí, ale v Srbsku, s jeho výrazným vplyvom na každodenný život a bez dennodenného styku a dotyku so živým jazykom materskej krajiny. Bez neho autor ani nie je tvorcom, ak ho nepozná a stále ním nežije, do jeho tajov sa neponára a jeho rast nesleduje, ak nečíta súčasnú literatúru a priamo s ňou nedýcha alebo nesleduje živé slovo v televízii či v rozhlase, nečíta literárne časopisy. Vždy na otázku, čo je pre mňa najdôležitejšie v tvorbe, odpoviem: jazyk a literatúra, a to znamená všetko. Neraz si kladiem otázku: „A má vôbec zmysel písať?“ Odpoveď je zatiaľ kladná, kým mám čitateľov a vidím, že je niekomu to, čo píšem, blízke, že konfrontuje svoj svet s mojím svetom, mojimi veršami alebo prózou. Tým mi vlastne dáva súhlas na ďalšie vyjadrenie. Ak by však tak aj nebolo, nesmiem tvrdiť, že by som potom vôbec nepísala! Všetko závisí od autora, od jeho talentu, vzdelania a ochoty, či to v sebe má, či sa oddá jazyku, v ktorom tvorí, ktorý si ho vybral. Mňa si zvolila slovenčina, istý čas ma zlákala do svojich poetických vôd i krásna srbčina, vydala som aj srbské básnické zbierky, ktoré mali pozoruhodný ohlas v srbskej verejnosti, a predsa som sa obohatená touto inojazyčnou skúsenosťou vrátila k materčine. Možno i preto, že som dlho pôsobila v slovenskej redakcii rozhlasu v Novom Sade a pracovala aj ako novinárka v Hlase ľudu. Ako autorka som neraz uvažovala o vlastnom texte, občas sa mi stalo, že som ho rýchlo vypustila z rúk, no neskôr som zbadala, čo bolo ešte treba zmeniť. To sa mi stávalo skôr, dnes o textoch viac uvažujem. Myslím, že je to i preto, že som dospela, a že si ma vlastný text začal „vážne všímať“ a tiež jazyk a jeho hlbiny. Nie však preto, že si neverím, že ho neviem zhodnotiť alebo posúdiť, skôr by som povedala, že sa mi žiada písať raz poéziu, a potom prichádza obdobie, keď píšem iba prózu alebo skôr lyrickú prózu. Na osude autora sa podieľajú i jeho postavy, a tento „papierový“ osud spolu s nimi NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

ROZKOŠ Z TEXTU 3

vytváram spoločne, hoci mávam občas dojem, že sa to deje i bez môjho vedomia, akoby to bolo samozrejmé a už predtým všetko uskladnené v mojom zásobníku pamäti. Lenže na jeho otvorenie, „prebudenie a vchod do uskladneného textu“ je potrebný impulz, iskrička, aby sa všetko potom udialo veľmi rýchlo (aspoň to platí u mňa). Napríklad i po čase to zisťujem znova, že postavy mojich próz sa na papier (obrazovku) dostali preto, že som ich už mala uložené v sebe – možno z detstva, z mladosti, z rozprávania iných, z cudzej skúsenosti. Ja ich odtiaľ iba vyberám, len tam čakajú na autora, aby ich „vsadil“ do života. Pri básnickej výpovedi sa to deje u mňa celkom inak. Ak sa to zo mňa nevypíše v jednom dychu, potom sa už ťažko vypisuje, alebo k tomu dôjde až po viacročnej prestávke. Často sa spytujem, čo je v mojej tvorbe originálne, a čo zasa zo zásobníka pamäti, teda z iných zdrojov? Alebo ak som s prozaickým textom, ktorý píšem, nespokojná, začnem sa hneď na začiatku spytovať, či by sa to nedalo napísať poeticky. Vidím seba ako „zaklínača hadov“, ktorý hrá akúsi záhadnú hru, pričom si píska pieseň, potrebnú k tomu, aby sa roztvorili brány k slovám a aby som mohla vstúpiť do ich trezorov, odkiaľ potom budem vyberať perly poézie. No ako vidíte, sú to iba sny. Alebo je autor v úlohe Popolvára a čaká pokorne na prevtelenie? Verím, a myslím si, že by sme my autori mali byť skôr pokornými „slúžtičkami“, ktoré čakajú na pravú chvíľu, aby sa brány k slovám otvorili. Na to každý autor potrebuje svoj „vlastný kľúč“. Texty, ktoré píšem, žili už dávno vo mne, hádam ešte odvtedy, keď mama vyšívala do postieľky pre mňa malú dečku s čičmianskymi výšivkami na jemnom ľanovom plátne, alebo možno odvtedy, čo som sa v detstve zahľadela do chvenia stolovej petrolejovej lampy. Tá počas rokov 2. svetovej vojny a hneď po jej ukončení na vybielenej stene panónskeho hlineného domca vytvárala neskutočné tiene. Boli to rozprávkové postavy z ľudových povestí, ktoré mi otec sugestívne čítal krásnym poviedkovým hlasom. Niekedy si ich dokonca sám vymýšľal. Bola to malá vysnená krajina plná fantázie. Tam na stene izby sa vlnili čierne a biele tiene, pozitívne a negatívne, nebo a zem, láska a neláska, svet zvonku a ten náš zvnútra, svet rodičov a detí, doliehali k nám príbehy o láske a nenávisti, zlobe a sebeckosti, dobrote, vernosti a zrade, bola v tom viera i nedôvera. Bola to iba hra tieňov a svetla, alebo iba prelud, laterna magika mojej pamäti?

V Slovenskom vydavateľskom centre mi naposledy vyšli dve významné (aj pre mňa, ale možno i pre literárnu kritiku) zbierky básní Exlibris morušových listov a Studňa a voda... Je to reflexívno-meditatívna zbierka lyrických zápisov o každodennosti lyrického subjektu, možno je v tom i moja snaha ako poetky objaviť v triviálnom svete perličky, žiarivé kamienky krásy prírody, hudby, umenia. A je tam najmä láska ako moja dávna téma, večný prameň, ku ktorému sa po celý čas vraciam. V nej nachádzam istoty, ktoré mi unikajú v súčasnom svete. Je to poetické vyznanie v rozporuplnom svete, hľadanie iného pohľadu na svet, ktorý sa rúti úžasnou rýchlosťou a po sebe nezanecháva trvalé stopy. Moje básne sú skôr rozhovory, a sú venované tým, ktorí majú radi aj melancholický tón, rozhovorom sa približujem nielen k tomu, s kým sa rozprávam, ale najmä k sebe, k podstate svojho života a duchovna. A je v tom aj moja dolnozemská panónska povaha a moja poetika. Možno je v týchto nových zbierkach menej červenej, farby lásky, skôr viacej žltej, farby zrelosti, skôr ponor k podstate – preto farby žlté, snové, spirituálne fialové a orgovánové.

Hoci je dnes tvorba marginalizovaná a autor a jeho dielo zabudnuté a odhadzované v „kucove“ súčasnosti, pevne verím v jej pretrvávanie, ako aj v čitateľa, ktorý jej zostal verným...

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT ZORAN ĐERIĆ @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ ZVONKO TANESKI

Nový Sad – Bratislava

Imigranti v Babylonskej veži Človek je zatvorený v materinskej reči ako v časovej kapsule @zvb: Otázku, ktorú sebe kladie románopisec a esejista Amin Maalouf v diele V mene identity (In the Name of Identity), si môže položiť každý, kto sa ocitne na hranici dvoch kultúr, resp. kto sa narodil v jednom štáte a žije a pôsobí v inom ako príslušník jednej kultúry a národa, ktorý sa zhodou okolností alebo na základe vlastného rozhodnutia ocitol v druhom. Ktokoľvek prišiel do styku s cudzím, a pritom chcel zostať svoj, sa určite ocitol v situácii, aby iným a sebe odpovedal na otázku, kto je a odkiaľ prichádza. Libano­ nec žijúci vo Francúzsku Amin Maalouf takto definoval svoju odpoveď: „To, čo mňa činí tým, čím som, a nie ničím iným, je skutočnosť, že sa nachádzam medzi dvomi krajinami, dvomi alebo tromi jazykmi, viacerými kultúrnymi tradíciami. Práve to určuje moju identi­ tu. Či by som ja bol práve ja, keby som si odsekol jednu časť seba?“ Podobne ako Maalouf cíti sa väčšina spisovateľov, ktorí sa ocitli na nejakej medzi. Rozpoltení medzi dvomi, ale­ bo aj viacerými stranami, často si volia nepatrenie, resp. príslušnosť aj jednej aj druhej strane, dokonca aj tretej.

Odnedávna laureát Ceny Đuru Jakšića za básnickú zbierku Čarnok, Zoran Đerić sa ve­ decky venoval otázke literárnej nevdomenosti1 a skúmal slovanskú emigrantskú literatú­ ru. S ním sa bude rozprávať Zvonko Taneski, macedónsky básnik žijúci v Bratislave, ktorý taktiež skúmal kontakty a prelínanie slovanských kultúr a literatúry, a ktorý dokonca aj z vlastnej skúsenosti môže svedčiť o pocitoch básnika, ktorý tvorí v medziliterárnej pozícii vzdialený od svojho pôvodného kultúrneho kontextu.

Opýtame sa Zorana, aký je vzťah nevdomenosti a identity. Či život mimo svojho kultúr­ neho a spoločenského prostredia súčasne a povinne musí znamenať aj absenciu identity – alebo je to identita iná a bohatšia? @zđerić: Literárna nevdomenosť sa v 20. storočí stala všeobecným javom. Dôvody tomu boli vojny a revolúcia, ktoré posunuli hranice a spoločenské systémy. An­na Le­ geżyńska definuje tri situácie: existenčnú, socio-politickú a emigrantskú. „Existenčná ne­ vdomenosť znamená prerušenie kontaktov medzi človekom a transcendenciou, nemož­ nosť upravenia sveta okolo domu-centra, ako aj rozklad tradičnej axiológie.” Inými slovami, subjekt sa ocitne v situácii, v ktorej sa veľmi ťažko vynachádza, často absurdne, pričom spolu so životnou ohrozenosťou prichádza aj k narušeniu základných hodnôt.

Literárna nevdomenosť je poetologický a ontologický pojem označujúci nezaradenosť do literárneho kontextu, na rozdiel od bezdomovstva, slova, ktorým sa označujú sociálne ohrozené osoby zo spoločenskej margíny (Pozn. red.).

1

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

CHAT 5

Zoran Đerić

Mení sa perspektíva: z domu, ktorý bol strediskom sveta, predstavoval istotu, teplo, blízkosť, vieru a lásku, prechádza do inej krajnosti: do nevdomenosti, pre ktorú je príznačná absencia všetkých uvedených vlastností. Z tejto situácie vyplýva iná – socio-politická nevdomenosť, ktorá zapríčiňu­ je nemožnosť vynachádzania sa v danom spoločensko-poli­ tickom zriadení, neschopnosť osvojiť si normy, ktoré vnucu­ je spoločný život alebo odmietanie pravidiel, ktoré vládnu v ňom. V emigrantskej nevdomenosti sú obsiahnuté aj dve predchádzajúce. U emigrantov je zvýraznená potreba za­ korenenosti. Keďže sa nachádzajú v cudzine, ich hľadanie identity, tradície, materinského jazyka je ešte intenzívnejšie. Keďže sú ohrozenejší od tých, ktorí zostali vo vlasti a žijú v inom jazykovom a kultúrnom prostredí, zostali viac-menej oddaní materinskému jazy­ ku a všetkému, čo si so sebou odniesli v sebe ako všeobecné duchovné dedičstvo. Ich existencia (nielen úzkosť, ale aj), boj, nielen v teoretickom (a poetickom) pláne (ako je to, najčastejšie, u básnikov vo vlasti), lež aj na pragmatickom pláne, lebo sa nežije z písania, ale pre písanie. Práca, ktorou si zabezpečujú živobytie, je veľmi často ponižujúca, neadek­ vátna vzdelaniu a intelektuálnym schop­ Dr. Zoran Đerić (1960), patrí medzi popred­ nostiam, málo platená... Výnimky, pravdaže, ných súčasných srbských básnikov, literárnych sú. Bývalí diplomati, ako aj ľudia s dedič­ kritikov, prekladateľov, teatrológov a zostatova­ teľov antológií. stvom mali zabezpečené živobytie. Medzi Juhoslovanskú a svetovú literatúru vyštudoval profesormi a lektormi na európskych a na FF UNS, kde na tej istej fakulte absolvoval magis­ amerických univerzitách taktiež je hodne terské a doktorandské štúdium. Ako redaktor pôso­ emigrantských básnikov. Niekto sa vynašiel bil vo viacerých časopisoch. V súčasnosti je šéfre­ lepšie, niekto horšie, ale aj u jedných aj daktorom časopisu Scena, redaktorom časopisov Zlatna greda, časopisu Agon a Niti. u druhých zostala rovnaká transcendentália: Pôsobil ako lektor na Univerzite v Lodži, Prahe, strata domova, ktorá je východiskom každé­ Gdansku, Krakove a Novom Sade a dlhé obdobie ho ich gesta; najvšeobecnejšia, ale predsa pôsobil ako mimoriadny profesor na Akadémii zjednocujúca kategória ich života, odkiaľ sa umenia v Banjaluke. prenáša na literatúru.

Ako člen Predstavenstva Spolku vojvodinských Dom, rodné mesto a domovina patria spisovateľov (Nový Sad) aktívne sa podieľa na or­ ganizovaní Medzinárodného festivalu poézie. súčasne aj do skutočnosti, aj do mýtu, sú Vydal básnické zbierky: Talog (1983), Zglob, doslovne potreba (fyzická, fyziologická, (1985), Unutrašnja obeležja (1990), Sestra (1992), emotívna atď.), ale aj v prenesenom (meta­ Vatreno krštenje (1995), Voglio dimenticare tutto forickom, básnickom), z ktorého vzniká po­ (2001), Az bo vide: azbučne molitve (2002), Nataložetreba vymýšľať, snívať, tvoriť, meniť a stavať. no (2007), Blato (2011), U vozovima evropske klase / U dugim zatvorenim kompozicijama / U dimu i @ztaneski: Nevdomenosť sa vníma aj pepelu (2011), Čarnok (2015). ako komparatistický koncept, a tým jedno­ Vydal vyše dvadsať esejistických a odborných značné otvára dvere otázkam o samotnej kníh z oblasti literatúry a divadelníctva. rezidenciálnosti komparatistických štúdií Za literárnu činnosť získal ocenenia: Brankovu dnes. Možno je práve môj osobný prípad cenu Matice srbskej, Festivalu poézie mladých, ukážkový, keďže už dlhšie obdobie žijem ocenenie Mladá Struga, Cenu Pavla Markovića Adamova, ocenenie Pečat varoši Sremskokarlovač­ a tvorím prevažne v dvoch jazykových a kul­ ke a ako posledné v roku 2016 Cenu Đuru Jakšića. túrnych priestoroch: slovenskom a mace­ Žije v Novom Sade. dónskom. Samozrejme, ak sa lingvisticky 6 CHAT

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

CHAT 7

Zvonko Taneski

zamyslíme nad slovenskou frázou „si v tom doma“, ktorá sa pokojne dá preložiť ako „si doma v tom, čo robíš“, aj napriek tomu, že z nej sa vynára do popredia implikovaný význam, ktorý by sa mohol inter­ pretovať tiež ako „to je tvoja oblasť, si v tejto problematike zbehlý, resp. odborník“. V takomto kontexte dom by mohol navyše figura­ tívne predstavovať istotu, renomé, autoritu, faktor moci. Avšak osobné spisovateľské príbehy, samozrejme, svedčia pravdepodob­ ne najlepšie o tom, že kategória dom a identita už dávno nie sú stále, nemenné, konštantné, nie sú dané raz a navždy, ale naopak – formujú sa v priebehu celého života. Jazykový, kultúrny a du­ chovný exil a migrácie rôzneho typu pre mnohých ľudí znamenali a znamenajú neľahký proces spochybňovania a nového overovania všeobecných hôdnot. Macedónsky drama­ tik žijúci v Londýne Goran Stefanovski konštatuje, že „identita predstavuje príbeh o tom, kto sme, prečo sme a čo chceme. Viem, že tým som podľa úpornosti, s ktorou sa usilujú, aby som tým nebol. Prečo mi stále podstrčujú ich príbeh o mne? Prečo ma stále analyzujú vychádzajúc z vlastných predpokladov o mne? Toto sú otázky väčšie a staršie ako ja, a preto ma prenasledujú ako osud.“ Toto je hlavný dôvod toho, že naďalej pre mnohých zostávame precízne neurčení, deklaratívne nevdomený. Alebo povedané slovami fran­ Doc. PhDr. Zvonko Taneski, PhD. (1980), je cúzskeho filozofa Jaquesa Derridu budeme macedónsky básnik, literárny vedec, prekladateľ a univerzitný pedagóg a redaktor. naďalej tzv. „domáci hostia“. Štúdium všeobecnej a komparatívnej literatúry Toto vysvetľuje a zároveň osvetľuje moju absolvoval na Filologickej fakulte Univerzity Sv. cestu k identite a je to tá istá cesta, po ktorej Cyrila a Metoda v Skopji, doktorandské štúdium na aj samotný jazyk má prísť domov, a pritom FF UK v Bratislave.

Vydal šesť básnických zbierok: Отворени sa snaží spojiť všetky časti z rozbitého zrkad­ врати (1995), Хорот на гнилите лисја (2000), la toho „osobného“ do jedného jediného Срт (2003), Чоколада во портфолио (2010), celku. Ide o moju skúsenosť „územného, ja­ Нежности без гарантен лист (2012) Чекајќи ја zykového a existenčného zdvojenia“, ako to историјата (2016). výstižne nazýva taliansky komparatista Ar­ Odborné a vedecké publikácie: Мал лексикон mando Gnisci, ktoré poukazuje na to, že на помалку познати зборови и изрази (spoluau­ v mojom vlastnom vnútri sa uskutočnilo tor, 2003), Македонско-словачки прирачник за stretnutie rozličných kultúr, ktoré sa navzá­ конверзација (Macedónsko-slovenská konverzač­ jom prelínajú, dopĺňajú, a čím ďalej tým viac ná príručka, 2006), Словачки низ разговор со кратка граматика (2013), Словачко-македонски obohacujú. речник / Slovensko-macedónsky slovník (spoluau­ @zđerić: Úplne súhlasím – to, v čom sme tor, 2014), Metaforické modely obraznosti v poédoma, to je našou identitou, a preto je táto zii Jána Ondruša (2008), Slovensko-macedónske slovenská fráza veľmi výstižná. No spisova­ literárne a kultúrne vzťahy (2009), Македонскоteľským profesionálnym nástrojom je jazyk. словачки компаративни согледби – студии и интерпретации (2012), Просторите на текстот Ako hovorí Czeslaw Milosz, keď sa už objavil – по врвиците на критиката и на академското v cudzine, spisovateľ sa nemôže sám seba пишување (2015). neopýtať, čo je s jeho schopnosťou tvoriť.

Získal cenu Zlaté pero (2013), Cenu rektora Tiež hovorí, že jestvuje nejaký tajomný Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2009) a vzťah medzi jednotlivcom a krajinou jeho Cenu rektora Varnenskej univerzity v Bulharsku predkov, s pôdou a svetlom, so zvukmi ma­ (2015). Žije v Bratislave. terinského jazyka. Zdroje inšpirácie omno­

ho ľahšie vyschnú, keď niekto žije v zahraničí. Preto sa umelci v emigrácii zoskupujú okolo stredísk, literárnych časopisov, vydavateľstiev, klubov a knižníc, čítajú svoje práce jedni druhým, ako aj potenciálnym poslucháčom a usilujú sa čím viac byť vo svojom jazy­ kovom prostredí. Ich prvé obecenstvo je hlavne jednonárodnostné, zdieľajú vysťahova­ lecký osud, majú spoločné témy. Ale to nie sú jediní čitatelia, ktorých sa exiloví spisovate­ lia snažia osloviť. Čitateľov v domovine je ťažko osloviť v dôsledku cenzúry a politických prekážok. Práve preto sa javí rozdiel medzi spisovateľmi, ktorí píšu vyslovene pre čitateľov v exile, a tých, ktorí ešte stále počítajú na čitateľov doma.

Takéto členenie má obmedzenia a spisovatelia, ktorí podliehajú takým úmyslom a usilujú sa vydobyť si priazeň konkrétnych čitateľov, tratia univerzálnosť a všeobecný vý­ znam. Ambicióznejší spisovatelia čelia slabému záujmu iného jazykového a literárneho prostredia o nich. Niekedy sa pokúšajú priblížiť tematicky alebo prechodom do jazyka prostredia, hoci je málo tých, ktorí to úspešne zdolali (jeden z takých bol Vladimír Nabo­ kov). Avšak materinský jazyk je, ako to zdôrazňovali Danilo Kiš, Joseph Brodsky, Czeslaw Milosz a iní, práve príznakom exilu. Spisovatelia poznajú cenu, ktorú zaplatili, aby mohli slobodne písať vo svojom jazyku. Tá cena je vysoká. Na jednej strane stratili domov, a na druhej hrozí im nemožnosť začleniť sa do iného prostredia, do iného jazyka. Bez ohľadu na to, ako dobre pozná nový jazyk, vždy zostane jednovýznamový (priamočiary), lebo spisovateľ nepíše len slovami, ale celou svojou bytosťou (Kiš). Všetko je v jazyku obsiahnuté: mýty, etika, tradícia, kultúra, dejiny a pamäť. Vyradenie z vlasti nie je „vyradením zo synta­ xe“ (Kiš). Básnik je, ako povedal Brodsky, odsúdený na svoj jazyk: „Bez ohľadu na to, kde sa nachádza, on je v ňom zatvorený ako v časovej kapsule.“ Práve preto ani Nabokov (ktorý písal prózu v angličtine), ani Brodsky (ktorí písal eseje, zriedkavejšie aj básne v angličtine), ani Kiš, ani Danojlić (ktorí písali vo francúzštine a v angličtine, ani Milosz (ktorý písal aj vo francúzštine aj v angličtine), resp. ani Zagajewski, ani Baraňčak sa nevzdali písania (pre­ dovšetkým poézie) vo svojom materinskom jazyku, pretože, ako hovorí Milovan Danojlić: „...začleniť sa inde, to znamená zrieknuť sa vlastnej neredukovateľnosti.“ @ztaneski: Áno, všetky tieto tvrdenia sa môžu napokon potvrdiť a overiť prostredníc­ tvom vlastnej skúsenosti, ktorá sa pre mňa už stáva istým spôsobom nástrojom na doka­ zovanie celkovej čiže univerzálnej (ne)platnosti istých teoreticko-metodologických sta­ novísk. Aj keď je jasné, že teória nevyhnutne vychádza z praxe, nie vždy sa všetky takéto fenomény prejavujú rovnakou intenzitou v rozličných kultúrnych areáloch. Dôvody na to môžu byť rôzne a individuálne podmienené. Napríklad na rozdiel od svojich textov (kri­ tických, vedeckých, interpretačných) o poézii iných autorov, ktoré dokážem napísať aj v inom jazyku, svoje básne som zatiaľ mohol tvoriť iba v materinskom jazyku, teda v ma­ cedónčine. Pravdepodobne to vyplýva z môjho presvedčenia, že do dobrej básne sa vždy (ne)vedome vkladajú aj také jazykové a mimojazykové prvky, ktoré prežívame len vnú­ torne. Nachádzajú sa v nich špecifické významové nuansy, ktoré často panujú dokonca aj nad celkovou atmosférou básne, obvykle súvisia s hlbším kontextom jej vzniku, ale aj s charakterom prostredia, ktorého sú povedzme určité idiómy pochopiteľnou a aktívnou súčasťou, teda nie umelou či vyvolanou. Samozrejme, dobrý preklad dokáže vo veľkej miere zachytiť aj takéto zložky básne, bohužiaľ, to sa nestáva pravidelne. Táto záležitosť koniec koncov na makropláne môže dovysvetliť aj inú známu vec, že vždy treba brať do úvahy aj tzv. emocionálny aspekt, čiže akýsi vnútorný pocit, priznanie si, identifikáciu človeka s tým, či je niekde naozaj doma (t. j. plne, dušou a srdcom, a teda nejde len o su­ 8 CHAT

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

chopárny fakt prevzatý z dajakého administratívneho dokumentu), či chce a môže byť niekde aj doma alebo svoj „domov“ predsa len vidí na inom mieste. Povedzme na mieste, ktoré je preňho v danej chvíli nedosiahnuteľné, alebo mu je dokonca z akýchkoľvek príčin dočasne znemožnené (či už formálne alebo v praxi) považovať ho za svoj „domov“. Ja som sa napríklad ešte z období štúdia svetovej literatúry a literárnej komparatistiky v Skopje presvedčil, že domácu literatúru je lepšie skúmať v širších kontextoch, a nie izolovane ako svet osebe alebo svet sám pre seba. U mňa asi bola odjakživa prítomná tzv. xenofília, láska k cudziemu (ale, samozrejme, s nevyhnutným a dôstojným rešpektom k vlastnému), ktorá ma dokázala obohatiť o nové poznatky, ale pomáhala mi tiež spozná­ vať seba v iných. Podľa Mihaila Bachtina totiž „cudzia kultúra iba v očiach inej kultúry odkrýva sama seba úplnejšie a hlbšie. My kladieme cudzej kultúre nové otázky, ktoré si ona sama nepoložila“. Preto sa vôbec netreba čudovať, že v podmienkach globalizácie sa rozvinula celá vedecko-kulturologická oblasť imagológia, ktorá skúma mentalitu, problé­ my, obrazy „druhosti či inakosti“, národné mýty, ideológie a utópie, ako aj vzájomné spoznávanie identity jednotlivca a kolektívu. Tá sa hneď na začiatku ukázala ako otvorená teória, ktorá sa musí neustále transformovať a neupevňovať sa do dogmy ani do stereoty­ pov. Milan Kundera vo svojom románe Nesmrteľnosť píše, že imagológia dobyla v posled­ ných desaťročiach historické víťazstvo nad ideológiou. Alebo dosť výstižné na diskusiu je samotné priznanie Dubravky Ugrešičovej o tom, že „rozhodnutie zbaliť si kufre pokladám za jedno z tých lepších, ktoré som v živote urobila. Najsilnejšie a najefektívnejšie je byť národným spisovateľom, najmä ak ide o malý národ. Ja som si zvolila neefektívnu cestu: nechcem patriť nikomu. Ak sa už musím niekomu prikloniť, tak potom to sú moji čitatelia a je mi jedno, odkiaľ sú.“ Všetky tieto záležitosti potom odhaľujú nové vrstvy tvrdení typu, že cudzina je „nôž s dvomi čepeľami“, že inšpirácia na písanie je vždy väčšia v rodnej kra­ jine ako v zahraničí, že „nikto nie je prorokom doma“ atď. V každom prípade je to oblasť, na ktorú sa v dnešnom svete pripisuje zvýšený význam, autori s „miešanou“ identitou sa prekladajú čím častejšie a sú zaujímavejší pre medzinárodnú kultúrnu spoločnosť, aj keď stále treba mať na zreteli, že skoro nič nie je také jednoduché a jednoznačné, ako to možno občas navonok vyzerá. Veľa ľudí však aj naďalej naivne verí, že prekonali všetky riziká a už sa dostali na bezpečnú pôdu. @zđerić: Písať v inom jazyku najčastejšie znamená pokúsiť sa sám seba pretlmočiť z jedného (staršieho) do druhého (nového) jazyka. Problém nie je len v tom, že sú to najčastejšie dva úplne odlišné jazyky (etnický, ale aj etický, lingvistický, sémantický: „štruktúra jedného nikdy neodzrkadľuje ako v zrkadle štruktúru iného jazyka” – povšimol si Stanisław Ba­ra­ńc­zak, básnik s bohatou prekladateľskou skúsenosťou z poľštiny do an­ gličtiny, respektíve z angličtiny a z ruštiny do poľštiny. V každom jazyku sú „systémy aso­ ciácií, konotácií, tradícií. Z toho vyplýva aj veľký počet sémantických ťažkostí, prekážok a pascí, ktoré hovoria o sebe vo všetkých sférach života emigranta, od vnútornej reflexie po kontakty s inými ľuďmi – a to najmä v začiatočnom období zoznamovania a zvykania, keď celková ich duchovná energia priam pohlcuje doslovné tlmočenie vlastného sveta porozumenia z jedného jazyka do druhého.”

Bez ohľadu na metódu, skúsenosť, vedomosti, zručnosť, keď emigrant používa jeden (nematerinský) jazyk, zostáva „sémantická neistota“, stráca sa spontánnosť a dostáva umelý, konštruovaný jazyk (so svojvoľnou spojkou medzi slovami a skutočnosťou).

S vedomým alebo nevedomým prekladaním slov (významy) z cudzieho jazyka a na­ NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

CHAT 9

opak, stretá sa každý cudzinec, emigrant, automaticky, reflexívne. „Proces jazykovej asi­ milácie imigranta, to je v samej podstate násilie, aby sa všetko to zabudlo.“ (Ba­ra­ńc­zak) Ale jazyk je pamäť, jazyk je osud a pečať básnika v exile. „Žiť v novom jazyku, v jednej perspektíve, zdá sa ako bolestivé rozpoltenie osoby а v druhej možno v tom vidieť šancu na dosiahnutie autentického vnútorného pluralizmu, otvorenosť k vyšším hodnotám, ktoré jestvujú spoločne vo svete...”

Ba­ra­ńc­zak v závere svojej eseje o jazykovom zmätku používa pradávnu metaforu v novom kontexte: Imigrantský syndróm Babylonskej veže.

Možno je jedno, v ktorom jazyku sa píše, keď sa píše dobre. Ľahko je vniknúť do ref­ lexívneho, každodenného jazyka a jeho sveta jednoduchej komunikácie a prenosu infor­ mácií, ale nie je ľahko vniknúť do básnického jazyka a ešte menej do básnického sveta, ktorý nie je svetom bez reflexií a bez túžby vlastniť a on je usmernený k inému, k čitate­ ľovi a spolubesedujúcemu, a hoci je niekedy neprístupný, nie je nepodmaniteľný. @ztaneski: Presne tak, sémantická neistota a jazykový zmätok sú kategórie, s ktorými sa imigrant každodenne stretáva, bojuje vo svojom vnútri s nimi a snaží sa vyjsť z toho boja ako víťaz. Potom logicky písanie a tiež aj iné formy komunikácie v tom cudzom, alebo už „udomácnenom” jazyku vyzerajú, akoby začínal tancovať tanec tej inej krajiny.

Všetko sa však dá naučiť, keď sa veľmi chce a najmä keď je písanie potrebné nielen na prežitie, ale aj na dôstojný život. Takto vlastne človek pravidelne začína pestovať a ďalej rozvíjať ten spomínaný vnútorný jazyk (jazyk v jazyku) a vnútorný dom (dom v dome), ktorý vlastní každý z nás. Navierajú mi v tomto kontexte práve myšlienky rozprávača v románe Snežný človek Davida Albahariho, ktorý upozorňuje na to, že „akoby som už nebol jeden človek, jedna bytosť, ale viacerí ľudia a viaceré bytosti, takže každú vec vidím z viacerých uhlov, v nekonečnom množstve chvíľ, a tak každá myšlienka hneď obsahuje množstvo iných myšlienok, rovnakých a odlišných... Ak už štát, v ktorom žijem, nie je môj, a dom, v ktorom bývam, nie je môj, komu teda patrím ja? Komu patrí moje telo? Na nie­ ktoré otázky sa odpovedá inými otázkami a niektoré zostanú neodpovedané navždy”.

Toto všetko nás vyslovene núti, aby sme boli aj eticky tolerantnejší a opatrnejší v posu­ dzovaní takýchto fenoménov, pretože možno niekedy je naozaj lepšie mať živý oheň ako pevné ohnisko a zo všetkých túžob je silnejšia práve túžba žiť tam, kde píšem, a mať dom tam, kde vidím a citím. Tam, kde môžem s úsmevom na tvári a pokojne vyhlásiť, že sa už po všetkých prežitých životných peripetiách musím mať dobre. @zđerić: Nie som až natoľko optimistický ako moj kolega, pretože som si vedomý skutočnosti, že väčšina exilantov nemôžu alebo nechcú si priznať, že zostali bez vlasti, takže sa pokúšajú vrátiť, aspoň v snách a vo svojich básňach, poviedkach, románoch.

Zriedkaví sú tí, ktorým sa ten návrat domov a do vlasti aj uskutočnil. Väčšina exilantov zomrela v cudzine. Posthumne boli rehabilitovaní, resp. vrátení do národnej literatúry.

Tým, ktorí tak odkázali v testamente, preniesli do domoviny ich posmrtné pozostatky a pochovaní sú v rodnom kraji.

Svoje nevdomenosť mnohí dožívali aj ako „smutný experiment“, pretože „cudzinec zostáva cudzincom“. Czeslaw Milosz zdôrazňoval, že je túžba po vlasti ako smäd, vrode­ ná a normálna, pritom prihováranie vlasti sa podobá modlitbe Bohu. Bývajúc v cudzine s občasnými návratmi do vlasti exilant si je vedomý všetkých svojich odchodov, dočas­ nosti svojho pobytu v nevdomovosti, ale aj nemožnosti rozhodnúť sa pre definitívny ná­ vrat domov.

10 CHAT

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

Analyzujúc dôvody odchodu Milovan Danojlić poznamenal, že je to „utekanie z domu, od rodiny a národa, z rámca, ktorý nám je narodením vnútený“, jedno z najstarších ľud­ ských pokušení. „Dôvody môžu byť ekonomické, politické, náboženské, rodinné, osobné, prerušením jedného, utečenec preruší aj všetky ostatné vzťahy. Prerušenie však nikdy nie je až také konečné, ako si to utečenec prial a predstavoval na začiatku. Aj u tých najtvrdších časom ožije zúfalá túžba po návrate.“ Záver je menej optimistický: „Pre tých, ktorí sa ocitli na pol cesty medzi rodným krajom a svetom, už viac nie je ani odchodu, ani návratu.“ Na začiatku sme túžili len po odchode, dokonca po úteku. A potom – len po návrate, dokonca kajúcnom. Keď sa odchádza, najčastejšie sa nerozmýšľa o tom kam, hoci sú nejaké plány, cieľe (a) miesta. Keď ide o návrat, veci sa inak majú: jasné je, že sa chceš vrátiť domov, do rodného kraja svojho jazyka. Ak je odchod znakom úspechu, tak je ná­ vrat nejakým druhom porážky. Nie je jedno, či je navrátilec víťaz alebo porazený: vracia sa, aby žil lepšie, inak, alebo len aby zomrel spokojný, až vyčerpaný odchodmi, v domá­ com prostredí, medzi svojimi. Odchod môže byť aj len jedna cesta – vlakom, lietadlom, loďou, automobilom... s kratšími alebo dlhšími zastávkami. A vraciame sa v myšlienkach, v snoch, spomienkach, omnoho častejšie pred skutočným návratom. A – či je ten jeden a posledný? Voľba a nemožnosť voľby! Niekedy je prítomná len posthumná túžba, poruče­ nie, vzdor alebo niečo úplne iné.

Keď odchádzame, uvažujeme aj o návrate. Každý odchod je zaťažený návratom. A ten je jeden a posledný. Odchod sa podobá na cestovanie. Ono je ako život: neisté, ale aj vzrušujúce. Návrat sa podobá smrti.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

CHAT 11

PULZOVANIE LITERATÚRY JANKO TAKÁČ

Biely šum I. Under blue moon I saw you…

Prvá teplejšia noc tejto jari nevylákala ľudí na ulice. Možno preto, že bol piatok. Dávno sa minuli časy, keď ľudia v sobotu mali voľno a celý týždeň netrpezlivo čakali na piatkové rozptýlenie. Pracovná sobota akoby zabila lumpovačky po kovačických kaviarňach. Nikomu sa nechcelo v sobotu ráno ísť s opicou do práce, a preto piatkové večery boli vyhradené pre sopľavých stredoškolákov, depresívnych nezamestnancov a opovržlivých študentov na víkende. Ďaleko od ponurých kaviarní pustými a temnými ulicami sa predsa niečo kotúľa. Úbohé, tmavomodré Yugo 45 sa vlečie ako korytnačka Ulicou bratstva a jednoty. Okrem hudby z autorádia v kabíne je ticho, lebo všetci štyria čušia. Daniel ticho šoféruje, vedľa neho je zamyslený Vladimír. Vzadu sedí večne podráždená Anna a pri nej drieme už opitý Štefan.

– Neviem, – rozmýšľal nahlas Vladimír, – Janko Takáč (1979), diplom pedagogiky získal na hovorí sa, že sú dediny čakárne na smrť.

Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracuje v ZáNikdy sa nič nedeje. Jar, leto, jeseň, zima, jar, kladnej škole T. G. Masaryka v Jánošíku. Žije v Koleto, jeseň, zima... Dni plynú, ale aj napriek vačici.

Uverejňuje texty vo Vzlete, Hlase ľudu a v Noneustálej obnove v podstate sa nič nemení. vom živote.

Vladimír má dvadsaťštyri rokov a ešte Získal Cenu Vzletu (2011), Cenu Ondreja Krásstále neukončil štúdiá na Ekonomickej fanika (2012). Na súbehu Nového života roku 2011 kulte v Belehrade. Neoplatí sa mu ukončiť, za poviedku Kovačický získal III. cenu a roku 2013 pohodlnejšie je predĺžiť študentský status, za poviedku Štráng I. cenu. ako byť zúfalcom bez práce. Ešte stále býva u rodičov a míňa ich peniaze. Pravda, snaží sa nezaťažovať rodinu a využíva každú občasnú pracovnú príležitosť v dedine alebo v okolí.

Dlho chodil s jedným padinským dievčaťom, Annamáriou Hlavatou. Vlani sa zdalo, že sa s ňou musí oženiť, ale bolo ľahšie zaplatiť potrat a zakončiť s tým... Vtedy si v duchu povedal, že sa nebude viazať o ženské, pokiaľ si neujasní, čo urobí so sebou. Teraz už chápe, že biela košeľa, kravata a aktovka (kúpili mu rodičia, keď sa zapísal na fakultu) ešte dlho budú naňho čakať...

Vladimír sa poobzeral okolo, práve jazdili vedľa bývalej továrne krmiva, dnes opustenej budovy s vybitými oknami a vyvalenými dverami. Pouličné osvetlenie takmer nefungovalo, táto časť dediny vyzerala ako z filmov o termonukleárnej apokalypse. – Bože, kde to žijem?! – pomyslel si Vladimír.

12 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Daniel mierne otočil volant doprava a ustúpil miesto na pustej Ulici bratstva a jednoty jednému z tých mohutných džípov, obľúbených v kruhoch sankciovej a vojnovej buržoázie. S nenávisťou pozoroval, ako sa rýchlo vzďaľujú zadné svetlá ozrutánskeho vozidla na ceste do Padiny.

– Zmizni, hovnár! – pomyslel si Daniel zapaľujúc si cigaretu. – Mnohí ma takto obehli, mnohým som podobne hľadel do chrbta. Seriem na vás.

Okrem o tohto ojazdeného Yuga dvadsaťštyriročný Daniel sa stará o otca alkoholika a sestru stredoškoláčku. Otec bol dlhé roky na nútenej platenej dovolenke v továrni na spracovanie dreva Nový dom a od vlani má status technologického prebytku, čo znamená, že si môže hľadať iné zamestnanie. To by sa mu aj podarilo, lebo bol dobrým majstrom, len keby bol občas triezvy.

Daniel sa vyškolil za kuchára a po návrate z vojenčiny sa dlho potuloval po súkromných reštauráciách, ktoré sa objavovali rýchlo a znenazdajky, a tak aj zanikali. Vo všetkých mu aspoň za posledný mesiac nezaplatili. Začiatkom tohto roku začal chodiť na stavby do Belehradu a prinášal do domácnosti pekné peniaze. Škoda, že väčšiu časť musel dávať otcovi a sestre.

Pred odbočením do Ulice Michala Babinku sa pozrel do tmy, ktorá pritlačila kovačický cintorín. – No, ešte len takých štyridsať-päťdesiat rokov tohto trápenia, a potom si hádam konečne oddýchnem za týmto múrikom, – usmial sa a vyfúkol cigaretový dym. Danielovi často preblyslo mysľou, že ho nad hladinou drží šibeničný humor.

Jazdili ulicami: Bratstva a jednoty, Michala Babinku, Janka Bartoša, Masarykovou, Hviezdoslavovou, Janka Bulíka a znovu späť do Bratstva a jednoty. Anna poznala tieto ulice lepšie, ako to chcela.

– Začarovaný kruh, roky z jedného konca na druhý, odnikiaľ nikam – preblyslo jej mysľou a vyfúkla dym. Nevedela, či má na prekliate ulice radšej zabudnúť, alebo by chcela, aby jej čím lepšie utkveli v pamäti. Už zajtra predpoludním vycestuje. Neskoro večer bude vo Viedni, o tri dni v Kanade.

Dobre vedela, že sa ako učiteľka nikdy nezamestná v prostredí, v ktorom sa deti nerodia.

Už ako praktikantka videla, ako jej starší kolegovia zostávajú bez tried, lebo sa každoročne zapíše o desať detí menej. V ten deň, keď jej odovzdávali diplom, vybavovala si emigračné dokumenty. Bolo to pred rokom. Minulý týždeň dostala povolenie na pobyt v Kanade.

Ako dvadsaťštyriročná učiteľka je slobodná. Môže odísť.

– Zbogom, miševi! – zašepkala Anna pre seba. Štefan sa zo sna sladko usmieval. Na zadnom sedadle sa mu snívalo o žúre, na ktorom bol pred štyrmi rokmi. Jeho najlepší priateľ Adam Kovár narukoval a rodičia neľutovali peniaze a pripravili veľkú oslavu pod stanom.

Zjašený diskdžokej Zojo špeciálne objednaný z diskotéky, mal na starosti hudbu a dobrú náladu. Nad ránom Ďuro Kolaj hral na akustickej gitare, spievalo sa a všetci spoločne Adama odprevadili na vlak.

Bol to možno najkrajší večierok v Štefanovom živote. Každá, aj tá najmenšia chvíľočka mu utkvela v pamäti: piesne, rozhovory, ktorý bol s ktorou ten večer, kto čo opitý vystrojil... Veľmi často sa mu snívalo, ako sa asi o polnoci, keď bolo treba ísť k Benkovcom po víno, s Adamom rozprávali o budúcnosti. O tom, ako bude, keď sa vrátia z vojska, keď sa zamestnajú, keď si vezmú úver a začnú súkromný džob, ako sa potom oženia a budú kmotrovia, ako si založia rodiny...

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

O rok neskôr Adam zahynul niekde v Slovinsku.

Pri tom obraze sa zrazu dvadsaťtriročný Štefan zobudil. Pretrel si oči, napil sa teplého vypáchnutého piva, ktoré držal v lone, a opýtal sa kamarátov: – Ideme sa niekam zabaviť? Nudno je, keď všetci stále mlčíte.

Po dlhšej chvíli zaznela odpoveď na Štefanovu otázku.

– Môžeme ísť, kam len chcete, rád by som si niekde vypil dva-tri viňaky, ale nemám ani dinára. Všetky peniaze som strovil na palivo! – povedal Daniel.

– Kam by sme šli? Všade je pusto. Keď som si pred hodinkou šiel kúpiť cigarety, nestretol som nikoho od domu až po trafiku! – odpovedal Vladimír.

– Ideme do Padiny? – opýtal sa Štefan.

– Súhlasím, ale len ak ma budete brániť od Hlavatovcov, ak ich stretneme! – povedal vtipne naladený Vladimír. Odvtedy, ako takmer spred oltára opustil Annamáriu, jej bratia mu sľúbili, že sa mu kedy-tedy krvavo vypomstia.

– A čo poviete na FM? – opýtal sa Daniel.

– Nemôžem ísť do FM, mám tam čiarku už dva mesiace a nemám peniaze zaplatiť, – ospravedlnil sa Štefan. To, že každý deň chodieval do práce, neznamenalo, že zarába.

Mzdy v stavebnom podniku Staviteľ meškali pol roka a len z času na čas dostal mizernú výplatu pomenovanú ako „prvá časť za január“, „druhá časť za marec“...

Len Anna bola mimo diskusie. Mlčky načúvala trom priateľom, zahľadená do ulíc smerom hore do vinohradov. Dnes večer je naposledy v ich spoločnosti. Nevie, čo by im mala povedať.

Po krátkom tichu Vladimír konečne navrhol: – Poďme si k Hrčekovcom vziať zopár fliaš vína a nájdeme si prázdny dom. Urobíme si intímny večierok pri sviečkach, s láskavým dovolením niektorého z lokálnych gastarbajterov!

– O. k., súhlasím, lebo vidím, že sme aj tak všetci bez peňazí... – povedal Daniel.

– Yes, to je skvelý návrh! Nevlámali sme sa do žiadneho domu od Silvestra! – vykríkol Štefan.

– Som za, dokonca možno ani nemusíme kupovať pijatiku, nájdeme si tam! – dodal Vladimír.

II. In starlit nights I saw you…

V Kovačici sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch takmer zdvojnásobil počet luxusných domov gastarbajterov v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Rakúsku, USA, Kanade, Austrálii... V zahraničí robili najnamáhavejšie a najšpinavejšie práce a tešili sa, že v rodisku jedného dňa konečne budú bývať v palácoch, ktoré si postavia, a v ktorých budú mať všetko, po čom túžili celý život. Pobudli v nich cez leto a na jeseň rezidencie znovu zamkýnali a poberali sa naspäť do zahraničia. Niektorí rodisko navštívili na Vianoce, alebo na Veľkú noc, niektorí len o rok, na budúce leto... Následne rozpad krajiny, bieda a hyperinflácia, k tomu strach z vojny a mobilizácie znamenali, že sa mnohí nevrátia na Vianoce a Veľkú noc, ale možno ani počas letnej dovolenky. Panské štvrte zostanú prázdne trochu dlhšie...

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Anna, Daniel, Vladimír a Štefan sa prvýkrát vlámali do jedného z týchto domov na začiatku zimy 1992. Nezamestnanosť a chudoba znamenali, že štyria priatelia boli šťastní, ak si za spoločné peniaze mohli kúpiť niekoľko škatuliek pašovaných cigariet a od Benkovcov zopár fliaš najlacnejšieho domáceho vína. Kým bolo teplé počasie, dalo sa sedávať v parku alebo na futbalovom ihrisku, ale v zime sa mohli stretávať len doma, každý víkendový večer u iného, počúvať hudbu z kaziet, sedieť, piť a kecať až do rána.

Prvý dom, do ktorého sa toto zúfalé a po dlhej prechádzke kovačickými ulicami veľmi oziabnuté kvarteto vkradlo, bol Tomášov dom. Bola to rodina, ktorá sa ešte v sedemdesiatych rokoch vysťahovala až do Austrálie a už roky nebola v Kovačici. Zrejme niekomu platili, aby sa staral o dom. Tej noci v Tomášovom dome bol elektrický prúd, ale nie aj voda.

Napriek tomu, že dom bol na okraji dediny, v Ulici bratstva a jednoty na východe smerom do Padiny, Anna sa bála zažať svetlá, lebo by si ich niekto zvonku mohol všimnúť.

Vladimír strovil škatuľku zápaliek, kým našli izbu obrátenú do dvora. Štefan a Daniel sa nebáli a okamžite po vchode do domu šli, po takmer úplnej tme, hľadať kuchyňu a chladničku. Dúfali, že nájdu nejaký alkohol. Chladničku našli, ale tá bola vypojená, otvorená a úplne prázdna. Rozčarovaní sedeli za stolom v kuchyni a fajčili pri zapálenom Danielovom zapaľovači Zippo, keď Vladimírovi kleplo, že boháči nedržia nápoje v chladničke, ale v pivnici!

Do pivnice z kuchyne viedlo zopár strmých schodíkov. A tam mali čo vidieť: dve steny pivnice prekryté policami a fľašami – z ľavej strany víno, z pravej pálenka. Víno francúzske, španielske, talianske, macedónske, červené, domáce, biele víno domáce. Ostrého bolo ešte viac – Štefan slinil, kým v prítme pivnice na zaprášených fľašiach čítal: Whiskey, Brandy, Scotch, Vermouth ...

Zábava u Tomášovcov trvala do svitania, keď s prvými lúčmi slnka – až keď si naplnili tašky fľašami pálenky a vína – vypadli von, tváriac sa, že sa vracajú pešo z Padiny.

Nikto nikdy neprihlásil polícii vlámanie do tohto domu. Ten, kto sa oň staral, určite videl neporiadok, ktorý štvorica nechala za sebou, ale sa pravdepodobne obával prihlásiť to majiteľom a radšej upratal sám. Aj tak Tomášovci do svojho domu roky a roky neskôr neprichádzali...

Asi o mesiac od prvého vlámania na posedení u Anny vypili poslednú fľašu vína z pivnice Tomášovcov. Bolo jasné, že sa na Benkovo domáce víno nebudú vracať a že si musia nájsť ďalší dom a plnú pivnicu...

Nasledujúci bol dom Dubovskovcov na Novom sídlisku. Bol to bezmála kaštieľ na samom konci Prvomájovej ulice. Za domom sa rozprestierali už len polia. Tu zábava nebola taká bohatá, ale aj odtiaľ si vzali dve plné tašky predvojnového chorvátskeho vína. Okrem toho, že bol znalcom vína, Vladimír bol aj expert pre farmakológiu. Prechádzajúc sa domom, v ktorom boli až tri záchody, napadlo mu, že vyhľadá lekárničky a zistí, aké zásoby liekov majú domáci. Najviac ho zaujímali sedatíva a analgetiká. Bolo vidno, že Dubovskovci dávno neboli v Kovačici a Vladimír našiel aj dve neotvorené škatuľky Paurasínu – lieku, ktorý sa vyrábal v bývalej Socialistickej republike Chorvátsko, a pravdepodobne si ho Dubovskovci kúpili, keď boli pri mori, lieku práve vypršala záručná lehota. V to zimné ráno Anna, Daniel, Vladimír a Štefan boli možno poslední konzumenti tohto sedatíva v Srbsku.

Ani vtedy nikto neohlásil vlámanie do domu.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Štefan, keďže zámok Dubovskovcov bol neďaleko jeho domu, ešte dlho po tejto udalosti tvrdil, že sa o tento dom nik nestará a že sa doň môžu vrátiť kedykoľvek, ale Vladimír a Anna sa obávali, že ich niekto vystriehne, a bude to ich koniec. O dva týždne šli zasa do iného domu.

Za necelý rok a pol sa vlámali asi do dvadsiatich domov. Väčšina z nich boli gastarbajterské veľkolepé zámky, ale onedlho vyhľadávanie bezplatného alkoholu a liekov nebolo ich hlavným motívom – lákalo ich napätie a príval adrenalínu. Počkali do stredy alebo do štvrtka, či niekto zdvihne poplach. Keďže sa tak nestalo, šli do ďalšieho... Bavilo ich túlať sa po cudzích domoch, predstavovať si cudzie osudy, rozmýšľať o tom, čo sa dialo medzi tými stenami...

Na Silvestra roku 1993 mali za sebou veľmi ťažký rok a Anna, Daniel, Vladimir a Štefan ho chceli vyprevadiť čím výstrednejšie. Vojny, sankcie, chudoba a hyperinflácia boli len odrobinky ich biedy. Na jar toho roku, po dlhodobom alkoholizme a mŕtvici, v pančevskej nemocnici umrel ich veľmi dobrý priateľ Ďuro Kolaj. Daniel na Kolajovom pohrebe šibenične vyhlásil, že tu už aj hudba začala umierať a niet záchrany. Ako keby chcel potvrdiť jeho slová, koncom leta legendárny diskdžokej Zojo – podobne ako početní kovačickí mládežníci – zdupkal na Slovensko.

V dome Plachetkovcov v Ulici Jána Jonáša nebýval nikto, lebo jeho majiteľom bol starček, ktorý minulé leto spáchal samovraždu. Keďže nebohý Ján nemal priamych dedičov, jeho dom už mesiace zíval prázdnotou. Zapečatený čakal na súdne vyriešenie dedičstva.

Keď sa im podarilo vojsť do domu, zbadali, že je elektrina vypnutá. Zábavali sa pri sviečkach, a silvestrovský večierok v dome obesenca bol jeden z najlepších v ich mladých životoch. Víno a pálenku si priniesli z vlastných zásob a v dome okrem všeprítomného Bensedínu našli aj pol škatuľky Cynthralexu, antidepresívu, ktorého (zjavne zbytočne) bral nebohý Ján. Trochu im bolo ľúto, že si nemohli známych pozvať na žúr, ale zima, tma a príval strachu, ktoré Anna, Vladimír, Daniel a Štefan cítili prechádzajúc sa chladnými izbami, by sa aj tak nikomu okrem nich nepáčil. K tomu ešte na podkroví našli preťatý povraz, na ktorý sa nešťastný Ján Plachetka toho leta roku 1993 obesil...

Svoj posledný spoločný rok kvarteto uvítalo morbídnou zábavou, ale vďaka Exitalopramu so spevom a s úsmevmi. Neprestali sa usmievať ani vtedy, keď sa o pár dní po dedine rozchýrilo, že nebohý Plachetka bol na Silvestra doma...

III. The killing moon, will come too soon Anna a Štefan zostali sedieť v zaparkovanom aute, kým Daniel a Vladimír vyšli do Hrčekovej predajne kúpiť cigarety a nápoje.

– Koľko peňazí máme? – opýtal sa Daniel, kým Vladimír pred predajňou spočitoval peniaze.

– Hádam na tri fľaše, ak zoberieme Banátsky rizling, – odvetil Vladimír.

– Hádam nám bude dosť... – povedal rozčarovaný Daniel.

– Tak je, ako je! Možno aj tam niečo nájdeme... – usmial sa Vladimír.

O dve minúty neskôr jazdili Ulicou maršala Tita smerom k centru dediny. Všetci fajčili a mlčky dumali, kam pôjdu. Najprv šli zaparkovať. Daniel zaparkoval pri Galérii insitného 16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

umenia, oproti policajného okresu. Tam auto nebude podozrivé. Stadiaľ kvarteto pešo vyrazilo smerom k starému parku... Čoskoro na lavičke v parku, keď prvú fľašu vína pomaly dopíjali, Anna odhodila ohorok a vykríkla: – Chlapci, mám super nápad!

Keď si získala akú-takú pozornosť svojich priateľov, pokračovala: – Čo keby sme šli do hotela?!

Chlapci dosť dlho rozmýšľali o tomto príliš odvážnom kroku. Hotel Park bol zatvorený už vyše dvoch rokov. Prepadol v období, keď aj všetky iné podniky vo verejnom vlastníctve. Pochybovali, že sa tam dá vojsť. Hotel sa nachádzal v centre dediny, v dobre osvietenej ulici, ale v tejto chvíli im každý nápad znel prijateľne.

– Poďme! Lepší návrh nemáme, – ohlásil sa nakoniec Štefan.

– Ideme! Viem, ako sa dostaneme dnu, – povedal Daniel a vyskočil z lavičky.

– Ako stredoškolák som cez prázdniny pracoval v hoteli, vchod cez kotolňu nikdy nezamkýnali. Pravdepodobne sú dodnes tie dvere odomknuté! Stačí preskočiť plot pri sklade, v ktorom sú fľaše a starý nábytok. Ukážem vám!

Pätnásť minút neskôr skupinka bola v Ulici Janka Bulíka za modernou jednoposchodovou budovou jediného kovačického hotela. Preskočiť bránu a vkradnúť sa do dvora hotela nebolo ťažké a na rozdiel od Ulice maršala Tita táto ulica bola temná a úplne pustá. Problém bolo obozretne prejsť cez veľký sklad plný nedbanlivo nakopených prázdnych fliaš a kopy starých plastových stolov a stoličiek, ktoré po dvoch rokoch státia pod holým nebom hrozili, že sa im zrútia na hlavu. Nielenže by padli na nich, ale hluk rozbitých fliaš a dolámaného nábytku by istotne odhalil ich prítomnosť. Daniel, Vladimír, Štefan a Anna sa museli obozretne a ticho, ako traja kocúry a mačka, plaziť skladom.

Konečne sa votrelci dostali pred zamknuté a zle postavené drôtové oplotenie, za ktorým sa hneď nachádzali schodíky vedúce dolu do suterénu a kotolne. Aby preskočil plot, Daniel si musel vyzuť ťažké zimné čižmy a bosý sa vyšplhať po hrdzavom drôte. Daniel chcel sám vojsť do kotolne a vyhľadať kľúč od zámky na reťazi, ale vo chvíli, keď bol na vrchu, oplotenie sa roztrhlo a Daniel spolu s veľkým kusom plota zhrmotal do priepasti, rovno pred vchod do kotolne. Našťastie držal sa za dlhú železnú tyč, ktorá ho zachránila pred ťažším úrazom.

Trojica rýchlo vhupla do kotolne, zavrela za sebou vchodové dvere a schuti sa rozchechtala. V tme sa od ich smiechu nepočulo Danielovo stonanie a preklínanie. Anna mu podala ruku a pomohla vstať, a Štefan mu podal fľašu vína, z ktorej Daniel okamžite odpil niekoľko mocných glgov. Zoskupení pri okne obrátenom do dvora, cez ktoré sliepňalo svetlo, si zapálili cigarety a zvykali oči na tmu. Mali pred sebou celú noc a mnoho miestností...

IV. Fate, up against your will…

Daniel sa ukázal ako úspešný sprievodca hotelom.

Z kotolne a suterénu úzka chodba viedla hore do veľkej, hrozne zapratanej kuchyne.

Odnesené bolo z nej už všetko, čo sa mohlo využiť alebo predať. Pravdepodobne to urobilo hneď na začiatku krízy vedenie podniku a takto zamestnancom vyplatilo dlhujúce mzdy, alebo im to rozdelilo namiesto výplaty.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

Nezdržiavali sa dlho v kuchyni, pokračovali do hlavnej sály. Otočné dvere z kuchyne viedli k ohromnému šenku, spoza ktorého mohli vidieť pekne zachovanú tanečnú sálu – s mramorovým pódiom a javiskom pre hudobníkov – kombinovanú s jedálňou, ktorú tvorilo niekoľko dlhých stolov. Efektne skryté skladacie dvere mohli funkčne rozdeliť tieto dva priestory na dve oddelené miestnosti.

– Asi 250 duší sa sem mohlo vmestiť a ani vtedy nebolo preplnené, – nadšením oplýval Daniel. Štefan nemal pokoj a za šenkom pootváral skrine, hľadajúc alkohol. Namrzene zistil, že niet ničoho. Taký veľký šenk, a úplne prázdny! So sebou mali len neplné dve fľaše vína, cítil, že to bude veľký problém, ešte nie je ani polnoc, zostanú bez pijatiky okolo pol druhej v noci – práve keď im bude najpotrebnejšie. Ale zatiaľ si to nechal pre seba.

Veľké sklenené dvere viedli von z hlavnej sály a za zatiaľ z ľavej strany bola šatňa a z pravej recepcia. Rovno oproti bol hlavný vchod do hotela z Ulice maršala Tita a za ním centrum dediny. Vchod do hotela bol sklenený, takže skupina musela byť veľmi obozretná a v úplnej tichosti sa prikrádala v smere k recepcii, za ktorou sa nachádzali schody.

Hotel bol úplne spustošený a všetko hodnotné bolo z neho dávno vynesené a vykradnuté.

V chodbe na poschodí sa konečne mohli uvoľniť, lebo tu ich zvonku nikto nemohol ani vidieť, ani počuť. Mohli sa napiť vína a zapáliť si cigarety. Vladimír sa v šere náhodou oprel o múr, plecom stlačil zástrčku a zažal svetlo v chodbe. Na ich štastie z ulice toto svetlo na chodbe nevidno, čo im obľahčilo robotu. Pred nimi bolo dvanásť izieb, po šesť z každej strany. Daniel bol prekvapený, že izby nie sú zamknuté. Malý skrutkovač, ktorý na takéto výlety nosieval so sebou, v túto noc nepotreboval.

– Všetky izby sú úplne rovnaké, preto navrhujem, aby sme sa rozdelili po pároch a vyberali si najlepšiu! – navrhol Daniel.

Vladimír a Daniel pozerali izby z pravej strany obratené do dvora, kým Anna so Štefanom si obzreli obrátené do ulice po ľavej strane. Aby nemuseli zažať svetlo, nechali otvorené dvere z chodby.

Všetky izby boli úplne zachované. Akoby nikomu nenapadlo vyniesť niečo, alebo tento skromný Lesnina nábytok nepovažovali za hodnotný. V izbách akoby ešte koncom osemdesiatych rokov zastal čas – hrubá vrstva prachu prekryla po dve postele a skriňu, dve kreslá a stolík uprostred, čiernobiely Ei televízor, rádio s kazetovým prehraváčom Iskra, malú toaletu (spolu so starodávnou kozmetikou – mydlo a šampón Dahlia, vodu po holení Pitralon, toaletný papier Paloma).

– Ha, ha! Pozri sa... – ukázal Štefan na stenu oproti posteli. Anna sa sladko usmiala, uvidiac nástenný kalendár s veľkou fotografiou speváčky Lepej Breny. Na visiacom kalendári písal november 1991. Ubehlo len dva a pol roka odvtedy, ale v tú noc izba číslo 4 v hoteli Park akoby patrila inému storočiu a úplne inej krajine.

Keď zatvárali dvere za sebou, na druhom konci chodby z izby číslo 11 vychádzali podobne naladení Vladimír a Daniel. Z kostola sa práve ozval zvon a odbila polnoc. Pri izbách číslo 6 a 7 skupinka sa začala dohovárať o tom, čo ďalej.

– No tak, kam sa zložíme? – opýtal sa Daniel. – Povedal som vám, že sú všetky izby úplne rovnaké.

– Navrhujem, aby sme šli do poslednej, do dvanástky, na konci chodby, tej, čo je obrátená do Bulíkovho dvora. U Bulíkovcov žije len starena, ona si iste nevšimne svetlo, – povedal Vladimír.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

– Súhlasím, radšej tak, ako by sme sedeli v tme, – povedal Daniel.

– Mne je to jedno, aj tak sú všetky izby rovnaké... – ozval sa Štefan.

– Ja si myslím, že ak aj pôjdeme do poslednej, nesmieme zažať svetlá. Pokazilo by nám náladu, ak by sme stále rozmýšľali, že vrazí polícia, – prerušila Anna Štefana. – Vidíte, že stadiaľto niet iného východu okrem späť po tých istých schodíkoch, ktoré vedú k hlavnému vchodu. Odtiaľ príde aj polícia... – dokončila Anna a odpila z fľaše, ktorá sa jej konečne dostala do rúk.

– Dobre, necháme si svetlo z chodby. Poďme už, trochu mi je chladno takto stáť. V izbách sú deky... – povedal Daniel, vstal a pobral sa na druhý koniec chodby. Štefan, Vladimír a nakoniec aj Anna ho nasledovali.

Izba číslo 12 ich ničím neprekvapila. Podobala sa ostatným. Jediné v tejto izbe namiesto dvoch postelí bolo jedno dvojlôžko. Tiež bolo vidno, že táto izba nebola toľko opotrebovaná. Pravdepodobne preto, lebo ju ako poslednú a najvzdialenejšiu menej používali ako tie, čo boli bližšie k schodíkom. Keď vošiel dnu, Daniel si vzal deku zloženú na okraji postele a sadol si do kresla pri okne. Cez okno v Bulíkovom dvore bolo vidno len tmu.

Prešla polnoc a starenka pravdepodobne dávno spí...

Anna do izby vošla posledná a nechala dvere do chodby dokorán otvorené. Svetlo, ktoré prenikalo, stačilo, aby sa skupinka mohla vynájsť a umiestniť. Štefan sa uložil do kresla pri televízore a na dvojlôžko si sadli Vladimír a Anna. Predtým než si zapálili cigarety, Anna odišla do toalety vyhľadať niečo, čo poslúži ako popolník. Vzala prázdny pohár, z ktorého predtým vyhodila dve ešte zabalené zubné kefky. Niekoľko minút ticho sedeli a fajčili.

– No tak, tu sme! – povedal Štefan. – Čo teraz? – vstal a otvoril skriňu, hľadajúc ešte jeden pokrovec pre seba. Bolo mu chladno sedieť v tejto studenej hotelovej izbe.

Daniel si vzal poloprázdnu fľašu od Vladimíra a odpovedal: – Neviem, ale myslím si, že musíme byť tichí a neviditeľní, takže si nemôžeme dovoliť divokú zábavu, – usmial sa, odpil a podal víno Štefanovi. Štefan sa napil z fľaše a podal ju Anne. Nemal žiaden nápad, čo by mohli robiť v tejto nudnej izbe, v spustošenom hoteli. Anna vzala fľašu od Štefana, ale nepila.

– Nič. Neviem ani ja. Ešte stále môžeme odísť domov, alebo niekam, kde nám dajú piť na čiarku... – povedala Anna. Vedela, že chlapcom sa nechce ísť domov, ako aj to, že nemajú peniaze, aby šli do kaviarne.

Chalani neodpovedali. Skupinka ticho sedela a fľaša vína sa rýchlo prázdnila. Keď dopijú, zostane im ešte len jedna, a potom sa môžu už len pobrať domov...

Izba sa zdala čoraz temnejšia. Predtým, ako sa úplne vzdali a odišli po tú poslednú fľašu Banátskeho rizlingu, ohlásil sa Vladimír.

– Keby tieto steny vedeli rozprávať! – pozrel sa na Daniela. – Aké máš zážitky stadiaľto?

Prekvapený otázkou Daniel sa pozrel na Vladimíra, či nežartuje s ním. – Aké zážitky som mohol mať? Mal som sotva 16 rokov, keď som tu pracoval, bolo to len jedno leto a nepustili ma von z kuchyne a reštaurácie. Viac som videl, keď som tu bol na svadbách, ako vtedy! – odpovedal Vladimírovi.

– Hotel pekne vyzeral v osemdesiatych! – povedala Anna. – Často sme cestou domov zo školy snívali o tom, aký skvelý život majú ľudia, ktorí cestujú, navštevujú rôzne krajiny, neznáme miesta a dediny, spia v hoteloch, stravujú sa v reštauráciách, vždy ich iní obsluhujú...

– poobzerala sa po izbe. – Teraz, keď sa pozriem na túto izbu, vôbec mi nevyzerá lákavo.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

– Áno, je tu všetko skromné, – súhlasil s posmešným úškrnom Vladimír. – Skôr sa podobá na motel pri diaľnici.

– No nie je až také biedne! – ohlásil sa Daniel a vyšiel do chodby, kde zostala taška s poslednou fľašou vína. Keď sa vrátil späť do izby, povedal: – Zunovala mi už tma, možno by bolo viac svetla, keby sme zapli televízor v izbe, – začal prplať okolo káblov.

V. Through the thick and thin…

– No, tak, funguje, Long live the new flesh! – povedal Daniel osvietený svetlom zo starého čierno-bieleho televízora.

Mal pravdu, v izbe teraz bolo oveľa viac svetla. Aj keď sa nevysielalo na žiadnom televíznom kanáli, lebo anténa bola dávno preč, biely šum žiaril mocné svetlo, ktoré sa rozliehalo po celej izbe a osvietilo mladé tváre votrelcov. Bolo len treba vypnúť chrapľavý a drsný zvuk na televízore.

– Keďže nám je toto posledná fľaša vína, bolo by najlepšie, aby sme si dali aj zopár Exitalopralov... – povedal Vladimír rozdávajúc kamošom po hŕstke drobných tabliet. – Toto sú posledné od Plachetkovcov. Myslím si, že im vyšla doba spotreby, ale škoda by bolo, aby prepadli.

Jeden za druhým si s neistým úsmevom zaliali tablety vínom. Teraz im zostalo už len čakanie, pokým ich perfektná zmes alkoholu a anxiolitikov kopne do zadku, do mozgu alebo do srdca... Akékoľvek to bude, bude lepšie ako je teraz, ako je a ako bolo...

– Už som rozprával, ako som dnes ráno musel odniesť otca do postele? Našiel som ho takmer zamrznutého pod lavičkou pred domom. Spal opitý, zašťatý, so zvratkami a usmiaty. Ktovie, čo sa mu snívalo... – Daniel začal rozprávať o ďalšom zážitku s otcom alkoholikom. Priatelia vedeli všetky jeho príbehy, podobali sa jeden na druhý. Ale vypočuli ho, smiali sa, keď bolo miestne, nadávali na jeho otca, keď si zaslúžil, lebo je hovädo, lebo je hovno, lebo je... Daniel vedel vopred, čo mu kamaráti povedia, aby mu ukázali, že mu rozumeli...

Dobre sa mu hovorilo o tom, čo ho trápi už roky, mal príjemný pocit z toho, že ho má kto vypočuť, že má niekoho, kto patrí do tejto skupinky. Svet bol menej strašidelný. Preto sa tak dlho kamarátili, preto zostávali spolu, aj keď by možno viac nemali, preto zostávali spolu aj vtedy, keď už bol čas dospieť.

VI. He will wait until…

Vladimír počúval Danielove zážitky, ale kým sa smial, jeho smiech akoby vychádzal z úst inej osoby. Cítil, že je ospalý, akoby naňho padala ťažká opona sna. Hoci v tej istej chvíli rozprával, smial sa a s citom, gestikuloval, ale súčasne vnímal, že ho opúšťa sila. Svaly mu chabnú. Telo zostáva sedieť v kresle a on sa od tela pomaly vzdiaľuje. Vstal, otočil hlavu v smere zrkadla v toalete a tam neuvidel svoj odraz, ale jeho tvár bola tvár Danielovho otca. Pozeral neveriacky, ako mu tvár v zrkadle niečo veľmi čulo hovorí. Ale nič nepočuje, akoby to bol sen, v ktorom vidíte niekoho a ten vám niečo rozpráva, ale ho nepočujete, 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

nerozumiete, nechápete... Tvár v zrkadle sa mračila. Danielov otec mu niečo veľmi dôležité rozprával, ale mu Vladimír vôbec nerozumel. Pokúsil sa zakročiť bližšie k toalete, k zrkadlu, ale cítil, že sú mu nohy až po členky ponorené v ružovočervenom koberci, ktorý sa zmenil na plytký potok hustej krvi, pod ktorou číha živé blato. Vladimír sa ponáral do toho blata, hlbšie a hlabšie, až kým ho neobkľúčila tma. Vlhká, studená a smradľavá tma.

Zrazu sa prebral. Nachádzal sa v byte profesora Mađareva a dýchal hlboko, akoby práve vyplával z oceánu. Pán Jovan Mađarev ich učil filozofiu a logiku v kovačickom gymnáziu.

Keď odišiel do výslužby, Vladimír s Annou často chodili k nemu na kávu a dlho sa rozprávali o filozofii a umení. Profesor teraz pokojne sedel za stolom, kým si Anna vyberala knihy, ktoré chcela kúpiť. Vladimír sedel na gauči a pozeral, ako Anna vyberá peniaze za dve knihy Bruna Shulza. Z peňaženky vytiahla a ukázala mu len dve mince, malé mince, možno marky, možno pfeningy, určite nie dináre. Profesor bez slov súhlasí, odchádza do spálne, líha si na posteľ. Anna ide za ním a kladie mu tie mince na oči, po jednu mincu na každé zavreté oko. Následne ho opúšťa a vracia sa do izby, v ktorej sedí Vladimír. Balí knihy do tašky a ukazovákom na perách mu prikazuje, aby čušal. Chytá ho za ruku a vychádzajú z profesorovho bytu. V chodbe je tma a nič nevidno. Vladimír cíti, ako sa mu dlane potia a ak Annu nechytí silnejšie, za ruku, vyšmykne sa mu. Vladimír ju stláča silnejšie, ale sa mu Annina ruka predsa vyšmykne. Počuje kroky a sleduje ju, ale po čase len blúdi sám po tmavej chodbe. Kričí za Annou, ale sa mu nik nehlási. V diaľke počuje, ako sa zatvárajú dvere na konci chodby. Spomenie si, že sa môže vrátiť späť do profesorovho bytu, čo sa mu aj podarí. Zatvára dvere za sebou a vracia sa do izby, v ktorej sa zobudil.

Usádzajúc sa na gauč nakukne do spálne, či je profesor ešte stále tam. Už nie je. – Kam mohol zmiznúť? – pomyslí si, kým zaspáva.

Otvoril oči a zase bol v izbe hotela Park.

Anna pozorne počúvala, ako Daniel obrazne opisuje čin ukladania opitého otca do postele. Myšlienky ju tiež lákali k posteli a šla si ľahnúť. Kým jej hlava padala na starý zaprášený vankúš, pozrela sa na strop. Nevidela ho. V hotelovej izbe bola nad ňou úplná tma. Už nepočúvala Daniela, ale on aj ďalej hovoril, prizrela sa do tmy, v ktorej nad ňou visel strop. V tej tme jednu za druhou Anna uvidela hviezdy. Strop tu nebol nad Annou bolo nebo, prekrásne a plné hviezd. Očarene sledovala padajúce hviezdy, ako tancujú po tmavomodrom nebi, okolo ohromného, perfektne okrúhleho Mesiaca. Jedna padala veľmi pomaly a Anne sa zdalo, že ju môže sledovať, len musí vstať z postele a rýchlo za ňou poutekať. Ale nedarí sa jej vstať z postele – namiesto toho, aby vstala, Annine ruky a nohy klesajú do mäkkej a teplej priepasti, ktorá sa otvára v posteli medzi vankúšmi a dekami. Čím sa viac hrabala hore, tým hlbšie klesala nadol. Čoskoro ju úplne prehltla teplá a príjemná belosť. Prebudila sa v nemocnici. Cítila sa zle a bolela ju hlava z dlhého spánku. Ležala v posteli na pôrodníckom oddelení a čakala, že jej prinesú dieťa. Prvýkrát.

Dievča, o ktorom nikomu nikdy neprezradí, s kým ho mala. V izbe sú ešte štyri ženy a dve už majú bábätká pri sebe. Pozerá sa na ženu bez dieťaťa, chcela by sa s ňou porozprávať, ale tá ešte spí. V tej chvíli do izby vchádza zdravotná sestra a zobúdza ospalú spolubývajúcu. Nedarí sa jej zobudiť ju, lebo je ešte stále pod narkózou. Volá druhú sestru a tá do izby prichádza úplne rozčúlená. Obe spiacej žene kričia do ucha, že jej dieťa neprežilo, zomrelo pri pôrode. Vtom sa žena horko-ťažko prebúdza, začína plakať a Anna vidí, že sa veľmi podobá na ňu. Dvojníčka! Vzrušená Anna schádza z postele, oblieka si kabát a vychádza z izby. Pri dverách si všimne zrkadlo, zastane si pri ňom a uzerá sa. Ako vo filmoch NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

o upíroch: v zrkadle niet odrazu. V zrkadle niet nikoho. Vychádza z izby, blúdi bielymi chodbami, kričí, plače, nadáva... ale si ju nik nevšíma. Na konci chodby nájde dvere, ktoré nemôže otvoriť. V prudkej zlosti a beznádeji udiera silne hlavou o zamknuté dvere a upadne do bezvedomia.

Otvorí oči a znovu je v izbe hotela Park. Štefan už nepočúval Daniela. Zvykol si na svetlo bieleho šumu z čiernobieleho televízora. Keď si všimol, že si Anna ľahla a že Vladimír spí, vypil posledné kvapky z poslednej fľaše rizlingu. Ráno začal s pálenkou, celý podvečer pil pivo, noc sa končí s vínom a tabletkami. Veľmi je unavený, už dni pije, stále sa vznáša na hranici medzi spánkom a bdelosťou, teraz je na krok od šialenstva. Musí privrieť oči, porozmýšľať o všetkom, musí si vyplánovať ďalšie kroky... Zažmúril, ale nechce zaspať. Len na chvíľku si chcel oddýchnuť oči, porozmýšľať, vyplánovať... Nie! Otvoril oči, predsa sa musí prebrať, musí sa prebudiť, musí vstať a ísť von. Necháva kamošov v izbe, vychádza von, niekto zahasil svetlo v chodbe.

V sieni hotela je šero, ale nie je nadostač svetla, aby vyšiel z hotela a šiel domov. Počuje hlasy, veľa hlasov, akoby na ulici bolo rušno. Ale keď zavrel dvere za sebou, pred hotelom nevidel nikoho. Ešte stále je tma a na dedinu sa spustila aj hustá hmla. Našťastie, dedinu pozná tak dobre, že by domov trafil aj slepý. Krok po krok, dostal sa k základnej škole, na široký chodník. Ak sa týmto chodníkom bude pohybovať na východ, za takých dvadsať minút bude na svojom konci. Ale asi sa veľmi hlboko zamyslel, lebo po dvadsiatich minútach chodník sa náhle ukončil a Štefan sa ocitol na neznámom konci dediny. Hmla sa trochu rozišla, ale Štefan aj tak nemohol vidieť, kde presne je. Asi z ľavej strany počul vzdialený piskot vlaku, čo znamená, že by mal byť v blízkosti železničnej stanice na zá22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

padnej strane dediny. Zazdalo sa mu, že nejako zhora, na pravej strane vidí veľkú budovu továrne Vkus. Pripadalo mu to divné, ale vyšiel na cestu a pokračoval smerom hore, podľa svojho citu. Po ďalších desiatich minútach počul piskot vlaku, ktorý akoby práve zastával na nejakej stanici. Po desatich krokoch si všimol, že je na konci dediny, pri Tatranskom parku, pri ktorom práve stál vlak s jedným vagónom. Štefan si pomyslel – Vlak! Kde sa tu vzal vlak?! – ale predsa začal utekať, aby nezmeškal. Vlak sa práve pohýnal, keď zadychčaný Štefan otvoril dvere na vagóne. Všimol si, že v ňom sedia tri osoby. Dvaja chlapci a jedna mladá žena. Nešiel k nim. Kým rozmýšľal o tom, koho môže navštíviť v Padine, Štefan sa usadil do posledného radu sedísk vo vagóne a zaspal. Vlak sa pohyboval veľmi pomaly, vo vagóne bolo teplo a zrazu bol veľmi ospalý. Vagón sa zrazu hegol a...

Otvoril oči a zase bol v izbe hotela Park.

Daniel práve ukončil svoj príbeh, poobzeral sa okolo seba a videl, že Vladimír, Anna a Štefan spia. Nikto ho už dávno nepočúval.

– Vedel som, vždy je takto, zostanem posledný triezvy, – pomyslel si. Daniel vždy mohol najviac popiť, najviac vydržať vo všetkom. Objednával si nové pivo, keď už všetci popadali pod šenk. Všetkých odvážal domov, keď nemohli odísť na vlastných nohách. – Nič to, pozriem sa, čo dávajú v televízii, povedal a sadol si pred televízor zahľadiac sa do obrazovky. Keď sa trochu lepšie rozhľadel, nejaký signál sa predsa predieral cez biely šum.

Vstal a zavrel dvere, bez svetla z chodby v izbe nastala takmer úplná tma. Postupne na obrazovke televízora sa zjavili tri figúry. Rozpoznal spoza šumu známe tváre. Štefan a Vladimír vpredu, Anna za nimi. Všetci traja sa mu prihovárajú, ale Daniel nerozumie, čo mu chcú povedať. Snaží sa vypočuť ich, rozumieť, čo mu hovoria, ale ťažko mu je pozerať do takmer úplne bielej obrazovky. Hlava ho bolí od pozerania, cíti chorobu a chce sa mu vracať. Nevzdáva sa, snaží sa zrozumieť, čo mu bledé figúry z obrazovky hovoria. Počúva, počúva, počúva. Opakujú mu stále dve-tri vety. Vo chvíli, keď porozumel Anniným slovám: – Daniel, mŕtvi sme. Všetci, Daniel. Mŕtvi sme. Daniel, zobuď nás. Daniel, mŕtvi sme.

Zobuď nás! – začal vracať. Vracal hustú bielu penu a dusil sa v nej. Pena vychádzala z jeho úst, šírila sa po celej izbe a spájala sa s obrazovkou televízora. Nemohol dýchať, dusil sa v tej pene. Veľmi sa bál, cítil, že ho sila opúšťa, že sa jeho duch oddeľuje od tela a spája s televíznou obrazovkou. Mal pocit, že upadá niekam hlboko, hlboko...

Otvoril oči a zase bol v izbe hotela Park.

VII. You give yourself to him…

Hotel Park bol privatizovaný roku 1996.

Bol prvý teplejší deň tej jari, ked nový majiteľ hotela Srđan Stojkov dostal kľúče od všetkých izieb v hoteli, ktorému dal nové, pompézne meno – Faraón.

Novozamestnané upratovačky, sestry Nevena a Svetlana Nikolićové boli tie, ktoré našli štyri mumifikované telá.

Okrem toho, že pod pokrovcami a v zimnom odeve zostali zachované suché biele kosti a sivá, vysušená koža, všetky štyri mŕtvoly mali úplne otvorené viečka. Všetky štyri sedeli pred obrazovkou čiernobieleho televízora Ei. Televízor bol ešte stále zapnutý.

Aj keď bol zvuk vypnutý, biely šum celkom pekne osvetľoval prázdne čierne diery na bledých tvárach.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

ZORAN ĐERIĆ

Čosi z črepín Čarnoka Klince A čím bola pripevnená Noemova archa, ak ich prví použili Rimania Barbari sa taktiež plavili, nejaký si útulok Vystavali podlhovastého, valcovitého tvaru. Namiesto delových Gulí viseli klince na mechanických hodinách.

Drevené loďky so zahroteným jedným koncom. Ďalej Ešteže klince boli kovové, Železné, vyliate v nejakej forme. Dokonca zlaté!

Zlatý klinec bol špičkový.

Inak boli z ocele, medi, mosadze, hliníka, Jedinečné boli pocínované alebo plastifikované...

Klince strešné, štvorcové, háčikové, Len aby sa pripevnili o steny a stropy Ľahšie. Škrupiny opadávali, ak ich nepripevnili Mlatkom alebo kladivom... Nie je ľahko visieť Na klinci – byť v dispozícii... Pretože si vyzvedač s dobrým Ňufákom, predtým než teba zavesia O klin a nechajú ťa visieť, pokým Posledný klinec nebude zabitý do Rakvy. S dôvodom: niet šťastia, pokým ťa udierajú po hlave.

Skrivenie, ohýbanie, vzpieranie nepomáha, Ty sa nevyhneš osudu, kliešte Ťa vrátia do stavu pokory. Do polohy, v ktorej si Ulapený za krk.

Fixácia ukrižovaním, lenže nie je každý ukrižovaný – Kristus, ani sa nevzkriesi.

Krucifix si Červotoč vzala pod svoje. Zbytočne sme ju chránili Džberom presvedčení tupými hlavami. Šprnále vyhryzené hrdzou či zubom času vypadávajú.

Dom Aristoteles tvrdil, že je dom najvzácnejší ľudský výtvor, Bo vždy vzniká úmyselne, nikdy náhodou.

Vitruvius to dokázal vo svojich knihách o architektúre a Geometrii, tiež stavajúc domy pre rímskych cisárov a senátorov.

Dom je praslovo, podľa etymologických slovníkov.

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Giovanni Battista Vico bol prvým Etnológom, veril, že ľudia Žili ako mytologické bytosti, To znamená – ako poetické osobnosti, dokonca i história je len produktom ľudskej imaginácie.

Jazykovedci nám poukazujú na to, že je základné slovo „dom“: Konštruovanie, stavanie, skladanie – ukončená práca.

Lat. domus, pôvodne znamenalo: to, čo je vystavané, Ľudský výtvor, ktorý má poslúžiť ako náhrada Materskému lonu, prístrešiu. Nové útočisko, na šťastie bez otcovskej ochrany nezostáva. Jeho autorita sa nespochybňuje.

Oporné významy slova „dom“ vzťahujú sa na Prácu a radosť, pretože je človek pracovitá bytosť, ale predtým na Rodinu, domáci kútik, blízkosť, teplo, no človek Sa tiež hrá, pokým je dieťa, homo ludens, pokým nesiahne na cudziu Teritóriu, čo je príznakom bojovníka. Či si bude Ťažkať, že stratí staré a získa nové, Ustavične zostáva otázka – Filozofická, Historická.

Cenzus antropológa. Česť, lebo dom je viacej symbolov.

Džbán, do ktorého môžeš natlačiť všetko, čo ti Šľachy stačia odniesť.

Kacírstvo Ak Boha a prírodu Viažeme do celku sme v Galibe, lebo tak netvrdí Dogma, pre ktorú bol Giordano Bruno upálený na hranici, pre neho nebol dobrý Ekvinokcium – nemohol byť ľahostajný, Želal si nekonečnosť vesmíru Zvestoval všetko O príčine, princípe I Jednom. Ako Keby sme mohli vedieť o niečom inom.

Lajdák je človek a ľahšie znáša iných Ľudí, ak verí, že sú mu podobní, alebo že sú jedno.

Možno to ani nie je pravda, ale je to dobrý výmysel.

Nakoniec, to nie je pre Neho jediná vina.

Obvinený je a upálený za NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

Príklad všetkým, ktorí si myslia, že jestvujú Rôzne Svety.

Tvrdiac také niečo ako ďaleko Tiahneme?

Univerzum je len jedno: Vo februári roku 1600 to dokázali Hierarchiu nemožno narušiť. Hoci Centrum zdobené kvetmi nie je vhodné miesto na hranice, a Čin upálenia je nie to isté čo prelievanie krvi.

Džugol ti kat slučku okolo krku, či odsekol hlavu? Veď Šibenicu si si sám postavil.

Stratenosť Ak ti je povedané: Nič nevyhadzuj!

Buduj, a nič nevyhadzuj! Prečo nechceš Veriť? Ty si veriaci, či nie?

Glejim, stavám báseň z toho materiálu, preto nechcem Dovoliť, aby prepadlo to, čo som zo smetiska Debnil, to čo som zbieral s Entuziazmom. To nemá Žiaden súvis s hromadením. Možno má so Zrelosťou, preto sa opytujem: či stratené, nemôže Ihneď byť nájdené? Či Je odhodené niečo nepoužiteľné? Rúško Ktorým je zahalený každý kúsok. Či?

Lenže, dobre je povedané: krása je nerestná. Ó, Ľudia sa dajú oklamať, uveria a neopytujú sa prečo. Ó, Možno je lepšie byť odstrčený, ale cudný? Ó, Nebuď naivný, veď taký nie je nik. Ó, pre Nich je to len výhovorka nemravnosti, ako čo ani On nie je ukrytý v tzv. purizme, akoby Potenciál odhodených predmetov vyšedivel, akoby Rozptýlením svetla to svetlo vybledlo, akoby sa všetko nemohlo Stať veršom, jedným z tých, ktoré ťa Takrečeno uchopia, unesú, možno práve ten, ktorý o Tebe vydá svedectvo, a ty nevieš ktorý je to, V ktorej chvíli, a či je to práve ten, ktorý tvoj Fatálny osud určí.

Hádzať môžeš na papier, ten všetko znesie, sme mu za to povďační!

Ceruzou čierne na bielom, ak je naša jediná stopa čierna. Čoho sa bojíš? Prijmi to ako svoj tŕň.

Jackpot, alebo hlavná cena na rulete, Šablóna, podľa ktorej si sám ukrižovaný vo svete.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

TEXTY A KONTEXTY ZVONKO TANESKI

Metafora v historickom myslení Namiesto úvodu V súčasnej literárnej teórii a kritike, v lingvistike a modernej rétorike sa neustále zvyšuje záujem o skúmanie osobitostí básnického jazyka, čo koniec koncov predstavuje „analytickú otázku“ – starú ako samotná literatúra a v tomto kontexte pokračuje skúmanie metafory ako jeho tvorivej súčasti. Nazdávame sa, že sa táto tendencia začala vyhrocovať na začiatku 20. storočia vstupom ruskej formálnej školy na literárnoteoretickú scénu, neskôr vďaka výskumu štrukturalistov a rétorikov vo viacerých štátoch Európy, v novej americkej a anglosaskej kritike, ako aj v novších a početných štylistických, lingvistických a estetických štúdiách vo viacerých európskych a iných jazykoch.

Ani slovenská literárna veda nie je ľahostajná k problémom metafory, obraznosti či figuratívnosti. Tento proces „skúmania básnického obrazu na principiálne novej komunikačnej platforme“ sa začal predovšetkým vďaka „vedeckej inšpiratívnosti Františka Miku“1 a v rôznych podobách sa rozvíja a trvá až dodnes. V poslednom polstoročí sa na Slovensku publikuje, viac či menej systematicky, veľké množstvo textov a štúdií o metafore, či obraznosti. Avšak tieto texty a štúdie sa nezjavujú len ako reflex, či „podľa vzoru“ štrukturalisticko-rétorických a štylistických výskumov, ktoré sa uskutočňovali tu alebo inde vo svete, ale vznikajú ako výraz objektívnej potreby hodnotenia, alebo interpretácie metafory, vzhľadom na jej význam pre súčasnú slovenskú poéziu. Literárnoteoretické myslenie a slovenská literárna kritika kontinuálne, počas celého rozvoja slovenskej poézie druhej polovice dvadsiateho storočia, poukazujú na básnickú metaforu ako na jednu z jej najpodstatnejších čŕt a estetických hodnôt. Niektoré z týchto textov sa neskepticky snažia dospieť aj k závažnejším, dôležitejším záverom, a to podrobným výskumom uvedených problémov. Tento náš príspevok sa skromne priraďuje k týmto prúdom slovenskej literárnej vedy. Jej úlohou i cieľom je načrtnúť návrat a všeobecnú výpoveď o historickom toku teoretického myslenia o metafore v širokom kontexte a teoreticky definovať pojem metafory.

Náš príspevok však, pochopiteľne, nezasahuje do interpretácie metaforickosti v nejakej konkrétnej národnej poézii z hľadiska jej lexikálneho súboru, jej historického vývinu, podľa období a mien, ani z aspektu presnejších estetických hodnotení a kritérií. Toto všetko si totiž vyžaduje osobitný prístup a odlišné metódy. Tento prehľad je azda možným základom k takémuto hodnotiacemu a klasifikačnému prehľadu.

MIKULA, Valér: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava: Smena, 1987, s. 6.

1

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 27

1. Historický vývin pojmu Teoretická interpretácia pojmu metafora (z gréc. slova: metá – z druhej strany a phero – transfer, prenášanie, v latinčine sa používa aj termín – translatio) sa datuje ešte od vzniku prvých diel z oblasti rétoriky v Starom Grécku. Jeho evolúcia prebieha, respektíve sa vytvára paralelne s rozvojom, rozkvetom a úpadkom starej rétoriky od Aristotela do Fontaniera, t. j. od 4. storočia pred naším letopočtom do začiatku 19. storočia. Metafora je nevyčerpateľným objektom skúmania viacerých štúdií novej a modernej rétoriky 19. a 20. storočia, neskôr súčasťou poetiky, lingvistiky, filozofie a psychológie. V rámci každej z týchto disciplín sa neraz stretávajú odlišné teórie a interpretácie metafory. Rozdiely a zmeny v chápaní metafory sa zjavujú v tom istom čase aj ako zmeny v metafore ako takej.

Najmä hermeneutické projekcie metafory v rétorike, starej (gréckej a rímskej – klasickej), stredovekej, novej a modernej, v teórii literatúry a v lingvistike sa nachádzajú medzi dvoma protipólmi: od tvrdenia, že by sa metafora mala považovať za špecifický a podstatný jazykovo-umelecký jav, až po to, že sa malo negovať, či popierať jej jestvovanie (Benedetto Croce), od tézy, podľa ktorej je metafora obyčajnou ozdobou, či okrasou reči (čiže ornamentálna) po tézu o jej praktickom využívaní (inštrumentálna), od chápania metafory ako osobitnej figúry – trópu, až po teóriu, podľa ktorej sa pod metaforou môžu rozumieť všetky vrstvy trópov (od grec. slova: tropos: obrat, otočenie).

Modifikácie, ktoré sledujú vývin pojmu metafory vytvárajú ilúziu o tom, že štruktúra metafory je premenlivá a nezávislá od prísnych definícií. Avšak nezávisiac od variability teoretických úvah, nezávisiac ani od neohraničenosti a neobmedzeného množstva podôb metafory, jej súbor (gramatický a sémantický), ako aj vzťahy, ktoré ona samotná uvádza vo vnútri a mimo textu, rovnako ako zásady, podľa ktorých existuje, a funkcie, ktoré realizuje, sú stabilné a vhodné na teoretické definície. Vďaka tomu si výskum lingvisticko-poetickej skutočnosti zaslúži popredné miesto v literárnej vede.

1.1. Stará rétorika 1.1.1. Aristotelovský koncept metafory Zdá sa, že Aristotelovský koncept metafory do dnešných dní nestratil až tak veľa zo svojej aktuálnosti a relevantnosti. Tento koncept je syntetizujúcim spôsobom vyjadrený v jeho všeobecne známej definícii: „Metafora je prenášanie z jedného podstatného javu na druhý, z druhu na druh, alebo podľa analógie.“2 Podľa neho sa niekedy stáva, že je možné hovoriť metaforicky3 aj o samotnej metafore.

Ako analógiu Aristoteles vníma situáciu, keď „to druhé stojí podobné k prvému a to štvrté k tretiemu, ba povieš štvrté namiesto druhé, alebo druhé namiesto štvrté, a vtedy АРИСТОТЕЛ: За поетиката. Превод од старогрчки, предговор на авторот и коректура: Михаил Д. Петрушевски. Скопје: Македонска книга, 1979, стр. 42. Všetky preklady do slovenčiny z uvedených citovaných zdrojov v iných jazykoch v celom príspevku sú autorove.

3 Slovo metafora sa spočiatku používalo na označenie prenosu, či dopravy, materiálnych vecí, predmetov a ľudí, a až potom ako rétoricko-poetický, respektíve sémantický pojem, pričom označuje (abstraktný) prenos významov v slovách. Prvý, konkrétny význam tohto gréckeho slova sa dodnes používa a môžeme sa s ním stretnúť ako s nápisom na výťahoch, kamiónoch a ostatných dopravných prostriedkoch v súčasnom gréckom jazyku.

2

28 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

sa pridáva to, čo je nahradené metaforou“4. Ako prípad analógie on sám uvádza nasledujúci výraz: „Pohár je pre Dionýza tým, čím je štít pre Área.“5 Inými slovami „dobré použitie metafory znamená najmä schopnosť vidieť to, čo je podobné“. Aj v Poetike a v Rétorike Aristoteles uvádza metaforu v rade lexis-u.6 Každé podstatné meno „je alebo bežné, alebo glosa, alebo metafora, alebo okrasa, alebo neologizmus“7. Pre neho je metafora slovná figúra (trópa). Ona je „neobyčajný výraz“, ktorý je daný na využitie „vznešeným“ i oslobodený od vulgárneho štýlu. Metafora nie je len jeden druh podstatného mena, ktoré keď sa použije, zrodí sa „hádanka“, ale skôr „podstata hádanky je v tom, aby sa povedalo niečo reálne, čo nie je možné spojiť, čo nie je možné vyjadriť obyčajnými výrazmi.“8 Aristoteles spozoroval opozíciu obyčajného oproti neobyčajnému slovu, respektíve základného oproti prenesenému významu. Štandardizovanie významu slov v ich každodennom použití i upevňovanie základného významu, v pomere s ktorým sa môže potvrdiť ten nový, cudzí (allotrois) význam, neodníma právo každému podstatnému menu, aby sa stalo „cudzie“.

Aristoteles venuje osobitnú pozornosť vysvetleniu vzťahu medzi metaforou a komparáciou,9 s cieľom určiť medzi nimi hranice, s tým, že ide o dva rôzne sémantické postupy. On sám zdôrazňuje diskurzívny charakter komparácie. Prísne stanovený syntaktický model komparácie vyžaduje dôsledné zachovávanie jeho konštrukcie. Najmä vtedy, ak by sme komparatívny výraz „Achilles útočil ako lev“ dekomponovali a povedali iba „Achilles útočil“, alebo „ako lev“, v tomto prípade porušujeme samotný komparatívny princíp, a tým pádom aj komparáciu ako figúru. Na rozdiel od nej metafora má eliptickú formu. Tá neobsahuje všetky svoje súborné časti v texte (na syntagmatickom pláne), ale usiluje sa dospieť k „anormálnym“ výrazom. Metafora je hovorová anomália, komparácia túto anomáliu ozrejmuje. Ako figúru in preasentia Aristoteles podriaďuje komparáciu metafore, ktorá je figúrou in absentia.

V Rétorike predostiera chápanie komparácie ako rozvitej, rozšírenej metafory: komparácia sa môže predstaviť formulou: „toto je ako ono“ a metafora formulou „toto je ono.“10 Vzdialenosť a pomalosť odoberajú komparatívnym výrazom esteticko-štylistickú kvalitu.

Rýchlosť a syntetizovanosť v metafore („vytvoriť metaforu znamená vidieť dva javy v jednom jedinom“11) obohacujú jej umelecký výraz. Aristoteles nevidí len formálnu dištinkciu medzi metaforou a komparáciou, ale na úrovni umeleckého efektu hľadá medzi nimi podstatný rozdiel.

Zdôrazňujúc, že„metafora nám dovoľuje vidieť pred očami to, čo je v nej„predstavené“12, Aristoteles poukazuje na „obraznosť“ metaforického vyjadrovania, ktoré okrem iného АРИСТОТЕЛ: За поетиката, 1459 a, 5.

Ibid, 5.

6 Slovom lexis sa označuje „celostný plán výrazu“ (Paul Ricoeur) a môže sa preložiť nielen rečou, slovom, podstatným menom, ale aj hovorom (discourse), výrečnosťou (élocution) alebo štýlom (style).

7 АРИСТОТЕЛ: За поетиката, 1457 b, 35.

8 Ibid, 35.

9 Termín komparácia budeme používať, aby sme označili diskurzívnu figúru a porovnanie pre proces, ktorý sa realizuje aj mimo komparácie, je to vzťah medzi dvoma predmetmi a je zaznamenaný vo vedomí ducha tej osoby, ktorá ho používa.

10 ARISTOTEL: Retorika. Prevod: Marko Višić. Beograd: Nezavisna izdanja Slobodana Mašića, 1987, 2, 4.

11 ARISTOTEL: Retorika, 2.

12 АРИСТОТЕЛ: За поетиката, 1410b, 33.

4 5

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 29

spočíva vo funkcii „pravdivosti metaforického odkazu a jeho presvedčivosti“ (tzv. persuazívna funkcia). Na druhej strane Aristoteles poukazuje aj na estetickú funkciu metafory a pozastavuje sa nad „správnou mierou“ pri jej používaní. V opačnom prípade by sa dalo pochybovať o jasnosti štýlu.

1.2. Postaristotelovská tradícia Problém preneseného (figuratívneho) výrazu a v tomto kontexte aj metafory zaujíma významné miesto aj v rétorike po Aristotelovi, osobitne v období jej rozkvetu v starom Ríme (prvé storočie pred naším letopočtom a po našom letopočte) a neskôr vo Francúzsku v 18. a 19. storočí. Toto obdobie môžeme považovať za „koniec tradičnej rétoriky.“13 Tento problém sa stáva do istej miery predmetom rétorických výskumov, čo reprezentuje paradigmu samotného rozvoja rétoriky, ktorá poukazuje na tendenciu „obmedzovania“14 svojho vedeckého zamerania: od obdobia jej konštituovania, alebo vzniku, po Aristotela rétorika obsahuje niekoľko predmetných polí či oblastí: argumentáciu, elokvenciu a kompozíciu hovoru (inventio, elocutio, dispositio), ale neskôr venuje svoju pozornosť iba teórii štýlu (elokvencia), t. j. teórii trópov (tropológii), aby sa nakoniec v ohraničovaní svojho predmetu dostala ešte ďalej – k metafore a metonýmii, k dvom základným sémantickým vzťahom, ako k opozičným osiam15, nad ktorými tróni klasifikácia trópov (sémantických figúr) vo všeobecnosti. Alebo, ako píše Gérard Genette: „Od Koraksu až dodnes je história rétoriky jedným všeobecným vymedzením: rétorika – figúra – metafora.“16 V jednej chvíli akoby sa metafora identifikovala s predmetom rétoriky.

Napriek viacerým interpretáciám metafory v tradičnej rétorike sa zdá, že nie je veľmi ťažké vymedziť o nej niekoľko dominantných koncepcií. Na tomto základe sa môžu určiť dištinkcie medzi tradičnou (Aristoteles – Cicero – Fontaniere) a novou rétorikou, ktorá sa stále viac približuje lingvistike a poetike. Ideál novej rétoriky sa neodráža v schopnostiach či možnostiach hovoru využitých na nejaký vonkajší cieľ, ale v téze o „neprospešnej reči“17 v jeho vnútornej imanentnej kvalite.

Hlavné rozdiely v koncepciách metafory sa vyskytli ešte v dobe rozkvetu rímskeho orátorstva (doba „šťastných“ rétorikov – Tacitus) a vyplývajú z funkcií metafory: prvou z nich je tá, ktorá má za cieľ presvedčiť spolubesedníka o niečom, a tá druhá, ktorá zlepšuje a okrášľuje reč, je ornamentálnou (Cicero).

1.2.1. Klasické rímske obdobie Marcus Tulius Cicero, po Demosténovi najslávnejší orátor staroveku,18 svoje názory o metafore uverejňuje v diele O rečníkovi. Uvádza termín „translatio“ namiesto metafora BART, Rolan: Književnost, mitologija, semiologija. Beograd: Nolit, 1971, s. 24. ŽENET, Žerar: Figure. Odabrala i prevela: Mirjana Miočinović. Beograd: Vuk Karadžić, 1985, s. 9.

15 JAKOBSON, Roman: Lingvistika i poetika. Izbor: Milka Ivić i Sreten Marić. Beograd: Nolit, 1966, s. 41.

16 ŽENET, Žerar: Figure V. Novi Sad: Svetovi, 2002, s. 19.

17 TODOROV, Cvetan: Poetika. S francuskog preveli Branko Jelić, Miloš Konstantinović. Beograd: Filip Višnjić, 1986, s. 66.

18 Podľa: BUDIMIR, Milan: Litterae Latinae. Četvrto, neizmenjeno izdanje. Beograd: Zavod za udžbenike i nastavna sredstva Srbije, 1972, s. 32.

13 14

30 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

a tento termín skúma hlavne z aspektu jeho ornamentálneho charakteru, a to dovtedy, kým predstavuje diskurzívnu figúru. Podľa neho „každá reč má svoju figúru“ i „nič nie je nefiguratívne“. Cicero vynakladá úsilie na organické chápanie figúry – metafory. Ona je „formou, a to akoukoľvek, danou tak vedomiu, ako aj telu, ktoré majú odlišnú stavbu“.

Z hľadiska funkcie Cicero zdôrazňuje „neužitočnosť“ metafory a jej smerovanie k reči ako k vnútornému cieľu, a nie k iným vonkajším faktorom. Metaforické slová sú „požičané“ a najčastejšie sa používajú na to, aby zaplnili prázdne lexikálne priestory. Cicero v každom základnom slove vidí potencionálnu, latentnú metaforu, ale metafore priznáva aj estetickú kvalitu, pretože umožňuje „väčšiu koncíznosť, reliéfnosť a jasnosť idey“.

Marcus Fabius Quintilianus v knihe Vzdelanie rečníka19 pozoruje metaforu vo vzťahu s komparáciou. Je autorom známej definície: „metafora je skrátené porovnanie“. Definícia metafory z formálno-štruktúrneho aspektu, jej vymedzenie na základe morfologicko-syntaktického súboru a cez príbuznosť s komparáciou prekonávaním „duchovných a duševných koreňov metaforickej výraznosti“20, nie sú postačujúcimi na to, aby sa vysvetlil lingvistický charakter metafory a jej extralingvistické vlastnosti. A preto sa, podľa neho, metafora používa na to, aby „bol jasnejší význam a pre umelecký efekt“21 a niekedy aj na to, aby sa zamenilo nejaké slovo.

Quintilianus považuje metaforu za „najdôležitejší a najpoužívanejší trópus“, ktorá pomenúva každý predmet. Sémantický prameň metafory nehľadá na úrovni jednotlivých jazykových prvkov slova, ale „v našich mysliach a v celej vetnej štruktúre.“22 Týmto ukazuje vedomie o paradigmatickom základe metafory. Okrem toho metafora neozrejmuje len výraz, ale podáva aj správu tak, aby „sa veci pochopili, a nie aby sa otvorene vyslovili.“23 1.2.2. Postklasické rímske obdobie Takmer celý stredovek je poznačený úpadkom demokracie a hovoreného slova. Aj samotné rečníctvo mení svoj vzhľad a zjavuje sa pod novými formami. Známy historik rímskej literatúry, spisovateľ a rečník Publius Cornellius Tacitus24 v knihe Dialóg rečníkov poskytuje zaujímavý výklad o úpadku rétoriky, ktorý je citeľný na začiatku 17. a 18. storočia a po objavenie Logike Port-Royalu a Encyklopédie vo Francúzsku: Výrečnosť, alebo elokvencia potrebuje slobodu, nerozvíja sa, keď je jej cieľ predurčený nejakou dogmou, štátnou, alebo náboženskou, „keď sa od nej žiada, aby sa postavila do služieb pravdy.“25 Kríza v rétorike prináša so sebou aj istú stagnáciu v teoretickej interpretácii diskurzívnych figúr, a tým aj metafory.

Nábožensko-kresťanské dogmy v stredoveku sa nachádzajú v centre kresťanskej filozofie a estetiky. V rámci nich sú vykonštruované aj pohľady na umenie, chápanie umenia rečníctva, figúr, teda aj metafory, symbolického a nesymbolického jazyka, ako aj ďalších 19 KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika. Sa latinskog preveo, predgovor i komentar napravio Petar Pejčinović. Sarajevo: Veselin Masleša, 1967, s. 78-84.

20 KRAVAR, Zoran: Metafora – nacrt za povijest termina. Zagreb: Teka, 1976, s. 49.

21 KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika, s. 261.

22 KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika, s. 263.

23 KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika, VIII, s. 24.

24 Podľa: BUDIMIR, Milan: Litterae Latinae, s. 38.

25 TODOROV, Cvetan: Simbolizam i tumačenje. Beograd: Službeni glasnik, 2010, s. 59.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 31

estetických a rétorických problémov. Metafora sa skúma len nepriamo v dielach s filozoficko-náboženskou tematikou v spojení s hermeneutickými a semiologickými koncepciami znaku, významu, symbolu a diskurzu. Stotožňovanie teórie o znakoch s teóriou o metafore vychádza z nábožensko-dogmatického základu takýchto diel. Rétorické problémy sú pre nich dôležité, pretože len rečníctvo a „krásna reč“ môžu byť v rukách cirkvi či kléru silnými prostriedkami na získavanie veriacich.

Títo náboženskí myslitelia obnovujú tézu o užitočnosti symbolického jazyka (metafory), o jeho moci na presvedčovanie más, vo všeobecnosti o utilitárnej, pragmatickej a inštrumentálnej funkcii reči, najmä „krásnej reči“. Z tohto všeobecného hľadiska sú zderivované odvodené interpretácie o figúrach, symboloch, akými sú metafora, hyperbola, kontrast a iné. Svätý Augustín zdôrazňuje nasledujúce funkcie elokvencie: uvedomelú, psychologickú a teologickú. Jeho chápanie je založené na opozícii medzi označovaním a symbolizáciou, resp. medzi prírodným a umeleckým (zmyslovým) znakom. Táto opozícia sa môže pretlmočiť aj ako vzťah medzi základným a preneseným významom.

Tomáš Akvinský taktiež skúma hodnotu symbolicko-priamej oproti symbolicko-nepriamej reči a navrhuje opozíciu: doslovný oproti duchovnému (spirituálnemu) významu.

Aj v jednom aj v druhom prípade sa metafora vysvetľuje predovšetkým prostredníctvom nelingvistických faktorov, a kým v prvom z nich ide o to, čo je umelecké v metafore, ako aj v jazyku vôbec, to druhé je považované za znak náboženskej predurčenosti v umeleckých kategóriách: pekné a škaredé.

1.3. Stredoveká rétorika Nezávisle od toho, že rétorické názory Tomáša Akvinského vychádzajú z učenia sv.

Augustína, môžu byť zaradené aj do neskorších stredovekých teórií o metafore, najmä keď budeme mať na zreteli obdobie, v ktorom žil a pôsobil (18. storočie). Práce Emannuela Tesaura (17. storočie) a Giambattista Vicu (17. – 18. storočie) predstavujú snahu o to, aby sa pokračovalo v bohatej starogréckej a latinskej rétorickej tradícii.

Barokové teoretické názory Tesaura, predstavené v jeho diele Il canocchiale aristotelico (Venezia, 1655)26, nadväzujú na stanoviská o metafore jeho predchodcov. Tesaurus definuje metaforu ako „autonómny duchovný proces“, ktorý má za cieľ spájať „vzdialené a odlišné správy“27. On nevníma metaforu len ako štylistickú ozdobu – ornament textu, ale ako „matku spevu“. Avšak jeho primárny postulát o ingénióznosti v metafore má svoj pôvod v okruhu kresťanskej doktríny, podľa ktorej predpoklady všetkých javov, ba aj jazykových, sa nachádzajú v ich náboženskom charaktere a predurčenosti.

Definície metafory Giambattista Vicu sú odlišné od definícií Emanuela Tesaura. Vicova koncepcia metafory je vybudovaná na základe jej jazykového charakteru, respektíve na základe metaforického charakteru jazyka. Vico píše: „Metafora sa štruktúrne stotožňuje s podobou etymologickej evolúcie významu.“28 To umožňuje, aby sa rozlišovala lexikalizovaná metafora od novej, umeleckej metafory, a aby sa samotná metafora, ako jazykový jav, skúmala na synchrónnej, ako aj na diachrónnej úrovni.

Podľa KRAVAR, Zoran: Metafora – nacrt za povijest termina, s. 65.

Podľa KRAVAR, Zoran: Metafora – nacrt za povijest termina, s. 67.

28 VICO, Giambattista: Načela nove znanosti. Zagreb: Naprijed, 1982, s. 17.

26 27

32 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

1. 4. Nová rétorika (Francúzski rečníci 18. a 19. storočia) Rozvoj vedeckého myslenia v oblasti sémantiky a tropológie mohol nastať po uverejnení štúdie o trópoch Césara Du Marsaisa v roku 1730. Už v podtitule tejto knihy Du Marsais29 sublimovane prináša svoju koncepciu trópov: „Trópy, alebo rôzne významy, v ktorých sa môže použiť jedno a to isté slovo, v jednom a tom istom jazyku.“30 Pod doslovným významom chápe ako základný, tak aj figuratívny význam a pokiaľ ide o duchovný (spirituálny) význam, je to boží dar a ako taký je prístupný či dostupný len básnikom.

Vzhľadom na to, že Du Marsais nerobí celistvú klasifikáciu trópov, koncept metafory je u neho integrálnou súčasťou jeho sémanticko-semiologickej teórie. Metafora „zjednocuje figuratívne slovo a termín“, napríklad „plameň v tvojich očiach...“31.

Záujem francúzskej rétoriky i gramatiky o lingvistické problémy, najmä v priebehu 17. storočia, vedie k opakovanej expanzii a obnove rétoriky. Po Du Marsaisovi a Nicolasovi Bauséseem sa objavujú veľmi významné diela Etiénna De Condillaca a Piera Fontaniera, ktorým končí okruh tradičnej, klasickej rétoriky zo začiatku 19. storočia. Štúdia Pierra Fontaniera Klasická príručka o výskume trópov, ktorá bola publikovaná v roku 1821 a uverejnenie druhej časti tejto štúdie „Figúry odlišné od trópov“ (1827) neznamenajú len koniec tradičnej rétoriky, ale zároveň predpovedajú, či ohlasujú novú, a tým aj modernú teóriu o metafore a figúre vôbec. „...Figúry diskurzu“, zdôrazňuje, „sú vtipy, formy alebo obraty, viac či menej badateľné v reči, ktoré sa väčšou či menšou mierou vzďaľujú od toho, čo v nich bolo jednoduchým, alebo všeobecným výrazom“32.

On delí figúry na: slovné figúry, myšlienkové figúry a zmiešané figúry vo viacerých podskupinách.

Trópy, podľa Fontaniera, sú osobitným druhom figúr. Sú obratmi (tours) „postupmi, ktorými sa mení význam jedného slova, a ktorými sa slovo premiestňuje od primárnych k figuratívnym významom“33. Trópy rozdeľuje na trópy v prísnom zmysle slova (figúry jedného slova), trópy v širšom zmysle slova (skupiny slov) i figúry – netrópy.

Metafora patrí do prvej skupiny trópov, je to jedno slovo, ktoré môže obsahovať každý slovný druh, teda: podstatné meno, prídavné meno, sloveso, príslovka. Fontanier vníma rozdiel aj medzi bežnými a inventívnymi metaforami. Tento pohľad sa uplatnil aj v neskorších klasifikáciách o metafore.

1. 4. 1. Predchodcovia moderného chápania metafory Charles Bally vo svojom známom Pokuse o francúzsku štylistiku skúma otázky figúr a osobitné miesto venuje metafore. Berúc na vedomie figuratívny hovor ako štylistický postup, a nielen ako štatistickú výrazovú kategóriu, Bally vytvára vlastnú klasifikáciu diskurzívnych figúr. Metafora je „nielen to, čo sme pochopili, ale aj niečo abstraktné, čo sme

31

32

33

29 30

Vychádzali sme z vydania: MARSAIS, C. Sh. Du: Traité des tropes. Paris, 1977.

MARSAIS, C. Sh. Du: Traité des tropes. Paris, 1977, s. 54.

MARSAIS, C. Sh. Du: Traité des tropes. Paris, 1977, s. 71.

FONTANIER, Pierre: Les figures du discours. Paris, 1977, s. 64.

FONTANIER, Pierre: Les figures du discours, s. 261.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 33

vyjadrili prostredníctvom požičaného porovnania s hmatateľným svetom, z ktorého vyplýva použitie istej jazykovej formy a nejakého charakteristického slova“34.

Aj Charles Bally, podľa Quintilianovho vzoru, chápe metaforu ako skrátené porovnanie.

Vychádza z potreby vyjadriť abstraktné, metaforické, nepomenovateľné. Metafora je ukážkou „nedokonalosti ľudského ducha“, jeho „neschopnosti celistvej abstrakcie“, píše Bally. Zdôrazňujúc špecifickú rolu literárno-umeleckých metafor Bally poukazuje na možnosť reanimácie mŕtvych jazykových metafor v literárnej reči. „Estetizácia“35 mŕtvych metafor je akoby výsledkom, ktorý sa priraďuje k štýlu, ktorý je charakteristický v literárno-umeleckých dielach.

Friedrich Nietzsche považuje metaforu za takú estetickú formu, ktorá sa snaží všetko to, čo je nestále, nehmatateľné a nevysloviteľné cestou „lži“ premeniť na niečo trvalé, hmatateľné a vysloviteľné. Vytváranie metafor je tak „základná, pradávna snaha človeka“.

Každé slovo pri svojom vzniku je metaforou, a nie obyčajným znakom predmetu, ktorý označuje. Všetko, čo je v jazyku, je metaforou (aj pojem „trópa“, a aj samotný termín „metafora“). Metaforická reč nie je vytvorenou rečou, nie je jazykovou konštrukciou, ale skutočným, prirodzeným stavom jazyka. Podľa Nietzscheho je metafora ontologicky vymedzená: „na to, aby sa mohlo niečo preniesť, musí existovať niečo, čo môže prenášať“36.

Metaforický proces je imanentným jazykom v celku, a nielen samostatnou rečovou kapitolou. Nietzsche afirmuje nevedomého činiteľa vytváraním metafor.

Predstavujúc svoju tézu o „spojení mýtickej a jazykovej myšlienky“ Ernst Cassirer uvádza svoju tézu o mýtickej a jazykovej metafore. Metafora v úzkom slova zmysle znamená „vedomú zámenu znaku jedného pojmu a jeho obsahu so znakom, teda pomenovaním s iným obsahom, ktoré sa na to prvé podobá nejakou vlastnosťou, alebo je s ním analogické v niečom inom“37. Ako predchodca modernej hermeneutiky a hlásateľ štrukturalizmu Cassirer hľadá korene metafory v „mýtickom myslení a cítení“38. Cassirer chápe metaforu ako jeden z „konštitutívnych princípov jazyka“.

Lingvisticko-štrukturalistická metóda sa vo výskume literárnych diel a básnickej reči v literárnej vede objavuje neskôr po sformovaní moskovského (1915 – 1924) a pražského (1929 – 1939) lingvistického krúžku. Roman Jakobson sa vo svojich poeticko-lingvistických štúdiách zaoberá okrem iného aj problémami figuratívnej reči. V tomto kontexte konštatuje existenciu metaforicko-metonymickej dichotómie, ktorou je možné vysvetliť aj ďalšie sémantické javy a premeny v umeleckej reči. Dva základné postupy, ktorými sa realizuje literárno-umelecká reč, sú selekcia a kombinácia. Selekcia je odvodená, vychádza zo zásady podobnosti na paradigmatickej úrovni, či princípe (zámena významov), a kombinácia zo zásady susedstva (dotyku, blízkosti) na syntagmatickom pláne (zmena a potlačovanie – zamietanie významov). V súlade s touto bipolárnou pozíciou je možné metaforu priradiť k osi selekcie (systém, jazyk) a metonymiu k osi kombinácie (kód, reč).

V zhode s tým Jakobson určuje metafore substitučnú funkciu. Metonymiu a synekdochu považuje za „zhustený kontext“, za redukovanú reč.

BALLY, Charles: Traité de stylistique francaise. Paris-Genéve, 1951, s. 186.

BALLY, Charles: Traité de stylistique francaise, s. 200.

36 Podľa KOFMAN, Sarah: Nietzsche and Metaphor. Translated by Duncan Large. Stanford-California: Stanford University Press, 1993, s. 81.

37 KASIRER, Ernst: Mit i jezik. Novi Sad, 1972, s. 78.

38 KASIRER, Ernst: Mit i jezik, s. 93.

34 35

34 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Metafora, komparácia, parabola a ďalšie figúry patria k silným paralelám (Veselovskij, Hopkins), v nich sa „efekt hľadá v podobnosti predmetov“ 39. Totiž každá sekvencia v poézii sa usiluje o zjednocovanie, „všetko, čo je sekvenčné, je porovnanie“40. Uvedená tendencia zjednocovania sa objavuje na fonologickej, ako aj na sémantickej úrovni básnickej reči. Jakobson nepovažuje polarizáciu metafory a metonymie za statickú, pretože „každá metonymia je trochu metaforická a každá metafora má metonymický nádych“. V tomto zmysle aj synekdocha (ktorá je, podľa Jakobsona, jedným z druhov metonymie) môže byť metaforická. Mimochodom, rozvíjajúc svoju tézu o metafore a metonymii ako o dvoch jazykových poliach (teda o paralele a zjednotení, podľa podobnosti a podľa susedstva, t. j. simularitá a contigivitá41) poukazuje na afinitu básnickej reči k metaforickým výrazom, na rozdiel od epickej, prozaickej, respektíve reálnej reči, kde patrí metonymia.

Jakobson hovorí aj o fluidnosti metafory a jej estetickej schopnosti prebúdzať asociácie, približovať to, čo je vzdialené, odhaľovať tajomné, hovoriť obrazne. Dvojzmyselnosť metaforickej správy ozrejmuje otázku pravdivosti samotnej básnickej správy. Aplikuje to na príklade bájok z Mallorky: Aixo era y no era („Bolo a nebolo“)42.

Americká nová kritika pokračovala v úsilí 20. storočia vniesť čo najviac exaktnosti, zákonitosti a vedeckosti do literárnych výskumov a zároveň zdokonaľovala metódy teoretického výskumu literárnych diel a v tomto zmysle aj umeleckej, respektíve figuratívnej, reči43. Jednou z najvýznamnejších interpretácií metafory je Richardsova interpretácia. Podľa neho metafora znamená schopnosť odhaliť podobnosť, vidieť dve idey v jednom slove. Richards vniesol do teórie metafory dva nové „technické“ termíny: tenor (zmysel) a vehicle (prostriedok). V slovenskej literárnej vede prevzal tieto termíny Viktor Krupa a pomocou nich rozvíja vlastné teoretické interpretácie metafory44.

Metafora sa objavuje ako výsledok interakcie významov v sémantickej zrážke a zmene, ktorá sa koná na paradigmatickej úrovni. S Richardsom vstupujeme do sémantiky, ktorá ignoruje dvojakosť medzi teóriou znakov a teóriou jazykového priestupku, a ktorá je vytvorená v súlade s tézou o „interanimácii slov v živom jazyku“45. Znalosť tvorenia metafor má hlbšiu ontologickú motiváciu, ale nie je nadprirodzenou a nevedomou, keďže stelesňuje vedomú ľudskú aktivitu ducha.

Evolúciu teórie metafory o básnickom obraze možno sledovať v dielach mnohých lingvistov, rétorikov a teoretikov literatúry 20. storočia. Sú to najmä: A. J. Greimas, Emil Benveniste, Skupina M z Belgicka, Jean Cohen, Paul Ricoeur, Konrad Hedvig, Tzvetan To JAKOBSON, Roman: Lingvistika i poetika, s. 91.

JAKOBSON, Roman: Lingvistika i poetika, s. 113.

41 Pozri ešte na porovnanie: MARKUS, Solomon: Matematička poetika. Prevod: Borislav Krstić, Dragan Stojanović. Beograd: Nolit, 1974, s. 202-208.

42 JAKOBSON, Roman: Lingvistika i poetika, s. 214.

43 O tom svedčia štúdie: Max Black: Models and Metaphors, Cornell University Press, Ithaca, 1962, Chapter: „Metaphor“. Richards, Ivor Armstrong, The Philosophy of Rhetoric, Oxford University Press, New York, 1950, Vilijam Empson. Sedam tipova dvosmislenosti. In: Nova kritika, Prosveta, Beograd, 1973 a i.

44 Pozri KRUPA, Viktor: Metafora na rozhraní vedeckých disciplín. Bratislava: Tatran, 1990.

45 RICOEUR, Paul: Živa metafora. Prevela N. Vajs. Zagreb: GZH, 1981, s. 103.

39 40

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 35

dorov, Solomon Markus, Ján Mukařovský, J. M. Lotman a mnohých ďalších autorov až do dnešných čias46.

Sledujúc tak historický vývin pojmu metafora stretávame sa s dvoma protichodnými názormi, medzi ktorými sa pohybuje základná a všeobecná interpretácia metafory: prvý z nich (Aristoteles), podľa ktorého je tvorenie metafor dar ducha, je iracionálnou kategóriou, z tohto ohľadu sa exaktný výskum metafory zdá neuskutočniteľným, a na druhej strane definícia (Richards), ktorá poukazuje na to, že metafora podlieha vedeckej analýze a predstavuje vedomý produkt ľudského intelektu.

2. Základné aspekty metafory Jazykové jednotky od znakov po najzložitejšie formy a výrazy môžu byť správne pochopené len prostredníctvom vzťahov, do ktorých medzi sebou vstupujú v „jazykovom systéme znakov, ktoré zvýrazňujú idey“47. Metaforu by bolo možné definovať ako podstatnú jazykovú jednotku so zložitým obsahom a vnútorným mechanizmom. Nepredstavuje však jednoduchú jazykovú jednotku (syntagmu) alebo sémantickú kategóriu (paradigmu), a to aj napriek tomu, že sa vysvetľuje prostredníctvom jazykových jednotiek, v ktorých sa „materializuje“. Metafora je vzťahom (pomerom) a procesom v jazyku a jedným z jeho základných princípov tvorenia, rozvoja a fungovania. Je javom v jazyku a nad jazykom a ako taká patrí k nemateriálnej a ideálnej (sémantickej) úrovni v jazyku a v niektorých prípadoch sa manifestuje ako estetická skutočnosť. Preto sú lingvistické prístupy a pravidlá nepostačujúce pri celistvom vysvetľovaní pojmu metafora, ale mali by sa reš­ pektovať pri jej analyzovaní. V súvislosti s tým interpretácia metafory ako lexikálno-sémantickej, estetickej, literárno-umeleckej, či ako metafyzickej kategórie obsahuje nielen lingvistické, ale aj iné, extralingvistické faktory. Preto „skúmanie metafory, odhaľovanie jej vnútorných zákonitostí by sa malo uskutočniť na podklade vedecko-materialistického vnímania charakteru sémantického významu slov“48.

Jazyk ako osobitný jazykový systém „entita s dvoma tvarmi“49 funguje na princípe opozičných vzťahov, ktoré sa zvýrazňujú na viacerých úrovniach: jazyk – reč, zvuk – zmysel, individualita – spoločnosť, synchrónia – diachrónia, syntagma – paradigma, denotácia – konotácia, materiálne – nemateriálne atď. Samotný jazyk ako taký má dvojitý, protikladný charakter: na jednej strane je materiálnym faktom, a na strane druhej nemateriálnou (ideovou) štruktúrou. Na základe tohto princípu sa tvoria aj metaforické vzťahy v sémantickom pláne jazyka, vzťahy medzi znakmi a označeným. (Namiesto termínov znak a označený sa používajú aj ich varianty označujúce a označované, z francúzskeho singnifiant a signifié. My používame aj bežné termíny: slovo (reč), výraz, alebo termíny význam a zmysel – respektíve medzi významom a zmyslom, alebo inými slovami, medzi primárnym a metaforickým (figuratívnym) významom jedného slova. Metafora teda nie je „novým“, samostatným slovom, výrazom, termínom, ale novým významom (zmyslom) dané Pozri napr.: Metafora, figure i značenje. Zbornik teorijskih radova. Izabrao i priredio Leon Kojen. Preveli: Liljana Cvijetić-Karadžić et al. Beograd: Prosveta, 1986.; LAKOFF, George – JOHNSON, Mark: Metafory, kterými žijeme. Preklad do češtiny: Mirek Čejka. Brno: Host, 2002 a i.

47 SOSIR, Ferdinand De: Opšta lingvistika. Beograd: Nolit, 1977, s. 75.

48 SOSIR, Ferdinand De: Opšta lingvistika, s. 34.

49 BENVENIST, Emil: Problemi opšte lingvistike. Beograd: Nolit, 1975, s. 36.

46

36 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ho slova, novým pojmom v určenom a vymedzenom kontexte, ktorý je vytvorený ako výsledok vzájomnej účinnosti jeho významov a pozmenených korelácií textu. Metafora sa môže zaznamenať a prezentovať v texte ako vymedzené a určené „cudzie“ slovo, ako osobitná lexéma, ale deje sa to podmienečne, lebo metaforická reč v texte je len indikátorom vyskytnutia sa a existovania metafory. Metafora sa realizuje len v determinovanom kontexte a existuje z druhej strany výrazu, „spoza reči“. Podľa toho je metafora metafyzickou – metajazykovou kategóriou. Je jedným z najcharakteristickejších ukazovateľov mimoriadnej moci slova na sémantické prispôsobenie a sémantickú transformáciu (reprodukciu) jazyka ako takého.

Lingvistický znak má sprostredkujúcu úlohu medzi myšlienkou (ideou, pojmom) jazykovej podoby (slovo, termín) a samotným predmetom, ktorý označuje. Lingvistický znak má vzhľadom na to, že je „nejednotný a dynamický“50, tvorivú schopnosť prostredníctvom rôznych gramatických a sémantických posunov a kombinácií meniť a prehodnocovať vlastnú hodnotu, a to prostredníctvom premeny vzťahov medzi znakom a ním označeným, a tým rozširovať lexikálny priestor a komunikáciu s mimojazykovými javmi.

Pochopená ako špecifický lingvistický znak metafora sa môže zaradiť aj medzi sémantické posuny a kombinácie, ktoré rozširujú významové možnosti jazyka, vystupujú z jeho rámcov a realizujú sa ako jazykové fakty s estetickými prvkami, funkciami, motiváciami. Ako estetický fakt par excellence je metafora významným komponentom jazyka literárno-umeleckých diel (básnických, prozaických, dramatických). Jednota obrazových, expresívnych, emocionálnych a informatívnych vlastností a funkcií metafory (sémantizovaná reč s poetickou funkciou) je podstatným činiteľom pri formovaní estetických hodnôt, a tým aj estetického zážitku z diela. Preto by sme metaforu ako estetický fakt, či princíp, mali vnímať v kontexte estetických faktorov a hodnôt umeleckého textu. Takého vnímanie metafory ako lingvistickej, ale aj ako estetickej štruktúry zároveň poskytuje partikulárny prístup a využitie diferenciálnych metód a kritérií pri jej výskume.

Vznik metafory nie je natoľko spojený s potrebou pomenovania konkrétnych predmetov, nakoľko s hlbokou a odvekou potrebou človeka spoznávať seba a svet okolo seba, vyjadriť pocity a psychické javy, uvidieť a pomenovať vzťahy medzi živým a neživým, medzi konkrétnym a abstraktným a ohlasovať nemateriálne, duchovné pravdy. Metafora je pokusom, pri ktorom sa cez fyzické (slovo) môžeme dotknúť metafyzického (idea, emócia, vzťahy, pomery), prostredníctvom reálneho celkovým výrazom subjektívneho hľadiska osoby, ktorá ju vytvára, odhaliť imaginárne. Ako metaforický jav51 metafora sa nepoužíva na prenos logických, konkrétnych a presných informácií, a to i napriek tomu, že nie je možné úplne negovať jej informatívnosť (je špecifickou jazykovou správou).

Metafora sa používa pri oznamovaní správ odlišným štýlom, ako je ten, ktorý je bežný v logicko-diskurzívnom a referenčnom hovore. Predstavuje vlastnosť a imanenciu básnickej, filozofickej, prekognitívnej a mytologicko-náboženskej reči (špekulatívnej a umeleckej).

V najširšom zmysle slova sa na metaforu dá pozerať aj mimo jazyka, aj mimo literatúry.

O metafore môžeme hovoriť, aj keď je reč o sne a jeho obraznosti, o maliarstve a o ostat BENVENIST, Emil: Problemi opšte lingvistike, s. 68.

Pozri RICOEUR, Paul: Živa metafora, s. 325 – 399.

50 51

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 37

ných druhoch umenia, ako aj pri všetkých podobách manifestácie ľudského ducha52. Ale tento aspekt, neoddeliteľný od metaforickej „reči“, nie je bezprostredným predmetom tejto analýzy, a preto sa ním nebudeme zaoberať.

2.1. Diachrónny a synchrónny charakter metafory Všeobecne akceptovaným názorom je, že metafora je prítomná na začiatku vytvárania pojmov a pomenovaní predmetov a javov, t. j. že je spojená s pôvodom jazyka, avšak existujú rozdielne stanoviská v polemike o tom, či primárna reč predchádza metaforickú, alebo je tomu naopak. Niektorí bádatelia a filozofi zastávajú tézu, že primárnym je odvodený (derivovaný), teda metaforický pojem. Podľa ich názoru je na začiatku reči trópus (sú to starí rečníci, Cicero, ale aj iní najmä stredovekí, neskôr Nietzsche, Cassirer, Šklovskij a i.). Uvedené presvedčenie obhajujú tým, že na to, aby sa ustálila sémantická hodnota ako základná, ako norma, je potrebný čas a prax, teda faktory, ktoré sú irelevantné pre prenesený význam. Avšak predpokladajú, že na to, aby sa mohol pojem situovať ako figuratívny, či istý význam ako prenesený, je nevyhnutné, aby sa porovnal so základným významom pojmu, ku ktorému patrí. Prenesený význam existuje len ako opozícia k neprenesenému, ustálenému, známemu, či etymologickému významu slova. Pri pomenovaní a symbolizácii predmetov a javov sa realizuje prenos, ku ktorému dochádza aj pri zrode metafory a iných sémantických figúr, pri bežnom pomenovaní predmetov a javov sa uskutočňuje prenos medzi samým predmetom, t. j. referentom a referenciou, t. j. menom.

Avšak pri tvorbe metafory sa deje premena významu v ustálenom znaku ako výsledok sémantickej zrážky medzi dvoma znakmi a označeným, medzi jedným slovom a dvoma významami. Z toho vyplýva, že pred metaforou je primárny pojem, alebo inak povedané, metafora sa môže objaviť len vo sfére sformovaného jazykového systému, ktorý ona dotvára a proti ktorému je v opozícii tým, že porušuje a nedodržiava jeho normy, či tým, že obohacuje sémantické jednotky a vzťahy medzi nimi.

Metafora má z tohto aspektu diachrónny charakter, objavuje sa na určitom stupni vývoja jazyka a vedomia53. Metafora vstupuje do už ustáleného lexikálno-sémantického systému. Je impertinentným a nedôsledným jazykovým komponentom a práve touto „impertinentnosťou“ (J. Cohen) vytvára nový jazykový „systém“. Avšak tak ako zrádza sémantické normy, tak sa zúčastňuje aj na vytváraní nových sémantických noriem v priebehu evolúcie jazyka. Registrácia jednej lexikálno-sémantickej jednotky ako metaforickej sa môže realizovať len v synchrónnom pláne. Všetko ostatné vstupuje do sféry etymológie a dôsledne zostáva vo sfére základných lexikálnych významov, a nielen vo sfére figuratívnych, básnických, originálnych významov. Metafora a jej objavenie sa môžu sledovať z hľadiska vývoja jazyka, ale ako básnická a estetická skutočnosť; ako skutočná metafora sa realizuje iba na syntagmatickej úrovni. Preto Cvetan Todorov píše: „Ako diachrónna je celá reč metaforická a synchrónne metaforická je len jedna jej časť“54.

Metafora sa zúčastňuje v procese pomenovávania predmetov, faktov a podujatí. Ale denominatívna funkcia a motivácia nie sú dominantnými ani primárnymi (charakteristickými pre Pozri napr. DRAAISMA, Douwe: Metafory paměti. Preklad: Ruben Pellar. Praha: Mlada fronta, 2003.

PETROVIĆ, Mihailo: Metafore i alegorije. Beograd: Srpska književna zadruga, 1967, s. 22.

54 TODOROV, Cvetan: Poetika, s. 13.

52 53

38 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

básnickú metaforu) vlastnosťami metafory. Keď sa jej funkcia zredukuje na denominatívnu, označovaciu, transformuje sa do katachrézy. Aj v prípade, že označuje (pomenováva), metafora to robí s cieľom pomenovať novoobjavené, subtílne, tajomné a neviditeľné vzťahy medzi predmetmi a javmi na jednej strane, a človekom na strane druhej. Metafora „dáva štýlom niečo z večnosti“ (Marcel Proust) a obracia sa ku Kráse, aj ku Pravde.

2.2. Pojem a abstrakcia Primárny pojem symbolizuje najcharakteristickejšiu a najtypickejšiu vlastnosť predmetu, ktorý označuje. Ďalšie sa abstrahujú v procese pomenovania. Abstrakcia sa osobitne zdôrazňuje pri tvorení metaforických pojmov. Existujú dva hlavné druhy abstrakcie: prvá, s ktorou sa stretávame pri vytváraní základného pojmu, a druhá, ktorá je použitá pri tvorbe a použití prenesených významov (metafora a ďalšie figúry). Abstrakcia je pri základnom pojme čiastočnou a pri metafore „totálnou“. Abstrakcia, ktorá sa realizuje pri metaforických pojmoch, je celistvá, ale v relatívnom zmysle slova metafora oznamuje vlastnosť predmetu, ktorý označuje. Pri metaforizácii sa abstrakcia uskutočňuje s tým, aby sa „zdôraznil len jeden aspekt reality, ktorý sa opisuje“55. To znamená, že metaforizácia je v podstate selekciou atribútov a nakoniec zostáva ten atribút, ktorý je potrebný pre kontext a idey výrazu.

Metafora je jazykový aj básnický jav. Aby bol básnickým, musí mať básnický význam, musí byť časťou básnickej štruktúry, ale nesmieme si zamieňať základný emotívny výraz a básnický výraz, ktorý „pochádza z vnútornej organizácie samého básnického diela“56.

Jazyková metafora je etymologická, ako taká je diachrónnym znakom a čo sa týka teoreticko-poetického záujmu, ktorý sa približuje k synchrónnemu, básnicko-umeleckého aspektu metafory. Alebo inak: „Básnická metafora sa používa jednorazovo, jazyková sa usiluje o opakovanie, o lexikalizáciu“57.

Metafora je podľa mnohých bádateľov skráteným prirovnaním (Aristoteles, Quintilianus, Charle Bally a i.), ale takáto metafora je v skutočnosti len jedným variantom metafory.

Existujú aj iné metaforické modely, ktoré nepatria k modelom skrátených porovnaní, ktoré neznejú: A je B, ale A je ako B a vyhovujú komparatívnym modelom. Metafora – skrátené porovnanie a metafora príslušnosti (A na B, A od B) sú metaforami in praesentia a odlišujú sa od ostatných modelov in absentia. Metaforické výrazy typu eliptických porovnaní na úrovní syntagiem obsahujú pojem, ktorý sa porovnáva, ako aj pojem, s ktorým sa porovnáva. Môžu sa pohybovať od formy a pozície (A, B) do priamej protikladnosti – parataxa (AB, alebo BA), alebo v asimilácii (A je B), alebo príslušnosti (A – B, t. j. B – A). Ako syntagmatický, tak aj paradigmatický typ metafory môžu byť silným/vzdialeným a slabým/blízkym v závislosti od sily metaforického vybočenia „od paradigmatickej dištancie medzi základným a metaforickým pojmom“58.

Metafora funguje ako živý opis predstavivosti, „spredmetnenia predmetu, ktorý označuje bez toho, aby závisela od jeho konkrétnosti, či abstraktnosti“59. Metaforou sa môžu GUERN, Michel Le: Sémantique de la métaphore et de la métonymie. Paris: Larousse, 1972, s. 102.

KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika, s. 159.

57 KOFMAN, Sarah: Nietzsche and Metaphor, s. 27.

58 ДИКРО, Освалд – ТОДОРОВ, Цветан: Енциклопедиски речник на науките за јазикот 2. Превод: Атанас Вангелов. Скопје: Детска радост, 1994, с. 28.

59 KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika, s. 430.

55 56

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 39

konkrétne pojmy zdôrazniť a premietať prostredníctvom konkrétnych, respektíve ab­ straktných pojmov, rovnako ako abstraktné, ktoré sa uskutočňujú cez konkrétne, neživé, ba aj abstraktné, filozofické, psychologické, estetické atď. Vďaka metafore sa získavajú, najmä v poézii, výtvory, pri ktorých je redundancia veľmi výraznou a intersekcia medzi základným a preneseným pojmom explicitnou. Metaforická redundancia sa vytvára vďaka efektu nástojčivosti, čo je mimoriadne viditeľné pri metaforických epitetách.

Keď základné slovo poukazuje na „dominantnú črtu“ nejakého predmetu, tak za podmienky, že je uvedená črta konštantná, metafora označuje „dominantný atribút“ predmetu. Uvedený atribút je fakultatívny, určený kontextom a spolubesedníkom. Abstrakcia pri metafore vedie nielen k eliminácii a selekcii atribútov v rámci toho istého pojmu, ale vychádza zo známeho pojmu a mení ho so zámerom označiť niečo nové starým slovom, vytvára pojem v novom kontexte.

Pri metafore sa stretávame nielen s abstrakciou nepotrebných významov, ale aj s dodatočnou konkretizáciou želaných významov (tendenčnosť pri používaní metafory). Na tomto pláne sa stretávame s protikladnými, sebe odporujúcimi procesmi dvojitej opozície medzi abstrakciou (starých) a konkretizáciou (nových) významov. „Raz realizovaná abstrakcia v metafore sa odráža aj na ostatných, nemetaforických slovách, ktoré sú obsiahnuté vo výraze spôsobom, keď už nie sú tým, čím boli. Metafora nie je len premenou významu, ale premenou spôsobu reči tak, aby sa dosiahli ďalšie vedomé estetické a psychologické efekty, ktoré sú typické pre literárno-umelecké jazykové formy“60. Preto formálny prístup k metafore ako k izolovanej jazykovo-sémantickej jednotke nevedie k jej celostnej a spravodlivej interpretácii. Špecifický charakter metafory je možné pozorovať na tomto prípade: tým, že sa na úrovni logickej komunikácie usiluje o abstrakciu istého počtu prvkov označovania, umožňuje to, aby sa zdôraznili obsiahnuté prvky, vďaka tomu uvádza do izotópie kontextu cudzí prvok, pracuje na inej úrovni, nie na tej, ktorá sa týka čistej informácie, evokovanej asociáciou obrazu, ktorý pozoruje imagináciu, a ktorý mocne pôsobí na pocity bez kontroly logickej inteligencie, pretože: „v charaktere obrazu, ktorý je zobrazený metaforou, je snaha zbaviť sa jej“61.

2.3. Základný a prenesený význam Polysémantickosť (polysémickosť) je jednou zo základných charakteristík jazyka.

Na jednej strane existuje ako plod jeho nepretržitého rozvoja a na druhej strane ako dôsledok „nepomeru medzi obsahmi, ktoré sú omnoho početnejšie ako výrazy (formy) jazyka“62. Polysémantickosť je zároveň aj dôvodom a dôsledkom sémantických premien v jazyku, a tým aj metaforizácie. Každý termín môže mať spravidla jeden základný – primárny význam a niekoľko prenesených figuratívnych významov, ktoré môžu, ale nemusia byť opísané v lexikálnom fonde daného jazyka. Synonymia a homonymia sú takými lexikálnymi javmi, kde pre jeden pojem existuje niekoľko termínov, respektíve keď sa niekoľko pojmov predstavuje jedným termínom rovnakej zvukovej štruktúry.

GUERN, Michel Le: Sémantique de la métaphore et de la métonymie, s. 22.

GUERN, Michel Le: Sémantique de la métaphore et de la métonymie, s. 25.

62 LOTMAN, Jurij M.: Predavanja iz strukturalne poetike. Sarajevo: Zavod za izdavanje udžbenika, 1970, s. 74.

60 61

40 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Svoj primárny význam si slovo uchováva aj mimo akéhokoľvek jazykového kontextu, ale figuratívny získava len v konkrétnom jazykovom kontexte a mimo neho ho stráca.

Základný význam je trvalý, figuratívny premenlivý alebo nestály. Avšak za istých podmienok sa figuratívny význam môže lexikalizovať a v jazykovej praxi sa prejaviť ako primárny (homonymia). Nesmieme však zabudnúť zdôrazniť, že každý znak získava svoju sémantickú hodnotu, teda svoj významový ekvivalent, v minimálnom jazykovom kontexte, čo nám napovedá, že samotný význam nie je absolútnym a večným.

Základný význam, napriek tomu, že je „svojvoľným“ arbitrárny63, nie je vrodeným, ale vytvoreným a predurčený z jazykovej tradície daného národa, v istom jazykovom prostredí. Na to, aby sa jeden význam nejakého termínu ustanovil ako základný, teda na to, aby sa uvedený pojem používal ako sémantický parameter pri preberaní nových prenesených významov a získal charakter lexikálnej normy v danom etnickom a národnom prostredí, je nevyhnutné jeho kolektívne používanie, prax, opakovanie a konvencia.

Jednotlivec si vymýšľa slová, kolektív určuje ich význam.

Pri prenesených významoch je situácia odlišná. Je dostačujúce, aby sa slovo použilo v prenesenom, figuratívnom zmysle jediný raz. Používanie preneseného významu nie je nevyhnutné, ba naopak. Vedie k lexikalizovaniu, umieraniu, vyblednutiu preneseného zmyslu (metafory). Teda jedným zo základných rozdielov medzi primárnym a figuratívnym významom je opakovateľnosť prvého, respektíve neopakovateľnosť druhého. Faktom však ostáva, že figuratívne, alebo expresívne slovo môže byť vyrovnané so svojím „nefiguratívnym“ slovom, základné slovo sa izoluje a existuje pre seba, a nie ako pendant inému slovu, nie je preverované a používané pri každom základnom figuratívnom slove, ani nevyhnutnou indikáciou pre nefiguratívnosť slova, ale tomuto problému sa nebudeme osobitne venovať.

V prípade, že sa na základný význam viaže denotatívna hodnota pojmov, ktorá neprekonáva hranice logickej komunikácie a informácie, vtedy má prenesený význam konotatívnu hodnotu, pretože „dovoľuje vstup aj mimo denotácie“64. To na prvý pohľad odporuje zásadám „logiky zdravého rozumu“ (Aristoteles), objektívnej analógii a rešpektuje „subjektívnu analógiu“ (Jean Cohen). Preto figuratívny význam na prvý pohľad zavádza, provokuje a núti k premýšľaniu, t. j. obnovuje otázku o zmysle slov.

Metafora je modelom prenášania, posunu a premeny základného významu, „formy“ významu, osobitným druhom figuratívneho významu. Nie je slovom, ale významom, ktorý je v protiklade základnému významu daného slova vďaka špecifickým podmienkam (jazykový kontext) umožňujúcim tento jav. Zmena významu metaforického pojmu sa uskutočňuje na paradigmatickej úrovni, a to aj napriek tomu, čo je manifestované na syntagmatickej úrovni. Metafora nie je len substitúciou významov, ale aj modifikáciou sémantického obsahu jedného termínu. Táto modifikácia je výsledkom stretu dvoch základných operácií: pridávania a zmrzačenia znakov.

Premena významu v metafore sa môže uskutočniť na denotatívnej úrovni, keď nový, metaforický význam predstavuje časť základného významu, alebo sa mu prispôsobuje, prípadne sa do neho včleňuje, aj keď je sémantický posun minimálny. Alebo na konotatívnej úrovni, keď sa metaforický význam nemôže doviesť do žiadneho logického objek SOSIR, Ferdinand De: Opšta lingvistika, s. 97.

GUERN, Michel Le: Sémantique de la métaphore et de la métonymie, s. 20.

63 64

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 41

tívneho vzťahu s primárnym významom, keďže sémantický posun je maximálny. Práve preto „nie je každá metafora básnickou“ (J. Cohen). V rámci denotatívnej premeny znaku sa realizuje jazyková metafora, básnická v rámci konotatívnej. Básnická metafora nie je jednoduchou zmenou významu, je zmenou typu, alebo charakteru významu, je prechod od pojmových do emocionálnych významov.

2.4. Figúra. Trópus Tradičná rétorika definuje figúru ako posun zo základného slova, ako výraz, ktorému môže odporovať jeho sémantický ekvivalent, ako aj ako výraz, ktorý nahrádza nefiguratívne (neexpresívne) slovo a zároveň mu oponuje.

Vedomie o existencii rozoznateľných javov, čŕt a postupov v jazyku, ktoré sa môžu izolovať a interpretovať ako osobitné jazykové tvary, je neoddeliteľné od existencie uvedených jazykových postupov. Historicky sa toto vedomie môže sledovať, aspoň v západnej kultúre, od začiatku vedeckého skúmania jazyka, t. j. od raného obdobia rétoriky a filozofie. Tie sa spájajú so syrakúzskymi rečníkmi Koraxom a Tiziasom (5. storočie pred n. l.) a najmä s rétorickými pohľadmi Aristotela (4. storočie pred n. l.). Stará rétorika prostredníctvom rozdelenia svojho predmetu na inventio, dispositio a elocutio určuje základné vlastnosti a funkcie jazyka: je potrebné, aby bol prostriedkom komunikácie a mohol sa použiť na rôzne ciele (informovať, presvedčovať o ideologických, náboženských a iných „pravdách“), aby bol obsahom, ktorý sám vytvára, ktorý buduje princípy tvorenia, funkcie a prenosu, a ktorý je podriadený norme a štruktúre stabilnejších foriem tak, aby bol hmotou (látkou), ktorá ponúka nekonečné možnosti výberu spôsobov (štýlov) výraznosti a komunikácie. Pri tomto poslednom, teda do oblasti štýlu zaraďuje aj hovorové figúry a trópy. Táto klasifikácia Starej rétoriky nachádza podobné projekcie a špecifikácie skúmania aj v samostatných disciplínach, akými sú: lingvistika, semiotika, štylistika, poetika.

Zameranie Starej rétoriky vo svojich postaristotelovských fázach sa postupne obmedzuje a redukuje na elocutio, t. j. na tropológiu (Fontanier ju nazýva veda o trópoch).

Starí rečníci ju označujú a pomenúvajú termínom leporia. Takýto vzťah k predmetu vlastných výskumov je nepochybne základným stanoviskom rétoriky: jazykové výrazové prostriedky (aj v prípade, že sa chápu ako ornament, okrasa) majú kľúčové miesto v jazykovom systéme. Ešte na samotnom začiatku sa stávajú osobitným predmetom záujmu, zónou, v ktorej sa stretávajú jazykové vlastnosti na všeobecnom a konkrétnom pláne.

Rozvoj pojmov figúra a trópa môžeme sledovať v dielach mnohých známych rétorikov po Aristotelovi, u viacerých rímskych klasických, postklasických, renesančných a novovekých mysliteľov až do dnešných dní, od Cicera, Horácia cez Quintiliana, Svätého Augustína, Gianbattistu Vica, De Marsaicha, Fontaniera, cez novorétorikov 20. storočia, štrukturalistov a nových kritikov, semiotikov (Barthes, Genette, Cohen, Todorov, Mukařovský, Skupina M z Belgicka a i.).

Dichotómia figuratívny – nefiguratívny význam nie je negovaná napriek tomu, že existujú rôzne interpretácie figuratívnej reči. Moderná rétorika na základe rozvinutých jazykových prostriedkov poukazuje na to, že kritérium vybočenia z jazykovej normy nie je dostatočný na to, aby sa vysvetlila podstata figúry: „existujú figúry, ktoré nie sú 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

vybočením“65. Najskôr by sme mali konkrétnejšie určiť pojem vybočenie, tak, aby sa figúra pochopila nielen ako vybočenie, ale aj ako jeho redukcia, či ako norma samostatného druhu. Tento nový prístup je možný vtedy, keď sa rešpektuje koncepcia básnickej reči ako osobitného „modelujúceho systému“66 s jeho špecifickými pravidlami, ktoré nie sú totožné s tými, ktoré sú všeobecne platné v jazyku. Pravidlá jazyka je možné aplikovať na všetky spôsoby komunikácie, ale pravidlá daného spôsobu reči sú platné len u nej. Cvetan Todorov si kladie nasledujúcu otázku, ktorá je vlastne explikovaná u Di Marsaiho: Je figuratívna reč identická s básnickou rečou? A ak nie, tak prečo je tomu tak? Z toho dôvodu opozične porovnáva figuratívny a básnický (literárno-umelecký) jazyk v tom, ktorý z nich je transparentný. Teória substitúcie – semiotickej a sémantickej nie je teda podľa tejto teórie nesprávnym, ale neúplným chápaním metafory.

3. Záver Na základe celého historického vnímania pojmu metafory môžeme prísť k záveru, že metafora nesporne svojou kompaktnosťou dovoľuje zhustiť množstvo komplexných informácií do jediného výroku a ním ich aj sprostredkovavať. Má schopnosť tvoriť nové významy kombináciou a interakciou známych prvkov, čo jej dovoľuje prekračovať hranice vysloviteľného. Okrem toho je úderná a živá, nie je len potrebná, ale aj nevyhnutná. Metafora interakciou dvoch vzdialených svetov vytvára priestor, ktorý na chvíľu osvetlí horizont tak, že vnímame hodnoty v aktuálnom dianí. Silou svetla oscilácie, ktoré sa tvorí z napätia spojením dvoch svetov, rastie podmaňujúca moc metafory. Metafora svedčí o tom, že svet je stále nový, nevyčerpateľný, nehotový, plný prekvapení, že sa pred naším zrakom rodí s veľkým úsilím a napätím, ale aj nebezpečenstvom. Novšia básnická produkcia v ére postmoderny a jej literárnoteoretická reflexia výrazne posunula chápanie metafory iným smerom, a preto jej skúmanie z hľadiska súčasných dejín si bude nevyhnutne vyžadovať novú prehĺbenú analýzu a iné, odlišné interpretácie a tiež predovšetkým nový pokus o obnovu a tvorbu nových meradiel hodnotenia a dekódovania individualizovaných a sugestívnych poetík v našom dnešnom svete.

LITERATÚRA: ARISTOTEL: Retorika. Prevod: Marko Višić. Beograd: Nezavisna izdanja Slobodana Mašića, 1987. АРИСТОТЕЛ: За поетиката. Превод од старогрчки, предговор на авторот и коректура: Михаил Д. Петрушевски. Скопје: Македонска книга, 1979.

BALLY, Charles: Traité de stylistique francaise. Paris-Genéve, 1951.

BART, Rolan: Književnost, mitologija, semiologija. Beograd: Nolit, 1971.

BENVENIST, Emil: Problemi opšte lingvistike. Beograd: Nolit, 1975.

BUDIMIR, Milan: Litterae Latinae. Četvrto, neizmenjeno izdanje. Beograd: Zavod za udžbenike i nastavna sredstva Srbije, 1972. ДИКРО, Освалд – ТОДОРОВ, Цветан: Енциклопедиски речник на науките за јазикот 1, 2. Превод: Атанас Вангелов. Скопје: Детска радост, 1994.

FONTANIER, Pierre: Les figures du discours. Paris, 1977.

TODOROV, Cvetan: Simbolizam i tumačenje, s. 88.

LOTMAN, Jurij M.: Struktura umetničkog teksta. Beograd: Nolit, 1976, s. 52.

65 66

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 43

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

GUERN, Michel Le: Sémantique de la métaphore et de la métonymie. Paris: Larousse, 1972.

JAKOBSON, Roman: Lingvistika i poetika. Izbor: Milka Ivić i Sreten Marić. Beograd: Nolit, 1966.

KASIRER, Ernst: Mit i jezik. Novi Sad, 1972.

KOFMAN, Sarah: Nietzsche and Metaphor. Translated by Duncan Large. Stanford-California: Stanford University Press, 1993.

KRAVAR, Zoran: Metafora – nacrt za povijest termina. Zagreb: Teka, 1976.

KRUPA, Viktor: Metafora na rozhraní vedeckých disciplín. Bratislava: Tatran, 1990.

KVINTILIJAN, Marko Fabije: Obrazovanje govornika. Sa latinskog preveo, predgovor i komentar napravio Petar Pejčinović. Sarajevo: Veselin Masleša, 1967.

LOTMAN, Jurij M.: Predavanja iz strukturalne poetike. Sarajevo: Zavod za izdavanje udžbenika, 1970.

LOTMAN, Jurij M.: Struktura umetničkog teksta. Prevod i predgovor: Novica Petković. Beograd: Nolit, 1976.

MARKUS, Solomon: Matematička poetika. Prevod: Borislav Krstić, Dragan Stojanović. Beograd: Nolit, 1974.

MARSAIS, C. Sh. Du: Traité des tropes. Paris, 1977.

MIKULA, Valér: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava: Smena, 1987.

PETROVIĆ, Mihailo: Metafore i alegorije. Beograd: Srpska književna zadruga, 1967.

RICOEUR, Paul: Živa metafora. Prevela N. Vajs. Zagreb: GZH, 1981.

SOSIR, Ferdinand De: Opšta lingvistika. Beograd: Nolit, 1977.

TODOROV, Cvetan: Poetika. S francuskog preveli Branko Jelić, Miloš Konstantinović. Beograd: Filip Višnjić, 1986.

TODOROV, Cvetan: Simbolizam i tumačenje. Beograd: Službeni glasnik, 2010.

VELEK, Rene – VOREN, Ostin: Teorija književnosti. Beograd: Nolit, 1974.

VICO, Gianbattista: Načela nove znanosti. Predgovor: Tatjana Vujasinović-Roić. Zagreb: Naprijed, 1982. ŽENET, Žerar: Figure. Odabrala i prevela: Mirjana Miočinović. Beograd: Vuk Karadžić, 1985. ŽENET, Žerar: Figure V. Novi Sad: Svetovi, 2002.

44 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MICHAL BABIAK

Načo je divadlo v chudorľavom čase Keď jeden z najväčších básnikov – ak by sme sa riadili hodnotovými kritériami Martina Heidegerra – čiže, keď Friedrich Hölderlin v jednom svojom verši položil otázku „Načo je básnik v chudorľavom čase“ – v západnej kultúre sa romantizmus iba začínal objavovať na obzore. Na prvý pohľad táto Hölderlinova otázka by sa nám dnes mohla zdať absurdná: veď práve romantizmus bol tým obdobím, ktoré vyzdvihlo básnika na úroveň, ak už nie božstva, tak toho, kto na Olympe sedí po jeho pravici. No k tomuto privilegovanému postu sa básnik musel dopracovať: z pozícií dobrého učiteľa, ktorý poučuje a šíri osvetu medzi ľuďmi a národmi, čo hlásalo osvietenstvo, cez dobrého žiaka, ktorý sa učí od antických autorít, čo hlásal klasicizmus. Až romantizmus dal básnikovi priestor výnimočnosti a bezbrehej slobody. Romantickí básnici s obDoc. Mgr. Michal Babiak, Mr. (1961), pôsobí ľubou – a dalo by sa povedať, aj istým porona Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity zumením – schvaľovali túto svoju novú poKomenského v Bratislave a na Fakulte dramaticzíciu: stali sa vizionármi a prorokmi národov. kých umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Schiller vo svojej básni Rozdelenie Zeme Na slovenských profesionálnych scénach sa hralo jeho šesť divadelných hier. Na Slovensku bol viackrát upozorňoval, že v okamihu stvorenia práve odmenený za svoju režijnú a teatrologickú činnosť; básnik bol ten, kto pomáhal Pánu Bohu Vydal knihy: Tri scenáre (1997), Literatúra a konvo chvíli, ktorú sme neskôr nazvali Veľký text (1999), Drámy 2 (2008), Spomínanie medzi tresk a anglický romantický básnik Edward bytím a zabúdaním (2009) a Anabáza (2011). Je Young zasa stanovil úmeru: o koľko je človek editorom kníh Interpretácia umenia – umenie intervyššie nad ostatným tvorstvom, rovnakou pretácie (1997) a Vzťah estetiky a umenia v 21. storočí (spolu s Oliverom Bakošom, 2009). mierou básnik prevyšuje človeka. Na tejto Získal aj Cenu Ondreja Štefanka (2014) a trikrát línii v romantickom zúfalstve vykrikuje aj Cenu časopisu Nový život (2003, 2007 a 2016). náš divný Janko Kráľ: „Načo som ja medzi Žije v Bratislave. mŕtvych jeden živý na svet prišiel?“ V antike a renesancii venčený vavrínom – v romantizme už básnik odhaľuje, že je sprostredkovateľom medzi dokonalosťou, alebo povedzme to zrozumiteľnejšie: medzi Bohom a nami, ľuďmi, že on je ten, kto má za údel tušiť podstatu, nazrieť do kráľovstva ideí, poznať to, čo bežný človek, teda nebásnik, poznať nedokáže.

Chudorľavosť svojej doby, ktorú Hölderlin vníma ako tragický pocit, sa už čoskoro premení a nastúpi doba vlády básnikov; keď na začiatku 19. storočia Madam de Staël bude informovať vo svojej knihe O Nemcoch o kultúrnej situácii v národe, s ktorým jej Francúzi mali stáročiami bohaté vzťahy, napíše, že Nemci sú národom básnikov a filozofov. Situácia sa postupne zmenila: aj Hölderlinova vízia, že žije v období duchovného kvasu, ktorý raz dozreje k „tichu a kráse“ – ako to hovorí vo svojej básni Mladým básnikom – sa naplnila.

Ak sa, teda, básnik pýta: Načo je básnik v chudorľavom čase? – filozof mu odpovedá: „Lebo básnik nemá len podať informáciu o pravde bytia, báseň musí byť sama tou pravdou, ak chce prekročiť obmedzenia každodennosti.“ (Hajko) Na línii tohto programu sa naplno realizoval romantický program: poézia, ktorá je pozdvihnutá na úroveň zjavenej pravdy, je presvedčená, že nesie v sebe právo, zbraň, nástroje, poriadok i zásady, NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 45

ktorými si nárokuje ovládnuť svet. Romantický básnik pomohol poézii ovládnuť svet: slovo sa stalo telom.

Ak sa, teda básnik pýta: Načo je básnik v chudorľavom čase? – môžeme si my, ktorým divadlo nie je ľahostajné, položiť analogickú otázku: Načo je divadlo v chudorľavom čase?

A to sa dostávame k nastolenému problému našej konferencie (Divadlo v období hodnotovej krízy), pričom chudorľavý čas je iba básnickou metaforou obdobia hodnotovej krízy.

Do ktorého okamihu je možné stanoviť začiatok obdobia, ktoré vnímame ako obdobie hodnotovej krízy, respektíve chudorľavého času? Už v druhej polovici 19. storočia F. Nietzsche hovorí o smrti Boha západnej kultúry a nutnosti prehodnotenia všetkých hodnôt. Smrť Boha ako metafora našej hodnotovej integrály, kedy – povedané znova metaforou F. Nietzscheho – nevieme, čo je hore a čo dolu – je zrejme prvým silným zvolaním o hodnotovej, ale aj duchovnej, morálnej atď. kríze, ktorá začala rozkladať podstatu našej kultúry. Táto radikálna výzva sa prenáša aj do kontextu úvah 20. storočia: Nietzscheho metaforu smrti Boha H. Broch vystrieda syntagmou religiózna centralita keď hovorí, že stratou svojej religióznej centrality dnešný svet upadá do stavu úplnej dezintegrácie hodnôt, do stavu, v ktorom každá ojedinelá hodnota je v konflikte s hociktorou inou hodnotou – v snahe podriadiť si všetky ostatné hodnoty a apokalyptické udalosti posledných desaťročí nie sú ničím iným než výsledkom tohto spomínaného rozkladu. V tomto duchu sa nesie aj tvrdenie A. Artauda, že hodnotenie je záležitosťou religióznych epoch – a dopovedané: keďže naša epocha stratila svoju religióznu centralitu, resp., že v nej je Boh mŕtvy – hodnotenie je viac ako problematické. A podobne možnosť hodnotenia popiera aj A. Begin, ktorý oživuje staršiu Brochovu tézu a hovorí, že naša epocha nemá ani spoločné axiómy (spoločenské, ideologické), ktoré skôr dávali právo na rozhodujúci kritický súd, ani zrejmé estetické princípy, ktoré by umožnili vytvoriť istú hierarchiu. Na rovnako skeptickej línii sa nachádza aj A. Camus, ktorý prichádza s tézou axiologickej suspenzie, ktorá oslobodzuje človeka od hodnôt v prospech slobody, ktorá dokáže prijať neurčitosť.

Na tejto línii by sme dokázali pokračovať aj ďalej: celé 20. storočie sa nesie v znamení skepsy v otázke určenia, čo je to hodnota, ako je možné určiť hodnotu, aké máme kritériá hodnotenia atď. Celé 20. storočie v istom zmysle iba variovalo tú už prezentovanú vetu z Nietzscheho aforizmu z Vôle k moci, v ktorej poukazuje, že nevieme, čo je hore a čo dolu.

No v tomto okamihu sa dostávame k bodu istého paradoxu či absurdu.

Napriek tomu, že nevieme, čo je hore a čo dolu, že nemôžeme s istotou povedať, čo je hodnota a čo nie, že nepoznáme kritériá na určenie hodnoty – naša kultúra 20. storočia dokázala vytvoriť rad diel, na ktorých sme sa zhodli, že sú hodnotné: od Ibsena, Čechova, Stravinského, Sartrea, Camusa, cez Eisensteina, Picassa, Dalího, La Corbusiera, až po Eca či Jacksona Pollocka. To, že sme sa v oblasti filozofie a estetiky nedokázali dohodnúť, že teoreticky nevieme vysvetliť, čo je hore a čo dolu, ešte neznamená, že nevzniklo umenie, ktoré stále vieme hodnotovo zaradiť hore alebo dolu.

Ale, je možné nazerať na tento problém z iného zorného uhla? – A síce, že začiatok obdobia hodnotovej krízy nebol správne stanovený, respektíve že tá kríza, o ktorej začal hovoriť Nietzsche a po ňom túto tézu ostatní filozofi a estetici len rozvíjali alebo variovali, nie je identická s hodnotovou krízou, ktorú prežívame, pociťujeme, alebo iba tušíme dnes.

Obdobie od Nietzscheho po 70. roky 20. storočia označujeme ako obdobie moderny a všetko, čo prichádza potom, zvykli sme si vnímať ako postmoderné obdobie. Už v takomto jednoduchom rozdelení tejto približne 150 ročnej epochy na dve doby: tej prvej 46 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

modernistickej, ktorá trvá približne 100 rokov a tej zvyšnej postmodernej, ktorá nás určuje v posledných päťdesiatich rokoch, je jasné, že nemôžu byť filozofické a ideové východiská tej prvej doby relevantné a rozhodujúce pre druhú dobu – a analogicky aj umenie, ktoré vzniklo v období moderny, pociťujeme, že je iné ako to, ktoré vzniklo za posledných 50 rokov a ktoré vzniká dnes. Čiže, ak dnes hovoríme – a dnešnú dobu vnímame – ako obdobie hodnotovej krízy, nebolo by správne posunúť začiatok tohto obdobia na čas formovania postmoderného pocitu, respektíve formovania postmoderny ako dominantného filozofického a umeleckého prehovoru o dnešku?

V takomto nazeraní problém F. Nietzscheho a jeho nasledovníkov sa javí ako intelektuálny problém moderny, ktorá si priznala neschopnosť zodpovedania otázky hodnôt a hodnotenia – ani len v takej oblasti, ako je umenie. Oproti tomu, modernistické umenie sa snažilo poukázať na priamy vzťah medzi svetom a jeho umením, premietnutým do jednotlivých totalitne chápaných princípov – od symbolu (ako to tvrdili symbolisti), cez výraz (expresionisti), sen, nevedomé a podvedomé (nadrealisti) atď. Povedané inými slovami: medzi skepsou filozofov a estetikov na strane jednej a umením a umelcami na strane druhej sa nevytvorila kompatibilita postojov. Teoretici čoraz viacej, priam hystericky začali upozorňovať, že v našej duchovnej sfére mizne spoľahlivá metóda nazerania a následného hodnotenia javov tohto sveta, oproti tomu umelci poukazovali, že svet je možné poňať a uchopiť prostredníctvom jednotlivých jeho kľúčových princípov; veľké umelecké diela a ich spoločenská rezonancia, hodnotenie, uznávanie alebo zamietanie boli dôkazom, že hodnotová kríza neexistuje; umelci ako keby hovorili: to len filozofi a estetici sa stratili – my umelci vieme, kde je sever. Túto situáciu dvojakého založenia modernistickej teórie na strane jednej a umenia na strane druhej je metaforicky možné vnímať ako premávku na dvoch samostatných paralelných koľajniciach.

A modernistický svet dával za pravdu umelcom: pars pro toto: aj Čakanie na Godota aj Plešatá speváčka na premiére prepadli – a neskôr, a dnes? Nevadilo, že teoretici nevedeli nájsť meradlá, ktoré by nám pomohli určiť, čo je hore a čo dolu – zvláštnymi, skrytými pákami, ktoré sa teoretikom nepodarilo nájsť, umelecké dielo sa dokázalo buď presadiť, alebo prepadnúť aj bez jasne stanovených hodnotových kritérií.

V oblasti postmoderny máme ale opačnú situáciu: základné východiská postmodernej filozofie sa formovali vo sfére umenia – a preto v jednej zo svojich zásadných štúdií o postmoderne Wolfgang Welsch dáva príznakový názov: Zrod postmodernej filozofie z ducha moderného umenia. Dve koľajnice z predchádzajúcej metafory sa spojili do jedinej: To, čo objavilo, k čomu dospelo modernistické umenie vo svojich záverečných, radikálnych fázach (nemožnosť ďalšieho rozvíjania modernistického programu, nutnosť spätného nazerania prostredníctvom irónie, karnevalizácie, recyklácie atď.) – toto všetko filozofia a estetika už iba pojmovo pomenovali a dali punc teórie a metódy.

Začiatok našej neistoty ohľadom hodnôt, nášho pocitu hodnotovej krízy, bolo by teda správnejšie lokalizovať do času vzniku postmoderny. Zásadný problém ohľadom hodnôt, ktorý vzniká s postmodernou, je programový pluralizmus a jeho odvedený pojem relativizmus. Spochybnením, relativizáciou klasickej tradície európskej kultúry a jej modelu myslenia, kritikou eurocentrizmu, ako aj zrovnoprávnením, resp. odmietaním vyrieknutia hodnotovej hierarchie medzi najrozličnejšími myšlienkovými, ideovými, filozofickými, estetickými atď. programami, prichádza k zásadnej programovej platforme, ktorá svoju hodnotovú paradigmu oslavuje v pluralizme. V oblasti dramatickej tvorby svedkami sme najrozličnejNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 47

ších autorských postupov, ktoré sa nám všetky zdajú byť aktuálne, dobe primerané; v celom rade poetík sa nám zdá, že autor vyjadruje pocit našej pluralitnej, niekto povie chaotickej a iní zasa karnevalovej doby: od Marka Ravenhilla, ktorý pľuje do tváre témou, jazykom a provokatívnosťou, cez Sarah Kane a Elfride Jelinek, ktoré keď neparodujú, tak vytvárajú referenčný vzťah, respektíve recyklujú prvky diel dramatickej tradície, až po Martina McDonagha, ktorý píše tak, ako keby posledné, čo čítal, bol Ibsen, o Čechovovi ani nepočul a o Beckettovi, Ionescovi a ostatných ani len netuší. Každý z týchto autorov, svojou poetikou tak zásadne iný ako ten druhý, je reprezentatívnym autorom našej doby. Situácia naberá nový rozmer vo chvíli, keď si uvedomíme, že tak ako dramatika môže byť pluralitná, rovnako tak aj obecenstvo môže byť pluralitne diferencované – každý nech ide, kam ho srdce ťahá, čo v konečnom dôsledku znamená, že tak ako obecenstvo môže byť pluralitné, aj divadlo môže byť pluralitne diferencované. N. B.: Napočúvali sme sa už za týchto posledných päťdesiat rokov ako pluralizmus v umení je potvrdením našej demokratickej orientácie vo sfére spoločenského zriadenia – estetiku potvrdzujeme ideológiou a politickou praxou; ale uvedomujeme si, že apologéti postmoderny v tomto hľadaní priamej úmery medzi naším aktuálnym umeleckým programom a spoločensko-politickou praxou nie sú prví: čosi podobné nachádzame aj v tézach tých, ktorí hľadali takýto vzťah medzi osvietenskou literatúrou a filozofiou a ideológiou racionalizmu, ale aj socializmom a socialistickým realizmom – čiže aj tu postmoderna iba recyklovala staré praktiky do šatu metodologickej travestie.

Zásadným problémom ale je, čo s hodnotami v takejto umeleckej paradigme a v takejto kultúre. Neviem, či teoretici z obdobia moderny škodoradostne triumfujú, ale ak niekto pomyselne ešte žije, určite volá: „Vidíte, prišlo na moje slová!“ Problém, ktorý nastolila modernistická estetika, sa teraz premietol aj do umeleckej praxe: čo je hore a čo je dolu? – Ťažko povedať!

Keby sme ale dôsledne brali program postmoderny, tento problém by ani nemal existovať.

Hodnotenie by sa malo javiť ako nejaký modernistický prežitok a mali by sme asi prijať tú výzvu, o ktorej v lone moderny ešte provokoval citovaný Camus: vyrovnať sa s imperatívom axiologickej suspenzie, ktorá oslobodzuje človeka od hodnôt v prospech slobody, ktorá dokáže prijať neurčitosť. No problém je v tom, že naša kultúra, naša postmoderná kultúra, stále chce hodnotiť: ba občas sa mi zdá, že ešte naliehavejšie ako v období moderny. Kdeže sú časy, keď roku 1956 americký estetik Morrice Weitz konštatoval, že súčasná kritika sa vyčerpáva v interpretácii umeleckého diela a zásadne sa vyhýba vyrieknutiu hodnotového súdu. Ó, blažené časy modernistického profesionalizmu a teoretickej zodpovednosti, ktorá stála na pomyselnom punkte: Keď nemám spoľahlivé nástroje hodnotenia – nebudem ani hodnotiť.

A dnešná situácia v slovenskom divadelníctve?

Tak sa mi na jednej strane zdá, že toto, čo dnes žneme, je žatva toho, čo sme si zasiali v deväťdesiatych rokoch, keď slovo postmoderna bolo najfamóznejším zaklínadlom, mantrou či akýmsi aspirínom, univerzálnym všeliekom: keď umelec chcel za každú cenu obhájiť svoje dielo, tak najčastejšie hovoril: „Vy tomu nerozumiete, to je postmoderna!“ Keď staršia kritika chcela niečo zhodiť, tak priam s hnusom konštatovala: „To je taká, prepytujem, postmoderna!“ A naopak, keď niekto z mladších kritikov chcel niečo hodnotovo vyzdvihnúť, tak tvrdil: „Sorry, ale veď to dielo je postmoderné!“ A pritom málokto naozaj tušil, čo to postmoderna je, ešte menej bolo tých, ktorí o tom niečo čítali, a najmenej bolo tých, ktorí tomu rozumeli. Tento postmoderný chaos v deskripcii, interpretácii a hodnotení umeleckého diela, ktorý sme si sami vytvorili, mohol by zodpovedať na otázku, čo sa deje v našom slovenskom kultúrnom priestore. No nevysvetľuje situáciu širšieho kultúrneho kontextu.

48 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Veď na Západe kultúrna obec čítala Habermasovu polemiku s Lyotardom atď., respektíve tí, ktorí sa vyjadrovali o postmoderne, vedeli, čo to je. Tak potom, kde je problém: keď stále udeľujeme Oscarov, Nobelove ceny aj za literatúru, rovnako ako udeľujeme Dosky? Je možné odpovedať na cynickej línii parafrázujúc Orwela: všetci sme si rovní, len niektorí sú rovnejší – teda, všetko je hodnota, len niektorá hodnota je hodnotnejšia?

Nie je takáto diskrepancia medzi našou demokraciou a jej výstavnou skriňou – postmodernou teóriou na strane jednej a praxou na strane druhej – pre nás frustráciou? Nepociťujeme tento rozkol medzi tým, čo hlásame a konáme ako naše morálne zlyhanie, ako dôkaz pokrytectva našej kultúry? A nie je logickým dôsledkom všetkej tej nahromadenej hypokrízie, frustrácií, pocitu absencie mravnosti a rozkolu v myslení a konaní pocit – chudorľavej doby?

Načo je divadlo v chudorľavej dobe? Aká je podstata divadla, jeho zmysel, bytie, aké si úlohy dokáže na seba vziať? Vrátime sa k myšlienke mravnej inštitúcie národa či shakespearovskému nastaveniu zrkadla dobe? (N. B.: To by sme sa ale čudovali, že čo sme to za svet, keby sme sa spoznali na javisku!) Alebo sa unesieme na Hölderlinových krídlach a budeme sa na našu dobu pozerať ako na dobu kvasu, ktorá raz dozreje „k tichu a kráse“ a v jeho duchu si stanovíme, že dramatik nemá len podať informáciu o pravde bytia, ale že divadlo musí byť samo tou pravdou, ak chce prekročiť obmedzenia každodennosti!

Dokáže postmoderna recyklovať aj tento segment romantického programu a prehovoriť cez neho v aktuálnom šate? Prečo nie? Ak je každý program hodnota, tak aj tento má nárok na život. Ži a nechaj žiť! – Neviem, ako dostatočne precízne prehovoriť, aby bolo jasné, že voči tomuto mám poriadne ironický dištanc – zrejme som nasiaknutý postmoderným cítením. No vyriešiť tento problém v hraniciach a mantineloch našej chudorľavej doby ťažko sa dá inak, ako odplávať do istých vôd irónie, sebairónie a relativistického pokrčenia plecami.

Možno by sme riešenie mohli hľadať v jednej téze, ktorá hovorí, že postmoderna je len prechodný stav relativizmu medzi dvomi jasnými hodnotovými vertikálami. Človek si povie: Dobre, to je plus-mínus to, čo vizionársky sníval, tušil Hölderlin: prechodné obdobie, doba kvasu atď. No, nahmatajúc tep aktuálneho diania v širšej spoločenskej sfére, nemožno nekonštatovať: tá nová hodnotová integrála nemusí byť povinným evolučným produktom premeny postmoderny; zmena umeleckej paradigmy môže prísť aj na základe radikálnej zmeny, ktorá sa odohrá na širšom spoločenskom pláne – a európska kultúra čelí množstvu takýchto výzev.

A tu už končím, lebo je jasné, že môj prejav nadobúda čoraz viac rozmery prorockej, resp. nepravoprorockej intuície, strachu, obavy a úzkosti. Možno by posledné, čo poviem, mohlo byť: šantíme v duchu postmoderného apokalyptického karnevalu, kým môžeme.

Už zajtra nemusíme. Náš Titanic už našiel svoju ľadovú kryhu, ale to nie je dôvod, aby sme si nedali valčík. Lebo po valčíku, vieme, že druhé číslo je: Blíž k Tobě, Bože můj. Chudorľavý čas nemusí spieť k ozdraveniu a antické divadlo už raz skapalo v dôsledku zmeny dominantného náboženstva.

Srbský dramatik Siniša Kovačević niekde napísal: „Optimizmus z nás robí bláznov, pesimizmus zbabelcov.“ Je vám jasné, kam ma máte právo zaradiť.

Text odznel na 12. Banskobystrickej medzinárodnej teatrologickej konferencii v cykle DNES A TU Divadlo v období hodnotovej krízy, ktorá prebiehala od 27. – 28. novembra 2015 na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 49

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE MARTIN PREBUDILA

Dvaja bardi slovenskej poézie (Deväťdesiatročný Ján Labáth a osemdesiatročný Ľubomír Feldek) V roku 2016 sa dovŕšilo okrúhle výročie smrti Williama Shakespeara. Anglický literárny fenomén neprerušene ovplyvňuje britskú a svetovú literatúru už 400 rokov. V Anglicku si pripomenuli výročie jeho smrti veľkolepými oslavami. Medzi ne patria predstavenia v divadle Globe, ktorého originálna stavba zhorela v roku 1613, a znova postavená začala slúžiť v 20. storočí.

Nie náhodou som si zvolil túto spravodajskú svetovú informáciu namiesto úvodu textu o dvoch našich slovenských básnikoch – o deväťdesiatročnom Jánovi Labáthovi a osemdesiatročnom Ľubomírovi Feldekovi. Obaja sa narodili v októbri – Labáth 13. októbra 1926 v Báčskom Petrovci a Feldek 9. októbra 1936 v Žiline.

Pri tejto slávnostnej príležitosti obom Martin Prebudila (1960), básnik, prozaik, oslávencom chcem popriať najmä dobré prekladateľ, publicista, redaktor Novosadského zdravie, bystrú myseľ a ešte stále dobré pero rozhlasu. Vydal básnické zbierky Dážď do tváre a uvediem iba niekoľko základných údajov, (1983), Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), čŕt a poznámok z ich bohatých životopisov, Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2011) a ako aj zopár perličiek či už pikošiek, z ich nič Tri bodky v dvoch vytiach... (2014); romány Rezervista bez rezervnej kože (2000) a Ma, daj nasmeši se... menej bohatej literárnej tvorby. V žiadnom (2009), v srbčine, ktorý je preložený do slovenčiny prípade si netrúfam robiť isté paralely a poako No tak, usmej sa... (2012); knihy poviedok pre rovnávať ich životné cesty a literárne diela, deti: Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) ale jednoducho, pocítil som potrebu prihoa V Anninom sne črieda koní bdie (2007); monogravoriť sa k životnému jubileu Jána Labátha, fiu Makan (2015).

Dostal Cenu Nového života (2015). ale aj k vzácnym osemdesiatinám Ľubomíra Žije v Starej Pazove.

Feldeka, a tak povedať niekoľko sviatočných, a možno aj trochu menej sviatočných slov, o týchto dvoch bardoch celoslovenskej a celosvetovej literatúry.

Pred dvadsiatimi rokmi som robil redaktora kultúrnej rubriky v Slovenskej redakcii Televízie Nový Sad a už v lete roku 1996 som si do záznamníka zapísal, že by bolo treba urobiť televízny dokumentárny film o Jánovi Labáthovi vtedy k jeho blížiacim sa sedemdesiatinám. Povedané – urobené... Film o Jánovi Labáthovi sme točili celé dva dni; v prvý deň v rodinnom byte v Novom Sade, tiež sme si urobili prechádzku Dunajskou ulicou a v rovnomennom parku sme sa pristavili pri soche Đuru Jakšića, chvíľku predtým aj pri buste kamaráta básnika Miroslava Antića, s ktorým v dávnom roku 1962 spolu zostavil a do srbochorvátčiny preložil antológiu poézie juhoslovanských Slovákov Rovina spieva – 50 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Raspevana ravnica. Bolo to 8. októbra, keď nás po Novom Sade kamerou sprevádzal Ján Durgala-Duci a zopár priam umeleckých čiernobielych fotiek urobil maestro Imre Gombar.

Zajtra sme už s oslávencom a televíznym výrobným štábom boli v jeho rodnom Petrovci, kde nás dočkal vtedy mladý čerstvo skončený režisér Jano Čáni. Toho 9. októbra bolo poriadne zamračené a daždivo, hádam aj preto, aby nebolo vidno na tú Labáthovu slzu, čo sa mu z oka skotúľala, tam pri tom jeho pomaly zabudnutom rodičovskom dome... Tá slza sa dodnes trbliece aj v mojom oku... O bibliografii básnika, prozaika a prekladateľa Jána Labátha nemienim doširoka hovoriť, to si už nájdete na internete, ale sa predsa na chvíľku vrátim k jeho románu Diaľky, ktorý vyšiel v roku 1982 a ktorý som si o pár rokov neskoršie zvolil ako podklad na diplomovú prácu zo slovenského jazyka u profesorky Márie Myjavcovej: Typy jednoduchých a zložených viet v románe Diaľky Jána Labátha. A neobjavil som tam bohviečo nové a veľmi priekopnícke v tomto modernistickom Labáthovom románe, o ktorom uvedená profesorka Myjavcová hneď po jeho vyjdení konštatovala: celý text románu Diaľky, čím viac sa čitateľ k nemu vracia a analyzuje stvárnenie hlavnej idey, vyznieva ako rozsiahla báseň. Jednotlivé časti románu môžeme vnímať ako poéziu (M. Myjavcová, O niektorých jazykovo-štylistických charakteristikách románu Jána Labátha Diaľky, Nový život, číslo 3, 1983, s.176).

Teda aj v próze Labáth bol a dodnes je predovšetkým básnikom. Nech žije básnik, nech žije náš oslávenec, Pán Ján Labáth..!

Tohtoročný jubilant Ľubomír Feldek je stále živým bardom slovenskej a svetovej poézie a osemdesiatiny oslávil 9. októbra. Oslavy sa prakticky začali už 30. januára, keď si básnik a dramatik Ľubomír Feldek na scéne V-klubu v Bratislave pripomenul štyristoročné výročie smrti Williama Shakespeara svojou novou hrou Smrť v Stratforde, ktorá vznikala priamo na javisku a v ktorej autor hral hlavnú rolu spolu s dcérou Katkou, Shakespearovou manželkou. V hre vystúpili ešte aj dvaja hudobníci: Richard Šimurka (aj ako Michael Dray­ ton) a Ivo Jankovič (aj ako Ben Jonson). Na začiatku tejto svojráznej pietnej divadelnej predlohy Shakespeare, čiže autor Feldek vraví: „SHAKESPEARE: Odbilo dvanásť a už je 23. apríla 1616. – Práve som sa dožil päťdesiatich dvoch rokov. No, čo je to? Nič. Stále som mladý. Len som dnes trochu viac vypil a som ustatý. (Recituje Sonet 66) Ustatý všetkým, chcem len smrť. Chcem oddych.

Nech u dvier žobrať nevidím viac česť a niktošov na recepcie chodiť a čistotu, čo musí bahnom prejsť, a metále, čo pripnú hlupákom, a pannu, ktorú znásilňuje prasa, a bezprávie, čo šliape na zákon, a moc, čo nad bezbranným vypína sa, a umelca, čo slúži u despotu, a tupca, čo vždy múdrych poučí, a prostú pravdu bitú za prostotu, a zlo, čo dobro drží v područí!

Ustatý všetkým rád to opustím – ANNA (po špičkách vojde a poprikrýva ho).

SHAKESPEARE: – ...len teba nerád zanechám tu s tým.

(Ozve sa šum dažďa.)

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 51

SHAKESPEARE (do šumu dažďa): Many a good hanging prevents a bad marriage – Radšej sa dobre obesiť ako zle oženiť. Trojkráľový večer, I. dejstvo, 5. výstup. Hovorí to tam klaun Feste. Celý svet to bude raz opakovať po ňom, a len málokto bude vedieť, že som to prvý povedal ja – hoci ja som si to nikdy nemyslel. Ja som si vždy myslel pravý opak. Dobre sa obesiť? Radšej sa zle oženiť...

V testamente som jej odkázal druhú najlepšiu posteľ... A zase prší... (Umrie.)“ O bohatom diele Ľubomíra Feldeka sa dočítate inde, teraz však zdôrazním, že roku 1989 Ľubomír Feldek protestoval proti uväzneniu Václava Havla, podpísal politický manifest Několik vět a v novembri sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa občasníka Verejnosť. V súčasnosti žije v Prahe a v Bratislave. Pred niekoľkými rokmi navštívil Kovačicu.

Namiesto zdvihnutia čaše a príležitostného prípitku k obidvom jubilantom dovolím si pri tejto príležitosti predniesť Feldekovu viacvýznamovú a do živého triafajúcu báseň z roku 1992, ktorá je stále aktuálna a v ktorej sa vo veľkej miere odzrkadľuje aj súčasnosť vojvodinských Slovákov.

Ľubomír Feldek

ODZEMOK NA ROZLÚČKU Prišla mi dnes depeša taká od pána hejslováka: „Ak sa ti tu nepáči, tak sa zbaľ!“ Nuž, hoci som aj dobrý Slovák, zbalil som svojich sedem slivák – veď do sveta ísť voľne, čože je na tom bôľne?

Prečo by som sa bál?

Dorazil ten chýr k istej Marke, hejnezávislej novinárke – že odídem, že inde skúsim vojsť...

Depešu tu mám inú: vraj idem do Čiech, vydávať sa za hrdinu – a je to obyčajná zbabelosť.

No teraz už mám toho ozaj dosť. Čo ste to za ľudia? Či bdiete, alebo spíte, alebo jete, 52 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

alebo nejete, nalačno len pijete – stále na cudzej chybe žijete.

Zdraví ste, len keď pičujete a niekoho poučujete a masírujete a bazírujete a buzerujete a buzerujete!

Je vo vás čosi mučiteľské, nie učené, len učiteľské, nie slovenské, len hejslovácke, čo stále lezie druhým do svedomia, vy iba v cudzom súkromí ste doma, stále musí byť ktosi cudzí naporúdzi pandúrskej vašej facke.

Kopanec uštedríte – a sami rumádzgate a ešte si aj dáte pofúkať ubolenú nohu od národa.

Nie dokopanej rite – len vašej nohy škoda. č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

Cigáni sa vám bridia, ak oni nie – tak Židia.

Ak Židia nie – tak aspoň Maďari a Česi.

Ak Česi nie – tak svoji vlastní.

Bez toho neviete byť šťastní.

Európa sa už na vás iste teší.

Vy, keď len na chvíľu ste sami – napríklad na latríne – trpíte vetrami a depresiami, sebavedomie vo vás hynie a vy tiež zhynuli by ste tam tiesňou nevýslovnou, keby ste nezistili v najkritickejšej chvíli, že pod vami je aspoň vaše hovno.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

No to i ono chcete zároveň aj od hovien.

Ani to hovno, čo tam pod vami si hovie, vám nikdy nevyhovie.

Nuž – aby som sa k svojim bývalým priateľom vrátil nakoniec – som Slovák a či balím sa, či nebalím, je moja vec.

A pokiaľ vy s tým máte problém dáky, musíte si to medzi sebou vybaviť.

Navzájom aspoň – hejslováci s hejslovákmi – zistíte, ako úžasne sa viete zabaviť...

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 53

RECENZIE MARÍNA ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ

Poézia, ktorá netendovala k populistickému vkusu (Víťazoslav Hronec: Poézia vojvodinských Slovákov (od 18. do 20. storočia). Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2015, s. 287) Kniha Víťazoslava Hronca Poézia vojvodinských Slovákov (2015) prináša hodnotiaci výber z poézie písanej v slovenčine, ktorá vznikala na území Vojvodiny od 18. storočia do druhej polovice 70. rokov 20. storočia, a autorovo zdôvodnenie v syntetizujúcom predslove. Podľa Hroncových slov výber z poézie predstavuje prvotný variant rovnomennej knihy, prvýkrát publikovanej v roku 1974, do ktorej z ideologických a iných príčin neDr. Marína Šimáková Speváková (1978), liteboli zatriedené básne tematizujúce náborárna kritička a docentka na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. ženský svetonázor. Na rozdiel od vydania Vydala monografiu Podoby intertextuality v tvorz roku 1974 obsahuje aktuálna kniha i selekbe Víťazoslava Hronca (2015). Publikovala početné ciu z Hroncových básní, publikovaných do vedecké štúdie v tematických monografiách, zborroku 1976, čo sčasti spochybňuje tvrdenie, níkoch a časopisoch v Srbsku a v zahraničí. že ide o prvotný variant publikácie. Pohľad Žije v Báčskom Petrovci. na slovenskú poéziu z územia Vojvodiny je výsledkom Hroncovho čítania kompletného básnického diela zaradených autorov, porovnávania poetologických a sémantických procesov ich tvorby, usúvzťažňovania s dobovými literárnymi prúdmi, zo zorného uhla Hroncovho osobitného hodnotiaceho postoja. Ako výsledok daných súvzťažností Hronec v predslove k výberu predložil vlastnú vývinovú niť, ktorá v roku 1974 predstavovala prvú syntézu slovenskej vojvodinskej poézie. Kniha je špecifická tým, že autor štúdie (a výberu) nie je literárnym vedcom, ale je básnikom a esejistom, ktorého čitateľská skúsenosť sa dá prirovnať k Ecom nazvanej encyklopédii.1 Hroncovu knihu môžeme preto vnímať ako tvorivý príspevok k (de)konštrukcii a hodnoteniu vnútroliterárnych procesov slovenského vojvodinského básnictva.

Poézia vojvodinských Slovákov pozostáva z rozsiahleho predslovu (83 s.) samotného výberu z poézie (173 s.) a poznámkovej časti (28 s.). V prvej časti predslovu sa zdôvodňujú kritériá zostavovateľa a v druhej časti sa vysvetľuje poetika a intencia zaradenia kon1 O Hroncovej literárnej erudícii hovoria jeho knihy denníkových a čitateľských záznamov, básnické zbierky, v ktorých intertextualita predstavuje prejav autorského idiolektu. O Hroncových kritériách a cite pre výber najhodnotnejších textov sa písalo v literárnovedných a literárnokritických štúdiách a uvažovalo sa v neoficiálnych rozhovoroch medzi literátmi.

54 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

krétnych básnických mien. V porovnaní s knihou Poézia vojvodinských Slovákov z roku 1974 aktuálny výber z poézie vojvodinských Slovákov (2015) obsahuje tri básne s náboženskými motívmi: Jak Boh duch samého seba Jozefa Podhradského (s. 118), Modlitba (I) Juraja Mučajiho (s. 150) a Na petrovskom cintoríne Pavla Mučajiho (s. 221). Do aktualizovaného výberu Hronec zaradil sedem vlastných básní, prvýkrát publikovaných do roku 1976 v ich súčasných variantoch (Soľ, ale piesok, Muž bez nohy, Synovia (I), Modlitba (I), Hranica (I, 4, 8), Na medzi (I), Otcovia (I)) (s. 245 – 252). Kniha obsahuje 22 reprezantatívnych básnikov a 88 najhodnotnejších básnických textov v slovenskom vojvodinskom priestore. Výber je chronologicky usporiadaný, otvára ho Upřimné myšlení pri harmonice u pána Rennera v Praze 25. října 1782 od Juraja Rohoňa a uzavierajú ho básne Miroslava Demáka To a Apríl (Macbeth). Najväčší počet hodnotných textov napísali podľa Hronca Paľo Bohuš (12) a Michal Babinka (12), potom Jozef Podhradský (9), nasleduje básnik Juraj Mučaji (7) a Víťazoslav Hronec (7), Andrej Ferko (6), Ján Labáth (6) a Viera Benková (6). Päť básní Hronec zaradil z tvorby Michala Godru, Juraj Tušiak a Pavel Mučaji majú tri básne, dva texty Miroslav Demák. Jednou básňou sú zastúpení Juraj Ribay, Juraj Rohoň, Matej Ambrózi, Ján Tobiáš Langhoffer, Mariena Czoczeková-Eichardtová, Martin Toman Banátsky, Andrej Sirácky, Ján Myjavec, Štefan Valent Šubarov a Daniel Pixiades.

Pri zaraďovaní vlastných básní do výberu sa Hronec viedol kritériami iných zostavovateľov antológií slovenskej vojvodinskej poézie, o čom píše v Poznámkach o tomto vydaní (s. 285). Hroncova kniha Poézia vojvodinských Slovákov (2015) tak predstavuje svojrázny prepis. Technika re-writingu nie je u Hronca novinou, ani ju netreba vnímať v negatívnom zmysle. Uvedená technika je v kontexte Hroncovej tvorby prejavom autorovho neustáleho prehodnocovania cudzích, ale predovšetkým vlastných textov. V danom smere treba spomenúť autorské výbery z poézie Almagest (1999), prózy Amarna 1 (2000) a Amarna 2 (2000), denníkové záznamy Vladimíra Lutrova Remeslo byť 1 (2011), ktoré predstavujú autorov prepis predchádzajúcej tvorby, obsahujúcich aktualizácie prvotných variantov.

Re-writing je jednou z techník, ktoré používali postmoderní autori na ilustráciu vyčerpanosti literatúry v postmodernej situácii alebo na dekonštrukciu vopred zadaných významov.

U Hronca, v prípade predloženej knihy, prepis predstavuje aktualizáciu programu prehodnocovania, permanentnú kultiváciu vlastných možností, ako aj test pretrvávania hodnôt selektovaných básnických textov.

Už v úvodnej časti predslovu je rozpoznateľný Hroncov tvorivý postup eliotovského vnútrotextového usúvzťažňovania poetík jednotlivých autorov s cieľom formovania vývinovej nite. V štúdii o intertextualite v Hroncovom diele sme sa (okrem iného) snažili ukázať, že Hronec primárne prehodnocoval texty básnických predchodcov vo svojej poézii. Revalorizoval postupy prostredníctvom poetiky aj kreovaním sémantického odklonu od iných textov, pričom pocity, poznania predchodcov usúvzťažňoval s vlastnými (na­ príklad v básňach Soľ, ale piesok, Muž bez nohy, Synovia I, Modlitba I, Hranica I a i.).2 Prehodnocovanie tradície v literárnokritických a literárnohistorických textoch bolo u Hronca sekundárne, ako gesto sebaurčenia v širšom kontexte, čo potvrdzuje i zaradenie vlast Šimáková Speváková, Marína: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Novi Sad: Fondacija akademika Bohumila Hrabaka za izdavanje doktorskih disertacija, Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 2015.

2

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

RECENZIE 55

ných básní do Poézie vojvodinských Slovákov z roku 2015. Hronec vnímal cudzie texty ako východiská nových textov, v ktorých sa originalita kreuje prostredníctvom osobného poetologického a významového postoja k predošlým textom a v súčinnosti s vlastným vedomostným a emocionálnym obsahom. V širšom kontexte vnútrotextová nadväznosť zaručuje budúcnosť a pretrvávanie básnického slova, tým i pretrvávanie básnickej tradície. Hronec v predslove píše, že všetko, čo raz vzniklo a bolo napísané nielen v slovenskom vojvodinskom kontexte, sa určite podieľa (a bude podieľať) na budúcej poetike.

Preto sa Hronec od 70. rokov 20. storočia podujal permanentne prehodnocovať poéziu a vzájomné súvzťažnosti slovenských vojvodinských textov, ale aj básní, ktoré vznikali na Slovensku v antológiách slovenskej poézie (Antológia slovenskej poézie 20. storočia, 1986, a do tlače pripravená antológia slovenskej poézie od najstarších čias). Hroncove výbery a r/d/ekonštrukcie vývinových súvzťažností možno vnímať ako jednu z línií vykresľovania vývinovej nite poézie týchto priestorov a ako vzácny príspevok k vyčerpávajúcemu uchopeniu jej premien. Z Hroncových tvorivých literárnohistorických a literárnokritických textov a výberov čerpá aj slovenská vojvodinská literárna veda, čo vidno v syntézach takmer všetkých predstaviteľov.

Kniha Poézia vojvodinských Slovákov je žánrovo hybridná forma, aj keď ju Hronec v predslove pomenúva antológiou. Na hybridizácii formy Hroncovej Poézie vojvodinských Slovákov od 18. do 20. storočia sa podieľajú predovšetkým dve rozdielne kritériá výberu, napriek vopred vymedzeným pravidlám mapovania toho najlepšieho v poézii. Do výberu textov od 18. storočia do polovice 20. storočia Hronec zatrieďoval vlastne všetko, čo malo formu básnického textu a čo mohlo reprezentovať autora žijúceho na priestoroch územia dnešnej Vojvodiny (napríklad Pozdrav z Banátu Slovákom od Mateja Ambróziho, Rodnému kraju Marieny Czoczekovej-Eichardtovej, Znělka Jána Tobiáša Langhoffera). Preto prvú časť môžeme vnímať ako chrestomatiu, zatiaľ čo časť od polovice 20. storočia ako hodnotiacu antológiu. V recenzii Poézie vojvodinských Slovákov v roku 1976 Michal Harpáň píše o dvoch druhoch antológie: „Podľa zamerania antológie možno podeliť v podstate na dva druhy: tie, ktoré sa zostavujú najmä z praktických dôvodov, aby sa čitateľ v jednej knihe mohol zoznámiť s reprezentatívnymi básňami viacerých básnikov, a potom antológie, ktoré sa snažia zvláštnym kritériom pri výbere básní vyzdvihnúť určitý básnický štýl na úkor druhého.“3 Hronec akoby zlúčil oba typy antológií, pričom dominantnými procesmi sú hodnotenia básnických textov druhej polovice 20. storočia. Podľa Hroncovho zdôvodnenia najhodnotnejšie sú texty, ktoré obsahujú podmienečne pomenovanú klasicizujúcu poetiku. Pri pomenúvaní poetiky Hronec vychádza zo srbského literárnokritického kontextu 60. rokov, v ktorom sa písalo o poetike klasickej inšpirácie (napríklad Svetlana Velmar-Janković písala o poézii Miodraga Pavlovića citujúc Paula Valéryho).4 Dejiny slovenskej poézie nepoznajú mnohých autorov, ktorí inklinovali k uvedenej klasicizujúcej poetike, vyznačujúcej sa dominanciou reflexiou nad emóciou, citátovosťou, temporalitou v tematizácii. Takúto poetiku Hronec u jednotlivých autorov rozoznáva v náznakoch, ktorá do ich tvorby prenikala z cudzích (neslovenských) poetík (srbskej, anglo-americkej). Pri výbere najhodnotnejších básní Hronec používal už veľakrát spomínanú metodológiu fenomenologickej Harpáň, Michal: Zápas o kontinuitu. In: Nový život, roč. 28, 1976, č. 3, s. 276.

Aj keď literárna teória nevymedzuje pojem klasicizujúcej poetiky, existujú literárnovedné štúdie, ktoré sa venúvali rozdielom medzi tzv. romantizujúcou a klasicizujúcou poetikou (napr. štúdie ruského formalistu V. Žirmunského).

3 4

56 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

redukcie, ktorú si, ako to uviedol v jednej zo svojich esejí, osvojil raz a navždy.

Vzácnym prínosom Hroncovej knihy je predovšetkým výber básnických textov, ktoré reprezentujú slovenskú vojvodinskú poéziu od jej začiatkov po druhú polovicu 70. rokov.

Medzi vrcholy patria básne Predsa koľaj Paľa Bohuša, Protéza na naše smútky Jána Labátha, Príchodzí sa nevracajú (13) Michala Babinku, Vravenie prvé Juraja Tušiaka, Kniha výstrahy (III) Viery Benkovej, Hranica (I, 4, 8) Víťazoslava Hronca, To Miroslava Demáka. Ich usporiadaniu predchádzal Hroncov heuristický výskum a(re)konštrukciou vzájomných prepojeností, autor predostiera mapy na odhalenie významných literárnych medzníkov v našej kultúre. Aj keď niekedy uvádza len fragmenty z rozsiahlejších básnických skladieb, Hronec to robí na podklade prečítaného kompletného básnického materiálu daného autora s cieľom upozorniť na poetologický alebo významový aspekt textu, ktorý bol v kontexte doby dôležitý alebo v imaginárnej vývinovej niti produktívny. Poznámková časť knihy, v ktorej sa nachádza zoznam podobizní autorov a autografov rukopisov, je vzácnym príspevkom k literárnohistorickým bádaniam a bádaniam z kultúrnej histórie.

Akokoľvek špecifickými sú kritériá výberu z básnickej tvorby, antológia sa stáva miestom, v ktorom básne budú naďalej žiť.

Ako celok (vrátane výberu a poznámok), poznajúc Hroncov spoľahlivý dokumentarizmus, knihu Poézia vojvodinských Slovákov môžeme vnímať ako obraz línie slovenskej vojvodinskej poézie, ktorá netendovala k populistickému vkusu a vyjadrila hĺbkové postoje, pocity a poznania, ktoré aj dnes dokážu interpretačne osloviť. Publikácia zároveň predstavuje príspevok k uchopeniu hlbších a rozmanitých literárnych procesov, ako aj fundovaný podklad k novým, vyčerpávajúcim literárnohistorickým a historicko-kultúrnym výskumom.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

RECENZIE 57

BORIS BRENDZA

Iba báseň unesie tajomstvo (Jaroslav Rezník: Múdrosť jesenného lístia. Výber: Martin Prebudila. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, Belehrad: Združenie spisovateľov Srbska, 2015, 1. vyd., 138 s.) „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti,“ pripomína Kristovo konštatovanie cez oblúky tisícročí evanjelista Lukáš. Nám sa javí, že úslovie doma nie je nikto prorokom sformulovali ľudia na základe sklamania nažitého. Ak vtedy neuverili Bohu, kto by dnes uveril básnikovi?! Zrejme takto uvažoval srbský poet Martin Prebudila pri koncipovaní výberu poézie Jaroslava Rezníka. Toho Jaroslava Mgr. Boris Brendza, PhD. (1979), básnik, pubRezníka, ktorý doma nie je prorokom. Trúlicista, redaktor, vysokoškolský pedagóg pôsobiaci fam si povedať, že ani nebude, pretože jeho na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trposolstvá sú nadčasové, povrchným veľmi nave, viceprezident Slovenského centra PEN, člen nepríjemné a priveľmi pravdivé; verzologicpredstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, ky vybrúsené a poeticky majstrovské. šéfredaktor časopisu Dotyky a redaktor viacerých Martin Prebudila si vybral, preložil a dvojliterárnych a vedeckých časopisov.

Je spoluzakladateľom súťaže pre mladých pojazyčne – slovensko-srbsky – vydal štyri etov – Cena Rudolfa Fabryho. Jeho básne boli predesiatky Rezníkových básní, ktoré ho najložené do angličtiny, francúzštiny a poľštiny. väčšmi oslovili z autorovej tvorby, sám začu Vydal básnické zbierky: Obrazce (2000), Mesačné dovaný, prečo takáto poézia nie je na Slohodiny (2002), Poď ďalej a povedz! (2006), Ochutnať vensku „prorokom“. z plameňa (2014). Žije v Bratislave. Ťažko sa veru, aj s istým zahanbením, vysvetľuje zahraničnému kolegovi-básnikovi, prečo národný a duchovný rozmer nenávidela a rozličnými metódami oslabovala každá totalita, každá nesloboda, každá pseudodemokracia. Na Slovensku obzvlášť... Tento fenomén slovenského národného sebadeštruktívneho sebahanobenia sa hrdému Prebudilovi vysvetľuje obzvlášť problematicky. Vždy budú v nemilosti všetci (básnikov nevynímajúc), čo svojím zmýšľaním a tvorbou pôjdu až na dreň, čo pôjdu po podstate, a to po tej, ktorá ľudí spája. Národ a transcendentno sú totiž mimoriadne silné, prepájajúce, zomkýnajúce veličiny. Ak národ nemá zdravé národné uvedomenie, pomaly odumiera, zaniká, rozplýva sa. Ak nemajú jeho jedinci neotrasiteľný transcendentálny základ, skriví ich, resp. zmanipuluje každý zorientovanejší manipulátor. Držiteľom moci sa potom ľahšie vládne, stádo zbavené pamäti a vlastnej dôstojnosti ochotnejšie kráča na porážke. Nie nadarmo už Ľudovít Štúr apeloval stále aktuálnym výrokom, žiada sa mi povedať až výkrikom: „Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“ Manipulácie majú na veličinu národ a spiritualita rozmanité sofistikované prostriedky, ktorých primárnym cieľom je udržiavať zvrátené povedomie, že za národ sa treba hanbiť 58 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016.

Foto: Oto Filip.

a kresťanstvu sa treba posmievať. Rezník svojím životom i dielom miluje svoj nie práve najvďačnejší národ a skláňa sa v pokore pred grandióznym Božím plánom. Zdôrazňujem to ešte raz, pretože tento Rezníkov postoj je nezávislý od režimov. Bol taký, keď nás boľševický systém gniavil ateizmom a proletárskym internacionalizmom, teda Rezník bol básnik – persona non grata. Zostal nezmenený, neohrozený, omínajúci. Možno práve preto je ako kameň v topánke všetkých konformných pamätníkov, ktorí mu nemôžu odpustiť, že je živým svedkom ich osobných, režimných i kariérnych zlyhaní.

Martin Prebudila nevie pochopiť, ako je možné takéhoto človeka doma nerozoznať. Ako je možné nerozoznať Rezníkovu nadčasovú poéziu spred štyroch desaťročí, ktorá zostala dodnes nedocenená.

Prebudila vybral ukážku zo zbierky S vodou na jazyku (1970). Dnes totalitu ideológie vystriedala totalita pseudodemokracie, v ktorej je ťažšie rozhodnúť, čo nenávidí viac – či národ, alebo jeho vieru. „Zohnutí k Zemi a pri modlitbe / nad prvým zrnom / čo vzišlo / bolesť krížov v sebe cítime / No ešte viac ešte viac / až k smrti / my / kríže bolíme,“ konštatuje Rezník v poéme.

Práve bolesť človeka a jeho neustále zraňovanie kríža je najsilnejším motívom autorovej poézie. Motívom, ktorý vyrušoval každú totalitu, ktorá dobre vedela a vie, že má oproti sebe filozoficky, poeticky i osobnostne zdatného protivníka. Martin Prebudila na to prišiel rýchlo. A bez zaváhania vydal prierezový dvojjazyčný výber Rezníkovej poézie. Prebudila rozoznal zrelú „múdrosť jesenného lístia“, podstatu, ktorá jediná akceptuje bytie ako Tajomstvo, ktoré na tomto svete unesie jedine Báseň.

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 7 – 8, XIX, 2016, s. 21 – 23.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

RECENZIE 59

DAGMAR MÁRIA ANOCA

Bezchybná pomôcka v procese vyučovania (Lenka Garančovská: Testy zo slovenčiny ako cudzieho jazyka.

Test of Slovak as a foreign language. Bukurešť, Editura Universităţii din Bucureşti, 152 s.)

Lenka Garančovská, lektorka slovenkého jazyka na Univerzite v Bukurešti, sa nedávno stala autorkou ďalšej knihy. Pri zostavovaní didaktickej pomôcky Testy zo slovenčiny ako cudzieho jazyka uplatnila svoju štvorročnú skúsenosť vo vyučovaní slovenčiny ako cudzieho jazyka, ale sa zároveň opierala aj o praktické znalosti a teoretické vedomosti iných vyučujúcich a teoretikov, ako tomu nasvedčuje bohatý zoznam literatúry (praktické príručky, normatívne a deskriptívne gramatiky) v prvom rade z bratislavského Centra slovenského jazyka UK, známeho aj organizoDagmar Mária Anoca (1951), univerzitná vaním letnej školy pre cudzincov, ale aj pedagogička na dôchodku, popredná slovenská vydané Ústavom jazykovej a odbornej prí­ poetka, prozaička, kritička a literárna historička, pravy, či Slovenského pedagogického naprekladateľka. kladateľstva, buď v iných vydavateľstvách.

Absolvovala štúdium slovenčiny a rumunčiny Posudzovateľky a korektorky z bukureštskej v Bukurešti a v Bratislave. Pôsobila ako redaktorka časopisu Naše snahy (1990 – 2008), Naše snahy plus i bratislavskej univerzity prispeli k tomu, aby (2008 –), Rovnobežné zrkadlá. Oglinzi paralele (1996 sa testy stali bezchybnou pomôckou v pro– 2000). Je autorkou a redaktorkou slovenských cese vyučovania. Knižka má jednoduchú učebníc v Rumunsku, desať rokov spoluzostavovaštruktúru, ako na to upozorňuje aj autorka, la a redigovala zborník Variácie (1980 – 1989). pretože prioritou je praktickosť, účinnosť, Získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky (1992), cenu Zväzu spisovateľov Rumunska, efektívnosť, časovo nenáročné opravovaBukurešť (1993, 2003), cenu Opera omnia Aradskej nie a rýchla spätná väzba, ako to vlastne odbočky Zväzu spisovateľov Rumunska (2013) a má byť pri priebežnom preverovaní a diagcenu Matice slovenskej (2016). nostikácii úspešnosti vyučovania (pomer medzi kompetenciami a performanciou/špičkovým výkonom) a pri príprave širšieho podkladového materiálu na celoročné hodnotenie.

Pomôcka je koncipovaná nielen na využitie pri vyučovaní v Rumunsku, aj keď vychádza predovšetkým zo skúseností získaných a overených pri vyučovaní slovenčiny v Rumunsku, ale aj inde, jej akčný rádius je široký. Poslúži aj samoukom, ale sa hodí na výučbu praktického jazyka na hodinách tzv. jazykovej praxe, resp. lektorských cvičení pre mierne pokročilých (podľa európskeho referenčného rámca úroveň B1). Preto autorka vysvetľuje svoj zámer, cieľ a argumentuje štruktúru v úvode, jednak v slovenskej, jednak v anglickej mutácii.

Treba poznamenať, že tento testový súbor možno použiť aj pre rodených Slovákov, ktorí navštevujú školy s iným vyučovacím jazykom a učia sa materčinu fakultatívne, ale napokon aj v školách s vyučovacím jazykom slovenským, najmä v podmienkach oslabenej celospoločenskej funkcie jazyka.

Testy majú jednotnú kompozíciu. Každý test pozostáva z 30 jednoduchých úloh, kde spomedzi štyroch ponúknutých možností, obsahujúcich aj najčastejšie chyby, testovaný 60 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

RECENZIE 61

Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, časť výstavy, 2016. Foto: Oto Filip.

má vyhľadať a určiť správnu formu vyjadrujúcu sledovanú gramatickú kategóriu.

Napríklad: Uvedená je veta: Aký darček dáš k narodeninám ……… Ponúknuté možnosti: a) mama b) mamy c) mamu d) mame.

Pravda, mohlo by sa namietať, že by sa správne vedomosti nemali získavať na zlých príkladoch. Je to platné pri vyučovaní, pri prvom stretnutí učiaceho sa s danou látkou, tam by vyučujúci nemal založiť svoju metódu na chybných tvaroch. V ďalšej fáze vyučovacieho procesu, keď sa látka upevní, je možné využiť aj nesprávne tvary, a to z perspektívy samokontroly, tzv. monitorovej funkcie, ktorá sa aktivizuje aj pri opravovaní vlastných chýb. Získané body sa spočítajú a zapíšu (po jednom za každú správnu odpoveď), pričom autorka necháva priestor aj na zaznamenávanie poznámok.

Autorka vypracovala spolu 40 testov, prihliadajúc na frekventovanosť daného druhu v bežnej jazykovej praxi: 25 sú zamerané na gramatické kategórie ohybných a neohybných slovných druhov okrem interjekcie: pri substantívach – 4, pri adjektívach, zámenách, číslovkách, adverbiách po 2, pri slovesách a predložkách po 5, pre spojky a spojovacie výrazy 3 a pre častice 1. Na preverenie vedomostí o slovnej zásobe vypracovala dokopy 5 testov, ktoré preverujú znalosti o základnom slovnom fonde, bežné, ale aj menej frekventované slová, slovné spojenia a nakoniec aj príslovia a porekadlá potrebné v bežnej komunikácii v štandardnej slovenčine. Celkom na konci sú záverečné testy venované opakovaniu látky a zisteniu úrovne jazykovej zdatnosti testovaného, a tak môžu poslúžiť pri ďalšom zaraďovaní študentov do študijných kurzov podľa jazykovej úrovne, na ktorú sa vypracovali. Celkom na záver autorka zaradila kľúč so správnymi odpoveďami, čo opravujúcemu poskytuje záruku rýchlej opravy a samoukom aj možnosť spätnej väzby.

Na obálku si autorka vybrala slovenský folklórny modrotlačový motív ako externú paralelu k vnútornej harmónii správne použitých jazykových prvkov.

Efektívnosť týchto testov si autorka preverila nedávno pri prezentácii knihy v rámci lektorských cvičení v Číne na Pekinskej univerzite zahraničných štúdií za asistencie tamojšieho zahraničného lektora.

MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

Spomienka na Stana Filka (1937 – 2015) pri príležitosti prvého výročia jeho odchodu do 5. dimenzie Pred rokom, 23. októbra 2015, odišiel a prenikol konečne do nebeského priestoru, po ktorom celý život túžil, jeden z najvýznamnejších slovenských a stredoeurópskych neoavantgardných výtvarných umelcov Stano Filko.

Tento najkomplexnejší a najradikálnejší autor alternatívneho, neoficiálneho umenia na Slovensku svoju tvorivú cestu založenú na prepojení života a umenia začal po školení na VŠVU u Dezidera Millyho a Petra Matejku v Bratislave. Vyskúšal všetky dobové trendy – od umenia inštalácie, environmentu, pop-artu, nového realizmu až po koncept. Už v prvom období s postkubizujúcim rukopisom sa snažil o deštrukciu plátna. Zo 60. rokov nám utkveli predovšetkým asambláže – „oltáre súčasnosti“ vyjadrujúce žiadostivosť po moci a sexuálnu túžbu. Patrí však k priekopníkom novej umeleckej senzibility a tvorivosti na Slovensku, prejavujúcej sa happeningom, akciou a konceptuálnym umením. Tak do roku 1970 vznikali prospektart, projektart, mapy... Napísal aj manifest Úvahy o prostredí (1966) a Biely priestor (1973 – 1974). Tak sa začala tvarovať jeho osobná mytológia a kozmologický koncept.

V emigrácii od roku 1981 žil v Nemecku, Kanade a USA. Neustále svojou tvorbou prezrádzal túžbu pochopiť život, svet, vesmír a seba v ňom. Na Stana Filka, priekopníka novej umeleckej konceptuálnej praxe a senzibility, si však budeme spomínať ako na prvého slovenského výtvarníka, ktorý zavítal aj osobne (spolu s Michalom Murinom) do Galérie Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci v ťažkom období izolácie a vojny na priestoroch bývalej Juhoslávie, 3. septembra 1994.

Stano Filko sa dostal k nám vďaka nášmu umelcovi podobného konceptuálneho a neoavantgardného razenia Jaroslavovi Supkovi. Keď sa v Šťastnej galérii (Happy Gallery) Študentského kultúrneho strediska v Belehrade uskutočnil výstavný projekt Päť umelcov zo Slovenska, na ktorom sa okrem Stana Filka zúčastnili aj Michal Murin, Milan Adamčiak, Peter Kalmus a Peter Ronai, rozhodli sme sa pozvať týchto umelcov do Petrovca. Práve ich práce boli predstavené na výstave – umeleckom večierku 3. septembra 1994. Osobne v Galérii Zuzky Medveďovej v sobotný večer boli prítomní Stano Filko a Michal Murin.

Návštevníci vernisáže či umeleckého večierka mali vtedy jedinečnú príležitosť vypočuť si Filkove názory na umenie a s ním aj debatovali.

Stano Filko na výstave, ktorú sme ironicky pomenovali Súčasné tradičné umenie zo Slovenska, vystavil tri obrazy, ktoré vytvoril počas toho svojho jednodňového pobytu v Petrovci. Práce boli vypracované v duchu jeho autorskej symboliky na plátnach v troch 62 MISCELANEÁ

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

MISCELANEÁ 63

Zábery z vernisáže výstavy Stana Filka v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci 3. septembra 1994 (prvý sprava: Stano Filko)

základných farbách – červenej, modrej a bielej. Vypísané boli štetcom a čiernou farbou EGA. Červený obraz bol dimenziou biológie (3. di­ menzia), modrý – kozmológie (4. dimenzia) a biely – ontológie (5. dimenzia), čiže absolútnej duchovnosti. Biela je u Filka miesto bez času a priestoru, transcendencia, ontológia, metafyzika... Tie tri farby, ku ktorým Filko prišiel farebnou redukciou, charakteristickou pre jeho tvorivé obdobie po 70. rokoch, sú zároveň aj farby slovenskej trikolóry.

Poznať tvorbu Stana Filka je náročné, lebo jeho myšlienky a vízie sú výsledkom neukojiteľnej túžby pochopiť život, svet, vesmír a v tom miesto jednotlivca. S tým cieľom Filko vytvoril vlastný dynamický kozmologický systém, ktorý presahuje bežné uvažovanie. Zaujalo ho prenikanie do nekonečného priestoru, vytvoril si vlastnú mytológiu a dotkol sa svojou tvorbou podstaty. Ako človek a umelec Stano Filko si nárokoval na absolútno – ako to podotkla znalkyňa jeho tvorby Lucia Gregorová Stach. Celý život usporadúval do štruktúr podľa základných farieb svojho systému – do štyroch živlov, piatich dimenzií a siedmich čakier, neskôr dvanástich, ktoré podľa neho symbolizovali energie tela a ducha človeka.

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Miodrag PAVLOVIĆ (1928 – 2014): Zvady . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Viera BENKOVÁ: Autor pod panónskou klenbou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Zoran ĐERIĆ @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ Zvonko TANESKI: Imigranti v Babylonskej veži . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Janko TAKÁČ: Biely šum . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Zoran ĐERIĆ: Čosi z črepín Čarnoka. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24 Texty a kontexty Zvonko TANESKI: Metafora v historickom myslení . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27 Michal BABIAK: Načo je divadlo v chudorľavom čase . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45 60. literárne snemovanie Martin PREBUDILA: Dvaja bardi slovenskej poézie (Deväťdesiatročný Ján Labáth a osemdesiatročný Ľubomír Feldek) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Recenzie Marína ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ: Poézia, ktorá netendovala k populistickému vkusu . . . . 54 Boris BRENDZA: Iba báseň unesie tajomstvo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Dagmar Mária ANOCA: Bezchybná pomôcka v procese vyučovania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK: Spomienka na Stana Filka (1937 – 2015) pri príležitosti prvého výročia jeho odchodu do 5. dimenzie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62

64 OBSAH

č. 9 – 10 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek z obrazu 3. dimenzia výtvarného umelca Stana FILKA, ktorý výpracoval v Báčskom Petrovci 3. septembra 1994. Číslo je ilustrované reprodukciami z výstavy Poézia o kozme – priestore (2016) neoavantgardného výtvarného umelca Stana FILKA, ktorá sa uskutočnila takmer rok po jeho smrti (24. júna – 25. septembra 2016) v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Foto: Oto FILIP. Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana SUDICKÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији

Народна Србије, Београд NOVÝ ŽIVOT библиотека / 2016 / č. 9 – 10 82 COBISS.SR-ID 11455234

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Katarína Mosnáková-Bagľašová: Detstvo našich predkov.

Z detského folklóru Slovákov v Jánošíku. Strán 152. Cena 500 din.

Slovenský svetový kalendár.

Zostavili: Vladimír Valentík a Katarína Mosnáková-Bagľašová.

Strán 152. Cena 500 din.

Mária Vršková: Ja sa z teba zbláznim!

Strán 100. Cena 500 din.

Viera Benková: Päť ročných období.

Strán 144. Cena 400 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 9 – 10

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

ROZKOŠ Z TEXTU 1