Nz 2016 5 6

68 5–6 2016

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA VASKO POPA (1922 – 1991)

Zábudlivé číslo

Pyšná chyba

Žilo raz jedno číslo Čisté a okrúhle ako slnko Ale ukrutne ukrutne osamelé

Bola raz jedna chyba Taká smiešna taká malá Že by si ju nikto nebol ani len všimol

Začalo počítať so sebou

Sama seba nechcela Ani vidieť ani počuť

Delilo sa násobilo Odčitovalo sa spočitovalo Ale vždy zostávalo samo Prestalo počítať so sebou A uzamklo sa do svojej okrúhlej A slnečnej čistoty Vonku zostali žeravé Stopy jeho počítania

Čo všetko nevymyslela Len aby dokázala Že vlastne nejestvuje Vymyslela si priestor Aby doň umiestnila svoje dôkazy Aj čas aby jej dôkazy uchránil Aj svet aby jej dôkazy videl

Začali sa v tme naháňať Deliť sa počas násobenia Odčitovať sa počas sčitovania

Všetko čo si vymyslela Nebolo ani také smiešne Ani také malé Ibačo pravdaže bolo pochybené

Tak ako sa to už raz robí v tme

Či vôbec aj mohlo byť inak

A nenašiel sa nikto aby ho poprosil Aby zastavilo stopy Aby ich vytrelo

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 1 Preložil Víťazoslav Hronec

ROZKOŠ Z TEXTU VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

Bez geta v médiách: vopred prehratý boj?

Skloňovanie javu vedomej alebo nevedomej, či podvedomej vylúčenosti interkultúrnosti ako dialógu medzi dvomi alebo viacerými kultúrami z (menšinových) médií, ktorá vedie ku getoizácii a autogetoizácii prostriedkov verejného informovania vo Vojvodine, resp. v Srbsku príliš často ako Niagarské vodopády hlasno hučí z úst politických aktérov, mediálnych odborníkov a mnohých iných zainteresovaných strán. O (údajnej) getoizácii médií, a zároveň o absencii interkultúrnosti v nich, sa najčastejšie hovorí v kontexte médií národnostných spoločenstiev.

Interkultúrnosť je zaujímavý spôsob života a myslenia, ktorý sa na pôde (zámerne sa vyhýbame použiť slovo dno) vysušeného Panónskeho mora zdráhame konzumovať.

Rozšírenejšie je multikultúrne správanie, alebo lepšie povedané zneužívanie pojmu multikultúrnosť v rétorike a vo verejných prejavoch našich politikov a politikárčikov, keď najradšej používajú stereotypné vyhlásenia o „Európe v malom“, či famózne štyri „M“ v identite Vojvodiny, ako neraz hovorí a kritizuje novinár Dinko Gruhonjić (dobre známa – multietnická, multikonfesionálna, multiMa. Vladimíra Dorčová-Valtnerová (1981), kulturálna a multijazyková Vojvodina). Takvyštudovala slovenský jazyk a literatúru na FF UNS; mer všetky médiá najradšej prenášajú, novinárka, v súčasnosti šéfredaktorka týždenníka a tým sa spolu s politikmi podieľajú na zakoHlas ľudu, zostavovateľka zborníkov, nositeľka viareňovaní multikultúrnosti namiesto intercerých významných ocenení z oblasti žurnalistiky.

Je členkou redakcie Nového života. kultúrnosti v našej spoločnosti. Poviete: dobre, že aspoň 4 M máme. Naozaj je dobre?

Veď aj preto často žijeme jedni vedľa druhých, a nie jedni s druhými, hovorí ten istý Gruhonjić, a konštatuje aj to, že skutočnosť, že máme menšinové médiá, neznamená, že sa úroveň interkultúrnej komunikácie zvyšuje. Inými slovami, ak máme menšinové médiá, neznamená, že sa navzájom (národnosti a národy) poznáme. To iba znamená, že jedni vedľa druhých – živoríme.

Keby sme sa však odhodlali na kulturologický switch off a dali zelenú interkultúrnej komunikácii, museli by sme zodpovedne pristúpiť k pochopeniu a potom aj k realizácii interkultúrneho komunikačného procesu, v ktorom je významný princíp úrovne vedomostí a prijatia presvedčenia a správania sa iných, ktorý vlastne poukazuje na dve zložky, ktoré musia byť prítomné v interkultúrnej komunikácii, keďže komunikačný skrat nevytvára iba nedostatok vedomostí o rozdieloch, ale aj nedostatočná úroveň ich prijímania. Čiže k účinnej komunikácii v zmysle interkulturalizmu rovnako prispievajú spoločný kódový systém, uznávanie rozličných presvedčení a rozličného správania sa, ako aj poučenie, ako byť tolerantným voči tým rozličnostiam, na čo poukazujú mnohí teoretici komunikačných procesov, ako napríklad Stewart Tubbs, americký profesor a autor NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 1

viacerých kníh z oblastí komunikácie, líderstva a organizačného správania sa. V tomto by veľkú úlohu mali zohrávať aj médiá. Tie naše sú totiž infikované getoizačným vírusom. Naozaj je tomu tak? Prechádzajúc sa virtuálnym svetom s odbornými knihami o médiách a komunikácii pod pazuchou, pred nos vyskakujú ošúchané syntagmy, klišé v rámcoch srbskej mediálnej komunikácie, v ktorých dominuje getoizácia menšinových médií. Naozaj je to tak? Skutočne spoločenskému javu, akým je getoizácia, podľahnú iba menšinové médiá?

Ak sa stotožníme s tvrdením, že getoizácia v pôvodnom význame predstavuje závažný spoločenský problém (vzhľadom na to, že ľudia, ktorých geto združuje, spravidla nastoľujú vlastné pravidlá oproti pravidlám danej spoločnosti a pestujú iné hodnoty oproti dávno ujatým spoločenským (všeľudským) hodnotám), prichádzame k záveru, že výsledkom pôsobenia getoizačných síl je negatívny vplyv na správanie sa obyvateľov geta a jeho okolia. Analógiou, akoby umelo, vytvorme situáciu v médiách, v ktorých hlavnú rolu má tzv. underclass či kultúra chudoby, ako geto často nazývame. Mnohí novinári a odborníci žurnalistiky neraz tvrdili a tvrdia, že je nepochopiteľné, že sa v médiách menšín často propagujú rovnaké hodnoty, ktoré sú dominantné aj v médiách väčšiny – nekomunikatívne mediálne obsahy bez kritických kompetencií, ktoré slúžia nie ako korektív politických a spoločenských procesov, ale ako páka na realizáciu moci a umŕtvovanie alternatívy. Údajne menšinové médiá takto podnecujú autogetoizáciu – obmedzovaním či krotením alternatívy zveľaďujú proces mrvenia multikultúrnej identity Vojvodiny, o čom často hovorí novinár Nedim Sejdinović. Ak je tomu naozaj tak, a situácia napovedá, že áno, i keď takmer vôbec neexistujú kvalitatívne výskumy o obsahoch menšinových médií, v tom prípade akosi tautologicky možno tvrdiť, že aj mediálne geto je chudobnejšia, samým tým menej kvalitná verzia médií?

Alebo je korektnejšie hovoriť o údajnej marginalizácii tvorivého novinárskeho postupu prostredníctvom interkulturálneho prístupu oproti drsnému termínu getoizácia? Takéto definovanie javu z pera slovenskej sociologičky Ivety Radičovej, pri ktorom v médiách detektujeme prítomnosť getoizácie, sa zdá prijateľnejšia aj napriek tomu, že marginalizáciu ako všeobecný pojem v oblasti sociológie definujeme ako negatívum, čiže ako proces odsúvania jedincov, skupín, sociálnych vrstiev alebo spoločností do situácie bytia na okraji, do menej významného postavenia. Ak chceme proces marginalizácie vnímať v mediálnych súvislostiach príslušníkov národnostných spoločenstiev, čiže s dôrazom na právo príslušníkov národnostných menšín na infomovanie v materinskej reči, ako najvhodnejší termín pre pomenovanie javu tzv. getoizácie menšinových médií sa nám vynára kultúrna marginalizácia, ktorá sa podľa niektorých sociológov prejavuje ako odsúvanie určitých jedincov alebo skupín na okraj spoločnosti na základe ich zdanlivej alebo reálnej kultúrnej odlišnosti od kultúry majority. V našom prípade menšiny a priori pestujú kultúrnu inakosť, čo niekedy spôsobuje, že takto strácajú pocit príslušnosti k väčšinovej spoločnosti, čo v konečnom dôsledku v pozorovanej mediálnej getoizácii nemusí vždy prinášať nekvalitný novinársky obsah. Zvlášť ak by sme sa mali porovnávať (čo neradi robíme), s novinárskou neprofesionalitou a úzkym novinárskym záberom a pozornosti v dominantných väčšinových médiách, a ich tabloidizáciou až idiotizáciou v súčasnosti. Takto pozorovaná situácia v médiách nám umožňuje rázne odmietnuť názor, že menšinové médiá, v ktorých sa nepestuje výrazná interkultúrnosť, sú menej významné a menej kvalitné. Takéto tvrdenie v našom (slovenskom) prípade nepadlo na žírnu pôdu. My 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: Dolphin, akryl na plátne, 2008

v rukáve máme najmenej dve esá – dva dôvody hovoriace o tom, že niektoré médiá (slovenskej národnostnej menšiny) povedali getoizácii nie, a interkultúrnosti áno.

Keď podstatu médií a novinárstva uchopíme cez pohľad Georga Orwella, ktorý ju definoval ako písanie toho, čo iní nechcú zverejniť, kým všetko iné je public relations, veľmi rýchlo sa naše stanovisko vo veci škodlivosti getoizácie v médiách vykryštalizuje. Vykryštalizované stanovisko o potrebe šírenia interkultúrnosti má aj informačno-politický týždenník vychádzajúci v Novom Sade Hlas ľudu (ktorý vychádza od roku 1944), ktorý okrem iných publicistických príspevkov za posledný rok v pravidelnej mesačnej prílohe pre kultúru, vedu, umenie a literatúru zverejnil cyklus príspevkov pod názvom Interkultúrny dialóg z pera novinára na voľnej nohe Vladimíra Lenharta. Lenhart v tomto cykle ponúka krvný obraz niektorých menej známych národnostných menšín v Srbsku – napríklad NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 3

čiernohorskej, macedónskej, cincarskej, v ktorých samotní príslušníci otvorene a kriticky prehodnocujú svoje národnostné zázemie a prítomnosť, národnostnú politiku a akoby sa pokúšali trasovať cestu do budúcna. Nasýtené informáciami, podložené zaujímavými fotografiami a infografikou tieto interkultúrne dialógy presahujú rámce (hranice?) pomysleného getoizovaného priestoru, jasne signalizujúc odhodlanosť autora (a prečo nie napísať, že aj rozhodnutie redakcie Hlasu ľudu) propagovať, hlásať interkultúrnosť – ak treba aj cez megafón.

Druhé eso, druhý dôvod na odmietnutie názoru o (auto)getoizácii v médiách je jednoduchý (a v jednoduchosti je aj krása, ale aj sila) a patrí do teoretického opusu. Menšinové médiá predstavujú integrálnu časť informačno-komunikačného systému v určitej krajine a v zásade (podľa názoru srbských odborníkov na komunikológiu, informačno-komunikačné systémy a kultúrnu politiku Miroljuba Radojkovića a Branimira Stojkovića) majú tri funkcie. Po prvé, predstavujú formu komunikácie vnútri samotnej menšiny, po druhé, sú prostriedok komunikácie medzi menšinou a väčšinou, a nakoniec sú aj kanálom komunikácie menšiny s materskou krajinou. Vymysleli ich, pretože si ešte dávno ľudia uvedomili, že ak menšina konzumuje okrem iného aj právo na informovanie vo vlastnej reči, stáva sa z nej integračný činiteľ v celkovej spoločnosti, v ktorej žijú a pôsobia príslušníci dákej menšiny. Teda toto (menšinové) právo zároveň možno pozorovať ako prvok konštrukcie spoločnosti oproti deštrukcii.

Ale situácia nie je taká jednoduchá a jednoznačná, ako sa možno (aj nám) na začiatku zdalo, keďže každý jav má svoje klady a zápory. Základným problémom menšinových médií je ich vzťah s globálnou spoločnosťou, respektíve väčšinou – akokoľvek ju definujeme: nadmierna orientácia na nezávislosť zotázňuje integritu globálnej spoločnosti, kým príliš malá dištancia vo vzťahu na väčšinovú spoločnosť môže viesť k asimilácii a zániku menšín, alebo oproti tomu, že indukuje nespokojnosť menšiny s vlastným miestom v spoločnosti, čo produkuje odpor a odmietanie.

Práve v tomto vidno pôsobenie deštruktívnych procesov v menšinových médiách, keď chcete – aj getoizácie, pretože nás ona vedie, ak je silná a príliš prítomná aj v médiách, k asimilácii, alebo k urýchleniu asimilačných procesov, čo je v rozpore s poslaním konzumácie práva na informovanie v materinskej reči, v ktorom ide aj o spomalenie „spodobovania“ dvoch príbuzných kultúr – slovenskej a srbskej. Z tohto vyplýva, že účinky getoizácie alebo marginalizácie sú v prvom rade zhubné, hoci sa na prvý pohľad možno môže zdať, že hermetické uzatváranie sa do vlastných národnostných rámcov môže ochrániť pred asimiláciou a utrácaním národnostnej identity.

Uvedomujúc si tieto niektoré súvislosti vo veci getoizácie menšinových médií, začíname inak vnímať aj potrebu častejšieho interkultúrneho prístupu novinárov ku konkrétnym témam a bez výčitky svedomia sa prikláňame k názoru Lasla Vegela, ktorý hovorí, že multikultúrnosť dáva dôraz na rozdiely a interkultúrnosť do prvého plánu vysúva systém vzťahov medzi tými rozdielmi. V tom nachádzame posolstvo novinárstva – aj menšinového, a to znamená, že akákoľvek getoizácia je out. No nezabúdajme, treba ju ak nie vykynožiť, ale úplne marginalizovať aj vo väčšinových médiách, ak sa chceme posunúť dopredu. Avšak akosi sa nám vnucuje konštatácia, že niektoré boje sú vopred prehraté...

Vzápätí slovenský novinár vytasí meč vyrobený z reči a interkultúrneho dialógu, ktorým čelí getoizačným démonom! Áno, stačí hodiť jeden kamienok do mediálneho mora, a ono sa rozvlní...

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT UGLJEŠA ŠAJTINAC @ ZDENKA VALENTOVÁ BELIĆOVÁ @ JURAJ ŠEBESTA

Zreňanin – Nový Sad – Bratislava

Identita je to, čo sa píše medzi riadkami zvb@: Identita – to nie je len o tom, kto sme, ale často aj o tom – kým odmietame byť. Naliehanie na presnom určení vlastnej identity môže znepokojovať. Umelci často v snahe byť iní, inakší, odmietajú zadefinovať vlastnú identitu, odmietajú sa zaradiť, dokonca odmietajú hovoriť o viditeľnom skutočnom svete ako jedinej forme identity, lebo to vnímajú ako obmedzovanie seba a vlastného kreatívneho potenciálu. No z druhej strany, vnútro hovorí samo osebe.

Takí boli aj naši dvaja spolubesedujúci, ktorých sme vyzvali hovoriť na túto tému. Veria, že sa vnútorný kreatívny potenciál neustále rozvíja, a to v súlade s podnetmi z vonkajšieho prostredia. Zároveň sú si vedomí, že to, čím sme, je v nás aj vtedy, keď sa mu nepriznávame. Tým pádom identita hovorí o nás aj vtedy, keď mlčíme. Identita funguje podobne ako umenie – podstatné je vždy medzi riadkami. usajtinac@: Mohol by útek od identity byť jej stavebným materiálom, či nie? Keď hovoríme o identite, ešte stále sa priveľmi držíme skutočnosti, a to nie je dobre. Skutočnosť je špatná a hlúpa. Ľudia sú nahnatí do radu, v ktorom čakajú, aby dospeli. Dospievanie samo osebe nemusí znamenať aj zrelosť, a zrelosť sa nemusí podobať tancu mŕtvych.

Katastrofa vypukne v tej chvíli, keď človek pochová všetko dôležité zo svojho detstva a dospievania. Celkové ľudské pokolenie je veľký strom, ktorý sa kolíše na vetre. V korunách sa liahnu vtáčiky skazy. Mikroorganizmy z druhého kraja toho reťazca kazy ukončia tú prácu. Dobre, kde som ja v tom všetkom? Mám pocit, že moja identita tiká v rytme pohybu nôžok hlodavca a kmitania antén chrobákov, ktoré sa liahnu pod kôrou. Jazyk, ktorým píšem a hovorím, je len jeden zo stoviek spôsobov vydávania zvuku, ktorý slúži na ľahšie dorozumievanie. Podstata dorozumievania je výrazne pochybná. Skutočnosť napadla aj pole jazyka?! Spisovatelia na medzinárodných strenutiach komunikujú v angličtine, píšu v materčine, rozmýšľajú v obrazoch, aspoň tak dúfam. Je moja srbčina súčasťou mojej identity? Zdôrazňujem moja. Na začiatku je to materinský jazyk, teda nie môj. Materčinou sa všetko začína, ale často sa na nej aj končí. Práve to nerozvíjanie jazyka je to úbohé. Vlastný jazyk sa nebuduje tak, že si pestujeme materinský jazyk, ale tak, že sa ten zdedený schmatne, zhltne, vypije, až pokým sa ním nenaplníme. Až vtedy vzniká vlastný jazyk. Existujú úplní jazykoví idioti, ktorí sa nevedia slúžiť jazykom. Identitu si ďalej budujeme prostredníctvom jazyka. Možno by sme presnejšie mali povedať, že sa obnovuje – podobne ako bunky! Neviem, či sa vám niekedy stalo, kým ste čítali prebásnenú poéziu, že zacítite klimatickú štruktúru priestoru, v ktorom básnik tvorí. Asi by som len na základe básnického obrazu mohol napevno tvrdiť, že nie je napísaný na Vysokých, ale že vznikol na Nízkych Tatrách! To je silné, ale nie tým okultistickým, opovrhnutiahodným spôsobom. Práve neopak, viac sa podobá na živé svedectvo o existencii anjelov, ktorí NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

CHAT 5

Uglješa Šajtinac

nesú rukopisy pod krídlom. Niečo podobné periu sa nachádza medzi stranami literatúry takzvaných ďalekých a cudzích jazykov. Mohol by som sa zaprisahať, že je to identita! To je jediné, čo Vám môžem ponúknuť z môjho laboratória. Nechcem, odmietam ďalej hľadať, pretriasať a presýpať po retortách. Tá čitateľská radosť poznania, tá mimetická pečať, to zneužité antické rýdze zlato je jediný dôležitý prvok. Ako vôbec objasniť fakt, že Shakespeare je nie až tak obľúbený v Anglicku. Jasné, on bol veľkým čitateľom cudzej literatúry. Ja som srbský, juhoslovanský, panónsky, stredoeurópsky a svetový spisovateľ, ale to je len nádpis na deklarácii výrobku. Prial by som si, aby ma niekto bez akýchkoľvek informácií o mojom pôvode s dobrými následkami po seba samého čítal dajme tomu v Thajsku. Aby ma odhalil ako Indiu! Aby sa mnou celý zababral ako svojho času prvý Európan, ktorý hltal plod manga! A určil mi identitu v svojom malom, osobnom, najväčšom zo všetých svetov. jsebesta@: Dnes už my, Európania, len bez vzrušenia prežúvame sušené mango, balené v celofáne (mám ho celkom rád), a ani nevieme, odkiaľ je. Niektorí si možno myslia, že sa mango pestuje na Slovensku alebo v Srbsku. Lenže aj to bude čoskoro pravda. Toto leto na našom dvore v Bratislave, na obyčajnom dvore uprostred hlučného mesta, kde slnko zasvieti len v odraze od okien, dozreli figy. Za desať rokov, čo tu bývam, toto sa stalo prvý raz. Zvyčajne plody ostali malé, nedozreté. Nenašiel som rozdiel v chuti, boli ako figy zo Stredomoria. Poznám viacerých, čo tu majú v záhradách kiwi.

Uglješa Šajtinac (1971), srbský dramatik, proVšetko sa mení, my sa meníme, a vyvíja sa zaik, románopisec, vysokoškolský profesor. aj kultúrna identita národa, ak sa to dá tak Vyštudoval na Fakulte dramatických umení v Bepovedať. Z mladého autora sa rýchlo stane lehrade. Prednáša dramaturgiu na Akadémii umesenior. Tu v Bratislave je každý nad päťdesiat nia v Novom Sade.

Napísal romány: Čuda prirode (1993), Nada stasenior. Aspoň podľa akejsi smernice magisnuje na kraju grada (2002), VOK ON! (2007) a Sasvim trátu. Kým starneme, naša spoločnosť akosi skromni darovi (2011); romány pre deti: Vetruškina stále zostáva v pubertálnej fáze, a kultúra ledina (2006) a Čarna i Nesvet (2013); knihu povie(nielen národná) ju veľmi nezaujíma. Takže dok: Čemer (1997); drámy: Rekviziter (1999), Pravo je tu veľká nádej, že raz to bude lepšie. Hoci na Rusa (2001), Govorite li australijski? (2002), Hudersfild (2005), Banat (2007), Vetruškina ledina my tu už nebudeme.

(2008) a Lepet mojih plućnih krila (2009).

Na Slovensku je silná kultúra dúfania. My Získal ocenenia: Sterijinu cenu za najlepší text sa nemáme bohvie ako, ale naše deti sa urči(2005), Cenu Biljany Jovanovićovej (2007) a Európte budú mať lepšie. Ak by to náhodou aj sku cenu za literatúru (2014), Vitalovu cenu (2014) nevyšlo, ich deti už stopercentne budú rova Cenu Boru Stankovića (2014). Žije v Zreňanine. nocenní občania vyspelej Európy. Všetci budú čítať slovenskú literatúru a aj srbskí autori sa budú vydávať v desaťtisícoch.

Lenže, paradoxne, naozaj k tomu všetko smeruje. O nejaký čas, verím, že aj skôr než o sto rokov, si ľudia v Európe už budú len užívať. Makať budú stroje. Nakoniec nám neostane nič iné na prácu, len kultúra. Rádovo stúpne význam literatúry, knižníc, galérií, divadiel. Čím budú vyvinutejšie technológie, tým väčšmi stúpne význam kultúry. Čítaj, prosím ťa, medzi riadkami. usajtinac@: Internet je v dnešnej dobe veľmi dôležitý zdroj na vytváranie našich jednotlivých alebo skupinových portrétov. Som rád, že sa Vám daria figy, verím, že budú 6 CHAT

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

CHAT 7

Juraj Šebesta

šťavnaté a sladké. Vidíš, ty si Bratislavčan, rodený. Nebol som v Bratislave viac ako dvadsať rokov. Zdá sa mi, že to naposledy bolo roku 1985, vtedy som mal štrnásť. Moji rodičia sú divní ľudia, dobrodružne naladení, takže sme spolu so sestrou ako následok ich vrtochov mali dovolenky na Slovensku (tuším to vtedy bola Československá socialistická republika). Nebolo drahé, mali sme svoje auto, matka šoférovala, otec nerád viedol auto. Vždy sme aspoň jeden víkend strávili v Bratislave. Spali sme v hostinci na štadióne Rapida. Tam som prvýkrát v živote raňajkoval omeletu s hrachom a veľmi mi chutila. Šli sme na Bratislavský hrad, na Dunajskom nábreží bola práve vtedy skvelá atrakcia – labyrint krivých zrkadiel. Prvýkrát som to vtedy videl. Vchádzali sme a smiali sme sa do popuku, pokým sa nám tváre krivili v odrazoch. V Bratislave som prvýkrát videl, ako zvonku vyzerá byt, v ktorom vybuchol plyn. Letá tam bývali veľmi teplé. Veľmi som mal rád tie bláznivé cesty mojich rodičov. Pokým iní šli k moru, do Grécka alebo na Jadran, alebo dokonca aj ďalej, my sme sa túlali po strednej Európe. Prinášali sme divné suveníry, drevené sekery z Tatier, oblátky z Marianskych Lázní, hokejky kúpené v Kotve v Prahe. Tie roky strávené na dovolenkách v ČSR silne poznačili moju identitu. Toto čo hovoríš o krásnej budúcnosti Európy, ja o tom nič neviem. Nebudú nás čítať desiatkytisíc, ani tisíce, ba ani stovky – som úplne presvedčený. Beznádejnosť poznačila dobrých ľudí, to je môj dojem. Zlí ľudia sú plní nádeje – ale tu nemyslím na to, čo ty hovoríš, že Slováci radi dúfajú. Predsa, prajem ti, aby tvoja ruka bola rýchlejšia ako ruka robota vo chvíli, keď figa bude najsladšia. jsebesta@: Je to zaujímavé, čo vravíš o svojich rodičoch, aj moji mali zvláštne nápady. Prvý raz som bol v Juhoslávii – nie pri mori, ako sa chodievalo, ale priamo v Belehrade, v pionierskom tábore, v klasických preglejkových chatkách. Bolo veľmi horúce leto a chodili sme rozpáleným mestom dosť ďaleko pešo na kúJuraj Šebesta (1964), slovenský spisovateľ, palisko. Vtedy som mal dvanásť rokov. Bol to prozaik, prekladateľ a riaditeľ Mestskej knižnice medzinárodný tábor a vďaka ruštine som sa v Bratislave.

Napísal zbierku poviedok Triezvenie (2005, tam dal dokopy s jednou Ukrajinkou. Do Bev preklade do srbčiny ako Trežnjenje) a romány Keď lehradu som sa potom dostal až pred asi ôs- sa pes smeje (2008) a Venussha (Ťažký týždeň, 2011), mimi rokmi, a bolo to čarovné. Máte veľmi ktoré zdramatizoval.

Získal ocenenia: Čestný zápis na listinu IBBY dobrú kuchyňu a asi najlepšiu dulovicu na svete. Podobne s nostalgiou spomínam na (2010); Zlatého gunára na medzinárodnom festivaklobásu z Báčskeho Petrovca. Ale tuším sme sa le humoru a satiry Kremnické gagy (2009 a 2012), White Ravens (2010 a 2013), ktorú udeľuje Jugendmali rozprávať o kultúrnej identite národa. No bibliothek v Mníchove. dá sa to od tohto všetkého oddeliť?

Jeho diela sú preložené do ôsmich jazykov usajtinac@: V obohacovaní svojej identity a publikované sú knižne a časopisecky. je veľmi dôležité prelínanie kultúr a tu je dobré mať dobrých prekladateľov. Musia to byť ľudia, ktorí poznajú obe kultúry, oba národy a oba jazyky. Nedávno som bol v Budapešti na knižnom veľtrhu. Slovensko bolo čestným hosťom a stretol som tam veľa ľudí zo Slovenska, s niektorými som sa zúčastnil v debatách a prezentáciách – hovorilo sa tam na podobnú tému, ako my dnes a o problémoch, v ktorých sa tento kút Európy nachádza. Ak sa nemýlim, keď sme sa dali na literatúru, všetci sme sa

rozhodli pre jeden druh opovrhnutia sveta. Nie úplného opovrhnutia, pochopiteľne, to je miesto nášho narodenia. Lenže ako inak čeliť historickej chvíli, ktorá nehanebne hromadí problémy pred našimi očami, so všednosťou, banalitou, chaosom, ktorý je dobre organizovaný? Keď píšem, nerozmýšľam o tom. Vždy mi liezlo na nervy inzistovanie na téme. Napíšem niečo tak, ako to cítim – a je to! Niekto sa už nájde, aby poviedku, ktorú som napísal, zaradil medzi tematické, politické, reflexívne a štylistické kategórie, podľa ktorých by si ma potenciálni čitatelia mohli ľahšie vyhľadať. Keďže som zástancom myšlienky, že sa kniha stáva tým, čím je, až v skúsenosti čitateľa, a nie v zápisoch kritika, verím vyslovene v čítanie.

Ale tento svet nevyspel po stupeň, že môže sám seba vyliečiť, aj keď by umenie malo práve tomu slúžiť. To je jeho poslanie – neustále pripomínať človeku možnosť obnovy jeho duše.

Spoločnosti zaradené do ideológie, relígie, rozpočtu, zdrojov, koeficienty idiotizmov, nenávisti, diktáty, protektoráty a daňové sústavy sú na to, aby umeniu a literatúre sugerovali funkčnosť v rámci systému. To je hnusné a neznesiteľné. Spisovatelia sa znovu líšia podľa prístupu a cieľov – interpréti dejín, zástancovia nového štýlu života, kritici prostredia, v ktorom vyrastali, vegáni, mäsožravci, strait a gay autori, komunisti... Všetkému je koniec v tej chvíli, keď nás presvedčia, že už viac nič nepotrebujeme vysnívať. ,,Napíšte tu, čo si myslíte (ale tak, aby sme vás rozumeli), smiete byť orginálni (ale tak, aby sme vás mohli sledovať)’’. Ja som šašo a to je môj údel v tejto hre na identitu. Keď ide o prekladateľov, tých milých ľudí, ktorí vdychujú nový život knihe a často aj oprávajú, čo sa ešte v preklade opraviť môže – ony nech predovšetkým dávajú pozor na jazyk. Internet zakončí prácu.

Mapy nás nasmerujú na každé miesto, hudba odvedie do ďalekých krajín, šoty nám vyrozprávajú krátky príbeh, články, fotografie, komentáre a poznámky obyčajných ľudí, ale aj autorít, ľahko sa dozvieme odkiaľ prichádza autor, a kde je umiestnený príbeh. Zážitok z toho všetkého – to je už len náš svet. jsebesta@: Nerád hovorím o identite. Je to pre mňa hrozne široká téma. Možno aj trochu nepríjemná. Môžem začať od seba: tým, že som opustil svoje pôvodné povolanie pedagóga na vysokej škole, resp. teatrológa, trochu sa mi to všetko zamotalo. Síce občas prekladám divadelné hry, dokonca som zdramatizoval svoje knihy, čo nebolo vôbec jednoduché a ani neviem posúdiť, ako to dopadlo, ale momentálne som viac manažér, než umelec. Vždy som závidel ľuďom, ktorí sa mohli, dokázali živiť umením. Je to veľká výsada a šťastie, hoci, asi to tiež nie je jednoduché. Keď sa pozriem na svoju tvorbu, táto téma sa tam objavuje, zmena povolania vyvolaná vonkajšími okolnosťami, s ktorou hrdina nie je stotožnený, je rozpoltený, proste nejako sa s tým musí vyrovnať.

Ale zisťujem, že sa to mení v čase: o desať rokov už toto riešiť nebudem, dúfam, ak sa dožijem dôchodku, budem naplno tvoriť a ostatné ma nebude zaujímať. Ale ako mám potom hodnotiť kultúrnu identitu celého národa!? Navyše, za tých pár tisíc rokov sa to tu riadne premiešalo, aj keby sme brali len čas, odkedy sem prišli naši slovanskí predkovia. Niečo pridali Germáni, ktorí už v sebe mali niečo keltské a rímske, niečo Avari, potom Maďari, Tatári, Turci, Nemci, ale aj Česi a Poliaci, Rómovia, Ukrajinci či Rusíni, Chorváti. Rusi tiež nestáli bokom, keď prišli ich chvíle. Predkovia z otcovej strany sa dostali na Slovensko kedysi v sedemnástom storočí z južnej Moravy. Z maminej strany máme predkov karpatských Nemcov z Rače. Dnes je to súčasť Bratislavy, mestská časť so svojím miestnym úradom, ale kedysi to bola samostatná dedina, Račišdorf. Mamin otec pochádzal z Martina, zo stredného Slovenska. Mal v sebe niečo exotické, tmavšiu pleť, ktorú som asi zdedil po ňom, akoby niečo turecké, aj so svojimi charakteristický8 CHAT

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

mi fúzkami. Nikdy som si nebol istý, či sa dajú presnejšie pomenovať nejaké typické národné črty, snáď okrem schopnosti Slovákov prežiť za každých okolností, prežiť akékoľvek ťažké časy v zmysle uchovať si jazyk.

Kultúrne povedomie Slovákov na Slovensku je slabé, v slovenských komunitách v zahraničí je to lepšie. Mne sa vždy videlo, že Česi, Maďari, Poliaci či Srbi alebo Chorváti sú silnejší, že si viac vážia svoju kultúru. Ale tým pádom je tu šanca, že raz to bude lepšie. To sa pomaly zlepšuje. Možno som príliš kritický k svojej vlastnej kultúre, ak niečo také existuje. usajtinac@: Rád citujem Anarhasisa, ktorý sa ako Skýt zatúlal medzi Aténčanov. Jeden mu povedal: „Ty by si sa mal hanbiť svojho národa!”. A on mu odpovedal: „A tvoj národ by sa mal hanbiť teba!” Vieš, čo je príjemné? Odhaľovať, že hranice nejestvujú. Ani kultúrne, ani jazykové, ani náboženské. Ľahšie je to povedať, ale je to ťažké dokázať. Čítali sme veľa, aby sme sa stali spisovateľmi. Boli sme v mnohých svetoch. Výborné veci robí napríklad môj kolega z fakulty Ľuboslav Majera, tvoj ale aj môj krajan, režisér a profesor, ktorý pracuje aj v Novom Sade a v Banskej Bystrici – vieš, čo on robí? On odvedie ročník hercov, ktorých tu učí herectvo, do Bystrici, kde je taktiež profesorom, a tak vytvára neuveriteľne dôležité styky medzi mladými umelcami z dvoch krajín. jsebesta@: Úplne s Tebou súhlasím, že ľudia sú v zásade rovnakí, riešia rovnaké problémy. Jazyk, kultúra, prostredie, história, ktoré ich formujú, tvoria akýsi „kolorit”, ktorý by sme azda mohli nazvať kultúrna identita. Uvedomil som si to, keď som bol dlhší čas v Amerike: aj keď som bol fascinovaný kultúrnymi možnosťami New Yorku, aj mestom samotným, zrazu mi chýbala Bratislava, naše zvyky, jazyk... Možno z takej diaľky človek vidí svoju kultúru presnejšie.

Bol som v Novom Sade, pre mňa bol veľký šok stáť v podobnom meste ako je Bratislava, na brehu Dunaja, pod pevnosťou – hradom, pri podobnom moste, aký je u nás, z ktorého po bombardovaní NATO trčali len konce nad Dunaj. Zrazu som všetko videl inak, celá oficiálna propaganda naraz vyfučala oboma ušami. Lebo vždy je to tak, že ľudia sa nechajú zmanipulovať politikmi so sklonmi k totalite, alebo s jednoduchými riešeniami. V našej histórii sa to tiež stalo viackrát, naposledy s Vladimírom Mečiarom, ale aj súčasný premiér úspešne manipuluje verejnú mienku. usajtinac@: Spomínaš si na Trisina (teória talianskej renesancie a interpretácia Aristotelovej poetiky). Sedem úrovní charakteru. Charakter, individuálny, to je náš konečný štítok na tomto zasranom balení života. Starci chvália minulosť, mladíkov netrápia straty atď. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby sme sa touto výmenou názorov jeden druhému stali súčasťou identity. jsebesta@: Toto všetko, o čom sme hovorili, tvorí identitu jednotlivca. S národmi sa mi to zdá komplikovanejšie. Slováci sú kultúrne medzi Západom a Východom, ale musíme si lepšie uvedomiť seba ako národ a rozvíjať svoju kultúru aj v širšom zmysle, nielen umeleckom. Žiaľ, veci sú tak nastavené, že sa musíme rozhodnúť, kam chceme patriť. Ostať medzi, v akomsi vákuu, je nebezpečné, aspoň z pohľadu slovenskej či československej skúsenosti. Vždy prichádzajú aj kultúrne vplyvy, takže sa do pôvodnej identity primiešajú nové prvky. Ale bez ohľadu na to zostaňme otvorení všetkým možným kultúrnym hodnotám, zo všetkých strán a smerov, lebo s tým prichádzajú aj lepšie vzťahy.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

CHAT 9

PULZOVANIE LITERATÚRY DANIEL PIXIADES

Klaniam sa trsu Biele a čierne Neskutoční vtáci oblietajú horizont blýskajú bielobou vlastných krídel a všetko sčervenie z jestvujúcej krvi, a všetok priestor je pod nohami celý domotaný nitkami myšlienok, jediného ľudského tvora!

Niekto strádal v ľadovom pancieri: vyrastal, pozdvihoval sa v moci po veľký okamih až – skapal v bolesti.

Niekto objal nebo rukami doráňanými od práce a pokory, a teraz plače v nečujnej piesni snehu, v lesklom odeve zo sna sklamaný na začiatku svojho rastu...

Daniel Pixiades (1931), pôvodom z Kysáča, ukončil učiteľskú školu v Sombore. Bol redaktorom juhoslovanského periodika Naše noviny a spolupracoval s viacerými médiami.

Píše básne, poviedky, eseje a články.

Uverejnil knihy: Vlny kotvy vlny (1973), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdnené nebo (2014), Zapisi bez redosleda (2015) a knihy pre deti Morská ríša (2009) a Rybka Žiara (2015). Žije v Kanade.

Neskutoční vtáci v tanci času, celí z páperia a hmloviny.

Celí z priesvitných kvapiek zvedavosti.

Niekto sa stal čiernym sťa havran v polárnej noci, v znepokojivom pomýlení; vyrastal v tieni, v nekonečnom dohľade a pohľade, v krutých prejavoch hanby, aby bol iba obraz bôľom počiaraný.

Niekto objal nebo rukami celý v poklade zakopaný, v povodí smiechu jedinej rieky ktorú zažil a teraz kvíli na neviditeľnej strane planéty, 10 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

potrestaný krutosťou pravdy a sklamania z pôvodného uvažovania.

Neskutoční vtáci celí z peny na skalách, z ktorých sa zaniká.

Nenávratne...!

V rozkoši biedy Smiech je jedna strana a divokosť z druhej vzchádza!

Mriem v smäde, vedľa zamorených riek kráčam.

Som ja človek? Jeho obraz? Či iba osudná kosatá?

Stúpam posadnutý pobrežím a pýtam sa, a vzlykám a slzím.

Som ja človek keď stopy jeho nosím, zvedavý?

V čom je tajomstvo? V súre k vlastnému slávnemu zániku alebo je koniec na úzkych chodníčkoch našich živiteliek kôz? Žijem pre iný zrod. Ten ktorý má v pote pôvod.

Veď, ja som synom vyhliadky! Hrozný v ponaučení motýľmi; vzkriesený bez kríža a rozprávky o príchode inej doby.

A sám neprichádzam, hoci som aj bláznom v tme.

Kráčam ticho aj hlučno nech sa vie, kto prichádza.

Kto žitom vládne. Kto slnce zvádza: Kto rastie.

Bezstarostné dieťa! Kolíska sa sama hojdá.

Vyberám koreň hlboký aby som spoznal začiatok v krvi, A smejem sa tomu, laik, boh ma svetlom zabil!

Ako mám spočítať kroky všade svetom roztratené?

Jeden je môj, to viem. Ostatné sa plazia v mäkkej hline, v žiarivom nešťastí otcov, v mrení farieb.

Veď, ja som ozajstný, to tam je iba náš pôstny deň vnuknutí, zjednotený v cestičkách tmou a zhorený.

Biedny na začiatku a nakoniec – mladý!

Sú tu aj túžby. Zomleté olivy na kameni.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 11

Kvapkám a kvapkám a nikoho netrápi kto som. Či som obeťou veľkých želaní alebo tvorom nasmiatym, len nech vravia, že som živý.

Ja, človek, tak skoro som dospel do sveta súžení...!

Pochopiť slnko Slová sú prázdne ako mušle po búrke.

Slová mlčia v tichu, v čase zostupu k bezduchým, k ich hnevu, k ich prejavom nevkusným k vymyslenému, zlostnému, pod spodinou, v nás. Či dôverovať hviezdam chvíľkovo čo žiaria? Či sa vydať po ústraniach, púťami kazenia rybích tiel, v tam akejsi krvavej zmesi, utápanej v nechápaní závažnosti, sebecky, v zošklivenej iskre, v duchaprázdnom pojatí všeobecných úkonov?

A šibú nás zovšadiaľ tupohlavci – nedonosení v semene, v bremene, v slote...

Kto sa potom zahľadí v smere ošklivej hrdze a kto si trúfne uveriť v briskné vyhliadky svitajúcich snov, kto by sa napokon aj prestrel, aby po ňom tvory cápali s tisícročiami sfalšovanými svetovými dejinami...

Vnoria sa prsty do piesku, rozsype sa horiace oko, zvodný smiešok z vŕškov pier sa mihne.

Veď sa aj Mona Líza otrokyňou stáva v chápaní pekného, strastného, predsa človečieho...

Oj ľudia, zhoďte tupákov z trónov živej pravdy!

K svetlu nasmerujte myseľ. Žihadlá bolesti, vyvrátené slová modrého, červeného a čierneho rozdeľte tulákom a nepružným hlupákom, aby sa táto chvíľa bdelá v piesku, vo vode a v dni stala telom a dušou ľudskej bytosti.

12 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Kto to nebom a kto zemou ovláda, kto sa ohláša, kto chrchle slová tak mútne, tak trpké, na skaly vrhnuté do nášho dneška v chaose dňa?

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

Umom treba tiene márniť a nie telom a zlým zámerom.

Slnce sa skĺzne po dlaniach. Slnce! Slnce!

Ak si ho na spôsob rastlín zhrnieme k nám.

Komu inému seba dať..!

Pre zajtrajšok Našim novinám Stal som sa nemou sochou vidín, v očiach iných roztrúsených a rastúcich prijatím inej viery i nevery, vo všeobecnom chaose sveta na ktorý sa spolieham ktorý je v rozličných formách prijateľný časti vedomia, časti zašliapnutých či pekných, alebo vo mne všedných spomienok, už podľa zvyku v inom štádiu – vo mne samom.

v bolestivom zvinutí svetla ožijem, trochu zotavím viac krvou zalejem, a potom presadím do budúcej pôdy...!

Stojím tak nemý s húfmi myšlienok v kosťovej dreni, vo vetre divokom, tu v dni prebudenom v krajinke žiar v oblaku krásnom na ceste, v nenávrat – osušený koreň z pôdy vyhrabávam, rozmary nech mu vidím, bolesti vedúce k jedinému koncu; ten koreň hlboký do útrap, do rozpadu a neuľavenému bôľu do konca kde ho pohladením prstami

V kosom lúči neraz upálený, neraz sebou zožieraný, sústa cudzími zubami žul a pľul pravdu a malé klamy z ďalekého modrého neba zrnka piesku žiadostivý – na popraviskách a bojiskách; na svojom a cudzom dobodaný hrdúsený a strieľaný v poslednom dychu žiadostivý slobody; oklamaný do výlevu strastí, znásilnený v krásnej lži

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

A nie som tu na upokojenie nepokojných vždy hľadajúcich a skúmajúcich zlo, neprešiel som tu zastať, chvíľkovo brániť vykričaných, nenávidieť blatom zahrabaných, iskrou nebeskou pokropených, vzdychom svätým odchovaných; aby som brázdy prevracal tvrdo stvrdnuté ťaživými udalosťami celkom skamenené.

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

svitajúci v božej noci, ale i zúžený vo včelie žihadlo, aby som bez groša kraľoval keď bolí duša...!

K poslednému bodu Koľko zostáva k večnému pokoju?

Tak silno som túžil vody tvarovať a na dlhej ceste sa nevzdať!

Stojím tu mĺkvy bez plaču bez chuti počúvať nevraživé historky; dobodaný s množstvom rán, zamlčaný, zbitý, na svetlo dňa vytrasený sťa plevy, dňami ospalý, nocami budený, chvíľkovo ako kôň podkovaný, inokedy v okamihu hlúpo smiešny pri hodnotení svojich skutkov.

Stojím pred hodinami a okamihy počítam; očami dotýkam letá aby som dovidel k žiariacim cestám.

Volám k nebesám a počujem echá som cudzincom a neznám tých ku ktorým sa potichu uberám.

Tých ktorým sa potichu pridám z druhej strany oslnenej cesty posledným zmyslom nazerám do krajov predĺžených žiaľov, aby som zliezol z oslnených výšok a pridal sa k práchnivcom.

Koľko zostáva k večným nemotám?

Duchovia sú umiestnení v topánkach, v pracovnom obleku, vo večnom sedení v kútoch, hlboko usadených v obývačkách ...

Ostrý zvuk sa ťal tmou rozbúril i moria, riekam prúdy premiestnil tým novým ódy zanôtil, zadumaný hniezda splietal na trón živý zaliezal chválospevy pozbieral iní ho hrešia: nech mu súdia.

(V tejto jeseni slnce sa tam na ružu podobá; pomaranče núka vyhliadka. Modrú krv liana.)

Rana ranu nezná. Rana ranu vinní, i keď sa navzájom družia...

Stal som sa nemým iba v istom veku aby som zistil, čo sa to deje v človeku.

Koľko zostáva k večnosti dňa bez sĺz a ich vyronenia?

Ako rýchlo mám zabúdať ruky doráňané doliny ožiarené pohľadom mesiaca a jazerá vybudované z temna?

Koľko treba na utíšenie trávy a vody na večnosť zachovať životy..?

Zo srbčiny prebásnila Katarína Pucovská Prvé štyri básne sú z prichystanej zbierky Klaniam sa trsu a posledná z prichystanej zbierky Toky.

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Nevesta miest Ej, Zuna, Zuna... Kam si sa to dostala? Aj holiam si unikla, neboli pre teba dostatočne dobré... Či ťa možno príroda nechcela? Hľadali čistú, nepoškvrnenú? Ani zuhoľnatený Eguš v tebe nevyvolal pocit pokory a viny! Nepokorená, no predsa taká krotká, taká... blízka! Neboli hory pre teba! Hľadala si mesto, spoločnosť... Hľadala si znečistenie, choroby, katastrofy, medzi ktoré si sa mohla schovať! Svoj hriech si skryla hriechom ľudstva, hriechom skazenej civilizácie!

Medzi ľudí si prišla! Chcela si depresiu, chcela si choroby, pominuteľnosť... Chýbal ti dym tovární, krematórií, smeti, špina?

Zmenila si sa, Zuna! Nespoznávam Ťa!

Netešíš sa už na prichádzajúce veci. Skôr ich iba čakáš... Čakáš, aby prešli, aby už bolo po nich a aby prišlo niečo nové... A potom, aby aj to prešlo...

Zuna, spämataj sa, veď si dieťa prírody! Rozumela si horám, stromom, kvetom, jeleňom, motýľom, šumeniu lesného potôčika... Rozumela si, čo vtáky švitoria, keď sa na desiatky spolu hrejú v kríku! Rozprávala si sa s nimi, rozumela si vánku a tichej tráve...

Netešíš sa na jar? Netešíš sa, že príroda ožije a že odrazu začne rodiť púčiky, ktoré sa rozvinú do nádherných voňavých kvetov, na ktoré potom budú sadať drobné včeličky a mušky? Nemáš už z toho radosť?

Ma. Anna Margaréta Valentová (1990), vyštuA potom príde leto... Všetci odídu na dovala na Oddelení slovenského jazyka a literatúry dovolenku a ty zostaneš doma! Budeš si na FF UNS, kde je v súčasnosti doktorandkou a spovychutnávať vôňu trávy, budeš na nej ležať lupracovníčkou. a čakať... Budeš čakať Jeho! Slnko ťa bude Je členkou redakcie Nového života. Získala viacopaľovať a budeš sa cítiť silná. Budeš sa cítiť krát ocenenia na literárnych súťažiach. Žije v Novom Sade. žiadostivo, živo! V tichosti budeš čítať knihy a trošku sa budeš hnevať na seba, že si sama!

Ale to ti príde vhod! Budeš si v samote užívať prírodu a kochať sa v nej! Lebo jej rozumieš, Zuna!

Prečo sa netešíš na dážď? Prečo mi znova nepovieš, že sa už nemôžeš dočkať jesene a prvej hmly? Už je október, na každom rohu vidieť predavačov gaštanov! Iskry sú aj z diaľky také viditeľné! Tlmený oheň pečie gaštany, šíri lahodnú vôňu a príjemné teplo priam láka a volá, aby si sa pristavila! Aby si pocítila teplo nádeje, teplo lepšej budúcnosti. Necítiš? Čoskoro začnú padať prvé vločky. Také nežné, také jemné... Budeš mať pocit, že letíš v zlatých saniach s Gerdou na ceste k Snehovej kráľovnej… Budeš mať pocit, že máš úlohu zachrániť ľudstvo, vrátiť do sŕdc ľudí dobro, teplo, radosť. Vyvolať slzu, ktorá odstráni hriech…

Predtým však inovať pokryje všetku nečistotu, zakryje každý hriech, ktorý si vedome alebo nevedome zapríčinila, Zuna! Netešíš sa na zimu? Netešíš sa na vôňu, ktorou ožije izba, keď sused do nej vnesie čerstvo zoťatú jedličku? Nepocítiš v srdci bolesť, ktorú spôsobil ničením prírody, aj keď tento pocit nakoniec vždy premôže radosť z prichádzajúcich sviatkov?

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Zvonimír Pudelka: Red2on, mix média, 2008

Zuna! Spamätaj sa! „Všetko je márnosť, všetko je pominuteľné!“ – myslíš si.

Nespoznávam Ťa, Zuna! Zmenila si sa… Ľutujem ťa! Si taká – obyčajná! Podobáš sa na všetky ostatné ženy! Na ulici, v meste, na diskotéke, na koncertoch, na výstavách, v kostoloch, všade máš iba jediný cieľ! Odhaľuješ ho svojím postojom! Tvoja provokatívnosť je príliš provokatívna! Z úst ti páchne alkohol a kúpiš si už aj najlacnejšie cigarety! Brušné tance ti už nepristanú, tvoja postava sa zmenila...

Varujem ťa, Zuna! Buď iná! Ukáž, čím sa líšiš! Ako dnes prilákaš Jeho? Čím sa mu budeš páčiť? Liborov je mnoho, ľahko sa pojašia na vyzývavosť, poškvrnenosť, dostupnosť. Ale ako si ťa zamiluje Ten tajomný? Nemáš veľa času! Civilizácia ťa zničí! Poponáhľaj sa, Zuna!

Ukáž, že si iná a že pre teba v tomto svete je budúcnosť!

Vojny, atómové bomby, prírodné katastrofy – všetko už máš za sebou! Ako sa však vyrovnáš s odcudzenosťou? Ako prežiješ individualitu v pluralite, či pluralitu v individualite? Odoláš stálemu očakávaniu nešťastia? Budeš si vedieť poradiť s konštantnou neistotou, so strachom, s odmietnutím? Budeš sa vedieť vyrovnať s pocitom, že nikdy nie si dostatočne dobrá, dostatočne úspešná a dostatočne pekná? Budeš vedieť znášať pocit nahraditeľnosti? Ako znesieš fakt, že prídu iné, lepšie, krajšie, úspešnejšie a že už nebudeš mať šancu?

Alebo sa staneš tou, ktorá dokáže klamať ľuďom do očí, ktorá dokáže robiť všetko, aby iba ona vynikla? Budeš druhých znevažovať iba preto, aby iní neznevažovali teba? Budeš sa snažiť vyhľadať im každú chybu, každý hriech, aby si neupútala pozornosť na svoje chyby a hriechy? Budeš využívať mladších, slabších, budeš sa kochať v ich malosti, moc ti bude rásť z pohľadu na strach v ich očiach, ktorý si sama zapríčinila? Dokážeš klamať, klamať, klamať... A budeš si toho vôbec vedomá?

Bude v lekárňach dostatok tabletiek na tvoje choroby? Vymyslia ešte diagnózy na choroby, ktoré teba trápia? Pomôže ti niekto? Alebo práve choroby budú tvojím únikom?

Pomôžu ti ujsť, dostať sa do iného sveta? Možno ti práve choroby poskytnú šťastie! Existuje nádej, Zuna! Ani tá ešte nezomrela...

Prírodu si zavrhla, aj keď ešte na teba čaká. Niekde ďaleko, čistá, nepoškvrnená... Volá ťa, priam dychtí po tebe, po tvojom dotyku a tvojom hlase, Zuna! Choď a odhaľ tajomstvo!

Zachráň sa!

Poponáhľaj sa, Zuna, ešte na chvíľku zažiariš!

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

UGLJEŠA ŠAJTINAC

Celkom skromné dary Úryvok z románu VII. Dva dni jasno, potom zasa prší. To je určite ten dážď, o ktorom píšeš, že mu dlho trvalo, kým prejde oceán.

Zamiloval som sa. Do Lenky, pravdaže. Včera večer sme stáli na požiarnom schodisku, celé hodiny sme sa rozprávali zahľadení do seba vo veľmi tesnej blízkosti. Veľká blízkosť!

Znie ako malá vzdialenosť. Ako rozhodujúca vzdialenosť. Ona je zázračná. Smeje sa a súčasne mi nežne hladí predlaktie. Bolo chladno a vyzliekol som si bundu. Nedovolil som jej, aby odišla ani len na chvíľu. To schodisko, tá prekrásna kostra obrovského hada, mŕtveho zvieraťa medzi budovami Deviatej avenue. Včera večer sme tam boli všetci, lebo je to najbližšie miesto, kde je dovolené fajčiť. Druhé je až pred budovou, a to je až na ulici a nie je vhodné (okolo prechádzajú rôzne tváre, feťáci, houmlesáci, žobrú o cigaretu a k cigarete je povinný diskurs o počasí a všetci ťa požehnávajú na každom kroku...). A „hadia kostra“, to krásne, hrdzou posypané miesto, stojí uprostred dvora budovy, nevedie nikam, ani neposkytuje žiaden výhľad. Tu je, aby sme sa Lenka a ja podelili o ploskačku južanského potešenia (kúpil som ju kvôli nej, lebo je dámskejšia než jameson).

Ešte stále mám cigarety, ktoré som si zobral z domu a rád ju núkam, tu sú predražené (vôbec, považuje sa za veľkú vec, keď dáš niekomu cigaretu, a to až natoľko, že mi dievča z office, ktorému som každodenne ponúkal na schodisku pred vchodom, dnes ráno kúpilo celú škatuľu American spirita!). Pokúsil som sa jej vysvetliť, že má vždy možnosť prísť do Srbska a nech sa mi len ozve, bude mojou hostkou – no dostal som odpoveď, ktorú som vôbec nečakal: „Pravdepodobne sa to nestane, ak sa aj uskutoční nejaká kultúrna výmena, teraz sa pozornosť sústreďuje na krajiny Blízkeho a Stredného východu, na arabské krajiny.

Balkánske obdobie prešlo.” Ej, bratku, náš čas prešiel. Už nie sme zaujímaví.

Lenka má nejakého týpka, ktorý sa v Kanade pokúša uplatniť ako programátor. Zoznámila sa s ním v Bratislave. Využijú jej príchod sem, aby sa stretli. Po „medzinárodnom podujatí“ on priletí sem z tej severnej krajiny a strávi ďalšie dva týždne v New Yorku. Jej nežná a okrúhla tvár s veľkými modrými očami sa na mňa pozerá zhora, moju bundu má prehodenú cez plecia a teraz vyzerá ako dieťatko. Má jazvu pod bradou, nevidno ju, kým nezdvihne hlavu a aj vtedy musíš byť rýchly, pretože si je ona toho vedomá a snaží sa, aby jazva bola čo najmenej viditeľná. Šla s kamarátmi na výlet na Spišský hrad a všetci sa tak opili, že chlapec, ktorý šoféroval, pri návrate zletel z cesty. Nič si nezlomila, len sa porezala. Pravidelná, rovná jazva. Bola zúfalá, ale teraz ju takmer nevidno – úplne je biela, a preto je ťažšie si ju všimnúť, lebo jej pokožka je ako sneh. Ako teplý sneh. Dovolila mi, aby som sa dotkol jazvy. Čoskoro všetci išli spať, a my sme tam ešte stáli. Opýtala sa ma: „Prečo si napísal v tej tvojej hre, že Poľky sú najkrajšie na svete?“. „Ty si to čítala, a vieš, že som napísal ‚najkrajšie na svete‘?!“ „Dnes večer na čítačke boli aj moje dve kamarátky zo Slovenska, ktoré tu študujú a chcú, aby som povedala autorovi ‚tej hry‘, že správnejšie by bolo ‚SloNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

venky sú najkrajšie na svete‘. Prepáč, sľúbila som im to.“ „To je len skúsenosť hrdinu mojej hry, nie moja – aká hlúpa, zúfalá odpoveď! Napíšem to v niektorej budúcej hre.“ Smeje sa a trasie od zimy naraz. Berie mi ploskačku. „To nič, ony sú sprosté a nudné.“ Zajtra sa s nimi stretnem znovu a ju to neteší. Slovenský konzulát pripraví menšiu recepciu na jej počesť. Inak dosť často niektorí z kamarátov chodia na podobné „malé recepcie“ na konzulát svojich krajín, a mňa nik nepozýva. Existuje srbský konzulát v New Yorku? Pravdepodobne áno, keďže nevolajú.

Berie si ešte jednu cigaretu svojimi bielymi, tenkými prstami. Nechty má lakované do oranžova, áno, líči sa a farbí si vlasy. Len trochu tmavšia gaštanová, ako je jej prírodná, lebo ak by bola ešte tmavšia, pleť by sa jej strašidelne belela. Pekný profil. Malilinký nos.

Ony na Slovensku boli obyčajné dievky, hlúpe a nudné. Teraz vyzerajú ako fešandy zo Sex and the city!!! – jej kamarátky. To jej je smiešne a nikdy by tu nemohla žiť, ona rada chodí po Tatrách, páči sa jej, že krajina je malá, neudivuje ju Warholov úspech v tomto istom meste, pretože by on tu bol len ďalší obyčajný Slovák, keby zostal v dedine svojich predkov – a to je jej argument. Má rada pivo a znovu by šla s kamarátkami na Spišský hrad a znovu by sa opila, ale teraz je to inak, lebo býva na podnájme v Bratislave a v Levoči zostali len zlí žiaci. Nenávidí svoje úspechy a plače, keď si spomenie na svoju starú mať. Príbeh, ktorý chcela, aby som jej vyrozprával, úplne zmiatol. Myslím si, že neuverila, pokým som si nespomenul na niektoré bizarné detaily, ktoré mi utkveli v pamäti. „Prečo ste boli v Levoči ? Počkaj, neviem, prečo to hovoríš?“ Úplne zamĺkla a dlho sa na mňa pozerala bez slov. „Mohli ste v tom čase cestovať do Viedne, do Ríma, do Paríža a vy ste prišli do Levoče?!“ – Boli sme len jeden deň a vrátili sme sa do Smokovca, či nie? Nič nechápe. Bolo tam lacno, hovorím, tri deti a vlastné autíčko. Rodičia nám liečili bronchitídu. Nosili sme gramoplatne, žuvačky a džínsy, to sa dobre predávalo v roku 1984. To si určite nepamätá, vtedy mala dva roky. Nepočúva ma. Pozerá sa na mňa, akoby som bol horiaci ker. Potom mi pomaly prejde dlaňou po ruke a začne si vyzliekať bundu. Zastavím ju a prehodím jej bundu cez plecia ešte pozornejšie, stisnem ju v objatí a nejako sa mi podarí pobozkať ju na krk. Odtiahnem sa. Mlčíme. Odpíjame. Zapaľujeme si nové cigarety. Sadol som si.

Istotne to nie je príjemné. Váhať pred neznámymi. Triasť sa od zimy. Len som sa k nej načiahol a pripomenul jej tým, že fľaša je už dlho u nej. Odpíjal som z usadeniny a s tekutinou som z celej sily vpíjal nádej – keď mi vráti bundu a odíde do svojej izby, zastaví sa tam a bude si ovoniavať ruky hľadajúc na nich stopy po mne. Jediné, čo sa mi podarilo, náhodne sa dotknúť jej rúk, kým mi bundu kládla na ramená. Neobzrel som sa. Čoskoro som počul zvuk ťažkých dverí, ktoré vedú do budovy a nežný dotyk kovu a dreva (kus dosky, ktorú musíš vložiť medzi prah a zárubňu, ak nechceš zostať zamknutý zvonku).

Teraz chce byť sama. Zo schodiska dobre vidno do okna na spoločnej kúpeľni. Čakal som, že sa rozsvieti svetlo žiarovky. Vysoko je? Nie, nejde o to, že by sa dalo nazízať na niekoho, kto sa vyzlieka a sprchuje?! Očakával som, že uvidím, ako sa sklo prekrýva čoraz hustejšou vrstvou pary. Predstavoval som si, že Lenka teraz vojde, vstúpi pod sprchu, tam sa schúli na podlahe a zaspí. Potom by ma mohla chytiť panika a vrazil by som dnu. Vzal by som ju nahú do náruče, zahalil do uteráka a odniesol do izby. Ona by zaspávala a ja by som jej utieral vlasy a pozoroval ju.

Zajtra idem na Coney Island. Mňa istotne žiaden konzulát nepozve. Preštudoval som si mapu a linky subwaya. Pošlem ti link animácie, ktorú som zavesil na Google RTU. To je 18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

trasa, ktorú každodenne prechádzam pešo. Uvidíš aj budovu, v ktorej sme ubytovaní. Je to stará modlitebňa, na ktorej sa dajú rozoznávať obrysy cirkevnej stavby a vchod v gotickom oblúku to len potvrdzuje. Píše sa tam: „Venované spisovateľom hier.” Pekne vidieť roh Deviatej avenue a 44-tej ulice.

Písal by som ti ešte. Nemôžem.

To svetlo sa nikdy nezažlo.

P.S. Nikdy viac nebudem písať odpovede jednou vetou, prepáč.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

JURAJ ŠEBESTA

Dixieland na Veľkú noc Eh, là-bas, eh, là-bas, sedím v lodžii a pozorujem džez ulice. Prebehne mnou vlna radosti: je pár dní pred Veľkou nocou a ja znovu počujem otcov dixieland. Sviečka za otcom už horí, vetrík sa pohráva s plameňom, ale ten sa drží, nezhasína.

Cítila som tú jar v chlapcoch, v ich odhodlaných tvárach rozhorúčených slivovicou, keď ma ako dievča oblievali vedrami. Ľadová voda mi ani tak neprekážala. Len ako keby som už vtedy získala akýsi opatrný odstup, ktorý som vtedy nevedela pomenovať. Dnes si to uvedomujem: od mužov je lepšie nič neočakávať, musím sa spoľahnúť sama na seba.

Otec tradicionalista si vždy obliekol svoj tmavomodrý oblek s pruhovanou bielo-bordovou kravatou, módu nechával plynúť pomimo. Aj malý brat, ktorý šibanie všetkých tých tiet a sesterníc neznášal, si musel dať sako a motýlika. Zvyčajne chodili vo dvojici, no niektoré roky otec nechal brata doma, na jeho radosť, a vyrazil so spoluhráčmi z kapely, na smútok mamy. Hoci inokedy pil málo, z tejto šnúry sa triezvy nevracal. Jeho vysušený, popraskaný korbáč s červenou stuhou mám ešte kdesi v skrini. Je pár dní pred Veľkou nocou a ja čakám na svojho autistického syna. Vie žiť sám, pracuje, dokonca si ho ako programátora cenia. Mal nejaké dievčatá... uvidíme. Jeho otec si po rokoch znovu naňho nájde čas. Eh, là-bas, chérie, comment ça va? Možno, keby vtedy tušil, ako sa to vyvinie, neopustil by nás...

Pôjdeme so synom za mamou a potom sa všetci stretneme pri otcovom hrobe.

Brat má dvoch synov, na dievku v našej rodine zatiaľ čakáme.

Už ako školáčka som rada sedávala v tejto lodžii. Cítila som sa súčasťou života podo mnou a zároveň trochu mimo neho. Ulica bola sivšia, než je dnes, secesný kostolík zanedbaný, ale ľudia sa zdali živší. Ich aury som si predstavovala ako nejaké farebné mráčiky energie. V tvárach nemali strach, skôr veselú ľahostajnosť, s akou sme sa neskôr na gymnáziu tešili na piatok večer – v beztiažovom stave puberty. Sanitky neustále odchádzali a vracali sa s pacientmi, niektorí ešte šli po vlastných. Páčilo sa mi, že lekári vedia oddialiť smrť, a tak som sa niekedy v tých rokoch rozhodla, že budem doktorkou.

Je pár dní pred Veľkou nocou a ja znovu myslím na otca. Na náš starý dom pri ohybe rieky, s veľkou záhradou. Na lúke pod hrádzou sme hrávali vybíjanú a občas s chlapcami futbal. Rástli tam vysoké, mohutné topole a jelše a viac než dvojmetrové kvety s ružovými lupeňmi. V nich sme si robili tajné chodníčky a bunkre. Náš obľúbený obrovský topoľ sme ani štyria neobsiahli. Rada som sa pri ňom vyhrievala, dotýkala jeho kôry. „Čo budeš robiť?“ spýtala som sa otca v dielni po tom, čo skrachoval drevársky podnik.

Pracoval v ňom ako stolár. Práve strúhal figúrku Alíka, zbožňovala som toho malého fúzača. Otec zdvihol plecia a neprimerane veselo povedal: „Skúsim to sám. Dnes všetci skúšajú, tak čo.“ Skúsiš to a ostaneš od rána do večera zavretý v dielni. Celé roky sa budeš hrbiť nad nástrojmi v prachu a spotenej hrdosti, že uživíš rodinu. No potom zistíš, že nedokážeš splácať sedemnásťpercentný úrok. Ani pravidelne platiť pomocníka. Chceš sa doučiť a začať s reštaurovaním, ale na to treba čas, a my nemáme peniaze. „Budem ti pomáhať s účtovníctvom,“ ponúkla som sa. „Je to voliteľný predmet, tak si ho odskúšam v praxi, ak chceš.“ 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zatneš sa, nakúpiš materiál na akési kuchynské dosky na krájanie a potom bojuješ s časom, so zmluvou, znovu nestíhaš, ani s iným pomocníkom. Zlý odhad, príliš lacno, priveľa kusov, zmluva uzavretá v strese. „Čo budeš robiť, tati?“ spýtala som sa ho znovu. Mal sklopený pohľad, akoby v rozpakoch hľadel na svoje veľké dlane; šikovné, pracovité ruky nestačia? „Nájdem si prácu vo firme. V meste je firmičiek dosť.“ Usmial sa tým svojím žiarivým, dobrosrdečným úsmevom, pre ktorý ho ľudia mali radi. Ma chère cousine, mon cher cousin, j´aime la cuisine, je mange beaucoup, je bois du vin et ça ne me couˆte rien...

Tak veľmi som chcela cítiť ten stav beztiaže ako predtým, pred dlhým obdobím chudoby! Čím viac sa blížila maturita, tým viac som pociťovala únavu, ktorú som si vtedy nevedela vysvetliť; aspoň nakrátko som sa ponárala do zdanlivej beztiaže, aby mi štrngot krígľov pomohol zabudnúť. Dnes viem, že to bola únava z chudoby. Žarty a smiech a lichotenie, kdesi som stále cítila ten nezastaviteľný prúd, v momentkách sa mi zjavovala rieka a pri nej náš dom a otec v dielni v prachu, a mama, ako sa večer vlečie zo stanice, aby ešte niečo uvarila na ďalší deň. Ďalší deň v nekonečnom prúde ďalších vysiľujúcich dní.

V tom roku už musela do práce, upratovala cez agentúru. Otec si rýchlo našiel miesto vo firme, ktorá vyrábala okná, a peniaze, ktoré zarobili, ešte rýchlejšie odniesla voda našej rieky. Pod lesom sme hrávali guľôčky a aspoň občas sme boli bohatí, vystatovali sme sa obtiahnutým vreckom plným guľôčok, kým nás šťastnejší kamarát o ne neobohral. Cez prázdniny na výške som brigádovala v Tescu, prechádzala som sa medzi preplnenými regálmi, len sa načiahnuť.

Mizerná výplata mi zväčša bránila.

No boli to moje peniaze, ktoré som zamenila za oblečenie zo sekáča a občas nejaký darček a žúr, aby som zase na chvíľu unikla. Neskôr som pracovala v kaviarni so zákuskami a zmrzlinou, tam som si zarobila viac. Bola som milá a rýchla, taká milá, ako som len vládala.

Prečo práve vtedy, keď sa človek trochu spamätá, keď sa mu darí trochu lepšie?

Neksichtite sa tak smutne, z toho ma porazí nadobro. Neplačte. Ešte neumieram.

Nikdy sa nesmieš vzdať, hovoril si mi, musíš bojovať. Pamätáš, ako si mi to hovoril, depresívnej po rozvode, z obáv o syna.

Otec veril skôr bylinkám než lekárom, a ja som už neverila ničomu, najmä keď som mala stále pred očami tú nalomenú konštrukciu s nefungujúcimi nervami a svalmi, počula tú bezvládnu reč, ako by ho opúšťala duša. Otec prežil infarkt, možno vďaka tým bylinkám, ktoré tak trpezlivo zbieral. O pol roka bol späť v práci; predtým každý deň cvičil, pamätám sa na tie pomalé, mátoživé, ale uvzaté pohyby vycivených, vysušených rúk, „Som ako tá džezová smrtka z New Orleans“, na tú pološialenú vytrvalosť, s akou každé dve hodiny dvíhal činky a rozťahoval struny, na nadšený výraz v tvári, keď sa s bratom vrátili domov a otec zistil, že znovu môže behávať. Cez rieku a do polí a do lesov, a brat často behal s ním, pozorovala som, ako sa ich siluety strácajú nad poľnou cestou smerom k vetrolamu: opäť má silu a ovláda svoje telo. Mama už ani nevedela dať najavo radosť.

Chodila do mesta upratovať a umývala starcov často aj v sobotu a v nedeľu. Ešte aj jej tieň nad kvetmi v záhrade bol unavený. Možno sa len ticho tešila, že otec jej bude znovu pomáhať.

Myslím si, že otca držala hudba. Dixielandová kapela sa rozpadla, nestíhali popri práci.

Otec občas v pivnici prevetral staré bicie so zašednutými blanami. Keď nemohol hrať NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

s kapelou, aspoň si púšťal svoj obľúbený džez a bubnoval s ním, najčastejšie New Orleans džez, a ja som ho rada počúvala a on mi s nadšením hovoril: „Všímaj si toto, takto sa môže človek vysmievať len smrti, ako sa ten klarinet veselo prekrikuje s trúbkou a trombónom a posielajú smrť do pekla, najprv si s ňou zatancujú a opijú ju a lichotia jej, aká je elegantná tými čierno-bielymi pruhmi na rebrách, a potom ju kopnú do zadku a vyhodia z krčmy, počúvaj, ako škodoradostne kvília, ako strašne si z nej usierajú, Just a Little While to Stay Here...“ Vtedy som ho nechápala. Žiaľ, nezdedila som talent na hudbu, len som sa tešila z jeho nadšenia. Spolu s malým bratom a s mamou, ktorá mi priniesla sveter a posadila si nás na kolená, aby nás zohrievala.

Začala som otcovi rozumieť, keď sa mu podarilo džezom rozveseliť môjho vážneho syna. Eh, là-bas, eh, là-bas, veľmi nám pomáhal, bol jeho učiteľom, kamarátom i otcom, a môj syn dnes bez hudby nevie žiť. Rozšafná, rozmarná energia, preplietajúce sa farebné pásy tónov, nezastaviteľný prúd rieky nášho života, s ponáhľajúcimi sa vlnkami a vírmi.

Našej rieky a nášho starého domu s popukanými stenami natretými vápnom, a s modrými oblokmi, so šopou napoly z neomietnutých tehál zarastených brečtanom, a napoly 22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

z drsných dosiek agátového dreva. Agáty rástli všade ako burina, mali sme lacné kúrenie a otec občas materiál do dielne. A všade boli komáre, niektoré roky celé roje komárov, pred ktorými sme museli utiecť dovnútra. Otec vravieval, že ich jed je dobrý na kĺby. Keď sme ho hnevali, strašil nás historkou o poľovníkovi, ktorého pytliaci priviazali nahého k stromu. Ráno bol poľovník mŕtvy, na ňom hrubá vrstva komárov, ktoré sali jeho krv jeden z druhého... Aj nás takto vycucajú, keď nebudeme poslúchať. Mama vtedy zúrila, vždy ma to zarazilo: na mňa historka zapôsobila; ostrý, jasný obraz, ktorý ostáva v pamäti.

Nahého poľovníka som si predstavovala ako drevenú sochu Ježiša, zveseného z kríža, rodičia mali pietu na skrinke v spálni. Bola to taká nižšia, starožitná vitrínka na oblúkovitých nožičkách, ktorú reštaurátor natrel bordovou a účinok umocnil pozláteným kovaním.

Pamätám sa, ako sme s otcom na ňu civeli, keď nám ju pán majster doviezol. Dnes ju mám v tomto byte a v nej poháriky na víno a na koňak, tiež po rodičoch.

Je pár dní pred Veľkou nocou a ja čakám na syna, sedím v lodžii svojho bytu a pozorujem ulicu, na štokerlíku z nášho bieleho domu s modrými oknami, dom sme museli predať a presťahovať sa do mesta, pre prácu rodičov a pre naše školy, ale aj preto, že sme nemali peniaze, a ja som sa neúspešne a romanticky usilovala dom kúpiť späť. Pri sťahovaní sa nám stratila figúrka Alíka, strašne som za ním plakala. Nijako ma nevedeli utíšiť, ani otcov sľub, že mi vystrúha novú. Akosi som tušila, že to neurobí. Figúrku mi vystrúhal brat, keď začal chodiť na výtvarnú. Bol to však iný psík, malý béžový miešanec Riko, na Alíka si brat už nepamätal. Figúrku Rika mávam na nočnom stolíku, nosievam ju ako talizman na cesty. Neskôr, keď brat už bol architekt, namaľoval náš dom a pred ním oboch psov, ako sa pretláčajú labkami, pomohol si fotkami.

Tujka ma jemne pohladí po tvári, ako by mi s pomocou vetra chcela niečo povedať. Áno, mama nás milovala. Nemala taký zmysel pre humor ani sluch ako otec, a džez ju od otca skôr vzdiaľoval, ale často prišla s bratom za nami do pivnice a spolu sme otcovi tlieskali. Všetkých nás veľmi milovala. Áno, tujka mi pripomenula, ako sa mama za nás modlila.

V ušiach slúchadlá, šťastná plačem, prúdy sĺz mi stekajú po tvári. Eh, là-bas, vynára sa mi otcova veselá tvár, vždy pripravená na žarty, vynára sa mi breh rieky, kde sme si púšťali lodičky z kôry, vynára sa mi ten obrovský topoľ a ja ako dievčatko, ktoré ho objíma, a vidím otca, ako klesá na kolená a vzápätí sa tak mäkko, až nežne, zosunie na dlážku, ani sa neudrel, sanitka prichádza prekvapivo rýchlo a doktori ho zachránia a my znovu pozorujeme jeho desivý, úporný boj. Ochrnul na pravú polovicu tela, celé týždne len leží, ale pravou rukou a nohou sa usiluje cvičiť, ledva nimi hýbe, ale cvičí a verí, že opäť bude behať, že sa aspoň postaví a bude chodiť, verí, že sa z toho dostane. Počúva dixieland a cvičí, a po niekoľkých ďalších týždňoch, keď sa už učí znovu písať a počítať, necháva za sebou aj ľahších pacientov, to depresívne oddelenie prízrakov a pokazených organizmov, a keď ho majú prepustiť domov, ďalšie krvácanie do mozgu ho zabije. V stredu pred Veľkou nocou. Nepomôže ani okamžitá operácia, pílenie lebky, pílenie ako v stolárskej dielni: ten jeho húževnatý spletenec svalov a nervov a tepien a žíl, ten pulzujúci, akoby nezničiteľný život sa zastaví: v stíchnutej operačnej sále je zrazu všetko jasné a možno otec ešte naposledy uvidí náš starý biely dom a ohyb milovanej rieky, kde chodieval na ryby, na jalce a bolene a kapry, zátišie lemované presvetlenými korunami jelší a vŕb, a naše tváre a psov poskakujúcich na ceste medzi vlniacimi sa poliami.

Sme tu len chvíľku.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

TEXTY A KONTEXTY ZUZANA ČÍŽIKOVÁ

Tvorivosť ženy Tvorivosť je charakteristická pre celý ľudský rod; od prvých výkresov na stenách jaskyne homo sapiens sa, najprv nevedome, snažil tvorivou činnosťou po sebe zanechať stopy.

Extáza toho činu sa rovná božskému, čím len potvrdzuje človečiu dočasnosť; ak dielo pretrváva v časoch, smrteľnosť sa popiera. Dejiny umenia svedčia o tom, že celé storočia bolo umenie a tvorivosť výsadou mužov. Ak si pozrieme napríklad bestseller Ernsta Gombricha Sága o umení, dejiny umenia sú zástupy mužských mien a ženy sa zjavujú na obrazoch piety a stelesnenia božieho ducha na zemi v obrazoch Panenky Márie, neskoršie ako fetiš či objemné modely, predmety zbožňoDr. Zuzana Čížiková (1971), literárna kritička vania a obdivovania. Dlho ženy umelkyne a univerzitná profesorka, vyštudovala slovenský neboli prítomné v umení; ak si odmyslíme jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. Pracuje ako docentka slovenskej ojedinelé pionierky v presadzovaní svojho literatúry na Katedre slavistiky Filologickej fakulty práva na slobodu vyjadrovania, tak môžev Belehrade. me povedať, že iba v 20. storočí, v procese Knižne publikovala monografie Básnické dielo silnenia ženského hnutia a feminizmu, aj Viery Benkovej (2005) a Literárna tvorba Jána Labátha ženy autorky sa dostávajú k slovu. Poetka (2013) a knihu Rozhovory (2015).

Viera Benková sa v zamyslení nad dejinnými nepravdami voči ženám vyslovila takto: „Hádam iba v poslednom čase si vnímavá žena uvedomuje tieto historické nepravdy, utrpenie, stigmu, ktorú jej na duši ,vypálil‘ človek muž a mení svoj vlastný pohľad o sebe, uvedomujúc si podstatu svojej prírody“ (Čížiková, 2015, s. 53), začína hlbšie a prenikavejšie nazerať do svojej duše.

Tvorivosť je univerzálny jav a ako taký sa javí prakticky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a tvorivosť môže byť charakteristika každého človeka. Ako imanentná charakteristika sa pripisuje umeniu, literatúre, vede a tu o nej môžeme hovoriť aj ako o originalite. Existuje viacero defínícií tvorivosti. Najčastejšie nájdeme tie, ktoré zdôrazňujú úlohu subjektu, napr. M. Zelina a M. Zelinová: „Tvorivosť je taká interakcia subjektu s objektom, pri ktorej subjekt mení okolitý svet, vytvára nové, užitočné a pre subjekt alebo referenčnú skupinu či populáciu významné hodnoty.“ Nad tvorivosťou (aj žien), ktorú „chápeme ako súhrn procesov a činností s časovou kontinuitou a osobným štýlom ústiaci do produktu, ktorým tvorca „zdeľuje“ niečo ostatným“ (E. Szobiová) sa niekoľko posledných desaťročí fundovanejšie zamýšľajú mnohé vedné odbory ako sú psychológia a aj nové odvetvie psychológia tvorivosti, sociológia, ženské a rodové štúdie, teória literatúry a umenia, výskum médií a pod. Najčastejšie je to v súvislosti so vzdelávaním a učením. V našom odbore je známe uvažovanie o literatúre ako „spoločenskom orgáne tvorivosti“ P. Zajaca v rámci pulzačnej estetiky.

Rozdiely medzi tvorivými mužmi a ženami pociťujeme skôr intuitívne, ako sa to aj exaktne dá dokázať. Tak isto ako sú niektoré charakteristiky a vlastnosti typické pre mu24 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

žov (racionalita, aktivita, agresivita, výkonnosť a pod.) a iné pre ženy (emocionálnosť, iracionalita, empatia, senzitívnosť a pod.) podobná dichotómia preniká aj do ich tvorivých produktov. Ak príde k výmene týchto kultúrou daných rodových charakteristík, verejnosť si to hneď povšimne ako vybočenie z koľají. Citovosť, senzibilita sa tradične pripisuje ženám a absencia uvedeného už asociuje na mužský svet; ak sa v minulosti spravidla takéto vybočenie v duchu tradície hodnotilo ako negatívne, tak dnes sa to už pripisuje novej kvalite danej osobnosti (v duchu androgýnnej psychológie) a ako príklad z literatúry môžeme uviesť postrehnutie dištancovania sa poetky Miroslavy Dudkovej od poetiky a estetiky vlastného otca Miroslava Dudka zo strany Víťazoslava Hronca. Ako hovorí, je to sympatické, lebo to obyčajne robili synovia a tu to robí dcéra.

Tvorivosť žien je úzko prepojená so ženskou otázkou, ktorá sa najčastejšie stotožňuje s feminizmom alebo s rodovou problematikou. V akej podobe sa feminizmus zjavuje dnes? Jeho negatívne konotácie a hodnotenie (brané ad hoc) nás často zavedú do slepej uličky dohadov a pochybností. Záujmové združenie žien Aspekt, ktoré vzniklo na začiatku deväťdesiatych rokov na Slovensku, sa snaží práva žien uplatniť v praxi; zviditeľňuje v minulosti zaznávané umelkyne a dnešné úspešné ženy, ukazuje na rodovú diskrimináciu v ekonomickej sfére a pod. Keď tak čítam texty na webových stránkach Aspektu a v ich rovnomennom časopise, zdá sa mi, že na povrch vyplýva ich zášť a hnev (právom, ako nános dejinnej nespravodlivosti) a že je ich boj za rodovú rovnoprávnosť stále „plávanie proti prúdu“. Je to tá nevychodená cesta...

Za svoje práva si každá žena musí zastať sama a vybojovať si ich. Ja ako „skoro feministka“ si nárokujem mať úplne rovnaké slobody ako muž(i) a právo voliť svoj spôsob života, právo a podporu na zosúladenie svojho pracovného, rodinného a súkromného života.

Ako je to ťažko (namiesto mnohých zamestnaných a tvorivých žien), profesorka M. Myjavcová v eseji o tvorivosti uvažuje v súvislosti s melanchóliou; hovorí, že tvorivé písanie je jej osobná sebarealizácia a mňa v tom príspevku zaujalo, okrem iného, úprimné vyznanie z boľavého pocitu, keď žena chce úspešne zvládnuť roly matky v rodine a odborníčky vo svojom povolaní, čo sa rovná emočným stresom z pocitu viny: keď tvorí, cíti a vie, že seba i rodinu ukracuje aj o vzácne chvíle blízkosti, a keď sa prevtelí do roly matky a domácej, v podvedomí začínajú vyskakovať výčitky svedomia, že nepracuje, že sa lehoty krátia, čo vedie k frustrácii. Konflikt rolí spôsobuje neraz rozdrobenie ženskej energie a často musí riešiť otázku priority. Ak sa však ženine priority a priority prostredia pod vplyvom stereotypov nestotožnia, alebo žena viacej priestoru dá svojej profesijnej realizácii, tradičné patriarchálne prostredie ženu ohodnotí negatívne ako zlú a dysfunkčnú manželku a matku. Prostredie ženu v duchu tradície vníma ako ochrankyňu a strážkyňu krbu a keď sa tento obraz naruší povedzme obrazom úspešnej podnikateľky, teoretičky, vedkyne, nastáva zlom. Žena sa dnes rôznymi spôsobmi afirmuje v profesijnom svete a v spoločenskom živote, iba ten prienik mužského do roviny súkromného a rodinného priestoru nie je proporčne vyvážený so ženským prienikom, čím sa rodová rovnoprávnosť vlastne spochybňuje. Ženy sa chcú dokázať a afirmovať v spoločenskej a profesijnej sfére a pritom nič z toho, čo na pleciach v domácnosti mali, neubúda. Nekladie potom feminizmus a ženská snaha po vyrovnaní sa s mužmi viacej toho na ženské plecia, ako žena vládze uniesť? Podelenie, predsudky a stereotypy o dvojfarebnom ružovom a modrom svete pretrvávajú a kým budú existovať, ani v rodovej rovnoprávnosti a demokracii sa neurobia podstatné zmeny. Kľúč je dlhodobý proces vzdelávania, informovania so snahou o zmenu NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 25

naučeného spôsobu myslenia... A začnúc s maličkými skutkami, ako je aj ten môj s nastolenou otázkou: Prečo by som malého synčeka neobliekla do ružových dupáčikov, ktoré zdedil po sestre? Naruším tým jeho mužskú identitu, o ktorej ešte netuší? Nie. Rodovú identitu mu my dospelí budeme dennodenne vnucovať a natískať modelmi správania, darčekmi typicky chlapčenskými, jazykovými frázami typu „chlapi/chlapci neplačú“ a pod.

V slovenskej literatúre sa ženy po prvý raz výraznejšie etablujú v poslednej štvrtine 19. storočia v období realizmu. Vieme, že popredné miesto v ženskom hnutí mala Elena Márothy-Šoltésová, aj ako jedna z 25 vynikajúcich žien Európy v prvej polovici 20. storočia.

Z jej spomienok vyčítame aj to, ako bolo žene tej doby, aj v prostredí slovenskej inteligencie, ťažko dostať sa k vzdelaniu a že v otázke vydaja uvažovala skôr racionálne ako srdcom.

Môžeme ju označiť za prvú feministku v slovenskej literatúre a na druhej strane aj ako obetavú a starostlivú matku, o čom vypovedá v memoárovom diele Moje deti. A ako tvrdo bojovala o svoje chvíle tvorivosti... K tomu vtedy (a často je to aj dnes), keď literatúra bola výsadou mužov, tvorba a tvorivosť nezabezpečovali existenciálnu istotu. Boli napr. B. S. Timrava a Ľ. Podjavorinská adekvátne ocenené, keď aj ako uznávané a uznané spisovateľky treli biedu?

V slovenskej vojvodinskej kultúre sa ženy dlho tvorivo prejavovali v rodinnom kruhu tak, že si skrášľovali príbytky a svoj odev. Aj u nás ženy do kultúrneho života vstupujú koncom 19. stor. a emancipačné snahy žien v podobe organizovaného ženského hnutia nadobúda rozmach po roku 1918 prostredníctvom zakladania ženských spolkov a Ústredného československého zväzu žien. Ich základnou úlohou bola osveta žien. Pomaly sa z kruhu domácnosti dostávali do verejnosti, ale v tejto snahe postupovali pomaly. Tvorivé ženy sa často obávali svoje výtvory ukázať verejnosti, napr. aj súčasná spisovateľka pre deti a mládež M. Kotvášová-Jonášová do literatúry pre deti vstupuje v 40. roku života, lebo sa dlho obávala svoje poviedky v zásuvke niekomu ukázať, tiež zdôrazňuje, ako veľa znamená podpora okolia a niekoho, s kým sa o svojej tvorbe môže úprimne porozprávať. Je to príznačné pre ženy, že v mužskom svete pochybujú o svojich schopnostiach, aj keď sa neskoršie ukáže, že sa vyrovnajú s inými (aj mužskými kolegami). Názorný príklad nám môže byť insitná maliarka Zuzana Chalupová („mama Zuzana“); dlho trvalo, kým sa od vyšívania odhodlala zobrať štetec do ruky a zaradiť sa do vtedy mužského spolku maliarov. Alebo aj Babinkove slová „dočkaj, kým dozrieš“ adresované v 60. rokoch minulého storočia dnes uznávanej poetke Viere Benkovej. V tomto výroku je okrem značnej dávky zaznávania prítomné i zabalené upovedomovanie autorky zo ženskej opovážlivosti zaoberať sa „remeslom“ zaslúžilých majstrov. Benková mieni, že sa literatúra nemôže deliť na mužskú a ženskú, ale na dobrú a zlú. S odstupom rokov v novej situácii v slovenskej vojvodinskej kultúre na sklonku minulého storočia, keď sa sféra kultúry a literatúry značne feminizuje, pripúšťa existenciu osobitnej ženskej senzibility a ženskej spriaznenosti a tým i lepšieho porozumenia medzi ženami. Spolupráca žien dáva aj konkrétne hmatateľné výsledky. Spoluprácou V. Benkovej a E. Farkašovej vznikli vzácne antológie tvorby autoriek zo štyroch krajín (Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) Plášť bohyne (poézia, 2013), Studienky... (próza, 2015), ktoré oplývajú ženským pohľadom, ženskou senzibilitou, nie však aj sentimentalitou, v próze zase prenikavým a subtílnym opisom a prienikom do medziľudských (partnerských, rodinných) vzťahov. Dvojicu výberov dopĺňa aj tretia – Eseje a štúdie (2015). Ženy spisovateľky držia spolu a preukazujú 26 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

spriaznenosť nie preto, že sa cítia ohrozené a zaznávané v mužskom svete, ale skôr preto, aby sa lepšie spolu, aj individuálne realizovali a zanechali po sebe nezmazateľné stopy, sprítomnili sa v mužskom svete a celkovo ukázali na mnohotvárnosť života. Ako hovorí V. Benková, „talentované umelkyne sú ako tie grécke (a nielen grécke, sú i staršie prípady z dávnejších civilizácií) veštkyne, ktoré v tranze zo seba dolovali, výpovede o sebe a najmä ľudstve‘ a skôr to bude, že dolovali príbehy svojej duše, ktorá sa takto predierala na povrch z hlbín času“ (Čížiková, 2015, s. 51 – 52). K tomu Benkovej rozhovory so spisovateľkami v Novom živote a tým i feminizovanie Nového života, mienim, prinieslo úplnejší obraz o našom kultúrnom priestore a ukázalo na jeho mnohotvárnosť. Dáva to novú kvalitu spoločensko-kultúrnemu a literárnemu životu. Ako príklad môžeme uviesť väčšiu prítomnosť žien vo sfére literatúry a kultúry; poetky a prozaičky V. Benková, K. Hricová, A. Balážová, M. Dudková, M. Kotvášová-Jonášová, vedkyne J. Hodoličová, Z. Čížiková, M. Šimáková-Speváková, R. Šimoniová-Černáková, lingvistky M. Myjavcová, A. Marićová.

A. Makišová, Z. Týrová, J. Uhláriková, kultúrne činiteľky M. Sklabinská, K. Melegová-Melichová, A. Tomanová-Makanová, Z. Valentová-Belićová, V. Dorčová-Valtnerová a mnohé iné podnikavé a tvorivé ženy sú dnes neodmysliteľné faktory na našej spoločenskej a kultúrnej scéne. Prebehla či prebieha feminizácia nášho kultúrneho života, alebo je to skôr zásluhou procesu androgýnnej premeny žien (a mužov)?

Ak rozdiely medzi tvorivými mužmi a ženami existujú, ako ich opísať a pomenovať?

Zaoberá sa tým pomocou vlastného vedeckého aparátu a metodológie napr. psychológia. Pri čítaní štúdií a výsledkov výskumov psychológie E. Szobiovej o tvorivosti dievčat (žien) a chlapcov (mužov) evidujeme: „Možno však usudzovať, že z hľadiska tvorivých procesov pravdepodobne existujú rozdiely medzi mužmi a ženami, pretože každý tvorca/ tvorkyňa prechádza iným spôsobom jednotlivými fázami tvorivosti.“ Alebo na inom mieste: „Tvoriví ľudia sa vyznačujú tým, že vybočujú zo stereotypov rolí obidvoch pohlaví.

Tvorivé ženy sa vyznačujú dominanciou a nepoddajnosťou typickou pre mužov, kým tvoriví muži prejavujú väčšiu senzibilitu a zníženú agresivitu, ktoré sú považované za typicky ženské.“ (Szobiová, 2005, s. 10) J. Gurňáková sa pýta, ako súvisia rodové otázky s tvorivosťou. Odpovede nachádza za pomoci psychologickej androgýnie: „androgýnia obohacuje vnímanie a hodnotenie reality, rozširuje kognitívny a osobnostný repertoár pre hranie rozličných – pohlavím neobmedzených – rolí, navodzuje toleranciu k rodovej inakosti a v konečnom dôsledku spochybňuje implicitné presvedčenie o rodovo rozdelenom svete.“ (Gurňáková, 2006, s. 128) Oproti tradičnej rodovo streotypnej osobe, protikladu oboch pohlaví, mužsko/ženskej výlučnosti nadväzujúc na iné bádateľky (napr. americkú autorku Sandru Bemovú a jej názor, že sa „maskulinita a feminita vzájomne nevylučujú, pretože ich obsah nie je viazaný na biologické dispozície“ alebo aj Slovenku D. Kusú a jej rodové variácie) Gurňáková hovorí o androgýnnej osobnosti, ktorá je súčasne aj mužská aj ženská. To zároveň znamená, že tie feminínne a maskulínne črty jej pomáhajú byť otvorenejšou a flexibilnejšou, keď ide o rodové streotypy a rodová rozmanitosť je potenciál pre tvorivosť (M. Csikzéntmihalyi hovorí: „tvorivé osobnosti sú často androgýnne osobnosti“). Teda, domnievame sa, že popri feminizácii v našom dnešnom slovenskom vojvodinskom spoločenskom a kultúrnom priestore môžeme hovoriť aj o androgýnnej individualizácii.

Tvorbu a tvorivosť si tvoriví ľudia často stotožňujú so životom, tvoriť znamená sebarealizáciu; M. Haugová vyznáva: „Píšem, lebo tak sa ochraňujem pred smrťou.“; prvá skutočNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 27

Zvonimír Pudelka: Eye, mix média, 2010

ná poetka v našej literatúre V. Benková raz povedala: „Píšem preto, že musím, ako sa musí žiť. Môj život je tvorba.“ a tomuto svojmu vyhláseniu dodnes zostala verná. V. Benková sa tiež často zamýšľa nad otázkou tvorivosti a jej ženskej osobitosti. V 70. rokoch vydala zbierku Koráb istoty, kde sa k subtílnej ženskej senzibilite priradila „poetika priestoru“ a lokálneho panónskeho prostredia, kde na rozdiel od svojich mužských kolegov básnikov tematizuje aj ženskú tematickú a motivickú antropologickú paradigmu: žena – domáca – priadka, tkáčka – krosná, kolovrat, nite. Ale nejde len o tematizovanie materiálnych vecí, aj tkanie môže byť duchovná tvorba: „Do plátna konopného / utkaj báseň // Keď sa ti zacnie / za životom / vypáraj báseň z plátna / ako nite.“ Existenčná, etická a estetická dimenzia sa spájajú dovedna; tkanie označuje aj úžitkovú, aj tvorivú činnosť, obe sú základnou hybnou pákou existenčného pretrvávania Slovákov v týchto prostrediach.

Nepotrebnosť poézie a márnosť tvorivého činu patria k základným pocitom moderného básnika/modernej poetky krížiac sa s naliehavou potrebou písať, ktorá sa často vyrov28 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

náva s otázkou samého jestvovania. Poetka a „rebelka“ Katarína Hricová o tvorivosti, vychádzajúc aj z psychológie, vypovedá vo svojej poézii, napr. v básnickej zbierke Motýľ v klietke. Groteskný je obraz krátko žijúceho motýľa za mrežou, ktorého krása je vlastne väznením a zabitím i zničená i zvečnená, v druhom významovom pláne vyjadruje ženskú podstatu Hricovej lyrickej hrdinky: absurdný motýlí zápas je vlastne zápas duchovnej a umeleckej sféry s prízemným pragmatizmom. Estetickú dimenziu stelesňujú motívy perlorodky a motýľa, ktoré sú jadrom a podstatou hľadaného šťastia, ale nedosiahnuteľného, ide o „tesne uzavretého perlorodého lastúrnika“ a „motýľa v klietke“. Je to aj zápas duše lyrickej hrdinky s konzumným a egoistickým svetom. Práve tu sa nám črtá autobiografický podklad, ale aj svojrázny archetyp ženského osudu. Myslíme tu na autorkinu duchovnú porobu, nevyhnutnosť poetickej a tvorivej duše žiť v tele tuctovej ženy, ktorému sa ona (aj takto tvorivo) vzpiera. Takýto ženský údel Hricová racionálnym inštrumentáriom pretvaruje do poetickej krásy s nápomocnými nástrojmi, ako sú sen, snívanie a podvedomie. Hricovej lyrická hrdinka plnohodnotne žije v noci, keď sníva a keď sa prejavuje jej podvedomie, z ktorého vlastne pramení tvorivá energia. Existenčná dimenzia je v tejto básni paralelná a rovnoprávna s dimenziou estetickou, motýľ symbolizuje krásu a krátkosť jej trvania, je okamih života zintenzívnený vedomím smrti.

Je to len jeden pohľad (z pozície poetiky) na tvorivé snahy poetky Hricovej; mohli by sme náš zorný uhol zmeniť a jej poetickú realizáciu pozorovať v rámcoch uvažovania o tvorivosti literatúry ako synergického systému. Podľa P. Zajaca práve „životná skutočnosť a životný svet sú pre literatúru tým „systémovým okolím“, z ktorého čerpá energiu“ (Zajac, 1990, s. 19). Ak to aplikujeme na tvorbu K. Hricovej, ona čerpá z toho tradičného životného „okolia“, tematizuje vlastné problémové situácie (deficity, krízy, katastrofy) a silou svojej individuality, talentu, tvorivosti mení „poznanie životného sveta“ na (básnický) obraz.

Literárna tvorivosť dievčat je najviditeľnejšia v tínedžerských rokoch; u nás o tom svedčia básnické výtvory na stranách mládežníckeho časopisu Vzlet v prílohe Rozlety. Ale ako vyrastajú z rozletovskej prílohy, tak sa pomaly tratia vo víroch rodinného a domáckeho života. Môžeme mať iba dohady, čo je tomu na príčine... O to viac teší, že predsa v poslednom období (aj to ukazuje na tú spomínanú feminizáciu, či lepšie povedané androgýnnu individualizáciu nášho spoločenského, kultúrneho a literárneho života) sa zjavujú aj nové mladé spisovateľky a pestujú sa práve tam, kde sa pestovať majú... Príkladom dobrej starostlivosti o mladých talentovaných autorov a o mladé autorky (lebo ich je väčšina) je slovakistické pracovisko v Novom Sade. Svedčia o tom študentské časopisy Čar(b)ológ a Traf! Chceme veriť, že sa nestratia vo víroch (rodinného) života a že aj pre nich literárne tvoriť bude znamenať žiť.

LITERATÚRA: ČÍŽIKOVÁ, Zuzana: Rozhovory. Báčsky Petrovec : SVC, 2015. s. 151.

GURŇÁKOVÁ, Jitka: Androgýnna rozmanitosť a flexibilita obrazu seba a obrazu sveta. In.: Zjavná a skrytá tvorivosť, ed. Daniela Kusá a kol. Bratislava : Ústav experimentálnej psychológie SAV, 2006. Dostupné na: http:// www.psychologia. sav.sk/tvorivost.pdf. (prebraté 26. 6. 2015) SZOBIOVÁ, Eva: Tvorivosť dievčat/žien a chlapcov/mužov v širších súvislostiach. Dostupné na: http:// www:vudpap.sk/sub/vudpap.sk/images/Celycasopis/papd-2005-1-text.pdf. (prebraté 11. 6. 2015) ZAJAC, Peter: Tvorivosť literatúry. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990. s. 245.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 29

ZOROSLAV SPEVÁK

Slovenská vojvodinská literatúra pre deti v období 2000 – 2015 Stav v slovenskej vojvodinskej poézii pre deti, povedzme si to na rovinu hneď v úvode, je ešte smutnejší než v próze. V skúmanom období vyšlo osem knižočiek podmienečne povedané poézie pre deti a jedna, v ktorej iba menšiu časť tvoria básničky pre najmladších. Z nich ani jedna (s výnimkou Tušiakových básničiek spred polstoročia v zbierke Dínom-dánom s Ďurkom) nepriniesla takmer nič pozoruhodné, nič literárne vzrušujúce, nič inovatívne ani trvalo hodnotné. Týmto by sme azda celú tému mohli uzavrieť, avšak z dôvodov vedeckej vierohodnosti a z nej prameniaceho záväzku dokumentovania a doloženia vyjadrených názorov a hodnotiacich tvrdení (zvlášť ak sú vyložené takýmto priamym, nevyhýbavým a pre niekoho možno aj tvrdým spôsobom), v tomto texte sa predsa len bližšie a podrobnejšie pozrieme na knihy, knižočky a knižné plátky, obsahujúce v sebe niečo, čo by sa podmienečne Dr. Zoroslav Spevák (1956), riadny profesor na mohlo označiť ako poézia pre deti.

Katedre pedagogiky FF UNS, spisovateľ pre deti Z uvedených ôsmich kníh, až na piaa pre dospelých, prekladateľ, autor vysokoškolských učebníc, učebníc zo slovenčiny pre základnú tich svieti meno Pavla Mučajiho (1929 – školu v Juhoslávii, Srbsku a Chorvátsku.

2014). Iba veľmi ťažko je možné pochopiť Pôsobil na Pedagogickej akadémii v Novom motívy vydavateľa (Slovenské vydavateľské Sade, na Učiteľskej/Pedagogickej fakulte v Sombocentrum, Báčsky Petrovec) nekriticky publire – detašované oddelenie v Báčskom Petrovci, na kovať všetky tieto výtvory, z ktorých sú nieVysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. ktoré nielen rozsahom extrémne útle, ale Alžbety v Bratislave – Detašované pracovisko Martina Luthera v Báčskom Petrovci, na Filozofickej aj literárne výpuklo nekultivované a bezfakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave. cenné. Inak, celoživotná produkcia (a autor Napísal viacero monografií, veľký počet odbortvoril bezmála 60 rokov) P. Mučajiho zahŕňa ných a vedeckých štúdií publikovaných doma 15 kníh pre deti (14 zbierok básní a jednu a v zahraničí. knihu próz).

Najvýznamnejšie diela z pedagogiky: Jan Amos Komenski – pedagog i utopista (2003), Opšta istorija Z uvedených piatich Mučajiho kníh pedagogije I – od praistorije do XVI veka (2007), a knižočiek, až dve majú rozsah (či voluKratka istorija detinjstva (2009), Manjinsko obramen) ozajstných kníh, ostatné sú tenučké zovanje u Vojvodini – evropski standardi, sopstvena plátky na hárku či hárku a pol. Tenučké iskustva (2009), Opšta istorija pedagogije II. – od sú nielen rozsahom a počtom strán, ale XVII-XIX veka (2010), Stručné dejiny európskej pedanajčastejšie i kvalitou básnického prejagogiky (Trnava 2014).

Najvýznamnejšie diela z literatúry pre deti: vu. Mal Mučaji pokusy, keď sa, predovšetMalí velikáni (1983), Priče od peska (1986), Mastené, kým pod vplyvom poézie pre deti na Slopaprené, solené (1987), Ima li drugarstvo stomak vensku, snažil prekročiť vlastný tieň a tie (1989), Postavím si palác z palaciniek (Antológia sa zhmotnili v niekoľkých slušných, horislovenskej prózy pre deti v Juhoslávii, 1996), Bartozont poetična dosahujúcich básničkách, lomej Kolumbus v Erdevíku (2001), Starenka Marienka, pes Vlado a chlapci (2006). napríklad aj v zbierkach Keby som bol Napísal zbierku poviedok pre dospelých: Prst vtáčkom (Kultúra, Báčsky Petrovec, 2004) v nose (1985). a neskoršej Básnik a hra (SVC, Báčsky Pet30 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

rovec, 2011). Ale aj v nich, ako vo všetkých svojich ostatných knižočkách, však Mučaji dominantne zostával v horizonte chabej básnickej imaginácie, remeselnej nedopracovanosti, v podstate na úrovni viac-menej všedných, niekedy až trápnych veršotepeckých výtvorov. Počas šesťdesiatich rokov sa mu nepodarilo zaznamenať viditeľnejší pokrok v úrovni výrazových prostriedkov, remeselníckej zručnosti, v uplatnení tém a básnických motívov. Neprestajne „básnil“ a zliepal verše o tom istom: o slniečku, o vtáčkovi-letáčkovi, o pavúčikovi, o „lastovkách“ ktoré letia na juh, o ježkovi, o snehuliakovi, o zime a vrabčekovi, o vetre, ktorý fičí, piesni, ktorá letí ... Po celý ten čas sa točil v začarovanom kruhu otrepaných, fádnych a tisíckrát „ospievaných“ tém a motívov, zajatý deficitom, či lepšie „čiernou dierou“ vlastnej básnickej obrazotvornosti. Občas dokonca môže vzniknúť dojem, že počas svojej dlhej, úctyhodnej „kariéry“ básnika pre deti Mučaji prehliadol, čo v minulosti napísal, nuž sa mu do pera tisli staré, už publikované básničky a motívy.

Jeho pätnásť kníh, či knižočiek, zostáva však neodškriepiteľným faktom, stoja tu pred nami, a človek jednoducho nevie, čo s tým robiť. Načo je to tu, na čo je to dobré, v akej miere to kvantum veršov, či „veršíkov“, repetitívnych, monotónnych, oblbujúcich, zavrtávajúcich sa do mozgu ako texty nejakých odrhovačiek, ovplyvňuje recepciu slovenskej vojvodinskej poézie pre deti v celkovom jej rozsahu a váhe, v prvom rade čitateľskú, ale aj tú odbornú. Možno by nebolo od veci hustým sitom preosiať všetky plevy a vyselektovať tie zrnká v Mučajiho spisbe, z ktorých by sa mohla zostaviť jedna slušná zbierka, akýsi výber z jeho celkovej básnickej tvorby pre deti, ktorý by mohol pozostávať tak azda z pätnástich básničiek. Ponúknuť teda dnešnému a budúcemu (predovšetkým detskému) čitateľovi namiesto Mučajiho pätnástich knižočiek jeho pätnásť najvydarenejších básničiek. Takúto knihu možno potom vyložiť v knižniciach na viditeľnom, prístupnom mieste, ostatné uložiť niekde do kúta, na policu, ku ktorej sa deti nemôžu len tak ľahko dostať. To by na jednej strane prispelo k vyčisteniu priestoru slovenskej vojvodinskej poézie pre deti, na strane druhej by to bola služba aj samotnému autorovi a jeho dobrému menu medzi budúcimi generáciami.

Ale vráťme sa k veci. Ešte stále pred nami stojí jeho päť výtvorov s vonkajšou podobou knihy a vo vzduchu ďalej visí otázka, prečo ich SVC chcelo, potrebovalo, či azda až muselo publikovať. Pravda, v roku 2009 mal autor životné jubileum, osemdesiat rokov. Je prirodzené a pochopiteľné, ak by sa mu pri tej príležitosti vydala kniha, ale práve v danom roku mu žiadna kniha nevyšla. Jedna vyšla rok predtým a potom ešte tri, ale už po jubileu?

Ako to koncepčne vydavateľ vlastne myslel? Rozmýšľal a plánoval vôbec niekto niečo?

A aké boli motívy vydavateľa takto znižovať úroveň beztak pochmúrneho, nepodnetného poľa slovenskej vojvodinskej poézie pre deti takými výplodmi, akými sú napríklad Chlapček bez hračiek (2008) a Rozprávka o troch muzikantoch a o smutnej princeznej (2013)?

O čo tu vlastne ide? O zachovanie púhej formy? O to, aby sa vo vydavateľskej štatistike predsa len mohli vyjadriť nejaké čísla publikovaných titulkov (pre deti)? O doneba volajúcu nezodpovednosť vydavateľa, recenzentov, vydavateľskej rady? O jednoduchý deficit kompetencií v oblasti tvorby pre deti? Aký, pre autora tejto štúdie nepochopiteľný záujem spĺňa publikovanie takýchto absolútnych literárnych (ale i graficko-výtvarných) nepodarkov? Čím možno ospravedlniť a vysvetliť skutočnosť, že národnostné vydavateľstvo, financované z viacerých, nielen domácich zdrojov, si dovolí takéto niečo ponúknuť deťom na čítanie? Veď práve ono by z titulu uprednostneného národnostného vydavaNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 31

teľstva malo byť zárukou kvality, akýmsi filtrom a bránou proti gýčovým obsahom, ktorými sú deti tak nemilosrdne atakované zo všetkých strán.

V roku 2004 vyšla zbierka P. Mučajiho Keby som bol vtáčkom. Je to heterogénne zoskupenie deviatich dlhších básní, charakteristických svojou naratívnosťou. Autor sa snaží formou veršu prerozprávať niektoré príbehy (o vrabcovi, o kaprovi, o guľôčke snehu, o troch muzikantoch a princeznej atď.), v čom sa rozprávačská niť neraz dostáva do ostrej kolízie s požiadavkami básnickej skladby. Jednoducho povedané, Mučaji sa v každej, ale doslova v každej básni zapletá do problémov, akým spôsobom posunúť dej, keď na to nemá vhodné výrazové prostriedky. (Aj) preto sú tieto básne nevyrovnané, občas spretŕhané, inokedy zasa akoby bezmocne uviazli, stáli na mieste alebo sa točili v bludnom kruhu. V niektorých z týchto utrmácaných veršovaných príbehoch autor prejavuje pozoruhodný rozpor s elementárnou logikou, keď sa mu podarí zostrojiť aj takéto veršíky: „Pláva riekou,/ pláva kapor. / Ako pláva? / PUPKOM NABOK, / BRUCHOM NAHOR“ ( Balada o kaprovi, s. 11). Nezmyselné blúznenie potom chvíľu trvá a báseň uzavierajú tieto isté, práve uvedené veršíky, doplnené tajnostkárskou autorovou otázkou: „Aký je to prosím kapor“? (s. 12). Nuž, čo povedať: mučajovský. Bez hlavy a chvostu, ale preto s pupkom (podľa autora kapry asi nie sú ryby, ale cicavce), aj to takým, ktorý nie je umiestnený na bruchu, ale niekde na boku. Tomu sa povie „nechcený surrealizmus“. V celej zbierke dominujú gramatické rýmy nízkej kvality, akými sú: mračili – stačili, žila – zarmútila, mali – stáli, zaspievali – mali, majú – dajú ... Plané veršovanie, sem-tam zrniečko poézie... Povedzme o tejto zbierke iba toľko, že ona nie je pod štandardnou úrovňou tohoto autora.

Je to slabé, ale na slovenské vojvodinské podmienky, žiaľ, publikovateľné.

Až pod vlastnú úroveň sa P. Mučajimu podarilo dostať v plátku nezmyselného názvu Chlapček bez hračiek (2008). Autora asi oduševnila zvuková zhoda tohto náhodného spojenia a na to, že názov nekorešponduje s obsahom, sa zvysoka vykašlal. Veď v príbehu (banálnom, až od toho tŕpnu zuby) o narodení a vyrastaní dedinského chlapca sa explicitne hovorí okrem iného aj o množstve hračiek (auto, macko, farbičky, počítač, vŕtačka atď.), s ktorými sa chlapec hrá... Autor však zrejme mal iné starosti: ako sa od narodenia chlapca (a je to vraj špeciálna radosť v dome, nie len taká, hocijaká, ako keby sa narodilo napr. dievča!) doterigať k jeho otcovstvu, teda uzavrieť tento obdivuhodný naratívny oblúk, taký obľúbený a vysoko hodnotený v stojatom patriarchálnom svete. Prekonať úskalia tejto epochálnej cesty autorovi pomohli skvosty rýmotvorného umenia, akými sú: stvára – čmára, robí – zvoní, kuká – puká, tlieska – plieska, svet – kvet, sám – mám a ďalšie. A mučajovský finale touch v podobe začiatočníckej dvojitej pointy prichádza, áno, uhádli ste, práve na konci tejto trápnej zlátaniny. Nestačilo mu ani záverečné štvorveršie: „ Aká to radosť,/aké to šťastie,/ keď v dome dáke/ dieťatko rastie!“ (s. 21). Nie, Pavel Mučaji je deklarovaný veriaci, a je ním, aká náhoda, práve od prelomového obdobia rozpadu Juhoslávie a krachu komunistickej ideológie (pozrieť zlátaninu pod názvom: Dieťatko sväté, pastieri a králi, Kultúra, Báčsky Petrovec, 1999). Kým však komunizmus ešte fičal, náš popredný básnik bol (dôraz je na privlastňovacom zámene), ako inak, vzorný Titov pionier (pozri zbierku s názvom Červená šatka, Obzor, Kultúra, 1977). V tejto zbierke básničiek (a v nej nachádzame dvadsaťosem mučajovských veršovaných výtvorov) všetky, ale doslova všetky sú venované práve súdruhovi Titovi (Tito je práca a je boj, Tebe, maršal milovaný, Noc pred desantom na Drvar a i.) alebo rôznym aspektom ideologického konceptu, ktorý tento pán reprezentoval (Vyveste zástavy červené, Náš október, Deň republiky, 32 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Červená šatka atď.). Sama od seba sa nám do mysle vtiera subverzívna otázka, prečo sa P. Mučaji nepokúsil jednoducho zopakovať vydanie Červenej šatky pod názvom hoci aj Čierna šatka, s tým, že by vymenil spojenie „súdruh Tito“ za „Ježiš Kristus“. Ostatné by, veríme, fungovalo samo. No ale vráťme sa k veci, k nešťastnému „chlapcovi bez hračiek“.

Druhú pointu v tej istej básni si od roku 1999 deklarovaný veriaci Pavel Mučaji si nemohol odpustiť: „A akú radosť / majú mamičky, / keď im tak Pán Boh/ pošle dvojičky. / Ako sa vtedy tešia mamičky!“ (s. 23). A veru! Toto by ani súdruh Tito nedokázal! Skúsme to: „A akú radosť/ majú mamičky, / keď im tak súdruh Tito / pošle dvojičky. / Ako sa vtedy tešia mamičky!“ (s. 22).

Nie, nejde to. Pán Boh je predsa silnejší, potvrdilo sa to i v prípade P. Mučajiho. A poézia?

Tá je, chudinka, kde?

V roku 2011 vydal P. Mučaji slušne upravenú a ilustrovanú, až šesťdesiatstranovú zbierku básní Básnik a hra. V nej tridsať básní. Heterogénnych, niektoré z nich sa dokonca vymykajú z Mučajiho charakteristického tematického okruhu. Niektoré dokonca nie sú (celkom) zlé. Žiaľ, aj v tejto zbierke si však nemožno nevšimnúť slabosti a nedostatky, ktoré sa týkajú buď elementárnej logiky (u Mučajiho platí tvrdé pravidlo: ak rým, ktorý skrsne v jeho mysli, protirečí logike, totiž ak verš založený na danom rýme nemá žiaden zmysel, kašle na logiku a na zmysel), alebo nedostatkov v rytmickom členení a budovaní básnickej skladby, dokonca i na úrovni elementárnej jazykovej korektnosti. Uvedené tvrdenie doložím príkladom z básne V múzeu (s. 15), v ktorej autor (ale aj jazyková redaktorka) medzi stredoveké zbrane namiesto kopijí zaradili kópie; v básni V zoo (s. 51), zase namiesto spisovného slova tučniak nachádzame skomoleninu neznámeho pôvodu pinguin (náramne zaujímavé, takmer surrealistické, je autorovo prirovnanie bieleho medveďa práve k pinguinovi, vtákovi, ale čo sa však rýmuje so slovom snehuliak ak nie práve podstatné meno vták); v básničke Slon (s. 53), Mučaji použil namiesto slovenského chobot srbský ekvivalent surla. Lajdáctvo a nezodpovednosť sa rozhostili (aj) v našom vydavateľstve.

Posuňme sa teraz do roku 2013. P. Mučajimu SVC vydáva knižočku Rozprávka o troch muzikantoch a o smutnej princeznej. Znovu ide o naratívnu štruktúru vo veršoch, autor v štýle ľudovej slovesnosti rozpovie príbeh, avizovaný (na obálke takmer nečitateľným) titulkom. V poriadku, už to je pokrok. Prvá otázka však znie: koho to ešte napadne exploatovať toľkokrát opakovaný, do omrzenia obmieňaný príbeh o princeznej, ktorú treba rozosmiať? Aká je to bohatá básnická imaginácia, tvorivá inovatívnosť a sviežosť, ktorá sa nevie pohnúť od tohoto stereotypného, otrepaného motívu? Prečo P. Mučajiho, keď ho už napadlo, že chce byť básnikom, nenapadlo napríklad, že „v krásnom zámku s otcom kráľom“ (s. 5) žila princezná, ktorá sa napríklad stále smiala, zvlášť keď to bolo úplne nemiestne? A bolo ju treba od toho (nemiestneho) smiechu odučiť? A potom za ňou chodili rôzni odučovatelia (od) smiechu, uchádzači o jej priazeň, a chodili a chodili, a ona sa smiala a smiala, až nakoniec prišiel jeden veľmi zvláštny mladík, pokľakol si pred ňou na koleno, zložil klobúk s kohútím perom a – smiech princeznú v sekunde prešiel! Odmeňovacia otázka pre začínajúcich autorov znie: čo to mladík na tej hlave, pod tým klobúkom mal (alebo práve nemal?), že princeznej úsmev navždy zamrzol na tvári? Nikdy, ale nikdy viac sa v živote nezasmiala. Ale, nad tým si repetitívny, neinvenčný autor veru hlavu lámať nebude. Ide si on veselo vyšliapaným chodníkom a už to frčí „vyberanými“, „rafinovanými“ rýmami: mali – v žiali, zvali – tvári, mali – stáli, starý – hrali, zaspievali – mali, ženili – sa opili (pozor, a to sme len na strane osem, a plátok obsahuje až strašidelných dvadsaťdva NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 33

Zvonimír Pudelka: Play banana, akryl na plátne (mix média), 2016

strán), stále – tváre, chodí – smrdí, hrali – vystrájali, ceril – strelil... A tak stále, donekonečna a dokola, úbohé, plané, popletené... až sa človeku v tom jednoducho nechce prplať.

Každý si doma môže a smie vypisovať čokoľvek a hocičo. Zodpovedný vydavateľ sa však musí vedieť vyvarovať takýmto táraninám a nie ich nemilobohu rozosievať po okolí, tobôž nie medzi deťmi. Jednoducho škandál.

A nakoniec rok 2014 a knižočka Chlapec, štetec, koberec. Ešte jeden nezmyselný, nič nehovoriaci názov, keď autorovi sa azda zapáčila koncovka „ec“, no naozaj netušíme prečo. Nevidno totiž, akým spôsobom tento názov korešponduje s obsahom knižočky, ako ho možno reprezentuje či sublimuje. No, nechajme to tak. Nevyspytateľné sú cesty básnikove, zvlášť keď ide o autora, ktorý si takými zbytočnosťami, akou je napríklad aj básnická sebadisciplína, život veru nikdy nestrpčoval. V knižočke nachádzame veľký počet 34 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

(až tridsaťpäť) krátkych básnických útvarov, až miniatúr, z ktorých sú napodiv niektoré celkom slušné. Keby Mučaji častejšie písal práve takéto formy, mohol byť súhrn jeho už spomínaných zrniek bohatší. Básničkám, akými sú Blší trh (s. 15), Tvoji priatelia (s. 24), Koník (s. 37) alebo Vietor (s. 38) nemáme čo vyčítať. Nenáročné, hravé, šikovne zostrihnuté...

Kiežby ich bolo viac... Na druhej strane sú v zbierke početné nezmysly a prešľapy, nevhodne použité slová (sova „píska“ v básničke Povedzže mi, povedz, s. 8, zastaralé slovo apatieka v básničke Kocúr a apatieka, (s. 26), pravdepodobne ho zlákal rým „lieky z apatieky“, nevhodne použité slovo kmín, lebo sa autorovi rýmovalo so slovom komín a následné „vysvetlenie“ pod čiarou v básničke Na povale (s. 31), opakované používanie archaizmov, akými sú sťa, bo... to sú niektoré z prvkov, ktoré v rámcoch celej zbierky pôsobia retardačne. V básničke Internet (s. 17), v ktorej chlapec Ivo o internete už vie všetko, ale Iva ešte nie, nachádzame aj záverečné verše „Iva má um pavúčí, / ktovie, či sa naučí.“ Našim ušiam to znie, okrem toho, že je úplne absurdné, ešte aj pejoratívne a znehodnocujúco, či už voči dievčatám vcelku, alebo iba smerom k jednému dieťaťu (zhodou okolností k dievčaťu). V každom prípade, takéto autorovo charakterizovanie detského rozumu považujeme za nemiestne, bez ohľadu na to, že prídavné meno pavúčí sa tam určite dostalo na základe spätného magnetizmu slova naučí. Ale, už sme skonštatovali, že Mučaji je autor, ktorý je ochotný význam a zmysel maximálne pritiahnuť za vlasy, len aby využil práve ten rým, ktorý bol schopný v danej chvíli vytvoriť. Básnik – majster sa z takej situácie dostane elegantne, alternatívnymi spôsobmi a cestičkami, ale vtedy už máme dočinenia s divergentným, rozbiehavým, skutočne tvorivým myslením. Tak sa v básničke Papuče (s. 25) objavujú aj nohy pavúčie, iste preto, že slovo pavúčie sa rýmuje so substantívom papuče. A je to plnohodnotný rým. V tomto prípade je však jasné, a sedí to vo významovom, označujúcom zmysle, že ide o nohy tenučké. Aký je to však pavúčí um, to zostáva večnou záhadou a dané spojenie vyvoláva u čitateľa iba záporné asociácie. Básnik – majster by sa teda, ako sme už povedali, z úzkych dostal inou cestou, akou je napríklad pointa: „Nezostane Iva na dne, / o rok – o dva všetko zvládne.“ Alebo: „Ivo Ive starší brat, / Naučí ju všetko rád (alebo Pomôže jej veľmi rád).“ Pre niektorých je literatúra pre deti (v konkrétnom prípade poézia) vážna vec, niektorí ju však berú na ľahkú váhu, ako skratovú cestu k spoločenskej afirmácii, prostredníctvom aktivity na poli, kde podľa ich názoru platia ak už nie žiadne, tak aspoň značne zrelativizované meradlá.

V roku 2009 SVC vydalo knihu básničiek pre deti popredného, autentického autora pre deti Juraja Tušiaka (1935 – 1986) Dínom-dánom s Ďurkom. V poznámke O tejto knižke zostavovateľ V.[íťazoslav] H.[ronec] informuje čitateľa, že ide o cyklus osemnástich básničiek, ktoré Tušiak uverejňoval v prvej polovici roku 1964 v rubrike Detský kútik v novinách Hlas ľudu. Raritou je skutočnosť, že Tušiak, talentovaný výtvarník, si tieto básničky ilustroval sám. Hlavnou postavou cyklu je šikovný, ostrovtipný chlapček Ďurko, zrejme autorov detský alter-ego. Hoci básničky vznikali pred polstoročím, čo vidno aj z reálií, ktoré sa sem-tam v nich vyskytujú (a týkajú sa dobovo významných dátumov alebo dobovo frekventovaných výrazov a pojmov) knižočka pôsobí prekvapujúco sviežo a hravo. Bez okolkov môžeme tvrdiť, že je to najlepšia knižočka pre deti v slovenskej vojvodinskej poézii pre deti v analyzovanom období. Tušiak zďaleka nebol perfekcionista, často písal ľahkou rukou, ale jeho nepochybné básnické nadanie, autentické detské ponímanie sveta a nápaditosť cítiť ihneď, už pri prvých veršoch. Básničky sú vzdušné, iskrivé, prostredníctvom osemnástich miniatúr Tušiak vykresľuje vlastný detský autopotrét: on je ten NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 35

Ďurko, chlapča zvedavé, čudujúce sa, dôvtipné, krehké a zraniteľné, ale predsa nebojácne sa pozerajúce svojím nezakaleným detským pohľadom na ťažko pochopiteľný, okýptený svet dospelých. Minimalistické, duchaplné kresbičky sú pridanou hodnotou tejto milej, nenáročnej knižočky a dávajú jej dodatočný šarm a švih. Všetko spolu pôsobí, no, veľmi milo, smutne, veselo, dojímavo... Neverím na žiadnu „dušu“ a na „večný život“, ale sa mi na tomto mieste žiada povedať: Ahoj, Ďurko... Čau, Túle!

A teraz rýchlo späť do tvrdej reality. Tu už na nás číhajú dva výtvory: zbierka básničiek Anny Malkovej (1959) Lekvárový chlebík (2015) a kniha Daniela Pixiadesa (1931) Rybka Žiara.

Anna Malková nepochybne dobre pozná detstvo a má k deťom blízko. Vidno to z tém a motívov, ktoré spracúva, z emócie, ktorá z nich vanie. S literatúrou a písaním je to však vždy zložitejšie. Aj s maľovaním. Aj s hraním na gitaru alebo violončelo. Aj v jednom, aj v druhom, aj v piatom prípade akéhokoľvek druhu či žánru umeleckej tvorby. V každom z tých prípadov sa žiada remeslo, technická vyspelosť. Bez toho, autorov vnútorný svet, intelektuálny, duchovný, emočný habitus, jeho nápady a myšlienky nenadobudnú umeleckú platnosť, plnosť, komplexnosť, pôsobivosť autentického umeleckého diela. Malkovej básničky sú kdesi na polceste. Nie sú bezcenné, ale majú ďaleko k štandardným polohám súčasnej slovenskej poézie pre deti. Jeden zo základných problémov v jej písaní je práve naratívnosť, príbehovosť básní. Autorka sa snaží vo veršovanej podobe vyrozprávať nejaký príbeh (v knihe dominujú dlhšie veršované útvary) a v tej snahe zákonite stráca dych, nenachádza dosť vhodných a literárne a jazykovo (plno)hodnotných výrazových prostriedkov. Vtedy sa báseň, ktorá možno aj mala sľubný úvod, začne nezadržateľne zosúvať a už o chvíľočku ju máme tam, kde ju mať nechceme, ani nesmieme: v polohe veršotepeckej zlátaniny, diletantského stýbania nemotorných veršov a otrepaných rýmov. Autorka nezvláda ani rymus a už sa celá kompozícia otriasa. Príbeh však treba dorozprávať, ale cesty nikde. Videli sme ako to (ne)funguje u Mučajiho. Naratívnosť, príbehovosť, akási epickosť v poézii pre deti je najčastejšie márna robota. Treba tu skôr hrať na dôvtip, na ludizmus, na kalambúr, na slovnú hračku, na pregnantnosť, na zachytávanie neočakávaného, prekvapivého okamihu, významu, na iskrivé pôsobenie samého jazykového materiálu... Príbehy sa určite lepšie podávajú formou prózy. A. Malková by podľa nášho názoru mohla skúsiť tvoriť kratšie, nenáročnejšie formy, povedzme také, akými sú básnička Učiteľka I. b (s. 34), alebo aj o niečo rozsiahlejšia Otec z požičovne (s. 35). Na záver, knihu Lekvárový chlebík určite neponúknem vlastným deťom na čítanie (s výnimkou možno uvedených dvoch básničiek), ale určitý potenciál tam predsa len je. Treba sa však chcieť učiť a dať si poradiť. V minoritnej literatúre, ako je slovenská vojvodinská, sú však už po prvej začiatočníckej knihe všetci veľkými spisovateľmi a básnikmi, zvlášť vo vlastnom, lacnom, na dedinskom jarmoku kúpenom zrkadielku.

Poslednou veršovanou knihou pre deti, o ktorej sa zmienime, je Rybka Žiara (2015) od Daniela Pixiadesa. Kniha je prepychovo upravená, ilustrácie Smiljany Pixiadesovej nás prenesú do fantastického sveta morských hlbín, podvodnej flóry a fauny. Verše sú rozdelené do dvoch častí, hoci príbeh o rybke Žiare je jednotný. Prvá, dlhšia časť vznikla v Sutomori, Juhoslávia, roku 1972, autor dielo ukončil o tridsaťsedem rokov v Kanade, v mestečku Thunder Bay, v roku 2009. S plnou úctou k autorovi, k snahe, aby kniha bola krásna, k spomienkovej povahe samotnej publikácie, je našou povinnosťou nestranne sa vyjadriť o samotnom texte, o veršoch, ktoré sú medzi obálkami. Autor literárne nezvládol motívy, 36 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ktoré ho zrejme výrazne očarili. Oko kamery dokáže asi pôsobivejšie predstaviť obdivuhodný, nadreálny podvodný svet morí a oceánov ako pero najšikovnejšieho spisovateľa. D. Pixiades takým majstrom určite ani zďaleka nie je. Vidno tam snahu a aj štipku poetična, ale v texte predsa len prevláda monotónia a bezmocnosť repetitívneho združeného rýmu, sprevádzaného kvílením rýmu gramatického, čo celkovo pôsobí rušivo. Priznáme sa, mali sme problém s radosťou dočítať túto útlu knihu do konca. Vlastne ani sme si nie istí, či sa nám to vôbec podarilo. Žiaľ, autor nedokázal presvedčivo literárne sublimovať krásy, ktoré ho zrejme trvalo nadchli. Práve naopak, svojím nedostatočne vypracovaným a tak trochu i fádnym veršovaním a skromnými výrazovými prostriedkami ich skôr zovšednil, ubral im na ich čarokrásne.

V prvej časti tejto rozsiahlej štúdie, ktorú sme venovali próze, a ktorú dodatočne zverejníme v Novom živote, sme sa zľahka dotkli aj hybridnej knihy Márie Vrškovej (1977) Štvorlístok. O prózach (je ich tam dokopy päť) sme sa vyjadrili, že nepredstavujú tú najsilnejšiu časť knihy. Keď ide o poetickú časť (úhrnne osem básní, ktoré tvoria jeden celok a hovoria o sedemdňovom chvejivom očakávaní nadchádzajúcich narodenín škôlkárky Adely a potom aj o samotnej udalosti), uvedené konštatovanie môžeme iba zopakovať. Vrškovej slovenčina je, prirodzene, bezchybná, rýmovanie a dodržovanie rytmu vcelku korektné, hoci simplifikované. Nepretržité, repetitívne uplatňovanie združeného rýma pôsobí monotónne a v poetickom zmysle bezmocne. Čiastočne by tu mohli pomôcť iskrivé rýmy, naratívna dynamickosť, na to však autorka nemá. Všetko sa hýbe v horizonte konvenčného, predvídateľného, nepôvodného. A nakoniec ten prekliaty pocit – takéto dačo sme už v minulosti čítali, a nie raz. Čo povedať na záver. V skúmanom období rokov 2000 – 2015 v úbohej slovenskej vojvodinskej poézii pre deti, z publikovaných ôsmich knižných titulov aspoň dva publikované byť nesmeli, aspoň ďalšie dva síce smeli, ale publikované byť radšej nemali, kým posledné dva mohli, ale publikované byť nemuseli. Najživšou knihou v tejto a takejto konkurencii je, aká irónia, práve tá najstaršia, Tušiakova, z nášho aspektu silne nostalgická. Umelým spôsobom spisovateľa ani básnika nevyprodukuješ. Vytváranie fiktívnych autorských mien je proti nášmu hlbokému presvedčeniu. Zasadzujeme sa o pevnejšie, prísnejšie a priehľadnejšie kritériá vo vydavateľskej politike. Zasadzujeme sa tiež o antický princíp: deťom len to najlepšie. Sme v tom dôslední, ako v minulosti, tak aj dnes. Pozerané z nevďačnej pozície (núdzového) osvetľovača a kritika, tak trochu aj subjektívni, : menej, ale lepších kníh pre deti – menej a menej nepríjemnej práce pre nás. Čítať v tejto štúdii rozoberané knihy a plátky, prozaické, básnické či hybridné, a potom o nich ešte aj písať, bolo pre nás, priznáme sa, v najväčšej časti trestom, ktorý sme si však sami vyriekli a s pokorou sa mu podrobili. Na to nás zaväzovala úcta k menám akými sú Michal Babinka, Juraj Tušiak, Miroslav Demák, Tomáš Čelovský, či Mária Kotvášová-Jonášová. Nie ich je veľa, o to sú nám však vzácnejšie. V tejto chvíli sa slovenská vojvodinská literatúra pre deti v niektorých svojich aspektoch priam rúti do predbabinkovského a predtušiakovského obdobia. Niektorí „mladí“ akoby boli starší od starších. Podporovaní sú vydavateľskými úradníkmi a úradnými „odborníkmi“ s vypuklým deficitom vnútornými danosťami determinovaných, ale i metodologicky a vedecky podmienených predpokladov. Pritom sa nám zdá, že aj u jedných, aj u druhých, aj u tretích až bolestivo absentuje predovšetkým súčasná, moderná senzibilita v ponímaní historicko-kulturologicko-psychologického fenoménu detstva a dieťaťa, v rámci toho aj literatúry pre deti.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 37

MICHAL HARPÁŇ

Náhodné a nenáhodné stretnutia s Viliamom Marčokom Tých stretnutí s Viliamom Marčokom, náhodných a nenáhodných, bolo mnoho – keďže nepatrím medzi ľudí, ktorí si všetko denníkovo zaznamenávajú, presný počet tých stretnutí nemôžem uviesť. Prvé bolo v dávnom roku 1967, keď účastníci letnej školy Studia Academica Slovaca počas niekoľkodňového zájazdu po Slovensku navštívili aj Banskú Bystricu. Vtedy som sa stretol aj s Viliamom Marčokom – ja som sa síce na to nepamätal, Prof. Dr. Michal Harpáň (1944), univerzitný profesor, literárny kritik, historik a teoretik, preklaale on mi neskoršie povedal, že sme sa stretdateľ a šéfredaktor Nového života. Slovenskú liteli. A posledné stretnutie bolo náhodné, ratúru a teóriu literatúry prednášal na univerzitách v lete asi v roku 2014, v centre Bratislavy, v Novom Sade, Belehrade, Sombore, Segedíne a také ošemetné aj z jeho, aj z mojej strany, v Banskej Bystrici. Doctor honoris causa Univerzity keď sme si vymenili iba pár slov a keď mi na Mateja Bela.

Uverejnil: Između dve vatre (1972), Priestory rozlúčku povedal asi toto: „Vidíš, padla mi imaginácie (1974), Kritické komentáre (1978), Poéimunita, všetko ide do mňa ako cez riečicu.“ zia a poetika Michala Babinku (1980), Teória literaŤažká choroba zdolala aj taký dravý organiztúry (1986), Premeny rozprávania (1990), O Paľovi mus, akým cestou života do rozličných záBohušovi (1999), Zápas o identitu (2000), Literárne pasov prudko vchádzal Viliam Marčok. paradigmy (2004), Texty a kontexty (2004), S literárDruhé, pre mňa priam vzrušujúce, bolo nou vedou a kritikou (2005), Predslovy a doslovy (2009), Scripta manent (2014) a knihu Ars poetica čitateľské stretnutie s Viliamom Marčokom. pannonica (2014). Je zostavovateľom antológie Ako mladému odbornému asistentovi na poézie básnikov slovenskej národnosti v Juhoslávii Katedre slovenského jazyka a literatúry FiloRodisko hmiel (1981) a antológie prózy juhoslovanzofickej fakulty v Novom Sade mi do úväzku ských Slovákov Hlboké koľaje (1988), ako aj výberov pridelili prednášky zo staršej slovenskej litez diela viacerých autorov.

Je členom Obce slovenských spisovateľov, ratúry. Vynachádzal som sa, ako som vedel, Spolku vojvodinských spisovateľov a Spolku vojhorúčkovito som čítal diela nie veľmi pútavodinských slovakistov. júce, sliedil som za odbornou a vedeckou liZískal ocenenia: trikrát Cenu Nového života (1969, teratúrou, a tak sa mi do rúk dostala mono1975, 1991), Cenu vydavateľstva Obzor (1980), Cenu grafia Počiatky slovenskej novodobej prózy Samosprávneho záujmového spoločenstva v oblas(1968), kandidátska dizertácia Viliama Marti kultúry Vojvodiny (1988), Cenu Spolku slovenských spisovateľov (1993), Zlatú medailu Filozofickej čoka. Treba upozorniť na vznik tejto monofakulty UK (1995), Cenu Pavla Országha Hviezdoslagrafie, uvoľnené šesťdesiate roky, keď sa už va (2000), Vyznamenanie ministra kultúry SR (2004), dalo nadväzovať na odkazy klasického česStriebornú plaketu ministra zahraničných vecí (2004), koslovenského štrukturalizmu. Tak MarčoCenu Ondreja Štefanka (2013), Veľkú medailu svätékova monografia nielen názvom, Počiatky ho Gorazda (2014), Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (2015). slovenskej novodobej prózy, ale aj metodológiou pripomína monografiu Felixa Vodičku Počátky krásné prózy novočeské (1948). Vtedy som o štrukturalizme málo vedel, na novosadskej univerzite sa štrukturalizmus ojedinele ujal v lingvistike, ale Marčokovu monografiu som s nadšením čítal, a bolo to pútavejšie čítanie od Bajzovho Reného a Kuzmány38 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ho Ladislava, nehovoriac o prozaikoch z almanachu Zora. Tu hádam treba pripomenúť, že aj mladým ašpirantom, ktorí prejavovali záujem o literatúru 20. storočia, školiteľ pridelil témy zo staršej literatúry. Popri Marčokovi to bol napríklad aj Milan Hamada, ktorý obhájil kandidátsku dizertáciu Od baroka ku klasicizmu (1967).

Keď som potom začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia pripravoval magisterskú dizertáciu, v ktorej som porovnával typologické črty slovenského a srbského nadrealizmu, „stretol“ som sa aj s dvoma štúdiami Viliama Marčoka. Jedna z nich bola štúdia Nadrealistické momenty v sujete Tatarkovej Panny Zázračnice (Slovenské pohľady, 85, 3/1969, 8-13). V práci som citoval z uvedenej štúdie: „Neskutočný príbeh Anabelly je tak vlastne obrazom noetickej pasce, do ktorej sa dostalo umenie stavajúce subjekt nad objekt, prianie nad skutočnosť, fantáziu nad realitu. Pannu Zázračnicu preto nemožno pokladať za prihlásenie sa k nadrealizmu, ale za vyrovnanie sa s ním, s jeho extrémne subjektívnou noetickou základňou. Nezostáva nám teda nič iné, ako konštatovať, že Panna Zázračnica je groteskou, ba paródiou na nadrealistický spôsob života a tvorby.“ S citátom som trochu zapolemizoval. Pripustil som, že Tatarka väčší dôraz kladie na modality sujetu, ktoré sa realizujú v skutočnostných reláciách, ale podľa môjho vtedajšieho názoru Marčok príliš stotožňoval fabulárnu zásobáreň Tatarkovho románu s nadrealizmom ako takým, s jeho skutočnou podstatou.

Druhá bola Marčokova štúdia o slovenskej nadrealistickej poézii, O možnostiach štrukturálnej analýzy nadrealistickej poézie. Už z titulu vidno nadväzovanie na názor Mikuláša Bakoša o prepojenosti štrukturalizmu a avantgardy. Marčok svoj príspevok predniesol na chýrečnej konferencii o avantgarde v roku 1965, na ktorej sa zúčastnili všetci československí štrukturalisti na čele s Janom Mukařovským, z ktorej neskoršie vyšiel známy zborník Problémy literárnej avantgardy (1968). V práci som podčiarkol význam Marčokovho štrukturalistického interpretačného postupu, najmä v definovaní poetiky a noetiky nadrealistickej metafory (viac o tom v mojej štúdii Súvislosti slovenského a srbského básnického nadrealizmu, In: Priestory imaginácie, Nový Sad : Obzor, 1974, 158-161). Ďalšie stretnutie s Viliamom Marčokom tiež bolo „textové“. Keď som v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia pripravoval doktorskú dizertáciu o poézii a poetike Michala Babinku (1927 – 1974), vyhľadal som všetky literárnokritické texty o tomto slovenskom vojvodinskom básnikovi. Predovšetkým ma zaujímali názory slovenskej literárnej kritiky o Michalovi Babinkovi. Nebolo ich mnoho. Keď Babinkovi na Slovensku vyšiel výber z dovtedajšej jeho tvorby, pod titulom jeho básnického debutu Bezbožné letá (1966), zjavili sa tri posudky z pera mladých literárnych kritikov (Imrich Vaško, Viliam Marčok, Vojtech Kondrót). Najzaujímavejši mi pripadal Marčokov posudok, nazvaný Neznámy a náš. Nebolo to zdvorilostné privítanie básnika krajana, ale pokus o zaradenie do kontextu vtedajšej slovenskej poézie. Hneď v úvode sa konštatuje: „Prichádza cudzí, neznámy, a predsa náš. V tom je jeho zvláštnosť. Pritom by som nerád, keby sme Babinkovu poéziu prijímali len preto, že ju napísal Slovák.“ (Kultúrny život, 21. apríla 1967, č.16, s. 5) O tomto Marčokovom posudku som dôkladnejšie uvažoval v monografii Poézia a poetika Michala Babinku (1980). Súhlasil som s Marčokovým typologickým konštatovaním „novoromantických motívov nepokoja, pútnictva a strateného času“. Podľa Marčoka poznávacie a výrazové kvality Babinkových básní sú v súlade so smerovaním moderného lyrizmu, ale ich aktualizácia na výrazovom pláne je zastaraná a spiatočnícka. Marčokove charakteristiky Babinkových básní zo zbierky Pod krokom prsť (1967) sú kŕčovitosť, bizárnosť a progNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 39

ramová nesentimentálnosť ako výsledok „zrážky básnikovho expresívneho naturelu s postsymbolistickou básnickou tradíciou“.

Druhé Marčokovo „stretnutie“ s Babinkovou poéziou bolo po viac než tridsaťročnom časovom odstupe, keď pre vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA robil výber z Babinkovej poézie a napísal k výberu predslov. Výber pod názvom Sviatok jazier vyšiel v luxusnom vydaní na kriedovom papieri s použitím grafík Vladimíra Gažoviča (1999). Úvodnou básňou vo výbere je Sviatok jazier, za ktorou nasledujú básne Marčokom roztriedené do cyklov Rozlúčky a nenávraty, Nevýslovná hudba a Zápas so sfingou. K samotnému výberu možno mať aj pripomienky, našli sa v ňom aj básne, v ktorých slovenská vojvodinská kritika nevidela väčšie umelecké hodnoty, ale Viliam Marčok svoje kritériá výberu zdôvodňoval (ústne síce) úsilím poukázať na témy a postupy, ktoré sú v celoslovenskej poézii zriedkavejšie. Rozsahom neveľký, dvojstranový predslov, významovo príznačne nazvaný Heretik s básňou v tele, je priam nahustený typologickými a žánrovými určeniami Babinkovej poézie. Záver predslovu je však taký výstižný, že som priam prinútený odcitovať ho: „Dobre: teda sopka, obrazoborec, heretik, deratizátor ilúzií – ale ako to korešponduje s titulkom Sviatok jazier. Predovšetkým takú nádhernú báseň o zážitku stotožnenia so životom ťažko vynechať. A prečo nevyužiť aj efekt kontrapunktu a básnikom tak pociťovaného oxymoronu? Len sa dobre započúvajte do brinkotu jeho slov: nepočujete v ňom ticho túženého zmierenia so životom? Túžby takej silnej, že sa básnik napokon uzmieril – vzhľadom na jeho, ťažkopádnosť’ neobyčajne elegantne aj s jeho najhrôzostrašnejšou podobou – so smrťou...“ (Sviatok jazier, 7). Mimochodom, báseň Sviatok jazier je typologicky a významovo príbuzná s básňou Ondreja Štefanka Básnikov pozdrav, ktorú výstižne interpretoval Víťazoslav Hronec: „Ak dakto, kto píše verše, vie zostrojiť vynikajúcu báseň, predchnutú iba emóciami z okruhu tej štastnejšej stránky života, treba ho považovať za výnimočný básnický talent“ (0brana poézie v básni Básnikov pozdrav Ondreja Štefanka, in: Medzi dvoma domovmi 3, Antológia slovenskej eseje v zahraničí, Bratislava : LIC – Svetové združenie Slovákov v zahraničí, bez vročenia, 68-75). Obe básne, Babinkova a Štefankova, sú totiž prejavom pozitívnych emócií, zriedkavých, sú to „krehké okamihy pohody, keď si všetci bohovia na chvíľku zdriemnu“ (Hronec. c. d.). Inak ten krátky Marčokov predslov núka celý rad interpretačných podnetov, medzi ktoré iste patrí aj konštatovanie, že v slovenskej poézii existuje pomerne dosť výpovedí o tom, ako „žijeme smrť iného“ a že sa Babinka odvážil vypovedať o tom, ako „žije“ svoje vlastné umieranie.

Viliam Marčok patril medzi popredných znalcov slovenskej krajanskej (my krajania sa voláme slovenská dolnozemská, teda slovenská menšinová literatúra v Maďarsku, v Rumunsku a vo Vojvodine, ktorá je v Srbsku, a bola aj v Juhoslávii) literatúry. A nepoznal ju z druhej ruky, ale priamo čitateľsky. Je priam pozoruhodné, ako sa dostával ku knihám, ktoré sa nedali zohnať, rovnako ako aj doteraz, v kníhkupectvách na Slovensku, a aj v knižniciach ich bolo pomenej – donášali mu ich samotní autori, on si ich odnášal z príležitostných návštev predovšetkým Nového Sadu. Takmer o každom slovenskom dolnozemskom autorovi mal svoj názor, nie však chlácholivo zhovievavý, ale znalecký, často aj kritický. Tie svoje názory nestíhal dať aj do písanej podoby – škoda, že taký znalec, akým bol Viliam Marčok, nezanechal za sebou viac textov o slovenských dolnozemských autoroch. Osobitne písal o Víťazoslavovi Hroncovi, Zlatkovi Benkovi, o mne, v širšie zameraných textoch stručne sa zmieňoval aj o iných.

Pravdepodobne jeho posledným textom (posledným ak sa v pozostalosti neobjavia aj 40 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

iné) je štúdia Je literatúra našich krajanov žijúcich v zahraničí skutočne naša?, ktorá bola úvodným referátom na medzinárodnom seminári Literárna tvorba Slovákov v zahraničí 23. – 24. septembra 2010 v Martine (publikovaná v Zborníku Matice slovenskej, Literárna veda, ročník II, 2011, 8-18). Netreba osobitne vysvetľovať význam otáznika v titule štúdie – Marčok sa v štúdii zamýšľa nielen nad vzťahom slovenskej literatúry ako celku k svojej krajanskej časti, ale aj širšie, nad vzťahom Slovenska k Slovákom žijúcim mimo slovenského územia. Jeho názor je, samozrejme, kritický: Slovensko sa „macošsky“ správa voči zahraničným Slovákom. Je priam pozoruhodné, že pre svoje argumentácie mal poruke, presnejšie: v hlave, základné údaje a pramene. Mal, napríklad, poruke aj štvrťročník Rovnobežné zrkadlá – Paralale oglinzi, na ktorý sme už takmer všetci zabudli, a na Slovensku o ňom málokto aj počul, ktorý v Nadlaku zanietene vydával a doslova sám koncipoval entuziast Ondrej Štefanko.

Dalo by sa o tejto Marčokovej štúdii mnoho písať, aj s ňou diskutovať. Pre mňa osobne napríklad je priam fascinujúce, ako Marčok elegantne, hoci stručne, vytiahol nevyhnutnosť typologických premien slovenskej krajanskej literatúry od folklórneho literárčenia o roľníctve k modernému, až k postmodernému naturelu. Uvádza mená. Veľký počet mien: Michal Babinka, Michal Babiak, Zlatko Benka, Viera Benková, Paľo Bohuš, Miroslav Demák, Miroslav Dudok, Michal Ďuga, Ladislav Čáni, Tomáš Čelovský, Vladislava Feketeová, Andrej Ferko, Michal Harpáň, Ján Hlaváč, Katarína Hricová, Víťazoslav Hronec, Ján Kmeť, Jozef Klátik, Ján Labáth, Martin Prebudila, Ján Salčák, Zoroslav Spevák, Jaroslav Supek, Adam Svetlík, Juraj Tušiak, iba z Vojvodiny, a tu sú aj mená slovenských autorov z Rumunska a z Maďarska. Nebolo to však len prosté uvádzanie autorov – v častých rozhovoroch s Viliamom Marčokom sme sa, neraz s prekvapením, presvedčili, že o tých autoroch vedel viac než meno a priezvisko. To „sme sa presvedčili“ v tomto prípade nie plurál úcty – bolo nás viacej v debatovaní s Viliamom Marčokom. V každom prípade pod Marčokove formulácie by sa rád podpísal nielen nebohý Ondrej Štefanko, ale aj mnohí iní, medzi ktorých patrí aj autor týchto riadkov.

Osobitnou témou by mohli byť bratislavské a novosadské stretnutia s Viliamom Marčokom. Bolo ich nepomerne mnoho, presný počet a dátum nemožno ani len približne NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 41

odhadnúť. Stačí azda len povedať, že na každom buďto skupinovom, alebo individuálnom podujatí krajanských autorov v Bratislave Viliam Marčok bol prítomný (inou je témou, že iných tam nebolo). Tie stretnutia sa, samozrejme, nekončili oficiálnou časťou, ale dlho pokračovali pri súkromných posedeniach.

Osobitnou témou, ďalej, by mohli byť aj Marčokove početné návštevy na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Jedna z tých návštev mi utkvela v pamäti –v roku 1995 doktorandom (vlastne bolo to postgraduálne štúdium, podľa vtedajšieho vysokoškolského systému po ukončení základného štvorročného štúdia nasledovalo dvojročné magisterské štúdium, ktoré sa končilo získaním titulu magister vied) srbskej literatúry v rámci kurzu z Metodológie literárnej vedy jeden celý semester som prednášal o štrukturalizme. Prednášal som predovšetkým o československom štrukturalizme, najviac o Janovi Mukařovskom. Vtedy som Viliamovi Marčokovi, pred jeho príchodom do Nového Sadu, ponúkol, aby v rámci toho kurzu prednášal študentom o Mukařovského pojme semantického gesta. Ako došlo k tomu, že prednášal o postmodernosti jednej ľudovej piesne, vysvetľuje aj sám, v neskoršie publikovanej esejí, O postmodernosti jednej ľudovej piesne, ktorá bola v rámci cyklu esejí pod názvom Čriepky postmodernej textuality uverejnená v Slovenských pohľadoch (1996, 7-8, 168-170) a ktorú venoval „svojim vojvodinským priateľom Michalovi Harpáňovi a Víťazoslavovi Hroncovi“. Ja som študentom doslovne preložil text slovenskej ľudovej piesne Oliva, oliva, zelená oliva a Viliam Marčok prednášal po slovensky. Študenti si s veľkým záujmom vypočuli prednášku, ktorá sa skončila ich potleskom, ceruzkami po laviciach.

Ale medzi poslucháčmi bola aj jedna Slovenka, absolventka slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade, Zuzana Strehovská, teraz Čížiková, a docentka slovenskej literatúry na Filologickej fakulte v Belehrade. Po smrti Viliama Marčoka v novinách Hlas ľudu uverejnila In memoriam, v ktorom si spomína na svoje stretnutia s Viliamom Marčokom: „Bol profesorom par excellence, vynikajúci a svedomitý pedagóg, ktorý značnú časť svojho pracovného veku venoval starostlivosti o mladé generácie literátov a učiteľov slovenčiny, záležalo mu na dorastajúcich a kultivovaných autoroch a čitateľoch, usmerňoval študentov na inakšie vnímanie textu, na jeho zažitie. Z pedagogickej praxe čerpal silu, ale i idey na svoje teoretické uvažovanie. Mala som tú česť v rámci postgraduálnych štúdií skladať u profesora skúšku z historickej poetiky a nikdy nezabudnem na náš rozhovor v Klube slovenských spisovateľov o postave sedliaka v našej próze a jej premenách (názorne to ilustroval na paralele Čajakovci – Krivák). Pán profesor mi odovzdal moju seminárnu prácu tak dôkladne opravenú, že už nebolo treba pridať ani čiarku a mohla ísť rovno do tlače.

Naše druhé stretnutie sa tiež spája s tým obdobím (rok 1995) a s kurzom o štrukturalizme. Profesor Marčok bol hosťom na Filozofickej fakulte v Novom Sade a pre všetkých doktorandov mal prednášku pod názvom O postmodernosti jednej ľudovej piesne. To už profesor Marčok na príklade tlmočil prechod od štrukturalizmu k odkrývaniu hlbšieho „významového diania”, k dekonštruktívnemu čítaniu a postmoderne. Spomínam si len toľko, že som po prednáške zostala ohúrená spôsobom myslenia a uvažovania o takom takmer nijakom a naivnom texte ľudovej piesne Oliva oliva, zelená oliva a nedokázala som vykoktať ani normálnu vetu uznania. Profesorov záhadný úsmev hovoril, že išlo o najväčšie uznanie.“ (Obzory: príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru. – 24, 25.

8. 2013, č. 8/279, s. 1, 3) 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE VIERA BENKOVÁ

Zásvity v čase jubilujúceho básnika Jána Labátha Človek vo vysokom veku si často sprítomňuje roky mladosti. Spomína si aj krásne, aj šedé udalosti a zážitky. Medzi také, na ktoré si aj dnes s radosťou spomínam, boli roky šesťdesiate, keď ma šéfredaktor Nového života Ján Kmeť, v tom čase profesor na Filozofickej fakulte v Novom Sade, pozval, aby som sa stala redaktorkou literárneho časopisu Nový život, v ktorom tiež ako nový člen pribudol aj veľký básnik Ján Labáth. Stretávali sme sa vo Fruškogorskej ulici, v byte pána profesora Kmeťa, a plánovali z mesiaca na mesiac nové číslo. V tom období kontakty so Slovenskom boli na zmrazenom bode komunikácie, iba sa postupne otvárali. Medzi vzácnymi návštevníkmi v tom čase bol aj slovenský jazykovedec Dr. Jozef Štolc, ktorému Viera Benková (1939), poetka, prozaička a nosme uverejnili v časopise Nový život aj časť vinárka. jeho štúdie o slovenských nárečiach, kde Vyštudovala slovenský a český jazyk a literatúspomenul, že podľa nárečia tunajší Rusíni sú ru. Pracovala v slovenských periodikách a v slovenslovenského pôvodu, čo malo za dôsledok skej redakcii Novosadského rozhlasu.

Vydala tieto zbierky básní: Májový ošiaľ (1964), odvolanie Jána Kmeťa z postu šéfredaktorSlovenská láska (1965), Variácie (1969), Obrady stva. Aj také bývali časy... Z redakcie neskôr (1971), Koráb istoty (1975), Saloma (1975), Izoldin odišiel aj básnik Ján Labáth a za hlavného a prsteň (1978), Dan među ružama (1979), Menuet zodpovedného redaktora bol vymenovaný (1979), Obelisk (1982), Ružový jas (1986), Komorný významný spoločensko-kultúrny dejateľ Juvečer (1989), Heroica slovaca (1997), Kniha výstrahy (2001), Žltá krajina (2004), Relikviár (2005) a Studňa raj Spevák. a voda (2015); Zbierku krátkych próz Lesná studienPo tejto nemilej udalosti vtedajšie vedeka (1973), Dom (1987), román Stred sveta (2007), nie časopisu Nový život sa takmer celé vyStred sveta a iné prózy (2009). menilo. Bola som práve študentkou slavistiTri razy dostala cenu časopisu Nový život (1964, ky na belehradskej Filologickej fakulte a len 1968, 2012), Republikovú cenu Neven (1982), vďaka mojej mladosti ma v redakcii predsa Cenu Spolku vojvodinských slovakistov za životné dielo (1999), Cenu Vydavateľstva Kultúra (2000), ponechali, lebo som súčasne vykonávala Cenu Ondreja Štefanku (2012), Cenu za životné administratívnu a korešpondenčnú prácu dielo Spolku slovenských spisovateľov (2014) pre tento časopis a zároveň som bola aj noCenu za životné dielo Združenia spisovateľov Srbvinárkou v týždenníku Hlas ľudu. S kamaráska (2015). tom Jánom Labáthom som sa pravidelne Žije v Báčskom Petrovci. stretávala na literárnych poradách, ktoré v tom čase boli najčastejšie na poschodí novej budovy Dnevnika, vtedy vystavanej pokrajinskou vládou pre kultúrne a mediálne potreby všetkých národností vo Vojvodine.

Keďže maďarská národnosť už mala svoju vlastnú budovu a tlačiareň Forum a v rumunskej národnosti sa rozhodli, že ich redakcia bude sídliť v Pančeve, do novej budovy sa presťahoval iba srbský Novinovo-tlačiarenský podnik Dnevnik a my Slováci, teda vydavaNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 43

teľstvo Obzor. S Jankom Labáthom som sa spoznala raz v lete v Petrovci a práve som dala profesorovi Kmeťovi svoje básne, ktoré mal vybrať do mojej prvej básnickej zbierky, ktorá následne vyšla v roku 1964 pod názvom Májový ošiaľ. Básnik Ján Labáth v roku 1961, ako prekladateľ a spoluredaktor do pripravovanej dvojjazyčnej antológie Rovina spieva – Raspevana ravnica, ktorú chystali spolu so srbským básnikom Miroslavom Antićom, zaradil aj tri moje básne: Mŕtve brezy, Intermezzo a Rozbité snenie, čo ma veľmi potešilo. Spomínaná antológia vyšla v roku 1962 vo vydavateľstve Kultúra v Petrovci. Takto som sa dostala do antológie, hoci som ešte nemala vydanú ani jednu básnickú zbierku.

Básnik Ján Labáth ma prekvapil aj neskôr, keď v časopise Nový život analyzoval moje básne z debutovej mojej zbierky Májový ošiaľ, ktorá vyvolala vo verejnosti nekaždodenný ohlas.

*** Dnes, keď i na Slovensku vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšiel výber z Labáthovej prozaickej a lyrickej tvorby pod názvom Diaľky (2015), občas zalistujem v jeho, zatiaľ poslednej, básnickej knihe Zásvity v čase (SVC, 2014), ktorú som predstavila v Obzoroch týmito slovami: „Priznávam sa, že moje nádeje z rokov pootvárania obzoru postupne blednú. Veril som, ba zdalo sa mi to prirodzené, že tesnejšie styky so starou vlasťou a zaraďovanie nášho literárneho snaženia do celkovej tunajšej /juhoslovanskej/ literatúry nahradia vyschýnajúce tvorivé žriedla. Žiaľ, nestalo sa tak. A nie je to len moja mienka... A my by sme povedali – je to téma aj na úvahu o našskom literárnom živote, čitateľoch, časopise Nový život, ale aj na hlbšie zvažovanie, kam vlastne speje naša literárna a umelecká tvorba?“ Čo dnes povedať s odstupom času o charakteristických lyrických a reflexívnych básňach? Mnohé z nich Ján Labáth zaradil aj do spomínanej novej knihy – výberu. Nuž, slovami samotného autora, sú súčasťou jeho života a doby. Boli to básne, ktoré sa zrodili v jeho mladých časoch, keď jeho subjektívne sny i nádeje sú upriamené na život, lásku, kariéru, ale najmä na tvorbu, ktorá v spomínaných rokoch mala optimálne ovzdušie a prijatá bola ako výsostne duchovný a vzácny ľudský dar! Dnes sa kniha hodnotí ako trhový prvok, čím sa znižuje jej umelecká hodnota.

Básnik Labáth z perspektívy postaršieho a veľmi roztrpčeného človeka citlivo reaguje aj na súčasné národnostné problémy, najmä na život literárny, matičný, spolkársky, a k tejto téme sa navracia nielen v ojedinelých sporadicky zverejňovaných novinových úvahách, ale zahŕňa ju aj do nejedného zatrpklého verša vo svojej básnickej tvorbe. Pri čítaní Labáthovej lyriky získava sa dojem, že autor prevzdušňuje vlastný hlas, ktorý akoby zachrípol hlukom doby a bezcitnosťou ľudí. Je to zvažovanie seba samého, ale najmä našej slovenskej society, ktorej rady rednú, ubúdajú pevné tradičné hodnoty, do nich sa zakosili pichľavé ostne doby.

V krátkych textoch citlivo vystihuje tieto premeny súčasníka a ako človek vychovávaný dedovským odkazom píše: „Treba zabudnúť na romantické rojčenie na roli dedičnej, ale venovať sa mladým, hájiť národnostné záujmy cez ustanovené mimovládne organizácie a najmä cez Maticu.” A ďalej konštatuje, že vlastne „dnešná generácia zdarma nič nerobí a nečiní sa ani na zjemnení rýchleho odnárodňovania a strácania svojej identity!”.

Vlastná predstava sveta – to by bola v skratke prejdená cesta nášho autora – básnika Labátha. Len škoda, že svoj skromný, ale dobrý román Diaľky nerozpracoval do dolnozemskej ságy o nás.

44 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

V nedávnom rozhovore pre Slovenské pohľady básnik si na svoje začiatky zaspomínal takto: „Nábehy na písanie som mal už v ranej mladosti a prekladal som aj básne.

Niečo z toho bolo uverejnené v novinách a v časopise. Môj životný sen však bol stať sa elektroinžinierom. A tak, keď som zmaturoval, odišiel som do (aj vtedy!) ďalekej Ľubľany.

(V Belehrade ma neprijali!) A bol by tým koniec mojich literárnych snažení, keby nie náhody: v polovici štúdií sa mi podarilo prejsť na Elektrotechnickú fakultu v Belehrade – bližšie k slovenskému slovesnému slovu. Týchto „náhod“ a „okolností“ bolo neskoršie neúrekom. A preto som odôvodnene pre motto svojej básnickej zbierky Zásvity v čase (2015) napísal: a teraz aj osudovým útočiskom. Elektrina a poézia nie sú si ani tak veľmi vzdialené. Obidva javy sú neuchopiteľné. Iné je práca v továrni. Usiloval som sa zladiť tieto dva záujmy. Napr. znalosť cudzích jazykov som výdatne používal ako v beletrii, tak aj v povolaní. A snažil som sa čítať a písať všade a za každých okolností. Pravda, požadovalo to úpornosť a porozumenie rodiny. A ďalej…

Mienku „širšej“ verejnosti som sa snažil nájsť takto: Jednu svoju báseň som zaslal do Kultúrneho života v Bratislave (dostával som ho prostredníctvom esperantistu Eduarda V. Tvarožka) a odpovedali mi, aby som im písal o činnosti spolkov. Zbierku Slnečné hodiny som poslal do Matice srbskej v Novom Sade s naivnou vierou, že slovanstvo atď... a vrátili mi ju s radou, aby som ju poslal do Báčskeho Petrovca. A tiež som zbierku poviedok Jazdec z Turkménska zaslal srbskej spisovateľke Jare Ribnikarovej do Belehradu (hovorilo sa, že je Češka). Odpovedala mi, že sa na ňu pozrie. Ale nestalo sa...

Všeličo sa zmenilo v poslednom čase. Nemožno o tom nehovoriť. Aj spomienky sa s tým viažu: otrasné dozvuky veľkého Pádu, keď sa nám pred očami zrútil štát a s ním aj storočie, v ktorom sme rástli, v ktoré sme verili, odišlo.

Sme v novom storočí, ale ja ho cítim ako návrat späť. Znepokojuje ma krátka pamäť.

Ohromujú ma jeho neduhy: nehorázne pustošenie planéty, ekologické pohromy, bieda a hlad, hospodárske krízy, nezamestnanosť, úpadok duchovnej kultúry, studená vojna, lokálne vojny s miliónovými presunmi obyvateľstva, ktoré sme si ani nevšímali, kým sa nám utečenci nezjavili predo dvermi. (Hanibal ante portas!) Násilnosti...

Všetko to vrhá tieň na výdobytky doby. Odpisujem si záznam: Na okraj: Tempora mutantur et nos mutamur in illis. / Časy sa menia a my sa meníme v nich. (latinský citát) Všetko sa mení. Aj kultúra! A kultúra – to sme my. Treba si to uvedomiť a podľa toho sa správať. Pamätať, že len zatiaľ, kým si zachováme jazyk a kultúrne ustanovizne, pretrváme.

Ako sa zmieniť o poézii – vždy takej mladej, a večne starej? Labyrint snov! Predsa však, kto sa narodí básnikom, ten si Ariadninu niť nájde, a keď aj nezožne vavríny, bude s túžbou sliediť za svojimi snami a značiť zásvity v čase.

Tak bolo. Dúfajme, že aj bude.”

*** Jubilujúcemu básnikovi Jánovi Labáthovi, kamarátovi a spolubežcovi v tej, vždy takej mladej a večne starej poézii prajem ešte veľa zdravia a tvorivých dní.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 45

ETELA FARKAŠOVÁ

O pohybe v kruhoch a o potrebe zásvitov nádeje Niekoľko myšlienok o lyrických textoch Jána Labátha S tvorbou básnika Jána Labátha som sa donedávna stretávala len sporadicky, jeho básne ma však aj tými viac-menej náhodnými dotykmi oslovili hĺbavosťou, nefalšovanou úprimnosťou výpovede o mnohorakosti životných skúseností, tento môj dojem prehĺbil rozhovor s básnikom v knižke Zuzany Čížikovej, takže keď sa následne objavila možnosť prečítať si knižky výberov z jeho tvorby, Zásvity v čase (Slovenské vydavateľské centrum, 2015) a Diaľky a iné (výber Víťazoslava Hronca, Spolok slovenských spisovateľov, 2015), za oboma som siahla s radostnými očakávaniami. Obe knižky mi potvrdili tušenú šírku a hĺbku mysliteľského záberu tohto spisovateľa a vzácneho jubilanta.

Rada by som sa pristavila pri autorovej poézii obsiahnutej najmä v prvej z nich, jej mottom a nazdávam sa, že aj mottom celého životného príbehu tohto všestranného literáta (hoci profesiou elektrotechnického inžiniera), je osobné vyznanie o literatúre ako o jeho osude a v poslednom období života aj ako o osudovom útočisku. Je to myšlienka, ktorej prítomnosť precítime takmer v každej básni či mini-eseji, vyznanie „Teraz som priestranný vo svojej úprimnosti. / Teraz Etela Farkašová (1943), spisovateľka a filozofsom obor nad svojím váhaním...“ vnímam ka, autorka viacerých filozofických prác, editorkou ako Labáthovskú konštantu, azda aj ako jeantológií a zborníkov. den z erbových znakov básnického prograProzaické knihy: Reprodukcia času (1978), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Zámu. Poetovu osobnú prítomnosť, bytostný chrana sveta podľa G. (2002), Stalo sa (2005), Fragponor cítime pri stvárňovaní každej témy, či menty s občasnou túžbou po celostnosti (2008), je to už téma dolnozemskej prírody, domoPláne približne zapamätaného (2012). va alebo, a azda najviac, pri stvárňovaní Knihy esejí: Etudy o bolesti (1998), Uvidieť hudbu témy, ktorej by som rada v tomto príspevku (2003), Čas na ticho (2009), Vrstvenie času (2014), venovala pozornosť. poetické zbierky: Na rube času (2006), Opretá o ticho (2008), Prstoklady (2011), Medzi záhradou Výber sa začína spätnými pohľadmi autoa básňou (2013), Načúvam ránu (2014). ra na vlastný život, na to, čím žil, čo písal, na Ostatné diela: Zeit der untergehenden Sonne – čo sa najväčšmi upínal svojimi túžbami, v čo Čas zapadajúceho slnka (2000, spolu s Klarou Köttveril a v čom nachádzal radosť, ale aj na to, ner-Benigniovou), Súradnice príbuznosti/Koordináčo spôsobovalo jeho dezilúzie, viedlo k poty rodstva (2010, spolu s Tatianou Kuzovlevovou), U zatišju sna (2012, spolu s Vierou Benkovou), Klub citom skľúčenosti, nostalgie. Ako sám slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike v jednom z týchto úvodných textov píše, sú (2009, spolu s Danielou Příhodovou). to záznamy jeho umeleckej i ľudskej sebaZa literárnu tvorbu získala viaceré ocenenia, jej reflexie, jeho „stareckého bilancovania“, čo jednotlivé poviedky, eseje a básne boli preložené aj v niečom trpkého, nie číro pesimistického do desiatky jazykov, vyšli v zahraničných časopia už vôbec nie rezignujúceho. Následný soch a antológiách. prierez Labáthovou lyrickou tvorbou je koncipovaný tak, že máme možnosť stretnúť sa jeho prostredníctvom s rôznymi vývinovými podobami tohto autora: od podoby, ktorá bola charakteristická pre prvé obdobie jeho tvorby a ktorú pre značný vplyv impresionizmu literárny vedec Michal Harpáň ozna46 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

čil ako impresionistický pansenzualizmus, cez podobu, ktorú by sme mohli označiť ako básnenie inklinujúce k filozofickým témam (najmä k témam existencialistickej filozofie) až k podobe, akú môžeme zaznamenať v poslednej dekáde, keď básnik sa sústreďuje predovšetkým na návraty do minulosti a s nimi spätú bilancujúcu reflexiu.

Labáth je priveľmi ukotvený v dolnozemskej prírode i kultúre na to, aby obchádzal dominantné témy a motívy tamojšej slovenskej tradičnej poézie, tie sú v jeho poézii výrazne prítomné, i keď sa v spôsobe spracovania odchyľujú od tradičného typu výpovede a mieria k modernizácii; básnika uchvacuje krása tamojšej krajiny, špecifický charakter prírody. Podobne, ako sme na to zvyknutí napríklad aj u Viery Benkovej, pri čítaní básní nozdry nám rozochvieva vôňa „žíreho bohatého poľa“ a kvitnúcich sadov, pred očami nám vyvstáva „šíry obzor“, pohľadom obkresľujeme polia tiahnuce sa do neznáma, nadchýnajú nás obrazy zachytávajúce južanské blčiace obzory, „žhavé slnko“, i „nežnosť bujarých žít“, ktoré dozrievajú pod jeho lúčmi, tieto obrazy oslovujú všetky naše zmysly, lákajú na vlastné oči uvidieť kraj, ktorý sa stal pred viac ako dvoma storočiami domovom Labáthových predkov...

To je ďalšia z charakteristických tém dolnozemskej literatúry, najmä poézie: téma domu, domova, historickej kontinuity, väzba na odkaz pradedov a pramaterí, na dedičstvo tých, ktorí sa podieľali po príchode z materskej krajiny na skultivovaní tohto kúska Zeme – téma, ktorá je v Labáthovej tvorbe takisto silne prítomná. Domov, ktorý v básňach nachádza priam personifikovanú podobu, v Labáthovom chápaní zaručuje človeku istotu, oporu stálych vzťahov, lásku a súdržnosť, aby mohol byť takýmto garantom, potrebuje pevné základy, takže nie náhodou nachádzame v básni významný odkaz „Nestavaj dom na piesku.“ (Dom) Básnik tému domova (v materiálnom i duchovnom zmysle) variuje, aktualizuje, vsúva do kontextov modernej, rozporuplnej doby, i do kontextov tragického vojnového diania, ktoré zastihlo Juhosláviu v nedávnych rokoch...

Oba tematické okruhy sú späté s básnikovou biografiou, no zdá sa mi, že najzávažnejšou a poeticky najproduktívnejšou (najmä v posledných rokoch) je u Labátha téma životnej bilancie, v ktorej do popredia vystupuje reflexia života ako cesty, kráčania: žiť znamená pre básnika byť ustavične na ceste, mať ustavičnú účasť na pohybe („... a budeš / Kráčať celý život /..“ – v básni Účasť na pohybe), táto cesta však nesmie byť mechanicky bezduchá a najmä v neskorších životných etapách je nevyhnutný spätný hodnotiaci pohľad nielen na cestu, ale aj na toho, kto po nej kráča: „Nadišiel čas / Keď treba hodnotiť / cesty“ (V podvečer), niekedy sa proces chôdze, kráčania premieňa na podstatné určenie lyrického subjektu a tento sám seba vníma ako cestu spájajúcu rôzne časové dimenzie svojho vlastného bytia: „Teraz som nereptajúca cesta / pre príchod zajtrajších spomínaní...“ (Slnečná krajina); metaforické vymedzenie subjektu ako cesty naznačuje jeho chápanie ako vnútornej jednoty premenlivosti a stálosti, prerušovania a kontinuity, fragmentárnosti a celistvosti...

Cesta a cestovanie (nie v metaforickom význame) boli dôležitou súčasťou autorovho profesionálneho i súkromného života, účinným spôsobom objavovania a spoznávania cudzích krajín a ich kultúr, ale aj príležitosťou na porovnávanie a hlbšie sebaspoznávanie; ako píše v básni Paríž 1964, pri návšteve tohto „sídelného mesta sveta“, v jeho širokých bulvároch síce nenašiel svoju predstavu, no našiel tu život a seba... Básnik naozaj spoznal hodný kus sveta, nesporne aj to spôsobilo, že nielen jeho pohľad presahoval horizont vlastného regiónu, ale tento horizont presahovalo aj jeho myslenie a to, ako pristupoval NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

k samotnej tvorbe, ako prispieval k väčšej otvorenosti, rozhľadenosti a univerzálnosti slovenskej vojvodinskej literatúry (na čom mala svoj nepochybný podiel aj Labáthova prekladateľská činnosť). Takéto presahy potvrdzuje aj výber z lyrickej tvorby Jána Labátha. Je očividné, že autor hoci vrúcne citovo spätý s rodnou vojvodinskou prírodou a takisto so slovenskou (aj) vojvodinskou kultúrou, je do istej miery ovplyvnený impulzmi zo svetovej literatúry, preklady z angličtiny, francúzštiny, ruštiny a srbochorvátčiny nemohli nezanechať stopy na jeho písaní, aj to vysvetľuje fakt, že básnik vlastnými dielami presadzoval modernizáciu slovenskej vojvodinskej literatúry...

Iste by bolo zaujímavé identifikovať stopy týchto vplyvov na autorovu tvorbu, no z hľadiska jej analýzy azda nemenej podnetná môže byť aj zameranosť na to, ako Labáth pracuje s metaforou cesty či kráčania, čo sa pokúsim v nasledujúcich riadkoch aspoň stručne naznačiť. Cestu autor často chápe ako pohyb v kruhu, respektíve v kruhoch...

Práve v rozvíjaní týchto motívov sa podľa mňa poet v najväčšej miere prejavuje ako hĺbavý mysliteľ pátrajúci po podstate a princípoch dobrého, múdreho života, ako ich kedysi sformulovali antickí a po nich aj neskorší filozofi...Poet sa usiluje dopátrať k zmyslu ľudského žitia, k hodnotám, ktoré sú s ním späté, pričom dobre vie, že hĺbka pohľadu, ktorú hľadá, neprináša vždy optimizmus, neuľahčuje človeku prežívanie, naopak, ako to napíše v básni Obraty: „Hĺbka v nás ktorá vždy / Skľučovala...“, no práve aj tento moment takpovediac hĺbajúcej skľúčenosti chápe ako podmienku autentickosti prežívania, o ktoré sám usiluje.

Autorovou ambíciou je postihnúť symbolikou kruhu, respektíve kruhov zákonitosti ľudského života, pohybu medzi bodom zrodu a zániku v rámci individuálneho príbehu, a aj spojitosti a nadväznosti jednotlivých kruhov, odkazujúc na princíp medzigeneračnej kontinuity a v najširšom zmysle historickej kontinuity vôbec. Poet nazerá na ľudskú existenciu cez prizmu tohto geometrického útvaru, veď život možno celkom zrozumiteľne priblížiť aj pomocou metafory „Dva body v kružnici, ktorú kreslím“ (Vtedy a nikdy) či pomocou metaforického vyjadrenia „Opísal zopár kruhov...“ (z básne Deň a noc 2), ako cyklus návratov (V kruhu) alebo ešte explicitnejšie (hoci s dávkou skepsy vyvierajúcej aj z vlastných skúseností): „A predsa iba chodenie v kruhu / Na krokoch ani tak veľmi nezáleží.../“ 48 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

(z básne Curriculum vitae – pokladám ju za jednu z emblémových autorových básní) Akokoľvek bezvýchodiskovo by vyzerala situácia človeka, básnikovi sa žiada uvažovať o pohnútkach, ktoré by nútili nohy, „Aby pokračovali / V ceste“ (Na dne), hoci cesta nie je vždy iba pohodlná, príjemná, ide o to, prekonať aj „vybitý úsek cesty“ (Ex ponto).

Pohybom v kruhu (presnejšie by bolo: po kružnici) možno vyjadriť rutinnú opakovateľnosť smerovania, návraty k východiskám, teda zotrvávanie na jednej rovine, dokonca ako istú uzavretosť vo vymedzenom priestore či časopriestore individuálneho života (obraz človeka zovretého kruhom slnečných hodín v básni Viem), takže človek môže zatúžiť po tom, aby vystúpil z obmedzujúceho kruhu samých opakovateľností ako v básni A čo ďalej). Kruh však možno vnímať aj ako súčasť špirály, ako bázu, z ktorej je možný posun smerom nahor, ako súčasť vývoja. Zdá sa mi, že v Labáthových poetických a esejistických textoch metafora kruhu zastupuje obe spomínané možnosti, ktoré sú napokon v reálnom živote vzájomne prepojené, trajektórie individuálnych či kolektívnych príbehov nemôžu ustavične stúpať iba po špirálach, ale nedobré by bolo, ak by vzostupný pohyb vôbec nezažili, ak by bol pre ne neprístupným, respektíve ak by ho museli vždy z nejakých dôvodov nanovo prerušovať a pre zmarené šance vracať sa zakaždým k východiskám... Aj to je moment, na aký odkazujú Labáthove texty (nielen v súvislosti s individuálnym príbehom), pripomínajúc napríklad historickú nepriazeň v podobe vojny (najprv 2. svetovej a potom tej v 90-tych rokoch), keď v zničenej krajine bolo treba začínať zakaždým odznova, odznova hľadať v sebe energiu, silu, motiváciu... Nazdávam sa, že práve Labáthove lyrické obrazy života ako cesty, ako pohybu po kruhoch väčšmi ako iné presahujú k filozofujúcim reflexiám, najmä v nich sa znásobuje filozofický (predovšetkým etický a noetický) potenciál autorových textov.

Ako som už naznačila, neodmysliteľnou súčasťou Labáthovskej bilancie je (značne kritická) sebareflexia, akési „účtovanie“ pred imaginárnym zrkadlom, ktoré by malo pomôcť rozpoznať človeku jeho život –opäť vnímaný ako cesta: „Zastaň si a pozri vôkol seba/ A vráť sa k sebe a zmeraj / Cestu od seba k sebe, / K nám a zas naspäť...“ (z cyklu Jesenná krajina), dôležitým momentom je tu podľa mňa rozšírené chápanie reflektujúceho pohľadu, ktorý sa má obrátiť od seba aj na iných, na vzťahy medzi subjektmi. Sebareflexia nie je pre básnika samoúčelná, jej etický význam spočíva v tom, že tento akt zaväzuje k zodpovednosti za prežitý život, za to, čím a ako žijeme: „Možno sme nežili. Ako treba. / Možno nežijeme, ako sa patrí. / Ale bol to náš život a je tým / Stále / A vždycky / Život / Náš jediný.“ (Jesenná krajina) V novších básňach či úvahách Jána Labátha je čoraz výraznejšia miera nostalgickosti, smútku, dezilúzií, pri čítaní poetických textov z tohto obdobia na mňa silne zavanula nielen ľútosť nad nenávratným časom (osobným, aj spoločensko-historickým), ale aj duch zmierenia, vyrovnania, stíšenia, zrelej múdrosti, dalo by sa povedať, vnútornej pripravenosti na pobývanie v „posledných kruhoch“ ľudského príbehu. Prevažujúca clivá tónina bilancujúceho človeka, ktorý zažil mnohé sklamania zo spoločenských pohybov a zmien, z nenaplnenia očakávaní od technicky napredujúcej, no morálne sa deformujúcej doby, v ktorej sa devastuje príroda, rozpadávajú sa tradičné hodnoty a narastajú rozpory vnútri spoločnosti, však necháva otvorené priestory, či aspoň neveľké štrbinky, cez ktoré presvitá nádej. Ján Labáth dáva hĺbavosťou textov celkom nepateticky nazrieť do podstatných vrstiev ľudskej existencie, a zároveň vykresáva zásvity svetla potrebného na ich uchopenie. Myslím si, že práve v tomto tkvie zmysel poézie.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 49

RECENZIE MÁRIA MYJAVCOVÁ

Bilingvizmus – aktuálna téma aj na Slovensku (Glovňa, Juraj – Dudová, Katarína: Konverzačná príručka zo slovenského jazyka, Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta 2015, 174 s.

Glovňa, Juraj: Frazeológia, Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta 2015,104 s.)

Po dlhodobom skúmaní vojvodinského slovensko-srbského bilingvizmu sa nám prednedávnom celkom náhodne otvorilo okienko do problematiky vyučovania slovenského jazyka v podmienkach bilingvizmu na Slovensku. Pričinil sa o to náš dobrý starý známy – profesor PhDr. Juraj Glovňa, CSc. Dr. Mária Myjavcová (1934), jazykovedkyňa.

Juraj Glovňa je našej kultúrnej verejnosti pôsobila na Slovenskom gymnáziu v Báčskom určite ešte v dobrej pamäti. V rokoch 2009 Petrovci, neskoršie v Hlase ľudu a vo vydavateľstve – 2013 pôsobil na Oddelení slovakistiky na Obzor a od roku 1968 až po odchod do výslužby Filozofickej fakulte v Novom Sade a v redak(1991) v Slovakistickom ústave na Filozofickej facii novín Hlas ľudu a vhlboval sa aj do našej kulte Univerzity v Novom Sade. Externe vyučovala na Učiteľskej škole v Báčskom Petrovci, neskôr na jazykovej praxe. Od neho sme takto s odstuPedagogickej akadémii v Novom Sade a naposlepom času dostali prednedávnom dve jeho dy v Slovenskom oddelení somborskej Učiteľskej knihy, o ktorých predpokladáme, že môžu fakulty v Báčskom Petrovci. zaujať aj našu kultúrnu verejnosť a najmä naHlavnými oblasťami jej pôsobenia sú výchovšich pracovníkov, ktorí sa slovenským jazykom no-vzdelávacia, vedeckovýskumná (najmä konfronzaoberajú jednak z povolania či už v školtačný výskum slovenčiny a srbčiny) a prekladateľská práca. Knižne publikovala Jazykové poznámky skej praxi, alebo na iných postoch, kde sa oča(1966), Slovenčina v jazykovej enkláve (2001), Bolo, káva korektná spisovná slovenčina, a prípadne ako nebude (2004), State o našej slovenčine (2006), aj tých, ktorí sa pozastavujú nad situáciou Slovenská jazyková čítanka (2009), O slovensko-srbslovenského jazyka v bežnej jazykovej praxi. skom bilingvizme vo Vojvodine (2015), ako aj celý Sú to knihy Konverzačná príručka zo slovenrad učebníc pre druhý stupeň základnej školy, gymnázium a učiteľskú fakultu. ského jazyka (2015) a Frazeológia (2015).

Obidve knihy profesora Juraja Glovňu boli vypracované v rámci projektu Nitriansky model skvalitnenia vyučovania slovenského jazyka a literatúry na školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín metódou vyučovania cudzích jazykov (s dôrazom na školy s vyučovacím jazykom maďarským), ktorý sa realizoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre od 1. 1. 2014 do 30. 6. 2015. Projekt bol súčasťou Operačného programu Vzdelávanie, prioritná os 1 – Reforma systému vzdelávania a odbornej prípravy, opatrenie 1,2. Vysoké školy a výskum a vývoj ako motory rozvoja 50 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

vedomostnej spoločnosti Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu pre štrukturálne fondy.

O samom projekte Nitriansky model skvalitnenia vyučovania slovenského jazyka a literatúry čitateľ nájde podrobné informácie na konci oboch kníh. Tento identický sprievodný text vypracovali Mária Alabánová a Marcel Olšiak (v knihe Konverzačná príručka s. 165 – 172 a v knihe Frazeológia s. 93 – 101). Celkove sa tu možno oboznámiť s praxou zapojovania aktuálnych vedeckých projektov do zodpovedajúceho rezortu príslušného ministerstva, aká sa uplatňuje na Slovensku.

Kniha Konverzačná príručka zo slovenského jazyka vznikla v spoluautorstve Dr. J. Glovňu, pracovníka Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty UKF v Nitre, s Mgr. Katarínou Dudovou, asistentkou na tej istej katedre nitrianskej fakulty. Autori sa v tejto knihe venujú problematike slovenského jazyka v kontakte s iným jazykom. Takáto ich vedecká orientácia súvisí aj s celkovou vedeckou prípravou oboch autorov.

Profesor J. Glovňa je pracovníkom na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, kde prednáša a vedie semináre z úvodu do štúdia jazykov, z lexikológie a z frazeológie. Svojho času pôsobil ako lektor slovenského jazyka a kultúry na nemeckých a rakúskych univerzitách a na Filozofickej fakulte v Novom Sade a v redakcii novín Hlas ľudu. Už u nás ho plne zaujali procesy vyvolané prirodzeným kontaktom dvoch príbuzných, slovanských jazykov.

Toho času súčasťou jeho bádateľských aktivít je práve teória a prax vyučovania slovenského jazyka ako cudzieho jazyka v domácom slovenskom prostredí, kam sa zaraďujú aj tieto jeho dve najnovšie knihy.

Mgr. Katarína Dudová, PhD. je odbornou asistentkou na Katedre slovenského jazyka FF UKF v Nitre a vyučuje jazykové predmety, ako je syntax slovenského jazyka, morfológia slovenského jazyka, tvorba a analýza textu, štylistika, rétorika, dynamika slovenského jazyka a kognitívna lingvistika.

V knihe Konverzačná príručka zo slovenského jazyka sa autori sústredili na výskum slovenského jazyka v domácom prostredí, teda na Slovensku, kde sa slovenčina ako štátny jazyk používa v prirodzenom kontakte s maďarským jazykom ako národným jazykom členov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. V tomto prípade ide teda o kontakt dvoch štruktúrne odlišných jazykov. Okrem toho v príručke sa uvádza, že ju možno používať aj ako „doplnkovú cvičebnicu pre vyššie ročníky základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským.“ (s. 11) „Prednostne je táto príručka síce určená pre študentov slovenského jazyka a literatúry, ktorí sa pripravujú na učiteľské pôsobenie na školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín, kde sa žiaci a študenti učia slovenčinu ako štátny jazyk (teda popri ich materinskom jazyku ako ich druhý jazyk), ale môžu ju používať aj študenti iných vysokých škôl, ktorí si osvojujú slovenský jazyk ako cudzí jazyk.“ (s. 11) Príručka je koncipovaná ako praktická pomôcka pre Neslovákov, ktorí majú získať schopnosť používať slovenský jazyk ako svoj druhý jazyk kvôli čím ľahšej komunikácii s domácim slovenským okolím.

Príručka je v podstate praktickou konverzačnou príručkou určenou na aktívne osvojovanie a rozširovanie slovnej zásoby slovenského jazyka, ako sa to robí pri vyučovaní každého živého jazyka, ktorý je v danom spoločenstve štátnym jazykom. Z metodického hľadiska učivo spracované v príručke je rozdelené na tematické okruhy. Sú to vlastne obsahové okruhy, v ktorých sa spracúvajú lexikálne jednotky súvisiace s témou daného okruhu. Tematické okruhy sú rozvrhnuté do dvoch základných skupín, a to: A. Človek a B. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

RECENZIE 51

Všeobecné pojmy. Tematický okruh Človek sa vnútorne člení na 19 podokruhov, pričom sa každý z nich člení ešte podrobnejšie. Kvôli informácii uvádzame tu iba niektoré príslušné základné podokruhy. Tak v tematickom okruhu Človek sú v podokruhu Základné pojmy spracované lexikálne jednotky z týchto okruhov: Telo, Výzor, Duch a rozum, Charakter, City a vnímanie, Zdravie a choroba, Život a smrť. Podobe sa vnútorne členia aj všetky ďalšie tematické podokruhy v tom istom tematickom okruhu. Sú to tematické podokruhy: Aktivity, Správanie človeka, Človek v spoločnosti, Človek a jeho domov, Životné prostredie, Príroda, Lekár a nemocnica, Školstvo a vzdelanie atď. Okruh B zahrnuje všeobecné pojmy, ako sú: Čas, Priestor, Množstvá a miery, Príčina a účinok, Spôsob, Farby, Formy, Osud a náhoda, Študentský slang.

Celkove sa pri takejto koncepcii učenia slovenského jazyka z pozície maďarského jazyka ako materinského jazyka žiakov členov maďarskej národnosti na Slovensku dbalo aj na pravopisnú i výslovnostnú zložku slovenského jazyka. Pri každom heslovom slove sa v hranatých zátvorkách uplatňuje fonetický prepis, ako je ustálený v slovenskej praxi.

Okrem toho pri každom heslovom slove sa uvádza aj po jednom ilustračnom príklade, aby používateľ pochopil, ako sa dané slovo používa v minimálnom kontexte, teda vo vete. Kde treba, tam sa pri osobitnom typografickom znaku uvádzajú aj dôležité poučenia či už o pravopise daného slova, alebo iné spresnenia ohľadom používania danej lexikálnej jednotky. Pravidelnou súčasťou heslového slova daného okruhu sú tiež príslušné frazeologické jednotky, teda príslovia, porekadlá a pod.

Dôležitou súčasťou tejto príručky je Slovensko-maďarský slovník (s. 99 – 135) zostavený z heslových slov Konverzačnej príručky. V III., záverečnej časti vyučujúci má k dispozícii Typy na konverzačné cvičenia, rozvrhnuté podľa tematických okruhov (s. 137 – 161).

Na záver sa ešte pozrime, ako by sa táto Glovňova príručka mohla eventuálne využiť vo vojvodinskom prostredí ako inšpirácia na prípadné vypracovanie zodpovedajúcich jazykových cvičebníc pre našu školskú prax, kde treba korigovať vplyv srbčiny ako štátneho jazyka na slovenský jazyk s charakterom menšinového jazyka. V našom prípade by však nešlo o príručku s rovnakou koncepciou, aká je uplatnená v uvedenej učebnici zameranej na posilňovanie jazykovej kompetencie v slovenčine u menšinových maďarských žiakov či študentov na Slovensku v znalosti väčšinového slovenského jazyka. Keďže u nás ide o prirodzený kontakt slovenského jazyka s blízko príbuzným srbským jazykom, ktorý má v našej situácii dominantné postavenie nielen ako štátny jazyk, ale aj v celkovej komunikačnej situácii, naši žiaci do svojho slovenského jazykového prejavu spontánne vnášajú srbské kontaktové jazykové prvky zo všetkých jazykových rovín. Teda v našom prostredí nepotrebujeme upevňovať znalosť kontaktového srbského jazyka, ale práve naopak potrebujeme rozhraničovať naše dva pôvodom príbuzné jazyky, presnejšie povedané potrebujeme cizelovať, brúsiť práve našu vojvodinskú slovenčinu. V našej súčasnej situácii si to teda vyžaduje aktivity opačného smeru, a to s cieľom zlepšovať slovenčinu ako náš materinský jazyk vystavený silnému a všestrannému vplyvu srbského jazyka.

Z tohto aspektu treba teda stav nášho slovenského jazyka vo Vojvodine analyzovať nie so zreteľom, ako sa náš medzijazykový kontakt odráža v kontaktovom srbskom jazyku, ale práve so zreteľom na prenikanie prvkov srbského jazyka do našej vojvodinskej slovenčiny. Okrem toho v našom vojvodinskom prostredí žiaci národnostných menšín majú spravidla zabezpečené vyučovanie v svojom národnom jazyku a srbský jazyk sa vyučuje ako osobitný učebný predmet.

52 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Aj napriek daným rozdielom vo vyučovaní slovenského jazyka v podmienkach medzijazykového kontaktu mohli by sme nad Glovňovou Konverzačnou príručkou zo slovenského jazyka predsa len uvažovať o akejsi našskej koncepcii vyučovania slovenského jazyka, ktorá by v tomto prípade bola zameraná na výskyt srbských jazykových prvkov v našej bežnej alebo i v spisovne mienenej slovenčine. V našej jazykovej situácii treba totiž odstraňovať jednak integrované srbské lexikálne jednotky, tiež slová i konštrukcie, ktoré vznikajú ako kalkované srbské lexémy, združené pomenovania alebo i vetné konštrukcie, a upozorňovať na sémantický rozdiel pri srbsko-slovenských medzijazykových homonymách, ako aj na vplyv srbského jazyka v oblasti gramatických tvarov ohybných slov. V našej jazykovej situácii by sa teda asi skôr osvedčila príručka členená podľa typu kontaktových javov.

V posudzovanej príručke sa pri heslovom slove spravidla ako doplňujúce informácie uvádzajú napr. pravopisné alebo i gramatické poučky, ale aj vetné konštrukcie s cieľom poukázať na postavenie daného slova v kontexte. Často sa v rámci hesla uvádza i priliehavý frazeologizmus. Takýmto spôsobom sa používateľ, člen maďarskej menšiny na Slovensku, vedie k aktívnemu osvojovaniu a rozširovaniu jazykovej kompetencie v slovenskom jazyku. V našom prípade by náš bilingvista, akže by, pravda, mal pred sebou príručku takéhoto typu, mohol byť takouto metódou vedený k spontánnemu nahrádzaniu kontaktových jednotiek náležitými jednotkami slovenského jazyka. Pokiaľ ide o Slovensko-maďarský slovník na konci posudzovanej Konverzačnej príručky zo slovenského jazyka, v eventuálnej našej príručke podobného typu, mal by to byť podobne koncipovaný slovník nenáležitých slov použitých podľa srbského modelu spolu s poukazom na ich náležité slovenské ekvivalenty.

Slovenská frazeológia ako študijný predmet Kniha Juraja Glovňu s titulkom Frazeológia je v podstate príručkou, ktorá je zameraná na podrobný opis frazeologických jazykových jednotiek slovenského jazyka a je určená tak isto, ako aj Konverzačná príručka zo slovenského jazyka od toho istého autora v rámci projektu Nitriansky model skvalitnenia vyučovania slovenského jazyka a literatúry na školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín metódou vyučovania cudzích jazykov (s dôrazom na školy s vyučovacím jazykom maďarským). Tento projekt sa realizoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre od 1. 1. 2014 do 30. 6. 2015. Obe príručky boli vypracované v rámci Operačného programu Vzdelávanie, prioritná os 1 – Reforma systému vzdelávania a odbornej prípravy, opatrenie 1,2. Vysoké školy a výskum a vývoj ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu pre štrukturálne fondy. So samým projektom Nitriansky model skvalitnenia vyučovania slovenského jazyka a literatúry na školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín metódou vyučovania cudzích jazykov (s dôrazom na školy s vyučovacím jazykom maďarským) čitateľ sa tu môže podrobne oboznámiť v texte na konci knihy, ktorý podpísali Mária Alabánová a Marcel Olšiak (s. 93 – 101). Celkove sa tu vysvetľuje prax zapojovania aktuálnych vedeckých projektov do zodpovedajúceho rezortu príslušného ministerstva, aká sa toho času uplatňuje na Slovensku.

Príručka Frazeológia je určená študentom slovenského jazyka a literatúry na fakultách Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, a to najmä študentom, ktorí sa pripravujú na vyučovanie slovenského jazyka ako štátneho jazyka na školách s vyučovacím jazykom maNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

RECENZIE 53

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

ďarským. Je teda vypracovaná takou istou metódou ako aj Konverzačná príručka zo slovenského jazyka od toho istého autora. Na takomto zameraní je tiež založená aj sama koncepcia príručky.

Autor ešte poznamenáva, že tu v podstate nejde o analýzu skúmaných slovenských jazykových jednotiek z hľadiska medzijazykového kontaktu, ale proste o analýzu jazykovej štruktúry a obsahových zložiek slovenských jednotiek frazeologického typu ako takých.

Na prvý pohľad by sa azda mohlo predpokladať, že by sa táto metóda mohla aplikovať aj vo vojvodinskom prostredí, no v tomto prípade by to bolo s cieľom odstraňovať kontaktové srbské frazeologizmy z bežných a následne i zo spisovne mienených slovenských jazykových prejavov. Ináč u nás sama problematika medzijazykového kontaktu v oblasti frazeológie bola už skôr nastoľovaná, a to práve z hľadiska preberania srbských frazeologických jednotiek do bežnej hovorenej slovenčiny.1 Je však škoda, že v menšinovom prostredí preberanie srbských jazykových jednotiek, a teda aj frazeologizmov do našej slovenčiny prebieha viac-menej bez nejakých vážnejších edukačných pokusov o zachovanie írečitosti slovenského jazyka. Pokiaľ ide o frazeologické jednotky, v súčasnej bežnej hovorenej slovenčine môžeme aj bez nejakého osobitného výskumu konštatovať, že našské slovenské frazeologizmy dnes už nápadne ustupujú pred expanzívnejšími srbskými frazeologizmami. Čo je však v tomto prípade najdôležitejšie, pre našinca by táto vedecká kniha J. Glovňu o slovenských frazeologizmoch mohla byť bohatým a spoľahlivým zdrojom širokých odborných informácií o týchto špecifických jazykových jednotkách, ako aj o ich funkcii v slovenskom jazyku. Aj sám autor už v úvodnej časti príručky zdôrazňuje, že príručka je koncipovaná tak, aby teoretické postuláty boli čím hojnejšie podložené ilustratívnymi príkladmi, pričom každá frazéma má pri sebe základný opis obrazného významu (tzv. archisému). Takáto koncepcia príručky by sa veľmi hodila aj pre používateľov spisovnej slovenčiny v našom, práve tak bilingválnom prostredí, čiže mohla by poslúžiť na praktické osvojovanie slovenskej frazeológie, tiež na odstraňovanie kontaktových srbských frazeologických jednotiek a najmä na využívanie slovenských frazeologizmov ako efektných štylistických prostriedkov jazykového prejavu.

1

Myjavcová, Mária: Problematika konfrontačného výskumu srbochorvátskej a slovenskej frazeológie. In: Mária Myjavcová: Slovenčina v jazykovej enkláve. Báčsky Petrovec : Kultúra – Nadlak : Ivan Krasko, 2001, s. 107 – 112. Frazeologizmy so slovesom byť v slovenskom a srbskom jazyku. In: Tamže: s. 113 – 119.

54 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Látka spracovaná v tejto príručke je celkove rozvrhnutá do piatich kapitol. V prvých dvoch kapitolách sa spresňuje jednak sám predmet a vymedzenie frazeológie a osobitne sa ešte hovorí o užšom i širšom chápaní frazeológie. (s. 9 – 13) Ďalšie tri kapitoly potom už prinášajú oveľa bohatší analytický materiál. Tak v 3. kapitole sa frazeologizmy analyzujú zo sémantického hľadiska, takže na základe významového vzťahu medzi frazeologizmami slovenského jazyka sa zisťujú vzťahy polysémie (viacvýznamovosti), potom homonymické, antonymické a synonymické vzťahy. Všetky tieto typy vzťahov medzi frazeologizmami slovenského jazyka sa zakaždým ilustrujú zodpovedajúcim frazeologizmom spolu s príslušnou sémantizáciou.

4. kapitola je venovaná analýze frazém z formálneho (výrazového) hľadiska (s. 50 – 60), v 5. kapitole sa analyzujú frazémy podľa ich funkcie v texte (s. 61 – 80) a napokon 6. kapitola ozrejmuje pragmalingvistický rozmer frazém (s. 81 – 86). Významné miesto v knihe má tiež Vecný register (s. 91 – 92). Pomáha čitateľovi pri orientácii v príslušnej odbornej terminológii.

Vo vstupnej časti knihy autor vymedzuje samu frazeológiu ako osobitnú jazykovednú disciplínu. Nezasvätený čitateľ je už v 1. kapitole teda oboznámený s tým, že „frazeológia sa zaoberá ustálenými spojeniami slov, ktoré sú obrazné (ich celkový význam sa nedá recipovať ako súčasť významov jednotlivých komponentov) a ktoré ako celok preberajú v texte funkciu vetných členov.“ (s. 9) Hneď nato nadväzuje základná informácia o obsahu frazeologizmov. Sú to také jazykové jednotky, „ktoré vyjadrujú skúsenosť, múdrosť, tradície a názory našich predkov aj súčasníkov“. (s. 9) Používajú sa v konkrétnych životných situáciách. Z formálneho hľadiska sú to ustálené jazykové prostriedky používané na vyjadrenie expresívneho, citovo prifarbeného vzťahu hovoriaceho k danej životnej skutočnosti.

Podľa frazeologizmov možno hodnotiť aj charakter samého používateľa.

Frazeológia je celkove súčasťou slovnej zásoby daného jazyka. V knihe sa podrobne analyzujú frazeologizmy z hľadiska ich miesta v systéme samotného jazyka, či už z hľadiska sémantického, alebo z hľadiska ich idiomatickosti, potom z hľadiska ich ustálenosti v používaní, ďalej z formálneho (výrazového) hľadiska, tiež z hľadiska ich fungovania v texte a napokon sa autor ešte zmieňuje aj o paralingvistickom rozmere frazém. Takéto precízne rozvrstvenie frazeologizmov slovenského jazyka je primerane ilustrované príkladmi, ako aj stručným sprievodným výkladom.

Celkove príručka J. Glovňu Frazeológia predstavuje bohatú zbierku frazeologického materiálu s príslušným odborným výkladom autora, takže by sme mohli uvažovať aj o tom, ako by sa kniha mohla eventuálne sprístupniť jednak našim učiteľom, ale aj študentom slovenského jazyka a literatúry a v neposlednom rade aj našim spisovateľom. Určite by všade bola vítaná.

Toto naše rozjímanie nad Konverzačnou príručkou zo slovenského jazyka i nad priručkou Frazeológia nášho váženého bývalého hosťujúceho kolegu Dr. Juraja Glovňu nemôžeme, žiaľ, zakončiť inak iba pesimisticky. V našom prostredí by sa toho času totiž sotvaže mohla realizovať akási obmena jeho príručiek. Prečo? Pretože nám jednak chýba zodpovedajúca inštitúcia, ktorá by bola garantom takého projektu, a jednak nemáme ani slovakistické kádre formované na takéto jazykovedné ciele. U nás totiž takéto vedecké aktivity zatiaľ zostávajú na úrovni individuálneho entuziazmu, ktorý ako horiaca sviečka ľahko vyhasne.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

RECENZIE 55

MARÍNA ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ

Subtílne reflexie vo veršoch1 (Miroslava Dudková: Pokrčené verše. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2014, 84 s.)

Pokrčené verše Miroslavy Dudkovej nie sú ani nerovné, ani minimalistické. Hoci svojím názvom asociujú nepohodlnosť, kniha básní Miroslavy Dudkovej je ucelená. Tvoria ju úlomkovité obrazy zjednotené úsporným jazykom a rytmom, ktorý pripomína jazz. Dalo by sa povedať, že sú to „verše v kocke“ so všetkými znakmi zrelej poézie: lyrický jemnocit autorskej hrdinky sa prejavuje v racionálnom vnímaní skutočnosti, sveta, seba a jazyka, nezabúda sa ani na hravosť diskrétne rytmizovaného chodu intuitívnym svetom.

Zbierka Miroslavy Dudkovej obsahuje 61 básní bez osobitných názvov. Od poémy sa odlišujú tým, že sú očíslované (1. až 61.), tematicky sú rôzne, no nemožno poprieť kompozičnú súdržnosť a významovú premyslenosť knihy. Ide o fragmentárne výpovede, poéziu skratky, postrehov a pozastavení sa nad okamihmi. Zbierka sa začína básňou, ktorú môžeme chápať ako svojrázne zadefinovanie Dr. Marína Šimáková Speváková (1978), poetiky, ale aj zmyslu toho, čo pre lyrický literárna kritička a docentka na Oddelení slovakissubjekt znamená jazyk a práca s textom: tiky Filozofickej fakulty v Novom Sade, prednáša „vŕtať v citových závitoch / po textoch / cielene Teóriu literatúry, Slovenskú literatúru 1. polovice jasne // pamätať si / zabúdať / hľadať / spoz20. storočia, Klasicizmus a romantizmus v slovennávať / pohľady / dotyky / pointy“(s. 7). Zdá skej literatúre a Teóriu a prax prekladu.

Vo svojej vedeckej činnosti sa zaoberá intertexsa, že si Miroslava Dudková cieľavedome tualitou, súčasnou slovenskou a slovenskou vojvovolí lyriku, ale ide o lyriku sebareflexie v čase dinskou literatúrou, literárnou komparatistikou. a tiež myslenia o jazyku, texte. FragmentárVydala monografiu Podoby intertextuality v tvorbe nosťou výrazu a synkopovitým rytmom Víťazoslava Hronca (2015). Publikovala početné každodennosti je vo veršoch zakódovaná vedecké štúdie v tematických monografiách, zborníkoch a časopisoch v Srbsku a v zahraničí. snaha o nájdenie zmysluplnosti okamihu v bezbrehom plynutí času: „mesiac týždeň deň / prechádzajú / pomedzi prsty / ako vánok upomienok // na ceste stojí / ľadový sneh detských sĺz“ (s. 11). Poézia je v Dudkovej vnímaní slovnou vizualizáciou života, a preto sa autorka snaží štylizovať výraz, premyslieť ho a formovať s osobitným jemnocitom. Dudková akoby zvažovala každé slovo, dbá na jeho významovú nosnosť, nahusťuje skúsenosťou, báseň obrazmi. Neuniká pred citom, no odsentimentalizuje ho obraznosťou, ktorá zastúpi emóciu. Sú chvíle, v ktorých lyrická hrdinka intenzívnejšie zápasí o sebazáchovu, a preto hľadá slová, ktoré jej umožnia katarziu a zároveň cit uzamknú pred hrozbou „výlevu“: „znovu / mám byť ako sfinga / aj tak je to polozviera / skoro ako pes / sfingin úsmev treba mať / zachovať bielu tvár / vždy / raz dva tri / a je to“ (s. 16).

Do titulu zbierky je prebratý motív z 27. básne, čím je tematizácii tvorby prisúdený centrálny význam. Subjektka píše „pokrčené verše“, no tak ich pomenúvana pozadí vonkajšieho sveta. Tematizuje tým zároveň sebaodlišujúcu sa od povrchného, zovňajškom sa 1

Recenzia vyšla v časopise Romboid, 4/ 2015.

56 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: Fish, mix média, 2010

prejavujúceho sveta, s ktorým lyrická hrdinka nemá mnoho spoločného: „opätky, minisukňu nemám / ani umelé vlasy riasy / a iné krásy“ (s. 37). Pripomenutie gramatického rýmu (vlasy – riasy – krásy) má ironickú funkciu, ktorú podporuje i metafora, akou je napríklad spojenie vlasy – riasy, utvorená na základe prirovnania farby vlasov k svetu výtrusnej flóry a fauny. Písanie veršov stáva sa sebaidentifikáciou a sebarealizáciou vo svete, v ktorom subjektka musí fungovať a od ktorého cíti nutnú potrebu sa verbálne a fyzicky dištancovať: „na chvíľu nepozerať na / farebné lákadlá iných paničiek / musia pozerať na papier a pero / na moje pokrčené verše / ako na zázrak“ (s. 37). Sémantika titulného motívu sa v danom kontexte napĺňa v odklone od navonok uhladených, vyrovnaných paní, od ktorých sa hrdinka odlišuje iným vnímaním krásy.

Výpoveďami v neurčitku Dudková poéziu odosobňuje, ale aj zbavuje zbytočného.

V osobnejších prejavoch jej hlas nie je lamentujúci, ale je hravý a skočný, nie mólový ani uzavretý do seba. Jedným z dôvodov výrazovej a významovej sviežosti možno vidieť náplň jej sveta, v ktorom lyrická hrdinka nielen píše, ale aj uchováva zmysluplnosť a radosť z partnerského (rodinného?) vzťahu, čo vidno v niekoľkých básňach. V pozitívnom kontexte vlastného sveta subjektka predsa potrebuje premýšľať o svete, čase, o písaní a nových spôsoboch vyjadrenia sa: „dnes mi povedali / že budem iba kopírovať / a vkladať tú vetu do pamäti iným“ (s. 62). Ako prejav cyklických procesov striedania určitých emotívnych stavov aj postupov v tvorbe vnímame použitie niektorých genitívnych metafor, predstavujúcich lyrické obrazy citového sveta, ktorý je vždy o tom istom. Všetky básne zbierky začínajú s malým začiatočným písmenom, akoby každá znamenala iba ďalšie zvlnenie hladiny, ktorá rovnako obopína všetkých.

Poémou Suchý rok (2003) Dudková položila základy svojej básnickej skratke a odsentimentalizovanej citovosti. V zbierke básní Nahá myseľ (2009) ju rozvinula osobnou výpoveďou o potrebe morálnej zodpovednosti v slove. V Pokrčených veršoch, bez „tŕnia na mihalniciach“ (s. 84), potrebuje (a vyslovuje) čistý pohľad na skutočnosť.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

RECENZIE 57

MISCELANEÁ JASNA UHLÁRIKOVÁ

Cena Nového života za rok 2015 Správa komisie Tohtoročná komisia pre udelenie ceny časopisu Nový život za rok 2015 pracovala v nasledujúcom zložení: Miroslav Demák, Anna Vršková a Jasna Uhláriková. Komisia mala za úlohu podrobne preskúmať a posúdiť príspevky publikované v časopise Nový život, ktoré patria do pôvodnej literárnej, literárnovednej a esejistickej tvorby slovenských vojvodinských autorov a udeliť cenu za rok 2015. Možno povedať, že 67. ročník Nového života, ktorý od začiatku roku 2015 rediguje nová šéfredaktorka Zdenka Valentová-Belićová, si ponechal čitateľovi známu koncepciu. Tvoria ju tradičné rubriky: Rozkoš z textu, Pulzovanie literatúry, Texty a kontexty, Chat, príspevky z 59. literárneho snemovania, In memoriam, Recenzie a Miscelaneá. Výnimočne sa tu vyskytla aj rubrika Dozvuky živej minulosti, v ktorej bol publikovaný text Alžbety Mičátkovej Ako umrel Jozef Podhradský.

Komisiu osobitne zaujala otázka absencie tunajších výraznejších slovenských autorov a originálnych textov, keďže sa daný problém stáva v poslednom období naliehavý a riešili ho aj členovia komisií z predošlých ročníkov. V 67. ročníku bol vymedzený istý priestor na stránkach časopisu aj srbským autorom a slovenským autorom zo Slovenska. Keďže naša literatúra vzniká v špecifickom vojvodinskom kontexte, zámer redakcie, prelínať a konfrontovať tunajšiu slovenskú literatúru so srbským kultúrnym kontextom, ako aj tým na Slovensku, či širšie svetovou literatúrou, je logický a my ho plne podporujeme. Mienime však, že relevantnú odpoveď na otázku, či bolo v Novom živote Ma. Jasna Uhláriková (1984), základné akadenaozaj príliš veľa priestoru venovaného inojamické a master štúdiá v odbore slovenský jazyk a zyčným autorom, získame až štatistickou meliteratúra ukončila na Filozofickej fakulte v Novom tódou. V roku 2015 v Novom živote publikovaSade, kde od roku 2009 pôsobí ako asistentka slolo 30 slovenských vojvodinských autorov venského jazyka. V roku 2010 sa stala doktorandkou v odbore jazyk a literatúra. Jej vedecká činnosť sa a počet textov, pričom na mysli máme všetky zameriava na výskum slovenskej syntaxe a frazetexty okrem textov z rubriky Chat, bol 52. Na ológie, zaoberá sa aj kontrastívnou lingvistikou druhej strane bolo publikovaných 14 príspeva vyučovaním slovenčiny ako cudzieho jazyka. kov slovenských autorov pôvodom zo SlovenPublikuje v domácich a zahraničných vedeckých ska, 10 textov bolo preložených zo srbčiny časopisoch a monografiách. (hlavne srbských autorov), jeden z francúzštiny. To znamená, že približne 70 % publikovaných textov vzniklo z pera tunajších slovenských autorov a takýto pomer sa nám zatiaľ nezdá byť alarmantným. Mienime však, že redakcia časopisu by mohla priestor venovaný inojazyčným autorom spestriť aj o príspevky a preklady nielen zo srbskej a svetovej literatúry, ale aj o preklady z literatúry ostatných vojvodinských menšín – maďarskej, rusínskej, rumunskej, respektíve z literatúry chorvátskej či slovinskej.

58 MISCELANEÁ

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Časopis by sa tak otvoril ďalšej produktívnej konfrontácii s inými literatúrami, korešpondujúcimi s multikulturalitou tunajšieho prostredia.

Pokiaľ ide o samotné texty, tendencia, ktorú sme identifikovali v predchádzajúcich ročníkoch, pokračovala aj v tomto roku: o čosi kvalitnejšie ako prózy alebo recenzie boli básnické texty, odborné štúdie a eseje. Značná časť textov tendovala k spomínaniu na výročie holokaustu, kde následne vznikali rozjímania o vágnosti vnímania dobra a zla, ktoré ako lajtmotív tiahnu celým ročníkom. Zmienili sa o tom viacerí autori: Zdenka Valentová-Belićová, Samuel Boldocký, Janko Takáč či Adam Svetlík. Pozornosť bola venovaná aj zosnulým.

Komisia pozitívne hodnotila viaceré literárnovedné príspevky daného ročníka, ktoré sú nevyhnutnou zložkou literárneho časopisu, preto si myslíme, že by ich mohlo byť aj viac. Z danej oblasti možno pripomenúť príspevky Víťazoslava Hronca Krok mačky, keď cíti, že je neviditeľná, Michala Harpáňa Kúcanský: paródia a travestia spisovateľa v poviedkach, Adama Svetlíka Súčasná poézia vojvodinských Slovákov (tento text sa dostal aj do užšieho kruhu príspevkov navrhnutých na Cenu Nového života), Jarmily Hodoličovej Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (1).

Adam Svetlík vo svojej štúdii dôkladne mapuje súčasný stav slovenskej vojvodinskej poézie a tým vytvára dôležitý literárno-historický a nepochybne i didaktický materiál pre budúce generácie, hlavne pre tých, ktorí sa chcú venovať výskumu literatúry a literárnych dejín ako neodmysliteľnej súčasti rozvoja literatúry a kultúry aj v našich priestoroch. Štúdia Adama Svetlíka je tak hodnotným príspevkom nielen vo vojvodinskom kontexte, ale aj za jeho hranicami. Tento, ako i jeho text Byť dobrý, sa vyznačuje analytickým myslením a erudovaným vedeckým prístupom.

Komisia si povšimla aj kvalitu textov Víťazoslava Hronca, Márie Myjacovej, Samuela Boldockého.

Oba texty Michala Babiaka, Id quod inferius, sicut quod superius? – Čo je hore, to je aj dolu? a Ľudovít Štúr a jeho odkaz pre dnešok, korešpondujú s výročiami, ktoré sme si pripomenuli v roku 2015 – 270 rokov od príchodu Slovákov na Dolnú zem a dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Osobitne oceňujeme originalitu jeho textov vzhľadom na to, že tieto pre nás už takpovediac odveké, často skúmané témy Hornej a Dolnej zeme, aktuálny problém odchodov a návratov či zase „nenávratov“, ako aj osobnosti Ľudovíta Štúra, spracoval z iného zorného uhla. Babiak nerecykluje historické fakty, ale prináša aj nové informácie (napríklad dokumenty z korešpondencie Vladimíra Hurbana Vladimírova).

Svojou štúdiou prekonáva tradičný deskriptivizmus, rozvíja kritické myslenie a zároveň vyvoláva isté cítenie u čitateľa, ktorého podnecuje k uvažovaniu o daných témach a ich prehodnocovaniu. Obe osobnosti, najmä Ľudovíta Štúra, určitým spôsobom aj demýtizuje, avšak nespochybňuje význam ich životného diela, ba naopak.

V oblasti literárnych druhov boli v tomto ročníku zastúpené poézia a próza, z dramatickej tvorby sa neobjavil ani jeden text. Uverejnené boli najmä texty, ktoré boli zaslané a niektoré aj odmenené na literárnom súbehu Nového života v roku 2015. Možno povedať, že poézia vzhľadom na prózu zaujala dominantné postavenie, a to nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Uvedený fakt azda súvisí s básnickou tradíciou v tunajšom prostredí a tým, že básnické cykly uverejňovali hlavne osvedčení a odmeňovaní autori, ktorí za sebou už majú aj po niekoľko kníh, zatiaľ čo prózu publikovali najmä začínajúce autorky, napríklad Martina Bartošová, Aneta Lomenová, Mária Vršková, ktoré chceme povzbudiť k ďalšiemu písaniu a zdokonaľovaniu sa. Z prózy komisiu upútal najmä fragment Miša Smišeka Povedal si.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

MISCELANEÁ 59

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

Do užšieho kruhu autorov navrhnutých na Cenu Nového života sa dostalo aj básnické pásmo Elégia Ladislava Čániho, odmenené na literárnom súbehu časopisu. Aj podľa komisie toto básnické pásmo prevyšuje kvalitu ostatných originálnych umeleckých textov, vyniká tak básnickým, ako aj jazykovým výrazom autora. Ako skonštatoval pri inej príležitosti už Adam Svetlík, Čáni potvrdil svoj skutočný literárny talent a určite patrí k našim najlepším píšucim autorom. Jeho básnické pásmo možno bezpochyby zaradiť aj do širších literárnych kontextov, než je slovenský vojvodinský. Prvým dojmom, ktorý táto poézia vyvoláva u čitateľa, je zjavne silné spolucítenie s básnickým subjektom, s ktorým čitateľ prežíva hlboký smútok, utrpenie a samotu. Aj napriek tomu, že autor píše o univerzálnych ľudských „bôľoch“, jeho básnický prehovor neskĺzol do patetického klišé.

V poézii komisia pozitívne hodnotí aj básnické pásmo Miroslavy Dudkovej Pokrčené verše, Michala Bíreša Plombované časy a Kataríny Hricovej Modlitba.

Vzhľadom na to, že Nový život je časopis pre literatúru a kultúru, nemožno si nevšimnúť, že v ňom chýbajú príspevky z iných kultúrnych oblastí, akými sú hudba, film, divadlo atď. Pravidelne však v Novom živote môžeme čítať texty Vladimíra Valentíka o výtvarnom umení.

Nakoniec sa ešte chceme stručne zmieniť aj o recenziách, ktoré nie vždy splnili svoje primárne poslanie. Jednak preto, že by ich v Novom živote mohlo byť viac, ale aj vzhľadom na príliš afirmatívnu recepciu. Najmä mladším autorom radíme, aby používali adekvátnu terminológiu, prekonávali deskriptivizmus a naopak, prejavovali vo svojich hodnotiacich súdoch originálne kritické, analytické myslenie.

Komisia sa jednoznačne zhodla, že jedným z nedostatkov, na ktorý chceme poukázať, bola jazyková úroveň príspevkov, v ktorých sa niekedy vyskytovali jazykové nedopatrenia. Sme toho názoru, že nateraz nie je priestor pre enumeráciu či analýzu jednotlivých chýb, ale chceme na túto skutočnosť upozorniť.

Všetkých, ktorí sú istým spôsobom tvorcami nášho časopisu pre literatúru a kultúru, chceme vyzvať k väčšej úcte k slovenčine a autorom zároveň odporúčame, aby si starostlivo volili nielen námety, ale aby pozorne koncipovali i kompozíciu svojich textov. Samozrejme, to neznamená, že v Novom živote neboli aj jazykovo čisté texty.

Tohtoročná komisia pre udelenie Ceny Nového života pracovala v súlade so základnými pokynmi redakcie časopisu. Členovia komisie ku konečnému rozhodnutiu o udelení ceny dospeli na základe podobných názorov. Podobne ako komisie hodnotiace príspevky z minulých ročníkov mienime a tiež navrhujeme, aby sa vypracovali presné a jednoznačné pravidlá o udelení Ceny Nového života. Opakovane sa tu kladie otázka, koho zaradiť medzi slovenských vojvodinských autorov a na základe akých kritérií hodnotiť jednotlivé príspevky.

Komisia pre udelenie Ceny Nového života za rok 2015 sa rozhodla cenu udeliť Michalovi Babiakovi za dve eseje Id quod inferius, sicut quod superius? – Čo je hore, to je aj dolu? a Ľudovít Štúr a jeho odkaz pre dnešok. Odmenenému autorovi srdečne blahoželáme.

60 MISCELANEÁ

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MICHAL BABIAK

Prejav pri preberaní Ceny Nového života Pri preberaní hociktorého ocenenia laureát si skôr či neskôr uvedomí, že ocenenie, ktoré preberá, je tak trochu jánusovská minca, minca s tvárami rímskeho boha, ktorý bol zobrazovaný s dvomi tvárami: jedna sa pozerala dopredu a druhá dozadu.

Každé ocenenie je ambivalentné: na strane jednej ocenený sa poteší, že jeho práca si získala uznanie v prostredí obce, na strane druhej sa ale hneď zháči, lebo si uvedomí, že v jeho profesionálnom prostredí to spôsobí razom dve nepríjemnosti: on sám sa musí teraz ešte viacej snažiť, aby to ocenenie ospravedlnil, aby sa nezačalo hovoriť, že to bola len náhoda, slabý ročník alebo kamarátske gesto komisie – a na strane druhej ocenený musí vedieť, že v živote človeka sa odpúšťa všetko – okrem úspechu. A tak chudák ocenený si uvedomuje, že na strane jednej sa mu dostalo jeho oných povestných andywarholovských päť minút slávy, ale zároveň, že si od seba odstrihol pupočnú šnúru kolegov, ktorí možno chceli byť ocenení väčšou túžbou ako laureát.

Pri preberaní hociktorého ocenenia laureát si skôr či neskôr uvedomí, že sa dostal do pasce, z ktorej je ťažko vybŕdnuť bez toho, aby sa nerozvírila pokojná hladina harmonického života: cenu si musí prebrať, lebo ak ju Doc. Mgr. Michal Babiak, Mr. (1961) pôsobí nepreberie, zdvihne sa ešte väčší prach, ako ako docent na Katedre estetiky Filozofickej fakulty keby si ju neprebral. Ten zmiešaný pocit raUniverzity Komenského v Bratislave a na Fakulte dosti a trápenia, spomenutý na začiatku dramatických umení Akadémie umení v Banskej tohto príhovoru, je len máčny máčik v po- Bystrici. Od roku 1998 pôsobí v profesionálnom dirovnaní so škandálom odmietnutia: darmo vadle. V poslednom období sa venuje aj opernej by hovoril čosi ako „Ja naozaj neviem, či som réžii.

Na slovenských profesionálnych scénach sa si to zaslúžil... veď sú aj iní... nechcem vnášať hralo jeho šesť divadelných hier. Na Slovensku bol nepokoj... skutočne si komisia zistila, či nie- viackrát odmenený za svoju režijnú a teatrologickú kto väčšmi netúži po ocenení atď...“ – toto činnosť. všetko budú len plané výhovorky, ktorým aj Vydal knihy: Tri scenáre (1997), Literatúra a kontak nikto neuverí. A keď už raz neuverí, na- text (1999), Drámy 2 (2008), Spomínanie medzi byvyše si ešte aj povie, že laureátovi šlo iba tím a zabúdaním (2009) a Anabáza (2011). Je editorom kníh Interpretácia umenia – umenie interpretácie o publicitu, ktorej by sa mu nebolo dostalo, (1997) a Vzťah estetiky a umenia v 21. storočí (spolu keby s pokorou prijal cenu. Tesla, Sartre či s Oliverom Bakošom, 2009). Čapek odmietli Nobelovu cenu: ten, lebo ju Získal aj Cenu Ondreja Štefanka (2014) a dvanechcel deliť s Edisonom, onen, lebo ju po- krát Cenu časopisu Nový život (2003 a 2007). važoval za meštiacky prežitok, Čapek pre mníchovskú zradu – no na čo sa už len môže vyhovoriť laureát výročnej Ceny Nového života?

Pri preberaní hociktorého ocenenia laureát si skôr či neskôr uvedomí, že v konečnom dôsledku, chtiac či nechtiac, začne hovoriť o sebe – a vtedy sa bude najviac cítiť ako nahý v tŕní. Lebo len ťažko vysvetlí tú štruktúru vzťahov medzi vlastným prínosom a prostredím, medzi vlastnou jedinečnosťou a kontextom, ktorý reflektuje jeho dielo a pritom ten NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

MISCELANEÁ 61

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

istý kontext je predmetom jeho reflexie. Každý národný, literárny atď. kontext oceňuje laureáta, ktorý vydal slovo rozhodné o ňom, rovnako ako slovo laureáta je holdom kontextu, ktorý reflektuje.

Takže obyčajne sa táto zložitá procedúra reflektujúcich vzťahov medzi kontextom a laureátom, ako i psychického virvaru, ktorý sa rodí v duši laureáta, končí navonok najbanálnejším slovom: Ďakujem.

Iba ak by do tohto slova bol vložený celý jeden vesmír obojstrannej úcty, vzájomného rešpektu a ľudskej pokory... Posvätného odovzdania sa do rúk ľudí, s ktorými tvoríš spoločenstvo a tým vytváraš hodnotovú vertikálu...

Pri preberaní hociktorého ocenenia laureát si skôr či neskôr uvedomí, že ocenenie je túžba dotknúť sa hodnoty.

Takže: ďakujem.

62 MISCELANEÁ

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

PAVEL ČÁNI

Dvojitá optika (Zvonimír Pudelka: Samostatná výstava. Galéria Zuzky Medveďovej, 21. mája – 30. júna 2016, Báčsky Petrovec) Akademický maliar, módny štylista a pedagóg Zvonimír Pudelka patrí do strednej generácie slovenských vojvodinských výtvarných umelcov, ktorí študovali aj v Srbsku, aj na Slovensku. Už počas štúdia prejavil záujem o komplexné vizuálne možnosti v oblasti výtvarného umenia. Zameriaval sa tak na klasické, ako i na avantgardné prejavy, ktoré sa pohybujú od kresby, maľby, grafického dizajnu po priestorové objekty, kostýmové výtvarníctvo, scénografiu a módny styling.

Pudelka v práci aktívne zasahuje do reality každodenného života a tvorivo reinterpretuje jednotlivé segmenty umeleckého pojímania. Robí to s cieľom demystifikovať konvencie a vedome ponúka dvojitú optiku percepcie svojich artefaktov. Významnú úlohu v jeho tvorbe hrá fantázia, ktorá vytvára primárny predpoklad tvorivého prístupu k realite – novej realite. Dá sa to ilustrovať jeho bioskulptúrami z osušených tekvíc, ktoré modifikuje počas rastu rôznymi intervenciami, ako i inštaláciami z ovčích a kozích koží, ktoré napína na rámy a strihaním, holením, farbením úplne mení ich pôvodnú podobu.

Divákovi zostáva poddať sa autorovej manipulácii a akceptovať zážitkovú klímu nezáväznej infantilnosti neovplyvnenej pochybnosťami, skepsou a rôznymi racionálnymi prekážkami. Zároveň si musí nájsť cestu späť k pôvodnému objektu. Taký návrat je bohatší o novú skúsenosť a zároveň je to nová schopnosť dívať sa na objekt ako na potenciálne premenlivý a zmeniteľný.

V tom je záhada umenia.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

Zvonimír Pudelka, ArtD. (1976), Strednú umeleckú školu Bogdana Šuputa, odbor grafický dizajn, ukončil v Novom Sade. Pokračoval v súkromnom štúdiu kresby v Novom Sade u prof. Rady Čupićovej. Bakalárske štúdium, odbor socha, objekt, inštalácia, absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave roku 2004 v ateliéri sochy u doc. Jána Hoffstädtera, kde ukončil aj magisterské štúdium v odbore maľby a iných médií u prof. Daniela Fischera a doktorandské štúdium u doc. Rastislava Trizmu. Samostatne a na kolektívnych výstavách vystavuje od roku 1996.

Ako aktívny vizuálny umelec tvorí a vystavuje dve desaťročia. V jeho výtvarnom jazyku dominantné postavenie majú klasické médiá, akými sú kresba a maľba, ale aj objekty, inštalácie a performance. Autorov výtvarný prejav je poznačený súčasnou populárnou kultúrou a médiami, najmä ako odkaz charakteristický pre vizuálnu skutočnosť súčasnej reklamy a súčasnej vizuálnej komunikácie. Na poli vizuálneho umenia sa tiež aktívne venuje kostýmovému výtvarníctvu, scénografii a stylingu. Za svoju tvorbu získal ocenenia.

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Vasko POPA (1922 – 1991): Zábudlivé číslo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Vasko POPA (1922 – 1991): Pyšná chyba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ: Bez geta v médiách: vopred prehratý boj? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Uglješa ŠAJTINAC @ Zdenka VALENTOVÁ BELIĆOVÁ @ Juraj ŠEBESTA: Identita je to, čo sa píše medzi riadkami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Daniel PIXIADES: Klaniam sa trsu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Anna Margaréta VALENTOVÁ: Nevesta miest . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Uglješa ŠAJTINAC: Celkom skromné dary . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Juraj ŠEBESTA: Dixieland na Veľkú noc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

10 15 17 20

Texty a kontexty Zuzana ČÍŽIKOVÁ: Tvorivosť ženy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24 Zoroslav SPEVÁK: Slovenská vojvodinská literatúra pre deti v období 2000 – 2015 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30 Michal HARPÁŇ: Náhodné a nenáhodné stretnutia s Viliamom Marčokom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38 60. literárne snemovanie Viera BENKOVÁ: Zásvity v čase jubilujúceho básnika Jána Labátha . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Etela FARKAŠOVÁ: O pohybe v kruhoch a o potrebe zásvitov nádeje . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46 Recenzie Mária MYJAVCOVÁ: Bilingvizmus – aktuálna téma aj na Slovensku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Marína ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ: Subtílne reflexie vo veršoch . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56 Miscelaneá Jasna UHLÁRIKOVÁ: Cena Nového života za rok 2015 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Michal BABIAK: Prejav pri preberaní Ceny Nového života . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61 Pavel ČÁNI: Dvojitá optika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

64 OBSAH

č. 5 – 6 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek reprodukcie mix média zo seriálu Ukážem ti svoje kozy... (2015) akademického maliara Zvonimíra PUDELKU. Číslo je ilustrované reprodukciami výtvarných prác akademického maliara Zvonimíra PUDELKU pri príležitosti jeho samostatnej výstavy v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci (21. 5. – 30. 6. 2016).

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana SUDICKÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedeckýý časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6 NOVÝ COBISS.SR-ID 11455234

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Víťazoslav Hronec: Poézia vojvodinských Slovákov.

Strán 296. Cena 500 din.

Jaroslav Miklovic: Súpisné listiny Petrovca.

Strán 78. Cena 500 din.

Jarmila Gerbocová: Svadobné vinše Slovákov na Dolnej zemi.

Strán 496. Cena 550.

Makan.

Zostavil: Martin Prebudila.

Strán 190. Cena 500.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 5 – 6

ÒUDG SUH 6ORYiNRY åLM~FLFK Y ]DKUDQLþt

ROZKOŠ Z TEXTU 1