Nz 2016 03 04

Page 1

68 3–4 2016

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1


MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA OSKAR DAVIČO (1909 – 1989)

V mene rastlín Opúšťal si bahno nečistý a zlostný, že si len biedna makovica, zvaná hrdlokrk (na mene nezáleží). Kýval si baraňou hlavou súhvezdím milencov, neosvietený a hrubý. Nevážil si si nebo, ani hlad, ani tú pochmúrnu odcudzenosť sebe, tomu klamnému svedkovi napoly prítomnému, ale nezdraviacemu. Bol si prúdením, ale mimo času. Čo na tom, že ako krídla mušiel bzučali tie stovky ženských prstov na tvojom rozľahlom pulze a počítali každý úder. Keď si bol ponurý, keď si páchol krvou zmyslov. Keď si sa nevracal z lovu po stopách predchádzajúcich bleskov, postupne osvetlených pri odchode smrti. S ňou si sa vracal z pustatín, spoza zrkadla rozumu, cez istú nevedomosť. Ňou prekĺzali biele srny jak tiene hadích koží. Chytených do pasci premien cudzích tebe. Nie im. Bol si, aký si: krutá jazva na telách mileniek, tých búrok cudzoty na povrchu teba, ktorý udieraš zubom ručičky do rozkopnutých dverí hodín, hoci nie si natiahnutý, aby si rozryl večnosť. Lež byť tak tým, kým nie si! Preto si sebe niekedy zbytočnejší než tieň vlastného svetla. Preto i vo figách počuješ občas škripot, ktorý chrúme bez teba vlastné zmenšenie, hoci znásobené. Preto cedíš zo seba dažde, udierajúc do prázdna tou vlhkou plackou trochu obdratého srdca, predeleného nekonečnom, ty kovová kôstka v plode smrti. Prihlásil si sa v súhvezdí milencov neosvietený a hrubý. Chcel si zadržať svoj cudzí život. Trval ako let, čo blysne od pokraja do nekonečna lovu na seba; a bol si, aký si: vlastníctvo lásky, nie ona. Preložil Ján Jankovič,

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1 prebásnil Ján Buzássy


ROZKOŠ Z TEXTU JANKO TAKÁČ

Slávnostné otvorenie Smrteľne vážna satira I. Vážení prítomní, poznáme sa, sme jedno. My sme tu odpradávna. Pred naším príchodom tu bola pustatina, a dnes je to bohatá, pokojná a vzorná krajina. Nebolo ľahké dosiahnuť tento stupeň rozvoja, museli sme prekonávať početné ťažkosti. Rozvoj ešte stále nie je ukončený, nikdy nebude, vždy budeme mať pred sebou niečo, čo možno dosiahnuť – avšak, tu ide o ľud, o nás, ktorí sme vždy boli schopní poradiť si s prekážkami a rozhodne ich zdolávať. Ľud je ten, ktorý z ničoho stvoril toto, čo dnes máme. Sám ľud pomôže, aby sme z tohto, čo máme dnes, stvorili to, čo si zaslúžime v budúcnosti – bohatstvo, mier a ďalší pokrok. Nemáme sa čoho obávať, lebo my sme tu odpradávna. Sme mierumilovný národ, nikdy sme nikomu neublížili, no hrdinstvo tohto Janko Takáč (1979), vyštudoval pedagogiku na ľudu je nesporné. Okrem toho voči nepriaFilozofickej fakulte v Novom Sade. Pracuje v Základteľom sme vždy boli milostiví. Útočníkov nej škole T. G. Masaryka v Jánošíku z viackrát bol sme vyhnali, ale sme im do chrbta nestrieľaocenený na súbehoch Nového života. li. Zajatcov sme netýrali. Obete sme predtým Žije v Kovačici. Uverejňuje texty vo Vzlete, v Hlase ľudu a v Nospravodlivo súdili. Práve preto, že sme spravom živote. vodliví, nepriateľom bolo ťažko útočiť na Získal Cenu Vzletu (2011), Cenu Ondreja Krásninás a mohli to len tí, čo boli zaslepení nenáka (2012). visťou. Ale – ak mi dovolíte, aby som sa vyjadril aj trochu neskromne – naša krajina je bohatá, ale bedákov a žobrákov, čo ju chcú okradnúť, vždy bude. Preto nesmieme a nikdy nebudeme spať, neprestaneme strážiť, lebo si svoje vážime rovnako ako – dovoľte mi, aby som zacitoval známejšieho od seba – cudzie nechceme. Nikdy sme nikomu neublížili, nikdy sme neútočili. Sme pokorný a skromný národ. Spokojní sme s tým, čo máme. Ak chceme viac, ak chceme lepšie, my si to aj sami vieme vytvoriť. Od nikoho brať nebudeme. Keď niečo budeme chcieť, zotrváme ako aj doteraz v tichosti a trpezlivosti. Budeme svedomite pracovať, vytrvalosťou a húževnatosťou sa k tomu dopracujeme. Keď sa to stane, nebudeme pyšní ani namyslení – pomôžeme každému, aby dosiahol to, čo sme my dokázali. Sme opatrní a prezieraví. Neprajeme si byť osamelým ostrovom, bohatstva a šťastia – doprajeme aj iným. Na tomto seizmickom území sme všetci ako bratia a navzájom závisíme jedni od druhých. Nechceme mať nepriateľov a nehlásame vojnu v týchto neistých časoch – potrebujeme mier a stabilitu. Naša ruka je vždy vystretá, svedomie nám je čisté. Aj keď nám nikto nepodal pomocnú ruku a poznáNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1


me, aké je to ťažké, keď sa národ sám trápi, sám stavia, sám sa postaví proti všetkým a všetkému. Práve preto, že sme nemali žiadny maják, chceme byť svetlom pre iných. Aby sme viedli, aby sme usmerňovali, aby sme bránili ak treba, aby sme boli svetlom na konci temného tunelu. Podáme ruku, na to sme ako ľud schopný. Budeme nesebeckí, lebo sme cieľavedomí – vieme, že človek môže byť šťastný len v spoločnosti šťastných. Nechceme byť šťastní a pozerať sa na cudzie nešťastie, sme ľud citlivý, obetavý, a práve preto, že sme natoľko vďační za svoje šťastie – nedovolíme, aby náš sused, súdruh alebo brat bol nešťastný. V tomto sme úprimní a kto nás pozná, vie, že sme dôveryhodní.

II. Avšak sú medzi nami takí, ktorí len zdanlivo sem patria. Aj preto je naša krajina taká bohatá a vzorná – aj keď dnes už možno nie je celkom úplne aj pokojná – lebo na našom dome dvere vždy boli dokorán otvorené. Bratia a sestry, videli ste ich. Mnoho ich je, premnoho. Sú iní, odlišní, nám úplne cudzí. Ale sú tu, prijali sme ich medzi nás a vyháňať ich nemôžeme a nebudeme. Nebudeme ich menovať. Ani netreba, vedia oni dobre, kto sú, nájdu sa v tých slovách. Nebolo nám ľahko s nimi, ťažkosti boli a budú, neustále ich budeme musieť prekonávať, bojovať proti tomu. Veď toto bola len pustatina, my sme ju – nech tak poviem – ozelenili a spestrili, my sme uprostred rozsiahlych močiarov a odporného blata vystavali prekrásne dediny a veľkolepé mestá, my sme z ničoho stvorili niečo. To niečo, to nádherné niečo dnes už má početné škvrny, chrasty a vredy. Zasa ich nebudem menovať, nájdu sa v tých slovách aj sami. Len chcem povedať, že sme v početných vojnách nebojovali len proti útočníkom, ale aj proti nepriateľom vo vlastných radoch. Ľahko bolo bojovať proti agresorovi, ale proti týmto, čo nás zradili, to bolo veľmi ťažko! Aj keď ich bolo málo, hŕstka, ako sa nám zdalo a ako si aj dnes myslíme – že ich bolo mnoho. Nebolo poctivo pichať nám nôž do chrbta vo chvíli, keď sme čelili útokom zo všetkých strán. Zvládli sme to, ale pamätáme, ako sa kto správal, ako kto robil, keď nám bolo najťažšie. Nie, nebudeme ich menovať, nájdu sa v tých slovách aj sami. Veď sami dobre vedia, kto sú a akí sú. Nielenže bolo takých, ktorí nepriateľom pomáhali, ale sú takí, ktorí v každej budúcej vojne budú číhať na príležitosť pomôcť nepriateľovi a zbúrať všetko, čo sme horko-ťažko vybudovali a čo máme – takých bude vždy. Skrze tých naša krajina nikdy nebude úplne bezpečná, lebo aj nepriateľ bude stále počítať na zradcov v našich radoch. Zaútočí na nás s desiatimi kolónami a jednu-dve bude mať tu, medzi nami. Ak zvíťazí, zoberie nám všetko a za odmenu hodí im kúsok nášho majetku, nášho bohatstva, našej slobody. Oni sú slobodní u nás, budú slobodní aj u nepriateľa. Dobre im je u nás, dobre im bude aj u nášho nepriateľa. Viem, že viete, o koho ide, ale predsa nebudeme ich menovať, nájdu sa v tých slovách aj sami. Vieme, kto sú, akí boli a akí sú. Lebo viete, že ide o večne hladných, chamtivých, pažravých a nenásytných. Vždy im záležalo na zisku – či už šlo o majetok, či o peniaze, nikdy im nebolo nadostač, nikdy nebolo dosť. Nikdy neboli spokojní s týmto, čo máme, alebo s tým, čo majú, ale neustále túžili po väčšom, po krajšom, po novšom, po silnejšom, po bohatšom. Nedbali na suseda, na súdruha, na brata... Boli šťastní sami pre seba, všetci okolo nich mohli pomrieť hladom a chorobou. Nedbali na nič a nehanbili sa chvastať a pýšiť svojím bohatstvom ani pred hladnými, ani pred chudobnými, ani pred Bohom. Lebo tí v Boha neveria. Bratia a sestry, Boha nepoznajú! Preto sa tak aj správajú, lebo sa Boha neboja! My 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


sme prekonávali ťažkosti, bojovali s prírodou, s útočníkmi, s chorobami a s chudobou a biedou, aby nám všetkým bolo dnes lepšie. Kde boli oni? Kým sme sa my spoločne zdvíhali z močaristého bahna, kým sme budovali a zveľaďovali, vtedy tu ešte neboli! Prišli sem, keď už všetko bolo vybudované. Ale prijali sme ich! Všetci zbohatli na našom pote! Ako sa nám odvďačili? Ako sa nám teda odvďačili vtedy, keď bolo treba brániť a zachovať toto, čo máme? Nijako. Alebo ušli – s peniazmi a majetkom – alebo sa skryli a vyčakali koniec vojny. Alebo (čo je najhoršie) snažili sa ešte viac zbohatnúť aj v tých najťažších chvíľach našich dejín! Bratia a sestry, o takých ľuďoch hovorím, nech ich teraz nemenujem, vedia oni dobre kto sú!

III. Môžeme byť na pokoji, kým sú tu? Nechcem hovoriť vyhýbavo, ale či môžeme byť na pokoji? My si musíme uvedomiť a poukázať na to, čo nás ohrozuje – zvonku, ale ešte skôr – zvnútra. Nie je len naša existencia ohrozená. Ohrozený je náš spôsob života, náš jazyk, kultúra, bohatá tradícia, obyčaje. Nesmieme mať strach z toho, či nám v prípade vojny práve oni vrazia nôž do chrbta, ale opýtajte sa, či nám môže ten, ktorý sem prišiel včera, držať žiadnu kázeň? Smie nám moralizovať ten, ktorý sotva ovláda náš jazyk? Dbáme na to, ako na naše deti vplývajú tí, čo v Boha neveria, čo naše obyčaje ani nepoznajú, ani neuznávajú? Dokonca ich odmietajú uznávať?! My chápeme, že nemusia všetci byť veriaci, nemusia patriť do našej kultúry a tradície, na konci koncov ani by to nemohli. Avšak opýtajte sa, budú nám vnúčatá rozumieť tak, ako my dnes rozumieme našim predkom? Keď už dnes je mnoho nových slov, nových výrazov, nových fráz, idiόmov, ktoré pramenia z cudzích jazykov. Koľko sa našich obyčají, našich prekrásnych obyčají už nezachovalo?! Koľko našich nádherných obyčají zaniklo, práve v dôsledku novotárstva a vplyvov iných cudzích kultúr? Dávali sme si pozor? Chránili sme si hrdinsky svoje? Odmietali sme smelo cudzie? No, opýtajte sa! A čo ste vy urobili, aby sa tak nestalo? Podčiarkujem, sami sa musíme chrániť!!! Lebo sa miešaním a prijímaním cudzích vplyvov stratíme, zmyzneme. Zostaneme len kvapkou slanej vody v oceáne. O sto-dvesto rokov sa na nás viac nikto nebude pamätať. Súdružky a súdruhovia, preto sú nám dnes v každom meste a v každej dedine potrebné nové štvrte. Náš rozvoj sa nezastavuje, budovanie krajiny a spoločnosti neprestáva. Odteraz to bude s osobitnými, ohradenými pásmami. S takými časťami miest, ktoré budú vhodné pre všetky osobitné potreby ich obyvateľov. Dnes aj v našom meste máme príležitosť vidieť ukončenie novej mestskej štvrte. Ide o novú zόnu nášho mesta, nové ulice a uličky, ktoré viac zodpovedajú potrebám tých, ktorí, bohužiaľ, nežijú naším spôsobom života – nepatria do našej kultúry, našej viery, nášho jazyka a našej tradície. Už oddnes ich v tomto gete dočkajú nové a pohodlné domy a my – nesmierne som rád, že dnes to konečne môžem vysloviť, lebo som Vám to prednedávnom sľúbil – my sme sa konečne dočkali bezpečnosti, istoty, mieru a pokoja. Milí priatelia, ďakujem za pozornosť. Vyhlasujem novú mestskú štvrť otvorenou! NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 3


CHAT DANA TODOROVIĆOVÁ @ VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ SVETLANA ŽUCHOVÁ

Belehrad – Maglić – Mníchov

Aj spoločenská klíma je niečo, čo sa vplieta do nášho umenia vdv@ Prvá vec, ktorú som si všimla čítajúc román Dany Todorovićovej Park Logovskoj, ktorý bol zvolený do druhého kola NIN-ovej ceny za rok 2015, a knihy Svetlany Žuchovej Obrazy zo života M., s ktorou bola finalistkou Anasoft litery 2014, je rozdiel v ich literárnych prejavoch. Kým Svetlana má úspornejší jazyk (kratšie vety), akoby čitateľovi šetrila čas v tejto uponáhľanej dobe, ktorými práve vytvára dynamiku čítania, Dana má vety dlhšie, akoby viac inklinovala k deskripcii, čím čitateľa v úplnosti vtiahne do príbehu. Obe patria do mladšej generácie spisovateliek v Srbsku, resp. na Slovensku, a obe majú už teraz bohatú životnú skúsenosť, ktorú okrem iného získali žijúc a študujúc v zahraničí. Keď si Vás predstavujeme v takomto „zahraničnom“ kontexte, aké je Vaše chápanie identity – čo ona znamená pre Vás? Nájde sa aj vo Vašom chápaní identity niečo úsporné, resp. deskriptívne? dtodorović@ Myslím si, že práve táto bohatá skúsenosť – odchod z rodičovského domu v pätnástke, potom vzdelávanie a štúdium v niekoľkých rozličných krajinách – prispelo k tomu, aby som sa na svojej životnej dráhe venovala pátraniu po esencii, ktoré zotrváva aj napriek vonkajším činiteľom. Nie som si celkom istá, v akej miere je táto moja neustála vnútorná túžba po harmónii, kráse a svetle podmienená životnými okolnosťami, a v akej miere je predurčenou potrebou – jednou, nech poviem, prvoradou potrebou duše. Slovo, ktoré by najpribližnejšie mohlo sumarizovať túto púť duše, je „jednoduchosť“, a preto by sa mohlo povedať, že moje videnie identity je bližšie k Svetlaninmu „úspornému“ štýlu písania, než k deskriptívnemu. Ani sama neviem, prečo ako autorka viacej inklinujem k tým rozsiahlejším vetám, ale majúc na zreteli odkazy a hodnoty, ktoré sa cez príbeh snažím zdôrazniť, povedala by som, že je stredobodom mojej prózy práve jednoduchosť. sžuchová@ Musím hneď na začiatku povedať, že sa Vám podarilo spýtať sa na niečo, čo sa hádam ešte nikto nepýtal, ba dokonca som ani ja nad tým takto neuvažovala. Totiž, či „úsporný“ spôsob písania odráža niečo „úsporné“ z mojej identity. Štýl písania, ktorý ste nazvali „úsporný“, som objavila asi až v ostatnej knihe, i keď som sa k nemu asi postupne dopracúvala. V debute, v zbierke poviedok Dulce de Leche, som ešte „úsporná“ nebola, naopak, tam som vetvila a vrstvila vety a kritici mi vtedy vytýkali najmä nedisciplinovanosť, čo asi súviselo aj s tým. Spätne si dokonca myslím, že to bola oprávnená výčitka. Postupne som písala čoraz jednoduchšie a v poslednej knihe, teda v Obrazoch, je tá úspornosť asi najzjavnejšia. 4 CHAT

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

CHAT 5

Dana Todorovićová

Myslím, že i v mojej identite existujú vedľa seba obe možnosti. Na jednej strane ma skutočne priťahuje istá úspornosť, asketizmus, striedmosť, kontrola, disciplinovanosť. I tá ostatná kniha vychádza z tejto „disciplinovanej“ časti osobnosti, opisuje kontrolované, disciplinované obdobie života hrdinky. Rovnako však mám vo svojej identite i impulzívnu, živelnú a veľmi nezriadenú časť, ktorá sa zase prejavila v debute. Obe sú dôležité. Ešte je možno zaujímavé, že literárne písanie patrilo kedysi skôr k tej nedisciplinovanej a nekontrolovanej časti mňa, kým postupne sa presunulo do tej kontrolovanej a disciplinovanej, inými slovami, z písania sa stala práca. Možno aj preto ten posun štýlu. Dana Todorovićová (1977), srbská spisovateľdtodorović@ Svetlana, vo Vašej odpoveka, dramaturgička a prekladateľka. di mi je zaujímavé to, že svoj „úsporný“ štýl Školy absolvovala v Budapešti, Detroite, Indijastototožňujete s disciplínou a kontrolou, a napolise a v New Yorku. Vyštudovala dramaturgiu ako kontrast uvádzate literárne procesy vo v Londýne. Napísala dva romány: Park Logovskoj svojom debutantskom románe, ktorý je pí- (2015) a Tragična sudbina Mórica Tota (Tragický saný impulzívnejším a neskrotenejším štý- osud Mórica Tota, 2008), ktoré sú preložené do angličtiny a nemčiny. Okrem toho uverejnila niekoľko lom. Je to pre mňa zaujímavé preto, že môj krátkych poviedok v novinách a časopisoch, ako aj štýl určite charakterizujú rozsiahle vety, ale dve knihy pre deti, ktoré vyšli v Slovinsku. je samotný proces budovania tých viet realizovaný s veľkou kontrolou, keďže veľmi pomaly a dôkladne píšem a mám pôžitok z leštenia každej vety. Dokonca keď ide o môj posledný román, v ňom som sa pohrala so štýlom klasickej ruskej literatúry, takže v určitej miere aj ruská literárna tradícia podmienila, aby štýl bol práve taký, ako aj štýl Vášho druhého románu bol po troche podmienený kontrolovaným životom Vašej hrdinky. Práve toto ma privádza k otázke. Svetlana, vidíte seba v tom, že v budúcnosti píšete nejaké veľmi dlhé vety? Myslíte si, že štýl súvisí s tou hlbokou otázkou identity, alebo v určitej miere jednoducho ide o umelecký výraz, ktorému ako autori z nejakých nevysvetliteľných dôvodov spejeme (ako sú čisto estetické predispozície alebo sklony)? sžuchová@ Máte, samozrejme, pravdu, že dlhé vety nemusia hneď znamenať impulzívnosť a krátke disciplínu. U mňa to tak je a pri odpovedi som sa nechala zaslepiť vlastnou skúsenosťou. V každom prípade osobne nemám pocit, že by som si štýl volila. Je to aj klasická otázka v rôznych rozhovoroch, že prečo je štýl taký alebo onaký. Napríklad v novele Yesim hodne pracujem s prirovnaniami a často sa ma pýtali, ako som si ten štýl zvolila a prečo. Podobne kniha Obrazy zo života M. je príbehom o umieraní, ale je napísaná veľmi civilne, v krátkych vetách, striedmo. Aj tu dostávam často otázku, prečo. A ja nemôžem povedať nič iné, len to, že neviem. Nie je to moja voľba, moje rozhodnutie, nemám to ani dopredu premyslené. Preto sa kloním k názoru, že štýl je skôr vecou osobnosti, niečoho „hlbinného“, niečo ako voľné asociovanie v psychoanalýze, ktoré sa tiež nedá vôľovo ovplyvniť, ale deje sa „samé“. Platí to pravdepodobne všeobecne pre písanie. A otázka pre Danu: Hovoríte, že máte bohaté životné skúsenosti. Myslíte, že životná skúsenosť pomáha pri písaní? Z toho by vyplývalo, že spisovateľ sa s vekom zlepšuje. Alebo ináč položená rovnaká otázka: Sú spisovatelia, ktorí sú „len“ spisovateľmi, nemajú


Svetlana Žuchová

iné, „civilné“ zamestnanie? Iní (medzi nich patrím aj ja) majú zamestnanie a popritom píšu. Na jednej strane nikdy nebudú mať na detailnú spisovateľskú prácu toľko času, na druhej strane môžeme argumentovať, že širšia a rozmanitejšia životná skúsenosť obohacuje ich písanie. Čo si myslíte? dtodorović@ Moja skúsenosť je rovnaká ako aj Vaša, Svetlana, a to v tom zmysle, že je ťažko vysvetliť alebo racionalizovať niektoré vlastné rozhodnutia, ktoré vynášam ako spisovateľka, čo pravdepodobne iba potvrdzuje skutočnosť, že u ľudí s umeleckou senzibilitou procesy pri tvorbe často zostávajú na úrovni nevedomého, lebo sa vo veľkej miere spoliehajú na intuíciu. To v mojom prípade niekedy privádza k nepochopeniu v rozhovore s novinármi, lebo na mnohé otázky vo veci s mechanizmami vlastného tvorivého postupu jednoducho neviem odpovedať. Zároveň, určite sa aj Vám stávalo, že iba po prečítaní analýzy niektorého vášho diela, si uvedomíte niektoré významy alebo neočakávané navrstvenia, ktoré ono môže obsahovať. Myslím si, že nás životná skúsenosť určite činí kompletnejšími tvorcami. U mňa tá bohatá skúsenosť v ranej mladosti priviedla Svetlana Žuchová (1976), slovenská spisovak osamoteniu, pátraniu a možno nejakému teľka a prekladateľka. náhlemu dospievaniu. Mala som potrebu Vyštudovala psychológiu na Univerzite vo Viedniektoré z tých skúseností pochopiť a rozni a medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Kovrstviť, prehodnotiť realitu vôkol seba a menského v Bratislave. Je autorkou štyroch prosvoju úlohu v nej, takže tak vznikla aj moja zaických kníh: zbierky poviedok Dulce de Leche (2003), noviel Yesim (2006), Zlodeji a svedkovia túžba po písaní. Avšak musím sa priznať, že (2011) a Obrazy zo života M. (2013). Trikrát bola fičím som staršia, tým viacej ma skúsenosť nalistkou literárnej súťaže Anasoft litera a za ostatruší pri písaní (pravdaže, teraz hovorím o nú knihu získala Európsku cenu za literatúru vonkajších faktoroch, každodenných povin(2015). Prekladá z angličtiny a nemčiny. Profesinostiach, nie toľko o skúsenosti, ktorú naše onálne je psychiatrička. Žije v Mníchove. duše, ako rastú, získavajú počas celého života). Po troche som introvernejšieho a citlivejšieho charakteru, takže by to pre mňa bolo ťažké pracovať pod nátlakom alebo sa venovať niečomu, ak energiu neusmerňujem k tomu cieľu. Samozrejme, v reálnom živote a v tejto našej súčasnej dobe ideálne podmienky sú takmer nemožné. Rozptýlená energia je druh poruchy, ako aj večný nedostatok času nevyhnutného na tvorbu, ale kedykoľvek pocítim nejaký druh frustrácie v tom zmysle, usilujem sa sebe pripomenúť, že sa netreba ponáhľať, keď je v otázke kreativita, že všetko príde v správny čas, a to ma určitým spôsobom učí, aby som mala vieru vo svoju literárnu cestu, koľkokoľvek sa ona niekedy zdá byť neúrodná. Toto otvára otázku dennej rutiny a rituálov spisovateľov, čo mi vždy bolo zaujímavé, pravdepodobne kvôli porovnaniu s vlastnou skúsenosťou. Svetlana, keď sa rozhodnete niečo písať, so všetkými životnými záväzkami, ktoré máte, ako vyzerá Váš deň? V ktorej časti procesu tvorby nejakého diela hrá úlohu inšpirácia, a v ktorej čistá mechanika alebo suchá práca? Keď sme pri inšpirácii, nakoľko je ona podľa Vás v dnešnej dobe nutnosť v živote jedného spisovateľa, a nakoľko druh komfortu, luxusu, možno aj stereotypu, 6 CHAT

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ktorý sa viaže na našu profesiu? Zdá sa mi, že u mnohých ľudí aj naďalej prevláda presvedčenie, že pre kreativitu je potrebný živelný alebo nekontrolovaný príliv inšpirácie – ako druh kreatívneho tranzu – aby to malo zmysel. Ako sa Vy na to dívate? vdv@ Keďže istým spôsobom aj ja pestujem tvorivý proces, vzhľadom na to, že som novinárka, dovolím si aj ja odpovedať na otázku spätú s inšpiráciou a suchou prácou. Skutočnosťou je, že v novinárstve sú naozaj prítomné obe strany mince, a práve to, čo nás spája so spisovateľmi, je konečný výsledok našej práce, v ktorom spravidla necítiť to „sucho“ v tvorbe (možno sa nám nevydarí vždy...). Vlastne miešam sa do rozhovoru s jedným jediným dôvodom, a to je položiť otázku obom dámam. O identite sme hovorili málo, ale práve to ma zaujíma – máte ju jednu, dve – koľko a aké – a nakoniec: prečo práve tie, čo určuje, aby ste práve tie vnímali ako súčasť Vašej bytosti? sžuchová@ Spisovateľská rutina nie je moja silná stránka. Jediné, čo platí, je konštatovanie, že som ranný typ. Môj produktívny čas sa začne ráno po prvej káve a trvá do poludnia, potom to už nejde, nech sa akokoľvek snažím. Vo väčšej časti spisovateľského života však písanie nebola moja hlavná práca. Na plný úväzok som písala časť roka po vysokej škole a párkrát jeden-dva letné mesiace. V týchto vzácnych obdobiach som dokázala dosť disciplinovane doobeda písať a poobede sa flákať. Drvivú väčšinu času som však bola zamestnaná v nemocnici a nemocničný život je veľmi štruktúrovaný a jeho nosná časť sa odohráva ráno. Vizity, porady a tak podobne. Písanie teda do tejto každodennej rutiny nijako nezapadalo a čas som si kradla len nesystematicky, cez víkendy, v istých obdobiach som sa snažila vstávať aj veľmi zavčasu, ešte pred odchodom do práce, ale to bývalo dlhodobo aj pre mňa priskoro. Teraz som na materskej so štvormesačným synom, takže o rannom písaní zatiaľ zase nemôže byť ani reči. Tá otázka podielu „inšpirácie“, teda „tranzu“ a mravčej systematickej práce je zaujímavá. Nadviažem na to, čo som povedala v predchádzajúcej odpovedi, totiž, že mnohé procesy spojené s písaním sa odohrávajú nevedome. Podobne je to aj s tou inšpiráciou. Neviem, Dana, či to máte podobne, ale mne sa po každej knihe zdá, že už nikdy nič nenapíšem. Vždy mám pocit, že som už povedala všetko, som istým spôsobom vyprázdnená. Nikdy sa mi nedarilo nejako naschvál, násilne hľadať inšpiráciu či námety, každý taký pokus skončil kŕčovito. Jediné, čo funguje, je nič nechcieť, nič nečakať, ani nad tým veľmi nepremýšľať, len byť tak akosi podprahovo otvorená čomukoľvek, čo príde. A pritom normálne žiť život, aký prichádza. V istej chvíli sa potom vynorí nejaký námet. Alebo aj nevynorí. Doteraz som napísala štyri knihy, teda štyrikrát sa vynoril, ale možno sa už nikdy žiadny nevynorí. To je pre mňa asi najťažšie, vydržať to, nechcieť to nejako ovplyvniť, pretože ináč sa skôr snažím mať veci pod kontrolou. Zatiaľ mám skúsenosť, že si musím niečo odžiť, niečo načerpať a potom sa to zhustí v námete na príbeh. Alebo nezhustí. Preto mi nikdy nešlo písanie na objednávku. Párkrát som to prijala, ale to, čo vzniklo, bolo skôr také literárne cvičenie, nič, s čím by som bola plne spokojná. Keď sa ale takto vynorí námet, nasleduje tá mravčia práca. Potom ide už „len“ o to, disciplinovane písať. Myslím, že sa mi niekoľkokrát v živote stalo, že som mala námet, ale prepásla som ho, nestihla som ho takto disciplinovane spracovať. Na druhej strane to nikdy nebudem vedieť, neviem, čo by bolo, keby. Túto otázku by som Vám, Dana, rada vrátila. Ako to Vy máte s inšpiráciou a „disciplínou“? K tej identite. Identít mám, ako každý z nás, niekoľko – súkromných a pracovných. Pracovne som dlho psychiatrička aj spisovateľka, niekedy je v popredí jedno, inokedy druhé. Môžem však povedať, že s vekom sú si všetky identity bližšie, prekrývajú sa. Kedysi boli NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

CHAT 7


do veľkej miery oddelené, buď som bola dcéra, alebo partnerka, buď som bola spisovateľka, alebo psychiatrička. Dlho to dokonca bolo tak, že s písaním som spájala bohémsky divý životný štýl, kým medicína sa mi spájala so suchopárnym, „ne-cool“ životom. Jedno pred druhým som i tajila, moji kolegovia v práci často o mojom písaní ani nevedeli a, naopak, pred spisovateľmi som sa za prácu lekárky i trochu hanbila. S vekom som všetky tieto časti prijala ako súčasť svojej jednotnej identity. Už chápem, že sa vzájomne nevylučujú. Som zároveň jedno aj druhé a tak je to v poriadku. Opäť je to tak, že som zároveň tá disciplinovaná a usporiadaná, čo potrebujem pri práci lekárky, aj impulzívna a nezriadená, čo mi, snáď, niekedy pomôže pri písaní. Už štyri mesiace mám aj novú identitu mamy, tá je zatiaľ najnovšia a veru asi najkomplikovanejšia. dtodorović@ Otázka disciplíny a inšpirácie u mňa vo veľkom závisí od fázy písania, v ktorej sa nachádzam. Východiskom pre niektoré dielo zatiaľ vždy bol odkaz, ktorým chcem daným dielom odovzdať. Inými slovami, nezačínam od deja, ale od esencie a významu, čiže od niektorej svojej vnútornej pravdy, ktorá proste chce byť vyslovená. Myslím si, že je to práve to, o čom hovorí, keď uvádza, že sa idea nerodí nasilu, ale keď je tomu čas. Najčastejšie sa stáva, že som natoľko ňou unesená, že sa kocíčky v deji jednoducho samy osebe ukladajú, a prvých niekoľko mesiacov trávim tak, že v jednom dokumente píšem poznámky o všetkom, čo sa bude diať v románe. Toto obdobie je v úplnosti vedené vášňou a nevysvetliteľnými návalmi ideí, a keď hovoríme o tej neskrotenej inšpirácii, ktorá sa viaže na umelecké procesy, myslím si, že ona u mňa vstupuje práve v tejto fáze. Všetko ostatné – tvarovanie toho materiálu, budovanie viet, dopĺňanie – v najväčšej miere predstavujú čistú prácu. Preto v obdobiach, keď píšem, sama sebe určím úlohu, že napíšem vetu – dve denne. Vedľa všetkých denných záväzkov nie ju je ťažko splniť, a pokrok, akokoľvek pomalý, existuje. Niet divu, že na každý román som potrebovala štyri až šesť rokov, ale si myslím, že by som ich napísala aj v prípade, že by som na to potrebovala viacej. Ak niečo o sebe môžem s istotou tvrdiť, to je to, že som veľmi trpezlivá a takmer tvrdohlavo vytrvalá, keď niečo začnem (pravdaže, v prípade, že je to niečo, na čom mi záleží). Zatiaľ mám iba dve knihy za sebou, a je možné, že sa tento spôsob práce zmení, ale zatiaľ sú tendencie takéto. Inak zdá sa mi, že celá tá rozprávka o inšpirácii je trochu zveličená, a že sú usilovná práca a dobrá organizácia rovnako dôležité, ak nie aj dôležitejšie, pre dobrú a úspešnú literatúru. Aj ďalej sa nám nanucuje ten mýtus o umelcovi, ktorý je nepochopený a vo večnom odstupe od sveta vôkol seba. Mienim, že to, čo povedala Svetlana o „prijatí“ všetkých svojich tvárí-rolí-identít je jedna veľká pravda, a práve to, k čomu ja inklinujem. Všetci sme komplexní, neopakovateľní jednotlivci, a boli by sme nepoctiví voči sebe, keby sme sa ohraničovali definíciami alebo z hociktorej časti svojej osobnosti vytvárali stereotypy. vdv@ Poďme na záver rozhovoru hodiť očko, i keď si to určite zaslúži hlbšiu analýzu, na situáciu, v ktorej sa svetelnou rýchlosťou menia kultúrne okolnosti v Srbsku a na Slovensku, v celej Európe, a to je určite aj vzrast fašistických tendencií, veľké vlny utečencov, digitalizácia života. Všetko to určite vplýva aj na naše identity, na naše kultúry, ktoré, keď sa zľahne prach, nebudú rovnaké ako predtým. Ako sa pozeráte na tieto spoločenské javy, aké stopy to zanecháva na Vás, na Vaše krajiny, na svet...? Ako by ste opísali kultúrny a spoločenský kontext, v ktorom tvoríte – a žijete? dtodorović@ Čo sa týka odcudzenej doby, v ktorej žijeme, skutočnosť je, že každá historická chvíľa prináša svoje zvláštnosti, takže aj každá generácia prežíva svoje vlastné 8 CHAT

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

CHAT 9

Alena Klátiková: Aurora, koláž, 2015

výzvy. Aj napriek tomu, že vo veľkom si všímam súčasné tendencie v spoločnosti, musím uznať, že moja životná cesta vždy bolo pátranie po esencii, a vždy som bola obrátená k otázkam ducha, vedomia, filozofie... Podľa toho snažím sa počúvať potreby vlastného vnútra ako jediné meradlo korektnosti a svoje šťastie vo svete nachádzam budujúc si svoj mikrosvet. Niekto povie, že tento druh „ustupovania” je spoločensky nezodpovedný, ale ja verím, že práve prácou na sebe nejakým spôsobom posúvame hranice ľudskej skúsenosti, meniac (hoci veľmi postupne, ale bezpečne) kolektívne vedomie. Zároveň mi skúsenosť ukázala, že iba nájdením pokoja a lásky v sebe môžem sa viac a lepšie dať aj iným... sžuchová@ Keď som začínala písať, spoločenské otázky ma zaujímali veľmi málo. Bola som mladá a zahltená témami a problémami, ktoré som považovala za výsostne osobné, a ktoré určovali moje písanie. V tom čase mi na iné hádam ani neostával čas. Napriek tomu, teda bez akejkoľvek snahy, som sa stala „dieťaťom svojej doby“. Bola som napríklad jedna z prvých, ktorá do slovenskej literatúry priniesla tému nomádstva mladých ľudí v moderných časoch, teda tému, ktorá sa neskôr stala v súčasnej slovenskej literatúre jednou z kľúčových. Alebo iný príklad; môj debut mnohí označovali za postmodernú knihu, hoci v tom čase som snáď poriadne ani nevedela, čo je to postmoderna. Myslím si teda, že spoločenská klíma, kontext, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje chtiac-nechtiac, a to aj v prípade, ak sa voči nemu skôr vymedzujeme. Neskôr som sa o spoločenské otázky začala viac zaujímať aj explicitne a občas napíšem publicistický text. V literárnych textoch ich síce primárne nereflektujem, ale tiež román Zlodeji a svedkovia niekto z kritikov označil ako „spoločenský román“. Takže znovu platí, že sa tam „verejná“ téma dostala bez mojej explicitnej snahy. Samu ma prekvapuje, ako často v tomto rozhovore opakujem dôležitosť nie celkom vedomých procesov, ale poviem to opäť: aj spoločenská klíma, Zeitgeist, je niečo, čo sa na polovedomej až nevedomej úrovni vplieta do nášho umenia.


PULZOVANIE LITERATÚRY MARTINA BARTOŠOVÁ

Škvrna Vstal z postele. Pošúchal si oči. Chvíľu nehybne stál, díval sa do prázdna. „Zasa nový deň,“ pomyslel si a trpko sa usmial. Jeho zrak zablúdil na starý zaprášený kalendár, až sa napokon zastavil na tmavej škrvne pri okne. Včera jej ešte nebolo. Inokedy by si také „detaily“ nevšímal. Po desiatich rokoch strávených v tomto byte si zvykol na rozličné druhy škvŕn na stene, podlahe či oknách. Táto škvrna však bola úplne iná. Svojím nezvyčajným tvarom vyvolávala v ňom pocit, s akým sa dovtedy nestretol. Nevedel si vysvetliť, v čom sa skrýva jej tajomstvo, ktoré ho núti upriamiť všetky zmysly na ňu. Vpíjal ju očami, vnášal do seba jej príťažlivú vôňu, nežne sa dotýkal prstom jej chrapľavého tvaru, akoby sa bál, že tým naruší jej pôvab. Zabudol na všetko... Prestal vnímať staré hodiny, detský krik zo susedného bytu, ktorý ho predtým vedel pripraviť o rozum, ba nevšímal si ani mačku, ako sa mu úlisne obtiera okolo nôh svojím vychudnutým telom. Dostal sa kamsi ďaleko... Počul za sebou kroky. Neboli to kroky energické, drsné, aké si zvykol počuť pri chôdzi chlapov z budovy, rútiacich sa dolu schodmi. Naopak. Boli tiché, jemné. Mohol ich pokojne porovnať s gracióznymi pohybmi profesionálnej baletky. Ich zvuk splýval s rytmom jeho dychu, pokým nesplynul do jednej podoby. Mal pocit, že ich pozná celú večnosť. Martina Bartošová (1991), vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Akoby patrili iba jemu. Boli neoddeliteľnou v Novom Sade. V súčasnosti je študentkou master súčasťou jeho bytia, ale predsa neboli úplne štúdia. Žije v Báčskom Petrovci. jeho. Patrili niekomu inému. Niekomu blízProzaické texty uverejňovala v študentských kemu. Niekomu, koho dávno poznal... časopisoch Čar(b)ológ a Traf!, a v časopise ZorničZavrel oči. Pokúsil sa spomenúť si, kedy ka, Vzlet a Nový život. Získala ceny na literárnych súťažiach časopisov ich poslednýkrát počul. Nešlo mu to. ZahreZornička a Nový život. šil. Mal chuť vzdať sa. Jednoducho zabudnúť na všetko. Ľahnúť si do postele a nikdy viac sa nezobudiť. Pozrel si na ruky. Cítil, ako v nich vibruje napätie. Pot mu vystúpil na čelo. Chcel vstať, ale nedokázal urobiť ani krok. Znova sa zahľadel do škvrny. V jej kontúrach tentokrát jasne videl poodchýlené ošarpané dvere vlastnej kúpeľne. Na prahu stáli krásne štíhle nohy v starých domácich papučiach. Pomaly sa blížili k vani. Počul ich jemný pohyb, narušený tečúcou vodou z kohútika. Do nosných dierok mu prenikala hustá para zmiešaná s opojnou vôňou morskej soli. Zvuk tečúcej vody zrazu prestal. Nohy sa nervózne pomrvili, zbavili sa papúč a konečne si zastali na pološpinavý uterák ležiaci na studenej podlahe vedľa vane. Počul slabý šuchot nočnej košele, ktorá sa hebkou pokožkou pomaly spúšťala dolu. Prestal dýchať. Napätie prerušil prenikavý čľupot nôh, ktoré sa nechali objímať horúcou vodou. Bol presvedčený, že na ne vystúpila husia koža. Pocítil vôňu mydla, 10 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Alena Klátiková: Berardo, hĺbkotlač, 2015

počul, ako sa starostlivo obtiera okolo lýtok a podošiev. „Dúfam, že sa nepošmykneš,“ pomyslel si so šibalským úsmevom. Kúpeľňou sa ozval šum vody. Tentoraz trval kratšie. Nohy sa šikovne dostali z vane von, rýchlo sa osušili uterákom, zahalili silonkami a červenou šatou. Papuče sa vystriedali elegantnými topánkami na vysokých podpädkoch. Sebavedome cupotali po chodbe, dostali sa do kuchyne, kde nechtiac stúpili do mláky rozliatej kávy. Za sebou zanechali iba škrvnu. Nič viac. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 11


MIŠO SMIŠEK

Instant Keby som teraz mal kúsok papiera a ceruzu, hocaký, poslúžilo by mi hoc aj nejaké odhodené vrecúško z pokrkvaného papiera, do akých na stánkoch balievajú rožky, obložené chlebíčky a ktovie ešte aké pekárske výrobky, a k tomu ešte keby som mal aspoň kúsok grafitovej ceruzky, aspoň taký, takmer už na nič nesúci, aké obyčajne po nekonečnom strúhaní vreckovým nožíkom odhadzujem, vlastne nie práve tak, nie doslovne, neodhadzujem ich, ale ich riadne ukladám, pre každý prípad, do malej čínskej čajovej šáločky z dobre vypálenej hliny, ktorú mám na pracovnom stole. Kresliace ceruzy a aj tie na písanie, keď sa im tuhy vytrovia až po samé drevo, alebo sa od stáleho nanášania vo vreckách pozalamujú, zastruhujem nožíkom alebo skalpelom, tak ako príbuzný Čáni. Jeho spôsob sa mi ihneď zapáčil, pocítil som v ňom šporovitú žilku mojej starej mamičky Čániovej a zapáčil sa mi razom pri prvom stretnutí a príčinou bolo vlastne, že sme pochádzali z rovnakého lona, ale sa naše klbká priadze časom rozišli na rôzne strany, a natoľko sa rozmotali a vzdialili, že sme ani nevedeli o tom, až kým som raz v Bratislave nestretol jeho brata v byte spoločného predka, môjho starého ujka, mamičkinho vlastného brata a jeho starého otca a kým sme v rozhovore neprišli po spoločné lono. Odvtedy sme príbuznými a ja aj dodnes to vykonávam práve tak, a časom možno už aj pozornejšie ako on, lebo, robím to zdĺhavo a celkom sústredene, povedal mi to ktosi raz, pozorujúc moje zapracované prsty, akoby vykonávali nejaký vážny a tajuplný obrad. Pod tupým uhlom nožíkom pritom pomaly oddieľam dlhé tenké triesočky mäkkého dreva až po okrúhlu plochu grafitovej tuhy v strede, potom mením uhol rezu, aby som nepoškodil sám grafit. Robím to tak až pokým z dreva nevyčnieva poriadny kúsok grafitu, no predsa len taký, aby sa pri dotyku s papierovou plochou nezalomil a sám vŕšok grafitu tak zostáva zaokrúhlený a vyleštený od predošlého používania, či už písania alebo častejšie od nejakého nezmyselného čarbania a kreslenia, alebo zostáva rovno zoseknutý, aký Mišo Smišek (1957), vyštudoval slovenský japôvodne bol, v prípade ak by som sa chystal zyk a literatúru na Filologickej fakulte Univerzity zastrúhať novú ceruzu. Časom, keď viac nev Belehrade. Učil slovenský jazyk v Základnej škole môžem takú zostrúhanú, do konca skrátenú v Boľovciach, kde v súčasnosti pracuje v školskej ceruzku držať v prstoch ľavej ruky a pravou ju knižnici. Zaoberá sa aj výtvarným umením, predovšetnožíkom ešte raz zastrúhať, zapichávam napokým kresbou a drobnou plastikou, ako aj ilustrovakon taký naničhodný kúsok ceruzy medzi osním kníh. Mal štyri samostatné a šesť kolektívnych tatné do hnedočervenej čajovej šáločky. Ináč výstav. Poviedky začal uverejňovať začiatkom by to bola škoda, takto sa nič neodhodí, ani osemdesiatych rokov v Novom živote a vydal omrvinka grafitu nevyjde na škodu, povedal zbierku Z tmy (2000). Čáni vtedy, neviem už ani kedy to presne bolo, keď som videl ten spôsob zastruhovania cerúz a súčasne, vtedy som sa celkom náhodou po prvýkrát ocitol v opravdivom ateliéri, a to v jeho suterénnom ateliéri v Rybníku. Bol som na vernisáži jeho výstavy, možno v Izbe, či už kde, nepamätám si, ale sa to dobre predĺžilo, uviazli sme hlboko do noci, mne všetky mestské a medzimestské autobusy boli už preč, vodiči akiste už chrápali roztratení vo svojich posteliach a zo všetkého si spomínam, ako sa my traja brodíme tmou cez most, vzpierajúc sa náletom silnejúceho vetra, ako Čáni v objatí ťahá svoje dlhonohé dievča a ľavou rukou pod pazuchou ledva zadržiava na vetre plachtiacu mapu 12 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


s nepredanými grafikami, neviem prečo, ako nejaký skutočne stratený chudák, vidím iba dlhé dievčenské nohy v úzučkých texaskách, hŕbu jej trepotajúcich sa vlasov a tú plachtiacu mapu a spomínam ešte, ako sa potom konečne dostávame na varadínsku stranu, pešo a potom opäť naraz odbočujeme doprava a cez úplnú tmu sa spúšťame dolu medzi malé spiace domy, takmer až po samú hladinu Dunaja. Dobre, že som sa vtedy neocitol v tej chladnej vode, teším sa, ako som sa pechoril tým mostom, uháňajúc za nimi, aby som nezaostal dlhšie, ako by som smel, lebo by som sa stratil v tej tme a hovorím šťastie, že som išiel za nimi, lebo by mi ináč v pamäti ani nebol utkvel ten zvláštny obraz na moste. Dodnes váham, či by sa ten obraz vernejšie, možno silejšie nemohol nakresliť, alebo či by silnejšie nepôsobil, keby sa zapísal, čo, váham, ľutujem, presne, to by bolo vhodné slovo, slovo, ktoré by najpribližnejšie vyjadrilo pocit prázdna, ktoré takto zostáva vo mne. Silnie a prehlbuje sa a naozaj mi je ľúto, že som to nezaznamenal razom vtedy, v to ráno, keď som sa zobudil uprostred ateliéru popletený v pokrovcoch a dekách prestretých na dlážke, kým v malom okne nad mestom začínalo svitať. V kolíšucom sa priestore nado mnou som zočil opravdivý maliarsky stojan z dreva, na ktorom bol postavený ohromný hárok papiera, ručne vyrobeného japonského papiera, povedal majster Pavel, keď sme z tej tmy vhupli do ateliéru, bola to celá tabuľa papiera, nezvyčajného, predĺženého formátu, ktorý dostal, keď sa prihlásil na nejaký súbeh, a ktorý mal vyskúšať tak, že ho pokreslí, bola práve ako tie, mihlo mi, na akých na Východe atramentovými štetcami kreslievajú priesvitné bambusové listy a steblá, a na ládičke vedľa mal zopár rozhádzaných rôznofarebných cerúz a všetky boli zastrúhané tým divným spôsobom. Vtedy som si vzal jednu, no potom, v množstve všelijakých papierov, výkresov a grafík, na ktorých hlavne znázorňoval kostru práve toho mosta, radšej som potom mal nájsť nejaký kúsok papiera a zaznamenať ten včerajší obraz z mosta, radšej ako som, kým majster Pavel ešte spal vo vedľajšej izbietke, urobil celkom inú vec, či už akoby sa taký skutok mohol pomenovať. Neviem, ale ani po toľkých rokoch, nikdy som sa nevyzvedal, čo nakoniec bolo s tou tabuľou papiera, čo bolo s výkresom či s obrazom na nej, lebo ani neviem, čo na nej dokonca urobil a ešte horšie, po toľkých rokoch som mu to neprezradil a dnes už viem, istotne mu nikdy ani neprezradím, ako som tam medzi tie jeho čiary, ktorými on začal tvoriť akýsi obraz na tabuli toho drahého ručne vyrobeného papiera, tým istým spôsobom, pod takým istým uhlom dlane a prstov, držiac ceruzu práve tak, poznám to, lebo som kedysi aj sám nakreslil zopár výkresov, práve takým spôsobom, viem, že mu to nesmiem prezradiť, že som medzi tie jeho čiary pridal svoje, rovnaké čiary, zamiešal svoje čiary medzi jeho čiary, ktoré mali na konci tvoriť jeden celok. Neviem, či si to vôbec aj všimol, vtedy alebo možno neskôr, alebo nikdy, pri zriedkavých našich stretnutiach som mu to neprezradil, obávajúc sa o jeho city, akú by to reakciu vyvolalo, obával som sa, lebo som bol presvedčený, že by mal asi rovnaký pocit ako ja, keď otváram časopis pre literatúru a kultúru, vyhľadávajúc najprv stranu, na ktorej mi vyšla poviedka, a dychtivo to začínam čítať a odrazu nemôžem veriť, čítam svoju prvýkrát uverejnenú poviedku a v okamihu odhaľujem, že to nie je vlastne moja poviedka, nie je to ten istý text, ktorý mi týždne visel na stene, naklepaný na farebných papieroch popripínaných nad pracovným stolom, na ktorých som občas preškrtoval alebo krúžkoval nezodpovedajúce slová, dopisoval nové, zdalo sa mi, silnejšie, niektoré som len podčiarkoval jednou alebo dvoma čiarami a asi by aj majster Pavel, príbuzný Čáni mal pritom podobný horký pocit v ústach. Možno by sa cítil podobne ako ja, keď nemám žiaden kúsok papiera, keď nemám ani kúsok ceruzy a zostáva mi len bezmocne sledovať, ako sa to klbko priadze pohlo dolu svahom, ako sa na chvíľu pristaví na kamennej hrane schodíka, takmer tam znehybnie, no predsa niečím nútené v nasledujúcej NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 13


Alena Klátiková: Celeste, koláž, 2015

chvíli sa prevaľuje a padá na nižší predĺžený schodík strmej uličky a opakuje sa to tak donekonečna, zatiaľ čo za sebou pritom zanecháva množstvo nitiek, tak poprepletaných, že ich cestu nedokážem ani sledovať. Podobné tomuto, neviem, či je to pocit, či nálada, ale uvedomujem si, že ma to poriadne vytrhlo z každodenného pokojného sledu povinností a dianí, keby som teraz mal čím a keby som mohol, tak by som istotne aj zapísal, ako som pred pár dňami tiež tak celkom náhodou otvoril poštu a našiel tam výzvu zaslanú asi pred týždňom, v ktorej mi pripomínali, že ak som im ešte nič neposlal, tak aby som to urobil, pekne z ich strany, ale do konca lehoty zostalo ešte len zopár dní a ja viem, že v rukopisoch hotové nemám nič a teraz, ako to klbko popletenej priadze, zastavil som sa na hrane a váham, zostávam tu alebo padám, kde teraz, čo robiť, na súbehu by som sa chcel zúčastniť, ale s čím, musel by som mať niečo hotové, a v tých rukopisoch mám len zopár nejakých obrazov zapísaných ešte z toho obdobia vyčkávania jari, jari, ktorá vtedy nijako neprichádzala, stále pršiavalo, elektriny zväčša nebolo a dokonca som si na to tak zvykol, že všetko vo mne otupelo, aj piskot lietadiel, aj tlmené výbuchy a všetky moje city, áno, mám o tom zopár malých formovaných obrazov a sú takpovediac hotové, ale zdá sa mi, že by to nikomu nič už viacej nehovorilo, vytiahnuté tak z celku, z množstva, ktoré mám tam kdesi v sklade, v hŕbe denníkových zošitov v jednom alebo v dvoch zošitoch popísané presne podľa dátumov tej jari, ktoré, zdá sa mi, ani mne už neznamenajú toľko, ako vtedy, a myslím si, že sa k tomuto účelu ani nehodia, keď sú také krátučké. V jednom z nich napríklad sám v hluchom byte načúvam zvukom noci. Rovnomerné tikanie nástenných hodín nadmerne hlasno ruší tichosť vnútra a vzdialených zvukov noci. V druhom odseku z plytčín od rieky, ako clona jednotvárne znie žabí spev. Zo záhrady a zo dvora sa ohlášajú svrčky. V nasledujúcom potom v úplnej tme znovu začína prškať. Pršiava, hľa, tejto jari stojí tam zapísané a teraz sa mi to ani nepáči, nie som spokojný, ako pršiava v septembri, a v poslednom som zapísal iba, ako divne, ako normálne to znie. Až neúprosne normálne. Potreboval by som predsa čosi väčšie, obšírnejšie a k tomu hotové, aby to malo nejaký normálny postup, aby som už viacej nerozmýšľal o tom, ako sa z tohto všetkého ešte od samého začiatku, ako som vstúpil do autobusu, obsadiac si pohodlné miesto, od samej tej krátučkej ceruzky podobnej tým, ktoré odkladám do čajovej šáločky, z ktorej som kedysi pijával čiernu kávu a tú, a ani žiadnu inú ceruzku práve teraz nemám, aby som viac nerozmýšľal, ako sa z tohto už raz vymotám, aby som už raz v pokoji mohol postaviť vodu a aby mi pohľad spočinul na jej povrchu, pokojne vyčkávajúc, kedy sa to rozvíri, potom už len otvoriť vrecúško, ukazovákom pozorne oddeliť na ňom papierové steny a keď to začne vrieť, vysypať všetok obsah, poklepkať ešte pár ráz nechtami po povrchu vrecúška a vysypať to všetko, do poslednej omrvinky. 14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


SVETLANA GAŠKOVÁ

Jupiter, Zeus, Rá Lavička

Kolovrat

V parku Stromy Smeti Deti

Na povale stojí Už dlhé roky Vždy si upichnem prst A krvou píšem Osudy

Sedím Sám Čítam Noviny Štvrtý September Dvetisíctrinásť Dnes Je Desiaty Zaspávam Noviny Ako Záchrana Od zimy

Život je umenie Umenie je život Da Vinci a Dali Transformácia Som žena a muž Muž a žena Každá látka Má kvapku krvi Na sebe Nič nie je čisté Suciedad

Buonanotte

Lupa Svetlana Gašková (1993), študentka divadelnej dramaturgie a réžie na Fakulte dramatických umení. Aktívna je ako herečka a režisérka v ochotníckom divadle. Píše poéziu a prózu. Uverejňuje vo Vzlete. Získala cenu Rozletov (2013), Cenu na literárnej súťaži Nového života, Cenu za nový inscenovaný text dolnozemského autora na festivale DIDA a Cenu za dramatizáciu (všetky 2014).

Cez lupu Pozerám ženy Telo Pohyb Hady Bozkom ma láka Dáva mi jablko Som tvoj Maestro Artista

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 15


Alena Klátiková: David, litografia, 2015

Reťaz

Kolíska

Keď ma zaviazal Smial som sa Tie ústa rozprávali Všetky jazyky Tohto sveta Páčilo sa mi to

Nechala to dieťa Tam

Múza Kalliopy A Boh Apolón

Leonardo a Mona Lisa

Orfeus

Artista Maestro

Syn a matka „Som syn Zeme A hviezdneho Neba. Umieram. Som smädný. Rýchlo. Daj mi napiť sa. Z rieky pamäti.“ Démon.

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


DANA TODOROVIĆOVÁ

Park Logovskoj úryvok z románu Keď za nepostrádateľnej podpory zvona z hodinovej veže temná večerná vlna prikryla park, Sopotin sa znovu cítil ako korisť v sieti neodvrátnej zmeny dvoch osôb Logovskoja. Telá hráčov v tej istej chvíli zmeraveli, oči sa im vtiahli do lebky, a hoci aj sám vedel, že jeho úsilie zostane márne, zúfale ich mykal za plecia, zauškoval ich a kričal: „Nie, nie, nie, nerobte to! Nerobte to, veľmi vás prosím... Kostja, počuješ ma, odolaj pokušeniu, lepšieho priateľa ako si ty, tu nemám... Ohromitánske vrchy, počujte, čo vám mám povedať! Verejne vyhlasujem, že je veľký Konstantin Ivanovič Volkov môj priateľ! Hľa, Kostja, na dôkaz ti darujem svoj hrebeň zo slonoviny. Tu máš, ber... Počúvaj, darujem... aj viac! Dám na ňom vyryť tvoje meno! Na svoju česť ti ručím, že to urobím!“ Veľmajster kľačal na mokrej zemi vedľa Volkovlevovej lavičky a vôbec nedbal, že sú jeho obľúbené nohavice zo ševiotu (už ošúchané, s viac-menej poodtrhávanými ozdobnými gombíkmi) po celej dĺžke zacválané blatom. S hlavou zastoknutou medzi kolená svojho nepriateľa žalostne nariekal a klesal hlbšie a hlbšie do priepasti zúfalstva. A či by šetril slzy a vzlyky, keby vedel, aká ho ešte cesta čaká po dno? V poslednom čase mal príležitosť vlastnou skúsenosťou sa presvedčiť, že je strach človekov najšikovnejší martýr, a ten strach živil len z jedného zdroja. Presnejšie, v živote Grigorija Andrejeviča Sopotina strach mal teraz už len jednu podobu. Táto podoba hrozila, že sa nanovo stelesní, keď sa v diaľke začne rozliehať to zmyselné a pôžitkárske uškŕňanie a, namôjveru, po sprisahaneckom chichúňaní v černi tmy zasvietil jeden blčiaci pár očí, následne aj druhý, a vzápätí k Sopotinovi nešikovne vyskočili dve zohavené podoby, jedna zdanlivo ľudská, a druhá omnoho menej, štvornohá a nevrlá. Prvé zárodky odvahy už začínali v ňom zrieť. Nerozhodujúc vedome, ako odpoveď na vyhrážky, ktoré prichádzajú, Sopotin vyvolal v pamäti spomienky na Lebziakove slová a so zavretými očami začal potichučky v duchu opakovať: – Prijmi, prijmi, prijmi... Čím viac opakoval, tým viac sa táto suchá mantra v danom kontexte menila na pocit o nejakom od nepamäti zatlačenom bytí. Upokojujúci účinok tohto slova zanechal stopy na jeho dychu, na bytí srdca a keď ho dotknú po pleci, necíti strach, len sa spokojne obráti. Nad ním sa usmievala známa tvár bradatého priateľa. Sopotin si bol istý, že sa mu marí. „Grišo, priateľu, sníval sa mi krásny sen... že si mi sľúbil hrebeň! Ale bolo to ešte krajšie a zázračnejšie, nazval si ma priateľom! Kiežby to tak bolo!“ Sopotin si pretrel oči a všimol si, ako sa zo všetkých strán parku postupne vynárajú ľudské podoby, ako sa súčasne začína anachrónny tanec siluet vytvorený prepletaním slepého blúdenia a nešikovného zrážania, ktorý by sa jedine mohol pripísať tým, ktorí nikdy v živote neskúsili tmu, ani nekráčali pod slabučkým svetlom mesačného svitu. Sopotinovo oduševnenie bolo zrejmé, ale Volkovovi sa nepáčilo to, že musí súperiť o jeho pozornosť. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 17


„Nečuduj sa, priateľu, detinskému správaniu mojich spoluhráčov. Čo oni, primitívni, vedia o divoch, ktoré prinášajú nočné hodiny? Zabúdaš, Grišo, zriedkaví sú ľudia, ako sme my... ľudia zvedavého, filozofického ducha, večne pátrajúci po novom poznaní a ja som o tom všetkom čítal v knihách: „Hviezdy, skryte svoj lúč, aby svetlo nevidelo hlbinných túžob mi tmu!“ William Shakespeare. Volkov pokračoval s predvádzaním svojich vedomostí z oblasti nočných zjavov. Zdalo sa, že ho nemožno zastaviť v dramatickom stiebaní citátov (hlavne vymyslených) o padajúcich hviezdach, muškách svetluškách a netopieroch, čo postupne vyvolalo zvedavosť iných, a tiež sa začali zaujímať o zmeny okolia, že sa navzájom ľakajú v tme cez smiech a ukazovákom kreslia súhvezdia po hviezdnom nebi. Avšak keby bolo možné ako v divadle zdvihúť čiernu oponu, aby sa zjavil celistvý obraz udalostí v parku Logovskoj, pozorovateľ, ktorý má vhodnú pozíciu (pravdepodobne na balkóne, s pohľadom na celé javisko), medzi tou detinskou zvedavosťou, ktorá sa pandemicky šírila a menila v jeden nový druh životného oduševnenia, by uvidel dvoch votrelcov na obraze – dve zlepené temné postavy, ako zboku pozorujú udalosti, obozretne a nezaujato, neochotné oponovať tvorom jasu, ktoré bez upozornenia vtrhli na ich územie a ohrozili základy ich vlády. Existuje nejaký zákon, opýtal sa Sopotin, ktorý nepripušťa spolužitie strážcom tmy a strážcom jasu? Alebo, či nie je pravda, že Sopotin sám otriasol mocou týchto nočných stvorení, keď si uvedomil, že potrebuje blízkosť ľudí a pozval iného, aby nakukol do skrytého nočného sveta? Samozrejme, že by nepohodlie nezmizlo v tej istej chvíli, že mu samotné vedomie o prítomnosti tých bizarných tvorov netlačilo dušu, ale všetok ten bôľ, teraz viac nedominoval nad ostatnými postrehmi, ale bol rovnako ako jeho dvaja vyzývatelia rezervovaný, v tieni šľachetnejších pocitov. Veľmajster sa znovu zamyslel, aký zmysel má účasť na tomto turnaji, ktorý sa uskutočnil na lokalite, ktorá zrejme predstavuje úplne iný rozmer – dislokovanej od skutočnosti, ktorú pred svojím príchodom poznal. Víťazstvo v šachu pre neho po prvýkrát nebolo konečným cieľom, ktorému spel. Tá zmena pravidiel hry, prečítaná na začiatku turnaja, jasne poukazovala, že jedna jeho porážka stačí, aby sa zbavil povinnosti a zabezpečil si tak návrat domov; alebo dalo by sa povedať, že táto chvíľa sa stala medzníkom na jeho ceste, keď sa mu vo vedomí začali zjavovať obrysy preneseného významu tejto položky v pravidlách, kde „porážka“ predstavuje ukočenie jedného dlhotrvajúceho a vôbec nie príjemného odpustenia všetkých hlboko zakorenených ilúzií o sebe a o svete, falošných oáz a pomyslených hodnôť, aby semeno bytostnosti vyklíčilo na ich mieste. Ak by od začiatku sledoval fabulu, ten istý vzdialený pozorovateľ by si povšimol jednu zaujímavú zmenu – že sa ručičky na hodinkách, ktoré sa v poslednom čase vzpierali tradičnému meraniu času, prestali točiť. Dalo by sa povedať, že ich Derevenko zhumpľoval, ale možno logovskojské hodiny proste odtikali svoje vtedy, keď ich úlohu v rozvojovej ceste Griorija Andrejeviča Sopotina prebralo iné zriadenie, ktoré nemeria v rámcoch časovopriestorových a ktoré nejestvuje mimo nás samotných, ale vyrastá z bodu, kde v dôsledku absencie zdanlivej pominuteľnosti a nejednoty vzniká večnosť. zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová 18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


SVETLANA ŽUCHOVÁ

Jedným slovom, nejem svinstvá Vraj nejem. Ale je to moja vec, lebo mám devätnásť a som dospelá. Nie ako pred dvoma rokmi, keď ma mama vzala k tej psychologičke alebo čo. Najprv sme tam dve hodiny čakali, lebo vraj mali poradu a mali sme prísť na desiatu, nie na ôsmu. Potom prišla nejaká doktorka, ale keď zistila, že ešte nemám osemnásť, poslala nás preč. Vraj oni majú len dospelé pacientky a dala nám adresu detskej psychiatrie. Mamina sa ale rozkričala, že neodíde, kým sa s niekým neporozpráva, tak doktorka povedala, nech počkáme, a potom nás poslala k tej psychologičke, ktorá vraj robí s deťmi. U nej sme boli asi hodinu, ale väčšinou hovorila mama. Mňa sa pýtala, či mám súrodencov a aké som mala vysvedčenie. Pýtala sa, či už mám chlapca a kedy som mala naposledy menštruáciu. Povedala som jej, že normálne, minulý mesiac. Vedela som, čo je správna odpoveď. Potom ma vážila a povedala mame, že mám hmotnosť pod šiestym percentilom a mala by som ísť na oddelenie. Ale tam sme nikdy nešli, lebo som mame sľúbila, že začnem zase večerať a v škole sme písali štvrťročky a ani mama nechcela, aby som toľko vymeškala. Pritom ja jem tak, ako by mali jesť všetci. Keby na tom teda ľuďom záležalo, ale väčšina ich zožerie čokoľvek. Slovensko je smetisko Európy, lebo tu ľudia zjedia čokoľvek a západ na tom zarába. Kurčatá v Bille majú úplne mŕtvolnú farbu a zvnútra smrdia. Aj zelenina je nadopovaná hormónmi. Moja sesternica má iba jedenásť rokov, ale vyzerá na šestnásť. V jedenástich nosí podprsenku, lebo ju stále kŕmili kuratami. Kuratá sú plné hormónov a antibiotík a malým dievčatám potom rastú prsia. Mamina začala kvôli mne nakupovať v bio obchode, aby som teda jedla aspoň nejaké mäso, aby som vraj mala bielkoviny. Predavačka v bio obchode to mame hovorila, že malým dievčatám rastú z kurčiat prsia, vraj sa to písalo v pediatrickom časopise. Potom aj mamina hovorila, že možno na tom fakt niečo bude, a že začne kuratá kupovať tam, hoci sú drahé. Hovorila, že na zdraví nebude šetriť. Ale je to jedno, lebo každé mäso je toxické. Mäso sa dlho trávi a ostáva v čreve niekoľko týždňov. Hnije v čreve a jedovaté látky sa vstrebávajú do tela. Niekedy sa ani všetky nevylúčia. Na internete som čítala o výplachu čriev. Dá sa tam objednať a urobia vám výplach hrubého čreva, aby sa to všetko dostalo z tela von. Boli tam fotky, čo všetko sa z ľudí vyplavilo. V komentároch niekto písal, že to je nechutné, ale oveľa nechutnejšie je, že to majú všetko ľudia v tele. Úplné hnedé guče. Niektorí tam písali, že po detoxifikácii ich prestala bolievať hlava a cítia sa všeobecne oveľa lepšie. Minulý týždeň som tam volala a objednala sa. Sestrička sa ma pýtala, či už mám osemnásť, lebo inak by som potrebovala súhlas rodičov. Ten už ale nepotrebujem, tak ma objednala. Vraj najprv určia skutočný vek organizmu. Pretože mám síce len devätnásť rokov, ale moje telo je možno aj tridsaťročné. Lebo som až do štrnástich normálne jedla mäso, ktoré mi mohlo veľmi poškodiť. Najprv som nechcela jesť mäso, lebo je hnusné jesť hocičo, čo má oči. Až potom som sa dozvedela skutočnú pravdu o mäse a odvtedy by som ho nedala do úst. Mäso nebudem už v živote jesť. Ale celých trinásť rokov som sa ním napchávala niekedy aj dvakrát denne a teraz sa trochu bojím, čo mi tam povedia. Hovorila som to aj tej sestričke do telefónu, že ja budem možno trochu komplikovaný prípad, lebo som dlho jedla mäso. Či by ma nemohla objednať hneď na dve hodiny, lebo mám tých NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 19


nánosov v črevách asi dosť, tak možno hodina nebude stačiť. Bola celkom milá, ale povedala, nech si nerobím starosti, že najprv je to len konzultácia s pani doktorkou a potom sa dohodnem s ňou. Tak som zvedavá. Strašne sa na to teším. Dovtedy budem jesť iba ovocie, aby som sa vyčistila. Niekedy keď zaspávam, musím myslieť na tie nánosy, čo mám v črevách, a ako mi tie toxíny prenikajú do krvi. Nemôžem potom spať a mamina mi dá niekedy polku Lexaurínu. Sadne si na chvíľu ku mne do izby a hovorí, Miška, čo budeme robiť? Po Lexauríne vždy zaspím, ale je celkom fajn, že tam mamina ešte chvíľu sedí. Mama stále opakuje, že by som mala pribrať. Hovorí, že musím byť vyslabnutá, keď vôbec nejem. Nechápe, že ja mám naopak viac energie, keď do seba nepchám tie svinstvá. Nedostala som sa na výšku a chodím teraz do jazykovky na celoročný intenzívny kurz angličtiny. Chodím tam každý deň na štyri hodiny a vôbec mi to nerobí problém. Je to len zatiaľ, angličtina sa mi určite zíde. A aj mamina je spokojná, že chodím do školy, lebo keď som sa nedostala na výšku, hovorila, čo budeme teraz robiť. Ale potom našla to nadstavbové štúdium jazykov a povedala, že to je zatiaľ dobré riešenie a na rok to môžem skúsiť znovu. Je nás tam deväť a je to v pohode. Ale v skutočnosti chcem byť nutričná poradkyňa. Nutričného poradcu môže teraz robiť hocikto, sú na to dvojtýždňové kurzy. Napríklad od Herbalifu. Robia to aj spolužiačky, čo sa tiež nedostali na výšku. Akurát Nina, čo si každú prestávku kupovala bagetu. Bagety sú najväčší hnus, biele pečivo, to sú samé rýchle sacharidy. Cukor v krvi okamžite stúpne, niekto je z toho aj agresívny. Deti kŕmia tými Brumíkami a Lipánkami, samý cukor, a potom sa čudujú, že sú zlé. Na cukor je závislosť, a keď sa naň deti naučia, ich telo ho bude vyžadovať celý život. Normálne ako drogu. Nina si cez každú prestávku kúpila bagetu a teraz je z nej nutričná poradkyňa. K takej by som nikdy nešla. V tých kurzoch ide iba o peniaze, dva týždne vás akože školia a potom vyberáte veľké poplatky. Ja sa chcem normálne prihlásiť na bakalárske štúdium, odbor nutričné poradenstvo. Chcem rozširovať informácie o zdravej výžive, lebo tu všetci umierajú na rakovinu, a pritom rakovina by vôbec nemusela byť. Keby ľudia začali normálne zdravo jesť, nebola by žiadna rakovina, a vôbec chorôb by bolo oveľa menej. Aj ja sa cítim oveľa lepšie, odkedy si dávam na zdravú stravu pozor. Mám kopu energie, normálne chodím každý deň do školy a potom ešte na pilates. To je len také preťahovanie, rozhodne to so športom nepreháňam, aj keď mama stále hovorí, nech si už preboha sadnem, že stále lietam ako blázon. Pritom ja žijem len aktívnym životom, práveže mám na to všetko dosť energie, cítim, že mi zdravá strava dodáva sily. Raňajkujem iba ovocie, pretože ráno nie je organizmus na jedlo pripravený. Najprv som ráno jedla kivi, ale potom som našla knihu o makrobiotike, kde sa písalo, že by sme mali jesť len lokálne ovocie. Pretože tropické plody obsahujú cudzie živiny. Tú knihu o makrobiotike sme mali doma, lebo mamina raz držala diétu a tú knihu dostala v kurze, kam sa zapísala. Ten kurz sa volal Umenie zmeny a mamina vtedy hovorila, že je to jej posledná šanca. Že sama to nikdy nezvládne, vždy jedno kilo dolu a dve hore, že v strese vždy žerie a potrebuje podporu. Tak sa zapísala do kurzu a asi tri týždne si viedla denník, čo všetko zje. Mama proste nechápe, že diéty nemajú zmysel. Všetko je to v hlave. Človek jednoducho musí zmeniť prístup, získať nové myslenie, objavovať nové chute. Aj ja som kedysi jedla ovsené vločky iba v mlieku, ale mlieko zahlieňuje organizmus a živiny sa potom vôbec nevstrebajú. Takže som ovsené vločky jedla úplne zbytočne. Odvtedy namáčam ovsené vločky vo vode, a okrem toho som objavila aj quinou, chia semienka a kokosový olej. Keď človek spozná nové chute, vôbec mu nechýbajú sladké jogurty plné 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

Alena Klátiková: Fabio, sieťotlač, 2015

konzervačných látok, ktoré len zaťažujú telo, takže je v strese a musí ukladať živiny. Keď je organizmus pod stresom, robí si tukové zásoby, to je logické. Preto treba odbúrať stres a jesť iba potraviny rastlinného pôvodu. Mama to vtedy nechápala a ráno jedla toast s lyžičkou marmelády, takže jej okamžite stúpol cukor v krvi a bola celá nervózna, a logicky sa potom prejedla čokolády. Mamina dakedy aj večer plakala, že ako to má zvládnuť a je toho na ňu proste moc. Preto jej teta Naďa potom dala ten Lexaurín. Teta Naďa je doktorka a mala byť moja krstná mama, keby som bola evanjelička. Môj otec bol katolík a moja mama evanjelička, a vraj keď som sa mala narodiť, tak sa dohodli, že ak budem chlapec, budem evanjelik, a keď budem dievča, budem katolíčka. Preto ma potom pokrstili v Dóme, to mi potom vždy mamina hovorila, že tam v tom kostole ma pokrstili, a či viem, že na vrchu tej veže je dosť miesta, aby sa tam otočil konský povoz. To nám furt hovorili aj v škole, na každej vlastivednej vychádzke, že na veži Dómu sa otočí pár koní aj s kočom. Asi v štvrtej triede som sa prihlásila na Poznaj svoje mesto, a vtedy nám to tiež hovorili, a ja som učiteľke povedala, že tam v tom kostole ma pokrstili, a zase niekto povedal, že jeho sestra sa v Dóme vydávala. Inak po tých vlastivedných vychádzkach na Poznaj svoje mesto sme potom vždy išli do cukrárne a každý si mohol dať zákusok a sprite. To by sa fakt malo zakázať, aby sa deti vodili do cukrárne a pili tie sladké žbrndy, v jednom pohári spritu alebo koly je osem kociek cukru. Videla som aj video, že kolou sa v Indii čistia záchody, normálne naliali kolu do záchodovej misy a hneď sa odlúpol celý ten vodný kameň, čo sa tam usadzuje. Fakt nechápem, že to niekto pije, čo to potom robí v žalúdku a črevách, veď to pôsobí ako kyselina. Úplne mi je zle, keď si predstavím, že sme to pili. Aj v reštikách je vždy v detskom menu kola a vyprážané kuracie nugety. Tie sa vyrábajú tak, že kurčatá padajú z bežiaceho pásu do mlynčeka, kde ich zaživa pomelú a tú masu z chrupaviek a kuracej kože potom komprimujú do štvorčekov. Akože fakt nechápem, že niekto videl to video na Facebooku a ešte svojmu dieťaťu objedná kuracie nugety. A potom aj to, že vyprážané, to je najkancerogénnejšie, čo môže byť. Tým kŕmiť deti je ako


kupovať im vstupenku na onkológiu, preto je toľko rakoviny čriev, a ľudia vôbec nechápu, že by rakovina fakt vôbec nemusela byť, keby nepchali do detí kuracie nugety. Keď to teraz vidím v reštikách ako detské menu, je mi zle. Raz sme boli s maminou na obede, čo ja neznášam, lebo v reštike nikdy neviete, čo máte na tanieri. Ale mamina mala meniny a povedala, že má toho plné zuby, tých mojich nezmyslov, a že na svoje meniny nebude žrať obilie a proste pôjdeme. Ja som potom večer hrozne plakala, lebo ako má človek jesť zdravo, keď ho spoločnosť stále k niečomu núti. Žijeme v tejto hnusnej konzumnej spoločnosti, ktorá vytvára tlak, a všetci sú príliš slabí na to, aby sa vzopreli, aby povedali nie a prestali podporovať tie hnusné reštaurácie, kde sa deťom servírujú nugety z pomletých kurčiat. Tak som to mame povedala, že ju nechápem, že proste nechápem, že je taký slaboch, že ešte aj ona pchá peniaze do tých svinstiev. A ako sa má na svete niečo zmeniť, ako máme vyliečiť rakovinu, keď ona sama tomu neverí! A mamina sa strašne rozčúlila, a otvorila špajzu, kde mám vyhradenú jednu poličku na svoje potraviny, a povedala, že má toho po krk, a nech sa na seba pozriem, že vyzerám ako z koncentráku, že sa so mnou hanbí chodiť po ulici, lebo zo mňa všetko padá a trčia mi kosti, a ona to nebude ďalej tolerovať. A vzala modré igelitové vrece na odpadky a začala do neho hádzať moje potraviny. A ja som hrozne plakala a snažila som sa ju zdržať, ťahala som ju za ruku von a kričala som, že to len preto, že zase jedla čokoládu, že to ten cukor ju robí agresívnou, to je presne, ale presne to, čo hovorím. Ale ona sa mi vytrhla, že nech jej s tým už dám preboha živého pokoj, že už to nemôže počúvať a všetky tie kraviny vyhodí, a do vreca hádzala moje morské riasy a psylium, ktoré si dávam každé ráno, aby som sa prečistila. A ja som sa hlavne strašne bála, čo budem zajtra jesť, lebo bola sobota a náš bio obchod je v nedeľu zavretý. Správala sa, akoby sa zbláznila, to proste z toho cukru, a tiekli jej slzy a nemala vreckovku, takže jej z nosa išiel sopeľ, a kričala, že to všetko vyhodí z okna a začnem jesť normálne, lebo ma nechá zamknúť na psychiatriu medzi bláznov, kde ma priviažu k posteli a konečne nakŕmia, a to je to, čo si zaslúžim a ona sa nebude ďalej pozerať, ako umieram od hladu. A že keď to nejde podobrotky, proste to pôjde násilím, a ona pre mňa za mňa zavolá sanitku, nech ma odvezú do liečebne. A ja som ju stále ťahala za ruku von, a úplne som dupala, teraz viem, že som sa nemala nechať vyprovokovať, lebo ona bola proste pod vplyvom toho cukru, a to je normálne droga a s nadrogovaným sa nemá zmysel prieť. Ale hrozne som sa bála, že tie veci skutočne vyhodí, a to by som v nedeľu nemohla nič zjesť, a keď celý deň nejem, potom mi je zle, dakedy sa mi krúti hlava tak, že si musím sadnúť. Dakedy si robím očistný deň, keď nič nejem a iba pijem bylinkový čaj, ale potom večer mi je tak zle, že nemôžem zaspať a niekedy potom večer musím zjesť pol jogurtu. Je to preto, že pôstom sa telo čistí, a keď prudko klesne hladina toxínov, človeka ju zle, lebo my sme už všetci na tie toxíny takí zvyknutí, že bez nich náš organizmus už vôbec nefunguje. A tak dakedy, keď nejem, je mi celý deň zle a potom v noci musím vstať a zjesť tri lyžice jogurtu, čo neznášam, a ráno potom musím ísť behať, aby som tie svinstvá vypotila. A v tú nedeľu som si plánovala urobiť kokteil z ľanových semien s trochou kokosového oleja, našla som si na internete taký recept, ktorý som ešte neskúšala, a keď mi teraz mama vyhodí moje zásoby, nebudem celú nedeľu nič jesť a v pondelok píšeme polročnú písomku z angličtiny, takže nemôžem ísť ráno behať. Ale mamina iba ziapala, že sa kvôli mne zblázni, a vyhodí ma z domu, že jej to niekto poradil, aby ma proste vyhodila pred dom a nechala ma starať sa samú o seba. A že si o to 22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


koledujem, ako feťák. Vraj jej suseda povedala, že tak sa to robí s narkomanmi, a funguje to, a ona sa prepadne od hanby pod zem, že so mnou jednajú ako s feťákom, ale teraz vidí, že majú pravdu. A pchala tie moje potraviny do igelitového vreca a ja som ju nedokázala vytiahnuť zo špajze von, a kľakla som si pred ňu na kolená a prosila som ju, objímala som jej nohy a dávala tvár na jej kolená, a ťahala som ju celou silou preč, úplne som sa zadúšala plačom, lebo som vedela, že zajtra budem celý deň bez jedla a večer to zase nevydržím a dám si jogurt. A potom ležím v posteli a nemôžem poriadne dýchať, lebo som celá zahlienená z toho mlieka, úplne cítim, ako mi to v prieduškách buble, a bojím sa, že keď zaspím, zadusím sa. A ráno musím vstať o piatej a ísť behať, aby som sa vyčistila, aby sa mi uvoľnili pľúca a vypotila som to jogurtové svinstvo, ale v pondelok nemôžem ísť behať, lebo už o ôsmej musím byť v jazykovke, je to posledný termín na polročnú prácu, a proste to ráno nestihnem. Je to opravný termín, lebo minule som nemala dosť bodov, chýbali mi tri body, aby som dostala certifikát. Dakedy sa nemôžem sústrediť, lebo stále myslím na tie nánosy v črevách, a urobila som úplne hlúpe chyby, a teraz je to posledná šanca, ale ak zajtra zjem ten jogurt, pôjdem v pondelok behať, je mi to úplne jedno. A držala som mamu za kolená a ona kopala, odháňala ma od seba, uhni, kričala, čo si sa zbláznila, postav sa preboha, ty si fakt posadnutá. A načahovala sa ponad mňa na policu a moje morské riasy a kokosový olej hádzala do vreca na odpadky, a ja som ju prudko trhla za kolená, až skoro spadla, mykala nohou, pusti ma, okamžite sa postav, Michaela, preboha živého ti vravím, postav sa a správaj sa normálne. A mne už bolo z toho plaču trochu na vracanie, trochu ma napínalo, a prikryla som si ústa rukami, a možno som aj chcela, nech mama vidí, čo robí, nech si uvedomí, ako ma trápi, že ja už proste ďalej nemôžem. Akože nech si uvedomí, že som dospelá, nie som žiadne dieťa a som zodpovedná sama za seba, a ona si nemôže dovoliť správať sa ku mne, akoby som mala päť rokov. Začínalo mi byť trochu zle a cítila som, že budem vracať, ale tak nech, nech vidí, že som na dne. Možno keď jej ovraciam špajzu, konečne jej to dôjde. Možno potom konečne pochopí, že to nerobím naschvál, že môj organizmus proste všetky tie svinstvá neznáša, že pre človeka nie je prirodzené tráviť mäso a mliečne výrobky. A tak som tam čupela, s tvárou na kolenách a s rukami pred ústami, a už mi bolo trochu lepšie, tá nevoľnosť poľavovala, asi ako som začala zase normálne dýchať, už som sa tak netriasla. A bolo mi to aj trochu ľúto, teraz už nebudem vracať, bolo mi už trochu lepšie, aj som videla, že mama pustila igelitové vrece z ruky a dóza s ľanovými semenami ostala na polici, a mama pustila vrece na zem a kľakla si ku mne. Strašne som si priala, aby som sa tam povracala, aby to konečne pochopila, a skúsila som trochu rýchlejšie dýchať, ale už bolo neskoro, a preto, že sa tak zdravo stravujem, toho veľa vydržím a nepríde mi len tak zle. Mám proste silný organizmus, lebo sa nenapchávam tými svinstvami, a tak som odolná voči stresu a veľa vydržím. A mama si kľakla ku mne, a odhrnula mi vlasy, Miška, preboha, čo urobíme, povedala. A ja som cítila, že to zase prichádza, zase som sa začala potiť, a cítila som, ako mi do hrdla stúpa kyslá chuť žalúdočnej šťavy, ale mama ma držala za ramená, a asi to pocítila, poď sem, Miška, povedala a pritiahla si ma k sebe. A objala ma okolo chrbta, dlaňami mi prechádzala po chrbte pod lopatkami, a myslela som, že povie, aká som chudá, pretože to hovorievala, aká si chudučká, vravievala, keď ma niekedy objala. A to by som sa jej hneď vytrhla, to by mi možno opäť prišlo zle, ale mama len opakovala, no tak, no tak, a držala ma a nakoniec povedala, poď, Miška, nebudeme tu predsa sedieť na zemi. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 23


A keď sme odchádzali zo špajze, videla som, že väčšina mojich vecí ostala, kde bola, a išla som si do kúpeľne umyť zuby, a kým som bola sklonená nad umývadlom, prišla mama a povedala, Miška, neurobíš to pre mňa, zajtra mám meniny, daj mi to ako darček, že pôjdeme spolu na obed. A mňa znovu trochu naplo, a cítila som, že do očí mi znovu stúpajú slzy, akože prečo mi preboha nedá pokoj, prečo sa nemôže starať sama o seba. Čo ťa mám prosiť na kolenách, mama znovu zvýšila hlas, ja tam jednoducho zavolám a rezervujem stôl a pôjdeš, či chceš alebo nie. A ja som si vypláchla ústa, ešte ich vykloktala ústnou vodou a vzala som si z predsiene bundu a išla som von. Kde zase ideš, kričala za mnou mama, zase ideš behať, ty nakoniec niekde odpadneš a odvezie ťa sanitka, kričala za mnou, ale vieš čo, mne to bude jedno, mne už je všetko úplne jedno, počula som ju, keď som bežala dolu schodiskom. Večer som zase nemohla spať a počula som, ako si mama v kuchyni dávala Lexaurín. Dostala ho od tety Nadi, ktorá by bola mojou krstnou mamou, keby som bola evanjelička. Po otcovi ma ale pokrstili na katolíčku a moja krstná je teraz otcova sestra. Keď sa naši rozviedli, mama opakovala, aká to je škoda, že to nikdy nemala dopustiť, a tetu Naďu som mala vždy rada a sama som si priala, aby bola moja krstná. A teta Naďa bola doktorka, ku ktorej mama chodila, a ktorá jej potom dala ten Lexuarín. A potom večer som počula, ako mama v kuchyni vyberá škatuľku s liekmi, a najradšej by som išla za ňou a tiež si polku vypýtala, ale odkedy som sa vrátila, ešte sme sa nerozprávali. Mama potom v spálni zhasla, a ja som ležala vo svojej izbe a premýšľala som, ako to zajtra urobím. Na internete som si už našla jedálny lístok tej reštaurácie, chvalabohu sú jedálne lístky teraz vždy na nete, a pozerala som sa, aké majú šaláty, ale čo ja viem, odkiaľ majú zeleninu, keď teraz všade používajú pesticídy, a ako si môžem byť istá, že losos na šaláte nepochádza z farmy, kde lososy kŕmia umelým krmivom a mäso je potom plné ortuti. Chcela som si jedálny lístok vytlačiť, ale nefunguje nám tlačiareň, tak som si nemohla robiť poznámky, chcela som si zakrúžkovať veci, ktoré sú najmenej škodlivé, nakoniec som sa predbežne rozhodla pre grécky šalát bez syru, ale aj tak som večer nemohla spať, a počítala som, koľko dní ešte ostáva do mojej detoxikácie, a či ešte stihnem sa všetkých tých svinstiev zo zajtrajšieho obeda zbaviť. Na obed sme išli už o pol dvanástej, na dvanástu mama rezervovala stôl, išli sme do pizzerie pri nákupnom centre, lebo mama povedala, že si chce dať dve deci vína a nechce ísť autom do mesta. Pizzeria je na poschodí, a dolu na prízemí je obuv, predajňa Gabor, kde predávajú zlacnený chybový tovar. Nechceš sa ísť pozrieť, spýtala sa mamina, máme ešte čas, môžeme sa trochu popozerať. Mama dobre vie, že tam nerada chodím, nemám rada chybový tovar, a teraz hneď dodala, sú to len maličkosti, nejaká nerovnomernosť vo farbe, ktorú vôbec nevidno, poď, veď nemusíme hneď niečo kúpiť. Vnútri si mama pozerala tašky, kožené brašny, do tej by sa mi zmestil počítač, hovorila, a pýtala sa predavačky, prečo je taška zlacnená, a kým ju celú obrátili naruby a hľadali chybu, uvidela som celkom pekné gumáky, tyrkysové s modrými pruhmi. Mali aj moju veľkosť, obula som si ich a išla za mamou. Íha, tie ti pristanú, povedala mamina, taká veselá farba. Ja ti poviem, Miška, chodíš stále v čiernom, všetky tie rozgajdané bundy a rifle, v takýchto farbách celá ožiješ a hneď nevyzeráš taká bledá. Normálne som to neznášala, keď mama stále opakovala, že nikdy nenosím sukne, ale keď som si dala pančuchy, hneď sa zhrozila, vraj mám také tenké nohy, takže bolo nakoniec vždy lepšie si vziať mikinu, čo mi siahala po kolená. Ale teraz sme stáli vedľa seba pred zrkadlom, neznášam zrkadlá, v meste sa vyhýbam aj výkladom, aby som sa nevidela, a aj teraz som upierala pohľad len na svoje nohy, na tyrky24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


sové čižmy, nohavice som zasunula dovnútra. Dobré, nie, povedala som, a mama súhlasila, krásne, Miška, a koľko stoja, že by sme si urobili radosť, kúpim ti čižmy a sebe tú tašku, mám dnes meniny. Predsa som si ich ešte prezrela, a na ľavom opätku som objavila v gume žliabok, to bola asi tá továrenská chyba. Ešte raz som si gumáky obula a pozrela som sa, či to zozadu vidno, ale nerovnomernosť bola takmer na spodnej strane topánky a v stoji sa to nedalo rozpoznať. Kým som si ich opäť skúšala, mamina už zaplatila za tašku a prišla za mnou, božemôj, Miška, ty si také pekné dievča, keby si len prestala vymýšľať. Ale keď sme si potom sadli do reštiky, znovu som na to začala myslieť. Pri vedľajšom stole sedela rodina s dvoma deťmi, obaja rodičia boli dosť tuční, matka mala krátku sukňu a nohy ako klobásy, to tiež nechápem, že niekto takto vyzerá a ešte si objedná pizzu. Určite je to nutričná poradkyňa, pomyslela som si, všetky tie honoráre za nutričné poradenstvo potom prežerie v pizzerii so svojimi dvomi obéznymi deťmi. A najhoršie na tom bolo, že ten chlapec, asi osemročný, jedol vyprážaný syr, ďalšie obľúbené detské jedlo, takmer celý syr bol ponorený v tatárskej omáčke, nemohla som z jeho taniera odrhnúť oči, ako vzal kus bieleho syra medzi prsty a vytieral ním omáčku z taniera, preboha, to si tí dvaja fakt neuvedomujú, čo robia. To je, ako keď niekto kŕmi svojho psa koláčmi, pes je sprostý a všetko zožerie, ale potom dostane cukrovku a aterosklerózu a úplne zhlúpne, naša suseda mala takého psa, čo bol iba deväťročný a oslepol, lebo bol tučný ako prasa. Ale zároveň som si v tej chvíli uvedomila, že som hladná, a na krátky okamih mi dokonca napadlo, či by som si nemohla dať pizzu. Na pár sekúnd som zaváhala, či by som si nemohla dať s maminou pizzu na polovicu, že by sme si objednali jednu pizzu a dva taniere, a veď by som potom mohla ísť behať a dať si psylium. Lenže práveže to nefunguje stopercentne, práveže medzitým sa v organizme už všetko vstrebe, a biela múka, z ktorej sa pečie pizza, je úplne najhoršia. To som teraz tiež čítala, že pšenica je horšia ako alkohol, dávať deťom chlieb je ako napájať ich pivom. Na pšenicu je tiež normálne závislosť, osemdesiat percent populácie má na pšenicu alergiu, v niektorých prípadoch dokonca smrteľnú, a nehovorí sa o tom iba kvôli peniazom, iba preto, že potravinársky priemysel na pšenici zarába. A my tu teraz sedíme a platíme za bielu múku, normálne to svinstvo podporujeme, akože je mi zo seba úplne zle, že som to pripustila. A hlad je iba slabosť, každý si hneď myslí, že keď sme hladní, treba sa najesť, ale v skutočnosti treba vydržať, a potom hlad prejde a človek má úplne jasnú hlavu. Videla som taký film, ako niekto dva mesiace nejedol, a to sa dá úplne normálne, to vôbec nie je ťažké, keď má človek pevnú vôľu. Prišiel čašník a pýtal sa, či sme si už vybrali, a mama povedala, že áno a pozrela na mňa, Miška, vieš už, čo si dáš. Ale ja som sa stále nemohla rozhodnúť, či si mám dať grécky šalát bez syra, či nie je lepší šalát s kozím syrom. Akože syr by som určite nezjedla, mliečne výrobky ani náhodou, ale keby som nejedla syr, bol by to len hlávkový šalát, a v gréckom šaláte sú aj paradajky a paprika, ktovie odkiaľ, a olivy, v slanom náleve, akože olivy by som tiež určite nezjedla, lebo veci z konzervy nejem a soľ je skoro horšia ako pšenica. Ešte chvíľu, povedala som, tak zatiaľ na pitie, nedáš si vineu, Miška. Mami, zaúpela som, dobre vieš, že sladké nepijem, jednu neperlivú vodu, a mama si objednala dve deci červeného vína. Mali ešte aj ovocný šalát, možno by som si mohla dať ovocný šalát, hoci na jedálnom lístku bol medzi dezertmi, ale možno by stačilo si dať dezert, veď oslavujeme mamine meniny a to si možno objednať dezert. Keď čašník znovu prišiel, spýtala som sa, čo je v ovocnom šaláte, a keď povedal, že kivi, hneď som vedela, že ovocný šalát si nedám a spýtala som sa, či nevedia, že z kivi ovocný šalát zhorkne, či to fakt ešte nepočuli. A čašNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 25


ník povedal, že sa opýta v kuchyni, ale že by nemal byť problém pripraviť ovocný šalát bez kivi, ale boli v ňom aj jahody, a to by ma zaujímalo, čo sú to teraz na jeseň za jahody. Tak už sa rozhodni, Miška, počula som, že mama trochu znervóznela, medzitým si objednala pizzu, lebo veď preto sme sem prišli, aby si mama dala pizzu z pšenice. A mňa to proste len strašne štve, akí sú všetci nezodpovední, ako si nedajú povedať a fakt radšej všetci umierajú na rakovinu, akoby povedali rozhodné nie tomuto svinstvu, a prestali do detí pchať vyprážaný syr. Už som sa skoro rozhodla pre šalát s kozím syrom, ale v poslednej chvíli mi napadlo, že možno je na ňom dresing, raz som si tiež dala tento hlávkový šalát s kozím syrom a potom naň dali taký medový dresing, bohvie z čoho, takže som nakoniec vôbec nič nezjedla, lebo celý šalát bol špinavý od toho ulepeného dresingu. A vôbec, nebolo by lepšie nedať si nič, proste za toto svinstvo neplatiť, nepodporovať takúto manipuláciu, nezúčastňovať sa celého tohto mafiánstva. Vieš čo, mami, povedala som a zatvorila som jedálny lístok, ja si nedám nič. Mamina sa na mňa pozrela, a na malý okamih mi jej bolo ľúto, na zlomok sekundy som uvidela jej sklamanie, ale čo mám robiť, keď si to nenechá vysvetliť, ako jej to mám povedať, že ja sa proste nenechám donútiť jesť tento hnus. Michaela, to nemyslíš vážne, povedala mama, tak sa ešte dohodnite, dámy, povedal čašník a chystal sa odísť. Akože prepáčte, ozvala som sa, viete, že podávať deťom vyprážaný syr by mal byť trestný čin, povedala som nahlas čašníkovi, a všimla som si, že matka s nohami ako klobásy pri vedľajšom stole sa otočila a pozrela smerom k nám. Panebože na nebesiach, povedala mama tlmene, prosím vás prepáčte, a čašník skutočne bez slova odišiel. Michaela, ja týmto končím, začala mama plakať, ja už na to nemám síl, rob si, čo chceš, ja už nevládzem. Strašne sa mi uľavilo, že čašník zmizol, že nenástojil, pocítila som, ako napätie vo mne poľavilo. Pomyslela som si, že ešte mám šancu, možno tu skutočne nemusím nič zjesť a doma mám tie ľanové semená a kokosový olej, rozmixujem ich spolu a dám si k tomu žitný knekebrot a ešte môžem ísť behať. Pocítila som nával šťastia, a hoci som celú noc nespala a bola som veľmi unavená, vedela som, že dnes večer po behu a kokteile z ľanových semienok dobre zaspím, a do výplachu čreva, na ktorý som sa objednala, ostáva už len osem dní. Mami, povedala som, zrazu som sa chcela uzmieriť, nechcela som, aby bola mama na svoje meniny smutná. Ja tu počkám, kým sa naješ, povedala som, mne to vôbec nevadí, hoci v skutočnosti by som najradšej hneď šla, nechcela som to už naťahovať, chcela som ísť behať na hrádzu, kým je ešte teplo. Prosím ťa povedz mi, kde som urobila chybu, pozrela sa mama na mňa, je to kvôli tým mojim diétam, je to kvôli otcovi, povedz mi to, prosím ťa. A bolo mi strašne ľúto, že sa mama takto trápi, nechápe, že to spolu nijako nesúvisí, že proste som už dospelá a vo veku, keď si na zdravie musím dávať pozor. Rodina pri vedľajšom stole sa snažila nám nevenovať pozornosť, otec dojedal chlapcovu porciu vyprážaného syra, lebo veď deti inštinktívne cítia, čo im nerobí dobre. Je to tvoje posledné slovo, Michaela, pozrela sa na mňa mama, a ja som prikývla, cítila som sa silná, pretože som prekonala svoju slabosť a nenechala sa do ničoho donútiť, ako tie tisíce hlupákov, čo sa napchávajú bielou múkou. Mama sa postavila, zaplatila čašníkovi za vodu a víno, musela zaplatiť aj za pizzu, ktorá sa už pripravovala, takže objednávka sa nedala zrušiť. Vyšli sme z reštaurácie, mama by skoro zabudla dve škatule s topánkami a svojou taškou, takže som ich spod stola musela vziať ja. Mama išla trochu napred, ja som kráčala za ňou a priala som si, aby sme išli rýchlejšie, aby som bola čím skôr doma, mohla sa prezliecť do teplákov a ísť behať. Najem sa až potom. (Vyšlo v antológii Desatoro, Slovart, Slovenské národné divadlo, 2014) 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


STUDNIČKA PAMÄŤ JÁN LABÁTH

Spomienky na našu Kovačicu Bývali sme vtedy u Čechovcov na Piatej ulici. Moja manželka Miluška učila dejepis a zemepis na miestnej škole a ja som študoval na Elektrotechnickej fakulte v Belehrade. Spomínam si, ako nás jedného dna navštívil Dr. Jozef Struhárik, obecný lekár, inak manželkin ujec. Tváril sa akosi neprirodzene, úradne, až nakoniec vyrukoval, že prichádza z poverenia Organizačného výboru oslavy 150. výročia založenia Kovačice so žiadosťou, aby som pre tú príležitosť napísal báseň. Moja manželka už bola dostala úlohu napísať referát. Tiež bola poverená zorganizovať výstavu – prvú výstavu kovačických insitných maliarov. (Všetko anonymne!) Manželka referát napísala a prečítala ho okresnému straníckemu tajomníkovi (Rakidžićovi), ktorý ho schválil, ale keďže nebola Kovačičankou, pre lokálnu márnivosť jej referát na slávnostnom zhromaždení prečítal domáci učiteľ Štefan Cicka. Ja som svoju báseň pod názvom Vysťahovalci prečítal na akadémii v družstevnom dome. Zdá sa mi, že úspešne. (Vyšla v zbierke Slnečné hodiny.) A bola to moja prvá, i jediná báseň, ktorú som napísal na objednávku. Nebolo mi to ani ťažko, lebo po návrate „zo sveta“ (z vojny, z Belehradu, z Ľubľany...) v Kovačici som sa cítil doma. Pamätám sa, že som tam preložil aj zbierku detských básní J. J. Zmaja: Dietky, kvietky, vtáčatká a rozličné zvieratká. (Bratstvo-jednota, Nový Sad 1952). Preložil som aj pre tamojšie ochotnícke divadlo (požiadal ma Dragojević) divadelnú hru J. S. Popovića: Keď sa bačkor opapučí. (Pokondirena tikva.) Spomínam si, že som mal ťažkosti s názvom. Pomohol mi Michal Filip, vtedy profesor na gymnáziu v Petrovci. A napísal som pre ľudové vzdelávanie prednášku pod názvom Spisovná slovenčina a jej prvý veľký básnik Andrej Sládkovič. (Požiadala ma o to učiteľka Sofka Krasková.) Prednáška bola úspešná. Poslucháči ju nadšene prijali. (Miestnosť v družstevnom dome bola plná!) Aj organizátori podujatia boli spokojní, a mal som s ňou ísť do susednej Padiny a možno aj inam. Ale niekto povedal (určite to bol učiteľ Jozef Farkaš), že prednáška nie je „na línii“. A tak som s ňou nikam nešiel: štyridsať rokov ležala v zásuvke. Škoda! Možno by vtedy bola splnila svoj účel. Písal som básne, hľadal som seba, v údive som spoznával, že som básnik, ale som si to neuvedomoval (a ani som si nemohol uvedomiť!), a zostal som rozpoltený medzi poéziou a povolaním. V kovačickej knižnici som objavil básnickú zbierku Laca Novomeského Nedeľa a Romboid, ktorá v značnej miere ovplyvnila moju tvorbu. Boli to ťažké časy, aj politicky, aj hospodársky (bieda, „výkupy“, svojvôľa, neistota...). My sme však boli mladí, mali sme svoje plány, nestrácali sme nádej... A tak si na záver ešte dovolím parafrázovať Hemingwaya: V Kovačici sme strávili zlaté roky nášho života, keď sme boli veľmi chudobní a, aj napriek okolnostiam, veľmi šťastní. október 2014 NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

STUDNIČKA PAMÄŤ 27


TEXTY A KONTEXTY VÍŤAZOSLAV HRONEC

Za kláštorom, popri ceste (Podiel metafyziky prázdneho stredu na postmodernom hodnotení poézie) Keď som v rokdoch 1975 – 1985 zostavoval Antológiu slovenskej poézie 20. storočia (1986), občas som nachádzal básne, ktoré sa zdali vynikajúce, lenže neveľmi súzneli s celkovým mojím vtedajším prisluhovaním „vysokej modernosti“, elitistickej a pre vkus tuctového konzumenta poézie priveľmi exkluzívnej. Rovnako významová, ako i výrazová stránka tých básní oplývali akousi zvláštnou inkoherentnosťou, akoby svoj metafyzický eklekticizmus budovali na odkaze, povedzme, španielskeho renesančného básnika Luisa de Góngoru alebo na pozadí veršov franVíťazoslav Hronec (1944), básnik, prozaik, litecúzskeho básnika z konca 19. storočia Stéprárny kritik, bibliograf, zostavovateľ antológií, rehana Mallarmého, najmä jeho poémy Vrh daktor Nového života a šéfredaktor knižných vykociek nikdy nezruši náhodu (1897). Čo som daní v Slovenskom vydavateľskom centre. Žije si však vtedy s takýmito výstrednosťami v Novom Sade. bežnej básnickej produkcie mal vôbec poVydal (spolu s prekladmi do iných jazykov) dvadsať kníh poézie a deväť kníh próz, tiež trinásť čať? Vonkoncom nič, iba ich zazátvorkovať a kníh esejí, literárnej kritiky, denníkových záznamov čakať, kým sa nenaplnia časy – ak vôbec sa a publicistiky. Zostavil dvanásť antológií, výberov a naplnia. bibliografií. A nové časy sa začali napĺňať (aspoň v tomto Dostal viacero literárnych cien, tiež Októbrovú našom zapadákove) už v prvej polovici cenu Nového Sadu (1976), Cenu Vydavateľstva Obzor (1992), Cenu Spolku vojvodinských slovaosemdesiatych rokov, lenže nie náznakmi kistov (1994), Cenu Paľa Bohuša (2002), Cenu miz poézie, ale v prvom rade zo sochárstva. nistra kultúry Slovenskej republiky (2004), Cenu Prvá taká vec, ktorá mnou nadobro otriasla, Spolku vojvodinských spisovateľov za najlepší bola retrospektívna výstava amerického soknižný preklad vo Vojvodine (2008) a v Rumunsku chára Roberta Smithsona (1938 – 1973) roku Cenu Ondreja Štefanka (2009). 1983 v Múzeu súčasného umenia v Belehrade, pri príležitosti ktorej bola vydaná aj monografia Roberta Hobsa o ňom (A Retrospective Wiew / Retrospektivni pregled, kde ho nazval „artikulátorom nepriestoru“), vo zvláštnej brožúre (Izbor tekstova) aj výber z jeho esejí a rozhovorov a v podobe šapirografovaného dodatku aj článok Calvina Tomkinsa (Prirodni problem) o Smithsonových projektoch land-artu. Bol som vyšokovaný najmä z toho, že som jeho „sochy“, pozostávajúce doslova z kôpok drobného štrku, vysypaného priamo na podlahe, tiež väčšie i menšie debny plné ledabolo naukladaných neopracovaných kameňov, vnímal ako mimoriadne vyspelé umelecké artefakty. Áno, toto je umenie, ktoré dokážem obdivovať, povedal som si vtedy, toto sú skulptúry, ktoré ma vzrušujú väčšmi ako všetky nielen klasické, ale aj modernistic28 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ké sochy dohromady (do denníka som si 16. septembra 1983 v súvislosti s touto výstavou zapísal: „Moje umenie.“). Vtedy som si to však ešte neuvedomoval, ale teraz už viem, že sa na tej výstave začal vo mne konštituovať ideál umelecky mimoriadne vyspelého predmetu, ktorý si zakladá predovšetkým na svojej štrukturálnej neusporiadanosti a nesúdržnosti. V spomenutej Smithsonovej brožúrke som vtedy prvý raz v živote objavil aj syntagmu „prázdny stred“, ktorú tento umelec použil ešte roku 1968 (prebral ju pravdepodobne od Gillesa Deleuzea) v súvislosti s poetikou amerického režiséra Rogera Cormana a ktorá sa mi naskutku zazdala ako vyvrcholenie každej umeleckej akcie vyvstávajúcej z inkoherentnosti rovnako významu, ako i výraziva (lebo z takej akcie bola nadobro vytesnená akákoľvek vzťahovačná relácia s čímkoľvek, čo by ju mohlo znečistiť zvonku, čím bol v jej štruktúrnom uspôsobení otvorený priestor, ktorý sa zdráhal naplneniu). O dvadsať rokov neskôr nemecký teoretik postmoderny Peter Sloterdijk vyššie spomenutú syntagmu spresnil: „Diela, ktoré vlastnia určitú hodnotu, nechávajú po sebe odtlačky kontrolovaných vynechávaní; sú to sústavy významných prázdnych priestorov.“ Tie odtlačky sa zjavujú v procese uchopovania estetickej kvality umeleckého artefaktu len u tých konzumentov, ktorí sa riadia nie podľa zásady, ktorá nás presviedča, že predmety „sa nám páčia, pretože sú krásne“ (ako tomu povedal Svätý Augustín a pred ním neoplatonisti na čele s Plotinom, čo platilo ako tvrdá mena až do konca 19. storočia), dokonca nie ani podľa estetiky moderny, ktorá dosvedčuje, že predmety sú krásne, pretože sa nám páčia, ale podľa „estetiky“ postmoderny, podľa ktorej predmety sa ľuďom páčia, pretože v ich strede vajatá povznášajúca prázdnota, čistá metafyzika Nebytia (vtedy totiž neprítomnosť čohosi veľmi dôležitého vyrovnávajú so Všetkým – čo vôbec nesúvisí s estetikou). Pritom silný pocit prázdneho stredu neskŕsa vo vedomí konzumenta kvôli nevystačujúcemu výrazivu alebo významu umeleckého predmetu, ale kvôli inkoherentnosti vnútri či už samotného výraziva, respektíve významu. Vedomie o existencii prázdneho stredu nadobúdame napríklad pri čítaní básní slovenského básnika Petra Šuleja, ak sme presvedčení, že to sú básne; to isté vedomie nás predchne, keď sa pozeráme na sochy Roberta Smithsona, ak sme presvedčení, že to sú sochy. V prvých storočiach našej éry debna, obsahujúca kamene ledabolo naukladané na seba bola iba debnou obsahujúcou kamene ledabolo naukladané na seba, a nič viac ani menej (o umeleckom predmete ani nehovoriac); o dvetisíc rokov neskôr tá istá debna obsahuje všetky atribúty výnimočného artefaktu, lebo ju umiestňujeme za hranice akejkoľvek estetiky. To znamená, že sa nám páči nie preto, že je škaredá alebo krásna, ale preto, lebo obsahuje dačo, čo nám v živote veľmi chýba, pocit povznášajúcej prázdnoty, aký možno zažiť napríklad uprostred púšte alebo ľadových priestranstiev Arktídy, či Antarktídy, ale aj počas beztiažového poletovania okolo kozmických korábov v priebehu ich vonkajškových remontov. Tieto posuny v estetickom vnímaní sa však neudiali v podobe plynulého procesu v priebehu mnohých storočí, ale vyslovene ako revolučná zmena v storočí minulom, ako dôsledok nevídaného rozmachu vedy, najmä však teoretickej fyziky. Oporné body pri konštituovaní tejto „estetiky bez estetiky“ boli Einsteinovej teórie relativity v prvých dvoch desaťročiach, ďalej Heisenbergove princípy neurčitosti v dvadsiatych rokoch a napokon teória chaosu v rokoch sedemdesiatych.1 1

Netreba však zabudnúť, že na naše estetické cítenie vplývali aj poznatky z iných odvetví vedy, najmä z anatómie a fyziológie ľudského organizmu. Kým ľudia (po 17. storočie, po obdobie baroku a filozofie empirizmu) nepoznali vnútornú usporiadanosť ľudského tela, vonkajšková symetrickosť a harmonickosť toho isté-

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 29


Napríklad vedomie o tom, že v každom materiálnom predmete je neporovnateľne viac priestoru ako hmoty (a o toľko, o koľko ho je tam menej, o toľko sa priestor okolo onoho predmetu viac deformuje, čo sa prejavuje ako gravitácia), natoľko ovplyvnila estetické vnímanie, že ako umelecké artefakty ľudia začali pociťovať aj esteticky úplne mĺkve entity (rovnako predmety, ako aj diania). A toto sa udialo v psychike konzumentov vyslovene na základe prirovnávania umeleckých predmetov k prírodným entitám, skutočne poprestýkanými veľkými priestormi prázdna, takže prázdny stred vnútri umeleckého artefaktu je vlastne mentálnou konštrukciou, teda niečím, čo existuje len pod podmienkou, že ho tam my sami pociťujeme (James Joyce by tomu povedal: „Čomu človek naozaj uverí, to aj jestvuje.“ Ale treba si spomenúť aj na taoistov a zen budhistov, ktorí sa neprestajne pokúšali o pociťovanie a skusovanie prázdna, a už vôbec nie o jeho pochopenie.). Súčasní umelci sa programovo utiekajú k poetikám „zámerných vynechávaní“, čo spôsobuje, že umelecký artefakt sa skutočne ponáša na každý prírodný predmet, aj ináč obsahujúci viac priestoru než hmoty. A umelecká hodnota takto uspôsobeného, alveólami „prázdna“ presiaknutého „estetického“ predmetu sa určuje podľa toho, nakoľko viac alebo menej je konzument schopný vycítiť v jeho strede des z onej prázdnoty. Blais Pascal sa kedysi v 17. storočí otvorene priznal, že pociťuje hrôzu z práznych kozmických priestorov, lenže s jeho estetickým cítením to sotva súviselo; u ľudí 20. a 21. storočia sa des z prázdnoty vo veľkom podieľa na ich ponímaní a vymedzovaní krásna. To znamená, že metafyzika prázdna v priebehu štyroch storočí po Pascalovi nadobudla úplne inú kvalitu, ktorá vyplynula vyslovene z vedeckých poznatkov. Už v 16. a 17. storočí u anglických metafyzických básnikov bolo vidno, že veda sa začína podieľať na estetizácii umeleckých artefaktov, ale aj súcna, lenže až v prvej polovici 20. storočia to bolo pochopené nie iba ako bizarná výstrednosť, ale ako jediná relevantná výpadovka smerujúca k novej estetike. Metafyzika prázdneho stredu je v dnešnej dobe vrcholným estetickým princípom pootvárajúcim občas aj tie najzahasprovanejšie dvere Bytia. Tie dvere nikdy nikto dokorán neotvorí, ale nakuknúť do vnútra za nimi (do „priestoru vnútri“, ako by tomu povedal Henri Michaux) nám nové časy predsa len dovoľujú. A generátorom emócií v procese mentálneho identifikovania a uchopovania umeleckého predmetu je tu des z akejsi zvláštnej „odrody“ Bytia, vystatujúcej sa svojou absenciou, neprítomnosťou vo vnútri predmetu. Ak sa pozastavíme nad otázkou, ako vôbec v našej psychike skŕsa vedomie o akomkoľvek prázdnom strede vnútri umeleckého artefaktu, treba sa pozastaviť nad jeho štruktúrnymi charakteristikami. Vždy ide o eklekticky a vyslovene inkoherentne uspôsobené arho tela boli aj mierou usporiadanosti umeleckých artefaktov; v okamihu, keď sa poznatky o ľudskej anatómii dostali do povedomia mnohých vyškolených ľudí, začalo sa meniť aj estetické nazeranie na nesymetrické a disharmonické umelecké javy. A keď sa v 19. a 20. storočí zistilo, že aj sám mozog je vo svojom vnútri vyslovene asymetricky zostrojený, došlo k prepuknutiu záujmu o všetky možné nepravidelnosti v štruktúre umeleckého predmetu, ktorý vyvrcholil v postmoderne ako vedomie o mimoriadnej estetickej kvalite disharmonicky usporiadaného toho istého predmetu. Nanajvýš sugestívne svedčí o tom taliansky estetik Gillo Dorfles: „Človek sa prostredníctvom asymetrie snaží osvojiť si práveže symetriu, lenže symetriu, ktorá nie je ani z dnešných, ani z minulých čias, lebo je to symetria absolútneho mieru, absencie akejkoľvek dynamiky, akéhokoľvek tvorivého vzruchu, symetria prázdna, ničotnosti, absolútna dokonalosť, ktorá ,nie je z tohto sveta‘. Takto sa, hľa, bezprostredne konfrontujeme s jednou z fundamentálnych maxím zenu (a vôbec, filozofického myslenia budhistickej orientácie Ďalekého východu): sliedenie po asymetrickosti sa v podstate vyrovnáva so snahou upriamenou k niečomu, čo človek nemôže dosiahnuť, lebo len samotné božstvo sa dokáže na tom sliedení zúčastniť.“

30 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


tefakty, nie o tie, ktoré si úzkostlivo zakladajú na svojej usporiadanosti. Tie prvé akoby podliehali fyzikálnym zákonitostiam týkajúcim sa vedecky overeného, a teda zákonitého štruktúrovania chaotických procesov, zatiaľ čo tie druhé – štruktúrovania procesov lineárnych. V modernistických dielach je každý stred dopredu, ale i dodatočne naplnený, až do omrzenia naprataný balastom pozostávajúcim z podstát, odkazov, posolstiev a zmyslov, vyvstávajúcich z usporiadanosti všetkých konštitutívnych zložiek oných diel; v postmoderných dielach tam zíva iba prázdnota, zato však spôsobujúca užasnutie u konzumenta. Na samom konci vyššie spomenutej Smithsonovej brožúrky som však našiel aj takýto výrok: „Aj keď je metafyzika zastaraná a zvädnutá, predsa sa núka ako trvalá zásada a pevný dôvod na ustanovenie umenia.“ Áno, metafyzika plného stredu je skutočne „zastaraná a zvädnutá“, rovnako ako tá Petroniova Sybila v motte k Eliotovej Pustatine (Eliot bol totiž, ako aj každý veľký básnik, skutočným majstrom na vyciťovanie budúcnosti). Ale metafyzika stredu prázdneho sa skutočne „núka ako trvalá zásada a pevný dôvod na ustanovenie umenia“, lebo nadskúsenostný charakter metafyziky vždy bol a vždy aj bude základom každej umeleckej akcie. Netreba sa však domnievať, že moje stretnutie so sochami Roberta Smithsona roku 1983 malo charakter akéhosi zenového osvietenia; v podstate bolo iba zavŕšením určitého procesu, ktorý neprestajne trval počas sedemdesiatych rokov minulého storočia cez moje dychtivé sledovanie všetkého, čo sa na pláne alternatívneho umenia dialo v našej niekdajšej spoločnej krajine, v Juhoslávii (najmä však v Novom Sade). Už v júli 1970 som na manifestácii Mladosť Sutjesky na Tjentišti bol svedkom intervencií vo voľnom priestore a realizácií land-artu novosadskej Skupiny KÔD, a to ma zaujalo viac ako všetko ostatné, čo sa tam dialo. Na literárnych posedeniach mladí ľudia (a ja spolu s nimi) tam čítali svoje hlúpe veršíky plné potuchnutých stereotypov, zatiaľ čo iní mladí ľudia vo voľnom priestore pri rieke Neretve núkali úplne iný koncept umenia, natoľko svieži a čistý, že to až bolelo. A ten koncept prostredníctvom svojho ezoterického zacielenia odkazoval na akúsi dráždivú estetiku prázdnoty, ale prázdnoty veľmi výrečnej, aj keď v podstate pozbavenej akýchkoľvek atribútov. Ja som sa však vtedy v tom zúčastňovať nemohol, lebo som mal pred sebou úplne inakšie priority týkajúce sa najmä odhaľovania metafyzických zákutí plného stredu, ale v pokračovaní aj jeho očisťovania od akejkoľvek ideologickej záťaže. Vstrebával som však vtedy do seba ako špongia všetko, čo členovia Skupiny KÔD tam podnikali, lebo som intuitívne pociťoval, že tam kdesi sídli budúcnosť umenia. Preto som vlastne v priebehu sedemdesiatych rokov minulého storočia teror lineárne uspôsobenej modernosti čoraz ťažšie a ťažšie znášal, čoho dôkazom bola skutočnosť, že všade, kam som sa len v meste pozrel, videl som autentické umelecké predmety v podobe kôpok zeminy a ledabolo naukladaných tehál okolo rozostavaných budov, sviežo vykopaných jám pri opravovaní vodovodných potrubí, preplnených odpadových košov, práve zrúcaných chatŕč, naukladaných polien dreva v kamiónoch a mnohých iných náhodne zostrojených entít, ktoré ma vzrušovali svojou mimoriadnou estetickou usporiadanosťou. Ale zúročiť som to vtedy ešte nevedel. Vráťme sa však do roku 1975, keď som práve začal zostavovať Antológiu slovenskej poézie 20. storočia. Vtedy som totiž napísal aj porovnávaciu esej o Jánovi Šimonovičovi a srbskom básnikovi Božidarovi Milidragovićovi a pre tú príležitosť som ako ukážku k eseji urobil aj výbery z ich tvorby pre časopis Nový život. Tentoraz ma zaujíma môj výber zo NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 31


Alena Klátiková: Fernanda, litografia, 2015

Šimonoviča, najmä však ten z jeho vynikajúcej knihy Sen, jama vo mne (1971). Do časopiseckého výberu som pojal deväť básní (Pátranie, Od večera, O stole, Belavá labuť z helénskeho sveta, Svetlá, Vzlyk a priestor, Polnočný oheň, O otcovi a Za ľuďmi), z ktorých som neskôr do spomenutej antológie zaradil tri (Belavá labuť z helénskeho sveta, O otcovi a Za ľuďmi). Teraz však nejde o to, ktoré z tých básní som zaradil do antológie, ale o to, ktoré som do nej nezaradil, a prečo vlastne nie. Po štyroch desaťročiach môžem dosvedčiť, že všetky Šimonovičove básne z onoho časopiseckého výberu holdovali prázdnemu stredu, a teda boli mimovoľne postmoderné, niektoré o čosi menej, a iné zasa o čosi viac. Lenže v roku 1975 mojej maličkosti sa o postmoderne v poézii ani len nesnívalo, aj keď v podstate na západe bolo už pomerne dosť postmoderných básnikov, ktorých som čítal s veľkým záujmom, dokonca chápal, že je to čosi inšie ako „iba“ vysoká moderna, akú medzi dvoma svetovými vojnami písali napríklad Thomas Stearns Eliot, Ezra Pound, William Butler Yeats, Wallace Stevens, Konstantin Kavafi, Eugenio Montale, Henri Michaux a iní, ale čo to bolo, definovať som nevedel. V podstate už u týchto vynikajúcich moderných básnikov v dnešnej dobe možno naobjavovať práveže dosť stopových prvkov postmoderny, lenže výrazivo v ich básňach bolo prevažne modernisticky orientované, čo isteže veľmi sťažovalo ich prednímací charakter vo vzťahu k neskorším literárnym smerom. Všimol som si aj skutočnosť, že veľkých svetových básnikov, narodených medzi dvomi svetovými vojnami alebo počas samotnej druhej vojny, bolo značne menej ako tých skôr, akoby poézia ustupovala pred civilizačným rozvojom celkovej ľudskej populácie na tejto obežnici. Lenže tí, ktorí sa ako veľkí neskôr etablovali (John Ashbery, Zbigniew Herbert, Vladimír Holan, Thomas Transtrømer, Justo Jorge Padron a iní), svoje básne budovali oveľa agresívnejšie než modernisti, spôsobom juxtapozície nespočetných civilizačných vrcholkov zo súčasnosti a z minula, takže ich texty pôsobili akosi inkoherentne vo vzťahu k poetikám modernizmu. V najvyhrotenejšej podobe sa to prejavilo u Transtrømera a Holana. Vidno, že sa ich poetiky pokúšali zachytiť súčasnú civilizáciu v jej neusporiadanej totalite, z čoho mohlo rezultovať iba neprestajné usúvzťažňovanie všetkých jej podstatných charakteristík spôsobom zostrojovania zmysluplného obrazu z nespočetných jednotlivých, navonok nesúvisiacich informácií, ako pri zostrojovaní puzzlových obrazov z veľkej hŕby neforemných platničiek. A nešlo iba o informácie zo súčasnosti, ale i z minula a z predpokladaného budúcna. Takmer všetky básne Jána Šimonoviča z onoho môjho časopiseckého výberu z jeho tvorby boli budované práve týmto spôsobom, čo znamená, že boli postmoderné už v čase svojho vzniku (a to sa zrejme prihodilo preto, lebo tento básnik bol pod priamym 32 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


vplyvom po španielsky písanej latinskoamerickej poézie na čele s nicaragujským básnikom Ernestom Cardenalom,2 ale aj preto, že tieto jeho básne vznikli v druhej polovici šesťdesiatych rokov, v „zlatom období“ československej kultúry, ktoré trvalo do roku 1971, keď začala nešťastná „konsolidácia“). Priznávam sa, že ma vtedy mimoriadne rozru2

Jednoznačne to, pravdaže, nemožno tvrdiť, lebo Šimonovič prekladal skôr španielskych, než latinskoamerických básnikov. Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že básnik, ktorý ovláda tú-ktorú cudziu reč, bude čítať všetko v podobe veršov, čo sa mu v tej reči dostane do ruky (a to sa neskôr v takej alebo onakej podobe prejaví aj v jeho veršoch). Takže v súvislosti s predpokladanou napojenosťou Jána Šimonoviča na latinskoamerickú poéziu písanú po španielsky treba si predovšetkým všimnúť Cardenalovu programovú báseň ZA KLÁŠTOROM Za kláštorom, popri ceste, je cintorín opotrebovaných vecí, kde leží zhrdzavené železo, úlomky hrnčiarskych výrobkov, polámané cievy, povykrivované drôty, prázdne krabice cigariet, piliny a cink, staré predmety z umelých hmôt, polámané obruče, ktoré čakajú, rovnako ako aj my, na vlastné vzkriesenie. V tejto básni sa (bez najmenšieho náznaku diskurzívneho prehovoru, a teda vyslovene básnickými prostriedkami) dôraz presúva zo sakrálneho priestroru kláštora na priestor z tamtej strany kláštora, na „cintorín opotrebovaných vecí“, teda na depóniu, plnú chaoticky prepojených odpadkov, oprostených od akéhokoľvek zmyslu, prázdnych vo vzťahu k zmysluplne uspôsobeným predmetom v kláštore. Jej umiestnenie je z tamtej strany lineárne uspôsobenej, kanonizovanej sakrálnosti, lenže aj napriek tomu sa táto depónia, rovnako ako my a všetko okolo nas, dožaduje vlastnej sakrálnosti, naplnenej veľmi nástojčivou, navyše výrečnou prázdnotou. Metafyzika prázdneho stredu a jeho nelinearity sa tu mimoriadne jasne vyníma na pozadí metafyziky stredu plného a jeho etablovanej linearity, ktorá sa napĺňala nespočetnými významami v priebehu dvoch tisícročí po Kristovi. Páči sa nám táto báseň, pretože je krásna? Naskrze nie. Krásna je, pretože sa nám páči? Rovnako nie. Iba ju pociťujeme ako mimoriadne dôležitú, paradigmatickú, lebo za pomoci podobenstva rozhraničuje časy postmoderny od čias moderny. A navyše, rozrušuje rovnako naše zmysly, ako aj naše ratio svojou opotrebovanou, nezmyselnou, prázdnou, zato však veľmi výrečnou metafyzikou. Ešte aj priestorové určenie „popri ceste“ je v nej mimoriadne dôležité, lebo sa nám neprestajne vnucuje, keď cestou spoza kláštora odchádzame kamsi do nových čias. A túto báseň napísal veriaci človek, dokonca katolícky kňaz! Vari je celkom jasné, odkiaľ vánok povieval, keď kedysi v druhej polovici šesťdesiatych rokov Ján Šimonovič písal svoju knihu Sen, jama vo mne. (A vánok mohol povievať aj z veršov peruánskeho básnika Césara Valleja, čo možno dosvedčiť aj veršami z jeho básne Zrod: Je hĺbiace sa prázdno v mojom metafyzickom ovzduší a nikto sa ho nedotkne, je to kláštor ticha, čo prehovoril nad plameňom.) Isteže sa však na Šimonovičovej postmodernosti z konca šesťdesiatych rokov podieľal aj nemecký básnický expresionizmus, najmä inkoherentnosťou svojich významových zložiek. Ide len o to, že ten vyplynul z premís opotrebovanej, ošúchanej a zvädnutej sakrálnosti západnej civilizácie, zatiaľ čo tvorba latinskoamerických básnikov bola napojená aj na sakrálnosť zaniknutých predkolumbovských civilizácií, ale tiež aj na aktuálnu sakrálnosť mnohých primitívnych spoločenstiev, ktoré podnes pretrvávajú v pralesoch všetkých tamojších štátov. Ide totiž o to, že výskum všetkých zložiek ich autentických kultúr v 20. storočí natoľko stúpol, že (v súhre s európskymi avantgardami) začal pôsobiť aj na súčasnú poéziu. A je len jasné, že (súhrnne berúc) sakrálnosť oných spoločenstiev vo svojich nespočetných jednotlivostiach v súčasnosti pôsobí nanajvýš inkoherentne, čo vynikajúco korešponduje s postmodernou citovosťou.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 33


šili, rovnako ako aj básne Jozefa Mihalkoviča z knihy Približné položenie (1978), ale aj napriek tomu mi bolo z nich akosi nevrlo, lebo sa ich ustrojenie a ich poetika priečili ideálu vynikajúcej modernistickej básne, kde všetko (dokonca aj juxtapozície minula a súčasnosti u Eliota alebo výstrednosti náhodného, automatického zreťazovania navonok nesúvisiacich básnických obrazov a metafor u nadrealistov) pôsobilo dojmom logickej jednoliatosti, lineárnosti, aké nachádzame vo veľkých lineárnych fyzikálnych teóriách, záverečne s Einsteinovými teóriami relativity (ktoré tiež logickým spôsobom nadväzovali na teórie Galilea, Newtona, Maxwella, Lorentza alebo Minkowského, či už ich popierali, alebo im pritakávali). U Šimonoviča, najmä v jeho spomenutej knihe Sen, jama vo mne bolo všetko celkom inak usporiadané. Prvky predmetnosti sa do zorného poľa v básni dostávali z mnohých navzájom často aj nesúvisiacich strán a utvárali nenapodobiteľnú štruktúru fascinujúcu mnohorakosťami svojich aspektov, ale predsa len na určitý spôsob koherentnú, zato však priečiacu sa štrukturálnemu uspôsobeniu modernistických poetík. Exemplárna v tom ohľade bola najmä báseň Polnočný oheň, ktorá ma už vtedy fascinovala, aj keď mi z nej bolo vlastne nanič. (Ale aj ostatné z onoho výberu, okrem básní zaradených do vyššie spomenutej antológie neveľmi zaostávajú za ňou.) Osudy môjho vzťahu k Šimonovičovi v deväťdesiatych rokoch minulého storočia nadobudli však zásadne inú kvalitu, než počas totality, čo môžem dokumentovať výberom piatich jeho básní v časopise Nový život (1995, č. 1 – 2) pri príležitosti jeho úmrtia (zomrel v decembri 1994). Do onoho výberu som zaradil tri jeho básne z mojej Antológie slovenskej poézie 20. storočia, ale aj básne Svetlá a Polnočný oheň, teda tie postmoderne najvyhrotenejšie. Teraz si uvedomujem, že ten môj nový výber zo Šimonoviča zákonite vyplynul z môjho vlastného uplatňovania postmoderných postupov rovnako v mojej poézii, ako aj v próze v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, pričom, pravdaže, môjmu počínaniu pritakávala aj drsná skutočnosť, ktorá na mňa doliehala v podobe vojen a secesií, embarga a inflácie v onom okyptenom štátnom útvare, ktorý zostal po niekdajšej Juhoslávii. V deväťdesiatych rokoch som síce básne už nepísal, ale prózu veruže áno, a nech už som akokoľvek bočil od tej postmoderny, ktorá sa vystatovala svojím ludizmom a samoúčelným estetizmom, v podstate som bol aj ďalej presiaknutý jej neludistickou odnožou, ktorá vo veľkom formovala celkovú súčasnú západnú civilizáciu. A tá si veľmi zakladala na významovej inkoherentnosti každého umeleckého artefaktu, čo vynikajúco súznelo s dobou, akú sme zažili na Balkáne. Práve kvôli tomu sa do výberu zo Šimonovičovej poézie z roku 1995 dostali tie jeho básne, ktoré k postmodernej citovosti mali najbližšie. Uvedomujem si, že v tomto texte bude treba interpretovať Šimonovičov Polnočný oheň, ale bude to pravdepodobne veľmi bizarná interpretácia, lebo v tomto okamihu mi ide skôr o posuny v jej hodnotení, ktoré sa vo mne samom udiali v priebehu uplynulých troch desaťročí, ako o rozlúštenie a dešifrovanie jej obsahu alebo významu. Teraz, keď mi je (až na niekoľko nespochybniteľných výnimiek) nevoľno práveže z modernistických poetík, kde je všetko tak idylicky usporiadané, akoby vypadlo bohu rovno z oka, treba sa venovať postupom, akými výrazivo a významy Šimonovičovho Polnočného ohňa konštituujú v jeho strede zdanie prázdnoty, ktorá u konzumenta vyvoláva des z tušeného. Predtým než sa venujem samotnej interpretácii tejto básne, bolo by vari žiaduce zohľadniť kontext, v ktorom narastalo vo mne predsavzatie odlíšiť moderné hodnotenie poézie od toho postmoderného. 34 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


V poslednom pol druha desaťročí som sa naivne domnieval, že výber zo slovenskej poézie minulého storočia pre Antológiu slovenskej poézie (od 9. po 21. storočie) budem môcť zostrojiť iba čírym redukovaním výberu z mojej antológie z roku 1986, lenže niektoré z básní zaradené do nej mi už vonkoncom nič nehovorili, ba čudoval som sa, že som ich do nej vôbec zaradil. Kdekto mi môže škodoradostne vytknúť, že ide teda o zjavnú rozkolísanosť mojich kritérií, o nekompetentnosť mňa samého ako zostavovateľa antológií – najmä ak ten, ktorý sa pokúsi usvedčiť ma z takýchto neduhov, neberie do úvahy, že poézia doslova „starne“, lebo po mnohých básňach z minula bol napísaný určitý počet básní, ktoré aj tie najväčšie z minulosti svojou kvalitou prevyšujú, a navyše, dobu modernú vystriedala doba postmoderná, ktorá so sebou priniesla aj postmoderný spôsob hodnotenia poézie. Koniec koncov z mojej Antológie slovenskej poézie 20. storočia zostal slušný počet básní, ktorým čas vôbec neubral na kvalite, a tie, ktorým na kvalite ubral, budú vystriedané inými, ktoré dnes hodnotím postmoderným spôsobom – nech už ma ktokoľvek bude usvedčovať z nekompetentnosti. Na začiatku zohľadňovania predpokladov, nevyhnutných pre interpretáciu postmodernej básne, treba vyzdvihnúť to, čo je spoločné rovnako pre modernistické, ako i postmodernistické hodnotenie. Aj v jednom, aj v druhom prípade význam a výrazivo básne musia byť v dokonalej harmónii, ak ju len chceme považovať za výnimočnú. Nie som literárny vedec, a teda nie som schopný túto dokonalú harmóniu teoreticky zviditeľniť (a predpokladám, že to nedokáže ani ten najzbehlejší literárny vedec), takže idem vždy na to intuitívne. Cieľ či už moderného, alebo postmoderného hodnotenia je v podstate rovnaký: identifikovať v texte určitú kvalitu, ktorá sa svojím metafyzickým zameraním a štruktúrnym uspôsobením pokúša predznamenať dovtedy netušené oblasti poznania, ktoré však nikdy nedokáže zviditeľniť a uchopiť vo svojej totalite. Mnohé fenomény v prírode sa správajú ako skryté (zato však nanajvýš existujúce) Bytie, ktoré treba objaviť. Na druhej strane Bytie, ktoré sa pokúša vytušiť vynikajúca báseň, v prírode nadobro absentuje, čo znamená, že ono má všetky charakteristiky pomyselného Bytia, individuálnej štruktúry, ktorú príroda nepozná, ani ju k sebe nepriraďuje. Ale aj tak každá vynikajúca báseň je v podstate prudkým prienikom individuálnej pravdy do okolia reálne existujúceho Bytia, občas natoľko prudký, že postup pri dosahovaní tohto Bytia často (na spôdob katalyzátora) aj urýchľuje. O pravde sa Plotin vyjadril takto: „skutočná pravda sa neusúvzťažňuje s ničím iným, iba so sebou samou, takže nesvedčí o ničom inom, iba o sebe, a to, o čom hovorí, to je ona sama, a to čo je ona sama, o tom jedine aj svedčí.“ Ide o vyslovene metafyzický postoj k pravde (tu pochopenej ako fakticita), ktorý by v dnešnej dobe bolo treba dialekticky úsuvzťažniť s individuálnymi pravdami, ktoré sa pokúšajú trasovať cestu ku každému pomyselnému Bytiu. To úsuvzťažňovanie nie je zároveň aj splynutie jedného Bytia s tým druhým, ale iba ich konfrontáciou, ktorá môže zveľadiť rovnako jedno, ako i druhé Bytie. Áno, Bytie vo vynikajúcej básni svedčí iba o sebe samom, ale po jeho uchopení akosi lepšie rozumieme reálne existujúcemu Bytiu. Albert Einstein a Nikola Tesla tvrdili, že im čítanie poézie sprostredkúva skryté aspekty skutočnosti, čo znamená, že náznaky, ktoré odtiaľ prichádzali, sa súčinnostne správali s náznakmi zo životného sveta pri odhaľovaní skrytých zákutí reálne existujúceho Bytia. (To znamená, že Schopenhauerov výrok „metafyzikou rozumiem to, čo sa skrýva za prírodou a čo ju umožňuje“ by v súNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 35


časnosti bolo treba čítať takto: metafyzikou rozumiem to, čo sa skrýva za prírodou a čo ju umocňuje.) Lenže aj esteticky nevyspelá báseň občas dokáže svojimi exkluzívnymi významami otvoriť zahasprované dvere na tej-ktorej tajuplnej komnate; keďže však tie jej významy nie sú sprostredkované básnickými výrazovými prostriedkami, ale iba diskurzívnym prehovorom, za onými dverami v spomenutej komnate to skryté Bytie nás nedokáže presvedčivo osloviť. Veršované filozofické diela sú plné neotrasiteľných „právd“, iba čo v nich absentuje poézia, ktorá je vlastne predpokladom k dosiahnutiu Bytia. Prenikavé poznanie (to treba znova zopakovať) vyvstáva iba z dokonalého súladu významových i výrazových zložiek tej-ktorej básne. A práve postup pri dosahovaní toho dokonalého súladu na jednej strane v modernej, a na strane druhej v básni postmodernej sa k sebe majú ako usporiadanosť vo vzťahu k chaosu. Kým si ľudia neuvedomovali, že každý chaotický proces je rovnako prísne štruktúrovaný ako aj ten usporiadaný, literárna veda a literárna kritika sa k postmodernej poézii správala nanajvýš netaktne, dokonca opovrhujúco; odvtedy však, ako sme si spomenutú fakticitu uvedomili (a to sa na Západe prihodilo už v sedemdesiatych rokoch), naše estetické cítenie sa nadobro zmenilo, čo malo ďalekosiahle následky pri hodnotení súčasnej poézie. Vôbec však nejde o to, že si ľudia dávno pred nami nedokázali uvedomiť určitú dráždivosť diel s inkoherentnými obsahmi a významami, ale o skutočnosť, že sa nikdy predtým v dejinách estetiky neprihodilo, že by neusporiadané výrazivo ktoréhokoľvek umeleckého artefaktu dokázalo evokovať povznášajúce estetické cítenie tak, ako sa to prihodilo v 20. storočí, spočiatku za nástupu dadaistov a nadrealistov (teda ešte počas moderny) a neskôr najmä v eklekticky rozháraných artefaktoch postmoderny. Budovy vystavané v podobe zrúcanín, sochy ponášajúce sa na náhodný zhluk navzájom neprepojených prvkov, abstraktné maliarstvo, ktoré nedokáže sprostredkovať žiadny význam, happeningy a inštalácie, básne ponášajúce sa na obraz explózie sadzobného materiálu v práve zruinovanej tlačiarni, dodekafonická a atonálna hudba a bohvie čo ešte. To všetko už od sedemdesiatych rokov minulého storočia veľmi agresívne doliehalo na estetické cítenie nielen konzumenta umenia, ale aj na každého iného tuctového smrteľníka. Je jasné, že nie všetky artefakty z týchto a takýchto vylomenín sú skutočne umením, ale niektoré z nich sú umením vynikajúcim, dokonca až natoľko, že ho možno považovať za geniálne výtvory ľudského ducha novej doby. Tak ako z grafického znázornenia chaoticky sa miešajúcej vody pod vodopádom vyvstane krásny obrázok, ktorý nedokáže sprostredkovať nijaký význam, aj z chaotického juxtapozičného rozmiestnenia rovnako významových i výrazových prvkov básne občas vyvstane esteticky vysoko štruktúrovaný artefakt, ktorého význam môže do konca večnosti zostať neuchopiteľný. V dnešnej dobe by v súvislosti s postmoderným umeleckým artefaktom vôbec nebolo treba používať sloveso páčiť sa; treba uprednostniť pocit mimoriadnej výnimočnosti a osudovej dôležitosti, ktorý vylučuje rovnako krásu, ako i páčenie. A teraz sa spýtajme, o čom je vlastne Šimonovičova báseň Polnočný oheň? Pokúsim sa zistiť to počas interpretácie, aj keď ma v podstate nezaujíma, aká konkrétna fakticita prinútila básnika napísať ju – tak ako ma napríklad nezaujíma, o čom je báseň Hlasy mŕtvych (Glasovi mrtvih) srbského básnika Ivana V. Lalića, ktorú Miodrag Pavlović zaradil do svojej Antológie srbskej poézie (Antologija srpskog pesništva, 1964) a v ktorej sa zjavuje prsteň 36 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


z nočných ohňov po celej čiare obzoru. Na základe rozboru Šimonovičovej básne chcem zistiť, akým to zázračným spôsobom z úplne inkoherentných významových zložiek básne vyvstáva koherentná štruktúra, ktorú môžeme vnímať po každej stránke ako výnimočnú. Vyššie som naznačil, že to nijaká literárna veda nedokáže urobiť, takže musím na to ísť vyslovene intuitívne. Filozof a estetik Svätý Augustín na prelome 4. a 5. storočia našej éry sa v traktáte De musica rétoricky spytuje: „Spomedzi všetkých predmetov, ktoré vnímame ako zostrojené z viacerých častí, či nie sú krajšie tie, ktorých časti sú navzájom usúvzťažnené, od tých, ktorých časti sú navzájom rozladené a vo vzájomnej nezhode?“ Je neuveriteľné, aká obrovská priepasť zíva medzi touto logicky štruktúrovanou otázkou a praktikami postmoderného umenia z druhej polovice 20. storočia. Áno, dnes sa nám zdajú esteticky vyspelejšie práve diela, ktoré su poznačené nezrovnalosťou a neusúvzťažnenosťou jednotlivých svojich konštitučných zložiek (ale iba v rámci tých zložiek, nijako vo vzájomnej súvzťažnosti významu a výraziva), lebo sme zistili, že každý chaotický stav v prírode obsahuje v sebe esteticky podmanivú, zato však naskrze nezrozumiteľnú a nerozlúštiteľnú štruktúru. Predmetnosť v Šimonovičovej básni Polnočný oheň sa rôzni na mnohé navzájom si odporujúce zložky, či už ide o úkony, situácie alebo predmety, a predsa si človek po ich konzumovaní utvára vo svojej predstavivosti obraz akejsi vybičovanej ľudskej tragédie alebo akéhosi mytologického, či už kresťanského, alebo pohanského rituálneho diania. A úplne identickým spôsobom sa to prejavuje aj v básni Svetlá z tej istej Šimonovičovej knihy, iba čo tam nejde o tragédiu, ale o prosté ľudské šťastie. Zároveň však, keď z nezrovnalosti jednotlivých zložiek významu vyplynie konzistentná štruktúra, bez ohľadu nakoľko je podmanivá a výnimočná, je vskutku v našom ponímaní prázdna, čo navodzuje na predpoklad, že podmanivá a výnimočná je práve preto, že je prázdna. Ide pravdepodobne o to, že „Absolut sa vo svojich najradikálnejších formách – neoplatonistické Jedno a karteziánske Cogito – nebadane prevteľuje do Ničoho“ (ako o zistení Leszeka Kołakowského svedčí srbský filozof Risto Tubić). Vždy, keď sa totiž metafyzická kvalita určitej emócie konštituuje ako exemplárna, aj keď sa v podstate pre mňa ako konzumenta stáva Všetkým, vo vzťahu k realite, v ktorej sa napĺňa môj osud, ona funguje ako Ničota. A to sa deje preto, lebo aj moje Cogito, moje Myslenie (na rozdiel od môjho tela), sa voči tej istej realite má ako ničota voči neodškriepiteľnej fakticite. A keď ide o súčasnú metafyziku, teda o tú, ktorá mátoží aj tu medzi nami, vari by bolo dobre vrátiť sa k jej prvotnému významu, ktorý vyvstal z jej iniciačného, v podstate banálneho uplatnenia. Keď v 1. storočí p. n. l. Andronikos Rhodský zostrojoval súborné Aristotelovo filozofické dielo, jeho spisy prináležiace k tzv. „prvej filozofii“, ktoré nasledovali po jeho prírodovedných prácach, nazval jednoducho „meta ta fyzika“ (to, čo nasleduje po fyzike). Aj dnešná metafyzika je iba to, čo nasleduje po fyzike, teda to, čo ako doposiaľ neznámu oblasť nadmyselna objaví dnešná fyzika. Ak ju tak pochopíme, nikto z budúcich filozofov sa už viac nebude pohoršovať nad jej hrôzostrašnými zákutiami a pekelnými kobkami. Pozrime sa však, ako toto všetko funguje v Šimonovičovej básni Polnočný oheň. POLNOČNÝ OHEŇ Polnočný oheň kope v poli jamu a pomaly sa do nej skladá. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 37


Prichytáva sa ľudí, čo sa nad ním lámu, porozkladaní po pás v chvení skoro ako po záhradách. Konkrétne ruky odnikiaľ, a k ohňu popriväzujú bavlnenú priadzu česanú z blízkej noci, stláčajú a ohnú plamene, čo ich po opakoch cápu. Nešťastných ľudí ako povešané zdrapy odhaľovala noc, čím bedlivejšie zakrývala oheň. Bok piesku zimy sa z nej začal otŕčať a z rozličných strán valiť a rieka svoju šmátrajúcu starenkinu ruku pchala podeň. Korene vatry, také ako v ľudských hrdlách, nepopúšťajú zem, kým býlie vietor rozhadzoval preč z mláčky tepla. Ruky pocítili, že noc stvrdla a rôzne, áno, tvrdé nočné objímania obklopili všetkých ľudí znova. Keď sa ma občas dakto spýta, o čom vlastne je tá-ktorá postmoderná báseň, mám sto chutí odpovedať mu, že doslova o ničom. Nikdy však také dačo nepoviem, najmä však preto nie, lebo pri vyslovovaní slovka nič a ničota, vonkoncom nič nenasvedčuje, či ide o nič s malým ň alebo o Nič s veľkým Ň. Vždy takúto hlášku treba položiť na papier, aby sa človek dovtípil, o čo vlastne ide. Ničota nikde v prírode nejestvuje: slovkom, ktoré ju zastupuje, sa iba zdôrazňuje neprítomnosť čohokoľvek, teda toho Jedného, ktoré ako jediné jestvuje. Lenže Nič v básni (alebo v ktoromkoľvek inom umeleckom predmete) nie je vo funkcii neprítomnosti všetkého existujúceho, ale vo funkcii tušenia dačoho nadkonkrétneho, nadzmyselného, ľudskej skúsenosti transcendentého. A to môže byť pre mnohých ľudí doslova všetkým. Keď Ján Šimonovič svoju báseň Polnočný oheň začína prenikavým básnickým obrazom „Polnočný oheň kope v poli jamu / a pomaly sa do nej skladá“, niežeby sa nikto nemohol dovtípiť, na čo sa asi tento obraz vzťahuje (ide možno o bombardovanie nejakej skupiny utečencov počas vojny), ibaže veľmi rýchlo pochopí, že každá jeho pomyselná vzťahovačnosť strieľa pomimo terča, lebo ten terč je umiestnený z tamtej strany hranice, za ktorou sa rozširuje Ničota s veľkým Ň. Iniciačný básnický obraz v tejto básni, bez ohľadu na to, že ho podnietilo niečo konkrétne v tejto našej najskutočnejšej zo všetkých možných skutočností, správa sa zároveň aj tak, akoby tá skutočnosť nejestvovala, akoby jestvovalo len dačo za ňou, čo zmyslami nemožno dosiahnuť. Uvedomujeme si, že prvý básnický obraz v Polnočnom ohni bol zostrojený v historickom čase a v tom istom čase ho ako čitatelia aj vnímame a nadobúdame k nemu určitý vzťah, je už teda časťou našej skúsenosti, ale jeho význam sa akosi nekryje iba s tým, na čo sa možno vzťahuje, lebo si utvára vlastný priestor umiestnený do nadkonkrétna. Nadarmo tušíme, že sa vzťahuje na dačo z historického kontinua, keď je jasné, že mu chcene uniká, aby utvoril čosi ako abstraktum z toho kontinua, ktoré bude mať všetky charakteristiky metafyzickej kvality tragického, presne takej, akú som ja sám zažil roku 1970 na Tjentišti, keď chlapci zo Skupiny KÔD kopali pri Neretve jamy a farbili ich znútra na červeno. A tak vysvitá, že stamodtiaľ, z tej Ničoty, umiestnenej a ostošesť vajatajúcej 38 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


v prvých dvoch veršoch tejto básne, presahuje k nám celková hrôza metafyziky, aká vanie z mnohých diel svetovej literatúry, ktoré hovoria o ľudskom utrpení vo vojne. Je možné, že predobraz tejto básne treba hľadať v horiacej Guernice, či už tej skutočnej, alebo tej Picassom namaľovanej, ale zároveň aj vo všetkých iných guernicách, ktoré horia vo veršoch Federica Garcíu Lorcu, Rafaela Albertiho, Cesara Valleja, Pabla Nerudu, Ernesta Cardenala a iných španielskych a latinskoamerických básnikov. Aj vstup do tejto básne, ako aj vstup do ktorejkoľvek inej významnej básne, svedčí, že „poézia je prirodzený jazyk metafyziky“, ako tomu hovorí argentínsky básnik Leopoldo Marechal. Z prvých dvoch veršov tejto Šimonovičovej básne sa môjmu mysliacemu ja prihovára mimoriadne podmanivá Ničota, ktorá ma napĺňa úžasom, lebo ju neviem naplniť nijakým konkrétnym zmyslom. Teraz je len otázne, či baseň sebou skutočne nijaký zmysel nesprostredkuje (čo je naskrze neuveriteľné), alebo ja nie som schopný prehrýzť sa k nemu. Je však aj taká možnosť, že autor zmysel zámerne zašifroval, aby utvoril zdanie prázdneho stredu (čo sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov mohlo udiať len mimovoľne a viacmenej intuitívne), aj keď preňho osobne ten stred je nadobro plný. Keďže už živý nie je a ja nemám možnosť kdesi v jeho pozostalosti nájsť záznam o tom, čo sa touto básňou pokúsil sprostredkovať, budem sa musieť správať tak, akoby ten stred v nej bol skutočne prázdny. Ak ide o bombardovanie nejakej skupiny ľudí (napríklad utečencov) v poli, celkom určite by sa ten oheň do zeme neukladal pomaly, ale bleskurýchle, a na druhej strane, keby povedzme šlo o zakladanie svätojánskych ohňov počas letného slnovratu, v deviatom verši by tá skupina ľudí nebola označená ako nešťastná. Čosi tu predsa len neklape, čosi tu chybuje, čosi sa tu priveľmi vnucuje ako zámerný úbytok významu. Mätie len skutočnosť, že tento úbytok je utvorený za pomoci vynikajúceho básnického obrazu, v ktorom sú štyri naskrze banálne prvky predmetnosti (noc, oheň, pole, jama) juxtapozične nezvyčajne skĺbené do podmanivého celku. (Z tohto medzi iným vysvitá, že prázdny stred má rovnako nadzmyselný, transcendentálny, ale – ako sprievodný akostný komponent – aj dialektický charakter.) V druhých dvoch veršoch sa zjavuje niekto, koho sa ten oheň dajako týka, ale znova nič zmysluplného z tohto ďalšieho básnického obrazu nevyvstáva. Nevieme, či tým ľuďom ten oheň ubližuje, alebo im dajako v niečom pomáha (raz sa zdá, že ubližuje, inokedy, že pomáha). Možno tí ľudia obstúpili oheň preto, aby si na ňom poopekali kusy mäsa počas nejakého pikniku, lenže prečo by potom boli „porozkladaní po pás v chvení“ a prečo takmer „ako po záhradách“? Jedna prázdnota nadväzuje na druhú prázdnotu a rovnako ako tá prvá, utvorená je nanajvýš nezvyčajnými juxtapozíciami predmetov reality. Prázdny stred začína narastať. A narastie ešte väčšmi v ďalších štyroch veršoch, lebo dianie nimi zobrazené, aj keď je skutočne exemplárne a neslýchané, nepritakáva k žiadnemu konkrétnemu zmyslu. Práve naopak, zahmľuje ho a opatruje indexom ničoty. Nemožno povedať, že tieto verše sú o ničom, lebo sú o dačom veľmi dôležitom, ale to dačo veľmi dôležité má všetky charakteristiky akejsi majestátnej Ničoty. Takýchto veršov v súčasných postmoderných básňach je habadej, iba čo sú zriedkavo natoľko vynikajúce ako tieto Šimonovičove. Iba výnimočne nadaní básnici občas dokážu utvoriť metafyzicky preexponované básnické obrazy, až po okraj naplnené ľudským, zväčša tragickým údelom, zastupujúce však zároveň aj nevystačujúce, mäkké alebo nejestvujúce myslenie, ale zároveň aj vyprázdnené Bytie, plné dramaticky vyhrotenej prázdnoty. Dokážem iba nejasne vytušiť, NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 39


nie tak aj uchopiť zmysel týchto veršov: „Konkrétne ruky odnikiaľ, a k ohňu / popriväzujú bavlnenú priadzu / česanú z blízkej noci, stláčajú a ohnú / plamene, čo ich po opakoch cápu“. Pravdaže, môžem si podomýšľať to alebo ono, ale nech si už podomýšľam čokoľvek, aj tak na skutočnú stopu zmyslu neprídem. Lebo všetky súvsťažnosti medzi jednotlivými predmetmi sú tu zámerne podané tak, aby sa nijaký zmysel nedostavil, iba ak tušenie čohosi neuchopiteľného, tým však aj záhadného, až strašidelného. A ak dačo nijaký zmysel sebou neponúka, na mieste toho zmyslu sa môže nachádzať iba výrečná prázdnota a nič iné. Ďalšie dva verše („Nešťastných ľudí ako povešané zdrapy / odhaľovala noc, čím bedlivejšie zakrývala oheň.“) svedčia už o ľudskej tragédii, lenže nasledujúce tri („Bok piesku zimy sa z nej začal otŕčať / a z rozličných strán valiť / a rieka svoju šmátrajúcu starenkinu ruku pchala podeň.“) vylučujú možnosť, že ide, povedzme, o bombardovanie baskického mesta Guernica v Španielsku, lebo to sa udialo 26. apríla 1937, zatiaľ čo v 11. verši básne je „dej“ umiestnený do zimného obdobia. Je možné, že prvotný predobraz k zostrojeniu tejto básne bolo akési masové vešanie či upaľovanie ľudí na pobreží nejakej rieky. Je však jasné, že skutočnostné pozadie tejto básne vôbec nie je dôležité, lebo keby bolo, básnik by bol oveľa explicitnejší v jeho odhaľovaní. Ide o zobrazenie Nezmyslu, Ničoty, Prázdnoty v ľudskom konaní, aj to výlučne básnickými prostriedkami, bez najmenšieho náznaku diskurzivity vo vyjadrovaní, navyše bez akéhokoľvek moralizovania a ideologizovania vysloveného. Je to niečo také, ako opis súdného pojednávania, na konci ktorého niekoho obvinia za zločin, ktorý nevykonal. Znak sa tu oddelil od označeného, aby označené zmizlo, aby sa on sám stal novou, lenže nadzmyselnou realitou, plnou metafyzickej prázdnoty, natoľko rozrušujúcou intelekt i zmysly, že po jeho uchopení aj samotná realita nadobúda úplne inú kvalitu. Nadarmo by sme pokúšali rozlúštiť posledné verše básne, lebo aj ony pritakávajú iba vyššie vyslovenému. Celá báseň je natoľko vzdialená akémukoľvek pokrivenému mysleniu, natoľko mimo dobra a zla, že autora možno prekuknúť ako niekoho, kto dovidí až k podstatám fungovania ľudskej spoločnosti. Veľa zavraždených ľudí nám zohľadňuje táto báseň, ale autor nám vsugerúva, že to tak musí byť, a bodka. Jej prázdný stred je plný našej konšternácie, nášho zhrozenia nad tým, čo je z tamtej strany poznania, vanie z neho skutočná hrôza metafyziky. Dojem z čítania a interpretovania tejto básne by bolo možné prirovnať k dojmu z „čítania“ a „interpretovania“ obrazu Čierny štvorec na bielom podklade Kazimira Maľjeviča, bez ohľadu na to, že v prvom prípade ide o typický postmoderný text, zatiaľ čo v druhom o artefakt z vrcholiaceho obdobia moderny. „V ňom sídli oslobodená ,ničota‘“, povedal sám Maľjevič. A o človekovom vzťahu k tej „ničote“ sa takto vyjadril: „Človek chce v ,ničote‘ vidieť ,čosi‘, ale keďže v ,ničote‘ nemožno vidieť žiadne ,čosi‘, odpoveď je v predstave.“ Prázdny stred sa v Šimonovičovej básni Polnočný oheň zjavuje len ako naša vlastná mentálna konštrukcia počas uchopovania celkového „diania“ obsiahnutého v nej (ako keď konečne pochopíme, že prázdnota vo vnútri nádoby je zároveň aj jej ustanovujúcou časťou). A báseň sa nám páči nie kvôli svojej kráse (lebo tú nevlastní), ale kvôli majstrovskej súhre výraziva a významu, ktorá v nás konštituovala zdanie prázneho stredu v nej samej. Vzájomne prepojené prvky chaoticky uspôsobenej predmetnosti v básni sa dočkali v našom vedomí vlastného vzkriesenia – akoby tomu povedal Ernesto Cardenal. 40 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


MIROSLAV DUDOK

(Nielen) k mantinelom slovakistickej jazykovednej infraštruktúry1 Rozsiahlejšia štúdia o hraniciach jazyka, jazykovedy a jazykovednej infraštruktúry s presahmi do budovania širšej jazykovednej slavistickej bázy údajov a bibliografického spracovania jazykovednej produkcie i v takých slovakistických centrách, ktoré doteraz boli iba okrajovo registrované, bude tohto roku publikovaná vo Varšave v edícii Poľskej akadémie vied Nowoczesne systemy slawistycznej informacji bibliograficznej – dziś i jutro. V úvahe, ktorú predkladáme, nadväzujeme Prof. Dr. Miroslav Dudok (1952), básnik, linna opisný, teoretický a interpretačno-vygvista a univerzitný profesor. Pôsobí na Filozofickej svetľovací potenciál našej štúdie i štúdie fakulte v Novom Sade a na Filozofickej fakulte o hraniciach slovenčiny (Dudok, 2011) a tu Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal na zahraničných univerzitách v Prahe, Lodži, Madride, sa zameriame iba na ekolingvistickú arguTokiu, Sapore ai. mentáciu udržateľnosti paralelných prejaVydal zbierky básní Svetelný korbáč (1977), Pevov slovenčiny v materskej krajine a v sločať (1980), Ruberoid (1984), Posuvná hranica (1995) venskej enkláve vo Vojvodine a problémov a Krátky dych (1995), ako aj bibliofílie Schody do bibliografického spracovania jazykovedbásne (1975), Multo plus (1982) a Tiché putovanie ných prác o enklávnej a diaspórnej slovenčiv príbehu (2002). Zostavil antológiu slovenskej vojvodinskej ľúbostnej poézie Lásky bez ohlasu a vydal ne ako pulzačného vektora trvalého udržaaj päť ligvistických, respektíve literárnokritických nia jazyka mimo hlavných vývinových kníh: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčiprocesov slovenčiny.1 ne (1987), Vývin slovakistiky (1997), Úvod do textiky Jazyk používateľov slovenčiny, ktorí žijú (1998), Náveje (2001) a Zachránený jazyk (2008). Je za hranicami Slovenska zrejme výraznejšie spoluautorom viacerých kolektívnych monografií z jazykovedy. nepoznačí komunikačné zručnosti a komunikačnú komfortnosť hovoriacich na Slovensku. Avšak prostredníctvom kompromisných jazykových replík pomáha rozširovať jazykový priestor slovenčiny. Do slovenskej jazykovej praxe sa dnes nedostávajú nové jazykové impulzy iba bezprostredným jazykovým kontaktom. Rozširovanie výrazových prostriedkov prebieha aj dištančnou formou. Dokonca je dnes veľmi ťažko určiť aj samotnú hranicu jazykových kontaktov. Galina P. Neščimenková preto v súvislosti s preberaním slov hovorí o zmiešanom, kontaktno-dištantnom preberaní (Neščimenko, 2002: 132). Tento druh jazykovej globalizácie nie je špecifikom iba slovenčiny: táto vlastnosť charakterizuje prinajmenej celý jazykový euroareál. To, čo je však charakteristické pre jazykovú situáciu slovenčiny, je aj pomerne zreteľný proces globalizácie. Hranice v jazyku a medzi jazykmi už nie sú také ostré, ako kedysi. Slovenčinu neovplyvňujú iba centrá jazykovej moci, hoci ju v značnej miere regulujú, ale hlavne samotní používatelia. Preto by som si dovolil hranicu slovenčiny charakterizovať ako posuvnú, nezávislú od abstraktných predstáv alebo administratívneho (horizontálneho) pohľadu na fenomén hranice. Hranice slovenčiny netreba vnímať ako objekt, ale ako proces. Závisia v prvom rade od dynamicPríspevok vznikol v rámci vedeckého projektu č. 178017 Diskurzy menšinových jazykov, literatúr a kultúr v juhovýchodnej a strednej Európe, ktorý finančne podporilo Ministerstvo vedy a technologického rozvoja Srbska. 1

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 41


Alena Klátiková: Maya, kombinovaná technika, 2015

kého procesu, ktorý je nepretržite tvarovaný hovoriacimi v neustálom interakčnom vzťahu. Vnímame ich ako osmotický jav. Ale na rozdiel od osmózy v chemickom zmysle, kde ide o samovoľné prenikanie molekúl rozpúšťadla membránou do roztoku, pri osmotickej jazykovej hranici ide o ich slobodné a zároveň zámerné prestupovanie, čo vyplýva z interaktívnych a interskupinových jazykových znalostí. V tomto kontexte pripomeniem jazykové sebavedomie najživotaschopnejších slovenských jazykových enkláv vo Vojvodine a v Rumunsku, a ak by sa posilnili nástroje preventívnej lingvistiky, tak aj v niektorých iných susedných krajinách, prinajmenej v tých, kde má slovenčina status menšinového jazyka. Dlhodobý vývoj v špecificky odlišných podmienkach jazykových kontaktov a akulturačných procesov umožnil tu zachovať slovenčinu, akú na Slovensku zákonite vystriedali novšie formy, pre súčasných používateľov v modernom kultúrnom svete prijateľnejšie, a na druhej strane umožnil včleniť do svojej jazykovej výbavy také prvky z exosféry, ktoré sa v komunikačnej praxi začali v materskej krajine objavovať až po otvorení horizontálnych, „tvrdých”, hraníc. Teda možno už počítať i s istým „mäkkým” pluricentrickým konceptom slovenčiny v slovakistickom priestore (Dudok, 2008). Nemám na mysli iba lexikálne dublety a varianty, ktoré do štandardnej slovenčiny vstupujú vďaka novým komunikačným príležitostiam v rámci posuvných hraníc národného jazyka. Veď lexéma sálaš nie je iba dialektizmus v reči Slovákov vo Vojvodine, Rumunsku, Maďarsku, Chorvátsku, ale svojím vecným významom hospodárskej usadlosti na samote v rovinatej krajine presahuje štylistickú rovinu a rozširuje významové pole slovenskej štandardizovanej lexémy salaš. Ide teda o dve osobitné kognitívnolingvistické kategórie, dve blízke kulturémy, ktoré fungujú na princípe jednoty rozmanitosti. Alebo štandardné výrazy s rozšíreným významom obec, osada a pod. (vo verejných jazykových prejavoch Slovákov vo Vojvodine), kde osada má význam obce a obec význam okresu v spisovnej slovenčine. Rovnako ekologicky treba vnímať šírenie hraníc slovenčiny aj v gramatickej, textickej a inej rovine. Aj tu platí, že používateľ jazyka intuitívne ovláda gramatiku, textiku a pod., 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ktorá sa však nemusí vždy zhodovať s gramatikou v racionálnom móde, resp. s kodifikovanou podobou slovenčiny. Hranice slovenského jazyka určujú viaceré aspekty, genetický, typologický, areálový a pod., čím nadobúdajú charakter dynamickej, posuvnej hranice, ktorá sa mení vo vývinovom aj komunikačnom priestore. Takže slovenčinu ako samostatný jazyk určujú jednak vnútorné jazykové hranice, na základe ktorých je slovenčina vnútorne členená, a jednak vonkajšie hranice, na základe ktorých sa slovenčina začleňuje do širšieho jazykového areálu. Všetky uvedené jazykové a mimojazykové faktory spôsobili veľmi diverzifikovaný vývin modernej slovenčiny. Rovnako i diverzifikovaný metalingvistický slovakistický diskurz: všimnime si napríklad rôznenie výskumných jazykovedných slovakistických tém len na Slovensku a silných slovakistických stredísk vo Vojvodine, v Rumunsku, v Maďarsku, v Chorvátsku a pod. Miesto príkladu slovenského jazyka by sme tu mohli spomenúť poľštinu, maďarčinu, nemčinu, či hociktorý iný prirodzený jazyk. A uvedená metalingvistická infraštruktúra otvára priestor i pre konceptualizáciu posuvnej hranice v bibliografickom spracovaní lingvistických dát. Vďaka moderným informačným technológiám mohlo by sa zdať, že sú bibliografické hranice zrušené. Rozsah bibliografického spracovania (napríklad jazykovednej slavistickej produkcie) je takmer neobmedzený. Všimnime si v tejto súvislosti bibliografickú databázu budovanú Slavistickým ústavom Poľskej akadémie vied2. Limity stavané konceptu elektronického spracovania bibliografických dát nie sú kapacitného charakteru. Prakticky by sa dala podchytiť komplexná a kompletná printová i elektronická produkcia. Limity sú tu skôr subjektívneho charakteru a otázka je len, do akej miery sú bibliografi schopní udržať dych so živým jazykovedným organizmom. Respektíve, ako je organizovaná jazykovedná informačná sieť v jednotlivých národných vedeckých systémoch a ako je prepojená s ústredným evidovaním jazykovednej, v našom konkrétnom prípade, slavistickej infraštruktúry. Obmedzenia takéhoto modelu vznikajú iba v printovej prezentácii bibliografického spracovania dát. Aj to sú iba obmedzenia technického charakteru, pričom v niektorých krajinách v dnešnom modeli financovania vedy, sú to obmedzenia takmer neprekonateľné. Takže sa nazdávame, že budúcnosť je v lacnejších a komunikačne nezaťažených médiách. Ďalší činiteľ konceptualizácie bibliografických hraníc je ideologického charakteru. Očakávali by sme, že zrušením horizontálnych hraníc sa anulujú i hranice v bibliografii, lebo sa tým odstraňujú všetky prekážky technického charakteru. Naše očakávania sa však iba čiastočne napĺňajú. Na čo narážame, stručne poukážeme na príklade slovenskej jazykovednej produkcie a jej bibliografického spracovania, keďže sme v úvode práce rozvíjali koncept hraníc v jazyku na príklade slovenského jazyka. Jazykovedná slovakistická a slavistická produkcia je vari najspoľahlivejšie podchytená v sérii publikácií Slovenskí jazykovedci, ktorá pravidelne vychádza každých päť rokov a postavená je na bibliografických princípoch nestora slovenskej jazykovednej bibliografie Ladislava Dvonča,3 ktorý nadviazal na Bibliografiu jazykovedy na Slovensku v rokoch Podrobnejšie na stránke www.isybislaw.ispan.waw.pl L. Dvonč zaviedol úzus systematického a pravidelného bibliografického spracúvania slovenskej jazykovednej produkcie Bibliografiou slovenskej jazykovedy za konkrétne roky vydaním z roku 1957, ktorá je od roku 1987 známa pod názvom Slovenskí jazykovedci. Po jeho smrti bibliografiu Slovenskí jazykovedci spracúva J. Behýlová, pracovníčka JÚ Ľ Š SAV. 2 3

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 43


1939 – 1947 V. Blanára. Keď ide o koncept hranice v tejto bibliografii dominuje etatistický princíp. Zo začiatku L. Dvonč bibliograficky evidoval 1. všetku jazykovednú produkciu na Slovensku, 2. príspevky slovenských jazykovedcov publikované v mimoslovenských orgánoch, 3. príspevky neslovenských autorov, ktoré sa dotýkajú slovenskej jazykovedy alebo takých jazykovedných prác, ktoré vyšli na Slovensku (Dvonč, 1958, s. 3). Postupom času, ako sa diferencovala a rozrastala slovenská jazykoveda, od tohto princípu upustil a evidoval už iba slovakistickú a slavistickú produkciu na Slovensku (Dvonč, 1987) a takto sa postupuje dodnes. Takýto bibliografický postup neumožnil zaradiť niekoľko tisíc bibliografických jednotiek slovenských jazykovedcov v takých silných slovakistických centrách, akými sú univerzitné a kultúrne strediská v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Maďarsku a pod. Avšak z druhej strany z podobných pohnútok sa len čiastkovo registruje a podchytilo sa iba nepatrné percento tejto jazykovednej produkcie existujúcou národnou bibliografickou infraštruktúrou v uvedených krajinách. Bibliografické kompetencie tu existujú, menej však aj jazykové zručnosti, a preto sú práce neraz nepresne kategorizované, alebo vôbec nie sú spracované. Podobné nesystémové obmedzenia evidujeme aj v špecializovaných bibliografiách. Za všetky uvedieme reprezentatívnu selektívnu bibliografiu sociolingvistiky v bývalej Juhoslávii R. Bugarského (Bugarski, 2015). Od uceleného bibliografického spracovania upustil iba v jazykovednej produkcii v menšinových jazykoch, hoci sa ich snažil akceptovať. Podobné jazykové politiky pretrvávajú dodnes aj keď ide o budovanie celoslovanskej jazykovednej databázy. Obmedzenia komplexného budovania databázy pri zaraďovaní i diaspórneho a enklávneho metalingvistického diskurzu sú často subjektívneho charakteru (jazyková bariéra spracovateľov, nízka prístupnosť lingvistických zdrojov, selekcia zdrojov a pod.). Z aspektu ekológie jazyka považujeme však bibliografický záujem o okrajové produktívne centrá lingvistickej produkcie, okrem bežných zásad modernej bibliografie, za významný pulzačný vektor zachovania jazyka.

LITERATÚRA BUGARSKI, Ranko: Selektivna sociolingvistička bibliografija SFRJ/SRJ – SCG/Srbija: 1967 – 2014. Zemun : Mostart, 2015. 135 s. DUDOK, Miroslav: Zachránený jazyk. State o enklávnej a diasporálnej slovenčine. Nadlak : Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2008. 205 s. DUDOK, Miroslav: Hranice slovenčiny. In: Slovenčina (nielen) ako cudzí jazyk v súvislostiach. Ed. Ľ. Žigová a M. Vojtech. Bratislava : Univerzita Komenského, 2011, s. 34 – 42. DVONČ, Ladislav: Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1953 – 1956. Martin : Matica slovenská, 1958. 337 s. DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1925 – 1975). Martin : Matica slovenská, 1987. 1388 s. NEŠČIMENKO, Galina P.: Zaimstvovanija kak projavlenie kuľturno-jazykovych kontaktov i ich funkcionirovanie v jazyke-recipiente. In: Vstreči etničeskih kuľtur v zerkale jazyka: v sopostaviteľnom lingvokuľturnom aspekte. Moskva : Nauka 2002, s. 121 – 151.

44 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


JARMILA HODOLIČOVÁ

Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (3) (Pri príležitosti 160 rokov narodenia) Práce pre deti a mládež V slovenskom vojvodinskom prostredí literatúru pre deti môžeme sledovať od druhej polovice 19. storočia, keď roku 1864 Jozef Podhradský začal vydávať noviny pre slovenské dietky Slávik a list pre slovenských mládencov a panny Zornička. Keď tieto časopisy vychádzali, Martiš bol ešte chlapcom. Práce pre deti začal uverejňovať v ilustrovanom mesačníku Včelka (1879 – 1883), ktorý vychádzal v Martine. Prinášal výchovné a zábavné články, zameriaval sa na estetickú a rozumovú výchovu a zohral významnú úlohu pri národnouvedomovacej výchove malých čitateľov. Vo Včelke na rok 1881 uverejnil Martiš preklad troch mravoučných príkladov správania sa detí. Sú to poviedky Toliar v čižme, Mladý mučedlník a Knieža a chlapec. V tom čase písal práce pre deti aj Ján Čajak a uverejňoval ich v Zorničke, ktorá vychádzala v Budapešti (1908 – 1914, 1920 – 1922) s podtitulom Novinky pre naše dietky. V nej uverejňoval aj Martiš v rokoch 1908 – 1909 a 1911 – 1914. Prekladal práce Sretena Dinića a Savatija Grbića, a to články poučné o zemepisných zaujímavostiach, ale písal aj vlastné práce s didaktizmom a moralizmom a nábožensko-výchovnými zámermi. Zorničku predstavuje aj malým srbským čitateľom v časopise pre deti Spomenak. S detskými prácami naplno sa prejavil v Národných novinách, kde písal „Skutočné udalosti zo života detí“. Ako učiteľ Albert Martiš si zvykol rozprávať deťom. V písaní deťom pokračoval aj v penzii. Takáto úloha učiť a vychovávať deti, na ktoré sa dalo ľahšie výchovne vplývať ako na starších, mu veľmi zodpovedala. Práve tu bol vo svojom elemente, keď rozprával, viedol a vychovával. K téme sa mu hodilo všetko: príroda, zvieratá, samy deti. Sem patria rozprávky: Keď náš kocúr na vojne bol, O polepšenom Vladkovi a Príhody Aničky Slimákovej alebo boj proti ohavným flobertkám. Už v samom názve rozprávok prítomná je poučná tendencia. Láska k zvieratám a k prírode vedie tiež k mravnému životu. Často autor odbočuje od deja a podáva svoje pozorovanie, napríklad v rozprávke O polepšenom Vladkovi hovorí o vrabcoch, o ovocinárstve, o kuvikovi, a tak sa hlavná niť o ceste k polepšeniu Vladka posúva do úzadia. Najlepšou prácou, ktorú Martiš „našej milej mládeži píše“, je poviedka Statočnosť... na večnosť, ktorá vyšla knižne v Zábavnej knižnici spolku Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši a bola Tranovským spolkom odmenená a vydaná roku 1918. Statočnosť autor symbolizuje v postave siroty Jožka Trpinského, ktorý ako učeň u obchodníka Skalu musí prejsť rôznymi skúškami poctivosti a prekážkami, ktoré mu stavajú ostatní učni zo závisti, lebo si ho obchodník Skala obľúbil, a Jožko, keďže si zachoval statočnosť, dostal aj Skalovu dcéru Darinku. Takúto sentimentalizovanú a idealizovanú rozprávku Martiš končí šľachetným Jožovým skutkom, keď tento zo zdedených peňazí kúpi dom pre siroty a vdovy. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 45


Alena Klátiková: Mario, koláž, 2015

Svojich hrdinov Martiš necharakterizuje podľa vnútorného cítenia, podáva iba skutky a výsledky bojov. Jožo je ideálnym slovenským mládencom, v ktorom chcel Martiš podať príklad. Je mladíkom, ktorý sa nadchýna pokrokovými myšlienkami, hrá na husliach trávnice, vie rečniť, jeho najmilšou zábavou sú knihy, organizuje ochotnícke zábavy, večierky, divadlá, pomôže každému. Kontrast tvoria druhí traja učni a najmä Ďurko, ktorý aj keď je syn statočných rodičov, dopustí sa hriechu, ale keď si ho uzná, stane sa z neho dobrý obchodník. Martiš v obchodníckej orientácii statočných a usilovných sirôt vidí pokrok a odstránenie nebezpečného židovského elementu. Jeho rozprávanie je zručné, plynné. Mravnovychovávateľská a poučujúca tendencia v zábavných a poučujúcich prácach robí z neho učiteľa, no zároveň aj spisovateľa pre deti, ktorý vie zaujať detskú obrazotvornosť. Tak je to najmä v zábavných rozprávkach o zvieratách. Martiš chcel vydať osobitne knižku poviedok pre deti a na tom aj pracoval. Našiel aj ilustrátora Eugena Dodeka, maliara (1892 – 1961), avšak s ilustráciami nebol spokojný, a tak sa tento jeho úmysel, no najmä pre hmotné ťažkosti pri vydávaní, neuskutočnil. Martišove poviedky pre deti nemajú vysokú umeleckú hodnotu. Ich prvoradým cieľom bola výchovná funkcia. Ich fabuly sú len prostriedkom na vyjadrenie tohto cieľa. Poviedky poučovali v duchu kresťanskej morálky, budili úctu k starším, k pravde a šľachetnosti. Veľmi často je motivácia činov náboženská a mnohé postavy podliehajú kazateľským exemplám.

Prekladateľská činnosť Na prekladateľskú činnosť Alberta Martiša vplývalo v prvom rade prostredie, dobová spoločensko-politická situácia a jeho osobný záujem o literatúru a literárnu situáciu v prostredí, kde vznikalo to-ktoré dielo, ako aj záujem čitateľov o tieto diela v percipujúcom prostredí. Závažným momentom na začiatku prekladateľskej činnosti Alberta Martiša bola skutočnosť, že sa ocitol v srbskom prostredí a dobre poznal literárnu situáciu a jazyk tohto prostredia. Ovzdušie novosadského srbského gymnázia a ambiciózni spolužiaci vplývali na jeho literárne začiatky. Spolužiaci vedeli o Martišovej záľube a umení pekne rozprávať slovenské ľudové povesti, preto ho aj vyzvali prispieť do školského časopisu Sloga (1867 – 1868), v ktorom potom Martiš v celom ročníku na pokračovanie uverejňoval preklad povesti Chorý kráľ (Bolesni kralj). Prvým jeho prekladom zo srbčiny a vôbec vstupom do literatúry je poviedka Pobratimovia Vladana Đorđevića, uverejnená v Národných novinách roku 1878, teda hneď na začiatku jeho pôsobenia v Padine. 46 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


V ďalšej prekladateľskej činnosti Albert Martiš sa orientoval na preklady srbských poviedkarov do slovenčiny. Martiš dobre poznal srbský jazyk a prostredníctvom svojich prekladov v Národných novinách, Orle, Slovenských pohľadoch a v časopise pre deti Zornička sprístupňoval diela južnoslovanských literatúr čitateľskej verejnosti na Slovensku, kde záujem o tieto literatúry bol veľký. Sú to poviedky s tematikou protitureckých bojov južnoslovanských národov, kde sa vyzdvihujú srbské bojové tradície, patriotickí hrdinovia a boj za slobodu. Také sú napr. poviedky Dve noci od Mitu Živkovića a Pevnosť vo viere od nezisteného autora. Takéto témy boli vítané v slovenskom čitateľskom prostredí a vplývali na pozdvihovanie národného povedomia Slovákov a na boje za národné práva. Aj sama Martišova burcujúca a buditeľská povaha a ideová orientácia určovali výber diel na prekladanie a neskôr aj podobnú tematiku vlastných prác. Sám podnázov poviedok-povestí bližšie určuje a definuje historickú tému (Rozprávka z hercegovinského povstania, Novela z nového srbského dejepisu, Črta z roku 1814, Zo života jednoho cára). Okrem historických tém zaujímavý bol aj jeho výber srbskej predlohy, ktorá neskoršie mala ohlas aj v jeho vlastnej tvorbe. Ide o Martišov obľúbený motív hriechu a zaslúženého trestu s vyzdvihovaním mravnej čistoty hrdinky, čo našiel v poviedke Na deň jej narodenia. Martiš prekladal aj práce pre deti. V Zorničke uverejnil text s mravoučným odkazom Trpezlivosť Savatija M. Grbića. Deťom priblížil juhoslovanské kraje v preklade Kosovo Sretena Dinića. Albert Martiš prekladal len prozaické epické útvary. Vyplývalo to v prvom rade zo skutočnosti, že ani sám poéziu nepísal. Aj u tých spisovateľov, ktorí boli hlavne básnici, radšej si volil prózu. Tak napríklad preložil Vidosavu Brankovićovú od Jovana Jovanovića Zmaja v Národných novinách a od Đuru Jakšića poviedku Syn šedivého Gamzu. Keď ide o voľbu autorov, spočiatku nekládol dôraz na vysoké literárne požiadavky, a teda nevolil si vždy prvoradých autorov, ale často len to, čo mal na dosah ruky. Pobratimov uverejnil v Národných novinách roku 1878, teda hneď na začiatku svojho pôsobenia v Padine. Väčšie literárne útvary Martiš neprekladal, aj keď v liste Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému zo 4. februára 1888 píše, že Srbi sú oduševnení jeho novelou Búrka v zátiší, a zachvátený týmto momentálnym oduševnením, pýta od Vajanského dovolenie preložiť do srbčiny jeho novelu Letiace tiene. Nepodarilo sa mu to však realizovať, lebo v tom roku začal intenzívne písať hospodárske články a uverejňovať aj vlastné originálne práce, takže Letiace tiene vyšli až roku 1903 v Brankovom kole v preklade Jovana Vučerića, ktorý preložil aj spomínanú novelu Búrka v zátiší a bol veľkým zanietencom v prekladaní Vajanského tvorby. Keďže v tom čase dolnozemskí Slováci ešte nemali svoj vlastný literárny časopis, Martiš a ostatní spisovatelia a prekladatelia uverejňovali v slovenských časopisoch na Slovensku. Martiš uverejňoval preklady v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, v Orle a v časopise pre deti Zornička. Prekladmi zo slovenčiny do srbčiny prispieval aj do srbských časopisov Brankovo kolo (1901), Stražilovo (1886) a Javor, kde roku 1889 uverejnil na pokračovanie v šiestich číslach za sebou novelu Vzdory srdca Maríny Horvátovej, ktorá potom roku 1920 vyšla NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 47


v Martine spolu s Martišovou novelou Na zlej ceste. V časopise Stražilovo preložil Kukučínovu Rysavú jalovicu. Prekladateľská činnosť bola Albertovi Martišovi druhoradou literárnou prácou a v chronológii jeho literárneho napredovania predstavuje bránu do slovenskej literatúry a vôbec mu patrí dôležité miesto priekopníka v prekladateľskej činnosti u dolnozemských Slovákov, ktorou si Martiš ešte ako mladý učiteľ trasoval cestu k originálnej tvorbe. Prekladmi do slovenčiny a do srbčiny približoval čitateľom cudzie prostredie. Spolužitie s južnoslovanskými národmi v jednom štáte lákalo najmä slovenských čitateľov k južnoslovanským témam, a preto takáto práca predstavuje nemalý krok k úspešnému rozvoju južnoslovansko-slovenských a srbsko-slovenských literárnych stykov.

Články z rôznych oblastí Albert Martiš je po Jozefovi Maliakovi najvšestrannejším a najaktívnejším dolnozemským dopisovateľom do slovenských novín koncom 19. a na začiatku 20. storočia. V prvom rade ho zaujímali súčasné cirkevné pomery. V Dolnozemskom Slováku roku 1905 vyšiel jeho príspevok Vážne napomenutie bratov nazarénov, v ktorom ostro kritizuje túto denomináciu v jej postoji k výchove detí. Vytýka nazarénom, že v náboženskom ohľade deti zanedbávajú, kritizuje a napomína ich, že vo svojom úmysle učiť sami deti náboženstvo zlyhali, takže nakoniec predsa uznali učiteľovi, že deti učiť nie je ľahká vec a že je k tomu potrebná predbežná príprava a vzdelanosť. Martiš riadne informuje verejnosť o cirkevných otázkach, o voľbe cirkevníkov v Padine a v Kovačici. Aj keď bol nábožensky založený, pre neznášanlivosť s farárom služby málo navštevoval. Samovi Czambelovi v liste z 8. októbra 1917 píše: „Píšem tie články [politické, pozn. autora] v nedeľu, namiesto toho, žeby som do kostola šiel.“ Ako pedagóga Martiša zaujali aj školské otázky, a tak už roku 1880 (tri roky po nastúpení na miesto učiteľa v Padine) píše do Národného hlásnika o stave školstva a financovaní učiteľov z cirkevno-školskej základiny. Vo vychovávateľskom časopise pre rodičov a učiteľov Dom a škola Martiš písal o otázkach výchovy v škole a v rodine z vlastných skúseností svojho školského účinkovania s výchovno-didaktickým zameraním. Podľa jeho slov učiteľ aj napriek tomu, že bojuje s hmotnou biedou, má byť mravný, skromný, statočný, trpezlivý, znášanlivý, usilovný, vytrvalý, úslužný a musí mať ešte veľa dobrých vlastností. Na príkladoch z vlastnej praxe dáva rady učiteľom, ako postupovať pri výchove detí: v pobožnosti, usilovnosti, statočnosti, poslušnosti a pravdymilovnosti, pričom napomína, že sa treba vyhýbať telesným trestom. Žiakov treba vychovávať tak, aby niekedy mohli aj sami poučiť rodičov. Záujem Alberta Martiša o slovenské osadníctvo bol realizovaný v príspevkoch, v ktorých sa zaoberal historickým náčrtom alebo súčasným stavom slovenských osád v Banáte. Keď roku 1877 prišiel do Padiny, poslal do Národného hlásnika aj prvý list o tejto osade, s jej zemepisným, historickým a kultúrnym prehľadom a odkazom, že sa „máme aj my dolnozemskí Slováci ukázať svetu a dať hlas slovenskému ľudu, že aj na hranici Turecka bijú verné slovenské srdcia“. Kratší náročnejší opis slovenských obcí v Torontále podáva v Slovenských listoch v príspevku Torontál, kde najprv opisuje svoju osadu Padinu. Materiálne najlepšie stojací v tejto osade sú podľa neho nazaréni. Okrem toho hovorí, že nebyť vysťahovalectva Padi48 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


na by namiesto 4000 obyvateľov mala 6000 – 7000 obyvateľov. Len stručne podáva Martiš správu aj o ostatných slovenských obciach v Torontále. Sú to osady Kovačica (mala vtedy 4000 obyvateľov a aj z nej sa Slováci vysťahúvali, najmä do Bulharska), Slovenský Aradáč (tam je vraj zvláštnosťou, že dedina nemá ani jednu krčmu), Lizika (založili ju Padinčania a je ohrozená Tisou), Šándor (žije tam vraj najúctivejší slovenský ľud na Dolniakoch), Hajdušica (tam sa veľmi dobre majú Švábi a „Slováci na veľmi slabých nohách stoja“), Tisa Sv. Mikuláš (odkiaľ si malá hŕstka Slovákov, o ktorých sa ani nevedelo, že tam žijú, žiadala, aby sa im zaopatrili slovenské časopisy). Aj v Dolnozemskom Slováku roku 1902 Martiš podáva krátky náčrt vtedajšej Padiny a hľadá príčiny vysťahovania jej obyvateľov. Vidí ich predovšetkým v nepomernom vlastnení majetku, takže sa obyvateľstvo príliš ostro podelilo na bohatých a chudobných. Druhá príčina je tá, že panstvu okolo dediny podelili „táliky“ a chudoba nemôže držať statok. Príčiny nemožnosti majetkovo sa zveľadiť Martiš vidí aj v duševnej zaostalosti. Písal aj národopisné práce: Svadba v Padine. Názov práce by však mohol byť aj širší, lebo autor podáva najprv výzor obce spred dvadsiatich piatich rokov, potom spôsob života v komúnach, pričom odsudzuje včasný vydaj a ženbu a napokon po tomto úvode podáva samotný etnografický materiál. Martiš písal aj politické články do slovenských periodík, v ktorých často obhajoval národné práva niekedy veľmi otvorene a ostro. Mal spojenie aj so slovenskými buditeľmi na Slovensku a v Čechách. Písal si aj s Tomášom G. Masarykom, neskoršie československým prezidentom. O otázkach socializmu písal do Národných novín a do Slovenského týždenníka.

Články z hospodárstva Martiš sa počas celého života venoval hospodáreniu. Robil to nielen zo záľuby, ale aj z materiálnych dôvodov. Nehanbil sa ísť s motykou na pleci a podieľať sa na všetkých poľnohospodárskych prácach. Nikdy nepodceňoval prácu sedliakov. Viedol ho k tomu aj vlastný didaktizmus; chcel totiž vlastným príkladom ukázať Padinčanom, ako sa aj v pomerne chudobnej osade môže lepšie hospodáriť a takto zvýšiť úroveň roľníckeho a oblastného hospodárstva, pričom vychádzal z objektívnej situácie. Prostriedky, ktoré mali pomôcť odstrániť zaostalosť roľníctva, videl v zavádzaní nových plodín. Propagoval hlavne pestovanie priemyselných rastlín (chmeľ, konope, slezovú ružu), tiež hodvábnictvo, čo sa mu aj prakticky podarilo udomácniť. Hospodárstvom sa Martiš začal širšie zaoberať roku 1883, keď mal platený dozor pri pestovaní hodvábnikov a dosiahol absolútny rekord v hodvábnictve v celom Uhorsku. Asi 30 000 chudobných rodín si v tom čase v Uhorsku materiálne pomáhalo pestovaním hodvábnikov. Zvlášť mu k tomu pomohla obetavosť Pavla Bezédyho, ktorý rozširoval hodvábnictvo vo Vojvodine a založil aj tri továrne na snovanie hodvábu: jednu súkromnú a dve krajinské, z čoho jednu v Novom Sade na 160 a jednu v Pančeve na 60 vretien. Martiš vo svojom článku Hodvábnictvo v Národných novinách 1889 uvádza, že roku 1887 bolo hodvábnictvo rozšírené v 1048 obciach s 28 145 pestovateľmi, ktorí dopestovali 4515 metrických centov klbôčok. Kovačica roku 1888 mala 400 pestovateľov, Padina 280, ktorí odovzdali spolu 50 metrických centov klbôčok v hodnote asi 5500 zlatých. Spolu s učiteľom Jurajom Karlovským z Kovačice dosiahli absolútny rekord v pestovaní hodvábnikov v celom Uhorsku, keď o dva roky neskôr Kovačica s 500 a Padina so 450 pestovateľNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 49


mi dostali až 40 – 50 000 zlatých ročne a sám Martiš za šesť týždňov dozoru až 300 zlatých, čo vynášalo 1,5 učiteľského platu. Dostal uznanie aj od ministrov, hlavného župana a stoličného výboru. Najväčšiu radosť mal Martiš z toho, že materiálne pomohol chudobe. S hodvábnikmi Martiš pracoval asi desať rokov, a keď mu dozor znížili zo 150 zl. na 30 – 40 zl., zaďakoval spolu s Karlovským. Odvtedy hodvábnictvo začalo upadať. Martiš prejavil záujem aj o chmeľ. V priebehu troch rokov sa v Čechách školil o pestovaní tejto neznámej rastliny, takže na jar roku 1886 už stáli v padinskom chotári „Martišove šibenice“. Spočiatku sa z jeho počinu Padinčania vysmievali, no keď sa presvedčili o únosnosti chmeľu, začali ho sadiť aj sami. K Martišovi sa chodili učiť aj iní záujemcovia z Báčky. Ináč si Martiš korene zabezpečil tajne od chmeliara Čecha na Chotekovom panstve vo Futogu (panstvo prísne zakázalo dávať korene). Správy o Martišovom chmeliarstve sa preniesli aj do iných slovenských obcí, a tak sa roku 1890 dostali sadenice aj do Báčky. Chmeliarstvo v Padine začalo prekvitať a roku 1893 založili si v osade aj Chmeliarsky spolok. O úspešnej práci padinského učiteľa v chmeliarstve svedčia aj vysoké ceny, ktoré dostal za kvalitu chmeľu: na svetovej výstave v Paríži striebornú medailu, roku 1896 na mileniálnej výstave v Budapešti bronzovú a príslušné vyznamenania na výstavách v Segedíne a Pančeve. Od cisára Františka Jozefa I. dostal veľkú bronzovú medailu. Za zásluhy na poli hospodárstva dostal jeden francúzsky a jeden maďarský diplom. Bol aj inovátorom. Zostrojil stroj na sekanie kukuričia, vynašiel lietací stroj na spôsob Zeppelina. V Dolnozemskom Slováku Martiš píše, ako sa chmeľ dostal do iných osád: „Do Báčky dostal odo mňa prvý ešte roku 1890 Ján Makovník Petrovčan, za týmto Ján Kollár z Hložian, potom Kysáčania, a tak s malou výnimkou skoro všetky chmelnice v Báčke z mojej chmelnici pochodia.“ V deväťdesiatych rokoch minulého storočia Martiš začal poľnohospodársku prax prenášať prostredníctvom odborných a populárnych článkov v Obzore, Národných novinách a v Národnom hlásniku, zvlášť intenzívne v rokoch 1886 – 1896. Už v prvom čísle Dolnozemského Slováka informuje o situácii s chmeľom v článku Stav chmelníc toho roku v Banáte a Báčke a predaj chmeľu. Snaha odstrániť biedu z chudobných rodín sa mu celkom realizovala. Ako voľakedy Juraj Fándly v osvietenstve aj Martiš písal hospodárske články hlavne v snahe prezentovať výsledky svojej práce a v snahe pomôcť predovšetkým slovenskej chudobe. Z toho vyplýva aj charakter týchto hospodárskych článkov predovšetkým v prístupnom štýle a v ľudovosti. Padinský učiteľ poučuje ľud aj o samom procese pri pestovaní rastlín, od prekopávania pôdy (Prekopme si záhrady bárs aj na meter hlboko), až po hospodárske pomery. Predovšetkým propaguje nové a výnosné rastliny: chmeľ (O pestovaní chmeľu), slezovú ružu, cesnak, konope, orechy (O hodvábnictve a orechoch). Zmieňuje sa aj o skúsenostiach pri včelách, o pestovaní zajacov (Chovanie domácich zajacov či králikov). Teoretické články z hospodárstva Martiš nepísal, ale len poučujúce, vyplývajúce z vlastnej skúsenosti, často vopred vypočítajúc finančný zisk. Pri konečnom zhodnotení Martišovej hospodárskej činnosti a jeho hospodárskych článkov možno len konštatovať, že jeho buditeľský a burcujúci duch aj v tejto oblasti pátral vždy po novom. V snahe pomôcť ľudu, aby sa vymanil z biedy tým, že sa naučí racionálnejšie hospodáriť, Martiš počítal aj s tým, že ho nielen hmotne, ale i duchovne povznesie. Prehľadom literárnej tvorby Alberta Martiša, ako aj jej klasifikáciou, tiež opisom jeho životných osudov a vypracovaním bibliografie jeho prác pokúsili sme sa v tejto práci ozrejmiť a nájsť miesto tohto národného buditeľa v kultúre a literatúre vojvodinských 50 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Slovákov. Aj keď Martiš nežil na Slovensku, jeho literárna činnosť mala celoslovenské zameranie. V literárnej produkcii juhoslovanských Slovákov má významnú pozíciu a popri Jánovi Čajakovi, Gustávovi Maršallovi-Petrovskom, Vladimírovi Hurbanovi Vladimírovi patrí mu čestné miesto medzi najdôležitejšími predstaviteľmi realizmu u nás. Bol taký všestranný a usilovný spisovateľ a dopisovateľ ako ani jeden z predstaviteľov tohto obdobia. Písal poviedky, drámy, prejavil snahu o napísanie románu, bol prvý ozajstný prekladateľ zo srbskej literatúry, písal pre deti, články politické, pedagogické, národopisné a najviacej hospodárske, ktorými chcel pozdvihnúť kultúrnu a hmotnú úroveň ľudu, a prostredníctvom jedinečnej osvetovej húževnatej práce medzi ľudom stal sa opravdivým národným buditeľom, za čo bol neraz stíhaný a trestaný. O aktuálnych problémoch písal Martiš otvorene, úprimne, nešetriac nikoho, ak bol presvedčený, že má pravdu. Bral pero do ruky v každej voľnej chvíli, a keby bol účinkoval v literárnom a kultúrnom stredisku, napríklad v Petrovci, a nie v obci, kde bol jediným spisovateľom na okolí, isteže by jeho literárne práce boli vypracovanejšie, dokonalejšie i umelecky vyspelejšie. Vydaním jeho súborného diela vojvodinskí Slováci sa iste odvďačia tomuto dolnozemskému padinskému národnému buditeľovi a spisovateľovi, ktorý síce nedosiahol úroveň popredných spisovateľov realizmu, ale neúnavnou prácou splnil svoje poslanie medzi vojvodinskými Slovákmi.

Knižné vydania Alberta Martiša 1. Hľadali pravdu a slobodu. Allegoria od A. Ohňoslava Martiša. V Modre. Tlačou Kníhtlačiarne Š. Roháčka. 1908. 55 s. 2. Statočnosť na večnosť. Našej milej mládeži píše: Albert Martiš. Zábavná knižnica spolku „Tranoscius“. Rediguje Jur Janoška, správca spolku. Liptovský Sv. Mikuláš 1918. Nákladom vydavateľského a kníhkup. úč. spolku „Tranoscius“. Tlačil J. Tranovský: Nové Mesto n/Váhom: Vágujhely 44 – 1918. 47 s. 3. Na zlej ceste (Spoločne s novelou Vzdory srdcu od Maríny). Svetová knižnica, I, Sväzok 10. Nákladom vydavateľstva „Svetovej knižnice“. Miloslav Schmidt v Turčianskom Sv. Martine 1920. Tlačil Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine (s. 49 – 72). 4. Za svobodu otčiny! Obrázky z bojov Juhoslovanov proti Turkom. (Obsah: Milica. Povesť z černohorského života od Antona E. Timku. Trpký osud. Bulharská povesť od Ljubena Karavelova. Dieťa 7-ho srbského pluku. Povesť od Alberta Martiša). Svetová knižnica, II, Sväzok 11, Nákladom vydavateľstva „Svetovej knižnice“. Miloslav Schmidt v Turčianskom Sv. Martine 1921 (s. 53 – 63). 5. Na rozcestí. Novela. Svetová knižnica, III, Sväzok 17. Nákladom vydavateľstva „Svetovej knižnice“ Miloslav Schmidt v Turčianskom Sv. Martine 1922. Tlačil Kníhtlačiarsky účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine. 51. s. 6. Hriechy mladosti. Knižnica Národnej jednoty, Sväzok 6. Vydala Kníhtlačiareň úč. spol. v Petrovci 1933, Tlačou vydavateľa. 77 s. 7. Pamäti dolnozemského buditeľa. Vlastný životopis Alberta Martiša. Upravil a podáva dr. Ján V. Ormis. Vydala Matica slovenská 1937. Vytlačil Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine. 115 s. 8. Autobiografické črty a poviedky. Na vydanie pripravil Víťazoslav Hronec. Kultúra: Báčsky Petrovec 1996, 140 s. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 51


RECENZIE MARÍNA ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ

Kritická syntéza o slovenskej vojvodinskej literárnej kritike (Adam Svetlík: Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2015. 236 s.) Publikovanie syntetického diela, akým je kniha Adama Svetlíka Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov, zviditeľňuje medzitextové vzťahy, ktoré poukazujú na kontinuitu literárneho vývinu. Zdôraznenie literárnych nadväzností je osobitne dôležité v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry, vyvíjajúcej sa v špecifických geografických reláciách, v ktorých sa zápasí s jazykom Dr. Marína Šimáková-Speváková (1978), litea variabilitou kultúrno-literárnych vplyvov. rárna kritička a docentka na Oddelení slovakistiky Svetlíkova kniha podáva prehľad slovenskéFilozofickej fakulty v Novom Sade, prednáša Teóriu ho literárnovedného výskumu na území literatúry, Slovenskú literatúru 1. polovice 20. stoVojvodiny, ale aj obojstranné prieniky ročia, Klasicizmus a romantizmus v slovenskej litea vplyvy vojvodinskej a slovenskej literárnoratúre a Teóriu a prax prekladu. kritickej činnosti. Vo svojej vedeckej činnosti sa zaoberá intertextualitou, súčasnou slovenskou a slovenskou vojvoPremeny kritickej reflexie vojvodinských dinskou literatúrou, literárnou komparatistikou. Slovákov autor člení do štyroch chronoloVydala monografiu Podoby intertextuality v tvorbe gických etáp, čo zdôvodňuje v úvodnej štúVíťazoslava Hronca (2015). Publikovala početné vedii, v ktorej vymedzuje predmet a metododecké štúdie v tematických monografiách, zbornílógiu výskumu. Svetlík svoj metodologický koch a časopisoch v Srbsku a v zahraničí. postup označil ako „kritické čítanie“ v súlade „so súčasnou descientistickou tendenciou vo výskume literatúry“ (s. 6). Autor zaujme polemickým postojom voči pojmu literárnovedné bádanie, ktorý je, ako píše, prevzatý z prírodovedeckých a lingvistických výskumov, čím vyjadruje bližší vzťah k anglo-americkému termínu criticism. Svetlíkovi nejde len o daný pojem, ale o stanovisko vyplývajúce z teoretických a filozofických názorov descientizmu a subjektivizácie výskumu literatúry. V súlade s takýmto východiskom nevníma seba ako literárneho vedca, usilujúceho sa „nezaujať to, pravdivo a v úplnosti skúmať a rekonštruovať literárnokritické úsilie vojvodinských Slovákov“ (s. 10), ale považuje sa skôr za „pisateľa“, ktorý konštruuje vlastný príbeh o postavách a udalostiach slovenskej vojvodinskej literárnej kritiky. Takýmto prístupom k problematike ponúka i žánrové vymedzenie knihy ako „historickej metafikcie“ (s. 12). Svetlíkove premeny literárnej kritiky sa však opierajú o objektívne chronologické medzníky, osobnosti kritického myslenia a publikované zdroje. Autor uvádza vo svojej 52 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


knihe väčšinu literárnokritických textov, jednotlivé literárnohistorické a literárnoteoretické texty, respektíve polemiky, ktoré reflektuje v kontexte vonkajších dobových súvislostí, v kontexte literárneho života z aspektu ich funkčnej zameranosti na literárnosť. Autor hodnotí iba tie (meta) texty, ktoré sa odpútavali od impresionizmu a skresľujúcej subjektivizácie, priniesli vyššiu úroveň literárnokritickej reflexie a podnetne pôsobili na iných autorov (napríklad autori ako M. Filip, M. Harpáň, V. Hronec, M. Babiak). Svetlíkova kniha je vcelku spoľahlivým literárnovedným metatextom a úvodná štúdia odzrkadľuje teoreticko-umelecké východiská, ku ktorým má blízko Svetlíkova tvorivosť, prejavujúca sa predovšetkým v štýle, tendujúcom k otvoreným, neškatuľkujúcim výpovediam. Začiatky literárnokritického myslenia vo Vojvodine autor umiestňuje na koniec 19. a začiatok 20. storočia. Medzi prvých autorov literárnokritických textov uvádza Jozefa Maliaka a Jána Čajaka st., potom Andreja Siráckeho, Jána Čajaka ml., Michala Topoľského. V danom kontexte je podnetné Svetlíkovo prehodnocovanie literárnokritickej tvorby Jozefa Maliaka. Maliakova kritika sa okrajovo spomína v zatiaľ posledných knižne publikovaných dejinách literárnej kritiky od Rudolfa Chmela, Svetlík preto vychádza z monografie o Maliakovi od Jána Ormisa. Majúc na zreteli slovenský literárnokritický kontext, autor uvažuje, že Maliakova interpretácia Sládkovičovej Maríny bola podnetná pre slovenského literárneho kritika a historika Jaroslava Vlčka, „ktorý po jej prečítaní zmenil svoj postoj k tejto Sládkovičovej skladbe“ (s. 26), čím otvára pohľad na historickú perspektívu v medziliterárnych vzťahoch vojvodinského (dolnozemského) prostredia a Slovenska. Ako najvýznamnejšieho predstaviteľa literárnej kritiky daného obdobia Svetlík uvádza Andreja Mráza a vyzdvihuje jeho prísny a kritický postoj k literatúre. V druhej kapitole Svetlík vymedzuje 50-te a 60-te roky 20. storočia ako obdobie revitalizácie literárnej kritiky v časopise Nový život. V danom čase sa paralelne rozmáhala ideologizácia literatúry znižujúca hodnotiace kritériá pri uverejňovaní textov, čo spôsobilo posun redakčného dôrazu z národnej na triednu problematiku. Od konca 50-tych rokov v Novom živote sa menila koncepcia, ktorá umožnila otváranie sa voči najnovšej tvorbe mladých autorov zo Slovenska. Komparatívne súvislosti mladej slovenskej poézie s poéziou z Vojvodiny, ktoré rozvinul Ján Kmeť, však Svetlík prehodnocuje, eviduje jeho tendenčnosť a „Kmeťovo uprednostňovanie našich síl, konkrétne vitalisticko-optimistickej poézie Andreja Ferku zo zbierky Okovaná krv a Jána Labátha zo Slnečných hodín“ (s. 61) predpoéziu Milana Rúfusa. V danom období vyzdvihuje literárnokritickú a literárnohistorickú činnosť Michala Filipa, ktorého, súhlasiac s Harpáňom, kladie do základov kritického čítania literatúry vojvodinských Slovákov. Svetlík akcentuje Filipove štúdie o Hurbanových sedliackych drámach a o Gustávovi Maršallovi-Petrovskom, v ktorých sa Filip usiluje o objektívnosť a kritickosť. Vyššiu úroveň literárnej kritiky priniesli najmä dve osobnosti vojvodinskej literatúry: vedeckosť Michal Harpáň a inovačnosť Víťazoslav Hronec. Práve tieto dve osobnosti sa najviac pričinili o prehodnocovanie slovenskej vojvodinskej literatúry a vymaňovanie sa spod ideologickej kontroly, čo spôsobilo kvantitatívny a kvalitatívny vzrast produkcie a prekračovanie enklávových medzí. Najväčší rozsah má tretia chronologická etapa NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

RECENZIE 53


v Svetlíkovej knihe, venovaná prevažne kritickému, teoretickému a literárnohistorickému dielu Michala Harpáňa a literárnej kritike a polemikám Víťazoslava Hronca. V danej kapitole sa bližšie píše aj o kritickom čítaní Samuela Čemana, Samuela Boldockého, Viery Benkovej, Jozefa Valihoru, Miroslava Dudka, Miroslava Demáka, Michala Ďugu, Paľa Bohuša, Juraja Tušiaka, Pavla Mučajiho. Svetlík vysoko hodnotí Harpáňovu zameranosť na literárnosť textu, ako aj hodnotenie „jednotlivých relevantných segmentov vnútornej organizácie naratívneho textu z aspektu ich funkčnej opodstatnenosti“ (s. 121). Pri zatiaľ poslednom tvorivom období Svetlík uvádza Harpáňove literárnohistorické a literárnokomparatistické syntézy zamerané na slovenskú literatúru v Juhoslávii po roku 1945 a dejiny slovenskej poézie, literárnej vedy a kritiky v rokoch 1918 – 1948, tiež štúdie o trojkontextovosti slovenskej vojvodinskej literatúry. Všíma si Harpáňovu esejistickú literárnokritickú tvorbu, ktorú umiestňuje do kontextu postmoderných či postštrukturalistických tendencií. V kontexte premien Harpáňovej literárnovednej poetiky Svetlík nezdôrazňuje autorove postštrukturalistické štúdie o románoch Milorada Pavića a Pavla Vilikovského, ktoré popri Dudkových štúdiách o intertextualite a Hroncových textoch o dekonštrukcii patria medzi začiatky postštrukturalistickej literárnej vedy vojvodinských Slovákov. Podnetné k diskusii sú časti venované textom Víťazoslava Hronca. Dalo by sa polemizovať o Svetlíkovom postoji k Hroncovmu „obrátenému chameleónstvu“, čiže k Hroncovmu prispôsobovaniu literárnej tradície vlastnej uprednostňovanej poetike v antológiách, chrestomatiách a výberoch z tvorby autorov. Hronec prostredníctvom poetiky modifikoval literárnu tradíciu tým, že bol v nej prítomný, avšak imanentnú podstatu poetík iných autorov nezmenil. Medzi Hroncove literárnokritické texty Svetlík zaraďuje aj denníky, hoci len menší počet segmentov z uvedených zápisov možno brať ako kritické reflexie o literatúre, pričom si treba uvedomiť, že ich primárna funkcia spočíva v komentovaní Hroncovej poézie a poetiky. Svetlík aktualizoval i otázku autenticity týchto denníkov, ktorú však možno relativizovať pre ich znakovú povahu. Znakovosť nespochybňuje, ani nepotvrdzuje faktografickosť, iba vystupuje vo funkcii komentovania Hroncovej literárnej tvorby. Posledné obdobie, koniec 20. a začiatok 21. storočia, označuje Svetlík ako stagnáciu kritického čítania literatúry Slovákov vo Vojvodine, ako „vzdávanie sa ideálu vedeckosti (...) a zapájanie sa do postmoderných, postštrukturalistických a dekonštruktívnych výskumov literatúry“ (s. 193 – 194). Pri uvedenej konštatácii by sa dalo polemizovať o naznačenej (ne) vedeckosti postštrukturalistických výskumov. Metodológia uvedených bádaní nespočíva iba v esejizácii literárnej kritiky, ale aj v rozsiahlejších teoreticko-praktických sondách doštruktúr postmodernistických textov. V poslednej kapitole Svetlík konkrétnejšie uvádza kritickú činnosť Jarmily Hodoličovej, Michala Babiaka, Zuzany Čížikovej a Maríny Šimákovej-Spevákovej. V danom kontexte upúta hodnotenie textov Michala Babiaka, ktoré sa oceňuje ako „vrcholný prejav kritického čítania literatúry, nielen v slovenskom vojvodinskom, ale iste i celoslovenskom literárnom kontexte“ (s. 207), čím potvrdzuje postoj o permanentných vzájomných vojvodinských a celoslovenských literárnych vzťahoch. Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov sú druhou syntetickou knihou Adama Svetlíka, ktorý sa v predchádzajúcom období venoval premenám slovenskej vojvodinskej poézie v 2. polovici 20. storočia, predtým poézii Víťazoslava Hronca. Prvú literárnovednú syntézu o slovenskej próze vo Vojvodine napísal Michal Harpáň (Premeny rozprávania, 1990). Treba dúfať, že stagnáciu v kritickom myslení vojvodinských Slovákov čoskoro vystriedajú ďalšie premeny, ktoré zviditeľnia a podnietia nové medziliterárne prepojenia. 54 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ETELA FARKAŠOVÁ

Desať rozhovorov v jednej knihe (Zuzana Čížiková: Rozhovory. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2015. 160 s.) So záujmom som siahla za knižkou rozhovorov, ktorú pripravila Zuzana Čížiková, docentka na Katedre slavistiky Filologickej fakulty Univerzity v Belehrade, autorka monografických prác Básnické dielo Viery Benkovej (2005) a Literárna tvorba Jána Labátha (2013), ako aj početných štúdií a článkov o slovenskej vojvodinskej literatúre. Priznám sa, že čím som staršia, tým je žáner rozhovoru pre mňa čitateľsky príťažliEtela Farkašová (1943) slovenská spisovateľka, esejistka, publicistka a filozofka. vejší, najmä, ak je témou rozhovoru – ako Prozaická tvorba: Reprodukcia času (1978), Snív prípade spomínanej knižky – literatúra. vanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci Rozhovor otvára príležitosti spoznávať sa portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za navzájom, a tak vlastne lepšie spoznať aj dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), seba. Ak by sa dala nejako merať kvalita Po dlhom mlčaní (2001), Záchrana sveta podľa G. (2002), Stalo sa (2005), Fragmenty (s občasnou túžrozhovoru, jedným z podstatných kritérií by bou po celostnosti) (2008). mohlo byť to, či v jeho priebehu u zúčastneBásnická tvorba: Na rube času (2006), Opretá ných vznikol spoločný obohacujúci zážitok, o ticho (2008). zážitok nahliadnutia do nových kútov realiEsejistická tvorba: Teória poznania (1980), Život ty, to, či sa zrodili námety na uvažovanie. ako rozhovor (1993), Etudy o bolesti a iné eseje (1998), Hneď v úvode uvažovania o knižke Z. ČíZbližovanie (1996), Uvidieť hudbu a iné eseje (2003), Na ceste k vlastnej izbe (2006). žikovej skonštatujem, že rozhovory so slovenskými vojvodinskými literárnymi osobnosťami podľa mňa takéto kritériá spĺňajú. Mená jednotlivých respondentov nebudú pre čitateľský okruh Slovenských pohľadov neznáme, pretože sa s nimi možno stretávať na stránkach časopisu v pravidelnej rubrike Zo života zahraničných Slovákov, v ktorej sa už niekoľko rokov venuje pozornosť kultúrnemu dvojmesačníku Nový život mapujúcemu literárne dianie vo Vojvodine, resp. na Dolnej zemi. Úvodný rozhovor predstavuje popredného básnika Ladislava Čániho, jeho pohľad na situáciu v dnešnej slovenskej vojvodinskej literatúre (kritike), aj na vzťah k slovenskej literatúre v materskej krajine. Básnik, predstaviteľ Generácie X (pojem literárneho vedca A. Svetlíka), uvažujúc o budúcnosti poézie, vyslovuje presvedčenie, že človek bude vždy potrebovať nástroj na reflexiu metafyzických rozmerov vlastnej existencie aj na prepojenie ich individuálnych a univerzálnych aspektov, a takým nástrojom by mohla byť práve poézia, hoci možno v iných podobách ako dnešná. Poetka Katarína Hricová pomenúva v rozhovore viaceré problémy, s ktorými sa dnes ako literárna tvorkyňa (zároveň manželka, matka, zamestnaná žena, aktérka kultúrneho života) stretáva vo svojom prostredí, zdôrazňujúc pritom, aké ťažké je uchovať si slobodNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

RECENZIE 55


ného ducha vo všetkých sférach života, vrátane literárnej, či už pri výbere témy (kritika niekedy autorke vyčíta priveľkú upätosť na tému mužsko-ženských vzťahov), alebo pri jej spracúvaní. Poetka hovorí s obdivuhodnou otvorenosťou o svojom vnútornom svete, o dôležitom zástoji duchovna vo vlastnom prežívaní, o sne ako o kráľovskej ceste k nevedomiu – aj k básni, o potrebe kritiky ako motivačného faktora pre tvorivého človeka... a aj o túžbe, aby nielen ona, ale všetko dobré, čo vzniklo v slovenskej vojvodinskej literatúre, sa vnímalo ako integrálna súčasť slovenskej literatúry (pretlmočiac to do praktickej roviny: aby sa viac vydávali diela dolnozemskej literatúry v materskej krajine...). Podobné priania, vyslovené či len naznačené, cítime vo viacerých rozhovoroch, mali by sme ich (mám na mysli naše vydavateľstvá) vnímať ako výzvu, ba ako dlh voči slovenskej literatúre vznikajúcej mimo nášho územia. Nikdy sa nezrieknuť vlastnej svojskosti, tak znie krédo básnika Michala Ďugu, ktorého filozofické vzdelanie (dodám, že na bratislavskej univerzite), samozrejme predovšetkým mentálne ustrojenie predurčujú na tvorbu silne reflexívnej, introspektívne zameranej poézie. Poet vyzdvihuje význam kontinuity v literárnej tvorbe, a to ponad konkrétny priestor i čas, pre neho, podobne ako pre L. Čániho, predstavuje poézia smerovanie k uchopeniu metafyzických rozmerov sveta, ľudského bytia, a písanie vníma ako kladenie otázok, hľadanie novej cesty, formy (seba)vyjadrenia. So sympatiou vnímam jeho náklonnosť k fenoménu ticha, pre Ďugu sú ideálne básne tie, „ktoré sú svojou podstatou mlčaním“, je presvedčený, že práve také básne majú veľkú výpovednú silu. Autor v rozhovore predostiera svoju interpretáciu motívu zeme (takého častého v dolnozemskej literatúre), nie však iba ako symbol pripútanosti a lásky k pôde, ale (vo filozofickej rovine) aj ako symbol pominuteľnosti a večného návratu. V podobnom duchu rozvíja úvahy o nitiach, ktoré viažu k životu, najznámejšia dolnozemská poetka Viera Benková (výber z jej poézie vyšiel nedávno vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov). Pre Benkovej tvorbu je príznačný motív domova, nielen v zmysle fyzického, ale prinajmenšom tak duchovného priestoru, ktorý si človek utvára počas života v sebe a ktorý preňho predstavuje – vďaka autentickosti – nezrušiteľnú istotu. „Od seba utiecť nemožno“, je krédo, ku ktorému sa autorka vracia v rozhovore v súvislosti s viacerými témami, napríklad v súvislosti s otázkou, či má autor absolútne zohľadňovať pripomienky kritiky, alebo či má ostať predovšetkým sebou, ostať svojský, „nespreneveriť sa svojmu naturelu“. Nejestvuje jeden model pre tvorbu, a literatúre osoží, ak jestvuje na ňu viacero pohľadov, tvrdí Benková aj v kontexte otázky o mužskom a ženskom písaní. A tak ako viaceré z oslovených osobností aj ona kriticky a s ľútosťou hodnotí menej radostnú situáciu v mladších generáciách slovenskej vojvodinskej literatúry. Poetkin pohľad však nie je jednostranne pesimistický, menšinová literatúra to síce nemá ľahké, ale na druhej strane, ako Benková tvrdí, môže sa stať spojivom medzi dvoma, troma kultúrami, a v tom je jej potenciál... O jazyku ako o dynamickom jave, ktorý treba permanentne skúmať, hovorí vysokoškolský profesor Michal Týr, nositeľ Veľkej medaily sv. Gorazda, ktorú mu udelila SR za zveľaďovanie slovenského vojvodinského školstva, medziiným aj za zásluhy na vydávaní tamojších slovenských učebníc. V rozhovore sa dozvieme o situácii súčasnej vojvodinskej slovenčiny, M. Týr upozorňuje na istú rozpoltenosť v používaní jazyka v súkromnej a vo verejnej sfére, ako aj na veľký vplyv srbčiny, na množstvo srbizmov, najmä však na potre56 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


bu byť v ustavičnom (aktívnom) kontakte so slovenčinou v materskej krajine. Pre nás sú zaujímavé aj informácie o špecifikách a o vzťahu slovakistiky a slavistiky na univerzitách v Novom Sade a v Belehrade, takisto aj o smerovaní slovenskej vojvodinskej lingvistiky. Sugestívne pôsobí rozhovor s poetkou a prekladateľkou (srbskou kritikou vysoko oceňovanou) Annou Dudášovou, ktorá hovorí o tom, ako pod vplyvom viacerých momentov „odišla“ zo slovenského prostredia do srbského, a konvertovala nábožensky aj jazykovo – nie však tak, že by zabudla na korene, ale naopak, stala sa sprostredkovateľkou medzi slovenskou a srbskou literatúrou ako prekladateľka, redaktorka a organizátorka kultúrnych mostov. Dudášovej poézia je predchnutá duchovnom, hlbokou náboženskou vierou, sama pokladá poéziu za „dcéru neba“ a básnika za „bohomnadchnutého posla“, ako sa vyznáva, od poézie (celej literatúry) vyžaduje, aby sa v nej spájala duchovná a etická dimenzia s estetickou... Väčšieho dôrazu na duchovný rozmer v súčasnej spoločnosti sa dožaduje aj poet Ján Labáth, nositeľ významných ocenení. Jedným z ťažiskových problémov, na ktorý sa v rozhovore sústreďuje, je aj pre neho vzťah slovenskej literatúry na Dolnej zemi a v materskej krajine, ešte stále nedostatočná integrovanosť tej prvej v druhej, ale za veľmi dôležité pokladá aj rozvíjanie vzťahu so svetovou literatúrou. Napriek mnohým kritickým výhradám k súčasnej kultúrnej situácii autor vyjadruje presvedčenie o potrebe literatúry a o jej estetickom a etickom poslaní smerom do budúcnosti. Špecifickej téme slovenskej detskej literatúry sa venuje rozhovor s jej úspešnou tvorkyňou – s Máriou Kotvášovou-Jonášovou. Podľa autorky je jedným z jej princípov úsilie zaujať detských čitateľov pútavým dejom či novými informáciami, novými podnetmi. Jej cesta k literatúre, ako spomína, viedla cez recitácie a hranie divadla, ktoré má v tamojšej slovenskej komunite silnú tradíciu. Povolaním učiteľka, Mária Kotvášová-Jonášová veľmi dobre pozná detskú dušu, záujmy i potreby detského čitateľa, aj na základe vlastných skúseností prišla k záveru, že dieťa (ale aj dospievajúci) potrebuje knižku okrem iného preto, aby sa mohol s jej postavami (viac alebo menej) identifikovať, a cez túto identifikáciu lepšie spoznať seba samého, získať lepšiu orientáciu v rôznych životných situáciách i problémoch. A opäť najmä na základe vlastnej skúsenosti dospela k presvedčeniu, že knihu najmä v dnešných časoch nestačí iba napísať a vydať, ak sa adekvátne nepropaguje a nevenuje sa jej distribútorská pozornosť, knižka má len malú šancu preniknúť k čitateľom. V rozhovore sa rozoberá aj otázka ilustrácií detských knižiek, porovnáva sa situácia v detskej literatúre na Slovensku a v Srbsku... O prekladateľskej práci sa Z. Čížiková rozpráva s novou šéfredaktorkou Nového života Zdenkou Valentovou-Belićovou, nositeľkou Ceny Pavla Országha-Hviezdoslava za rok 2012. Hlavnou témou je slovenská literatúra v kontexte súčasnej vydavateľskej produkcie v Srbsku. Zdenka Valentová-Belićová hovorí o čitateľskej recepcii našej literatúry v Srbsku (kde, ako konštatuje, je naša literatúra, žiaľ, takmer neznáma). V tejto súvislosti vyzdvihuje význam rôznych foriem propagácie vydaných kníh (na konkrétnom prípade prekladu románu Tábora padlých žien od Antona Baláža, jednej z čitateľsky najúspešnejších kníh v srbskom prostredí). Podobne ako v predchádzajúcom rozhovore tu zaznie myšlienka, že čitateľský záujem sa dnes nezjaví automaticky, „treba tvrdo pracovať, aby sa kniha zviditeľnila“. Napokon prekladateľka hovorí o svojej ambícii dosiahnuť, aby – v súlade s krédom Umberta Eca – pretlmočením diela do iného jazyka povedala „takmer to isté“ – pravda, to „takmer“ aby bolo jej príspevkom do textu. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

RECENZIE 57


Alena Klátiková: Santiago, litografia, 2015

Knižku uzatvára rozhovor s literárnym vedcom a historikom, vysokoškolským pedagógom, predchádzajúcim šéfredaktorom Nového života Adamom Svetlíkom o jeho chápaní literatúry, jej perspektív a možností nielen vo všeobecnej rovine, ale konkrétne v menšinovom prostredí, v akom žije slovenská vojvodinská literatúra. A. Svetlík v rozhovore vecne hodnotí svoj vklad do profilu spomínaného časopisu, a to najmä ako priestoru otvoreného rôznym názorovým prúdom, a zároveň ako priestoru na hľadanie rovnováhy medzi „elitárstvom“ a „populizmom“, zdôrazňuje, v pozícii šéfredaktora sa usiloval kreovať periodikum tak, aby zohľadňovalo potreby a pomery tamojšej čitateľskej obce, a aby zohľadňovalo tak srbský, ako aj celoslovenský literárny kontext. Po stručnej rekonštrukcii svojej cesty k literatúre (literatúrou) hovorí A. Svetlík o koncepcii dejín slovenskej vojvodinskej literatúry, ktorú aj on dotvára prostredníctvom vlastných výskumov. Osobne je mi sympatické aj Svetlíkovo vymedzenie kritického čítania literatúry ako procesu, z ktorého nemožno eliminovať subjektivitu toho, kto dielo interpretuje a hodnotí (takýmto vymedzením sa odchyľuje napríklad od Harpáňovho štrukturalisticko-semiotického prístupu). „Triezvy pragmatik“ a „optimistický skeptik“, ako svojho respondenta nazýva Z. Čížiková, rozvíja v závere rozhovoru víziu budúcnosti (či skôr zániku) slovenskej vojvodinskej enklávy, a teda i literatúry, a to na základe demografickej štatistiky. Napriek tomu jeho postoj nie je postojom rezignácie, naopak, Svetlík sa aktívne zasadzuje za záchranu domácej literatúry, robí tak bez pátosu a s prihliadaním na celkové civilizačné premeny prebiehajúce v súčasnosti. O tom, že v takom postoji nie je vo svojom prostredí osamotený, svedčí celá kniha rozhovorov. 58 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ANETA LOMENOVÁ

Nový realizmus Ivany Dobrakovovej (Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine. Bratislava : Marenčin PT, 2009, 165 s.; Ivana Dobrakovová: Bellevue. Bratislava : Marenčin PT, 2010, 190 s.; Ivana Dobrakovová: Toxo. Bratislava : Marenčin PT, 2013, 190 s.) Prozaická tvorba Ivany Dobrakovovej – súbor poviedok Prvá smrť v rodine (2009), román Bellevue (2010) a najnovšia zbierka poviedok Toxo (2013) bola pozitívne ohodnotená literárnou kritikou a má dobré ohlasy u čitateľov. Už v debutovеј knihе Prvá smrť v rodine sa prejavuje autorkin záujem o hraničné žiAneta Lomenová (1991), vyštudovala slovenvotné situácie týkajúce sa sociálnych vzťa- ský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Unihov, psychických, emocionálnych a mentál- verzity v Novom Sade. V súčasnosti pokračuje v masnych stavov jednotlivca, respektíve jeho ter štúdiách. Publikuje v Novom živote a vo Vzlete. vzťahu k vlastnému telu. V tomto autorka Získala viackrát odmeny na súbehoch Zorničky pokračuje aj v ďalších knihách. Do popredia (2013) a Nového života (2013, 2014) a cenu za najkladie ženskú postavu, protagonistku taklepší text na Festivale populárnej hudby Zlatý kľúč mer všetkých próz, s ktorou sa bezprostred- v Selenči (2014). ne stotožňuje. Prostredníctvom hlavnej hrdinky a narátorky príbehu odhaľuje svoj vlastný emocionálny, duševný stav. Svoju niekedy až neľútostne tvrdo potrestanú hrdinku umiestňuje do rôznych krajov sveta: Bratislava a jej okolie, Francúzsko, Taliansko, Slovinsko... Dobrakovová sa svedomite pridržiava postmoderného štýlu písania, strieda rozprávačské perspektívy a premyslene pracuje s tajomstvom. Ľahko sa dopracúva k dejovému napätiu, zauzľovaniu, kulminácii a potom pointou prekvapí čitateľa a dáva mu možnosť, aby ukončil dej a priestor podľa vlastnej imaginácie. Poviedky Ivany Dobrakovovej majú vysoký literárny štandard a zároveň sú čítavé, lebo vždy obsahujú zaujímavý a neštandardný príbeh. Vyúsťuje to k prvkom magického realizmu (fantastické motívy, halucinácie, psychosomatické poruchy, iracionálny život postáv, nočné mory, paranoický strach, bludy...). Mnohé prvky v románe a v poviedkach sa zhodujú so súčasným spôsobom života mladých, sú to ľúbostné prvky, erotické motívy, skúmanie vlastného tela a tela svojich partnerov (nenávisť a odpor k vlastnému telu), vlastné záujmy a ľahostajnosti, študentské tábory, dospievanie, lezbizmus, homosexualita... Hrdinka sa často vžíva do roly iných, ale nechápe životnú filozofiu ľudí, ktorí ju obklopujú. Zbierka devätnástich poviedok Prvá smrť v rodine predovšetkým hovorí o strate a beznádeji, ale nielen o tom. Nejde tu o smrť v pravom zmysle slova, lež o neriešiteľné problémy v mužsko-ženských a rodinných vzťahoch, ktoré sú sprevádzané psychosomatickými NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

RECENZIE 59


poruchami hlavnej hrdinky: Ivana vidí otca v záhrade oberať jablká v zime (Dedičstvo), dlhodobá neschopnosť komunikovať a neschopnosť nadviazať ďalší ľúbostný vzťah (Klbko hadov), matka nedokáže vysvetliť dieťaťu, že jeho otec ho už nikde nečaká (Matka a dcéra cestujú vlakom), detektívna zápletka v poviedke Apuka, psychické zrútenie ženy v próze Žiť s Petrom odzrkadľuje manželsky nestvárnený život Ireny s Michalom, duševne náročné prežívanie mladej ošetrovateľky senilných starcov v próze Belleuve, Marseille, obraz študentského mikrosveta v poviedke Spodné vody Zemplínskej šíravy. Klára po spadnutí lietadla do mora v Nice východisko zo stresujúceho zážitku vidí v milovaní sa s Luigim, ktorý ju odmieta (Na pláži v Nice), Marta s tikom v prstoch v poviedke Tik, životopisné údaje hrdinky od narodenia po starobu v poviedke …ale tie dlhé múry sa tak rýchlo zbiehajú. Hrdinka nevie nájsť vlastné bytie vo svete hnusu a odporu, prekračuje prah normality a volí si otvorenú cestu k šialenstvu. Z halucinácií, bludov, fiktívnych postáv a duchov zo záhrobného sveta rezultuje vážna psychická porucha. Príznačné je to pre všetky Dobrakovovej knihy. Už v tejto prvej zbierke autorka dej poviedok situuje do Francúzska a Slovinska (Klbko hadov: Ľúbostný motív Cédrica a Marcely na medzinárodnom kempe vo Francúzsku, Bellevue, Marseille: Líza v centre pre telesne postihnutých ako nová ošetrovateľka, Ti boš zelo v redu punca: Natašina cesta z Bratislavy do Ľubľany na kurz slovinského jazyka, Na pláži v Nice: Klára s Luigim odcestujú na letnú dovolenku do Nice, kde ich čakajú nepríjemné zážitky, Návrat do domu medzi dvoma diaľnicami: Svetlana s manželom a dcérou Agátou na dovolenke v Ľubľane...). Autorka ani v jednej poviedke nevynechala ľúbostný a erotický motív. Jej hrdinka je neustále obkľúčená sexuálnosťou, spoznáva sa s vlastným telom a plodnosťou: Svetlanina nevera v poviedke Návrat do domu medzi dvoma diaľnicami, Alica v próze Navyše má sexuálny styk so starcom atď. Dobrakovová vo svojej knihe nemoralizuje, ale sa pokúša zobraziť životné princípy cez príbeh mladej ženy. V rovnakom kontexte Dobrakovová pokračuje aj v románe Bellevue. „Devätnásťročná Blanka sa vyberie do medzinárodného tábora v Marseille, kde pracuje v centre Bellevue pre telesne postihnutých. Spočiatku tam vyzerá všetko idylicky: horúce leto, výlety na pláž, priatelia z rôznych kútov sveta, dobrá nálada a družnosť. Čoskoro sa však vzťahy medzi dobrovoľníkmi začnú zamotávať, idylická atmosféra sa mení na zlovestnú a veci už nie sú také, aké sa zdali. Začína sa cesta, ktorá Blanku dovedie až na pokraj síl a možností, cesta, ktorá jej odhalí, že hranica medzi normálnym a šialeným je niekedy až príliš tenká.“ (z predslovu) Dobrakovová prostredníctvom hlavnej postavy a narátorky Blanky prezrádza jej duševné zneistenie a traumy získané trojtýždňovým pobytom s vozičkármi v medzinárodnom tábore. Mladá autorka stvárňuje dobrodružstvá Blanky zdanlivo na štýl dievčenských románov. Podrobne, až naturalisticky drsne popisuje nielen deformované telá postáv, ale tiež rôzne, i patologické pocity hrdinky. Konfrontácia s grotesknou telesnosťou invalidov v nej vyvoláva depresiu, s ktorou trúfalo experimentuje. Týmto alternatívam zodpovedá aj protagonistkino záverečné presvedčenie, že hybnou silou sveta je nenávisť. Práve tie neustále depresie, nostalgické večery a každodenné rituály so zamračenými vozičkármi doviedli Blanku na pokraj síl a k samovražedným sklonom. Blanka 60 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


svoje neprekonateľné paranoje a strach zo života pripisuje centru Bellevue, v závere však vysvitá, že toto stredisko si nesie v sebe. Autorka rovnako sugestívne stvárňuje aroganciu vozičkárov, ktorou „dajú každému pocítiť svoje nevládne telo, svoje chýbajúce končatiny, ten svoj hendikep, pre ktorý im treba vždy ustúpiť“. Hrdinka najprv s nimi súcití, potom podlieha mechanickému spolužitiu, až kým ju postihnutí nezačali desiť. Blankine pokusy o zblíženie sa s pacientmi zlyhávajú a východisko zo svojej osamelosti sa snaží nájsť v skupine dobrovoľníkov. Počas pobytu v Bellevue nadviazala ľúbostný vzťah so Slovincom Dragom a vtedy si začína dôkladne všímať svoje telo. Blízke vzťahy napr. s Dragom, Češkou Martinou tiež zlyhávajú a nepomôžu jej prekonať problémy spôsobené jej duševnou chorobou. Román Bellevue je sčasti aj románom o šialenstve, o psychickom rozklade. Otvára tému ženskej intimity, zahanbenosti, ale aj prítomnosti strachu z vlastného osudu, z ktorého nemožno uniknúť. Opäť sa u autorky stretávame s negatívnou symbolikou ľudského tela, ktoré už nie je len pasívne, ale aj nebezpečné, stvorené na to, aby ubližovalo a ovládalo myseľ. V roku 2013 Dobrakovová vydala zbierku siedmich poviedok s názvom Toxo. V tejto zbierke sme si povšimli vyzretú tematickú stránku tvorby a nadobudnuté spisovateľské skúsenosti. Autorka sa znovu zaoberá problematikou ženskej intimity a javov, ktoré s ňou úzko súvisia. Protagonistkami sú ženy v situáciách evokujúcich ochranu a bezpečie (v očakávaní materstva, po pôrode, alebo hoci len v tesnej blízkosti muža, ktorého sa pokúšajú milovať a pochopiť). Dej poviedok znovu situuje do Talianska a píše ich z vlastných skúseností. Z dospievajúceho dievčaťa z románu Bellevue sa stáva zrelá žena, manželka, milenka a matka. Dobrakovová v prvých dvoch knihách navonok hovorila o ženskom, či dievčenskom svete, ale v podstate sa s dejovým napätím a udalosťami, ako aj duševným stavom protagonistky mohli stotožniť aj muži. Keďže v knihe Toxo píše najmä o tehotenstve, materstve, súperení medzi matkami, o zlomyseľnostiach na ihriskách, o výchove detí a všetkom, čo s tým súvisí, prihovára sa predovšetkým ženám, teda matkám. V poviedkach dominujú témy tehotenstva a materstva a hrdinky sú často nútené vzdať sa vlastných princípov. V zbierke sa ako typické javia postavy partnerov, členov rodiny, ženy matky a ženy milenky. Priebeh tehotenstva a zážitky po pôrode podáva už v poviedke O ovocí a zelenine, kde hlavná hrdinka Virginia má rizikové tehotenstvo, a preto sa svedomite pridržiava všetkých lekárskych pokynov. V poviedke Návrat z Turína dvojnícka postava susedky Francy hlavnú hrdinku irituje do nepríčetnosti a vyvoláva v nej odpor, ktorý si vysvetľuje ako tehotenskú nevoľnosť. Výchova detí, detská sebeckosť a zlomyseľnosť vrcholí v poviedke Bambini e Genitori, kde Carlottu autorka vystavuje materským výzvam a núti ju stotožniť sa so spravodlivým sudcom. Poviedka Toxo je zároveň aj názvom celej zbierky. Z deja vysvitá, že tu je stredobodom pozornosti toxoplazmóza, choroba získavaná špinou a zvieracou srsťou. Život Blanky sa obrátil naruby, odkedy jej gynekológ oznámil, že ju prepadla toxoplazmóza hneď na začiatku tehotenstva. „...banány, mandarínky a pomaranče umývať netreba, veď majú šupku, ktorá sa odstráni, aj keď gynekológ povedal, že treba poriadne, nešpecifikoval ktoré, len poriadne, tak možno bude lepšie, ak NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

RECENZIE 61


Alena Klátiková: Viviana, sieťotlač, 2015

začne aj banány, mandarínky a pomaranče, lebo veď ktovie, akými cestami sa dostali až k Blanke, v akých debničkách stáli, a či sa okolo nich neobšmietali mačky, ktoré ich zo zlomyseľnosti ošťali, tak potom prečo riskovať, čo ju to stojí umyť si poriadne aj banány, mandarínky a pomaranče, prakticky nič, a keď ide o dieťa, o jeho zdravie, nemôže byť pohodlná, veď sa ešte len vyvíja v bruchu, hocičo sa v tejto fáze môže pokašľať, a toxoplazmóza číha práve na ovocí...“ (s. 162 – 163) Hysterický strach a prehnaná starostlivosť o svoj život a život svojho nenarodeného dieťaťa ju napokon priviedli k extrémnym situáciám, až sama uviazla vo vlastnej pasci, keď dezinfekčnou Spruzzianou oboch otrávila. Absurdné počínanie Blanky v paranoickom strachu o dieťa a jej obozretnosť pri stravovaní a pri styku so zvieratami vyústili do neočakávaných situácií. To naznačuje, že sa autorka nielen perfektne pohrala s tematikou materstva, ale znovu potvrdila, že zauzľovanie napätia a prekvapujúca pointa sú jej silné stránky. Autorka sa vo väčšine poviedok vyjadruje otvorene a s veľkou dávkou humoru a grotesknosti. „...ale gynekológ sa mi s tou tyčou márne vŕtal v pošve, sliedil po stenách maternice, napokon bol nútený skonštatovať, že nič, vôbec nič tam nie je. Akože nič! Vykríkla som zo svojho nepohodlného sedadla, napichnutá na tyč, zahľadela som sa na obrazovku, kde bol ten čierny tunel, a žiadala od gynekológa vysvetlenie, lebo veď päť testov, ako tam môže nebyť, keď päť testov, ale gynekológ len ľútostivo krútil hlavou, spontánny potrat je niečo celkom prirodzené, asi ten plod nebol dobre zachytený alebo vyvinutý...“ ( s. 91) Okrem materinských tém autorka sa venuje aj dospievaniu a manželským vzťahom: manželské hádky a podozrievanie Gigiho z homosexuality v poviedke Návrat z Janova, prostoduchá zlomyseľná upratovačka Rosa ako stelesnenie násilia v poviedke Rosa, detinské spomienky na dobrodružstvá získané pobytom na pláži v chorvátskom hoteli, kde hrdinka spoznáva svojho terajšieho manžela, v poviedke Narcis... To, čo sa neustále premieta v postavách týchto troch Dobrakovovej knihách, sú nestálosť, rozkolísanosť hlavnej hrdinky, pocity odporu a hnusu, izolácie a odcudzenia, nefunkčnosť a nesamostatnosť, hanba, strach a úzkosť. Autorka svoju hrdinku nešetrí a neľutuje. Nie je zlomyseľná, ani prísna, je len realistická a často až fatalistická. Podľa slov autorky mnohí ľudia jej texty zažívajú bezútešne a deprimujúco. No aj napriek tomu sa Dobrakovovej tvorba zaraďuje do umeleckej postmodernej literatúry, alebo lepšie povedané do slovenskej literatúry Nového realizmu. 62 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

Prvá samostatná výstava Aleny Klátikovej (Alena Klátiková: Individualizácia jednotlivých foriem. Zväz združení výtvarných umelcov Vojvodiny, 14. marca – 2. apríla 2016, Nový Sad) Mladá akademická grafička Alena Klátiková sa na našu výtvarnú scénu dostala vlani svojou prvou účasťou na 13. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku. Vystavovala dve maľby, ktoré akoby boli dobrým náznakom poetiky reflektujúcej sa aj na jej grafických listoch vypracovaných v technike litografia – teda tlače z plochy – počas záverečného ročníka a master štúdií na Akadémii umení v Novom Sade. Ide o cyklus pomerne jednoduchých foriem blízkych portrétu, umiestnených na abstraktne podanom monochromatickom úzadí. Podľa Klátikovej slov k tejto forme sa dostala z prírodnej formy jedného druhu sukulentov, či kaktusov s ostrými pichliačmi. V jej výtvarnom podaní z východiskového motívu vznikol však abstraktný obraz. Jasne vydiferencovaná forma ľudskej hlavy v obrysoch pri každom novom výtvarnom podaní Aleny Klátikovej začala dostávať svoje individuálne črty pomocou rôznych intervencií čiarou. V podstate takmer rovnaké formy na grafikách tohto cyklu zaAlena Klátiková sa narodila roku 1991 v Nočali vďaka tým intervenciám pomocou čiar rôzneho spektra kvality, ale aj farby, nado- vom Sade. Vyštudovala grafiku na Akadémii umení búdať individuálny charakter, dokonca au- v Novom Sade v triede prof. Anice Radoševićovej roku 2014, keď pokračovala na master štúdiách. torka im dala aj exotické mená španielskej Okrem grafickej tvorby zaoberá sa aj maľbou proviniencie. Tak formou podobné tvary a kresbou. Je členkou Zväzu združení výtvarných dostali svoj individuálny charakter a môže- umelcov Vojvodiny (SULUV) od roku 2015. me ich vnímať ako personifikované abstraktné výtvory. Vynikajúci štart mladej výtvarníčky Aleny Klátikovej potvrdila aj Cena Senefelder inštitútu v Ofenbachu, ktorá sa jej nedávno dostala za výnimočný úspech v litografickej tvorbe. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

MISCELANEÁ 63


OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Oskar DAVIČO (1909 – 1989): V mene rastlín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Janko TAKÁČ: Slávnostné otvorenie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Dana TODOROVIĆOVÁ @ Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ Svetlana ŽUCHOVÁ: Aj spoločenská klíma je niečo, čo sa vplieta do nášho umenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Pulzovanie literatúry Martina BARTOŠOVÁ: Škvrna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Mišo SMIŠEK: Instant . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Svetlana GAŠKOVÁ: Jupiter, Zeus, Rá . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dana TODOROVIĆOVÁ: Park Logovskoj (úryvok z románu) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Svetlana ŽUCHOVÁ: Jedným slovom, nejem svinstvá . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

10 12 15 17 19

Studnička pamäť Ján LABÁTH: Spomienky na našu Kovačicu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27 Texty a kontexty Víťazoslav HRONEC: Za kláštorom, popri ceste . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28 Miroslav DUDOK: (Nielen) k mantinelom slovakistickej jazykovednej infraštruktúry . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 Jarmila HODOLIČOVÁ: Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (3) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45 Recenzie Marína ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ: Kritická syntéza o slovenskej vojvodinskej literárnej kritike . . . . . . . . . . . 52 Etela FARKAŠOVÁ: Desať rozhovorov v jednej knihe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55 Aneta LOMENOVÁ: Nový realizmus Ivany Dobrakovovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK: Prvá samostatná výstava Aleny Klátikovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

64 OBSAH

č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je reprodukcia výseku litografie Facundo (2015) akademickej grafičky Aleny KLÁTIKOVEJ. Číslo je ilustrované reprodukciami výtvarných prác akademickej maliarky Aleny KLÁTIKOVEJ pri príležitosti jej prvej samostatnej výstavy Individualizácia jednotlivých foriem v Zväze výtvarných umelcov Vojvodiny v Novom Sade (14. 3. – 2. 4. 2016). Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana Sudická Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký (M53). deckýý ččasopis as Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4 NOVÝ COBISS.SR-ID 11455234

ROZKOŠ Z TEXTU 1


Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Viera Benková: Studňa a voda. Strán 80. Cena 300 din.

Gabriela Gubová Červená: Slováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov 1918 – 1929. Strán 328. Cena 400 din.

Dragan Jovanović Danilov: Moje presné vidiny / Moja tačna priviđenja. Strán 80. Nepredajné v SVC.

Anna Malková: Lekvárový chlebík. Strán 59. Cena 400.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 3 – 4

ÒUDG SUH 6ORYiNRY åLM~FLFK Y ]DKUDQLþt

ROZKOŠ Z TEXTU 1


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.