Bratislava a more / Geológia Bratislavy ako inšpirácia architektonickej tvorby - Šimkovič, Vozárová by Tatiana Vozárová

Jarmila Bencová Michal Bogár Zdeněk Farkaš Natália Hlavatá Hudáčková Ján Madarás

Peter Minárik Andrej Ruman Vladimír Šimkovič (ed.) Michal Šujan Tatiana Vozárová (ed.)

BRATISLAVA

SPEKTRUM

A MORE

GEOLÓGIA BRATISLAVY AKO INŠPIRÁCIA ARCHITEKTONICKEJ TVORBY

Obálka knihy Fotografická koláž. Autor: Kristián Vnučko, 2018.

Vladimír Šimkovič, Tatiana Vozárová, eds. Vydavateľstvo Spektrum STU Bratislava 2019

Bratislava a more Geológia Bratislavy ako inšpirácia architektonickej tvorby EDITORI prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. Ing. arch. Tatiana Vozárová Ústav architektúry občianskych budov, FA STU ZADANIE ATELIÉRU prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. Ateliér A7, Ústav architektúry občianskych budov, FA STU AUTORI PRÍSPEVKOV © doc. PhDr. Jarmila Bencová, PhD. Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, FA STU © Ing. arch. Michal Bogár Autorizovaný architekt SKA, BOGÁR ARCHITEKTI © PhDr. Zdeněk Farkaš, PhD Slovenské národné múzeum, Archeologické múzeum © doc. Mgr. Natália Hlavatá Hudáčková, PhD. Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave © RNDr. Ján Madarás, PhD. Ústav vied o Zemi SAV © Ing. Peter Minárik Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., OZ Bratislava © Mgr. Andrej Ruman, PhD. Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave © prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. Ústav architektúry občianskych budov, FA STU © RNDr. Michal Šujan, PhD. Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave © Ing. arch. Tatiana Vozárová Ústav architektúry občianskych budov, FA STU GRAFICKÁ ÚPRAVA Ing. arch. Tatiana Vozárová

RECENZENTI prof. Ing. arch. Matúš Dulla, DrSc. FA ČVUT Praha, FA STU Bratislava RNDr. Pavla Pekarova, DrSc. Ústav hydrológie SAV PhDr. Ivo Štassel historik umenia, Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave (MUOP) JAZYKOVÁ KOREKTÚRA PhDr. Jitka Madarásová Mgr. Erika Kandríková VYDAVATEĽ Vydavateľstvo SPEKTRUM STU © Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava, SR 1. vydanie, Bratislava 2019, rozsah 5,17 AH. NÁKLAD 60 výtlačkov. Nepredajné. TLAČ ForPress NITRIANSKE TLAČIARNE, s. r. o. Potravinárska ulica č. 6, 949 01 Nitra Publikácia vychádza s finančnou podporou Hlavného mesta SR Bratislavy, grantového programu ARS BRATISLAVENSIS. ISBN 978-80-227-4908-4

Obsah ÚVOD .............................................................................................................................................................................. Vladimír Šimkovič

Bratislava a more ........................................................................................................................................................... Natália Hlavatá Hudáčková, Andrej Ruman

Dunaj a Bratislava: O vzniku a geológii druhej najväčšej európskej rieky ....................................................... Ján Madarás

Bratislava naprieč miliónmi rokov – súhra sedimentácie a tektoniky ................................................................ 29 Michal Šujan Dávnoveké komunikačné trasy na území dnešnej Bratislavy .............................................................................. 43 Zdeněk Farkaš Prechody a mosty cez Dunaj, povodne a plavba - Limity rozvoja Bratislavy ................................................. Peter Minárik

Rieka a projektívne miesto brehov ............................................................................................................................ 63 Jarmila Bencová Rieka ako inšpirácia architektúry – príklad Petržalka (Petržalka alebo Donaustadt?) ................................... 75 Michal Bogár, Vladimír Šimkovič KATALÓG ATELIÉROVÝCH PRÁC Ateliérová tvorba na Fakulte architektúry STU v Bratislave v ak. roku 2017/18 ......... Tatiana Vozárová, Ján Madarás

ZÁVER .............................................................................................................................................................................. 115 Tatiana Vozárová, Vladimír Šimkovič

Predstava divočiacej rieky. Autor: Martina Šajgalíková, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Úvod

Introduction

Vladimír Šimkovič

Geologické súvislosti architektúry sú veľmi široké a zasahujú do oveľa rozsiahlejšej problematiky vzťahu prírodného prostredia a človeka. Od praveku patrí medzi základné existenciálne konštanty a je predmetom štúdia od exaktných vedeckých disciplín až po psychológiu, filozofiu a umenie. Tento súvis sa prejavuje v rôznych úrovniach – od racionálnych úvah až po pocitové, emocionálne až podvedomé prežívanie. Oživenie záujmu o jeho hlbšie subjektívne pociťovanie ako vyvažujúceho protipólu umelej technickej civilizácie je východiskom nášho skúmania. Architektúra túto súvislosť priamo alebo nepriamo vyjadruje aj bez presnejšieho vedomého východiska, ale v našom prípade sa chceme sústrediť na jeho priamejšie zámerné vyjadrenie v priestorovej tvorbe s použitím profesionálnych odborných znalostí s ich tvorivou interpretáciou, ktorá spája racionálne fakty s ich podvedomým subjektívnym pociťovaním. Vo svete tento spôsob uvažovania oslovuje nielen profesionálov z odborov geológie, humánnej geografie, antropológie, archeológie, architektúry, ochrany prírody, filozofie, vedy o umení, psychológie a pod., ale aj širšiu verejnosť. Práce humanistických geografov, ako je napr. S. Schama, Ch. Tilley, L. Ucko, Y. F. Tuan, v ČR napr. V. Cílek a iní poukazujú na túto tesnú súvislosť, oddávna pociťovanú v priestorových a umeleckých dielach.

Predkladaný projekt nemá charakter základného výskumu, chce zviditeľniť zaujímavé geologické javy, ktoré návštevník podvedome vníma. Pocit príznakov prítomnosti mora v Bratislave je síce na prvý pohľad divný, ale dosť často sa vyskytujúci jav. Prejavuje sa hlavne neutíchajúcim záujmom o jeho dávnu existenciu. Je silný predovšetkým pri príchode do mesta z hornatého severu, kde naraz horizontálna plochá rovina obrovských rozmerov skutočne vzbudzuje pocit rozľahlosti mora. Mesto má akoby niečo z atmosféry prímorského sídla – prechodového miesta z ľudskej kultúrnej civilizácie do silnej pravekej prírody s úplne iným charakterom. More sa samozrejme postupne transformovalo do rieky, ale základný hlbinný pocit stále zostáva. Odkiaľ sa v ľuďoch berie? Sila miesta založená na tomto pocite, videná z rôznych pohľadov, je témou predkladanej publikácie.

Predstava mora. Autor: Martina Šajgalíková, 2018.

Bratislava a more

Bratislava and Sea

Natália Hlavatá Hudáčková, Andrej Ruman

ABSTRACT

História miesta, na ktorom v súčasnosti stojí Bratislava, sa písala milióny rokov pred jej vznikom. Príbehy mora, už príbeh cesty nášho územia od jeho vzniku v hlbinách zemskej kôry cez uschovanie stôp morských vĺn, či morských tíšin a hĺbok nájdeme v horninách, ktoré vychádzajú na povrch v okolí Bratislavy, v pivniciach a tuneloch. Odráža ich aj história budovania mesta. Kúsky dna pravekého mora sú schované v múroch budov, obkladoch bánk a kostolov. More sa odráža v limitoch architektúry mesta na brehoch rieky a svahoch Malých Karpát. Skameneliny rastlín a živočíchov, žijúcich v predchádzajúcich geologických dobách, sú dôkazmi o živote, ktorý tu jestvoval. Oblasť, na ktorej sa v súčasnosti rozkladá Bratislava, sa v závislosti od pohybu litosférických dosiek počas miliónov rokov nachádzala na rôznych miestach Zeme. Od rovníkovej oblasti počas prvohôr či druhohôr, až po miesta v okolí dnešného Stredozemného mora počas treťohôr. Na dnešnom území Bratislavy vieme identifikovať horniny mladších prvohôr (perm), druhohôr (trias, jura, krieda) a mladších treťohôr (báden, sarmat a panón). Nachádzajú sa tu fosílie z rôznych období, ako aj stopy po ich živote.

The history of place, where Bratislava currently stands, had been written millions of years before the city was established. Stories of the sea and our territory from its origin in the depths of the Earth’s crust through the preservation of traces of the sea waves, still water and depth can be found in the rocks in the vicinity of Bratislava, in cellars and tunnels. These stories are also reflected in the history of building the city – pieces of the prehistoric sea are hidden in the building walls, bank and church facades. The sea is reflected in the limits of city architecture on the river bank and slopes of Malé Karpaty Mountains. Fossils of plants and animals living in previous geological periods are evidence of the life that existed here. The area in which the city of Bratislava is currently situated has been located in different places of the Earth for millions of years depending on the movement of lithosphere plates – from the equatorial area during the Palaeozoic and the Mesozoic era to the places near the present Mediterranean Sea during the Tertiary. On today’s territory of Bratislava, we can identify rocks from the late Palaeozoic era (Permian), the Mesozoic era (Triassic, Jurassic, Cretaceous) and the late Tertiary (Badenian, Sarmatian and Pannonian). You can find here fossils from various periods as well as traces of their lives.

Kľúčové slová: Bratislava, Západné Karpaty, morské sedimenty, skameneliny

Keywords: Bratislava, Western Carpathians, marine sediments, fossils

ABSTRAKT

ÚVOD

Obr. 1. Rozsahy morskej záplavy v strednej Európe počas mladých treťohôr (Upravené podľa Kováč et al. 2017). Obr. 2. (vpravo hore) Vápenec s belemnitom (úpätie západnej steny hradnej skaly, devínske bralo. Schránka belemnita je veľká 4.8 cm. Foto: N. Hudáčková. Obr. 3. (vpravo stred) Mrežovce – drobučké schránky morských planktonických jednobunkových organizmov. Veľkosť schránky cca 0.06mm. Foto: M. Józsa. Obr. 4. (vpravo dole) Výbrus horniny s prierezmi schránok 1. nálevníkov (Calpionellida), 3,4. ľalioviek (Crinoidea) a 2. zelených rias (Globochaete alpina Lombard). Bralo Slovinec, Devínska Nová Ves. Foto: D. Reháková.

Horniny, ktoré sú okolo nás, sú odkryté vo forme zárezov ciest, skalných či pieskových stien bývalých lomov, alebo zakryté asfaltom ciest, či zastavanou plochou, porastené trávou a kultúrnymi plodinami. Málokto ich vníma, chodíme okolo nich, sú pre nás samozrejmé. To, že sú súčasťou budov (staré stavby z lomového kameňa, či stavby z betónu) si vieme predstaviť. To, že sa z nich získavajú látky (kovy, nekovy, vzácne zeminy), ktoré sú integrálnou súčasťou moderných prístrojov, už menej. To, že je v nich ukrytá pradávna história Zeme si môžeme uvedomiť napríklad podľa fosílií, ktoré sú v nich uväznené. Ich množstvo a výskyt sa viaže na viacero činiteľov biologického a geologického pôvodu. Základnou podmienkou vzniku skameneliny je rýchle zakrytie organického zvyšku jemným sedimentom, čomu najlepšie zodpovedá prostredie mora alebo jazera. Podľa fosílií a v kombinácii s geochemickými metódami vieme určiť vek horniny a prostredie, v ktorom hornina vznikla. Miesto, na ktorom sa v súčasnosti rozkladá Bratislava, sa počas predchádzajúcich miliónov rokov nachádzalo na rôznych miestach Zeme, v závislosti od pohybu litosférických platní. Na dnešnom území Bratislavy vieme identifikovať horniny mladších prvohôr (perm), druhohôr (trias, jura, krieda) a mladších treťohôr (báden, sarmat a panón) (Vaškovský et al., 1988; Geologická mapa Slovenska, 2013). Mnohé z týchto

hornín vznikali v morskom prostredí hlavne

druhohorných a treťohorných morí (Mišík, 1976; Madarás et al., 2015; Kováč et al., 2017). Počas druhohôr vznikali horniny v blízkosti rovníka, koniec druhohôr a treťohory boli poznačené pohybom horninových más až do dnešnej pozície (Obr. 1). Počas treťohôr vznikali horniny v morskom prostredí približne v miestach, kde je dnešné Chorvátsko (Kováč et al., 2017). Ak sa zameriame na stopy, ktoré zanechalo more na území dnešnej Bratislavy, musíme si uvedomiť, že moria nie sú rovnorodé, a to odrážajú aj horniny v nich vznikajúce. DRUHOHORNÉ MORE Na území dnešnej Bratislavy sa za milióny rokov vystriedali rôzne typy prostredia. Najstarší zaznamenaný príbeh morského života z územia dnešnej Bratislavy môžeme nájsť v oblasti Záhorskej Bystrice, Devína a Devínskej Novej Vsi (Mišík, 1976; Madarás, 2014). Ide o horniny triasu (najstaršie druhohory, pred 220 – 200 miliónmi rokov) so vzácnymi fosíliami. Tieto horniny vznikli sedimentáciou v mori, ktoré bolo veľmi plytké a príliš slané, čo spôsobilo, že tu skameneliny takmer nenájdeme. Vo vzácnych prípadoch v nich nájdeme vrstvy, ktoré vznikli z výlučkov drobných morských organizmov alebo lavice hornín vzniknutej z drobných rias (Mišík - Reháková, 2009). Táto oblasť bola neskôr, v najspodnejšej jure (okolo 200 miliónov rokov), súšou. Vlny hlbokého mora šumeli v oblasti, kde sa dnes rozkladá Bratislava, až počas mladšej jury (pred asi 180 miliónmi rokov). Na úpätí devínskeho brala, vo Waitovom lome a iných

miestach Devínskej Kobyly môžeme naďabiť na skamenené zvyšky belemnitov rodu Passaloteuthis (Obr. 2) (Holec in Majzlan, ed. 2005), vymretých hlavonožcov, ktorých vzdialení príbuzní (sépie a kalmáry) sa preháňajú v dnešných moriach. Ich názov pochádza z gréckych slov belemnon („šíp“) a eidos („tvar “) – teda „v tvare šípu“. Veľmi zriedkavo sa v týchto horninách našli aj schránky amonitov čeľade Arietidae (Holec in Majzlan, ed. 2005), vymretých zástupcov hlavonožcov, ktoré boli blízke súčasným lodienkam. Názov dostali podľa boha slnka Amona, lebo ich schránka pripomínala slnečný kotúč. V týchto moriach sa nachádzali aj iné živočíchy – rôzne ďalšie mäkkýše (lastúrniky, ulitníky), ramenonožce či koraly (Mišík, 1976; Holec in Majzlan, ed. 2005). Zo stavovcov to boli typické „monštrá“ jurských morí, ichtyosaury, ktoré lovili rôzne ryby, žraloky, či iné živočíchy. Fosílie ichtyosaurov sa v tunajších sedimentoch doposiaľ nenašli. V kameňolomoch Devínskej Kobyly sú obnažené aj druhohorné doskovité vápence s rohovcami, ktoré vznikli v strednej jure (pred 160 – 130 miliónmi rokov) (Holec in Majzlan, ed. 2005). Hoci v nich skameneliny voľným okom nevidíme, hornina vznikla nahromadením drobučkých schránok morských planktonických jednobunkových organizmov, najmä mrežovcov (Obr. 3) a nálevníkov (Obr. 4) (Mišík & Reháková, 2009). Nájdeme tam aj horniny spodnej kriedy (130 – 110 miliónov rokov), ale ani v nich sa nenachádzajú fosílie viditeľné voľným okom.

Obr. 5a

Obr. 5b

Obr. 6

Obr. 7

Obr. 8a

Obr. 8b

Obr. 9

Obr. 10

Obr. 11

MORE V TREŤOHORÁCH

Obr. 5 a, b. Lebka a obrazová rekonštrukcia Devinophoca claytoni Koretsky a Holec 2002, kresba: I. Koubová. Foto: SNM. Obr. 6. Obrazová rekonštrukcia pláže Sandberg, pred 14 miliónmi rokov, (Chalicotherium, Deinotherium, Devinophoca, Trionyx, Pliopithecus). Kresba: I. Koubová. Obr. 7. Stena bývalého pieskového lomu Sandberg s vypreparovanými stopami po živote organizmov (krabov). Foto: N. Hudáčková. Obr. 8. Obrazová rekonštrukcia vyhynutého kraba Tasadia carniolica Bittner 1884, podľa nálezov zvyškov panciera na Devínskej Kobyle, Foto a kresba: M. Hyžný. Obr. 9. Lastúrniky z lokality Dúbravská Hlavica. Foto: N. Hudáčková. Obr. 10. Zub žraloka Carcharocles megalodon (Agassiz, 1843), Devín terasy vinohradov. Foto: Š. Meszáros. Obr. 11. Chvostové tŕne rají (Rajiidae) z pieskov Štokeravskej vápenky a Sandbergu. Kolekcia Katedry geológie a paleontológie PRIF UK.

Druhohorné vápence tvorili skalnaté pobrežie treťohorného mora (bádenského a sarmatského veku, pred 16,4 – 11,5 miliónmi rokov), ktoré zaplavilo toto územie (Obr. 1, Kováč et al., 2017). Len máloktoré európske hlavné mesto sa môže pochváliť takým svetovo významným paleontologickým náleziskom na svojom území, ako Bratislava. Náleziská fosílií sa rozkladajú na úbočiach Devínskej Kobyly – ide o lokality Sandberg, Zapfeho špalty, Bonanza a tehelňa v Devínskej Novej Vsi (Sabol – Holec, 2005; Hyžný et al., 2012). V čase, keď druhohorné vápence boli súšou (počas najmladšieho paleogénu až miocénu (cca 30 – 13 miliónov rokov), sa do ich puklín dostali kosti živočíchov, nesené spolu so sedimentom prívalovými vodami alebo vysokým prílivom neďalekého mora. V kameňolome bývalej Štokeravskej vápenky sa v hlinitej výplni puklín (Zapfeho puklina a Bonanza) našli kosti mnohých suchozemských živočíchov, v Bonanze aj skameneliny morských živočíchov (spolu 75 druhov stavovcov uvádza Holec – Sabol v roku 1996). Tieto fosílie boli prvýkrát opísané rakúskym vedcom Helmutom Zapfem, synom zamestnanca kameňolomu, ktorý zachránil väčšinu fosílií nájdených po odstreloch v lome. Krajinu dnešnej Devínskej Kobyly si pred 15 – 13 miliónmi rokov môžeme predstaviť ako krasové vápencové skaly v lesnatom území, rozhlodané hlbokými trhlinami a jaskyňami, do ktorých sa mohla uchýliť alebo zrútiť prenasledovaná zver. Na vrchole potravovej pyramídy stáli menšie či väčšie mäsožravce, ktoré boli podobné medveďom, psom, vydrám, lasičkám alebo mačkám (Amphicyon,

Hemicyon, Potamotherium, Pseudaelurus, Trocharion). Ich korisťou mohli byť menšie jelene a antilopy, alebo iná vtedajšia vysoká zver (Dorcatherium, Eocetrus, Eotragus, Hyotherium, Lagomeryx). Z veľkých bylinožravých cicavcov sa našli zvyšky lesných chobotnatcov (Prodeinotherium bavaricum, Zygolophodon turicensis) a nosorožcov (Dicerorhinus steiheimensis, Aceratherium sp.). Zaujímavosťou bolo veľké množstvo zvyškov chalikotérií, zvláštneho typu vymretých nepárnokopytníkov (Holec & Sabol, 1996). V korunách stromov sa preháňali primáty (Pliopithecus vindobonensis, Griphopithecus suessi) (Holec in Majzlan, 2005; Holec – Emry, 2003). Blízkosť sladkej vody prezrádzajú zvyšky žiab (Bufo priscus, Bufo sp.), iných obojživelníkov, krokodílov a korytnačiek. Množstvo živočíchov, z ktorých sa zachovali fosílne zvyšky, žilo aj v mori (Holec et al., 1987; Holec, 2001). Z morských cicavcov sa našli zvyšky tuleňov (Obr. 5), medzi nimi vzácna lebka primitívneho tuleňa Devinophoca claytoni (Koretsky – Holec, 2002) a stavce veľryby. V presvetlenom plytkom mori sa nachádzali malé trsy koralov, nízke riasové rífy (Obr. 6) obývané množstvom lastúrnikov, ulitníkov, červov, ramenonožcov, morských ježoviek a hviezdic (Hyžný et al., 2012). V mäkkom piesočnatom podloží si kraby hrabali svoje nory (Obr. 7, 8). Rôzne časti pobrežia alebo morského dna dokumentujú rôzne typy fosílií. Plytkovodné prostredie blízko pobrežnej čiary je uschované v masovom výskyte schránok lastúrnikov rodu Pecten (Obr. 9) na Dúbravskej Hlavici (Zágoršek, 1980; Hyžný et al., 2012). Vo vodnom stĺpci plávali žraloky, raje a rôzne rybky (Obr. 10, 11, 12), vyskytovalo sa tam aj mnoho jednobunkových 9

Obr. 12

Obr. 13

Obr. 15

Obr. 17

Obr. 14

Obr. 16

Obr. 18

Obr. 19

Obr. 12. Zuby rôznych druhov rýb z pieskov Štokeravskej vápenky a Sandbergu. Kolekcia Katedry geológie a paleontológie PRIF UK. Obr. 13. Schránky jednobunkových živočíchov Sandberg, Devínska Nová Ves. Foto z elektrónového mikroskopu: N. Hudáčková. Obr. 14. Ceatacea gen. et spec. indet., stavec veľryby nájdený v sedimentoch tehelne v Devínskej Novej Vsi. Foto: SNM. Obr. 15. Sepia vindobonensis Schloenbach, sépiová kosť z tehelne v Devínskej Novej Vsi. Foto: SNM. Obr. 16. Dierkavce rodu Nubecularia, ktoré žijú prisadnuto a vytvoria horninu. Foto: M. Mišík, archív Katedry geológie a paleontológie PRIF UK. Obr. 17. Opierák na Hlavnom námestí: litavský vápenec, vrchný báden, kameňolom Devín na svahu Devínskej Kobyly, vidno hľúzky červených rias. Foto: D. Pivko. Obr. 18. Renesančný vstup z pol. 16. stor. na Bratislavskom hrade. Foto: D. Pivko. Obr. 19. Výbrus horniny pochádzajúcej z renesančného vstupu na Bratislavskom hrade (devínskeho kameňolomu na svahu Devínskej Kobyly: schránky dierkavcov (Foraminifera) Borelis melo (Fichtel & Moll, 1798), Quinqueloculina, úlomky kremitých hornín, karbonátov, ježoviek a rias. Foto: D. Pivko.

živočíchov, ktorých schránky často nachádzame v piesku (Obr. 13) (Hudáčková et al., 2003; Kováčová – Hudáčková, 2009). Sedimenty hlbšieho, rovnako starého mora sa vyskytujú neďaleko, v starej tehelni v Devínskej Novej Vsi (Tomášových, 1998; Hudáčková et al., 2003; Kováčová – Hudáčková, 2009). Bohatý život v týchto hlbších vodách dokladajú aj veľmi časté zvyšky rýb a nálezy stavcov veľryby (Obr. 14), vzácnosťou sú nálezy dobre zachovaných „kostí“ sépií (Obr. 15) (Košťák et al., 2018). Morská sedimentácia tu pokračovala aj v sarmate (13,5 – 11,5 milióna rokov). More už bolo plytké a okolité rieky veľmi ovplyvnili jeho slanosť (Bittner et al., 2014). Organizmy, ktoré tu žili, boli pripravené na život vo zvláštnom prostredí brakickej, alebo naopak, veľmi slanej vody, chudobnej na počet druhov, no bohatej na počet jedincov (Kováč et al., 2017). Najčastejšie tu nájdeme lastúrniky, ulitníky, machovky a nubekulárie – zvláštne dierkavce (Obr. 16), ktoré mohli tvoriť maličké rífy. Postupom času sa more stiahlo z nášho územia a od pliocénu a v kvartéri (od 5,3 milióna rokov) krajinu tvorilo stepné, málo lesnaté územie, ovplyvnené riečnou sieťou Moravy a Dunaja. MORE V MÚROCH MESTA Históriu oblasti, na ktorej je postavené mesto Bratislava, môžeme sledovať aj na budovách a líniových stavbách v meste. Stavebné a obkladové materiály boli historicky používané s čo najmenšími nákladmi, a teda zo zdrojov najbližšieho okolia. Horniny, hlavne sedimenty z okolia Bratislavy používali obyvatelia na rôzne účely. Najstaršie horniny, žuly bratislavského masívu bývali použité

na dláždenie chodníkov a ciest a dnes sa po nich môžeme prechádzať na uliciach Prepoštskej či Kapitulskej (svetlejšie, väčšie dlaždice chodníkov). Druhohorné horniny masívu Devínskej Kobyly neboli na stavbu veľmi využívané, boli ťažko opracovateľné a často sa nepredvídateľne rozpadávali. I tak však nájdeme masívne stĺpy na nádvorí Bratislavského hradu, ktoré sú časťou približne 120 miliónov rokov starého morského dna (Pivko, 2014). V murive hradu Devín tiež nájdeme zapracované druhohorné kamene. Íly z tehelne v Devínskej Novej Vsi boli použité na výrobu keramiky už v období Dákov. Pôvod ílov použitých na dácke šálky bol dokumentovaný na základe mineralogického a petrografického opisu a jednobunkových fosílií prítomných v nedostatočne vypálenej hlinenej keramike (Čambal et al., 2009). Pevnejšie sedimentárne horniny z lomov nad Devínom (Pivko et al., 2016) používali bežne od stredoveku na stavbu budov v Bratislave. V najužšom centre Bratislavy, na Hlavnom námestí, boli použité pri stavbe opierákov (Obr. 17). V podjazde budovy radnice a na múroch Dómu sv. Martina tiež môžeme sledovať príbehy morských organizmov (napríklad ustrice, ktorých nahromadenia sú jasne viditeľné) (Pivko 2011). Renesančný vstup do Bratislavského hradu, Žigmundova brána, pochádzajúca zo 16. storočia, bola tiež postavená s použitím hornín pochádzajúcich z oblasti Devínskej Kobyly (Obr. 18, 19). Podľa obsiahnutých fosílií a geochemického zloženia ich môžeme spoľahlivo identifikovať (Pivko, 2016). Úplne najstaršie použitie opracovaného kameňa na Slovensku je dokumentované na severnej terase Bratislavského hradu. Opracované časti hornín z neďalekého lomu nad Devínom sú súčasťou muriva z 1. storočia pred n. l. (Pivko, 2014). 11

ZÁVER

BIBLIOGRAFIA

Bratislava je mesto postavené na úbočiach Malých Karpát a zároveň na brehoch rieky Dunaj. Milióny rokov sa menila tvár miesta, kde sa dnes rozkladá mesto so svojimi budovami a obyvateľmi. Dávna história je zachovaná v jeho múroch, ako aj v horninách, na ktorých je postavené.

BARÁTH, I., NAGY, A., KOVÁČ, M. 1994. Sandberg Member – Late Badenian Marginal Sediments on the Eastern Margin of the Vienna Basin. Geologické práce, Správy, 99, 59-66. BITNER, M. A., ZÁGORŠEK, K., HALÁSOVÁ, E., HUDÁČKOVÁ, N., JAMRICH, M. 2014. Brachiopods and bryozoans from the Sandberg section (Vienna Basin, Central Paratethys) and their significance for environmental interpretation of the Early Sarmatian (= Middle Miocene) Sea. Neues Jahrbuch für Geologie und Paläontologie – Abhandlungen, 273, 2, 207-219. HOLEC, P. 2001. Chondrichthyes and Osteichthyes (Vertebrata) from Miocene of Vienna Basin near Bratislava (Slovakia). Mineralia Slovaca, 33, 2, 111-134. HOLEC, P. 1997. Skameneliny Devínskej kobyly. In: Feráková V. (ed.), 1997: Flóra, geológia a paleontológia Devínskej Kobyly, Litera, s.r.o. pre APOP, Bratislava, 192. HOLEC, P. & EMRY, R. J. 2003. Another molar of the Miocene hominid Griphopithecus suessi from the type locality at Sandberg, Slovakia. Bulletin American Museum of Natural History, 279, 625-631. HOLEC, P. & SCHLÖGL, J. 2000. Find of Trionyx rostratus Arth. in the Upper Badenian deposits of the Malé Karpaty Mts, Western Carpathians. Slovak Geological Magazine, 6, 2-3, 106 - 109. HOLEC, P. & SABOL, M. 1996. Treťohorné stavovce (Vertebrata) Devínskej Kobyly. Mineralia Slovaca, 28, 6, 519 - 522. HOLEC, P., 2006. Remnants of the turtles genus Trionyx sp. from the Miocene, sediments on Devínska Kobyla, hill near Bratislava. Mineralia Slovaca, 38, 1, 67-70. HOLEC, P., KLEMBARA, J.,MESZÁROŠ, Š. 1987. Discovery of new fauna of marine and terrestrial vertebrates in Devinska Nova Ves. Geologický Zborník Geologica Carpathica, 38, 3, 349-356.

KOŠŤÁK, M., SCHLÖGL, J., CULKA, A., TOMAŠOVÝCH, A., MAZUCH, M., HUDÁČKOVÁ, N. 2018. The unique preservation of Sepia soft tissues in the Miocene deposits (Serravalian, Vienna Basin): Implications for the origin of microbodies in the fossil record. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 493, 111-118. KOVÁČ, M., HUDÁČKOVÁ, N., HALÁSOVÁ, E., KOVÁČOVÁ, M., HOLCOVÁ, K., OSZCZYPKO-CLOWES, M., BÁLDI, K., LESS, GY., NAGYMAROSY, A., RUMAN, A., KLUČIAR, T., JAMRICH, M. 2017. The Central Paratethys palaeoceanography: a water circulation model based on microfossil proxies, climate, and changes of depositional environment. Acta Geologica Slovaca, 9, 2, 75-114. KOVÁČOVÁ, P. & HUDÁČKOVÁ, N. 2009. Late Badenian foraminifers from the Vienna basin (Central Paratethys): Stable isotope study and paleoecological implications. Geologica Carpathica, 60, 1, 59-70. MADARÁS, J. a kol. 2014. Sandbersko-pajštúnsky geopark [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra. Dostupné na internete: http://apl.geology.sk/sapag MIŠÍK, M. & REHÁKOVÁ, D. 2009. Vápence Slovenska – I. časť (biohermné, krinoidové, sladkovodné, ooidové a onkoidové vápence). Limestones VEDA, 186 p. MIŠÍK, M. 1976. Geologické exkurzie po Slovensku. Bratislava: SPN, 359 s. doc. Mgr. Natália Hlavatá Hudáčková, PhD. Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Ilkovičova 6, Mlynská Dolina 842 15 Bratislava natalia.hudackova@uniba.sk Mgr. Andrej Ruman, PhD. Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Ilkovičova 6, Mlynská Dolina 842 15 Bratislava winchestersk@yahoo.com

MIŠÍK, M. 1966. Microfacies of the Mesozoic and Tertiary limestones of the West Carpathians. Bratislava, Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

PIVKO, D. 2014. Rímske opracované kamene na Bratislavskom hradnom kopci a v širšom okolí, sekundárne využívanie v stredoveku (Roman dressed stones on the Bratislava castle hill and in the wider surroundings, secondary use in the Middle Ages). In: MUSILOVÁ, M., BARTA, P., HERUCOVÁ, A. (eds.): Bratislavský hrad, dejiny, výskum, obnova. Kolektívna monografia prednášok z konferencie, Danube Limes Brand, 265-276. PIVKO, D. 2012. Stavebný a dekoračný kameň a jeho opracovanie na stredovekom Slovensku (Building and ornamental stone and its dressing in medieval Slovakia). Archaeologia historica, 37, 2, 609-628. PIVKO, D. 2011. Historický kameňolom litavských vápencov v Devíne pri Bratislave (Historical quarry of the Leitha limestone in Devín near Bratislava). FUMA 6, Archaia Brno, 204-211. TOMAŠOVÝCH, A. 1998. Mollusca from the Devinska Nova Ves – brickyard locality (Bratislava, Slovakia), Badenian. Mineralia Slovaca, 30, 357-385. VAŠKOVSKÝ et al. 1988. Geologická mapa Bratislavy a okolia v mierke 1 : 25 000. Geologická mapa Slovenska M 1:50 000 [online]. 2013. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra.Dostupné na internete: http://apl.geology.sk/gm50js. ZÁGORŠEK, K. 1980. Fosílne lastúrniky z lokality Dúbravská hlavica. Biologická olympiáda, Bratislava, 58 p.

PIVKO, D., HUDÁČKOVÁ, N., HRABOVSKÝ, J., SLÁDEK, I., RUMAN, A. 2017. Palaeoecology and sedimentology of the Miocene marine and terrestrial deposits in the Medieval Quarry on Devínska Kobyla Hill (Vienna Basin). Geological Quarterly, 61, 3, 549-568. PIVKO, D. 2016. The origin of the material for Roman worked stones in the vicinity of Bratislava. Akten der 3. Österreichischen Römersteintagung. Bad Vöslau, Amt der NÖ Landesregierung, 135-142.

Dunajské zlato z ryžovísk v štrkovo-pieskových náplavoch v okolí Zlatnej na Ostrove. Maximálna veľkosť zlatiniek je 0,3 mm. Foto: J. Madarás.

Bratislava a Dunaj: O vzniku a geológii druhej najväčšej európskej rieky Bratislava and Danube: Origin and Geology of the Second Largest European River

Ján Madarás

ABSTRAKT

ABSTRACT

Geologická história Dunaja je dokumentovaná geologickým vývojom alpsko-karpatsko-panónskej oblasti od starších treťohôr (paleogénu) cez mladšie treťohory (miocén), štvrtohory (kvartér) až po súčasnosť. Začiatky formovania Dunaja sú spojené s tektonickým vývojom predpolia Álp, postupným ústupom mora v miocéne, existenciou Panónskeho jazera, jeho zánikom v pliocéne. Štvrtohorný vývoj Dunaja je úzko spojený so striedaním ľadových a medziľadových dôb hlavne v Alpách. Územie Bratislavy leží na začiatku jedinečnej, tzv. vnútrozemskej delty Dunaja, ktorá sa spolu so sústavou riečnych terás formovala počas kvartéru na prechode dravej alpskej horskej rieky do pokojného toku v dotyku karpatského horstva. Tento kontrast bol určujúcim prvkom aj v urbánnom vývoji Bratislavy.

The geological history of the Danube is documented by the geological development of the Alpine-Carpathian-Pannonian region from the early Tertiary (the Paleogene) through the late Tertiary (the Miocene) and the Quaternary to the present. The beginnings of the formation of the Danube are associated with the tectonic development of the Alpine Foreland, the gradual regression of the sea in the Miocene, the existence of the Pannonian Lake and its extinction in the Pliocene. The quaternary development of the Danube is closely related to the change of glacial and interglacial periods, mainly in the Alps. The territory of Bratislava lies at the edge of the unique Danube Delta which along with the system of river terraces took its shape on the place where the rapid Alpine mountain river had transformed into a calm flow near the Carpathian Mountains during the Quaternary. This contrast was also a determining factor in the urban development of Bratislava.

Kľúčové slová: Dunaj, Bratislava, geologická história, paleogeografia

Keywords: the Danube, Bratislava, geological history, paleogeography

ÚVOD

Obr. 1. Prielom Dunaja cez Malé Karpaty sa začína na západe v oblasti Hainburských vrchov. Pohľad na Hundsheimer Berg (480 m), Hainburg an der Donau (160 m) z Braunsbergu (346 m). Foto: J. Madarás. Obr. 2. (vpravo) Paleogeografická situácia v budúcej hornej časti povodia Dunaja v období paleogénu (spodný chat, 28-26 Ma). In: Berger et al., 2005.

Dunaj je výnimočná rieka. Geograf by opísal druhý najdlhší a najvodnatejší európsky tok napríklad z hľadiska počtu krajín, ktorou preteká alebo tvorí časť hranice. Je ich desať. Jeho povodie zasahuje do ďalších deviatich krajín. Rieka spája hlavné mestá štyroch štátov (Viedeň – Rakúsko, Bratislava – Slovensko, Budapešť – Maďarsko, Belehrad – Srbsko), ba takmer piatich - Bukurešť v Rumunsku leží len 40 km od Dunaja. Rieke za svoj vznik a prosperitu vďačia aj mnohé ďalšie významné mestá popri toku. Je preto skutočne európskym veľtokom. Biológ by sa zameral na úžasnú ekologickú rozmanitosť rastlinných a živočíšnych spoločenstiev od vysokohorských potôčikov napájaných vodou z ľadovcov až po druhú najväčšiu európsku deltu, kde sa mieša sladká dunajská voda so slanou vodou Čierneho mora. Hydrológ by okrem povodia s rozlohou 800 tisíc km2 opísal viac než 300 prítokov Dunaja. Tie prinášajú sumárne také množstvo vody, že v ústí do Čierneho mora je Dunaj s priemerným ročným prietokom vyše 6 500 m3/s 2,3-krát vodnatejší ako Níl, ktorý je 2,3-krát dlhší. Technik by sa zameral napr. na energetický potenciál Dunaja. Spomenul by najväčšiu priehradu na Dunaji – srbsko-rumunské Železné vráta s celkovým inštalovaným výkonom vodných turbín 2252,8 MW, alebo slovenské Gabčíkovo s výkonom 720 MW. Ekológ by sa následne sústredil na množstvo priehrad na hornom Dunaji: vrátane Gabčíkova je ich 59. Na hornom Dunaji v dĺžke necelých 1 000 km vychádza jedna priehrada na 16 km vodného toku. Pod Gabčíkovom sú už len dve vodné elektrárne – spomenutá sústava Železné

vráta. My si Dunaj priblížime z pohľadu geológie: ako sa formoval, čo vytvoril. GEOLOGICKÁ SITUÁCIA V STARŠÍCH TREŤOHORÁCH (PALEOGÉNE) Dunaj vzniká sútokom riečok Breg a Brigach, ktoré pramenia v pohorí Čierny les (Schwarzwald) na juhozápade Nemecka. S – J orientované pohorie je hlbokým údolím horného Rýna oddelené od obdobného východofrancúzskeho pohoria Vogézy (Vosges). Čierny les je starým varískym (prvohorným) pohorím, ktoré sa začalo v podobe hrastu dvíhať už v starších treťohorách (lutét) pred takmer 50 miliónmi rokov (v ďalšom texte skratka Ma), v súvislosti so vznikom priekopovej prepadliny (grabenu) údolia horného Rýna (Lacombe et al., 1993; Berger et al., 2005; Hinsken et al., 2007). Tektonicky to bolo skôr ako sa začali vyzdvihovať Alpy, resp. ich severná a centrálna časť. „Pradunaj“ bol len jedným z lokálnych potokov, ktorý po pár desiatkach kilometrov ústil do mora v dnešnom severnom predpolí Álp. Mohutné prítoky zo Severných vápencových Álp a centrálnych Východných Álp, najmä rieka Inn, ešte neexistovali. Takáto paleogeografická situácia pretrvala až do konca priabónu a začiatku rupelu (cca 35 Ma). Vplyvom kompresných S – J síl, tlaku africkej platne na európsku, resp. tlaku apeninskej (apúlskej) platne na varísky konsolidovaný Rýnsky masív (s Čiernym lesom) a Český masív (moldanubická zóna), v alpskom priestore dochádza k skracovaniu šírky mora Tethys, ktoré sa tu nachádzalo, nakopeniu horninových más v príkrovoch a geologicky rýchlemu výstupu alpského pohoria. V rupeli (34 – 33 Ma) už

máme dôkazy, že rieky z vyzdvihnutých centrálnych Východných Álp ústili širokými deltami do morského prielivu na severe, v priestore dnešných Severných vápencových Álp (Berger et al., 2005). Vo vrchnom rupeli až spodnom chate (32 – 26 Ma) už môžeme predpokladať ústia mohutnejších riek aj zo severu z priestoru Rýnskeho masívu. V krátkom období vrchného rupelu (32 – 28,5 Ma) bol plytkým morom zo severu zaplavený aj rýnsky graben na západnom okraji Čierneho lesa. Od spodného chatu (28 – 26 Ma - Obr. 2) môžeme dokladať postupné zapĺňanie morského prielivu na severe Álp sedimentami početných riek z čoraz vyšších centrálnych Východných Álp (Berger et al., 2005). V neskoršom období z týchto sedimentov vznikla hrubá predalpská molasa (súbor terestrických, alebo plytkomorských sedimentov v predpolí – na úpätí horských sústav). GEOLOGICKÁ SITUÁCIA V MLADŠÍCH TREŤOHORÁCH (MIOCÉNE) Na rozhraní starších a mladších treťohôr (oligocén – miocén, cca 25 Ma) boli Severné vápencové Alpy a centrálne Východné Alpy už rozľahlým, stredne vysokým pohorím, zo severu omývaným morom (Berger et al., 2005). Kováč et al. (2017) v priestore severnej alpskej molasy predpokladá nížinu, ktorá mohla mať močaristý charakter, zaplavovanú striedavo riekami a morom. Frisch et al. (1998) predpokladá existenciu rieky Inn (pozdĺž Inntalského zlomu) s ústím do plytkého mora v priestore Chiemgau. V burdigale (cca 20 Ma) sa do tejto zníženiny more opäť vrátilo. V strednom 17

Obr. 3. (vpravo hore) Paleografia alpsko-karpatsko-panónskej oblasti v strednom miocéne (seraval), pred ca 15 miliónmi rokov. In: Kováč et al., 2017. Obr. 4. (vpravo dole) Paleogeografická situácia v strednej Európe pred 8 miliónmi rokov, v čase existencie Panónskeho jazera. In: Kuhlemann, 2007.

miocéne (lang, 16 Ma) kontúry tejto časti Európy trochu pripomínali dnešný obraz. Zo severu bola súš paroviny Európskej platformy s výškou do 200 m. Severné časti Českého masívu (dnešné Krušné hory, Krkonoše, Jeseníky), stredonemecké vrchoviny a Čierny les s Vogézami dosahovali výšku do 500 m. Alpské predpolie (molasa), kde je dnes široké údolie Dunaja, bolo zaliate morom, ktoré bolo otvorené na západe ( južné Francúzsko) aj východe (Západné Karpaty). Na juhu boli do výšky 2 500 m vyzdvihnuté Alpy, Korzika a Sardínia boli s nimi prepojené úzkou šijou. Pádska nížina bola zaliata morom a z kostry Apeninského polostrova (Taliansko) čneli z mora len malé vyzdvihnuté časti (Kuhlemann, 2007). Pred 15 Ma sa paleogeografická situácia prudko zmenila. More z predpolia Severných vápencových Álp ustupovalo, vznikali veľké jazerá, ktoré sa vysladzovali a postupne zanášali riečnymi sedimentmi. Z centrálnych Východných Álp ústili do pomerne hlbokého mora v oblasti dnešnej Viedenskej panvy dravé krátke rieky, ktoré z dvíhajúcich pohorí prinášali do delty množstvo splavenín. Táto situácia pretrvávala od bádenu po sarmat (v zaužívanej stredoeurópskej geologickej literatúre), resp. chronostratigrafické stupne lang, seraval a tortón. Vo vekovom vyjadrení je to 15 – 11,5 Ma (Berger et al., 2005; Kuhlemann, 2007; Kováč et al., 2017 - Obr. 3). V priestore Európskej platformy a Českého masívu sa začali viac vyzdvihovať spomínané hrastové pohoria Krušné hory, Krkonoše a Jeseníky, na juhu aj Šumava. Podobne to bolo v dinárskych pohoriach (dnešné Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, časť Srbska). Výrazne sa

začal formovať oblúk centrálnych Západných Karpát od Malých Karpát po Zemplínske vrchy. V centrálnej časti oblúka (dnes Slovenské rudohorie) sa predpokladajú nadmorské výšky vyše 1 000 m (Kuhlemann, 2007). Na juhu a východe Slovenska, v Maďarsku a v rumunských Apusenách prebiehala mohutná vulkanická činnosť. Najmohutnejší bol štiavnický stratovulkán, ktorý dosahoval výšku 3500 - 4000 m (Konečný, Lexa, 2001; Konečný, 2008). Aj stratovulkány Poľana a Veporský stratovulkán dosahovali výšku okolo 3 000 m (Konečný et al., 2015). Viedenská panva, predkarpatské zníženiny, flyšové Vonkajšie Karpaty, Dunajská a Panónska panva boli zaliate morom, z ktorého v panónskej oblasti vystupovali početné ostrovy (Kuhlemann, 2007; Kováč et al., 2017). Pobrežie bolo rovinaté, pokryté močiarmi, močiare s bohatou flórou sa vyskytovali aj vo vnútrozemských kotlinách Nemecka, Poľska, Slovenska a ďalších krajín a v tomto čase vznikli obrovské ložiská hnedého uhlia a lignitu. Klíma bola vlhká, subtropická, s priemernou ročnou teplotou medzi 15 – 18°C (Erdei et al., 2007). PANÓNSKE JAZERO Ďalšia prudká zmena sa udiala v panóne, resp. vo vrchnom tortóne (11 – 9 Ma). V oblasti dnešného severného Chorvátska a Slovinska sa severodinárske pohoria vyzdvihli a prepojili s južnou časťou centrálnych Východných Álp. Bádensko-sarmatské more vo vnútornej časti Karpát prestalo komunikovať s otvoreným Stredozemným morom a zmenilo sa na rozľahlé Panónske jazero. Počas svojho najväčšieho

rozsahu (okolo 290-tisíc km2) išlo o najväčšie jazero v európskej oblasti, s maximálnou dĺžkou 860 km a šírkou 550 km, väčšinou s hĺbkou do 200 m, pričom najhlbšie časti dosahovali hĺbku do 800 m (Magyar et al., 1999), resp. v oblasti južného Maďarska až 1 000 m (Balázs et al., 2018). Od Panónskeho jazera existuje dnes na Zemi väčší zvyšok mora len v podobe Kaspického jazera (resp. mora), ktoré má plochu okolo 370-tisíc km2 hĺbku do 1000 m. Panónske jazero malo členité pobrežie – od severu a východu to boli výbežky Karpát, od juhu dinárske pohoria a na západe výbežky Východných Álp. Vnútri bolo niekoľko veľkých ostrovov (Maďarské stredohorie, Mecsek, Apuseny) a aj veľké množstvo menších ostrovov. Pred 8 – 9 Ma už boli základné kontúry Európy podobné dnešným. Alpy presahovali výšku 3 000 m, tatranská oblasť bola okolo 1 500 m vysoko. Najvyššími bodmi Karpát ostali však sopečné pohoria, erodovaný štiavnický stratovulkán ešte presahoval výšku 2 000 m (Kuhlemann, 2007 – Obr. 4). Delta Pradunaja do Panónskeho jazera sa nachádzala niekde medzi dnešnou Viedňou a Bratislavou (Kuhlemann, 2007; Kováč et al., 2017). Rieka nebola ešte taká vodnatá ako dnes, lebo ju nenapájali vody z alpských ľadovcov a sezónneho snehu. Napriek tomu sa tu mohutne usádzali riečne sedimenty, podobne ako v ústí Praváhu a Prahrona. Zo všetkých strán ústilo do Panónskeho jazera množstvo kratších, ale vodnatých riek. Vodná masa panónskeho jazera bola menej slaná ako normálne more, mala brakickú salinitu ako napríklad dnešné Baltské more, alebo Kaspické more (1/3 salinity svetových morí) až do pliocénu, čo je preukázané charakterom endemickej fauny z celej maďarskej 19

Obr. 5. Ústup Panónskeho jazera do oblasti stredného a dolného Dunaja pred 3 miliónmi rokov. In: Jungwirth et al., 2014. Obr. 6. (vpravo hore) (a) Modelovaná topografia povrchu ľadovca (kontúry po 200 m) a povrchová rýchlosť pohybu ľadu v metroch za rok (farebná škála) v Alpách, 25-tisíc rokov (ka) pred súčasnosťou. (b) Časový teplotný záznam (čierna) z ľadovcového jadra EPICA zistených palaeoklimatických podmienok použitý v modeli pohybu ľadu a modelovanie celkového objemu ľadu (modrá) počas posledného glaciálneho cyklu (120 – 0 ka). In: Jouvet et al., ETH Zürich (http://www.vaw.ethz.ch/en/research/ glaciology/glacier-climate-interactions.html#top). Obr. 7. (vpravo dole) Blokdiagram vývoja terasových stupňov. Najstaršia terasa (T1) leží najvyššie, najmladšia (T3) najnižšie. T4 je súčasná riečna niva, z ktorej sa v budúcnosti vyvinie najmladšia terasa. Príkladom je vývoj terasových stupňov Dunaja v Devínskej bráne. In: Madarás et al., 2014.

časti panvy (Müller et al., 1999), prípadne až sladkú a mierne alkalickú (Fordinál, 1998, 1999, Harzhauser et al., 2007). V spodnom pliocéne (pont, resp. zankl), pred vyše 5 Ma jazero po necelých šiestich miliónoch rokov (11,6 – 5,8 Ma – Harzhauser, Mandic, 2008; Olariu et al., 2018) prestalo existovať a takmer bez zvyšku sa vyplnilo naplaveninami. Pred 3 Ma sa predpokladá len existencia veľkého jazera na severe Srbska (severne od Belehradu), ktoré bolo odvodňované Dunajom cez Južné Karpaty prielomovým údolím Železné vráta. V oblasti dolného Dunaja (Rumunská, resp. Valašská nížina) existovalo aj veľké jazero, pravdepodobne neprepojené s Čiernym morom (nízko vyzdvihnuté pohorie Dobrudža – Obr. 5). K definitívnemu prepojeniu Dunaja s Čiernym morom došlo pred približne 2 miliónmi rokov, na začiatku štvrtohôr (Jungwirth et al., 2014). Do dnešných dní ostali len plytké depresné oblasti, ktoré sú vyplnené sladkou vodou, alebo sú trvalo podmáčané. Je to Neziderské jazero a Balaton. Tieto jazerá, ale len v prenesenom zmysle, môžeme považovať za zvyšok Panónskeho jazera. Z geologického hľadiska sú oveľa mladšími – kvartérnymi až recentnými štruktúrami. Ich vznik súvisí s neotektonickými až recentnými pohybmi na zlomoch spojených so vznikom vyzdvihnutých terasových stupňov (napr. Parndorfská terasa pri Neziderskom jazere) a vznikom malých subsidenčných paniev (Zámolyi et al., 2017; Šujan et al., 2018).

GEOLOGICKÁ SITUÁCIA VO ŠTVRTOHORÁCH (KVARTÉRI) Obdobie štvrtohôr začína od 2,7 Ma a trvá do súčasnosti. Z hľadiska vývoja klímy je na celej Zemi prelomovým obdobím, lebo je charakteristické častým kolísaním klímy. Celkovo sa klíma na Zemi začala ochladzovať už na rozhraní eocénu a oligocénu (pred 34 Ma), ale v starších treťohorách to bol pozvoľný proces a neviedol k takému rozsiahlemu zaľadneniu Zeme ako vo štvrtohorách. Napríklad ľadová pokrývka Antarktídy sa objavila len pred necelými 30 miliónmi rokov (Deconto – Pollard, 2003). Dovtedy to bol nezaľadnený kontinent. Globálne ochladenie vo vyšších zemepisných šírkach (nad 30° severnej aj južnej šírky) znamenalo nástup ľadových a medziľadových dôb. Vo štvrtohorách sa Alpy, Karpaty (Tatry), ale aj Čierny les, Šumava a Krkonoše pokryli horskými ľadovcami. Najmä rozsah zaľadnenia Álp bol impozantný a v alpskej glaciálnej terminológii sa dnes vyčleňuje až sedem hlavných fáz zaľadnenia: biber, donau, günz, haslach, mindel, riss a würm (Jungwirth et al., 2014). Táto terminológia sa v staršej literatúre používala aj v oblasti Západných Karpát, novšie sa však preberá skôr názvoslovná terminológia fáz zaľadnenia kontinentálnym ľadovcom v severnej časti Európy. K Bratislave boli najbližšie (okolo 100 km) malé horské ľadovce vo východnom ukončení Álp v masíve Schneealpe (Windberg, 1903 m), Raxalpe (Heukuppe, 2007 m) a Schneeberg (Klosterwappen, 2076 m). Pleistocénne ľadové doby v trvaní okolo 100-tisíc až 200-tisíc rokov sa striedali s medziľadovými obdobiami s dĺžkou desiatok tisíc rokov. Cykly

ľadových dôb (glaciálov) a cykly medziľadových dôb (interglaciálov) neboli výlučne len zaľadnené, ale v jednom cykle sa vystriedalo aj niekoľko kratších periód ochladenia a oteplenia (Obr. 6). V dunajskej alpskej oblasti je v rámci kvartéru (za vyše 2,5 Ma) dokumentovaných až 52 takýchto cyklov (Jungwirth et al., 2014: s. 54). Aj dnes sme pravdepodobne len v medziľadovej dobe, ktorá trvá len okolo 10-tisíc rokov a voláme ju holocén. V obdobiach medzi ľadovými dobami boli klimatické podmienky podobné dnešným, ľadovce sa rýchlo topili a v severnom predpolí Álp (alpská molasa), kde tečie Dunaj, sa vytvárali veľké prietočné jazerá, ktoré vznikali a zanikali. Dunaj ich odvodňoval a dravá rieka premiestňovala v smere toku každoročne desiatky miliónov kubických metrov štrkov a pieskov, ktoré sa v miestach zmiernenia rýchlosti toku usadzovali. TERASY DUNA JA PRI BRATISLAVE Pozostatkom striedania ľadových a medziľadových cyklov, ale aj tektonického vývoja, sú dunajské terasové stupne. Len v centrálnej mestskej oblasti Bratislavy ich Šajgalík a Hulman (1976) vyčlenili štyri, v širšom okolí – Staré Grunty, Karlova Ves až sedem (Mahr a Šajgalík, 1979). Riečne terasy vznikali v pokojnejších podmienkach, keď počas dlhšieho obdobia rieka ukladala sedimenty. Pokojné obdobie vystriedalo aktívnejšie, rieka eróziou „ničila“ svoje vlastné usadeniny a územie sa aj tektonicky dvíhalo. Preto sú najstaršie terasy najvyššie a najmladšie – v podobe riečnej nivy, sú najnižšie (Obr. 7).

Obr. 8. (hore vľavo) Profil dunajskou terasou risského veku (200 – 320-tisíc rokov) v štrkovni pri rakúskom zámku Schlosshof. Povodňové štrky a piesky s krížovým zvrstvením , hnilokalové organické sedimenty v mŕtvych ramenách dokumentujú dynamický vývoj dunajského toku. Foto: J. Madarás. Obr. 9. (dole) Štrková lavica na rakúskom brehu Dunaja, na vnútornej strane ohybu rieky pri vstupe na územie Slovenska pod Devínskym hradom. Foto: J. Madarás. Obr. 10. (hore vpravo) Hrúbka zavodnených štrkopieskových sedimentov v gabčíkovskej depresii dosahuje až 600 m. Predstavuje tak najväčšiu akumuláciu pitnej vody v stredoeurópskom regióne. In: Šujan et al., 2018.

V strede Žitného ostrova pri Lehniciach je štrkovisko, kde sa medzi ováľaným dunajským štrkom našli aj veľké ostrohranné kamene rôznych typov hornín. Všímavým pracovníkom štrkovne boli v Štátnom geologickom ústave Dionýza Štúra (v roku 2008, J. Maglay a J. Madarás, nepublikované) odovzdané takéto veľké, niekoľko kg vzorky vysokometamorfovaných rúl, svetlých aplitických granitov a sivých vápencov, ktoré preukázateľne nepochádzali z blízkych Malých Karpát. Jediným logickým vysvetlením je, že kamene, ktoré sa neobrúsili dlhým transportom v rieke, boli uzatvorené vo veľkých kusoch ľadu z Álp. Pri katastrofických udalostiach (napr. pretrhnutie morénovej hrádze jazera po dopade obrovských kusov ľadovca v jeho čele – tzv. seraky) sa suspenzia ľadu, kusov skál a kalu môže dostať aj desiatky km ďaleko (recentné príklady z Himalájí, napr. kamenno-bahenná lavína spod Ama Dablam v oblasti Mt. Everestu, pády serakov v oblasti Mt. Everestu po zemetrasení 25. 4. 2015 – Madarás, pers. comm., príp. katastrofická ľadovo-snehová lavína pod peruánskou horou Huascarán v roku 1970). Veľké kusy ľadu so skalami sa takto mohli dostať až do dunajskej vody a roztopili po niekoľkých desiatkach až stovkách kilometrov transportu v pokojnej vode budúceho Žitného ostrova. Výborná možnosť študovať vnútornú stavbu dunajskej terasy poskytujú napr. štrkovne v okolí rakúskeho zámku Schlosshof v blízkosti Devínskej Novej Vsi. Plošina, na ktorej je vystavaný barokový zámok, je súčasťou rozsiahlej Gaenserndorfskej terasy ako jej najvýchodnejší výbežok. Jej najnovšie vekové zaradenie je medzi 200 – 320-tisíc rokov, čo

ju v klasickej alpskej terminológii glaciálnych období zaraďuje do obdobia riss II (Beidinger & Decker, 2011; Weissl et al., 2017; Braumann et al., 2018). V rôznofarebných horizontoch terasy je možné študovať cykly ukladania povodňových štrkov, pieskov, zmien toku početných riečnych ramien, existenciu mŕtvych ramien s vývojom hnilokalových organických sedimentov a nivnej pôdy. Je to veľmi podobné alebo rovnaké, ako súčasný vývoj dunajského toku (Obr. 8). VNÚTROZEMSKÁ DELTA AKO ZÁSOBÁREŇ PITNEJ VODY Dunaj si charakter dravej horskej rieky zachoval po vstup do Devínskej brány – medzi Hainburgom a Bratislavou (Obr. 1, 9). Až pod Devínom sa rýchly tok rieky začína zmierňovať, rieka môže vytvárať tzv. vnútrozemskú deltu a tečie na svojich náplavoch aj o 4 – 6 metrov vyššie ako okolitá krajina. Jej začiatkom je vodárenský ostrov Sihoť a ďalej na východ v dĺžke vyše sto km a šírke 10 – 35 km vytvára Žitný ostrov, ktorý je naším najvýznamnejším a najbohatším rezervoárom podzemnej pitnej vody (na maďarskej strane Dunaja tam ešte patrí Szigetköz – Malý Žitný ostrov). Pred reguláciou rieky to bola skutočná vnútrozemská delta (Pišút, 2002), kde sa smerom od Sihote zväčšovala hrúbka kvartérnych štrkopieskových sedimentov od 10 m až do 600 m v gabčíkovskej depresii (Kronome et al., 2012 – v Šujan et al., 2018 - Obr. 10). Táto „vaňa“ obsahuje podľa relevantných odhadov 10 – 15 miliárd m3 pitnej vody (Porubský, 1973). Pri dômyselnom technickom využití by Žitný

ostrov vedel bez problémov zásobovať pitnou vodou nielen Bratislavu, ale celé Slovensko. Na porovnanie: maximálny objem vody v Oravskej priehrade, alebo Liptovskej Mare – našich najväčších vodných nádržiach, je do 350 miliónov m3. Žitný ostrov by preto mohol absorbovať vodný objem 28 – 42 takýchto priehrad. Pitná voda a lesy sú najväčším prírodným bohatstvom našej krajiny. Je priam trestuhodné, že sa k nemu správame maximálne nezodpovedne, ako svedčí historicky nesprávne umiestnenie rafinérie Slovnaft priamo na vtoku dunajských vôd do podzemného rezervoára Žitného ostrova, vrakunská skládka chemického odpadu z bývalých Chemických závodov Juraja Dimitrova (Deconta – Urban et al., 2015), permanentné znečisťovanie pôdy a vrchných horizontov priepustných štrkopieskov hnojivami používanými v poľnohospodárstve a mnohé iné menšie environmentálne záťaže. ZLATO V DUNA JSKÝCH ŠTRKOCH A PIESKOCH Ďalším fenoménom dunajských štrkovo-pieskových náplavov je ich horninová pestrosť. Je to vďaka tomu, že do náplavov Dunaja sa dostali z jeho povodia mimoriadne pestré horniny nielen z veľkej časti Severných vápencových Álp a centrálnych Východných Álp, ale vďaka ľavostranným prítokom z Českého masívu aj iné typy hornín mimo alpskej oblasti. Dunajské štrky sú preto aj vizuálne zaujímavé, ako to možno napr. vidieť pri nízkej vodnej hladine v štrkových laviciach nad mostom Lafranconi a pod Prístavným mostom v Bratislave. Takáto pestrosť hornín nie je pri väčšine riek bežná (Obr. 11). 23

Nielen mineralogickou zaujímavosťou je aj množstvo zlata v dunajských náplavoch. Vyskytuje sa napr. na približne 50 km dlhom slovenskom a maďarskom úseku Dunaja v zlatonosných štrkovo-pieskových rozsypoch Žitného ostrova v okolí Zlatnej na Ostrove. Predpokladá sa, že jemne dispergované zlato v podobe zlatého prachu sa do dunajských náplavov dostávalo zo zlatonosných žíl v pohorí Vysoké Taury, možno aj z Českého masívu. Sporadickú ťažbu, resp. ryžovanie dunajského zlata v Rakúsku a na Slovensku robili už Kelti pred vyše 2000 rokmi. Bakos et al. (2017) uvádzajú, že napr. v období rokov 1870 – 1913 bolo v okolí Komárna podľa archívnej dokumentácie vyryžovaných 83,83 kg zlata. Zlato sa v Dunaji vyskytuje aj dnes, ale vplyvom výstavby priehrad na hornom toku v Rakúsku je prínos nového štrku a piesku s obsahom zlata značne redukovaný. Nevýhodou dunajského zlata je jeho celková nízka koncentrácia v sedimente, priemerne okolo tisíciny až stotiny g/m3 a veľmi malá veľkosť zlatiniek, ktorá dosahuje veľkosť do 0,3 mm (Obr. 12). Teoreticky, pri predpokladanom objeme vyše 151 km3 pieskov až štrkopieskov v žitnoostrovnej časti Dunajskej panvy (Pašiaková, 2014 – in Bakos et al., 2017) by toto dunajské ložisko mohlo obsahovať až stovky ton zlata. Reálne ho získať by však bolo nemožné. Obr. 11. Pestrá mozaika štrkových okruhliakov z Dunaja. Zdrojovou oblasťou hornín sú najmä horské oblasti Álp a Českého masívu v povodí rieky. V materiáli štrkov dominuje odolný kremeň, kremenec a pieskovec, oveľa menej sú zastúpené žuly, ruly, amfibolity a vápence. V nepatrnom množstve sa v dunajskom štrku nachádza aj zlato. Foto: J. Madarás. Obr. 12. Dunajské zlato z ryžovísk v štrkovo-pieskových náplavoch v okolí Zlatnej na Ostrove. Maximálna veľkosť zlatiniek je 0,3 mm. Foto: J. Madarás.

DUNA J A URBÁNNA BRATISLAVA Dnešná podoba toku rieky v oblasti Bratislavy je výsledkom razantných regulačných a vodohospodárskych zásahov od konca 18. storočia po koniec 20. storočia. Vnútrozemská delta v podobe mnohých prietočných ramien, mŕtvych ramien,

močiarov a riečnych ostrovov, ktoré sa nachádzali na území dnešnej Bratislavy (Pišút, 2002 – Obr. 13 a, b) sa postupne redukovala a dnes z nej zostala zachovaná len mizivá časť, napr. Karloveské rameno, Chorvátske rameno, Jarovské rameno. Napriek tomu má Bratislava stále výnimočné postavenie na dunajskom toku. Všetky štyri hlavné mestá – Viedeň, Bratislava, Budapešť a Belehrad ležia pri rieke s dotykom okolitých vrchov. Ale len Bratislava má takú polohu, že prepája s dunajskými náplavmi nielen horninovo a vekovo pestrú geológiu (v Malých Karpatoch horniny od veku 400 miliónov rokov až po súčasnosť), ale vďaka vývoju toku na prechode z horskej rieky do vnútrozemskej delty aj jedinečne zachovanú sústavu stále identifikovateľných riečnych terás. Napr. aj bežnému chodcovi neujde, že ak ide smerom od Hlavnej stanice k Dunaju, klesá v akýchsi malých skokoch: Šancová ulica – Žilinská ulica, Nám. slobody, Kollárovo námestie, Obchodná ulica – Nám. SNP – Hviezdoslavovo námestie – Dunaj. Pozorný pozorovateľ si možno všimne aj výškový rozdiel medzi Hurbanovým námestím – Námestím SNP a Kamenným námestím. Toto všetko, aj keď po mnohých umelých zásahoch, je dôsledkom prírodného geologického vývoja terasových stupňov Dunaja. Bratislava tak stále zostáva spojená s riekou, je to naozaj „mesto na Dunaji“.

Obr. 13 a, b. Dunaj v Bratislave v roku 1712 (podľa mapy J. J. Marinoniho v mierke 1 : 12728) a v roku 1753 (podľa mapy A.E. Fritscha v mierke 1 : 7050). In: Pišút, 2002.

BIBLIOGRAFIA BAKOS, F., CHOVAN, M., ŽITŇAN, P., BAČO, P., BAHNA, B., BEDNÁROVÁ, S., BEDNÁR, R., FERENC, Š., FINKA, O., GARGULÁK, M., HRAŠKOVÁ, E., HVOŽĎARA, P., JELEŇ, S., KAMHALOVÁ, M., KAŇA, R., KNÉSL, J., KRIŽÁNI, I., LABUDA, J., LALINSKÝ, T., MAŤO, Ľ., MIKLOVIČ, J., MIKUŠ, T., ONDRUS, P., PAUDITŠ, P., SOJÁK, M., SOMBATHY, L. & ŠÁLY, J. 2017. Zlato na Slovensku: sprievodca zlatou históriou a náleziskami na našom území. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo, 429 pp. ISBN 978-80-8179-097-3. BALÁZS, A., MAGYAR, I., MATENCO, L., SZTANÓ, O., TŐKÉS, L. & HORVÁTH, F. 2018. Morphology of a large paleo-lake: analysis of compaction in the Miocene-Quaternary Pannonian Basin. Global and Planetary Change, 171, 134-147. BEIDINGER, A. & DECKER, K. 2011. 3D geometry and kinematics of Lasse flower structure: Implications for segmentation and seismotectonics of Vienna Basin strike-slip fault, Austria. Tectonics, No. 499, 22-40. BERGER, J. P., REICHENBACHER, B., BECKER, D., GRIMM, M., GRIMM, K., PICOT, L., STORNI, A., PIRKENSEER, C., DERER, CH., & SCHAEFER, A. 2005. Paleogeography of the Upper Rhine Graben (URG) and Swiss Molasse Basin (SMB) from Eocene to Pliocene. Int. J. Earth Sci (Geol. rudsch.), 94, 697-710. BRAUMANN, S. M., NEUHUBER, S., FIEBIG, M., SCHAEFER, J. M., HINTERSBERGER, E. & LÜTHGENS, CH. 2018. Challenges in constraining ages of fluvial terraces in the Vienna Basin (Austria) using combined isochron burial and pIRIR225 luminescence dating. Quaternary International, 1-16 (article in press). DECONTO, R. M. & POLLARD, D. 2003. Rapid Cenozoic glaciation of Antarctica induced by declining atmospheric CO2. Nature, 421, 245–249. ERDEI, B., HABLY, L., KÁZMÉR, M., UTESCHER, T. & BRUCH, A. A. 2007. Neogene flora and vegetation development of the Pannonian domain in relation to palaeoclimate and Palaeoceanography. Palaeoceanography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 253, 115-140.

FORDINÁL, K. 1998. Freshwater gastropods of the Upper Pannonian age in the northern part of the Danube basin. Slovak Geological Magazine, 4, 293-300. FORDINÁL, K. 1999. Paleoekologické pomery severného okraja podunajskej panvy v priebehu vrchného panónu. Zemný plyn a nafta, 43, 435-442. FRISCH, W., KUHLEMANN, J., DUNKL, I. & BRÜGEL, A.1998. Palinspastic reconstruction and topographic evolution of the Eastern Alps during late Tertiary tectonic extrusion. Tectonophysics, 297, 1-15. HARZHAUSER, M., LATAL, C. & PILLER, W. E. 2007. The stable isotope archive of Lake Pannon as a mirror of Late Miocene climate change. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 249, 335-350. HARZHAUSER, M. & MANDIC, O. 2008. Neogene lake systems of Central and South-Eastern Europe: Faunal diversity, gradients and interrelations. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 260, 417-434. HINSKEN, S., USTASZEWSKI, K. & WETZEL, A. 2007. Graben width controlling syn-rift sedimentation: the Palaeogene southern Upper Rhine Graben as an example. International Journal of Earth Sciences, 96, 6, 979-1002. JOUVET, G., FUNK, M., SEGUINOT, J. & IMHOF, M. Modelling the ice flow in the Alps during the last glacial cycle. ETH Zürich. (http://www.vaw.ethz.ch/en/research/glaciology/ glacier-climate-interactions.html#top). [15. 02. 2019]. JUNGWIRTH, M., HAIDVOGL, G., HOHENSINNER, S., WAIDBACHER, H. & ZAUNER, G. 2014. Österreichs Donau. Landschaft – Fisch – Geschichte. Wien : Universität für Bodenkultur Wien, Institut für Hydrobiologie und Gewässermanagement, 419 pp. KONEČNÝ, V. 2008. Etapy vývoja štiavnického stratovulkánu. Enviromagazín, 6, 18-19. KONEČNÝ, V. & LEXA, J. 2001. Stavba a vývoj štiavnického stratovulkánu. Mineralia Slovaca, 33, 3, 179-196.

KONEČNÝ, V., KONEČNÝ, P. & PÉCSKAY, Z. 2015. Paleovolcanic reconstruction of the Neogene Vepor stratovolcano (Central Slovakia), part II. Mineralia Slovaca, 47, 2, 113-76.

PIŠÚT, P. 2002. Channel evolution of the pre-channelized Danube river in Bratislava, Slovakia (1712 – 1886). Earth Surface Processes and Landforms, 27, 369-390.

KOVÁČ, M., HUDÁČKOVÁ, N., HALÁSOVÁ, E., KOVÁČOVÁ, M., HOLCOVÁ, K., OSZCZYPKO-CLOWES, M., BÁLDI, K., LESS, GY., NAGYMAROSY, A., RUMAN, A., KLUČIAR, T. & JAMRICH, M. 2017. The Central Parathetys palaeoceanography: a water circulation model based on microfossil proxies, climate, and changes of depositional environment. Acta Geologica Slovaca, 9, 2, 75-114.

PORUBSKÝ, A. 1973 Podzemné vody Bratislavy a jej okolia. Geografický časopis, 25,3, 216-232.

KUHLEMANN, J. 2007. Paleogeographic and paleotopographic evolution of Swiss and Eastern Alps since the Oligocene. Global and Planetary Change, 58, 224-236. LACOMBE, O., ANGELIER, J., BYRNE, D. & DUPIN, J.M. 1993. Eocene-Oligocene tectonic and kinematics of the Rhine-Saone Continental Transform Zone (eastern France). Tectonics, 12, 4, 974-888. MADARÁS, J. (ed.), BARÁTH, I., BISKUPIČ, R., FERENC, Š., GARGULÁK, M., GAŽI, P., LEHOTSKÝ, R., KOHÚT, M., KOVÁČIK, M., MAGLAY, J., MALÍK, P., NAGY, A., PIVKO, D., PLAŠIENKA, D., ŠIMON, L., ŠOLTÉS, S., VLAČIKY, M. & ZLINSKÁ, A. 2014. Sprievodca Sandbersko-pajštúnskym geoparkom. Bratislava: MŽP SR, ŠGÚDŠ, 104 s. ISBN 978-80-8174-000-8. Príspevok vznikol aj vďaka práci na projekte APVV 16-0146 „Multidisciplinárny výskum geofyzikálno-štruktúrnych parametrov a environmentálneho vplyvu zlomov Západných Karpát“ (Multidisciplinary research of geophysical and structural parameters, and environmental impacts of faults of the Western Carpathians), financovanom Agentúrou na podporu výskumu a vývoja. RNDr. Ján Madarás, PhD. Ústav vied o Zemi SAV Dúbravská cesta 9 840 05 Bratislava geoljama@savba.sk

MAGYAR, I., GEARY, D. H. & MÜLLER, P. 1999. Paleogeographic evolution of the Late Miocene Lake Pannon in Central Europe. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 147, 151-167. MAHR, T. & ŠAJGALÍK, J. 1979. Vývoj, zloženie a vlastnosti štvrtohorných sedimentov západnej časti Bratislavy. Geologické práce, Správy, 73, 161-172.

ŠAJGALÍK, J. & HULMAN, R.1976. Geologické pomery centrálnej mestskej oblasti v Bratislave. Geologický průzkum, 1, 5-8. ŠUJAN, M., BRAUCHER, R., KOVÁČ, M., BOURLES, D. L., RYBÁR, S., GUILLOU, V., HUDÁČKOVÁ, N. 2018. Application of the authigenic 10Be/9Be dating method to Late Miocene-Pliocene sequences in the northern Danube Basin (Pannonian Basin System): Confirmation of heterochronous evolution of sedimentary environments. Global and Planetary Change, 137, 35-53. URBAN, O., CHOVANEC, J., MACHLICA, A., KEKLÁK, V., SERES, Z., SOBOŇOVÁ, S., ŠTEFÁNEK, J., BINČÍK, T., GREGOR, T., ZAVADIAK, R., BEDNÁRIK, M., KOLÁŘOVÁ, J., PALÚCHOVÁ, K., KOZUBEK, P. & RASCHMAN, R. 2015. Prieskum environmentálnej záťaže Vrakunská cesta ‫ ج‬skládka CHZJD - SK/EZ/B2/136. Záverečná správa. DECONTA Slovensko, spol. s r.o., Bratislava, 118s. WEISSL, M., HINTERSBERGER, E., LOMAX, J., LÜTHGENS, C. & DECKER, K. 2017. Active tectonics and geomorphology of the Gaenserndorf Terrace in Central Vienna Basin (Austria). Quaternary International, No. 451, 209-222. ZÁMOLYI, A., SALCHER, B., DRAGANITS, E., EXNER, U., WAGREICH, M., GIER, S., FIEBIG, M., LOMAX, J., SURÁNYI, G., DIEL, M. & ZÁMOLYI, F. 2017. Latest Pannonian and Quaternary evolution at the transition between Eastern Alps and Pannonian Basin: new insights from geophysical, sedimentological and geochronological data. International Journal of Earth Sciences, 106, 1695-1721.

MÜLLER, P., GEARY, D.H. & MAGYAR, I. 1999. The endemic molluscs of the Late Miocene Lake Pannon: Their origin, evolution, and family-level taxonomy. Lethaia, 32, 47-60. OLARIU, C., KREZSEK, C., JIPA, D. 2018. The Danube River inception: Evidence for a 4 Ma continental scale river born from segmented ParaTethys basins. Terra Nova, 30, 63-71.

Delta. Autor: Martina Šajgalíková, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Bratislava naprieč miliónmi rokov – súhra sedimentácie a tektoniky Bratislava throughout Millions of Years – Interaction of Sedimentation and Tectonics

Michal Šujan

ABSTRAKT

ABSTRACT

Dnešná tvár Bratislavy zrkadlí geologický vývoj oblasti. Najvýznamnejšie stopy zanechalo posledných približne 15 miliónov rokov, keď súhra tektonických vplyvov a sedimentácie viedla k prítomnosti bádenského mora, Panónskeho jazera s deltou paleo-Dunaja, divočiaceho Dunaja počas ľadových dôb a meandrujúceho veľtoku v poslednej medziľadovej dobe. Účelom tohto príspevku je idealizovanými vizualizáciami podať svedectvo o stopách týchto dejov v rôznych častiach Bratislavy, spolu so stručným opisom geologických javov, ktoré zapríčinili zmeny v charaktere sedimentárnych prostredí a tvárnosti krajiny.

The modern appearance of Bratislava city mirrors the geological evolution of the area. The last approximately 15 million years left the most significant traces when the combination of tectonic effects and sedimentation resulted in the presence of the Badenian Sea, Pannonian Lake with the paleo-Danube Delta, Danube raging during ice ages and meandering river in the last interglacial. The main purpose of this study is to give evidence of traces of these events in various parts of Bratislava through idealized visualization, along with the brief description of geological phenomena that caused changes in the nature of depositional environments and formability of the country.

Kľúčové slová: Bratislava, bádenské more, Panónske jazero, Dunaj, sedimentárne prostredia

Keywords: Bratislava, the Badenian Sea, Pannonian Lake, the Danube, depositional environment

ÚVOD Oblasť Bratislavy je špecifická pestrou geologickou stavbou. Podieľajú sa na nej stovky miliónov rokov staré žuly, druhohorné vápence, ktoré zažili éru dinosaurov, ako aj treťohorné morské a jazerné uloženiny, a v neposlednom rade štvrtohorné riečne sedimenty (Obr. 1; Geologická mapa Slovenska M 1:50 000). Práve posledné dve spomenuté obdobia zanechali najviac stôp na dnešnej tvári Bratislavy. Geologické javy a udalosti prebiehajúce počas posledných približne 15 miliónov rokov vytvorili dnešný reliéf, ktorý usmerňuje svojím charakterom rozvoj mesta od jeho počiatkov dodnes. Cieľom tohto príspevku je podať prostredníctvom idealizovaných umeleckých zobrazení svedectvo o geologickom vývoji oblasti Bratislavy formou, ktorá umožní nájsť stopy mora, jazera a rieky pod pokrývkou ľudských sídiel. Vizualizácie nie sú skutočným obrazom paleogeografie oblasti, keďže nezohľadňujú deformáciu reliéfu pohybmi na zlomoch, ktoré sa udiali počas jednotlivých zobrazených období a po nich. Nezohľadňujú ani eróziu, ktorá milióny rokov tvarovala reliéf na ten dnešný. Odzrkadľujú však názorne výskyt sedimentov z jednotlivých období v dnešných nadmorských výškach okolia Bratislavy. GEOLOGICKÝ VÝVOJ – PRINCÍPY UKLADANIA SEDIMENTOV A TVORBY SEDIMENTÁRNYCH PANIEV Počas obdobia stredného a vrchného miocénu (5,5 až 15 miliónov rokov), pliocénu (2,5 až 5,5 milióna rokov) a kvartéru – štvrtohôr (posledných 30

Obr. 1. (vľavo) Zjednodušená geologická mapa Bratislavy a schematický geologický rez naprieč Bratislavou (upravené podľa Geologická mapa Slovenska M 1:50 000). Obr. 2. Príklad rozoznávania sedimentárnych prostredí v zázname usadenín. A – čerina prúdenia na dne toku (zdroj: https:// w w w. c u s t o m e r p a r a d i g m . c o m / p h o t o s - of- t h e - b o u l d e r- c o l orado-flood-sep-2013/), B – čerina jednosmerného prúdenia vo vrstve sedimentu (kvartér, štrkovisko Zelená voda, Most pri Bratislave, foto Michal Šujan), C – čerina vlnenia na dne pobrežia (Mljet, Chorvátsko, foto Samuel Rybár), D – čerina vlnenia vo vrstve sedimentu (vrchný miocén, Balatonkenese, Maďarsko, foto: Michal Šujan).

2,5 milióna rokov) sa v oblasti Bratislavy vyskytli rôzne sedimentárne prostredia od morských po riečne. Prostredia, v ktorých sa ukladajú sedimenty – uloženiny – sa odlišujú rôznym typom prúdenia, napríklad vlnenie na pobreží mora je odlišné od stáleho jednosmerného prúdenia vody v riekach (Reading, 1996). Tieto rozdiely vedú k uloženiu odlišných typov vrstiev, napríklad čerín vlnenia a jednosmerného prúdenia (Obr. 2). Stopy v akumuláciách sedimentov. Prečo sa však prostredia menili v čase? A čo spôsobilo, že sedimenty 15 mil. rokov starého mora nájdeme v oblasti Bratislavy o 150 m vyššie ako riečne usadeniny?

Na to, aby sa sedimenty mohli ukladať a neprebiehala erózia, teda odnos materiálu, je potrebný akomodačný priestor (Catuneanu, 2006; Synak, 2010). Ten sa môže vytvoriť poklesom nejakej oblasti, zväčša pozdĺž zlomov, čím vznikne takzvaná sedimentárna panva. Pohyby na zlomoch zahŕňa tektonika, ktorú skúma štruktúrna geológia. Druhou možnosťou tvorby akomodačného priestoru je nárast hladiny. Ako príklad si môžeme uviesť nárast hladiny po roztopení ľadovcov na konci poslednej ľadovej doby (pred cca 12-tisíc rokmi), čo viedlo k zatopeniu mnohých oblastí, ako je Lamanšský kanál a nórske fjordy (Gupta et al., 2007; Raunholm et al., 2002). Tam, kde pred tisíckami rokov prebiehala erózia na suchej zemi, sa dnes ukladá sediment pod hladinou oceána. Pohyby pozdĺž zlomov boli aj príčinou formovania základov pre dnešný reliéf okolia Bratislavy. Podobné horniny, aké nájdeme v pohoriach Malé Karpaty, Považský Inovec a Tribeč, tvoria aj podklad sedimentov v oblasti Záhorskej a Podunajskej nížiny, a to v hĺbkach až niekoľko kilometrov. Tieto informácie sú známe z vrtov hlbokých tisíce metrov a z geofyzikálnych údajov, ktoré boli získané pri naftovom a geotermálnom prieskume (Biela, 1978; Hrušecký, 1999; Kováč, 2000; Kováč et al., 2011; Hók et al., 2016). Tieto horniny sa dostali do veľkých hĺbok procesom do istej miery opačným voči vrásneniu pohorí, a to otváraním sedimentárnych paniev. Bratislava sa tak ocitla na hranici dvoch hlbokých sedimentárnych paniev – Viedenskej a Dunajskej – a pohoria Malé Karpaty, ktoré ich oddeľuje.

BÁDENSKÉ MORSKÉ SEDIMENTY LEMUJÚCE VRCHOLY BRATISLAVSKÝCH KARPÁT

Obr. 3. (vľavo dole) Idealizovaná vizualizácia bádenského mora v Bratislave približne pred 13,9 miliónmi rokov, pohľad z juhu. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o. Obr. 4. (vľavo hore) Idealizovaná vizualizácia bádenského mora v Bratislave približne pred 13,9 miliónmi rokov, pohľad zo severu. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o. Príklad sopky získaný z Google Inc. (2019). Obr. 5. (vpravo hore) Idealizovaná vizualizácia Panónskeho jazera a delty paleo-Dunaja v Bratislave približne pred 10 miliónmi rokov, pohľad z juhu. Príklad delty získaný z Google Inc. (2019). Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o. Obr. 6. (vpravo dole) Idealizovaná vizualizácia Panónskeho jazera a delty paleo-Dunaja v Bratislave približne pred 10 miliónmi rokov, pohľad zo severu. Príklad delty získaný z Google Inc. (2019). Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Pokles v panvách bol predispozíciou na vytvorenie morí a jazier. Pred asi 15 miliónmi rokov, v období bádenu, nastali výrazné poklesy pozdĺž zlomových okrajov Viedenskej panvy a vytvorilo sa tu niekoľko sto metrov hlboké morské prostredie (Kováč et al., 2004; Lee – Wagreich, 2017). Dunaj v tomto období ešte neexistoval a jeho horné povodie bolo odvodňované odlišnou riekou smerom na západ (Winterberg – Willett, in press). Bádenské more bolo charakteristické normálnou salinitou, teda obsahom solí približne 35 gramov na liter vody. Dôvodom pre stabilný obsah solí v morskej vode bolo spojenie so Stredozemným morom cez oblasť dnešného Slovinska (Kováč et al., 2017a, b), ktoré umožňovalo výmenu vôd morskými prúdmi. Toto more bolo postupne vyplnené sedimentmi, ktoré prinášali delty riek ústiace z Álp aj Karpát (Rybár et al., 2016; Harzhauser et al., 2018a). Zaplnenie panvy viedlo k ústupu bádenského mora. Vypĺňanie sedimentom však nebol jediný faktor ústupu mora. Akomodačný priestor bol výrazne znížený poklesom globálnej hladiny oceánu, ktorý bol spojený s nárastom kontinentálneho ľadovca v Antarktíde (Holbourn et al., 2005). Prejavy tejto udalosti v podobe zarezania sa erodujúcich riek v období medzi 13,3 a 13,9 milióna rokov boli dokumentované v oblasti západného Rakúska (Holger – Rötzel, 2013), a viedli ku krátkemu prerušeniu spojenia so Stredozemným morom. V dôsledku teplej a suchej klímy sa v jednotlivých panvách zvyšovala salinita vôd, z oddelených vodných más sa vyzrážala kamenná soľ a sadrovec,

a mnohé lokálne druhy morskej fauny v dôsledku nepriaznivých podmienok vyhynuli (Kováč et al., 2007; Harzhauser et al., 2018; de Leeuw et al., 2018). Morská fauna sa navrátila do našej oblasti pri nasledujúcom náraste hladiny, keď sa obnovilo prepojenie so Stredozemným morom v období okolo 13 miliónov rokov (Kováč et al., 2017a). V spomínanom období sa vytvorila hrasť (vyzdvihnutá kryha) Malých Karpát, oddelená od okolitých paniev zlomami. To spôsobilo ostrovný charakter Malých Karpát, s výskytom sedimentov šelfu, pobrežia, rífov a malých potokov ústiacich do mora napríklad v oblasti Sandbergu a okolia Devínskej Kobyly, ako aj v okolí Dúbravky (Hyžný et al., 2012; Pivko et al., 2017). Prvé dve idealizované vizualizácie na Obr. 3 a 4 znázorňujú bratislavské Karpaty ako ostrovy obklopené bádenským morom. Väčšina dnešného mesta by sa nachádzala hlboko pod hladinou tejto vodnej masy. Zaujímavosťou je výskyt takzvaného Rusoveckého stratovulkánu, teda sopky dnes pochovanej pod sedimentmi v oblasti obce Rusovce (Obr. 4). Objavený bol pri vrtnom prieskume, a pravdepodobne tvoril ostrov obklopený bádenským morom. Podobné ostrovné vulkány čneli v okolí Serede, Kráľovej, Šurian a Trakovíc (Hrušecký, 1999; Kronome et al., 2014; Rybár et al., 2016). Nasledovala krátka perióda sarmatského mora (medzi 12,6 – 11,6 miliónmi rokov), ktoré bolo zväčša plytké a keďže doň ústili viaceré rieky, jeho salinita bola veľmi premenlivá (Kováč et al., 2017a). Plytkovodné sedimenty svedčiace o tomto období možno nájsť v okolí Karlovej Vsi (Nagy et al., 1993), ako aj pod dunajskými štrkmi v oblasti Devínskej brány, medzi Malými Karpatmi a Hainburskými vrchmi (Fordinál – Zlinská, 1998).

Plytkovodné sedimenty svedčiace o tomto období možno nájsť v okolí Karlovej Vsi (Nagy et al., 1993), ako aj pod dunajskými štrkmi v oblasti Devínskej brány, medzi Malými Karpatmi a Hainburskými vrchmi (Fordinál – Zlinská, 1998). STOPY PANÓNSKEHO JAZERA A JEHO ZÁNIKU Na začiatku obdobia panón (približne pred 11,6 miliónmi rokov) došlo k vrásneniu v pohoriach nachádzajúcich sa na západnom Balkáne, čo viedlo k oddeleniu vodných más od Stredozemného mora (Kováč et al., 2017a, b). Táto tektonická fáza sa prejavila aj v okolí Bratislavy poklesmi na zlomoch a vyústila do vytvorenia priestoru pre Panónske jazero. Vodné masy Panónskeho jazera boli brakické, čo znamená slanosť okolo 16 gramov na liter vody, podobne ako Kaspické more. Bolo to dôsledkom izolácie od ostatných morí a zároveň vlhkého podnebia, so zrážkami tri- až štyrikrát vyššími v porovnaní s dneškom (Mosbrugger et al., 2005; Böhme et al., 2008). Hĺbka jazera dosahovala v strednej časti Podunajskej nížiny až 400 metrov (Sztanó et al., 2016) a v oblasti južného Maďarska až 1 000 m (Balázs et al., 2018). Vodnú plochu ohraničovali Alpy, Karpaty a Dinaridy, a ťahala sa stovky kilometrov od Viedne po Belehrad a Transylvániu (Magyar et al., 2013). Dlhodobá izolovanosť jazera spôsobila endemický charakter tvorov obývajúcich jeho prostredie (Müller et al., 1999). Zánik Panónskeho jazera je spojený so vznikom povodia paleo-Dunaja (Magyar et al., 2013; Winterberg – Willett, in press). Mohutná rieka, prinášajúca značný objem materiálu erodovaného 34

z Álp, vyplnila najskôr svojou deltou Viedenskú panvu. Okolo 10 miliónov rokov pred súčasnosťou sa dostala delta paleo-Dunaja zo severozápadu do oblasti Podunajskej nížiny a smerom na juhovýchod vyplnila túto časť Panónskeho jazera (Šujan et al., 2016a). Okolo 8,7 milióna rokov sa už táto delta nachádzala na Zadunajskom stredohorí a v oblasti Budapešti (Magyar et al., 2013). V tom období už v našej oblasti prevládala len riečna sedimentácia tokov, ktoré ústili do Panónskeho jazera. Sedimenty svedčiace o prítomnosti Panónskeho jazera možno nájsť vo vtedajších zálivoch v pohorí Malých Karpát, napríklad v oblasti univerzitného mestečka v Mlynskej doline. Sedimenty boli ukladané v plytkovodnom prostredí, s prínosom piesčitého materiálu z blízkych žulových útesov erodovaných vlnobitím. Korelovateľné sedimenty sa však v oblasti centra Bratislavy, pod úpätím Malých Karpát, nachádzajú oveľa nižšie, a to pod štvrtohornými náplavmi Dunaja. Príčinou toho sú poklesy na zlomoch tvoriacich okraj pohoria a Dunajskej panvy (Fordinál – Tuba, 1992). Sedimenty panónskeho jazera a delty, ktorá ho plnila, sú tak v blízkosti novej budovy Slovenského národného divadla hrubé takmer 200 metrov (Nagy et al., 1995). V podstatnej časti Bratislavy sa pod štvrtohornými sedimentmi Dunaja nachádzajú panónske riečne sedimenty staré 6 až 10 miliónov rokov, ktoré uložil s najväčšou pravdepodobnosťou paleo-Dunaj (Šujan et al., 2016b).

Tretia a štvrtá idealizovaná vizualizácia (Obr. 5 a 6) predstavuje oblasť Bratislavy v čase okolo 10 miliónov rokov, keď tu dochádzalo k interakcii delty paleo-Dunaja a vodných más Panónskeho

jazera. Morfológia delty bola podľa informácií sedimentologických výskumov podobná dnešnej delte Dunaja, s dlhými pobrežiami a plážami, ktoré formuje hlavne intenzívne vlnenie (Sztanó et al., 2013; Vespremeanu-Stroe et al., 2017). Pohyb vĺn pozdĺž pobrežia prenáša piesčitý sediment, a tak spôsobuje vyrovnaný charakter pobrežia a jeho nízku členitosť. Nie je známa presná tvárnosť povrchu Malých Karpát, no pravdepodobne boli oveľa menej exponované (vyzdvihnuté) a rieka tvoriaca deltu ich mohla svojimi ramenami obtekať na viacerých miestach súčasne. Dnešná delta Dunaja ústiaceho do Čierneho mora má priemer približne 100 km, a jej 10 miliónov rokov stará predchodkyňa mala pravdepodobné podobné rozmery (Magyar et al., 2013; Sztanó et al., 2013), preto cez oblasť Bratislavy pretekalo len jedno z jej mnohých ramien. DIVOČIACI DUNA J TVARUJÚCI CENTRUM BRATISLAVY POČAS KVARTÉRU Významná zmena nastala v období na začiatku pliocénu (5 miliónov rokov, mladšie treťohory), keď došlo k ďalšej tektonickej udalosti – takzvanej inverzii paniev (Horváth, 1995; Horváth – Cloetingh, 1996). Pokles paniev aktívny počas panónu bol vystriedaný ich miernym výzdvihom a eróziou na ich okrajoch, spolu s miernym výzdvihom pohorí (Šujan et al., 2018). Táto udalosť bola zapríčinená severne orientovaným tlakom tektonickej platne Adria, pokrývajúcej približne oblasť pobrežia Chorvátska (Horváth – Cloetingh, 1996).

Nasledujúce obdobie štvrtohôr sa už nieslo v znamení štrkonosných divočiacich riek, prinášajúcich množstvo materiálu z vyzdvihujúcich sa pohorí. Relatívny výzdvih Malých Karpát voči okolitým panvám/nížinám začal minimálne pred 1,7 miliónmi rokov, čo dokladá vek jaskynných sedimentov v Borinskom krase (Šujan et al., 2017). V tomto období pravdepodobne vznikla aj Devínska brána, ako poklesnutá kryha ohraničená zlomami voči Malým Karpatom a Hainburským vrchom. Dunaj tiekol počas starších štvrtohôr v oblasti parndorfskej terasy, neďaleko jazera Neusiedlersee (Zámolyi et al., 2017), a do okolia Bratislavy sa dostal až po období 0,9 milióna rokov (Šujan et al., 2018). Dokladá to najstarší vek štrkov obsahujúcich alpské horniny v oblasti Bratislavy, ktoré sú charakteristické množstvom vápencov a výskytom eklogitov, chýbajúcich v masívoch Západných Karpát. Presun rieky bol pravdepodobne spôsobený výzdvihom v okolí parndorfskej terasy. Postupný výzdvih pohoria súčasne s ukladaním dunajských štrkov viedol k formovaniu riečnych terás (Mazúrová, 1978). Výzdvih prebiehal vyrovnanou rýchlosťou, no striedanie sa fáz ukladania sedimentu a erózie bol riadený zmenami klímy (Vandenberghe, 2008). V obdobiach prechodu medzi ľadovými a medziľadovými dobami (alebo naopak) bol veľtok nestabilný, s výrazne zvýšeným prietokom, čo viedlo k zahĺbeniu sa do podložia, či už tvoreného staršími sedimentmi, alebo žulami Malých Karpát. V obdobiach stabilnej klímy Dunaj nanášal sedimenty na terasy, predtým vytvorené eróziou.

Týmto procesom striedajúcej sa erózie a akumulácie rieka vypreparovala dnešný obraz reliéfu okolia Bratislavy. Centrum mesta pozostáva z niekoľkých terasových stupňov (Šajgalík – Hulman, 1976). Najvrchnejší možno nájsť na Hodžovom námestí, nižšia úroveň je zachovaná na Kamennom námestí a Račianskom mýte (Obr. 7). Taktiež Trnavské mýto je pozostatkom terasovej úrovne. Autori Mahr – Šajgalík (1979) dokumentovali až sedem riečnych terasových stupňov v oblasti Starých gruntov medzi Fakultou matematiky, fyziky a informatiky UK, Prírodovedeckou fakultou Uk a Botanickou záhradou, pričom vrchných päť je uložených na panónskych sedimentoch (Obr. 8). Idealizovaný pohľad na Bratislavu v období spred približne 0,5 milióna rokov (Obr. 9) znázorňuje mohutný tok Dunaja. Divočiaci tok niesol značné množstvo sedimentu z Álp, ktorým cyklicky vypĺňal vlastné korytá. Brehy korýt boli nestabilné a mali premenlivú polohu, rieka pri povodňových stavoch neustále pretvárala sieť ramien a ostrovov. Tok pravidelne migroval, a tak sa vyskytoval aj v centre mesta, všade tam, kde mu nebránili v sedimentácii svahy Karpát. Neustále tak prepracúval vlastné sedimenty, čo býva opisované pojmom divočenie (Brierley – Fryirs, 2005).

PODUNA JSKÁ ROVINA MEANDRUJÚCEHO DUNA JA

Obr. 7. (vľavo hore) Mapa rozsahu riečnych terás v centre Bratislavy (podľa Šajgalík & Hulman, 1976; snímok z Google, 2019). Obr. 8. (vľavo dole) Geologický rez znázorňujúci riečne terasy v oblasti Starého gruntu a Mlynskej doliny (podľa Mahr & Šajgalík, 1979; mapa z Google, 2019). Obr. 9. Idealizovaná vizualizácia divočiaceho Dunaja v Bratislave približne pred 0,5 milióna rokov, pohľad z juhu. Príklad divočiacej rieky získaný z Google Inc. (2019). Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Režim toku Dunaja sa pravdepodobne zmenil z divočiacej rieky na meandrujúcu v každej medziľadovej dobe, ktorých za posledných 0,9 milióna roka prebehlo šesť (Ehlers – Gibbard, 2008). Podstatný rozdiel oproti divočiacej rieke je v množstve a charaktere neseného sedimentu voči prietoku. Keďže rieka je výrazne vodnatejšia a nesie menej sedimentu, nezanáša periodicky vlastné koryto. Nesie viac ílovitého materiálu, čo vedie

k formovaniu stabilnejších brehov. Tok je zväčša lokalizovaný v jednom hlavnom koryte, ktoré postupne migruje laterálne (do strán) – meandruje (Brierley – Fryirs, 2005). Dunaj sa v priebehu postupného výzdvihu Malých Karpát zarezával do vlastných sedimentov a vytvoril tak stupňovitú kaskádu terás, ktorú je možné pozorovať v blízkosti pohoria. Pri zmene režimu toku na meandrujúcu rieku na konci poslednej ľadovej doby sa zarezal do vlastných sedimentov naprieč celou Podunajskou nížinou, a tak vytvoril mierne vyvýšenú strednú časť Žitného ostrova. V priestore, ktorý si rieka vytvorila zarezaním sa, voľne meandrovala počas posledných 12-tisíc rokov. Idealizovaná vizualizácia na Obr. 10 znázorňuje voľne sa pohybujúci tok rieky pred približne 5-tisíc rokmi v najnižšie položenej časti Bratislavy, napríklad v Petržalke, Ružinove a Podunajských Biskupiciach. Nevieme, či sa rieka nachádzala presne v tejto pozícii, keďže záznam o pohybe toku je prepracovaný jeho vlastnou aktivitou. Posledná vizualizácia na Obr. 11 vychádza z presného digitálneho modelu reliéfu. Znázorňuje dnešnú topografiu vo farebnej škále, čo umožňuje rozlíšiť detaily jednotlivých ramien rieky, ktoré boli postupne vyplnené sedimentmi v posledných tisícročiach a storočiach. Mŕtve ramená, teda korytá rieky sú oddelené od hlavného toku, a pri absencii dynamického prúdenia bývajú často vyplnené jemnozrnným sedimentom a rašelinou. Tento materiál je po uložení schopný značnej kompakcie (stlačenia), čo môže viesť k miernemu poklesu povrchu nad pôvodným korytom. Aj tento jav prispieva k tomu, že na Obr. 11 môžeme pozorovať 37

hustú sieť ramien medzi Petržalkou a Rusovcami, ako aj v oblasti Ružinova a na juh od neho. Zmeny v riečnej sieti boli natoľko dynamické, že ich zachytili historické mapy. Vďaka nim je napríklad známe, že Pečenský les bol pôvodne od Petržalky oddelený ramenom Dunaja a ďalšie rameno toku obtekalo hranice Starého Mesta smerom na východ (Pišút, 1992; 1994; 2002). ZÁVER Oblasť Bratislavy bola svedkom dynamických geologických zmien, pri ktorých hrala významnú rolu tektonika (tvorba sedimentárnych paniev a výzdvih Malých Karpát), klimatické zmeny (ústup mora a zmeny v slanosti vodných más), ako aj sedimentácia (postupné vypĺňanie bádenského mora a Panónskeho jazera usadeninami). Stopy, ktoré zanechali jednotlivé etapy vývoja v dnešnej tvárnosti krajiny, ovplyvňujú rozvoj mesta a ľudských sídel. Tieto udalosti sú zaznamenané v podobe sedimentov uložených morom, jazerom, deltou rieky, a nakoniec Dunajom samotným. Tento príspevok dokladá prostredníctvom idealizovaných vizualizácií približný rozsah jednotlivých prostredí a lokalizáciu sedimentárneho záznamu, s ktorým sa obyvateľ alebo návštevník mesta môže stretnúť.

Obr. 10. Idealizovaná vizualizácia meandrujúceho Dunaja v Bratislave približne pred 5-tisíc rokmi, pohľad z juhu. Príklad meandrujúcej rieky získaný z Google Inc. (2019). Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o. Obr. 11. Podrobný digitálny model reliéfu so znázornením výskytu mŕtvych ramien Dunaja. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

BIBLIOGRAFIA BALÁZS, A., MAGYAR, I., MATENCO, L., SZTANÓ, O., TŐKÉS, L., HORVÁTH, F. 2018. Morphology of a large paleo-lake: analysis of compaction in the Miocene-Quaternary Pannonian Basin. Global and Planetary Change 171, 134-147. BIELA, A. 1978. Hlboké vrty v zakrytých oblastiach vnútorných Západných Karpát. Záhorská nížina, Podunajská nížina. Regionálna Geológia Západných Karpát, 10. Geologický ústav Dionýza Štúra.

Príspevok vznikol vďaka podpore Agentúry pre Výskum a Vývoj v rámci projektov APVV-14-0118 a APVV-16-0121. RNDr. Michal Šujan, PhD. Katedra geológie a paleontológie Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského Ilkovičova 6, Mlynská dolina 842 15 Bratislava michal.sujan@uniba.sk; miso@equis.sk

BÖHME, M., ILG, A., WINKLHOFER, M. 2008. Late Miocene “washhouse” climate in Europe. Earth and Planetary Science Letters 275, 3-4, 393-401.

GUPTA, S., COLLIER, J. S., PALMER-FELGATE, A., POTTER, G. 2007. Catastrophic flooding origin of shelf valley systems in the English Channel. Nature 448, 342-345.

BRIERLEY, G. J., FRYIRS, K. 2005. Geomorphology and River Management. Applications of River Styles Framework. Malden: Blackwell Publishing, 398 pp.

HARZHAUSER, M., THEOBALT, D., STRAUSS, P., MANDIC, O., PILLER, W. E. 2018. Seismic-based lower and middle Miocene stratigraphy in the northwestern Vienna Basin (Austria). Newsletters on Stratigraphy, DOI: 10.1127/nos/2018/0490

CATUNEANU, O. 2006. Principles of Sequence Stratigraphy. Amsterdam: Elsevier, pp. 387. DE LEEUW, A., TULBURE, M., KUIPER, K. F., MELINTE-DOBRINESCU, M.C., STOICA, M., KRIJGSMAN, W. 2018. New 40Ar/39Ar, magnetostratigraphic and biostratigraphic constraints on the termination of the Badenian Salinity Crisis: Indications for tectonic improvement of basin interconnectivity in Southern Europe. Global and Planetary Change 169, 1-15.

HARZHAUSER, M. , GRUNERT, P., MANDIC, O., LUKENEDER, P., GALLARDO, A.G., NEUBAUER, T.A., CARNEVALE, G., LANDAU, B.M., SAUER, R., STRAUSS, P. 2018b. Middle and late Badenian palaeoenvironments in the northern Vienna Basin and their potential link to the Badenian Salinity Crisis. Geologica Carpathica 69, 149-168.

EHLERS, J., GIBBARD, P. 2008. Extent and chronology of Quaternary glaciation. Episodes 31, 211-218.

HÓK, J., KOVÁČ, M., PELECH, O., PEŠKOVÁ, I., VOJTKO, R., KRÁLIKOVÁ, S. 2016. The Alpine tectonic evolution of the Danube Basin and its northern periphery (southwestern Slovakia). Geologica Carpathica 67, 495-505.

FORDINÁL, K. 1993. Nové poznatky o tektonických pomeroch centrálnej časti Bratislavy (v okrajovej zóne Podunajskej nížiny). Geologické práce, Správy 97, 61-67.

HOLBOURN, A., KUHNT, W., SCHULZ, M., ERLENKEUSER, H. 2005. Impacts of orbital forcing and atmospheric carbon dioxide on Miocene ice-sheet expansion. Nature 438, 483-487.

FORDINÁL K., Tuba L. 1992. Biostratigrafické a paleoekologické vyhodnotenie sedimentov územia centrálnej časti Bratislavy. Geologické práce, Správy 96, 63-68.

HORVÁTH, F. 1995. Phases of compression during the evolution of the Pannonian Basin and its bearing on hydrocarbon exploration. Marine and Petroleum Geology 12, 837-844.

FORDINÁL, K., ZLINSKÁ, A. 1998. Spodnosarmatské sedimenty Devínskej brány (Malé Karpaty). Geologické práce, Správy 103, 23-26.

HORVÁTH, F., CLOETINGH, S. 1996. Stress-induced late-stage subsidence anomalies in the Pannonian Basin. Tectonophysics 266, 287-300.

GEBHARDT, H., ROETZEL, R. 2013. The Antarctic viewpoint of the Central Paratethys: Cause, timing, and duration of a deep valley incision in the Middle Miocene Alpine-Carpathian Foredeep of Lower Austria. International Journal of Earth Sciences 102, 977-987.

HRUŠECKÝ, I. 1999. Central part of the Danube Basin in Slovakia: geophysical and geological model in regard to hydrocarbon prospection. Exploration Geophysics, Remote Sensing and Environment, Special Issue 6, 2–55.

Geologická mapa Slovenska M 1:50 000 [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2013. Dostupné na internete: http://apl.geology.sk/gm50js Google Inc. 2019. Google Earth Pro, Version 7.3.2.5495. https:// www.google.com/earth/download/ge/

KOVÁČ, M. 2000. Geodynamický, paleogeografický a štruktúrny vývoj karpatsko-panónskeho regiónu v miocéne: nový pohľad na neogénne panvy Slovenska. Bratislava: Veda, VSAV. KOVÁČ, M., ANDREYEVA-GRIGOROVICH, A., BA JRAKTAREVIĆ, Z., A KOL. 2007. Badenian evolution of the Central Paratethys Sea: Paleogeography, climate and eustatic sea-level changes. Geologica Carpathica 58, 579-606.

KOVÁČ, M., BARÁTH, I., HARZHAUSER, M., HLAVATÝ, I., HUDÁČKOVÁ, N. 2004. Miocene depositional systems and sequence stratigraphy of the Vienna Basin. CFS Courier Forschungsinstitut Senckenberg 246, 187-212. KOVÁČ M., HUDÁČKOVÁ N., HALÁSOVÁ E., KOVÁČOVÁ M., HOLCOVÁ K., OSZCZYPKO-CLOWES M., BÁLDI K., LESS G., NAGYMAROSY A., RUMAN A., KLUČIAR T. & JAMRICH M. 2017a. The Central Paratethys palaeoceanography: a water circulation model based on microfossil proxies, climate, and changes of depositional environment. Acta Geologica Slovaca 9, 2, 75-114. (in English) KOVÁČ, M., MÁRTON, E., OSZCZYPKO, N., VOJTKO, R., HÓK, J., KRÁLIKOVÁ, S., PLAŠIENKA, D., KLUČIAR, T., HUDÁČKOVÁ, N., OSZCZYPKO-CLOWES, M. 2017b. Neogene palaeogeography and basin evolution of the Western Carpathians, Northern Pannonian domain and adjoining areas. Global and Planetary Change 155, 133-154. KOVÁČ, M., SYNAK, R., FORDINÁL, K., JONIAK, P., TÓTH, C., VOJTKO, R., NAGY, A., BARÁTH, I., MAGLAY, J., MINÁR, J. 2011. Late Miocene and Pliocene history of the Danube Basin: inferred fromdevelopment of depositional systems and timing of sedimentary facies changes. Geologica Carpathica 62, 519-534. KOVÁČ, M., RYBÁR, S., HALÁSOVÁ, E., HUDÁČKOVÁ, N., ŠARINOVÁ, K., ŠUJAN, M., BARANYI, V., KOVÁČOVÁ, M., RUMAN, A., KLUČIAR, T., ZLINSKÁ, A. 2018. Changes in Cenozoic depositional environment and sediment provenance in the Danube Basin. Basin Research 30, 97-131. KRONOME, B., BARÁTH, I., NAGY, A., UHRIN, A., MAROS, D., BERKA, R., ČERNÁK, R. 2014. Geological model of the Danube Basin: transboundary correlation of geological and geophysical data. Slovak Geological Magazine 14, 17-35. LEE, E.Y., WAGREICH, M. 2017. Polyphase tectonic subsidence evolution of the Vienna Basin inferred from quantitative subsidence analysis of the northern and central parts. International Journal of Earth Sciences 106, 687-705. MAGYAR, I., RADIVOJEVIĆ, D., SZTANÓ, O., SYNAK, R., UJSZÁSZI, K. & PÓCSIK, M. 2013: Progradation of the

paleo-Danube shelf margin across the Pannonian Basin during the Late Miocene and Early Pliocene. Global and Planetary Change 103, 168-173. MAHR, T., ŠA JGALÍK, J. 1979. Vývoj, zloženie a vlastnosti štvrtohorných sedimentov západnej časti Bratislavy. Geologické práce, Správy 73, 161-172. MAZÚROVÁ, V. 1978. Terasy riek ČS. Karpát a ich vzťah k terasám Dunaja. Geografický časopis 30, 281-298. MOSBRUGGER, V., UTESCHER, T., DILCHER, D. L. 2005. Cenozoic continental climatic evolution of Central Europe. Proceedings of the National Academy of Sciences 102, 14964-14969. MÜLLER, P., GEARY, D. H., MAGYAR, I. 1999. The endemic molluscs of the Late Miocene Lake Pannon: Their origin, evolution, and family-level taxonomy. Lethaia 32, 47-60. NAGY, A., BARÁTH, I., ONDREJÍČKOVÁ, A. 1993. Karlova Ves Member – marginal sediments of the Sarmatian on the eastern margin of the Vienna basin. Geologické práce, Správy 97, 69-72. NAGY, A., FORDINÁL, K., BRZOBOHATÝ, R., UHER, P., RAKOVÁ, J. 1995. Vrchný Miocén juhovýchodného okraja Malých Karpát (vrt Ma-1, Bratislava). Mineralia Slovaca 27, 113-132. PIŠÚT, P. 1992. Morfogenéza Chorvátskeho ramena Dunaja v Bratislave. Geografický časopis 44, 199-214. PIŠÚT, P. 1994. Morfogenéza a datovanie pririečnej nivy Dunaja na príklade ostrova Kopáč pri Bratislave. Geografický časopis 46, 291-305. PIŠÚT, P. 2002. Channel evolution of the pre‐channelized Danube River in Bratislava, Slovakia (1712–1886). Earth Surface Processes and Landforms 27, 369-390. RAUNHOLM, S., LARSEN, E., SEJRUP, H. P. 2002. Weichselian sediments at Foss-Eikeland, Jæren (southwest Norway): Sea-level changes and glaciation history. Journal of Quaternary Science, 17, 241-260. READING, H. G. 1996. Sedimentary Environments: Processes, Facies and Stratigraphy. Blackwell Science, Oxford, pp. 688.

RYBÁR, S., KOVÁČ, M., ŠARINOVÁ, K., HALÁSOVÁ, E., HUDÁČKOVÁ, N., ŠUJAN, M., KOVÁČOVÁ, M., RUMAN, A., KLUČIAR, T. 2016. Neogene changes in palaeogeography, palaeoenvironment and the provenance of sediment in the Northern Danube Basin. Bulletin of Geosciences 91, 367-398. RUSZKICZAY-RÜDIGER, Z., BRAUCHER, R., NOVOTHNY, Á., CSILLAG, G., FODOR, L., MOLNÁR, G., MADARÁSZ, B. 2016. Tectonic and climatic control on terrace formation: Coupling in situ produced 10Be depth profiles and luminescence approach, Danube River, Hungary, Central Europe. Quaternary Science Reviews 131, 127-147. ŠA JGALÍK, J., HULMAN, R. 1976. Geologické pomery centrálnej mestskej oblasti v Bratislave. Geologický průzkum 1, 5-8. ŠUJAN, M., BRAUCHER, R., KOVÁČ, M., BOURLES, D.L., RYBÁR, S., GUILLOU, V., HUDÁČKOVÁ, N. 2016a. Application of the authigenic 10Be/9Be dating method to Late Miocene-Pliocene sequences in the northern Danube Basin (Pannonian Basin System): Confirmation of heterochronous evolution of sedimentary environments. Global and Planetary Change 137, 35-53. ŠUJAN, M., LAČNÝ, A., BRAUCHER, R., MAGDOLEN, P., ASTERTEAM. 2017. Early Pleistocene age of fluvial sediment in the Stará Garda Cave revealed by 26Al/10Be burial dating: implications for geomorphic evolution of theMaléKarpatyMts. (Western Carpathians). Acta Carsologica 46, 251-264. ŠUJAN, M., LAČNÝ, A., BRAUCHER, R., MAGDOLEN, P., ASTERTEAM. 2017. Early Pleistocene age of fluvial sediment in the Stará Garda Cave revealed by 26Al/10Be burial dating: implications for geomorphic evolution of theMaléKarpatyMts. (Western Carpathians). Acta Carsologica 46, 251-264. ŠUJAN, M., BRAUCHER, R., RYBÁR, S., MAGLAY, J., NAGY, A., FORDINÁL, K., ŠARINOVÁ, K., SÝKORA, M., JÓZSA, Š., ASTER TEAM & KOVÁČ, M. 2018. Revealing the late Pliocene to Middle Pleistocene alluvial archive in the confluence of the Western Carpathian and Eastern Alpine rivers: 26Al/10Be burial dating from the Danube Basin (Slovakia), Sedimentary Geology, 377, 131-146.

ŠUJAN, M., SLÁVIK, I., GALLIKOVÁ, Z., DOVIČIN, P. 2016b. Pre-Quaternary basement of Bratislava (part 1): genetic vs. geotechnical characteristics of the Neogene foundation soils. Acta Geologica Slovaca 8, 71–86. SZTANÓ, O., MAGYAR, I., SZÓNOKY, M., LANTOS, M., MÜLLER, P., LENKEY, L., KATONA, L., CSILLAG, G. 2013. Tihany Formation in the surroundings of Lake Balaton: type locality, depositional setting and stratigraphy. Foldtani Kozlony 143, 73-98. SZTANÓ, O., KOVÁČ, M., MAGYAR, I., ŠUJAN, M., FODOR, L., UHRIN, A., RYBÁR, S., CSILLAG, G., TOKÉS, L. 2016. Late Miocene sedimentary record of the Danube/Kisalföld Basin: Interregional correlation of depositional systems, stratigraphy and structural evolution. Geologica Carpathica 67, 525-542. SYNAK, R. 2010. Slovník sekvenčnej stratigrafie. Acta Geologica Slovaca 2, 163-171. VANDENBERGHE, J. 2008. The fluvial cycle at cold-warm-cold transitions in lowland regions: A refinement of theory. Geomorphology 98, 275-284. VESPREMEANU-STROE, A., ZĂINESCU, F., PREOTEASA, L., TĂTUI, F., ROTARU, S., MORHANGE, C., STOICA, M., HANGANU, J., TIMAR-GABOR, A., CÂRDAN, I., PIOTROWSKA, N. 2017. Holocene evolution of the Danube delta: An integral reconstruction and a revised chronology. Marine Geology 388, 38-61. WINTERBERG, S., WILLETT, S.D., in press. Greater Alpine river network evolution, interpretations based on novel drainage analysis. Swiss Journal of Geosciences, DOI: 10.1007/ s00015-018-0332-5 ZÁMOLYI, A., SALCHER, B., DRAGANITS, E., EXNER, U., WAGREICH,M., GIER, S., FIEBIG,M., LOMAX, J., SURÁNYI, G., DIEL, M., ZÁMOLYI, F. 2017. Latest Pannonian and Quaternary evolution at the transition between Eastern Alps and Pannonian Basin: new insights from geophysical, sedimentological and geochronological data. International Journal of Earth Sciences 106, 1695-1721.

Rímsky pontónový most cez Dunaj z Trajánovho stĺpa v Ríme z obdobia dáckych vojen. Zdroj: c1.staticflickr.com/8/7357/11971005656_acbe1b2b4c_b.jpg

Dávnoveké komunikačné trasy na území dnešnej Bratislavy Ancient Communication Roads in the Territory of Today’s Bratislava

Zdeněk Farkaš

ABSTRAKT

ABSTRACT

Cesty a s nimi späté presuny ľudí a materiálov zohrávali v dejinách ľudstva vždy zásadnú úlohu. Pre územie dnešnej Bratislavy malo historický význam predovšetkým križovanie sa tzv. Podunajskej cesty, sledujúcej smer európskeho veľtoku a tzv. Jantárovej cesty, vedúcej od severného Talianska k Baltu. V priestore Bratislavskej brány (Porta hungarica) boli najväčšou terénnou prekážkou rieky Dunaj a Morava. Prvá z nich poskytovala iba zopár možností na prekonanie jej prudkého toku, ktorý sa pred novodobými reguláciami v severozápadnej časti Žitného ostrova menil na zložitú a neustále sa meniacu spleť ramien vnútrozemskej delty. Drevené mosty nemali v takýchto podmienkach dlhú životnosť a podstatne dôležitejšiu úlohu tak v minulosti zohrávali brody a azda aj preprava pomocou rôznych plavidiel. Miestne i diaľkové komunikácie prekonávali nevysokú hradbu Malých Karpát predovšetkým v línii Lamačského zlomu s využitím údolí potokov Suchá a Veľká Vydrica.

Roads associated with movements of people and materials have always played a crucial role in human history. The crossroad of the so-called Danubian Road, following the direction of the European great river, and the Amber Road, leading from the northern Italy to the Baltic, had a historical significance for the territory of today’s Bratislava. In the area of the Devín Gate (Porta hungarica), the Danube and Morava were the biggest terrain obstacles. In case of the first river, there were only a few possibilities to overcome its steep flow, which turned into complex and constantly changing river branches of the inland delta in the north-western part of Žitný ostrov (the Rye Island) before the current regulations. Wooden bridges weren’t that durable in such conditions, so fords and possibly also the transport by various vessels played a much more important role in the past. Local and long-distance roads overcame the low-rise barrier of the Little Carpathians, especially in the line of Lamač Gate using the valleys of Suchá and Veľká Vydrica rivers.

Kľúčové slová: brod, cesta, Dunaj, Morava, most

Keywords: ford, road, the Danube, Moravia, bridge

Cesty a s nimi späté presuny väčších či menších skupín ľudí a tovaru mali v dejinách ľudskej civilizácie mimoriadne významnú úlohu. Zásadnú rolu pri pohybe v neznámom teréne zohrávali výrazné orientačné body alebo línie, predovšetkým vodné toky a ich údolia, pohoria, terénne dominanty, brehy jazier, morí a oceánov, ku ktorým postupne pristúpilo pozorovanie pohybu nebeských telies. Časom sa tak ustálili hlavné trasy, využívané ľuďmi od dávnej minulosti až doteraz. Donedávna, s výnimkou Rímskej ríše, nemali zväčša pevný povrch a ich trasa sa v danej chvíli prispôsobovala prírodným i spoločenským podmienkam (nepriechodné územia pre zvýšený stav vody, sneh, polomy, bojové akcie, nepriateľsky naladené obyvateľstvo, epidémie a pod.). Jednotlivé trasy smerujúce z bodu A do bodu B tak boli zvyčajne pevne dané iba na istých, prírodou vymedzených miestach, ako boli brody, neskôr prievozy a mosty cez rieky alebo relatívne bezpečné priechody cez močiare a pohoria, v minulosti ešte zvyčajne pokryté hustými a iba ťažko prekročiteľnými lesmi. Širšie okolie Bratislavy s prielomom Dunaja medzi Hundsheimskými vrchmi a Malými Karpatmi, na ktorý priamo nadväzovala po väčšinu roka ťažko priechodná dunajská vnútrozemská delta, malo vďaka tu sa križujúcim transeurópskym i miestnym komunikáciám už oddávna strategický význam, ktorý sa v stredoveku odzrkadlil v názve Porta Hungarica. Dnes ho v slovenskej literatúre často nahrádza termín Bratislavská brána. Križovali sa tu dve dôležité „cesty“. Jedna sledovala tok Dunaja a spájala juhovýchod Európy s jej západom. Druhá viedla od Jadranu k Baltskému moru (Obr. 1). Pre 44

túto trasu, podľa možnosti obchádzajúcu Alpy a cez Moravskú bránu vstupujúcu na územie dnešného Poľska, sa vžil názov Jantárová cesta. V Bratislave pevnými bodmi boli predovšetkým brody cez Dunaj a Moravu a prechody cez Malé Karpaty. Najpohodlnejší prechod cez Malé Karpaty, mimo horských chodníčkov a prtí lesnej zveri, umožňovali predovšetkým dve hlavné trasy. Jedna z nich viedla po úpätí až úbočiach Devínskej Kobyly k Devínu a odtiaľ k dnešnej Karlovej Vsi. Cestu, predovšetkým pri vysokej vodnej hladine, však sťažovali príkre stráne, na niektorých miestach pôvodne spadajúce priamo do koryta Dunaja alebo Moravy. Zrejme preto aspoň príležitostne sa využívali aj miestne cestičky vedúce cez „Devínske pohorie“. Trasu týchto komunikácií, najmä v období mladšieho praveku až stredoveku dnes dokladajú pomerne početné, akoby náhodne stratené archeologické nálezy. Druhá „cesta“ vnikla do pohoria výrazným terénnym zlomom pri Lamači (tzv. Lamačská brána) a pokračovala buď pozdĺž Suchej Vydrice (Čierneho alebo Karloveského potoka) úzkym Líščím údolím k Dunaju, alebo smerovala popod kopec Sitina k dnešnej Patrónke a odtiaľ pozdĺž riečky Vydrica až k jej ústiu. Vylúčiť však nemožno ani trasu pozdĺž dnešnej Brnianskej a Pražskej ulice vedúcu sedlom medzi Kalváriou a Kramármi. Dnes dostupné archeologické nálezy však neumožňujú jednoznačne identifikovať najstaršie, bežne ľuďmi využívané, priechody cez Dunaj. Tu treba rátať predovšetkým s pôvodnými prírodnými danosťami, ktoré boli výrazne odlišné od dnešného stavu, podstatne ovplyvneného reguláciou dunajských brehov a výstavbou vodného diela

Obr. 1. Okolie Bratislavy s vyznačenými starými hlavnými smermi komunikačných ťahov a predpokladaných priechodov cez rieky Dunaj a Morava.

Gabčíkovo (Obr. 3 a 4). Pre prudký tok, zrejme až na výnimočne suché obdobia, sa nedal bežne využívať žiaden brod medzi sútokom Dunaja s Moravou a Hradným vrchom. Pretože pod Bratislavou sa Dunaj zas menil na vnútrozemskú deltu pozostávajúcu zo spleti aktívnych, občasných a slepých ramien dopĺňaných príležitostnými aj trvalejšími vodnými plochami a močariskami, sa ako najvýhodnejšie miesto na prekročenie rieky osvedčil brod pod neskorším Hradom, v stredoveku chránený ešte samostatnou fortifikáciou, tzv. Vodnou vežou (Klinčoková – Ferus, 1982: s. 109-132; Sedlák, 1987: s. 160-161; Baxa – Ferus – Klinčoková, 1989: s. 161-169; Polla – Vallašek, 1991: s. 162-164;). Zrejme niekde v týchto miestach postavil pontónový most s predmostiami krytými zemnými násypmi pre svoje vojsko aj český kráľ Přemysl Otakar II. v r. 1271 (Klučina, 1985: s. 150) a v r. 1430 dal uhorský kráľ Žigmund priamo oproti nej vybudovať drevený most (Klinčoková – Ferus, 1982: s. 111). O jeho staršom predchodcovi z 11. storočia aspoň z kamenných, starších blokov vymurovaným predmostím, uvažovali na podklade archeologických výskumov už P. Baxa a V. Ferus (1991, s. 8). Sila dunajského prúdu s ľadovými kryhami v zimnom období však dreveným konštrukciám veľmi nepriala, a tak po rôznych opravách postavili v rokoch 1472 – 1473 nový most, a to priamo oproti Rybárskej bráne (Klinčoková– Ferus, 1982: s. 111). Možnosti prechodu cez rieku okrem sily prúdu a hĺbky ovplyvňoval aj charakter dna (pevný podklad, štrk, bahno, piesok a pod.), možnosť rozdeliť si priechod na viac etáp s využitím ostrovov, kvalita brehov, ich výška, pevnosť podložia, nadväzujúci terén a jeho priechodnosť 45

(močiare, lužné lesy a pod.) i po každej veľkej vode aspoň čiastočne sa meniaci systém hlavného či hlavných, bočných i slepých dunajských ramien. Koncentrácia osídlenia v rôznych obdobiach praveku až včasného stredoveku v blízkosti vyústenia Suchej a tzv. Veľkej Vydrice do Dunaja celkom nevylučuje, že v staršom období jeden z možných priechodov cez rieku bol aj v týchto miestach. Tento predpoklad azda podporujú nálezy pozostatkov veľkých cicavcov z obdobia mladého pleistocénu (napr. zuby a kly mamutov), ktoré mohli tadiaľto prechádzať pri svojej pravidelnej migrácii za potravou. V ich stopách zrejme potom kráčali aj mladopaleolitickí lovci a neskôr v zmenených klimatických podmienkach aj už trvalo usadení obyvatelia blízkych osád. Tí podľa archeologických nálezov z iných častí pravekej Európy používali na pohyb po vodnej hladine aj rôzne druhy plavidiel vrátane člnov zhotovených z jediného kmeňa vhodného stromu. Na začiatku nového letopočtu sa zadunajská časť Bratislavy stala na vyše 400 rokov súčasťou Rímskej ríše. Vtedy sa tu po prvý raz stretávame aj so skutočnými komunikáciami spevnenými kameňom, ku ktorým patrila aj Jantárová cesta. Jej upravená trasa vedúca od Aquileje v severnom Taliansku končila síce v blízkom Carnunte, ale nezanedbateľný vplyv mala aj na územie neskoršej Bratislavy. Pri Carnunte prekročila Dunaj a po „poľných cestách“ pokračovala až k Baltskému moru. Predpokladá sa, že aj v tomto období boli v okolí Bratislavy k dispozícii na prekročenie Dunaja najmenej tri brody. Najdôležitejší z nich sa nachádzal asi 2 km východne od tábora légie v Carnunte, ďalší povyše

Obr. 2. (hore) Situačný plán rieky Morava pred jej sútokom s Dunajom pod hradom Devín s premostením pri Devínskej Novej Vsi (1814). Podľa (S12-Div XIII-No.422) Zdroj: https://maps.hungaricana.hu/en/ MOLTerkeptar/5473/view/?bbox%301%2C-7039%2C147%2C-422) Obr. 3. (stred) Hydrograficko hydrotechnický plán Dunaja od jeho sútoku s riekou Morava až po vrchnú časť Žitného ostrova (1835). Zdroj: https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/4787/view/bbox =647%2C-9651%2C25000%2C1479 Obr. 4. (dole) Situačný plán Dunaja a jeho ramien v okolí Bratislavy (1767). Zdroj: https://maps-hungaricana.hu/en/OSZKTerkeptar /1918/ view/?bbox=-383%2C-7085%2C16837%2C785

ústia Moravy a tretí pod hradom v Bratislave (Wielowiejski, 1980: s. 115). Uprednostňované boli pravdepodobne podľa cieľa cesty a okamžitých hydrologicko-klimatických podmienok. Pre silný prúd v mieste ohybu Dunaja a početné víry v oblasti jeho sútoku s Moravou sa zrejme využíval predovšetkým priechod cez rieku v blízkosti dnešného mesta Hainburg, známy aj z pohybov početných vojsk v stredoveku. Novšie hojné a sčasti aj nečakané archeologické nálezy v širšom okolí Rusoviec a Podunajských Biskupíc opätovne oživujú predpoklad o istej možnosti prechodu cez rieku aj v tejto oblasti. M. Pichlerová (1984, s. 92-104) predpokladala, že antickú Gerulatu umiestnili na breh Rusovského ramena práve preto, aby tunajší brod mohla mať v nej umiestnená posádka pod stálym dozorom. Neskoršie prírodné podmienky, predovšetkým spleť ramien a stále sa meniaci hlavný tok však nevylučujú, že ako hlavný prepravný prostriedok tu mohli zohrávať dôležitú úlohu aj rôzne druhy plavidiel. S limes romanus súvisí aj otázka prípadných rímskych mostov cez Dunaj. Z historických správ vieme, že pre rímskych inžinierov, staviteľov či ženistov nebol problém preklenúť takmer žiadny vodný tok. Na území Bavorska, pôvodne provincií Raetia a Noricum, je dnes známych najmenej 60 pevných premostení rôznych tokov z rímskeho obdobia, ktoré boli postavené prevažne z dreva. Z nášho pohľadu je najdôležitejší až 500 m dlhý most zo Steppergu, ktorý pomocou asi 20 trámových pilierov, pripomínajúcich bunky včelieho plástu so sypaným jadrom a s hrotitou nábežnou aj odtokovou stranou, preklenul tu predsa len o čosi užší tok Dunaja (Prell, 2011: s. 110). Podobne, ako pri známom

moste cisára Trajána pri Turnu Severin v dnešnom Rumunsku položili na piliere, v druhom prípade však vymurované z kameňa, drevenú mostovku (Mehlhorn – Hoshino, 2007: s. 15). Jednoduchšie a operatívnejšie postaviteľné konštrukcie z dreva, prípadne z pontónov pospájaných mostovkou sú známe z ťaženia G. J. Caeasara cez Rýn v dnešnom Nemecku (Mehlhorn – Hoshino, 2007: s. 15) či cisára Marka Aurelia pri protiútoku légií z Panónie na územie dnešného Slovenska cez Dunaj (Dobiáš, 1964: s. 204). Takéto mosty cez dôležitý obranný prvok, ktorým Dunaj na limite istotne bol, sa zrejme z bezpečnostných dôvodov stavali iba pri určitých príležitostiach, spätých s veľkými presunmi vlastných vojsk (Turčan, 2016: s. 175-176). Preto sa zrejme zatiaľ nemusí nič meniť na poznatku, že prvý kamenný most cez jedno z ramien Dunaja vznikol až v rozpätí rokov 1135 – 1146 v Regensburgu (Mehlhorn – Hoshino, 2007: s. 24). V stredoveku až novoveku sa dala Morava pomerne bezpečne prekročiť na dvoch miestach v katastri dnešnej Devínskej Novej Vsi a tretí brod sa nachádzal pri Devínskom Jazere (Šimek, 1920: s. 9). Možno predpokladať, že podobné to bolo aj v dávnejšej minulosti, pretože prírodné podmienky malokarpatského potoka Mláka, ktorý ešte aj dnes vypĺňa koryto Moravy svojimi nánosmi a sedimentmi. Na tomto mieste neskôr vzniklo niekoľko premostení, ktorých nasledovníkom je Cyklomost Slobody (Chucka Norrisa). Neuralgický bod komunikácie smerujúcej od Bratislavy k Viedni už v praveku chránila aspoň občas využívaná fortifikácia na skalke priamo v centre Devínskej Novej Vsi, dnes známa pod názvom Kaštýl. 47

Samozrejme, že toky Dunaja a Moravy bolo možné prekročiť aj mimo známych brodov, ale len v suchých ročných obdobiach, alebo keď ich uzavrel dostatočne hrubý ľad; prípadne pomocou rôznych plavidiel, ktoré zrejme patrili k bežnej výbave väčšiny tunajších domácností. Hlavná trasa tzv. Podunajskej cesty viedla po schodnejšom, pravom brehu rieky, mimo jej inundácie a buď obchádzala Hundsheimské vrchy od juhu, alebo prechádzala údolím medzi nimi a neprehliadnuteľným, osamotene stojacim dominantným Braunsbergom, pod ktorým sa priamo oproti Devínu otáča Dunaj takmer o 90 º. Frekventovanou však bola aj jej severná trasa prechádzajúca cez časti Moravského poľa, aspoň v istých obdobiach nezaplavované, ktorá bola predchodcom dodnes využívanej železničnej trate cez Marchegg do Viedne. K najstarším zachovaným komunikáciám na území Bratislavy, okrem rímskych ciest na území provincie Panónia, ktoré sú aspoň sčasti zachované v katastri mestských častí Jarovce a Rusovce, patria len kratšie úseky pred vstupmi do niektorých pravekých až včasnostredovekých hradísk. Dodnes najlepšie zachovaná historická cesta stúpa západným, krovím zarasteným svahom Slovinca k severozápadnej bráne slovanského hradiska Na skale, ktoré postavili v 9. storočí na výraznej vyvýšenine nad dnešnou Devínskou Novou Vsou. Možno ju sledovať v dĺžke okolo 140 m. Iná, pomerne starobylá, ale bližšie nedatovateľná, do skaly zasekaná cesta smerovala podľa E. Šimka (1920, s. 18-19) aj južnými úbočiami Devínskej Kobyly priamo k Devínu.

ZÁVER V súčasnosti dostupné archeologické nálezy z dnešnej Bratislavy a jej okolia síce umožňujú uvažovať o trasovaní dôležitých komunikačných trasách prekračujúcich Malé Karpaty aj rieky Dunaj a Morava, ale zatiaľ nedávajú jednoznačnú odpoveď o ich výzore a charaktere. Predovšetkým v prípade predpokladaných brodov cez Dunaj, ktorý v Bratislavskej bráne má stále charakter alpskej rieky, môže akýsi konsenzus priniesť predovšetkým vzájomná diskusia odborníkov z viacerých, na prvý pohľad často aj vzájomne nesúvisiacich vedných odborov. RESUMÉ Širšie okolie Bratislavy s prielomom Dunaja medzi Hundsheimskými vrchmi a Malými Karpatmi, na ktorý priamo nadväzovala po väčšinu roka ťažko priechodná dunajská vnútrozemská delta, malo vďaka tu sa križujúcim transeurópskym i miestnym komunikáciám už oddávna strategický význam, ktorý sa v stredoveku odzrkadlil v názve Porta Hungarica. Zatiaľ čo prirodzené údolia drobných vodných tokov a nízke sedlá umožňujú pomerne dobre identifikovať od dávna používané trasy cez pohorie Malých Karpát, dnes dostupné archeologické nálezy nedovoľujú jednoznačne určiť polohu najstarších od najstarších čias ľuďmi bežne využívaných priechodov cez Dunaj. Predpokladá sa, že rímskom období boli v okolí Bratislavy k dispozícii na prekročenie Dunaja najmenej tri brody. Najdôležitejší z nich sa nachádzal asi 2 km východne od tábora légie v Carnunte, ďalší

povyše ústia Moravy a tretí pod hradom v Bratislave (Wielowiejski, 1980: s. 115). Ako najvýhodnejšie miesto na prekročenie rieky priamo na území mesta sa osvedčil brod pod neskorším Hradom, v stredoveku chránený ešte samostatnou fortifikáciou, tzv. Vodnou vežou (Klinčoková – Ferus, 1982: s. 109-132; Sedlák, 1987: s. 160-161; Baxa – Ferus – Klinčoková, 1989: s. 161-169; Polla – Vallašek, 1991: s. 162-164;). V prípade hľadania predpokladaných brodov cez Dunaj, ktorý v Bratislavskej bráne má stále charakter alpskej rieky, môže akýsi konsenzus priniesť predovšetkým vzájomná diskusia odborníkov z viacerých, na prvý pohľad často aj vzájomne nesúvisiacich vedných odborov. BIBLIOGRAFIA BAXA, P., FERUS, V. 1991. Bratislava mešťana Wocha (1242 – 1291). Katalóg expozície. Bratislava: Pallas. 64 s. ISBN 80-795-012-9. BAXA, P., FERUS, V., KLINČOKOVÁ, K. 1989. Neznáma veža Vodnej veže v Bratislave. Archaeologia historica 14, Brno. s. 161-169. MV ČSR 6992/89-III/1. DOBIÁŠ, J. 1964. Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha: Nakladatelství ČSAV- 475 s.

Príspevok vznikol v rámci projektu APVV-15-0491.

PhDr. Zdeněk Farkaš, PhD. Slovenské národné múzeum, Archeologické múzeum Žižkova 12 81436 Bratislava zdenek.farkas@snm.sk

KLINČOKOVÁ, K., FERUS, V. 1982. Stavebno-historický vývoj Vodnej veže v Bratislave. In: Pamiatky a príroda Bratislavy, Bratislava, s. 109-132. NV MB 570/1982. KLUČINA, P. 1985. Vojenství českého státu v období vrcholného feudalizmu. In: Klučina, P., Marsina, R., Romaňák, A. 1985. Vojenské dějiny Československa. I. díl. (do roku 1526). Praha Naše vojsko, s. 111-188. 28-099-85. 02/36.

MEHLHORN, G., HOSHINO, M. 2007. Brückenbau auf dem Weg vom Altertum zum modernen Brückenbau. In: Mehlhorn, G. (Hrsg): Handbuch Brücken. Entwerfen, Konstruieren, Berechnen, Bauen und Erhalten, s. 1-102. Berlin: Heidelberg; New York: Springer. 207. ISBN 3-540-29659-X. PICHLEROVÁ, M. 1984. Jantárová a limitná cesta v Bratislavskej bráne. In: Studeníková, E., Zachar, L. (eds.): Zborník prác Ľudmile Kraskovskej (k životnému jubileu). Bratislava, s. 92-106. NV hlavného mesta SSR 134/84. POLLA, B., VALLAŠEK, A. (eds.) 1991. Archeologická topografia Bratislavy. Bratislava: Veda VSAV. 232 s. ISBN 80-224-0250-8. PRELL, M. 2011. Die römische Donaubrücke bei Stepperg. Eine Brücke bislang unbekanten Typs? In: Archäologie der Brücken. Vorgeschichte, Antike, Mittelalter, Neuzeit. Bayerische Gesellschaft für Unterwasswrarchäologie. Regnesburg, s. 110-115. ISBN 978-3-7917-233-0. SEDLÁK, V. 1987. Centrálne postavenie Bratislavského hradu do konca 13. storočia. In: Horvát, V. (ed.): Najstaršie dejiny Bratislavy. (Referáty zo sympózia 28., 30. októbra 1986). Bratislava: Archív Hlavného mesta SSR Bratislavy, s. 157-168. ČJK 735-312-30-15-2-5. TURČAN, V. 2016. Poznámky k severnému predpoliu Gerulaty. In: Bazovský, I.: Zborník Slovenského národného múzea, Archeológia supplementum 11, Štúdie. Bratislava. s. 175-179. ISBN 978-80-8060-383-0. ŠIMEK, E. 1920. Děvín. Památky archeologické 32, Praha, s. 1 – 53. WIELOWIEJSKI, J. 1980. Główny szlak bursztynowy w czasach cesarstwa rzymskiego. Wrocław-Warszawa-Kraków-Gdańsk: Ossolineum. 224 s. ISBN 9788304003491.

StarĂ˝ most v obdobĂ prvej republiky. Zdroj: bratislavaprevsetkych.sk/nv/doprava/6.htlm

Prechody a mosty cez Dunaj, povodne a plavba - Limity rozvoja Bratislavy Crossings and Bridges across Danube, Floods and River Navigation – Development Limits of Bratislava

Peter Minárik ABSTRAKT

ÚVOD

Predkladaný príspevok je širším pohľadom vodohospodára na využitie rieky vo viacerých súvislostiach – ako možnosť dočasných alebo trvalých prechodov, vodohospodárskych úprav a predpokladov riečnej plavby. Ťažiskom je najstaršia prehistorická etapa, ktorá dala impulz pre všetky následné opatrenia. Tie postupne zatláčali prírodný charakter v prospech umelého a viac technicky chápaného prostredia.

Dunaj už dávno predtým, ako vznikli alebo boli postavené prvé ľudské obydlia a ďalšie účelové objekty na jeho brehoch, vytváral podmienky pre budúci rozvoj týchto sídiel. To stále platí aj pre nové stavby budované v súčasnosti. Mohutnosť rieky tvorila prekážku, ktorú bolo nevyhnutné prekonávať: pre účely pohybu vojsk počas dobyvačných vojen, zaistenie obchodných ciest pre pohyb tovaru, prepájanie sídiel a poľnohospodársky využívaných území či pasienkov pre pohyb obyvateľstva či dobytka. Neskôr sa k tomu pridali aj „politické dôvody“, ako korunovačné obrady, zasadnutia snemu, rôzne návštevy panovníkov i členov kráľovských rodín. Zaistiť takéto prechody nebolo vážnym problémom len v minulosti ale pretrváva dodnes. V minulosti to boli problémy technické a v súčasnosti najmä finančné. Dunaj je aj dnes v oblasti Bratislavy považovaný za horskú rieku, vzhľadom na dosahovanú rýchlosť prúdiacej vody až do 5 m/s. Má aj v minulosti mal veľmi rozkolísané prietoky. V suchých obdobiach klesal prietok na 500 m3/s niekedy i menej a viackrát stúpal nad 10 000 m3/s. Zatiaľ sa za najväčší považuje prietok 14 000 m3/s z roku 1501, spätne vypočítaný nemeckými a rakúskymi hydrológmi. Tieto prietoky v poslednom tisícročí boli ovplyvňované aj zmenami v klimatických podmienkach a striedajúcimi teplými

Kľúčové slová: Dunaj, mosty, povodne, ochrana pred povodňami, doprava ABSTRACT This paper presents water manager’s broader point of view on the use of a river in several contexts – as an opportunity of temporary or permanent passageways, water management adjustments or prerequisites for the river navigation. The main focus is placed on the oldest prehistoric period, which triggered the subsequent measures. They gradually supressed the natural character in favour of the artificial and more technically understood environment. Keywords: the Danube, bridges, floods, flood control, transport

a studenšími obdobiami vrátane Malej ľadovej doby. V chladnejších obdobiach Dunaj v zime zamŕzal najmä pri nižších prietokoch a v menších ramenách, ktorých bolo po opustení Devínskej brány veľa a vytvárali spolu s desiatkami ostrovov vhodné podmienky na vytváranie ľadových bariér po náhlom oteplení . Nasledujúce rýchle stúpanie hladiny spôsobilo lámanie ľadovej celiny a mohutné ľadové kryhy vnikali do mesta tlačené vodou a zničili všetko, čo im stálo v ceste. Na likvidáciu premostení, či už kolových alebo loďkových – pontónových, stačili aj slabšie ľadochody alebo počas letných povodní aj plávajúce stromy, ak ich nestačila obsluha mostov odstraňovať, čo bolo pri väčších povodniach veľmi náročné až nemožné. Veľké letné povodne zasahovali a poškodzovali rozsiahle územie s veľkosťou desiatok tisíc ha a zväčša v mesiacoch máj – september, keď dozrievala úroda na poliach, a tým spôsobovali obrovské škody. O plavbe na Dunaji môžeme hovoriť od 16. storočia, vtedy už kráľ vymenúval inšpektorov lodnej plavby. Malá plavba však už existovala odvtedy, keď sa človek usadil pri rieke. Je veľmi pravdepodobné použitie plavidiel dobyvateľskými vojskami, ale to skôr pri prechode z jedného brehu na druhý ako plavbu po toku, hlavne proti prúdu, na čo ľudské sily nestačili. Začiatok skutočnej dopravnej plavby po vode nastal až na začiatku 19. storočia, zanedlho po vynájdení parného stroja ako zdroja sily na pohon rôznych dopravných prostriedkov, ale aj strojov v manufaktúrach. Ďalšou podmienkou bolo ustanovenie plavebného poriadku, ktorým sa museli posádky plavidiel riadiť.

BRODY, KOMPY, MOSTY Bezpochyby prvými možnosťami ako prekonať dunajské ramená, najmä tie menšie, boli brody a malé člnové kompy - prievozy, ktoré spoľahlivo fungovali aj pri rýchlejšie prúdiacej vode. Brody sa používali pri presune dobytka na pastviská na ostrovoch a mohli po nich prechádzať aj pastieri a roľníci s nákladom úrody na povozoch ťahaných ťažnými zvieratami. Brody existovali aj cez hlavné dunajské rameno pod Bratislavou, pri Medveďove, Komárne, Iži a nad Štúrovom. V oblasti Bratislavy bol brod na najzápadnejšom ramene, ktoré za Devínskou bránou tieklo na juh, kde sa rozdelilo na dve ramená. Ľavé, väčšie rameno sa stočilo na východ a obtekalo Pečňu, za ktorou sa spojilo s pôvodným ramenom. Dolná – výustná časť tohto ramena sa zachovala až do roku 1966. Menšie tieklo na obec Kittsee a nad ňou bol spomínaný brod. Spomína sa aj brod v Prievoze na najsevernejšie tečúcom ramene Dunaja a v Devínskej Novej Vsi na rieke Morave. Brody sa po prechode veľkej vody alebo ľadochodu museli opravovať alebo hľadať úplne nové bezpečné profily. Dobré brody sa tvorili v rovných úsekoch toku, kde bola hĺbka vody v celej šírke koryta takmer rovnaká. Zlé brody vznikali v meandrujúcich častiach toku, kde sa v strede vytvárali niekedy až ostrovy a pri oboch brehoch bola voda hlbšia a často prúdila naprieč korytom. Počas prvých 200 rokov prvého tisícročia budovali mosty a kompy takmer výlučne rímske vojská a ich lokalizácia bude v blízkosti rímskych táborov Petronell – Carnuntum, Rusovce – Gerulata, Iža

– Kelemantia. Tieto lokality mohli mať dokonca vhodné podmienky aj na brody pri nižších prietokoch. Petronell je navyše veľmi blízko k brodu cez rieku Moravu pri Devínskej Novej Vsi tesne pod súčasným cyklomostom. V tomto profile už v 16. storočí bola sústava marcheggských mostov. V tejto línii viedla aj trasa jantárovej cesty, ktorá sa začínala v Aguilei – stredisku obchodu s jantárom v severnej časti Apeninského polostrova zo strany Jadranu a končila pri Baltskom mori. Bola funkčná počas celej vlády Rímskej ríše a neskôr ako obchodná cesta. Po trase Bratislava – Devínska Nová ves – Petronell – Viedeň viedla aj poštová cesta. Pošta niekedy meškala a objavovali sa požiadavky na vybudovanie pevného mosta cez Dunaj s cieľom urýchliť doručovanie pošty. Prvé písomne doložené dva drevené vojenské mosty boli postavené v roku 1271 a o dva roky boli zničené (Dvořák, 2007; Dvořák, 2010; Baláž, 2005). Faktografia o mostoch a kompách v Bratislave sa dá detailne nájsť na uvedených adresách v bibliografii, ale aj z iných zdrojov. Tieto informácie ale môžu byť nie vždy presné a niekedy aj zavádzajúce. Zaujímavejší bude pohľad na: technický pokrok v konštrukcii a stavbe, účel, odolnosť, technologický pokrok pri správe, prevádzke a údržbe týchto objektov. Ako prvé sa začali budovať drevené mosty, boli to konštrukčne jednoduché stavby. Na drevených koloch – pilótach zatlčených do dna rieky sa vytvorila drevená trámová mostovka, pričom sa postupovalo po jednotlivých poliach z jedného brehu na druhý. Na zlepšenie stability v smere prúdenia vody sa v prípade potreby zatĺkali aj šikmé piloty ako vzpery.

Tieto mosty sa väčšinou stavali ako jednoúčelové: prechod vojska cez rieku, z príležitosti korunovácie panovníkov, zasadnutia snemu, ale aj pri príležitosti návštev významných osobností. Po ukončení týchto akcií sa mosty rozoberali a materiál bol uložený v skladoch na ďalšie použitie. V prípade vojenských akcií, ak bol na to čas, materiál odviezli na vozoch na použitie pri ďalšej vodnej prekážke alebo opevnení vojenského tábora. Most ponechaný svojmu osudu väčšinou neprežil prvú zimu, ľadochod či povodeň. Aj počas priebehu samotnej akcie, pre ktorú bol postavený, bolo potrebné zabezpečiť jeho ochranu pred plávajúcimi stromami, tie musela odstraňovať ochrana mosta. Z tohto typu mostov najdlhšie prežil druhý Korvínov most postavený v roku 1472 a zničený ľadochodom v roku 1486. Na jeho dlhom živote sa podieľala jeho rozoberateľná mostovka (zatlčené piloty sa pravdepodobne nevyťahovali), ktorá sa v prípade nepriaznivého vývoja na Dunaji rozobrala a uložila do skladu. Tento most bol už vybavený aj zábradlím. Bol náročný aj na údržbu a obsluha mosta mala čo robiť s odstraňovaním plávajúcich kmeňov. V roku 1439 bol postavený Žigmundov loďkový most, vydržal do roku 1445. Prežil svojho panovníka o dva roky. Jeho konštrukcia pozostávala z radu vedľa seba postavených člnov alebo pontónov, vzájomne pospájaných, na ktorých bola položená mostovka z drevených trámov. Každý z člnov bol ukotvený ku dnu. Počet lodiek závisel od šírky koryta a od veľkosti lodiek, ale boli ich určite desiatky. Je pravdepodobné, že pobrežné polohy mali vybudované pristávacie móla. Most zanikol pravdepodobne rozobratím. Pri týchto mostoch sa to osvedčilo ako najlepšia 53

Obr. 1. Most Karolíny Augusty Bavorskej. Zdroj: bratislavaprevsetkych.sk/nv/doprava/6.html

ochrana pred ich zničením. Konštrukcia mostov sa sústavne zdokonaľovala a jeho vrcholné riešenie predstavoval Most Karolíny Augusty Bavorskej, postavený z príležitosti jej korunovácie v Bratislave v roku 1825. Po korunovácii ako jediný na tento účel postavený most nebol odstránený. Stavbu realizovala technická vojenská jednotka rakúskych zákopníkov. Pozostával z 23 člnov, na ktorých bola položená mostovka. Most sa dal v strede rozpojiť a vytvoriť otvor pre plavbu lodí, čo pre plaviace sa lode signalizoval už z diaľky viditeľný bielo-červený balón vytiahnutý na vysoký stožiar. Bol situovaný do línie dnešnej Mostovej ulice. Most slúžil svojmu účelu až do roku 1891 a bol oslobodený od platenia mostových poplatkov. V prípade ľadových úkazov či hroziacej povodne bol demontovaný a uložený do bezpečia. Len preto sa mu podarilo prežiť jednu z najväčších ľadových povodní v Bratislave roku 1850. Tento typ mostov už však nebol vhodný na tokoch s intenzívnou lodnou dopravou. Most rozobrali potom, ako bol daný do užívania prvý oceľový most nesený 8 betónovými piliermi, z čoho 4 boli umiestnené priamo v koryte Dunaja – Most Františka Jozefa, ktorý sa na jeho otvorení osobne zúčastnil. Posledný takýto pontónový – loďkový most cez Dunaj postavila Červená armáda pri oslobodzovaní mesta počas druhej svetovej vojny. Umiestnený bol v profile tesne pod Vodnou vežou. Most Františka Jozefa, zničený ustupujúcimi nemeckými vojskami, vojaci ČA a nemeckí vojnoví zajatci po vojne opravili, dali do používania a premenovali na Most ČA. Pontónové mosty sa používajú aj v súčasnosti, ale loďky boli nahradené nepotopiteľnými pontónmi,

na ktoré sa už nemontuje mostovka a ich stavba je veľmi rýchla. Dunaj sa dá preklenúť do 24 hod. Stále sú vo výbave ženijných jednotiek aj v Armáde SR. Poslednou skupinou historických mostov sú lietajúce mosty, ktoré vlastne ani nie sú mostmi, ale kyvadlovými kompami. Technické riešenie spočíva vo vybudovaní pevného oporného bodu v strede koryta vodného toku, okolo ktorého most akože lieta. K tomuto opornému bodu je upevnené silné lano s dĺžkou minimálne jednej celej šírky koryta. Konopné lano je uložené na sústave člnov tak, aby sa nemohlo zachytiť o dno. Na dolnom konci lana je upevnená kompa alebo väčší čln s prepravovaným tovarom, cestujúcimi alebo zvieratami, aj zapriahnutými povozmi. Ak je kompa na pravom brehu, natočí sa ľavým bokom proti prúdu vody, ktorý ju začne tlačiť k ľavému brehu. Po zakotvení cestujúci vystúpia na pristávacie mólo a tovar sa vyloží. Vzápätí je kompa pripravená na plavbu späť natočením pravého boku proti prúdu sa začne pohybovať k pravému brehu. Technickému zdokonaľovaniu týchto lietajúcich – kyvadlových mostov sa venoval hlavne vynálezca J. W. Kempelen. Kyvadlové mosty boli spoľahlivé, dali sa rýchlo premiestniť k brehu a ukryť v zátoke pred hroziacim ľadochodom alebo povodňou, pričom neboli ani ohrozované plávajúcimi kmeňmi stromov a nerobili prekážku plavidlám – pltiam plávajúcim dolu prúdom. Ako kompy sú využívané aj v súčasnosti, pričom lano, pôvodne uložené na člnoch, býva natiahnuté vyššie nad vodou z jedného brehu na druhý. Niekedy býva aj položené na dne. Nie sú vhodné pre splavné toky, kde sa používajú motorové kompy.

Výstavbou a uvedením Mostu Františka Jozefa do prevádzky v roku 1890 sa začína úplne nová éra mostných konštrukcií a materiálov používaných pri ich výstavbe. Prepravná kapacita mostov enormne rastie, ale mostov v Bratislave je stále málo. Trvalo 82 rokov do uvedenia druhého mosta cez Dunaj v Bratislave, Most SNP, 1972. Tretím v poradí bol Prístavný most – diaľnično-železničný, 1985. V roku 1991 bol do prevádzky uvedený Most Lafranconi, jediný betónový most v Bratislave. Most Apollo – skvost medzi bratislavskými mostmi – bol daný do užívania v roku 2005. Obnovy sa po 60 rokoch vojnového provizória dočkal aj Most Červenej armády, premenovaný od roku 1990 na Starý most a jeho nová podoba je impozantná. Hlavne však prestal byť hrozbou pre svoju nedostatočnú podjazdnú (podplavnú) výšku, ktorá neumožňovala pri zvýšených prietokoch v Dunaji ukrytie veľkých výletných lodí do bezpečia bratislavských prístavov. Nevyhovoval ani požiadavkám plavebných gabaritov dunajských mostov stanovených Dunajskou komisiou. Utrhnutie takejto výletnej lode počas povodne a jej náraz do Starého mosta by bol pre Bratislavu katastrofou podobnou ľadovej povodni v roku 1850. V súčasnosti je vo výstavbe 6. Bratislavský most na diaľničnom obchvate D4. Bude najnižšie položeným mostom na Dunaji v Bratislave. OCHRANA PRED POVODŇAMI Povodne ako prírodný živel od začiatku existencie človeka ovplyvňovali jeho život. Prvým možným riešením bolo budovanie ľudských osídlení na vyvýšených miestach. Voda však lákala človeka byť

pri nej čo najbližšie, bola zdrojom obživy aj iných jeho potrieb. Človek veľmi rýchlo osídľoval brehy riek a vyvýšeniny popri nich. Časom prišiel na to, že sa môže pred veľkou vodou chrániť zemným valom alebo vybudovaním obydlia na koloch upevnených v zemi a nemusí hneď utekať na vyššie položené územie a vode nechať všetko napospas. Prichádzali však aj väčšie povodne, ktoré takéto jednoduché opatrenia ľahko zlikvidovali. Vodné toky pri povodniach menili svoje korytá a pretvárali okolité územie. Dunajská vnútrozemská delta bola na to ako stvorená. Keď ju človek začal vtesnávať do ťažkých brehových opevnení, začala sa vzdúvať do výšok, a tým rástli aj výšky povodňových vĺn a škody nimi spôsobené. Voda nemala možnosť sa voľne rozliať na väčšie plochy a potom pokojne odtiecť. Človek chcel však pôdu, ktorú zalievala voda, využívať, a tak ju postupne začal chrániť, čo sa nie vždy ukázalo ako rozumné riešenie. Najstarším historickým dokumentom viažucim sa na organizovanú protipovodňovú ochranu je otvorený príkaz Žigmunda Luxemburgského z roku 1426, ktorým nariadil všetkým majetným občanom a šľachticom na území horného Žitného ostrova povinnú organizovanú ochranu proti povodniam. Zákon z roku 1569 prikazoval majiteľom pozemkov na území Bratislavskej a Komárňanskej župy odpracovať 6 dní v roku na výstavbe ochranných hrádzí. Najstarší písomný doklad o prácach na hrádzach dolného Žitného ostrova pochádza z 11. 9. 1679, keď na valnom zhromaždení Komárňanskej župy v Zlatnej na Ostrove bola nariadená trom okresom účasť na oprave poškodených ochranných hrádzí. Začiatok 55

18. storočia bol poznačený úpadkom týchto činností. Vymenovaní „riaditelia a dozorcovia hrádzí už svoje funkcie nevykonávajú. Až v roku 1854, vytvorením prvého vodného družstva ako reakcie na takmer úplne zaplavený Žitný ostrov, je možné povodňovú ochranu považovať za celoúzemne organizovanú. V roku 1882 bol vydaný tzv. „Vodný zákon“. Odvtedy sú vodné zákony a zákony o ochrane pred povodňami pravidelne novelizované alebo prijímané ako nové zákony či vyhlášky. V súčasnosti platí zákon č. 7/2010 Z. z, prijatý 8. 12. 2009. História povodní na Slovensku je veľmi bohatá a zabrala by celú publikáciu. A tak iba stručne. Historicky najväčšou doloženou povodňou bola povodeň v auguste 1501. Jej prietok na základe zaznamenaných značiek o dosiahnutej hladine vo Viedni a mestách vyššie položených rakúski a nemeckí hydrológovia prepočítali na 14 000 m3/s. K takémuto prietoku sa novodobé povodne za posledných 200 rokov ani nepriblížili. Žiadna z nich neprekročila hranicu 11 000m3/s. Povodeň z roku 1965 zase napáchala najväčšie materiálne škody a je priam zázrak, že neboli obete na životoch. Prietrže hrádzí v Číčove a Patinciach spôsobili zaplavenie 94 tis. ha pôdy a ďalších 100 tis. ha bolo podmočených, zničených a poškodených bolo 10 000 domov, evakuovaných bolo 54 000 osôb a vyše 100 000 hospodárskych zvierat. Prietržou v Číčove natieklo na Žitný ostrov 1,1 mld. m3 dunajskej vody. Cez prietrž v Patinciach to bolo 200 mil. m3 vody.

Sumár väčších povodní od konca 19. storočia v Bratislave: Rok

Vodný stav (cm)

1897 – august 1899 – september

940 9960 970 10870 984 10400 917 9224 859 9430 869 8620 991 10370 831 8071

1954 – júl 1965 – jún 1991 – august 2002 – marec 2002 – august 2010 – jún 2013 – jún

1034

kulminačný prietok (m3/s)

10641

Tieto informácie sú všeobecne známe, aj výskyt povodní v letných mesiacoch. Otáznikom však je, prečo je taký nesúlad vo vodných stavoch a prietokoch v rokoch 2002, 2013. Za poslednej povodne sa vyskytol najmenší rozdiel hladín medzi vodomernými stanicami Bratislava-propeler a Devínom, ktorý dosiahol len 20 cm. V minulosti to bolo 40 cm a viac. To zatiaľ nikto nevysvetlil, ale mal by!

Práve rok 2002 bol už posledným zdvihnutým prstom pre zodpovednejší prístup k ochrane Bratislavy pred povodňami. Už povodeň 1991 a najmä povodeň na Morave roku 1997 urýchlili dopracovanie koncepcie ochrany Bratislavy pred povodňami. Už jestvujúce vybudované objekty v rokoch 1970 – 1995, ako: • Chorvátske rameno s prečerpávacou stanicou. • Podzemná tesniaca clona v pravostrannej dunajskej hrádzi od Starého mosta po ČS pri čistiarni odpadových vôd v Petržalke. • Preložka ľavostrannej ochrannej hrádze Bratislava – Hamuliakovo a na ňu nadväzujúcej hrádze Hrušovskej zdrže VD Gabčíkovo. • Nová hrádza na pravom brehu Bratislava – Wolfstahl. • Prehĺbenie dunajského dna pod Bratislavou vyťažením miliónov kubíkov štrkopieskov použitých pri výstavbe Petržalky. • Samotné vodné dielo Gabčíkovo. • Rozšírenie koryta Dunaja pod Bratislavou z 300 na 400 m v dĺžke 2,5 km. Do koncepcie už nezapadalo vybudovanie juhozápadného obtokového ramena s kapacitou 2 000 m3/sek. O tom vlastne rozhodlo už schválenie projektu VD Gabčíkovo a nastavenie hladinového režimu. Obtokové rameno by nebolo kam zaústiť a stavba diaľnice do Rakúska a Maďarska s tým nepočítala. Územnú rezervu pre túto stavbu nikto nerešpektoval a už nemala opodstatnenie. Vybudovanie kanála tu možné ešte je, ale s trvalými prietokmi do 20 m3/sek, so zaústením do riečky Lajty,

ak s tým bude Maďarsko súhlasiť. Takéto riešenie vytvorí krajinno-estetický komplex a oddychovú zónu pre Petržalčanov a blízku časť mesta. Privítalo by to Rakúsko, ktoré je v tomto smere aktívne už viac rokov. Je to určite vzácna príležitosť, ale musí sa presadiť do územného plánu mesta čo najskôr. Súboje o pozemky v Pečenskom lese sa už vedú. Realizácia projektu protipovodňovej ochrany bola dokončená ku koncu roka 2010. Objekty v centrálnej mestskej časti sú projektované na tisícročnú vodu 13500 m3/s, patria sem - na ľavom brehu úseky: • Prístavný most – Most Apollo v dĺžke takmer 685 m, • Starý most – Most SNP v dĺžke 1016 m. - na pravom brehu úsek: • Starý most – Ochranná hrádza Petržalka – Wolfstahl v dĺžke 1 210 m. Objekty v mestských častiach sú dimenzované na storočnú vodu 11 000 m3/s a všetky sú na ľavom brehu: • Zaústenie Vydrice v dĺžke 462 m. • Zaústenie Čierneho potoka – uzatvárací objekt s prečerpávacou stanicou. • Objekt BVS v dĺžke 125 m. • Mestská časť Devín- Slovanské nábrežie v dĺžke 799 m. • Mestská časť Devín – rieka Morava 713 m. • Mestská časť Devínska Nová Ves – Slovinec v dĺžke 463 m. 57

• Mestská časť Devínska Nová Ves – Morava v dĺžke 1 427 m s uzatváracím objektom a prečerpávacou stanicou na potoku Mláka. V roku 2013, vybudovaná protipovodňová ochrana zachránila Bratislavu pred najväčšou katastrofou v histórii mesta. Zaplavená by bola väčšia časť mesta vrátane jej mestských častí s výnimkou Lamača, Rače,novej zástavby v Devínskej Novej Vsi a vyššie položených častí mesta. V oblasti Ružinova a Mlynských Nív by hĺbka vody presiahla 4 m a zaliala by byty aj na prvom poschodí. Zatopené by boli aj budovy bánk a podzemné garáže. Pri projektovaní jednotlivých stavebných objektov bolo nevyhnutné poznať aj podložie, pohyb podzemných vôd, hĺbku nepriepustných vrstiev, či už to bol neogén, žula, ale najmä umelé navážky . V každom prípade bolo nutné zachovať prúdenie vôd medzi chráneným územím a Dunajom. Príkladom bola najmä oblasť medzi Mostom SNP a Starým mostom. Tu za povodne prúdi voda do podložia Starého mesta, napr. v 2002 bola hladina podzemnej vody pod Hviezdoslavovým námestím len v hĺbke 1,5 m. Dalo sa to vidieť v studni na ľavej strane pred Národným divadlom. Voda vytekala do suterénnych priestorov pôvodnej Národnej banky Slovenska, Národnej galérie, Reduty a ďalších. Vážne problémy so vztlakom museli riešiť ešte pred výstavbou v komplexe Eurovea aj v Riverparku a podzemných garážach pod Hviezdoslavovým námestím. Za mimopovodňových situácií zase priepustné štrkové podložie odvádza vodu do Dunaja až z Malých Karpát. Ak by to tak nebolo, vznikali by v najnižších polohách močiare a podzemná voda 58

by bola podstatne vyššie. Tento proces je možné vysledovať na mestských štrkoviskách ako je Kuchajda, kde v súčasnosti po dvoch suchých rokoch a nízkych prietokoch v Dunaji hladina poklesla o viac ako 1 m. V minulosti to mohli vidieť Petržalčania na Chorvátskom ramene, ktoré bolo takmer vyschnuté ale po vzdutí hladiny Gabčíkovom podzemné vody pomerne rýchlo vystúpili. Prúdenie vody je tam nedostatočné a koryto nadmerne zarastá prebytkom živín z rozkladu organickej hmoty. Uvažovalo sa s dotovaním Chorvátskeho ramena vodou z Dunaja a bolo to aj odskúšané. Chýba financmajster. Tomuto sa treba vyhnúť pri prípadnej realizácii ramena pozdĺž rakúskej hranice. Celkom iným problémom sú ľadové povodne. Mávajú veľmi rýchly priebeh a keď sa bariéra z ľadových krýh neprelomí sama tak sa jej musí pomôcť výbušninami a niekedy aj bombardovaním. Tu sa musí rozhodovať bezodkladne, ľady nesmú prekročiť výšku ochranných línií. Keď sa tak stane katastrofa je neodvratná. V Bratislave boli najznámejšie ľadové povodne v roku 1850, 1946, 1947, 1956. Tie povojnové sa riešili za pomoci armády použitím trhavín. Prvá z týchto povodní zaplavila celé Staré mesto a dnes nám ju pripomínajú už len malé dosky na múroch budov s vyznačením dosiahnutej hladiny. Ak má byť protipovodňová ochrana funkčná aj v budúcnosti, vyžaduje to aj údržbu koryta. Z Rakúska nám Dunaj prináša stále množstvo splavenín aj plavenín. Značná časť sa ukladá za oblúkom Dunaja pod Prístavným mostom. Pekne to vidno v príspevku RNDr. Michala Šujana, PhD., na obr. č. 11. Tu funguje

Obr. 2. Ukážka z atlasu z lokality na východ od Bratislavy. Zdroj: Danube FloodRisk Project. [online] Dostupné na: http://www. icpdr.org/main/activities-projects/danube-floodrisk-project

špecifický fenomén, ale na veľkých riekach bežný a je dôvodom vytvárania meandrov. Voda na hladine v pravotočivom oblúku prúdi smerom od pravého brehu k ľavému, kde klesne ku dnu a prúdi opačne k pravému brehu. To je aj častá príčina utopenia ľudí, ktorí sa tu snažia všetkými silami dostať na pravý breh, ale sila Dunaja je neúprosná a vyčerpaného plavca vtiahne pod zakotvené lode na ľavom brehu , a tam už niet pomoci. Vytvára sa špirálové prúdenie vody, ktoré potom z dna eroduje sedimenty a ukladá ich na pravý breh. Tak sa obnovuje táto obrovská štrkopiesková lavica s objemom niekoľkých miliónov m3. Ťaží sa z nej stále, ale nezmenšuje sa. Ak by ľavý breh nebol opevnený ťažkým kamenným brehovým opevnením, už by bol Dunaj niekde inde. Obrovské škody spôsobované povodňami po celom svete prinútili aj európske štáty hľadať na svojom teritóriu územia, kde povodne môžu napáchať škody, aká bude ich výška, koľko obyvateľov je ohrozených a identifikovať lokality vhodné na budovanie objektov protipovodňovej ochrany, ktoré v danom mieste budú mať najvyšší účinok pri najmenších nákladoch. V rámci juhovýchodnej Európy bol riešený projekt „Danube FLOODRISK“ ako dôležitý príspevok k realizácii európskeho územného rozvoja – EUR, Dunajskej stratégie a povodňovej politiky EÚ. Ministerstvo životného prostredia a vodného hospodárstva Rumunska v rámci predsedníctva Medzinárodnej komisie na ochranu rieky Dunaj – ICPDR, ktoré tento projekt iniciovalo s priamou podporou vlády SRN, plnilo funkciu koordinátora. Na projekte spolupracovalo 19 projektových partnerov vrátane Slovenska. ICPDR plnilo funkciu pozorovateľa. Atlas celého Dunaja bol vydaný v roku 2012 s titulom Danube FLOODRISK.

LODNÁ DOPRAVA Za rozvojom lodnej dopravy na Dunaji celkom určite stojí taliansky staviteľ, gróf Grazioso Enea Lanfranconi, volali ho aj krotiteľ vody. Pre svoje budúce projekty zmapoval Dunaj aj s priľahlým okolím. Zostavil aj hydrologickú mapu Dunaja. Prišiel s riešením upraviť Dunaj na 80 km dlhom úseku, a nie lokálne. V projekte navrhol jednotné koryto so šírkou 300 m, čo sa až na výnimky drží dodnes a stanovil jednotnú hĺbku na 3 m. Navrhol minimálne polomery oblúkov, a tiež dĺžky rovných úsekov. Opevnil ním vytýčené brehy kameňom, a tým Dunaj uzatvoril do presne vymedzeného priestoru. Použil pritom kameň z vlastných kameňolomov v množstve 3,5 mil. m3, čo je údaj asi veľmi presný. Úpravou trasy koryta Dunaj skrátil, a tým sa zvýšila rýchlosť prúdiacej vody, ktorá ho prehlbovala. Tok Dunaja v úsekoch, kde sa nemenila jeho trasa, je dodnes v tomto kamennom zovretí. Lanfranconi dal Dunaju novú podobu, ale spútať sa mu ho nepodarilo. Štyri roky po jeho tragickej smrti prišla po Dunaji druhá najväčšia povodeň v novodobej histórii. Narobila škody aj na ním novovybudovanom nábreží. Pri Číčove roztrhla hrádzu a zaplavila dolný Žitný ostrov. Jeho dielo však významne pomohlo rozvoju bezpečnej lodnej dopravy na Dunaji, ktorá začala písať svoju históriu v septembri 1818. Do Bratislavy vtedy priplával prvý parník, pomenovaný po cisárovej manželke Karolíne Auguste Bavorskej. K 200. výročiu tejto udalosti vydala NBS pamätnú striebornú mincu. Od roku 1830 už premávali parníky na trase Viedeň – Bratislava – Budapešť a späť pravidelne podľa cestovného poriadku. Súčasne vznikla aj 59

Obr. 3. Nábrežie Dunaja. Zdroj: Archív autora. Obr. 4. Pohľad na profil Dunaja, kde sa buduje bratislavský most. Zdroj: Archív autora.

Dunajská paroplavebná spoločnosť a zastúpenie mala vo všetkých troch mestách. Postupne vznikali ďalšie. V Československu vznikol ako prvý Československý dunajský opravárenský úrad a v roku 1922 Československá plavba dunajská. Rozvoj lodnej dopravy si vyžiadal aj prijatie podmienok pre riečnu plavbu. Viedenský kongres prijal dohovor o slobode riečnej plavby, ktorý doplnila Parížska zmluva z marca 1856. Po prvej svetovej vojne v marci 1921 Paríži bol aj za účasti Československa prijatý Dunajský štatút, a tiež medzinárodná dunajská zmluva, ktorou sa Dunaj sprístupnil aj lodiam plávajúcim pod vlajkami nedunajských štátov. Dodržiavanie dunajského štatútu mali kontrovať komisie CED – Európska dunajská komisia a CID – Medzinárodná dunajská komisia. V auguste 1948 bola v Belehrade uzatvorená Belehradská dohoda, ktorá vyhlásila neplatnosť režimu plavby z roku 1921. Zároveň bol vyhlásený medzinárodný režim plavby po celom toku Dunaja od Ulmu v SRN po Čierne more s východom cez Sulinské rameno k moru Sulinským kanálom. Ostatné ramená delty a tiež prítoky Dunaja boli z režimu vylúčené. Táto legislatívna úprava platí aj v súčasnosti. V Dunajskej komisii majú zastúpenie všetky podunajské štáty po jednom členovi. Do roku 1954 sídlila v Galaci a odvtedy je jej sídlom Budapešť. Okrem toho pracujú aj dvojstranné komisie pre hraničné vody, u nás s Maďarskom a Rakúskom. Ich úlohou je plánovanie spoločných prác, vykonávanie po vzájomnej dohode a následne ich zúčtovanie. Aj v medzivojnovom období podstatná časť prác súvisela so zabezpečovaním plavebných hĺbok a odstraňovaním brodových

úsekov. V budapeštianskych lodeniciach bol vyrobený v roku 1914 korčekový bager Kriváň, na parný pohon, s hodinovým výkonom 300 m3. To bol na tie časy neskutočný výkon. Bol nasadený po celý čas s výnimkou zimných mesiacov na údržbu plavebnej dráhy. K nemu bol vyrobený aj elevátor, ktorý z prepravných pramíc s vlastným pohonom vykladal vyťažený štrkopiesok na dunajské brehy. Pri bombardovaní Apolky stál v Zimnom prístave. V jeho blízkosti vo vode vybuchla bomba a vzniknutá vlna ho prevrátila na bok a klesol na dno. Po vojne ho vytiahli, opravili a opäť pracoval na údržbe plavebnej dráhy. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa namiesto uhlia pod kotlom kúrilo mazutom. V januári 1976 mal na Dunaji v nepriaznivom počasí nehodu prevrátil sa a potopil. Po vytiahnutí bol vyčistený od naplaveného štrku a ťažným remorkérom dotiahnutý do prístavu na opravu lodí, kde táto dunajská legenda roky čakala na svoju likvidáciu. V polovici sedemdesiatych rokov sa korčekovými bagrami s úhrnným výkonom 1 000 m3/hod., ročne vyťažilo z celého Dunaja v priemere až 2 mil. m3 štrkopiesku. Po roku 1980 sa ťažba výrazne obmedzila. Štrk sa využíval najmä v stavebníctve. V Bratislave-Petržalke bol vybudovaný špecializovaný prístav na vykladanie štrkopieskov, ktorý je funkčný dodnes. Z tohto štrku bola postavená celá Petržalka. Technológia plavby vlečením bude v krátkom čase minulosťou. Dnes už významne prevláda doprava v tlačných zostavách, je výkonnejšia a menej energeticky náročná. Významný podiel už majú samohybné plavidlá a v poslednom období sa tu plaví veľký počet výletných lodí, ktoré už nemajú

niekedy ani kde „zaparkovať“. Plavbyschopných je ešte niekoľko kĺzavých lodí – rakiet. Na zaistenie bezpečnosti plavby, vydáva Dunajská komisia plavebné mapy v knižnej verzii, čo bolo naposledy v roku 1992. Už vtedy prišlo Slovensko s návrhom vydávať digitálnu plavebnú mapu, ktorá by sa aktualizovala v reálnom čase, za čo by zodpovedali správcovia vodných ciest vytyčujúci aj plavebnú dráhu, monitorujúci dno a vykonávajúci údržbu vodnej cesty. Návrh hneď od začiatku podporil zástupca Rakúska, ktoré následne prevzalo aktivitu do svojich rúk. Pre tento cieľ Slovensko, Rakúsko a Nemecko založili odbornú pracovnú skupinu pod názvom GIS-fórum, postupne sa k tejto skupine pridali bez výnimky aj ostatné podunajské štáty. V rámci niekoľkých nadväzujúcich projektov financovaných z EÚ sa podarilo tento cieľ naplniť. Dnes sú rakúske a nemecké lode vybavené transpondérmi zobrazujúcimi ich polohu na obrazovke spoločne s digitálnou plavebnou mapou, ktorá sa dá kombinovať aj s radarovým obrazom. Je to niečo podobné ako cestné navigácie, ale bez slovných pokynov a v dokonalejšom zobrazení. Na zdokonaľovaní sa sústavne pracuje.

Ing. Peter Minárik Povodie Dunaja, š. p. 1971 – 1997 Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., OZ Bratislava 1997 – 2011 Karloveská č. 2 V súčasnosti na dôchodku Kuklovská č. 57 841 04 Bratislava

BIBLIOGRAFIA DVOŘÁK, P. 2007. Druhá kniha o Bratislave. Budmerice: Rak. ISBN 9788085501377. DVOŘÁK, P. 2010. Tretia kniha o Bratislave. Budmerice: Rak. ISBN 9788085501452. BALÁŽ, I. 2005. Mosty cez Dunaj v Bratislave, 1. Časť: Historické mosty (r. 0 – r. 1890). In: Eurostav. HORVÁTHOVÁ, B. 2003. Povodeň to nie je len veľká voda. Bratislava: VEDA. ISBN 80-224-0735-6. PAULÍK, P. 2014. Starý most v Bratislave - časť 1 - mosty do r. 1890. 10.6.2014. [online] Dostupné na: https://peterpaulik.blog.sme. sk/c/358776/stary-most-v-bratislave-cast-1-mosty-do-r-1890. html Danube FloodRisk Project. [online] Dostupné na: http://www. icpdr.org/main/activities-projects/danube-floodrisk-project

Upevnením Dunaja do kamenných brehových opevnení sa zastavil aj vývoj jeho vnútrozemskej delty. Skutočná delta Dunaja však pokračuje vo svojom vývoji dosť intenzívne ďalej. Dnes je nultý km Dunaja už 9 km od brehov Čierneho mora. Neposúva sa dolu, ale od pôvodnej „0“ sa smerom po prúde pridávajú hektometrové tabule. Najvyšší vrch dunajskej delty je vysoký 13 m nad Čiernym morom. 61

Povodeň v Bratislave v roku 1670. Stredoeurópsky grafik 17. stor. Galéria mesta Bratislavy (fond C 7182). Zdroj: www.webumenia.sk

Rieka a projektívne miesto brehov River and Projective Location of Banks

Text vzniká o. i. v snahe zodpovedať otázku „Prečo Bratislava nemá rada svoju rieku a brehy?” A mala by.

Jarmila Bencová

ABSTRACT

V mnohých európskych mestách, nielen na Dunaji, architekti v minulosti i dnes úzkostlivo reflektujú obojstrannú situáciu brehov rieky ako nanajvýš významové a perspektívne miesta na reálne budovanie stavieb. Breh je miesto vždy veľmi blízke vznikaniu genia loci mesta, patriaceho vode aj zemitému brehu. Breh akejkoľvek rieky, mora či jazera je miestom výzvy k metaforickým, tvorivo imaginatívnym ideám zvýznamniť to, k čomu brehy prislúchajú na jednej a vodného živlu na druhej strane. Brehy fascinujú architektov i výtvarníkov nepochybne z časopriestorových dôvodov. Dielo architektúry či sochy vytvorí nespochybniteľnú stabilitu a konštantnosť nábrežného priestoru na zemi (i krajiny v zmysle národa), v polarizácii k vodnému živlu plynúcej, a teda časovej dimenzie rieky. Inšpirácia priestorov a miest brehov však spočíva aj v dôvodoch premýšľania rieky ako cesty – vodnej cesty a takého dynamického pohybu, ktorý je nevratný, ubiehajúci do neznáma, neuchopiteľný a prchavý. Nepochybne krajina, ktorú modeluje voda, prináša jej brehom a sídlam zmyslové zážitky vôní, zvukov, vizuálnych podnetov zrkadlenia, oparov a hmly, podnetov, ktoré od stredoveku boli lákavými témami maliarov, literátov a filozofov, ale najmä staviteľov a architektov.

In many European cities, not just the ones on the Danube, architects have always meticulously reflected the situation on both river banks as places, which are the most meaningful and promising for the real building construction. The bank is closely related to the genius loci of the city, which belongs to both the water and the earthy bank. The shore of any river, sea or lake is a place appealing for metaphorical, creative and imaginative ideas, which should emphasize two different perspectives – what banks and the water element belongs to. Architects and artists are no doubt fascinated by banks because of the space-time reasons. The work of architecture or statue creates an unquestionable stability and constancy of the waterfront on the ground (as well as the country in the sense of nation), which is in contrast with the water element – flowing and thus representing the time dimension of the river. However, the inspiration of banks’ areas and places also comes from the idea of river as a road – a water road and such a dynamic movement that is irreversible, going into the unknown, incomprehensible and elusive. Shores and dwellings of a landscape shaped by water are undoubtedly enriched with sense experience – scents, sounds, visual stimuli of the river reflections, haze and fog; stimuli that have been a source of tempting subjects of painters, writers, philosophers, but especially builders and architects since the Middle Ages.

Kľúčové slová: rieka, brehy, miesto, mesto, krajina

Keywords: river, bank, place, city, country

ABSTRAKT

„Říční vlnu držím jako housle.“ Paul Eluard1

Obr. 1. Mapa Dunaja, 1918. Zdroj: www.svp.sk/dunaj

Poznámky 1 BACHELARD, G. 1997. Voda a sny. Esej o obraznosti hmoty. Praha: Mladá fronta, s. 214. (cit. pôv. In: Le livre ouvert.). 2 Pozri reflexie k problému mora a rieky: K zrodu povodí, Typy počátků, Hlavní tok řeky a ďal. eseje In: AJVAZ, M./ HAVEL, I. M. 2017. Pokoje u moře. Červený Kostelec: Pavel Mervart, s. 78-81. 3 Dálnice jsou jako ŘEKY/tyto ŘEKY ohraničují obsluhovanou oblast/ ŘEKY mají PŘÍSTAVY/PŘÍSTAVY jsou městská věžovitá parkoviště/ z PŘÍSTAVŮ vychází síť kanálů sloužící centru/KANÁLY jsou průběžné ulice/KANÁLY mají MOLA/MOLA slouží jako vstupní prostory budov. In: KAHN, L. I. 1999: Ticho a světlo. Praha: Arbor Vitae, s. 25.

Walter Benjamin sa zmieňuje o historickom fenoméne, keď každá epocha sníva o svojich nasledovníkoch a zanecháva za sebou utopické trasy. Je to tak aj s krajinou a brehmi nesústavne rozlievaných vôd rieky, jej ramien, prítokov a potokov, sporadických mlák, plytčín, jazier a mokradí. Hmota krajiny a poloha kľukatej lineárnej rieky v jej úpätí je samozrejme kľúčom k miestnym prírodným i klimatickým danostiam. Vytvára krajinné priestory s množstvom miest, určujúcich trasy a aglomerácie ciest, vrátane, resp. najmä tých, ktoré križujú či inak prekonávajú rieku. Celkom iste dve miesta v hlbokej histórii dali vzniknúť situácii, ktorá umožnila vznik osídlení a rozvinula význam ich vzájomných vzťahov, determinovaných vodným tokom. Obsadenie, usídlenie, ochrana a vzájomné aktivovanie dvoch protiľahlých miest je fenoménom, ktorý dnes v komplexnosti domýšľa archeologická veda alebo geológia a geografia, no v minulosti ho realizovali iste najmä obchodníci, pútnici, poľnohospodári i vojaci, hľadajúci medzi brehmi možnosť prechodu cez vodný tok. Plytčiny a príležitostné brody mohli ponúkať chodcom i povozom dramatickú cestu k cieľu, ktorú lodný prevoz v mnohých prípadoch nemohol zabezpečiť. Brehy rieky však od nepamäti uchvacovali staviteľov, ktorí v budovaní mostov a stavaní na obojstranných nábrežiach videli pôvod a zmysel budovania. Brehy však zaujímali vždy aj filozofujúcich literátov: „zastavme se ještě“ (s Michalom Ajvazom) „u hlavního toku řeky. Ten by se snad dal nazývat korpusem povodí, aniž by

se ovšem dalo přesně určit, kde začíná. Hlavní tok představuje modalitu dění, v níž převládá centrální, soustředěný korpus (který na rozdíl od jiných věcí v časoprostoru, jako například hrníčku nebo katedrály – teče nejen v čase ale i v prostoru. Stále tu převládá integrace nad diferenciací, tedy nad pohybem směrem k diferenciaci a linearitě (ten začne převažovat až v úseku delty). Tato modalita má ovšem také různé varianty: k opačnému pohybu „linearizace“ tu dochází ve vedlejších ramenech a při obtékání ostrovů; tyto diferenciace opět po čase přecházejí do integrace. Zvláštní formou jsou pak slepá ramena (…), tam jde o digresi, o čnění do prostoru, které na první pohled vypadá jako mrtvý konec, jako vyhasnutí onoho drajvu, který výběžky žene do prostoru a proti prostoru. Jde tu o analogie uschlých větví nebo vyčerpaných královských rodů … i mrtvá ramena řeky mají svůj život, představují řadu interakcí s okolní půdou, vzduchem, rostlinstvem a živočichy včetně člověka atd.; slepá ramena jsou říší entropie a smrti, jen pokud počítáme ke smysluplné organizaci pouze to, co se podílí na co nejpřímější cestě vody od hor k moři...“2 AQUA VIVA ET OPPORTUNITAS Architekti svojimi konceptmi úzkostlivo (v mnohých európskych prípadoch, nielen na Dunaji) reflektovali obojstrannú situáciu brehov rieky ako perspektívne miesta k reálnemu budovaniu stavieb na nábreží, propelerov, prístavov, mól, náplaviek a terás, lávok a mostov. Breh je miesto, vždy veľmi blízke vznikaniu genia loci, prislúchajúcemu vode aj brehu a ľudskému sídlu. Breh akejkoľvek rieky, mora či

jazera je miestom výzvy na metaforické, tvorivo imaginatívne idey vyzdvihnúť úlohu toho, k čomu brehy prislúchajú na jednej a samotného vodného živlu na druhej strane. Brehy fascinujú architektov i výtvarníkov nepochybne z časopriestorových dôvodov. Dielo architektúry či sochy vytvorí nespochybniteľnú stabilitu a konštantnosť miesta na Zemi (a krajiny v zmysle národa), v polarizácii k vodnému živlu plynúcej, a teda pohybovo časovej dimenzie rieky. Inšpirácia priestorov a miest brehov však spočíva aj v dôvodoch zamýšľania rieky ako cesty3 – vodnej cesty a takého dynamického pohybu, ktorý je nevratný, ubiehajúci do neznáma, neuchopiteľný a prchavý. Rovnako ako akceptovať a inšpirovať sa tokom ubiehajúcej vody, bola ambícia zastaviť jej tok, usmerniť prúd či eliminovať vodné víry a na druhej strane vytvoriť vodnú cestu. Len voda prináša brehom „cestu“ a sídlam zmyslové zážitky vôní, zvukov, vizuálnych podnetov zrkadlenia, oparov a hmly, podnetov, ktoré od stredoveku boli lákavými témami nielen maliarov a literátov. Umiestnenie mesta brehy limitovali, vymedzovali smer jeho zástavby, určovali charakter remeselnej produkcie a trhov, jednej z najdôležitejších existenciálnych podmieneností samotnej mestskosti. Nábrežné zástavby riek v neposlednom rade nadobúdali orientačné, reprezentačné a navigačné významy, často s akcentmi pamätníkov a národne motivovaných objektov a v novodobých dejinách potom nadobúdali významy rekreačné. Vzťah toku rieky a miesta brehu je časopriestorovým polarizačným fenoménom, ktorý fascinuje percipientov, no filozofické zázemie tejto situácie ukazuje, že brehy 65

sú pozoruhodnou témou spaciálneho uvažovania, hľadania čitateľných znakov a významov brehov ako miesta v krajine, spôsobov ich čítania a kritickej kultúrnej praxe, ako nástroja k novým interpretáciám imanentnej, tzv. mestskej krajiny, jej urbanizácie a úloh rôzne chápaných „tokov“ mesta v kontextoch plynutia rieky a pod.4 TOPOS BREHOV AKO HRANÍC

Poznámky 4 Porov. Texty o moderní a současné architektuře VII.: TICHÁ, J. 2017: (eds.): Architektura a krajina. Praha: Zlatý řez, alebo krajine venované číslo časopisu ERA 21, 2009, č.3. 5 Topológia v tomto prípade ako náuka o toposoch (topos – gr. miesto) sa zaoberá priestorovými vlastnosťami útvarov, ktoré sa nemenia transformáciami a možno ich aplikovať na fyzické aj priestorové vlastnosti krajiny. Topos je uvažovaný aj ako súhrnný pojem pre všetky lokálne sily pôsobiace na architektúru na konkrétnom mieste. V pomere k nemu vyjadruje fyzický kontext celého relevantného okolia prostredia, teda nie iba miesta. Porov. VALENA, T. 2018. Vztahy. O vazbě k místu a architektuře. Praha: Zlatý řez. 6 Porov. SHELDRAKE, R. 1994. Tao přírody. Trnava: Gardenia Publishers, s. 140-152. Taktiež In Kol. 1973. Encyklopedie antiky. Praha: Academia, s. 208. 7 FOUCAULT, M. 1996. Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann a synové, s. 76. 8 V zmysle Heideggerových úvah In: NOVOTNÝ, J. 2006. Krajina, řeč a otevřenost bytí. Studie k Heideggerovu existenciálnímu pojetí prostorovosti. Praha: Agora. 9 HOLL, S. 1996. Anchoring. (Zakotvení). In: Architekt, Praha, č. 8., s. 33 -34. 10 REJZEK, J. 2001. Český etymologický slovník. Voznice: Leda, 2001; HOLUB, J., LYER, S. 1978. Stručný etymologický slovník jazyka českého se zvláštním zřetelem k slovům kulturním a cizím. Praha: SPN, s. 59, 367, 420.

Predstavy a skúmania stavieb spredmetňujúcich „topos“5 priniesli starovekí Gréci a v podobnej situácii (iba obrazne, pretože voda pre ne predstavuje predovšetkým more) hovorili o toposoch ako o bodových miestach. Sú presne lokalizované, v prípade Bratislavy dokonca zrkadlovo zdvojené (vďaka osídleniu obidvoch protiľahlých brehov Dunaja, aj keď v rôznych štrukturálnych i sociálnych formách) a vyjadrujú pozície či lokácie, definované fatálnou hranicou zeme a vody. Hranicou, ktorá bola ponímaná ako miesto zrodu, iniciácie, plodnosti (porov. grécku bohyňu Zeme i mŕtvych – Gaiu)6. Okraje a hranice znamenajú uzatváranie, chránenie, ale rovnako aj prekonávanie, oslobodzovanie pohybu. Platí to o možnosti odchodu z miesta i návratom do miesta pôvodu. Hranice evokujú limity miest, ale „miesta v sebe zahŕňajú odlesky ďalších miest, sú multilokálne“, povedané s Michelom Foucaultom, sú „heterotopické“ s výsadou istých úchylok, či zmiešanín heterotópií a utópií. Zrejme tu sa pohybuje aj topos efemérnych miest brehov. Blížia sa utópiám v tom, že „jsou umístěním bez skutečného místa,“7 v historických časoch rozvodnenia rieky a heterotopickými miestami,

„ktoré sú niečo ako protiumiestnenia“ v časoch stabilizácie (a novodobej regulácie) vôd Dunaja. Diskurzom ostáva chápanie brehov ako hraničných a zároveň premenných miest, pretože sú tým, čo umožňuje jednoznačné rozpoznanie jedného, rozlíšenie od druhého, avšak vo vzájomnej participácii, bez ktorej by jeden breh nemohol jestvovať bez druhého. Len toto rozlíšenie dovoľuje, aby každý breh bol postavený oproti druhému, aby sa každý z nich dostal do vzťahu s druhým8... Náprotivné brehy rieky potom sú jednak síce určitými hranicami priestoru (miest brehu voči vode), a jednak sú aj akýmisi generátormi ich prekonávania a aktivovania, narábania s nimi (osídľovania na nich, budovania mostov cez ne, prostredníctvom nich regulácie vôd), no najmä zvažovania ich ako potenciálu stavebných miest – aj nábrežná, mostová a regulačná stavba či „architektúra rozširuje; prispôsobuje absolútne významy, ktoré sa vzťahujú k miestu ... architektúra a príroda sú spojené v metafyzike miesta...“.9 Premýšľať „breh“ je tak možné v zaplňovacom, zástavbovom a žitom, alebo žitie vyprázdňujúcom a teda v odľudštenom slova zmysle. Zaniknuté, zaplavené, podomleté brehy predsa znamenali miestnu katastrofu, zničený prístup k vode, nekontrolované rozlievanie rieky, záplavy. Keď Gréci chápali význam pojmu hranice, ku ktorej brehy patria ako prvok, od ktorého sa niečo v mieste a priestore vždy začína, nepovažovali ju za nejakú definitívu a koniec niečoho, ani zánik či zabudnutie. V ich zničení je možné nachádzať nové možnosti alternatív, ale aj katarziu – očistenie a „znovuzrodenie“. Obojstrannosť, hraničnosť (zvlášť bratislavských) efemérnych brehov a ich miest je

značne komplikovaná a zároveň je až mystická, najmä keď nahráva kľúčovým etymologickým zázemiam pojmu priestor: jadrom slova je „-stor “, „-ster “, „-sto“ pôvodom v indoeurópskych a potom v slovanských jazykoch vytvára východisko jazykových obratov, ako „mie-sto“ (moi-sto) – miesto; „me-sto“ – mesto; „mo-sto“ - most, ce-sta; „ster-egu“ – strážim; „ster-ego“ – ľúbim, som priťahovaný, som pútaný.10 Významová dvojbrehovosť potom priamo zakladá budovanie mostu – spútanie náprotivných miest brehov premosteným cestným spojením, ako aj zakladanie mesta „pútaného“, iste okrem iného, mostom. Ale obraznosť spájania miest brehov so sebou nesie ďalšie formy, akými sú riečne brody, prechody cez rieku v rovinách splavov alebo plytčín, móla, lodné prepojenia, lanové prievozy a kompy, spojenia plávajúcich schodných nosníkov a pod. Formy spájania aj bratislavských brehov boli v minulosti neustále overované, skúmané a znova a znova realizované. Dlho neuchopiteľný Dunaj ponúkal stále nové a technicky dokonalejšie možnosti „cesty krížom cez vodu“. VNÚTROZEMNÉ BREHY

Obr. 2. Freska: Possonia, 1565. In: Palazzo Vecchio Florencia. Zdroj: Bratislava possonia dopo il restauro. TIF 2016.

Takéto abstrahovanie okrajov rieky – brehov ako ohraničenia miest (vďaka vodným substanciám – barín, močiarov a divokých mlák, či vodných tokov) zeme a vody však nemusí ostať iba v polohe úvah. V našom prostredí je možné situáciu a jej filozofické východiská konkretizovať – pomenovať a konfrontovať, najskôr aj ozrejmiť z topografických máp v historickej i súčasnej mestskej aglomerácii Bratislavy. Zdroje topografických slovníkov – mapy, 67

Poznámky 11 Porov. ŠIMKOVIČ, V. – VOZÁROVÁ, T. (eds.) a kol. 2018. Vízie Rybného námestia. Bratislava: Spektrum STU. 95 s. Taktiež pozri PUTROVÁ, E. 2016. Využitý krajinný potenciál nábrežia. In: ZAJÍČEK, V. (eds.): Virtuálne dunajské nábrežia. Bratislava: Spektrum STU. s. 12. 12 Ostrovy Dunaja – údaje od sedemdesiatych rokov 18. stor. a neskôr: Ostrovy Bahnitý, Bobrí, Bradavica, Čajka, Devínsky, Dlhý, Dobytčia plytčina, Draždiak, Drienkový, Hamuliakovský, Homôlka, Hruška, Janíkovský, Kalinkovský, Kopčiansky, Karloveský, Kúpeľný, Ľanoviská, Lesklá niva, Lipový, Lovecký, Malé pálenisko, Malý kút, Malý ostrov, Medzimostový ostrov, Mikulášsky ostrov, Mlynské nivy, Noha, Nový nános, Obecná plytčina, Ovsište, Pečňa, Podušky, Pohanský ostrov, Prostredný ostrov, Rastislavov ostrov, Sihoť, Slovanský ostrov, Starý háj, Stratený ostrov, Strieborný ostrov, Svinský roh, Triangeľ, Trstinový ostrov, Úzka niva, Úzky ostrov, Vavrínový ostrov, Veľké pálenisko, Vlčie hrdlo, Vodný ostrov, Volavkový ostrov, Volský nános, Vydrický ostrov, Bažantí ostrov, Žaluďový les. Podľa: HORVÁTH, V. 1990. Bratislavský topografický lexikon. Bratislava: Tatran, s. 93-95. 13 Ramená Dunaja – údaje od sedemdesiatych rokov 18. stor. a neskôr: Rameno – Bahnisté, Biskupické, Bobrie, Čunovské, Dobytčie, Holubie, Chorvátske, Kapitulské, Jarovské, Lúčne, Mestské, Mlynské, Mostové, Mošonské, Novozámocké, Ostrovné, Ovsené, Páleniskové, Pečnianské, Petržalské, Rusovské, Slovanské, Starohájske, Volské, Zajačie; Devínsky tok, Kilometrák, Malý Dunaj, Ohryzok, Príboj, Spojka, Vrakunský brod, Wartling. Podľa: HORVÁTH, 1990, s. 95-97. 14 Preukazujú hustú sieť rozvodňovaných ramien najmä v oblasti medzi Petržalkou a Rusovcami. V priestore mesta v teritóriu dnešného Ružinova a južnejšie, výrazné rameno Dunaja obtekalo pravdepodobne celé hranice Starého mesta a rieka tu pokračovala východným smerom. Podľa: HORVÁTH, 1990. 15 V spracovaní In: HORVÁTH, 1990. 16 Relevantný „obraz miesta brehu rieky“ pozri In: SCHWARZ, R. 1949. Von der Bebauung der Erde. Heidelberg, s.53. Preklad VALENA, 2018, s. 46.

miestopisy a obrazová dokumentácia dobre približujú miesta ako výhradné, zmysluplné, existenčné priestory, ktoré od prehistorických čias modelovali súvzťažnosti náprotivných brehových miest. Brehy, ako ukazujú najmä novoveké historické pramene, spadajú do akejsi (nad)zemnej krajinnej konfigurácie, vytvárajú pevnú zem ostrovov a pevniny ešte starobylého a celé stáročia divokého riečneho toku Dunaja. Súčasťou zeme brehov, ako je na vedutách zrejmé, je aj terénna konfigurácia dna rieky. Iba hĺbka, či výška hladiny vodného toku zabraňovala, alebo sporadicky v časoch sucha odhaľovala tieto krajinno-terénne súvzťažnosti. Krajina a vodný tok je samozrejme reálnym kľúčom k pochopeniu zmysluplných miest brehov, vďaka ktorým mohlo vôbec vzniknúť nábrežné osídlenie a napokon mestská aglomerácia. V prípade Bratislavy išlo, ako je známe a dodnes zrejmé, o viaceré málo súrodé a nekompaktné sídelné celky malých dedín, skorej osád, usadlostí a majerov v podstatnom okolí pomaly sa formujúceho centrálneho mesta pod akropolou hradného vrchu. Veľký počet osád v blízkosti a pozdĺž rieky a jej ramien nie je zábranou pre postupné zjednocovanie a pripájanie k viacvýznamovému centru v podhradí. Má viacero historických podôb, resp. typov, v našom prípade je ním zástavba hradného kopca, trhoviska situovaného v hradbách, ale nepochybne aj v bezprostrednej blízkosti brehov – osídleného nábrežia. Zjavne na brehu vodnej, t. j. lodnej cesty s prístavnými mólami, s viacerými príležitostnými brodmi cez Dunaj. V bezprostrednej blízkosti centrálneho mesta medzi ne patril brod i prístavná hrádza či mólo, vyústené do priestoru Rybného

námestia11 a Vydrice. Mnohé brody cez ramená v časoch záplav iniciovali výstavbu mostíkov, či plávajúcich pontónových alebo drevených mostov. Od čias keltského a rímskeho osídlenia v našom priestore už bola praktikovaná severojužná obchodná Jantárová cesta z Pobaltia, smerujúca k týmto stálym alebo príležitostným dunajským prechodom cez ramená a mnohé riečne ostrovy. Križovala sa s obchodnou západo-východnou cestou, tiahnucou sa od Atlantiku cez Grécko do Malej Ázie. Obe trasy sa v urbanizme centrálneho mesta a na jeho okrajoch stretávali, ale aj rozvetvovali do výpadových ciest vtedy divokej krajiny, smerom do vnútrozemia na Trnavu, Žilinu, do Čiech a napokon na juhovýchod do Maďarska. Cesty „kopírovali“ vodné toky, a keďže rozvodňovaný Dunaj menil koryto a obkolesoval ostrovy, spolu s prítokmi z Malých Karpát nadobúdal charakter delty mnohých ramien a potokov, s cestnými priechodmi. Trasy vody a ciest môže dokumentovať topografická literatúra prostredníctvom názvov osád a dedín na ramenách a prítokoch Dunaja, ako aj miest, ktoré mohli ostať stabilizovanejšie vďaka pevným, vysokým a homogénnym, napr. skalnatým brehom, brániacim neustálej vodnej erózii pri nekontrolovateľnom rozlievaní rieky (Devín). Názvy ostrovov a ostrovčekov12, ramien a slabých potočných prítokov13 Dunaja vytvárajú nielen dobrú topografickú mapu 2D, ale dokonca veľmi plastickú predstavu o charaktere vodného toku a jeho rôznorodých brehov a nábreží. Sú zároveň vynikajúcim vodidlom na uchopenie exaktnejšej plasticity kopcovitej krajiny a jej svahov, ako aj celého povodia rieky v kontextoch tamojšieho osídlenia.

Už len názvy tohto územia spísali „literatúru“ našej čitateľnej krajiny: Podunajské Biskupice, Rača, Sleďová ul., Prievoz, Riečna ul., Prístavná ul., Dunajská ul., Rybné nám., Vydrica a ďal. KRA JINA BREHOV

Obr. 3. Veduta Bratislavy, 1574. Hogenbergh, F. – Braun, G. Galéria mesta Bratislavy. Zdroj: www.topky.sk/gl/370433/1792761/Legendarna-slovenska-rieka-ako-ju-uz-nikto-neuvidi Obr. 4. Presburg. Veduta Bratislavy, pohľad z juhu, 1875. Galéria mesta Bratislavy, fond: C 8893. Zdroj: webumenia.sk

Východiskom rekognoskovania krajiny okolia brehov Dunaja je ich pomenovanie – lokálne názvoslovia, vedené v písomných prameňoch, ktoré dopĺňajú historické mapové podklady a veduty. Práve tie sledujú tok rieky v kontexte brehov, resp. jeho bezbrehovosti, či v lepšom prípade menlivej, efemérnej brehovosti.14 Mapy a veduty15 vizualizujú neprehľadnosť dunajského toku, ktorý v historických časoch nadobúdal na sile v obdobiach záplav, podobne ako všetky európske veľtoky. Vtedy si vody rieky našli novú cestu prúdenia, zaplavovali ostrovy a intenzívne podomieľali hlinité brehy. Erózia svahov karpatských hôr splavovala zeminu z brehov a rieky, V utváraní povrchového reliéfu a jeho charakteru mala dynamika neustále pohyblivého prúdu rieky tendenciu priebežnej erózie svahov hradného vrchu, ako aj svahov karpatských vrchov smerom k vodnému toku, a napokon aj brehov kamennej subštrukcie. Splavovaná zemina sa hromadila na dne rieky, prúdy vody ju nanášali na ostrovy a zasa späť do rieky. Ľudským pričinením dochádzalo k spevňovaniu brehov drevenými výstužami, a tie už boli schopné niesť móla a chatrče rybárov i prístaviska kotvenia lodí. Postupným vznikom ostrých, stabilizujúcich hraníc pevniny a vody boli v podstate, zrejme už od neskorého stredoveku vymodelované brehy k „obrazu stabilného miesta“:

„nápaditá je voda tam, kde se setkává s pevninou. Tam kolem každého kamene vynalezne formu, vír a závoj, kapku a proud, strouhu, žilkoví, bez konce se točí kolem pevniny , vine se k ní a vyhloubí v ní prohlubeň, do níž si lehne. Najde -li si však své lůžko, pak je z ní hned zase rybník a zrcadlo. Je nekonečně hravá ve svých formách, ale ihned je znovu zapomene, neboť nemá paměť jako kámen, který si jen pomalu zapamatuje formu a tu si potom dlouho zachovává. Voda neuchovává nic ze všeho toho tvarového žvatlání, které měla s pevninou a s větrm, tulí se ke všemu, co potká, na všechno zná odpověď, ale když se setká s něčím novým, s nímž se zabavuje jinak, hned znovu zapomene odpověď i formu. Sebe sama však nezapomene. Jakmile se uklidní, hned je z ní znovu vlna a zrcadlo. A vlna je již setkáním s větrem a s půdou. V ní se rozkrývá podstata vody, která utváří formy a přitom již znovu připravuje jejich rozklad a jedno kvůli druhému zapomene. Však toto vlnění je jen trochu čeření nad mlčící hlubinou “16 Vo fázach pokojnej rieky vznikali mapy krajiny, zväčša pri príležitosti vojenských (obranných) situácií, pamätných akcií, akými boli v Bratislave korunovácie, trhových aktivít, cirkevných sviatkov a pútí. Tzv. „nízka voda“ umožňovala dobré mapovanie poľnohospodárskych pozemkov (Pálffyovci si napr. nechali priebežne mapovať vlastníctvo lesov, polí a lúk na mnohých ostrovoch Dunaja), alebo iba pragmatické mapovania prístupov do mesta a priechodnosti obchodných ciest. Ich význam od keltských čias cez rímske osídlenie až po stredovek bol obrovský – v priestoroch brehov sa križovali zmieňované cestné koridory naprieč 69

Poznámky 17 Napr. pohľad na mesto –- medirytina z diela Bruyna a Hoggenberga z roku 1574. 18 HORVÁTH, 1990, s. 19. 19 Napr. v zmysle SHEPHEARD, P. 2016. Pěstěná divočina neboli Co je krajina? Zlín: Archa. Alebo porov. MAROT, S. 2018. Alternativa krajiny (výtah). In: MEISS von, P. 2018. Od formy k místu. Praha: Archa, s. 363-375. 20 MAGRIS, C. 2010. Dunaj. Životopis rieky. Praha: Mladá fronta, s. 25-34. 21 Porov. TEIGE, K. 1944. Předmluva o architektuře a přírodě. (Text pôv. In: ŽÁK, L. 1944. Obytná krajina. Praha), In: TEIGE, K. 1994. Osvobozování života a poezie. Studie ze 40. let. Výbor z díla III. Praha: Aurora, s. 257-290. 22 Porozumenie priestoru a jeho bytnosti pozri In: NOVOTNÝ, J. 2006. Krajina, řeč a otevřenost bytí. Studie k Heideggerovu existenciálnemu pojetí prostorovosti. Praha: Agora 2006, s. 69. Taktiež In: AJVAZ, M.,HAVEL, I.M., MITÁŠOVÁ, M. (eds.) 2004. Prostor a jeho člověk. Praha: Vesmír.

Európou, podobne ako neskôr barokové cesty pútnické a mnohé ďalšie, utilitárne a obslužné cesty. Ak by vôbec bolo možné zrekonštruovať všetky závažné fázy topografických zmien bratislavskej krajiny a jej okolia, rozlôh a zánikov ostrovov a ramien prítokov rieky, ukazovali by vždy centrálne mesto v zovretí dunajskej vody. Mesto zachytené na viacerých vedutách zvlášť podrobne od 16. storočia17, výrazne monumentalizuje pohľad cez opevnenie a jeho brány. Popri uzavretom a homogénnom mestskom celku situáciu osídlenia v krajine dokladajú spodobenia osád, usadlostí a majerov, voľne rozložených na brehoch i ostrovoch Dunaja. Všetky osídlenia na sever od Dunaja, ak nie sú priamo nadviazané na cesty napojené na dunajské brody, museli byť lokalizované takmer výhradne do oblastí úpätia svahov Malých Karpát a vždy do blízkosti malokarpatských potokov – prítokov Dunaja. Dali vzniknúť lokáciám Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrice, Lamača, Dúbravky, Selendorfu, Vydrice, Líščím Dieram v Mlynskej doline, Rače a Vajnorom18. Osady, okrem Lamača a Dúbravky, boli komunikačne napojené na tzv. Českú cestu a podľa výskumov a historických správ rozložené veľmi pravidelne v určitých vzdialenostiach od seba, na úpätiach hôr a na terénnych vrstevniciach okrajov lesov, s dobrým výhľadom do údolia alebo roviny položenej pod nimi. Takmer všetky osady mali pritom vytvorené podmienky na poľnohospodárske využitie, hlavne vinohradníctvo a boli zároveň chránené vodným tokom a paradoxne aj jeho rozvodňovaním, spôsobujúcim nepriechodné bariny. Hory – kopcovitá krajina Malých Karpát a húštiny lesov v zázemí mali síce povesť zákernej

divočiny, no v konečnom dôsledku divočina19, podobne ako „divoký“ Dunaj participovali na vzájomnej ostražitosti osád a terénu20. Bola to z urbanistického, sociologického a napokon aj fortifikačného hľadiska vynikajúca životazáchovná „obytná krajina“21. V svojej ťahavej rozložitosti na južnej strane mestského centra, v participácii s mnohými vodnými prítokmi a ramenami rieky, na kopcoch ako súčasti rozsiahlych karpatských hôr vytvárala jedinečné prostredie k životu. Vidieť trojdimenzialitu tejto bratislavskej situácie znamená nazerať a čítať zmysluplný text rastúcej a vyvíjajúcej sa zobytňovanej krajiny, bez ktorej by funkcia a význam kultového mesta v hradbách starej Bratislavy nemala zmysel. Táto krajina a miesto na brehu rieky boli rozvrhnuté na bytie a pobyt a na porozumenie tohto sveta22. PODOBY BREHOV Otvorený priestor krajiny má silu a hĺbku, ktorú nemôže poskytnúť žiadny topografický mapový operát. Plastické trojdimenziálne videnie môže ukázať na konfiguráciu terénu krajiny v kontraste s rovinou hladiny rozlievajúcej sa rieky, stretnutie vertikálnej a horizontálnej krajiny. Polarita kopcov, najmä hradného a roviny riečnej vody v ich úpätí fascinovali návštevníkov Bratislavy prichádzajúcich po súši i po vode. Nie nadarmo sú preto takmer všetky historické pohľady na mesto nazerané z náprotivných brehov Dunaja. Hradný kopec, bralá masívov smerom k Devínu a jeho skaliská vytvárajú prehľadnú objemovú štruktúru vychádzajúcu vždy priamo z nivelety vodnej hladiny rieky. Pôsobivosť

Obr. 5. (vľavo) Repro: nezn. autor: Ľadový most cez Dunaj, ca 1850. In: Janota, I. Bratislavské rarity. Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT Bratislava 2006, s. 111. Obr. 6. (vpravo) Pavol Poljak: Bratislava. Hmla nad Dunajom. Okolo 1940 (In: Kolekcia Pavol Poljak: Obrázky z Bratislavy. ČB fotografia 13,0 x 17,7 cm. In: fond UP-DK 2531, SNG Bratislava. Zdroj: webumenia.sk

pohľadov na mesto dotvárajú na zrejme málokedy pokojnej hladine Dunaja „dekoratívne“ rozložené plávajúce loďky, tzv. lodný most či kompa, akoby nevtieravá a romantická ukážka technickej dokonalosti a progresu doby, ktorý akoby nepulzoval iba v opevnenom meste. Práve prospekty vedút, najmä grafík a kolorovaných kresieb z priebehu 16. a 17. storočia, boli komponované v troch základných priestorových, scénických prospektoch s prvoplánovou figúrou postáv a pozadím kopcovitých vyvýšenín, s dominujúcim hradným vrchom. Pokusy o zachytenie monumentalizácie karpatských vrchov i dravej rieky sa darí iba v prípadoch akéhosi objemového schematizovania a vďaka zachyteniu prírodných lesných a výsadbových štruktúr (vinohrady, lesy, sady), pripomínajúcich ornament v krajine. Avšak zásadnou koncepciou

viacerých vedút Bratislavy je stredný priestorový plán. Vytvára ho tok neregulovaného toku Dunaja v líniách pripomínajúcich deltu, s mnohými ostrovmi pokrytými vegetáciou. Mladšie pohľady na mesto odkrývajú voľnejší alebo priamo plynulý tok v blízkosti mesta a prezentujú už usmernené roviny obidvoch náprotivných brehov. Expresívne pohľady na rieku a mesto sú neskôr, najmä v 19. storočí, už tradične vedené z miesta brehov na náprotivnej petržalskej strane Dunaja a sú sústredené na hmotový kužel kopca s objektom hradu v jasnom kontraste s vežovitým mestom a Dómom sv. Martina v jeho úpätí. Avšak krajinu (aj keď tvorí „iba“ pozadie) predsa v zásade predstavuje akési ideálne usporiadanie skutočností z dvoch odlišných uhlov pohľadu, ktoré sa nedajú oddeliť. Prvý pohľad vidí oblasť

Poznámky 23 Porov. napr. GIBAS, P. 2014. Fenomenologie prostoru: o geografii místa, krajiny i nepŕítomnosti. In: MATOUŠEK, R./OSMAN, R. (eds.). 2014. Prostor(y) geografie. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, s. 243 n. Obraznosť vody a krajiny na pozadí ľudskej bytosti – pasáže o vodách stojatých, hlbokých, prudkých, o materskej a ženskej vode sledujú vodu rovnako ako živú a smrteľnú bytosť. In: BACHELARD, 1997. 24 BACHELARD, 1997, s. 67. 25 GIBAS, 2014, s. 244.

ako prírodný systém a druhý ako priestor ľudského jednania a aktivít, scenérií, ktoré sa ponúkajú osobnému, morálnemu či estetickému pohľadu23. Je teda krajina azda len výtvorom mysle, ktorá kombinuje tieto dva uhly pohľadu? Alebo je krajina najmä krajinou činnosti („taskscape“), ktoré dávajú okolitému prostrediu i bratislavským brehom zmysel? Inými slovami – vidieť mesto s jeho kultúrou by nemalo zastierať a potlačovať videnie prírody a krajiny. Skôr naopak je výzvou nazerať mesto cez krajinné naturálne (aj keď trebárs už len zvyškové) danosti, vidieť ho viac ako štrukturálny koncept, ktorý krajina so svojimi brehmi rieky prijala a pracovala s ním, než ako mesto krajinu obsadzujúce, pohlcujúce a tráviace. Nakoniec krajinou je, vo fyzickom ponímaní, taktiež aj dunajské dno, priebežne modelované spolu s brehmi. Dno Dunaja je skryté pohľadom, je zatajené i krajine a brehom, čím získava azda svoju tajuplnosť i „hĺbku“. Aj dno patrí krajine a nielen metaforicky je blízke dnám ulíc, námestí, ciest a koridorov „krajiny mestskej“. Dno Dunaja, zvyšky pôvodného mora sú natoľko významovým prvkom a súčasťou zeme mesta na rieke, že jeho vynechanie a vytesnenie z urbánnych i architektonických koncepcií Bratislavy je zarážajúce. Gaston Bachelard premýšľal hĺbky vôd, ktorých dná sú nezobraziteľné, neopísateľné a nečitateľné: „dala by se opravdu popsat minulost bez obrazů hloubky? A měli bychom vůbec obraz plné hloubky, kdybychom nebyli přemítali na břehu hluboké vody? Minulost naší duše je hluboká voda.“24 Krajina s brehmi i riečnou štruktúrou vody a dna je nepochybne natoľko mnohovýznamovým fenoménom tohto mikrosveta, že by sa nemala

stať nereflektovaným a strateným územím. Mala by svoje významy zúročiť pozornosťou architektov, urbanistov i umelcov. A viac než to, pretože ide tiež „... o sociální, nejen individuální konstrukci, která právě díky tomu je podobně jako místo šálivá, fantasmagorická, neukončená, neustále v procesu tvoření přeměny. Krajina je procesem vyjednávání vztahu mezi pozadím a popředím sociální skutečnosti, mezi představou a její konkretizací, mezi jednotlivými aktéry a mocí, kterou uplatňují, mezi ideálem a konkrétními praktikami sociálního a individuálního života.“25

Text s podporou projektu VEGA: 2/0074/17: (Neplánované mesto: architektonické a urbanistické koncepcie 20. storočia a ich priemet do mestskej štruktúry Bratislavy). doc. PhDr. Jarmila Bencová, PhD. Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, FA STU Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava bencova@fa.stuba.sk

Bratislava. Hmla nad Dunajom. Autor: Pavol Poljak, okolo 1940, z kolekcie Pavol Poljak: Obrรกzky z Bratislavy. ฤ B fotografia 13,0 x 17,7 cm. In: fond UP-DK 2531, SNG Bratislava. Zdroj: webumenia.sk

Predstava mora v Bratislave. Autor: Kristiรกn Vnuฤ ko, 2018.

Rieka ako inšpirácia architektúry – príklad Petržalka

(Petržalka alebo Donaustadt?) River as Inspiration for Architecture – Petržalka Example (Petržalka or Donaustadt?)

Michal Bogár, Vladimír Šimkovič

ABSTRAKT

ABSTRACT

Urbánny rozvoj Bratislavy (Pozsony/Pressburg) bol počas dlhého obdobia ovplyvnený blízkou vnútrozemskou deltou Dunaja, ktorá znamenala pre mesto nebezpečenstvo záplav. Stavebné aktivity na pravej strane rieky, v priestore dnešnej Petržalky, mohli prísť až po regulácii Dunaja, ktorá sa uskutočnila na konci 19. storočia. Výrazná urbanizácia územia sa začala v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď mesto vypísalo medzinárodnú urbanistickú súťaž na južný bratislavský obvod – Petržalku. Viaceré ocenené návrhy v tejto súťaži priniesli urbanistické koncepty inšpirované prírodnými formami. Sídlisko, ktoré sa v Petržalke následne postavilo, nevychádza z týchto ocenených návrhov a neobsahuje prvky podunajskej krajiny, aké požadovalo už zadanie súťaže z roku 1966. Náš príspevok je reflexiou nad identitou miesta a nad fenoménom riečnych ramien s charakteristickou flórou, ktorý je stále prítomný na pravej strane Dunaja a má potenciál na opätovné oživenie v mestskom krajinnom prostredí v kontakte s budúcou architektúrou.

The urban development of Bratislava (Pozsony/ Pressburg) had been affected by the nearby inland Danube Delta for a long time, which was a dangerous area for the city due to regular flooding. Building activities on the right side of the river, in today’s Petržalka area, could only come after the Danube regulation, which took place at the end of the 19th century. A significant urbanization began in the 1960s, when the city prepared an international urban design competition for the southern Bratislava district – Petržalka. Several award-winning designs in this competition have resulted into urban concepts inspired by natural forms. However, the housing estate subsequently built in Petržalka is not based on these award-winning proposals and does not contain elements of the Danubian country requested by the competition in 1966. Our reflection touches the identity of this place and the phenomenon of the river branches with the characteristic flora that is still present on the right side of the Danube and has a potential for regeneration in the urban landscape in contact with the future architecture.

Kľúčové slová: vnútrozemská delta, regulácia Dunaja, Petržalka, urbanistická súťaž, obtokový kanál

Keywords: inland delta, regulation of the Danube, Petržalka, urban planning competition, bypass channel 75

POCIT MORA/PRALESA Ak ste návštevník, poviete si: „veď to tu vyzerá akoby tu niekde za rohom bolo more!“ (Piussi, 2012: 6)

Obr. 1. (vľavo) Mikoviny, S. Mappa Comitatus Posoniensis Accuratione Astronomico-Geometrica concinnata opera. Wien: Paul Straube, 1735. Zdroj: mapy.mzk.cz/mzk03/001/052/430/2619316519 Obr. 2. (vpravo hore) Predstava stredovekej Bratislavy v kresbe A. Brunovského z knihy (Dvořák, 1978, s. 168-169). Obr. 3. (vpravo stred) Ludwig Rohbock, J. Carl Varrall: Bratislava 1857, SNG Bratislava, inv. č. 3990. Zdroj: www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_3990 Obr. 4. (vpravo dole) Langhans, A. Bratislava, 19. stor., SNG Bratislava, inv. číslo G8150. Zdroj: www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_8150

Poznámky 1 Prvý pevný most cez Dunaj na území dnešnej Bratislavy bol Most Františka Jozefa I. Postavený bol v rokoch 1889 – 1890. V minulosti bolo premostenie Dunaja veľmi problematické a drevené mosty, ktoré boli postavené v mieste dnešného Štúrovho námestia, boli zničené hlavne vplyvom plávajúceho ľadu. V prvej polovici 19. storočia bol postavený aj pontónový most, ktorý existoval do roku 1891.

Premenlivá vnútrozemská delta Dunaja, ktorá prinášala vo svojich prírodných cykloch veľké povodne, predstavovala pre mesto ležiace v jej blízkosti veľké nebezpečenstvo. Bratislava (Pozsony/ Pressburg) sa vo svojom stavebnom vývoji od tohto územia odkláňala. Na pravom brehu Dunaja sa počas dlhého historického obdobia nebudovali žiadne mestské štvrte a neexistovali ani trvalé mostové prepojenia ponad rieku, pretože jej dimenzia bola pre mesto príliš veľká. Prechod cez vodu sa uskutočňoval podľa momentálnej situácie a výšky vodnej hladiny1. Pohľad na sústavu ramien a obrovský plochý lužný les vždy vzbudzoval pocit väčšieho jazera až mora. Priestor vnútornej delty nebol skoro vôbec osídlený – hrozba záplav bola príliš veľká a zalesnené územie medzi dunajskými ramenami sa nepovažovalo za miesto vhodné na bývanie. Napriek tomu bol tento silný prírodný prvok – „lužný prales“ – neoddeliteľnou súčasťou života miestnych obyvateľov. Bol pre nich výletným miestom, divokou odvrátenou stranou civilizovaného mesta. Byť na nábreží rieky znamenalo zažiť pocit konca civilizácie a hľadieť na „more a prapôvodnú prírodu“, existujúcu mimo nášho ľudského času a dimenzií. PÔVODNÉ PROSTREDIE VNÚTROZEMSKEJ DELTY Na historických mapách je mesto zobrazené ako malý a “stiesnený“ útvar v proporcii k veľkej rozvetvenej rieke. Tento obraz mesta na okraji

širokých vodných plôch a lesov vyvoláva dojem, že stojíme na hranici „barbarika“, mieste prechodu z civilizácie do praveku a to je možno ten najsilnejší pocit, ktorý tu podvedome vnímame. Možno to bol práve tento zážitok, ktorý sa zjavoval v pozadí skoro všetkých historických zobrazení mesta. Pri istej miere zjednodušenia vnímania môžeme ich rozdeliť podľa stanovísk pozorovateľa do dvoch veľkých skupín. Prvú skupinu tvoria pohľady na mesto približne z dnešnej Búdkovej cesty: v popredí majestátny hrad a v podstate malé mesto, v pozadí obrovská prírodná scenéria kľukatiacej sa rieky. Do druhej skupiny môžeme zaradiť pohľady z opačnej strany: z petržalského nábrežia, kde v popredí sú veľké stromy na brehu rieky a témou pohľadu je znova hrad a mesto, orámované poslednými výbežkami Karpát. Uvedené dva pohľady boli niekedy spájané aj do jednej spoločnej grafiky a tvorili identitu mesta. Pocit blízkej prírody bol natoľko veľký, že už v 18. storočí viedol k založeniu prírodného parku v rokoch 1774 – 1776 (Bruckenau, Sad Janka Kráľa). (Pišút, 2002). Spomínané dva pohľady boli pre mesto vždy charakteristické a je škoda, že stanoviská autorov týchto pohľadov nie sú vyznačené na mapách, alebo priamo v teréne ako chránené body. Mesto vo svojom prirodzenom historickom vývoji rešpektovalo túto prírodnú hranicu dvoch svetov a novú zástavbu orientovalo predovšetkým severovýchodným smerom pozdĺž karpatských prístupových ciest, ktoré viedli k brodu. Tento princíp stavebného vývoja sa dodnes zachoval aj v názve mestského obvodu: „Nové mesto“. Petržalka vždy

zostávala ako prírodný a rekreačný doplnok mesta – ako park, dostihová dráha, veslárske kluby a ďalšie miesta pre oddych a šport. Pri pohľade na lokalizáciu prvého pevného mosta, ktorý spájal Staré mesto s Petržalkou a ďalším územím na pravej strane rieky, vidíme, že jeho trasa bola odklonená v smere prirodzeného vývoja mesta východným smerom, ďalej od hradného kopca tak, aby nekonkuroval hlavnej dominante – hradu. (Kačírek a iní, 2014). REGULÁCIA DUNA JA – VEĽKÝ ZÁSAH DO PRÍRODNÉHO PROSTREDIA

Obr. 5. (hore) Dodnes existujúca jemná modelácia terénu, zachytená leteckým prieskumom s farebne zvýraznenými obrysmi pôvodných ramien. Zdroj: Eurosense, s.r.o. 2019. Obr. 6. (dole) Porovnanie stredovekého a súčasného zregulovaného priebehu Dunaja. Zdroj: Šedivý a iní, 2012: 54.

Poznámky 2 Priestorový digitálny model vytvorila spoločnosť EUROSENSE, s. r. o. 3 Medzinárodná súťaž na južný obvod Bratislavy na území Petržalky bola vypísaná v roku 1966 a termín na odovzdanie súťažných návrhov bol v apríli 1967. V súťaži bolo udelených 5 tretích cien bez určenia poradia a niekoľko odmien.

Záplavy boli pre mesto nebezpečné a analogicky s úpravami Dunaja vo Viedni vyvolali koncom 19. storočia aj v Bratislave aktivity zabezpečujúce tvrdú technickú reguláciu rieky. Prvá regulácia Dunaja na území dnešnej Bratislavy sa uskutočnila v rokoch 1891 – 1896 pod vedením E. G. Lanfranconiho. Dunaj dostal štandardný 300 m široký koridor, polomery zaoblenia väčšie ako 800 m a priame úseky, ktorých dĺžka nepresahovala 7 km. Rieka sa narovnala a bočné ramená sa odrezali od hlavného toku. Spotrebovalo sa asi 3,6 mil. m3 kameňa (Krečovič, 2019). Vodohospodárskymi úpravami sa postupne zmenil ráz podunajskej krajiny z prírodného na zvyškový charakter územia a potlačila sa jeho pôvodná hodnota (Pišút, 2018). Regulácia hlavného toku rieky spôsobila úbytok dunajských ramien, ktorých rozsah sa v priebehu 20. storočia rapídne zmenšil. Na leteckých snímkach južnej časti Bratislavy sú však doteraz čitateľné niektoré meandre bývalej ramennej sústavy,

ktoré sa prejavujú ako plytký reliéf v rovinatom poľnohospodárskom území medzi Petržalkou, Rusovcami a Čunovom. Morfológiu dunajskej krajiny nám exaktnejšie odkrýva priestorový model vytvorený na podklade leteckých ortofotografií územia2. Miesta, na ktorých v minulosti prúdila voda a majú nižšiu niveletu, sú v tomto modeli zreteľne vykreslené už pri použití výškového rozlíšenia niekoľkých desiatok centimetrov. Možno teda povedať, že obraz bývalej vnútrozemskej delty má v tomto území stále prítomný plastický odtlačok -– reliéfnu štruktúru, ktorú nedokázala vyhladiť ani technická regulácia rieky a vysušenie jej ramien. Táto geografická pamäť krajiny nám stále pripomína dlhodobo sa formujúci charakter prírodného prostredia. Jeho pôvodné prvky, ktoré stále nachádzame v území, naznačujú, že existuje reálna možnosť revitalizovať časť dunajskej krajiny s charakteristickou faunou a flórou. V súčasnosti sa objavili viaceré aktivity zamerané na obnovu brehov pôvodne zregulovaného toku Dunaja na rakúskom území s cieľom prinavrátiť im prírodný ráz. Tieto projekty sú dokumentované napr. v publikácii BOKU (Jungwirth a iní, 2014). URBANISTICKÉ PROJEKTY INŠPIROVANÉ PÔVODNÝM PRÍRODNÝM PROSTREDÍM Petržalka, alebo Úzka niva – medzi víziou a realitou. Po uskutočnení regulácie Dunaja sa dostala do pozornosti mesta veľká „prázdna“ plocha ležiaca na pravom brehu. Vzhľadom na veľké finančné náklady, ktoré by si vyžadovalo „prekročenie rieky“, trvalo ešte pomerne dlhé obdobie, kým sa reálne

začali formulovať požiadavky ďalšieho rozšírenia mesta smerom do Petržalky. Jej historický názov v nemčine znel Engerau, čo výstižne charakterizovalo dané územie. Preklad tohto slova – Úzka niva – nám podáva zásadnú správu o identite miesta. Pravobrežná vidiecka obec, ktorá niesla toto meno, vznikla uprostred sústavy nív, dunajských ramien a veľkých stromových porastov, ktoré mali svoj pôvod v lužných lesoch. K Bratislave bola administratívne pripojená až v 20. storočí. V roku 1966 vypísalo mesto Bratislava medzinárodnú urbanistickú súťaž3 na rozľahlé a málo zastavané územie Petržalky. Bol to prelomový moment v kontinuálnom vývoji a formovaní obrazu tohto miesta. Súťažné podmienky pre Petržalku, alebo pre južný obvod Bratislavy, ako znel oficiálny názov, predstavili rozsiahly lokalitný program na vytvorenie mestskej štvrte pre 100 000 obyvateľov. Dnes môžeme s istotou povedať, že to bola jedna z najväčších a najdôležitejších urbanistických súťaží v histórii Československa a v jej návrhoch sa skoncentrovala celá škála urbanistických a krajinárskych prístupov zo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Už samotné podmienky súťaže, spracované vtedajším Útvarom hlavného architekta pod vedením Štefana Svetka, zdôrazňovali potrebu rešpektovať prírodný ráz prostredia a účinnú protipovodňovú ochranu. V publikácii venovanej výsledkom súťaže nachádzame k tejto téme nasledujúci text: „Riešeniu zelene a vodných plôch venovali súťažné podmienky osobitnú pozornosť. Popri rozložení zelených plôch v obytných útvaroch pre aktívny a pasívny odpočinok obyvateľstva požadovali sledovať najmä tieto zásady:

– zachovať jestvujúci Park Janka Kráľa, pokladať ho za súčasť parkových pásov mesta... – predvídať čo možno najmenšie narušenie parkovej zelene komunikačnými ťahmi s intenzívnou dopravou, – v podstate zachovať súčasný prírodný ráz lesných masívov, ktoré sa pretvoria na lesopark ako jednu z najdôležitejších častí rekreačných zariadení celomestského významu, – úprava brehov a hrádzí obtokového kanálu, pokiaľ súvisí s umiestnením letných kúpalísk, zariadení pre vodné športy a pod., sa ponechala na voľné uváženie súťažiacich... Taktiež úprava Pečenského ramena a všetkých menších ramien, alebo ich zasypanie sa ponechali na riešenie súťažiacich, – Chorvátske rameno, jestvujúce letné kúpalisko Lido a jazero, ktoré vzniklo bagrovaním štrku, sa majú zachovať a bude sa požadovať ich primeraná úprava.“ (Gross, 1969: 12). Z uvedených zásad je zrejmé, že súťažné podmienky vyzdvihli prírodný moment na úroveň východiska pre tvorbu. Návrhy z celého sveta mali široký názorový záber – od veľkých štruktúr cez estetické kompozície až po pragmaticky orientované plány. Pre účely tohto príspevku vyberáme niekoľko súťažných návrhov, ktoré vedome nadviazali na fenomén „lužného lesa“, vytvorili systém prírodných a umelých ramien, a na nich založili svoje urbanistické koncepty. Ocenený návrh amerického tímu, ktorý viedol George Vernon Russel, charakterizuje hlboké rešpektovanie jestvujúcej krajiny s jej lesmi a vodnými tokmi. Autor vychádza z názoru, že Petržalka, ak sa berú do úvahy jej kladné stránky 79

Obr. 7. (vľavo hore) Medzinárodná urbanistická súťaž Bratislava Petržalka. III. cena (prix): George Vernon Russel, Anton Jemric, spolupráca: John Mc Keown Jr., Lynne Paxton, Los Angeles, California, USA. Celková situácia – súťažný návrh rešpektuje prírodný krajinný ráz a architektonické objekty navrhuje v kontakte s pôvodnými, alebo novými vodnými plochami. Obr. 8. (vpravo hore) Medzinárodná urbanistická súťaž Bratislava Petržalka. III. cena (prix): George Vernon Russel, Anton Jemric, spolupráca: John Mc Keown Jr., Lynne Paxton, Los Angeles, California, USA. Detail modelu. Obr. 9. (vľavo dole) Medzinárodná urbanistická súťaž Bratislava Petržalka. III. cena (prix): Shyojiro Yamane, Denji Ogura, Yoshimasa Okuma, Masashi Miyakawa, Hiroshi Taniguchi, Jiro Onuma, Osamu Myojyo, Tsunehico Hongo, Tokyo, Japonsko. Návrh novej mestskej štvrte s vodnými plochami a zelenými masívmi. Obr. 10. (vpravo dole) Medzinárodná urbanistická súťaž Bratislava -Petržalka. Odmena: Dipl. Ing. Merete Mattern, Dipl. Ing. Manfred Waltz, Dipl. Ing. J. Akui, Mike Matt, Prof. Hermann Mattern, Berlin, Nemecko.

Poznámky 4 Porota ocenila návrh tímu George Vernon Russel a kol. s odôvodnením, že jeho koncepcia sa vyznačuje výraznou originalitou s hlbokým rešpektovaním kvality krajiny. Obytné objekty narastajúce od nízkej až po vysokú podlažnosť sú v návrhu zoskupené pozdĺž vodných tokov a obklopujú veľký park. Návrh obsahuje aj námety na využitie naplaveného štrku pre výstavbu hrádzí, ciest, ako aj na výrobu prefabrikátov pre bytové stavby priamo na mieste. Ťažbou štrku by sa zároveň vytvárali nové jazerá a líniové vodné plochy.

a nadväznosti, sa môže stať jedinečným ostrovným rozšírením dnešného mesta. Snaží sa rozvinúť voľné formy krajiny do architektonických a cirkulačných vzorov, pričom sa vyhýba pravouhlým riešeniam ako archaizmu (Gross, 1969: 69).4 Tak ako americký tím, aj ďalšie súťažné kolektívy vložili do územia vodné plochy v podobe jazier, alebo regulovaných tokov drobnej aj väčšej mierky. V ich okolí navrhli obytné objekty priamo v kontakte s vodou a veľkými zelenými plochami. Je evidentné, že autori pociťovali prirodzenú silu lokality a snažili sa nájsť architektonickú formu reagujúcu na tento fenomén. Podobnou metódou pracoval s prírodnou krajinou ako s nosnou témou svojho návrhu aj japonský architekt Shyojiro Yamane so svojím kolektívom, a takisto nemecký tím Merete Mattern a kol. Ani jeden z konceptov víťazných návrhov nebol prijatý na ďalšie projektové rozpracovanie a realizácia novej mestskej štvrte sa orientovala na technológiu panelovej výstavby, ktorá podľa vtedajších názorov vedenia mesta dokázala ako jediná naplniť požiadavky na produkciu veľkého množstva plánovaných bytov. Hromadná bytová výstavba priniesla do územia Petržalky nové priestorové súvislosti a výškovú hladinu architektonických objektov výrazne prevyšujúcich prírodný masív stromov. Výstavba petržalského sídliska prispela k urýchleniu aj ďalších súvisiacich investícií na území mesta, ktoré boli dlhodobo plánované. Druhý bratislavský most, ktorý spojil Petržalku so Starým mestom, bol po viacerých alternatívnych štúdiách a rozsiahlych diskusiách lokalizovaný na mieste, kde vo svojom

ľavo-brežnom vyústení vstúpil do historickej zástavby medzi hradným kopcom a mestom v hradbách. Realizáciou Petržalky, ale aj ďalších bratislavských sídlisk v priebehu 70. a 80. rokov získala Bratislava úplne novú mierku a štruktúru, s ktorou sa mesto dodnes nedokázalo uspokojivo vyrovnať hlavne z dopravného hľadiska. Urbanizácia neúprosne pokračuje a pokrýva ďalšie územia mesta. Po roku 1989 vzniklo množstvo architektonických súborov a solitérov, ktoré vstúpili aj do priestoru Petržalky ako ďalšia mestská vrstva existujúceho sídliska. Koncepty niektorých týchto objektov rešpektujú viac zámery vlastníkov pozemkov, než mierku pôvodného prírodného prostredia. Objavujú sa aj názory nezávislé od tlaku investorských kruhov. Táto tendencia sa zreteľne prejavila napríklad v súvislosti s formovaním názoru na centrálnu rozvojovú os Petržalky, ktorej sa dotkneme ešte neskôr. Téma petržalského ústredného priestoru opäť otvorila debatu o identite miesta a preukázala, že stále viac silnejú posuvy v hodnotovom chápaní mestského prostredia od prostej existenčnej nutnosti bývania smerom k zvýrazneniu pôvodného prírodného charakteru tohto územia.

RIEKA V KONCEPTOCH KRA JINÁROV A URBANISTOV– AKTIVITY NA BREHOCH SEINY, MOŽNÁ PARALELA S DUNA JSKÝMI BREHMI

Poznámky 5 Územie Veľkého Paríža sa paralelne analyzovalo viacerými francúzskymi a zahraničnými tímami od roku 2008, keď francúzsky prezident Nicolas Sarkozy vyzval niekoľko domácich a zahraničných multidisciplinárnych kolektívov, aby pripravili analýzy a ideové námety pre rozvoj parížskej metropolitnej oblasti. Prezentácie jednotlivých návrhov a následné tematické diskusie sa uskutočnili v niekoľkých etapách od roku 2009. 6 Ideový návrh Seine Métropole, ktorý predstavil francúzsky tím Antoine Grumbach et associés ako víziu rozvoja Veľkého Paríža (le Grand Paris) v lineárnej podobe v údolí Seiny smerom na západ až po prístavné mesto Le Havre, 2009. 7 Petržalka, dunajské nábrežia a prihraničné územie Bratislavy sú opakovane zadávané ako témy študentských projektov na Ústave urbanizmu a územného plánovania Fakulty architektúry STU (pedagóg: doc. Ing. arch. Ľubica Vitková, PhD.). Vzťah dunajskej krajiny a architektúry bol predmetom aj viacerých diplomových prác vytvorených na FA STU. Medzi inými možno spomenúť diplomový projekt Ing. arch. Romana Hajtmánka pod pedagogickým vedením prof. Ing. arch. Vladimíra Šimkoviča, PhD.

Meandrujúca Seina západne od Paríža bola v uplynulých rokoch súčasťou viacerých ideových konceptov zameraných na metropolitné územie Veľkého Paríža5. Jednu z alternatívnych štúdií dotýkajúcich sa rozvoja metropolitnej oblasti v kontakte s typickými prírodnými územiami v kontakte s riekou, priniesol francúzsky urbanista Antoine Grumbach6. Princíp lineárneho metropolitného územia, ktoré sa rozvíja v kontakte s riekou, je alternatívou k úvahám o koncentrickom rozvoji Veľkého Paríža. Prírodná metropola v kontakte s riekou sa v Grumbachovom koncepte dotýka pásového územia siahajúceho od Paríža cez Rouen až po Le Havre, kde Seina ústi do Atlantiku. Prírodné a urbánne prostredie v kontakte s vodou je adíciou viacerých území, ktoré majú rozdielne funkcie a diferencovaný krajinný charakter. Prítomnosť rieky ich spája do jedného spojitého celku a privádza k vzájomnej komunikácii (Pesah, 2009: 127). Krajina medzi Parížom a Le Havrom má už rozlohu a mierku, ktorá je porovnateľná s rozsiahlym územím medzi Viedňou, Bratislavou a Budapešťou. Rovnako aj mierka tejto krajiny a diferencovanosť území, ktoré obsahujú historické areály, industriálne zóny, moderné obytné súbory 20. storočia, alebo množstvo magických prírodných miest – to všetko je prítomné aj popri toku Dunaja. A ešte je tu jedna vec, ktorá je príbuzná v obraze bratislavskej dunajskej krajiny – je to pocit tušenia blízkeho ústia rieky do mora. Tak, ako sa Seina

blíži k atlantickému pobrežiu, rovnako aj Dunaj a morfológia jeho okolitého územia evokujú blízkosť pramora, ktoré sa rozkladalo v tomto území pred miliónmi rokov. Napriek tomu, že Panónske more už veľmi dávno ustúpilo od brehov Sandbergu a dnešných karpatských výbežkov ležiacich na území mesta, rieka s rovinatou krajinou stále evokuje toto dávne obdobie a rovnako tak nám pripomína aj bývalú vnútrozemskú deltu Dunaja. Možno povedať, že mentálne aj fyzicky sú v bratislavskom krajinnom priestore neustále prítomné meandre rieky, s ktorými je možné pracovať ako s témou a vyzdvihnúť ich zo skrytého reliéfu do životnej reality. S motívmi vody sa dá pracovať ako so sústavou poldrov, ktoré sa môžu postupne napĺňať a vyprázdňovať v závislosti od prírodných cyklov. V kontakte s touto sústavou vodných plôch je reálne rozvíjať nové zastavané, alebo prázdne lokality na nábrežiach s mestskou mierkou, ale aj v obciach v suburbánnom území Bratislavy. BRATISLAVSKÉ URBANISTICKÉ KONCEPTY PRACUJÚCE S TÉMOU DUNA JSKÝCH RAMIEN Od začiatku deväťdesiatych rokov vzniklo viacero urbanistických návrhov, ktoré vkladali do svojich konceptov prírodné motívy podunajskej krajiny. Patrí k nim určite územný plán pre zónu celomestského centra Petržalky, ktorý vytvoril Ivan Marko a ateliér MARKROP (2006). Jedným z ústredných motívov tohto regulačného plánu bolo vytvorenie riečneho ramena východne od Starého mosta. Zároveň s tým autori územného plánu definovali regulatívy

nového bratislavského ostrova s prírodným parkom. Tento krok naznačuje možnú cestu ďalšej práce s dunajskými brehmi na území Petržalky. Téme ostrovov sa venovala aj kniha, alebo skôr zbierka mapových listov Bratislava – minulosť a budúcnosť (Prelomové obdobia vývoja mestského priestoru), ktorú vydalo občianske združenie Bratislavské ostrovy v roku 2008. Priestor Petržalky a juhozápadná prihraničná oblasť mesta boli predmetom aj viacerých študentských projektov, ktoré vznikli po roku 1989 v rámci ateliérovej tvorby na Fakulte architektúry STU. Rovnako tak sa v akademickom prostredí objavili viaceré študentské práce dotýkajúce sa bratislavského Starého mosta a jeho prírodného kontextu na petržalskom nábreží.7

Obr. 11. (vľavo hore) Štúdia prepojenia časti cezhraničného územia medzi Bratislavou a rakúskymi obcami. Bohumil Kováč a kol. FA SVŠT, 1993. Obr. 12. (vpravo hore) Urbanistické formulovanie priestorov IV. kvadrantu v súvislosti s protipovodňovou ochranou pri návrhu ÚPN. Urbanistická štúdia, autori: V. Hrdý, M. Kedrovič, spolupráca: M. Bajan, J. Franz, M. Franzová, Bajoprojekt, 2004. Obr. 13. (dole) Jeden z mapových listov z publikácie Bratislava – minulosť a budúcnosť (Prelomové obdobia vývoja mestského priestoru).

Obr. 14. Lineárny park s bodovými urbanizačnými jadrami pri zastávkach električky. Súťažný návrh z medzinárodnej súťaže na centrálnu rozvojovú os Petržalky. Autori: Michal Bogár, Ľubomír Králik, Ľudovít Urban (Ateliér BKU, spolupráca prof. Miroslav Marcelli, filozof ), 2013.

Výraznou ideovou líniou v celkovom premýšľaní o urbanizácii pravej strany Dunaja je téma tzv. obtokového kanála, ktorý bol obsiahnutý ako záväzný prvok v medzinárodnej súťaži na južný bratislavský obvod v roku 1967. Regulácia Dunaja sa nakoniec neuberala touto cestou, ktorá by nasledovala príklad susednej Viedne. Dunajský obtokový kanál, ktorý bol plánovaný ako kapacitný vodný tok obchádzajúci mesto v juhozápadnom a južnom území Petržalky, by pravdepodobne zohral významnú rolu nielen v urbanizácii Petržalky, ale ovplyvnil by aj vývoj územia v tesnom kontakte so Starým mestom. Na týchto miestach, kde historické mapy dokumentujú množstvo dnes už neexistujúcich ostrovov a riečnych ramien, by nemuseli existovať vysoké hrádze a vznikol by priestor na vytvorenie bližšieho kontaktu staromestského nábrežia s vodou. Vybudovanie vodného diela Gabčíkovo doplnilo systém protipovodňovej ochrany a plánovaný obtokový kanál v Petržalke už nie je v súčasnosti aktuálnou témou. Veľké stavebné operácie zamerané na ochranu krajiny proti povodniam utlmili do značnej miery diskusie o tvorbe prírodných riečnych ramien na území zregulovanej rieky. Otázne je, akým spôsobom sa bude riešiť vplyv neustále sa vrstviacich sedimentov na dne Dunaja, a rovnako tak aj v priestore vodného diela, ktoré pomaly, ale nekompromisne dvíhajú úroveň hladiny storočnej a tisícročnej vody. Po roku 2000 vznikli viaceré ideové a súťažné návrhy, ktoré sa dotkli pravého brehu Dunaja a prihraničného územia Bratislavy. Urbanistická súťaž v roku 2013 sa koncentrovala na centrálnu

rozvojovú os Petržalky – na priestor, v ktorom sa črtá reálna možnosť vybudovať ústredný park na miestach, kde bola pôvodne plánovaná silná dopravná komunikácia. Akcent na tvorbu verejných mestských priestranstiev v kontakte so zastávkami novej električkovej trasy položil vo svojom súťažnom koncepte Bohumil Kováč (najvyššie ocenený návrh). Idea lineárneho parku pozdĺž Chorvátskeho ramena bola ústredným motívom súťažného projektu Ateliéru BKU. Postupné kultivovanie zelených plôch na ústrednej osi Petržalky je reálnou príležitosťou na revitalizáciu fragmentov zachovanej podunajskej prírody a jej prepojenie na aluviálne lesné porasty južne od Petržalky. S možnosťou vytvorenia sústavy vodných plôch na mieste bývalých dunajských ramien v juhozápadnom území Petržalky sa zaoberal aj Vladimír Hrdý so svojím kolektívom. Dôležitým podnetom na uvažovanie o krajinnej koncepcii pravobrežného územia Dunaja bola medzinárodná súťaž BAUM, ktorá sa dotkla časti cezhraničného regiónu medzi Bratislavou a rakúskymi vidieckymi obcami. Vo viacerých urbanistických štúdiách, ktoré vznikli po roku 2000, sa objavujú návrhy na čiastočnú obnovu riečneho ramena, alebo sústavy poldrov v priestore cezhraničnej zóny. Tieto koncepcie súvisia s ideou premeny bývalej železnej opony na zelený krajinný koridor (Hrdý a kol., 2004; ateliér BKU, 2013). Téma európskeho zeleného pásu (green belt) na mieste zaniknutej ostrej hranice medzi Východom a Západom, vznikla ako medzinárodná iniciatíva viacerých krajín a dotýka sa aj hraničného územia Bratislavy.

Dnes je tu – v tradičnej rurálnej krajine medzi Slovenskom a Rakúskom – fyzická hranica už len ťažko rozpoznateľná. Voľný priechod na miestach, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi prísne strážené a nedostupné, je symbolickým prísľubom, že aj zdanlivo nezmeniteľné situácie sa môžu zásadne zmeniť. ZÁVER

prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Ústav architektúry občianskych budov Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava vlado.simkovic@gmail.com Ing. arch. Michal Bogár Autorizovaný architekt SKA, BOGÁR ARCHITEKTI Kozia ulica č. 13, 811 03 Bratislava bogar.michal01@gmail.com

Územie Petržalky vnímame ako „dunajské mesto“, ako paralelu rovnakého viedenského pojmu „Donaustadt“. Dnes je to už urbánne prostredie, ktoré má vlastnosti viacvrstvovej lokality s jedinečnou identitou vychádzajúcou z geografie podunajského regiónu. Pravý breh rieky je tesne zviazaný s dnes už silne narušeným prostredím lužného lesa. Tento prírodný fenomén je však stále významnou témou – tak ako v urbanistickej súťaži roku 1966 – aj v súčasnosti je podstatné, aby zadania budúcich súťaží a projektov obsahovali požiadavky na integrovanie dunajskej prírody do urbanistických a krajinárskych konceptov. V nasledujúcom uvažovaní o pravobrežnej mestskej štvrti je podstatné výškové zónovanie nových urbánnych vrstiev a ich rešpekt voči prírodným masívom a skrytej geografickej pamäti okolitej krajiny. BIBLIOGRAFIA BRATISLAVSKÉ OSTROVY. 2008. Bratislava – minulosť a budúcnosť. Prelomové obdobia vývoja mestského priestoru. Bratislava: Občianske združenie Bratislavské ostrovy.

DVOŘÁK, P. 2014. Koniec dunajskej slobody. Goldman.sk. [Online] 2014. [Dátum: 24.012019.] http://goldman.sk/home/ koniec-dunajskej-slobody/. DVOŘÁK, P. 1978. Odkryté dejiny. Praveká Bratislava. Bratislava: Pravda, s. 397. ISBN 75-087-78. GROSS, K. 1969. Medzinárodná urbanistická súťaž Bratislava Petržalka. Bratislava: Vydavateľstvo PALLAS, podnik Slovenského fondu výtvarných umení, 104 s. JUNGWIRTH, M. a iní. 2014. Oesterreichs Donau. LandschaftFisch- Geschichre. Wien: BOKU Wien, s. 420. http://www.wau. boku.ac.at/ihg/. ISBN 978-3-900932-20-6. KAČÍREK, Ľ., TIŠLIAR, P. 2014. Petržalka do roku 1918. Bratislava: Muzeológia a kultúrne dedičstvo, o. z. ISBN 978-80-971715-3-7. KREKOVIČ, M. 2019. Lanfranconi: ten, čo prvý spútal Dunaj. SME Bratislava. [Online] 27.01.2019. [Dátum: 28. 01 2019.] https://bratislava.sme.sk/c/6828761/lanfranconi-ten-coprvy-sputal-dunaj.html. ISSN (online) 1335-4418. PESAH, M. (ed.) et al. 2009. Le Grand Pari(s). Consultation internationale sur l´avenir de la Metropole Parisienne. Paris: Le moniteur Architecture AMC, 009, 258 s. PIŠÚT, P. 2002. Channel Evolution of the Pre-Channelized Danube. Earth Surface Processes and Landforms. 27, s. 369-390. www.interscience.wiley.com. PIŠÚT, P. 2018. Využitie historických krajinomalieb na rekonštrukciu regulačných prác v koryte rieky – príklad Dunaja v Bratislave. GEOGRAPHIA CASSOVIENSIS. Zv. XII, 2, s. 173-194. PIUSSI, L. 2012. Bratislava moja. SME. 02.06.2012. ŠEDIVÝ, J., ŠTEFANOVIČOVÁ, T., BARTÍK, J. 2012. Dejiny Bratislavy. 1., Brezalauspurc – na križovatke kultúr: od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava: Slovart, s. 607. ISBN 978-80-556-0330-8.

Náplavka pri Vodnej veži. Zdroj: Cmorej Július. Bratislava, svedectvo historických pohľadníc, Region Poprad, Poprad 2004, ISBN 80-969100-6-X, s. 159, obr. 337.

Židovský cintorín. Foto: Josef Hofer, 1935. V súčasnosti je pod úrovňou terénu v dôsledku úprav brehov rieky.

Predstava mora (Od DevĂna na Sandberg). Autor: Matej Halada, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Predstava mora (Od Sandbergu na DevĂn). Autor: Matej Halada, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

KATALÓG ATELIÉROVÝCH PRÁC

STUDIO DESIGN OF STUDENTS OF FACULTY OF ARCHITECTURE STU IN BRATISLAVA IN ACADEMIC YEAR 2017/2018

ATELIÉROVÁ TVORBA NA FAKULTE ARCHITEKTÚRY STU V BRATISLAVE V AK. ROKU 2017/18

Tatiana Vozárová, Ján Madarás Autori projektov: Martina Šajgalíková (rod. Erdelská), Barbora Feriancová, Matej Halada, Kristián Vnučko ABSTRAKT

ABSTRACT

V tomto príspevku Vám prinášame výber architektonických projektov, ktoré sa vo veľkej miere venovali geológii v rámci architektonickej tvorby na FASTU. Pre študentov nebola geológia len akýmsi meradlom používaným na vznik priestorov, ale bola hlavne inšpiráciou pre samotné priestorové stvárňovanie a navrhovanie atmosfér dávno minulých. Správne porozumenie geologických faktov si vyžadovalo dlhý čas študovania, čítania a konzultácii s kolegami geológmi. Táto snaha priniesla svoje výsledky, do ktorých môžete nazrieť aj v tomto príspevku, konkrétne do Expozície riečnych terás Bratislavy, do Geoparku Sandberg - Múzeum geológie a paleontológie, do Múzea sedimentácie Dunaja či do hlboko filozofického až samovzdelávacieho projektu Brod/zrod_reenter the community. Aj toto sú ukážky multidisciplinárneho pracovania v oblasti architektonickej tvorby.

This study presents a selection of architectural projects, which deal mostly with geology as part of the architectural design at FASTU. For students, geology was not just some measure used to create a space, but it was mainly an inspiration for the spatial rendering itself as well as designing atmospheres of the old times. A proper understanding of geological facts required a great amount of time to study, read and consult with fellow geologists. This effort has brought results, which can be seen also in this article: Exposition of River Terraces of Bratislava, Geopark Sandberg – Museum of Geology and Palaeontology, Museum of the Danube Sedimentation or the deeply philosophical and self-educational project named Brod/zrod_reenter the community. These and other examples belong to the multidisciplinary work in the field of architectural design.

Kľúčové slová: Dunaj, geologická história, študenti, architektonický ateliér

Keywords: the Danube, geological history, students, architectural studio

ÚVOD K ŠTUDENTSKÝM PRÁCAM 92

Skúsenosti s priestorom sú vo svojej podstate dynamické a interaktívne. Priestor ako výsledok navrhovania je formovaný tvorivou fantáziou študenta. Je zaujímavé sledovať, že študenti netvoria len realistické projekty, ale vznikajú ideové návrhy, vizionárske projekty, projekty ekologické či experimentálne, projekty s využitím súčasných technických vymožeností alebo projekty s hlbokým filozofickým konceptom. Takto vieme sledovať rôzne možnosti ich smerovania. Cieľom edukácie architektúry je však naučiť študentov premýšľať o priestore, o možnostiach, ktorými sa môžu vydať a ktorými by pravdepodobne bolo vhodné vydať sa na základe vlastného presvedčenia a morálky. Dôležitou zložkou je vedieť vnímať priestor a vedieť si ho predstaviť. Podľa McCanna (2005) je priestor tvorený prostredníctvom racionálnych a estetických princípov usporiadania fyzického sveta, avšak subjektívny prístup v architektonickom navrhovaní signalizuje dôverné súkromné stretnutie medzi tvorcom a priestorom. Vo výučbe architektúry z pohľadu zmyslového a priestorového zapojenia, je vhodné poskytnúť študentom možnosť, aby spoznali sami seba prostriedkami na preskúmanie ich hĺbok zosobnených do projektu, ako aj ich vzťah s väčším svetom, alebo požiadavkami spoločnosti. V súčasnosti si nové výzvy vyžadujú interdisciplinárne

hľadisko a rôznorodosť prístupov k nim. V 21. storočí je architektúra schopná intenzívne spolupracovať s inými disciplínami. Zmeny v spoločnosti na konci 20. storočia a príchod hromadne prispôsobivej ekonomiky zvýšili aj multidisciplinárne potreby, čo si vyžaduje prispôsobivosť vzdelávania. Ku každému študentovi pristupujeme individuálne a každý z nich prejavuje iné záujmy a disponuje rôznou mierou predstavivosti, ako aj praktických skúseností. Aj v tejto úzkej škále projektov môžete postrehnúť rôznorodosť myslenia a smerovania, ktoré sme sa v nich, aj my pedagógovia, snažili naplno podporiť.

EXPOZÍCIA RIEČNYCH TERÁS BRATISLAVY

MARTINA ŠAJGALÍKOVÁ

Študentka Martina Šajgalíková (Erdelská, 2018) vo svojom výslednom dizajne navrhla tri budovy v oblasti Hurbanovho námestia, Námestia SNP a Kamenného námestia. Navrhla ich konkrétne na troch riečnych terasách, ktoré sa stali jej inšpiráciou a zobrazujú vodný systém v geologickom vývoji územia Bratislavy. Budovy sú umiestnené na riečnych terasách Dunaja, ktorý postupom času transformoval jeho okolité územie ako posledný prírodný element pred ľudským zásahom. Dokonca aj súčasný terén kopíruje systém týchto terás. Projekt poukazuje na akési putovanie späť v čase niekoľkých miliónov rokov a poznanie prírody, pripodobnenie prostredia pred príchodom človeka. Budovy svojou formou vytvárajú akési jaskynné dutiny vyhĺbené na základe pôsobenia vody, ktorá sa tu kedysi nachádzala v rôznych formách. Študentka ich vytvára prostredníctvom vertikálnych ihiel do zeme. Zo sprievodnej správy diplomantky: „Zo všetkých geologických fenoménov som sa venovala riečnym terasám paleo Dunaja, pretože práve on ovplyvňoval toto prostredie ako najmladší geologický fenomén a následky jeho pôsobenia je možné pozorovať aj dnes. Systém riečnych terás ukazujem na Námestí SNP a jeho okolí, pretože na pomerne malej ploche sa nachádzajú až tri stredné riečne terasy. Navrhujem tri podzemné objekty a každý z týchto objektov je odlišný svojím obsahom expozície a prepojením s inými funkciami.“ Budovy mapujú to, čo je v súčasnosti skryté, neviditeľné. Sú umiestnené vo verejných priestoroch Starého Mesta Bratislavy a zároveň verejný

priestor rozširujú do podzemia. Funkciou budov je prezentácia geológie, geologického podložia a atmosfér prostredia niekoľko miliónov rokov starých. Objekty sú prevažne podzemné. Nadzemnú časť tvorí vstup a svetlík (žula a studňa). Žula v podobe vstupu predstavuje najstaršiu časť lokálnej geológie (bratislavskú žulu) a navodzuje pocit, že je bránou do iného sveta. Svetlík alebo studňa je umelo vytvorené zvislé zariadenie na získavanie podzemnej vody. V prenesenom význame sa študentka snažila o spojenie vody a človeka, čo znásobuje jeho kontakt s podzemným svetom. Mnohé legendy opisujú studne ako brány, ktorými sa na zem dostali rôzne stvorenia. Študentka vníma princíp studne ako komunikačný tunel medzi realitou a svetom v hĺbke zemín. Objekty poskytujú priestor na ponorenie sa do virtuálnej reality a pomocou rozšírenej reality sú doplňované informácie a dotvárajú sa tak fyzicky zobrazené geologické prostredia, ako aj ich atmosféra, ktorá sa snaží evokovať emócie. Na Hurbanovom námestí, na najstaršej a najvyššej zo zobrazovaných terás, je navrhnutá hĺbková geologicko-architektonická expozícia, kde sa návštevník dozvie viac o zodpovedajúcom prostredí, počasí a faune. Budova sleduje chronologický prierez podzemnými vrstvami s ukážkou charakteru každej z nich. Vertikálne rozdelenie budovy predstavuje fyzický prechod galériou sedimentov, pričom virtuálna realita dokresľuje geologické prostredie. Program expozície je vertikálne rozložený postupne po podlažiach, pričom každé podlažie je venované jednej geologickej vrstve z určitého časového úseku. Ústredným motívom budovy je 93

Autor obrázkov: Martina Šajgalíková. Zdroj: ERDELSKÁ, M. 2018. Expozícia riečnych terás, Nám. SNP, Bratislava. Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

už spomínaná studňa, ktorá funguje ako svetlík a prepája poschodia medzi sebou, pri pohľade hore je možné vždy vidieť oblohu a pri pohľade dole vidno najstarší geologický poklad na tomto mieste – bratislavskú žulu. Podzemná budova na Námestí SNP prezentuje systém riek a typy existujúcich vôd. Navrhovaný objekt odkrýva geologické vrstvy a vysvetľuje ich nadväznosti a vplyv na vznik štruktúry mesta. Podzemná budova imituje tečenie vody v čase a hĺbke sedimentov, ktoré táto voda naniesla. Keďže na tomto mieste tiekli potoky v rôznych časoch v smeroch na seba kolmých, aj budova sa prispôsobuje tejto zmene a mení svoj smer podľa toho, ktorú vodu v príslušnej hĺbke zobrazuje. Objekt je teda sám o sebe geologickým exponátom, odhaľuje geologické nálezy priamo na mieste a poskytuje priestor na ich prezentáciu. Spolu s VR a AR návštevníkom múzea ukazuje príbeh o prírode dávno predtým, než ju začal meniť človek. Budova na Námestí SNP sa skladá z troch vertikálne prepojených celkov podľa geologických vrstiev, v ktorých jednotlivé celky ležia. Prvá časť, ležiaca prevažne v antropogénnej navážke, predstavuje vstupné podlažie, ktoré je pod terénom. Priamo pod ním sa nachádza vstupný foyer so zázemím, s kaviarňou, ktorý tvorí úvod do expozície múzea. Ďalšie podlažie prezentuje tému tvorby uličnej siete mesta, kam dopadá prirodzené svetlo zo svetlíka. Tieto dve podlažia sú ohraničené stenami, ktoré predstavujú osi historických ulíc vystavaných neskôr v systéme riečnych terás. Druhý celok leží v hĺbke, v ktorej kedysi tiekol Dunaj a naniesol

štrkové sedimenty. Podlažie je formované v tomto smere a vedie návštevníkov lávkami v smere tečenia. Posledný celok je kolmý na predchádzajúci celok, pretože predstavuje deltové potoky tečúce do panónskeho jazera. Posledné podlažie je zakončené pohľadom do hĺbky, kde sa nachádza hladina vody, ktorá predstavuje more. Študentka hovorí: „Cieľom mojej práce bolo vytvorenie expozičného priestoru pre geológiu a sprostredkovanie týchto faktov návštevníkom pomocou viac zážitkovej metódy.“ Zobrazenie tretej riečnej terasy reprezentuje tretia budova na Kamennom námestí, ktorá ponúka opäť inú formu geologickej expozície a disponuje už aj komerčnou funkciou. Jej súčasťou sú tri svetlíky (studne), ktoré prepájajú budovu s terénom. Jej komerčný charakter má potenciál prepojenia budovy s už existujúcimi okolitými budovami. Posledné podlažie budovy je venované expozícii treťohorného mora, kde je navodená atmosféra pláže s očisťujúcou a pokojnou hladinou vody. Študentku inšpirovalo aj Ajvazovo (2003, 2005) premýšľanie o vnútornom svete všetkých vecí a dejov im podliehajúcich. Touto literatúrou či filozofiou študentka vysvetľuje jej zámer navodenia pocitu pri prechode do iného sveta a návrate späť.

Študentka hovorí: „Tri budovy, ktoré navrhujem na riečnych terasách v oblasti Hurbanovho námestia, Námestia SNP a Kamenného námestia, sú práve tými pootvorenými dverami do existencie vnútra. Ukazujú logiku v určitom zmysle skrytého sveta, jeho odlišné zákony, novotvary, materiály a farby. Stopy na povrchu sú zjavné len tým ľuďom, ktorí budú vnímať svoje okolie a všimnú si tieto „sondy“ lákajúce ich dovnútra. Človek vnútri zažije nečakané poznanie, vnútro sa pred ním odkryje a on sa možno bude cítiť malý a ohromený. Masy prelievajúce sa cez seba, vrstvy hornín na seba naukladané nevídanými silami sa do seba zarývajú, voda si medzi nimi vyrezáva svoju cestu. Až pod zemou návštevník zistí, že to, čo je na povrchu a čo bral stále ako samozrejmosť, je zrazu len veľmi malé percento zeme, ktoré je mu dovolené obývať na veľmi krátky čas.“

Obr. (vľavo) Objekt na námestí SNP. Autor obrázkov: Martina Šajgalíková. Zdroj: ERDELSKÁ, M. 2018. Expozícia riečnych terás, Nám. SNP, Bratislava. Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

MÚZEUM SEDIMENTÁCIE DUNAJA V BRATISLAVE

BARBORA FERIANCOVÁ 98

Študentka riešila tému „Tekuté tvary ako inšpirácia architektúry“ (Feriancová, 2018) a v rámci nej sa rozhodla navrhnúť Múzeum sedimentácie Dunaja v Bratislave. V procese čiastkového výskumu k tejto téme ju zaujalo štrkovisko pri zámku Schloss Hof, kde sa nachádzajú pestré štrkovo-pieskové sedimenty rozsiahlej Gaenserndorfskej terasy v jej najvýchodnejšom výbežku (Schlosshofská terasa). Táto dunajská terasa má vek 200 – 320-tisíc rokov (Beidinger – Decker, 2011; Weissl et al., 2017). Študentka sa zaujímala o podrobnejšie informácie ohľadom zloženia, štruktúry, charakteristiky vrstiev, obdobia vzniku sedimentov a pod. Na základe získaných informácií prejavila snahu o abstrahovanie týchto vrstiev do určitej 3D geometrickej formy

pomocou informácií, ktoré o nich získala a ktoré postupne určili výsledné experimentálne tvary múzea. Na základe rezu riečnou terasou v Schloss Hofe, kde možno vidieť rôzne vývojové horizonty štrkovo-pieskových sedimentov, ako napríklad tmavý horizont, ktorý predstavuje rez dočasne odškrteným tokom, kde vzniklo slepé (mŕtve) rameno so stagnantnou vodou, korytové a šikmé zvrstvenie, predstavujúce prekladanie smeru divočiaceho toku v štrkových náplavoch, striedanie štrkových a pieskových horizontov dokumentujúce dynamiku dunajského toku, sa študentka snažila nájsť princípy, ktoré ďalej analyzovala a snažila sa

ich použiť v tvorbe vonkajšej formy pre Múzeum sedimentácie Dunaja v Bratislave. Po viacerých experimentoch sa ich študentka rozhodla zobraziť v podobe zamrznutých tokov, ktoré mali pripomínať tečenie. Vytvorila viacero formálnych štúdií na základe postupných zmien jednotlivých parametrov. Zobrazovala ich rôznymi formami, napríklad aj ako zvlnené lietajúce biele plachty.

Autor obrázkov: Barbora Feriancová. Zdroj: FERIANCOVÁ, B. 2018 Tekuté tvary ako inšpirácia architektúry. Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

GEOPARK SANDBERG, MÚZEUM GEOLÓGIE A PALEONTOLÓGIE, DEVÍNSKA NOVÁ VES, BRATISLAVA

MATEJ HALADA 100

Cieľom práce Mateja Haladu (Halada, 2018) je poukázať na geologicky bohatú minulosť územia Devínskej Kobyly a bývalého pieskového lomu Sandberg. Horninová skladba a paleontologické nálezy na území dokazujú prítomnosť treťohorného – bádenského a sarmatského mora. Návrat do minulých čias reprezentuje novonavrhnutá trasa geoparku, ktorá je obohatená rôznymi funkciami. Novonavrhované stavby reagujú na súdobé údaje o prostredí. Projekt rieši viacero objektov. Objekt vstupného zázemia, múzeum geológie a paleontológie, geologický zárez (reprezentovanú ako sondu do minulosti) a vyhliadkovú vežu. Hlavným motívom je poukázanie na tok času v podobe tečúceho piesku na Sandbergu, resp. jeho primárnej redepozície, ktorý sa vplyvom prírodných činiteľov, ale aj negatívneho pôsobenia človeka stráca, premiestňuje, premiešava s pôdou, zvetráva, zarastá náletovými drevinami – jeho prírodne aj umelo odkryté prírodné uloženie postupne nenávratne mizne. Vzhľadom na pominuteľnosť tohto miesta práca ukazuje spôsob, ako zakonzervovať toto územie nesúce semiotické znaky mora, a prostredníctvom múzea navodiť atmosféru dávneho pobrežia ukrytého v množstve usadených vrstiev, v podobe fosílií. Súčasné správanie ľudí k územiu je v rozpore so silou daného miesta. Návrh štúdie usmerňuje tok turistov, čím sa inšpiruje úspešnými realizáciami v Geoparku Arouca v Portugalsku a poukazuje na skutočnú hodnotu celého územia. Na Sandbergu môžeme pozorovať ako ľudská ťažobná činnosť, odkryla v svetovom meradle jedinečné paleontologické nálezisko. Pieskové

útvary, ktoré tu v súčasnosti môžeme vidieť, sú výsledkom ťažobnej činnosti minimálne od 18. storočia (Madarás et al., 2014) a prírodných činiteľov v podobe zvetrávania. Vplyv človeka a prírody tu vytvorili jedinečné prostredie. A preto sa toto územie stalo inšpiráciou a zároveň motiváciou študenta. Začiatok pešieho okruhu tvorí vstupné zázemie nachádzajúce sa pri betónových pilieroch bývalej nákladnej lanovky a cestnej komunikácii, ktorá popri rieke Morave a úpätím západných svahov Devínskej Kobyly spája Devínsku Novú Ves s Devínom. Na okraji hlavnej etáže bývalej pieskovne Sandberg je umiestnené múzeum, ktoré pokračuje do podzemia v podobe geologického rezu (podzemného tunela), aby nenarušovalo vonkajšie prostredie chránenej lokality. Táto nosná os je zakončená vyhliadkovou vežou nad bývalým kameňolomom. Hlavnú myšlienku študent pripodobňuje princípu presýpacích hodín, ktoré symbolizujú tieto tekuté piesky, predstavujúce pominuteľnosť bohatstva tohto jedinečného miesta. Hodiny v prenesenom význame symbolizujú aj meradlo hodnoty času v zmysle, že sa originálne uložený pobrežný piesok postupne zmýva do nového objektu, kde tvorí nové umelé pobrežie. Pre bohaté paleontologické nálezy z Devínskej Kobyly a Sandbergu dodnes nie je k dispozícii špecializované múzeum na prezentáciu. Návrh vytvára nielen výstavisko pre exponáty, ale hlavne zobrazuje prostredie pobrežia dávneho mora čiastočne v podobe diorámy, ale najmä virtuálnej reality. Múzeum zobrazuje exteriér skrytý v interiéri a posúva čas do obdobia, keď bolo toto miesto naplnené pestrým životom subtropického

Autor obrázkov: Matej Halada. Zdroj: HALADA, M. 2018. Geopark Sandberg, Múzeum geológie a paleontológie, Devínska Nová Ves, Bratislava, Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

mora. Prezentuje toto prostredie a atmosféru nielen fyzicky, ale aj prostredníctvom digitálnych nástrojov (VR, AR). Táto architektonická štúdia je jedným z príkladov ako je možné riešiť geologickú prezentáciu vrstiev zobrazujúcich časovú škálu niekoľko miliónov rokov v architektonickom priestore. Prezentácia týchto vrstiev je zobrazená v záreze ( v tuneli), ktorým chronologicky klesáme od súčasnosti do minulosti. Tu si návštevník prostredníctvom reálnych geologických vrstiev uvedomí, aký zlomok predstavuje časové obdobie existencie človeka. Nosná ideová os je ukončená vyhliadkovou vežou, ktorá zobrazuje morfológiu územia pripomínajúceho skôr pobrežie mora než vnútrozemie. Vidíme tu prázdne morské dno roviny dnešnej Viedenskej panvy, ktoré vizuálne ukončuje na obzore pohorie Viedenský les a v prípade dobrej viditeľnosti aj 100 km vzdialené Alpy. Študent pracuje s digitálnymi formami. Hlavná tečúce hmota, navrhovaná digitálnymi nástrojmi, sa prispôsobuje terénu. Vstupné zázemie s vyhliadkou na betónových pilieroch bývalej nákladnej lanovky, zasahujúcej až nad tok Moravy, nesie technické prvky vytvorené človekom na transport vyťaženého piesku do riečnych člnov na Morave. Vstupné zázemie kopíruje terén a pieskové štruktúry najspodnejšej etáže lomu. Objekt múzea na okraji hlavnej etáže pieskovne je zakomponovaný (zapustený) v teréne, čo najmenej vizuálne narušuje prostredie. Geometria ukladania pieskových vrstiev je premietnutá v tvarovej morfológii celého objektu. Vyhliadková veža je zakomponovaná do svahu, aby nepútala na seba pozornosť a zachovala prostredie čo najpôvodnejšie. 101

Obr. (vľavo hore) Sandberg. Foto: Matej Halada. Obr. (vpravo hore) Pohľad na bývalú pieskovňu Sandberg od severozápadu. Foto: Ján Madarás. Obr. (dole) Profil Sandbergom. I. Baráth, 1994. Úprava: Ján Madarás.

Autor obrázkov: Matej Halada. Zdroj: HALADA, M. 2018. Geopark Sandberg, Múzeum geológie a paleontológie, Devínska Nová Ves, Bratislava, Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

Autor obrázkov, fotografií: Matej Halada. Zdroj: HALADA, M. 2018. Geopark Sandberg, Múzeum geológie a paleontológie, Devínska Nová Ves, Bratislava, Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

BROD/ZROD_REENTER THE COMMUNITY (!)

KRISTIÁN VNUČKO 106

Poslaním projektu BROD/ZROD, REENTER THE COMMUNITY(!) (Vnučko, 2018) nebol len urbanisticko-architektonický návrh. Významovo sa projekt usiluje o niečo špeciálne, podporené jasným dôvtipom. V okolí bratislavskej pamiatky Vodnej veže na dunajskom nábreží, na úpätí južného svahu hradného vrchu, neďaleko Mosta SNP, je prostredie neudržiavané a zanedbané. Pamiatka je výnimočná svojou polohou v križovaní dvoch najdôležitejších stredoeurópskych historických obchodných ciest: z východu na západ smerujúcej Podunajskej cesty a severo-južnej Jantárovej cesty. Vodná veža mala pre mesto aj finančný význam: predpokladá sa tu aj vyberanie mýtneho z brodu cez Dunaj (Baxa et al., 1989). Práve (pred)historický brod cez rieku v týchto miestach bol jeden z významných dôvodov na založenie mesta, ktorý je bohužial takmer zabudnutý. Problém s vybudovaním peších trás či problémy s vizuálnym smogom už takmer celkom obklopujú konzervované, ale zároveň neprístupné zrúcaniny pôvodného historického uzla obchodnej dopravy. Podľa študenta je Vodná veža v prenesenom zmysle akousi Babylonskou vežou histórie Bratislavy, miestom stredovekej „mäteže“ jazykov, osudov, charakterov. Tvrdí, že tento priestor mu pripodobnil miesto v Danteho Božskej komédií: miesto Pekla, Očistca a Raja. Študent tento priestor považuje za srdce Bratislavy. Študent si kladie otázky: „Kde nastala tá ikonická chyba v našom systéme? Vzdelanie? Správanie sa? Postoj? Jednoducho ľudia? Je to fakticky chybou, či je to otázkou vnímania sveta?” Práve na takéto otázky sa študent snaží v tejto práci sústrediť. Projekt neposkytuje len určité formálne spracovanie, je skôr o skrytej filozofii, o vypovedaní

názoru študenta o dnešnej spoločnosti a o určitej utopistickej vízii. Ide hlavne o jeho vnútorné, úplne subjektívne a intuitívne riešenie, kde študent kladie dôraz na spektrum pocitov, ktoré sú podporené myšlienkami známych filozofov, čo nakoniec prináša veľmi zaujímavý pohľad na túto problematiku. Zo sprievodnej správy diplomanta: „Telo a myseľ človeka. Tieto dve identity nášho jestvovania ma inšpirovali prvotne pri formovaní podoby celkového konceptu. Forma návrhu sa odvíja od myšlienky skĺbenia dvoch vektorov do jedného výsledného, ktorý je nekonečný a nie exaktne definovateľný. Trasa prvého, vertikálneho vektora je na jednej strane neobmedzená zvislica do nebies, na druhej strane je to kolmica na viditeľný priestor v zmysle toho reálneho zafixovaného vnímania priestoru. Druhý základný vektor je atribút prebrodenia rieky – BROD – a pohyblivej zemskej kôry pod ňou. Má vodorovný smer, predstavuje ho tzv. Iso_Svätyňa, nachádzajúca sa pod povrchom koryta Dunaja. Je to chrám, symbol transcendentálnej, duševnej, psychickej podoby človeka, z ktorej únik je len cez stred hmoty pomocou schodiska, ktoré je smerovo-nesmerové (ani Kaplnka pravo-ľavá, ani ľavo-pravá). Tretí princíp je grid, modul, skladba, skelet, ktorý ponúka ten posvetný život (ani posvätný, ani svetský), čiže obojaký a zároveň ani jeden, ktorý je aj dobrý, aj zlý, lebo bez rozlišovania medzi tým dobrým a zlým, pravým či ľavým. Preto je to dystopická utópia.“

Výsledkom tohto premýšľania, konceptu je určitý druh „polepšovne, sanatória či školy“. Ide o vzdelávaciu inštitúciu, kde sa učí to, ako sa človek môže (opäť) stať človekom. Ako sa začať opäť správať ako človek v podmienkach súčasných a budúcich – ZROD. Návrh je odkazom a zároveň upozornením na mediálny vizuálny materiálny svet, do ktorého neustále viac ako spoločnosť padáme. Je to len odkaz jedného študenta, ale možno práve táto mladá intuitívna krv prezentuje vnímanie širokej skupiny mladej generácie, ktorá si čoraz viac uvedomuje, že toto nie je správna cesta. Ide o úprimnú výpoveď študenta formou architektonickej štúdie s celkovým programom, ktorý je veľmi aktuálny – znovunájdenie seba samého. Možno na prvý pohľad nie je viditeľné priame prepojenie s geológiou ako architektonickou inšpiráciou. Avšak študent si vybral prácu na približnom mieste bývalého brodu cez rieku, ktorý odzrkadľuje históriu mesta a reaguje aj na geologicky možnú skutočnosť jeho vznika. Brod symbolizuje určité premostenie, spojenie dvoch strán, prechod z jednej strany na tú opačnú. A práve tieto myšlienky sú veľmi čitateľné v celom projekte. Študent sa v celej práci sústredil hlavne na stanovenie myšlienok a programu budovy, programu v zmysle očistnej cesty každého hriešnika. Geologicky ako aj historicky významné miesto Brodu dopomohlo k dopovedaniu významu prejdenia na “druhú stranu”. Tvarovanie budovy bolo sekundárnou záležitosťou. Autor obrázkov: Kristián Vnučko. Zdroj: VNUČKO, K. 2018. BROD/ZROD, REENTER THE COMMUNITY(!). Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

107

Autor obrázkov: Kristián Vnučko. Zdroj: VNUČKO, K. 2018. BROD/ZROD, REENTER THE COMMUNITY(!). Diplomová práca. FA STU, Bratislava.

ZÁVER K ŠTUDENTSKÝM PRÁCAM 112

Rôznorodosť v myslení prináša do architektonickej tvorby inovácie. Pevne veríme, že aj takáto stručná prezentácia výberu architektonických projektov bola inšpirujúca a možno priniesla nové pohľady na to, ako rôzne vie byť architektúra vytváraná a aké rôzne myšlienkové metódy a prúdy sa používajú na akademickej pôde, kde nepodliehajú ozajstným racionálnym limitom. Niektorí zo študentov si tú inšpiráciu našli v konkrétnom geologickom zobrazení vrstvenia hornín a pôdy, iní sa zas snažili pochopiť geológiu konkrétneho miesta a jeho geologickú históriu, ďalší sa ju snažili pochopiť viac významovo a inšpirovala ich hlavne v prenesených významoch. Väčšina z týchto študentov už momentálne pravdepodobne pracuje v ozajstnom architektonickom biznise, tak pevne veríme, že aj tieto myšlienkové, filozofické, ale aj praktické, niekedy priam až umelecké momenty využívajú i v ďalšej etape ich architektonickej tvorby.

BIBLIOGRAFIA AJVAZ, M. 2003. Světelný prales: Úvahy o vidění. Praha: OIKOYMENH. 231 s. AJVAZ, M. 2005. Druhé město. Brno: Petrov. 170s. ВAXA, Р., FERUS, V. – KLINČOKOVÁ, K. 1989. Neznáma veža Vodnej veže v Bratislave. Archaeologia Historica, Vol. 14, 161-169. BEIDINGER, A. & DECKER, K. 2011. 3D geometry and kinematics of Lasse flower structure: Implications for segmentation and seismotectonics of Vienna Basin strike-slip fault, Austria. Tectonics, No. 499, 22-40. ERDELSKÁ, M. 2018. Expozícia riečnych terás, Nám. SNP, Bratislava. Diplomová práca. FA STU, Bratislava. FERIANCOVÁ, B. 2018 Tekuté tvary ako inšpirácia architektúry. Diplomová práca. FA STU, Bratislava. HALADA, M. 2018. Geopark Sandberg, Múzeum geológie a paleontológie, Devínska Nová Ves, Bratislava, Diplomová práca. FA STU, Bratislava. MADARÁS, J. (ed.), BARÁTH, I., BISKUPIČ, R., FERENC, Š., GARGULÁK, M., GAŽI, P., LEHOTSKÝ, R., KOHÚT, M., KOVÁČIK, M., MAGLAY, J., MALÍK, P., NAGY, A., PIVKO, D., PLAŠIENKA, D., ŠIMON, L., ŠOLTÉS, S., VLAČIKY, M., ZLINSKÁ, A. 2014. Sprievodca Sandbersko-pajštúnskym geoparkom. Bratislava: MŽP SR, ŠGÚDŠ, 104 s. ISBN 978-80-8174-000-8.

McCANN, R. 2005. On the Hither Side of Depth, A Pedagogy of Engagement. In: Writings in Architectural Education. Copenhagen: From & co, s. 67-84. VNUČKO, K. 2018. BROD/ZROD, REENTER THE COMMUNITY(!). Diplomová práca. FA STU, Bratislava. WEISSL, M., HINTERSBERGER, E., LOMAX, J., LÜTHGENS, C. & DECKER, K. 2017. Active tectonics and geomorphology of the Gaenserndorf Terrace in Central Vienna Basin (Austria). Quaternary International, No. 451, 209-222.

Ing. arch. Tatiana Vozárová Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Ústav architektúry občianskych budov Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava vozarova.tatiana@gmail.com RNDr. Ján Madarás, PhD. Ústav vied o Zemi SAV, Dúbravská cesta 9 840 05 Bratislava geoljama@savba.sk

113

Predstava delty. Autor: Kristiรกn Vnuฤ ko, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s. r. o.

Záver

Conclusion

Ing. arch. Tatiana Vozárová Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Ústav architektúry občianskych budov Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava vozarova.tatiana@gmail.com Prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita v Bratislave Ústav architektúry občianskych budov Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava vlado.simkovic@gmail.com

Tatiana Vozárová, Vladimír Šimkovič

Téma geológie v architektúre je nevyčerpateľná a podstatne zasahuje do problematiky vzťahu prírodného prostredia a človeka. Táto publikácia sa snaží poukázať na stále pretrvávajúci pocit existencie pozostatkov mora, ktorý je v Bratislave pri Dunaji často v rôznych formách spomínaný. More je priamou súčasťou geologickej histórie Bratislavy. Publikácia prejavuje snahu o priblíženie zaujímavých geologických faktov z oblasti Bratislavy a jej okolia v spolupráci s architektúrou a tým sa posilňuje priamy vzťah dávneho mora k dnešku. Táto kniha by však nevznikla bez našich spoluautorov, a preto by sme radi poďakovali našim kolegom z Fakulty architektúry STU Jarmile Bencovej a Michalovi Bogárovi, taktiež by sme radi poďakovali kolegom z Univerzity Komenského v Bratislave Natálii Hlavatej Hudáčkovej, Andrejovi Rumanovi a Michalovi Šujanovi, ako aj kolegovi zo SAV Jánovi Madarásovi, v neposlednom rade by sme chceli poďakovať aj Zdeňkovi Farkašovi z Archeologického múzea, Petrovi Minárikovi, Róbertovi Barcovi a Milanovi Černému z firmy EUROSENSE, s. r. o. Za finančnú podporu na tvorbu predkladanej publikácie ďakujeme Hlavnému mestu SR Bratislave, vďaka ktorému sme získali grant z Grantového programu

Hlavného mesta SR Bratislavy ARS BRATISLAVENSIS, číslo: MAGDG1800573. Za výnimočné nápady ďakujeme aj našim študentom, už súčasným kolegom.

115

Bratislava a more Geológia Bratislavy ako inšpirácia architektonickej tvorby Vladimír Šimkovič, Tatiana Vozárová, eds.

SPEKTRUM VYDAVATEĽSTVO

PODPOROVATELIA

AUTORI PRÍSPEVKOV

Hlavné mesto SR BRATISLAVA Primaciálne nám. 1, 814 99 Bratislava - Grantový program Ars Bratislavensis - číslo: MAGDG1800573

doc. PhDr. Jarmila Bencová, PhD. Ing. arch. Michal Bogár PhDr. Zdeněk Farkaš, PhD. doc. Mgr. Natália Hlavatá Hudáčková, PhD. RNDr. Ján Madarás, PhD. Ing. Peter Minárik Mgr. Andrej Ruman, PhD. prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD. RNDr. Michal Šujan, PhD. Ing. arch. Tatiana Vozárová

EUROSENSE, S.R.O. (Slovakia) Kutuzovova 13, 831 03 Bratislava

AUTORI ŠTUDENTSKÝCH PRÁC: Ing. arch. Martina Šajgalíková (rod. Erdelská) Ing. arch. Barbora Feriancová Ing. arch. Matej Halada Ing. arch. Kristián Vnučko

ISBN 978-80-227-4908-4