Druhý pozdrav ze Slovenska

BELO FELIX

Milí priatelia! Dúfam, že môžem takto familiárne osloviť Vás všetkých, ktorým leží na srdci budúcnosť našich detí a mládeže. So znepokojením totiž sledujem snahy MŠ ČR o ďalšiu „reformu“ základného vzdelania, ktorej cieľom je zvýšenie tzv. digitálnej gramotnosti detí. Iste, nejde v zásade o nič nového – už tu boli snahy o finančnú gramotnosť, gramotnosť v oblasti štátnej správy i politického života, v oblasti triedenia a spracovania odpadu… Internet je plný správ o „progresívnych“ snahách, zaviesť počítače už do predškolského vzdelávania, zrušiť frustrujúce písanie rukou, veď tu máme tablety, laptopy, „inteligentné“ mobily… Pravdaže, to všetko budú deti v budúcnosti potrebovať a je dobre, ak sa s tým v škole zoznámia. Lenže počet hodín v rozvrhu je obmedzený, a tak realizácia každého „reformného“ nápadu znamená nutne odobratie hodín predmetom, ktoré patria k tradičnému obsahu vzdelávania, čiže nie sú „reformné“. Ktoré sú to? Predovšetkým tie, ktoré tvoria základ tzv. humanitného vzdelania – história, geografia, literatúra a, samozrejme hudba, literatúra, film, výtvarné umenie… Ale nebojte sa, dočkajú sa aj iní; celkom vážne hovoria „odborníci“ o zbytočnosti učiť sa násobilku, mocniny, odmocniny… Veď máme počítače! Je zaujímavé, že pri takýchto „reformách“ sa zdvihne masívny celospoločenský odbor, argumentuje sa rozvíjaním myslenia, matematických predstáv, no pri úvahách o obmedzovaní umeleckých predmetov vládne ticho. Veď deti si môžu spievať, kresliť, čítať… aj bez školy. Pravdaže, nesmieme v tom hľadať kvalitu! Že preháňam? Prečítajte si jednu z navrhovaných zmien v hudobnej výchove: podľa nej už netreba viesť deti k intonačne čistému a rytmicky presnému hlasovému prejavu. Stačí, keď budú spievať, vo vyšších ročníkoch dvojhlasne! Ako dosiahnuť dvojhlas bez aspoň relatívne čistej intonácie „reformátori“ neprezradili. Dôvodom týchto rošád je nová priorita vzdelávania – digitálna gramotnosť. Ona je tou žiarivou budúcnosťou, ktorá čaká našu školu a naše deti v nej. Počítanie spamäti? Násobilka? Načo? Veď tu máme kalkulačky! Zásadné míľniky našich dejín? Všetko je na webe! Maľovanie? Na počítači sú predsa „predvarené“ všetky tvary, krivky, objekty… Stačí ich kliknutím myši zmeniť, pospájať, rozdeliť. Trápiť sa hrou na hudobných nástrojoch? Všetko predsa môžeme simulovať v pripravenom programe, dokonca si vybrať hudobný nástroj, na ktorom budeme „hrať“… Kdesi na internete som si prečítal, že v niektorých krajinách (Fínsko) dávajú počítače už deťom predškolského veku a že dokonca uvažujú o zrušení tradičného písania rukou a jeho nahradenie klávesnicou počítača. Pohľad do materiálu MŠ ČR k revízii základného vzdelávania je tristný: Ak ste očakávali zmeny, ktoré budú smerovať k vyváženosti predmetov kognitívneho charakteru s afektívnymi, zabudnite! Uvedený materiál ide presne opačným smerom: posilňuje jednoznačné tzv. rozumové vzdelávanie a matematickú inteligenciu na úkor predmetov humanitného charakteru. Zavádza sa nový predmet – informatika, a z toho dôvodu sa odoberá hodinová dotácia vzdelávacím oblastiam Človek a príroda, Človek a jeho svet, Človek a spoločnosť a Umenie a kultúra. Z pôvodných 2 hodín, čo bola dotácia predmetu IKT, narástla dotácia Informatiky na 6 hodín (!). Ak k tomu pripočítame dotáciu matematiky (lebo informatika je vlastne aplikovaná matematika), potom základné vzdelávanie jednoznačne favo-

rizuje matematickú inteligenciu. Pritom si nemyslím, že práve toto vedie k výchove všestrannej osobnosti. Myslím si, že deficitom mladých ľudí (najmä v období puberty) nie sú informačné technológie, ale medziľudská komunikácia, nedostatok empatie, citová prázdnota… Nechcem sa vyjadrovať k obsahu tohto predmetu, ale aspoň jeden príklad: jedným z výstupov pre žiaka 6. – 9. ročníka je, že „…získa z dát informácie, interpretuje dáta, odhaľuje chyby v cudzích interpretáciách dát“. Na rozdiel od tohto cieľa, s ktorého splnením by mal problémy aj maturant, sú požiadavky, napr. v hudobnej výchove na úrovni predškoláka. Je to dôsledok tvrdohlavo opakovaného delenia predmetov na tzv. kognitívne a afektívne. Afektívne sú „o emóciách“, preto nemajú mať náukový ale len zážitkový charakter. Ale hudba, výtvarné umenie, literatúra – to všetko je výsledkom aj kognitívneho myslenia, vyžaduje si to hlboké vedomosti a ich pestovanie kultivuje myslenie, rozširuje predstavy, stimuluje kreativitu. Dôkaz? V 90. rokoch vznikali na Slovensku triedy s rozšíreným vyučovaním Hv, inšpiráciou boli podobné triedy v ČR, ktoré vytvoril prof. Ladislav Daniel, ale aj systém Zoltána Kodálya v Maďarsku. Na Slovensku bola ich garantkou prof. Eva Langsteinová a mal som možnosť s ňou na projekte spolupracovať. Deti mali 3 vyučovacie hodiny Hv, povinný spevácky zbor, chodili do ZUŠ (učitelia chodili za nimi priamo na ZŠ) a mohli si vybrať folklórny súbor alebo tanečný orchester. V rámci Hv mali ešte Hudobné divadlo, ale keď postúpili do vyšších kôl, schádzali sa aj cez soboty a nedele. Zbor a ľudová hudby často vystupovali, účinkovali aj na rôznych súťažiach. Podotýkam, že to neboli deti vybrané na základe mimoriadnych hudobných schopností. Že potom dosahovali nadpriemerné výsledky (okrem iného sme vyhrali celoštátnu súťaž detských divadiel), o tom niet pochýb. Pointa je však inde: Na konci 9. ročníka sa konalo reprezentačné testovanie úrovne všetkých detí vo všetkých predmetoch a na všeobecné prekvapenie − deti z triedy s rozšíreným vyučovaním Hv boli jednoznačne najlepšie aj v matematike, fyzike, jazyku slovenskom… To ale nie všetko: Hudobné aktivity rozvíjajú v deťoch zmysel pre spoluprácu. V našom školskom systéme zameranom na individuálne úspechy (známkovanie, testovanie), na seba presadzovanie, asertivitu, posilňujú hudobné aktivity, naopak, empatiu. Úspech speváckeho zboru, orchestra, tanečného či folklórneho súboru nie je len úspechom tých najlepších sólistov, ale úspechom všetkých. To, že hudba má blahodarný vplyv na ľudskú psychiku, sme my hudobníci vedeli skôr intuitívne. Dnes máme na to, vďaka neurovede, už aj relevantné dôkazy. Pravdepodobne ste už počuli o látke s názvom dopamín. Je to malá molekula zložená iba z 22 atómov – a napriek tomu má pre mozog mimoriadny význam: podieľa sa na riadení bdelosti, zvyšuje zvedavosť, schopnosť učenia, fantáziu, kreativitu… Dopamín je molekulou túžby. Táto látka ovplyvňuje mozog troma spôsobmi: 1. aktivizuje, prebúdza, upozorňuje na zaujímavé situácie; 2. motivuje mozgové bunky, aby si do pamäti vštepili pozitívne skúsenosti; 3. dáva signál svalom na vykonanie určitých činností, telo sa podriaďuje vôli. Ako to súvisí s hudbou? Počúvanie hudby vo veľkej miere stimuluje tvorbu molekúl dopamínu. Dokonca také isté účinky má už predstava počúvania, či aktívneho vytvárania hudby spevom, hrou na hudobných (aj nehudobných) nástrojoch, komponovanie… Myslíme, že sme nad všetky pochybnosti dokázali: Dieťa potrebuje hudbu, lebo ona je imanentnou súčasťou ľudskej existencie už v prenatálnom veku. Hudba je teda pre dieťa niečím prirodzeným; hovorí o tom čínske príslovie: Vietor fúka, vták lieta, človek spieva. Ako je to s učiteľom? Potrebuje ho dieťa? Ak je hudba preň čímsi prirodzeným, ak si pospevuje bez toho, aby poznalo zákonitosti tvorenia tónu, ak „komponuje“ (teda melodizuje vety) bez znalosti kompozície, potom

ho to netreba učiť! Samozrejme, je to hlúpa a naivná argumentácia, ale neriadili sa podobnými myšlienkami rôzni „reformátori“ (či lepšie deformátori), ktorí považovali hudbu (a analogicky aj výtvarné umenie) v školskej edukácii tínedžerov za zbytočný luxus a nahradili ju ďalšou hodinou telesnej výchovy, histórie, brannej výchovy, mediálnej výchovy, výchovy k finančnej gramotnosti či počítačovej gramotnosti?! A potom je tu trh práce, ktorý tvrdí, že to, čo sa v škole učí, len v malej miere súvisí s požiadavkami pracovného trhu budúcnosti a zavaľuje nás desiatkami „kompetencií“ ako napr. kompetencia komunikovať, riešiť problémy, schopnosť pracovať v tíme, sebaorganizácia… Márne by sme tu hľadali radosť z muzicírovania, radosť z objavovania toho, čo skladateľ do skladby zašifroval, radosť z improvizácie, vlastnej tvorby… To všetko sme sa spolu s prof. Langsteinovou snažili zakomponovať do nových učebníc Hv. V polovici 90. rokov sa zdalo, že svitá na lepšie časy – hudobná výchova sa vrátila do 8. a 9. ročníka ZŠ. Otvoril sa priestor na jej začlenenie do širších súvislostí v duchu koncepcií polyestetickej výchovy. Preto sme v učebniciach akcentovali okrem tradičných činností aj rozvíjanie tvorivosti, spojenie hudby s divadlom, okrem tradičnej hodiny sme presadzovali hudobné dielne. Tým sa, pravdaže, mení aj postavenie učiteľa. Nová paradigma definuje jeho miesto ako Primus inter pares – prvý medzi rovnými. Alebo inak, slovami amerického spisovateľa a novinára A. Warda (1834–1867): Priemerný učiteľ rozpráva. Dobrý vysvetľuje. Výborný ukazuje. Najlepší učiteľ inšpiruje. Rozmiestnenie triedy už nemusí byť iba katedra (učiteľ) – kontra lavice (žiaci) ale kruh. V tvorivej dielni sa súčasti Komenského postupnosti ratio – oratio – operatio (rozum – reč – konanie) akoby obrátili: operatio – ratio – oratio (činnosť – myslenie – reč). Slovenský hudobný skladateľ a pedagóg Juraj Hatrík, ktorý sa roky koncepčne venoval práci s deťmi, hovorí o hudobnej dielni: „…v hudobnej dielni materiál hudby i nástroje na jeho > opracovanie < sú dostupné všetkým. Najmä deti – skôr než začnú chápať a produkovať – musia byť v takejto dielni od hlavy po päty > zafúľané < od hudby, jej zvukov, prvkov, materiálu.“ (J. Hatrík: Drahokam hudby) V nasledujúcom desaťročí sa však všetko vrátilo do starých koľají. V snahe zachrániť hudobnú a výtvarnú výchovu sme vymysleli integratívny (integráciou sa noví „reformátori“ radi oháňali) predmet Výchova umením, kde sme akcentovali prelínanie a vzájomné pôsobenie nielen hudby a výtvarného umenia, ale aj estetiky, literatúry, divadla (autormi hudobnej časti boli prof. Hatrík, Felix, Langsteinová, Medňanská). Predmet mal mať 2hodinovú dotáciu a zatiaľ ho mali striedavo vyučovať hudobníci a výtvarníci. Počítali sme s tým, že sa na PF otvorí nový program, v ktorom sa budú študenti pripravovať tak, aby zvládli polyestetické chápanie umenia. Ministerstvo však odporučilo len 1 hodinu týždenne, aby v konečnej verzii z nepochopiteľných dôvodov znížilo dotáciu na ½ hodiny. Tým v podstate pochovalo celý projekt skôr, ako sa narodil. My sme sa však nevzdali. Z iniciatívy dvoch mladých nadšencov, Mgr. Martina Bodnárová a Mgr. art. Ľubo Zaťko, vznikol v r. 2005 projekt Supertrieda. Od všetkých doterajších projektov sa odlišuje najmä tým, že to nie je súťaž talentovaných detí (podľa štatistík ich je asi 4 %), ale podujatie pre všetkých; napokon účasť celej triedy bez výnimky je jednou z podmienok. Ďalšou je autorský vklad všetkých zúčastnených, pričom cieľom nie je spevohra ani koncert. Myslím, že sa nám podarilo pre aktívne muzicírovanie nielen deti, ale aj učiteľov. Ich postoje k projektu sa menili, od začiatočného „Ja to nedokážem“, cez „Môžem to skúsiť“, až po aktívne zapojenie a radosť zo spoločného diela. Dokonca to išlo aj s ôsmakmi a deviatakmi… Každý rok sa na tejto netypickej súťaži zúčastňuje okolo 3000 žiakov, pre učiteľov organizujeme semináre a tvorivé dielne. A to všetko za minimálnej finančnej podpory Ministerstva školstva. Ale nesťažujeme sa – veď po najnovšej reforme nám láskavo vrátilo Hv aspoň do 8. ročníka.

Napokon by som chcel poradiť tým, ktorí chcú za každú cenu „reformovať“ obsah základného vzdelania (a často ho iba deformujú): Skúste sa pozrieť, ako to robili naši predchodcovia. Možno narazíte na útlu knižku prof. Vl. Helferta Hudební výchova na nehudebních školách. Státní nakladatelství, Praha 1930. Autor, profesor Masarykovy univerzity v Brne, tu s vedeckou precíznosťou dokazuje, že potreba hudby nie je len výsledkom umelého kultúrneho vývoja, ale „…patří k prapůvodním a spontánním duševním potřebám.“ V Pamätnom spise, ktorý je adresovaný vtedajšiemu ministrovi kultúry (máj 1929) a je súčasťou knihy, upozorňujú vážení páni profesori, že 1. vedomosti o hudbe patria k všeobecnému vzdelávaniu rovnako ako vedomosti o histórii, zemepise, literatúre… 2. hudba skrýva v sebe veľkú etickú silu, obracia myseľ k duševným hodnotám

3. hudobnosť vo svojej receptívnej forme je vlastnosť daná všetkým ľuďom. Z toho potom vyplývali aj požiadavky na hodinovú dotáciu: a) nižšie stredné školy (dnes 4. – 7. ročník ZŠ) týždenne 2 hod. hudby a spevu b) vyššie stredné školy (dnes 8. – 9. ročník ZŠ) týždenne 2 hod. pribudne hudobná náuka To ale nie je všetko! Vo všetkých vyšších triedach (až po maturitu) povinná 1 hodina zborového spevu a týždenne 2 nepovinné hodiny Hudobné praktikum (komorná a orchestrálna hra)! Nezdá sa vám, že tvrdenie o neustálom vývoji ľudstva (a teda aj výchovy a vzdelávania) nie je celkom v poriadku? Áno, niekam smerujeme. Ale kam? A priznám sa, svet plný počítačových expertov a súčasne (nielen) hudobných analfabetov ma optimizmom nenapĺňa. Prof. Mgr. Belo Felix, Ph.D., Univerzita Mateje Bela Banská Bystrica.