Urban Market 2016 (Winter Edition) by Urban Market

Urban Market Najväčšia slovenská predajná výstava nezávislého dizajnu, módy a umenia už siedmy rok prináša na jednom mieste to najlepšie nielen zo slovenskej scény. Dizajnérske produkty dopĺňa bohatý sprievodný program, workshopy, umelecké výstavy a hudobné, koncertné či dj-ské vystúpenia. Urban Market sa koná trikrát ročne, jeho zimná edícia je už tradične súčasťou predvianočnej Bratislavy. Čerstvé Ovocie, n.o. Neziskovú organizáciu Čerstvé Ovocie tvorí partia kamarátov, ktorých spája záujem o dizajn, módu, umenie a hudbu, ako aj chuť prispievať svojou aktivitou k oživeniu kultúrnej scény. Okrem Urban Marketu má ČO v talóne aj ďalšie podujatia, napr. Urban Art Session, SINGULARCH, Májový džem či reláciu Čerstvé Ovocie_FM. Fakulta architektúry STU Urban Market sa po druhýkrát koná na Fakulte architektúry STU. Tá tento rok oslavuje 40. výročie svojho vzniku. Budovu na Námestí slobody 9 navrhol architekt Emil Belluš a postavená bola v rokoch 1948 – 1953. Urban Market pripravili: Riaditeľ a dramaturg: Martin Brix Kurátorka: Nikola Luzárová

Art director a šéfredaktorka časopisu: Zuzana Fajta Copywriter a PR: Denisa Chylová Technické zabezpečenie a gastro: Tomáš Augustín Produkcia: Matej Chudic Architektúra: Dalibor Vidiečan Grafický dizajn: Studio Hungry, www.hungry.sk

Časopis pripravili: Šéfredaktorka: Zuzana Fajta Rozhovory, texty: Zuzana Fajta, Denisa Chylová, Adam Gajdoš Korektúra: Zuzana A. Ferusová Grafický dizajn: Studio Hungry, www.hungry.sk

Vydavateľ: © Čerstvé Ovocie, n.o. www.cerstveovocie.sk Vyšlo v náklade 600 kusov. Časopis je nepredajný.

Hravé Vianoce prídu na Fakultu architektúry! Urban Market aj v predvianočnom období navštívi Fakultu architektúry STU. Ponorte sa s nami do atmosféry Vianoc a nájdite tie najlepšie darčeky pre svojich blízkych, ale aj pre seba! Urban Market sa tento rok zabýval na Fakulte architektúry STU. Po príjemnej jarnej edícii vás opäť s radosťou pozývame objavovať šesť podlaží tejto jedinečnej budovy na Námestí slobody. Lenivosť sa nevypláca, určite vybehnite až hore na piate. Ten výhľad z terasy stojí za to!

Až sa vám zunujú nákupy, zabaviť sa môžete aj na niektorom z workshopov, koncertov alebo diskusií, ktoré sme pre vás pripravili priamo na fakulte. A áno, pre veľký úspech si zopakujeme aj komentované prehliadky! V duchu témy hravosť máme pre vás schované v rukáve aj jedno prekvapenie. Komu sa bude deň strávený na fakulte máliť, toho radi privítame aj na párty v piatok alebo v sobotu v bratislavskom Nu Spirit Clube. Pretože v noci sa nespí. V noci sa žije! Trochu príjemného čítania a obrázkov nájdete aj v časopise, ktorý práve držíte v rukách. V tomto čísle vám predstavíme hneď niekoľko zaujímavých osobností. Porozprávame sa s DJ-om a dizajnérom Emilom, Rebeccou, ktorá nám rozpovie o svojich učiteľských skúsenostiach. Nina a Patrícia predstavia svoju spoločnú prácu, vysokoškolský pedagóg a architekt Ľubomír Závodný sa zase rozhovorí o architektúre na Slovensku, ale aj o študentoch architektúry. Nakoniec sa prenesieme do slnečného Toskánska, kde sa pokocháme krásnou prírodou a ochutnáme skvelé jedlo. Zimný Urban Market nás vždy naladí na tú správnu atmosféru Vianoc a veríme, že rovnako to platí aj pre vás. Podeľte sa s nami o svoje radosti aj hravosti s hashtagom #urbanmarket16.

Úvod

Počas potuliek budovou môžete naraziť na vyše stovku predajcov – obľúbené stálice aj viaceré novinky. Či už hľadáte pekný šperk, originálnu módu, bytový doplnok alebo voňavú, ručne vyrábanú kozmetiku, veríme, že nebudete odchádzať sklamaní.

Rebecca Murray

Momentálne väčšinu svojho času trávi medzi žiakmi druhého stupňa, vo vlaku do alebo z Veľkých Levárov či vychutnávaním kávy. Prečo sa rozhodla zmeniť svoje profesijné smerovanie, čo ju k tomu viedlo, ale aj aké sú dnešné deti, nám prezradila v rozhovore.

Text:

Zuzana Fajta

Foto:

Kristína Botlová

1. rozhovor

S Rebeccou sa poznáme už niekoľko rokov. Dlho sme sa stretávali v zafajčenej krčme Kastelán na Židovskej. Keď som ju však stretla pred pár týždňami na Poštovej, skĺzla naša debata k tomu, čomu sa venuje aktuálne – učí angličtinu a biológiu na základnej škole vo Veľkých Levár. Zavalila ma množstvom príbehov, od vtipných až po vážne. Učiteľkou je však iba od septembra a práve jej prerod z človeka, ktorý vyšiel z úplne iného sveta a rozhodol sa venovať vzdelávaniu, ma zaujal. Rebecca vyštudovala Európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave a takmer desať rokov s kratšími a dlhšími prestávkami pracovala v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Rebecca Murray

Čo ťa zaujalo na zahraničnej politike natoľko, že si sa rozhodla ju ísť študovať? Nikdy mi nešli a nebavili ma predmety ako matematika, fyzika, chémia... Takúto odpoveď som čakala! (Smiech.) ... ale naopak ma bavila – a to bolo asi aj človekom, ktorý nás učil – občianska náuka. Mali sme učiteľa, ktorý nás nepodporoval v bifľovaní, ale snažil sa naučiť nás diskutovať, rozmýšľať, argumentovať. Okrem toho ma veľmi bavili dejepis a geografia. Predmety, v ktorých bolo viac ľudského, ako len čísla a fakty. Nemala som ale jasnú predstavu, čo by som chcela študovať. Ani ako dieťa som nesnívala o tom, že chcem byť doktorka, učiteľka, smetiarka alebo poštárka. Na výšku som išla v roku 2006. Bolo to obdobie boomu rôznych európskych štúdií, čo zrejme súviselo aj s naším vstupom do EÚ v roku 2004. Takým prípadom bola aj moja fakulta – fungovala asi len dva roky, keď som sa rozhodla na ňu prihlásiť. Keď som si pozrela popis štúdia, povedala som si, že to vyzerá fajn. Nakoniec som si zo všetkých škôl, kde som sa prihlásila, vybrala Bratislavu a odvtedy tu žijem. → Sveter: Vero Moda, zoot.sk Nohavice: Levi’s, zoot.sk Tenisky: OJJU, zoot.sk Opasok: Moschino Couture ← Fotka na predošlej strane Kabát: Alchymi, zoot.sk Tričko: Mad Drop Nohavice: H&M Topánky: OJJU, zoot.sk Ruksak: Popular, gopopular.com

Ako vyzerala tvoja práca po skončení štúdia? Veľmi pestro. (Smiech.) V menších organizáciách človek totiž veľakrát robí všetko. Takže som na jednej strane robila projektový manažment – kde som projekty vymyslela, spracovala, koordinovala, občas som písala štúdie, z času na čas sa stalo, že som sa ocitla v saku a na opätkoch ako expertka v paneli na konferencii, veľa práce bolo aj v súvislosti so Slovak Aid, čo je oficiálna rozvojová pomoc. Ja som sa sústredila hlavne na východnú Európu – Ukrajina, Moldavsko, takže som dosť cestovala smerom na východ. Bol to vždy taký mix. Jeden deň som šla na konferenciu na Ministerstvo zahraničných vecí a potom som šla na pivo do Kastelánu, kde mi všetko

Prečo si sa s tým nakoniec rozhodla skončiť? Mňa tá práca veľmi bavila a aj kolektív, s ktorým som robila, bol skvelý. Len som sa v nej celkom nenašla a ku koncu mi chýbal aj taký vnútorný pocit, nájsť si veľmi špecifickú oblasť, ktorej by som sa kontinuálne venovala a profilovala sa v nej. Po tých rokoch som nadobudla pocit, že som nezanechala po sebe výraznejšiu stopu. Posledný rok – dva som preto jednak hľadala seba, ale aj prácu, ktorá by mi vnútorne dávala zmysel. Vždy som tak trochu pokukávala po práci s deťmi alebo s rómskou komunitou. Som z učiteľskej rodiny. Môj otec, mama, babka, sesternice, tety, všetci učia, takže možno aj to tomu pomohlo. Neskutočne ma hnevali aj výsledky volieb alebo prieskumy, ktoré sa diali na školách a vyhrával v nich Kotleba. Fascinovalo a desilo ma, ako u mladých ľudí chýba kritické myslenie, medzinárodné štatistiky o stave školstva a Slovensko, ktoré suverénne obsadzovalo posledné priečky. Vtedy som sa dostala k Teach for Slovakia a povedala som si, že toto by mohlo byť ono. Ako dlho trvalo, odkedy si si povedala, že chceš učiť, až do momentu, že si sa reálne zapojila do tohto programu? Veľmi krátko. Súhrou šťastných

náhod. Bol marec a vo svojej vtedy druhej práci – OZ Demokracia v strednej Európe, s ktorým vydávame webzine Visegrad Revue (kde oficiálne pracujem ako výkonná riaditeľka, ale mám na starosti aj online editing), som jedného dňa nahadzovala článok a chcela som dať na Facebook reklamu. Keďže mám na prehliadači blokované reklamy, musela som ho vypnúť, obnoviť stránku a vyskočila na mňa reklama na Teach for Slovakia – deadline 31. 3. – samozrejme bolo 31. Tak som si preštudovala ich web a povedala som si, že toto je ono! Potom nasledoval výberový proces, ktorý trval niečo vyše mesiaca. Stále som bola v tom, že to možno nevyjde, aj keď som mala zo všetkých pohovorov dobrý pocit. Ôsmeho mája mi prišiel e-mail s ponukou na zapojenie sa do Teach – neváhala som. Samozrejme som to konzultovala a neskutočne veľa o tom rozmýšľala, ale viac-menej som si bola istá. Počas leta potom nasledoval šesťtýždňový tréning v Tatrách, počas ktorého som tri týždne aj učila na letnej škole pre deti z rómskych osád spod Tatier v Kežmarku. Mojou jasnou preferenciou po začatí školského roka ale bolo ostať v bratislavskom kraji. Mám tu zázemie, žijem tu už 10 rokov. Nebola som vnútorne stotožnená s tým, že by som skončila niekde ďaleko na východe. Asi by som to psychicky nepotiahla a nefungovalo to. Do programu Teach sa však počas leta zapojila škola z Veľkých Levár, ktorá hľadala práve učiteľku angličtiny. Vďaka tomuto padli aj posledné pochybnosti a najbližšie

1. rozhovor

nasmradlo z dymu, však vieš. A ľudia sa na mne vždy ohromne bavili, keď som sa tam objavila vo svojom pracovnom outfite.

Rebecca Murray

Ako si sa teda psychicky pripravila na to, že od septembra budeš „pančelka“? Ja som sa na to neskutočne tešila, takže som sa zvlášť nepripravovala. Skôr som si musela zvyknúť na ranné vstávanie – o 5:30! Taký režim je pre mňa celkom nový, keďže v práci predtým to bolo skôr o tom, mať povinnosti hotové, ale nikto nekontroloval, či som presne o ôsmej v kancelárii. Väčšou výzvou ako začiatok roka bol pre mňa basecamp, ktorý sme mali v lete. Z šesťtýždňového tréningu, ktorý sme mali, sme teda aj tri týždne reálne učili na letnej škole. To bolo moje prvé stretnutie s triedou, študentmi a všetkým školským. Mala som motýle v bruchu a pýtala som sa samej seba, čo budem robiť. Keď som ale nakoniec stála pred deťmi, bolo to pre mňa veľmi prirodzené a cítim sa medzi nimi skvelo. Väčšiu trému som potom v septembri zažívala skôr z toho, ako si sadnem s kolegami a kolegyňami v zborovni a ako prežijem prvé rodičovské združenie. Ako ťa prijali deti na škole, kde učíš? Podľa mňa boli z toho celkom vyvalení. Som o dosť mladšia než väčšina učiteľského zboru, zároveň som si so sebou priniesla svoj systém, ktorý bol pre nich nový. ← Overal: Alchymi, zoot.sk Lodičky: OJJU, zoot.sk Náhrdelník: Metaformi, metaformi.com

Mala som množstvo materiálov, pravidiel, snažila som sa im vysvetliť, že nebudeme fungovať na princípe príkazov a zákazov, ale budeme sa snažiť správať k sebe slušne, rešpektovať sa a makať na sebe. Jasne, že boli aj deti, ktoré skúšali, kde sú moje hranice, limity, koľko to dá a čo dovolím – najmä vo vyšších ročníkoch, ale od začiatku mám z učiteľskej práce dobrý pocit a ako sa hovorí, našla som sa v nej. Za ten krátky čas, čo učíš, vidíš už nejaké výsledky? Je to ešte veľmi krátky čas na to, aby som hodnotila. Niektoré deti ale napríklad podľa ich vlastných slov baví angličtina, ktorú učím, oveľa viac. U iných sa zmenilo to, že pochopili, že netreba ísť proti učiteľovi. Vidím pozitívne zmeny u mnohých, ale k viacerým z nich si cestu ešte hľadám a viem, že to bude trvať dlho a nebude to ľahké. Musím na tom aj ja popracovať. Mám našťastie mentorku, ktorá mi pomáha reflektovať moje doterajšie úsilie, takže viem aj s odstupom zhodnotiť, čo som spravila, a čo by sa dalo zlepšiť. Zároveň máme v rámci programu počas celého roka rôzne tréningy na zlepšovanie našich schopností. Je to niečo, čo by podľa môjho názoru mal mať každý začínajúci učiteľ. Mám pred sebou množstvo práce, ale každý deň zažijem aspoň jeden malilinký pozitívny moment, keď si poviem, že to za to stojí. Aké sú terajšie deti? Sú horšie, ako sme boli my? (Často

1. rozhovor

dva roky si budem vychutnávať rannú cestu vlakom do Levár.

počuť, že každá nová generácia je predsa horšia ako tá predtým.) Je to veľmi individuálne. Nedokážem to posúdiť, ani porovnať. Učím deti od štvrtého ročníka po deviaty. Štvrtáci sú milé malé hravé deti. Ôsmaci, deviataci sú takmer dospelí pubertiaci, takže je to iné. (Smiech.) Veľkým plusom je, že u nás na škole je zavedený celoplošný zákaz mobilov, čo sa aj dodržiava. Bolo by veľmi náročné ustrážiť žiakov, aby nevyťahovali každú chvíľu telefón z tašky. Inak deti ale riešia podľa mňa to isté, čo sme riešili my, len sú omnoho viac online. Čo ale vytŕča a je pre mňa negatívnym znamením tejto doby, je, že všetky deti majú facebook a kyberšikana je obrovský problém, ktorý sme my napríklad nepoznali. Zdieľajú svoje fotky s neznámymi ľuďmi, vedia byť k sebe aj neskutočne kruté a písať si veľmi škaredé veci. Toto im otvára úplne iný svet, ku ktorému sme my prístup nemali. ← Sveter: Tally Weijl, zoot.sk Náhrdelník: Metaformi, metaformi.com Prsteň: Veroin, veroin.sk

Baví deti vyučovanie? Záleží veľmi na tom, ako hodinu vymyslím, ako sú deti naladené a ako sa mi ich podarí prípadne „preladiť“. Niekedy stačí aj úplná drobnosť, napríklad pred pár týždňami som priniesla stierateľné tabuľky s fixkami. Dávala som im otázky k textom, ktorý si mali prečítať, malo to takú „kvízovú“ formu a väčšinu to chytilo a dvíhali tabuľky s odpoveďami ako strely. Potom sú ale dni, keď je ťažšie sa dohodnúť. Treba s tým rátať a byť na to pripravený. Je aj rozdiel, či je to prvá, druhá hodina alebo posledná v piatok. Tomu treba vždy prispôsobiť vyučovanie. No a všetci by chceli pozerať seriály a filmy, čo veľmi nefunguje. Máme však dohodu, že keď sa naučia 200 – 300 nových slovíčok, tak si niečo pozrieme, alebo niektoré triedy dostavajú týždenné/mesačné výzvy v správaní a rešpektovaní našich pravidiel a keď získajú určitý počet bodov, pozeráme napríklad Simpsonovcov a spravíme si k tomu aj popcorn. Vo všetkých triedach bolo zo začiatku dôležitejšie, než sa učiť gramatiku alebo slovnú zásobu,

1. rozhovor

Jasné, že boli aj deti, ktoré skúšali, kde sú moje hranice, limity, koľko to dá a čo dovolím – najmä vo vyšších ročníkoch, ale od začiatku mám z učiteľskej práce dobrý pocit a ako sa hovorí, našla som sa v nej.

Rebecca Murray

Keď som ale nakoniec stála pred deťmi, bolo to pre mňa veľmi prirodzené a cítim sa medzi nimi skvelo. stanoviť si pravidlá – napríklad, že keď jeden rozpráva, tak ostatní sú ticho a počúvame, rešpektujeme sa, makáme na 100 %, tešíme sa z úspechov. Pre mňa ako učiteľku, pokiaľ tieto veci nemám zvládnuté, tak je ťažké sa posunúť s učením. Sú to veci, ktoré by podľa mňa deti mali vedieť nie kvôli angličtine, ale celkovo do života. Čo teda deti motivuje k práci? Je to veľmi individuálne. Vo všeobecnosti sú ale deti (aj rodičia) veľmi zaťažené na známky. Aj preto sa snažím kombinovať písomky alebo úlohy, ktoré sú ľahšie, ale aj ťažšie, aby každý mal šancu získať dobrú známku. Podľa mňa najviac demotivuje deti, ktoré majú kontinuálne zlé známky, to, že nezažili pocit úspechu. Keď zrazu dostanú z nejakej písomky jednotku, hneď vidíš, ako sa tešia, aj keď sa to možno snažia skryť, nedať najavo a tváriť sa, že im je to jedno. Čo sa týka tém, ktoré ich bavia, tak momentálne najviac fičí hudba

a rôzni umelci. Napríklad si spolu prekladáme texty skladieb. Potom futbalisti – Neimar, Messi, Pokémoni, youtuberstvo a samozrejme facebook a „svojky“. Pár ich s deťmi mám aj ja. Pred nejakým časom som zaregistrovala, že sa snažíš vybudovať na škole prírastok k vašej knižnici. Ako to postupuje? Máme v knižnici veľa kníh, zároveň je to ale taká staršia klasika a deti o ne veľmi nemajú záujem. Z angličtiny tam nie je skoro nič, okrem pár časopisov National Geographics. Povedala som si, že nechcem, aby po mne ostala takáto knižnica, keď z tej školy budem po dvoch rokoch odchádzať. Preto sa teraz snažím vybudovať anglickú sekciu kníh, ktoré by mojich študentov zaujímali a chceli by ich čítať. Chcem, aby sa týmto spôsobom dostali k literatúre, ktorá ich zaujíma. Zopár kníh mi už venovala kamarátka Eva, ktorá pracuje v Mestskej knižnici v Bratislave, zopár som kúpila za vlastné úspory. Pomaly, kniha ku knihe. ▌

OBALY PRE VAŠE NÁPADY www.tlaciarenbardejov.sk

← 1 2

Emil

Emil Je Braňo aj Emil. Dizajnér aj DJ. Tak trochu producent, ktorého baví socha. A grafika. To však neznamená, že je grafický dizajnér. Často ho vídať za gramcami, buď ako jedného z dj-skej dvojice EMONOIZBOYZ, alebo v rámci projektu Prezident Lourajder. Okrem toho sa však venuje aj vlastným veciam. Dizajnuje, točí platne, ale najmä – je profesionálny zvárač.

Text:

Zuzana Fajta

Portrét:

Kristína Botlová

Čo profesionálne zváraš? Ešte zatiaľ nič, ale budem pravdepodobne zvárať dizajn, lebo sa rozpadáva. Baví ma pracovať s kovom. Kov je super. Hoci som zatiaľ neprišiel do styku s nejakými významnými kovmi, ale čierne železo mi nateraz pripadá ako materiál, ktorý má zmysel zvárať.

Emil

Kde si sa naučil zvárať? V Zváračskom ústave! Bol som mesiac na kurze zvárania a bolo to úžasné – zapojiť sa do komunity chlapov, mať svoju vlastnú skrinku, svoje montérky, do ktorých sa každé ráno prezlečieš a celý deň trénuješ zvary. Ako ti napadlo ísť na zváračský kurz? Chcel som si rozšíriť pole svojich schopností, tak som to využil a išiel do toho. Sú rôzne kurzy, ktoré si

človek môže vybrať. Napríklad masér, kurz varenia, nechtového dizajnu... A ja som si vybral zváranie. Dokonca som si tým už aj niekoľkokrát zarobil. Už na škole som však robil niekoľko prác, kde som použil techniku zvárania, ale tam to bolo skôr o tom, že som veci ohýbal a opracovával kov. Samotné zváranie však robil dielenský. Zváranie ma ale vždy fascinovalo. Čo bola prvá vec, ktorú si zvaril? Bol to taký malý archetyp kostolíka. Asi 70 cm na výšku, iba z rúrok. Teraz ho mám doma na záchode a drží toaletný papier. S akým materiálom si robil rád predtým, než si objavil čaro zvárania? Asi s drevom. Drevo je super. Pracoval som rád aj s lacným drevom. Pretože lacného dreva máš veľa

Čo ťa momentálne najviac baví? Momentálne je to asi práca s drôtom, ktorý ohýbam a vytváram z neho rôzne linkové grafiky – niečo podobné, ako keď som voľakedy robil busty. Myslím, že to má zmysel a chcem sa tomu venovať. Asi najviac času mi však v tomto období zaberá niečo iné – projekt Crafting Plastics, do ktorého som zapojený. Som zodpovedný za produkciu a veci spojené s výrobou. Rozbehla ho kamarátka Vlasta Kubušová v Berlíne a hlavným konceptom je práca s plastovým biodegradovateľným materiálom, nezávadným pre okolie. Z neho vyrábame rámy okuliarov. Ty si bol tiež v Berlíne... Áno, bol som tam na stáži u Jerszyho Seymoura, čo je superfreaky človek. Stáž trvala pol roka a dala mi strašne veľa. V Berlíne som bol predtým len raz ako turista a zrazu som tam išiel žiť. Berlín je krásne, rozmanité, autonómne mesto v štáte... A mám veľmi rád pizzu na Rosenthaler Platzi! ← Sedák Negative moulding, 2015 Foto: Archív autora

Čo ti dala stáž v Berlíne? Videl som, ako funguje štúdio zabehnutého dizajnéra, s ktorým navyše sympatizujem a je mi veľmi podobný, čo sa týka názorov a aj po estetickej stránke. Samozrejme, všetko, čo sa tam robilo, bolo veľmi prepracované a malo základ v rôznych konotáciách. Robil som od práce v 3D programoch, ilustratore až po fyzické realizácie jeho objektov. Pre mňa bola táto skúsenosť skvelou nadstavbou k vysokej škole a môžem to každému len odporučiť. Videl som, koľko veľa vecí stojí za projektom a dalo mi to odvahu oslovovať galérie, kurátorov a prezentovať sa. Je to super insight do vecí, ktoré ti v škole neukážu. Prečo si tam neostal? Nevidel som tam zatiaľ svoju budúcnosť. Mal som skúsenosť so štúdiom, čo bolo fajn. Možno som však bol len lenivý si hľadať nejakú prácu od deviatej do piatej. Chcel som robiť vlastné projekty. To sa mi ale v konečnom dôsledku tiež nepodarilo, lebo som stretol Vlastu a začali sme sa venovať Crafting Plastics... Okrem dizajnu sa venuješ aj hudbe. Čo nové chystáš? Momentálne je to hlavne moja druhá platňa, ktorú robíme s Prezidentom Lourajderom – EP, ako Emil a Prezident. Bude tam 6 až 8 pesničiek (ešte neviem), všetku hudbu som spravil ja a veľmi sa na to teším. Chceli sme to stihnúť do Vianoc, ale to sa nepodarí.

2. rozhovor

a nebojíš sa, že niečo pokazíš. Koniec koncov, na dizajne ma najviac baví, že tie pokazené veci sú vždy najlepšie. Baví ma, keď môžem popierať, že ide o dizajn. Na VŠVU, kde som chodil do ateliéru Artdizajn, bol dôraz kladený najmä na autorské výstupy. Tam som pochopil, že dizajn v dnešnej dobe nemusí byť krásny a absolútne výtvarný.

Emil

→ 1 Interiérový objekt Line, 2012 2 Foto: Archív autora 16

← 1 2 17

2. rozhovor

Bol som mesiac na kurze zvárania a bolo to úžasné – zapojiť sa do komunity chlapov, mať svoju vlastnú skrinku, svoje montérky, do ktorých sa každé ráno prezlečieš a celý deň trénuješ zvary.

Nie som hudobník a nemám hudobné vzdelanie, jediné, čo mám, je, že cítim rytmus. Lebo rytmus je môj kamarát. Rád beriem československé veci a zbieram ich, vzdelávam sa. Je pre mňa dôležité poznať, čo sa tu dialo kedysi. Nepozerám sa len na jeden žáner, nebaví ma stále robiť len hiphopové beaty, robím aj rýchlejšie veci. Snažím sa to robiť komplexne. Pripadá mi, že by som bol ukrátený o veci, keby som sa pohyboval len v jednej škatuľke. Kedy ťa začala intenzívne zaujímať hudba? Prišlo to tak postupne. Chodil som na basketbalové gymnázium a už v druhej triede som vedel, že ho nebudem robiť profesionálne. Zrazu som si zarobil viac peňazí a kúpil som si gramofóny. V tej chvíli to bolo strašne pocitovo silné. Mal som príležitosť si kúpiť gramofóny za určitú sumu, tú som mal, tak som si povedal, že idem do toho. ↑ Okuliare Crafting plastics! Studio, 2016, Foto: Anna Somoroňová Aký je rozdiel medzi tým, keď dizajnuješ a tvoríš hudbu? Uvedomil som si, že to má podobné znaky. Aj v dizajne som často samploval situácie, ktoré som zažil, alebo fungujú – a takisto je to aj s hudbou. Sampling alebo recykláciu starých zvukov vnímam ako používanie niečoho, čo už existuje a ja to dávam do nového kontextu. Zrazu to patrí do inej žánrovej kategórie a to sa mi veľmi páči. Nevnímam to však ako krádež, ale skôr k tomu pristupujem s úctou a mám pocit, že neurážam pôvodných autorov.

Predtým si s tým nič nerobil? Nie. To je ako s dizajnom. Keď sa na neho dívaš ako laik, vidíš všetko tiptop naleštené. Sexi veci. Takisto som bral aj hudbu. Dj-ing mi pripadal ako cool vec. Počúval som množstvo rozmanitej hudby a ťahalo ma to k tomu. Chcel som byť toho súčasťou. Neviem, či sa už teraz cítim byť toho súčasťou, ale keď držím v ruke svoju platňu, tak sa k tomu približujem. Veľmi ma ale ovplyvnil aj môj parťák Andy, s ktorým hráme ako Emonoizboyz. On bol ten, ktorý už dávno predtým robil naozajstné veci s gramofónmi. Ukázal mi, ktoré sú tie dj-ské a nie také od babky. Ukázal mi, v čom to spočíva a ako sa

Svietidlo Turpis obiecti, 2016 Foto: Dana Tomečková ↓ to robí. Keď už som mal gramofón a začal som zbierať platne, začali sme spolu aj hrať. Zrazu sme mávali pravidelné akcie v Azyle. Inak, už je to skoro 10 rokov. Ako dlho si „nacvičoval“, než si sa odvážil ísť hrať pred ľudí? Nenacvičoval som. To bol taký pocit, že som to proste chcel púšťať ľuďom. Samozrejme, že to na začiatku malo ďaleko od dokonalosti. Dôležitý je ale podľa mňa hlavne vkus a výber pesničiek. Ako sa teraz pripravuješ na hranie? Teraz kontrolujem svoje beaty v sampleri, pred hraním z platní robím vždy selekciu platní, aby som to nemusel brať všetko. Najviac času však vždy zožerie výber digitálnych hudieb. ▌

2. rozhovor

Nie som hudobník a nemám hudobné vzdelanie, jediné, čo mám, je, že cítim rytmus. Lebo rytmus je môj kamarát.

Ľubomír Závodný

Text:

Adam Gajdoš

Portrét:

Kristína Botlová

3. rozhovor

Kvalita architektúry a verejných priestorov podmieňuje kvalitu našich životov a naopak. Nudná, monotónna architektúra má podľa neurovedca Collina Ellarda dokázateľný negatívny vplyv na naše duševné zdravie. Architekta Ľubomíra Závodného o týchto záveroch netreba presviedčať – architektúre sa venuje už vyše tri desaťročia ako praktizujúci architekt a posledných niekoľko rokov aj ako pedagóg na Fakulte architektúry STU. Mladých študentov učí navrhovať obytné stavby, starších zas učí pochybovať. Pretože, ako sám hovorí, pochybovať treba, lebo to je to, čo nás niekam ženie.

Ľubomír Závodný

Aké postavenie má momentálne architektúra na Slovensku? V tomto som skeptik. Nemyslím si, že architektúra má až takú dôležitú úlohu v spoločnosti. Tá ju príliš neakceptuje, čo je samozrejme dané vývojom z minulých 50 rokov. Teraz sa to lepší, predsa len sa robia súťaže, propagácie architektúry, CEZAAR a podobne. Dostáva sa do povedomia verejnosti. Dokonca aj obyčajný človek angažuje architekta na spracovanie svojho rodinného domu, čo predtým nebolo. Predtým sa zobral katalógový projekt, dnes si na Slovensku architektúra postupne buduje určitú pozíciu, ale je to ťažké. Súvisí to s celou situáciou v spoločnosti. Nejde len o architektúru. Keď sa pozriete, ako jazdia šoféri, ako sa správajú psičkári – všetko so všetkým súvisí. Bolo to niekedy v minulosti inak? Mám taký dojem, že to súvisí so spoločenskou situáciou, ktorú sme tu mali roky rokúce. Predtým to bolo lepšie. Mali sme tu architektúru modernizmu (obdobie do konca 1. svetovej vojny) od Jurkoviča, Tvarožka, v Bratislave bol postavený Manderlák a podobne. To obdobie pokladám za veľmi dobré, aj keď netvrdím, že obdobie socializmu bolo horšie – tiež vznikli veľmi zaujímavé stavby. Napríklad bratislavské krematórium či obchodný dom Prior, aj keď ten sprevádzali neblahé súvislosti so zbúraním časti Starého mesta. Bolo to zložitejšie obdobie, ale dnes, v súčasnosti, tu vzniká všeličo. Mám taký dojem, akoby zmizli pravidlá a je tu diktát niečoho iného.

Prečo ste sa rozhodli študovať architektúru? Študoval som Stavebnú priemyslovku na Zochovej ulici v Bratislave, kde ma nadchli pedagógovia „starej školy“, ktorí nemohli učiť na vysokej. Nadchli ma až tak, že som si povedal, že skúsim architektúru. V rodine som v tom čase nemal žiadneho architekta. Medzičasom som si zobral za ženu spolužiačku architektku, môj o rok mladší brat študoval tiež architektúru a tiež si zobral spolužiačku. Obidvaja máme dcéry, ktoré vyštudovali architektúru. Čiže zrazu sme v rodine šiesti architekti. Čím bol odlišný život študenta pred 30 rokmi od toho dnešného? Pociťujem trochu zmenu. Keď sme študovali my, bolo to viac spoločenské, zdieľali sme štúdium a komunikovali medzi sebou. Dnes je to viac o individualizme. Študenti idú sami za seba, čo ale netvrdím, že je zlé. Za našich čias to chýbalo. Žilo sa tým, čo povie druhý a čo spravíme všetci. Nešli sme za tým, aby sme vyskúšali niečo sami a naučili sa niečo viac ako ostatní. Súťaživosť nebola. Bolo to obdobie rovnostárstva, čo súviselo aj s obsadením na škole. Vtedy bolo dosť málo výnimočných pedagógov, najmä v porovnaní so staršou generáciou, ktorú učili ozajstné veľké mená. Ja tie mená zo svojho štúdia hľadám. Pri súčasnej generácii sa niečo na tej škole deje, ale mám pocit, že pomaly. V novembri 1989 ste mali 30 rokov. Čo znamenali udalosti

Nežnej revolúcie vo vašej kariére a vo všeobecnosti pre povolanie architekta na Slovensku? Pre mňa to obdobie znamenalo strašne veľa. Dôležitá je podľa mňa vnútorná sloboda. Vtedy som mal pocit, že by to tak mohlo byť a aj som tú slobodu cítil. Ja som vtedy od roku 1983 robil u Ivana Matušíka v Štátnom projektovom ústave obchodu. Dovtedy existovali len štátne zákazky a odrazu prišiel súkromný investor. S Jánom Bahnom sme si založili vlastný ateliér a mohli sme tvoriť mimo tých starých princípov. Pre mňa to bola pozitívna zmena, keďže som potom tvoril ďaleko viac ako v štátnom ústave.

Kedy a prečo ste sa rozhodli vyučovať na FA STU? Po roku 1989 ma Ján Bahna stiahol na VŠVU, kde som mu dva roky robil asistenta. Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave je špecifická škola architektúry s úplne iným štýlom výučby a možnosťou vnímať aj iné odvetvia umenia. Potom som sa venoval hlavne svojej práci a možno 12 rokov dozadu ma stiahli Ivan Petelen a Ivan Gürtler na Fakultu architektúry STU, kam ma pozývali do rôznych komisií. Až sa stalo to, že ma možno 6 – 7 rokov dozadu oslovila pani dekanka a stal som sa riadnym členom fakulty na plný úväzok a robím v Ústave obytných budov.

3. rozhovor

↑ Domy 1-2-3, Bratislava Foto: Pavel Meluš

Čo konkrétne vyučujete na fakulte? V princípe je moje poslanie učiť prvákov, druhákov, piatakov a šiestakov. Prvákov učíme navrhovanie rodinného domu a druhákov navrhovanie obytného domu. S nimi je úžasné pracovať, pretože sú tvarovateľní, teda dochádza k obrovskej interakcii. Komunikujeme spolu a študent sa učí. Piatak a šiestak sa už cíti byť architektom, ktorý pracuje v nejakom ateliéri, už je to hotový človek – ich sa zas snažím učiť pochybovať. Oni nepochybujú, a to je zle. Musíme pochybovať. Aj ja pochybujem, a práve tá pochybnosť nás niekam ženie. A aj medzi nimi je to iné. Piatakov nechávam bláznivo pracovať na zadaniach, ktoré môžu byť aj nereálne, ale šiestakom, ktorí idú do štátnicovej komisie, sa snažím dávať reálne zadania. Učením odovzdávate študentom svoje know-how. Čo však dávajú študenti vám? Učenie nie je len o tom, že pedagóg mudruje, mentoruje a vyučuje. Na študentskom projekte je úžasné to, keď je študent slobodný, keď má ← Evanjelický kostol, Nitra Foto: Ľubo Stacho

emóciu, tak si v istom zmysle sám overujem varianty a možnosti a mňa to učí byť slobodným. Nedostanem sa do projektovej rutiny a vďaka študentom sa zrazu viem dostať všelikam inam. Ale samozrejme to musí byť študent, ktorý chce, čo býva tiež trochu zložitejšie. To, že ja len dávam, vôbec nie je pravda. Ja aj veľa dostávam, a preto ma to na škole baví. Čím je charakteristický dobrý študentský projekt? Študent musí jednak vymyslieť dobrú vec, byť ňou nadšený a vedieť ju graficky podať, aby to pochopil aj prijímateľ. Dobrý projekt ale nemusí mať len túto schému. Je to proces. Nie je dôležitý výsledok, ale cesta. Tú si viac cením, aj keď pri komisiách a porotách sa hodnotí len výsledok. Ale práve spomínaný výsledok musí byť podaný tak, že sa dá pochopiť aj cesta. Tá je najdôležitejšia aj pri učení. Nikdy to nerobím tak, že chytím ceruzku a nakreslím mu to. To je somarina. My sa porozprávame, je to úžasná verbálna diskusia, niečo, čo chýba architektom v praxi. My medzi sebou o architektúre nekomunikujeme, lebo náhodou sa niekto niečo dozvie a zoberie tomu druhému zákazku. Čo je, samozrejme, úplne zlé.

3. rozhovor

Musíme pochybovať. Aj ja pochybujem, a práve tá pochybnosť nás niekam ženie.

Ľubomír Závodný

A čím je charakteristický dobrý pedagóg? Dobrí pedagógovia, ktorí učili mňa, boli tí, čo len nementorovali, len neučili, len neznámkovali, ale komunikovali, rozprávali, pýtali sa a akceptovali ma v princípe ako rovnocenného. A to sa snažím aj ja. To, že študent je mladý a je prvák alebo piatak, a že nemá ešte diplom, nie je dôležité – veď ho bude mať o pár rokov. Čas beží tak rýchlo, že ho v princípe vnímam ako architekta, aj keď ešte nemá titul. Preto od neho vyžadujem architektonické myslenie, emóciu, nadšenie a beriem ho ako rovnocenného. Ale práve to nadšenie veľakrát chýba. Mnoho architektov tvrdí, že všetko podstatné sa naučili až v praxi. Na čo je teda v dnešnej dobe pre architekta dobrá vysoká škola? Ja by som to neviazal na ten bod zlomu, keď človek skončí školu, pretože človek sa učí celý život. Ja som skončil školu pred 33 rokmi, ale úprimne povedané,

musím sa učiť stále. Ak sa nebudem učiť, tak zakrpatiem. Podľa mňa má vysoká škola obrovský význam najmä preto, lebo je to 5 – 6 rokov, počas ktorých môže študent žiť slobodným životom. On sa rozhodne, či sa chce učiť alebo nechce. Či ho zaujíma škola, alebo ho nezaujíma. Učí sa slobodne sa rozhodovať. Keď je stredoškolák, ešte to nevie, je mladý. Ako vysokoškolák má na to zrazu čas. Keď na vysokú školu nejde, tak na to čas nemá, naučiť sa slobodne rozhodovať. Pre mňa nie je dôležité, že sa tam nenaučí betón, fyziku. To je úplne jedno. Škola má význam, ale či sa architektúru budem učiť počas školy alebo potom, je v princípe úplne jedno. Najlepšie je to, keď sa študent učí slobode rozhodovania prvé 3 – 4 ročníky a potom chytá nadšenie a ide vlastným smerom. Nadšenie ale nemôže prísť diktátom. Preto tvrdím, že vysoká škola je výborná a vôbec mi nezáleží na tom, či sa tam

Architektúra nie je len o architektúre, ale o všetkom možnom – o živote, psychológii, dobrom verbálnom prejave, diplomacii. Je toho strašne veľa. To sa mi na architektúre páči. 26

Český pedagóg architektúry Jaroslav Drápal tvrdí, že kto nerozumie ničomu inému než architektúre, nerozumie v konečnom dôsledku ani jej. Je to pravda? S tým úplne súhlasím, pretože architektúra nie je len o architektúre, ale o všetkom možnom – o živote, psychológii, dobrom verbálnom prejave, diplomacii. Je toho strašne veľa. To sa mi na architektúre páči. Dá sa s ňou v živote robiť všeličo a nie je to žiadna rutina. Nehovorím len o tom, že mám nového klienta,

↑ Dom nábytku Atrium, Bratislava Foto: Ľubo Stacho nové zadanie, nový pozemok, ale je to jednoducho vzrúšo. Je to stále niečo nové a to je na tom zaujímavé. Navrhnúť kostol a rodinný dom sú údajne dve najťažšie zadania pre architekta. Vy ste niekoľkokrát naprojektovali obe z nich. Čím sú tieto dva druhy stavieb také náročné? V princípe je jedno, čo architekt robí, ak je to dobrý architekt a má dobré princípy tvorby. Môže robiť nemocnicu, administratívnu budovu či rodinný dom. Ale celé to súvisí najmä s klientom. Rodinný dom má špecifického klienta, dokonca dvoch – on a ona.

3. rozhovor

človek niečo naučí alebo nenaučí. Ani najlepšia škola z hlupáka dobrého architekta neurobí. Naopak, ak architekt chce a nie je na svetovej škole, tak sa naučí.

Ľubomír Závodný

Mnohokrát on hovorí niečo iné ako ona, ale je tam priama, osobná väzba. Sú to ľudia, ktorí si nechajú navrhnúť architektom za svoje peniaze dom. Architekt ho za ich peniaze postaví a tí ľudia v ňom potom celý život žijú. To je pri rodinnom dome obrovská zodpovednosť. Pri kostole je ten klient zvláštny. Ak to mám parafrázovať, tak je ním sám Najvyšší. Jasné, že je to taká alebo onaká cirkev, je tam nejaké spoločenstvo ľudí, ktoré je špecifické. Pretože úlohou stavby nie je len zakryť strop, urobiť ochranu pred dažďom či mať teplo, ale je to o niečom vyššom. A preto je pre architektov zaujímavé robiť kostol, lebo je to niečo iné. Prečo by si mal človek ku stavbe rodinného domu prizvať architekta? Asi preto, lebo v ňom bude potom žiť. Najprv musí klient pochopiť, že to architekti vedia spraviť, a to uvidí na dobrých príkladoch. Keď si dnes zoberiete, čo sa dostáva von, tak je vidieť, že osveta funguje. Voľakedy boli len katalógové domy a nebolo si z čoho vyberať. Dnes sa dá kúpiť kniha, časopis, v televízii je udeľovanie cien za architektúru a vidieť, aký rodinný dom a prečo vyhral. Aj dnes sú samozrejme rôzni klienti. Nie všetci oslovia architekta. To sa ale nedá diktovať. Našou úlohou nie je chodiť po ulici a kričať „určite si zoberte architekta“, ale urobiť klientovi dobrý dom a ten bude potom príkladom. To sú skutky, ktoré sú dôležité. Kde je pri rodinnom dome rozumná hranica medzi egom architekta a požiadavkami klienta? Tiež to zažívam a som čím ďalej

tým tvrdohlavejší. Samozrejme, že je to dom pre iného človeka, on v ňom bude žiť, ale mnohokrát sa mi stalo, že ak bol architekt tvrdohlavý, tak klienta presvedčil. V Prahe sa uskutočnila jedna prednáška o rodinných domoch, kam boli pozvaní aj klienti, a tí viackrát povedali, že vďaka presadzovaniu a tvrdohlavosti architekta pochopili, že je to lepšie tak, ako to architekt myslel. Áno, architekt má školu, má vedomosti, navrhuje určité estetické kritéria a pravidlá, takže on to tomu klientovi vlastne vnucuje, ale vnucuje mu to v dobrom. Tam je hranica dosť ťažká. Dalo by sa povedať, že veď je to dom pre klienta, prečo by mu mal architekt vnucovať svoj názor. Podľa mňa je architekt povinný rozmýšľať v súvislostiach o mieste, na ktorom dom stojí, o klientovi, ktorý má tiež svoju charakteristiku. Toto je úloha architekta, dať tie všetky veci do hrnca a vybrať odtiaľ to, čo si myslí, že je najlepšie. A ak nebude tvrdohlavý, tak dom nebude dobrý. Sám si tiež hľadám klientov, ktorí chcú kvalitu a očakávajú priestorový zážitok. Už 34 rokov žijete a pracujete v Bratislave. Aký máte ku nej vzťah? Mám k Bratislave veľmi dobrý vzťah. Toto mesto mi je sympatické, lebo nie je veľké. Dokonca mi je sympatické aj to, že ani centrum nie je veľké, a že má zdvíhajúcu sa konfiguráciu terénu. Koniec koncov, aj rieka v meste je veľmi dobrá, hoci toto nie je rieka, ale skôr dopravná diaľnica. Z tohto pohľadu sa na naše mesto dívam. Je ale pravda, že je veľmi porozťahované. Staré

Čo by podľa vás architektúre na Slovensku pomohlo? Podľa mňa architektúre by pomohlo to, keby spoločnosť začala žiť právnym štátom. Lenže to sa zhoršuje, čo sa neskôr prejaví aj v architektúre. Dnes svetu vládne egoizmus, každý si hľadí svoje. A tak je to aj v developerstve. Ten si ide tvrdo za svojím. Mamička, keď odváža svoje dieťa do škôlky, je tiež egoistka, lebo zastane autom hocikde. Jej TatraCity, Bratislava Foto: Ľubo Stacho ↓

dieťa je v tej chvíli najdôležitejšie. To súvisí aj s architektúrou. Čomu sa venujete, keď sa práve nezaoberáte architektúrou? Čím ďalej, tým menej sa vo voľnom čase venujem architektúre. Kedysi som doma robil, študoval. Dnes hľadám iné možnosti uplatnenia sa. Samozrejme, že sa venujem rodine, idem von, cestujem atď. V poslednom čase si však rád vychutnávam dobré vína. Máme takú partiu, voláme sa Urbanisti, čo je skratka pre Spolok Sv. Urbana. Cestujeme po rôznych vinárskych oblastiach a hľadáme miesta, kde to celé vzniklo, prečo to má také chute. A na tých miestach je tiež prítomná zaujímavá architektúra, takže aj keď sa toho chce človek trochu zbaviť, aj tak na to natrafí. ▌

3. rozhovor

mesto je kompaktné, všetko ostatné je však porozťahované a je tu trochu dopravný problém. Ale akosi som duchom Bratislavčan, inde by som ani nechcel žiť.

Patrícia Kvasňovská & Nina Ford

Text:

Denisa Chylová

Portréty:

Kristína Botlová

4. rozhovor

Kariéra stylistky a módnej fotografky je v našich končinách stále niečím raritným. Dvom mladým slečnám sa však splnil ich sen a venujú svoj čas práci, ktorá nám prináša krásu na stránkach magazínov aj na obrazovkách. Patrícia a Nina tvoria dynamické duo, ktoré sa spoznalo ešte počas základnej školy, a momentálne pripravujú nielen foto editoriály pre slovenské a zahraničné magazíny, ale spolupodieľajú sa tiež na rôznych natáčaniach, foteniach a ďalších zaujímavých projektoch.

Patrícia Kvasňovská & Nina Ford

Ako sa každá z vás dostala k tomu, čo robíte? Patrícia: V podstate to bola tak trochu náhoda. Fotenie ma vždy bavilo, ale nikdy som nemala pocit, že by to mohlo byť niečo, čím by som sa mohla živiť. Takže som sa vždy snažila mať nejaké zadné vrátka. Vyštudovala som vysokú školu, ktorá s fotkou nemala nič spoločné. Stále ma však bavilo fotiť. Navštevovala som rôzne workshopy, aby som sa v tom zdokonaľovala, no stále to bolo len hobby. Počas školy som sa dostala k scoutingu a neskôr aj k práci bookera pre modelingovú agentúru Elite a z toho potom vyplynulo, že som začala fotiť nové tváre, modelky. Fotenie fototestov ma naučilo veľa o komunikácii s modelkou, práci s výrazmi, uhlami. Vďačím i celému tímu Elite, ktorý si nedával servítku pred ústa a povedal mi vždy na rovinu, čo je dobré, čo je zlé a podobne. Týmto som sa postupne posúvala a zlepšovala a zistila som, že ma to baví. Následne som oslovila Ninku, ktorá v tom období žila v Kodani, či by nechcela skúsiť niečo „nastajlovať“ na naše spoločné fotenie. A tak sa z kamarátstva stala aj pracovná spolupráca. Naše prvé „projekty“ sme fotili v kočikárni jedného paneláku na Kramároch. Teraz máme vlastné malé štúdio v centre mesta, o tom sme vtedy iba snívali. Nina: Mňa k stylingu priviedla fotka. Počas štúdia v Kodani som trávila všetok voľný čas s foťákom v ruke. Keďže Kodaň je multikultúrne mesto, kde stretneš na ulici ľudí rôznych kultúr a etnicít, mala som potrebu všetko dokumentovať.

Či už cez portréty, alebo street fotku. Po čase som dostala chuť ľudí, ktorých som fotila, doštylizovať sama. Tak som prvýkrát začala premýšľať nad stylingom. Druhý impulz prišiel od Paťky, ktorá navrhla, aby sme spolu niečo vytvorili. Tak začala naša spolupráca. Vždy keď som pricestovala domov na Slovensko, sme zorganizovali nejaké fotenie, alebo naopak, Paťka prišla za mnou do Kodane. Medzičasom som začala pracovať v jednej dánskej šperkárskej firme, kde som mala na starosti visual merchandise a fotografiu. Vďaka tejto príležitosti som mala možnosť pomaly preniknúť do tamojšieho módneho biznisu a spoznať ho z pozície insidera. Po čase som začala pôsobiť ako asistentka dvom stylistkám a vďaka tomu som sa ocitla na foteniach veľkých produkcií. Vtedy mi už bolo jasné, že styling je práca, ktorá ma bude živiť. Ako ste sa spoznali? Patrícia: My sme sa spoznali ešte na strednej škole, čiže strašne dávno. Nina: Nie, na základnej! Patrícia: No tak dokonca na základnej! Ako sa vám pracuje vo dvojici? Patrícia: Super. Vo všetkom si sedíme, komunikujeme spolu neskutočne jednoducho, lebo sa nám páčia rovnaké veci. Vždy jedna z nás prinesie niečo nové. Navzájom sa ovplyvňujeme, motivujeme a pomáhame si. Nina: Vo veľa veciach sa dopĺňame a spolu to snáď nejako funguje. Veľmi nám pri práci pomáha fakt, že sme predovšetkým kamarátky. To prináša na pľac veľmi uvoľnenú

atmosféru, v ktorej môže človek zo seba dostať všetko von, či už je to záchvat smiechu alebo plač. Ďalším benefitom je, že ma vie Paťka v krízových situáciách zastúpiť, haha.

Patrícia Kvasňovská & Nina Ford

Takže žiadne hádky? Nina: Nie, hádky si nejdeme. Patrícia: Asi nie, snažíme sa brať všetko s nadhľadom a nebrať si veci osobne. Tak sa snažíme aj vo všeobecnosti pristupovať k celému tomuto biznisu. Čo máte na svojej práci najradšej? Patrícia: Asi to, že je stále iná. Ustavične sme s inými ľuďmi, robíme iné veci, na iných miestach. Núti nás to premýšľať mimo zabehnutých koľají, vymýšľať stále nové veci a posúvať svoje hranice. Nina: Plus je super ujsť myšlienkami do iného sveta, premýšľať nad konceptmi a vôbec neriešiť realitu. Keď už sme pri tých iných svetoch, kde hľadáte inšpiráciu? Patrícia: Asi všade okolo nás. Mňa napríklad inšpiruje aj Ninka, lebo je to človek, ktorý vidí krásu vo všetkom, aj v úplne všedných veciach. Dokáže sa rozplývať aj nad obyčajným rozkvitnutým krom. A vie oceniť aj veci, ktoré nie sú krásne na prvý pohľad. Nina: Ty si zlatá! (Smiech.) Áno, ulica alebo bežný život vie byť naozaj inšpiratívny. Mňa vždy fascinovali farby a na ulici ich možno zachytiť v kombináciách, ktoré sama nevymyslíš. Takže žiadne predplatné na 3000 magazínov, ktoré

si listujete po večeroch? Patrícia: Ale samozrejme! Nina: To robí Paťka! Ona zásobuje štúdio magazínmi. Ja sa vyžívam aj v hľadaní neokukaných profilov so zaujímavým obsahom na Instagrame. Aký je váš vzťah k trendom? Nina: Ja osobne nie som fanúšik trendov. Určite ma v tomto ovplyvnila Kodaň, kde je móda veľmi nadčasová a jednoduchá. Niekedy to však vie byť na miestnom trhu problém, keď nám klienti vravia: „Dievčatá, nie je to dosť komerčné.“ Patrícia: Je to predsa len komerčný biznis, čiže nemáme úplne voľnú ruku a mali by sme sa snažiť vyhovieť masám. Ale myslím si, že sa vždy dá nájsť zlatá stredná cesta. Nina: Na druhej strane sú klienti, ktorí s nami robia už dlhšie, ochotní tolerovať nám stále viac vecí a dávať nám väčšiu voľnosť, za čo sme vďačné. Patrícia: Chceli by sme v budúcnosti určite robiť viac osobných projektov, keďže sme sa už trošku viac udomácnili v živote na voľnej nohe a vieme si lepšie zadeliť čas. Máme zopár konceptov, ktoré by sme rady zrealizovali len tak, pre radosť. Aký typ zákaziek vás najviac baví fotiť a „stajlovať“? Patrícia: Momentálne módne editoriály do magazínov. Je to pre mňa zakaždým obrovská výzva. Nina: Áno, určite móda a okrem jobov sú to náladové fotosérie. Čo pre vás znamená móda? Patrícia: Niečo, čo by malo potešiť oko i ducha. Viem, že nezachraňujeme životy a snažíme sa nebrať príliš vážne

samy seba, ani celý tento biznis. Je to naozaj niečo, čo by malo v prvom rade ľuďom robiť radosť. Ale zároveň máme veľký rešpekt ku všetkým módnym dizajnérom. To, čo vytvárajú, je obraz ich vedomia, fantázie a duša, ktorú dávajú von. Myslím si, že by to ľudia mali viac rešpektovať a pozrieť sa na to ako na výpoveď človeka, ktorý tvorí. Nina: Pre mňa móda znamená vyjadrenie samého seba. Možnosť povedať niečo o sebe bez slov. Máte nejakú vysnenú spoluprácu? Nina: Hm, takto nad tým neuvažujeme. Skôr máme vysnívaný vizuál, ku ktorému sa chceme priblížiť. Ktorá z prác, ktoré už máte za sebou, bola pre vás najzásadnejšia? Prečo?

Máte takúto príhodu, keď sa všetko pokazilo? Patrícia: Bolo jedno fotenie, ktoré bolo veľmi „na knap“, fotené tesne pred deadlinom, pretože celému tímu vyšiel iba jeden termín. Ja sama som na tom fotení bola po 48 hodinách bez spánku. Priletela som do Prahy a rovno z letiska do Bratislavy na fotenie. No a udialo sa asi všetko, vrátane toho, že sme prišli na lokáciu, ktorá bola vybavená a zrazu nám majiteľ oznámil, že on vlastne o ničom netuší, takže sme to museli narýchlo opäť vybavovať. Nina: Pôvodne malo ísť o summer fashion story. Celé doobedie bolo krásne slniečko, no v momente, ako sme nasadli do taxíka smer lokácia, začala obrovská búrka,

4. rozhovor

↑ Časopis Feminity. Foto: Patrícia Kvasňovská, styling: Nina Ford.

Nina: Asi každá je zásadná. Mám pocit, že z nafoteného výstupu sa vieme tešiť maximálne týždeň a potom si hovoríme: „Chcelo by to nafotiť niečo fakt dobré!“ (Smiech.) V podstate sme málokedy spokojné. Patrícia: S odstupom času si vždy hovoríme, že musíme urobiť zase niečo iné, lebo máme pocit, že naše portfóliá ešte stále nie sú tam, kde by sme ich chceli. Asi je dobré nebyť sám so sebou nikdy celkom spokojný. To ťa posúva ďalej. Pre mňa je zásadné najmä to, že na každom fotení sa niečo nové naučíme. Napríklad to, že aj keď si všetko do bodky pripravíme, vždy to dopadne inak. Napríklad začne pršať. Takže pre mňa je zásadná skúsenosť nefixovať sa na predstavu, ale improvizovať a byť v kľude, aj keď sa všetko pokašle. Pretože keď to obrátime v náš prospech, výsledok môže byť koniec koncov lepší.

ktorá neprestala až do večera. Patrícia: Niečo, čo malo byť v štýle Kalifornia a slnko, bolo nakoniec niečo úplne iné. Nakoniec sa však všetkým „nový koncept“ páčil viac.

Patrícia Kvasňovská & Nina Ford

Nina, čo by podľa teba nemalo chýbať žiadnemu dobrému outfitu alebo stylingu? Nina: Mal by evokovať pocit komfortu. Človek by mal podľa mňa v oblečení, ktoré nosí, pôsobiť tak, že sa v ňom cíti „ako doma“. Témou Urban Marketu je tento rok hravosť. Čo je pre vás hravosť v móde alebo pri práci? Ste hravé? Patrícia: Asi musíme byť, na to, aby boli fotky živé. Nina: Hravosť v našej práci spočíva v skúšaní nových vecí. Často je fotenie založené na princípe skúška-omyl, keď zisťujeme, čo funguje a čo nie. Neustále sa hráme s myšlienkami v hlave a následne s celým tímom na pľaci. Niekedy mám vlastne pocit, že to, čo robíme, nie je reálna práca, ale iba hra. Keď dostanete zákazku, ako prebieha príprava konceptu a realizácia? Patrícia: Najprv sa musíme zhodnúť na tom, čo ideme robiť. Niekedy máme úplne voľnú ruku, inokedy máme zadanie od klienta. Na základe toho vytvoríme mood board, hľadáme zlatú strednú cestu, aby sme boli obe spokojné s tým, čo ideme tvoriť. Ninka to prispôsobí tomu, čo je momentálne dostupné v obchodoch a u dizajnérov. Hľadáme lokáciu a modelku, čiže komunikujeme s modelingovou agentúrou, klientom, aby sme sa zhodli na výbere. Takže v princípe

→ Časopis Feminity, Foto: Patrícia Kvasňovská, styling: Nina Ford zabezpečujeme aj celú produkciu. Nina: To je na jednej strane dobre, lebo chceme mať nad všetkým kontrolu... aj keď niekedy by to chcelo pomocnú ruku. Patrícia: Niekedy je to kvôli tomu zdĺhavé, ale koncept a produkciu si riešime samy. Nina: Čo sa týka konceptu, je super, že sa s Paťkou tak dlho poznáme. Veľakrát je to telepatia a myslíme na ten istý mood, pošleme si pár referenčných fotiek a presne vieme, aký výsledok chceme docieliť. Patrícia: Niekedy nás napríklad inšpiruje aj konkrétna modelka. Občas sa teda výsledok snažíme prispôsobiť osobe, ktorú fotíme. Alebo lokácii. Koľko to trvá? Patrícia: Občas to zvládneme za deň, ale väčšinou tak dva – tri týždne. Niekedy sa stane aj to, že máme nejaké oblečenie, príde na návštevu modelka a rovno ju spontánne odfotíme. Takže je to rôzne. Čo by ste poradili niekomu, kto sa chce venovať vašej práci? Nina: Moja rada je veľmi jednoduchá. Nech to začne robiť! My sme si na začiatku od fotení nič nesľubovali, len sme mali potrebu sa nejako vizuálne vyjadriť. Prirodzene sa to časom dostalo do roviny, že nás táto práca živí, a to je na tom to krásne. Patrícia: A nebrať sa pri tom príliš vážne a netlačiť na pílu. Všetko príde v správnom čase. ▌

37 4. rozhovor

Chuť Oliwoodu

Láska prechádza cez žalúdok. Láska k človeku, ale aj láska k miestu. Zamilovať sa do toskánskej krajiny je však veľmi jednoduché. Takisto ako zamilovať sa do ich jedla. Najkrajšie je to však vtedy, ak si aj v Toskánsku nájde človek niečo svoje, vlastné. Napríklad kúsok sviežej slovenskej nátury v Oliwoode.

Text a foto:

Zuzana Fajta

Postprodukcia fotografií:

Jakub Čaprnka

Chuť Oliwoodu

Talianska kuchyňa patrí k najobľúbenejším na svete. Aj naše jedálničky ňou bývajú často ovplyvnené – a neobmedzujeme sa iba na špagety s kečupom. Základom jedál z Apeninského polostrova je jednoduchosť a sezónnosť. Dostupnosť rozmanitých surovín počas celého roka ju robí pestrou a atraktívnou. Jednou zo základných ingrediencií je tradičný olivový olej. Aj keď je jeho najväčším európskym producentom Španielsko, ten z Toskánska má nezameniteľné čaro. Takmer každá dedina tu disponuje malou (alebo väčšou) lisovňou, ktorá sa počas sezóny zberu olív nezastaví od skorého rána do neskorého večera. V kopcovitom teréne rastú olivovníky, ktoré prepožičiavajú výslednému oleju jedinečnú chuť. A nielen to. Spôsob zberu sa od rovinatých

plantáží značne líši. Ešte stále je z veľkej časti závislý od ľudí, ich schopností a energie. Naťahovanie sietí, zhadzovanie bobúľ a ich zbieranie do bedničiek je udalosť, ktorej sa bohužiaľ vo veľkej miere venujú už len staršie ročníky. Zaujímavou výnimkou je slovenská rodina, ktorá sa usadila vo Vicopisane, dvadsať kilometrov od mesta Pisa. Mária a Erik žijú so svojimi dvoma synmi a psíkom v krásnom kamennom dome, ku ktorému patrí cez 1000 olivových stromov. Už od svojho nasťahovania sa do Oliwoodu zbierajú olivy a vyrábajú poctivý olej. Začiatky však boli skôr vecou náhody. Skúšali, učili sa a ani neverili, že z ich zberov niečo bude. Nakoniec sa ukázalo, že im budú

Nečudo teda, že sa Márii v Oliwoode prehĺbila láska k jedlu. Aj obyčajný obed sa pod jej rukami mení na udalosť. Dokáže naozaj ľahkým spôsobom prezentovať čaro talianskej gastronómie. Slovenská a talianska kuchyňa ponúka to najzaujímavejšie a najchutnejšie práve v jedlách, ktoré by sme mohli nazvať „sedliacke“ alebo ľudové. Talianom, rovnako ako nám, veľa netreba. Parmezán, olivy a olej. Základ z ktorého dokážu vyčarovať jedlá, ktoré nás prenesú na slnečný polostrov bez toho, aby sme sa museli niekam pohnúť. Ukážu nám, že pizza nie je jediným a ani tým najzaujímavejším jedlom. A jednoznačne nás ich kuchyňa dokáže inšpirovať a množstvo princípov si vieme preniesť aj do nášho jedálnička. Aj keď som s Máriou Mikloškovou viedla už množstvo rozhovorov (napríklad aj jeden naozaj krásny pre Hemmet.sk), stále vieme nájsť spoločnú tému. Okrem receptov, ktoré nám prezradila, som sa jej spýtala aj na to, čo ju pri varení inšpiruje, bez akých ingrediencií si nevie predstaviť deň v kuchyni, ale aj množstvo iných maličkostí, ktoré

dokreslia atmosféru Oliwoodu. Bez ktorých ingrediencií si nevieš predstaviť svoj deň v kuchyni? Náš olivový olej, kvalitný balzamový ocot (ten mi vozí manžel zo služobky z Modeny), čerstvé bylinky (mám vždy poruke na záhrade), parmezán (parmigiano reggiano, tiež mi ho muž kupuje priamo vo fabrike od výrobcu), mozzarella, pasta (talianske cestoviny), ryža, trstinový cukor, kokosové mlieko, maslo, káva, prosecco, biele a červené víno a vlastná figová marmeláda. Čo nikdy nesmie chýbať na vašom stole? Olivový olej, parmezán, chlieb a víno.

5. rozhovor

olivy súdené. Každú sezónu vozia na Slovensko olej, ktorý má s tým z reťazcov len málo spoločného. Čerstvo vylisovaný žiari ako slnko, vonia ako dni strávené na toskánskom vidieku a chutí horko ako práca spojená so zberom. Je dokonalým plodom prírody.

Chuť Oliwoodu

Má slovenská a talianska kuchyňa niečo spoločné? Fúúú, no jediné, čo mi napadá, sú gnocchi. Dajú sa prirovnať k našim haluškám. Jediný rozdiel je však v tom, že kým na Slovensku sú podávané ako hlavné jedlo, v Taliansku ako prvý chod, čiže ešte pred hlavným chodom. Čím sa inšpiruješ pri varení? Mojou hlavnou inšpiráciou je lokálna sezónna zelenina a ovocie. To, čo je práve dostať kúpiť čerstvé na trhu. Potom už idem podľa svojej intuície. Sem-tam zabŕdnem aj do kulinárskych časopisov, alebo sa inšpirujem na internete. Niekedy pri žehlení pozerám relácie o varení alebo s kamarátkami riešime recepty pred školou, keď čakáme na deti. To ma občas nakopne, že chcem vyskúšať nejaký recept, ktorý si potom dotvorím podľa seba.

ale hlavne kvapkou olivového oleja a štipkou čerstvo namletého čierneho korenia. V zime takisto pomerne veľa pečiem, keďže v lete je to kvôli teplu náročné. Počas chladnejších mesiacov to teda mojim deťom vynahradím a aj dva-trikrát do týždňa experimentujem s novými receptami a kombináciami. V chladnejšom období tiež zužitkovávam všetky zaváraniny a marmelády, ktoré som narobila v lete. Ktoré jedlo by si dokázala jesť stále? Asi jediné jedlo, ktoré dokážem jesť kedykoľvek, sú špagety: al pomodoro, aglio, olio e peperoncino, all’ amatriciana alebo alla carbonara. Vždy, keď sa vrátime z nejakej cesty alebo dovolenky, si ako prvé doma uvaríme „un spaghettino“ – poriadny tanier špagiet s pohárom dobrého vína. Toto môžem naozaj hocikedy! ▌

Ako sa snažíš osviežiť svoju kuchyňu v zime? V zime je zeleniny pomenej. Väčšinou sú to všelijaké zelené listy ako čierny kel, cicoria, cardi (rôzne druhy čakaniek), ktoré sú na chuť horké, ale veľmi zdravé. Čiže ak ich chcem dostať do svojich detí, musím ich uvariť a zmixovať. Takže celú zimu jeme väčšinou husté zeleninové, hlavne mixované polievky (brokolicové, tekvicové, karfiolové) a veľa strukovín ako fazuľa, šošovica, quinoa, špalda alebo krúpy. Aby boli chutné a lákavé aj na pohľad, pridávam do nich často kokosové mlieko, kurkumu a zázvor. Zdobím ich do chrumkava opečeným chlebom, parmezánom, mozzarellou, cibuľkou, opečenou pancettou, všelijakými možnými semiačkami,

Toskánska fazuľová polievka Fazuľu necháme namočenú v studenej vode aspoň 12 hodín. Prepláchnutú ju vložíme do väčšieho hrnca, zalejeme asi 2 litrami vody, osolíme, vložíme bujón a necháme hodinu variť. Neskôr pridáme bylinky, ktoré sme spolu s cesnakom rozmixovali na jemno. Za občasného miešania varíme zhruba dve hodiny, až kým fazuľa nezmäkne. Podávame s nastrúhaným parmezánom, krátko opraženou pancettou (alebo slaninou), čerstvou cibuľou a kvapkou olivového oleja.

1. recept

500 g sušenej fazule (rôzne druhy, farby a veľkosti) 1 zeleninový bujón hrsť záhradných bylín (tymian, rozmarín, oregano) 1 väčší cesnak soľ

Torta di spinaci e ricotta

2. recept

1 balenie lístkového cesta 250 gramov kozej ricotty (môže byť aj z kravského mlieka) 500 g uvareného a nasekaného špenátu 1 vajce 1 cesnak 100 g parmezánu soľ korenie olivový olej

Okrúhlu formu na pečenie vystelieme plátom lístkového cesta (aj s priloženým papierom na pečenie). Špenát, ricottu, vajce, parmezán, pretlačený cesnak, soľ a čerstvo mleté čierne korenie spolu zmiešame v mise a zmes preklopíme na pripravené cesto. Rozotrieme vidličkou. Pokvapkáme olivovým olejom a pečieme v rozohriatej rúre na 180 stupňov cca 45 – 50 minút.

Bruschetty s grilovanými paradajkami a domácou klobásou

(Zavarené grilované paradajky si môžete veľmi jednoducho pripraviť aj sami: celé cherry paradajky ugrilujeme v rozpálenej rúre spolu s oreganom, soľou, olivovým olejom. Po ugrilovaní ich zavaríme v náleve, ktorý sa vytvoril pri pečení, prípadne dolejeme olivovým olejom.) 1 väčšia surová klobása 2 trojuholníčky taveného syru (Najradšej používam s príchuťou

← 1 2

parmezánu. Ak však nemáte tavený syr s touto príchuťou, môžete do obyčajného taveného syru pridať za hrsť parmezánu.) Bagetu nakrájame na kolieska a vložíme na plech do rozpálenej rúry, aby sa zvrchu zľahka opiekli. Medzitým si na panvičke stiahneme klobásu z črievka a vidličkou ju rozpučíme. Pridáme syr a krátko opražíme, kým sa hmota krásne neprepojí a klobáska nebude upečená. Vytiahneme bruschetty z trúby, poriadne ich nacesnakujeme a naukladáme na ne buď paradajky, alebo klobásovú zmes. Na záver zľahka osolíme, pokvapkáme olivovým olejom a môžeme ešte na pár minút vložiť do rúry.

3. recept

1 bageta 1 menší cesnak soľ olivový olej 1 menšie balenie zavarených grilovaných paradajok

â&#x2020;&#x2019; 1 2

002_16_ARTSK_Urban_Market_2016_185x130.indd 1

â&#x2020;? 1 2

23.11.16 12:33

City Folklore strictly urban apparel made in Czech Republic City Folklore je ﬁlozoﬁe, na jejímž počátku i konci stojí město. Město je matka, bezbřehá inspirace, útulek pro všechny své homeboys. Dává nám prostor se projevit a odlišit. Můžeme se v něm schovat, cítit se svobodně a nespoutaně, vyniknout i splynout. Je to galerie života, ve které všichni společně spoluvytváříme a formujeme jeho duši. homeboys shelter/showroom: Nádražní 40 70200, Ostrava Czech Republic Mo-Fr: 10.00-18.00 other retail location: Parazit Fashion Shop/Prague/CZ Urban store/Prague/CZ Czech Labels and Friends/Prague/CZ online: www.cityfolklore.com

→ 1 2

← 1 2

cila.me

brands24.sk

DEARFRIENDS City Folklore cityfolklore.com

dearfriendsclothing.com

Mรณda

CILA Brands24

Girls Without Clothes

Divarush

girlswithoutclothes.cz

divarush.sk

LEMUR O.O Chriss Pola

lemurlemur.sk

chrisspola.com

Lull Loungewear

lull.sk

fler.cz/lichi

miestni

Marko.in

Predajcovia bolrazjedenclovek.sk

goldiefrost.cz

miestni.sk

marko.in

HENTO TOTO Goldie & Frost

Lichi

pulaumi.com

primat.me

saintdot.com

puojd.sk

Theรณ & Company The Norm

theoand.co

thenormwasborn.com

Mรณda, Deti

pulaumi primรกt

SAINT DOT Puojd

ZOOT

zoot.sk

Deti

Coloreo

Drevoland TOSA

HEAVENLY

heavenly.sk

ecobuddies.eu JUST LOVE

littlehipster.sk

justlove.sk

Little Hipster shop

Predajcovia

drevoland.sk

coloreo.sk Ecobuddies

mile.sk

milash.sk

mojtoj.sk

Doplnky, Deti

mile Milash

MojToj

Doplnky

Fusakle

Funky Dog Bow Ties

fusakle.sk

funkydogbowties.com

OneSock Kresky

onesock.eu

kresky.sk

POKO LOKO

pokoloko.sk

playbag.cz

Rychter_D

Popular

Predajcovia karljetting.com

facebook.com/ gunton.design

rychterd.com

gopopular.com

Karl Jetting GunTon

PLAYBAG

shooos.sk

see-concept.com

uashmama.sk

splendix.sk

VKUS facebook.com/ vkuscraft

Doplnky, Å perk

Shooos See Concept

UASHMAMA Splendix

facebook.com/ jan.sajkala

industryjewels.cz

lkminilab.com

facebook.com/ juhaszmartajewelry

fb.com/eva.gacho.jewelry fb.com/silviacorneadesign

bepartstudio.com

Industry Jewels

LK/minilab

Juhasz Marta Jewelry

eva gacho. / Silvia Cornea Bepart

JĂĄn Sajkala

Predajcovia

Ĺ perk

facebook.com/ minkaporcelain

metaformi.com

facebook.com/ sepiajewelry

mooyyy.cz

STELLION Steampunk Queen Jewelry

annamastnikova.cz

steampunkqueen.com

Ĺ perk, Dizajn

minka Metaformi

Sepia Art Jewelry MOOYYY

Things by E.

Tamarchi

facebook.com/ things.by.e

tamarchi.cz

facebook.com/ yosoy.design

Predajcovia veroin.sk

tyformy.cz

artoska.sk

ahaslovakia.sk

veroin Tyformy

Yo_Soy

Dizajn

ArtoĹĄka

ahaslovakia

indi-vindi.com

facebook.com/ HandmadeByLilien

letos.sk

kla-si-k-a.com

MARC. luloface

luloface.sk

marcdesignstore.com

Dizajn

Indi-Vindi Handmade by Lilien

Letos kla.si.k.a.

ModrotlaÄ? Matej Rabada

Michaela SlaninkovĂĄ

modrotlacmr.sk

zapisniky.sk

SlovakiaGift/slovensky Retart

slovensky.in

retart.sk

wooli woodandroll.com

woolishop.com

Predajcovia remini.sk

mrwoodshop.com

remini Mr. Wood

Wood&Roll

louie.sk

jarkakomarova.wixsite.com/ designfajne-1

Popono mabets

popono.eu

mabets.sk

Domácnosť, Krása

Domácnosť

Louie Designfajne

Uhrecki

REDESIGNED

uhrecki.com

redesigned.sk

www.VANKUSHE.com

dulcia.sk

anemonegarden.sk

mylo.sk

markscrub.com

DULCIA Natural

Mylo

MARK scrub

Predajcovia VAN KUSHE

Krรกsa

anemone

Ostatné

82 Bøok & Design Shõp

archbooks.sk

82.sk Artattack Shop

BalanceBoard balanceboard.sk

artattackshop.sk

Ostatné, Mňam

ARCHBOOKS

Faculty shop

Instant Shop

instantshop.sk

facebook.com/spfastu

Jollity

Urban fine art by Molotow™

molotow.sk

jollity.sk Vydavateľstvo SLOVART

Predajcovia

slovart.sk

Mňam

BARsKDE

excelent.sk

facebook.com/ Barskde

Excelent

Cold Lab

GallĂŠ

galle.sk

coldlab.sk Gentle Jam

herbert.sk

gentlejam.sk

MĹ&#x2C6;am

Herbert sirupy

Jameson Irish Whiskey

Kingswood

kingswood.sk

jameson.sk Market bar

NYCorner facebook.com/ nyccorner

Simply Cola Salt’n’Pepa

Tradičné holandské Wafličky

waflicky.sk

susienkovo.sk

Predajcovia redbull.sk/simplycola

facebook.com/ saltnpepafoodtruck

facebook.com/ medodvcelaraBratislava

facebook.com/ Poľná-Kuchyňa -321028258057713

facebook.com/ pankralicek.sk

Včelárstvo Rastislav Hvizdoš

Poľná Kuchyňa Pán Králiček

Sušienkovo

OCHUTNAJ CIDER

voňavou ý n e t u h c o D re n i a o k u o s e zm ahreje príjemne z ši. du na tele i na

Osviežu júc jabĺk p a chuť re ktorí aj tých, potreb v zime ujú sch ladiť. 68

â&#x20AC;&#x201D;

11.12.201