Urban Market 2019 (Spring Edition)

ÄŒasopis

Urban Market Najväčšia slovenská predajná výstava nezávislého dizajnu, módy a umenia už desiaty rok prináša na jedno miesto to najlepšie nielen zo slovenskej scény. Dizajnérske produkty dopĺňa bohatý sprievodný program, workshopy, rozhovory, diskusie, literatúra a hudobné, koncertné či DJ-ské vystúpenia. Urban Market sa koná trikrát ročne, jeho jarná edícia sa v roku 2019 opäť koná na Fakulte architektúry STU a priľahlom Námestí slobody v Bratislave. Čerstvé Ovocie, n.o.

Kurátorka výstavy KOLABO:

Neziskovú organizáciu Čerstvé Ovocie

Paulína Ebringerová

tvorí partia kamarátov, ktorých spája záujem o dizajn, módu, umenie a hudbu, ako

Záštitu nad podujatím prevzal Matúš Vallo,

aj chuť prispievať svojou aktivitou k oživeniu

primátor hlavného mesta SR Bratislavy.

kultúrnej scény nielen v Bratislave. Okrem Urban Marketu má ČO v talóne aj ďalšie

Časopis pripravili:

podujatia, napr. I <3 LOKAL, JUST PLAYIN’,

Rozhovory, texty: Denisa Chylová,

SINGULARCH či reláciu Čerstvé Ovocie_FM.

Nikola Luzárová, Martin Brix Fotografie: Kristína Botlová

Fakulta architektúry STU

Grafický dizajn: Misha Chmelíčková

Urban Market sa už po piatykrát koná

Korektúra: Dáša Peštová

na Fakulte architektúry STU. Budovu

Tlač: DIW | print & studio – www.diw.sk

na Námestí slobody 19 v Bratislave

Vydavateľ: © Čerstvé Ovocie, n.o.,

navrhol architekt Emil Belluš a posta-

www.cerstveovocie.sk

vená bola v rokoch 1948 – 1953.

Vyšlo v náklade 500 kusov.

Urban Market pripravili: Riaditeľ a dramaturg: Martin Brix Kurátorka: Nikola Luzárová

Vytlačené na papieroch Fedrigoni:

Propagácia: Denisa Chylová

Obálka: Materica Gesso 250 g/m2

Produkcia: Matej Chudíc, Mikuláš Procháska

Blok katalógu: Arcoprint Milk 120 g/m2

Architektúra: Dalibor Vidiečan Grafický dizajn: Misha Chmelíčková

fedrigoni.slovensko

Gastro: Zuzana Ježeková

Fedrigoni Slovensko

Video: Patrik Gubiš Pes of production: Borka

Časopis je nepredajný.

Živijó!

Kto by už len nemiloval oslavy? Najmä také, ktoré trvajú celý rok!

Je to tak, Urban Market v 2019 oslavuje svoje veľké jubileum.

Ani sa nám veriť nechce, že na scéne sme už desať rokov!

Možno si niektorí z vás spomínajú na

Každý Urban Market sa snažíme, aby

naše začiatky v klube Unique v Mlynskej

súčasťou selekcie bolo množstvo noviniek.

doline. Možno sa vám Urban Market

Máme však svoje stálice, bez ktorých si

spája s Cvernovkou na Páričkovej, kde

už toto podujatie nevieme ani predstaviť.

sme prežili pekných pár edícií. Možno vám

Jednou takou je Petra Gherbetz, ktorá stojí

viac v pamäti utkvela Stará tržnica alebo

za ostravskou značkou CITY FOLKLORE.

jedinečné priestory opustenej budovy na

Viacerým z nás veci od nej tvoria veľkú

Laurinskej ulici. Mnohí nás prvýkrát objavili

časť šatníkov. Na Fakulte architektúry

spolu s renovovanou budovou Mlynice, iní

STU pôsobí aj občianske združenie Arch-

na Gamči či terajšej Fakulte architektúry.

tung, ktoré tu organizuje pravidelnú

Jedno je však isté, nech sme boli kdekoľvek,

Noc architektúry, no v portfóliu majú

každý Urban Market mal svoje čaro a bol

aj množstvo ďalších aktivít a projektov.

niečím výnimočný. Ak vás zaujíma celý

O Archtungu, ale aj o živote architekta

príbeh, určite si nalistujte esej, ktorú na

sme sa rozprávali s jedným zo zakladajú-

túto tému napísal kápo celého marketu,

cich členov združenia, Andym Olahom.

Martin Brix. Viacerí z vás sa v nej nájdu a viacerým možno ujde aj nejaká tá slzička.

Prajeme vám príjemné chvíle strávené pri listovaní tohto časopisu, ako

V aktuálnom vydaní nášho časopisu opäť

aj na samotnej Fakulte architektúry

nájdete viacero rozhovorov so zaujímavými

počas prvého júnového víkendu.

ľuďmi. Rozprávali sme sa s Bašou Števulovou, ktorá sa na Urban Markete po prvýkrát

#urbanmarket19 bude v znamení oslavy.

predstaví so svojou značkou čiapočiek pre

Zdieľajte ju s nami na sociálnych sieťach!

deti s milým názvom DIOBO. Keď sme pri detičkách, súčasťou Urban Marketu bude tento raz aj krst! Juraj Peták u nás uvedie na svet EP svojho nového projektu Lannne, s ktorým sme sa v rozhovore rozprávali nielen o tejto novinke v jeho živote. Marcel Trúchly nám prezradil, ako sa dostal od food blogu až k budovaniu vlastnej značky pracovného oblečenia pre gastronomický segment s názvom Macek Lab. 3

Urban Market Spring Edition 2018 (foto: Welin)

4

Text: Martin Brix

10. rokov Urban Marketu „O tom ako vznikol, ako rástol, ako sa dostal do puberty.“ Predslov

(*10. 4. 2010). Alebo ešte skôr? V roku 2010 sme sa inšpirovali handmade trhom v priestoroch A4 – nultý priestor, ktorý v tej dobe sídlil ešte v Dome umenia na Námestí SNP. Ja a Gashtan, „prevádzkári“ online platformy obchod. hip-hop.sk, sme sa rozhodli ponúknuť lokálnu „urban“ hudbu a módu, ktorú sme predávali v našom „šope“ na tomto podujatí. Atmosféra super. Ľudia super. No v obklopení ručných výrobkov sme „prd“ predali. Tak sme sa rozhodli skúsiť spraviť vlastný „urban“ market. A tak to celé začalo.

Rozhodol som sa písať. Otváram fľašu červeného vína. Dornfelder. Oproti z Viechy. Mám pocit, že potom mi to viac ide. Ja nepíšem. Občas sa s textom trápim. Vrcholom je, keď musím napísať status na Facebooku a mne to trvá asi tak dlho, ako spraviť fotku v roku 1826.

Ale to je iný prípad. Aj tak málo píšem.

V rádiu mi vraveli, že keď budem písať, tak mám používať jednoduché vety.

Vraj sa mi to bude lepšie čítať a čítať to po sebe budem musieť. Ale aj ty.

Rozhodol som sa vám tykať. Je to vraj viac osobné. Tento text bude o Urban Markete a mal by byť osobný. Nie je to poviedka, memoár a ani neviem, či by som vedel „zaškatuľkovať“ tento spôsob písania. Je to text o Urban Markete. O tom ako vznikol, ako rástol, ako sa dostal do puberty. Dnes oslavuje. 10. výročie je dôvod prečo tieto roky zhrnúť do jedného textu. Cítim sa trochu „vínný“, lebo tá fľaša už bola druhá a taký je aj tento predslov.

Ale poďme k tomu podstatnému.

Spring Urban Market. Ako na plagáte stálo: „Nájdete u nás všetko čo súvisí so životným štýlom mestskej mládeže.

Od šperkov, cez hudbu, design a street wear, secondhand, vintage, accessories, handmade, až po odznaky a nálepky.“ Niečo sa zmenilo, niečo ostalo. Zmenilo sa to, že na plagátoch už nemáme takéto košaté texty. Urban Market nie je už len o mestskej mládeži a už neponúkame odznaky a nálepky ako dôvod prečo prísť. Čo ostalo je, že stále chceme, aby dobré veci bolo viac vidieť, aby lokálna mestská tvorba dostala priestor na prezentáciu, aby sme boli opäť offline a aby návštevník mohol pri sprievodnom programe kvalitne stráviť svoj voľný čas. Urban = Mesto, tu sme

Epizóda 1: Začiatok Celé sa to začalo malým podujatím v Unique Clube v Mlynskej doline 5

Urban Market Spring Edition 2011

vyrastali, žijeme a tvoríme. Na prvom Urban Markete sme napriek všetkému boli stále viac farební, hraví, veselí, a stále veľmi handmade. Ale kolotoč sa roztočil a bola to skvelá jazda. Tak sme si povedali, že to nebude len jedna jazda.

z navrhovaných mien a dokonca ani raz nebol v Pezinku, ale ešte v to leto sme to dali. Urban Market bol na festivale Grape. Už vtedy prvýkrát búrka rozmetala náš stan s hudobným programom, ale aspoň vznikla „legendary true story“ o jednej predlžovačke, na ktorú bol napojený celý Urban Market. Pôvodne sa na ňu napájala jedna kosačka v záhrade Ďurovej mamy. Asi jej aj dodnes chýba.

Po jari nasledovalo leto. „Festival Suchoty, Buket, Bolehlav, Zvukolam, Festival duševného zdravia, Kazeťák či Festival Jozefa Golonku“ píše mi Ďuro esemesku. „Ako by sa mal volať nový festival v Pezinku?“. Vtedy mi skôr napadlo, čo by na ňom mohlo byť. Urban Market! Predstavujem koncept pri fľaške (vtedy asi vodky) pod Štúrakom na jednom z tradičných architektonických „workshopov“.

Festival síce nedostal ani jedno

Kľúčový moment nastal, keď náš malý lokálny market prišiel do zásadného priestoru. Do Cvernovky. Do tej starej na Páričkovej ulici. Cvernovka – priestor Gallerie Cvernovka – jej zrod, následné fungovanie po prvom Urban Markete 6

Urban Market Winter Edition 2014 (foto: Martin Haburaj)

až po jej koniec – to je zásadná epizóda aj pre Urban Market.

priestore už v roku 2009 zorganizovala svoju absolventskú prehliadku s názvom „Hero“. Ale späť k Menju. Áno, Menju bolo. Bolo v Gallerii Cvernovka a bolo úžasné. Snáď tým nikoho neurazím, ale bolo úžasné hlavne kvôli priestoru, v ktorom sa odohrávalo. Cvernovka mala akési čaro. V tom momente som nemyslel na nič iné, len skúsiť tu niečo zorganizovať. Ale čo a kedy? Čo takto Urban Market? Jar v Mlynskej Doline, leto na festivale Grape. A zima? Jednoduchá rovnica, ktorej neznáma bola vyriešená veľmi rýchlo. „X“ sa rovná Galleria Cvernovka. „Chalani, ideme do toho?“. Jednohlasná odpoveď. „Áno!“ S prvou verziou Urban Marketu v starej Cvernovke vzniká aj potreba formalizovať našu neformálnu skupinku

Epizóda 2: Cvernovka Bolo to už relatívne dávno. Začiatkom apríla 2010 na internete narážam na pozvánku: „Mladý Pes pozýva na Menju“. Kde? Predsa v Cvernovke. Ešte raz, kde? Tlačová správa však hovorí jasne: „Bývalá bratislavská továreň, známa pod menom Cvernovka, ponúkne vo svojom priestore 25. apríla (2010) v čase od 14:00 do 02:00 neobvyklé Menju.“ O tomto mieste počujem možno prvýkrát. Avšak všetko tam začalo oveľa skôr. Lenka Sršňová v tomto netradičnom, neznámom 7

kamarátov a spolužiakov z Fakulty architektúry. Tak v zložení Michal Marcinov, Tomáš Augustín, Dalibor Vidiečan a ja (Martin Brix) spolu s Beatou Kurajovou zakladáme Čerstvé Ovocie. Každý z nás mal istú neidentifikovateľnú úlohu v „čéóčku“ (v Čerstvom Ovocí). Nejakým zázrakom nám to fungovalo aj bez receptu na fungovanie. Na papieri síce len piati, no v skutočnosti nás bolo viac.

S Mišom rozbiehame dodnes fungujúci projekt SINGULARCH, navyše si berie na starosť spolu s Jurajom Ličkom (dnes ATELIER XIII) umeleckú časť Urban Marketov, teda live painting a streetart. Bea šéfuje módnym prehliadkam. Prichádza aj Nikola, ktorá sa neskôr zhosťuje monitoringu a selekcie predajcov. Furďo to vtedy vedel s barom. A ja s „Gigim“ a Daliborom robíme všetko, čo treba.

sme začali „grandiózne“. Uskutočnil sa Deň otvorených dverí ateliérov, ktorý sa v Cvernovke konával vždy 1. mája a my s Urban Marketom sme boli jeho súčasťou. Týmto spojením začala nová etapa – ako Urban Marketov, tak aj Čerstvého Ovocia v Gallerii Cvernovka.

V roku 2011 sa uskutočnili opäť tri verzie Urban Marketu: jarná, letná a zimná. Tento „troj-edičný“ formát nám ostal dodnes. Jarnú edíciu som už spomenul, letná pokračovala na festivale Grape, kde pokračuje dodnes a zima sa vrátila späť do Cvernovky.

Winter Urban Market sa podaril. Tradične dobrá atmosféra, skvelí ľudia a kopa dobrých vecí na jednom mieste v netradičnom priestore. Vtedy sme ešte nepoznali funkciu produkčného, kto je to dodávateľ a ako vedia pomôcť brigádnici. Všetko sme si robili sami.

Od stavania paletových inštalácií, provizórneho pódia, cez lepenie pások návštevníkom, až po zbieranie špakov na konci podujatia. Prvé koncerty Purist či The Uniques. Módne prehliadky, „live painting“, streetatrová stena, výstavy. Všetko sme vedeli natlačiť do jedného predvianočného víkendu.

Bláznivá doba, ktorá nás veľa naučila.

V decembri 2010 sa odohráva prvý zimný Urban Market. Akcia sa podarila, ľudia boli spokojní a nadšení priestorom, my sme boli spokojní a nadšení priestorom. Ideál. Po Urban Markete šup do reálneho života. Škola, diplomovka, architektúra a hlavne premýšľanie čo s budúcnosťou. Po „pivkových“ debatách sme sa v kruhu najbližších spolužiakov – architektov – kamarátov, rozhodli skúsiť si nájsť priestor, kde budeme mať všetci svoj vlastný spoločný ateliér. Čo čert nechcel, do cesty sa nám stavia Cvernovka. Prebehlo pár rokovaní, dohôd a keď preskočím administratívu, v apríli 2011 si do rúk berieme Galleriu Cvernovka. Aj keď už nie so zámerom mať tu ateliér, ale začať sa venovať kultúrno-spoločenským aktivitám a organizovaniu podujatí. Činnosť

Epizóda 3: Keď niečo končí, niečo iné začína Po skoro dvoch rokoch aktívnej činnosti Čerstvého Ovocia v úžasnom industriálnom priestore, ktorý otváral neobmedzené možnosti realizácie kultúrno-spoločenských podujatí, ako aj svoju 8

Urban Market Winter Edition 2013 (foto: Martin Haburaj)

Urban Market Spring Edition 2014 (foto: Martin Haburaj)

Urban Market Winter Edition 2015 (foto: Welin)

Urban Market Winter Edition 2016 (foto: Welin)

Urban Market Spring Edition 2018 (foto: Welin)

Urban Market Winter Edition 2018 (foto: Welin)

náruč širokej verejnosti, naša činnosť skončila! Prečo? Odpoveď je úplne jednoduchá, aj keby sa to spočiatku nezdalo. Bohužiaľ, priestor bol papierovo vedený ako sklad. A aj malé dieťa by malo vedieť, že v sklade sa nemôžu konať verejné podujatia. My sme boli menší ako malé deti. Ale stavebný úrad nás naučil, ako sú veci „správne“ a my sme tak mohli vyrásť. Zostarli sme a už sme sa báli hrať tak ako dovtedy. V zime 2012 sme tak zorganizovali posledné zimné vydanie Urban Marketu v „sklade“ v Cvernovke. Už vtedy sa ho zúčastnilo 108 predajcov – značiek, autorských šperkárov, handmade výrobcov, umelcov, módnych návrhárov, dizajnérov, e-shopov, obchodov, vydavateľov, bazáristov

a domácich kuchárov, bez ktorých by zimný Urban Market 2012 nemal takú príjemnú atmosféru. Dá sa povedať, že vtedy sa do celej veci vložil aj Matúš Vallo, vďaka ktorému sa posledný Urban Market v Cvernovke mohol uskutočniť. Para v Cvernovke bola bodkou za týmto obdobím.

V tom istom roku, ale o sezónu skôr, nás na jar oslovuje Števo Polakovič (gutgut) a Táňa Kollárová (Clubovka), že už dva roky (tak ako my) organizujú v Bratislave Dni architektúry a dizajnu a že či nespojíme sily. Tak sa aj stalo a poučení z letnej outdoorovej verzie Urban Marketu staviame podujatie na Primaciálnom námestí ako súčasť DAAD. Všetko super, až 9

10

Urban Market Spring Edition 2015 (foto: Michal Babinčák)

na ten outdoor. Počasiu nerozkážeš a riskovaniu sme sa už dávno chceli vyhnúť.

podujatí nabehne čata, ktorá namiesto nás vyzametá všetky špaky a plastové kelímky. Bea dotiahne do tímu Zuzanu Fajtu, ktorá si na jedno obdobie zoberie do rúk funkciu, ktorú sme si pomenovali „art direction“. Náš tím sa rozširuje.

V tom období sa sformovala Aliancia Stará tržnica, ktorá dostáva do svojich rúk priestor s rovnakým menom v centre Starého mesta. Stará tržnica začína žiť. V tomto bode však pre nás niečo skončilo. Sobotné trhy sa začali „biť“ s naším víkendovým formátom.

Preto opúšťame tento živý, veľkolepý priestor a berieme si so sebou Denisu Chylovú, ktorá nám začala pomáhať s komunikáciou a propagáciou. Jeden z draftov zo Starej tržnice, ktorý sa oplatil. Dnes už tržnica funguje tak, ako ju poznáme, a tak, ako Starej tržnici, aj nám veľmi pomohla partia okolo Gábora Bindicsa a Pala Murína.

Po dvoch rokoch v Cvernovke sa tak Urban Market sťahuje na ďalšie dva roky do Starej tržnice. Vtedy ešte tržnica nebola taká, akú ju poznáme dnes – fungovala inak alebo skôr nefungovala vôbec. V tom čase bola zavretá pre verejnosť. Spravovalo ju mesto a my sme sa v spolupráci s DAAD rozhodli, že tento priestor využijeme, otvoríme a zrealizujeme podujatie, ktoré do tržnice patrí. Market! Vtedy sa stretávame s prvým produkčným v našich životoch. S Matejom Chudícom. Od tej chvíle sa začína naša produkčná profesionalizácia. Už máme prvých dodávateľov. Kapelám riešime ridere. Máme tabuľku s timeingom. Pomáhajú nám brigádnici a po 11

Urban Market Winter Edition 2015 (foto: Welin)

Prichádza rok 2015 a my nemáme priestor. Cvernovka už nefunguje. Na outdoor sme zanevreli a Stará tržnica už pravidelne organizuje svoje sobotné farmárske trhy. Čo bude s nami?

Po štyroch úspešných ročníkoch v Starej tržnici bola pred nás v tomto roku položená výzva v podobe hľadania nových priestorov. Ponuka prišla hneď zo susedstva Starej tržnice, kde sa nachádza aktuálne opustená obytná budova z 19. storočia. Po úvodných pochybnostiach sme sa rozhodli vyskúšať tento nový formát a začal sa kolotoč vynášania nahromadeného odpadu, hodín strávených v spoločnosti mopu, handry a vedra so saponátom, stretnutí s úradníkmi a obhliadok s dizajnérmi.

Plánovanie ako do podujatia zapojiť

aj novovzniknuté obchody na prízemí budovy. Len pár týždňov pred podujatím sa objavila ponuka z BKIS, ktoré má v správe Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava. V suteréne sa nachádza bývalý kryt civilnej ochrany, ktorý vtedy posledné mesiace rekonštruovali a pripravovali na nový život v podobe Galérie v podzemí. Urban Market tak dostal ďalší rozmer a konal sa hneď v dvoch priestoroch na Laurinskej ulici. S pomocou našich kamarátov zo Slowatch, slávica dizajnšop, Kompot, Kníhkupectva K. K. Bagala a Kozert tak odrazu začala žiť vravou ľudí celá severná časť ulice.

V zime nás prichýlil Pisztoryho palác, ale tiež to nebol ideálny priestor. Trochu 12

Urban Market Spring Edition 2017 (foto: Welin)

malý a trochu zlá komunikácia so Starým mestom. Inak asi všetko v poriadku.

spolupráca. Urban Market sa sťahuje na Fakultu architektúry STU a pre nás je to opäť nová výzva. Myslím, že sme ju zvládli a dôkazom toho bolo aj zimné pokračovanie a tiež pokračovanie v nasledujúcom roku. Tri vydania na FA STU. Žeby sme si už našli stabilný „domov“? Ale prd. Rok 2017. Po jarnej edícii pripravujeme zimnú, no približne dva mesiace pred podujatím zisťujeme, že harmonogram akademického roku na FA STU sa zmenil a na zimu nám už priestory nevedia poskytnúť. Panika.

Mobilizácia. Rýchle rozhadzovanie sietí a hľadanie nového priestoru. Zhodou náhod alebo ako slepé kura k zrnu sme sa dostali k priestoru čerstvo zrekonštruovanej Mlynice. Osvieteného developera Ota Bortlíka nám dohodil

Epizóda 4: Stabilne nestabilný V roku 2016 začíname pracovať pri jednotlivých vydaniach s témami. Začalo to témou proces a pokračovalo témami hravosť, retrospektíva, minimal, spolupráca a tou poslednou bolo dedičstvo.

V tom istom roku opäť hľadáme priestor. Nečakane? Nie. Našťastie sme to už od 2012 ťahali v tandeme s DAAD a Fakulta architektúry STU na čele s dekankou Ľubicou Vitkovou zas ťahala za jeden koniec s DAAD. Tak sa prirodzene zrodila táto trojstranná 13

Urban Market Winter Edition 2017 (foto: Welin)

Števo, keďže ateliér gutgut navrhoval celú rekonštrukciu. Takže asi to kura aspoň na jedno oko videlo. Priestor úplne úžasný, na prvej obhliadke nás nadmieru očaril. Na druhú stranu situovaný „Bohu za chrbtom“, v nevľúdnom areáli Presporu. Tú obrovskú dilemu si ani neviete predstaviť. Riskovali sme už za čias Cvernovky, riskli sme to aj s Laurinskou, každý nový priestor bola pre nás výzva. Tak sme sa rozhodli opäť zariskovať a vyplatilo sa. Mlynica ako miesto, ktoré otvorilo náruč Urban Marketu, aby sme my mohli otvoriť tú našu vám. Naozaj ste nás vtedy veľmi milo prekvapili a veľmi si vážime, že ste merali cestu, aby ste podporili lokálne značky a projekty. Určite bola jedným z dôvodov aj zvedavosť. Sme radi, že sa naši návštevníci zaujímajú aj o architektúru a netradičné priestory, v ktorých sa Urban Markety konajú.

Minulý rok na jar sme sa opäť vrátili na Fakultu architektúry. Interiér prepojený s exteriérom Námestia slobody, horúci víkend a všetko na jednom mieste dávalo jarnej edícii svoje nezameniteľné čaro.

Ale čo prináša naša nestabilná zima?

Zmenu. Z Cvernovky do Starej tržnice. Odtiaľ do Pisztoryho paláca.

Z neho na Fakultu architektúry STU a po nej do Mlynice. To všetko, aby sme snáď na chvíľku mohli zakotviť na Gymnáziu na Grösslingovej ulici, známom ako Gamča. Čo ostalo stabilným, je naša spolupráca s festivalom Grape. Pre tých, ktorí náhodou nevedia, koná sa už od roku 2010 na letisku v Piešťanoch. Posledné ročníky boli vypredané, na letisku sa tak počas dvoch dní premlelo 20 000 14

návštevníkov. Grape je známy nielen skvelou hudobnou dramaturgiou, ale aj dôrazom na vizuálnu stránku. Jeho nepostrádateľnou a obľúbenou súčasťou sú každoročné témy a dress code.

handmade tvorba. V roku 2010 to bol teda mix našej vízie a reality. Väčší záujem o takýto typ podujatia mali práve lokálni tvorcovia. A na tom sme začali stavať. Nechceli sme byť ale klasický handmade trh a preto sme sa museli odlíšiť. Tento smer zarámcoval vstup Nikoly Luzárovej do tímu, ktorá začala identifikovať kvalitné lokálne značky, dizajnérov, módnych návrhárov a inú kreatívnu tvorbu. Začali sme robiť kurátorsky výber. Ďalším posunom bolo skvalitňovanie a zatraktívňovanie sprievodného programu. Od jediného DJ setu (Emonoizboyz) počas podujatia, teraz ponúkame plnohodnotný sprievodný program plný hudby, workshopov, výstav, diskusií či prednášok a iných kultúrnych aktivít. Prešli sme si rôznymi priestormi, každý s inou atmosférou, každý niečím iným špecifický, ale aj každý s inými úskaliami. Počas tých 10. ročníkov sme sa posunuli aj v kvalite produkcie, ponúkaných služieb predajcom a v propagácii (za čo vďačím ľuďom, ktorí sú pri Urban Markete už od jeho začiatkov, ale aj tým, ktorí v ňom už nie sú, ako aj tým, ktorí sa k nám len nedávno pridali). Veríme, že toto všetko sa odrazilo na návštevnosti, ale aj záujme dizajnérov byť súčasťou Urban Marketu. Aj keď to nie je samozrejmé a ľahké. Stále je čo vylepšovať a stále máme nesplnené sny. Stále chceme, aby dobré veci boli viac na očiach a aby si to ľudia aj vážili. Stále chceme upozorňovať, že offline priestor je dôležitý a práve na Urban Markete sa snažíme tento priestor ponúknuť lokálnej československej tvorbe, ktorá má možnosť prezentovať sa širokému publiku.

Urban Market je každoročnou súčasťou festivalu už od prvého ročníka. Za to vďačíme dôvere Jančiho Trstenského a Ďura Podmanického. Každý jeden ročník spoločne už desať rokov a skoro vždy iný. Fakt s Grejpom desať rokov?!

Jednoduché to rozhodne nebolo a ani nie je, ale my to proste milujeme. Na prvom ročníku to bol len mini stan, no na tú jednu predlžovačku to stačilo.

Potom sme narástli. Neskôr párty altánky, z ktorých si poriadnu párty spravil vietor. Ďalší rok nasledovalo riešenie „za milión“. Stavba síce z lešenia, no samozrejme bez strechy. Žiaden tieň a ani ten slabý dážď nemalo čo zastaviť.

Riešenie nefunkčné, ale za to esteticky najkrajšie. Potom veľký stan. To už začalo fungovať. Neskôr viac veľkých stanov, pribudol stage, workshopy a diskusie. Už nie sme len „stan s dizajnom“, ale plnohodnotná festivalová zóna.

Múdrosť na záver Od úplne prvého ročníka, respektíve vydania, sa určite Urban Market výrazne zmenil. Na úplnom začiatku stála idea urobiť market zameraný na značky a produkty venované mestskému životnému štýlu. Chceli sme sa viac točiť okolo hip-hopovej kultúry a iných mestských subkultúr, no prvé vydanie prevalcovala lokálna 15

Dôležité sú pre nás všetky spolupráce. Ľudia a projekty, s ktorými radi spolupracujeme, sú neodmysliteľnou súčasťou, ktorá posúva Urban Market dopredu. Všetkých sa mi nepodarí vymenovať, tak s tým ani nezačnem.

Možno by to bola aj nuda. Ale verím, že oni vedia o koho ide.

trasu českých fanúšikov na hokejový štadión. Za ten čas sa toho veľa udialo. Avšak nič také, čo by zmenilo to, čo už Urban Market zažil.

Hovorí sa, že na cyklické projekty ako je Urban Market často číha opakovanie stereotypov a strata prvotného nadšenia. Verím, že náš prípad to zatiaľ nie je. Neviem, či to nazvať robotou, ale je to práca, ktorá nás do určitej miery živí a hlavne teší. V neposlednom rade sme aj skupina dobrých kamarátov. Skoro celý náš tím pracuje v kreatívnom prostredí, robíme festivaly, architektúru, stretávame sa s dizajnérmi, módnymi návrhármi, kapelami. A práve Urban Market je platforma, kde túto inšpiráciu vieme uplatniť. Motiváciou je aj spätná väzba od návštevníkov či samotných dizajnérov. Ak sa bavíme o stereotypoch, tak tie pravidelne búrame najmä zmenami a výberom priestorov, ktoré nie sú typické pre takýto formát podujatia. Zakaždým čelíme novým výzvam, niekedy akoby sme na novom mieste začínali od nuly. Ja som stav vyhorenia ešte nepociťoval. Stále je vo mne ten motivačný motor, keď vidím, že tento projekt je ešte kam posúvať.

Aktuálny tím Urban Market: Nikola Luzárová, Denisa Chylová, Misha Chmelíčková, Zuzana Ježeková, Vanessa Škultétyová, Martin Brix, Matej Chudíc, Dalibor Vidiečan, Miki Procháska, Tomáš Tabiš Ďakujeme: Juraj Ličko, Michal Marcinov, Daniel Furdík, Martina Pulmanová, Michaela Kesanová, Tomáš Augustín, Beáta Kurajová, Gashtan, Zuzana Fajta, Beata Paňáková a Lucia Jesenská

Doslov Kým sa mi podarilo tento článok dopísať, tak už tá fľaša vína dávno neplatí. Dokonca ani miesto písania a už oproti nemám viechu, ale 16

Urban Market Winter Edition 2018 (foto: Welin)

17

JURA J PETÁK architekt & hudobník

18

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Vždy je lepšie rozmýšľať, čo dnes urobím ďalšie, čo som ešte nestihol, ako rozmýšľať, čo vôbec budem robiť.“ Juraj Peták patrí medzi ľudí, ktorí sú pri Urban Markete už od jeho počiatkov, či už ako návštevník, hudobník alebo dokonca predajca. Okrem architektúry sa venuje hudobnej kariére a práve jeho koncertné vystúpenia a DJské sety boli súčasťou nejednej edície. Je spoluzakladateľom kapely PURIST, minulý rok verejnosti predstavil svoj nový, sólový hudobný projekt LANNNE a venuje sa aj množstvu ďalších aktivít.

Ak porovnáme tvoje hudobné začiatky vtedy (Blocksound DJs) a dnes (LANNNE), čím všetkým si si prešiel a čo ťa formovalo?

Niekedy v rozmedzí strednej a vysokej školy som už hrával v kapele, s mojím učiteľom gitary, ale boli to také tvrdšie, rockové veci. S kamarátmi sme sa vtedy veľa stretávali U Andyho. Kamaráti Marek Fekete (Riva) a Martin Skalský založili indie party. Prvá bola v Pivničke, potom v Azyle a následne už sa presunula do SubClubu, kde ju premenovali na dodnes fungujúce Indie Hits. Až potom sme sa pridali s Alanom (Prekop, spoluzakladateľ Purist) a začali sme tiež selektovať, takže originál Blocksound sme ani neboli my, ale Marek s Martinom. Pre nás s Alanom bolo už vtedy hlavným cieľom mať vlastnú kapelu.

No neboli ste od začiatku Purist?

Nie, vôbec. Na začiatku sme hrávali s kamarátom Adamom Zelenayom, obrovským metalistom, ktorý aj nás zažral do tvrdej muziky. Vtedy sme ako teenageri objavovali hudbu, no metal sme už príliš hrávať nechceli. Chvíľku sme spolupracovali s Igorom Fechom, ktorý ale zase chcel viac hrať na gitare a nie na bubnoch, tak sme skončili s Alanom na nejaký čas sami dvaja v maličkej skúšobni nad Doplerom, kde naozaj vznikli Purist. Odtiaľ sme sa neskôr presťahovali na Továrenskú spolu s vtedajšími The Uniques (dnes NVMERI). Ja som začal robiť hudbu na počítači a venovať sa viac elektronike, do toho som hral na gitare, Alan na base a pokúšali sme sa o prvé spevy.

Takto sme fungovali asi rok až dva.

19

V čase, kedy Billy Barman a Puding Pani Elvisovej išli spolu na jedno z prvých turné, som bol prizvaný svojím kamarátom ísť im na pár koncertov robiť technika. Tak som sa zoznámil Ďurom Podmanickým, ktorý vtedy rozbiehal Grape festival a v princípe on ma svojím nadšením pre novú hudbu dotlačil k tomu, že sme si našli bubeníka a vydali sme ako Purist prvé EP. To bolo v roku 2012. Bolo na ňom päť skladieb a krstili sme ho v Nu Spirite na Šafku, krstný otec bol, samozrejme Ďuro. Na krst sa prišiel pozrieť aj Junior, vtedajší culture manager z Red Bullu, a tak sa začala aj naša spolupráca s touto značkou.

Ako prvá slovenská kapela sme hrali na festivale Open’er v Poľsku. Živú nahrávku z tohto koncertu sme poslali

do Red Bull Studios v Kodani a aj vďaka nej sme potom dostali možnosť tam nahrať náš prvý album Colourful Noise.

Pre mňa bolo toto nahrávanie jednoznačne jedným z najväčších zážitkov.

K tej skúšobni v Dopleri máš aj jeden celkom zábavný príbeh… (smiech) Áno, v tej skúšobni sme boli približne rok až dva a v jednom momente tam niekto začal rekonštruovať priestory okolo. Jedného dňa sme prišli do skúšobne a zistili sme, že sme vymknutí. V tom sa zjavil istý človek a obrovsky nám vynadal, že tie priestory sú jeho, on ich rekonštruuje a nemáme tam čo robiť. Ten človek bol Juraj Marikovič alias Medveď (vtedajší gitarista Pary, dnes Bad Karma Boy), 20

ktorý si vedľa staval štúdio a vyhodil nás z našej prvej skúšobne, lebo to mal byť jeho priestor. (smiech) On nás vtedy ešte nepoznal, my sme teda vedeli, že je to ten gitarista z Pary.

Samozrejme, Medveď sa nám za to potom neskôr, keď už sa z nás stali kamaráti, veľakrát ospravedlňoval, ale doteraz sa na tom vieme zasmiať.

skladbu, Beginning, a Barmani vtedy oslavovali desiate výročie koncertom v MMC. Zobral som to ako príležitosť.

Poslal som prvú dokončenú skladbu Ďurovi s otázkou, či nechcú na ich dôležitý večer predkapelu. Ďuro a celá kapela si skladbu vypočuli, páčila sa im a tak ma prizvali si na koncerte zahrať.

S jednou hotovou pesničkou asi týždeň pred koncertom. (smiech) Našťastie, mal som rozrobených ešte ďalších päť až šesť skladieb, tak ma to aspoň donútilo ich dokončiť, aj keď ten termín bol šibeničný. Tri dni pred koncertom sme skúšali každý deň a deň pred koncertom bola zvuková skúška v MMC, kam sme prišli, nazvučili sme sa, opäť sme sa zbalili a vrátili sme sa asi o desiatej večer do skúšobne na ďalšiu skúšku.

Bolo to o hubu, ale som veľmi rád, že sa to vôbec podarilo. Ja som vtedy asi rok vôbec nekoncertoval a aspoň tých šesť vecí sme odohrali a vymysleli sme vôbec to, ako by mal ten live set vyzerať. Aj v tomto som to chcel postaviť inak ako Purist. Hlavný nástroj tu v princípe nie je len spev, ale aj gitara, gitarové linky, následne sú tam už iba

Minulý rok bol pre teba plný zmien, predstavil si nový projekt LANNNE. V čom sa odlišuje od Purist?

V minulom roku sa naše cesty s Alanom čiastočne rozišli, on sa začal viac venovať hraniu s Bad Karma Boy a ja som rozmýšľal, kam sa posunúť v rámci vlastnej hudobnej kariéry. Nechcel som, aby Purist pokračovalo bez Alana, keďže sme kapelu založili dvaja a zároveň som nechcel spustiť projekt s novým názvom, ale rovnakou hudbou. Nájsť nový zvuk, s ktorým by som bol spokojný, však nebolo jednoduché, keďže aj skladby od Purist som z väčšej časti písal ja a niesli môj rukopis. Musel som trochu vyjsť zo svojej vlastnej komfortnej zóny a aj keď to nikdy nebude znieť úplne inak, ten posun tam nakoniec je.

90% vecí od Purist som vymyslel najskôr na počítači, na synťákoch, pri LANNNE som sa naopak vrátil ku gitare. Veľa som sa inšpiroval hip-hopovým groovom a bicími, čo som nikdy predtým nerobil. Boli dokonca časy, kedy som hip-hop neznášal. (smiech) Fúziou týchto dvoch vecí však vzniklo niečo nové, čo ma začalo baviť. Následne v decembri minulého roka nastala príležitosť, do ktorej opäť vstúpil Ďuro Podmanický. Mal som hotovú jedinú

elektronické bicie a jeden synťák, na ktorý hrá Zajo a jeho backup vokály. Členov kapely máš rovnakých, ako boli v Purist. (smiech) Áno, je to spôsobené v podstate aj tým, že nebol čas to vôbec riešiť, ale aj z toho dôvodu, že s Maxom (bicie) sa mi veľmi dobre hralo a o Zajovi ani nehovorím. Sú to moji kamaráti, môj vzťah k nim sa nezmenil a tak mi prišlo úplne logické osloviť práve ich.

21

Ako vznikol názov?

Veľmi dlho som premýšľal, ako tento projekt nazvať, prechádzal som si veľa obľúbených kníh o architektúre, komiksy a hľadal som nejakú inšpiráciu.

Pôvodne som chcel, aby to bol klasický pseudonym, teda meno a priezvisko.

Lane ako priezvisko som mal vymyslené dlho. Videl som za ním obraz známej čiernobielej fotky klasickej anglickej ulice, kde bol Ian Curtis (Joy Division) s obrovským vrecom na chrbte, cigaretou v ústach, zahľadený do zeme. Tá fotka a to, čo zobrazuje, pre mňa veľa znamená. No stále som nevedel nájsť to meno, až som si nakoniec uvedomil, že LANE je veľmi silný aj ako jednoslovný názov. Akurát som to ozvláštnil tými tromi n, ktoré sú graficky zaujímavé a dá sa s nimi aj v tomto smere vyhrať.

Na druhej strane, nikto iný sa tak nevolá. Zároveň je tu aj samotný koncept. Prvé EP, ktoré krstím na Urban Markete, sa volá NNN a tie N sa celkovo budú na EPčku viackrát opakovať.

Vydal som dva single, ktoré sa objavia spolu s ďalšími tromi skladbami aj na spomínanom EP a budem to radšej púšťať von takto pomalšie. Začiatky sú častokrát najzaujímavejšie a chcem, aby každá tá skladba mala svoj priestor a váhu. Chalanom z Gergazu som ale sľúbil vinyl ešte tento rok, takže aj toto ma čaká. Tipujem to na neskorú jeseň.

Uvidíme Lannne tento rok aj na nejakých hudobných festivaloch?

Neviem o ktorých už môžem rozprávať.

Asi ešte o žiadnych. Ale bez toho, že by som niečo naznačoval, som zvedavý, či sa grejpácka kliatba z Purist presunie aj na Lannne. (smiech)

Aké máš ďalšie plány do budúcna?

Najbližšie, čo ma teraz zaujíma, je vydať

No povedz nám niečo o tejto kliatbe. Koľkokrát ste mali hrať na Grape a koľkokrát ste odohrali?

Každý ročník okrem prvého, kedy ešte Purist neexistovali. Druhý ročník sme hrali ešte ako Blocksound DJs a ten set sme síce odohrali, ale takým spôsobom, že sme hrali na Red Bull Tour Bus, ktorý prišiel do areálu 5 minút pred začatím nášho gigu. (smiech) Nebolo posta-

spomínané EP. Hneď po prvej skladbe ma oslovili chalani z Gergazu, že sa im páči a radi by mi vydali vynil, z čoho som bol, samozrejme, nadšený. V prvom momente, kedy som mal rozpracovaných už asi 9 skladieb, som bol hneď nastavený na to vydať album, ale potom som si to nechal prejsť hlavou a viem už zo skúsenosti s Purist a Colourful Noise, že nie vždy sa oplatí ísť von hneď s celým albumom. Veľa skladieb sa môže v tom množstve stratiť, preto som sa rozhodol ísť na to radšej pomalšie.

vené nič, nemal striešku, slnko svietilo a vôbec si nevidel na monitor, akú pesničku vyberáš. Na treťom ročníku sme už odohrali koncert ako Purist a potom prišla tá kliatba, kedy sme boli oslovení na každý ďalší ročník, aby sme hrali, ale podarilo sa to iba raz. To bolo pred dvomi rokmi a aj ten koncert bol v polovici prerušený kvôli búrke.

Na úplne prvom z týchto koncertov, kedy nás ešte nikto nepoznal, sme vytlačili text Rennaisance a s Alanom sme tieto texty rozdávali na vstupe 22

a volali ľudí na náš koncert. Pamätám si, že sa pri mne zastavil Ego a začal čítať a rapovať môj text po anglicky a povedal mi „Kamoš, tak to ti žerem, dojdem ťa pozrieť, jasné.“ Bolo to smiešne, lebo angličtina mu príliš nešla. Ďalší ročník sme mali hrať tiež, ale koncert sa zrušil, lebo dážď a vietor.

Zase ďalší ročník som ja sám povedal, aby sme dali radšej DJ set, lebo o rok nám vyjde celý album. Tento DJ set na hlavnom pódiu sme síce odohrali, ale nedopatrením sme zase neboli napísaní v programe. (smiech) Ďalší ročník mal byť jeden z tých najväčších koncertov.

Vtedy sme vydali Colourful Noise, mali sme veľkú svetelnú konštrukciu, ale samozrejme, že pršalo a koncert zrušený. O rok sa stalo to isté a potom

ten úplne posledný koncert s Purist sme už aj začali hrať, ale v strede nás prerušili opäť kvôli počasiu. No a minulý rok som mal hrať DJ set a čo sa stalo?

Dážď a zrušený program. Sami si už z toho robíme srandu, keď mi chalani to hranie minulý rok ponúkli, tak som ich hneď upozornil, či to naozaj chcú, lebo príde zlé počasie. (smiech) A prišlo, ale iba v piatok, v sobotu som už odohral ďalší DJ set bez problémov. Tak verím, že s Lannne už to bude iba tak.

Prednedávnom si vydal videoklip k druhému singlu Bad Manners. Ako vznikal?

Koncept Bad Manners som si vymyslel ako takú virtuálnu prehliadku bytu postavenú na hlavu. Deje sa to 23

24

v noci a namiesto realiťáka ťa bytom sprevádza Natália, tanečníčka a celý klip je robený na jeden záber. Natália tancuje, prechádza postupne miestnosťami a ukazuje divákom byt, zároveň sa v každej miestnosti na pár sekúnd zjaví niekto z nás, hudobníkov.

Tým, že sme sa objavovali vo viacerých miestnostiach a natáčalo sa na jeden záber, bolo to celkom vtipné, keďže sme sa museli rýchlo presúvať, aby sme sa vždy načas zjavili tam, kde treba. Nakoniec sme to ale dali už na nejaký siedmy, ôsmy záber.

v Prahe, kde som pracoval pre ateliér, ktorý robil väčšinu prevádzok Ambiente skupiny - to sú Lokály, Braziliero, Chester a podobne. Keď sme sa s Kateřinou (manželka) vrátili do Bratislavy, chvíľu som robil s mojim kamarátom Rudom Benčekom, ale v princípe odkedy som skončil školu, pracujem sám na seba.

Minulý rok si so svojou sestrou rozbehol ešte ďalší projekt, ktorý si predstavil na zimnom Urban Markete... Áno, aby toho nebolo málo, tak som sa začal venovať výrobe nábytku. Vzniklo to tak, že v rámci práce architekta sa venujem skôr interiérom, stránim sa veľkých projektov. Chcem mať čas aj na hudbu, aj ďalšie veci, ktoré sú pre mňa dôležité. Interiéry sú v tomto prijateľnejšie, keďže tieto projekty sú kratšie a výsledok vidíš omnoho skôr, ako pri stavbách. Stavby by som ani sám už časovo nezvládol. Ale poďme späť.

V poslednom čase mi liezlo na nervy, že veľa architektov v okolí používa množstvo rovnakých značiek alebo produktov, ktoré prídu na trh a veľmi sa neobmieňajú. Minulý rok mi prišiel pod ruku

Si jediný textár a skladateľ projektu, vymýšľaš aj koncepty videoklipov… je to teda viac tvoj sólový projekt ako kapela?

Ja som sa na začiatku o tomto s chalanmi rozprával, s tým, že som bol otvorený obom možnostiam – teda postaviť Lannne ako sólový projekt alebo aj ako kapelu. Chalani sa spolu zhodli na tom, že im dáva väčší zmysel, aby to bol môj sólový projekt. Aj kvôli tomu, že obaja hrávali v Purist, tak aby to naozaj nevyzeralo ako Purist bez Alana. Ja som sa však odjakživa venoval všetkým týmto stránkam, aj čo sa grafík a vizuálov týka. Je to predsa moja prezentácia, takže mi príde prirodzené, že si za tým stojím a venujem sa aj tvorbe týchto aspektov.

veľmi dobrý klient s dobrým projektom.

Bola to kaviareň Mandľa v Zuckermandli, ktorá je úplne malinká a vďaka tomu sa naskytla príležitosť vymýšľať viac, než len samotný interiér. Dostal som nápad nadizajnovať stoličky, ktoré som sám nakreslil. Vznikli štyri prototypy, na ktorých sme dolaďovali detaily – aká by mala byť ergonómia, výška a podobné.

Keď už vznikla stolička, vytvoril som iba tak pre seba v rovnakom dizajne kreslo, ktoré vypálilo už na prvý pokus veľmi dobre. Moja sestra si v tej dobe

Okrem toho, že máš kapelu, sa venuješ aj architektúre. Áno, vyštudoval som katedru architektonickej tvorby na VŠVU, ešte ako študent som začínal vo Vallo&Sadovský architects, potom som žil nejaký čas 25

kúpila byt a potrebovala konferenčný stolík, takže ten vznikol ako ďalší a takto sa to postupne nabaľovalo. Nakoniec sme si teda so sestrou povedali, že keď už máme sériu nábytku v jednom dizajne, skúsime rozbehnúť malú značku dizajnérskeho nábytku. Značka sa volá Cirka, zatiaľ sme úplne na začiatku a prvýkrát sme ju prezentovali práve na Urban Markete minulý rok v decembri.

sa môžeš zaoberať. Čo som sa ale od narodenia syna naučil, je robiť viac systematicky. Ráno, keď od neho odídem, tak naozaj naplno pracujem a už neponocujem, čo sa mi v minulosti stávalo naozaj často. Veľakrát som nešiel spať a pracoval som aj do šiestej rána s tým, že o ôsmej som už utekal na stretnutie.

Teraz už aj keď je zle, tak v práci o šiestej končím a utekám domov za synom.

To bolo prvýkrát, čo si sa zúčastnil Urban Marketu ako predajca. Áno, ale bol som možno aj na všetkých edíciách, dokonca aj na prvom ročníku, ktorý sa konal ešte v Mlynskej doline v klube Unique. Bolo to vtedy celkom bizarné a je zábavné si porovnať, kam sa Urban Market za tie roky posunul.

Organizuješ aj klubové večery…

Zatiaľ bola iba jedna, taká skúšobná noc pod značkou Laboratory vo Fuge.

Určite budú aj ďalšie, len otázka je kedy.

V období, kedy si Purist dalo pauzu, sme sa s kamarátom Brankom začali viac venovať DJingu a hľadali sme nejaký nový sound, ktorý tu až tak nie je. Trochu sme sa viac zaborili do techna, aj keď primárne sa ten žáner volá leftfield base a leftfield house. Je to skôr techno s rytmickými prvkami afrických beatov a podobných zvukov. Tak sme si povedali, že spravíme klubovú noc a uvidíme, ako to pôjde. Vydali sme prvý mixtape, aktuálne pripravujeme druhý, ktorý by mal vyjsť tento mesiac a keď bude čas, chceli by sme vydať aj vlastné skladby.

Toto je ale naozaj skôr taký vedľajší projekt, je to pasia. Stále sa nechcem vzdať svojho detského ja, ktoré milovalo klubové noci ešte v starom Nu Spirite.

Okrem spomínaných „pracovných“ detí ti minulý rok do života pribudlo aj reálne. Aké je to byť otcom?

Teraz je to strašne dobrý pocit, naozaj fantastický. Samozrejme, než sa Vinco narodil, mal som trochu obavy, aký budem otec. Mal som obrovský rešpekt. Teraz už však obavu nemám, no neodvážim sa tvrdiť, že som najlepším otcom. To ukáže čas, teraz sa len teším a užívam si ako ma strašne baví môj syn. Je to frajer.

Ako to všetko stíhaš? Úprimne? Ťažko. Veľakrát sa všetko nestíha tak, ako by malo alebo musím niektoré veci odsúvať na druhú koľaj. Je to náročné, ale vždy je lepšie rozmýšľať, čo dnes urobím ďalšie, čo som ešte nestihol, ako rozmýšľať, čo vôbec budem robiť. Stále máš v hlave veci, ktorými

Čím sa inšpiruješ? Akú hudbu počúvaš, čo sú aktuálne tvoje „chuťovky“?

V mojom ponímaní je to veľmi rozmanité, počúvam obrovské množstvo hudby a v každom období je to niečo iné. Aktuálne ma veľmi baví hudba podobná LANNNE, keďže stále hľadám 26

inšpiráciu, ako by mal LANNNE znieť a akým smerom by sa mal uberať.

Počúvam dokonca veľa hip-hopu, aj gitarových vecí, no nedokážem to nijak zaškatuľkovať. Samozrejme, do toho si pustím techno a potom sa vrátim k dream popovej hudbe ako boli Purist.

Je toho naozaj veľké množstvo.

keď, bol som minule veľmi prekvapený, ako veľmi si to ide aj Jerguš Oravec, veľmi dobre sme pobavili. Mňa Star Wars baví naprieč všetkými médiami, od filmov, animákov, až po knihy a komiksy a bol by som schopný o tom napísať aj dizertačnú prácu. Strašne sa teším na Epizódu IX a pôjdem si ju zase pozrieť do kina určite aj trikrát.

Keď si spomínal tú pasiu, máš ešte jednu veľkú vášeň… (smiech) Okrem hudobných pasií mám aj vizuálne pasie, ktoré majú v mojom hodnotovom rebríčku vysoké postavenie. A samozrejme, kto ma pozná, vie, že prvé miesto v tomto mojom rebríčku má Star Wars. Kinematografia všeobecne je pre mňa po hudbe to druhé najzaujímavejšie médium, baví ma ten storytelling…

Ale Star Wars je jednoducho Star Wars.

Na slovenskej hudobnej scéne asi nenájdeš väčšieho fanúšika, ako som ja. Aj 27

PETRA GHERBETZ CITY FOLKLORE

28

Text: Nikola Luzárová Foto: Kristína Botlová

„Keď máš nejakú víziu o tom, ako by to malo fungovať, a vieš, komu to chceš povedať, tak to skrátka pôjde. Nesmieš sa zastaviť a vzdať sa.“ Svojráznosť a provokačné heslá od ostravskej značky CITY FOLKLORE učarovali nejednému návštevníkovi Urban Marketu.

Petra, ktorá za značkou stojí, nám porozprávala o svojej ceste ako sa z dievčaťa, ktoré rado maľovalo a hralo sa s látkami, stala autorka, ktorá prekonala obavy a vytvorila úspešnú značku.

Koľko povolaní si vystriedala, kým si sa stala Petrou zo CITY FOLKLORE? Pracovala som v internetovej kaviarni, upratovala som v Británii, učila som, prekladala som, robila som kostymérku, písala som scenáre a predtým som robila rôzne študentské práce. Písala som scenáre k jednému televíznemu programu pre deti. Súčasne popri tom som pre nich vytvorila knižku pre deti. Program bol zameraný na výrobu rôznych recyklovaných výtvorov. Dala som si záležať pri hľadaní a inšpirovaní sa inými dizajnérskymi prácami.

Knižka sa predávala dobre, ale nevyzeralo to pekne, na čo som nemala ani dosah. To ma trošku mrzelo.

pseudonymom SASANCA. Čo všetko bolo súčasťou tvojej pôvodnej značky a čo je súčasťou tej dnešnej?

Ono to začalo tak, že som sa s oblečením hrala už od malička. Chcela som módu študovať už na strednej, ale doma sme to mali tak, že tento typ školy neprichádzal do úvahy. To spôsobilo, že som sa do seba uzavrela a začala som veľa kresliť a maľovať. V hĺbke duše som nerozmýšľala nad tým, že by som sa niečím takým mohla niekedy živiť. Veľa som maľovala vonku a tam som sa zoznámila so svojím vtedajším priateľom, ktorý robil graffiti. Ku graffiti som sa túžila dostať a vďaka nemu sa to podarilo. Z môjho pohľadu už trošku neskoro, keďže som mala asi dvadsaťsedem rokov. O to intenzívnejšie to u mňa bolo a získala som vďaka tomu odvahu

Málokto si dnes pamätá, že v začiatkoch si tvorila pod svojím 29

začať robiť vlastné veci. Získala som istý nadhľad ako ďalej všetko nasmerovať.

Chcela som študovať maľbu, ale to nevyšlo, tak som to vyskúšala na pedagogickej fakulte. Popri tom som stále intenzívne maľovala, vystavovala som a podarilo sa mi živiť sa práve ilustrovaním. Stále som oscilovala na hrane medzi maľbou, ilustráciou a oblečením.

Niekde v kútiku duše ma to ťahalo práve k „handrám“. Bolo to veľmi hektické, pretože som robila všetko naraz a nič z toho nemalo poriadnu formu. V tej dobe bolo moje „oblečenie“ hlavne o tom, že som cez sieťotlač potláčala svoje ilustrácie. Svoju značku som v tých časoch pomenovala Charaktera, čo reflektovalo graffiti tvorbu, v ktorej som kreslila rôzne postavy a tie som neskôr práve tlačila na tričká. Postavičky v graffiti pomenúvame „charaktery“, preto som zvolila tento názov.

Okrem tričiek som pracovala s rôznymi recyklovanými materiálmi. Vymýšľala som si kolekcie z košieľ, pretvárala a spájala som rôzne druhy oblečenia, ale malo to jeden problém: moje veci vtedy mali ten punc, ktorý hovoril, že je to všetko „recy“ a neoslovila som tým širšie spektrum ľudí. Chcela som si dokázať, že sa s recyklovaním dá dostať aj ďalej a môže to mať aj luxusnejší vzhľad. A práve takýto produkt by si mohol kúpiť hocikto, napríklad nejaká pipka, ktorá nemá s mestskou subkultúrou nič spoločné. Toto bolo práve to, čo som chcela dosiahnuť.

Značka už bola rozbehnutá, chodila som na predajné akcie, ľudia ma už poznali. Rozhodla som sa zo dňa na deň zmeniť sortiment, rebrandovať

a vytvorila som CITY FOLKLORE. Začala som s novou koncepciou značky.

Recyklácia bola taktiež súčasťou, ale v inej forme, ktorá oslovila nových ľudí vo väčšom počte. Časom tá značka bola aj o nových veciach z nových materiálov, s ktorými sa stretávate dnes. Toto sa udialo približne okolo roku 2011 a CITY FOLKLORE len s malými zmenami funguje dodnes.

Keď si k nám prišla prvýkrát, prezentovala si sa s tvorbou, ktorá niesla hlavne tvoje grafiky, postavy z iných svetov. Prešlo veľa rokov a značka sa zmenila. Dnes sa všetci stotožňujú s tvojím „FOREVER FRACEK“. Bola tá cesta do dnešnej podoby jednoduchá?

Bolo to ťažké, nebudem klamať. Bolo to fyzicky náročné. Prvé štyri až päť rokov som dvanásť hodín denne pracovala, bez voľných víkendov a dovolenky. Avšak veľmi ma to bavilo a veľmi som chcela, aby sa to podarilo. Túžba po tom, aby to uspelo, bola tak silná, že mi unikalo, koľko tomu obetujem. Občas som to pociťovala aj fyzicky a často si to odnášala aj rodina, ktorá musela pomáhať, najmä keď som išla niekam predávať.

Našťastie mám veľmi veľa inšpirácie, takže môj problém je skôr to, ako ju spracujem a ako to všetko stihnem.

Tým časom, ktorý už ubehol, som sa naučila dávkovať a delegovať prácu. Našla som si skvelých ľudí, ktorí so mnou na značke pracujú a tvoria ju. Dnes si už môžem dovoliť mať voľno a povedať si, že to, čo som nestihla, dobehnem inokedy.

Zúročila sa všetka tá drina, ktorá 30

bola do toho investovaná, čo znamená, že to všetko stálo za to.

„Square“, čo je úplne obyčajné tričko a podaril sa mi vytvoriť strih, ktorý ma dostal. Nedávno som pricestovala z Indonézie, kde som si vzala na rýchlo jednu vzorku našich teplákov a musím sa priznať, že sú geniálne.

Mám radosť, keď si niečo sama otestujem a zisťujem, že to nie je len pekné, ale aj funkčné. Rada predávam niečo, o čom 100% viem, že je to kvalitné.

Nosievaš svoje oblečenie?

Veľmi málo. Mala som to rovnako aj s obrazmi. Nemohla som sa na ne neustále pozerať. Práve preto, aby ma to neomrzelo a neprestala som ich mať rada, tak to nerobím.

Niektoré veci od nás mám rada, asi tak 3% z celej produkcie. Keď je to tvoj produkt, tak na ňom stále vidíš chyby a premýšlaš nad tým. Preto skôr preferujem jednoduché veci, žiadne predimenzované výstrelky alebo veľké nápisy.

Baví ma to pozorovať na druhých, ale myslím, že mne sa to ani nehodí, pretože si myslím, že som už veľké dievča.

Priznám sa, že mám rada tričko

Vieš charakterizovať pre koho je tvoja značka určená?

Viac-menej budú moju tvorbu oceňovať ľudia z mesta, pretože jej budú viac rozumieť. Stalo sa mi, že sme na ponožky vytlačili slogan „Vzali jste nám krajinu, bereme si město“, ktorý je spojený s mestskou subkultúrou.

31

32

Mali sme pár ohlasov, ktoré to vôbec nepochopili. Ono je to celé o tom, že my sme v tom meste nemali veľmi na výber a museli sme vyrastať v tom prostredí, v ktorom sme vyrastali.

Hľadali sme rôzne alternatívy, z toho vznikajú rôzne myšlienky a projekty a o tom je naša mestská subkultúra.

Moja značka je pre ľudí, ktorí majú radi progresívnejšiu cestu, objavujú nové veci. Je to o tom, že sa v tom oblečení máš cítiť dobre. Chceš oblečením niečo nenápadne povedať a preto sa v tom – nie marginálne, ukrývajú niektoré odkazy. Preto sa snažím v menších fragmentoch prepašovať niektoré heslá do mojich vecí. O to viac ma to baví, keď nás ľudia nosia a stotožňujú sa s tým.

späť do Ostravy. Aj napriek tomu, že sem mnohé prichádzalo neskôr. Baví ma to tu a chcela som si dokázať, že napriek tvrdeniu, že v Ostrave sa to nepodarí, tak podľa mňa to ísť muselo.

Keď máš nejakú víziu o tom, ako by to malo fungovať a vieš, komu to chceš povedať, tak to skrátka pôjde.

Nesmieš sa zastaviť a vzdať sa.

CITY FOLKLORE je z komunikačného hľadiska celkom výrazná značka. Snažíš sa ňou šíriť aj nejaké posolstvo?

Mám mnoho svojich názorov, od ktorých nechcem upustiť. Ty sama vieš, aká som: že hovorím vulgárne, som živel. Snažím sa prostredníctvom mojej značky dostať k ľuďom niečo lepšie, čo by v nás malo byť. Mne sa teraz páči mladšia generácia, ktorá ma inšpiruje, viac rozmýšľa nad tým, ako to bude s nami a planétou.

Hovorila si o meste a subkultúre.

Je tam zakomponované konkrétne mesto a subkultúra alebo je to tak všeobecne povedané?

Ja som mala to šťastie, že som po revolúcii vyrastala v spoločnosti graffiti ľudí, djov, boli sme prvá vlna, ktorá začala tú živú kultúru tvoriť. Samozrejme som veľmi spojená s ostravskou

Zažívaš u seba tvorivý blok?

Prešla si si týmto počas toho, ako si budovala značku?

Trošku áno. Pocity vyhorenia prídu skôr

kultúrou, ktorá je veľmi špecifická a surová. Tie subkultúry sú naviazané na seba medzi mestami. Keď som začala jazdiť za vami do Bratislavy, tak som sa akoby trošičku dostala do inej miestnej subkultúry. V podstate to funguje všade rovnako. Baví ma na tom to, že komunity spolupracujú, obohacujú sa, sú prepojené, ľudia tu premýšľajú inak a mne to dáva zmysel.

Mohla by som si uľahčiť cestu a odísť preč, posunúť sa, katalyzovať a urýchliť všetko, ale vždy som sa rada vracala

či neskôr asi na každého. Našťastie je to krátkodobé a sú skôr spojené s nejakou osobnou „depkou“. Niekedy si vyčerpaná a nechce sa ti, hovoríš si, že niečo príliš dlho trvá a prečo to tak trvá? No a potom príde o pár dní inšpiračná facka a nakopne ma to. Ja to vnímam tak, že tvorba je moja záchrana, ktorá ma dokáže vyhrabať z problémov. Už viem, že sú lepšie a horšie chvíle, ktoré vždy odznejú a o to lepší je výsledok.

Niekedy príde obdobie, kedy máš silný príliv inšpirácií a potom naopak skôr 33

recykluješ nápady. Pristihla som sa, že som robila jeden produkt a niektoré veci som si zľahčovala. Keď však príde nápad, príde s ním aj nutkanie ho realizovať.

a myslím, že je to aj vidieť, napríklad v mojich bomberách, ktoré ponúkam.

Pracovať sám na seba je vždy o veľkom odhodlaní. Nadšenie častokrát strieda strach z toho, či to človek dokáže. Ako sa tebe podarilo prekonať takýto strach? Máš ho aj teraz?

Začnem od konca. Stále ho mám, ale netýka sa toho, že by som sa bála, že sa nepostarám o seba a svoju rodinu.

Mám filozofiu, že vždy môžeš ísť vykladať tovar niekam do obchodu, ak je zle. Mám skôr strach, pretože mám svoj tím, ktorému mesačne musím poslať plat. Stále musím strážiť to, aby bol dostatočný objem práce.

Toto je skôr taký podvedomý strach a zodpovednosť za druhých. Je tu aj

Nikdy si nebola ten typ, ktorý si nechal niečo diktovať. Myslíš, že je to dobrá cesta ako sa stať úspešným v tom, čo človek robí?

Nestačím sledovať trendy a rôzne fashion weeky. Príde mi veľmi zväzujúce robiť to, čo robia všetci ostatní. Aby to nevyzeralo, že nemám inšpirácie z vonku, tak sú určité prvky, ktoré ma bavia. Náhodne narážam na niečo, čo ma osloví, tak sa k tomu rada vraciam.

Vždy som mala rada street fashion, folklór, graffiti a japonskú módu. Bavilo ma a naďalej baví medzi tým hľadať syntézu 34

skúsenosť za tie roky, že viem, čo si môžeme a nemôžeme dovoliť. A ak je horšie, viem aj to, čo musím urobiť v obchode, aby sa nám podarilo zarobiť.

Keď som začínala, tak som bola sama s dieťaťom a nemohla som riskovať.

Mala som tri zamestnania a všetko, čo som zarobila, som investovala späť do značky. Bolo to náročné, ale zvládla som to, pretože som si uvedomovala, že tento stav nebude trvať navždy.

Myslím, že som mala aj šťastie, pretože moje oblečenie sa hneď uchytilo a predávalo sa. V momente ako som si uvedomila, že vďaka mojej tvorbe prichádza na účet pravidelný obnos a vlastním všetko potrebné technické vybavenie, prišla tiež myšlienka, že čas, ktorý som dovtedy venovala ostatným

zamestnaniam, by som mohla venovať tvorbe. Dostala som odvahu osamostatniť sa. Prvé dva týždne po tom, ako som odišla z práce, som bola šťastná, chodila som po meste, a tú slobodu som trošku nezvládala (smiech). Počiatočná morálka bola zvláštna, nabrala som si veľa zákaziek, vzala som všetko, pretože tam bola práve obava, že sa neuživím.

Postupom času som samozrejme prístup zmenila a všetko, čo som investovala, sa mi vrátilo. Môžem všetkým odkázať, že sa nemusíte báť a choďte do toho.

Starať sa o vlastnú značku, nech ide o hocijaký biznis, vie byť náročné. Koľkokrát si už mala chuť sa na to vykašľať? A čo ťa naopak povzbudilo, aby si to nevzdala?

35

Som si istá na 100%, že nikdy nechcem ísť do žiadnej inej práce. Pokiaľ to bude možné, tak chcem robiť presne toto, pretože ma to nesmierne baví a napĺňa.

Skôr premýšlam aké to bude, keď zostarnem, keď už budem taká babička, ktorá bude niekde v pozadí značky a budem mať tú svoju crew naokolo.

Možno do značky vstúpi môj syn a prevezme ju, alebo aj nie. Našťastie, teraz so mnou pracuje aj môj manžel, ktorý sa tomu roky bránil a vyhýbal. (smiech) Na Vianoce prišiel za mnou, či by mi s tým nemohol pomáhať a super je, že ho to chytilo a baví. Značka ostala nateraz v rodine a jediné, čo ma trápi, je to, kde tá značka skončí. Môžem povedať, že za tie roky som sa nikdy nechcela vrátiť do žiadnej práce. Keď

je ten biznis tvoj, tak to má najväčší zmysel, pretože sa o to viac staráš, pipleš to, nevadí ti tam tráviť oveľa viac času ako v normálnej práci.

Bolo ľahké presadiť sa v dobe, keď si začínala tvoriť?

Moja filozofia už na začiatku bola, že ak máš dobré veci, ktorým veríš, tak sa dostanú k ľuďom. Tvorila som, pretože ma to bavilo. Potrebovala som to tak robiť. Bavilo ma vidieť moje veci na ľuďoch a to bol dôvod, prečo som nechala maľbu a radšej som pracovala s oblečením.

Zažila som mnoho značiek, ktoré sa mi veľmi páčili. Mali svoju „wau“ kampaň, fajn produkty a mňa to štvalo, že nemám nikoho, kto by mi 36

to podobne nafotil, nemala som na to ani finančne, ani fyzicky. Nemala som na to si urobiť tú marketingovú bublinku a preto som bola v pozadí. Časom som sa tam dopracovala aj ja, urobila som si fotoškolu a začala som si fotiť svoje veci sama. Snažila som sa byť trpezlivá a aspoň sa priblížiť k tomu, čo sa mi páčilo. Z tých značiek, ktorých pompéznu bublinu som obdivovala, väčšina zmizla.

Následne som zistila, že to nie je len o tom pozlátku a veľkom marketingu.

Ak chceš fungovať dlhodobo, musíš mať čo ponúknuť zákazníkovi. Nemôžeš stavať len na jednom produkte.

proces. Teda najprv si vezmem materiál a na ten materiál napasujem strih.

To sú také moje tvrdohlavé prístupy, vďaka ktorým potom vzniká niečo, čo by som vlastne nikdy nevymyslela.

Aký máš sen, čo by si chcela so značkou dosiahnuť?

Ja si myslím, že to nie je o tom, že by som už bola niekde, odkiaľ sa nedá posúvať. To sa mi nepáči na množstve značiek, ktoré už dosiahli niečo, čo sa im podarilo a tam sa zastavili. Pre mňa by nemalo zmysel, ak by som sa zastavila a nemala ambíciu pokračovať ďalej. Mne sa splnil najväčší sen, že som dostala možnosť robiť to, čo milujem a živí ma to. Druhá vec je, že nechcem, aby sa z našej značky stal nejaký obrovský brand, ktorý sa dostane do sveta, pretože by som nikdy nechcela riadiť veľký podnik. Chcem zostať pri remesle.

Som rada, že sa náš tím zväčšil, čo mi umožňuje znovu pracovať s materiálom, šiť a vracať sa naspäť k „jednoduchosti“.

Bolo by pekné byť takou tou stálicou, že keď sa povie CITY FOLKORE, tak ľudia budú vedieť o čo sa jedná a aby sme ako značka stále bavili ľudí.

Môj sen je, aby to fungovalo a nikdy neodišla inšpirácia, ktorá ma poháňa.

Ktoré kúsky z tvojho portfólia sú takpovediac kľúčové a prečo sa stali tak obľúbenými?

Jednoznačne to bude „FOREVER FRACEK“. Je to niečo, čo korešponduje s tým, že som z Ostravy. U nás si nedávame servítky pred ústa. Na druhej strane to heslo odzrkadľuje podstatu našej značky, akí sme. Naši rovesníci sú slušní dospeláci, páni a dámy, ale my z našej crew sme stále rovnakí grázli s pár vráskami a so štipkou väčšej zodpovednosti. Hovorím si, že aj o dvadsať rokov budeme vyzerať staro, ale naše hlavy budú rovnako mladé. Čo je podľa teba dôležité pri tvorbe?

Na akých hodnotách si zakladáš?

Nesmie tam byť hranica, ktorá by ma limitovala. Niektoré veci od nás sú zaujímavé, pretože vznikli spontánne, pretože pri nejakom procese sme sa rozhodli celý nápad pozmeniť. Nerada plytvám.

Rada pracujem tak, že si obrátim 37

MARCEL TRÚCHLY Macek Lab

38

Text: Nikola Luzárová Foto: Kristína Botlová

„K pracovnému oblečeniu by sa malo pristupovať s oveľa väčším záujmom, pretože v práci trávime veľmi veľa času. Preto je dôležitá kvalita.“ Tento rozhovor bude trošku o gastronómii, blogovaní a jednoduchých ľudských hodnotách. Verím, že pochopíte, prečo sme sa snažili už dlhšie mať Maceka v našej selekcii. Macek Lab je malá rodinná značka, ktorá vyrába pracovné oblečenie. Marcel, ktorý ju založil, sa nechal ovplyvniť svojimi rodnými koreňmi, ale aj potrebou mať niečo naozaj kvalitné, čo v skutočnosti nevedel zohnať v obchode. Rád spája jedlo a príbehy, ale aj kvalitu a funkčnosť. Produkty, ktoré uvidíte v jeho portfóliu, si na začiatku prejdú testovacím peklom. Ak prežijú a vychytá sa na nich každá chyba, môžu skončiť aj vo vašom šatníku.

Aký je príbeh tvojej rodiny, ktorý pomohol budovať identitu Macek Labu? Časť mojich predkov boli mäsiari v Békéscsabe a história Macek Labu sa od toho priamo odvíja. Ja som sa už dávno predtým zaoberal písaním o jedle, fotením, varením, atď. Prišiel čas, kedy som však nevedel nájsť v písaní identitu, niečo, s čím by som sa ja vedel priamo spojiť. A našiel som to až v Békéscsabe. Stalo sa

to v období, kedy sme začali intenzívne pátrať po rodinných koreňoch a predkoch. Hľadali sme posledných žijúcich Slovákov z našej rodiny, ktorí žijú v Békéscsabe. Jeden taký, ten posledný, bol dedkov, teda Macekov bratranec András, ktorému bol najlepší kamarát. Už ako deti pracovali v mäsiarstve na hlavnom námestí. To mäsiarstvo patrilo práve Andrásovmu otcovi. My sme ich vypátrali, stretli sme sa s nimi a tam to začalo. Úplne 39

celé sa to spustilo rok po tom, kedy náš posledný žijúci predok zomrel.

rokov ako farmaceut. Znamenalo to aj to, že to nemusí byť len môj „labák“, ale môže to byť hocijaké iné miesto, kde môžeš niečo vytvárať. Môže to byť fotokomora, dielňa, kuchyňa, čiže miesto, kde sa niečo vytvára a preto lab. Má to však široké súvislosti, pretože sa stále vracia k mojej rodine. V rodine máme veľa farmaceutov, chemikov a mám k tomu blízko, tak sa to celé pospájalo. Nebol za tým žiaden iný zámer.

Mne tam vlastne nič iné nesedelo.

Prečo sa to celé volá Macek Lab? Celé detstvo mi príbuzní hovorili „malý Macek“. Je to po mojom dedkovi, ktorého som nikdy v živote nestretol.

Všetci mi tvrdili, že sme si veľmi podobní a videl som to aj ja sám podľa dedkových fotiek. Keď som sa potom dostal do Békescsaby a stretol som sa s ľuďmi, s ktorými som sa nikdy predtým nevidel, avšak oni poznali nášho Maceka, vyvalili na mňa oči a povedali, že som jeho kópia. Takže tam skrsla myšlienka, že by som túto prezývku mohol používať aj ja.

Druhá časť názvu – Lab, je v podstate laboratórium, pretože to mi bolo vždy blízke. V laboratóriu som strávil niekoľko

Čo ti to dalo?

Dalo mi to to, že som mohol nájsť vzdialenú rodinu, z ktorej som cítil, že k nej mám veľmi blízko. Je to nový rozmer, čo sa týka rodiny. Tá história alebo tá klobása, ktorá z toho vychádza, je náš 40

rodinný klenot. Bol to nový prostriedok ako sa znovu stretnúť a spojiť sa.

spojené s pocitmi. Človek si vybaví chute a vône a to je taká pamäťová stopa, vďaka ktorej sa vynoria rôzne zážitky, či už sú dobré alebo zlé. Toto som chcel robiť. Písať aj o tom, že jedlo nemusí byť iba o recepte.

Čo bol u teba impulz začať s blogom a potom aj s tvorbou oblečenia a doplnkov?

Prvý impulz blogovania o jedle je o tom, že miluješ jedlo a ešte viac miluješ variť. Ešte pred tým, ako som začal aktívne variť, som aktívne fotil. Vždy som mal rád príbehy. Keď to pospájaš, tak vznikne blogovanie o jedle a to boli moje impulzy. Chýbal mi príbeh k tomu všetkému v ostatných food blogoch.

Prečítala si si tam iba recept. V podstate som sa viac nedozvedel, prečo ten bloger písal o konkrétnom jedle.

Mne sa páčili koncepty, ktoré vychádzali z toho, že to jedlo bolo

Kto ťa ovplyvnil pri práci?

Na začiatku ma ovplyvnilo Toskánsko.

Keď som začal pracovať na Macekovi, tak to bola najmä severská kuchyňa. To bol taký hlavný impulz, akým smerom sa uberať a ako chcem, aby to vyzeralo. Ten sever mi bol najviac príbuzný.

Vychádzam aj z toho, že som mal veľmi rád čiernobielu fotografiu, pochmúrnu atmosféru a sever mi do toho pasoval. Našiel som sa v tom. Pri oblečení som sa vrátil opäť k čiernobielej 41

fotografii. Veľmi ma ovplyvnili staré fotografie vojakov a remeselníkov.

Mám doma starú fotografiu mäsiarov, zavesenú v kuchyni. Pozeral som sa na ňu veľmi dlho a tak prišiel nápad, že toto chcem urobiť. Okrem toho, že som sa ovplyvnil aj sám, pretože som chcel zásteru a nikde som ju nemohol zohnať. Tak som si ju vyrobil.

Fyzicky by som to nedal. Vareniu sa veľmi rád venujem ako koníčku. Ale od takéhoto gastronomického sna som definitívne upustil. Cez to oblečenie som sa dostal oveľa bližšie do zákulisia gastronómie. Vidím, že to je extrémne náročné povolanie.

Dostal si niekedy ponuku od nejakého šéfkuchára či už variť alebo vytvoriť menu?

Nejaká výpomoc bola, ale iba na kamarátskej báze. Chodil som pomáhať do Būchecku v Brne smažiť hranolky.

Niekto si povie, že smažiť hranolky nie je ťažké. Ale keď 4 hodiny stojíš nad dvomi fritézami a robíš rovnaké dva pohyby... Toto robiť každý deň, tak ma to rýchlo prestane baviť.

Kamarátske ponuky sú, ale toho času je tak málo, že to možné nie je.

Tvoje skutočné zamestnanie je „farmaceut“. Vieš oddeliť hobby a prácu?

Momentálne som stále farmaceutom. Dostal som sa k tomu tak, že je to v našej rodine veľmi časté povolanie. Ako stredoškolák som chodil brigádovať do lekárne. Tam bolo tých podnetov viacej.

Teraz robím monitoring klinických štúdií. Mojou prácou je kontrola, dohľad a riadenie konkrétnej štúdie na centre, kde prebieha takýto výskum. To je tak v skratke zhrnuté.

Reagovali ľudia na tvoje recepty? Človeka vždy povzbudí a poženie ďalej, keď má reakcie od publika, či už pozitívne alebo negatívne. Veľa ľudí reagovalo na príbehy, ktoré boli spojené s jedlami. Vzbudil som v nich ich

Stíhaš sa popri farmácii venovať fotkám, jedlu a výrobe?

Dá sa to stíhať, ak máš dobré výživové doplnky, ktoré ťa držia pri sile (smiech). Ak ťa to baví a napĺňa, tak sa dá všetko. Keď v tom vidíš zmysel, vtedy je to o niečom inom, ako keď prídeš domov večer z práce a sadneš si na gauč pred telku. Ja som túto aktivitu vymenil za niečo, čo ma napĺňa.

pekné spomienky. Veľmi som si cenil, keď si aj profesionálni kuchári našli čas, keďže ho majú veľmi málo, aby si odo mňa niečo prečítali a reagovali. To ma veľmi tešilo a posúvalo ďalej. Párkrát sa stalo aj to, že nejakého kuchára zaujalo jedlo a článok natoľko, že ten recept mierne upravil a zaradil ho na kartu alebo degustačné menu. Tešilo ma to o to viac, že som od ostatných blogerov často počúval, že profesionáli sa na foodblogy pozerajú pohŕdavo. O to viac mi potom dávalo zmysel to, čo robím.

Neuvažoval si o tom, že skončíš s farmáciou a pôjdeš niekam variť?

Vareniu by som sa nevenoval, pretože vidím veľmi často, aká je to obrovská drina. Viem zhodnotiť svoje možnosti. Viem, že by som na to nemal.

42

43

44

Myslíš, že si dnes ľudia vedia vychutnať obyčajné jedlo, kvalitné suroviny, poctivé remeslo? Vieme to oceniť?

Akonáhle človek pozná skutočnú hodnotu čohokoľvek, tak to oceniť vie. Dnes to, žiaľ, ako nám ukazuje obrovská spotreba a plytvanie, hodnotu stratilo.

Celkovo svetová výroba, produkcia potravín alebo oblečenia stavia na tom, že hodnota sa vytratila alebo sa stratilo vôbec premýšľanie nad hodnotou toho, čo kupujem. Chceme strašne veľa za strašne málo. Stratili sme kontrolu nad sebou a rešpekt nad hodnotou. Akonáhle začneme premýšľať nad tým, že cena za kvalitnú potravinu a oblečenie je niekde úplne inde, začneme si aj viac vážiť a vychutnávať. V takomto prípade to pôjde.

profesionálnej deformácie, kedy si začínaš v podniku všímať rôzne drobnosti a hlavne to oblečenie. Na začiatku som obehal obchody a veľkosklady dlhoročných importérov ázijského textilu. Hovoril som si, že niečo také si ani nechcem dať na seba a nosiť to. Toto som rozhodne nehľadal.

Moja mama sa zaoberala predajom zdravotníckeho oblečenia, ktoré som nosil aj ja, keď som pracoval v lekárni.

Vtedy som si povedal, že mám prístup k tým najkvalitnejším látkam pre pracovné oblečenie, tak čo mi môže brániť v tom urobiť z toho zásteru? Rok som o nej premýšlal a pustil som sa do toho.

Naplno to však spustili moji kamaráti, ktorí v Brne otvorili dnes už legendárny foodtruck Būcheck. Oni na mňa tlačili, aby som im urobil prvé zástery – a to bol štart aj pre mňa. Ich zástery odo mňa prešli peklom a videl som, že ten zvolený materiál je ideálny a môžem svoj produkt s kľudným svedomím ponúknuť aj niekomu ďalšiemu.

Kde vznikla idea robiť pracovné oblečenie? Bolo to preto, že veľa kuchárov chodí vo vyťahaných tričkách a špinavých zásterách?

Na začiatku som v nevedomosti kládol kuchárom za vinu, že sú ochotní stáť v umeline v horúcom prostredí. Z praxe a vlastných skúseností som však zistil, že to často vo veľkej miere záleží od majiteľov prevádzok, pre ktorých sú oblečenie a komfort zamestnancov na poslednom mieste. Samozrejme veľká vďaka za tých, ktorým to jedno nie je. Niektorí sú ochotní investovať do kompletného oblečenia, ktoré sa stáva súčasťou konceptu alebo hradia časť oblečenia, ktoré si kúpi zamestnanec.

U mňa to na začiatku bolo práve o tej jednej zástere, ktorú som chcel pre seba. Akonáhle som sa tomu začal viac venovať, tak sa spustil taký mód

Ako to pokračovalo s produktami po zástere?

Našťastie som sa nemusel nikdy nikomu ponúkať. Vďaka tomu, že Macek Lab vznikol pár rokov pred touto „produktovou“ tvorbou a ja som písal o jedle iným spôsobom ako ostatní, môj blog sledovalo viac profesionálov, než je bežné. Tým pádom som vedel svoje produkty okamžite ponúknuť veľkému množstvu profesionálov a aj ich zaujať. Určite pomohlo aj to, že ponuka je v tejto sfére síce široká, no kvalita materiálov veľmi zlá.

Najskôr som zaujal šéfkuchárov 45

a potom to už pokračovalo prirodzene samé. Slovensko je malá krajina a rovnako je to aj s gastronomickou scénou. Informácia o mne sa šírila a dostala sa aj k samotným majiteľom podnikov. Možno aj vďaka tomu sa začali zaoberať tým, čo ich personál nosí a ako sa cítia v práci, prípadne čo vôbec potrebujú mať v práci oblečené. Bola to taká spontánna vlna recenzií, ktoré si posúvali kuchári, baristi a barmani medzi sebou.

V podstate som to takto aj chcel robiť.

Vždy chcem, aby všetko išlo prirodzene, či už prístupom a komunikáciou alebo aj ochotou. Teda na spôsob starého kamenného obchodu, kde majiteľ stál za pultom a poznal svojich zákazníkov, s každým sa vedel o niečom

porozprávať, bol ochotný vyjsť v ústrety a skutočne vedel pracovať na tom, aby jeho zákazníci boli spokojní. Toto mi veľmi chýbalo. Trh ovládli eshopy, anonymní ľudia, ktorí niečo predávali. Úplne zmizol medziľudský kontakt, ktorý je pri pracovnom oblečení veľmi dôležitý. Drvivá väčšina zákazníkov má svoje preferencie, ktoré nevie nikde nájsť, v žiadnom eshope. Ako sa vraví: sto ľudí, sto chutí. V momente, ako sa o tom vieš porozprávať a dohodnúť, je to úplne iný pocit si niečo kúpiť. Vidíš koľko je za tým práce a že nejde iba o obyčajný dovoz.

S kým všetkým spolupracuješ?

V začiatkoch som spolupracoval so svojou mamou. Sranda je, že hovorím o začiatkoch, keď sú to iba dva roky.

46

Tá ma nasmerovala na prvú dielňu a pomohla mi zorientovať sa. Za ten čas som už dielňu zmenil. Tím teraz tvorí aj Viky, krajčírka Kristína, kožiar Juraj, externe spolupracujeme s výšivkarskou dielňou a nakoniec som tam ja.

Viki je hlavný komunikátor s krajčírskou dielňou. Vďaka nej som začal robiť dámsku kolekciu a dámske strihy. Je to moja pravá ruka, konzultant a hlavné komuniké (aj preto, že vie maďarsky).

Väčšina našich vecí začala vznikať na podnet mojich kamarátov a zákazníkov. Časť oblečenia sme vyrobili pre niekoho, kto dal tomu oblečeniu pol roka zabrať a my sme tak vedeli, že je to v poriadku.

Vývoj každého kusu najskôr prejde niekoľkými rukami. Je to o vzájomných sympatiách a komunikácii, koho si

na takýto test vyberiem. Odpoviem teda na otázku tak, že spolupracujeme so širokým spektrom ľudí, najmä kuchármi, šéfkuchármi, baristami.

Brand je naozaj založený na tom, že som so zákazníkmi vo veľmi úzkom kontakte, navštevujem ich a snažím sa pamätať si všetkých. Podobne to fungovalo aj za tárou v lekárni.

Ako sa ti podarilo zorganizovať tím, ktorý pracuje na Macekovi?

Ku každému som sa dostal tak trochu náhodne. Kožiara sme si vygúglili cez heslo „hľadám kožiara“ a objavil sa tam kožiar z Banskej Štiavnice. Keďže k tomuto mestu mám blízky vzťah, tak som ho išiel navštíviť a tam to začalo...

Oblečenie som vyrábal v jednej dielni, 47

kde pôvodne pracovala aj Kristína, ktorá teraz spolupracuje s nami. Po krátkej dobe som sa s touto dielňou musel rozlúčiť. Náhodou som sa dozvedel, že ich najšikovnejšia krajčírka dala výpoveď, pretože chcela šiť sama.

Tak som ju kontaktoval s tým, či by s nami nechcela ísť do spolupráce.

Predchádzalo tomu aj to, že som sa stretával v tejto dielni s častou odpoveďou „nie, nedá sa“ namiesto „jasné, dá sa“. To bol impulz pre mňa hľadať niekoho a Kristína do toho prišla.

Dnes je ten vzťah s tímom taký, že sme prešli dlhú a aj strastiplnú cestu. Za tie dva roky sa náš spoločný kontakt pretavil do toho, že fungujeme na rodinnej báze. Pri našej spoločnej práci si zakladám na tom, aby sme spolu vedeli vydržať aj napriek problémom, neúspechom, či už pracovným alebo ľudským, mať dôveru, ale hlavne vedieť

si pomôcť a stáť za tými ľuďmi. Neotáčať sa chrbtom. Takýto bližší vzťah prináša viacero benefitov do budúcna.

Pri tvorbe produktov diskutujeme a nechám si poradiť od niekoho technickejšie zdatnejšieho v tíme.

Moja predstava je vždy nejaká, ale realizácia môže byť obtiažnejšia.

Mám síce prvé slovo pri návrhu, ale nasleduje potom dlhá diskusia o veciach a nakoniec to dostane formu, na ktorej všetci pracujeme.

Ktorý tvoj produkt je tvoj najobľúbenejší a prečo?

Najobľúbenejší produkt bola úplne prvá zástera Nordic. Z novej kolekcie Kumšt je to práve overal. Myslím si, že aj pracovný kabát a plášť.

Kam by si sa chcel uberať s produktami a značkou?

48

Určite chcem pridávať nové veci. Tým, že sa nám podarilo vytvoriť celkom široké portfólio, mám viac času venovať sa veciam na objednávku a limitovaným edíciám. Chcem, aby to rástlo.

Rád by som sa tiež uberal tým smerom, aby moje pracovné oblečenie nebolo len pre gastro, ale oslovilo aj iné „kumšty“. K pracovnému oblečeniu by sa malo pristupovať s oveľa väčším záujmom, pretože v práci trávime veľmi veľa času. Preto je dôležitá kvalita. Cieľom do budúcna by tiež mohla byť výroba oblečenia, ktoré by bolo vhodné aj na bežné nosenie.

s magazínom Pyré. Bol som nadšený z tej myšlienky a aj atmosféry. Keď som sa s Macek Labom dostal do štádia, kedy už veci išli do sveta, tak prišla obava, čo ponúknuť ľuďom, keď nevyrábame na sklad a často šijeme na mieru. Ak by som chcel poskladať predajné portfólio, tak by to bolo obrovské množstvo oblečenia a zároveň veľké plýtvanie. Toto bol môj strach.

Pred časom sme si vyskúšali jednu malú akciu v Brne, kde si ľudia mohli prísť pozrieť, čo robíme, pochytať si materiál, porozprávať sa a nazbierať kontakty. Táto skúsenosť mi dala odvahu zúčastniť sa Urbanu.

Teraz budem rád, keď ľudia prídu a nebudú mať strach sa s nami porozprávať a všetko, čo prinesieme, si „omakať“.

Toto bude tvoj prvý Urban Market. Čo ťa inšpirovalo ísť s „kožou na trh“ k nám?

Začnem tým, že prečo až teraz? Ja som na Urbane vždy chcel byť a chodil som už od samého začiatku, ešte 49

BAŠA ŠTEVULOVÁ Diobo

50

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Nechcem sa fotiť s kadejakými produktami len preto, že mi za to niekto zaplatí.“ Baša Števulová je jednoznačne multifunkčná osobnosť. Kedysi profesionálna snowboardistka, dnes mama a zakladateľka detskej dizajnérskej značky Diobo, s ktorou sa po prvýkrát túto jar predstaví aj na Urban Markete. Baša je navyše aj výraznou osobnosťou na sociálnych sieťach, tak sme sa okrem Dioba porozprávali aj tom, ako vníma túto svoju pozíciu.

Prečo názov Diobo a ako sa správne vyslovuje?

Prvý vznikol samozrejme nápad na produkt a až potom prišli patálie s názvom značky. „Ďobo“ vzniklo dávno pred samotným DIOBOM. Vymyslela si to moja mama, ktorá ma tak ešte aj teraz, keď mám 31 rokov, stále volá. DIOBO má byť hravý názov, ako aj samotné deti sú.

a funkčné čiapočky nielen na leto, ale aj zimu. A tak som utekala s látkami za mojou tetou-krajčírkou s tým, že „Jani, pomôž mi takéto niečo ušiť a vymyslieť poriadne veľkosti.“ Pracuješ na značke sama alebo je vás viac?

Nakoniec sme dve, ja a Dominika Naďová. Dve kamošky z detstva, obe na materskej. Domke som zavolala, keď sa robila prvá kolekcia s tým, že toto mám v pláne a či sa nechce pridať. Povedala som, že nepôjde o žiadny miliónový biznis, ale o niečo, čo nám bude robiť radosť a zamestnávať nás. No a radosť nám to teda robí, ale zrazu aj zamestnáva viac než dosť a viac, ako by sme niekedy stíhali.

Ako vzniklo Diobo? Mnohé detské značky vznikli práve tak, že ich autori čakali dieťa, bolo to tak aj v tvojom prípade?

Moje dieťa už bolo dávno na svete a ja som tak prišla na to, čo presne mi na našom trhu chýba. Boli to milé, detské, ale zároveň minimalistické 51

Si autorkou návrhov, dizajnov? Ako vlastne vyzerá tvorivý proces?

S Domkou nemáme striktne stanovené, čo kto robí. Skôr je to taká improvizácia a každá robí to, čo v danom momente stíha. Ona má teraz malé bábätuško a od januára je v podstate väčšina vecí na mne. Ale v zásade Dominika má to, čo ja nie a naopak. Tým pádom celý proces výroby vieme pekne spolu zbúchať.

Na Urban Markete budeš prvýkrát, prinesieš aj nejakú novinku?

Ináč nechápem, že nám trvalo tri roky sa na Urban Market vôbec prihlásiť. Každopádne sa dosť teším, že sa nám to konečne podarilo a prinesieme veru aj novinku. Bude to klobúčik s tretím dizajnom od nášho milovaného Hazinka (pozn. Michal Hazior, grafický dizajnér). Bude to unisex klobúk pre decká od roku až po malých, osemročných veľkáčov.

Inklinovala si k dizajnu aj predtým alebo to prišlo až teraz?

Nikdy. Nikdy som sa ani len nepovažovala za kreatívneho človeka a nikdy by ma ani len nenapadlo, že by som niečo takéto mohla robiť. Vždy som vedela len to, čo robiť nechcem. (smiech)

Na akých hodnotách si zakladáš?

Pre mňa je najdôležitejšia komunikácia so zákazníkom. Vyrastala som s maminou v jej predajni a toto mi odmalička opakovala. Chcem, aby Diobo komunikovalo so zákazníkom 52

Detské lokálne oblečenie je drahšie ako to, ktoré kúpiš v nejakom komerčnom obchode. Otázkou však je, či radšej podporiť lokálnu značku, kde vieš, kto a ako to vyrobil, alebo radšej kúpiť niečo lacné, pretože dieťa to bude iba párkrát nosiť?

Toto je veľmi individuálne a rolu tam hrá veľa faktorov. Myslím, že lokálne oblečenie je veľakrát veľmi špecifické a iné ako to, čo kúpime v obchodoch. Samozrejme sa to nemusí páčiť každému a druhá vec je teda,samozrejme aj spomínaná cena. Avšak ľudia často nevedia a nevidia, čo je za výrobou produktu.

Keď mi niekto povie, že predávam kus látky za 28 eur, príde mi to maximálne nevhodné, pretože ja musím

čo najpriateľskejšie a pokiaľ to je možné, na kvázi kamarátskej úrovni.

Nerobíme v biznise s jadrovými zbraňami, ani nie sme advokátska kancelária, takže si myslím, že všetka dôležitosť môže ísť bokom. Snažím sa vždy všetkým čo najviac vyjsť v ústrety a naozaj chcem, aby bol náš servis maximálne top. Avšak nie všetkým sa dá vždy naozaj vyhovieť.

Aké máš so značkou ďalšie plány?

Určite sa dostať na ďalšie trhy, nie len ten náš slovenský a český, ale aj v rámci EÚ.

Máme parádny produkt a myslím si, že by sme ním vedeli osloviť aj inde, ako len u nás.

53

54

Nechýba ti snowboardérska kariéra?

Prípadne zvažuješ, že by si sa k tomu športu ešte v budúcnosti vrátila?

Absolútne. Táto životná etapa je za mnou a ja si snowboarding ako taký užívam viac ako kedykoľvek predtým. Možno si ešte skúsim odjazdiť zopár závodov zo série Freeride World Qualifier, uvidíme, čo bude. :)

zaplatiť niekomu za dizajn, ktorý na šiltovke je, musím zaplatiť potlač látky, naše panie krajčírky, štítky a etikety a výrobná cena je už taká, že aj tá naša predajná cena by mohla byť kľudne vyššia, ale nie je. Do toho samozrejme nepočítam našu prácu.

My nemáme produkty s výrobnou hodnotou 3 eurá a predajnou cenou 30 eur.

Onedlho ti pribudne do rodiny ďalší človiečik, aký je to pocit?

My sa extrémne tešíme, všetci.

Je mi jasné, že to asi bude väčší záhul ako mať jedno dieťa, ale tak s tým človek predsa počíta, keď sa rozhodne mať deti.

Čo ťa momentálne živí? Iba Diobo to asi nebude, alebo?

No, som na materskej, takže mám supiš rodičovský príspevok 200 eur tak, ako každá iná matka. Sem-tam pristúpim na nejakú spoluprácu v rámci Instagramu a viem si mesačne čo-to privyrobiť, ale tiež to veľmi selektujem, lebo predsalen sa nechcem fotiť s kadejakými produktami len preto, že mi za to niekto zaplatí.

Teší sa Tobiáš na súrodenca?

Tobčo sa, vyzerá to tak, že teší, no uvidíme, aká bude realita. Ale on je taký citlivý a vnímavý malý 55

56

človiečik, že si myslím, že to celé spolu zvládneme úplne parádne.

aký naozaj je a sem-tam sa snažím možno motivovať mamičky našimi dobrodružstvami, aby sa nebáli cestovať. Respektíve, sem-tam dám nejaké tipy na čo-to praktické. :)

Tvoj život je celkom verejný, aj vďaka sociálnym sieťam.

Neprekáža ti to miestami?

No, nemôžem sa sťažovať, keďže som sa tak sama rozhodla. Mám vďaka tomu veľmi veľa výhod, ale, samozrejme to má aj svoje proti. Skôr mi prekáža, že napríklad teraz majú ľudia potrebu za mňa rozprávať, čo čakáme.

Nevyhýbaš sa ani spoluprácam s inými značkami, na základe čoho si vyberáš, s kým áno a s kým nie?

Iba o peniazoch to určite nebude.

Je to hlavne o produkte. Nepristúpila by som na spoluprácu s niečím, čo by sme reálne nepoužívali. Napríklad čokoláda. Keď by som tú konkrétnu značku do úst nedala, nebudem sa s tým fotiť, že aká je to mňamka len preto, že mi za to niekto zaplatí. Veľmi veľa spoluprác preto odmietam a príde mi to tak fér aj voči mojim followerom.

Určite si sa stretla aj s negatívnymi reakciami, ako sa s takýmito vecami vyrovnávaš?

Vďaka snowboardingu som sa naučila dealovať naozaj so všetkým a so všetkými. Najhoršie, čo mi kedy kto napísal bolo, že „bodaj by som si obe nohy polámala“, ale tak ľudia sú všelijakí.

A všetky negatívne reakcie beriem ako čistú závisť a mizerný život človeka na druhej strane a snažím sa tomu nevenovať ďalej pozornosť.

Veľa cestuješ, ktorá destinácia bola zatiaľ pre teba číslo 1, ktorú by si odporučila aj iným?

V rámci Európy je moje najobľúbenejšie Portugalsko, ktoré je aj naozaj fajn dostupné. Keď by sme išli ďalej na východ, tak určite Srí Lanka a Maledivy. Ale Maledivy nie tak, ako ich poznáme, že super šikimiki rezorty, ale ísť na lokálne ostrovy a po svojom.

Premýšľaš nad tým, ako ovplyvňuješ svojich followerov napr. na Instagrame?

Ja som hlavne sama sebou. Nepotrebujem sa na Instagrame a sociálnych sieťach na niečo hrať a mať potrebu ľudí prevychovávať. Ľudia s pribúdajúcim počtom followerov nadobúdajú pocit nadradenosti, ale povedzme si, sú to len čísla, ktoré nič neznamenajú, raz prasknú a všetci super insta influenceri budú opäť „normálni ľudia“.

Neprezentujem nič, čo nie som, len preto, že je to momentálne instafriendly. Len si žijem ten svoj život taký, 57

ANDREJ OLAH Archtung, GRAU

58

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Tak, ako sa vraciame k poctivým potravinám, mali by sme sa vrátiť aj k poctivej architektúre a remeslu.“ Združenie Archtung na Fakulte architektúry organizuje populárnu Noc architektúry, ako aj študentský Manifest na začiatku školského roka. V talóne však majú aj množstvo ďalších aktivít a projektov. O Archtungu a ich aktivitách, ale aj o živote architekta, sme sa rozprávali s jedným zo zakladateľov združenia, Andrejom Olahom.

Kedy a ako vznikol Archtung?

Archtung vznikol v čase, kedy som ukončil štúdium na škole a nastúpil som na doktorandúru. Spolu s ďalšími doktorandmi sme začali riešiť, čo by sa na škole dalo zlepšiť. Veľmi nám už ako študentom vadil fakt, že väčšinu školského roka strávime prácou na projektoch, ktoré si potom odbijú svojich pätnásť minút slávy na obhajobe a skončia v šuflíku. Chýbalo nám niečo ako Prieskum na VŠVU, kde sú tieto práce vystavené a prezentované verejnosti.

Tak vznikla Noc architektúry. Ambíciou bolo nielen uskutočniť prieskum študentských prác, ale spojiť ho aj s ďalším programom, aby sme prilákali čo najväčšie množstvo ľudí. Postupom času sa k nám, doktorandom, začali pridávať aj študenti a začali sme ich

zapájať priamo do organizácie. To bol v princípe aj náš zámer, aby neboli aktivity na škole vytvárané iba zhora nadol, ale zapájali sa do nich samotní študenti. Okolo Noci architektúry sa tak začala nabaľovať väčšia skupina ľudí, začali vznikať nové nápady na ďalšie aktivity a z toho už vznikla aj potreba dať tomu celému nejakú hlavičku. Tak vzniklo občianske združenie Archtung.

Kto sú zakladatelia združenia?

Na toto je ťažké odpovedať, lebo všetko sa dialo a deje veľmi organicky. Úplne pôvodných zakladajúcich členov nás je 6, neskôr sa pridalo zopár ďalších, z toho ale minimálne dvaja už aktívni nie sú… Pravdupovediac, aj ja už som skôr niečo ako nehrajúci kapitán, keďže mám veľa inej zodpovednosti 59

a časový fond je obmedzený. Zároveň sa k nám však pridalo množstvo mladých ľudí, čiže v združení je teraz v praxi okolo pätnásť až dvadsať členov, ktorí sa priamo aktívne zapájajú do organizácie jednotlivých akcií.

po ňom prebral. Nám to prišlo ako veľmi fajn akcia, tak sme sa jej ujali. Ďalším projektom sú prednášky Ako sa to. Tie vznikli z pocitu, že štúdium na Fakulte architektúry je postavené v zásade len na výučbe architektúry a chýbali nám tu prednášky z iných odborov – ako grafický dizajn, fotografia, či samotné prezentovanie a pritom sú to tiež znalosti, ktoré architekt k svojej práci potrebuje. Preto sme sa v tomto formáte snažili pozývať profesionálov z rôznych odborov, grafických dizajnérov, marketérov, aby študentom odovzdali aj takéto informácie. Zamerajú sa napríklad na to, ako sa majú architekti prezentovať, lebo veľakrát robia dobré veci, no nevedia sa predať alebo si nevedia vizuálne upratať projekty. Aj veľmi dobre spracovaný projekt dokáže potopiť zlá grafická prezentácia. Ďalší, celkom známy projekt, sú IKONY. Ten vznikol z faktu, že stále tu máme velikánov architektúry, ktorí tvorili približne v období 60. rokov, kedy sa stavali zásadné diela slovenskej modernej architektúry. To sú napríklad Matušík, Milučký, Dedeček, Skoček a ďalší.

Je veľmi zaujímavé sa s nimi rozprávať a poukazovať na ich príbeh. Myslím si, že nám majú čo povedať, napríklad aj o tom, že kedysi sa architektúra učila oveľa viac fachovo. Na veľkých projektoch pracovali s množstvom kvalitných remeselníkov, s ktorými spolupracovali na mnohých atypických výrobkoch či detailoch, zatiaľčo dnes sa veľakrát stavby skôr skladajú z elementov, ktoré je možné kúpiť hotové a len zložiť dokopy. Samotné remeslo odchádza a ani sa na škole neučí. Táto

Vyzývali ste študentov vy sami, aby sa k vám pridali alebo to prišlo od nich?

V podstate to prišlo takmer úplne od nich. Asi rok, dva sme sa združeniu venovali iba doktorandi. V treťom roku sme pracovali na veľkej balónovej inštalácii, na ktorú sa k nám pridalo množstvo študentov. To bol v princípe ten zásadný moment, odkedy začal vznikať Archtung ako samostatné občianske združenie.

Archtung je aj naďalej spätý najmä so školou. Rátate s tým, že postupom času sa úplne vymenia ľudia aktívni v združení a bude to taký dedičný projekt na fakulte?

V princípe to bol zámer, no vždy, samozrejme, záleží aj od vedenia školy, koľko priestoru a aké podmienky nám poskytne na naše aktivity.

Aké všetky aktivity na škole, aj mimo školy vlastne robíte?

Máme už spomínanú Noc architektúry, tá sa koná dvakrát do roka.

Potom je tu Manifest, aj keď to nie je originálne náš koncept, vymyslel ho Bohuš Kubinský so svojimi študentmi v rámci Výtvarného diela v architektúre.

Ich cieľom bolo spraviť pre prvákov niečo ako otvorenie školského roka, ale neskôr to už produkčne nestíhal a hľadal niekoho, kto by tento projekt 60

stará generácia je remeslom naozaj podkutá, preto sú tie stavby také kvalitné a dobré, lebo architekti naozaj rozumeli aj technickým detailom.

Posledný projekt, ktorý by som spomenul, je CHEDDAR, čo je nezávislá študentská cena za architektúru. Na škole síce existuje cena za najlepší projekt v jednotlivých odboroch, no nám prekážalo, že porota je zostavená z pedagógov, ktorí aktívne učia na škole. Prišlo nám zvláštne, že členovia poroty vlastne veľakrát hodnotili práce svojich vlastných študentov, na ktorých s nimi pracovali. Preto sme chceli nezávislú študentskú cenu, v ktorej je porota zložená z ľudí, ktorí na škole nie sú aktívni a zároveň sú architektmi z praxe – keďže títo sa na

projekty veľakrát pozerajú inak ako vyučujúci. CHEDDAR je teda taká naša nezávislá cena a momentálne sa už snažíme o to, aby sa z nej stala národná cena. To znamená, že svoje projekty budú môcť prihlasovať aj študenti architektúry z VŠVU, zo Stavebnej fakulty, z Technickej univerzity z Košíc a podarilo sa nám nadviazať aj spoluprácu s CEZAAR, čo je u nás najprestížnejšie ocenenie za architektúru.

Na čo ste najviac hrdí?

Ja si myslím, že samotná Noc architektúry je asi ten najväčší počin, lebo mne niečo takéto počas štúdia veľmi chýbalo. Mám pocit, že škola bola a stále istým spôsobom aj je mŕtva – prázdna. Keď si to porovnáme so 61

62

zahraničnými školami, tam tí študenti naozaj žijú a pred obhajobami môžu pracovať na škole prakticky 24 hodín denne. U nás toto príliš podporované nie je a zároveň je možno limitom, že škola má fyzicky málo priestoru. Ono by to malo byť tak, že študenti v škole trávia oveľa viac času a pracujú na projektoch priamo tam. Napríklad ateliéry teraz fungujú štýlom, že študent príde na kontrolu, odprezentuje za desať minút pedagógovi kam sa s projektom pohol a ide opäť kresliť domov. Počas mojej výučby na škole som sa snažil so študentmi sedieť kľudne aj tri - štyri hodiny a navzájom sme sa o ich projektoch rozprávali, čiže tá práca bola viac kolektívna. Študenti tak spolu trávili viac času a navzájom sa ovplyvňovali, čo v nich vzbudzovalo aj väčší záujem.

V tom tkvie tá pointa, že sa snažíme tú školu trochu viac oživiť, aby sa tam dialo viac aktivít, aby aj študenti boli hrdí, na akej škole študujú. Myslím si, že do istej miery sa to už podarilo, ale samozrejme je to aj na škole a jej vedení, aby tento trend ďalej potiahla a vytvorila pre študentov priestor na

Čo podľa teba môže priniesť do budúcna nastupujúca vlna architektov?

Pre mňa je zaujímavé, že nastupujúca generácia je oveľa rýchlejšia a zorientovanejšia, najmä vďaka internetu. Za čias mojich štúdií síce prístup k internetu už samozrejme bol, ale nebolo toľko kvalitných portálov o architektúre, v ktorých je možné veľmi efektívne vyhľadať potrebné informácie, čiže my sme ešte stále boli viac „časáková“ a „knižničná“ generácia. Dnes sú už aj prváci úplne zorientovaní a kreslia súčasné veci, zatiaľ čo my sme sa k tomu museli oveľa komplikovanejšie dopracovať. Čo si myslím, že je slabosťou, je zas miestami prílišná povrchnosť architektúry a s tým súvisiace práve aj to remeslo, chýba mi tu návrat k poctivosti. Tak, ako sa vraciame k poctivým potravinám, mali by sme sa vrátiť aj k poctivej architektúre a k remeslu.

realizáciu. Veľká škoda je pre mňa fakt, že na fakulte nie je poriadna študentská kaviareň, kde by si mohli študenti a profesori spoločne sadnúť v neformálnej atmosfére a prediskutovať projekty a problémy, ktorými sa práve zaoberajú.

sa potom učíme až za pochodu pri stavbách, chýbajú nám však aj samotní remeselníci. Dnes už málokto ovláda remeslo, takých ľudí je málo a spravidla bývajú buď drahí alebo nie až tak kvalitní. Ľudia sú jednoducho zvyknutí robiť s polotovarmi.

Keď spomínaš remeslo, narážaš na to vo svojej praxi, že ti chýbajú takéto poznatky?

Jednak nám chýbajú poznatky, ktoré

Ako vás vnímajú študenti na fakulte?

Z mojej osobnej skúsenosti a reakcií, ktoré sa ku mne dostali si myslím, že nás vnímajú pozitívne a je tu aj záujem byť súčasťou Archtungu a podieľať sa na aktivitách na škole.

Ktorá budova na Slovensku by si zaslúžila zásah, ktorý by jej pomohol?

Veľmi ma hnevá Hotel Kyjev a to, čo sa deje okolo neho, tá negatívna PR kampaň vychádzajúca od developera, 63

ktorý objekt vlastní. Vôbec si neuvedomujú hodnotu, ktorú tá budova má a je možné, že si raz budú trieskať hlavu o stenu. Veľmi ma prekvapuje, ako sa k tomu celému správajú. Rozumiem, že chcú postaviť na svojom pozemku čo najväčší objem, no nie je to len o tých metroch štvorcových. Je veľa príkladov aj vo svete, kedy citlivým zásahom takéto budovy ožili a naopak sa stali prémiovými priestormi. Pred desiatimi, pätnástimi rokmi sa zbúrala väčšina technických pamiatok v Bratislave - Gumonka, Kablo a iné nádherné budovy, ktoré popadali zväčša cez víkend, vďaka podozrivým posudkom, ktoré hovorili o narušenej statike… Pri Cvernovke už aspoň developer pochopil, že minimálne tú jednu pamiatkovo

chránenú budovu treba ponechať a teraz je v konečnom dôsledku pilierom celého projektu a budú tam luxusné kancelárske priestory. Rekonštrukcia bude vždy síce drahšia, no na druhej strane vie ponúknuť inú pridanú hodnotu. To znamená, že aj v prípade budovy Kyjeva je možné spraviť kvalitnú rekonštrukciu a jej adaptáciu na súčasné požiadavky.

Neznamená to však, že tá stavba aj s jej okolím musí zostať presne tak, ako je – je tam ešte dostatok miesta naokolo, s ktorým sa dá pracovať a tento mestský blok je možné zmysluplne dostavať, len to niekto musí cítiť a pochopiť.

Kedy si dokončil školu?

V 2010 a následne som išiel na doktorandúru, ktorú som však ale 64

nedokončil. Bohužiaľ, nevybral som si vhodnú tému a zavážil aj fakt, že som už vtedy založil vlastný ateliér a času bolo teda pomenej.

vtedy dostal do kontaktu s Katkou Labáthovou, ktorú som prizval na spoluprácu a naším prvým viditeľnejším projektom bol obchod slávica.

Takže si pracoval už počas školy. Áno, robil som v PLUSMINUSARCHITECTS s Marošom Fečíkom, v podstate s malými prestávkami už od druhého ročníka na škole.

Inú pracovnú skúsenosť nemám, čo je možno aj dobre, aj zle.

Ktorý z tvojich projektov ťa najviac bavil?

Najviac asi práve tá slávica. Bolo to také škaredé káčatko, ten priestor vyzeral hrozne a pritom ho stačilo v podstate len očistiť a úplne to prekuklo. Pre mňa to bola prvá väčšia a zábavnejšia realizácia a hlavne tam bol v princípe takmer nulový rozpočet, pracovali sme naozaj s minimom financií. Podarilo sa nám to ale realizovať, aj keď nejaké detaily tam nie sú také dokonalé, ako by som chcel, ale ten duch tam je.

Aktuálne už pôsobíš v rámci vlastného ateliéru GRAU. Kedy vznikol?

Vôbec neviem. (smiech) Ale asi v 2014, vtedy sme sa s Marošom každý vybrali svojim smerom. Ja som rozmýšľal, čo ďalej a akurát som sa 65

Za slávicu ste boli nakoniec aj ocenení… Áno, získali sme za ňu CEZAAR-a v kategórii interiér, takže to bolo skvelé.

Mňa inak veľmi bavila a naďalej baví práca na reštauráciách SOHO. Snažíme sa, aby z toho nevznikla úplná sieť, každý ten priestor je svojím spôsobom unikát. Spájajúce prvky tam, samozrejme sú, ale nechceme z toho spraviť niečo ako McDonalds, že by sme išli podľa presného dizajn manuálu. Teraz kreslíme ďalšiu prevádzku mimo Bratislavy a tá bude opäť úplne iná ako ostatné.

ako robíš a vykrádaš potom sám seba.

Pri komerčných projektoch je to vždy niečo úplne iné. Raz je to reštaurácia, potom obchod, holičstvo, optika, vždy je to niečo úplne nové. Nový priestor, nový klient, ktorý má svoj príbeh, na ktorý sa to snažíme našiť. Je to aj ťažké, lebo vždy musíš vymyslieť úplne nový koncept, ale zároveň je to asi aj to najzábavnejšie. Aj keď samozrejme, veľmi nás bavia aj rodinné domy a byty. Najlepšie zadanie je také, ktoré je trochu uletené. Napríklad teraz robíme kamarátom byt v rodinnom dome z 90. rokov, ktorý je celý zvláštny a krivý. Na prízemí bol kedysi bazén, ktorý sa už ale nevyužíva a práve túto bazénovú halu prerábame na byt. Je to atypický priestor v tvare poloblúka a je paradoxné, že najskôr sme si neboli istí, čo s tým, ale teraz musím povedať, že je to interiér, ktorý ma asi

Baví ťa viac práca pre komerčných zákazníkov alebo nejaké domčeky, byty?

To je ťažké posúdiť. Pri bytoch je veľké riziko, aby to neskĺzlo do opakovačky, kedy už máš naučené procesy – čo 66

najviac baví. Je strašne dobrý práve tým čudným priestorom, v ktorom je.

ktorý bol všade. Takže toto sú tie veci, ktorým sa naozaj snažíme vyhýbať.

Sleduješ pri práci trendy alebo sa od nich snažíš práveže odizolovať?

Samozrejme, že od trendov sa úplne izolovať nedá. Sledujeme rôzne ateliéry či architektonické portály, ale zároveň sa snažíme vyhýbať takej tej módnosti, ktorá prichádza a odchádza. Potom sú tie práce strašne schématické, všetci robia v nejakom období to isté, chvíľku to vydrží a potom príde niečo ďalšie.

Dôležité je povedať, že my nie sme interiéroví dekoratéri, my sme primárne architekti, takže pre nás je každý interiér stavba. Prvá vec je vymyslieť dobrú dispozíciu – prevádzku. Preto ľuďom búrame a presúvame priečky, lebo sa snažíme vytvoriť priestor, ktorý bude čo najlepšie fungovať. Zároveň sa snažíme robiť interiér nadčasový, aby to nebola len módna vec, ktorá vydrží pár rokov, potom sa opozerá a je nutné ju opäť prerobiť. Základ by mal byť univerzálny a nadčasový, nie postavený na paletových sedeniach a drôtených klietočkách na žiarovky.

V priestore Zimmerfrei sedíte viaceré ateliéry, ako vám to funguje?

Myslím si, že veľmi dobre, našťastie sa nám veľmi nestáva, že by sme súperili medzi sebou… Možno dvakrát sa stalo, že dva ateliéry pracovali naraz na rovnakej súťaži. Skôr je to skvelé, že sme tu taký cech, každý má svojich remeselníkov, dodávateľov, každý rieši iné detaily a vieme si medzi sebou poradiť a pomáhať. Ale, samozrejme, máme medzi sebou aj typické kamarátske „doťahovačky“.

Keď sme pri tom, čo myslíš, že bude ďalší takýto trend?

Teraz Maťo Skoček prišiel z Milána zo Salone del Mobile s novým trendom, že všade sú oblúky. Okná, dvere, podobne, ako kedysi, opäť sa to vracia do módy. Vo veľa panelákových bytoch z 90. rokov sú tieto oblúky ešte dnes a už ich tam treba opäť asi teda nechať. (smiech). Ale napríklad keď sme boli v Miláne pred dvomi rokmi, tak vtedy zase fičal semiš, 67

68

69

Nasaďte si papierové okuliare, je čas oslavovať!

Z papiera sa dá urobiť všeličo, napríklad aj také papierové okuliare, ktoré skvelá grafická dizajnérka Michaela Chmelíčková navrhla pre Urban Market Spring Edition 2019. Alebo aj viac štandardné veci ako napríklad tento časopis, ktorý tiež graficky spracovala Michaela a rovnako je z papierov Fedrigoni. Papier je všade navôkol nás a ani v čoraz viac digitalizovanej dobe sa bez neho nezaobídeme. Našťastie, pretože by to bola škoda!

Zalistovať si v krásnej knihe, dostať dar v krásnej krabičke, obale alebo vkusnom papieri má svoj nezameniteľný šmrnc a stále ide o materiál, ktorý je biologicky ľahko odbúrateľný.

Ekologické papiere

Tradícia výroby

Fedrigoni vyrába papiere vo svojej hlavnej papierni vo Verone už od roku 1888. Vyrába ich vyše 3000 a všetky sú FSC® certifikované. Suroviny na výrobu pochádzajú z obnoviteľného a kontrolovaného lesného hospodárstva a aj samotný výrobný proces sa Fedrigoni ako najväčší výrobca papiera v Taliansku snaží zlepšovať zodpovedne s ohľadom na životné prostredie. Ako jeden z prvých výrobcov papiera v Európe, preto povýšil ochranu životného prostredia na nástroj svojho strategického riadenia. Investície do tejto oblasti majú rovnakú hodnotu ako investície do inovácií produktov a do správy.

Príbeh papierov Fedrigoni začína už v roku 1717, kedy s výrobou papiera začal Giuseppe Fedrigoni.

Skúsenosti a tradícia vo výrobe vo Fedrigoni Group siahajú do roku 1262, keď sa začal vyrábať papier Fabriano, ktorý je jeho súčasťou spolu s Arconvert a Mantner zameraných na samolepiace a etiketové papiere a Fabriano Securities, ktorý vyrába ceninové papiere napríklad pre Euro bankovky.

Papiere pod značkou Fedrigoni Group sa vyrábajú v 16 papierňach (10 v Taliansku, 2 v Španielsku, 2 v Brazílii a 2 v USA) so zastúpením v 80tich krajinách sveta.

70

Sortiment Fedrigoni

dní formou nákupu priamo u výrobcu cez miestnych predajcov Fedrigoni.

Natierané, nenatierané, so štruktúrou, recyklované, perleťové, transparentné, bavlnené alebo metalické… je ich veľa.

Napriek tomu, že Fedrigoni ponúka sortiment len z vlastnej výroby, je jeho ponuka veľmi široká. V ponuke je viacero kolekcií recyklovaných papierov ale tiež obálky, samolepiace a etiketové papiere. Farebná škála s vyše 250 farbami, rôzne povrchové úpravy a špeciálne papiere ponúkajú široké možnosti využitia pre rôzne techniky potlače ako ofset, digitálnu tlač so suchým tonerom a HP Indigo digitálnu tlač, razby, letterpress a ďalšie špeciálne či umelecké spracovania. Papiere sú dostupné už aj od jedného hárku, s dodaním od dvoch do siedmych prac.

Z papiera Papier dopĺňa grafiku a typografiu ako ilustrácia príbeh. Dizajn, spracovanie, technika potlače, papier, typografia či ilustrácia to všetko by malo hrať rovnako. Na Slovensku vzniká mnoho kvalitných a krásnych tlačových projektov aj na papieroch Fedrigoni. Možno máte niektoré aj doma. Napríklad úžasnú detskú knihu na Kraji Lesa od vydavateľstva Egreš, ktorú ilustrovala Ilona Polansky a má veľa čo povedať aj dospelým. Na knižku boli použité recyklované, prírodné papiere Freelife Vellum, Materica a X-Per. Alebo knižku Off Season z vydavateľstva Archimera

71

o funkcionalistickej architektúre liečebného domu Machnáč. Celá kniha je z veľmi prírodného 1,5 volúmenového Arcoprint Milku, s grafickým dizajnom od Magdy Schéryovej.

Monografiu umelca Viktora Freša s grafickým spracovaním od Slávky Pavlíkovej a Martina Jenča z Milk studia. Z obalového dizajnu ste možno zachytili elegantné riešenie vizuálnej identity novej kozmetickej línie ála Palla v šedej a nude farbe s dizajnom od Mira Kozla zo štúdia Goat. Alebo ste si v dlhočizných radoch na grafiky Čiernych dier vystáli práve tie, ktoré sú potlačené na Materica Gesso alebo štruktúrovanom papieri Tintoretto.

a priameho kontaktu s výrobou. Pre slovenských zákazníkov je najbližší showroom vo Viedni, ktorý oslavuje 10 rokov. Pri jeho návšteve sa dohovoríte aj po slovensky ale je možné kedykoľvek si dohodnúť termín v Bratislave. Aktuálne sa pre Slovenských zákazníkov chystá mnoho noviniek ako časopis, web fedrigoni.sk a prezentácie s eventom, na ktorom to všetko môžeme osláviť.

Nikola Oravcová Key Account Manager Slovakia FEDRIGONI AUSTRIA GmbH info@fedrigoni.sk

Fedrigoni sa už aj na Slovensku vydalo cestou priameho predaja, čo prináša výhody zákazníckeho servisu

fedrigoni.slovensko Fedrigoni Slovensko 72

73

74

STOJÍ PEVNE ROXOR

www.roxordesignstore.sk

DESIGN STORE

www.zemito.sk

75

Nabudúce. S módou proti domácemu násiliu Čo je projekt Nabudúce ?

Nabudúce je nová kolekcia značky Awaclothes. Zaoberá sa témou domáceho násilia páchaného na ženách. Jej cieľom je hovoriť o tejto téme, ktorá bola dlho považovaná za tabu. Nová kolekcia chce podať svedectvo o násilí na ženách, chce,

mi o svojej práci so ženami zažívajúcimi násilie, poskytla mi materiály a zoznámila ma s pomáhajúcimi organizáciami. S jednou z nich, Alianciou žien, sme nadviazali spoluprácu.

aby ľudia spolu hovorili a žiadali ho zastaviť. Rozhodli sme sa použiť módu ako informačné médium, pretože oblečenie zatiaľ nosí každý.

Naše tričká vyrozprávajú príbeh jednej ženy, ktorá ho prežila na vlastnej koži.

Kúpou tohto trička vyjadríte nesúhlas s násilím a zároveň podporíte organizáciu, keďže 10% z príjmov z predaja putuje práve im. Každý kus, ktorý vytvoríme, obsahuje štítok s telefónnym číslom krízovej linky Aliancie žien, kde si môžu ženy alebo aj svedkovia násilia vyžiadať pomoc a radu. Taktiež pripravujeme webovú stránku, kde bude zoznam slovenských organizácií pomáhajúcich obetiam domáceho násilia.

Ako prospeje módna kolekcia týmto ženám?

Ako vznikol nápad vytvoriť kolekciu, ktorá informuje o domácom násilí?

V mojej tvorbe sa vždy snažím spracovať tému, ktorú poznám a ku ktorej mám vzťah. Chcela som vytvoriť oblečenie, ktoré je súčasne otázkou: „Prečo musia ženy zažívať násilie?“ Tému mi navrhla kamarátka, psychologička Žofia Szapuová, rozprávala

76

77

slovenské rastúce detské oblečenie z merino vlny • www.woollies.sk

78

Organizuje:

Umeleckú časť projektu z verejných zdrojov finančne podporil:

V spolupráci s:

Partneri:

Mediálni partneri:

79

Najväčšia predajná prehliadka nezávislej módy, dizajnu a umeleckej tvorby.

Urban Market 2019 (Spring Edition) 31. 05. — 02. 06. 2019 Fakulta architektúry STU, Námestie slobody 19, Bratislava www.urbanmarket.sk