Urban Market 2018 (Winter Edition) by Urban Market

Ä&#x152;asopis 1

Urban Market Najväčšia slovenská predajná výstava nezávislého dizajnu, módy a umenia už deviaty rok prináša na jedno miesto to najlepšie nielen zo slovenskej scény. Dizajnérske produkty dopĺňa bohatý sprievodný program, workshopy, rozhovory, diskusie, literatúra a hudobné, koncertné či DJ-ské vystúpenia. Urban Market sa koná trikrát ročne, jeho zimná edícia po prvý raz pozýva na Gamču – Gymnázium, Grösslingová 18 v Bratislave. Čerstvé Ovocie, n.o. Neziskovú organizáciu Čerstvé Ovocie

Ďakujeme za spoluprácu Gymnáziu,

tvorí partia kamarátov, ktorých spája

Grösslingová 18, pani riaditeľke Viere

záujem o dizajn, módu, umenie a hudbu, ako

Babišovej a jej kolektívu a Bratislavskému

aj chuť prispievať svojou aktivitou k oživeniu

samosprávnemu kraju, ako aj firme

kultúrnej scény nielen v Bratislave. Okrem

Freedom Juniors za umožnenie nahráva-

Urban Marketu má ČO v talóne aj ďalšie

nia spotu v ich krásnych priestoroch.

podujatia, napr. I <3 LOKAL, JUST PLAYIN’, SINGULARCH či reláciu Čerstvé Ovocie_FM.

Časopis pripravili:

„Gamča”

Rozhovory, texty: Denisa Chylová, Nikola Luzárová, Martin Brix

Urban Market sa po prvýkrát koná

Fotografie: Kristína Botlová, Patrik Gubiš

v priestoroch Gymnázia Gamča na

Grafický dizajn: Misha Chmelíčková

Grösslingovej 18 v Bratislave.

Tlač: DIW | print & studio – www.diw.sk Vydavateľ: © Čerstvé Ovocie, n.o.

Urban Market pripravili:

www.cerstveovocie.sk Vyšlo v náklade 500 kusov.

Riaditeľ a dramaturg: Martin Brix Kurátorka: Nikola Luzárová Propagácia: Denisa Chylová Produkcia: Matej Chudíc Architektúra: Dalibor Vidiečan Grafický dizajn: Misha Chmelíčková Gastro: Zuzana Ježeková Video: Patrik Gubiš

Časopis je nepredajný.

Čarovné dedičstvo Vianoc Je priam neuveriteľné, že predvianočný Urban Market je tu už deviaty rok. Keďže radi objavujeme nové priestory, stretávame sa tento raz v prekrásnej, secesnej budove gymnázia Gamča v centre Bratislavy.

Témou predvianočného Urban Marketu

sa inšpiruje aj Martin „Majlo” Štefánik,

je dedičstvo. Tento pojem skrýva mnoho

ktorý vo svojom hudobnom projekte Ľudové

významov, my sa však chceme bližšie pozrieť

mladistvá pracuje s týmto dedičstvom

na to, čo nazývame živým dedičstvom, ktoré

našich predkov ďalej a odieva ho do nového

formuje náš každodenný život a obklopuje

šatu. Martin Skoček pochádza zo známej

nás na každom kroku. Nachádzame ho v lite-

architektonickej rodiny a sám je úspešným

ratúre, umení a predmetoch, ale aj v remes-

architektom. V rozhovore si zaspomínal aj

lách, príbehoch, jedle či v architektúre. Nej-

na časy, kedy bol ešte študentom Gamči.

de tu iba o obzeranie sa do minulosti, naše

PaedDr. Sylvia Martinkovičová pôsobí na

dedičstvo produkuje tiež sociálny a envi-

škole dnes, vyučuje biológiu a chémiu.

romentálny kapitál súčasnosti. Stále žije.

Rozprávali sme sa o dedičstve na bunkovej úrovni, ale aj o tom, ako učitelia formujú

Urban Market vám opäť predstaví vyše

nové generácie a odovzdávajú informácie

stovku lokálnych značiek a tvorcov, ktorí

a vedomosti ďalej. Michaela a Zuzana Slo-

vám odprezentujú svoju tvorbu. Predajnú

bodová z rodinnej firmy Freedom Juniors sa

časť ako zvyčajne doplní sprievodný

orientujú na výrobu vianočných gúľ a ďalších

program, ktorého súčasťou sú už tradične

ozdôb. Ich výrobňu môžete vidieť aj v našom

hudobné vystúpenia, diskusie a tvorivé dielne.

aktuálnom spote. No a v neposlednom rade

Po prvýkrát sa u nás uskutoční tiež program

sme sa porozprávali aj s bratmi Kružlikov-

výmeny oblečenia SWAP. Práve v konzumom

cami o ich baroch Bukowski a Baudelaire,

poznačenom predvianočnom období je dobré

s ktorými už roky spolupracujeme a ktorí

aspoň trochu znížiť svoju negatívnu enviro-

pracujú s dedičstvom týchto literárnych

mentálnu stopu a viac sa zamyslieť nad tým,

velikánov opäť trochu inak. Na konci časo-

čo tu prenecháme budúcim generáciám.

pisu nájdete malé prekvapenie, ukážku z nového komixu Rudo od Daniela Majlinga.

Téma dedičstva sa nesie aj aktuálnym vydaním časopisu, ktorý práve držíte

Prajeme vám príjemné čítanie a krásne

v rukách. Nájdete v ňom inšpiratívne roz-

chvíle strávené na Urban Markete, aj s naším

hovory so Zuzanou Tajek Piešovou, ktorá sa

časopisom.

venuje záchrane krojov a uchováva tak ich #urbanmarket18

dedičstvo pre ďalšie generácie. Folklórom

MARTIN „MAJLO” ŠTEFÁNIK Ľudové mladistvá

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Mal som veľké šťastie, že rodičia ma od hudobnej kariéry nikdy neodrádzali.” Ľudové mladistvá sú fúziou rôznych štýlov, najvýraznejšie však folklóru a jazzu. Ich tvorba je síce alternatívna, no neboja sa mainstreamu a zviditeľnili sa aj vďaka účinkovaniu v televíznej šou. Za svoju krátku existenciu navyše získali množstvo hudobných ocenení. Ako vznikol projekt, čím sa inšpirujú a aký majú vzťah ku kultúrnemu dedičstvu, sme sa rozprávali so zakladateľom Ľudových mladistiev, Martinom „Majlom” Štefánikom. Ako vznikli ľudové mladistvá? Ľudové mladistvá vznikli v roku 2016, a to tak, že som na konzervatóriu dostal za úlohu napísať osem variácií na ľubovoľnú tému. To znamená, že som si mohol vytvoriť vlastnú tému alebo vybrať hocijakú inú. V tej chvíli som improvizoval a padla mi do prstov téma Ej, padá, padá rosička, ktorú som začal variovať. Túto skladbu sme zahrali na konzerve a potom sme ju ako jazzové trio nahrali na Youtube. Rôzni kamaráti mi písali, že sa im to veľmi páči a pýtali sa, čo bude ďalej s týmto projektom. Vtedy som sa rozhodol, že keď už máme pozitívnu spätnú väzbu od ľudí, tak to treba pretaviť do veľkého projektu. Následne som robil ďalšie kompozície, kde som si zavolal už aj cimbalistu a huslistu, takže sme boli piati.

Následne sme spravili ešte konkurz na folklórne speváčky. Toto sa reálne udialo minulý rok vo februári. A rovno sme vyhrali Radio_Head Awards ako Objav roka, pritom sme mali len dve skladby. V tom momente ešte ani nikto nevedel, že budeme mať speváčky, takže sme vyhrali ešte ako kvintet. Takže hudbu si aj vyštudoval... Ja ju stále ešte študujem, niečo už som dokončil a študujem nové. Kompozíciu, klavír… Konzervatórium je ako stredná škola, no potom si ešte robíš nadstavbu. Vlastne už momentálne robím štvrtú strednú. V Bratislave som študoval kompozíciu, ktorú som nedoštudoval kvôli mladistvám, lebo som toho mal extrémne veľa. Potom som išiel do Prahy na Ježkáreň, odtiaľ

som odišiel po troch mesiacoch, lebo som nestíhal. Potom som išiel do Bystrice, kde som chodil súkromne a teraz, najväčší zvrat, chodím do Topoľčian k jednému brutálnemu profesorovi, Klaudiusovi Kováčovi, na jazzový klavír.

využívali rôzne kompozičné prvky, ktoré ma bavia a ľudia v mainstreamovom svete ich veľmi nepoužívajú. Takže vlastne odpoveď na otázku je áno a nie. Skade prišla inšpirácia folklórom sme sa už dozvedeli, ale čo jazz? Pravda je taká, že som tento projekt začal robiť preto, lebo som nedokázal vymyslieť melódiu. Melódia je to najdôležitejšie, to všetko ostatné je len aranžmá. Ja som nedokázal vymyslieť tú prvotnú melódiu tak, aby sa mi to na niečo nepodobalo. Veľmi mi vadí, keď sa melódia, ktorú vymyslím, podobá na niečo, čo už je. A to je samozrejme veľmi ťažké a každým dňom a každou hodinou je to ťažšie, lebo stále vznikajú

Mal si vopred vymyslené, akým smerom by sa mala kapela uberať alebo to vzniklo viac spontánne? Na začiatku nie, ale v podstate, čo sa formy týka, som vedel od začiatku, že nechcem, aby to bolo gýčové. Teraz nechcem pôsobiť povýšenecky, ale myslím si, že mladistvá nie sú ten typický, gýčový projekt nového folklóru. Chcel som, aby tá kompozícia, forma bola klasická, čiže nie popová – sloha, refrén, sloha, refrén. Chcel som, aby sa tam

nové veci. Preto som začal pátrať vo folklóre, keďže ako nefolklórista som o tom nevedel absolútne nič. Tak som zašiel do SĽUKu a tam mi dali brutálny materiál, s ktorým som pracoval. Jednoducho, potrebujem ten prvotný impulz, melódiu, a potom už to ďalej spracovavám svojím štýlom. V mnohých skladbách na albume sa melódia v rámci piesne neskôr mení. A čo sa jazzu týka, ten počúvam, jazz a klasika sú moja srdcovka. Aj keď to vlastne nechcem takto povedať, lebo moja srdcovka je všetko, čo je dobré. Keď je dobré hocičo, tak je to dobré. Pred dvoma-troma rokmi som napríklad začal vnímať future bass, všetky tie dropové veci. Aj tento prístup tam je. Mne sa to páči, ale zase na druhú stranu nechcem robiť elektroniku, chcem, aby to hrali živé nástroje. To je pre mňa zaujímavé. Zahrať naživo to, čo sa bežne robí na elektronických nástrojoch. Dôležitý je pre mňa tiež fakt, že elektronika je tu veľmi krátko, šesťdesiat rokov… taký klavír je tu 500 rokov. Mám pocit, že keď počúvaš hudbu, tak živý nástroj pôsobí na ucho oveľa príjemnejšie než elektronický zvuk.

V rámci spoluprác aj komponuješ pre týchto muzikantov hudbu? Pre Petra Lipu sme teraz robilil s Adriánom Líškom, to by malo vyjsť budúci rok. A potom, samozrejme, v rámci uživenia sa beriem aj rôzne „kšefty”, keď mi niekto zavolá, že potrebuje niečo skomponovať.

Pôsobíš vo viacerých hudobných projektoch? Ja sa živím hudbou, takže nemôžem hrať iba v mladistvách. :) Mám ešte druhý projekt, ktorý sa volá General Foxx, hrávame s rappermi – s Majkom Spiritom, so Strapom, so Separom… Veľa hrávam s Emmou Drobnou, hrával som aj s Celeste Buckingham, teraz som nejaký ten koncert odohral aj s Petrom Lipom.

Ako si hľadal spoluhráčov do kapely? S bubeníkom, Jakubom Kačicom, som hrával asi od pätnástich ešte keď sme bývali v Novom Meste nad Váhom. To bola moja prvá kapela. Basgitarista je Jozef Madola, s tým sme asi štyri roky hrávali v AMO. Jána Kružliaka asi netreba predstavovať, no a cimbalisti, tí sa striedajú. Speváčky sme vybrali cez už spomínaný konkurz.

Keď sme pri tejto „komerčnejšej” sfére, ako ste sa dostali do Zem spieva? Jednoducho nás tam zavolala produkčná. Všetci nás zhejtovali, že przníme folklór, ale zo dňa na deň pribudlo tisíc lajkov na Facebooku, sledovanosť videí na Youtube narástla obrovsky, rovnako aj správy na Facebooku, koncerty, všetko. Naozaj, televízor je stále skvelé promo. Okamžite by som tam išiel znovu, aj keby nás zavolali hocikam inam. Môžeme sa tváriť alternatívne, ale niektoré veci nepustia. Kto skladá skladby, máš to v rukách ty alebo ide o spoločné úsilie? Momentálne hráme iba skladby z prvého albumu. Jednu zložil bubeník, inak sú všetky moje aranžmány.

Za krátku dobu sa vám podarilo získať viacero hudobných ocenení, očakávali ste takýto úspech? Prekvapenie bolo to, že nás vôbec vybrali. Potom už sme ale robili všetko preto, aby sme v tých súťažiach aj uspeli. Ako prvé nás zavolali hrať na Bratislavské jazzové dni na B pódium. To bolo super a potom sme už robili iba všetko preto, aby sme vyhrali. Či už cvičením, ale aj tým, že sme písali kamarátom, aby za nás hlasovali. Nebudeme sa tu tváriť, že sa dá presadiť neznámy projekt bez toho, aby si na tom aktívne nepracoval a nerobil si nejakým spôsobom kampaň. Potom prišli Radio_Head Awards, potom Nové tváre slovenského jazzu, kde sme získali tri ceny. No a potom JazzFruit Praha, čo je európska súťaž, kde sme vyhrali medzinárodnú cenu. Takže boli to prekvapenia, ale zároveň aj neboli, lebo pravda je taká, že vždy, keď sa nám naskytla príležitosť, tak sme makali. Jednoducho sme všade šli s tým, že chceme byť tí najlepší, veď inak by ani nedávalo zmysel zúčastniť sa.

mladistvu mohli dať vodičák. A tak vznikli Ľudové mladistvá. I keď výraz mladistvá je vlastne nespisovný. V booklete k albumu máte ku každej piesni aj výklad etnologičky… Áno, tie výklady písala Jana Ambrózová, fantastická osoba. Ja som nechcel vydať CD s tým, že vnútri budú len fotky, chcel som dať ľuďom aj reálny dôvod, aby si ho kúpili. Tak som zavolal Janke a ona ku každej skladbe, respektíve, k originálom skladieb popísala kde vznikli, ako vznikli, prečo sa tam spievali, čo to znamená a kde ešte inde vznikli s inou melódiou, a prečo je tam iná melódia a podobne. Reálne je tam brutálne veľa zaujímavých informácií a niektoré som ani ja nevedel, až pokým ten album nevyšiel. Je skvelé si to prečítať aj v tom zmysle, že sa človek dozvie, čo bolo na začiatku a kam, do akej novej roviny, sme to teraz my posunuli. Považuješ teda za dôležité udržiavať takto pri živote naše kultúrne dedičstvo a vzdelávať o ňom ďalej? Na začiatku som to nevnímal vôbec, ale postupom času už áno. Cítim istú zodpovednosť a zároveň ma to aj začalo baviť.

11. júna ste pokrstili svoj debutový album Viete, ako… Ako vznikol jeho názov? Na Youtube je fantastické video so známou postavičkou, Feťákom Dušanom, kde rozpráva, že mu to neškodí, že mu to prospieva, že on to berie športovo a viete ako. No a je to obrovsky smiešne. A zase Ľudové mladistvá vznikli tak, že existuje iné vtipné video, kde je týpek pri dopravnej nehode a hovorí o tom, ako sa tá nehoda vlastne stala. A stále rozpráva, že nechápe, ako takémuto

Nedávno ste spôsobili celkom rozruch videoklipom k skladbe Hlaše. Ako vznikol námet, mal to celé v rukách režisér, Braňo Vincze, alebo šlo o spoločnú tvorbu? Klip vymyslel celý on. Hneď na začiatku sme mu povedali, že má úplne voľnú ruku v tvorbe a aj deadline. Jednoducho

dostal skladbu a nech si s ňou robí, čo chce. Ja totiž tiež nemám rád, keď dostanem zadanie skomponovať nejakú hudbu a som obmedzovaný.

On je najväčší kráľ spolu s Jurešom z Fallgrapp. Folklór sa poslednou dobou akoby vracal na výslnie, čomu to prisudzuješ? Zem spieva. Ten folklór sa v hudbe vracia pravidelne, len nebolo okolo toho také haló. Je tu napríklad kapela Banda, ktorá je tu už dvadsať rokov a takých je veľa, len sa o tom až tak nehovorilo.

Aj preto tak dlho vznikal? Prvú ukážku ste zverejnili ešte pred letom, ale hotového videoklipu sme sa dočkali až v nedávno. Áno, aj, ale bola to trochu aj vypočítavosť. Keby sme ho zverejnili v lete, tak by to podľa mňa nebolo dobré. Nemá letnú tematiku, celý je ladený do tmava a aj tak cez leto ľudia až tak nereagujú. To si môže len Pišta Královič dovoliť.

Máš premyslenú budúcnosť mladistiev? Chceš sa stále držať folklóru? V mladistvách áno, ale inak. Mám to vymyslené, no nechcem o tom zatiaľ veľmi rozprávať. Nech je to aj trochu prekvapenie… Síce len pre tých päť ľudí, čo nás počúva,

Práve som na to myslela, že NVMERI vydali celý album v lete… Áno, ale ten album je neskutočný!

ale ja som za nich vďačný. Bude to iné, ale ten folklór tam zostane.

zlý hudobný žáner, iba zlá hudba. Dokázal by som tu vymenovať milión skladateľov alebo skupín. Momentálne počúvam veľmi veľa gospel.

Hip-hopový projekt neplánuješ? Ak sa pýtaš na rap, tak to určite nemienim. Mám rečovú vadu, takzvané očakávané R. To by som neurobil. Ja som rád, keď sa dokážem pozrieť muzikantom, ktorí sú pre mňa vzormi v tom, čo robím, do očí. Takže neurobil by som takúto hlúposť, aby som sa potom musel hanbiť.

Čo v tebe vlastne vôbec vzbudilo záujem o hudbu. Máš hudobníkov v rodine? Moji rodičia sú amatérski muzikanti. Hrávali po svadbách, otec na synťák a mama spievala. Čiže ja som sa od malička chcel tej hudbe venovať. A mal som obrovské šťastie, že rodičia ma od hudobnej kariéry nikdy neodrádzali, nikdy som nepočul také to typické: „Tým sa neuživíš!” Čokoľvek som potreboval s hudbou, vždy ma podporovali.

Akú hudbu ešte počúvaš? Neviem, či to môžem povedať, aby ma nenapadli, že aha, toto vykradol. Ale je to rôzne, od Doors, cez Collegium Musicum, Snarky Puppy, Debussy, Stravinskij, Sting, Stevie Wonder, Miles Davis, Bill Evans, Take 6, Beatles sú brutálni, všetko je brutálne v tom svojom. Mac Miller je brutálny. Neexistuje

Bol si už niekedy na Urban Markete? Bol som, áno. Mne sa to veľmi páči, mám veľmi rád pekné veci a je to super. Takže sa na toto hranie teším. •

Michaela Slobodovรก & Zuzana Slobodovรก Freedom Juniors

Text: Nikola Luzárová Foto: Patrik Gubiš

„Výroba vianočných gulí je práca ako každá iná. Pre nás je to maľba. Nemáme vianočnú náladu celý rok.” Fabrika Freedom Juniors v Čadci v sebe ukrýva rodinné teplo a ligotavé poklady, ktoré zdobia vianočné stromčeky v nejednej domácnosti v zahraničí. Ich príbeh sa podobá mnohým mladým značkám, ktoré vznikajú dnes. Hoci začínali s výrobou v pivnici rodinného domu, dnes vyrobia približne milión vianočných gulí ročne. Prečo ste zvolili názov „Freedom Juniors”? Michaela: (smiech) To vymyslel môj muž a zakladateľ. Je to jednoduché, „freedom” je po anglicky sloboda, a to je aj jeho priezvisko. V našich začiatkoch sme boli veľmi mladí, mali sme niečo po dvadsiatke. Ani sme neplánovali, že sa dostaneme až sem, do obdobia, kedy budeme mať veľkú fabriku. Neplánovali sme nič, všetko sa dialo prirodzene.

približne po pol roku z dôvodu, že chcela realizovať svoje nápady, s ktorými sa oni nestotožňovali. Martin (manžel) navrhol, aby sa do výroby pustili sami. Ako to celé začalo? Michaela: Začali sme veľmi jednoducho. Náš prvý sklad bola Zuzkina detská postieľka v podkroví rodičovského domu. Martin vzal do igelitky pár krabíc s výrobkami, odišiel do Prahy, a tým to celé začalo. Prvé predaje sme robili v Čechách, kde sme zarobili náš prvý kapitál. Bolo to približne 6 000 korún, čo je dnes úplne smiešne. Tým, že sme vyrábali, predávali a darilo sa nám na tom aj trošku zarobiť, sme mohli potom produkovať viac. Z jedného zamestnanca boli dvaja a postupne sme rástli. Celá výroba

Máte v rodine sklársku históriu, vďaka ktorej ste začali? Michaela: Vôbec nie. Celé to bol manželov nápad. Chcel mať vlastný biznis. Jeho sestra študovala v Kremnici priemyselný dizajn. V Čadci ju vzali do práce ako návrhárku. A to bol vlastne náš začiatok, pretože tam skončila

sa na začiatku diala u nás v pivnici. Všetko bolo robené veľmi „na kolene”.

reťazec: výrobca –> veľkoobchodník –> maloobchodník. My sme v začiatkoch oslovili veľkoobchodníkov. Celé sa to neskôr zmenilo. Tým, že sa svet a aj trh globalizovali, vznikol internet, niektoré procesy sa zjednodušili.

Neodradilo vás začať s výrobou ručne vyrábaných produktov v dobe, kedy sa do popredia dostávalo veľa masovo a lacno vyrábaných produktov z Ázie? Michaela: Na Slovensku sme sa veľmi neobzerali, keďže sme sa od začiatku orientovali na export do zahraničia. Našli sme si trhy a klientov tam, kde sme predpokladali, že by sme mohli uspieť. Zamerali sme sa na Nemecko, Belgicko, Francúzsko, Taliansko a neskôr aj USA.

Ako fungujete dnes, v dobe, kedy sa osobné stretávanie vytráca vďaka emailom, videohovorom, chatom? Michaela: Vianočná guľa je ako malé výtvarné dielo. Takéto dielka je potrebné na vlastné oči vidieť a dotknúť sa ich. Ak sa do nich zamilujeme, stávajú sa súčasťou nášho domova na dlhé roky. Preto my ako firma uprednostňujeme osobný kontakt so zákazníkom. Obchodný vzťah sa rokmi mení na partnerstvo, a to už je pevný základ dlhoročnej spolupráce.

Kto sú vaši zákazníci? Michaela: Na konci deväťdesiatych rokov všetko fungovalo vďaka veľkoobchodným firmám. Čiže platil klasický

Nechávate sa ovplyvňovať trendmi? Michaela: V minulosti takmer výlučne určovali smer prezentácie trendov vo Frankfurte (každý rok sa vo Frankfurte organizuje veľké expo s názvom „Christmasworld”, a tam predstavujú vystavovatelia svoj vianočný tovar). Niektoré trendy boli veľmi odvážne, až extravagantné, a niektoré tradičné. Teraz si zákazníci vytvárajú svoj vlastný trend, a tak sa aj nami navrhnutá kolekcia pre nich individualizuje a prispôsbuje ich predstavám.

veľmi tradičnou cestou a myslím tým nielen farby – červená, zelená, zlatá, strieborná, ale aj vzory majú radšej klasické. Väčšina našich zákazníkov si obľúbila náš moderný štýl, pre nich sme tento rok robili gule v modrých a sivých odtieňoch, ale aj čierne. Veľmi obľúbené boli vzory s nápismi, geometrické vzory, prírodné motívy, avšak v modernom spracovaní. V porovnaní s vašimi začiatkami, zmenilo sa niečo vo vkuse vašich zákazníkov? Michaela: My sme od samého začiatku mali jasne vyhranený vkus a išli sme skôr do modernejších prevedení vianočnej gule. Môžem povedať, že celkovo v rámci Európy, ale už aj Ameriky sa

Aké sú rozdiely medzi vašimi odberateľmi? Michaela: Záleží od vkusu, ale aj štýlu obchodu, kde bude sortiment ponúkaný. Máme zákazníkov, ktorí idú

Michaela: Pre nás je to práca ako každá iná. Nemáme vianočnú náladu celý rok. Síce sa počas celého roku leskneme od trblietavých posypov, ale rovnako aj u nás sezóna vrcholí až s blížiacimi sa Vianocami. Tá slávnostnejšia a pokojnejšia atmosféra nastáva, keď už máme väčšinu práce vyexpedovanú, čo je v novembri.

skôr smeruje k modernejšiemu vzhľadu. Tradičné zdobenia ako zasnežené krajinky alebo domčeky, tie tu už nie sú. Skôr je preferovaný jednoduchší vzhľad. Čo všetko je vo Vašom portfóliu produktov? Michaela: Vianočné gule a iné tvary, ktoré sú tiež súčasťou vianočného stromčeka. Myslím tým špice, srdiečka, rakety, olivy, formové sklo. Fúkame do foriem aj iné tvary, akými sú medvedíky, tučniaky, šišky... Keď všetci kupujú darčeky a stromčeky, my už robíme veľkonočné vajíčka. (smiech)

Keďže ste firma, ktorú živia vianočné dekorácie. Máte počas celého roka stromček? Michaela: Pri vstupe vo foyer máme stromček, ktorý je celoročne ozdobený. V lete guľami v pastelových, sviežich farbách, na zimu ho prestrojíme do vianočných farieb. Počas adventu si zavesíme veniec, púšťame si

Nemáte niekedy vo fabrike pocit, že sa zbláznite, keďže celý rok žijete Vianocami?

koledy, dokonca u nás chodí aj Mikuláš s čertom.

a interiérový dizajn. Začíname s výberom tém, ktoré by sme chceli prezentovať a vyrobiť. K téme si vyberieme farby, efekty a akcenty. Dáme si to dohromady a povieme si, čo by daná téma mala znázorňovať a následne už vyberáme jednotlivé motívy na gule.

Naivná predstava ľudí o vašej fabrike môže byť, že celý rok žijete Vianocami. Hrajú vám v práci celý rok koledy a rozvoniavajú koláčiky? Michaela: Pozitívne naladení sme, ale nie úplne na vianočnú tému. Napríklad, keď je vonku 30 stupňov. (smiech) Prekvapivo, práve v tých najhorúcejších obdobiach máme aj najviac práce. Maľujeme vianočné gule v letných kraťaskách a tielkach a pripravujeme zimnú kolekciu.

Ako sa zo sklenenej trubky stane unikátna vianočná guľa? Michaela: Používame sodno-draselné sklo a je to jediný typ skla, s ktorým pracujeme. Prichádza k nám vo forme trubíc, z ktorých vytvárame na začiatku také „telíčko”. Následne sa na horákoch sklo zahreje, potom točením a fúkaním vzniká guľa. Ak chceme, aby bola strieborná, tak do nej vstrekujeme strieborný roztok a chemickou

Kde hľadáte inšpiráciu na vlastné návrhy? Michaela: Sledujeme módne trendy

reakciou sa vnútro vystriebri. Guľu potom namáčame do farby, ktorá môže byť v ľubovoľnom odtieni. Môžeme si zvoliť aj efekt: lesklý, matný, metalický, perleťový alebo mrazový. Následne v maliarni maľujeme štetcami motív a prípadne posypmi dekorujeme. Po zaschnutí použijeme rezací kameň, ktorým zrežeme už nepotrebnú stopku, pridáme „očko” so záponkou a guľa je pripravená ísť na stromček.

viac vzoriek v modifikovanej úprave. To znamená, že by sme každý rok odkladali do archívu asi 3 500 kusov. To by sme za tie roky nedokázali uskladniť. Nechávame si základnú kolekciu alebo niečo špeciálne, prípadne veľmi vzácne, kde práca bola náročnejšia. Napríklad, máme odložené gule namaľované ako zemegule, zložité kašmírové vzory, guľu ako puzzle, detailne maľované jelene, gule s maľovanými lustrami a iné vzácne kúsky. Gule majú pre nás veľkú hodnotu. Jednak sú to naše deti, sú to spomienky, ale aj vďaka nim vidíme, ako sa naši zákazníci zmenili. Stali sa náročnejšími, než boli pred pár rokmi.

Na trhu pôsobíte už viac ako 15 rokov. Vlastníte historickú zbierku vianočných gulí? Michaela: Máme vlastný archív našich kolekcií. Z tých základných 300 prototypov, ktoré robíme každý rok, sa k zákazníkom dostane niekoľkonásobne

Darí sa vám zamestnávať pomerne veľa mladých ľudí. Čo je dôvodom?

Michaela: Adaptačný proces je dosť dlhý a drahý. Prirodzene sa k nám hlásia mladé ženy, ktoré maľovanie baví. Tým, že existujeme už 20 rokov, k nám pomaly prichádza druhá generácia zamestnancov. Máme tu mamy, ku ktorým prichádzajú ich dcéry. V rámci jednej rodiny sme mali zamestnaných aj sedem žien. Sme skôr firma s rodinnou atmosférou. Ak niekoho hľadáme, oslovujeme trh práce rôznymi kanálmi. Niekedy pre zmenu osloví niekto nás, aj z takýchto náhod máme dnes výborné pracovníčky.

(staršia dcéra), lebo ona s nami začínala. Bývala s nami dlho v práci. Matúša (mladší syn) to už minulo. Obaja sa ale veľmi radi zúčastňovali pracovných večerí so zákazníkmi. Uvidíme, kam naše deti zaveje. Ja im prajem, aby robili hlavne to, čo ich baví. Mladá generácia prináša aj nové spôsoby komunikácie. Je toto cesta, kde spolu s Vašimi deťmi môžete spolupracovať? Zuzka: Nové komunikačné kanály, akými sú sociálne siete, rodičia až tak celkom neovládajú, nemajú na ne čas. Radšej dávajú prednosť osobným stretnutiam. Pre naše Public Relations je dobré ísť aj tou novodobou cestou. Instagram a Facebook, to sú všetko veci, ktoré mám na starosti ja. Ešte ma čaká redizajn webovej stránky a kopa iných činností.

Bude sa fabrika dediť z generácie na generáciu? Majú Vaše deti záujem o to, čo sa tu deje? Michaela: Uvidíme. Ešte sme mladí a baví nás pracovať. Naše deti majú záujem o to, čo sa vo firme deje. Vždy sme ťahali so sebou našu Zuzku

Myslíte si, že nastane doba, kedy už ľudia nebudú chcieť vianočné ozdoby? Michaela: Myslím si, že sa to nestane. Každý sa na Vianoce teší. Je to prekrásny sviatok s neopakovateľnou atmosférou, kedy sa celá rodina zíde doma, rozvoniava vianočné pečivo, kapor pláva vo vani a zdobí sa vianočný stromček. To sú čarovné a vzácne chvíle.

Zuzka: Budeme mať sedem tematických celkov. Pripravili sme kárované gule, gule s Mikulášmi, ornamentálne vzory, veselé gule s maľovanými lamami a veľa iných krásnych gulí. Máme nachystané aj špice, srdiečka, hríbiky, vtáčiky a iné, už trochu zabudnuté, vianočné ozdoby. •

Čo ukážete na Urban Markete? Michaela: Naša Zuzka prišla s nápadom, aby sme sa zúčastnili Urban Marketu. Keďže sme sa vždy venovali exportu do zahraničia, rozhodli sme sa, že sa chceme ukázať aj u nás doma a prísť do povedomia slovenským zákazníkom.

MARTIN SKOÄ&#x152;EK architekt

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Na ktorý zo svojich projektov som najviac hrdý? Jakub Skoček, síce bez projektu, ale autorský dozor stojí za to.” Martin Skoček pochádza zo známej rodiny architektov a sám sa architektúre aj profesijne venuje. Je držiteľom ocenenia CE-ZA-AR a výsledky jeho architektonickej činnosti môžete vidieť napríklad v bratislavskej reštaurácii Fach, alebo kaviarni Pán Králiček Priestor. Každý rok tiež navrhuje areál pre jeden z najväčších slovenských hudobných festivalov Grape. No a nedávno mu v živote pribudol aj prvý syn, Jakub. S Martinom sme sa však okrem iného porozprávali aj o jeho spomienkach na Gamču, ktorú ako stredoškolák navštevoval. Si absolvent Gamči, aké spomienky sa ti viažu na školu? Veľmi chatrné, ale mám zopár útržkov v podobe veľmi slabého bufetu, kde sme si kupovali Siestu, nič iné tam, tuším, nemali. Na chodbe bol automat, na ktorom keď sme stláčali nepretržite dve tlačidlá, tak vypadli dve Coca Coly za cenu jednej. Dúfam, že to stále funguje. Občas sa mi sníva, že mám komisionálne skúšky z nemčiny, ktoré som aj reálne musel absolvovať a vytiahol som si tému fašiangy, o ktorej neviem povedať nič ani po slovensky, nieto ešte v nemčine.

Dodnes ma to prenasleduje a zobudím sa na to, že nemám dokončenú nemčinu a musím ísť na to skúšanie. Máš nejaké tajné zákutia, obľúbené miesta na Gamči? Nemám, ale my sme chodili do školy ešte pred rekonštrukciou. Viem, že niekomu sa ešte vtedy podarilo dostať do podkrovia. Ja som tam priamo nebol, ale musí to byť fantastický priestor. Legendárne tam ešte boli smradľavé šatne a ešte sme mali jedno obľúbené miesto. Väčšinu času sme cez prestávky trávilli na chodbe pred triedou, a tú

sme mali pri dievčenských záchodoch. Tam sme sa opierali o stenu, alebo sedeli na zemi a pozerali na baby.

to už nám nezožrali. Takto to asi neznie ani trochu vtipne, ale ja som stále v kŕčoch od smiechu, keď si predstavím to jeho nasadenie.

Ktorý predmet ťa bavil najviac? Telesná.

Pochádzaš z rodiny architektov a našou témou je tento rok dedičstvo. Je aj tvoja kariéra istým dedičstvom? Áno, architektúre sa venuje otec, mama aj brat... Ale ja som sa pre architektúru rozhodol až v poslednom ročníku na strednej, kedy som si musel vybrať vysokú školu. Jednak tam boli prijímačky také, ktoré má v zásade bavili, dokonca ma bavilo sa tieto veci aj učiť. Je však pravda, že nejak podvedome ma to prostredie, v ktorom som vyrastal asi ovplyvnilo. U nás doma sa o inom ako o architektúre snáď ani nehovorilo.

Takže žiadna geometria alebo podobné? Ale áno, čo ma trochu bavilo, bola deskriptívna geometria. Ale zase na druhú stranu, z tej ma na vysokej škole vyhodili zo školy, takže sa mi to vrátilo... Obľúbená príhoda spojená so školou? Keď jeden spolužiak na hodine pred písomkou vybehol z triedy von s tým, že mu je zle a ide domov. Samozrejme, potreboval sprievod, ale

Takže niekde pod kožou som to mal a pravda je taká, že aj v rámci štúdia ma až tá architektúra začala naozaj baviť. Na druhú stranu, ako deti sme si Andym Oláhom (taktiež architekt) prešli snáď všetky stavby na kopci, ktoré nás z nejakého dôvodu fascinovali a okrem iného boli aj dobrým zdrojom klincov a iného materiálu na stavbu bunkru, ktorý sme mali na ulici. Takže celkovo stavba ma vždy fascinovala. Neskôr ma aj Ilja (brat) bral so sebou, keď potreboval pomoc so zameriavaním bytov a pri podobných činnostiach. To ma tiež bavilo, ísť do cudzích, opustených bytov. Vždy ma fascinovali staré vypínače, okienka na dverách, tieto pozostatky z minulých čias. Toto ale bolo už až tesne pred výškou.

V tomto sme inak práve s Iljom odlišní, on vedel už od detstva, že chce byť architektom. U mňa to prišlo až neskôr. Na Gamču chodila celá rodina? Na Gamču chodil aj môj otec. Ja som nastúpil na strednú školu v roku 1999 a oco v roku 1939. Takže som nastúpil presne 60 rokov po ňom. Na Gamču chodil ešte jeden brat z maminej strany, ale on je až o osemnásť rokov starší. Ja som sa pôvodne hlásil na talianske gymnázium, aj keď už neviem prečo a neprijali ma. My sme boli taká trieda, že asi všetci tam išli preto, že na prijímačkách nebola slovenčina, iba matika. Diktáty nevedel písať nikto. Stretli sme sa tam pekná skupinka exotov.

Brána Grape 2018. Zdroj: archív Grape festivalu, autor fotografie Dominik Mičuda

Ako veľmi ťa pri práci ovplyvňujú otec alebo brat? Zvyknete si radiť v projektoch? Nemyslím si, že by sme sa nejak ovplyvňovali. S bratom som robil na projektoch v podstate od druhého ročníka na škole a doteraz robíme niektoré veci spolu. Dá sa povedať, že som ním vychovaný, ale každý máme vlastný rukopis. Stále však platí, že keď spolu robíme, tak to ide veľmi prirodzene. Niekedy sa ani nemusíme rozprávať a vieme obaja, čo máme na mysli a prečo. Niektoré spolupráce s inými sú také, že musíš investovať veľa energie, aby si sa dopracoval k výsledku, zatiaľ čo pri práci s Iľjom to ide samé. Napríklad, keď sme robili Fach, tak ma zavolal na stretnutie do Mozartoveho domu s tým, že tam má navrhnúť nejakú reštauráciu a či by som do toho nešiel s ním. Tak sme

sa tam stretli, prešli sme si to, šli sme na kávu a celý základný koncept sme vymysleli za 15 minút. Postupne sa na to samozrejme nabaľovali tie ďalšie detaily, ale šlo to veľmi plynulo. Takže nejaké hecovačky alebo doťahovanie sa za návrhy medzi sebou nemáte? Ale áno, aj na tento priestor, kde sedíme (Pán Králiček Priestor) som si vypočul. „To tam máš aj betón aj tehlu aj drevo aj omietku?!” Takže áno, máme takéto domáce srandy. Boli, respektíve sú, pre teba tvoji rodinní príslušníci pri práci vzormi? Známe je, že otec, brat sú architekti, ale menej známe je, že mama je architektka. Pritom ona je v tomto zmysle hlavným zdrojom toho vzťahu k detailu. Vďaka nej sme mali plný

dom výkresov, ona si vymýšľa projekty a vďaka nej ma to doma obklopovalo. Aj ten dom, v ktorom sme vyrastali, bol špecifický. Nebol omietnutý, vlastne neexistovali izby, keďže neboli dvere, ten dom je skôr galériou, ako užívateľsky rodinným domom. Ale nedá sa povedať, že by boli rodičia vyslovene zdrojom inšpirácie, keďže oni robili obrovské stavby, zatiaľ čo ja sa venujem skôr menším projektom. Otcovi som s niektorými vecami pomáhal, to áno, ale neporovnával by som to. Príjemná skúsenosť bola, keď som mu pomáhal s fontánou pred SND. Digitalizoval som mu návrh, boli sme spolu aj v lome vyberať kameň, to ma bavilo.

si zle vyhodil loptičku, tak sa mi v hlave spustí film v rámci ktorého premýšľam nad nejakým projektom. Čo sa ale týka toho posolstva, verím, že prostredie vychováva. V zásade robím hlavne malé, súkromné rezidenčné a retailové projekty. Teda okrem festivalu (Grape), ten je na tri dni a v nedeľu už si ľudia nepamätajú, čo videli v sobotu. Pochopiteľne. Som ale rád, že napríklad pre posledný ročník sa podarilo urobiť celú kampaň bez billboardov. Čo to dá budúcim generáciám tak úplne neviem, ale snáď si to niekto všimol. Ako si už naznačil v minulej otázke, okrem vlastného architektonického štúdia si aj hlavným architektom Grape festivalu. Ako vznikla táto spolupráca? Zavolal ma ten istý spolužiak, ktorý vybehol z triedy, či im nepomôžem s areálom. Postupne sa to samozrejme začalo nabalovať, ako festival rástol – návštevnosťou, plochou aj množstvom stavieb.

Čo ťa teda inšpiruje? Ja som pragmatik. Vždy je to inak, konkrétne k danému projektu. Nedá sa paušalizovať, ale dáva mi zmysel zbavovať sa zbytočností a odhaľovať pravdu. Ak už ma niečo takto inšpiruje, tak sú to skôr také banality. Viem sa inšpirovať napríklad pri divadelnom predstavení alebo pri cestovaní. Keď si niekde mimo svoju bežnú bublinu, tak ťa to vie nakopnúť.

Ak by si sa mal stretnúť s jednou historickou osobnosťou, kto by to bol? A čo by si sa spýtal? Nemám takú túžbu, ale ak by som musel, tak toho, kto postavil sochy na Veľkonočných ostrovoch s otázkou „Ako?!” Prípadne ešte toho, kto spomína Atlantídu, s otázkou: „Kde?!” •

Na ktorý zo svojich projektov si najviac hrdý? Jakub Skoček, síce bez projektu, ale autorský dozor stojí za to. Premýšľaš nad architektúrou a teda aj nad svojou prácou aj ako nad istým posolstvom pre budúce generácie? Nad architektúrou premýšľam v princípe neustále. Aj keď idem hrať tenis a spoluhráč už štvrtýkrát podáva, lebo

PaedDR. SYLVIA MARTINKOVIČOVÁ biológia & chémia, Gamča

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Dedičstvo je všade a treba si ho chrániť. Či už v DNA, v budovách okolo nás, vo zvykoch a v tradíciách.” PaedDr. Sylvia Martinkovičová učí už štrnásť rokov. Učiteľom bol aj jej otec, dá sa teda povedať, že túto profesiu má v krvi. Vidno to aj na jej zápale, snahe nachádzať stále nové spôsoby, ako žiakom odovzdať čo najviac a formovať ich. O tomto, ale aj o tom, čím je výnimočná Gamča, aké dedičstvo sa ukrýva v našich bunkách a mnohom ďalšom sa dočítate v nasledujúcich riadkoch. Ako ste sa dostali k učiteľskému povolaniu? Mali ste to v rodine? Môj otec je učiteľ. Vyučoval, podobne ako ja, biológiu.

a niečo im odovzdať, tak si myslím, že treba najskôr aj niečo zažiť, nebyť stále len uzavretý „v tom svojom”.

Chceli ste kráčať v otcových šľapajách už od detstva? Áno, ako dieťa som mala v detskej izbe v rade posadených plyšákov, ktorí mi suplovali žiakov. Mali aj svoje vlastné žiacke knižky!

Boli ste tiež študentkou na Gamči? Nie, nie som absolventkou, ale chcela som sem ísť učiť. Aj kvôli tejto krásnej budove, aj tak komplexne. Vedela som, že je to dobrá škola, a že sa tu veľa energie investuje jednak do učenia, ako aj do mimoškolskej činnosti.

Ako dlho už učíte? Už od roku 1998. Na Gamči som tri roky. Chvíľu som robila aj v súkromnom sektore, vo farmaceutickej firme. To bola výborná skúsenosť, myslím si, že každý by mal trochu nabrať skúsenosti aj inde. Keď sa chcem venovať mladým

Čo vás osobne najviac zaujíma v rámci predmetov, ktoré vyučujete? Keď som bola malá, tak ma zaujímali živočíchy, naháňala som motýle, akékoľvek zverstvo, hladkala som húsenice. Mala som k tomu vyslovene vzťah. Potom už počas štúdia ma

zase začala viac zaujímať tá molekulárna úroveň, bunky, genetika. Čo je náročné, ale aj veľmi zaujímavé.

ktorí nedovolia veľké zmeny. Tak, ako si ceníme toto kultúrne dedičstvo, tak by sme si mali ceniť aj to, čo je uložené v našich bunkách. Genetický materiál je dedičstvo, ktoré sa dedí a musíme si ho chrániť. Práve teraz som učila deti, čo odlišuje vo včelstvách robotnice od kráľovnej. Je to veľmi banálne, strava. Kráľovná je kŕmená materskou kašičkou a robotnice nektárom a práve strava spôsobí zmenu v DNA, ktorá zapríčiní, že vznikne kráľovná a robotnice. To znamená, že aj my svojím správaním svoju DNA ovplyvňujeme a vieme si ju „zničiť”, napríklad röntgenovým žiarením, ale aj zlou stravou. Dedičnosťou si prenášame znaky z rodičov na deti a mali by sme sa starať o to, čo posunieme ďalej. Dedičstvo je všade

Venujete sa popri svojej učiteľskej práci aj výskumu v tejto oblasti? Nie, ale ako som už spomínala, pracovala som istý čas vo farmaceutickej firme, kde sa vyvíjali lieky. Tam som nebola priamo vo výskumnej časti, ale robila som pre toto oddelenie marketing. Takže s výskumom som bola v kontakte. Ako vnímate úlohu dedičstva v biológii? Je to fascinujúce, že táto budova (Gamča), v ktorej sa už roky vyučuje, zostala pôvodná, čo sa materiálov, detailov týka a máme tu reštaurátorov,

a treba si ho chrániť. Či už v DNA, v budovách okolo nás, vo zvykoch a tradíciách. A práve učiteľ nemá v tomto smere len učiť, ale aj vychovávať.

– dva, väčšinou čiernobiele obrázky. Veľakrát aj pri živočíchoch, čo vám to povie? Tá vizualizácia je pre mňa dôležitá. To je podobné ako pri reklame. Keď vám niekto povie, aby ste si kúpili auto, lebo má silný motor, stačí vám to? Musíte, chcete ho aj vidieť. Snažím sa so žiakmi aj komunikovať, či im tento prístup vyhovuje, alebo chcú niečo zmeniť. Aj v tomto môžeme nájsť vašu aktuálnu tému dedičstva ako odovzdávania informácií ďalším generáciám.

Znervózňuje vás niekedy, že ako učiteľka vlastne formujete nové generácie? Ako vnímate prácu s dospievajúcimi ľuďmi? Skôr cítim zodpovednosť. Je to práca, ktorá je zaujímavá, kreatívna, ale je v nej naozaj veľký kus zodpovednosti. Máme veľa typov žiakov, takže samozrejme, nie každému každý človek tak úplne sadne, ale vždy je to výzva a snažím sa, aby som im čím viac odovzdala.

Ako sa vám komunikuje v dnešnej dobe s rodičmi žiakov? Ja musím povedať, že v mojich triedach mám úplne skvelých rodičov. S niečím negatívnym som sa vyslovene nestretla.

Všímate si generačné rozdiely medzi deťmi dnes a v minulosti? Áno, určite. Voľakedy, keď ešte nebol internet, tak deti skôr len tak sucho nasávali, ale teraz, keď už je prístup k informáciám lepší, tak si aj viac zisťujú. Ale samozrejme, je to aj o vôli jednotlivého žiaka, či chce. Napríklad, niekto, kto svoju energiu investuje skôr do športu, lebo tam leží jeho záujem, si po večeroch asi biológiu až tak študovať

Čo je pre vás na učiteľskej práci najdôležitejšie? A čo Vás na nej najviac napĺňa? Najviac ma napĺňa, keď sú žiaci schopní si z vyučovacej hodiny čo najviac odniesť. Keď to učivo priamo na hodine pochopia. Preto im pripravujem rôzne materiály. Snažím sa mnohé

nebude, ale máme aj takých, pre ktorých je istý predmet ako hobby a tak si o ňom chce naštudovať viac. Voľakedy takýto prístup k informáciám nebol.

informácie, procesy v organizme vizualizovať. Hľadám obrázky, fotografie, schémy, videá, ktoré im problematiku viac priblížia. Pripravujem im rôzne úlohy na precvičovanie, testy, prostrednítvom ktorých si môžu učivo lepšie osvojiť. Keď učivo pochopia v škole, nemusia sa tomu toľko venovať doma. To je vlastne asi aj odpoveď na otázku, čo je pre mňa najdôležitejšie, aby sa to učivo ten žiak naučil už v škole. Respektíve, nemusí sa to naučiť, ale aby ho pochopil.

Aký je váš vzťah k technológiám? Využívate ich pri výučbe? Môj prístup je ten, aby som žiakom veľa vecí v rámci výučby aj reálne ukázala. Využívame aj počítač, napríklad práve dnes sme preberali nervovú sústavu a je iné im to ukázať, než len slovne popísať a v knihe k tomu máte jeden

Aký máte vzťah k domácim úlohám? Ja ich nemám rada. Sem-tam domácu úlohu zadám, áno, je to taký slovenský trend. Pri malých deťoch to možno ešte má aj nejaký zmysel. Cez prázdniny by si mali deti, študenti oddýchnuť. Navštíviť starých rodičov, rodinu. Zašportovať si, v zime si zalyžovať, zažiť sánkovačku, korčuľovať sa. Ja mám však skôr taký prístup, že keď preberieme učivo, tak mám pre nich pripravené úlohy, ktoré si môžu spraviť a potom si ich v škole skontrolujeme. Už sa mi stalo, že som úlohy nepripravila a potom si ich študenti pýtali. Pripravila som ich a poslala mailom.

staršie ročníky. Tým, že ja sama mám doma dcéru ôsmačku, tak nemám problém s učením aj najmladších žiakov. Škola – Gamča má veľmi dobré renomé, čomu to pripisujete? Určite aj tomu, že sme výberové gymnázium a žiakov prijímame na základe skúšok. No nie je to len o tom, že by tu deti boli šikovné, ale myslím si, že aj vďaka množstvu ďalších aktivít, ktoré pre nich robíme. Tie deti sú tu aj šťastné a to sa šíri. U nás si môžu vyskúšať organizovanie akcií pre spolužiakov, od minulého roka organizujeme školské konferencie, kam voláme ľudí z externého prostredia, aby žiakom prednášali. Tí si môžu vopred elektronicky vybrať, na ktoré prednášky chcú ísť podľa toho, čo ich zaujíma. Nechceli sme, aby napríklad nejaký chemik prišiel do triedy, kde polovica žiakov chce študovať právo

Koľkátakov vlastne učíte? Ja učím všetky ročníky, od malých až po maturantov. Je tam veľký rozdiel v prístupe k výučbe, niektorí učitelia vyslovene preferujú učiť radšej len

a táto chémia pre nich logicky nie je až taká zaujímavá. To by bolo zbytočné plytvanie času, jeho, ale aj žiakov.

študentov, ktorí vyhrali olympiády a cestovali kvôli tomu po svete, boli napríklad v Šanghaji. Vyrozprávali nám svoje zážitky, ako vnímali pobyt v zahraničí. Zaujímavé boli prezentácie žiakov z oktávy, ktorí sa spolu s pani učiteľkou Jarmilou Hrabalovou zúčastnili Erasmus v rámci nemeckého jazyka.

Akých externistov ste takto na prednášky zavolali? Bol tu napríklad Mišo Kaščák, ktorý nám rozprával o tom, ako využívať matematiku v praxi pri organizácii festivalu. Mali sme tu aj ústavného právnika, ktorý vysvetľoval a diskutoval so žiakmi, ako vznikajú zákony a prečo. Vynikajúci bol pán docent z katedry organickej chémie. Jeho prednášky boli fascinujúce, kreatívne a veľmi zaujímavé. Skvelá bola prodekanka z Lekárskej fakulty, ktorá sa rozhodla, že nebude prednášať žiadnu biologickú tému. Jej posolstvo deťom bolo, aby sa nevzdávali a bojovali, keď si za niečím naozaj stoja. Na konci prednášky mala aplauz. Prezentovali aj samotní študenti. Máme

Čo by ste zmenili v našom školstve pre budúce generácie? O čom si naopak myslíte, že je dobré a mali by sme z toho naďalej čerpať? Pre mňa je dôležité to, čo som už spomínala. Nielen deťom odovzdať informácie, ale sem aj pozvať ľudí, ktorí im na reálnych príkladoch zo života ukážu, ako sa dajú tieto poznatky pretaviť do praxe. Ďalej aj to, ako sa dá študovať v zahraničí. Pozvali sme sem ľudí, ktorí študujú v Londýne na Imperial College. Tu bolo zaujímavé, že tam sa učia aj aplikované

vedy, majú napríklad predmet matematická biológia, v rámci ktorej môžu matematickou analýzou vyrobiť kĺb alebo môžu zistiť rýchlosť šírenia baktérií. Je dobré, aby sa deti stretávali s týmito ľuďmi z externého prostredia, z praxe a spoznávali, aké sú možnosti. Avšak, aby som sa vrátila k otázke, myslím si, že v slovenskom školstve sú a boli aj dobré veci. Napríklad by som vrátila krasopis, deti strašne „škrabú.” Pritom je to cvičenie jemnej motoriky a to je dobré. No celkovo, učenie je kreatívna práca, je na každom, ako odučí to svoje učivo. Ale možno by bolo dobré, aby deti menej memorovali. Nemusí mi vedieť vymenovať všetky kosti v ruke, to si môže hocikde prečítať, ale radšej nech pochopí, ako to všetko spolu funguje. Akýkoľvek máte prístup k výučbe, lebo neexistuje jeden univerzálny prístup, ktorý by bol najlepší, no

vždy je asi dôležité, aby študenti mali priestor rozmýšľať o danej problematike. V každom učiteľovi musí byť zároveň aj veľká dávka pokory. Snaha pracovať na sebe a chuť sa meniť, prispôsobovať. Nemať celý život jeden svoj prístup a toho sa držať za každú cenu. Ako vyzerá váš pracovný týždeň? Ráno do školy, zo školy domov. Veľa času doma investujem do prípravy na hodiny. Tým, že je aj veľký prístup k informáciám vďaka internetu, tak sa dá veľa noviniek zistiť, nájsť nové zdroje, ktoré tým žiakom pomôžu. Či už vďaka obrázkom, alebo videám. To, čo sme si my kreslili a pracne vysvetľovali, ja dnes môžem žiakom ukázať na videu. A samozrejme sa snažím venovať svojej rodine. Mám úžasné dcérky, ktoré mi robia radosť, vozím ich na krúžky, majú veľa záujmov. •

Zuzana Tajek Piešová krojárka a záchranárka krojov

Text: Nikola Luzárová Foto: Kristína Botlová

„...zachraňujem všetko, čo sa zachrániť dá.” Nik nepozná Zuzanu Tajek Piešovú bez kroja. Sama tvrdí, že pri obliekaní by sme mali myslieť na príležitosť kam ideme a vyjadriť odevom úctu. K prvým krojom sa dostala tak, že našla u tety vrece plné plesnivých krojov, ktoré sa rozhodla zachrániť pred spálením. Chcela by, aby sme všetci vnímali seba, ale aj autorov produktov, pretože v každom kúsku sa skrýva kus práce a aj duše.

Ako sa rodená Bratislavčanka dostane ku krojom, navyše keď Bratislava veľmi krojmi nedisponovala? Tým, že Bratislava mala vždy mestské výsady, schádzali sa tu kroje z okolia. Zo Záhoria, z Trnavy, od Vajnor, Viničného a iných vinárskych dediniek. Napríklad Dúbravka a Lamač boli kedysi samostatné obce, ktoré patrili k Záhoriu. Ja som síce rodená Bratislavčanka, no moje korene patria k rázovitej obci Čičmany, kde myslím, vznikli prvé graffiti. Keďže si už od prvej polovice 18. storočia zdobili obyvatelia svoje drevenice jednoduchými ornamentami, ktoré zo začiatku mali akoby ochrannú funkciu. Neskôr, v 70tych rokoch minulého storočia preniesli výšivky na drevenice a tým vznikla tá bohatá výzdoba, ktorú už poznáme dnes. Tým, že celá moja rodina, rodičia a aj

ostatná rodina pochádza odtiaľ, tak jednoducho sa na mňa všetko folklórne nalepilo. Moje obe staré mamy nosili kroje. Prastarý otec bol chýrny model pre Karola Plicku, takže sa to muselo jednoducho ku mne dostať. Dobrovoľne som sa k tomu upísala už od detstva. Pre mňa to bola láska na prvý pohľad. Nemala si nikdy túžbu, že by si robila niečo iné, než sa venovala krojom? Ja som chcela byť rušňovodička. Mám veľmi rada železnicu a vlaky, je to tiež také moje hobby. Pracovala som na železnici jedenásť rokov v dokumentačnom centre. Mapovala som históriu železníc. To bola z môjho pohľadu veľmi zaujímavá práca. Popri tom, ako som chodila na služobné cesty, mohla som si robiť folklórny a aj krojový výskum. Tam, kde som sa práve

na Slovensku nachádzala, som popri povinnostiach skúmala aj kroje.

kroje. Občas sa musíme dohodnúť, ktorá kedy pôjde si svoje veci obrobiť.

Čo bol ten moment, ktorý ťa v tvojom živote inšpiroval k záchraňovaniu krojov? Nastalo to v období, kedy ľudia húfne ničili a pálili kroje. Zahadzovali ich, hanbili sa za ne. Hovorila som si, že je to tak krásna práca našich predkov, ktorí mali neskutočne ťažký život a museli bojovať o živobytie. Popri tom práve v zime mohli tvoriť kroje. Prekvapivo v tých najchudobnejších častiach boli ženy, ktoré vedeli vyšívať, skladať sukne, ovládali množstvo techník. Vedeli si aspoň na nedeľu do kostola ten svoj kroj vyzdobiť.

Koľko času si vyžaduje taká záchrana? Záleží od prípadu. Keď je niečo jednoduché, tak to viem spraviť za pár hodín. Ale mala som aj jedny rukávce (blúzku) z obce Hrochoť a tá mala výšivku na tyle. Práve ten tyl som zachraňovala. To mi trvalo niekoľko mesiacov, pretože sa to žiaľ nedá robiť celý deň. Je to veľmi „piplavé”. Musela som si rozdeliť prácu, aby som zvládala aj náročné úlohy, ktoré som striedala niečím ľahším, ako bolo spomínané polievanie – bielenie na dvore. Niektoré súčiastky renovujem tak, že ich musím vypárať, sukňu naskladať a znovu ju dať na pôvodné miesto. Iné súčiastky si napríklad musím zdokumentovať a zasahovať do nich, aby som ich nahradila, pretože sú zničené.

S akým náradím a nástrojmi pracuješ, keď ideš zachraňovať? Väčšinou sú to moje ruky, ihla a niť. Niekedy musím polátať diery, podošívať, odmoliť od molí a myší. Samozrejme, robím aj čistenia fľakov, keď kroje alebo súčasti dlho ležia niekde odhodené. Robím to starým spôsobom, ktorý ma naučili staré tety z Čičmian. Bielym vonku na slnku. Tak, ako sa kedysi bielil ľan alebo ľanové plátno, tak ja bielim hlavne biele súčasti, spodničky, biele sukne, rukávce (blúzky). Bieliaci proces je iba o polievaní studenou vodou a slniečko si robí svoju prácu.

Niekedy sa stane, že ti niekto podaruje kroj alebo jeho súčasti. Vieš už pri prvom kontakte analyzovať odkiaľ pochádza? Väčšinu vecí už viem rozpoznať, ale stane sa, že držím nejakú veľmi všednú vec, tak sa radím s ľuďmi z regiónov alebo etnológmi. Podotýkam, že kroje nereštaurujem, iba sa ich snažím opraviť. Keď viem, že niečo potrebuje zásah odborníka, tak sa ho snažím aj odporučiť alebo vyhľadať.

Bieliť chodíš niekam na lúku? (smiech) Tam, kde momentálne bývam, máme záhradu, kde mám možnosť pracovať. Mám susedov folklóristov, takže majú pre to pochopenie a občas sa aj so susedkou musíme biť o šnúry a priestor, lebo aj ona si ošetruje

Nie si etnologička a ani reštaurátorka. Ako môžeme nazvať tvoje povolanie? Ja som renovátorka krojových súčastí,

hovorovo teda „krojárka”. Robievala som to aj popri iných zamestnaniach. Teraz sa však už dostávam k tomu, že to zaberá toľko času, že sa chcem venovať len tejto činnosti.

popreli ten odkaz našich predkov. Hanbili sa za to. Ja som to mala akosi v sebe, že som sa nikdy nehanbila. Napríklad sme mali v Čičmanoch, kde som prežila veľkú časť svojho detstva, nejakú príležitosť, bola som medzi prvými, aby ma stará mama poobliekali ešte ako dieťa. Potom, keď som dostala aj ja svoj kroj, podľa našich rodových regulí, keď som mala 15 rokov, tak mi otcova sestra spravila prvý dievčenský kroj. Ľudia si vždy kroj obliekali na určité príležitosti. Či už to boli hody, nejaký cirkevný sviatok, zábava, svadba, ale aj pohreb. Každá príležitosť mala svoje pravidlá odievania. V podstate to ma tak nalomilo, že kroje treba vytiahnuť na svetlo a nezatvárať ich len do

Nosievaš každý deň kroj? Nie je to nonstop. Akonáhle je príležitosť alebo mám chuť, tak sa oblečiem buď do celého kroja alebo do jednotlivých krojových súčastí. Okrajovo sledujem aj návrhárov, aby som vedela ako jednotlivé veci zladiť a ďalej odovzdávala posolstvo o tom, že aj my tu máme niečo originálne, čo si vieme skompletizovať s bežnou konfekciou. Čo ťa inšpirovalo k noseniu kroja? Inšpirovalo ma obdobie, kedy ľudia

súborov. Tak som začala s nosením aj ja. Nazbieranú krojovú sukňu som skombinovala s tričkom a išla som do školy. Spolužiaci na mňa boli zvyknutí, pretože ma už od začiatku vnímali, že som do krojov úplne zbláznená. Brali ma takú aká som. Ľudia ma nepoznajú ako vyzerám v civile.

na tom zbohatnú, pretože sa na tom zbohatnúť nedá. Ten kroj, aj keď ho máš v zbierke, si vyžaduje pravidelný servis, vetranie, kontrolovanie. Pretože staré látky ako kašmír alebo súkno sú veľmi náchylné na mole. Človek to skrátka nemôže len tak odložiť a obliecť si to raz za rok a inak sa na to ani nepozrieť.

Za tie roky, čo sa tomu venuješ, máš aj svoju vlastnú zbierku krojov? Tá zbierka mi už doma pomaly preteká zavretým oknom z obývačky. Pretože ja zachraňujem všetko, čo sa zachrániť dá. Aj keď neobsiahnem všetko a unikajú mi kúsky medzi prstami. Momentálne nastal taký boom, kedy sa ľudia zbláznili a začali s krojmi kšeftovať. Neviem, či si myslia, že

Stalo sa ti, že si pri zachraňovaní niečo zničila? Mám aj takéto zážitky. Keď si na to spomeniem, tak mi to je vždy ľúto. Ako sa aj hovorí „kto nič nerobí, tak nič nepokazí”. Mala som jeden ženský kožúšok z Hrochoti. Ten bol už od začiatku v takom zlom stave, prežratý od molí. Snažila som sa ho zachrániť, dávala som ho čistiť.

Dokonca bol niečim napustený, takže som z toho chytila nejakú alergiu na rukách. Nakoniec, chudák, skončil v koši, pretože ani reštaurátor by mu nedokázal pomôcť. Potom som zničila svadobné rukávce (blúzku) z Košeckého Rovného, kde som si nevšimla hrubé hodvábne nite a všetko sa mi zapustilo a to sa už nedalo vyprať. Mám zničené rukávce v zbierke a kožuch je už iba zdokumentovaný a vyhodený. Trhá mi to srdce, keď sa niečo zničí.

bol aj ďalší postup, keď už to boli staršie kroje, obnosenejšie, tak postúpili do ďalšej sféry – pracovnej – až kým ich úplne nezodrali na padrť. Všímaš si dnešný záujem o kroje alebo prvky folklóru v móde? Chcela by som podotknúť, že je to môj názor, ktorý nikomu nevnucujem. Môj pohľad je taký, že by som ľudí rozdelila do dvoch hlavných skupín. V prvej si kroje ctia, študujú regule, ako sa nosia a pri akej príležitosti, ako sa o ne starať, ako to poskladať, aby všetko bolo správne. V podstate sú to folkloristi, ktorí sa o všetko zaujímajú. Druhá skupina buď tomu príde na chuť a objaví to nadčasové čaro alebo potom bez rozmyslu začnú nosiť kroje, pretože je to moderné. Bez vzťahu, na seba „naplácajú” rôzne súčasti. Napríklad si dajú smútočné sukne a k tomu si oblečú

Aká bola v minulosti starostlivosť o kroje? Bolo to zložitejšie. V niektorých oblastiach sviatočné kroje, tie najbohatšie, ak boli vyšívané hodvábnymi niťami alebo flitrami, čo sa nedalo prať, tak sa iba vyvetrali. Vyzliekli ho, poprevracali na vetre a na slnku. Tieto kroje sa nosili iba dvakrát do roka. Potom

kabátik, ktorý sa nosil na veľké sviatky. Neprídu k tej hĺbke a odignorujú dejinné pozadie a vývoj, ktorý za týmto odievaním je. Čo sa týka novodobých priekupníkov s krojmi, na to jednoducho nemám slov. Ježí sa mi z toho srsť. A to preto, že skupujú kroje, klamú ľudí po regiónoch. Ľudia sa samozrejme nechajú nachytať a tak dajú radšej priekupníkovi, akoby to venovali niekomu, kto chce tancovať alebo spievať vo folklórnej skupine.

do súčasnej konfekcie a doplnkov. Je to, samozrejme, v poriadku, pretože sa nepýšime cudzím perím a dávame von to naše bohatstvo. Lenže ak to niekomu prerastie cez hlavu, tak ničí význam tej zdobnosti a ornamentov. Vyrábajú sa ešte dnes kroje alebo už len zachraňujeme z minulosti? Viem o dielničkách s krojármi, ktorí sa venujú šitiu podľa presných dokumentácií. Vyrába sa aj starou cestou alebo cestou, ktorá je vylepšená. Týka sa to najmä krojov pre súbory, ktoré potrebujú robiť rýchle prezleky a na trojhodinové vyzliekanie a obliekanie jednoducho počas vystúpenia nemajú čas. Ušiť kroj, aj keď to vyzerá veľmi jednoducho, si vyžaduje štúdium, zručnosť a v neposlednom rade aj prax.

Má podľa teba zmysel dnešná popularizácia ľudovej kultúry, folklórnych vzorov, ktoré sa ocitajú na rôznych produktoch. Je to cesta? Nechcem nikomu krivdiť. Pretože aj cez ten konzum sa dá vnímať. Mám však pocit, že v dnešnom období je to už trošku „prepísknuté”. My sme veľmi bohatá krajina, čo sa týka ornamentiky. Napriek tomu, že som „lokálpatriot” z Čičmian, vyskakujú mi čičmianske vzory už aj z chladničky a už mám pocit, že ten ornament stratil svoju hodnotu. Povedala by som, že aj v módnom priemysle 10 z 12 dizajnérov si nenaštuduje dokumentáciu

Môžeme sa inšpirovať niečím z minulosti v dnešnom obliekaní? Sme veľmi prepchatí tovarom, ktorý je nekvalitný a jedovatý. Môžeme si však kúpiť napr. ľanovú košeľu od niekoho, kto ju vyrába u nás. Nech je to vytvorené z kvalitného plátna.

o významoch. Nehovorím, samozrejme, len o našich, ale aj o zahraničných. Tiež popularizácia formou televíznych programov, ktoré hlavných protagonistov, ako folklórne skupiny, spevákov, hudobníkov, odsúvajú na druhú koľaj. Sú aj u nás malé firmičky a tvorcovia, ktorí sa zaoberajú výrobou a vkladajú tieto prvky do nových produktov. Dokážu veľmi pekne zoštylizovať určité vzory, napr. Vajnorské vzory, kde sú kvietky alebo pracujú s modernou ornamentikou. Dokážu to zapracovať

Nemusíme byť hneď všetci folkloristi. Tú košeľu predsa môžeme kombinovať v lete so sukňou alebo riflami. Na druhej strane by som povedala, že sa obliekame tak, ako sa cítime. Keď som nedávno v divadle stretla ľudí poobliekaných do teplákov, prišlo mi to ako veľká neúcta. Mňa v kostýme a lodičkách neuvidíte, tak by som do divadla asi neprišla. Ale vyberiem si zo svojej zbierky, nakombinujem to tak, aby to bolo spoločenské a úctivé voči tomu, na čo tam idem.

Myslíš si, že by sa mohol kroj vrátiť do módy a všetci by sme chodili pekne vystrojení? Pochybujem, že kroj ako taký fenomén, by sa vrátil. Je to veľmi náročné na ustrojenie a, samozrejme, aj na „servis”. Niektoré, ako som spomenula, sa neprali, pretože sa obiekali iba párkrát do roka. Môže sa stať, že určité prvky z kvalitných materiálov preniknú viac do dnešného obliekania. Ľudia sa však musia naučiť vnímať,

že za tým stojí práca a človek, ktorý pri vytváraní toho odevu do tej práce vkladá všetko. Je to taký odkaz aj pre dizajnérov, ale aj ľuďom, ktorí nakupujú, že za takýmto produktom stojí veľký kus práce, ale aj duše. •

Michal KruĹžlik & Martin KruĹžlik Bukowski Bar

Text: Denisa Chylová Foto: Kristína Botlová

„Bukowski sme v podstate otvárali pre nás, na základe toho, čo nám v Bratislave vadilo alebo chýbalo.” Bratislavský Bukowski Bar privítal prvých návštevníkov v novembri 2016. Zatiaľ čo iným podnikom trvá získanie klientely týždne, až mesiace, Bukowski sa zaplnil hneď v prvý víkend a tak je tomu až dodnes. O tom, ako vznikol, o posolstve Bukowského aj o plánoch do budúcnosti sme sa rozprávali s dvomi z jeho majiteľov, bratmi Kružlikovcami. Kedy a ako vznikol koncept Bukowski Baru? Michal: My sme sedem rokov organizovali tematické Capo di Tutti parties pre verejnosť, ale aj nejaké firemné akcie. Stále viac sme si však začínali uvedomovať, že by bolo fajn mať vlastný, stály priestor a nesťahovať sa pri každej akcii z priestoru do priestoru, čo je celkom náročné. Nanosiť aparatúru, zariadenie na jeden večer a vzápätí sa opäť vysťahovať… tí, čo robia podujatia to dobre poznajú. Martin: My sme tento priestor hľadali asi cez dva roky. Michal: Nakoniec nám ho odporučil kamarát, že je voľný a šli sme do toho.

Inšpirovali ste sa Bukowskimi vo svete? Martin: Nie, najskôr bol Bukowski a až potom sme zisťovali, či už taký bar náhodou v Bratislave nie je. No a vtedy sme zistili, že v Bratislave síce nie, ale že je veľa Bukowski barov vo svete. V podstate, keď sme kreovali názov, tak to bolo v dobe, kedy už sme mali priestor. A bolo aj viacero favoritov pred Bukowskim… Čo bol taký najväčší? Michal: Smrť krásnych srncov. Martin: Áno, aj to, ale napríklad sme zvažovali aj Kubrick. Michal: Áno, tak, ale potom sme zistili, že Kubrick pije čaj a nie pálenku, tak sa nám to prestalo hodiť. No a potom sme sa teda spoločne zamysleli nad tým, ktorá osobnosť, kto pil a veľa

a vyšiel nám z toho jasný Bukowski. Jeho knihy sme čítali ako pubertiaci, aj grafik vlastne hneď v rámci vizuálnej komunikácie načrtol tú jeho tvár, ktorú používame, a nám sa to hneď páčilo. No ale až potom sme zistili, že Bukowski bary sú vo Viedni, v Prahe, v Litve… Ale keďže tu ešte taký nebol, tak sme si povedali, že to nebudeme riešiť a pôjdeme do toho. V konečnom dôsledku, koľko rovnako pomenovaných barov vo svete existuje, v Británii sa každý druhý bar volá Lion, Kings bar alebo podobne a nikto to nerieši.

čo robia. Na začiatku sme mali kníh od Bukowského veľa, no potom dosť pomizli… zákazníci si požičali a nevrátili. Martin: Podobne, ako gravírované shoty s jeho podobizňou. Tie sme nakúpili a asi po mesiaci sme pochopili, že tadiaľto cesta nevedie. Je to strašne drahé a všetci si ich brali domov. Michal: Mali sme aj takéto podpivníky z preglejky, ktoré sa tiež veľmi rýchlo rozutekali do nových domovov. Nedávno ste otvorili aj druhý bar, tento raz s názvom Baudelaire. Bol to plán, alebo sa len jednoducho naskytla príležitosť? Michal: Nás to baví, myslíme si, že je zvládnuteľné mať dva bary, celé je to v princípe najmä o nastavení procesov a kompetencií, aby to celé šľapalo ako hodinky. My sme začali ďalší priestor hľadať už po roku od otvorenia Bukowského, lebo sme si uvedomovali, že nájsť vhodné priestory je ťažké. Baudelaire sme otvorili po roku a pol od otvorenia Bukowského.

Dá sa ale povedať, že ste fanúšikmi Bukowského tvorby? Michal: Tak, bol to starý prasák a tie knihy sa podľa mňa veľmi ľahko čítajú a k tej puberte to tak nejak patrilo, že si človek prečítal takúto ľahkú, šteklivú, bohémsku literatúru. Martin: My sme ten bar v podstate otvárali pre nás, na základe toho, čo nám vadilo alebo chýbalo. Z barov, ktoré sme navštevovali, nás väčšinou cez týždeň už okolo jednej vyhnali, lebo zatvárali. Preto sme chceli bar, kde sa dá posedieť v princípe do rána aj cez pracovný týždeň. Nechceli sme, aby to bolo príliš drahé, hľadali sme priestor, kde by mohla byť živá hudba, keďže takýchto podnikov je v centre málo. No a aby to celé aj nejak vyzeralo v rámci konceptu.

Ako ste si vybrali tento raz názov Baudelaire? Michal: Hľadali sme ďalšieho spisovateľa, huncúta. Martin: Na začiatku sme zvažovali, že to bude tiež Bukowski, keďže podnik už mal svoje meno a bolo by to možno jednoduchšie komunikačne. Nakoniec sme sa rozhodli, že chceme, aby oba bary boli prepojené, ale nie názvami. V Baudelaire máme shot Bukowski, v Bukowskom zase shot Baudelaire. Spájacím prvkom je aj tapeta a ďalšie prvky, aby ľudia chápali, že tieto

Máte tu Bukowského knihy? Michal: Zopár tu máme, ale väčšina je od vydavateľstva Absynt, keďže sme s nimi nadviazali takú menšiu spoluprácu. Páči sa nám,

bary sú istým spôsobom dvojičky. No zároveň sme chceli kreovať novému priestoru aj vlastnú identitu.

Ja s Mišom a s Milanom, čo je náš tretí parťák, sme miešali drinky a skúšali sme, experimentovali s ingredienciami a dávali to ochutnávať kamarátom. Tak sme sa rozhodovali, ktorý nápoj zaradíme do menu a ktorý nie. Na druhý deň samozrejme nasledovala moja asi najhoršia opica v živote. Michal: Napríklad v Baudelaire to už bola, samozrejme, práca barmanov, ale zároveň aj taká kolektívna tvorba, keďže ide aj o vizuál, koncept a príbeh výsledného menu. Takže tam do toho boli zapojení asi siedmi ľudia, od architekta, Dalibora Vidiečana, cez nás troch majiteľov, až po Braňa Bezručku, nášho grafika. Bola to niekoľkomesačná práca, ale vyplatila sa, keďže to menu vyhralo ocenenie Najlepšie menu roka

Aký je rozdiel medzi medzi konceptom Bukowski baru a Baudelaire? Martin: Baudelaire je iný v tom, že ten priestor sa nehodí na až takú bohémsku atmosféru, aká je v Bukowskom. Michal: V zásade, Baudelaire je kľudnejší. Najlepšia stratégia je začať večer vo väčšom kľude v Baudelaire, a keď sa atmosféra naštartuje, tak sa presunúť na záver večera do Bukowského. Kto vymýšľa nápoje v menu? Martin: Teraz už barmani, ale keď sme otvárali Bukowski, tak sme si spravili ešte pred otvorením párty s kamarátmi.

na celoslovenskej súťaži. Veľmi sme sa potešili už len za tú nomináciu a tá výhra bola naozaj zadosťučinenie, keďže sme sa s tým naozaj dlho natrápili.

je napríklad v jednej kategórii pivo aj s tvrdým alkoholom, keďže oboje sa vyrábajú napríklad z jačmeňa. Ktorý drink je najpredávanejší? Martin: Bola Sloboda, ale momentálne idú skôr ginové. Austin a Fitzgerald, ale aj Marquez sa ujal.

Celkovo, ten nápojový lístok v Baudelaire je zaujímavo prepracovaný aj po vizuálnej a obsahovej stránke. Michal: Áno, my tam pracujeme aj s tematikou Baudelairových Kvetov zla a sami seba sme sa teda spýtali, čo sú tie naše kvety zla. Vyšlo nám z toho, že sú to v podstate tie rastliny, z ktorých sa jednotlivé druhy alkoholu vyrábajú. Preto to menu nie je rozdelené tradične na pivo, víno, tvrdý alkohol, nealko alebo miešané nápoje, ale je rozdelené podľa rastlín, z ktorých sa dané nápoje vyrábajú. Preto

Riešite spätnú väzbu od zákazníkov? Chodia vám ľudia hovoriť, čo im chýba? Martin: Skôr upravujeme ponuku v tom zmysle, aby sme stíhali rýchlejšie obsluhovať. Chvíľu sme mali v ponuke nátierky, no ich servírovanie tak zdržovalo obsluhu, že sme ich radšej nakoniec z ponuky vyradili. Michal: My chceme, aby sa plnil ten

V čom vidíte úspech vašich barov? Nájsť tam večer hoci len jedno voľné miesto býva celkom problém… Martin: Keď sme otvárali Bukowski, tak už sme mali svoju fanúšikovskú základňu vďaka už spomínaným Capo di Tutti parties, ktoré v tom čase už pomaly končili. No bolo to aj tým, že sme z Bratislavy, vyrastali sme tu, chodili na školy, a tým pádom tu máme aj pomerne silné sociálne zázemie. Urobili sme otváraciu party a mali sme tu hneď prvý víkend tristo ľudí. Keď už tristo ľudí posunie informáciu ďalej, tak word-of-mouth marketing zafunguje. Michal: Baudelaire ide trošku pomalšie, ale idea do budúcna je taká, že v priestore je kompletne zariadená kuchyňa, ktorú sme odkúpili po

základný zákaznícky servis. Čistý popolník, utretý stôl, milá obsluha, no napríklad štvrtok, piatok, sobota, vtedy ide do popredia najmä rýchlosť obsluhy. Martin: Tu je práve vidieť to, že sme mali málo skúseností. Bar v Bukowskom nie je veľmi funkčný, čo sa jeho postavenia týka, teraz to postupne prerábame. Ten spodný bar už sme prerobili z väčšej časti. Tým, že sme nemali toľko skúseností, nám veľa vecí jednoducho ani len nenapadlo a identifikovali sme problémy až za chodu. Michal: My sme si na veľa vecí zavolali a zaplatili odborníkov, architektov, grafika, ale v tomto nás to ani len nenapadlo. Pritom existujú ľudia, ktorí ti vyslovene nastavia bar. Pri Baudelaire sme sa už ale poučili.

predchodcovi. Čiže radi by sme ju využili a v budúcnosti tam podávali cez deň aj jedlá, ale na taký veľmi jednoduchý, až street food štýl. Tri jedlá a hotovo.

že chceme bar, tak ja som dal v práci výpoveď a išiel som brigádovať do gastra. Robil som v reštaurácii, za barom, chodil som na cateringy aj festivaly. Takto som rok-dva naberal skúsenosti z prostredia. Michal: Preto máme aj celkom prísne podelené úlohy. Ľudia vedia, že pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa tovaru, kasy, uzávierok, cenotvorby, menučka a podobne, tak za mnou chodiť nemajú, v tomto je lepší Martin. Ja sa skôr starám o tie ľudské zdroje, prípadne keď treba riešiť koncerty, dramaturgiu… alebo aj krtkovať toaletu. Vtedy môžu prísť za mnou. (smiech)

Máte chuť sa ešte rozširovať alebo sú dva bary tak akurát? Michal: Ja určite. Máš už aj vybraného spisovateľa, podľa ktorého by sa volal? Michal: Mne sa páči Jack London, všeobecne, ako to znie. Aj keď neviem, či pil, to musím ešte zistiť. Martin: Ja sa chcem rozširovať s firmou tiež, ale či to bude tretí bar, tým si ešte nie som istý. Michal: Ja by som najradšej pracoval vždy len na otváraní baru, ale tú ďalšiu robotu už nech robí niekto ďalší. (smiech)

Na minulosť nadväzujete aj formátom podujatia ĽUBA – zábava ako v starých viechach. Ako vznikol? Martin: Skončili sme s Capo di Tutti party, lebo sme to už nestíhali. Nemali sme toľko času, ani energie. No stále sme si chceli organizovať nejakú tematickú akciu, len v menšom. Michal: To dedičstvo je tu práve v tom zmysle, že koncepty, s ktorými tu pracujeme, a tých nie je málo, asi cez sto minulý rok, tak to je práve dedičstvo týchto Capo di Tutti parties. Práve vďaka nim máme veľa kamarátov vrátane hudobníkov. Máme radi živú hudbu a radi sem tie projekty prinášame. Na druhú stranu, takmer vôbec sa neorientujeme na djské hrania. To je niečo, čo robí NuSpirit a sú v tom dobrí, tak načo sa im pchať do kapusty.

Dá sa to vôbec stíhať, teraz máte dva, viete si reálne predstaviť pribrať k tomu ešte ďalší? Martin: Snažíme sa neustále svoje povinnosti delegovať ďalej, keďže práce je veľa. Michal: My sme v tomto prostredí prakticky amatéri, nikdy predtým sme v tomto smere nepodnikali. Ja som predtým robil v korporácii, pre nás oboch je to také hodenie do vody, ale snažíme sa zlepšovať. Čítame veľa kníh, snažíme sa nasávať informácie a plne si uvedomujeme, že vo veľa veciach sme pritom stále laici. No chceme sa učiť a aj sa učíme. Takže, keď už to bude zabehnuté, tak prečo nie. Martin: Obaja máme vyštudovanú ekonomickú, ale keď sme sa rozhodli,

Keď sme pri ĽUBE, vnímate rozdiel medzi zábavou „starých čias” a dneškom?

Michal: ĽUBA vznikla aj ako odkaz na Malých Františkánov a viechy, ktoré v Bratislave existovali a kde práve takáto hudba bola. S touto myšlienkou prišiel Milan, náš tretí parťák a nám sa to všetkým veľmi páčilo.

ktorých stretneme na Urban Markete, vídame aj u nás v Bukowskom. Ako ste vlastne zohnali peniaze na rozbeh? Michal: Založili sme rodičovský byt a zobrali si úver, ktorý, samozrejme, dodnes splácame. Otvoriť takýto bar je asi tak hodnota dvojizbového bytu. Baudelaire, ten bol ešte dvojnásobne drahší. Chce to odvahu a presvedčenie, ale kým sa to spláca, tak je dobre. Aj keď si zadĺžený až po uši.

Aký máte vzťah k Urban Marketu? Michal: Veľmi kladný. Je to asi posledná, alebo jedna z posledných akcií, ktoré si ešte nechávame a na ktorej robíme externe bary a chceme ich robiť. Ja mám dva a pol ročnú dcérku, Maťo má ročného synčeka a už toho máme predsalen dosť. Martin: Urban Market bola prvá akcia, na ktorej sme ešte v 2014 robili bary na našu vtedy novú, vlastnú s.r.o. firmu. Dá sa povedať, že tam sme začali. Michal: Ona aj tá klientela, naša a vaša je veľmi podobná. Veľa z tých ľudí,

Tak poprosíme návštevníkov Urban Marketu, aby navštevovali Bukowski. Michal: Radšej Baudelaire, Bukowski už splnil svoje limity. (smiech) •

Dedičstvo v práci aj v každodennom živote Dedičstvo je všade okolo nás. Vie byť úžasným zdrojom inšpirácie, aj niečím, čo si bez zamyslenia ani neuvedomujeme. Vypichli sme pre vás zopár tipov, čo si vyskúšať, vypočuť a pozrieť. Treba vymienať: IPRUM – Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy: SWAP Dedičstvo môže mať rôzne podoby. Koľkí z vás nosili oblečenie po niekom? Hrabeme sa v kredencoch a šatníkoch starých mám a objavujeme kedysi nemoderné, no dnes nadčasové vintage kúsky. Kto ako dieťa nezdedil aspoň jedny nohavice či sveter po staršom súrodencovi či dokonca ešte po rodičoch, nech hodí kameňom. A samozrejme, zo zásady bolo potrebné do týchto vecí aj dorásť. V dnešnej dobe sa stále viac skloňuje udržateľná móda, a tak stále viac nielen z finančných, ale aj zo zodpovedných dôvodov navštevujeme obchody s oblečením z druhej ruky, na instagrame vytvárame profily na darovanie, či predaj oblečenia, ktoré už nám neslúži. A ďalším krokom je SWAP. Projekt, ktorý vlastne nadväzuje na to, čo už sme praktizovali dávno, no novým spôsobom. Prineste svoje staré oblečenie, no pozor, nie roztrhané, zničené, obnosené. Presne také, aké by ste darovali mladšiemu súrodencovi, kamarátovi alebo by ste sami radi našli u babky na povale. Odovzdajte

veci do SWAPu a vyberte si za ne nové, ktoré sem už podarovali iní. Treba nosiť: Puojd: DEDINA Značka Puojd sa pod vedením dizajnérky Michaely Bednárovej dlhodobo venuje pozitívnemu vnímaniu súčasného Slovenska a hľadaniu estetiky vo všednosti bežného života. Kolekcia Dedina sa inšpiruje tradíciami a súčasným životom na vidieku, bez idealizácie reflektuje pozostatky folklóru v slovenských dedinách. Nosným prvkom kolekcie je textilný dizajn, ktorý je spracovaný nielen tradične v potlačiach, ale novinkou je tiež využitie technológie žakárového tkania. JANKIV SIBLINGS Súrodenci Karolína a Michal Jankiv pôsobia pod spoločnou odevnou značkou JANKIV SIBLINGS. Vo svojej tvorbe sa zameriavajú na unikátne odvetvie odevného priemyslu – ručné plisovanie. Ide o techniku vytvárania rôznych 3D vzorov a objemov na látke a v takom poňatí, ako JANKIV SIBLINGS, sa tejto technike na Slovensku nevenuje nikto

re štitút p In – M IPRU ľ nej držate u j o v z ro SWAP m ó dy :

JANKIV

GS SIBLIN

puo

Folklor

ije vojn N e ch ž × r a n ot w

iný. Každú sukňu ručne plisujú a šijú v ateliéri v Prešove a spolupracujú aj s inými značkami, ako svetoznáma NEHERA, duo PONER a Yoora studio. Na výstave Trenčín mesto módy získali ocenenie Zlatá Fatima za najlepší dámsky výrobok roka. JANKIV SIBLINGS prinášajú nový, iný pohľad na ženskú módu a chcú podporiť odvahu v odievaní sa. Neponúkajú iba oblečenie. Ponúkajú štýl, príbeh a pridanú hodnotu.

a pohyb nový tvar. Nie vždy sa vojna diala „im” a „tam”. Čo má spoločné skúsenosť vojaka z Gemera a chlapca zo sýrskej Rakky okupovanej ISISom? Inscenácia vznikla ako pripomienka výročia sto rokov od konca prvej svetovej vojny. Folklore not war chce spojiť svety, starý a nový, aby ten mladší nezabudol byť ostražitý. Folklore not war × Nech žije vojna? Koncept, réžia: Alžbeta Vrzgula Choreografia: Zuzana Sehnalová Hudba: Stroon Účinkujú: Kaťuša Gurová, Zuzana Sehnalová, Viera Šedá Scéna, kostýmy: Alžbeta Kutliaková Produkcia: Katarína Marková

Treba vidieť: Folklore not war × Nech žije vojna? Tanečno-divadelná inscenácia vychádza zo spomienok Slovákov a Sloveniek na prvú svetovú vojnu. Folklórny materiál dostal elektronický zvuk

an Barm Billy

K a SĽU

M iaB

Treba počuť: Billy Barman a SĽUK Skupinu Billy Barman netreba obzvášť predstavovať. Vedeli ste však, že frontman Juraj Podmanický je Gamčák srdcom aj dušou? Nie o tom sme však chceli. Šikovní hudobníci, ale aj naši kamaráti tento rok na jar uskutočnili špeciálne turné Potichu, na ktoré si prizvali aj dievčatá zo SĽUKU. Piesne, ktoré dobre poznáte, avšak v novom spracovaní s folklórnymi spevom si určite treba vypočuť. Naživo budete

ie l

mať asi poslednú možnosť v decembri v MMC, no nezúfajte. Z koncertu v Starej tržnici vznikla aj živá nahrávka. Treba sa potešiť: Z našej selekcie vyberáme pár autorov, ktorí pracujú s témou dedičstva. Na prvý pohľad abstraktné šperky od mladej autorky MiaBiel rozprávajú príbehy meniacich sa tvarov, ktoré predstavujú rieky, ktoré ste zažili a už nikdy na ne nezabudnete. Rieky zo Slovenska, ale aj zo zahraničia môžete objaviť práve

Pidi

Niko

lajka

mo d rans

pôvab. Analógový fotoaparát Nikolajka od dizajnérky Nikolety Györe Čeligovej vám dovolí zachytiť a uchovať spomienky a zážitky pre ďalšie generácie. •

u nej. Modranská majolika a kamenina v novom šate od značky modranska oživí nejedno popoludnie s čajom v ruke. Tradičné vzory a tvary s novodobým šatom, ktorý stále zachováva tradície a krásu starého hrnčiarskeho remesla. Dávna a nedávna minulosť môže prinášať aj niečo roztomilé. Postavičky Pidi sú ručne šité, kreslené a potláčané. Známe postavičky teraz môžu zdobiť aj vašu poličku alebo vás sprevádzať ríšou snov. Fotografie z mladosti rodičov alebo starých rodičov majú svojský

Gamča a jej dedičstvo Bratislavské Gymnázium, Grösslingová 18 alebo, ako ho všetci poznáme, „Gamča”, je osemročné a štvorročné štátne gymnázium s matematickými a všeobecnými

Počas necelých štyroch storočí svojej existencie prešla Gamča rôznymi zmenami (školská politika a ideológia, zriaďovateľ, budova, vyučovací jazyk, zameranie), počas ktorých

triedami v centre Bratislavy, ktoré navštevuje šesťsto študentov a študentiek. Na škole študovalo veľa významných osobností a vďaka zameraniu na matematiku a prírodné vedy aj veľa úspešných účastníkov medzinárodných kôl predmetových, matematických, fyzikálnych, informatických a iných olympiád.

však stále patrila a aj patrí k pilierom vzdelanosti minimálne v Bratislave.

Základy školy siahajú do prvej polovice 17. storočia, kedy sa katolícki Habsburgovci snažili, aj za pomoci jezuitov, o zastavenie šírenia reformačných myšlienok. Preto 9. septembra 1626 vydáva Peter Pázmaň, kardinál a ostrihomský arcibiskup, zakladaciu listinu jezuitského kolégia Collegium Posoniense. Tento krok mu odobril aj uhorský kráľ Ferdinand II. a generálny predstavený jezuitov Mutio Vitelleschi.

Táto secesná budova bola postavená v rokoch 1906 až 1908 a v rokoch 2007 až 2009 prešla kompletnou rekonštrukciou. Má tri nadpodlažné poschodia v pôdoryse písmena L, ktoré sú doplnené dvomi podzemnými podlažiami v centrálnej časti. Budova je bohato zdobená zvonku i zvnútra, podobne ako i plot okolo celého areálu školy. Po rekonštrukcii dostala budova naspäť svoju pôvodnú farebnú kombináciu – žlto-sivú fasádu, zeleno-okrovo-biely interiér a sivo-zelené oplotenie.

V súčasnej budove na Grösslingovej 18, navrhnutej architektom Ödönom Lechnerom, sídli gymnázium s krátkymi prestávkami od roku 1908. Ödön Lechner (1845-1914) bol maďarský architekt tvoriaci v secesnom štýle.

Vyučovanie sa začalo na Kapitulskej ulici dňa 5. novembra 1627. Superiorom bol Gašpar Mallius, profesormi Štefan Gosztonyi, Krištof Pirpach a František Fuggneshuh. Študentov (iba chlapci) bolo na začiatku 46, avšak už po mesiaci ich počet narástol cez 100.

Samotná budova bola v roku 1963 vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku, od roku 2012 sa rovnakého uzanania dostalo aj oploteniu budovy. Susediaci Modrý kostolík (Kostol svätej Alžbety) bol postavený

Nádvorie Gymnázia, Grösslingova 18, Bratislava (foto Daniel Veselský)

2012 • Vystúpenie Pary a Sendrejovcov s pesničkou Celé tie roky vrámci projektu Hudba mesta

v rokoch 1909-13, rovnako podľa návrhu Ödöna Lechnera, ako kaplnka školy. Gamča po väčšinu svojej existencie sídlila a sídli v pekných reprezentatívnych budovách, ktoré často boli a sú kulisou pre iné využitie, populárnu kultúru nevynímajúc:

Zaujímavosti • Počas prvých necelých tristo rokov mala škola päť rôznych názvov v troch jazykoch (Collegium Posoniense – Archigymnasium Regium Posoniense – Archigymnasium Posoniense ord. s. Benedicti – Das k.k. Staats-gymnasium zu Pressburg – A Pozsonyi királyi katholikus fögymnasium), po 1918 to boli názvy síce už iba v slovenčine, ale doteraz ich bolo už trojnásobne viac…

1976 • Televízny film Keby som mal dievča 1983 • Televízny film Výlet do mladosti 1986 • Videoklip Mariky Gombitovej k pesničke Prípad pre rodičov 1995 • Televízny seriál Škriatok 1998 • Videoklip Michaely Paštékovej k pesničke Kaleráby 2012 • Videoklip Veca k pesničke Kúsky mňa

• Dedičstvo zakladateľa Petra Pázmaňa je architektonicky prítomné od začiatku až do dnes. Nad zadným vchodom do

Jozef Černáček, zakladateľ neurológie na Slovensku, vysokoškolský profesor (LF UK), lekár a akademik (1909 – 2006); Milan Lasica, humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor a spevák (nar. 1940); Božidara Turzonovová, herečka (nar. 1942); Róbert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a elektrotechnik (nar. 1963); Lucia Žitňanská, právnička a bývalá ministerka spravodlivosti SR (nar. 1964); Daniel Lipšic, právnik, bývalý minister spravodlivosti a poslanec NR SR (nar. 1973); Miroslav Beblavý, poslanec NR SR, odborník na sociálne veci a pedagóg (nar. 1977); Michal Hvorecký, spisovateľ a publicista (nar. 1976), Juraj Podmanický, hudobník, skladateľ a spevák kapely Billy Barman, organizátor festivalu Grape (1984)

súčasnej budovy z dvora je umiestnený rodový erb zakladateľa školy kardinála Pázmaňa. Na predošlej budove na Klariskej (1786-1918) je na tympanóne spomenuté iba jeho meno. Ale na prvej vlastnej budove na Kapitulskej (1633-1714) je znova aj jeho erb a to priamo nad hlavným vchodom. V ostatných budovách v meste (Kostolná, Palisády, Kozia, Dunajská, Račianska) bola škola iba prechodné obdobia, čo bolo príliš krátko na architektonické inštalovanie Pázmaňovho dedičstva :-) • Grösslingová ulica dostala svoje meno po dunajskej rybe hrúz, ktorá sa po nemecky povie Kressling. • Lavicami Gamči za tie roky prešli tisíce mladých ľudí. Niektorí významní a verejne známi absolventi boli a sú: Anton Bernolák, kňaz, jazykovedec a kodifikátor slovenčiny (1762 – 1813); Béla Bartók, hudobný skladateľ, klavirista a etnomuzikológ (1881 – 1945); Ján Jamnický, herec, režisér, scenárista a pedagóg (1908 – 1972);

Za informácie k článku ďakujeme Rastislavovi Mikulášovi z Gamče. •

o zmysle života začiatok decembra zastihol lammu a soetkina pri ďalšej z ich hádok... zopakujem to posledný krát - nemôžeš vo farmaceutickom priemysle nahradiť hadí jed slinami právnikov!

je oveľa bezpečnejšie ťahať to z pysku kobre!

aj keby bolo ich zloženie rovnaké, chcel by som vidieť toho právnika, ktorý ti dá sliny zadarmo!

nehádajte sa! prišli sme sem kvôli rudovi!

sme tu už päť minút a ešte sa ani nepohol...

to je motív na pohľadnicu pre súdneho patológa.

vstávaj!

dva týždne ned- ešte mi tu začni upra- tvoja matka je vzácny človek! víhaš telefón. čo tovať a budeš celkom nik iný by nemal nervy stále ako moja matka. je s tebou? ti pripomínať, aký si úbožiak!

mali sme o teba strach. čo sa s tebou stalo?

prečo si myslíte, že mi niečo je?

pretože sú tri poobede a ty si v trenírkach.

Ukážka z dlhoočakávaného slovenského vydania komixu Rudo od Daniela Majlinga, ktorá vychádza na vydavateľstve BRAK.

vyzerá, že zasa bilancoval svoj život.

Organizuje:

V spolupráci s:

Umeleckú časť projektu z verejných zdrojov finančne podporil:

Mediálni partneri:

S finančnou podporou:

Najväčšia predajná prehliadka nezávislej módy, dizajnu a umeleckej tvorby. Urban Market 2018 (Winter Edition) 7. — 9. decembra 2018, Gymnázium, Grősslingová 18, Bratislava www.urbanmarket.sk