Speculum 2013/1 by Katarína Böhmová

{en+sk}

Speculum

Ročník 5, číslo 1 Publikuje: Slovenská asociácia sociálnych antropológov (SASA)

* Redakcia Táňa Grauzelová Miroslava Oláhová Barbora Bírová Peter Maňo Katarína Böhmová – grafický dizajn

* Redakčná rada Vladimír Bahna Juraj Buzalka Tatiana Bužeková Miroslava Hlinčíková Tomáš Hrustič Danijela Jerotijević Martin Kanovský Zuzana Kubovčáková Norbert Maur Andrej Mentel Juraj Podoba

www.antropologia.sk

Obsah

Speculum 2013/1

OBSAH 4

Editoriál

Štúdia

Esej

Rozhovor

Recenzia

Správa z konferencie

Pokyny pre autorov/Submission guidelines

Miroslava Oláhová: Reprezentácie lokálnej identity v porovnanís etnickou a rasovou identitou: Esencializmus a pripisovanie identity

Alena Kajanová, Michal Růžička: K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Jaroslav Fabok: Aspekty zvádzania

Kamila Beňová: Open access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Barbora Bírová: Juraj Podoba

Táňa Grauzelová: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík

Vojtech Bagín: Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne

Speculum 2013/1

Editoriál

EDITORIÁL Vážené čitateľky, vážení čitatelia, Prvé číslo nášho časopisu roku 2013 Vám prináša príspevky viacerých žánrov – od štúdií až po správu z konferencie. Štúdia Miroslavy Oláhovej sa zaoberá esencializmom v súvislosti s lokálnou identitou. Téma esencializmu a pripisovania identity na základe určitých znakov je v antropologickom výskume stále aktuálna. Štúdia Aleny Kajanovej a Michala Růžičku je orientovaná na reprezentácie týkajúce sa prechodových období v živote – tehotenstva, pôrodu či svadby. V tomto čísle nájdete dve eseje – Jaroslav Fabok vysvetľuje aspekty zvádzania z pohľadu antropológie príbuzenstva a Kamila Beňová sa zaoberá otvoreným prístupom do rôznych publikačných databáz, čo je téma v súčasnom období aktuálna. S rozhovorom do nášho časopisu tentoraz súhlasil Juraj Podoba, sociálny antropológ a etnograf pôsobiaci vo viacerých inštitúciach. V časopise tie nájdete recenziu na knihu Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík, ktorú vydal Ústav etnológie SAV v roku 2012 a správu zo študentskej konferencie o kvalitatívnom výskume organizovanú Masarykovou univerzitou v Brne. Želáme Vám príjemné a inšpiratívne čítanie !

Táňa Grauzelová

Esencializmus a pripisovanie identity

Speculum 2013/1

Reprezentácie lokálnej identity v porovnaní s etnickou a rasovou identitou: Esencializmus a pripisovanie identity Miroslava Oláhová

Autorka je študentkou sociálnej antropológie na magisterskom stupni, v rovnakom odbore absolvovala aj bakalárske štúdium. olahova.m@gmail.com

Abstract Through my research I have tried to reveal the way people classify individuals into groups of racial, ethnic and local identity. I also tried to find out whether people tend to postulate esencialism or pragmatism. Research consisted of semi structured interviews containing stories describing the transition between specific identities. Qualitative analysis of the data showed, that despite the inclusion of an individual into a racial category, one can share the identity of a given local. But there has been a shift towards essentialism and for the people is probably the importance of racial identity, whether the individual was born in the locality, or immigrated into it. An interesting result of my research is the ratio of essentialism that people showed when switching between local identities. In this case people replied according to esencialism almost the same extent as in the case of racial identity. My work is providing a base for a sizable research and outline ways of thinking about crossing different types of identities.

Keywords: Identity; Folk sociology; Esentialism in folk sociology Abstrakt Prostredníctvom svojho výskumu som sa pokúsila poodhaliť spôsob, akým ľudia zaraďujú jednotlivcov do skupín rasovej, etnickej a lokálnej identity. Snažila som sa tiež zistiť, či majú tendenciu riadiť sa esencializmom, alebo pragmatizmom vo svojom uvažovaní nad prechodom rôznych typov identít. Výskum pozostával z pološtrukturovaných rozhovorov obsahujúcich príbehy popisujúce prechod medzi konkrétnymi identitami. Kvalitatívna analýza dát ukázala, že napriek zaradeniu jedinca

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

do určitej rasovej kategórie, ten môže zdieľať aj danú lokálu identitu. Nastal však posun smerom k esencializmu a je pre ľudí pravdepodobne v rámci rasovej identity dôležité, či sa jedinec v danej lokalite narodil, alebo sa do nej prisťahoval. Zaujímavým výsledkom môjho výskumu je aj miera esencializmu, ktorú ľudia vykazovali pri prechode medzi jednotlivými lokálnymi identitami. V tomto prípade ľudia odpovedali v súlade s esencializmom v takmer rovnakej miere, ako v prípade rasovej identity. Moja práca tvorí podklad pre rozsiahlejší výskum a poskytuje náčrt spôsobu uvažovania ľudí o prechode rôznych typov identít.

Kľúčové slová: Identita; Ľudová sociológia; Esencializmus v ľudovej sociológii 1 Predstavenie pojmov Indentifikácia, kategorizovanie a prisudzovanie sociálnej identity sú javmi, vďaka ktorým si jednotlivec dokáže usporadúvať svoj okolitý svet, a ktoré predstavujú hlavný objekt záujmu mnohých vedeckých výskumov z oblasti humanitných vied. Vo svojom výskume sa zameriavam na intuitívne predstavy ľudí o prisudzovaní identity. Ide o problematiku, ktorá je vzhľadom na prebiehajúce sociopolitické zmeny v Západnej spoločnosti veľmi aktuálna. Z každodennej skúsenosti sa môže totiž zdať, že členstvo v danom lokálnom prostredí (v mojom prípade Bratislavy) je do značnej miery považované za exkluzívne, či dokonca nemenné. Myslím si, že je prospešné skúmať charaktrer a povahu vťahov lokálnej, rasovej a etnickej identity a najmä podľa akého kľúča sa ľudia riadia pri zaraďovaní jednotlivca k danej lokálnej identite. Odhalenie týchto vzťahov umožní pochopiť ich fungovanie.

Cieľom mojej práce je prispieť k preskúmaniu spôsobu uvažovania ľudí pri prisudzovaní identít. Konkrétne v mojom prípade ide o prisudzovanie určitej lokálnej identity jednotlivcom, ktorí sú už zaradení do konkrétnych rasových a lokálnych identít. Taktiež chcem preskúmať mieru esencializmu/ pragmatickosti pri uvažovaní nad týmito prelínajúcimi sa identitami. Najskôr je však nevyhnutné zadefinovať si jednotlivé kľúčové pojmy a určiť spôsob, akým s nimi v ďalšom texte budem narábať. Kategorizácia a ľudová sociológia Brubaker kategorizáciu chápe ako kognitívnu schopnosť, bez ktorej by identifikácia čohokoľvek, s čím jedinec príde do kontaktu, nebola možná. Popisuje ju ako úplne prirodzený a všadeprítomný mentálny proces. Nepredstavuje však len banálnu schopnosť zlučovať objekty do skupín. Ako praktický príklad z oblasti

Esencializmus a pripisovanie identity

Speculum 2013/1

Identita sociálnych vied poslúži situácia, kedy zrakovým vnemom dokážeme odlíšiť človeka s tmavou pokožkou od človeka s bledou pokožkou, no až prostredníctvom vyššieho kognitívneho procesu ho zaraďujeme do konkrétnej skupiny ľudí, ktorým pripisujeme určité spoločné vlastnosti, alebo fyzické, psychické či osobnostné črty. A tieto organizačné princípy ľudí týkajúce sa sociálnych skupín, ktoré podľa nich zdieľajú spoločné rysy, nazývame ľudová sociológia. Tou sa vo svojich prácach tiež podrobne zaoberal Berreby. V publikácii Us & Them (2008) sa venuje tomu, ako ľudová sociológia ovplyvňuje úsudky v každodennom živote ľudí. Podľa Berrebyho je možné predpokladať, že ľudia sa riadia práve ľudovou sociológiou aj pri posudzovaní etnickej príslušnosti človeka. Ak teda aj ľudia nemajú komplexnú predstavu o výzore napr. Slováka, majú aspoň predstavu o tom, ako Slovák “nevyzerá”. Esencializmus Dôležité je však sústrediť sa tiež na pojem esencie, ktorú Hirshfeld popisuje ako zastávanie predstavay niečoho nepozorovateľného, no napriek tomu viac určujúceho pre prisúdenie identity než ostatné, pozorovateľné charakteristiky (1996). Pretože práve pojem esencie je to, čo spája v mysliach ľudí sociálne skupiny do koherentných súborov.

Napriek tomu, že termín identita tvorí dnes bežnú súčasť slovnej zásoby ako v politickej a mediálnej sfére, tak i v každodennom živote, presnú definíciu nepoznáme. Akoby sa za týmto slovom skrývalo čosi veľmi hmlisté, vyplývajúce zo stereotypov, predstáv a presvedčení získaných počas života. Vôkol seba však môžme pozorovať zdieľané predstavy o príslušnosti k identite. Tvorí teda určitý rámec zdieľaných predstáv (černoch, Francúz, Bratislavčan...), ktoré sú individuálne ohraničené (kým pre jedného človeka daný jedinec ešte spadá do kategórie napr. černoch, Francúz, Bratislavčan, pre iného už nie). Identita je pojem, ktorý tvorí stredobod záujmu mnohých sociálnych vedcov pokúšajúcich sa o jeho vysvetlenie. Pre potreby môjho výskumu sa opieram o Berrebyho chápanie identity, ide teda o príslušnosť k určitej sociálnej skupine, kategóriu vytváranú pomocou ľudovej sociológie a kľúčový faktor pri dichotómii “my-oni” (2008). Kľúčové pre môj výskum sú tri konkrétne typy identít, a to lokálna, etnická a rasová. Stacul popisuje lokálnu identitu ako charakterizujúcu sociálnu skupinu vzhľadom na región, alebo určité územie, lokalitu. Charakteristické prvky definujúce príslušnosť k určitej lokálnej identite sú kľúčové pre diferenciáciu od inej lokálnej identity (2003). Vychádzajúc zo Stacul, sú to podobne, ako lokálna identita, sociálne skupiny s určitými charakteristickými

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

(stereotypnými) črtami prislúchajúcimi danej etnicite, či rase. V tomto prípade teda ide o zaraďovanie jednotlivca do skupiny na základe priamych fyzických čŕt (farba pleti, telesné proporcie). Už načrtnutie problematiky neurčitosti samotného pojmu identity poukazuje na individualitu prístupu, aký k nemu zvolíme. Ľudová sociológia nepredstavuje zhluk “objektívnych faktov”, na základe ktorých si jednotlivci, alebo skupiny utvárajú koncepty jednotlivých identít. Sú to práve individuálne postoje vytvárané priamym či nepriamym vplyvom sociálneho prostredia, médiami, či osobnými skúsenosťami. Prostredníctom výskumu som sa zamerala na to, či sa ľudia majú tendenciu riadiť predstavou vrodeného esencializmu, alebo vzormi správania, ktoré sú kľúčové pre danú identitu. Ak by sa riadili výhradne vzormi správania, znamenalo by to, že ľudia nevnímajú danú identitu vrodene a nemenne, pretože ako aj Berreby spomína vo svojej publikácii, jednotlivé vzory je možné osvojiť si a naučiť sa aj počas života. Ak by sa však riadili vrodeným esencializmom, daná identita by nimi bola vnímaná nemenne (aby niekto “vyzeral ako Slovák”, musel by sa Slovákom narodiť). Mojím predpokladom je, že lokálna identita bude vnímaná pragmaticky, najmä v porovnaní s rasovou a etnickou identitou.

Esenciu ľudia vnímajú ako “to”, čo spôsobuje, že jedinec je práve Talianom, Slovákom, Grékom bez toho, aby mali predstavu, v čom konkrétne vlastne daná esencia spočíva. Postupne si tento postulát utvárajú počas života, osvojujú si ho spolu so stereotypmi zo svojho priameho okolia či médií. A práve stereotypné správanie úzko súvisí s kategorickým myslením. Brubaker stereotypy popisuje ako následok bežných kognitívnych procesov, fungujúci prevažne automaticky. To však neznamená, že vytváranie stereotypov sa odohráva úplne mimo kontroly vedomia. Znamená to, že stereotypizovanie je hlboko zakorenené v bežných procesoch vnímania a oponovanie, alebo upravovanie stereotypov je namáhavý a nákladný kognitívny proces. Stereotypy sú tak častým prostriedkom na vytvorenie chybných kategórí (2004;39) a na základe nich si ľudia formujú reprezentácie prototypu. Prototypom v sociálnych vedách sa podrobnejšie venuje Hogg, popisuje ich ako kognitívny proces napomáhajúci vlastnej sebakategorizácii. Ako spomína, ľudia kognitívne reprezentujú stereotypné atribúty skupiny práve vo forme prototypov. Prototyp však nezahŕňa súbor “objektívne uznaných” čŕt danej skupiny: “Protoypy nepredstavujú len zoznam atribútov, ale skôr akúsi hmlistú množinu čŕt spoločných pre členov danej skupiny, ktorá je závislá na kontexte situácie, často vo forme reprezentácií exemplárnych členov (aktuálnych členov skupiny, ktorí najlepšie vystihujú skupinu), alebo

Esencializmus a pripisovanie identity

ideálnych typov (abstrakciu čŕt skupiny)” (2000;124). Podľa Hoggovej teórie vytvárania prototypov by ľudia mali mať tendenciu najskôr zaradiť jedinca do určitej kategórie a ďalej situáciu posudzovať práve na základe pridelených vlastností a čŕt, ktoré považujú za prototypné pre danú kategóriu.

2 Výskumné predpoklady 1. Lokálna identita bude respondentmi vnímaná pragmaticky, najmä v porovnaní s rasovou a etnickou. Ľudia o nej uvažujú ako o neesencialistickej identite, teda takej, ktorá sa môže meniť vzhľadom na sociokultúrne podmienky. 2. Ľudia budú mať tendenciu najskôr zaradiť jedinca do určitej rasovej, či etnickej skupiny a ďalej budú situáciu posudzovať práve na základe pridelených vlastností a čŕt, ktoré považujú za prototypné pre danú rasovú, či etnickú identitu. O rasovej a etnickej identite ľudia uvažujú esencialisticky a práve to je kľúčovým faktorom pri posudzovaní možnosti nadobudnutia lokálnej identity.

3 Metodika a metodológia výskumu Môj výskum bol rozdelený do dvoch lokalít. Prvou lokalitou je Bratislava, druhou Komárno. Bratislava je hlavným mestom Slovenska, je ekonomicky vyspelejšia, čo pracovnými podmienkami priťahuje ľudí z celého Slovenska. Predstavuje najvhodnejšiu lokalitu pre

Speculum 2013/1

môj výskum aj vďaka svojej geografickej polohe - nachádza sa na hraniciach s Rakúskom aj Maďarskom a sústredí sa v nej cestovný ruch. Taktiež z historického hľadiska Bratislava zohrávala úlohu multilinguálneho a multikultúrneho mesta. Aj na základe toho predpokladám, že v Bratislave žijúci ľudia budú mať dostatok osobných skúseností s rôznymi etnickými, rasovými aj lokálnymi identitami. Druhou lokalitou, ktorú som si vybrala pre svoj výskum, je Komárno, ktoré svojou geografickou polohou tvorí akýsi prienikový bod dvoch etnických identít, Slovenska a Maďarska ktoré majú medzi sebou zdanlivo silne stereotypizované postoje. Napriek tomu je to menšie mesto, v ktorom nepredpokladám prieniky rasových a lokálnych identít v takej miere, ako v Bratislave. Výskumnú vzorku tvoria teda obyvatelia Bratislavy a Komárna (a priľahlých obcí), pričom spolu ich je 32, z toho 17 obyvateľov Komárna (a priľahlých obcí) a 15 obyvateľov Bratislavy. Zvolila som si menší počet respondentov, aby som sa mohla sústrediť aj na kvalitatívnu stránku rozhovorov. Ešte pred samotným výskumom som si však musela stanoviť kritériá, na základe ktorých sa pre mňa jedinec stáva relevantnou výskumnou vzorkou. Moje kritériá sú, aby sa respondent na danom mieste narodil, vyrastal a prežil väčšinu života (min. 75%).

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

Vekové rozmedzie vhodnej vzorky respondentov je 20-55 rokov, teda mladí ľudia a ľudia v produktívnom veku, muži aj ženy, ľudia s rôznym stupňom dosiahnutého vzdelania a pracovného zamerania. Mojou východiskovou metódou výskumu je pološtrukturované interview. Rozhovor som rozdelila na dve samostatné časti. Prvá časť má štandardizovanú formu, druhá časť predstavuje neformálny rozhovor.

Mám jedného známeho, ktorého rodičia sa sem prisťahovali z Mali v západnej Afrike. Obaja sú černosi. Do Bratislavy sa prisťahovali už dávno, v Bratislave si kúpili byt a vyštudovali vysokú školu. Vedia plynule po slovensky a keď sa im narodil syn, rozprávali sa s ním po Slovensky aj doma, a on býva v Bratislave on narodenia až doteraz, čiže spolu už skoro 35 rokov. Chodil v Bratislave do školy, má v nej priateľov a chce v Bratislave aj pracovať.

Najskôr som respondentovi poskytla sériu krátkych príbehov, ku ktorým od neho požadujem spontánnu, prvoplánovú odpoveď (príbehy podľa potrieb doplňujem o informácie, o ktoré ma bude respondent žiadať, ako napríklad vek rodičov, či s ním bývajú...). Krátke príbehy som zámerne vložila do prvej časti interview, chcem totiž zaznamenať respondentovu spontánnu odpoveď bez toho, aby svoje postoje pred tým analyzoval.

Poznám jedného človeka, narodil sa a vyrastal v Pekingu, ale keď tam ukončil základnú školu, teda keď mal asi 5 rokov, presťahovali sa do Bratislavy. Jeho rodičia sa učia po Slovensky, ale doma s nimi hovorí radšej po čínsky, chodí ale do slovenskej školy a postupne si v nej nachádzal aj kamarátov. Teraz má už 50 rokov, má v Bratislave aj prácu a po slovensky hovorí plynule.

Sú zaradené do troch kombinácií priraďovania lokálnej, etnickej a rasovej identity nasledujúcim spôsobom:

Mám jedného známeho, narodil sa aj vyrastal v Bratislave. Jeho rodičia sa narodili v Marseille vo Francúzsku, ale ešte pred svadbou sa prisťahovali do Bratislavy, tu sa vzali, našli si prácu. Po slovensky sa tiež naučili, takže keď sa im narodil syn, s ním už hovorili výhradne po slovensky. Známy má dnes 37 rokov a po francúzsky vie len zopár základných fráz.

Rasová identita vs. Lokálna identita Etnická identita vs. Lokálna identita Lokálna identita vs. Lokálna identita

Rasová identita vs. Lokálna identita

Etnická identita vs. Lokálna identita

Esencializmus a pripisovanie identity

Jedna kamarátka je zo Švajčiarska. Tam sa narodila, ale keď ešte nemala ani 6 rokov, presťahovala sa aj s rodičmi do Bratislavy, kde dnes žije už spolu viac ako 30 rokov. Po slovensky vie plynule, v Bratislave doštudovala aj vysokú školu a našla prácu. Lokálna identita vs. Lokálna identita Mám známeho, ktorý sa narodil v Michalovciach, tam strávil detstvo až kým nemal nastúpiť na základnú školu. Potom sa jeho rodičia aj s ním prisťahovali za prácou do Bratislavy, kam chodil aj na strednú školu. Dnes už má 45 rokov. Mám jedného známeho, narodil sa v Bratislave, kde aj vyrastal až do 6 rokov, potom sa aj s rodičmi presťahoval do Košíc, kde už dnes žije zhruba 30 rokov. Po každom príbehu som sa respondenta opýtala, či je tento muž podľa neho Bratislavčan a požiadala som aj o odôvodnenie odpovede (ak tak neurobil respondent sám). Dáta som analyzovala vzhľadom na kontext konkrétneho príbehu a postulované odôvodnenia či stereotypy danej odpovede ( je iné, ak sa respondent systematicky odvolával na potrebu narodiť sa v Bratislave a tým odôvodňoval všetky svoje odpovede, ako keď za rozhodujúci faktor uvádzal farbu pokožky). Odpovede som rozdelila na odpovede v súlade s pragmatizmom, alebo esencializmom. Mojou snahou bolo násť prostredníctvom výskumu a kvalitatívnej analýzy určité nenáhodné

Speculum 2013/1

vzory odpovedí, v ktorých ľudia o rasovej, etnickej a lokálnej klasifikácii uvažujú esencialisticky, alebo pragmaticky a ako sú tieto predstavy uplatňované na príklade konkrétneho človeka z daného príbehu. Analýzou som sa teda sústredila na to, nakoľko respondenti odpovedajú konzistentne a či vo výskume vystupuje skupina s výrazne konzistentnými vzormi odpovedí.

4 Empirická časť Mojou snahou bolo prostredníctvom výskumu násť v danom prostredí určité nenáhodné vzory odpovedí. Analýzou som sa teda len snažila zistiť, nakoľko respondenti odpovedajú konzistentne a či vo výskume vystupuje nejaká systematická skupina s konzistentnými vzormi odpovedí. Možnosti odpovedí som rozdelila do dvoch základných skupín, a to v súlade s pragmatizmom, a v súlade s esencializmom. Ako odpovede v súlade s esencializmom som chápala tie, v ktorých respondent ako kľúčový faktor pri posudzovaní lokálnej identity uvádzal pridelenú rasu/etnicitu, alebo narodenie sa na danom mieste, teda prisúdil jedincovi určitú pretrvávajúcu esenciu (napr. “ak je černoch, nemôže byť Bratislavčan, pretože bratislavčan musí byť biely”/”nebude nikdy Bratislavčanom, kým sa tam nenarodil”...). Naopak tí, ktorých som označila ako odpovedajúcich pragmaticky, pripúšťajú

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

zmenu lokálnej identity bez ohľadu na rasu/etnicitu ľudí z príbehov (“nevadí, že sa narodil v Pekingu, život prežil v Bratislave, tak je Bratislavčan”...).

4.1 Výrazne odpovedí

pragmatický

vzor

Pri analýze sa dostáva do popredia skupina respondentov, ktorá odpovedá dôsledne pragmaticky, teda v každom zo šiestich príbehov, ktoré som respondentovi uviedla, odpovedal v súlade s možným prenosom, respektíve zmenou lokálnej identity. Zastával teda predstavu, že ktokoľvek môže počas života zmeniť svoju lokálnu identitu. Takto výhradne pragmaticky odpovedalo 9 respondentov. Skupina týchto dôsledných pragmatikov teda tvorí najdominantnejšiu konzistentnú skupinu spomedzi všetkých respondentov. “Podľa mňa je dôležité, aby mal človek spomienky. Keď sa prechádza tým mestom, že tu som chodil s kamarátmi, tu som chodil do školy, prvý krát sa opil alebo čo. Až vtedy patrí k tomu miestu.” (Žena, 38 rokov). Ku nim však možno ešte prideliť skupinu siedmich respondentov, ktorí odpovedali výrazne pragmaticky, s ohľadom na jedinú odpoveď. Každý z nich sa v rámci jedného z príbehov rozhodol odpovedať v súlade s esencializmom. Avšak aj v týchto zdanlivo náhodných odpovediach možno nájsť určité vzory: Z tejto skupiny výrazných pragmatikov traja uplatnili esencializmus v prípade

rasovej identity. Vyjadrili sa, že ak sa človek s rasovou identitou, ktorú považovali za netypickú pre Bratislavčana nenarodí v Bratislave, nemôže sa z neho stať Bratislavčan. Vo zvyšných odpovediach však odpovedali výhradne v súlade s pragmatizmom. V rámci zmeny či presunu etnickej a lokálnej identity odpovedajú teda v súlade s pragmatizmom, avšak pri posudzovaní rasovej identity majú sklon riadiť sa vrodeným esencializmom. “... on (človek z Mali) bude podľa mňa vždy mať nejak zafixovanú tú kultúru svoju, a neverím, že by sa vedel tú slovenčinu aj tak dobre naučiť.” (Muž, 22 rokov) Štyria respondenti ospovedali nekonzistentne v rámci esencializovania určitej identity, dôvodom bola vždy konkrétna osobná skúsenosť: “Z nich to tak cítiť, že oni to svoje Francúzsko, a oni sú takí nielen keď ty prídeš tam, ale aj oni keď prídu sem, tak mu povieš po anglicky a on ti automaticky bude po francúzsky. Mala som takého známeho, takže viem. Takí oni naozaj sú. Ja si myslím, že aj tento bude taký zarytý do toho Francúzka. A aj keď on bude mať dieťa, tak určite aj jeho bude ešte učiť, že kde má korene.” (Žena, 30 rokov). Osobné skúsenosti využili ako argument pre svoju odpoveď aj pri zvyšných príbehoch, podkladali nimi však svoje odpovede v súlade s pragmatizmom. Z tabuľky možo vyčítať ďalšiu trojicu respondentov, ktorí rovnako odpovedali výhradne v súlade s pragmatizmom pri posudzovaní etnickej a lokálnej identity,

Esencializmus a pripisovanie identity

avšak výhradne v súlade s esencializmom pri rasovej identite. Zastávali teda predstavu, že ak je už niekomu pridelená nejaká rasová identita, ktorá nie je v súlade s predstavou o Bratislavčanovi, nie je možné sa Bratislavčanom stať. “Takto, kým je niekto biely a normálne vyzerá, tak nemám problém, keď odmalička tam žije, je to Bratislavčan. Ale títo čierni, šikmookí, to je iné také. Tí už nepasujú.” (Žena, 41 rokov). Jeden samostatný respondent odpovedal taktiež v jednej dvojici príbehov výhradne v súlade s esencializmom, kým vo zvyšných prípadoch postuloval dôsledný pragmatizmus. Paradoxne pripisoval vrodenú a nemennú esenciu lokálnej identite. Taktiež svoje predstavy podkladal priamou osobnou skúsenosťou: “Nie, to mesto, to máš kdesi v srdci. Aj ja, stále sa cítim ako Ružomberčan, aj keď som v Ružomberku žil len do troch rokov.” (Muž, 47 rokov). Spomedzi odpovedí teda veľmi výrazne vystupuje skupina respondentov so silným sklonom k pragmatickosti vo svojich odpovediach. Takýchto väčšinových pragmatikov je spolu 20, pričom až 9 z nich postuluje dôslednú pragmatickosť vo svojich odpovediach. Ako som spomenula vyššie, vo zvyšných prípadoch je taktiež možné nájsť vzory objasňujúce prípadný esencializmus v odpovediach respondentov. Štyria na základe osobných skúseností pripisujú nemennú esenciu človeku v jedinom konkrétnom príbehu, traja pripisujú

Speculum 2013/1

vrodenosť rasovej identite, traja v nej dokonca odpovedajú výhradne v súlade s esencializmom. Jediný respondent je dôsledný esencialista v odpovediach týkajúcich sa lokálnej identity.

4.2 Výrazne esencialistický vzor odpovedí Pri analýze som tiež hľadala nejakú konzistentnú skupinu, ktorá by sa systematicky prikláňala k esencializmu lokálnej identity. Ak sa jedinec z príbehu narodil v Bratislave, nadobudol identitu Bratislavčana a práve narodenie sa na tomto mieste respondent uvádzal ako kľúčové pre posudzovanie lokálnej identity. Avšak ak sa človek z príbehu v Bratislave nenarodil, respondent by mu mal pripísať lokálnu identitu podľa miesta narodenia. Takto systematicky však odpovedal len jeden človek, ktorý svoje predstavy o esencii lokálnej identity podložil aj skúsenosťami v neformálnej časti rozhovoru: “To vieš, keď už sa niekto narodí na nejakom mieste, to bude v ňom celý život už. Ako keď sa narodí v Bratislave, nech je hocaký a ide hocikam, bude v srdci Bratislavčan. Aj keby to bol ten černoch a šiel by žiť do Afriky.” (Muž, 45 rokov.) Medzi všetkými respondentmi sa nachádzal taktiež len jediný človek, ktorý epripúšťal v nijakom ohľade zmenu alebo prechod rasovej identity. “Nehovorím, že poďme ostatných ukameňovať, ale lokalpatriotizmus má niečo do seba... Ja by som zaviedol také pravidlo jednej

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

generácie. Aspoň jedna generácia dozadu by sa mu mala v Bratislave narodiť, aby mohol byť Bratislavčan. Ale to iba tí s európskymi črtami. Títo vietnamci a černoši sa sem už nehodia vôbec.” (Muž, 44 rokov). So silným sklonom k esencializovaniu tak odpovedá spolu sedem respondentov. Traja respondenti odpovedajú zhodne v príbehoch týkajúcich sa rasovej a etnickej identity. V rámci rasovej identity odpovedajú výhradne esencialisticky. Ani jeden človek z príbehu teda nemože byť Bratislavčanom, či sa už v Bratislave narodil, alebo nie. V prípade etnicity sa naproti tomu držia predstavy o vrodenosti. Jeden respondent odpovedá v súlade s esencializmom, avšak v poslednom prípade pripúšťa esencializmus v prípade pribehu, v ktorom sa človek narodí v Bratislave a v ranom veku sa presťahuje do Košíc. Jeden respondent odpovedá akoby náhodne a dokonca nelogicky, nemennú esenciu v rozpore s prijatím lokálnej identity pripisuje jedincom, ktorí sa v Bratislave narodili. U tých, ktorí sa do Bratislavy prisťahovali v ranom období života paradoxne odpovedá v súlade s pragmatizmom, pripúšťa teda zmenu identity. Na prvý pohľad teda odpovede respondentov, ktoré pripisovali vyššiu mieru esencializmu pôsobia nekonzistentne a náhodne. Naskytá sa však možnosť pokúsiť sa analyzovať dáta vzhľadom na jednotlivú formu identity.

4.3 Konzistencia odpovedí vzhľadom na typ identity Analýza odpovedí na príbehy z pohľadu respondentov vyzdvihla do popredia veľkú skupinu výrazne pragmatických odpovedí. Niektorí respondenti však postulovali rovnaké odpovede iba v časti otázok, v niektorých prípadoch dokonca tvorili konzistentnú skupinu. Takúto skupinu tvorili napríklad responednti postulujúci dôsledný pragmatizmus v príbehoch týkajúcich sa etnickej a lokálnej identity, avšak v prípadoch, kedy mali posudzovať presun rasovej identity sa ich odpovede posunuli smerom k esencializmu. Núka sa teda otázka, či je možné nájsť určité vzory odpovedí aj pri skúmaní jednotlivých identít. Analýza vzorov odpovedí vzhľadom na charakter samotných príbehov môže poskytnúť náhľad na reprezentácie ľudí o jednotlivých identitách z iného uhla pohľadu. V rámci rasovej identity sa spomedzi všetkých 32 respondentov nachádza 15 dôsledne pragmaticky usudzujúcich. Znamená to, že takmer polovica opýtaných uvádza, že nezáleží na tom, či sa jedinec v Bratislave narodí, alebo do nej prisťahuje, ani akú rasovú kategóriu mu pridelia, môže a stane sa z neho Bratislavčan, pokiaľ tam prežil väčšinu života: “Ak stráviš taký dlhý čas na nejakom mieste, tak sa staneš príslušníkom toho miesta. Lebo aj tu v Bratislave, niektorí tu

Esencializmus a pripisovanie identity

takzvane “prebývajú”, a môžu tu prebývať aj roky a nemajú snahu niečo poznať a vyznať sa tu. Ale ak máš záujem a zbieraš tie informácie, stávaš sa niečo ako citizen. Proste, príslušník priamo.” (Muž, 22 rokov). Ako som už spomenula vyššie, medzi respondentmi sa nachádza konzistentná skupina dôsledne pragmaticky usudzujúcich ľudí. Tí odpovedali v súlade s pragmatizmom na všetky príbehy bez ohľadu na identitu. Ďalší respondenti odpovedali takmer výhradne v súlade s pragmatizmom s výnimkou esencializovanej odpovede na jediný príbeh, pričom svoju odpoveď zdôvodnili vždy osobnou skúsenosťou. Vystúpuje však do popredia aj skupina ľudí odpovedajúcich v súlade s vrodenosťou. “No, tento z Pekingu, to už je iné ako ten černoch. Určite nie je taký Bratislavčan, ako ten, čo sa tu narodil. ” (Muž, 22 rokov) Zaujímavá je však konzistentná skupina deviatich respondentov uvažujúcich dôsledne esencialisticky. Ak človeka zaradia do určitej rasovej kategórie nekooperujúcej s ich predstavou o Bratislavčanovi, je to pre nich kľúčový faktor pri posudzovaní, či môže daný jedinec nadobudnúť aj túto lokálnu identitu, pričom odpovedajú záporne: “Len tá farba pleti nepasuje na Bratislavčana. Nie je typická pre neho, taká tmavá... To tie črty tváre my máme iné ako aj všeobecne v Európe, ako má ten Číňan.” (Žena, 41 rokov)

Speculum 2013/1

Pri posudzovaní rasovej identity teda dochádza k zjavnému posunu smerom k esencializmu. Pragmatizmus ohľadom nej postulovali len tí respondenti, ktorí odpovedali v súlade s pragmatizmom pri všetkých identitách. Ak však týchto dôsledných pragmatikov odstránime vystupuje konzistentná skupina odpovedajúca v súlade s dôsledným esencializmom. Pri otázkach týkajúcich sa presunu, alebo zmeny etnickej identity sa v súlade s pragmatizmom vyjadrila veľká konzistentná skupina pozostávajúca z 23 ľudí (z celkového počku 32). Ak odstránime výhradne pragmaticky uvažujúcich respondentov, zostane skupina jedenástich, ktorí nepripisujú žiadnu nemennú vrodenú esenciu etnickej identite. “Je beloch? (pri príbehu o Francúzovi) No, to už sa mi viacej páči, toho by som si už vedel v pohode predstaviť ako Bratislavčana, tam neváham.” (Muž, 27 rokov) Esencializmom pri posudzovaní lokálnej identity sa riadili piati respondenti, pre ktorých bolo kľúčovým faktorom, či sa v Bratislave daná osoba narodila, alebo nie a na základe tejto informácie formovali svoje odpovede: “Ona sa možno považuje. Ja im to neberem. Ale pre mňa nie. Došla sem niekedy. Tak jej deti, tak to už skôr.” (Muž, 41 rokov) Dvaja respondenti paradoxne odpovedali zhodne nelogicky. Obaja sa esencializmom riadili v prípade človeka, ktorý sa narodil v

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

Bratislave, kým jeho rodičia pochádzajú z Francúzska a v súlade so zmenou identity odpovedali na príbeh o žene narodenej vo Švajčiarsku, ktorá sa v ranom období života prisťahovala do Bratislavy. V oboch týchto prípadoch zohrávali úlohu silne stereotypizované postoje k identite Francúza: “Ono na nejakého Francúza sa tak inak pozeráš. Teda na toho typického, proste s tým nosom a tými črtami a výškou, proste je to vidieť. No takého charakteristického rozoznáš. Má meter 50 a nos až po kolená, pruhovaný šál jednoducho, to vidíš.” (Muž, 20 rokov) Dôsledným esencializmom sa v tomto prípade riadil len jediný respondent, ktorý dôsledne esencializoval všetky svoje odpovede bez ohľadu na formu identity. V rámci odpovedí na príbehy týkajúce sa presunu, alebo zmeny lokálnej identity dochádza k takmer rovnakej miere pragmatizmu ako pri posudzovaní rasovej identity. Len 16 z celkového množstva respondentov pripúšťalo možnosť nadobudnutia novej identity počas života medzi jednotlivými lokalitami. Ak však odstránim dôsledne a výrazne pragmaticky odpovedajúcich respondentov, zostane skupina šiestich ľudí, ktorí pri príbehoch týkajúcich sa lokálnej identity pripúšťajú jej zmenu. Sú to tiež rovnakí šiesti respondenti, ktorí odpovedali v súlade s pragmatizmom vo všetkých príbehoch s výnimkou týkajúcich sa prechodu rasy a lokálnej identity, kde odpovedali v súlade s vrodenosťou,

alebo dôsledným esencializmom. Deviati respondenti pripísali nemennú esenciu človeku z príbehu, ktorý sa narodil v Michalovciach a ranom veku sa presťahoval do Bratislavy. Zároveň však v druhom príbehu uviedli, že človek, ktorý sa narodí v Bratislave a presťahuje sa do Košíc, zmení svoju identitu na Košičana: “Švagor náhodou je tiež z Michaloviec a priženil sa do Bratislavy, a jeho to tiež ťahá stále tam, takže aj tohto to bude isto. To on bude mať v srdci tie Michalovce... Tento, to je zas iné. Zaťahovať sa tento už nenaučí, to nebude vedieť, ale bude z neho východniar určite. Aj ostatní ho po čase začali brať ako východniara, isto.” (Žena, 40 rokov). Zo všetkých dvojíc príbehov najvýraznejšie vystupuje etnická identita, v ktorej sa nachádza skupina celkovo 23. dôsledne pragmaticky odpovedajúcich respondentov. Zaujímavý paradox tvoria odpovede ohľadom lokálnej identity, ktoré majú štruktúru veľmi podobnú s odpoveďami týkajúcimi sa rasovej identity. V týchto prípadoch dochádza k výraznému posunu k esencializovaniu, či pripisovaniu určitých vrodených a nemenných čŕt: “On má v génoch niečo, čo je charakteristické pre tých Afričanov.” (Muž, 49 rokov), “NIE! Neni to Bratislavčan! Lebo on bude drzý a pindať ešte aj na Bratislavu, a nechá si aj to zaťahovanie, ešte si bude dávať pozor, aby nezačal chytať bratislavský slang náhodou.” (Žena, 22 rokov)

Esencializmus a pripisovanie identity

Presne polovica respondentov (16) odpovedala v súlade s dôsledným pragmatizmom a druhá polovica esencializovala aspoň jeden z dvojice príbehov. Štyria respondenti odpovedali dôsledne esencialisticky. Zaujímavá je však skupina dvanástich ľudí, ktorá z dvojice príbehov esencializovala len jeden. Z nich 9 postulovalo esencializmuv p prípade človeka, ktorý sa narodí v Michalovciach a v piatich rokoch sa presťahuje do Bratislavy, pričom v nej prežije celý zvyšok života. Svoje odpovede títo respondenti podkladali nielen osobnými skúsenosťami častokrát ako fakty uvádzali zovšeobecnené stereotypné predstavy, pritom však v prípade človeka narodeného v Bratislave, ktorý sa v piatich rokoch presťahoval do Košíc pripúšťali zmenu identity. “Každý východňár vraví, že srdcom vždy ostane východňár... No v ňom niečo bratislavské určite ostane, ale zas to od neho záleží, že ako si to v hlave usporiada.” (Žena, 20 rokov). Bolo by možné na základe údajov z výskumu usudzovať, že reprezentácie ľudí medzi prechodmi lokálnych identít závisia od rôznych faktorov, pričom rozhodujúcim by mohla byť miera steretotypizácie konkrétnej lokality. Výsledky z neformálnej časti interview poukazujú na silnú stereotypizáciu Michaloviec, čo ovplyvňuje respondentov natoľko, že výsledky sú takmer totožné ako pri príbehoch týkajúcich sa prechodu rasovej identity.

Speculum 2013/1

Pre mužov, ani pre ženy, dokonca aj nezávisle od regiónu nie je kľúčovým faktorom zaradenie jedinca do etnickej, alebo rasovej identity. Z celkového počtu 32 respondentov 15 odpovedalo dôsledne pragmaticky. Vzhľadom na pohlavie tak odpovedalo 6 mužov a 8 žien, čo nažnačuje v prípade prechodu rasovej identity mierny sklon k pragmatizmu u žien, k prehĺbeniu tohto pomeru by mohlo dôjsť pri dlhodobom výskume zameranom na diferenciáciu miery pragmatizmu/esencializmu medzi mužmi a ženami. Zistila som však , že jednoznačne dominujúci je sklon k pragmatizmu etnickej identity. V tomto prípade sa moja druhá hypotéza nepotvrdila, pretože zaradenie človeka do určitej etnickej skupiny nezohráva žiadnu úlohu pri posudzovaní identity. V prípade rasovej identity dochádza k posunu smerom k esencializmu, pomer medzi ním a pragmatizmom v odpovediach respondentov je veľmi porovnateľný (17:15). Nedá sa teda povedať, že by zaradenie človeka do určitej rasovej kategórie tvorilo kľúčový faktor, napriek tomu tu ale predsalen k posunu smerom k esencializmu (v porovnaní s etnickou identitou) dochádza. Z toho možno usudzovať, že existuje faktor, ktorý zapríčiňuje sklon k esencializovaniu odpovedí. Čo takýmto faktorom je, to by mohol objasniť dlhodobejší výskum. Keďže výskum nepotvrdil rozdielny charakter odpovedí vzhľadom na región,

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

bolo by teda prínosné zamerať ho na rozdielnosť odpovedí vzhľadom na rod. Na základe celkového vyhodnotenia odpovedí som však zistila, že rasová aj etnická identita môže existovať popri lokálnej, avšak pri posudzovaní jednotlivých identít ľudia majú tendenciu odpovedať menej pragmaticky, ak sa jedinec v Bratislave nenarodil.

4.4 Neočakávané konzistentné vzory odpovede: ženy vs. muži Napriek tomu, že sa vzorka respondentov nediferencuje vzhľadom na región výskumu, výrazny rozdiel vystupuje pri porovnaní pohlaví. Z dôsledne pragmaticky odpovedajúcich je šesť žien a len traja muži. I keď je vzorka príliš malá, jedná sa o diametrálny rozdiel v tendecii riadiť sa pri svojich odpovediach pragmatizmom. Vzorka respondentov nebola vzhľadom na pohlavie rovnomerne rozložená, pozostávala z 19 mužov a 13 žien. V percentuálnom vyjadrení sa v súlade s dôsledným pragmatizmom však vyjadrilo viac než 46% žien a o niečo menej ako 16% mužov. Ak by sme rozšírili vzorku o výrazne pragmatické odpovede (s jedinou odpoveďou v súlade s esencializmom), v takomto prípade bude obsahovať 10 z celkovo opýtaných 13 žien, čo tvorí takmer 77% a len 6 z 19. mužov. Stále sa však pridržiavame odpovedí v súlade s pragmatizmom. Pri bližšom

pohľade na odpovede, v ktorých sa respondenti vyjadrili v súlade s esencializmom, či už vrodeným alebo dôsledným, takto odpovedali 3 ženy a až 13 mužov. Z celkovo opýtaných žien teda len 23% postulovalo odpovede prikláňajúce sa k vrodenej, či nemennej esencii. Avšak takto smerovaných odpovedí uviedlo až 68,4% mužov. Je teda odôvodnené domnievať sa, že pri rozsiahlejšom výskume by sa znova preukázal výrazný rozdiel v tendencii odpovedať pragmaticky medzi mužmi a ženami. Dokonca je možné, že by sa tento rozdiel nielen preukázal, ale aj prehĺbil vzhľadom na zjavnú tendenciu už pri takomto malom výskume. Z môjho výskumu je teda možné vyvodiť silnú tendenciu mužov riadiť sa pri prisudzovaní identity esencializmom, zatiaľ čo ženy vo svojich odpovediach majú sklon odpovedať výrazne pragmaticky. Z neformálnej časti rozhovoru tiež vystupuje do popredia tendencia odpovede na príbehy podkladať priamymi osobnými skúsenosťami, ktoré zovšeobecnia na celú skupinu. Ak nemali osobnú skúsenosť, ktorou by podložili svoju ospoveď, začali uvádzať rôzne stereotypy, ktoré vo svojich tvrdeniach uvádzali ako fakty a to poslúžilo ako základ ich odpovede. Vyvstáva tu teória, že ľudia majú tendenciu generalizovať osobné skúsenosti natoľko, že jedna priama skúsenosť môže ovplyvniť celkové usudzovanie o jednotlivých identitách.

Esencializmus a pripisovanie identity

5 Záver Prostredníctvom svojho výskumu som sa pokúsila poodhaliť spôsob, akým ľudia zaraďujú jednotlivcov do skupín rasovej, etnickej a lokálnej identity. Snažila som sa tiež zistiť, či sa pri tomto kognitívnom procese majú tendenciu riadiť esencializmom, aleo pragmatizmom. Jedným z hlavných cieľov mojej práce bolo prispieť k dlhodobému skúmaniu sociálnych vedcov, čo tvorí kľúčový faktor pri posudzovaní prechodu medzi jednotlivými identitami. Za takýto kľúčový faktor som považovala zaradenie jedinca do určitej rasovej kategórie. Podľa môjho názoru by mohol človek možnosť prechodu medzi rasovou a lokálnou identitou posudzovať najmä na základe rasovej kategórie, ktorú jedincovi pridelí. Domnievala som sa, že ak ľudia niekoho zaradia do určitej etnickej, ale najmä rasovej kategórie, tak práve to bude kľúčovým faktorom pri posudzovaní možnosti zdieľať aj určitú lokálnu identitu a budú ju teda vnímať esencialisticky. Na druhej strane som sa tiež pokúšala zistiť, ako je ľuďmi vnímaný prechod medzi jednotlivými identitami. Majú vôbec tendenciu esencializovať túto formu identity? Ak áno, čím tento esencializmus zdôvodňujú? Mojím predpokladom bolo, že ak je jedincovi pridelená určitá lokálna identita, ľudia nebudú mať dendenciu riadiť sa tým, kde sa jedinec narodil, ale naopak, kde prežil väčšinu života. Výsledky poukazujú na mylnosť mojich predpokladov. Ukázalo sa, že

Speculum 2013/1

pre niektorých respondentov, napriek zaradeniu jedinca do určitej rasovej kategórie, ten môže zdieľať aj danú lokálu identitu. Pridelenie rasovej identity teda kľúčový faktor pri posudzovaní prenosu identity nie je. Nastal však posun smerom k esencializmu, je teda pre ľudí pravdepodobne v rámci rasovej identity dôležité, či sa jedinec v danej lokalite narodil, alebo sa do nej prisťahoval. V rámci etnickej identity sa preukázala najvčšia miera pragmatizmu spomedzi všetkých typov identít. Z toho vyplýva, že zaradenie jedinca do etnickej kategórie nielenže nie je kľúčové, nezohráva úlohu dokonca ani fakt, či sa jedinec v danej lokalite narodil, alebo sa do nej presťahoval počas života. Zaujímavým výsledkom môjho výskumu je aj miera esencializmu, ktorú ľudia vykazovali pri prechode medzi jednotlivými lokálnymi identitami. V tomto prípade mali ľudia tendenciu esencializovať svoje odpovede takmer rovnako ako v prípade prechodu rasovej identity. Vysvetlenie takéhoto postulovania reprezentácii možno odvodiť od podkladov samotných respondentov, ktorí vykazovali veľmi vysokú stereotypizáciu konkrétnej lokality. Pri analýze údajov z výskumu sa moja výskumná vzorka nečakane diferencovala. Nie však na základe regiónov, v ktorých som výskum uskutočnila, rozdiel vzorov odpovedí sa prejavil s ohľadom na rod. Preukázal sa značný rozdiel v charaktere odpovedí mužov a žien v otázkach prechodu jednotlivých identít, ženy mali sklon k veľmi výraznej pragmatickosti

Speculum 2013/1

Esencializmus a pripisovanie identity

svojich odpovedí, kým muži nielen oveľa menej pragmaticky vnímali prechod medzi jedntotlivými identitami, vykazovali dokonca výrazný sklon k esencializovaniu najmä rasovej identity.

Literatúra

Môj výskum, ktorý bol príliš málo rozsiahly na jednoznačné výsledky, tak tvorí len podklad poskytujúci náčrt a tendenciu spôsobu uvažovania ľudí o prechode rôznych typov identít. Predpokladané výsledky, ako aj neočakávané údaje, ktoré sa dostali do popredia až pri samotnej analýze tak tvoria podklad pre dlhodobý výskum. Je však odôvodnené domnievať sa, že diferenciácia jednotlivých vzorov odpovedí bude mať tendeciu vzrastať súbežne s tým, nakoľko rozsiahly bude výskum zaoberajúci sa prisudzovaním identity.

Brubaker, R. & Cooper, F. (2000). Beyond “identity”. Theory and society, 29(1), 1-47.

Berreby, D. (2008). Us & Them: The science of identity. Chicago: The university of Chicago Press.

Brubaker, R. & Loveman, M. & Stamatov, P. (2004). Ethnicity as cognition. Theory and society, pp. 31-64. Hirschfeld, L. (1996). Race in the making. Massetchusets: MIT Press. Hogg, A. & Terry, D.J. (2000). Social identity and self-categorization processes in organizational contexts. Academy of management review, 25(1), 121-140. Stacul, J. (2003). The bounded field: Localism and local identity in an Italian Alpine valley. Oxford: Berghahn Books.

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví Alena Kajanová, Michal Růžička Mgr. Alena Kajanová, Ph.D. působí jako odborný asistent na Jihočeské univerzitě v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakultě. Zabývá se tématem minorit, exkluze, marginalizovaných skupin a subkultur. kajanova@zsf.jcu.cz PhDr. Michal Růžička, Ph.D. studuje sociologii naVídeňské univerzitě. Ve svém empirickém i teoretickém výzkumu se věnuje zejména problematice chudoby a sociální exkluze, organizace městského prostoru a problematice těla (nejen v) západních společnostech. michal.ruzicka@univie.ac.at

Souhrn Existence pověr, které přetrvávají v současné („racionální“) kultuře, poukazuje na jejich významnost a potenciál pro porozumění tomu, proč lidé v dnešní době v oblasti zdraví jednají právě takovým způsobem, jakým jednají. Článek presentuje výsledky sondy mapující tradiční lidové reprezentace týkající se oblasti zdraví u vzorku studujících Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulty (N=100). Získané reprezentace z různých regionů, odkud studující pocházeli, byly tříděny a kategorizovány. Specifickou a početně silně zastoupenou kategorii představovaly reprezentace týkající se přechodových období v životě člověka – těhotenství, porodu a svatby, což potvrzuje platnost teoretických předpokladů významnosti přechodových rituálů pro jedince i společnost. Další kategorie se vztahovaly k výročním rituálům ( jako jsou např. Vánoce nebo Velikonoce) a zaměřovaly se na tabuizaci chování, které bylo potencionálně nebezpečné, či naopak doporučovaly chování, které by mohlo vést k benefitům. Specifickou kategorii pak tvořily reprezentace s ústředním motivem sexuality, stolování, a regionálních zvláštností. Klíčová slova: tradiční lidové reprezentace - zdraví – přechodová období - tabu

Summary The existence of the myths that persist in the present („rational“) culture, highlighting their significance and potential for understanding, why people nowadays in the field

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

of health act just the way they act. The paper presents the results of probes mapping traditional folk representations concerning health in a sample of students of the University of South Bohemia in České Budějovice, Faculty of Health and Social Care (N = 100). The obtained representation from different regions, where students came, were sorted and categorized. Specific and strongly represented was the representations regarding the transition period in a person‘s life - pregnancy, birth and marriage, which confirms the validity of the theoretical assumptions of transition ritual significance for individuals and society. Other categories related to annual rituals (such as Christmas or Easter) and focused on taboo behavior, that was potentially dangerous, or vice versa recommending behaviors that could lead to benefits. A specific category is formed with a central motif representations of sexuality, dining, and regional peculiarities. Keywords: traditional folk representation - Health - transition period - taboo

Úvod Předmětem zájmu předloženého textu jsou tzv. „lidové představy“ v oblasti zdraví, které byly zaznamenány v oblasti jižních a západních Čech. Text zde představujeme jako sondu do představ o zdraví, které kolují v dnešní české společnosti. Předložená studie nemá za cíl být vyčerpávajícím přehledem všech existujících lidových představ nebo „pověr“ v oblasti zdraví, jako spíše sondou do oblasti, kterou považujeme za důležitou: pokud lidé orientují své jednání v oblasti zdraví podle určitých (lidových) představ, pak je důležité těmto představám porozumět, abychom mohli lépe porozumět způsobům jednání těchto lidí. Preferujeme upřednostňovat termín „tradiční lidové reprezentace“ před termínem „pověry“, čímž snažíme vyhnout historické zátěži, kterou s sebou

nevyhnutelně nese konceptualizace tématu v hodnotově zatížených termínech „pověr“. Předloženým textem se pohybujeme na půdě, která byla tradičně dominována tradicí středoevropské etnografie a folkloristiky (varianty německé Volkskunde), a, přistupujíce k této tradici kriticky, využíváme též poznatky ze srovnávacího studia rituálů. Teorie a historie studia „pověr“ a lidových představ Oblast studia pověr, zvyků a lidové slovesnosti s sebou nese specifickou historickou a hodnotovou zátěž. Tato oblast zkoumání se rozvíjela jak v rámci středoevropské Volkskunde (v české podobě národopisné), jež byla nedílně spojena s národně-obrozeneckým procesem devatenáctého století (Lozoviuk, 2005, p.13-23), tak v rámci anglosaské etnologie/antropologie, která byla ve stejné době dominována paradigmatem

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

tzv. klasického evolucionismu. Jak z klasického evolucionismu vycházející antropologie, tak středoevropská Volkskunde měly velmi podobný přístup k oblasti studia lidové kultury, resp. k oblasti studia „pověr“ (McCormick, White, 2011, p. 207). Přístup ke studiu „pověr“, resp. tradičních reprezentací, dle našeho názoru neumožňuje porozumět významům, jež tyto mají v životě lidí, kteří je ve svých každodenních životech používají jak pro vysvětlení určitých jevů, tak jako návody pro jednání. Za „pověru“ lze, dle spíše standardní definice, považovat názor nebo přesvědčení, „které je ve značné míře zjevně nepravdivé, falešné a které je přesto... s jistotou považováno za pravdu“ (Bocheński, 1993, p. 8). Termín „folklór“ má v anglosaském světě podobně negativní konotace, jako termín „pověra“ v češtině, a nese význam nesprávnosti, fantazie, nebo zkreslení (Dorson, 1982, p. 1). Ve vztahu k takto vymezenému termínu „pověry“ se domníváme, že přírodním národům, ani současným lidem, v rámci jejich praktického jednání nejde o to být „empiricky přesní“, nebo dokonce mít “nefalešné“ představy, nýbrž dávat – v naprosto praktických situacích – praktický smysl sami sobě, jakož světu okolo sebe (Bourdieu, 1990). Naším cílem tak není lidové představy odsuzovat jako „teoreticky nepřesné ´pověry´“, ale poznat je, s cíle snad někdy v budoucnu lépe porozumět jak jejich sociální logice, tak jejich významům v rámci (re)produkce společnosti.

Speculum 2013/1

Mnoho z tradičních reprezentací, které předkládáme v části výsledky, souvisí s přechodovými rituály (Sims and Stephens, 2011, p. 109-113). Arnold van Gennep se před více než sto lety pokusil vnést do tehdy oblíbeného srovnávacího studia rituálů nějaký řád jejich systematizací, a zaměřil se především na rituály přechodové, tj. takové, které se týkají změny postavení člověka ve společnosti (Gennep, 1996). Přechodové rituály dle Gennepa ohraničují statusy jedince, resp. zprostředkovávají přechody mezi nimi - může se jednat např. o přechod mezi, resp. o změnu členství v rámci, věkových skupin (např. přechod dítěte do dospělosti). Období přechodu mezi dvěma společenskými statusy je zvláštní v tom, že nepatří ani do předchozího, ani do nového statusu, nezapadá jednoduše do klasifikačního systému té které společnosti, čímž příslušný klasifikační systém symbolicky ohrožuje (srov. též Sims and Stephens, 2011, p. 114). Například člověk, který přechází od dětství do dospělosti, v momentu přechodu nepatří jinam, čímž společensky uznávanou klasifikaci dětství-dospělost symbolicky ohrožuje. Jsou to oblasti „ani tady, ani tam“, které nezapadají do klasifikačních schémat (Turner, 1977, p. 95, srov. též Douglas, 2002), jsou to proto oblasti potenciálně nebezpečné, nevypočitatelné a nepředvídatelné, a tak není divu, že je tradiční i moderní společnosti ověnčují celým systémem předpisů, pravidel, zákazů a tabu.

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Tak si vysvětlujeme důvod, proč je většina tradičních reprezentací, které byly pro naši studii sebrány, navázána právě na oblast přechodu, resp. proč se váží k přechodovým oblastem lidského života. Jsou to oblasti jako je „narození, společenské dospívání, sňatek, otcovství, třídní postup, specializace zaměstnání a smrt, jejichž konce a začátky tvoří celky téhož rázu“ (Gennep, 1996, p. 13). Cíl Cílem předloženého článku je prezentovat výsledky sondy do oblasti lidových představ vztahujících se k oblasti zdraví v jihočeském a západočeském kraji. Metodika Výběrový soubor pro naši sondu představovali studující Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulty v presenčním i kombinovaném studiu, kteří navštěvovali v akademickém roce 2010/2011 a 2011/2012 kurz Sociální antropologie. Studující byli požádáni, aby v rámci kurzu sesbírali několik tradičních reprezentací o zdraví v rámci regionu, z něhož pochází, a tyto písemně zpracované odevzdali. Rozsah a forma zpracování nebyla blíže určena, získali jsme tak různé podoby textů, které se buďto zaměřovaly na jednu konkrétní reprezentaci, kterou rozpracovávaly formou eseje (včetně snahy dopátrat se původu, či racionalizace předkládané reprezentace), nebo presentovali výčet více reprezentací,

které nebyly dále komentovány. Sběru dat předcházela přednáška zaměřena na teorie tradičních lidových reprezentací a pověrčivého chování, jejímž záměrem bylo zvýšit kompetenci studujících rozpoznat reprezentaci od jiných forem lidové slovesnosti1. V průběhu dvou let byly sesbírány tradiční reprezentace od celkem 100 studujících (všech návštěvníků kurzu) z různých regionů, přičemž však Jihočeský kraj převládal. Získaná data byla očištěna o data, která nesplňovala charakteristiky tradiční reprezentace (viz teoretická část), jako např. urbánní mýty ( jako „Konec banánů je jedovatý“, „Kombinace bonbonů Mentos a Coca Coly je smrtelná, neboť způsobuje explozi“, atp.). Rozdíl mezi tradičními reprezentacemi a urbánními mýty spatřujeme v době, po níž se ve společnosti šířily, v případě pověr historicky delší. Obojí je však součástí orální historie, kterou můžeme zkoumat prostřednictvím ústního sdělení dotazovaných osob (Mücke, 2006). Dále pak data byla, po vyloučení těch, která se duplikovala, tematicky tříděna, přičemž dle stejného klíče předkládáme výsledky sondy). U „pověr“ byly zaznamenávány regiony, ze kterých pocházely. Ve výsledcích neuvádíme reprezentace, které 1 Studující absolvovali tuto přednášku, jakož i povinné kurzy k metodologii výzkumu, tudíž by měli být obeznámeni s technikami sběru etnografických dat. Přesto nelze zcela vyloučit, že datový soubor může být ovlivněn relativně malou zkušeností studentů s empirickým výzkumem.

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Speculum 2013/1

se vztahují k jednotlivým, konkrétním potravinám a poukazují na jejich pozitivní či naopak negativní vliv na zdraví. Tyto se v sesbíraných datech vyskytovaly nejčetněji zastoupené, vytváří však specifickou kategorii, která se kategoricky odlišuje od níže presentovaných.

Několik reprezentací se týkalo stravování ve smyslu doporučovaných a nedoporučovaných potravin:

Výsledky

Je jedno, jestli jíš v těhotenství máslo nebo margarín, po obojím se tloustne. České Budějovice (Jihočeský kraj)

Přechodová těhotenství

období

životě

–

Období těhotenství a porodu je obdobím obzvláště rizikovým nejen ze zdravotního hlediska, ale také z toho důvodu, že se jedná o poměrně dlouhé období „přechodu“ mezi dvěma statusy (bezdětná → matka). Těhotenství se nachází „mezi“ jasně definovanými kategoriemi a zároveň do žádné z nich nezapadá, a proto jde o oblast symbolicky rizikovou a nebezpečnou. Snad i proto se k rituálům spojeným s oblastí těhotenství pojí relativně velký počet tradičních reprezentací. Ty mají většinou za cíl usnadnit porod a ochránit matku i dítě. (Gennep, 1996, p. 46-47). Již období otěhotnění je vázáno na pověrčivé chování: Nemůže – li žena otěhotnět, má obejmout těhotnou, aby se od ní těhotenstvím „nakazila“. Týn nad Vltavou (Jihočeský kraj) Kdo o povodních otěhotní, brzy potratí. Písecko (Jihočeský kraj)

Když jí těhotná žena hodně chleba, bude mít dítě velkou hlavičku. Týn nad Vltavou (Jihočeský kraj)

Aby se nemuselo v těhotenství chodit k zubaři, stačí denně jíst ořechy a syrovou bramboru. České Budějovice (Jihočeský kraj) Těhotné ženy jí za dva. Újezd u Brna (Jihomoravský kraj) Pokud si těhotná žena odepře nějaké jídlo, na které má chuť, bude mít miminko mateřské znaménko ve tvaru oné odepřené potraviny. Týn nad Vltavou, České Budějovice, Pošumaví (Vimpersko) (Jihočeský kraj) Poslední jmenovaná reprezentace má analogii v několika dalších, které se věnují vzhledu dítěte, který může být odvozován od vzhledu matky: Žena, která v těhotenství zkrásní, bude mít kluka, žena, která během těhotenství zoškliví, bude mít holčičku. (Holčičky berou matkám krásu.) Písecko (Jihočeský kraj) (či podobné „pověry“ z jiného regionu) Těhotným maminkám berou holčičky

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

krásu a kluci ji dodávají. Újezd u Brna, nebo Má-li těhotná v obličeji hnědé skvrny, bude mít dceru, která ubírá matce krásu. Nemá-li skvrny, bude mít syna. České Budějovice (Jihočeský kraj)

Bolí-li těhotnou stolička, bude to holčička, bolí-li řezáky nebo špičáky, bude to chlapeček. České

Vliv na dítě může mít i chování matky v průběhu těhotenství, zejména pak to, které je pro těhotné tabuizováno:

Pokud ženy v těhotenství pálí žáha, narodí se jí holčička. Pálení způsobuje hodně vlásků, které mají dítka na hlavičce. Hlučínsko (Severní Morava), Teplice (Ústecký kraj)

Pokud se těhotná žena podívá v těhotenství do ohně, narozené dítě bude mít na obličeji oheň. Tábor (Jihočeský kraj) Kolik věcí v těhotenství ukradneš, tolik mateřských znamének bude mít tvé dítě. Teplice (Ústecký kraj) Bude – li těhotná žena věšet prádlo na šňůru, bude mít děťátko omotanou pupeční šňůru. Týn nad Vltavou (Jihočeský kraj), na Podorlicku (Královéhradecký kraj) by těhotná neměla pod prádelní šňůrou ze stejných důvodů chodit, v Újezdu u Brna by neměla věšet záclony, v Českých Budějovicích si nesmí dávat ruce nad hlavu. Stříhá-li se žena během těhotenství, zkracuje tím život dítěti. Teplice Kočárek pro miminko nesmí být v jeho budoucím domově, dokud se nenarodí, aby se miminko nezakřiklo a něco se mu ještě během těhotenství nestalo. Teplice Další kategorii tradičních reprezentací o těhotenství představovaly reprezentace týkající se budoucího pohlaví dítěte:

Budějovice

Pokud má žena v těhotenství neovladatelnou chuť na sladké, narodí se jí kluk. Hlučínsko (Severní Morava) Špičaté bříško nastávající maminky ukazuje na narození chlapečka. Teplice (Ústecký kraj) Přechodová období v životě – Porod a poporodní doba Tradiční reprezentace týkající se vlastního porodu byly zaměřeny na jeho urychlení a zvýšení bezpečnosti: Když je hodně bouřek, tak se rodí hodně dětí. Písecko (Jihočeský kraj) Podváží–li se rodičce palce, nevykrvácí. Týn nad Vltavou (Jihočeský kraj) Chcete rychle porodit? Jezte hodně ostrého jídla. Pošumaví (Jihočeský kraj) U novorozeňat měly „pověry“ podobu preventivních opatření: Žena by neměla v době menstruace

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

chodit na návštěvu k čerstvě narozenému miminku, aby se mu neobjevily flíčky v obličeji. Teplice Když se narozené miminko dobře zapije, tak bude zdravé. Újezd u Brna Dítěti se nesmí do roka stříhat vlásky, aby je mělo husté a silné. Teplice Pokud se dítěti ostříhají během prvního roku života vlasy, bude mít krátký život. Klatovsko (Západočeský kraj) Přechodová období v životě – svatba Nejčastěji uváděnou reprezentací byla: Svatba v máji, nevěsta na máry. Újezd u Brna, Týn n. Vltavou – JČ, Znojmo, Třebíč (Vysočina) Domácí násilí reflektovaly ve formě preventivních opatření „pověry“ odkazující na symboliku modré barvy v doplňkách a šatech nevěsty: Nevěsta by neměla mít šperky s modrými kameny, ty totiž symbolizují modřiny, kterých se dočká od manžela. Třebíč Modré šaty nevěsty předznamenávají její modřiny. Volyně (Jihočeský kraj), Třebíč (Vysočina) Paradoxně tak vyznívá reprezentace o tom, že by nevěsta v den svatby měla mít na sobě něco modrého:

Speculum 2013/1

modrého. České Budějovice Dvě reprezentace byly zaměřené na zajištění hojného potomstva: Při svatební hostině by se mělo nevěstě posadit dítě na klín, aby bylo hojné potomstvo. Třebíč (Vysočina), či podobné: Aby manželství bylo plodné, pochová nevěsta dítě nebo pohoupe kolébku. Tamtéž. Zajímavá byla též reprezentace o svatební noci: Kdo při svatební noci nejdříve usne, také první zemře. Třebíč (Vysočina) Tradiční reprezentace výroční rituály

vázané

Vedle rituálů zaměřených na jedince, resp. některou sociální kategorii, existují i rituály přechodu zaměřené na přechody kosmické: zde se jedná o reprezentace navázané na výroční rituály spojené s přechodem mezi měsíci, ročními obdobími, nebo s cyklickým střídáním roků (Gennep, 1996, p. 13). Mezi výroční rituály řadíme rituály, které se opakují v určitou přesně vymezenou dobu, ať již kalendářně či lunárně. Nejznámějšími výročními rituály jsou u nás Vánoce (a adventní čas), Velikonoce a dále Nový rok (srov. Navrátilová, 2004). Kromě těchto, uváděli respondenti ještě roční období – zejména pak jaro.

Nevěsta by v den svatby měla na sobě mít něco nového, půjčeného, starého a

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Vánoce Období Vánoc, specificky pak Štědrého dnu je obdobím příhodným pro různé věštby: Pokud je na Štědrý den uvnitř jádřince rozkrojeného jablka hvězdička, bude ten, kdo jej rozkrojil, mít další rok štěstí a zdraví. Pokud má jádřinec tvar kříže, znamená to nemoc. Tábor, analogie Písecko (Jihočeský kraj)

Vdavky se uskuteční, obejde-li dívka na Štědrý den devatero stavení a z každého přinese skrojek vánočky. Českobudějovicko Pro hojnou úrodu je třeba sníst na Vánoce nejprve lžíci hrachu a také uvařit polévku s dlouhými nudlemi, aby mělo žito dlouhé klasy. Klatovsko (Západočeský kraj)

„Vánoční“ reprezentace se vztahují především k negativním událostem (nemoc, smrt):

Na Štědrý den se má na práh domu a do rohů pokojů dát česnek, aby se domu a rodině vyhýbalo neštěstí a nemoci. Jihlava

Pokud hospodyně připálí vánočky, bude o Vánocích stonat. Tábor, Písecko (Jihočeský kraj), Kroměřížsko, Klatovsko (Západočeský kraj)

Hospodyňka zapekla do jedné vánočky hrachové zrnko. Vánočka musí vydržet do Nového roku. Kdo v ní najde hrášek, bude mít celý rok štěstí a úspěch. nespec., Západočeský kraj

Pokud někdo vstane od štědrovečerní večeře, tak do roka zemře nebo bude v dalším roce nemocný. Tábor, analogie Písecko (Jihočeský kraj), Od štědrovečerní večeře až do půlnoční mše se nesmí chodit přes pole. Kdo prý tento zvyk poruší, do roka zemře. Klatovsko (Západočeský kraj) Při večeři o Štědrém dnu se má vzpomenout na zemřelé členy rodiny a po večeři se jim nechá na stole jídlo. Pokud jim tam jídlo nezůstane, znamená to pro rodinu rok v nemoci. Jihlava

Protikladem jsou „pověry“ zaměřující se na přivolání štěstí:

Sníš-li při štědrovečerní večeři kousek okoralého chleba, bude tě držet štěstí. nespec., Západočeský kraj Nový rok: Dichotomie štěstí a neštěstí, života a smrti se objevovala též v reprezentacích vztahujících se k Novému roku: Oběhneš-li třikrát na Nový rok bosýma nohama ve sněhu svůj dům, budeš po celý rok zdráv. Krkonoše Když na Nový rok visí prádlo na šňůře, v dalším roce bude někdo nemocný. Písecko

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Velikonoce a jaro: Obě uvedené velikonoční reprezentace byly spojené s jarní očistou, ozdravnou sílou vody na jaře: Po Božím těle, skoč do vody směle. Znojmo Kdo se bude mýti na Velký pátek ve studánce, bude celý rok zdráv. Vysočina Podobné pak byly „jarní“ reprezentace, které jsme zařadily do této kategorie: Jarní kopřiva, duši a tělo zahřívá. Šumava, analogické jsou reprezentace i z Brna, Teplic, Plzně

Speculum 2013/1

Krev kozla svrženého z kostelní věže má léčebné účinky. Vlachovo Březí (Jihočeský kraj) Ve Stříteži u Jihlavy se budoucím maminkám, které chtějí syna, doporučuje pít hodně vody, protože je železitá. Z tohoto důvodu se prý ve vesnici rodí hodně chlapců. Střítež (Vysočina) Pravděpodobně za hranicí reprezentace, tj. na poli regionální pomluvy se nachází následující teze: Když budeš pít hodně piva, budeš malej a blbej jako Pepíček Dudů z Ledenic! Klatovsko (Západočeský kraj) Tradiční

reprezentace

oblasti

Kdo na jaře pustí slunce do bytu, bude zdravý. Vimpersko

sexuality

Tradiční reprezentace odkazující na regionální zvláštnost

Řada lidových představ jsou neslučitelná s poznatky moderní biomedicíny. To podporuje naše prvotní vymezení tradiční

Řada reprezentací – ačkoli jejich standardní pojetí předpokládá univerzální platnost – se vztahuje k regionální a historické specifičnosti. Tyto reprezentace se tedy pohybují na hranici mezi reprezentací „univerzálně platnou“ a sociálním komentářem k nějaké regionální zvláštnosti. Příkladem jsou: Kdo se dotkne dud a nosu Švandy dudáka, nebude mít celý rok rýmu. Strakonice, Jihočeský kraj (dle autorky se jedná o záměrně vyvolanou pověru, aby lidé novou sochu na náměstí ve Strakonicích přijali)

reprezentace jako tvrzení, které se tváří jako pravdivé ale pravdivé není. V oblasti reprezentací z oblasti sexuality se pak ukazuje, že moderní biomedicína tvrdí přesný opak toho, co lidové představy, například: Mladí erotici, staří prostatici. Soběslav, JČ Tato reprezentace „mylně“ předpokládá zdravotní závadnost masturbace. Naším cílem ovšem nebylo lidové představy poměřovat mírou „pravdivosti“, k čemuž termín „pověry“ vždy odkazuje (Sims and Stephens, 2011, p. 1-3) jako spíše se pokusit zmapovat jejich bohatství.

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

I proto protikladnost vědeckých „pravd“ a lidových představ, resp. zjevnou „neplatnost“ reprezentací z oblasti sexuality vysvětlujeme následujícím způsobem. Reprezentace v této oblasti často apelují tabuizovat konkrétní oblasti aktivního sexuálního chování. Ve skutečnosti tím vykonávají sociální kontrolu tím, že v této symbolicky významné dimenzi sociálního života vztyčují hranice akceptovatelného chování. Tradiční reprezentace zde tedy vykonávají určitou „dozorčí“ funkci v tom smyslu, že dozírají nad dodržováním společenských norem uznávaných v tom kterém společensko-historickém kontextu. Reprezentace například sankcionují jednání, které příslušná společnost vnímá jako společensky nepřijatelné, a proto je většina lidových pověr – alespoň v této oblasti – negativních, tj. zakazujících určitý typ aktivit. Jestliže muž masturbuje, oslepne. Rakovník Práce rukou Budějovice Pozitivně

vysušuje

vymezené

míchu.

České

reprezentace

z oblasti sexuality jsou pak poměrně vzácné, jako například: Jedna malá štamprlička (slivovice), postaví

Oblast stolování, resp. požívání potravin, je oblastí, kterou všechny společnosti ověnčují významnou symbolikou. Nejen proto, že je důležité to, co a jak jíme (jsme to, co jíme), ale je důležité s kým to jíme, neboť sdílením jídla a pití se v tradičních společnostech buď zakládaly, nebo upevňovaly, sociální vztahy. Oblast stolování a jídla byla také důležitá z toho důvodu, že v těchto kontextech byly magické praktiky obzvláště účinné. Pokud bude jíst žena ve stoje, bude mít tlusté nohy. Západočeský kraj Když budeš zpívat u jídla, budeš mít hloupého muže. Českobudějovicko Když budeš sedávat na rohu stolu, budeš mít zlou tchyni. Českobudějovicko Jiné Blok „jiné“ jsme vytvořili pro několik dalších tradičních reprezentací, které svým obsahem nekorespondují ani s jednou z výše uvedených kategorií. Jednou za sedm let se vymění kompletně krev v těle. Rakovník Nedívej se dlouho do přímého ohně v kamnech nebo se počuráš. Pošumaví (Jihočeský kraj)

ti camprdlíčka. Blansko (Jihomoravský kraj)

Na místě, kam se dostane krev z bradavice, se vytvoří nová. Pošumaví (Jihočeský kraj)

Tradiční reprezentace stolování

Kočky kradou dětem dech. Pošumaví (Jihočeský kraj)

týkající

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

Diskuse a závěr Relativně omezený počet lokalit (regionů), z nichž byly tradiční reprezentace sesbírány (a který je dán rovněž tím, že Jihočeská univerzita patří mezi regionální univerzity) přináší určitá omezení jak v množství, tak ve variabilitě, sesbíraných reprezentací. Na druhou stranu, ačkoli jsme (přes toto omezení) získali reprezentace z různých regionů, včetně těch nesousedících, je zřejmé, že některé z nich se opakují (ačkoli někdy v mírně modifikované verzi). Důvodů může být vícero. Pro nás je to dokladem toho, že lidová kultura překračuje „hranice“, které – z historického hlediska často arbitrárně – stanovila státní moc. Vycházíme-li z arbitrárního byrokratického ustanovení okresů a krajů, lidová kultura tyto ne zcela reflektuje. V rámci relativně omezeného formátu naší studie, jakož i datového souboru, bohužel nedokážeme odpovědět na otázku, proč jsou některé „pověry“ rozšířeny někde více nebo méně. Zde nám nezbývá nic jiného, než uvažovat vliv nám neznámých historickogeografických vlivů (Dorson 1982, p. 7-12) na šíření těch kterých představ. Záměrem

sondy

nebylo

podat

vyčerpávající přehled tradičních reprezentací o zdraví, jako spíše zmapovat, jaké pověry mezi lidmi kolují v místech, odkud studující pocházejí. Nikoliv překvapivě patřil nejvyšší zaznamenaný počet reprezentací do oblasti přechodových rituálů, což potvrzuje

Speculum 2013/1

platnost teoretických předpokladů, že oblast „přechodů“ nejsou důležité jen pro příslušné jedince, nýbrž též pro společnost, ve které tito jedinci žijí. Přechod – jako symbolicky rizikový úsek časo-prostoru si pravděpodobně žádá vyšší míru obezřetnosti a opatrnosti na sdílené rovině symbolických reprezentací. Snad má studium tradičních reprezentací a pověrečného jednání význam i jiný, než jenom jako sběr kuriozit nebo „přežitků“ v rámci lidové slovesnosti. My osobně považujeme za důležité studovat lidové představy v oblasti zdraví v dnešní společnosti, nikoliv abychom je odsoudili jako „iracionální“ a „prelogické přežitky“, nýbrž proto, že dokládají význam tradičních reprezentací, resp. lidových představ o zdraví v dnešní lidové kultuře. Zároveň si myslíme, že znalosti v oblasti lidových představ o zdraví, podpořeny dalším studiem a systematickým výzkumem, by snad mohly přispět k lepšímu porozumění tomu, proč lidé v dnešní době v oblasti zdraví jednají právě takovým způsobem, jakým jednají.

Literatura Bocheńsky, J. M. (1993). Stručný slovník filosofických pověr. Praha: Aeterna. Bourdieu, P. (1990). The Logic of Practice. Stanford: Stanford University Press. Dorson, R. (1982). Concepts of Folklore and Folk Life Studies. In Dorson, R. (Ed.), Folklore and Folklife (pp. 1-50). Chicago:

Speculum 2013/1

K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví

University of Chicago Press. Douglas, M. (2002). Purity and Danger: An Analysis of Concepts of Pollution and Taboo. London: Routledge. Frazer, J. G. (1994). Zlatá ratolest. Praha: Mladá Fronta. Gennep, van A. (1996). Přechodové rituály: Systematické studium rituálů. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. Hobsbawm, E., & Ranger, T. (Eds.). (1983). The Invention of Tradition. Cambridge:University of Cambridge Press. Lozoviuk, P. (2005). Evropská etnologie ve středoevropské perspektivě. Pardubice: Univerzita Pardubice. McCormick, Ch., & White, K. (Eds.). (2011). Folklore: An Encyclopedia of Beliefs, Customs, Tales, Music, and Art. Santa Barbara: ABC-CLIO, LLC. Mücke, P. (2006). Krok za krokem. Orální historie, věda a společnost. Naše společnost, 1, 25-31. Navrátilová, A. (2004). Narození a smrt v české lidové kultuře. Praha: Vyšehrad. Sims, M., & Stephens, M. (2011). Living Folklore: An Introduction to the Study of People and Their Traditions. Logan: Utah State University. Turner, V. (1977). The Ritual Process:

Strusture and Antistructure. Cornell University Press.

Ithaca:

Zíbrt, Č. (2006). Veselé chvíle v životě lidu českého. Praha: Vyšehrad. Zíbrt, Č. (1896). Staročeské obyčeje a pověry pivovarské. Věstník Královské České Společnosti Náuk (Třída filosofickohistoricko-jazykozpytná).

Aspekty zvádzania

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania Jaroslav Fabok

magisterské štúdium politológie FSV UCM v Trnave. Autor sa zaujíma o politickú filozofiu, psychoanalýzu a jej aplikáciu v spoločenských vedách. jaroslavf98@mail.com

Úvod Zvádzanie v kontexte antropológie príbuzenstva je významným prvkom, ktorý často predchádza inštitucionalizovanej forme rôznych vzťahov v danej spoločnosti. Teda zvádzanie vo svojich rôznych podobách, či už je štylizované do presne stanovených pravidiel a schém, alebo je tento proces vykonávaný spontánne ale napriek tomu neustále sprevádzaný typicky vlastným pulzujúcim „rytmom“, je jedným z prostriedkov udržiavania vzorcov a konštruktov sociálnej reality bytostne dotýkajúcich sa príbuzenských systémov. Výber partnera je proces, pri ktorom sa úvahy jednotlivca a premýšľanie nad konkrétnou osobou ako potenciálnym partnerom, dostávajú a preklápajú do viacerých spektier, ktoré ovplyvňujú jeho konečné rozhodnutie. Jedným z faktorov tohto spektra je kultúrno-sociálny pohľad, ktorý v mnohých spoločenstvách toto rozhodnutie ďalej posúva na inú úroveň a zvádzanie ako základ pre budúcu zmenu stavu (slobodný – manželstvo), je zároveň aj „prvotným hýbateľom“ zmeny stavu v sociálnej stratifikácii pre

konkrétneho jedinca. Druhým pohľadom na výber partnera je osobnostný status, ktorý je ale pretkaný vlastnou „psychickou konšteláciou“ oboch potenciálnych partnerov v závislosti od „univerzálne“ ideálnych faktorov, ktoré daný vytipovaný partner musí spĺňať alebo sa im aspoň čo najbližšie približovať. Ďalší dôležitý aspekt v perspektíve zvádzania je nazeranie na telo, nielen ako na biologický organizmus, ale ako na organizmus determinovaný z nášho pohľadu sociálnymi a kultúrnymi faktormi. Teda používanie našich tiel so zreteľom na prežívanie v sociálnej realite a to, ako je telo v tomto zmysle prezentované ako symbolický konštrukt, vďaka ktorému je možné niektoré aspekty tohto symbolického mechanizmu prispôsobovať konkrétnym požiadavkám spoločnosti. Tým sa dostávame k hlavnému prúdu a perspektíve vnímania tela ako sexuálneho objektu. Ak je jedným z cieľov zvádzania sexuálny akt, tak zákonite musí byť zvádzanie poháňané túžbou po intimite, láske, blízkosti a slasti. Symbolika tela, v sexuálnom zreteli pri

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania

procese zvádzania, je významným prvkom v celkovom náhľade na tento proces, to znamená že telo ako sexuálny objekt a konkrétne prisudzované vlastnosti obom pohlaviam, istým spôsobom determinujú samotné správanie pri zvádzaní a „pocit“ či zdanie, ktoré táto symbolika v spoločnosti vyvolávam, je ale väčšinou odlišný od reality. Posledným sumarizovaným faktorom v tejto práci je faktor sebaprezentácie, ktorý určuje to, akým spôsobom spoločnosť alebo konkrétny jednotlivec nazerá na osobu, ktorá sa za každých okolností zákonite určitým spôsobom navonok prezentuje. Či je táto prezentácia iba pretvárkou, alebo práve zdôraznením osobnostných aspektov prezentujúceho sa, to závisí od mnohých faktorov. Súčasťou sebaprezentácie je aj móda alebo spôsob odlíšenia sa od ostatných, či práve naopak snaha udržiavať sa v čo najužších hraniciach konformity aj v tomto smere.

Výber partnera Na začiatok nášho krátkeho prehľadu aspektov primárne súvisiacich so zvádzaním, by sme si mohli položiť otázku, do akej miery sa muži a ženy vo svojich rozhodnutiach o výbere partnera podľa určitých kritérií navzájom líšia. Čo je v procese hľadania si partnera dôležité pre ženy a naopak, ktoré aspekty u opačného pohlavia sú dominantným indikátorom výberu partnera pre mužov. Vo väčšine spoločností je hlavným cieľom

zvádzania a výberu partnera spoločný život v manželstve alebo v nejakom inom spoločnom, spoločnosťou uznanom zväzku. Ako nazeráme na manželský zväzok a aký má tento zväzok spoločenský či osobný význam? „Keby sme veľmi schématizovali a uchýlili sa k anachronickému slovníku, mohli by sme povedať, že na manželstvo sa už nenazerá iba ako na „manželskú formu“, ktorá pevne určuje komplementárnosť rolí pri vedení domácnosti, ale tiež a najmä ako na „manželský zväzok“ a osobný vzťah medzi mužom a ženou. Toto umenie žiť v manželstve definuje vzťah, ktorý je duálny svojou formou, univerzálny svojou platnosťou a špecifický svojou intenzitou a silou“ (Foucault, 2003, s. 199). Výber partnera, zvádzanie a následne spolužitie v rôznych zväzkoch v manželstvách - sa spája s mnohými rituálmi. Dobrým prechodovými príkladom je zasnúbenie ako pomedzné obdobie. „Vzhľadom k počtu a veľkosti skupín, ktorých sa spoločensky posvätený zväzok ich dvoch príslušníkov týka, je prirodzené, že pomedzné obdobie tu nadobúda značný význam. Toto obdobie sa obvykle nazýva zasnúbenie. U mnohých národov tvorí zvláštnu, nezávislú časť svadobných obradov. Zahŕňajú odlučovacie a pomedzné rituály a končia rituálmi buď úvodného prijatia do nového prostredia alebo odlúčením od pomedzia považovaného za nezávislú etapu.“Ako ďalšia časť a logický následok zasnúbenia, „potom prichádzajú svadobné rituály, ktoré obsahujú predovšetkým

Aspekty zvádzania

rituály definitívneho prijatia do nového prostredia a často, aj keď menej ako by sme sprvu mysleli, rituály individuálneho spojenia“ (Van Gennep, 1997, s. 111). Z pohľadu antropológie je samotný výber partnera regulovaný pravidlami koncipovanými pre tento výber (exogamné a endogamné pravidlá). Počiatok výberu partnera môžeme vidieť pri vzniku komplexných príbuzenských systémov, v systéme zákazov a povolení koho je možné si vziať a koho nie, kto je vhodným partnerom a kto naopak nevhodným. Tento základ možnosti výberu partnerov má svoj substrát v incestnom tabu. „Zatiaľ čo o obmedzení voľby manželských partnerov hovoria pravidlá endogamie a exogamie, k zákazu sexuálneho styku sa vzťahuje zákaz incestu... Incestné tabu sa týka primárne pohlavného styku, ale pretože ten je predpokladanou súčasťou manželstva, týka sa v dôsledku tiež obmedzenia výberu manželských partnerov“ (Skupnik, 2010, s. 204). Vezmime si teraz napríklad na zreteľ tendencie a pohľad evolučnej psychológie pri riešení otázky výberu partnera. Náklad a variabilita v procese rozmnožovania v danom kontexte určuje to, akým spôsobom sa jednotliví partneri podľa pohlavia môžu zachovať. „Keď rozptyl celoživotného reprodukčného úspechu u jedného pohlavia prevýši tento rozptyl u druhého, bude pre pohlavie s menšou variabilitou výhodné stať sa vyberavejším. Následkom toho si môže

Speculum 2013/1

dovoliť vyvinúť väčší tlak na druhé pohlavie, ktoré nie je schopné si vytvoriť efektívnu protistratégiu... Kombinácie týchto vplyvov vytvárajú predpoklad, že ženy budú vyberavejšie ako muži, v otázke s kým sa budú rozmnožovať. Je dôležité nezamieňať si vyberavosť s hanblivosťou. Ženy sa môžu chovať pri výbere partnera promiskuitne a dobrodružne, ale stále budú vyberavejšie ako ich partneri. Druhý následok obrovskej nákladovosti ľudského rozmnožovania je tendencia žien vyberať si mužov podľa jeho vplyvu na úspech, s ktorým môže byť potomok vychovaný“ (Barrett, Dunbar & Lycett, 2007, s. 140). Z pohľadu evolučnej psychológie je teda vec výberu partnera jasná, najväčšiu šancu nájsť si „toho pravého“ majú jedinci s ideálnymi znakmi ukazujúcimi na ich potenciálne výhody oproti iným jedincom. Jedná sa teda o dominantné fyzické znaky, ktoré určujú šance pri získavaní si partnera. „Keď jedno pohlavie vykazuje značné preferencie partnerov, ktorí sú nositeľmi určitých znakov, mal by pohlavný výber viesť vývoju prebujnenej podoby týchto znakov... Najjasnejší príklad pohlavne selektovaných vlastností u človeka tvoria znaky ako fúzy a tvar tela, ktoré sa u oboch pohlaví nápadne líšia“ (Barrett, Dunbar & Lycett, 2007, s. 153). Ak sme si zobrazili základný postulát toho, ako vníma evolučná psychológia podmienky pre výber partnera, načrtnime si teraz obraz potenciálneho rozdielu vo vnútornom prežívaní a myslení medzi pohlaviami. Existuje

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania

naozaj výrazný rozdiel medzi tým, ako pristupujú k riešeniu rôznych životných situácií muži, a ako ženy? Tento aspekt nám môže byť veľmi nápomocný aj pri rozlišovaní priorít pri výbere partnera u oboch pohlaví. Ďalšia otázka vedie k možnosti výrazne odlišnej komunikácie medzi pohlaviami. Komunikácia pohlaví je jedným so základných aspektov toho, akým spôsobom spolu vychádzajú, akým spôsobom si rozumejú alebo aké preferujú spôsoby pri výbere partnera. „V populárnom folklóre je presvedčenie, že muži a ženy komunikujú úplne odlišnými spôsobmi, čo vedie k večnému nepochopeniu, hlboko zakorenené“ (Lilienfeld, Lynn, Ruscio & Beyersten, 2011, s.161). Koľko toho však pohlavia o sebe prezrádzajú v bežných interpersonálnych kontaktoch? „Na rozdiel od populárneho stereotypu, že ženy o osobných záležitostiach hovoria omnoho viac než muži, Hydeová (2005) neprieč 205 výskumnými štúdiami dospela ku Cohenovmu d v hodnote 0,18. Toto zistenie je málo významné a naznačuje, že ženy sú v osobných záležitostiach iba o trochu zdielnejšie ako muži“ (Lilienfeld, Lynn, Ruscio & Beyersten, 2011, s.164). Čo sa ale týka rozdielu v procese zvádzania medzi pohlaviami, aj keď je možné že muži a ženy v bežných sociálnych interakciách komunikujú približne rovnakým spôsobom, rola ktorú v tomto procese pohlavie zastáva je neustále významnou a ukazuje na isté stabilné vzorce správania. „V priebehu storočí sa spôsoby približovania a dvorenia menili,

ale rozdiel mužských a ženských úloh pri zvádzaní zostal pravidlom... Najskôr nech pristúpi muž a prosebné slová nech hovorí: pre jeho lichotné prosby ona nech vľúdny má sluch... On má urobiť prvý krok, zalichotiť kráske a prehlásiť že je zamilovaný, zatiaľ čo ona má čakať na mužskú iniciatívu, nechať nápadníka trpezlivo čakať a ujať sa smeru hry tým, že mu postupne udelí svoju priazeň“ (Lipovetsky, 2000, s. 49 – 50).

Telo v biologicko-sociálnej perspektíve To, ako je vnímané telo v spoločnosti, rovnako ako v rôznom čase a priestore, či v určitom špecifickom kultúrnom spoločenstve, nám ukazuje jeho úlohu v procese získavania si partnera. Realita nášho každodenného prežívania je silne determinovaná okrem psychologických, sociálnych a náboženských aspektov aj aspektom biologickým. Telo ako biologickú substanciu nie je nijako možné oddeliť od každodenného prežívania sociálnej reality a teda, „je veľmi dôležité zdôrazniť, že organizmus neustále každú fázou ľudského vytvárania reality ovplyvňuje a že vytváranie reality zase pôsobí na organizmus samotný. Povedané otvorene, zvieracia stránka človeka je pri socializácií transformovaná, ale nie zrušená. A tak človeku neustále škvŕka v žalúdku, aj keď sa práve chytá pretvoriť svet. Naopak udalosti odohrávajúce sa v tomto jeho výtvore môžu spôsobiť, že mu v žalúdku môže škvŕkať viac, menej alebo vôbec“ (Berger & Luckmann, 1999, s. 177).

Aspekty zvádzania

Čoho je ale symbolom naše telo v sociálnom kontexte a akú úlohu zohráva v tomto kontexte klasifikácia jeho jednotlivých aspektov, primárne súvisiacich s jeho významovým spojovaním? „Všetci síce máme telo, nehovoríme však nutne rovnakým jazykom, nezdieľame ten istý kód v obliekaní, nevyznávame rovnaké (alebo vôbec nijaké) náboženstvo. Zhodnosť našich tiel z nich robí zvláštne užitočné nástroje k „vyjadrovaniu sa“ o spoločnosti“ (Bowie, 2008, s.46). Teda to ako používame naše telá, nastavenie zaobchádzania s telom (špecifické oblečenie, ozdoby, cielené deformácie rôznych častí tela, prezentácia tela alebo jeho častí na verejnosti) hovorí nielen o našich vnútorných postojoch a vlastnostiach, ale najmä vypovedá o kontexte spoločnosti z ktorej pochádzame. No nielen to, telo a rôzne procesy, ktorými jeho biologická konštrukcia prechádza, je silne prepojené a ovplyvňované spoločenským kontextom. „Preto sa dá povedať, že spoločenská realita predurčuje nielen jednanie a vedomie, ale veľkou mierou aj fungovanie organizmu. Také bytostne biologické funkcie organizmu, ako sú orgazmus a trávenie, sú preto sociálne štruktúrované. Spoločnosť rovnako predurčuje spôsob, akým je organizmus pri určitej činnosti využívaný – výraz tváre, spôsob chôdze, gestá, to všetko je sociálne štruktúrované“ (Berger & Luckmann, 1999, s. 179).

Speculum 2013/1

Telo ako symbol sexuality Telo ako symbol sexuality a špecifickosti pohlavia, je spolu so sociálnym postavením a zaradením v spoločenskej hierarchii najdôležitejším prvkom pri akte zvádzania. Aký sociálny význam však predstavuje sex? Boudrillard sa k sociálnym aspektom sexu vyjadruje takto: „Nie je dnes nič menej isté ako sex, potom čo sa o ňom začalo voľne hovoriť. Nie je dnes nič nepresnejšieho než túžba, keď sa namnožili jej podoby. V oblasti sexu je proliferácia blízka úplnej strate. V tom spočíva tajomstvo tohto dražobného zvyšovania ceny výroby sexu, pohlavných znakov, hyperrealizmu rozkoše, obzvlášť ženskej“ (Baudrillard, 1996, s. 9). Práve pohlavie, mužské a ženské aspekty v špecifickom sexuálnom kontexte, sú veľmi dôležitým prvkom ako pri udržiavaní jedinečného ľudského biologického základu, tak aj pri udržiavaní vzorcov špecifických pre rôzne socio-kultúrne rozhrania. No pri sexualite sa jedná aj o iný aspekt. Aspekt ktorý súvisí ako s telesným a psychickým uspokojením, tak aj so sociálnym konštruktom. Jedná sa o aspekt rozkoše, žiadosti alebo slasti. „Dômyselnosť pohlavia teda nespočíva len v jeho jemnom anatomickom ústrojenstve a v starostlivo riadených mechanizmoch, ale aj v jeho spojení s rozkošou a žiadostivosťou, ktorej zvláštna sila je nevysloviteľná. Aby príroda prekonala nezlučiteľnosť svojho projektu a potrebnosť látky, musela do tela aj duše

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania

živých bytostí vložiť princíp mimoriadnej sily, dynamis. Takáto je teda múdrosť demiurgického princípu, ktorý dobre poznal substanciu svojho diela aj jeho medze, a preto vynašiel mechanizmus vzrušenia - tento „osteň“ túžby“ (Foucault, 2003, s. 143 – 144). Zvodnosť tela v kontexte sexuality je viditeľná v „čistej a nahej podobe“. Telo je premisou, telo sa v perspektíve našej doby a v kontexte nášho sociokultúrneho prostredia stáva nielen symbolom a tvorcom túžby, ale aj jediným prostriedkom k uskutočneniu a naplneniu tejto primárnej túžby vo svojej prirodzenej podobe. A teda povedané slovami Lipovetského, ako reflexia perspektívy dnešnej doby, ktorá nám hovorí že: „Vaše telo patrí Vám, musíte sa on starať, milovať ho, dávať ho na obdiv. To nemá nič spoločného so strojom. Zvodnosť rozširuje človeka ako subjekt tým, že predtým zakrývanému telu dáva dôstojnosť v jeho celistvosti: pozoruhodným príznakom tejto zmeny je nudizmus a odhalené prsia. Telo sa stáva niekým, koho je potrebné rešpektovať a rozmaznávať na slnku“ (Lipovetsky, 2003, s. 42). Túžba a sexualita, tieto silné podnety, sú pre ľudský druh determinujúcimi. Baudrillard naznačuje „hrozbu“ sústredenia „energie a moci“ sexuality smerom k ženskej sexualite. „Prechod k ženstvu v sexuálnej mytológii sa deje súčasne s prechodom určitosti ku všeobecnej neurčitosti. Feminné sa nahradzuje maskulínnym

ako náhrada jedného pohlavia druhým, ako štrukturálna inverzia. Tieto polarity sú zamieňané ako koniec determinovanej reprezentácie pohlaví, ako kolísanie zákona, ktorý riadi pohlavnú odlišnosť... Freud mal pravdu: existuje iba jedna sexualita, jediné libido – maskulínne. Sexualita má túto silnú, diskriminujúcu štruktúru, sústredenú na falus, kastráciu, meno otca, potlačenie. Žiadna iná nie je“ (Baudrillard, 1996, s. 9 - 10). V našom socio- kultúrnom prostredí je telo ako symbol sexuality prezentované a hlboko zapísané v našich mysliach a predstavách, najmä vďaka mediálnej sfére. Prezentované prostredie a nasmerovanie pohľadu na špecifický sexuálny podtón je typické pre zobrazovanie akejsi predstavy sexuality v porne. Porno však so sebou prináša istú deformáciu primárneho ponímania zvádzania a sexuality, ako procesu neustále pulzujúceho v perspektíve času a priestoru. „Efektom anatomického zoomu je uvoľnená dimenzia, zrakový odstup ponecháva priestor okamihovej reprezentácii, ktorá je súčasne zaostrená na pohlavie v jednoduchom zmysle slova, ako na sex zbavený nielen zvodnosti, ale samotnej pravdepodobnosti vlastného obrazu – sex sa takmer premiešava so svojimi reprezentatívnymi znakmi: koniec perspektívneho priestoru, ktorý sa stáva súčasťou fantazmatu – koniec scény, koniec ilúzie“ (Baudrillard, 1996, s. 36). Gilles Lipovetsky však naopak porno považuje za iný druh zvádzania a vo

Aspekty zvádzania

svojej knihe „Éra prázdnoty“ píše: „Na jednomyseľnom odsúdení dnešnej inflácie erotiky a pornografie sa zhodujú feministi, moralisti a estéti. Poburuje ich poníženie ľudskej bytosti na úroveň obyčajnej veci. Poburuje ich mechanický sex. V opakovanom smilstve zbavenom každej tajomnosti sa stráca každá zvodnosť. Ale čo keď je to inak, čo keď ak aj pornografia je iba jednou z podôb zvádzania?... Koniec koncov, ako obyčajné zvecnenie ľudských vzťahov a ako priemyselnosť alebo sériovosť sexu vidí pornografiu práve len morálny pohľad. Napriek tomu, čo o pornografii hovoria tí, ktorí ju odsudzujú, je ju možné považovať za činiteľa subjektivizácie sexu a jeho vymanenie z noriem práve tak, ako všetky hnutia za sexuálne oslobodenie“ (Lipovetsky, 2003 ,s. 41 -42).

Zvádzanie a sebaprezentácia Ak odhliadneme od socio- biologických aspektov priamo súvisiacich so zvádzaním (ako prezentácia tela – v bio-sociálnom a sexuálnom rozhraní) a takisto výberu partnera vo všeobecnosti, jednou z ďalších významných súčastí zvádzania ako takého je sebaprezentácia jednotlivca. V sociálnom kontexte, v zreteli každodenných sociálnych interakcií je seba- prezentácia nesmierne dôležitým aspektom. Prostredníctvom toho, ako jednotlivec prezentuje seba, ho vnímajú aj iní a teda tým, aký štýl obliekania preferuje, v akých spoločenských kruhoch sa pohybuje a aké sú jeho reakcie v rôznych životných situáciách, môže byť nestranným pozorovateľom zaradený

Speculum 2013/1

do nejakej konkrétnej (či abstraktnej) kategórie. Tento poznatok je nesmierne dôležitý, pretože „ako náhle sa jedinec ocitne v spoločnosti druhých, ostatní sa obvykle snažia o ňom získať informácie alebo využiť znalosti, ktoré o ňom už majú. Zaujímajú sa o jeho celkové socioekonomické postavenie, o jeho predstavu o sebe samom, jeho postoj k okoliu, jeho kvalifikácii, dôveryhodnosť a podobne. Aj keď sa môže zdať, že vyhľadávanie niektorých týchto informácií je účelom samo o sebe, obvykle pre ich získavanie existujú úplne praktické dôvody“ (Goffman, 1999, s. 10). Vo všeobecnej mienke prevláda predstava, že pri procese zvádzania sa do popredia dostáva idealizácia seba samého ako činného objektu samotného aktu zvádzania. To znamená, že jedinec, ktorý zvádza, sa dostáva pod akési vákuum predstáv, ktoré môžu byť istým spôsobom zidealizované a takto prezentované druhému aktérovi (teda zvádzanému). Podľa Goffmana je toto pravidlo, teda idealizácia vlastného „Ja“ ako „špecifické predstavenie pre širokú či úzku divácku komunitu“, časté v bežných sociálnych interakciách. „Predstava, že predstavenie poskytuje idealizovaný pohľad na situáciu, je pomerne bežná. Ako príklad môžeme použiť Cooleyho názor: „Pokiaľ sme sa nikdy nepokúsili vzbudiť zdanie, že sme lepšími ako v skutočnosti, ako by sme sa potom mohli zdokonaliť alebo skrz – naskrz preškoliť“? Rovnaký impulz ukázať svetu lepší,

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania

alebo idealizovaný aspekt seba samého, nachádza organizované vyjadrenie v rôznych profesiách a spoločenských triedach, z ktorých každá má do určitej miery svoje prázdne frázy alebo pózy, ktoré jej príslušníci zaujímajú väčšinou nevedome, ale ktoré pôsobia ako spiknutie s cieľom využiť dôverčivosť okolitého sveta.“ To čo je v socio-kultúrnom systéme najväčšmi žiadané, všetky aspekty a normy uplatňované v danej konkrétnej spoločnosti, je zároveň aj pre jednotlivých členov tejto spoločnosti najpríťažlivejšie. Goffman ďalej pokračuje: „Teda keď jednotlivec predstúpi pred ostatných, jeho predstavenie bude zahŕňať spoločnosťou oficiálne prijímané hodnoty dokonca viac ako jeho celkové chovanie. Tou mierou, akou predstavenie zvýrazňuje všeobecne a oficiálne prijímané hodnoty spoločnosťou, v ktorej je predvádzané, na neho môžeme pozerať podobne ako Durkheim a Radcliffe – Brown, teda ako na obrad – ako na expresívne oživenie a opätovné potvrdenie morálnych hodnôt spoločnosti“ (Goffman, 1999, s. 40). Zvádzanie v kontexte sebaprezentácie je však komplexnejší proces ako len jednoduché označenie za snahu čo najviac sa priblížiť ideálom danej spoločnosti, alebo ideálom osoby, ktorá je zvádzaná. Ide o hru, zatajovanie, v niektorých prípadoch o hru s presne stanovenými pravidlami, v iných zas o hru emócií a rôznych nepredvídateľných aspektov silne spätých s týmto mnohokrát „záhadným“ procesom. Alebo podľa vzoru

Boudrillarda: „Vo zvodcovom denníku má zvádzanie formu záhady, ktorá má byť vyriešená – dievča je enigma a aby bola zvedená musí byt pre ňu záhadou niekto iný. Je to enigmatický súboj a zvádzanie je jeho riešením, bez toho aby tajomstvo bolo odhalené... Je ale možné že dochádza čohosi za všetky tie interpretácie a pomaly dochádza k problémom v jeho rozvíjaní. Čosi, čo rozhodne nemôže byt vyslovené a čo, ako enigma, v sebe obsahuje vlastné záhadné riešenie a čo teda ašpiruje iba na to, aby zostalo v utajení a v radosti utajené“ (Baudrillard, 1996, s. 94 - 95).

Sebaprezentácia a faktor módy v procese zvádzania Okrem toho, že je móda jedným zo základných faktorov spoluúčinkujúcich so systémom stratifikácie v spoločnosti, a takisto jedným z hodnotiacich faktorov a prostriedkov zaraďovania si jednotlivcov do určitých kategórií (podľa oblečenia a doplnkov – ako profesia, životná úroveň a podobne – rovnako ako prejav konformity či non - konformity jednotlivca v spoločnosti), je zároveň aj prostriedkom v určitom zmysle možnosti „seba vyjadrovania“ a aspoň prostredníctvom čo i len nepatrných detailov, možnosti odlíšenia sa od „mainstreamu“. Odlíšenie, ako spôsob sebaprezentácie prostredníctvom módy je dobrým základom pre možnosť zaujať potenciálneho partnera ( práve danou odlišnosťou). „Móda tak nie je ničím iným ako určitou zvláštnou životnou formou medzi mnohými inými formami,

Aspekty zvádzania

ktorých prostredníctvom sa tendencie k sociálnemu vyrovnaniu spájajú v rámci jedného jednania s tendenciou k individuálnej odlišnosti a ku zmene“ (Simmel, 2006, s. 103).

Speculum 2013/1

prostredníctvom vlastných jasne definovaných pravidiel, pričom fenomén módy je možné v týchto pravidlách nájsť hlboko zakomponovaný.

Hlavná podstata závislosti módy a faktoru postavenia jedinca v sociálnej štruktúre (tento faktor takisto udáva smer v procese zvádzania) tkvie podľa Simmela v podstate jej primárnej štruktúry: „Podstata módy spočíva v tom, že sa ňou vždy riadi len jedna časť skupiny, zatiaľ čo celok je iba na ceste k nej. Akonáhle móda naplno prenikne, tj. akonáhle raz to, čo pôvodne robili iba niektorí, praktikujú teraz skutočne všetci bez výnimky, ako to býva u istých prvkov odevu a foriem spoločenského chovania, neoznačuje sa to už ako móda“ (Simmel, 2006, s. 110). Móda a zvádzanie sa v tomto bode spájajú v určitom časovom kontexte. Môže však byť proces zvádzania determinovaný a striktne ohraničený časom alebo nejakou presnou dobou, kedy je potrebné, či možné ho aplikovať?: „Nie je doba zvádzania, ani doba vhodná na zvádzanie, ale zvádzanie samotné má svoj rytmus, bez neho by sa nekonalo. Nie je distribuované

Ešte špecifickejšia možnosť ako na jednej strane zvýrazniť svoju osobnosť, a tým prispieť k „vydarenému zvedeniu“ druhej osoby, a na strane druhej možnosť „jednoducho sa zapáčiť“, je fenomén ozdoby. V tomto kontexte chápeme ozdobu ako doplnok k celkovému „módnemu postoju“ (obliekanie, správanie). Fungujú tu však aj iné procesy, ktoré Simmel popisuje: „V prianí človeka páčiť sa svojmu okoliu sa prelínajú dve protichodné tendencie, v ich vzájomnej hre sa všeobecne odvíja vzťah medzi indivíduami: je v ňom istá vľúdnosť, totiž prianie prinášať ostatným radosť: ale je v ňom tiež druhé prianie, aby táto radosť a vľúdnosť prebudila ako uznanie a úcta späť k nám, aby bola ako hodnota pripočítaná našej vlastnej osobnosti“ (Simmel, 2006, s. 91). Ozdoba ďalej môže prispievať k ešte podstatnejšiemu odlíšeniu vlastnej osobnosti od ostatných, „...zdôraznenie osobnosti sa však uskutočňuje práve vďaka istému rysu neosobnosti. Všetko,

ako fakt inštrumentálnej stratégie, ktorý prechádza sprostredkujúcimi obdobiami. Jeho pôsobenie je okamžité v jednom pohybe a jeho zámer spočíva v ňom samom“ (Baudrillard, 1996, s. 95). V tomto bode je podstatné schématické poznanie špecifického rytmu zvádzania, neohraničeného rytmu, ktorý si ale na druhú stranu „žije“ a funguje

čo vôbec človeka „zdobí“, tvorí určitú stupnicu vždy podľa toho, ako tesne je to späté s fyzickou osobnosťou. Absolútne najtesnejšia ozdoba je typická pre prírodné národy (v súčasnosti to platí rovnako aj pre západnú civilizáciu):touto ozdobou je tetovanie. Opačný extrém predstavuje ozdoba z kameňa a kovu, ktorá je absolútne neindividuálna, môže

Speculum 2013/1

Aspekty zvádzania

si ju pripevniť každý... Ak má ozdoba dať indivíduu naviac čosi nadindividuálneho, niečo, čo vyžaruje ku všetkým a všetkými je prijímané a oceňované, musí popri materiálnej stránke svojho pôsobenia mať aj určitý štýl“ (Simmel, 2006, s.94,95). Špecifický štýl sebaprezentácie prostredníctvom ozdoby alebo módy, vyzdvihnutie nejakej určitej osobnostnej vlastnosti práve módnou prezentáciou navonok, môže výrazne usmerniť proces zvádzania a upraviť jeho celkový výsledok a konečný úspech.

Záver Ak už vieme, že proces zvádzania je komplexným systémom, skladajúcim sa z mnohých menších procesov, ktoré vytvárajú celkový obraz nazerania na zvádzanie ako také, na povrch následne vypláva fakt neoddeliteľného prepojenia medzi intimitou a intímnymi individuálnymi podnetmi, pri rozhodovaní sa a vyberaní partnera so súhlasom spoločenských noriem a všeobecne prijímaných pravidiel a schém. Tento fakt je asi najvýraznejším faktom, ovplyvňujúcim nazeranie širokej populácie na proces zvádzania. Následne spájanie zvádzania so symbolikou tela a najmä so symbolikou sexuality, femínnych a maskulínnych znakov, dominuje a má prím vo všeobecnom ponímaní tohto fenoménu, ktorý však má hlbší dopad a je široko zakorenený a aplikovateľný

nielen primárne v psycho-bio-sociálnom kontexte, ale aj v politicko-ekonomickom kontexte nevynímajúc.

Literatúra Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J., (2007): Evoluční psychologie člověka, Praha: Portál Baudrillard, J., (1996): O svádění, Olomouc: Votobia Berger, P. L., & Luckmann, T., (1999): Sociální konstruce reality: Pojednaní o sociologii vedení, Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury Bowie, F., (2008): náboženství, Praha: Portál

Antropologie

Foucault, M., (2003): Dejiny sexuality III: Péče o sebe, Praha: Hermann & synové Goffman, E., (1999): Všichni hrajeme divadlo, Praha: Studia Ypsilon Lilienfeld, S. O., Lynn, S. J., Ruscio, J., & Beyerstein, B. L., (2011): 50 nejvetších mýtu populární psychologie: opravník obecne oblíbených omylu o lidském chování, Praha: Univerzum Lipovetsky, G. (2000): Trětí žena, Praha: PROSTOR Lipovetsky, G. (2003): Éra prázdnoty,

Aspekty zvádzania

Úvahy o současném Praha: PROSTOR

Speculum 2013/1

individualismu,

Simmel, G., (2006): Peníze v moderní kultuře a jiné eseje: Psychologie ozdoby, Móda, Praha: SLON Skupnik, J., (2010): příbuzenství, Praha: SLON

Antropologie

Van Gennep, A., (1997): Prěchodové rituály: Systematické studium rituálu, Praha: Lidové noviny

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe Kamila Beňová

Autorka je etnologička, pôsobiaca na Inštitúte sociálnych a kultúrnych štúdií UMB v Banskej Bystrici, zároveň externá doktorandka na Katedre etnológie a etnomuzikológie UKF v Nitre. Výskumne sa zaujíma o kritickú/feministickú teóriu, vzťahy medzi vedou a praxou, sociálne hnutia, aktivizmus (vo vede) a prepojenia medzi týmito oblasťami, k čomu smeruje aj jej dizertačná práca. kamila.benova@gmail.com

11. január 2013 Zázračné dieťa internetu, vizionár, génius, občiansky aktivista, bojovník za slobodný internet a bezplatné informácie, on-line aktivista, výnimočný hacker, hacker Slobody, „internet freedom rock star“. Aj takto bol médiami označovaný Aaron Swartz. Narodený v Chicagu, 8. novembra 1986, rodičom Susan a Robertovi, ktorý ako zakladateľ softvérovej spoločnosti priviedol syna do sveta počítačov, programovania a internetu. Ako sa na dieťa anonymnej internetovej éry patrí, o jeho súkromí, viere, školských rokoch či voľnočasových aktivitách sa na internete nedozvieme mnoho. Zato známe sú mnohé výsledky jeho práce. Bol predovšetkým programátorom, v 14-tich rokoch stál pri vzniku RSS, bol zakladateľom stránky Reddit1, vodcom politickej akčnej skupiny Demand Progress2, spisovateľom, archivárom, vedcom, majiteľom softvérovej spoločnosti Infogami, veľkým 1 2

http://www.reddit.com/ http://demandprogress.org/

podporovateľom i editorom Wikipédie. Stál za rozvojom ambiciózneho neziskového projektu Open Library3, ktorého zámerom je zbierať informácie o každej vydanej knihe. Otvorene kritizoval SOPA-u i Obamu. Bol však iný tým, že z anonymity vystúpil. Na internete je možné nájsť množstvo videí, príspevkov, výrokov, pri ktorých je podpísaný, nebál sa ukázať vlastnú tvár. Preto nielen jeho talent, ale aj jeho veľká odvaha, ho robí výnimočným. Ako bol pre niektorých darom, pre iných sa stal nočnou morou. V prípade Massachusetts Institute of Technology (MIT) to platí dvojnásobne. Na prelome rokov 2010 a 2011 niekoľko týždňov sťahoval vyše štyri milióny akademických článkov zo známej virtuálnej databázy JSTOR. Ako zamestnanec Harvardu mal k týmto článkom voľný prístup (ako mnohí výskumníci či študenti), svojou aktivitou však spôsobil „spadnutie“ a poškodenie niekoľkých serverov JSTOR-u, za čo ho MIT zažaloval. Podľa 3

http://openlibrary.org/

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

obžaloby, Swartz tajne pripojil notebook MIT k počítačovej sieti, čo mu umožnilo rýchlo stiahnuť mimoriadne množstvo článkov z JSTOR-u, s úmyslom zverejniť ich na tzv. P2P stránkach. New York Times na margo prípadu napísal: „Uznávaný harvardský výskumník, ktorý je zároveň internetovým ľudovým hrdinom, bol v Bostone zatknutý na základe obvinenia z počítačového pirátstva, ktoré je založené na tvrdeniach o sťahovaní článkov, na ktoré mal zdarma oprávnenie“ (Schwartz, 2011). Po jeho zatknutí JSTOR svoju obžalobu stiahol, avšak obvinenie zo strany MIT pokračovalo naďalej. Swartz sa cítil nevinný vo všetkých bodoch obžaloby, bol prepustený na kauciu 100 tisíc dolárov. V prípade odsúdenia mu hrozilo 35 ročné väzenie a pokuta do výšky milión dolárov. Ukončenia súdu sa však už nedožil. 11. januára 2013 ho našli obeseného v byte jeho priateľky v Brooklyne. Niekoľko dní pred tým oslávil 26 rokov. Hacktivisti z hnutia Anonymous si jeho pamiatku uctili „hacknutím“ webu MIT, kde zverejnili oslavné vyhlásenie venované jeho pamiatke. Jeho rodina a priatelia založili na jeho počesť stránku4, kde mu jeho obdivovatelia a fanúšikovia môžu nechávať odkazy, na stránke „visí“ aj oficiálne stanovisko rodiny, kde je o. i. uvedené: „Používal svoje neobyčajné programátorské a technické zručnosti nie na to, aby obohatil sám seba, ale aby urobil internet a svet lepším a spravodlivejším miestom pre život“ (Official statement..., 2013). Podľa rodiny, Aaronova smrť nie je 4

http://www.rememberaaronsw.com/

Speculum 2013/1

len osobnou tragédiou, ale je výsledkom súdneho systému, ktorý je presiaknutý zastrašovaním a podvodmi. Kroky MIT pokladajú za jednu z príčin, ktoré prispeli k jeho smrti (ibid.). Z iniciatívy kalifornskej kongresmanky je v riešení tzv. Aaronov zákon, ktorý by mal zmierniť neprimerane vysoké tresty za „kyberkriminalitu“ v USA a predísť tak tragédiám ako je táto. Priaznivci z akademického prostredia reagovali na jeho smrť internetovou iniciatívou na podporu otvoreného prístupu5, kde vedci a vedkyne „postujú“ linky na svoje akademické práce, ktoré je možné si stiahnuť. Už v roku 2002 zverejnil informáciu, že po jeho smrti si praje, aby všetok obsah jeho hard-diskov bol voľne sprístupnený, nič nemalo byť zmazané, nič utajené, za nič nemá byť účtované (Aaron Swartz, 2013). Internet archive, rozsiahla nezisková digitálna knižnica, sprístupnila kolekciu Aarona Swartza.6 Bol jedným z najvýraznejších podporovateľov otvoreného prístupu. V roku 2008 vydal svoj gerilový manifest otvoreného prístupu [Guerilla Open Access Manifesto], ktorý začína dnes už legendárnymi slovami: „Informácia je moc. Ale pri každej moci, existujú takí, ktorí si ju chcú privlastniť. Celosvetové vedecké a kultúrne dedičstvo, publikované stáročia v knihách a časopisoch, je stále viac digitalizované a uzamknuté hŕstkou súkromných spoločností. ... Hnutie za otvorený prístup [Open Access Movement] 5 6

http://pdftribute.net/ http://archive.org/details/aaronsw

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

bojuje statočne za dosiahnutie nie toho, aby sa vedci vzdávali svojich autorských práv, ale za to, aby ich práca bola zverejnená na internete za podmienok, ktoré umožnia prístup komukoľvek“ (Swartz, 2008). Zrejme sa už navždy bude diskutovať o tom, či bola smrť Aarona Swartza samovraždou alebo úkladnou vraždou z rozhodnutia tých, ktorých kritizoval. Faktom ostáva, že sa stal symbolom a ikonou rodiaceho sa, stále viac silnejúceho, heterogénneho, ešte celkom nepomenovaného, celosvetového hnutia, ktoré je nádejou pre milióny neprivilegovaných na celom svete, ale v moci ktorého je jedna z najsilnejších zbraní dneška – internet.7 Jeho smrť spustila novú silnú vlnu diskusií o slobode ako takej; o slobodnom prístupe k informáciám, o slobodnom internete a aj o otvorenom prístupe, a nakoniec, i mňa primäla o tom napísať.

7 Prvotné informácie som čerpala, ako inak, prevažne z Wikipedie. Wikipedia nie je v odborných kruhoch považovaná, najmä z dôvodu neautorizácie, za spoľahlivý zdroj. Z vlastných (študijných) skúseností však môžem potvrdiť, že mi až príliš často je dôležitým a nápomocným zdrojom, pri orientácii v nejednej odbornej problematike, najmä čo sa týka zahraničných zdrojov. V tomto kontexte, celá esej je napísaná len na základe internetových zdrojov.

Open Access – o čom to vlastne je?8 Považuje sa za „nový spôsob vedeckej komunikácie, ktorý zaisťuje neobmedzený online prístup k vedeckým a odborným informáciám prostredníctvom auto-archivácie článkov v otvorených inštitucionálnych alebo tematických repozitároch alebo publikovaním v otvorených časopisoch. Umožňuje okamžitý, trvalý a bezplatný prístup používateľov predovšetkým k plným textom, s cieľom ich rýchleho šírenia v spoločnosti“ (Kresáková, 2011). Prvé pro-iniciatívy sa začali objavovať už od 70. rokov 20. storočia. Declaration on Science and the Use of Scientific Knowledge (1999)[Deklarácia vedy a využívania vedeckého poznania], ktorá vznikla v rámci Svetovej vedeckej konferencie organizovanej UNESCO-m, jednoznačne definovala postavenie a funkciu vedy v spoločnosti vo viacerých oblastiach: veda pre poznanie a veda pre pokrok, veda pre mier, veda pre rozvoj, veda v spoločnosti a veda pre spoločnosť. Preambula deklarácie sa zasadzuje, že „všetky kultúry sveta môžu prispievať k poznaniu 8 Prípadne, kto preferuje vizuálnu explanáciu, stačí si pre odpoveď pozrieť video Open Access Explained! (http:// www.youtube.com/watch?v=L5rVH1KGBCY&f eature=youtu.be) z dielne Jorgea Chama,

autora populárneho komixového webu, známeho ako PhD Comics (http://www. phdcomics.com/comics.php).

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

univerzálnych hodnôt. Vedy by mali slúžiť ľudstvu ako celku a mali by prispievať k prístupu každého človeka k hlbšiemu pochopeniu prírody a spoločnosti, k zlepšovaniu kvality života, udržateľnému a zdravému prostrediu pre súčasné i budúce generácie“ (Declaration..., 1999). V časti veda v spoločnosti a veda pre spoločnosť sa deklaruje, že „rovný prístup k vede, je nielen etickou a sociálnou podmienkou ľudského rozvoja, ale má zásadný význam aj pri využití plného potenciálu vedeckých komunít na celom svete a pre orientovanie vedeckého pokroku smerom k potrebám ľudstva. ... Je naliehavo potrebné riešiť problémy znevýhodnených skupín, ktoré sú vylúčené z plnej a efektívnej participácie“ (ibid.). Kľúčovými iniciatívami sú tzv. BBB iniciatívy, ktoré sa zasadzujú za podporu otvoreného prístupu/open access (ďalej OA). Budapest Open Access Initiative (2002) [Budapeštianska iniciatíva otvoreného prístupu] (ďalej BOAI) iniciovaná vedúcimi predstaviteľmi Open Access Movement [Hnutie za otvorený prístup] a naplňovaná Open Society Institute [Inštitút otvorenej spoločnosti] je doteraz podpísaná 655 inštitúciami na celom svete a 5730 osobami. BOAI vo svojom úvode prehlasuje, že „odstránenie bariér v prístupe k tejto [vedeckej] literatúre bude urýchľovať výskum, obohacovať vzdelávanie, vzájomne spájať učenie bohatých s chudobnými a chudobných s bohatými, učiní literatúru tak užitočnou, akou len môže byť a položí základy pre zjednotenie ľudstva pri spoločnej

Speculum 2013/1

intelektuálnej konverzácii a pátraní po poznaní“ (Read the Budapest..., 2002). Ako dve hlavné komplementárne stratégie dosiahnutia OA odporúča BOAI: 1. autoarchivovanie a 2. OA časopisy, pričom hlavným cieľom iniciatívy je, aby bol OA zaručený ku všetkým recenzovaným [peer-reviewed] časopisom. Desať rokov po začiatku iniciatívy sa predstavitelia uzniesli na spoločných odporúčaniach, platných pre ďalších desať rokov, v rámci ktorých redefinovali OA k recenzovaným časopisom nasledovne: „znamená voľnú dostupnosť na verejnom internete umožňujúcu akémukoľvek užívateľovi čítať, sťahovať, kopírovať, distribuovať, tlačiť, vyhľadávať alebo vytvárať odkazy na plné texty článkov, indexovať texty, vkladať ich ako dáta do softvéru alebo používať ich na akýkoľvek zákonný účel bez finančných, právnych alebo technických prekážok, s výnimkou tých, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou prístupu k internetu ako takému. Jediným obmedzením reprodukcie a distribúcie, a jedinou rolou autorských práv v tejto oblasti, by malo byť poskytnutie kontroly autorom a autorkám nad ich prácou a právo byť ako autor/ka riadne uznaný a citovaný“ (Ten years..., 2012). Odporúčania sa formulované v štyroch základných tematických oblastiach smerované na oblasť politík (v rámci nich pre univerzity, inštitúcie vyššieho vzdelávania, organizácie financujúce výskum atď.), oblasť licencovania a opätovného používania, oblasť infraštruktúry a udržateľnosti, a oblasť advokácie a koordinácie.

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Bethesda Statement on Open Access Publishing (2003) [Bethesda vyhlásenie o OA pubklikovaní] je vyhlásením Howard Hughes Medical Institute [Medicínsky inštitút Howarda Hughesa] sídliaceho v Marylande (USA), pôvodne zameraným na oblasť biomedicínskeho výskumu. Podľa tohto vyhlásenia, publikácia, ktorá môže byť definovaná ako OA publikácia, musí splniť dve základné podmienky: 1. Autori a držitelia autorských práv udeľujú všetkým užívateľom voľné, neodvolateľné, celosvetové a trvalé právo na prístup, licenciu na kopírovanie, používanie, distribuovanie, prenášanie a zobrazovanie práce verejne; a vytvárať a distribuovať odvodené práce na akomkoľvek digitálnom médiu a pre akékoľvek zodpovedajúce účely, s výhradou riadneho priznania autorstva, ako aj právom na malý počet tlačených kópií pre vlastné účely. 2. Kompletná verzia práce a všetky doplňujúce materiály, vrátane kópie povolenia, ako je uvedené v predošlom bode, vo vhodnom štandardnom elektronickom formáte, je uložená ihneď po prvom uverejnení na minimálne jednom repozitári, ktorý je podporovaný akademickou inštitúciou, vedeckou spoločnosťou, vládnou agentúrou alebo inou zavedenou organizáciou, ktorá sa snaží umožňovať OA, neobmedzenú distribúciu, interoperabilitu a dlhodobú archiváciu (Bethesda Statement..., 2003).

Humanities (2003) [Berlínska deklarácia OA k poznatkom vied a humanít], je treťou zásadnou iniciatívou. Bola realizovaná Max Planck Society [Spoločnosť Maxa Plancka], nezávislou neziskovou výskumnou organizáciou sídliacou v Berlíne. Deklarácia sa odvoláva i na predošlé dve iniciatívy, okrem toho koncipuje niekoľko bodov, prostredníctvom ktorých chce podporiť prechod na elektronickú OA paradigmu: vyzývanie svojich vedcov/prijímateľov grantov v publikovaní svojej práce na základe princípov paradigmy OA; vyzývanie nositeľov kultúrneho dedičstva pre podporu OA, aby sprístupnili svoje zdroje na internete, rozvíjanie prostriedkov a spôsobov hodnotenia OA príspevkov a on-line časopisov, s cieľom zachovania štandardov kvality a dobrej vedeckej praxe; obhajovanie, že publikácia v rámci OA, je riadne vykazovaná pri postupoch alebo hodnoteniach; obhajovanie vnútorných zásluh OA infraštruktúry pri vyvíjaní softvérových nástrojov, obsahového zabezpečenia, tvorby metadát alebo publikovania jednotlivých článkov (Berlin Declaration, 2003).

Berlin Declaration on Open Access to Knowledge in the Sciences and

9 OECD – Organisation for Economic Co-operation and Development, v preklade Organizácia

Výzva je stále otvorená pre vlády, univerzity, výskumné ústavy, finančné agentúry, nadácie, knižnice, múzeá, archívy, učené spoločnosti a profesijné združenia. Za ďalšími iniciatívami na podporu OA stojí napríklad OECD9 - OECD Principles and

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Guidelines for Access to Research Data from Public Funding (2006) [Princípy a príručka OECD k prístupu k výskumným dátam z verejných zdrojov], ktoré stoja na niekoľkých základných princípoch: otvorenosť, flexibilita, transparentnosť, právna zhoda, ochrana individuálneho majetku, formálna zodpovednosť, profesionalizmus, interoperabilita, kvalita, bezpečnosť, efektívnosť, počítateľnosť, udržateľnosť (OECD Principles..., 2007, 15). Alebo tiež EUA10, ktorá formulovala tzv. Recommendation from the EUA Working Group on Open Access (2008) [Odporúčania EUA pracovnej skupiny pre OA]. Tieto sú špecificky cielené na univerzity, národné rektorské konferencie a odporúčania pre EUA. Zároveň sa pracovná skupina dohodla na spoločnom postupe a naplnení cieľov: byť európskou platformou expertného názoru, zvyšovať povedomie o dôležitosti OA širšej univerzitnej komunite, vytvoriť spoločnú stratégiu pre univerzitný sektor, pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Medzivládna organizácia združujúca 34 najvyspelejších krajín sveta, jej cieľom je napomáhať ekonomickému rozvoju, znižovať nezamestnanosť, stabilizovať a rozvíjať medzinárodné finančné trhy. Slovensko je členom od roku 2000. (www.oecd.org) 10 EUA – European University Association, v preklade Európska asociácia univerzít, je orgán reprezentujúci a podporujúci inštitúcie vyššieho vzdelávania 47 krajín (členmi sú viaceré slovenské univerzity a organizácie). Odporúčania dostupné na http://www.eua.be/eua-work-andpolicy-area/research-and-innovation/ Open-Access.aspx.

Speculum 2013/1

preskúmať rozsah OA problematiky v širších súvislostiach a stanoviť priority politickej podpornej akcie z perspektívy univerzít, poskytovať odbornú pomoc z perspektívy univerzitných „stakeholderov“ európskym konferenciám a politickým fóram zameraných na prístup, disemináciu a uchovávanie vedeckých poznatkov, zriaďovaných Európskou komisiou, OECD alebo inými relevantnými agentúrami (Open Access, 2013).

Zlatý, zelený a argumenty pre V súčasnosti sú rozoznávané dva základné mechanizmy fungovania OA, tzv. zlatá cesta (gold Open Access) a zelená cesta (green Open Access). Zlatá cesta je špecifická tým, že prístup k publikovaným vedeckým výsledkom tu umožňujú vydavatelia. Vychádza z tradičného modelu vedeckého publikovania, autorské práva obvykle zostávajú autorom/kám a títo časopisu poskytnú licenciu k publikovaniu. K zlatej ceste sa radia časopisy podporujúce OA, umožňujúce on-line dostupnosť článkov, zároveň ich preberanie, kopírovanie, distribuovanie, tlačenie, prehľadávanie, linkovanie plných textov článkov, pričom nepožadujú žiadne poplatky za prístup k týmto článkom. Pri publikovaní v tzv. komerčnom časopise si náklady na publikovanie (recenzie alebo iné poplatky) spravidla hradí autor/ka, zamestnávateľ, inštitúcia; pri nekomerčných časopisoch je publikovanie bezplatné pre autorov aj čitateľov, tieto náklady znáša tretia

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

strana (napr. vedecká inštitúcia, sponzor). Časopisy, ktoré poskytujú OA pristupujú k politike OA rôzne. Niektoré poskytujú prístup úplne, niektoré čiastočne, iné umožňujú prístup po nejakej určenej dobe, tzv. embargo (spravidla 6 – 12 mesiacov). Napríklad tzv. hybridné časopisy umožňujú autorom sprístupniť článok publikovaný v recenzovanom časopise (na ktorý sa vzťahuje predplatné) za určitý poplatok, článok sa stáva dostupným po uhradení poplatku autorom (Kresáková, 2011; Mikušková, 2012).

tých autorov/ky, ktorých inštitúcie nemajú zriadený vlastný repozitár (Kresáková, 2011; Mikušková, 2012).

zrýchlenej výmene vedeckých informácií, najmä výmena nových informácií je rýchla, prispieva k rozširovaniu a dostupnosti, viditeľnosti nových informácií, dostupnosť kvalitných vedeckých prác je neobmedzená. Vedecká komunikácia sa tak stáva efektívnejšou, zviditeľňuje samotných autorov, prispieva k zvyšovaniu prestíže inštitúcie, zvyšovaniu ohlasov na publikácie, čím publikácie získavajú vyšší dopad. OA zvyšuje čitateľskú základňu i informačný dopad (Kresáková, 2011; Otvorený prístup, 2013). Pre autorov/ky je OA výhodný z hľadiska citovanosti, reputácie, kontaktov i príležitostí; knižnice môžu kvalitnejšie uspokojovať potreby svojich užívateľov, OA menej zaťažuje rozpočty; univerzitám OA prispieva k zviditeľňovaniu a zvyšovaniu prestíže; vydavatelia ním môžu zvýšiť svoju produkciu i záujem o publikovanie; pre grantové agentúry je výhodný z hľadiska návratnosti investícií, zvyšujúceho sa vplyvu a kvality publikácií; vlády prostredníctvom OA môžu zvýšiť transparentnosť vynakladaných finančných prostriedkov (Mikušková, 2012). V prvom rade však otvoreným

Prečo je teda dobré podporovať otvorený prístup? Väčšina argumentácie sa zhodne na viacerých spoločných bodoch. Z môjho hľadiska najzávažnejším argumentom je fakt, že vedecko-výskumná činnosť (aj u nás) je z veľkej časti financovaná z

11 Podľa predbežných údajov ŠÚ SR za rok 2011 podiel verejných prostriedkov na výskum a vývoj dosiahol takmer 61%. Za rok 2011 dosiahol celkový podiel výdavkov SR na výskum a vývoj 0,68% HDP, pričom cieľom stratégie EÚ Europe 2020, je dosiahnuť 3%-tný podiel HDP.

Zelenú cestu charakterizuje to, že prístup k článkom umožňujú samotní autori/ ky, spravidla v repozitároch. Základným princípom je tu teda auto-archivácia v otvorených repozitároch, kedy autori/ky vkladajú elektronické verzie svojej práce do repozitára, tento ich sprístupní a stará sa o ich dlhodobé uchovanie. Najčastejšie sú repozitáre inštitucionálne, kedy ich spravuje inštitúcia, výskumné pracovisko; tematické (alebo predmetové) repozitáre sa zameriavajú na konkrétnu vednú oblasť; repozitáre tzv. osirotených záznamov fungujú ako zberné miesta pre

verejných zdrojov, preto by občania, ako platitelia daní, mali mať slobodný prístup k výsledkom vedecko11 výskumnej práce. OA prispieva k

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

prístupom získavajú všetci čitatelia a občania, ktorí nielenže môžu kontrolovať výsledky práce financované z ich daní, ale zvyšuje sa celková vzdelanostná a informačná úroveň spoločnosti. Napĺňanie tohto princípu je, podľa môjho názoru, napĺňaním poslania vedy ako takej, i poslania vysokých škôl, ako to napríklad deklaruje aj náš, tzv. vysokoškolský zákon, t. j. zapájať sa „do verejnej diskusie o spoločenských a etických otázkach a o utváraní občianskej spoločnosti“ (Zákon č. 131/2002, §1); pričom kvalitná a efektívna verejná diskusia môže nastať v okamihu, keď sú všetky strany o dianí dostatočne informované (tu, ako vieme, práve občania často „ťahajú za kratší koniec“). Preto má otvorený prístup význam aj pre budovanie občianskej spoločnosti. OA môže tiež významným spôsobom prispieť k dekonštruovaniu nadradeného vzťahu vedeckého poznania nad poznaním „laickým“, otvoriť nové formy kooperácie a participácie a prispieť tak k rozvíjaniu nových alternatívnych foriem poznania. Preto si myslím, že OA by v 21. storočí nemal byť otázkou na zváženie, ale normálnou a bežnou súčasťou akademického života. Osobitne pre výskumníkov a výskumníčky v sociálnych a humanitných vedách, ktorí realizujú kvalitatívny výskum so „živými“ ľuďmi, sa môže argumentácia pre otvorený prístup viesť ako súčasť samotného výskumného procesu ( jeho finálnej fázy); môže sa o ňom diskutovať ako o etickom rozmere výskumu, najmä,

Speculum 2013/1

ale nielen, v súvislosti s postkoloniálnou kritikou. „Je obzvlášť znepokojujúce, ak niekto, kto sa špecializuje na štúdium Afriky a koho práca má prispievať k riešeniu marginalizácie a chudoby, prispieva do elitárskych a prestížnych uzavretých časopisov. Tým zaisťuje, že jediný, kto bude mať prístup k jeho práci, budú ľudia na dobre situovaných univerzitách. Je zrejmé, že asymetria vo vzdelávaní, knižných zdrojoch, čase a peniazoch, udržuje trvalý systém nerovností a bráni odborníkom na africkom kontinente plne participovať na výskumnom dialógu v takej miere, ako by naozaj mohli“ (Burrell, 2013), píše v blogu Jane Burrell z Berkeley. Tento rozmer pripomína aj Aaron Swartz vo svojom manifeste, keď sa pýta: „Skenovať celé knižnice, ale dovoliť len ľuďom na Googli čítať ich? Poskytovať vedecké články ľuďom na elitných univerzitách v Prvom svete, ale nie deťom na Globálnom juhu? Je to poburujúce a neakceptovateľné“ (Swartz, 2008).

Europo-lokálny kontext Na európskej politickej úrovni boli tiež podniknuté kroky pre podporu OA a Európska komisia má v súčasnej dobe platné dve zásadné politiky. V roku 2007 Európska rada pre výskum (ERC) vydala smernicu Guidelines for Open Access [Príručka otvoreného prístupu], podľa ktorej všetky recenzované výstupy ňou financovaných výskumných projektov boli dostupné vo vhodnom OA repozitári so šesť mesačnou ochrannou lehotou

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

(Kresáková, 2011). V roku 2008 Európska komisia zahájila tzv. Open Access Pilot in FP7 [Pilotný projekt OA v rámci 7. rámcového programu], kedy prijímatelia grantov napríklad pre socioekonomické a humanitné vedy majú povinnosť publikované výstupy umiestniť do inštitucionálnych alebo tematických repozitárov po 12 mesiacoch od publikovania (ibid.).12 V júli 2012 vydala EK Odporúčania o prístupe k vedeckým informáciám a ich uchovávaní (2012), kde sa o. i. píše: „Politiky otvoreného prístupu k výsledkom vedeckého výskumu by sa mali uplatňovať pri každom výskume, na ktorý plynú financie z verejných zdrojov (Odporúčanie komisie..., 2012, bod 6.). ... Internet zásadne zmenil svet vedy a výskumu. Výskumní pracovníci napríklad experimentujú v oblasti nových spôsobov registrácie, overovania, šírenia a uchovania vedeckých publikácií. Je potrebné tomuto novému prostrediu prispôsobiť politiky výskumu a financovania. Členským štátom by sa malo odporučiť, aby prijali a vypracovali svoje politiky týkajúce sa otvoreného prístupu k vedeckým publikáciám (ibid., bod 9.)“. Odporúčania sú zamerané na otvorený prístup k vedeckým publikáciám a výskumným údajom, na uchovávanie a opakované použitie vedeckých informácií a elektronické infraštruktúry, vyzývajú na dialóg mnohých zainteresovaných strán na vnútroštátnej, európskej a medzinárodnej úrovni, podnecujú členské štáty k štruktúrovanej koordinácii 12 Stránka projektu s potrebnými informáciami http://www.openaire.eu/sk.

na úrovni EÚ a následným krokom na základe odporúčania. V tejto súvislosti, v našom lokálnom kontexte, Agentúra pre výskum a vývoj (APVV), ktorá spravuje financie EK a implementuje rámcové programy vydala v septembri 2012 oficiálnu Výzvu na podporu otvoreného prístupu (Open Access), ktorá „ vyzýva na širokú podporu otvoreného prístupu k publikovaným vedeckým výsledkom. ... Vyzýva na zriadenie národného repozitára, ktoré umožní bezplatný prístup k uloženým vedeckým publikáciám bez rozdielu, či sú výsledkom riešenia projektov financovaných z verejných, štátnych alebo súkromných zdrojov. Vyzývame tvorcov politík, aby vyžadovali povinnosť vkladať vedecké články do repozitárov a novelizovali príslušné zákonné normy v duchu otvoreného prístupu k vedeckým publikáciám“ (Výzva..., 2012). Predsedníctvo APVV považuje OA za užitočný pre výskum a vývoj z verejných zdrojov, zvyšuje návratnosť investícií do výskumu, posilňuje spoločenskú hodnotu výskumu, väčšie využitie technológií, podporuje inovácie a v konečnom dôsledku aj hospodársky rast (ibid.). Podporu OA vyjadrila (pravdepodobne v priebehu roku 2012) aj Slovenská asociácia knižníc (SAK), keď slovenským vysokým školám, resp. najmä ich akademickým knižniciam, adresovala výzvu s názvom Podporme Open Access na slovenských vysokých školách zaregistrujme slovenské OA časopisy a

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

repozitáre. SAK tu vyzýva k registrácii časopisov vychádzajúcich na jednotlivých vysokých školách, ktoré spĺňajú kritériá OA, do tzv. DOAJ13 databázy (Directory of Open Access Journals), kde napríklad pod etnológiou je tu zaradených 29 a pod antropológiou až 96 časopisov. Odporúča i registráciu existujúcich akademických repozitárov v tzv. Directory of Open Access Repositories.14 Ani v jednej z nich nie je v súčasnej dobe ( január 2013) zaregistrovaná žiadna slovenská inštitúcia či repozitár. Podľa záverov prieskumu z roku 2011, do ktorých boli zapojené slovenské univerzity a SAV, 18 inštitúcií spomedzi všetkých deklarovalo, že má určitú formu inštitucionálneho repozitára, avšak žiadna z inštitúcií neprevádzkovala komplexný inštitucionálny repozitár. Jeho budovanie spravidla rieši knižnica v úzkej spolupráci s oddeleniami IT. Prieskum tiež zistil malý záujem manažmentu inštitúcií o túto problematiku, pričom ako najproblémovejšie oblasti boli označené legislatíva, autorské právo a duševné vlastníctvo (Šušol – Ilavská, 2011). Preto ako ojedinelý projekt sa v našom prostredí (s nezisteným zámerom) javí Akademický repozitár15 súkromnej spoločnosti Olobon Soft, s.r.o., ktorá zriadila a prevádzkuje tento virtuálny priestor pre slovenských akademikov a akademičky, 13 Stránka databázy http://www.doaj. org/. 14 Stránka databázy http://www. opendoar.org/. 15 Dostupné na http://www. akademickyrepozitar.sk.

Speculum 2013/1

resp. ich potenciálnych čitateľov/ky. Tento repozitár funguje na princípe autoarchivácie, kde sa autori/ky zaregistrujú a sami sprístupňujú svoju prácu podľa vlastného uváženia. Práce sú spravidla vo formáte .pdf, voľne stiahnuteľné. Hoci podľa indexu jednotlivých vedných disciplín vo väčšine stále „svieti nula“, niektoré vedy ako napr. ekológia či entomológia, sú v počte publikovaných príspevkov zastúpené pomerne bohato. Etnológiu nájdeme zaradenú spolu s kultúrnou antropológiou (aktuálne obsahuje 16 článkov), zvlášť kategóriu tu má sociálna antropológia (aktuálne 3 články). Keďže na Slovensku dodnes nie je zriadený centrálny repozitár, môžeme hovoriť o neistom osude mnohých dokumentov z hľadiska nezabezpečenej dlhodobej archivácie a ich sprístupnenia (Androvič a kol., 2011). Podľa dostupných informácií, okrem spomínaných dvoch inštitúcií, zatiaľ žiadna univerzita, vysoká škola, SAV, MŠ SR alebo iná inštitúcia súvisiaca s vedecko-výskumnou činnosťou, oficiálne otvorený prístup nepodporila, ani nepodnikla kroky k jeho úspešnej implementácii. Preto asi najjednoduchšou a najefektívnejšou cestou pre všetkých, podporujúcich OA, je zvoliť zelenú cestu a o dostupnosť vlastnej práce sa starať sami všetkými dostupnými prostriedkami (ako to mnohí/é robia už dnes).

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

(Ne)otvorená etnológia? A ako je to s otvorenosťou a dostupnosťou vedecko-výskumnej činnosti v našom etno-antropo-logickom kontexte či v príbuzných disciplínach? Slovenský národopis, jediný a hlavný recenzovaný časopis etnologickej komunity, ktorý vydáva Ústav etnológie SAV, má digitálne spracované a stiahnuteľné čísla časopisu v .pdf od roku 1995 do súčasnosti, avšak len obsahy a abstrakty príspevkov v slovenskom a anglickom jazyku. Hoci je evidovaný v niekoľkých elektronických databázach, žiadna z nich nefunguje na princípe otvoreného prístupu. V princípe je teda nutné v prípade záujmu o akýkoľvek príspevok uverejnený v Slovenskom národopise platiť (napríklad v rámci CEEOL databázy činí suma za jeden príspevok 2,50€).16 Na porovnanie, 16 So Slovenským národopisom a jeho „dostupnosťou“ mám i ja osobnú skúsenosť. V Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici sú archivované takmer všetky čísla časopisu od jeho vzniku. V rámci svojho výskumu som si potrebovala urobiť prehľad „ženskej témy“ v slovenskej etnológii aj pred rokom 1989 a nato som musela prejsť fyzicky všetky čísla, poprezerať si štúdie. Samozrejme, čítať všetky štúdie na mieste, robiť si z nich prípadné poznámky nebolo v tomto prípade reálne, jednak ani časovo, a jednak ani spôsob práce mi takýto postup nedovoľoval. Tie príspevky, ktoré som vyhodnotila ako relevantné, som sa spočiatku rozhodla skenovať priamo v študovni. Avšak už po prvom dni som pochopila, že nebude finančne únosné pokračovať v tomto pláne. Hoci som v tom čase bola už zamestnaná a cena za 1 stranu bola 0,10€, čo pri skenovaní

čísla

karentovaného17

časopisu Sociologického ústavu SAV, Sociológia, sú čísla od roku 2004 plne prístupné v databáze vedeckých časopisov a ročeniek vydávaných na pôde SAV.18 V súvislosti so sociálno-vedným výskumom, a najmä kvalitatívnym – terénnym – výskumom (aj) v etnológii, vstupuje do debaty o OA problematika archivovania materiálov získaných v rámci týchto výskumov, a ich dostupnosti, či už 10 strán (cca 1 štúdia) činilo sumu „len“ 1€, pri tom množstve článkov a strán som zvolila iný postup (podotýkam, že časopis vychádza od roku 1953, štyrikrát ročne). Na ďalší deň som si priniesla vlastný fotoaparát a rozhodla sa, články si nafotiť. Po reakcii zamestnanca študovne, ktorý ma pri fotení „prichytil“, a reagoval veľmi pobúrene, som sa cítila zahanbená, akoby som niekomu niečo ukradla. O nejaký čas som absolvovala výskumný pobyt v Prahe, bežne som si do študovní nosievala fotoaparát, nikdy ma nikto neupozornil, a dodnes čerpám z týchto „ilegálne“ získaných materiálov, pretože mnohé sa v slovenských knižniciach vôbec nenachádzajú. 17 Rovnako na porovnanie, podľa informácií MŠVVŠ SR a rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu verejným vysokým školám na rok 2012, činí suma za uverejnenie vedeckej práce v karentovanom časopise 4121€, kým v domácom recenzovanom časopise 116€. Na základe čoho sa dá usudzovať, že je nielen „efektívnejšie“, ale pravdepodobne bude aj prestížnejšie, publikovať skôr v sociologickom časopise, ktorý si o. i. má šancu prečítať (a získať tak potenciálne citácie) omnoho širší okruh odborníkov/čok. 18 Časopis Sociológia dostupný na http://www.sav.sk/index.

php?lang=sk&charset=&doc=journallist&journal_no=36.

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

ide o prepisy výskumných rozhovorov, fotografické alebo videozáznamy (obradov, tancov, spevu, architektúry, či inej ľudskej činnosti). Ústav etnológie SAV má zriadených osem archívov (archív textov, balád, čiernobielych fotonegatívov, čiernobielych fotopozitívov, diapozitívov, kresieb, archív Etnografického atlasu Slovenska a Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska). Z troch vedeckých archívov (archív negatívov, diapozitívov a kresieb), sú na stránke ústavu zverejnené aj ukážky týchto materiálov, ktoré spolu obsahujú viac ako 143 tisíc digitalizovaných obrazových dokumentov. Táto forma on-line prezentácie má podľa ústavu „umožniť záujemcom o javy tradičnej kultúry z radov odbornej i laickej verejnosti vytvoriť si predstavu o dostupnosti a tematickom zastúpení konkrétnych obrazových dokumentov v uvedených inštitúciách v náhľadovej forme s možnosťou získať po splnení stanovených podmienok plnohodnotné dokumenty pre publikačné, didaktické a ďalšie účely“ (Vedecké archívy, 2013). Prácu s týmito archívmi upravuje interný tzv. Bádateľský poriadok Vedeckých archívov Ústavu etnológie SAV. Podľa poriadku „sa tu uchovávané dokumenty poskytujú predovšetkým na vedecké účely, ktoré majú pri využívaní dokumentov prioritu. Poskytovanie dokumentov na iné účely (vzdelávacie, študijné, súkromné, komerčné a pod.) je doplnkovou činnosťou ÚEt SAV“ (Bádateľský poriadok..., 2011, čl. 1). Ako to vyplýva z poriadku, bádateľom/ kám zastrešeným vedeckou inštitúciou

Speculum 2013/1

v určitom vedecko-výskumnom vzťahu s ústavom, sa archívne dokumenty poskytujú priamo, kým bádateľom/kám na iný ako vedecký účel sa vytvárajú odpisy alebo kópie (ibid.). Nie je jasné, ako je to v prípade vedecko-výskumných inštitúcií nemajúcich vzťah s ústavom, prípadne s výskumníkmi/čkami „na voľnej nohe“, ktorí deklarujú vedecký účel, avšak nie sú zastrešení žiadnou inštitúciou. Pri poskytovaní dokumentov na vedecké a iné ako vedecké účely sa postupuje podľa presne daného postupu a každý úkon má poriadkom stanovenú presnú čiastku, pričom v niektorých prípadoch sú úkony na iné, než vedecké úkony, spoplatnené vyššou sumou. Prístup k materiálom sa však za týchto okolností nedá považovať za otvorený, nakoľko akékoľvek spoplatnenie prístupu je vždy prvou diskriminačnou bariérou, ktorá vylúči časť potenciálnych užívateľov/ky; proces získavania archívnych materiálov je pomerne byrokraticky náročný, a ako to vyplýva z poriadku, rozhodnutie o prístupe na nevedecký účel závisí výhradne na rozhodnutí riaditeľa/ ky. Proces si vyžaduje vždy aj fyzickú prítomnosť záujemcu/kyne, čo môže byť taktiež bariérou pre mnohé skupiny ľudí, vo vedeckom prostredí i mimo neho, pričom vstup do archívov prebieha vždy na základe žiadanky, ktoré je nutné vyplniť minimálne dva dni pred vstupom. Deklarovaná preferencia vedeckého účelu pred nevedeckým, môže (ale nemusí) spôsobovať problémy s prístupom najmä z radov nevedcov, resp. „laikov“; je však v rozpore s filozofiou otvoreného

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

prístupu. Na porovnanie, tzv. Dátový archív Sociologického ústavu SAV19, poskytuje užívateľom/kám primárne dáta (dostupné v elektronickej podobe a prevažne z kvantitatívnych výskumov), pričom poskytnutie dát z tohto archívu je bezplatné. Užívateľ/ka si v katalógu (ktorý je zverejnený online) vyhľadá potrebné údaje a po odoslaní e-mailovej žiadosti a ďalšej inštruktáži môže s dátami ďalej pracovať; t. j. celá komunikácia i získavanie dát prebieha elektronicky. Jednoduchý, prehľadný a bezplatný je napríklad aj systém tzv. Slovenského archívu sociálnych dát (SASD)20, ktorý vznikol v spolupráci Katedry sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Sociologickým ústavom SAV. Tento archív sa odlišuje už aj ideovo, pretože jeho služby „sú určené na nekomerčné využitie širokej verejnosti, pre potreby spoločenskovedného výskumu, novinárom, štátnym aj mimovládnym inštitúciám, teda cieľom je okrem archivácie aj zvyšovanie kvality informovanosti verejnosti o živote a zmenách slovenskej spoločnosti“ (O archíve, 2013) 21, dá sa teda konštatovať, 19

Stránka archívu http://www. sociologia.sav.sk/old/archiv/index.html. 20 Stránka archívu http://sasd.sav.sk/sk/. 21 K tejto problematike pred časom prebehla zaujímavá debata v rámci TV Je to tak a projektu Živá vœdička, nazvaná Dáta a dátové archívy pre kvalitnú vedu; hosťkami sociológa Miroslava Tížika boli etnologička Katarína Popelková a etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová. Debata bola reakciou na spomínanú výzvu APVV na podporu OA; moderátor začína diskusiu slovami: „Vkladal som do toho veľké nádeje,

že filozofia otvoreného prístupu je poslaním tohto archívu. Ďalší etnologický časopis, Etnologické lebo som si myslel, že sa už na takejto inštitucionálnej úrovni dostávame na úroveň medzinárodných štandardov fungovania vedy“ (Živá vœdička 13, 2013). Podľa Tížika, sprístupnenie údajov znamená najmä to, že práca vedcov je kontrolovateľná a sociológove pozitívne stanovisko k otvorenému prístupu je jasne čitateľné. Diskusia sa nezameriava na publikačné výstupy vedeckej činnosti, ale skôr na primárne dáta získané v rámci výskumov. Popelková, ako zástupkyňa Ústavu etnológie SAV, vyslovuje v úvode jednoznačný súhlas s argumentom o voľnom prístupe k poznatkom, ktoré vzniknú z verejných prostriedkov, no na druhej strane argumentuje komplikovanou ochranou duševného vlastníctva, zabezpečením licencií a autorských práv a potrebou finančných prostriedkov. De facto sa dozvedáme, že Ústav etnológie SAV nie je celkom naklonený k plne otvorenému prístupu svojich dátových zdrojov. Etnomuzikologička Lukáčová sa pohybuje aj mimo akademickej pôdy, v neziskovej sfére, o vedecké texty, materiály je podľa nej záujem a mali by byť ľuďom prístupné. Lukáčová hovorí tiež o vlastnej skúsenosti o prístupe k nahrávkam v Čechách, o dobrých skúsenostiach so systémom v Maďarsku, no pripomína problematickú spoluprácu so slovenskými inštitúciami a situáciu na Slovensku označuje ako patovú. Pre začiatok navrhuje ako riešenie digitalizovať existujúce zdroje. Diskusia tak otvorila niekoľko oblastí, na jednej strane mocenský vzťah inštitúcia vs. občan/verejnosť, problematiku autorských práv na rôznych stranách, na strane druhej ukazuje rôzne perspektívy nazerania na OA, ktoré závisia vždy od toho, z „pozície koho“ sa o otvorenom prístupe hovorí.

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

rozpravy, vychádzajú od roku 1994, dvakrát ročne. Aktuálne má časopis status odborného nerecenzovaného periodika, je pod záštitou Národopisnej spoločnosti Slovenska a v poslednom období bol realizovaný Katedrou etnológie a etnomuzikológie v Nitre. Ustálil sa ako priestor pre publikovanie najmä pre mladých začínajúcich výskumníkov/čky. Čísla časopisu sú voľne dostupné a stiahnuteľné v .pdf na stránke Ústavu etnológie SAV, avšak len od roku 2003 – 2008. Dôvod, prečo sú dostupné práve tieto čísla a nie čísla staršie, a predovšetkým novšie, nie je jasný. Aj Katedra etnológie a etnomuzikológie v Nitre má na svojej stránke prístupných niekoľko čísel časopisu, napríklad novšie dvojčísla z roku 2009 a 2010, avšak systém sprístupnenia nie je systematický, prehľadný a aktuálny. Naopak, najnovší odborný časopis Speculum, určený pre príspevky v etnológii, sociálnej antropológii a príbuzných disciplínach, ktorý vydáva Slovenská asociácia sociálnych antropológov a vychádza od roku 2009, má len elektronickú formu a všetky čísla sú voľne prístupné a stiahnuteľné v .pdf formáte. Dá sa preto konštatovať, že Speculum je momentálne jediný časopis v našej disciplíne s plne otvoreným prístupom.

Otázky namiesto záverov Kto iný, ako sociálne vedy, by mal ísť v tomto smere príkladom? Je fér, aby sme my, ktorých práca závisí často výhradne na ochote ľudí vzdať sa svojho času a venovať nám vo výskume svoje

Speculum 2013/1

skúsenosti a znalosti (a to zadarmo!), poskytovali tým istým ľuďom informácie za poplatok? Je etické „spovedať“ ľudí na slovenských dedinách a mestách a nesprístupniť im to, čo sme o nich (a vďaka nim) vyskúmali/napísali? Je etické, aby sme (aj) od týchto ľudí žiadali poplatky, ak by chceli použiť materiály, ktoré sme vďaka nim zozbierali? Má logiku, aby si kolegovia a kolegyne v akademickej obci vzájomne platili sa prístup k svojej práci? A nie je v záujme každej akademickej komunity, aby jej poznanie bolo čo najrýchlejšie a najefektívnejšie šírené? Aký by bol stav môjho poznania, ako by asi vyzeralo moje doktorandské štúdium a výskum bez otvoreného prístupu, bez ochoty ľudí v zahraničí zverejňovať svoju prácu? Ako sa asi študuje a skúma tým, ktorým stačí klik na internete a môžu mať k dispozícii akýkoľvek zdroj? Mám sa cítiť vinná za sťahovanie kníh a článkov z internetu? Kto z nás nemá „stiahnutého“ čo i len jedného Bourdieuho? A za akým iným účelom, než je vzdelávanie, by niekto potreboval prístup k vedeckým štúdiám? Nedeklaruje Európska únia, a aj naše vlády, budovanie vzdelanostnej spoločnosti? Nemám ambíciu, že môj „hlas z periférie“ (v geografickom, hierarchickom, genderovom či inom kontexte) zaváži, touto esejou chcem len zviditeľniť filozofiu otvoreného prístupu, ako aj odkaz Aarona Swartza a odpovedať mu na jeho záverečnú otázku: Yes, I will. Čo vy?

Speculum 2013/1

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Literatúra Aaron Swartz. (20. 1. 2013). In The Economist. Získané z http://www.economist. com/news/obituary/21569674-aaron-swartz-computer-programmer-and-activistcommitted-suicide-january-11th-aged-26-aaron Androvič, A., Ciglan, I. & Fiala, T. (20. 1. 2013). Repozitáre na otvorený prístup v krajinách V4. Štandardný grant programu V4. In ITlib. Informačné technológie a knižnice, 2011, č. 02. Získané z http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib112/androvic_ciglan_fiala. htm Bádateľský poriadok Vedeckých archívov Ústavu etnológie SAV. (4. 2. 2013). Bratislava: Ústav etnológie SAV, 2011. 7. Získané z http://www.uet.sav.sk/download/ dokumentacia_badatelsky_poriadok.pdf Berlin Declaration. (27. 1. 2013). Získané z http://oa.mpg.de/lang/en-uk/berlinprozess/berliner-erklarung/ Bethesda Statement on Open Access Publishing. (27. 1. 2013) Získané z http://www. earlham.edu/~peters/fos/bethesda.htm#summary Burrell, J. (27. 1. 2013). #GoOpenAccess for the Ethnography Matters Community. In Ethnography Matters. Získané z http://ethnographymatters.net/2013/01/17/ goopenaccess-for-the-ethnography-matters-community/ Declaration on Science and the Use of Scientific Knowledge. (27. 1. 2013). Budapest: UNESCO, 1999. Získané z http://www.unesco.org/science/wcs/eng/declaration_e.htm Kresáková, J. (27. 1. 2013). Open Access (OA) - Otvorený prístup: nová forma zviditeľnenia výsledkov vedeckej práce. In: Slovenská asociácia knižníc. Bratislava: SAK, 2011. Získané z http://www.sakba.sk/?page=archiv#2011 Mikušková, M. (27. 1. 2013). Otvorený prístup k poznatkom vedy a výskumu. OPEN ACCESS DAY seminár k otvorenému prístupu. Banská Bystrica: UK UMB, 2012. Získané z http://www.library.umb.sk/index.p?module=articles&id=692&language=1#1 O archíve. (4. 2. 2013). In Slovenský archív sociálnych dát. Získané z http://sasd.sav.sk/ sk/o_archive.php Odporúčanie komisie o prístupe k vedeckým informáciám a ich uchovávaní. (27. 1. 2013). In Úradný vestník Európskej únie, L 194/40. Brusel: EK, 2012. Získané z http:// eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2012:194:0039:01:SK:HTML

Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe

Speculum 2013/1

OECD Principles and Guidelines for Access to Research Data from Public Funding. (27. 1. 2013). Paris: OECD, 2007. Získané z www.oecd.org/science/ scienceandtechnologypolicy/38500813.pdf Official statement from family and partner of Aaron Swartz. (20. 1. 2013). In Remember Aaron Swartz. Získané z http://www.rememberaaronsw.com/ Open Access. (27. 1. 2013). EUA, 2013. Získané z http://www.eua.be/eua-work-andpolicy-area/research-and-innovation/Open-Access.aspx Otvorený prístup. (27. 1. 2013). UMB, 2013. Získané z http://www.library.umb.sk/index. php?module=articles&id=692&language=1#1 Read the Budapest Open Access Initiative. (27. 1. 2013). Budapest, 2002. Získané z http://www.opensocietyfoundations.org/openaccess/read Schwartz, J. (20. 1. 2013). Open-Access Advocate Is Arrested for Huge Download. In New York Times, 19. 11. 2011. Získané z http://www.nytimes.com/2011/07/20/ us/20compute.html?_r=0 Swartz, A. (20. 1. 2013). Guerilla Open Access Manifesto. In Internet Archive, 2008. Získané z http://archive.org/stream/GuerillaOpenAccessManifesto/Goamjuly2008_ djvu.txt Šušol, J. & Ilavská, J. (20. 1. 2013). Inštitucionálne repozitáre v podmienkach slovenských vysokých škôl. In Slovenská asociácia knižníc. Bratislava: CVTI SR, 2011. Získané z http://www.sakba.sk/?page=archiv#2011 Ten years on from the Budapest Open Access Initiative: setting the default to open. (27. 1. 2013). In Open society foundations. Budapest, 2012. Získané z http://www. opensocietyfoundations.org/openaccess/boai-10-recommendations Vedecké archívy. (4. 2. 2013). In Ústav etnológie SAV, 2013. Získané z http://www.uet. sav.sk/dokumentacia.htm Zákon č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. (11. 12. 2012) Získané z http://www.minedu.sk/860-sk/zakony/ Živá vœdička 13 - Dáta a dátové archívy pre kvalitnú vedu. (4. 2. 2013). Bratislava: TV Je to tak, 2012. Získané z http://www.youtube.com/ watch?v=d54ZbJSuQXk&list=PLF8B812BDCEAEDF16

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

Rozhovor: Juraj Podoba Barbora Bírová Juraj Podoba (1958) je sociálny antropológ a etnograf pôsobiaci v Slovenskej akadémii vied, Ústave etnológie a v Ústave sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho zameranie je široké. Medzi jeho oblasti výskumu patria materiálna kultúra, kedy sa venoval osídleniu a kultúre bývania, ale tiež kultúrna diverzita Karpát, ochrana kultúrneho dedičstva, modernizácia, transformačné procesy, hodnotové orientácie, nacionalizmus, etnicita, etnický konflikt, kultúrna ekológia, ekologické hnutia, trvalo udržateľný rozvoj, metodológia spoločenských vied.

Po prečítaní životopisu na webovej stránke Univerzity Komenského máme možnosť dozvedieť sa, že v roku 1977 ste sa stali študentom na Katedre etnografie a folkloristiky, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako ste sa dostali akurát k tomuto štúdiu? Čo Vás k tomu viedlo? „Asi by som menoval tri zdroje. Prvý bol čisto pragmatický, spôsob vylučovacou metódou. Pôvodne som mal záujem o históriu, to boli ešte také pubertálne úvahy nad štúdiom histórie, ale od veku takých pätnástich, šestnástich rokov mi bolo jasné, že to bola v tej dobe spolu s filozofiou najideologizovanejšia spoločenskovedná disciplína. A tiež musím skonštatovať že aj najpolitickejšia. V období neskorého detstva až puberty som mal dva výrazné záujmy: bol som knihomoľ a tiež som chodil do skautingu, po jeho zrušení do turistického oddielu. Moderne sa tomu hovorí outdoorové športy, tak som teda chodil do prírody.

Časom som posunul svoj záujem smerom k archeológii, keďže to je tiež istá forma historiografie, alebo historického bádania, ktoré sa odohráva v prírode, tak som to skombinoval. Dokonca som ako gymnazista brigádoval na archeologickom výskume na Devíne, čo robilo Mestské múzeum. V ten rok, kedy som maturoval sa archeológia neotvárala, tento odbor sa v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch neotváral každý rok. Tým druhým zdrojom boli, ako som už spomenul, outdoorové športy, vďaka čomu som prešiel s batohom na chrbte skoro všetky slovenské pohoria. Vtedy sa do zahraničia chodiť nedalo a boli sme nakoniec aj veľmi mladí. V sedemdesiatych rokoch práve v horských a podhorských oblastiach dožíval miznúci svet predindustiálneho roľníka, reprezentovaný najstaršou generáciou, narodenou koncom devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia. A práve agóniu predindustriálneho, v našom prostredí predsocialistického sveta slovenského

Rozhovor: Juraj Podoba

vrchára som mal možnosť pozorovať ako vedľajší produkt potuliek po horách. Nejakým spôsobom ma to ako mestského chlapca oslovilo. Tretím zdrojom bolo, ako som už spomenul že som bol knihomoľ a čítal som populárnu literatúru, etnologickú literatúru, hlavne českú – napríklad Stingla a Šolca. Ale samozrejme aj iných autorov, klasikov etnológie aj iných humanitných odborov z obdobia prvej polovice dvadsiateho storočia. A samozrejme veľa cestopisov. Čítal som beletristickú a populárnovedeckú literatúru, ktorá sa zaoberala tým, čo sa nazýva prírodné národy. Takže asi z týchto troch dôvodov padlo rozhodnutie práve pre tento odbor.“

Speculum 2013/1

Ako potom prebiehalo Vaše štúdium? „Po roku som prestúpil do Brna.Vyštudoval som gymnázium Vazovova 6, to bolo v tej dobe jedno z troch najlepších bratislavských gymnázií. Bolo elitným gymnáziom, dá sa povedať. Ako pubertiaci sme si z tej školy samozrejme robili srandu, ale potom som sa dostal na Filozofickú fakultu UK, kde som sa teda dostal nečakane vzhľadom na môj kádrový profil. Prišiel však šok, lebo som sa ocitol vo výrazne intelektuálne poklesnutom prostredí. Jedinou výnimkou bola Emília Horváthová, minimálne v našom ročníku bola veľmi obľúbená. Nešlo len o to, že bola na tú dobu vzdelanou odborníčkou a aj múdrou ženou,

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

ale bola veľmi svojská a originálna. Čo bolo pre devätnásťročného pubertiaka samozrejme niečo navyše. A druhá vec bola, že tá ´Vazka´ bola taká ruská škola, bola tam cítiť sovietizácia, rusifikácia. Maturoval som v roku ´77, keď vyšla Charta 77. Na maturitné skúšky som sa pripravoval vo veľmi dusnej atmosfére. Prebiehali rôzne antikampane „Republiku si rozvracať nedáme“ a pod. Samozrejme to bolo prítomné aj na našom gymnáziu. Avšak keď som nastúpil po maturite v septembri na vysokú školu, bol som šokovaný, aká to bola totálne znormalizovaná škola. To už vaša generácia nedokáže pochopiť. Vládla tam naozaj veľmi dusivá atmosféra, plná udavačstva. Po roku sa mi našťastie podarilo prestúpiť do Brna, čo bola v tom čase veľmi dobrá voľba. Toto konštatovanie treba brať v kontexte obdobia, kedy som študoval, vtedy bola celkom iná situácia ako dnes. Vtedy „moravská etnografická škola“ predstavovala asi to najlepšie. Keď som tam prišiel po roku strávenom na Filozofickej fakulte v Bratislave, cítil som sa ako v Oxforde. To je jedna vec. Druhá vec - učili nás tam osobnosti, čo sa o Bratislave žiaľbohu nedalo povedať. A dodnes nedá. Ďalším dôvodom bolo, že prekvapivo na to, o aké obdobie ide, tam vládla veľmi dobrá atmosféra. Nedokážem posúdiť, či išlo o celú Filozofickú fakultu, alebo len o niektoré katedry, ale určite to neplatilo iba o Oddelení etnografie. Ocitli sme sa v takom – ja to nazývam že v normalizačnom závetrí, akoby našu

katedru normalizácia vtedy obchádzala. Tá škola bola naozaj neporovnateľne slobodnejšia, liberálnejšia. Pamätám si na vedúceho Oddelenia etnografie prof. Richarda Jeřábka, ako sa do ničoho neštylizoval. Mnohé jeho výroky alebo aj celé prednášky často ašpirovali na príspevky do súťaže „O zlatú mrežu ministerstva vnútra“. Dalo sa tam skrátka dosť voľne existovať. Treba povedať, že keď som končil školu, tak už som si myslel niečo iného, lebo som mal pocit, že nič neviem, ale to je zrejme pocit mnohých študentov. (smiech)“ Iste... A kadiaľ viedla ďalšia cesta? „Podarilo sa mi získať študijný pobyt v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied, potom som šiel na vojnu, potom som ho dokončil, potom sa mi za dosť dramatických okolností podarilo získať ašpirantúru; vtedy to bolo tak, že ašpirantúru na spoločenskovedné odbory musel najprv povoliť mestský výbor strany, s čím bol trochu problém. Takže som bol akoby zopár mesiacov v lufte. Potom sa to podarilo cez všelijaké rodinné kanály a ja som pokračoval v ašpirantúre. Následne som dostal miesto asistenta v Slovenskej akadémii vied. Odvtedy ste teda na SAV? „Áno, odvtedy som tam stále. Ale medzi tým som nastúpil aj sem na fakultu (pozn. FSEV UK) a všelikde som externe učil.“

Rozhovor: Juraj Podoba

Viem, že ste pôsobili aj vo Švajčiarsku, aj v Cambridgei. K tomu ste sa ako dostali? „To Švajčiarsko malo korene v roku ´91, kedy sa v Národopisnom ústave objavil Milan Stanek, ktorý práve vtedy pôsobil v Etnologickom seminári na Univerzite v Zürichu vo funkcii „Oberasistenta“. Tú jeho pozíciu by som možno prirovnal k vedeckému tajomníkovi, on zodpovedal za organizačné a administratívne záležitosti. Mal z toho vyplývajúce povinnosti ale aj právomoci. A on sa vtedy objavil v Bratislave aj so svojou partnerkou Florence Weiss a ponúkli pracovníkom Národopisného ústavu SAV, aby podali projekt jednosemestrálneho pedagogického pôsobenia v Etnologickom seminári v Zürichu. Tak som napísal projekt, ktorý bol akceptovaný výberovým konaním. Na Univerzite v Zürichu som učil jeden predmet (prednáška a proseminár) v letnom semestri akademického roka 1991/1992, volalo sa to „Wandel und Werte im slowakischen Dorf“. Kurz bol voliteľný, študenti nemali z toho skúšku ani zápočet. Keďže som býval v Bazileji, ale robil som v Zürichu, kam som nemusel každý deň dochádzať, mával som prednášky aj v Bazileji, výberové prednášky na Univerzite v Bazileji, Ethnologisches Seminar a aj Seminar für Sozialgeographie. Čo sa týka Univerzity v Cambridge, tam som sa prihlásil na konkurz, išlo o projekt donorovaný istou americkou nadáciou, v rámci jedného väčšieho programu

Speculum 2013/1

Global Security Program. Výskumný program bol zostavený z ôsmych projektov, ktoré boli fokusované na dva konfliktné regióny po páde totalitných režimov. Prvým bola Južná Afrika, kde bol takpovediac fašizoidno-policajný režim apartheidu. A niekoľko rokov predtým, na prelome osemdediatych a deväťdesiatych rokoch padli totalitné režimy vo Východnej Európe. Takže zámerom programu bol výskum týchto meniacich sa regiónov po ukončení vlády autoritatívnych, totalitných režimov, ktoré potláčali ľudské práva a istým spôsobom formovali spoločnosť; a súbežne s pádom týchto systémov tam vyvstali dva veľké problémy. Jednak etnický konflikt a aj sektársky konflikt. Druhým závažným problémom oboch regiónov boli problémy spojené s devastáciou životného prostredia. Primárnym zameraním projektu, v ktorom som ja pôsobil, bol etnický konflikt. Tam sa jednalo o viaceré krajiny, išlo o Slovensko, Poľsko, Maďarsko a Ukrajinu. Tak toto bolo približne moje pôsobenie vo Švajčiarsku a v Anglicku.“ Spomínali

ste

Fakultu

sociálnych

a ekonomických vied, sem ste sa ako dostali? „V podstate ešte keď vznikala myšlienka založiť novú fakultu bol som do toho vtedy vtiahnutý Egonom Gálom a Martinom Kanovským, obidvaja stáli pri zrode tej myšlienky. To bolo približne v roku 2001. V podstate som Martinovi s tým trošku pomáhal, oponoval som program výučby sociálnej antropológie, takže som bol od

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

začiatku pri tom, ale skôr tak vzdialene. Pôvodná myšlienka založenia novej fakulty UK bola komplexnejšia, mali tu byť zastúpené kognitívne vedy, ale napríklad aj humánna ekológia, na koncepcii výučby ktorej som tiež trochu spolupracoval, a aj ďalšie odbory. Na fakultu som nastúpil až v roku 2007, keďže Juraj Buzalka sa vrátil z Halle a bol bez pracovného miesta, tak on nastúpil na vytvorené miesto. O dva roky neskôr som začal učiť externe. Vďaka ďalším ročníkom bakalárov sa vytvorili už také finančné zdroje, že na vtedajší Ústav kultúrnych štúdií mohli prijať ďalšieho zamestnanca. Tak som sa prihlásil na konkurz a bol som akceptovaný.“ Na tejto fakulte učíte, alebo ste v priebehu Vášho pôsobenia na FSEV učili viacero kurzov, Váš záber je pomerne široký cez antropológiu postsocializmu, aplikovanú antropológiu, diplomový seminár, ešte aj environmentálnaantropológia a materiálna kultúra. Ako aj teoretické kurzy Modernizácia a sociálna zmena a Súčasné antropologické teórie. Čo je pre Vás najzaujímavejšie a prečo? „Jednak to vyplýva aj z môjho veku, ťažko už môžem byť nositeľom nejakých nových vedeckých smerov. A hlavne z môjho odborného zamerania predtým, ako som začal učiť na FSEV. V podstate mám tri základné odborové orientácie. Ja som žiak Václava Frolca aj sa vždy budem hlásiť k tomu, že som jeho žiakom. Cez neho som sa najprv dostal k štúdiu architektúry a bývania na vidieku. Zaujímalo ma vtedy súčasné bývanie na socialistickom vidieku.

Taká bola téma mojej diplomovej aj dizertačnej práce. Venoval som sa tomu skutočne dlhodobo. Nebol som síce nikde rok ako by to malo byť, ale chodil som do viacerých lokalít niekoľko rokov opakovane na kratšie výskumy a naozaj to trvalo mnohé dlhé roky. Tam som sa v podstate cez štúdium fenoménu, akým je bývanie a architektúra dostal až k problematike hodnotových orientácií, ku kultúrnemu konfliktu, pretože práve môj etnografický materiál si vyžaduje posun od materiálnej kultúry až k štúdiu noriem, sociokultúrnych vzorov, k štúdiu kultúrneho konfliktu, sociálneho konfliktu. Celé v kontexte celkového vyvoja slovenského vidieka vrátane socialistickej kolektivizácie poľnohospodárstva, takže k štúdiu týchto problémov som sa dostal až cez štúdium materiálnej kultúry. Druhá problematika, ktorou sa zaoberám, úzko súvisí nie tak celkom s výskumom bývania, ale skôr s výskumom osídlenia - týka sa životného prostredia. V tejto problematike som sa angažoval, keď som prišiel z vojny, mal som dvadsaťpäť rokov a začal som sa angažovať v rámci bratislavskej ochranárskej organizácie, kam ma oficiálne vyslala Slovenská národopisná spoločnosť ako svojho odborného zástupcu. Bolo to zamerané na ochranu životného prostredia a na zachovanie kultúrneho dedičstva. Išlo tam o záchranu historických objektov, ale v kontexte ochrany kultúrnej aj prírodnej krajiny. Tomu som sa venoval až do konca deväťdesiatych rokov, kedy som bol napríklad spoluriešiteľom „Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja“.

Rozhovor: Juraj Podoba

Od takto krajinársky ponímanej ochrany kultúrneho dedičstva som sa dostal ku koncepcii udržateľného rozvoja, napr. som bol spoluriešiteľom projektu Research Support Scheme „Sustainable Development in Rural Areas of Slovakia“, ale spolupracoval som aj na Slovníku termínov z trvalej udržateľnosti, ktorý bol určený pre širšiu odbornú aj laickú verejnosť. A samozrejme aj viaceré ďalšie projekty, ktoré ma doviedli k ďalšej oblasti, a teda k aplikovanej antropológii. K téme etnického konfliktu som sa dostal vďaka pôsobeniu na už spomínanej University of Cambridge, tam išlo o projekt „Ethnic and Sectarian Conflict in the Central Carpathian Region“. Takže toto by bolo tri také moje základné orientácie a z toho potom vyplynulo, čo som začal na fakulte učiť. Aj keď pôvodne práve kvôli zameraniu sa na etnický konflikt, kolektívne identity a s tým súvisiacu problematiku som mal učiť kurz Etnicita a nacionalizmus, ale keďže prišiel Juro Buzalka, ktorý je politický antropológ, tak pochopiteľne to učí on. Čo sa týka aplikovanej antropológie, keď sa začal na FSEV vyučovať tento predmet, tak som bol asi jediný, kto by to v tom období mohol učiť, keďže som s tým mal už nejakú skúsenosť. Ja som sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch okrem iného angažoval niekde na rozhraní aplikovanej antropológie a politického aktivizmu. Čo je vlastne prístup mnohých mimovládnych organizácií vo východnej Európe či v Latinskej Amerike a samozrejme aj inde, kde sú zainteresovaní aj mnohí antropológovia, sociológovia, sociálni

Speculum 2013/1

vedci všeobecne. Táto scéna je u nás žiaľbohu veľmi skromná, nebadať veľký záujem o spoluprácu ani z jednej strany. Skôr by sa dalo povedať, že prevládajú opačné prístupy.“ To je veľmi zaujímavé. S čím to podľa Vás súvisí, čo je príčinou? „Podľa mňa to súvisí s istou uzavretosťou mimovládiek na Slovensku, skôr ide o uzavreté komunity, ktoré majú akoby postoj nekomunikácie s niekým iným. A samozrejme aj s charakterom akademického prostredia na slovenských akademických inštitúciách. Toto prostredie je mimoriadne konzervatívne a neflexibilné. Ale čo je príčinou? Myslím, že by ste k tejto téme mohli zorganizovať diskusiu na fakulte medzi študentmi, kde by sa zapojili študenti z odborov Európske štúdiá a Verejná politika, ktorí k tejto téme majú zrejme ešte bližšie ako študenti z odboru Sociálna antropológia. Myslím si, že táto téma je dosť zložitá a radšej by som sa jej vyhol v rámci tohto rozhovoru.“ Spomínali ste viacero výskumov, už od roku 1980, kedy ste sa venovali výskumu staviteľstva a bývania, na čom pracuje momentálne? „Momentálne som spoluriešiteľom jedného projektu, ktorý vedie kolegyňa Ľuba Falťanová v Ústave etnológie, ide o projekt Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel. K tomu ešte nemám relevantné dáta, začínam robiť etnografický výskum opäť v lokalite,

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

kde som realizoval dlhodobý výskum v minulosti. A je to lokalita veľmi vhodná aj z hľadiska tejto problematiky. Vystupuje tam aj viacero problémov, ktoré sa špecificky dotýkajú lokálneho aktivizmu, je to prepojenie kontinuity s bývalým režimom a s cirkvou ako stredobodom diania v obci a podobne. Takže to je prvá vec. Okrem toho mám rozpracovaných niekoľko štúdií. Vraciam sa aj k predošlým prácam, minulý rok vyšla s veľkým oneskorením monografia z dizertačnej práce, takže chcem pokračovať vo výskume v týchto lokalitách, a posunúť to aj metodologicky. Začal som s tým pred nejakými ôsmymi, siedmymi rokmi, ale z osobných dôvodov som ten výskum ukončil. Teraz som veľmi rád, že som sa začal do tohto terénu vracať, lebo deväťdesiate roky boli ´dojížďákom´ neskorého socializmu. Charakterizoval ich sociálno-ekonomický prepad veľkej časti obyvateľov vidieka, ale teraz je situácia už predsa len iná. Posledných päť, desať rokov už nie je pre vidiečanov charakteristická dezorientácia a apatia, ktorá bola zjavná prvých desať – pätnásť rokov po prevrate. V súčasnosti aj v týchto lokálnych komunitách nastupuje pomerne silná sociálna stratifikácia, taká mnohovrstevnosť, lebo naozaj ide o rôznu mieru sociálnej stratifikácie v našej spoločnosti, nie sú tam iba tí veľmi chudobní a potom bohatí, ale ide o niečo rôznorodé. Takže to je pre mňa podnetom opäť sa vrátiť do lokalít, kam som chodieval v minulosti niekoľko rokov, a zakončiť to nejakou väčšou monografiou. Zase s prepojením na sociálnu zmenu a modernizáciu, na

kultúrny konflikt. Takže toto sú pre mňa plány povedzme na nasledujúce tri – štyri roky.“ Spomenuli ste Vašu dizertačnú prácu, ktorá vyšla upravená ako prvá publikácia, ktorú vydala Slovenská asociácia sociálnej antropológie v ktorej ste momentálne aj predsedom. Ako ste sa dostali k tejto organizácii? „Ja

som

zoznámil

s Martinom Kanovským niekedy na konci deväťdesiatych rokov, to bolo ešte keď sa vrátil z Londýna a nastúpil na Katedru etnológie. Keď som sa vrátil z Cambridge v roku 1995, tiež som nad niečím podobným uvažoval. Oslovil som pár ľudí, ale skôr v rámci viac kaviarenskopivárenských než akademických debát, ktorí neprejavili záujem. Takže som sa touto myšlienkou prestal zaoberať. S Martinom sme sa o tom viac razy bavili, a neskôr pred asi šiestimi rokmi ma Martin oslovil, či by som bol ochotný ísť do prípravného výboru občianskeho združenia, ktoré by malo za cieľ rozvoj sociálnej antropológie na Slovensku. Považoval som to za samozrejmé, aj keď som trošku váhal, či toto rozhodnutie nie je vzhľadom k situácii v akademickom prostredí na Slovensku predčasné. Žiaľbohu sa ukázalo, že moje obavy boli do veľkej miery opodstatnené, skutočný záujem o prácu v asociácii prejavuje naozaj iba mizivé množstvo ľudí. Raz do roka sa uskutoční nejaké podujatie, zaplatí sa členské, čo sa tiež ukázalo ako problém pre niektorých ľudí, ktorí majú aj viacero zamestnaní a príde im veľa zaplatiť dvadsať eur členské, takže aj k takýmto

Rozhovor: Juraj Podoba

extrémom to žiaľbohu zašlo. No, ale samozrejme, že som so SASA okamžite súhlasil, keďže si myslím, že takáto aktivita je dôležitá pre konštituovanie sa odboru na Slovensku. A skutočne stále platí, čo napísal Peter Skalník pred niekoľkými rokmi: „Social anthropology in a hostile environment“. Čo sa týka bývalého Československa alebo všeobecne postsocialistických krajín sa dá všeobecne konštatovať, že grantové schémy sú veľmi nepriaznivo nastavené voči akémukoľvek kvalitatívnemu sociálnemu výskumu, čiže aj k antropologickému, kde ide o dlhodobé sledovania určitého sociálneho problému alebo skupiny sociokultúrnych javov či fenoménov. Takže preto si myslím, že takúto aktivitu je nutné podporiť.“ Spomínali ste niekoľko projektov, spolupracovníkov a vôbec kadekoho. Podmienky sú aké sú, ale na základe čoho si vyberáte svojich spolupracovníkov a spolupracovníčky? „Tak tá voľnosť výberu nie je až taká veľká ako by sa mohlo zdať. V Ústave etnológie to funguje tak, že Slovenská akadémia vied je byrokratická hierarchická inštitúcia, tam je možnosť výberu dosť limitovaná, ale samozrejme je daná aj generačným rozdelením a tematickou orientáciou. Takže najmä toto sú limity. Keď som mal približne toľko rokov ako Vy, alebo som možno bol o dvatri roky starší, mal som predstavu – samozrejme predstavu veľmi naivnú - že ako napríklad americkí antropológovia chodia do terénu v pároch, takže aj to

Speculum 2013/1

som videl ako možnú alternatívu pre moju výskumnú prax. Počas socializmu v SAV existovali projekty, čo by som veľmi ani nenazýval projektmi, skôr spolupráca existovala na báze oddelení. Milan Leščák viedol v prvej polovici osemdesiatych rokov jeden kvázi projekt zemeraný na výskum „súčasného“ socialistického vidieka. Keď som sa vrátil z vojny, tak som bol do projektu začlenený, išlo o zameranie na etnografický výskum tzv. súčasnosti. Fungovalo to veľmi voľným spôsobom, kedy de facto neexistovala tímová spolupráca, ale raz za pol roka, alebo raz za rok sa ľudia zišli na projektovom seminári a každý referoval o priebehu a výsledkoch svojho výskumu, prezentoval svoje postrehy, k čomu prišiel. Potom neskôr som viedol jeden projekt v rámci novozniknutej Grantovej agentúry pre vedu (GAV), to bolo ešte pred tým ako vznikla VEGA. Išlo o projekt zameraný na vzťah človeka a životného prostredia. Prihlásili sa kolegovia, ktorí o to nejakým spôsobom prejavili záujem, každý musel byť v nejakom projekte kvôli financiám, tam to príliš nefungovalo. Keď som pracoval ako visiting fellow v Cambridgei, išlo o výber spoluriešiteľov riaditeľom programu. Takže vtedy si vybrali mňa a ja som si spolupracovníkov nevyberal. Keď som riešil viaceré projekty s kolegami geografmi, orientované na problematiku trvalej udržateľnosti, tak v týchto prípadoch sa dali dokopy ľudia, ktorí sa zaoberali makrosociológiou, regionálnou geografiou, humánnou geografiou. A ja som bol v tíme ako antropológ, alebo etnológ. Takže tam to

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

išlo tak, že sa sformoval tím a vytvoril sa projekt. A u ďalších projektov, tak tam skôr zodpovedný riešiteľ oslovil mňa, takže ja som si veľmi spolupracovníkov nevyberal. To je problém grantových schém, ktoré sú veľmi rigidné. Co sa týka mojich osobných skúseností, asi najproblematickejšia situácia bola v rámci Centra excelentnosti SAV, kde časť spoluriešiteľov boli ľudia ktorí sa tam ocitli iba preto, že mali akademický titul. Keďže bez určitého zastúpenia „otitulovaných“ sa grantová podpora v rámci modelu centier excelentnosti SAV nedala/nedá získať. Myslím, že aktuálny spôsob fungovania grantových schém prepojený s nedostakom flexibility akademických inštitúcií, teda nielen ich finančná podvyživenoť spôsobuje problematickú kvalitu spoločenských vied na Slovensku. Ak by som to mal porovnať s mojou skúsenosťou z Cambridge, tak tím po zostavení existoval nezávisle od akademickej inštitúcie, v administratíve univerzity sa sledovalo iba zaobchádzanie s finančnými prostriedkami vyhradenými na projekt. Povedzme administratívne sa sledovala finančná disciplína. Ale na druhej strane, donor raz za pol roka vysielal evaluátora, ktorý strávil niekoľko dní na „mid-term“ alebo záverečnom seminári (projekt trval rok), kde vedeckovýskumný tím prezentoval work-inprogress, resp. celkové výsledky projetu. V rámci tejto evalvácie sa uskutočňovali aj osobné pohovory jednotlivých fellows s evaluátorom, samozrejme bez prítomnosti riaditeľa. Ubezpečujem, že

nešlo o žiadne formálne „tanečky“, ako to mám možnosť zažívať už tridsať rokov na našich akademických inštitúciách. Evalvátor kládol veľmi konkrétne, niekedy dosť nepríjemné otázky, ktoré sa napr. týkali aj kvality a úrovne manažmentu projektu. To je niečo v našich podmienkach asi nepredstaviteľné; a nakoniec pokiaľ by to aj niekto urobil, tak konzekvencie by sa vyvodili zrejme hlavne proti tomu, kto by si dovolil byť kritický. Náš grantový systém nie je grantovým systémom. Myslím si, že to sa odráža aj na kvalite výskumov a tým pádom aj na celkovej kvalite sociálnych a humanitných vied.“ Tieto problémy sú určite závažné a bolo by možné venovať debatu iba im. No v rámci výskumov a skúseností, ktoré máte za sebou, s akým závažným problémov ste sa stretli priamo v teréne? „Jaj, to kedysi kolovali rôzne historky z terénu... Ja som v podstate najväčší problém mal, a teda aj stále mám či potneciálne môžem mať pri výskume spôsobu bývania. Tam ide o to, že si človek vynucuje vstup do obydlia, čo je to skrátka určitý súkromný, intímny priestor; takže ide o niečo celkom iného, ako keď si človek dohovorí stretnutie s informátorom nebodaj prostredníctvom mobilu, alebo e-mailom a samozrejme aj osobne a stretne sa s ním v kaviarni alebo v krčme. To si možno ľudia ani neuvedomujú, teraz narážam na rôzne poznámky mojich starších kolegýň ešte z časovo vzdialenejších období ... Je to

Rozhovor: Juraj Podoba

niečo odlišného, ako keď niekomu viacmenej vojdete do ´baráku´ a chcete od neho veci, ktoré on možno považuje za informácie dôležité pre bandu vlamačov, alebo niekoho podobného, pokiaľ vás teda bližšie osobne nepozná. Spomínam si na výskum, kedy som býval u môjho kamaráta, ktorý si kúpil stodolu na jednom chotárnom sídle v horskej oblasti Slovenska. Cez neho som sa dostal k prvým informátorom. On tam chodieval na víkendy a trávil tam dovolenky. Od neho som sa potom dozvedel, že ľudia v skúmanej obci ma volajú „ten, čo sem chodí a na všetko sa vypytuje“. Samozrejme s výskumom sú vždy spojené určité problémy, ale nikdy som počas terénnych výskumov nenatrafil na väčší problém, s jednou výnimkou. Keď som robil výskum ešte na diplomovú prácu a porovnával som dve obce, jednu na Záhorí a druhú v regióne Podluží na Slovácku. Strávil som tam polovicu jedného leta a potom som tam chodil cez víkendy počas zimného semestra. V tom období pri výskume „současní vesnice“ na brnenskom etnografickom pracovisku začalo prevládať skôr zameranie na kvantitatívne než kvalitatívne výskumy, bola móda dotazníkov, našťastie veľmi krátkodobá. Môj školiteľ ma donútil, aby som po skončení kvalitatívneho etnografického výskumu ešte vypĺňal dotazníky. Reakcia v oboch obciach bola dosť zvláštna. Veľmi ma prekvapilo, že u ľudí, kde som pred tým strávil rozhovorom jednu-dve hodiny, ktorí mi dali obed, alebo naliali pol deci, alebo

Speculum 2013/1

mi uvarili kávu, alebo sme skončili pri tom, že kávu nepijem, tak keď som sa tam objavil s dotazníkom, správali sa odmietavo. Výnimočne až nepriateľsky: v jednom dome dokonca zavolali na mňa policajtov... To bola asi najnepríjemnejšia skúsenosť z terénu a ešte navyše to bolo v nedeľu, lebo tie dotazníky som vypĺňal počas víkendov. Problém bol v tom, že policajtom som povedal, aby zavolali predsedovi MNV, ktorý bol samozrejme informovaný o mojom výskumnom pôsobení v obci. Lenže bola nedeľa a predseda s rodinou odišiel niekam autom na návštevu, takže bol nezohnateľný, aj úradníčka z MNV, ktorú som zháňal bola niekde preč... takže výskum som v onú nedeľu urýchlene ukončil za policajnej asistencie. Avšak pointa spočíva v tom, že nakoniec to dopadlo tak, že som tie dotazníky ani nepoužil. Mne to bolo v podstate jedno, lebo som to robil iba na príkaz môjho školiteľa a keďže mi ten ´esenbák´ oznámil, že keď okamžite neskončím tak ma zatkne, išiel som na najbližší vlak. To bol najnepríjemnejší zážitok takého technicko-vzťahového charakteru. Čo sa týka subjektívnych, osobných problémov, takých možno až hodnotovo-filozofických, tak to bol výskum, ktorý som robil v súvislosti s projektom o etnickom konflikte. Realizoval som výskumy menšinových elít na Slovensku, trošku aj v Maďarsku a aj medzi Rusínmi, či už žijúcich v Maďarsku, alebo na Slovensku. Zjednodušene povedané išlo o výskum menšinových elít: maďarských, rusínskych ale samozrejme

Speculum 2013/1

Rozhovor: Juraj Podoba

aj slovenských, keďže aj Slováci majú na Slovensku postavenie regionálnej menšiny, minimálne časť z nich to takto vníma. Keď som robil rozhovory s týmito ľuďmi, osobne to bolo veľmi príjemné, ku mne sa správali korektne. Povedal by som že až milo - ale keby som ten výskum robil ako veľmi mladý, tak by som to asi nezvládol. Pri realizácii výskumu som mal približne 36 rokov, takže som už mal dostatok výskumníckych skúseností. Časť mojich informátorov boli extrémisti, ojedinele až vyslovene fašistické typy, ktorí sa tým nijako netajili a naozaj je dosť náročné a vyžaduje si to trénovanie, že som s ksichtom hráča pokru dával ďalšie otázky a popíjal kávičku, ktorou ma ponúkli a ten rozhovor prebiehal ďalej. Najhorší rozhovor som absolvoval v jednom mestečku na južnom Slovensku, v jame levovej, tam som robil kolektívne interview naraz s troma informátormi, ktorí zosobňovali slovenský nacionálny extrémizmus. Rozhovor trval asi tak štyri hodiny, počas toho rozhovoru sa v mojej hlave pretočilo uvažovanie o etnickom konflikte, tam sa stretli tri rozličné typy reprezentujúce tri rôzne modely či varianty nacionálneho extrémizmu. Takže z tém, ktoré som robil, toto bolo asi najnáročnejšie. A opačne by som spomenul najpríjemnejšie situácie, čo sa mi najviac páčilo, keď som robil pred viac ako desiatimi rokmi výskum pre medzinárodný projekt týkajúci sa aktivistov a lídrov environmentálnych organizácií. Vtedy to boli zväčša ľudia približne vo Vašom veku, niektorí boli aj starší. Išlo o príjemných, sympatických

angažovaných mladých ľudí, takže na celý výskumný projekt mám veľmi dobé spomienky.“ Ešte by som sa vrátila na začiatok, keď ste spomínali motiváciu k štúdiu, prírodu a podobne. Vzhľadom na množstvo povinností, čomu sa venujete vo voľnom čase, ak teda nejaký je? „Vzhľadom na časové tlaky a zároveň slabnúce sily mi veľa toho voľného času nezostáva, ale voľný čas delím na fyzickú regeneráciu, vyhradím si čas na plávanie, aspoň raz do týždňa. Už niekoľko rokov máme dvoch psov, takže trávim veľký čas z voľna s nimi prechádzkami v prírode. Pre časom som zdedil po rodičoch totálne zdevastovanú, spustnutú záhradku, takže pomalými krokmi, postupne, vlastnými silami, keďže nemám niekoho, kto by mi pomohol, sa snažím dostať ju do stavu rekultivovaného, aby som sa tam mohol stretávať napríklad so svojimi diplomantmi a doktorandmi (smiech), čo ešte bude trvať veľmi dlho, lebo tá záhradka bola naozaj v stave malajskej džungle. No a občas sa snažím s manželkou stihnúť nejaké to divadlo. Na ďalšie veci mi už veľa času nezostáva.“ Rozhovor bol autorizovaný.

Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík

Speculum 2013/1

Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík Táňa Grauzelová, Ústav etnológie SAV

Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík Ústav etnológie SAV/ ETERNA press, Bratislava, 2011. Publikácia Tatiany Bužekovej, Danijeli Jerotijević a Martina Kanovského je venovaná vysvetleniu magických predstáv a praktík z kognitívneho hľadiska. Základným predpokladom kognitívneho prístupu ku skúmaniu týchto fenoménov je existencia univerzálnych vlastností myslenia, ktoré sa prejavujú na úrovni evolučne vyvinutých psychologických mechanizmov. Kniha ponúka vysvetlenie šírenia nadprirodzených reprezentácií prostredníctvom vzájomnej interakcie sociálnych a kognitívnych faktorov – Tatiana Bužeková a Danijela Jerotijević vysvetľujú túto problematiku na príklade etnografických dát, zatiaľ čo úvodná kapitola Martina Kanovského, ktorá je určitou revízou jeho staršej štúdie, demonštruje niekoľko kľúčových východísk antropologického kognitívneho výskumu magických či náboženských predstáv, ako aj problémy, na ktoré sa treba zamerať pri budúcich výskumoch tejto oblasti. Nakoľko je táto publikácia monografiou, budem sa snažiť čitateľom ukázať, v čom

spočíva výhoda jednotnej teoretickej platformy pri vysvetľovaní javu v rôznych prostrediach, a taktiež ho upozorniť na spoločné argumentačné línie. Kanovský čitateľovi bližšie predstavuje koncepcie podmienok a procesov šírenia (nielen nadprirodzených) predstáv – reprezentácií autorov Dana Sperbera a Pascala Boyera, ktoré sú spoločné pre nasledujúce štúdie. Epidemiológia reprezentácií a teória relevancie sú koncepty bez ktorých sa antropologický výskum reprezentácií akéhokoľvek druhu nezaobíde. Aby sme mohli čo možno najlepšie porozumieť konceptu šírenia reprezentácií Pascala Boyera, je potrebné oboznámiť sa s pojmami intuitívna ontológia (psychológia, fyzika, biológia), minimálne anti-intuitívny (minimal counter-intutive) koncept a inferenčný potenciál reprezentácie. Zámerom Kanovského kapitoly nie je čiteľovi poskytnúť podrobný výklad týchto konceptov ( je mnoho iných miest kde je na to priestor), oveľa dôležitejšie je v tomto prípade je samotná

Speculum 2013/1

Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík

aplikácia týchto konceptov pri výskume a interpretácií dát – výborne podložené nasledujúcimi kapitolami. Kanovský upozorňuje na niekoľko problematických miest výskumov náboženských predstáv. Podľa neho by nemal byť hlavný zámer výskumu dokázať, že nejaká predstava alebo súbor predstáv je v populácií (alebo v jej časti) rozšírený, ale zistiť, či je tento súbor rozšírenejší ako iný. Potom je priestor na interpretáciu toho, prečo je to tak. V tejto súvislosti spomeniem ďalšie „upozornenie“ a síce, že výskum šírenia reprezentácií sa nikdy nemôže opierať len o skúmanie kognitívnej výbavy ľudskej mysle, pretože „náboženstvá majú okrem kognitívnych podmienok šírenia predstáv aj svoje historické a sociálne podmienky, a okrem toho nijaké náboženstvo sa nikdy neskladá iba z rozšírených nadprirodzených predstáv: vždy obsahuje aj rituály, určité druhy kolektívnych identít a solidarít, emocionálny základ, politické distribúcie moci a statusu, ekonomické distribúcie majetku a zdrojov“ (str. 11). Druhé doporučenie k výskumom, ktoré na tomto mieste stručne uvediem, sa týka toho, že kognitívne vedy postulujú univerzálne fungovanie ľudskej mysle a . nadprirodzené predstavy sú vedľajším produktom fungovania mysle. Vo výskumoch nadprirodzených predstáv z hľadiska kognitívnej antropológie by teda nemalo (primárne) ísť o zachytenie a katalogizáciu obsahov predstáv, ale skôr o popísanie samotného mechanizmu šírenia a funkcií týchto predstáv v sociálnom prostredí.

Pojmy, s ktorými vo výskumoch nadpridrozených predstáv pracujú antropologičky Danijela Jerotijević a Tatiana Bužeková sú okrem iných (pre ich terén a výskum špecifických) relevancia, esencializmus a emócie. Obe v teréne pracujú s naratívami. Jerotijević sa zaoberá reprezentáciami nadprirodzených praktík vykonávaných s cieľom niekomu uškodiť. Ako hovorí, zameriava sa predovšetkým na princípy, ktoré stoja v pozadí magických predstáv, nie na ich obsah. Vo svojej kapitole veľmi podrobne a čitateľovi prístupne vysvetľuje teoretické koncepcie, ktoré jej poskytujú interpretačný rámec výskumných dát. Etnorafický materiál je zo Srbska. Materiálom veľmi dobre podkladá svoju argumentáciu, na tomto mieste by som zdôraznila najmä emóciu odporu ako reakciu na možnú kontamináciu a tiež sociálny rozmer tejto emócie – odpor ako reakcia na nemorálne správanie. V kapitole tiež podrobne rozvádza koncept esencializmu. Ako tvrdí autorka, reprezentácie nadprirodzeného škodenia sú zložitým súborom predstáv, ktoré sú založené na bežných psychologických mechanizmoch, pričom ich náplň závisí od daného kultúrneho prostredia. Ako dokazuje analýzou materiálu, v reprezentáciach magického pôsobenia zohráva veľkú úlohu skotočnosť, že vypovedajú o medziľudských vzťahoch a sociálnych konfliktoch.

Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík

Bužeková vo svojej kapitole prezentuje materiál z dvoch neošamanských kruhov v Bratislave. Ukazuje, akým spôsobom lídri šamanských skupín legitimizuú svoju autoritu a ako ich stratégie súvisia so spôsobom organizácie skupiny a teda aj so spôsobom šírenia reprezentácií šamanizmu. Líder neošamanskej skupiny, ktorý požíva autoritu má totiž vplyv na výber tradičných šamanských koncepcií – teda to, „čo sa bude môže šíriť“ v skupine. V kapitole sa dozvedáme o počiatkoch skúmania šamanizmu, o prístupe k šamanizmu Mircea Eliadeho, ako aj o populárnom Carlosovi Castanedovi. „Historická“ časť je zakončená Michaelom Hernerom, zakladateľom globálneho hnutia neošamanizmu. Prvú časť kapitolu považujem za veľmi prínosnú, pretože šamanizmus a neošamanizmus nie sú pojmy, o ktorých môžme povedať, že sa s nimi nenarába práve najjednoduchšie. V súvislosti s cieľom práce Bužeková ukazuje niekoľko teórií vysvetľujúcich ako súvisí autorita s legitimizáciou spoločenských praktík. Autorka sa počas výskumu rôznych podujatí v rámci šamanských kruhov a tak je jej materiál naozaj pestrý, pričom pomocou naratív jej respondentov a ich interpretácií možno zreteľne vidieť akým spôsobom možno teoretické koncepcie (legitimizácia autority a jej formy, intuitívna psychológia) uchopiť v praxi a v rámci sociálneho kontextu.

Speculum 2013/1

V publikácií možno nájsť výborné príklady toho, ako možno v etnografickej či antropologickej praxi interpretovať dáta prístupmi a teóriami kognitívnej antropológie. Ako bolo niekoľko krát zdôraznené v publikácií, aplikácia čisto kognitívneho prístupu nemôže byť jediným prvkom výskumu šírenia reprezentácií – práve kombinácia fungovania mechanizmov mysle a konkrétneho, od prostredia závislého obsahu reprezentácií je kľúčová. Veľmi prístupne prezentovaný materiál oboch autoriek to len potvrdzuje.

Autorský kolektív: Tatiana Bužeková Katedra etnológie a kultúrnej antropológie UK, Ústav Etnológie SAV Danijela Jerotijević Ústav sociálnej antropológie FSEV UK Martin Kanovský Ústav sociálnej antropológie FSEV UK

Speculum 2013/1

Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.

Správa z konferencie: Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne Bc. Vojtech Bagín

Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK vojtechbaginn@gmail.com V dňoch 12-13.11. 2012 sa v priestoroch Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne uskutočnila medzinárodná študentská vedecká konferencia s názvom Když výzkum, tak kvalitativní! Serpentinami bádaní v terénu. Organizátormi tejto konferencie boli doktorandi Ústavu európskej etnológie Masarykovej univerzity. Účastníkmi konferencie boli študenti z katedier univerzít, ako aj vedeckých ústavov z Českej republiky, Slovenska a Poľska. Na tejto konferencií sa zúčastnili i študenti Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK. V tejto správe sa zameriavam na príspevky, ktorých problematiku považujem za aktuálnu aj v rámci aplikácie v slovenskej etnológii a sociálnej antropológii. Na konferencii odznelo veľa kvalitných príspevkov, ktoré riešili najmä problematiku terénneho výskumu. Boli sme svedkami reflexie rôznych podôb kvalitatívneho výskumu a skúseností jednotlivých bádateľov v teréne. Katedru etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK na konferencii zastupovala doktorandka Dita Csürtökyová, ktorá sa vo svojom príspevku zaoberala mierou

osobnej zainteresovanosti výskumníka v skúmanej lokalite. Venovala sa aspektom terénneho výskumu v rurálnom prostredí obce Sebechleby, kde uskutočňuje svoj terénny výskum. Venovala sa problematike zainteresovanosti výskumníka, pričom bola v príspevku sebakritická a konštatovala, že si uvedomuje postupnú stratu odstupu od skúmaného prostredia, čo je nepochybne spôsobené dlhým pobytom v skúmanom teréne a vytvorením si istých vzťahov k informátorom. Príspevok dvojice autorov Ondřeja Hejnala a Lubomíra Luptáka z FF ZČU v Plzni zaujal svojou kontroverznou témou. Obaja autori boli z rozdielnych študijných odborov –antropológie a politológie. Vo svojom príspevku rozoberali problematiku etickej stránky terénneho výskumu. Prezentovali sa ako zástancovia tajného kvalitatívneho výskumu. Svoje tvrdenia odôvodňovali potrebou tohto výskumu v určitom sociálnom prostredí. Svoje príklady postavili na skúsenostiach z výskumov prostredia bezdomovcov a výskume byrokratického aparátu štátu. Ich zdôvodnenia tajného výskumu, ktorý sa z pohľadu väčšiny antropológov javí

Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.

Speculum 2013/1

ako neetický, spočívali najmä vo fakte, že pri určitých skupinách obyvateľstva, prípadne istých štruktúrach spoločnosti, nie je možné zrealizovať kvalitný výskum v prípade, že informátori tušia realizáciu výskumu. Tento príspevok vyvolal na konferencií určite najzaujímavejšie reakcie, pretože autori príspevku narušili uznávanú koncepciu etických výskumných pravidiel.

miestneho spoločenstva. Napriek tomu, že mnohým obyvateľom chýbali intenzívne rodinné vzťahy, dokázali si ich nahradiť vzťahmi v kolektívoch, ktoré vytvárali. Vo svojom príspevku zdôraznila fakt, že do života novousadlíkov v pohraničí zasiahli rovnaké zmeny, ako vo vnútrozemí a v istom období spôsobili uzatvorenie ľudí do seba a ich vzájomné odcudzenie.

Lukáš Dirga z katedry sociológie FF ZČU v Plzni, priblížil problematiku kvalitatívneho výskumu a jeho problémov vo väzenskom prostredí. Vo svojom príspevku sa zaoberal vplyvom väzenského prostredia na identitu dozorcov v tejto inštitúcií. Dirga upozornil na významné úskalia, ktoré plynú z tohto druhu výskumu v tomto prostredí, ktoré je aj po dlhom čase terénnej práce zahalené pre výskumníka rúškom tajomstva. Nie je spôsobené natoľko neochotou informátorov, ako najmä vnútornými predpismi, ktoré v inštitúciách tohto typu vládnu.

Príspevok Lucie Chudlařskej z katedry psychológie PEF ČZU v Prahe, bol venovaný problematike konštrukcie kolektívnej identity na príklade biografických rozprávaní volyňských Čechov. Terénny výskum autorka realizovala v oblasti Sušicka. V príspevku sa venovala problematike reemigrácie a znovuosídľovania československého pohraničia po roku 1945. Z prezentovaných

Tematikou svojho príspevku zaujala Jitka Cidlinová z ÚEE FF MU v Brne, ktorá sa venovala stereotypu o vykorenenom pohraničí a teritoriálnej identite v životných príbehoch najstarších obyvateľov regiónu Českej Lipy. Upozornila na zložitú sieť vzťahov k okoliu, ktoré sú súčasťou identity najstarších obyvateľov skúmanej lokality. Svojím príspevkom preukázala nepravdivosť tvrdenia o vykorenenom pohraničí a dokázala, že obyvatelia týchto oblastí žili bohatým spoločenským životom a v skúmanej lokalite zaznamenala výrazné snahy o vytvorenie

výsledkov vyplynul záver, že aj napriek tomu, že sa často názory ľudí na historické udalosti líšia, problematiku reemigrácie a znovuosídľovania tohto územia vnímajú všetci rovnako, ako veľmi ťažký a zložitý životný krok. Príspevky Jitky Cidlinovej a Lucie Chudlařskej môžu byť inšpiráciou pre podobné výskumy i v slovenskom etnickom prostredí. Využitie metód orálnej histórie a nepochybne v súčasnej antropológii svoje pevné miesto i budúcnosť. Príspevok Martina Chochola z FHS UK v Prahe, sa zaoberal problematikou súčasnom identity v Baskicku a problémom, ktoré plynú z kvalitatívneho výskumu v tomto etnickom prostredí. Prezentoval výsledky výskumov, z ktorých vyplynulo, že jeden z najvýznamnejších

Speculum 2013/1

Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.

faktorov baskickej identity je jazyk, ten však tvorí iba jej menšiu časť. Ďalšími faktormi sú otázky kultúrnej, regionálnej, ekonomickej, štátnej a ideologickopolitickej identity. Tieto všetky faktory majú podľa autora vo svojej podstate odpovedať na zdanlivo jednoduchú otázku o baskickej identite, na otázku, ako je možné definovať Baska. Autor sa vo svojom príspevku zaoberal viacerými metodologickými úskaliami, s ktorými sa stretol počas svojho terénneho výskumu. Snažil sa odpovedať na otázku kedy a za akých podmienok sa výskumník zbavuje pocitu „exotickosti“ svojich informátorov a prostredia, ktoré skúma. Veľmi zaujímavú problematiku si za tému svojho príspevku zvolila Gabriela Fatková z FF ZČU v Plzni. Zaoberala sa problematikou sexuality výskumníka a jeho vzťahu k informátorom. Zdôraznila, že tejto problematike sa v súčasnosti začína venovať pozornosť a vyzdvihla fakt, že v poslednom období bola vo výraznej miere prehodnotená rola výskumníka v teréne. Vyzdvihla skutočnosť, že v súčasnosti sa od výskumníka neočakáva odstup a emocionálna nezaujatosť voči svojim informátorom v takej miere ako v minulosti, čo vníma ako pozitívny fakt. Podľa nej je dôležité si uvedomiť, že výskumník vstupuje do skúmanej lokality so svojim genderom a svojou sexualitou. Vo svojom príspevku sa snažila priblížiť, ako výskumníci v teréne používajú svoj gender a sexualitu. O dedine Yörük v Turecku a spôsobe interpretácie vlastnej histórie v tomto

prostredí predniesla svoj príspevok Kateřina Vytejčková, študentka Ústavu etnológie FF UK v Prahe. Vo svojom príspevku prezentovala výsledky terénnych výskumov, ktoré uskutočnila v spomínanej obci. Obec je v Turecku známa tým, že jej obyvatelia sa prezentujú ako potomkovia kočovných kmeňov. Vytejčková hovorila o tom, akým spôsobom si miestni obyvatelia utvárajú a upevňujú kočovnícku identitu. V lokalite bola založená nadácia, ktorá organizuje rôzne podujatia, ktoré majú obyvateľom pripomínať ich vznešený pôvod. Zaujímavosťou však je, že kritické štúdium historických prameňov takýto pôvod obyvateľov tejto lokality nepotvrdzuje. V tejto lokalite sme teda svedkami toho, že mýtus o pôvode obyvateľov z kočovných kmeňov zohráva v identite obyvateľov oveľa významnejšiu úlohu ako vedecké fakty, získané kritickou analýzou prameňov. Konferencia v Brne potešila svojich účastníkov nielen zaujímavými príspevkami, ale i kvalitnou diskusiou. Príspevky i diskusia spolu vytvorili kvalitný exkurz do problematiky terénneho výskumu. Boli sme svedkami vystúpenia študentov a študentiek rôznych katedier a ústavov, s ktorými sme mali možnosť nadviazať nové kontakty a dohodnúť sa i na prípadnej budúcej spolupráci. Verím, že sa na pôde Ústavu európskej etnológie všetci opäť stretneme i o rok a budeme svedkami ďalších kvalitných príspevkov a výmeny skúseností medzi mladými nádejnými etnológmi a antropológmi.

Pokyny pre autorov / Submission guidelines

Speculum 2013/1

Pokyny pre autorov / Submission guidelines Časopis Speculum Časopis Speculum je odborné periodikum Slovenskej asociácie sociálnych antropológov. Je otvorenou platformou pre príspevky v odbore etnológie a sociálnej antropológie, ale i príbuzných disciplín. Časopis Speculum pozostáva z nasledujúcich rubrík,: teoretické štúdie, materiálové štúdie, tematické diskusie, eseje, rozhovory, recenzie a pod. Keďže sú vítané aj študentské príspevky, jeho súčasťou môže byť aj kritika, humor alebo realizácia akýchkoľvek netradičných nápadov, ktoré so sebou prináša živý a tvorivý študentský duch. Príspevky, ktoré prijímame, sú tieto : Štúdie v rozsahu 15 až 25 normostrán, s odkazmi na literatúru priamo v texte. Máme záujem o štúdie z oblasti kultúrnej a sociálnej antropológie a jej príbuzných vied: etnológie, religionistiky, psychológie, sociológie, ale aj histórie. Štúdia je pôvodná práca (hoci aj modifikované bakalárske, či diplomové práce), ktorá využíva prevažne antropologické teórie a je vypracovaná s použitím vhodných empirických metód. Abstrakt k štúdii v slovenskom aj v anglickom jazyku (ako aj názov) by mal obsahovať výskumnú otázku a naznačenie výsledkov, taktiež maximálne 5 kľúčových slov.

Eseje v rozsahu maximálne 10 normostrán. Oblasti záujmu sú rovnaké ako pri štúdiách. V esejách možno rozpracúvať konkrétne pojmy a ich použitie v sociálnych vedách, práce môžu predstavovať rôzne koncepcie skúmania toho istého javu a pod. Obsah eseje je prakticky voľný. Nevyžaduje sa abstrakt, avšak v úvode je potrebné predstaviť rozoberanú problematiku ako aj naznačiť štruktúru eseje. Správy/Recenzie v rozsahu maximálne 3 normostrany. Správy môžu byť z konferencií, zo ŠVOČ, z festivalu (napríklad filmového), či z otvorenia výstavy. Recenzie by sa mali týkať buď nových kníh alebo aj starších, ktoré sú pre Vás zaujímavé. Vítame aj recenzie kníh, ktorých znalosť študenti a študentky považujú za nevyhnutné pre štúdium sociálnej antropológie a príbuzných vied. Recenzie môžu byť aj na filmy zo sociálno- vednou tematikou. Rozhovory Fotookienka/Fotoreportáže obsahujú fotografie a ich kontext, zasielať max. 10 fotografií na určitú tému, či z určitej oblasti. Fotografie sa posielajú vo formáte .jpg, popisky k nim v textovom

Speculum 2013/1

Pokyny pre autorov / Submission guidelines

editore, s označením čísla fotografie. Fotoreportáže (text zahrňujúci relevantné fotografie) v rozsahu maximálne 10 strán opäť posielať zvlášť, pričom je potrebné v texte vyznačiť, kam patrí príslušná fotografia. Všeobecné pokyny Každý príspevok musí obsahovať meno autora/autorky, e-mailový kontakt, inštitucionálne zázemie a v krátkosti uvedené hlavné študijné či pracovné zameranie. Písmo vo všetkých príspevkoch je Times New Roman, veľkosť 12, formáty .doc, resp. .jpg. Citovanie literatúry: podľa štýlu APA. Viac na http://owl.english.purdue.edu/owl/ resource/560/12

Speculum is a periodical scholarly magazine of the Slovak association of social anthropology. It´s an open platform for articles from the fields of ethnology, social anthorpology and other related disciplines. Speculum consists of the following rubrics/sections: theoretical and empirical studies, essays (discussions), interviews, recencions/reviews, etc. As students´ articles are welcomed as well, Speculum’s content may also include humour, criticism or realisation of any unconventional ideas, which are brought by a dynamic and creative student spirit.

We accept articles as follows: Studies in range from 15 to 25 standard pages, with references in text. We are interested in studies from the field of cultural and social anthropology and related disciplines: ethnology, religious studies, psychology, sociology and history. A study is an original work (even modified bachelor or master thesis), within which mainly anthropological theories are used and is elaborated by using appropriate empirical research methods. An abstract should contain a research question, indication of results and a maximum of 5 key words. Essays in range of 10 standard pages at maximum. Fields of interest are the same as for studies. Authors can elaborate, among others, specific concepts and their application within social sciences, or they can introduce different approaches to investigate a phenomenon, etc. The content of an essay is basically arbitrary. There´s no need of an abstract, but it is required to present the the topic as well as the structure of the essay in the introduction. Reports/ Recensions in range of 3 standard pages at maximum. Reports from conferences, festivals (e.g. movie festival/ art festivals) or exhibition openings are welcomed. Recensions should pertain to either new or older books, which are of interest to the author. Recensions of books that students find crucial for the study of social anthropology and related

Pokyny pre autorov / Submission guidelines

Speculum 2013/1

disciplines are also welcomed. Authors can submitt also recension of movies with a social – scientific theme. Interviews Photoreports, photographies in context. You can submitt 10 photos at maximum on a certain topic. Photos have to be in .jpg format, captions/legends in .doc with photonumbers. Photoreports (text with relevant photos), has to be 10 standard pages at maximum with indexing the place, where each photo belongs. General guidelines Each article must contain author’s name, email contact, institutional background, and main research topic (shortly). Lettering of all articles is Times New Roman, size 12. Articles are submitted in .doc/.jpg. References and in-text citations is in APA style. More: http://owl.english.purdue.edu/owl/ resource/560/12