Martin Sluka: Nebezpečný kysličník uhličitý

Nebezpečný kysličník uhličitý

Martin Sluka

Nebezpečenstvo priestorov s vysokým obsahom kysličníka uhličitého vo vzduchu je veľmi dobre známe. Stretávame sa s ním najmä pri zostupoch a prieskume v priepastiach Slovenského krasu. Tesné nevetrané priestory, s dnom upchatým sedimentami, s tlejúcim listím, môžu byť skutočne veľmi nebezpečné.

Starci mali jeden dobrý zvyk, najpr do priepasti spúšťali zapálenú karbidku na lane. Keď nezhasla, tak pokračovali v zostupe. Avšak kdože ešte má dnes klasickú karbidku do ruky?

Do priepasti, v ktorej sa dá predpokladať možnosť výskytu kysličníka uhličitého by mal prvolezec zostupovať pomaly a neustále sledovať vlastné dýchanie a svetlo karbidky. V momente, keď svetlo karbidky očervenie, karbidka začně čadiť, dýchanie sa zdanlivo bez príčiny zrýchli, zvýši sa tepová frekvencia, dýchanie sa stáva čoraz ťažšie, v ústach máme nepríjemný kyslastý pocit, tak je najvyšší čas prestať zostupovať a okamžite zahájiť výstup naspäť.

V normálnych jaskynných priestoroch sa obvykle nevyskytujú tzv. plynové jazerá tvorené skoro čistým kysličníkom uhličitým, známe z termálnych jaskýň, napríklad Zbrašovskej aragonitovej jaskyne. Tam stačí jeden hlboký nádych pod hladinou takéhoto “jazera“ a človek môže stratiť vedomie. Ale i púhy zvýšený obsah CO2 môže byť nebezpečný.

Existuje však ešte jedna možnosť ako sa s účinkami zvýšeného obsahu CO2 dôverne zoznámiť. Osobne som mal tú česť dvakrát, raz pri pracovnej akcii na dne pripasti Arnoldka v Českom krase, po druhý krát v Čachtickej jaskyni pri normálnom mapovaní objavených priestorov. Nebyť skúseností z účinkami CO2 z akcie, kde bolo viac ľudí, ktorí už túto skúsenosť mali opakovane za sebou, tak to vtedy v Čachtickej jaskyni mohlo dopadnúť zle.

Na dne priepasti Arnoldka je občasné jazero. Keď v priaznivom klimatickom období jazero vyschlo, opakovane sa konali pokusy o prekopanie jeho dna. Podmienky boli kruté, tesný priestor za úzkou plazivkou, dokonale lepivé mazľavé bahno, vlhko. Kvôli transportu materiálu bola nutná prítomnosť aspoň troch jaskyniarov. Ostatní odpočívali pred plazivkou, “na vzduchu“. Na vzduchu preto, pretože za plazivkou sa priestor veľmi rýchlo zadýchal, zmenšila sa viditeľnosť a postupne sa intenzívnym dýchaním pri ťažkej lopote vydýchal i kyslík, naopak podstatne stúpla koncentrácia CO2. Najprv prestali horieť sviečky, ktorými sme priestor prisvetlovali. Zápalky horeli tak, že hlavička zasyčala a 54 potom plamienok zhasol, samotné drievko už horieť nechcelo. Najdlhšie sa držali karbidky, pravda, svietili stále viac a viac červeno a stále viac dymili, ale horeli. Bolo to v dobách, keď bolo pomerne ťažké zohnať napríklad banské čelovky, preto to zdanlivo nezmyselné použitie karbidiek na mieste s nedostatkom kyslíka.

Dýchanie sa stále zrýchľovalo, srdce búšilo, postupne začali bolieť pľúca tak ako pri zápale pľúc, nebolo to vôbec príjemné, ale dalo sa stále i robiť. Keď už tohoto masochizmu mali všetci dosť, tak sme pracovisko opustili. Pokračovalo sa zase po dosť dlhej niekoľkotýždennej prestávke, keď sa už dalo prepokladať, že sa priestor vyvetral. Osobne so to odniesol len niekoľkohodinovou intenzívnou bolesťou hlavy a regulérnym zápalom pľúc. Či to bolo spôsobené dlhodobým nedostatkom kyslíka alebo skôr nadýchaním sa veľkého množstva sadzí neviem.

V každom prípade som si to veľmi dobre zapamätal a dodnes, a to už je 25 rokov, mám stále veľmi nepríjemné pocity v miestnosti, kde je “vydýchaný vzduch“.

Koncom roku 1980 sa v Čachtickej jaskyni intenzívne bádalo v pokračovaní Brčkovej chodby. Tá končí jazierkom, po jeho vyčerpaní sa podarilo preniknúť do pokračovania, postupne sa podarilo prekopať ešte tri suché “sifóny“ a objaviť pomerne dlhú chodbu vedúcu smerom na severozápad, kolmo na