Jaskyne a hory 2013 by Doran05

JASKYNE a HORY 2013 - regionálna ročenka Turca ROČNÍK V Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Ing. Peter Mrázik, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Štefan Hudák, Igor Šteiner Grafická úprava: Jozef Haráni a Ján Farský Uverejnené príspevky vyjadrujú názory jednotlivých autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Jozef Haráni a Ing. Peter Mrázik Vydala: STAMA plus s.r.o., adresa redakcie: Jaskyniarsky klub SPELEO TURIEC, Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky, www.speleoturiec.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni - Úvodník šéfredaktora Peter Mrázik - Náš jaskyniarsky príbeh - II. časť Ján Farský - Ferratou na Martinské hole Andrej Bendík - Vrch Stráža - Turiec na dlani Jozef Haráni, Pavol Cvacho - Návrat do Stratenca - II. časť Andrej Bendík - Prechádzky skameneným lesom Turca Ján Farský - Dojmy z Perlovej jaskyne Jozef Minárik - Pochody Turčianskou záhradkou 2013 Ján Šparec, Pavol Pokrievka ml. - 54. jaskyniarsky týždeň SSS v Blatnici Jozef Haráni - Okolo Slovenska po štátnej hranici, 25. etapa - Pieniny Igor Šteiner, Eva Hanzlíkova - Cyklo Santovka - august 2013 Štefan Hudák - Projekt Hraničné trojmedzia SR 2013 Ján Obuch - V jaskyniach Jordánska Ján Šparec - Dolomity - júl 2013 Pavol Pokrievka ml. - Za podzemím Budapešti Štefan Hudák - Festival Ľudia a hory Jozef Haráni - Prednášky v školách Jozef Haráni - Správa o činnosti JK Speleo Turiec - rok 2013 Jozef Haráni - Správa o činnosti TK Fatra Vrútky - rok 2013 Zhrnutie

ISSN 1339-4754

7 8 16 19 24 39 45 48 50 60 67 71 78 83 87 91 99 100 102 106

ISBN 978-80-969880-2-0

Rok vydania: 2014, Náklad: 1500 ks Fotografie na obálke 1. strana obálky: Bralnatá Tlstá. Foto: J. Farský 2. strana obálky: M. Brežný v jaskyni Tajná túžba. Foto: P. Pokrievka ml. 3. strana obálky: Záverečné metre pri výstupe na Ďumbier. Foto: J. Haráni 4. strana obálky: J. Šparec v Perlovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

Masív Ploskej a Čierneho kameňa od Suchého vrchu. Foto: J. Haráni

CAVES AND MOUNTAINS OF 2013 - the Turiec Region Yearbook YEAR V Editor in chief: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Editorial Board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Peter Mrázik, Andrej Bendík, Ján Obuch, Štefan Hudák, Igor Steiner Graphic Layout: Jozef Haráni and Ján Farský The papers published only express the views of the individual authors and may not be associated with those of the editorial board. wLanguage Arrangement: Jozef Haráni and Peter Mrázik Published by: STAMA plus s.r.o. (limited liability company)Address of the Editorial Office: Jaskyniarsky klub SPELEO TURIEC (the SPELEO TURIEC Speleologist Club), Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky, www.speleoturiec.sk Exposure and Print: Alfaprint, s.r.o. (limited liability company), www.alfaprint.sk CONTENTS: Jozef Haráni - Editor in Chief Peter Mrázik - Our Story – Part II Ján Farský - Via Ferrata up to the Martinské hole Andrej Bendík - the Stráža hill - the Turiec region from a ringside seat Jozef Haráni and Pavol Cvacho - Back to Stratenec - Part II Andrej Bendík - Walking in Petrified Woods of Turiec Ján Farský - Impressions of Perlová jaskyňa (Pearl Cave) Jozef Minárik -Marching in the Garden of Turiec in 2013 Ján Šparec and Pavol Pokrievka Jr. - 54th Speleologist Week of the SSS in Blatnica Jozef Haráni - Tour of Slovakia along the border - Phase 25 - Pieniny Igor Šteiner and Eva Hanzlíková - Cyclo Santovka of August 2013 Štefan Hudák - the SR Region Neighboring Two Other Countries - Project of 2013 Ján Obuch - Jordan´s Caves Ján Šparec - Dolomites of July 2013 Pavol Pokrievka Jr. - In Search for Underground Budapest Štefan Hudák - The People and Mountains Festival Jozef Haráni - School Lectures Jozef Haráni - Report on Operation of the SPELEO Turiec Speleologist Club in 2013 Jozef Haráni - Report on Operation of the Fatra Vrútky Tourist Club in 2013 Summary ISSN 1339-4754

7 8 16 19 24 39 45 48 50 60 67 71 78 83 87 91 99 100 102 106

ISBN 978-80-969880-2-0

Publication Year: 2014, Number of Copies: 1 500 Magazine Cover Photograph: Page 1: The rocky Tlstá. Photograph by J. Farský Page 2: M Brežný in the Tajná túžba (Secret Desire) cave. Photograph by P. Pokrievka Jr. Page 3: Just before reaching the Ďumbier hill. Photograph by J. Haráni Page 4: J. Šparec at Perlová jaskyňa (the Pearl Cave). Photograph by P. Pokrievka Jr.

Úvodník šéfredaktora Vážení jaskyniari, turisti, drahí čitatelia. Nastal čas na zhodnotenie aktivít v turčianskom regióne za uplynulý rok 2013 v oblasti jaskyniarstva, turistiky a prírody ako takej. Ako ste si iste všimli, tak ročenka prešla pozitívnym a prirodzeným vývojom a rozšírila svoju pôsobnosť aj v oblasti turistiky. Už v minulých rokoch sa postupne do rýdzo jaskyniarskej ročenky začali pomaly vkrádať aj články z aktivít našich členov na horách. Preto sme ponúkli v roku 2013 vedeniu KST Turiec priestor a miesto po našom boku, pri tvorení tohto periodika. Táto ponuka bola pozitívne prijatá a tak ročenka dostala názov Jaskyne a Hory. Myslím, že aj vďaka tomuto kroku sa dostala kvalitatívne a obsahovo na vyššiu úroveň a bude dôstojne reprezentovať turčiansky región po celom Slovensku a blízkom zahraničí. Ročenka Jaskyne a Hory 2013 je nielen súhrnom jaskyniarskeho a turistického života v regióne Turca za rok 2013. Nastali zmeny v názve a aj v zložení redakčnej rady. Nová redakčná rada sa konečne podieľa na skvalitnení obsahovej formy turčianskej ročenky v kompletnom zastúpení. V dnešnej dobe obrovského tlaku všemožných druhov médií, keď sme zaplavovaní množstvom povrchných a väčšinou infantilných informácií, sa pomaly ale isto stáva táto ročenka stabilnou kronikou činnosti našej generácie, ktorú naši potomkovia isto pozitívne zhodnotia. Našim cieľom je, aby sa po prečítaní týchto stránok v našich čitateľoch prebudili hlavne pozitívne emócie, ktoré v niektorých možno vyvolajú príjemné a nostalgické spomienky na zašlé časy a u iných budú naopak inšpiráciou, aby sa

Kreslil Jojo Vozár, 3.A ZŠ Turčianske Kľačany

práve v tejto chvíli rozhodli, že hneď zajtra sa vyberú do prírody nabrať nové sily, dojmy a zážitky, ktoré o rok svojím perom vložia na stránky tohto časopisu. A že tých možností je naozaj veľa, svedčí aj rozsiahly a pestrý záber aktivít v prírode, zaznamenaných v tomto čísle. Tentoraz bude ročenka venovaná zdarma členom SSS a KST Turiec po jednotlivých kluboch v 50 % podiele na počet členov. Ostatný náklad bude slúžiť na ďalšiu prezentáciu a prípadný predaj. Ja dúfam, že obsahová náplň z oblasti jaskyniarstva a turistiky, dostatočne uspokojí hlad čitateľov po nezvyčajných a nových informáciách. Ďakujem všetkým priateľom a známym, ktorí prispeli svojou prácou k vytvoreniu tohto dielka a nech si vzájomne dodávame do života veľa sily, zdravia a inšpirácie do ďalších rokov. Jozef Haráni šéfredaktor

NÁŠ JASKYNIARSKY PRÍBEH - II.časť Peter Mrázik

V sérii príspevkov, ktoré sme naštartovali v Jaskyniarovi 2011, chceme pokračovať a ďalej ponúknuť čo najvernejšie zážitky martinských jaskyniarov z výskumu Belianskeho krasu od roku 1975. Predchádzajúcu časť nášho jaskyniarskeho príbehu sme ukončili pri objavoch a domeriavaní Žiarnej jaskyne č. 2 v roku 1983. Od roku 1981 sa však s týmito aktivitami prelínali aj ďalšie. Situácia sa zároveň trochu skomplikovala, a to najmä tým, že sa väčšina z nás rozišla na vysoké školy po celom Slovensku. Niektorí išli na vojnu a niektorí sa zúrivo v okolitých fabrikách pustili do budovania socializmu a lepšej komunistickej budúcnosti. Ale ako sa tak dnes okolo seba pozerám, buď sa v tých fabrikách flákali alebo slovenskí a sovietski súdruhovia vtedy asi niekde urobili chybu. Ešte v roku 1980 sa v Oblastnej skupine Blatnica uskutočnila revolúcia. Za tajomníka

Pôvodný vchod do jaskyne Javorina. Foto: P. Mrázik

bol zvolený Peter Mrázik, vedúcim spočiatku zostal Jožko Rišiaň, ale o krátky čas ho vystriedal Milan Brandejský. Konečne sme vo výročnej správe v Spravodaji SSS nemuseli permanentne každý rok čítať potupnú vetu: „…oblastná skupina Blatnica do dnešného dňa správu o činnosti nepredložila…!“ Významný objav sa podaril 11.12. 1982 - jaskyňa Javorina. Objav nám priniesla kuriózna zhoda okolností, ktorá keby nenastala, po jaskyni by dodnes nebolo ani stopy. Bol som vtedy v treťom ročníku na lesníckej škole vo Zvolene a už bol čas vymýšľať témy na diplomové práce. Nuž, riskol som to a oslovil som katedru geológie. Verím, že nikdy nikto predtým, ani nikdy nikto potom, na lesníckej škole nerobil diplomovku o jaskyniach. Oblepil som to trochu lesníckou problematikou a tému mi schválili, lebo nikto netušil, čo to vlastne idem robiť. Toho pamätného 11. decembra som sa vybral do Belianskej doliny odobrať pôdne vzorky, aby sa dali vyhodnotiť pôdne profily a tým lesníctvu učiniť aspoň ako tak zadosť. Bolo hnusné zimné počasie, fujavica, snežilo, no… bŕŕŕ. Išiel so mnou aj Rasťo Duchaj. Stúpali sme strmým žľabom a čoskoro som už mal mojej budúcej diplomovky plné zuby. Úplnou náhodou nás žľab priviedol k neveľkému previsu, ktorý som poznal ešte z akcie s Pražákmi v roku 1980 a ktorý sme vtedy označili ako D – 6. Pre nás dvoch výborný úkryt. Keď sme zjedli, čo nám mamy nabalili a vypili termosku čaju, začali sme kutrať v previse pod stenou. Nechcelo sa nám ísť do tej fujavice vonku. Ako sa tak Rasťo papral v suchom lístí, naraz mu prievan, ktorý sa nenápad-

Prvá uverejnená mapa systému jaskýň Medvedia a Javorina (Spravodaj SSS 1983, č.4, ročník XIV)

Zrútená chodba v jaskyni Javorina. Foto: P. Mrázik

ne tlačil pomedzi sutinu, začal vyhadzovať pomrvené suché listy do tváre. Vrhli sme sa na sutinový zával ako pes na safaládku. Pomohla práve tá hnusná zima. Keby bolo leto, nikto si prievan nevšimne, pretože by dul smerom dovnútra a ako som už spomenul, po jaskyni by dodnes nebolo ani stopy. V takom neškodne vyzerajúcom previse by nikto nikdy nezačal kopať len tak pod stenou. Takýchto previsov je plná Belianska, Necpalská aj Gaderská dolina. Sutinový zával sme rozoberali holými rukami. Nepamätám sa, či to trvalo hodinu alebo dve, ale potom sme už mohli skaly hrnúť nohami kamsi dolu. A naraz bola na svete jaskyňa, o ktorej bolo zrejmé, že je možno v tom okamihu najväčšia v Belianskej doline. Za ten rev, čo sa vtedy vo Veľkom dóme ozýval, by sa nemusel hanbiť ani pavilón opíc v ZOO v Bojniciach. Hneď na druhý deň sme sa, už v silnejšej zostave, vybrali jaskyňu riadne presnoriť a preskúmať. Nový názov sme odhlasovali podľa blízkeho vrchu Javorina 10

/1 337 m n. m./, z ktorého vybieha bočný hrebeň Suchej /1 111 m n. m./. Ten oddeľuje od seba Suchú a Došnú dolinu. Nasledovalo zameriavanie, dokumentácia, ďalší prieskum... zaberalo to veľa času. Čoskoro sa nám zazdalo, že Medvedia jaskyňa, ktorú sme objavili s Pražákmi v roku 1980, sa nachádza akosi podozrivo blízko. Zamerali sme vzájomne obidve jaskyne aj povrchovým ťahom. A čuduj sa svete, Medvedia jaskyňa smerovala priamo pod Javorinu. Začalo sa sondovať aj tu. Netrvalo dlho a Medvedia nás po 4 akciách pustila o 100 m ďalej, pričom jej severovýchodná vetva bola priamo pod tzv. Suterénom Javoriny. Vzájomné spojenie už nebolo problém nájsť, hoci dodnes neprielezné človekom. Netopiere si však môžu lietať koľko sa im zachce. Keď sme už pri Medvedej jaskyni, chcel by som dať na poriadok jednu nesprávnu informáciu, ktorú odpublikoval v Jaskyniarovi 2012 kamarát a kolega Andrej Bendík. Z našej Medvedej jaskyne tu urobil

jaskyňu na Balovom grúni. Aspoň ja som to tak pochopil podľa uvádzanej literatúry od Jána Petrikovicha z roku 1907. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že v našej Medvedej jaskyni do roku 1980 nebol žiadny človek, teda aspoň niekoľko sto rokov. Vchod sa nachádza v skalnom brale a prístup je možný len za pomoci lana alebo povrazového rebríka. Istotne sa tam neštverala grófka Révayová so svojimi deťmi. A okrem toho Petrikovichov opis z roku 1907 uvádza Dr. Droppa v zborníku Slovenský kras 1975. Citujem: „ Pre úplnosť výpočtu treba spomenúť aj Balovskú jaskyňu na Balovom grúni medzi Ploskou a Borišovom, ktorú spomína J. Petrikovich /1907/, nám sa ju však nepodarilo nájsť. Jaskyňu tvoria dve menšie siene predelené úžinou v dĺžke 15 m, jaskyňa končí zúženým a klesajúcim kanálom. Je pomerne nízka, postup je možný len plazením...“ koniec citátu. Nuž a naša Medvedia jaskyňa sa ani zďaleka nepodobá na tento opis a ani náhodou sa nenachádza medzi Ploskou a Borišovom. Sediment vo vstupných častiach jaskyne bol panenský a istotne niekoľko sto rokov úplne neporušený. Bol som v roku 1980 pri objave. Medvede, ktorých zostatky sa tam našli, vošli do jaskyne iným, dnes už zasypaným vchodom a tento vchod je sutinou zavalený a zasypaný podľa mňa už tiež niekoľko sto rokov. Ja osobne si myslím, že Andrej si pomýlil Medvediu jaskyňu /D-3/ so Suchou jaskyňou č. 3 v závere Suchej doliny, ktorú napodiv vôbec neuvádza vo svojom príspevku v Jaskyniarovi 2012. Táto jaskyňa je veľmi dobre prístupná aj pre menej zdatného turistu. Pritom už Droppa /1975/ píše o nálezoch kostí medveďa hnedého v tejto jaskyni. A aj nebohý ujo Feriančik, ktorý bol zakladateľ a dlhoročný vedúci OS Blatnica, mi svojho času spomínal, že práve v tejto jaskyni boli kedysi dávno dávno nájdené dve lebky medveďa. Nič podrobnejšie o tejto skutočnosti neviem, ale ujo Feriančik bol sčítaný a vedel ozaj veľa o histórii Blatnice, Gadera a aj o okolitých dolinách.

Názov Suchá jaskyňa č.3 použil prvýkrát Dr. Droppa, ale údajne ľudia jaskyňu predtým nazývali Medvedia. Nuž, kde bola naozaj 15.7.1906 grófka Révayová, to sa už dnes asi nedozvieme. Vráťme sa však od viac ako storočnej histórie ku mladšej, tridsaťročnej. Na jeseň v roku 1983 sme sa rozhodli, že zaútočíme na Suchú jaskyňu č. 1. Posmeľovali nás v tom objavy v jaskyniach Javorina a Medvedia. Koncepcia bola jasná, dno Novej priepasti. Oválny erozívny charakter priepasti jasne nasvedčoval, že tu musí existovať pokračovanie. Ukazovali sa ale dva hlavné problémy. Spôsob vyťahovania vykopaného materiálu, kam s ním a dostatok vzduchu, pretože sa zdalo, že v úzkej hlbokej studni ho pri intenzívnej práci čoskoro nebude nazvyš. Tento druhý, ale vlastne vážnejší problém, by sa bol napokon vyriešil aj sám, ale v októbri 1983 nám pomohol pri prieskumnej akcii Jano Kleskeň. Náhodne pritekajúca voda vymlela v tom čase v hlinenom sedimente kanálik,

J. Mráziková v jaskyni Javorina. Foto: P. Mrázik

veľký ako myšacia chodbička. Náš Jano sa vždy tlačil dopredu, hoci niekedy aj bezhlavo a často chaoticky. Strepal sa hneď ako prvý na najspodnejšie dno Novej priepasti, všimol si myšaciu dierku na dne hliny, strčil do nej prsty a začal vrieskať : „ prievan, prievan...!“ Keď sme k nemu zliezli, museli sme priznať, že má pravdu. Z myšacej dierky naozaj dul, síce slabučký, ale naozaj prievan. A kopanie sa mohlo začať. S vykopanou hlinou to napokon nebolo vôbec problémové. Trochu sme vynášali o poschodie vyššie, trochu sme zacapkali po bokoch dna priepasti a neskôr sme vymysleli a vyrobili lanovku a jednoduchý kladkostroj. Prekopanie 12 m dlhej horizontálnej chodby trvalo do februára 1984. Vtedy sa náš kamarát Kleskeň zúrivo prepchal cez posledný neprielezný úsek, pričom za sebou všetko zahrabal ako keď ide krt – pred sebou hrabem, za sebou zahrabávam! Kým sa on tešil v nových priestoroch, my sme museli hlinu odrýpať a od-

pratať, aby sa chlap mohol vôbec vrátiť späť. Následne sme „Kleskeňovku“, lebo tak ju dodnes nazývame, rozšírili a nasledoval postup aj pre nás ostatných asi o 100 m. Opäť prišla úžina a opäť sa náš Jano zúrivo pchal napred. Na mape má tento úsek, do ktorého sa bezhlavo v ošiali objavovania vtrepal, názov Kleskeňov kanál. Keď odtiaľ vyliezol, kričal: „ tristo metrov, tristo metrov...!“ Nuž spomínaný kanál má naozaj asi tak 30 m, ale v tom ošiali... no, veď to poznáme. V ten večer sme sa museli z jaskyne rýchlo vrátiť. Boli sme tam už 8 hodín a karbidky mleli z posledného. Kamarát Marián Bukovský na tejto akcii z akéhosi dôvodu nebol, myslím, že sa zdržal v škole v Bratislave, ale večer sa vrátil a hneď mi telefonoval. Zreferoval som mu čo a ako a spomenul som aj Kleskeňových tristo metrov. Rozdráždený Marián a rozdráždený ja, hoci som sa vrátil z jaskyne pred 3 hodinami, sme naskočili do auta a hybaj o desiatej večer do Suchej

Severný výbežok Balvanitého dómu v Suchej jaskyni č.1. Foto: P. Mrázik

doliny. Sami dvaja. Moja vtedajšia manželka len krútila hlavou a ťukala si na čelo. To som vtedy ešte netušil, že naznačuje niečo o mieste, kde budem mať v budúcnosti parohy. Bez problémov sme došli ku Kleskeňovmu prielezu, za ktorým malo byť tých chýrnych tristo metrov. Trošku sme si ho rozšírili a mali sme šťastie. Nepchali sme sa do slepého tridsaťmetrového kanála ako náš Jano, ale náhodne nás to zatočilo doľava do bočnej chodbičky, ktorá sa naraz zmenila na krásnu oválnu erozívnu chodbu a fúkalo z nej, len taký fukot. Pozrel som sa na hodinky, bola presne polnoc. A hneď sme mali aj názov, „Polnočná chodba“. Po 15 m sme odhrabali trošku hliny a vtedy nastalo niečo, čo kedysi Petr Hipman nazval „vôňa objavu“. Naraz sme sa mohli postaviť, kráčali sme smerom hore, chodba sa rozvetvila, zväčšila a ešte rozvetvila a ešte zväčšila a ešte a ešte a ešte... Objavil sa priestor naozaj veľký, dnes sa volá Šikmé platne. Vrátili sme sa späť a na druhej strane sme naraz vošli do chodby, po ktorej by mohla behať hore-dole aj nákladná Tatrovka. Chodby dopredu, dozadu, doprava, doľava... Frajeri nefrajeri, začali sme si stavať kamenných mužikov. Dnes jaskyňu poznám ako vlastný byt, ale vtedy sme boli trošku vystrašení a bolo jasné, že máme jaskyňu dlhšiu než kilometer. Koľko naozaj, to sme vtedy netušili. Nuž bol to krásny pocit, prial by som ho každému jaskyniarovi. A naraz sme mali robotu na niekoľko rokov dopredu. Nabok išli všetky perspektívne lokality ako boli jaskyne Javorina, Medvedia, Žiarna č.2 a ďalšie, pretože tu nebola len perspektíva, tu bola hotová a doteraz neznáma a vážna vec. Jaskyňu sme v prvom rade riadne preliezli, prekutrali a snažili sme sa spoznať a preskúmať čo najviac, najmä tých najväčších a najdôležitejších, ťahov a chodieb. Menšie, resp. menej výrazné odbočky sme si predbežne nechávali na neskôr, hoci ako sa ukázalo, že aj tu nás čakali častokrát príjemné

prekvapenia. Jedným z takých bol napríklad Kaňon, ktorý ja osobne dodnes považujem za najperspektívnejšie pracovisko. Mať ohromnú vyerodovanú puklinu 150 m hlboko v masíve, so silným prievanom, do ktorej keď hodíte skalu, tak sa kotúľa dlho dlho a bohviekam. To by chceli mať mnohí naši slovenskí jaskyniari. A takýchto miest je v Suchej jednotke naozaj veľa. Sám o mnohých viem a som si istý, že by to bola len otázka času, kedy by sa objavili. Myslím si však, že takých miest, o ktorých neviem, je väčšina. Najsmutnejšie na tom je, že o naozaj perspektívnych miestach nemajú ani šajnu hlavne dnešní ochrancovia jaskyne. Hovorí sa že viac hláv, viac rozumu. Stačilo, keď do jaskyne prišiel Peťo Holúbek a začal kutrať pod stenou v pukline, kde by som ja išiel vykonať maximálne malú potrebu. Prekopal sa do ďalšieho pokračovania chodbičiek a aj si ich následne sám zameral. Myslím, že to bolo okolo 130 m. Toto meranie nebolo bohužiaľ nikdy pripojené k základnej mape a ani dĺžky sa nespočítali, takže v oficiálnych údajoch sa stále uvádza 1470 – 1500 m. Pre mňa samého je tento rozptyl zaujímavý, pretože si myslím, že jaskyňu som komplexne zameriaval iba ja a spomínané úžiny domeriaval Peťo Holúbek. Seriózny údaj o dĺžke jaskyne by sa mal pohybovať niekde okolo 1600 m a asi aj trochu viac. Keď sme však už pri meraní, nedá mi aby som sa, resp. aby som nás, ktorí sme sa na meraní zúčastňovali, nepochválil. Po objave sme jaskyňu merali komplet /opäť/ celú od začiatku. Od objavnej Kleskeňovky cez Balvanitý, Priepasťový dóm a Kryštálovú priepasť, sa pri meraní urobil uzavretý polygónový ťah v dĺžke 370 m. Teraz pozor! X – súradnica mala chybu 17 cm, Y – 43 cm, jedine výšková Z bola 80 cm. Pri 370 m si myslím, že super! Kto meraniu trošku rozumie, tak vie o čom točím. Tieto čísla dokazujú, že našu mapu treba brať naozaj vážne. Zároveň sme zamerali povrchovým ťahom vchody S-1 a S-2 a vyšla nám zaujímavá vec. Najbližšie miesta 13

týchto jaskýň boli od seba vzdialené 15 m horizontálne, ale zároveň aj 15 m vertikálne. Kde to bolo, to teraz nebudem bližšie opisovať, ale dobre ma pobavil náš kamarát Edo, ktorý mi o tejto veci porozprávaval v duchu Prostonárodných slovenských povestí od Dobšinského alebo Rozprávok starej matere. Dnešní ošetrovatelia, resp. ich poradca Edo, sú evidentne úplne mimo. Už pre dvoma rokmi malo byť spojenie obidvoch jaskýň šup-šup. Zvlášť vtedy, keď sa ma poradca Edo opýtal, či vôbec viem, kde je Biela chodba, ktorú som mimochodom sám takto pomenoval. Nevedel som, či sa mám rehotať, alebo čo narýchlo odpovedať. Keď som sa po jaskyniarskom týždni v roku 2013 dozvedel, kde naši súčasní ošetrovatelia kopú..., no Sodoma a Gomora. Údajne aj maďarský jaskyniar si pritom, keď to videl, ťukal na čelo. Zaujímavé je aj to, že

ako pozerám tak pozerám, ako hľadám tak hľadám, nikde neviem nájsť články o jaskyniach, podpísané OS Veľká Fatra. Myslím tým niečo nové, nie veci spred dvadsiatich rokov, ukradnuté a prisvojené. Okrem toho, že sa tam celých dvadsať rokov nezmyselne kutre, sa vlastne za celú dobu nič poriadne neurobilo. Alebo, že by som sa mýlil? Raz, bolo to už dávnejšie, mi jeden z tejto partie povedal: „ ... my nepotrebujeme písať na papier...“! Dodnes som nepochopil, či má byť všetko tak dobre utajené, alebo či jednoducho nevedia písať. Myslím si, že druhá možnosť je asi správna! Nateraz hádam stačí. Ak sa niekomu moja kritika nepáči, nech sa ozve. Má na to adekvátne médiá a čas. Hlavne však, aby to bolo adresné a malo to hlavu a pätu. No, napíšte už niečo kolegovia!

Mapa nových priestorov v Suchej jaskyni č.1 objavených P. Holúbekom v r. 1994, zatiaľ k hlavnej mape nepripojená

Prvá uverejnená mapa Suchej jaskyne č.1 po veľkých objavoch v roku 1984 (Spravodaj SSS 1984, č.4, ročník XV)

FERRATOU NA MARTINSKÉ HOLE Ján Farský

Vodopády pod Martinskými hoľami som nikdy nevidel, dokonca som o nich nikdy ani nepočul. Povedal mi o nich až Ľudo Varecha z Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec, keď sme pred tromi rokmi začali mapovať, fotiť a filmovať fatranské vodopády, vodopádiky a vyvieračky. Odvtedy mi neraz, prstom zapichnutým do siluety Martinských holí týčiacich sa nad Martinom, ukazoval, kde sa vodopády nachádzajú. Vždy sme pri tom meditovali ako sa

Mlynský potok pred vybudovaním Ferraty HZS. Foto: J. Farský

k nim najľahšie dostaneme, v ktorú ročnú a dennú dobu by sme mali vyštartovať aby v nich bol dostatok vody a zároveň boli aj pekne nasvietené slnkom, kvôli kvalitným záberom. Vŕtalo mi v mysli, prečo sú vodopády také neznáme. Ľudo pritom pár krát spomenul, že terén je tam dosť náročný, ale s horolezeckým lanom to vraj zvládneme. Ľudove hodnotenia obtiažnosti trochu poznám, tak mi už vtedy začali v hlave blikať kontrolky. To som ešte netušil čo ma tam čaká. Deň „D“ nastal 8. mája 2013. Svoju cestu k vodopádom sme začali dopoludnia v hornej časti Mlynskej doliny, pretože Ľudo rozhodol, že prístup k nim zvrchu je kratší a jednoduchší ako zospodu, od Strání. Neďaleko urbárskej chaty sme si obuli gumáky, hodili si na plecia batohy s výstrojou, fotoaparátmi, kamerami a statívmi, vošli do lesa a vydali sa nadol. Po niekoľkých minútach chôdze sme už po hore plnej vlhkého lístia kráčali paralelne s Mlynským potokom dole poriadne prudkým svahom. Tešilo ma, že som si vzal svoje obľúbené lyžiarske paličky, ktoré mi teraz výrazne pomáhali udržiavať stabilitu. Približne po tridsiatich minútach sme sa dostali pod prvý vodopád. Spenená biela voda sa tu s hukotom valila úzkym korytom po veľkých balvanoch, z oboch strán lemovaných zelenými stromami. S modrou oblohou nad hlavou to vytváralo nádhernú a dramatickú scenériu. Okrem nás dvoch nikde ani živej duše. Kúsok pod Martinskými hoľami – pravá divočina. Ľudo sucho prehodil, že práve preto to tu majú radi medvede. To stačilo, aby som sa až do konca výpravy neprestal obzerať na všetky strany. Keď sme sa dostatočne pokochali pohľadmi na toto prírodné divadlo, pofo-

Ferrata HZS na MartinskĂŠ hole. Foto: J. FarskĂ˝

tili a nakrútili zábery, prebrodili sme sa na druhú stranu potoka a pobrali sa ďalej. Vyštverali sme sa na protiľahlú stráň. Zhora sme mali pekný výhľad na bielu riavu, valiacu sa po kamenných platniach. Ako sme postupovali ďalej dolu horou, predierali sme sa húštinami a šmýkali sa na vlhkom lístí. Musel som sa poriadne koncentrovať na to, aby som nezhučal do potoka, ktorý bol teraz hlboko pod nami. Napokon sme sa dostali k miestu, kde sa z pravej strany strmým kaňonom pripájal k Mlynskému potoku jeho prítok. Spolu tvorili véčko, nad ktorým sa týčili skaliská porastené stromami a tých sme sa držali my dvaja. Pod nami v 15 - 20 metrovej hĺbke sa zlievali potoky a ďalšia cesta k nim viedla iba po takmer kolmých, mokrých a šmykľavých skalných zrázoch. Konečne prišlo na rad horolezecké lano, ktoré až doteraz Ľudo svedomito niesol v batohu. Ja s horolezeckými lanami nemám žiadne skúsenosti, takže to čo nasledovalo, bolo zrejme nevyhnutné. Po prvom úseku, ktorý som zlanoval bez problémov, som ešte musel prejsť po veľkých klzkých balvanoch a tu mi ani lano nepomohlo.

Ľudo Varecha v akcii. Foto: J. Farský

Skončil som v ľadovej vode, z ktorej sa mi našťastie podarilo dostať skôr ako sa ona dostala ku kamere a fotoaparátu. Ľudo sa síce v prvom úseku obúchal o skaly, ale zvyšok zvládol v pohode.Poskytol mi náhradné nohavice a navaril našu rituálnu kávu. Kým si on išiel pozrieť ďalší úsek potoka, ja som sedel na vyplavenom brvne s igelitkami na nohách a fotil som ďalší vodopád, na ktorý som videl zo svojho miesta. Napriek kúpeľu, ktorý som práve absolvoval, som bol šťastný, že vidím tento úžasný, majestátny a divoký kus turčianskej prírody. Bolo mi celkom ľúto, že o tejto kráse nevie skoro nikto. Neviedol sem žiadny turistický chodník a prístup na tieto miesta bol fakt náročný. S týmto pocitom som sa s Mlynským potokom lúčil. No čuduj sa svete, je to neuveriteľné, ale len pár mesiacov po našej expedícii som sa dozvedel, že martinskí horskí záchranári a nadšenci zo SKIALPu Kriváň budujú via ferratu len zo sponzorských peňazí. Je to vlastne turistický chodník, zaistený fixnými oceľovými lanami, stúpačkami, rebríkmi a mostíkmi, ktorý vedie práve popri toku a vodopádoch Mlynského potoka. Sprístupnili tak tieto miesta všetkým turistom a milovníkom prírody. Otvorenia Ferraty HZS na Martinské hole som sa zúčastnil aj s kameramanom nášho portálu Tomášom Hulejom. Prešli sme si ju celú a reportáž z tejto akcie si môžete pozrieť na www.regionportal.sk v rubrike TURIZMUS. Koncom roka 2013 schválili martinskí mestskí poslanci dotáciu 5 000 eur na dobudovanie via ferraty. Jeden z otcov myšlienky František Časo mi povedal, že len čo na jar roku 2014 zíde sneh, pustia sa do roboty, dobudujú a vylepšia ferratu. Teším sa, že si ju potom opäť prejdem, aj keď Ľudo ma už teraz nahovára na zimný prechod a vyrába pre mňa cepíny do ľadu. Ale to si musím ešte poriadne rozmyslieť. V ľadovej vode som už síce skončil, ale skončiť pod ľadom? No, posedím, porozmýšľam, potrénujem a hin sa ukáže...

VRCH STRÁŽA - Turiec na dlani Andrej Bendík

Vrch Stráža nad Socovcami od juhovýchodu. Foto: A. Bendík

Mnohokrát sa už uskutočnili súťaže v rôznych médiách o najkrajší výhľadový vrch na Slovensku. Vždy vyhrávali, alebo boli v popredí vrchy, ktoré sú majestátne už pri pohľade zdola a tým zaručujú, že podobne majestátny a úchvatný bude pohľad aj z ich vrškov. Nie však všetky vrchy s výškami nad 1000 až 2000 m musia byť tie najúžasnejšie. Myslím si, že takým protikladom môže byť vrch Stráža v Turčianskej kotline s nadmorskou výškou „len“ 534 m. Táto časť spadá do podcelku Mošovská pahorkatina. Miestny názov širšej oblasti je Marské vŕšky a Stráža je ich výraznou dominantou. Veľmi vhodnú polohu vrchu Stráža v centre Turčianskej kotliny využívali ľudia už v bronzovej dobe, kedy tu vyrástlo významné hradisko s mohutnými valmi. Svahy Stráže boli využívané aj počas príchodu a pobytu Slovanov, trvania Veľkomoravskej ríše i po jej zániku. Dominantou vrchu je katolícky kostolík, ktorý pochádza spred roku 1240. Samotný lúčno – bralný vrch Stráže je z geologickej stránky budovaný štrkmi – štrkopieskami s polohami piesčitých vrstiev a vápnitých ílov. Tieto horniny predstavujú pozostatok niekdajšieho jazerného bazénu, ktorý bol napĺňaný sedimentmi v priebehu

mladších treťohôr. Vrchol Stráža nám poskytuje výborný výhľad na všetky pohoria obkolesujúce Turčiansku kotlinu. Na severe sa nachádza Krivánska Malá Fatra, pohľadom na východ sa dotkneme Veľkej Fatry a smerom na juh vystupujú Kremnické vrchy. Pohľadom pokračujeme na juhozápad až západ, kde sa nám zjavuje najmenšie jadrové pohorie Slovenska, Žiar. Posledným pohorím, na ktorom nám spočinie zrak, keď pokračujeme v otáčaní v smere hodinových ručičiek, je na západe Lúčanská Malá Fatra. Na severe nachádzajúca sa Krivánska Malá Fatra, ktorej južné svahy budujú horniny kryštalického jadra (žuly, granodiority) a vrcholové hrebene nad nimi uložené triasové pieskovce, bridlice a dolomity obalovej jednotky. Značne strmé uklonenie vrstiev (okolo 45°) vytvorilo pomerne ostrý reliéf, dobre viditeľný zo Stráže, s typickými trojuholníkovitými úpätnými svahmi – fazetami. Bez prekážky je možné vidieť celý hlavný hrebeň s najvyšším vrchom Veľkým Fatranským Kriváňom (1709 m n. m.). Pohľadom pokračujeme na východ, kde sa dostaneme do Veľkej Fatry, ktorá ma veľmi rôznorodé geologické zloženie, čo sa prejavilo vo výrazných zmenách tvaru vrchov a hrebeňov. Dominantným vo výhľade je dolomitovo – 19

Pohľad zo Stráže na sever na Malú Krivánsku Fatru, v popredí obec Socovce. Foto: A. Bendík

Východný pohľad zo Stráže na vrcholy Veľkej Fatry - Tlstá, Ostrá. Foto: A. Bendík

vápencový masív Tlstej (priamo na východ od Stráže), ako aj hlavný hrebeň s najvyšším vrchom Veľkej Fatry, Ostredkom (1592 m n. m.). Stúpajúci „mäkký“ plochý reliéf nás upozorňuje na krásny Lysec, pre niektorých sa výstup naň zdá ako nekonečný. Všeobecne však Veľká Fatra vyzerá, akoby niekto priehrštím rozsypal na krajinu ostré kopce, ktoré vystupujú ako zuby bájneho draka. Smerom na juh sa výrazne mení tvar krajiny, čo je spôsobené radikálnou zmenou v geologickom zložení. Ide o treťohorné vulkanické (sopečné) horniny Kremnických vrchov s dominantným vrchom Flochovej (1318 m n. m.). Nádherne zarovnaný reliéf stratovulkánu Flochová je spôsobený jeho 20

deštrukciou (resp. deštrukciou pôvodnej sopky presahujúcou 2500 metrov) a následnou eróziou. Podobne ako Veľká Fatra aj nasledujúce jadrové pohorie Žiar má rôznorodé geologické zloženie, čo sa podpísalo aj na jeho tvare. Najvýraznejšou dominantou je vrch Zniev (985 m n. m.) s jedným z najvyššie položených hradov na Slovensku. Podobne ako ďalšia dominanta, Vyšehrad, sú budované vápencovo – dolomitovými triasovými horninami, čo podmienilo aj ich bralnatý charakter. Veľmi výrazná je aj zníženina pod Vyšehradom, Vyšehradské sedlo, kadiaľ v dávnej minulosti tiekla rieka Turiec. Až neskoršími tektonickými zdvihmi pohoria Žiar sa prerušilo spojenie rieky Tu-

Ružicový rozhľad zo Stráže (534 m). Kreslil: A. Bendík

riec s hornou Nitrou a Turiec začal tiecť na sever do Váhu. Reliéf Lúčanskej Malej Fatry sa výrazne líši od predchádzajúcich pohorí, čo je spôsobené v prvom rade iným geologickým zložením a v druhom rade iným tektonickým vývojom ako okolité pohoria. Celý masív od jeho úpätia až po vrchový hrebeň je budovaný kryštalickými horninami jadra (žuly, granodiority) a premenenými (metamorfovanými) horninami (amfibolity, ruly, pararuly, fylity...). Hlavným dôvodom plochého reliéfu je však veľmi pomalý, tzv. polyfázový (prebiehajúci v niekoľkých etapách) výzdvih pohoria. Pomalý zdvih spôsobil, že dvíhajúci hrebeň sa aktívne erodoval v jednej línii. Jednoducho sa chvíľu zdvíhal a chvíľu stál, čo je viditeľné v prítomnosti viacerých rovných plôch

pod hlavným hrebeňom a na jeho svahoch. Keby došlo k rýchlemu výzdvihu Lúčanskej Malej Fatry, je pravdepodobné, že by sa skôr podobala svojím tvarom na Vysoké Tatry s výraznými ostrými vrchmi, hrebeňmi a hlbokými dolinami. A tým sme zakončili otáčanie sa okolo svojej osi a predstavili si okolité pohoria viditeľné zo Stráže. Aby sme však nezabudli aj na Turčiansku kotlinu, opíšeme si aj tú. Turčianska kotlina, ako geomorfologická jednotka Západných Karpát, predstavuje zaklesnutú morfoštruktúru vnútrohorských kotlín. Tento priestor je zo všetkých strán vymedzený morfologicky výraznými stráňami okolitých pohorí. Pomerne strmé horské úbočia vznikli na tektonických poruchách, pozdĺž ktorých sa pohoria neustále zdvíhajú a Tur21

čianska kotlina ako celok relatívne poklesáva aj v súčasnosti. Turčianska kotlina po geologickej stránke obsahuje treťohorné a štvrtohorné horniny, ktoré sú prevažne ľahko modelovateľné a nevyvinuli sa tu žiadne ostré kontrasty v reliéfe krajiny. Ide hlavne o rôzne typy sladkovodných vápencov, zlepencov, pieskovcov, pieskov a štrkov, ktoré vznikli rozpadom hornín z okolitých pohorí. Všeobecne je kotlina modelovaná činnosťou riek pritekajúcich z pohorí a riekou Turiec, čo spôsobilo vznik rôznych typov riečnych kužeľov, terás a nív. Jediným výrazným činiteľom vo formovaní kotliny bola tektonická aktivita v mladších treťohorách, kedy na juhu vyrastali sopky (stra-

tovulkány) a na západe sa začala dvíhať Lúčanská Malá Fatra. Touto tektonickou aktivitou došlo k rozlámaniu kotliny na kryhy, ktoré sa voči sebe začali vertikálne pohybovať, z čoho vznikli v kotline rôzne vyvýšeniny a prepadliny. A jednou z takýchto vyvýšenín tektonickej kryhy je aj vrch Stráža. Dôsledkom týchto pohybov sa kotlina v krajine prejavuje ako priekopová prepadlina. Turčianska kotlina bola v starších treťohorách zálivom mora, ktoré sa neskôr vplyvom nárastu sopiek (Flochová, Remata, Jastrabá) oddelila od mora, vzniklo slané jazero, ktoré sa vplyvom riečnej činnosti postupne vysladilo. Osou kotliny je rieka Turiec, ktorá odvodňuje kotlinu samotnú i časti okoli-

Pohľad na Z. Zľava Sokol, Zniev a južná časť Lúčanskej Malej Fatry (Skalky, Kýčera, Hnilická Kýčera). Foto: A. Bendík

Pohľad SZ - S na Martinské hole pokračujúci až k prietoku Váhu v Domašínskom meandri. Foto: A. Bendík

Zlepence blažovského súvrstvia vytvárajúce bralá na Stráži od severu. Foto: A. Bendík

tých pohorí. Najbližšie okolie rieky Turiec predstavuje plochá riečna niva, ktorá býva periodicky, najmä v jarných mesiacoch, zaplavovaná. Spomalený tok meandruje a preteká množstvom bizarných zákrut. Bočnou eróziou sa meandre postupne rozširujú a pozvoľna sa presúvajú smerom po prúde vodného toku. Ostrohy meandrov sa zmenšujú, meandrová šija sa postupne zužuje a neskôr dochádza k zaškrteniu meandra. Vodný tok si vtedy, najmä počas povodní, prerazí cestu naprieč zúženou meandrovou šijou a z niekdajšieho pretekaného meandra vzniká meander opustený. Po zániku starších meandrov vznikajú z niekdajších ostrôh osamelo stojace pahorky alebo vŕšky, označované ako obtočníky (ako napríklad známy Atilov hrob pri sídlisku Košúty v Martine). Kotlinovú pahorkatinu, najmä mierne svahy nad dnami úvalín, intenzívne postihovali a dodnes postihujú procesy ronovej a splachovej erózie, nebezpečné zosúvanie, sklz či pomalé rozvolňovanie svahov. Severozápadné svahy nachádzajúce sa priamo nad eróznou bázou, ktorú v bezprostrednej blízkosti tvorí súčasná niva Turca, sú nápadne zostrmené. Tu sa na tvárnosti reliéfu najviac podpísala rieka, ktorá svoj tok vedie naprieč neogénnymi súvrstviami, ktoré budujú celé širšie okolie Stráže.

Vrchol Stráža má veľký význam z hľadiska poznávania rôznorodosti morfologických tvarov v krajine v závislosti od geologickej stavby pohorí a kotliny a aj rôznych horotvorných (tektonických) procesoch v Turci. Od jari do jesene je možné pozorovať aj bohatú vtáčiu faunu v širšom okolí. Pomerne hojný je bocian biely, zalietavajú sem orly skalné, myšiaky hôrne a vzácne kane močiarne. Lokalita je v rámci svojej dobrej prístupnosti vhodná na terénne vychádzky so žiakmi. Neďaleko Stráže smerom na Mošovce sa nachádza silný minerálny prameň, ktorý osvieži okoloidúcich. Prístup na výraznú vyvýšeninu vrchu Stráža je z obce Socovce, z hlavnej cesty Martin – Prievidza. Pohodlný prístup bicyklom je po starej ceste stredom Turčianskej kotliny (cyklotrasa Príbovce – Rakovo – Lehôtka – Valentová – Laskár – Socovce), alebo peši od vlakovej stanice Kláštor pod Znievom, resp. zastávky prímestských spojov (zastávka Kláštor pod Znievom – rázcestie k železničnej stanici). Parkovanie autom je možné pri kostole nad dedinou. Ďalej sa pokračuje poľno-lúčnou cestou na vrchol k telekomunikačnému vysielaču (cca 10 minút). Miesto s dokonalým kruhový výhľadom na celý Turiec takto dýcha históriou, provokuje fantáziu a núti k zamysleniu. 23

NÁVRAT DO STRATENCA - II. časť Jozef Haráni, Pavol Cvacho

P. Cvacho v Kukurišovej jaskyni v roku 1992. Foto: J. Nemček

História prieskumu jaskýň pod Stratencom Tak ako sme už spomínali v I. časti, prieskum krasovej oblasti Stratenca začal už koncom 50-tych rokov. Pri prvých písomných záznamoch sa objavujú v článku Pavla Janáčika – „Priepasť na Stratenci v Malej Fatre“ v zborníku Slovenský kras, ročník III z roku 1959-1960 zmienky o Kukurišovej jaskyni. Výskum priepasti a neďalekej Kukurišovej jaskyne uskutočnili sme spoločne s členmi vlastivedného krúžku vo Varíne pri Krajskom múzeu v Žiline – I. Cvachom, V. Talafom, Š. Panáčkom a Bugáňom – dňa 3. mája 1960. Ďalej v tomto článku nasleduje opis histórie a tak v pod článku s nápisom „História výskumu priepasti“ sa píše o súvislosti s týmto dátumom: Náš zostup bol tak v poradí tretí. Výsledkom je spresnené zameranie a získanie 24

ďalších údajov o priepasti, dôležitých pre vyjasnenie súvislosti s nižšie položenou Kukurišovou jaskyňou a vyvieračkou pri ústí nepomenovaného občasného potoka do Kukurišovej doliny. Článok pokračuje opisom geologických pomerov, podrobným opisom jaskyne a uverejnenou prvou mapou Kukurišovej jaskyne. Otvor do Kukurišovej jaskyne nachádza sa na východnom svahu nepomenovanej svahovej, občas pretekanej doliny ústiacej do Kukurišovej doliny. Jej vchod je vo vzdialenosti asi 300 m na V od vyvieračky pri ústí doliny a približne 0,7 km na SZ od priepasti, vo výške 852 m n. m. Má tvar lomeného oblúka o výške 0,9 m a šírke 1,20 m. Chodba má smer ZJZ – VSV a dosahuje až 8,3 m šírky, pri celkovej dĺžke chodieb 8,9 m (hlavná chodba 4,9 m); v sifónoch sa chodba zužuje na 2,1 m až 0,4 m, výška sa pohybuje okolo 1,2 m a maxima (2,45 m) dosahuje asi v polovici. Výplň jaskyne tvorí bradavi-

cová výzdoba poskromne vyvinutá na stenách a strope a hlinitokamenitá sutina až hlina, na dne s jazierkom (na konci chodby, v sifóne) hlbokým 0,25 m. Vznik jaskyne je podmienený vrstevnou škárou (sklon vrstiev 55° na SZ), ktorá bola rozšírená chemickou a erozívnou činnosťou vody z podzemného toku, súvisiaceho s priepasťou na Stratenci, alebo vodou z povrchového toku v doline. Ostrohranný vápencový materiál na dne jaskyne svedčí, že na rozširovaní chodby sa podieľa aj oddrobovanie. Ďalšia písomná zmienka o jaskyni sa objavuje v správe Ivana Cvachu a Ľubomíra V. Prikryla – „Činnosť jaskyniarskej skupiny pri Považskom múzeu v Žiline za roky 1959 - 1960“ v zborníku Slovenský kras, ročník VI z roku 1965-1966. Tu sa autorom podarilo trošku skomoliť názov Kukurišovej jaskyne. V roku 1960 sa uskutočnili tri zostupy do priepasti v Stratenci. Pri treťom zostupe, 3.mája /O. Bugáň, I. Cvacho, P. Janáčik, Š. Panáček, V. Talafa/, pracovník Múzea slovenského krasu Pavol Janáčik priepasť zameral. P. Janáčik v ten istý deň zameral i Ku-

kurišovskú jaskyňu. 23. júna 1963 uskutočnili členovia skupiny (I. Cvacho, O. Mestický a Ľ. V. Prikryl) za spolupráce členov turistického oddielu Fatran výkopové práce v Kukurišovskej jaskyni, pričom sa podarilo predĺžiť deväť metrov dlhú jaskyňu o ďalších sedem metrov. Okrem toho na druhej strane v jaskyni sa uvoľnili kamenné bloky zo šikmej chodby, čím sa jaskyňa predĺžila asi o päť metrov. Tak ako sme spomínali v I. časti, v roku 1979 bola založená amatérska speleologická skupina Mínotaurus, ktorá sa dňa 11.9.1980, po predbežnej dohode s jaskyniarmi v Terchovej, pridala k Oblastnej skupine č.16 Terchová. Jej činnosť zdokumentoval Eduard Piovarči v časopise „Pod modrou oblohou“ v rokoch 1979 až 1982. Prvá zmienka o týchto jaskyniach sa objavila v závere čísla 2, ročníka II, z 30. novembra 1980. V nej sa Stará stratenecká jaskyňa nazvala Suchá. Zrejme šlo o prvý pracovný názov. ...V druhej polovici roku 1980 sa ťažisko prieskumu prenieslo do doliny Kúr, kde

Prvá mapa Kukurišovej jaskyne zameraná spolu so Strateneckou priepasťou 3.5. 1960 P. Janáčikom

sme v oblasti Stratenca zaznamenali novú jaskyňu a nazvali sme ju Suchou strateneckou jaskyňou. O tom sa však zmienime až v budúcom čísle. A pokračujeme výňatkami z čísla 1, ročníka III, z 28.februára 1981. ....Po Belskej doline je v našej oblasti druhou najzaujímavejšou krasovou časťou dolina Kúr, špeciálne oblasť Stratenca. Tu sa krasový fenomén prejavuje povrchovo najintenzívnejšie. Čelo Kukurišovej doliny sa vyznačuje hlavne mohutným, suchým Strateneckým žľabom. V jeho spodnej časti, v partiách skalných brál, sa nachádza jaskyňa, ktorú objavil v roku 1962/chybný údaj – správne je 1972, pozn. autora/ Peter Freudenfeld a oficiálne je známa od 29.IX.1980, kedy sme ju s objaviteľom opäť navštívili. Jej dva vstupné otvory sa nachádzajú v pomerne neprístupnej skalnej stene a sú takmer úplne nespozorovateľné i napriek svojej veľkosti. Po tejto jaskyni, o ktorej sme mali správu od jej objaviteľa, sme pátrali podľa jeho popisu už v roku 1978, ale bezvýsledne. Podľa predbežnej obhliadky je jaskyňa dlhá 16 až 18 m a jej maximálna šírka dosahuje 13 m. Strop jaskyne je oblúkovito klenutý, porušený puklinami v smere sever – juh a je miestami vysoký 2 m. Dno jaskyne sa mierne zvažuje v skalnej moréne, vzniknutej zrútením stropu v prednej časti. Suťovisko na konci prechádza do veľkých zrútených blokov. Sintrová výzdoba na stenách uschla. Je bez vody. Zafarbenie sintra je prevažne červené. Pravdepodobne tu ide o stopy po siderite, ktorý sme našli v zadnej časti jaskyne. V zadných častiach, kde sa zachoval pôvodný strop, badať stopy po erozívnej činnosti vody i zriedkavú kvapľovú výzdobu. Smer jaskynnej chodby je orientovaný na východ. Jaskyňa pod závalom pravdepodobne pokračuje do vnútra masívu.... ...Na ľavej strane výrazného, suchého žľabu / Žihľavová roklina/, poniže Strateneckej priepasti – Kostola vo výške 850 m. n. m., sa nachádza vchod do Kukurišovej jaskyne. Jaskyňa bola pôvodne 15 m dlhá. 26

Od 30.VIII.1980 sme sa v nej začali prekopávať chodbou, ktorá pokračuje v smere VSV, naplaveninami ílu a riečneho piesku. Časté dažde a vysoký stav vody v jeseni 1980 sťažovali práce, nakoľko nepatrný, jaskynný potôčik nám viackrát zaplavil vykopané chodby. Vodu sme museli pred každou, väčšou, brigádnickou akciou odčerpať. Na dvadsiatich brigádach v Kukurišovej jaskyni spolupracovalo celkom 15 členov turistického odboru vo Varíne. Na brigádach v jaskyni sme odpracovali 210 brigádnických hodín. Medzi najaktívnejších brigádnikov patria: Jozef Haráni, Peter Kováč, Marián Piovarči, Peter Freudenfeld a Eduard Piovarči. 27.IX.1980 sme objavili v jaskyni 10 metrov voľne prieleznej plazivky, čím jaskyňa v hlavnej chodbe dosiahla dĺžku 32 metrov. Na poslednej brigáde 28. až 29.XI.1980 sme sa pokúsili odraziť vodu malého potôčika do iných priestorov tak, aby nám nezaplavovala prekopané časti jaskyne. Tento pokus však, napriek všetkej snahe, nebol úspešný. Jaskyňa je charakteristická stopami po stropnom toku. V zadnej časti je zdobená bielymi sintrovými nátekmi a brčkami... ...Speleologická skupina Mínotaurus vyvíjala v roku 1980 činnosť i v iných krasových oblastiach. Nadviazali sme priateľské kontakty s členmi Oblastnej skupiny v Martine. 15.XI.1980 sme absolvovali prehliadku dvoch najväčších i najkrajších jaskýň v krasovom území Belianskej doliny, Suchú jaskyňu č.1 a Suchú jaskyňu č.2... ...28.XII.1980 navštívili krasovú lokalitu v masíve Stratenca na oplátku členovia SSS z Oblastnej skupiny Terchová, vedúci Adam Vallo a Ján Mucha. Prezreli si krasovú vyvieračku, Kukurišovu jaskyňu, zostúpili do Strateneckej priepasti – Kostol, ktorá si zatiaľ drží prvenstvo čo do veľkosti priestorov v krasovej oblasti Malej Fatry. Exkurziu sme zakončili v Starej strateneckej jaskyni... Ďalej pokračovanie v čísle 2., ročníku III z 31.júla 1981 ...Ďalšia pracovná aktivita sa preniesla podľa plánu do Belskej doliny a doliny

Stále blatistá Kukuriška aj v roku 2014. Foto : P. Cvacho

Kúr. V Kukurišovej jaskyni sme odpracovali na dvoch akciách spolu 62 hodín. Odkryli sme skalný prah vchodu, ktorý chceme odstrániť, nakoľko nám voda sústavne zaplavovala vykopané chodby, takže práca tu bola stále ťažšia. Prerúbaný kanál nie že len vodu odvedie, ale budeme ním bez námahy odvážať materiál v ďalších etapách prác. Na poslednej akcii 21.III.1981 sme zamerali teplotu, ktorá sa v jaskyni pohybuje od 3°C do 4°C pri vonkajšej teplote 5°C. Voda v jaskyni má teplotu 4°C. Voda vyvieračky pod Kukurišovou jaskyňou má teplotu 6°C... A nasleduje zmienka v poslednom čísle „Pod modrou oblohou“ číslo 1., ročník IV z 1.jún 1982. ...V roku 1981 sme pracovali na niekoľkých krasových lokalitách. Aktívne sa začalo s prácami v doline Kúr v Kukurišovej jaskyni, kde sme pomocou motorovej zbíjačky odsekali 10 m³ horniny, čim sme znížili Pracovná akcia v Kukurišovej jaskyni 1.10. 2000 Foto: J. Nemček

Pohľad z vchodu Kukurišovej jaskyne - 80-te roky Foto: P. Reichel

prah vchodu do jaskyne o 2 m. Uľahčili sme tak ďalšie transportovanie sedimentačných nánosov z jaskyne a odstránili sme z prekopaných chodieb vodu, ktorá nám neustále sťažovala pracovné podmienky. Z jaskyne sme doteraz vyťažili celkom 12 m³ nánosového materiálu, v ktorom sme nachádzali úlomky kostí a kusy bizarne omletého pieskovca, prineseného vodou z masívu. Nálezy sme poslali do Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši... V článku E. Piovarčiho „Stratenecká priepasť“, publikovanom v časopise Spravodaj SSS 3/1983 sa objavujú ďalšie údaje. ...Zatiaľ sa naše úsilie sústredilo asi 260 m pod priepasťou v Kukurišovej jaskyni, ktorá môže byť s priepasťou v priamom spojení. Túto domnienku vyslovili už Prikryl a Janáčik vo svojich prácach. Ide o súvis troch krasových javov – Strateneckej priepasti (1120 m n.m.), Kukurišovej jaskyne (852 m n. m.) a vyvieračky s výdatnosťou 50 až 100 litrov/sek. (785 m n. m.), ktoré ležia 29

Kukurišovu jaskyňu charakterizuje neustály boj s blatom a vodou, 1.10. 2000. Foto: J. Nemček

v spádnici svahu. Ich predpokladanú súvislosť treba dokázať farbiacou skúškou..... ...V Kukurišovej jaskyni pracujeme aktívne už 2,5 roka. Jaskyňa merala pôvodne 15 metrov. Po prekonaní 27 metrov dlhého zaneseného polosifónu sme sa dostali do tesného kanála, zataraseného na konci mohutným závalom. V súčasnosti tu doslova bojujeme o každý ďalší meter postupu. Postúpili sme 60 metrov do masívu. Práca, ktorá si vyžaduje celých chlapov, už mnohých odradila. Robíme v bahne a vode v tesných priestoroch s nádejou, že naše úsilie bude korunované úspechom. Rok na to E. Piovarči vydal ďalší článok „Stratenecký syndróm“ v časopise Spravodaj SSS 4/1984. V ňom uverejnil druhú, aktualizovanú mapu Kukurišovej jaskyne a prvú mapu Starej strateneckej jaskyne. A tu vyberáme z článku dosť podrobný popis činnosti okolo týchto jaskýň: ...roku 1980 sme začali ešte ako neorganizovaní pracovať v Kukurišovej jaskyni 30

v Stratenci. ...Sondovacie práce Prikrylovej skupiny v šesťdesiatych rokoch nám napovedali smer ďalšieho postupu. Jaskyňa bola 15 m dlhá, s 1 až 2 m vysokým stropom. Hrnce, výmole a vôbec výrazná modelácia stien svedčia o niekdajšej aktívnej eróznej činnosti vodného toku, ktorý práve vo vstupnej časti jaskyne prudko menil smer o 90° a zarezával sa opäť do masívu. Výzdoba jaskyne je skromná. V predných častiach sa vyskytujú bradavcovité povlaky a sintre, miestami i krátke brčká. Vstupná časť priestorov je vytvorená na výrazných poruchách J – VV, S – J, V – Z. Začali sme pracovať v stále zaplavovanom polosifóne na tektonickej línii V – Z. práca bola hneď od začiatku náročná. Vodu sme museli pravidelne čerpať cez 3 m vysoký skalný prah jaskyne. Celé dni sme sa miesili v rozbahnenej ryhe kopanej pre „kľačiaceho strelca“ a piaď po piadi trpezlivo postupovali do neznámeho, pomerne rozsiahleho sifónu. Strop bol

obťažkaný skalnými rebrami modelovanými niekdajším tokom. Usadené autochtónne sedimenty, ktoré tu opadajúca voda naniesla v 1,5 m hrúbke, sa skladajú z typického červenkastého vápenného ílu a piesku, v ktorom sme našli okrem kúskov zotletého dreva najmä vo vstupe do sifónu kosti medveďa hnedého (nálezy kostí určené v SAV Nitra). Hlbšie v sifóne sme nachádzali bizarne modelované vápencové brekcie, ktorých pôvod nám zatiaľ nie je jasný. Roku 1981 sa činnosť skupiny v rámci poznania celého krasu Malej Fatry značne rozptýlila, ale nosná časť prác spočívala opäť v Stratenci v Kukurišovej jaskyni. Podarilo sa nám preniknúť tesnými plazivkami o 15 m ďalej do sifónu. Cestu k dosiahnutému miestu, odkiaľ sa pre nedostatok priestoru nedalo ďaleko prehrabávať, sme ešte celý rok lopotne prekopávali. Dĺžka sifónu tak dosiahla roku 1981 20 m. Pomerne drsné podmienky v stále zaplavovanom výkope

odradili najskôr neveriacich, no postupne i viac zapálených členov skupiny. Preto pre ľahší postup v sifóne, v lete roku 1982, sme znížili skalný prah vo vstupnej časti jaskyne. Čiastočne sme sa tak zbavili problémov s vodou a postup sa zrýchlil. Z prahu jaskyne sme vyrúbali 8 m3 horniny, čím sa značne zmenil profil vchodu z pôvodnej výšky 0,8 m na 3 m pri nezmenenej šírke 1 až 1,5 m. Ďalšie práce už prebiehali plynulejšie. Hliníkový čln s obsahom 0,2 m3 sme priťahovali cez rumpál oceľovým lankom, čím sa práca v sifóne uľahčila. Po prekonaní ďalších desiatich metrov sa nám 4.9.1982 podarilo konečne preniknúť cez polosifón, ktorý dosiahol dĺžku 30 m. Dovtedy sme za dva roky tvrdej práce z jaskyne vyviezli 20 m3 naplavených sedimentov. Pri prieniku za sifón sme zaregistrovali slabý prievan. Za sifónom pokračuje chodba elipsovitého prierezu široká 1,8 m, vysoká 0,3 až 0,9 m, do dvoch tretín zanesená ostrohranným materiálom, streleným

Kukurišova jaskyňa dnes, 5.1. 2014. Foto: P. Cvacho ml.

do nepoddajnej masy vykryštalizovaným kalcitom. Kryštalizovaný kalcit je typický pre celú jaskyňu. Drobné kryštály pokrývajú ako hustý koberec celé dno jaskyne. Tam, kde sa tento povlak dostáva nad prikrývku pieskov, má snehobiely nádych. Íly sfarbujú kryštály do červena. Ďalej sme opäť narazili na úžiny na hranici prieleznosti. Terén na šiestich metroch stúpa v 28° uhle. Priestor je široký miestami 2 až 3 m, ale pomerne nízky. Na vrchole stúpania sa možno prvý krát po vplazení do sifónu narovnať. Cez ďalšiu úžinu sme sa dostali do malej sienky, kde sme sa mohli posadiť na balvany a chvíľu si odpočinúť. Sienku 10 m dlhú, 2 až 3 m širokú a 0,4 až 1,6 m vysokú sme neskôr nazvali „Domec stratených nádejí“. Po stranách na dne ležia zo stropu zosunuté bloky. Miestami sa na strope nachádzajú zhluky kvapľov, zácloniek bielej farby a brčiek dlhých 5 – 10 cm. Z konca priestoru sa dá preliezť úžinou

J. Nemček pri výstupe do Orlieho hniezda v Starej Strateneckej jaskyni v roku 1993 Foto: P. Cvacho

do ďalšej malej sienky, kde sa nám postavila do cesty väčšia prekážka – mohutný zával. Na niekoľkých akciách v roku 1983 sme sa ho pokúsili prekonať. Práce však odvtedy pokračovali stále pomalšie. Pracovný elán sa postupne vyčerpal. Jaskyňa po zameraní dosiahla dĺžku 63 m a prevýšenie 2,5 m. V súčasnosti sa na práci v jaskyni pokračuje iba sporadicky. Po akomsi kolektívnom sklamaní v Kukurišovej jaskyni sme sa rozhodli, že znova skúsime šťastie v Stratenci. Tentokrát sa naše úsilie zameralo na Starú strateneckú jaskyňu, ktorú v roku 1972 objavil člen skupiny Peter Freudenfeld. Jaskyňu sme počas práce v „Kukuriške“ niekoľkokrát navštívili. Hneď pri prvej obhliadke sa dalo tušiť, že jaskyňa nevznikala korozívnou a deštrukčnou činnosťou mrazu a gravitácie, ale je zrejme súčasťou predpokladaného strateneckého systému. Nachádza sa vo výške 950 m n. m. na pravej strane skalného prahu suchého centrálneho Strateneckého žľabu, 10 m vysoko v skalnej stene. Vo vchode je uchytený mladý buk, preto jaskyňa okrem toho, že je ťažšie prístupná, je aj dokonale maskovaná, takže náhodný okoloidúci si ju sotva všimne. Jaskyňa bola pôvodne dlhá 16 m. Tvoril ju vlastne nízky dóm, 12 m široká plocha vstupného dómu – Orlie hniezdo, zatiaľ najväčší priestor v jaskyni. Strop je prednej časti zrútený, miestami vysoký až 2 m. Kamenisté dno klesá vo svahu smerom ku vchodu pod uhlom 35° k mohutnému závalu. 2. až 3.10.1983 sme zorganizovali prvé pracovné sústredenie v Stratenci. Pracovali sme v troch pracovných skupinách. ......tretia začala sondovacie práce v závale Starej strateneckej jaskyne úspešne. Skupine Vavrík, Hanus, Piovarči sa podarilo preniknúť popod zával do malej sienky (Líščí salón) a z nej sme sa 9.10.1983 prekopali do ďalšej. Nasledujúcu časť jaskyne charakterizovali úžiny. 27.10.1983 sme sa po horúčkovitej činnosti prebíjali ťažkým miestom (Prienikom legionárov) a postúpili o ďalšie

P. Martynek v Orliom hniezde (Stará stratenecká jaskyňa - vchod, 18.11. 1990). Foto: J. Nemček

vzácne metre. Vošli sme do relatívne väčších priestorov Sienky radosti. Tento 20 m prienik sa končil ďalšou úžinou na dne zaujímavo erodovaného kaňonu. Až do 24.11.1983 vzdorovala v poradí už piata Úžina kamenných kvetov, kým sme zaznamenali ďalší postup o 14 m. Nestačili sme sa však spamätať a už tu bol nový, ešte väčší problém – 10 cm široká puklina, hlboká viac ako 2 metre, Úžina na 84 metri. 4. až 6.5.1984 na jarnom pracovnom sústredení, ktoré sme prvýkrát organizovali s bivakovaním v Orliom hniezde, sme sa pokúšali prekopať popod východnú stenu v Sienke radosti a obísť tak prekážku. Sonda dosiahla dĺžku 12 m a hĺbku 6 m, ale predpokladaný prienik sme nedosiahli. V Sienke radosti sa stretajú štyri tektonické línie a zároveň lineárne s nimi niekoľko menších prítokových vetví. Jaskyňa tu pokračuje dvoma možnými smermi strmo do hĺbky. Priestory sú však zanesené ostrohranným materiálom a pieskom. Pre34

to sme sa sústredili na prekonanie Úžiny na 84 metri. Podarilo sa nám ju zdolať až 21.5.1984. Štyri metre, o ktoré sme postúpili, nás však deprimovali. Prebili sme sa iba do stiesnenej, strmej plazivky s pretekajúcou vodou. Prepracovať sa odtiaľ ďalej bude naozaj tvrdý oriešok, no chceme sa ho pokúsiť rozlúsknuť. Najnižšie miesto v jaskyni sme nazvali priliehavo Morňa. Nachádza sa v hĺbke 31 m od vchodu. Celková dĺžka jaskyne dosahuje 136 m. Celá jaskyňa je zväčša suchá. Voda sa v malom pramienku zjavuje iba za Úžinou kamenných kvetov. Stará stratenecká jaskyňa fungovala ako ponor, odvádzala do podzemia povrchové vody stekajúce Strateneckým žľabom. V súčasnosti je v senilnom štádiu vývoja. Vo vrchných partiách sú steny jaskyne zafarbené kysličníkom železa do červena. Výraznejšia kvapľová výzdoba zatiaľ v jaskyni pre neprítomnosť vody nejestvuje, na stenách však možno pozorovať výrazné erózne tva-

ry, výmole a hrnce. Teplota v spodnej časti sa pohybuje okolo 2°C. Prievany sú v jaskyni výraznejšie ako v Kukurišovej jaskyni. Výskyt netopierov sme v jaskyni zatiaľ nepozorovali, ale v nánosoch piesku a sutiny sme našli ich fosílne kostrové pozostatky. I keď jaskyňa klesá do masívu, má pravdepodobne spojenie s vyššie položenou časťou predpokladaného systému. Podľa termických pozorovaní sa prejavuje ako spodná časť. Do hĺbky 20 m je vytvorená prevažne vo svetlých dolomitických vápencoch, ďalej v tmavom dolomitickom vápenci s obsahom 0,28% kremičitanov; 5,96% pripadá na kysličník horečnatý a 0,17% na kysličník železitý. Rozdelenie hornín možno pozorovať vo výraznej deliacej línii na stenách Sienky radosti.... Vydaním článku „Historiografia speleologického prieskumu Krivánskej Malej Fatry“ v časopise Sinter, číslo 2 z roku 1994, E. Piovarči urobil sumár celej činnosti v tej-

to oblasti. Z tohto článku citujeme časti týkajúce sa strateneckých jaskýň v druhej polovici 80-tych rokov. 1988 – šiestimi akciami boli obnovené práce v Kukurišovej jaskyni s cieľom preskúmať odtokovú vetvu jaskyne / J. Hlávka, P. Cvacho, J. Ďugel, M. Hanus, E. Piovarči/ 1991 – jaskyniari z Varína pod vedením J. Ďugela začali opäť pracovať na znížení skalného prahu v Kukurišovej jaskyni v Stratenci /J. Adamčík, P. Cvacho, J.Nemček/ 1992 – na desiatich akciách bol presekaný prah, vypustený polosifón a osadená odtoková rúra v Kukurišovej jaskyni /J. Ďugel, J. Nemček, M. Cvacho, P. Martinek, J. Adamčík, P. Cvacho/ 18.4.1993 – po šiestich akciách v sonde Suché piesky v Orliom hniezde speleológovia prenikli úžinou Luxol do chodby Zaarmagedon, čím predĺžili jaskyňu o 10 m /146 m/ /P. Martinek, J. Nemček, J. Adamčík, J. Ďugel, M. Cvacho, J. Mucha, P. Cvacho/

P. Martynek pár dní nato v útrobách Starej strateneckej jaskyne, 9.12. 1990. Foto: J. Nemček

Vypustenie vodného bazéna z jaskyne Florianka v roku 1993. Foto: J. Nemček

25.4.1993 – pri prieskume Prostej objavili členovia M. Cvacho, J. Adamčík a J. Nemček ďalekohľadom zo Strážskej hole zaujímavý otvor v jednom zo skalných žľabov Stratenca a 26.4.1993, 9 m dlhú puklinovú Jaskyňu Florianka preskúmali J. Adamčík, P. Cvacho/ 25.7.1993 – po 7 pracovných akciách v jaskyni Florianka, po prekopaní prahu a vypustení vodného bazéna jaskyňu zamerali /J. Nemček, P. Martinek, P. Cvacho, J. Ďugel/ Ďalej svoj opis činnosti prieskumu a činnosti v jaskyniach Stratenca od konca 80-tych rokov až po dnešok predstavuje spoluautor tohto článku – Pavol Cvacho, tajomník Jaskyniarskeho klubu Varín. Prieskum Kukurišovej jaskyne Na jeseň v roku 1988 sa znovu obno36

vuje činnosť v Kukurišovej jaskyni. Zostava E. Piovarči, J. Ďugel a M. Hanus, posilnená o nových členov J. Hlávku a P. Cvacha, začína s prieskumom ľavostranného odtokového kanála. Za týmto účelom prekopávame chodbu od začiatku polosifónu. Kopanie usadených ílovitých sedimentov je komplikované zdĺhavým odčerpávaním vody pred každou akciou. Po viacerých pracovných akciách prieskum prerušujeme. Výkop dosahuje dĺžku asi 5 m. Jaskyňu niekoľkokrát exkurzne navštevujú v roku 1990 začínajúci jaskyniari J. Nemček, P. Martynek , J. Boka a M. Rybár. Jednu akciu uskutočnia aj s bivakom vo Vstupnej sieni. Do Kukurišky sa opäť vraciame pod vedením J. Ďugla koncom roka 1991. Prichádzame v novej zostave. /J. Ďugel, J. Nemček, P. Cvacho, J. Adamčík, P. Martynek, M. Cvacho, P. Cáder/ Hlavným cieľom je vyriešiť problém s vodou v polosifóne. Začíname preto s presekávaním odvodňovacej ryhy v skalnom prahu v dĺžke asi 5 m. Ryhu sekáme ručne pomocou kladiva a sekáča. Táto sizyfovská robota trvá asi jeden rok. Po mnohých akciách konečne do časti ryhy osadzujeme odtokovú rúru a voda z polosifónu samovoľne odteká. V rámci týchto akcií sondujeme aj v juhovýchodnej časti Vstupnej siene. Prieskum potom opäť ustáva. V roku 1994 na jednej akcií testujeme našu novú skupinovú kameru s cieľom spraviť filmový dokument o Kukuriške. Nie moc úspešne. V roku 1995 sa pokúšame na dvoch akciách o postup v závale v Sieni trosiek /P. Pokrievka, J. Nemček, J. Adamčík, M. Cvacho, P. Martynek, M. Ďugel/ bez výrazného postupu. Na lokalitu sa opäť vraciame až v roku 2000, už ako členovia novovzniknutého Jaskyniarskeho klubu Varín. /J. Nemček a P. Cvacho, P. Martynek, R. Cvacho/. Nadväzujeme na prieskumné práce z roku 1988 v ľavostrannej odtokovej chodbe. Postúpime asi 3 m. Práce v ílovitom bahne sú možné iba v „atombordeli “. Sonda dostáva vtedy aktuálny názov „Únik I. Lexu“. Osadíme aj odvodňovaciu rúru vo vstupnom portáli.

Potrubie zasypeme sedimentami vyťaženými v sonde. Ďalšia činnosť sa v roku 2010 sústredí v sonde v juhovýchodnej časti Vstupnej siene/Dúbravayova sonda/. Kopeme v pieskových sedimentoch/Ján Nemček, Jozef Nemček, M. Vojtek, R. Kubík, P. Cvacho, P. Cvacho ml./. Sonda po viacerých akciách naberá smer na bočné chodby hlavného ťahu. V rokoch 2011, 2012, 2013 uskutočníme niekoľko dokumentačných akcií v jaskyni a povrchových prieskumných akcií v blízkom teréne. Prieskum Starej strateneckej jaskyne Naše prvé akcie v jaskyni boli viac menej exkurzného charakteru. V roku 1989 /J. Ďugel, J. Hlávka, P.Cvacho/ a v rokoch 1990,1991 /J. Nemček, P. Martynek , J. Boka/. Prvé pracovné organizujeme až v roku 1993. /J. Ďugel, J. Nemček, J. Adamčík, P. Cvacho, P. Martynek, M. Cvacho, R. Martynek, J. Mucha/. Hľadáme ďalšie pokračovanie na konci jaskyne v sonde Suché piesky. Kopeme pieskovité sedimenty a pomocou lana a nádoby ich transportujeme do časti nazývanej Morňa. Po viacerých kopáčskych akciách sa nám podarí preniknúť cez úžinu Luxol do stiesneného priestoru, ktorý dostáva pre svoj charakter názov Zaarmagedon. Celková dĺžka jaskyne sa tým zväčší na 146 m. Nasledujúce akcie sú viac menej dokumentačného a exkurzného charakteru s cieľom vytipovať nový smer prieskumu. Prieskum jaskyne Florianka Vchod do jaskyne sme objavili náhodou pri povrchovom prieskume 25.4.1993 . M. Cvacho pomocou ďalekohľadu zo Strážskej hole objavil v jednom zo skalných žľabov v Stratenci nenápadný otvor. Nachádzal sa v žľabe susediacom s Kukurišovou jaskyňou. Znovu sa potvrdilo, že slová typu

„to už je prechodené, tam nič nie je, atď...“ treba ignorovať. Otvor sme išli na druhý deň hneď preskúmať. Jednalo sa asi o 6 m dlhú jaskynku. Nič svetové, ale znovu ďalší dôkaz o krasovom prešpikovaní Stratenca. Pustili sme sa okamžite do prieskumu. Po niekoľkých akciách sme dosiahli dĺžku 9 m. Práca v drsných podmienkach a skalné zúženie nás nakoniec odradili od ďalšieho prieskumu. Vchod sa nachádza v pomerne strmej skalnej úžľabine. Pred každou akciou bolo nutné vypustiť polosifón a potom pracovať v bahne. Lokalita sa ale nachádza niekde v strede medzi Strateneckou priepasťou, Kukurišovou jaskyňou a Starou strateneckou jaskyňou. To dáva predpoklad, že by mohla byť súčasťou predpokladaného systému v Stratenci. Prieskumu sme sa venovali v zložení /J. Nemček, P. Cvacho, P. Martynek, J. Adamčík, J. Ďugel, M. Cvacho, T. Masár/. Záver Prieskum opisovaných lokalít nie je v súčasnosti veľmi intenzívny, keďže väčšina činnosti bola v krasovej oblasti Stratenca aj v roku 2013 sústredená v Strateneckej priepasti. V priepasti sme v západnej časti Jánošíkovho dómu osadili závesnú konzolu pre reťazový zdvihák. Pomocou neho sa značne urýchlil postup v blokovisku. Zdá sa, že rok 2014 by mohol konečne priniesť aj výrazný postup. Tento rok by sme chceli znovu oživiť aj prieskum v Starej strateneckej jaskyni a Kukurišovej jaskyni. Obidve jaskyne isto nie sú ešte na konci so svojimi možnosťami postupu. Naďalej chceme pokračovať v povrchovom terénnom prieskume. Za rok sa opäť vrátime s ďalším komplexným pohľadom na inú, nie menej atraktívnu lokalitu v oblasti Krivánskej Malej Fatry.

Prechádzky skameneným lesom Turca Andrej Bendík

Turčianska záhradka nevyzerala vždy rovnako, ako je tomu v súčasnosti. Rozľahlé lesy od Handlovej po Turiec sa striedali s lúčinami, pahorkatinami a celé toto suchozemské prostredie omývali vody starého mora, ktorého záliv siahal až po úbočia Krivánskej Malej Fatry. Bolo to obdobie pred 20 miliónmi rokov, keď sa po lesoch preháňali predchodcovia koní, nosorožcov, tapírov a prvých primátov. V moriach, jazerách a riekach plávali hojne žraloky, krokodíly a rôzne druhy rýb. V tomto období pritekali do mora rieky zo súše na severe a medzi nimi aj Váh (resp. Paleováh), ktorý sa stáčal na juh niekde v priestoroch Krpelian až Vrútok. Zlom v pokojne plynúcom živote krajiny nastal vtedy, keď sa pod zemskou kôrou začala hromadiť rozžeravená magma zo zemského plášťa, ktorá prerazila až na povrch. To spôsobilo, že v južnej

časti regiónu vyrástli mohutné sopky. Boli nimi stratovulkány (zvrstvené sopky) v okolí Kremnice, Zlatej studne, Flochovej, Jastrabej a Rematy, skladajúce sa zo striedajúcich sa polôh lávových prúdov, sopečného popola a iných klastických (úlomkovitých) materiálov, pričom dosiahli výšku až 2500 m n. m. Aktiváciou tektonických síl pri sopečnej činnosti sa začali súčasne zdvíhať okolité pohoria (Veľká a Malá Fatra) a zároveň došlo k poklesu a rozlámaniu Turčianskej kotliny na kryhy. Tým vznikla známa priekopová prepadlina, tzv. graben, ktorá je ojedinelá v rámci Slovenska. Okrem toho, že burácajúce sopky zásobovali okolie vulkanickými horninami, došlo ich výzdvihom na juhu k zahradeniu a oddeleniu pôvodného ”turčianskeho” zálivu od samotného mora. V centrálnej časti medzi horami (Fatrami) vzniklo slané jazero, ktorého sla-

Celkový pohľad na etáže a ťažobnú jamu (vľavo dolu) lomu Martin - tehelňa (stav leto 2009). Foto: A. Bendík

Záber na zachovaný, čiastočne zuhoľnatený a skamenený peň 10 miliónov rokov starého mohutného stromu z Martina, vážiaceho aj dnes cez 100 kg. Foto: A.Bendík

nosť sa však postupne znižovala pôsobením prítokov sladkých povrchových riek a potokov. Meniace sa chemické prostredie jazera spôsobilo vývin endemickej fauny, ktorá sa nevyvinula nikde inde na Zemi. Postupným zanášaním jazera novými horninami (napr. štrky a piesky) došlo po určitom čase k zániku jedného jazera a v Turci ostali len izolované menšie jazierka a močiare, viac alebo menej prepojené vodnými tokmi. Rieka Turiec v minulosti tiekla cez Vyše-

hradské sedlo do Hornonitrianskej kotliny, ale vplyvom neskoršieho zdvihu pohoria Žiar bola nútená zmeniť svoj smer na sever a stala sa ľavostranným prítokom Váhu. Pre našu prechádzku pravekou krajinou je dôležité obdobie prítomnosti menších jazier a močiarov. Bolo to obdobie spred 10 až 13 miliónov rokov, v ktorom sa rozprestierali bažinaté až lesné spoločenstvá od Handlovej po Martin. Zvyšky rastlín sa u nás našli buď v podobe odtlačkov (čo je hlavný spôsob zachovania skamenelín v Turci), alebo v podobe zuhoľnatených či skamenených zvyškov rastlín. Predstavujú pomerne širokú paletu druhov od bylinných foriem po stromovité. Tak ako je to v súčasnosti, aj v minulosti existovali rôzne biotopy. Avšak pri vymedzovaní pradávnych zaniknutých biotopov nastáva problém, lebo nie všetky rastliny ktoré žili v tom ktorom prostredí sa zachovali aj v podobe skamenelín. To je rozdiel oproti súčasnej práci botanikov, ktorí majú možnosť sledovať zastúpenie všetkých rôznych druhov na konkrétnom biotope. Na území Turčianskej kotliny boli vyčlenené v hrubších rysoch len štyri biotopy z jej dávnej minulosti, a to: oblasti otvoreného jazera, oblasti príbrežných mokradí, oblasti príbrežných lesov a oblasti lesných svahov. Oblasť otvoreného jazera repre-

Schéma priekopovej prepadliny (tzv. grabenu). Tektonickou aktivitou na zlomoch sa vyzdvihlo jadro Malej Fatry (vľavo) a poklesla Turčianska kotlina (vpravo). Autor: A. Bendík

Vrstvy masívneho pieskovca s polohami ílovcov s bohatým výskytom zuhoľnatených častí drevín (korene, kmene, konáre). Foto: A. Bendík

zentuje hlavne červenavec (Potamogeton) a zástupcovia radu žabníkovitých a lotosovitých. Z paleontologického hľadiska je významný nález fosílneho druhu červenavca opísaného prvý krát pre vedu práve z Turca. Ide o tzv. holotypovú skamenelinu Potamogeton martinianus SITÁR a pre svoj význam bola zaradená do zoznamu chránených skamenelín a je chránená zákonom. Zaujímavým je aj nález zástupcu lotosovitých druhov, lebo tie sa v súčasnosti prirodzene vyskytujú iba v oblastiach s teplým a vlhkým podnebím (konkrétne tropické až subtropické oblasti Povolžia, Kaukazu, južnej Ázie, Japonska, Severnej a Južnej Ameriky). Z oblasti príbrežných mokradí sa dochovali odtlačky listov pálky, patisovca a zelkovie (posledné dve sú rastliny s opadavými listami). Pálku je možné vidieť pomerne hojne aj v súčasnosti a zastupuje mierne a chladnejšie pásmo, ale naproti tomu patisovce prirodzene rastú iba v juhovýchodnej Číne na pobreží riek a kanálov. Miestni obyvatelia ho však často sekundárne vysádzajú aj do vetrolamov (podobne

ako u nás topole). Zelkova zase prirodzene rastie na Kaukaze, v Japonsku a Číne a v súčasnosti je obľúbenou rastlinou pri tvorbe bonsajov. Oblasť príbrežných lesov nám v podobe odtlačkov rastlín poskytlo asi najbohatšiu zbierku flóry z Turca. Zachovali sa tu listy javorov, lapín, parotií, miríc, vŕb, líp, brestov, topoľov, ambrovníkov, orechovcov ale napríklad aj platanov. Z vymenovaných rodov je zaujímavý hlavne výskyt ambrovníkov a orechovcov, ktoré v súčasnosti rastú len v Severnej Amerike, resp. Iráne. V Iráne rastie aj posledný druh parotie (parotia perzská), ktorá jediná z rodu prežila do súčasnosti. Všeobecne sa dá povedať, že v minulosti tieto dreviny zaberali mierne vlhkejšie, ale aj teplé až subtropické pásma. Osobitne je potrebné spomenúť hlavne platan, ktorý sa radí medzi tzv. živé skameneliny (podobne ako ginkgo, alebo zo živočíchov ryba – latiméria). Ginkgo, podobne ako v minulosti, je aj v súčasnosti často vysádzané ako okrasná drevina do parkov a záhrad. 41

Zuhoľnatená šiška borovice (Pinus sp.) stará 10 miliónov rokov z tehelne pri Martine. Zbierka PriF UK Bratislava. Foto: A.Bendík

Najvyššie položenú oblasť, oblasť lesných svahov, zastupujú odtlačky listov nám známych rodov gaštanov, briez, hrabovcov, hrabov, bukov, dubov, agátov, jelší, brestov a borovíc. Za zmienku stojí hlavne nález skamenelín listov gaštana jedlého, ktorý v súčasnosti rastie v mierne teplých, subtropických až tropických oblastiach severnej pologule. Pre zaujímavosť, plody gaštana jedlého sa v časoch neúrody využívali ako náhrada obilnín. V súčasnosti sa gaštan jedlý pestuje na Slovensku len ako okrasná, alebo parková drevina, prípadne tu boli vysadené v minulosti (napr. Jelenská gaštanica pod hradom Gýmeš, kde jednotlivé stromy dosahujú vek 200 – 400 rokov). Väčšina zo spomenutých rastlín sa našla v podobe odtlačkov ich listov, konárikov, alebo plodov. Z Turčianskej kotliny však pochádzajú aj iné raritné typy skamenelín, a to sú zuhoľnatené, skamenené a prekremenené zvyšky konárov, kmeňov alebo koreňov stromov. Zvápenatenie (kalcifikácia) a prekremenenie (silicifikácia) sú procesy závislé na šírení roztokov s obsahom minerálnych látok, v týchto prípadoch s vápnikom a kremíkom. Tieto roztoky vnikajú do štruktúry odumretých rastlín, do ich pórov, kde sa následne vyzrážajú a tým42

to spôsobom rastlina doslova skamenie. Veľmi kvalitne sa zachovali zvyšky vyšších rastlín (listy, vetvičky ba aj kmene) v limnokvarcitoch a drevných opáloch z oblasti Jastrabej, Bartošovej Lehôtky a Nevoľného. Rastliny, ktoré tu rástli, po ich odumretí padali do jazier a močiarov, kde nimi prenikali roztoky z vysokým obsahom kremíka. Tieto roztoky boli záverečnými prejavmi vulkanickej činnosti v okolí Kremnice. Mnohé z týchto rastlinných zvyškov boli nahradené opálom. Veľmi významným procesom zachovania celých rastlín býva zuhoľnatenie (karbonatizácia). Zuhoľnatenie je pomerne zložitý proces, pri ktorom za neprítomnosti vzduchu dochádza k rozkladu celulózy a sacharidov a vzniká všeobecne známe čierne ale aj hnedé uhlie. Pri uhoľnatení vzniká amorfný uhlík, ktorý dodáva organickým zvyškom charakteristickú čiernu farbu. Niekedy nedochádza k vzniku súvislých polôh uhlia, ale tento proces môže postihnúť len jednotlivé kmene, alebo koreňový systém odumretých rastlín. Z Martina sú známe nielen pomerne masívne zuhoľnatené konáre a korene drevín, ale aj celé pne mohutných stromov, alebo naopak aj taká jemná časť ihličnanu, akým je šiška borovice. Ich výnimočnosť spočíva hlavne v tom, že sa zachovali v rastovej pozícii, čiže v pozícii v ktorej zahynuli, čo je výnimočné v rámci územia celých Západných Karpát. Výnimočne dobré zachovanie skamenelín nám umožňuje porovnanie pradávnej flóry s podobnými súčasnými druhmi, s osobitosťami zmien tvaru listov či semien, resp. prispôsobovania sa na zmeny klimatických podmienok v Turci a okolí. Sledovaním cesty presunu drevín v geografickom meradle môžeme zistiť, ako sa za milióny rokov dokázali niektoré rastliny premiestniť zo svojich pôvodných stanovísk na naše územie a iné rastliny zase vymiznúť. Mnoho druhov, ktoré žili na území Turca a nespomenuli sme ich, vyhynulo (resp. prešlo evolúciou do nového druhu, podobne ako aj človek). Rozšírenie list-

Schéma zániku centrálneho jazera. Pôsobením povrchových tokov (predovšetkým Paleováhu zo sverozápadu) sa slané jazero postupne vysladilo a zároveň zanieslo sedimentmi. Po zániku jazera sa vytvorila riečna sieť s terasami a izolované vodné plochy. Autor: A. Bendík

natých stromov napríklad spôsobilo zmeny v lesných ekosystémoch, hlavne kvôli zmene intenzity svetelného režimu (rast a hustota listov priamo ovplyvňuje podrast lesa). Podobne aj výpar vody z listov dokázal ovplyvňovať miestnu klímu. Podľa nájdených skamenelín druhov rastlín z oblasti Turca môžeme povedať, že pre 10 miliónmi rokmi tu prevládala teplá, ale vlhká klíma subtropického charakteru. Veľká zmena nastala koncom treťohôr, kedy sa ochladilo, čoho dôkazom sú nám známe nálezy skamenelín rodov typickejších pre mierne pásma (brezy, topole, borovice a iné) a rody reprezentujúce subtropické pásmo postupne miznú (platan, parotia, avokádo, pistácia, škoricovník, sassafras, lotos). Túto zmenu je možné sledovať a porovnať aj na druhoch a množstve zachovaných skamenených zvyškoch zvierat, hlavne ulitníkov a lastúrnikov. Práve najmenšie zvieratá dokážu veľmi citlivo reagovať na zmeny okolitého prostredia, čoho sme svedkami aj v súčasnosti. Zmenou druhov rastlín a na ne viazaných menších živočíchov (bezstavovce, lastúrniky, hlodavce, spevavé vtáky) sa mení aj paleta predátorov (dravé vtáky, šelmy), čo sa zas spätne uplatňuje na rastlinnej skladbe. Turčianska kotlina bola v minulosti významnou oblasťou z pohľadu prítomnosti pralesných a lesných spoločenstiev, ktoré prechádzali až do oblasti Hornonitrianskej kotliny, kde nahromadenia zvyškov rastlín (hlavne patisovcov) spôsobili vznik hnedého uhlia, ktoré je ekonomicky ťažiteľné v handlovských a nováckych baniach. Stojí za zmienku spomenúť ešte niektoré ”raritné” rastliny, ktoré kedysi skrášľovali krajinu stredného Slovenska. Isto by sme si pochutnali na pistáciách, avokáde, figách a osobitných druhoch orechov, alebo našim žienkam by sa v kuchyni zišli plody škoricovníka či vavrínu (nám známy bobkový list) a v kúpeľni mydlovník. V kľude by sme si mohli v tieni sekvojí, tisovcov, duglasky či cédrovcov pochutnávať na plodoch vini44

ča. To všetko bolo možné pradávno zažiť aj v Turčianskej záhradke a okolí. Nesmieme sa však pomýliť tým, že aj v súčasnosti u nás rastú mnohé exotické rastliny, ale tie sú pestované len ako okrasné a parkové dreviny, pričom ich prirodzený výskyt je v súčasnosti na území Slovenska obmedzený. Mnoho rastlín typických pre exotickejšie oblasti a rastú, alebo sa pestujú u nás sú už kultivary a ich divý predkovia by v našom prostredí nevyžili. Poznatky získané zo štúdia skamenených zvyškov rastlín veľmi vhodne vypĺňajú medzery v prezentovaní aj takého dôležitého odboru, akým je geológia a paleontológia, nakoľko všetko živé je závislé na neživej prírode. Pri hlbšom zamyslení nám však práve výsledky týchto výskumov dokumentujú snahy odborníkov o získavanie, zachovávanie a prezentovanie neživého kultúrneho bohatstva a dedičstva Slovenskej republiky.

Bioglify a mechanoglify na ploche pieskovcov z martinskej tehelne. Foto: A.Bendík

DOJMY Z PERLOVEJ JASKYNE Ján Farský

Účastníci 54. jaskyniarskeho týždňa v Blatnici navštevovali jaskyne Belianskeho a Blatnického krasu. Pri nakrúcaní videodokumentu z tohto podujatia som sa ich pýtal na dojmy, ktoré jaskyne navštívili, čo ich najviac zaujalo. Väčšina z nich s nadšením rozprávala o Perlovej jaskyni a jej nádhernej, bielej, sintrovej výzdobe. Doma som si naštudoval, že sinter je kalcit – CaCO3. Tvorí sa vo vápencových oblastiach chemickým vyzrážaním uhličitanu vápenatého z vôd, ktoré presakujú puklinami v strope jaskýň. Po uvoľnení oxidu uhličitého sa kalcit vyzráža v podobe sintra. Vybavený týmito informáciami som sa tešil, že sinter uvidím aj naživo. O exkurziu do Perlovej jaskyne bol celý týždeň veľký záujem, takže som bol zaradený do skupiny približne tridsiatky jaskyniarov, ktorá deň pred ukončením podujatia smerovala práve do tejto jaskyne. Tá sa nachádza v ľavej strane Došnej doliny, v pravostrannej doline Belianskej doliny v nadmorskej výške 910 m n. m. Informácia, že je to len kúsok od miesta, kde zaparkujeme autá, sa ukázala ako značne skreslená. Pretože som jej uveril, nezobral som si ani batoh. Ako riadny exot som sa po polhodinovej chôdzi potom ešte štveral prudkým

svahom ku vchodu do jaskyne s kamerou na pleci a dvomi igelitkami plnými výstroje v rukách. Opäť sa potvrdilo známe – dôveruj, ale preveruj! Keď som dorazil na čistinku pod vchodom do jaskyne, väčšina ostatných jaskyniarov už bola takmer oblečená v kombinézach a pripravovala sa na vstup do jaskyne. Keďže z kapacitných a bezpečnostných dôvodov tam nemohli ísť všetci naraz, vytvorili sa skupinky, ktoré potom postupne vchádzali do jaskyne vtedy, keď predchádzajúca skupina z nej vyšla von. V záujme získania kvalitných záberov som dostal privilégium vojsť do útrob podzemia v prvej skupine. Perlová jaskyňa má pomerne veľký vchod so vstupnou sienkou. Keď som sa presúkal uzáverom, bol som rád že sa môžem riadiť pokynmi Ľuba Balla, ktorý viedol našu skupinu. Vďaka nemu, za pomoci ostatných členov skupiny, v najužších a najexponovanejších miestach chodby, som dostal kameru, svetlo a aj seba do prvého väčšieho dómu a konečne som uvidel krásnu bielu sintrovú výzdobu ktorá pokrývala steny aj podlahu jaskyne. Mal som pocit, že som sa zrazu ocitol v rozprávkovom, cukrovom kráľovstve, trochu šmrncnutom kapučínom. Až ma lákalo ochutnať steny, či to naozaj nie je cukor! 45

Sintrové útvary sa v tejto časti vyskytovali najmä v podobe mohutných bielych kvapľov, stalaktitov, visiacich zo stropu, z ktorých mnohé veľmi pripomínali symboly mužnosti. Prítomné dámy i páni ich ocenili šťavnatými komentármi. Svoju pozornosť venovali aj kaskádovitým sintrovým jazierkam. Práve podľa týchto jazierok s bohatým výskytom jaskynných perál dostala jaskyňa svoj názov. Dlhotrvajúce letné suchá zapríčinili, že teraz bolo žiaľ, vody v jazierkach málo, v niektorých nebola vôbec. Napriek tomu sa o ne živo zaujímali najmä fotografi zo susedného Česka. Väčšie množstvo zdrojov svetla prispelo k tomu, že priestory boli pomerne dobre nasvietené. To mi umožnilo nakrúcať bez statívu. Jaskyňu tvorí sústava úzkych chodieb a menších dómov vo viacerých úrovniach. Postupne som s ostatnými preliezol ešte do dvoch dómov. V tom treťom bola výzdoba iná ako v predchádzajúcich. Obdi-

Perlová jaskyňa. Foto: J. Farský

vovali sme krásne tvarované štíhle kvaple, stalagmity. Vyzerali ako píšťaly čarovného organu. Všetkých zaujal aj mohutný komín pokrytý bielym a okrovým sintrom. Boli by sme sa tou krásou kochali oveľa dlhšie, ale náš čas vypršal, museli sme uvoľniť miesto ďalšej skupine. Opäť s pomocou ostatných, som sa aj s technikou vyplazil z podzemnej cukrovo – kapučínovej rozprávky na denné svetlo. Perlová jaskyňa je pre výskyt významnej sintrovej výzdoby vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. Verejnosti nie je bežne prístupná. Preto som vďačný osudu a kamarátom jaskyniarom, že som si ju mohol pozrieť zblízka a dokonca zaznamenať na video pre všetkých, ktorí ju nemôžu vidieť naživo. Ak chcete aj vy nazrieť do tejto unikátnej fatranskej jaskyne prostredníctvom videa, pozrite si dokument z 54. jaskyniarskeho týždňa na www.regionportal.sk

Perlovรก jaskyล a. Foto : P. Pokrievka ml.

POCHODY TURČIANSKOU ZÁHRADKOU 2013 Jozef Minárik

V dňoch 2.-4.augusta 2013 sa konal už 13.ročník Medzinárodnej turistickej akcie „Pochody Turčianskou záhradkou „, ktorú pripravil Turistický klub Fatra Vrútky. Táto turistická akcia je zaradená do Medzinárodnej turistickej organizácie IVV, čo znamená Internationaler Volkssportverband – Svetové združenie ľudového športu. Vzdialenejší turisti sa začali schádzať v piatok 2.augusta 2013 v Športovej hale Martin-Podháj, kde boli ubytovaní na žinenkách. Prišli turisti z Českej republiky, Poľska, Nemecka a vzdialenejší turisti zo Slovenska. Na piatok 2.augusta bola pre nich pripravená večerná turistická akcia v dĺžke 10 km, pri ktorej spoznávali mesto Martin, jeho historické a kultúrne pamiatky (Národný cintorín, Maticu slovenskú, kostol sv. Martina, budovu Slovenského národného múzea a múzeum Martina Benku). Večer bolo posedenie pri pohári pivka a spomínalo sa na rôzne turistické akcie. V sobotu 3.augusta 2013 nás vítalo slnkom zaliate ráno. V tento deň bol pripravený Medzinárodný turistický výstup na Krížavu (1457 m n m.) a cyklotrasa. Po zaregistrovaní každý účastník dostal balíček s občerstvením. Boli prichystané dve trasy. Náročnejšia o dĺžke 21 km a ľahšia pre seniorov a rodičov s deťmi o dĺžke 12 km. Obe začínali v športovej hale na Podháji a spoločne išli až na Podstráne. Tu dlhšia trasa odbočila a pokračovala po vlastnom značení na Predvalaskú nad obcou Bystrička-Lazky. Tu sa napojila na modrú značku a pokračovala po nej až na Martinské hole. Kratšia trasa pokračovala po žltej značke ku pamätníku SNP k delu (tzv. Hodinovka) 48

a odtiaľto späť do športovej haly. Účastníci dlhšej trasy sa na Martinských holiach napojili na žltú značku a po nej prišli na červenú značku na hrebeni Lúčanskej Malej Fatry. Po nej sa za pár minút dostali na vrchol Krížavy. Počasie bolo krásne a výhľady do ďaleka. Odtiaľto sa vrátili turisti tou istou trasou na chatu na Martinských holiach, od ktorej pokračovali po žltej značke na Podstráne a do cieľa pri športovej hale. Cykloturisti si tiež mohli vybrať podľa chuti z dvoch trás. Tá ťažšia, ale kratšia, viedla od športovej haly do Jedľovín a odtiaľ po ceste na Martinské hole k vysielaču. Späť sa vracala po starej ceste na Podstráne a k športovej hale do cieľa. Druhá trasa bola podľa vlastného výberu. V cieli na každého účastníka čakal kotlíkový guláš a pivo. Celé občerstvenie zabezpečil ako sponzor pán Zdenko Kozák, ktorému sa chceme aj týmto poďakovať. Každý účastník dostal jedinečný diplom, odznak alebo medailu. Po občerstvení prišlo na rad vyhodnotenie akcie. Akcie sa zúčastnilo 98 turistov. Najpočetnejším kolektívom bol KST Púchov. Najvzdialenejším účastníkom bol pán Georg Procházka zo Sígenu z Nemecka. Najstarším účastníkom bol pán Jiří Vaďura z Trenčína. Najmladšou účastníčkou bola Dorotka Ohurniaková, narodená v roku 2011. Každý z naj... bol odmenení upomienkovými predmetmi. A ešte jedno naj. Pán Jaroslav Varga z Ostravy sa zúčastnil všetkých ročníkov, teda 13x. Potom prišla na rad aj obľúbená tombola, do ktorej bolo pripravených 50 cien. Prvá cena bol horský bicykel, ktorý do tomboly poskytol pán Miroslav

Urbánek, majiteľ MAX Športu. Túto cenu si odniesol pán Peter Belák z Podhája. V nedeľu 4.augusta 2013 bola prichystaná kratšia poznávacia trasa, ktorú ako každý rok viedol pán Milan Holub a tomu sa chcem tiež poďakovať za každoročné značenie trás.

Zároveň chcem pozvať turistov, cykloturistov a priaznivcov prírody na 14.ročník Medzinárodnej turistickej akcie „Pochody Turčianskou záhradkou“. Akcia sa uskutoční 1.-3.8.2014.V sobotu 2.8.2014 sa uskutoční Medzinárodní turistický výstup na Malý Fatranský Kriváň.

Vrch Krížava na Martinských holiach. Foto: R. Dlouhý

54. Jaskyniarsky týždeň SSS V Blatnici Ján Šparec, Pavol Pokrievka ml.

Členovia SSS sa každoročne stretávajú na jaskyniarskom týždni, ktorý organizuje vždy iný jaskyniarsky klub na Slovensku. Tri z nich boli výnimkou. Boli to 3. JT (1952) a 45. JT (2004), ktorých dejiskom sa stal Moravský kras a 53. JT v Zakopanom v Poľsku. Myšlienkou tohto podujatia, ktoré trvá spravidla 5 dní je priblížiť zúčastneným jaskyniarom (nie len zo Slovenska) miestny kras a krasové javy. Počas týchto dní sa navštevujú najvýznamnejšie jaskyne, priepasti a prebiehajú povrchové exkurzie v danom regióne. Podujatie sa teší obľube medzi členmi SSS. Je to výborná príležitosť na spoznávanie krasových oblastí a zároveň slúži na prezentovanie aktivít domácich jaskyniarov. V neposlednom rade je to príležitosť i na stretnutie priateľov jaskyniarov. Za taký možno označiť aj 54. ročník jaskyniarskeho týždňa, ktorý sa uskutočnil v dňoch 14.18.8.2013 v obci Blatnica pod západnými svahmi Veľkej Fatry. V histórii JT sa toto celoslovenské podujatie uskutočnilo v Turci po tretí raz. Roku 1982 bolo v Blatnici, v roku 1994 v Havranove v Belianskej doline a v roku 2013 sa po vyše tridsiatich rokoch vrátilo naspäť do Blatnice. Práve v tejto obci vznikla v roku 1971 prvá jaskyniarska skupina v Turci - Oblastná skupina Blatnica. Myšlienka zorganizovať JT v Turci nám v hlavách vŕtala už dlhšiu dobu, ale akosi sme sa na to ešte necítili. Po oslovení nášho klubu Speleo Turiec predsedom SSS Bohuslavom Kortmanom, s ponukou organizovať toto podujatie, sa v našom klube rozprúdila široká diskusia. Nakoniec sme sa však rozhodli pustiť do príprav. Podujatie sa pripravovalo v úzkej spolupráci s partnerom SNM Martin, ktoré obohatilo program o ďalšie možnosti a to návštevu všetkých jeho expozícii bezplatne. Okrem vybavenia povolení z OÚŽP Žilina a vlastníkov pozemkov, ktoré boli nutné k uskutočneniu podujatia, sme hľadali aj

optimálne miesto pre uskutočnenie JT. Po zvážení niekoľkých možností bol vybraný auto kemp Blatnica, z ktorého je nádherný výhľad priamo na masív Tlstej a Ostrej. Pre účastníkov JT sme pripravili viacero propagačných materiálov. Treba spomenúť publikáciu, sprievodcu po jaskyniach Belianskeho a Blatnického krasu, s opisom a mapkami pripravených exkurzných trás. Okrem tlačeného sprievodcu boli pre účastníkov pripravené tričká, odznaky a nálepky s logom JT, pamätný list, preukaz spolu s kľúčenkou a niekoľko ďalších pamätných predmetov. V západnej časti Veľkej Fatry je zo speleologického pohľadu najvýznamnejší Beliansky a Blatnický kras. Program 54. JT bol zameraný práve na tieto dve oblasti. V rámci programu účastníci navštívili najvýznamnejšie lokality. Cieľom exkurzií v Belianskom krase bola Suchá jaskyňa č. 1, ktorá je svojou dĺžkou viac než 1600 m dominantou západnej časti Veľkej Fatry, Suchá jaskyňa č.2, kto-

Tábor v kempe Blatnica. Foto: M. Brežný

Veselá nálada na začiatku cesty do Priepasti pod Ostrou. Foto: A. Holúbek

rá sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Suchej jaskyne č.1. Jaskyňa Javorina spolu s Medveďou jaskyňou sú zaujímavé mohutnosťou priestorov a bohatou sintrovou výzdobou. Perlová jaskyňa je vďaka svojej ojedinelej a bohatej sintrovej výzdobe vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. V blízkosti Perlovej jaskyne sa nachádza Havrania jaskyňa, v ktorej sa podarilo v roku 2011 objaviť nové priestory. Osobitne bude možné navštíviť jaskyne Žiarna č.2 a Žiarna č.3, ktorá predstavuje najnovšie objavy v Belianskom krase. V rámci Blatnického krasu viedli exkurzie do jaskýň masívu Tlstej a Ostrej. Účastníci navštívili najznámejšiu jaskyňu tejto oblasti, ktorou je jaskyňa Mažarná, ktorú opísal ako prvý Matej Bell. Zaujímavá bola návšteva jaskýň Horná a Dolná Stĺpová s výskytom atypickej sintrovej výzdoby, Jelenej jaskyne, Bielej jaskyne, jaskyne Izabely Textorisovej, ktorá je významným 52

náleziskom pozostatkov medveďov jaskynných a Jaskyne nádeje, s bohatou sintrovou výzdobou. Jaskyňa Záturčianka, jaskyňa M-1 a Priepasť pod Ostrou, ako aj najnovšie objavy v Blatnickom krase nechýbali v programe JT. Veľká Fatra patrí medzi jadrové pohoria Západných Karpát. Žulové horniny tvoriace jej jadro zaberajú vzhľadom na rozlohu celého pohoria iba malú plochu v oblasti Ľubochnianskej doliny. Značnú časť územia Veľkej Fatry budujú druhohorné krasové vápence a dolomity na ktoré sa viaže typický reliéf s úzkymi a hlbokými, zväčša suchými kaňonovitými údoliami, bralnými svahmi, skalnými galériami, ale aj plošinami. Odhadom ide o niekoľko sto kilometrov štvorcových plochy, ktorá je rozdelená do väčších oblastí ako napríklad kras Gaderskej doliny s desiatkami kilometrov štvorcových, ale

aj malých ostrovov ako napríklad príkrovové trosky Šípskej Fatry. V Turčianskej kotline (napr. Turčianske Teplice) je viacero termálnych prameňov, ktoré majú pôvod v krasových horninách Veľkej Fatry. Na zlomoch zostupujú do hĺbky okolo 1500 m, kde sa otepľujú a mineralizujú a dostávajú sa na povrch. Podľa centrálnej evidencie slovenských jaskýň, ktorá sa vedie v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši je vo Veľkej Fatre evidovaných v 7 pod celkoch (Bralná Fatra-198, Hôľna Fatra-54, Lysec-42, Revúcke podolie-7, Šiprúň-2, Šípska Fatra-80, Zvolen-3) 386 lokalít, ktoré spĺňajú kritériá pre podzemné priestory. Podľa práce Zdenka Hochmutha (2008) možno vo Veľkej Fatre vymedziť nasledovné krasové územia: Blatnický kras, Harmanecký kras, Kras centrálnej časti Veľkej Fatry, Beliansky kras, Sklabinský kras, Kraľoviansky kras, Kras príkrovových trosiek Šípskej Fatry, Kras

horného toku Revúcej a Revúcky travertínový kras. Blatnický kras Patrí medzi dominantné oblasti krasu vo Veľkej Fatre. Na území Gaderskej a Blatnickej doliny s výraznou kótou Tlstá (1373 m n. m.) a plochou 120 km² prakticky bez známeho odvodňovania je evidovaných niekoľko desiatok jaskýň. Väčšinu z nich tvoria korózno-kryogénne lokality bez väčšieho významu a možnosti ďalšieho pokračovania. Najväčšou jaskyňou je tu Jaskyňa nádeje s dĺžkou 151 m. Ide o fragment chodieb pravdepodobne riečneho pôvodu. V oblasti je známa avénovitá priepasť Nezábudka s hĺbkou 12 m a viac jaskýň s typickou červenou hlinou, ktorá svedčí o krasovatení v teplom období. Pozoruhodnou lokalitou je jaskyňa Mažarná s neurčitou genézou v ktorej sa našli archeologické nálezy. Je tu veľký potenciál objavu rozsiahlej jasky-

Účastníkov najviac lákala svojou výzdobou Perlová jaskyňa. Foto: A. Holúbek

Jaskyňa Javorina a jej bohatá výzdoba. Foto: P. Pokrievka ml.

ne s teoretickou deniveláciou do 900 m. Svedčia o tom fragmenty riečnych jaskýň s prievanmi, ktoré v poslednej dobe objavili jaskyniari z Martina. V Necpalskej doline je známa vyvieračka Lazce s veľkou výdatnosťou (minimum 321, maximum 1300 sekundových litrov). Kras centrálnej časti Veľkej Fatry V oblasti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry sa nachádza v závere Necpalskej a Gaderskej doliny oblasť Bielej skaly. Na príkrovovej troske vápencov ležiacich na slienitých horninách sú vytvorené mnohé gravitačné jaskyne. Najrozsiahlejšia je 67 m hlboká a 250 m dlhá lokalita Morňa. V masíve Štrochov je 71 m hlboká priepasť, kde sa dilatometrom za 27 rokov pozorovania zistilo, že pohyb v rozsadline predstavuje 0,011 milimetrov za rok. Beliansky kras V Belianskej doline sa nachádzajú význam54

né jaskyne v dvoch oblastiach. V masíve Suchej (1112 m n. m.) sú vo vrstve gutensteinských vápencov vytvorené jaskyne (Suchá č.1, Suchá č.2, Perlová, Medvedia, Javorina...) s celkovou dĺžkou takmer 3 km. Je tu vytvorený systém ponorov a vyvieračiek a je tu ešte veľký potenciál na ďalšie objavy. V oblasti Žiarnej dolinky v strednej časti Belianskej doliny je 5 jaskýň s prievanmi a veľkou perspektívou. Je tu istá možnosť objasnenia smerovania ponorného toku z Belianskej doliny. Je tu totiž predpoklad, že smeruje do susednej Necpalskej doliny. Streda 14.8. Po zvládnutí všetkých potrebný príprav nastal konečne deň s veľkým D. Od skorého rána sa začal budovať tábor. Bolo potrebné postaviť veľký vojenský stan pre večerné prednášky a prípadné spoločenské posedenia v prípade zlého počasia. Doviezť lavice a stoly, pripraviť recepciu a nachystať táborák na oficiálne otvorenie. Od popoludňaj-

ších hodín sa začali v tábore schádzať prví účastníci. Aj keď treba spomenúť, že niekoľko návštevníkov prišlo už v pondelok a tak si predĺžili pobyt na skutočný celý týždeň. Večer bol v tábore už celkom slušný počet účastníkov. Podujatie oficiálne zahájil pri táborovom ohni príhovorom predseda SSS Bohuslav Kortman spolu s podpredsedom JK Speleo Turiec Pavlom Pokrievkom ml. Následne prebiehali v spoločenskom stane prednášky. Prvými prednášajúcimi boli zamestnanci Správy Národného parku Veľká Fatra Peter Vantara a Lucia Poláčiková, ktorí oboznámili poslucháčov s rôznymi prírodnými zaujímavosťami a pomermi v pohorí Veľká Fatra. Po tejto prednáške nasledovala prednáška zaoberajúca sa krasom Veľkej Fatry, ktorú si pripravil Pavol Pokrievka ml.. Okrem všeobecných informácii o Blatnickom a Belianskom krase, boli taktiež bližšie predstavené jednotlivé exkurzné trasy. Po skončení oficiálneho programu prebiehali

V súťaži jaskyniarskej zručnosti museli jaskyniari predviesť aj svoje lezecké schopnosti. Foto: M. Brežný

debaty o jaskyniach pred bufetom do neskorých večerných resp. skorých ranných hodín.

J. Šmoll počas súťaže jaskyniarskej zručnosti. Foto: J. Szunyog

Štvrtok 15.8. Od rána začína byť v tábore rušno, ľudia balia a chystajú veci do jaskýň. Oficiálny odchod z tábora na exkurzie je stanovený na 9:00. Jaskyniari sa delia na skupinky podľa jednotlivých exkurzií. Pre lepšiu orientáciu sú na okraji tábora umiestnené tabuľky s jednotlivými názvami lokalít. Pri nich jednotliví sprievodcovia podajú zopár organizačných informácií a môže sa vyraziť do terénu. Pre exkurzie smerujúce do Belianskeho krasu je vybavený vjazd do doliny a tým pádom sa účastníci dostanú do blízkosti jaskýň bez niekoľkohodinového pochodu dolinou. Najväčší záujem je o Perlovú jaskyňu spolu s Havraňou jaskyňou (DO-4). Táto lokalita láka ľudí predovšetkým svojou unikátnou výzdobou. Veľký záujem je tiež o najväčšiu jaskyňu v západnej 55

časti Veľkej Fatry, ktorou je Suchá jaskyňa č.1. Jaskyniari, ktorí navštívili túto jaskyňu si pozreli tiež Suchú jaskyňu č.2, ktorá leží v jej blízkosti. Jaskyňa Javorina a Medvedia jaskyňa prilákala ľudí mohutnosťou svojich priestorov a jedinečnou výzdobou. Pre speleoalpinistov bola pripravená exkurzia do 40 m hlbokej Žiarnej jaskyne č.2, neďaleko ktorej sa nachádza Žiarna jaskyňa č.3. Táto lokalita so svojimi poslednými objavmi patrí k posledným významným objavom v Belianskom krase, na ktoré boli zamerané exkurzie. V Blatnickom krase boli pripravené celkovo tri exkurzné okruhy. Najviac ľudí navštívilo trasu prechádzajúcu cez jaskyne Mažarnú, Stĺpové, Jeleniu, Bielu, Izabely Textorisovej, Na vyhni a Tunel. Náročná exkurzia z hľadiska prístupu a dĺžky povrchových presunov viedla do Jaskyne nádeje. Od tejto jaskyne sa účastníci presunuli do jaskyne Záturčianka, ktorá sa nachádza takmer na vrchole Tlstej. Následne exkurzia pokračovala okolo jaskyne M-1, ktorá

je unikátnym náleziskom pozostatkov jaskynných medveďov, tak ako Jaskyňa Izabely Textorisovej. Pracovná exkurzia viedla do 53 m hlbokej Priepasti pod Ostrou, kde návštevníci priložili ruku k dielu a pomohli pri prebiehajúcom prieskume. V poobedňajších hodinách, po návrate z exkurzií bola v tábore na posilnenie pripravená kapustnica. V spoločenskom stane bol opäť pripravený prednáškový večer. Milan Horňák oboznámil publikum o archeológii v jaskyniach Slovinska. Janko Obuch zaujal rozprávaním o svojich výpravách za kosťami na najkrajšie miesta Jordánska. Večer sa niesol v znamení voľnej zábavy, ktorú spestrili gitaristi pri ohni a bufete. Piatok 16.8. Exkurzie naplánované na tento deň boli totožné s exkurziami, ktoré prebehli aj predchádzajúci deň. V dôsledku enormného záujmu o Perlovú jaskyňu sme pripravili až tri vstupy za deň. Ostatné naplánované

Pre účastníkov bolo každý deň pripravené chutné pohostenie. Foto: M. Brežný

Účastníci JT v Medvedej jaskyni. Foto: M. Miko

exkurzie bez problémov kapacitne postačovali. Niektorí sa rozhodli využiť krásne letné počasie a vybrali sa na povrchové exkurzie. Predovšetkým ich lákal masív Tlstej a Ostrej a tiež hlavný hrebeň Veľkej Fatry, kde navštívili Krížnu a Kráľovú studňu. Po návrate z exkurzií do tábora, bola pripravená pre účastníkov fazuľovica, ktorá dobre padla po náročnom dni. V rámci večerného programu si pripravil prednášku Peter Holúbek, ktorý upútal zaujímavým rozprávaním o zimnej výprave na ďaleký Ural. Sobota 17.8 Tak ako predchádzajúce dni aj v sobotu sa na exkurzie vyrazilo o deviatej hodine ráno. Výnimkou bola len návšteva Perlovej jaskyne. Kvôli pretrvávajúcemu veľkému záujmu boli aj dnes pripravené tri exkurzie s hodinovými odstupmi. Ako to už na jaskyniarskych týždňoch býva, posledný deň bol pre účastníkov pripravený guľáš spolu s pivom. Pri podávaní občerstvenia padol aj miestny mini rekord, keď druhý sud piva ku guľášu

bol vyčapovaný za 45 minút. Pre spestrenie a oživenie programu sme pripravili pre záujemcov „Súťaž jaskyniarskej zručnosti“. Toto meranie jaskyniarskej sily a zdatnosti pozostávalo v prekonaní pripravenej náročnej trate v čo najkratšom čase. Súťažiaci museli prekonávať plazivku s plným transporťákom, prenášať plné kýble hliny, žumarovať, „stratiť orientáciu“ v kolíkovej dráhe a následne sa trafiť do cieľa. Súťaž sa tešila záujmu publika, ale aj súťaže chtivých jaskyniarov a jaskyniarok. Vyhodnotenie prebehlo v troch kategóriách: muži, ženy a deti. Po skončení náročnej súťaže bola pripravená tombola, v ktorej bolo cien ako maku a tak vyhral skoro každý. Tak ako otvorenie aj oficiálne ukončenie JT prebehlo pod taktovkou predsedu SSS Bohuslava Kortmana. Po zapálení poriadnej vatry, pokračovala zábava o ktorú sa postarali Veselí chlapci z Bystričky a po nich pokračoval so svojou gitarou a jaskyniarskymi pesničkami Bohuš Kortman.

Rozlúčkový večer odštartovala tradičná vatra. Foto: M. Brežný

Na záver trocha štatistiky: Sprevádzanie po jaskyniach a počet zúčastnených: jaskyne Havrania a Perlová: Kardoš, Duchaj, Ballo, Šajgalíková 112 ľudí jaskyne Javorina a Medvedia: Hanula, Miko, Bukovský ml. 52 ľudí okruh jaskýň okolo Tlstej: Bendík 24 ľudí Suchá jaskyňa č.1 a č.2: Šparec, Bukovský st., Neuschel, Masár, Agricola 72 ľudí Žiarna jaskyňa č.2 a č.3: Miroslav Kardoš, Pavol Kardoš 23 ľudí Priepasť pod Ostrou: Pokrievka ml. 12 ľudí Jaskyňa nádeje, Záturčianka a M1: Plavec 10 ľudí návšteva múzeí: 34 ľudí individuálne turistické výlety: 10 ľudí Zabezpečenie základne stravou: štvrtok – kapustnica piatok - fazuľovica sobota – guľáš + pivo Stravu zabezpečovali Šparcová, Brandejský,Trzaškovský, Šajgalíková a Kubáni, ktorý aj každé ráno doviezol čerstvé pečivo Pár postrehov od priamych účastníkov: Suchá jaskyňa č.1 a č.2:

Jeden uzáver jaskyne nestačí. Veľmi nevhodne zvolený názov jaskýň, napr. Blatiská by bolo lepšie Perlová jaskyňa: Prekvapila svojou originálnou výzdobou, foťáky sa nezastavili, otázky smerovali „Kde sa báda, kde to pokračuje?“ Jaskyňa Javorina: Krásna jaskyňa s jedinečnou výzdobou s nádejným pokračovaním. Prečo nie je prekopaný zával ? Žiarna jaskyňa č.2: Nerozumiem maďarsky! Havrania jaskyňa: Krátka, ale má budúcnosť. Okruh jaskýň okolo Tlstej: Výborné, úžasné, podozvedali sa mnoho nových info o jaskyniach, účastníci prekvapení rozmanitosťou a charakterom jaskýň (história, výzdoba) Priepasť pod Ostrou: Spokojnosť, len ďaleko a vysoko. 54. jaskyniarsky týždeň Blatnica, sa niesol v znamení krásneho počasia a dobrej nálady, akurát osy sa „vyzúrili“ na účastníkoch. Celkovo sa na ňom zúčastnilo 148 jaskyniarov, z toho 34 organizátorov a 8 členov Jaskynnej záchrannej služby HZS. Treba spomenúť, že medzi účastníkmi boli jaskyniari z Čiech, Poľska a Maďarska. Toto vydarené podujatie sa mohlo uskutoč-

niť vďaka spoluorganizátora Slovenského národného múzea v Martine a početných sponzorov. Predovšetkým sa treba však poďakovať členom JK Speleo Turiec za čas obetovaný prípravám a organizovaniu JT. Taktiež patrí vďaka všetkým zúčastneným, ktorí budú dúfajme v dobrom spomínať na tento ročník Jaskyniarskeho týždňa.

Hlava v Perlovej jaskyni. Foto: P. Kříž

OKOLO SLOVENSKA PO ŠTÁTNEJ HRANICI

25. etapa – trojdňový prechod cez Pieniny

Jozef Haráni

V roku 2008 som začal realizovať svoj dávny sen – prejsť peši okolo Slovenska po jeho štátnej hranici. Konečne sa mi podarilo nalomiť Jožka Puškára, ktorý so mnou absolvoval koncom marca prvú etapu. Potom som v máji nahovoril Mira Jurečku a ten so mnou zvládol druhú. Nastalo vyše dvojročné obdobie ťukania si na čelo, keď som niekoho nahováral na pokračovanie. V júli 2010 sa konečne pridal na dve etapy Ivan Hauptvógel a do tej druhej na chvíľu pribudol aj Ďoďo Mačo. V októbri som absolvoval dve etapy sám a potom ma do konca roka zložila choroba. Zradil ma problémový chrbát. Ozajstný posun nastal až v roku 2011. V ten rok ma potiahol Janko Miklušák. Prešiel so mnou 8 etáp po českej a maďarskej hranici. Od roku 2012 až doteraz sa ku mne pridali Jano Šparec a Miro Kardoš. Chvíľu šiel aj Jožko Minárik, ktorý potom prešiel na funkciu styčného dôstojníka. Popisom 25. etapy z denníka prechodu 2013, keď sme sa ocitli v strede slovensko-poľskej hranice, vás chcem milí 60

čitatelia na chvíľu vtiahnuť do neopakovateľnej atmosféry tejto hraničiarskej akcie. 1.deň. Je slnečné piatkové ráno, 21.6.2013, 6 hodín 28 minút. Po vyše dvojhodinovej jazde autom sme zastali pod zjazdovkou nad Litmanovou. Tu nás čaká Dušan Reiser zo Sniny, ktorý začal včera v Mníšku nad Hnilcom a zo včera na dnes bivakoval pod zjazdovkou. Toto je tohoročná Dušanova premiéra a aj celková premiéra nového styčného dôstojníka Janka Bisáka na našej súkromnej akcii Pešo okolo Slovenska po štátnej hranici. Janka som oslovil pred pár týždňami, či by sa podujal robiť túto funkciu. Vypadol nám totiž Jožko Minárik, ktorý je momentálne na dovolenke. Janko nakoniec súhlasil. Chceme využiť najdlhší deň v roku a tak najprv sme sa vyviezli na horu Zvir, kde sme poobzerali známe pútnické miesto. Na poslednej akcii pred troma týždňami v Štiavnických vrchoch som si úplne odpálil nedoliečené koleno z poslednej

akcie Okolo Slovenska a tak nastal proces liečenia a rehabilitácie. Tento proces nebol moc úspešný a koleno potrebuje na doliečenie dlhší čas. Takže vybavený novučičkou kolennou ortézou a nadopovaný Condrosulfom a Flectorom som stál pripravený na žltej značke medzi Litmanovou a sedlom Rozdiel. Spolu so mnou stáli Janči Šparec, Miro Kardoš a Dušan Reiser. Je 7.20 a my vyrážame. Vlna tropických horúčav je stále aktuálna. Sú vyše 30°C horúčavy a my sa pomaly dostávame na hrebeň. Pred mesiacom sme tu končili v zime a daždi. Dnes je situácia diametrálne odlišná. V prvý letný deň stúpame po hraničnej modrej značke. Je horúco, no nás ochladzuje akurátny vetrík. Ja sa s mojou nohou dostávam cez zaťaté zuby pomaly do tempa. Chalani sú nadržaní a ortodoxne sledujú hranicu, ktorá ide rovno po hrebeni. Ja som rád, že pajdám pekne po modrej značke. Takto som obišiel Vrchriečky, Vysokú a modrá značka sa vrátila späť na hrebeň, kúsok pod Vysoké skalky, najvyšší bod celej trojdňovky. Je to kúsok pod vrcholom, lebo v diaľke počujem hulákať Dušana. Nešiel som až na vršok a aby som svojim pajdavým tempom nezdržiaval, pokračujem ďalej po modrom hrebeni. Za to som bol neskoršie sprdnutý, že som ohrdol týmto najvyšším bodom. V sedle pod kótou Wysoki Wierch ma dobehli. Dali sme pauzu na vodu a pokraču-

Vysoké skalky - najvyšší bod Pienin. Foto: J. Šparec

jeme po modrej. Dušan ide stále po hranici a ako neskôr povedal, dokonca vyliezol aj na špicatý a zarastený Rabštín. My v trojici pokračujeme cez Laznú skalu a Šafránovku. Za Šafránovkou nás Dušan dobieha. V sedle pod Šafránovkou je foto pauza a potom sa delíme. Myslel som, že modrá ide po poľnej ceste doprava a mýlil som sa. Nakoniec

Trzy korony sú za nami spolu s prielomom Dunajca. Foto: J. Haráni

Nájsť pätník, na miestami divokej hranici bez turistickej značky, bolo naozaj umenie. Foto: J. Haráni

Jano s Mirom išli po modrej, ja sprava po ceste do prístavu Szczawnica a Dušan po hraničnom hrebeni. Nakoniec sme sa stretli všetci v prístave Lesnica pri Dunajci. Odtiaľ sme sa svorne pobrali ďalej. Bol čas obeda a tak sme si odskočili cca 500 m do chaty Pieniny v smere na Lesnicu. Posedeli sme, najedli sa a vrátili sa späť k Dunajcu. Tu sme sa necelé dve hodiny tralalákali po červenej značke celým Prielomom Dunajca až do Červeného Kláštora. Počasie je stále super a tak sa osviežujeme v Goralskej krčme. Potom už opäť v trojici s Janom a Mirom absolvujeme nevábny úsek po rozpálenom asfalte cez Lechnicu, Majere, Spišskú Starú Ves až do Lysej nad Dunajcom. Je 17.14 a my máme dnešnú etapu za sebou. Po občerstvení sme sa ešte previezli do Poľska k zámku Niedzica a potom konečne do Malej Frankovej. Tu máme u Alfonza Čarnogurského zaistené príjemné ubytovanie. Chlapci sú spokojní a tak po tradičných 62

úkonoch debatujeme dlho do noci. Zajtra nás čaká ťažký deň. 2.deň. Ráno vstávame pomerne v pohode. Včera sme, ako vždy v prvý deň, posedeli dlhšie a tak sa skromne balíme a odchádzame do Lysej nad Dunajcom. Je pol ôsmej, keď stojíme na hraničnom priechode pred hustým lesom a hľadáme miesto, kde pokračuje hranica. Nakoniec bez okolkov vnikáme do hustého porastu a predierame sa na lúčnatý hrebeň. Tu sme našli prvý pätník. Chvíľku išiel s nami aj Janči Bisák. Keď sme sa po pár metroch dostali na vyhliadku, z ktorej je ako na dlani zámok Niedzica s priľahlou priehradou, Janči sa rozlúčil a vracal sa k autu. Ak sme včera mali pohodu po turistických chodníkoch, dnes to určite skončilo. Po pár stovkách metrov sa hranica opäť vnára do hustého lesa, ktorý pretínajú zarastené a šmykľavo mokré rokliny. Širokým

oblúkom obchádzame Malinovú horu a po hodine a pol sa vraciame k Starovinskému potoku, ktorý vteká do Dunajca na mieste, z ktorého sme ráno vyštartovali. Starovinský potok je mokraďovitý tok pralesného typu. Brodíme sa trávou, ktorá je miestami vysoká ako my a obchádzame aj močiare. Skôr ako pätník, ktorý občas nájdeme ukrytý v tráve, sa nám darí nachádzať hríby, čučoriedky a maliny, ktorými sa cestou prikrmujeme. Napokon sme sa proti toku potoka dostali zhruba do miesta, kde hranica vystreľuje na hrebeň. Odtiaľ sme museli opäť traverzovať svah hory šikmo dohora a nájsť stratenú hranicu. Skoro vždy, keď sme v tejto divočine zakopli o pätník, tak sme sa radovali ako keby sme našli stratené dieťa. Dušan vždy vytiahne svoj granát a chlapci si kopnú po jednom štamperlíku. Postupne sme sa prepracovali cez Frankovskú horu z lesa na holiny, kde sa objavil salaš. Oviec bolo dosť, ale psov je pomaly do desať a zúriví sú ako čerti. V týchto konči-

Brodenie potoka Biela voda. Foto: J. Haráni

Hraničné pralesovité mokrade. Foto: J. Haráni

nách sa totiž hojne vyskytuje vlk dravý. Nakoniec vybieha bača s pomocníčkou a psov dávajú do pozoru. Pokecali sme s nimi a pokračujeme. Schádzame k turistickému prechodu pod dedinkou Kacwin. Odtiaľ vedie červená značka krížom cez hranicu a obidve Frankové až do Ždiaru. Je čas obeda, je zamračené a tak sme odbehli do Veľkej Frankovej na pivo a zároveň obed. Bolo viac ako pol jednej a spustil sa riadny lejak. Napokon nás miestny chalupár hodil na ubytovanie v Malej Frankovej, vzdialenej 3 km. A že sme sa akurát v riadnom lejaku presúvali. Hodili sme chvíľu oddych a postupne sa vyčasilo. Oddýchnutých nás domáci Alfonz odviezol späť do Veľkej Frankovej. O pol štvrtej opäť šliapeme späť na hrebeň k hranici. Je vlhko, prší a pritom nad hlavami nemáme žiadne mraky. Kým sme sa predrali na hranicu v okolí kóty Zubrovka, sme mokrí ako činčury. Čakal nás opäť pralesný úsek, ktorým sme sa postupne predrali až k poľskej modrej značke. Tá 63

viedla rôznymi úsekmi od ledva viditeľného chodníka, cez upravenú štrkovú cestu až po zablatené poľnačky. Uprostred tejto značky nás chytila opäť riadna letná búrka. Značka viedla takmer stále do hora až na dnešný najvyšší bod Holowiec. Potom sa prehupla na lúky a pasienky pri osade Wyzni Koniec. Odtiaľ sú už nádherné výhľady na Tatry a tak, síce mokrí a unavení, aspoň fotíme a fotíme. Z osady je žltá značka, ktorá nás za 5 minút doviedla k hranici. Tam s prekvapením zisťujeme, že asfalt novučičkej, úzkej cesty alpského typu vedie až do Osturne. Je 18.45 a tak to balíme. Volám Jančimu aby prišiel pre nás a my mu pomaly ideme po žltej značke oproti. Večer klasický rituál, no to si s nami posedel aj Alfonz Čarnogurský. Ja odchádzam spať skoro, mám spánkový deficit. 3.deň. Ráno všetko balíme a o siedmej odchádzame. Vraciame sa cez Osturňu na hraničný hrebeň a už po ceste opäť leje ako z krhly. Prichádzame na hrebeň a čakáme skoro do ôsmej, či sa čas umúdri. Čas sa neu-

Sútok potokov Biela voda a Javorinka.

múdril, no napriek tomu vyrážame. Hneď v prvej rokline sme sa zamočili. Potom ideme chvíľu po dobrej poľnej ceste a to bol všetok komfort. Hranica sa opäť vnára do mokrých húštin a čučoriedísk. Konečne sme sa popod Brijov vrch prebojovali k pätníku II/172, kde sme prvý raz narazili na tabuľu s nápisom Tatranský národný park. Je to síce len hranica ochranného pásma ale to znamená, že už pomaly Tatrám klopeme na dvere. Potom zjazd a kľučkovanie mokrými húštinami až sme sa ocitli na poľnej ceste z Jurgówa. Tu sme na chvíľu odfúkli a chalani si aspoň žmýkajú vodu z ponožiek. Táto cesta nás po menšom zaváhaní vedie najprv ponad Suchý potok a potom doprava popod hranicu na Gorków Wierch. Dostali sme sa na poľskú zjazdovku nad Hawran ski areal. Hranica je totálne zasekaná v mokrej a hustej džungli. Tu nás opäť čaká Janči. Pri ešte nefungujúcom lyžiarskom stredisku sme si urobili prestávku a riadne sa najedli. O pol dvanástej pokračujeme ďalej. Prichádzame k sútoku Bielej vody a Javorinky. Oba potoky prichádzajú zo Slovenska a svojím sútokom opúšťajú jeho územie pod ná-

Mengusovské sedlo vo Vysokých Tatrách. 27. a zároveň posledná etapa OS v roku 2013.

Blíži sa záver Pienin a vítajú nás Vysoké Tatry. Foto: J. Haráni

zvom Białka. Kocháme sa touto krásnou scenériou, no musíme ísť ďalej. Spoločne sa fotíme a Janko odchádza. Stretneme sa už len v cieli. Prechádzame pár metrov proti prúdu Javorinky a nachádzame miesto, kde ideme prebrodiť túto horskú riavu. Chalani sa vyzúvajú, no ja s mojím poraneným kolenom si netrúfam prejsť po šmykľavých kameňoch naboso. Okrem toho od včera mám natiahnutú aj nartovú šľachu nad členkom. Tú mi drží vibrama a koleno zase ortéza. Moc nerozmýšľam a rozbehol som sa krížom na druhú stranu. Voda sa mi začala naberať až niekde v poslednej tretine desať metrov širokého potoka. Dostali sme sa na územie zovreté z dvoch strán týmito hraničnými potokmi. Cez húštiny sme sa prebili k torzu pôvodnej cesty, ktorá najprv vyzerá ako dno vyschnutého koryta potoka a až postupne sa nebadane vyrovnáva a začína podobať na cestu. Po pol hodine sme sa prepracovali a napojili kolmo na úzku asfaltku, ktorá krúži okolo Chovancovej zvernice. Hodinu a pol nám trvá monotónny asfalt, ktorý nás 1 km pred Lysou Poľanou vypľul na hlavnú cestu od Ždiaru. Po celý čas nás sprevádzali nízko visiace mraky s hmlou a neustále prehánky, ktoré sa v závere zmenili na trvalý dážď. Dnes sa teplota pohybovala okolo 16°C. Do Lysej Poľany 66

sme docupkali o 13.30 hod. Sme spokojní a ostáva nám jedna dôležitá úloha. Riadne sa doliečiť, aby sme mohli zaútočiť v plnej sile na tatranskú hranicu. Janči po pár minútach prišiel pre nás a my prezutí do suchého odchádzame. Po príchode domov je 26°C a krásne slnečno. V roku 2013 sme stihli ešte dve jednodňové etapy. 26. etapa viedla z Lysej Poľany na vrchol Rysov cez Bielovodskú a Ťažkú dolinu. Z Rysov sme zišli cez Popradské a Štrbské pleso do Popradu. Dňa 31.8.2013 sme výstupom na Východný Mengusovský štít z poľskej strany od plesa Morskie Oko absolvovali 27. etapu, ktorá sa ukázala aj ako posledná v roku. Pri zostupe som si zlomil pravú ruku nad zápästím. Plánované ukončenie akcie v roku 2013 a taktiež presúvanie posledných etáp spôsobilo naozaj množstvo zranení. 20. októbra, keď som uzdravený a v dobrej kondičke vyšiel na Ďumbier a po tejto akcii sa chystal nádhernú jeseň stráviť prejdením celých Tatier, som si pri zostupe poranil zase členok na ľavej nohe. Tým sa akcia presunula na rok 2014, v ktorom je pre nás hlavným cieľom jej ukončenie tam kde začala, na česko-slovensko-poľskom trojmedzí.

CYKLO SANTOVKA - august 2013 Igor Šteiner, Eva Hanzlíková

Účastníci – členovia KST ZTS Martin: Vierka Petrovičová, Ľubo Petrovič, Adelka Petrovičová s priateľom Michalom, Jarka Mišíková, Juro Mišík, Iveta Šteinerová, Igor Šteiner, Eva Hanzlíková, Táňa Bartošová, Gabika Ďurkovičová, Štefan Karolčík a Dano Rusnák. Uprostred leta 2013 sme uskutočnili týždňovú „ cyklovku“ v okolí Santovky a Levíc. Túto oblasť sme už mali zmapovanú z minulých rokov a javila sa nám ideálna na cyklistické výlety. Mierne zvlnená krajina vytvára dobré podmienky nielen na poznávanie oblasti, ale aj získanie dobrej kondície. A taktiež bohaté zásoby minerálnych a termálnych prameňov nám umožnili relaxáciu po horúcich cyklotúrach. Každodenné výlety sme robili z ubytovacej „základne“ priamo v obci Santovka, neďaleko termálneho kúpaliska. Termálne kúpele sa pre liečebné účely začali využívať

až v 19. storočí, aj keď už v roku 1551 zaznamenali kyselku tečúcu z kopca neďaleko hradu Levice. Až Matej Bel v roku 1742 píše o nedbanlivo vytesanom kúpeli v Santovke. Voda z vrtu bola klasifikovaná ako termálna kyselka, sírovodíková, alkalicko – zemitá, sádrovcovo – glauberovská a slaná. Od roku 1953 sa tu nachádza aj budova, v ktorej sa Santovská minerálka plnila do fliaš a distribuovala po celom Slovensku. V súčasnosti si môžete nabrať výbornú minerálku priamo z prameňa, čo sme každý deň pred cyklovkami využívali. Voda v bazénoch nie je horúca. Má príjemnú teplotu 26,7 °C. Dudince Cieľom tejto etapy boli kúpele Dudince. Zo Santovky sme vyrazili smerom na sever - cez Domadice, Hontianske Trsťany a Hontianske Moravce. Po vedľajších ces-

Účastníci – členovia KST ZTS Martin, pred „základňou“. Foto: I. Šteiner

Pozostatky „rímskych kúpeľov“. Foto: I. Šteiner

Most Márie Valérie s Ostrihomskou bazilikou. Foto: I. Šteiner

tách, vhodných na pohodovú cykloturistiku sa dostávame asi po 2 hodinách do cieľa dnešnej trasy – Dudiniec. Mesto sa nachádza na rozhraní Štiavnických vrchov, Krupinskej planiny a Podunajskej nížiny. Kúpele v Dudinciach sa využívajú na terapiu chorôb srdcovo-cievneho systému a pohybového aparátu. Liečivá minerálna voda je hydrogenuhličitanovo-chloridová, sodno-vápenatá, uhličitá, sírna a mierne hypotonická. Jej teplota je 28 °C. Dôkazom pradávneho využívania dudinských minerálnych vôd na liečebné účely je dvadsaťdva malých primitívnych bazénikov v travertínových útvaroch. Dodnes sa nazývajú „rímskymi kúpeľmi“, 68

lebo jestvujú dohady, že rímski vojaci z táborov a opevnení na neďalekej hranici Rímskej ríše - Limes romanus - vyhľadávali dnešné Dudince už v 1. - 4. storočí n. l. Sú to diery vytesané do travertínu, do ktorých sa v minulosti ručne nosila voda. Spodné bazény slúžili vojakom a horné slúžili podľa histórie veliteľom Po návšteve tohto historického miesta pokračujeme na miestne termálne kúpalisko „Dudinka“ ochladiť svoje telá. Vierka vybavuje dvojhodinový vstup aj s bicyklami. Voda v hlavnom bazéne je príjemná a poniektorí využívame miestne atrakcie: tobogany, šmýkačky, vírivky a umelé vlny. V popoludňajších hodinách vyráža-

me po vedľajších cestách na Slatinu a Tupú. Neskôr prichádzame na nepríjemnú hlavnú cestu Šahy - Nové Zámky, ktorou sa dostávame do Demandíc. Tu odbočujeme doprava a asi po 6 km prichádzame do Santovky. Cestou k ubytovaciemu zariadeniu sa ešte zastavujeme v miestnej krčmičke, kde si konečne doprajeme chladené a čapované občerstvenie. Štúrovo Na ďalší deň sme po pomerne krátkej etape do Dudiniec naplánovali náročnejšiu trasu do Štúrova. Do asi 60 km vzdialeného Štúrova ideme cestami medzi Hronom a slovensko-maďarskou hranicou. V mierne kopcovitom teréne nám cesta rýchlo ubieha. Prechádzame väčšinou po nie veľmi osídlených miestach, ale o to vhodnejších pre bicyklovanie. Do Štúrova prichádzame v čase obeda a tak využívame jednu z mnohých reštaurácií s dobrým menu na výdatný obed. Predtým, než pôjdeme skúsiť vybaviť vstup na termálne kúpaliská, navštevujeme Ostrihom, ktorý spája so Štúrovom ponad Dunaj most Márie Valérie. Vybudovaný bol v roku 1895 a jeho dĺžka je 509 m. Ustupujúce nemecké vojská ho 6.12.1944 vyhodili do vzduchu. Za obdobie socializmu nedošlo medzi susednými štátmi k dohode most zrekonštruovať. A tak medzi mestami premávala kompa, ktorá prevážala autá i ľudí. Až 11. októbra 2001, na základe dohody vlád Maďarska a Slovenska bol zrekonštruovaný a daný do prevádzky. V Ostrihome sa veľmi nezdržiavame a ponáhľame sa na termálne kúpalisko „Vadaš Thermal“ v Štúrove. Tam sa nám ani po Vierkinej intervencii u vedenia kúpaliska nepodarilo dostať, lebo pre takých návštevníkov ako sú cykloturisti, ktorí sa chcú okúpať na dve hodiny a pokračovať v ceste, nemajú vstupenky a nie sú ani ochotní sa takejto klientele venovať!? Preto sa poniektorí rozhodli osviežiť v našom veľto-

ku - Dunaji a veru sme to neoľutovali, lebo voda bola príjemná a dokonca aj čistá. Plávanie v mierne tečúcom Dunaji s výhľadom na Ostrihomskú baziliku a most Márie Valérie bolo zážitkom a určite lepšie ako tlačenica na termálnych kúpaliskách, takže sme nakoniec boli radi, že nás tam nepustili. Cestu späť sme si skrátili využitím miestnej železnice zo Štúrova do Želiezoviec, čo nám padlo vhod, lebo teplota vzduchu sa pohybovala okolo 35°C a tak nám celkom stačilo, keď sme prebicyklovali trasu zo Želiezoviec späť do Santovky. Horšianska dolina Leží asi 13 km na SZ od Santovky. Vznikla v údolí potoka Sikenica, ktorý sa zarezáva do vulkanického podložia s výraznými 30 m vysokými skalnými stenami. Národná prírodná rezervácia Horšianska dolina je od roku 1976 najväčším chráneným územím v okrese Levice a nachádza sa v katastrálnom území obcí Krškany, Horša, Kmeťovce a Žemberovce. Na dne doliny sú zachovalé jelšové porasty v krovinnom poschodí, svahy sú porastené teplomilnou vegetáciou lesostepného charakteru, ktorá nás výborne ochránila pred horúčavou. Obec Horša sa nachádza v strede tejto lokality, čiže vchod do doliny nájdete na oboch koncoch obce. Vstup na bicykloch je tu zakázaný a tak sme si ju prešli pekne po svojich. Jej dĺžka je asi 3 km z Malých Krškan do Horše. Miestami sme vyšli na lúčky, odkiaľ bolo vidno červenkasté skaly. Škoda, že sú dosť zarastené. Je tu vyznačený turisticko-naučný chodník. Na spiatočnej ceste sme sa osviežili až vo Veľkých Krškanoch, z ktorých vedie pokojná cesta cez Jakubie do Čankova. Brhlovce Ďalší deň sme si zabicyklovali asi 10 km SZ od Santovky do obce Brhlovce. Najmä z Čankova treba prekonať pekný kopček a zjazdík. Brhlovce ležia v Ipeľskej pahorkatine 69

Brhlovce – skalné obydlia. Foto: I. Šteinerová

v doline potoka Búr, vo výške okolo 174 m n. m. V chotári obce sú lokality pórovitých andezitových tufov a tufitov, v ktorých sú skalné obydlia. Dodnes sa traduje, že tunajšie obydlia majú svoj pôvod v ochrane domáceho obyvateľstva pred nájazdmi Turkov v 16. a 17. storočí. V súčasnosti je tu vysunutá expozícia Tekovského múzea v Leviciach. Nachádza sa v centre v pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry v uličke „ Šurda“. Zaujímavým spestrením je aj sídlo umeleckej spoločnosti Nový dvor, ktorá sprístupnila ďalšie objekty. Návšteva skalných obydlí bola pre nás v týchto horúcich dňoch veľmi príjemná, pretože teplota sa tu vďaka tufovému masívu celoročne veľmi nemení a pohybuje sa od 15 do 25°C Banská Štiavnica Z našich cyklotrás sme často dovideli na sever až na Štiavnické vrchy, ktoré boli ďalším našim cieľom. Aby sme videli za jeden deň čo najviac z Banskej Štiavnice a okolia, zvolili sme dopravu autom. Takto sme mohli prejsť pešo celú Kalváriu, ktorá prechádza od roku 2011 zaujímavou rekonštrukciou. Ide o komplex sakrálnych stavieb na kopci nazývanom „Scharfenberg“. Stavba sa vykonávala od roku 1751 v barokovom štýle. V 2007 bola kalvária zapísaná 70

na zoznam 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Zaujímavým riešením obnovy je to, že si môžete adoptovať kaplnku a zrekonštruovať ju, ako to urobili sestry Vášáryové. Kalvária poskytuje krásnu prechádzku a výhľady na Banskú Štiavnicu a okolie. Ďalej sme sa zaviezli do sedla Červená studňa a odtiaľ zišli chodníkom a úzkymi uličkami pešo do centra mesta. Na spiatočnej ceste sme sa osviežili vo Vodárenskom tajchu s čistučkou, ale chladnou vodou. Vstup bol dosť klzký, ale našťastie si to odniesol len narazený prst na nohe. Tajchy /sústava umelých vodných nádrží/ boli vybudované v priebehu 17. a 18. storočia na pohon čerpacích a ťažobných zariadení. V súčasnosti sa využívajú väčšinou na rekreačné účely. Kedysi ich bolo asi 60 a dnes ich je niečo cez 20. Počas pobytu v Santovke sme ešte navštívili, samozrejme na bicykloch, ďalšie termálne kúpaliská Podhájska a Margita Ilona. Celkovo každý účastník zájazdu odkrútil na bicykli od 150 do 450 km.

Banská Štiavnica – Kalvária. Foto: T. Bartošová

PROJEKT HRANIČNÉ TROJMEDZIA SR 2013

alias diviacki turisti seniori na cestách

Štefan Hudák

V roku 2013 sa udiala jedna dôležitá, z pohľadu niekoľkých členov Prvého klubu turistov Diviaky priam významná vec. Na začiatku roka, presnejšie 12.1., si vybrala štvorica, povedal by som „takmer“ rovesníkov, za cieľ vychádzky „za slniečkom“ Lietavský hrad (635 m n. m.). Bola sobota a nikto netušil, že sa tam odohrajú prevratné udalosti. Keď sme si navzájom vymieňali gratulácie k novému roku 2013, to príjemné, aj keď mrazivé počasie zrejme spôsobilo, že jedného z našej štvorice (môžete kľudne aj hádať ktorého) napadlo zaželať všetkým, ešte veľa podobných vychádzok v takomto zložení, za aspoň približne rovnakého počasia a to nielen v roku 2013. To bol zárodok vzniku Seniorklubu PKT Diviaky. O pár dní nato, 26. 1, sme si vyšli na Malinné (1209 m n m.), kde som bol poverený „spísaním“ zakladajúcej listiny a organizačného poriadku. 9. 2. 2013, štvorica seniorov v zložení Marietka Bernátová, Jozef Stiegel, Laco Smolen a Štefan Hudák navštívila Likavský hrad (629 m n. m.), kde sme jednohlasne odobrili organizačný poriadok a text zakladajúcej listiny. Dohodli sme sa, že v sobotu 16. 2. 2013 sa vyberieme do Rajeckých Teplíc, aby sme cez Skalky (778 m n. m.) zišli do Lietavskej Svinnej, kde v útulnej

krčmičke Pod Hradom oficiálne založíme Seniorklub so všetkým čo k tomu treba, vrátane podpisu zakladajúcej listiny. Po príchode do Rajeckých Teplíc sme boli hustou hmlou a nevľúdnym počasím „uzrozumení“, že výhľady z hrebeňa Skaliek nebudú žiadne, alebo v lepšom prípade, iba veľmi obmedzené. Hrebeňovka Skaliek sa zdá síce ako rovinatá, ale v skutočnosti kráčame stále takpovediac „hore-dole“. Napriek tomu, že vôkol je miestami hustá hmla, začíname chápať, prečo sa tieto miesta nazývajú „Skalkami“. Sú tu takmer na každom kroku veľmi zaujímavé skalné útvary, ihly, pyramídy, z ktorých za normálnych poveternostných podmienok môžu byť veľmi pekné výhľady na východ, teda na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry a do Rajeckej doliny. Na Skalkách s podtextom „Prameň“, majú domáci postavený pekný prístrešok a tak sme si ho naozaj užili a zrelaxovali. Podmienky, ak hovorím o poveternostných, sa vôbec nezmenili, len je trochu chladnejšie. Hmla však zostala. Hneď vedľa prístrešku končí horná stanica lyžiarskeho vleku z Lietavskej Svinnej. Podľa súčasného technického stavu zariadenia, je nefunkčný už pekných pár rokov, možno aj desať. Cesta dole zjazdovkou do Lietavskej Svinnej ubehla 71

rýchlo a bezpečne. Napoludnie som v priestoroch hostinca Pod Hradom prečítal zakladajúcu listinu Seniorklubu a vyzval som členov prípravného výboru, aby ju jeden po druhom podpísali, čo sa aj stalo, vrátane slávnostného prípitku. Svedkami tohto aktu boli aj niekoľkí naši mladší kamaráti z PKT Diviaky, ktorí túto skutočnosť môžu miestoprísažne osvedčiť. Táto štvorica v zložení Marietka Bernátová z Priekopy, Jožko Stiegel z Banskej Bystrice a Lacko Smolen z Hornej Štubne ma zároveň zvolili za prezidenta Seniorklubu. Tušil som síce, aké povinností ma čakajú, ale napriek tomu som súhlasil. Po niekoľkých dňoch nato, aby sme mali aj nejaké povinnosti, sme vymysleli projekt Hraničné Trojmedzia SR, ktorý sme (siedmi seniori) nakoniec aj absolvovali. Výsledok celoročného snaženia v rámci 33. ročníka Festivalu ĽUDIA A HORY som aj odprezentoval.

Trojmedzie SK – HU – A, 130 m n. m. Trasa: Čunovo - Rusovský kanál – Trojmedzie SK-HU-A a späť (TZT 0714); Dĺžka túry, prevýšenie: 16 km s prevýšením 50 m; Mapa VKU číslo 143 Gabčíkovo; Priechodnosť trasy: dobrá, turistické značenie nedostatočné; Účasť: 12 turistov. Toto Trojmedzie bolo cieľom nášho prvého výjazdu. Usúdili sme, že bude najjednoduchšie dostupné a zrealizovateľné v priebehu jedného dňa. Predpoklad to bol správny. Od Bratislavskej hlavnej stanice sme sa busom MHD č. 93 dopravili pod most SNP a tu prestúpili na bus č. 91, ktorý ide do Čunova. Vystúpili sme na zastávke Mú Čunovo, v krčme oproti zástavke potvrdili záznamníky a potom sa vydali na pochod k Trojmedziu. Najprv ulicou Pohraničníkov, neskôr Schengenskou, až pred tabuľu koniec mesta BA. Po pár desiatkach metrov sme už na maďarskej hranici a dosť prekvapení, na Trojmedzie je totiž vyznače-

Trojmedzie SK-HU-A. Z ľavej strany M. Straka, M. Kozová, J.Duchoň, E. Suchá, Š. Suchý, M.Bernátová, L.Smolen, G. Mažáriová a Š. Hudák, majster turistiky (plus dvaja „budúci“ seniori). Foto: Š. Hudák

ná TZT z Čunova, ktorá nie je zakreslená ani na našej mape. Prešli sme Rusovský kanál a máme dilemu, kadiaľ budeme pokračovať. Je tu poľná cesta, ale na ňu neukazuje smerovka. Smerovka ku Trojmedziu ukazuje v smere smetisko. Hraničné kamene tu nikde nevidíme a to nás trochu dezorientuje. Nakoniec volíme spomínanú poľnú cestu a bola to správna voľba. Po cca 700 m sme na starej colnici, ktorá je ešte z brežnevovských čias. Všetko je to tu rozbité, hrdzavé. Našli sme správny smer aj napriek absencii turistického značenia. O cca 200 m ďalej križujeme hraničný prechod (opustený) do Maďarska na ceste prvej triedy. Ešte kúsok a je tu obrovský hraničný diaľničný prechod, ponad ktorý prechádzame nadjazdom. To už vidíme v diaľke náš cieľ. Z Čunova to je cca 5 km a dobrú hodinu pešo. Trojmedzie SK-HU-A je pekne upravené, sú tu nainštalované sochy moderného umenia, trojramenný kamenný stôl, náš smerovník KST a tiež symbolický ostnatý drôt. Tu som privítal všetkých účastníkov podujatia. Oboznámil som ich s históriou tejto akcie a s jej cieľom. Potom sme si pripili na zdar celého projektu, na náš šťastný návrat domov a na všeličo iné. Turisti si objednali príležitostné trička projektu a po cca 90 minútach pobytu na Trojmedzí sme sa pobrali na spiatočnú cestu. Samozrejme, nemohlo chýbať ani foto na pamiatku. Domov sme prišli celkom v pohode, ak nepočítam problémy v rýchliku s miestenkami, ktoré sme si nezakúpili. Niektorí museli uvoľňovať svoje miesta cestujúcim s miestenkami. Keďže nám prialo aj počasie, akcia sa vydarila a to mimoriadne dobre. Trojmedzie SK – CZ – A, 150 m n. m. Trasa: Moravský sv. Ján – Škola v prírode Piesočná – Trojmedzie SK-CZ-A – štátna hranica SK-A – Škola v prírode Piesočná – Moravský sv. Ján (BEZ TZT). Dĺžka túry, prevýšenie: 15 km s prevýšením 50 m; Mapa VKU číslo 150 Borská nížina, Malacky; Priechodnosť trasy: miestne značenie perfekt-

né, priechodnosť trasy dobrá; Účasť: 12 turistov. K Trojmedziu s našimi „bratrancami“ Čechmi sme sa museli vypraviť na „dvojdňovku“. Ináč to nešlo. Ubytovali sme sa v niekdajších kasárňach socialistickej Pohraničnej stráže – mimochodom, mali to tam naozaj perfektné. Tak, ako sme sa včera večer dohodli, tak začal aj náš dnešný program. Budíček sme naplánovali na šiestu hodinu. Na 6.15 Elenka s Marietkou pripravili deväť zalievaných káv (Soňa teda hocijakú nepije, aby bolo jasné!) a o 7.00 máme „odchodový“ fototermín. Kráčame po ceste smerom ku hraničnému priechodu do Hohenau cca 500 m. Komáre sú už hore a štípu ako tie včerajšie „svine“. Ba, zdá sa nám, že sú hneď z rána ešte viac nenažrané. To nás čaká za deň, ak sa medzitým nenažerú na niekom inom. A to mi minule miestni rybári vraveli, že najviac ich je popoludní a hlavne večer. Po chvíli odbočujeme na bočnú asfaltovú cestu a pokračujeme severným smerom. Je zaujímavé, že tie svine /komáre/ majú pre seba akési koridory. Nie sú všade, ale len na určitých úsekoch. Keby tie úseky boli označené, vedeli by sme sa im možno celkom úspešne aj vyhnúť. Okolo 8.00 naši prví turisti dorazili k cieľu na /podľa miestnych/ „Trojštátie“ SK-CZ-A. Gratulujeme si, vymieňame poznatky, zážitky a fotíme. Komárov tu je len máličko. Asi preto, že sme priamo pri vode a oni majú radšej sparu a močariská. Zabavili sme sa tu cca hodinku a keďže nikoho ani nenapadlo opekať slaninku, poberáme sa na spiatočnú cestu. Tú si ešte spestríme návštevou hraničného priechodu do Rakúska. Rakúsko a Slovensko spája na tomto mieste pontónový oceľový most. Návrat do „našej“ školy v prírode asfaltovou cestou je už nezaujímavý. Na počudovanie, je tu značne frekventovaná premávka. Už od piatej ráno nám robili hluk vozidlá prechádzajúce tade do rakúska, zrejme do práce. Aj teraz to tu „frčí“ v intervaloch svetelnej signalizácie na moste. 73

Niektorí sa sprchujú, niektorí relaxujú, ďalší zase melú hubou o sto šesť. Hodinu predpoludním však máme posledný fototermín pred ubytovňou a odchádzame. Soňa s Vierkou majú záujem o vyprážaný syr v miestnom motoreste. Keď však zistili, že syr je ešte v mrazničke, rezignovali a vzdali sa obeda. Odchádzame na železničnú stanicu s tým, že stihneme aj plánovaný spoj do Bratislavy. Ešte si necháme potvrdiť záznamníky na obecnom úrade a čiarame na stanicu. Všetko dobre dopadlo, vlaky išli načas. V Bratislave sme poslúchli Marietku a zakúpili si miestenky. Našťastie. Ináč by sme asi boli stáli, alebo snorili po vlaku za voľnými miestami. Trojmedzie SK – HU – UA, 103 m n. m. Trasa: Čierna nad Tisou – Malé Trakany – pláž Tisa – Trojmedzie SK-HU-UA a späť (BEZ TZT); Dĺžka túry, Prevýšenie: 16 km s prevýšením 20 m. Mapa VKU číslo 148 Zemplínske vrchy, Latorická rovina; Priechodnosť trasy: výborná; Účasť: 10 turistov. Určite najproblematickejší výjazd k hraničným Trojmedziam bol ten do Malých Trakán. Mali sme totiž navštíviť miesto, kde sa to len tak hemží pašerákmi cigariet, alkoholu, žien a iných tovarov. Je to šengenská hranica a je viac ako ostro sledovaná nielen očami bdelých strážcov z radov hraničných policajtov. Preto som sa týždeň pred samotným výjazdom do týchto končín vybral na bicykli rekognoskovať terén. Bol to naozaj dobrý nápad. V Čiernej nad Tisou som navštívil miestnu policajnú stanicu, aby som s náčelníkom dohodol podmienky, za akých bude naša návšteva zaradená do „kategórie bezproblémových“. Policajti boli ochotní a podrobne mi popísali trasu k Trojmedziu. Vysvetlili mi, čo v žiadnom prípade nesmieme urobiť, kde nesmieme vstupovať, takže vedel som už presne, čo a ako. Ako ukázal čas, vyplatilo sa to. Deň „D“ nastal tentoraz v stredu. Cestujeme desiati, ôsmi máme miestenky, takže je nám veselo a dobre. V Čiernej nad 74

Tisom sme o 11:55 hodine a všetci po prvý raz v živote. V Malých Trakanoch nás miestni vítajú ich turulom s trikolórou a drevenou plastikou, ktorá je remeselne krásne spracovaná. Nevieme však, čo vlastne vyjadruje. Miestni si trochu u nás vylepšili image tým, že tu majú aj pamätník z prvej svetovej vojny, kde na vrchole tróni náš, slovenský znak s trojvrším. Kráčame stále po hlavnej ceste. Je asfaltová a sú tu aj také obyčajné, na kolene urobené smerovky – „K TISE“. Po cca 800 m sme na ochrannej hrádzi, ktorá ochraňuje obec od vôd Tisy. Od domácich viem, že nezriedka býva voda až tesne pod okraj hrádze. A hneď pod hrádzou stojí ako posledná, pekná vilka. Netuším, s akými pocitmi si títo ľudia líhajú do postele, keď niekoľko málo metrov od nich a to doslova, majú tri metre nad hlavou divokú vodu. Kráčame ďalej po asfaltovej ceste. Je tu vysiata kukurica, ale väčšinou sú tu rýchlo rastúce dreviny, z ktorých robia „štiepku“. Po ďalších cca 2300 m končí asfaltová cesta a začína panelová cesta. Na tomto mieste (vľavo od cesty je trafostanica) je odbočka, ako to domáci nazývajú, k „rekreačnému stredisku“, ktorým je pekná pláž na našom brehu Tisy. Odtiaľ pokračujeme ďalších 500 m po panelovej ceste. Prichádzame na rázcestie, nazval by som ho „námestíčko“. Panelová cesta pokračuje ďalej rovno, ale my odbočíme doľava, na poľnú cestu. Po cca 100 m zas odbočíme doprava okolo poľa s kukuricou, ktorá je vysoká možno aj 3,5 m a pokračujeme severným smerom k hraničnému Trojmedziu. Po 1000 m sme naozaj na Trojmedzí SK-HU-UA. Cesta tu nám trvala teda cca 1.45 hod. Je to tretie Trojmedzie z nášho projektu. Je najnižšie položené, a popravde, aj najjednoduchšie prístupné. Pravda, ak by tu bolo turistické značenie. Vysvetlil som kamarátkam a kamarátom, že nesmú ísť blízko hraničného kameňa, ktorý je medzi hraničnými stĺpmi Ukrajiny a Slovenska. Keďže na tomto malom kúsku hranice sú „iba“ tri kamery, ihneď by to zazname-

Na Hraničnom „šengenskom“ Trojmedzí SK-HU-UA. Foto: Š. Hudák

nali a automaticky spustili poplach. Zašli sme cca 20 m ku Tise. Na druhom brehu, v Maďarsku, vidíme tiež nultý, maďarský hraničný kameň. Nasledujúcu polhodinu sa hraniční policajti na svojich monitoroch pravdepodobne dobre „zabávali“ na tom, čo sme tam vyčíňali. Pripili sme si na úspešné nájdenie nášho dnešného cieľa a urobili viacero záberov. Spiatočná cesta prebehla tiež veľmi príjemne – kráčali sme proti miernemu vánku a tak nás to trochu aj osviežovalo. Chceli sme navštíviť aj pláž na Tise, ale už sme mali časový deficit, tak som si ju aspoň odfotografoval. V Malých Trakanoch sme si nechali potvrdiť naše záznamníky a odišli do Čiernej nad Tisou. V Košiciach sme mali trochu času a tak sa chceme v staničnej kaviarni osviežiť kávičkou. Bol to však zážitok, aký sa pocestnému prihodí možno iba v Afganistane. Vodu ku káve, dokonca ani z vodovodu, zásadne, ale naozaj zásadne nepodávajú!? Čo už, boli sme v druhom najväčšom meste na Slovensku, v metro-

pole východnej „gubernie“!! Cesta domov však bola nádherná. Smiali sme sa, rozprávali príhody a kuli plány na nasledujúci týždeň, kedy chceme navštíviť Trojmedzie SK-UA-PL na Kremenci 1221 m n. m. Takže expedícia k Trojmedziu SK-HU-UA bola nakoniec úspešná, nikomu sa nič zlé neprihodilo a tak to má byť. Trojmedzie SK – UA – PL, 1221 m n. m. Trasa: Nová Sedlica – skládka pod Kýčerou – Čierny vrch – Stužica – Kremenec a späť. (TZT 0918); Dĺžka trasy, prevýšenie: 20 km s prevýšením 1180 m. Mapa VKU číslo 163 Bukovské vrchy; Priechodnosť trasy: trasa miestami v dezolátnom stave, vrátane turistického značenia; Účasť: 6 turistov. Aby sme sa vôbec dostali do najvýchodnejšieho bodu východnej „gubernie“, museli sme absolvovať neuveriteľnú, jedenásť a pol hodinovú tortúru, vo všetkých možných dopravných prostriedkoch okrem lietadla a lode. Avšak špeciálnom odmenou za túto „nepohodu“ bolo foto pred jedinou 75

sochou dobrého vojaka Švejka na svete, tou vedľa železničnej stanice v Humennom, kde nás netrpezlivo očakával náš kamarát Janko Pavlinský. Návšteva Trojmedzia SK-PL-UA bola jediná, na ktorú sme potrebovali až tri dni, ale oplatila sa. Cieľom dnešnej túry je teda návšteva Trojmedzia SK-PL-UA na Kremenci. Zostava je šesťčlenná, mimoriadne zdatná a všetci už absolvovali „obhliadky“ troch Trojmedzí. Ráno pred siedmou hodinou odchádzame z ubytovne v Uliči s dáždikmi v ruke. Situácia je veľmi vážna a neveští nič dobré. Autobusom sa odvezieme do Novej Sedlice a tu, čuduj sa svete, už iba mrholí a aj mrholenie po chvíli ustane. Natiahneme teda krok, lebo sme časovo limitovaní odchodom posledného možného autobusu z Novej Sedlice do Uliča o 16.45 hod. Výstup je od začiatku prudký a navyše aj blatistou lesnou cestou. Všetci sme mierne šokovaní zo stavu lesnej cesty, ktorou vchádzame do Národného parku Poloniny.

Na Čiernom vrchu máme odpočinok a tu sa čakáme. Nasleduje 180 m klesania do Stužice a potom prechod Stužickým pralesom, ktorý je úžasný, neopakovateľný, obdivuhodný. Záverečné stúpanie na vrchol Kremenca už priamo po „šengenskej čiare“ nám dalo poriadne zabrať, ale nakoniec sme všetci hore vrátane Vierky, ktorá to už chcela aj “zabaliť“. Odpočívame a tešíme sa z úspechu, tentoraz však iba krátko a po fotografovaní na vrchole odchádzame (iba zdanlivo) rýchlym krokom naspäť tou istou trasou. Že sme dobrí svedčí fakt, že nám zostalo, na počudovanie, ešte dostatok času v miestnom hostinci Beskyd patrične osláviť a vyhodnotiť dnešnú túru. Nálada bola natoľko „inšpiratívna“, že naše slovenské evergríny nám predspevovala aj miestna krčmárka. Bola to jednoznačne najnáročnejšia túra z projektu Hraničné Trojmedzia 2013. Spoločne sa potľapkávame po pleci na znak uznania a aj vďaky za odhodlanie vydať sa ráno do toho nečasu.

Na Kremenci 1221m n. m. sa stretajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Foto: Š. Hudák

Trojmedzie SK – PL – CZ, 505 m n. m. Trasa: Čierne pri Čadci – Trojmedzie SK-PL-CZ – Javorzynka a späť (miestne značenie – amatérske); Dĺžka túry, prevýšenie: 15 km s prevýšením 220 m; Mapa VKU číslo 101 Kysucké Beskydy, Veľká Rača; Priechodnosť trasy: miestne značenie dosť problematické, vrátane priechodnosti trasy; Účasť: 6 turistov. Napriek tomu, že od polnoci prší, miestami poriadne, ráno odchádzam z domu na návštevu posledného z piatich Trojmedzí SR, na Kysuce. Vlakom z Turčianskych Teplíc do Vrútok, tu prestúpime na priamy osobný vlak do Čadce. Z Čadce následne autobusom k železničnej stanici Čierne pri Čadci zástavka. Odtiaľ za stáleho dažďa stúpame blatistou lesnou cestou hore, neskôr doslova amatérsky vyznačeným chodníčkom k Trojmedziu SK-PL-CZ. Cestou nachádzame huby ale nechávame si ich na zber až na spiatočnej ceste. Hneď z príchodu na Trojmedzie, po poľsky Trojstyk, si všímam, že zo slovenského žulového monolitu je kúsok odrazený, čo ma poriadne znechucuje. V krytom altánku chystáme opekačku. Rozdelili sme si úlohy a tak Jano chystá ražne a my Štefanovia zháňame drevo. Ešte šťastie, že Marietka doniesla z domu suché štiepky na zakúrenie (to je ta úžasná ženská intuícia – vďaka). V opačnom prípade by sme mali značne sťaženú situáciu. Rozkúril som ohník na kamennom ohnisku a kým sa tvorila pahreba, pripravil som slávnostný príhovor s prípitkom pri príležitosti ukončenia projektu Hraničné Trojmedzia 2013. Na počesť seniorov, ktorí sme navštívili všetkých päť hraničných Trojmedzí spievame Pieseň práce, ktorej text (v dnešnej dobe už veľmi pracne) zabezpečila Vierka-Belka. Nasleduje opekačka, veď sme už poriadne vyhladli. Ešte šťastie, že sme iba šiesti. Keby nás bolo viac, k ohnisku sa všetci naraz nedostane. Spapkali sme dočista všetko a tak začal plánovaný „bašavel“. Hostili sme sa štedro, len čo je pravda. Prítomným som

sa prihovoril ešte raz, aby som im odovzdal príležitostné trička k ukončeniu projektu. Sú pekné, vyšívané, aj keď pomerne drahé. Pochvala za absolvovanie návštev všetkých piatich hraničných Trojmedzí Slovenska bola „pred nastúpenou jednotkou“ udelená: Dca Marietke Bernátovej, Dca Vierke Bellánovej, Dca Elenke Suchej, Dca Štefanovi Suchému a Dca Janovi Duchoňovi. Títo prítomní mi potom na znak vďaky potriasli rukou ako svojmu prezidentovi. Pre posledného, neprítomného Dca Jožka Stiegela z Banskej Bystrice, siedmeho usilovného seniora, ktorý tiež splnil podmienky projektu, chystáme oslavy nabudúce. Po dôležitých fototermínoch sme sa napokon pobrali do poľskej Javorzynky osviežiť sa dobrou kávičkou. Aj tam bolo veselo. Naozaj iba hustý dážď nám zabránil, pokračovať v oslavách v „Hospode pod Javorem“ v českej Hrčave a tak sme skončili v pohostinstve v Čiernej pri Čadci. Členovia Seniorklubu PKT Diviaky zaevidovali v priebehu roka 2013 aj množstvo ďalších aktivít. Realizovali spolu 44 turistických podujatí, vrátane viacerých verejných akcií PKT Diviaky, alebo hlavných podujatí KST. Na týchto akciách, majúc na zreteli heslo „čím viac krokov, tým menej rokov“! sa zúčastnilo spolu 184 ľudí, ktorí prešli 680,5 km s prevýšením 19 507,5 metra. Aj v roku 2014 diviacki seniori a priaznivci tejto kategórie turistov zo širokého okolia majú, nazvem to „archaicky“, smelé plány. Napríklad projekt Hrady a zámky Slovenska. V rámci tohto projektu navštívia 85 povinných a ďalších 15 z radu ľubovoľných hradov a zámkov na Slovensku. Len tak, aby reč nestála, je to spolu 100 objektov, ktoré chceme navštíviť, ale to už je, pravda, strednodobý zámer. MLADÍ SÍCE KRÁČAJÚ RÝCHLO, STARÍ VŠAK POZNAJÚ SKRATKY.

V jaskyniach Jordánska Ján Obuch

Jordánske hášimovské kráľovstvo vzniklo ako samostatný štát po druhej svetovej vojne v roku 1946. Je to konštitučná monarchia, v ktorej vládne kráľ Abdalláh II. na rozlohe 89 342 km2 vyše 6 miliónom duší. Povrch Jordánska tvoria 3 výrazné línie: – Priekopová prepadlina na severe s údolím rieky Jordán, v strede s Mŕtvym morom a na juhu suchým údolím Wádí Araba, ktoré končí Akabským zálivom Červeného mora – Svahy zlomu s výškovým rozdielom okolo 1000 m. Severný priekopový zlom prechádza do členitého lesnatého pohoria, stredný zlom je nad Mŕtvym morom a južný zlom sa nachádza nad údolím Araba – Horný okraj zlomu tvorí vlhšie stepné pásmo, ktoré ďalej na východe a na juhu prechádza do púšte. Severná časť púšte pri hraniciach so Sýriou je pokrytá čadičovou lávou. V roku 2008 som nadviazal spoluprácu s Kráľovskou spoločnosťou na ochra78

nu prírody (Royal Society for the Conservation of Nature, RSCN) na výskume potravy sov v prírodných rezerváciách, ktoré sú v jej pôsobnosti. Najväčšia rezervácia Dana sa nachádza v južnej časti priekopovej prepadliny. Vrchný príkrov je z druhohorných vápencov, pod ním je 1000 m hrubá vrstva prvohorných pieskovcov. Dno údolia na okraji Wádí Araba je žulové. Spod vápencového brala vyteká silný prameň, ktorým sú zavlažované rozsiahle záhrady, patriace k osade Dana. Jednou z trás, ktoré sa ponúkajú turistom pri návšteve táboriska Rummana Camp, sú jaskyne. Je to však len niekoľko previsov v pieskovcových skalách a miestnosti, vytesané v mäkkom pieskovci mníchmi v období Byzantskej ríše. Previsy, ktoré sú mimo trasy pre návštevníkov, s obľubou vyhľadávajú na denný úkryt viaceré druhy sov: kuvik (Athene noctua), plamienka (Tyto alba) a púštna sova svetlá (Strix butleri), ktorá sa vyskytuje len v skalách Sinajského a Arabského poloostrova. V neďalekej skalnej rokline sa v posledných dvoch rokoch usídlil výr, ktorý je postra-

chom pre ostatné, menšie druhy sov. Hojný výskyt sov v tejto rezervácii je podmienený vylúčením pastvy, preto je dostatok rastlinnej potravy pre pieskomily a iné hlodavce, ktoré sú ich korisťou. V komínovitej jaskyni v pieskovcoch dolnej časti údolia Dany sme objavili veľkú kolóniu kaloňov (Rousettus aegyptiacus). Stovky, možno aj tisícky dutín, vytesaných v mäkkom pieskovci, sa nachádzajú v najviac navštevovanej pamätihodnosti Jordánska s najdrahším vstupným poplatkom pre cudzincov – v Petre. Zväčša sa jedná o hrobky, budované pre bohatších Nabatejcov počas tisícročného obdobia, keď bola Petra hlavným mestom rozsiahlej ríše. Ornitologická príručka (Andrews 1995) uvádza, že sova svetlá sa zdržiavala v 80. rokoch 20. storočia v najväčších, tzv. kráľovských hrobkách. Odvtedy niekoľkonásobne stúpla návštevnosť Petry a v roku 2006 som v Korintskej hrobke našiel len pár vývržkov tejto sovy. Zistil som, že sa zdržiava v odľahlejších, nenavštevovaných častiach areálu v skalných previsoch s dierami pre jej denný úkryt. Je zarážajúce, že napriek veľkej návštevnosti Petry a jej nepochybnej historickej a kultúrnej hodnote je dovolené miestnym beduínom obývať niektoré výnimočné priestory hrobiek a ustajňovať v nich kozy, ktoré spásajú chabú vegetáciu

na okolitých skalách. Dokonca v posledných rokoch bola pôvodná kamenná dlažba v prístupovej tiesňave (Siku) prekrytá betónovým kobercom. V hlbokej pieskovcovej komínovitej jaskyni pri Malej Petre sídlila kolónia netopierov (Benda et al. 2010). Medzi Petrou a Danou stojí na vápencovom kopci hrad Shaubak. Pri prvej návšteve v roku 2008 sme objavili podzemnú chodbu, ktorá prudko klesala do hĺbky asi 100 m, kde tiekla podzemná riečka, nad ktorou viseli strapce netopierov. Od vody viedol nahor kolmý rebrík, končiaci plechovým poklopom na dne údolia pod hradom. V okolí hradu som preskúmal niekoľko jaskýň, ktoré boli v minulosti upravené na bývanie. Na vápencovom kopci bol vybudovaný tiež hrad Karak. Vápencový masív sa od neho tiahne smerom nadol k južnému okraju Mŕtveho mora. Tvorí vstupnú bránu do Wádí Weida s teplými prameňmi a bujnou vegetáciou. Skalné steny sú využívané horolezcami, ale sú v nich aj väčšie dutiny, v ktorých sme našli netopiere s dlhým chvostom (druh Rhinopoma cystops). Tieto netopiere boli tiež v Lotosovej jaskyni pri meste Safi na južnom okraji Mŕtveho mora. Známa je z Biblických textov. Podľa nich našiel v nej úkryt Lot so svojimi dvoma dcérami, keď Boh zničil Sodomu. Je to menšia jaskyňa

Kráľovské hrobky v Petre. Foto: J. Obuch

v zlepencoch s upraveným vchodom. Pod ňou je postavený kláštor. Na vápencovom vrchu nad Mŕtvym morom bola vybudovaná rímska pevnosť Machaerus pri osade Mukavir. Jaskyne v skalných stenách pod vrchom boli v tom čase obývané ľuďmi. Teraz sú v nich chlievy pre kozy. V skalných previsoch hniezdi kuvik a krkavec, občas sa tam zdržuje tiež plamienka a výr. Hlavné mesto Amman má súvislý vápencový podklad. Z okrajovej štvrte Wádí Seer vedie údolie do osady Iraq al-Amir s gréckym chrámom z 3. storočia pred našim letopočtom. V skalnej stene je vytesaných 11 umelých jaskýň, ktoré slúžili ako stajne pre armádne kone. Dnes je prístup k jaskyniam upravený schodiskom a zábradlím. V jednej z jaskýň vo vysokom komíne je kolónia kaloňov. Vápencové skalné steny, využívané horolezcami, sú pod štvrťou Fuheys na severnom okraji Ammanu. Je tam aj niekoľko hlbších previsov, v ktorých sa zdržiava výr a kuvik. Niekoľko umele vytvorených obydlí vo vápencových skalách sme prezreli pri výskume netopierov v rezervácii Dibin, vzdialenej asi 30 km na sever od Ammanu. Pri meste Ajun boli rozsiahlejšie podzemné priestory po starovekých baniach na meď. V okolí Ajun sme našli dve prirodzené jaskyne pomocou súradníc GPS, uvádzaných v sprievodcovi Taylor & Howard (2008). Prvýkrát sme zistili polohu jaskyne Iraq al-Wahaj z údolia pri meste Kufranja v roku 2008. Prešli sme cez potok k farme pod skalami, kde sme zaparkovali auto. Vchod do jaskyne bol na ľavom okraji skalného masívu. Dno jaskyne mierne klesalo a po 50 m končilo pri masívnych skalných blokoch, z ktorých autori sprievodcu zlanili do 10 m hlbokej priepasti, kde sa ozývali kalone. Sú to veľké netopiere, ktoré sa živia plodmi ovocných stromov. Miestni farmári ich prenasledujú, preto sa uchyľujú do neprístupných častí jaskýň. Pri vchode do jaskyne je výška stropu 5 m a pokračuje vodorovne dovnútra, takže nad skalnými blokmi 80

je výška jaskyne 15 m. Jaskyňa slúžila ešte pred niekoľkými rokmi na ustajňovanie oviec. Jej dno bolo pokryté hrubou vrstvou udupaného hnoja. Aby ovce nespadli do priepasti, na okraji balvanov bola navŕšená bariéra z raždia a vriec, naplnených ovčím trusom. Na podlahe boli rozptýlené vývržky sovy obyčajnej (Strix aluco), ktorá sedávala vo výklenkoch v stenách a v strope jaskyne. Už sa stmievalo. Kým sa kolega Petr Benda ponáhľal ešte za svetla zostúpiť dolu k farme, ja som sa zaoberal zberom vývržkov. Keď som zišiel potme k autu, čakala ma tam celá farmárova rodina. Chceli vidieť, čo som nazbieral v jaskyni. Z vývržkov sovy však boli sklamaní, lebo očakávali, že prinesiem nejaký poklad. Pre mňa však tento zber mal hodnotu pokladu: v kostiach bolo 20 lebiek kaloňov a určil som ďalších 30 druhov živočíchov, ktoré sova ulovila v okolí jaskyne. Navyše nejaký hmyz, škorpióny a solifúgy. V máji 2009 sme prišli k jaskyni zhora spleťou ciest od hradu Ajun. Boli sme štyria. Okrem mňa a dvoch českých chiropterológov aj zoológ z rezervácie Ajun, ktorá patrí organizácii RSCN. Večer sme uzavreli vchod do jaskyne sieťou. Z jaskyne vyletelo okolo 200 kaloňov, väčšina z nich však preletela ponad sieť. V sieti uviazlo ďalších 5 druhov netopierov (Benda et al. 2010). Keď sme sa v októbri 2010 blížili zhora k jaskyni s Petrom Bačkorom z Banskej Bystrice, uvideli sme na poli plechovú nádrž s vodou, z ktorej viedla hadica k jaskyni. Neďaleko vchodu bol salaš pre ovce. Pozdravili sme pastiera, ktorý utíšil brechajúcich psov, a vliezli sme do jaskyne, plnej dymu. Pastier zapálil raždie, ktoré tvorilo ohradu na balvanoch nad priepasťou. Zhoreli aj vrecia so suchým trusom. Pri ľavej stene sme objavili otvor, ktorým sme sa pohodlne dostali na dno priepasti. Z jej stropu svietili na nás oči len 25 kaloňov. O 2 roky neskôr som bol v jaskyni sám. Ešte bolo cítiť dym z horiaceho trusu na dne jaskyne, v hrubej vrstve popola sa nedali zbierať vývržky a pri stene ležala mŕtva sova. Neďaleko od vchodu bolo

Mukavir - pod vrchom s rímskou pevnosťou sú ľudmi upravené jaskyne. Foto: J. Obuch

rozorané pole a 500 m nad jaskyňou bol rozostavaný príbytok novej farmy. V neďalekom žľabe som objavil úkryt inej sovy, čo mi zlepšilo náladu z pochmúrnej atmosféry v jaskyni. V tomto roku (2013) som išiel do jaskyne s obavou, že tam nič nenájdem. Potešilo ma niekoľko čerstvých vývržkov sovy, aj kolónia kaloňov sa rozrástla zo 100 jedincov v minulom roku na 150. Pred opustením jaskyne zbadal Filip Tulis, ktorý ma teraz sprevádzal, sovu ukrytú v strope. Takže v tomto kraji sa živočíchy celkom rýchlo zotavujú z občasných necitlivých zásahov miestnych obyvateľov. V prvom vydaní svojho sprievodcu z roku 1999 opisujú Di Tylor a Tony Howard jaskyňu Zubia. Jej vchod sa nachádza 100 m od asfaltovej cesty. Do jaskyne liezli úzkou plazivkou a vo vnútri našli bohatú kvapľovú výzdobu s 2 m vysokými stalaktitmy. V roku 2008 nám vchod ukázal miestny obyvateľ. Bol tam 3 m hlboký kráter po výbuchu, ktorým odstrelili skalu tak, že sme do jaskyne vošli pohodlne vzpriamení. Kvapľová výzdoba v jaskyni bola síce zdevastovaná, ale

našli sme v nej množstvo netopierov, hlavne podkováre (4 druhy rodu Rhinolophus, Benda et al. 2010). Kras sa tiahne od mesta Ajun na sever k sýrskej hranici, ktorú tvorí rieka Jarmuk. Toto pohraničné územie je však pre cudzincov neprístupné. Organizácia RSCN tam chce zriadiť rezerváciu. Dostali sme povolenie robiť výskum len na hornom okraji dolín, ústiacich do Jarmuku. V roku 2009 českí kolegovia študovali zbierky netopierov na univerzite v Irbide. Mňa vysadili na dne údolia pri meste Al-Sharajat. Zamieril som k dieram, ktoré som uvidel v strmom svahu. Boli to bývalé obydlia, vydlabané v mäkkom vápencovom sedimente, z ktorých sa časť odtrhla spolu so skalnou stenou a zosypala do doliny. Vyliezol som kolmou stienkou do jednej z miestností, v ktorej bolo množstvo vývržkov plamienky. O rok neskôr som sa vrátil do tohto údolia, ktoré ústí do Jarmuku, s Petrom Bačkorom. Vyliezli sme do miestnosti v skalnej stene, ale čerstvé vývržky sme nenašli. Pri zostupe na nás volal muž z neďalekej farmy 81

a pozýval nás na čaj. Pohostil nás aj práve dozrievajúcimi granátovými jablkami. Po chvíli však na farmu dorazilo auto so štyrmi policajtmi a začali nás vypočúvať. Pomohol nám sprievodný list od RSCN, v ktorom bolo uvedené v angličtine aj v arabštine, že robíme výskum pre ich organizáciu. Po chvíli nám policajti dovolili opustiť údolie a sami zostali na čaji u farmára, ktorý im nahlásil náš príchod. Ďalší deň sme pokračovali cestou popri sýrskej hranici do čadičovej púšte na východe. Podľa súradníc GPS, uvádzaných v sprievodcovi Taylor & Howard 2008 sme v osade Al Bishriyya odbočili na cestu do Azraku. Priepastný otvor do jaskyne, ktorú nazvali Lava Tube, bol uprostred púšte len 200 m od cesty. Spustili sme sa na lane na dno dlhej chodby. Pod otvorom som zostal zbierať vývržky od plamienky a Peter išiel na prieskum chodby až kým nedošiel k úseku zaplavenému vodou. V sprievodcovi Maani (2008) uvádza názov jaskyne Beer al-Hammam a jej dĺžku 445 m. Večer sme okolo priepasti natiahli dve siete na netopiere. Keď sme ich ráno balili, z diaľky sa k nám blížil čiernou púšťou zvedavý pastier s ovečkami.

Upravený vchod do Lotosovej jaskyne. Foto: J. Obuch

Čo poradiť na záver jaskyniarom, chtivým objavov v tejto vzdialenej zemi? Zaujímavé sú možnosti v krasovej oblasti na severozápade Jordánska. Lepšie je však teraz počkať, kým sa neskončí konflikt v susednej Sýrii, lebo momentálne je na severe Jordánska okolo 500 000 utečencov. Literatúra: Andrews I.,J. 1995: The Birds of the Hashemite Kingdom of Jordan. Burns & Harris (Print) Limited, Dundee, Scotland, 185 pp. Benda P., Lučan R., K., Obuch J., Reiter A., Andreas M., Bačkor P., Bohnenstengel T., Eid E., K., Ševčík M., Vallo P. & Amr Z., S. 2010: Bats (Mammalia: Chiroptera) of the Eastern Mediterranean and Middle East. Part 8. Bats of Jordan: fauna, ecology, echolocation, ectoparasites. Acta Soc. Zool. Bohem., 74: 185353. Maani J. 2008: Field guide to Jordan. Maani Publishink, National Press, Jordan, 383 pp.

Priepasť Lava Tube v čadičovej púšti. Foto: J. Obuch

Taylor D. & Howard T. 2008: Jordan, Walks, Treks, Caves, Climbs & Canyons. Cicerone, UK, 331 pp.

Dolomity júl 2013

Ján Šparec

Belostné štíty Dolomitov sú skamenelé koralové útesy staré 270 miliónov rokov. Vytvorili sa z druhohorného tropického mora Tethys pri alpínskom vrásnení. Behom dôb ľadových pokrývali veľkú časť Sextenských dolomitov ľadovce. Jedným s posledných významných ľadovcov je Ghiacciaio della Marmolada na severnom úbočí Marmolady ( Punta Penia 3343 m n. m.). Od 14. storočia patrilo celé Južné Tirolsko s Dolomitmi rakúskym Habsburgovcom (teda aj „nám“). Obyvateľstvo hovorilo taliansky, nemecky a ladinsky. Dolomity sa stali v rokoch 1. svetovej vojny (Grande Guerra) dejiskom nezmyselných a nesmierne tvrdých bojov na fronte aj vo výškach presahujúcich 3000 m n. m. Najťažšie boje prebiehali od Monte Piany cez Tre Cime, Cinque Tori, Lagazuoi až do Karnische Alpen. Od doby konania olympijských hier (zima 1956) je Cortina strediskom pre návštevníkov očakávajúcich luxus na lyžiarskych tratiach ako i na diskotékach. V lete je už publikum normálnejšie, ktoré dokonale využíva nádhernú prírodnú kulisu tohto mesta. Mesto má neopakovateľnú atmosféru horského letoviska s množstvom kaviarničiek a tradičných pizzérii. Dopravná obslužnosť celej

oblasti je takmer dokonalá. Deň prvý: Z veľkej výpravy, ktorá sa chystala do Dolomitov sme zostali len my štyria skalní – Šparo, Ivka, Fero a Danka. Ako hlavný „ stan“ sme si zvolili kemp Dolomity v Cortine d´ Ampezzo. Z Martina štartujeme 19. júla 2013 ráno o 4,00 hod. na trase Viedeň – Grac – Villach – Lienz – Tobach – Cortina d´Ampezzo a necelých 900 km urobíme za 9 hodín. Ubytovali sme sa v kempe a poobede vyrážame zo sedla Falzarego na Lagazuoi Piccolo (2762 m n. m.). Via ferrata Galleria Lagazuoi vedie výlučne tunelmi vykopanými za 1. svetovej vojny. Dĺžka tunelov sa odhaduje na 1100 m s prevýšením 500 m. Tunely vykopali talianski alpini, ktorí sa snažili dobyť vrchol obsadený rakúskymi cisárskymi jágermi. Dva obrovské kužele sutiny na úpätí vrcholu dokazujú snahu oboch strán zničiť nepriateľské pozície odstrelmi. Počas výstupu tunelmi pozorujeme cez strieľne približujúcu sa búrku. Celkom zdarne sme ju prečkali výstupom v tuneloch. Z vrcholu sú výhľady na celé údolie a aj na náprotivný vrchol Sass de Stria (2477 m n. m.), ktorý mal naozaj strategickú a rozhodujúcu polohu v čase vojny. 83

Cliffhangerova lávka. Foto: J. Šparec

Deň druhý: Po nočnej búrke je krásne ráno a ako dnešný cieľ vyberáme ferratu De Luca vedúcu okolo Tre Cime na Paternkofel (2744 m n. m.). Po prejazde platenou horskou cestou (18 €) na Rif Auronzo (2320 m n. m.), zaparkujeme Forda a začíname žasnúť nad krásou obrích „ Troch zubov“, ktoré sa vypínajú niekoľko sto metrov k modrej oblohe. Tieto kopce chce vidieť snáď každý, kto zavíta do Dolomitov. Pokračujeme ku chate Tre Cime Hütte a neustále fotíme prekrásne scenérie v „kalendárovej“ kvalite. Samotná ferrata začína tmavými tunelmi, ktoré sú bez čelovky nepriechodné. Denné svetlo vidíme len vtedy, keď občas vyhliadneme von cez strieľne. Hodnotenie ferraty je B takže je slušne prechodná. Z vrcholu je nádherný kruhový výhľad na „Tri zuby“ Cadini, Sorapis a Cristallo. Zostupujeme južnou stenou do sedla Lavaredo. Keďže dnes búrka nehrozí, rozhodli sme sa predĺžiť 84

túru o časť výstupu cestou č. 117 na Mont Campedelle. Odmenou sú teraz opačné výhľady na Paternkofel a južnú časť Tre Cime. Deň tretí: Cez noc boli dve búrky a čiastočne nás vytopilo, takže plán na Marmoladu meníme na Cristallo a Ferrata Ivano Debona. „Cukríkovou“ gondolovou lanovkou sa vyvezieme k Rif G Lorenzi (2932 m n. m.). Navliekame si ferratovú výstroj a po výrazných oceľových schodoch, stúpajúcich hneď za výstupom z lanovky, prichádzame k oceľovému lanu. Nasleduje rebrík a postupujeme k legendárnej lávke, ktorá poslúžila pri natáčaní filmu Cliffhanger so Silvestrom Stallonom. Celý okruh, až k autu v sedle Tre Croci, nám trval 9 hodín. Na trase je veľa rozpadnutých stavieb z vojny a ferrata slúžila ako stará zásobovacie cesta. Deň štvrtý. Cieľ je Marmolada s výškou 3343 m n. m. Presun autom k Lago di Fedaia nám trvá zhruba jednu hodinu. Odtiaľ sa vyvážame lanovkou na Rifugio Pian dei Fiacconi (2626 m n. m.). Obchádzame skalnú ostrohu a ocitáme sa v sedle Marmolady pod ľadovcom Vernel. Tu začína ferrata Marmolada di Penia (C – ťažká), vedúca cez ľadovec. Tohto roku sú niektoré časti istenia ešte pod snehom a ľadom, pretože cez zimu napadlo v tejto oblasti 6 m snehu. Výhľady v krásnom počasí sú neskutočne krásne a celé Dolomity sú ako na dlani. Deň piaty. Dnešný deň klasifikujeme ako „oddychový“ a tak si vyberáme niečo ľahšie trek okolo Tofany di Rozes (3225 m n. m.). Na tejto túre (8,5 hod.) sme si užili doslova fascinujúce obrazy veľkolepej dolomitickej krajiny a samozrejme aj všadeprítomné pozostatky 1. svetovej vojny. Deň šiesty. Dnešný cieľ sú dva vrcholy - Averau (2647 m n. m.), Nuvolau (2575 m n. m.) a oblasť Cinque Torri. V úvodnej časti túry stúpame horskými lúkami pod vrchol

85 Tre Cime. Foto: J. Ĺ parec

Averau, prekrásne zakvitnutými hlavne azalkami. Ferrata na vrchol je síce krátka, ale náročná na silu. Zhoršuje sa počasie a na vrchole už popŕcha. Pokračujeme na vrchol Nuvolau, kde je chata Rif Nuvolau. Ďalším zo symbolov Dolomitov sú Cinque Torri (Päť veží). Je to skupina skalných masívov zoradených tak, že pôsobia ako rad veží. Vypínajú sa nad širokou skalnou galériou, z ktorej sa nám naskytne jeden z najkrajších 360° panoramatických výhľadov v Dolomitoch. V popredí je z jednej strany Croda da Lago a Averau a z druhej strany sa otvára pohľad na frontovú líniu z 1. svetovej vojny , na Sasso di Stria, Lagazuoi a Tofany, v pozadí je Cortina d´Ampezzo, Cristallo, Sorapis, Antelao a Civetta. Počas 1.svetovej vojny bola v oblasti Cinque Torri druhá talianska frontová línia, so spleťou zákopov, chodníkov a stanovíšť, odkiaľ mohli dôstojníci vďaka vynikajúcej polohe pozorovať celý úsek frontu od Tofán až po Sasso di Stria. Podľa pôvodného talianskeho strategického plánu mali Castelletto a Cinque Torri tvoriť sústavu vyvýšených kontrolných bodov nad údolím Val Costeana. Práve vďaka vynikajúcim topografickým

Vrchol Marmolada 3343 m.

Tre Cime. Foto: J. Šparec

podmienkam malo talianske delostrelecké velenie svoje sídlo na Cinque Torri. Okolo skalných masívov bolo rozmiestnených niekoľko delostreleckých jednotiek , namierených proti rakúskym stanoviskám na Sasso de Stria, Piccolo Lagazuoi a Castelletto. A boli to práve delá z Cinque Torri, čo zasiahli a definitívne vyradili z boja pevnosť Tre Sassi v priesmyku Passo Valparola. Kráľ Vittorio Emanuele III. niekoľkokrát navštívil tento frontový úsek a vojakov, ktorí boli na ňom nasadení.

Za podzemím Budapešti Pavol Pokrievka ml.

V tomto roku bol náš klub poctený organizovaním jaskyniarskeho týždňa. Túto celoslovenskú akciu sme zorganizovali v Blatnici, za účasti nielen slovenských jaskyniarov. Tohto podujatia sa zúčastnili aj jaskyniari z Čiech, Poľska a aj Maďarska. Práve od jaskyniarov z Maďarska sme dostali pozvánku a možnosť navštíviť ich domáce jaskyne. Toto pozvanie na návštevu jaskýň pod Budapešťou sa nám zapáčilo a rozhodli sme sa pozvanie s radosťou prijať. Po dohode s Miklósom Dolgosom alias Mikim, sme akciu naplánovali na november. V stredu 13.11. v poobedňajších hodinách vyrážame smer Budapešť. Nakoniec ideme štyria, Maroš Lejava, Patrik Neuschel, Ľudovít Kubáni a autor článku. Cesta prebehne v poriadku a večer si v dobrej nálade vybaľujeme veci u pani Ruženky- Rose Czifra. Pani Ruženka je Ľudova známa, ktorá sa narodila a vyrastala na Slovensku, ale väčšinu života žije v Budapešti. Po vybalení veci sa s ňou zoznamujeme a plánujeme nasledujúce dni pri výbornej večeri, ktorou nás

privítala. Nasledujúce ráno nám Róžika pripravila raňajky a my sme sa pustili do práce okolo domu. Za to, že nám umožnila u nej stráviť niekoľko dní, sme jej pomohli s vecami okolo domu. Opílili sme stromy pred domom a v záhrade, porýľovali sme záhradu a vymenili prasknuté škridle na streche. Zatiaľ čo sme pracovali okolo domu, Róžika pripravovala obed. Poobede vyrážame do centra. Autobusom a metrom sme sa presunuli do centra. Navštevujeme veľa zaujímavých historických miest. Obdivujeme budovu opery, Dóm svätého Štefana, Parlament a ďalšie. Róžika je výbornou sprievodkyňou. Rozpráva a ukazuje nám veľa zaujímavostí, o ktorých by sme sa bez nej určite nedozvedeli. Hoci má viac než osemdesiat rokov, je veľmi čiperná a skoro za ňou nestíhame. Po zvládnutí celého plánovaného okruhu, nás Róžika zaviedla do vychýreného podniku. Dávame si výborné pivo a ochutnávame miestnu špecialitu. Táto krčma je známa svojou domácou 87

paštétou, ktorú podávajú na chlebe s cibuľou k pivu. Po návšteve krčmy dostávame nápad ochutnať miestny fast food a tak ideme ešte na kebab. Rýchlosť prípravy kebabu nás fascinuje. Jeden v placke zvládnu pripraviť hádam za desať sekúnd. Večer ukončujeme koštovkou maďarského vína u Róžiky. V piatok po raňajkách dorábame ešte nejaké drobnosti okolo domu a vyrážame do mesta. Keďže sme včera navštívili historické centrum na ľavom brehu Dunaja, dnes ideme na pravú stranu. Navštevujeme Matyášov kostol, Rybársku baštu, Galériu, obdivujeme výhľad na Dunaj a mosty spájajúce obe časti mesta. Okrem návštevy tradičných historických budov, nás prekvapila návšteva hotela Hilton. Ako tak nasledujeme Róžiku, zrazu vbehla do Hiltonu. Najprv sme si nie istí či máme ísť za ňou, ale nakoniec vbehneme dnu aj my. Na naše prekvapenie zisťujeme, že hotel je postavený okolo zrúcanín kláštora, ktoré sú zabudované do interiéru hotela. Našu exkurziu ukončujeme na dobrej káve v známej kaviarni s výhľadom na Matyášov kostol. Dnes nás ešte čaká stretnutie s miestnymi jaskyniarmi a návšteva jaskyne Jozsef-hegy-barlang. U Róžiky si pochutíme na rybacej špecialite a vyrážame nabalení na jaskyniarsku základňu. Prichádzame skôr ako Miki a tak máme ešte čas užívať si výhľad na nočnú Budapešť. Po príchode našich sprievodcov sa rýchlo prezliekame a začíname zostupovať do jaskyne. Vstupné priestory tvoria dosť rútive a puklinové priestory. Postupne zliezame hlbšie. Zrazu všetci stojíme a vyzliekame všetky teplé veci. Sme naučení na naše chladné jaskyne a tu zrazu zisťujeme, že sme v jaskyni kde je dvanásť stupňov. Po odľahčení našich izolačných vrstiev už v pohode zostupujeme do hĺbky okolo šesťdesiat metrov, kde sa dostávame do horizontálnej úrovne mohutných priestorov. Jaskyňa je hydrotermálneho pôvodu a údajne je najkrajšia v Maďarsku. Pôvodne bola nad jaskyňou 88

plánovaná výstavba, ale už počas zemných prác narazili na otvor do podzemia. Z novoobjavenej krátkej jaskyne vystupoval silný prievan. Stavebné práce boli prerušené a jaskyniari dostali šancu dokázať prítomnosť veľkej jaskyne. Keďže mali na to iba obmedzený čas, museli kopať každý deň v týždni. Po niekoľkých týždňoch kopania, v posledný deň pred ukončením výskumu sa im nakoniec podarilo preniknúť do rozsiahlej jaskyne. O hydrotermálnom pôvode svedčia takmer na každom kroku prítomné kryštály pestrých tvarov. Predovšetkým sa tu vyskytujú kryštály kalcitu a aragonitu ale taktiež aj sadrovca. Prešli sme všetky hlavné priestory. Labyrint bočných chodieb a plaziviek sme si nechali na budúcu návštevu. Z kryštálovej výzdoby sme nadšení a plní zážitkov vyliezame okolo jedenástej večer z jaskyne. Na večeru sa zastavujeme na nočný kebab a pivo. Na sobotu nám Miki naplánoval bo-

V jaskyni Jozsef-hegyi-barlang nadobúdajú niektoré steny zaujimavé tvary. Foto: P. Pokrievka ml.

hatý program. Ráno o desiatej sa stretávame na základni pri Jozsef-hegyi-barlang a odtiaľto sa presúvame k jaskyni Ferenc-hegyi-barlang. Aj vchod do tejto jaskyne sa nachádza priamo v obytnej zóne. Jaskyňa bola objavená počas zemných prác. Priestory vytvárajú zložitý, niekoľko kilometrov dlhý trojrozmerný labyrint chodieb, v ktorých je pre neznalých veľmi zložitá orientácia. Dôkazom náročného labyrintu je aj tragická udalosť, ktorá sa tu odohrala. Raz sa na prieskum jaskyne vybrali miestne deti, ktoré však nepovedali kde idú. Po niekoľkých dňoch pátrania ich nakoniec začali hľadať v jaskyni, kde ich aj našli, ale žiaľ už sa im nedalo pomôcť. Dnes do jaskyne chodia návštevníci v sprievode miestnych jaskyniarov. Funguje tu speleoterapia spôsobom vodcovskej služby. Ľudia, ktorí využijú túto službu, dostanú kompletnú jaskyniarsku výstroj a v jaskyni strávia prechádzaním chodieb niekoľko hodín. Miki sa rozhodol, že nás riadne pomotá v labyrinte. Po prejdení niekoľkých desiatok metrov je nám jasné, že keby nás tu nechal, mali by sme veľké problémy trafiť von. V rámci trasy zostúpime aj na najnižší bod jaskyne. Pri návrate jaskyňou zrazu stretáme partiu dievčat, ktoré sú tu na speleoterapii. Toto spestrenie nášho výletu využívame a hneď sa aj s nimi fotíme. Následne spoločne vystupujeme na povrch. Pred jaskyňou si rozkladáme bufet a obedujeme. Potom sa chystáme presunúť k jaskyni Matyás-hegyi-barlang. Miki však dohodol kľúče od jaskyne na neskôr. Máme ešte čas a tak navštevujeme sprístupnenú jaskyňu Szemlő-hegyi-barlang v blízkosti Jozsef-hegyi-barlang. Prekvapení sme hlavne vstupnou budovou. Vo vstupných priestoroch sa nachádza pekná expozícia, ktorej súčasťou je 3D model jaskyne s povrchom nad jaskyňou a umelou jaskynnou chodbou. Zaujímavosťou jaskyne je vybudovaná umelá šachta, hlboká okolo 40 metrov, ktorá má v priemere odhadom päť metrov. Pôvodne mala slúžiť ako výťaho-

vá šachta, uľahčujúca prístup z liečebného centra. Plány na vybudovanie centra sa síce nenaplnili, ale šachta je vybudovaná. Dnes je jej vyústenie na povrch prekryté a šachta je sporadicky využívaná na tréningy speleoalpinistov. Z jaskyne vychádzame neoficiálnym vchodom, ktorý bol vybudovaný v blízkosti umelej vstupnej šachty. Po tom, ako absolvujeme prehliadku sprístupnenej jaskyne, sa presúvame do jaskyne Mátyás-hegyi-barlang, ktorá je súčasťou viac než 20 km dlhého jaskynného systému. Zároveň je to najdlhšia jaskyňa v Budapešti. Vchod do jaskyne sa nachádza v opustenom starom kameňolome. V blízkosti sa nachádza aj vstupný areál do sprístupnenej časti jaskynného systému. Boli sme milo prekvapení, keď sa na nás vyrútil dav malých detí vo veku okolo desať rokov. Značná časť mala zrejme menej ako desať. Všetky v parádnych kombinézach a v prilbách. Neskôr sme deťúrence stretli aj v jaskyni a toľko radosti z toho, že sa mohli zašpiniť sa len tak ľahko nevidí. Jaskyňu Mátyás-hegyi-barlang miestni jaskyniari nazývajú „veľké jaskyniarske ihrisko“. Keď nám to Miki vravel pred vstupom do jaskyne, moc sme tomu nerozumeli. Hneď po niekoľkých stovkách metrov v jaskyni sme začali chápať o čom rozprával. V celej jaskyni majú vymyslené zástavky na súťaženie v jaskyniarskej zručnosti. Zábava väčšinou spočíva v sledovaní druhých, ako bojujú pri zdolávaní rôznych prekážok. Najväčší zážitok sme mali z „vyliezania macka Pú z úľa“. Po tom ako človek zbadá malú okrúhlu dieru, neverí, že sa dá preliezť. Ale správnou technikou sa to predsa len dá zvládnuť. Najväčší úspech však nezožne ten, kto to zvládne preliezť, ale ten kto to nedokáže a zostane v diere zaseknutý ako macko Pú. Domáci chlapci nás teda poriadne vyskúšali na viacerých prekážkach, pričom sme sa naozaj nasmiali. V rámci exkurznej trasy sme sa šli pozrieť aj na najnižšie miesto jaskyne. Tu sa nachádza sifón, ktorého hladina je už v hĺbke okolo 100 m pod vchodom. 89

V jaskyni Jozsef-hegyi-barlang steny pokrýva množstvo kryštálov. Foto: P. Pokrievka ml.

Miki nás chcel pred sifónom podpichnúť a prehlásil, že kto sa okúpe v sifóne, dostane dvojnásobok bodov v dnešnej súťaži. Chvíľu sme zaváhali, ale keď sme si všimli že to nemyslí vážne, skočili sme do sifónu všetci traja – Maroš, Paťo a autor článku. Maďari sa na nás strašne zabávali a skonštatovali, že ešte nepočuli, aby sa tu niekto okrem potápačov kúpal a že určite sa bude o tom dlho rozprávať. Náročný jaskyniarsky deň sme ukončili spoločným posedením v jednej z reštaurácii na nábreží Dunaja. Po dobrej večeri a rozlúčke s našimi priateľmi navštevujeme turecké kúpele. Nočné kúpanie sa v nich začína o desiatej večer. Po troch únavných hodinách saunovania a vylihovania v bazénoch s rôznou teplotou vody máme toho dosť a tešíme sa do postele. V nedeľu balíme veci a lúčime sa s pani Róžikou. Cestu domov si ešte spestrujeme zástavkou na Vyšehrade a návštevou katedrály v Ostrihome. V Budapešti sme prežili pár nádherných dní, počas ktorých sme obdivovali nielen jaskyne, ale aj 90

mesto. Rozhodli sme sa tu určite ešte vrátiť. Už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie a akcie s jaskyniarmi z Budapešti!

Kávička s výhľadom na Matyášov kostol. Foto: P. Pokrievka ml.

FESTIVAL ĽUDIA A HORY Štefan Hudák

Za históriou najstaršieho turisticko-spoločenského podujatia na Slovensku Festivalu ĽUDIA a HORY je potrebné zájsť až do roku 1976, keď boli 29.5. položené základy vtedy Odboru turistiky pri Telovýchovnej jednote Dynamo v Diviakoch (OTTJ). Ďalší a rozhodujúci medzník vzniku festivalu nastal 21.3.1981. V ten deň totiž OTTJ Dynamo realizoval s festivalom zdanlivo nesúvisiace turistické podujatie a to historicky prvé klubové otváranie v tej dobe najmasovejšieho turistického podujatia v Československu, 100 jarných kilometrov na Vyšehrade (829m n. m.). Týmto činom sme mali zámer pritiahnuť mladých ľudí do prírody a poskytnúť im alternatívu pre trávenie voľného času, čo malo až nečakane kladný účinok. O päť týždňoch od konania akcie na Vyšehrade a päť rokov po vzniku OTTJ Dynamo Diviaky, presne 29.4.1981 za účasti 22 detí, je založený Turistický oddiel mládeže (TOM). Jeho prvým vedúcim sa stáva Štefan Hudák. Posledným, jedenástym bodom výročnej členskej schôdze TOM, ktorá sa konala 11.12.1981 v Kultúrnom dome v Diviakoch na poschodí, v priestoroch miestnej knižnice za účasti takmer päťdesiatich prítomných detí a ich rodičov, je „Večer diafilmov z činnosti OT a TOM“. Deťom, ale aj prítomnému vtedajšiemu predsedovi TJ Dynamo v Diviakoch Rudolfovi Šefraníkovi sa program veľmi páčil. Presne tam a vtedy sa začala písať história Festivalu ĽUDIA a HORY, dnes najstaršieho podujatia svojho druhu na Slovensku. Do roku 1993 Diviacki turistickí organizátori realizovali 13 ročníkov „Večerov diafilmov z činnosti TOM“, ktoré boli spravidla súčasťou výročných schôdzi najprv TOM, neskôr aj OTTJ Dynamo Diviaky. Keď vtedajšie „diáky“ z Hradca Králového (ne-

skôr aj od „soudruhů z NDR“) s podivuhodným farebným prevedením fotografoval, režíroval i premietal Štefan Hudák, vedúci TOM a predseda OTTJ Dynamo Diviaky v jednej osobe. 14. ročník „Večerov diafilmov z činnosti OT a TOM“ sme po prvý raz predstavili ako Festival ĽUDIA A HORY 10.2.1994 a konal sa vo veľkej zasadačke TJ Dynamo v Diviakoch. Súčasťou programu bol aj 1. ročník výstavy Horskej fotografie. Štefan Hudák s Radom Petrovičom tu uviedli po prvý raz audiovizuálny program zo zahraničných hôr, z expedície Matterhorn 1994. Zmena názvu nebola samoúčelná. Cieľom organizátorov bolo prostredníctvom známych výkonnostných turistov, vysokohorských turistov, špičkových horolezcov, cestovateľov a znalcov vysokohorského prostredia z celého Slovenska sprostredkovať divákom tie najrôznejšie „pohľady“ na život človeka v horách. 15. ročník sa konal 08. 12. 1995 a jedným z lektorov bol vtedy po prvý raz významný turčiansky horolezec a skialpinista, nie člen OTTJ Dynamo Diviaky, Martinčan Oto Vojvoda. 16. ročník sa konal 6.12.1996 a po dvoch ročníkoch, keď sa divákom predstavili po dvaja lektori, program zabezpečil opäť iba Štefan Hudák, majster turistiky. Divákom vo veľkej zasadačke TJ Dynamo ponúkol svoj pohľad na prechod hrebeňom Nízkych Tatier. Ďalej na jedinečné miesta pri ceste z Diviak na Drienok 1268 m n. m., ktoré si bežný turista vôbec nevšimne a aj na čarovné zákutia pri vychádzke do jednej z najkrajších dolín Slovenska, do Gaderskej doliny. 17. ročník. 5.12.1997 diváci vo veľkej zasadačke TJ Dynamo Diviaky prežili 91

nevšedný, ba priam výnimočný večer. Videli po prvýkrát v histórii festivalu audiovizuálny program z výstupu na hneď dve osemtisícovky Mount Everest 8848 m n. m. (1996) a Kančendžonga 8586 m n. m. (1997), ktorý im sprostredkoval už v tej dobe známy a populárny horolezec a rozprávač, Zvolenčan Martin Gablík. 18. ročník sa uskutočnil 5.12.1998 po prvý raz v kultúrnom dome v Diviakoch za účasti lektorov Rudolfa Žideka, Vojtecha Jeremiáša, Ota Vojvodu, Vladimíra Paulíka, vtedajšieho predsedu Zväzu turistiky v Martine, Jozefa Santusa, vynikajúceho horolezca z Martina, Štefana Hudáka a Martina Gablíka. 19. ročník sa uskutočnil 27.– 28.11.1999, po prvý a zatiaľ jediný raz ako dvojdňové podujatie. Vojde tiež do histórie počtom deviatich lektorov: Jozef Opatovský, Miloš Kuchárek, Augustín Machata, Oto Vojvoda, Peter Frankovič, Marián Šajnoha ako čestný hosť festivalu, Vladimír

Zboja, Martin Gablík a Monika Gablíková. 20. ročník sa konal 21.11.2000 na rozhraní tisícročí a to už je festival najobľúbenejším verejným turistickým podujatím roka. Čestným hosťom festivalu bol vtedy známy horský vodca Pavol Rajtár a ďalších osem lektorov. Po druhý raz deväť lektorov. 21. ročník. Svoj pohľad na svet okolo nás prezentovalo rekordné množstvo lektorov, až desať. Prominentným hosťom festivalu bol Michal Orolín, zaslúžilý majster športu a divákom priblížil udalosť starú 30 rokov. Výstup slovenských horolezcov v roku 1971 na prvú osemtisícovku Nanga Parbat 8125 m n. m. Michal Orolín, zaslúžilý majster športu, je tiež držiteľom zlatého odznaku JAMES a čestného odznaku HS. Ďalšími lektormi boli Jozef Opatovský z Trenčína, Martinčan Ivan Doskočil, Vladimír Linek z Bratislavy, Fero Lonc, Miloš Kuchárek, Štefan Hudák, Miro Piala, Vlado Švancár a Ján Matlák. 22. ročník sa koná 30.11.2002, a voj-

29. ročník festivalu v roku 2009, z ľavej strany P. Barabáš, M. Urbanová, M. Sygút, V. Zboja Foto: Š. Hudák

de do histórie prvou „nepríjemnosťou“. Prvý krát sa stalo, že neprišiel čestný hosť festivalu, ktorým mal byť prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella. Ešteže s tým organizátori počítali a namiesto prezentácie z kozmu uviedol Štefan Hudák diapásmo z výpravy na slávny, povesťami opradený, pre mnohých najkrajší štít sveta Matterhorn 4478 m n. m. 23. ročník sa konal 29.11.2003 v kultúrnom dome v Diviakoch a hosťom festivalu je legendárny slovenský horolezec a dlhoročný tatranský záchranár „Tatko“ Ladislav Janiga. Jeho rozprávanie o nebezpečenstve v horách divákov mimoriadne zaujalo. V sále bolo po celý čas hrobové ticho. Po skončení prednášky diváci dlhotrvajúcim potleskom postojačky odmenili Lacka Janigu a dodnes sa traduje, že to bola najlepšia a najzaujímavejšia prednáška v histórii festivalov v Diviakoch. 24. ročník, 27.11.2004. Ako čestného hosťa organizátori pozvali Jaroslava Švorca, tatranského horolezca, záchranára a spisovateľa. Takmer dvadsať rokov pôsobil ako vysokohorský nosič na Chate pod Rysmi. Na jeho konte je nepreberné množstvo horolezeckých výstupov, hlavne v Tatrách. Od roku 1981 pravidelne publikuje, predovšetkým o práci HS a dianí na vysokohorských chatách. V súčasnosti je predsedom Tatranskej HS, dobrovoľného zboru vo Vysokých Tatrách. Na festivale predstavil svoju najnovšiu knihu Smrť si nevyberá, v ktorej divákom priblížil prácu členov HS. Časť v nej venoval aj neľahkej práci chatára na vysokohorskej chate. JAMES, horolezecký spolok na Slovensku, každoročne oceňuje najhodnotnejšie výstupy roka. Jedným z lektorov 24. ročníka festivalu bol aj dvojnásobný držiteľ ocenenia „Strieborná karabína“ a v rokoch 2002 a 2003 dvakrát „ovenčený“ titulom „Horolezec roka“, Jozef „Dodo“ Kopold. Tento mladík, za osem rokov v horolezectve, stihol toho naozaj dosť. Absolvoval vyše stovky výstupov vo Vysokých Tatrách, z toho niekoľko prvový-

stupov. Zdolal viacero veľmi ťažkých horolezeckých ciest až do 10. stupňa obtiažnosti a to aj v Alpách, Indii, Pakistane a Himalájach. Tohto roku pôsobil ako top lezec v expedícii Slovenského horolezeckého spolku JAMES v Karakoráme a s divákmi festivalu si „zopakoval“ výstup na Shipton Spire 5852 m. 25. ročník, 19.11.2005. Organizátori opäť prežívajú stresy, keď očakávaný čestný hosť festivalu, Jožo Kubáni, nechodil a nakoniec do Diviak, kde ho čakal plný kultúrny dom ani nedorazil. „Oficiálnym“ dôvodom, ktorý nám telefonicky oznámil bolo, že v Tatrách zúrila metelica a cesty boli zaviate. Treba však jedným dychom dodať, že najhoršie chvíle v Tatrách zažívali tatranci presne pred rokom, keď tam víchrica zničila tisíce hektárov lesov. Už ostrieľaní diviacki organizátori boli však aj tentoraz pripravení. Namiesto Kubániho zorganizoval besedu o vysokohorskej turistike Vojtech Jeremiáš, predseda sekcie VhT KST. Divákom sa prihovorila aj prvá žena lektorka, Turčianka Danka Obuchová z Blažoviec. Bola členkou ženskej expedície „Čína – Tibet 2005“, čo bolo pre ňu ohromnou výzvou a príležitosťou, ktorú ale rozhodne nepremárnila. O sebe zvykne hovoriť: „Milujem hory ako turistka, ale ešte viac, ako horolezkyňa“. 26. ročník sa konal 25.11.2006 a bol zaujímavý aj prezentáciou Trenčana Gabriela Čmárika z ďalekej čarokrásnej Patagónie a jeho výstupu na „kruté“ Cerro Torre 3128m n. m. Gabo sa v tej dobe venoval horolezectvu niečo vyše desať rokov. Začínal skromne, na skalkách v okolí Trenčína. Neskôr sa osmelil do Tatier, aby potom pokračoval v najväčších svetových stenách, najradšej alpským štýlom. Čestným hosťom tohtoročného festivalu bol však jeden z najznámejších a najúspešnejších vtedajších slovenských horolezcov, čerstvý nositeľ „Európskej ceny Fair Play za rok 2006“ Zvolenčan Martin Gablík. Prednáškou „Ak ide o život...“ zverejnil svoj príbeh o záchrane života poľského horolezca Artura 93

31. ročník festivalu v roku 2011. Zľava M. Sygút, M. Gablík, M. Vajda, J. Krištoffy, J. Banáš, P. Perhala a Š. Hudák.

Hajzera na Broad Peaku vo výške 7800 m v roku 2005, keď spoločne so spolulezcom Rudom Bošiakom vymenili šancu dosiahnuť vrchol tejto hory, za záchranu človeka. Obdivuhodné a vôbec nie všedné rozhodnutie. 27. ročník sa konal 24.11.2007 a do histórie sa zapísal skutočnosťou, že po prvý ráz bol opakovane pozvaný ako čestný hosť festivalu jeden a ten istý človek, Martin Gablík. Predseda organizačného štábu festivalu mal k tomu dva veľké dôvody. Tešili sme sa na zábery z obávanej Diamírskej steny, ktorou sa Martin pred niekoľkými mesiacmi predral až na vrchol deviatej najvyššej hory sveta Nanga Parbat 8126 m n. m. a druhým dôvodom bolo, že dotyčný si už môže zašantiť so svojim prvým vnukom Matejom. Ďalšia premiéra festivalu bola v osobe Ericha Domčeka, cestovateľa, motorkára z Nitry. Toto „nóvum“ v programe sa divákom napodiv veľmi páčilo. Možno aj preto, lebo sa dozvedeli niekoľko absolút94

nych noviniek. 9000 km v sedle motorky za 25 dní, cez 10 krajín a 14 colníc. Najdrahší benzín tankovali za 25.- Sk, najlacnejší za 3.- Sk. Najvyššie navštívené miesto 2650m n. m. v Turecku, najnižšie miesto -30 metrov pri Kaspickom mori. To všetko v roku 2007. 28. ročník. 29.11.2008 a čestný hosť Michal Sygút, horolezec, cestovateľ a primátor mesta Turčianske Teplice. „Hory sú pozitívnym bláznovstvom a do istej miery drogou. Keď im človek naozaj prepadne, oni si ho pritúlia a vznikne tak puto na celý život. Toto sa mi stalo pred zhruba dvoma desaťročiami a trvá to dodnes“, hovorí Michal Sygút. Za svoj doteraz najhodnotnejší výkon považuje výstup na Elbrus 5642m n. m., najvyšší štít Európy, ktorý je síce čo do vzdialenosti veľmi ďaleko, ale predsa duši vysokohoráka tak intímne blízko. Diváci v sále odmenili búrlivým potleskom jeho príbeh obyčajného človeka, ktorý sa ocitol v úžasnom svete kaukazského ľadu a skál, aby si splnil jeden pekný sen. „Najvyššie vr-

choly Slovenských pohorí“ bol názov ďalšej z niekoľkých prezentácii tohto večera, ktorú prednášal Štefan Hudák. Takto ho predstavili členovia diviackeho klubu. 63 ročný, dlhoročný predseda PKT Diviaky, cvičiteľ lyžiarskej turistiky, inštruktor turistického značenia, inštruktor pešej aj vysokohorskej turistiky, držiteľ zlatého odznaku KST, plakety Za zásluhy o KST, Majstrovskej výkonnostnej triedy aj titulu Majster turistiky. Držiteľ zlatých výkonnostných odznakov pešej aj vysokohorskej turistiky a zlatého odznaku Turista. Absolvoval množstvo výstupov vo Vysokých Tatrách a dlhodobo organizoval a organizuje prechody pohorí Veľkej aj Malej Fatry. Vystúpil na takmer dvadsať štvortisícových vrcholov, hlavne v Bernských Alpách, Walisských Alpách, či najvyšší alpský štít Mont Blanc 4810m n. m. Za svoj najhodnotnejší výkon považuje absolutórium tzv. alpskej trojkoruny, čo sú výstupy na najkrajšie, najznámejšie, ale zároveň aj najobtiažnejšie dostupné alpské štíty Matterhorn 4478 m n. m., Eiger 3970 m n. m. a Grandess Jorasses 4208 m n. m. Najkrajšie zážitky má však z výstupov na všetkých 53 najvyšších vrcholov slovenských pohorí. V prvej časti seriálu o tomto projekte, predstavil prvých desať výstupov. 29. ročník, 28.11.2009. Ako čestný hosť k nám zavítal svetoznámy režisér dokumentárnych filmov, horolezec a cestovateľ Pavol Barabáš, päťdesiatročný Bratislavčan, narodený v Trenčíne. Je autorom širokej škály horských a dobrodružných filmov o ľuďoch v extrémnych podmienkach. Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch i hlbokých jaskyniach ďaleko od civilizácie. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých hrdina ide až na hranicu svojich možností. Má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guiney, cez spolu objavenie obrovskej jaskyne na stolovej hore Chimantá až po absolvovanie prvého prechodu Ejllsworthovho pohoria

v Antarktíde. Divácky zaujímavé sú aj jeho dokumenty z prostredia slovenských hôr. Je viceprezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Za svoje filmy dostal vyše 150 ocenení doma i v zahraničí. V roku 2007 mu bola udelená Cena ministra kultúry. Krištáľové krídlo v kategórii film získal v roku 2003. Medzi množstvom jeho dokumentárnych filmov sú zrejme najúspešnejšie práce Amazónia vertikal z roku 2004, ktorým získal po celom svete spolu 28 ocenení a film z roku 2005 Pururambo, za ktorý bol ocenený 21 krát. „Horolezecká cesta okolo sveta“, tak nazval Pavol Barabáš prezentáciu, ktorou divákov festivalu pozval na miesta, kde sa bežný smrteľník naozaj nedostane. Je potrebné povedať, že atmosféra do posledného miesta naplneného kultúrneho domu v Diviakoch ho nadchla a prisľúbil, že sa sem kedykoľvek a rád vráti. Žiaľ, toto bol posledný ročník festivalu v útulných, doslova „domáckych“ podmienkach kultúrneho domu v Diviakoch. To však organizátori PKT Diviaky v ten deň nemohli ani len netušiť. 30. jubilejný ročník, 27.11.2010. V kine Turiec v Turčianskych Tepliciach sa začala písať nová história tohto najstaršieho podujatia svojho druhu na Slovensku. Dlhých 29 rokov bol deň konania festivalu v Diviakoch sviatočným dňom. Často sa stávalo, zvlášť v ostatných rokoch, že boli aj problémy s dopravou v tejto mestskej časti Turčianskych Teplíc. V okolí kultúrneho domu sa iba s ťažkosťami dalo prejsť pešo, pretože všetky ulice a uličky boli preplnené osobnými autami divákov zo všetkých kútov Slovenska a to doslova. Až prišiel tento ročník a náš domáci diviacky „brežnev“ rozhodol, že „festival v kultúrnom dome nebude a hotovo, povedal som“!! Organizátori museli teda nedobrovoľne, ak nechceli prerušiť kontinuitu podujatia, zmeniť miesto konania festivalu a tak využili ponuku primátora mesta Turčianske Teplice Michala Sygúta a sťahovali sa s festivalom do kina Turiec. Síce do kultúrnejších a kom95

fortnejších podmienok, ale tým sa stratila, divákmi tak obľúbená, domácka atmosféra kultúrneho domu v Diviakoch. Ako sme boli všetci prekvapení, keď už pred začiatkom programu bola sála kina Turiec doslova preplnená a organizátori museli v závere konštatovať, že počet divákov presiahol 260 ľudí, opäť z celého Slovenska. Aj lektori boli v tomto jubilejnom ročníku „vyberaní“, veď posúďte. Žilinčanka Petra Pogányová prešla pol zemegule autostopom až pod Nanga Parbat a pripravila z tejto cesty veľmi zaujímavú prezentáciu. Miloš Kuchárek, majster turistiky, navštívil Bolíviu a okrem niekoľkých tamojších „krtincov“ sa plavil aj po jazere Titicaca a zjazdil na bicykli „cestu smrti“ z Altiplana do amazónskej džungle. Kysučan Juraj Pekárek rozprával o expedícii „Elbaradam“, kde vystúpil na niekoľko šesťtisícoviek. Bratislavčan Jozef Kopold je síce vyštudovaný námorník, ale v Turčianskych Tepliciach hovoril o alpskom štýle lezenia vo vysokých horách. Prominentným hosťom festivalu bol Pavel Bém, lekár, horolezec a zároveň pražský primátor. To je svetovo nevídaná „trojkombinácia“, o opakovaní ktorej nie sú žiadne relevantné informácie. Dominantnou záľubou Pavla Béma je horolezectvo. V roku 2007 si splnil svoj chlapčenský sen, keď vystúpil na Mount Everest. Úspešne tiež zavŕšil projekt Sedem vrcholov, keď vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov, čo je veľmi cenený čin. 31. ročník – 26.11.2011, opäť v kine Turiec v Turčianskych Tepliciach. Keď o 15:00 hodine technici zapli mikrofóny, predseda KST Peter Perhala otvoril posledné z hlavných podujatí KST v roku 2011. Vzápätí odovzdal mikrofón mladému Martinčanovi Jozefovi Krištoffymu, reprezentantovi Slovenska v skalolezectve, ktorý prednášal o lezení v skalách, ale aj vo vysokých horách. Michala Vajdu z Turian priviedla láska k prírode až k vážnemu cestovaniu po svete, kde vyhľadáva málo známe krajiny a pohoria. Tohto roku to bola Kamčatka, 96

odkiaľ sa pred niekoľkými týždňami vrátil. Do Turčianskych Teplíc sa prišiel „ukázať“, že sa vrátil celý, napriek snahám tunajších medveďov o skomplikovanie tohto jeho zámeru. PKT v Diviakoch si v roku 2011 pripomenul 35. výročie vzniku klubu. Na počesť tohto výročia členovia klubu vymysleli projekt „Najvyššie vrcholy slovenských pohorí 2011“, ktorého zámerom bolo vystúpiť na 35 z najvyšších vrcholov Slovenska. Za každý rok úspešnej činnosti, jeden z najvyšších vrcholov. Ako to nakoniec dopadlo divákom porozprával predseda klubu Štefan Hudák. Zvolenčan Martin Gablík je jedným zo stálych lektorov festivalu v Turčianskych Tepliciach. Pred niekoľkými týždňami sa vrátil zo šiestej najvyššej hory zeme Čho-Oju 8201 m n. m. Tyrkysová hora, tak sa všeobecne táto osemtisícovka nazýva, leží na hraniciach Nepálu a Číny. Martin Gablík divákom priblížil svoj príbeh spojený s touto horou. Jozefa Banáša, tentoraz ako prominentného hosťa festivalu, nie je potrebné zvlášť prestavovať. Tento diplomat, cestovateľ a jeden z najčítanejších súčasných slovenských spisovateľov, divákom premietol a okomentoval obrázky z Tibetu, Nepálu a Ladakhu, kde pri putovaní týmito krajinami zbieral poznatky k svojim knihám. 32. ročník – 24.11.2012, kino Turiec - Turčianske Teplice. Po privítaní divákov prezidentom festivalu Štefanom Hudákom a spoluorganizátormi, primátorom Michalom Sygútom a predsedom sekcie vysokohorskej turistiky KST Vojtechom Jeremiášom, otvoril festival člen výkonného výboru KST Vladimír Povoda. Prednášali: Miloš Kuchárek, majster turistiky o krásach a magickom prostredí juhoamerických Kráľovských Kordiller. Po ňom prevzal „štafetu“ Vladimír Povoda, ktorý využil vlastné dlhoročné skúsenosti na to, aby presvedčil prítomných divákov, že výkonnostná turistika to nie je len hltanie kilometrov niekde po krka-hájoch,

33. ročník festivalu v roku 2013. Zľava Š. Hudák, M. Sygút, E. Fábryová a V. Povoda

ale doslova a do písmena životným štýlom aktívneho turistu. Po skončení prezentácie Vladimír Povoda odovzdal bronzové odznaky NVSP Tiborovi a Gabriele Lovászovcom z Nitry, Tiborovi a Viktórii Kárászovcom z Bratislavy, Rastislavovi Matulovi a Hanke Knietľovej z Turčianskych Teplíc. Prominentným hosťom festivalu bol Igor Koller, majster športu, čerstvý šesťdesiatnik a teda už slovenská horolezecká legenda. 45 rokov na skalách v horách, to sú nespočítateľné emocionálne zážitky a mnohé, nezriedka aj svetové výkony súčasného predsedu Slovenského horolezeckého spolku JAMES, o ktoré sa podelil s divákmi v priestoroch kina TURIEC. Východniar Paľo Jackovič v prezentácii Život medzi skalami, rozprával o svojej usilovnosti v horách. Tisíc horolezeckých ciest vo Vysokých Tatrách + absolútne všetky horolezecké cesty v severnej stene „Kežmaráku“, to sa nepodarilo zatiaľ žiadnemu smrteľníkovi okrem Paľa. Na záver programu prehliadky audiovizu-

álnych programov zo života ľudí v horách hovoril o svojej africkej anabáze pod vrch Mount Kenya 5199 m n. m. Michal Sygút. Primátorské kreslo prináša určitý „honor“, ale ruku v ruke aj neskutočné množstvo povinností, od tých príjemných až po také, o ktoré žiaden primátor nestojí. Napriek tomu /alebo práve preto?/ Mišo Sygút cestuje, porovnáva, zbiera skúsenosti po celom svete, aby ich nakoniec pretavil do podoby lepšieho, krajšieho a aj spokojnejšieho života našich spoluobčanov v Turčianskych Tepliciach. Veľmi pravdepodobne je jediným primátorom mesta na Slovensku, ktorý vystúpil na také kopčeky, akými sú napríklad Matterhorn, Weishorn 4505 m n. m., Dom 4545 m n. m., či najvyšší štít Európy, kaukazský Elbrus. Mimochodom, ak niekto vie o ďalšom slovenskom primátorovi podobného naturelu, kontaktujte nás prosím aj touto cestou, a my ho veľmi radi pozveme k nám, do Turčianskych Teplíc. 33. ročník, 30.11.2013, kino Turiec, 97

Turčianske Teplice, opäť plno. Podujatie otvoril a prítomných privítal predseda organizačného štábu Štefan Hudák. Privítal aj hostí, primátora mesta Michala Sygúta, podpredsedníčku KST Eriku Fábryovú, člena výkonného výboru KST Vladimíra Povodu, majstra turistiky a predsedu Sekcie vysokohorskej turistiky KST Vojtecha Jeremiáša, ktorí sa prihovorili k divákom. Erika Fábryová otvorila festival, ako v poradí posledné z hlavných podujatí KST v roku 2013. Ako prvý v poradí prezentoval svoje pásmo už tradičný lektor na festivale Miloš Kuchárek, majster turistiky, ktorý precestoval už takmer celý svet a tohto roku divákov previedol úžasnými horami Strednej Ázie. Štefan Hudák bol autorom prezentácie o putovaní diviackych členov novozaloženého Seniorklubu v Diviakoch k hraničným Trojmedziam Slovenska. Tento seriál pia-

Zľava Š. Hudák a čestní hostia festivalu M. Sabovčík s A. Kadlečíkom

tich výjazdov do najvzdialenejších kútov SR nakoniec divákov mimoriadne zaujal. Prestávku organizátori využili na propagáciu výkonnostnej turistiky, keď sme odovzdali rôzne ocenenia získané turistami z viacerých kútov Slovenska. Podpredsedníčka KST Fábryová odovzdala Michalovi Sygútovi aj ocenenie, plaketu KST za jeho prínos pre organizovanú turistiku na Slovensku. Po prestávke premietli veľmi zaujímavé obrázky Martinčan Ján Buchanec s Emilom Hanusom zo Žarnovice o ich ceste autom z Martina do ďalekého Magadanu na východe Ruska. Za tri týždne prešli skoro 20 000 km a domov sa vrátili v plnom zdraví. Po tejto ceste svorne tvrdia, že Rusko, tamojšia príroda, ale aj ľudia – sú naozaj fantastickí. Michal Sygút tentoraz vycestoval na Balkán, do Čiernej Hory a blízkeho okolia. Divákom ukázal obrázky z ešte neporušenej prírody a patrične to aj okomentoval. Hovoril aj o pseudošengenských možnostiach pohybu v tejto oblasti. Spišiak Michal Sabovčík a Adam Kadlečík z Hlohovca, aj keď sú to ešte iba mladíci, vošli už do slovenskej histórie, minimálne v oblasti horolezectva. Zimný prechod celým hrebeňom Tatier je vskutku mimoriadny výkon. Oni ho vo februári zopakovali po takmer 40 rokoch (po kontroverznom Pavlovi Pochylom) a diváci v príjemne vykúrenom kine Turiec iba híkali nad dejom filmu Paľa Barabáša, ktorý ho o tejto nevšednej udalosti pripravil. Všetkým menovaným, aj tu nespomenutým ľuďom, ktorí v minulosti venovali svoj čas na prípravu a realizáciu tohto jedinečného podujatia, patrí srdečná vďaka od všetkých divákov, ktorí kedy do Diviak a neskôr aj do Turčianskych Teplíc prišli za zážitkami sprostredkovanými renomo-vanými lektormi a v mnohých prípadoch aj bežnými turistami, ktorí milujú prírodu a hory.

PREDNÁŠKY V ŠKOLÁCH Jozef Haráni

Koncom roka 2013, v pred prázdninovo vianočnom čase, absolvovali dvaja členovia Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec Jozef Haráni a Mgr. Andrej Bendík, PhD., dve prednášky pre žiakov základných škôl v Turci. Prvá prednáška sa konala 11.12.2013 v ZŠ Priehradná v Martine - Priekope pre triedu 3.A, ktorú vedie triedna učiteľka Mgr. Magdaléna Gáťová. Druhá prednáška, na požiadanie riaditeľky školy Mgr. Evy Holečkovej, sa konala 19.12.2013 v ZŠ Turčianske Kľačany pre triedy 3.A, triedna učiteľka Mgr. Dana Grenová a 4.A, triedna učiteľka Mgr. Lenka Vaňková. Obidve prednášky mali úspech. Pomohli pedagógom v oblasti prírodovednej, vlastivednej a sčasti aj environmentálnej výchovy rozšíriť obzor poznania a vedomostí u svojich žiakov. Deti sa zoznámili pomocou Kreslil Michal Košík, 3.A ZŠ Turčianske Kľačany

Deti 3.A a 4.A zo ZŠ Turčianske Kľačany obdivujú fosílie medveďa jaskynného. Foto: J. Haráni

premietania a priamej diskusie s lektormi, s podzemným krasom a celým jeho vývojom. Dostali príležitosť odskúšať si výstroj a výzbroj jaskyniara, pracujúceho veľakrát v stiesnených jaskynných priestoroch. Taktiež mali jedinečnú možnosť dotknúť sa fosílii z oblasti paleontológie, konkrétne osteologických pozostatkov prehistorického medveďa jaskynného. Najväčšia satisfakcia pre lektorov bola nefalšovaná a úprimná radosť detí z nových a tajuplných informácií, ktoré im rozvibrovali srdiečka v isto inej tónine ako bezduché počítačové hry a podobné iné aktivity, ktorými sú stále viac a viac zaplavovaní. V budúcnosti, pokiaľ bude záujem zo strany pedagógov, sú lektori ochotní absolvovať ďalšie prednášky. Záujem rozžiarených detských očí za to určite stojí. 99

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2013 Jozef Haráni

Členovia JK ST zorganizovali v roku 2013 celkom 86 pracovných a povrchových prieskumných akcií. Činnosť klubu sa, ako každý rok, skladala z viacerých smerov jednotlivých skupín. V lokalite Žiarna jaskyňa č.3 sa v roku 2013 stále pokračovalo hlavne v dvojici Jano Šparec a Miro Kardoš. Pracovné akcie boli zamerané najmä na prepojenie Južnej sondy . V Žiarnej jaskyni č.3 sa uskutočnilo od januára do začiatku apríla celkom 7 pracovných akcií a koncom roka jedna akcia. Ďalej sa uskutočnilo v zložení Šparec, Hanula, Kardoš, Miko, Ballo a Bukovský ml., 6 pracovných akcií v Medvedej jaskyni. Akcie boli zamerané jednak na snahu o prepojenie sa s jaskyňou Javorina a aj v rámci príprav na 54. JT. Prieskumné akcie v rámci príprav na 54.JT sa uskutočnili ešte po jednej v Žiarnej jaskyni č.2, Perlovej jaskyni, jaskyni Javorina, Suchej jaskyni č.1 a Suchej jaskyni č.2, spolu 5 akcií. Na jeseň sa uskutočnila ešte jedna pracovná akcia v Ľadovej priepasti na Štrochoch a jedna povrchová akcia na Malcove. V roku 2013 naďalej pokračovali v jaskyniach aj vedecko – odborné práce z oblasti paleontológie a geológie pod vedením A. Bendíka v jaskyni M-1 (3 pracovné akcie), kde boli odobraté osteologické zvyšky medveďa jaskynného (doteraz nájdených viac ako 500 ks kostí). Tieto boli laboratórne ošetrené a determinované a sú uložené v SNM v Martine. Vykonal sa povrchový výskum bralných pásiem vo Vríckej doline, Kľaku a Ostrej skaly a vykonala sa fotodokumentácia povrchových krasových javov (podzemné neboli objavené). 100

Prebehlo sondovanie možného pokračovania v jaskyni Mažarná, vykonala sa obhliadka poškodenia jaskyne návštevníkmi a uskutočnil sa monitoring netopierov. Dvojica Varecha a Farský uskutočnila jednu povrchovú akciu pri prieskume vodopádov a štôlní v oblasti Mlynskej doliny pod Martinskými hoľami. Ján Farský taktiež urobil filmové reportáže z 54. JT a prieskumu Mlynskej doliny ako aj dva články s fotografiami z 54.JT. Toto všetko je umiestnené na portáli regionportal.sk. Skupina okolo Paľa Pokrievku ml. mala v roku 2013 celkovo 68 akcií. Aj v tom to roku sa najviac venovali prieskumu v masíve Tlstej. V prvej polovici roka najviac akcii venovali prieskumu jaskyne M-1. Po objavení siene Medvedí cintorín sa najprv pokúsili objaviť pokračovanie pod východnou stenou tejto siene, čo je hlavný smer do masívu. Vykopali tu sondu hlbokú viac než 4 m. Táto sonda však nepriniesla očakávaný výsledok. Svoj záujem presunuli do komína v strope nad sondou. Po rozšírení úžiny a zhodení závalu sa podarilo preniknúť do klesajúceho meandra. Jaskyňa sa priblížila v pôdoryse pod priepasť v stene. Celkovo v jaskyni postúpili o 15 m s perspektívou ďalšieho postupu. Začali pracovať aj na lokalite Priepasť v stene, ktorá je vytvorená na tej istej tektonickej poruche ako jaskyňa M-1. V druhej polovici roka zaregistrovali novú lokalitu, ktorú pomenovali jaskyňa Tajná túžba. Na základe výskytu terra rossy na tejto lokalite, zahájili výkopové práce na jej konci. Po troch akciách sa podarilo preniknúť do nových priestorov. Tie však nie sú výnimočné svojimi rozmermi, ale unikátnou

kryštálovou výzdobou. Steny sienky sú tu z veľkej časti pokryté veľkým množstvom kryštálov kalcitu s veľkosťou od 1cm do 5 cm, ojedinele aj viac. Jaskyňa je na konci uzavretá zaneseným sifónom, za ktorým je predpoklad ďalšieho pokračovania. Momentálne jaskyňa dosahuje dĺžku 20 m. V rámci povrchového prieskumu v zimných mesiacoch skontrolovali vytopené miesta pod vrcholom Tlstej. Z dvoch nádejných miest, bolo vytopené však len jedno. Ostatné povrchové prieskumy prebehli v Ľubenej a Hubnej dolinke, Konskom dole a na južných svahoch Ostrej. V Hubnej dolinke sa podarilo preniknúť do krátkej, 4 m dlhej jaskyne bez ďalšieho pokračovania. V stenách na južných svahoch Ostrej sa podarilo lokalizovať novú jaskyňu fluviokrasového pôvodu. Táto lokalita je ďalším dôkazom o skrasovatení masívu. Jaskyňa pokračuje smerom do masívu úzkou, neprieleznou chodbou bez prievanu. Nazvali ju Šípková Ruženka, dosahuje dĺžku okolo 10 metrov. V Mažarnej jaskyni skontrolovali koniec jaskyne, odkiaľ priteká voda, no miesto sa javí ako neperspektívne. Voda vyteká z pukliny širokej niekoľko cm. Zdrojom vody je pravdepodobne len žľab nad jaskyňou. V priepasti pod Ostrou pokračovali v sondážnych prácach na dne jaskyne. Pre uľahčenie presunu cez jaskyňu osadili na exponovanom mieste stúpačky. Nad sondou na dne osadili kovovú plošinu, ktorá uľahčuje transport materiálu. Sonda dosahuje momentálne hĺbku 4 m. V Belianskom krase sa zúčastnili na prácach v jaskyniach Žiarna č.4 (spolu so Speleoklubom Malá Fatra). Pracovali aj v Žiarnej č.3. Koncom roka 2013 začali pracovať na lokalite Jaskyňa so závalom. Spolu s Petrom Holúbekom zamerali vchody jaskýň v Sokole pri Slovenskom Pravne a Ondrášovských skalách. V rámci príprav na JT navštívili Perlovú jaskyňu, jaskyňu Javorina, Medvediu jaskyňu a Žiarnu jaskyňu č.2. V krasových oblastiach mimo úze-

mia Turca sa zúčastnili na viacerých pracovných akciách. V Červených vrchoch pracovali v Medvedej jaskyni a z Poľskej strany v „Novej Goričkovej“. V Demänovskej doline sa zúčastnili na pracovných akciách v Pustej. V Jánskej doline v masíve Ohnišťa pracovali v priepasti Havran. Navštívili Starý hrad a pomohli pri prieskume Poľovníckej jaskyne. Exkurzne navštívili Malužinskú jaskyňu (Nízke Tatry), Rudické propadaní a Sloupsko-Šošůvské jeskyně (Moravský kras) a hydrotermálny kras pod Budapešťou. Okrem toho sa tradične zúčastnili na expedícii do Macedónska. Okrem týchto akcií tiež spolu organizovali 54. jaskyniarsky týždeň Blatnica 2013. Na domácich lokalitách objavili 45 m nových priestorov a to je vlastne aj celoklubový výsledok, čo sa týka metrov za rok 2013. Ďakujem všetkým členom JK ST za činnosť v roku 2013 a zároveň im prajem veľa úspechov pri ďalšom pôsobení v krase Turčianskej záhradky. Vo Vrútkach 23.1.2014

Detail kryštálovej výzdoby v jaskyni Tajná túžba Foto: P. Pokrievka ml.

101

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2013 Jozef Haráni

Členovia TK FV zorganizovali alebo sa zúčastnili v roku 2013 na celkom 44 túrach. Klub začal oficiálne svoju činnosť dňa 1. marca 2013 schválením stanov na MV Slovenskej republiky. Ešte pred schválením na MV SR však klub začal neoficiálne svoju činnosť na Troch kráľov zimnou túrou vo Vysokých Tatrách. Pôvodný cieľ – Téryho chata sa schoval do mohutnej lavíny, ktorá spadla deň pred tým a tak sme prešli aspoň Malou Studenou dolinou. Potom nasledovali zimné túry v Malej Fatre na Chleb, Kľačiansku Maguru a Krížavu. Na zimnej túre na Majerovu skalu vo Veľkej Fatre sme tiež nedosiahli svoj cieľ. Snehu bolo po pás a k tomu ešte mokrý. Marec začal ešte stále krásnou zimnou túrou na Borišov a v jeho strede výstupom na Veľký Choč. Podľa kalendára už na jar, no v realite tvrdo zimnú túru pri -19°C sme absolvovali na Baranec v Západných Tatrách. Nasledoval stále uzimený výstup na Sidorovo nad Ružomberkom. Apríl stále zima a my vystupujeme na Klepáč v Strážovských vrchoch a na Prasatín v Skorušinských vrchoch. Konečne koncom apríla s jarným vánkom sa zúčastňujeme výstupu na Šíp. Máj začíname 23. etapou Okolo Slovenska po štátnych hraniciach a dokončujeme Východné Karpaty na trojdňovej túre z Duklianskeho priesmyku do Kurovského sedla. Nasleduje 20. ročník dievčenského výstupu na Zniev a ešte v máji 24. etapa OS cez Ľubovniansku vrchovinu. Sú to tri dni z Kurovského sedla do sedla Rozdiel nad Litmanovou. Jún začína výstupom na Goldberg v Štiavnických vrchoch a končí 25. etapou OS cez Pieniny. Začala v sedle Rozdiel a skončila opäť po troch dňoch v Lysej poľane pred bránami 102

Tatier. Naopak v zahraničí sa prvé dva júnové týždne jeden náš člen zúčastnil bicyklovej výpravy v Toskánsku a na ostrove Elba. Potom letmá účasť na 60. celoslovenskom turistickom zraze v Bratislave, v rámci ktorého sme vyšli na Bradlo. Koniec júla sme uzavreli túrou s deťmi k Šútovským vodopádom. V auguste sme oprášili bicykle a previezli sa krížom cez Turiec. V druhom augustovom týždni robíme turistiku tri dni vo Vihorlatských vrchoch. Potom nasleduje opäť cyklo túra po Turci a výstup na Strážov. Koniec augusta doťahujeme s 26. etapou OS najprv výstupom na Rysy cez Bielovodskú a Ťažkú dolinu a sedlo Váhy a o týždeň 27. etapou výstupom na Východný Mengusovský štít z poľskej strany od chaty pri Morskom oku. September bol komótnejší a na začiatku sme vystúpili na Kamennú vo Zvolenskej kotline a na najvyšší vrchol Pienin Vysoké skalky. Na prelome septembra a októbra sme vystúpili na Malý Fatranský Kriváň a Drienok. V októbri sme boli na chate M.R. Štefánika od Mýta pod Ďumbierom a o týždeň na Ďumbieri z Liptova. Po vyše mesačnej prestávke sme v polovici decembra vyšli na Opálený vrch v pohorí Žiar. Rok 2013 uzatvárame štefanským výstupom na Vápeč, výstupom na Ostrú z Blatnice a Silvestrovským výstupom na Martinské hole. Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2013 absolvovali a zároveň im do roku 2014 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách. Vo Vrútkach 10.1. 2014

103 Cestou na Rysy hore Bielovodskou dolinou. Foto: J. Harรกni

noviny, časopisy, knihy, brožúry, katalógy

grafický dizajn a sadzba

alfa PRINT ÚV lak úpravy lakom číslovanie perforovanie orez slepotlač razba laminovanie

letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre, samoprepisovacie tlačivá

vizitky plagáty nálepky škatuľky pohľadnice potlač obálok hlavičkový papier

Zabezpečujeme dopravu na požadované miesto podľa objednávky zákazníka.

Tlačiareň Alfa print, s.r.o. Robotnícka 1D 036 01 Martin Tel.: 043/400 16 29 Fax: 043/400 16 99

104

E-mail: alfaprint@alfaprint.sk www.alfaprint.sk

SUMMARY The Turiec Region Yearbok is now published under the new title Jaskyne a Hory 2013 (Caves and Mountains of 2013) and from the yearbook´s establishment back in 2007 represents its 5th year already. The yearbook is a periodical to annually assess and promote following the end of a calendar year operation and activities revealing the karst and nature in the Turiec basin, the Žilina Region, Slovakia as well as abroad. It is the first time that the SPELEO TURIEC Speleologist Club, the Fatra Vrútky Tourist Club and the Slovak Tourist Club´s Turiec regional organisation jointly publish the 5th year of the periodical under the extended title to assess their activities in the past year. The issue once again offers mostly articles by authors from within the group. Editorial by Jozef Haráni, the Editor in Chief, traditionally addresses speleologists and tourists. Peter Mrázik, not presented in our issue of 2013, described in Part Two of his personal account of his junior years as speleologist how his generation of people active in the area was growing up. Ján Farský wrote an article on the via ferrata to Martinské hole opened. Andrej Bendík describes the Stráža, a hill overlooking the region and situated in its centre. Part two of article by Jozef Haráni and Pavol Cvacho summarized history of the research of three caves in the area of Stratenec. Andrej Bendík describes history of the Turiec basin´s formation in ancient history. Ján Farský describes his impressions of the visit to

106

Perlová jaskyňa (Pearl Cave). Jozef Minárik describes the 13th year of Marching in the Garden of Turiec, an international cycling event. Ján Šparec and Pavol Pokrievka Jr. describe the course of the 54th Speleologist Week in Blatnica organised by our speleologist club. Jozef Haráni´s article covers Phase 25 of the tour of Slovakia along the country´s borders. Igor Šteiner and Eva Hanzlíková decribe a week-long stage of the bike tour in the surroundings of Santovka and Levice. Štefan Hudák assessed the project of the newly established project, a senior club, called „Hraničné Trojmedzia SR 2013“(Slovakia Meeting Two of Her Neighbors – Project of 2013). Ján Obuch covers his research of caves during his visit to the Kingdom of Jordan. Ján Šparec describes his alpine tourism in his article Dolomites of July 2013. Pavol Pokrievka Jr. assessed the visit to the underground Budapest by the members of our speleologist club. Štefan Hudák´s article “The People and Mountains Festival” fully assessed the history of the festival from its establishment until now. Jozef Haráni´s short article covers the lectures held in two elementary schools in the Turiec region. The yearbook also includes his reports on operation of the SPELEO Turiec Speleologist Club and that of the Fatra Vrútky Tourist Club in 2013. The yearbook is concluded by the summary that you are just reading now. Drawn by: Jozef Haráni Translated by Rastislav Majorský

107

108