Jaskyne a hory 2015 by Doran05

JASKYNE a HORY 2015 - regionálna ročenka Turca ROČNÍK VII Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Ing. Peter Mrázik, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ivana Poláková Grafická úprava: Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Jozef Haráni a Lenka Harániová Vydala: STAMA plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.speleoturiec.sk, www.kstturiec.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni - Úvodník šéfredaktora Peter Mrázik - Perlová jaskyňa /DO-2/ Ivana Poláková, Pavol Královanec - Prechod Malou Fatrou 16. ročník Miroslav Brežný - Jaskyniari na Malom Dunaji Július Lamoš - Minčolský trojlístok Jozef Haráni - Letný prechod Veľkofatranskej magistrály Nikolaj Bonda - Tečie voda tečie, po kameni skáče Pavol Cvacho - Jaskyne pod Strečnom - II. časť Peter Kučera, Anna Kučerová - Nové výhľady z Lysca Ján Farský - Technické pamiatky vo Veľkej Fatre Nikolaj Bonda - Zbojnícky poklad ukrytý v horách Milan Stuchlý - Najvyšší vrch Veľkej Fatry Ivana Poláková - Trojkráľový výstup na Borišov Róbert Fris - Nepál - trek okolo Manaslu, údolie Tsum Valley Jozef Matejčík - Dolomity 2015, Marmolada Jozef Gergišák - Ilha da Madeira Pavol Hanula - Slovinsko - Križna Jama 2015 Ján Buchanec - Muztagh Ata - čínsky Lysec Renáta Šajgalíková - Opäť na návšteve v Moravskom krase Ján Šparec - Alpy 2015 - Dachstein Daniela Gundová - Výstup na Sv. Iliju v horstve Biokovo Radoslav Pančík - Českom zhora nadol Ján Obuch - „Finnmarka moja krásna...“ Ľubomír Fekete - ötztalské Alpy - výstup na Wildspitze Jozef Gergišák - Litva 2015 Andrej Bendík - Jaskyne a jaskyniari Jubilejné akcie KST Turiec v roku 2015 Jozef Haráni - 25 rokov KST Turiec Radoslav Pančík - Martinský cestovateľský festival Nikolaj Bonda - Rok Ľudovíta Štúra Pavol Pokrievka ml. - Cvičná záchranná akcia v Suchej jaskyni č.1 Ivana Poláková - Neobvyklé želanie k obvyklému jubileu ... Pavol Cvacho - Spomienka na Ondreja Bugáňa Jozef Haráni - Správa o činnosti KST Turiec Pavol Pokrievka ml. - Správa o činnosti JK Speleo Turiec Zhrnutie

9 10 22 25 30 35 40 42 51 55 58 61 65 68 79 84 88 90 97 101 105 108 111 116 118 120 123 132 136 139 143 145 147 148 152 160, 162

Fotografie na obálke:

ISSN 1339-4754

1. strana obálky: Pohľad z dna priepasti Macocha. Foto: J. Haráni

Rok vydania: 2016, Náklad: 1500 ks

2. strana obálky: Zimný Minčol. Foto: M. Kleskeň 3. strana obálky: Spomienka na 1. svetovú vojnu na Sasso di Stria, 2.477 m. Foto: J. Matejčík 4. strana obálky: Víťazná fotografia roku 2015. Foto: M. Kleskeň

Počítanie netopierov v Priepasťovom dóme v Suchej jaskyni č.1. Foto: P. Pokrievka ml.

ПЕЩЕРЫ И ГОРЫ 2015 - региональный ежегодник Турца НОМЕР VII Главный редактор: Йозеф Гарани, e-mail: speleo@stamaplus.sk Редакционный совет: Павол Покревка мл., Ян Шпарец, Ян Фарски, Петер Мразик, Андрей Бендик, Ян Обух, Ивана Полакова Графическое и языковое оформление: Йозеф Гарани и Ленка Гараниова Опубликованные статьи выражают мнение авторов, не обобщать с мнением редакции в целом. Выдала: STAMA plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.speleoturiec.sk, www.kstturiec.sk Экспозиция и печать: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ:: Йозеф Гарани – Передовая статья главного редактора Петер Мразик – Перловая пещера /ДО-2/ Ивана Полакова, Павол Кралованец – 16-й Переход через Малую Фатру Мирослав Брежни – Спелеологи на Малом Дунае Юлиус Ламош – Минчолский треугольник Йозеф Гарани – Летний переход через магистраль Большой Фатры Николай Бонда – Течет вода, течет, по камне скачет Павол Цвахо – Пещеры под замком Стречно – II-я часть Петер Кучера, Анна Кучерова – Новые виды из Лисца Ян Фарски – Технические памятники в Большой Фатре Николай Бонда – Спрятанные в горах сокровища разбойников Милан Стухли – Высший пик Большой Фатры Ивана Полакова – Восхождение Трех королей на гору Боришов Роберт Фрис – Непал – «Трек вокруг Манаслу», долина Цум Йозеф Матейчик – Доломиты 20015 г., Мармолада Йозеф Гергишак – Остров Мадейра Павол Ганула – Словения – Крижна Яма 2015 г. Ян Буханец – Музтагата – китайский Лисец Рената Шайгаликова – Опять в гостях в Моравском карсте Ян Шпарец – Альпы 2015 г. – Дахштайн Даниэла Гундова – Восхождение на гору Св. Ильи в массиве Биоково Радослав Панчик – По Чехии сверху вниз Ян Обух – «Финнмарка моя красивая...» Любомир Фекете – Эцтальские Альпы – восхождение на гору Вильдшпитце Йозеф Гергишак – Литва 2015 г. Андрей Бендик – Пещеры и спелеологи Юбилейные мероприятия КСТ «Турьец» в 2015 году Йозеф Гарани – 25-летие КСТ «Турьец» Радослав Панчик – Мартинский фестиваль путешественников Николай Бонда – Год Людовита Штура Павол Покревка мл. – Учебная спасательная операция в Сухой пещере № 1 Ивана Полакова - Необыкновенные пожелания к обыкновенному юбилею ... Павол Цвахо – Воспоминания об Ондрее Бугане Йозеф Гарани – Доклад о деятельности КСТ «Турьец» Павол Покревка мл. – Доклад о деятельности Ск «Спелео Турьец» Резюме Фотографии на обложке:

9 10 22 25 30 35 40 42 51 55 58 61 65 68 79 84 88 90 97 101 105 108 111 116 118 120 123 132 136 139 143 145 147 148 152 160, 162

ISSN 1339-4754 Год выдачи: 2016, Тираж: 1500 шт

1-я страница обложки: Вид со дна пропасти Мацоха. Фото: Й. Гарани 0 2-я страница обложки: Зимний Ммнчол. Фото: М. Клескен 3-я страница обложки: Первоя мировоя война на Сассо-ди-Стриа, 2477 м. Фото: Й.Матейчик 4-я страница обложки: Победившая фотография 2015 года. Фото: М. Клескень

6Ploská z hlavného hrebeňa počas trojkráľového výstupu. Foto: J. Haráni

JASKYNE a HORY 2015 - the Turiec Region Yearbook of Turiec YEAR VII Editor in chief: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Editorial board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Peter Mrázik, Andrej Bendík, Ján Obuch, Ivana Poláková Graphic Layout and language Arrangement: Jozef Haráni and Lenka Harániová The papers published only express the views of the individual authors and may not be associated with those of the editorial board. Published by: STAMA plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.speleoturiec.sk Exposure and print: Alfaprint, s.r.o. (limited liability company), www.alfaprint.sk Content: 9 Jozef Haráni - Editorial 10 Peter Mrázik - Perlová jaskyňa cave /part 2/ 22 Ivana Poláková, Pavol Královanec - 16th Crossing of Malá Fatra Mountains 25 Miroslav Brežný - Speleologist canoeing on Malý Dunaj River 30 Július Lamoš - Minčolský trojlístok 35 Jozef Haráni - Summer crossing walk in Veľká Fatra Mountains 40 Nikolaj Bonda - The water is flowing, on the rocks is jumping 42 Pavol Cvacho - Caves under the Strečno castle – II. part 51 Peter Kučera, Anna Kučerová - New views from the top of Lysec peak 55 Ján Farský - Technical monuments in Veľká Fatra Mountains 58 Nikolaj Bonda - Bandit treasure hidden in the mountains 61 Milan Stuchlý - The highest peak in Veľká Fatra Mountains 65 Ivana Poláková - Hiking at Borišov 68 Róbert Fris - Nepal – trekking around Manaslu, Tsum Valley 79 Jozef Matejčík - Dolomites 2015, Marmolada 84 Jozef Gergišák - Ilha da Madeira 88 Pavol Hanula - Slovenia - Križna Jama 2015 90 Ján Buchanec - Muztagh Ata – Chines Lysec peak 97 Renáta Šajgalíková - Again in Moravia karst 101 Ján Šparec - Alpy 2015 – Dachstein 105 Daniela Gundová - Hiking up to Sv.Ilija in Biokovo Mountains 108 Radoslav Pančík - Across Czech country 111 Ján Obuch - „My beutiful Finnmarka...“ 116 Ľubomír Fekete - The Ötztal Alps – hiking up to Wildspitze 118 Jozef Gergišák - Lithuania 2015 120 Andrej Bendík - Caves and speleologists 123 Touristic jubilee events of Slovak Tourist’s Club - Turiec 2015 132 Jozef Haráni - 25 years of Slovak Tourist’s Club - Turiec 136 Radoslav Pančík - Traveler‘s festival in Martin 139 Nikolaj Bonda - The year of Ľudovít Štúr 143 Pavol Pokrievka jr. - Rescue training in Suchá jaskyňa č.1 cave 145 Ivana Poláková - Not common wish within common jubilee.. 147 Pavol Cvacho - Memory dedicated to Ondrej Bugáň 148 Jozef Haráni - Activity report of Slovak Tourist’s Club – Turiec 152 Pavol Pokrievka ml. - Activity report of the Speleo Turiec Speleologist Club 160, 162 Summary ISSN 1339-4754 Publication Year: 2015, Number of Copies: 1 500 Magazine Cover Photograph: The 1st cover photo: View from the bottom of Macocha abyss. Photo: J. Haráni The 2nd cover photo: Minčol in winter. Photo: M. Kleskeň The 3rd cover photo: Remembering the First World War at Sasso di Stria, 2.477 m.a.s.l. Photo: J. Matejčík The 4th cover photo: Winner photography of 2015. Photo: M. Kleskeň

Zostup z Bec de Mesdi, 2.727 m. Via ferrata delle Trincee. Foto: L. Fapšo

Úvodník šéfredaktora Vážená čitateľská verejnosť, zložená nielen z turistov a jaskyniarov. Nie náhodou začínam touto vetou. Uplynulé roky sa stávajú neúprosne už len spomienkou. Niekomu plynú rýchlejšie a niekomu pomalšie. Čím sme starší, tým viac pre nás platí tá vyššia rýchlosť. Vieme samozrejme prečo. Ešte tamto sme nestihli a ešte tu sme neboli. Však to určite poznáte. Môj takmer sedem ročný syn sa ma neustále vypytuje, že kedy už bude konečne dospelý. Snažím sa mu vysvetliť, že ešte má čas a nech si užíva tie chvíle, ktoré momentálne prežíva. Táto generačná symbióza je vždy vnímaná rozdielne v závislosti od veku. Tak aj uplynulý rok 2015 ušiel opäť o niečo vyššou rýchlosťou ako ten predošlý. Z môjho pohľadu to bol rok plný práce, či už v súkromnom alebo profesnom živote. Ten tu však preberať nebudem. Pre našu komunitu to bolo v prvom rade 25. výročie založenia KST Turiec a v druhom rade uplynulé 5. výročie založenia JK Speleo Turiec. K výročiu KST Turiec som sa snažil urobiť stručný popis histórie. Vychádzal som hlavne z takých písomných podkladov, aké som mal k dispozícii. Čo sa týka činnosti KST Turiec v roku 2015, som presvedčený, že nastal kvalitatívny posun vpred. Veď nakoniec správa o činnosti tento rok hodnotí. Pri jaskyniaroch to bolo už jednoduchšie. Tu je história pomerne krátka, ale určite pestrá. Rok 2015 nebol pre jaskyniarov v Turci až tak úspešný, ale nie vždy to vychádza ako chceme alebo si prajeme.

Obsah tohto ročníka je hotový kaleidoskop a myslím, že splní väčšinu vašich očakávaní. Veľa turistov a cestovateľov z Turca zavítalo aj do zahraničných a nielen horských destinácií. Články sú pestré obsahovo ako aj fotograficky. Už tradične bude ročenka Jaskyne a hory 2015 venovaná zdarma všetkým členom KST Turiec a JK Speleo Turiec. Ostatným členom SSS bude venovaná po jednotlivých kluboch pravdepodobne podľa tradičného kľúča. Zvyšný náklad bude ako vždy slúžiť na reprezentáciu nášho regiónu s blízkym okolím a prípadný predaj. Na záver patrí poďakovanie všetkým autorom a tým, ktorí pomohli vydať ďalšiu úspešnú publikáciu. Jozef Haráni šéfredaktor

Perlová jaskyňa /DO-2/ Peter Mrázik

Jaskynné perly, podľa ktorých dostala jaskyňa svoje meno. Foto: P. Pokrievka ml.

V predchádzajúcom čísle našej ročenky som neopatrne prisľúbil, že sa nabudúce povenujeme Perlovej jaskyni. Zároveň som spomenul, že nám o nej porozpráva Peťo Holúbek. Veď to bola jeho srdcovka. Ale darebák Peťo mi to najprv prisľúbil, neskôr sme sa dohodli, že to zbúchame spolu, ešte neskôr, že však on mi povie čo a ako a ja to už akosi napíšem a úplne najneskôr bolo všetko úplne inak. V múzeu pred koncom roka otvárali novú expozíciu a Peťo bol vyťažený ako Devín banka keď ju vydrancovali boľševici na čele s Migašom. Jeho kolegyne mi vtedy prezradili, že chodí ako zúrivý lev a všetkým nadáva. No napokon sa expozíciu podarilo úspešne otvoriť, prevetrali ju všetky filmové aj rozhlasové štáby a Peťo sa ukľudnil. A aby si úplne oddýchol, vybral sa stráviť záver roka, teda hlavne Silvestrovskú noc, ku kamarátovi Voloďovi Putinovi na Krasnuju ploščaď do Moskvy. Všetko dobre dopadlo, šťastlivo sa vrátil. Len ja teraz viem figu borovú z čias 10

jeho aktivít v Perlovke. Takže poviem vám čo viem a čo neviem to si vymyslím. Začnime opäť od začiatku. Desiateho mája 1980 sme sa vybrali preskúmať Došnú dolinu. Nikdy predtým sme tam neboli a ani Dr. Droppa ju v svojej správe z roku 1975 nespomína. Dokonca na mape ju má vyznačenú ako suchú – teda bez aktívneho vodného toku. Pritom z dolinky sa valí riadny potok. Zistili sme, že potok vyteká z rozsiahlej sutinovej vyvieračky niekoľko 100 m od ústia dolinky. Na tomto mieste sa dolinka rozdvojuje. Priamo nad vyvieračkou, na takom akoby ostrovčeku stojí lesnícka chatka, vlastne len taká drevená búdka, úkryt pre lesných robotníkov a poľovníkov pred nepohodou, ale veľmi súca aj na prenocovanie. Stolík, lavica, pričňa aj s matracmi a piecka peterka. Južne od búdky sme zbadali vápencovú skalu a hneď aj s vchodom do jaskyne. Dnes sa to volá DO-1, Jaskyňa nad chatou a má 30 m. V predchádzajúcom čísle píšem:

„puklinová, neperspektívna...“. No, možno to nie je až tak celkom pravda. V každom prípade je táto jaskyňa geneticky veľmi zaujímavá. Má dva vchody SZ expozície vzdialené od seba 3 m. Vrchný je kruhového prierezu s priemerom 0,6 m. Za vchodom pokračuje oválna chodba a po 2 m prechádza do 1,7 m hlbokého meandra. Prierez meandra je úžasný - mohli by ho použiť v jaskyniarskej učebnici v kapitole o meandroch. V priloženej mape je to zreteľné z priečneho rezu. Po 7 m meander pretína obrovská zvislá puklina, pozdĺž ktorej jaskyňa pokračuje doprava aj doľava, teda smerom na SV a JZ. Ale je to puklina, ktorá na prvý pohľad nenaznačuje žiadne seriózne pokračovanie. Snáď trochu v smere doľava, teda na SV, kde sa dá cez skalný stupeň postúpiť do menšieho priestoru. Tu sa zachovali zaoblené korozívne tvary a mohlo by snáď existovať aj ďalšie pokračovanie, aj keď smer je viac-menej rovnobežný so

zamerali:

smerovaním svahu, takže pokiaľ by sa takéto pokračovanie neotočilo viac na východ, alebo až na juhovýchod, tak vyústi na povrchu. Netrúfam si seriózne odhadnúť perspektívu jaskyne. Niekedy nás prekvapili aj na pohľad úplne beznádejné blbodiery. Hneď pri ústí meandra do pukliny, pri bode č. 3, sa vpravo nachádza mierne rozšírený priestor, v sedimente ktorého sme vtedy, pred 35 rokmi, našli uhlíky a zvyšky mohutných kostí. Ich pôvod dodnes nikto neskúmal, aspoň ja o tom nič neviem. Berme to teda ako výzvu pre mladých. Ale poďme ďalej. V tom roku 1980 sme pokračovali hore dolinkou. Teda presnejšie hore jej ľavou vetvou, lebo dolinka sa pri lesníckej chatke rozdvojuje. Ale nie vysoko. Zaujali nás skalné bralá dobre viditeľné zdola. Nie síce nijako mohutné, ale predsa. Jaskyne sme číslovali v poradí ako sme k nim prichádzali. Takže prvá bola

P. Mrázik, M. Bukovský I. Sipták B. Kortman 10.5. 1980

Jaskyňa DO - 2, Beliansky kras

DO-2 - dnes naša Perlová jaskyňa. Potom DO-3, to je naozaj len bezvýznamná päťmetrová diera a napokon DO-4 - dnes Havrania jaskyňa. Tá nás vtedy zaujala najviac. Keby som bol praveký človek, tak sa tam určite usalaším. Vpredu previs - návštevná miestnosť, obývačka aj kuchyňa súčasne, vzadu spálňa. Voda blízko, zveri bolo v lese asi dosť, dreva tiež, nuž čo si viac želať. Erózne tvary zadnej sienky dávali jasne najavo, že táto jaskynka tu nie je náhodou. Ale kde kopať? Len tak hocikde pod stenou? To sa napokon vyriešilo až oveľa neskôr a dnes tu máme celkom slušnú, takmer 70 m dlhú jaskyňu. Môžete si o nej prečítať v Jaskyniarovi 2011. No, ale poďme už konečne k Perlovke – teda vtedy ešte len DO-2. Za nenápadným vchodom sme sa po kľučke doľava a doprava ocitli v sienke s rozmermi 4 x 8 m a výškou 1 – 2 m. Sienka je korozívno-rútená, vznikla najmä opadávaním pozdĺž vrstevných plôch. Končila závalom, ktorý bol presintrovaný a stmelený ako zapečené halušky. Prievan nebolo cítiť žiadny. Pravdepodobne tu dôležitú úlohu

zohral aj dátum - začiatok mája. Poradím vám - ak chcete zaňuchať prievan nebehajte po jaskyniach na jar ani v jeseni. Choďte v horúcom lete alebo v ľadovej zime! Nuž, akokoľvek sme sa snažili, žiadny prievan sme nezacítili. On tam ale vážne vtedy nebol. Korozívno-rútená sienka vypadaná po vrstvových plochách nedávala tušiť veľkú perspektívu. A ani haluškový zával nás bohvieako nezaujal. Takže - zamerali sme všetko čo sme v ten deň našli a Došnú dolinu sme opustili na 5 rokov. Až prišiel rok 1985. Bolo horúce leto a my sme sa motali aj po Došnej. Boli sme pozrieť dolinku Lučičná v závere Belianskej doliny a trasa náhodou viedla aj popri našich starých DO-čkách. V dvojke nás náhle zarazila mimoriadna zima - chlad, ktorý akosi nezapadal do malého podzemného priestoru pri pomerne vysokej vonkajšej teplote. Pozorne sme preskúmali haluškový zával na konci jaskynky a s Jurom Vronkom sme sa zhodli, že odtiaľ asi vanie slabučký prievan. To bolo impulzom pre ďalšie akcie zamerané samozrejme už na sondovanie.

1989 Mirka Haľamová pred vstupom do Parlamentu (začiatok Perlovej chodby) Foto: P. Mrázik

SintrovĂŠ jazierko cestou do siene Parlament. Foto: P. Pokrievka ml.

Ukázalo sa, že prekonať zával nebude vôbec jednoduché. Bolo totiž potrebné kopať zdola nahor. Zhora sa na nás pritom sypala sutina a skaly ťažké aj 20 – 30 kg. Keď sme ale rozrušili zasintrovaný základ závalu objavil sa naozajstný citeľný prievan. To nás poháňalo. 4 m dlhou, drevenou tyčou sme zdola rozrušovali sutinu a postupne vynášali spadnutý materiál. V poradí na piatej akcii (ak ale nerátam sólové akcie Ivana Oravca, ktoré boli veľmi užitočné) sa podarilo prekážku rozrušiť natoľko, že Peter Holúbek sa mohol za výdatnej pomoci kolegov opatrne pretiahnuť do ďalšieho pokračovania. Rozšírenie prekopaného úseku pri zabezpečení zhora už nebolo také nebezpečné a čoskoro boli novoobjavené priestory prístupné pre všetkých. Bolo to v noci z 29. na 30. novembra 1986 a v tú istú noc som si jaskyňu prezrel aj ja. To čo sme vtedy objavili malo 175 m a mapu, ktorá zobrazuje tento stav, sme uverejnili v minulom čísle. Pre Peťa Holúbeka to bol prvý naozajstný objav a tak je pochopiteľné, že sa najzúrivejšie pustil do prieskumu jaskyne. Citujem z jeho knihy „Po stopách temnoty 1. časť – z Martina“: V Došnej doline sa v krátkej diere podarilo postúpiť v noci z 29. na 30. 11. 1986. Objav asi 150 m chodieb bol prvý v mojom živote a musím povedať, že poriadne na mňa zapôsobil. Dve siene, otvorené možnosti ďalšieho postupu a pozoruhodná výzdoba spôsobili, že som noci do nasledujúcej akcie poriadne nespával a aj cez deň som si v snoch predstavoval ďalšie objavy a v duchu som videl objavenú novú jaskyňu porovnateľnú so Stratenskou. No realita bola iná. V Perlovej jaskyni, tak sa totiž jaskyňa pomenovala, sa objavovalo už iba po krátkych krokoch. Ale aj tak sa už nezopakujú chvíle , keď sme sa plazili v panenskom plastickom sintri a objavovali tesné kanálové priestory. Dnes má jaskyňa dĺžku okolo 500 m. Na konci plaziviek sa končí neprieleznou úžinou s prievanom. Je to veľká výzva, ktorej sa azda dakto chopí... 18

Potom Peťo vydal 2. časť svojej knihy v roku 2014. Tu asi nájdeme posledné publikované zmienky o Perlovke . Ak sa mýlim, opravte ma. Ale tak ešte raz citujem Peťa z jeho knihy : Prvý septembrový deň roku 1990 sme s Janom Kleskeňom zamerali podstatnú časť plaziviek v Perlovej jaskyni, ktoré sme objavili ešte v marci roku 1988 so Štefanom Labudom, Jožom Ferencom a Janom Vykoupilom. Bola to poriadne otravná práca. Steny jaskyne sú tu pokryté hrubou vrstvou sintra, nedá sa stabilizovať meračský bod, úžiny tiež nepridajú na pracovnej pohode, ale vznikla mapa, ktorá ukázala zaujímavé súvislosti. Dvoma menšími objavmi sa postúpilo ďalej, dĺžka jaskyne prekonala 400 m. Na konci je úžina s prievanom, dá sa kopať, no aktivity tu poklesli, pretože pracovisko je prístupné pomerne náročným plazením. Akcia na postup v Perlovej jaskyni sa uskutočnila aj 16. apríla 1994. Vtedy sme sa s Marošom Bukovským a Janom Agricolom pokúšali pomocou danubitových príložných náloží rozšíriť Prievanovú úžinu na konci jaskyne. Nepodarilo sa však postúpiť ďalej, výbuch neurobil takmer nič, akurát sme zlikvidovali čoraz vzácnejší strategický materiál. Treba priznať, že nepríjemné úžiny a plastický sinter neboli príjemnými spoločníkmi a bez nepremokavej kombinézy vyšiel každý návštevník úplne premočený. Súbežne s našou akciou v Prievanovej úžine v Kaňone v Suchej jaskyni č. 1 sekali diery na odstrely Jano Kleskeň s Elenou Valkovou. Dohodli sme sa tak, že po skončení práce v Perlovej jaskyni prídeme za nimi. Zlomili však korunkový sekáč , a tak vyvŕtali iba nehlbokú dieru, do ktorej sa zmestí len malá nálož. Väčší účinok nemali ani dve príložné nálože. Naša posledná akcia zameraná na prienik v Perlovej sa uskutočnila 13. mája 1994. O 19.30 hod. sa stretávame na Starej Ľadovni pri mame Petra Mrázika v zložení Peter Holúbek, Peter Mrázik, Jano Agricola a Jano Kleskeň. Na úplnom konci sa nedá

kopať, a tak s danubitom strieľame pri meračskom bode č. 65 úžinu, kde prejdeme asi o 10 m dopredu. Veľmi perspektívne to však nevyzerá. Počas jaskyniarskeho týždňa v Havranove zameriavame 10. septembra 1994 s Petrom Magdolenom plazivky v dĺžke asi 30 m a Štefan Labuda s Petrom Čarným a Milošom Čermákom navštívia

koniec jaskyne, no bez akéhokoľvek výsledku. Touto akciou sa zavŕšila jedna etapa speleologického prieskumu Perlovej jaskyne. Toľko teda dnes o Perlovej jaskyni. Ale ešte na záver doplním: Z iniciatívy a na podnet Peťa Holúbeka bola Perlová jaskyňa v roku 2001 vyhlásená za Národnú prírodnú pamiatku.

Pravidelný zimný monitoring netopierov v Perlovej jaskyni. Na fotke je podkovár malý Foto: P. Pokrievka ml.

Havrania jaskyňa vchod

výkop

Sieň čakateľov

výkop

Mapa jaskýň v Došnej doline

Perlová jaskyňa Dĺžka jaskýň spolu: 500m 10 m

Jaskyne zamerali: Holúbek, Mrázik, Mráziková, Kreslil: Michal Danko Kováčik, Kleskeň, Pokrievka, Pokrievková, Dĺžka: 504 m Lejava, Plavec, Neuschel 2010–2011

Prevýšenie: 26 m Zameral: Holúbek, Mrázik, Mráziková, Kováčik, Kleskeň, Pokrievka, Pokrievková, Lejava, Neuschel

Legenda

polygónový ťah

komín

pomocná šípka

šikmá plocha

stena

obrys kameňa

stena tvorená suťou

ohraničenie

priečny rez

piesok

možné pokračovanie

štrk

previs

sintrové jazierko

priepasť

10m Výzdoba vo Volejbalovom dóme. Foto: P. Pokrievka ml.

DO-7

Perlová jaskyňa Dĺžka: 415m Prevýšenie: 26m Kreslil: Peter Mrázik Prekreslil: Michal Danko

DO-5 vchod

Havrania jaskyňa

Dĺžka: 69m Prevýšenie: 8m Kreslil: Pavol Pokrievka ml.

A - A`

Jaskyňa DO-5

Dĺžka: 6m

Jaskyňa DO-7

Parlament

Dĺžka: 10m

Neprekonaná úžina ?

Pieskový sifón

Sieň Košičanov B

B - B` B`

Volejbalový dóm

? Križovatka ? ? Prekopaný zával

Zlomený dóm ?

Prechod Malou Fatrou 16. ročník

Ivana Poláková, Pavol Královanec

Pohľad na krivánsku časť Malej Fatry. Foto: P. Pařízek

Prechod Malou Fatrou už po 16-krát usporiadal Mestský klub slovenských turistov Martin, pod vedením predsedu klubu a inštruktora VHT Pavla Kralovanca. Ide o trojdňovú celoslovenskú turistickú akciu s dvoma nocľahmi – na chate pod Chlebom a na chate Matičiar na Martinských holiach, čo predstavuje veľkú výhodu, lebo účastníci nemusia nosiť potrebné veci na bivakovanie, čím výrazne klesne váha batoha. Podujatie je veľmi náročné po kondičnej, ale aj psychickej stránke. Trasa meria 73 km s prevýšením 4291 m za rôzneho počasia, preto len málo prihlásených absolvuje celý turistický pochod! Výhodou je variabilita, kde si účastníci môžu vybrať rôzne časti prechodu, prípadne sa môžu napojiť na rôznych trasách. Účastníci, ktorí absolvujú celú trasu - môžu hrdo povedať – „máme za sebou hrebeňovku Lučanskej ako aj Krivánskej Fatry“! Naša trasa začína v obci Zázrivá, kde je hranica medzi Krivánskou Malou Fatrou a Oravskou Magurou a malým slovenským pohorím nazývaný Púpov. Pokračuje miernym stúpaním ponad osadu Zázrivá – Biela, stále po červenej značke na známe turistické miesto nazývané Medzirozsutce. 22

Je to ďalší nádherný kút Slovenska, kde by naozaj bolo možné vychutnávať nádherné ticho hôr, pokiaľ ho nenaruší kvílenie motorových píl drevorubačov. Náročným výstupom sa dostávame na majestátny fatranský vrchol - Veľký Rozsutec do nadmorskej výšky 1610 m, s typickým krížom na vrchole. Patrí medzi najkrajšie vrcholy Malej Fatry s prekrásnym výhľadom do blízkeho, ale aj vzdialeného okolia. Pri dobrej viditeľnosti je možné dovidieť Vysoké Tatry s Kriváňom, Nízke Tatry, Veľkú Fatru, Oravskú Maguru, Západné Tatry, Chočské vrchy, Strážovské vrchy a Oravské Beskydy. Bohužiaľ, my sme to šťastie nemali, bola taká hustá hmla, že nebolo vidieť ďalej ako na 10 m. Hlasy odvážlivcov sme viac počuli, ako videli... Po krátkom odpočinku sme pokračovali ďalej na Medziholie, kde kedysi stála Chata pod Rozsutcom, ktorú v roku 1985 zničil požiar. Škoda, že ju neobnovili, pretože ide o naozaj krásne miesto a výborné východisko i útočisko pri túrach vo východnej časti Krivánskej Malej Fatry. Čaká nás strmý výstup na Stoh a zostup do Stohového sedla. Ďalej otvoreným, holým hrebeňom cez Poludňový Grúň,

Steny, Hromové, Chleb a Snilovské sedlo. Cestičkou ku Chate pod Chlebom, kde sme riešili ubytovanie rôznych spôsobom. Skôr narodení prenocovali na urbársko-poľovníckej chate Šútovo. Je to útulná chata so všetkým čo potrebujeme, vrátane nachystaného dreva. Večer posedenie, gitara a vytúžený oddych! Ostatní účastníci spali na Chate pod Chlebom. Ráno sa vraciame starou cestou do Chaty pod Chlebom a pokračujeme červenou značkou s malou odbočkou na najvyšší bod prechodu, ale aj celého pohoria - Veľký Kriváň (1709 m n. m.). Sme radi, že sme nezažili hroziace nebezpečenstvo stretnutie s medveďom, ktorý sa v týchto odľahlých končinách často vyskytuje. Po absolvovaní Kriváňa nás čaká sedlo Bublen a nenápadný lúčny kopec. Krátky zostup a stúpanie na nižší z Kriváňov - Malý Fatranský Kriváň (1671 m n. m.). Pokračujeme ďalej cez Priehyb, Stratenec a Biele skaly (ľudovo Ťavie chrbty) na dominantný vrchol Suchý. Po krátkom odpočinku zostupujeme na Chatu pod Suchým, kde máme

tzv. občerstvovačku a rezkým krokom sa premiestňujeme do Strečna - najnižšieho bodu tohto prechodu. Následne pokračujeme pod Polom na Saračniky, Úplaz a Minčol. Na hrebeni sme si odpočinuli a kochali sme sa výhľadom na Žilinu a aj celý Turiec. Kto išiel v noci za dobrej viditeľnosti s jagavými hviezdami, ten má určite nezabudnuteľný zážitok! Slnko pomaly zapadlo a na dohľad máme vysielač na Krížave. Už sa tešíme na Chatu Matičiar, kde máme pre účastníkov pripravenú teplú polievku, pečenú klobásku a samozrejme dobrý aperitív! Po dvoch dňoch pochodu každý z nás uvíta teplo a sucho! Mohli sme si dopriať teplú sprchu, prípadne ošetrenie otlakov, spuchnutých nôh a teplú polievočku! Nemôže však chýbať ani dobrá zábava s neodmysliteľnou gitarou a spevom do nočných, ba až skorých ranných hodín! Návštevou nás dokonca poctil predseda KST Turiec – Jožko Haráni, ktorý s priateľkou absolvoval prechod po Strečno. Nezabudol ani na sponzorský dar a priniesol aj svadobné oznámenie s pozvaním na

Strážovské vrchy a Javorníky. Foto: P. Pařízek

Rajecká dolina. Foto: P. Pařízek

vlastnú svadbu! Ráno ďakujeme za „kompletný servis“ Jarkovi Turanovi, Katke Turanovej a Evke Královancovej, ktorí sa o nás už roky vzorne starajú ... Na Chate Matičiar sme boli v podstate ubytovaní po prvý krát, predtým sme končili na Chate Horec. Boli sme veľmi spokojní s príjemným prostredím, síce za primeranú finančnú úhradu, ale stálo to zato! Nasledujúci deň nás čaká náročná etapa z Chaty Matičiar smerom na Krížavu, Veterné a Hnileckú Kyčeru. V diaľke sa ukazuje náš posledný vrchol Lúčanskej Fatry, Nitriansky Kľak. Okolité lúky ešte neboli pokosené, a tak hýrili pestrou farbou početných lúčnych kvetov. Vychutnávali sme si túto krásu prírody! Lúčanská Fatra je naozaj plná obrovských plôch lúk, na ktorých je možno zazrieť jeleňov. Z majestátneho Kľaku s neodmysliteľným dvojkrížom schádzame do dedinky Vrícko, kde končí

Pohľad z Úplazu na Kľak. Foto: P. Pařízek

Vrchol Malofatranského Kľaku. Foto: Ľ. Hoferica

náš prechod a dávame si pivko, ktoré si určite zaslúžime! V cieli môžeme sumarizovať: prechodu sa zúčastnilo 27 turistov, čo predstavuje najväčší počet účastníkov všetkých zatiaľ uskutočnených ročníkov. Boli sme úprimne radi, že počasie sa umúdrilo a boli sme obdarení počas troch dní úchvatnými pohľadmi a tajomnými krásami, dávajúcimi silu! V tomto úžasnom chráme prírody si človek viac ako inde uvedomuje svoju vznešenosť a zároveň malichernosť a pominuteľnosť vo vesmíre. Zbadá, ako málo pozná svet, svojich blízkych, priateľov, druhov, ba aj samého seba... Sme rozhodnutí, že o rok uskutočníme opäť ďalší pochod a zatúlame sa do čírej prírody. Len tak môžeme vniknúť do jej tajov, do podstaty bytia, bez poznania ktorého nemožno nič skutočne pravdivé napísať...

Jaskyniari na malom dunaji Miroslav Brežný

Foto: M. Brežný

...štvrtok 30. október. Mám trochu obavy. Raz darmo, kto to kedy videl na Dušičky pod stan. Mama len krúti hlavou. Utekám ešte na cintorín zapáliť sviečky. Krásny večer, neskutočné počasie na toto ročné obdobie. Cintorín ovláda tá tichá, sviečkami presvietená atmosféra spomienok na našich blízkych, priateľov a známych. Musím ešte pohľadať varič a potom pobaliť vak. Kde som ho len dal. Dúfam, že budem mať všetko, lebo ráno sa musím naložiť a ísť ešte pre Zuzanu. Potom valíme smer Bratislava. Tiež si musím nechať všetko na poslednú chvíľu. Začalo to vlani. Volal Ľudo, že či by som nešiel splavovať Malý Dunaj. Mne netreba hovoriť dvakrát. A už v tom lietam. Podarilo sa mi nakaziť aj dcéru Mirku a jej priateľa Emila. Bol to zážitok. No, a potom ešte splavujeme Vltavu, znova Malý Dunaj a ten ešte aj v rôznych ročných obdobiach. Vždy dobrá partia, ľudia ktorých mám rád, ktorým dôverujem. Tie nádherné večery pri ohni, príbehy, otvorenosť a znovu noví ľudia“ nakazení tou istou chorobou“, lás-

kou a obdivom k prírode. Je to na dlhšie. Zuzka sadá do auta, po ceste krátka zoznamka a cesta nám pekne ubieha. Prichádzame do Novej Dedinky kde nás už čaká Ľudo a Peťo, majiteľ lodenice. Čakáme ešte pri čaji na Gusta. To je môj kormidelník, skúsený vodák, ktorý ma veľmi veľa o vode naučil. Ako sadnúť do lode, ako odraziť, ako sedieť. Nič príjemné, keď sa ocitnete dolu hlavou v studenej vode. Gusto chodí z Brezna a väčšinou vozí so sebou aj loď. Teraz tiež doviezol. Tak nakladáme lode na príves a Peťo nás už vezie do Tomášova. Tam položíme lode na vodu. Gusto vždy vykoná obrad, kde poprosí „rieku“ o zhovievavosť, aby nás prijala, aby sme v pokoji mohli splaviť, a hlavne v suchu. Na Vltave sme si toho sucha poniektorí moc neužili. Ja som sa hneď prvý deň pri nastupovaní musel prevrátiť. Do konca akcie som nemal na sebe nič suché. Skúšal som to usušiť nad ohňom, ale ani ten oheň v tom vlhku nechcel horieť, len dymil. Smrdel som ako údenáč. Ale aj tak bolo fantasticky. Pomaly veslujeme, nemáme sa kde ponáhľať. 25

Pred nami sú tri dni plné očakávaní, nevedel som si to predstaviť. Na Dušičky, splavovať. Pred nami sa hadí rieka, hladina pokojná, zaujímavo čistá, nikde nikoho, len my sami so svojimi myšlienkami. Kocháme sa tou krásou a jej farbami. Je to úplne iné ako u nás na horniakoch. Prichádzame k hrádzi. Vyplašené labute sa rozbiehajú po vode a vznášajú sa s veľkým hukotom k oblohe. Pripadám si ako na letisku. Sú ich desiatky. Toto sa nevidí každý deň. Musíme preniesť lode, ešteže sme naľahko. Plytká voda nám robí problémy, šúchame o dno. Nikomu sa nechce do vody, treba len viac zabrať a to lepkavé blato na dne nás pustí až k mólu. Prenášame lode cez hrádzu. Berieme všetko, ideme naťažko. Batožinu, stany a hlavne pitnú vodu.Užívame si nádherné slnečné počasie, ticho, farby. Dokrútené staré stromy, ktoré si korene máčajú vo vode ako prikrčení starci, sa striedajú s vysokými topoľmi a osikami, ovešanými bielymi volavkami. Pripadajú

Foto: M. Brežný

mi ako salónky. Fotím ako najatý. Labute, nutrie, bobry, kačice, rybáriky a rôzne iné vtáky, to všetko je tu okolo nás. Nespustia z nás oči. Mlčky to sledujem a snažím sa tie obrazy vryť do pamäti. Tie tam budú dlho. Zvečerieva sa a slniečko nám v červenkastej farbe ukazuje cestu. Svet okolo nás sa farbí do červena. Vyťahujeme lode na breh a čelovky z batohu. Sme u „Janíkov“. Naša známa nádherná lúčka, ktorá je ako stvorená na stanovanie. Rozbaľujeme stany pod starými agátmi. Treba ešte nachystať drevo na oheň, tak ťaháme z neďalekého borovicového hájika popadané raždie a vyschnuté konáre. Čakáme na Jana, ktorého má doviezť Peťo. Svetlá auta nám prezrádzajú, že už sú tu. Po krátkom zvítaní sedíme pri ohni, kŕmime hladné bruchá a vedieme nekonečné debaty. Tak toto mi fakt chýbalo. Noc v teplúčku, nechce sa mi z teplého spacáku, ale musím, lebo ma „tlačí“. Vychádzam zo stanu. Neskutočné, mesiac v splne, svieti ako cez deň. Čelovka mi je úplne

Foto: M. Brežný

zbytočná. Hviezdnatú oblohu rozhýbe občas blikávajúce lietadlo a dáva mi najavo, že som nie v divočine, ale neďaleko letiska Bratislava. Nevadí, aj tak sa mi tu páči. Ráno je už na tráve srieň, ale chlad sa dá vydržať, nie je to až tak zlé. Ľudo ide v plavkách a naboso skúšať teplotu vody. Brodí sa a ponára. Na moje prekvapenie to prežil. Robíme si srandu „že môj starý otec sa tiež raz kúpal a vôbec to nebolí“. Jano spí pod „širákom“ a po prebudení si pochvaľuje nový neoprén čo má na sebe. Má to niečo do seba. No, ja by som to neriskoval. Prichádza Peťo a dováža ešte Tomáša s manželkou a deťmi. Lode mu zviaže dohromady do tvaru „katamaran“ a na ustráchanú otázku, že či sa neprevrátia odpovedá „to by ste boli asi prví...“ Je nás stále viac a viac. To je dobre. Lode na vodu a pokračujeme pomaly ďalej. Slniečko má stále silu, tak si to užívame. Už sa nemôžem dočkať do Isteru. Varia tam parádne halásle s veľkými kúskami rybaciny a s bielym chle-

bom. Sú naozaj výborné, spucujem ich len tak zahučí. Po dobrom obede sadáme do lodí a pomaly sa plavíme až do Jelky ku mlynu, kde znovu rozbalíme tábor. Naposledy, začiatkom leta, keď sme tu boli, tak sme nemali kde postaviť stany. Toľko vodákov tam bolo. Začínala sezóna. Už z diaľky sme počuli dychovku. Mysleli sme, že nás vítajú. To sme ale nevedeli, že tam práve bol svetový festival dychovej hudby. Každý by si prišiel na svoje. Tradícia hovorí, že v Jelke si dávame pečenú rybu „HOKA“. Tak sme si dali a keď som počul, ako tí chlapci na tých trombónoch zahrali „New York“, skoro mi zabehlo. No perfektné. Teraz sme sami. Tri stany, Jano pod širák. Ticho. Na nezaplatenie. Zakladáme oheň. Gusto spraví „námornícky grog“ a je nám fajn. Ráno zavčasu vstávam. Vôkol hmla. Dala by sa krájať. Ľudo už varí čaj a chystá raňajky. Pridávam sa. Dochádza mi, že je nedeľa a o pár hodín končíme. Nechce 27

sa mi na to myslieť. Začala sa dvíhať hmla a v tom vidím, ako sa ten starý mlyn vynára z hmly a do toho obrazu sa derie slnko. Ostrými lúčmi trhá hmlu ako papier. Taký obraz sa nedá zinscenovať. Toto je môj kostol. Bežím pre foťák a dúfam, že v tom chlade mi vydrží baterka. Vydržala a stálo to za to. Balíme. Položíme lode na vodu a pomaly pokračujeme ďalej. Nemôžem sa nabažiť tých farieb, nádhernej jesennej prírody. Prichádzame do Madarásu, tam končíme. Peťo s autom prichádza o chvíľu, ani sa nestačíme najesť. Je presný a má dobrú logistiku. Ešte nás pozýva na splav na Troch kráľov. Len aby bol sneh. Patrí mu naša vďaka za jeho obetavosť. Posledné foto, posledné podanie rúk, posledný pohľad na vodu. V duchu ďakujem, že nás rieka prijala a nechala nás hladkať svoj, ako olej nehybný chrbát. Nechala nás dôjsť všetkých, zdravých a v suchu. Vďaka patrí aj vám všetkým, ktorí ste toto so mnou zažili. Už sa teším na „Trojkráľový splav“ a stretnutie s vami.

Foto: M. Brežný

minčolský trojlístok Július Lamoš

Pohľad z Minčolu na kriváňsku časť Fatry. Ilustračné foto: J. Haráni

Je jeseň, polovica novembra. Dni sa už skrátili a na kopcoch sa začína objavovať prvý sneh. „Rád by som ešte stihol uskutočniť nejaký pekný hikingový projekt,“ vravím si. „Pokiaľ možno čo najskôr, kým je ešte pekné počasie a nie je moc snehu. Tak okolo 50 – 60 km, aby sa to stihlo cez deň.“ Oslovujem potenciálneho parťáka Lukáša Šichtu, aktuálneho držiteľa 24-hodinového Magurského rekordu a hneď nachádzame spoločnú reč. Kreslím to na mapy.hiking.sk a celkom sa nám to páči, čísla sú v norme a ten názov?! Paráda, je rozhodnuté. O tri dni, v nedeľu 22.11.2015, ideme ochutnať „Minčolský trojlístok“. Pridáva sa aj Jakub Kubačka z Ružomberka, náš parťák z letného projektu „Koruna Oravy“ a aj Ľuboš Kravec z Banskej Bystrice. Toho zatiaľ nepoznám, no Lukáš sa s ním už stretol na trailových pretekoch v Tatrách. Mohlo by to teda fungovať a verím, že nebude potreba skracovať si to po prvom alebo druhom výšľape a „trojlístok“ zvládneme spoločne jedným ťahom. Cítiť, že už je zima za dverami. 30

Na hrebeni sneží, dole prší, no predpoveď je zatiaľ priaznivá. Na nedeľu hlásia minimálne zrážky a len mierny vietor. „To je ideálne projektové počasie,“ vravím si. Trošku sa obávam len snehu, ktorý sa drží nad 900 m n. m.. Snažím sa odhadnúť schopnosť tenisiek udržať sucho a teplo v takomto prostredí, no celkovo sa už teším a ladím na nedeľu. Čakajú nás 3 výstupy a zostupy na Malofatranský Minčol (1364 m n. m.) po všetkých šiestich značkovaných chodníkoch a aj presuny po poľných cestách medzi dedinami. Z vtáčej perspektívy trasa pripomína trojlístok. Hoci dobre poznám tento kopec, teraz ho vnímam inak, akoby som ho šiel objavovať prvýkrát. Som celkom zvedavý, či nám takto bude chutiť a ako to všetko dopadne. Je nedeľa 6 hodín ráno. Stretávame sa na konečnej zastávke na ul. Kolónia Hviezda a sme všetci štyria: Lukáš, Jakub, Ľubo a ja. Zrejme si to nikto nechcel nechať ujsť. Žiari z nás dobrá nálada, vtipkujeme, tešíme sa, že sme sa opäť stretli a ideme ochutnať spoločné dobrodružstvo.

O hodinu vychádza slnko, tak nasadzujeme čelovky a vyrážame. Pomedzi domy sa presúvame na Piatrovú, kde sa napájame na modrú značku. Vnárame sa do lesa a škripot Lukášových spikecrossov utícha (tenisky s oceľovými hrotmi). Stúpame strmo hore, rýchlo naberáme výšku a čoskoro sa začína brieždiť. V tele sa už rozkúrilo, tak zastavujeme. Čelovky a pár vrstiev oblečenia putujú do batoha. Ideme celkom svižne, no nechceme to prepáliť hneď na začiatku. Objavuje sa prvý sneh, prichádzame na hrebeň a po chvíľke sa z hmly vynára vrcholový dvojkríž. Sme hore. Prvý výstup máme za sebou. Je tu 5 – 10 cm snehu, trošku fúka a viditeľnosť je okolo 100 m. V závetrí si dávame niečo pod zub a zapíjame horúcim anglickým čajom z termosky. Ľuboš nešetrí chválou. Ja zatiaľ zriaďujem depo, schovávam pod strom rezervné tenisky, termosku a aj nejaké to jedlo. Batoh je hneď ľahší. „To sa mi teraz pôjde,“ vytešujem sa. Ďalej pokračujeme hrebeňom smerom na Martinské hole a pod Krížavou odbočujeme na zelenú, dole na Skalky, Čipčie a Turie. Zhodujeme sa, že táto časť túry sa nám veľmi páči. Je to tu zaujímavé, prí-

Brodenie lístim. Foto: Ľ. Kravec

jemné a nie moc strmé. Chodník sa s nami pohráva, my si to užívame a kocháme sa zasneženou krajinou. Hotové pohladenie duše. Bežíme aj kráčame tak, ako nás terén pustí. Najskôr lúkami po snehovom poprašku, ktorý pod nohami pekne chrúme a tlmí nárazy. Neskôr lesom po ihličí a lístí. Pod Ostrou odbočujeme do traverzu

Mapa Minčolský trojlístok.

Čistý grúň, stúpanie žltou od Turia. Foto: J. Lamoš

Dlhá lúka. Foto: J. Lamoš

na modrú, kde sa brodíme cez polmetrové záveje lístia a potom už stúpame na vrchol Čipčie. Hore nás čaká pekný výhľad a aj pár lúčov slnka, ktoré presvitajú pomedzi mraky. Je tu pekne, majú tu aj zriadené posedenie okolo ohniska. Chvíľku rozjímam, zjem pár sušených brusníc a už bežíme dole serpentínami. Žartujeme a predbiehame sa ako malí chalani. Snívajúc o kofole vchádzame do slnkom presvetlenej dediny. Turie má však ešte krčmy zavreté, sme tu skoro. Stáčame to teda na žltú späť na Minčol a stúpame hore po asfaltke Turskou dolinou. Asi po kilometri zastavujeme pri lúke s pekným posedením vedľa potoka a dávame si plánovanú prestávku. Vychutnávame mňamky, čo sme si dnes nabalili a zisťujeme, kto na čom „frčí“. Je to riadna všehochuť, od tuniakovej konzervy cez syr, banány, pomaranče, sušené ovocie, orechy, sladkosti až po detskú výživu v tube. Po chvíľke sa už opäť gúľame hore dolinou. Všetko je fajn, len keby mi nebola zima na nohy. Tenisky premokli a ani zvýšenie tempa nezaberá. Na snehu sa to ešte zhoršuje,

Vrchol Minčolu v hmle. Foto: I. Martynek

tak radšej pridávam do kroku a ponáhľam sa hore, kde sa prezujem do suchých. Cítiť už trošku únavu a aj komunikácia začína byť pokojnejšia. „Nejako skoro,“ vravím si, no asi aj ten chlad berie energiu. Tempo je však zatiaľ prijateľné, priemerku si držíme tesne pod 5 km/h. Vidím dvojkríž, sme opäť hore. Druhý výšľap a aj približne polovica trojlístka je zdolaná. Rýchlo prezúvam mokré tenisky a verím, že konečne zohrejem studené nohy, no tie sa rozmrazujú až pri zostupe. Ľubo trošku zaostáva a hore prichádza o pár minút neskôr. Zvažuje, či si to neskráti a nepôjde z Minčola dole na Kolóniu Hviezdu, kde by nás prípadne počkal. Rozhoduje sa však zabojovať a tak pokračujeme ďalej ako jeden muž. „Bŕŕŕ ale je tu zima.“ Už po pár minútach státia nás riadne drgľuje. Rýchlo dopíjame čaj z termosky a bežíme dole nech sa trošku zahrejeme. Ideme rýchlo, míňame lyžiarske vleky a zastavujeme až dole v doline. Krokom sa trošku vydýchame a o pár minút už vchádzame do Višňového. Zisťujeme však, že najbližšie pohostinstvo

s teplým jedlom je až 2 km dole dedinou. Moc sa mi do toho nechce, je to zachádzka a o pár hodín už bude tma. Mali by sme frčať ďalej a skúsiť šťastie v Stráňavách, no škvŕkanie v bruchu a dochádzajúca voda sú silnejšie argumenty. Bežíme teda dole dedinou, aby sme ušetrili čas a zastavujeme až pred Penziónom Pagy. „Dobrý deň. Štyrikrát kurací vývar, kofola a presso,“ objednávame aj dve pizze, keď nám sľubujú, že budú o 10 minút. Zatiaľ si dopĺňame vodu do camelbakov a rozrábame „ionťák“. Čas rýchlo beží a pizza nikde. Nakoniec prichádza v momente, keď už takmer vstávame k odchodu. Čakali sme 40 minút, no oplatilo sa. Je to chutná, voňavá, ale hlavne teplá mňamka, úplne pookrejeme. Energia sa zas rozprúdi v žilách a tak môžeme pokračovať rýchlo ďalej. Kráčame naspäť hore dedinou a na konci odbočujeme na cestu do Stráňav. Začína sa stmievať. Keď už máme dedinu na dohľad, neschádzame do nej, ale skúšame to traverznúť cez lom a ušetriť tak čas. Vrátnik nás však nepúšťa ďalej, a tak to spodkom cez lúky obchádzame. „Ponáhľaj33

me sa! Nech sme na chodníku ešte pred zotmením.“ Stihli sme to. Na značku sa napájame okolo 16:30 hod., no zisťujeme, že máme len dve funkčné svietidlá. Jednu čelovku a jeden svietiaci mobil. Hádam to bude stačiť. Vchádzame do lesa do tmy. Najskôr hore žltou na Kojšovú, potom modrou do sedla Javorina a ďalej po červenej až na Minčol. Toto je tiež pekný úsek. Človek to však ocení hlavne cez deň, keď vidí viac, ako len pod nohy. Snažíme sa držať pokope, aby sme si mohli navzájom svietiť a nestratili chodník. Riadne nás to spomaľuje až ma to uspáva, no musíme sa prispôsobiť aj Ľubovým nohám, ktoré už zrejme idú na rezervu. Spoločne tak bojujeme, každý na svojom fronte a postupne sa štveráme tretíkrát hore. „Paráda, tak sme opäť tu! Už len dole žltou na Kolónku a trojlístok je náš.“ Tempo sa pri zostupe zrýchľuje, konečne ožívam a aj pomyslenie na blížiace sa pivko a teplé jedlo celkom motivuje. Stále sa však sústreďujem na každý došľap. Nechcel by som si ublížiť teraz v závere. Vďaka snehu a dole žiariacej martinskej pahrebe to ide rýchlo aj bez svietidla a posledný kilometer po asfaltke

20.30 hod. „afterka“. Foto: J. Lamoš

dokonca bežíme, čo v nás umocňuje nielen pocit únavy, ale aj spokojnosti. Paráda!!! Zvládli sme to!!! Ďakujem vám, ste skvelí!!! Podávame si ruky a na tvári nám žiari široký úsmev. Je 20:30 hod. Kruh je uzavretý za 14 hod. 30 min a Minčolský trojlístok si zapisuje prvých účastníkov. Do vyhriatej pizzerie na konečnej zastávke vchádzame unavení, ale spokojní. Začína sa „afterka“. Nebude to však žiadna veľká „žúrka“, skôr len také pokojné uzavretie akcie. Konečne zacengá orosené pivečko a rozprúdi sa diskusia o dnešnom dobrodružstve. Chceme k tomu aj pizzu, no nedá sa, a tak nám domáci venujú kapustnicu ako bonus. Je skvelá! Ďakujem vám kamaráti, bol to úžasne strávený deň. Vidíme sa na ďalšom úlete. Čaute! Cestou domov sa mi už v hlave premietajú zaujímavé filmy z dnešného dňa, no teším sa najmä na ten vnútorný pokoj, ktorý ma bude sprevádzať nasledujúcich niekoľko dní. Projekt Minčolský trojlístok sa nám teda podarilo úspešne a v zdraví zvládnuť a overiť si, že sa dá vymyslieť pekná, zaujímavá a aj ťažká túra, ktorá by mohla byť výzvou aj pre náročnejších, hoci sa nachádza len v okolí jedného kopca.

Letný prechod Veľkofatranskej magistrály Jozef Haráni

Stúpanie na Javorinu v druhý deň prechodu. Foto: J. Haráni

12.06.2015 Piatok Konečne je tu deň, keď sa začína napĺňať jeden z mojich osobných restov. Hneď ako som ukončil svoj „megaprojekt“ okolo Slovenska, tak prišli na radu ostatné, nedotiahnuté sny a plány. Tento prechod som konečne dotiahol do štádia, keď v piatok ráno o siedmej odchádzame z Vrútok. Rasťo Lacko šoféruje Medulienku a ja s Lenkou ideme na Svenovi. V Priekope pri Lidli nastupuje prvý pasažier Peťo Ferianček. V Martine na Prieložteku pristupujú Ivana Poláková a Nikolaj Bonda. Ja na Svenovi idem na Bystričku pre Mira Kardoša a styčného dôstojníka Jožka Minárika. Rasťo priberá v Košťanoch ešte Paľa Kraľovanca a Emila Rišiana. Potom v T. Tepliciach čakáme chvíľu na námestí, kde prichádzajú Prievidžania od Emila Rišiana, Jano Tóth a Paľo Pařízek. Pár minút po ôsmej vyrážame z Teplíc hore Šturcom. Pred pol deviatou sme v sedle Malý Šturec. Rasťo s Jožkom sťahujú autá a my desiati štartujeme o pol deviatej po červenej značke. Táto farba nás bude sprevádzať celé tri dni. Počasie zatiaľ podľa predpovede vyzerá byť naozaj dobré. Postupne prechá-

dzame popod Krásny kopec a Košarisko až k horskému hotelu Kráľova studňa. Pri hoteli sme o štvrť na dvanásť a tak sme si polhodinu nadbehli. Na hoteli sme skysli hodinu a pol. Podľahli sme sľubom, že kuchárka príde do hodiny od nášho príchodu. Po hodine a pol, keď sme každý vypili veľa pív a po sľúbenom jedle nebolo ani stopy, sme zdvihli kotvy a vybrali sa ďalej. Radšej mierne pripitý a s miernym hladom ako čakať na nejakú imaginárnu kuchárku, ktorá nás má na háku. Prešli sme sa ku Kráľovej studni a tu sme sa roztrhali na viaceré partie. Dopredu sa ako vždy rozbehol Miro Bocian. Druhú partiu sme na striedačku tvorili ja s Lenkou a Niki s Petrom. Tretiu, najviac veselú partiu, tvorili Emil, Jano a Paľo Pařízek a na konci šiel Paľo Kraľovanec s Ivanou. Takto sme sa za krásneho počasia pretárali cez Krížnu, Ostredok a Ploskú až na Chatu pod Borišovom. My štyria sme došli na chatu o 17.00. Ostatní tak hodinu a pol po nás a Bocian zase hodinu a pol pred nami. Večer sa na chate „zomlelo“ naozaj dosť ľudí. Zajtra je totiž 16. ročník borišovského behu do vrchu a tak je tu riadny huriavk. K nášmu prechodu sa chcú ešte pridať Paľo Kinceľ 35

Začiatok prechodu v sedle Malý Šturec. Foto: R. Lacko

a Jano Humenný, ktorý sa tu večer objavili. Skrátka pri borovičke s horcom a pive sa dosť dlho mulatovalo. Na chate sme ostali spať ja, Lenka, Miro a Jano Humenný. Ostatní išli spať na salaš pod Ploskou. 13.06.2015 Sobota Ráno sa zobúdzame rozbití a ja aj trochu vyspatý. Celú noc som vraj brutálne chrápal. Najväčšie nervy mal Jano a sused

Ostredok. Foto: J. Haráni

vedľa mňa. Bleskovo som sa zbalil a zmizol do jedálne. Postupne sa všetci vylienili a raňajky, ktoré nám Števo sľúbil na siedmu sa aj uskutočnili. K nám trom sa pridali ešte Niki a Peter. Až neskôr som postrehol, že Jano Humenný musel byť naozaj nasrdený, lebo sa rozbehol na liptovskú časť hrebeňovky. Pred ôsmou sme sa rozlúčili s osadenstvom vrátane Stana a o ôsmej stojíme podľa dohody v sedle pod chatou. Pár minút po ôsmej sa vyrojil zvyšok partie zo salaša pod Ploskou a pripája sa k nám. Dnes sme teda jedenásti. Opäť sa po nejakej hodine trháme. Bocian zas vpredu a k nám štyrom sa pridáva Paľo Kinceľ. Ostatní sa tratia ako včera. Je opäť horúco a slnečno. Šťastie máme v tom, že prejdúc Šoproň a Javorinu, sa vnárame do pomerne hustých lesov. Tie nám poskytujú dostatočnú ochranu pred páliacim slnkom. Na dôvažok aj mierny severný fén, ktorý nás svojím vánkom ochladzoval včera celý deň pokračuje aj dnes a aj zajtra. Veľké prevýšenia z nás vyciciavajú postupne energiu. Prejdúc Štefanovú sme si na chvíľu oddýchli pod Malým Lyscom, kde sme prejedli trošku sladkostí. Potom pokračujeme cez Malý Lysec až pod Jarabinu, kde si už vážne dávame obed.

Dochádza nám voda a tak pár metrov pod vrcholom Jarabiny nám bodne dvesto metrov vzdialená studnička. Voda z nej je taká ľadová, že po pár minútach naberania mám ruky úplne skrehnuté. Potom vrchol Jarabiny a opäť brutálne zostupy a výstupy. Cez Vyšnú Lipovú sme sa postupne prebojovali o 16.00 na vrchol Kľaku. Moc sa nezdržujeme a tak spolu s Lenkou zdrháme. Potom nás dobehol už len na Chládkovom/alebo Kliačiku/ Paľo Kinceľ, ktorý s nami zišiel až do sedla Príslop. V ňom sa ocitáme o 17.30. Sme uťahaní ako kone, ale spokojní. Pri kolibe Príslop už sedia Miro s Jožkom a máme aj hostí. Je tam Dušan Scholtz s priateľmi, ktorí nás prišli pozrieť. Chvíľu porozprávali a spustili sa do doliny. Sú totiž na bicykloch. Po nejakej hodine sa dotrúsil zvyšok mančaftu. Prievidžania spolu s Ivou Polákovou končia. Niektorí toho majú plné zuby a niektorí majú povinnosti. Jožko ich zváža dolu do Nolčova. Keďže som pre účastníkov zájazdu nakúpil Plzeň 12°, každý si spokojne popíja. Večer sa končí kakofóniou unavených a pripitých hlasov, ktoré postupne utíchajú. Noc je teplá a v tejto nadmorskej výške akurátna na prespanie. Kolibka, ktorá sa naozaj pýtala do týchto končín, zakaždým potichu vŕzga, keď sa niekto unavene prehadzuje. Spím pri otvorených dverách

a tak som ochladzovaný príjemným nočným vzduchom. 14.06.2015 Nedeľa Dnes vstávam skôr ako zvyčajne. Po návšteve lesa som si ešte ľahol a opäť tuho zaspal. O 5.45 vyskakujeme z pelechov a nastalo balenie s raňajkami. Odchod je písknutý na siedmu a celkom sa nám to darí. Jožko odchádza so zásobovacím Svenom a s ním odchádza aj Paľo Kraľovanec. Nejde mu karta. Sám povedal, že ma málo našliapané. Takže v tretí deň sme ostali siedmi. Po štarte sa postupne rozhýbavame. V sedle je dusno, no hneď ako sme sa vyhupli na Príslop, začal povievať náš priateľ fén. Dosť dlho sme chránení pred slnkom, lebo postupujeme po západnej strane popod Nižnú Lipovú. Tu prechádzame okolo dvoch bohatých prameňov. Pri každom sú zo tri železné válovy plné ľadovej, čerstvej vody. Takže tvrdenia, že na trase tejto magistrály niet vody sú nepravdy. Včera bola voda pod Jarabinou a dnes tu. Potom míňame Vyšné Rudno, kde je odbočka na Nolčovskú Maguru. Ďalej nasleduje spust cez Tlstý diel až do Ľubochnianského sedla. Tu už slnko útočí naplno. Našťastie máme vody dosť a tak dopĺňanie tekutín nezaostáva. Zo sedla sa najprv

Začiatok druhého dňa, Borišov je za nami. Foto: J. Haráni

Vrchol Kľaku v druhý deň prechodu. Foto: J. Haráni

Záverečné ráno v kolibe Príslop. Foto: J. Haráni

púšťame hore Fatrou a od poľovníckej chatky ideme strmo cez Grúň. Oblasť je po drsnej kalamite už vyčistená a to doslova. Prašná poľná cesta sa vinie po hrebeni a po strmom zostupe sa napája na poľnú cestu pod Kopou. Odtiaľ sa prudko doprava láme chodník, ktorý sa s malými prestávkami strmo dvíha až na vrchol Kopy. Tu sme si odfúkli a začali jesť. Po chvíli dorážajú aj Niki, Paľo a Peťo. Od tejto chvíle sa už držíme spolu. Zostupujeme po hrebeni Kopy k vyhliadkovému krížu a potom bokom do doliny Korbeľka. Tento úsek je taktiež kalamitný a tak aj brutálne zasekaný. Postupne prekonávame prekážky, ktoré nám príroda postavila do cesty. Pred posledným zostupom do doliny sme na chvíľu stratili značku. Po skratke do doliny sme ju opäť našli a tárame sa po nej ponad hlavnú cestu až do centra Ľubochne. Tu sme si dali pár obedných pív a zhrýzame posledné zásoby. Sme unavení a šťastní, že to máme za sebou. O 14.00 sa dvíhame a odchádzame na železničnú zastávku Ľubochňa. Posledné fotografie a 14.30 prichádza osobný vlak ktorý nás vezie domov a v ústrety ďalším výzvam. Horám zdar!

Záverečné foto v cieli prechodu Veľkofatranskej magistrály. Foto: P. Kinceľ

Tečie voda tečie, po kameni skáče Nikolaj Bonda

Kaskáda na Zázrivke pri Malej Lučivnej. Foto: M. Kuchta

Je polovica augusta. S radosťou som prijal esemesku „Vodáci Ľubochnianka tečie ako lusk, suchošľap Laco.“ Dostal ju aj Malý (Vlado). Ľubochnianka zabrala. Drnčia telefóny. Nesmieme dlho váhať. Z malých údolí voda skoro odtečie. Zajtrajší pracovný deň vyhovuje aspoň trom. Na dohodnutom mieste sa stretávame štyria. Malý nás zoznamuje s Milanom z Piešťan a navrhuje splaviť Zázrivku. Sme štyria a hlasovanie by mohlo dopadnúť nerozhodne. Rozhodne teda minca. Budeláma (Peter) hádže mincu do výšky, zachytí ju do dlane a otrčí našim zvedavým očiam. Zazri, je to Zázrivka! Podľa vodáckej mapy ČSFR vydanej Kartografiou Praha 1991 je to rieka so stupňom obtiažnosti WW III. Samozrejme len keď výdatne tečie. Zvyčajne len na jar z topiaceho sa snehu. Tento stupeň označuje ťažkú vodu s vysokými nepravidelnými vlnami, väčšími perejami, valcami, vírmi, „karfiolmi“, strednými perejami v úzkom riečišti a rýchlym prúdom v silne meandrujúcom riečišti. Od jazdca vyžaduje veľmi dobré ovládanie lode, znalosť všetkých záberov, 40

znalosť „čítania“ vody a trénovanosť. V poslednej dobe som jazdil len v kanoe. V kajaku som už rok nesedel. Azda si na potrebné zábery pádlom spomeniem v pravý čas. Ľahšie sa mi zaspávalo s očakávaním splavu Ľubochnianky - WW II. Pri pohľade na prietok v Párnici začínam mať obavy. Hádam ich zmyje prvá vlna. Prezliekame sa, prehodíme lode na jedno auto, suché veci nechávame v druhom. Pomedzi vrcholmi Malej Fatry pokračujeme v ceste do Zázrivej. Na chvíľu odbočíme, aby sme si prehliadli vodopád z kaskády nad mostom do Lučivnej. S dobrým rozbehom by sa dalo skočiť stredom, boky určite nepustia. Ja som sa už rozhodol. Je pekný deň a nebudem si ho kaziť. Tu budem loď určite prenášať. Nechce sa mi skladať skúšku odvahy. Budelámu nedávno vodný valec pod vodopádom nepustil. Rozhádzalo mu celú loď a prúd mu odniesol pádlo. Bol rád, keď mu v kucapace s vodným silákom mal kto z brehu hodiť záchranné lano. Bez pádla a peňazí skončil vtedy splav v blízkom hoteli. Musel vyzerať divne, keď si od čašníka

pýtal čaj s rumom na úver a mal pod sebou mláku ako pravý vodník. Pokúšame sa odťať konár trčiaci do vody v strede toku. Márne. Strom je mokrý a prúd vody pod ním príliš silný. Odchádzame s vedomím, že tu prenesieme lode všetci. Zakrátko sme v Zázrivej. Milan hustí vzduch do svojej gumenej lode. Ja zaručeným iontovým nápojom z Topolčian dopĺňam svoje sebavedomie o 12°. Robíme posledné úpravy, obliekame plávacie vesty, vymeníme si posledné suché úsmevy spod nutných prílb a odrážame. Sme vo výške 655 m n. m. a čaká nás asi 14 km jazdy do výšky 458 m n. m. Miestami to bude pekne padať. Voda je zakalená, ale v perejach sa tok pekne belie. Poskakujeme na vlnách, občas to zapichneme do vracáku, surfujeme vo valcoch. Je to pekná tancovačka i keď bez dám a tanečného kroku. Pokúšame sa o rodeové figúry, dvíhame špice lodí oproti slnku. Nik nikoho nenaháňa a tak na seba vyčkávame vo vracákoch, alebo prichytení o konár či skalu. Očami blúdime po príkrom malofatranskom úbočí. Zrakom pijeme vodu padajúcu zo skalných platní. Krása navôkol nás všetkých omámila. Z opojenia nás však rýchlo preberie hukot blížiaceho sa nákladného vlaku. A keďže tu nie je železnica, musí to byť len náš vodopád. Vytriezvieme a prenášame lode. Z opojenia nás prinavracia do reality pohľad do vodopádu. V jeho strede poskakuje množstvo PET fliaš, krúti sa tam ešte čosi nepomenovateľné no obludné a veľký plechový kanister. Vraciame sa do civilizácie a takto si uvedomujeme stupeň jej rozvoja. Poniže opäť hučí padajúca voda. Vysadáme a hodnotíme situáciu. Sú tam veľké lomové kamene, voda padá šikmo, akoby jej neďaleká Osnica zavelila, vľavo bok! Istíme sa z brehu lanami. S Milanom to istíme úplne a opäť prenášame. Je nádherný augustový deň plný slnka a vody. Takúto kombináciu vody a slnka nám príroda málokedy ponúka. Treba to využiť a hlavne zvečniť. Pred Párnicou sa

aranžujeme na skupinovú fotografiu a vytvárame trojzáprah. Obetavo držíme lode tesne vedľa seba a ceríme zuby na objektív. Veď nám už nič nehrozí, už sa nič nemôže stať. A vtedy prichádza na rad vždy nečakaná náhoda v podobe kamennej platne zalievanej zľahka hnedastou vodou uprostred toku. Narážame o seba a zavadzajúc si pádlami zbabelo rušíme dohodnutý tvar. Jeden z nás ostal na platni s duchaplným náklonom. Blížime sa k cieľu. V duchu prežívame všetko nanovo. Stojíme. Ostatná činnosť je dobre nacvičená. Konáme bez zbytočných slov. Tie patria chvále dnešnému jedinečnému dňu. O dnešnom dni budeme ešte dlho hovoriť. Určite ho porovnáme so zajtrajším dňom na Ľubochnianke. Kiež by voda prinášala ľuďom iba radosť.

Starý vodný náhon v centre Zázrivej. Foto: V. Chromek

Jaskyne pod strečnom - II. časť Pavol Cvacho

Pohľad z jaskyne Hradná 1. Foto: J. Haráni

V minulom čísle ročenky sme priniesli opis niektorých krasových javov nachádzajúcich sa pod vápencovým bralom hradu Strečno. V druhej časti si opíšeme ďalšie krasové, ale aj umelé podzemné priestory pod Strečnom. Na úvod ešte trochu geológie. Práve pod hradom sa začína Strečnianska úžina – prielom Váhu dlhý 17 km. Najkrajšou časťou prielomu jeDomašínsky meander, na ktorý je krásny pohľad z blízkeho Starého hradu. Váh sa tu prediera pohorím Malej Fatry a zarezáva sa do jej kryštalického jadra. Rieka tu tiekla ešte pred výzdvihom pohoria. Keďže zdvih pohoria prebiehal pomaly, rieka si stihla zarezávaním udržiavať pôvodné koryto. Viacnásobné dočasné spomalenie zarezávania v období štvrtohôr sa pričinilo o vznik riečnych terás, ktorých je tu v jadrách meandrov päť. Skalné bralo, na ktorom sa nachádza hrad Strečno je tvorené triasovými dolomitmi 42

a vápencami chočského príkrovu. Práve tieto dolomity sa nachádzajú aj na druhom brehu váhu. Medzi Varínom a Nezbudskou Lúčkou sa v nich nachádzajú impregnácie asfaltu, ktoré sa tu spolu s dolomitom v minulom storočí ťažili. V katastri Nezbudskej Lúčky sa na prelome 19. a 20. storočia ťažil aj vápenec, ktorý sa spracovával vo vápenke nachádzajúcej sa na okraji obce. Obalová séria križňanského príkrovu bola práve v týchto miestach silne valcovaná pri sunutí chočského príkrovu. Hradná studňa Hrad Strečno je silno spätý s jaskyniarmi a to nielen z dôvodu prieskumu krasových javov. Práve jaskyniari sa tu hlavným dielom pričinili o vyčistenie zasypanej takmer 90 metrov hlbokej hradnej studne. Členovia Speleoklubu Malá Fatra na čele s Paľom Pokrievkom st. tu za päť rokov

tvrdej driny nechali za sebou pekné dielo, ktoré majú návštevníci možnosť obdivovať počas prehliadky hradu. Počas čistenia studne narazili na zaujímavosť a to dve krasové rúry. Prvá sa nachádza v hĺbke 55 – 57 m. Má dĺžku 4 m a končí závalom a zúžením. Druhá je v hĺbke 67 m a po 5 m končí zúžením. To svedčí o tom, že hradné bralo je pomerne slušne prešpikované krasovými dutinami, ktoré snáď mohli v minulosti slúžiť aj ako únikové chodby z hradu. Ponorná jaskyňa (Hradná 5) V minulej časti sme spomínali ponor, ktorý sa nachádza pod Dierou v Krakove pri potoku v Hradnej doline. Ponor je vlastne ponorná jaskyňa, v ktorej pracovali začiatkom 80-tych rokov jaskyniari na čele s E. Piovarčim. Vo svojom článku Historiografia speleologického prieskumu krivánskej Malej Fatry v časopise Sinter 2 E. Piovarči píše: ......13.3. 1981 – 26.4. 1981 – na siedmich pracovných akciách začali jaskyniari po obhliadke jaskýň v masíve strečnianského hradného brala prácu na čistení ponor-

nej jaskyne H5. Vyťažili 4 m3 sedimentov a dostali sa 4 m pod dno doliny./P. Ďurana, M. Krupár, P. Kováč, J. Haráni, J. Zicho, bratia Piovarčiovci/ Počas 14 akcií v roku 1982 jaskyniari v Ponornej jaskyni /Hradná 5/ pod hradom Strečno vyťažili pomocou navijaka a koľajnicovej dráhy asi 25 m3 sedimentov, čím dosiahla jaskyňa Hradná 5 dĺžku 18 m a hĺbku 7 m. Vďaka podpore a pochopeniu pracovníkov Ingstavu Brno Ing. Jobánka a majstra Straku, bolo pracovisko vo večerných hodinách osvetlené a speleológom bola k dispozícii dielňa a maringotka. /P. Tomaň, Š. Kuna, J. Haráni, P. Kováč, P. Freudenfeld, P. Ďurana, A. Vallo, J. Mucha, bratia Piovarčiovci/ Jaskyňa funguje ako krasový ponor a pri vyšších stavoch vody odvádza vodu z potoka do masívu a nakoniec do Váhu. Potvrdila to aj farbiaca skúška v 80 tých rokoch, kedy bol ponor zafarbený a sfarbená voda vytekala pod skalným bralom za cestou vo Váhu. Prieskum, ktorý tu prebiehal, ale nepriniesol uspokojivé výsledky, pretože pri vyššom stave vody bol výkop

vždy zanesený nánosom z potoka. Koľajová dráha a ostatné technické zariadenie ostalo v jaskyni zasypané. Z týchto dôvodov sa nepodarilo preskúmať ďalšie pokračovanie a trasu vody. E. Piovarči uvádza, že dosiahli dĺžku 18 m a hĺbku 8m pod hladinou potoka. Jaskyňa pokračuje ďalej, ale bolo by nutné vyriešiť pritekajúcu vodu pri vyššom prietoku v potoku, ktorá so sebou prináša nánosy piesku, štrku a ílu. Jaskyniari tu odviedli vskutku pozoruhodný výkon, keď vidíme súčasnú dĺžku jaskyne. V roku 2015 mala pri zameriavaní dĺžku 3 m. Výkop je znova zanesený piesčitým nánosom. Obnovenie prieskumu by tu isto stálo za to. Je veľmi zaujímavé, že smer chodby sa zatáča pod koryto potoka a zarezáva sa smerom do masívu pod hradom. Strop ponoru ma celkom pekné, erodované tvary a dĺžka trasy ponárajúcej sa vody až do koryta Váhu je tiež zaujímavá.

Žofiina jaskyňa Nie je jaskyňou v pravom zmysle slova a skôr by sme ju mohli zaradiť k montanistickým objektom. Je však zaujímavá a treba ju spomenúť pri opise podzemných priestorov pod hradom. Vznikla zrejme zamurovaním vchodu do podzemného priestoru. Jej čelná stena, kde je aj vchod, bola vytvorená priečkou z betónových tvárnic. Priečka je zadnou stenou administratívnej budovy hradu. Ku vchodu sa dá dostať jedine po streche budovy a odtiaľ po lane dole. Dno v jaskyni je vybetónované. Sú v ňom vybudované kanále, zrejme na inžinierske siete. Po bokoch sú kotvenia z roxoru. Strop a steny sú opracované zbíjačkou, asi z dôvodu zväčšenia vnútorného priestoru. Všetko tu vyvoláva dojem, akoby pracovisko bolo opustené včera. Má to ale háčik. Majstri zabudli spraviť dvere. Trochu rozruchu okolo jaskyne bolo v roku 2009. 45

Žofiina jaskyňa. Foto: P. Cvacho

Hovorilo sa, že by sa tu mohla vybudovať kaplnka, lebo boli úvahy, že sa tu chodila modliť Žofia Bosniakova. Je to dosť nepravdepodobné, keďže na tomto mieste ešte začiatkom 20. storočia fungoval lom na vápenec. Ten prepravovali pomocou lanovky ponad Váh do vápenky v Nezbudskej Lúčke. Uvažovalo sa aj o využití priestorov na expozičné účely. Tajomné podzemie zrejme ostane naďalej ukryté pred očami verejnosti. Jaskyňu sme zdokumentovali pre potreby Považského múzea. Previs pod bralom Asi 50 metrov nad štátnou cestou sa pod výraznou horizontálnou tektonickou líniou, tiahnucou sa od hradnej kaplnky naprieč celým bralom, nachádza previsnutý priestor. Z hľadiska prieskumu sa nezdá perspektívny. Zaujímavé sú tu však vyerodované steny, silne poznačené zarezávaním sa vodného toku do masívu. Na tektonickej línii je možno vidieť výraznú modeláciu jej ľavej strany a takmer nedotknutú pravú časť. Asi 20 m napravo od previsu sa nachádzajú prievanové miesta, v ktorých by sa dalo aj popracovať. Musím ešte spome46

núť jednu zaujímavosť. Asi 50 výškových metrov nad previsom a cca 20 m smerom na juhozápad sa v jednej zo skalných terás nachádza vymurovaný skalný príbytok s dverami a oknom. Pátrali sme po jeho pôvode. Od pracovníkov Považského múzea sme sa dozvedeli, že si ho postavili dvaja bezdomovci, holdujúci myseľ povzbudzujúcim prostriedkom. Ináč sa asi nedá vysvetliť fakt, že tam bol nájdený aj bicykel. Priestor bol vybavený aj pieckou. Jaskyňa pod kaplnkou Jaskyňa sa nachádza v horných častiach skalného brala. Počas rekonštrukcie hradu bola prístupná zo stavebného lešenia. Momentálne by sa k nej muselo asi zlaniť z hradu, čo je dosť problematické s ohľadom na bezpečnosť na ceste. Jaskyňu preskúmal J. Kleskeň a nazýva ju Jaskyňa pod kaplnkou. Opisuje ju nasledovne. „Vchod do jaskyne som označil žltou šípkou. Jaskyňa bola plazivkového typu. Hneď za vchodom sa rozdvojovala. Ľavá vetva sledovala okraj brala a po cca 5 m končila v brale (druhý vchod). Bola založená na zvislej pukline rozšírenej vodou v skoro čistej

Hrad Strečno. Foto: P. Cvacho

Meranie v jaskyni Hradná 2: Foto: J. Haráni

skale. Asi v polovici bola osvetlená malým okienkom. Človek sa v nej moc nezašpinil. Bol odtiaľ krásny výhľad. V lete v nej bolo veľmi príjemne. Dobre sa odtiaľ pozorovali lietajúce vtáky. Dalo sa v nej pohybovať aj bez svetla. Na konci sa dalo otočiť. Vypadnuté okienko a druhý vchod by mali byť na fotke niekde vľavo od šípky. Pravá vetva klesala pod hradný palác a končila zahlinením.

Asi by sa tam dalo kopať. Bola širšia a nižšia s dĺžkou tiež cca 5 m. Často bola dosť mokrá a zablatená. Človek z nej moc čistý nevyšiel. Celková dĺžka jaskyne bola okolo 10 m.“ Tri jaskyne označené ako Hradná 1, 2, 3 sa nachádzajú asi 50 m južne od parkoviska pod hradom v päte hradného brala vedľa štátnej cesty č. 18. Jedná sa o fluviokrasové jaskyne. Jaskyne sú bez kvapľovej 47

výzdoby. Ich vchody sa nachádzajú v jednej línii vedľa seba a sú zakryté ochranným pletivom, ktoré ma zabrániť padaniu skál na vozovku. Jaskyňa Hradná 1 Je z nich najväčšia a jej celková dĺžka je 28 m. Jaskyňa je veľmi výrazne modelovaná činnosťou vodného toku. Asi 10 m od vchodu sa jaskyňa na križovatke tektonických línií rozdeľuje na dve vetvy. Pravá strana sa po cca 7 m zužuje do úzkeho 48

trojuholníkového kanála, ktorý ma dno a aj ďalšie pokračovanie zanesené nánosom piesku. Ľavá strana je dlhšia. Jej dĺžka je cca 12 m. Strop chodby sa postupne znižuje a na konci má silne plazivkový charakter. Výška chodby bude však podstatne väčšia, keďže dno chodby je v celej dĺžke pokryté nánosmi piesku. V závere je ďalšie možné pokračovanie zanesené náplavom. Isto by sa tu dalo pokračovať v prieskume ďalej a možno ju označiť ako perspektívnu.

Križovatka tektonických línii v jaskyni Hradná 1. Foto: J. Haráni

Jaskyňa Hradná 2 Vchod sa nachádza asi 10 m naľavo od jaskyne Hradná 1. Jaskyňa má uvádzanú dĺžku 5 m a má charakter stúpajúceho komína. Nachádza sa na výraznej tektonickej poruche s celkom zaujímavým prievanom. Asi 3 m pod ňou je pod malou baštou, vymurovanou z kameňa, zaujímavá sonda. Jej vchod je momentálne zasypaný. Strop vchodu je výrazne zoškrapovaný. Ako uvádza E. Piovarči, mohla by mať ešte zaujímavé pokračovanie. Jaskyňa Hradná 3 Jaskyňa má charakter klesajúceho vyerodovaného kanála, ktorého dno je pokryté naplaveným pieskom. Vchod sa nachádza asi 5 m vľavo od jaskyne Hradná 2. Skutočný profil chodby bude podstatne väčší, ale bolo by nutné vyťažiť naplavené sedimenty. Steny sú tu takisto poznačené modeláciou vodného toku. Jej dĺžka je 11 m a pokračovanie je zanesené pieskovým nánosom. Jaskyňa je pre ďalší prieskum perspektívna.

Ďalšie jaskyne pod hradom Podľa zoznamu jaskýň aktualizovanému k 31.12. 2014 sa v hradnom brale nachádza sedem jaskýň označených Hradná 1 až 7. Jaskyne Hradná 7 /Tunelová jaskyňa/ a Hradná 6 /Salamandrová jaskyňa/ sme spomínali v 1. časti článku v ročenke Jaskyne a hory 2014. Jaskyne Hradná 5/ Ponorová jaskyňa/ a Hradné 1, 2, 3 sme opísali v tejto časti. Ostáva ešte jaskyňa Hradná 4, ktorú sa nám nepodarilo identifikovať. V zozname jaskýň má uvádzanú dĺžku 21 m. Podľa toho sa zrejme nejedná o Jaskyňu pod kaplnkou. J. Kleskeň uvádzal ešte jednu jaskyňu vo vrchných partiách hradného brala. Jej polohu už nevedel presne určiť, keďže situácia v teréne sa po rokoch zmenila. Snáď by to mohla byť ona. Je možné, že sa v hradnom brale nachádzajú aj ďalšie jaskyne, ale preskúmať celé bralo v súčasnosti nie je možné. Momentálne, keď vrcholí hystéria okolo zrútenia skalného brala, sa tu uvažuje o vybudovaní ochrannej betónovej galérie nad štátnou cestou. Tá ma zabrániť padaniu skalných 49

blokov na vozovku. Uvidíme ako sa to dotkne spomínaných jaskýň.

ohľadom lokalizácie jaskýň a málo prístupných informácii o histórii prieskumu

Záver Opis jaskýň pod hradom Strečno nie je ani zďaleka vyčerpávajúci, ale bol spracovaný s ohľadom na súčasne možnosti prieskumu a dokumentácie. V neposlednom rade ho podmienili aj nepresné údaje

Použité zdroje: Piovarči E. 1994. Historiografia speleologického prieskumu Krivánskej Malej Fatry. Sinter2, Zoznam jaskýň Slovenskej republiky /aktualizovaný k 31.12. 2014/ - SMOPaJ, Piovarči E. Pod modrou oblohou, Kleskeň J. Osobné spomienky

Nové výhľady z Lysca

Peter Kučera, Anna Kučerová Prechádzajúc od Vrútok po ose Turčianskej kotliny južným smerom za Košťany nad Turcom a Príbovce, zrak pozorovateľa sa nevyhne zakotveniu na Lysci (1 381 m n. m.). Lysec je jedným z vrcholov horskej hradby Veľkej Fatry, spoza ktorej sa nad Turčianskou záhradkou vynára slnko. Koľko má rôznych miest na jeho pozorovanie, toľko má aj rôznych podôb. Od Priekopy najprv ako súčasť hrboľatej tváre veľkofatranského horstva, potom na seba berie rolu rozložitej dominanty pohoria. Pri pohľade od Rakova zase nadobúda tvar ostrej pyramídy. Azda jeho výrazná, krajinotvorná rola bola pri geomorfologickom členení Slovenska (Mazúr a Lukniš, 1980) podnetom na použitie mena Lysec pre jeden z oddielov Veľkej Fatry, zaberajúci prevažnú časť turčianskej vetvy pohoria. Lysec svojím hôľnym rázom a rezbou povrchu pripomína rad vrcholov hlavného chrbta Veľkej Fatry, predovšetkým svoje dvojča Borišov, od ktorého je oddelený Belianskou dolinou. Táto podoba nie je náhodná: môže za to geologická stavba. Podstatnú časť svahov Lysca, rovnako ako aj hlavného chrbta pohoria, totiž budujú sivé slienité vápence, slieňovce a slienité bridlice tzv. mráznického súvrstvia, ktoré sa ako súčasť krížňanského príkrovu ukladalo na morskom dne počas druhohornej periódy zvanej krieda (Polák a i. 1997a, b). Geologická stavba predurčila aj spôsob, akým človek zmenil krajinný ráz Lysca. Rozsiahle časti strání na mäkkom reliéfe boli až po jeho vrchol už pred stáročiami odlesnené a využívané na kosbu a pastvu. Po opustení tradičných spôsobov obhospodarovania lúky Lysca v posledných desaťročiach zarastajú, pasie sa len obmedzene. Les od severu postupne zahatá-

va v minulosti voľný výhľad z vrcholu, na ktorom kedysi stála aj drevená turistická rozhľadňa. Ako pomerne ľahko dostupný vrch z Belej-Dulíc či z Turčianskeho Jasena, sa Lysec a jeho úbočia stali dlhodobo obľúbeným miestom či na jednodňové výlety, alebo ako začiatok hrebeňových túr po veľkofatranských vrcholoch. Za námahu vynaloženú pri výstupe na vrch je za priaznivého počasia každý odmenený podmanivými panoramatickými rozhľadmi na okolitú krajinu, na roviny dole v Turci i na bezpočet hôr Veľkej Fatry i ďalších pohorí. Dlho driemala myšlienka umiestniť na vrcholec Lysca výhľadovú ružicu s prehľadom kopcov, vrchov a končiarov, ktoré možno odtiaľto obsiahnuť jedným pohľadom a priblížiť ich tak priateľom krás Slo-

Vynášanie ružice na Lysec. Foto: L. Harániová

Výkopové práce na vrchole Lysca. Foto: J. Haráni

venska. Konkrétnejšie črty počal tento zámer nadobúdať pri príprave jubilejného 45. ročníka výstupu na Lysec, ktorý každoročne organizujú členovia Odboru KST pri TJ Družstevník Belá-Dulice v dlhodobej a prínosnej spolupráci s obcou Belá-Dulice. Úlohu vybavovania, zariaďovania a organizovania prác na seba prevzali A. Kučerová a A. Herčútová. Spracovania makety orientačnej ružice sa ujal P. Ďurkovič. V spolupráci s P. Kučerom bola zostrojená jej finálna verzia s reprezentatívnym výberom viditeľných vrcholov z jednotlivých západokarpatských pohorí. Obec Belá-Dulice schválila poskytnutie finančného príspevku 500 € na zabezpečenie výroby ružice a jej samotné zhotovenie sponzorsky obstaral M. Budoš. Najťažšia úloha zostala nakoniec: vyše 50 kg materiálu bolo treba preniesť a ružicu upevniť na vrchole Lysca. Na vynáške a osadení výhľadovej ružice uskutočnenom deň pred konaním výstupu na Lysec sa podieľali rodáci z Belej a Dulíc: M. Bízik, 52

Krst ružice po osadení. Foto: J. Haráni

R. Blaho, V. Blahušiak, M. Čillo, P. Ďurkovič, J. Jakab, z Vrútok J. Haráni, predseda KST Turiec. Za praktickú pomoc a ďalšie rady k príprave podkladov na výhľadovú ružicu patrí poďakovanie aj M. Stuchlému z KST T. Deň D nadišiel 9. mája 2015. Zhro-

maždení priatelia turistiky a Lysca, od najmladších až po najstarších zvedavo hľadeli na novotu na vrchole Lysca. Po slávnostnom príhovore starostu obce Belá-Dulice I. Kapustu k jubilejnému 45. ročníku výstupu na Lysec, bola nová výhľadová ružica odhalená a pokrstená. Dúfame, že návštevníkom Lysca bude slúžiť dlhé roky. Lysec, vypínajúci sa na okraji Veľkej Fatry nad Turčianskou kotlinou, síce nepatrí medzi najvyššie vrcholy pohoria, ponúka však výhľady na prevažnú časť horských vrcholov Veľkej Fatry, od Šípu a Kopy až po Zvolen. Na východe za Veľkou Fatrou obzor zatarasujú rozsiahle Nízke Tatry. Vidno až vrchy vôkol Demänovskej doliny, od Sinej po Chopok. Na severovýchode sa hrdo čnie Kriváň s Vysokými Tatrami, susediaci so širšie sa rozkladajúcimi Liptovskými hoľami a Roháčmi. Za Chočskými vrchmi s dominantným Chočom sa ešte čnie samostatná Osobitá, kontrastne doplnená oblou Skorušinou zo Skorušinských vrchov.

Ponad chrbty Oravskej Magury môžeme za dobrého počasia nazrieť až na hranicu s Poľskom, na ktorej sa čnejú Babia hora a Pilsko. Počnúc osamotenou a svojráznou dvojicou Stohom a nesmelo vykúkajúcim Veľkým Rozsutcom, je ďalší výhľad zakrytý blízkou a vysokou Malou Fatrou. Ponad strečniansku úžinu s Váhom prebíjajúcim sa cez horské hradby môžeme znovu dovidieť ďalej. Poza Javorníky až na Moravu a Sliezsko, kde za Javorníkmi zrak púta kráľovná Moravsko-sliezskych Beskýd - Lysá hora. Na severozápade ešte svojou masívnosťou zaujmú pozornosť ploché chrbty Veterných holí, strmo vyvýšené nad Turcom. Za zníženým hrebeňom medzi Hornou lúkou a vríckym Kľakom sa na obzore nejasne črtá niekoľko vyšších vrcholov Vizovickej vrchoviny (Klášťov) a Bielych Karpát ležiacich východne i západne od štátnej hranice. Vľavo od Kľaku vyrastá Strážov s celou siluetou vrcholov Strážovských vrchov, Suchého a Malej Magury. Za nimi

Spokojní brigádnici po ukončení prác. Foto: J. Haráni

Oficiálne odhalenie 9.5.2016. Foto: V. Sauch

vidno aj Inovec z Považského Inovca. Nuž a pokiaľ počítačové simulácie horských výhľadov neklamú, najďalej z Lysca môžeme dovidieť juhozápadným smerom ponad Turčiansku kotlinu a nízke pohorie Žiar (so zreteľným Vyšehradom), až k Hlohovcu na vŕšok Šianec v Podunajskej pahorkatine. Vpravo od svahov Tlstej vykúka niekoľko vrcholov Tribeča a nakoniec ponad hrebene tzv. Bralnej Fatry ešte dovidíme na Vtáčnik, Kremnické vrchy s najvyššou Flochovou (a vežou vysielača na Skalke). Dokonca vidno aj najvyšší vrchol Pohronského Inovca Veľký Inovec. Takmer presne na juhu sa rozkladá dvojvrcholový Ostredok, najvyšší vrch Veľkej Fatry. Našu panorámu výhľadov uzatvára medzi Čiernym Kameňom a Minčolom rozložitý nižší Zvolen, nadväzujúci na blízku nízko-

tatranskú Prašivú. Pohľadom z Lysca takto možno obsiahnuť približne jednu pätinu územia nášho Slovenska. Príďte si aj vy vychutnať nedozerné výhľady z nášho Lysca! Literatúra: Mazúr E. a Lukniš M. Geomorfologické jednotky. In Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava. Slovenská akadémia vied; Slovenský úrad geodézie a kartografie. s. 54–55. Mapa 1 : 500 000. Polák M., Bujnovský A., Kohút M. a i. 1997a. Geologická mapa Veľkej Fatry. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, 1997. 1 mp. Polák M., Bujnovský A., Kohút M. a i. 1997b. Vysvetlivky ku geologickej mape Veľkej Fatry 1 : 50 000. Bratislava : Geologická služba Slovenskej republiky, 1997. 206 s

TECHNICKÉ PAMIATKY VO VEĽKEJ FATRE Ján Farský

Špania Dolina z haldy Maximilián. Foto: J. Farský

Veľká Fatra je návštevníkmi vyhľadávaná predovšetkým kvôli svojim prírodným krásam. Hlboké kaňonovité doliny, mohutné bralá, či hôľnaté scenérie s bohatou kvetenou priťahujú turistov ako magnet. Počas storočí však ľudia žijúci v podhorí i priamo v pohorí Veľkej Fatry, vytvorili diela, stavby a technické zariadenia, ktoré označujeme ako technické pamiatky. Dnes si predstavíme dve lokality, v ktorých môžeme obdivovať práve takéto diela. Vodný žľab Rakytovo Na Slovensku i v Európe posledný zachovaný a stále funkčný vodný žľab na splavovanie rovnaného dreva sa nachádza v doline Rakytovo pri Dolnom Harmanci, z ktorého k nemu vedie náučný chodník. Vodný žľab dlhý 2 450 m vybudovali v 19. storočí a drevo po ňom plavili väčšinou v jarnom, na vodu bohatom období.

Jedinečnosť tohto diela spočíva aj v tom, že je vyrobený výlučne z dreva smreka, alebo jedle. V priečnom reze má tvar korýtka. Umiestnený je prevažne v koryte potoka. Neustále prúdiaca voda zabraňuje zahnívaniu drevenej konštrukcie. Vodný žľab Rakytovo bol v roku 2000 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2006 pracovníci Mestských lesov, s.r.o. Banská Bystrica toto unikátne dielo kompletne zrekonštruovali. Vodný žľab by sme možno skôr ako do kategórie technických pamiatok mohli zaradiť medzi tradičné remeslá späté s lesom. Je obdivuhodné s akou vynaliezavosťou a remeselným fortieľom dokázali naši predkovia dopravovať drevo z ťažko prístupného terénu. Dnes by sme ho označili za ekologicky najčistejší spôsob. Nepotrebovali súčasné ťažké mechanizmy, ktoré devastujú hory a životné prostredie. Drevo po ťažbe približovali k žľabu ručne, 55

júcej aj striebro, bola kedysi preslávená po celej Európe. Prvé bane v lokalite boli otvorené už v roku 1006. Do konca 16. storočia tu baníci vyrúbali tisíce chodieb. Ťažbu medi počas storočí ovplyvňovali väčšinou negatívne aj mnohé historické udalosti – banícke povstania, Bočkajovo i Rákociho povstanie. Počas týchto udalostí sa v baniach na čas prestalo pracovať, ale ťažba bola vždy obnovená. No v 18. storočí boli rudné ložiská už značne vyčerpané, v 19. storočí produkcia upadala. Nepokojné štyridsiate roky a zmeny v rakúsko – uhorskej monarchii doviedli tunajšie baníctvo k zániku. V roku 1888 boli bane zatvorené. V katastri Španej Doliny sa dnes nachádza niekoľko významných pamiatok, ktoré dokumentujú banícku činnosť.

Žľab neďaleko svojho ústia do Harmaneckého potoka. Foto: J. Farský

Štôlne Z technických pamiatok sa v obci zachovali povrchové štôlne, ktoré sú dnes pokryté krovinatým porastom. Najvýznamnejšiu skupinu baníckych pamiatok predstavujú šachty, ktoré zabezpečovali dopravu rudy i baníkov, vetranie a odvod-

koňmi alebo rizňami, ešte predchádzajúci rok pred jarným splavovaním. Museli ho porezať na metrovicu, alebo poštiepať. Žľab ústil do Harmaneckého potoka. Tu drevo zachytávali a vyťahovali, prípadne splavovali ďalej potokom Bystrica až do Banskej Bystrice. Unikátne dielo určite stojí za návštevu. Dýchne tam na vás atmosféra dávneho Slovenska s drevorubačmi, spenenou vodou a drevom rútiaciam sa dolu žľabom. Keď sa započúvate do hukotu vody a šumenia hory, určite budete počuť aj zvolanie – varúúúj! Tak ako tam v doline Rakytovo znelo vyše 100 rokov. Odkaz baníctva v Španej doline Malebná obec leží 11 km severne od Banskej Bystrice, na rozhraní Veľkej Fatry a Nízkych Tatier, v nadmorskej výške 728 m. Pre svoje náleziská medenej rudy, obsahu56

V Dennej – cisárskej štôlni. Foto: J. Farský

Historická budova baníckej klopačky. Foto: J. Farský

ňovanie baní. Najstaršou je šachta Ferdinand (r. 1494), najmladšou – šachta Ludovika (r. 1812). Takmer priamo v centre obce sa nachádza Denná – cisárska štôlňa, ktorá patrí k najstarším banským stavbám. Bola jednou zo vstupných štôlní do banského revíru. V júli 1764 synovia cisárovnej Márie Terézie, korunný princ Jozef s bratom arcivojvodom Leopoldom a tešínskym vojvodom Albertom navštívili Španiu Dolinu. Vstúpili do podzemia touto šachtou a vyšli až na Starých Horách. Cesta im trvala 45 minút. Časť tejto štôlne je dnes sprístupnená pre návštevníkov. Haldy Do dnešných dní sa nad obcou týčia haldy sute, ktoré sa napriek snahe nepodarilo zalesniť. Haldy sú dokladom intenzívnej ťažby. Ich vek sa zhoduje s obdobím ťažby. Sú vždy v blízkosti šácht. Halda Maximilián tvorí charakteristickú panorámu obce.

Klopačka Banícka strážnica – klopačka bola sídlom banského inšpektora. Boli v nej tiež izby banských dozorcov a miestnosť, kde sa zhotovovali banské mapy. Vo vežičke bolo umiestnené klopacie zariadenie, ktorým zvolávali baníkov do šichty. Dnes je v tomto objekte penzión, na jeho poschodí je umiestnená menšia múzejná expozícia. Malý banský okruh Pre návštevníkov Španej doliny je vytvorený Malý banský okruh. Spája a označuje najvýznamnejšie historické a technické pamiatky spojené s banskou činnosťou obce. Okruh má 7 zastavení: Denná štôlňa, Banícky dom č. 65, Fajtlová - štôlňa Mann, Halda Maximilián, Šachta Maximilián, Horná Ludovika – šachta, Dolná Ludovika – stupa. Východzím a konečným miestom je námestie obce.

Zbojnícky poklad ukrytý v horách Nikolaj Bonda

Dolina Obšívanka, bohatá na skalnaté útvary. Foto: N. Bonda

Možno to bola iba náhoda. Možno to bol predurčený osud. Nehľadaná, nájdená. Tak to býva, keď sa človek zamiluje na celý život a nevie, ako k tomu došlo. Bola celkom blízko od ľudí. Nepoznaná a či zabudnutá, stojaca bokom od všetkého a od všetkých. Akoby čakala len na nás. Malá a nenápadná. Nádherná, stvorená na obdiv. Zamilovali sme sa do nej na prvý pohľad. Obaja. Od prvej chvíle bola naša. Dolina Obšívanka. Útlučká a krátka. Jedným dychom ju však neprejdeš. Nedá sa obísť toľko krásy bez povšimnutia. Krásou nedozierna galéria prírody. V tejto veľkolepej obrazárni sa ani jeden obraz neopakuje. Kamkoľvek sa obzrieš, vidíš originálne dielo. Vykrúcaš krkom, až sa ti hlava zatočí. A vtedy na chvíľu zatúžiš stať sa sokolom a vyletieť až hore na Veľkú Sokoliu vežu a z nej strážiť tento objavený poklad v horách. 58

Ale pekne poporiadku. Zbojnícky chodníček je iba jeden, ale má dva konce. Z nich si treba vybrať. My sme naň prvý raz vstúpili z Vyšných Kamencov cez osadu Podolina. Uzučkou cestičkou popri rúcajúcich sa plotoch (v čase nášho objavu pred 35 rokmi). V poslednej drevenici z malého okienka hľadel na nás starček, ako v rozprávke. Dobre nás doma vychovali a tak mu voláme na pozdrav. Usmeje sa, hlavou pokýva. Obzrieme sa. Stále sa usmieva a hľadí za nami. Pohľadom nás vyprevádza. Akoby chcel s nami na zboj. Možno si spomenul na časy, keď i on plný síl chodieval týmto chodníkom mládenčiť. Za poslednou drevenicou zahneme vľavo. Ešte badať a cítiť človečinu. Ale keď sa zvrtneme vpravo do doliny a prejdeme popod Siedmich furmanov, zostávame už len sami onemení úžasom. Zmĺkneme. Heuréka je kdesi hlboko v nás. Furmani sedia nepohnute. Ani si nás

Veľká Sokolia veža. Foto: N. Bonda

nevšimli. Žeby skameneli? Ideme ďalej, nech si tu pekne čakajú na inú furmanku. Neprišli sme sa voziť a tak vykročíme. Znovu strácame dych. Od únavy, či od dychtivého hltania krásy? Ovlažíme sa v potôčiku. Naberieme z neho vody. Znovu vykročíme. Každým krokom badateľne naberáme výšku. Pred záverom doliny za vysokou vežou prudko odbočíme a z chodníka akoby sme vykročili na rebrík. Niekde z priečky na priečku je ťažko vykročiť. Stúpaš, stúpaš, až sa ti z toľkej výšky a radosti zakrúti hlava. Dobre je prichytiť sa niečoho. A ešte lepšie je, ísť tam s niekým. Podeliť sa o tú krásu a keď treba, podať i pomocnú ruku. Na traverze v skalnej stene sú istiace železá, ale železnú istotu dodá i posmelenie od kamaráta. Slabším náturam je lepšie nepozerať dole. Takto vykračujúc prišli sme až na

Úzky priechod v skale k úšustom Tiesňav. Foto: R. Bondová

malé sedielko Malé nocľahy. Nocovať sa nechystáme, veď ešte nie je ani obed. Dobre však padne posedieť si na lavičke a zajesť chlebíka. Načerpať nových síl i chladnej vody nabratej dole v potôčiku. Napadne nás, koľko zbojníkov tu bolo pred nami? Kam ich osud zaviedol? A koľkí skončili ako Jurkov brat Janko Jánošík na Šibeničnom vŕšku pri slobodnom kráľovskom meste Žiline s právom meča. Posilnení pokračujeme chodníčkom cez hrebeň Sokolia. Pred nami sú Tiesňavy. Takto ich vidí málokto. Naozaj sú čarovné. Aj pohľad z nich doširoka, doďaleka. Príkrym brehom klesáme do náručia Vrátnej doliny. Darmo by si o tej kráse niekomu hovoril. Skúšal som to, ale márne. Vždy som o tej kráse povedal viac, keď som bol iba mĺkvym sprievodcom na mojom Zbojníckom chodníčku. Keď bola dolina pre turistov otvorená, nedalo sa mi do nej nevracať. Priviedol som do nej veľa nezasvätených turistov i neturistov. Ľudí, ktorí mi boli blízki. Vždy to bola veľká slasť, podeliť sa s nimi o radosť a odkryť aj ich očiam veľké poklady malej doliny. Prešiel som ju z oboch strán. Radšej som do nej chodieval z Vyšných Kamencov. Ešte dlho bolo vidieť v okienku nášho starčeka. Vždy som sa mu pozdravil, ale nikdy nepočul jeho odpoveď. Keď som staručkého strážcu doliny nevidel, bolo mi trochu smutno. Chýbal mi jeho dobrotivý úsmev, ktorý patril k mojim nájdeným pokladom. Po rokoch ľutujem, že sme sa nepristavili na kus reči. Aj teraz by som o tej kráse najradšej nepísal a ver čitateľ milý, šiel by som si s tebou zazbojníčiť. Turistický chodník v Obšívanke bol z dôvodu ochrany prírody dlhšiu dobu zrušený. Preto nečakaj čitateľ môj, pobaľ sa a choď i sám, či s niekým blízkym. Krásy je tam pre všetkých nadostač, kým ju znova neuzamknú kľúčom ochrany. Nech ťa mapy nepomýlia, ak v nich Zbojnícky chodníček nenájdeš a nasleduj svoju túžbu po kráse.

NAJVYŠŠÍ VRCH VEĽKEJ FATRY Milan Stuchlý

Stúpanie k najvyššiemu bodu Veľkej Fatry. Foto: L. Harániová

V roku 2013 som sa na internetovej stránke „hiking.sk“ dostal k staršej debate o najvyššom vrchu Veľkej Fatry. Viacerým sa zdalo, že „tzv. Južný Ostredok“ /asi 0,3 km JV od Ostredku/ je najvyšší. Ktosi už uvažoval, že tam dotrepe svoju 347 m dlhú „šlaufváhu“ /hadicu naplnenú vodou/, aby to vyjasnil. Môžem potvrdiť, že na lesníckych porastových mapách a aj na základnej mape 1:10 000 má tento bezmenný vrch výšku 1595 m n. m., čo je o 3 m viac, ako má Ostredok /1592 m n. m./. 14.2.2014 som si to aj osobne overil fotením vzdialených kopcov. Z Ostredku Matru /Kékes 1014 m n. m./ neodfotíte. Zato v opačnom smere z najvyššieho vrchu odfotíte Moravsko-sliezske Beskydy /Lysá horu 1323 m n. m./. Geografi dávali do atlasov a encyklopédií len zamerané a pomenované body trigonometrickej siete, preto bol najvyšším Ostredok. Je tam význačný geodetický bod (veľký kameň 20 x 20 cm s krížikom s výborným výhľadom na rozsiahlu Bralnú Fatru. Správa Národného parku Veľká

Fatra, ktorej sa to tiež týka, na môj podnet v r. 2014 požiadala Úrad geodézie, kartografie a katastra SR o určenie (štandardizáciu) názvu najvyššieho vrchu Veľkej Fatry. Keďže ÚGKK SR nijako nereagoval (neskôr tvrdil, že žiadosť nedostal), po viac ako roku čakania som sa rozhodol konať a označiť tápajúcim turistom najvyšší bod VF. Predseda KST Turiec Jozef Haráni poskytol svoje auto, pridali sa jeho Lenka + šteňa Happy a Ján Čaja s manželkou Vierou. 22.8.2015 sme naložili turistický smerovník, striešku, značkársky kolík a náradie. Predseda nás zaviezol na Kráľovu studňu a odtiaľ sme pred siedmou vyrazili. Všetok materiál sme niesli na pleciach a v ruksakoch. Na Krížnej sme si urobili prestávku a pokračovalina najvyšší bod VF. Do skalnatej zeme sme zakopali smerovník so strieškou a tabuľkou miestneho názvu. Vtedy sa začali pristavovať prví turisti a s údivom sa dozvedali, že sú na najvyššom vrchu VF. Bolo treba k nemu preložiť aj Veľkofatranskú Magistrálu a tak sme vyko61

pali značkársky kolík z traverzu najvyššieho vrchu a zakopali ho na južný chrbát medzi zimné tyčové značenie. Prinesený kolík sme osadili v sedle medzi najvyššími kótami. Magistrála sa tak nevýrazne predĺžila asi o 100 m. Pred obedom sme sa s pocitom dobre vykonanej práce vydali na spiatočnú cestu. Mladé šteňa bolo už unavené, zaostávalo a väčšinu cesty absolvovalo v predsedovom batohu. Neskôr v novembri s pomocou auta „Off road teamu“ sme v blízkosti najvyššieho bodu s Jožkom Kudjom osadili ešte ďalšie dva kolíky. Najtvrdším orieškom bolo určiť názov vrchu na tabuľku miestneho názvu. Podľa značkárskych zásad každé TIM (turistické informačné miesto = kde sú tabuľky) vzdialené od susedného nad 250 m musí mať samostatný názov! Najvyšší bod je od Ostredku vzdialený 305 m, od Frčkova 740 m, preto som hľadal vhodný názov. Podľa turistického sprievodcu ČSSR č.3 „Veľká Fatra“ z roku 1987 (autorom je znalec VF Zdenko Hochmuth - bývalý turista a značkár z Ružomberku) celý chrbát od

Delenie materiálu na Kráľovej studni. Foto: L. Harániová

Ostredku po Krížnu nesie názov Pustolovčia. Na niektorých mapách je takto nazývaný len záver Suchej doliny (úboče). Pamätám si, že na nejakej starej turistickej mape (asi z Kartografie) bol takto pomenovaný aj najvyšší bod. Na základnej mape 1:10 000 má južná strana chrbta smerom ku Ostrému Brdu názov Pustolovčia, na turistickej mape VKÚ č. 121 je tam Pustolovičie. Poznamenávam, že všeobecne na župných, ale aj na chotárnych hraniciach, sa pre jednu geografickú lokalitu vyskytovali rôzne názvy z oboch strán pohoria. Našiel som najstaršie profesionálne mapové údaje z rakúskeho archívu - pozri mapire. eu/en/. Podľa 2. vojenského mapovania v r. 1806 – 1869 najvyšší vrch VF = Pustoloce Alpe (dnešným pravopisom Pustolovčie). Podľa 3. vojenského mapovania v r. 1869 – 1887 je najvyšší vrch VF bez názvu, dnešný Ostredok je odvodený od názvu Ostredok, revúckeho pasienku v závere Suchej doliny od Krížnej na sever = Pustalocja Alpe (dnešným pravopisom Pustalovčia). Nakoniec som sa rozhodol použiť

Zakopávanie smerovníka. Foto: L. Harániová

názov zo základnej mapy č. 36-123 „Pustolovčia“ a dal vyrobiť nálepku na tabuľku. Pokiaľ ide o pôvod názvu, vždy hľadám, kto v danej lokalite pôsobil a mal teda dôvod ju pomenovať. Uhorský kráľ Matej Korvín chodil po slovenských holiach a podľa povesti aj Kráľova studňa má podľa neho meno, takže ak tam podnikol neúspešný lov, mohlo z toho vzniknúť Pustolovčia. Kráľ Matej pochádzal zo Sedmohradska (Kluž) a osobne veľmi podporoval valaskú kolonizáciu. Valasi si k nám priniesli z Východných Karpát svoje názvy a veľmi pravdepodobne je názov odvodený od rumunského slova pustal = divokosť. Rumunčina prevzala „pustie“ vo význame neosídlená divočina asi zo slovenčiny. Ak k tomu pridáme -ovčie mohlo by to znamenať miesto, kde žili divoké ovce (opustené alebo bez pastiera nadivoko). Rakúski kartografi názov liptovského pasienku priradili k najvyššiemu bodu VF, ktorý leží na jeho okraji (a dominuje liptovskej strane)

a takisto som postupoval aj ja. Názov Ostredok je starý roľnícky názov s významom „malý kus poľa, úzka roľa, malý záhon“. Pôvodne sa vzťahoval zrejme na záhon, na ktorom si valasi zo salaša nad Drobkovom pestovali zeleninu na varenie, možno aj ovos pre koňa. Na mape katastrálneho územia Blatnica sú v tých miestach „Ostriedky“. Salaš stál ešte v roku 2001 tesne pri zelenej značke vo výške asi 1110 m n. m., potom ho vypálili a zostal tam len plech zo strechy. A až od vzniku geodézie tento turčiansky názov priradili ku kóte 1592 m, ktorá leží vysoko nad ním (a dominuje turčianskej strane). Obdobné Ostredky pri bývalých salašoch sú SZ od Malého Lysca vo VF, východne od Suchého v MF a aj inde po Slovensku. Po osadení smerovníka sa na internete aj v mailovej korešpondencii rozpútala búrlivá a rozsiahla diskusia o názve a najmä o tom, čo považovať za samostatný vrch. Či kóty 1592 m a 1595 m (oddelené sedlom 1582 m) považovať za 1 vrch s 2 vrcholmi (s názvom Ostredok – prikláňa sa k tomu väčšina), alebo za 2 samostatné

Dielo je dokončené. Foto: J. Haráni

kopce (so samostatnými názvami). Pretriasali sa anglické pojmy dominance a prominence, zvažoval sa pomer hĺbky sedla medzi vrcholmi k ich vzdialenosti, avšak geografi nejakú hranicu nemajú stanovenú, je to na subjektívnom uvážení. Pracovník Správy NP VF vraj demontoval tabuľku s odôvodnením, že „názov zavádza verejnosť“. Pre veľký záujem verejnosti a médií sa zapojil aj Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, konkrétne riaditeľka Odboru geodézie a medzinárodných vzťahov Ing. Katarína Leitmannová, ktorej ďakujem za veľmi korektný prístup. Osadili na najvyššom bode VF pevný geodetický bod (malý kameň s krížikom) a presne zmerali výšku oboch kót: 1592,54 m a 1595,58 m (s presnosťou +/- 7 cm). Traja študenti geodézie Stavebnej fakulty STU neskôr koncom októbra zmerali 4 kopce na sever od Krížnej: 1559,86 m, 1586,49 m, 1595,51 m, 1592,55 m a najvyššiemu bodu navrhli umelý názov „Veľký Ostredok“. O oficiálnom názve mala rozhodnúť na svojom zasadnutí Názvoslovná komisia ÚGKK SR, ktorá čakala na ďalšie podklady a názov mala určiť do

Návrat z akcie. Foto: L. Harániová

konca februára. Nakoniec ÚGKK SR rozhodol 19.2.2016, že názov Ostredok sa presúva zo zaokrúhlenej kóty 1593 m n. m. na južnejšie položenú vyššiu zaokrúhlenú kótu 1596 m n. m.. Klub slovenských turistov to bude musieť rešpektovať a namontovať novú tabuľku miestneho názvu.

Odklonenie Veľkofatranskej magistrály cez jej najvyšší bod Ostredok 1596 m n. m.

TROJKRÁĽOVÝ VÝSTUP NA BORIŠOV Ivana Poláková

Pohľad na Borišov a chatu pod Borišovom. Foto: P. Pařízek

Je krásne zimné ráno - slnečno, bezvetrie a mrazivo, sneh je tzv. prašan a čistý. Rozhodli sme sa, že sviatok Troch kráľov nebudeme tráviť v teple domova, ale vyrazíme do terénu! Stretnutie máme ako obyčajne dohodnuté pred Hasičskou zbrojnicou v Žabokrekoch. Schádzame sa pomaličky, ale o to srdečnejšie! Dokonca prichádza vedenie, predseda KST Turiec Jožko Haráni, predseda KST Žabokreky Miňko Paľa, Milo Bernát, Ľubko Polonec, Janko Duchaj, Emil Rišian... Nasadáme do osobných áut a „mikrobusu“ /Kastrans Ivana Košu/ a vyrážame smerom do Necpalskej doliny na Dolný Borišov. Tu nastáva prvá „kolízia“ v hlbokom snehu, ale skúsený vodič Ivan Koša všetko zachráni! Druhá sa musí riešiť „mužskou aj ženskou silou“, všetci vystupujú z „mikrobusu“ a tlačia, čo sily stačia. Mikrobus je opäť na ceste a môžeme pokra-

čovať ešte kúsok v jazde. Vystupujeme. Tí skúsenejší si dávajú „mačky“ a návleky a samozrejme „niečo na odvahu“! Vydávame sa smerom k prvému odpočívadlu pri Revúckom Mlyne. Je to Jančiho lavička pri Jančiho prameni. Po chvíľke sa ocitneme v tichu, sťaby v zimnej záhrade. Poľavujeme v tempe a v jemnom stúpaní si vychutnávame slnko. Sme v dobrej nálade „pretože skvele držíme stopu“. Často zastavujeme, fotíme s cieľom pomôcť aj tým, so slabšou kondíciou a kocháme sa krásnym prostredím pripomínajúci zimný chrám. Sneh je stále hlbší a hlbší. Najťažšie to má prvý „razič“ cesty so „snehuľami“ - Janko Duchaj. S ním pomaličky kráčajú tí zdatnejší... My ostatní obdivujeme symetrické krásne smreky, zabalené do snehového závoja, ktoré skvelo dotvárajú chrámovú atmosféru. Cez zasnežené lúky sa dostávame k útulnému salašu pod Suchým, ktorý 65

pôsobí priam rozprávkovo. Zvieracia lebka nad dverami nás vôbec nevydesí. Vchádzame dnu. Čaká nás už teplý čaj aj občerstvenie! Salaš patrí turistickej úderke, ktorá sa nazýva Štyri nity a už niekoľko rokov sa vzorne stará o útulňu, v ktorej sa naozaj cítime veľmi útulne. Nájdete tu soľ, cukor, čaj, mapy, lekárničku, zápalky a samozrejme kroniku, do ktorej sa všetci zúčastnení zblízka aj zďaleka podpisujú. Sedí sa nám síce výborne, ale musíme pokračovať v pochode. Tentoraz razí cestu Jožko Haráni. Brodíme sa vo vysokom snehu cez Žabokrecké hole ku Kýškam a tí menej zdatní uvažujú o návrate späť! Ale nakoniec rozprávkové počasie všetkých presvedčí o opaku! Objavujú sa prvé ďaleké výhľady, ktoré s rastúcou výškou naberajú širší a hlbší rozmer. Bola som tu už viackrát, avšak nikdy som nezažila takú dobrú viditeľnosť ako dnes. Po pravej strane môžeme dokonca vidieť Kriváň, Roháče, Nízke Tatry... Dodnes ma z týchto krás chytajú zimomriavky... Pred nami sa vynára Ploská, ktorú musíme chtiac, nechtiac ešte zdolať. Ne-

môžeme ju obísť zľava, kvôli prípadným lavínam. Cestou na vrchol, myslím na partiu chlapcov zo Štyroch nitov, ktorí majú toľko odhodlania, času a chuti sa pravidelne venovať niečomu, z čoho majú akurát dobrý pocit na duši! Musia mať veľké srdcia! Pomaly sa ocitáme v nadmorskej výške 1532 m. Fúka ako na Sibíri, tí ktorí doteraz nepoužili „mačky“ ich vyťahujú. Zostup je náročný, skôr po zadnici ako po vlastných. Opäť v dobrej nálade zdolávame svah a „brzdíme“. O chvíľku sa nachádzame na Chate pod Borišovom, v príjemnom až rodinnom prostredí s milým personálom. „Vysokohorskí nosiči“ z našej partie odovzdajú donesený tovar – vajcia a chlieb chatárovi Stankovi. Vyslúžia si tekutú pochvalu vo forme domácej pálenky, lebo pri takej námraze doniesť celé vajcia také či onaké, je prosto zázrak! Hodnú chvíľu sa zdržíme na chate, ale keď slnko začne klesať k horizontu a pomedzi stromy farbí les do červena až oranžova, musíme sa pohnúť. Kráčame cez hlboký sneh po chodníku smerom k lesu, kde odbočíme

Účastníci pochodu pri príchode na salaš Martina pod Suchým vrchom. Foto: Ľ. Hoferica

Vrchol Ploskej. Foto: Ľ. Hoferica

Účastníci pochodu na trase od salaša Martina ku sedlu Koniarky (Žabokrecké hole). Foto: Ľ. Hoferica

Sedlo Koniarky (pohľad na Malú Fatru). Foto: E. Rišian

doprava. Tu sa predstavenie v zimnom chráme blíži k záveru. Stmieva sa. Schádzame do Balcierova. V Žabokrekoch v „Pohostinstve u Žilinských“ /majiteľa Petra Lavrenčíka/, vyhodnocujeme akciu. Skonštatujeme, že veľká účasť a bezúrazový priebeh potvrdili

dobrú vybavenosť a pripravenosť turistov na zimnú turistiku! A nemôžeme zabudnúť na výbornú starostlivosť organizátorov o účastníkov! Viem, že dnešná zimná túra zanechala zreteľné stopy v mojom vnútri. Určite sa opäť vrátim na tieto nádherné miesta!

Nepál - Trek okolo ManaslU, údolie Tsum Valley Róbert Fris

Pohľad z Chumlingu na Shringi Himal. Foto: R. Fris

19.04.2015 Náš trek začína v Káthmandu (KTM). Vystúpime z lietadla a ovalí nás horúčava. Na letisku vypisujeme 2 formuláre a kupujeme víza za 39 $. Pred budovou na nás čaká už asi 5 hodín zamestnanec z hostela. Vrhajú sa na nás Nepálci, ktorí za dolár odnášajú batožinu. Bez drobných odmietajú odísť. Naskáčeme do SUV a naši noví aksamietnicové vence. Cestou pozorujeme okolie a šialenú dopravu, kde žiadne pravidlá neplatia. Po asi 20 minútach prichádzame k hostelu do turistickej časti Thamel. Jeho majiteľ nás pozýva na uvítací čaj na streche domu. Po krátkom oddychu vyrážame do ulíc. Meníme v banke vyše 2 milióny rupií a kupujeme karimatky, plynové bomby, mapu a iné. V agentúre NEST platíme a nechávame chlapíkovi pasy do 68

nasledujúceho dňa na vybavenie povolenia na trek. 20.4.2015 Vyrážame pešo do Swayambunátu, alebo aj Chrámu opíc s 365 schodmi, krásnymi výhľadmi na celé KTM. Ústrednou budovou je veľká stúpa s mlynčekmi po celom obvode. Tieto okoloidúci roztáčajú a tým sa modlia. Stúpa sa môže obchádzať iba v smere hodinových ručičiek. V kláštore Budhapark sa pred nami vypínajú tri obrovské sochy podôb Budhu. Energia sa tu dá takmer krájať. Polovici z nás brnia ruky, je to naozaj silný zážitok. Cestou nazad to berieme cez historické centrum – Durbar Square. Ešte si prezrieme chrám Kumari – dievčaťa, ktoré tu od malička až do prvého menzesu držia pod zámkom. Podľa nábo-

ženstva je stelesnením Bohyne smrti Kálí. Na verejnosti sa objavuje iba párkrát do roka na nosidlách. Nesmie sa totiž nohou dotknúť zeme. Každý deň o 15.30 hod. ju možno vzhliadnuť v okienku. Ochutnáme typické momo taštičky, plnené zeleninou a mäsom a pivo Everest či mango džús. Kupujeme ešte mapu a ideme si do agentúry po pasy. V hosteli s recepčným Aakašom dohadujeme uskladnenie batožiny, ktorú nebudeme na treku potrebovať. Potom už len balíme veci a ideme spať. 21.4.2015 O siedmej ráno na nás čaká džíp a o chvíľu sa objaví aj sprievodca. Vysmiateho s malým ruksačikom ho pozorujeme a rozmýšľame, kam chce napchať tých 15 kg, ktoré nám má niesť. Do auta sa ledva natrepeme a vyrážame na autobusovú stanicu. Tá vyzerá jemne povedané „exoticky“. S asfaltom sa tu neunúvali. Dookola sú rozostavené stánky, kde sa podáva strava pochybnej hygieny a na konci uličky sú šlia-

Modlitebné mlynčeky. Foto: R. Fris

Veľká stúpa Swajambunát. Foto: R. Fris

pacie záchody, pričom sa splachuje vodou z blízkej pumpy pomocou starej fľaše bez hrdla. Autobus indickej značky TATA prichádza takmer načas. Ruksaky podávame šoférovi na strechu. Cesta autobusom trvá asi 6 hodín. Berieme každého, kto sa chce zviesť a o chvíľu sme už maximálne plní. Ľudia sedia na zemi pri šoférovi aj s deťmi v náručí. V asi dvoch dedinách zastavujeme a šofér aj s pomocníkmi rozoberajú autobus – resp. snažia sa prísť na to, prečo riadne nezaberá spojka. Nevieme, či to opravili, ale pokračujeme v ceste. Za Gorkhou nás chytá búrka a lejak. Asfalt tu už končí a tak dvaja chalani vyskakujú z autobusu. Obutí len v žabkách bežia napred a naznačujú šoférovi kadiaľ ísť, odhadzujúc pritom najväčšie kamene bokom. V Arugate vystupujeme na veľkom parkovisku lemovanom nízkymi jednoduchými domami. Presvedčíme sprievodcu, že chceme pokračovať ďalej. Biné nám teda poslušne zoženie džíp, ktorý nás má doviesť do Soti Kholy, kde už na druhý deň môžeme začať trek. Asi hodinu naň 69

Horský chodník. Foto: R. Fris

v lejaku čakáme schovaní pod strechou niečieho domu. Príde po nás minibus a spolu s nami sa zvezie aj pár domácich. Za tmy sa cestou-necestou dotrmácame až do poslednej dedinky Soti Kola, kam sa ešte dostanú vozidlá. Hneď nás uvádzajú do izieb. Na večeru si objednávame zázvorový čaj do hyperveľkej termosky a zeleninovú praženú ryžu či iné jednoduché nepálske jedlá. Nosiči a Biné jedia pri osobitnom stole. Hoci ich voláme k sebe, nie sú na to zvyknutí. Asi by im vadilo, keď by sme na nich „čumeli“, ako hltavo jedia rukami ryžu so šošovicovou omáčkou a zemiakmi s kapustou (tzv. dhalbát). 22.4.2015 Na druhý deň raňajkujeme čapati s vajcom a našim slovenským bôčikom. Po raňajkách naskladáme svoje veci v igelitkách a menších vreciach na kopu a sledujeme, ako sa s tým vysporiadajú naši nosiči. Najviac nás zaujíma, ako bude niesť 15 kg vo svojom malom ruksačiku Biné. Ten to 70

vyrieši tak, že si na svoj batoh vyloží môj malý 40 litrový treksport, s jeho remeňom okolo krku, a je spokojný. Vyrážame. Je dusno a vlhko, nachádzame sa v subtropickom podnebí. Kamenistá cesta vedie popri banánovníkových plantážach lemujúcich rieku. Často sa oproti nám vynorí dlhý rad naložených mulíc, a tak radšej zastavujeme, aby nás nevytlačili z chodníka. Väčšina trasy je dosť úzka, lemujú ju kolmé zrázy padajúce do divokej ľadovcovej rieky. Občas sa kaňon trochu rozšíri a hneď to domáci využívajú na svoje jednoduché príbytky. Na jednom mieste prekračujeme široký potok, kde nahé deti šantia vo vode a lezú po skalách. Biné pod zámienkou oddychu zastavuje v každej takejto dedinke. Zrejme s úmyslom, aby sme urobili domácim kšeft aspoň kúpou coca coly. Pozorujeme, že na obzore sa obloha začína zaťahovať a vyzerá to na popoludňajšiu búrku. Pokračujeme cez most, z ktorého je nádherný výhľad na dlhánsky vodopád tečúci z kopca. Je to prítok rieky Budhi Gandaki, popri ktorej máme

Muly ako dopravnĂ˝ prostriedok. Foto: R. Fris

kráčať počas celého treku. Prichádzame do Machha Kholy – nášho dnešného cieľa. Na hosteli sa pri večeri bavíme s Bémom, ktorý s našim Petrom Hámorom liezol na Manaslu a bol práve ubytovaný v hosteli naproti. Trek bral ako aklimatizáciu pre výstup na Manaslu, ktorý sa mu, ako sme sa neskôr dozvedeli, aj podaril. 23.4.2015 Na druhý deň ráno vyrážame o čosi skôr, kým ešte toľko nepečie slnko a nehrozia búrky. Je krásne počasie. Krátko za dedinkou sa údolie zužuje a napokon už kráčame iba v traverze vysokých svahov, pričom sa nad nami týčia vysoké steny a hlboko pod nami je zas ľadovcová rieka. V diaľke sa už črtajú ľadovce. Slnko rozpaľuje a čoskoro vyťahujeme opaľovací krém. Prechádzame dedinou a ďalším visiacim kovovým mostom, ktorý postavili vedľa jedného podozrivo vyzerajúceho starého, dreveného. Divoká rieka tu omýva obrovské skaly. Teraz už kráčame po jej pravej strane a opäť stúpame. Dostávame sa až do dediny Philim. V dedine sa nachádza vojenská posádka, ktorá kontroluje naše povolenia do národného parku. V horúčave pokračujeme v chôdzi, ale pečie tak hrozne, že asi po hodine už oddychujeme v tieni a sme celkom vysmädnutí. Fotíme jašterice podobné leguánovi a zas pokračujeme ďalej s vidinou vody. Keď na ňu konečne natrafíme, musíme ju filtrovať UV lampou. Chodníkom prejdeme cez les plný voľne rastúcej „marišky“. Kráčame kaňonom na úrovni vody. Prejdeme po novom moste a o chvíľu sa ocitáme pred symbolickou bránou do Národnej prírodnej rezervácie Manaslu. Vstupujeme do Jagatu a Biné nás zavedie do hostela, kde je už sprcha – síce mimo budovu a dosť studená, ale aj tak je perfektná. Pred večerou pozorujeme a fotíme deti, ako sa ešte stále dokážu hrať bez elektroniky. Tancujú iba podľa vlastného spevu a vedia sa spolu tešiť. Večer sme najväčšou atrakciou domorodcov, keď 72

rozkladáme variče a prevárame vodu, aby sme si ju nemuseli od nich kupovať. 24.4.2015 Nasledujúci deň má naša trasa odbočiť do údolia Tsum Valley, ktoré si ako prírodný skvost ešte stále uchováva tradíciu niekdajšieho Nepálu bez komercie a davov turistov. Prechádzame ešte ďalšími dedinkami, kde opäť priťahujeme pozornosť. Deťom rozdávame perá a údolie sa postupne opäť zužuje. Za mostom sa dostávame na križovatku ciest. Naša trasa do Tsum začína celkom zostra. Naberáme výšku a cestičku na opačnej strane rieky, ktorá pokračuje do Larkya Passu, už vidíme hlboko pod sebou. Nad nami je hmla, ale z údolia dýcha akási nedotknuteľnejšia atmosféra. Okamžite sa nám tu zapáči. Chodník lemujú rozkvitnuté červené rododendrony. Opäť sa stihneme ubytovať ešte pred dažďom. Tentoraz nocujeme v Lokpe. Na izbe sa objavujú veľké pavúky ako dlaň, ktoré sa snažíme likvidovať. 25.4.2015 Trek začíname o 7.20 hod. po tradičných raňajkách - čapati s vajcom. Je zamračené a hmla. Hory sú zahalené v hmle a my pomaly vystupujeme neuveriteľne dlhým stúpakom. Schody stúpajú v nekonečných serpentínach a keď už máme slušnú výšku, opäť klesáme. Po stranách nám malebnú scenériu dokresľujú rododendrony obsypané červenými kvetmi. Riečka vlievajúca sa do ústrednej rieky Siyar Khola vyzerá ako namaľovaná. Po asi 2 hodinách dôjdeme k mostu, pri ktorom sympatický starší pán predáva keksy a čaj. Džam džam (nepálsky „poďme“) a po krátkej prestávke pokračujeme k rázcestiu, odkiaľ môžeme ísť buď vrchom po pravej strane rieky, alebo cez most vľavo a traverzom kopca do dedinky Chumling. Náš sprievodca automaticky volí ľavú stranu. Barča chce ísť vpravo cez Ripchet, ale Bine túto cestu nepozná, tak sa nenechá prehovoriť. To ešte netušíme,

Účastníci treku. Foto: R. Fris

aká šťastná voľba to bola. V Chumlingu /2386 m n. m./ skladáme batohy na terase a niektorí sa chystajú obedovať. Maťo so Zuzkou a Tomášom si sadajú ku stolu. Barča s Maťom sedia na terase. Domáci na chrbtoch vynášajú zospodu skaly a na terase ich hádžu na hromadu, zrejme budúce základy nového obydlia. Ja s Milošom si obzeráme záhradu domácich. A vtom sa to začne..... Najprv cítime len slabé zachvenie, no po zlomku sekundy prichádza hrozný hluk a zem sa začína strašne silno chvieť, až vlniť. Domáci vybiehajú z reštaurácie s hrôzou v očiach a z hôr padajú kamenné lavíny. Okolo nás sa rozpadajú domy, všade je panika a strašný rachot. Všetci domáci utekajú aj s deťmi v náručí na kopec hore riadnou strminou. Naša partia sa tiež pridáva k bežiacim. Sledujem našich, urobím pár záberov a bežím za nimi. Celé to trvalo asi 2 minúty, ale zdalo sa to ako celá večnosť. Keďže po jednom veľkom otrase prichádza väčšinou druhý, čakáme a on naozaj príde v podobe hrmenia, trasenia zeme a niektoré steny domov, ktoré doteraz vydržali, sa okamžite rúcajú ako z karát. Je to zrejme aj preto, že tunajší obyvatelia nepoznajú

cement a kamene svojich domčekov ničím nespájajú. Jednoducho ich iba poukladajú na seba. Spoza stromov po okolitých kopcoch vidieť kúdole prachu z kamenných lavín a v dedine na náprotivnej strane rieky /kadiaľ sme pôvodne chceli ísť/ začne horieť dom a neskôr kopy sena. Na mieste malého chrámu, okolo ktorého by sme boli šli, zostali už iba trosky. Na terase, kde sme pred chvíľou sedeli, sa objavila trhlina. Zdesený sprievodca nám oznamuje, že ide volať rodine. Obďaleč sedia dve Dánky, ktoré z reštaurácie vybehli bosé a teraz vystrašene žiadajú svojho sprievodcu o odvoz helikoptérou do Káthmandú (KTM) a následný let do Dánska. My zatiaľ nemáme predstavu o rozsahu škôd tohto zemetrasenia. Naivne si myslíme, že v treku budeme pokračovať. Sprievodca nás však za chvíľu vyvedie z omylu. Vraj inej cesty ako let helikoptérou niet. Zem je teraz veľmi nestabilná a kedykoľvek môže dôjsť k zosuvu pôdy. My však ešte stále dúfame, že sa iba vrátime z Tsum Valley a budeme pokračovať v ceste do Larkya Passu. Momentálne sa však nič nedá robiť. Vrátime sa dolu do reštaurácie, kde sa párkrát pokúšame márne dovolať 73

Zemetrasenie. Foto: R. Fris

Záchranný vrtuľník v údolí Tsum Valley. Foto: R. Fris

cez domáci satelitný telefón do agentúry v KTM alebo Alpenvereinu. Medzitým dorazili aj naši nosiči, ktorým padajúce kamene zranili nohy. Našťastie nič vážne. Zem sa znovu zachvela. Pobrali sme batohy, rozobrali si veci z vriec a vydali sa nahor nájsť bezpečnejšie miesto. Všetkých nás poháňal strach z ďalších možných otrasov. Na naše šťastie nás na kopci čakala veľká lúka iba s jednou, napoly zničenou, prízemnou školou. Bolo to jedno z mála bezpečných miest v celom údolí, o čom svedčil aj fakt, že sa tu zišli ľudia z celého okolia. Prišiel aj sympatický dedko, ktorý nám ešte pred poludním servíroval poniže mosta čaj. Jednej plačúcej staršej domorodkyni sme pomohli dezinfikovať rany /rozbitá hlava a udretá ruka/, ktoré utŕžila v dome, keď nestihla včas vybehnúť von. Zasvietilo slnko a citeľne sa oteplilo. Spamätávame sa z novej situácie, kde ironicky je najvystresovanejší náš 22-ročný sprievodca. Ja s Tomášom ideme po vodu, keďže na lúke v dôsledku zemetrasenia prestala tiecť. Tam sa stretávame so skupinou, ktorú kalamita zastihla ešte pred Lokpou. Kľučkujúc medzi padajúcimi kameňmi a bojujúc o holý život vraj zažili, ako pri nich zabilo karavánu mulíc. Po štyroch hodinách sa im šťastne podarilo dostať do našej dediny. Sú to Michal - Čech, Oľga - Ukrajinka žijúca v Poľsku, Poľka Marta a Američanka Kate z Texasu, žijúca v San Franciscu. Celá skupina, so svojím schopným sprievodcom Baktu, sa usadila vedľa nás. Do 2 hodín im ich sprievodca už staval veľký stan. Nasťahovali sa doň Dánky a noví prišelci. Náš sprievodca sa nám akurát prišiel posťažovať, že nemá kde spať a so svojou typickou odpoveďou OK prijal našu karimatku. Nepohrdol dokonca ani bivakovacím vrecom, do ktorého sa nasáčkoval aj v zablatených vibramoch. My spíme nasledujúce dve noci pod holým nebom, pričom prvú noc riadne prší. Oľga má našťastie, ako jediná, satelitný telefón, ktorým okamžite kontaktuje manžela v Poľsku. Všetci jej diktujeme kontakty na

svojich blízkych. Dozvedáme sa, že zemetrasenie malo epicentrum v mestečku Gorkha o sile 8 stupňov Richterovej stupnice. Domáci zakladajú oheň, usmievajú sa. Idem sa prejsť na terasu k veľkému balvanu nad obrovskou roklinou, z ktorej sa naskytá krásny pohľad do celého údolia. Pri veľkom balvane sedí staručký Tibeťan. Posunkovou rečou sa ho pýtam, ktorý dom bol jeho a on mi ukazuje polorozpadnutý dom pod kopcom. Chcem ho poľutovať, no on sa iba usmeje a ukáže mi, že dom sa postaví, najdôležitejšie je, že to s rodinou prežili... Vraciam sa k partii a rozmýšľam o čistote ľudskej duše a ako ďaleko k nej máme my Európania. Začína pršať, nemáme tropiko ani plachtu a tak sa zakrývame pršiplášťami. Niektorí sa schovávame pod striešku polorozpadnutej školy, no každých 30 - 40 minút sa zem zatrasie a my vybiehame spod prístrešku. Takto sa nedá zaspať. Nadránom rezignujem. Ľahnem si na lúku a zaspávam. Už mi nevadí ani dážď. Nasledujúcich 8 dní vyzerá približne rovnako. Potulujeme sa po okolí, je nádherné. Od východu k juhu sa tiahne 7 vrcholov Ganesh Himal, západnú stranu tvorí masív Manaslú a na severe sa týči Shringi Himal. Krása! Podarí sa nám aspoň trochu preskúmať hrebeň nad nami. Keďže nemôžeme zostúpiť, lebo medzi Philimom a Jagatom je poškodený chodník na dĺžke 7 km, sme odkázaní čakať na vrtuľník. Barča si získava priazeň a pozornosť detí. V hlúčiku okolo nej, hlava pri hlave si spolu kreslia, učia sa angličtinu, jednoducho sa spolu zabávajú. Sú rovnako hravé ako hociktoré iné deti na svete. Rozdiel je len v tom, že musia tvrdou prácou pomáhať rodičom. Prácou okolo dobytka a nosením hnoja, ktorý nakladajú holými rukami, alebo nosením dreva či vody do domácnosti. Máme naozaj nečakanú príležitosť pozorovať každodenný drsný život tunajších ľudí. Keďže sa nachádzame mimo turistickej trasy, aj my sme pre nich nezvyčajnou atrakciou. Naše každodenné „stolovanie“ dokážu trpezlivo 75

Humanitárna pomoc v Chumlingu. Foto: R. Fris

sledovať posediačky z blízkeho briežka, akoby sa pred nimi odvíjal dej „cudzojazyčnej telenovely“. 3.5.2015 Po niekoľkých pristátiach vrtuľníkov, sa konečne aj naša partia na 8. deň dočkala toho „svojho“ - vrtuľníka indickej armády. Domácim priviezol humanitárnu pomoc a nás za krásneho slnečného počasia odváža do Pokhary. Let je fantastický, všetci fotíme, Michal s Milošom filmujú. Vidíme v plnej kráse Ganesh Himal so všetkými jeho vrcholmi, Anapurnu a mnoho ďalších. Zuzka s Maťom na palube zaujmú amerického reportéra z The New York Times, ktorý si od nich na konci letu pýta kontakty. Vraj im pošle fotku s článkom o ich príbehu, ktorý si asi sám vymyslí.... 4. - 8.5.2015 V Pokhare absolvujeme celodenný výlet na Sarangot. Východ slnka na vrchole stíhame s predstihom. Počasie nám praje, takže sa nám ponúka nádherný po76

hľad na Dhaulághiri, Anapurny a Manaslu. Na terase opäť cítime otrasy. Presúvame sa k vodopádu Davis Fall, ktorý pomenovali v roku 1961 podľa Švajčiarky, ktorá tu vtedy zahynula pri kúpeli, keď sa pretrhla hrádza. Vodopád je však mohutný iba za monzúnov. Tu nám sprievodca Ham vysvetľuje kastovníctvo, hinduistické božstvá a nepálsky kalendár. Hinduisti, ako sa zdá, majú pre každú príležitosť iného boha, ale v podstate ide iba o rôzne podobenstvá jedného a toho istého Boha, ktorý je všadeprítomný. Kalendár sa vraj počíta od dňa víťazstva panovníka Vikramaditya vo vojne. Preto je v Nepále momentálne rok 2072. V prípade kastovníctva je zaujímavé, že v kaste, do ktorej sa človek narodí, musí zotrvať celý život a bude si musieť v rovnakej kaste nájsť aj partnera. Ak sa toto pravidlo nedodrží a partner má nižšiu kastu, sobášom aj on klesne na tú jeho. Ďalej navštívime jaskyňu Gupteshwor Mahadev. Je v nej teplejšie ako vonku a je presiaknutá vôňou vonných tyčiniek. Uprostred jaskyne sa nachádza bôžik v tvare Ganesha a na konci

dlhá zvislá štrbina, cez ktorú vidno už spomínaný vodopád. Náš sprievodca je trochu nervózny z možného ďalšieho zemetrasenia, tak radšej vyliezame rýchlo von. Ďalšia zastávka je tradičná tibetská štvrť s imigrantami z Tibetu. Staršie ženy tu tkajú koberce a môžeme od nich kadečo kúpiť, čím podporujeme aj ich komunitu. Vystavujú tu aj fotky z Tibetu a Dalajlámovho proroctva. Odtiaľto smerujeme do horolezeckého múzea, kde môžeme vidieť všetko, čo je späté s výstupmi na vrcholy Himalájí a ich obyvateľmi (aj s krátkym videom). Asi po 2 hodinách nás vonku opäť ovalí horúčava, a tak mierime na obed do čínskej reštaurácie. Po obede pokračujeme v prehliadke - chrám Bindhyabasini a jaskyňa Mahendra. Potom nás už čaká iba posledná jaskyňa - Jaskyňa netopierov, kde je celý strop obsypaný týmito lietajúcimi cicavcami. Cestou na Old Bazaar sa zastavujeme pri rieke Seti, na ktorej postavili akvadukt. Rieka je celá biela od vápenca, ktorý je obsiahnutý v horninách, na miestach, kde vyviera. Nasleduje už iba

zastávka Old Bazaar, kde obdivujeme pár domov s vyrezávanými drevenými oknami a strechami. Je to niekdajšia tržnica. Dnes už sem sprievodcovia vodia iba turistov. Trhovisko sa totiž presťahovalo o ulicu vedľa. Ďalšie dni ešte stíhame vyskúšať jogu a navštíviť stúpu Svetového mieru. Zapájame sa do humanitárnej pomoci kúpou 650 kg ryže, plachiet a skoro celý deň pomáhame plniť vrecia potravinami pre ľudí postihnutých zemetrasením. 9.5.2015 Ráno odchádzame autobusom do KTM. Prechádzame krajinou spustošenou zemetrasením. V KTM sa ubytujeme v tom istom hoteli. Nič sa tu nezmenilo, akurát tu neboli turisti. Večer navštívime bar Tom a Jerry, kde sa zastaví každý veľký alpinista po expedícii a nechá tam nejaké to tričko, vlajku, či fotku na pamiatku. Pijeme nepálske fľaškové pivo Everest a vychutnávame si skvelú atmosféru. Na druhý deň stíhame ešte výlet na Budhanát a Pashupatináth.

Ženy v Soti Khone. Foto: R. Fris

Vyrazili sme pešo na koniec Thámelu. Tam sme chytili prvý taxík a odišli do Budhanátu. Bolo to na opačnom /východnom/ konci mesta. Prešli sme sa niekoľkokrát okolo jednej z najväčších stúp na svete v smere hodinových ručičiek tak, ako káže náboženstvo. Pozorovali sme tu rôznych mníchov. Ide o významné a snáď najvýznamnejšie centrum budhistov v celom Nepále. Našim druhým cieľom bol Pašupatináth. Tentoraz pre zmenu posvätné miesto hinduistov, ktoré je vzdialené iba polhodinu cesty pešo od Budhanátu. Pašupatináth je ohromný komplexom kláštorov a modlitební z červených tehál. Do niektorých majú prístup iba hinduisti. Navštívili sme aj slávne pohrebisko, akési Nepálske Váranasi. Breh rieky lemovali stupienky, na ktorých podľa kasty spaľovali mŕtvych. Čím vyššia kasta, tým sa stupienok nachádzal vyššie hore prúdom. Na jednom stupienku práve končil rituál spaľovania a chlapík už iba zmetal všetok popol dolu do rieky. Na kopci mali aj vojaci plné ruky práce s odpratávaním popadaných skál. Niekoľko svätostánkov a jeden väčší chrám boli značne poškodené. Pukliny tiahnuce sa od strechy až

Na letisku v Pokhare. Foto: R. Fris

k základom sme už videli viackrát. Napokon sme Pashupatináth so všadeprítomnými drzými opicami opustili. Večer odchádzame taxíkom na letisko, kde pred vstupnou halou bivakujeme. 10.5.2015 Ráno odlietame tureckými aerolinkami cez Istanbul do Prahy, kde nás na naše prekvapenie čakajú Martinov otec s babkou a naši pražskí kamaráti, dlhoroční účastníci zimného prechodu Veľkej Fatry. Neviem, či by sa nám dostalo takého uvítania bez toho zemetrasenia, ale veľmi si to ceníme. A sme tiež veľmi vďační všetkým ľuďom, ktorí na nás počas nášho pobytu v Nepále mysleli. Hlavne tým, ktorí dokonca aj pomáhali organizovať odvoz helikoptérou. Treku sa zúčastnili: Barbora Frisová, Zuzana Repelová, Martin Goubej, Miloš Ballo, Martin Hudák, Tomáš Kováč, Róbert Fris. 11.5. je opäť na niekoľko dní uzavreté letisko v KTM z dôvodu opätovných veľkých otrasov. Sme šťastní, že sa nám akoby v „hodine dvanástej“ podarilo dostať domov.

DOLOMITY 2015 MARMOLADA Jozef Matejčík

Via ferrata delle Trincee. V pozadí Piz Boé 3152 m n.m. Foto: L. Fapšo

Ako každý rok, tak aj tento vyrážame koncom októbra desiati dvomi autami do Dolomitov. Našim cieľom je najvyšší vrchol Dolomitov, Marmolada /3340 m n. m./. Nočná jazda cez Rakúsko do Talianska ubieha rýchlo aj pre pohodlie, ktoré nám poskytuje obytný voz Adria sport zapožičaný na poslednú chvíľu vo Vemaxe. O 02.00 hod. konečne prichádzame k jazeru Lago di Fedaia. Ráno po krátkej noci vyrážame popod lanovku na chatu Rifugio Pian dei Fiacconi /2625 m n. m./. Značné množstvo snehu nám dáva vedieť, že výstup Westgratom nebude zadarmo. Brodiac sa v hlbokom snehu obchádzame skalné rebro a vystupujeme do sedla Forcela d. Marmolada. Tu si obliekame úväzy, nasadzujeme mačky a pripravujeme čakany, nakoľko istiace laná sú na niektorých miestach úplne pod snehom. Na týchto miestach kopeme stupne a naťahujeme pomocné istenie. Westgrat sa v týchto podmienkach stáva celkom za-

ujímavým alpinizmom. O 16.00 hod. konečne dosahujeme vrchol najvyššieho bodu Dolomitov Marmolada di Penia. Máme nádherné výhľady na celé Dolomity. Na vrchole sa zdržíme asi pol hodinu. Spoločné foto pri vrcholovom kríži a v zapadajúcom slnku zostupujeme po severnom firnovom hrebeni. Istiace laná z hrebeňa smerom na ľadovec sú opäť pod snehom. Peter, Anna a Karol zabezpečujú istenie a zlaňák. Už potme sa dostávame na ľadovec. Aj tu mimoriadne teplé leto poriadne ubralo z ľadovca a vytvorilo veľké trhliny. Naväzujeme sa do lanového družstva a začíname zostupovať. Po tme je orientácia mimoriadne zložitá a cestu len hádame. Pôvodná zostupová cesta ľadovcom je pre veľké trhliny neschodná. V polovici zostupu sa dostávame do pásma veľkých trhlín, ktoré nie sme schopní preskočiť a sme nútení sa v hlbokom snehu vracať späť. Zlá voľba v zostupe nás stojí veľa síl a niektorí si siahnu až 79

80 Via ferrata Tomaseli na južnú vežu Fanisspitze 2980 m n.m. Foto: L. Fapšo

Spoločne na vrchole Marmolady 3340 m n. m. Foto: M. Matejčík

na svoje dno. Konečne sa dostávame na Rifugio Fiacconi a po 14-tich hodinách sme opäť pri našom obytnom voze pri Lago di Fadaia. Na druhý deň sa ukazuje krásne slnečné počasie. Prehodnocujeme svoje ciele, nakoľko Marmolada nám ukázala, že pôsobenie v týchto podmienkach je náročné na čas aj kondíciu. Hľadáme ferratu s južnou expozíciou. Volíme ťažkú zaistenú cestu na druhej strane jazera Fedaia della Trincée. Výstup začína na trávnatých južných úbočiach, ktoré nás dovedú na Rifugio Porta Vescovo /2478 m n. m./. Pod nástup na ferratu máme asi 15 minút. Hneď úvod nám dáva celkom zabrať. Cez kolmé výšvihy s traverzami, zaistené len jedným lanom, sa dostávame na hrebeň. Pokračujeme po exponovaných rímsach a kolmých výšvihoch v nádhernej okolitej horskej scenérii. Cez zavesený most sa dostávame k najvyššiemu bodu hrebeňa Padonkamm Bec de Mesdi /2727 m n. m./. Všade sú vojenské postavenia z 1. svetovej vojny. Chodník sa

stále drží hrebeňa. Nasleduje niekoľko traverzov a tunelov a prichádzame k bivaku Bomtadini /2550 m n. m./. Po krátkom oddychu zostupujeme do sedla Padom a vraciame sa k autám pri jazere Fedaia, kde aj prespíme. Zavčasu ráno sa presúvame do sedla Falzarego. Našim cieľom je južná veža Fanisspitze /2980 m n. m./, s ťažkou, zaistenou cestou via Tomaselli. Vystupujeme do sedla Forcella Travenanzes a odtiaľ k bivaku della Cheisa, kde si dávame krátky oddych a pripravujeme potrebnú výstroj. Ferrata začína poriadne vyšmýkanou stienkou. Okolo nás sú pozostatky rebríkov z 1. svetovej vojny. Pokračujeme po exponovaných rímsach s veľkým množstvom snehu, na ktorých chýba istiace lano. Cez kolmé, až previslé skalné stupne sa dostávame pod južnú stenu, ktorou doliezame až na vrchol Fanisspitze. Vrchol nám poskytuje nádherné výhľady. Aj keď je krásne počasie, dlho sa nezdržíme, nakoľko nás čaká ťažký zostup do sedla Grande. Nakoniec sa nám 81

Panoráma zo sedla Grande (skupina Fanes). Foto: L. Fapšo

Marmolada a Lago di Fedaia. Foto: L. Fapšo

Panoráma z vrcholu Sudliche Fanisspitze 2980 m n.m. Foto: L. Fapšo

podarí šťastne všetkým zostúpiť na schodnejší terén pod úpätie steny. Rýchly zostup cez sedlo Forcella Travenanzes a onedlho sme na parkovisku. Záverom: Kto hľadá horolezecký raj s množstvom zaistených ciest, ďaleké výhľady, stabilné počasie a hory bez ľudí, je tu správne. Aj také sú októbrové Dolomity. Tu 82

chcem poďakovať aj KST Turiec za finančnú podporu a všetkým, ktorí sa zúčastnili, aby sme spoločne mohli dosiahnuť tieto náročné ciele. Účastníci: Karol Radošovský, Anna Dzivá, Peter Mravec, Martin Litvaj, Jozef Dzuronka, Lukáš Fapšo, Peter Kita, Ivan Zajac, Jiří Kvasnička a Jozef Matejčík.

Westgrat na vrchol Marmolady 3340 m n.m. Foto: L. Fapšo

Ilha da Madeira Jozef Gergišák

Cestou na Pico do Arieiro 1818 m n.m. Foto: J. Gergišák

Ilha da Madeira je portugalský názov ostrova Madeira. Nachádza sa v strednej časti Atlantického oceánu a je najväčší z rovnomenného súostrovia. Túto exotickú destináciu sme si vybrali spolu s Jožkom Minárikom. Ten to fakticky celé zorganizoval a zabezpečil prostredníctvom cestovnej kancelárie Kudrna. Ostrov leží asi 580 km západne od pobrežia Maroka (približne na úrovni prístavu Safi) a 980 km juhozápadne od Lisabonu. Prví portugalskí objavitelia našli na ostrove rozsiahle vavrínové lesy a tak názov Madeira znamená drevo, ostrov dreva. Najvyššími vrcholmi sú Pico Ruivo (1863 m n. m.) a Pico do Arieiro (1818 m n. m.). My sme si samozrejme vybrali ten vyšší. Keďže Madeira je ostrov vulkanického pôvodu, vznikol rozsiahlymi výlevmi čadičovej lávy na morskom dne a neskôr aj na súši. Ostrov s najvyššími vrcholmi siahajúci84

mi do výšky 1863 m n. m. tvorí len nepatrnú časť vulkánu, ktorá siaha do hĺbky okolo 5000 m pod morskú hladinu. Podnebie na ostrove je tropické a tak si to patrične vychutnávame. Výrazne je však ovplyvnené vplyvom oceánu, čo má za následok stálu relatívne miernu klímu a dostatok zrážok, hlavne na severozápade. Letná teplota sa na juhu ostrova pohybuje okolo 25 °C, v zime neklesá pod 11 °C. Teplota mora neklesá pod 18 °C. V západnej časti ostrova sa nachádza plošina Paul da Serra s výškou okolo 1500 m n. m. Z dejín súostrovia sa dozvedáme, že bolo známe už Féničanom a aj Rimanom. Objavuje sa dokonca aj na talianskych mapách z polovice 14. storočia. V roku 1418 objavili portugalskí kapitáni João Gonçalves Zarco a Tristão Vaz Teixeira ostrov Porto Santo, vzdialený asi 45 km. O rok neskôr preskúmali aj vzdialenú Madeiru. Prví

objavitelia sa vylodili v zátoke pri meste Machico. Pri kolonizácii ostrova prví osadníci vypálili pôvodné vavrínové lesy a priniesli na ostrov nové druhy, najmä eukalyptus. Otroci po celom ostrove vystavali systémy zavlažovacích kanálov, označované ako levady. V roku 1921 bol na ostrov deportovaný posledný panovník Rakúsko-Uhorska Karol I. Habsburský, ktorý tu v priebehu roka podľahol zápalu pľúc. Pre svoju príjemnú klímu bol od druhej polovice 19. storočia ostrov vyhľadávanou turistickou destináciou a tak nás tieto informácie nalákali. 28.4.2015 odlietame z Prahy do Lisabonu a odtiaľ do Funchalu, hlavného mesta ostrova a zároveň najväčšieho letiska na súostroví. Prilietame v noci a po pár hodinách spánku hneď ráno vyrážame „naťažko“ na týždňovú turistiku po ostrove. Po krátkom, asi hodinovom presune autobusom, stúpame do hôr a prechádzame najdlh-

Levadový tunel. Foto: J. Gergišák

Cestou na Pico Ruivo de Santa 1863 m n.m. Foto: J. Gergišák

ším horským tunelom ostrova (cca 2,7 km) k Pekelnému kotlu (Caldeirao Inferno) levadou Caldeirao Verde až do oblasti Queimadasu. Tu sme aj prenocovali. Na druhý deň vyrážame pod najvyššiu horu Madeiry – Pico Ruivo de Santana (1863 m n.m.).Cestou sa nám otvárajú nádherné výhľady na okolitú prírodu a naozaj je neustále čo obzerať a obdivovať. Po príchode na horskú chatu niektorí z nás sa ešte stíhajú pozrieť aj na druhú najvyššiu horu ostrova Pico do Areiro (1818 m n.m.), kde je opäť čo obdivovať. Taktiež vystupujeme aj na vrchol Pico Ruivo. Potom sa už pripravujeme na noc, ktorú sme strávili pri vysokohorskej chate priamo pod vrcholom Pico Ruivo. Chata je zásobovaná len vynáškami chatára, ktorý denne vynáša všetko čo potrebuje, zo základne od cesty. Tretí deň, po nádhernom ráne, ešte raz stúpame na vrchol Pico Ruivo de Santana. Potom pokračujeme hlavným hrebeňom ďalej na západ smerom na horské 85

Levada 25 prameňov – jeden z najväčších vodopádov zásobujúcich levady pitnou vodou. Foto: J. Gergišák

sedlo Encuemada. Cestou sa nám opäť otvárajú nádherné výhľady na celú krajinu spolu so západom slnka, ktoré sú s náhornou plošinou v pozadí naozaj úchvatné. Na štvrtý deň pokračujeme do horského sedla Encuemada (1007 m n. m.). Keby sme možno zrátali všetky schody, ktorými sme tento deň prešli či už smerom hore, alebo dolu, tak by sme prišli „až do neba“! Povedané slovami klasika: „jeden by neveril, koľko schodov môže byť v horskom teréne!“ Obchodík v sedle ponúka nepreberné množstvo tovaru a spomienkových predmetov, vrátane občerstvenia. Odtiaľto nás na ďalšej „púti“ opäť sprevádzajú levády v celej svoje kráse, vrátane vodopádov. Prechodom po náhornej plošine Paúl da Serra, plnej veterných elektrární, sa dostávame až do cieľa nášho dnešného putovania. Piaty deň, pri trošku daždivejšom počasí, putujeme ďalej po náhornej plošine a už cestou na Rabacal je čo obdivovať. Potom nasledujú levady Risco a Levada 25 prameňov. Sú proste nádherné. Po prekonaní levádového tunela už zahajujeme zostup do dedinky Loreto. Túto zvyšnú cestu absolvujeme v podstate v daždi, ale to nič nezmenilo na našej dobrej nálade z krásnych zážitkov. Do hlavného mesta sa vraciame už autobusom. Šiesty deň nám v podstate zostal na túlačky mestom, prístavom, obchodmi a nákupy. Navštevujeme tržnicu s rybím trhom a fotíme sa s Ronaldom /teda jeho sochou/. Prechádzame centrálnu časť mesta s hotelmi, kde je obrovské množstvo kvetov a kvitnúcich stromov. Nevynechali sme ani prechádzku po pláži. Taktiež „objavujeme“ nádherné úpravy vchodových dverí pri posedení v miestnej kaviarničke. Večer sme sa všetci stretli pri spoločnej večeri a pripravili sa na odchod z tohto nádherného ostrova. Na siedmy deň ráno sme vyrazili na letisko. Tu sa dozvedáme, že portugalské aerolínie, resp. piloti a letušky, štrajkujú a náš let bol zrušený. Po úvodnom rozča-

rovaní a pokusoch o opustenie Madeiry „iným spojom“ sme získali náhradné ubytovanie v najlepšom hoteli v okolí (platili aerolínie). Opäť vyrážame do hôr, pre zmenu opačným smerom a viacej k pobrežiu. Otvárajú sa nám nové krásne výhľady, vrátane tých z nášho „nového“ hotela. Zajtra už odchádzame – škoda! Ôsmy deň ráno na letisku Cancelado a náš let je opäť zrušený! Takže sa opakuje scenár zo včera - odchod z letiska do hotela, ubytovanie sa v hoteli a vyrazenie „do ulíc“. Vyviezli sme sa autobusom na Monte, prezreli si improvizované trhovisko a prebrali bláznivý nápad so saňami v lete. Po tejto prehliadke opäť vyrážame po levádach na okružnú cestu naspäť do hotela. Zase je čo obdivovať, vrátane improvizovaných predajných stánkov s prírodnými produktami (ovocie, koreniny, korene miestnych kvetov – napr. strelície,...) bez obsluhy, ponechané na čestnosti prechádzajúcich ľudí. Hotel sa už na nás tešil a večera bola priam excelentná, vrátane nápojov! Deviaty deň sme sa ešte stihli potúlať po pobreží, urobiť pár fotiek s morom a aj v mori, nafotiť nejakú kvetenu a prírodu. Potom sa presúvame na letisko a zisťujeme, že náš let do Lisabonu je už len „delayed“ - oneskorený. Z Lisabonu pokračujeme ďalej do Berlína a odtiaľ do Prahy, ale to až na ďalší deň ráno! V každom prípade nás na Madeire najviac oslovila prívetivosť ľudí, neuveriteľné množstvo kvetov a rozmanitosť flóry na ostrove. Ďalej to bolo, ako hovorí Jožko Minárik, „neskutočné“ množstvo kilometrov kanálov prepravujúcich pitnú vodu z jednej strany ostrova na druhú, nádherné výhľady z hrebeňov miestnych hôr a veľa, veľa ďalších zaujímavostí a krás! Toľko z našej predĺženej cesty po Madeire – bolo tam nádherne. Ešte by som rád poďakoval pilotom a letuškám portugalských aerolínií za to, že nám umožnili stráviť na tomto nádhernom ostrove o pár dní viac! 87

SLOVINSKO - Križna Jama 2015 Pavol Hanula

O krásach slovinského podzemia som nie raz mal možnosť sa presvedčiť. Preto na voľný októbrový víkend 23.25.10.2015 padá jasná voľba - ideme do Slovinska. V mocnej zostave /ja s doktorom/ vyrážame z Martina. Cestou v Bratislave berieme Buka s Oňom a valíme smer Slovinsko. Cesta ubehne ako voda a my sa stretávame s Mišom, ktorý už nejaký ten rok žije v Ľubľane. Privíta nás klasicky - tatranským čajom :). Na sobotu máme naplánovanú návštevu jaskyne. Nakoľko sme jaskyne ako je Postojna a Škocian už navštívili, uprednostnili sme Križnu jamu. Je to 8273 m dlhá jaskyňa, ktorá sa nachádza

Podzemné jazerá v Križnej jame. Foto: M. Miko

1,5 km južne od dediny Bloška Polica. Je známa pre svoju sieť viac ako 45 podzemných jazier s krásnou smaragdovo zelenou vodou. So svojimi 45 druhmi rozličných organizmov objavených až v roku 2000 je Križna jama vďaka biologickej rozmanitosti štvrtým najväčším ekosystémom na svete. Jaskyňa bola prvýkrát zdokumentovaná ešte v roku 1832, ale jej časti zahŕňajúce jazerá a riečne toky boli preskúmané slovinskými jaskyniarmi až v roku 1926. Vďaka dôkladnému prieskumu tu boli nájdené aj tisícky kostí medveďa. Pred jaskyňou nás privítajú miestni sprievodcovia, od ktorých „fasujeme“

Kalvarija. Foto: M. Miko

čižmy, kombinézu a praktické informácie o pohybe v jaskyni. Spoločne sa vydávame na 4-hodinovú návštevu aktívnej časti jaskyne. Táto časť je sprístupnená za pomoci gumených člnov. Plavbu po jazerách strieda prekonávanie nenáročných prekážok. Asi po dvoch hodinách sa dostávame na koniec našej „púte“ do najkrajšej časti jaskyne, ktorá sa volá Kalvarija. Tu sa vyloďujeme a obdivujeme neskutočnú krásu, ktorú vie vytvoriť iba matka príroda. Po krátkom fotení sa naloďujeme do člnov a vydávame sa na cestu späť. Cestou do Ľubľany sa zastavujeme v krasovom údolí Rakov Škocjan a obdivujeme mohutnú rieku Rak. V hlavnom meste si ešte prezrieme hrad, centrum mesta a navštívime miestny pivovar Union. Z „rýchlej“ návštevy pivovaru sa vraciame domov až nad ránom. V nedeľu sa balíme a chystáme sa na 600 km dlhú cestu späť do Martina. Účastníci akcie: Martin Jonáš, Martin Bukovský, Ondrej Lojan, Michal Miko a Pavol Hanula.

Beneški pristan. Foto: M. Miko

MUzTAGH ATA - ČÍNSKY LYSEC Ján Buchanec

Západ slnka nad masívom Konguru. Foto: J. Buchanec

Ak ste tiež postihnutí tou neviditeľnou a zákernou chorobou ako ja a čosi vás ženie byť rýchlejší, prejsť viac a ďalej, alebo dostať sa vyššie, čítajte ďalej. Ponúknem vám jeden motív pre vašu chlapskú ješitnosť. Dámy, čítajte tiež, aj z vás sme už niektoré nakazili... Ak chcete bezpečne zdolať horu vysokú sedemtisíc metrov pohodlným chodeckým terénom, alebo ak neradi odkladáte na leto lyže do pivnice, poďte s nami, prejdeme sa do Pamíru na Muztagh Atu, bielu ľadovú kráľovnú. Ako bonus vám ponúkam prejazd centrálnym Pamírom, ochutnávku kumysu a návštevu sviatočného ukončenia islamského pôstneho mesiaca - ramadánu.

domov zisťujeme, že polovicu vecí sme mali zbytočne. Lyže a lyžiarky sú potrebné určite ľahké, ja som ich nemal, tak viem o čom hovorím.

Správne sa zbaliť Pred odchodom dodržujeme zásadu správneho balenia – metódu polovice. Prichystáme si batoh polovičnej veľkosti, ako je objem nášho nevyhnutného výstroja a triedime zbytočnosti. Aj tak po príchode

Vydávame sa s karavánou maršrutiek po hodvábnej ceste Cez Oš vedie hlavná os hodvábnej cesty. Namiesto ťavy si prenajímame jej motorizovanú generáciu - minibus, v postsovietskom svete nazvanom maršrutka.

Lístok na lietadlo Miestnemu predajcovi lístkov vysvetľujeme, že Oš je mesto v Kirgizsku a že tam majú letisko. Pri prelete si na zastávke v tureckom Istanbule dávame „tureckú“ a v lietadle si sadáme vpravo. Pred rolovaním v Oši sa kocháme pohľadom na centrálny Pamír a tí bystrozrakejší vidíme aj Lenina. Nie však súdruha, aj keď ten je isto večne živý, ale Pik Lenina, najznámejšiu a najdostupnejšiu pamírsku sedemtisícovku.

Ihneď po opustení mesta sa ocitáme v zelenom svete a po zdolaní horského sedla Taldyk na rozľahlej náhornej plošine plnej krásnych koní a dobytka. Ochutnávku kysnutého nápoja z kobylieho mlieka - kumysu, dodávajúceho silu a údajne aj mužskú guráž, si však doprajte z bezpečnostných dôvodov až pri návrate... Cesta je asfaltová aj vďaka pomoci susednej Číny. Či je to pomoc nezištná nevieme, no dobré cesty sú základom pre export tovaru alebo pre prípadnú rýchlu a priateľskú pomoc. Stačí, ak sa nájde niekto, kto o pomoc požiada. Tu by sme vedeli poradiť, určité skúsenosti máme aj v bývalom Československu. Hranice dvoch svetov Colnej hliadke na kirgizskej strane postačuje na výkon svojej povinnosti ceruzka, zošit a rampa, pozváraná z niekoľkých kusov železa, nájdených popri ceste. Zdá sa, že budova (rusky zdanie) je bývalá korba

A odteraz budeš oslom sám. Foto: R. Matuška

Uvoľnite mi stopu, prosím. Foto: J. Buchanec

z nákladniaka s oknom, vypáleným autogénom a štýlovými schodíkmi z pneumatík. Všetko vytuningované do kaki a schodíky na bielo. Neďaleko prebieha výstavba pohraničného pohostinstva z plných tehál štýlom „A JE TO“. Na čínskej strane pred našimi očami rúca rovnaké budovy veľký buldozér. Colnica je zrkadlová, sklenená a klimatizovaná budova, s lesklou, čistučkou mramorovou dlažbou. Prácu úslužných, čínskych službukonajúcich môžete pri každom pracovisku ohodnotiť tlačidlovým „dotazníkom“ vašej spokojnosti. Odtiaľto vedúca diaľnica nemá chybu, no premávka žiadna. No čo, však aj my si raz tie diaľnice postavíme. Aj u nás niekto vyhlásil, že do pár rokov budú spojené hlavné mestá krajiny diaľnicou a železnicou, tak ako v Číne. Keďže Číňanov je o čosi viac, stihli to o trošku rýchlejšie. A keď postavia rýchlodráhy pre železnice a vyradia staré lokomotívy do 160km/hod., budeme mať aj my nové vlaky. A možno zadarmo pre všetkých. 91

Ujgursko Po štyroch prehliadkach batožiny však už máme moderných scannerov aj dosť. Zisťujeme, že spôsoby na kirgizskej strane nám boli milšie. Nečudo, sme v Ujgursku, asi najrebelskejšej čínskej provincii a autonómnej oblasti, kde žijú tri milióny moslimského etnika. Pokiaľ zachytíte správy o nepokojoch v Číne, pravdepodobnosť, že pochádzajú práve z tejto oblasti je vysoká. Preto sa strana a vláda rozhodla podať pomocnú ruku a to aj vo forme poldruha milióna presídlencov a buduje nové, moderné Ujgursko... Kašgar Na zoznámenie s vami zatrasieme. Sme v oblasti častých zemetrasení. A to je dostatočný dôvod na likvidáciu centra života starých Ujgurov. Storočné, jedno až dvojpodlažné domy starého mesta Kašgaru, musia ustúpiť moderným výškovým

monštrám. V jednom z nich prespávame. Pri raňajkách si sadám na, zdá sa vykývanú stoličku, alebo to trasie celým hotelom? Aby som nebol na pochybách, príde repete. Vyleje sa mi z hrnčeka káva a doma zisťujem, že už viem, ako vyzerá 6,5 stupňa Richterovej stupnice. Nastáva solídny chaos, cudzinci sa tlačia k východu a panikária, či zbehnúť narýchlo 15 poschodí, alebo... Vtom si všimnem miestneho. Čupol si a pokojne vyjedal svoju rannú misku ryže. Tak tam čupíme dvaja. Na juh do Pakistanu – Karakorum Highway V Kašgare zabočíme na juh. Kirgizská zelená sa zmení na vyprahnutú hnedo-žlto-sivo-čierno-červenú, pre geológa isto pastva pre oči. Údolím a kaňonmi sa predierame stále vyššie, v bočných dolinách vykúkajú prvé ľadovce. Odbočka hodvábnej cesty, dnes známej ako Karakoram

Muztagh Ata 7546 m n. m., pohorie Pamír - Ujgursko, Čína. Hora sa týči viac ako 4 km nad okolitý terén. Foto: J. Buchanec

Odraz hôr v jazere Karokol – Ujgursko, na ceste Karakorum Highway, najvyššie položenej asfaltke sveta spájajúcej Čínu a Pakistan. Foto: J. Buchanec

Highway, alebo cesta čínsko-pakistanského priateľstva, bola dokončená v 80-tych rokoch 20. storočia. Je jednou z najspektakulárnejších spojníc a súčasne najvyššie položenou asfaltkou sveta. Pretína Karakoram v sedle Khudžeráb vo výške 4 700 m n. m. a vedie popod Nanga Parbat do pakistanského Gilgitu. Prejsť túto cestu je samostatný cestovateľský zážitok, my však nateraz skončíme skôr. Obídeme najvyššiu horu Pamíru, 7 649 m n. m. vysoký Kongur a jeho sused bude našim cieľom. Muztagh Ata 7 546 m n. m. Pred nami stojí majestátna hora ladných tvarov, v strede rozdelená hlbokou brázdou na dve časti. Pocitovo skôr pekná a symetrická ako náročná. Výškový rozdiel je viac ako 4 km a to nevidíme každý deň. Z diaľky pozorujeme línie možných výstupov a prirovnávame. 4x Kráľova hoľa, 3 x

Krížna, 2x Slavkovský.....nie - toto je Lysec vo Veľkej Fatre. Vajanský to vystihol: Lysec bujno spína sa ako ľvica napružená k skoku. Muztagh Ata bujne spína sa ako ľvica napružená k skoku A my sme tiež napružení a odhodlaní tú ľvicu skrotiť a pokoriť. Rozhodujeme sa, či využijeme ponuku vynesenia lyží a polovičného batoha naplneného polovicou nepotrebných vecí karavánou tiav, alebo si ich hrdo vynesieme prvými kilometrami príjemného tiahleho stúpania do základného tábora sami. Ten leží vo výške 4 500 m n. m. na sutinovej plošine. Je tam niekoľko cudzincov a „milión“ Číňanov. O našu stravu v základnom tábore sa bude starať veselá partička kuchárov. Môžeme si tu zakúpiť aj pivo, colu a čokoládu. Pikao a banániky v čokoláde však nemajú. 93

Nácvik Na vrchol to je už len 3,5 km. Strašia nás aklimatizáciou a nutnými nácvikmi presunov medzi tromi výškovými tábormi. Nacvičovať na kopci ako šašo. To nie. Mám vlastný plán. Hora je ľahká, pôjdem sám. Od výšky 5000 m n. m. začína sneh, tam vybehnem, obujem si lyže, cestou niekde prespím, stan sa dá postaviť hocikde, čo tam po oficiálnych táboroch. Počasie je fantastické, idem. Snežná búrka Nad prvým táborom je jediné náročnejšie miesto výstupu. Treba obísť niekoľko serakov a vyhnúť sa pár trhlinám. V ľadových úsekoch si pre istotu radšej zakladám haršajzne /mačky na lyže/ a ani nevyzujem lyže. Príroda mi pripraví intenzívny a nezabudnuteľný zážitok. V snežnej búrke sú seraky väčšie a perfektne odrážajú zvuky hromov. Viem, že po záblesku príde rana a ja sa hromu nezľaknem. Teória. Plný zážitkov sa doplazím do výškového tábora C2. Čosi tu chýba. Nikde nikoho, asi 10 prázdnych stanov. A chýba mi ešte niečo - kyslík. To nič, postavím stan. Búrka bude trvať dva dni, za ten čas sa poriadne zaklimatizujem a potom - vybehnem hore, zlyžujem a vybavené. Aklimatizácia do 5 500 m n. m. Po dvoch dňoch samotky a ničnerobenia v C2 – 6 200 m n. m. som znudený. Vďaka metóde balenia „polovica“, ostala knižka /zbytočná nadváha/ doma. Premýšľam, či to stojí za to. Dva týždne prežiť v stane a behať po jednom jedinom kopci hore-dole. Nedali sa tie dva týždne prežiť lepšie? Koľko Fatier a Tatier by sa dalo za ten čas zvládnuť. Teraz som ale „perfektne“ aklimatizovaný. Po dvoch dňoch a dvoch nociach nič nerobenia v C2 sa aspoň tak zdalo. Za ideálneho počasia vyrážam. K vrcholu je to už len 1300 m, dnes to dám. Alebo nie? Hlava by aj išla, len telo 94

protestuje. Či naopak? Prečo mi nikto nepovedal, že nad 5 500 m n. m. sa aklimatizácia nezlepšuje ale naopak, stráca sa. Teda, ak som vôbec nejakú mal. Tak po 100 m otáčam a s dlhým nosom nasleduje „malá domov“, rovno do základného tábora. Aklimatizovať. Aspoň jednu ale maximálne dve noci. Za štyri dni musíme opustiť základný tábor. Končí ramadán a hranicu Ujgursko Kirgizstan na tri dni uzavrú. Muztagh Ata za 24 hodín? Opäť sa začína prejavovať moja choroba. Čo keby som vybehol tých pár metrov hore - dole za deň? Už som perfektne aklimatizovaný a bude perfektné počasie. Kúpim si v tábore 4 l coca coly, pribalím pikao a 5 banánikov v čokoláde. Stan, varič a podobné zbytočnosti neberiem, spomaľovali by ma. Škoda, že ľahké lyže ostali doma. Nastavím si budík na Iphone na jednu v noci. Verím, že bude krásna hviezdnatá noc a bezvetrie. Do zotmenia toho istého dňa budem naspäť. Všetko som dokonale naplánoval a prepočítal. Ešte si nezabudnúť vybrať IPhone z vetrovky, nech ho v noci počujem vyzváňať. Aj slnko je hviezda Vstávam... a čo to? Bezvetrie síce je, no namiesto hviezdnatej noci svieti už iba jedna hviezda - slnko. A opäť ma nikto nevaroval, že iPhone zamrzne a nezazvoní. Už na štarte mám stratu 6 hodín. Začínam boj s kopcom. Chcem dobehnúť stratu a toto môj perfektný plán neobsahoval. Pod C3 vo výške 6 900 m n. m. je všetko jasné. Chýba mi 5 hodín denného svetla. Plán bol celkom presný. Napriek snahe dobehnúť stratu som bol len o hodinku rýchlejší. Ísť na vrchol sám v noci si netrúfam. Teraz však prichádzajú nové výzvy. Asi by sa mi hodil stan. Verím, že C3 je plná voľných stanov. Jedlo si budem vyberať z jedálneho lístku, k tomu Plzeň a ako šláftrunk horec, borovičkový prosím. Tesne pod C3 ma po preškolení o nezodpovednom prístupe zachraňuje

Pištík borišovský. Nebyť ješitný sa oplatí. Pišta bol na vrchole o deň skôr. Foto: Š.

priateľ z Čiech. Musel otočiť pod vrcholom, preto asi toľko rečí, stan mi však požičiava. Trojka bola plná Číňanov, ktorí od pol noci buntošili. Ja však spím ako bábätko, až kým nevyjde slniečko. Teraz už plánovane. Čínsky štýl Susedia z C3 vyrážajú už v noci. Majú svoj štýl. V základnom tábore si oblečú skafandre /hrubé páperové kombinézy/, v ktorých stúpajú a tiež spia - nepotrebujú spacák. Ja by som umrel v tej múmii od tepla aj bez pohnutia. Ich tempo je neuveriteľne pomalé. Asi preto vyrážajú tak skoro. Výstup v skupine je pre nich ten pravý teambuilding. Kto nevystúpi, nech..., nepatrí k nám. Viete si predstaviť kariéru mladého čínskeho manažéra, ktorý ani nevystúpil na Muztagh Atu? Cestou ich dobieham. Niektorí mladíci už majú po kariére, otočili. Ako idú hore všetci pohromade, cestou nadol sa teambuilding mení na zachráň si život, kto ešte vládzeš. Česť výnimkám. Niektorým nevládnym zviažu nohy a na lane ich ťahajú

Z vrcholu. Foto: Š. Matuška

dole kopcom. Kombinéza nahrádza kanadské sane. Brázda v snehu je už vyhĺbená, asi po inom kandidátovi na manažéra, alebo možno aj po samotnom generálnom manažérovi. Prekvapuje ma, že nemajú žiadne zásoby pitia a jedla. Jednému ponúkam svoj posledný liter koly a neskôr zisťujem, že išlo o veľa. Vrchol, Pikao a čapica z Borišova Môj cieľ je už naozaj blízko. Vrchol tvorí malý kamenný kopček uprostred snehového svahu, obvešaný tibetskými modlitebnými vlajočkami. Celý výstup som stúpal po ľadovci, ktorým je tento čínsky Lysec pokrytý. Pokochám sa výhľadmi na Kongur, na najvyšší vrchol Pamíru. Je príjemne teplo, bezvetrie a mám chuť posedieť, pofotiť. Vytiahnem si talizmany pre túto chvíľu. Pikao a čiapku z Borišova. Teraz bude dobrý aj iPhone. Vrcholovka. Som tu sám a nikto už nepríde. Radšej rýchlo dole. Strhnem pásy a na lyžiach som za tri hodiny späť v základnom tábore.

Opäť na návšteve v Moravskom krase Renáta Šajgalíková

Krásy jaskyne Balcarka. Foto: J. Haráni

Návštevu v Moravskom krase u našich speleokámošov sme uskutočnili po dlhších prípravách cez „predĺžený víkend“ v dňoch 22.05. - 24.05.2015. Z Martina sme vyrazili v skorých ranných hodinách, aby sme stihli ešte návštevu v Sloupsko – šošůvských jaskyniach. Ešteže máme medzi sebou takých dobrých a rýchlych aktérov (Tánička a Ľudko Vareškovci), ktorí zabezpečili lístky na posledný vstup do týchto čarokrásnych priestorov jaskyne. My komótnejší ( ja, môj bráško Rasťo, Ivka a Janík Šparovci, Luky, Bocian a samozrejme náš Ľubino) sme museli ešte predtým absolvovať „očnú pastvu“ na kamene v Rožnove pod Radhoštem a návštevu Hranickej priepasti, ktorá sa nachádza len necelých 300 m od železničnej stanice Teplice nad Bečvou. Nákup frgálov rôznych príchutí a samozrejme s vychutnaním si výbornej

kávy. Keď sme dorazili na miesto, prešli si sme si priestory týchto jaskýň s podrobným výkladom sprievodkyne a vypočutím si skladby v priestore nazývanom „Eliščina jeskyně“, ktorý má veľmi bohatú kvapľovú výzdobu a taktiež vynikajúcu akustiku ( priestor je príležitostne využívaný pre koncerty komornej hudby). Sloupsko-šošůvské jaskyne sú najväčšie sprístupnené jaskyne v Českej republike. Tvorí ich rozsiahly komplex dómov, chodieb a obrovských podzemných priepastí, ktoré spájajú dve podzemné podlažia s výškovým rozdielom 60 m. Návštevníci si môžu zvoliť jeden z dvoch prehliadkových okruhov, krátky okruh o dĺžke 890 m, ktorý prechádza sloupskou časťou jaskyne a končí v jaskyni Kůlna s archeologickou expozíciou a dlhý okruh o dĺžke 1760 m, ktorý vedie sloupskou i šošůvskou časťou jaskyne a taktiež 97

Po výstupe z Amatérskej jaskyne Cigánskym závrtom. Foto: Ľ. Fekete

končí v jaskyni Kůlna. Jaskyne sú významným náleziskom kostier jaskynných medveďov, levov, hyen a ďalších živočíchov. Ešte v ten večer sa k našej partii pripojili Lenka a Jožko so svojimi ratolesťami. Do kempu, kde sme boli ubytovaní, prišli k nám večer Jiřinka a Igor Audi, aby sme si spolu dohodli plán na ďalší deň. Nasledujúce ráno po vytvorení samostatných troch výpravných skupín sme sa rozišli, aby si každá skupina splnila to, čo si zaumienila. Jedna skupina – Vareškovci spolu s Jiřinkou a Igorom šli v Amatérskej jaskyne do priestoru Bludisko vytvárať úžasné zábery a momenty so svojimi fotoaparátmi. Druhá skupina - ja, Rasťo, Ivka, Janík, Luko, Ľubino a Bocian sa vybrala do Amatérskej jaskyne so vstupom hlbokým cca 80 m - Cigánsky závrt. Našu skupinu sprevádzal náš speleokámoš Tomáš Mokrý. Keď nám Tomáš otvoril poklop na šachte a nazrela som dnu, myslela som si, že mi prestalo svietiť svetlo. Ale svetlo bolo dobré, to len nebolo dovidieť na dno. Keďže 98

som bola týždeň po páde z bicykla, povedala som si „ja to nedám“. Samozrejme, že ma všetci podporili, a to tak, že vstupovali jeden po druhom dnu tak rýchlo, akoby ich dole čakalo metro. Čo som mala robiť? Vstúpila som na rebrík a poďho dnu za všetkými. Išlo sa mi úplne v pohode, čo doteraz nechápem. Večer som sa nemohla dostať na poschodovú posteľ a tu som to dala v pohode dole aj hore. Na niekoľkých posledných metroch sa rebrík zalomil do šikminy, čo sme asi všetci prijali s potešením. Po zostupe dole, ktorý viedol cez Dóm objevitelů do vlastných priestorov jaskyne, ktorú z veľkej časti vymodeloval aktívny tok Bílé vody. Okrem aktívneho riečiska Bílé vody sú jej súčasťou ďalšie dve mohutné chodby - prítoková a povodňová. Prítoková chodba je cez 250 m dlhá, cez ktorú preteká prítok spájajúci sa k aktívnemu riečisku v dóme Zelené vody. Prítoková chodba v hornom poschodí obsahuje unikátnu kvapľovú výzdobu. Najvzdialenejšia časť chodby prechádza v nízky, obťažne pre-

stupný prítokový sifón. Povodňová chodba slúži ako odtokové riečisko Bíle vody pri vyšších vodných stavoch a má taktiež veľmi bohatú kvapľovú výzdobu. Po 450 m sa náhle zužuje do 40 m plazivky, na konci ktorej je sieň s jazierkom, tvoriacim koncový sifón Povodňovej chodby. Po podrobnom Tomášovom výklade a všetkých ukážkach, nás na záver čakal ešte „výstupček“ šachtou nahor. Vyliezali sme hore postupne jeden po druhom, špinaví, mokrí, upotení, smädní, ale plní zážitkov z prežitého kúska dňa pod zemou. Celá akcia trvala cca 4 hodiny. Tretia skupina (Lenka a Jožko Haráni s deťmi) sa vybrala na potulky Moravským krasom. Večer keď sme sa všetci stretli, posedeli sme pri hudbe, vzájomnej výmene svojich zážitkov a v neposlednom rade pri perfektnej grilovačke, za úžasného počasia s ešte perfektnejším prevádzkovateľom autokempingu, ktorý sa o nás staral, ako Podzemná riečka Punkva. Foto: J. Haráni

Amatérska jaskyňa – časť Bludisko. Foto: I. Audi

o pionierov, v niektorých prípadoch ako o iskričky. Pri tomto večernom stretku nám robila spoločnosť Jiřinka s Igorom a vzácna cestovateľská osobnosť Marek Audi s manželkou Svetlankou. V nedeľu sme sa všetci vybrali do jaskyne Balcarka, ktorá je zvlášť príťažlivá svojou kvapľovou výzdobou na pomerne malej rozlohe a je asi najbohatšia jaskyňa Moravského krasu. Mimoriadne bohatstvo kvapľov, typicky vyvinutých povrchovými krasovými javmi (závrty, škrapy), bohaté archeologické a paleontologické nálezy, význačné druhy teplomilných kvetov a malebnosť krajiny robí z lokality Balcarka jedno z najzaujímavejších miest v Moravskom krase. Do okruhu pre návštevníkov je zahrnutá aj časť jaskyne s múzeom, v ktorej je inštalovaná expozícia predstavujúca jaskyňu Balcarka, ako jaskyňu lovcov sobov a koní, zimovisko jaskynného medveďa a medvieďat, na ktorú nadväzujú inštalované nové náučné panely. 99

Po obhliadke Balcarky, ktorá bola rozprávková sme sa ešte zastavili na chate Macocha, kde sme boli ubytovaní pred rokom. Všetci sme sa zoradili na hornom mostíku, aby nás mohol zo spodného mostíka zvečniť náš rýchlonohý bocian - Mirko. Potom sme nasadli do áut, aby sme si prešli ešte jaskyňu Výpustek, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie jaskynné systémy Moravského krasu. Má bohatú a z veľkej časti aj smutnú históriu. V 19. storočí sa jaskyni venovalo niekoľko bádateľov, boli zakreslené podrobné mapy a uskutočnilo sa niekoľko speleologických a paleontologických výskumov. V 20. rokoch 20. storočia bola jaskyňa poznačená ťažbou fosfátových hlín. Podstatnú časť priestoru jaskyne Výpustek poznačila II. svetová vojna. Už v roku 1938 prevzala podzemný unikát československá armáda, ktorá v ňom mala muničný sklad. Mnoho

„Účastníci zájazdu“ pred jaskyňou Balcarka. Foto: Ľ. Fekete

100

priestorov a kalných prekážok bolo odstrelených a tak z prírodných chodieb sa stali nevľúdne tunelové priestory. V priebehu vojny bola jaskyňa obsadená nemeckou armádou, ktorá v týchto priestoroch vybudovala továreň na letecké motory. Po II. svetovej vojne sa v týchto priestoroch vykonávali speleologické prieskumy. Začiatkom 60. rokov celý areál jaskyne prebrala znovu československá armáda, ktorá v týchto priestoroch vybudovala mohutný podzemný protiatómový kryt. Koncom roka 2006 prevzala jaskyňu Správa jeskyní České republiky - Správa jeskyní Moravského krasu. V súčasnej dobe v rámci expozície sú prezentované činnosti človeka – prví poľnohospodári, ťažba fosfátových hlín, podzemná továreň a tajné vojenské veliteľské stanovištia. Po obhliadke jaskyne sme nasadli do našich tátošov a udali smer – DOMOV, s predsavzatím o rok znova.

Alpy 2015 – Dachstein Ján Šparec

Vrchol Bischofsmutze (Biskupská čiapka) 2458 m n. m.. Foto: P. Štefunda

Od Martina na najbližšiu, skoro tritisícovú horu Dachstein (2995 m n. m.) pokrytú ôsmimi ľadovcami sme sa vybrali začiatkom leta (9.-13. Júla). Skupinu tvorili štyria členovia JK Speleo Turiec – Šparo, Ľubo, Ivka, Renáta a priatelia Fero, Danka, Paľo, Zuzka a Mirko z Horoviec. Horský masív Dachstein zaraďujeme do Severných vápencových Álp, je budovaný druhohorným triasovým vápencom. Okolie je bohaté na krasové javy. Z jaskýň sú najväčšie Eishőhle, Mammuthőhle. Koppenbrüllerhőhle Eishőhle je najväčšia sprístupnená ľadová jaskyňa. Dachstein v danom širokom okolí patrí medzi výrazné a neprehliadnuteľné dominanty. Je to veľkolepo pôsobiaci obor, ktorého kolmé južné steny sú až 1100 m vysoké. Na Dachstein vedie niekoľko zaistených ciest ( prvá postavená už v r. 1893), my sme si vybrali klasiku s prespaním na Adamek Hűtte. Na chatu sa dostávame po

prekonaní strmých suťových chodníkov nad Gosauskými jazerami, ktoré sa nachádzajú uprostred bielych vápencových štítov. Spíme v lágri pre 38 ľudí, v noci prší a fúka. Ráno je hmlisté a chladné. Na vrchol sa vydávame po Gosauskom ľadovci až do sedla Obere Windlucke. Ľadovcová moréna krásne vybrúsila skamenené ulitníky druhohorného mora. V sedle schovávame mačky a cepíny, navliekame feratovú výstroj, rukavice. Pokračujeme po hrebeni zaistenou cestou, ktorá je po nočnom daždi mierne zľadovatená. Dana, Fero, Paľo a Zuzka nechcú riskovať a preto sa vracajú späť do chaty. Ostatní sme si užili namrznuté lano, silný vietor, hmlu. Slnko sa postupne predralo cez hmlu a na vrchole Dachsteinu vládlo plnou silou. Naskytol sa nám excelentný výhľad. Nakoľko sme mali dobrý medzičas, 101

rozhodli sme sa zostúpiť z Dachsteinu feratou Schulter (B) na južnú stranu, potom pokračovať ľadovcom a následnou feratou Schuttland (B) k Adamek Hűtte. Na južnej strane na ľadovci je vybudované lyžiarske stredisko s celoročnou prevádzkou. Pre návštevníkov z lanovky boli vybudované turistické atrakcie - Ice Palace, ktorý je vyhĺbený priamo v ľadovci. V spleti chodieb a tunelov návštevníci obdivujú rôzne sochy vytesané z ľadu, ktoré sú veľmi zaujímavo a efektne osvietené. Ďalšou atrakciou je najdlhší visutý most v Rakúsku s presklenou vyhliadkou „Sky Walk“, kde sa dá pozerať cez sklo do hĺbky okolo 700 m. Zásluhou nepresného značenia sme nakoniec zišli k chate náročnou feratou Amon (C/D), za čo sme dostali pochvalu od českých chatárok.

Vrchol Hoher Dachstein. Foto: J. Šparec

102

Ferata Amon (C/D). Foto: J. Šparec

V piatok sme len zišli dole k autám, po obede urobili peknú feratu nad Gosauským jazerom Laserer Alpin (C). Večer sme sa ubytovali v mestečku Filzmooz. V sobotu sme sa rozdelili. Miro, Ivka a Renáta robili trek popod južné steny Dachsteinu. Dana, Fero, Paľo a Zuzka išli lanovkou na Hunerkogel a následne feratou Schulter na Dachstein. Šparo s Ľubom robilo feratu Irg (D). Je to veľmi ťažká a exponovaná športová ferata moderného štýlu, vedená po východných vertikálach a pilieroch Groser Koppenkarstein (2865 m n. m.). V nedeľu doobeda sme navštívili jedno z najkrajších a najnavštevovanejších alpských mestečiek Hallstatt. Je to prekrásne mestečko s historickou architektúrou, je pamiatkou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Číňanom sa dokonca páčilo natoľko, že si jej repliku prestavali na svojej pôde. Rakúšania pochopiteľne zúria, no prinajmenšom drzý pokus čínskych zbohatlíkov aj tak veľmi nevyšiel. Miesto, kde repliku stavajú je neustále ponorené do smogu a krásnej atmosfére čistého rakúskeho mestečka sa vôbec nepodobá. Hallstatt za svoj vzhľad vďačí soľným ložiskám, ktoré sa tu našli pred viac ako 4000 rokmi. V mestečku, ako vystrihnutého z rozpráv-

Hoher Dachstein. Foto: P. Ĺ tefunda

Pohľad na Gosauský ľadovec, vpravo Torstein 2947 m n. m., v strede v hmle Dachstein. Foto: P. Štefunda

kového sveta, je veľa možností na kultúru, rekreáciu a šport. My sme ešte stihli navštíviť centrum mestečka s drevenými, maľovanými domčekmi prilepenými k skale, resp. stojacimi na drevených koloch nad jazerom a pozrieť si kostnicu, kde je vystave-

Západ slnka na Adamek Hűtte? Foto: P. Štefunda

104

ných okolo 600 ks pomaľovaných ľudských lebiek prírodnými motívmi (kvety). Čo na záver? Milovníci vysokohorskej turistiky a nielen oni sa majú na čo tešiť, keď zavítajú do tohto krásneho kraja pod majestátnym Dachsteinom.

VVÝSTUP NA SV. ILIJU V HORSTVE BIOKOVO Daniela Gundová

Pohľad na Jadranské pobrežie pri výstupe. Foto: S. Beliansky

Chorvátsko je v mysli väčšiny Slovákov spojené skôr s oddychom na pláži ako s turistikou. Pritom tunajšie hory majú čo ponúknuť. V Dalmácii sa nad morom majestátne vypína Biokovo, druhé najvyššie pohorie Chorvátska. Nás počas augustovej dovolenky zlákal výstup na vrch sv. Ilija (1642 m n.m.), ktorý sa počas posledných rokov stal známy aj diaľničným tunelom. Po najrôznejších varovaniach, vzhľadom na náročnosť túry, horúčavu, hady a ďalšie životunebezpečné nástrahy, sa širšia skupinka záujemcov značne zredukovala. Ráno nakoniec na túru vyrážame dvaja. Ja a vytrvalostný bežec Stano. Najprv nás z kempu Baško Polje čaká zruba 45 minút rezkej chôdze do dedinky Bast, odkiaľ už vedie turistické značenie. Bast je typická vnútrozemská dedinka so starými kamennými domčekmi, kde pestujú granátové jablká a olivy. Turistický chodník vedie miestami aj cez dvory miestnych obyvateľov.

Začíname prudšie stúpať. Míňame svätého za dedinou, aj odbočku na prameň, lebo zo zásob vody nám zatiaľ neubudlo. Ako by sme ju ocenili o pár hodín neskôr! Ešte to však netušíme a tak stúpame energicky hore. Po polhodinke Stano púšťa „podmaz“- zvláštny mix hard rocku a country, ktorý hrá kým mu nedojdú baterky. Radšej mám zvuky prírody, ale ak nás to nabudí, prečo nie. Naša cestička sa kľukatí najprv ihličnatým lesom a neskôr sa otvára pred nami prudší kamenný žľab. Namiesto stúpania priamo hore kamením a suťou nás značka vedie serpentínkami bezpečne a pomaly smerom hore. Stúpame pomaličky. Občasné pohľady dozadu cez plece, kde sa otvára čoraz krajšia vyhliadka na more, nás motivujú ísť stále vyššie. Zatiaľ sa ide príjemne, lebo slnko sa schováva za skalným masívom a stále sme v tieni. Zrazu sa uprostred skál pred nami, kde tu oživených stromami a kríkmi, vynorí nádherný borovicový les 105

Sv. Ilja 1642 m n.m., v pozadí Sv. Jure 1762 m n.m. Foto: D. Gundová

Cestou – necestou smerom nadol. Foto: D. Gundová

s krásnou trávou. Na chvíľu sa cítim ako vo Veľkej Fatre. Chodník je stále zreteľný, vyšliapaný a turistické značenie veľmi dobré. Značky sú možno každých 20-50 m. Odbočky z trasy majú podobu jednoduchého bieleho nápisu na skale a šípky určeným smerom. Ešte nás čaká polhodinka strmo hore pomedzi skaly a borovice a sme na hlavnom hrebeni. Kocháme sa výhľadmi na vnútrozemie Dalmácie (Biokovo je z tejto strany na rozdiel od prímorskej, rozpálenej a skalnatej, husto porastené lesmi až takmer pod hlavný hrebeň), hrebeň Biokova, ale hlavne mora a ostrovov – Brač, Hvar, Korčula sú ako na dlani. Zdá sa, že Sv. Jure /1762 m n. m./, najvyšší vrch pohoria, je len 106

kúsoček od nás. Tam sa dovolenkári vyvezú autom a absolvujú „túru“ v podobe posledných pár metrov k vysielaču. Náš ďalší postup výrazne spomalí fotenie, kochanie sa scenériami, ale aj slnko, ktorého lúče začíname riadne cítiť. Stano, ako minimalisticky zbalený bežec, má už málo vody a ja už tuším, že za chvíľu dôjde na moje zásoby. Míňame skalné mesto, kde zrejme kedysi žili pastieri so svojimi stádami a pár vyschnutých prameňov (značka „voda“ žiaľ sklamala). Ochutnávame aj miestne brusnice... Presne na poludnie prichádzame na vrchol, kde stojí malá kaplnka zasvätená patrónovi hory, Sv. Ilijovi. Je skvelou možnosťou úkrytu pri prechode pohorím, čo hneď využijeme počas obeda.

Nasleduje telefonát dole na pláž, odkiaľ nám nechcú veriť, že im práve zhora kývame. Výhľady sú úžasné, more sa zdá byť blízko a pritom je tak hlboko dole... Zapisujeme sa do vrcholovej knihy – naposledy tu boli pred týždňom Česi, napriek tomu je kopec na jar a na jeseň pomerne hodne navštevovaný aj Chorvátmi. Dnes tu však v tejto strašnej horúčave nie je okrem nás nikto. Nechce sa nám dole, ale je čas. Schádzame nádherným skalným hrebeňom a zatiaľ si to užívame, pri pohľade na veľmi skromné zásoby vody si však uvedomujem, že cesta dole bude ešte boj. Úsmevy z fotenia a rozplývanie sa nad prírodou nám akosi začínajú usychať na vyprahnutých perách. Aj chodník je týmto smerom oveľa menej zreteľný a každú chvíľu sa stráca. Kráčame po roztrúsených skalách a hoci značenie je priam luxusné, každých pár metrov značka – napredovanie vyžaduje riadnu dávku sústredenia a blúdenia. Neustále sa uisťujeme a kontrolujeme, či ideme správnym smerom. Chodník

opäť nevedie priamo strminou dole, ale cik-cak pomedzi skaly, čím sa čas strávený na priamom slnku zas predlžuje. Treba dávať pozor na každý krok, keďže kamene sú nestabilné a uvoľňujú sa pod nohami. Cestou dole nás čaká viacero nádherných skalnatých vyhliadok na more, ktoré určite využívajú aj miestni fotografi pohľadníc. Momentálne však má u nás prioritu túžba dostať sa dole k pitnej vode. So zadosťučinením vnímam, ako ubúdajú výškové metre a postupne hustne vegetácia. Zničení túrou, ale hlavne slnkom a horúčavou popri diaľničnom tuneli schádzame do nášho cieľa. Za cca 8 hodín sme prešli prevýšenie 1600 m a vzdialenosť 15 km. Túra stála za to, utvrdzujem sa, keď si o hodinku, už splývajúc na morskej hladine, obzerám z iného uhla vrcholky Biokova. Bližšiemu preskúmaniu chorvátskych hôr sa určite oplatí venovať viac dní, pre optimálny zážitok by som však odporučila každému skôr jarné alebo jesenné obdobie.

Prechádzka po hrebeni. Foto: D. Gundová

107

Českom zhora nadol Radoslav Pančík

Pod vrcholom Jizery v Jizerských horách. Foto: R. Pančík

Po minuloročnom pešom prechode naprieč Slovenskom, sme sa teraz s deťmi rozhodli pozrieť do susedných Čiech. Zhodnotili sme časové možnosti a snažili sme sa zvoliť si takú trasu, ktorá by sa dala prejsť za desať dní. Pri plánovaní cesty sme sa zamerali na severné Čechy, kde sme dopredu určite vedeli, že navštívime Jizerské hory a kúsok od nich pohorie Krkonoše s najvyšším vrchom Čiech Sněžkou /1603 m. n. m./. Pri pohľade do mapy sa náš zrak uprel na Hřensko, kde najnižší bod Čiech. Hřensko sa nachádza priamo na trase, ktorá vedie popri hranici od Jizerských hôr smerom na sever. A zrazu bola cesta jasná. Naším cieľom bolo prejsť trasu z najvyššieho bodu po najnižší. V Čechách je to výborný nápad, pretože absolvovanie cesty spočíva v prechode cez štyri krásne pohoria, ktoré sú svojou morfológiou veľmi odlišné. Cestu sme začínali v malej osade 108

s názvom Malá Úpa, ktorá je fakticky na začiatku hlavného hrebeňa pohoria Krkonoše. Odtiaľ viedla cesta na najvyšší bod nášho putovania, vrch Sněžku. Ďalej sme postupovali hlavným hrebeňom Krkonôš až do Harrachova. Je to pomerne veľké stredisko so skokanskými mostíkmi. Ubytovaní sme boli v penzióne u Pavla Ploca, významného, “československého” skokana na lyžiach, čo nás veľmi potešilo. Ešte viac sme si ale vážili milé privítanie od neho aj jeho manželky. Cesta hrebeňom Krkonôš bola mimoriadne zaujímavá. Keď nepočítame množstvo voľne položených skál, tak potom tu možno vidieť hlavne Snežné kotly, ktoré pripomínajú skôr krajinu Islandu. Takmer po celý čas sa môžeme kochať krajinou tundry. Asi len málokto vie, že krkonošské hrebene sú nefalšovanou tundrou alpínsko-arktického druhu. V západnej časti pohoria nemôžeme obísť prameň najväčšej českej rieky Labe a množstvo „boud“ – chát. Z Harrachova

naša cesta k cieľu viedla pohorím Jizerské vrchy, kde možno vidieť početné rašeliniská. My sme prešli cez Národnú prírodnú rezerváciu Rašelinisko Jizerky. Táto rezervácia bola vyhlásená v okolí meandrujúceho potoka Jizerka a jeho prítokov. Tie sú v blízkosti osady Jizerka, ktorá je najvyššie položená osada v Jizerských horách. Vegetácia je tu tvorená podmáčanými smrekmi, rašelinnými lúkami. Tu sme si vyšliapli na druhý najvyšší bod tohto pohoria, vrch Jizera. Pôvodne sme si mysleli, že ide o najvyšší kopec pohoria. Preto nás prekvapila smerová tabuľa, kde bolo napísané vrch Jizera, druhý najvyšší vrchol Jizerských hôr. Kúsok odtiaľ sme strávili noc v lone prírody. Bola fascinujúca, plná ticha a hviezd. Postupne sme smerovali k Lužickým horám s najvyšším bodom Luž, kde sme stretli pár starších Čechov. Boli radi, že vidia Slovákov a rozprávali nám o krajine v okolí. Spomínali aj na výlety po Slovensku. Na vrchole hory postavil už v roku 1823 waltersdorfský občan Karol Friedrich Mathäus malý hostinec, ku ktorému bola pristavená rozhľadňa. Nič z tohto tam však už dnes neuvidíte, pretože chata s rozhľad-

Výstup na Sněžku z Malej Úpy. Foto: R. Pančík

ňou vyhoreli v roku 1946. Z vrcholu Luže je nádherný výhľad na české a tiež nemecké územie. Ďalšiu noc sme strávili pod

Rieka Jizerka – rašelinisko. Foto: R. Pančík

109

Hřensko a rieka Labe. Koniec trasy a zároveň najnižší bod Čiech 115 m n.m. Foto: R. Pančík

hradom Tolštejn, ten bol postavený ako strážny hrad na ochranu cesty z Čiech do Lužice. K jeho zničeniu došlo počas tridsaťročnej vojny, kedy bol hrad vypálený švédskym vojskom. Z podhradia sme sa pomaly a v teple presúvali k poslednému pohoriu České Švajčiarsko. Je to veľmi zaujímavé pohorie s klenotmi ako hrad Šaunštejn, údolie rieky Kamenice, Máriina vyhliadka, Rudolfov kameň, Malá Pravčická brána. Tieto miesta sa oplatí navštíviť pre ich mimoriadne čaro. V tomto pohorí je aj mimoriadne navštevovaná Veľká Pravčická brána, no vstup k nej je už platený. Z nej je to už len na skok do Hřenska, kde sa znova stretávame s riekou Labe a prichádzame do cieľa našej cesty k najnižšiemu bodu Česka, ktorý je vo výške 115 m. n. m. Výlet sme ukončili v Dečíne, kde sme však už išli vlakom. Na druhý deň sme navštívili mesto Dressden, ktoré je s Dečínom prepojené železničnou linkou Labe – Elbe. Naša cesta domov viedla vlakom RegioJet z Dečína cez Prahu priamo do Martina. Tento krásny kút severných Čiech sa určite oplatí navštíviť. 110

Rieka Kamenice – divoká tiesňava (soutěska). Foto: R. Pančík

„Finnmarka moja krásna...“ Ján Obuch

Maják na myse Slettnes. Foto: J. Obuch

Spieval mužský zbor z Berlevåg v snehovej fujavici s ľadovými cencúľmi pod nosom v známom filme z roku 2001. Toto boli moje prvé dojmy o drsnej tundre na severe Nórska. Keď som sa dostal k určovaniu prvých vzoriek potravy pôtika kapcavého (Aegolius funereus) z Alty, našiel som v nich rovnaké druhy cicavcov, ako z tajgy pri Bajkale na Sibíri. Naznačil som nórskemu kolegovi Georgovi Bangjordovi, že by som rád videl tento kraj na vlastné oči. Georg naplánoval spoločnú akciu na koniec mája 2015. V tom čase by sa ešte nemali rojiť komáre, ktoré sú neznesiteľným problémom v letných mesiacoch. A zároveň zastihneme jarný ťah vtáctva. Na Slovensku poznáme tento kraj ako Laponsko, kde žijú Laponci so stádami sobov. Finnmark je jeden z 19 krajov Nórska, ktorý zo severu obmýva Barentsovo more, na východe sa nachádza 196 km dlhá hranica s Ruskom a na juhu susedí s Fínskom (dĺžka hranice 736 km). Finnmark má rozlohu

porovnateľnú so Slovenskom (48 637 km2) a počet obyvateľov približne ako okres Martin (okolo 75 000). Početnú národnostnú menšinu tvoria Saamovia (Laponci), ktorí majú svoj parlament v Alte. Dňa 18.5.2015 som o 20. hodine priletel do mestečka Kirkenes (2000 obyvateľov), ktoré leží blízko ruskej hranice. Vzdialenosť od Oslo je väčšia, než medzi Bratislavou a Oslo. Z okna lietadla som pozoroval zasneženú krajinu a ľadom pokryté jazerá. Vonku pršalo, teplota 5°C. Na letisku ma čakal Georg so starým Volvom, do ktorého okrem kempingového vybavenia na jeden týždeň zmestil aj 20 búdok pre pôtiky. Upozornil som ho, že som si nezobral návleky do hlbokého snehu a že netuším, kde budeme vešať búdky, keď vôkol sa nachádza len tundra so zakrpatenými brezami. Uistil ma, že tam, kde ideme, už sneh nebude, ale severská borovicová tajga. A skutočne, po 20 km sa začali objavovať prvé borovice a do polnoci sme stihli vyvesiť 2 búdky. Stále pršalo, preto sme na 111

prenocovanie využili opustenú vojenskú strelnicu. Pod prístreškom strielne sme si rozložili rozkladacie postele. Pred spaním som ešte nadstavil pasce na myši. Medveď a hranica s Ruskom Zobudili sme sa do slnečného dňa. Do jednej pasce sa chytil hrdziak (Clethrionomys rufocanus), ktorého už stihol načať piskor. Po celý deň sme pokračovali po asfaltovej ceste popri ruskej hranici smerom na juh. Každých 5 km sme zavesili jednu búdku do koruny hrubšej borovice. Podobné búdky zavesené nízko nad zemou sme videli aj pri miestnych usadlostiach. Tie však boli určené pre hlaholky severské (Bucephala clangula). Znesené vajcia farmári vyberajú a pochutnávajú si na nich rovnako, ako na slepačích. Populácie týchto divých kačíc tým vážnejšie neohrozujú. Hranicu s Ruskom tvorí rieka Pasvik, ktorá sa miestami rozlieva do širokých jazier a rozsiahlych močiarov s množstvom vodného vtáctva. Časť týchto plôch je vyhradená na ochranu vtákov. Rezervácia je

vybavená pozorovateľňami pre ornitológov, o ktoré sa starajú zamestnanci Národného parku Pasvik. Georg bol v tomto kraji pohraničníkom. Počas vojenčiny sa intenzívne venoval ornitológii a jeho pozorovania prispeli k ochrane miestnej fauny. Asfaltová cesta končí po 100 km v osade Nyrud, kde sídli pohraničná posádka. V jej okolí sme vyhľadali búdky pre pôtiky, ktoré Georg zavesil pred 30 rokmi. Niekoľko sme ich našli na stromoch, ale mali vypadnuté dná, takže boli už dlhší čas nefunkčné. Pred polnocou sme sa vracali k vode, keď sme na ceste stretli medveďa. Georg ho nafotil s teleobjektívom. Snímky potom hrdo rozposlal svojim kolegom cez mobil. Medvede sem prichádzajú takzvanou zelenou hranicou z Ruska. Podobne aj utečenci, ktorých tadiaľto do Nórska v minulom roku prišlo okolo 2000. Územie Pasvik bolo pričlenené k Nórsku po expedícii v roku 1826. Dovtedy bolo územím nikoho. Celý deň sme mali pekné počasie a teplota stúpla na 18°C. Slnko prebudilo po zime prvé komáre. Preto keď sme sa

Hranicu s Ruskom tvori rieka Pasvik s jazerami a močiarmi. Foto: J. Obuch

112

Soby na snehových pláňach. Foto: J. Obuch

po polnoci ukladali na spánok, museli sme použiť repelent. Ráno začalo mrholiť. Dopoludnia sme ešte zemnými cestami stihli prejsť 30 km do najjužnejšieho cípu Pasviku, kde sa stretáva ruská a fínska hranica. Rozvešali sme tam zvyšných 5 búdok. Popoludní, keď sme sa vracali do Kirkenes, už vytrvalo pršalo. Cez mobil Georg zistil, že od západu sa má počasie zlepšovať, tak sme prešli ešte 50 km k osade Bugøyfjord. Táborili sme na kopci nad fjordom. V trávnatej tundre som videl množstvo myších nôr. Ráno som mal v jednej pasci hraboša severského (Microtus oeconomus). Belaňa tundrová a najsevernejší bod Európy Pri plánovaní našej cesty som písal Georgovi, že by som chcel navštíviť vtáčí ostrov v Barentsovom mori, kde na skalných útesoch hniezdia tisícky morských vtákov. Mojim druhým želaním bolo vidieť belaňu tundrovú (Bubo scandiacus) v jej prirodzenom prostredí. Na Slovensku som našiel niekoľko fosílnych hniezd tejto sovy z plejstocénu, kedy bola u nás tundra. Tretí deň ráno mi Georg vysvetlil, že oba ciele do môjho odletu z Alty nestihneme navštíviť, preto som si mal vybrať jeden z nich. Rozhodol som sa pre belaňu tundrovú a neskôr som toto rozhodnutie neoľutoval. Cestovali sme na najsevernejší pevninský okraj

Búdka pre hlaholky severské. Foto: J. Obuch

Európy na polostrov Nordkynn. Navštívili sme mnoho zaujímavých miest a napriek fotoaparátu s malým zväčšením (do 140 mm) sa mi s ním pošťastilo zachytiť zaujímavé severské druhy vtákov: labuť spevavú (Cygnus cygnus), snehuľu horskú (Lagopus muta), snehuľku severskú (Plectrophenax nivalis), lastúrničiara strakatého (Haematopus ostralegus), orliaka morského (Haliaetus albicilla), pomorníka veľkého (Stercorarius skua) a belaňu tundrovú. Našli sme 113

aj hniezdo sokola poľovníckeho (Falco rusticolus). Najprv sme nasledovali Varangerfjord, potom sme pokračovali údolím rieky Tana k Tanafjord a cez zasnežené hory do Ifjord (súvislá snehová pokrývka od 300 m nad morom). Odtiaľ sme postupovali na sever najprv popri pobreží Laksefjord a ďalej zasneženými pláňami k morskej úžine, ktorá oddeľuje polostrov Nordkinn. Jeho najsevernejší výbežok Kinnarodden (71° 08´ 01˝) je najsevernejším bodom pevninskej Európy. Všeobecne je známejší výbežok Nordkapp, ktorý ročne navštevujú tisíce turistov. Leží približne na rovnakej rovnobežke, avšak na ostrove, ktorý spája s pevninou 10 km dlhý podmorský tunel. Nórsko má veľmi členité pobrežie s množstvom hlbokých fjordov (zálivov). Pri kopírovaní všetkých zálivov dosahuje dĺžka jeho pevninského pobrežia vyše 25 000 km. Cestou sme stretávali menšie stáda sobov, ktoré patria miestnym Saamom. Georg ma upozornil, že saamske domy sa líšia od nórskych farbou a veľkosťou: spravidla sú menšie a natreté sivou alebo žltou farbou. Nóri majú domy namaľované na bielo alebo na červeno. Po celý deň nás sprevádzali dažďové prehánky, teplota okolo 5°C a čerstvý vietor. V rybárskej osade Mehamn som si všimol, že aj mamičky chodia na prechádzku s kočíkom oblečené v overalovej kombinéze. Georg si navliekal takúto kombinézu zakaždým, keď monokulárom pozoroval vodné vtáctvo. Večer sme došli do poslednej osady Gamvik. Lektorka z miestneho rybárskeho múzea nás zaviedla ku 3 km vzdialenému majáku Slettnes, kde nás ubytovala vo vykúrenom dome so sprchou. V ňom sme si užili chvíľku pohodlia uprostred drsnej arktickej prírody. Narodeninová oslava na severský štýl Keď som sa zobudil do slnečného rána, Georg už sedel v závetrí majáku s ďalekohľadom a pozoroval morskú hladinu. Neďaleko boli zaparkované karavany s or114

nitológmi z Holandska, Nemecka a Fínska. Na severnom okraji kontinentu sa v tomto čase zastavujú desiatky arktických druhov vtákov pred preletom na 600 km vzdialený Medvedí ostrov a ďalej na Špitzbergy (po nórsky Svalbard). Pred 20 rokmi sa Georg zúčastnil vedeckej expedície, ktorá na lodi brázdila severné pobrežie Nórska s cieľom vytypovať najcennejšie územia pre vtáčie rezervácie. Neďaleko majáku je umiestnená ornitologická stanica. Bol to druhý a posledný slnečný deň môjho pobytu vo Finnmarke. Premiestňovali sme sa na rôzne zaujímavé miesta polostrova Nordkinn a užívali sme si vzácne chvíle arktickej jari. Niekoľko hodín som sa sám túlal v tundre, kráčal kobercom plazivých vŕb a briez, fotografoval prvé kvietky a málo plaché vtáky a na vlhších miestach som hľadal vývržky myšiarky močiarnej (Asio flammeus). Pred polnocou sme sa vrátili na snehové pláne pozorovať belaňu tundrovú. Aj tu sme narazili na karavany ornitológov s rovnakým cieľom. Až o 3. hodine nad ránom sme sa zastavili pri Ifjord na krátky nočný odpočinok. Zo stanu som vyliezol o 7.30 hodine. Znova bolo zamračené a slabo mrholilo. Pri fjorde sa páslo niekoľko sobov. Georg spal v aute na sklopených sedadlách. Zobudil som ho až po hodine, lebo nás čakala dlhá cesta do Alty. Ale títo severania sú počas bielych nocí stále v pohode: čo nestihnú cez deň, dobehnú v nočných hodinách. Cez snehové pláne sme sa presunuli do údolia pri Børselv. Tam je priaznivejšia klíma s najsevernejším výskytom borovicových lesov v Európe. V nich sme za vytrvalého dažďa hľadali vývržky pôtika a myšiarky ušatej (Asio otus). Niekoľko hodín sme strávili pozorovaním vtáctva v dvoch prírodných rezerváciách a do Alty sme dorazili po 21. hodine. Aj tu je údolie s borovicovými lesmi. Po chvíľke pohody pri káve u Georgovho ochranárskeho kolegu sme s ním znova v daždi zbierali vývržky kuvička vrabčieho (Glaucidium passerinum) okolo hniezdnej búdky. Potom sme vyme-

Sušenie tresiek v rybárskej osade Mehamn. Foto: J. Obuch

nili obsah z 2 búdok po vyhniezdení pôtika za čisté piliny a až po polnoci sme došli do chaty, kde sme mali prenocovať. Na stôl som položil fľašu môjho bylinného likéru. Veď sa práve skončil deň mojich narodenín. Po 2. hodine v noci som zaliezol do spacáku, ale moji nórski kolegovia pokračovali v družnej debate. Keď som sa prebudil, na stole ma čakali hotové raňajky s horúcim čajom. Tí dvaja snáď vôbec nespali! Po 8. hodine sa Georg so mnou rozlúčil na letisku v Alte a vracal sa autom cez Švédsko domov do Trondheim (vyše 1000 km!). Od rána snežilo a fúkal silný vietor. Plánovaný odlet do Oslo o 9. hodine sa však nekonal. Po 10. hodine nám oznámili, že pre zlé počasie naše lietadlo nemohlo pristáť a skončilo v Tromsø. Náš let bol zrušený. Bezradný som zatelefonoval dcére, ktorá žije na juhu Nórska. Vybavila mi presunutie letenky na večerný spoj o 21. hodine. Naše lietadlo napokon odletelo z Alty až po polnoci, keď sa utíšil vietor. Aj takéto bývajú zážitky z krásnej jarnej Finnmarky.

Usadlosti Saamov a Nórov na polostrove Nordkinn. Foto: J. Obuch

115

Ötztalské Alpy - výstup na Wildspitze Ľubomír Fekete

Pohľad z vrcholu Otztalské Alpy. Foto: Ľ. Fekete

V auguste sme sa rozhodli navštíviť Rakúske hory a urobiť si osobný výškový rekord. Vybrali sme si preto dominantný Wildspitze. So svojou výškou 3774 m n. m. je najvyšší vrchol Ötztalských Álp a zároveň 2. najvyšší štít Rakúska. Na výlete sa podieľali dvaja členovia JK Speleo Turiec Ľubo Fekete a Paľo Hanula spolu s kamarátmi „dochtorom“ Martinom a Ondrejom. Plne naložený vyrážame v skorých ranných hodinách z Martina a po 10 hodinách cesty prichádzame do dedinky Vent (1896 m n. m.), plnej hotelov a cestovného ruchu. Auto nechávame na parkovisku a lanovkou si pomáhame pri výstupe 400 výškových metrov. Vstupujeme do údolia pod Wildspitzom, ktorý ešte cez mohutné kopce nevidíme. Cez krátke údolie potoka Rofenbach prechádzame pod jemnú próbu doliny, odkiaľ vidíme náš dnešný cieľ – Breslauer Hütte (2840 m n. m.). Nasleduje krátky strmák a po hodine rýchleho kroku sa dostávame na chatu s kapacitou 200 miest. Tá je beznádejne plná, ešteže sme si 116

stihli skôr rezervovať miesta. Po ubytovaní sa pri pár pivkách a večeri pripravujeme na zajtrajší výstup, naštudujeme mapy a zopakujeme princípy správania sa na ľadovci. Ráno dávame skorý budíček a o piatej spolu s východom slnka vyrážame medzi prvými z chaty. Po pár sto metroch stúpania sa dostávame pod prvý ľadovec Mittelkarferner, ktorý je v tomto ročnom období sčasti zasypaný suťou. Tá je dosť zľadovatená, a tak sa to nezaobišlo bez pádov. Po náročnejšom stúpaní sa dostávame ku ferrate obtiažnosti B, ktorá je síce strmá, ale zato dobre zaistená. Konečne sme na hrebeni v sedle Mitterkarjoch (3468 m n. m.). Tu je potrebné nasadiť mačky, naviazať sa na lano a s cepínom v ruke klesáme zo sedla na chrbát ľadovca Taschachferner, kde nás čakajú nádherné výhľady na sever. Naše lanové družstvo vedie Paľo, ja ho uzatváram. Severná strana, na ktorej sme vo výške asi 3500 m n. m., je výrazne vyššie ako ostatné štíty, a tak rozhľad navôkol je impozantný. Intuitívne obchádzame rozpukanú trhlino-

vú časť ľadovca zospodu a otvára sa nám pohľad na náš cieľ - skalnatý vrchol divokého Wildspitze. Neskôr ešte musíme pár trhlín preskočiť, najväčšiu obísť a prichádzame do sedla pod vrcholom. Tu si nechávame celú výstroj a posledných 100 výškových metrov vybehneme naľahko skalnatým úsekom priamo k vrcholu. Po 4 hodinách šliapania sa nám vrchol odvďačí panoramatickými výhľadmi na všetky svetové strany a pri dotyku, inak veľmi pekného vrcholového kríža, sa prejavuje eufória z osobného víťazstva. Na vrchole strávime skoro hodinu. Za takého bezvetria a jasného počasia by bol hriech ponáhľať sa na chatu. Spoločne vychutnávame atmosféru prostredia a v diaľke spoznávame Grossglockner, Ortler a iné významné kopce. Na zostup volíme tú istú trasu, keďže ľadovec je nestabilný a menšie riziko je ísť najviac schodenou trasou. Cestou späť

Vrchol Wildspitze 3774 m n. m. Foto: Ľ. Fekete

Výstup po ľadovci Taschachferner. Foto: P. Hanula

vidíme, ako sa oproti nám v našich stopách derú desiatky turistov smerom k vrcholu. Nahodíme výstroj a klesáme do sedla Mitterkarjoch. Trošku sa zdržujeme pri vyhýbaní sa viacčlenným lanovým družstvám v okolí trhlín. Po zostupe ferratou nás od chaty delí už len nepríjemný zaľadnený úsek na ľadovci Mittelkarferner. Potom už cesta ubieha rýchlo a nás ženie dopredu zaslúžená zlatistá odmena na slnečnej terase chaty. Príjemný pocit únavy prekrýva ešte lepší z krásnej túry, ktorú nám táto hora poskytla. Ďalší deň ráno schádzame k hornej stanici lanovky v dobrej nálade a v sprievode vysokohorského ticha. Vychutnávame si posledné pohľady na mohutné štíty Ötztalských Álp a opúšťame tento nádherný kraj, ktorý v nás ešte dlho zanechá tie najlepšie spomienky. 117

LITVA 2015

Jozef Gergišák Viete čo je to „IML pochod“? Je to pochod v rámci Medzinárodnej ligy chodcov: IML - The International Marching League. A viete čo je IVV? To je Svetová organizácia ľudového športu: IVV – Internationaler Volkssportverband. Turistický pochod, ktorý bol zaradený ako do IVV tak i do IML, organizoval jeden z členských štátov IVV a IML – Litva a konal pod názvom „Walkers Festival of Lithuania“ v dňoch 31.7.2015 až 2.8.2015 v Jurbarkas. Tohto pochodu sa zúčastnili aj traja členovia TK Fatra Vrútky, Jožko Minárik , Jožko Gergišák a Miroslav Lipiňski. Nechajme prehovoriť dlhoročného člena IVV a IML Jožka Minárika: „Na tento pochod som sa chystal už dávnejšie, ale podarilo sa mi to až v tomto roku. V rámci pochodov IML som navštívil viacero

krajín Európy, medzi inými Anglicko, Nemecko, Rakúsko, Turecko.... Na Litvu som sa veľmi tešil....“ Vyrazili sme v stredu poobede do Poľska, kde sme sa stretli s kamarátmi Mirekom a Grzegorzom. U Mirka, resp. jeho dcéry, sme aj prespali. Zavčasu ráno sme už všetci štyria spoločne vyrazili na púť do Litvy. Cesta ubiehala v pohode, párkrát sme sa zastavili na „cigaretku“ a nejaké občerstvenie a v podvečer sme dorazili do Jurbarkasu. Miesto sme trafili úplne presne, ale registrácia sa nám na prvýkrát nepodarila, tak sme sa išli radšej najskôr ubytovať. Cestou sme už mohli obdivovať skvosty novodobej a starej architektúry v Litve. Ubytovanie bolo trošku „sparťanské“, ale nám vyhovovalo. Na druhý deň sme sa mali v podstate

Most cez rieku Neumas “spájajúci“ Litvu s Ruskom. Foto: J. Gergišák

118

iba zaregistrovať. Vlastný pochod sa konal 1. až 2.8.2015. Pretože sme mali dostatok času, tak sme sa začali zoznamovať s miestnymi pamätihodnosťami. Bolo čo obdivovať. Po registrácii sme sa opäť vybrali na túlačky po Litve. Videli sme veľa krásnych vecí a zaujímavostí, okrem iného aj skamenené drevo, ktoré dostalo miestne múzeum na pamiatku 600. výročia spolupráce s Poľskom, pamätník na pamiatku podpisu zmluvy v Taurogene (december 1918) most cez hraničnú rieku Neumas do Ruska. Zámerne neuvádzam názvy jednotlivých miest, múzeí, pamätihodností..., pretože už len ich prečítanie je pre „našinca“ komplikované, nieto ešte ich zapamätanie si. Skrátka a dobre, stihli sme si toho pozrieť pomerne dosť. V sobotu 1.8.2015 sa konal prvý deň pochodu. My sme si vybrali /v duchu pravidiel IML/ na prvý deň 30 km a na druhý deň 10 km trasu. Ďaleko sme sa od Jurbarkasu nepohli, cca 15 km, ale aj tak bola trasa zaujímavá a bolo sa na čo pozerať. Celá trasa viedla v podstate po rovine /celkové prevýšenie na trase neprekročilo 20 metrov!/, takže milovníci stúpaní a klesaní by sa moc nepotešili. Trasa bola vynikajúco zabezpečená - vyznačenie trasy farebnými stužkami, kontrolami. Išlo sa v kľude a zostával čas na posedenie, občerstvenie. Po celej trase nás sprevádzala nádherná príroda, ústretoví ľudia, usmievaví a srdeční „spolupochodníci“. 2.8.2015, v druhý deň pochodu, nám zostalo už iba 10 km na splnenie podmienok IVV-IML. Trasa bola vedená na opačnú stranu mesta Jurbarkas, ale bolo to v podstate pokračovanie objavovania krás tohto mestečka a hlavne jeho okolia. Trasa bola predzvesťou krásne upraveného parku. Ten by možno zniesol aj názov „fit - park“, kde na aktivitu miestnych športovcov dohliadal celý rad známych postáv zo živočíšnej ríše. Medveďou rodinkou počínajúc a končiac rodinkou slimačou. Príroda bola opäť prekrásna. A keď sa ku kráse prírody ešte

Pamätník na podpis zmluvy v Tourogene. Foto: J. Minárik

pridružila krása medziľudských vzťahov tak naozaj „nebolo čo riešiť“! No a po prevzatí diplomov a gratulácií sme vyrazili na spiatočnú cestu. Cesta naspäť sa niesla v podobnom duchu ako cesta tam, ibaže v opačnom poradí. Teda z Litvy do Poľska a tu prespať. V pondelok ráno ešte záverečné foto s Mirekom a jeho rodinkou a potom rovno domov, do Martina. V každom prípade sme boli veľmi príjemne prekvapení vysokou úrovňou organizácie celej akcie, množstvom turistov a hlavne z rôznych štátov. Perfektné značenie jednotlivých trás, veľa sprievodných podujatí a krásna príroda. Ďalej veľa atrakcií, múzeí, pamiatok stavebných aj historických. Ústretoví domáci a organizátori celej akcie a hlavne poriadok všade, kde sme sa pohli!!! Na záver slová autora článku: „Bola to moja prvá akcia v rámci IML a ďakujem Jožkovi Minárikovi, že ma na túto akciu upozornil a vlastne aj zobral. Veľmi sa mi to páčilo a teším sa už na ďalšiu akciu v tomto „seriáli“! Kde, kedy, s kým a ako - to sa ešte uvidí!“ 119

Jaskyne a jaskyniari Andrej Bendík

Po tretíkrát za 15 rokov sa uskutočnila v Slovenskom národnom múzeu v Martine výstava o činnosti miestnych jaskyniarov. To dosvedčuje pozitívna spolupráca múzea s jaskyniarmi a záujem o prírodu a podzemné krásy. Najmladší jaskyniarsky klub v Turci Jaskyniarsky klub Speleo Turiec (JK ST vznikol v roku 2010) sa od svojich začiatkov začal aktívne zapájať nielen do objavovania a skúmania jaskýň, ale aj do propagácie podzemných krás, výsledkov svojich prác a výskumov pre širokú laickú aj odbornú verejnosť. Vydáva vlastný časopis Jaskyniar, resp. Jaskyne a hory. V roku 2013 úspešne organizovali 48. jaskyniarsky týždeň v Blatnici a v roku 2015 sa bez obáv pustili do

ďalšieho projektu. V spolupráci so Slovenským národným múzeom v Martine – Múzeom Andreja Kmeťa (SNM-MAK) a Slovenským múzeom ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši (SMOPaJ) usporiadali v priestoroch Etnografického múzea výstavu Jaskyne a jaskyniari. Autormi scenára výstavy boli Andrej Bendík a Marek Both, zamestnanci SNM v Martine. Za JK Speleo Turiec sa na výstave podieľali a svojou prácou a predmetmi na výstavu prispeli Miroslav Brežný, Milan Brandejský, Jozef Haráni, Ján Obuch a Pavol Pokrievka ml. Vďaka patrí aj Ľubovi Moresovi (SNM v MT) pri príprave výstavy a sponzorom súťaží, Klubu slovenských turistov Turiec,

Úvodný príhovor na vernisáži výstavy. Zľava Peter Holúbek (predseda SSS), Andrej Bendík (vedúci MAK) a Jozef Haráni (predseda JK ST). Foto: M. Kiripolská

120

Z vernisáže výstavy Jaskyne a jaskyniari. Foto: M. Kiripolská

Fotolabu CEWE s.r.o. a Jánovi Obuchovi. Na vernisáži prehovoril Andrej Bendík, vedúci SNM-MAK a člen JK Speleo Turiec, Jozef Haráni, predseda JK ST a Peter Holúbek, predseda Slovenskej speleologickej spoločnosti. Výstava pozostávala z dvoch panelových častí. Prvá časť stručne predstavila vznik a vývoj jaskýň prostredníctvom farebných fotografií a stručných textov (požičaná zo SMOPaJ). Druhú časť panelovej výstavy s množstvom fotografií pripravili členovia JK ST. Celkovo spracovali 10 panelov, na ktorých zobrazili oblasti pôsobenia klubu. Predstavili Beliansky kras, Blatnický kras, Kraľoviansky kras, kras Dubnej skaly, kras Valčianskej doliny a Skleniansky kras. Prezentované boli predovšetkým najkrajšie časti najvýznamnejších jaskýň jednotlivých krasových oblastí, mapy jaskynných priestorov, ako aj história a súčasnosť ich skúmania. Osobitný panel bol venovaný dielu Vladislava Čarneckého, ktorý už 30 rokov predstavuje jaskyne vo forme humorných kresieb. Tie sa objavili na stránkach rôznych časopisov. Panelová časť výstavy bola dopl-

nená o ukážky jaskynnej výzdoby (brčká, stalagmity, stalagnáty, sintrové kôry, kalcitové kryštály) a speleologickej literatúry z vlastníctva SNM-MAK. Osobitne bola vo vitrínach a dioráme prezentovaná výstroj a výzbroj jaskyniarov. Hlavne historické a aj novšie jaskyniarske lampy a prilby (od konca 19. storočia po 80-te roky 20. storočia), lezecké a zlaňovacie pomôcky a oblečenie. Toto všetko bolo nainštalované na figurínu vystaveného jaskyniara. Časť výstavy sa tematicky zameriavala na predstavenie archeologických nálezov, ktoré sa našli pri prieskumoch a výskumoch jaskýň za posledných 100 rokov na Slovensku a pochádzajú zo zbierok SNM v Martine – Etnografického múzea. K videniu bolo takmer 150 artefaktov z rôznych historických období, počínajúc staršou dobou kamennou až po novovek. V materiáloch dominovali keramické nádoby a ich fragmenty, kovové predmety, kostené nástroje ako aj brúsené a štiepané kamenné nástroje. Mnohé z nich pochádzajú z celosvetovo známych jaskýň ako sú Domica, Silica alebo Prepoštská jaskyňa v Bojni-

ciach. Práve z poslednej menovanej lokality boli vystavené kamenné nástroje neandertálskeho človeka, ktoré sú považované za jedny z najstarších, aké sa kedy na našom území našli. Po prvýkrát boli verejnosti prezentované vo väčšej miere jedinečné nálezy zubov, sánok, lebiek a kostier medveďov jaskynných, hyen jaskynných, mamutov a ďalších zaujímavých paleontologických nálezov z jaskýň vo Veľkej Fatre a z Prepoštskej jaskyne pochádzajúce z archívnych výskumov SNM v Martine, ako aj nových výskumov Múzea Andreja Kmeťa. Nemenej zaujímavé boli vystavené kosti menších stavovcov, ktoré sa často stávajú potravou pre sovy a ich príbuzných a najlepšie dokladajú zmeny prostredia v krajine. Lákadlom predovšetkým pre detských návštevníkov bola možnosť pre-

plaziť sa jaskyňou. Najväčšou atrakciou výstavy bol však model medveďa jaskynného v životnej veľkosti, ktorý dosahoval výšku v stoji až 3,5 metra. Súčasťou výstavy bola aj súťaž v amatérskej fotografii na témy „Jaskyne a jaskyniari“ a pre I. stupeň základných škôl súťaž v kreslení na rovnakú tému. Počas Noci múzeí (16.5.2015) boli pre návštevníkov pripravené sprievodné prednášky a jaskyniarsky trenažér, cez ktorý sa tí odvážnejší pokúšali preplaziť (či skôr prestrčiť). Výstava trvala od 13.5. do 4.10.2015 a celkovo ju videlo 4793 návštevníkov, z toho 2262 detí a mládeže do 18 rokov, čo pokladáme za najväčší prínos výstavy. Dúfame, že po uplynutí určitej doby sa opätovne členovia klubu dajú prehovoriť na ďalšiu akciu a možno to bude práve výstava.

Najväčšie lákadlo výstavy pre detského návštevníka bol model medveďa jaskynného. Foto: M. Kiripolská

122

jubilejné akcie kst turiec v ROKU 2015 20. ročník Hviezdicového výstupu na Kľak Ondrej Bače Klub slovenských turistov Dynamo Krpeľany, za spolupráce KST-Turiec Martin, zorganizoval dňa 27. 6. 2015 Jubilejný 20. ročník Hviezdicového výstupu na Kľak /1 394 m n. m./ vo Veľkej Fatre. Výstup sa už tradične realizuje z podfatranských obcí Krpeľany, Nolčovo, Podhradie, Turčianska Štiavnička, Sklabinský Podzámok a Sklabiňa. Z histórie výstupov uvádzame: Na podnet a za spolupráce KST Krpeľany I. ročník zorganizovala obec Nolčovo v roku 1995. Medzi obcami došlo k dohode, že v organizovaní výstupov sa budú obce striedať. Obec, do ktorej sa spoločne zostupovalo, bola povinná pripraviť kotlíkový guľáš, občerstvenie a kultúrny program. Po ukončení akcie zabezpečiť rozvoz turistov autobusom do svojich obcí. Týmto sa budovali priateľské vzťahy medzi

občanmi týchto obcí. Táto dohoda fungovala 16 ročníkov, kedy všetky obce od tejto akcie odskočili s tvrdením, že každá obec už má inú akciu. V záujme zachovania tejto peknej turistickej akcie KST Krpeľany posledné štyri ročníky zorganizoval vo svojej réžii. KST Krpeľany verí, že obecné zastupiteľstvá týchto obcí prehodnotia svoje postoje a od budúceho ročníka to začne fungovať ako keď sa začínalo. Z jubilejného 20. ročníka uvádzame: Turisti štartovali zo všetkých podfatranských obcí v časoch, aby sa mohli zaprezentovať na vrchole Kľaku o 11,00 hod. Na vyhodnotení bolo konštatované, že do kroniky klubu sa zapísalo 140 účastníkov, ktorí si prevzali aj účastnícke diplomy a spomienkové predmety. Výstupu sa zúčastnili aj turisti z Česka a Poľska. Spoločný zostup bol do obce Krpeľany. Časť turistov zostúpila po zelenej značke do Ľubochnianskej doliny v lokalite Raková. Tu bol pripravený autobus, na ktorom bola urobená obhliadka celej doliny /až po Vyšný Tajch/.

Účastníci jubilejného výstupu na vrchole Kľaku. Foto: P. Kmeť

123

Účastníci výstupu na Hornej lúke. Foto: Ľ. Hrabovcová

Po privezení turistov do obce Krpeľany program pokračoval v športovom areále TJ Dynamo Krpeľany. Bol podaný kotlíkový guľáš a občerstvenie. O dobrú náladu sa postarala živá hudba. 20. ročník výstupu na hornú lúku Miroslav Hrabovec Dňa 23.05.2015 zorganizoval KST Bystrička výstup na Hornú Lúku. Keďže to bolo okrúhle výročie výstupu, očakávali sme hojnú účasť turistov. No počasiu nerozkážeš. Od pondelka stále lialo a aj predpovede na víkend neboli priaznivé. V piatok deň pred výstupom sme sa neistý s výsledkom vybrali chystať lavice, stoly a občerstvenie pre ľudí. V sobotu ráno sme všetci s elánom vstali a začali chystať všetko potrebné. O 8.30 hod. mi však kamarát, ktorý vítal účastníkov na Bystričke volal, že prišla pani starostka, ktorá každý rok tiež prispeje uvítacou rečou a pár skalných účastníkov. Nachystal som si kroniku, účastnícke a tombolové lístky a vybrali sme sa aj 124

s manželkou očakávať hostí pri kóte Hornej lúky. Postupne sa turisti začali zbierať, partia od Kuneradu, ďalšia z Martinských holí, no hlavne od Bystričky prichádzalo najviac ľudí. Natrafila sa aj partia mladých turistov od Zvolena, ktorí robili hrebeňovku z Kľaku a dobre im padla kapustnica, ktorú všetci chválili. A taktiež aj na zapitie sa niečo ušlo. Spolu bolo v kronike zapísaných 42 účastníkov. Po vylosovaní tomboly sa posedelo, pospievalo, no blížiace sa mraky neveštili nič dobré a tak sa pomaly všetci pobrali dole. Dúfam, že na krásne chvíle na Hornej lúke budú všetci s radosťou spomínať. 15. ročník IVV - Pochody Turčianskou záhradkou 2015 jozef Minárik Ferrata na Martinské hole sú pýcha Turčianskej záhradky. Je to jedno z najnavštevovanejších miest v Turci. Po dôkladnom preštudovaní a prejdení trasy Jozefom Minárikom a Jozefom Gergišákom padlo rozhodnutie o konaní akcie práve sem.

Tu smeruje 8. augusta 2015 trasa 15. ročníka Medzinárodnej turistickej akcie, ktorú pripravil Turistický klub Fatra Vrútky, pod záštitou poslanca Žilinského samosprávneho kraja a predsedu okresnej strany SNS Zdenka Kozáka, za čo mu patrí veľká vďaka. Táto turistická akcia je už od začiatku zaradená do svetovej Medzinárodnej turistickej organizácie IVV a teda aj vo svetovom turistickom kalendári. Je to organizácia Svetového združenia ľudového športu. Už v piatok večer 7.augusta 2015 prichádzajú prví vzdialenejší turisti do športovej haly na Podháji, kde je zabezpečené ubytovanie na žinenkách. Medzi nimi aj turisti z Poľska pod vedením Miroslava Lipiňského, ktorý má za sebou už 13. ročníkov. Potom prichádzajú Česi a Slováci. Večer sa uskutočnilo posedenie pri pivku a v družnej debate sa preberali rôzne zážitky

z turistických akcií. V sobotu 8. augusta sa vstáva do slnečného a horúceho rána, ktoré veští ďalší tropický deň. Milan Holub vyráža ako prvý skontrolovať trasu a doznačiť miesta, kde by mohli turisti poblúdiť. Každý turista po odprezentovaní dostáva občerstvenie na trasu. Aj tento rok sú pripravené dve trasy. Náročná a dlhšia trasa, spolu s kratšou, ľahkou trasou vedie od športovej haly smerom na Podstráne. Tu začína červená TZ cez ferratu na Martinské hole. Začiatok trasy nás dovedie k starým baniam, kde sa zachovalo niekoľko starých artefaktov pripomínajúcich baníctvo. Nájdeme tu staré banské vozíky, drvič a na chodníku prejdeme cez výhybku koľajníc. Pokračujeme Mlynskou dolinou, ktorou zurčí Pivovarský potok, ktorý poskytol príjemné osvieženie v horúcom dni. V polovičke doliny prichádzajú turisti k začiatku ferraty. Turisti ktorí

Ferratou na Martinské hole. Foto: M. Lipiňsky

125

si trúfajú ísť ferratou, pokračujú červenou značkou ďalej. Kratšia trasa tu odbočuje na zvážnicu, ktorá poskytuje prenádherné výhľady. Spodná časť ferraty má obtiažnosť B. Keď dorazíme na odpočívadlo, tu sa ferrata rozdeľuje. Vľavo pokračuje ferrata obtiažnosti B, čo je ľahšia časť a vpravo sa nachádza ferrata ťažšia o obtiažnosti C. Prenádherná scenéria a perfektne zaistená ferrata poskytnú turistom nevšedný zážitok. Obidve trasy sa stretnú na ďalšom odpočívadle, kde sa nachádza kniha , do ktorej sa môžete zapísať. Po pár minútach prídeme na modrú TZ, po ktorej sa dáme smer Bystrička - Lázky. Chodníkom sa dostaneme do osady Predvalaská. Tu sa napája k dlhej trase aj krátka. Tu bolo pre účastníkov pripravené malé občerstvenie. Odtiaľto spoločne obidve trasy pokračovali po tankovej ceste ku športovej hale, kde bol cieľ akcie.

Aj tento rok bola pre milovníkov bicyklov pripravená cyklotrasa. Štart aj cieľ bol pri športovej hale na Podháji. Každý účastník dostal vkusný diplom a kovový odznak alebo medailu. Po príchode do cieľa bol pre účastníkov prichystaný kotlíkový guláš. Akcie sa zúčastnilo 70 turistov. Ako každý rok, aj teraz bola očakávaná turistická tombola ktorá obsahovala 50 cien. Aj tento rok boli odmenení hodnotnými cenami traja naj. Najstarším účastníkom bola pani Kučerová Jarmila z Prahy. Najmladším účastníkom bola Ohurniaková Dorka z Martina. Najvzdialenejším účastníkom bol Miroslav Lipiňsky z Legnice Poľsko. Chcem poďakovať ľuďom, ktorí sa postarali o to, aby akcia dopadla perfektne. Boli to Milan Holub, Jozef Gergišák, Jozef Hogh, Daniela Mináriková, viceprimátor mesta Martin pán Imrich Žigo a nepochybne aj pánu Jarovi Klaudysovi, ktorý zabezpečil varenie vynikajúceho kotlíkového gulášu. Ďalej chcem poďakovať sponzorom bez ktorých by sa akcia ťažko zvládala. Boli to Zdenko Kozák, KST Turiec, Jozef Haráni fy STAMA plus, p. Budzová fy Quick Sport, p. Peter Franek fy EMP, M.Ruttkay fy Premio Pneuservis, p.Milan Paprčka fy CBS maľované mapy. Zároveň by som chcel pozvať turistov, cyklistov a priaznivcov turistiky na 16.ročník, ktorý sa bude konať 30.júla 2016 v okolí obce Nolčovo 40. ROKOV NÁRODNÝCH STRETNUTÍ TURISTOV VETERÁNOV Štefan Hudák

Smerovník Predvalaská. Foto: J. Gergišák

126

1976 - 1985 1. ročníka výstupu na Tlstú, 1373 m n. m. sa v sobotu 30. októbra 1976 zúčastnili v drvivej väčšine mladí diviacki futbalisti, ktorí tento turistický výlet mali ako výdatnejší tréning. Bolo to iba druhé turistické podujatie nového OT – po let-

26.10.1985 - 10. ročník výstupu na Tlstú.

nom výstupe na najvyšší vrch Veľkej Fatry – Ostredok 1 592m n. m. Od druhého ročníka, ktorý Diviačania realizovali v sobotu 29. 10. 1977, dostal výstup prívlastok na dlhých 11 rokov – Výstup na Tlstú na počesť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Na výročnej schôdzi OT dňa 6. decembra roku 1983 bol zvolený za predsedu OT TJ DYNAMO Diviaky Štefan Hudák. Na 5. ročníku v roku 1980 sme na Tlstej privítali 500. účastníka a 26. októbra 1985, v rámci 10. ročníka to už bol tisíci turista. 10. ročník vošiel do histórie diviackej turistiky aj skutočnosťou, že 211 turistov na Tlstej je do dnešných dní neprekonaný účastnícky rekord. Od roku 1977, odkedy som sa stal členom OT a hneď aj Výboru OT, sme začali s usporadúvaním tzv. turistickej tomboly. 1986 - 1995 V sobotu 25. októbra 1986 bola „načatá“ druhá desiatka výstupov. 11. ročníka sa zúčastnilo spolu 156 turistov z 21 OT z celej republiky (ČSSR). 31.10.1987 bol výstup, okrem „VOSR“, aj na počesť nedožitých 100 rokov Janka Bojmíra, významného turistického funkcionára v Turci v medzivojnovom období. V roku 1988 nastupuje

nová éra tohto podujatia – Stretnutia turistov veteránov (nad 50 rokov), ktorá trvá až do dnešných časov. Bol to v poradí už 13. ročník. Od roku 1988 si účastníci stretnutí turistov veteránov odnášali domov aj účastnícke odznaky zo série piatich rozličných farieb. V poradí 14. stretnutie turistov veteránov (29.10.1989) malo dôvetok „Spartakiádne“ (Spartakiáda v roku 1990 bola nakoniec zrušená) a na počesť 72. výročia vzniku ČSR. Prvý a jediný raz za celú históriu stretnutí bol tento ročník realizovaný v nedeľu. Prvé tri ročníky stretnutí /do r. 1990/ boli realizované na Tlstej, vrátane 15. jubilejného ročníka, ktorého sa zúčastnilo spolu 85 turistov. Jeden z nich mal to šťastie, že bol v poradí 1500-tý. V roku 1991, aby sme vyšli v ústrety a zjednodušili podmienky účasti ľuďom z celého Slovenska, sme s podujatím začali „cestovať“ po Slovensku. 16. ročník Slovenského stretnutia turistov veteránov bol na Panskej Javorine 943 m n. m. Na Panskej Javorine sa menil aj druhý atribút. Prvých 15 ročníkov sme realizovali vždy poslednú októbrovú sobotu, odteraz to bude vždy prvá októbrová sobota. 17. ročník bol v sobotu 3. októbra 1992 na 127

1.10.2005 - 30. ročník výstupu na Tlstú. Foto: Š. Hudák

Spiši, na vrchu Roháčka 1029 m n. m. nad Margecanmi. 18. ročník sa konal 2.10.1993 na Šípe 1170 m n. m. Od tohto ročníka odovzdávame účastníkom „veteránov“ odznaky podujatia s uvádzaním našej obnovenej organizácie Klubu slovenských turistov (KST) opäť zo série piatich farieb. 19. ročník sa uskutočnil 1.10.1994 na Čiernej skale 662 m n. m. v Malých Karpatoch. S jubilejným 20. ročníkom sme sa 7. októbra 1995 vrátili opäť do našej Turčianskej záhradky - na Tlstú. Na Tlstej sme si vtedy užili nádherné babie leto. Za dvadsať rokov s nami absolvovalo tieto stretnutia 2159 turistov. 1996 - 2005 21. ročník bol v roku 1996 až hen, vo východnej „gubernii“ – na Šimonke 1092 m n. m. 22. ročník bol na Veľkom Inovci 901 m n. m. (4.10.1997). Základňu pre organizátorov tvorila útulná chata našich priateľov Zlatomoravčanov iba niekoľko stovák metrov pod vrcholom. Presne o pol dvanástej vítam všetkých účastníkov na Inovci – prvýkrát už v mene členov Prvého klubu 128

turistov Diviaky. 23. ročník bol na kysuckej Ľadonhore 999 m n. m. v sobotu 3. 10. 1998 za účasti 33 turistov. 24. ročník sme organizovali 2.10.1999 na Minčole 1364 m n. m. a zúčastnilo sa ho 120 turistov. Tentoraz bola akcia predurčená zdatným turistom veteránom. Veď 16 km s prevýšením 980 metrov nie je maličkosť. Účasť však potvrdila, že... „mladí síce kráčajú rýchlo, ale starší, tí zase majú dosť vytrvalosti“... Tu, nad Vrútkami sme po prvý raz použili v názve tejto akcie – Národné stretnutie turistov veteránov. 25. „polo jubilejné“ stretnutie diviacki organizátori realizovali opäť na našom „dvornom“ kopci – na Tlstej. Hlavným dôvodom tejto zmeny bolo, aby sme sa 7.10.2000 rozlúčili s 20. storočím na domácej pôde. Za 25 rokov sa týchto podujatí zúčastnilo (vrátane dnešného) spolu 2635 turistov. Po ročnej prestávke, si účastníci budú opäť odnášať pre pamiatku účastnícke odznaky z novej, až osem farebnej série. 26. stretnutie je opäť na Tlstej. Je 6.10.2001, a my opäť na domácej pôde vítame 21. storočie a zároveň si pripomíname úspešnú 25 ročnú históriu Prvého klubu

turistov v Diviakoch. 27. stretnutie na Veľkej Javorine 970 m n. m. pripravili organizátori na sobotu 5.10.2002. Východniarsky Sivec 781 m n. m. bol dejiskom 28. ročníka 4. októbra 2003. Sivec je krásny vyhliadkový kopec, ale veteráni dnes nemali „svoj deň“ – opäť dážď a pľušť. 29. stretnutie bolo 2.10.2004 na Bradle 543 m n. m., najzápadnejšom vrchole tohto podujatia. 30. jubilejné stretnutie je 1.10.2005 opäť na Tlstej. Dnes sme privítali už 3191. účastníka stretnutí slovenských, ale aj zahraničných turistov veteránov. 2006 – 2015 Štvrtú desiatku stretnutí organizátori začínajú 7.10.2006 vo Vysokých Tatrách, na Prednom Solisku 2093 m n. m. Prítomní turisti si pripili na tohtoročné 30. výročie založenia vtedy Odboru turistiky Diviaky. 32. ročník sa 6. októbra 2007 nasťahoval na Suchý 1468 m n. m. 33. ročník sa uskutočnil 4.10.2008 na Malinnom 1209 m n. m. Tak na tento ročník „veteránov“ budú organizátori isto dlho spomínať. Celú noc pršalo a doslova lejak pokračoval aj cez deň. O štvrť na dvanásť sme na vrchole a ja vyslovujem všetkým deviatim účastníkom podujatia uznanie za statočnosť. Po dlhých rokoch nám na Malinnom „došli“ odznaky. 34. stretnutie - Martinské hole - Veľká lúka 1476 m n. m. - 3.10.2009. Aj 35. polo jubilejné stretnutie bolo na Martinských holiach - Veľkej lúke 2.10.2010. Nevľúdne, daždivé počasie, hustá hmla – to je stručná charakteristika 35. ročníka „veteránov“ na Martinských holiach. 36. stretnutie opäť Martinské hole Veľká lúka - 1.10.2011. Dnes sme na Martinských holiach privítali 3501. účastníka podujatia. 37. ročník – Bralova skala 826 m n. m. - 6.10.2012. Dnešná akcia je súčasťou Európskeho týždňa športu 2012, kedy sa očakáva, že na našom kontinente bude v pohybe 1 milión ľudí. Prítomných turistov som privítal na Bralovej skale s tým, že ak sa nič

nestane, budeme sa tu stretávať najbližších päť rokov. 38. ročník 5.10.2013, 39. ročník 4.10.2014. 40. Jubilejné stretnutie sa uskutočnilo po štvrtý krát na Bralovej skale 3.10.2015. Dnešných 12 km s prevýšením 250 metrov absolvovalo 145 turistov. Nášmu slávnemu jubileu praje aj počasie: svieti slniečko a teplomer vyháňa až k dvadsiatke nad nulu. Presne o 11:00 hodine sa prihováram k prítomným turistom a vítam všetkých na Bralovej skale. K veteránom sa potom prihovoril primátor Igor Hus, ktorého organizátori vzápätí odmenili pekným jubilejným veteránskym tričkom. Aj dnes najvzdialenejší veterán Janko Brudňák, majster turistiky pozdravil stretnutie veteránov. Zlatým klincom stretnutí veteránov býva už tradične ťah turistickej tomboly. K poslednému ročníku sa Národných stretnutí turistov veteránov zúčastnilo 3916 turistov. Keďže počasie nám prialo a nikto sa neponáhľal, prežili sme záverečné hodiny na Bralovej skale vo vynikajúcej nálade a pohode. Nabudúce ....“ak dožijeme“..... sa na Bralovej skale stretneme opäť a bude to 1.10.2016. 35. ROČNÝ FESTIVAL ĽUDIA A HORY Štefan Hudák Po celoročných prípravách sa uskutočnil v sobotu 28. novembra 2015 v kine Turiec v Turčianskych Tepliciach 35. jubilejný Festival ĽUDIA A HORY, posledné z hlavných podujatí KST v roku 2015. Už pred 15. hodinou boli priestory kina plne obsadené a tak, keď sa Štefan Hudák, majster turistiky a predseda Prvého klubu turistov Diviaky prihováral k divákom a čo to povedal o histórii tohto najstaršieho turistického podujatia na Slovensku, mohol sa spokojne usmievať. Niekoľko sto turistov v sále potom pozdravili Vladimír Gábriš za Ústredie Klubu slovenských turistov, Vojtech Jeremiáš, predseda Sekcie vysokohorskej turistiky KST a následne primátor mesta Turčianske Teplice Igor Hus slávnostne otvoril 129

jubilujúci festival. Ako prvého z hostí festivalu pozvala podpredsedníčka PKT Diviaky a moderátorka festivalu Marietka Bernátová k mikrofónu Svidníčana Jána Brudňáka, majstra turistiky, laureáta ceny Srdce na dlani 2011 a nositeľa ceny mesta Svidník. Turistike a cestovaniu sa Jano Brudňák venuje vyše 50 rokov a za ten čas dosiahol nemalé úspechy. Divákom festivalu priblížil svoj veľkolepý projekt Nord cap 2014. Tento názov veľa nenapovie, ale v skutočnosti znamená 74 dní v sedle bicykla, 8460 km dlhú trasu na najsevernejší bod Európy a späť do Svidníka a 80.000 metrov prevýšenia. Toto všetko miestami okorenené daždivým počasím a čo je ešte horšie, aj častým protivetrom. Klobúk dole, pred výkonom nášho 68 ročného priateľa Janka Brudňáka zo Svidníka. Bratislavčan Vlado Porvazník bol pred časom primárne horolezcom (aj ním zostal), ale postupne „pričuchol“ k vode a stal sa z neho naozajstný moreplavec. Nie je až tak veľa Slovákov, ktorí na jachte oboplávali našu matičku Zem. V októbri 2013 vyplával Vlado so svojou 14 metrovou plachetnicou Civetta 2 na plavbu okolo sveta. V júni 2015 plavbu ukončil. To, čo sa medzi týmito dvoma dátumami udialo, medzi divákmi v kine Turiec spôsobilo situáciu, kedy aj nepozorný človek musel počuť dopadnúť špendlík na podlahu kina. Za tých 34 rokov účinkovali na našom festivale všelijakí matadori, ale Vlado, to je extra trieda. Diváci čakali aj na prednášku tatranskej nosičskej legendy Lacka Kulangu z Tatranskej Lomnice. Žiaľ, aj takého, síce drobnejšieho vzrastu, ale mimoriadne fyzicky a psychicky odolného chlapa vie skoliť obyčajná viróza. Do povedomia národa vstúpil ako vysokohorský nosič a chatár a to prostredníctvom svojich unikátnych vynášok, za ktoré mu „prischol“ aj neoficiálny titul – kráľ tatranských nosičov. Napriek tomu, že Lacko Kulanga nakoniec kvôli chorobe do Turčianskych Teplíc neprišiel, organizá130

tori divákom premietli aspoň krátky filmový dokument o výnimočnosti tohto, aj v Japonsku obdivovaného múdreho človeka. Moderátorka Marietka Bernátová presne o 18. hodine pozvala k mikrofónu Martina Gablíka. Maťo, ako ho všetci familiárne oslovujú žije ako novučičký dôchodca vo Zvolene. Zamlada som sa na prvoligovej úrovni dvanásť rokov venoval džudu. Predtým a medzitým som však vyskúšal takmer všetky športy. Aj lezenie. „Časom som pochopil, že liezť bezhlavo a v kombinácii s iným športom je nezmysel. K horolezectvu som sa vrátil, keď mi odrástli deti. Nie pre výkony, ale očarenie z hôr. Nadchli ma Alpy a na Kaukaze som zistil, že päťtisícová výška mi nespôsobuje žiadne problémy. Zvedavosť a túžba spoznať to, o čom som čítal v knihách, ma už takmer na staré kolená doviedla do ešte vyšších kopcov“, hovorí Martin Gablík. V období 1996 – 2011 bol členom ôsmich výprav na osemtisícovky. V roku 1996 sa pokúšal o vrchol Mount Everestu 8848 m n. m. (tomu sa hovorí „odvaha nič netušiaceho“, hovorí dnes Martin Gablík), potom ho zlákala Kančendžonga 8586 m n. m. (1997 – dosiahol výšku 8300 m) a neskôr (1998 a 2005) aj Broad Peak 8047 m n. m. Rok pred päťdesiatkou, v roku 2002 stál prvý raz na vrchole himalájskej osemtisícovky na Makalu 8463 m n. m. (ako prvý Slovák bez prídavného kyslíka). „Leziem, leziem a zrazu stojím na ľadovom kuželi a nado mnou iba obloha. Sadnem obkročmo na ten kužeľ, zatnem doň čakan a hlavou mi letia myšlienky.... Dokázal som to! Konečne som aj ja na vrchole osemtisícovky. A podo mnou 8463 zdolaných metrov kameňa a ľadu.“ Takto emotívne opísal svoj výstup na piatu najvyššiu horu sveta Makalu Martin Gablík. V roku 2004 sa pokúšal o Annapurnu 8091 m n. m. a v roku 2007, presne 18. júla stál na vrchole svojej druhej osemtisícovky, na karakorámskom Nanga Parbate 8125 m n. m. a opäť bez prídavného kyslíka. Dva roky pred šesťdesiatkou, 7. októbra 2012

(vo veku 58 rokov a 47 dní), ako vôbec najstarší Slovák v histórii stál na vrchole svojej tretej osemtísicovky, na Čho Oju 8201 m n. m., Tyrkysovej hore na hraniciach Číny a Nepálu. Martin Gablík (spolu s Rudolfom Bošiakom) je držiteľom ocenení Európska cena Fair Play UNESCO a ceny Fair Play Slovenského olympijského výboru za pomoc pri záchrane vážne zraneného poľského horolezca Artura Hajzera. Maťov nesporný rozprávačský talent poskytol divákom festivalu mnoho veľmi zaujímavých poznatkov a odporúčaní pri ich budúcich výjazdoch z „rodnej hrudy“ k výšinám ďalekých vysokých kopcov. Čestného hosťa festivalu, bývalého prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera, privítali diváci búrlivým potleskom. Diváci si pozreli jeho dokumentárny film o ceste na Kamčatku. Bol to veľmi zaujímavý a poučný dokument. Napríklad zjazd perejami divokej rieky, sprevádzaný po obidvoch brehoch doslova a do písmena stádami medveďov. Rudolf Schuster si v závere tejto epizódy prehodil „popod fúzy“...bolo to krásne, ale nikdy viac... Keď

som mu odovzdával na pamiatku festivalové tričko, spýtal som sa ho, kde najbližšie povedú jeho kroky. Vraj to bude opäť Južná Amerika. Požiadal som ho, aby si tam zobral aj podarované tričko a takýmto spôsobom prezentoval našu turistickú komunitu. Čo dodať na záver? Jubilejný ročník festivalu sa mimoriadne vydaril. Vďaka patrí spolu usporiadateľom Mestu Turčianske Teplice, menovite primátorovi Igorovi Husovi, Vierke Ruskovej, technikom Petrovi Prokšovi, Milanovi Miazdrovi a Lukášovi Lichtnerovi. Ďalej KST, Sekcii VhT KST, COOP Jednote Turčianske Teplice a KST Turiec. Tu je potrebné spomenúť aj organizátorov, ktorí toto podujatie pripravovali dlho pred jeho konaním: podpredsedníčku PKT Diviaky a moderátorku festivalu Marietku Bernátovú, Jána Fekeča, Robka Šveca, Gabiku Mažáriovú, Ľubku Bugošovú, Hanku Knietľovú aj Drahušu Borcovanovú, ktorých usmerňoval ich predseda Štefan Hudák. V neposlednom rade uznanie patrí aj rekordnému počtu prítomných divákov. Nuž, dovidenia milí diváci, o rok – ak dožijeme.

Vítanie bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera na 35. festivale Ľudia a hory. Foto: P. Prokša

131

25 rokov KST Turiec Jozef Haráni

V septembri roku 2014 som prevzal funkciu predsedu Klubu slovenských turistov Turiec a ani som sa nenazdal a po vyše polroku sme mali sláviť štvrť storočnicu od jeho vzniku. Mal som dosť starostí, aby som sa zoznámil s fungovaním tohto združenia. Keďže sa naozaj žiadne oslavy nekonali a dlhoroční členovia tohto klubu neprejavili snahu si nejakou formou túto udalosť pripomenúť, dal som si záväzok. Dal som, a stále dávam, dohromady všetky fragmenty a čriepky z novodobej histórie turčianskej turistiky a budem sa snažiť vám všetkým chronologicky priblížiť jej dejepis. Syndróm kolektívnej straty pamäti väčšiny, či už terajších alebo minulých funkcionárov, mi to neuľahčuje. Čím som totiž hlbšie začieral do začiatkov týchto udalostí, tým menej listín bolo k dispozícii. Strávil som nekonečné množstvo hodín triedením, zoraďovaním a digitalizovaním jednotlivých údajov a tak nech mi čitatelia prepáčia, ak sa nájde nejaká ta chybička v dátumoch alebo interpretáciách. Po novembrových udalostiach v roku 1989 sa dostavil nový (ne)poriadok, ktorý sa samozrejme nevyhol ani turistom. Na prelome rokov 1989 – 1990 zanikol Zväz turistiky ČSZTV v okrese Martin. Skupinka nadšencov, na čele s Rudolfom Židekom, sa rozhodla konať a dňa 17.4.1990 zvolala zakladajúce zhromaždenie delegátov odborov turistiky z regiónu Turiec v zasadacej miestnosti OZTK v Martine a zakladajúcou listinou založila Klub slovenských turistov – Turiec /KST T/. Na tomto zhromaždení boli zástupcovia 10 zakladajúcich odborov turistiky a to ZŤS Martin, Dynamo Diviaky, Družstevník Belá, Červená hviezda Martin, Idop Lipovec, Drevina Turany, Družstevník Podhradie, Tatran Mošovce, Kriváň Šútovo a Okresný dom mládeže. Zhromaždenie ustanovilo Radu KST T /R KST T/, zvolilo výkonný výbor KST T /VV KST T/ a predsedu KST T, za ktorého bol zvolený Ján Jokl. Týmto počinom sa prihlásili ako na132

sledovníci Klubu slovenských turistov a lyžiarov na území Turca, ktorý zanikol po roku 1948. Už v zakladajúcej listine sa objavuje znak – logo KST T, ktorého autorom bol opäť R. Židek. Hneď v začiatkoch novodobej histórie vznikali disproporcie s názvom nášho združenia a tak už 24.5.1990 bol na odbore vnútra ONV Martin zaregistrovaný Klub slovenských turistov – Turca. Tento názov nám ostal aj v našich prvých stanovách a s ním nás zaregistrovali 25.7.1990 na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Týmto dňom KST T nadobudlo právnu subjektivitu. Dnešný názov bez pomlčky sa oficiálne objavil až v obnovených stanovách v roku 2015. Úlohou vedenia bolo v prvých rokoch, okrem stabilizovania turistickej činnosti, prinavrátiť objekty KSTL aj s pozemkami – Chata Martinské hole /CHMH/, Chata Horec /CHH/, Chata pod Borišovom /CHB/ a Chata pod Kľačianskou Magurou /CHKM/ do nášho vlastníctva. Toto snaženie bolo úspešné. V roku 1994 počas prebiehajúceho súdneho sporu s Lyžiarskym klubom Martin /LK MT/ po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo k uzavretiu dohody, podľa ktorej LK MT získal 50% podiel na majetku KST T, s úmyslom následne vložiť celý spoločný majetok do novozaloženej akciovej spoločnosti na výstavbu lyžiarskeho strediska na Martinských holiach, k čomu však nedošlo. Akcionárom spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. /LSMH a. s./ sa v roku 1995 stal i náš klub avšak bez zavŕšenia vloženia majetku, ktoré zmaril LK MT a štatutárny orgán LSMH a. s. zostal nečinný. V roku 1997 LK MT svoj majetok previedol na BW, a.s. a následne ho do vlastníctva získala spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské hole s.r.o. /LSMH s.r.o./. V roku 2003 náš klub a LSMH s.r.o. uzavreli dohodu o zrušení spoluvlastníctva a jeho reálnom rozdelení. Osobne sa nazdávam, že to pre náš klub nebolo prime-

rané rozdelenie. KST T zameral svoju činnosť hlavne na obnovu a rekonštrukciu znovu získaného majetku ako i na rozvoj turistických aktivít na Slovensku a v zahraničí. V roku 1994 sme usporiadali 41. slovenský zraz turistov v Blatnici. V roku 2003 sme usporiadali 25. slovenský zraz cykloturistov v Jasenskej doline a Zraz šiestich okresov žilinského kraja v Havranove. V roku 2004 sa začala tradícia turistických bálov, ktorých sa uskutočnilo 5 ročníkov. Bolo by dobre túto tradíciu obnoviť. V novembri 2005 V. Povoda zorganizoval 1. ročník Dní turčianskej turistiky spojených so súťažou a najkrajšiu fotografiu roka, ktoré sa konajú doteraz. V roku 2006 sa začala prevádzkovať web stránka KST T. V roku 2007 sme usporiadali 41. slovenský zimný zraz turistov. Turistické aktivity v roku 2011 sme sústredili na zorganizovanie vrcholového podujatia KST 58. slovenského zrazu turistov a 42. stretnutie TOM. O pracovnom nasadení nového vedenia klubu svedčí prijatie nových stanov s určenými kompetenciami jednotlivých orgánov, prijatie nových smerníc (hospodárskej a inventarizačnej), uzavretie zmluvy s lesným hospodárom, zabezpečenie programu starostlivosti o lesy, zabezpečenie kompletnej dokumentácie na ochranu pred požiarmi a jej aktualizáciu a vykonávanie pravidelných preventívnych protipožiarnych prehliadok v Chate na Martinských holiach. Dôležitým zásahom bola aj oprava zanedbaných komínov v tejto chate. Riešenie úloh zasahuje do rôznych profesijných oblastí a vedenie klubu uvíta z radov svojich členov každú odbornú pomoc pri zabezpečovaní úloh klubu. K 15.5.1991 je v KST T evidovaných 14 klubov, tvoriacich 412 členov. Vo funkcii predsedu sa už objavuje Ing. Jozef Ondraský /KST ZŤS Martin/. Od 10.10.1992 je predsedom Ivan Štefko /KST ZŤS Martin/. 16.3.1994 IV. VZ zvolilo za predsedu J. Jokla /Ms KST Martin/. 29.10.97 J. Jokl abdikoval oficiálne listom na funkciu predsedu. 21.3.1998 na VIII. VZ bol zvolený za predsedu Ing. Vladimír Povoda /KST ZŤS Martin/, ktorý v tejto funkcii zotrval do 29.3.2014. V tom istom roku bol na 27.9.2014 na MVZ zvolený za predsedu Jozef Haráni /TK Fatra Vrútky/, ktorý 134

je vo funkcii doteraz. Na postoch vo výbore sa v priebehu 25 rokov vystriedali Rudolf Židek, Erika Knappová, Ján Karolčík, Ing. Jaroslav Slováček, Jozef Kudlička, Štefan Hudák, Pavol Královanec, Ing. Pavol Slávik, Ján Zubček, Libuša Špirková, Terézia Karolčíková, Leoš Eugel, Milan Holub, Jaroslav Kuchárik, Ladislav Beňo, Ľudovít Lettrich, Bohuslav Lovich, Igor Kučera, Hilda Varganinová, Anna Furielová, Ján Lajčiak, Ján Brveník, Ján Patch, Miloš Ballo, Róbert Fris, Igor Šteiner, Martina Božeková, Dušan Orságh, Emil Rišian a Jozef Matejčík. K 17.4.1996 KST T tvorilo 18 klubov s počtom členov 590. ZŤS MT, Ms MT, Vrútky, Folkušová, Lokomotíva Vrútky, Sučany, Belá, Šútovo, Mošovce, Slov. Pravno, Turany, Bystrička, Kláštor p. Znievom, Diviaky, Lipovec, Necpaly, Krpeľany a Košťany. V rokoch 2008 a 2009 zanikli kluby Lokomotíva Vrútky a KST Folkušová. V roku 2011 je 16 klubov a rekordný počet členov v našej histórii 926. V roku 2013 pribudol Turistický klub Fatra Vrútky. V jubilejnom roku 2015 KST T združoval po 25 rokoch pôsobenia 17 klubov s počtom 838 členov. V našom KST T je po 25 rokoch 8 cvičiteľov pešej T, 7 cvičiteľov VHT, 12 cvičiteľov lyžiarskej T, 4 cvičitelia cyklo T a 1 cvičiteľ TOM. Ďalej 8 inštruktorov pešej T, 3 inštruktorov lyžiarskej T, 8 cvičiteľov VHT a 6 majstrov turistiky. Napokon 21 aktívnych značkárov, ktorí udržiavajú 512 km turistických chodníkov v rámci celého Turca. Bohatosť našich turistických aktivít a zachovávanie tradícií dokumentuje každoročne kalendár turistických podujatí. Nedá mi aspoň okrajovo si uctiť pamiatku niektorých členov, ktorí už nie sú medzi nami. Niektorí odišli tragicky v horách. Igor Kučera, člen VV a predseda KST Belá-Dulice, zahynul na Baranci v Západných Tatrách /*12.6.1948 - †21.2.1998/. V roku 1999 zomrel Rudolf Židek /*9.8.1930 - †10.11.1999/, zakladajúci člen KST T a tvorca nášho znaku – symbolu. V roku 2001, na 44. ročníku zimného prechodu Veľkej Fatry zamrzol v sedle pod Ostredkom Ivan Štefko, jeden z nestorov turčianskej turistiky /*6.5.1934 - †21.2.2001/. V jeseni toho istého roku zomrel Ing. Pavol Slávik /*9.6.1937 - †1.11.2001/, nestor značkárov v Turci a jeden z iniciátorov

o navrátenie chát do nášho vlastníctva. Chata Martinské hole 19.12.1991 bola podpísaná prvá nájomná zmluva s J. Ondraským. Dňa 4.1.1993 s ním bola opäť podpísaná zmluva o nájme nebytových priestorov na CHMH, ktorou zanikla platnosť predošlej zmluvy. Zmluva je nedôveryhodná a postupných dopisovaním a škrtaním nedôstojná a je absolútne nevýhodná pre prenajímateľa až do dnešnej doby. Dňa 14.4.1993 bol podpísaný Dodatok ku zmluve o nájme nebytových priestorov na CHMH, ktorý ešte viac znevýhodnil prenajímateľa. Urobili sme niekoľko pokusov o zmenu zmluvného vzťahu. Nájomca pragmaticky až dodnes udržal status quo. V čase podielového spoluvlastníctva sme spoločne s LK Martin nájomcovi vypovedali nájom a po márnom uplynutí výpovednej lehoty sme podali žalobu na vypratanie. Nájomca podal žalobu o neplatnosť výpovede a súdny spor sa viedol niekoľko rokov. Vec bola viac krát na odvolacom súde. Predchádzajúce vedenie nášho klubu sa však dohodlo s nájomcom a zobralo späť výpoveď nájmu a tiež žalobu o vypratanie. Nájomca následne zobral späť žalobu o neplatnosť výpovede. Dohoda s nájomcom bola len ústna (tzv. džentlmenská) a tak si nájomca uplatnil voči nášmu klubu všetky trovy niekoľkoročného konania. Hoci došlo k dohode a nikdy nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o neplatnosť výpovede (vo veci samej), nájomca prezentuje uznesenie súdu o zastavení konania ako právoplatný rozsudok vo veci s jeho úspechom. To, že náš klub zaplatil trovy, neznamená, že niektorá strana bola úspešná. Vyplýva z toho len skutočnosť, že náš klub vzatím výpovede späť zavinil zastavenie konania a nevedel preukázať existenciu dohody aj o trovách. Na otázku, či táto naša dohoda a všetky doterajšie kompromisy s nájomcom boli obojstranné výhodné alebo na základe vzájomných ústupkov, si musí každý z nás odpovedať už sám. Z pohľadu nemeniacej sa výšky nájomného od uzavretia zmluvy na začiatku roku 1993 a našej povinnosti starať sa o stav prenajatej veci môže byť s nájomnou zmluvou spokojná iba jedna strana. Napriek tomu, že sa

do chaty investovalo nemalé množstvo finančných prostriedkov, bolo to vždy len v prospech nájomcu alebo na naozaj havarijné stavy. Treba len dúfať, že ďalšie štvrťstoročie bude mať CHMH chatárov, ktorých si naozaj zaslúži. Chata pod Borišovom od 1.12.1994 bola CHH k dispozícii. Po viacerých pokusoch bola 26.7.1995 CHB prevzatá. Bývalý chatár Ing. Horký väčšinu inventáru chaty odniesol. Prvé vynášky materiálu na najnevyhnutnejšie opravy začali 5.8.1995. Začalo sa aj postupné zariaďovanie interiéru CHB. Začali pohovory s uchádzačmi o prevádzkovanie CHB. Týchto pohovorov bolo niekoľko, no všetci prihlásení nakoniec vždy odskočili. Slávnostné otvorenie CHB sa uskutočnilo 23.9.1995. Prítomní boli bývalí chatári p. Mrdút a p. Pavlovič. Prevádzkovanie CHB počas provizória bolo zaisťované dobrovoľne z radov členov KST T až do 20.5.1996, kedy sa CHB slávnostne odovzdala do ekonomického prenájmu Vladimírovi Szabovi a Jurajovi Tóthovi. V roku 1999 bola dokončená rekonštrukcia prístavby CHB. Od 1.6.2000 nastúpil na CHB chatár Stanislav Arendáš, ktorý je tam po štvrtom predĺžení zmluvného vzťahu dodnes. Chata Horec na Martinských holiach od 1.12.1994 bola k dispozícii Malá chata /Chata Horec – CHH/. Dňa 26.3.1994 bola prevzatá a skonštatovalo sa, že nie je schopná prevádzky pre vážne nedostatky. Rozsiahla rekonštrukcia s prístavbou sa ukončila 13.9.1996. Na chate sa postupne vystriedali dobrovoľní chatári J. Jokl, Jozef Číšecký, P. Královanec a Igor Jurík. Od 26.5.2004 bol na Horci chatárom Juraj Bernát, ktorý bol zároveň aj nový organizačný pracovník KST T. K 1.12.2011 je CHH odovzdaná do nájmu Michalovi Pekelskému, ktorý je na nej chatárom dodnes. Chata na Kľačianskej Magure v roku 1997 OS v Martine rozhodol o vlastníctve CHKM v prospech KST Vrútky, pričom súdny spor prebiehal od roku 1992. Odporcom bol najskôr ŽOS Vrútky, neskôr po privatizácii bol odporcom ŽSR Bratislava. Použitá literatúra: Archív KST T 1990-2015 135

Martinský cestovateľský festival Radoslav Pančík

Pravidelné stretnutia na Martinských cestovateľských večeroch, ktoré sa začali v malých klubových priestoroch Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine presne 30. 9. 2010, viedli organizátorov k vzniku prvého ročníka festivalu. Ten mal byť akýmsi záverom cestovateľskej sezóny, pri ktorom budú mať možnosť sa stretnúť cestovatelia a porozprávať si svoje zážitky. Vlastne priblížiť ľuďom kultúru navštívených krajín vnímanú svojím pohľadom, ale aj si vymeniť svoje cestovateľské skúsenosti. Festival úzko súvisel s Martinskými cestovateľskými večermi, a preto mu jeho tvorcovia dali názov Martinský cestovateľský festival. Prvý ročník sa konal už v novembri 2011, teda rok po vzniku cestovateľských večerov. Za miesto konania sme si zvolili veľkú zasadačku Slovenského národného múzea, ktorá priestorovo plne vyhovovala danému typu podujatia. Prvý ročník bol jednodňový maratón prezentácií, na ktorom sa predstavili začínajúci a aj tí skúsenejší cestovatelia. Spolu s divákmi sme si mohli pozrieť studený a zároveň čarovný Island, pestrú Juhoafrickú republiku, Rumunsko, Turecko či Ladak. Exotiky sme si užili aj pri rozprávaní o Vietname a Kirgizstane. Život pod zemským povrchom nám priblížil mladý speleológ Lukáš Vlček a na záver festivalu sme sa preniesli do minulosti s filmom zo severozápadnej Afriky. Zlatým klincom programu bolo rozprávanie Svetozára Krna o jeho ceste zo sibírskeho Tibetu do kolísky Džingischána. Pred prí136

pravou druhého ročníka sa už vyprofilovala skupina nadšencov, ktorí do príprav festivalu dali kus svojho srdca. Vo svojom voľnom čase po večeroch pripravovali už druhý ročník a samozrejme aj cestovateľské večery, ktoré v tej dobe už mali svojich verných návštevníkov. Z tejto neformálnej skupiny vzniklo občianske združenie Martinský klub priaznivcov cestovania a to presne 5. marca 2012. Takže druhý ročník už bol aj pod hlavičkou Martinského klubu priaznivcov cestovania. Festival v roku 2012 bol už dvojdenný. Prvý deň bol venovaný členom klubu a druhý deň hosťom festivalu (viac o programe na www.cestoklubmartin. sk). K domácim prezentujúcim vtedy patrili Ján Veselovský, Michal Chalupčík, Michal Vajda a Radoslav Pančík. Pred tretím ročníkom festivalu sa združeniu podarilo získať finančný grant, ktorý pomohol festival naštartovať a doviesť do úplne inej roviny. Organizátori si mohli dovoliť pre potreby festivalu prenajať priestory kina Strojár a začalo sa s prezentáciami pre školy. To bol veľký posun, ktorý nám ostal a verím, že pretrvá aj naďalej. Festivalové príspevky boli zamerané na problémové témy odkrývajúce porušovanie ľudských práv vo svete. Novinkami festivalu boli okrem nových priestorov festivalová fotosúťaž, spolupráca s Národným parkom Veľká Fatra a tiež skautským oddielom z Vrútok. Ďalší, v poradí už štvrtý ročník festivalu, bol rozložený na päť dní. Rozdelenie festivalu na viac dní nebolo náhodné. Zámerom bola možnosť pripraviť pre návštevníkov festivalu mož-

nosť si vychutnať nielen maratón prezentácií v dvoch dňoch, ale aj ich rozdeliť do viacerých dní. Ako sa ukázalo, takáto koncepcia viacdňového programu lepšie vyhovuje nielen divákom, ale aj školám. Festival tak prvý raz hosťoval v dnes už neexistujúcom Dúšku zdravia, kde boli dva festivalové dni. Hlavný festivalový program bol v kine Strojár a ostávajúce dva dni boli už tradične vo veľkej zasadačke Slovenského národného múzea v Martine. Aktuálny piaty ročník Martinského festivalu sa konal už tradične v druhom novembrovom týždni. Rovnako ako v predchádzajúcich ročníkoch festivalu, aj tento rok sa snažíme o sprostredkovanie nezabudnuteľných zážitkov z krajín, pre mnohých z nás naozaj vzdialených. O výmenu informácií a skúseností zanietených cestovateľov a aj zbližovanie sa ľudí so spoločnou záľubou. Festival dáva priestor na

MCF 2012, tvorcovia 2. ročníka festivalu, Radoslav Pančík Michal Vajda a Michal Chalupčík. Foto: L. Pančíková

spoznávanie kultúrnych a spoločenských rozdielov v jednotlivých kútoch sveta, čím znižuje mieru predsudkov a intolerancie, čo je v dnešnej dobe dosť dôležité. Piaty ročník festivalu sa realizoval prostredníctvom premietania fotografií, filmov a diskusie s cestovateľmi. Aj tohto roku bol festival určený nielen širokej verejnosti, ale aj mládeži turčianskych škôl, pre ktorú boli pripravené úvodné bloky prezentácií. Súčasťou festivalu bola aj súťažná výstava fotografií s názvom Fest foto súťaž. Okrem nej boli pre návštevníkov pripravené autorské výstavy umeleckej fotografie Beáty Kubíkovej, Martina Pročka, Radima Zimana, či Martina Siptáka. Prvý raz bola na festivale vystavená ucelená kolekcia fotografií, ktorá vznikla z workshopov pripravených pre pacientov psychiatrickej liečebne s názvom Osudy. Program festivalu obohatilo mnoho sprievodných podujatí. Medzi ne patrilo premietanie filmov z Nadácie Človek v ohrození. Filmy tvorili výber z festivalu Jeden svet. Boli určené pre školy a tiež verejnosť s aktuálnou problematikou utečencov a to nielen zo Sýrie, ale aj detí z Tibetu do Nepálu. Už dvojročná spolupráca s Nadáciou Človek v ohrození sa pretavila aj do prezentácie Zuzany Paukovej, ktorá si pripravila príspevok z Kene, kde pracovala, a z ktorej len pred nedávnom prišla. Diváci sa tiež prvýkrát mohli započúvať do zaujímavých hudobných produkcií v podaní Dávida Boleka, skupiny zo Žiliny Blue Time a tiež Borisa Galického, ktorý zahral na úvod hlavného festivalového dňa. Obohatením programu festivalu boli aj prezentácie a hry z Národného parku Veľká Fatra, ale i niečo dobré pre naše chuťové bunky. Festival sa konal na viacerých miestach, podmienených charakterom jednotlivých festivalových dní. Úvodný deň sme začali v novej útulnej kaviarni CINEMA Cafe v Strojári. Diváci si zároveň mohli pozrieť aj pripravené výstavy, sprístupnené verejnosti počas piatich dní. Zároveň bolo členmi združenia pripravené malé občerstvenie 137

Druhý festivalový deň V. ročníka. Večerný program, ktorý sa konal vo veľkej zasadačke SNM v Martine. Tomáš Kubík prezentuje svoju cestu po Sardínii. Foto: M. Pančík

Viac: www.cestoklubmartin.sk

V s t u p

v o ľ n ý

M C F 2 015

k možnosti zorganizovať Martinský cestovateľský festival. Najmä dobrovoľníkom, bez ktorých by toto podujatie nebolo možné zrealizovať, ale aj prezentujúcim, čiže hosťom nášho festivalu, partnerom, sponzorom a nakoniec aj divákom za ich podporu.

Sprievodný program: výstavy fotograﬁí, vyhodnotenie Fest Foto Súťaže a Fotohádanky, hudobná produkcia, súťaže a hry, prezentácia Veľkej Fatry, premietanie ﬁlmov z festivalu Jeden svet a iné

4.- 7. NOVEMBER 2015

Cestovateľské rozprávanie, projekcia fotograﬁí a ﬁlmov

v podobe domácich koláčikov. Druhý deň pokračoval vo veľkej zasadačke Slovenského národného múzea. Najprv dopoludňajšími prezentáciami pre školy a potom večerným programom pre verejnosť. Novým prvkom festivalu bol priestor tretieho festivalového dňa, a tým bola Chata Martinské hole. Tu musím spomenúť, že festivalové prezentácie na Martinských holiach mali mimoriadny úspech a už teraz sa tešíme na ďalšie premietanie na Chate Martinské hole. Tretí deň bol spojený s nočným zostupom z chaty, čo vidíme ako milé obohatenie festivalového maratónu. Záverečný, a zároveň najdlhší festivalový deň bol už tretí rok v kine Strojár. Pred festivalom vznikla spolupráca s Klubom slovenských turistov Turiec. Verím, že bude ešte vo väčšej miere rozvinutá aj v ďalších ročníkoch. Spolupráca by mala podporiť vznik kvalitného podujatia zameraného na poznávanie kultúrnych, prírodných krás, odkryť problémové regióny z pohľadu dodržiavania ľudských práv a predstaviť divákom ďalších ročníkov zaujímavé príspevky z oblasti nielen svetovej, ale aj nám blízkej turistiky. Na záver by som sa rád poďakoval všetkým, ktorí svojou „troškou“ prispeli

5. ročník cestovateľského festivalu 4. 11. Streda- začiatok o 17.30 h CINEMA Cafe v Strojári 17.30 Otvorenie festivalu, prezentácia činnosti MKPC 18.00 Vernisáž fotograﬁckých výstav: Martina Pročka, Beáty Kubíkovej, Radima Zimana a výberu prác z projektu OSUDY 18.30 Matej Bórik: Sen cestovateľa: EXPO 2015 19.00 Lucia a Radoslav Pančíkovci: Horami Balkánu

5. 11. Štvrtok - začiatok o 17.30 h Bar Museum - SNM v Martine Pre školy: začiatok 9.00 h 09.00 Maria Blumencron: Útek cez Himaláje, ﬁlm z festivalu Jeden svet 09.40 Tomáš Kubík: Sardínia 10.30 Andrej Bendík: Vrch Stráža, srdce Turca Pre verejnosť: začiatok 17.30 h 17.30 Maria Blumencron: Útek cez Himaláje, ﬁlm z festivalu Jeden svet 18.10 Tomáš Kubík: Sardínia 19.00 Andrej Bendík: Vrch Stráža, srdce Turca 19.30 Iva Sikulová a Vlado Sikula - Korzika na lyžiach i na skale smaragdovým ostrovom

6. 11. Piatok - začiatok o 17.30 h Chata Martinské Hole Pre školy: začiatok 9.00 h - Bar Museum - SNM 09.00 Els van Driel: Nora spieva pre Sýriu, ﬁlm z festivalu Jeden svet 09.30 Jozef Sklenár: Sloboda na hraniciach - pešo okolo Slovenska za 70 dní Pre verejnosť: začiatok 17.30 h 17.30 Jozef Sklenár: Sloboda na hraniciach - pešo okolo Slovenska za 70 dní 18.30 Juraj Pekárek: Expedícia ELBARADAM 19.30 Ján Buchanec: Ujgursko – Muztag Ata 7. 11. Sobota - začiatok o 11.00 h Kino Strojár 11.00 Slávnostné otvorenie festivalu 11.30 Lucia Meisnerová: Island v hlavnej úlohe 12.00 Katarína Pázmány: Prečo si zobrať "GAP year" a vydať sa do sveta? 12.50 Prestávka: hry, súťaže 13.50 Milan Ohurniak: Odkaz Tóna Dobeša 14.20 Michal Chmeliar: Chile 15.10 Ján Káľavský: Arménsko - V tieni Araratu 16.00 Vyhodnotenie súťaží: Fotohádanka a FEST FOTO SÚŤAŽ 16.30 Daniel Szabó: Kazašský Altaj 17.20 Zuzana Pauková: Stretnutie kultúr - čo máme spoločné a čo nás rozdeľuje. Spomienky z Kene 18.10 Jozef Rajchl: Na úteku 19.00 Prestávka 19.10 Peter Hoferek: Stopom po Perzii 20.00 Elisabeth Mühlberger: New Zealand - the country of the big white cloud 20.40 Svetozár Krno: Nepál po zemetrasení 21.30 Záverečné posedenie s cestovateľmi

S K A U T I Z V R Ú TO K

138

ROK ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Nikolaj Bonda na svojom zasadnutí 37. generálna konferencia UNESCO 5. novembra 2013 v Paríži.

Dňa 28. októbra 2015 sme si okrem iných významných výročí pripomenuli 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra - jednej z najvýznamnejších osobností moderných dejín slovenského národa. Vláda Slovenskej republiky pri príležitosti tohto výročia na svojom zasadnutí 15. 10. 2014 vyhlásila rok 2015 za Rok Ľudovíta Štúra. Toto výnimočné okrúhle výročie bolo počas celého roka príležitosťou na lepšie pripomenutie si pozoruhodného života a diela Ľudovíta Štúra nielen na regionálnej a celoslovenskej úrovni, ale aj s presahom do zahraničia, predovšetkým na území tých štátov, ktoré sa spájajú s jeho životom, a v komunitách Slovákov žijúcich v zahraničí. Prestíž dvojstému výročiu narodenia Ľudovíta Štúra dodáva aj jeho zaradenie do zoznamu výročí Organizácie spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) na roky 2014 – 2015, ktorý schválila

Počas celého roka sme sa mohli stretávať s vedeckými, edičnými, výstavnými, kultúrno-spoločenskými, popularizačnými a ďalšími iniciatívami, ktoré nám pripomínali, že Ľudovít Štúr bol mimoriadne aktívnou vedúcou a mnohorozmernou osobnosťou slovenských dejín v prelomových časoch slovenského národného obrodenia, vynikal ako jazykovedec a kodifikátor slovenskej spisovnej reči, publicista a zakladateľ slovenskej národnej žurnalistiky, bol vynikajúcim pedagógom a vodcom generácie nazývanej štúrovci, bojovníkom proti národnému a sociálnemu útlaku a za práva poddaného ľudu v duchu humanity a tolerancie a európsky orientovaným vzdelancom a reprezentantom slovanskej spolupráce a vzájomnosti. Aj v našom turistickom časopise Krásy Slovenska sme sa stretávali s článkami venovanými tejto významnej osobnosti. Celoživotné dielo Ľudovíta Štúra predstavuje neoceniteľný prínos k formovaniu slovenského národa a k moderným slovenským dejinám. Ako by sme si mohli pripomenúť významnú historickú osobnosť my, turisti? DEVÍN Význam pre nás môžu mať udalosti spojené s vychádzkou na Devín na sviatok svätého Juraja v nedeľu 24. 4. 1836, ktorá bola jedným z najvýznamnejších historicko-obrodeneckých podujatí slovenskej mládeže v procese národného uvedomovania sa v prvej polovici 19. storočia. Štúr bol presvedčený, že „história je pre národ tým, čím je svedomie pre človeka“. Naplánoval 139

vychádzku na „hroby dávnej slávy“. Výlet organizoval v tajnosti. So svojím zámerom sa zveril len svojim najbližším priateľom. Spolu s nimi vybral iba jedenástich študentov. Na Devín nešli spoločne. Šli v malých skupinkách. Štúr bol už v tom čase pre maďarské úrady podozrivou osobou. Na Devíne štúrovci podstúpili svoj „národný krst“ – obrad prijímania druhých krstných slovanských mien a zložili prísahu vernosti svojmu národu. Vtedy dvadsaťročný Ľudovít Štúr vystúpil so svojou slávnostnou rečou a prijal národné meno Velislav. Do našich dejín vstúpila generácia slovenskej mládeže – štúrovci. Spoločné sny a ideály vyústili do spoločného študentského hnutia. Úspech tohto výletu podnietil organizovanie ďalších výletov v okolí Bratislavy. Mladí štúrovci vtedy netušili, že ich vychádzka je zrodom na budúce veľké národné púte na Devín, ktoré budú sprevádzať všetky veľké okamžiky našich národných dejín. Mnohí odvážni mladíci zapojení do študentského hnutia netušili, že o dvanásť rokov svoju odvahu preukážu v Slovenskom povstaní i so zbraňou v ruke. Netušili, koľko útrap a strádania si vyžiada uskutočňovanie veľkých snov a ideálov a koľko mladých životov vyhasne v boji za národnú slobodu. Netušili, že takmer po sto rokoch vypukne ďalšie veľké povstanie a Chalúpkova báseň Mor ho!, napísaná roku 1864, povedie slovenských chlapcov a mužov do boja a že menom Hurban bude pomenovaný pancierový vlak. Netušili, že raz sa spoja „hroby dávnej slávy“ dvoma turistickými magistrálami s inými hrobmi na Bradle a Dukle – Štefánikovou magistrálou a Cestou hrdinov SNP. Devín, Bradlo a Dukla - tri symboly boja za národnú slobodu. V čase vychádzky mladých študentov na Devín sa v dedinke Háj v hornom Turci niekde pri rodnom dome bezstarostne hrá ešte len desaťročný Karolko Holuby. Netuší, že ho čaká štúdium na evanjelickom gymnáziu v Modre. V rovnakom čase sa v de140

dinke Sobotište pri Senici hrá ešte len jedenásťročný Vilko Šulek. Aj jeho čaká štúdium na rovnakom gymnáziu. Netušia, že z nich budú hurbanovci, komisári Slovenskej národnej rady, velitelia Slovenského povstania, získajú mnohých dobrovoľníkov pre Slovenské povstanie a svoj život ukončia rovnako hrdinsky, na rovnakom mieste pri Bereksegu (teraz Šulekovo, mestská časť Hlohovca), na tej istej šibenici a budú spolu pochovaní. Obidvaja netušia, že raz budú mať spoločný pomník od akademického sochára Dušana Jurkoviča a práve v Roku Ľudovíta Štúra z ich pomníka niekto ukradne mramorovú tabuľu. V čase Štúrovej reči na Devíne sa v malom mestečku Sučany tiež hrá iba desaťročný Ďurko Langsfeld. Ani on netuší, že onedlho bude študovať, štúdium však predčasne ukončí pre nedostatok financií. Napriek tomu bude pracovať ako učiteľ v Žabokrekoch a po uväznení sučianskeho evanjelického farára Ondreja Hodžu bude kázňami zastupovať i farára. Netuší, že na verejnom zhromaždení v Sučanoch sa stretne so zástupcami Slovenskej národnej rady J. M. Hurbanom a Ľ. Štúrom a aj on bude mať nemalé zásluhy na získaní asi 60 slovenských dobrovoľníkov v Sučanoch a asi 70 slovenských dobrovoľníkov v Turanoch. V šútovskej úžine spolu zahatajú cestu maďarským jednotkám, ustupujúcim pred ruskými expedičnými oddielmi postupujúcimi dolu Oravou. Uznanie však nenájde u svojho strýka, ktorý ho za vypísanú odmenu zradí a vydá napospas maďarským gardám. Malý Ďurko netuší, že ho čaká šibenica na okraji Kremnice. Aj jeho budú nepriatelia darmo navádzať, podobne ako Karolka a Vilka, aby sa zriekol revolučných ideálov a príslušnosti k slovenskému národu. Takúto milosť všetci traja odmietnu a vydaní na smrť potvrdia vernosť slovenskému národu. V Roku Ľudovíta Štúra treba pamätať aj na všetky vyhasnuté životy v boji za národnú slobodu. Obyvatelia Turca môžu byť

hrdí na históriu písanú činmi mladej generácie štúrovcov a ich nasledovateľov, na našich hurbanovcov a langsfeldovcov. Proti maďarským utlačovateľom v meruôsmych rokoch bojovalo viac ako 3000 slovenských dobrovoľníkov z Turca. Všetci sú pre nás príkladom vlastenectva. KRIVÁŇ Význam pre nás, turistov má pamätný deň 16. 8. 1841, keď na vrchol Kriváňa vystúpil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký spolu s Ľudovítom Štúrom, Jozefom Miloslavom Hurbanom, Michalom Miloslavom Hodžom, Samuelom Bohdanom Hroboňom a ďalšími národovcami. Začala sa naplno rozvíjať tradícia národných výstupov na Kriváň. S myšlienkou organizovať národné výstupy prišiel slovenský spisovateľ a vydavateľ G. F. Belopotocký, ktorý vystúpil na Kriváň spolu so šiestimi priateľmi už 24. 9. 1834. Ďalšiu národnú vychádzku uskutočnili slovenskí vlastenci na čele s Ľudovítom Štúrom 29. 8. 1844, deň po prvom

zasadnutí literárneho spolku Tatrín v Liptovskom Svätom Mikuláši. Štúrovci netušili, že aj po úspešnom boji za národnú slobodu budú v ich stopách každoročne kráčať na Kriváň stovky turistov všetkých vekových kategórií. Národný výstup na Kriváň sa celkom zaslúžene stal jedným z hlavných podujatí Klubu slovenských turistov. Výstup konaný v Roku Ľudovíta Štúra bol venovaný 60. výročiu obnovenia výstupu na Kriváň. Možno by sme nemali toto výročie a možno ani samotné podujatie, nebyť poslednej a najväčšej vychádzky za čias rakúsko-uhorskej monarchie zorganizovanej národovcami 20. 8. 1912 pod vedením Jura Janošku, brata Miloša Janošku - spoluzakladateľa a redaktora časopisu Krásy Slovenska, spoluzakladateľa Tatranského spolku turistického a autora prvého turistického sprievodcu po Tatrách v slovenčine (1911). Možno by nebolo ani vychádzky v roku 1912, nebyť národného buditeľa štúrovskej generácie Štefana Marka Daxnera a starého otca

„Oj vitaj zora slávneho života, vitaj dennica voľného Kriváňa. Tvoj blesk čo v kráse večnej sa ligotá, mraky a chmáry všetky rozháňa.“

Mikuláš Dohnány

141

bratov Janoškovcov, ktorý v roku 1861 pri príležitosti prijatia Memoranda slovenského národa v Martine zorganizoval národnú púť na Kriváň. Aj táto púť mala masový charakter. Vďaka príkladu Daxnera a Jánoškovcov sa tradičné púte na Kriváň obnovili po veľkej vojne v roku 1923 a premenili sa na hromadné turistické podujatia, ktoré pretrvali dodnes. PRIEKOPNÍCI SLOVENSKEJ TURISTIKY Menej známe o štúrovcoch je to, že títo šuhaji boli priekopníkmi slovenskej turistiky a cestopisnej literatúry. Na lýceu v Bratislave založili Cestovateľský spolok. Cestovanie po slovenských krajoch v 1. polovici 19. storočia bolo veľkým dobrodružstvom. Cestovalo sa na vozoch, peši a kde tiekla veľká voda, aj na plti. Len z Pezinka do Bratislavy sa dalo odviezť železnicou ťahanou koňmi. Okrem lákavého dobrodružstva na cestách sa mladým autorom cestopisov núkal najlepší spôsob, ako spoznávať slovenské kraje a ich obyvateľov. Vodcovia slovenského študentského hnutia Ľ. Štúr a J. M. Hurban pristupovali k cestovaniu a písaniu cestopisov programovo. Opisy z ciest štúrovcov nám poskytujú verný obraz Slovenka z čias našich prapradedov. Nedostatok financií často ovplyvnil voľbu cesty. A tak sa stávalo, že prevažnú časť cesty prešiel cestovateľ peši a prespával na miestnych farách, kde mu pribalili aj čo to na cestu. Ktovie, čo by o nás povedali alebo napísali štúrovci dnes. Závideli by nám dnešný zhon a všetky naše vymoženosti civilizácie a technického pokroku, prinášajúce aj smrť a zmrzačenie na cestách? Aký by bol ich názor na výstavbu malých vodných elektrární alebo zjazdoviek a vlekov v Tatrách? Radšej nebudem hľadať odpoveď.

142

Určite by s nadšením hľadeli na súčasnú sieť značených turistických chodníkov s dĺžkou takmer 15 000 km, na všetky tie vybudované horské chodníky a horské chaty. A čo je najhlavnejšie, boli by našimi aktívnymi členmi. Zaradovali by sa tomu, že do našich krásnych hôr chodia krásne slovenské dievčatá. Túto veľkú spoločenskú zmenu by privítali s nadšením aj svojimi krásnymi básňami. HORÁM Vzťah Ľ. Štúra k horám vystihujú jeho verše. Najlepšie ich pochopí duša turistu, ktorá sa aspoň raz rozhliadla po okolí z vrcholov našich krásnych hôr: Ľudovít Štúr (1846) Na výšinách (úryvok) Len si, vetry, povievajte a po horách šepotajte, tu na týchto horách rodných, na výšinách na slobodných, jak tu milo, jak tu voľno, jak tu dobre, jak pokojno! Len si, vetry, povievajte a horami šepotajte, tu na výškach otvorených, zlatým slnkom ožiarených, jak tu milo, jak tu voľno, jak tu dobre, jak pokojno! Ak si niekedy zvolíte túru na vrch Rokoš (1010 m n. m.) v Nitrických vrchoch nad Uhrovcom, pristavte sa pri pomníku s pamätnou tabuľou venovanou Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi, dvom rodákom z Uhrovca.

Cvičná záchranná akcia v Suchej jaskyni č.1 Pavol Pokrievka ml.

V roku 2014 došlo k obnoveniu jaskynnej záchrannej služby SSS. Prvé stretnutie záujemcov z radov SSS o členstvo v dobrovoľnej jaskynnej záchrannej službe sa uskutočnilo v septembri 2014 v Liptovskom Hrádku. Stretnutie bolo zároveň prvým cvičením, ktoré malo za úlohu preveriť vedomosti a lezecké zručnosti záujemcov. Po vydarenom úvodnom podujatí sa začali periodicky organizovať cvičenia, počas ktorých sa vykryštalizovala ustálená skupina dobrovoľných jaskynných záchranárov. Súčasťou tohto kolektívu sú aj traja členovia JK Speleo Turiec: Maroš Lejava,

Patrik Neuschel a Pavol Pokrievka ml.. Počas cvičení sa zrodila myšlienka uskutočniť cvičenie aj u nás, v Suchej jaskyni č.1. Túto akciu sme naplánovali na 24.10.2015. Cvičenie sa začalo stretnutím na konci Belianskej doliny. K zraneniu malo dôjsť na dne Novej priepasti. Na základe tejto informácie sa vytvorili skupiny pre jednotlivé úseky v jaskyni. Po rozdelení materiálu, nevyhnutne potrebného pre vystrojenie jaskyne na transport pacienta, sa začala vynáška ku vchodu. Do jaskyne ako prvá vstúpila skupina, ktorá zamierila rovno ku pacientke (E. Kišová). Priestory jaskyne

Chlapi pripravení transportovať pacientku medzi Novou a Starou priepasťou. Foto: P. Medzihradský

143

Pacientka nad dnom Starej priepasti. Foto: P. Medzihradský

sú tvorené rôznymi priepasťami, šikminami ale i úžinami, ktoré komplikujú transport pacienta von z jaskyne. Kým sa prvá skupina starala o pacientku, ostatné skupiny vystrojili jednotlivé úseky. Po zabezpečení celej trasy sa začal transport. Pacientku v nosidlách museli záchranári vytiahnuť z dna Novej priepasti a následne spustiť strmou chodbou do Starej priepasti. Odtiaľ hore priepasťou, za ktorou nasleduje horizontálny úsek s úžinami a plazivkou. 144

Chodba bezproblémová pri bežnom pohybe jaskyniara, ale pre transport nosidiel značne náročná. Horizontálna časť vyúsťuje do menšieho dómiku odkiaľ už ku vchodu prudko klesá chodba v dĺžke takmer 30 m. Celú trasu zvládli záchranári bez problémov a pacientka bola bezpečne dopravená na povrch. Ďalšia cvičná záchranka je za nami a treba len dúfať, že ostrých akcií bude čo najmenej!

Neobvyklé želanie k obvyklému jubileu Ivana Poláková

Jozef Haráni patrí medzi tých ľudí, s ktorými sa v bežnom živote nestretávame tak často, ale keď sa už stretneme, tak to stoji za to! Sú to rozhovory, na ktoré sa nezabúda! Je zanietený turista, vynikajúci kamarát, dobyvateľ ženských sŕdc, jaskyniar a organizátor nových a originálnych, neraz krkolomných trás nielen na Slovensku. Všetko čo robí, robí s plným nasadením, pedantne, prezieravo a v záujme nás všetkých! Ako redaktor a zakladateľ tohto časopisu musí vždy nájsť autorov, ktorí dokážu zaujať aj témou príspevku, ale aj odbornosťou textu. Vydávanie časopisu nie je ľahká práca. Od práce redaktorskej cez grafickú až po korektorskú... Keď je všetko „pohromade“ treba zabezpečiť polygrafické spracovanie vo vhodnej tlačiarni a samozrejme

zohnať takú maličkosť - „drobné“. Je vzácnosťou v tejto dobe stretnúť dobrého človeka, odhodlaného a výkonného turistu najmä vtedy, ak ho s takýmto človekom zväzujú putá spoločných záujmov pri rozvíjaní lásky k slovenskej prírode a nielen k nej! Aký je teda Jozef Haráni, čo všetko o ňom ľudia, a najmä čitatelia nášho časopisu ešte nevedia? Narodil sa vo štvrtok 7.10.1965 v žilinskej nemocnici. Bolo

1975 rodinná turistika v Malej Fatre. Foto: J. Loderer

Jún 1983 Belská dolina Studený výver. Foto: E. Piovarči

jedenásť hodín večer...a bolo vraj pod mrakom... Rodičia v ňom už v detstve pestovali vzťah k horám. Od roku 1977 bol členom turistického oddielu Fatran Varín a o dva 145

roky neskôr zakladajúcim členom amatérskej speleologickej skupiny Mínotaurus, ktorá sa v roku 1980 pripojila k Oblastnej skupine č. 16 Terchová. V roku 1986 definitívne zakotvil v Turci a o dva roky neskôr vstúpil do turistického oddielu Lipovec. Na prelome rokov 1992 až 1993 prestúpil do KST Vrútky, kde zotrval do roku 1997. V tomto roku ukončil svoje pôsobenie v organizovanej turistike. V turistike pokračoval súkromne a začal sa opäť viac venovať organizovanej speleológii. V roku 1998 bol spolu zakladajúcim členom Jaskyniarskej skupiny Adama Vallu (Malá Fatra sever) v Terchovej, kde zotrval do roku 2004 a ku koncu v nej pôsobil aj ako člen výboru. V tomto roku sa zo skupiny JS AV oddelila skupinka jaskyniarov, ktorá založila v Žiline Jaskyniarsku skupinu Aragonit, kde pôsobil ako jej podpredseda. V roku 2007 inicioval vydanie I. ročníka časopisu Jaskyniar 2007, ktorý vyšiel ako regionálna ročenka žilinského kraja a stal sa jeho šéfredaktorom. V roku 2009 ukončil svoje členstvo v JS Aragonit. Po roku bol oslovený skupinkou nezaradených jaskyniarov v Turci a stal sa spoluzakladateľom Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec, kde pôsobí dodnes ako jeho predseda. Pri tejto príležitosti pokračoval vo vydávaní časopi-

Turistika v Slovenskom krase. Foto: J. Šparec

146

Návrat z akcie. Foto: M. Kardoš

su a tak vydal II. ročník Jaskyniara 2010, už ako regionálnu ročenku Turca. V roku 2013 bol oslovený skupinkou turistov s ktorými založil Turistický klub (TK) Fatra Vrútky a tým sa vrátil do organizovanej turistiky. TK Fatra Vrútky sa stal zároveň aj klubom OZ KST Turiec. Od roku 2010 Jaskyniar vychádza pravidelne. Vstupom do organizovanej turistiky presadil už dávnejšie plánovanú zmenu názvu časopisu na Jaskyne a hory. Pod týmto názvom vyšiel V. ročník Jaskyne a hory 2013 už aj s podporou KST T. V roku 2014 bol oslovený členmi výkonného výboru KST T a prijal kandidatúru na funkciu predsedu KST T. Dňa 29. 9. 2014 bol na valnom zhromaždení KST T do tejto funkcie potvrdený. Takto vyzerá veľmi skrátená verzia životnej púte čerstvého päťdesiatnika, popretkávaná zložitými zákrutami života. Každé životné jubileum je príležitosťou aj na poďakovanie. V mene nás turistov Ti želáme do druhej päťdesiatky silné zdravie tela aj ducha a aby sa Ti darilo objavovať neprebádané priestory, chodníčky i cesty v našej krásnej prírode! A nezabúdaj na jedno, na dlhých tratiach sú veľmi dôležité zastávky na občerstvenie. Tam sa stretneš so skutočnými a úprimnými priateľmi!

SPOMIENKA NA ONDREJA BUGÁŇA Pavol Cvacho

*9.4.1933 †31.5.2015 Koncom mája nás nečakane opustil Ondrej Bugáň. Bol jedným z priekopníkov horolezectva a jaskyniarstva vo Varíne. Spolu s F. Androvičom a I. Cvachom koncom 50-tych rokov začali skúmať ako prví v Malej Fatre jaskyne a priepasti pod Malým Kriváňom a v masíve Stratenca. Neskôr pokračovali pod vedením známeho geomorfológa Ľ.V. Prikryla ako speleologický krúžok pri Považskom múzeu v Žiline. Ondrej sa aj neskôr ako pracovník ochrany prírody zaoberal aj ochranou a prieskumom jaskýň v Malej Fatre. Bol jedným z hlavných aktérov vybudovania uzáveru Kryštalovej jasky-

ne pod Malým Rozsutcom. V rámci Slovenska absolvoval zostupy do priepasti Brázda a Silická ľadnica, ktoré aj dnes patria medzi tie náročnejšie. Bol aj pri prieskume známych Kraľovianskych jaskýň. V rámci jaskyniarskeho týždňa v Štefanovej v roku 1970 sa zúčastnil zameriavania Krivánskej priepasti hlbokej v tej dobe cca 50m. Aj v pokročilom veku sa neustále zaujímal o náš

súčasný prieskum v Stratenci a pod Malým Kriváňom. Za svoju činnosť pri prieskume jaskýň v Malej Fatre bol v roku 2010 ocenený čestným uznaním Slovenskej speleologickej spoločnosti. Patril medzi uznávaných znalcov prírody v Malej Fatre. Jeho činnosť ako ochrancu prírody, jaskyniara a horolezca si zaslúži podrobnejšie spracovanie. Spolu s Ferom Androvičom a Ivanom Cvachom položili základy speleologickej tradície vo Varíne. Ich pokračovateľom je v súčasnosti Jaskyniarsky klub Varín. Je smutné, že sa nedožil 56. jaskyniarskeho týždňa SSS, ktorý sa konal po prvýkrát v Malej Fatre vo Varíne. Česť jeho pamiatke! 147

SPRÁVA O ČINNOSTI KST TURIEC - 2015 Jozef Haráni

Uplynul rok 2015 a mojou úlohou je už tradične zhodnotiť za toto obdobie činnosť celého KST Turiec, jeho Rady a výkonného výboru. Rada KST Turiec, bola tvorená predsedami jednotlivých klubov a 7 členmi výkonného výboru. K dnešnému dňu máme v regióne Turiec združených 16 klubov a oddielov s celkovým počtom 858 platiacich členov. Zanikol KST Necpaly, ktorého členovia fúzovali do iných klubov. Päť najväčších klubov sú KST Vrútky 150 členov, KST ZŤS Martin 134 členov, Ms KST Martin 78 členov, KST Dynamo Krpeľany 72 členov a KST Fatran Turany 64 členov. Rada KST T sa konala dvakrát. Prvá schôdza sa zaoberala hlavne prípravami na XXVI. VZ KST T. V rámci tejto schôdze sa už preberala príprava na zmenu stanov KST T, zmeny v existujúcich smerniciach a tvorba nových smerníc. Bol schválený príspevok 1000 € na vydanie ročenky Jaskyne a hory 2014, výroba klubovej zástavy a vlajočiek KST T. Na schôdzach VV KST T sa riešila príprava a zjednotenie symbolov. Na druhej schôdzi Rady KST T sa preberalo čerpanie rozpočtu za rok 2014 a návrh rozpočtu na rok 2015. Ďalej sa preberali investície do jednotlivých chát. Na XXVI. VZ KST T bol schválený rozpočet na rok 2015. Ďalej VZ KST T postupne schválilo úpravu stanov KST T, dotačnej smernice, organizačnej smernice, volebného a rokovacieho poriadku. VZ KST T schválilo novú hospodársku smernicu, inventarizačnú smernicu a symboly a znaky KST T. Prečítali sa všetky správy za uplynulý rok 2014, rozvoj turistických aktivít, značenie turistických chodníkov v Turci a aj hospodárenie klubu. VZ KST T poverilo VV KST T vybrať účtovníka výberovým ko148

naním a zo zákona prejsť z jednoduchého účtovníctva na podvojné. Koncom mája som pripravil a podpísal, VV KST T schválenú, novú nájomnú dvojročnú zmluvu so Stanislavom Arendášom, chatárom na CHB. V polovici mája som poslal žiadosť na úrad životného prostredia v Žiline o povolenie výnimky na prejazd Belianskej doliny až po Havranovo na zlepšenie prístupu k CHB. V nadväznosti na túto žiadosť som v letných mesiacoch v rámci povolenia na vstup do Necpalskej doliny pre KST Žabokreky zahájil jednania s vedením Via Slovakia ohľadne všeobecnej povolenky na pohyb v NP Veľká Fatra, ktoré s prestávkami stále pokračujú. Ďalej som pripravil a podpísal zmluvy s KST a JK ST o poskytovaní zliav na našich troch chatách. Zmluva o zľavách na Chate na Kľačianskej Magure s KST Vrútky je odsúhlasená a pripravená na podpis. V priebehu roka 2015 som dal vyrobiť symboly – znak KST T, ktoré sme namontovali na fasádu nad okno kancelárie v Martine a na všetky tri chaty KST T a taktiež samolepky s logom KST T na jeho propagáciu. V priebehu celého roka som vytváral a neustále vytváram digitalizovaný archív zo všetky dostupných dokumentov KST T od roku 1990. Do toho spadajú aj projekty našich chát. Tie najstaršie vypátrala v archívoch Martina Božeková a zdigitalizoval ich Emil Rišian. Dal som kompletne zamerať a zakresliť súčasný stav CHMH, ktorý už vôbec nezodpovedá stavu z projektu z roku 1947. Výberovým konaním bola vybratá nová účtovníčka Katarína Žiarová, s ktorou som podpísal zmluvu. Tú som poveril preklopením účtovníctva KST T z jednoduchého na podvojné, kto-

ré z nepochopiteľných dôvodov neviedol predošlý účtovník Štefan Boršoš napriek tomu, že mal od roku 2006 podpísanú s Vladimírom Povodom zmluvu na vedenie podvojného účtovníctva a dokonca mu to od roku 2010 vyplývalo ako povinnosť zo zákona. V septembri 2015 som zahájil jednania o spolupráci s Urbárom Martin, ktoré s prestávkami prebiehajú dodnes. Podpísal som zmluvu s novým OLH Ing. Viliamom Vrabcom, ktorý bude obhospodarovať naše lesné pozemky. Zároveň sme zahájili ťažbu drevnej hmoty na našich lesných pozemkov v rozsahu, ktorý nám vyplýva zo zákona. Dal som vyrobiť pozemkovým úradom pridelenú ciachu na označovanie dreva a taktiež plombovacie kliešte so znakom KST T. Tie sme hneď využili napríklad pri zaplombovaní život ohrozujúcich výťahov na CHMH, ktoré napriek môjmu výslovnému zákazu nájomca Jozef Ondraský používal. V polovici novembra prebehli Dni turčianskej turistiky. Akcia prebehla v trošku sparťanských podmienkach, nakoľko nájomca CHMH J. Ondraský, napriek

vzájomnej dohode, na poslednú chvíľu neposkytol priestory chaty na túto akciu. Akcia prebehla v priestoroch Chaty Horec a premietanie v Chate Matičiar. S tajomníkom KST T sme zriadili samostatný účet na rezervu finančných investícií, na ktorý sme vo februári 2016 previedli sumu 6 000 €. Tým sme konečne vytvorili fyzicky reálnu rezervu a nie len fiktívne číslo, ktoré sa prezentovalo v minulosti. Účtovný a aj daňový rok 2015, ktorý sme spolu s K. Žiarovou už aj oficiálne zaevidovali na daňovom úrade bude vždy od začiatku marca do konca februára nasledujúceho roku, sa konečne dostal do zrozumiteľných čísel. Katastrofálny neporiadok v účtovníctve, keďže Š. Boršoš neodovzdal účtovné podklady v digitálnej forme, musela K. Žiarová upratať prakticky od nuly. Tak ako som sa snažil od môjho zvolenia do funkcie predsedu KST T nájsť čo najrozumnejšiu komunikáciu s Achillovou pätou KST T, J. Ondraským, tak v jeseni 2015 pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Všetky dohody, ktoré som s týmto nájomcom uzavrel, či už boli zapísané alebo

Masív Ploskej. Foto: J. Farský

149

Pohľad z Malofatranského Kľaku. Foto: J. Haráni

nie, neustále negoval a prekrúcal. Okrem iného arogantne a ľahkovážne pristupoval ku všetkým povinnostiam, ktoré mu zo zákona ako nájomcovi vyplývali. Neustále som ho písomne vyzýval a upozorňoval na neustále ohrozovanie nášho majetku, na ktoré reagoval spôsobom jemu typickým. Ako štatutárny zástupca KST T som bol nútený a povinný zaujať adekvátne stanovisko. Na základe týchto skutočností som dal 13.12.2016 J. Ondraskému písomnú dvojmesačnú výpoveď zo zmluvy o nájme s platnosťou od 1.1.2016. Ďalšie udalosti začiatkom roka 2016 ma donútili dňa 19.2.2016 s J. Ondraským urobiť aj písomné odstúpenie od nájomnej zmluvy. S týmito udalosťami súvisí aj ďalší postup a to hľadanie nového nájomcu. Inicioval som spustenie výberového konania na nového nájomcu CHMH výzvou cez web stránku KST T a KST zároveň s návrhom novej nájomnej zmluvy na CHMH, s čím mali problém niektorí členovia VV KST T. Priebežne riešim ďalší problém – trafostanica. Keďže o našu TS, napriek našej žiadosti, SSE neprejavila záujem, začali sme analyzovať jej stav. Dávno neplatná revízna správa TS vôbec nezodpovedala jej súčasnému stavu. Preto som podal žiadosť na SSE o vypnutie TS a jej riadne zrevidovanie a údržbu. 150

Dal som vyrobiť klubové zástavy, koruhvy a vlajočky. Úzko som spolupracoval s J. Matejčíkom pri správe majetku a s Róbertom Frisom pri brigádnickej činnosti. Konkrétne kroky o stave a priebehu hospodárenia a brigádnickej činnosti zhodnotia vo svojich správach. Zhodnotenie sekcie turistiky prednesie podpredseda pre turistiku Štefan Hudák. Toto zhodnotenie bude komplexné a zahŕňa VHT a turistiku pešiu, lyžiarsku, vodnú a aj turistiku mládeže. S výsledkami značkárskej sekcie za uplynulý rok nás oboznámi náš okresný značkár Milan Stuchlý. Touto správou o stave KST Turiec sa nateraz s vami lúčim. Zároveň sa chcem poďakovať členom VV a Rady KST T za ich nezištnú pomoc, ktorú mi každý poskytol podľa svojich možností a schopností. Ďalej chcem poďakovať všetkým tým členom KST T, ktorí svojou brigádnickou a aj akoukoľvek inou činnosťou pomohli pri takom zveľaďovaní nášho spoločného majetku, aký bol možný vzhľadom na finančné možnosti. Zvlášť chcem však poďakovať nášmu „tieňovému“ právnikovi JUDr. Nikolajovi Bondovi, ktorý nezištne a obetavo dodával právny punc všetkým listinám a dokumentom, ktoré boli naozaj potrebné pre posun nášho klubu vpred.

151

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2015 Pavol Pokrievka ml.

Členovia JK ST v roku 2015 uskutočnili celkovo 41 pracovných akcií. Práca bola zameraná tak ako predchádzajúce roky predovšetkým na Belianský a Blatnický kras. V Belianskom krase pokračovali práce v Jaskyni so závalom (Chliev). Na konci jaskyne sme sa sústredili na čistenie a prehlbovanie priepasti. Na dne nás zastavili v postupe veľké bloky a zrejme sme stratili správny smer. Priepasť v spodnej časti nie je kopaná na plný profil. Pre overenie správneho smeru je nutné odťažiť sediment v plnom profile. V Suchej jaskyni č.1 sme zamerali objavy v Kaňone, o ktorých sme informovali v správe o činnosti za rok 2014. Spolupracovali sme so správou NP Veľká Fatra pri monitorovaní zimujúcich netopierov v Suchej jaskyni č.1, Perlovej jaskyni a v jaskyni Javorina. Uskutočnili sme povrchový prieskum na Malcove. Zaregistrovali sme dve nové lokality. Začali sme na nich pracovať. V sonde s pracovným názvom Korán sme vyčistili vstupnú rúrovitú chodbu, ktorá vyústila do menšej sienky. V ďalšom postupe nás zastavila úžina široká sotva 30 x 20 cm, ktorá je vyplnená hlinou a sintrovými platňami. Postup je tu možný len po náročných sondážnych prácach. Jaskyňa je fluviokrasového pôvodu a jej dĺžka je 7 m. V sonde nad zvážnicou sme postúpili 4 m. Chodba nie je vyplnená na plný profil, ale je neprielezná, na lokalite je prievan. Pod stropom je voľných 10-15 cm. Jaskyňa je fluviokrasového pôvodu a zrejme ide o starý ponor. V Žiarnej dolinke sme pomáhali Speleoklubu Malá Fatra pri prieskume Žiarnej jaskyne č.4. 152

V Blatnickom krase pokračoval prieskum masívu Tlstej a Ostrej. V priepasti pod Ostrou sme osadili rumpály na ťahanie materiálu. Prvý rumpál je umiestnený na začiatku horizontálnej chodby, ktorý uľahčuje transport materiálu po strmej lanovke od ústia vykopanej priepasti. Druhý rumpál sme umiestnili nad ústie vykopanej priepasti. Montáž rumpálov výrazne uľahčila transport materiálu z dna. Na bežnej akcii sa tak bez problémov vytiahlo 100 vedier. Hĺbka vykopanej sondy postupne dosiahla takmer 5 m, pričom sa na dne objavila diera. Po rozšírení sa nám podarilo postúpiť do ďalšieho pokračovania. Priestor sme nazvali Novembrová sienka. V ďalšom postupe nás zastavil zával. Hĺbka priepasti sa blíži k méte 60 m. Na Muráni pokračovali sondážne práce v meandri v komíne. Problém je však so vzduchom. Na čelbe sa pre nedostatok vzduchu nedá pracovať už po dvoch hodinách. Máme tu v pláne umiestiť ventilátor a hadicu pre zabezpečenie vetrania. Na lokalite by bolo vhodné otvoriť horný vchod. Výdreva vo vstupnej objavnej chodbe začína hniť a je len otázkou času kedy sa vchod zavalí. V Krkavčej jaskyni pod vrcholom Tlstej sme overovali možné pokračovanie. Po sondážnych prácach sa ukázalo, že jaskyňa je bez ďalšieho možného pokračovania. Neďaleko tejto lokality sme pokračovali v kopaní sondy vo výduchu. Sonda sa začala kopať v sutinovom svahu. V hĺbke 2 m sa nám podarilo naraziť na pevnú skalu, popri ktorej sa dalo zostupovať kolmo dolu. Na zabezpečenie sondy sa použilo paženie z kari siete. Postupne sonda do-

Prieskum otvoru v Lubenej. Foto: J. Pokrievková

siahla od najvyššieho bodu výkopu hĺbku 6 m. Práce sú teraz pozastavené a čakáme na zimné podmienky, aby sme overili či prievan nevychádzal len zo suťoviska. V Ľubenej dolinke sme zlanili do výrazného otvoru v stene, o ktorom nás informoval Janko Obuch. Na tejto akcii sa podarilo zároveň zaregistrovať novú – Ľubenú jaskyňu s perspektívnou úžinou na konci. Po rozšírení úžiny jaskyňa pokračuje sienkou s bohatou výzdobou. Pokračovanie uzatvára zasintrovaný zával. Ľubená jaskyňa dosiahla dĺžku 25 m. Zároveň sme zaregistrovali v Ľubenej dolinke ďalšie tri lokali-

ty, kde je nutné overiť sondážnymi prácami možné pokračovanie. V rámci spolupráce s inými klubmi sme sa zúčastnili čerpania občasnej vyvieračky v Červených vrchoch a prieskumu jaskýň Medzivršie a Jaskyňa na rúbani na Mojtíne. Zúčastnili sme sa Jaskyniarskeho týždňa vo Varíne v Malej Fatre a speleomítingu vo Svite. Traja členovia nášho klubu sa stali členmi dobrovoľnej jaskynnej záchrannej služby. Dvaja členovia exkurzne navštívili Križnu jamu v Slovinsku. Ďalší členovia exkurzne navštívili jaskyne Moravského krasu. 153

154

Ilustrácia z Turistického kalendára 2015, kresba Ľubomír Juhász

Jaskyniarsky humor, kresba Vladislav Čarnecký

155

156

158

159

РЕЗЮМЕ Региональный ежегодник Турца выходит снова под названием «Пещеры и Горы 2015», являясь VII номером с момента его создания в 2007 году. Это журнал, который раз в год, по истечении календарного года, приводит оценку и пропагандирует деятельность Спелеологического клуба «Спелео Турьец» и Клуба словацких туристов «Турьец» при открытии и познании красот и природы в области Турчанской котловины, Жилинского края, но и Словакии и зарубежья вобщем. Этот номер ежегодника предлагает следующие статьи данных авторов. Главный редактор Йозеф Гарани в передовой статье обращается к спелеологической и туристической общественности со своим традиционным введением. Петер Мразик в своей статье описывает происхождение Перловой пещеры. Ивана Полакова с Паволом Кралованцем подвели итоги 16го Перехода через горный массив Малая Фатра. Мирослав Брежни описывает историю спелеологов на Малом Дунае. Юлиус Ламос представляет уникальное событие «Минчолский треугольник». Йозеф Гарани описывает Летний переход через Большую Фатру. Николай Бонда участвует с нами в сплаве по реке Зазривка в Малой Фатре. Павол Цвахо в своей статье во второй заключительной части возвращается к пещерам под замком Стречно. Петер Кучера и Анна Кучерова приподносят исторически первую смотровую в Турце на вершине Лисца. Ян Фарски переносит нас к техническим памятникам в Большой Фатре. Николай Бонда в поэтичной форме приблизит нам окрестность Обшиванка у поселка Терхова. Милан Стухли в своей статье рассматривает проблематику, касающуюся высшего пика массива Большая Фатра. Ивана Полакова описывает Восхождение Трех королей на гору Боришов. Роберт Фрис переносит нас в Непал на «Трек вокруг Манаслу» в долине Цум (англ. Tsum Valley). Йозеф Матейчик описывает быстрое восхождение на вершину Мармолада в Доломитах. Йозеф Гергишак проведет нас по португальскому острову

160

Мадейра. Павол Ганула с коллективом посетили пещеру Крижна Яма в Словении. Ян Буханец привел нас на китайскую гору Музтагату высотой выше 7 тыс. м. Рената Шалгаликова с друзьями снова посетили Моравский карст. Ян Шпарец описывает свое восхождение на гору Дахштайн в Альпах. Даниэла Гундова покорила гору Св. Ильи в прибрежном горном массиве Биоково в Хорватии. Радослав Панчик описывает специфический поход по Чехии. Ян Обух снова возвращается зарубеж, на этот раз в Лапландию на севере Норвегии. Любомир Фекете с группой взошли на гору Вильдшпитце – пик в австрийских Альпах. Йозеф Гергишак описывает свое посещение города Юрбаркас в Литве в рамках международных походов IVV. Андрей Бендик предоставляет доклад об успешно завершенной выставке «Пещеры и спелеологи». Затем последуют четыре статьи о проведенных в прошлом году юбилейных туристических мероприятиях КСТ «Турьец». Йозеф Гарани в своей статье подводит краткий итог по случаю 25-летия создания КСТ «Турьец». Радослав Панчик ознакамливает нас с Мартинским фестивалем путешественников. Николай Бонда вспоминает годовщину со дня рождения Людовита Штура. Павол Покревка младший описывает учебную спасательную операцию в Сухой пещере № 1. Ивана Полакова предоставляет статью по случаю юбилея Йозефа Гарани. Павол Цвахо приводит воспоминания об умершем в прошлом году Ондрее Бугане. Йозеф Гарани приносит краткий отчет о деятельности Клуба словацких туристов «Турьец». Павол Покревка младший предоставляет доклад о деятельности Спелеологического клуба «Спелео Турьец». Ежегодник заключает подведение итогов, которое Вы сейчас читаете. Оформил Йозеф Гарани Перевод выполнил Prekladateľňa.sk

NovĂŠ postupy na dne Priepasti pod Ostrou. Foto: Pavol Pokrievka ml.

SUMMARY The Turiec Regional Yearbook is published again with the title Jaskyne a Hory 2015 (Caves and Mountains 2015) and from the yearbook’s first volume in 2007, this publication represents already its 7th volume. The yearbook is periodical which once a year summarises and promotes the Speleo Turiec Speleologist Club and Slovak Tourist’s Club and their activities in the Turiec basin, Žilina region, Slovakia as well as trips made abroad. This issue offers the following articles. Editorial by Jozef Haráni, the Editor in Chief, traditionally addresses speleologists and tourists. Peter Mrázik describes in his article genesis of Perlová jaskyňa cave. Ivana Poláková together with Pavol Královanec summarise the 16th crossing of Malá Fatra Mountains. Miroslav Brežný describes story of cavers paddling down the Malý Dunaj River. Július Lamoš writes about the unique event – Minčolský trojuholník. Jozef Haráni describes summer ridge walk in Veľká Fatra Mountains. Nikolaj Bonda presents us rafting on the Zázrivka River in Malá Fatra. Pavol Cvacho carries on presenting us caves hidden under the Strečno castle. Peter Kučera and Anna Kučerová write about the first-ever lookout heads in Turiec, placed on the top of Lysec peak. Ján Farský brings us closer to the technical monuments in Veľká Fatra. Nikolaj Bonda writes about locality Obšívanka near Terchová municipality. Milan Stuchlý writes about the issues around the highest point in Veľká Fatra. Ivana Poláková describes hiking to Borišov peak on 6th of January. Róbert Fris brings us to Nepal, to trek around Manaslu, located in Tsum Valley. Jozef Matejčík describes quick hike up to Marmolada in Dolomites. Jozef Gergišák guides us across Madeira, Portugal Island.

162

Pavol Hanula and his colleagues visited Križna jama in Slovenia. Ján Buchanec presents Muztagh Ata, one of the 7000m peaks, located in Chine. Renáta Šajgalíková with friends visited again Moravian karst. Ján Šparec describes hike at Dachstein in the Alps. Daniela Gundová hiked Sv. Ilija, located in the coastal mountains called Biokovo, Croatia. Radoslav Pančík described to us unique hike trail in Czech republic. Ján Obuch travelled abroad again, this time he visited Lapland on the north of Norway. Ľubomír Fekete and his friends hiked up to Wildspitze peak in Austrian Alps. Jozef Gergišák described his visit in Jurbakas in Lithuania. The visit was part of the International hiking events IVV . Andrej Bendík summarises successful exhibition called Caves and speleologists. The article is followed by four articles about the last year touristic jubilee events of Slovak Tourist’s Club - Turiec. Jozef Haráni summarised 25 years of Slovak Tourist’s Club existence. Radoslav Pančík presents Martinský cestovateľský festival (Traveler’s festival in Martin). Nikolaj Bonda commemorate birth anniversary of Ľudovít Štúr. Pavol Pokrievka jr. describes rescue training in Suchá jaskyňa č.1 cave. Ivana Poláková writes to commemorate birth anniversary of Jozef Haráni. Pavol Cvacho reminds us Ondrej Bugáň, deceased last year. Jozef Haráni publishes Activity Report of Slovak Tourist´s Club Turiec and Pavol Pokrievka jr. writes about activities of the Speleo Turiec Speleologist Club. The summary, which you are reading, closes the yearbook. Drawn by Jozef Haráni Translated by Jana Pokrievková