Jaskyne a hory 2014 by Doran05

JASKYNE a HORY 2014 - regionálna ročenka Turca ROČNÍK VI Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Ing. Peter Mrázik, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Štefan Hudák, Ivana Poláková Grafická úprava: Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory jednotlivých autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Jozef Haráni a Ing. Peter Mrázik Vydala: STAMA plus s.r.o., adresa redakcie:Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky, www.speleoturiec.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni - Úvodník šéfredaktora Peter Mrázik - Náš jaskyniarsky príbeh - III. časť Andrej Bendík - Na bicykli cez Krížnu Jozef Haráni, Pavol Cvacho - Krivánsky hydrologický systém Ján Pullmann - 90 rokov organizovanej turistiky vo Vrútkach Pavol Pokrievka ml. - Na otočku do Rumunska Jozef Haráni - Okolo Slovenska po štátnej hranici - resumé Pavol Cvacho - Jaskyne pod Strečnom - I. časť Jozef Minárik - Pochody Turčianskou záhradkou 2014 Andrej Bendík - Dubná skala - geologická zaujímavosť Turca Štefan Hudák - Husny vrch - 775 m n. m. Pavol Pokrievka ml. - Za jaskyňami do Slovinska Ján Obuch - Sčítanie sov vo Veľkej Fatre Ján Šparec - Kamnické Alpy a Dolomity - leto 2014 Renáta Šajgalíková - Návšteva v Moravskom krase Jozef Gergišák - Tri dni v Krkonošiach Jozef Haráni - Turiec v Krásach Slovenska v roku 1922 Ivana Poláková - S batohom cez hory Jozef Haráni - 5 proti 5 extra - TV súťaž STV 1 Jozef Haráni - Významné výročia v Turci v roku 2014 Jozef Haráni - Správa o činnosti KST Turiec - rok 2014 Jozef Haráni, Pavol Pokrievka ml. - Správa o činnosti JK Speleo Turiec - rok 2014 Jozef Haráni - Správa o činnosti TK Fatra Vrútky - rok 2014 Zhrnutie ISSN 1339-4754

7 8 15 19 40 44 48 58 62 64 69 71 76 80 86 89 92 96 98 101

Rok vydania: 2015, Náklad: 1500 ks

Fotografie na obálke 1. strana obálky: Pohľad na Ploskú z Borišova. Foto: J. Haráni 2. strana obálky: Došná dolina z vtáčej perspektívy. Foto: J. Haráni 3. strana obálky: Pohľad z útrob Jaskyne so závalom (Chliev). Foto: J. Haráni 4. strana obálky: Nové časti v Hornej Kraľovianskej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

CAVES AND MOUNTAINS OF 2013 - the Turiec Region Yearbook YEAR V Editor in chief: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Editorial Board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Peter Mrázik, Andrej Bendík, Ján Obuch, Štefan Hudák, Igor Steiner Graphic Layout: Jozef Haráni and Ján Farský The papers published only express the views of the individual authors and may not be associated with those of the editorial board. wLanguage Arrangement: Jozef Haráni and Peter Mrázik Published by: STAMA plus s.r.o. (limited liability company)Address of the Editorial Office: Jaskyniarsky klub SPELEO TURIEC (the SPELEO TURIEC Speleologist Club), Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky, www.speleoturiec.sk Exposure and Print: Alfaprint, s.r.o. (limited liability company), www.alfaprint.sk CONTENTS: Jozef Haráni - Editor in Chief Peter Mrázik - Our Story – Part II Ján Farský - Via Ferrata up to the Martinské hole Andrej Bendík - the Stráža hill - the Turiec region from a ringside seat Jozef Haráni and Pavol Cvacho - Back to Stratenec - Part II Andrej Bendík - Walking in Petrified Woods of Turiec Ján Farský - Impressions of Perlová jaskyňa (Pearl Cave) Jozef Minárik -Marching in the Garden of Turiec in 2013 Ján Šparec and Pavol Pokrievka Jr. - 54th Speleologist Week of the SSS in Blatnica Jozef Haráni - Tour of Slovakia along the border - Phase 25 - Pieniny Igor Šteiner and Eva Hanzlíková - Cyclo Santovka of August 2013 Štefan Hudák - the SR Region Neighboring Two Other Countries - Project of 2013 Ján Obuch - Jordan´s Caves Ján Šparec - Dolomites of July 2013 Pavol Pokrievka Jr. - In Search for Underground Budapest Štefan Hudák - The People and Mountains Festival Jozef Haráni - School Lectures Jozef Haráni - Report on Operation of the SPELEO Turiec Speleologist Club in 2013 Jozef Haráni - Report on Operation of the Fatra Vrútky Tourist Club in 2013 Summary ISSN 1339-4754

7 8 16 19 24 39 45 48 50 60 67 71 78 83 87 91 99 100 102 106

ISBN 978-80-969880-2-0

Publication Year: 2014, Number of Copies: 1 500 Magazine Cover Photograph: Page 1: The rocky Tlstá. Photograph by J. Farský Page 2: M Brežný in the Tajná túžba (Secret Desire) cave. Photograph by P. Pokrievka Jr. Page 3: Just before reaching the Ďumbier hill. Photograph by J. Haráni Page 4: J. Šparec at Perlová jaskyňa (the Pearl Cave). Photograph by P. Pokrievka Jr.

Objavná úžina do nových priestorov Hornej Kraľovianskej jaskyne. Foto: P. Pokrievka ml.

Úvodník šéfredaktora VVážení čitatelia, milí turisti a jaskyniari. Máme za sebou ďalší rok, ktorý bol naplnený aktivitami v oblasti či už jaskyniarstva alebo turistiky. Začiatok roka sa niesol v znamení prerodu tejto ročenky do jej súčasnej podoby a aj názvu. Turčianski turisti súhlasili so zväzkom s turčianskymi jaskyniarmi a to minimálne v tejto reportážnej forme. Ja verím, že toto „manželstvo“ pretrvá na dlhé doby. Moje aktivity sa v roku 2014 sústredili viac na turistickú časť môjho života. Chcel som proste dokončiť projekt Peši okolo Slovenska po jeho hraniciach a to ma mimovoľne posunulo aj k ďalšej aktivite v turistike. Zhruba v polovici roka som bol oslovený niekoľkými členmi Klubu slovenských turistov Turiec, či nemám záujem kandidovať na funkciu predsedu ich klubu. Bol som dosť prekvapený, lebo od môjho posledného pôsobenia vo výbore tohto klubu uplynulo viac ako 20 rokov a tak kontakty s ním boli naozaj len občasné a letmé. Táto funkcia sa javila skôr ako „nechcené“ dieťa alebo horúci zemiak, ktorý si už nikto netrúfal chytiť do rúk. Na rozmyslenie som mal niekoľko mesiacov a tak som nakoniec prijal túto výzvu, ktorú spečatilo koncom septembra XXV. valné zhromaždenie Klubu slovenských turistov Turiec. Verím, že prepojenie mojich troch funkcií v turistike, jaskyniarstve a vedení tohto periodika podporí pozitívne dianie v komunitách turistov a jaskyniarov turčianskeho regiónu. Rok 2014 bol zároveň aj jubilejným pre vrútockých turistov, ktorí si pripomenuli 90. výročie založenia svojho klubu. No a v roku 2015 si pripomíname 25. výročie založenia KST Turiec. Som presvedčený, že práve tento

rok bude zároveň zlomovým v dynamickom a pozitívnom posune vpred. Obsah tohto dielka je stále lakmusovým papierikom diania v našom regióne Turca. Viem však, že v našich radoch drieme ešte veľa autorov, ktorí by sa mohli s nami podeliť o svoje dojmy a zážitky z hôr a podzemia a nielen turčianskej záhradky. Ročenka Jaskyne a hory 2014 bude venovaná zdarma všetkým členom KST Turiec a JK Speleo Turiec. Ostatným členom SSS bude venovaná po jednotlivých kluboch v podiele jeden časopis na päť členov. Zvyšný náklad bude ako vždy slúžiť na reprezentáciu nášho regiónu s blízkym okolím a prípadný predaj. Na záver opäť ďakujem všetkým tým, ktorí svojou troškou prispeli k vydaniu ďalšej úspešnej publikácie. Jozef Haráni šéfredaktor

NÁŠ JASKYNIARSKY PRÍBEH - III.časť Peter Mrázik

formácií blízko Čachtickej jaskyne. Bývali tam starí rodičia nášho kamaráta a vtedy aj spolujaskyniara Jura Chochruna. A on sa tváril, že cestu zo železnice z Nového mesta nad Váhom a potom kúsok akýmsi autobusom ovláda. Akurát sa zabudol priznať, že dovtedy k starkým chodil vždy len autom s rodičmi a tak sa mu to nezdalo ďaleko. Odvtedy sa u nás traduje fráza: ,, ak je to ten strom, čo si myslím, tak je to už len kúsok...“. Ten kúsok bol napokon asi 4 hodiny chôdze, našťastie len po rovine. Ale prišli sme naozaj až potme. Vyhradili nám na povale kopu sena a keďže Jurov otec bol výsadkár našiel sa aj starší padák. Ten sme si rozprestreli na seno a spanie - no úplný luxus. Zabudol som spomenúť - mali sme so sebou aj dve dievčence - Katku a Danku. Mimochodom, vôbec to neboli jaskyniarky, ale neskôr Čachtickú jaskyňu zvládli ako nič. A prečo to spomínam? Jurov starký, neviem koľko mal rokov, ale dosť, povedal

vtedy pamätnú vetu: ,, Dyevčence, nechodte s chlapcama na seno, ony budú po vás drapkat...“. Naše dievčence sa na to možno aj tešili, ale ako som už spomenul - boli sme mladí a sprostí. Nedrapkali sme. Starký si asi zaspomínal na svoju mladosť. Na druhý deň sme sa vychytili k Čachtickej jaskyni. Dnes si už ani neviem spomenúť odkiaľ sme dostali kontakt na miestneho a naozaj dôležitého jaskyniara Joža Gábora. Bol to vysoký štíhly chlap, sympaťák. Dodnes nechápem ako nás mladých pubertiakov bez problémov vpustil do jaskyne. Asi sme pôsobili nejako mimoriadne dôveryhodne. Jaskyňa bola kúsok od jeho domu. Kde nič – tu nič a naraz v lese kanálový poklop. Domáci nám zhruba vysvetlil ako sa máme v jaskyni orientovať, kade ísť a kade neísť. Vtedy mala jaskyňa myslím necelé dva kilometre. Nakázal nám aby sme sa zamkli zvnútra, a že ak sa nevrátime do 24 hodín, príde po nás so železo-

1977 Rasťo Duchaj, Katka Vošková, Peter Mrázik, Juraj Chochrun cesta do Bziniec pod Javorinou. Foto: M. Kapolka

Naposledy sme skončili na začiatku osemdesiatych rokov objavom v Suchej jaskyni č. 1. A osemdesiate roky boli v našej partii naozaj najplodnejšie. Ako u normálnych dospievajúcich chlapov sa u nás začal prejavovať záujem nielen o krásy našich jaskýň ale hlavne o krásy našich dievčenských polovičiek. Ako prvý myslím začal Milan Kapolka. Syn sa mu narodil tak rýchlo, že sa ani nestihol oženiť. My ostatní sme sa tak trošku poučili, a tak popri usilovných jaskyniarskych akciách nastala éra prechodov do stavov manželských. Najusilovnejší sme boli tuším ja a Rasťo Duchaj – hneď v osemdesiatomtreťom. Potom Juro Vronka a Jano Agricola v osemdesiatomšiestom, Marián Bukovský v osemdesiatomsiedmom – ten si ženu priniesol ako vojnovú korisť z vojny v Prahe. A najdlhšie vydržali a odolali Ivo Mažári a už spomínaný Milan Kapolka - 1988. Ale nechcem sa 8

tu teraz hrať na matriku, takže vráťme sa naspäť k jaskyniam. A ja sa teraz vrátim dokonca až do roku 1977 k akcii, na ktorú som v prvej časti tohto nášho príbehu akosi pozabudol. A pritom to bol pre nás skutočne mimoriadny zážitok. Neviem koľko našich slovenských jaskyniarov bolo v Čachtickej jaskyni - ale my áno. Je to naozaj unikát v takom teréne v akom je zavŕtaná. A to myslím doslovne, pretože do jaskyne sa lezie hlbokou betónovou skružou na mieste kde by som ja o jaskyni, ktorá má dnes viac ako triapol kilometra, ani nesníval. Nuž – mladí a sprostí – bez toho, že by sme si niečo zistili, overili, ošetrili, vybavili... hurá - smer Čachtická jaskyňa. Však sa tam akosi dostaneme! Jediné svetielko v tme bolo miesto kde sa môžeme utáboriť – chalupa na samote pri Bzinciach pod Javorinou. Podľa našich akých-takých in-

1977 vchod do Čachtickej jaskyne, Jozef Gábor, Danica Gregová, Juraj Chochrun, Rasťo Duchaj, Milan Kapolka. Foto: P. Mrázik

1977 Peter Mrázik - cesta do Bziniec pod Javorinou. Foto: R. Duchaj

pílkou. že by nemali náhradné kľúče? Všetko dopadlo dobre. Z jaskyne sme mali úžasný zážitok. Doteraz som nepochopil ako sa jaskyňa môže vyskytovať aj na lúke, alebo teda v rovnom lese. No ale posuňme sa naspäť, či vlastne dopredu, do osemdesiatych rokov. A najprv na samý začiatok. V máji 1980 sme sa vybrali ja, Marián Bukovský, Bohuš Kortman, ktorý vtedy pôsobil v Martine a malý piskor Ivan Sipták do Došnej dolinky. Nič sme o nej nevedeli, len toľko, že existuje, nikdy sme tam neboli. Dr. Droppa ju vo svojej správe z r. 1975 v súvislosti s jaskyňami vôbec nespomína. Dokonca na mape v spomínanej správe ju má vyznačenú ako suchú - teda bez aktívneho vodného toku. Pritom 10

z dolinky sa valí riadny potok. Nuž teda preňúrame ju - povedali sme si. Prvé zaujímavé prekvapenie bolo, že potok sa valí z riadnej vyvieračky niekoľko sto metrov od ústia dolinky. Síce len zo sutinovej ale predsa. Bolo jasné, že sme na nepriepustnom podloží, budú nasledovať ozajstné vápence a tak treba dávať pozor.. Priamo nad vyvieračkou, na takom akoby ostrovčeku, stála lesnícka chatka - vlastne len taká drevená búdka - úkryt pre lesných robotníkov pred nepohodou. Ale veľmi súca aj na prenocovanie. Stolík, lavica, pričňa aj s matracmi a piecka Peterka. Túto búdku spomínam preto, lebo sa napokon veľmi zaslúžila o objav Perlovej jaskyne. Ale k tomu sa dostaneme neskôr. Južne od búdky sme hneď zbadali krásnu vápencovú skalu a hneď aj s vchodom do jaskyne. Dnes sa to volá DO-1 Jaskyňa nad chatou a má to 30 metrov. Ale je to len puklinové, neperspektívne. Rozbehli sme sa teda popri vápencových skalách hore brehom ďalej. Nasledovali: DO-2, DO-3 a DO-4. Všetko sme zamerali. Nebol to síce žiadny zázrak ale bolo jasné, že sa sem treba vrátiť. A aj sme sa vrátili. Najprv len náhodou. V osemdesiatom piatom, v horúcom lete, sme akosi naozaj len náhodou išli popri tých našich DO-čkách. Keď sme vliezli do č. 2 zarazil nás mimoriadny chlad. Práve to horúce leto nám vlastne úžasne pomohlo. V máji pred piatimi rokmi sme necítili nič. Teplota bola vtedy v jaskyni aj vonku viac-menej rovnaká. Keď sme všetko preňuchali dohodli sme sa, že chlad ide asi zo závalu, ktorý bol síce riadne zasintrovaný ale predsa len ako-tak dýchal. A hurá - ďalšie pracovisko. Začali sme v závale kutrať. Čoskoro sa zasintrovanie uvoľnilo a kamene začali voľne zhora padať. Spočiatku to bolo fajn, ale keď sme sa dostali nad výšku jeden a pol metra už toto kutranie nebolo až také jednoduché. Použili sme postup odskúšaný v Suchej jaskyni č. 2 - ,, dráždenie zlého psa“. Drevenou tyčou sa poštu11

chá do závalu, potom treba rýchlo zdrhnúť a potom pozbierať a poodnášať kamene, ktoré zhora spadli. A ešte sa aj šikovne uhýbať pred kameňmi ktoré padajú bez výstrahy dodatočne. Táto robota sa náramne zapáčila nášmu kamarátovi Ivanovi Oravcovi. Teda asi ani nie tak robota ako lesnícka chatka, ktorú som už spomínal. Keďže Ivan bol tiež lesník a asi romanticky založený, veľmi rád sem chodil so svojou priateľkou na dvojdňové akcie. Trochu ,,dráždil zlého psa“ a potom nasledovala romantická noc v chatke. A takto sa to opakovalo niekoľkokrát. Keď som zával videl naposledy pred objavom Perlovky tak komín mal už hádam aj 3 metre. No skrátka tesne pred objavom. A objav na seba nenechal dlho čakať. V polovici osemdesiatych rokov sme zaviedli do našej práce novinku - nočné akcie. Aby sme s našimi polovičkami mohli byť čo najdlhšie cez víkend vymysleli sme to takto: v piatok večer o siedmej – ôsmej sme sa stretli na parkovisku pred nemoc-

Vrícko Ivan Oravec 30.12.1987. Foto: P. Mrázik

nicou v Martine, porozdeľovali sme sa do áut a hybaj do jaskýň. Návrat býval o piatej – šiestej ráno, potom trochu pospať a víkend pokračoval ako keby nič. Boli sme vtedy mladí, zvládalo sa to v pohode. Dnes by som po takejto noci ležal v kóme až do nedele. A takáto akcia sa rozbehla aj večer 29. novembra 1986. Bolo treba rýchlo domerať čosi v Suchej jednotke, čosi pri tom dofotiť, nuž a čo ďalej? Prišli sme šiesti. Na tú trochu roboty naozaj dosť chlapov. Vymysleli sme to takto: ja plus dvaja do Suchej a trojka Ivan Oravec, Milan Brandejský a Peťo Holúbek - dráždiť zlého psa do DO2. Vtedy jediný Ivan vedel kde to vlastne je. A my, že keď zameriame a pofotíme, prejdeme cez hrebeň do Došnej a chlapov vyzdvihneme. Mobily vtedy ešte neboli. Prechod cez hrebeň po polnoci sa nám podaril, dodnes neviem ako, ale na prvý šup. Ani medveďa sme nestretli, hoci sa ich tam motalo neúrekom. Myslím, že ani s navigáciou by sme to tak nezmákli -

Jediná mapa Jaskyne v kameňolome pri Vrícku zachytávajúca vtedajší stav jaskyne.

rovno pred DO dvojku. A pred jaskyňou sedeli a hompáľali nohami naši traja kamaráti. ,,Čo vy lenivci, nechce sa vám kopať?“ sfúkli sme ich. ,,Nuž nechce, už nie je treba, poďte kuknúť“ oni na to. Posledný kúštik Zlého psa pustil a Perlová jaskyňa bola na svete. Pre Peťa Holúbeka to bol prvý naozajstný objav. On sa potom do nej pustil najzúrivejšie a stav aký je dnes je len jeho zásluha. Ale on nám o tom porozpráva neskôr sám. Teda aspoň dúfam. Mapa, ktorú prikladám , zobrazuje stav tesne po objave. Dnes je situácia trochu iná. Aj to prinesieme neskôr. A nakoniec ešte jedna veselá príhoda. Bude to obraz toho akí hlupáci pracovali, ale ako tak po rokoch pozorujem, aj dnes stále pracujú na vysokých riadiacich funkciách. V auguste 1987 sa nám dostala informácia, že v kameňolome pri Vrícku sa po odstrele v najvyššej etáži otvorila jaskyňa. Tak trochu nedôverčivo sme hneď na začiatku septembra niekedy podvečer na-

behli do lomu. Z dôležitých vedúcich pracovníkov tam už bol len pes, nejaký zabudnutý vedúci poobednej smeny a strážnik. Pes trochu vrčal ale strážnik bol sympatický chlap a potvrdil nám, že naozaj - na najvyššom poschodí lomu sa ukázal otvor, niektorí robotníci tam aj vliezli a prišli s tým, že je tam poriadna jaskyňa. A keď sme vystrčili jaskyniarske preukazy bez problémov nás nasmerovali kade máme ísť. Jaskyňa tam naozaj bola a naozaj poriadna, len sme vyvaľovali oči, že aká. Sintrová výplň skutočne unikátna. Až nám bolo do plaču, že ju asi v krátkom čase odťažia. Zbežne sme ju prebehli a na vrátnici sme nechali odkaz pre najvyššieho papaláša, a to na hlavičkovom papieri, kedy by sme chceli prísť jaskyňu zamerať a zdokumentovať. A žiadosť aby sa ozvali, či termín vyhovuje. Lom vtedy prevádzkovali Cestné stavby, národný podnik Banská Bystrica, závod Žilina. Nikto sa neozval. Nuž – asi im je to jedno – povedali sme si a na našu plánovanú akciu 13

sme zavolali aj tajomníka SSS Joža Hlaváča. V lome nás čakalo nemilé prekvapenie. Zlostný vrátnik, bol to už iný ako ten predtým, nám nekompromisne oznámil, že vchod zavalili buldozérom a ďalej máme veci vybavovať priamo na riaditeľstve Cestných stavieb v Banskej Bystrici. Vstup zakázaný! Myslím, že aj psov mal vtedy pre istotu dvoch. Vyjednávania som sa uchopil ja s požehnaním vedenia SSS. Čo o tom povedať? Cirkus, divadlo, komédia...! A všetko len písomne, nech sa to čo najviac naťahuje. Neskôr sme sa dozvedeli, že na Cestných stavbách zasadal kvôli nám akýsi krízový výbor. Za každú cenu nám chceli znemožniť prístup do jaskyne. Oni sa totiž zľakli, že im ideme zatvoriť kameňolom. Napokon sme sa dopracovali k výsledku, že o povolení na vstup do jaskyne musí rozhodnúť strašne dôležitá komisia zložená zo zástupcov Cestných stavieb, a to z Banskej Bystrice aj zo Žiliny, Obvodného banského úradu, SSS a Správy slovenských jaskýň. Už len pán farár a tajomník OV KSS mi tam chýbali. Divadlo, ktoré na komisii predvádzali

papalášski šašovia - skutočne ohromný zážitok. Napokon sme sa horko-ťažko dopracovali k dohovoru, že keď predložíme ešte niekoľko nezmyselných a úplne zbytočných podkladov a dokladov tak nás niekedy na konci decembra láskavo do jaskyne pustia. Ale komisionálne! Komisionálne nám buldozér odhrnie vchod, my ho prevezmeme a keď ho po prieskume komisionálne vrátime tak oni ho hneď zahrnú. Pre istotu! Tak sa aj udialo 30. decembra 1987. Podrobnejšie si o tom môžete prečítať v Spravodajcovi SSS č. 1 z roku 1989. Z unikátnej výzdoby sme vtedy vysekali a vytrhali čo sa len dalo. Veď jaskyňa mala čoskoro úplne zmiznúť. Niektoré vzorky si môžete pozrieť v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Vo výzdobe sa vyskytoval aj aragonit. Z pôvodnej dĺžky, ktorá bola pri zameraní 195 metrov, sú dnes odťažené asi dve tretiny, možno aj viac. Škoda, bolo to čosi naozaj veľmi krásne. Dnes zatiaľ toľko. Nabudúce sa povenujeme podrobnejšie Perlovej jaskyni.

Vrícko - Jaskyňa v kameňolome, 30.12.1987. Foto: P. Mrázik

NA BiCYKLI CEZ KRÍžnu Andrej Bendík

Dlhú dobu nebolo možné prekročiť hrebeň Veľkej Fatry po oficiálnych cestách a cestičkách určených pre vstup s bicyklom. Nakoniec však výnimku zo zákazu dostala krásna a náročná cyklotrasa cez Krížnu. Prístupových trás pod samotný výšľap na Krížnu je viacero. Ja som si vybral trasu od Ružomberka po asfaltke do Liptovskej Osady. Smutným negatívom ostáva urputné šľapanie vedľa kamiónov, ale dá sa mu vyhnúť, síce pomalšou, ale peknou cestou po násype bývalej železničky, ktorá ešte pred 50 rokmi vozila drevo aj kúpeľných hostí do chýrnych kúpeľov Korytnica. V Liptovskej Osade sa stáčam do Liptovských Revúc. Je to síce viac kilometrov z Ružomberka, ale človek sa aspoň trochu rozhýbe pred samotnými kopcami. Už klasicky zablúdim pohľadom na vtáčie búdky Mira Sanigu v Revúcich a na známom mieste na konci dediny odbočujem vľavo do doliny riečky Revúca, kde si medzi vstupnými bralami dopĺňam vodu. V tomto mieste je možné sa rozhodnúť, ktorými smermi vyjsť na Krížnu. Jedna cesta vedie cez sedlo Veľký Šturec do Motyčiek a odtiaľ cez Rybô na vrchol, alebo pokračujeme priamo značenou cyklotrasou po Suchej doline na Prašnické sedlo, kde sa oba varianty výstupu spájajú. Preto Vám opíšem obidve, lebo som ich obe prešiel a každá má svoje čaro a krásy. Cesta Suchou dolinou je pomerne pokojná, bez výrazných stúpaní, najprv ideme po asfalte, ktorý je samozrejme nie vždy celistvý, čo však na odperované bicykle nemá žiadny vplyv. Neskôr sa mení na šotolinovú, ale dobre ujazdenú cestu. Objavujú sa aj prvé výhľady na ploché hrebeňové časti Veľkej Fatry. Na konci rovného úseku sa cesta ostro stáča doľava, a začína síce väčšie stúpanie, ale je veľmi príjem-

né, lebo stromy vytvárajú príjemný chládok. Tak je to až na Prašnické sedlo, ako aj zjazdíkom nad rybovský salaš v závere Hornojelenskej doliny. Odtiaľto však začína poriadna zaberačka po hlinito-kamenistom chodníčku, ktorý kopíruje Repište a vyvádza nás až na Rybovské sedlo. Samozrejme, že v týchto miestach už vidíme celý hrebeň od Majerovej skaly cez Krížnu, Frčkov, v pozadí Ploskú, Čierny kameň a Rakytov. Druhý variant prístupu na Krížnu je z Liptovských Revúc cez začiatok Súteckej doliny. Cesta sa hneď pri bralách mení na štrkovo-šotolinovú a začína sa stúpanie po dlhých serpentínach. Tiahle stúpanie prerušujú mierne výšvihy, ale všetko sa dá vyjsť v sedle (aj neodpruženého) bajku. Na jednom-dvoch miestach sa v zákrutách serpentín objavujú výhľady na sever, kde dominuje hlavne bralnatý vrchol Čierneho kameňa. Celé stúpanie končí posledným dlhým tiahlym kopčekom až do sedla Veľký Šturec (križuje ho červená turistická značka od vrcholu Zvolen na Krížnu). Zo sedla nasleduje dlhý svižný zjazd do doliny riečky Šturec. Je potrebné si dať pozor, lebo je tu dosť výmoľov, kameninovej drte ktorá šmýka a hlavne sa pozerať kde správne odbočiť. Prvá odbočka je po cca polkilometri, treba pokračovať ostro vľavo a druhá po ďalšom polkilometri, treba sa držať vpravo dole na širšom pľaci stretu viacerých ciest. A potom je to len o tom udržať sa v sedle na šotoline, kamenných prahoch a v zákrutách. Keď sa objaví potok v ostrej zákrute pod domčekom, prechádzame na starú rozbitú asfaltku, na ktorej sa to dá pekne rozfofrovať (60 km/hod nie je výnimka), len pozor na občasné autá a rozbitú cestu. Končím pred hlavnou cestou pri hoteli Šturec. A s odvahou na hlavnú, ale po asi kilometri 15

hneď doprava na osadu Rybô. Hneď cítiť oslobodenie od plných ciest. Začína však úzka cesta s postupným stúpaním. V starej krčme vo Hornom Jelenci však zastavujem a s prekvapením, ale pozitívnym si dávam domácu polievku (varili až 3 druhy) a pivko na cestu. Pár kvapiek čo zatiaľ padlo z oblohy ma neodradí, skôr vyburcuje a pokračujem ostrejším stúpaním na Rybô. Stúpanie sa zväčšuje, ale keďže je to asfalt, dá sa to zvládnuť. Ale aj tak je to poriadny zaberák. Hodne ďaleko nad dedinou je ostrá zákruta vľavo, po ktorej pokračujem na štrkovú cestu kopírujúc severný svah Majerovej skaly, ktorá sa postupne trochu vyrovnáva. Samozrejme že už počas výstupu z doliny bolo vidno hrebeň Krížnej, ktorý tak priťahuje (pohľady návštevníkov aj blesky). Nakoniec sa pred rybovským salašom cesta vyrovnáva, miernejší stupáčik okolo oviec a cez lúku po kamenistej ceste až pod južné svahy Repišťa. Tu sa cesta ostro stáča doľava, pribúda veľkých a voľných kameňov, ako aj stúpania. Kto má síl a odolnosti dokáže to vyšľapať, ale je to dosť únavné. Takže prichádza dlhší prechod až pod Rybovské

sedlo, kde je záver hlinito – trávnatý. Od sedla vedú dve eventuality na Krížnu, úzky zarastený trávnatý chodník na Líšku, alebo strmák priamo hore, čo znamená bajk na chrbát a pevnú vôľu. A rátať koľko krokov človek urobí. Pre tých čo radi a dobre šľapú však doporučujem pokračovať po ceste na Líšku a samotný hrebeň. Dá sa to vytiahnuť až na Krížnu, videl som to, ale to chce mať niečo namakané v nohách. Vyslobodením je hlavný hrebeň, kde znovu nasadám na moju kozu a vydriem to k vysielaču. Najvyšší bod prechodu je dosiahnutý, už sa v podstate budeme iba spúšťať. Zalabuží hlavne veľmi dobrá húpanica po hlinitom hrebeni z Krížnej s koncovým zjazdom po kameňoch na Kráľovu studňu, kde je konečne možnosť doplniť si znovu tekutiny. Aj tu možno vidieť celý juh s Kremnickými vrchmi, Vtáčnikom a predtým z vrcholu aj Žiar, Malú Fatru a Turčiansku kotlinu. Od studne je to už pomerne pohodová cesta okolo hotela, ide sa po kamenistom-štrkovom podklade, v podstate stále smerom dole, s občasnými výstupmi či rovinkami, a stále po zelenej turistickej značke (pozor,

Výstup Suchou dolinou, v pozadí sa objavujú hôľne partie Frčkova. Foto: A. Bendík

Pod Rybovským sedlom s výhľadom na Krížnu. Foto : A. Bendík

Krivánsky hydrologický systém Jozef Haráni, Pavol Cvacho

Nad Rybovským sedlom, pohľad do Suchej (vľavo) a Hornojelenskej (vpravo) doliny. Foto: A. Bendík

dolomitová múčka poriadne šmýka). Dobre padne aj pivko vo vynovenej chate na Kráľovej studni. Ak chceme pokračovať na sedlo Malý Šturec, tak si treba dať pozor pri odbočovaní. Pomerne na neprehľadnom mieste, keď už prejdeme cez hrebeň na povodie Zalámanej doliny, treba prudko odbočiť doprava (križovatka tvary Y). A potom už nie je kde zablúdiť. Ide sa v podstate iba dolu, resp. po rovinkách, po hlinito-štrkovej ceste. Postupne sa dostávam na východný svah a pozerám sa do Zalámanej doliny a na protiľahlé svahy a zvážnicu, ktorou som prišiel. Tento „záverečný“ úsek je naozaj pohodkový, vhodný na oddýchnutie, výhľady a pokojnú jazdu. Táto pohodka končí v sedle Malý Šturec. Tu doporučujem, kto si chce ešte trochu užiť a zajazdiť, ísť zo sedla zvážnicou vpravo od cesty vedúcej na Čremošné. Zvážnica sa za chvíľu ukloní a je možné vychutnať si lesnú cestu krátkym zjazdíkom a po hlinito-kamennej ceste sa dostaneme do údolia, kde po hlinitej ceste, už v pokojnom tempe vyjdeme pod chatou Bartoška na hlavnú cestu. Odtiaľ je to už len asfaltová klasika po hlavnej ceste do Turčianskych Teplíc, ktorú pozná každý. 18

Na záver ešte malé zhodnotenie. Cesta je to nádherná, aj keď úvodnú prístupovú časť bolo treba prejsť po asfalte aspoň do Osady, preto je lepšie, keď Vás niekto dovezie autom aspoň tam. Určite stojí za to prejsť aspoň Veľký Šturec, ktorý sa dá aj na trekovom bicykli, aj keď sa oplatí aspoň základná odpružená vidlica. Pre fajnšmekrov je vhodné pokračovanie na Krížnu, ale treba dosť síl na strmé stúpania aj ťažký povrch (hlavne pod Rybovským sedlom). Pre trekové bajky je vhodný aj spust z Krížnej až na Malý Šturec, lebo cesta je z 90% zjazdná aj s ľahkou odpruženou vidlou. Posledný spust od sedla do doliny je ale ťažší, treba lepšie pruženie. Výhľady po celej ceste ale stoja za to. Od Choča, cez Sidorovo, Nízke Tatry, Kremničáky, Malú a Veľkú Fatru v pozadí aj s inými vzdialenejšími pohoriami. Problém je trochu z vodou, istia to dediny a osady, potom až Rybô pri salaši a Kráľova studňa a potom až Čremošné. A medvede? No jednoducho s nimi treba rátať, predovšetkým v neprehľadných ostrých zákrutách, ale sú tu doma. Celková dĺžka cesty je cca 80 km a čistý čas jazdy okolo 6 hodín.

Geomorfológia a opis lokality Krivánsky hydrologický systém sa nachádza v masíve Malého Fatranského Kriváňa /1671 m n. m./ a časti Belskej doliny. Je tvorený Krivánskou priepasťou /1622 m n. m./ a Belskými vyvieračkami /645 m n. m./. Celkové prevýšenie hydrologického systému sa blíži k magickej hodnote 1000m a je najväčšie na Slovensku. Genetickú súvislosť s Krivánskou priepasťou má aj Priepasť neprajníkov nachádzajúca sa asi 40m severne od vchodu do Krivánskej priepasti. Určitú spojitosť s nimi môže mať aj niekoľko závrtov nachádzajúcich sa pod vrcholom na hrebeni, resp. vo svahu pod ním. Dokázanú hydrologickú súvislosť majú aj krasové ponory/Belské hrtany/ v závere doliny. Bolo to potvrdené farbiacou skúškou. Teoreticky sa dá predpokladať aj spojenie Belskej pukliny so systémom. Spojenie priepasti a vyvieračiek bolo potvrdené dvoma farbiacimi pokusmi. Obidve priepasti sú rozsadlinovo

- korózného charakteru. Masív v ktorom sa nachádzajú, je tvorený vápencami a dolomitmi krížňanského príkrovu, do ktorých na vrchole čiastočne zasahujú kremenné pieskovce. Samotné vyvieračky sú vytvorené v dolomitických a čiastočne gutensteinských vápencoch. Pri veľkom stave vody vyvierajú v troch výveroch. Hlavne v jarnom období a pri veľkých zrážkach, kedy sa udáva prietok 1000 l/s. Bežne je aktívny iba spodný výver. V súčasnosti sú vyvieračky uzavreté ako zdroj pitnej vody pre obec Belá. História prieskumu Prvá písomná zmienka o Belských vyvieračkách a Krivánskej priepasti sa objavuje v článku Ivana Cvachu a Ľubomíra V. Prikryla – „Činnosť jaskyniarskej skupiny pri Považskom múzeu v Žiline za roky 1959 1965“ v zborníku Slovenský kras, ročník VI z roku 1965-1966.

Krasová oblasť Malého Kriváňa.

Prvá mapa Krivánskej priepasti z roku 1970.

Tektonická schéma krasovej priepasti pod vrcholom Malého Fatranského Kriváňa

Výskyt krasových javov v oblasti Malého Fatranského Kriváňa a Belianskej doliny

Prvé schémy a náčrty Krivánskeho krasu od Ľ. V. Prikryla z konca 60-tych rokov.

V máji 1959 vznikol vo Varíne horolezecký oddiel pri TJ Sokol, ktorého vedúcim sa stal Ivan Cvacho. ....po úspešnom prvozostupe 14.5.1959 (I. Cvacho, F. Androvič, O. Bugáň a O. Mestický) do priepasti v Stratenci sa preorientoval na jaskyniarsku skupinu.... . Už v máji sa zamerala skupina na prieskum vyvieračiek v Belskej doline........V období od mája do augusta 1959 navštívili členovia skupiny Belské vyvieračky deväť ráz.... 1.9.1959 nastúpil do múzea geomorfológ Ľubomír V. Prikryl. Skupina takto dostala odborné vedenie...... 4.októbra 1963 uskutočnili F. Androvič a O. Bugáň prvý zostup do priepasti 20

priamo pod vrcholom Malého Fatranského Kriváňa. Na existenciu tejto priepasti nás upozornili občania z Belej.... 12.októbra 1965 sa uskutočnil druhý zostup do priepasti v Malom Fatranskom Kriváni (F. Androvič, O. Bugáň, I. Cvacho, O. Mestický, I. Požár a Ľ. V. Prikryl). Pri tomto zostupe sme sa dostali o niečo hlbšie ako v roku 1963 a zistili sme pokračovanie do hĺbky najmenej o 30 metrov ďalej. Pre nedostatok času však už nebolo možné pokračovať v zostupe. V tejto oblasti sme chytili netopiera obyčajného (Myotis myotis). Je to z dosiaľ publikovaných výskytov najvyššie položený známy výskyt u nás (asi 1600 m n. m.).

V nasledujúcom zborníku Slovenský kras, ročník VII z roku 1967-1968 v článku Ľubomíra V. Prikryla – „Priepasť pod vrcholom Malého Fatranského Kriváňa“ bol uvedený už naozaj podrobný opis geologických pomerov v priepasti a jej okolí, s prvými uverejnenými schémami. Horné partie Malého Fatranského Kriváňa (1671 m n. m.) tvorí svetlý chočský dolomit (stredný trias – ladin), s výnimkou samotného vrcholu, ktorý tvoria spodno-

Jaskyniarsky týždeň v Štefanovej 1970 prvý sprava hore O.Bugáň druhy sprava dole V.Bukovinský.

triasové kremence. Dolomity sú tektonicky silne postihnuté, takže napriek tomu, že je to hornina, ktorá slabo podlieha krasovému zvetrávaniu, sú tu vyvinuté viaceré krasové javy. Pod vrcholom na hrebeni i vo svahu pod ním sa nachádza osem závrtov, ktoré majú pretiahnutý tvar v smere sever – juh, t.j. v smere hlavného smeru tektonických puklín. Tieto závrty sú skalnaté a na ich dnách sú často neveľké otvory. .....vo výške asi 1600 m n. m. sa nachádza vchod do krasovej priepasti.....Priepasť sa začína vstupnou šachtou medzi mohutnými blokmi dolomitu. Šachta je kolmá a je hlboká 12 metrov. Je založená na pukline v smere sever – juh. Na dne šachty pokračuje po pukline dutina smerom na juh šikmo dolu do vzdialenosti 8 metrov a do hĺbky 4 metre. Tam je jej pokračovanie zavalené. Na druhú stranu – na sever – pokračuje dutina tiež po pukline šikmo dolu v uhle 58°do hĺbky 7 metrov. Tam zostupuje skalným stupňom, vysokým 1,5 metra, do ďalšej dutiny, ktorá je založená na priečnom zlome v smere východ – západ. Postup po duti21

ne, ktorá je dlhá 7 metrov, vysoká 6 metrov a sklonená pod uhlom 85°, je možný smerom na východ. Pri ukončení tejto traverzujúcej chodby s maximálnou šírkou asi 70 cm zostupuje 2,5 metra vysoký skalný stupeň do väčšej miestnosti, ktorá je založená zas na hlavnom smere puklín (sever – juh). Je široká 5 metrov a vysoká tiež 5 metrov. Pokračuje smerom na sever. Androvič s Bugáňom ďalej nepokračovali. Ďalší zostup.......12.októbra 1965..... Zostúpili sme do miestnosti, ktorú v roku 1963 navštívili Androvič s Bugáňom a pokračovali sme ďalej. V približne horizontálnej úrovni je smerom na sever spleť chodieb, založená na pukline sever – juh. Puklina je zavalená skalnými blokmi rozličných veľkostí, čím vznikajú spomenuté chodby. Na miestach, kde sa zlom sever – juh križuje so zlomom východ – západ sú stropy chodieb vyššie, ale i dospodu sa chodby zväčšujú, ba v smere tohto podružného zlomu často pokračujú v podobe nehlbokých šácht. Pri konci tohto labyrintu, asi 12 metrov od konca vstupnej miestnosti v tejto úrovni, je na

podružnom zlome dutina v smere východ - západ, ktorá je 4 metre vysoká a 12 metrov dlhá. Vo vzdialenosti 7 metrov od konca vstupnej miestnosti sme našli otvor, ktorý umožňuje zostup kolmo dolu. Hĺbku sme odhadli hodením kameňa na minimálne 30 metrov. Ďalej sme však zostupovať nemohli. Otvor mal tvar trojuholníka a k jeho širšej strane sa nebolo možné dostať..... Posledný zostup...... 7.septembra 1967. Keďže nás bolo málo - O. Bugáň, I. Cvacho a Ľ. V. Prikryl – nepredpokladali sme, že sa nám podarí dostať sa ďalej ako v roku 1965, hoci sme boli teraz lepšie vybavení. Zostúpili sme k spomenutému trojuholníkovému otvoru, ale tu sme našli úplne zmenenú situáciu. Prívaly jarných vôd z topiaceho sa snehu v rokoch 1966 a 1967 tu urobili veľké zmeny. Otvor v tvare trojuholníka sme už nenašli. Pohodlne sme zostúpili do hĺbky 3 metre pod úroveň dna vstupnej miestnosti a tu sa nám otvorila šachta, založená na pukline v smere východ – západ. Prístup k nej bol pohodlný a tak sa dalo zostúpiť do nej. Puklina je temer kolmá so

Vstupná šachta Krivánska priepasť. Foto: J. Nemček

sklonmi 82 – 90°. Zostúpiť sa dalo do hĺbky 23 metrov. V ďalšom postupe nám zabránil vklinený skalný blok, ktorý by mohli odstrániť iba dvaja, a pretože sme boli len traja, mohol by dolu zostúpiť len jeden z nás. Ďalej sme zistili pokračovanie priepasti kolmo dolu ďalších 10 metrov. Z uvedeného vyplýva, že dosiaľ zistená celková hĺbka priepasti......je 59 metrov. Kvaple ani sintrovú výzdobu sme tu nenašli. Je to pochopiteľné, keď si uvedomíme, aké množstvá vody tu pretečú každoročne pri jarnom topení sa snehu. Priepasť....má viacero zaujímavostí. Najdôležitejší je vari súvis s okolitými krasovými útvarmi. Priamo pod vchodom do priepasti, v hornej časti Belianskej doliny, je na križovatke tektonických puklín, vo výške 900 m n. m., krasový ponor. Nižšie v tejto doline, v nadmorskej výške 570 metrov, je zas mohutná krasová vyvieračka. Reliéf i geologická skladba tejto oblasti naznačujú, že všetky tri tieto krasové javy......navzájom súvisia. Súvis ponoru s vyvieračkou je zrejmý, ale to, že s nimi súvisí i skúmaná priepasť, sa dá ťažko dokázať. Farbenie by sa tu dalo robiť iba pri jarnom topení sa snehu, ale to je prakticky neuskutočniteľné. Na celej veci je významné to, že výškový rozdiel medzi vstupom do priepasti a vyvieračkou v Belianskej doline prevyšuje 1000 metrov. Pretože v geologickej skladbe prevládajú strednotriasové dolomity a vápence – vyvieračka je v gutensteinských vápencoch ladinu – je predpoklad, že sa tu v budúcnosti objavia významnejšie podzemné krasové priestory. Tretia a posledná letmá zmienka o priepasti sa na dlhý čas objavila v zborníku Slovenský kras, ročník XIII z roku 1975 v článku „Z činnosti jaskyniarskych skupín“ v „Správe o činnosti SSS za rok 1971“ od Oblastnej skupiny č.16 – Terchová. ....V spolupráci s jaskyniarmi z Dubnice nad Váhom a Liptovského Mikuláša uskutočnila prieskum a zameranie Malokrivánskej priepasti.... História prieskumu krasových loka24

lít v krivánskej časti Malej Fatry zo žilinskej strany je si veľmi podobná. V roku 1979 založená amatérska speleologická skupina Mínotaurus, spojená s OS č.16 Terchová dňa 11.9.1980, sa tiež zapojila do prieskumu priepasti. Eduard Piovarči v časopise Pod modrou oblohou, číslo 6, ročník I, z 30. marca 1979 v článku „V Krivánskej priepasti“ opisuje. 27.5.1979.......... sa 5 členov juniorského TOM Fatran vydalo hľadať málo známu Krivánsku priepasť. Vďaka informácii, ktorú nám poskytol s. Bugáň, ktorý do jaskyne zostúpil v sedemdesiatych rokoch. Vchod do hlbín priepasti sme nehľadali dlho. Priepasť je vytvorená sústavou križujúcich sa tektonických puklín a jej doposiaľ známa hĺbka sa odhaduje na 62 m.......... Naša skupina zišla bez komplikácií 12 m hlbokou, puklinovitou šachtou do horizontálnej chodby, ktorá sa miestami príkro zvažuje nadol. Tu si prehliadame dva malé dómy. Asi v hĺbke 25 metrov nachádzame ďalšiu šachtu, ktorou preniká Jozef Zicho do hĺbky 42 m. Tu nás zastavili technické nedostatky vo výzbroji a nebezpečenstvo, ktoré hrozí pádom kamenia. ......... Na prieskume sa zúčastnili: Jozef Zicho, Peter Freudenfeld, Peter Piovarči, Marián Piovarči a Eduard Piovarči. Ďalšie články od E. Piovarčiho vyšli v časopise Pod modrou oblohou, číslo 7, ročník I, z 30.novembra 1979. Prvý s názvom „Druhá expedícia /8.september 1979 – sobota/“ 8.septembra zostúpila 6 členná skupina bádateľov z oddielu Fatran do priepasti pod Malým Fatranským Kriváňom. Člen výpravy Jozef Zicho dosiahol na dne priepastného komína hĺbku 46 m od úrovne ústia priepasti. Sny o hĺbkovom rekorde sa zatiaľ rozplynuli. Tejto „expedície“ sa zúčastnili J. Zicho, M. Piovarči, E. Piovarči, P. Piovarči, Jaroslav Ďugel, Pavol Košš a Martin Hošták. Druhý s názvom „Tretia expedícia /24.november 1979/“ Zima, vietor, hmla a polia stvrd25

niarskom týždni vo Vrátnej v osade Štefanová pod zráznymi bralami Veľkého Rozsutca. Z tejto príležitosti sa previedol v Krivánskej priepasti speleologický prieskum. 6.júla do priepasti zostúpili dr. Anton Droppa, CSc. Dr. Vojtech Bukovinský, Ondrej Bugáň a Adam Vallo. Priepasť zamerali a zistili jej mikroklimatické pomery. O výsledkoch prieskumu píšu v XI. Vlastivednom zborníku Považia Anton Droppa a Vojtech Bukovinský. A nasleduje časť priamej interpretácie z Vlastivedného zborníka. ..... Vo výklenku pod pravou stenou sa nachodí menšie jazierko, ktoré v suchom období vysychá. Na konci siene, za zaklineným balvanom, sa otvára ďalšia puklinová šachta. Člen výpravy Vojtech Bukovinský v nej zostúpil až po ďalší zaklinený balvan, nachádzajúci sa v hĺbke 14,5 m, čím dosiahol najnižší bod priepasti, 36 m od povrchu zeme. Puklina ešte pokračuje do hĺbky, ale pre nedostatok technických prostriedkov Horizontálne chodby. Foto: J. Nemček

nutého snehu nás sprevádzali na ceste od Priehybu na M. F. Kriváň............ nakoniec sme Krivánsku priepasť našli .......... Otvor bol takmer zaviaty. .......... Výprava s jedinou baterkou zahájila zostup. .......... päť členov expedície sa ocitá v prvom dóme........ Celý náš prieskum skončil niekoľkými náčrtmi a meraním azimutov. .......Zimné obdobie pre dôkladnejší prieskum nie je najvhodnejšie.... Poslednej „expedície“ v roku 1979 sa zúčastnili E. Piovarči, J. Ďugel, P. Košš, Pavol Hadida, Miroslav Synak a Vojtech Zimen. Rok 1979 zhrnul Eduard Piovarči v časopise Pod modrou oblohou, číslo 8, ročník I, z 30. decembra 1979 v článku „Roky pod modrou oblohou – Tri zostupy do Krivánskej priepasti“. Okrem už vyššie spomínaných akcií opisuje aj zostup do priepasti z roku 1970. V dňoch od 4. do 7.júla 1970 sa stretli slovenskí jaskyniari, organizovaní v Speleologickej odbočke Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV na svojom už 13. jasky26

Puklinová chodba za vstupnou šachtou. Foto: J. Nemček

Belské vvieračky 60. roky. Foto: Ľ. V. Prikryl

sa už ďalej nezostúpilo..... ....... Ostro hranné steny chodieb ukazujú na neprestajný proces oddroľovania vplyvom účinkov mrazu v zimnom období. Meteorologické merania v priepasti 6.júla 1970 zaznamenali tieto hodnoty. Pri vonkajšej teplote 12°C klesla teplota v povrchovom otvore na 10°C. Na dne vstupnej šachty dosiahla 4°C, vo Veľkej sieni 4,5°C a v Malej sieni už iba 3,5°C. Z toho vidno, že smerom do hĺbky teplota ovzdušia klesá, čo vyplýva zo silného prechladenia týchto dutín v zimnom období. Vzdušné prievany sa prejavovali len v zúžených priestoroch a to prevažne smerom dovnútra priepasti. To ukazuje, že priepasť nie je v dolnej časti utesnená a komunikuje s vonkajším ovzduším. V zimnom období je cirkulácia vzduchu opačná – od zdola nahor. Máme teda pred sebou typ priepasti dynamickej..... ... Do Malokrivánskej priepasti po prvý raz zostúpili František Androvič a Ondrej Bugáň z Varína 4.októbra 1963. Odvtedy bolo v nej niekoľko expedícii, ktorých sa zúčastnil Ľubomír Viliam Prikryl a dosiahnuté výsledky aj publikoval /1969/. Avšak jeho plán priepasti a geomorfologické údaje

sa podstatne líšia od našich. Udáva, že hĺbka priepasti je 59 m a že súvisí s ponorom a vyvieračkou v hornej časti Belskej doliny. Geologické pomery však ukazujú, že priepasť tvorí samostatný hydrografický systém, ktorý nesúvisí s ponorom a vyvieračkou v doline. Rok na to E. Piovarči v časopise Pod modrou oblohou, číslo 2, ročník II, z 30.novembra 1980 v článku „Činnosť amatérskej speleologickej skupiny MÍNOTAURUS za rok 1980“ spomína ďalšie aktivity. .... Na prvé miesto kladieme krasové formy v Belskej doline, kde sa môžu očakávať objavy väčších krasových priestorov. Po ľavej strane doliny, vyše osady Frankovci vo výške 570 m. n. m. sa nachádza mohutná krasová vyvieračka s celkovým prietokom približne 3 000 l/s. Vyvieračka je v guttensteinských vápencoch ladinu, čo nám priamo napovedá, že sa tu môžu nachádzať rozsiahlejšie krasové dutiny. Vyššie v doline vo výške 900 m. n. m. sa nachádza krasový ponor /tzv. presakovanie vody do podzemia/, založený na tektonických zlomoch a pravdepodobne priamo súvisí s vyvieračkou. V 60-tych rokoch sa to pokúšali dokázať 27

jaskyniari organizovaní pri Považskom múzeu a galérii v Budatíne. Farbili vodu. Pokus bol neúspešný. Vzdušná vzdialenosť ponoru od vyvieračky činí 2 km a je dosť pravdepodobné, že sa farbivo rozptýlilo v množstvách vody v sifónoch a prefiltrovalo v štrkových nánosoch v spletitých meandroch podzemného koryta.. ...Je samozrejme, že priepasť navštívilo ešte viac ďalších skupín, ktoré však svoje zostupy nepublikovali. Je veľmi ťažké a riskantné sa v priepasti pokúšať o hĺbkový rekord. Každoročné prívaly vody z topiaceho sa snehu značne menia situáciu a prieskumníci sú často ohrození padaním skál.

Ďalej pokračuje E. Piovarči v časopise Pod modrou oblohou, číslo 2, ročník III, z 31.júla 1981 v článku „Správa Oblastnej skupiny Terchová - Varín za I. polrok 1981“ 29.III.1981 sme zahájili práce v Belskej doline vo vyvieračkách. Pracovali sme na suchom výveri v rozkopanej sonde, na ktorej už predtým začali pracovať Terchovskí jaskyniari. Výver ja založený na výraznej šikmej poruche, smerujúcej približne na severovýchod. Tento výver má dva výtokové pramene. Vo vyššie položenom sa nachádzali štrkové sedimenty, svedčiace o existujúcom pozemnom riečisku. Naša činnosť sa sústredila na prvý prameň. Postupovali

Prechod do druhého dómu v Krivánskej priepasti. Foto: J. Nemček

sme najprv 2,5 m do hĺbky úzkou puklinou. V ďalšej práci nás zastavila pevná skala. Pri zvýšenom stave vody vo vyvieračke nám v rozkopanej sonde často stála voda, čo nás presviedčalo o tom, že náš postup je správny. Niekde na úrovni suchého výveru by sa malo nachádzať hlavné riečisko, z ktorého voda zrejme kaskádovito prepadá k vyvieraniu. Začali sme pracovať aj na nápadnej pukline v skalnom prahu nad hlavnou vyvieračkou. Pri zvýšenom stave počuť zvnútra mohutné padanie vody. Skala je však mimoriadne pevná. Prepracovali sme v nej zatiaľ len 1,5 m dopredu. Niekoľkokrát sme preskúmali 8 metrov dlhú výtokovú chodbu občasného prameňa, na ktorom pracovali v roku 1959 naši predchodcovia, jaskyniari Ivan Cvacho, Ferdinand Androvič, Ondrej Bugáň a ďalší. Tento výver je vytvorený na horizontálnej pukline. Výtoková chodba má tvar úzkej pretiahnutej šošovky. V zadných častiach sa zužuje natoľko, že je neprielezná. Začiatkom šiesteho mesiaca sa práce na tejto lokali28

te zastavili. V ďalšej etape prác si chceme pomôcť kompresorom a strieľaním a tak sa niektorí členovia OS musia zaoberať viac administratívnou prácou, ako brigádnickou činnosťou v teréne. Na dvanástich akciách v Belskej vyvieračke sme odpracovali spolu 293 brigádnických hodín. 6.VII.1981 v nedeľu sme previedli prípravnú prieskumnú akciu v Malokrivánskej priepasti. Prezreli sme si priepastnú puklinu v hĺbke asi 20 metrov, ktorá ešte nie je zakreslená, ani konečne preskúmaná. Túto puklinu v minulých rokoch dvaja Terchovskí jaskyniari Štefan Vallo a Ján Mucha. V budúcom polroku plánujeme do priepasti zorganizovať ďalšiu výpravu, ktorá by puklinu preskúmala a zamerala. Do priepasti zostúpil aj 11 ročný Pavol Ďurana. Ostatní účastníci: Peter Kováč, Mária Stráska a Eduard Piovarči. Opäť o rok pokračuje E. Piovarči v časopise Pod modrou oblohou, číslo 1, ročník IV, z 1.júna 1982 „Správou Oblastnej 29

skupiny č.16 Terchová - Varín za rok 1981“ V Belskej doline sme začali s prácami v prameni suchého výveru Belskej vyvieračky. Celkom sme tu premiestnili 4 m³ skalného materiálu a vápencovej horniny, no presekávať sa okolo úzkej pukliny sekáčmi je zatiaľ neperspektívne. Preto sme práce na vyvieračke zastavili. Skupina zahájila intenzívny prieskum v Malokrivánskej priepasti, v ktorej sme zatiaľ dosiahli hĺbku 53 metrov. V budúcnosti plánujeme v priepasti previesť farbiace pokusy. a krátkym článkom „Už sedemdesiat metrov“. 6 členná zmiešaná skupiny jaskyniarov a horolezcov z Varína, HO Vrátna a Martina dňa 26.VI. 1982 dosiahla v priepasti pod M. F. Kriváňom hĺbku 70 m. Chlad, voda, neustále ohrozenie padania kamenia a tesné zovretie stien, to boli faktory, ktoré zastavili skupinu v postupe do hĺbky. Celá akcia v priepasti trvala 3 hodiny. Gravitačné sondy dokazujú, že hĺbka priepasti môže presiahnuť hranicu 100 metrov. V labyrinte vklinených balvanov nie je vylúčená mož-

nosť ďalšieho postupu. Na akcii sa zúčastnili Vladimír Barčík a Vladimír Čermák z HO pri horskej službe Vrátna, Pavol Reichel a Ľudovít Varecha, jaskyniari z Martina, Eduard a Marian Piovarčiovci, členovia HO Varín a OS č.16 Terchová. Na hranicu 70 m zostúpila dvojica V. Barčík a E. Piovarči. Akciu z povrchu podporovalo juniorské družstvo dievčat. Soňa Piovarčiová, Mária Stráska, Táňa Rafajová a Janka Ondrašová. Z článku „Historiografia speleologického prieskumu Krivánskej Malej Fatry“ od E. Piovarčiho v časopise Sinter, číslo 2 z roku 1994 dopĺňame a citujeme časti, ktoré chýbajú do skladačky z histórie prieskumu. 1979 – zostúpili do Krivánskej priepasti bratia Štefan a Ján Muchovci. Objavili Terchovskú šachtu a uvádzajú dosiahnutú hĺbku 55 m. Pri nasledujúcom povrchovom prieskume objavili v zóne skalných prahov v Širokom úplaze 300 m pod priepasťou výraznú poruchu orientovanú na juhozápad, voľne prieleznú do vzdialenosti 9 m. puklina je pozoruhodná veľmi silným prievanom. marec 1981 – pokus o zachytenie vody pre farbiacu skúšku do igelitovej fólie v závrte

Krivánska priepasť 26.6. 1982 - dosiahnutá hĺbka 70m. Foto: Ľ. Varecha

Bogazovitý závrt nad Krivánskou priepasťou. Foto : P. Cvacho

nad Krivánskou priepasťou /E. Piovarči, J. Haráni/ 23.8.1981 – pokus o zachytenie vody pre farbiacu skúšku do igelitovej fólie asi 18 m2 v závrte nad Krivánskou priepasťou. Zostup do ústia Terchovskej šachty /P. Hadida, bratia Piovarčiovci/. 4.9.1981 – P. Kováč, E. Piovarči zostúpili do Terchovskej šachty v Krivánskej priepasti 53 m. Do igelitovej fólie sa nazbieralo asi 50 l vody. 27.3.1982 – nový pokus o zakopanie igelitovej nádrže pod sneh do závrtu pod Krivánskou priepasťou /P. Hadida, S. Piovarčiová, M. Piovarči, E. Piovarči/. 11.9.1982 – objavenie cesty k priestoru Bublina v Krivánskej priepasti v hĺbke 50 m. Zostup do šachty pod Bublinou /P. Veterník, R. Dedinský, V. Čermák, P. Trnka, Ľ. Varecha, bratia Piovarčiovci/. v roku 1985 – bolo zorganizovaných

Mapa P. Pokrievku z roku 1998.

5 akcií v Krivánskej priepasti, počas ktorých sa pracovalo na odstraňovaní sutinovej zátky pod Bublinou v hĺbke asi 60 m. /P. Pokrievka, V. Čarnický, J. Ondrašák, M. Brežný, bratia Nerečovci/. 6.6.1985 – počas pracovnej akcie bolo v Krivánskej priepasti na pracovisku pod Bublinou počuť intenzívny hukot vody /P. Pokrievka, V. Čarnický, P. Veterník, R. Dedinský, J. Humenný, P. Holúbek /. 26.4.1986 – bol v Malej Fatre zafarbením Šachty varínčanov v Krivánskej priepasti dvanástimi litrami fluoresceinového roztoku dokázaný najhlbší hydrologický systém na Slovensku s prevýšením 960 m. Zafarbená voda sa objavila asi za 24 hodín v Belských vyvieračkách, vzdialených vzdušnou čiarou 3,3 km /J. Mucha, J. Nereča, E. Piovarči/ 3.5.1986 – v Krivánskej priepasti bol objavený Martinský variant severne od Bubliny / P. Holúbek, traja Poliaci/. 23.-25.6.1988 – pokus o prienik puklinou v hlavnom prameni Belianských vyvieračiek. /J. Ďugel, P. Ďurana, bratia Piovarčiovci, Š. Kuna, bratia Nerečovci/. 16.-18.10.1988 – v spolupráci s brnenskými speleológmi bol v Krivánskej priepasti uskutočnený prieskum suťových horizontov pod Martinským variantom do hĺbky asi 70 m. /Z. Motyčka, M. Kukrál, F. Musil, J. Hlávka, P. Cvacho, M. Hanus a E. Piovarči/. 26.9.1989 – úspešné farbenie ponoru v Hrtanoch v Belskej doline /1 kg fluoresceinu/. Zafarbená voda sa objavila vo vyvieračkách za 48 hodín pri prietoku 200 l/s /J. Haráni, E. Piovarči/. Poznámka k hĺbkovým údajom v Krivánskej priepasti. Priepasť nebola do konca roku 1993 zameraná, preto sú všetky udávané hĺbkové údaje len subjektívne dobové odhady, ktoré môžu vo viacerých prípadoch v zápale začínajúcich objaviteľských snáh, neúmyselne nadsadené. Tak ich treba aj chápať. Dnešné triezvejšie odhady hovoria zhruba o hĺbke 50m. Najbližší opis krivánskeho krasu sa 33

Kreslil P. Pokrievka..

objavil až v článku P. Pokrievku „Priepasti pod Malým Fatranským Kriváňom“, publikovanom v časopise Spravodaj SSS 2/1999. V článku je hlavným obsahom pôsobenie martinských jaskyniarov v rokoch 19851988. ...7.7.1988 sa na poslednej pracovnej akcii starej partie podarilo p. Holúbekovi preliezť do nových priestorov za Bublinou a nájsť potôčik vody tečúci puklinou, postup tiež zastavilo zúženie. Objaviteľ mal potom značné problémy pri návrate, preto sme už žiadny prieskum týmto smerom neuskutočnili. Oživenie v priepasti nastalo až v minulom roku......Pre posúdenie najlepšieho miesta na otvorenie nového pracoviska sme sa dohodli na zameraní priepasti. Zamera-

nie zatiaľ len do hĺbky 60 m sme vykonali v auguste 1998 /P. Pokrievka, J. Adamčík, J. Pokrievka/, na dvojdňovej akcii v spolupráci s OS Strážovské vrchy /Obertko, Ondruška, Medzihradský, Masarovič/-pozri náčrtok – mapa č.2. Ešte pred zameriavacou akciou, v júni 1998 našiel v blízkosti vchodu do priepasti Štefan Mucha nový otvor do podzemia. Objav prví preskúmali 21.6.1998 Pavol Cvacho, Rasťo Cvacho, Jaroslav Ďugel, Ján Nemček. Potvrdili novú priepasť pod vrcholom Malého Kriváňa. Dostala meno Priepasť Neprajníkov. Pre zlú výstroj nechali dve nedolezené dve miesta a to smer dohora (polygónový ťah 4-5) a v dolnej časti skončili pri bode 7. Pri prieskume a zameriavaní v auguste sme obidve miesta doliezli. Pri bode 7 sme sa dostali do sienky 3 m vysokej, kruhového charakteru s priemerom asi 8 m. bohužiaľ bez pokračovania. Dno tvoria veľké balvany. Smer dohora sme doliezli až pod klenbu z balvanov a zeminy. Od povrchu nás delil odhadom meter materiálu. Po vynesení ťahu na povrch sme priestory lokalizovali do výrazného prepadliska pri priepasti. Obe priepasti sú založené na jednej tektonickej poruche. Vchod do Krivánskej priepasti je od miesta predpokladaného vyústenia vzdialený približne v pôdoryse 31 m a s výškovým prevýšením 25 m. Zaujímavé na novej

Pôvodná mapa P. Pokrievku s úpravou od autorov článku na správnu mieru.

priepasti je pomerne veľký priestor v hĺbke 16 m pod povrchom, ktorý sa nachádza pri porovnaní oboch máp nad smerom, kadiaľ sme postupovali k vodopádu v roku 1988. Genetická súvislosť oboch priepastí je viac ako zrejmá. Pri zameriavaní severnej šachty v Krivánskej priepasti sme zažili ďalšiu zaujímavosť. Všetky skaly uvoľnené pri lezení doteraz padali narážajúc do stien puklín a dopad

končil buchnutím do sute. Na jednom mieste nám však padal veľký balvan, letel dlhšie ako obyčajne a po dopade sa z pod nás rozľahlo mohutné dunenie.....Ozvena pri dopade naznačuje, že dole došlo k otvoreniu závalu... Rok na to E. Piovarčimu v časopise Spravodaj SSS 3/2000 vychádza článok „Tridsaťročie speleológie pod Malou Fatrou“. Krátky výňatok, ktorý paradoxne potvrdzuje jeho 35

Prvozostup do priepasti neprajníkov zľava R. Cvacho, P. Cvacho, J. Ďugel, J. Nemček. Foto: R. Ďugel

„poznámku k hĺbkovým údajom“ z roku 1994, ktorú sme vyššie citovali. ...Rovnako priekopnícke boli aj objavy nových priestorov v Krivánskej priepasti a nová dosiahnutá dĺžka 75 m ešte v roku 1982... Pavol Cvacho, predseda Jaskyniarskeho klubu Varín, doplňuje svojim opisom činnosť prieskumu a činnosti v krivánskom krase od konca 80-tych rokov až po dnešok. História nášho prieskumu Začiatok nášho pôsobenia na lokalite možno datovať do októbra roku 1988. Vtedy sme sa Ján Hlávka a Pavol Cvacho zúčastnili spoločnej akcie s českými speleológmi. Na niekoľkých akciách sa vtedy zameriavala Krivánska priepasť a vykonával prieskum pod Martinským variantom v hĺbke cca 70m. Je škoda, že mapa z tohto merania nebola zverejnená. Ani po pátraní u českých kolegov sa mi ju nepodarilo získať. Tí sa odvolávajú, že nám údaje z merania poslali. Keď som sa na to pýtal dotyčnej osoby, dostal som odpoveď, že on nič nemá. Je škoda, že tieto materiály skončili 36

niekde v zásuvke. Človek by rád videl výsledky aj svojej roboty v pomerne drsných podmienkach. Ďalšou nemenej dôležitou akciou na jar v roku 1989 bol druhý farbiaci pokus podzemných vôd v Krivánskej priepasti, ktorého sa zúčastnili Ján Hlávka a Pavol Cvacho. Burácajúci podzemný tok, do ktorého sa lial fluorescén, bol v skutku fascinujúci. Službu pri odbere vzoriek v Belských vyvieračkách sme absolvovali v zložení Peter Cáder, Pavol Ďurana a Pavol Cvacho. Na tejto akcii bol druhýkrát potvrdený hydrologický systém s prevýšením cca 1000 m. Na niekoľkých akciách sme sa zúčastnili pokusu o prienik do delty Belských vyvieračiek. Pomocou elektrocentrály a zbíjačky sme sa pokúšali rozšíriť puklinu nad hlavným prameňom. Pri prácach sa pokusne skúšal aj Cevamit. Tieto práce však neboli dotiahnuté do konca. Najviac akcií v priepasti sme uskutočnili v 90-tych rokoch. Pracovali sme v zložení Ján Nemček, Peter Martynek, Jaroslav Adamčík, Pavol Cvacho, Miloš Cvacho, Jaroslav Ďugel, Juraj Boka. Ďalším podstatným zlomom

Puklinové chodby v Priepasti neprajníkov. Foto: J. Nemček

Krivánsky hydrologický systém.

v prieskume bolo v roku 1998 upozornenie Štefana Muchu na nenápadný otvor asi 40 m severne od vchodu do Krivánskej priepasti. 21.6.1998 sme prvýkrát danú lokalitu preskúmali v zložení Ján Nemček, Pavol Cvacho, Jaroslav Ďugel, Rastislav Cvacho a Richard Ďugel. Jednalo sa o priepasť s hĺbkou 16 m. Charakter chodieb založený na tektonických zlomoch naznačoval jej genetickú súvislosť s Krivánskou priepasťou. Nazvali sme ju Priepasť neprajníkov. Na ďalších akciách sme ju zamerali a dôkladne preskúmali. V rámci týchto akcií sa zamerala aj časť Krivánskej priepasti. Ďalšie naše pôsobenie bolo už sporadické. Na niekoľkých akciách sme sa pokúšali nájsť postup v chodbe založenej na tektonickej poruche orientovanej na JZ v koncových častiach horizontálnej úrovne. Neskôr to už boli len exkurzné a dokumentačné akcie. V 90-tych rokoch sme na niekoľkých akciách hľadali možný postup aj v Belskej pukline v Mar38

kušovom žľabe asi 300 m pod priepasťami. Vtedy dostupné technické prostriedky nám však neumožnili nájsť ďalšie pokračovanie. Pritom sa jedná o zaujímavú jaskynku s mimoriadne intenzívnym prievanom, ktorý svedčí o tom, že by sa tu mohli nachádzať pomerne rozsiahle podzemné priestory. Po roku 2000 sme sa sústredili na povrchový prieskum Belskej doliny. Našli sme tu niekoľko jaskyniek, ktoré však nepriniesli nič nové a pozoruhodné. Samotná priepasť dáva stále možnosti na postup, ale pôsobenie v jej drsnom prostredí si vyžaduje odolné a vytrvalé charaktery. Čo dodať na záver? Verím, že toto komplexné zhodnotenie takmer celej histórie prieskumu krivánskeho hydrologického systému vyprovokuje jaskyniarov opäť k ďalším, úspešnejším prieskumom a hádam sa konečne dočkáme aj jeho riadneho a dôkladného zamerania.

Pohľad od Krivánskej priepasti do Belskej doliny. Foto: P. Cvacho

90 rokov organizovanej turistiky vo Vrútkach Ján Pullmann

Chata v roku 1950 v čiastočnej prevádzke.

História KST Vrútky V roku 2014 si Vrútockí turisti pripomenuli 90 výročie založenia svojho klubu. Dňa 28. augusta 1924 o 20.00 hod. sa v miestnosti p. Rundu na námestí vo Vrútkach, za prítomnosti 20 členov, uskutočnila ustanovujúca schôdza miestneho odboru Klubu československých turistov vo Vrútkach. Na tomto ustanovujúcom zasadnutí bol zvolený 4-členný výbor. Predsedom sa stal Alois Tašner, riaditeľ meštianskej školy. Ďalšími členmi výboru boli Adolf Roubal, Vojtech Vilhan a Rudolf Kurhajec úradníci na železnici. Hneď dohodli aj značkovanie turistickej trasy z Turian na Veľký fatranský Kriváň a cez Chleb k Šútovskému vodopádu. Ďalej prejednali užívanie a udržiavanie Révayovej útulne pod Kriváňom. Následne schválili stanovy odboru a pokyny pre značkovanie turistických trás. Ustanovujúce valné zhromaždenie odboru Klubu československých turistov Vrútky sa uskutočnilo 11. októbra 1924 o 20.00 hod. v kresliarni meštianskej ško40

ly vo Vrútkach. Za ústredný výbor v Prahe pozdravil prítomných vrchný radca Marek, ktorý zároveň prisľúbil z ústredia pre dorast niekoľko párov starších lyží. Na tomto zasadnutí vzali na vedomie, že bola vyznačkovaná turistická trasa cez Maguru na Suchý V krátkej dobe sa uskutočnil informačný lyžiarsky kurz (prednášky a poučenie). Z iniciatívy členskej základne založili turisti stavebné družstvo, ktoré malo za cieľ v roku 1925 začať s výstavbou útulne na Kľačianskej Magure. Na miesto, kde mala útulňa stáť, vyniesli asi 400 kusov dosiek, päť balíkov lepenky, jeden nový sporák ako i ďalšie predmety potrebné k vybaveniu útulne. Zakúpili 62 stromov za 390 Kč. Celkový rozpočet na výstavbu útulne bol 6000 Kč, pričom bola vyhlásená aj zbierka. Prvého augusta 1926 bola útulňa slávnostne otvorená a mohlo v nej prespať 20 až 25 osôb. Útulňa bola jednoducho a prakticky zariadená a vybavená potrebným kuchynským vybavením. Pred otvorením útulne zabezpečili turisti vyznačenie turistických

trás z Kriváňa na Maguru a do Strečna. Miestny spolok turistov usporadúval divadelné predstavenia a maškarné plesy z ktorých výťažok sa použil v prospech útulne. Spočiatku bola útulňa otvorená iba cez soboty, nedele a cez sviatky. Počas ostatných dní sa zamykala, kto chcel v nej prespať musel si kľúč vyzdvihnúť u pána Tašnera alebo D. Lamoša, ktorý bol súčasne aj správcom útulne. V roku 1929 bola útulňa rozšírená a mohlo v nej prespať 40 osôb. V tomto období bola cena za lôžko 5 Kč. Patrila medzi najlepšie vybavené ochranné útulne na Slovensku. Neskôr na pamiatku nebohého predsedu odboru a hlavného iniciátora stavby Dionýza Lamoša bola útulňa pomenovaná na „Lamošovú útulňu“. Na lúke pod Lamošovou útulňou sa v medzivojnovom období konali sväté omše. Aj táto Lamošová útulňa bola počas II. svetovej vojny v roku 1944 vypálená.

Po vojne postavili vrútockí turisti náhradnú útulňu. Túto neskôr nahradila terajšia chata, nazývaná „Chata pod Kľačianskou Magurou“. Chatu začali stavať nadšenci turistiky a lyžovania v roku 1949 a už v januári 1950 bola jedna izba obývateľná. Na výstavbu chaty sa použili aj finančné prostriedky, ktoré boli určené na obnovu vojnou zničených chát. Cez vojnu bolo na Slovensku vypálených alebo poškodených 56 chát. Na výstavbu chaty pod Kľačianskou Magurou bola dotácia vo výške 1 426 000 Kčs. Klub slovenských turistov a lyžiarov bol v roku 1949 na základe zákona č. 187/49 Zb. o zjednotení telovýchovy zrušený a začlenený do telovýchovnej jednoty SOKOL. Týmto zákonom prešiel aj majetok KSTL do vlastníctva iných subjektov. V 50. rokoch bol sľubný rozvoj Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) pod vplyvom úsilia o zjednotenie telovýchovných spolkov násilne ukončený.

Lamošova útulňa postavená 1926, vypálená 1944.

Motorový výťah na dopravu stavebného materiálu.

Tesárske práce na stavbe chaty.

Chata na Kľačianskej Magure bola v roku 1951 turistom odňatá pre Československú obec sokolskú. V roku 1954 chata prešla do majetku štátneho podniku Turista Bratislava. Neskôr chatu obhospodarovali rôzne subjekty, ako Interhotely Ružomberok, ŽOS Vrútky, ŽSR Bratislava.

ske Dolomity, robili cykloturistiku na Korzike, Elbe, Sardínii, na Brači či v Albánsku. V roku 2014 vrútockí turisti bližšie spoznali na bicykloch Šumavu a tiež juhovýchodnú časť Francúzska v okolí Saint Tropez. . V roku 2014 uplynilo 70 rokov od vypálenia Lamošovej útulne na Kľačianskej Magure Nemcami. Uplynilo aj 65 rokov od začiatku výstavby terajšej chaty. Klub slovenských turistov Vrútky má každoročne v celoslovenskom i okresnom turistickom kalendári zaradené tri akcie, a to Veľkonočnú šibačku na Kľačianskej Magure, t.r. to bude už 37. ročník výstupu na Minčol a 17. ročník Jánskeho večerného výstupu na Maguru. Na týchto akciách sa stretajú turisti všetkých vekových kategórií nielen z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Teší nás, že na turistických chodníkoch stretávame čoraz viac mladých ľudí s deťmi. Znamená to, že sa vytvára pekný vzťah k prírode a turistika ako krásny šport prežije.

Novodobá história Po udalostiach v novembri 1989 si vrútockí turisti obnovili svoju samostatnú organizáciu, KST Vrútky. Podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov sa turisti odčlenili od Lokomotívy Vrútky, vytvorili samostatný právny subjekt a prostredníctvom súdu si uplatnili návrh na vrátenie chaty pod Kľačianskou Magurou. Od roku 1997 sú opäť jej majiteľmi.

Vývoz materiálu koňmi.

Súčasnosť Klub slovenských turistov Vrútky eviduje asi 120 aktívnych členov, ktorí okrem pešej turistiky, realizujú cykloturistiku, lyžiarsku turistiku, splavovanie, ale tiež sa starajú aj o značenie turistických chodníkov a spravujú chatu pod Kľačianskou Magurou. Okrem slovenských hôr spoznávajú Talian-

Začiatok zemných prác pri stavbe súčasnej chaty 1949.

NA OTOČKU DO RUMUNSKA Pavol Pokrievka ml.

Cesta ku jaskyni Sura mare vedie priamo po potoku. Foto: P. Medzihradský

Rumunska jaskyňa Sura mare je známa mohutným vchodom, ktorý dosahuje šírku dvanásť metrov a výšku viac než tridsať. Dokonca niektoré zdroje udávajú aj výšku štyridsať metrov. Z tohto mohutného otvoru vyteká podzemná rieka, ktorá začína svoju púť v ponore vzdialenom viac než tri kilometre vzdušnou čiarou. V podzemí tento vodný tok prekonáva prevýšenie 405 výškových metrov. Na svojej ceste vodný tok vytvoril podzemný systém s veľkosťou viac než desať kilometrov. S ponukou navštíviť túto jaskyňu ma oslovil Peťo Medzihradský. Pravdupovediac som dlho nepremýšľal a s radosťou som sa k výprave pridal. Keďže v jaskyni si človek vody užije dosť, bolo treba si zadovážiť neoprén bez ktorého sa jaskyňa nedoporučuje navštíviť. K Peťovi do Dubnice prichádzam v štvrtok 27.3. o šiestej ráno. Peťo ešte 44

rýchlo platí dane, keďže sa blíži koniec marca. Kamča (Kamila Matejíčková) ešte robí toasty, prebalíme veci do Peťovho auta a ideme po Ondreja Nováka alias nášho Quatra. Ondrík si nachystal veci ako na dva týždne a tak mu musíme najprv zredukovať batožinu a až potom ho pustíme do auta. Pribaľujeme ešte Braňa Tichého, aby sme boli plno vyťažení a už len hurá smer Brno. V Brne u Spidera (Olda Štos) sa rýchlo prehádžeme do jeho pohodlného osem miestneho transportéru. Tu sa k nám pripájajú aj dve dievčatá z Poľska, Agnieszka Sawicka a Dominika Strama. Cesta v aute krížom cez Maďarsko nám ubehne rýchlo a v nočných hodinách, niečo po polnoci prichádzame do dedinky Ohaba-Ponor. Vchod do jaskyne Sura Mare sa nachádza pár sto metrov od posledného domu. Riečka vytekajúca z podzemia preteká priamo dedinou. Stojíme pri spomínanom posled-

nom dome a bojíme sa vystúpiť z auta. Nieže by sme mali obavy z nočných ulíc, ale sme v obkľúčení psov, ktorým sa zjavne nezdáme byť sympatickí. Po polhodine čakania neprestajný štekot psov zobúdza domáceho. Púšťa nás do dvora a s úsmevom na tvári nás víta. Vybaľujeme spacáky a všetci sa ukladáme na noc v malej izbičke. Ráno sa prebúdzame a začíname pripravovať raňajky. Aby sme sa netlačili v malej izbe, „kuchyňu“ si rozkladáme na dvore. Spolu s nami raňajkujú kone, prasce a nakoniec na zvyšky nabehnú sliepky. Najväčší zážitok prichádza pri návšteve latríny. Dovolím si tvrdiť, že nie sme žiadne citlivky, ale použiť toto konkrétne zariadenie si vyžadovalo poriadne sebazaprenie. Vo výbehu pre prasce na malom vyvýšení sa vyníma klasická kadi-búdka. Nič zvláštne, ale po otvorení človek zbadá z otvoru rastúci kopec, ktorý pomaly ale isto prerastá sedacie zariadenie... Vybaľujeme batohy a začíname sa pripravovať na akciu. Postupne sa navliekame do neoprénov a balíme veci. Zábava začína keď zisťujeme, že Quatro nafasoval malý neoprén. Skúšame Quatra dostať dnu nasilu. Po náročnom boji sa nám to takmer podarí, ale v jaskyni by poriadne trpel. Nasilu ho teda zas vyzliekame. Ešte že Medzo zobral svoj starý neoprén, ktorý už Quatro bez väčších problémov oblečie. Konečne sme všetci pripravení a tak sa vydávame smer jaskyňa. Postupujeme kaňonom po potoku. Ku vchodu nevedie žiadny chodník, jediná prístupová cesta je priamo po potoku. Prejdeme asi tristo metrov a konečne sa pred nami objavuje Mohutný vstupný portál. Obdivujeme obrovský vchod, na živo vyzerá podstatne väčší ako sa javil na fotografiách. Veď sa aj vraví vždy lepšie raz vidieť ako sto krát počuť. Vstupujeme do podzemia. Mohutná chodba veľkosti vchodu pokračuje ďalej do útrob masívu. S orientáciou v jaskyni nemáme problém. Postupujeme stále proti prúdu a možností na odbočenie tu človek

prakticky ani moc nemá. Mohutné riečisko nás bezpečne vedie hlbšie a hlbšie. Keďže máme neoprény, užívame si každú hlbšiu vodu. Niektorí máme hrubšie neoprény, prípadne polosucháče a tak sa priam musíme chladiť aby sme sa neuvarili. Prevažná časť riečiska nie je hlbšia ako pol metra a tak človek môže bez problémov kráčať hore prúdom. Nedoporučuje sa však príliš sa rozbiehať, lebo pod vodou číhajú skryté nástrahy. Buď sa človek zrazu stratí vo vymytej jame, alebo zakopne o poriadny balvan pod tmavou hladinou. Takže o zábavu a hlavne škodoradosť je v jaskyni postarané. Pochod riečiskom spestrujú vodopády, ktoré si človek užije hlavne cestou späť. Proti prúdu v nich síce musí trochu zabo-

Mohutný vstupný portál priam láka vstúpiť do podzemia. Foto: P. Medzihradský

V jaskyni si človek užije vody dostatok. Foto: P. Medzihradský

jovať, no keď sa vracia môže si aj skočiť. Skutočný jaskynný kaňoning. Na riečisku je niekoľko polosifónov, ktoré sa pri vyšších vodných stavoch aj úplne uzatvárajú. Väčšina z nich sa však dá obliesť vrchom. My sme mali síce vyšší vodný stav, ale cez polosifóny sa nám podarilo prejsť. Miestami na nádych, alebo s nosom nad hladinou. Po prejdení stoviek metrov riečiska, nám cestu ďalej uzatvára Anglický sifón. Tu si užívame kúpanie v hlbokej vode a s radosťou sa vrháme do sifónu. Keď sa trocha vyblázníme musíme vyliezť hore do komína pred sifónom a sifón obliesť cez meander prechádzajúci ponad vodnú prekážku. Za sifónom opäť pokračujeme po riečisku, ktoré nás privádza do mohutného priam obrovského dómu plného výzdoby. Tu vybaľujeme bufet a dopĺňame energiu. Necháme si tu aj batohy a vyrážame do posledného úseku jaskyne. Prichádzame až ku koncu jaskyne vzdialeného niekoľko kilometrov od vchodu do jaskyne. Tu sa nachádza vodopád, ktorý postupne prekonáva výšku viac než stoosemdesiat metrov a končí tesne pod ponorom na povrchu planiny. Pod vodopádom sa otáčame a vydávame sa na cestu

Koncové časti jaskyne tvoria mohutné priestory. Foto: P. Medzihradský

von. Cestu späť si užívame a na viacerých miestach sa jednoducho nechávame unášať prúdom. Z jaskyne vychádzame po asi dvanástich hodinách. Unavení ale spokojní spíme opäť natlačení v malej rumunskej izbičke a ráno plní zážitkov vyrážame domov.

Proti prúdu sa postupuje ťažko. Foto: P. Medzihradský

OKOLO SLOVENSKA PO ŠTÁTNEJ HRANICI RESUMÉ

Jozef Haráni

Uprostred močiarneho rašeliniska Suchohorských boroch. Foto: J. Haráni

V poslednej ročenke Jaskyne a hory 2013 som predstavil čitateľom svoj súkromný projekt – prejsť peši okolo Slovenska po jeho štátnej hranici – v článku s podnázvom „25. etapa – trojdňový prechod cez Pieniny“. Koncom roku 2014 sme konečne celý tento projekt uzavreli. Štatistika Slovensko hraničí s Českom (251,8 km), Rakúskom (107,1 km), Poľskom (541,1 km), Ukrajinou (97,8 km) a Maďarskom (654,8 km). Spolu je to 1652,6 km. Najsevernejší bod na štátnej hranici je kóta Modrálová /1150 m n. m./ (49° 36‘ s. z. š., 19° 28‘ v. z. d.) v pohorí Oravské Beskydy. Najjužnejší bod sú Patince /109 m n. m./ (47° 44‘ s. z. š., 18° 17‘ v. z. d.) v Podunajskej nížine. Najzápadnejší bod je Záhorská Ves /149 m n. m./ (48° 23‘ s. z. š., 16° 50‘ v. z. d.) v Dolnomoravskej nive. Najvýchodnejší bod je kóta Kremenec /1221 m n. m./ (49° 05‘ s. z. š., 22° 34‘ v. z. d.) v pohorí Bukovské vrchy, ktorý je zároveň aj trojmedzím hraníc SK, UA a PL. Ďalšie trojmedzie hraníc SK, PL a CZ /555 m n. m./ je pri českej osade Hrčava v Moravsko-sliezskych Beskydách. Nasledujúce trojmedzie hraníc SK, CZ a A /154 m n. m./ sa nachádza pri sútoku riek Morava a Dyje 48

v Dolnomoravskom úvale. Trojmedzie hraníc SK, A a HU/136 m n. m./ sa nachádza v Podunajskej nížine pri Bratislave v mestskej časti Čunovo. Posledné, piate trojmedzie hraníc SK, HU a UA /110 m n. m./ je pri rieke Tisa za obcou Malé Trakany vo Východoslovenskej rovine. Najnižší bod na slovenskej hranici, ktorý je zároveň aj najnižším bodom Slovenska /93 m n. m./ je pri obci Klin nad Bodrogom v Latorickej rovine. Najvyšším bodom na slovenskej hranici je vrchol Rysy /2503 m n. m./ vo Vysokých Tatrách. Celý projekt sme absolvovali v období od 22.03.2008 do 18.10.2014. Trval nám 77 dní počas 37 akcií. 10 akcií bolo 1-dňových, 14 akcií bolo 2-dňových a 13 akcií bolo 3-dňových. Nesmelá myšlienka na takýto projekt sa začala rodiť v mojej hlave už v školských laviciach . Vždy som totiž miloval zemepis a keď na základnej škole vstúpila do triedy učiteľka zemepisu pani Vestenická, spokojne som začal listovať v atlasoch a mapách. Samozrejme, že tieto prvé myšlienkové lastovičky boli dosť nesmelé a nejasné. Driemali iba v mojej mysli a prvý krát začali vylietať až počas rokov strávených v aktívnej turistike. Sedemdesiate roky ubehli ako

voda. Strávil som ich rodinnou turistikou s mojimi rodičmi a ku ich koncu zase nezabudnuteľnými chvíľami vo varínskej turistike. Tam som horám a jaskyniam prepadol už naozaj. Osemdesiate roky som strávil na strednej škole a na ich konci som sa oženil a stihol aj vojenčinu. Popri tom samozrejme aktívne aj v turistike a jaskyniarstve. A projekt Okolo Slovenska? Stále som si hovoril, že však ešte je čas. Potom nastal spoločenský prevrat a zrazu tu boli roky deväťdesiate. Začiatky v podnikaní boli hektické a často krát som dával prednosť práci pred relaxom na horách. Prípadná realizácia projektu sa postupne vytrácala a aj pomyslenie na ňu bledlo ako nekvalitný blok z registračnej pokladne. Taktiež som svoje športové aktivity rozširoval a na turistiku a jaskyne ostávalo podstatne menej času. Návratom do aktívnej turistiky v roku 2007 sa myšlienka na túto akciu znovu zrodila ako Fénix z popola. Keď som začiatkom roka 2008 začal nesmelo pred chalanmi

Prvý deň na trojmedzí SK-PL-CZ. Foto: J. Puškár

Trojmedzie SK-A-CZ, česká hranica je za nami, krátka rakúska je pred nami. Foto: J. Miklušák

netrpezlivo očakávali príchod jari. Koncom marca som s Jožkom Puškárom absolvoval prvú etapu. Túry, absolvované víkendy pred tým, boli už skoro jarné a tak sme sa nechali vedome „oklamať“ matkou prírodou. Ku koncu prvého dňa sme to pocítili na vlastných nohách. Snehu bolo ešte požehnane a aj dni boli stále krátke. Potom v máji Miro Jurečka so mnou zvládol druhú etapu. Po vyše dvoch rokoch stagnácie, keď si kadekto ťukal na čelo, sa v júli 2010 konečne pridal na dve etapy Ivan Hauptvógel a do tej druhej na chvíľu aj Ďoďo Mačo. Do Záhorská Ves - najzápadnejší bod SR. Foto: J. Haráni

o tejto akcii hovoriť, reakcie boli zmiešané. Nakoniec iba Jožko Puškár zareagoval, že možno aj vari hej. Okrem iných argumentov padol ten najhlavnejší a tým bol čas. Chlapcom som to vysvetlil veľmi jednoducho. Vždy je to len otázka priorít v našom živote. Môžeme samozrejme robiť od nevidím do nevidím a mať peniaze. Boli však aj časy, keď sme robili podstatne menej a za menšie peniaze. Na hory sme si však vždy našli potrebný čas. V roku 2008 som začal realizovať svoj dávny sen – prejsť peši okolo Slovenska po jeho štátnej hranici. Zima na prelome rokov 2007 – 2008 bola pomerne tuhá a tak sme Najjužnejší bod SR neďaleko Patiniec. Foto: J. Miklušák

Tretie trojmedzie SK-A-HU. Foto: F. Chudoba

konca roka som chodil sám a potom ma zradil problémový chrbát. Ozajstný posun nastal až v roku 2011. V ten rok ma potiahol Janko Miklušák. Prešiel so mnou 8 etáp po českej a maďarskej hranici. Boli to dni nových skúseností a poznatkov z tejto formy pešej turistiky. Rok 2012 sme totiž začali ukončením Bielych Karpát a zišli sme do nížiny. Ocitli sme sa v Hodoníne a odtiaľ sa hranica tiahla už nížinou popri rieke Morave. Začali nekonečné pochody po hraničných protipovodňových hrádzach, ktoré boli zároveň aj cyklistickými cestami. Tie nás doviedli vo štvrtok 28.

Trojmedzie SK-HU-UA. Foto: J. Minárik

Lenin večne živý aj na maďarskej hranici. Foto: J. Haráni

Najnižší bod SR Klin nad Bodrogom. Foto: M. Kardoš

Nepokojná ukrajinská hranica. Foto: J. Haráni

04. až k trojmedziu, kde končí česká a začína na pár dní rakúska hranica. Fádnosť hranice spestrujú aj betónové bunkre z predošlých vojen. Niektoré sú v dezolátnom stave a niektoré slúžia ako múzea. Na druhý deň, 29.04. sa ocitáme na najzápadnejšom cípe Slovenskej republiky, v obci Záhorská Ves. Potom ťaháme až do Devínskych Karpát, kde nachádzame ešte torzá bývalej železnej opony. Cez Devín prechádzame 06.05. Sútok Moravy s Dunajom sú nádherné. Prechádzame cez Dunaj do Petržalky a motáme sa po poliach. Hranica ide cikcakovito okolo zavodňovacích kanálov. Dňa 07.05. sme sa prepracovali k ďalšiemu trojmedziu. Opúšťame rakúsku hranicu a pred nami je najdlhšia maďarská hranica. Tá sa hneď od začiatku tiahne Podunajskom a vlastne okolo Dunaja. Len popri vodnom diel Gabčíkovo kráčame dva dni. Bolo teplo, sucho a veterno. Ani sme sa nestihli prepotiť. Všetko na nás okamžite schlo. Hrádze popri Dunaji riadne vycvičili našu trpezlivosť. Boli to naozaj nekonečné a tiahle zákruty od nevidím do nevidím. Paradoxne na úseku pri Komárne, kde sme boli pripravení ako africkí cestovatelia/sieťky proti komárom, Repelenty a pod./ nás zastihla vlna chladného a daždivého počasia. Miestni dedovia si ani nepamätali taký rok bez komárov. Všade sme pili čaj s rumom a museli sme riadne šliapať aby sme sa zohriali. Pri Komárne míňame sútok Váhu do Dunaja a 23.07. prechádzame aj najjužnejším miestom SR pri obci Patince. Blížime sa k Štúrovu, kde sa zase vlieva do Dunaja Hron. Nasleduje Chľaba a mini pohorie Burda naznačuje, že sa už blížia kopce. Tu opúšťame Dunaj a púšťame sa doľava proti prúdu Ipľa. Záverečný úsek Ipľa ideme po maďarskej strane kvôli lepšej dostupnosti. Pri obci Kalonda Ipeľ opúšťa hranicu a stáča sa do vnútrozemia Slovenska. 09.11 zase my opúšťame Ipeľ a vnárame sa po hranici do Cerovej vrchoviny. Aj sa už tešíme. Tie nekonečné hrádze a chôdza po rovine sa nám už prejedli. Prechádzame Karanč, naj-

chvíľu kopíruje hranicu a potom vteká do Maďarska. V týchto úsekoch sa k nám pripája aj Jožko Minárik, ktorý potom prešiel na funkciu styčného dôstojníka. Hornád opúšťame z maďarskej strany a prechádzame spodnou časťou Slanských vrchov cez Veľký Milič. Potom sa vnárame Východoslovenských nížin. 22.06. prechádzame cez rieku Bodrog a stojíme na najnižšom bode Slovenskej republiky pri Kline nad Bodrogom. Posledné kilometre maďarskej hranice a 24.06. stojíme na štvrtom trojmedzí. Samozrejme ešte predtým nás stihli legitimovať hraniční policajti. Pred nami je 100 km Schengenskej hranice. Respektíve ukrajinskej hranice. Až po Vyšné Nemecké je to len pivná akcia a dokonca dozorovaná kamerami. Pripadám si ako za mojich mladých čias. Každú chvíľu nás niekto legitimuje. Za

Kremenec - najvýchodnejší bod SR a zároveň trojmedzie SK-UA-PL. Koniec náročnej ukrajinskej hranice

vyšší bod Cerovej vrchoviny a hneď za tým hrad Šomoška pri Šiatorskej Bukovinke. Rok 2011 končíme pri obci Petrovce. Od roku 2012 sa ku mne pridali Jano Šparec a Miro Kardoš. 1.marca sme sa napojili na hranicu v Petrovciach v Cerovej vrchovine. Tu je hranica tiež pomerne fádna, ale miestami nám hory dávajú zabrať. Cez Bodviansku pahorkatinu sme sa prehupli do Slovenského krasu. Tento úsek je náročný akurát na chôdzu. Absentuje tu tradičný hraničný chodník a tak si nohy ničíme na krasových škrapoch, ktoré musíme neustále obchádzať. Hneď za Krasom prechádzame ešte ďalším úsekom Bodvianskej pahorkatiny, ktorá je ako vianočka na dva krát vpletená do maďarskej hranice. Odtiaľto vidíme v diaľke Košické železiarne. Prechádzame na Milhosť a križujeme rieku Hornád, ktorá

Dukliansky priesmyk. Foto: D. Reiser

Chalubinského vráta.

vyšným Nemeckým už končí sranda. Táto časť hranice je pomerne drsná. Nakoniec sme 27.09. zastali na vrchole Kremenca. Je to naše posledné trojmedzie a zároveň najvýchodnejší bod Slovenskej republiky. Ostáva nám zdolať „už len“ poľskú hranicu. Na ukrajinskej a čiastočne poľskej hranici nám asistuje a pomáha Dušan Reiser, externý pracovník NP Poloniny. Aj vďaka nemu sú pre nás Poloniny zaujímavejšie. Toto pohorie zdolávame za nádherného jesenného počasia. Rok 2012 uzatvárame etapou, ktorá končí v Duklianskom priesmyku. V roku 2013 začíname kvôli snehu až 03.05. Na tejto etape uzatvárame 05.05. v Kurovskom sedle Východné Karpaty a púšťame sa do západnej časti. Potom zdolávame Kurčínsku Maguru a okolo Sulín sa chvíľu motáme pozdĺž rieky Poprad. Bojujem so zranením kolena a tak musím chvíľu pauzovať. Nasledujú Pieniny a odtiaľ je to naozaj už len na skok do Tatier. V tomto roku sme stihli ešte dve jednodňové etapy.

Záver hlavného hrebeňa Západných Tatier.

Vrch Kykula - v severnej hranici ponad Kysuce.

26. etapa viedla z Lysej Poľany na vrchol Rysov cez Bielovodskú a Ťažkú dolinu. 24.08. sme dosiahli najvyšší bod prechodu – Rysy. Z Rysov sme zišli cez Popradské a Štrbské pleso do Popradu. Dňa 31.8.2013 sme výstupom na Východný Mengusovský štít z poľskej strany od plesa Morskie Oko absolvovali 27. etapu, ktorá sa ukázala aj ako posledná v roku. Pri zostupe som si zlomil pravú ruku v zápästí. Plánované ukončenie akcie v roku 2013 a taktiež presúvanie posledných etáp spôsobilo naozaj množstvo zranení. 20. októbra, keď som uzdravený a v dobrej kondičke vyšiel na Ďumbier, a po tejto akcii sa chystali nádhernú jeseň stráviť prejdením celých Tatier, som si pri zostupe dosť ťažko poranil členok na ľavej nohe. Tým sa cieľ presunul na rok 2014. Rok 2014 začíname začiatkom júna z poľskej strany výstupmi na Hrubý štít, Hladký štít, Svinicu. Koncom júna končíme Vysoké Tatry v Ľaliovom sedle a júni sme zdolali najprv Červené vrchy a Západné 55

Modrálová - najsevernejší bod SR. Foto: L. Malčáková

Tatry po Pyšné sedlo a na druhý krát až po Rákoň. Na tejto etape sa k nám pridala aj moja nová priateľka Lenka, ktorá s nami vytrvala, až na Oravské bory, až do konca.

Z Rákoňa sme dvojdňovou etapou do sedla Suchá hora definitívne uzavreli Tatry. Jednodňový prechod Oravskou kotlinou cez Hladovské a Suchohorské bory boli naozaj lahôdkou celého prechodu. Zahrali sme sa na kráľov Šumavy a veru druhý raz ma tam už nikto nedostane. Bol to naozaj zážitok. Nasledujú Oravské Beskydy cez Babiu horu a Pilsko a projekt uzatvárame prechodom Kysuckými Beskydmi cez Rycierovu horu a Veľkú Raču. Dňa 18.10.2014 slávnostne ukončujem projekt „Peši okolo Slovenska po štátnej hranici“ opäť na trojmedzí, ktoré sme opúšťali v roku 2008, fotením a prípitkom šampanským. My odchádzame domov a pripravujeme oslavu. Zohrievame bábguľáš, chystáme pitie a krásnu tortu Okolo Slovenska, ktorú Lenka pri tejto príležitosti upiekla. Dokonca prišiel aj Miro Jurečka, ktorý včera oslavoval 35 rokov. Keď prišiel ostatok partie, pustili sme sa do „kŕmenia“, ako vždy hovorieva Šparo. Potom som urobil prezentáciu fotografií celého prechodu a veru dobre sme sa pobavili. Večer sme sa v mieri rozišli v ústrety ďalším životným výzvam.

Všetci účastníci záverečnej etapy projektu Okolo Slovenska po štátnej hranici.

Záver projektu opäť na prvom trojmedzí SK-PL-CZ. Foto: J. Bisák

Jaskyne pod strečnom - I. časť Pavol Cvacho

Salamandrová a Tunelová jaskyňa

Celkový pohľad. Foto: P. Cvacho

Salamandrová jaskyňa - rozširovanie plazivky Foto: P. Cvacho

Hrad Strečno netreba azda nikomu predstavovať. Impozantné vápencové bralo, na ktorom sa nachádza, si isto každý zapamätá na ceste autom zo Žiliny do Martina, alebo naopak. Pre jaskyniarov je známy hlavne z obdobia 90-tých rokov, keď tu členovia Speleoklubu Malá Fatra na čele s Paľom Pokrievkom pracovali na čistení hradnej studne hlbokej viac ako 80 metrov. Rozpukané vápencové bralo a blízkosť rieky Váh, ale dáva predpoklad aj na existenciu krasových javov. A naozaj je ich tu niekoľko. Geomorfológia Krasová oblasť hradu Strečno je tvorená zmesou vápencov a dolomitov. Hlavné bralo pod hradom je tvorené gutensteiskými vápencami. Zo západu sa prelínajú s ramsauskými dolomitmi. S južnej strany už mimo hradu sú to škvrnité slienité vápence, ktoré sú ohraničené strmou dolinou. Za ňou sa už nachádzajú kremence a kremenné pieskovce. Smerom na sever 58

Salamandrová a Tunelová jaskyňa Jedná sa o fluviokrasové jaskyne v senilnom štádiu vývoja. Sú vytvorené v úzkom páse škvrnitých slienitých vápencov. Je zrejmé, že boli súčasťou jedného odvodňovacieho systému, vytvoreného ponárajúcimi sa vodami rieky Váh. Tunelová

jaskyňa má dva vchody. Výzdoba sa v nej nevyskytuje. Pri jednom z vchodov však môžeme pozorovať zvetraný stalagmit, čo svedčí, že v minulosti tomu tak nebolo. Možno v nej vidieť bočné odtokové kanály a jeden krasový komín. Pre ďalší prieskum sa nezdá moc vhodná a používame ju ako

na pravej strane Hradnej doliny sú strmé svahy tvorené vettersteinskými dolomitmi. Zo západnej strany masív ohraničuje vložka reflinských vápencov. Opis lokality V krasovej oblasti hradu je podľa Zoznamu jaskýň slovenskej republiky sedem jaskýň. Sú označené trochu sterilnými názvami Hradná 1 až 7. Samotný autori ich majú problém identifikovať. Myslím si, že by bolo lepšie držať sa miestnych zaužívaných názvov. V tejto časti by sme sa venovali trom z nich. Salamandrovej jaskyni označenej ako Hradná 6 a Tunelovej označenej ako Hradná 7. Na záver ešte spomeniem dieru v Krakove. Salamandrová a Tunelová jaskyňa sa nachádzajú v južnej zalesnenej časti hradného brala. Ich vchody sú asi 50 m od prístupovej cesty na hrad v nevýraznom skalnom hrebeni. Diera v Krakove je mimo hradného masívu na pravej strane Hradnej doliny. Jej vchod je asi 40 m nad potokom v jednom zo skalných brál. 59

Diera v Krakove Tretím krasovým útvarom, ktorý v tejto časti spomeniem ja Diera v Krakove, aj keď sa nejedná o veľmi perspektívnu lokalitu. Táto 5m dlhá rozsadlinová jaskyňa je vytvorená na výraznej tektonickej poruche vo vetternsteinských dolomitoch. Jej výplň tvorí ostrohranný až brizolitový materiál. Na jej konci možno zaregistrovať slabý prievan. Dalo by sa tu kopať v suťovisku v smere prievanu. Čo je zaujímavé, že asi 50 metrov pod vchodom pri potoku sa nachádza zanesený krasový ponor. Záver Salamandrová aj Tunelová jaskyňa svedčia o pomerne zaujímavom krasovom vývoji hradného brala. Vytvárajú aj určitý predpoklad, že by sa tu mohla vyskytovať aj jaskynka so zaujímavou výzdobou. V ďalšej časti prinesieme opis ostatných krasových javov v tejto oblasti.

Profil chodby v Tunelovej jaskyni. Foto: P. Cvacho

Diera v Krakove - pohľad z vnútra smerom von. Foto: P. Cvacho

prezliekareň pred akciou. Asi 3 metre od jej druhého vchodu je vstup do Salamandrovej jaskyne. Táto je už pomerne zaujímavejšia. Možno tu pozorovať viacero bočných odtokových kanálov a krasových komínov. Registrujeme tu aj slušné prievany, čo dáva perspektívu na ďalší postup do masívu. Na konci jaskyne sa nachádza aj výzdoba pokrytá mäkkým sintrom. Práve tu by mohlo byť aj ďalšie pokračovanie jaskyne. V roku 2014 sme pracovali na rozšírení prístupovej plazivky, ktorú sme vyčistili od naplavených pieskových a ílovitých sedimentov. Na ďalších akciách by sme chceli sústrediť na možný postup v záverečných častiach jaskyne. V jaskyniach sme zaregistrovali aj netopiere v počte dva kusy.* Jednalo sa o večernicu severskú a podkovára malého. 61

POCHODY TURČIANSKOU ZÁHRADKOU 2014 Jozef Minárik

Píše sa rok 2014 a v dňoch 1.-3. augusta sa koná už 14. ročník Medzinárodnej turistickej akcie „Pochody Turčianskou záhradkou“, ktorú pripravil Turistický klub Fatra Vrútky v spolupráci s Klubom Sučianských turistov.Aj tento rok sa akcia konala pod záštitou poslanca Žilinského SK Zdenka Kozáka ,za čo mu chcem aj touto cestou poďakovať. Táto akcia je už dlhé roky zaradená do Medzinárodného turistického kalendára IVV, čo je svetová organizácia turistiky. IVV znamená „Internationaler Volkssportverband – Svetové združenie ľudového športu. Tento rok sa konal výstup na Malý Fatranský Kriváň (1671 m n. m.). V piatok 1. augusta 2014 sa začali schádzať prvý vzdialenejší turisti v športovej hale na

Podháji,kde bolo zabezpečené ubytovanie na žinenkách. Tento rok prišli znovu prišli turisti z Poľska,Nemecka,Českej republiky a Slovenska. V tento deň bola prichystaná spoznávacia trasa mesta Vrútky. Večer sa turisti stretli v družnom posedení pri pive a spomínali sa rôzne turistické akcie na ktorých sa zúčastnili. V sobotu 2.augusta sa vstávalo za krásneho slnečného rána a turisti odchádzali na autobusový spoj z Martina do Sučian, kde bola prezentácia pred obecným úradom. Odtiaľto sa začínal Medzinárodný turistický výstup na Malý Fatranský Kriváň (1671 m n.m.). Využili sme obnovenú turistickú značku, ktorá bola pred niekoľkými desaťročiami zrušená z dôvodu vojenského priestoru a ktorú obnovil Klub Sučianských

Najpočetnejší kolektív 14. ročníka akcie Pochody Turčianskou záhradkou. Foto:

Ani 10 minútový prudký lejak nepokazil dojem z turistického podujatia. Foto:

turistov. Každý účastník po zaregistrovaní dostal na trasu malé občerstvenie a turisti sa vydali na trasu dlhú 26 km po staronovej modrej značke. Trasa viedla cez miestnu časť Sučian – Hrabiny, Sučianskou dolinou na chatu Vendovka, kde turisti zo Sučian pripravili občerstvenie.Potom už turistov čakal posledný úsek na vrchol. Počasie bolo vynikajúce a preto z vrcholu bol výhľad na okolité pohoria a doliny. Nabažení turisti z prekrásnych pohľadov sa späť vracali tou istou trasou. Pre menej zdatných turistov a pre rodičov s deťmi bola pripravená 12 km trasa cez Hrabiny a odtiaľ po vlastnom značení na chatu Strakoška, kde si turisti mohli opiecť nad ohníkom slaninku ,špekačky. Od chaty sa vrátili späť do Sučian. Popri pešej akcii bola pripravená aj cyklotrasa v dĺžke 60 km. Štart mala pred športovou halou na Podháji. Tak isto cyklisti po zaprezentovaní dostali na trasu občerstvenie. Trasa viedla z Martina do Drážkoviec – Žabokriek – Belej – Záboria – Sklabinský Podzámok – Turč.Štiavničky a Sučian. Cieľ bol v turistickej základni Sučianskych turistov,kde bolo prichystané občerstvenie v podobe kotlíkového gulášu. Za pomoc pri organizovaní medzinárodnej akcie chcem aj touto cestou

poďakovať turistom zo Sučian. Akcie sa tento rok zúčastnilo 101 turistov. Vyhodnotené bolo aj štyri naj...hodnotnými vecnými cenami. Najstaršou účastníčkou bola pani Elena Bakošová z Lipt.Hrádku vo veku 80 rokov. Najmladšou účastníčkou bola Júlia Miartušová z Martina ročník 2013. Najvzdialenejší turista bol Georg Procházka zo Siegenu v Nemecku. Najpočetnejším kolektívom sa stal MHáK Martin. Potom prišla očakávaná turistická tombola v ktorej sa nachádzalo 50 atraktívnych cien. Ďalej chcem poďakovať pánu Milanovi Holubovi za vyznačenie krátkej trasy. Chcem poďakovať aj sponzorom a ľuďom, ktorý pomohli pri organizovaní tejto akcie. Boli to Imrich Žigo, Vladimír Povoda, Zdenko Kozák, Daniela Mináriková, Jozef Gergišák, Hanka Gergišáková, Jozef Hogh Zároveň chcem pozvať turistov, cykloturistov a priaznivcov turistiky na jubilejný 15. ročník Medzinárodnej turistickej akcie , ktorá sa uskutoční 7.-8. 8. 2015 a trasa bude viesť z Podhája cez feraty na Martinské hole a naspäť do osady Predvalaská a Podháj. 63

Dubná skala – geologická zaujímavosť Turca Andrej Bendík

Celkový pohľad na vápencový lom na Dubnej skale, stav v roku 2009. Foto: A. Bendík

Kameňolomy na Dubnej skale zbadá každý cestovateľ, ktorí vychádza z úžin Domašínskeho meandra a vstupuje do Turčianskej záhradky. Výrazný granitový lom a menej známy a takmer „neviditeľný“ neďaleký vápencový lom sa nachádza na ľavom brehu rieky Váh, v masíve Dubníkov (starý názov Dubinky) v Lúčanskej Malej Fatre, v nadmorskej výške 451 m. Celá oblasť Dubnej skaly má zaujímavú históriu, ale aj súčasnosť. Názov tejto lokality má veľmi zaujímavé historické súvislosti. V roku 1258 sa pri opise hraníc vrútockého chotára uvádza ako „opálená skala s jaskyňou“, neskôr ako „Dúpna skala“, tak ju uvádza aj Matej Bel (1736, Notície II, s.333), neskôr J.M. Korabinský (1786, Höhle Dupna). Súčasný súpis jaskýň Slovenska (2007) prisudzuje tento názov jaskyni Oko (dnes už zasypanej a neprístupnej). Vápencový lom bol otvorený v roku 1908 Rakúskou banskou a hutnou spoločnosťou a mal povolenie používať trhaviny (dynamit). Medzi železnicou (zastávka Dubná skala) a lomom bola vybu64

dovaná vlečka dlhá 2 km. V roku 1908 tu pracovalo 51 a v roku 1919 až 70 pracovníkov. V roku 1927, kedy lom prevádzkovala Banská a hutná spoločnosť Vítkovické železiarne, vápenka zanikla a nahradila ju vápenka vo Varíne. Neskôr sa materiál využíval už len sporadicky, ako miestny zdroj na stavebné účely. Novšie výskumy jaskyniarov (Piovarči, 2006) priniesli informáciu, že pálenie vápna mohlo byť v tom priestore historickou skutočnosťou aj pred rokom 1908 a možno siahajú aj hlbšie do histórie. Nasvedčujú tomu aj tri vápenné jamy odkryté pri razení štôlne Barbora, pre cestný tunel Vrútky – Višňové. Vápencový lom na Dubnej skale je zaujímavý predovšetkým z geologického a paleontologického hľadiska. Geologický vývoj v tomto území začal a úzko súvisel s vývojom na konci treťohôr (neogén, vrchný miocén – pliocén). Dvíhanie Malej Fatry na zlomoch, vytvorenie hraste Malej Fatry a súčasne pokles blokov Turčianskej kotliny spôsobil vytvorenie sladkovodného jazera, ktoré tu zanechalo svoje stopy. V jazernom

prostredí sa usadzovali zvetraliny okolitých jadrových pohorí (štrky a piesky z rôznych hornín) spláchnuté miestnymi horskými potokmi a neskoršie aj sladkovodné vápnité íly a pieskovce miestami aj so zvyškami bohatej flóry i živočíšnych druhov žijúcich v týchto a okolitých biotopoch. Osobité postavenie však majú polohy travertínov, teda horniny vzniknuté kryštalizáciou spevnených sladkovodných vápencov. Zatiaľ prevláda názor, že vznikli z minerálnych vôd (pramenity) vystupujúcich na aktivovaných zlomoch, pozdĺž ktorých sa bloky dvíhali i klesali. Ponúkajú sa ešte ďalšie možnosti. Vyššie obsahy vápnika usadeného v sladkovodnom jazere sa v dôsledku zvetrávania vápencov v okolitých územiach usadili pri brehu v slatinách, možno aj v jazerných sladkovodných slieňoch, sladkovodnej kriede a parožnatkových (charových) pieskoch, v rôznych hĺbkach dna jazera. Nemožno vylúčiť ani vznik v okrajových extrémne váp-

Travertín s odtlačkami stebiel tráv. Foto: J. Galvánek

3cm

Zachovaná ulita zo sladkovodných vápencov z Dubnej skaly Foto: A. Bendík

nitých a eutrofných izolovaných jazierkach, kde vznikali vápnité bahnité pôdy (gyttje) alebo vápnité organogénne zeminy (muda) a kde slabo rozložené organické zložky tvorili podstatnú časť usadeniny. Všetko ostatné „zariadili“ spevňujúce procesy travertinizácie. Je zaujímavé, že pri mikroskopickom štúdiu výbrusov z týchto travertínov sa ukázalo, že kryštalizácia začala na organických zvyškoch pôvodnej horniny, ktoré sa nezachovali. Štruktúrne a geochemické výskumy týchto travertínov potvrdili prevažne celistvú, jemne až hrubšie zrnitú povahu, ojedinele aj s dutinkami vyplnenými bradavičnatým sintrom a drúzami kalcitu, čo analogicky potvrdzuje treťohorný pôvod sedimentu. Lavicové polohy travertínov (žiaľ, prevažne využitých vo vápenke) možnosť vzniku z pôvodných jazerných usadenín čiastočne aj naznačujú. A ostáva ešte tretia možnosť, že to bola kombinácia týchto procesov, aj keď je pravdou, že v súčasnosti jediný blízky zdroj minerálnej vody je v Záturčí pri Martine, kde obsahy prvkov vápnika, prípadne horčíka, ktoré sa 65

0 1

3 4

6cm

Zachované jadro lastúrnika zo zlepencov z Dubnej skaly. Foto: A. Bendík

významne podieľajú na tvorbe pramenitov, sú pomerne nízke (okolo 41 – 48 mg.l-1). Na hlavných slovenských pramenitových lokalitách je obsah vápnika viac ako 10 x vyšší. Otvorená je aj otázka rozsahu krasových sintrov (sú tiež formou sladkovodných vápencov) a tiež aktivít krasových vôd, ktoré sa mohli podieľať na vzniku týchto foriem „travertínov“. Lokalita je významná aj výskytom zachovaných zvyškov fauny a flóry a vhodnou pre začínajúcich zberateľov. Pomerne časté sú schránky ulitníkov, menej lastúrnikov (Klikia gr. kaeufeli, Pomatias bisulcatus, Pomatias conica, Stagnicola (S.) gr. builleti, Triomphalus (Pseudochoritis) sp. (cf. subsp. zelliedepressus), Gyraulus sp., Helicidae sp., Planorbarius sp., Unio sp., Strobilops sp.). Z rastlín boli identifikované odtlačky pálky a patisovca európskeho (z patisovca vzniklo uhlie, ktoré sa ťaží v novácko-handlovských baniach; v súčasnosti rastie patisovec v Ázii, v Číne ho vysádzajú do vetrolamov), výnimočne sa zachovali šišky borovíc. Ojedinelý je nález zvyškov (zubov) hmyzožravca (z čeľade piskorovitých). V zbierkach SNM v Martine – Múzea A. Kmeťa sa nachádzajú vzorky hornín, nábrusy a skameneliny, ako dar Dr. Miloša Rakúsa, ktorého túžbou bolo 66

lokalitu monograficky spracovať. Prerušil ju jeho predčasný skon. Predmetné sladkovodné vápence prináležia dubnoskalským vrstvám v rámci martinského súvrstvia. Zaujímavé sú aj formy reliéfu. Pôvodná forma tohto priestoru je samozrejme ovplyvnená tektonikou. Územím prebieha výrazný zlom a je tu aj viac lokálnych puklín, ktoré malí významný podiel pri krasových procesoch. Lavice travertínov sú pomerne strmo uklonené do kotliny (smerom na V 40o , smerom na Z iba 20o). Zlom oddeľujúci Lúčanskú Malú Fatru a Turčiansku kotlinu sa považuje za aktívny aj v súčasnosti. Samotný lom je antropogénnou (vytvorenou človekom) formou reliéfu, má lomové steny, pod stenami je plato (ťažobná plošina), sutinový kužeľ pod lomom vznikol rovnako antropogénnou činnosťou, ronové ryhy

Nákres nájdeného zuba piskorovitého Paenelimnoecus-a z Dubnej skaly. Nákres: M. Sabol

Typický travertín z Dubnej skaly. Foto: A. Bendík

na ňom (po spádnici) už vznikli prírodnou eróziou a v súčasnosti sú prevažne prekryté vegetáciou. Samozrejmosťou, predovšetkým v minulosti, bola abrázna činnosť rieky Váh, ktorá sa uplatňovala predovšetkým pri zvýšenej hladine (prudké lejaky – záplavy, topenie snehu v priestore Malej Fatry, Oravy, Chočských vrchov, Liptova a Tatier). Samotný lom, ako aj jeho okolie je zaujímavé aj zo speleologického hľadiska. Dodnes sú evidované nasledovné jaskyne: Jaskyňa Sonda (8 m dlhá, fluviokrasová), Plazivá jaskyňa (Jazvečia jaskyňa na Dubnej skale, 60 m, fluviokrasovo – korózna), Jazvečia jaskyňa (61,5 m, fluviokrasová, fosílna vyvieračka), Sonda č. 1 (Jednotka, 7 m, fluviokrasová, fosílna vyvieračka), Tunel (15 m, fluviokrasovo – korózna, starý ponor), Jaskyňa nad sutinovým kužeľom (Tulácka, Falošná, Oko, 6 m, korózno – rútivá), Sonda

na lúčke (55 m, hĺbka 14 m, fluviokrasová), Pracovná sonda Očko (6 m, korózno – rútivá). V lome sa nachádza aj 42 metrov dlhá štôlňa – Tunel v lome Dubná skala. Na Slovensku je len niekoľko lokalít, ktoré priniesli také veľké množstvo rôznorodých názorov na geologickú a tiež speleologickú históriu. A to ešte nespomíname históriu využívania tohto priestoru človekom (stará cesta na Žilinskej kotliny so zachovanými orientačnými kamennými stĺpikmi, splavovanie a doprava dreva – pltníctvo, výroba vápna, ťažba surovín i hľadanie podzemných dutín, tohto „prírodného ementálu“, boje počas II. svetovej vojny). Lokalitu Dobná skala predstavuje starý lom, bez výraznejšej ochrany návštevníkov, v súčasnosti so sťaženým prístupom z dôvodu výstavby diaľnice D1 a privádzača k tunelu do Višňového. Zo zvetraných stien je mož67

ný pád kameňov, niekedy (za silného dažďa) aj väčších kusov. Vstupovať do otvorov jaskýň na vlastné riziko nedoporučujeme. Literatúra : Bárta J., 1978: Zabudnutá jaskyňa Oko pri Vrútkach. Príspevok k histórii poznávania slovenských jaskýň. Slovenský kras, roč. XVI, Vyd. Osveta, Martin, 121-123 Bella P., Hlaváčová,I., Holúbek P. et al, 2007: Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Správa slovenských jaskýň, Slovenská speleologická spoločnosť, Liptovský Mikuláš, 361 s. Gašparík J. et al, 1995: Vysvetlivky ku geologickej mape Turčianskej kotliny 1: 50 000. Vyd. GÚDŠ, Bratislava, s. 196 Kovanda J., 1971: Kvartérní vápence Československa. Sborník geologických věd, Antropozoikum, řada A, sv. 7, Vyd. Academia, Praha, s. 145 (236 s.) Mišík M.,1974: Geologické exkurzie po Slo-

vensku. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, s. 172-174 Mruškovič Š., Ertl D., Lacko R., et al., 2000: Vrútky 1255-2000. Vrútky, 480 s. Piovarči E., 2006: Pevnosť Permonov – legendárna Dubná skala obliehaná jaskyniarmi z Malej Fatry. Spravodaj SSS, 73, 3, 50 – 58. Pipik R., Sabol M., 2005: Paenelimnoecus sp. (Lypotyphla, Mammalia) from the Late Miocen Deposits of the Turiec Basin (Slovakia) and its Paleoenvironment. Beitr. Paläont. 29, 15 – 21. Pokrievka P. ml, 2011: Výsledok prác v Jazvečej jaskyni a Sonde na lúčke. Jaskyniar Turca 2010, 42 – 47. Prikryl L.V., 1984: Matej Bel a jaskyne na Slovensku. Slovenský kras, roč. XXII, Osveta Martin, 5 – 24. Zýka V., Vtělenský J.,1960: Geochémie slovenských travertínů. Geologické práce, Zprávy, GÚDŠ Bratislava, 17, 147 – 196.

HUSNY VRCH - 775 m n. m. Štefan Hudák

Nový smerovník na Husnom vrchu. Foto: Š. Hudák

Detailný pohľad na lavice vápencov lomu na Dubnej skale, stav v roku 2009. Foto: A. Bendík

Mnohí naši spoluobčania ani len netušia, kde sa to v našej Turčianskej záhradke týči kopček tohto názvu? Diviacki turisti si zaumienili, že Husny vrch „zviditeľnia“ aspoň medzi komunitou KST a priateľov prírody. Na tomto kopci, ktorý sa vypína východným smerom nad čarovnou dedinkou Čremošné, diviacki turistickí organizátori pravidelne realizujú „zatiaľ“ jediné turistické podujatie svojho druhu na Slovensku, „Stretnutie turistov abstinentov“ Keďže sú odtiaľ krásne výhľady na takmer dve tretiny našej Turčianskej záhradky, rozhodli sme sa, že na vrchole osadíme aj smerovník s vrcholovou tabuľkou miestneho názvu. Prípravu a realizáciu projektu diviacki turisti uskutočnili v priebehu roka 2014. Regionálna komisia značenia nám síce smerovník dodala, ale ten bol natretý spôsobom, ktorý sa dá nazvať s prepáčením

za výraz, ako „ogrcaný“ žltou farbou. Bolo potrebné staré nátery najprv namáhavo brúskou, pilníkom a na záver aj smirkovým plátnom odstrániť a tak pripraviť konštrukciu smerovníka vrátane čiapky na nové nátery. Na konštrukcii boli prevedené tri základné nátery a tri nátery vrchné. To isté aj na čiapke a vrcholovej tabuľke miestneho názvu. Takto zaručíme životnosť tohto diela minimálne na desať rokov. Ešte dať vyrobiť fóliu, nalepiť ju na tabuľku miestneho názvu a mohli sme sa vybrať nainštalovať toto dielo na vrchol Husneho vrchu. Prác na tomto projekte sa zúčastnili: Ján Fekeč, Marek Straka (zapožičali aj svoje osobné autá), Ján Fekeč ml., Jaroslav Matúš, Radoslav Andel, Ján Duchoň, a Štefan Hudák, pričom odpracovali spolu 52 hodín. Tieto práce, toto dielo v hodnote viac ako 100 € vytvorili členovia Prvého klubu turis69

Za jaskyňami do Slovinska Pavol Pokrievka ml.

Diviacki turisti, ktorí sa zúčastnili na stavbe smerovníka: z pravej strany Štefan Hudák, Ján Duchoň, Ján Fekeč junior, Ján Fekeč, Jaroslav Matúš, Marek Straka a ako hosť aj Radoslav Andel. Foto: Š. Hudák

tov Diviaky brigádnicky vo svojom voľnom čase v prospech KST a širokej turistickej verejnosti, v neposlednom rade aj pre potešenie ducha všetkých turistov abstinentov. Bez vyzvania, bez nárokov na odmenu. (Keď sme však požiadali vedúceho značkára nášho regiónu aspoň v minimálnej miere nahradiť čas a hlavne materiálové náklady na tento projekt – vznikol problém).

Žiadame teda, aby táto skutočnosť bola vhodným spôsobom verejne prezentovaná ako v našich zemepisných šírkach a pri súčasnej zúriacej „demokracii“ neobvyklý a nasledovania hodný počin. Návštevníkov na Husnom vrchu veľmi prosíme, aby sa k „nášmu“ smerovníku správali „zhovievavo“, aby zámerne neskracovali nami poskytnutú záruku na dielo.

Účastníci 4. ročníka Národného stretnutia turistov abstinentov 2014 na Husnom vrchu. Foto: Š. Hudák

Planina Romboni ukrýva vchod do 1,5 km hlbokej priepasti Cehi 2. Foto: P. Pokrievka ml.

Už dlhšiu dobu sme plánovali poznávaciu cestu do Slovinska. Slovo dalo slovo a nakoniec sme uskutočnili v dňoch 24.-29.6.2014 cestu do, pre nás jaskyniarov, zaujímavej krajiny. Cesta cez Rakúsko nám ubehne rýchlo a podvečer sa blížime k Ľubľane. Neponáhľame sa a tak sa rozhodneme prespať v jednom z kempov. Počasie nám príliš nepraje. V kempe je prázdno, iba pár Holanďanov a my. Dokonca ani na recepcii nikto nie je. Nemáme sa ani komu nahlásiť a tak v kempe vlastne spíme na čierno. Ráno balíme veci a očakávame, že sa objaví majiteľ. Nikto nechodí a tak vyrážame na cestu. Dnes máme v pláne návštevu sprístupnených jaskýň. Cestou do Postojnej navštevujeme lokalitu Rakov Skocjan. Ide o bezstropné jaskyne, respektíve kaňon, ktorý kedysi vytvoril podzemný tok. Postupným pre-

padnutím stropov jaskyne vznikol kaňon, ktorý je prerušený na viacerých miestach skalnými mostami a jaskyňami. Nakoľko celá trasa kaňonom má niekoľko kilometrov, vyvážame sa autami do jeho záverečnej časti, v ktorej sa nachádza najviac skalných mostov. Zostupujeme svahom priepasti na podzemný vodný tok, po ktorom pokračujeme a obdivujeme zvyšky jaskýň a skalné mosty. Nebol by to jaskyniarsky výlet do Slovinska, keby sme nenavštívili svetoznámu jaskyňu Postojnú. Z Rakov Skocjanu sa teda presúvame do Postojnej. Najprv skúšame získať zľavu na naše jaskyniarske preukazy, ale nepochodíme a kupujeme plnú vstupenku, rovno aj na návštevu Predjamského gradu spolu s jaskyňou. V Postojnej máme zážitok z podzemného vláčika, pred ktorým ma varoval aj Peťo Holúbek. Člo71

Predjamsky grad je postavený priamo v jaskynnom vchode. Foto: P. Pokrievka ml.

moc toho nenachádza, ale je zaujímavé ako stavitelia využili a zakomponovali jaskynné priestory do priestorov hradu. Po absolvovaní prehliadok sme sa rozhodli ubytovať v kempe Pivka jama, ktorý sa nachádza blízko Postojnej. Prestáva pršať a tak sa rozhodneme ísť ešte na potulky po okolí kempu. Prechádzame líniu závrtov a skúmame aj menšiu priepasť v jednom z nich. Samotný kemp sa nachádza už na planine a aj miesta na táborenie sú rozmiestnené po závrtoch. V kempe blízko recepcie sa nachádza aj vchod do jaskyne Pivka jama. V čase našej návštevy bola však jaskyňa zavretá. Zostúpili sme aspoň schodiskom vstupnej priepasti a pozreli si výhľad na dno. Vo štvrtok máme v pláne sa presunúť do Bovca pod masívom Kanínu. Navštevujeme ešte Škocjanskú jaskyňu. Ide o jaskyňu tvorenú obrovskou chodbou miestami vysokou viac než sto metrov. Ktorou preteká rieka Reka. Cestou do Bovca sa zastavujeme neďaleko Terstu okúpať sa v mori.

vek má pocit že ide poriadne rýchlo a strop nad hlavou je neuveriteľne blízko. Miestami sa zdá, že keby niekto vystrčil hlavu asi by o ňu prišiel. Po divokej jazde človek vystúpi z vláčiku a už môže len obdivovať v nemom úžase mohutné priestory a bohatú výzdobu. Mali sme v pláne navštíviť aj podzemný bar o ktorom nám rozprával Janko Šmoll, ale na konci trasy sme okrem predajne suvenírov a toaliet nič také nenašli. Mne osobne sa jazda vláčikom páčila viac ako jaskyňa. Po absolvovaní Postojnej sa presúvame o pár kilometrov ďalej a navštevujeme Predjamski grad spolu s jaskyňou. Forma sprístupnenia jaskyne je zaujímavá. Návštevník dostane prilbu so svetlom a ide sa. Spolu so sprievodcom vstupujeme spodným vchodom do jaskyne a po niekoľko sto metrov sa ocitneme v druhom vchode vo svahu nad hradom. Vrátime prilby a ideme si pozrieť hrad. Vo vnútri sa v hrade

Spokojné úsmevy po návšteve Škocjanskej jaskyne. Foto: P. Pokrievka ml.

Pohľad z dna priepasti v kaňone Rakov Skocjan. Foto: P. Pokrievka ml.

Máme síce problém nájsť vhodnú pláž, ale nakoniec sa nám to podarí a užívame si more. Do Bovca prichádzame poobede. Ubytujeme sa v kempe priamo v obci. Sme milo prekvapení z prijateľných cien kempu. Pri návšteve jednej reštaurácie zisťujeme, aký je svet malý. Po tom čo si objednáme, zrazu vstupuje do miestnosti známy slovenský jaskyniar Ivan Demovič. Vraj:“Ahojte videl som Janove auto...“ . S Ivanom sme sa teda zvítali a porozprávali o našich plánoch vystúpiť na Monte Kanín. Ivan nás zas oboznámil z veľkým množstvom snehu na Triglave. S Ivanom sa rozlúčime a večer trávime v kempe s výhľadom na Kanín. Ráno vyrážame autami hore dolinou a po lesnej ceste sa nám podarí dostať do výšky okolo 1200 m n. m. Tu nechávame autá a vystupujeme na planinu Rombon, kde sa nachádza vchod do najhlbšej jaskyne Kanínu Cehi 2. Túto priepasť objavili Slovenskí jaskyniari do hĺbky 200 m a po prekonaní závalu sa dostali do jej volného pokračovania. Cestou z jaskyne však stre-

tli Talianov, ktorých o objave informovali. Najprv plánovali spoločnú expedíciu, no Taliani preskúmali jaskyňu sami. Pôvodný názov jaskyne bol Liptovská 2. V súčasnosti dosahuje hĺbku 1502 m. Pri príležitosti našej návštevy sme tento pôvodný názov aj namaľovali na skalu pri vchode. Bivakovali sme v blízkosti vchodu do priepasti vo výške okolo 2000 m n.m na mieste, kde mali tábor postavení aj objavitelia Cehi – Liptovskej 2. Po noci strávenej na planine Rombon prechádzame do sedla, kde prichádza lanovka z talianskej strany a kde je lavínou zničená slovinska lanovka. Sme ohromení silou, ktorá ohla stĺpy lanovky. Zostupujeme späť k autám a opúšťame Bovec. Údolím Soče a cez horské sedlo Vršič sa presúvame do dedinky Dovje, do kempu s výhľadom na masív Triglavu. Tu aj trávime poslednú noc našej cesty za jaskyňami Slovinska. Účastníci: J. Šmoll, G. Majerníčková, T. Majerníčková, P. Imrich, J. Szunyog, S. Szunyogová, L. Janošíková, E. Kišová a P. Pokrievka ml.

Výstup na planinu Romboni, ktorá je súčasťou masívu Kaninu. Foto: P. Pokrievka ml.

Rieka Soča ukrýva množstvo nádherných zákutí. Foto: P. Pokrievka ml.

Sčítanie sov vo Veľkej Fatre

a niekedy postačí aj na vyprovokovanie iných lesných druhov sov. A nielen tých. Tento hlas podráždi aj malé spevavce v korunách stromov, ktoré sa zhromaždia v kŕdli a prenasledujú svojho predátora. O trochu väčší pôtik kapcavý vytrvalo húka hlbším hlasom: „pu-pu-pu-pu“.Tajomne vyznieva flautový hlas sovy lesnej: „húúh-hu-hu-hu-húúh“. Veľká sova dlhochvostá má strašidelný hlboký hlas: „vuhu-uhvu-hu“. Naše výpravy sa začínali hodinu pred západom slnka. Až do súmraku sme „napískavali“ kuvička vrabčieho. Po zotmení sa púšťali nahrávky hlasov pôtika, sovy lesnej a sovy dlhochvostej. Majstrom v napodobňovaní rôznych variantov hlasov všetkých druhov sov je Karol Šotnár. Samčekov kuvička vedel natoľko vydráždiť, že prileteli k nám na vzdialenosť niekoľkých metrov, sadli si a hľadali votrelca. Niekedy sme pískali na hranici teritórií dvoch kuvičkov. Pri-

Ján Obuch

Ľudia chodia do hôr z rozličných pohnútok: kvôli živobytiu, zdraviu, alebo športu, vystupovať na vrcholy, preliezať skalné steny, či prenikať do útrob podzemia. Niektorých fascinuje skúmanie minerálov, fosílií, rastlín, alebo živočíchov. Jedna takáto skupinka nadšencov sa podujala na nočné prechádzky v rozsiahlom území Veľkej Fatry s cieľom počúvať húkanie sov a zistiť, ktoré druhy to sú a koľko ich je. Priekopníkom takéhoto typu výskumu na Slovensku je Samo Pačenovský z Košíc. Pôsobí hlavne vo Volovských vrchoch. V snahe mať výsledky pozorovaní z viacerých pohorí podnikol v roku 2002 tri výpravy do centra Veľkej Fatry na chatu pod Borišovom. Sovy počúval z hrebeňov nad Belianskou, Necpalskou a Ľubochnianskou dolinou. Očarený hôľnym prostredím vrátil sa tam aj v roku 2009. Rok predtým

Jeseň v Ľubochnianskej doline. Foto: J. Obuch

strávil jednu noc so sovami v okolí Vlkolínca a v roku 2010 sa ubytoval v hoteli na Kráľovej studni, aby počúval sovy nad Dedošovou, Bystrickou dolinou a Tureckou. Druhým špecialistom na nočné počúvanie sov je Karol Šotnár z Prievidze. Pôsobí hlavne v horách, ktoré obklopujú Hornú Nitru a Veľká Fatra bola pre neho veľkou výzvou. Treťou posilou do partie bol Juro Žiak, ktorý prišiel pracovať do Národného parku Veľká Fatra z CHKO Strážovské vrchy. Je výborným fotografom zvierat a veľa času trávi ich pozorovaním v teréne. Spoločne sme v rokoch 2008 až 2014 počúvali sovy počas 36 nocí. Na akciách sa zúčastnilo 16 pozorovateľov. Niekedy sme sa rozdelili na dve skupiny, aby sme prešli väčšie územie. Výsledky sčítaní sú uvedené v tabuľkovom prehľade. Základňami pre pozorovania v Gaderskej doline boli chaty

Búdka pre sovu lesnú v Blatnickej Doline. Foto: J. Obuch

Veterné, Vrátna, Hubná a Na Vôdke. Z pracoviska Botanickej záhrady UK sme skúmali Blatnickú dolinu. V Belianskej doline sme prespávali na poľovníckom posede v Žiarnej a v opustenej budove pod Žiarnou, v Necpalskej doline v poľovníckej chatke na Smrekove a v Ľubochnianskej doline v chate Lipová. Sovy začínajú obhajovať svoje hniezdne teritóriá húkaním už vo februári a končia počas hniezdenia v apríli. Od septembra do októbra je druhý tok pri párovaní na nasledujúcu hniezdnu sezónu. Každý druh sovy má charakteristické hlasové prejavy. Najčastejšie sa ozývajú samce. Myšiarky ušaté sa ozývajú už počas zimovania v mestách a na dedinách slabým krátkym hmkaním: „uh“. V skalách na okraji pohorí možno počuť húkať výra s dôrazným: „úhu“. Hlbšie v lesoch žijú štyri druhy sov. Najmenší kuvičok vrabčí sa na súmraku a pri brieždení ozýva jednoduchým pískaním: „tju“, ktoré sa dá ľahko napodobniť

Sova lesná. Foto: K. Šotnár

Sova dlhochvostá. Foto: K. Šotnár

leteli z opačných strán a navzájom sa odháňali. Tiež pôtiky v tme prelietavali ponad naše hlavy. Väčšie sovy lesné a dlhochvosté sa zvyčajne nepohli zo svojho stanovišťa a vytrvalo húkali. Večerné pochôdzky sme končili okolo 22. hodiny a vracali sme sa na základňu, aby sme po krátkom odpočinku okolo 4. hodiny pokračovali v rannom pozorovaní. Miesta pozorovania sov sme zaznamenávali súradnicami pomocou GPS a po návrate z terénu sme ich zaznačili do počítačovej mapy Google Earth. V Gaderskej a Blatnickej doline sme sa v tme pohybovali po turistických chodníkoch, alebo po obvodovom poľovníckom chodníku, ktorý vedie v hornej časti svahov od Pekárovej až pod Krížnu. Z neho sme počuli sovy na oboch stranách doliny. V strmom teréne sa zvládali len kratšie úseky. Nevhodné sú cesty v dolinách, kde šum potoka ruší hlasy sov. Iná bola situácia v hospodárskych lesoch Belianskej a Necpalskej doliny s vybudovanou sieťou zvážnic. Po dohode s lesníkmi sme tam využívali terénne auto Lada Niva, ktoré zvládalo aj rozbité úseky ciest. Najviac sa nám Niva osvedčila v rozľahlej Ľubochnianskej doline s dokonalým systémom zvážnic. Mierna zima s malou nádielkou snehu v roku 2014 nám umožnila začínať so sčítaním v dolných častiach doliny už koncom februára. Hornú časť doliny pod Ploskou, kde bolo viac snehu, sme kontrolovali počas jesenného toku. Autom sme sa rýchlo premiestnili do vhodných lesných porastov, ktoré sa prechádzali pešou chôdzou. Takto sme za jednu sezónu zaznamenali až 101 teritórií štyroch druhov sov. V jeseni v roku 2013 bola dobrá úroda bukvíc, ktorá podmienila rýchle množenie lesných hlodavcov už od jari roku 2014. Pri dostatku potravy sovy úspešne hniezdili, preto aj horlivejšie obhajovali svoje hniezdne okrsky. Opačná situácia bola na jar v roku 2013, keď sme zisťovali sovy v Necpalskej doline. Pri nízkych stavoch lesných hlodavcov sa intenzívne ozývali len kuvičky vrabčie, ktoré dokážu uživiť mláďa78

Tabuľka: Prehľad výsledkov sčítavania sov vo Veľkej Fatre v rokoch 2008 - 2014

Kuvičok vrabčí. Foto: K. Šotnár

tá lovením malých spevavcov. Vôbec sme nezistili pôtiky a sovy dlhochvosté a sovy lesné reagovali na vábenie dosť neochotne. V roku 2012 pri dostatku lesných myší po úrode buka v predošlej jeseni sme v Belianskej doline zistili všetky štyri druhy sov. V zime v roku 2012 napadlo veľa snehu, preto sme sa v hornej časti Blatnickej doliny brodili v hlbokom snehu ešte koncom apríla. Naopak v roku 2011 napadlo málo snehu a začiatkom marca bol v hornej časti Dedošovej tvrdý až zľadovatený. Dosiaľ bolo na území Veľkej Fatry zistené 250 hniezdnych teritórií 4 lesných druhov sov. Zrejme je to len zlomok ich skutočného počtu. Zaujímavé je pomerné zastúpenie druhov: najpočetnejší je kuvičok vrabčí (42%), sova lesná a pôtik kapcavý majú takmer rovnaké zastúpenie necelých 25%. Rozširovanie sovy dlhochvostej z východu Slovenska pravdepodobne bude pokračovať, hoci už teraz je tu dosť početná (obhajovala 22 teritórií). V roku 2015 plánujeme dôkladnejšie preskúmať južnú časť Veľkej Fatry, najmä Žarnovickú dolinu a okolie Harmanca.

Termín sčítania

Územie

2008

Vlkolínec

G.pas. A.fun. S.alu.

S.ura

Mapovatelia

Pačenovský

17.-19.4.2009

Borišov, Belianska, Necpalská a Ľubochnianska dolina

Pačenovský, Takáč

24.-25.4.2010

Kráľova studňa, Dedošová, Turecká a Bystrická dolina

Pačenovský

5.-6.3.2011

Veterné, záver Dedošovej

Šotnár, Pačenovský, Obuch, Šípoš, Žiak

23.3.2011

Smrekovica

25.-26.3.2011

Hubná, sever Tlstej

1.-2.4.2011

Vrátna dolina, Sviniarky

16.-17.4.2011

Na Vôdke, Konský dol

28.-29.9.2011

Blatnická dolina

23.10.2011

Gaderská dolina

17.-18.3.2012

Tlstá, Havrania a Vápenná dolina

18.3.2012

Dolné a Horné Piesky

29.3.2012

Sviniarky, Kráľova koruna, Dedošová

22.-23.4.2012

Blatnická dolina

15.8.-22.10.2012

Belianska dolina

2013

Necpalská dolina

26.2.-29.10.2014

Ľubochnianska dolina

1.-2.4.2014

Smrekovica

1 Žiak, Oravec

Šotnár, Obuch, Žiak, Oravec, Šípoš 1

Žiak, Oravec, Demovič ml., Remeník, Šípoš Šotnár, Obuch

Šotnár, Obuch, Pačenovský, Šípoš

Šotnár, Obuch, Šmelcer, Pačenovský, Šípoš, Demovič ml.

Šotnár, Obuch, Šípoš, Pokrievková

Žiak, Špilák 1

Šotnár, Obuch, Pokrievková

Šotnár, Obuch

Šotnár, Obuch, Píš Šotnár, Obuch, Páleš, Pokrievková

8 24

Spolu počet sov

105

24,4

24,8

Šotnár, Obuch, Masárová, Topercer Šotnár, Obuch, Topercer

250

8,8 100

Vysvetlivky: G.pas = Glaucidium passerinum, kuvcičok vrabčí, A.fun = Aegolius funereus, pôtik kapcavý, S.alu = Strix aluco, sova lesná, S.ura = Strix uralensis, sova dlhochvostá.

Kamnické Alpy a Dolomity – leto 2014 Ján Šparec

firnovými poľami, čo spomaľovalo postup. Do sedla Dolška Štrbina ( 2317 m n. m.) sme prišli až okolo 13. hodiny. Cestu hodne sťažovala aj rozlámaná skala, sutinové zosuvy a často absentovalo železné istenie. Na Jezersku Kočnu sme išli len dvaja – ja s Ľubom. Zdolali sme obávanú plazivú lavicu, ktorá bez istenia vyžaduje určité sebazaprenie, pár ľahkých výšvihov a sme

hore. Z vrcholu Kočny, na ktorej sme sami, si užívame krásny výhľad. Ostatní to otočili a zostupujú do chaty. Večer sme ešte urobili malý výlet na skalnatý výbežok Vratca, kde Paľo nasnímal krásne fotky západu slnka nad Julskými Alpami s Triglavom. Aj na druhý deň je krásne ráno, no na poobedie hlásia možnosť búrok. Rozhodli sme sa pre prechod na Kranjsku Koču cez

Pohľad na Skutu (2 532 m n. m.). Foto: P. Štefunda

Ako každý rok, tak aj toto leto, sme sa štyria členovia JK Speleo Turiec - Šparo, Ivka, Ľubo, Paľo a ich priatelia Fero s Dankou, Paľo so Zuzanou, Doktor a Mirko z KST Horovce vybrali na dva krátke turistické výlety do Álp. Konkrétne do Slovinska – Kamnické Alpy a Talianska – Dolomity (oblasť Cortina d´Ampezzo). Krátke výlety boli z dôvodu nestáleho a daždivého počasia v Dolomitoch a v Slovinsku nás zase vítali veľké snehové polia zo zimnej šesť metrovej nádielky. Do Slovinska sme sa vypravili 17.7. – 20.7.2014 a to dvoma autami. Cestou, na podnet Mirka, sme sa zastavili v Medvedej rokline ( Bären Schützklamm) v blízkosti mesta Graz. Na rozhýbanie nám poslúžil systém 49 rebríkov a 115 lávok s 2900 schodmi. Podvečer sme už stúpali zo Zgornjeho Jezerska na Češku Koču (1542 m n. m.), ktorú sme si zvolili za hlavný stan. Kamnické a Savinjské Alpy patria zemepisne do sústavy Južných vápencových Álp. Náročne vyzerajúci hrebeň hôr sa zdá byť nedobytný a lákavý súčasne. Najvyšších 80

výšok dosahuje v kótach Grintovec (2558 m n. m.), Jezerska Kočna ( 2540 m n. m.) a Skuta (2532 m n. m.). Kamnické Alpy sú, napriek svojej kráse, zatiaľ mimo veľkého záujmu turistov, čo nahráva milovníkom prázdnych a tichých hôr. Z turistického hľadiska prevažujú zaistené cesty, takže vyznávači via ferát a exponovaných trás si prídu na svoje. Najťažšie feraty v oblasti vedú na Jezersku Kočnu a Skutu. Kamnické Alpy oplývajú dostatočným množstvom vysokohorských chát a bivakov, takže je možné plánovať prechod celým pohorím. Prvé vysokohorské chaty sa začali stavať koncom 19. storočia. Práve v tejto dobe postavili členovia Pražského planinského družstva Češku koču. Chata je čisto drevená stavba so šindľovou strechou a je veľmi pôvabná. Je v nej perfektný chatár – slovinsky oskrblik. Po večernom výstupe a ubytovaní sa v „ skupnom ležišti“ nás vítalo slnečné ráno. Cieľ bol Jezerska Kočna a Grintovec . Prvé strmé snehové polia (už od výšky 1700 m n. m.) nás donútili použiť mačky a cepíny. Keďže nie všetci mali mačky, navzájom sme si ich požičiavali cez prechody snehovými

Nádherné kaskády v Medvedej rokline (Bärenschützklamm). Foto: P. Štefunda

Pôvab Kamnických Álp. Foto: P. Štefunda

Príchod do Slovinska. Foto: P. Štefunda

Žrelo a potom sa uvidí. Žrelo je vlastne hlboká roklina (teraz s množstvom firnového snehu) s výšvihom (ferata Planinska pot – B) na Kranjsku Koču na Ledinah (1700 m n. m.). Keď sme s problémami zdolali feratu (istenia chýbali alebo boli pod snehom), na jej konci nás vítal nápis, že Planinska pot je zaprta ( zavretá). O to viac chutilo pivo. Na chate sme sa rozdelili. Ja s Ľubom sa chystám na prechod hrebeňa cez Kokošku (2433 m n. m.), Skutu, Dolgi hrbet, Mlinarsko sedlo do Češkej koče, ostatní na Veľkú Babu (2127 m) na hranicu s Rakúskom. Prechod hrebeňa bol veľmi zaujímavý vďaka neustále sa meniacemu terénu. Znamenalo to brodenie sa snehom, prechod feratami s istením a bez istenia (pod snehom) a neustále prehupy do a z kopca. Na Skutu sme pomohli jednému Slovincovi. Do koče sme prišli po dlhých 7 hodinách. Tretí deň 20.7.2014 už hlásili dažde v celej oblasti, tak sme ráno, ešte za sln82

ka zbehli k autám. Cestou domov sme sa rozhodli urobiť zadosť aj kultúre a navštívili sme mesto Štajerský Hradec (Graz). Zdolávať vrcholy Dolomitov sme sa vybrali 31.8. - 4.9.2014. Dolomity dnes patria do svetového dedičstva UNESCO. Pohľad na ich skalné veže a sochy berie dych. Zaujímavé je rozdielne formovanie jednotlivých skalných útvarov. Masívy Scillar a Sella sú tabuľové hory. Protikladom sú mohutné rozoklané masívy Tre Cime, Cadiny, Civetta, Tofany... Namiesto neskorého leta nás vítal vietor a od 2000 m n. m. sneh. Ubytovali sme sa klasicky – Cortina camp Dolomity. Pretože bol napadnutý čerstvý sneh, rozhodli sme sa hneď v prvý deň prejsť tunelmi popod Lagazuoi na rif. Lagazuoi (2752 m n. m.). Tunely vznikali počas 1. svetovej vojny. Slúžili ako opevnený kryt vojakom, ktorí tu proti sebe bojovali o dobytie vrcholu

Medvedia roklina (Bärenschützklamm) v blízkosti mesta Graz. Foto: P. Štefunda

Kleine Lagazuoi (2778 m n. m.). Celkovo odpálili Rakúšania štyri míny a Taliani jednu nálož. Dodnes sú viditeľné krátery a výrazne suťové pole. Výška odtrhnutej časti hory je odhadovaná na 200 m, šírka 136 m a množstvo skál 130 000 m3 . Celková dĺžka tunelov sa odhaduje na 1100 m so stúpaním na predvrchol 500 m. Po prechode tunelmi popod Lagazuoi nás uvítal silný vietor so štipľavým snehom. Cez vrchol Lagazuoi sme sa vrátili oblúkom k autám v sedle Falzarego. Po obede, za silnejúceho vetra, sme ešte zdolali protiľahlý vrchol Sas de Stria (2477 m n. m.). Druhý deň neprší, je pod mrakom. Smerujeme k jazeru Misurina cez Forcella del Diavolo (2380 m n. m.) na chatu Fonda Sania (2367 m n. m.). Tam sme si dali obed, kde svoju porciu dostali aj všadeprítomné a vždy hladné kavky žltozobé. Potom pokračujeme feratou Merlone na vrchol Cima Cadiny (2839 m n. m.). Merlone sa skladá

hlavne z množstva kolmých rebríkov. Ferata vedie vzdušne priamo hore v 300 metrovej, takmer kolmej severozápadnej stene Cima Cadiny. Výstup je dosť obľúbený a to hlavne pre nádherné výhľady na Tre Cime, Cristalo, Sorapis, Marmoladu atď. Tretí deň ráno prší a tak v daždi si robíme prehliadku mestečka Cortiny d Ampezzo. Poobede prestáva pršať a ideme pozrieť krásne vodopády v údolí Fanes. Zaujímavosťou je, že ferrata G. Barbara (obtiažnosť B) vedie aj za bielu záclonu padajúceho vodopádu. Celková výška vodopádu Cascata di Fanes je do 100 m. Proti prúdu potoka je ešte jeden úžasný vodopád Cascata Sbarco di Fanes. Aj tu vedie rímsa tesne pod prepad vodopádu a my sa môžeme pokochať pohľadom cez priehľadný záves padajúcej vody. Štvrtý deň prší a predpoveď počasia mizerná. Vzdávame to a cez Lienz ideme domov.

Krkolomné rebríky Feraty Merlone cestou na vrchol Cima Cadiny (2839 m n. m.). Foto: Ľ. Fekete

Ferata Merlone - pod vrcholom Cima Cadiny (2839 m n. m.). Foto: Ľ. Fekete

NávŠteva v MORAVSKOM KRASE Renáta Šajgalíková

V októbri 2014 náš jaskyniar, Ľudko Varecha, dostal skvelý nápad a tak sme sa vybrali na „potulky“ do Moravského krasu. 10. októbra ráno sme sa stretli na dohodnutom mieste ja, Ivka, Ľudko, Tánička, Mirko – bocian, Ľudko – bacil a Rastík a vyrazili sme, smer Moravský kras. Cestou sme sa zastavili na dvoch krásnych miestach ( Rožňov pod Radhoštem - Svet kameňov, Valašské Meziříčí – záhradné kamene), kde sme sa hlavne my, ženy pokochali krásou, ktorú vytvorila samotná príroda. V Teplicích nad Bečvou sme sa zastavili na Hranickej priepasti, kde práve prebiehal potápačský prieskum. Ubytovali sme sa v chate Macocha, kde sme sa večer všetci dohodli na programe na ďalšie dva dni. Neskoro večer

dorazil ďalší člen tejto výpravy Tomáš. Ráno, pri vychádzaní slniečka, sme si vychutnali kávičku priamo nad priepasťou Macocha. Posilnili sme sa raňajkami a vyrazili sme s jaskyniarom Kocourem zo speleoskupiny Plánivy do najväčšieho podzemného systému - Amatérskej jaskyne, ktorý nie je sprístupnený verejnosti. Nachádza sa v CHKO Moravský krasu v priestore medzi priepasťou Machocha a obcami Sloup a Holštejn a má dĺžku takmer 35 km. Pretekajú ním tri aktívne toky – Biela voda, Sloupský potok a Punkva. Celý jaskynný systém tvorí Sloupsko – šošúvské jaskyne s prepadaním Sloupského potoka (objavuje sa v Novej Amatérskej jaskyni), jaskyňa Nova Rasovna s prepadaním Bielej vody ( objavuje sa

Tesne pred nástupom do Amatérskej jaskyne. Foto:

Výzdoba v Amatérskej jaskyni. Foto: Ľ. Varecha

v Starej Amatérskej jaskyni), priepasť Macocha a vo výverovej časti Punkevní jaskyne. Väčšina hlavných chodieb v Amatérskej jaskyni leží nad hladinou aktívnych tokov – Biela voda, Sloupského potoka aj Punkvy. Umelo vytvorený vstup do Amatérky sa nachádza v Pustom žlebe, ktorým sme postupovali do Macočského koridoru cez Dóm zemních pyramíd, okolo Krematória cez Diaklasovú chodbu, cez chodbu Samoty, ktorá sa napája na Povodňovú chodbu a tá vedie až na prítok Bielej vody pritekajúcej z Holštejna. Ďalej nás už zastavil sifón. Prehliadka časti priestorov Amatérskej jaskyne nám trvala cca 8 hodín, pričom Kocour mal pre nás pripravený veľmi podrobný a vyčerpávajúci výklad k jednotlivým častiam jaskyne, ktorými sme práve prechádzali. Mnohokrát sme museli prekonávať jazierka, vo väčšine ktorých bola hladina „tesne nad holinky“. Večer sme strávili spoločne s Kocourem a Igorem Audim s manželkou Jiřinkou v typickej „vesnickej hospode“. Tu sme si, po perfektne strávenom dni v Amatérke, dali do tela ( niektorí sviečkovú, niektorí syr a zaliali sme to pivom). V nedeľu ráno, po romantickom východe slniečka a hrnčeku

Amatérska jaskyňa - Riečne chodby. Foto: Ľ. Varecha

výbornej kávy, sme sa zúčastnili prehliadky Punkevní jeskyne, najvyhľadávanejšej sprístupnenej jaskyne Moravského krasu. Prehliadka začína priestorom Předního dómu, ktorého vchod stráži najväčší stalagnit jaskyne - Strážce. Sifonovitá chodba vedie do Hlinitých siení, ktoré susedia so Středním dómom. Za Stalagmitovou chodbou klesá dno jaskyne do Zadního dómu, odkiaľ sme sa dostali až na dno Macochy, kde končí tzv. Suchá cesta. Naskytol sa nám nádherný pohľad na dne priepasti a na Horní a Dolní jazierko, ktoré tvorí tok Punkva. Ďalej sme pokračovali tzv. mokrou cestou – plavba na loďkách po podzemnej Punkve. V polovici plavby sme vystúpili do priestoru Masarykovho dómu. Vodné dómy medzi dnom Macochy a Pustým žlebem sú výsledkom činností silného prúdu vody, ktorá si tadiaľto pod tlakom hľadala cestu na povrch. Stropy a steny chodieb sú plné dutín, vírových jám, žliabkov a rýh. V nedeľu večer skončila naša spoločná akcia, ktorú nielen ja hodnotím na výbornú a všetci, plní fantastických dojmov a zážitkov, sa tešíme, čo vymyslíme v najbližšej dobe.

tri dni v KRKONOŠiach Jozef Gergišák

Snežné jamy. Foto: J. Gergišák

V dňoch 8. - 10.5.2014 sa dvaja členovia Turistického klubu Fatra Vrútky – Jožko Minárik a Jožko Gergišák, vybrali do snáď najkrajšieho horského masívu v Českej Republike, do Krkonôš. Vyrazili sme zavčasu ráno 8.5.2014 do Trutnova. Tu sme zaparkovali auto a vyrazili najskôr autobusom do Malej Úpy – Pomezní boudy, no a potom už pekne pešo na hrebeň Krkonôš. Prvá trasa nás zaviedla priamo na najvyšší kopec celých Krkonôš – Sněžku. Po celú dobu tohto prechodu bolo pomerne chladno, ale pri výstupe na krásavicu Sněžku sme sa veru aj zahriali. O to viac, keďže tam nič iné otvorené nebolo, chutilo malé občerstvenie v hornej stanici lanovky. Aj to sme stihli len tak-tak. Mali sme skrátka šťastie! Po krátkom vydýchnutí sme vyrazili ďalej „na západ“, na „boudu“ Jelenka. Tu sa moc nezdržujeme. Ťahá nás to ďalej cez Krkonošská tundru na Luční boudu, kde sme strávili prvú noc. Ubytovanie bolo solídne a aj posedenie v spoločenskej miestnosti - jedálni príjemné. Tu pekne spriadame plány na ďalší deň. Ráno sa dal Jožko Minárik ešte vyfo-

tiť s Paroháčom – to je miestne pivo varené priamo na Luční boudě. Z Luční boudy nás cesta viedla cez Dívčí kameny, Mužské kameny a „hraniční kameny“. Potom cez ďalšie „boudy“ až k Sněžným jámam, kde sme mali možnosť obdivovať zas úplne iný štýl krajiny ako do teraz. Zo Sněžných jám sme si to už nasmerovali priamo k prameňu Labe. Sú to nádherne upravené priestory, výzdoba.... Po malom občerstvení a dostatočnom vynadívaní sa na túto českú pýchu sme sa pohli ďalej smerom na Labskú boudu a odtiaľ zase smerom na Mísečky, kde sme v jednom z penziónov strávili druhú noc. O zábavu pred spánkom sa nám postarali miestni štamgasti a aj ubytovaní hostia, pretože práve dávali v televízii priamy prenos zápasu medzi slovenskými a českými hokejistami z majstrovstiev sveta. Veľmi sa nám páčil spôsob fandenia českých fanúšikov. Na tretí deň ráno sme si to namierili do Špindlerovho mlýna, resp. do „Špindlu“, ako miestni prezentujú názov tohto malebného krkonošského mestečka. Bolo by tu čo obdivovať aj viacej dní, ale čas nás 89

tlačil. Ešte sme museli stihnúť prejsť trasu zo Špindlu cez Výrovku, ďalších niekoľko „boud“ až na vysielač Černá hora. Tu sme veľa času nestrávili, pretože jednak sa trošku zase viac ochladilo a taktiež bolo treba „naháňať“ čas do Jánských Lázní, odkiaľ sa prepravujeme autobusom do Trutnova. Nočný presun do Martina zasadil tomuto krásnemu výletu sympatickú bodku. Za tie tri dni sme toho stihli veľa, no masív Krkonôš je dosť veľký a ciest na túlanie sa, či už s batohom alebo bez neho, v akomkoľvek počasí, resp. ročnom období, je naozaj veľa. Krkonoše sú naozaj krásne a pár fotiek nedokáže „porozprávať“ o tom, čo sa tam dá všetko vidieť, navštíviť, prejsť, zažiť. Určite stojí za to, podívať sa tam osobne a zažiť atmosféru krásnej prírody a „umného“ spojenia človeka s prírodou. Kým sú ešte spomienky „teplé“ pozývame obaja všetkých záujemcov na ďalšie takéto „prechádzky“ po prírodných krásach či už u nás doma, alebo vo svete!

Vrchol Sněžky. Foto: J. Minárik

Prechod Krkonošskou tundrou. Foto: J. Gergišák

V závere prechodu sa vzďaľujeme od vrcholu Sněžky v pozadí. Foto: J. Gergišák

Turiec v Krásach Slovenska v roku 1922. Jozef Haráni

Vlastním takmer všetky ročníky časopisu Krásy Slovenska a tak som sa rozhodol, že každý rok ponúknem naším čitateľom náhľad do dávnych začiatkov turistiky na Slovensku. Tie boli zaznamenané prostredníctvom vtedajších autorov a sú to vzácne literárne prvotiny z oblasti turistiky. Vďaka ním sa dnes môžeme preniesť do čias našich predkov a pozrieť sa naše krásne hory a jaskyne ich očami a špecifickým jazykom spred takmer 100 rokov. Tentoraz vám prinášam článok Karola Petroviča, ktorý je v časopise v čísle 9-10, ročník II, z roku 1922. Článok je uvedený bez akýchkoľvek úprav s pôvodnou gramatikou a dobovou fotografiou. KRAĽOVANY A ICH OKOLIE. (Kopa, Šíp a Suchý vrch) K. PETROVIČ Je isté, že máloktorá rieka v Európe má také krásne údolie, ako náš Váh. Na jeho hornom toku vlak nesie nás krajom tak nádherným, že ho smelo môžeme porovnať s najkrajšími údoliami alpskými. Vrchy strmo vystupujú nad riekou a na ich stráňach striedajú sa trávnaté lúčiny s listnatými aj ihličnatými lesmi. Dolu valí sa prudká voda barvy nazelenkavej, výtokmi tovární na cellulozu už trocha pošpinenej, a je vždy chladná, lebo prichádza z vysokých vrchov, ktoré svoje výbežky vysielajú až k samej železničnej trati, akoby jej chceli zatarasiť cestu. V lone úzkej doliny, vrchami so všetkých strán obkľúčenej, ktorou preteká bystrý Váh, máme v nepatrnej dedinke Kraľovanoch letné sídlo, dosiaľ málo navštevované, ale oplývajúce všetkými pôvabmi horskej prí92

rody, ktorá tu – ako pri Strečne – utvorila úžinu, ktorá sa rovná najkrajším partiám vychvaľovaných alpských Ječín (Gesäuse). Pravda, z vlaku z celej tej krásy zachytíš len zákmity, preto treba vystúpiť na stanici v Kraľovanoch, ktoré v údolí Váhu majú asi taký význam, ako Hieflau v Ječinách. Úžinu kraľovanskú tvoria výbežky Malej Fatry, ktoré od severo-západu pristupujú k brehom Váhu a končia sa tu Suchým vrchom (1256 m.), západné zakončenie Liptovsko-Oravských vrchov hrdým Šípom (1169 m.);medzi nimi preťala si cestu dravá Orava, ktorá na úpätí týchto vrcholcov pri kraľovanských mostoch ústi do Váhu, nad ktorého ľavým brehom začína sa pohorie Veľkej Fatry strmou Kopou (1181 m.). Malá dedinka sa skoro ztratí v tejto prírodnou krásou hojne nadelenej úžine. Kto Kraľovany poznal už pred rokmi, dnes by ich ani nespoznal, tak sa zmenily. Miesto predošlých čiernych domkov drevených, stoja už zväčša murované domy, ktoré veselo svieťa do kraja červenou svojou krytbou. Hostínec predtým Freyerov prešiel kúpou do rúk nášho človeka, p. Bedricha Žlebčíka, ktorý ho dobre spravuje, takže sa i teší návalu prichádzajúcich a v najbližšom čase má ustúpiť novému, hodne väčšiemu hostíncu. Čím pohodlnejšie sa cíti turista u Žlebčíkov, tým bezstarostnejšie môže potom v Kraľovanoch použiť každú chvíľku pre svoje osvieženie a zotavenie v okolitej prírode, ktorej nič nechybí a právom môže sa nazvať veľkolepou. Kraľovany poskytujú predovšetkým riečne kúpele, a to hneď dvojaké a celkom rozdielné, jedny vo Váhu, druhé v Orave. Pri železničnom moste nad Oravou mládež má

svoj skautský stánok, z ktorého sa cez celé leto ozýva hlučná veselosť. Kto chce užiť rozkoše v chladných prúdoch, dá prednosť Váhu, ktorého pereje zvlášte v zákrutách omývajú telo ako príboj morských vĺn. Na Váhu chce pán Žlebčík sriadiť bezpečné, rozsiahlejšie kúpele slnečné a riečné, akých dosiaľ okrem Trenč. Teplíc na Slovensku niet. Ale Kraľovany majú zvláštny význam v turistike aj ako dôležitý hôrsky uzol, v ktorom sa sbližujú Malá a Veľká Fatra i Liptovsko-oravské vrchy. A zvláštné! Práve cez tento uzol prebily si cestu Váh i Orava a tým aj oddelily kedysi súvislé pohoria. Kopa. Najsevernejším bodom Veľkej Fatry je Kopa (1181 m.), ktorej stráne strmo dvíhajú sa nad ľavým brehom Váhu. Spodné úboče sú lúčnaté, zpestrené lieštinami a tu i tam roztratenými svrčinami. Hore vyššie je hustý bučinový les. Ale keď som sa o výstupe informoval, tu mi kraľovanskí gazdovia začali spomínať medveďov, ktorí sa tam na jar po-

tulovali a jedného vraj i skolili. Jednako myslím, že bolo by škoda poslať na Kopu miesto turistov výpravu poľovnícku. Skôr bolo by na čase, aby aj Kopa našla medzi turisty svojich priateľov, ktorí by ju častejšie vyhľadali, veď je na styčnom bode hraníc troch žúp: liptovskej, oravskej a turčianskej, má priaznivú polohu pre veľkolepý výhľad na reťaze okolitých pohorí a na veľké časte spomenutých troch žúp. Pod Kopou sú i dva minerálne pramene. Oba sú blízko cesty, vedúcej z Kraľovian do Ľubochne; jeden hneď za prekročením hranice Liptova v bezprostrednej blízkosti Váhu, druhý poniže Rojkova, na pravo od cesty, na rašelinovitej lúčine. Šíp. Liptovsko-oravské vrchy končia sa nad stokom Oravy s Váhom pekným oblúkom Šípu, ktorý – či hľadíš naň od Kraľovian alebo Ľubochne – láka ťa tak svodne, že ťažko odoláš. Na veľkom podstavci úpätia stojí bralnatý končiar, venčený bučinovou zeleňou. 93

Za krásneho augustového rána, v ústrety vychádzajúcemu slnku, kráčal som od kúpaliska pri Orave hore príkrou cestou, ktorá vyústi na rozsiahle plateau, borievkami, lieštinou a iným krovím riedko zarastené. Ba hore vyššie sú i lúky a hole, a za nimi pod samým Šípom stúlená čupí samota Podšíp, majúca asi 10 domkov, ktoré patria vlastne do Stankovian. Na túto planinu vedie i cesta žlto značená z Párnice cez Dierovú, kde je chutná minerálna voda. Tiež žlté znaky vedú sem aj chodníkom od železničného mostu nad Oravou. Už odtiaľto spod Šípa stojíš tvárou v tvár panoráme uchvacujúcej. V úzadí kraľovanskej doliny dvíha sa bralnatý Rozsutec a hladký Stoh. Zdajú sa byť tak blízko, zvlášte keď sa kúpu v lúčoch rodiaceho sa dňa, že by si chcel po nich rukou siahnuť. Na druhej strane za Váhom v závoji ľahkých, ranných hmlí vystupoval kdesi za Ľubochňou Čierny Kameň a tiahly hrebeň Ploskej. Dlho som sa nemohol odtrhnúť od tohoto pohľadu. Ako je len možné, že túto ballavistu pod Šípom, ktorá má i na Slovensku málo podobných, tak málo poznajú a nenavštevujú? Keby bola vo Švajčiarsku, viedla by na ňu zdviž alebo dráha, ako na Muottas Muraigl pri Samadene v Engadine, ale u nás sme naproti prírodným krásam neteční, až hanba. Závidenia hodný pobyt majú tu obyvatelia domkov pod Šípom, milí a shovorčiví ľudia, ktorí hneď vedeli, kam sa ubierame. Sami od seba ponúkli nám mlieka, a od nás, cudzincov, nijako nechceli nič za to prijať. V cudzom svete dojímala nás ich láskavosť a pohostinnosť viac, ako sama krásna príroda. Ba Škutovci dali nám i svojho driečneho Tondu za sprievodcu na Šíp. Radosť bola shovárať sa s chlapcom. Bol nám vlastne len milým spoločníkom, veď pomedzi skaly a bučinu vychodenú cestičku môže si každý nájsť i sám. Obchádzali sme skalné výbežky, po ktorých vinie sa chodník hadovite a dolu je klzkým štrkom, hore zas opadaným, hnijúcim lístím pokrytý. Netrvalo dlho a dosiahli sme prvú pozíciu na hrebeni, odkiaľ otvorila sa ešte rozsiah94

lejšia vyhliadka, ako z Podšípu. Najmä Váh v žiari poludňajšieho slnka prebleskoval, ako rozliate striebro. Do diaľky zaletel zrak k zahmleným štítom tatranským, Choč z blízka kynul akoby nás pozdravoval, lesnaté vrchy nad Ľubochňou boly celkom blízko a niekoľko dedinôk popri Váhu zretedlne sa odrážalo. Na vysokých, prirodzených baštách Šípu na vrchu pažiťou obtiahnutých, milo bolo povystierať údy na slnku a pásť zraky po výšinách a dolinách. Vápencové skaly Šípu svojou milou zeleňou upomínajú Rujanu na baltickom mori. So štítu sišli sme opačným smerom, najprv lesom, potom lúkami naspäť na Podšíp a odtiaľ do Stankovian. S vrcholu Šípu dá sa sísť strmými stráňami a žlebmi pod sedlo a cezeň do oravskej dediny Žaškova, alebo popri Stankovanoch do Ľubochne. Suchý vrch. Dolinu Šútovky, v ktorej je i známy vodopád, delí od doliny Bystričky, ústiacej do údolia Oravy, Suchý vrch, na ktorý vedie od stanice kraľovanskej niekoľko chodníkov. Myslel som, že okolo Kraľovian už nič krajšieho neuvidím ako Šíp, ale tým väčšmi ma prekvapilo, keď som potom skúsil, že Suchý vrch smelo môže závodiť so Šípom, keď aj nie svojím útvarom, ale rozhľadom. Či to bolo zase kúzlo salašníckeho života, ktorý na Suchom vrchu prekvitá, čo mňa tak milo ovanulo? Iste aj to, ale o dojme tak priaznivom rozhodol najmä pohľad svojho druhu jediný: totiž nie len do údolia Váhu, ale i Oravy. Tieto rieky obe odnikiaľ tak krásne z vysoka neuvidíš, ako práve so Suchého vrchu, ktorý je im najbližší. Stok dvoch riek poskytuje utešený pohľad a práve taký aj oba valné prúdy vodné. Stále kráčaš peknými lesmi a lúčinami, rozhľady sa neprestajne menia; hoj, to pre turistu čosi nanajvýš uspokojujúceho. So Suchého vrchu dalo by sa hrebeňom ľahko výjsť až na Stoh, lenže je to cesta trochu pridlhá. Ale i samé prechádzky po Suchom sú také pôvabné, že bohato odmenia námahy spojené s výstupom, ktorý je spočiatku trochu príkry. Som istý, že práve

Suchý vrch, náhle začnú ho častejšie navštevovať, skoro si získa dobré meno u všetkých turistov na Slovensku.⃰ ⃰ Nepochybujem, že výhľad zo Suchého je skvostný, ale taký je i so Šípu, len treba vystúpiť nielen na bralnatý koniec hrebeňa, ale i na trávnatý kužeľ(asi v prostrieď hrebeňa), ktorý je najvyšším bodom, a odtiaľ vidíme takmer celú Oravu. Bralnaté čiastky hrebeňa poskytujú aj pekné lezenie. Red. Kto sa z Kraľovian len trochu porozhliadne, hneď pozná, že tu sú všetky podmienky, ktoré ich robia uspôsobilými stať sa strediskom turistického ruchu na hornom Považí. Nie deň, ale celý týždeň môžeš tu robiť vychádzky i lezecké túry na všetky strany. A keď sa ti zacnie za spoločnosťou, nemáš ďaleko do klimatických kúpeľov, do Ľubochne alebo do Ružomberka po železnici, ktorá jediná ruší velebné ticho tohto vrchovatého zákutia. Ani v Alpách nenájdeš mnoho takých miest ako Kraľovany, vynikajúce ľúbeznosťou partií dolinných i horských, takže sa hodia nielen na dlhší pobyt

letný, ale i za východisko pre turistov, či pohodlného výletníka, či odvážneho horolezcu. S tej stránky môžeme naše Kraľovany bez preháňania smelo zaradiť k najvyhlásenejším sídlom alpským. KČST na Slovensku má i tú vďačnú úlohu otvárať širšiemu obecenstvu svety krásné, ale dosiaľ neznáme. Nech len rozvinie svoju činnosť najbližší odbor, a prúd turistov potom si už nájde cestu nielen do Kraľovian, ale i do ich okolia. Dosiaľ ani o Kope, ani o Šípe, ani o Suchom vrchu niet literatúry. A sú veru pozoruhodné i svojou geologickou formáciou, i svojou kvetnou, nehovoriac o ich úhľadnej podobe. Práve v tom je zvláštny pôvab cestovania po slovenských vrchoch, že na mnohých spočíva pel novosti, ktorý je inde už dávno sotretý. Neraz musíš si sám hľadať cestu, chodník, ale najlepšie chutí jadro, ktoré si sami vylúpime. A čo tí, ktorí najradšej hľadia na vrchy zdola? Tabuľky s nápisom: Ryby lapať neslobodno, sbierať huby, maliny sa zakazuje, chodiť touto horou a lúkou sa tresce, takých zákazov v Kraľovanoch niet, to je tu neznámou vecou a ostane takou na dlhý rad rokov, ak budú všetci hostia rozumne a slušne užívať tejto slobody, ktorú im majitelia lúk, hôr a poľovky radi doprajú. Nuž, do videnia v Kraľovanoch!

Dobová reklama v Krásach Slovenska z roku 1922.

s batohom cez hory Ivana Poláková

Kto nestihol v predvianočnom čase navštíviť výstavu s názvom S batohom cez hory, nemusí byť zúfalý, môže si ju pozrieť do 31. 3. 2015 v priestoroch tzv. domu Horákovcov. Tu sídli Múzeum kultúry Čechov na Slovensku, ktoré sa nachádza sa neďaleko železničnej stanice v Martine. Pre zaujímavosť - majiteľka Anna Horáková – Gašparíková bola správkyňa osobného archívu prvého prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka. Výstavu v slovenskej i anglickej verzii pripravilo Múzeum telesnej kultúry SR a Slovenské združenie telesnej kultúry. Ide o výstavu, ktorá prostredníctvom bohatého, unikátneho obrazového a dokumentačného materiálu (fotografie a kresby) ucelene a v širších súvislostiach približuje históriu a okolnosti vzniku najznámejších turistických chát na Slovensku. Súčasťou výstavy sú ukážky turistických máp a literatúry, výstroja turistov a horolezcov i jubilejné medaily a rôzne ocenenia. Z ôsmich panelov sa dozvedáme, že prvý spolok organizovanej turistiky v Uhorsku s názvom Magyarországi Kárpátegyesület (MKE), slovensky Uhorský karpatský spolok, vznikol v roku 1873 v Starom Smokovci. Zakladal svoje pobočky, pričom jedna z nich, Turčianska sekcia so sídlom v Martine, v r. 1892 vyznačkovala chodník na Starý hrad pri Varíne a opravila chodník z Terchovej na Veľký Kriváň. Budapeštianska sekcia MKE sa v roku 1891 osamostatnila a premenovala na Magyar turista egyesület (MTE), slovensky Uhorský turistický spolok. V roku 1917 bola založená vo Vrútkach Fatranská pobočka MTE, ktorá vyznačkovala 25 km chodníkov a pripravovala výstavbu turistickej útulne na Medziholí pod Rozsutcom. 96

Vznik Československej republiky priniesol zmeny v organizovanej turistike na Slovensku. Na činnosť MKE sa usiloval nadviazať turistický spolok Karpathenverein (KV), ktorý si roku 1922 schválil nové stanovy. Svoje sídlo mal v Kežmarku a organizoval a vytváral podmienky na turistickú činnosť nemeckej menšiny na Slovensku. Pôsobil predovšetkým vo Vysokých Tatrách, kde prispel k rozvoju turistiky, lyžovania a horolezectva. Na druhej strane nemožno prehliadnuť, že spolok bol od konca 30. rokov ovplyvňovaný ideológiou nemeckého nacizmu. Roku 1945 bol KV československými úradmi rozpustený. Do tohto obdobia však už väčšina členov vystúpila zo spolku a vysťahovala sa do Nemecka. Počas svojho pôsobenia vydával Karpathenverein časopis Turistik, Alpinismus, Wintersport (1924 – 1933) a neskôr Die Karpathen (1934 – 1943). Klub českých turistov bol 13. 11. 1918 premenovaný na Klub česko-slovenských turistov (KČST) a v auguste 1919 založil v Bratislave svoj prvý odbor na Slovensku. Slovenská komisia KČST po roku 1923 navrhla výstavbu viacerých turistických útulní a chát, aj na hrebeni Malej aj Veľkej Fatry, pre potreby turistiky a lyžovania. Celkovo sa do r. 1938 vybudovalo vyše 60 chát a útulní so 670 lôžkami. Zásluhou prvého predsedu OKČST v Martine Václava Sudeka zriadili v r. 1928 v Martine turistickú nocľaháreň. Počas 2. svetovej vojny a najmä v SNP bolo úplne zničených 56 turistických chát a 14 bolo ťažko poškodených. V Malej Fatre zničili takmer všetky chaty. Za niekoľko rokov sa podarilo obnoviť väčšinu vojnou zničených chát, na ktoré bolo vyčlenená štátna podpora skoro 80 miliónov korún.

Mnohí turisti, organizovaní v KSTL s nadšením pomáhali pri obnove vypálených chát. Žiaľ, KSTL musel na základe zákona o zjednotení telovýchovy v roku 1948 svoju činnosť ukončiť. Chaty sa museli odovzdať Jednotnej telovýchovnej organizácií Sokol, pod ktorú prešiel aj celý jeho majetok. Na jednom paneli sme našli aj podrobnosti o Chate pod Borišovom: „Chatu pod Borišovom staval v rokoch 1937-1942 pre Odbor Klubu česko-slovenských turistov v Martine staviteľ Jančárik. Jej nedostatkom bolo, že vodu bolo potrebné vynášať z válovov asi 50 m pod chatou. Pre turistov visel kľúč pri vchodových dverách. Vybavená bola vojenskými posteľami so slamníkmi a pieckou. V čase SNP ju obsadili neorganizované jednotky slovenskej armády. Používali ju aj partizáni, ktorí kládli na Ploskej ohne pre lietadlá zhadzujúce zbrane, strelivo a iný vojnový materiál. Z iniciatívy a pričinením B. Mrdúta sa od mája 1945 začala chata rekonštruovať.

Pomohli brigádnici z martinského Oddielu Klubu slovenských turistov a lyžiarov i dobrovoľníci z Belej. Zrekonštruovaná chata bola otvorená v júli 1949.“ (Chatu pod Borišovom nevypálili, a to pravdepodobne preto, že bola rozstavaná.) Na výstavných paneloch sú použité fotografie, knižné, archívne, múzejné a galerijné dokumenty zo Slovenskej národnej knižnice, Matice slovenskej, zo zbierok viacerých súkromných osôb a hlavne ich spomienok. Za čo im patrí vrelá vďaka! Veľmi zaujímavá je aj štúdia s názvom – Z histórie výstavby turistických útulní a chát v Malej Fatre do roku 1949 - od autorov Ľubomíra Bernáta a Andreja Bendíka, ktorá sa nachádza v zborníku Slovenského národného múzea v Martine, vydaného v roku 2014. Škoda, že k výstave, ktorú finančne podporilo Ministerstvo školstva SR, nebol vydaný aj katalóg, určite by potešil nejedného návštevníka!

Ukážka expozície výstavy. Foto: I. Poláková

5 proti 5 Extra - Tv súťaž STV 1 Jozef Haráni

Koncom roka 2013, v pred vianočnom decembrovom čase, mi zazvonil telefón a na druhom konci linky sa mi predstavil milý ženský hlas. A že slovenská televízia! Pokladal som to za milý žartík a tak som tento rozhovor odkomunikoval vo viac menej odľahčenom tóne. Dostal som otázku, či nemáme ako jaskyniari záujem zúčastniť sa televíznej súťaže 5 proti 5 Extra. Nemohol som hovoriť iba za seba a tak som hlasu sa oznámil, že sa musím poradiť s ostatnými. Nastal kolotoč telefonátov, ktorý skončil, že „vari aj hej“. Na druhý deň som milému hlasu potvrdil, že „vari aj hej“. Hlas mi oznámil, že koncom roka, v závere vianočných sviatkov nás budú kon-

taktovať a prídu urobiť s nami kastingové video. December ubehol rýchlo a my sme už aj pomaly na nejakú STV zabúdali. Iba chalani sa občas uškŕňali, že kde je tá „telka“. Zrazu tesne pre koncom roka prišli dve milé dievčatá. Ani sme sa nestihli stresovať a v priestoroch zasadačky múzea Andreja Kmeťa sme za 15 minút absolvovali bleskový kolektívny kasting. A to bol zatiaľ všetko. Naše súťažné družstvo jaskyniarov sa skladalo zo šiestich členov Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec. Kapitán Jozef Haráni / Havran/, Ján Šparec /Šparo/, Pavol Pokrievka ml. /Papo/, Janka Pokrievková, Pavol Kardoš /Kocúr/ a náhradník Andrej Bendík /Benďo/.

„Nastajlovaní“ chlapci pred priamym prenosom. Foto: M. Brežný

Chvíľka s Mariánom Čekovským. Foto: J. Šparec

Finále. Foto: J. Bisák

Momentka s Evkou Mázikovou. Foto: J. Bisák

Spokojní predsedovia po úspešnom finále. Foto: M. Brežný

VÝZNAMNÉ VÝROČIA V TURCI V ROKU 2014. Jozef Haráni

V roku 2014 si, okrem významného výročia vrútockých turistov opísaného v článku Jána Pullmanna, ktorí si 28.augusta pripomenuli 90 výročie založenia svojho klubu, si pripomíname aj ďalšie jubileum a to 70 rokov organizovaného jaskyniarstva na Slovensku. Táto vzácna udalosť sa odohrala priamo v srdci Turca, v Martine. Dňa 15. apríla 1944 sa stretlo v zasadacej sieni, dnes už neexistujúceho Mestského domu, 25 jaskyniarskych nadšencov z celého Slovenska. Títo položili základný kameň organizovaného jaskyniarstva na Slovensku a založili Jaskyniarsky sbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Predsedom sa stal archeológ Vojtech Budinský – Krička,

podpredsedom Ľudovít Izák a náčelníkom Vojtech Benický. Do výkonného výboru sa dostali okrem iných aj jaskyniari z praxe a to Ján Majko, Peter Droppa a Miloš Janoška. Na mieste Mestského domu stojí dnes budova obchodného domu Prior.

Spoločné foto účastníkov finálneho kola s Jankom Kuricom a skupinom Vidiek. Foto: J. Gergišák

A opäť sme pomaly aj zabudli na nejakú televíznu súťaž, keď zrazu krátky telefonát z STV1 oznámil, že sme boli vybratí a v piatok 17.1.2014 ideme na živo s lyžiarskymi inštruktormi v štúdiu v Mlynskej doline. Až vtedy sme si uvedomili, že je to „naozaj“ a už ide do tuhého. Náš „politruk“ Šparo sa ujal vedomostnej prípravy družstva a patrične nás „dusil“. Skrátka dôkladne pripravení a s patričnou dávkou kokteilu, zloženého zo sebavedomia, odvahy a riadnej trémy sme nastúpili. Naše prvé kolo sme úspešne absolvovali a lyžiarskych inštruktorov sme slušne prevalcovali. Postúpili sme do ďalšieho kola, ktoré sa odohralo tiež v piatok 7.2.2014. Tu musel nastúpiť náhradník Benďo za Papa, ktorý bol na jaskyniarskej akcii v Kosove. Tu sme zase „vyfúkli“ osobných trénerov a navyše sme ako bonus vyhrali 1 500 €. Týmto víťazstvom sme sa prebojovali do finále. Týždeň na to sme sa dozvedeli, 100

že naši súperi v tomto finále budú turisti z Horoviec. „Veľké“ finále sa uskutočnilo 28.2.2014. Z našej strany nás prišlo povzbudiť priamo do štúdia takmer 20 fanúšikov, dokonca aj vedenie SSS na čele s Bohušom Kortmanom. Zo strany turistov prišiel celý autobus a zopár áut. Počet ich fanúšikov bol okolo 60. Členovia oboch tímov sme už boli „ostrieľaní a skúsení bojovníci“ a tak za sprievodu Janka Kurica a jeho skupiny Vidiek nás Andrej Bičan odštartoval večer o 20.20.hod v priamom prenose. Finále sme zvládli bravúrne a turistov sme dostali úplne na kolená. Vyhrali sme v pomere 632 : 0 a Andrej poznamenal, že taký debakel ešte nezažil. Sme radi, že sme mohli týmto netradičným spôsobom zastúpiť a zviditeľniť jaskyniarov nielen z Turca ale aj z celého Slovenska a z ôsmich súťažných družstiev dosiahnuť toto prvenstvo.

O tomto zakladajúcom valnom zhromaždení sa dočítate v článku Vojtecha Benického „Máme Jaskyniarsky sbor KSTL“ v časopise Krásy Slovenska, číslo 1, ročník XXIII, z roku 1945-46. Z neho na ukážku uvádzame originál začiatku článku a titulnej stránky čísla. V čísle 5, toho istého ročníka, bol uverejnený „Rokovací poriadok Jaskyniarskeho sboru Klubu slovenských turistov 101

Foto J. Bojmíra k článku Smrť a život na Martinských holiach.

a lyžiarov v Turčianskom Sv. Martine“, ktorý v tej dobe fakticky nahrádzal stanovy. Tento zbor mal celoslovenskú pôsobnosť a vytrval až do roku 1949, kedy vznikla Slovenská speleologická spoločnosť. Máme tu ešte ďalšie výročia, ktoré je skôr pietnou spomienkou. 30.októbra 1944

bola vypálená pôvodná chata na Martinských holiach. Čiže uplynulo rovných 70 rokov od tejto udalosti, ktorá priniesla smútok do vtedajších radov nielen turčianskych turistov. Táto udalosť bola zachytená perom Jána Bojmíra v článku „Smrť a život na Martinských holiach“ v časopise Krásy Slo-

Novostavba provizórnej chaty na Martinských holiach. Foto: J. Bojmír

103

Chata pred spustošením.

Projekt núdzovej chaty na ostavších základoch, podľa projektu arch. F. Čapka.

Rumovisko.

venska, číslo 2, ročník XXIII, z roku 1945-46. V článku stručne opisuje ako bola Nemcami vypálená chata na Martinských holiach, no hlavne opisuje nasledovné činy a oduševnenie, s akým sa začala budovať chata nová. To oduševnenie, ktoré nám v dnešnej dobe naozaj, ale naozaj chýba. Ďalej Ján Bojmír uviedol v tom istom ročníku Krás Slovenska, v čísle 4, do povedomia čitateľov článkom „Nová „Malá“ chata na Martinských holiach“ dočasnú náhradu za vypálenú veľkú chatu. Táto „malá“ chata bola nadšencami z radov turčianskej turistiky postavená za štyri mesiace 104

a to zápasili s nedostatkom materiálu a s jeho presunom. No a na záver ešte jednu výročnú spomienku s číslom 70. Chata pod Chlebom bola síce vlastníctvom žilinských turistov, no katastrálne spadala do Turca. V tom istom čísle, kde je opisovaný zrod „malej“ chaty na Martinských holiach opisuje Milan Šaradin v článku „In memoriam chaty pod Chlebom“ jej vypálenie 3.novembra 1944 nemeckými vojakmi. Ak som nejaké výročné udalosti alebo spomienky neuviedol, nech mi čitatelia odpustia. Určite to v ďalšom čísle napravím.

Pohľad na dnešnú podobu chaty pod Chlebom. Foto: J. Haráni

105

SPRÁVA O ČINNOSTI KST TURIEC - 2014 Jozef Haráni

Uplynul rok 2014 a mojou úlohou je zhodnotiť za toto obdobie činnosť celého KST Turiec, jeho rady a výkonného výboru. Rada KST Turiec /ďalej R KST T/, bola tvorená predsedami jednotlivých klubov a 7 členmi výkonného výboru. K dnešnému dňu máme v regióne Turiec združených stále 17 klubov a oddielov s celkovým počtom 766 platiacich členov. Štyri najväčšie kluby sú KST Vrútky 123 členov, ZŤS Martin 114 členov, KST Dynamo Krpeľany 85 členov a KST Lipovec s počtom členov 64. R KST T sa na svojich dvoch zasadnutiach, ktoré sa konali v minulom roku, zaoberala predovšetkým prípravami na VZ KST T. Najskôr to bolo XXV. VZ na jar, keď bol síce zvolený výbor KST T, ale kandidát za odstupujúceho predsedu KST T Vladimíra Povodu sa neprihlásil. Prebrali sa aspoň všetky správy za uplynulý rok 2013, rozvoj turistických aktivít, značenie turistických chodníkov v Turci a asi najviac hospodárenie klubu. V letnom období medzi zasadnutiami R KST T som dostal ponuku od niekoľkých členov klubu, či nechcem prijať funkciu predsedu KST T. Vtedy som si sám dal čas na rozmyslenie do najbližšieho zasadnutia R KST T. Priznám sa, že som bol touto ponukou zaskočený a zároveň poctený. Uplynulo takmer 25 rokov, keď som bol pri zrode nášho klubu jeden rok v centre jeho diania. V tom období som však zároveň začal svoj čas venovať podnikaniu a na tieto aktivity som už jednoducho nemal ani čas a nakoniec ani skúsenosti. K organizovanej turistike som sa vrátil v roku 2013, keď som stál pri zrode turistického klubu Fatra Vrútky. Tým som sa, chtiac nechtiac, dostal ako jeho predseda aj do R KST T. Za106

čal som pomaly prenikať do problematiky diania sa v tomto klube a uvedomil som si, že po rokoch sa až tak veľa toho nezmenilo. Akurát som sa začal pozerať na vec pohľadom človeka, ktorý bol celé tie roky mimo diania v klube a možno práve preto dokáže mať nezaujatý postoj a určitý nadhľad. Preto som na jesennom zasadnutí R KST T ponuku na kandidatúru prijal. Potom začala príprava na XXVI. MVZ. Na tomto MVZ bola moja funkcia predsedu KST potvrdená. Prijal som to ako výzvu postaviť sa do čela našej turčianskej turistickej komunity a spolu s vami všetkými ju priviesť nielen k prosperite hospodárskej ale aj spoločenskej. Hodnotiť prácu VV KST T za uplynulý rok do konca septembra 2014 by som mohol len na základe zápisov zo schôdzí a tie sú k dispozícii. Od začiatku roka až po môj nástup do funkcie sa riešili hlavne problémy okolo hospodárenia na chatách. Niektoré sa doriešili a niektoré sa svojim spôsobom neustále opakovali a presúvali. Hneď po nástupe do funkcie som v budove sídla v Martine zamenil nedôstojnú kuticu nášho administratívneho pracovníka za riadnu kanceláriu. Počas zasadaní výkonného výboru, či už v sídle klubu alebo na výjazdových zasadnutiach som sa zoznámil so stavom majetku a s tým spojeným procesom údržby, opravy či jeho prípadnej rekonštrukcie. Tieto kroky zhodnotí vo svojej správe podpredseda pre správu majetku Jozef Matejčík, s ktorým sme ich začali postupne aj zodpovedne a cieľavedome realizovať. Ďalej, s pomocou výkonného výboru, sa zoznamujem aj so sekciou turistiky. Zhodnotenie sekcie turistiky prednesie

podpredseda pre turistiku Štefan Hudák. Toto zhodnotenie bude komplexné a zahŕňa VHT a turistiku pešiu, lyžiarsku, vodnú a aj turistiku mládeže. Brigádnickú činnosť, ktorá bola minulý rok minimálna, zhodnotí Róbert Fris. S výsledkami značkárskej sekcie za uplynulý rok nás oboznámi náš okresný značkár Milan Stuchlý. Vážení priatelia turisti. V týchto dňoch, presnejšie 17.4.2015, si pripomína-

me 25. výročie založenie nášho Klubu slovenských turistov Turiec. Touto, možno pre vás neobvykle krátkou správou, sa s vami lúčim. Zároveň vás ubezpečujem, že práve tento jubilejný a pre nás naozaj významný rok dopadne tak, že táto správa bude o rok podstatne rozsiahlejšia a svojím obsahom poteší vaše uši a srdcia. V Martine 10.3.2015

Pohľad na Borišov zo sedla Kýšky. Foto: N. Bonda

107

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2014

Jozef Haráni, Pavol Pokrievka ml. Členovia JK ST zorganizovali v roku 2014 celkovo 65 pracovných a povrchových prieskumných akcií. Tentoraz sa hlavná činnosť klubu odohrala viac menej v réžii jednej skupiny. V roku 2014 Paľo Pokrievka ml., Jano Šparec a ostatní zamerali svoju činnosť predovšetkým na Jaskyňu so závalom (tzv. Chliev) v pravom svahu Došnej dolinky. Celkovo na tejto lokalite odpracovali do konca kalendárneho roku 33 pracovných akcií. Na lokalite začali pracovať ešte v roku 2004, vtedy ako členovia Speleoklubu Malá Fatra. Pôvodne išlo iba o 5 m dlhú jaskyňu ukončenú závalom. V jaskyni vtedy odpracovali niekoľko akcií, pre hrozbu zavalenia však práce ukončili. Koncom roku 2013 na lokalite obnovili práce. Postupne odťažili značnú časť závalu, čím vyčistili sienku vysokú 4-5 metrov a širokú 1 – 1,3 m. Smerom do masívu bola sienka ukončená po dvoch metroch zasintrovaným závalom. Pre ďalší postup zvolili smer priamo popod zával. Závalovú stenu spevnili výdrevou a začali postupovať popod zasintrovaný zával smerom do masívu. Po ôsmich metroch sa dostali do prvého voľného priestoru, ktorý bol po 4 m opäť ukončený závalom s prievanom. Priestor však museli v celej dĺžke prehĺbiť a následne sa pustili do ďalšieho závalu. Opätovne bolo potrebné zafixovať z hora visiaci zával. Po odťažení závalu smerom do hĺbky približne jeden meter, sa vo výkope objavil vstup do úzkej plazivky. Hoci predpokladali, že jaskyňa pôjde priamo do masívu, úzka plazivka s prievanom sa stáčala paralelne so svahom. Po rozšírení štyroch metrov plazivka vyústila do nízkej sienky cca dva krát dva metre, do ktorej vy108

úsťovalo niekoľko freatických rúr s priemerom 0,3 až 0,5 m, stúpajúcich k povrchu. Pre ďalší postup zvolili prehlbovanie dna sienky smerom dole. Po niekoľkých akciách ich zastavilo zúženie do pukliny širokej sotva 5 cm. Postup ďalej sa javil ako neperspektívny a práce na lokalite chceli ukončiť. Stále sa nám však javili priestory na konci jaskyne úzke v porovnaní s ostatnými priestormi jaskyne pred plazivkou. Zdalo sa , že pri výkopových prácach stratili hlavný smer jaskyne. Pred úplným ukončením prác na lokalite teda ešte skúsili vykopať sondu pred plazivkou. Predpokladali, že jaskyňa by mohla pokračovať smerom do hĺbky a priamo do masívu. Po odťažení závalu smerom do hĺbky sa ukázalo ústie zavalenej priepasti, s priemerom odpovedajúcim rozmermi vstupným priestorom. V súčasnosti dosahuje hĺbka priepasti 5 m a na lokalite sa naďalej intenzívne pracuje. Celková dĺžka jaskyne dosiahla 46 m. V Belianskom krase, okrem Jaskyne so závalom, začali pracovať aj v Suchej jaskyni č.1, nakoľko od marca 2014 po dohode s OS Veľká Fatra vlastníme kľúče od jaskýň v Belianskej doline. Prieskumné práce zahájili na známom mieste v Kaňone. Toto miesto bolo dlho označované ako najperspektívnejšie v celej jaskyni. Išlo o úzku puklinu so silným prievanom smerujúcu do hĺbky. Počas šiestich pracovných akcii sa podarilo rozšíriť úžinu v dĺžke 5,5 m a preniknúť do ďalšieho pokračovania. Novoobjavené priestory pomenovali Klobásová sieň. Z tejto siene priestory pokračovali dvomi smermi, stúpajúcou chodbou a puklinou so závalom. Prievan, ktorý sledovali už v objavnej pukline sa strácal v závale.

hraničí navštívili Rumunskú jaskyňu Sura Mare. V spolupráci so Speleoklubom Červené vrchy uskutočnili poznávaciu cestu do Slovinska, kde navštívili Postojnu jaskyňu, Predjamský hrad spolu s jaskyňou, Škocjanskú jaskyňu a vystúpili na Monte Kanín, kde navštívili vchod do priepasti CEHI 2 (Liptovská 2). Tradične sa zúčastnili na prieskume Slovačky jamy na Karadžici v Macedónsku a Jaskýň Radavc a Veľká Klisura v Kosove. Celkovo uskutočnili 64 akcií, zúčastnili sa jaskyniarskeho týždňa, podnikli poznávacie cesty do Rumunska a Slovinska, zúčastnili sa na expedíciách do Macedónska a Kosova. V októbri sa konala exkurzia do Moravského krasu. Zúčastnili sa jej naši členovia v zložení: Rasťo Duchaj, Renátka Šajgalíková, Ľudo Kubáni, Miro Kardoš, Tomáš Masár, Ivka Šparcová, Ľudo Varecha. Navštívili Amatérsku jaskyňu.

Andrej Bendík s Jozefom Haránim absolvovali prednášku Jaskyne a jaskyniari v priestoroch ZŠ s materskou škôlkou, Turčianske Teplice pre 5.-6. ročník. Andrej Bendík sa zúčastnil na projekte „Turizmus v krase a kras v turizme“ (Európsky fond regionálneho rozvoja, Spoločne bez hraníc, Program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Česká republika, 2007-2013). Ďalej determinoval kostrový materiál z jaskýň M-1 a Jaskyne Izabely Textorisovej, získaných v roku 2013 a prezentoval ich formou odborných a populárno-náučných článkov. Ďakujeme všetkým členom JK ST za činnosť v roku 2014 a zároveň im prajeme veľa úspechov pri ďalšom pôsobení v krase Turčianskej záhradky. V Martine 30.1.2015

Vynáška materiálu na výdrevu do Jaskyne so závalom. Foto: J. Haráni

Tento zával sa podarilo rýchlo prekonať. Za závalom však čakalo nemilé prekvapenie. Po preplazení za zával zrazu zbadali stopy v blate a meracie body. Rýchlo dospeli k záveru, že sa nachádzajú v priestoroch Plazivky v Kaňone. Tieto časti objavili a zamerali P. Holúbek a kol. v roku 1994. Hoci sa vyriešil jeden veľký otáznik, predpokladané rozsiahle pokračovanie jaskyne sa za úžinou nenachádzalo. Ďalšie pokračovanie sa predpokladá po prekonaní zúženia na najhlbšom mieste Plaziviek v Kaňone, čo si však vyžaduje rozsiahle práce. Celková dĺžka novoobjavených priestorov je 25 m. Spolupracovali aj so Speleoklubom Malá Fatra pri prieskume Žiarnej jaskyne č.4 a to na siedmich pracovných akciách. V Blatnickom krase uskutočnili, v pomere k predchádzajúcim rokom, menej akcií. Venovali sa predovšetkým povrchovému prieskumu. V spolupráci s Peťom Holúbekom hľadali Krkavčiu jaskyňu a vytopené miesto, ktoré lokalizovali začiatkom 110

90 tých rokov. Po dvoch akciách sa tieto lokality aj podarilo opätovne nájsť. Na vytopenom mieste sa začalo aj pracovať. Hĺbka sondy dosiahla dva metre, pričom sa podarilo naraziť na kompaktnú stenu. Pre ďalšie práce je nutné zabezpečiť sondu proti zavaleniu. Pokračovali aj v prieskume jaskyne M-1 a Priepasti pod Ostrou. V iných krasových územiach Slovenska sa zúčastnili v spolupráci s inými klubmi na prieskume viacerých lokalít. V Belianských Tatrách to bola Jaskyňa štyroch medveďov. V Červených vrchoch sa zúčastnili čerpania Občasnej vyvieračky. V Kraľovanoch pomáhali pri zameriavaní známych jaskýň, ale aj pri prieskume a dokumentácii novoobjavených priestorov v Hornej jaskyni v Sokole. Exkurzne navštívili Medvediu jaskyňu v Jánskej doline a zostúpili na dno známej priepasti Zvonica na Plešiveckej planine. Zúčastnili sa jaskyniarskeho týždňa v Malužinej, kde pomohli pri lokalizácii dlho hľadanej priepasti na Veľkom Boku. V za-

Pracovné nasadenie pri čistení „Chlieva“. Foto: J. Haráni

111

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2014 Jozef Haráni

Členovia TK Fatra Vrútky zorganizovali alebo sa zúčastnili v roku 2014 na celkom 61 túrach. Štatistický stav nášho klubu k 31.12.2014 je nasledovný. TK FV má 14 členov, z toho 12 je kmeňových a 2 čakatelia. Klub zastupuje trojčlenný výbor. Svoju činnosť sme zahájili už tradične na trojkráľovým výstupom a to hneď na dvoch miestach. Jedna účasť bola na Rokoš v Strážovských vrchoch a druhá na Martinské hole. Potom nasledovali pracovné zimné túry toť za humnami. Absolvovali sme dve akcie pri čistení „nášho“ vrchu Hradisko, ako prípravu na detský výstup v lete. Na prelome januára a februára sme sa zúčastnili 48. slovenského zimného zrazu turistov v Bardejovských kúpeľoch. Tu sme vystúpili na Stebnícku Maguru a Busov. Február pokračoval túrami s deťmi. Najprv výstupom na Zámčisko v Malých Karpatoch a potom na Blatnický hrad. Marec začal v Chočských vrchoch peknou túrou na Liptovský hrad a o týždeň sme zdolali Prosečné. Ešte v marci opäť túra s deťmi na kopček Žiar nad Považskou Bystricou a na druhý deň sme absolvovali otvorenie jarnej sezóny výstupom na Tlstú horu nad Dohňanmi pri Púchove. O týždeň sa ocitáme v Medvedích chrbtoch, kde so Spišiakmi a našimi deťmi vystupujeme na Sans-Souci nad Spišskou Novou Vsou. Marec uzatvárame výstupom na Šíp zo Žaškova. Apríl zahajujeme Martinskou ferratou a o týždeň drobnou túrou na Kuklu v Malých Karpatoch. Veľká noc sa niesla v znamení výstupu na Chatu na Kľačianskej Magure. Máj sme začali prípravou Hradišťa na júnový výstup. Pár dní na to vystupujeme na Strážov. Potom nasleduje posledná príprava Hradišťa na detský vý112

stup. Záver prvej dekády mája sme ukončili opäť našou ferratou na Martinské hole, variantom B. Súčasne v čase dvoch uplynulých túr prebiehal prechod hlavného hrebeňa Krkonôš dvoma naším členmi. Ďalší víkend nasleduje výstup na Vtáčnik z Bystričian. Na deň detí slávnostne zahajujeme 1. ročník výstupu na Hradište. Týždeň na to zdolávame s deťmi Jánošíkové diery. Prvú júnovú dekádu ukončujeme 28. etapou Okolo Slovenska po štátnych hraniciach a vystupujeme na Hrubý štít vo Vysokých Tatrách. Potom nasledujú dve ľahšie túry. Výstup na Ostrú horu v Bielych Karpatoch a na Malý Lubín v Strážovských vrchoch. Nasleduje uzavretie júna 29. etapou OS výstupom na Svinicu. Potom účasť na 61. celoslovenskom turistickom zraze v Trebišove, v rámci ktorého sme vyšli na Malý Milič a navštívili jazero Izra. V júli sme zvládli 30. a 31. etapu OS a prešli sme celý hlavný hrebeň Západných Tatier od Kasprovho vrchu až po Rákoň. Medzi týmito dvoma etapami sme ešte raz prešli Martinskú ferratu a zúčastnili sa 41. ročníka chodníkom Jána Vaňu (Borišov, Ploská). August sme začali 14.ročníkom medzinárodnej turistickej akcie “Pochody Turčianskou záhradkou“ výstupom na Malý Fatranský Kriváň. Týždeň na to pokračujeme 32. etapou OS. Trvala dva dni. Prvý deň sme prešli od Rákoňa po Oravickú Maguru a ukončili Západné Tatry. Druhý deň sme prešli krajom Skorušinských vrchov od Oravickej Magury až do sedla Suchá hora. V polovici augusta prechádzame 33. etapou OS po hranici cez Oravskú kotlinu. V nej zdolávame močiare Hladovských a Suchohorských borov. Na prelome augusta a septembra 34. etapou OS za dva

dni zdolávame časť Oravských Beskýd od Oravskej priehrady cez Babiu horu, Malú Babiu horu až do sedla Hliny. Prvý septembrový víkend je tiež vyplnený opäť etapou OS. Dokončujeme Oravské Beskydy od sedla Hliny cez Pilsko a Úšust až do sedla Príslop. September uzatvárame predposlednou etapou OS. Od sedla Príslop cez Rycierovu horu, Veľkú Raču a Kykulu až do Zvardonu. Začiatkom októbra sme vystúpili na Suchý v Malej Fatre. V druhej polovici októbri dokončujeme finálnu 37. etapu OS prechodom Kysuckými Beskydami až na trojmedzie Slovenska, Čiech a Poľska. Záver októbra sme oslávili výstupom na Borišov. Prvý novembrový víkend absolvujeme dvojdňovú akciu v Nízkych Tatrách. Vystupujeme na Chopok z južnej strany cez Vajskovskú dolinu a po nocľahu na Kamennej chate schádzame späť bočným hrebeňom cez Pálenicu. V polovici novembra nasle-

dujú dve detské túry. Najprv navštevujeme Partizánsku nemocnicu v Západných Tatrách a potom sme vyšli na Chatu pod Magurou. November uzatvárame výstupom na Minčol, Ploskú a Veľký Rozsutec. V decembri vystupujeme najprv na Lysec a potom na Hrubú Kačku v Strážovských vrchoch. Sviatky sa neobišli bez tradičných štefanských výstupov a to na Bachureň nad Lipanmi a na našu Tlstú nad Blatnicou. Rok 2014 ukončujeme silvestrovským výstupom na Ostrý vrch - Ravasky v Kremnických vrchoch. Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2014 absolvovali a zároveň im do roku 2015 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách Vo Vrútkach 13.1.2015

J. Minárik pri prameni rieky Labe. Foto: J. Gergišák

113

noviny, časopisy, knihy, brožúry, katalógy

grafický dizajn a sadzba

alfa PRINT ÚV lak úpravy lakom číslovanie perforovanie orez slepotlač razba laminovanie

letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre, samoprepisovacie tlačivá

vizitky plagáty nálepky škatuľky pohľadnice potlač obálok hlavičkový papier

Zabezpečujeme dopravu na požadované miesto podľa objednávky zákazníka.

Tlačiareň Alfa print, s.r.o. Robotnícka 1D 036 01 Martin Tel.: 043/400 16 29 Fax: 043/400 16 99

114

E-mail: alfaprint@alfaprint.sk www.alfaprint.sk

116

117

SUMMARY The Turiec Region Yearbok is now published

118