CE ZA AR 2020

CEZA 2020 AR

Peter Moravčík (SK)

Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény?

PM Mám pocit, že ak začneme túto úvahu vzopätím rokov 60-tych, kedy napriek, alebo práve vďaka, špecifikám riadenia socialistického štátu a podmienkam tvorby v ňom vznikli vynikajúce architektonické diela, prešla naša architektúra trochu mdlým obdobím rokov 80-tych, možno až desivých rokov 90-tych s postupom nábehu ku kreovaniu lepších výsledkov po roku 2000. Nedá sa to odtrhnúť od postupného kultivovania vedomostí a nárokov investorského stavu, ktorý, priznajme si, je veľmi dôležitým predpokladom vzniku dobrej architektúry. A že súčasná architektonická scéna – ktorá, možno práve aj vďaka podobným aktivitám, akou je CE ZA AR, už nemusí bojovať o základné miesto profesie architekta a významu dobrej architektúry v hodnotovom rebríčku spoločnosti – nebude iba ohúrene preberať vzory a estetiku zo zahraničia, ale má potenciál prekvapiť vlastnou autentickou estetikou, technickou uvedomelosťou a inovatívnou kreativitou.

Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

PM Odjakživa som mal a ešte stále mám pri sledovaní zahraničnej európskej architektúry pocit, že architektúra je tam skutočným umením. Pred špičkovými výkonmi pociťuje človek úctu a obdiv k jej tvorcom. Že do svojich diel s ľahkosťou mozartovskej prirodzenosti vkladajú to, čo robí architektúru umením. Navyše, že je táto schopnosť žiadaná a vysoko cenená. Samozrejme, popri všetkých ostatných atribútoch, ktorými musí architektúra disponovať – funkčnosťou, ekonomickým ratiom a environmentálnou ohľaduplnosťou. Stále mám pocit, že my sme tu stále ešte len sledovači diania a aplikátori. Ten rozpačitý pocit sa ešte zvýrazňuje porovnaním s vývojom v postsocialistických krajinách, s ktorými sme v merudeviatom roku vyštartovali akoby z jednej štartovacej čiary. Ale nateraz ešte stále zjavne zaostávame. Možno aj preto, že máme akýsi blok k uznávaniu vlastnej domácej architektonickej kvality doby minulej. A k odvolávaniu sa na jej odkaz a jeho aktualizáciu.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra? Reaguje na globálny vývoj dostatočne?

PM Možno práve preto, že nie sme a asi nikdy nebudeme lídrami globálneho architektonicko-urbanistického diskurzu, môžeme bez hystérie študovať jeho výsledky a na niektoré z mnohých, niekedy i slepých cestičiek sa nemusíme vôbec vydať. Slepá cesta bezbrehej expanzie developmentov „urbánnej kaše“ bola známa už dávnejšie a mohla byť kapitolou v dejinách, ktorú sme na základe jej nekvality mohli kľudne vynechať. Rovnako aktuálny rozvoj našej metropoly nabral dynamiku rozvoja svetových miest , avšak u nás prípravou technickej infraštruktúry i „krásotvorbou“ mestskej siluety nie je celkom nepodobný dráhe neriadenej strely. Takže najvyšší potenciál globálnych výziev vidím v ich dôslednom monitoringu, s porozumením, aby sme zbytočne neopakovali zjavné omyly.

V čom má slovenská architektúra príležitosť prispieť k európskej architektúre?

PM Môžem tak trochu nadviazať na predošlú otázku. Tým, že sme mali rozvoj vďaka spoločenskému fenoménu socialistickej éry trochu zablokovaný, mohli sme sa z európskeho kontextu poučiť, ako narábať s doslúživšími časťami mesta, že jedinou cestou ich rozvoja nie je celoplošná asanácia. Popri zlikvidovaných brownfields tu máme ďalší silný fenomén - sídliská. Tiež svojho času takmer odkázané na vyhynutie. Možno práve cesta ich kultivovaného znovuzrodenia a doplnenia na plnohodnotný životný priestor by mohla byť naším príspevkom do debaty o architektúre v európskom rozmere. Samozrejme nemyslím farebnosťou zatepľovaných fasád, ale širšou témou ich urbanistickej, architektonickej, environmentálnej aj spoločenskej revitalizácie. A veľmi by ma potešilo, keby sme niečo vyťažili z autentického prostredia mimo hlavného mesta. Keby v metropole vyštudovaní architekti, vracajúci sa do svojich domovov, nefrflali na nedostatok práce a nepoddajnosť slovenského stavebníka, ale vytvorili fenomén autentickej, možno až autochtónnej kvality. Výstavbou generických veží v hlavnom meste sotva dobyjeme európsky architektonický Olymp.

Prešli ste cestu naprieč celým Slovenskom, čo vo Vás zanechalo najsilnejší dojem?

PM Možno to nebola jediná vec, jediný moment. Skôr celkovo vynikajúci pocit, že to, čo bolo za posledné dva roky prezentované a čo sme aj navštívili, bolo, až na pár výnimiek, skutočne skvelé. Videli sme rodinné domy na neokukaných a kreatívnych koncepčných základoch, zaujímavých nie efemérnosťou preglejkovej schránky, ale vtipným odhalením podstaty rodinného bývania so silnou väzbou na záhradný exteriér. Videli sme rodinné domy takmer frivolné, ale aj poctivo vážne – rozhodne však nie banálne. Videli sme interiéry, spracované s vysokou pedantnosťou, avšak určite nie uťahané. Maniera preglejok a odhalených trámových stropov rokov nedávno minulých je dôstojne nahrádzaná novou „dobou železnou“. Kto nemá knižnicu, alebo kuchyňu z plechu hrúbky 4 mm, nie je in! Bytové domy potešili už len rozmanitosťou podstaty svojho vzniku – rekonštrukciou, dostavbou prieluky a novostavbou. Pri bezbrehých lánoch novostavieb bytových developmentov to celkom pochopiteľne pozitívne rezonuje. Občianske stavby boli šťavnaté svojou rôznorodosťou aj mimoriadne sympatickým príbehom ich vzniku a všetky nominované sa stali vysokou pridanou hodnotou prostredia, do ktorého vstúpili. V kategórii exteriéry každá z nominácií výrazne povýšila existujúci status quo citlivým a pokorným spôsobom, avšak veľmi presvedčivou aplikáciou svojich intervencií. A vysloveným zážitkom boli diela zaradené medzi fenomény, celkom pochopiteľne vymykajúce sa mainstreamu a nastoľujúce otázky prapodstaty rozmýšľania o správnych pilieroch dobrej

architektúry, jej smerovania v dobe urputnej masifikácie urbánneho aj prírodného prostredia a nádeji o reverzibilite zlých zásahov do dobrej architektúry.

Ako by ste, na základe toho, čo ste mali možnosť vidieť, definovali slovenskú architektúru?

PM Slovenská architektúra prekonala od tesne porevolučnej doby po súčasnosť veľký kvalitatívny vzostup. Za tých 30 rokov vyrástlo niekoľko generácií architektov, ktorí zmenou kvality profesionálnej výučby, širšími možnosťami rozhľadu vo svetovom dianí aj možnosťami osobnej pracovnej vandrovky po európskych a svetových ateliéroch držia prst na tepe doby a mnohí sú zárukou, že o vývoj slovenskej architektúry netreba mať obavy. Áno, sme stále trochu pozadu v profesionálnom diskurze a na špici asi nikdy nebudeme, ale to nie je len fenomén úzko profesijný, ale celospoločenský. Samozrejme, to, čo sme videli vo finále aktuálneho ročníka, je len malé percento celkovej architektonickej tvorby u nás. Všeobecne stále prevláda priemer až podpriemer. Avšak práve kvalitatívna úroveň priemeru je celospoločensky dôležitá a tam je čo doháňať. Nesmierne potešujúce však je, že na stole sú už témy voľakedy úplne nepriechodné. Napr. ochrana kultúrneho dedičstva architektúry moderny a neskorej moderny, revitalizácia brownfields, ekologické aspekty výstavby a predvídanie jej dopadov na životné prostredie, otázky o pridanej hodnote nových investícií pre svoje okolie. A nie sú to už len akademické otázky - ako by bolo dobré, keby… Dostáva sa to do povedomia, dokonca do požiadaviek investorov, kladených na architektov. Tí sa musia odosobniť od svojich čisto výtvarných ambícií, zakrývajúc tak jemnú technologickú i svetonázorovú „prispatosť“. O to hodnotnejšie potom vyznie, ak popri všetkých požiadavkách vedia vložiť do riešených zadaní kreatívny rozmer – ten sa v konečnom dôsledku našťastie od architekta predsa len vždy očakáva.

Kde vidíte jej najväčší prínos a silu? A naopak, kde slabiny? A ktoré konkrétne to sú?

PM Možno je pes zakopaný v podmienkach jej vzniku. Silne ju ovplyvňuje generačný fenomén. Len minimálne percento aktívnych „starých bardov“ dnes produkuje špičkovú architektúru a často už len zotrváva na istotách naučenej rutiny. Naopak mnoho mladých disponuje privysokými ambíciami a po prvej realizácii majú tendenciu podľahnúť klamu, že najdôležitejšie je za každú cenu postaviť dom. Ale ono to tak nie je. Najviac sa treba snažiť postaviť DOBRÝ dom. Celkom sympatickým fenoménom na scéne je tak ono známe spojenie „skills and power“, keď sa spojí skúsenosť zrelého, možno už trochu skeptického architekta s dynamikou mladých, energiou a chcením nabitých kolegov. Ale ani to nie je pravidlo, existuje veľa nápadmi a energiou sršiacich „starcov“ a naopak príliš rýchlo profesijne „unavených“ mladých. Takže najväčšiu silu prináša architektúra pri neutíchajúcom záujme o jej tvorbu, podloženom neustálym štúdiom, sledovaním diania, rozmýšľaním o nej. A to platí naprieč vekovou štruktúrou.

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

PM Myslím, že toto ocenenie sa pomaly dostáva pod kožu nielen v rámci našej profesionálne zúženej bubliny, ale preniklo do povedomia širšieho okruhu záujemcov o architektúru a architektonickú kultúru. Dá sa možno až neskromne konštatovať, že preniklo do povedomia širšej verejnosti. A tak, ako nás život všetkých núti priučiť sa finančnej, či právnej gramotnosti, otázky urbanistickej a architektonickej tvorby začínajú zaujímať čoraz viac inak nezainteresovaných ľudí, ktorí postupne chápu, že ide o veľmi dôležitú súčasť hmotnej a duchovnej kultúry, ktorá veľmi intenzívne ovplyvňuje tvorbu životného prostredia ako priestoru pre život nás všetkých. Treba uznať, že ocenenia poväčšine získa skutočne to najlepšie, čo naša scéna aktuálne vyprodukuje – a tak je popri silnej satisfakcii a silnom marketingovom dopade pre život laureáta tým najdôležitejším, že verejnosť prenikne cez membránu našej bubliny a o tom najlepšom sa aj dozvie a osvojí si to. Aj preto vnímam rozhodovanie a verdikt poroty za silne spoločensky zaväzujúce. Organizačne je tento salón aktuálneho architektonického diania – napriek vynúteným obmedzeniam, spôsobeným tohtoročnou „koronou“ - vynikajúco pripravený, ako pre architektov, ktorí prihlasujú svoje diela, cez vynikajúce podmienky pre prácu poroty, následné kreatívne sprievodné procesy, až po hľadanie nových ciest aj v samotnom vyvrcholení v jesennom galavečeri. Osobne mi účasť v porote potvrdila, aká dôležitá a užitočná je v polemike diskusia, ktorá jednotlivcovi otvára oči a naviguje jeho úvahy viacerými smermi, ktorými by sa inak vôbec nevybral a jeho myšlienkový horizont by ostal trochu limitovaný.

PM Napriek tomu, že sa bavíme práve o oceňovaní architektonickej práce mediálne príťažlivým spôsobom, chcem vyzdvihnúť to, že nie pre víťazstvá v takýchto súťažiach – tie sú naozaj len čerešničkou na torte a balzamom na ego márnivého architekta - ale hlavne pre dosiahnutie vynikajúceho profesionálneho výsledku je dôležité v našej práci maximálne nasadenie. Nech nie sú znechutení tí, ktorí boli nominovaní a nedosiahli na vytúženú métu, lebo väčšina nominácií disponuje vysokou kvalitou a stáva sa veľmi dôstojným reprezentantom aktuálnej slovenskej architektonickej kultúry. Nech nezanevrú a neurazia sa tí, ktorých snaženie nedosiahlo ani satisfakciu ziskom nominácie. Aj porota je zložená len z ľudí, ktorí sa môžu mýliť, alebo niečo prehliadnuť. Alebo len majú na vec iný názor. A nech sú oslávení tí, ktorí sa nad sebou sebakriticky zamyslia a v porovnaní s laureátmi nájdu skôr inšpiráciu pre ďalšie snaženie na tomto našom ťažkom, ale krásnom architektonickom oranisku.

Čo boli Vaše hlavné atribúty pri rozhodovaní pre výber daných diel a následne víťaza?

PM Hoci sme si taxatívne nestanovili množinu kritérií, ktorá by nás navigovala, bolo jasné, že budeme hľadať architektonickú a urbanistickú kvalitu, prítomnosť a nápaditosť konceptu, konštrukčnú a materiálovú prirodzenosť a presvedčivosť, ekologickú a environmentálnu zodpovednosť, ale i investorský príbeh a spoločenský priebeh vzniku diela. Naopak, boli sme pripravení prísne „trestať“ myšlienkovú banalitu, materiálovú neadekvátnosť, ale i realizačnú nedôslednosť, z ktorej sa síce architekt môže snažiť „vyviniť“, ale pri hľadaní skutočnej kvality architektonického diela takto určite neobstojí. Nájsť víťaza bolo niekedy na základe uvedených princípov veľmi ľahké, inokedy nesmierne ťažké. Čo je potešujúce – nesmierne ťažké nie z dôvodu nekvality, ale veľmi vyváženej kvality všetkých nominácií. Mali sme aj jeden veľmi polemický prípad brilantného architektonického počinu skoro až európskej úrovne kvality. Avšak práve dopad na životné prostredie a filozofia exploatácie neopakovateľnej prírodnej scenérie nás navigovali k tomu, že toto dielo nakoniec neobsadilo ani nominačnú priečku.

← Peter Moravčík (1964) absolvoval Fakultu architektúry SVŠT (1987) a in dividuálne štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU. Profesionálnu dráhu začal v bývalom ŠPTÚ Bratislava, v rokoch 1991–2004 pôsobil v kancelárii Architekti Moravčík & Šujan, v.o.s. V roku 2009 založil architektonický ateliér PMArchitekti, s.r.o., ktorý nadväzuje na projektovanie administratívnych a bytových stavieb, rekonštrukcií a interiérov. Je laureátom ceny CE ZA AR 2002 za Bytový súbor Stromová ul. 34-52 na Kramároch v Bratislave, nominovaným na cenu CE ZA AR 2007 a laureátom Ceny časopisu ARCH za Obytný súbor Rozadol v Ružovej doline v Bratislave. Po roku 2007 rozšíril svoje portfólio o Obytný súbor Tri veže, Bajkalská ul. (2009), OS Villinki, ul. Staré grunty, Karlova Ves (2014), OS Belaria, Tupého ul. (2014), súbor rodinných domov Condominium Devín (2014), OS Rezidencia Hron vo Zvolene (2015), či Polyfunkčný komplex Seberiniho v Bratislave (2019).

Antonín Novák (CZ)

Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény?

AN Silnou stránkou současné slovenské architektury je jistá přiměřenost, funkčnost i zakotvenost v prostředí. Architektura je prosta velkých exhibicí, snaží se spíše sloužit a komunikovat, než křičet a upozorňovat na sebe.

Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

AN Slabou stránkou je opakování jistých tradičních schémat a malá míra vybočení ze současných trendů. Největší slabinou slovenské architektury ve srovnání se špičkovou zahraniční je velmi malé procento řešení veřejných prostor a krajiny.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra? Reaguje na globálny vývoj dostatočne?

AN Nesporně velkým tématem do budoucna bude veřejný a poloveřejný prostor a jeho užívání s ohledem na hrozbu globálního oteplování, s tím související problém zadržování vody nejen v krajině, ale právě i ve veřejném prostoru, s ohledem na jeho uživatelnost i obyvatelnost.

V čom má slovenská architektúra príležitosť prispieť k európskej architektúre?

AN Slovenská architektura má šanci přispět k evropské architektuře právě jistou skromností a uměřeností, respektováním tradic a zohledněním environmentálních hledisek výstavby.

Prešli ste cestu naprieč celým Slovenskom, čo vo Vás zanechalo najsilnejší dojem?

AN Nejsilnější dojem ve mě zanechaly místní občanské aktivity, které se snaží aktivně kultivovat své prostředí. Rád bych v této souvislosti uvedl skvostný příklad provozování synagógy v Žilině od P. Behrense skupinou nadšenců, kteří velmi sugestivní stavbu zpřístupnili veřejnosti jako výtvarnou galerii. Stejným příkladem je i příjemná a pro veřejnost atraktivně využitelná dřevostavba lesní sauny ve Spišském Hrhově, na historii místa navazující dřevěné korzo Zálesie, nebo precizně navržená a z hlíny, dřeva a slámy postavená turistická útulna jako multifunkční prostor v Banské Štiavnici. Ve všech těchto případech se architekti účastnili nejen jako tvůrci návrhů a dokumentace, ale

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

AN Na práci poroty soutěže CEZAAR jsem měl možnost zúčastnit se již podruhé a i tentokrát jsem byl mile překvapen profesionalitou a nasazením organizátorů, jejichž práci nelze prakticky nic vytknout. Cenným zážitkem je setkání a diskuse s ostatními porotci, ona lidská stránka celé akce. Bylo navýsost příjemné cestovat po Slovensku, prohlížet si to nejlepší ze staveb postavených za uplynulé dva roky, a diskutovat o tom s kolegy dlouho do noci v příjemném prostředí venkovních zahrádek. A nechat si třeba vysvětlit holandský způsob stavby bytových domů, nebo třeba fenomén Černých děr.

Čo boli Vaše hlavné atribúty pri rozhodovaní pre výber daných diel a následne víťaza?

AN Porota pod laskavým vedením svého předsedy, Petra Moravčíka, se snažila dojít ke svým rozhodnutím vždy konsenzuálně, po velmi důkladné a čas vyžadující rozpravě. U staveb preferovala jejich užitnou i architektonickou hodnotu z hlediska celku i jejich částí, které upřednostňovala před efektností a módností. Nejproblematičtější bylo rozhodování o turistické vybavenosti na vrcholu Bachledka. Tato skvěle navržená stavba nebyla oceněna především pro svoje negativní dopady na okolní přírodu, neboť i když je opticky velmi dobře začleněna do terénu, je především svojí kapacitou nepřiměřená přírodnímu rámci chráněné rezervace.

← Po ukončení gymnázia bol v roku 1981 prijatý na Fakultu architektúry VUT Brno. Štúdium obhájil diplomovou prácou na Katedre občianskych stavieb. V roku 1991 pracoval vo viedenskej kancelárii prof. Arch. W. Holzbauera a podieľal sa na vypracovaní plánov Administratívneho strediska IBM vo Viedni. Po týchto zahraničných skúsenostiach založil s Ing. arch. Petrom Valentom projekčnú kanceláriu Atelier DRNH, ktorý získal viac než dve desiatky cien, nominácií a odmien v rôznych architektonických súťažiach. Je autorom textov pre mnohé odborné periodiká. Od roku 2000 – 2014 pôsobil ako pedagóg na FA VUT v Brne a na FUA TUL. V roku 2013 obhájil habilitačnú prácu na FA ČVUT v Prahe a spolu s architektom Valentom vydal knihu „Sloupky o architektuře“ a knihy „Dům a krajina I. a II.“. Je členom správnej rady nadácie Nadace proměny. Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény?

PJ Medzi silné stránky slovenskej architektúry považujem vzdúvajúcu sa vlnu mladých autorov a architektonických ateliérov, ktorí sú schopní konkurovať zavedeným menám. Neboja sa zabojovať o klienta v súťažiach, ktoré sú našťastie stále populárnejšou a častejšou príležitosťou, ako sa dostať k zaujímavej zákazke. Na scéne teda evidujeme (skôr menej) veľmi kvalitných a stále produktívnych architektov staršej generácie, z môjho pohľadu relatívne nevýrazný stred a veľmi vypuklú mladú scénu. No a práve mladá generácia architektov má všetky možnosti na to, aby produkovali kvalitnú architektúru. Majú energiu, odhodlanie, ideály, často skúsenosti zo zahraničných škôl a kancelárií.

Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

PJ Na začiatok musím priznať, že neviem presne, čo sú európske trendy a ako sa odlišujú napríklad od svetových. Avšak pri predpoklade, že európska architektúra reflektuje aktuálne spoločenské témy—čo by rozhodne mala—a tými by mohli byť ekológia, vzťah mesta a vidieka, stále vzrastajúca hustota obyvateľstva, i keď to je skôr mimoeurópska téma, vyrovnávanie sa s kultúrnym dedičstvom a iné. Slovensko je malá krajina. Počet kvalitných stavieb, ktoré na našom území vzniknú v sledovanom období dvoch rokov, je tak malé, že nedokáže zastúpiť všetky aktuálne témy. Môžeme skôr sledovať trendy jednotlivých rokov, ako na základe jedného ročníka posudzovať kvality a slabé stránky slovenskej architektúry v kontexte tej európskej. Už niekoľko rokov sa však opakuje jav, ktorým je nízky počet naozaj kvalitných realizácií v segmente verejných priestorov a bytových domov. Je to paradox, pretože tieto kategórie majú diametrálne odlišné východiskové podmienky. Na verejné priestory roky nejestvovala—ani spoločenská — objednávka. Na druhej strane, bytové domy sú číslo jedna pre developerské spoločnosti a napriek — či vďaka — tomu, sa máloktoré môžu zrovnávať s európskou produkciou.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra?

PJ Počas obhliadok sme o prihlásených dielach veľa diskutovali. Porovnávali sme prístup autorov s tým naším, prirovnávali sme stavby k podobným vo svete, snažili sme sa pochopiť autorov a ako architekti z praxe sme dokázali pochopiť, že tvorba je najmä o kompromisoch, stredných cestách a podobne. Výsledné dielo nevzniká „na zelenej lúke“, ale je obrusované množstvom faktorov ako rozpočet, technické požiadavky, bezpečnosť, ekologický dopad a podobne. Osobne som pociťoval absenciu silného ekologického konceptu, najmä pri stavbách, pri ktorých to bolo očakávané. Pri ostatných nás naopak veľmi príjemne prekvapil citlivý vzťah ku krajine. Taktiež sme ocenili prístup niektorých autorov k jestvujúcim stavbám. Pristupovali k nim s pokorou a prinavracali im pôvodný šat, prípadne využívali priestorový potenciál pôvodných štruktúr a zvolenými intervenciami menili stavby pre súčasné potreby. Tento “pamiatkarský“ prístup, aj v prípade, že o pamiatky de facto nejde, považujem za chvályhodný, pretože stavebníctvo je zodpovedné za veľkú časť ekologickej krízy, ku ktorej spejeme. Menej stavať a viac využívať jestvujúci fond budov formou konverzie je podľa môjho názoru správnou voľbou.

V čom má slovenská architektúra príležitosť prispieť k európskej architektúre?

PJ Slovenská architektúra stavia na základoch stredoeurópskeho regiónu. Tie máme spoločné s našimi susednými krajinami. Prispieť môžeme paradoxne tým, čo sa nachádza na najnižších priečkach pomyselného rebríčka architektonických hodnôt a to veľmi špecifickou, lokálnou, vidiekom inšpirovanou architektúrou. Netuším, či tá studňa je tak hlboká, aby sme mohli prispieť v širšom kontexte. Ľudová architektúra je však autentická, vznikala v hlbokých a dlhých dolinách. Zo svojej podstaty musí byť unikátna, špecifická pre náš región. Ak môžeme niečím prispieť, tak jedine tým, čo je vyslovene naše. Na pozadí ekologickej situácie sa teda môžeme obzrieť k starým majstrom staviteľom, ako sa im darilo stavať priestorovo minimálne obydlia z lokálne dostupných materiálov. Je na nás, aby sme sa dokázali inšpirovať postupmi, ktoré boli motivované síce inými podmienkami, v akých sa nachádzame dnes, no s rovnakou objednávkou: stavať lacno, z materiálov, ktoré sú ohľaduplné k životnému prostrediu, stavať husto, aby sme čo najmenej vyťažovali pôdu a podobne. PJ Tú senzáciu by som prirovnal ku gastronómii. Pociťujem niečo ako hrdosť, keď na mieste, kde by som to nečakal, povedzme v menšej obci na vidieku, zažijem gastronomický zážitok z jedla, ktorý sa dá porovnať s tými najlepšími reštauráciami sveta. Treba priznať, že aj toto sa nám stalo na našom výlete za architektúrou Slovenska. No a taktiež sa nám to, dokonca niekoľkokrát, stalo pri prehliadkach architektonických diel. Ten pocit, že vďaka skvelým architektom a ich podareným dielam sa Slovensko nachádza na mape Európy a sveta, je veľmi príjemný.

Ako by ste, na základe toho, čo ste mali možnosť vidieť, definovali slovenskú architektúru?

Slovenská architektúra je taká, akou má a môže byť. Na jednej strane cítiť obrovský potenciál autorov, ktorý je do istej miery porovnateľný s tým európskym. Na druhej strane je sektor ešte stále finančne podvyživený. Architekti často nie sú schopní, najmä pri komerčných zadaniach, venovať projekcii čas a prostriedky potrebné na vznik brilantného diela. Takisto kvalita stavieb v mnohých prípadoch trpí nedostatočným rozpočtom. Ak hovorím o kvalite autorov, mám na mysli fenomén odlivu mozgov, ktorý je citeľný aj na architektonickej scéne. To z môjho pohľadu charakterizuje úroveň architektúry, ktorá sa na Slovensku produkuje. Avšak skupina stavieb, ktoré sme ako porota hodnotili sa vymyká môjmu pozorovaniu. Tieto diela boli vyhotovené na takej úrovni, myšlienkovej, či materiálnej, že by mohli vzniknúť v akejkoľvek inej európskej krajine.

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

PJ Cenu CE ZA AR vnímam v dvoch rovinách. CE ZA AR vysiela na dvoch vlnových dĺžkach. Smerom k verejnosti a taktiež do svojich radov. Smerom von je chvályhodné, že veľmi populárnym spôsobom a kvalitným spracovaním sprostredkováva širokej verejnosti súčasnú slovenskú architektúru. Medzi ľuďmi sa CE ZA AR stal v podstate značkou kvality. Koncept dokumentárnych mini filmov

o nominovaných dielach považujem za skvelý spôsob, ako dostať architektúru “pred správami“ ľuďom do hláv. Medzi architektmi zase cena vytvára isté napätie. Ak má autor chuť prihlásiť svoje dielo a nechať odbornú porotu, aby posúdila, kde sa jeho tvorba nachádza v porovnaní s ostatnými tvorcami, má príležitosť. Netvrdím, že každý má tú potrebu. Netvoríme preto, aby sme súťažili. No v krajine stále prekvitajúceho “kamarátšaftu“, ktorým všetky postkomunistické štáty trpia, je tvorba uchopiteľného rebríčku kvality chvályhodná a prospešná pre našu profesiu. Účasť v medzinárodnej porote považujem za veľkú česť, ktorá mi bola opakovane udelená zo strany SKA. Prial by som túto možnosť každému svojmu kolegovi. Roadtrip po slovenskej architektúre, s architektmi, ktorí majú čo povedať, skvelou organizáciou a neformálnou atmosférou… čo dodať?

Aký je Váš osobný odkaz slovenským architektom?

PJ Rád by som sa im poďakoval za to, že investujú svoj čas a prostriedky na to, aby vznikli výnimočné diela, pretože bez osobného vkladu to proste nie je možné. Takisto za to, že sa nebránia svoje diela konfrontovať s ostatnými a tak účasťou v medializovanej súťaži CE ZA AR prispievajú k rozširovaniu povedomia spoločnosti o stave architektúry na Slovensku. Takisto by som viacerým rád prejavil obdiv, hlavne za enormnú snahu, ktorú nakoniec dokážu pretaviť do realizovaných diel. Práve toto odhodlanie niekedy postrádam a preto týchto kolegov svojím spôsobom obdivujem. A možno by som vyzval tých, ktorí Ktoré boli Vaše hlavné atribúty pri rozhodovaní pre výber daných diel a následne víťaza?

PJ Pri obhliadkach sme videli veľa kvalitnej architektúry. Počas celého zájazdu sme o dielach diskutovali. Diskusie gradovali k záverečným dňom, kedy porota postupne dochádzala k záverom. Čo spája všetky ocenené diela je holistický prístup k tvorbe a realizácii. Tieto diela vznikli z myšlienkovej bohatosti ich autorov. Boli kreované a strážené, aby myšlienka pretrvala, od prvotnej skice až po exaktné linky ďalších stupňov projektovej dokumentácie. Autori zvládli diela po technologickej, konštrukčnej či materiálnej stránke. Stavby vyzerali skvele, boli skvele vyhotovené a stáli na neotrasiteľných základoch silného konceptu. Sú to krásne, komplexné osobnosti. Stálo nás to veľa rozprávania, no keď sme pochopili, ktoré to sú, výsledok nás naplnil spokojnosťou.

← Architekt pôsobiaci v Bratislave. Bol členom ateliérov Raum a GutGut a po rokoch kolektívnej práce sa rozhodol pokračovať samostatne. Od roku 2013 pôsobí pod vlastnou architektonickou značkou JRKVC. Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne rezidenčnej architektúre a dizajnu, zaujíma sa o tému cenovo dostupného a pritom kvalitného bývania. Výsledkom tohto zamerania je napríklad jeho rodinný dom v Čunove, inšpirovaný ľudovou architektúrou, s ktorým sa v roku 2014 stal laureátom ocenenia CE ZA AR a získal tiež nomináciu ceny ARCH. V roku 2017 získal ocenenie CE ZA AR za rekonštrukciu interiéru bytu v historickom centre Trnavy. Medzi jeho posledné realizácie patrí atypický víkendový dom AnuAzu.

Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény? Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

ĽS Z pozorovania dvoch ročníkov ocenenia CE ZA AR v úlohe porotkyne sa mi zdá, že je u nás stále ešte núdza o investora s otvorenou hlavou a nárokmi na kvalitnú súčasnú architektúru. Najzaujímavejšie diela sa objavujú takmer výlučne v kategóriách rodinných domov, prípadne drobných stavbách a interiéroch súkromných osôb či kolektívov. Štát a verejná správa v tomto výrazne zaostávajú. Ak hovorím o “osvietenom“ investorovi, mám na mysli niekoho, kto verí v architektúru a uvedomuje si, že je to kvalita životného prostredia, že dokáže generovať nové situácie a príležitosti – ako kultúrne a spoločenské, tak aj ekologické a ekonomické.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra? Reaguje na globálny vývoj dostatočne?

ĽS Zvykli sme si, že náš reakčný čas na globálne dianie je dlhší, ako by sme si priali. Rovnako je to aj v prípade akceptovania najdôležitejšej globálnej výzvy, ktorou je tá klimatická. Architektúra je vlastne dosť determinovaná poveternostnými podmienkami, ktoré sú (bývali) typické pre danú lokalitu a tak ma prekvapuje, že jej zmeny sú u nás také ignorované. Na jednej strane sledujeme zatepľovací boom, no na druhej budujeme námestia bez zelene, exteriéry pokrývame vodu-nepriepustnými materiálmi. Stále je vzácne vidieť, že by sa s fenoménom otepľovania vyrovnávala architektúra, no nie len v polohe nutného technologického riešenia.

Ako by ste, na základe toho, čo ste mali možnosť vidieť, definovali slovenskú architektúru?

ĽS Slovenská architektúra má veľký potenciál, no ten častokrát predbieha dopyt. Na jednej strane sme mali možnosť vidieť množstvo premárnených šancí, no na druhej strane sme boli svedkami malých zázrakov, ktoré sa podarilo dotiahnuť do zdarného konca. Myslím si, že ak sa niečím dá definovať slovenská architektúra, tak je to práve ten kontrast niečoho veľmi banálneho a nekvalitného a veľmi vydareného, prospešného pre svoje okolie a zároveň Ako vnímate Ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

ĽS Ocenenie CE ZA AR vnímam ako príležitosť preklenúť priepasť medzi architektúrou a širokou verejnosťou. To, že si ľudia vážia prácu architektov a architektiek a dôverujú im, nie je samozrejmosť. Zrejme to vypovedá o akejsi kríze, ktorú žijeme. Týka sa to aj iných odborov, no všímame si to najmä v oblasti, ktorú poznáme pod nálepkou „kreatívna“. Architektúra sa u nás často považuje za zbytočnú nadstavbu, ba priam komplikáciu, alebo naopak za niečo luxusné a zbytočne drahé. Posledné roky však spolu s rastúcou kvalitou narastá aj príležitosť zažívať, bývať a používať novú kvalitnú architektúru, ktorá dokazuje, že ako hodnota by mala byť prirodzenou súčasťou nášho života. A o tom je potrebné hovoriť. Popularizácia samozrejme nie je riešením sama o sebe. Na Slovensku je potrebné zmeniť ešte veľa vecí v legislatíve a spôsobe obstarávania, aby priestor dostala kvalita a nie len cena. Pekným príkladom toho, ako dialóg a sprístupňovanie architektúry môže meniť pohľad ľudí, boli vodiči, ktorí nás celý týždeň počas „porotcovania“ sprevádzali. Prvý deň čakali v autách, a ten posledný sa zúčastňovali obhliadok a zaujímali sa o stavby. Myslím si, že „sprístupňovanie“ architektúry či už naživo alebo cez médiá, je nutnou súčasťou jej rehabilitácie.

Aký je Váš osobný odkaz slovenským architektom?

ĽS Myslím si, že je dôležité, aby aj samotní architekti a architektky tlačili na legislatívne zmeny a bojovali za lepšie podmienky na svoju tvorbu. Aby nepodliehali tlaku prostredia, ktoré je nastavené výrazne v neprospech premyslených, kvalitných a vizionárskych riešení, ale preferuje nekonfliktné, rýchle a lacné výsledky. Aby dôsledky ich tvorby mali blahodarný vplyv na svoje okolie, ale aj na samotnú architektonickú scénu.

Čo boli Vaše hlavné atribúty pri rozhodovaní pre výber daných diel a následne víťaza?

ĽS Myslím, že môžem hovoriť za celú porotu, že najdôležitejšia bola samotná kvalita architektúry a akási schopnosť autorov a autoriek udržať zámer a kvalitu v každom aspekte projektu až po realizáciu. Dôležité však pre nás bolo aj sledovať kontext diela, jeho dopady na okolie, od kultúrnych až po environmentálne. Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény?

KS Slovenská architektúra sa nemusí skrývať. Cena CE ZA AR 2020 je dôkazom vysokej kvality architektúry a remeselníctva na Slovensku. Popri niektorých známych menách tu rastie scéna mladých architektov s veľmi kreatívnymi projektmi s vysokou priestorovou a este-

tickou hodnotou. Mnohé komunitné projekty vyvažujú nedostatok verejných financií a uplatňujú sľubný prístup k navrhovaniu zdola nahor.

Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

KS Zdá sa, že určité veľmi aktuálne problémy – za všetky spomeniem dizajn životného cyklu, stratégie na zadržiavanie vody, boj proti mestským tepelným ostrovom, inkluzívny dizajn – sú tu menej dôležité ako v iných krajinách. Hoci nižšie normatívne požiadavky môžeme vnímať aj ako príležitosť pre kreativitu, tieto témy by sme v našej profesii nemali

← Lubica Segečová vyštudovala grafický dizajn a produktový dizajn na VŠVU v Bratislave. Po ukončení štúdia iniciovala vznik a spoluorganizovala nezávislý festival Self o presahoch grafického dizajnu a spoločnosti. V rokoch 2012–2014 pôsobila ako asistentka v ateliéri grafického dizajnu Text Forma Funkce na Ostravskej univerzite. V súčasnosti sa primárne venuje grafickému dizajnu a priestorovým riešeniam výstav, a to najmä v oblasti architektúry. Za svoju prácu získala niekoľko prestížnych ocenení, medzi inými „Najkrajšia kniha Slovenska“ za rok 2015 a DAM Architectural Book Award na Frankfurtskom knižnom veľtrhu, obe za knihu Friedrich Weinwurm Architekt. V oblasti architektúry spolupracovala na interiéri Domu v dome od ateliéru PLURAL ako aj informačného systému a identity Mlynice od ateliéru gutgut – laureátov CE ZA AR 2017 a 2018.

CE ZA AR 2020 84

ignorovať. Predovšetkým v kategórii rezidenčných projektov sa na ne často zabúda, keďže sa kladie dôraz na náklady.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra? Reaguje na globálny vývoj dostatočne?

KS Vnímam dve hlavné výzvy, ktorým bude musieť slovenská architektúra v nasledujúcich rokoch čeliť. Slovensko bude musieť nájsť vhodný spôsob, ako sa vysporiadať s pozostatkami komunizmu, či už so symbolickými pozostatkami režimu, alebo so starnúcimi obytnými budovami. Stratégia celkového prechodu na generický urbánny rozvoj – ako vidíme na prípade Istropolisu – je z etického hľadiska diskutabilná, vedie k strate identity a ťažko obhájiť jej udržateľnosť. Tým sa dostávame k druhej výzve: Slovensko tiež potrebuje stratégiu pre odolnejší urbánny rozvoj. Niekoľko veľmi pôsobivých a decentných rekonštrukcií nestačí na vyváženie agresívneho urbánneho rozvoja na predmestiach s vysokou mierou prekrytia pôdy, zlou infraštruktúrou a nekvalitným verejným priestorom. Treba hľadať návrhy citlivé ku klíme a stratégie tzv. upcyclingu pre regeneráciu už existujúcich štvrtí a – tam, kde je to potrebné – pre opatrnú urbánnu expanziu. Netreba zabúdať na stratégie pre verejný priestor: mnohé námestia a parky akútne potrebujú zásadné vylepšenia. Architekti po celom svete už tieto problémy riešia, takže sa dá ťažiť z ich skúseností.

V čom má slovenská architektúra príležitosť prispieť k európskej architektúre?

KS Slovenská architektúra má silnú identitu a bohatú viacvrstvovú históriu. Za posledné roky sme mohli po celom Slovensku vidieť množstvo pekných príkladov rekonštrukcie bývalých priemyselných budov. Odvetvie obytných stavieb stále zaostáva, no ak sa táto téma začne cielene riešiť, Slovensko by sa ľahko mohlo stať laboratóriom pre urbánnu regeneráciu a modelom pre iné európske krajiny.

Prešli ste cestu naprieč celým Slovenskom, čo vo Vás zanechalo najsilnejší dojem?

KS Na tejto okružnej ceste sme videli množstvo skvelých projektov po celej krajine a mali sme skvelú príležitosť vidieť úžasné prírodné scenérie. Najsilnejším momentom

však bola návšteva bytu v Panorama Towers v Bratislave. Nie pre byt samotný, hoci šlo o chvályhodný projekt interiérového dizajnu Martina Skočeka, no skôr pre ten úchvatný výhľad na urbánny rozvoj pod ním. Spomínam si, ako som sa zhora díval na tú surovú realitu, ktorá úplne ignoruje mnohé ideály, za ktoré v našej profesii bojujeme: urbánny rozvoj pre ľudí, citlivý prístup k stavebnej kultúre, hladká postupnosť kvalitných otvorených priestranstiev, posilnenie mäkkej mobility a siete pre chodcov.

Ako by ste, na základe toho, čo ste mali možnosť vidieť, definovali slovenskú architektúru?

KS Tam, kde má možnosť rozvíjať sa, je slovenská architektúra svieža a uvoľnená. Zdá sa, že sa v porovnaní s inými krajinami menej opiera o stavebné kódexy a má silný atmosférický rozmer. Žiaľ, tieto kvality sa zvyčajne týkajú len súkromných priestorov. Nedostatočné financovanie verejných projektov a ekonomický tlak na rezidenčný trh do veľkej miery obmedzujú pozornosť kladenú na verejné a poloverejné miesta. Slovenská architektúra je preto v mnohých prípadoch skrytá architektúra.

Kde vidíte jej najväčší prínos a silu? A naopak, kde slabiny? Ktoré konkrétne to sú?

KS Slovenská architektúra sa silno zameriava na materiály a priestory, niekedy ľahkovážne ignoruje racionálnejšie aspekty (prístupnosť, udržateľnosť, atď.). Jej kvality sa väčšinou prejavujú v interiéroch a súkromných domovoch, oveľa menší dôraz sa kladie na kolektívne a verejné priestory. Z môjho pohľadu je kvalitná architektúra najviac potrebná práve vo verejných priestoroch, aby mohla čeliť aktuálnym výzvam: prispôsobenie sa klimatickým zmenám, odstupy v čase pandémie, nové formy mobility, viacgeneračné bývanie, co-working, atď. Očakával by som, že budú architekti v týchto témach aktívnejší.

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

KS Mne osobne návšteva projektov po celom Slovensku otvorila oči a uvedomil som si, aký dopad majú kultúrne, legislatívne a ekonomické rozdiely na zastavané prostredie. Architektúra nie je len prácou architektov, potrebuje tiež pevný rámec pravidiel a citlivú politiku plánovania a výstavby. Analýza národných rozdielov by mohla byť veľkou príležitosťou, ak budeme otvorení medzinárodnej výmene znalostí. Pokiaľ ide o ocenenie CE ZA AR, bol by som rád, keby podobný formát existoval aj v Rakúsku a Nemecku. Slovenská komora architektov odvádza skvelú prácu v rámci propagácie architektúry smerom k širokej verejnosti. Ako člen medzinárodnej poroty tiež musím oceniť vysokú kvalitu podpornej práce organizátorov a technického personálu. Organizátori sa vysporiadali s výzvami obmedzení v rámci COVID-19 prostredníctvom veľmi profesionálnej online platformy pre prvé kolo hodnotení a organizácia cesty po vybratých objektoch bola perfektná.

Aký je Váš osobný odkaz slovenským architektom?

KS Rovnaký ako nemeckým alebo rakúskym architektom: „Nezabúdajte, že máte spoločenskú a etickú zodpovednosť. Čeliť komplikáciám, zvyšovať povedomie verejnosti o kľúčových spoločenských a environmentálnych otázkach a tlačiť na tvorcov politík je súčasť vašej práce.“

Čo boli Vaše hlavné atribúty pri rozhodovaní pre výber daných diel a následne víťaza?

KS Máme isté vyraďovacie kritériá, ktoré môžu v prvom kole pomôcť vyfiltrovať zopár projektov, no zvyšok výberu sa riadi holistickým prístupom, ktorý sa nedá rozložiť na racionálne parametre. Ako porotca sa vždy snažím hodnotiť kvalitu a konzistentnosť procesu, predovšetkým pokiaľ ide o pretavenie funkčného programu do priestoru a atmosféry. Často pracujem na verejných projektoch, kde konečným používateľom nie je klient. V súkromných projektoch je preto potrebná istá dávka mozgovej gymnastiky, aby sa architekt oslobodil od vkusu klienta a zameral sa na architektúru.

← Kay Strasser spolupracuje s mnohými architektonickými ateliérmi a organizáciami už od ukončenia štúdia na École Centrale des Arts et Manufactures v Paríži a Politecnico di Milano v Taliansku. S ohľadom na svoje interdisciplinárne vzdelanie aj skúsenosti spolupracoval na mnohýchprojektoch rôznej povahy aj mierky. Od roku 2013 spolupracuje s ateliérom bauchplan v Mníchove aj vo Viedni a vytvára nové priestorové identity s osobitným dôrazom na zóny s heterogénnym urbánnym rozvojom.

Slovenská rodáčka pôsobiaca od roku 1988 Aké sú podľa Vás silné stránky súčasnej slovenskej architektúry resp. architektonickej scény?

TBV Slovenska architektúra, hovorím o architektúre a nie o výstavbe ako takej, sa konečne zbavila záťaže socialistickej minulosti. Páči sa mi, akým spôsobom dokážu dobrí architekti kombinovať širokú rozhľadenosť v svetových trendoch v architektúre s miestnym kontextom. Fantastická je sila improvizácie a experimentu, pre ktorý je na Slovensku momentálne, zdá sa, ešte veľa priestoru. Sú tu architekti, ktorí tieto šance dokážu fantasticky využiť. Všimla som si, že aj tu platí, že podmienkou kvalitnej architektúry je dobre fungujúci tandem investor a architekt. V tomto smere sa posunuli nielen architekti. Je aj stále viac osvietených investorov, ktorí pridanú hodnotu kvalitnej architektúry dokážu nielen oceniť, ale aj ďalej zhodnotiť. Toto je dôležitý trend, ktorý určite posilní kvalitu slovenskej architektúry aj v budúcnosti.

Naopak, aké sú slabé stránky slovenskej architektúry v porovnaní s európskymi trendmi?

TBV Čo si asi každý, kto žije v západnej Európe všimne, je obrovská schizma medzi kvalitnou architektúrou, veľmi nevýraznou a väčšinou zlou utilitárnou architektúrou a obrovskými developerskými projektami. Sú to akési 3 oddelené svety. Je to zlé, hlavne v prípade, ak je to spojené s obrovským stavebným boomom posledných rokov, pretože hlavne druhá, v menšom tretia kategória, vytvárajú nový obraz našich miest na dlhé roky. V tomto smere je viditeľná absencia kontroly kvality projektov už pri alebo pred stavebným konaním. I keď zjavne je dobrej architektúry stále viac a už kde-tu aj pri väčších projektoch, stále ešte prevláda šedý priemer. Na druhej strane sa zdá, že pre širokú verejnosť sú to hlavne veľké developerské projekty, ktoré hlavne kvôli svojmu objemu, akoby reprezentovali slovenskú architektúru. To je škoda, pretože väčšina (až na svetlé výnimky) týchto budov len kopíruje osvedčené zahraničné koncepty a mohla by stáť hocikde v Európe.

Pred akými globálnymi výzvami stojí slovenská architektúra? Reaguje na globálny vývoj dostatočne? TBV V svetovej architektúre vidím dve globálne výzvy. Na jednej strane v súvislosti s klimatickými zmenami, hlavne čo sa týka udržateľnosti, na druhej v potrebe dôstojného bývania pre stále rastúci počet obyvateľstva. Rozpracovanie týchto dvoch tém je pre každú krajinu veľmi špecifické. Vyžaduje si zodpovednosť, ale vytvára aj fantastickú šancu pre architektov reagovať špecifickým invenčným spôsobom. Vidím tu i šancu vniesť do slovenskej architektúry vlastnú identitu, „diktovanú“ lokálnymi podmienkami. Samozrejme, v tomto kontexte hrá prvé husle politický kontext. Pokiaľ štát v tomto smere nie je ambiciózny a nedefinuje vysokú latku pre minimálne podmienky (energetické parametre, nároky na materiálovú nenáročnosť, recyklovateľnosť, trvalá udržateľnosť…), pre všetkých investorov rovnaké, tak sú možnosti architektov obmedzené. Čiastočne to platí aj pre tému bývania, hlavne čo sa týka výstavby pre sociálne slabšie skupiny. Architekti majú v tomto smere veľmi obmedzené možnosti vplyvu, čo súvisí opäť hlavne s absenciou štátneho alebo pološtátneho investora v tejto oblasti.

V čom má slovenská architektúra príležitosť prispieť k európskej architektúre?

TBV Tak ako takmer vo všetkom, aj v architektúre je vplyv globalizácie nesporný. Čo sa týka európskeho priestoru, špecifickosť architektúry nie je obmedzená hranicami, ale skôr kultúrne historickým kontextom. Pre Slovensko, ale aj niektoré iné postkomunistické krajiny, je zaujímavá téma transformácie komunistickej zástavby. Zatiaľ, okrem pár svetlých výnimiek, vidím v tejto oblasti málo invencie. Tu ležia veľké šance a aj urgentnosť nových nápaditých riešení. Slovenskí architekti by mohli špecifikom tejto problematiky obohatiť európsku architektúru o úplne nové tvaroslovie či dispozičné riešenia.

Prešli ste cestu naprieč celým Slovenskom, čo vo Vás zanechalo najsilnejší dojem?

TBV Aké krásne Slovensko je! Naposledy som si podobne prešla Slovensko pred asi 10 rokmi a odvtedy sa znova veľa zmenilo. Obraz je homogénnejší, rozdiely medzi regiónmi sa zmenšili. Urobila na mňa dojem stále výraznejšia profesionalita investorov a architektov, viditeľná pri viacerých navštívených objektoch.

Určite sa to odrazilo aj na kvalite architektúry. Najsilnejším momentom bola návšteva v Čachticiach na chalupe architekta Pavla Paňáka. Odhliadnuc od úžasného architektonického zážitku, uvedomila som si, ako kvalitu života vo veľkej miere určuje súkromný mikropriestor s vlastnou identitou. Videli sme aj viacero perfektne prevedených súkromných domov, kde ruka architekta bola viditeľná aj v najmenšom detaile vrátane „dômyselne vybranej polohy vázičky na skrinke“. Niekde, bohužiaľ, chýbala identita, život. Nepáčilo sa mi, ako sa tieto objekty, napriek často dobrej architektúre, svojím neobmedzeným luxusom vyčleňujú zo všeobecného kontextu. Zhodou okolností bolo tento rok prihlásených viac podobných objektov. Verím, že nejde o všeobecný trend.

Ako by ste, na základe toho, čo ste mali možnosť vidieť, definovali slovenskú architektúru?

TBV To je ťažká otázka. Slovenská architektúra je veľmi rôznorodá už z vyššie uvedeného trojrozdelenia. Developerská architektúra dôsledne sleduje svetové trendy, ale málo ich posúva ďalej. Gro výstavby je anonymné a utilitárne. Podobne je to i v materializácii, hľadanie výrazu je často limitované na „farbu omietky“. Chýba ambícia experimentálnych riešení. Najzaujímavejšia je tretia kategória. I keď aj tá sa mi javí pomerne homogénna, s viditeľným vplyvom popredných mienkotvorných ateliérov. Som nadšená ako architekti tvorivo a s vkusom využívajú priestor, ktorý im investor poskytne. Pri dobrých projektoch som si všimla typickú tvorivú previazanosť medzi architektom a „remeselníkom“ a silu nových riešení, ktoré z tejto spolupráce vznikajú. Myslím si, že toto je veľmi pozitívny trend, hodný nasledovania aj pri väčších projektoch s väčšími dodávateľmi.

Kde vidíte jej najväčší prínos a silu? A naopak, kde slabiny? Ktoré konkrétne to sú?

TBV Silu dnešnej generácie architektov vidím aj v tom, ako sa im darí pridanú hodnotu dobrej architektúry postupne posúvať do vedomia stále širšej verejnosti. To, že „podnikateľský barok“ sa podarilo vytlačiť, je aj zásluhou priekopníckej dobrej architektúry posledných rokov. Veľkú silu vidím v zanietenosti a v často hlbokej osobnej zaangažovanosti architektov na rôznych experimentálnych projektoch. Toto ma ohromne zaujalo. Takisto aj tvorivé prepletenie s výtvarníkmi. Smutná je len momentálna absencia dostatku financií v tomto smere. Veľkou slabinou ostáva absencia verejných investícií, ktoré v konečnom dôsledku aj na

89 Táňa Buijs-Vítková (NL)

Západe dávajú najväčší priestor pre nezávislú architektúru. Pri malých verejných investíciách, ktoré tu sú, by kritériá tendra mali v najväčšom pomere zohľadňovať kvalitu predložených architektonických riešení, a len v menšom pomere cenu projektu. Ďalšou slabinou je, ako som už uviedla vyššie, aj absencia možnosti kontroly kvality architektúry pri alebo pred stavebným konaním. Veľmi by to pomohlo nielen obrazu našich miest, ale aj celkovej úrovni kultúry zastavaného priestoru a architektúry.

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR celkovo, jeho prínos pre verejnosť, jeho organizáciu? Čo osobné Vám účasť v medzinárodnej porote priniesla?

TBV S úlohou porotkyne v architektonických súťažiach mám väčšie skúsenosti, ale v porote CE ZA AR som po prvýkrát. Veľmi pozitívne hodnotím misiu tejto ceny a jej prepojenie s verejnosťou. Organizácia urobila v tomto smere obrovský kus práce. To, že verejnosť v dnešnej dobe vníma pridanú hodnotu dobrej architektúry, je určite aj prínosom tejto ceny. Podobné ocenenia máme aj v Holandsku, ale taká široká publicita a prepojenie na verejnosť úplne absentuje. Tu sa máme z čoho učiť. Okrem možnosti zoznámenia sa s kompaktným prierezom toho najlepšieho v slovenskej architektúre za posledný rok, bola účasť v porote určite aj inšpiratívnym momentom. Videli sme množstvo zaujímavých vecí. Byť členom medzinárodnej poroty je zaujímavé i v kontexte vnímania toho, ako rôzne porotcovia na určité témy reagujú. Viedli sme hlboké diskusie. Myslím si, že sa nám dôslednou argumentáciou podarilo k sebe priblížiť. Rebríček hodnôt, zrejme pod vplyvom domáceho kontextu, nie je celkom ten istý. Prekvapilo ma, minimálne pri hodnotení, akú malú rolu hrá téma udržateľnosti. V Holandsku je momentálne tou najdôležitejšou témou. Nedá sa ju nijako obísť. Tu si všímam viac dôraz na klasické architektonické hodnoty. Spoločným bodom bolo nadšenie z vydareného experimentu a inovatívnych konceptov.

Aký je Váš osobný odkaz slovenským architektom?

TBV Nebyť zbytočne skromný! Úroveň toho, čo sme videli bola vysoká, porovnateľná s tým najlepším i v zahraničí. A keďže verejné investície na Slovensku sú zatiaľ obmedzené, zúčastňujte sa zahraničných tendrov. Spájajte sa so zahraničnými ateliérmi. Na Slovensku máme výborných architektov. Spolupráca cez hranice môže viesť k výraznému obohateniu v tvorbe, ale i rastu profesionality pri väčších projektoch.

TBV Kvalita architektúry ako celku, samozrejme. Pre mňa je vždy dôležité pochopenie kontextu. Priestorového, ale aj reagovanie na spoločenský kontext. Špecificky si cením aj silu priestorového konceptu a dobre zvládnutý experiment v materializácii a v detaile. Myslím si, že víťazné diela plne zodpovedajú týmto kritériám. Na víťazoch sme sa s ostatnými členmi poroty pomerne rýchlo zhodli.

← Slovenská rodáčka pôsobiaca od roku 1988 v Amsterdame, kde vedie ateliér Aiscube. Do roku 2011 pracovala v renomovanom ateliéri Uytenhaak, kde autorsky zrealizovala niekoľko ocenených a široko publikovaných projektov, ako napríklad Life Sciences University of Groningen (NL) alebo ERIBA Groningen (NL). Aj v súčasnosti sú ťažiskom jej práce univerzitné projekty, vrátane renovácií a interiéru. Popri práci vo vlastnom ateliéri úzko spolupracuje v oblasti bytovej výstavby s ateliérom ONB Utrecht a pôsobí aj ako hosťujúca pedagogička na Fakulte architektúry Technickej Univerzity v Delfte, kde vedie diplomový ateliér bakalárov.

91 Táňa Buijs-Vítková (NL)