Čabiny - hľadanie identity - diplomová práca by Jakub Moravčík

Technická univerzita v Košiciach Fakulta umení

Čabiny - hľadanie identity diplomová práca

Študijný program:

Architektúra a urbanizmus

Študijný odbor:

5.1.1 Architektúra a urbanizmus

Školiace pracovisko:

Katedra architektúry (KA)

Školiteľ:

Ing. akad. arch. Karol Gregor

Konzultant:

Ing. arch. Andrea Bočková, ArtD.

2018 Košice

Bc. Anna Longauerová

Abstrakt Zámerom diplomovej práce je skúmať minulosť a hľadať potenciály, ktoré môžu ovplyvniť budúcnosť slovenského vidieka. Prostredníctvom identifikácie dejov, ktoré formovali priestor vidieka a ich dopadov na obraz vidieckych sídel nasledované aplikáciou na konkrétnu situáciu obce Čabiny, prebieha hľadanie základných čŕt identity dediny. Zároveň práca predkladá pohľad na budúcnosť vidieka a hľadá preň nový zmysel, ktorý sa v súčasnosti zdá byť skrytý. V snahe zodpovedať otázku budúcnosti vidieckych sídel, práca približuje formy prístupu k špecifikám, ktoré sú pre slovenský vidiek jedinečné.

kľúčové slová vidiek, dedina, človek, krajina, hľadanie potenciálu, Čabiny

Abstract The aim of this diploma thesis is to examine the past and to look for potentials that can influence the future of the Slovak countryside. By identifying the processes that shaped the countryside and their impacts on the image of rural settlements followed by the application to the particular situation of Čabiny village, the search for the basic features of the village identity is under way. At the same time, the work gives a look at the future of the Slovak countryside and looks for a new meaning that seems to be hidden at present. In an effort to answer the question of the future of rural settlements, the paper provides a closer look at the forms of approach to the specifics that are unique for the Slovak countryside. key words countryside, village, human, land, looking for potential, Čabiny

Predhovor

Čabiny sú obec na severovýchodnom Slovensku. Nachádzajú sa v oblasti, ktorá je, vďaka svojej polohe, na periférii záujmu investorov, úradníkov a v súčasnosti aj bežných ľudí. Exodus tu dosahuje svoj vrchol a z regiónu sa stáva “zem nikoho”. Mladí ľudia motivovaní najmä ekonomickou situáciou odchádzajú do krajského mesta, na západné Slovensko alebo do zahraničia. Tendencie opúšťania vidieka a neustáleho rastu mestských aglomerácií sú prejavom súčasného životného štýlu, ktorý je však dlhodobo neudržateľný. Osud vidieckych sídel, ktoré sú, narozdiel od miest, prototypom udržateľnosti, je v mnohých častiach Slovenska takmer spečatený. Táto skutočnosť je zároveň aj hlavnou motiváciou pre vznik diplomovej práce. Hľadanie identity v nej predstavuje hľadanie budúcnosti pre obce, akou sú Čabiny.

obraz 01 | Čabiny chátranie dediny je realitou súčasného vidieka periférnych oblastí

Obsah

Zoznam ilustrácií Úvod Faktografia

12 15 16

18 19 20 21

Charakteristika okresu Medzilaborce Hospodárska situácia v okrese Medzilaborce Charakteristika obce Čabiny Obyvatelia obce

Minulosť

Čabiny pred rokom 1948 Hmotné artefatky doby do roku 1948 Vidiecky človek do roku 1948 Obraz vidieckej krajiny do roku 1948 Čabiny v rokoch 1948 - 1989 Hmotné artefatky doby rokov 1948 - 1989 Vidiecky človek v rokoch 1948 - 1989 Obraz vidieckej krajiny v rokoch 1948 - 1989 Čabiny po roku 1989 Hmotné artefatky doby po roku 1989 Vidiecky človek po roku 1989 Obraz vidieckej krajiny po roku 1989

24 29 32 34 36 39 44 48 50 54 58 62

Súčasnosť

Budúcnosť

Nové významy vidieka Vidiek a mesto Inštitúcie pre vidiek Urbanizmus a architektúra pre vidiek Medziodborová identifikácia a architektonická koncepcia Ľudský kapitál Potravinové samozásobovanie vidieka Výmenné siete vidieckych domácností Prírodný kapitál

67 70 72 74 75 78 80 82 86

Záver Použitá literatúra

91 92

Zoznam ilustrácií

obraz 01 : Čabiny / chátranie dediny zdroj: autor

obraz 26 - 27 : zhromažďovanie zdroj: publikácia Čabiny

obraz 02 : okres Medzilaborce zdroj: autor

obraz 28 - 31 : družstvo zdroj: publikácia Čabiny

obraz 03 : Karol Plicka - Orba zdroj: <https://kultura.sme. sk/c/20159429/ludia-by-mali-byttaki-ako-karol-plicka.html>

obraz 32 : chalupári zdroj: <http://www.zemefilmu.cz/ uploads/locations/14477-radesice950x650.jpg>

obraz 04 : dominanta Čabín zdroj: autor

obraz 33 : mechanizovaná žatva zdroj: <https://www.aktuality.sk/ clanok/302748/porovnanie-zberna-poliach-za-socializmu-a-dnes/>

obrazy 05 - 09 : domy do r. 1948 zdroj: autor obraz 10 : názvy chotárov zdroj: autor obraz 11 : Stredné Čabiny zdroj: autor obraz 12 : prícestný kríž zdroj: autor obraz 13 : Ľan sa suší zdroj: publikácia Slovensko vo fotografii Karola Plicku obraz 14 : Vyšné Čabiny zdroj: autor obrazy 15 - 18 : dedičstvo socializmu zdroj: autor obrazy 19 - 23 : domy r. 1948 - 1989 zdroj: autor obraz 24 : obchod zdroj: autor obraz 25 : stredisková obec zdroj: <https://1gr.cz/ fotky/idnes/16/082/org/ WEB654f4d_13VOBalkaA_ VELKA.jpg>

obraz 34 : potemkinovská dedina zdroj: autor obrazy 35 - 36 : ploty v Čabinách zdroj: autor obrazy 37 - 40 : domy 1989 - súčasnosť zdroj: autor obraz 41 : záhradka zdroj: autor obraz 42 : formy využitia objektov zdroj: autor obrazy 43 - 45 : mapovanie života zdroj: <http://rearchitekti.cz/ projects/architektonicka-koncepceobce-usilne> obraz 46 : arch. koncepcia obce zdroj: <http://rearchitekti.cz/ projects/architektonicka-koncepceobce-usilne> obraz 47 : identifikácia miesta zdroj: <http://www.neolokator.cz/ produkce-studii/>

obraz 48 : Ján Halaša - Vysoká politika zdroj: <https://www.webumenia. sk/dielo/SVK:SNG.UP-DK_741>

obraz 58 : Sekier, Zaježová zdroj: < http://mapio. net/a/94365712/>

obraz 49 : Dom, 2011 zdroj: <http://www.domfilm.sk/ images/background.jpg> obrazy 50 - 51 : Nomadic Furniture, 1973 zdroj: <http://www.core77.com/ posts/42562/Nomadic-FurnitureDIY-Designs-from-the-1970sDIY> obraz 52 : Autoprogettazione, 1974 zdroj: <http://abelsloane1934.com/ wp-content/uploads/2017/11/2A682x1024.jpg> obraz 53 : Autoprogettazione, 1974 zdroj: <http://www. uncubemagazine.com/ blog/15009487> obraz 54 : Jon Broome - Segal Method zdroj: <http://www. uncubemagazine.com/sixcms/ media.php/1323/17%20-%20 Image%20Courtesy%20Jon%20 Broome.jpg> obraz 55 : Karol Plicka - Senníky zdroj: <https://www.bystricoviny. sk/wp-content/uploads//2017/06/ Karol-Plicka-Senníky-pod-VeľkouFatrou.jpg> obraz 56 : život v Zaježovej zdroj: <http://www.zajezka.sk/ sk/content/sekier-zaježka-naumeleckých-fotkách-martywojciechowskej> obraz 57 : hranica s Rakúskom zdroj: Google Earth

“Neustála akcelerácia zmien ľudstva a planéty je dnes spojená so zintenzívnením rytmu života a práce - po španielsky to niektorí nazývajú “rapidación”. I keď táto zmena je súčasťou dynamiky komplexných systémov, rýchlosť, ktorú jej udeľujú ľudské činnosti, je dnes v kontraste s prirodzenou pomalosťou biologickej evolúcie. K tomu pristupuje problém, že ciele tejto rýchlej a nepretržitej zmeny nie sú nevyhnutne orientované na spoločné dobro a na integrálny, udržateľný, ľudský rozvoj. Zmena je čosi žiaduce, ale stáva sa znepokojivou, ak vedie k zhoršeniu sveta a kvality života veľkej časti ľudstva.”

pápež František encyklika Laudato si’ 2015

Úvod

Slovensko patrí medzi menej urbanizované krajiny Európy. Jeho sídelná štruktúra je výrazne rozdrobená, čomu zodpovedá aj vysoký počet malých obcí a fakt, že 2 581 z 2 891 sídel je vidieckych. Tieto obýva len 40,5% celkovej populácie krajiny.31 Pomerne vysoký stupeň vidieckosti Slovenska nabáda k otázke, prečo sa téma vidieka dostala na okraj záujmu nielen odbornej verejnosti. Súčasná situácia na Slovensku je výsledkom spoločensko-politických zmien, ktoré krajina prekonala v uplynulom storočí. V dôsledku vysokej miery priestorovej a ekonomickej polarizácie politické zmeny vyústili na vidieku vo vysokú nezamestnanosť a depopuláciu. Dedina sa v očiach verejnosti stala priestorom zaostalosti a spiatočníctva. Paradoxne práve vidiek ponúka prostriedky udržateľného rozvoja, ktorý je v dnešnej dobe kľúčovým. Čabiny sú obec v okrese Medzilaborce, ktorá je prototypom vyľudnenej a starnúcej dediny. V priebehu 20. storočia prišla o polovicu obyvateľov a proces depopulácie naďalej pokračuje. Práca si ukladá za cieľ identifikovať historické procesy, ktoré najvýraznejšie zasiahli život a obraz dediny a zároveň uvažovať o budúcnosti slovenského vidieka ako takého. Štruktúra práce pozostáva zo štyroch elementárnych častí, pričom každá má v procese identifikácie svoje miesto. Prirodzeným započatím hľadania je zber dát, ktoré čitateľovi objektívne približujú obec a región. Faktografické údaje slúžia ako základ k nasledujúcim fázam. Koncepcia ďalšieho členenia je založená na chronologickom radení skúmaných období. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť sú symbolom procesu hľadania identity. Cieľom kapitoly “Minulosť” je analýza a identifikácia dejinných udalostí a ich dopadu na priestor slovenského vidieka. Minulosť rozumie ako činiteľa, ktorý formoval tak spoločenskú štruktúru vidieka, ako aj obraz krajiny a intravilánu obce. Zároveň sú všetky historické procesy aplikované na Čabiny, čo umožňuje konkrétnejšiu identifikáciu dopadov na identitu obce. Kapitola “Súčasnosť” predstavuje formálne prepojenie medzi minulosťou a budúcnosťou. Obsahová vyprázdnenosť kapitoly je symbolickou paralelou obsahovej “vyprázdnenosti” slovenského vidieka a dáva priestor k uplatneniu úvah z nasledujúcej kapitoly. “Budúcnosť” je založená na odkrývaní potenciálu slovenského vidieka. Snaha nájsť vidieckemu prostrediu nový zmysel sa tu stretá s identifikáciou “kostry” vidieka. Vytvárajú sa tak isté kontúry identity, ktorú môže “zabudnutý vidiek” v budúcnosti nadobudnúť a výzvy, ktoré predstavuje pre profesiu architekta. Vzhľadom k potrebe vysokej miery komplexnosti prístpu sú v práci uvádzané a konfrontované názory autorov z rôznych oblastí - od sociológov, prírodovedcov a antropológov až po architektov a urbanistov. Možno konštatovať, že problematike vidieka sa v priestore slovenskej odbornej architektonickej verejnosti venuje iba málo pozornosti. Svedčí o tom aj podiel slovenských autorov v rámci použitej literatúry.

Faktografia Hľadať identitu miesta znamená spoznávať miesto. Prvým krokom akéhokoľvek spoznávania a analýz je zber dát. Údaje o geografii, morfologických či demografických podmienkach sú toho nevyhnutnou súčasťou. Prvá kapitola približuje situáciu v regióne i samotnej obci z rôznych uhlov pohľadu. Ide o zozbierané informácie, ktoré sa snažíme nezovšeobecňovať a vopred neanalyzovať.

obraz 02 | okres Medzilaborce mapa zobrazujúca prírodné danosti a sociálnu infraštruktúru regiónui

0 km

1 km

2 km

3 km

4 km

5 km

ihličnatý les | jedľa, smrek zmiešaný les | buk, smrek, osika listnatý les | buk, breza lúka

Čertižné 339

kataster obce Čabiny CHKO Východné Karpaty

CHVÚ Laborecká vrchovina školské zariadenia nižšieho stupňa materská škola

Habura 505

školské zariadenia vyššieho stupňa materská + základná alebo stredná škola ambulantná / terénna starostlivosť o seniorov denný stacionár, opatrovateľská služba

Kalinov 260

sociálna starostlivosť pobytovej formy domovy a zariadenia sociálnych služieb Borov

okres Stropkov

Vydraň

Medzilaborce 6654

Palota 188

Rokytovce 184

Ňagov 422

Krásny Brod 479

Roškovce 172

Čabalovce 361 Sukov 147

Repejov 118

Oľšinkov 27 Výrava 190

Valentovce 43

Čabiny 358

Svetlice 109

Oľka 291

Volica 289 Zbudská Belá 132

Zbojné 173 Krivá Oľka Radvaň nad Laborcom 570

okres Humenné Brestov nad Laborcom 108

Charakteristika okresu Medzilaborce

Okres Medzilaborce, ktorý patrí svojou rozlohou 427 km2 medzi najmenšie okresy v rámci Slovenskej republiky, sa nachádza na severovýchode Prešovského samosprávneho kraja. Jeho rozloha je takmer o 200 km2 menšia ako rozloha priemerného slovenského okresu. Na východe hraničí s okresom Stropkov, na juhu s okresom Humenné a severnú hranicu tvorí zároveň štátna hranica s Poľskom. Územie celého okresu možno zaradiť do jedného geomorfologického celku, Laboreckej vrchoviny, ktorá patrí do oblasti Nízkych Beskýd, sub-provincie Vonkajších východných Karpát a provincie Východných Karpát. Najvyšší bod okresu je vo výške 850 m n. m. na chrbte hraničiacom s Poľskom v katastri obce Svetlice. Najnižšiu nadmorskú výšku, 180 m n. m., má oblasť výtoku Laborca z územia v katastri obce Brestov nad Laborcom.20 Geologická stavba územia je pomerne jednotvárna s prevahou paleogénnych flyšových súvrstí s rozličným zastúpením vrstiev pieskovcov, ílovcov a slieňovcov. Územie tvoria aj flyšové kriedové súvrstvia podobného zloženia či nivné usadeniny na dne širších dolín riek. Reliéf regiónu je typický pre flyšové pohoria. Miesta odolnejších pieskovcov charakterizujú vyčnievajúce chrbty, zatiaľ čo menej odolné ílovce a slieňovce zapríčinili vznik vodou vyhĺbených dlhých eróznych brázd.20 V okrese pramení a aj ním preteká, smerom zo severu na juh, rieka Laborec. Na území pramenia a pretekajú ním aj takmer rovnobežné toky Oľka na západe a Výrava na východe okresu. Z hľadiska pôdneho zloženia prevláda hnedá lesná pôda kambizem, ktorá sa strieda na širších úsekoch nív s nivnou fluvizemou a v eróziou postihnutých oblastiach aj s ilimerizovanou pôdou luvizem.20 Z lesných porastov výrazne prevládajú bukové lesy, no najmä v pohraničnej oblasti sú zastúpené aj jedľa, smrek a iné dreviny. Na územie okresu zasahuje Chránená krajinná oblasť Východné Karpaty, ktorá je bohatá na vzácne rastliny. V rámci nej sa nachádzajú aj maloplošné chránené územia, z ktorých jedna je prírodnou rezerváciou národnej úrovne. Palotskú jedlinu tvoria pralesové zvyšky, v ktorých sa zachovali veľmi pekné ukážky jedľovo-bukových lesov s prímesou javora horského, bresta a jaseňa štíhleho. Ďalšími prírodnými rezerváciami v okrese sú Beskyd, Haburské rašelinisko, Jarčiská, Mokré lúky pod Čertižným a Pod Demjatou.20 Ďalšou prírodnou jedinečnosťou oblasti je Chránené vtáčie územie Laborecká vrchovina, ktorého prírodné bohatstvo je mimoriadne cenné najmä z hľadiska zachovalosti lesných porastov. Tie tvoria takmer polovicu územia a sú domovom dnes už vzácnych druhov dravcov a sov. Pralesovitá štruktúra s pôvodným zložením lesných spoločenstiev je bohatosťou bútľavých stromov s dutinami pre chránené vtáctvo nenahraditeľná. Významná časť územia (približne 30%) je tvorená mozaikovitou poľnohospodárskou krajinou, ktorá spolu s lúkami a pasienkami poskytuje vhodný biotop pre ďalšie chránené druhy vtákov.20

20 Spoločný program hospodárskeho rozvoja obcí MAS Laborec na obdobie 2016 - 2023 (2016)

Hospodárska situácia v okrese Medzilaborce

Hospodárstvo v regióne je málo rozvinuté. Portfólio priemyselných podnikov fungujúcich v okresnom meste sa skladá z prevádzky na výrobu brúseného skla, svietidiel a krištáľu, a strojárskeho podniku Transporta produkujúceho dopravné zariadenia a ich súčasti. Poľnohospodárskej výrobe rastlinného charakteru pripadajú dve pätiny celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy v okrese (tab. 1). Približne polovica z toho je využívaná k osevu obilnín, najmä jačmeňa, pšenice a raže. Významnú časť poľnohospodárskej produkcie v regióne tvorí pestovanie zemiakov, krmovín, ale aj ľanu a ovsa. Nad rastlinnou výrobou prevláda živočíšna produkcia, a to najmä vďaka rozsiahlemu chovu hovädzieho dobytka. Rozloha pasienkov je v okrese takmer trikrát väčšia než rozloha lúk. Vzhľadom k vysokej lesnatosti skúmaného územia, realtívne veľkú produkciu región zaznamenáva aj na poli ťažby dreva. V oblasti dopravnej infraštruktúry má okres slabé podmienky, čoho dôkazom je komunikácia obmedzená na úroveň regionálneho významu. Napriek relatívne dlhým hraniciam s Poľskom, v regióne nenájdeme hraničný priechod. Poloha Medzilaboriec vzhľadom ku krajskému mestu Prešov predstavuje 89 km, od Bratislavy je mesto vzdialené 519 km. Z hľadiska cestovného ruchu či atraktivity pre veľkých investorov okres neponúka najpriaznivejšie podmienky. Región aj preto možno považovať za oblasť nepoškvrnenú masovým turizmom či veľkými investíciami. O štruktúre pôdneho fondu v okrese aj v samotnom katastrálnom území skúmanej obce bližšie informuje tabuľka. Z údajov vyplýva, že poľnohospodárska pôda tvorí takmer polovicu rozlohy okresu, pričom druhú polovicu predstavujú prevažne lesné pozemky. V katastri obce Čabiny sa situácia líši najmä podielom lesných spoločenstiev, ktoré predstavujú až 66% celkovej výmery územia.21 Tabuľka 1 | štruktúra pôdneho fondu charakter plochy

výmera územia v hektároch okres Medzilaborce kataster Čabiny

orná pôda záhrada ovocný sad trvalý trávny porast

8 305 322 314 41 133 11 828 704

poľnohospodárska pôda

20 580 1 067

lesný pozemok

18 501 2 567

vodná plocha

205 57

zastavaná plocha

1 572 89

ostatná plocha spolu

1 243 105 42 100 3 884

21 Štatistická ročenka o pôdnom fonde v Slovenskej republike (2017)

Charakteristika obce Čabiny

Obec Čabiny je vidiecke sídlo s nízkym stupňom hospodárskej funkcie, ktoré leží 10 km južne od okresného mesta Medzilaborce a 32 km severne od okresného centra nadregionálneho významu - mesta Humenné. Práve mestá Medzilaborce a Humenné sú záujmovým územím obce, pretože poskytujú pracovné príležitosti a sú sídlom úradov, stredných škôl, strediskom kultúry, obchodu a služieb. Na ťažiská regionálneho významu je obec napojená cestou druhej triedy II/559, ktorá prechádza zastavaným územím sídla, a železničnou traťou Michaľany - Medzilaborce - štátna hranica s Poľskom. V dedine sa nachádzajú dve železničné stanice.20 Obec vystupuje pod úradným názvom Čabiny od roku 1950, kedy došlo k zlúčeniu dedín Nižné Čabiny a Vyšné Čabiny. Pôvodne sa obce rozvíjali okolo vodného toku Oľšava (Nižné Čabiny) a po pravej strane rieky Laborec (Vyšné Čabiny). Postupným rozširovaním pôvodnej zástavby sa v priestore medzi dvoma časťami sformovalo dnešné centrum, kde sa okrem oboch kostolov vytvorilo aj vybavenostné a správne centrum. Občianska vybavenosť v obci je na relatívne nízkej úrovni aj z dôvodu zániku prevádzok v dôsledku demografickej situácie. V štruktúre obce sa nachádza pohostinstvo, potraviny, materská škola s jedálňou, kultúrny dom, knižnica, obecný úrad, dom smútku a pošta. Spomenuté funkcie však s rastúcou depopuláciou regiónu strácajú užívateľov a hrozí im tiež zatvorenie. Staršia zástavba obce je tvorená jednopodlažnými rodinnými domami, novšia je dvojpodlažná. Rodinné domy majú sedlovú, valbovú, prípadne manzardovú strechu. Dominantu v panoráme obce tvorí objekt gréckokatolíckeho chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky, ktorý je výrazne vnímaný z cestných nástupov do obce. Chrám postavený v roku 1892 v novorenesančnom slohu je zapísaný aj v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Okrem gréckokatolíckeho chrámu je Národnou kultúrnou pamiatkou aj pomník z roku 1981 venovaný pamiatke baziliánskeho mnícha Anatolija Kralického, miestneho rodáka. Ďalšou dominantou v priestore obce je pravoslávny chrám, ktorý je však ako dominanta kvôli členitosti okolitého terénu vnímaný iba z určitých častí zastavaného územia, resp. z vyššie položených miest.20 Priestorové usporiadanie obce je determinované najmä prírodnými danosťami, t.j. terénom a vodstvom, ale aj historickou formou osídlenia. Mierne členitý povrch katastrálneho územia je z veľkej časti pokrytý lesom s prevahou buka a brezy, ktorý poskytuje prirodzenú ochranu a priaznivé podmienky pre faunu. V regióne je vďaka bohatstvu lesnej zveri veľmi rozšírené poľovníctvo. Nachádzajú sa tu poľovnícke revíry na srnčiu, jeleniu a diviačiu zver. Obec je súčasťou Mikroregiónu BESKYD, no zároveň figuruje aj v rámci Miestnej akčnej skupiny (MAS) Laborec, ktorá predstavuje partnerstvo zástupcov verejného, súkromného a občianskeho sektoru. Tvorí ju 68 členov (28 obcí, 40 subjektov súkromného sektora) so sídlom v okresoch Medzilaborce, Stropkov a Humenné.20 20 Spoločný program hospodárskeho rozvoja obcí MAS Laborec na obdobie 2016 - 2023 (2016)

Obyvatelia obce

Na skúmanom území sa vďaka jeho polohe formovalo špecifické životné prostredie, ktoré bolo ovplyvnené okrem iného aj tým, že sa tu po stáročia prepletali prvky slovenskej, ukrajinskej, poľskej, maďarskej, rumunskej a iných kultúr. Ide aj o styčné územie dvoch konfesionálnych prúdov - západokresťanského a východokresťanského. V severovýchodnej oblasti Slovenska okrem Slovákov relatívne kompaktne žije početná etnická skupina, na ktorú sa vzťahujú rôzne historické a súčasné pomenovania - Rusíni, Rusnáci, Karpatorusi, Podkarpatskí Rusíni, Zakarpatskí Ukrajinci, Rusíni-Ukrajinci, Ukrajinci a pod.3 Obyvatelia Čabín a okolia sa dodnes veľmi silno identifikujú ako národ Rusínov. Pri sčítaní obyvateľov v roku 2011 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 219 obyvateľov obce, zatiaľ čo k slovenskej iba 121. O špecifickom charaktere obyvateľstva hovorí aj náboženská príslušnosť, ktorú oyvatelia uviedli pri sčítaní. Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev majú najväčšie zastúpenie s podielom 50,8% a 31,7% celkovej populácie dediny, pričom veriaci rímskokatolíckej cirkvi sú v obci zastúpení iba v podobe 5,9%.1 Už významný polyhistor Matej Bel sa v historickom miestopise Zemplínskej župy zmieňuje o malej dedinke Čabiny obývanej Rusínmi, cez ktorú preteká rieka Laborec. Rusínov zaraďuje s veľkou pravdepodobnosťou k zvyškom Sarmatov. Opisuje ich ako ľudí, ktorí vyznávajú starú vieru, udržiavajú starobylé zvyklosti a veľmi skromne sa stravujú, keďže mäso bolo veľkou vzácnosťou. K obyvateľom regiónu zaraďuje aj Židov, ktorí sa do oblasti prisťahovali z Poľska a venovali sa spravidla obchodovaniu.1 Rusínov vo svojom najvýznamnejšom diele Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války opisuje aj Jaroslav Hašek. O obyvateľoch v okolí Humenného píše: “Potom, když k polednímu přišla stanice Humenné, kde nádraží jevilo také zbytky bojů, vykonány byly přípravy k obědu a mužštvo ešalonu zatím mohlo nahlédnout do veřejného tajemství, jak úřady po odchodu Rusů jednají s místním obyvatelstvem, které bylo řečí i náboženstvím příbuzné ruským vojskům.” 4 Región v dôsledku rôznych aspektov vždy patril k chudobným poľnohospodárskym oblastiam. Vývoj demografickej situácie v priebehu storočí, aj zásluhou tohto faktu, predstavuje viaceré hromadné poklesy populácie, rýchle starnútie a fenomén depopulácie, s ktorou sa stretávame v skúmanej oblasti dodnes (tab. 2). O všetkých javoch svedčí aj veková štruktúra obyvateľstva regiónu i samotnej obce. Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v obci k 31. decembru 2012 381 obyvateľov, z čoho iba 10,5 % tvorili občania predproduktívneho veku a zároveň 25,2 % obyvatelia vo veku nad 65 rokov.1 Tabuľka 2 | vývoj počtu obyvateľov rok

1828

1910

1970

1980

1991

2011

2016

počet obyv.

1 066

842

792

630

442

391

358

1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 3 Kolektív pracovníkov NPaKC : Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídel na Slovensku (1998) 4 Hašek, Jaroslav : Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (2012)

Minulosť Minulosť formovala to, čo vidíme v súčasnosti. Každé obdobie, spoločenská či politická zmena vyvolala zmenu aj v priestore vidieka. Každé obdobie po sebe zanechalo hmotné i nehmotné artefakty, či už v podobe konkrétnych objektov alebo vzorov správania. Sonda do minulosti slovenského vidieka i samotnej obce predstavuje hodnotný zdroj informácií, ktoré zásadne formujú súčasnú identitu miesta a spoločnosti. Ako sa jednotlivé obdobia slovenských dejín premietli do obrazu vidieka? A ako formovali identitu Čabín? Kapitola je pomyselne rozdelená do štyroch chronologicky radených celkov. Ide o obdobia ohraničené časovými údajmi, ktoré pre slovenskú spoločnosť znamenali výraznú zmenu. Celok má priblížiť situáciu v danom období a jej dopad na obraz vidieka a krajiny. Zmeny, ktoré prebiehali, sú zachytené z viacerých uhlov. Mapovanie hmotného dedičstva doby v kontexte Čabín je nasledované rozborom života vidieckeho obyvateľstva a jeho vzťahu ku krajine.

obraz 03 | Karol Plicka - Orba minulosť vidieka vníma súčasný človek cez lyrické obrazy, zachytávajúce monumentalitu a vznešenosť každodenného života

Čabiny pred rokom 1948

Už v mladšej dobe kamennej prichádza na územie Slovenska roľníckopastiersky ľud zo Zakarpatska. Napriek tomu, že neexistuje doklad, ktorý by potvrdil praveké osídlenie dnešných Čabín, možno sa domnievať, že tento roľnícky ľud prišiel aj na severovýchodné Slovensko.1 Formy osídlenia na Slovensku boli určované topografiou lokality. Na kopcovitých územiach Východných Karpát sledoval tvar sídla nepravidelný kopcovitý terén. Naopak, v nížinách na juhu a východe Slovenska, vznikalo relatívne husté osídlenie lineárneho charakteru okolo vodného toku alebo ulice - tzv. uličný typ osídlenia alebo ulicovka. Rovnako aj v urbanizme Čabín možno sledovať formu vychádzajúcu z lokálnej geomorfológie. Keďže Čabiny pôvodne pôsobili ako tri autonómne obce, je potrebné ich v procese urbanistickej analýzy vnímať a hodnotiť samostatne. Obecné časti Vyšné a Stredné Čabiny sa v údolí Laboreckej vrchoviny ťahajú pozdĺž rieky Laborec, zatiaľ čo Nižné Čabiny sú komponované okolo potoku Vilšava, ktorý do Laborca vteká. Obec založil uhorský feudálny rod Drugethovcov, ktorí vlastnili rozsiahle humenské panstvo a na svojom území usadzovali valašských gazdov - tzv. šoltýsov. Najstaršia písomnosť o existencii Čabín pochádza z roku 1478, kedy sa s ostatnými obcami humenského panstva dostali do písomností v dôsledku rodinného sporu medzi Jurajom a Antonom Drugethom. V roku 1658 sa zemepánmi stali Barkóczyovci. Obec patriaca pod zemplínsku župu sa neskôr dostala pod správu rodov Andrássyovcov a Szirmayovcov. Gréckokatolícky chrám bol postavený pravdepodobne už v 16. storočí. Najstaršia písomná zmienka, ktorá uvádza meno kňaza pôsobiaceho v Čabinách, je podľa historika A. Hodinku z roku 1622.1 Územie Slovenska spadalo od 10. storočia až do konca prvej svetovej vojny pod Uhorsko, resp. Rakúsko-Uhorsko. Podľa uhorského dedičného práva bola pôda rozdelená na malé pozemky, ktoré boli v procese dedenia ďalej delené na menšie časti. Tento systém síce poskytoval rovné právo pre všetkých dedičov, no na druhej strane vygeneroval obrovské množstvo úzkych a veľmi dlhých pozemkov, ktorých dimenzie spôsobovali veľké komplikácie pri obrábaní pôdy. Za vlády Márie Terézie (1717 - 1780) došlo v celej krajine k viacerým zmenám. Podľa právnych písomností zo šesťdesiatych rokov 18. storočia, bola funkcia šoltýsov nahradená richtárom, ktorého si spravidla vyberal zemepán. Reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. sa výrazne dotkli slovenského vidieka a života na ňom. Urbárska regulácia začala v roku 1767 vydaním urbárskeho patentu a skončila v roku 1772 zavedením celokrajinského urbára. Snahou reforiem bolo zosúladiť povinnosti poddaného s rozsahom pôdy. Podľa tereziánskeho urbára boli poddaní vlastniaci jednu usadlosť povinní pracovať jeden deň v týždni so záprahom alebo dva dni bez záprahu. Povinnosťou želiarov, ktorí mali dom, bolo pracovať 18 dní v roku. Tí, čo dom nemali, pracovali 12 dní. Všetci želiari mali jednotnú povinnosť, platiť daň od domu - tzv. cenzus - 1 zlatý. Naturálne dávky od usadlosti predstavovali dve sliepky, 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

dvoch kohútov, dvanásť vajec a kolbu masla ročne. Spravidla tridsať poddaných malo odovzdať jedno teľa. Cirkevný deviatok a zemepanský deviatok už bolo možné zaplatiť v peniazoch.1 Urbárske reformy však neboli jedinými zmenami, ktoré sa bytostne dotýkali vidieckeho človeka. V decembri 1774 vydala Mária Terézia Všeobecný školský poriadok, podľa ktorého malo nárok na vzdelanie každé dieťa na území Habsburskej monarchie a to bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska alebo pohlavie. V každej dedine bolo nutné založiť školu, v ktorej sa deti mali učiť tzv. trivium (čítať, písať a počítať). Touto reformou sa položili základy všeobecnej gramotnosti. V Čabinách sa o založení školy a rozvoji školstva hovorí trochu neskôr, okolo roku 1789. Samostatná budova školy v tomto čase v obci nejestvovala. Vyučovalo sa v kantorni, ktorá patrila gréckokatolíckej farnosti. Objekt z dreva prikrytý slamou spočiatku navštevovalo 194 žiakov vo veku 6 - 15 rokov. Keďže deti museli pomáhať rodine s pasením husí a kráv, školu navštevovali len v zime. Každý žiak si so sebou nosil aj polienko na kúrenie.1 Pred zavedením povinnej školskej dochádzky pozostával život roľníka prakticky z dvoch základných elementov. Okrem ťažkej práce na poli patril k základným pilierom slovenského vidieka duchovný život. Človek si vždy našiel čas na modlitbu a návštevu bohoslužby. Od založenia obce sa uvádza, že jej obyvatelia sú gréckokatolíckeho vyznania. V archívoch sa zachovali záznamy mukačevského biskupa Michala Emanuela Olšavského z vizitácie farnosti Čabiny v rokoch 1750 1752, ktoré približujú situáciu na poli duchovného života v obci: “... vo farnosti Čabiny majú dvoch kňazov. Starší Jakub Poder, vdovec na dôchodku a mladší Gregor Stochanovič. K spovedi schopných veriacich je 200 v jedných a 200 v druhých Čabinách. Matrika je len pre pokrstených. Krstiteľnica zhorela s chrámom. V súčasnosti kantora nemajú. Chrám v minulom roku 1750 so všetkými vecami zhorel. Kedy bol postavený, nikto si už nepamätá. Teraz je postavená malá cerkovka, ktorá je zasvätená sv. Mikulášovi. Zatiaľ nemajú nič okrem dvoch pekných zvonov.” 1 Nepriaznivý dopad na vidiek, nielen severovýchodného Slovenska, mala druhá polovica 19. storočia. Základným problémom sa stal nedostatok pôdy, zaostalosť hospodárenia a drobenie parciel na trpasličie hospodárstva. Zrušenie poddanstva v roku 1848 úplne nevykorenilo feudálne vzťahy. Ich pozostatky pretrvali v rôznych formách. Práve pozostatky feudalizmu, ktoré sa tak dlho udržali pri živote najmä vo východoslovenských župách, znásobované živelnými pohromami, boli primárnou príčinou masového vysťahovalectva slovenského ľudu za prácou do zámoria.2 Okrem toho sa v chudobných regiónoch, k akým patrí nepochybne aj Horný Zemplín a skúmané územie, rozširovalo vysťahovalectvo za sezónnymi prácami, často na Dolnú 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 2 Bielik, František a kol. : Slováci vo svete 2 (1980)

zem. Odchodom za prácou napomohlo zavedenie železnice medzi Michaľanmi a Humenným v roku 1871. Od roku 1873 viedla trať už aj cez Čabiny a Lupkowský priesmyk až do severnej provincie Halič.1 Roľníctvo, pastierstvo a chov dobytka boli hlavným zdrojom obživy ľudu až do polovice 20. storočia. Hospodárstvo v oblasti bolo zamerané na zabezpečenie vlastných elementárnych životných potrieb. Väčšina obyvateľstva odjakživa patrila k najchudobnejším majetkovým vrstvám a nevlastnila viac ako 2 až 4 ha pôdy. Tejto situácii sa prispôsobovalo aj obydlie a staviteľstvo vôbec. Obytné a hospodárske stavby od začiatku osídľovania kraja až do polovice 20. storočia zaznamenali iba minimálny vývoj a ešte pred nedávnom patrili k najjednoduchším nielen na Slovensku, ale v Karpatoch vôbec.3 Najrozšírenejšou formou obydlia bol v okolí Medzilaboriec jednotraktový dvor - tzv. dlhý dvor (“dovha chyža”). Hospodárske priestory, pod spoločnou strechou s obytným domom, boli radené v smere pozdĺžnej osi stavby. Ľud pri budovaní svojich obydlí pracoval s materiálom, ktorý mu daná lokalita a sama príroda poskytla. Preto sa v lesnatých a horských oblastiach stretávame s drevenou architektúrou, zatiaľ čo nížiny bez bohatých lesných porastov sú charakteristické stavbami z tehál či kameňa. V oblasti Laborca s prevahou bukových lesov preto pochopiteľne najčastejšie nájdeme zrubové stavby z bukového dreva, pod spoločnou slamenou strechou. V bojkovsko-lemkovskej oblasti, do ktorej spadá aj skúmaný región, sa vo veľkej miere zachoval starší spôsob čapovania uhlov zrubu “na vuhla”. Pre tento spôsob sú charakteristické prečnievajúce konce trámov v mieste rohových väzieb. Stavbu následne zvnútra i zvonku vymazávali hlinou a bielili. Strechu spravidla tvorila krokvová konštrukcia krovu s krytinou v podobe ručne vymlátenej slamy viazanej do snopkov. Krytina definovala aj formu strechy - slamené strechy sa vo väčšine prípadov zhotovovali ako štvorspádové (valbové).3 Pôdorysný vývoj obydlia prebiehal podobne ako v iných oblastiach. K jednopriestorovému domu neskôr pridružili druhú miestnosť pred vchodom do obydlia, ktorá príbytok chránila pred zlými poveternostnými podmienkami a ktorú nazývali sieň alebo pitvor. Vznik komory ako tretieho priestoru bol zapríčinený najmä potrebou miesta na skladovanie. Takýto trojdielny pôdorys obydlia sa stal dominantným typom v 19. a na začiatku 20. storočia. Uprostred dispozície sa najčastejšie nachádza vstupný priestor (“siny”, “šiny”), z ktorého sa vstupuje, na jednej strane do obytnej izby (“chyža”), na druhej do komory.3 Obytná miestnosť bola najdôležitejším priestorom domu. Mala formu štvorca alebo tvaru k štvorcu sa blížiacemu. Dimenziami sa pohybovala v rozmedzí 4 - 5 metrov na šírku a dĺžku a výškový rozmer vnútorných stien býval 2,2 - 2,3 m. Napriek tomu, že miestnosť mala rozlohu 17 až 30 m2, čo môže pôsobiť priestranne, svojim obyvateľom poskytovala iba minimálny životný priestor. Štvrtinu až tretinu miestnosti zaberala pec. Ostatok plochy obývalo niekedy až 14 ľudí a v zime aj 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 3 Kolektív pracovníkov NPaKC : Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídel na Slovensku (1998)

drobné domáce zvieratá. Typický dvor, v skúmanej oblasti, okrem obytnej funkcie v rámci dvojdielneho alebo trojdielneho domu, spĺňal aj funckiu hospodársku v podobe jednej až dvoch hospodárskych miestností zoradených za hmotou obytnej časti domu. Hospodárske priestory boli veľakrát minimalizované iba na malý chliev (“chliv”, “stajňa”) pre kozy, ovce či rožný statok, no častejšie sa medzi domom a chlievom nachádzala aj mlatovňa (“pelevňa”, “bojisko”) a na konci ešte jeden priestor - “šopa”. Dvor bol obyčajne otvorený, niekedy ho čiastočne ohradili vypleteným plotom.3 Dôležitým prvkom priestorov medzi domami bola zeleň, ktorá stelesňovala vitalitu vidieckeho sídla. Priedomia a verejný priestor obohacovali ovocné stromy a orechy, ktoré z ulice vytvárali hodnotný sociálny priestor každodennej ľudskej interakcie a výmenného obchodu. Stavby z obdobia pred svetovými vojnami sa riadia najmä princípom funkčnosti, ktorá bola jednoznačne prvoradou požiadavkou ľudového staviteľstva. Avšak človek v procese stavby uplatňoval aj zmysel pre krásu a harmóniu s prírodou. Možno zhodnotiť, že staviteľstvo do veľkej miery ovplyvnili a formovali konkrétne sociálno-ekonomické a kultúrno-spoločnské podmienky života. Po obdobiach chudoby, ťažkej práce a vysťahovalectva prichádzajú pre sovenský vidiek ešte vážnejšie rany. Prvá svetová vojna poznamenala osudy mnohých ľudí žijúcich v obci i regióne. Krajinu zničenú vojnou, v známom diele Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, opisuje Jaroslav Hašek takto: “Za čtvrt hodiny se jelo dál na Novou Čabynu přes vypálené vesnice Brestov a Veliký Radvaň. Bylo vidět, že zde to již šlo do tuhého. Karpatské stráně a svahy byly rozryty zákopy jdoucími z údolí do údolí podél trati s novými pražci, po obou stranách veliké jámy od granátú. Někde přes potoky tekoucí do Laborce, jehož horní tok dráha sledovala, bylo vidět nové mosty a ohořelé trámy starých mostových přechodú. Celé údolí na Medzilaborce bylo rozryto a přeházeno, jako kdyby zde pracovaly armády obrovských krtkú. Silnice za říčkou byla rozryta, rozbita a bylo vidět zdupané plochy vedle, jak se vojska valila. Přívaly a deště odkrývaly na pokraji jam zpúsobených granáty roztrhané cáry rakouských stejnokrojú. Za Novou Čabynou na staré ohořelé borovici ve spleti větví visela bota nějakého rakouského pěšáka s kusem holeně. Bylo vidět lesy bez listí, bez jehličí, jak tu řádil dělostřelecký oheň, stromy bez korun a rozstřílené samoty.” 4 3 Kolektív pracovníkov NPaKC : Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídel na Slovensku (1998) 4 Hašek, Jaroslav : Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (2012)

Koniec vojny so sebou prináša rozpad Rakúsko-Uhorska, nasledovaný vznikom Československa v októbri 1918. Vznik spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov, ktorého súčasťou bola aj Podkarpatská Rus, predstavoval významný medzník v živote oboch národov i národností žijúcich na tomto území. Ani táto udalosť však nepodnietila významné zmiernenie biedy a chudoby v kraji severovýchodného Slovenska. V období I. ČSR v obci pracovala vodná píla a stupy na výrobu rastlinného oleja.1 Udalosti druhej svetovej vojny mali ešte devastujúcejšie účinky na existenciu Čabín. Priblíženie frontu oznámili nemeckí vojaci, ktorí sa usadili v obci už v prvej polovici júla 1944. Išlo o čatu pekárov, ktorí piekli chlieb pre východný front v budove školy. Školské lavice a drevený materiál používali na podpaľovanie a denne upiekli viac ako tisíc chlebov. Neskôr do priestorov školy presunuli poľnú nemeckú nemocnicu. Židovské rodiny boli z regiónu postupne odvážané na likvidáciu do koncentračných táborov.1 Deň, ktorý sa najvýraznejšie zapísal do histórie obce bol 21. september 1944. Počas odpustu partizáni podmínovali železničný most a nemecký transport prechádzajúci dedinou vyhodili do vzduchu. Za spoluprácu s partizánmi boli odveleční do koncentračného tábora viacerí muži. V ten istý deň padla do stredných Čabín bomba, ktorá zničila 8 domov. Pri ústupe pred sovietskymi vojskami Nemci podpálili školu, zamínovali obec, zapálili domy a ustúpili do neďalekej Oľky. Za deň oslobodenia Čabín sa považuje 26. november 1944. V priebehu vojny ľudí neevakuovali iba násilne do koncentračných táborov. Mnohí odchádzali dobrovoľne na miesta menej ohrozené frontovou líniou, väčšinou na stredné Slovensko, najmä do Turca.1

1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Hmotné artefakty doby do roku 1948

Kostol, ako najdôležitejšia inštitúcia v dedine, bol zároveň aj dominantou tunajšej zástavby po niekoľko storočí. Veža kostola sa vždy týčila vyššie než ktorákoľvek strecha skromných obydlí roľníckych domácností. Gréckokatolícky chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky, ktorý v obci stojí dodnes, bol postavený v roku 1892. K stavbe finančne dopomohli čabinskí rodáci žijúci v Amerike. Objekt v slohu ruskej neorenesancie využíva základy a niektoré konštrukčné prvky starej cerkvi vybudovanej v roku 1812, ktorá bola zasvätená sv. Mikulášovi.1 Z obdobia prvej svetovej vojny sa v priestore obce zachovali dva vojenské cintoríny, ktoré sú výsledkom vojenskej aktivity v oblasti. Zatiaľ čo na cintoríne v intraviláne dediny sú pochovaní nemeckí vojaci, druhý, v extraviláne, patrí padlým vojakom ruskej armády. V obci Čabiny sa zachovalo aj niekoľko objektov pôvodného ľudového staviteľstva. Najčastejšie ide o objekty opustené, s čiastočne narušeným konštrukčným systémom, ale aj o domy, ktoré našli opätovné využitie v podobe rekreačného bývania. Zrubové stavby najčastejšie z bukového dreva sú vymazané hlinou a bielené vápnom, prípade je použitá omietka iných odtieňov - často modrá, čierna, okrová alebo rumelková farba. Slamená strecha bola v priebehu existencie a užívania stavieb vymenená za šindľovú alebo plechovú. Pôvodná zástavba je špecifická polohou objektov v rámci pozemku. Keďže pre urbanizmus pôvodnej dediny boli charakteristické otvorené dvory, resp. dvory iba čiastočne oplotené, tento jav pretrváva v zachovaných častiach dodnes. Obraz krajiny ktorá plynulo prechádza urbanizovaným prostredím je špecifický a v mnohom inšpiratívny. Ľahké pletivo, ktoré sa dnes objavuje okolo predtým otvorených kompozícií domov, zachováva pôvodný charakter zástavby. V dobe, keď je vidiek poznačený silným individualizmom, môže aj taký prvok, akým je chýbajúci plot, prípadne dodržaná výška a rozsah transparentnosti oplotenia, podnietiť sociálnu interakciu v komunite, ktorú možno považovať za jeden z hlavných potenciálov vidieka ako takého. Špecifikum Čabín a viacerých vidieckych oblastí je absencia názvov ulíc. Pomenovanie nesú jednotlivé skupiny domov. Tento jav jasne poukazuje na vnímanie priestoru dediny obyvateľmi v minulosti. Cesty v dedine iba spájajú jednotlivé priestory, ktoré majú v tak úzkom spoločenstve, akým je komunita dediny, oveľa dôležitejšie postavenie. Odlišná mierka sídla je dôvodom odlišného vnímania priestoru. Ide o jeden zo znakov, ktoré odlišujú dedinu od mesta. V rámci Čabín sa zachovali názvy obytných oblastí: “Horbok, Na Hunoch a Pidozi, Kudlovec, Potičok a Pod dilom”. Od predkov obyvatelia zdedili aj názvy chotárov, ktoré využívali ako pasienky alebo na pestovanie plodín: “Javirska, Jalové, Petrašková, Dovhyj Laz, Dubrova, Martenkyv, pid Hližom, Za potoky, Dilnici, Pidodzi, Zvezlište, Kružky, Dil, Derengulová, Hrabiny, Pliašky, Za hvozdilkov, Jankiv kút, Sirne, Vyšny a Nižny Damariv, Kasaliv, Veliky zemli, Ver Jakivce, Hluboke, Bryzky, Pid žebračim, Solotviny, Pid Poliňov, Seredne, Derešir, Solejivske, Teplici”.1 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Veľké zeme Briežky

Stre

Pod Polomom Polom

Mlynisko

Medzi potôčka Ovsiská

Dielnice

Str

obraz 04 | dominanta Čabín chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky z roku 1892 je dodnes orientačným bodom

Na hory

Markov laz Diel

Dúbrava

Na briežkoch Od chotára Na na riňoch Vilšank

Na hôrke

Vrch Bachinová Na rovniach Vrch predných dolín Lysá hora

obraz 10 | názvy chotárov priestorové členenie dediny označované intuitívnymi názvami jednotlivých častí

Rovne Pod Dúbravou Pod dielcom

Vyše

obrazy 05 - 09 | domy do r. 1948 formy obydlí, ktoré sú dedičstvom predvojnových rokov v priestore Čabín

edná hora

ami

Za Hliniskom Hlinisko

redné Pliasky

Za dielcom

Za veľkým Pod dielcom potokom Pod Zvezlou Pod Jalovou Derešov Makovisko

Hôrky a lúkach ka Krúžky

Pololán Príkra

Lazček Hlboký Dielnice

Za potokom e Volice

obraz 11 | Stredné Čabiny “mäkkosť” = prirodzená penetrácia krajiny do priestoru medzi domami

Vidiecky človek do roku 1948

Až do obdobia tesne pred zahájením II. svetovej vojny možno vývoj slovenského vidieka a jeho spoločnosti porovnávať s obdobnými územiami v zahraničí. Stabilná poľnohospodárska výroba doplnená ďalšími ekonomickými činnosťami, silná úloha miestnych autorít a veľmi intenzívna spoločenská participácia verejnosti boli hlavnými charakteristikami vidieckeho prostredia. Na vidieku existoval silný vzťah k pôde ako základnému atribútu bohatstva, jasné sociálne rozvrstvenie vidieckej spoločnosti a silná sociálna spolupatričnosť medzi všetkými skupinami na dedine. V malých sídlach si všetci ľudia vzájomne “videli do taniera” a komunikovali spolu na základe dlhodobého susedského vzťahu a jasného rozdelenia rolí.13 Na jednej strane vidiecky človek žije v chudobe, namáhavo pracuje a jeho život sprevádzajú následky hygienických nedostatkov či nízkej úrovne bývania, no na strane druhej je vidiecke prostredie producentom potravín, zdrojom ľudovej architektúry, remesiel, kultúry, jedál a tradícií v duchovnom živote. V drevenici, ktorá je dnešným človekom tak obdivovaná a slúži ako symbol ľudovej kultúry Slovákov, sa pritom v minulosti tiesnili tri generácie rodiny, zvyčajne 10 - 15 ľudí. Práve rodina bola dôležitým stavebným prvkom dedinskej komunity.11 Čabiny boli poľnohospodárskou obcou. Hlavnými zložkami života dedinského človeka bol intenzívny duchovný život a ťažká práca na poli. Na dvore viacgeneračnej domácnosti zvyčajne chovali kravu, koňa a drobné zvieractvo, ale aj kozy, husy a kačky. Niekoľkokrát do roka sa konali jarmoky, kde ľudia predávali to, čoho mali doma nazvyš. Gazda a synovia pracovali na poli, zatiaľ čo gazdiné s nevestami sa starali o domácnosť. Deti chodievali pásť zvieratá, čo im nedovolilo navštevovať školu počas celého roka a zvyčajne sa vzdelávali iba v zime. Škola a postava učiteľa bola v dedinskej komunite napriek tomu veľmi rešpektovaná. Každé ročné obdobie vnieslo do života človeka iné aktivity, ktoré mali často okrem pracovného aj duchovný či spoločenský rozmer. Práca na poli, no hlavne v domácnosti dala príležitosť aj na sociálnu interakciu nielen v rámci rodiny. Už v tomto období sa výrazne prejavuje fenomén výmenného obchodu prebiehajúceho medzi príbuznými a susedmi. Vymieňali sa dopestované suroviny, dochované zvieratá, ale aj hotové produkty nielen z oblasti gastronómie. Špecifikom je tiež výmena práce. Keď rodina nemala dosť synov, ktorí by pomohli na poli, manuálne vypomohli susedia a na oplátku dostali hmotnú odmenu. Empatia a spolupatričnosť boli typickými črtami slovenského vidieka predvojnových rokov. Aj vďaka týmto vlastnostiam sa často v období plnom chudoby našlo veľa radosti. Čabiny patria do regiónu, ktorý bol jedným z epicentier vysťahovalectva v 19. storočí. Pohybu obyvateľstva, spôsobenému najmä hmotnou núdzou, predchádzali katastrofálne neúrody, mor dobytka a s tým súvisiaci hlad, bieda a celková beznádej, ako aj maďarský útlak rusínskeho a slovenského etnika. To všetko boli dôvody, pre ktoré sa množstvo ľudí rozhodlo hľadať prácu a obživu za “veľkou mlákou”, najmä 11 Supuka, Ján : Tradície, prístupy a možnosti obnovy a rozvoja vidieka (2012) 13 Perlín, Radim : Venkov, typologie venkovského prostoru

v USA a Kanade. Podľa štatistických údajov tej doby sa za polstoročie znížil počet obyvateľov o tretinu. Zatiaľ čo v roku 1828 obec obývalo 1 066 obyvateľov, v roku 1869 to bolo už iba 749. Podľa sčítania ľudu v roku 1910 mali obidve obce spolu 842 obyvateľov, z toho bolo 170 v zahraničí (tab. 3).1 Tabuľka 3 | vývoj počtu obyvateľov v priebehu 16. - 20. storočia rok

1557

1787

1828

1869

1910

počet obyv.

600

1 015

1 066

749

842

Okrem tendencií odchodu do vzdialeného zahraničia, jestvovala v chudobných regiónoch aj sezónna forma vysťahovalectva. V druhej polovici 19. storočia to boli pravidelné odchody mužov a žien na tzv. žnivá, najmä na Dolnú zem. Zo sezónnych prác počas žatvy na veľkostatkoch maďarskej šľachty v okolí Michaloviec a Trebišova, no aj pri Nyíregyháze a ďalej, si ľudia spravidla po štyroch týždňoch doviezli 300 - 400 kg obilia, čím doplnili zásoby surovín vypestovaných na vlastnom poli. Tie vystačili sotva do Vianoc.1 Ďalšie vlny migrácie za lepšími podmienkami nasledovali po prvej svetovej vojne, keď sa krajina nedokázala spamätať z následkov vojny. Pretrvávajúca chudoba bola príčinou odchodu za prácou do Čiech, Nemecka, Belgicka a iných krajín. Tieto tendencie pohybu ľudí znamenali ďalšie poklesy v demografickej situácii regiónu. Druhá svetová vojna následne spôsobila takmer úplné vyľudnenie skúmanej oblasti v dôsledku násilných či dobrovoľných evakuácií. Napriek tomu, že vidiek po celé storočia znamenal ťažkú prácu na poli a relatívne chudobné životné podmienky, stal sa miestom radostných hier, spolupráce a solidarity. Ľudia, hrdí na svoj región, sa obliekali do lokálnych krojov, spievali ľudové piesne a tancovali. Vytvorili isté hodnoty, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu a formovali tak identitu danej lokality.

1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Obraz vidieckej krajiny do roku 1948

Krajina a pôda boli od neolitickej revolúcie, kedy sa zmenil spôsob života, pre človeka symbolom plodivej sily, ktorú využíval na svoje prežitie. Lov nahradili pestovanie a chov a usadlý spôsob života zapríčinil postupné zámerné pretváranie krajiny. Krajina nadobúda profánny i sakrálny rozmer, ktoré sa prelínajú až splývajú. Ako vysvetľuje Václav Cílek vo svojej Knihe míst, záležitosti praktického života, akými boli orba, rúbanie stromov, tavenie kovov, ale i česanie vlasov mali aj symbolický význam a smerovali k dostatku potravy, prežívaniu stád a udržaniu sociálnej harmónie.16 Človek bol v historickej krajine jej neoddeliteľnou súčasťou. Veľká časť jeho života sa odohráva v priestore krajiny, ktorú vlastnoručne formuje. Krajina je pre človeka životne dôležitým a nezastupiteľným elementom, ktorý mu sprostredkuje naplnenie základných životných potrieb. Dominantou vidieckej krajiny sa po príchode kresťanstva stáva kostol, ktorý je jedným z charakteristických a poznávacích znakov jednotlivých vidieckych sídel. V priestore vidieka sa však objavuje aj sieť drobných sakrálnych objektov, ktorá dopĺňa dominanciu kresťanského chrámu a slúži ku každodennej, krátkej pobožnosti. Takýmito sú tzv. božie muky, kaplnky, ale aj prícestné kríže. Napriek tomu, že ide o prejavy kresťanstva, objekty sa stavali na miestach, kde si ľudia už v predkresťanskom období s veľkou pravdepodobnosťou uctievali rôzne božstvá. Všetky hmotné prejavy duchovna v krajine sú tak jej pamäťou, uchovávajúcou miesta, ktoré boli dôležité a symbolické tak pre človeka v staroveku, ako aj pre roľníka v 20. storočí.17 Takmer každá obec, vrátane Čabín, má na hranici chotára kríž. Stavať kríže na hraniciach, rázcestiach, okraji obce či v poli začali ľudia prakticky hneď po prijatí kresťanstva a tieto mohli mať tak ďakovný, ako aj prosebný či ochranný ráz. Ich hlavným cieľom bolo, aby sa pri kríži mohli ľudia idúc na pole alebo domov krátko pristaviť a pomodliť, čo svedčí o významnej úlohe viery v ich živote. Poľnohospodárstvo poznačené ťažkými podmienkami výrazným spôsobom formovalo obraz krajiny. Uhorské dedičné právo v štruktúre krajiny zanechalo stopy poukazujúce na rozdrobenosť pozemkov. Krajinu ešte začiatkom 20. storočia formovali iba ľudské ruky a animálna sila. Poľnohospodárska pôda využívaná rôznorodým spôsobom bola obrazom biodiverzity, prirodzených procesov a ľudskej aktivity. Prírodná krajina, reprezentovaná lesnými spoločenstvami, v priebehu storočí prešla transformáciami. Devastácia lesov v 13. - 16. storočí spôsobila síce masívny úbytok lesných porastov, využívaných k stavbe počas urbanizácie viacerých oblastí na Slovensku, ale v nasledujúcich storočiach viedli snahy k obnoveniu a znovunadobudnutiu lesnatosti. Tá sa za sto rokov, od roku 1850, zvýšila na úroveň 39,1%. Prírodné bohatstvo slúžilo v týchto dobách ako materiálna základňa na stavbu obydlí, ale aj ako zdroj surovín využívaných na konzumáciu či liečbu. Človek žil v blízkosti prírody, ku ktorej prechovával rešpekt a vďaku, ale zároveň pre svoje prežitie naplno využíval jej itinerár. 16 Cílek, Václav : Makom. Kniha míst (2007) 17 Matáková, Barbora : Duchovné hodnoty vidieckej krajiny v Českej republike a na Slovensku (2012)

obraz 12 | prícestný kríž, Vyšné Čabiny drobné sakrálne objekty v krajine slúžili ako pripomienka duchovného rozmeru každodenného života

obraz 13 | Ľan sa suší Karol Plicka,1932 ilustrácia interakcie krajiny a ľudského konania

Čabiny v rokoch 1948 - 1989

Obdobie po druhej svetovej vojne bolo obdobím obrovských socioekonomických zmien, ktoré sa výrazne zapísali aj v obraze vidieka. Politická moc v štáte prešla do rúk komunistickej strany a začala sa budovať socialistická spoločnosť. Od roku 1945 sa v obciach zakladajú miestne národné výroby, neskôr podriadené Komunistickej strane československa. Od roku 1950 sú Vyšné a Nižné Čabiny oficiálne zlúčené a vystupujú pod spoločným názvom Čabiny.1 Po vojne sa obnovila výučba v škole. Vyučovalo sa v súkromnom dome, kde boli v jednej miestnosti vytvorené tri triedy. Školu navštevovalo 107 žiakov. Do diania v dedine sa výrazne zapája postava učiteľa. Jeho aktivity presahovali priestor školy, bol predsedom poľovníckeho spolku, viedol divadelný krúžok a zaslúžil sa aj o riešenie otázky nových priestorov školy. Návrh na novú budovu školy vyšiel z dielne Stavoprojektu Prešov. Vyučovanie v nových priestoroch začalo v septembri 1956.1 Za najväčší zvrat v živote vidieckeho ľudu možno považovať prechod na družstevný spôsob hospodárenia. Väčšina ľudí prijímala nové myšlienky kolektívneho hospodárstva s veľkou nedôverou. Človek mal vybudovaný vzťah k svojej pôde, ktorú dlhé roky pracne obrábal. Aj preto sa ľudia ťažko vzdávali toho, čo bolo dovtedy náplňou ich života. Jednotné roľnícke družstvá sa na základe vzťahu roľníka k odovzdanej pôde vyprofilovali na tri typy, ktoré opisuje historik Samuel Cambel: prvý typ predstavoval JRD, v ktorom roľníci organizovali spoločné práce, zatiaľ čo medze ostali zachované; družstvá druhého typu spoločne obrábali pôdu, vykonávali spoločné osevy, pričom zrušili medze a spoločnú úrodu delili členom na základe výmery pôdy, ktorú do družstva vložili; tretí typ družstva zastrešoval členov, ktorí odovzdali pôdu k spoločnému obhospodarovaniu, no výťažok sa rozdeľoval najmä podľa vykonanej práce a iba z malej časti podľa vnesenej pôdy. V poslednom type išlo už aj o kolektívne živočíšne hospodárstvo. Spomína sa aj štvrtý typ, kde sa výnos rozdeľoval iba na základe vykonanej práce. Kolektivizácia nabrala radikálnejšie tempo v 50. rokoch 20. storočia. V lete 1952 začalo hromadné zakladanie družstiev, ktoré však spôsobilo zaostávanie materiálno-technickej základne štátu. Kritickým bol práve Prešovský kraj, kde dosiahla kolektivizácia najvyššie tempo.5 Dňa 13. júla 1952 bolo založené aj JRD v Nižných Čabinách a 10. augusta 1952 vo Vyšných Čabinách. Po prvých neúspechoch, ktoré boli v týchto rokoch realitou JRD na celom Slovensku, sa družstvo vo Vyšných Čabinách rozpadlo a zostalo iba menšie JRD v Nižných Čabinách. Toto začalo pomerne dobre pracovať. V roku 1957 prebiehala opätovná agitácia ľudí do JRD a nasledujúci rok je už vyhlásené celoobecné roľnícke družstvo. Družstvá v Čabinách sa zjednotili v roku 1964, kedy už mali určité skúsenosti s kolektívnym hospodárením a štát bol pripravený poskytovať materiálnu i odbornú pomoc.1 Socializácia znamenala podstatný zásah do štruktúry vidieka dochovanej z obdobia stáročných maloroľníckych techník a foriem hospodárenia. 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 5 Cambel, Samuel : Päťdesiate roky na slovenskej dedine (2005)

Poľnohospodárska výroba sa zapísala do obrazu krajiny. Namiesto početných malých políčok sa obhospodárujú zlúčené parcely, najmä v dôsledku efektívneho využívania nových technológií. Proces socializácie poľnohospodárstva sprevádzala najskôr výrazná mechanizácia, ktorá však postupne prešla cez čiastočnú automatizáciu až po automatizáciu úplnú. Dôsledkom týchto procesov bola redukcia pracovných síl potrebných v poľnohospodárskej výrobe. Kým na prelome 40. a 50. rokov tvorilo roľníctvo na Slovensku absolútnu väčšinu obyvateľstva, po páde systému pracovalo v odvetví poľnohospodárstva iba 350 tisíc ľudí.5 Duchovný a kultúrny význam krajiny sa stráca a stáva sa z nej akási výrobňa stravy. V mestách sa otvárajú továrne, ktoré lákajú mladých ľudí za lepším a pohodlnejším životom. V Medzilaborciach začínajú svoju výrobu závody Transporta a v Humennom Chemlon, kde si našla zamestnanie podstatná časť obyvateľov Čabín.1 Odchod ľudí za prácou a službami do mesta bol jedným z významných faktorov siahajúcich na obraz vidieckeho prostredia. Význam a poslanie vidieka sa zásadne mení na obytnú funkciu. Na jednej strane sa pozornosť orientuje na mesto a jeho fungovanie v duchu socialistických ideí, na strane druhej je badateľná snaha o pretvorenie dedín na obraz mesta, tzv. pomešťovanie vidieka. Argumentom kompetentných bola téza, že ľudia na vidieku si zaslúžia rovnako kvalitné bývanie ako obyvatelia mesta. Preto sa aj na vidieku objavujú viacpodlažné panelové bytové domy, ale aj individuálna zástavba mestského typu. Išlo najčastejšie o univerzálne projekty, pretože individuálny návrh bol prežitkom buržoázie. Vznikajú typové projekty domov, ktoré však nemajú s pôvodnou videckou zástavbou takmer nič spoločné a vymykajú sa jej mierke. Za účelom pomešťovania sú tak do priestoru vidieka vkladané meštiacke vilky, často s hlavnými obytnými priestormi odtrhnutými od terénu. Murovaný typový dom bol často omietnutý brizolitom a prejavovala sa v ňom istá dávka individualizmu.8 Prístavby hospodárskych objektov, kombinácie materiálov na fasáde, farebnosť, to boli kategórie, v ktorých mal každý majiteľ voľnú ruku. Mení sa štruktúra obcí Slovenska, najmä procesom integrácie obcí ako súčasťou “socialistickej prestavby” sídelnej štruktúry krajiny. Direktívne a často násilné procesy zlučovania dedín zredukovali ich počet za obdobie rokov 1950 - 1989 o takmer 20 percent.7 V roku 1950 dochádza aj k zlúčeniu Vyšných a Nižných Čabín, ktoré sa neskôr stávajú tzv. strediskovou obcou.1 Nová hierarchia obcí sa v Československu zaviedla v 70. rokoch 20. storočia. Stredisková sústava vznikla na základe štúdií, ktorých cieľom bolo zaistiť na celom území s obmedzenými investičnými prostriedkami prijateľnú dostupnosť občianskej vybavenosti. Všetko sa dialo v snahe spomínaného odstránenia rozdielov medzi mestom a vidiekom. V strediskovej obci sa okrem vybavenosti zväčša sústredili aj všetky investície, čo spôsobilo zanedbanie periférnych obcí. Do tých sa finančná a materiálna pomoc často vôbec nedostala. 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 5 Cambel, Samuel : Päťdesiate roky na slovenskej dedine (2005) 7 Slavík, Vladimír : Proces integrácie a desintegrácie obcí SR akú súčasť lokálnej politiky (1994)

Čabiny boli strediskovou obcou, pod ktorú patrili menšie obce Sukov a Roškovce. V rokoch 1974 - 1975 sa k miestnemu družstvu pripojili aj JRD týchto obcí a fungovali pod spoločným menom Poloma. Hospodárili na 480 ha ornej pôdy, 120 ha lúk a 380 ha pasienkov. Podľa zápisov v kronike pracovalo na roľníckom družstve 141 osôb, zatiaľ čo v priemysle 203 obyvateľov. Pracovníci denne dochádzali najmä do závodov Vihorlat Medzilaborce, Jabloneckých sklární, do Chemlonu Humenné, no pracovali aj v obchodoch, službách a železničnej doprave.1 Práve dobré železničné spojenie obce s okolitými mestami bolo pre jej obyvateľov veľmi praktické. V dôsledku toho, že obec Čabiny bola strediskovým sídlom, obraz dediny v období socializmu prešiel zásadnými zmenami. Všetko dokumentuje miestna kronika, ktorá hovorí o stavaní nových domov, o domácnostiach modernizovaných elektrickými spotrebičmi, no tiež o prvých automobiloch postávajúcich na dvoroch. V obci sa vybudoval kultúrny dom, dokončila sa elektrifikácia, verejné osvetlenie, bola vybudovaná regulácia rieky Laborec, začal fungovať obecný rozhlas, vybudovala sa hasičská zbrojnica a vlaková čakáreň s bytom na železničnej stanici. Neskôr začal fungovať vývoz smetia a vyváranie pre dôchodcov, bola zavedená káblová televízia a pri obecnom úrade bola zriadená prevádzkareň so službami ako rozvoz plynu, holičstvo a kaderníctvo.1

1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Hmotné artefakty doby rokov 1948 - 1989

Z obdobia socializmu sa v priestore Čabín dochovala značná časť objektov v pôvodnej podobe. V 50. rokoch sa aj v Čabinách objavujú prvé budovy JRD, ktoré predstavujú výrazné zásahy v krajine Laboreckej vrchoviny. Archetypálne formy sú vyhotovené v mierke, ktorá zásadne kolidovala s mierkou pôvodnej dediny. Paleta materiálov, ktoré tieto areály v súčasnosti vo svojej štruktúre dochovávajú, je prinajmenšom pestrá. Murované stavby pôvodnej družstevnej zástavby z 50. rokov, ktoré ešte vykazujú istú dávku architektonickej kvality a trvanlivosti sú doplnené montovanými stavbami z kovových prvkov, plechu a plastu či betónovými konštrukciami. Jedným z prvých objektov občianskej vybavenosti v obci sa stala v roku 1953 budova základnej a materskej školy. Bola postavená v štýle dekorativizmu. Ten k nám prúdil v diktáte z Ruska. Naproti ostatnej socialistickej výstavbe v kontexte obce, ktorá už bola realizovaná v štýle inšpirovanom modernou, sa vyznačuje ornamentom na fasáde, typanónom nad vchodom i valbovou strechou. Mierka objektu ešte vychádza z pôvodnej vidieckej zástavby. Škola ako inštitúcia sa v dobe socialistickej spoločnosti stala dôležitým elementom v živote dediny. Postava učiteľa bola aktívna a svojou aktivitou mala inšpirovať ostatných obyvateľov. Najdôležitejším miestom dediny bol areál obecného úradu a kultúrneho domu, kde sa koncentrovalo dianie rôzneho charakteru. Obe inštitúcie majú formy, ktoré nenadviazali na pôvodnú vidiecku zástavbu, ani z nej nevychádzali. Sledujú hlavne funkciu a ekonomickú stránku ich realizácie. Mierkou, materiálom aj použitými architektonickými prvkami zodpovedajú projektom občianskej vybavenosti, ktoré sa do vidieckeho prostredia celého Slovenska dostávali v priebehu 60. a 70. rokov. Z roku 1966 pochádza objekt pekárne. Pekáreň mala pre obyvateľov veľký význam, bola znakom prosperity. Miestny chlieb vyhľadávali aj ľudia z okolitých dedín. Neskôr tu okrem chleba vyrábali aj drobné cestoviny. Pri rekonštrukcii hospodárstva po roku 1989 bola pekáreň Východoslovenskými pekárňami a cukrárňami v Humennom zrušená.1 V susedstve školy sa tak nachádza chátrajúci objekt s racionálnym výrazom, dimenziami a strategickou polohou. K produktom doby možno zaradiť aj všetky obchodné prevádzky v Čabinách. Ide o stavby neveľkej architektonickej hodnoty, ktoré po vojne predstavovali novú typológiu vstupujúcu do priestoru obce. Každá zo stavieb bola postavená v inom období a zachytáva tak iný prístup k architektonickej tvorbe. Od drobnej budovy predajne pri základnej škole zastrešenou sedlovou strechou, cez dimenziami neporovnateľnú stavbu pohostinstva pri železničnej stanici Vyšné Čabiny, ktorá v racionálne pôsobiacej forme kombinovala prevádzku a bývanie pre majiteľov, až po svojrázny objekt potravín v Nižných Čabinách, ktorého výraz je naopak veľmi neurčitý až chaotický. Zmena socio-ekonomických a demografických podmienok spôsobila, že druhý spomínaný objekt je, napriek svojim architektonickým a priestorovým kvalitám, opustený. 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Rovnako, ako v predchádzajúcom období, aj v povojnových rokoch je primárnym stavebným prejavom v priestore dediny obytná zástavba. Vie nám veľa prezradiť o dobe a živote v nej. Výstavba individuálneho bývania sa realizovala na základe typových projektov, preto možno objekty jednoduchšie identifikovať. V Čabinách sa stretávame s troma základnými typológiami domu, ktoré sa v štruktúre obce s malými obmenami opakujú. Nové domy boli najčastejšie postavené na mieste pôvodných “chyží” alebo zástavba expandovala do okolia pôvodného urbanistického celku. Prvú kategóriu rodinného domu tvoria objekty pôdorysne komponované do tvaru písmena L. Ide o domy, ktoré si začali ľudia stavať po vojne, najmä v 50. a 60. rokoch a ktoré sa ešte vyznačujú rešpektom k pôvodnej dedine. Mierka stavieb a použitie sedlovej alebo valbovej strechy vychádza z ľudovej architektúry. Radenie miestností sa ale, vzhľadom k zmene životného štýlu, radikálnejšie mení. Hlavné obytné miestnosti majú okná orientované do ulice, ktorá je od samotného domu oddelená predzáhradkou. Do objektu sa vstupuje často cez zasklenú verandu z dvora, ktorý je podstatne uzavretejšieho charakteru, než jeho predchodci. Jednotlivé objekty sa od seba či už patrnejšie alebo nepatrnejšie líšia. Pri samotnej realizácii sa prejavovala kreativita toho ktorého majiteľa. Druhú kategóriu možno definovať ako mestskú vilu, ktorá vstúpila do priestoru dediny v snahe stierať hranice medzi mestom a vidiekom. S podobnou typológiou sa totiž stretávame v mestách, kde však jej dispozičné a architektonické riešenie nachádza logické argumenty. Ide o objekty, ktoré majú pôdorysný tvar približujúci sa štvorcu. Poskytujú priestorovo bohatšie príbytky, ktorých hlavné obytné miestnosti sú vyzdvihnuté nad terén. Človek tak stráca priamy kontakt s okolím a hmota domu sa stáva výrazne mohutnejšou. Okrem hlavného podlažia sa priestorovo ponúka aj suterén a podkrovie zastrešené valbovou, prípadne manzarodvou strechou. Takéto dvojpodlažné stavby často dvojnásobnej výšky než pôvodná architektúra sú v rámci pozemku umiestnené centrálne. Objekt tak nevytvára hospodársky dvor, ktorý bol v minulosti charakteristickým a nenahraditeľným prvkom bývania na vidieku. Pre “mestského vidiečana” už nebolo potrebné vytvárať podmienky na súkromné hospodárenie. Súčasťou vidieka sa stáva aj tretí typ rodinného domu, ktorý úplne vzdal akúkoľvek snahu nadviazať na vidiecku tradíciu. Objekty s plochou strechou vilového charakteru reprezentovali vysokú kultúru bývania na dedine. Stavby s modernistickými prvkami síce tvoria iba malú časť v zástavbe Čabín, no aj oni dotvárajú jedinečný charakter a identitu miesta. Či už ide o slávny typový dom “Šumperák” alebo rodinné domy inšpirované funkcionalistickými mestskými vilkami, každý z týchto počinov predstavoval úspech v presadzovaní vtedajších ideí. Jednotným prvkom väčšiny domov, ktoré sa postavili v skúmanom období, bola fasáda. Vysoko tvrdá a odolná cementová omietka, tzv. brizolit, ktorá bola používaná

v jednej vrstve na vonkajších fasádach budov sa stala veľmi obľúbenou v 70. a 80. rokoch. Brizolitom sa dodatočne pokrývali aj fasády starších budov. Existovala istá paleta tlmených sivastých odtieňov, ktoré omietka dosahovala podľa sfarbenia pridaného piesku. Brizolitovým domom je venovaná celá kapitola v knihe architekta Milana Šušku, ktorý sa snaží nájsť kvality tejto architektúry. Za jedinečnú považuje práve obyčajnosť, ktorou sa domy vyznačujú. Neutrálnosť fasády dá vyniknúť okoliu, ale aj detailom z iných materiálov. Napriek tomu, že na človeka môžu pôsobiť na prvý pohľad neesteticky, majú brizolitové domy väčšie kvality než množstvo domov z obdobia po roku 1989.8 Dedičstvo, ktoré nám zanechala v štruktúre dediny doba socialistického zriadenia, vyvoláva dojem hodnotového chaosu, ktorý iste pociťovali aj ľudia po nástupe nového režimu. Objekty sú v kontraste so všetkým, čo vybudovali predkovia. Napriek tomu, že spôsob, akým nové spoločenské zriadenie svojou filozofiou zmenilo obraz krajiny a dediny, nerešpektoval dedičtvo jeho predkov a spravilo sa mnoho nesprávnych a nezvratných krokov, je nutné aj túto fázu vnímať ako plnohodnotnú etapu vývoja. S jej výsledkami sa množstvo vidieckeho obyvateľstva časom vyrovnalo a napokon aj stotožnilo. Brizolitové domy a občianska vybavenosť prostých foriem sa jednoducho stali súčasťou obrazu vidieka a je potrebné to rešpektovať.

8 Šuška, Milan a kol. : Kysuce, krajina a architektúra (2013)

obraz 15 - 18 | dedičstvo socializmu rôznorodosť objektov, ktoré sa stali súčasťou Čabín v období minulého režimu

obraz 14 | Vyšné Čabiny domy z obdobia socializmu na pozadí prírodnej krajiny okolitých lesov

obrazy 19 - 23 | domy r. 1948 - 1989 formy obydlí, ktoré sú dedičstvom rokov socialistického režimu v priestore Čabín

obrazy 24 | obchod objekt vo Vyšných Čabinách poznačený odlivom kúpnej sily

Vidiecky človek v rokoch 1948 - 1989

Obdobie kolektivizácie významným spôsobom vstúpilo do života vidieckeho človeka. Kolektivizácia bola uskutočňovaná na základe politického zadania a jej myšlienky boli presadzované razantnými spôsobmi voči ľuďom, ktorí nemali záujem do novovzniknutých družstiev vstupovať. Bola vedená najmä proti súkromnému hospodáreniu veľkých sedliakov, ktorí pochopiteľne nejavili záujem kolektívne hospodáriť. Čoraz častejšie sú strední a bohatí roľníci v rámci propagandy označovaní pejoratívnym výrazom “kulak” a stávajú sa neželanou súčasťou vidieckych štruktúr. Nové družstvá spravidla vedú jedinci, ktorí doposiaľ zastávali periférne oblasti sociálnej hierarchie obyvateľov na vidieku. Naopak, vážené a dlhodobo rešpektované osobnosti dediny sa stávajú občanmi bez významu. Nejde iba o tzv. kulakov a sedliakov, ale aj miestnych farárov, drobných podnikateľov a výnimočne aj o učiteľov, ktorí sa odmietli prispôsobiť režimu. V spoločenskom živote dochádza k zmenám siahajúcim najmä na fungovanie neformálnych združení a spolkov. Ich aktivity boli obmedzované alebo boli preorientované na drobné a spoločensky nevýrazné aktivity. Aj z vidieckeho prostredia sa tak vytráca sloboda a bezprostrednosť.13 Spoločenský život v Čabinách sa sústredil okolo početných spolkov a združení vytvorených po vzore socialistickej spoločnosti. Fungovala tu dedinská organizácia Československého zväzu mládeže, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Zväz československo - sovietskeho priateľstva, Slovenský zväz žien, Miesta jednota československej požiarnej ochrany, Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, Poľovnícke združenie Poloma a Telovýchovná jednota Družstevník.1 Radim Perlín, ktorý sa zaoberá sociálnou geografiou českého vidieka, vo svojom príspevku opisuje zmeny v spoločenskej štruktúre vidieka v období socializmu. Činnosť spolkov sa podľa neho stala iba formálnou alebo úzko zameranou na odbornú či záujmovú bázu. Spoločenské a širšie sociálne väzby týchto združení boli už celkom odbúrané. Okrem dominantných dobrovoľných hasičských zborov sa súčasťou takmer každej obce stali telovýchovné jednoty zamerané na futbal či spolky poľovníkov. Úlohou zväzu žien bolo pod prísnou štátnou kontrolou organizovať v jednotlivých obciach spoločenské udalosti.13 Až na malé výnimky cirkev úplne stráca vplyv na celospoločenský vývoj. Špecifická situácia nastáva práve na severovýchodnom Slovensku, kde sa väčšina Rusínov hlásila ku gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1950 sa v Prešove uskutočnilo stretnutie, na ktorom došlo k zrušeniu tzv. Užhorodskej únie. Pre skúmanú oblasť to znamenalo násilnú výmenu gréckokatolíckych duchovných pravoslávnymi v snahe konvertovať všetkých obyvateľov na pravoslávnu vieru. Po politických zmenách v roku 1968 bolo gréckokatolíckym veriacim opäť umožnené navštevovať svoje obrady a veriaci v oblasti sa rozdelili na pravoslávnych a grékokatolíkov. Manipulácia s fungovaním cirkví na území Slovenska zapríčinila v mnohých obciach vrátane Čabín dodnes pretrvávajúce náboženské a spoločenské napätie v rámci komunity. Po novembrovej revolúcii 1989 bola gréckokatolícka cirkev oficiálne obnovená a 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 13 Perlín, Radim : Venkov, typologie venkovského prostoru

zákonným opatrením sa stala vlastníkom nehnuteľného majetku t.j. chrámov a farských budov, ktoré dlhšiu dobu spoluužívali s pravoslávnymi veriacimi.1 Tabuľka 4 | vývoj počtu gréckokatolíkov v priebehu 20. storočia v Čabinách rok

1910

1930

1950

1991

počet gréckokatolíkov

717

851

747

244

Tabuľka 5 | vývoj počtu obyvateľov Čabín v priebehu 20. storočia rok

1910

1974

1987

1991

počet obyvateľov

842

796

516

441

Demografická situácia na slovenskom vidieku sa ani po dvoch svetových vojnách nestabilizovala, ba dokonca pohyb obyvateľstva bol iniciovaný priamo vládou. V poľnohospodárskej výrobe pracovala najmä generácia ľudí, ktorá do nej vstúpila na počiatku zakladania družstiev. Mladší ľudia sú uvoľňovaní a odchádzajú predovšetkým do miest, kde sa začína presadzovať masívna propaganda a nábor do odvetví priemyslu. Práve rýchly nárast počtu pracovníkov v týchto odvetviach je zaisťovaný zo zdrojov uvoľnených z poľnohospodárskej výroby. Odchod mladých do veľkej miery ovplyvnil stav obyvateľstva vidieka, ktorý takýmto spôsobom, síce naoko nepatrne, no štatisticky významne starne.13 Rýchla industrializácia vidieka sa zaslúžila o presadzovanie novej ideológie propagovanej heslom: priblíženie vidieka mestu. Snaha o pomešťovanie dediny vychádzala z mylných úvah o nutnosti unifikácie životného štýlu a o akejsi nadradenosti životného štýlu a životných podmienok v meste. Na vidieku sa objavujú predtým nevídané spôsoby chovania, nevhodné architektonické vzory a architektonické či urbanistické postupy. Vládou je podporovaný fenomén rekreácie formou chalupárstva a chatárstva, ktoré sú v dobe normalizácie jedinými štátom povolenými aktivitami, kde občan uskutočňuje svoje vlastné plány a záujmy. Zatiaľ čo chatárstvo sa koncentruje v rámci novej výstavby chatových osád, chalupárstvo využíva uvoľňovaný bytový fond v malých dedinách. Domy sú využívané ako chalupy, buď pôvodnými majiteľmi, alebo obyvateľmi miest, ktorí nemajú k lokalite žiadny vzťah. Do priestoru vidieka sa hromadne dostávajú noví obyvatelia prinášajúc životný štýl, zapadajúci do stratégie pomešťovania.13 Aj keď politický vplyv na život vidieckeho ľudu bol nepopierateľný, obyvateľstvo vidieka si napriek snahe o pomešťovanie zachovalo špecifický charakter. Stále funguje neformálny výmenný obchod potravín i práce. Súdržnosť dediny sa prejavuje hlavne v časoch nedostatku. Na druhej strane sa v tomto období formuje konflikt na základe príslušnosti k cirkvi, ktorý vrcholí po uvoľnení spoločenskej situácie po revolúcii. 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 13 Perlín, Radim : Venkov, typologie venkovského prostoru

obraz 25 | stredisková obec život strediskovej obce umne znázorňuje film Jiřího Menzela Vesničko má středisková (1985)

obrazy 26 - 27 | zhromažďovanie spoločenský život sa koncentroval v centre obce pri obecnom úrade, ale aj v hostinci v Nižných Čabinách

obrazy 28 - 31 | družstvo prácu na vlastnom poli nahradila kolektívna práca na jednotných roľníckych družstvách

obraz 32 | chalupári fenomén chalupárstva v období socializmu zobrazuje film Jiřího Menzela Na samotě u lesa (1976)

Obraz vidieckej krajiny v rokoch 1948 - 1989

Na počiatku druhej polovice 20. storočia dochádza aj k výrazným zmenám vo vnímaní krajiny. Nekompromisné zásahy do prírodného prostredia a kultúrnej krajiny súvisiace s kolektivizáciou a združstevňovaním spôsobili zmeny vo vnímaní jedinečnosti a posvätnosti krajiny. Samotný človek sa z krajiny, s ktorou bol predtým v každodennom kontakte, vytráca a zaniká jeho vzťah ku krajine ako k domovu. Témou duchovných hodnôt vidieckej krajiny sa vo svojich príspevkoch zaoberá Barbora Matáková. Podľa jej slov sa kultúrna krajina v dobách kolektivizácie stala výrobným priestorom a z jej obyvateľov vznikli konzumenti. Hmotné symboly posvätnosti boli z krajiny zámerne a systematicky likvidované a keďže sakrálne objekty možno chápať ako dôležité miesta identifikácie človeka s krajinou, ich zánikom zaniká aj vzťah ku krajine samotnej.17 Socializácia však neznamenala iba zmenu vzťahu človeka a krajiny, ale zrealizoval sa aj podstatný zásah do vizuálnej štruktúry vidieka. Poľnohospodárska veľkovýroba využívala viac než polovicu územia ČSSR a výrazne tak zmenila obraz krajiny. Zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku intezívnej poľnohospodárskej veľkovýroby, boli rozsiahle a preto už za svojho zavádzania otvárali diskusiu o ich vplyve na prostredie. Koncentrácia živočíšnej výroby síce odstránila niektoré najmä hygienické problémy rozprtýleného malého poľnohospodárstva, no zároveň vygenerovala problémy nové. V súvislosti s veľkovýrobnými formami poľnohospodárstva vznikol problém vhodného delenia pozemkov. Vidiek sa prispôsoboval opatreniam pre účinné využitie strojov. Veľkosť a celistvosť pozemku bola pre veľkovýrobnú mechanizáciu a jej výkonnosť smerodajná. Zväčšovaním a spájaním pozemkov sa však zároveň strácala hodnotná diverzita, ktorá bola pre obraz krajiny typická po celé storočia. Taktiež vznikalo riziko porúch pri nedodržaní zásad striedania plodín, pri zavedení nevhodného systému spracovania pôdy a pri jednostrannom využívaní pôdy či nadmernej aplikácii intenzifikačných faktorov. Okrem reorganizácie pôdneho fondu dochádza v priestore vidieka k výstavbe areálov jednotných roľníckych družstiev, ktoré výrazne pozmenili obraz krajiny. Poľnohospodárska výstavba v dobe kolektivizácie tvorí samostatnú kapitolu v oblasti architektúry a urbanizmu. V dôsledku ochranných pásiem medzi poľnohospodárskymi prevádzkami a zástavbou vidieka boli nové hospodárske objekty budované na okrajoch dedín, prakticky vo voľnej krajine. Citlivosť pri osádzaní objektov a ich architektonickom riešení bola určujúca, no zároveň veľakrát podcenená. Výsledkom sú početné hospodárske budovy degradujúce svoje okolie. Rizikovými faktormi pri navrhovaní novej hospodárskej výstavby bola nová mierka, predtým vo vidieckom priestore nevídaná, častejšie uplatňovanie vertikálnych prvkov v architektonickej kompozícii (najmä skladovacie objekty), pavilónová, resp. monobloková zástavba, ktorá bola v kontraste s pôvodnou zástavbou a väčší výber materiálov či konštrukcií, ktorý mohol ľahko viesť k architektonickej nesúrodosti.6 6 Myslín, Jiří : Vliv zemědělské velkovýroby na proměny venkovské krajiny a pracovního prostředí (1980) 17 Matáková, Barbora : Duchovné hodnoty vidieckej krajiny v Českej republike a na Slovensku (2012)

obraz 33 | mechanizovaná žatva 16. júl 1969, Horná Nitra animálnu a ľudskú silu vystriedali pri zbere úrody stroje

Čabiny po roku 1989

Spoločnosť prešla v období po roku 1989 zmenami, ktoré mali vo veľkej miere dopad aj na vidiecke prostredie. Pluralitná demokracia, premena centrálne plánovanej ekonomiky na otvorenú trhovú ekonomiku, sociálna i kultúrna modernizácia, ale napríklad aj otvorenie hraníc vplývali na formovanie vidieka. Nastupuje nárast ekonomických rozdielov jednotlivých regiónov Slovenska a začína sa prejavovať individualizmus západného typu. Regionálna politika bývalého Československa bola realizovaná formou centrálne riadeného oblastného plánovania, ktorého cieľom bolo vyrovnávať rozdiely medzi regiónmi. Išlo o ekonomicky neefektívny princíp, no na obyvateľstvo pôsobil pozitívne, pretože vylučoval nezamestnanosť a zaručoval stabilný príjem.9 Proces prechodu na trhové hospodárstvo podnietil vznik výrazných regionálnych rozdielov. Neefektívne štátne podniky krachujú, iné sú privatizované. Veľká časť štátneho majetku prešla do súkromného vlastníctva a jednotlivé regióny dokázali len veľmi obmedzene reagovať na novovytvorené podmienky trhu. V priebehu jedného roku výrazne narástla nezamestnanosť na území Slovenska. Zatiaľ čo v decembri 1990 bolo nezamestnaných 1,55% obyvateľov, v decembri 1991 štát evidoval 11,82% ľudí bez práce. Tento jav najsilnejšie zasiahol oblasti severného, východného a južného Slovenska, ktoré boli orientované na poľnohospodárstvo.9 Zabezpečenie možností stabilného zamestnania v prostredí slovenského vidieka v časoch kapitalizmu sa vzhľadom k strate vzťahu človeka s obrábanou pôdou javí ako stále väčší problém dediny. Poľnohospodárstvo už nepredstavuje atraktívny hlavný zdroj príjmov. Zatiaľ čo v roku 1946 pracovalo v poľnohospodárstve 48% obyvateľstva, toto číslo sa do roku 1980 znížilo na 10% a v roku 2010 predstavovalo obyvateľstvo zamestnané v poľnohospodárskej produkcii iba 4% celkovej populácie krajiny.11 Skúmaná oblasť severovýchodného Slovenska je týmto fenoménom poznačená ešte výraznejšie. Keďže ide o región, ktorý bol odjakživa poľnohospodárskeho charakteru a väčšie investície v oblasti priemyslu či inej výroby boli smerované do miest, zvyšovanie nezamestnanosti tunajší človek pociťuje silnejšie. V porevolučných rokoch krachujú privatizované výrobné podniky v Medzilaborciach a periférna poloha okresu v rámci krajiny zapríčinila nedostatok záujmu súkromných investorov. Práve nedostatok pracovných miest sa tak stáva v 21. storočí najčastejším dôvodom hromadného odchodu ľudí z regiónu do blízkych krajských miest, na západné Slovensko alebo do zahraničia. Úbytok obyvateľstva sa následne premieta aj do fungovania či samotného obrazu dediny. Tým, že význam vidieka sa často z poľnohospodárskej funkcie mení na funkciu výsostne obytnú, financie obce sa s klesajúcim počtom občanov zmenšujú. V priestore obce absentuje občianska vybavenosť, objavujú sa opustené a chátrajúce obytné aj verejné objekty. Odlišnou tendenciou, ktorá sa po páde režimu začala prejavovať, je návrat človeka na vidiek. Ľudia, ktorí boli často nepriamo donútení pracovať v meste a žiť v unifikovanom, monotónnom svete panelových domov, vidia v zmene systému 9 Babiak, Radomír : Formovanie regionálnej politiky na Slovensku po roku 1993 v kontexte vývoja nezamestnanosti (2012) 11 Supuka, Ján : Tradície, prístupy a možnosti obnovy a rozvoja vidieka (2012)

šancu na návrat k predošlému životu. Okrem nich však do priestoru vidieka prichádzajú aj ľudia, ktorí za zmenou bydliska vidia iba väčšie pohodlie, prípadne prechovávajú romantickú predstavu blízkosti prírody. Túžia vymeniť malý byt v bytovom dome za priestranný príbytok v prírode. Ide o ľudí, ktorí sa často odmietajú asimilovať a prinášajú so sebou aj mestský spôsob života. Pracujú naďalej v meste, kam každodenne dochádzajú automobilom a nevidia širší dopad svojho konania na životné prostredie či spoločnosť. Napriek tomu, že socializmus si kládol za úlohu priblížiť dedinu mestu, možno konštatovať, že v mnohých prípadoch sa dedina pomeštila až po revolúcii. Sloboda, ktorú ľudia nadobudli sa plnohodnotne prejavila aj v obraze vidieckej urbanizácie. Podnikateľský barok, široká paleta farieb a architektonických prvkov sú sprevádzané rozširujúcim sa individualizmom a uzatváraním sa pred okolím za vysokými plotmi. Tieto tendencie, ktoré na slovenský vidiek priniesla zmena spoločenského usporiadania, sa prejavujú najmä v okolí väčších miest, kde vznikajú suburbánne zóny, tzv. sídelná kaša pohlcujúca okolité dediny. Pavel Hnilička opisuje sídelnú kašu v rovnomennej publikácii ako jav mimoriadne nebezpečný. Naopak, ako inšpiračný zdroj novej vidieckej zástavby uvádza práve typológiu vychádzajúcu z pôvodných dedinských domov.12 Vzhľadom k podmienkam, ktoré človeku v kapitalizme poskytujú periférne oblasti severovýchodného Slovenska, sa jav prílevu obyvateľstva, prejavil v skúmanom regióne iba v minimálnej miere. Aspekty, akými sú nedostatok pracovných príležitostí, slabá občianska vybavenosť či infraštruktúra, prakticky zachránili spomínané oblasti pred nepremyslenými zásahmi v dobe, kým je verejná správa legislatívne nepripravená. Vidiek nielen severovýchodného Slovenska začína nadobúdať význam aj v oblasti rekreácie. Hodnota prírodného bohatstva sa pre dedinu stáva kľúčovou. Opustené domy sú často za veľmi nízku cenu predávané obyvateľom z väčších miest, ktorí však objekty využívajú iba sezónne. Toto na pohľad prirodzené riešenie populačnej krízy však nepredstavuje riešenie trvalé. Za pozitívny možno považovať rešpekt s ktorým chalupári pristupujú k zakúpeným majetkom a mnohokrát šetrná obnova starých domov, niekedy však v príliš romantizujúcom štýle. Privatizácia sa netýkala iba štátnych podnikov, ale aj pôdy, ktorú štát nadobudol procesom kolektivizácie. Znamená to, že pozemky, ktoré vlastnilo JRD aj pozemky lesa sa vrátili pôvodným majiteľom na základe predloženia dokladov z pozemkovej knihy. Každý občan dostal možnosť súkromne hospodáriť na svojej pôde. Obnovuje sa vlastnícka štruktúra spred vojnových rokov a vzniká spleť pozemkov, ktorú je, v dôsledku rozmerov, neúčelného tvaru a nedostatočnej prístupnosti, takmer nereálne obrábať. Objavujú sa situácie, kedy je majiteľ pôdy neznámy, alebo má daný pozemok viacero majiteľov. Štatistika z roku 1993 hovorí, že 9,6 milióna pozemkov v extravilánoch katastrálnych území má priemernú výmeru 0,45 ha a priemerný počet spoluvlastíkov na jeden pozemok je 12 - 15. Takáto extrémna rozdrobenosť 12 Hnilička, Pavel : Sídelní kaše (2012)

pozemkového vlastníctva komplikuje evidenciu, prijímanie vlastníckych rozhodnutí či rozhodovanie verejnej správy, ale aj vznik zmluvných pomerov a vytváranie racionálnych hospodárskych celkov. Pozemok sa stáva predmetom susedských či iných vlastníckych sporov.10 Zakladanie pozemkových spoločenstiev čiastočne rieši spomenuté problémy generované spoločenskými zmenami. Tzv. urbárske spoločnosti združujú relatívne veľký počet vlastníkov s rozdrobeným a samostatne neefektívnym vlastníctvom. V Čabinách bola dňa 6. 12. 1992 obnovená urbárska spoločnosť s názvom Združenie urbarialistov a vlastníkov spoločenstvených lesov v Čabinách.1 Predchádzajúce spoločenské a politické zriadenie spôsobilo pretrhnutie silného puta človeka s obhospodárovanou pôdou. Po páde režimu už ľudia nejavili záujem súkromne hospodáriť. Svoje novonadobudnuté vlastníctvo tak najčastejšie nechali k užívaniu väčších poľnohospodárskych spoločností, ktoré vznikli privatizáciou JRD. Zároveň Slovenský pôdny fond, ktorý spravuje neregistrované pozemky a štátnu pôdu, tieto dáva k prenájmu alebo predáva súkromným investorom. Na území čabinského katastra takto od roku 1997 funguje spoločnosť Poľnoslužby Čabiny, spol. s r.o. Spoločnosť hospodári na pôde prenajatej od Slovenského pôdneho fondu a súkromných vlastníkov o výmere 1 980 ha strojmi a mechanizmami, ktoré kúpila od Podielnického družstva. Podielnické družstvo v Čabinách zaniklo v roku 2001. V katastri Čabín majú Poľnoslužby prenajatých 940 ha pôdy, z toho 118 ha tvorí pôdu ornú a ostatok sú pasienky. Orientuje sa na chov kráv bez trhovej produkcie mlieka s cieľom chovať teľce a následne ich odpredávať ako zástavový dobytok. V rastlinnej výrobe sa zameriava na pestovanie objemového krmiva v dostatočnom množstve na zabezpečenie vlastnej produkcie. Spoločnosť v regióne generuje 20 stálych pracovných miest a v sezónnych prácach zamestnáva 3 5 brigádnikov.1 Na prvý pohľad nie tak významnou, no v konečnom dôsledku zásadnou udalosťou, sa stal vstup Slovenskej republiky do Európskej únie v roku 2004. Napriek tomu, že Európska únia v priestore vidieka predstavuje istý prínos, priniesla so sebou v mnohých obciach aj problémy. Európske dotácie pre rozvoj vidieka sú dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane ide o snahu pomôcť oblastiam s nedostatkom financií, na strane druhej sú vízvy orientované často na oblasti, ktoré nie sú akútnym problémom obce. Stáva sa tak, že dedina, v ktorej absentuje základná infraštruktúra kanalizácie, vodovodu a plynovodu, má galériu, ktorá následne v živote dediny nenájde svoje uplatnenie. Dotácie, či už v podobe európskych alebo štátnych peňazí sú veľakrát neefektívne využívané. V priestore vidieka vďaka zle nastavenému verejnému obstarávaniu, kde základným parametrom je cena, vznikajú architektonicky a stavebne nekvalitne prevedené stavby. Dôvodom je pravdepodobne aj absencia jasne stanoveného plánu rozvoja a istej architektonickej koncepcie. Mierka vidieckeho 1 Kolektív autorov : Čabiny (2013) 10 Vanek, Jozef : Usporiadanie pozemkového vlastníctva v Slovenskej republike (2002)

sídla si vyžaduje odlišný prístup v urbanistickom plánovaní. Každý architektonický a stavebný zásah je v dedine neporovnateľne viditeľnejší a agresívnejší k okoliu, než je tomu v meste. Urbanistické plánovanie na úrovni funkčných plôch nie je pre malé obce dostatočne detailné a súčasná legislatíva je v tomto pohľade nevyhovujúca. V obci Čabiny sa prostredníctvom európskych financií postavili a zrekonštruovali cestné komunikácie. Bol postavený dom smútku, ktorého stavba však nebola zrealizovaná dôsledne, rovnako ako stavba Domu ľudových remesiel - galérie. Európska únia finančne pomohla vybudovať most cez potok Vilšava a čiastočne zrekonštruovať kultúrny dom. Demografická situácia na slovenskom vidieku má silný dopad na fungovanie systému školstva. Malý počet obyvateľov a nízka pôrodnosť sú dôvodmi zatvárania škôl v malých obciach. Vo väčšine dedín absentujú aj výchovno-vzdelávacie zariadenia nižšieho stupňa, t.j. škôlky. A pritom práve škola bola jedným z pilierov spoločenského života na vidieku v minulosti. Rušenie školských zariadení v mieste bydliska, však nemá negatívny dopad iba na rodiny, ktoré sa rozhodli na dedine ostať, ale aj na obec samotnú. Škola podnecuje interakciu a aktivitu v rámci komunity. Okrem toho školské prostredie buduje vzťah dieťaťa k miestu bydliska a minimalizuje tak šancu jeho odchodu v budúcnosti. Odchod mladých ľudí a nízka pôrodnosť sa bytostne dotkli aj osudu čabinskej školy, ktorá bola pre nízky počet žiakov v roku 1994 zrušená. O 14 rokov bola prevádzka základnej školy obnovená, čím sa Čabiny zapísali do histórie. Išlo o prvú rusínsku základnú školu na Slovensku.1 Nová vzdelávacia inštitúcia však mala trvanie iba 8 rokov, kým bola v dôsledku nepriaznivej demografickej situácie zatvorená. V priestoroch ostala iba materská škola s jedálňou, ktoré tvoria jednu z mála pridaných hodnôt obce na úseku občianskej vybavenosti.

1 Kolektív autorov : Čabiny (2013)

Hmotné artefakty doby po roku 1989

Odkaz porevolučných rokov v priestore Čabín možno zatriediť do dvoch kategórií. Jednou sú zásahy realizované na už jestvujúcich objektoch, ktoré majú buď charakter obnovy alebo ide o snahu pozdvihnúť kvalitu bývania. Spravidla ide o rekonštrukciu a zateplenie fasády alebo zväčšenie obytného priestoru prostredníctvom prístavby či zobytnenia podkrovia. Do druhej kategórie spadajú novovybudované objekty obytného alebo občianskeho významu. Novonadobudnutá sloboda prejavu a individualizmus sa premietli aj do spomenutých priestorových zásahov. Po období, keď bola individualita jednotlivca potláčaná a bývanie bolo značne unifikované, je majiteľ nehnuteľnosti lákaný odlišovať sa od svojich susedov, či už architektonickým riešením, použitou farebnou paletou alebo formou oplotenia. Fenomén výmeny plastových okien a zatepľovania starých objektov s použitím farebnej palety nezapadajúcej do jestvujúcej zástavby je realitou každej slovenskej dediny. Výnimkou nie sú ani Čabiny. Typickou sa tiež stáva výsadba na údržbu nenáročných ihličnanov v záhradách rodinných domov, kde by sa prirodzene takýto typ stromov nevyskytoval. Hriadky so zeleninou nahrádza trávnik, ktorý je prejavom odlišného spôsobu života vidieckeho človeka. Odkazom doby sa stávajú pojekty realizované z európskych financií. Rekonštrukcia fasády kultúrneho domu sa nesie v duchu spomínaného fenoménu pestrých fasád. Pôvodne brizolitová fasáda s keramickým obkladom bola nahradená zelenožltou farbou, ktorej voľba nijako nenadväzuje na jestvujúcu paletu dediny. Francúzske okná na prízemí objektu boli nahradené za klasickú plastovú alternatívu, ktorá tak stavbu ochudobnila o jedinečný prvok pôvodnej architektúry. Okolie objektu, ktoré sa vyznačovalo vysokou listnatou zeleňou, bolo upravené výrubom a výsadbou ihličnanov. Ide o typický prvok vyskytujúci sa vo verejnom priestore slovenských dedín. V snahe dosiahnuť dojem čistoty a upravenosti je potláčaná vidieckosť prostredia. Objekt domu ľudových remesiel predstavuje ďalší projekt rekonštrukcie z európskych peňazí. Ide o budovu bývalej jedálne JRD, ktorá mala vďaka svojej priestorovej kapacite potenciál na opätovné využitie. Architektonická stránka v tomto prípade nie je najvážnejším problémom, ktorý zapríčinil neúspech projektu. Zanedbaná realizácia spôsobila problémy pri uvedení do prevádzky. Zároveň, vzhľadom k demografickej situácii, sa zvolená funkcia javí ako problematická. V galérii sa konali, od otvorenia v roku 2006, iba dve výstavy. Objekt nie je, v dôsledku technických problémov, permanentne využívaný. Novopostavené obydlia v kontexte Čabín sa vyznačujú dojmom snahy o formálne vychádzanie z pôvodnej zástavby. Domy majú často šikmú strechu s veľkým presahom, či už sedlovú, stanovú alebo manzardovú. Ich osadenie v rámci pozemku a veľkosť je však už v intenciách nového životného štýlu ich obyvateľov. Napriek snahe o bývanie vyššej kvality, sú často použité lacnejšie verzie materiálov a fasáda aj

po nasťahovaní ostava neomietnutá. Tie objekty, ktorým omietka nechýba, sa znova vyznačujú farebným riešením v snahe odlíšiť sa od ostatných. Z európskych fondov bola realizovaná výstavba domu smútku. Stavba na základoch bývalej hasičskej zbrojnice má špecifickú architektonickú formu. Hmotová kompozícia síce hovorí o špecifickej funkcii ukrývajúcej sa v interiéri, no zbytočná a ekonomicky náročná zložitosť zastrešenia paradoxne uberá objektu na architektonickej kvalite. Zrealizovaný objekt nemá žiadny vzťah k areálu cintorína, čo sa dá v prípade domu smútku považovať za vážny problém. Relatívne novým zásahom vo verejnom priestore obce sú autobusové zastávky vo forme prístreškov z trapézového plechu. Súkromný podnikateľ, ktorý sa orientuje na obchodovanie s plechom je investorom týchto zásahov. Vystavané zastávky firma zároveň používa ako reklamné plochy. Dojem provizórnosti a agresívnosť výrazu negatívne pôsobia na vnímanie verejného priestoru. Aj keď stavebné zásahy v priestore dediny z porevolučných rokov možno zväčsa kategorizovať ako negatívne, či ekonomciky motivované, obyvateľstvom a vedením obce sú paradoxne v drvivej väčšine hodnotené pozitívne. Každá zmena, investícia a obnova je pre človeka v “zabudnutom regióne” vysoko hodnotná. Vyvoláva totiž pocit, že na prostredie v ktorom žije, sa nezanevrelo. Dôvodom nízkej architektonickej kvality novej výstavby je dozaista absencia architektonickej koncepcie a regulácií, ktoré sú na vidieku v mnohých európskych krajinách relitou už dlhé roky.

obraz 34 | potemkinovská dedina prejav dotácií v priestore súčasnej dediny, rekonštrukcia omietky obecného úradu v Čabinách prebehla iba v časti viditeľnej z cesty

obrazy 35 - 36 | ploty v Čabinách budovanie plotov je symbolom súčasnej vidieckej zástavby, kreativite sa medze nekladú

obrazy 37 - 40 | domy 1989 - súčasnosť formy obydlí, ktoré sú dedičstvom porevolučných rokov v priestore Čabín

obrazy 41 | záhradka Vyšné Čabiny, rekreácia mestskej populácie na vidieku

Vidiecky človek po roku 1989

Do vidieckeho priestoru s novým politickým systémom prichádza stav neistoty. Primárne poľnohospodárska funkcia vidieka je po páde režimu v útlme a začína nad ňou prevažovať funkcia obytná. Vzhľadom k zmene významu vidieckeho prostredia pre človeka sa prejavujú dve tendencie, ktoré možno považovať za protichodné. Intenzita jednej či druhej závisí od polohy osídlenia v kontexte siete väčších miest. Na jednej strane dochádza k nekontrolovanému rastu vidieckych sídel lokalizovaných v dostupnej vzdialenosti k zdroju zamestnania - t.j. fungujúcej ekonomiky mesta. Na strane druhej, obce na perifériách samosprávnych krajov sú neustále pod tlakom znižujúceho sa stavu a starnutia obyvateľstva. Vysoká nezamestnanosť ide ruku v ruke so sebaidentifikáciou dosiaľ “hospodáriaceho” obyvateľstva.14 Do spoločnosti presiakol individualizmus západného typu, čím pokračuje „narúšanie identifikačných báz“ – rodiny, cirkvi, susedstva, spolkov a spoločenstiev.15 Individualizmus je jednou z charakterových čŕt prvej spomínanej tendencie. Človek, ktorý žil, často nedobrovoľne, v dobe socializmu na unifikovanom sídlisku, po uvoľnení režimu prirodzene pociťuje túžbu po zmene. Tá má obvykle podobu vlastného priestranného domu v blízkosti prírody, ideálne odlišujúceho sa od ostatku dediny. Do spoločenstva obcí sa dostávajú noví obyvatelia, ktorí nemajú žiadny predošlý vzťah k lokalite a pre komunitu sú neznámi. Zmena politického zriadenia tiež dala príležitosť k vzniku novej kategórie ľudí, ktorí zo zmeny dokázali profitovať a z najnižšej úrovne spoločenskej hierarchie sa dostali veľmi rýchlo do spoločnosti bohatých. Ľudia, ktorým často chýba adekvátne vzdelanie a vyvinutý vkus, chcú toto novonadobudnuté bohatstvo okázalo prezentovať prostredníctvom extravagantných obydlí. Na vidieku sa preto objavujú stavby v štýle tzv. podnikateľského baroka, ktorých obyvatelia sa za vysoké ploty svojich stredozemských víl chodia veľakrát iba vyspať, alebo objekt používajú ako víkendový dom. Nijako nevstupujú do diania miestnej komunity, čím sa stávajú najvýraznejším prejavom spomínaného individualizmu. Tendenciu návratu na vidiek predstavuje aj nová generácia obyvateľov vidieka - tzv. neoruráli. Český Fond dalšího vzdělávání ich definuje ako obyvateľov, ktorí sa na dedinu presťahovali z väčšieho mesta. Predstavujú životný štýl mestskej strednej triedy, ktorá prišla na vidiek hľadať kľudnejšie a priateľskejšie prostredie, prípadne priestor pre kreatívnu prácu. Podľa Jana Trejbala, práve neoruráli môžu byť niekedy ťahúňmi rozvoja v komunite, pretože im nechýba nová energia. Upozorňuje však, že sa môžu často dostať do konfliku so starousadlíkmi, pretože nechápu ich špecifické potreby, vzťah k miestu a lokálnu identitu.14 V kontexte skúmaného regiónu sú, vzhľadom ku lokalizácii a ekonomickej situácii oblasti, spomenuté dve kategórie zastúpené v minimálnej miere. V dôsledku chýbajúcej infraštruktúry neposkytuje obec atraktívne podmienky pre trvalé bydlisko, avšak priaznivá cena opustených nehnuteľností alebo prázdnych parciel, vytvára dobré predpoklady k výraznému podielu chalupárov v rámci obce. 14 Trejbal, Jan : 25 let na českém maloměstě a venkově (2016)

Aj chalupárstvo sa však potýka s fenoménom individualizmu. Ľudia, ktorí v obci vlastnia nehnuteľnosť a využívajú ju ako prechodné bývanie, okrem údržby svojho objektu, nijako neprispievajú k fungovaniu dediny. V Čabinách je takto spravovaných 66 objektov, čo predstavuje podstatnú časť bytového fondu obce. Tabuľka 6 | štruktúra bytového fondu v Čabinách (2017) využitie objektov

trvalé bydlisko

sezónne bývanie

neobývané

127

počet objektov

Oveľa podstatnejší pre oblasť severovýchodného Slovenska a skúmaného regiónu je prejav opačných tendencií pohybu obyvateľstva. Migrácia do krajských miest, na západ Slovenska, ale veľmi často aj do zahraničia je fenoménom, ktorý závažne ohrozuje existenciu niektorých sídel. Zánik kolektívneho hospodárstva a pridružených prevádzok bol pre oblasti, pre ktoré je poľnohospodárstvo určujúcim odvetvím, osudovou udalosťou. Pracovné príležitosti v týchto regiónoch po páde režimu nedokázali poskytnúť ani mestské štruktúry okresných miest, ktoré sa, rovnako ako vidiek, potýkajú s problémom depopulácie. Prihraničné územie severovýchodného Slovenska je dlhodobo ovplyvnené pôsobením svojej polohy. Všetky vidiecke obce v okrese Medzilaborce majú menej než 1 000 obyvateľov. Iba dve dediny v okrese majú nad 500 obyvateľov, zatiaľ čo najväčší podiel majú obce s počtom obyvateľov nižším než 200. Čabiny tak s aktuálnym stavom populácie predstavujú nadpriemer, napriek tomu, že v ich dejinách došlo k jednému z najvýraznejších úbytkov obyvateľstva nielen v rámci regiónu, ale aj celého územia krajiny. Tabuľka 7 | vývoj počtu obyvateľov po roku 1989 v Čabinách rok

1828

1991

2001

2011

2013

2016

počet obyvateľov

1 066

441

430

391

377

358

Významnú zásluhu na pohyboch obyvateľov obce smerom do zahraničia nemá iba zánik roľníckeho družstva, ktoré bolo primárnym zamestnávateľom domácich, ale aj skrachované podniky v Medzilaborciach a Humennom. Súkromní podnikatelia, ktorí firmy privatizovali, nedokázali pokračovať v nastolenej forme prevádzky a región prichádzal o pracovné príležitosti. Zároveň vidiek nedokázal pružne zareagovať a ľudia, ktorí si zvykli mať pracovnú istotu počas socializmu, nedokázali nájsť kreatívne riešenia na svoju situáciu v rámci regiónu. Ekonomicky činná časť obyvateľov, ktorá napriek rýchlemu starnútiu populácie stále prevažuje aj v štruktúre východoslovenskej obce, pracuje prevažne v službách v okolitých mestách alebo

dochádza za prácou do zahraničia. Typickými predstaviteľmi pravidelného cestovania za hranice sú ľudia, ktorí nezanevreli na krajinu, považujú ju za svoj domov, no finančná situácia ich núti hľadať prácu mimo región. Vždy sú však ochotní vrátiť sa a prakticky tak do prostredia vidieka prinášajú istý kapitál. Každé zníženie počtu obyvateľov má negatívny vplyv na fungovanie sídla, či už v kontexte ekonomiky alebo spoločenského života. Financie obce predstavujú minimálne hodnoty, čo sa odráža v aktivitách ponúkaných zo strany dediny. Spoločenský život je minimalizovaný na interakciu so susedom a dve spoločenské akcie za rok. Rodinné väzby sa s rastúcou vzdialenosťou medzi jednotlivými členmi oslabujú, susedské vzťahy vstupom nových obyvateľov bez záujmu o dianie, chladnú. Individualizmus v kontexte vidieka sa prejavuje aj v podobe chradnutia výmenných sietí, ktoré sú pre slovenský vidiek tak jedinečným prvkom. Tendencie odchodu mladých ľudí z vidieka sa prejavujú nielen úbytkom celkovej vidieckej populácie ale aj jej vekovou štruktúrou. Práve početnosť obyvateľov staršej generácie a nízka pôrodnosť zapríčiňujú vysoký priemerný vek v skúmanej oblasti. Následkom je zatváranie škôl a dopyt po službách pre seniorov. Priemerným obyvateľom vidieka na severovýchodnom Slovensku sa stáva človek v dôchodkovom veku, ktorý dennodenne pracuje okolo domu a hospodári na záhrade. Tabuľka 8 | veková štruktúra obyvateľstva Čabín vek počet obyvateľov

0 - 14 rokov

15 - 59 rokov

60 a viac rokov

200

138

Prieskum v obci realizovaný prostredníctvom dotazníka, napriek nedostatku respondentov 45, ukazuje, že ľudia v produktívnom veku ešte stále vo veľkej miere (83%) hospodária na záhrade priľahlej k domu a pokračujú tak vo fenoméne samozásobovania vidieka potravinami. Ten patrí k najdôležitejším hodnotám vidieckych komunít na Slovensku. Obyvatelia Čabín v dôchodkovom veku (nad 65 rokov) zvládajú pestovanie iba v malej miere (16%). Skutočnosť, že populácia miest nekontrolovane rastie na úkor vidieka, je prejavom neudržateľnosti. Záujem o život na vidieku so snahou rozvíjať ho v intenciách udržateľnosti sa stáva frekventovanou témou vo viacerých európskych krajinách, kde mali, aj napriek odlišným ekonomickým a politickým podmienkam, rovnaké problémy. Aktuálna situácia vidieckeho človeka a spoločnosti však predstavuje krízu toho, čo robí vidiek jedinečným. Pri prehodnocovaní významu vidieka je nutné zamerať sa na potenciály, ktoré dokážu prevážiť nad kvalitami ponúkanými mestom. Individualizmus, ktorý bol kedysi výsostne súčasťou mestského života, sa stal neblahou súčasťou vidieckeho prostredia a postupne vykoreňuje stále hlboko zakorenenú spolupatričnosť a nesebeckosť ľudí na dedine. 46 otázky boli zodpovedané 24 obyvateľmi obce

obraz 42 | formy využitia objektov zakreslenie trvalo obývaných, sezónne využívaných a opustených objektov v štruktúre Čabín

trvalo obývané a využívané objekty sezónne obývané objekty / chalupy nevyužívané / opustené objekty

Obraz vidieckej krajiny po roku 1989

Privatizácia v porevolučných rokoch spôsobila návrat vlastníckych vzťahov do stavu spred roku 1948, kedy sa pôdny fond vyznačoval veľkou rozdrobenosťou. Často dochádza k situácii, že pôvodní majitelia už zomreli a pôdu získavajú ich potomkovia, niekedy až v druhej generácií. Stáva sa, že súčasní majitelia dávno žijú v meste vo veľkej vzdialenosti od vrátených pozemkov a nemajú možnosť a ani záujem aktívne sa starať o svoj majetok. Svoje pozemky tak spravidla prenechávajú v užívaní podnikom, ktoré pokračujú v práci bývalých družstiev, prípadne ďalším poľnohospodárom v oblasti. Strata pevného vzťahu človeka a pôdy predstavuje jeden z hlavných problémov slovenského vidieka v demokratickej spoločnosti. Človek nemá záujem vrátiť sa k ťažkej práci na poli, no zároveň nedokáže pružne využívať prírodné zdroje, ktoré vidiek ponúka takmer zdarma. Obyvatelia vidieka vidia v novom politickom a spoločenskom zriadení neistotu, ktorá bráni vzniku invenčných foriem hospodárenia a podnikania vo vidieckom prostredí. Politický režim uplynulých desiatok rokov človeka naučil spoliehať sa v mnohých oblastiach na štát a vidiek brať ako fabriku na potraviny, ktorá však už v novom politickom systéme nefunguje. Bývalé roľnícke družstvá prakticky pokračujú vo svojej činnosti v podobe súkromných podnikov. Tie veľakrát nemajú k obci žiadny vzťah. Doba kapitalizmu a otvoreného trhu so sebou prináša aj túžbu po veľkých výnosoch i na úkor životného prostredia. Poľnohospodárstvo nadobúda monokultúrny charakter. Na veľkých poliach sa pestuje jedna plodina, prípadne sa plochy s potenciálom na rastlinnú výrobu, využívajú ako rozsiahle pasienky. Monokultúrne poľnohospodárstvo možno považovať v priestore vidieka jednoznačne za jav negatívny. Nemá dopad iba na ekonómiu danej oblasti, ale znižuje hodnotu pôdy, negatívne vplýva aj na výraz krajiny a ekológiu. Politicko-ekonomicko-spoločenské zmeny porevolučných rokov majú za následok aj nový fenomén - problém pustnutia kultúrnej poľnohospodárskej krajiny. Privatizácia roľníckych družstiev a nezáujem o poľnohospodárstvo zo strany obyvateľov dedín spôsobili samovoľné zarastanie lúk a pasienkov nelesnou stromovou a krovinovou vegetáciou. Problematike spustnutých pôd sa venuje v rovnomennej knihe Rudolf Midriak. Marginalizácia a opúšťanie pôdy podľa Midriaka prispeli k zhoršeniu stavu biodiverzity, ale aj k problémom pri zachovávaní kultúrneho dedičstva. Taktiež predpokladá, že ďalšie utlmovanie poľnohospodárskych aktivít by viedlo postupne nielen k strate kultúrneho charakteru krajiny, ale aj k prehlbovaniu sociálnych, ekonomických a demografických problémov v regiónoch.18 Poľnohospodárska výroba na Slovensku v rokoch 1990 - 1999 poklesla o 35%, pričom v poľnohospodárstve v roku 2005 u nás pracovali už iba 4 % zamestnaného obyvateľstva.18 Znaména to istú diskontinuitu vývoja slovenského poľnohospodárstva, napriek tomu, že štruktúra a obraz krajiny nesie naďalej znaky kolektívneho poľnohospodárstva.19 18 Midriak, Rudolf a kol. : Spustnuté pôdy a pustnutie krajiny Slovenska (2011) 19 Supuka, Ján : Problémy rozvoja poľnohospodárskej krajiny s dôrazom na produkciu, ekologickú stabilitu a krajinnú architektúru (2006)

Nástup kapitalizmu mal nepopierateľne výrazný vplyv aj na prostredie prírodnej krajiny lesov. Les sa stal zdrojom profitu súkromných podnikateľov, ktorí sa masovou ťažbou zaslúžili o znižovanie lesnatosti bez dostatočného času na regeneráciu týchto území. Práve oblasť severovýchodného Slovenska je typická blízkosťou lestných porastov k jednotlivým vidieckym sídlam, čím sa les stáva intenzívnou súčasťou vidieckeho prostredia a predstavuje významný element ekonomiky tunajšieho vidieka. Ťažba dreva predstavuje jedno z ekonomicky najvýznamnšjeích odvetví v skúmanej oblasti, čo sa prejavuje na počte drevospracujúcich podnikov v regióne. Napriek tomu, že v obci Čabiny v posledných rokoch podobný podnik absentuje, ťažba z okolitých lesov neutíchla. Svedčí to o aktivite, ktorá sa uskutočňuje v obecnom katastri, no samotnej obci to neprináša pridanú hodnotu. Ťažba dreva tu síce nepracuje intenzitou, aká je typická pre oblasti najsilnejšie postihnuté výrubom, no aj frekvencia východoslovenského drevopriemyslu zanechala na obraze krajiny viditeľné stopy. Lesné štruktúry sú v skúmanej oblasti mimoriadne dôležitou súčasťou Chráneného vtáčieho územia Laborecká vrchovina. O to negatívnejšie je potrebné vnímať výrub tunajších lesných spoločenstiev.

Súčasnosť Súčasnosť stelesňuje aktuálny stav prostredia. Ide o okamih aktuálnosti, ktorý je veľmi náročné definovať, pretože svet sa neustále mení. Súčasnosť vidieka je výsledkom jeho minulosti a východiskom pre budúcnosť. Tak je koncipovaná aj štruktúra tejto práce. Súčasnosť v nej predstavuje prechod medzi konkrétnosťou minulosti a neistotou budúcnosti. Zatiaľ čo kapitola “Minulosť” je formovaná udalosťami a ich následkami, kapitolu “Budúcnosť” tvoria myšlienky a úvahy o tom, akú identitu slovenský vidiek a s ním aj Čabiny nadobudnú.

Budúcnosť Budúcnosť vidieka sa nedá jednoznačne predpovedať. Napriek tomu je potrebné rozmýšľať nad významom, ktorý má dedina pre súčasného človeka a významom, ktorý môže v nasledujúcich rokoch nadobudnúť. Bude poslanie vidieka zodpovedať tomu súčasnému, alebo sa zmení zmýšľanie a prístup k jeho rozvoju? Súčasný životný štýl ústiaci do rurálneho exodu a nepretržitého rastu mestských štruktúr predstavuje neudržateľný spôsob prežívania. Toto tvrdenie otvára úvahy o zmene, ktorá nastane, či už evolučným tempom alebo radikálnym zlomom. Pri hľadaní východísk si treba uvedomiť podstatu vidieka a hodnoty, ktorými sa líši od mesta. Jedine pri rozvoji v duchu špecifických hodnôt, si dokáže vidiecke prostredie zachovať svojbytnosť a tým naďalej pre obyvateľov sprostredkovávať alternatívu k životu v mestách. Vidiek a dedina sú zázemím biodiverzity a kultúrnej diverzity, ktoré sú pre identitu tohto prostredia určujúce. Práve prírodný a ľudský kapitál je to, čo nám, snáď aj v budúcnosti, vidiek dokáže ponúknuť.

Nové významy vidieka

Význam slovenského vidieka a jeho agrárnej krajiny prešiel za uplynulé desaťročia veľkými premenami. Razantné zmeny spôsobené kolektivizáciou boli v 90. rokoch negované reštitúciou pôdy do súkromného vlastníctva. Otázku hodnoty súčasného vidieka pre človeka je, v dôsledku rôznorodej motivácie súčasného vidieckeho obyvateľstva k životu na dedine, problematické zodpovedať. Ľudia, ktorí sa do obce prisťahovali kvôli blízkosti prírody a alternatívnemu spôsobu života uvažujú iným spôsobom než ľudia, ktorí si tu kúpili dom, no pracujú a vozia deti do školy v meste a úplne odlišne od ľudí, ktorí sa v dedine narodili. Podľa Ctirada Hemelíka z občianskeho združenia Pozitivní evoluce sú miestne hodnoty súborom regionálnych vízií, právd, histórie, sociálneho a kultúrneho prostredia a na to nadväzujúcich lokálnych anomálií. Považuje tiež za dôležité, aby práve miestni obyvatelia boli akýmisi strážcami hodnôt vidieka a dokázali medzi sebou o týchto hodnotách diskutovať.22 Možno konštatovať, že dramatická premena vidieka v druhej polovici 20. storočia, má za následok stratu vzťahu človeka k pôde. Práve tento vzťah bol po storočia elementom, okolo ktorého sa kreovalo vidiecke osídlenie. Podľa slov Romana Chmelařa sú výborným nástrojom k náprave komplexné pozemkové úpravy. Človek sa začne o svoj majetok zaujímať až keď ho vie v krajine dobre identifikovať.25 Ide o akýsi prvý krok, ktorým však nemožno zaručiť návrat k poľnohospodárstvu. To už po turbulentných rokoch nie je hlavnou hybnou silou vidieka a je teda na mieste sa domnievať, že určujúcimi budú v budúcnosti hodnoty komunity a spolupráce. Jan Florian, miestopredseda českého Spolku pro obnovu venkova, považuje za mimoriadne dôležité sústrediť väčšiu pozornosť na rodinu, etickú výchovu a zodpovednosť mladých. Dôraz na “my” namiesto “ja” preferuje spolupatričnosť v protiklade k individualizmu a sebectvu, ktoré sa stávajú krutou realitou súčasnosti. Práve rodinu vníma Florián ako základ života na vidieku. Je základom partnerstva, na ktorom stavia nielen činnosť miestnych spolkov ale aj korektné a dlhodobo úspešné podnikanie. Dobrú sociálnu klímu na vidieku považuje za dôležitý predpoklad a efektívny stimulátor jeho fungovania. Florian zároveň argumentuje dôležitosť malých miest v spolupráci s vidieckymi sídlami. Zatiaľ čo malé dediny by sa mali orientovať na starostlivosť o krajinu, malé mestá vidí ako aktívne prvky hospodárskeho rozvoja mikroregiónu. Spolupráca v kultúrnej, vzdelávacej a sociálnej oblasti tak môže byť veľmi efektívna.22 Problém udržateľnosti trajektórie rozvoja vo vzťahu k prostrediu a prírodným zdrojom, je dôležitým faktom v kontexte úvah o budúcnosti vidieka. Aktuálny útlm poľnohospodárstva zodpovedá za problémy sucha, hrozby erózií, degradáciu pôdy a stratu biodiverzity. Napriek tomu, že dopady sú ekonomicky vyčísliteľné, problémy bývajú často prehliadané a podceňované. Konzumný vzťah k prírodným zdrojom spôsobuje ich degradáciu. Pokora a ohľaduplnosť k životnému prostrediu v dôsledku optiky zaostrenej za horizont nasledujúcich pár rokov mizne. Česká architektka 22 Trejbal, Jan : Obraz ještě přežívá, podstata mizí (2016) 25 Perlín, Radim-Binek, Jan-Chmelař-Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout (2013)

Milena Hauserová v tejto súvislosti zdôrazňuje odlišné plynutie času charakteristické pre prírodné procesy. Tie často presahujú jeden aktívny ľudský život a odkrýva sa tak dimenzia cezgeneračnej zodpovednosti. Hauserová na margo odlišnej životnej dynamiky na vidieku vyzdvihuje fakt, že vo vidieckom prostredí pretrvávajú dlhšie štruktúry viazané svojim vznikom a funkciou na javy ustupujúce alebo zaniknuté. Vidiek tak môže ponúkať akýsi priehľad do starých čias. Zároveň sa však otvára otázka, či obraz krajiny s malými sídlami, drobnou mierkou zástavby a pestrou mozaikou polí, lúk a lesov, nie je v súčasnosti len vytúženou idylickou vidinou, ktorá tu pretrváva na základe odlišného plynutia času. Je totiž možné, že práve spoločenské a ekonomické pozadie, ktorého výsledkom je takáto scenéria, prechádza zásadnými premenami. “Obraz ještě přežívá, podstata mizí. Nebo lépe - proměňuje se.” 22 Výskumom vidieka a jeho premenami sa zaoberal aj Rem Koolhaas. Vo svojej prednáške sa zamýšľa nad identitou súčasného vidieka, ktorý je preňho akási terra inkognita - zem neznáma. Po konštatovaní, že približne 3,7 miliardy ľudí žije v meste a asi 1,3 miliardy pracuje v poľnohospodárstve, vzniká skupina 2 miliárd obyvateľov vidieka, ktorých život možno prakticky považovať za obraz súčasného vidieka. “Abychom otestovali tuto naši hypotézu, podnikli jsme minulý týden výpravu do obce De Rijp v Severním Holandsku. Ptali jsme se, co se tam děje, a setkali se opět s radikální proměnou. Nejsou tam žádné farmy, zato je tam náborová kancelář, daňový poradce, muzikant, který hraje v kapele, památkově chráněný větrný mlýn, relaxační centrum a jogové studio.” 29 Vidiek tak často ponúka radikálnejší inventár aktivít než samotné mesto. Absolútna automatizácia poľnohospodárstva otvorila ponuku aktivít, ktoré v minulosti neboli pre vidiek typické. Činnosti na vidieku a v meste sá stávajú veľmi podobnými. Je potrebné zamýšľať sa nad tým, ako tieto nové vidiecke aktivity prebiehajú a aký širší dopad majú. Na jednej strane sa z vidieka stáva oblasť odpočinku a rekreácie, ktorá často vedie cestou umelého ritualizovania a udržiavania tradície, na strane druhej digitalizácia prostredia spôsobuje pokles živých jazykov, znižovanie biodiverzity, množstva živočíšnych druhov, mizne tradičná architektúra a plocha ornej pôdy. Z priestoru, ktorý sa prirodzene kreoval v závislosti od prírody a jej ponuky, vzniká umelý svet.29 Koolhaas dáva do súvislosti mesto a vidiek aj na základe rednutia ako spoločného znaku: “Něco mi říká, že města i venkov jsou obýváný čím dál víc provizorním způsobem. Řídnutí je definované nárůstem rozlohy území při jeho nízkém využití.” 29 Podľa prírodovedca Jiřího Sádla sú dnes ľudia spútaní pokrokom a nerozlišujú medzi mestským a vidieckym spôsobom života. Súčasný vidiek nesie dôsledky snahy o pomešťovanie vidieckeho prostredia, ktoré skončilo mnohými, už na prvý pohľad nezmyselnými, zásahmi v priestore dedín. Podobne ako Koolhaas, považuje za ďalší problém určité vyprázdňovanie tradícií, ktoré sa stávajú iba akousi spoločenskou povinnosťou, no ich podstata často dnešnému človeku nie je známa. Zároveň mizne poľnohospodárska kultúra a sedliactvo v zmysle hybnej sily formujúcej 22 Trejbal, Jan : Obraz ještě přežívá, podstata mizí (2016) 29 Koolhaas, Rem : Venkov (2016)

ekonmiku, kultúru a prírodu. Vidiek tak začína fungovať pomocou sústavy náhrad, agroenvironmentálnych programov a ekoturistiky. “Rozdíl je asi jako mezi trakařem v dobách pantáty a dnes, kdy ho natřeli a osázeli kytičkami.” vysvetľuje Jiří Sádlo.27 Pravdivý pôvodný vidiek sa pomaly vytráca. Časť sa mení na suburbánne zóny, zatiaľ čo ďalšia sa zachovala, no za cenu ritualizácie vidieckych aktivít. Autenticita takto transformovaných “vidiekov” je však minimalizovaná. S tézou o ustupujúcom význame poľnohospodárstva vo vidieckom prostredí sa človeku prirodzene naskytá východisko v podobe funkčnej transformácie jestvujúcich vidieckych sídel. Jednoduchá výmena poľnohospodárstva, ktoré bolo súčasťou ekonomiky a identity vidieka po celé storočia, za obytnú a rekreačnú funkciu, by však predstavovala ignoráciu potenciálov slovenského vidieka. Útlm poľnohospodárskej aktivity zrejme vo verejnosti budí dojem, že poľnohospodárstvo predstavuje akúsi archaickú, prekonanú a už absolútne neperspektívnu činnosť, ktorej netreba venovať väčšiu pozornosť. Hauserová upozorňuje, že s prílišnou ľahkosťou obchádzame otázky, čo nás bude živiť vo vratkej dobe neistoty, klimatických zmien a hromadného exodu. Marginalizáciu týchto otázok podľa nej upevňuje výrazný úbytok ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve, ktorý je jednou z hlavných príčin vyľudňovania vidieka. Aj preto sa spoločnosť zaoberá úvahami o mimoprodukčnej, rekreačnej a krajinotvornej funkcii vidieckeho priestoru pričom otázka udržateľného hospodárenia a podmienok nevyhnutných pre jeho budúcnosť zostáva nezodpovedaná.22 “Péče řádného hospodáře, který v dlouhodobé perspektivě odpovědně promýšlí využití existujícího potenciálu prostredí kulturní krajiny a uvážlivě koncipuje změny s ohledem na harmonizaci z nich plynoucích vztahů, je podle mého názoru základní podmínkou pro naplnění všech dalších rolí venkovského prostředí.” hovorí Hauserová.22 Kľúčové je podľa nej objasneniť verejnosti varianty ďalšieho vývoja, ukázať ich riziká aj pozitívne stránky a mať tak šancu na vedomú, zodpovednú a demokratickú voľbu ďalšieho smerovania. Za zásadnú je nutné považovať účasť odborníkov v takejto diskusii. “Vynaliezanie vidieka” je potom procesom multiodborovej výmeny názorov a zdieľania informácií. Slovné spojenie “vynaliezanie vidieka” celkom presne zodpovedá tomu, čo by malo dôležitým rozhodnutiam predchádzať. Už na základe jednoduchých úvah však možno konštatovať, že alibisticky zanevrieť na poľnohospodárstvo, ktoré je prirodzenou súčasťou vidieka, nie je cestou. Otvára sa tiež diskusia o súčasnom charaktere poľnohospodárstva, ktorého následkami sa degraduje jeho podstata a teda príroda samotná. Otázky motivácie, ktorá by obyvateľov priviedla k hospodáreniu a podnikaniu, môže z podstatnej časti zodpovedať úprava legislatívy minimalizujúca byrokraciu a podporujúca drobných remeselníkov a poľnohospodárov. Nezáujem totiž býva často výsledkom znechutenia z obrovského množstva energie a finančných nákladov, ktoré si založenie vlastného podniku vyžaduje. 22 Trejbal, Jan : Obraz ještě přežívá, podstata mizí (2016) 27 Štajnochr, Víťezslav - Sádlo, Jiří : Lešetínský kovář už neková (2013)

Vidiek a mesto

Stupeň vidieckosti je podľa OECD definovaný ako podiel obyvateľstva žijúceho vo vidieckych obciach. Regióny s týmto podielom vyšším ako 50 % sú vidiecke. Okresy s podielom 15 - 50 % obyvateľstva sú skôr vidiecke a okresy, kde žije menej ako 15% obyvateľov vo vidieckych obciach sú prevažne urbanizované.30 Stupeň vidieckosti je na území Slovenska 40,5 %, čo znamená, že krajinu možno považovať za skôr vidiecku. Hoci okres Medzilaborce s hodnotou 46,6 % neprekonáva hranicu prevažne vidieckeho regiónu, podiel vidieckeho obyvateľstva je vyšší než je slovenský priemer. Vzhľadom k faktu, že okres má iba jedno mesto s počtom obyvateľov 6 654 a má tak predpoklady k pomerne vysokému stupňu vidieckosti, jeho relatívne nízky podiel vidieckeho obyvateľstve svedčí o masívnom rurálnom exode, ktorý je realitou celého severovýchodného Slovenska.31 Architekt Michal Šarafín, ktorý sa dlhodobo venuje problematike vidieka, vníma vidiek a mestá ako nerozlúčiteľný priestorový systém osídlenia, v ktorom práve väzby mesta a dediny rozhodujú o tvorbe trvalo udržateľného prostredia krajiny. Hovorí o dvoch protipólnych riešeniach priestorového plánovania. Zatiaľ čo industriálna teória hovorí o totálnej urbanizácii krajiny, ktorá pohltí dediny, ekologickú teóriu reprezentuje dezurbanizácia krajiny. Podľa Šarafína je potrebné udržať rovnováhu medzi mestom a vidiekom. 30 Pre rozvoj a záchranu vidieckeho prostredia je kľúčové spoznať hodnoty, ktoré dedinu odlišujú od mesta. Život na vidieku má zmysel vtedy, ak poskytuje iné kvality než život v meste. Dôležité je rozvíjať potenciály, ktoré sa v urbanizovanom prostredí strácajú. Poskytuje nám ich tak príroda ako aj sociálna štruktúra vidieckej spoločnosti. Je však nutné najskôr sa pokúsiť definovať vidiek a jeho vzťah k mestu. Jan Binek, zaoberajúci sa srategickým plánovaním a regionálnym rozvojom, hovorí, že vidiek je potrebné vnímať ako spojité územie, ktoré začína tam, kde končí súvisle zastavané územie miest. Uvádza zaujímavý fenomén akejsi spojenej nádoby a dáva do súvislosti vzťah vidieka s poľnohospodárstvom a vidieka s mestom. Tak, ako sa postupne uvoľnil vzťah vidieka s poľnohospodárstvom, tak sa vidiek viac prepojil s mestom, či už ide o pracovné príležitosti, väzbu na služby, obchod a pod.25 Na základe vzťahu vidieckej obce s mestom možno rozlíšiť viacero “vidiekov”. Obce, z ktorých je možné pravidelne dochádzať do mesta, vnímajú rozvojové problémy z iného uhla a snažia sa vytvárať príjemné prostredie pre život, zatiaľ čo vidiecke sídla, ktoré sú od diania v meste izolované obmedzenou dostupnosťou, sa potýkajú so širšou škálou problémov a sú tak nútené viac reflektovať hospodársky rozvoj.25 Radim Perlín z Výskumného centra rurálnej geografie odmieta rozdeľovanie osídlenia na biele a čierne a teda aj mesto a vidiek. Osídlenie vníma ako kontinuum, akúsi mieru urbanizácie, ktorú stelesňuje v podobe plynulej krivky. Krivka sa pohybuje v štyroch segmentoch kríža. Zatiaľ čo horizontálna os predstavuje veľkosť (mesto - dedina), na vertikálnej osi figuruje význam (rozvíjajúce sa - nerozvíjajúce 25 Perlín, Radim-Binek, Jan-Chmelař-Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout (2013) 30 Šarafín, Michal : Architektúra vidieka (2006) 31 Národný strategický plán rozvoja vidieka SR (2006)

sa). V priestore vidieka rozlišujeme dva pohyby - rozvoj a rast. Je dôležité si uvedomiť, že rozvoj nemusí nutne znamenať rast a mal by byť založený na hodnotách vidieka. Keď totiž dokonale kvantitatívne rozvinieme vidiecku obec, urobíme z nej mesto.25 Český architekt Jan Jehlík definuje vidiek a mesto ako “vonku” a “vo vnútri”. “Vonku” vidieka znamená otvorenosť krajiny a plodnosť prírody, pričom “vo vnútri” predstavuje mesto v zmysle komplexného ľudského výtvoru. Zatiaľ čo vonku človek prijíma úlohu spolučiniteľa, neovláda, ale prispôsobuje sa, vo vnútri úplne ovláda. “Město potřebuje venkov jako zdroj tvoření mimolidského, venkov potřebuje město jako zdroj tvoření lidského.” 23 Prácu so zemou vníma Jehlík ako podstatu a princíp vidieka, akokoľvek sa forma tejto práce premieňa. Priamy kontakt s pôdou je pre vidiek a jeho obyvateľov bytostný, či už v podobe vlastných záhrad alebo veľkých polí. Špecifikom vidieckeho prostredia je tzv. “mäkkosť”, ktorú možno chápať ako približnosť rozhrania. Prejavuje sa vo všetkých smeroch a mierkach, od mäkkosti styku spevnených a nespevnených plôch, cez mäkkosť kontúr domov, vedenia ciest až po mäkkosť tvárnenia obcí, kopírujúcich morfológiu krajiny. Mäkkosť sa objavuje aj v práci s verejným priestorom dediny, ktorý je čiastočne prírodou a čiastočne kultúrnym výtvorom. Ide o priestor medzi domami, ktorého kvalita spočíva v jeho dimenziách, proporciách, štruktúre, priepustnosti a orientácii domov.23 Jehlík sa tiež snaží definovať rozhranie vidieka: “Venkov končí tam, kde si jeho obyvatelé nechtějí ušpinit boty po dešti, kde požadují bezúdržbovost, konečnost a přesnost. A také končí tam, kde je obtížné přestavovat, přistavovat, dostavovat, ubourávat. A také tam, kde vládne globální design na úkor lokálního řemesla. Domy, které nelze postavit rukama, materiály cizí přírodě, sebestředné novotvary, to vše oslabuje vesnici i celý venkov.” 23 Na základe úvah o vidieku a jeho vzťahu k mestu možno zhodnotiť, že jeho jedinečnosť ostane zachovaná iba rozvojom hodnôt pre vidiek špecifických. Takými sú prírodné bohatstvo a ľudský kapitál. Obidve oblasti predstavujú potenciálne zdroje, z ktorých možno vybudovať základy vidieckej štruktúry. Príroda je trvalou súčasťou vidieckeho prostredia, priamo ho formuje a definuje. Prírodné bohatstvo, ktorým disponuje naša krajina, však zároveň tvorí oblasť nie veľmi prebádanú a docenenú. Zároveň ľudia podceňujú špecifické vidiecke komunity, ktoré tvoria často aj oni sami. Výmenná sieť fungujúca v rámci rodín a susedstiev kombinovaná so samozásobovaním vidieka tvorí jedinečný element identity našich dedín. Obidva zdroje potenciálov reprezentujú kvality, ktoré sú s istými výnimkami špecifické pre vidiecke prostredie a ich podporou sa vygenerujú formy motivujúce k životu na dnes už vyľudnenom vidieku.

23 Jehlík, Jan : Venkov a vesnice (2016) 25 Perlín, Radim-Binek, Jan-Chmelař-Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout (2013)

Inštitúcie pre vidiek

Udržaním človeka na vidieku sa zaoberajú viaceré programy a organizácie na úrovni štátu i celej Európy. Program obnovy dediny, ktorý je známym a úspešným nástrojom rozvoja vidieka v štátoch vyspelej Európy, je jedným z nich. V priestore Slovenska sa začal Program obnovy dediny, ktorý je postavený na princípe obnovy hmotného, prírodného a duchovného prostredia vidieka, zavádzať do života v roku 1991. Napriek tomu, že ešte nebolo zabezpečené financovanie procesu, mnohé obce pochopili jeho filozofiu a začali vyvýjať aktivity súhlasné s jeho predmetom. Procesy Programu obnovy dediny sa naplno rozbehli v roku 1998.26 Program si v snahe motivovať a iniciovať harmonický rozvoj vidieckeho prostredia samotnými komunitami, ukladá za cieľ vytvoriť pre ne ekonomické, organizačné a odborné predpoklady podpory. Jedným z výstupov jeho aktivít je súťaž Dedina roka, ktorá má povzbudiť obyvateľov k aktívnej účasti na rozvoji svojho domova s ohľadom na tradície a ducha dediny. Celoštátny víťaz súťaže je automaticky nominovaný do súťaže Európska cena obnovy dediny (Europäischer Dorferneuerungspreis), ktorej špecifikom je motto. Motto upresňuje tematické zameranie, ale taktiež pomáha zúčastneným obciam koncipovať súťažné projekty s ohľadom na miestne podmienky a ponecháva veľký priestor k predstaveniu vlastných prístupov k využitiu svojho potenciálu. Práve tzv. princíp subsidiarity je, podľa Romana Chmelařa zaoberajúceho sa krajinným plánovaním a regionálnym rozvojom, kľúčový. Znamená to, že problém sa má riešiť na čo najnižšej úrovni. Za jediný fungujúci prístup v pri rozvoji vidieka sa považuje prístup “zdola”, tzn. smerom od samotných obyvateľov vyššie. Princíp “zhora” má zase uplatnenie v kontrole stavebnej kultúry na vidieku prostredníctvom nariadení, územných plánov, regulácií a pod. Problematikou rozvoja vidieka sa na konkrétnejšej úrovi zaoberajú tzv. miestne akčné skupiny (MAS) spojené s iniciatívou LEADER, ktorej filozofia je takisto založená na presvedčení, že miestne spoločenstvá sú sami schopné najlepšie riešiť vlastné problémy. Názov programu pochádza z francúzskeho Liaison Entre Actions de Développement de le Économie Rurale - tzn. prepojenie aktivít pre rozvoj vidieckej ekonomiky. Komunitne vedený miestny rozvoj metódy LEADER je nástrojom pre zapojenie občanov, ktorí majú lepšiu znalosť lokálnych problémov, na miestnej úrovni. Ako motivácia v tomto prípade slúžia finančné prostriedky, ktoré program LEADER poskytuje vybraným projektom. O výbere rozhodujú práve ľudia v regióne - starostovia, podnikatelia a občianske združenia. Pomerne veľký objem peňazí z tohto programu smeruje priamo do regiónu, teda miestnej akčnej skupine. Akčné skupiny pôsobia ako koordinátor zoznamovania jednotlivých aktérov a hľadajú väzby medzi ich aktivitami. Tri sektory (podnikatelia, verejná správa a neziskový sektor) zapojené do spolupáce na úrovni MAS majú za cieľ vymyslieť v regióne niečo, čo na seba dokáže nabaľovať ďalšie aktivity a generovať najmä pracovné miesta. Oživenie spolupráce podnikateľov s obcou je pre rozvoj vidieka 26 Kršáková, Anna : Program obnovy dediny na Slovensku (2012)

kľúčové. V dôsledku dotácií došlo k tomu, že poľnohospodársky podnikatelia sa odtrhli od života na dedine v ktorej katastri fungujú. Obec a podnikateľ sa často stávajú nezmieriteľnými nepriateľmi. Sieť MAS sa na základe diskusie snaží transparentne definovať záujmy všetkých partnerov a možnosti spolupráce. Výstupom takýchto aktivít sú memorandá, ale aj dokumenty pod názvom Spoločný program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obcí, ktoré v jednom dokumente analyzujú aktuálnu sytuáciu a zároveň stanovujú ciele a zámery, ktoré má daný región v stanovenom období splniť. Keďže podobný plán je legislatívou stanovený ako povinnosť každej obce, často sa stáva jediným dokumentom, ktorý približuje aktuálnu situáciu a pozerá sa aj smerom do budúcnosti. Spoločný program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obcí bol vypracovaný na obdobie rokov 2016 - 2023 aj pre MAS Laborec, do ktorého patrí spoločenstvo obcí sústredených v regióne okolo rieky, vrátane Čabín. Dokument slúži ako zaujímavý zdroj údajov, faktov a analýz, no hodnota návrhovej časti je spochybniteľná. Dedina a jej vedenie môže jednoznačne profitovať z faktu, že výsledky snaženia sú v jej priestore viditeľné zreteľnejšie než v meste. Špecifikum vidieka je v tom, že starosta i zastupiteľstvo sa v danom probléme viac orientujú a majú ho pod kontrolou. Čím väčšie je mesto, tým je jeho reprezentácia odtrhnutejšia od ľudí, o ktorých rozhoduje. Napriek tomu, že spomenuté programy dávajú priestor iniciatíve obyvateľov, ktorá môže viesť k úspešnému rozvoju vidieckych sídel, pravdepodobne nie sú dostatočnou motiváciou. Veľký podiel na osude obce má aktivita starostu, ktorý dokáže ľuďom sprostredkovať informácie, predniesť im možnosti, motivovať ich a tvoriť akýsi prvok spájajúci komunitu. Ak má budúcnosť vidieka stáť na aktivitách a iniciatíve jeho obyvateľov, je tiež potrebná istá osveta a vzdelávanie. Veľkú váhu pripisuje vzdelávaniu aj koordinátor českej národnej siete MAS Václav Pošmurný a ako príklad uvádza: “v obci je třeba řešit údržbu staré lipové aleje, proto je nutný prořez či pokácení některých stromů. Patrně se zvedne vlna nevole mezi obyvateli. Pokud se mistní funkcionář spojí s urbanistou a dendrologem, má šanci nejen nechat mýstním vysvětlit, jak aleje vznikají, ale také jim ukázat, jak se o stromy starat. A také je to prakticky naučit.” 28 Za odvrátenú stranu finančnej pomoci vidieckym sídlam možno považovať zlé nastavenia dotačných systémov a ich dôsledky. Financie síce umožňujú obciam realizovať rozvoj, no chýba kontrola efektívnosti a zmysluplnosti tejto podpory. Často sa nepodporuje to, čo je potrebné, ale to, na čo sú dotácie. Absentujúca koncepcia rozvoja vidieckych sídel vygenerovala množstvo problémov, ktoré sa týkajú súčasného vidieka. Dôležitosť komplexných plánov, či už strategického alebo územného, je nepopierateľná. Každá obec by mala disponovať plánom rozvoja, kde si stanoví, akým smerom sa chce dlhodobo uberať a čo urobí v najbližších rokoch. 28 Váňová, Miroslava - Pošmurný, Václav : Máme témata, nemáme lidi (2013)

Urbanizmus a architektúra pre vidiek

Špecifiká v kontexte architektonickej práce a plánovania na vidieku sa viažu na odlišnú mierku sídla i samotnej spoločnosti vidiek obývajúcej. Sociálny a fyzický aspekt týchto špecifík je nutné nepodceňovať a zohľadňovať v každej fáze návrhu. Ako základný problém sa hneď na úvod javí legislatíva, ktorou sú jednotlivé projektové a plánovacie dokumentácie viazané. Radim Perlín konštatuje, že stavebný zákon a podpora vidieka sa v súčasnosti obchádzajú. Za nezmyselnú považuje nutnosť finančne náročného územného plánu v obci, kde sa prakticky nestavia. Odlišnej mierke vidieckeho sídla by mala pochopiteľne zodpovedať odlišná forma urbanistickej štúdie reagujúcej na lokálne špecifiká a miestne potreby, pričom územný plán je napríklad možné aplikovať na väčšie územie mikroregiónu. “Územní plánování se změnilo z kvalifikovaného nástroje rozvoje na kvalifikovaný souboj právníků. Formální procedura projednávání územního plánu je bohužel důležitejší než vlastní obsah.” 25 Perlín tiež zdôrazňuje potrebu spolupráce počas tvorby územného a strategického plánu. Ich synchronizácia je pre efektivitu návrhov mimoriadne dôležitá. “Územní plán je dohoda o využití území, strategický plán je dohoda o činnostech, aktivitách.” 25 K vidieckym sídlam je nutné aj v dôsledku ich dimenzií pristupovať komplexne. Samozrejmosťou by sa mal stať medziodborový prístup, ktorý sa v súčasnosti stretáva s prekážkami v podobe legislatívnych opatrení. Zákon o verejných zakázkách preferuje cenovú politiku pred dôrazom na komplexný prístup k celej problematike. Úlohou rôznorodých profesií zasahujúcich do územného plánovania je sprostredkovať širší záber na skúmané územie. Podľa Jana Trejbala z platformy Neolokator* by sa mal základom stať pohľad historických vied, urbanizmu a architektúry, sociálnej geografie, ale aj sociálnej antropológie. Za mimoriadne dôležité považuje hľadanie syntézy medzi jednotlivými odbormi.14 Mierka vidieckeho sídla generuje aj potrebu špecifického prístupu na úrovni sociálnej interakcie. Spoločnosť má na dedine formu malej a často veľmi pevnej komunity, ktorej členovia sú si vedomí toho čo treba v ich bydlisku riešiť. Participatívne plánovanie je preto v takýchto podmienkach priam nevyhnutnosťou. Intelektuálnym násilím nemožno naštartovať proces, v ktorom majú obyvatelia sídla pokračovať. Architekti českého ateliéru re:architekti zdôrazňujú potrebu dôslednosti a jemnosti zásahov na vidieku. Zároveň však konštatujú, že “s čím větší jemností pracujeme, tím méně ji lze prodat na papíře”.32 Re:architekti svoju prácu pre vidiek chápu ako dlhodobý a prirodzený proces. “Práce pro venkov je specifická především svoj okamžitou nerealizovatelností. Smysl práce spočívá v iniciaci dlouhodobých jevú, řekněme v nasměrování obce.” 33 Komplexný prístup k riešeniu problematiky územného plánovania na vidieku vo svojej tvorbe využívajú práve spomínaná platforma Neolokator* a ateliér re:architekti. Ich prístup sa stáva zaujímavou sondou do súčasného vidieka a ústi v experimentálne formy územných plánov pre vidiecke sídla. 14 Trejbal, Jan : 25 let na českém maloměstě a venkově (2016) 25 Perlín, Radim-Binek, Jan-Chmelař-Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout (2013) 32 Tichá, Jana - Kuzemenský, Michal - Synek, Ondřej : Architektura je humanitní obor (2016) 33 Re:architekti : Architektonická koncepce obce Voselno (2016)

Medziodborová identifikácia a architektonická koncepcia

Platforma Neolokator* od roku 2011 zastrešuje tím odborníkov z rôznych profesií, ktorí spolupracujú na tzv. medziodborovej identifikácii sídel a miest v kultúrnej krajine. Jeden zo zakladateľov, architekt Jan Trejbal, považuje rurálny priestor za silnú tému a cieľ projektu vidí v snahe prinavrátiť vidieku zmysel. “Dalo by se ale říci, že nekonečné debaty nad nezaměstnaností nebo strategiemi jeho rozvoje a financování nabývají natolik teoretický rozměr, který musí nutně znít jeho obyvatelům nejen nesrozumitelně, ale často není převoditelný do praktických činů ani jejich samotnými iniciátory.” Prírodné a sociálne väzby, ktoré tvoria kostru vidieka, považuje za prítomné, často však potrebujú novú formu aktivácie.45 Sociálny geograf, urbanista-architekt, historik-archeológ a geobotanik sú základnými profesiami. Nová profesia, tzv. GPS lokátor, má za úlohu syntetizovať odborné poznatky a na ich základe vytipovávať v teréne ďalšie kľúčové prvky. Samotný proces identifikácie je zložený z niekoľkých fáz. Základným kameňom každej analýzy je zber dát, nasledovaný komentárom obyvateľov danej obce. Špecifiká obce sa diskutujú na “medziodborovej schôdzke”, po ktorej sa pristupuje k samotnej návrhovej časti. Výsledné návrhy a stratégie sú graficky odprezentované zastupiteľstvu a obyvateľom na verejnom stretnutí. Posledným krokom je práca s projektovými zámermi, ktorá už obsahuje konkrétne informácie o možnostiach uskutočniteľnosti a predbežný ekonomický odhad.14 Neolokator* pracuje počas celého procesu identifikácie s databázou symbolov, schématických značiek, ktoré predstavujú jednotlivé prvky pre vidiek charakteristické. Výsledkom procesu identifikácie má byť medziodborová štúdia miesta, ktorú môže obec uplatniť vo viacerých oblastiach, od územného plánovania, cez strategické plánovanie až po cestovný ruch či pedagogickú činnosť. Odlišný prístup volí ateliér re:architekti. Ich filozofia považuje interakciu s obyvateľmi obce a regiónu za kľúčovú. Výrok architekta Michala Kuzemenského “architektura je humanitní obor” reflektuje dôležitosť človeka v procese tvorby. Tendencia nepodceňovať názor laika je jednou z hlavných čŕt premýšľania architektov.32 Participatívne plánovanie ústi do tzv. architektonickej koncepcie obce. Ide o iniciačný dokument, založený na analýze života v obci a jeho urbanistického tvaru v širších súvislostiach. Za mimoriadne dôležitú architekti považujú zrozumiteľnosť výsledného materiálu aj pre laikov, ktorí mu vďaka vhodne zvolenej metóde dokážu veľmi jednoducho porozumieť. Názov “architektonická koncepcia” je odlišný od akéhokoľvek legislatívne definovaného dokumentu, čím otvára možnosti voľného kombinovania odbornosti a sedliackeho rozumu. Výsledný dokument nie je určený ku komplexnej realizácii. Architektonická koncepcia by mala slúžiť ako základ pre debatu o možnostiach a ambíciách obce v zmysle komunity a sídla. Tie musia byť následne prevtelené do iných stupňov plánovacej alebo projektovej dokumentácie. 14 Trejbal, Jan : 25 let na českém maloměstě a venkově (2016) 32 Tichá, Jana - Kuzemenský, Michal - Synek, Ondřej : Architektura je humanitní obor (2016) 45 Trejbal, Jan : Neolokator* (2013)

obrazy 43 - 45 | mapovanie života na dedine analýza života vidieckeho priestoru je spolu s dôrazom na participáciu miestnych obyvateľov dôležitou súčasťou práce českého ateliéru re:architekti

obraz 46 | architektonická koncepcia obce Voselno výstup participatívneho plánovania architektonického ateliéru re:architekti slúži ako príručka pre ďalší rozvoj obce

obraz 47 | identifikácia miesta medziodborová analýza obce a odkrývanie skrytých potenciálov je podstatou platformy Neolokator*

Ľudský kapitál

Sociálnu “kostru” vidieka predstavujú jeho obyvatelia. Spoločenská štruktúra vidieckych sídel bola jednou z hlavných čŕt osídlenia už od počiatku jeho existencie. Práve špecifické vzťahy medzi obyvateľmi, ktoré generuje vidiecke prostredie, predstavujú potenciál hodný rozvíjania. Vidiecka obec sa usporiadaním svojej komunity líši od sociálnej štruktúry mesta. Anonymita a individualizmus typické pre urbanizované oblasti sú opakom toho, čo bolo pre dedinu prirodzené. Zatiaľ čo mestské štruktúry sa obracajú k vidieckemu spolunažívaniu formou tzv. cohousingu, presiaknutie mestského spôsobu života do štruktúry obcí sprevádzané prejavmi individualizmu je procesom, ktorý môže slovenský vidiek pripraviť o jeden zo základných prvkov preňho špecifických. Práve orientáciu na sociálne väzby vidí aj Radim Perlín ako jedno z riešení, ktoré dokážu zachrániť vidiek.25 Pevný vzťah so susedmi sa na vidieku formoval už od jeho prvopočiatkov. Pôvod rôznych fenoménov s ním spojených je nutné hľadať v existenciálnych otázkach života na vidieku v minulosti. Práve susedia boli tí, na ktorých sa roľnícke rodiny mohli spoľahnúť v obdobiach neúrody, biedy či iných zložitých situáciách. Najradikálnejšie zmeny v spoločenskej štruktúre vidieckeho prostredia sa udiali v povojnových rokoch, kedy sa zmenila sociálna hierarchia dediny, ale aj v rokoch porevolučných, ktoré znamenali príchod tzv. západného individualizmu. Spoločenské usporiadanie súčasnej dediny je poznačené rôznordosťou motivácií obyvateľov k životu na nej. Zatiaľ čo pôvodní obyvatelia udržiavajú isté tradície a charakter vzťahov na dedine, novousadlíci sú často z fungovania komunity vyčlenení, či už na základe vlastného nezáujmu alebo prílišnej neprístupnosti starousadlíkov. Do štruktúry vidieka okrem toho vstupujú sezónni obyvatelia, ktorí sa v jeho priestore pohybujú iba v určitom čase a často nie sú ochotní sa do komunitného života zapájať. Uzatváranie sa do súkromia svojho príbytku je charakteristickou črtou suburbánnych zón, ktoré tak celkom zásadne pozmenili fungovanie v sebe obsiahnutých pôvodných vidieckych komunít. Pre vidiek a zdravý vývoj jeho spoločnosti je mimoriadne dôležitá istá miera tolerancie medzi jednotlivými skupinami obyvateľov. Podmienkou budovania tolerancie a vzťahov v komunite je stretávanie sa, ktoré v súčasnom živote dediny často absentuje. Ľudia sa málo stretávajú, pretože im chýba priestor a príležitosti. Obce by preto mali podporovať aktivity, pri ktorých sa ľudia stretávajú a rozprávajú. Na situáciu sociálnej interakcie má istý dosah aj priestorové usporiadanie vidieckeho sídla formované architektom. Priestor sám dokáže iniciovať stretnutia. Zobytnenie verejných priestorov obce je impulzom k ich aktívnejšiemu využívaniu a pobytu v nich. Tak ako kedysi fungovali priedomia, aj dnes môže dedinská ulica ponúkať miesto stretnutí a interakcie obyvateľov. Miestom stretnutí a budovania vzťahov nemusí byť nutne exteriér. Po dlhé roky boli hlavnými orientačnými bodmi v dedine práve inštitúcie, kde sa koncentroval väčší počet ľudí - kostol a krčma. Zatiaľ čo spoločenská úloha kostola 25 Perlín, Radim-Binek, Jan-Chmelař-Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout (2013)

bola podriadená tej duchovnej, krčma bola akousi formou súčasných komunitných centier. Pridanú hodnotu sociálneho rozmeru môže nadobudnúť prakticky akákoľvek prevádzka pre verejnosť. Český architekt Ivan Plicka spomína príklad z Nemecka. Veľké nákupné centrá likvidujú obchody na vidieku, pretože väčšina ľudí pracuje v meste. V hypermarkete dokážu nakúpiť za ceny, ktoré vidiecky obchodník nemá šancu ponúknuť. Ľudia si tam však uvedomili spoločenskú funkciu obchodu a cítia potrebu si takéto komunitné zázemie udržať. Dobrovoľne sú ochotní platiť vyššie ceny za výrobky a služby. Otázkou komunitného rozvoja s ohľadom na udržateľné riešenia sa zaoberá organizácia EMUDE (Emerging User Demands for Sustainable Solutions) založená Európskou komisiou. EMUDE si ukladá za cieľ skúmať potenciál sociálnych procesov ako hybnej sily technologických a výrobných inovácií z pohľadu udržateľnosti.34 Publikácia, ktorá je výstupom aktivít EMUDE, má názov “Creative Communities. People inventing sustainable ways of living” a snaží sa objasniť fungovanie projektov, v ktorých jednotlivci alebo komunity využívajú jestvujúce zdroje originálnym spôsobom a vytvárajú tak nový inovatívny systém. Cieľom prvej z dvoch kníh je predstaviť tieto kreatívne komunity a načrtnúť, čo môže byť v tejto súvislosti výzvou pre architekta a dizajnéra.34 Obsah knihy definuje rôznorodé formy komunitného bývania, zdieľania verejných priestranstiev, pestovania, prístupu k organickým potravinám ako inováciu vo svete individualizmom zasiahnutého mesta. Čo je však v publikácii označované za kreatívnu komunitu, to je súčasťou slovenského vidieka už niekoľko storočí. Človek si totiž spravidla uvedomuje dôležitosť istého javu, až keď sa vytratí zo života spoločnosti. Pístup k lokálne vypestovaným surovinám, pešia dostupnosť do zamestnania a školy, výmena práce, znalostí, produktov či potravín a výuka v malých kolektívoch sa vo svete stávajú hodnotnou a žiadanou komoditou. Je preto pochopiteľné považovať jestvujúce formy spolupráce na slovenskom vidieku za mimoriadne dôležité a pracovať na ich zachovaní. V kontexte sociálnej oblasti je región severovýchodného Slovenska práve pretrvávajúcim nezáujmom populácie dočasne uchránený pred masovým vplyvom individualizmu. Autentickosť pevnejších vzťahov v komunite je však aj tu ohrozená a je preto potrebné spolupatričnosť neustále budovať. Výmenné siete špecifické pre našu kultúru v kombinácii so samozásobovaním vidieka predstavujú hodnotu, na ktorej môže stratégia rozvoja vidieka stavať. Komunita sa stáva symbolom udržateľného života a spoločnosti. Je však nutné zakročiť ešte predtým, než človeka ktorý pestuje, opravuje, buduje, zdieľa a vymieňa nahradí obyvateľ, ktorý kupuje, objednáva, cestuje, stavia plot a kosí veľký trávnik. 34 Meroni, Anna : Creative Communities. People inventing sustainable ways of living (2007)

Potravinové samozásobovanie vidieka

Uvažovanie o západnej Európe ako o rozvinutej, modernizovanej a inovatívnej v kontraste k chudobným, anti-moderným a spiatočníckym post-socialistickým krajinám je všeobecne známou realitou. Stredná a východná Európa tvoria v predstavách človeka časť sveta, ktorá sa snaží dohnať západnú civilizáciu. Už predchádzajúci príspevok však prezrádza, že tzv. “vyspelá Európa” sa obracia smerom k hodnotám, ktoré sú trvalou súčasťou našej spoločnosti. Jens Alber a Ulrich Kohler spravili v krajinách Európskej únie prieskum zameraný na rozšírenie pestovania vlastných potravín. V článku “Informal Food Production in the Enlarged European Union” z roku 2008 zverejnili informáciu, že vlastnú zeleninu a ovocie si v krajinách západnej Európy, až na výnimky, pestovalo menej než 10 percent obyvateľov. V porovnaní s percentuálnym zastúpením pestovateľov v rámci strednej a východnej Európy, kde tieto hodnoty predstavujú 35 až 60 percent, ide o veľmi malé číslo. Zvýšený podiel pestovateľských aktivít v priestore post-socialistických krajín však považovali za prejav spiatočníctva a existenčných problémov tamojšieho obyvateľstva.35 Tendencie vedúce k pestovaniu vlastných potravín vznikli pochopiteľne aj na pozadí existenčných otázok, no nemožno im prisudzovať primárne postavenie v hierarchii motivačných faktorov. Socializmus priniesol s kolektivizáciou aj obdobia nedostatku tovaru v obchodoch. Ľudia, ktorí donedávna pracovali na vlastných poliach, prišli o istotu, ktorú im hospodárenie prinášalo a logickým východiskom bola transformácia poľnohospodárskej činnosti na pestovanie v rámci záhrady okolo domu. Dianie v 90. rokoch spôsobilo u vidieckeho obyvateľstva post-socialistických krajín ešte väčšiu neistotu. V okamihu už nebolo možné spoliehať sa na štát. Prirodzenou odpoveďou sa stalo udržanie fenoménu samozásobovania pestovaním. Pamela Leonard a Deema Kaneff sa zaoberajú identitou post-socialistického roľníka. Zdôrazňujú iróniu vykresľovania roľníka ako konzervatívneho či spiatočníckeho tak v socializme ako aj kapitalizme. Zatiaľ čo v dobe socializmu je roľník kritizovaný, lebo prechováva odpor ku kolektivizácii, počas novej trhovej ideológie porevolučných rokov je paradoxne roľníkovi vyčítané pripútanie sa ku kolektívnemu poľnohospodárstvu.36 Označenie samozásobovania potravinami za aktivitu spiatočnícku a ekonomicky motivovanú je príliš krátkozraké. Ide o mnohostrannú činnosť, ktorej sa zúčastnení venujú viac za účelom uspokojenia vlastných potrieb, než z výsostne ekonomických dôvodov. Davide Torsello vykonal na slovenskej dedine výskum, ktorý ukázal, že pestovateľstvo nie je primárne motivované z neho plynúcimi ekonomickými benefitmi, ale tým, že krajina je využívaná spôsobom, ktorý vytvára a udržiava silné väzby medzi príbuzenstvom a priateľmi.37 Tento záver podporuje aj fakt, že tendencia pestovať vlastnú zeleninu a ovocie sa prejavovala výraznejšie u domácností s dostatkom finančných prostriedkov, než 35 Alber, Jens - Kohler, Ulrich : Informal Food Production in the Enlarged European Union (2008) 36 Leonard, Pamela - Kaneff, Deema : Post Socialist Peasant? (2002) 37 Torsello, Davide : Neviditeľné základy dôvery (2005)

u domácností v núdzi. Hoci je ekonomická stránka veci významným činiteľom, predbehli ju argumenty akými sú pôžitok z čerstvosti domácich potravín a vlastný záujem o pestovanie.38 Domáca produkcia je často označovaná za “zdravšiu” alternatívu potravín kupovaných v obchodoch. V post-socialistickej dobe získalo pestovanie domácej zeleniny nový význam - potvrdzuje kultúrnu identitu a reaguje na medzinárodnú kapitalistickú produkciu. Samozásobovanie vidieka predstavuje aktivitu, ktorej výsledkom je najmä dnes tak žiadaná a dôležitá udržateľnosť. Pestovanie vlastnej zeleniny a ovocia podporuje rozsiahle sieťové systémy v ktorých väčšina pestovateľov ponúka svoje produkty, vyživuje komunitné a rodinné vzťahy a prispieva k sociálnej súdržnosti a spolupráci. Aktivity samozásobovania redukujú negatívny dopad potravinových systémov na životné prostredie. Fenomén potravinovej sebestačnosti však nie je výhradou vidieka. V kontexte urbanizovaného prostredia sa objavujú tendencie smerujúce k amatérskemu pestovateľstvu už začiatkom 20. storočia. Prvé záhradkárske spolky sa zakladali v 20. a 30. rokoch. Záujem o pestovanie vlastnej zeleniny a ovocia však vzrástol za socializmu v 50. rokoch, kedy režim povzbudzoval mestské zastupiteľstvá, aby budovali mestské záhrady väčších dimenzií. Záhradkárske oblasti mali zabezpečovať možnosť zapojiť sa do apolitickej záujmovej aktivity a zároveň produktívne využívať zdroje. Takáto politika teda nebola reakciou na nedostatok potravín, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.38 Pestovanie zeleniny a ovocia v mestskom prostredí sa výrazne rozmáha v posledných rokoch práve vo “vyspelej Európe”. Komunitné záhrady na strechách výškových budov či medzi blokmi bytovej zástavby sa rozmáhajú na základe vidiny dosiahnutia udržateľného spôsobu života. Sociálne začlenenie fenoménu samozásobovania potravinami je totiž predpokladom pre kompatibilitu s princípmi udržateľnosti.

38 Jehlička, Petr-Smith, Joe : Shelf life-post-socialism, food and the politics of sustainable consumption (2012)

Výmenné siete vidieckych domácností

Ľudská infraštruktúra v rámci slovenskej dediny je realizátorom špecifickej činnosti, založenej na pevných a intenzívnych vzťahoch príbuzných, ale aj susedov. Výmenné siete domácností vytvárajú jedinečný systém výmenného obchodu prebiehajúceho v priestore slovenského vidieka.39 Julianna Acheson robila na slovenskom vidieku antropologický výskum výmenných sietí v rokoch 1993 a 2006. Jeho výsledok priniesol cenné poznatky o tejto jedinečnej charakterovej črte obyvateľov vidieka. Fenomén výmenných sietí považuje autorka z antropologického hľadiska za zvláštny. Konsenzus totiž hovorí, že silná závislosť na výmenných systémoch hrá kľúčovú rolu v kmeňových a roľníckych spoločnostiach. Naopak, zdá sa, že takéto systémy nie sú veľmi dôležité pre modernú spoločnosť, kde sú ľudia závislí na výplate a získavajú väčšinu tovarov a služieb v obchodoch. Za určitých podmienok však môžu mať veľký význam aj pre priemyselné spoločnosti, akou je Slovensko. 39 Výmena medzi domácnosťami fungovala už začiatkom 20. storočia, kedy si roľníci vzájomne pomáhali na poli, vymieňali dopestované plodiny a dochované zvieratá. Socialistický režim intenzifikoval závislosť človeka na výmenných systémoch. Kolísanie dostupnosti tovaru v obchodoch zapríčinilo pomerne rozsiahlu produkciu vlastných potravín. Z výmenného systému vidieckych domácností sa stala inštitúcia obchádzajúca problémy centralizovanej, štátom riadenej ekonomiky. Otvorenie hraníc po Nežnej revolúcii spôsobilo posilnenie trhových aktivít so západom. Zvýšili sa príjmy, do obchodov sa dostali produkty zo západnej Európy a ľudia sa naučili variť z mrazených potravín. Ani to však nezapríčinilo vytratenie výmenného systému a vlastnej produkcie potravín zo slovenského vidieka. Koniec socializmu znamenal v dôsledku rastúcej nezamestnanosti nárast neistoty, ktorá sa stala novou motiváciou k zotrvaniu v dlhodobo efektívnych výmenných vzťahoch. Je viac než pravdepodobné, že zvyklosti výmenného obchodu budú súčasťou slovenského vidieka ešte dlhú dobu, pretože sú hlboko zakorenené v lokálnej kultúre a ľudskej mentalite. Dôkaz o ich efektivite v minulosti dáva ľuďom dôvod veriť, že budú fungovať aj v budúcnosti. Aj keď sa môže zdať, že výmenný obchod prebieha veľmi intuitívne a bez pravidiel, opak je pravdou. Každý jednotlivec sa v rodine spravidla špecializuje na dodávanie produktov, ku ktorým má výnimočný prístup alebo ich dokáže efektívne vyrábať. Tieto sú vymieňané s ostatnými rodinnými príslušníkmi a blízkymi v rámci dediny. Niektoré výmeny sú realizované ako viacnásobné a k výmene dochádza aj s príbuzenstvom v meste. Znamená to, že výmenná sieť môže siahať ďaleko za hranice regiónu. Výmenný systém je podľa Acheson hlboko v slovenskej kultúre. Dáva ho do súvislosti s kultúrnym ideálom Slovákov - chlapom. Ide o fyzicky, spoločensky a morálne silného muža, ktorý spozná, keď niekto potrebuje pomoc a pomôže bez toho, aby bol žiadaný. Aj výmeny v rodinných štruktúrach sú motivované zvláštnou kombináciou altruizmu a vlastného záujmu. V spoločnosti slovenského vidieka je 39 Acheson, Julianna : Household Exchange Networks in Post-Socialist Slovakia (2007)

očakávané, že ľudia uprednostnia potreby druhých pred svojimi. Predpokladá sa, že si v núdzi pomôžu a veľkoryso poskytnú ostatným, čoho majú prebytok. Za dôležitý charakterový prvok výmenného systému považuje Acheson absenciu peňazí. Sociálne väzby a rodinné povinnosti výrazne prevažujú nad akoukoľvek ekonomickou motiváciou. Ponúkať peniaze môže byť ľahko vnímané ako urážka. Napriek tomu si je každý účastník výmeny vedomý peňažnej hodnoty vymieňaného sortimentu.39 Rovnako, ako hmotné produkty, sú v rámci siete domácností vymieňané aj služby a práca. Často dochádza k výmene práce na záhrade, pomoci s údržbou či samotnou stavbou domu. Práve svojpomocné staviteľstvo je jednou z oblastí, ktoré predstavujú výzvu pre profesiu architekta. Vlastnoručná stavba domu je pretrvávajúcou realitou slovenského vidieka motivovanou najmä ekonomickými benefitmi. Veľakrát však práca na stavbe domu, aj bez vedomia samotných aktérov, posilňuje spolupatričnosť komunity, vyvoláva pocity sebarealizácie a buduje vzťah staviteľa k stavebnému dielu. Je na mieste uvažovať o využití ľudského kapitálu pri budovaní na vidieku a premýšľať nad charakterom a potenciálom takejto činnosti. Vlastnoručná výstavba sa stala predmetom záujmu britského architekta Waltera Segala. Jeho priekopnícka metóda použitá na stavbu komunitného bývania Lewisham v Londýne vychádzala z ľudského potenciálu, ktorý na architekta veľmi zapôsobil. Segalova metóda je založená na maximálnej možnej redukcii konštrukcie a používaní dostupných a lacných materiálov v základnej veľkosti, ktorú možno bežne kúpiť. Okrem materiálov a samotnej konštrukcie v snahe prispôsobiť stavbu amatérskym staviteľom prehodnocoval aj požiadavky na realizáciu a zrozumiteľnosť projektovej dokumentácie.40 Dave Dayes a Barbara Hicks sa stali v roku 1983 súčasťou projektu Lewisham. Napriek tomu, že predtým žili v malom nájomnom byte a ich staviteľské schopnosti boli obmedzené na montovanie políc, ich zručnosti sa počas výstavby vyvinuli na takmer profesionálnu úroveň. Barbara Hicks zdôrazňuje spoločenský prínos metódy vlastnoručnej výstavby príbytkov. Počas realizácie sa významne rozvíjal komunitný duch. Ľudia si navzájom v náročnejších fázach budovania pomáhali. Takto nadobudnutý pocit spolupatričnosti zotrval medzi obyvateľmi dodnes.40 Svojpomocnému budovaniu sa v odlišnej mierke venovali aj dizajnéri Victor Papanek a James Hennessey, ktorí v roku 1973 vydali publikáciu Nomadic Furniture. Predstavovala návod, ako doma skonštruovať ľahký, skladateľný a jednoduchý nábytok. O rok neskôr sa do problematiky zapojil aj významný taliansky dizajnér Enzo Mari. Jeho Autoprogettazione predstavuje 19 kusov nábytku, ktoré si človek dokáže doma postaviť iba s pomocou kladiva a klincov.41 Na slovenskom vidieku pretrvávajú tendencie k vlastnoručnej výrobe a oprave, najmä v kontexte obydlia. Práve súčinnosť charakterových čŕt vidieckej spoločnosti a fenoménu amatérskeho staviteľstva nepochybne dokáže so sebou priniesť do dedinských komunít isté spoločenské, ale aj ekonomické benefity. 39 Acheson, Julianna : Household Exchange Networks in Post-Socialist Slovakia (2007) 40 Grahame, Alice : “This isn’t all like London”: life in Walter Segal’s self-build “anarchist” estate (2015) 41 Noe, Rain : “Nomadic Furniture”: DIY Designs from the 1970s (2015)

obraz 48 | Ján Halaša - Vysoká politika, 1942 dôležitosť krčmy ako spoločenského priestoru podnecujúceho konfrontáciu členov komunity sa prejavovala už v 1. polovici 20. storočia

obraz 49 | Dom, 2011 okolo fenoménu stavby domu pre dcéru na slovenskej dedine sa rozvíja dej filmu Zuzany Liovej, základom komunity je rodina

obrazy 50 - 51 | Nomadic Furniture, 1973 dizajnéri Victor Papanek a James Hennessey sú autormi publikácie venovanej vlastnoručne zhotovovanému nábytku

obraz 54 | Jon Broome - Segal Method, 80. roky vlastnoručná realizácia príbytkov metódou vyvinutou britským architektom Walterom Segalom vytvorila komunitu s pevnými vzťahmi

obraz 52 - 53 | Autoprogettazione, 1974 významný taliansky dizajnér Enzo Mari sa v 70. rokoch venoval navrhovaniu ľahko zhotoviteľného nábytku

Prírodný kapitál

Príroda je neoddeliteľnou súčasťou vidieckej krajiny. Kultúrna krajina, ktorá je podstatou fungovania vidieckych sídel, vznikla zásahom človeka do krajiny prírodnej. Človek bol po storočia súčasťou tejto krajiny, príroda mu slúžila k napĺňaniu životných potrieb. Silné puto vidieckeho človeka a prírody sa prejavovalo v jeho vzťahu k obhospodárovanej pôde aj k prírodným zdrojom. Tie sa stali podstatou jeho prežívania - voda z prameňa zahnala smäd, vypestované plodiny zasýtili, bylinky z lúk liečili a drevo z lesov poskytovalo prístrešie. Skladba pôdneho fondu je jedinečnou charakterovou črtou každej krajiny. Štrukturálna rôznorodosť územia Slovenska môže napovedať o jeho prírodnom bohatstve. Až 95,2% plochy predstavujú oblasti kultúrnej a prírodnej krajiny. Zatiaľ čo poľnohospodárska pôda zaberá 48,7%, kategória lesných pozemkov predstavuje 41,3% pôdneho fondu našej krajiny. Za dôležitý prírodný krajinný element možno považovať aj vodné plochy, ktoré sa rozprestierajú na 1,9% plochy Slovenskej republiky. Súhrnná cifra predstavujúca prírodný potenciál krajiny je v kontraste k pomerne nízkemu podielu urbanizovanej krajiny. Iba 4,8% rozlohy Slovenska je zastavanej.21 Václav Cílek hovorí, že nie ropa a zlato, ale pôda a voda sú najdôležitejšími surovinami každej krajiny.16 Rôznorodosť pôdneho fondu v súčinnosti s bohatou morfológiou slovenskej krajiny nemusí byť len zdrojom malebných výhľadov. Takto formované prírodné prostredie sa môže stať, prostredníctvom inovatívneho prístupu, obnoviteľným zdrojom potravín, stavebného materiálu a energie a s tým spojených pracovných miest. Skrytý potenciál krajiny však v súčasnosti nezvládame rozpoznať a rozvíjať. Človek si zvykol vnímať prírodu len ako prostredie pre rekreáciu a týmto smerom sa vydávajú aj mnohé iniciatívy rozvoja vidieka. Práve hromadný cestovný ruch je pritom paradoxne najvýraznejším devastačným činiteľom prírodného prostredia. Negatívne príklady vplyvu rekreácie na vidiecku krajinu sa nachádzajú aj na území Slovenska. Donovaly sa stali prototypom turistického centra, kde cestovný ruch takmer úplne nahradil pôvodné osídlenie. Nevhodne dimenzované a architektonicky riešené komplexy bezohľadné ku krajine sú prejavom kapitalistického zmýšľania, ktoré preferuje okamžitý zisk na úkor dlhodobých následkov. Autentickosť vidieckych sídel sa pomaly stráca aj na Liptove, ktorý sa práve následkom rekreácie uchyľuje k ritualizácii prvkov tradičnej kultúry a architektúry. Aj tu je potrebné zdôrazniť význam strategického plánovania, ktoré je nástrojom určovania dlhodobých cieľov a ambícií obce i regiónu. Prostredníctvom plánovania v kontexte desiatok rokov dopredu sa možno vyhnúť nepremysleným investíciám prinášajúcim iba okamžitý a krátkodobý zisk, ktoré sú často ničiteľom hodnôt a identity miesta. Aj keď orientácia na turizmus pôsobí ako jednoduchá cesta k naštartovaniu ekonomiky vidieckeho regiónu, blízkosť prírody ponúka väčšie benefity, než len pôžitok z pobytu v nej. Roľníci začiatku 20. storočia môžu byť v tomto smere významným zdrojom inšpirácie. Využívanie prírody v každodennom živote, ktoré bolo pre dedinčana v minulosti prirodzené a elementárne, sa stalo hlavnou ideou 16 Cílek, Václav : Makom. Kniha míst (2007) 21 Štatistická ročenka o pôdnom fonde v Slovenskej republike (2017)

tzv. eko komunít. Na Slovensku je do siete Global Ecovillage Network zaradená oblasť Zaježová. Ide o samoty, tzv. lazy, v okrese Zvolen, ktoré väčšina pôvodných obyvateľov opustila v druhej polovici 20. storočia. Od roku 1991 tu pôsobia občianske združenia zamerané na tradičné remeslá, ľudovú architektúru a ochranu životného prostredia. Z opusteného regiónu, postupne osídľovaného novousadlíkmi, sa vyprofilovala komunita Zaježka, ktorá v sebe spája spoločenský aspekt spolupráce v snahe urobiť z dediny príjemnejšie miesto a slobodný život v súlade s prírodou. Miestne iniciatívy sa prostredníctvom inovatívneho prístupu k rôznym problémom stali jedinečným príkladom fungovania rôznorodých kreatívnych projektov, z ktorých za zmienku stoja domy zo slamených balíkov, komunitou spravovaná škola, neformálna lesná škôlka, potravinová banka a občanmi i obcou chránené územia.42 Príroda môže byť hybnou silou ekonomiky vidieka iba v prípade, že si uvedomíme jej potenciál. Ten siaha ďaleko za rekreáciu a turizmus. Podnikanie založené na prírodných zdrojoch, ktoré sú na vidieku jednoducho dostupné dokáže kreovať udržateľnú vidiecku spoločnosť. Ignoráciu prírodného potenciálu slovenskej krajiny predstavuje aj forma zásobovania našich domácností energiou. Okrem hydroelektrární, ktoré sú však výrazným a nie vždy obhájiteľným zásahom do prírodnej krajiny, sa na území Slovenska len v malej miere využívajú obnoviteľné zdroje energie. Napriek tomu, že sa tu nachádza viac ako sto geotermálnych prameňov, čo predstavuje veľmi dobré predpoklady na využívanie geotermálnej energie, iba málo obcí je v súčasnosti takouto energiou zásobovaných. Podiel energie z obnoviteľných zdrojov na Slovensku v súčasnosti predstavuje iba 22,5%. V porovnaní so susedným Rakúskom, ktorého hodnoty sa šplhajú k 78%, ale aj s európskym priemerom 29,6%, je situácia Slovenska na poli budovania udržateľnej spoločnosti alarmujúca.43 Nízky podiel produkcie obnoviteľnej energie donedávna spôsoboval aj fakt, že Slovensko do veľkej miery energetické zdroje importovalo. V roku 2009, keď Rusko v dôsledku konfliktu s Ukrajinou, odstavilo prívod plynu do Európy, slovenská vláda prehodnocovala mieru energetickej závislosti na iných krajinách. Záverom úvah bolo konštatovanie, že cestou k energetickej nezávislosti krajiny je, s prihliadnutím na ekonomickú situáciu, jadrová energia. Naopak, rakúska vláda už v roku 1990 zverejnila plán na vytvorenie zóny bez jadrovej energie v rámci strednej a východnej Európy. Zatiaľ čo Slovensko exportuje do Rakúska suroviny na výrobu biomasy a jeho úradníci tvrdia, že nemá dobré podmienky pre využívanie veternej energie, Rakúsko buduje rozsiahle veterné parky hneď za slovenskou hranicou.44 Ľahostajnosť s akou sa pristupuje k prírodnému bohatstvu na Slovensku je spôsobená nedostatkom vedomostí o jeho dôležitosti. Veľkú úlohu v aktuálnej situácii krajiny zohrávajú aj ekonomické činitele, no tie spravidla nikdy nepredstavujú primárny dôvod. Tento problém by sa preto mal stať predmetom ďalšieho výskumu v procese plánovania vidieckeho rozvoja. 42 Kasiak, Miroslav : Zaježka (2015) 43 Renewable energy statistics (2018) 44 Lofstedt, Ragnar : Are renewables an alternative to nuclear power? An analysis of the Austria/Slovakia discussions (2008)

obraz 55 | Karol Plicka - Senníky vo Veľkej Fatre fotografia zachytáva zásah človeka v krajine a silné puto našich predkov a prírody

obraz 56 | život v Zaježovej návrat k hodnotám minulosti aktívne prežíva ekokomunita v starom gazdovstve Sekier

obraz 57 | hranica s Rakúskom štátna hranica = hranica v prístupe ku krajine a jej tvorbe, badateľný je odlišný systém hospodárenia našich susedov

obraz 58 | Sekier, Zaježová pôvodné objekty sú plnohodnotne využívané v snahe o udržateľný spôsob života na dedine

Záver

Slovenský vidiek prešiel mnohými zmenami, ktoré na ňom zanechali výrazné i menej výrazné stopy. Jeho súčasná podoba a identita vidieckych sídel boli formované spoločenskými, politickými a ekonomickými procesmi. Zmenou hierarchie hodnôt v živote človeka sa vidiek dostal na perifériu záujmu všetkých oblastí. Vzhľadom na neudržateľnosť aktuálnej situácie rozpínajúcich sa miest a súčasného životného štýlu je však otázka budúcnosti vidieka mimoriadne aktuálna. Rurálny exodus ľudí z vidieckych oblastí je dôsledkom nefunkčného konceptu, či už ekonomického alebo hodnotového. Je náročné nájsť motivačné formy, ktoré by človeka priviedli späť do vidieckej krajiny. Mnohé projekty v zahraničí, ale aj na Slovensku však dokazujú, že dosiahnutie tohto cieľa nie je nereálne. Komplexný a medziodborový prístup je v riešení otázky budúcnosti vidieckych sídel nevyhnutnosťou. Strategické plánovanie v rámci vidieckeho rozvoja by malo predstavovať inovatívne riešenia s ohľadom na lokálne špecifiká a potenciál. Tie sú charakteristikami, ktoré odlišujú vidiek od urbanizovaného prostredia mesta. V dôsledku zachovania diverzity v krajine je nutné ponechať, ba priam rozvíjať, prvky prostredia preň jedinečné. Na základe úvah o budúcnosti vidieckeho prostredia možno konštatovať, že iba na charakteristikách, ktoré sú pevnou súčasťou identity miesta, môžeme ďalej stavať. “Kostru” vidieka tvorí systém vzťahov medzi jeho obyvateľmi a spätosť s prírodným prostredím. Silné puto človeka a prírody, ale aj putá medzi ľuďmi navzájom, sú napriek postupnej deformácii stále hlboko zakorenené vo vidieckej kultúre a predstavujú tak potenciál, ktorý možno rozvíjať. Témou sa tiež stáva návrat k hodnotám minulosti, ktoré sa zdajú byť prirodzeným východiskom z pretechnizovanej doby 21. storočia. Nadčasovosť niektorých riešení z minulých storočí je nespochybniteľná, no s romantickou predstavou čias minulých sa objavuje aj nebezpečenstvo tzv. ritualizácie. Čerpať z minulosti je vhodné v rozumnej miere s ohľadom na súčasné životné podmienky. Jav hodný výskumu je udržateľnosť roľníckeho života v minulosti. Ten iste dokáže poskytnúť veľa hodnotných zdrojov inšpirácie pre súčasné vidiecke obyvateľstvo. Jedinečnosť vidieckych komunít na Slovensku sprevádzaná silnými prejavmi altruizmu, premysleným systémom potravinového samozásobovania či výmeny tovaru a práce medzi domácnosťami je hodnotou, ktorá sa stáva pre mestské spoločenstvá v zahraničí nedosiahnuteľným ideálom. Je preto nepochybne nutné nepovažovať ich za prejav spiatočníctva, ale naopak, využiť potenciál, ktorý ponúkajú. Užšie sociálne väzby a zainteresovanosť ľudí do diania v obci znamená pre profesiu architekta výzvu. Participatívne plánovanie je v taktomto prostredí nevyhnutnosťou. Zápajanie sa do procesu navrhovania, prípadne realizácie znamená pre človeka budovanie vzťahu s projektom. Záverom je nutné konštatovať, že identitu vidieckych sídel a teda aj Čabín z veľkej časti tvoria a naďalej budú tvoriť práve ľudia a ich vzťahy.

Použitá literatúra

1 Kolektív autorov : Čabiny. 1. vyd. Prešov : ADIN, s.r.o, 2013. 96 s. ISBN 978-8089540-31-0. 2 BIELIK, František a kol. : Slováci vo svete 2. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1980. 320 s. 3 SOPOLIGA, Miroslav : Severovýchodné Slovensko. In : Kolektív pracovníkov NPaKC : Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídel na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Academic Electronic Press, s.r.o., 1998. 360 s. ISBN 80-88880-23-8 4 HAŠEK, Jaroslav : Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. 1. vyd. Praha: Knižní klub, 2012. 655 s. ISBN 978-80-242-3864-7 5 CAMBEL, Samuel : Päťdesiate roky na slovenskej dedine. Najťažšie roky kolektivizácie. 1. vyd. Prešov : UNIVERSUM, 2005. 306 s. ISBN 80-89046-26-6 6 MYSLÍN, Jiří : Vliv zemědělské velkovýroby na proměny venskovské krajiny a pracovního prostředí. In : Architektura ČSR 1980/6. Praha : Panorama, 1980. s. 250 253. 7 SLAVÍK, Vladimír: Proces integrácie a dezintegrácie obcí v SR ako súčasť lokálnej politiky. In : Rozvoj vidieka. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie v Nitre 7.-8. decembra 1994. Nitra : VŠP, 1994. s. 67 – 70. 8 ŠUŠKA, Milan a kol. : Kysuce, krajina a architektúra. Cnosti a neresti. 1. vyd. Čadca : Ing. arch. Milan Šuška, 2013. 190 s. ISBN 978-80-971525-8-1 9 BABIAK, Radomír : Formovanie regionálnej politiky na Slovensku po roku 1993 v kontexte vývoja nezamestnanosti. In : Folia Geographica, roč. 54, 2012, č. 20, s. 5 22. 10 VANEK, Jozef : Usporiadanie pozemkového vlastníctva v Slovenskej republike. [online] Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. 2002. [citované 20. január 2018]. Dostupné na : <www.mpsr.sk/download. php?fID=492> 11 SUPUKA, Ján : Tradície, prístupy a možnosti obnovy a rozvoja vidieka. In : Životné prostredie, roč. 46, 2012, č. 4, s. 171 - 175. 12 HNILIČKA, Pavel : Sídelní kaše. Otázky k suburbánní výstavbě kolonií rodinných domů. 1. vyd. Brno : Host, 2012. 207 s. ISBN 978-80-7294-592-4 13 PERLÍN, Radim : Venkov, typologie venkovského prostoru. [online] Ministerstvo vnitra České republiky. [citované 20. január 2018]. Dostupné na : <www.mvcr.cz/ soubor/perlin-pdf>

14 TREJBAL, Jan : 25 let na českém maloměstě a venkově. Návrh metody meziodborové identifikace místa. In : KAŠPAR, Jan a kol. : Venkov a územní plánování. Praha : České vysoké učení technické v Praze, 2016, s. 92 - 103. 15 KASALA, Karol : Meniaca sa identita slovenských sídel. In : LAUKO, Viliam a kol. : Regionálne dimenzie Slovenska. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2014, s. 367 - 390. 16 CÍLEK, Václav : Makom. Kniha míst. 2. vyd. Praha : Dokořán, 2007. 300 s. ISBN 978-80-7363-120-8 17 MATÁKOVÁ, Barbora : Duchovné hodnoty vidieckej krajiny v Českej republike a na Slovensku. In : Životné prostredie, roč. 46, 2012, č. 4, s. 193 - 198. 18 MIDRIAK, Rudolf a kol. : Spustnuté pôdy a pustnutie krajiny Slovenska. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2011. 401 s. ISBN 978-80-557-0110-3 19 SUPUKA, Ján : Problémy rozvoja poľnohospodárskej krajiny s dôrazom na produkciu, ekologickú stabilitu a krajinnú architektúru. In : Krajina - Človek Kultúra. Zborník z konferencie. Banská Bystrica : Slovenská agentúra životného prostredia, 2006. 5 s. 20 MAS Laborec : Spoločný program hospodárskeho rozvoja obcí MAS Laborec na obdobie 2016 - 2023. [online] Aktualizácia 1. február 2017. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <http://www.enviroportal.sk/Sk_SK/eia/detail/spolocnyprogram-hospodarskeho-socialneho-rozvoja-obci-mas-laborec-na-> 21 Úrad geodézie, kartografie a katastra SR : Štatistická ročenka o pôdnom fonde v Slovenskej republike. [online] 1. vyd. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, 2017. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <http://www.skgeodesy. sk/files/slovensky/ugkk/kataster-nehnutelnosti/sumarne-udaje-katastra-podnomfonde/statisticka-rocenka-2016.pdf > 22 TREJBAL, Jan : Obraz ještě přežívá, podstata mizí. In : Zlatý řez, 2016, č. 39, s. 4 13. ISSN 1210-4760 23 JEHLÍK, Jan : Venkov a vesnice. In : Zlatý řez, 2016, č. 39, s. 14 - 17. ISSN 12104760 24 PLICKA, Ivan - PLOS, Jiří : Venkov není naivní cesta z města. In : ERA21, roč. 13, 2013, č. 5, s. 36 - 37. ISSN 1801-0895 25 PERLÍN, Radim - BINEK, Jan - CHMELAŘ, Roman : Obce si musejí jasně stanovit čeho chtějí dosáhnout. In : ERA21, roč. 13, 2013, č. 5, s. 38 - 39. ISSN 18010895

26 KRŠÁKOVÁ, Anna : Program obnovy dediny na Slovensku. In : Životné prostredie, roč. 46, 2012, č. 4, s. 127 - 130. 27 ŠTAJNOCHR, Víťezslav - SÁDLO, Jiří : Lešetínský kovář už neková. In : ERA21, roč. 13, 2013, č. 5, s. 40. ISSN 1801-0895 28 VÁŇOVÁ, Miloslava - POŠMURNÝ, Václav : Máme témata, nemáme lidi. In : ERA21, roč. 13, 2013, č. 5, s. 41. ISSN 1801-0895 29 KOOLHAAS, Rem : Venkov. In : Zlatý řez, 2016, č. 39, s. 76 - 79. ISSN 1210-4760 30 ŠARAFÍN, Michal : Architektúra vidieka. Obnova dediny. 1. vyd. Topoľčany : Tristanpress, 2006. 140 s. ISBN 80-89173-15-2 31 Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky : Národný strategický plán rozvoja vidieka SR. 2006. [online] Aktualizácia 11. január 2007. [citované 28. január 2018]. Príloha A - vidieckosť krajiny. Dostupné na : <www.mpsr.sk/download. php?fID=68> 32 TICHÁ, Jana - KUZEMENSKÝ, Michal - SYNEK, Ondřej : Architektura je humanitní obor. In : Zlatý řez, 2016, č. 39, s. 36 - 39. ISSN 1210-4760 33 Re:architekti : Architektonická koncepce obce Voselno. In : Zlatý řez, 2016, č. 39, s. 40 - 55. ISSN 1210-4760 34 MERONI, Anna : Creative Communities. People inventing sustainable ways of living. 1. vyd. Milano : Edizioni POLI.design, 2007. 180 s. ISBN 978-88-87981-89-2 35 ALBER, Jens - KOHLER, Ulrich : Informal Food Production in the Enlarged European Union. In : Social Indicators Research, roč. 89, 2008, č. 1, s. 113 - 127. 36 LEONARD, Pamela - KANEFF, Deema : Introduction: Post Socialist Peasant? In : Post-Socialist Peasant? Rural and Urban Constructions of Identity in Eastern Europe, East Asia and the Former Soviet Union. Basingstoke and New York : Palgrave, 2002. s. 1 - 43. ISBN 978-0-230-37642-7 37 TORSELLO, Davide : Neviditeľné základy dôvery. Domáca produkcia, práca a výmena na slovenskej dedine. In : Slovenský národopis, roč. 53, 2005, č. 1, s. 5 - 18. 38 JEHLIČKA, Petr - SMITH, Joe : Shelf life-post-socialism, food and the politics of sustainable consumption. In : Renata Tyszczuk : Atlas. Geography, Architecture and Change in an Interdependent World. Londýn : Black Dog Publishing, 2012, s. 56 - 63. 39 ACHESON, Julianna : Household Exchange Networks in Post-Socialist Slovakia. In : Human Organization, roč. 66, 2007, č. 4, s. 405 - 413.

40 GRAHAME, Alice : ‘This isn’t at all like London’: life in Walter Segal’s selfbuild ‘anarchist’ estate. [online]. The Guardian : Resilient cities. Aktualizované 16. september 2015. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <https://www. theguardian.com/cities/2015/sep/16/anarchism-community-walter-segal-self-buildsouth-london-estate> 41 NOE, Rain : “Nomadic Furniture:” DIY Designs from the 1970s. [online]. Core77. Aktualizované 9. november 2015. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <http:// www.core77.com/posts/42562/Nomadic-Furniture-DIY-Designs-from-the-1970s> 42 KASIAK, Miroslav : Zajezka.[online]. Global Ecovillage Network. Aktualizované 23. máj 2015. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <https://ecovillage.org/ project/zajezka/> 43 Eurostat : Renewable energy statistics. [online]. Aktualizované január 2018. [citované 28. január 2018]. Dostupné na : <http://ec.europa.eu/eurostat/statisticsexplained/index.php/Renewable_energy_statistics> 44 LOFSTEDT, Ragnar : Are renewables an alternative to nuclear power? An analysis of the Austria/Slovakia discussions. In : Energy policy, roč. 36, 2008, č. 6, s. 22262233. 45 TREJBAL, Jan : Neolokator*. In : ERA21, roč. 13, 2013, č. 5, s. 22. ISSN 1801-0895