Reflexie architektúry

N 8-80-227-4820-9 2

REFLEXIE ARCHITEKTÚRY

9 10 11 12 / 17

9,10,11,12/2017

REFLEXIE ARCHITEKTÚRY FAKULTA ARCHITEKTÚRY STU BRATISLAVA

Projekt Reflexie architektúry sa zameriava na súčasnú architektúru s dôrazom na aktuálnu architektonickú diskusiu. Vznikol na jar v roku 2016 na pôde Fakulty architektúry STU v rámci prípravy predmetu Súčasné trendy v architektúre, ktorý bol určený poslucháčom posledného ročníka štúdia. Projekt si od samého začiatku kládol za cieľ nielen rozšíriť sylaby predmetu, ale najmä vytvoriť otvorenú komunikačnú platformu medzi akademickým prostredím, protagonistami súčasnej architektúry a verejnosťou, a tak zvýšiť povedomia o architektúre aj v radoch širokej verejnosti. Vychádzali sme pritom z predpokladu, že väčšina účastníkov architektonickej diskusie sa orientuje v aktuálnych prejavoch architektúry, registruje ich formálne znaky aj hlavných protagonistov, nepozná však genézu týchto prejavov, súvislosti a dôvody ich vzniku. Ambíciou projektu preto je zasadiť aktuálnu architektonickú diskusiu do širšieho kultúrneho, ekonomického, historického a geografického kontextu a pritom upozorniť na vnútorné architektonické súvislosti ako aj na bezprostredné prepojenie architektúry a spoločnosti. Projekt približuje aktuálne trendy, významné osobnosti, školy či zoskupenia. Zameriava sa na odkrývanie javov a procesov, čo stoja v pozadí vzniku súčasnej architektúry, respektíve ju priamo ovplyvňujú.

Druhá séria prednášok, čo prebehla na jeseň 2017 sa zamerala na českú architektonickú scénu, ktorá je tej slovenskej najbližšia a svojím spôsobom jej nastavuje zrkadlo. V rámci série vystúpili architektky a architekti, ktorí reprezentujú prakticky všetky generácie aktívne tvoriace v Českej republike. Dramaturgia projektu však nesledovala len generačnú stránku, ale aj vyvážené zastúpenie tých 2 najzaujímavejších tendencií, ktoré charakterizujú súčasnú

českú architektúru. Pozvaní architekti Mirko Baum, Zdeněk Fránek, Ondřej Chybík, Roman Koucký, Michal Kuzemenský, Petr Pelčák, Martin Rajniš, Ján Stempel, Jan Šépka, Zdeněk Zavřel a architektky Darina Bartková z ateliéru H3T a Jitka Ressová zo štúdia Ellement, sa vo svojich vystúpeniach dotkli univerzálnych tém, ako architektúra a mesto, tradícia a experiment, architektonická forma a konštrukčná podstata architektúry, krása a funkcia, stálosť a dočasnosť, ale aj tém nových, ako je architektonický aktivizmus či marketing architektonickej práce. Diskutovala sa otázka povahy architektonickej profesie, úloha architekta vo vzťahu k prostrediu a spoločnosti, ale aj otázky vzdelávania architekta či jeho spoločenského postavenia.

Okrem diskusií, ktoré boli štandardnou súčasťou každej prezentácie, zahŕňal projekt aj formát krátkych kritických textov, prostredníctvom ktorých publikum reagovalo na prednášky architektov. Účastníkom prednášok to umožnilo prejaviť názor na prezentované osobnosti a diela a súčasne formulovať vlastný postoj k architektúre. Prednášajúci architekti zase získali jedinečnú bezprostrednú spätnú väzbu.

Nasledujúce stránky prinášajú skrátené a editované záznamy všetkých prednášok spolu s vybranou obrazovou dokumentáciou. Sprevádzajú ich výňatky z textov publika, ktoré sa na jeseň 2017 zúčastnilo projektu Reflexie architektúry. Prezentácie architektov aj následné diskusie s publikom boli zaznamenané aj v audiovizuálnej forme a sú verejne prístupné prostredníctvom facebookovej stránky projektu.

Henrieta Moravčíková 3 júl 2018

OBSAH

4

8

06/10/17 Jan Šépka

50

09/10/17 Ján Stempel

82

13/10/17 Martin Rajniš

116

20/10/17 Studio H3T Architekti

146

23/10/17 Ondřej Chybík

170

30/10/17 Jitka Ressová

202

06/11/17 Zdeněk Fránek

234

14/11/17 Petr Pelčák

268

20/11/17 Mirko Baum

306

27/11/17 Roman Koucký

344

04/12/17 Michal Kuzemenský

378

12/12/17 Zdeněk Zavřel

9,10,11,12/2017

REFLEXIE ARCHITEKTÚRY FAKULTA ARCHITEKTÚRY STU BRATISLAVA 5

310

311

04/12/17 MICHAL KUZEMENSKÝ Od roku 1994 vedie vlastnú projekčnú prax a od roku 2011 je vedúcim ateliéru architektúry a urbanizmu na FA ČVUT v Prahe. Výber z diela: Rotang, Horoměřice (1996), Viladom Braník, Praha (1999), Rodinný dom, Ruzyňe (2001), Rodinný dom, Karlovy Vary (2007), Architektonická koncepcia mesta Luže, Luže (2012), Hřiště, Úsilné (2015), Územní plán města Hostomice, Hostomice (2016), Výťazný súťažný návrh pre Centrum seniorov, Tábor (2013) Základná bibliografia: Ročenka českej architektury 2011-2012 Prostor 2013, Český urbanismus (ERA21 5/2012, str. 43), Co že(re) české maloměsto? (ERA21 1/2011) Keď ma Henrieta v lete oslovila, či by som neprišiel niečo povedať, tak som súhlasil. V mojom živote sa však striedajú obdobia, keď mám chuť niečo hovoriť a keď nie. Niekedy na jeseň začalo sedemročné obdobie, kedy nechcem vravieť nič.

Ako architekt som zvyknutý na zadania, čo je znervózňujúce, keďže táto prednáška ho nemala. Potrebujem, aby mi niekto povedal, čo žiada a ja mu to splním. A strašne nerád si k tomu spätne vymýšľam príbeh. Predstavte si, že máte 10 rokov a rozhodujete sa, že budete architektom. A teraz si predstavte, že máte 25 rokov a čaká vás prvá realizácia. Alebo si to aspoň myslíte a kreslíte si škice. Tieto škice si niekam ukladáte, pretože viete, že jedného dňa, možno, budete slávny. A tie škice, možno, niekedy budú v nejakej knihe. Až takto sú architekti hrozní.

Titulný obrázok staršieho páru v posteli som si požičal. V zmluve stálo, že “prednášajúci predstaví korene svojej tvorby”. Korene

344

„Ako vytvoriť priestor, ktorý bude ref lektovať potreby jej užívateľov – obyvateľov a súčasne naplňovať odborný a autorský prístup architekta? Mal by mať architekt hlavné slovo, alebo je viac dôležitá participácia občanov? Ak občania, tak tí, na ktorých má daná stavba/ konštrukcia dopad? Na koho ale má dopad a kto o tom rozhoduje? Iste na jej obyvateľov a užívateľov. Ale čo tak susedov, mesto, krajinu, v ktorej sa nachádza? Odpovede ohľadom participácie obyvateľov na architektúre znejú jednoznačne a jednoducho, no samotné riešenia sú omnoho náročnejšie, tak ako to príznačne opísal Jan Mueller v publíkáciii – „Môže byť architektúra demokratická?“ Kuzemenský hľadá kompromisy. A tie sú pri snahe o konsenzus pri tvorivom procese dôležité. Naučiť sa nájsť správnu rovnováhu medzi vkusom majiteľa/verejnosti a rukopisom architekta býva náročné. Majiteľ musí mať komfort a pocit, že žije vo svete ktorý si sám vytvoril – vo svete, ktorý je mu personalizovaný. Napríklad pri rodinnom dome je to interiér a doplnky vyberané vlastníkom, pri verejnom záujme zase priestory, ktoré budú rovnako vyhovovať 345

mojej tvorby spočívajú predovšetkým v tom, že hľadám pohodlie pre ľudí. Spokojnosť pre seba aj druhých, a to čo najmenšou okľukou. Na obrázku je ťažké povedať, kde končí vaša práca ako architekta. S Davidom Kopeckým sme mali dlhotrvajúci spor v tom, že on hľadal slobodný priestor a ja vlastne tiež. On všetko búral, či sa snažil vymyslieť flexibilne alebo univerzálne, ale ja som mal pocit, že slobodný priestor môže byť ako teplá rukavička, alebo obnosená kožená bunda. (obr. MK 01) Prvá realizácia. Každý architekt si ju pamätá. Mám jednu blbú vlastnosť. Nedokážem sa nadchnúť z vecí, ktoré sa nazývajú kompozícia a neviem presne, čo to je krása. Navrhol som, ako má tá budova vyzerať, ono to tak vyzeralo, prišiel som sa na to pozrieť a vlastne som z toho mal radosť. Nedalo mi to však ten pocit, ako keď ste malý a dostanete nanuk. Dosť sme sa na tom narobili, vykreslili v 1:10. Postavené to bolo z dreva v roku 1995 a dodnes to nesplesnivelo. Preglejka bola dovezená z Fínska, pretože takáto, na lode, sa u nás nepredávala. (obr. MK 02) Ubehlo 15 rokov a z nasledujúceho projektu rodinného domu mám oveľa lepší pocit. Budem fabulovať, to my architekti vieme.

Keď vám poviem o 13. storočí, tak sa vám vybaví Miláno, Kolín.

Mňa však zaujíma, keď sa na „policajnej“ mape rozsvieti gotika, to, čo ostane tmavé. Uvedomil som si, že som si vybral povolanie, ktoré má svoju vlastnú históriu fabulovanú ako históriu víťazov. Preto vám dnes hovorím o tej vlastnej. Koncom 90. rokov sme mali šťastie, nechceli sme sa zamestnať. Bola práca a založili sme vlastnú kanceláriu bez toho, aby sme mali prácu, ale aj tak sme to nenechali tak. Prežili sme.

Predstavte si, že vám príde do kancelárie pár. Sú veľmi pekní.

Sú podobní tým na titulnom obrázku, ale sú Češi. To znamená, že sú menší a vyzerajú menej aristokraticky. Majú radi jedlo.

346

teenagerovi tak ako 90 ročnej babičke. Navonok by zase mala stavba/priestor zapadať do kontextu územia, či už objemom, použitými materiálmi, princípmi trvalo udržateľného rozvoja a pod. A to by mala byť parketa odborne zdatného architekta.“ Marek Kluka

„Pohodlie pre ľudí sa nedá jasne definovať a je to široký pojem. Každý z nás si pri pojme pohodlie predstaví niečo iné. Práve preto sa architektúra (aspoň by sa mala) navrhuje individuálne s ohľadom na riešen územie, zadanie a hlavne klienta.

Každý architekt má však svoju vlastnú predstavu o pohodlí. Je preto veľmi dôležité aby si klient vybral architekta s ktorým si bude rozumieť aj trošku viac ako v estetických otázkach.

Finálny návrh musí zohľadňovať potreby finálneho užívateľa s jemne vloženým individuálnym štýlom architekta, akýmsi rukopisom.

Existuje však aj druhý pol vzťahu architekt-investor a to keď má architekt voľnú ruku. Vtedy je už iba na samotnom architektovi ako sa 347

Pani má pred 60kou a povie, že pred ich parcelou mali postaviť železobetónovú autobusovú zastávku, videli obrázok, veľmi sa im to páčilo a preto by chceli jednoduchý, železobetónový dom. Po tom čo som sa s nimi o tom rozprával som zistil, že to ale nechcú tak úplne. Obaja sú veľkí romantici s láskou k Južnému Francúzsku. Obaja majú okolo 60 a chcú dvojgeneračný dom, kde tá mladšia generácia sú oni. Starší majú osemdesiat.

Pán, Kamil Růžička, bol v 50. rokoch zavretý v Jáchymove, politický väzeň. Do záhrady, kde mal stáť dom, rád chodieval, poznal tam každý strom. Záhrada pre duševnú emigráciu. Čoho sa klienti najviac báli nebolo to, že v šesťdesiatke nezvládnu postaviť dom, že si v šesťdesiatke vezmú hypotéku. Vlastne sa ničoho nebáli. Iba toho, že to pán Kamil Růžička už zabalí. Tak sme zobrali počítače a premietli mu, čo kde v záhrade bude. Ja som mu popísal, čo uvidí, z ktorého okna, ktorý strom. Na druhý deň tam šiel, vytýčil si to. Potom mi zavolali a povedali, že hovoril, že som neklamal a chce to. Aj keď len na ňom nezáležalo, bolo vidieť, že si všetci oddýchli. Deti – teda tretia generácia, moji takmer vrstevníci - losovali, ktorá bude koho izba, do ktorej sa budú vracať. Predstavte si, že si ako architekti môžete vymyslieť čokoľvek. Tak som si povedal, že si splním sen. U deda som mával kadibúdku, kde som si otvoril dvere a pozeral sa do prírody. Na sever od pozemku je rušná cesta, ale neuveriteľný výhľad a na juh je záhrada, ale nie je na čo pozerať. Záchod. Keď otvoríte dvere vo fasáde, pozeráte sa z neho, vidíte na Karlové Vary a v diaľke hory. V typológii to hádam nepíšu, ale môžete to pokojne navrhnúť, lebo ani nezakazujú. Keď prídete do domu, ktorý ste navrhli a zistíte, že tá hranica medzi tým čo ste navrhli vy a čo niekto iný, nie je jasná, tak som zrazu zistil, že som to spravil dobre. Zmyslom toho celého bolo, aby tá záhrada ostala, tak ako je. Trauma - nenávidím fotenie architektúry. Toto bol ale iný prípad. Nefotím rodinné domy, ani ich neuvádzam, až na nejaké výnimky. Príde mi absurdné niečí domov prezentovať. Šiel

348

k problému postaví a aký výsledok sa mu podarí vyprodukovať.“ Andrej Kocian

„Tvorba v ateliéri Kuzemenského ma veľmi jasne a priamo vytýčené 3 otázky. Prečo? Čo? Ako? Pokiaľ nevieš odpoveď na prvú nemôžeš začať odpovedať na druhú a tretiu. Veľmi široký zaber analýz a poznania riešeného projektu je pre neho veľmi dôležitý a tak to má byť. Architekt musí poznať súvislosti, históriu, kontext. Je potrebné sa nad zadaním zamýšľať a vedieť čo idem robiť.

Hneď na začiatku si priamo vytýčiť cieľ a toho sa držať. Jasné, že proces môže veľa zmeniť ale pokiaľ si budeme klásť tú istú otázku prečo, následne budeme vedieť čo spraviť. Tieto dve otázky musia byť jasné. Sám architekt im musí veriť a vedieť, že sú správne a podložené faktami. Až po tejto môžno dlhšej fáze nastáva fáza ako. V tejto fáze sa jednoznačne a priamo zhmotňujú prvé dve otázky. Ak schádzaš z cesty stačí sa vrátiť na začiatok a pripomenúť si prečo. Jednoduchý kolobeh ale zaručený spôsob toho ako dosiahnuť prvotný stanovený cieľ. Často krát 349

som tam s fotografom po piatich rokoch, navarili mi a bol som tam vlastne celý víkend sám (mladí odišli do Prahy) a hovoril fotografovi, čo má robiť. Vlastne dosť som jedol a spal, pravdupovediac. Totiž nemusel som premýšľať o tom, čo je kompozícia a čo krása. (obr. MK 03, 04, 05) Pätnásť rokov dozadu. Vtedy som sa rozhodol, že už nebudem fotiť domy. Vtedy som navrhol jeden dom. Po pätnástich rokoch mi klienti zavolali, či by som k nemu nemohol navrhnúť menšiu prístavbu. Zrazu som videl niečo po rokoch fungovania. Spadá to tiež do doby, kedy som prestal mať ostych. Videl som, ako niečo, čo som si predstavoval, že by nejak fungovalo, aj tak fungovalo. Taktiež, ako si domáci bez ostychu prispôsobujú dom - napríklad priskrutkujú húpačku k fasáde. (obr. MK 06, 07) Dostal som sa do fázy, kedy za mnou prišli zaujímaví ľudia, ktorí sa vrátili z Anglicka a kúpili veľký červený dom za Prahou a chceli ho zrekonštruovať. Skúpili aj ďalšie pozemky okolo. Prostredie bolo krásne, ale dom ozaj hnusný - taký červený postmoderný. On robil niečo s finančníctvom, ona v diplomacii alebo naopak. V dome žili viac ako šťastne a spokojne. Nič im nechýbalo. Začal som hľadať, prečo som vlastne prišiel. Do plateného tendru vybrali troch architektov. Chceli koncept návrhu. Napísal som asi dvadsaťstranový text. Začínal našimi rozhovormi, postupne som im však vkladal do úst vety, ktoré nikdy nehovorili a moje odpovede na to, čo nikdy nepovedali. Oni si môj text „Motív k vražde“ zobrali a za štrnásť dní mi zavolali, že som tu zákazku dostal. Vyplatili mi tendrovú odmenu a zadali štúdiu.

Ich otec bol profesorom filozofie, ktorému sa veľmi páčil ten text a často im ho predčítal. No, odmlčali sa a za čas zavolali. Povedali mi: „ Rozumieme dobre, že ste nám chceli povedať, že nemáme robiť nič?? Zo života si nerobiť peklo - byť šťastní s tým, čo máme – s naším domovom?“ Áno, stavbu som im vyhovoril.

350

sme obetami nespočetného množstva nápadov a myšlienok čo ideme aktuálne navrhovať.

Začneme kresliť a zistíme, že naše idey sa strácajú procesom a tvorbou. Tento jav nie je veľmi žiadúci a sami začneme pochybovať o projekte.

To všetko len kvôli tomu, že prvé dve fázy neboli jasne a priamo definované. Kuzemenský tvrdí „Studenti jsou u nás většinou překvapeni, že návrh chceme daleko později než v ostatních ateliérech, kde vídáme, že se konzultuje skoro ihned nad skicami. U nás to tak není. Důvod je poměrně jednoduchý. Papír a tužka totiž nic nevymyslí.

Dělá se to mozkem.“ S týmto tvrdením si dovolím mierne nesúhlasiť. Papier a ceruzka sú priamym nástrojom aby mozog začal pracovať a premýšľať ešte viac. Určite tým nemyslel, že v prvej fáze je zakázané kresliť a skicovať ale niekedy aj ľahko nahodená štruktúra v počiatku je tou správnou a uvoľnenou. Od toho sme architekti, že intuitívne cítime priestor a predstava o doplnení/ zaplnení je v prvotnej fáze väčšinou tá správna.

Je to neohraničené myslenie a tvorba. Je jasné ak má mať človek presne stanovený cieľ a je podložený na faktoch, analýzach tak je veľmi ťažké si pustiť myšlienky a spraviť niečo len tak.

351

Bola to jedna z najkrajších vecí, ktoré sa mi stali. Toto môže byť v budúcnosti dôležitá práca architektov. (fotka uteráku na opustenej pláži pri jazere) Celý apríl som čakal, kedy vyjde slnko. Keď sa tak stalo, šiel som na Pískovnu.

Bolo asi 10 hodín a o 12tej som mal klienta. Tak som mu zavolal, že nech sa nehnevá, ale šiel som sa iba na krátku chvíľku vykúpať. Je ale slnko a teplo a nik tu nie je, som nahý. Strašne rád by som neprišiel. Naviac nemám nič vymyslené. On povedal, že to nevadí. Ja som si pomyslel: „Hej, pozor, mal by si začať robiť niečo poriadne, lebo skončíš zle. Robíš si totiž už, čo chceš.“ To sa aj stalo. (obr. MK 08) Hovorieval som si, že nebudem učiť. Vždy som to chcel. Má to veľký zmysel, ale v tejto krajine je to za zlé peniaze, tak to nikdy nebudem robiť, neponúknem štátu svoj čas, ktorý môžem stráviť kúpaním sa alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Udalosti sa hnuli sami. V roku 2010 ma priamo oslovili študenti, či nechcem viesť ich letný workshop. Nezávislý. Organizovali ho veľmi divoko sami mimo školy. Organizátori sú teraz mojimi spočníkmi vo firme, ak chcete vedieť predčasnú pointu. Urbanistický. Ja urbanizmu vôbec nerozumiem (nerozumel som). Ale vedel som, že mi začína liezť na nervy, zaoberať sa iba domami. Jedna zamestnankyňa odo mňa odišla a skončila s architektúrou, pretože už nezniesla riešiť iba „kam dať aké dvere“. Mám kamaráta fotografa, ktorý šiel na učňovku a po boku štrnásť ročných ľudí sa začal učiť za kuchára. Hovoril, že to jednak vždy chcel a chcel robiť niečo užitočné. Tak som, po troch mesiacoch neodpovedania, súhlasil s vedením letnej školy architektúry. Mal som ale podmienky - že výsledkom nebude produkt, že nebudú navrhovať a že sa budeme iba pýtať. Účastníci si nebudú sami niečo pekné navrhovať. Nie, bude to dlhých štrnásť dní a budeme hľadať takú zaujímavú vec, ktorú má spoločnú veľa českých

352

Architekt s takýmto základom pracuje cielene a presne vie čo robí a nečaká, že čo z toho vypáli.“ Barbora Lichtmanová

„Krédom Michala Kuzemenského je dosiahnutie pohodlia pre ľudí čo najkratšou cestou. To znamená všade pohodlne zaparkovať, pohodlne sa dostať tam kam potrebujem a mať pohodlný priestor na oddych. Otázne však je, či pri toľkom ohľade na pohodlnosť, nevznikne práve nepríjemné miesto pre život obyvateľov. Ak budú mať ľudia možnosť pohodlne parkovať všade, kde sa im zachce, nezačnú všade chodiť autom, čo vyvolá ešte väčšie zápchy a nepôjde to na úkor verejnému priestoru?

Nemal by práve architekt navrhnúť príjemné prostredie pre všetkých ľudí, aj keď na úkor ich pohodlia?

Myslím si, že súčasný trend je znižovanie pohodlia jednotlivca a vytváranie kvalitných a príjemných priestorov pre spoločnosť. Veď z takého parkovacieho miesta má benefit len 353

miest. Je to ako keď niekto prostý priebeh spokojného manželstva chápe ako 0+, že je mu proste dobre. Nedeje sa nič špecifické, zvláštne - ide o komfortný stav. To isté niekto iný chápe ako 0-. Mnoho miest je 0-, ale toho čo treba zmeniť je iba málo. My sme si preto šli klásť otázky do mesta čo cítilo 0-. Nachádzať problematické body, ktoré možno riešiť. Dôležitá vec pre architekta: občania. Predniesli sme im čo sme vypátrali. Na čo sme prišli? Pre seba na mnohé. Vytvorili sme zárodok metodiky urbanistickej práce pre malé mestá, ktorú sme ďalej rozpracovávali. Nič zložité sme im tam myslím vtedy nepovedali, i keď sa o tom v médiách dosť písalo. Najzaujímavejšie pre laika je, keď mu iba hovoríte o svojej interpretácií mesta. Nič mu nevnucujete. Nehovoríte mu o návrhu, ale iba o interpretácií, aj to veľmi opatrne. Neskôr sme vytvorili platformu, ktorá vznikla ako vo filme Sedem statočných. Dostal som zákazku podobnú tej na workshope a postupne sa pridávali tí z workshopu, bez ktorých som si to nedokázal predstaviť. Napokon sme začali hovoriť, publikovať, poriadať prednášky, aby sme mohli formulovať. Vymysleli sme si taký model, asi tu máte podobne zložitú legislatívu - sú územné štúdie, regulačný plán, územný plán, ale neexistuje nič, čo by umožňovalo vytvoriť diskusiu o probléme. Zisťovať otázku po otázke, čo k tomu potrebujete vedieť ďalej. Ako inšpektor Columbo - aby ste vedeli odhaliť čin, musíte vedieť, prečo bol spáchaný. Identifikujeme charakteristické miesta v meste a tie čo chýbajú, môžeme do mesta doplniť.

Odnikadiaľ si ich nevymyslíme. (obr. MK 09) Teda po tom workshope som získal zákazku pre „Sedem statočných“ na urbanistickú štúdiu mesta. My sme si to poopravili na “architektonickú koncepciu” - aby to legislatívne neznamenalo vôbec nič. Bolo to niečo, čo dáme do ruky mestu, musí to stáť veľa peňazí, aby to bolo dobre urobené. Mesto si to vezme. Ale nemusí. Nenútime ho k ničomu, proste mu to dáme a odídeme.

354

ten, kto vlastní auto a ten, kto na danom mieste parkuje. Z parku alebo námestia, ktoré môže na takýchto miestach vzniknúť majú úžitok všetci obyvatelia mesta. Ľudia by sa mali práve naučiť znižovať svoje nároky na pohodlie, ale zvyšovať požiadavky na kvalitu. Preto je potrebné ukazovať ľuďom, že to ide aj inak a ak vymenia autá za iný dopravný prostriedok, môže to naštartovať pozitívne zmeny ich životného priestoru.“ Michal Pacher

„Architektúru tak, ako je všeobecne vnímaná, interpretovaná a vyučovaná, vidí Kuzemenský ako príbeh histórie víťazov. Ako vyfabulovaný príbeh, v ktorom je priemerná väčšina opomenutá . Jeho tvorba je s takýmto prístupom v protiklade. To čo som vnímala v prednáške a s čím sa stotožňujem je, že architektúra je hlavne o živote a o všímaní si banálnosti. Že to banálne je práve to najreálnejšie a najpodstatnejšie.

A že všetko, čo nás obklopuje a je každodenné, sa stáva vkladom do konceptu, ktorý bude naďalej súčasťou niečej každodennosti. Už samotné slovo každodennosť znie nenápadne. A tak na 355

Necháme telefónne číslo a budeme sa stretávať s občanmi, za ktorými sa môžeme vrátiť, až nás o to požiadajú a budú potrebovať. Jedna z častí zmluvy hovorila “neformálne ubytovanie pre šesť ľudí a jedného psa”. Bývali sme tam 14 dní a nič nenavrhovali, iba zisťovali a pozývali ľudí na rozhovory. Knižku, ktorá legislatívne nikam nepatrila, si to mesto vzalo, ležala na úrade, kde si ju ľudia mohli listovať. Politici sa menia, občania nie. Pokiaľ chcete aby niečo fungovalo, tak to musia chcieť občania.

Pokiaľ ľudí udržiavate v nevedomosti, tak sa nemôžete spoliehať na nič, ani na demokratické voľby. Nie preto, že by ľudia boli hlúpi, ale preto že z nich hlupákov môžete spraviť. Nie sú potom schopní povedať, či napríklad územný plán Prahy je dobrý, alebo zlý. Dokonca sú schopní uveriť, že nie sú kompetentní. (obr. MK 10) Vyhrali sme prvú súťaž. Na Územný plán. Krok po kroku sme však museli analyzovať a zisťovať, čo vlastne chceme. Legislatíva však očakáva, že to všetko navrhnete naraz a viete to na začiatku. Vymohli sme si preto, že medzi právne povinné projekčné fázy analytickú a návrhovú časť vložíme našu vlastnú metódu tzv. “free-ride jazdu”. To bol prielom. Preto sme to vyvíjali.

Nie raz, niekoľkokrát sme sa počas územného plánu stretávali s ľuďmi. Nie však v dobe, kedy sa navrhoval územný plán, ale kedy sa zisťovalo, čo v ňom vlastne má byť. Nastúpil inšpektor Columbo. Hľadal motív činu. (obr. MK 11, 12) Jedným z najväčších problémov urbanizmu je, že mnoho miest nerastie, ale scvrkávajú sa. Máloktorý politik má odvahu povedať, že sa mesto nemá z čoho a prečo rozpínať, ale môže pekne ďalej fungovať a zmenšovať sa. Priniesť za veľa peňazí odborníkov, ktorí budú riadiť zmenšovanie mesta. To je absolútne nepriechodné. Na meste majú optimistické túžby, ako bude rásť populácia, zatiaľ čo my sme si zistili niečo iné. Aj v optimistických

356

mňa pôsobila aj tvorba architekta Kuzemenského. Z jeho fyzickej práce nie je jasne čitateľný rukopis a potreba prejaviť sa. Rozumiem tomu tak, že pri každej zákazke sa nachádzame v inom rámci podmienok, ľudských požiadaviek a vkladov okolia, a tak výsledok, (pokiaľ po sebe architekt nechce zanechať jasný rukopis), musí byť vždy iný. Architekt tu pôsobí ako moderátor týchto vkladov, ako osoba schopná ich uchopiť a spracovať, pričom do tohto koktejlu pridáva ešte aj vlastné odborné poznanie a názor. A predsa jedného spoločného menovateľa vidím a tým je praktickosť( ktorá sa opäť spája s každodennosťou), či už v projektoch stavieb, alebo tých urbanistických.“ Lenka Borecká

„Introvertne pôsobiaci architekt, ktorý svojou prácou hľadá pohodlie pre ľudí, sa zhodou udalostí (a svojou odpoveďou na ne) dostal na pole urbanistického plánovania, nám nenásilne naznačil cestu akou sa má architekt vydať, aby bol úspešný. Úspešný nie v zmysle zaradenia sa medzi „starchitect figures“ našich čias, 357

prípadoch to bolo niečo úplne iné a škrtli sme im mnoho rozvojových plôch, za čo som si vyslúžil vyhrážky na trestné oznámenia. Ale idete ďalej. Stretávate sa s ľuďmi, spoznávate ich a zisťujete, že oni sú absolútne kompetentní. Treba s nimi hovoriť. Občianska kompetencia je iná než odborná. Obe sú rovnocenné. Výsledok je v dialógu.

Historické centrum na severe Čiech v Děčíne. Revitalizácia mestskej časti. Súťažný návrh je postavený úplne konzervatívne. Neponúka nič špecifické. Iba pohodlie v meste. Všade smú autá.

Všade smú cyklisti aj chodci. A je to urobené tak, aby všetky ulice boli obojsmerné, aby sa vo všetkých dalo parkovať, aby nik z toho nebol vylúčený, aby boli pravidelne všade lavičky. Žiadna väčšia ambícia tam nebola. Správne osvetlenie, súvislosti s mestom. Nič iné. Pre zobrazenie návrhu musíme používať všetko - niektorí občania sú textoví, niektorí obrázkoví, niektorí majú radi komiks. Urobili sme knihu, kde je spracovaná každá križovatka, každý detail. Ubehli štyri roky od súťaže a realizuje sa prvý kúsok územia. Súčasťou návrhu je aj to, že sme to rozdelili na investičné celky, tak aby sa to dalo realizovať s tým, že by mesto bolo stále v plusovom rozpočte a aj v prípade výpadku dotácií sa dali obnovy realizovať krôčik po krôčiku. Je to však náročné, každá jedna čiara na výkrese musí byť odkonzultovaná s mnohými stranami, ktoré to môžu zdržiavať. Aké ťažké je navrhnúť do ulice stromoradie tam, kde kedysi bolo. Veľa energie. (obr. MK 13) Predstav si niečo, čo neexistuje. To je naša ambícia. Architektov.

Vaša aj moja. Ako ste videli, ja mám rád užitočné veci. Napriek tomu mám tiež túto ambíciu. Ľudia sa musia naučiť komunikovať. Ja som sa tomu najprv smial. Keď som ako malý videl obrázok titánovej plakety z vesmírnej sondy (Pioneer, autor Carl Sagan), zarazilo ma, že NASA si predstavuje, ako vesmírčania sú

358

ale úspešný v zmysle vzbudenia záujmu laickej verejnosti a aplikácie svojich návrhov do realizácie. Jeho stratégia sa očividne nesie v duchu latinského príslovia „Vox populi, vox Dei“. Ťažiskovo sa spolieha na silu verejnosti. Chápe, že politici a ich záujmy sa príliš často menia, čo sa nemení je ich záujem udržať si priazeň voličov. Architekt jedine vtedy dosiahne realizáciu časovo náročného projektu, ak sa projekt stane žiadaným v očiach verejnosti. Nejedná sa o prevratnú novinku no práve spôsob, cesta, ktorú ukazuje M. Kuemenský je podnetná a skutočne inšpiratívna. Dosiahnutie sympatii občanov je v úvode projektu kľúčové. Prekvapivým je ale postreh, že v tejto fáze nie je nutný návrh.

Základom je dôverne spoznať mesto a rozprávať občanom o ich meste. [...]Ako náhle si architekt získa ich priazeň, môže sa pustiť do práce, ktorej výsledok, pre svoju neobyčajnosť, môže nejedného odborníka zaskočiť.“ Matúš Figlár

Architekt v prednáške hovorí o svojej tvorbe ako snahe vytvoriť pre svojich klientov pohodlie.

359

nejakého skupenstva a komunikujú spôsobom, ktorý je kompatibilný s čítaním dosky a že sa vôbec stretnú. Teraz si myslím, že niečo do vesmíru posielať musíme, tak budiž. Čo máme robiť.

Po nás sa chce úplne to isté. My architekti sme NASA a musíme tiež komunikovať a zároveň si predstavovať niečo, čo neexistuje a objavovať stále niečo nové. Zároveň sme autisti, ktorí si v týchto budovách vytvárajú svoju vlastnú históriu a tú sa potom bifľujú. Zaujímavé situácie však nájdete všade, aj keď sa neučia. Mojou úlohou je chodiť a nachádzať ich. A skúšať to použiť. Podstatné je, aby som robil veci tak, že keď zoberiem štorklík, ktorý vyrobil môj dedo a televízor, ktorý robila AIWA, aby to fungovalo ako jeden objekt a naviac u mňa doma. A nikdy si nenechajte urobiť to, čo som spravil ja, taký pokus. Čisto z hujerstva som to požičal SNG. U mňa doma to fungovalo ako praktický aj intímny kus nábytku. Iba preto, že som mame z hecu povedal, že ho dostanem do Národnej galérie, spravil som z neho – pre mňa - bezcenný kus umenia a musel som ho vyhodiť. (obr. MK 14) Nakoniec sa ešte raz vrátim k staršiemu páru do postele v ich spálni. Domov nie je artefakt. Navrhnúť ho je neuveriteľne krehké. Skúste rozoznať, čo navrhol architekt a čo pridali tí dvaja ľudia v posteli.

360

Pohodlné bývanie je jednou zo základných potrieb života a nemalo by byť nikým a ničím obmedzované. Naopak, navrhovanie pohodlia by malo byť jedným zo základných pilierov tvorby. Pohodlie obyvateľov so sebou celkom iste obnáša priestor pre voľnosť - voľnosť pohybu, voľnosť sebarealizácie, voľnosť prispôsobiť si svoje životné prostredie podľa seba. Preto stojí za zváženie, či je vhodné vnímať architektúru ako hotovú vec, alebo ako ďalší rámec pre voľnosť obyvateľov, ktorý v nej žijú. Nikto nebude vo vlastnej kúpelni skrývať mydielko po každom použití len preto, že nebolo nakreslené vo vizualizácii.

Dávid Kruliac

361

(obr. MK 03)

(obr. MK 04)

(obr. MK 05)

(obr. MK 06)

9,10,11,12/2017 REFLEXIE ARCHITEKTÚRY

Publikácia vznikla aj vďaka finančnej podpore agentúry VEGA (projekt č. 2/0074/17) a KEGA (003STU-4/2016).

Koncepcia Henrieta Moravčíková

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia – hlavný partner projektu.

Zostavili Henrieta Moravčíková Nina Bartošová Michal Janák Fotografie Nina Bartošová Grafický dizajn Ľubica Segečová Texty neprešli jazykovou úpravou.

Tlač ForPress NITRIANSKE TLAČIARNE s.r.o.

Vydala Slovenská technická univerzita v Bratislave vo Vydavateľstve SPEKTRUM STU 1. vydanie, 2018 ISBN 978-80-227-4820-9

414

415

ISBN 978-80-227-4820-9 2

REFLEXIE ARCHITEKTÚRY

9 10 11 12 / 17

9,10,11,12/2017

REFLEXIE ARCHITEKTÚRY

FAKULTA ARCHITEKTÚRY STU BRATISLAVA