Jaskyne a hory 2019 by Milan Domény

JASKYNE a HORY 2019 - regionálna ročenka Žilinského kraja ROČNÍK XI Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, JUDr. Nikolaj Bonda Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni – Úvodník šéfredaktora Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Objav podzemného jazera v Liskovskej jaskyni Jozef Haráni – Letný prechod magistrálou Slanských vrchov Andrej Bendík – Jaskyňa v Bukovej – Blatnická dolina, Veľká Fatra Ján Šaňo Tóth – Cesta hrdinov SNP alebo Takto som to prešiel ja Pavol Cvacho – Systém Medvedích jaskýň vo Vrátnej doline Jozef Minárik – Pochody Turčianskou záhradkou 2019 Miroslav Jurečka – Plošné zameranie vyvieračiek a jaskýň na Dolnom Liptove Miroslava Brežná – Terchová – po stopách našich predkov Ľubomír Ballo – Zlatí muži Jozef Haráni, Nikolaj Bonda – Karpaty 2019 Miroslav Brežný, Pavol Pokrievka ml. – Severné Macedónsko 2019 Ján Buchanec – Bolívia – Andy – Huayna Potosí Branimír Kraker – Afrika, Kilimanjaro Silvia Kajanková – Pamír, Pik Lenina Ján Šparec, Ľubomír Fekete – Túry za poznávaním Vladimír Vyskočáni – Abruzzo zo sedla bicykla Ján Obuch – Podnebné premeny počas 30 000 rokov Branislav Turčina – Pomoransko Ľubomír Bernát – Opis histórie lyžovania vo Vrútkach Peter Cabadaj – Verní v živote – nerozluční v smrti Stanislav Markovič – S Jeleňbandom z Dlhej lúky po horách, po pirtiach, po chatách... Ivana Poláková – Tatry v dokumentoch Pavol Pokrievka ml. – Správa o činnosti JK Speleo Turiec Miroslav Jurečka – Správa o činnosti OS Ružomberok Jozef Haráni – Správa o činnosti TK Fatra Vrútky Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 Zhrnutie ISBN 978-80-973213-2-1

9 10 24 29 31 44 54 56 69 72 76 92 106 110 118 124 130 134 138 152 160 163 168 170 172 176 178 188,190

Rok vydania: 2020, Náklad: 1 000ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Zostup do priepasti Slovačka jama v Karadžici. Foto: M. Brežný

2. strana: Symbol nových častí Suchej jaskyne č. 3 - lebka jaskynného medveďa. Foto: P. Pokrievka ml. 3. strana: M. Klaučo pri prieskume jazera v Liskovskej jaskyni. Foto: P. Jurečka 4. strana: Vodopád pod malofatranským Kľakom. Foto: R. Kontoš

VĂ˝hÄžad z Pik Lenina na vrchol Chantengri (6 995 m n. m.) vo vzdialenosti cca 800 km. Foto: J. Buchanec

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2018 - региональный ежегодник Жилинского края ВЫПУСК XI Главный редактор: Йозеф Гарани, эл.почта: speleo@stamaxplus.sk Редакционный совет: магистр Павол Покревка-мл., инж. Ян Шпарец, Ян Фарски, магистр Андрей Бендик, PhD. инж. Ян Обух, PhD., инж. Ивана Полакова, JUDr. Николай Бонда Графическое оформление: Михал Цигер и Йозеф Гарани Опубликованные статьи выражают мнения авторов и не могут быть отождествлены с мнением редакции. Языковое оформление: Йозеф и Ленка Гарани Издало: STAMAX plus s.r.o., Деленска Кружна 48, Врутки, www.tkfatravrutky.sk Цвет и печать: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ:: Йозеф Гарани – Вступительное слово шеф - редактора 9 Мирослав Юрэчка, Павол Юречка – Открытие подземного озера в Лисковской пешере 10 Йозеф Гарани – Летний туристический маршрут через магистраль «Сланске-Врхи» 24 Андрей Бендик – Пещера в Буковой – Блатницка долина, Большая Фатра 29 Ян Шанё Тот – Дорога героев Словацкого национального восстания (SNP) или Вот так я и прошел 31 Павол Цвахо – Система Медвежьих пещер во Вратной долине 44 Йозеф Минарик – Маршруты через Турчанскую котлину 2019 54 Мирослав Юрэчка – Обследование территории курортов и пещер в Долном Липтове 56 Мирослава Брежна – Терхова – по следам наших предков 69 Любомир Балло – Золотые люди 72 Йозеф Гарани, Николай Бонда – Карпаты 2019 76 Мирослав Брежны, Павол Покривка мл. – Северная Македония 2019 92 Ян Буханец – Боливия –Анды – Уайна Потоси 106 Бранимир Кракер – Африка, Килиманджаро 110 Сильвиа Каянкова – Памир, Пик Ленина 118 Ян Шпарэц, Любомир Фекетэ – Ознакомительные туры 124 Владимир Выскочани – Абруццо с седла велосипеда 130 Ян Обух – Изменение климата за 30 000 лет 134 Бранислав Турчина – Померания 138 Любомир Бернат – История катания на лыжах в г.Врутки, Северная Словакия 152 Петер Цабадай – Верные в жизни – неразлучные в смерти 160 Станислав Маркович – С музыкальной группой «Jeleňband» из деревни Длха лука - по горам, по тропинкам, по домам… 163 Ивана Полакова – Татры в документах 168 Павол Покривка мл. – Отчет о деятельности Спелеологического клуба «Speleo Turiec» 170 Мирослав Юрэчка – Отчет о деятельности спелеологического общества района Ружомберк 172 Йозеф Гарани – Отчет о деятельности Туристического клуба «Фатра» г.Врутки 176 Фотоконкурс «Пещеры и горы» 2020 178 Аннотация 188,190 ISBN 978-80-973213-2-1

Год издания: 2020, Количество: 1000 шт

Фотографии на обложке:

1 страница: Спуск в пропасть Словачка яма в Караджиче. Фото: М. Брежны

2 страница: Символ новых частей Cухой пещеры нет. 3 - пещерный медведь череп. Фото: П.P. Покривка мл. 3 страница: М.Клаучо во время исследования озера в Лисковской пещере. Фото: П.Юрэчка 4 страница:Водопад под малофатранским Клаком. Фото:Р.Контош

Pohľad z Ostrej na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Foto: J. Haráni

The Caves and the Mountains 2019 - the regional almanac of Žilina region THE ISSUE XI

Chief in edit: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Advisory board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Andrej Bendík, Ján Obuch, Ivana Poláková, Nikolaj Bonda Graphic design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The language edit: Lenka Harániová, Jozef Haráni The published articles express the opinion of their authors and can not be linked with the opinions of the editorial office. Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk The exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk CONTENTS: 9 Jozef Haráni – Editorial of chief in edit 10 Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Discovery of underground lake in Liskovska cave 24 Jozef Haráni – Summer hike over magistrala of Slanské vrchy mountain 29 Andrej Bendík – Cave Jaskyňa v Bukovej in Blatnická dolina valley, Veľká Fatra mts. 31 Ján Šaňo Tóth – Cesta hrdinov SNP or I hiked like that 44 Pavol Cvacho – The system of Medvedie jaskyne caves in Vrátna valley 54 Jozef Minárik – March through „Turčianska záhradka“2019 56 Miroslav Jurečka – Areal survey of spas and caves in Dolný Liptov 69 Miroslava Brežná – Terchová – a journey tracing the tracks of our ancestors 72 Ľubomír Ballo – Golden men 76 Jozef Haráni, Nikolaj Bonda – Carpathian mts. 2019 92 Miroslav Brežný, Pavol Pokrievka ml. – North Macedonia 2019 106 Ján Buchanec – Bolivia – Andy – Huayna Potosí 110 Branimír Kraker – Africa, Kilimanjaro 118 Silvia Kajanková – Pamir, Pik Lenina 124 Ján Šparec, Ľubomír Fekete – Discovery trips 130 Vladimír Vyskočáni – Abruzzo from the saddle of a bicycle 134 Ján Obuch – Climate changes within the period of last 30 000 years 138 Branislav Turčina – Pomerania 152 Ľubomír Bernát – Skiing history in Vrútky 160 Peter Cabadaj – Faithful in life – inseparable in death Stanislav Markovič – With Jeleňband from Dlhá lúka village over the mountains, on the trails, 163 along cottages... 168 Ivana Poláková – Tatry in documents 170 Pavol Pokrievka jr – The report about the activities of JK Speleo Turiec 172 Miroslav Jurečka – The report about the activities of OS Ružomberok 176 Jozef Haráni – The report about the activities of TK Fatra Vrútky 178 Photography competition Jaskyne a hory 2020 188,190 Summary ISBN 978-80-973213-2-1

Year of publication: 2020, Press: 1000 pcs

The cover`s pictures: 1st page: Descend into the abyss Slovačka jama in Karadzica. Photo: M. Brežný 2nd page: Symbol of new parts of the Dry Cave no. 3 - cave bear skull. Photo: P. Pokrievka jr 3rd page: M. Klaučo at the exploration of the lake in Liskovska jaskyna cave. Photo: P. Jurečka 4th page: Waterfall under Kĺak in Malá Fatra mts. Photo: R. Kontoš

Hory naše hory milujem vás vrele, dám vám dušu svoju, dám vám srdce celé.

Januárový Minčol. Foto: P. Belica

Úvodník šéfredaktora Milí čitatelia, turisti, jaskyniari a vlastne všetci tí, ktorí sa prečítaním týchto riadkov dostávajú, či už pravidelne alebo nepravidelne, do obrazu o dianí sa v našom regióne. O akom dianí, to sa dočítate pri listovaní tejto ročenky. Som pyšný na to, že tento almanach postupne mapuje nielen športové aktivity, ale aj aktivity z oblasti kultúry a vzdelávania, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou voľnočasového priestoru a idú s ním ruka v ruke. Myslím, že nemusím opakovať staré známe príslovie, že ľudia potrebujú kultúrnymi aktivitami uspokojiť aj duševný hlad. Na druhej strane je treba priznať, že v tejto hektickej dobe sa čím ďalej, tým viac voľnočasový priestor zužuje. Preto všetci pohybu a kultúry chtiví si dôslednejšie a opatrnejšie vyberajú ako a s kým tento čas strávia. Verím však, že naša čitateľská a prispievateľská základňa nebude stagnovať, ale naopak, bude sa pozitívne rozvíjať a zdokonaľovať. Teraz listujete v 11. ročníku periodika, ktoré odštartovalo druhú dekádu svojho vydávania. Vstup do tejto druhej dekády je ukážkou toho, ako sme sa počas uplynulých desiatich ročníkoch pomerne jasne vyprofilovali. Ako som už v úvode spomenul, tak široký záber rôznych tém začína postupne formovať hodnotný časopis, ktorý informuje o spoločenskom dianí v regióne a stáva sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Minulý, jubilejný ročník vyšiel hlavne vďaka podpore od obcí, no aj od zopár firiem a jednotlivcov. Tento ročník ostáva a vychádza vďaka podpore, ako sa hovorí ľudovo: „Z každého rožku trošku“. To jest aj obce, aj firmy, aj občianske združenia, aj kluby, aj jednotlivci a nakoniec si prispievame aj my sami tvorcovia. Minuloročný pokus o predaj časopisu dopadol fiaskom

a tak sa snáď jedného dňa dočkáme aj normálnej podpory zo strany spoločenskej, kultúrnej obce bez toho, aby sme sa museli prosíkať a ponížene prosiť o financie na jeho vydávanie..... Nedá mi, aby som letmo nezabŕdol do môjho súkromia a tiež aj takouto formou sa poďakoval svojej manželke. Narodenie môjho, už asi posledného syna, mi poskytlo možnosť sa zastaviť a.....zamyslieť sa nad zmyslom života. Osud mi doprial byť priamym účastníkom zrodu nového života a ja mu za to ďakujem. A hlavne, doprial mi opäť načerpať obrovský kus životnej energie na zvládanie nástrah tohto podivného sveta. Verím, že obsah aj tejto ročenky, plnej správ zo športového, spoločenského a kultúrneho diania v regióne sa opäť kvalitatívne posunul vpred. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí ostali verní tomuto almanachu turistiky a jaskyniarstva s prianím obrovského kusu zdravia a úspechov s mierovým nebom nad hlavou v ďalších rokoch života. Jozef Haráni, šéfredaktor 9

Objav podzemného jazera v Liskovskej jaskyni Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka Liskovská jaskyňa sa nachádza v Liptovskej kotline neďaleko Ružomberka. Svojim zďaleka viditeľným portálom už odpradávna lákala ľudí. Jedná sa o jedinečnú jaskyňu na Liptove, ktorá má zvláštnu štruktúru. Jej systém polohy známych a ešte neobjavených chodieb sa nedá, podľa učebníc doterajšej krasológickej teórie, len tak ľahko pochopiť. Jaskyňa tu stála dávno pred tým, ako sa začal topiť ľadovec v Demänovskej doline a vytvárať aspoň malé priechodné chodby. Dnes je Liskovská jaskyňa už iba fragment nepochybne rozsiahlejšieho systému v údolnej časti Liptovskej kotliny. Dĺžkovo dlho patrila do prvej desiatky jaskýň v SR, ale s takouto metodikou ju nemôžeme radiť ku žiadnej inej. Je skrátka úplne iná, ako všetky ostatné. Je výnimočná a preto si zaslúži pozornejší prieskum.

Členovia Oblastnej speleologickej skupiny Ružomberok mapujú a skúmajú jaskyňu počas troch generácií už neuveriteľných 80 rokov. Prvá generácia v tridsiatych rokoch objavila horné partie jaskyne a druhá generácia v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch podrobne zmapovala všetky známe priestory. Posledná generácia tu pôsobí približne od roku 1997. Táto položila základ ku všetkým novodobým objavom. Preto je potrebné sumárne zhodnotiť možnosti ďalšieho postupu, nadväzujúc na ďalšie výskumy, ktoré neustále prebiehajú. Niektoré staršie generácie už zavrhli ďalšie speleologické perspektívy jaskyne s tým, že v tejto jaskyni už nie je možné nič objaviť. Opak je však pravdou. Posledných dvadsať rokov neprerušeného a intenzívneho prieskumu ukázalo, že lokalita nie je jalová, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Komplikovaný systém labyrintu chodieb Liskovskej jaskyne – 3D pohľad od západu

Situačný 3D podrobnejší pohľad na popisovaný priebeh chodieb

Naopak perspektívy na ďalšie objavy sú veľké. Hlavne severným a severozápadným smerom. Túžba dostať sa týmito smermi po veľkých či malých prievanoch však vždy skončila na veľkých, mohutných a zdanlivo neprekonateľných závaloch. Predtým, ako sme v jaskyni chceli niečo vážnejšie riešiť, bolo potrebné jaskyňu podrobne zamerať. Nie tak pekne ako na doterajších mapách, ale úplne podrobne. V tej dobe sme zistili, že jaskyňa zo zamerania Hochmuth – Patek nemá dovtedy uvádzaných 2 100 m, ale len 1 750 m a ostatok je pripočítaný povrchový ťah. Takže v rokoch 1999, keď sa začínalo s prieskumom, mala jaskyňa reálne zameraných 1 750 m. Najhoršie však na tom bolo to, že na staré merania sa nedalo, pre odfušovanie peknej mapy, vôbec meračsky nadviazať. Neskôr na to určite prišiel aj sám autor, keď sa nasilu snažil pripojiť naše nové prieskumné merania na štyridsať rokov starú mapu vydanú knižne v roku 2017. Preto bolo treba jaskyňu komplexne preskúmať a kompletne nanovo zamerať. Namerané dáta sme v reálnom čase okamžite spracovali v 3D na domácich osobných počítačoch, ktoré boli v tej dobe už celkom bežné a dostupné. Každú jednu chodbu

bolo treba prekopať, zhodnotiť a zamerať smer. Jaskyňa tak postupne dosiahla dĺžku cez 4 500 m podzemného polygónového ťahu. Pri prieskumných a meračských potulkách sme takto zaznamenali viacero perspektívnych miest, ktoré nás pustili ďalej, alebo ešte čakajú na svoj následný objav. Tieto miesta samozrejme nie sú tajné, a aby neupadli do zabudnutia, zhrnieme na úvod niekoľko takýchto perspektívnych miest, ktoré určite nebudú objavené zadarmo, a bude treba na nich poriadne zapracovať. Týchto miest je niekoľko desiatok a v článku spomenieme len tie najzaujímavejšie. Prvé perspektívne miesto je v Zanvitových chodbách pri bode A112 až A113 (mapa Jurečka - Sliačan a kol. 1999-2019). Je tu ťažko prielezná puklina. Pokiaľ sa priestor nerozšíri, netreba do nej zbytočne naliezať. Dole to totiž ide, no späť hore už nie. Ešte v rokoch 2000 až 2001 tu vhodená skala skončila s hukotom o zhruba 10 - 15 m nižšie a z dopadu skaly bolo zrejmé, že spadla do veľkého priestoru . Puklina sa časom upchala, lebo každý chcel počuť ten hukot a príchuť?? ďalšieho neznámeho pokračovania. Napokon došlo k tomu, že sa puklina takto nahádzanými skalami uzatvo11

Začiatok prác v roku 2005 na Západnom konci. Foto: P. Jurečka

Rok 2007-2008 na Západnom konci Liskovskej jaskyne, Foto: M.Jurečka

rila. Z našej strany tu síce pokus o prienik bol, ale užšie priestory naokolo neumožňovali transport a skládkovanie vykopaného materiálu. Ak sa však toho chytí väčšie množstvo ľudskej sily, určite tu prenikne niekam na jeden celý jaskynný horizont pod Zanvitove chodby. To, že táto úroveň jaskyne existuje sa ukázalo pri objave Camberových chodieb v roku 2001. Ďalším zaujímavým miestom je kóta 118. Miesto je historicky pomenované podľa starej mapy (Hochmuth – Patek 1976) a koncového bodu 118. Priestor sa nachádza západne od podzemnej Kaplnky pri Jánošíkovej sieni. Na tomto mieste sme prerazili úzku chodbu v dĺžke zhruba 3 m. Za touto prerážkou sa chodbičky rozdeľujú. Ľavá strana je úzka, ale tenký ohybný jaskyniar sa cez ňu prepchá a prejde do menšej sienky, kde sa dá otočiť. Pravá chodba pokračuje ďalej do sedimentu, ktorý sme prekopali a obidve chodby sa následne neprielezne spájajú. Hlavná chodba pokračuje juhozápadným smerom, následne klesá a končí v neprieleznom pokračovaní, ktoré je zasintrované. V roku 2010 ďalší prieskum prekazila povodeň s intenzívnymi povrchovými zrážkami. Voda vnikla zhora cez pukliny do jaskyne a rozmočila sediment. Pod náporom premočených vrchných vrstiev sa

zasedimentované miesto prepadlo. Prepad bol tak masívny, že sa prepadlo aj dno siene Dolnej snemovne, nachádzajúcej sa vyššie o jedno jaskynné poschodie. Prepadnuté dno vytvorilo masívny kráter. Kto tu bude chcieť pokračovať, musí podpažiť zhruba 2 m sedimentu, alebo podobnú dĺžku preraziť v kompaktnej skale. Ďalšie zaujímavé miesto sú Jureč-

Rok 2009 na Západnom konci Liskovskej jaskyne. Foto: M.Jurečka

kove chodby. Tvorí ho odbočka zo Západného konca, oproti Zanvitovým chodbám, tunel pri bode 506 (pracovný názov Tunel 506). Na tomto mieste, aj keď bol smer napohľad úplne jasný, nikoho pred nami nenapadlo kopať. Lokalita bola zaznamenaná a otvorená v roku 2004 bratmi Jurečkovcami a už vtedy tu vial prievan cez úzku zasintrenú škáru. Tu sme následne, vtedy v zohratej skupine M. Jurečka, P. Jurečka, M. Kudla, M. Macko, Ľ. Klačko a M. Ondrejka prerazili tunel o dĺžke 4 m. Robota šla v zatečených sintroch síce ťažko a bolo treba vytrvať, ale nakoniec sa neľahká práca vyplatila. Nakoniec sme 9. 12. 2009 tvrdé sintre prerazili a bol z toho pekný objav s množstvom perspektív. Po prejdení prerazeného tunela sme vošli do sienky s jazierkom. Hore, priamo nad jazierkom je chodba, ktorá nás doviedla k malému úzkemu komínčeku, nasávajúcemu prievan niekde do neznáma, do veľkých bielych miest na mape. Snáď to raz pôjde týmto smerom ďalej do hora. Rovnaké miesto je aj oproti. Smerom na juh je zasedimentovaný komín. Tu sme vykopali smerom dohora 2 m dlhú, prieskumnú chodbu. Po veľkých dažďových zrážkach na povrchu však jaskyňa opäť aktívne zapracovala a celá sonda sa pod náporom rozmočeného sedimentu zasypala. Ďalej, v hlavnej chodbe priamo od jazierka, je ďalší 3 m dlhý prieraz. Prekážku sme prekonali v rovnakom zložení a zišli sme dolu. V týchto miestach nachádzame priamy smer cez Mackove úžiny až úplne na západný koniec. Tu sa črtá veľká perspektíva do priestorov v smere pod Zrútené chodby. Je tu prievan a zasedimentovaná chodba sa rozširuje, pričom smeruje strmo niekam hore. Kopať sa tu dá. Len je problém, kde ukladať také množstvo hlineného materiálu. O úroveň vyššie, v smere týchto chodbičiek popod Guánový dóm, sa nachádza spleť chodbičiek, pracovne volaných

Rok 2010 na Západnom konci Liskovskej jaskyne. Foto: M.Jurečka

P. Jurečka prechádza do prekopaného objavu na Západnom konci. Foto: M. Jurečka

Nocľaháreň. Toto miesto tiež ponúka svoje možnosti, a to hlavne juhozápadným smerom v chodbe, kde sú kvaple. Je tu prievan, a aj materiál je kde skládkovať. Táto chodba bude mať zrejme súvis s prepadliskom 13

Mapa stavu chodieb na Západnom konci k roku 2013

v Západnej sieni, prípadne s Jurečkovými chodbami, Mackovými úžinami a možno aj s Kótou 118. Na hornom poschodí za Guánovým dómom sú aj Meandrové chodby smerujúce západným smerom pod planinu

Martinčeka. Tu tiež cítiť prievany z neprekonaných závalov, prevažne zo západu a severozápadu. Čo je za týmito prievanmi je tiež doposiaľ záhada. Možno pod planinou, na ktorej stojí obec Martinček, je niečo rozsiahle a smerujúce na kameňolom Ostrá

3D pohľad na jednotlivé popisované lokality a ich farebne rozlíšené horizonty

Šípky zobrazujú prievany, ktoré dujú za Severný zával do neznáma

skala v masíve Lipá. Obdobne je to aj v Kamenných chodbách a taktiež pri Guánom dóme. Miesto rozhodne nie je hluché a prievany tu sú. Cesta na západ aj severozápad je podobne, ako všetko na sever, zatarasená masívnym závalom. Túžba dostať sa na sever či severozápad, tak vždy skončila na závaloch. Ešte v roku 1999, pri jednom z meraní Pieskových chodieb, sme si všimli jedno zaujímavé centrálne miesto, smerujúce do závalu s intenzívnym prievanom. Vtedy sme si toto miesto pracovne nazvali Severný zával. O severom závale a objavoch v ňom. Prievan dával tušiť, že vytúžená cesta na sever či severozápad vedie práve tadiaľto. Prvé práce sa tu začali ešte okolo roku 2000, keď sa do závalu pustili jaskyniari P. Jurečka, M. Jurečka a P. Sliačan a skauti zo Žiliny, ktorým sme vtedy za prekopanie sľúbili sud dobre vychladeného nápoja. Prekopali sme sa s nimi asi 2 m šikmo do závalu. Ďalej to už nešlo a bolo jasné, že také jednoduché to nebude. Zával bol nad naše sily a práce sa tu na desať rokov zastavili. Ostala však nádej, že raz budeme

mať technológiu aj na takéto obťažné veci a potom sa sem vrátime. Po prerazení Tunela 506 a následnom preskúmaní dovtedy známych častí Jurečkových chodieb sme si uvedomili, že keď sme prerazili tunel tu, tak to skúsime aj cez zával. Písal sa rok 2010. Po vzore jaskyniarov z Moravského krasu sme zvládli neľahký inžiniersky projekt a v zložení M. Jurečka, P. Jurečka , P. Sliačan, M. Macko, M. Kudla, Ľ. Klačko a M. Ondrejka sme na pracovisko transportovali elektrickú energiu o napätí 3 x 230V a výkone 2 kW a telefónnu linku. Začiatkom januára sme sa pustili do veľkej výzvy, na ktorú dovtedy nikto ani nepomyslel a neveril, že by bola vôbec reálna. Prekopanie Severného závalu Liskovskej jaskyne. Dňa 9. 1. 2010 zhodnocuje vtedajší tím sily a možnosti prekopania závalu. Už o týždeň na to sa Severný zával pripojil na elektrickú sieť v jaskyni a dňa 6. 2. 2010 Pavol Jurečka a Jiří Kubiena navŕtali prvú dieru do skalných blokov mohutného závalu chodby, ktorú tisíce rokov pred nami prestrihol zlom. 15

Prvé vŕtanie na Severnom závale. Foto: J. Kubiena

Prvá hlušina na Severom závale. Foto: M. Jurečka

Aká vie byť práca v závale nebezpečná okúsil hneď na začiatku Pavol Jurečka, keď ho asi na tretej akcii pritlačil pri prieskume mohutný blok. Mal narazené kľúčne kosti a rebro. Už vtedy sa ukázalo, že to nebude žiadna brnkačka a pracovisko sa bude musieť zabezpečiť výdrevou. Na akcii 4. až 6. 3. 2010 pracovný tím P. Jurečka, M. Jurečka, M. Kudla, M. Mac-

ko a Ľ. Klačko nanosili do jaskyne drevo na výdrevu, ktoré sa ošetrilo ochranným náterom proti hnilobe. Rozhodli sme sa totiž ísť vo väčšom raziacom profile. Ešte v ten deň, 6. 3. 2010, sme v bočnej chodbe pred Severným závalom našli úplne náhodou veľké pokračovanie chodieb ZH-60. Toto miesto sa malo založiť vyťaženou hlušinou, a tak autor článku po-

3D pohľad na jednotlivé popisované lokality a ich farebne rozlíšené horizonty

čas prestávky skúsil zakopnúť do diery či prepadliny, a lopata sa nečakane prepadla. Postupne M. Macko, M. Jurečka, P. Jurečka, M. Kudla, L. Klačko a Ľ. Bujnak prenikáme do priepasti, pripomínajúcu sieň. Chodby v hornej časti opäť skončili v závale, ale dole o niekoľko desiatok metrov strmo klesajú až na úroveň Camberových chodieb. Končia však v úžinách zapchaté sedimentom. Spoza závalu tadiaľto úplne zjavne pritekala celá prarieka a prepadala sa na spodné etáže jaskyne. Tento náhodný objav a jeho poznatky nás v ďalšej práci nesmierne posmelili. Zdenko Hochmuth mal vtedy 60 rokov, a tak sme tento pamätný postup pomenovali na jeho počesť. Chodby ZH-60. O týždeň na to pílime drevo a staviame prvú banskú výdrevu. O tom, že sa nejednalo vôbec o ľahkú prácu svedčí záznam, ako sa na nás, pod obrovským tlakom, zrútila celá čelba pracoviska. Paľo Jurečka si pri úteku pred padajúcou výdrevou a skalami poranil nohu a bolo len veľkým šťastím, že včas začul akési praskanie

Pavol Jurečka pod hotovou výdrevou. Foto: M. Jurečka

Ľ. Ivančík a P. Jurečka pri stavbe výdrevy na Severnom závale. Foto: M. Jurečka

a všetkých s veľkým krikom vyhnal von. V tom momente sme tam boli asi štyria a odniesla si to len nechutne rozrazená Paľova noha. Z pohľadu na zaklinené drevá a veľké skaly bolo zrejmé, že sa tam nestalo nič závažnejšie a bude treba postupovať opatrnejšie. Niekedy vtedy nastúpil na čelbu profesionálny baník Ing. Ľubo Ivančík. To

Spodné pasáže chodieb ZH-60. Foto: M. Jurečka

Situácia priebehu 3D chodieb k jazeru a ZH-60 na Severnom závale

čo sme čítali len v knižkách nám osobne ukázal a výdreva, ktorú mu pomáhal stavať kolektív P. Jurečka, M. Jurečka, M. Macko a M. Kudla stojí v závale dodnes. Tak, ako jeho dielo v diaľničných tuneloch Považský Chlmec, tunel Žilina a Čebrať. Počas pracovnej akcie 2. 5. 2010 už objavujeme chodbu smerom dole. Skaly, ktoré sme odstreľovali pyropatrónmi, zrazu začali s hukotom padať do priestorov za závalom. To spôsobovalo pri prácach ohromnú eufóriu zo skorého objavu. Prekonáme zával a sme tam! V polovici mája ako prvý preniká do sienky pod komínom M. Macko, nakoľko sa vedel pretlačiť aj cez úplne malé škáry. Z prieskumu je zrejmé, že zával ani zďaleka nekončí. Sme 15 m v závale a on nekončí? To nás zase naopak dokonale demotivovalo a eufóriu strieda sklamanie. Zával na všetky strany dával znať, že to nebude žiadna chvíľková robota. Dosť som nad tým vtedy premýšľal a celú objavenú sienku sme prefúkli prievanovými tyčinkami. Prievany som hľadal v totál18

ne, beznádejne zatlačenom závale tušiac pokračovanie. Nakoniec sa objavilo malé prievanové miesto úplne na dne. Bolo treba pokračovať úplne naslepo po zarútenej puklinke v kompaktnej skale, ktorú sme smerom dole rozširovali. Rok 2011 sa niesol v znamení neustáleho kopania a hlavne nie práve jednoduchého vyťahovania kameňov z hĺbok závalu. Bolo nás však dosť a tímu P. Jurečka, M. Jurečka, P. Sliačan, M. Macko, M. Kudla a Ľ. Klačko išla práca od ruky. To, čo sa inde kopalo niekoľko rokov, sme tu zvládli za niekoľko akcií. Počas akcie 26. 5. 2011 sa dostávame do kompaktnej pukliny, do ktorej je dnes odbočka smerom na chodbu Ponických baníkov. Intenzívnejší prievan dul zdola. Tak sme sa pustili kopať dole. Ani sme netušili, kam sa to vlastne prekopávame. Skúšali sme rôzne dymovnice, ktoré sme sledovali na rôznych miestach v jaskyni a Camberovej sonde. Nikde nič. Prievan odnášal zafarbený vzduch po puklinách niekde do neznáma. Dňa 11. 2. 2012 sa P. Jurečka a M.

Macko prekopávajú 6 m hlbokou studňou v kompaktnom masíve do ďalšieho pokračovania. Chodby smerujú 40 výškových metrov kolmo dole. Následne dňa 17. 2. 2012 M. Jurečka, P. Sliačan a M. Macko už zostupujú nepreskúmanými chodbami dolu. Na úplnom dne sa M. Jurečka púšťa nebezpečnou puklinou a objavuje to, čo tu asi nikto nečakal. Podzemné jazero v Liskovskej jaskyni. Na úvod treba spomenúť, že sa nachádzame v úplne suchej jaskyni bez jediného vodného jazera a aktívneho toku. Jedná sa tu teda o vážnu udalosť. Dostali sme sa na samé kriedové a bridlicové dno, na ktorom leží vápencový masív. Nepriepustné dno tak drží podzemnú vodu, ktorá stúpa a klesá +/- 5m. Keďže jazero stúpa a klesá, dá sa k nemu dostať len v zimnom období. Počas minimálnej či zvýšenej hladiny je inak celá chodba úplne zatopená

a dolu sa dostať nedá. Postupne a puntičkársky prekopávame zasedimentované odbočky chodieb nad jazerom, ale vždy končia po pár, či desiatkach metroch v závaloch. 22. 9. 2012 transportuje tím P. Jurečka a P. Sliačan dušu z nákladného auta až k jazeru. P. Jurečka preplával jazero na tejto nafúkanej duši a podrobne ho preskúmal. Na druhej strane bohužiaľ jazero neprielezne končilo. V roku 2012, na 33. narodeniny Mira Jurečku, preskúmal jazero potápač Miro Potaš. Akciu sprevádzal transport ťažkého potápačského výstroja. Potápač celé jazero preskúmal a fotograficky aj filmovo zdokumentoval. Pokračovanie na nepriepustnom dne však nenašiel. Tým sa ukončil výskum v úplne spodnom horizonte na úrovni jazera a v roku 2014 prichádzajú do partie Belkovci. Ďalej sa už sondovalo na pokračovaní chodieb ZH-60 a v horných horizontoch jaskyne -

P. Jurečka na brehu podzemného jazera. Foto: M. Klaučo

20 M. KlauÄ?o pri prieskume jazera. Foto: P. JureÄ?ka

3D pohľad na potencionálny neobjavený priestor v smerom na sever

Nocľahárne. V roku 2015 sme sa ešte opäť vrátili nad jazero. M. Drobný znova podrobne presondoval odbočky. Pokračovania však nebolo. Práce tu cez roky 2014 – 2015 ustali a sústredili sme sa na iné lokality, či priestory jaskyne samotnej. V ďalších prácach sa pokračovalo až po prehodnotení perspektív v roku 2016, kedy sme zaznamenali prúdenie vzduchu z kompaktnej úžiny pod výdrevou nad vykopaným komínom k jazeru. Dnes sa tieto časti volajú Ponická baňa.

Začiatkom roku 2016 sa utriasol už stabilný pracovný tím P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml. a P. Sliačan. Občas aj za pomoci M. Belka, M. Drobného, M. Kudlu či Ľ. Ivančíka. Toto stabilné jadro naďalej pokračovalo v prácach a 27. 2. 2016 sa začalo opäť raziť v Ponickej bani. Tu bol lokalizovaný silný prievan a s novými metódami sme pomerne rýchlo postupovali vpred. Dňa 13. 3. 2017 tu práce zastali na vrchole dnešného klesajúceho komína. Pokračovanie prác pokračovalo po

Odtopené miesto v roku 1999. Foto: P. Jurečka

2012 - stiahnutie hliny až na skalu. Foto: M. Jurečka

Zarazenie vchodu v roku 2012. Foto: M. Jurečka

celý rok 2018 už len v tíme P. Jurečka, M. Jurečka, P. Sliačan a R. Belko, R. Belko ml. a M. Belko. Objavila sa snaha umelo nás vtiahnuť do akejsi divno komickej divadelnej hry, pri ktorej sme len krútili hlavami a úsmevne ju ignorovali. Ďalej sme si robili to svoje a už len v skupine, ktorú táto záľuba aj reálne zaujímala. Opäť sme sa zahryzli do závalu a postupovali po pukline smerom dolu. Prievan stále naberal na sile, a tak sa nám zdalo, že každým metrom sa neustále približujeme k objavu. Zúrivý postup spomaľoval zdĺhavý, 40 metrový transport nakopaného materiálu ku skládke vo väčšom priestore. Táto skutočnosť si vyžadovala veľa pracovitých ľudí, ktorí jasne a neoblomne idú za svojim cieľom. V puklinách závalu stále fučal prievan a my sme sa konečne prekopali do spleti chodbičiek, ktoré sme kvôli bezpečnosti radšej obchádzali vrchom. Niektoré skaly sme museli prevŕtať a spevniť ich injektážou stavebným lepidlom. Na jednej 22

akcii, na ktorej sme zničili aj vŕtačku, sme sa prevalili do voľného priestoru, ktorý sa následne pred nami zavalil. Prešiel rok 2018 a po dlhom trápení a ťažkej práci sme zdolali 15 metrový zával. Napokon sme narazili na šedú stenu dolomitu, ktorá tvorí obrovský podzemný zlom celého masívu asi 100 metrov pod povrchom. Krásny a ukážkový geologický príklad aktívneho hlbinného zlomu. Po zlome fučal dohora prievan a po puklinách bolo vidno ďalej. Miesto sme v roku 2018 zabezpečili výdrevou, aby sme mohli pokračovať po kompaktnej stene zlomu. Tu sme sa pozastavili a prieskum nasmerovali dohora, k prievanu z neznáma. Hore po skalných puklinách vidno nejaké dutiny. V prácach sa tu bude určite pokračovať. Celkovo sme tu v priebehu niekoľkých rokov vyrazili dielo o dĺžke cca 40 až 45 metrov. Ďalšie pokračovanie znemožňuje komplikovaný transport a ďaleký presun vykopaného materiálu na skládku.

V roku 2019 otvára tím P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml., P. Sliačan, L. Húštava a M. Belko prieskumné dielo, rozrobené ešte v minulosti. Je to dlho známa Krížová sonda, v ktorej tím začína seriózne a sústavne makať. Toto pôvodne odtopené miesto, nájdené P. Jurečkom ešte v zime roku 1999, sa mení na zdroj prudkého prievanu, ktorý nemá v Liskovskej jaskyni obdobu. To čo niekde kopú tri roky sa tu na sonde vykope za tri mesiace. Žiadny voľný priestor celých 20 metrov. Len pukliny a stlačené skaly v závale s riadnym prievanom. Je koniec roku 2019 a prievan stále intenzívne hučí. Intenzívne prievany vychádzajú aj z horného vrchu pri Kaplnke a aj na Camberovej sonde. Bude to teda úplne samostatná vetva prievanu smerujúca do a z jaskyne. Podarí sa nájsť voľný systém chodieb v niekoľkých horizontoch za severným závalom v dĺžke niekoľkých kilometrov? Sú tam vôbec nejaké chodby a nefučia obrovské prievany len po puklinách a závaloch? To ukáže ďalší prieskum a výskum lokality, ktorý stále prebieha a nesmie poľaviť ani v budúcnosti. Má totiž obrovské perspektívy na významný objav.

R. Belko pri skládkovaní nakopaného materiálu v strmom teréne. Foto: M. Jurečka

P. Jurečka pri čistení čelby. Foto: M. Jurečka

L. Húšťava pri zameriavaní priebehu chodieb. Foto: M. Jurečka

Letný prechod magistrálou Slanských vrchov Jozef Haráni

Hrad Slanec nad rovnomennou obcou. Foto: J. Haráni

Po ročnej pauze sme tohto roku opäť nadviazali na tradíciu letných prechodov hrebeňmi slovenských pohorí. Keďže, ako som už avizoval, moje nohe drevenie ešte stále nezodpovedajú tatranskému štandardu, prišlo na rad pohorie menej náročné. Slanské vrchy je pohorie stratovulkanického pôvodu, zložené najmä z andezitov a ich tufov. Samotný andezit je prevrstvený vulkanickým popolom. Týmto vysoko kvalitným kameňom mám obložený aj môj rodinný dom. Po nevyhnutných prípravách som na poslednú chvíľu našiel aj styčného dôstojníka, a tak sme už mohli zobrať aj moju žltú Medulienku (9 – miestny Volkswagen Caravelle). Počasie na tieto tri dni hlásia až moc fantastické a s tropickými horúčavami. O toto menej atraktívne pohorie moc ľudí nejavilo záujem. Vo štvrtok 13. 6. 2019 o 2.45 h odchádzam z domu na martinský Podháj. Pred treťou hodinou tu nastupujú ďalší dvaja účastníci prechodu. Otec so sy24

nom, Jojo a Jojko Gergišákovci, tvoria spolu so mnou družstvo, ktoré sa bude tri dni túlať po týchto východných kopcoch. Z Podhája si to mašírujeme rovno na Ľadoveň, kde berieme styčného dôstojníka Dušana Scholtza. Okolo 3.15 h vyrážame z Martina a veru moc sa nezdržujeme. Jedna zastávka je na kávu na liptovskej pumpe a druhá je o trošku väčšia v Košiciach, kde si veľký Jojo rieši svoje pracovné záležitosti. Tesne po siedmej hodine rannej sa ocitáme na brehu jazera Izra. Volant som odovzdal Dušanovi a my sa pomaly pripravujeme na samotný prechod. Gergišovci absolvovali ešte raňajky a o 7.50 h vyrážame. Ideme po červenej značke, ktorá sa po chvíľke vnára do lesa. Už od jazera nás neustále atakujú roje komárov. Tie nás budú prenasledovať až do konca prechodu. Zhruba po 20 minútach sa ocitáme pri Malej Izre, menšej, močaristej sestre jazera Izra. O 8.35 h sme pri chate Kopáska. V nej sme pred pár rokmi spali pri našom pešom prechode okolo Slovenska.

O 9.10 h míňame sedlo Malý Milič (759 m n. m.) s chatkou štátnych lesov SR. Od tohto sedla, ktoré je zároveň aj najvyšší bod dnešnej etapy, je pre mňa červená magistrála terra inkognita. Prekvapujúco sa vinie po asfaltovej ceste až do Slanca. Takýto terén je pre moje nohy zničujúci. Míňame Malú a Veľkú Márovku. Veľmi výstižné, keďže tento úsek máruje moje nohe. Potom Dobrák a o 11.15 h sme v Slanskom sedle. Chvíľku ideme po hlavnej ceste z Košíc do Trebišova a potom z nej odbočujeme vľavo. Hneď vedľa cesty je krásna studnička. Občerstvujeme sa a oblúkom obchádzame vrchom dedinu Slanec. Pri Trstinovom jazere zbiehame do dediny, kde nás v miestnej krčme Slanec čaká Dušan. Presne o 12.00 h sme do nej zapadli. Občerstvujeme sa pivom a obedom. Na miestne pomery tu celkom slušne varia. Po hodinke sa dvíhame a Dušan nás vyváža späť k Trstinovému jazierku. Tu som urobil osudnú chybu. Prezul som si ľahké vibramy za členkovú trekovú obuv, ktorá mi do večera urobila brutálny otlak. Pred odchodom sme si dali obligátnu Becherovku na cestu a o 13.15 h vyrážame. Po 10 minútach sme pri odbočke na hrad Slanec. Zhadzujem ruksak a naľahko vybiehame naň. Je tu partia miestnych robotní-

Štartovací prípitok pri jazere Izra. Foto: J. Haráni

Začiatok prechodu. Foto: J. Haráni

kov, ktorí pracujú na obnove hradu z pofidérnych eurofondov. Hrad aj s výhľadmi nás zdržal cca 30 až 40 minút. O 15.15 h križujeme štvorkoľajovú železničnú trať v mieste Výhybne Slančík, ktorá je súčasťou 87 km dlhej širokorozchodnej trate medzi Užhorodom a Haniskou. Opäť sme nabehli na asfaltku, ktorá nás terorizuje, s malou prestávkou v okolí chaty Rakaťa na Črepníku, až do dnešného cieľa. Pred tým však ešte míňame horáreň Regeta. Ubíjajúcou asfaltkou prechádzame cez Okrúhly vrch, nachádzajúci sa pri rozvalinách loveckého zámočku grófa Štefana Forgáča, miestneho šľachtica. Zámoček bol nezmyselne zlikvidovaný v roku 1985 vtedajším režimom. Odtiaľ obchádzame po pravej strane vrch Bogota cez Maliniak a klesáme nižšie a nižšie v smere Dargovský priesmyk. V závere nekonečnej asfaltky nám prišiel oproti Dušan na Medulienke. V priesmyku sa ocitáme o 18.15 h. Tu chvíľu sedíme a v zničujúcej horúčave sa občerstvujeme pivom z miestneho bufetu. Potom sa presúvame do autokempingu Biele studničky, kde sa ubytujeme v chatke Kolibka. Nasleduje chemická očista mužstva a večerné dopĺňanie 25

Výhľad z hradu Slanec, v pozadí obec Slanec. Foto: J. Haráni

tekutín a kalórií. Líhame si pomerne skoro a dobíjame batérie na zajtrajší, predvíkendový deň. Vstávam ako vždy prvý a vykonávam svoj ranný, očistný rituál. Ten spočíva v požití 1,5 l čistej vody. S tou mojou doma sa to síce nedá porovnať, ale aspoň si ju budem viac vážiť. Postupne sme sa naraňajkovali a po rannej hygiene sa pobalili. Medzitým som si prelepil včerajší otlak. Je hneď pod palcom na ľavej nohe a je veľký a riadne naliaty. A bude bolieť ako ten jediný svokrin zub. Pár minút po ôsmej sme v Dargovskom priesmyku. Opäť si fotím sovietsky T-34, víťazný tank II. svetovej vojny. Posledná úprava výstroja, štamperlík Becherovky a vyrážame. Dnes prevažujú poľné cesty. Čoskoro sa ocitáme pri smerovníku Pod pecami a o 9.55 h na kóte Lazy. Husté a bohaté bukové lesy sa striedajú s rúbaniskami a občasnými poľanami. Na rúbaniskách mávame problémy so znač26

kami. Míňame Spálenú stráň, sedlo Mošník a samotný Mošník so záhadným, asi vojenským objektom. Myslím si to preto, lebo je vystavaný ako zo škatuľky. Chýbajú mu už len cínoví vojačikovia. Pred samotným Herlianskym sedlom ešte prechádzame ťažbou, brutálne zdevastovaným úsekom lesa. Chodník sa zmenil na odporne páchnucu stoku, plnú čierneho bahna a odtekajúcej vody, tak životne dôležitej pre život lesa. Skončilo to až v samotnom sedle o 11.30 h. Tu nás opäť čakal Dušan. Obedná prestávka na občerstvenie a pár Plzní, ktoré nám Dušan v noci vychladil, nám vliali do žíl novú energiu. Horúčava nás neustále devastuje. O12.30 h pokračujeme. Po hodine míňame Vyžník a o 14.30 h sa ocitáme na Makovici (981 m n. m.), ďalšej, Kolumbiou zaváňajúcej kóte. Chvíľu sme sa pomotali na vrchole. Spustnutá vyhliadka je zavretá a tak pokračujeme ďalej. Nasleduje Menší vrch a Ordanky. Hneď za nimi, prej-

dúc po lúkach popod vysoké napätie, nám cez cestu prebehol čierny diviak. Blížiac sa k smerovníku Laš nám zase vyšiel Dušan oproti. Okolo 17.30 h končíme dnešnú etapu. Schádzame na Medulienke z hrebeňa k chate Dubník, ktorá je vo vlastníctve lesov SR. Chata čistá a skromná. Spáchali sme opäť hygienu. Ja som si zoperoval navretý otlak, no bolí ako šľak. Chodím ako po žeravom uhlí. Vlastne tak ako celý dnešný deň. Dušan nás za odmenu vezie za Zlatú Baňu do reštaurácie Sigord. Tu už klasicky zopár pív a večera. Potom odchod naspäť a večer po krátkej debate odchod do hajan. Dnes sa budíme všetci trochu skôr a všetci sme aj viac unavení. Včerajší otlak je lepší asi tak o ½ % a tak som ho len prelepil. Horšie je, že po včerajšku mám od ruksaka opar a tak ho nemôžem niesť. Chalani mi preto berú vodu a ja už len žobradlo s foťákom na plece. Zároveň, a také mám skúsenosti, sme už dostatočne nabudení na prevádzku v režime tempomatu, ktorý nás spoľahlivo posúva dopredu. Po všetkých nevyhnutných ranných úkonoch nás Dušan vezie späť na hrebeň pohoria. Pár minút po pol ôsmej štartujeme od smerovníka Laš na poslednú etapu prechodu. Po necelej hodine sme pri kóte Za Dubníkom a za ďalšiu polhodinku v sedle Grimov laz. Tu sa dostávame do tesnej blízkosti Šimon-

T-34 v Dargovskom priesmyku. Foto: J. Haráni

Netradičné značenie -Výhybňa Slančík. Foto: J. Haráni

ky. Odtiaľ ešte pár minút k odbočke Pod Šimonkou a po žltej vyrážame na najvyšší bod tohto pohoria. Vybehli sme naň presne za 15 minút. Tu sa kocháme, prezliekame a dopĺňame tekutiny. Som opäť premočený ako činčura a tak si kvôli oparu dávam suché tričko. Posledne, keď som bol na Šimonke (1092 m n. m.) v jeseni 2010, bol nádherný výhľad na Tatry. Dnes nič nevidno, je opar. Späť ideme chvíľu po žltej a po chvíli sme sa pustili skratkou rovno na červenú značku. O 10.30 h sme na Hermanovskom hrebeni. Za celé tri dni sme nestretli ani jedného turistu, zato zveri je tu požehnane. Hlavne srnčej. A občas sme v blízkosti ciest a sediel stretli lesných robotníkov, podieľajúcich sa na devastácii lesov. Pred tropickou horúčavou nás stále chránia väčšie a aj menšie lesy. Bez nich by sme sa upiekli. Míňame sedlo Červená mláka a nádherným hrebeňom stúpame na Čiernu horu. Potom prechádzame okolo Zboj27

tu stanujú. Za polhodinu prichádzame na Zbojnícky hrad, kde nás už čaká Dušan. Konečne z nás opadlo pochodové napätie. Vedomie, že už nemusíme kráčať nás blažilo. Pomaly sme sa poprezliekali do suchého a popritom popíjali pivko. Ďalšia slovenská hrebeňovka je za nami. Čo ďalej? Ak Boh dá, tak na rok Západné Tatry. Uvidíme...

Šimonka - najvýšší bod prechodu. Foto: J. Gergišák ml.

níckej skaly a presne o 12.00 h sme zakotvili pri prameni pod Lysou. Je to silný a výdatný prameň. Mladý Jojo si pri jeho výtoku namočil nohy a pretočili sa mu panenky. Ľadová voda, v ktorej vydržať pár sekúnd bolo umenie. Po polhodinke pokračujeme. Nasledoval vrchol Lysej a potom okolo Lízaného kameňa sme zišli do Hanušovského sedla. Krátke zastavenie a opäť stúpame a naberáme výšku, ktorú sme pred chvíľou stratili. Tu som sa chlapcom odtrhol a prebehnúc cez Tri chotáre som sa zastavil až na Javorníckej poľane. Je 13.45 h. Opäť sa vnárame do lesa, no už je cítiť, že sa blížime do finále. Ja stále krivkám a pomaly začal aj mladý Jojo. Prechádzame okolo chaty Fricka. Je zavretá a dosť zanedbaná. Nasleduje posledné stúpanie na Tri oltáre a konečne sa spúšťame k chate Sova. Tá je okupovaná stanujúcou mládežou. O pár metrov nižšie sme objavili krytú studničku, kde sa chladil alkohol miestnej partie. Tak trochu 28

Lysá - jedna z posledných kót prechodu. Foto: J. Haráni

Tesne pred výstupom na Šimonku. Foto: J. Haráni

Jaskyňa v Bukovej - Blatnická dolina, Veľká FatrA Andrej Bendík

Záver Jaskyne v Bukovej, vpravo viditeľná tektonická porucha, na ktorej jaskyňa vznikla. Foto: A. Bendík

Za obdobie rokov 2017-2019 sa uskutočnil podrobný výskum maloplošných krasových území vo Veľkej Fatre. Konkrétne išlo o extravilány obcí Podhradie, Blatnica, Mošovce, Rakša, Háj a Čremošné. V rámci výskumu boli zaregistrované nové podzemné a povrchové krasové formy (Bendík, 2020, in press). Okrem prieskumu týchto vytipovaných oblastí pokračoval aj prieskum v iných častiach Veľkej Fatry. Medzi také patrí aj prieskum Blatnickej doliny. Po geologickej stránke sa na území Blatnickej doliny vyskytujú triasové gaderské, gutensteinské a wettersteinské vápence, ktoré sú najvhodnejšími horninami na vznik povrchových aj podzemných foriem krasu. Jednodňový prieskum v Blatnickej doline sa orientoval na záverečné časti doliny, na skalné pásma východného svahu Bukovej, kde dominujú gaderské vápence. Jaskyňa v Bukovej sa nachádza vo vyšších častiach bralnej oblasti, v nadmorskej výške 890 m n. m., pod hrebeňom vedúcim na Jelenec. Otvor jaskyne nepravidelného trojuholníkového tvaru je

orientovaný na JV a má rozmery 4 × 6 m. Samotný vchod, ako aj priebeh jaskyne je vytvorený na výraznej tektonickej línii, ktorá na povrchu prebieha vyššie do brala, kde sa črtá ďalší otvor neevidovanej jaskyne. Jaskyňa v Bukovej má pomerne priamy, mierne zahnutý priebeh, dno od vchodu postupne klesá a po dosiahnutí najnižšieho bodu znovu mierne stúpa. Strop jaskyne za vchodom stúpa do výšky 7 m od dna, pričom do zadných častí postupne klesá pod 1 m. Za vchodom vľavo je vo výške 1,5 m vyvinutá plošina. Ako bolo spomenuté, jaskyňa je vyvinutá na tektonickej línii, cez ktorú sa uplatnil vznik nátekových foriem sintra. Dno je tvorené hlinou, drobnozrnnou drvinou, resp. pevným skalným dnom. Celková dĺžka jaskyne je 22 m. Jaskyňa je bez pokračovania a neboli v nej nájdené žiadne paleontologické ani archeologické nálezy. V bezprostrednom okolí jaskyne, ako aj smerom do doliny Blatnického potoka sú v bralách vyvinuté rôzne veľké previsy (neboli dokumentované), ale jaskyne už neboli zaznamenané. 29

Situačná mapa Jaskyne v Bukovej

Literatúra: Bendík A. Výskyt povrchových a podzemných foriem krasu v maloplošných krasových územiach Veľkej Fatry. In: Zborník SNM v Martine, Kmetianum XV, 2020, Martin.

Mapa a prierezy Jaskyne v Bukovej

Vstupný portál Jaskyne v Bukovej, nad ňou viditeľný vchod do druhej jaskyne. Foto: A. Bendík

Vchod Jaskyne v Bukovej, pohľad z vnútra. Foto: A. Bendík, 2019

Cesta hrdinov SNP alebo Takto som to prešiel ja Ján Šaňo Tóth

Hrebeňom Nízkych Tatier. Foto: J. Tóth

Autor tohto článku bol dosť dlho „lámaný“, kým si našiel čas a svoje zážitky z tohto svojho perfektného výkonu, keď na jeden šup prešiel snpéčku, hodil na papier. Redakcia ročenky je spokojná, že sa jej to podarilo. Narodil sa v Bojniciach v roku 1966, kde aj vyrastal. Bojnice sú už akože mesto, ale jeho rodina bývala na jeho okraji, kúsok od lesa, a tak vzťah k prírode mal od detstva. Turistika, táborenie, toto všetko sa mu páčilo a neskôr v živote aj zišlo. Prezývku „Šaňo“ používa väčšina jeho známych a kamarátov. Má ju od vojenčiny, kde ju zdedil po jednom vojakovi. Pár rokov strávil aj v zahraničí. Taktiež pri rôznych potulkách boli získané skúsenosti z prírody veľkou výhodou pri samostatnom rozhodovaní. Má stredoškolské chemické vzdelanie. Po škole skúšal

pracovať aj v iných oboroch, no nakoniec sa vrátil k chémii. A ako sám hovorí, chémia nie je moc voňavá, a tak práve preto mu dobre padne sa občas v lese prevetrať. Má dospelého syna a je rozvedený. Preto mohol byť aj zakladajúcim členom klubu KRTKO (Klub rozvedených turistov-kamarátska organizácia). Je to výborná partia ľudí, s ktorou podnikol veľa úžasných akcií a túr. Podľa dátumu je býk a tí sa vedia niekedy zaťať. A vlastne aj preto zvládol Cestu hrdinov SNP, kde používal aj neplatenú reklamu :). Tak konečne ho vidím! Devín...niežeby som neveril, že existuje, ale v poslednej dobe bol pre mňa niekedy naozaj ďaleko. Schádzame s Vladom dolu do dediny, je nedeľa, zvony zvonia, a ľudia čistí a voňa31

som niekde na turistike videl označenie Cesta hrdinov SNP. Keď mi bolo vysvetlené o čo ide, som si hneď povedal, to by bolo super to prejsť. Lenže, roky idú, človek všeličo odkladá, lebo sú možno aj dôležitejšie veci. Možno. A tak to šlo, zhruba 40 rokov. Ale začiatkom tohto roka vznikli okolnosti, že som si na Cestu spomenul. A všetky okolnosti boli priaznivo naklonené. Relatívne zdravý, v akej takej kondícii, dostatok voľna, ekonomicky ok...tak som sa začal chystať. Znamená to výzbroj, výstroj, skúsenosti, podklady, tréning...Už len toto všetko bol veľký prínos pre mňa. Aj bez toho finále... Ale určil som si približný termín cesty a ten sa blížil. Samozrejme, že som nechcel ísť len klasickú SNP-éčku, že keď už idem, tak z najvýchodnejšieho do najzápadnejšieho bodu Slovenska. Termín bol približný....a tak bolo ťažké rozhodnúť štart. Pozeral som predpovede, a stále niečo bolo proti. Keď vtom, Najvýchodnejší bod prechodu - Kremenec. Foto: J. Tóth

ví vychádzajú z kostola. S Vladom som sa stretol pred dvomi dňami, obaja už skoro mesiac na túre, my sme s nimi v tomto ostro kontrastovali. Prešli sme popri nich, a smerovali do podhradia. A tam, posledná značka a napokon, ten on, posledný hríbik. Nebol ako tie doteraz, nie...tento mal šípku len do jednej strany. Do tej, odkiaľ sme práve prišli. Bol posledný! Chudák Vlado, došiel do svojho cieľa, trošku som sa na ňom usmieval, bol z toho až prekvapený, že je fakt tu. Dal som mu trochu času, a šiel zobrať pivo, naše rozlúčkové. Ja som totiž mal ešte pár km pred sebou. Pani v stánku čapovala a medzi rečou sa len tak spýtala, že čo sme zač? Vravím jej, že práve sme prešli SNP-éčku, že z východu na západ republiky. Pani sa divne na mňa pozrela, a že čo z toho máme? Nie, nevysvetľoval som, len som sa usmial (kto prejde, pochopí) a spomínal.... Mal som možno 13, či koľko, keď 32

Hrebeň Polonín. Foto: J. Tóth

jedného dňa, niečo ako intuícia mi povedalo: Ak chceš ísť, tak poď teraz! Dobre, oslávil som v robote a s priateľmi meniny, veci som mal zbalené a na druhý deň som vyrazil. Začiatok cesty bol zložitý, keďže železnice si spravili výluku, a tým pádom spoje nenadväzovali. Ale po troche nervov, pár eur za lístky navyše a niekoľkých hodinách dlhšej cesty, som bol už v Stakčíne, kde som stretol Petra. Šiel z Polonín, rovnaký batoh a aj vek zhruba ako ja. Chodí tam často, a tak mi poskytol mnoho cenných rád. A toto šťastie ma neopustilo až do Záhorskej Vsi. Streda 26. 6. 2019 1. deň, alebo deň „A“: Nová Sedlica - Ruské sedlo A začal prvý deň. Spal som v penzióne. Ráno som vstal trošku nervózny, že čo ma to vlastne čaká. Sám niekde po lesoch, aj telo sa bránilo rôznymi bolesťami. Raňajky a o piatej hodine rannej som bol už na kraji dediny. Pil som vodu z potôčikov a zatiaľ si užíval nový pocit – samotu. Ešte som nevedel, koľko jej za mesiac zažijem. Nakoniec ma dobehol Igor z Brna, ktorý mi robil spoločnosť na kuse cesty. Úspešne som zdolal Kremenec a vykračoval ďalej po krásnych Poloninách. „Vykračoval“ nie je celkom správne slovo, batoh bol ťažký, nabudúce sa zbalím inak. Ale do Polonín sa určite vrátim. Keď som pred cestou študoval mapu, tak som si povedal, že ak dám prvý deň Ruské sedlo, že už to nebude problém prejsť všetko. A naozaj, večer okolo 19.00 h som bol pod strechou útulne v sedle. A spoločnosť mi robili aj tri dievčatá a v noci aj skalná kuna. Štvrtok 2. deň: Ruské sedlo - Lupkovský priesmyk Okolo obeda prichádzam do Balnice a stretám vlak s výletníkmi....a to boli nadlho poslední ľudia, čo som videl. Párkrát tam zahrmelo, spadlo aj pár kvapiek, ale

inak ok. Veľa vody mi zo včera neostalo, ale po ceste sa vždy niečo našlo. Lenže , podcenil som situáciu a ďalej šiel len s trochou vody. Podľa mapy mala byť voda v Lupkovskom priesmyku...ani na druhý deň som ju tam nenašiel. Ale nocľah bol fajn, taký malý domček pre hobbitov. Čo bolo dnes ešte naozaj zlé, tak cesta ďalej z Balnice. Bolo veľa popadaných stromov cez cestu a obchádzanie vysiľuje a spomaľuje. Piatok 3. deň: Lupkovský priesmyk Dukliansky priesmyk Ráno som vypil čo som mal, asi deci vody. A po hodine hľadania som zhodnotil, že strácam čas. Kráčam teda v smere Vodojem. Podľa mapy by som tam mohol byť tak pred obedom, tak poďme! Cestou sa to ale skomplikovalo, čas sa podľa tabuliek naťahoval. No aj tak nemám inú možnosť, ako tam dôjsť. Okolo obeda prichádzam do Laboreckého priesmyku. Idem možno 50 metrov od cesty, po ktorej ide dodávka, a aj tak mi strašne SMRDÍ! Už sa nečudujem lesným zvieratkám, že pred nami utekajú. Po dvoch dňoch v lese som bol tak vyčistený, že mi z toho naftiaku riadne vykrútilo nos. O 11.05 h som nad Kalinovom, prvou oslobodenou obcou. A na tabuľke: DUKLA 8:55 h....veď to dám! Dnes môžem byť na Dukle! Okolo druhej mi pomohla aj zastávka na Vodojeme. Napil som sa vody, a aj som si jej dosť nabral. Táto jedna chyba, ísť bez vody, mi stačila. A naozaj, je 20.00 h a ja sa fotím pri tabuli Dukliansky priesmyk. Odteraz pokračujem po klasickej Ceste hrdinov SNP. Poloniny som prešiel za tri dni. Som so sebou spokojný. Sobota 4. deň: Dukla - Makovica (u sv. Floriána) Uplynulé dni som sa dosť vysilil a ešte som to dorazil výberom miesta na spanie. Na Dukle za tankom. Celú noc hučali kamióny a autá, fakticky som nič nespal. Okrem čistej hviezdnej oblohy ma netešilo vôbec nič. Tak som sa vybral ako 33

mátoha. Cestou som vyhodil pár konzerv, ktoré som trepal úplne zbytočne. Relax som paradoxne našiel až v Údolí smrti, kde som sa pri prameni umyl, opral a zdriemol. Mojím smerom som videl ísť aj bradatého týpka, z ktorého sa nakoniec vykľul snpéčkár Ľubo. Vo Svidníku, kde ma inak prekvapila veľkosť pamätníka padlým červenoarmejcom, som sa konečne po troch dňoch najedol teplého jedla. A to mi dodalo toľko síl pokračovať, že som prešiel nielen Čiernu horu, kde som opäť stretol Ľuba, ale pokračoval som až na Makovicu, kde som prespal v miestnom bufete pri kozube s ohníkom. Nedeľa 5. deň: Makovica - Miháľov Ráno som nemohol nájsť značku.... šípka ukazovala smer, ale značka tam nebola...a nebola ani inde. Podľa navigácie tam byť ale mala. Pri hľadaní som stratil veľa času. Teraz by som už na to šiel inak. Medzitým došiel Ľubo a spoločne sme značku našli....a vykročili nejaký čas spolu. Bola to fajn zmena po samote prvých dní. Aspoň sme si pomohli pri ďalšom blúdení pri Andrejovej. Spolu sme šli až na Zborov,

Jánošíková bašta nad Kysakom. Foto: J. Tóth

kde sme sa rozlúčili. A ako to na tejto ceste chodí, tak len načas. Ja som si dal parádnu porciu halušiek v Bardejove a potom v Miháľove (Privát u Jozefa) konečne posteľ a sprchu. Pondelok 6. deň: Miháľov - Cemjata Aké prekvapenie?! Ráno na lúke niekto balí stan, kto iný než Ľubo. Nemám sa vraj zdržiavať...ale aj tak ma dobehol hore na Žobráku. Kus sme šli zase spolu, ale dával fajčiarske...tak som mu zmizol z dohľadu. Prestávku som si dal v Terni. Bola tu fajn kofola i obsluha...nechcelo sa mi...ale nakoniec som ťahal ďalej. A veruže ťahal. Až na spenený veľký Šariš vo Veľkom Šariši a malý v Malom, som stále hltal kilometre. Podľa mapy je fajn miesto na prespanie altánok s minerálnym prameňom Cemjata. Tam som dorazil za tmy o 21.30 h. Spoločnosť mi najprv robila partia mládežníkov, no našťastie dodržali nočný kľud a o 22.00 h boli preč. Utorok 7. deň: Cemjata - sedlo Repy V Ľubovci káva...a aká dobrá...v po-

travinách, od takej echt pani...hneď sa mi šlo lepšie. Predtým som mal v Janove v potravinách raňajky a debatu s miestnymi elektrikármi. Jeden vedel o čo sa jedná. Druhý ani moc nie a dal si vysvetliť, že čo je to Cesta SNP. Myslel si, že sú to dajaké preteky. Ej, všetci by len pretekali. Stále idem lesom a v tom začalo hrmieť. Do Kysaku som to už nestihol. Ohlásili sa hlavne otlaky, a tak som zostal na moste pod stromami. Prvá búrka bola krátka, a tak tie ďalšie som prečkal už v reštaurácii v Kysaku. Keď dohrmelo, cesta ma doviedla na Jánošíkovú baštu. Výhľad som mal pekný, aj keď niekde od Košíc stále hrmelo. Strechu nad hlavou som našiel až v prístrešku v sedle Repy. Cestu okolo tu mala aj partia cyklistov, a tak som mal chvíľu aj spoločnosť. Na noc som si pre istotu rozložil oheň, aj keď sa zdvihol vietor. Streda 8. deň: sedlo Repy - Chata Lajoška Smeroval som na Košice, no už sa hlásila únava. Zastavil som sa na turistickej Chate Hrešná. Mali síce zavreté, ale pán chatár bol milý a spravil mi kávu...a dostal som k nej nielen banán, ale aj odporúčanie. Poslednú možnosť nákupu, čaká ma pár dní bez obchodov, mám v Kavečanoch. Ďakujem, výdatne som sa tam aj najedol a aj nabral zásoby. Nablízku som stretol aj prvého snpéčkara, idúceho oproti. Je to Čech Nikolaj a je 25. deň na ceste... vychudnutý, fakt že trieska, ale húževnato idúci ďalej. Prichádzal som k Jahodnej. Už som mal hlad a hlavne smäd, keď z hlúčiku ľudí vyšiel jeden týpek s otázkou, či som na SNP-čke? Po súhlasnej odpovedi mi Julo vraví, že majú akciu, a že pivo má na starosti on. „Sadni si, pivo ti donesiem a porozprávame sa...“ Ani som nedočítal jedálny a už tu bol Julo aj s pivom a tanierom grilovaného. A hlavne, dal mi veľa rád a informácii, povzbudenia...ani neviem, či som mu poriadne poďakoval. Ďakujem Julo... Pokračoval som ďalej na Chatu Lajoška. Sú

Vrchol Kloptáňa. Foto: J. Tóth

tu dobré ceny, domáca atmosféra, skvelý guláš a super obsluha. Štvrtok 9. deň: chata Lajoška - Kúpele Štós Ráno na chate som si dal kávu s chatárkinou maminou a potom sa s chuťou púšťam do ďalších kilometrov. Počasie mi praje, na Kloptani mám pekný výhľad. Ale ako Julo povedal, pozor na blúdenie. V Štósi som chcel spať v altánku, ale vysoký chlapík s vlčiakom bol proti. Bol ale slušný, veď mohol, mal vlčiaka...poradil mi iné ubytovanie, a tak som sa skoro v noci aj sťahoval. Piatok 10. deň: Kúpele Štós - Chata Volovec Cestou hore na Pipítku ma dobehla partia štyroch turistov, čo robia SNP na etapy. Po rozhovore som vedel, že dnes spím na chate Volovec, a že asi najlepšie to bude vydržať až tam. Otlaky sa sem tam hlásili, ale aj tie museli vydržať. V Úhornianskom sedle ma už čakal Pali...a to bola pre mňa živá voda. Doniesol mi potrebné veci a vzal nepotrebnú záťaž z batoha. Hore nad cha35

Kráľova hoľa od Telgártu. Foto: J. Tóth

tou vidím na zemi ohorok z cigarety a ja som už vedel, že sa opäť stretnem s Ľubom. Sobota 11. deň: chata Volovec - Palcmanská Maša Dnes som odchádzal neskôr. Chatár Šani dlho varil párky a kávu, a tak mi všetci ušli. Aj som sa snažil ísť v ich stopách, no zablúdil som. Až navigácia ma vrátila. Značky som niekedy nevidel aj celé kilometre. A kde aj, keď väčšina lesa bola vyrúbaná. V sedle Súľová ma ponúkli Tomáš a Ľubica kávou a čokoládou. No a potom Pali vymyslel, že budem spať na hoteli v jeho izbe. K tomu samozrejme patrila aj teplá večera a studené pivo. Ale najviac som si to užíval, keď som sa uprostred noci zobudil na hrmenie...a mohol sa hlbšie zaboriť do teplej periny a nie do mokrého spacáku. Nedeľa 12. deň: Palcmanská Maša - Telgárt Táto etapa bola pomerne krátka. Pali ma ešte večer v Maši „donútil” rezervovať si ubytovanie v Telgárte, a tak som asi jedinýkrát na tejto ceste vedel dopredu, že kde budem spať. Keďže sa malo pomaly zhoršiť počasie, naplánoval som si rýchlejší prechod Nízkych Tatier, aby ma to nezachytilo 36

na hrebeni. Takže večera v reštaurácii bola o piatej a o siedmej už ležím v pelechu. Pondelok 13. deň: Telgárt - Čertovica Budík ma vyduril o tretej. Dal som si kávu, raňajky...a šiel. Keď som opúšťal dedinu, akurát zhasínalo pouličné osvetlenie. A stále stúpam hore. Počasie je celkom fajn. Viditeľnosť je dobrá, len postupne pribúda ten povestný vietor. Pred siedmou som bol prvýkrát v živote na vrchole Kráľovej hole. Krásny pocit. Hore bola partia mladých a v závetrí útulne kolovala borovička. No ja som vedel, že musím šliapať. Vyrazil som po hrebeni a tešil sa na Andrejcovú, na jedlo a teplé nápoje. Tešil som sa aj z výhľadov, ale s pribúdajúcim časom bol hlad stále nástojčivejší. Už som čakal, že útulňa bude za týmto kopcom, potom za tým... stále nič...a nakoniec som sa dočkal. Tá chalúpka ma veľmi potešila. Jedol som svoje vytúžené jedlo a pri tom som si všimol reklamu na Domček Horskej služby na Čertovici...že teplá sprcha a posteľ! Plán som mal po Ramžu, ale toto moje plány zmenilo...dám to až tam! Konečne som videl aj Vápenicu, kde som bol v zime, keď bola zasypaná snehom. Pred 18.00 h som bol pri Ramži. Odtiaľ sú už len dve hodiny na Čertovicu. To už som musel dať. Na Čerto-

Kamzík vrchovský tatranský. Foto: J. Tóth

vici ma čakalo príjemné prekvapenie. Jesť sa dalo v motoreste, v Domčeku mali pivo a s tou teplou sprchou a posteľou neklamali. Utorok 14. deň: Čertovica - Útulňa Ďurková Ráno bolo so super raňajkami a ozajstnou kávou. Potom sa mi hore do

toho kopca ani moc nechcelo. Tempo som zvolil miernejšie, nebolo už kam sa ponáhľať. Na Štefáničke som si dal polievku, aby som vládal na Ďumbier. Toto je približne polovica mojej trasy a aj s najvyšším bodom. Už pôjdem len z kopca, už viem, že to zvládnem! Krátky oddych na Kamienke a registrujem húfy turistov, motajúcich sa okolo chaty. Ďalej nás však ide len pár. Och, aké ticho! Na Poľane sú tri kamzíky, pomaly by strčili asi aj hlavu do batohu. Stúpam na Chabenec a začínam mať problémy. Ochladilo sa, pofukuje, a mne sa začala trochu motať hlava. A na okolí nikoho. No nič, začínam byť už unavený. Tempo som nasadil tuhé, asi bude treba ubrať. Cestou stretám Poliaka Radeka. Ten mal firmu v Londýne a prehral ju v nejakej hazardnej hre. Tak sa vybral pešo z Bratislavy po červenej medzinárodnej trase E8 do Istanbulu. Prichádzam na Ďurkovú. Chatár je príjemný. Rozpráva nám o dvoch Nemkách z vlaňajška, čo vymenili v Brašove v Rumunsku auto za dva kone a šli na nich po tej červenej E8 späť do Nemecka. Streda 15. deň: Útulňa Ďurková - Útulňa pod Kečkou Ráno nevstávam prvý, ale len tak,

Nízke Tatry - Útulňa Ďurková. Foto: J. Tóth

Kozí chrbát. Foto: J. Tóth

v kľude. A čaká ma príjemné prekvapenie. Pri raňajkách som zbadal Ester. S touto Češkou som sa stretol predvčerom v sedle Priehyba. Večer som ju ohlásil na Čertovici, keď hľadala ubytovanie a ráno sme ešte spolu raňajkovali. Myslel som si, že to nedá až sem. Jej prítomnosť ma potešila, nie ako počasie vonku. Bolo vidno iba na pár metrov a fúkal studený vietor. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu. Ja aspoň pôjdem pomalšie a ju zrýchlim. Postupne začalo presvitať slnko a nakoniec bol z toho celkom pekný deň. Ester ma síce zjazdila, že málo jem, ale samozrejme, ako ženy, mala pravdu. Odvtedy som si na to dával viac pozor. Celkom príjemne sme sa prepracovali až k Útulni pod Kečkou. Keďže sa už Ester chystala domov, šla až na Donovaly.

Piatok 17. deň: Horský Hotel Kráľová Studňa - Krahule Ráno začínam najprv na štrkovej ceste a potom už raz hore, raz dolu. Idem lesom a tu zrazu vidím dve lesné víly. Ale fakt pekné turistky zo Zlatých Moraviec. A tiež na ceste SNP. S palcom na nohe to mám stále horšie. Už sa zbiera a predpoveď počasia nič dobré neveští. Došiel som až do Krahúľ, kde mi v krčme odporučili Ubytovanie u Kordu. Ubytovali ma a dokonca som dostal veľmi chutnú polievku. Domáci pán rozprával, že aj jeho zať šiel cestu SNP. Dokonca mi ho spojil telefonicky a dostal som pár užitočných rád. Ale najviac ma aj tak potešila vaňa! A nakoniec nepršalo.

Štvrtok 16. deň: Útulňa pod Kečkou – Horský Hotel Kráľová Studňa Ráno boli výdatné raňajky. V Donovaloch dokupujem zásoby a pokračujem cez vrch Zvolen. Pred Krížnou ma zastihla búrka, ale prečkal som ju ešte v lese. Horšie sú na tom nohy. Zapálený necht na palci stále viac bolí. Hotel Kráľová studňa je fajn. V tomto chladnom a mokrom počasí mi veľmi pomohol. Z Krížnej som už konečne

Sobota 18. deň: Krahule - chata pri Opálenom vrchu Ráno sa mi moc nechcelo ísť a navyše mi domáci pán ponúkal, aby som ešte ostal. Veru ťažko sa mi opúšťalo toto dobré bydlo. A napokon to bol aj deň s najhorším počasím, aké ma postretlo. Paradoxne vtedy, keď som bol počas celej cesty najbližšie k domovu. Dokonca, keďže som z Prievidze, som ho medzi dažďovými kvapkami

videl Vtáčnik aj Kľak.

Na Bralovej skale, v pozadí Prievidza. Foto: J. Tóth

aj videl. V tomto nečase som prišiel až ku poľovníckej chate, kde som nakoniec pod prístreškom, so súhlasom poľovníkov, aj prespal. Nebol to len súhlas, ale aj riadny hrniec srnčieho gulášu , aperitív a veľmi poučný a príjemný rozhovor. Nedeľa 19. deň: chata pri Opálenom vrchu - Čičmany Dnešný úsek je pomerne ťažký. Bolo zopár strmých stúpakov a padlo aj niekoľko kvapiek na včerajšie blato. Najlepšiu náladu mi ale spravil obed vo Fačkovskom sedle

v spoločnosti Paliho a Majky, ktorí mi zároveň doniesli zásoby. Ešte posledný pohľad na domov a za kopcom sa objavili Čičmany. Moc som nešpekuloval a rozložil som sa pod prístreškom na kraji dediny. Pondelok, 20. deň: Čičmany - Vápeč Únava. Dnes som šiel voľnejšie a cestou som si skúsil aj zdriemnuť. A v potokoch som si skúsil máčať boľavú nohu... už o nej nebudem písať, som bol rozhodnutý dôjsť aj napriek bolesti. Keďže som mal plán spať na Vápeči, nemusel som sa

Západ slnka z Vápeča. Foto: J. Tóth

Biele Karpaty. Foto: J. Tóth

veľmi ponáhľať. Nachystal som si ohník na noc a opäť som zažil príjemne prekvapenie. Došiel chalan, s ktorým som sa pred pár dňami rozprával v Telgárte. Ten svet naozaj nie je až taký veľký. A potom už len pokojná noc pod hviezdami.

Utorok, 21. deň: Vápeč - Útulňa na Žľabe Konečne som vyspatý. Preto mi nevadilo ani krátke blúdenie a ani odbočka na Strážov. Na konci Trenčianskych Teplíc som sa pri kofole zhováral s bajkerom, ktorý pár hodín dozadu videl Lindu. Za ňou idem už od Polonín a dnes mi zase ušla :). V Trenčíne som si dal kebab, prešiel cez Váh a v lekárni si kúpil krém na nohy. No a za tmy som našiel Útulňu na Žľabe. V noci bol krátky budíček, vyťahoval som si kliešťa. Streda, 22. deň: Útulňa na Žľabe - Dibrovov pomník Väčšinu dňa som strávil na Moravskej strane v Čechách. Keďže som si nestiahol do mobilu mapu tejto oblasti, trošku som si to skomplikoval. Nakoniec sa Veľký Javorník priblížil. Škoda, že v reštaurácii ešte nemali hotové bryndzové halušky. Zaujímalo by ma, ako ich robia na druhej strane hranice. Holubyho chata pod Veľkou Javorinou je zavretá, a tak som sa zložil v prístrešku pri pomníku partizánskeho veliteľa Dibrovova. Bolo to dobré rozhodnutie. V noci pršalo.

Rozhľadňa u Křížku. Foto: J. Tóth

Štvrtok, 23. deň: Dibrovov pomník - Dobrá Voda Ráno som vyskočil celkom dobre na-

Dibrovov pamätník. Foto: J. Tóth

ladený a ťahal som lesom ďalej. V Myjave som si dal obed v čínskej reštaurácii a potom nasledovalo Bradlo. Už som tam dlhšie nebol. Prešiel som cez Brezovú pod Bradlom, kde mi miestni sympatizanti vyslovili podporu a ďalej pokračujem opäť lesom. V týchto miestach som už stretával viac ľudí, hlavne na bicykloch. Na hrade v Dobrej vode som nechcel spať. Nie zo strachu pred nejakou hradnou paňou, ale chcel som ísť medzi ľudí. A vyšlo mi to, pošťastilo sa mi ubytovať na kúpalisku. Tu som sa zoznámil s celkom fajn partiou. Pozvali ma na guláš a pivo. Niektorým som však musel vysvetľovať, že čo to vlastne za cestu idem...“Vďaka Plcho, Ľubo a Vlado“. Piatok, 24. deň: Dobrá Voda- Sološnícka dolina Rozlúčil som sa už večer, a tak ráno som sa vymotal dosť zavčasu. Prechádzal som naozaj hustým lesom, a tak o okolitej krajine som mal prehľad len občas. Spadlo na mňa pár kvapiek z neďalekej búrky, ale skôr to bolo len také postrašenie. Ľudí už pomaly pribúdalo. Stretol som aj nemeckého turistu. Už skoro za tmy som dorazil k prístrešku v Sološníckej doline, no bolo už obsadene! V tom zahlásil Vlado z Mikuláša, že veď sa zmestíme. Tak sme chvíľu kvákali, na SNPečke bol aj on.

Sobota, 25. deň: Sološnícka dolina- Bratislava Ráno som vyštartoval, ale cestu mi skrížili diviaky, a tak som musel s rešpektom cúvnuť. Medzitým ma Vlado dobehol...a dobre sa mi stalo. Šli sme nakoniec spolu. Bolo celkom fajn sa navzájom potiahnuť, a ešte ďalší kúsok a ešte..... Až sme zrazu boli na kraji Bratislavy. V spolupráci s jeho manželkou sme vyriešili nocľah, na ktorý sme sa vlastne skladali. Vlado bol prekvapený, že sme došli tak ďaleko. Rátal, že pôjde z Devína až nejakým večerným vlakom. Večer sme si dali sprchu, pivko a potom sa už len chystali, v pohodlnej posteli, na záverečný finiš. Neuveriteľné... vedel som, že ďalšiu noc už spím vo svojej posteli. Už som si na ňu pomaly ani nespomenul. V hlave sa mi premietal pestrý kaleidoskop. V ňom boli všetky tie pestré zážitky. Čo som videl, kde som jedol, kde som spal, koho stretol... Nedeľa, 26. deň, alebo deň „Z“: Bratislava- Záhorská Ves Tak dnes je posledný deň tejto cesty! Nie že by som sa netešil domov, na všetkých tých, čo ma tam čakajú. No telo

Bradlo - Štefánikova mohyla. Foto: J. Tóth

už bolo zvyknuté na svoju dennú dávku adrenalínu. Hlava tiež, už bola tak zvyknutá na to neustále šliapanie...dobre, ešte treba najprv prísť do cieľa. Tak sme s Vladom vyrazili. Slavín, Kobyla...a už tu je Vladov cieľ. Rozlúčili sme sa a mňa ešte čaká záverečná porcia kilometrov. Vyberám si cyklotrasy, ale sem tam musím ísť aj po ceste. Míňam bunkre. Idem stále po rovine. Nohy ma už ani nebolia. A hlava už začína vymýšľať, že či už nestačí, veď Devín už bol, že načo sa trepať až na úplne najzápadnejší bod. A míňam dediny...až ostala posledná. Volím si cestu po hrádzi Moravy a už vidím kompu. Konečne! Nebudem vymeriavať ako geometer, či je to o pár metrov viac na západ ako oblúk rieky, popri ktorom som práve prešiel. Ešte fotka na kompe...a už len starosť, ako sa dostať domov. Ó sladký domov :). Takto som tú cestu prešiel ja. A práve vtedy. Čokoľvek by sa zmenilo, zmenilo by sa všetko. A to je na takomto cestovaní to najkrajšie.

Najzápadnejší bod prechodu - Záhorská Ves. Foto: J. Tóth

Posledná alebo prvá značka. Foto: J. Tóth

Sútok Moravy a Dunaja pod hradom Devín - ilustračné foto: J. Haráni

Systém Medvedích jaskýň vo Vrátnej doline Pavol Cvacho

V Terchovskej pivnici. Foto: P. Cvacho

V novembri 2019 už uplynulo 38 rokov od prvého prieniku do vtedy ešte neznámych priestorov jaskyne Medvedia II. Tým odvážlivcom bol Štefan Mucha, člen OS Terchová. V krasovej oblasti Vrátna je v súčasnosti druhou najdlhšou jaskyňou. Neodmysliteľne k nej patrí aj jaskyňa Medvedia I, keďže obidve jaskyne sú súčasťou jedného odvodňovacieho systému. Medvedia I bola dlho jedinou známou jaskyňou v závere Vrátnej doliny. Opis lokality Krasová oblasť severného úbočia Veľkého Kriváňa patrí medzi najvýznamnejšie krasové lokality v Malej Fatre. Pre priaznivé geologické zloženie a výskyt rôznych krasových javov je táto oblasť zo speleologického hľadiska pomerne atraktívna. Silne porušené karbonáty tu ležia na nepriepustnom spodnotriasovom podloží, s ktorým sa monoklinálne nakláňajú na sever, alebo juhozápad. Karbonáty tu vytvárajú samo44

statný hydrologický komplex so zaujímavým krasovým režimom vôd. Jaskyne sú vytvorené v tmavosivých, výrazne vrstevnatých, hrubo doskovitých gutensteinských vápencoch, ktoré vystupujú v úzkom páse nad Vrátnou dolinou. Vápence sú intenzívne tektonicky porušené. V časti nazývanej Krivánska Rizňa sa nachádza viacero jaskýň. Hlavnou dominantou je vyše 600 m dlhá Jaskyňa nad vyvieračkou. Nemenej zaujímavý je však aj systém Medvedích jaskýň s celkovou dĺžkou presahujúcou 200 m. Okrem nich je tu Jaskyňa predátora, či zaujímavá lokalita Červené hliny s viacerými menšími jaskyňami. V susednom, menej výraznom žľabe vedľa dráhy kabínkovej lanovky, je dnes už legendárna Sonda č. 8 a kúsok nad ňou Sonda č. 9. V nich bolo zo strany jaskyniarov vynaložené priam sizyfovské úsilie, zatiaľ však bez adekvátneho výsledku. Jednotlivé vchody do systému Medvedích jaskýň sú situované asi 500 m juhozápadne od dolnej stanice kabínkovej

lanovky do Snilovského sedla. Táto oblasť je posiata množstvom skalných brál, v ktorých sa nachádzajú aj vstupné otvory jaskýň Medvedia I (780 m n. m.) a Medvedia II (787 m n. m). Jedná sa o fluviokrasové jaskyne. Chodby v nich sú výrazne poznačené tlakovou modeláciou v minulosti pretekajúceho vodného toku. Na súčasný vývoj majú vplyv korózne procesy. Presakujúce zrážkové vody, spolu so splachovaným tvrdším materiálom, postupne rozširujú jaskynné priestory. Vstupné časti ovplyvňujú procesy mrazového zvetrávania, ktoré majú deštruktívny vplyv. Sintrová výzdoba sa vyskytuje v obidvoch jaskyniach. V Medvedej I sú to predovšetkým náteky, záclonky a drobné stalaktity. Podstatne výraznejšia je výzdoba v Medvedej II. Hlavne v najvyšších častiach, v Bielej chodbe, sú zastúpené v podstate všetky sintrové formy. Ale aj v iných častiach sa nachádzajú rôzne krasové zákutia s peknou výzdobou. V spodných

Na dne Terchovskej pivnice v roku 1992 - J. Nemček, M. Cvacho, J. Adamčík, P. Cvacho. Foto J. Nemček

V strede objaviteľ Medvedej II - Š. Mucha. Foto J. Nemček

výverových častiach je ich výskyt pomerne chudobný. Chodby sú tu sčasti zanesené alochtónnym materiálom, ktorý sem bol prinesený pretekajúcim vodným tokom. Asi 50 m pod nimi sú dve suché vyvieračky, ktoré zrejme v minulosti odvodňovali systém. Zaujímavá je jedna z nich, ktorá v roku 1997, v čase veľkých povodní, keď spadlo veľké množstvo zrážok, bola aktívna a vytekalo z nej cca 20 l/s. Tento stav sme už viac nezaregistrovali. Zrážkové vody pretekajúce jaskyňou v súčasnosti odvodňuje malý výver v Dolinke pod jamami s výdatnosťou cca 0 až 5 l/s. Asi 10 metrov pod vchodom do Medvedej I, smerom na severozápad, je vchod do Šupicovej jaskyne. Jedná sa o menšiu jaskynku s celkovou dĺžkou asi 8 m. Jej spojenie s Medveďou I sme dokázali pomocou dymovej skúšky. Pre chodby sú tu charakteristické výrazné prúdové ryhy, ktoré naznačujú, že sa jednalo o výtokovú časť systému. Asi 20 m na 45

severozápad je vchod do priepastky WC-1. Priepasť je budovaná na výraznej tektonickej poruche a jej dĺžka je 5 m a hĺbka 3 m. Pre dokázanie spojenia s ostatnými jaskyňami by tu bolo treba vykonať dymovú skúšku. Opis podzemných priestorov Medvedia jaskyňa I pokračuje hneď za vchodom vodorovnou chodbou, ktorá je výrazne modelovaná eróznou činnosťou vody. Chodba nie je vysoká, postupovať sa tu dá prevažne štvornožky. Na stenách a strope sú sintrové náteky a záclonky. Asi v polovici jaskyne sa na pravej strane nachádza odbočka, prielezná v dĺžke 2 m, ale viditeľne pokračujúca ďalej. Po ľavej strane je v stene vidieť prítokovú rúru s priemerom cca 30 cm. Hlavný ťah začína asi po 20 m prudko klesať. Môžeme tu pozorovať geologickú zaujímavosť. Jedná sa o posuv erózneho profilu, ku ktorému došlo až potom ako jaskyňou prestal tiecť vodný tok. Asi 2 m ďalej napravo je komín smerujúci zrejme k povrchu. Je zavalený ostrohrannou sutinou a skalnými blokmi. Chodba má naďalej klesajúci charakter, až po kým nezatočí pod takmer pravým uhlom naľavo do Mišovej chodby. Tu ďalší postup zastavuje skrížený skalný blok. Medvedia jaskyňa II má v súčasnosti tri vchody. Na vstup sa používa v súčasnosti prevažne tzv. Umelý vchod. Ten bol prerazený v roku 1985. Dôvodom bol náročný prístup cez pôvodný tzv. Prírodný vchod, ktorým bola jaskyňa objavená. Asi 5 m od Umelého vchodu sa nachádza uzáver. Za ním chodba klesá dole. Je vytvorená na výraznej tektonickej poruche so sklonom asi 45°. Chodba sa postupne zväčšuje, až prichádza najvyšší priestor v jaskyni Biela priepasť. Výška stropu je tu 5 m. Chodba sa tu rozdeľuje na dva smery. Jeden kolmo hore do Bielej chodby a druhý dole, smerom do Terchovskej pivnice. Smer dole pokračuje pomedzi veľké bloky. Pôvodná šírka profilu chodby pred zavalením mohla

Wratnuella tesne pred objavom. Foto: P. Cvacho

byť viac ako 3 m. Po prekonaní tohto úseku prichádzame do dómu s rozmermi 10 x 4 m a s výškou 1 až 3 m, ktorý má názov Terchovská pivnica. Na stenách a na strope je možno pozorovať prvú výraznejšiu kvapľovú výzdobu. Na dne dómu možno vidieť výrazné prúdové ryhy vytvorené v minulosti pretekajúcim vodným tokom. Na konci sa priestor prudko zvažuje do užšej chodby. Tá ústi do väčšieho priestoru, kde sa nachádza ďalšie rázcestie. Smer naľavo končí v Malej sieni. Jaskyňa pokračuje napravo úzkou stúpajúcou puklinou (Veterná puklina) do Koncového dómu s rozmermi 3 x 4 m a výškou 2 až 3 m. Odtiaľ sa asi po 10 m plazenia dostaneme do Pokrievkovej sienky. Dno sienky je rozrušené tektonickými poruchami. Pokračovanie ďalej je charakteristické pomerne drsnými plazivkami a prítokovými kanálmi. Konečne sa dostávame do Veľkonočnej sienky a odtiaľ von z jas47

kyne cez jeden z troch vchodov s názvom Wratnuella. Ešte nám ostáva opis najkrajšej vetvy. Začína sa na rázcestí v Bielej priepasti. Po vylezení 5 m vysokej kolmej steny sa dostaneme do Bielej chodby. Tá je charakteristická najkrajšou a najbohatšou výzdobou v celej jaskyni. Po krátkej plazivke sa dostaneme do Štefanovho dómu. Steny sú tu pokryté mäkkým bielym sintrom. Sieň sa zvažuje nižšou chodbou do väčšieho priestoru vytvoreného na výraznej tektonickej poruche. Za ním nasledujú drsné a blativé plazivky a nakoniec úzka chodba na povrch. Cez tento vchod bola jaskyňa v roku 1981 objavená Štefanom Muchom,

aj dnes stále aktívnym jaskyniarom. Stručná história prieskumu Počas 13. jaskyniarskeho týždňa Speleologickej odbočky Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV, ktorý sa konal v roku 1970 v Malej Fatre, bola prvýkrát zdokumentovaná jaskyňa Medvedia I. Skúmala sa možná genetická súvislosť medzi vyvieračkou vo Vrátnej doline a jaskyňou. Z tohto dôvodu bolo vykonané ich povrchové zameranie. V závere týždňa bola 7. júla zameraná aj samotná jaskyňa (J. Halaš, A. Vallo, V. Bukovinský). Už vtedy bola vyslovená úvaha, že jaskyňa sa vyvinula ako

samostatný celok, ktorý nesúvisí s vyvieračkou vo Vrátnej a je predpoklad, že bola vytvorená pretekajúcim vodným tokom. Najvýznamnejšie postupy v Medvedej jaskyni II boli zaznamenané v 80-tych rokoch minulého storočia, keď bola jaskyňa objavená. V tomto období je objavená prevažná časť priestorov s celkovou dĺžkou 135 m a prevýšením 24 m. Na stránkach Spravodaja 3-4/1985 o nich podrobne píše E. Piovarči v článku Jaskyňa Medvedia II (Medvedia jaskyňa II) vo Vrátnej doline: ... Dňa 5. 11. 1981, člen oblastnej skupiny Terchová Štefan Mucha, vnikol úzkou, ťažko prieleznou puklinou do 19 m dlhej kľukatej chodby elipsovitého prierezu. Sám prekonal obťažný polosifón a prenikol do 4 m dlhej, strmo stúpajúcej šošovky. V ďalšom prieskume radšej sám nepokračoval a vrátil sa. O deň neskôr spolu s bratom Jánom opäť vstúpili do jaskyne. Jeho prekonanie bolo o to obťažnejšie. ... Obaja bratia sa preplazili zo strmo stúpajúcej chodby do priepastnej pukliny vysokej 3 m, širokej 1,5 m a dlhej 5 m. Odtiaľ

Terchovská pivnica. Foto: P. Cvacho

vedie v čele steny väčšia rúrovitá chodba v priemere 1,5 m, zdobená bielymi sintrovými nátekmi a kvapľami. Dňa 20. novembra 1981 pokračovali v ďalšom prieskume viacerí speleológovia. Objavili úzky meander, malé sienky potiahnuté mäkkým bielym sintrom. Dohromady 42 m priestorov.... ... Takmer po roku, po viacerých namáhavých akciách, sa 22. augusta 1982 podarilo J. Muchovi a E. Piovarčimu uvoľniť úžinu natoľko, aby bolo možné preniknúť do ďalšieho tajomného neznáma. Preplazili sa úzkou bielou, kvapľami zdobenou chodbou, nad 5 m hlbokú, 1,5 m širokú a 4 m dlhú puklinu Malú bielu priepasť.... ... Na dne Malej bielej priepasti hľadali objavitelia v závale ďalšie pokračovanie jaskyne. Podarilo sa im preliezť do nízkej siene 4 m pod dnom priepasti. Sieň sme nazvali Zbojníckou pivnicou.... ... V novembri 1982 sa jaskyniarom podarilo preniknúť cez zával z dna Zbojníckej pivnice do ďalšej malej sienky. Dostali sme sa do hĺbky -24 m. Dĺžka jaskyne dosiahla 105 m. 20. novembra toho istého

roku sa podaril ďalší asi 20 m prienik cez úzku Veternú puklinu, ktorá viedla z objavnej sienky pod Zbojníckou pivnicou do ďalšieho dómu s rozmermi 3 x 4 m a výškou 3 m, tzv. Koncový dóm... ... V dňoch 15. – 16. júna sme do jaskyne prerazili presne mierenou, tri metre hlbokou šachtou nový, najvyššie situovaný vchod (789 m n. m.) a jaskyňu sme zamerali... V článku bol zverejnený aj pôdorys jaskyne od E. Piovarčiho, spolu so situačným náčrtom Medvedích jaskýň. Medvedia jaskyňa I bola začiatkom 80-tych rokov predmetom výskumu pracovníkov Múzea slovenského krasu a ochrany prírody S. Pavlarčíka a M. Pešku. Výsledky svojho odborného prieskumu publikujú v Slovenskom krase 1983 v článku Prejavy recentných pohybov v Medvedej jaskyni v Malej Fatre:

... V informatívnom článku poukazujeme na existenciu aktívnych pohybov v Medvedej jaskyni - na dosiaľ neopísanej lokalite -, ktoré by si zaslúžili podrobnejšie sledovanie. Dnešná situácia naznačuje, že k pohybom v jaskyni došlo až potom, keď cez ňu prestal pretekať potok. Dôkazom je roztvorená zlomová tektonická porucha, na ktorej v spodnej časti erózneho profilu pozorujeme rozostúpenie dislokačných plôch o 5 - 7 cm bez príznakov korózno-erózneho opracovania... ... Domnievame sa, že posun jaskynnej chodby nebol jednorazový, ale že ide o pomalé poklesávanie okrajovej časti masívu v zóne odľahčenia svahu doliny, spôsobené narušením stability masívu vplyvom svahových deformačných procesov, ktoré sa významne zúčastňujú na modelácii krasového reliéfu krivánskej časti Malej Fatry... Z tohto obdobia je aj nová mapa 51

Medvedia II - stalagnát v Bielej chodbe. Foto: P. Cvacho

jaskyne s detailom rezu chodby, kde je najviac viditeľný posun. Prieskum v Medvedej jaskyni II pokračoval aj v deväťdesiatych rokoch. Sondovalo sa na viacerých miestach. Najväčší postup bol zaznamenaný v priestoroch za Veternou puklinou. Kus roboty tu odviedla partia na čele s P. Pokrievkom. Pracovalo sa aj v Muchovej odbočke, chodba však smerovala na povrch. Pokračovalo sa v kopaní v sonde v Malej sieni. Z tohto obdobia mám zaujímavý zážitok. Boli sme tu spolu s J. Hlávkom na pracovnej akcii. Na osvetlenie sme vtedy používali karbidky s horákmi, ktoré ešte nemali piezoelektrický zapaľovač. Plyn sme zapaľovali zápalkami. Rezervné svetlo sme samozrejme nemali. Horáky nám pri plazení samozrejme zhasli a zápalky zvlhli. Po vyškrtaní poslednej zápalky sme sa náramne bavili. Dobrá nálada nás postupne opúšťala cestou ku vchodu. Neviem koľko trvala cesta von, ale pchali sme sa do rôznych odbočiek a puklín. Zažili sme aj jaskynné fatamorgány, keď sa nám zdalo, že už vidíme 52

svetlo, aj keď sme boli možno ešte cca 30 metrov od vchodu. Nakoniec sme vyšli von a bol to naozaj dobrý pocit. Tento zážitok však v nás určite nevyvolal negatívny vzťah k jaskyniam. Ďalší prieskum neustáva ani po roku 2000. Jaskyniari z Terchovej a Varína hľadajú pokračovanie v chodbách pod Terchovskou pivnicou. Pri sondovaní v Malej sieni sa zasypáva stará sonda z 80-tych rokov vykopaným materiálom. Napriek intenzívnemu pracovnému nasadeniu prieskum neprináša významný posun vpred. Významnejší postup je tak zaznamenaný až v roku 2008, keď je objavený tretí vchod do jaskyne a zároveň nové výverové časti s názvom Wratnuella. Keď sme tu začali prieskum, pracovisko dostalo názov Sonda pod bralom. Vyznačovala sa intenzívnym prievanom a strop bol poznačený činnosťou vodného toku. Povrch závalu pokrývala vrstva tvrdého sintra. Pod stropom sa otváral čoraz väčší trojuholníkový priestor. Presne na Veľkonočnú nedeľu 2008 dosiahol rozmery 25 x 20 x 30 cm. Už bolo vidieť voľné priestory, ale profil nebol ešte prielezný. Na druhý deň sme rozšírili úžinu a podarilo sa mi preliezť do malého dómu, ktorý dostal názov Veľkonočná sienka. Za ním pokračovala chodba, ktorá sa rozdelila na dva smery. Naľavo bol neprielezný. Napravo sa podarilo M. Vojtekovi preplaziť do ďalších priestorov, kde narazil na kábel /bigošlinka/. Bol to dóm za Veternou puklinou. Objavili sme v podstate nové výverové časti Medvedej jaskyne II. Po objave nových priestorov sa pokúšame o postup v odbočke na ľavej strane Veľkonočnej sienky. Pomocou centrály a vŕtačky rozširujeme úžinu. Postúpime však len do úzkej neprieleznej plazivky sčasti zanesenej naplaveným pieskom a ílom. Pomocou dymovej skúšky potvrdíme jej spojenie s Medveďou jaskyňou I. Po roku 2000 otvárame znovu aj prieskum Medvedej jaskyne I. Postupne sondujeme na troch pracoviskách. Nakoniec sa nám podarí nájsť ďalšie pokračo-

vanie na konci jaskyne /Mišova chodba/. V ďalšom postupe nás zastavuje skalný blok. Vchody do obidvoch jaskýň sme v spolupráci so Správou slovenských jaskýň zabezpečili železnými uzávermi. Medvediu jaskyňu II sme uzavreli v roku 2003 a Medvediu jaskyňu I v roku 2008. Súčasnosť a perspektívy Po viacerých postupoch v Medvedej jaskyni II, stále nebola známa celková dĺžka jaskyne. Nové priestory po zameraní nebolo možné pripojiť k starej mape, keďže v roku 1985 bol zverejnený iba pôdorys a meračské údaje z tohto merania sa nám takisto nepodarilo získať. Preto v roku 2013 zameriavame nanovo kompletne celý systém a spracovávame ho v Therione. Výsledkom je nová celková dĺžka Medvedej jaskyne II 201 m a prevýšenie 24 m. U Medvedej jaskyne I je zmenená celková dĺžka na 41 m pri prevýšení 7 m. Takže po ich fyzickom prepojení by mohol mať celý systém dĺžku cca 300 m. Po viacerých dymových skúškach je dokázané spojenie obidvoch jaskýň a potvrdzuje to aj 3D mapa. Nový plán jaskyne naznačil aj ďalšie možné postupy. Črtá sa aj nová možnosť fyzického prepojenia jaskýň. V Mišovej chodbe na konci Medvedej jaskyne I bráni v postupe skrížený skalný blok. Priestory evidentne pokračujú ďalej. Jeho odstránenie by mohlo priniesť zaujímavé pokračovanie. Dymová skúška v týchto častiach dokázala spojenie s Medveďou jaskyňou II, keď dym vyšiel v pravouhlej chodbe asi 5 m od prírodného vchodu. Možné perspektívy sa črtajú aj v Pokrievkovej sienke. Začali sme tu sondovať v tektonickej poruche, smerujúcej na severozápad. Postúpili sme o niekoľko metrov. Práce sťažuje pomerne náročný prístup na pracovisko, keď je nutné prekonať niekoľko drsnejších plaziviek. Nádejná sa stále javí aj možnosť postupu v sonde v severovýchodnej časti Malej siene. Bude to ale vyžadovať rozsiahlejšie kopáčske práce.

Záver Obidve jaskyne isto ešte nemajú vyčerpané všetky možnosti na postup. Ich zameranie a nová mapa priniesli kvalitatívne iný pohľad na ďalší možný prieskum. Systém možno zaradiť medzi významnejšie lokality v Malej Fatre. Dúfajme, že najbližšie obdobie prinesie aj ďalší nový postup na tejto zaujímavej lokalite. Na záver asi výstižný citát z článku E. Piovarčiho, Jaskyňa Medvedia II (Medvedia jaskyňa II) v Krásach Slovenska 11/1986.... ... Do rámca rekreačnej oblasti Vrátna dolina, by celkom iste dobre zapadla ďalšia sprístupnená jaskyňa na Slovensku. Literatúra: E. Piovarči, 1985: Jaskyňa Medvedia II vo Vrátnej doline, Spravodaj SSS 3-4/1985, 6-9 E. Piovarči, 1986: Jaskyňa Medvedia II, Krásy Slovenska, 11/1986, 12-14 S. Pavlarčík-M.Peško, 1983: Prejavy recentných pohybov v Medvedej jaskyni v Malej Fatre, Slovenský kras 1983, 209-215 Droppa A.-Bukovinský V. 1972: Jaskyniarsky týždeň v Malej Fatre, Vlastivedný zborník Považia 11, 309-316 P. Cvacho, 2014: Medvedie jaskyne vo Vrátnej doline, Spravodaj SSS 1/2014, 66-70 Archív SMOPAJ

Sonda pod bralom Wratnuella. Foto: P. Cvacho

Pochody Turčianskou záhradkou 2019 Jozef Minárik

Smer Mažiarky nad Turčianskym Jasenom. Foto: J. Haráni

19. ročník IVV – Výstup na Lučenec 1 041 m n. m. Po roku sa opäť konala medzinárodná turistická akcia IVV. Turisti sa 3. augusta zišli v obci Sklabiňa. Turisti už tradične zavítali z rôznych kútov Slovenska, Čiech a Poľska. Tento rok to bol výstup na vrch Lučenec, ktorý sa nachádza v pohorí Veľká Fatra nad obcou Sklabiňa. Prezentácia sa konala pred obecným úradom od 7.00 hod. Pripravené a vyznačené boli dve pešie trasy. Jedna mala 16 km a druhá 10 km. Za vyznačenie trás sa chcem poďakovať hlavne pánovi Dušanovi Klinčúchovi zo Sklabine. Za priaznivého počasia sa turisti vydávajú na zvolenú trasu. Trasy vedú dolinou, lúkami, lesom, proste, ako sa hovorí, z každého rožku trošku. Z vrcholu máme výhľad na dedinu Sklabiňa, ktorá sa hadovito vinie dole v údolí. Cieľ peších trás je v pohostinstve v Sklabini. Aj tento rok je prichystaná cyklotrasa s prezentáciou pred športovou halou na Podháji od 8.00 hod. Trasa má dĺžku 50 km. Na trase dostávajú všetci turisti malé občerstvenie v podobe minerálky a dobošky. 54

V cieli na turistov čaká guláš a pitie. Po občerstvení sa čaká na obľúbenú tombolu, pri ktorej sa zažije veľa zábavy. Začala o 12.30 hod. Akcie sa zúčastnilo 92 účastníkov. Odmenení boli aj naj...... účastníci. Najstarší účastník bola Jarmila Kučerová z Prahy - 83 r. Najmladší účastník bola Simona Mahútová z Ružomberka – 8 r. Najvzdialenejší turista bol Miroslav Lipinský z mesta Legnica, Poľsko Poďakovať sa chcem všetkým, ktorí pomohli pri organizácii tejto akcie. Boli to: Daniela Mináriková, Janka Mináriková, Dušan Klinčúch, Jozef Gergišák, Ivan Minárik, Jozef Haráni, Libuša Gallová, Jozef Hogh. Ďalej sa chcem poďakovať sponzorom, bez ktorých by sa akcia nedala tak dobre a kvalitne zorganizovať. Sú to: Beáta Budzová – Quick Sport , Rudolf Bakala – Attack , Dušan Hein – CBS , Daniel Kollár – Dajama , Marián Horváth – Eurocompany , Roman Szabo. Záverom chcem pozvať turistov cykloturistov a všetkých priaznivcov akcie na posledný ročník, ktorý sa uskutoční 1. augusta 2020 v obci Sklabinský Podzámok.

Začiatok pochodu nad Sklabiňou popod Brvenné. Foto: J. Haráni

Plošné zameranie VYVIERAČIEK a JASKÝŇ na Dolnom Liptove Miroslav Jurečka

V čase písania tohto článku sa začínajú dvadsiate roky 21. storočia a niektorí, aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, stále žijú v nejakej inej paralelnej realite, alebo kvantovo zakrivenom časopriestore. Bez kúska prehľadu často považujú všetkých ľudí za hlupákov a to aj bez akejkoľvek dávky sebareflexie. Potom sa stáva, že v dnešnej dobe otvorených dát, miliónov denných zápisov služby Strava, podrobných ortofoto snímok, podrobných Lidarov a detailných katastrálnych informácií si ochranu jaskýň prestavujú ich utajovaním. Samozrejme všetky tie dáta nie sú tajné a ich meranie je pri speleologickej praxi vo svete bežné. Problém utajovania je v našej spoločnosti zrejme historický a nie je možné dohľadať pôvodný zdroj, kto vôbec takúto podivnú utajovaciu doktrínu vymyslel. Pritom doba sa aj v tomto smere medzičasom zmenila na nepoznanie. Príchodom navigačných satelitných systémov a medzinárodnej internetovej siete s navzájom prepojenými servermi sa svet zmenil na nepoznanie. Modernejšia verzia počítačovej siete Internet je tu už viac ako tridsať rokov a podľa štatistík sa len za posledné dva roky do nej nahrala taká obsahová časť, ako za celú históriu jej existencie. Túto skutočnosť nie je možné prehliadať. Naša jaskyniarska skupina sa zameriavaniu jaskýň venuje dlhé roky a sleduje moderné trendy vo svete. Niektorým ľudom však táto myšlienka nepripadá ako dobrý nápad a hľadajú v nej isté sprisahanie a konšpiráciu. To že ich údajne niekto nemá rád si začali asociovať s našou jaskyniarskou skupinou. Treba si však uvedomiť, že aktuálne na týchto činnostiach len 56

na Slovensku okrem nás robia stovky ľudí a všeobecne sú prístupné také dáta, o ktorých by sa nám ešte nedávno ani nesnívalo. No napriek tomu aj v dnešnej dobe zopár ľudí stále verí, obrazne povedané, že zem je doska, jediný pravý svätý jazyk je latinčina a soľ nie je nad zlato. Neváhajú preto ani zostrojovať teatrálne predstavenia, ktoré sú však nie len na smiech, ale aj na rozpačité krútenie hlavou. Ako je to teda naozaj a aký význam to má? Dnešní mladí ľudia už nemajú záujem o verejne vypisovanie technických denníkov a identifikačných kariet na obyčajný papier. Rozmýšľajú viac progresívne a digitálne. Zhruba desať rokov sa aktívne venujeme zameriavaniu vchodov do jaskýň. V speleológii stále existujú ľudia, ktorí robia veci nezištne a zadarmo. Sú hrdí na to, že sú nezávislí a nie sú napojení na žiadne komerčné projekty. Preto sú všetky dáta zadarmo a dostupné pre všetkých. Tak ako sa to robilo doteraz, robíme naopak a meníme zabehnuté zvyklosti. Mapy jaskýň nepredávame a nezverejňujeme. Vchody jaskýň zase naopak zverejňujeme. Na vchodoch do jaskýň a umiestnení napríklad bankomatov nie je nič tajné. Každý bankomat je zabezpečený a chránený zákonom. Naopak nie každá jaskyňa je významná, ale úplne každá je chránená zákonom. Navzdory prvotnej panike u nás s tým nie sú žiadne problémy a analýza dát lokalizačnej služby Strava, (kde užívatelia voľne zdieľajú svoju fitnes polohu) len dokazuje, že obyčajní a normálni ľudia sa jaskyniam skôr vyhýbajú. Oproti iným databázam sa nevenu-

jeme mapovaniu celého sveta, ale len našej speleologickej oblasti, v ktorej pôsobíme. Preto sa sústreďujeme len na skúmanú oblasť a tú podrobne skúmame. Pod pojmom Liptov si väčšina ľudí predstaví len Demänovské jaskyne. Tieto majú síce veľký potenciál, ale zároveň majú aj veľké problémy s prieskumom, s ktorými sa celé storočia úspešne, ale aj neúspešne pasujú miestni jaskyniari. Liptov je však aj rozsiahle a nemenej zaujímavé okolie, ktoré sa určite oplatí preskúmať. Dnes už málokto z obyčajných jaskyniarov potrebuje vypisovať články bez lokalizačnej hodnoty o trojmetrových dierach. Nikto za to nedostane žiadne kredity, alebo postup v platovej triede svojej minimálnej mzdy. Pravda je taká, že to už dnes nemá žiadnu cenu a málokto to číta. Nabehnúť do ľubovoľnej doliny, zamerať dve prvé jaskyne a zakopnúť tam, už dávno z nikoho neurobí polyhistora, na ktorého ľudstvo už viac nezabudne. Tí, čo to ešte dnes nepochopili si to možno postupne uvedomia o pár rokov. Žijeme už v 21. storočí a tomu treba prispôsobiť katalogizáciu a mapovací atlas. Už dávno je prekonaná myšlienka, že na povrchu je už všetko objavené a neobjavené veci sú len pod zemou. Povrch a podzemie často spolu úzko súvisia. Dnes sa už mapy nekreslia tušom a ani v Ilustrátore, tak ako sa už u nás nepoužíva k meraniu starý stredoveký banský kompas. Pri zameriavaní už nikto nepoužíva zastaralé vyradené Windows telefóny, ale pri meraní laserom používa moderný a dynamicky vyvíjaný Topodroid. Skrátka neustále sledujeme trendy a zavrhujeme nemoderné zastaralé riešenia. Už na vysokej škole nás učili, že skutočný vedec musí spolupracovať s ľuďmi v teréne. Vedec, ktorý si všetko robí po svojom je takzvaný pavedec. Najhoršie je, keď sa vedec stáva pavedcom a nevie o tom. Keďže pre týchto pavedcov momentálne nie sme partneri, musíme hľadať vlastné riešenia. Riešenia, ktoré sú zadarmo, otvorene a často

neporovnateľne lepšie. Jaskyniari už dnes nie sú odkázaní len na komerčné uzavreté riešenia. Za dobrú cenu si môžu zakúpiť kvalitné GPS zariadenia, ktoré dokážu zameriavať objekty aj v zložitom teréne vo vysokej presnosti. Dávno už skončila doba, keď jeden človek zameriaval, premeriaval, premenovával diery podľa svojho uváženia a mal na všetko monopol. Hrubá kniha zoznamu jaskýň je síce napohľad pekné dielo, ale jeho výpovedná hodnota je v častých prípadoch nulová. Dnes už vzniká databáza objektov, na ktorej robia stovky ľudí a tento progresívny vývoj sa nedá zastaviť. Tento open-source projekt má viacero výhod. Nemusí nasilu obsahovať 8000 jaskýň, z ktorých je polovica koordinátov falošná (nedá sa spätne skontrolovať), lebo to lepšie vyzerá a masívnym počtom sa viac zarobilo. Hlavne neobsahuje len dáta jaskýň v tabuľke, čo je už dnes spiatočnícky a zaostalý pohľad na databázu. U nás sa zameriavame na konkrétnu lokálnu oblasť, ako celok. Jaskyne majú zaznamenanú komplexnú databázu okolia. Začína to na databáze vyvieračiek, prameňov, ponorov, hydrológie, závrtov, zlomových štruktúr povrchu a až potom nasledujú jaskyne. Tie majú v systéme zaznamenanú svoju dĺžku, hĺbku, literatúru a zdroje. Potom tieto údaje môžeme vyhodnotiť komplexne a vytiahnuť výstupy. Nebudem sem dávať žiadne nič nehovoriace koordináty núl a jednotiek, ale všetko si ukážeme na názorných príkladoch. Nedajte sa pomýliť z toho čo uvidíte. To na čo sa budete pozerať nie je mapa, ale digitálna databáza objektov v priestore, ktoré na seba komplexne nadväzujú. Len mapa Liptova je mega vektorová databáza v komplexe mapy sveta. Keby sme chceli porovnať len digitálnu mapu Liptova, tak by sme museli systém Demänovských jaskýň nakresliť v Therione aspoň 100x po sebe. Mapa je len forma vizualizácie. Treba si uvedomiť, že ešte v r. 2007 to bol čistý 57

nepopísaný list papiera a je to práca tisícok ľudí, kresliacich od absolútnej nuly. Takéto údaje na žiadnej inej mape a databáze nenájdete. Ako taká databáza vyzerá? Na začiatok si ukážeme hydrologické zameranie prameňov a tokov v známejších oblastiach, ktoré skoro každý pozná. Začneme pod Veľkým Chočom. Všimnite si zlom v doline pod Sokolom Choča. Ako sa všetky potoky ponárajú na dne doliny do masívneho zlomu. Občas počas záplav dolinu prepáchne povodeň, ale inak je celé roky úplne suchá. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že tieto vody sa prepadajú vo forme zlomov až do hĺbky 1 500 m pod povrch zeme. Vyvierajú potom vo forme minerálnych prameňov po celom Liptove.

obr. č. 1 Tento istý jav nájdeme aj v Hučiakoch. Masívny systém ponorov nasáva vodu, ktorá sa už nikde nevynorí:

obr. č. 2 58

Toto je databáza prameňov a jaskýň na južnej strane Veľkého Choča. Každý jeden prameň a jaskyňa bol zameraný osobitne. Ku každému bodu sme na akcii vyrazili a osobne sme ho zamerali. Všimnite si, ako sa všetky pramene Predného Choča vynárajú zhruba vo výške 700 - 750 m n.m.. Tie, ktoré sú vyššie sa okamžite ponárajú do podzemia: Zaujímavé sú mohutné prameniská v jeho západných svahoch.

obr. č. 3

obr. č. 4 59

Nemenej zaujímavá je aj hydrológia Liptovskej kotliny. Ponorené potoky v Nízkych Tatrách sa tu často nepovšimnuté vynárajú:

obr. č. 5

obr. č. 5.1 60

Pod Vápencovým masívom Hláčova sa tiež ponára a vynára množstvo prameňov:“

obr. č. 6 Salatín – verná kópia Krakovej hole nad Demänovskou dolinou. Jeho hydrológiu tiež treba pochopiť v širších súvislostiach. Všimnite si tie široké a suché slepé doliny. Skúmali ich celé generácie známych jaskyniarov a nič nenašli. Droppa po dokumentácii Demänovskej doliny okamžite pochopil potenciál územia a vo svojej dobe priekopnícky tieto jaskyne zameral do mapy. Zaznamenal to, čo sme teraz prekreslili digitálne.

obr. č. 7 61

Všimnime si aj zaujímavý Lidar. Scan povrchu popod Salatín v Nízkych Tatrách.

obr. č. 7.1

obr. č. 7.2 62

Nemenej zaujímavé je aj termálne pramenisko na Bukovinke pri Podsuchej.

obr. č. 8 alebo mohutné prepadlisko a jeho vyvieračky na Jaziercoch pod Smrekovicou vo Veľkej Fatre:

obr. č. 9 63

Vráťme sa však k podzemiu. Liptov má bohatú banskú históriu. Ružomberok bolo celé stáročia slobodné kráľovské banské mesto. Na svoju dobu obrovské obchodné centrum a preto sa nemôžeme čudovať, že bane sú takmer všade. Naposledy komplexne zdokumentoval bane profesor Sladký začiatkom dvadsiateho storočia. Stála pred nami zložitá úloha a nakoniec sme všetky tieto bane opätovne našli a po sto rokoch opäť digitálne zamerali.

obr. č. 10 64

Rozkliknúť sa dajú napríklad cez túto databázu: www.liptov.oma.sk/turistika/stolna Na mape si ukážeme Magurku a jej bane na zlato.

obr. č. 11 Nemôžeme nespomenúť ani 120 km dlhý banský systém pod Chabencom v Nízkych Tatrách

obr. č. 12 65

V mapovej aplikácii pribudla na aktuálnej ortomape (10/2018) vrstva SK-Staré banské diela a banské diela z dielne Štátneho Geologického ústavu Dionýza Štúra. Nájdete ju vo verejných vrstvách v priečinku Geológia a hydrogeológia, alebo cez odkaz:

obr. č. 13 Nakoniec sa stručne dostaneme aj k jaskyniam: Dobrá povrchová akcia sa robí tak, že masív kopca prejdeme plošne, ako na nasledujúcom obrázku. Obr. č. 14 Takto sme vedeli, kde sme boli a kde ešte nie. Vždy zaznamenávame každú krasovú prepadlinu a závrt. Každá môže v budúcnosti niečo napovedať. Jej databáza je tu: www.liptov.oma.sk/priroda/prepadlina. Každú jednu jaskyňu sme museli často hľadať aj niekoľko akcií. Niektoré sme našli len náhodou. S nasledujúceho obrázku je zrejme o akú veľkú prácu sa jednalo. Obr. č. 15 66

obr. č. 14

obr. č. 15 67

Zamerané jaskyne si môžete rozkliknúť podľa celkov: www.okres-ruzomberok.oma.sk/priroda/jaskyna Zaujímavé je smerovanie vrstiev Prosečného a Hrádkovej. Všetky potoky sa následne ponárajú do podzemia.

obr. č. 16 Použijem ešte príklad známeho Vlkolínca, ktoré je v Unesco a má bohatú históriu. Aj tam sú jaskyne, ktoré miestnym poskytovali celé storočia úkryt a nikto o nich nevedel.

obr. č. 17 Úplne najzaujímavejšia je táto mapa komplexných dát, keď pod ňu požijete podklad geologickej mapy. Zrazu sa veľa vecí vynorí. Ale o tom zase nabudúce… Literatúra: 1. M.Jurečka: OSM – DIGITÁLNE MAPOVANIE POVRCHU PRE DOBROVOĽNÝCH JASKYNIAROV – web.:

a.) JASKYNE A HORY 2016

c) www.speleork.sk/sk/speleologia/kurzy/247-osm-digitalne-mapovanie

b.) blog.sss.sk/2019/01/04/osm-digitalne-mapovanie-povrchu-pre-dobrovolnych-jaskyniarov/,

Terchová - po stopách našich predkov Miroslava Brežná

Pri výstupe na Pupov (1 096 m n. m.). Foto: M. Brežný

V máji sme sa konečne vybrali do Terchovej, rodiska môjho starkého. Oco tento výlet plánoval už poriadne dlho a nazval ho doslova „Po stopách našich predkov”. Takže nebol to len taký klasický výlet plný turistických zastávok a cieľov. Bola to akási celodenná púť, od ktorej som ani nevedela, čo čakať. Vlastne som veľa od Terchovej nečakala, lebo dosť ľudí spomína, že už to tu nie je ako kedysi, že dedina sa buduje a rozrastá, že je tu veľa turistov a stratilo to svoje čaro. No o to viac ma Terchová prekvapila, že “to čaro” tu stále je. Neviem to síce porovnať s minulosťou, no tento výlet ma presvedčil, aký je tu pokoj i drsnosť prírody, skutočný život a ľudia sú si bližší a pokornejší. Z Martina sme, spolu s našou kamarátkou Majkou, vyrazili hneď ráno a už len tá cesta do Terchovej bola tak zvláštne krásna, akoby odrezaná od ostatného rýchleho sveta. Hneď na začiatku Terchovej sme sa zastavili na cintoríne, kde mi oco ukázal hrob jeho starých rodičov a pokračovali sme do dediny, kde sme nechali auto a za-

čali našu pešiu túru… V dedine sme sa stretli s miestnymi, ktorých sme pozdravili a prehodili s nimi pár slov. Vôbec im to nevadilo. Až pri tom som si uvedomila, že žijem v meste, kde sú tieto zvyky skôr “zvláštne” ako normálne. Pritom ako dieťa som strávila u starkých na dedine dosť času, no predsa len - čas letí a človek si rýchlo zvykne na mesto. Prešli sme cez pole pod horu do oblasti „Brehovci“, kde už sme nestretli ani nohu. Potom sme prišli k drevenici s modrými oknami, kde sa narodil môj starký. Priamo tam, v tom dome. Tu už začal spomínať môj oco na jeho prázdniny, ktoré tu trávil u svojich starých rodičov, až som ho skoro naozaj videla ako malého chlapca. Chlapca, ktorý kráča lúkou so starým otcom na pole aj s koňmi a kravami. Vidím na ňom, že mu tu chýbajú tie zvuky života a prírody, ktoré si ešte tak živo pamätá, a ktoré už dnes nahradili kosačky trávy. Museli to byť naozaj čarovné momenty a pre mňa už tak trochu iný zabudnutý svet. Pokračovali sme dedinou na druhú 69

stranu, kde sme prechádzali ďalšou lúkou nad oblasťou „Obšivánovci“. Videla som tu množstvo neznámeho hmyzu a kvetov, býka aj „domorodcov“, ktorí ťahali plot pre ovce. Dokonca som tu prvýkrát videla slepúcha a vážne by ma nenapadlo, že práve ja sa tu budem vyžívať ako dieťa v safari. Išli sme sa pozrieť do „Jánošov“, kde sa narodil Juraj Jánošík. Na mieste jeho rodného domu však stojí už len pamätný kameň. Je to časť, kde je ešte niekoľko dreveníc s pár rodinami. V jednej žije aj bratranec môjho starkého. Stretli sme sa s jeho manželkou, ktorá nám porozprávala ako sa jej tu žije. Keď spomínala dosť kruté zimy, počas ktorých tu napadne aj 2 metre snehu a majú to dosť ďaleko dole do dediny, stále som mala pocit, že aj tak jej nič nechýba. „Ďaleko do obchodu? Tak si ten chlieb radšej upečiem...“ Jednoducho títo ľudia si nevedia predstaviť iný život. Je to celkom povznášajúci pocit, keď vidíte, že šťastie skutočne nemusí závisieť len od peňazí

Terchovské výhľady. Foto: M. Brežný

a všetkých vymožeností tejto doby. “Od Jánošíka” už pokračujeme turistikou na kopec Pupov (1 096 m n. m.), čo je akési vyvrcholenie dňa a aj mojich síl. Kvôli kosodrevine a stromom tu nie je veľmi dobrý výhľad. Sadáme do trávy, vyťahujeme občerstvenie a oddychujeme. O niečo nižšie, na otvorených lúkach, sú krásne výhľady na okolité vrchy. Sú tu zvláštne terasovité útvary, kde boli kedysi políčka, na ktorých ľudia hospodárili. Dnes je tu už len tráva. Tak chvíľu rozmýšľam, že to bola naozaj iná doba, krásna, ale aj ťažká. Tá je vlastne aj dnes, len zas trochu inak. Síce by som nemenila, no cítim, ako málo času už trávim v prírode a pritom je to pre nás tak prirodzené. Je to krásne, aspoň raz za čas prísť na takéto miesto, kde sa zastavil čas a spomenúť si, ako znie skutočné ticho, ako vyzerá zeleno-zelená farba a aké je to cítiť pokoj a kde je všetko tak ako má byť. A navyše na mieste, kde siaha časť mojich koreňov.

Oddych pod Pupovom. Foto: M. Brežný

Na rázcestí „U Jánošov“. Foto: M. Brežný

Zlatí muži

Ľubomír Ballo

Prospekcia na Hrone, Trnavá Hora, jeseň 2019. Foto: Ľ. Ballo

Prekopávaš v jaskyni zával, je neskoro večer, vybitá čelovka pomaly zhasína a ani si neuvedomíš, že si sa vykopal von a kopeš náplav v koryte potoka. Tak blízko je od jaskyniarstva k zberu minerálov a ryžovaniu zlata. K prvému ryžovaniu zlata som sa dostal asi pred siedmimi rokmi, keď sme sa vracali z Bielovodskej doliny cez Bocu a Malužinú. Nabral som do nejakej misky náplav z potoka, ale samozrejme nič som nenašiel. Zlom nastal asi pred dvoma rokmi, keď mi priateľka Ľudka na Vianoce objednala sadu ryžovacích panvíc. Zabalené pod stromčekom dlho nevydržali, a tak som ich prvýkrát vyskúšal v potoku pri Malinovej, spolu s miestnymi znalcami ryžovania Maťom Gašparom a Rasťom Pravdom. Od nich som dostal prvé základy ryžovania zlata a v ten deň som našiel prvé dve minizlatinky, ktoré som vzápätí aj niekde vytratil. Prvé výlety za zlatom sa rovnali skúsenos72

tiam, takže nič, alebo veľmi málo. Začal som študovať geologické mapy, atlas ťažkých minerálov a spolu so skúsenosťami sa dostavili aj prvé zlatinky a minerály. Spolu s Maťom sme pochodili množstvo potokov v Turci, Kremnických vrchoch, Starých Horách, Štiavnických vrchoch, na Liptove a juhovýchode stredného Slovenska. Zlato sme našli tak na známych lokalitách z minulosti, ako aj na nových neznámych miestach. V Turčianskej kotline sa zlatinky dajú nájsť v lokalitách Turček, Sklené, Valčianská a Trebostovská dolina, Sklabinský podzámok, Hoskora a určite aj inde. Je ich však málo a sú veľmi malé. Na minerály je Turiec bohatší v potokoch, kde sú všade prítomné červené pyropy (granát) a zirkóny. Podarilo sa nájsť aj krásne číre apatity, zelené olivíny, či pár medovožltých hesonitov. Na zlato je omnoho bohatšia horná Nitra v okolí Nitrianského Pravna (v minulosti Banícke Pravno). Odtiaľ

mám krásne vážiteľné vzorky zlatín. Takisto Kremnické vrchy, odkiaľ sa mi podarilo vyryžovať aj dva malé zlaté nugety veľké do 0,5 cm. Rozhodol som sa zbierať zlatiny nie na množstvo, ale podľa lokalít nálezu. Každý potok navštívim párkrát a idem ďalej. Doteraz mám vzorky zlata z vyše 30 potokov zo Slovenska a Čiech. Kamarát Maťo ich má z vyše 50 lokalít. On sa však pravidelne túla po Čechách a Nemecku. Pár riadkov napíšem aj k výstroji. Na začiatok postačili panvice, gumáky a lopata. No časom, keď som sa tomu začal viacej venovať, pribudol ručný splav na ryžovanie, kde pretekajúca voda ukladá váhovo ťažší materiál do baníckeho rúna. Gumáky nahradili vysoké rybárske čižmy. No aj do tých som si opakovane načapoval vodu, a tak teraz, hlavne v zime, nosím hrubé neoprénové prsačky. Je len otázka času, kedy aj

do nich naberiem vodu. Lopaty som zlomil tri. Jednu na bridliciach v Západných Tatrách a dve na jednom mieste v andezitoch v Štiavnických vrchov, v jednej veľmi úrodnej jame, ktorá dáva aj 50 zlatiniek na panvicu. Ďalej kvalitný odev odolný proti vode, vetru a blatu, neoprenové rukavice, trenky z dlhým rukávom , množstvo čeloviek, lupy, pinzety, ampulky na vzorky a kopec iných drobností. Časom pravdepodobne kúpim kvalitný veľký trezor na zlato. Po dvoch rokoch mi už splav nestačil, tak som si zadovážil highbanker s elektrickým čerpadlom na vodu. Ide o veľmi šikovnú mašinku, ktorá sama triedi hrubú frakciu materiálu, čím odpadá únavné sitovanie materiálu. Nesmiem zabudnúť na veľký nôž na krájanie slaniny a ochranu pred greenhornom, číhajúcim na moje zlato. Zlatokopectvo je zatiaľ na Slovensku

Zlato z Hornej Nitry. Foto: Ľ. Ballo

dosť neznáme. Občas sa pristavia pri nás ľudia a s údivom pozorujú bláznov, ktorí sa máčajú v studenom potoku a hľadajú žlté čudo. Keď to však skúsite, je to fajn relax. Očista pre hlavu, namáhavá drina, krásne do biela odmočené prsty na rukách aj nohách, boľavé kríže , celoročný sopeľ a nádcha....... je to zlatá horúčka. Určite si každý z vás položí otázku, koľko som zarobil? Gram zlata stojí podľa kurzu asi 45 €. Doteraz mám naryžovaných asi 8 - 9 gramov. Kamarát Maťo vyrátal rentabilitu ryžovania......jeden gram nás vyjde asi na 150 €. Veľa vychádzok k vode, palivo do železného koňa, krmivo a tabak pre zlatokopa, výstroj atď. Takže je to všetko len o záľube a aktívnom oddychu. Začína to však prerastať na životný štýl. T. j. užiť si prírodu a malichernosti a starosti na chvíľku zahodiť za hlavu. Pri vode som stretol a skamarátil sa s viacerými zlatokopmi zo Slovenska, Čiech a Poľska. Nedá sa všetkých menovať, ale sú to prijemní ľudia so vzťahom k prírode. Čo

Stretnutie zlatokopov - Západné Tatry 2019. Foto: Ľ. Ballo

Nuget z Čiech, nález M. Gašpara. Foto: Ľ. Ballo

sa týka legislatívy.....čo nie je zakázané, to je povolené. Je však na nás, ako sa správame k prírode. Nechať po sebe poriadok, zasypať jamy, rešpektovať sa s rybármi a ochranármi. Z našej jaskyniarskej skupiny pričuchli k ryžovaniu Táňa a Ľudo Varechovci, ktorí plienili so mnou potok na Ponitrí. Veľmi silný a nádejný zlatokop s veľkou potenciou na lámanie kameňa, požívaniu ohnivej vody a chuťou na opekanie slaniny je Jano Šparec. Pre neho mám nachystanú

Potok Jasenica v Štiavnických vrchoch. Foto: Ľ. Ballo

špecialitku, ako rozbíjanie bridlíc na lokalite Hajnáčka v Cerovskej vrchovine, kde sú potvrdené nálezy krásnych drahokamov zafírov. V krátkosti som vám opísal túto netradičnú záľubu, ktorá má k jaskyniarstvu a prírode veľmi blízko.

Granáty - Valčiansky potok. Foto: Ľ. Ballo

Highbanker na ryžovanie zlata v Kremnických vrchovh Foto: Ľ. Ballo

KARPATY 2019

Jozef Haráni, Nikolaj Bonda

Hrebeňovka pred Moldoveanu. Foto: J. Haráni

Autori tohto článku sú dvaja. Autor prvej, rumunskej časti už na Hoverle v minulosti bol a rozhodol sa, že v čase výstupu svoj čas využije na spoznávanie iných častí Ukrajiny. Autor druhej, ukrajinskej časti, ako priamy účastník výstupu, je známy svojimi príspevkami do ročenky, a tak je článok obsahovo obohatený o iný pohľad a iný štýl. Rumunsko - Munții Făgăraș - Vârful Moldoveanu (2 544 m n. m.) Konečne som sa po dvoch rokoch trápenia sa s členkom na pravej nohe, pričom som bol nútený vynechať Balkán 2018, dostal späť do kolotoča výstupov na najvyššie končiare jednotlivých európskych štátov. Tesne pred touto akciou som absolvoval s mojou početnou rodinkou dovolenku v Chorvátsku pri mori, a tak som síce pekne opálený, ale aj patrične vykŕmený a zlenivený. Tohto roku som začal flirtovať s našim domácim pivom Martins a prechá76

dza to už do vážneho vzťahu, ktorý budem musieť aj vážne prehodnotiť. Začínam byť z toho pivne tehotný. V piatok večer, t. j. 16. 8. 2019 o cca 20.00 h, vyrážame z Prievidze na ďalšiu, v poradí už tretiu misiu v tejto oblasti, tzv. Karpatskú. Z Martina sa presúvame na mojej Medulienke ja, Nikolaj Bonda - Niki, Michaela Bondová - Miška, Jozef Gergišák – Gergiš, Emil Rišian, Ivana Poláková - Ivka a Dušan Cálik - Duško. Ostatok výpravy tvorí tím z Prievidze v zložení Pavel Pařízek - Pali, Mária Gregušová – Majka, Ľubomír Hoferica – Hofo a jedenásty člen Ján Tóth - Šaňo, náš dvorný ladič dobrej nálady. Náš koráb, midibus Iveco First, vedie minuloročný šofér Štefan Mihalka, ktorý ho spoľahlivo ovláda. Naša trasa presunu sa už tradične uberá cez Šahy, kde opúšťame Slovensko a pokračujeme cez Maďarsko. V Rumunsku, v meste Orăștie sa ocitáme v sobotu 17. 8. 2019 cca okolo 11.00 h miestneho

času. Tu sa skladáme v hotel Dacor a potom vyrážame na obhliadku mesta. Trochu sme sa potúlali, skúsili miestne špeciality a večer zapadáme do svojich hotelových kajút. Je tu teplo, presne tak, ako sa na južné Karpaty patrí. V nedeľu ráno sa presúvame k najvyššiemu a najrozľahlejšiemu pohoriu Rumunska Munții Făgăraș, ktoré sa rozkladá na historickej hranici Sedmohradska a Valašska. Náš cieľ, najvyšší Moldoveanu je 16. najvyšší vrchol v Karpatoch a nachádza sa na súčasných hraniciach žúp Brašov na severe a Argeș na juhu. Hlavný hrebeň je vzdušnou čiarou dlhý približne 70 km a v dĺžke 60 km prakticky neklesne pod hranicu 2 000 m n.m.. Domáci Făgăraș prezývajú „Daždivé hory“ a všetci naši známi, ktorí tu boli pred nami, nám to aj potvrdili. Pršalo im každý deň. Mohutná horská hradba zachytáva vlhkosť a pohorie je veľmi bohaté na zrážky. V týchto podmienkach trvá leto iba dva mesiace. My sme mali to šťastie a za celé tri dni na nás nespadla ani kvapka. Prichádzame k Transfagarašskej ceste a ňou až k tunelu Capra, nad ktorým je

jazero Lacul Bâlea (2 034 m n. m.). Táto cesta spája mestá Sibiu a Pitesti. Križuje Južné Karpaty a je to druhá najvyššie položená spevnená cesta v Rumunsku. Bola vybudovaná v rokoch 1970 – 1974 za vlády Nicolae Ceauşescu. Pôvodne išlo o vojenskú cestu, ktorá mala v prípade potreby zaistiť rýchly presun vojenskej techniky. Povráva sa, že N. Ceauşescu chcel demonštrovať svoju silu a prekonať dovtedy najvychytenejšiu cestu v Rumunsku Transalpina. Pri výstavbe Transfagarasanu vraj vojaci použili 6 000 ton trhaviny a za štyri roky pri prácach údajne zahynulo 40 ľudí. Využitie tejto cesty je však časovo obmedzené, keďže zima so záľahami snehu tu trvá až 7 mesiacov a ako som už spomínal, leto iba dva. Oddnes v tomto pohorí strávime dve noci. Je 11.25 h a my konečne vyrážame modrou značkou po kamenistom chodníku od jazera Lacul Bâlea. Pišta sa už medzitým otočil pred tunelom a smeruje k svojmu ubytovaniu. Na dnes hlásia trochu chladnejšie, ale nám to v týchto horúčavách aj vyhovuje. Za polhodinku sa ocitáme v sedle Şaua Caprei (2 315 m n. m.), ktoré je ešte chvíľku ponorené v hmlistom opare. Schá-

Za nami Transfagarašská cesta tesne pred tunelom Capra. Foto: J. Haráni

dzame kúsok pod sedlo a zrazu nás zalialo slnko. Dávame si 15 minútovú pauzu. Dopĺňame tekutiny a nejakú tú dobošku. Odvážnejší si dávajú aj po štamperlíku. Ja nechcem pokúšať čerta, a tak si nechávam tieto „dobrotky“ až na večer. Ďalej pokračujeme po červenej okolo jazera Lacul Capra (2 236 m n. m.) a za ním sa stáčame doľava. Chodníky týchto hrebeňoviek sa väčšinou hadia traverzami popod samotné hrebene. Pre väčšinu turistov by boli ostré hrebene ťažšie prechodné a hlavnú úlohu by potom hral faktor času dojazdu. Skrátka cítime sa ako u nás niekde medzi Západnými a Vysokými Tatrami. Od začiatku sa delíme na tri výkonnostné skupiny. Jedna je neustále vpredu a druhá neustále vzadu. Ja s mojim kamiónovým tempom sa väčšinou mocem niekde v strede. Tesne pred skalným Dračím okom na horizonte bočného hrebeňa si uvedomujeme, že pod nami je druhá strana Transfagarašskej cesty za tunelom Capra. Možno by sme ušetrili neja-

Prvý deň stúpame ponad jazero Balea. Foto: J. Haráni

ký čas, ale potom to vypúšťame z hláv. Pár minút po 14.00 h sa dostávame do sedla Fereastra Zmeilor (skalné Dračie oko). Tu sa lúčime s červenou značkou a prechádzame na relatívne jednoduchšiu značku. Červený hrebeň je údajne exponovanejší, no tento modrý chodník nás poriadne vypotil. Museli sme prekonať stovky výškových metrov pri zostupoch a výstupoch priečne cez tri údolia. Hneď v prvom sme prešli, zrejme jedno z posledných, snehových polí v dĺžke cca 15 m. V druhom, tiež po brutálnej strate výšky, sme sa aspoň osviežili čerstvou vodou z potôčika Arpaşu Mare. Pri výstupe z neho, tesne pred dosiahnutím horizontu ďalšieho bočného hrebeňa, stretávame československú skupinku mladých chalanov. Po našej otázke, že ešte koľko takýchto hojdačiek nás ešte čaká, tak mávli rukou, že už to prestali rátať. Trošku sa nám zatočila hlava a po pár minútach pokračujeme. Zostup do tretej doliny nám na začiatku okorenilo sedlo zvané Strunga Pod-

Snehové pole za sedlom Fereastra Zmeilor (skalné Dračie oko). Foto: J. Haráni

ragelului (2 153 m n. m.). Nechcel by som tu schádzať v daždi. To tu musí byť riadny adrenalín. Na dne tretej doliny prechádzame ponad jazero Lacul Podrăgel. Odtiaľto posledný výstup na posledný hrebeň do posledného sedla Curmătura dintre Lacuri (2 270 m n. m.) dnešného dňa. Z neho, pat-

rične vyšťavení, zostupujeme do posledného údolia k chate Cabana Podragu (2 136 m n. m.) pod jazerom Podragu. O 17.30 h sme pri chate. Tu nás už čaká naša predná skupina. Pali už vopred avizoval, že na tejto chate nevie ako bude so spaním. Nakoniec sme radi, že drsná chatárka, ktorej som dal

Zostúpili sme k chate Cabana Podragu (2 136 m n. m.) pod jazerom Podragu. . Foto: J. Haráni

Blížime sa k Moldoveanu, ktorý je už na dohľad. Foto: M. Gregušová

hneď titul „vychoška“, nám umožnila spať v jedálni na zemi. Naši medzitým vonku varia na varičoch. Občas musia odohnať miestnych psov, ktoré sú súčasťou každej chaty alebo usadlosti v týchto končinách. Sú tu aj voľne pasúce sa oslíky, ktoré plnia funkciu nosičov proviantu na všetky miestne chaty, neprístupné autom. Možno by sa uživili aj u nás. Vonku sme sa motali dovtedy, kým som našu skupinu prezieravo nenahnal do chaty kvôli flekom na spanie. A veru dobre sme urobili. Je nás predsa len 11, a tak početná skupina sa umiestňu-

je ťažšie. Večer sme strávili popíjaním rumunského, plechovkového piva Ursus. Aj tu som sa začal krotiť, lebo nočný presun s čelovkou pomedzi spiace telá na miestny, turecký šlapák som neplánoval absolvovať. Rumunov mám rád, pokiaľ nemusím ísť na ich tradičnú toaletu. Sedeli sme vedľa českého manželského páru s dvoma malými chlapcami, ktorí na druhý deň išli podobnú trasu ako my. Večernú kakofóniu medzinárodnej spoločnosti zrušila „vychoška“ krátkymi, štekavými príkazmi. Aj keď sme jej nerozumeli, vedeli sme o čo sa jedná. Mu-

Najvyšší bod Rumunska - Moldoveanu (2 544 m n. m.). Foto: Ľ. Hoferica

seli sme usporiadať stoly na seba a proste zaľahnúť. Mal som iba spacák, a tak som si uchmatol jednu chatovú karimatku a chytil si miesto na lavici pri okne. Karimatka bola tenká ako toaletný papier, a tak mi skôr zavadzala ako pomohla. A potom nastala dlhá noc. Prečo dlhá? No skúste spať v miestnosti, kde vás každú chvíľu niekto ťahá za nohu, poprípade sa budíte aj na rôzne pokriky v cudzích jazykoch, ktoré som, napriek tomu, že som im nerozumel, pochopil ako vyhrážky. Skrátka som asi opäť pílil drevo, ako sa na slovenského drevorubača patrí. Naši ma ráno utešovali, že to nebolo až také hrozné. Hlavne tí, ktorí aj napriek tomu spali. Ráno som sa pre istotu zbalil rýchlosťou bigoša pri útoku v prvej línii a vypadol som pred chatu. Bolo pár minút po šiestej hodine. Postupne sa budila celá chata a po skromných raňajkách a ešte skromnejšej hygiene vyrážame po siedmej hodine. Po chvíli sa dostávame do kúpeľa lúčov vychádzajúceho slnka. Vyzliekame sa a už po červenej pokračujeme okolo jazera Podragu. Tu sa už balia skupinky ďalších turistov a občas k nám doletí aj nejaká tá slovenčina alebo čeština. O 7.45 h sme v sedle Şaua Podragului (2 307 m n. m.). Tu čakáme cca 20 minút na ostatok a pokračujeme ďalej. Mapa, ktorú vlastní Hofo je dosť neurčitá, a tak sa dá len veľmi ťažko lokalizovať momentálne miesto, kde sa nachádzame. Takže tipujeme a hádame a zisťujeme, že chodníky, ktoré sa nám zdajú na mape, v realite nie sú. Skrátka ideme vpred na najvyšší bod Rumunska. Okolo 8.30 h sme

zaregistrovali masív Moldoveanu a z diaľky vyzerá impozantne. O 10.00 h stojíme pod samotným masívom. Sme svorne pokope a spolu začíname stúpať. Ako kamión som v strede vyšiel presne za hodinu na predvrchol Viştea Mare (2 527 m n. m.). Tu nechávame batohy, ktoré ostal strážiť Šaňo. Čakáme na ostatných a na Moldoveanu ideme naľahko. O 11.25 h stojíme na vrchole najvyššej hory Rumunska. Počasie máme ideálne, fotíme sa pri vrcholovom kríži, na ktorom je vlajka Rumunska. Niki vyťahujeme aj našu, slovenskú. Fotošou trvá asi 10 minút a vraciame sa späť na predvrchol. Tu sme trošku prejedli. Potom schádzame po hrebeni prudko dole a o 12.50 h sme v blízkosti sedla Portița Viștei (2 310 m n. m.). Po chvíli prechádzame okolo útulne Refugiul Alpin Viștea Mare. Hneď vedľa sa pasú oslíky, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou každej útulne či chaty. Majiteľ oslíkov má v útulni zrejme siestu. Ťaháme po červenej stále hore a dole. Mylne sa domnievam, že z hrebeňa bude po pár hodinách, zo zhruba štvrtého sedla, viesť modrý chodník k chate Cabana Valea Sâmbetei (1 401 m n. m.), nášmu dnešnému cieľu. Nakoniec sme celá skupina už úplne roztrúsená a ja idem v strede sám. O 16.00 h som došiel k útulni Fereastra Mică - Cheia Bândei a žiadna odbočka tu nie je vyznačená. Pokračujem tak ako hovoril Pali. Červenou cez posledný vrchol s tak krásne slovenským názvom Slănina (2 268 m n. m.). Z neho schádzam do sedla Fereastra Mare a Sâmbetei (2 188 m n. m.). Je presne 16.30 h a som s prednou skupinou. Chvíľu sme dumali a skúšali sa 81

Pred sedlom Portița Viștei za ktorým je útulňa Refugiul Alpin Viștea Mare. Foto: J. Haráni

spojiť vysielačkami so zadnou skupinou, no neúspešne. Sú ešte ďaleko a zrejme v tieni hrebeňa. Napokon sme im nechali v sedle fľašu s vodou a púšťame sa o 16.45 h do údolia Sâmbetei k chate. Priebežne skúšame spojenie vysielačkami. Nakoniec som aj v tejto prednej skupine ostal opäť sám. Zhruba v strede zostupu som za sebou počul zvláštne mrmlanie. Bez toho, aby som sa otočil, tak som spustil. Jožino, to čo si tu preboha drmolíš. Otočím sa a miesto Gergiša sa za mnou hnal pravoslávny mních spolu so svojou družkou a drmolil si nahlas modlitby. Zmohol som sa iba rýchle „pardon“ a chlap so ženskou rezkým krokom prebehli okolo mňa. Zostup bol naozaj drsný. Kamenistý a totálne rozbitý chodník nám nedal šancu na kúsok pohodlnej chôdze. Tesne pred záverom som obehol Duška a okolo 18.00 h sme dorazili na chatu. Tu nás, okrem zopár hostí a domácich vítajú aj miestne oslíky a psi. Mali sme toho na dnes tak akurát dosť. Posledná skupina 82

dorazila tesne pred zotmením. Chata typicky rumunská a myslím, že takto nejak vyzerajú Bambusky u nás doma. Ani dva sedacie záchody to nenapravili. Vyzerajú ako tesne pred zrútením. Poschodové postele boli pozbíjané zo surových, neolúpaných smrekových žrdí. Boli už dosť staré, lebo pod Emilom sa skoro rozpadla posteľ. Matrace boli preležané ako keby boli z I. svetovej. Ako prikrývky slúžili dve konské deky, ktoré na môj údiv „nehrýzli“ a celkom ma zohriali. Miesto sprchy bol drevený žľab vonku v potoku a veru sme si ho patrične vychutnali. Aspoň teda ja. Vymágal som sa v ňom ako starý gunár. Po dvoch dňoch bez umývania to bol doslova očistec. To čo chýbalo na komforte vyvážili domáci ochotou, starostlivosťou a celkom slušnou kuchyňou. Večer unavení a vcelku spokojní líhame na kavalce. Noc bola oproti predošlej priam luxusná. Napriek tomu sme občas nútení priebežne ísť na toaletu. S čelovkou to ide

celkom do pohody. Budíme sa opäť okolo šiestej a pomaličky sa dávame do zostupového oblečenia. Počasie stále drží a je úžasné. Keď som čítal cestopisy o tomto pohorí, tak to bola samá zima, dážď a nízke teploty. Šiel som tu trocha s obavami, no aj dnes si užijeme opäť teplo. Na raňajky chutná, vaječná omeleta a čaj uzavreli náš pobyt na tejto chate. Je pár minút po ôsmej a my vyrážame dole údolím do strediska Stațiunea Climaterică Sâmbăta. Po hodine sme došli na spevnenú cestu a tak sme zrýchlili. Počas zostupu sme pred slnkom chránení úzkym, zeleným údolím. Až v závere, po vyše dvoch hodinách, sme po zdolaní údolia zapadli do prvého penziónu. Dali sme pár pív a potom schádzame nižšie, kde pre nás prišiel Pišta s midibusom. Okolo 12.00 h sa naloďujeme do nášho korábu a presúvame sa do mestečka Victoria. Tu máme zaistené ubytovanie v hoteli Holiday Victoria. Mestečko Victoria má vyše 7 tisíc obyvateľov. Je prakticky východiskom pre turistiku do

centrálneho Făgărașu, lebo jeho najvyššie vrcholy Moldoveanu a Negoiu (2 535 m n. m.) sú v jeho tesnej blízkosti. Neďaleko mesta (20 km ) sa tiež nachádza turistický komplex Sâmbăta, cez ktorý sme prechádzali pri zostupe. Mesto má kvalitné kúpalisko, vrátane sauny. V lete si môžu turisti v uzavretom kempingu postaviť stany. V stredu je ráno opäť čisté a jasné. Je predzvesťou ďalšieho pekného dňa. Robíme si posledné zábery z pohľadov na Făgăraș a krásne viditeľný vrchol Moldoveanu, ktorý sme nedávno zdolali. Pred pol deviatou vyrážame. Tento krásny deň strávime v buse presunom cez Rumunsko. Jedinou útechou sú prestávky v mestách Sighişoara a Bistrita. V Sighişoare je, okrem iných kultúrnych zaujímavostí, najväčším lákadlom historický fakt, že sa tu narodil Vlad III. Ţepeş (Cepeš), známy aj ako Drăculea (Čert). Bol to knieža Valašského kniežatstva v 15. storočí. Turci ho nazývali aj Kaziglu Bey (Princ Narážač). Vlad Ţepeş sa

Záver druhého dňa prechodu v Chate Cabana Valea Sâmbetei (1 401 m n. m.). Foto: Ľ. Hoferica

stal inšpiráciou pre írskeho spisovateľa Brama Stokera k napísaniu slávneho románu Dracula. Historické centrum tohto mesta je zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Neskorý obed si dávame v meste Bistrița (slovenský ekvivalent Bystrica), ktoré sa tiež objavuje v spomínanom románe. Horúčavou rozpálené historické centrum sme využili na neskorý obed. Potom nasleduje odchod a naberáme smer - ukrajinské hranice. Blíži sa podvečer a to sa už mierne ochladzuje a mračí. Začína prvý dážď na našej akcii a my sme v pohodlí busu. Na niečo je to dobré. Agresívna klimatizácia nás systematicky atakuje a tak ochladením počasia sa jej účinky zmenšia. O 20.00 h prichádzame k Motelu Buti v mestečku Sighetu Marmației. Nachádza sa pozdĺž rieky Tisa na hranici s Ukrajinou, naproti ukrajinskému mestu Solotvyno. Už tradične na sebe páchame hygienu a na večer sa uchyľujeme do obrovskej izby nášho vodiča Pištu. Neskoro večer sa poberáme

Neskorý obed v meste Bistrița. Foto: J. Haráni

k spánku. Štvrtok ráno je podobné ako predošlé. Hotelové raňajky sú tradične pri švédskych stoloch. Na hotelovom personály mi niečo nesedelo dovtedy, kým som sa neskúsil pozdraviť po maďarsky. Očividne ožili a tak sa potvrdil môj predpoklad, že napriek pomerne veľkej vzdialenosti od maďarských hraníc, sme v maďarskej zóne vplyvu. Po raňajkách robíme ešte posledné nákupy v rumunskej mene a ideme na hranice. Tu po chvíli zisťujeme, že tento priechod je pre autobusy neprechodný. Pali je naštvaný a my s ním. Aj podľa internetu je priechod pre nás v poriadku. Rezignovane odchádzame od hranice. Na priechod Halmeu, kde nás poslali Rumuni, je to skoro 100 km smerom na západ. Je to vlastne kúsok od maďarských hraníc. V duchu sme sa „poďakovali“ skvelým rumunským colníkom a celý okruh nás zdrží o cca 5 hodín. Vydali sme sa na vyhliadkovú cestu okolo rieky Tisa. Pri obci Piatra ju opúšťame a vrchárskym krajom sa posúvame bližšie k prechodu. Je to tu riadne domiešané. Dvojjazyčné tabule sú okrem rumunčiny aj ukrajinské a maďarské. Prechádzame aj obcou Huta Certeze a jej časťou Ľudovítove údolie. Na moje prekvapenie zisťujem už menej známe historické fakty, že v roku 1787 sa Slováci zo Zemplínskej, Šarišskej a Užskej stolice, na výzvu uhorských magnátov Vécseyho a Perényiho, usadili v Satmárskej a Marmarošskej župe, a to v osadách Livada, Văgaş a Porumbesti. V roku 1847 sa do osady Huta-Certeze prisťahovali pre potreby sklárskych a železných hút Slováci zo Severného Slovenska. V súčasnosti v Huta-Certeze žije asi 150 rodín slovenského pôvodu, ale väčšina už nevie hovoriť plynule slovensky. Hutoria hovoria východoslovenským nárečím. Vlastne celá táto oblasť je plná potomkov Slovákov, prisťahovaných v priebehu 18. a 19. storočia. Táto migrácia Slovákov nebola ničím výnimočná, keďže celá oblasť migračnej trasy sa vtedy nachádzala na jednotnom

území monarchie Rakúsko Uhorsko. Napokon aj môj prastarý otec Ľudevít Harányi sa narodil v mestečku Chust, ktoré sa nachádza na druhej strane Tisy, ktorým budeme dnes prechádzať. Aj to bola vtedy súčasť monarchie. Z miestnej architektúry mestečka Certeze sa nám oči pretáčajú. Od prepychových rodinných víl, ktorých futuristická architektúra vypovedá o tom, že miestni obyvatelia sú zrejme poriadne bohatí, až po kostoly, verejné inštitúcie a podobne. Tesne popoludní prichádzame konečne na priechod do Halmeu. Cez Rumunov sme prešli za moment. Pri Ukrajincoch však musíme absolvovať nevyhnutné ceremónie. Najviac sa pri nich zapotil náš vodič Pišta. Preháňali ho ako zdutú kozu po celej colnici. A tie dôvody, pre ktoré musel kmitať? Ako sa hovorí, to nevymyslíš, to píše iba život sám a na ukrajinských colniciach zvlášť. Mňa si napríklad colníci zaradili, asi preto, že som sa zdržoval vpredu, ako šoféra. Keď Ukrajinec zistil, že to nie je pravda, tak riadne zúril. Napokon sa presne o 13.00 h dvíha rampa a samopalník v letnej kaki uniforme ležérne kývne rukou a zavelí po ukrajinsky: „Iti!“ („Choď“). Teraz sa pre zmenu plahočíme späť po druhej strane hranice proti prúdu rieky Tisa. Okolo 14.30 h si dávame prestávku v spomínanom Chuste. Nebol som tu 9 rokov a zmena je to veru poriadna. Námestie je kompletne prerobené a veru na pekno. Predtým dopraskaný asfalt nahradila obrovská fontána a zámkovou dlažbou vyložené celé námestie. Pobudli sme tu niečo cez hodinu a potom pokračujeme ďalej. Nakoniec sme sa do Vorochty na ubytovanie v Hoteli Juraj dostali už večer skoro za tmy. Hotel má štyri hviezdičky, ale netuším kde. Asi na nebi. Hlavne, že máme strechu nad hlavou. Klasické rituály pred spaním a ulíhame. Na dnešný piatkový deň hlásia kadejaké počasie, tak uvidíme. Hoverla (2 061 m n. m.) je jeden z karpatských vrcholov a zároveň najvyšší vrch Ukrajiny. Nachádza sa na hranici Ivanofrankivskej a Zakarpatskej

oblasti v karpatskej časti s názvom Beskydy v pohorí Čornohora. Keďže som bol na Hoverle pred 10 rokmi, tak som si na dnešný deň naplánoval s Pištom návštevu Vorochty. Ostatných sme s Pištom vyviezli za rampu údolím rieky Prut po strastiplnej ceste zhruba kilometer pred záverečné parkovisko. Cesta je zhruba v takom stave ako v závere Necpalskej doliny. My s Pištom schádzame späť k rampe. Tu som si zdokumentoval okolie a odchádzame do Vorochty. Je pár minút po deviatej a my sme zavítali na miestne trhovisko. Okamžite ma to hodilo do Jablonky na začiatku 90-tych rokov. Stánky porozhadzované na štrkovo trávnatom prašnom pozemku. Predávajúci ponúkajú potraviny, ktoré sú bežné aj v obchodoch. Potom sú v ponuke, ale v menšom zastúpení, aj domáce potraviny. No a nakoniec všemožné náradie a rôzne potreby do domácností a aj na gazdovstvo. Pokračujúc po Vorochte si všímam, že ešte stále tu jazdia Lady a je ich ešte dosť. Kvalita reštauračných služieb je podstatne vyššia ako pred 10-timi rokmi. Pištovi som ukázal ruskú Coca colu. Je to chlebový kvas, ktorý je naozaj osviežujúci. Dali sme si aj tmavý a aj svetlý. Postupne sme obišli všetko čo sa obísť dalo, kúpili sme si magnetky a odchádzame späť na základňu. V sobotu ráno vstávame skoro. Už o siedmej sme v buse a odchádzame. Opäť mierne spŕchlo, no teraz už môže. Únavná cesta po ukrajinskom vidieku sa v dnešný deň končí neskoro po obede v Mukačeve. Tu sme sa ubytovali v dopredu zjednanom Hoteli Ferdinand. Je to naozaj kvalitný hotel a veru nemá sa za čo hanbiť. Nachádza sa na brehu rieky Latorica, ktorá je už aj našou riekou. Názov zahreje, sme blízko domova. V rieke sa bežne kúpu ľudia, ba miestami priam piknikujú. U nás je to už minulosť. Ľudia sa uzatvárajú do seba a svojho súkromia po vzore západných konvencií. Po hygiene odchádzame na večer do centra a proste sa iba túlame. Dali sme si kvalitnú 85

polievku Bograč v reštaurácii s rovnomenným názvom a veľmi dobré miestne pivo. Večer trávime klasicky na jednej z izieb. Mimochodom stále nás celý čas moria vysoké teploty. Proste leto ako vyšité. Je nedeľa, posledný deň našej výpravy. Opäť skoro ráno odchádzame a čo nevidieť sme za Užhorodom na hranici. Keďže nám bolo stále vyhadzované na oči, že sme autobus, tak na drzovku predbiehame všetky osobné autá a ženiem sa za autobusom, ktorý ide rovno k prvej rampe. Pekná colníčka na nás máva, že kde sa to hrnieme. Vybehol som z busu až ku nej a diplomaticky som sa vyhovoril, že my tóže autobus a tak sme išli za tým predošlým. Povedala, že v poriadku a máme čakať. Už len to, že nás nevyhnala naspäť bol úspech. A dočkali sme sa. Berú nás dopredu. Celý ten proces na hraniciach trval celú hodinu a obsahovali tri podstatné momenty. Najprv Pišta opäť behal ako strhaný a jedna colníčka, zrejme v prechode, nás chcela vrátiť späť na ukrajinsko rumunský priechod Halmeu. Na chvíľu nás oblial pot, no keď sa dáma vyzúrila, pustila nás ďalej. Druhý moment bol pozitívnejší a to návšteva ukrajinského duty free shopu. Tu sme pomíňali posledné hrivny a snažíme sa ísť ďalej cez posledného ukrajinského samopalníka. Ten vzal od Pištu bumážku a hovorí nevazmóžno. Opäť nám zovrelo žalúdky a pýtame sa pačemu. On, že chýba ešte posledný štempeľ. Pýtam sa, či môžem pešo prebehnúť. Môžem. Bežím úprkom s bumážkou za babou v prechode a tá už vedela o čo sa jedná. S bohorovným kľudom mi buchla posledný štempeľ. Urobila to naschvál, aby sme sa ešte prebehli. So spokojným úsmevom sa blížime k našim colníkom a tu nastal tretí moment. Odstavili nás do vedľajšej haly a nastal tzv. filcung. To znamená všetku batožinu von z autobusu a kompletná prehliadka. Prehliadka dutín ostala iba pri autobuse. Naše telesné našťastie nechali na pokoji. Tak ako som povedal, presne po hodine od nášho príchodu k hranici vstu86

pujeme na územie našej drahej vlasti. Prechod krížom cez Slovensko je už radosťou z blížiaceho sa domova. Celá táto výprava dopadla na výbornú a týmto chcem poďakovať všetkým jej účastníkom za skvelú atmosféru, ktorú som mohol s nimi zdieľať. Dúfam, že za rok sa uvidíme na ďalšej akcii v rámci zdolávania najvyšších vrcholov Európy. Horám zdar! Ukrajina - Východné Karpaty – Hoverla (2 061 m n. m.) V dobrej nálade dosýta vyspatí a oddýchnutí vchádzame do autobusu. Za pár minút sme na hraničnom priechode rumunského mesta Sighetu Marmației a ukrajinského mesta Solotvyno. Stačí prejsť cez most nad riekou Tisa. Ale práve my nemôžeme. Colníci nás posielajú na iný hraničný priechod. S touto asi dvesto kilometrovou obchádzkou sme nerátali. Aj to sa stáva na cestách. A tak spoznávame ďalšie rumunské mestečká. Naša neplánovane predĺžená cesta spôsobila zdržanie. Do hotela v blízkosti lyžiarskeho strediska Vorochta prichádzame za súmraku. V časoch existencie Sovietskeho zväzu sa v stredisku pripravovali na športové zápolenia sovietski olympionici. S okolím sa už nestihneme zoznámiť. O to čarovnejšie je ráno. Nový nepoznaný kraj v raných lúčoch pôsobí na nás podmaňujúco. Opäť sme sa ocitli v krásnom kraji karpatských hôr. Náš vytúžený turistický cieľ máme na dohľad. Cesta k nemu je však priďaleká. Prvé kilometre k najvyššiemu vrcholu Zakarpatska a celej Ukrajiny zdolávame v pohodlí autobusu. Povrch vozovky je mizerný a výmole dávajú zabrať nápravám aj celému podvozku. Všetci sa chceme vrátiť domov v plánovaný deň, a tak ochotne vystupujeme z autobusu hodný kus cesty pred turistickým strediskom Zarosljak. Radšej si to odšliapeme. Len aby náš autobus zostal celý. Široká lesná cesta je lemovaná vysokými smrekmi. Všade navôkol cítiť svieži dych a vôňu lesa. Jeho sviežosť pre-

Blížime sa k Hoverle. Foto: D. Cálik

niká hlboko do pľúc a nadnáša naše batohy. Aj nálada je povznášajúca. Veď kráčame na vrhol Hoverla (2 061 m n. m.), ktorý dve desaťročia dominoval na spoločnej hranici medzi Československou republikou a Poľskom. Do histórie sa nemožno navrátiť, ale možno sa k nej priblížiť aj takýmto turistickým počinom. Zakrátko sa ocitáme pri informačnej tabuli a pripomíname si našu dnešnú turistickú trasu a jej významné body. Odhodlane vykročíme. Prechádzame cez most nad riekou Prut vo výške asi 1 250 m n. m. Uberáme sa lesom cez chodník prepletený vysoko vyčnievajúcimi koreňmi stromov. Pomaly vystupujeme nad hranicu lesa. Otvára sa nám nádherná panoráma pohoria Černohora s vencami nedozerných hôr Beskýd. Východné Karpaty nám so stúpajúcim slnkom a nadmorskou výškou odhaľujú viac a viac svojho osobitého čara. Stíhame predbehnúť skupinky miestnych turistov. Jedna početnejšia má aj svojho vlajkonosiča. Nečudo, veď vystupujeme na posvätnú horu Ukrajincov a najvyšší vrch Ukrajiny, ktorý je národným symbolom. Pre mnohých Ukrajincov je výstup na vrchol prejavom národnej hrdosti a vlastenectva. Na vrchole je od roku 2016

umiestnený pamätník, ktorý v sebe ukrýva piade zeme prinesené z každej z dvadsiatich štyroch oblastí štátu, z dvoch samostatných miest Kyjeva a Sevastopoľa a autonómnej republiky Krym. Som veľmi zvedavý na tento unikát v horách. Zaostal som. Kochať sa môžem aj z vrcholu. Pridám do kroku. Nedá mi a zas a zas zastanem a vyťahujem kameru. Nakrúcam krásne scenérie navôkol. S takouto krásou sa treba podeliť s blízkymi doma. Opatrne zdolávam úsek vymletého chodníka zanoreného medzi skalami. Po ňom nasleduje hôľny chodník a prvá masívna terasa. A potom hôľna strmina a ďalšia terasa. Roztrúsili sme sa po chodníku. Svojich kamarátov pred sebou nevidím. Už budú zaiste na vrchole. Niet sa kam ponáhľať. Máme pred sebou krásne vrchy a krásny deň. Treba si to vychutnať. Krok za krokom. Pomaly sa predo mnou vynára veľký kovový kríž. Neklamný znak, že vrchol je na dosah. Vrchol je masívny. Unesie aj stovky turistov. Zatiaľ nás nie je priveľa. Predavači suvenírov a občerstvenia rozbaľujú svoj tovar na viacerých vyárendovaných miestach. V ponuke majú aj drevené a kovové medaile povesené na stuhách. Prechádzajúc po87

Panoráma pred výstupom na Hoverlu. Foto: Ľ. Hoferica

pri čítam nápis na medaile: „Za prvý výstup na Hoverlu.“ Ani ma nenapadne zohnúť sa k nej. Mojou medailou je to, že chvíľu môžem stáť na vytúženom vrchole. A túto chvíľu si uchovám aj bez medaile. Zvítam sa s kamarátmi. Každému dobre padne menšie občerstvenie z batoha. Kocháme sa ďalekými výhľadmi. Všade navôkol je na obdiv samá krása. Zameriavame našu pozornosť na hôľny hrebeň kadiaľ povedie naša ďalšia trasa. Pred nami sú vrcholy Breskul 1 911 m n. m., Požiževska 1 822 m n. m., Danciž 1 848 m n. m. a Turkul 1 933 m n. m. pospájané priehybami. Akoby boli vrcholy ovinuté girlandami pre radosť našich očí. Ľahšie je pozerať ako prejsť toľkou krásou. Dopriali sme si dostatok oddychu a nadišiel čas na skupinové fotografie pri modrom betónovom obelisku a pri turistickom smerovníku. Pri kríži je veľa vyvesených i neúctivo pouväzovaných ukrajinských štátnych vlajok, symbolizujúcich belasé nebo a zrelé pšeničné polia. Nechýbajú ani čierno-červené nacionalistické vlajky. My si opäť vyťahujeme tú našu slovenskú a hrdo ju rozvinieme

Panoráma pri zostupe z Hoverly. Foto: Ľ. Hoferica

pred seba. Posledné cvaknutie uzávierky a môžeme kráčať ďalej. Naše cesty sa však rozdvojujú. Šiesti sa vydávame smerom k vrcholu Turkul. Štyria sa vracajú z vrcholu opačným smerom po zelenej značke a napoja sa na modrú, ktorou sme sem prišli. Ešte posledný pohľad na korunu tejto hory. Odchádzam so zmiešanými pocitmi. Môj obdiv k prírodným krásam narúša podľa mňa sem nepatriaci pamätník vybudovaný k 25. výročiu nezávislosti štátu na jeho slávu a slávu jeho hrdinom. Rozlišujem medzi úctou k prírode a úctou k štátnosti. Ani tá najušľachtilejšia myšlienka nemusí zapadnúť do sveta hôr. Nechcem si ani predstaviť na našom Kriváni niečo podobné. Nie je to príklad hodný nasledovania. Našťastie sme sa s podobným ľudským dielom v horách ešte nestretli. Teší ma, že na vrchole som nenašiel črepiny porozbíjaných fliaš. Pred desiatimi rokmi to tu bol samý črep. V móde bolo vyjsť na vrhol, vypiť fľašu vodky a potom ju rozbiť. V slnečných dňoch sa celý vrchol leskol sťaby sklenený vrch. Možno došlo

k náprave mravov a vyčisteniu vrcholu od črepov aj vďaka tomu pamätníku. Možno tu je na to, aby ľudia zachovávali dobré mravy. Pred nami sa objavujú starí mĺkvi strážcovia niekdajšej štátnej hranice medzi Československou republikou a Poľskom. Na hraničných stĺpoch stále dobre vidieť vyryté nápisy CS a P. Dotýkame sa histórie zvečnenej v otesaných chladných kameňoch, hoci v skutočnosti sú svedkami pohnutej doby a horúcej nepokojnej hranice dvoch štátov. Nášho spoločného štátu s Čechmi, ktorý sa zrodil v lone prvej svetovej vojny a na dve desaťročia prichýlil k sebe Rusínov a znovuzrodeného Poľska, ktoré bolo opakovane dlho vymazané z mapy sveta a chcelo si aj tu vynahradiť všetky krivdy páchané na ňom v minulosti vrtochmi mocností. Títo nemí svedkovia histórie nás sprevádzajú až k vrcholu Turkul. Postupne klesáme a šplháme sa girlandami spájajúcimi vrcholy. Na každom vrchole obraciame svoj zrak späť k Hoverle. Dominuje svojmu okoliu a ako skvost

priťahuje naše zraky z každej strany. S krátkymi zastávkami pokračujeme ďalej. Pod vrcholom Turkul v malej priehlbine sa na krátko ukryjeme pred vetrom a doprajeme si ďalšie občerstvenie. Čaká nás dlhší zostup k východisku dnešnej túry. Vietor naberá na sile a nad nami hromadí oblaky. Spokojní, nasýtení pohľadmi a dobrotami z batohov zostupujeme. Prechádzame popri jazere Nesamovite ozero. Malé skupinky turistov tu táboria, alebo len tak posedávajú. Aj tu sú rozložené stany podobne ako v Rumunsku. Národný park tu asi nikoho netrápi. Sú tu ohniská a vyrúbaná kosodrevina. Dúfam, že sa tu nekladú aj vatry nezávislosti. Po prekonaní rašelinísk schádzame prudko dole a potom oblúkom po lesnom chodníku smerujeme do strediska Zarosljak. Prichádzame k informačnej tabuli, ktorá nám pripomína, že sa nachádzame v kraji hrdých a statočných vrchárov - Huculov. Za nami sa ozýva hrmenie. Najvyšší čas zísť dole. Spoločnosť mi robí náš oduševnený fotograf Jozef Gergišák. Asi tuší, že mi dochádzajú

sily a pomáha mi odľahčenou konverzáciou držať krok spolu s ním. Aj dobré slovo dokáže človeka posilniť. Už počuť riavu rieky Prut. Sme dole. Obďaleč na nás veselo kývajú vysmiati kamaráti. Zasadneme za jeden stôl a po celodennom putovaní si doprajeme miestnu špecialitu bohrač. Výborná zeleninovo mäsová polievka, bohato ochutená petržlenovou vňaťou a kôprom od znamenitej kuchárky, bola tou najlepšou odmenou. Takú sa nám už nepodarilo nájsť ani vo veľkom meste Mukačevo. Ešte posedávame. Niekto pri kávičke, niekto pri pivku. Na chválu dnešného dňa si všetci spoločne pripíjame povestnou samohonkou. Od stola nás zodvihne až blížiaci sa čas dohodnutého stretnutia s vodičom autobusu, ktorý sa má pre nás vrátiť na miesto, kde nás vysadil. Opäť kráčame prašnou lesnou cestou plnou výmoľov. V stredisku sa nahromadilo veľa návštevníkov a postupne sa vytrácajú domov. Ich terénne automobily sa rútia popri nás a víria cestný prach.

Premávka hustne a prach sa nestíha ani usadnúť. Výmole na ceste sa od rána určite zväčšili. Popri nás prechádzajú i nákladné vozidlá, prinášajúce sutinu na vyrovnávanie výmoľov. Nečudujeme sa, keď popri nás prechádza aj auto postrekujúce cestu. To však na toľko prachu nestačí. Zrazu nám na hlavu dopadajú prvé dažďové kvapky. Blahorečíme prichádzajúcemu dažďu. Niekedy aj dážď prináša turistom úľavu a radosť. Jemný dážď kropí prašnú cestu a každé nové stretnutie s autom je menej dramatické a dusivé. Aj vzduch sa vyčistil a znovu cítiť sviežosť lesa. Neochotne sa lúčime s Hoverlou a usadáme do známeho pohodlia autobusu. Aj dnešný deň bol vydarený. Rovnako ako tie v Rumunsku. Počasie nám žičilo. Alebo to bol Veľký duch prírody, kto sprevádzal naše kroky za jej krásami? Ak mám za nás všetkých zhodnotiť naše tohtoročné turistické pôsobenie v Južných a Východných Karpatoch, na um im prichádzajú slová jedinečne krásne, podmanivé a neopakovateľné. Jedným slovom MALEBNÉ Karpaty.

Najvyšší bod Ukrajiny - Hoverla (2 061 m n. m.). Foto: Ľ. Hoferica

Spätný pohľad pri zostupe z Hoverly. Foto: Ľ. Hoferica

SEVERNÉ MACEDÓNSKO 2019 Miroslav Brežný, Pavol Pokrievka

Pohorie Karadžica. Foto: M. Brežný

Aj v tomto článku sú dvaja autori. Autor prvej, rozsiahlej a viac lyricky ladenej časti sa v horách Macedónska ocitá prvý raz, a tak jeho pocitová výpoveď je generačne inak vyjadrená na rozdiel od stručného zhodnotenia priameho, jaskyniarskeho výkonu akcie druhého autora, ktorý je síce o generáciu mladší, no skúsenosti s priepasťou Slovačka Jama v Karadžici má už bohaté. Cesta za poznaním Mirko, išiel by si s nami do Macedónska? , oslovil ma Papo v jeden pekný, slnečný, prázdninový deň. Váhal som s odpoveďou asi tri sekundy. Do odchodu bolo asi dva týždne. Takže: dorobiť rozrobené práce, vyprať kombinézu od blata, nakúpiť baterky do čelovky a pobaliť sa na cestu. Beriem si pre istotu dva spacáky, ktovie aké 92

tam bude počasie. To rozhodnutie som neskôr ocenil. Pečiem si ešte svoj chlieb, mám skúsenosť že mi dlho vydrží. Slaninka, klobáska to nesmie chýbať. Spomínam si, ako sme s Ľudom viedli krúžok mladých jaskyniarov v Centre voľného času v Martine. Na prvej akcii, do jaskýň v Belianskej doline, sme sa zastavili v doline, že niečo pojeme. Keď niektorí chlapci vybalili svoj proviant, nestačili sme sa diviť. V ruksačiku samé dobošky, cukríky, sladké tyčinky...no úžas. „A kto ťa balil?“, pýtame sa neveriacky. Nóó, mama...odpovedá chlapec. Dobre, ale na budúce – slanina, klobása, chlebík a cibuľa nesmú chýbať. Naučili sa. Ráno, 23. 8. 2019, dokladáme do už naloženej Papovej L200- ky posledné kúsky batožiny. Je riadne naložená, ešte aj „truhla na streche“ a okolo šiestej vyrážame smerom na Kremnicu. Z Martina sme štyria

a Silvo z Moravy. Na benzínke v Krupine sa stretávame s chalanmi z Liptovského Mikuláša na VW Transportéri. Už nás je deväť. Vlastne celkovo sme výprava v zložení M. Brežný, M. Činčalová, K. Činčalová, M. Hajduk, P. Herčút, A. Holúbek, P. Holúbek, P. Imrich, M. Kudla, T. Majerníčková, J. Nereča, P. Pokrievka, S. Votoupal a M. Vrbičan. Stretnutie so starými kamarátmi sa nezaobíde len tak. Hláška od Mira : „...v TANAPE sú dve nové pracovníčky a vieš čo majú spoločné? Nedali mi...“ nás dostala do kolien. Medzi jaskyniarmi sa nič nezmenilo. Stále je tu sranda. Pokračujeme smerom na Budapešť. Hranice a za chvíľu sa nám už Belehrad mihá za sklom auta. Klíma beží naplno a na prvej benzínke sa dávame do kraťasov. Počasie ako na objednávku, tridsaťšesť v tieni. Krajina za oknom auta mi pripadá ako Južná Morava, ale s pribúdajúcimi kilometrami sa to mení. Dúfam, že auto vydrží, aby sme nemali žiadnu poruchu. Pred niekoľkými rokmi sme išli splavovať Vltavu a Peťo z Novej Dedinky (majiteľ lodenice a náš dobrý kamarát) požičal od Laciho ojazdený Ford Tranzit, na túto akciu čerstvo dovezený zo Švajčiarska. Plné auto vodákov a batožiny, kopu kilometrov za nami a väčšia pred nami a my sme niekde v Rakúsku, keď tu Peťo zvolá: „...palubovka mi svieti ako vianočný stromček“. Motor beží bez známky žiadnej chyby. Točíme autá na vedľajšiu cestu a zastavujeme na malom hospodárstve. Nikde nikoho, všetko pootvárané, asi je tu taký zvyk. Aj u nás to tak bolo. Voľakedy. Peťo otvára kapotu a zisťujeme, že chýba klinový remeň na náhon alternátora a ostatných „hejblátok“ okolo motora. Padne nápad, že sa pešo vrátime a ideme ho hľadať. Blbosť. Dievčatá nemajú silonky a asi by nám to ani nepomohlo, Ford nie je stará Škodovka. Peťo po chvíli radostne vyťahuje spod sedačky „fungl“ nový remeň. Všetkým nám odľahlo, už sa vidíme na Vltave. Ale to je len začiatok. Posádka auta sa vrhá pod kapotu, a všetci sa snažia pomôcť,

predsa len čas uteká. Je to krásny pohľad, keď šesť „automechanikov“, natlačených pod kapotou, skoro ako v operačnej sále, sa snaží zistiť čo sa stalo. Neviem kto je kto, vidím len nohy. Podchvíľou vystrčená zaolejovaná ruka pýta kľúč, alebo kombinačky, ...pivko by nebolo? Po chvíli sa to nejako podarí a Peťo naštartuje Forda. Paráda! Nastupujeme do auta a smola. To isté. Remeň sa skĺzol z remenice a všetko začína odznova. My „zavadzači“ sa len dívame. Ložisko na motore je rozsypané a nič nepomáha. Čo teraz? V cudzej krajine, na cudzom majeri, tá bezmocnosť... Za majerom v diaľke rozoznávam garáž a v nej vidno zdvihák. Tam asi bude ........ opravár. „Gumička“ sa v tichosti vytratí a za chvíľu sa vráti s novým originál ložiskom v ruke. Podáva ho „automechanikom“ s vysvetlením, že v garáži bol mechanik a povedal mu, nech si niečo pozrie na stole, že tam sa váľajú dáke ložiská. Ono tam ako by čakalo na nás, zabalené v igelite a modrej krabičke. A za päť euro. V tom momente sa Gumička stáva hrdinom výletu, a neveriacky hľadíme, že sa to naozaj stalo. Stalo. Okolo siedmej večer prechádzame hranice do Macedónska a vchádzame na „putarinu“. Za hodinu sme v Skopje, odstavujeme autá u vedúceho domácej jaskyniarskej skupiny Speleolosko družstvo PEONI Ivana „Žeža“ Žežovského. Zoznamujeme sa s Ivanom, čiperným čerstvým sedemdesiatnikom. My, ktorí sme tu prvýkrát, aj s jaskyniarmi z Prešova. Už nás je štrnásť. Sedíme okolo stola, popíjame pivko, vedieme debatu okolo jaskýň a užívame si teplého večera. Dozvedáme sa, že v šesťdesiatich rokoch mesto Skopje bolo zrovnané so zemou zemetrasením a bolo vybudované znovu. Aj dom Ivana bol postavený odznovu štátom. Na malom dvorčeku si rozkladáme karimatky a ukladáme sa na spánok. Únava z tepla a dlhej cesty nás uspáva a za chvíľu neviem o svete. Sobota, 24. 8. 2019. „Allah akbar“..., a to stále dokola, ma prebudí zo spánku. Pozerám na hodinky. Je päť aj dáke drob93

né a z tlampačov na blízkej mešite počuť zvolávanie „ mullu“ na ranné modlitby. No nič, vstávame aj my, pomaly pobaliť a nakladať. V dvorčeku u Ivana je zaparkovaný starý sedemmiestny Defender. Nakladáme svoje veci do L200-ky a pomáhame nakladať aj do Defendera, pričom najviac toho ide na záhradku na streche. Nechápajúc sa dívam, ako to tam všetko vojde. To auto nie je sedemmiestne, ale asi nafukovacie. Vošlo tam všetko, aj jaskyniari. Okolo ôsmej odchádzame od Ivana, a zastavujeme sa pri malom obchodíku, pred ktorým sú skromné stoličky so stolíkmi na raňajky. Je to taká malá vývarovňa, kde robia tam ich národné jedlo – burek, u nás tiež známe ako yufka. Lístkové cesto plnené mletým mäsom a zeleninou a k tomu liter jogurtu zo supermarketu, nás zasýti pomaly do večera. Štartujeme a pokračujeme do kopcov nad mestom. Stále stúpame a traverzujeme. Cesta, podobná našej lesnej, je neudržiavaná, všade je prach. Prechádzajúc cez samoty a osady o niekoľkých domoch so starými autami, si pripadám ako na kysuckých lazoch, len tu

Cestou do „Slovačky“. Foto:M. Brežný

sú miesto kostolíkov mešity. Okolo obeda prichádzame ku chate Karadžica. Vlastne aj pohorie sa tak volá. Privíta nás chatár. Dáme pivko, niekto colu, niečo pojeme a pokocháme sa pohľadom do hĺbky dolín pod terasou chaty. Slniečko praží, teplomer je stále na 29°C. Spomínam si na Tomášovský výhľad, na ten pocit, keď som sa prvý raz pozrel do hĺbky pod tým bralom. Tak toto je to isté. Autá sa šplhajú vyplavenou cestou. Samá jama, kamene a prach, niekedy ani nevidno Žežove auto pred nami. Už nevidno ani osady, len samá kosodrevina. Zastavujeme sa pri malom pamätníku. My starší máme výhodu a čítame nápis v azbuke, že tam zahynuli ruskí piloti v deväťdesiatych rokoch vo vojne v bývalej Juhoslávii. Kosodrevina ubúda, a namiesto nej vidíme len zhorenisko. Papo spomína, že pred pár rokmi keď išli hore, tak zo všetkých strán horela kosodrevina a plamene doslova olizovali autá. Z toho pohľadu šiel strach. Strácajú sa posledné ostrovčeky kosodreviny a pred nami sa otvára pohľad na planinu. Zastavu-

Odpočívadlo v Srbsku. Foto: M. Brežný

jeme a kocháme sa pohľadom na vápencový chrbát pohoria. Vedľa cesty je murovaná búdka a na stene nápis, samozrejme v azbuke „Begovo pole 2 000 m n. m.“. Asi pol kilometra odtiaľ, smerom na juhozápad, „ rozbíjame“ základný tábor. Pohľad na čas – je 14.30 h. Vykladáme autá a staviame expedičné stany. Výborná vec. V jednom je sklad materiálu. Sú tam uložené laná, kombinézy a ostatný materiál. V druhom je kuchynka a v prípade dažďa „zasadačka“. Hľadáme miesto pre svoje stany. Tráva je mäkká ako mach, vysokohorská, paráda. Až teraz si uvedomujem všadeprítomné hovienka od ovečiek a medzi nimi od koní. Aby toho nebolo málo, tak na prázdnom mieste medzi nimi sú ešte aj značky od kráv. Pohľadom hľadám terén, kde je toho najmenej. Po chvíli to vzdávam a zmierujem sa s tým, že také miesto tu jednoducho nie je. Nevadí. Staviame svoje stany a hľadáme chladničky (malé závrty, kde ťahá z jaskynného systému studený vzduch). Masť mám roztopenú ako olej, ale v „chladničke“ je za chvíľu stuhnutá. Ukladáme do nej všetko,

čo sa môže pokaziť. Salámu, maslo, klobásky, zeleninu a prikladáme to kameňmi kvôli psom. Však tu budeme týždeň a do supermarketu je ďaleko. Neďaleko od nás sú salaše, ovečky, kone, psi a bačovia. A je tam aj voda. Super miesto. Papo odchádza s autom späť pre jaskyniarov z Prešova, ktorí sú na chate Karadžica. Oni nemajú auto stavané na tieto cesty. Ešte sme doviezli vodu do bandasiek, drevo a už sedíme pri praskajúcom ohni. Kŕmime sa a debatujeme, čo nás čaká zajtra. Odchádzam od ohniska. Vytrvalci ešte ostávajú vo svetle dohárajúceho ohňa. Ja v tej tme dvíham hlavu k oblohe a ostávam v úžase nad tým božím zázrakom, ktorý sa odohráva nado mnou. Toto doma tak často nevidíme. Obloha je posiata hviezdami a súhvezdiami, neviem sa vynadívať. Zaspávam v tichu večera, nasiaknutý dymom z kosodreviny. V diaľke občas počuť zvonce ovečiek, sem tam zašteká pes. Vôbec mi to nevadí, je to uspávanka... Nedeľa, 25. 8 . 2019. Ráno sa budím o pol šiestej, ako do roboty, a nechce sa 95

„Spálňa“ u Žeža. Foto: M. Brežný

mi zo spacáku. Noc nebola chladná, ale ráno bolo čerstvo. Ranný rituál potreby ma vyháňa zo stanu a ja ostávam stáť pred nádherným obrazom. Stojím tam sám, tesne pred východom slnka. Predo mnou je jemný opar hmly, ktorý sa pomaly zdvíha ako opona a odkrýva ticho sa pasúce stádo koní. To treba zažiť. Zabúdam na potrebu a vrhám sa do stanu. Janko je už tiež hore a to divadlo pozoruje zo spacáku. Vyhrabávam spod handár foťák a pokúšam sa tu scénu zachytiť objektívom. Spomínam si na môj prvý zážitok so stanovaním. Bol som štvrtáčik, rád som chodil v tej dobe na takzvané „pionierske schôdzky“ po vyučovaní. Mali sme vedúcu, mladú študentku, na meno si už nepamätám. Raz sa spýtala, že kto chce ísť na víkend stanovať. Všetky ruky v triede boli hore. Tešil som sa. Celá trieda na výlete. Škola nám požičala stany a spacáky, vtedy to bolo na školách bežné. V sobotu ráno vytešený, v očakávaní neznámeho dobrodružstva, som si vykračoval na autobusovú stanicu. 96

Mal som nový nožík. Rybku. Stála 5 Kčs. Vedúca tam stála sama so stanom v ruke. Bolo vidno že sa potešila, keď ma tam uvidela. Prišiel autobus a my sme sklamaní nastúpili sami do autobusu. Vystúpili sme v Blatnici a stan sme postavili pri potoku v Gaderskej doline. Vtedy sa to ešte dalo. Autobus chodil cez prázdniny až do Dedošovej. Na detaily si nespomínam, ale prvý raz v živote som jedol „sáčkovú polievku“. No a potom prišli „Rusi“. To ma navždy poznačilo a pokračovalo to čítaním kníh od pána Jaroslava Foglara, Rýchle šípy, Chlapci od Bobrej rieky, jaskyniarstvom, liezli sme s Jarkom Ďugelom, vodáctvom a neviem čo ešte do budúcna vymyslím... Niekto zvoní pri dverách, otvorím a tam stojí Jarko. Jarko, s ktorým sme liezli platňu v Gaderi, „Kaškovú“ v Blatnici a začínali s jaskyniarstvom v Jánošíkovej priepasti pod Stratencom. Hneď spustí, že či by sme išli liezť do Sučian na Skalu. On zoberie syna Riška a ja aby som zobral Tomáša. Mohli mať tak trinásť rokov, sú jeden ročník. Prehovoril som manželku, či by Tomáša so mnou nepustila. Nechala sa prehovoriť. Húdol som do nej, veď čo by sa nám mohlo stať, veď ide s nami Jarko. A tak jednu letnú sobotu sme sa nabalili a stretli na zastávke na Severe. Odtiaľ autobusom do Sučian. Pod Skalou sme vybalili laná, sedačky a „železá“. Jarko, ako najlepší a najskúsenejší lezec nám vystrojil cestu, ktorá bola akurát chalanmi z Jamesu nanovo vystrojená. Každý sme si naviazali toho svojho potomka na dynamické lano a chlapci už liezli ako muchy po stene. Tak sme sa „zabávali“ celé doobedie. Mal som Tomáša asi v dvoch tretinách steny, keď tu zrazu, kde sa vzala, zastala pri nás modrá Škodovka 120. Manželka. Prišla sa na nás pozrieť a ja hrdý otec som Tomáša trochu povolil, keď tu on kričí: ....mami, aha čo ja viem...a s úsmevom sa hodil do sedačky, ako na bandži džampingu, a mal z toho bohovskú radosť. No ja nie, rýchlo som dobral na osmičke a očami hľadal pohľad manželky. Na modrej Škodovke buchli dvere a auto

zmizlo za skalou. Mal som doma čo vysvetľovať...hlavne že sa nikomu nič nestalo...., ale semiačko bolo zasiate. Dnes má tridsaťdva. Papo s Paťom sa už tiež zobudili a spolu rozmýšľame nad raňajkami. V chladničke máme vajíčka, takže raňajky sú jasné. Zapaľujem varič a na panvici robím praženicu s paprikou a slaninkou. Bola výborná a zasýtila. Papo s Paťom, Andrej a Mišo sa chystajú na zostup na trojdňový bivak v priepasti Slovačka jama. Nachystať laná, výstroj na tri noci, proviant. Je toho dosť. Bolo treba vyniesť a vystrojiť priepasť, ale hlavne zistiť, či sa dá dostať až dolu k bivaku, ktorý je dolu v hĺbke - 400 m. Z tábora k Slovačke je zhruba dve hodiny šliapania po vrstevnici na planine. Vlani sa chlapci nedostali dolu, lebo vchod bol zaľadnený a nedalo sa to preliezť. Jednoducho jaskyňa nepustila. My s Jankom sme sa vybrali hore na hrebeň. Celé pohorie z vápenca je poznačené množstvom závrtov, rozsadlín a krásnych pohľadov na krajinu. Ako povedal Peter - jaskyniarsky orgazmus. Lezieme hore a hľadáme cestu. Nepoznáme to tu, ale sa rýchlo zorientujeme. Preliezame škrapy a ocitáme sa pri vchode do jaskyne „Duva Duva“, kde má pracovisko brat Peter. Ten sa tam vie vyblázniť. Vyliezame na hrebeň a myslíme si, že sme na vrchole, no pred nami je ďalší, ktorý nebolo vidieť. Tak kráčame ďalej. Fotím krajinu a kvetenu a som prekvapený, aká je pestrá napriek vysokej nadmorskej výške 2 200 m n. m.. Kruhy kosodreviny a vres, striedajú odhalené vápencové škrapy. Vychádzame na vrchol hrebeňa a to je pre nás zážitok. U nás doma sa nedá zablúdiť, ale tu by som to netvrdil. Nikde žiadne turistické značky, len mužíkovia zo skál na hrebeňoch, ale tých poznajú len domáci bačovia. Papo spomínal, že vlani pri spiatočnej ceste zo Slovačky bola taká hmla, že Martin jednoducho zablúdil. Nebolo vidno na päť metrov pred seba. Mal šťastie že natrafil na salaš a bača ho tam nechal prespať. Ráno sa dalo zorientovať a šťastlivo sa vrátil do

tábora. Bačovia spomínali, že tam sú vlci. Aj v noci bolo počuť ako ich psi vyštekávali. Nekonečné vrcholy bezmenných štítov, závrty, priepasti, dolu pod nami sú príkre svahy. Vľavo od nás je najvyšší vrch v okolí Solúnska Glava. Je zahalený v jemnom opare. Na jeho vrchol sa vinie cesta až k objektu, podobnému ako je hvezdáreň u nás na Lomnickom štíte. Neskôr sa dozvedáme že je to vojenský objekt. Schádzame späť do tábora a postupne prichádzajú aj ostatní. Zakladáme oheň a Tinka varí šošovicovú polievku v kotlíku. Každý niečím prispel. Bola výborná. Prichádza večer a my sedíme pri ohni. Zaťahuje sa a pomaly začína pršať. Utekám do stanu, zaliezam do spacáku, zapnem čelovku a do cancáku si píšem: „prší a riadne nám tečie do stanu...“. Pondelok, 26. 8 . 2019. Prebúdzam sa fantasticky vyspatý a čerstvý. Asi je to tým dobrým vzduchom a hlavne, nie je tu „signál“. Bača nám doniesol v miske ich čerstvý balkánsky syr. Raňajky sú jasné. Šopský šalát s opraženou slaninkou. Fakt dobré, odporúčam. Zbytok syru odkladáme do chladničky pod kamene. Papo, Paťo , Andrej a Mišo sa balia na zostup do „Slovačky“. Batohy plníme materiálom a prví vyrážame na hrebeň. Andrej a Mišo pôjdu za nami. Kráčame po vrstevnici, smerom na juh. Občas križujeme pastiersky chodník. Počasie máme gýčové a slniečko praží. Otáčam sa podchvíľou späť a snažím si do pamäti uložiť obraz krajiny, aby som sa dokázal vrátiť späť. Nazad pôjdem sám a musím trafiť. Občas si treba aj oddýchnuť. Vtedy fotíme a kocháme sa pohľadmi. Prichádzame pod traverz a tu ma trochu zarazí. Úzky chodníček traverzuje strmým chrbtom svahu. Podo mnou dvesto metrov strminy, no neviem. Zastanem a kochám sa pohľadom do doliny, kde sa pomaly rozlieva stádo oviec. Rozmýšľam čo tam tie ovce asi žerú. Nado mnou znie krik stoviek vtákov, neviem určiť čo to je za druh. Celé čierne, veľkosť ako kavky, ale krik ako dáke spevavce. Stále cítim vôňu materinskej 97

dúšky. Strach zo mňa opadol a pokračujem v ceste. Som si istý, že to dám. Na konci traverzu sa čakáme, dobiehajú aj Andrej s Mišom. Vypekáme sa na slniečku a debatujeme. Andrej hovorí, že do „Slovačky“ je to päť kilometrov. Možno vzdušnou čiarou. Podľa toho, ako ma bolia nohy, to bude určite deväť. Prechádzame svah pokrytý vresom a kosodrevinou a Papo mi ukazuje kde vidno „Slovačku“. Za chvíľu sme tam. Schádzame do rozsadliny a zhadzujeme zo seba ťažké batohy. Idem sa pozrieť a to čo vidím, mi vyráža dych. Diera ako do pekla. Nevidím dolu a steny priepasti sa strácajú v tme. Tie čierne vtáky vyletujú z jamy a neustále škriekajú. Asi nie sú nadšené z návštevníkov zo Slovenska. Papo a Paťo sa navliekajú do žltých, nepremokavých kombinéz. Na hlavu si dávajú prilbu a čelovku. Ešte navliecť sedačku, zapnúť sa do lana a chlapci miznú v tmavej diere. Andrej a Mišo idú za nimi až za hodinu. Tak znela dohoda. Zatiaľ s nimi ešte posedím, ale začína sa zaťahovať a nestojím o zmoknutie. Hodím batoh na plecia, lúčim sa s chalanmi 98

a šliapem späť. Valím do svahu a celkom mi ide. V pamäti stále lovím obrázky z cesty a viem, že idem dobre. Nado mnou je stále černejšie. Už aj hrmí a v diaľke vidím z čiernych mrakov záclonu dažďa. Pridal som, ale tá čierňava ide akoby stále za mnou. Pridávam ešte viac do kroku. Som už na hrebeni nad táborom. Dolu vidím rozložené stany, salaš a za chvíľu som tam. Náhlim sa dolu svahom po vyleštených skalách od kopýtok oviec, no a už padám. Ľavú nohu mi vyhadzuje dopredu a pravú pod seba. No a je to tu. V kolene už mám z minulosti prasknutý meniskus a toto ak rozchodím, tak bude dobre. Opatrne vstávam a ono dobre. Mal som šťastie. Oprášim sa a opatrne kráčam do tábora. Ostatní už sedia pri ohni a niečo varia v kotli. Som šťastný, že som zdravý späť. Prichádzam k nim a vôňa váry vo mne spúšťa Pavlovov reflex. Peter sa na mňa díva a hovorí: „Miro, zapaľujú sa ti lýtka“. Pozriem sa na moje nohy a neverím vlastným očiam. Červené a spálené, no paráda. Tinka mi hneď dáva krém a natieram aj tvár. Podcenil som to, slnko je tu ostrejšie

ako pri mori. Ale ten boršč, čo navarila Tinka s Peťom, nemal chybu. Utorok , 27. 8 . 2019. V cancáku mám napísané: „Spíme do siedmej. Raňajky - ovsená kaša, psi nám zožrali syr“. Zostávam v tábore. Koleno ma začína bolieť, dúfam, že sa to nezhorší. Janko šiel na L-200-ke zaviesť ostatných do jaskyne pod Solunsku glavu. Ostávam v tábore, relaxujem a odháňam psov, voňajú im naše chladničky. Z niektorých ide strach. Šarplanince – tzv. tigre Európy, sú fakt veľké psiská. Na krku majú obojky z plechu, zastrihnuté do špicov ako tŕňová koruna. Bača vravel, že to proti vlkom, keď sa rujú, ale nesmiem im dať najavo, že sa ich bojím. Naštvali ma. Syr bol fakt dobrý. Nemám pojem o čase a vôbec mi to nevadí. Ležím v stane, počúvam ovčie zvonce a sledujem sysľov, ako sa hrajú na naháňačku, pritom vždy jeden postojačky sleduje okolie. Zaťahuje sa, ale je teplo. Janko sa vracia, odstavuje auto. Balíme trochu proviantu, pivko a ideme pomôcť bratovi Petrovi do Duvi. Slnko páli, ale mi sedíme pod plachtou. Počasie sa stá-

le mení. Chvíľu slnko, ktoré strieda zatiahnutá obloha. Spúšťame centrálu pre Peťa. Zaťahuje sa na dážď, ochladzuje sa. Idem si dolu do tábora niečo obliecť a cestou hore ma chytá dážď. Nie je to až také zlé. Trochu zmoknem a pod plachtou sa prezliekam. Peťo končí. Balíme a znášame všetko dolu. Zapálime oheň a čakáme na ostatných. Posedávame , debatujeme a vyhodnocujeme deň. Začína zasa pršať, tak sa sťahujeme do „zasadačky“. Prší, ležím v spacáku, čelovka na hlave a píšem do cancáku: „... zasa nám tečie do stanu. Ktovie ako naši chalani tam dolu...“. Bolo to asi v roku 2011, alebo 2012, už neviem presne. Spomínam si však, že niekto z jaskyniarov prišiel s tým, že v kine Moskva dávajú film o jaskyniaroch. „Sanctum.“ Tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Báli sme sa, či vôbec dáke vstupenky kúpime, určite bude na taký film nátresk. Zobrali sme manželky, kúpili vstupenky a šli sme do kina. Bola nás celá jedna rada v strede kina a len sem tam dáky človiečik. Kino bolo len pre nás.... o nás?

Prezliekanie pred zostupom do „Slovačky“. Foto: P. Pokrievka ml.

100

Streda, 28. 8 . 2019. Včerajší dážď nám riadne schladil bývanie, ale dá sa to vydržať. Nóri hovoria, že nie je zlé počasie, len zlé oblečenie. Veľká vlhkosť vzduchu zráža teplotu na 4°C. Ešte že som si zobral dva spacáky. Ráno je hmlisto, ale čistá obloha veští pekný deň. S Jankom sme sa rozhodli spraviť hrebeňovku po náprotivnom severnom chrbte pohoria. Zbalíme batohy a hor sa do kopcov. Je fakt pekne a my si vykračujeme pomedzi kolesá kosodreviny a vresov. Kocháme sa pohľadmi na masív vápencových skál nad táborom, ktorý máme ako na dlani. Medzi malinkými stanmi ešte rozoznávame pobehujúce bodky jaskyniarov, ktorý sa chystajú do priepasti v západnej časti pohoria. Kráčame po hrebeni a kocháme sa tou nádherou, ktorú nám podfarbuje stále sa meniaca krajina. Je podchvíľou presvetlená jasom slnka a striedajúcimi sa s tieňmi mrakov, ktoré akosi rýchlo menia svoje miesto a tvar na nádherne modrej oblohe. Z hrebeňa rozoznávame chatu Karadžica a v diaľke aj cestu, po ktorej sme sem prišli. Vraciame sa späť do tábora a míňame salaš, ktorý z tábora nebolo vidieť. Míňame niekoľko voľne sa pasúcich koní, ktoré si nás nedôverčivo prezerajú a nervózne potriasajú hrivami. Večer prichádzajú ostatní jaskyniari a pri dobrej, čerstvo uvarenej polievke rozprávajú svoje zážitky. Ako zlaňovali priepasť do hĺbky 80 m po ľade. K táboru sa blíži auto. Rozoznávame starý, ale dobrý Land Rover. Hlboký zvuk motora prezrádza nezničiteľný benzínový osemválec. Vystupuje z neho mladý chalan s dvomi deťmi. Zoznamujeme sa s domácim Martinom zo Skopje, ktorý si šiel s deťmi zastanovať. Deti sa trochu hanbia, ale za chvíľu už sú naše. Prichádza Silvo z Duvi a oznamuje nám, že brat Peter má objav. Sedíme pri ohni a on nám rozpráva o Duve, ako to tam vyzerá, ako sa namakali. Nad nami vo svahu v tme blikajú dve čelovky. Vracajú sa Peter s Mirom. Majú dosť. Teplá kotlíková polievka im vracia náladu. Dívame sa do ohňa a počúvame príbehy. Je

mi zima, vetrovka nepomáha, kráčam v tme ku stanu a nado mnou čistá obloha s miliardami svetielok. Bude kosa. Budím sa na zimu, ale za chvíľu už je dobre. Štvrtok, 29. 8 . 2019. Vychádzam zo stanu a všetko je biele. Stan, tráva, skaly, ovce, všade inoväť. Nádhera. Bolo dobre pod nulou. Martin hovoril, že keď včera odchádzal zo Skopje, bolo 42°C. No fuj. Okolo obeda by sme mali vyraziť pre chlapcov zo Slovačky. Pomaly si do batoha chystáme len jedlo a vodu. Do prázdneho batoha budeme nakladať veci zo Slovačky. Hlavne mokré laná. Miro sa už niekoľko dní sťažoval na bolesti v krížoch. Silvo berie do ruky prútik a zisťuje, že Miro postavil stan na dákej patogénnej zóne. Je pravda, že kúsok od stanu bol závrt. Pomáhame Mirovi preniesť stan. Dnes ráno vyšiel zo stanu s úsmevom a rozťahujúc ruky, akoby nás chcel všetkých objať, skonštatoval, že sa konečne dobre vyspal. Okolo pol dvanástej berieme vaky a vyrážame k Slovačke. Peťo, Tinka, Michal a ja zasa šplháme do traverzu. V diaľke nechávame tábor. Kráčame, a s Michalom debatujeme o všetkom možnom. Zvláštnosťou je, že v takejto krajine bez nikoho, dovolíme do našej „trinástej komnaty“ nazrieť ľuďom, s ktorými sa poznáme len pár dní. Neviem či je to tým tichom, krásou krajiny, pocitom samoty.... neviem. Alebo v podvedomí si uvedomujeme, že ten človek, ktorému sa dívaš do očí, ti môže ako jediný pomôcť, keby sa ti tu v tejto nekonečnej divočine prihodilo niečo zlé. Kráčame známou cestou, a takto zadumaní prichádzame k Slovačke. Okolo druhej by mali vyliezať, tak polihujeme a slníme sa. Podchvíľou sa dívame do tmy či už nejdú, napíname sluch či nepočujeme lomoz, šuchot lana. Stále nič. Začíname byť nervózni, pobehujeme podchvíľou okolo tej temnej diery a nič. Peter vraví, že vidí svetlo. Idem si oči vyočiť, ale ja nič nevidím. Počúvame, aspoň nadávky, ale nič. Až za pol hodiny sa začína niečo diať. Vidno, ako nám všetkým odľahlo. Nadávky síce nie 101

sú, ale aspoň sa hýbe niečo v tme a lano sa napína. Modrá kombinéza je stále bližšie a bližšie, až napokon vychádza na svetlo Andrej. Riadne unavený vyzlieka roztrhnutú kombinézu a prezlieka sa do suchého. Medzitým nám stačí porozprávať, že všetci sú v poriadku a ako bolo. Po pol hodine vychádza Mišo, za ním v polhodinových intervaloch Paťo a Papo. Sú všetci. Unavení, ale zdraví, na tráve a s nami. Bolo to ako pôrod. Zo 400 m liezli zhruba štyri hodiny. Človek prichádza na svet. Obdivujem ich. Debata sa stále krúti okolo Slovačky, ako bolo dolu. Keď nám zreferovali, že dosiahli hĺbku skoro 700 m, tak mi až mráz prešiel po chrbte. Balíme veci a mokré laná do batohov. Posledný pohľad do tmy a už kráčame naložení späť do tábora. Ja prichádzam posledný. Dávam si pozor na miesto, kde som naposledy padol, ale šťastlivo schádzam dolu do tábora. Zapaľujeme ohnisko, sedíme, debatujeme. Chlapci samozrejme rozprávajú o svojom trojdňovom pobyte pod zemou, ako to tam vyzerá, čo zamerali, preskúmali. Ako našli v tej hĺbke neznámeho živočícha s klepietkami, ako sa už nedalo ísť ďalej kvôli zaplavenému sifónu. Bača nám donáša sľúbeného pečeného barana. Vrháme sa na tú pochutinu, obhrýzame kosti, slastne mľaskáme a mastnými rukami odháňame psov, ktorí zavetrili lacnú večeru. Hádžeme im kosti, a tí ich chrúmu ako ja dobošku. Dlho sedíme pri ohni. Aj Martin s deťmi. Navzájom sa hostíme a vedieme nekonečné debaty o všetkom možnom. Po slovensky, s Martinom po anglicky, alebo aj rukami – nohami. Príjemnú atmosféru umocňuje svit ohniska na našich tvárach. Naozaj, oheň spája... Piatok, 30. 8. 2019. Ráno je zasa pod nulou, ale zima mi nebola. Dobre spím celú noc. Nakladáme bandasky do L-200-ky a ideme k bačovi na vodu. Ten nás pozýva dnu a ja som prekvapený, aký má v tej chalúpke, napriek skromnosti, poriadok. Ponúkne nás výbornou kávou, čajom, syrom a niečím, čo nám pripomína našu bryndzu. Rozprá102

vame sa o ich živote, ako jednoducho žijú, ale o to sú priateľskejší, ako sa celá rodina starajú o dobytok na týchto pasienkoch v horách. Sme po raňajkách a odchádzame od baču sa pobaliť. Dochádza mi, že sme tu posledný deň. Slnko páli a my balíme a čakáme na Žeža, ktorý za chvíľu prichádza so svojím Defendrom. Máme naložené a okolo obeda vyrážame späť do civilizácie. Zastavíme sa u baču, rozlúčime sa s ním, poďakujeme, podáme ruky a vydávame sa na cestu. Absolvujeme tú strastiplnú cestu znovu, ale teraz dolu. Na chate Karadžica je zastávka. Dojedáme zásoby, dáme si pivko a spúšťame sa dolu do Skopje. U Ivana vykladáme všetok materiál. Lúčime sa s ním a s ostatnými kamarátmi, s ktorými sme prežili krásny týždeň na horách. Je mi clivo a pred nami je tisícdvesto kilometrov domov... „...na konci našej životnej púte na nás všetkých čaká „zubatá“, aby nám vzala všetko, čo sme nahonobili. Nevezme nám však skúsenosti a poznanie, ktoré sme na ceste získali...“ Vrchol v hĺbke 700 m Opäť stojím nad vchodom do Slovačky. V hlave mám zmiešané pocity radosti a strachu. Cesta dolu vyzerá byť voľná, a tak sú pred nami 3 alebo 4 dni v podzemí. Zlaňujem prvý, za mnou Paťo. Včera sme zostúpili do hĺbky okolo 150 m. Dnes máme na sebe už ťažké batohy s kopou vercajgu. Napájame sa na včerajšie laná. Tento rok sa ľad vytopil takým spôsobom, že jaskyňu ani nespoznávame. Na jednom mieste sme museli rozobrať zával a na inom zas prekonať plazivku prieleznú len tak tak. Ocitáme sa na malom balkóniku a rozmýšľame, kde sme. Zapínam sa do lana a obíjam ľad. Radšej nech zhučí dole teraz, ako keby mal niekoho trafiť pri zlaňovaní. Postupne sa spúšťam dole šachtou. V ľade objavujem plaketku, a tak mi začína byť jasné, že zrejme sme nad šesťdesiatkou, čo sa mi aj na dne šachty potvrdzuje. Pristávam na

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2019 Kategória „Jaskyne a kras sveta“ - Slovačka Jama na Karadžici, Severné Macedónsko. Radosť z objavu v hĺbke 700 m nás neopustila ani na tretí deň na dne priepasti. Foto: P. Pokrievka ml.

Spokojný Mišo v nástupe do jedného z mnohých stupňov Foto: P. Pokrievka ml.

strmý ,,suťák“, ktorý veľmi dobre poznám. Na jeho konci už začínajú laná, ktoré nechávame v jaskyni zbalené na štandoch. Tu nastupujeme do mohutnej, najväčšej šachty celej jaskyne – „šesťdesiatky“. Sledujem Paťa a vravím si, že to výborne zvláda. Do jaskýň chodíme spolu už dlhšie, ale lezecký kurz absolvoval len nedávno, u mňa na čerešni za domom. Odvtedy potrénoval párkrát na stožiaroch a raz sme šli spolu do Žiarnej dvojky. No 40 m hlboká jaskyňa sa nedá ani len porovnávať so zostupom do viac než 600 metrovej hĺbky. Prichádzame na bivak v hĺbke 400 m. Oddychujeme a vydávame sa na cestu k polosifónu. Keď opúšťame bivak, prichádzajú akurát Andrej s Mišom. Za hodinku sme pri polosifóne, opravujeme ventil na násoske a snažíme sa ju rozbehnúť. Po niekoľkých pokusoch sa násoska rozbieha, a tak sa vraciame do bivaku. Večer, aj keď v podzemí je to jedno, nakoľko je tu večná tma, varíme a debatujeme o zajtrajšej akcii. Vieme, že na známom konci nás čaká voľné pokračovanie. 104

Premýšľame nad tým, či máme dosť lán, kotiev, plakiet. Ráno po raňajkách balíme veci a vyrážame. Dnes máme v pláne zostúpiť tak hlboko, ako to len pôjde. Po príchode k polosifónu nás však čaká hrozný pohľad. Po tom, čo sme včera odišli od polosifónu, násoska prestala fungovať a tak je v sifóne priveľa vody nato, aby sme sa dostali na druhú stranu. Násosku dávame znova do prevádzky, a aby nám to šlo rýchlejšie, zároveň aj kýbľujeme. Po troch hodinách sa nám podarí znížiť hladinu natoľko, aby sme mohli prejsť na druhú stranu. Násosku nechávame dočerpať zvyšok vody a my vyrážame na koniec jaskyne. Napájame sa na posledný meračský bod a začíname zostupovať do neznáma. Popri vystrojovaní zároveň aj fotíme a mapujeme. Po zdolaní pár stupňov zostupujeme krásnou 25 m hlbokou studňou. Z jej dna jaskyňa mení smer. Postupujeme chodbami, pričom sledujeme riziko možného zatopenia. Chodby vyzerajú, že nedochádza k úplnému zatopeniu.

Vystrojovanie začiatku dvadsaťpäťky. Foto: P. Pokrievka ml.

Zastavujeme sa nad neveľkým stupňom a rozhodujeme sa vrátiť do bivaku. Na dnes stačilo a cesta na bivak nám určite bude trvať aspoň dve hodiny. Bivak je v tejto jaskyni parádny. Vďaka ,,Ždiaraku“ Janka Šmolla je tu také príjemné zázemie, že človek tu nemá problém vydržať aj niekoľko dní. Ždiarak dokážeme vyhriať varičmi tak, že sa človek úplne vysuší, a tak až tak netrpí zimou. Ráno plný očakávaní vyrážame k miestu, kde sme sa včera otočili. Vŕtame ďalšie kotvenia a zostupujeme popri pár metrovom vodopáde k vodnej ploche. Po kraji postupujeme dopredu a tu nás čaká sklamanie. Miesto ďalšej očakávanej šachty, tu potok končí v sifóne. Zameriavame priestory a ešte niekoľko minút preliezame všetky priestory a hľadáme dáku odbočku, ktorou by sme obišli tento sifón, ako sa to podarilo obísť sifón v hĺbke - 524 m. Žiaľ, nič nenachádzame, no rozhodujeme sa preskúmať ešte odbočku nad ,,Dvadsaťpäťkou“. Keď sme

sa sem pred dvoma rokmi dostali, nazvali sme túto časť „Suché časti“. Začíname pokračovať v prieskume, keď tu zrazu prichádzame k potôčiku, takže až také suché nie sú. Smerom dolu vodou sa Mišo plazí v bahne a postupuje ešte pár desiatok metrov. Na konci ho zastavuje zníženie a zával. Proti vode sa dostávame k sintropádu, ktorý prichádza z vrchu. Laserom meriame do tmy a zisťujeme, že strop je nad nami tak dvadsať metrov. Priestory zameriavame a začíname sa vracať do bivaku. V hlave sa lúčim s jaskyňou a vravím si, že už sa sem nevrátim. Obzerám si jaskyňu, aby som si ju čo najlepšie zapamätal. Noc strávime v bivaku a ráno sa dávame na výstup hore. Ešte sa bezpečne dostať von a všetko bude v poriadku. Vyliezame postupne 400 výškových metrov a vystupujeme von na slniečko. Napĺňa ma radosť, že som von. Dosiahli sme hĺbku 700 m. Je to riadna hĺbka, no dúfali sme, že dáme 1000ku... Možno nabudúce a možno niekde inde, uvidíme...

Pohľad smerom na dno dvadsaťpäťky. Foto: P. Pokrievka ml.

105

Bolívia - Andy - Huayna Potosí Ján Buchanec

Keď máte šesťtisícovku za mestom - Huayna Potosí (6 088 m n. m.), 25 km od La Paz. Foto: J. Buchanec

Poznáte ten pocit? Nazvime to trebárs výzva. Alebo vnútorný nepokoj. Alebo...alebo si v októbri na treku v Nepále prvýkrát vyskúšate, ako znesiete výšku nad 5 000 metrov. Zistíte, že sa cítite lepšie ako pri mori a je toť tu. Teda ani nie tak celkom vy, ale Vaša osudová. A na jej otázku: „Janík, nabudúce by sme mohli skúsiť šesťtisícovku?“, existuje iba jedna správna odpoveď. Hneď na to lovím v pamäti, že kde? Denali? Pamír? Bingo! Južná Amerika! Tam ich je dosť. A autá Vás vyvezú hodne vysoko. Je koniec januára a odlietate. Veď veci nemajú na seba nechať dlho čakať. Aklimatizačná finta Chcete sa aklimatizovať bez námahy? Tak poďte s nami do Bolívie. Priletíme do La Paz. Niekoľko dní tu pobudneme a sme aklimatizovaní. Veď letisko je vo výške 4 000 metrov. Maškrtíme s miestnymi v pouličných vývarovniach. Majú tu aj parádne klobásky ako od babičky. My však dávame prednosť pečenému morskému prasiatku, to sme doma nejedávali. Sme nadchnutý pestrosťou farieb odevov a typickými klobúkmi miestnych žien – indiánok. Žiadne značkové bundy, mikiny a tenisky, aspoň zatiaľ. Všade živo, ale napriek tomu, akosi pokojne. Môžete si odbehnúť 106

do blízkeho Cuzca, k jazeru Titicaca, ale tam už bol kdekto. Alebo si spraviť okružnú jazdu mestom na miestnej MHD značky Doppelmayr. Áno, je to lanovka, teda systém lanoviek, veď tých 600 výškových metrov údolia, v ktorom leží La Paz je predsa len pre 50 ročné miestne autobusy trochu priveľa. Tento unikát ešte stihol prvý indiánsky prezident na svete. Potom však niekde spravil chybu. Dnes by ste v Bolívii márne hľadali tie stovky billboardov dobrodinca so širokým úsmevom. Adios, Evo Moráles! Dr. Hugo Nie som priaznivec organizovaných podujatí. Milujem dobrodružstvo bez prípravy. Kúpiť si lístok na lietadlo a príbeh sa začne písať sám. Ale jednu tajnú túžbu som mal. Dať jednu z tých bolívijských šesťtisícoviek na lyžiach. Také malé prekvapko pre Siju, nech má na čo spomínať. Prekvapko z kategórie – neželané... Mal som kontaktné číslo na priateľa môjho priateľa, ktorý mi mal pomôcť. Do Bolívie sme totiž došli naľahko, v botaskách. Sija najprv nechápala. Až keď sme konečne, po niekoľkých dňoch, stretli Huga. Najprv bola povinná jazda (lanovkou) k múzeu revolúcie. Priznám sa, že dejiny Bolívie neovládam. Myslím, že ani deckám

na skateboardoch pred zavretým múzeom, revolúcia už nič nehovorila. Hugo mal však preukaz účastníka revolúcie. Neskôr som si vygúglil, že revolúcia sa odohrala v roku 1952. Hugo mal už svoje najlepšie roky za sebou. „Vďaka týmto niekoľkým párom plastikových Koflachov som zbohatol“, hovorí Hugo po otvorení svojho skladu horolezeckého materiálu. V duchu som si pomyslel, že pred vyradením si pár sezón odslúžili niekde v Alpách. Aj lyžiarska výstroj už mala svoje najlepšie roky za sebou. Lyžiarky Kastinger, pamätáte? Ako z toho vycúvať a neuraziť doktora? Pomohlo počasie. Niekoľko dní dažďa a zlej predpovede presunuli našu komunikáciu na neskôr. Asi prší dodnes... Lyže Situáciu vyriešila ulica. Našli sme Davida. Miestneho ski guida (lyžiarskeho sprievodcu). Cestovných kancelárii, ktoré ponúkajú výstup s vodcom so zapožičaním lyží, je niekoľko. Na konci sú to však tí istí ľudia. Veď podľa Davida je v celej Bolívii asi

Moja úchylka, nová čiapka do zbierky. Foto: J. Buchanec

Malé prekvapko, ideme sa lyžovať. Foto: J. Buchanec

10 lyžiarov. Nám bude stačiť jeden z nich a k nemu dva páry lyžiarskej výstroje. Dokonca jedny lyže budú celkom obstojné. SkiTraby s Techovým viazaním. Všetka výstroj v Bolívii totiž pochádza zo zanechanej výbavy od lyžiarskych návštevníkov Bolívie. Keď máte šesťtisícovky za mestom Logistika je jednoduchá. Keď máte šesťtisícovku za mestom, vybehnete ju za dva dni, alebo lepšie povedané za 24 hodín. Ráno sa stretneme s Davidom v sklade. Oblečie nás do gatí a péroviek. Berieme lyže, mačky a sedáky. Sadneme do starej Toyoty Corolly a vyrazíme. Náš cieľ – Huayna Potosí – je len 25 km od mesta. Toyota to vyšplhá do nejakých 4 500 m n. m.. Ďalej sa ide pešo po kamenistom chodníku až ku hranici snehu. Tu sa nachádza niekoľko bivakových chát. Cesta ubieha rýchlo, David uháňa. Nečudo, ak sa narodíte v 4 000 m. Byť ním, bál by som sa ísť na dovolenku k moru. Toľko kyslíka by sa do nášho malé107

ho Davida asi nezmestilo. Zdá sa mi, že Sija si to nechce nechať od Davida natrieť. Na chatku doslova vybehneme. Cestou hore nás skasíruje staršia indiánka za vstup do národného parku. Úraduje v rokline, v kamennom domčeku bez okna a bez dverí. Vonku ľahko sneží. Dokáže nás zúčtovať bez jediného slova. Dokonca pri štrikovaní ponožky, medzitým prebieha platba, jej pribudnú dva riadky... Multitasking in natura. Výškové rekordy Chatka je útulná. Konštrukcia ma upokojuje. Je postavená s tenučkých trubiek a drevených hranolčekov. Pri prvom vetre by išla do doliny. Teda tu nezvykne moc fúkať. Takže zajtra bude bezvetrie. Dokonca po príchode je pod prehriatym plechom aj celkom teplo. Vykuklo totiž slnko. A to je tá správna chvíľa pre dosiahnutie nových výškových rekordov. Ideálna príležitosť. Veď kedy sa najbližšie podarí prespať v takejto výške, navyše keď David v kuchynke varí večeru...

Idete lyžovať? Nakoniec nevarí. To chystá lyže a už aj na nás kričí. Koniec popoludňajšej siesty, ideme vyskúšať výstroj, či je všetko v poriadku. Vyjdeme pár stoviek metrov nad chatku. V západe slnka sa nám prvýkrát objaví silueta nášho kopca. Je pekný, výstup bude do kopca. Nafasoval som postaršie Blizzardy. Niekedy v minulosti som skúšal lyžovať na pieskových dunách. Teraz mám rovnaký pocit. Tie lyže akoby nemali hrany. Chcem Vás poprosiť, keď pôjdete najbližšie do Bolívie, zoberte mi prosím nejaké lepšejšie a nechajte u Davida. Nájdete ho na ulici v La Paze. Nočná klasika Počuli ste už o tom? Aktívny oddych. Však tie dve slová sa vzájomne vylučujú. Idete si oddýchnuť a vstávate o polnoci, aby ste si ráno pri východe slnka polyžovali? Tieto nezmysly už dorazili aj do Bolívie. A k tomu celkom silné sneženie, hoci večer ešte svietili hviezdy. Keď Vám raňajky o polnoci nešma-

A už len pár metrov naspäť do nížiny, teda na La Plató do 4 000 m n. m.. Foto: J. Buchanec

108

ponožky sa štrikujú nižšie. Začína sa brieždiť, prestáva snežiť. Jediná prestávka, tzv. prepotrebná. Neznášam horolezecké sedačky, spôsobujú mi psychické ujmy. Huayna Potosí (6 088 m n. m.) Vyšlo slnko. Tak ako každý deň a predsa dnes trochu inak. V noci sa snívajú sny. A cez deň sa plnia. Stačí keď si privstanete. Vyneste si ten svoj sen potichu až na vrchol a tam ho chyťte do náručia. Test na záver Viete akú som dostal otázku po zlyžovaní? .....a tak opäť lovím v pamäti...

Vynes si svoj sen potichu až na vrchol a tam ho chyť do náručia. Foto: J. Buchanec

kujú, tak to ešte nemusíte mať nechutenstvo z výšky. Ešte že v našom hoteli podávajú čajík z koky. Chytrí sú Vám tí indiáni. Takto ľahko omámení neprotestujeme a naviazaní ťapkáme. Pred nami je 900 výškových metrov. Svitá pred siedmou, tak nech sme tam. Cestou už žiadna mýtnica,

Bolo raz jedno najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete Ale časy sa menia a globálne oteplenie to myslí naozaj vážne. Chacaltaya bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete. Existoval dokonca 8 km dlhý zjazd do údolia. Teda, nie že by to bolo super stredisko s dokonalou infraštruktúrou, ale vlek, čo končil vo výške 5 300 m n. m., tu bol. A dokonca v roku 1939 bol založený aj bolívijský lyžiarsky spolok. Na sneh ostala už iba spomienka.

Cestou dole to tu trochu pokreslíme. Pribudlo prašanu a požičané blizzardky sú ako bez hrán. Foto: J. Buchanec

109

Afrika, Kilimanjaro Branimír Kraker

Pohľad na Kibo - Uhuru Peak. Foto: B. Kraker

Prečo Kilimanjaro? Tá túžba vidieť ho zblízka, dotknúť sa ho, vo mne driemala už od rannej mladosti. Keď som bol „násťročný“, možnosti cestovať a poznávať svet, neboli práve najdostupnejšie. A tak som cestoval a poznával v knihách, ktoré boli v tej dobe k dispozícii. A tam som po prvý raz „vystúpil“ na Kilimanjaro, v Hanzelkových topánkach a so Zikmundovým batohom a ich pútavým cestopisom, ktorý ma vtedy vyniesol na najvyššiu horu Afriky. Život však išiel ďalej a ako u všetkých mladých prišli nové záujmy, povinnosti, problémy, lásky atď. Lákavá hora ostala zabudnutá niekde v spodnej zásuvke mysle. Ale ostala. Som milovník života pod vodou a potápal som sa v rôznych moriach Európy, Ázie, Afriky aj Ameriky. Chodím prstom po mape a tam sa začína rodiť plán na ďalší potápačský trip. No a práve popritom som niekoľkokrát prebehol prstom aj cez Kilimanjaro, a bolo rozhodnuté. Ide sa z hĺbky do výšky. Kilimanjaro je ľadom pokrytý horský masív, tvorený troma stratovulkánmi – Kibo (5 895 m n. m.), Mawenzi (5 149 m n. m.) a Shira (3 962 m n. m.) - nachádzajúci sa na území Tanzánie a čiastočne Kene. Názov Kilima Njaro znamená vo svahilčine „Svietiaca hora“. Uhuru – nachádzajúci sa na kráteri Kibo je najvyšší vrch Afriky. 110

Začína africké dobrodružstvo A je tu deň D, štvrtok 20. 6. 2019. Beriem kufor, batoh a odchádzam do Viedne, odkiaľ večer odlietam do Addis Abeby v Etiópii, kde presadám a popoludní nasledujúceho dňa pristávam na letisku Kilimanjaro. Po príchode čakám v rade. Kontrola očkovacieho preukazu, očkovanie proti žltej zimnici je povinné, a absolvujem povinnú dezinfekciu rúk. Z letiska sa presúvam do mestečka Moshi na úpätí hory. V žalúdku škvŕka, tak idem na tržnicu a kupujem ovocie na večeru. Banány a avokádo. Pri platení zisťujem, že tu peniaze šetriť nemusím, je tu lacno. Ulice sú rušné, ľudia priateľskí, zamestnaní každodennými povinnosťami. Bezstarostné deti, ženy nosia na hlavách nádoby, koše, drevo... Tie moslimské sú zahalené a prvý raz vidím na živo Masajov v ich tradičnom odeve s čiernym kyjom z ebenového dreva za opaskom. Dobytok len tak kráča krajom cesty, asi vie kam. Starí aj mladí sa preháňajú na motorkách a nik mi nevenuje zvýšenú pozornosť. Keď prídem do hotela, už sa stmieva. Ihneď zaspávam. „Medzinárodný“ tím v tábore Mandara Na druhý deň, hneď po raňajkách,

sa pred ôsmou stretám s Ezekielom, svojím horským vodcom, ktorý ma odváža do miestnej CK. V Tanzánii nie je dovolená turistika „na vlastnú päsť“, výstup musí zastrešiť miestna agentúra. Na hory najradšej chodím sám, alebo len v malej skupine. Vedel som, že po príchode budem zaradený do väčšej skupiny, len som tajne dúfal, že nás bude čo najmenej. Jupíííííí. Predstavujú mi môjho „spoluturistu“, Je to Ricard, Španiel, teda pardon, to ho uráža, hovorí, že on je Katalánec. Tak ok, na Kili ideme dvaja. CK má veľmi dobrú požičovňu. Keby som to vedel, nemusel som si niektoré veci, ktoré doma nepoužijem, kupovať a voziť cez pol sveta. Nevadí. Podpíšeme potrebné papiere a vyrážame. Pre výstup som si vybral najstaršiu trasu – Marangu route. Užívam tabletku Anopyrinu. Bol mi doporučený na riedenie krvi, ako prevencia proti výškovej chorobe. Šofér nás, spolu s Ricardom, vezie k vstupnej bráne Marangu do národného parku. Mrholí, je vlhko a teplo. Keď vystúpime z auta, cítim vánok z pralesa. Vôňa mi je známa, nie som prvý raz v pralesoch v blízkosti rovníka. Ezekiel nám predstavuje náš tím. Dvoch nosičov a kuchára. A ten je,

Cesta pralesom - Ricard a Magico. Foto: B. Kraker

ako sa počas cesty ukáže, nesmierne dôležitá osoba. Porcia dobrého horúceho jedla aj v ľadovej púšti vykúzli pocit teplého do-

Prvý výhľad na vrcholy Kilimanjara. Foto: B. Kraker

111

mova. Po krátkych formalitách vyrážame. Marangu gate – 1 700 m n. m.. Vkĺzneme do vlhkého listnatého lesa a moje predstavy, že chodník bude preplnený a naša turistika sa bude podobať na tú tatranskú, sa razom menia. Kráčame ľudoprázdnou Afrikou a ako sa ukáže neskôr, až po posledný tábor Kibo hut pod úpätím Kiba stretáme tak maximálne 20 ľudí denne. Chodník je však široký, dobre upravený a vyšliapaný. V inom období tu iste chodí oveľa viac turistov. No, máme šťastie. Pridáva sa k nám druhý horský vodca – Magico, takže máme každý svojho. Magico sa strieda s Ezekielom na čele nášho „pelotonu“. Brzdia tempo, kráčame veľmi pomaly a neustále nám opakujú „pole pole“ – pomaly pomaly. Hovoria, že je nesmierne dôležité čo najpomalšie stúpať, kvôli lepšej aklimatizácii na nadmorskú výšku. Prales vrie zmesou zvukov hmyzu, vtákov a opíc. Stúpame kamenistým chodníkom o 1 000 výškových metrov do tábora Mandara. Počas cesty sa zastavujeme zjesť obed, ktorý si nesieme v batohoch. Vajíčko, kuracie stehno, zemiaky, doboška a džús. Do tábora prichádzame neskoro popoludní. Sme ubyto-

Cestou k poslednému táboru. Foto: B. Kraker

112

vaní v jednoduchej drevenej chatke, kde si rozbaľujeme spacáky. Kuchár nám v hliníkových lavóroch donesie horúcu vodu, aby sme urobili základnú hygienu. Keďže sme v tábore iba my, ogabeme sa „na Adama“. Zo stromov na nás hľadia opice a Magico nás upozorňuje, aby sme zakaždým zamkli chatku, pretože vbehnú dovnútra a to, čo vezmú, už asi nenájdeme. Stmieva sa a náš kuchár podáva večeru. Polievka, cestoviny, mäso a čerstvé ovocie. Luxus ako v hoteli, všetka mu česť. Plníme fľaše vodou, jednorazové PET fľaše sú zakázané, a ideme spať. Tábor Horombo – križovatka ciest Po raňajkách vyrážame do tábora Horombo – 3 700 m n. m.. Stúpame a charakter lesa sa začína prudko meniť. Mizne bujná zelená vegetácia a zo stromov, ktoré sú stále nižšie, redšie a tenšie, visia lišajníky. Až nakoniec zmiznú úplne. Pred nami sa rozprestrie trávnatá horská lúka, na ktorej nachádzame vzácne lobelky a senécie, ktoré rastú osamote aj v kolóniách a vyvolávajú v nás pocit, že sme zašli mimo nášho sveta. Zmizli aj zvuky lesa. Počuť len šum vetra a nám sa otvára prvý raz výhľad na

Tábor Kibo hut Foto: B. Kraker

dva vrcholy Kilimanjara, Mawenzi a cieľ našej cesty Uhuru. Stúpame stále vyššie a obloha je zrazu priezračne modrá, ťažké mračná plávajú pod nami a zakrývajú nám výhľad na Afriku. Cesta pokračuje miernym stúpaním. Trasu nášho chodníka nám občas skríži potok. Popoludní prichádzame do tábora Horombo. Tu je už ľudí viac. Je tu križovatka, kde sa stretávajú a rozchádzajú ďalšie trasy vedúce na vrchol. Tu prespávajú aj turisti na spiatočnej ceste. Počuť zmes rôznych jazykov, dominuje angličtina. Po očiste, už nie „na Adama“, prichádza prvý negatívny zážitok. Horskí vodcovia privádzajú dievča, Angličanku, možno 25 ročnú, visí im na pleciach, nevládze chodiť, v nose má hadičky a dýcha kyslík. Odvádzajú ju do niektorej z chát v tábore, nevieme kde. Tá je uspôsobená na podanie prvej pomoci, po ktorej nasleduje okamžitá evakuácia do nižšej nadmorskej výšky. Ako? To nevieme. Sme vo výške 3 700 m n. m. a začíname pociťovať, že vzduch je redší. Žiadne väčšie problémy to však zatiaľ nespôsobuje. Je tu sociálne zariadenie, voda je ľadová a WC nemá dosku, len ľadový porcelán. Neva-

dí. Stmieva sa, ideme večerať do „spoločenskej miestnosti“, kde nám náš kuchár pripravil opäť výbornú a výdatnú večeru. Ešte sme si riadne nesadli, keď Ricard spustí krik. Bleskovo vyskočí na stoličku a z nej rovno na stôl. Po miestnosti, a aj po celom tábore, behajú myši. Sú milé, nie ako naše, sú pásikavé a pripomínajú mladé diviačiky. Len tie chvosty! Ricard kričí, že myši neznáša, že v Európe toto nie je dovolené, ale černošský personál toto pramálo zaujíma. Pobavene sledujú jeho tanec na stole a čakajú, ako to skončí. Zadupem a myši miznú. Aj Ricard schádza zo stola, no večeru si nevychutnáva a pohľadom monitoruje podlahu a všetky kúty v miestnosti. Je mi ho ľúto, ale je mi aj do smiechu. Skvelý dôkaz toho, že v prírode môže aj maličký, rozumovo skromne vybavený tvor, zdolať tisícnásobne ťažšieho právnika. Po večeri sa ukladáme a okamžite zaspávame, nevadia ani tie pásikavé myšky. Aklimatizačná prestávka Ráno sa budíme neskôr, o siedmej. Dnes sa neposunieme ďalej, máme aklima113

Východ slnka nad Afrikou. Foto: B. Kraker

Mawenzi pod nami. Foto: B. Kraker

Ľadovce v blízkosti vrcholu Uhuru. Foto: B. Kraker

114

tizačný deň. Pred raňajkami idem asi kilometer od tábora za vršok, ktorý mi zakrýva výhľad a fotím Kibo a Mawenzi pri rannom slnku. Oblaky sú pod nami a pripomínajú biely oceán. Po raňajkách vyrážame k Zebrím skalám – pásikavé skalné útvary pripomínajúce telo zebry, prekračujeme výšku 4 000 m n. m. a pokračujeme do výšky 4 400 m n. m.. Vzduch je už citeľne redší. Ricard začína mať problémy so žalúdkom. Nemá hnačku, ale občas má nutkanie zvracať. Krajina sa halí do hmly a mraky, čo boli pod nami stúpajú vyššie. Vegetácia sa mení, mizne a prichádza pásmo mesačnej krajiny. Piesok, skaly a občas trs zelene, čo bojuje o prežitie v tomto nehostinnom prostredí. Okolo nás sú sopečné vrchy a nádherné výhľady, aké som doteraz inde nevidel. Tábor Kibo je už v diaľke na dohľad, no my sa musíme vrátiť späť kvôli aklimatizácii. Do tábora prichádzame popoludní. Dobíjame mobily, vybavíme telefonáty (sieť funguje) a ideme večerať, tentoraz von. Lebo myši. Teplota je pod nulou, myšky nemrznú a zdržiavajú sa v spoločenskej miestnosti. Po večeri okamžite zaspávame. Posledný tábor Kibo Ráno sa budíme o šiestej a hneď po raňajkách vyrážame do posledného tábora Kibo – 4 700 m n. m.. Volíme inú trasu ako včerajšiu – aklimatizačnú. Do polovice cesty opäť kráčame ľudoprázdnou Afrikou. Potom sa situácia mení. Na polceste je totiž posledný zdroj vody. Prichádzajú nosiči, plnia vedrá a na hlavách ich nosia až do tábora Kibo, asi 6 km. Krajina je už takmer bez vegetácie, holá púšť. Teplota asi 5°C. Na polceste sa zastavujeme obedovať. Zrazu zaznie krik spoza skaly. Na jednu stranu uteká Ricard, na druhú tá pásikavá myš. Tak ešte aj tu sú. Vrcholy Kibo a Mawenzi sú v oblakoch, ktoré sa občas otvoria a poskytnú nám nádherný výhľad. Zastavíme a kocháme sa. Ideme pomaly, nedostatok vzduchu je citeľný. Čaká nás ťažká noc. Do tábora prichádzame asi

o druhej popoludní. Stretáme turistov, ktorí sa vracajú a mnohí nevyšli. Dozvedáme sa, že úspešnosť tých, čo v ten deň vyšli, bola asi štvrtina. Dávame sa s nimi do reči. Náš sprievodca Ezekiel však všetky debaty razom ukončí. Nepýtajte sa ich, hovorí. Dôvod prečo nevyšli, môže byť aj vašim dôvodom, prečo nepokračovať. Tak sa teda nepýtame. Urobíme krátku očistu a líhame si v miestnosti, kde je asi 15 priční. Snažíme sa zaspať, ale nedá sa. Len tak ležíme, telo si musí oddýchnuť. Večer o jedenástej je budíček. Nasleduje večera a o polnoci musíme vyraziť na poslednú časť našej cesty, pokoriť vrchol Uhuru. Postupne k nám pribúdajú ďalší a ďalší, miestnosť je plná. Tanzánia – Kilimanjaro - Uhuru (5 895 m n. m.) Podarí sa mi zaspať, budím sa o desiatej. Viac sa spať nedá. Čas plynie pomaly, ležím a čakám. Konečne je jedenásť. Večera a brífing. Posledné pokyny. Všetky veci nechávame v tábore, na vrchol berieme len to najnevyhnutnejšie. Náš tím zostáva v tábore, ďalej s nami pokračujú len sprievodcovia. O pol noci vyrážame pri svetle čeloviek. Teplota je hlboko pod bodom mrazu, je - 16°C. Bože, to nebo, toľko hviezd som nikdy v živote nevidel. Stovky? Tisíce? Milióny? Jeden z najsilnejších zážitkov. Ideme veľmi pomaly, na odporúčanie Ezekiela nasilu dychčím, hyperventilujem. Nepotrebujem viac vzduchu, mám našťastie dobrú kondičku. Pred cestou som sa poctivo pripravoval a vybehol na kopec ak nie každý, tak minimálne každý druhý deň. Ale ak nedýcham zrýchlene, dostaví sa ostrá bolesť hlavy. Treba ju predýchať, po chvíli pominie. K vrcholu smerujú pramienky svetiel, mnohé sa však aj vracajú. Ideme ďalej, cesta nemá konca. Svah je už veľmi prudký, problém je podklad. Na niektorých úsekoch chýba pevná skala. Pod nohami je len suť, krok vpred, pol vzad. To uberá sily. O šiestej dosahujeme hrebeň Gillmans point. Teraz už bude stúpanie mierne, ostáva nám 115

Sedíme na streche Afriky. Foto: B. Kraker

ešte asi 300 výškových metrov po hrebeni. Vzduch je už naozaj riedky. Východ slnka je prekrásny. Hviezdy miznú a okolo nás ostáva tmavofialová „hmota“, ktorú rozjasnia prvé lúče slnka, vychádzajúce spoza bieleho oceánu mrakov hlboko pod nami. Otvára sa prekrásny výhľad na Mawenzi, všade dookola modré vákuum, len na jeho vršku čiapočka oblakov, akoby naň niekto hodil lyžicu šľahačky. Pokračujeme na vrchol. Výstup už nie je ťažký. Cítiť, že jeden krok tu je ako tri tam dolu. Obchádzame ľadovce, ktoré sú na dotyk. Sú jemne prišpinené od sopečného prachu. Hľadíme na dno krátera. Slnko je mimoriadne ostré. Pozorujem ostatných turistov. Ich vetrovky, žlté, červené, modré, sa na tom slnku zdajú až neprirodzene krikľavé. Prichádzame na vrchol. Je tu asi 15 ľudí. Som šťastný, Ricard vyroní aj slzu. Rozbaľuje zástavu, nie španielsku, tú katalánsku a fotíme sa. Potom uvoľníme miesto ďalším. Ešte chvíľu sa moceme po vrchole, fotíme a šikovne naspäť. Začína ma pobolievať hlava. Po Ibalgine bolesť rýchlo prechádza. Cestou späť mi 116

zážitok trochu pokazí pohľad na skupinu čínskych turistov. Vodcovia ich nesú. Majú kalné, neprítomné pohľady, nereagujú na podnety z okolia. Ricard vraví „zombies“. Ezekiel upresňuje, že sa s tým stretá často. Zaplatili, musia vyjsť. Za každú cenu. Majú z toho niečo? Neviem. Pri zostupe sa delíme na dve skupiny. Ricard ide s Ezekielom, ja s Magicom. Oni idú opatrne, šmýka sa. Magico ma odvedie bokom, je tam obrovský násyp sute. Skáčeme, zabárame päty do štrku a 1,5 metrovými krokmi klesáme rýchlo dolu. Po asi jeden a pol hodine sme späť v tábore. Zmenu výšky o 1 300 m pociťujem, ako keby do mňa niekto lievikom nalial novú silu. A bude jej treba, čaká nás ešte zostup o jeden tábor, 1 000 výškových metrov, asi 12 km. Fakt dlhý deň. Chodím po tábore a čakám na Ricarda a Ezekiela. Mám dosť, ale som veľmi šťastný. Precestoval som veľa krajín a väčšinou potrebujem niekoľko dní alebo týždňov, aby som dokázal prežité ohodnotiť. Teraz som však vedel, že toto bude patriť k mojim najlepším cestovateľským zážitkom vôbec. Asi po

trištvrte hodine prichádza Ricard a Ezekiel, najeme sa a pokračujeme ďalej. Neskoro popoludní sme opäť v tábore Horombo. Večera a okamžitý spánok. Hliníkové lavóre s horúcou vodou ostali ohrdnuté na schodoch chatky. Vychutnanie záverečného úspechu Ráno sa budíme a cítime, že nižšia nadmorská výška nám priliala nových síl. Po raňajkách ukrajujeme z posledného úseku našej cesty. Ide rýchlo. Cestou späť nám oblohu križujú vrtuľníky, lietajú ako včeličky. Ezekiel nám vysvetľuje, že zvážajú „zombies“ z vrcholu do nemocnice v Moshi. Stálo to za to? Zvyšok cesty prebieha „easy“. Asi v 2 800 m n. m. vchádzame do oblakov a Kili sa s nami lúči dažďom. Pri vstupnej bráne do parku si vyzdvihujeme certifikáty a ideme do CK napísať záverečné hodnotenie. To moje je 100 %. Aj to Ricardove, teda skoro, ako veľké negatívum tam uviedol len tie myši. Lúčime sa s personálom, aj s Ricardom. Jeho cesta pokračuje do NP Serengeti, moja na Zanzibar, späť do hĺbok. Čo povedať na záver? Za 6 dní sme prešli 4 ročné obdobia. Prvú etapu sme

Späť v pásme života a vegetácie. Foto: B. Kraker

prešli v tropickom lete, druhá pripomínala našu jar, tretia studenú jeseň a štvrtá arktickú zimu. Celý výstup nebol ťažký, ale nebol ani ľahký – fyzicky aj psychicky. Myslím si, že na tento trip je potrebné trochu tréningu. Teda, ak si ho chceme vychutnať na 100 percent. Na záver sa chcem poďakovať Jarovi Blichovi z CK Dream Africa za sprostredkovanie tohto skvelého zážitku.

Rozlúčka s Ricardom a Ezekielom. Foto: B. Kraker

117

Pamír, Pik Lenina Silvia Kajanková

Tu hore existujú len dve farby - hnedá a biela. Foto: J. Buchanec

Po zdolaní 6 tisícovky Huayna Potosi mi bolo jasné, že 7 tisícovka na seba nenechá dlho čakať. Koncom januára tohto roka sme sa vrátili z Bolívie a ani nie o 2 mesiace mi prišli do mailu letenky. Viedeň - Moskva, Moskva - Oš. Život je proste paráda, a pokiaľ sa dá, tak prečo nie. Vyhráva... Zvažoval sa Pik Lenina a Mustagh Ata. Nie však dlho. Pod Mustagh Atu, ktorá leží v Ujgursku v Číne, musíte ísť so sprievodcom ako organizovaná skupina. A keďže sa tam v tom čase nik nechystal, a Janík „nemusí“ organizované skupiny, bolo rozhodnuté. Na vrchol Pik Lenina (od roku 1871 do roku 1928 sa volal Kaufmanov štít a od roku 2006 má miestny názov Kullai Aböalij ibni Sino, v preklade Štít Abú Alího ibn Síná) sa dá vystúpiť z viacerých strán. Leží na hranici Tadžikistanu a Kirgizska. Najobľúbenejšia a najpoužívanejšia je trasa cez Pik Rozdeľnaja (6 159 m n. m.). A to z dôvo118

du, že sa tu nestretnete s lezeckými úsekmi v skale a ani v ľade. I napriek tomu je táto cesta definovaná ako fyzicky, psychicky a technicky náročná. Musíte totiž počítať s tým, že budete kráčať po strmých výstupoch, prechádzať nástrahami ľadovca, zvládať rýchle zmeny počasia a spoliehať sa jeden na druhého. Nehovoriac o aklimatizácii a jej dôsledkoch. To, či sa dostanete na vrchol, akoby nezáviselo od vašej fyzickej kondície, ale od vôle samotného Pik Lenina. A ten, kto jeho rozhodnutie nerešpektoval, na to aj doplatil. Niekedy až smrťou. Nakoniec...sami sme boli toho svedkom. Niekoľkomesačná príprava? To nám veru nehrozí!!! Dnes sa usmejem nad tým, ako Janík v jeden deň doniesol špeciálny stan s prístrojom, ktorý znižuje obsah kyslíka. Aby sme boli ešte pred príchodom na miesto aklimatizovaní a plní sily. Záver? Z 30 dní sme v ňom spali maximálne 5, a to len niekoľko hodín. Žiadne behy, posilňovanie

a ani všetko to, čo by mala príprava na takýto výstup obsahovať. Mali sme len vôľu a odhodlanie. Vlastne ...to najdôležitejšie. Typická žena a výška? Moc to dohromady nejde. Všetko sme si niesli so sebou, takže ...čo najmenej vecí. Potajomky som si zobrala dve Indulóny na natretie tela (inak nezaspím), pretože normy boli strašne prísne. Skúsila som, či by neprešla aj kniha, ale odpoveď: „Kto to bude niesť!!!“ jasne naznačila, že toto mi neprejde. V porovnaní s inými ženami som bola na tom neuveriteľne biedne. V jednom z táborov si mladá Ruska vytiahla zrkadielko, make-up a pekne sa upravila. Nalakované nechtíky, riasenka, jemný rúž, hrebeňom upravená hriva... Ja? Indulóna a gumička do vlasov. Verte, že moja ženskosť v tomto smere padla na úplne dno. Ale zas, kto sa na vás pozerá vo výške 4,5,6 a 7 tisíc metrov nad morom? Iba Boh a ten Lenin. A obom to bolo jedno. Aspoň v to dúfam. Žlté mestečko All inclusive Minibusom sme sa viezli niekoľko hodín po prašnej a málo obývanej ceste do základného tábora vo výške 3 600 m n. m.. Množstvo žltých stanov, malé jazierka, mohutná rieka. Stany vybavené elektrinou, matracmi, k dispozícii bola navyše i sprcha, internet a neobmedzené množstvo jedla. V bare bolo dokonca šampanské, pivo, kola, čokoláda! All inclusive. V tábore sme zotrvali 2 dni. Aklimatizovali sme sa výstupom do výšky 4 000 m, okúpaním v miestnom jazierku a prešli sme si aj časť trasy do ďalšieho tábora. V rovnakom čase, ako sa konal náš výstup, tu prebiehal i beh „Lenin Peak Vertikal Sky Marathon“, do výšky 7 134 metrov. Pre mňa úplne nepochopiteľné... Keď si predstavím koľko dní trval výstup nám a koľko času mali oni (5 hodín), tak mi to nešlo do hlavy. Vtedy si uvedomíte, čo všetko sa dá...

Úzke cestičky popri strmých priepastiach a oproti vám kone. Foto: J. Buchanec

Výstup začína, stres narastá Vyrazili sme poslední, okolo deviatej ráno. Obiehal nás starý autobus plný turistov. Tí vo výške 3 800 m odovzdali svoju batožinu nosičom, ktorí ju vyložili na kone, a kráčali si len tak naľahko. My nie. Ťažké batohy na pleciach, ťažké dýchanie, ťažké kroky a obdivné pohľady. Aspoň niečo. Kráčali sme po úzkych chodníkoch, vyhýbali sa koňom s nákladmi. Jeden z nich mi utkvel dodnes v pamäti. Malý, asi 6 ročný chlapec. Mal zachmúrený pohľad, v sedle sedel pevne a rukami rýchlo gestikuloval. Vyzeral ako dospelý muž, ktorý vie čo robí. Pred ním cválal na koni otec a brat. Nebolo pochýb, že išlo o tvrdý rodinný biznis. A príroda? Na prvý pohľad nehostinná. Samé holé skaly, kamenné kopce, ľadovec, štrkovité šikmé cestičky, na ktorých sa nesmierne šmýkalo. Stačilo len trochu stúpiť mimo a šmýkali by ste sa po zadku do údolia. Pripadala som si ako v mesačnej krajine. Nič len hnedá a šedá farba, ľadová valiaca sa rieka, ktorej hluk bolo počuť už z diaľky. 119

A zástupy kráčajúcich turistov. Tesne pred dorazením do tábora (4 300 m n. m.) sa náhle zmenilo počasie. Čierne mraky, silno fúkajúci vietor, výrazné ochladenie. Zrazu zahrmelo a spustil sa dážď, neskôr ľadovcové guličky. Nejakým spôsobom sa nám podarilo z cestičky odbočiť a netrafiť. Došli sme do nejakého úplne iného campu. Priznám sa, že som bola zúfalá. Po zhruba trištvrte hodine sme to nakoniec zvládli a ja som na oslavu nášho príchodu do toho správneho tábora len zvolala: „Musím si dať poldeci.“ Problém bol ten, že nerozlievali. A tak namiesto 0,04 l som dostala do ruky sedmičku koňaku so slovami: „Nech chutí.“ A tak som si poriadne z fľašky odpila a odložila na horšie časy. Kysucká záchrana zaberie vždy.. Lahodný koňak však „padol“ už na druhý deň, keď sme sa v tábore stretli s dvoma Slovákmi. Jeden Kysučan (ako ja) a druhý z Trenčína. Obaja fyzicky veľmi

zdatní. Jeden horský záchranár, druhý cez drahokamy (hneď mi napadlo, že mi nejaký na prste chýba). Keď nám popisovali v akom časovom limite a s akou váhou na chrbtoch išli hore, otvárala som oči. Napriek tomu sa im vrchol nepodarilo dosiahnuť. Ako povedali: „Aklimatizáciu neokašleš..!“ V duchu som chytala paniku. Oni, natrénovaní a vyšportovaní mali problém. Preboha a čo my? Oproti nim sme boli úplní začiatočníci, teda aspoň ja. Nejako to vycítili všetci traja a zmenili rétoriku. Nezabudnem na vetu „Ty si Kysučanka, ty to dáš. Janík má pochodený svet, je skúsený. Nemáš sa čoho báť.“ V rozhovore došlo i na to, že nemáme termosku a ani paličky. Bez mihnutia oka nám dali tú svoju. Dokonca presvedčili Janíka, že ísť hore bez paličiek, je totálny nezmysel. A tak Janík zašiel za miestnymi a jednoducho si jedny vypýtal. A oni mu ich bez akejkoľvek zálohy, či náhrady požičali. Verte, i v tomto mali absolútne pravdu.

Spať v stane a ohrievať sa fľaškami čaju, to nie je práve to naj... Foto: J. Buchanec

120

Základný tábor All inclusive... nechýbalo šampanské a ani čokoláda. Foto: J. Buchanec

Kráčať strmo do kopca, v snehu s batohom na chrbte bez paličiek, je ako plávať v mori bez nôh. Oveľa rýchlejšie sa unavíte a vyčerpáte. Bojíš sa? Ostaň doma. Trasu z tábora 1 do ďalšieho, označujú mnohí za najnáročnejšiu. Dôvodom sú trhliny v ľadovci, cez ktoré musíte prejsť. Nie prejsť...ale preskákať! Keď som videla prvú väčšiu trhlinu, stuhla som. Nemala som šancu ju preskočiť. (Ja totiž neviem skákať. Nevyskočím ani na lavičku alebo debnu, a ani do diaľky. Jednoducho mi to nejde). Nastala panika, slzy, triaška...Janík na mňa zakričal: „Odraz sa a skoč!“ Ruky a nohy sa mi triasli strachom. Musela som si to nacvičiť, a tak som skákala z jednej strany na druhú, možno aj takú dobrú hodinku. Ako kamzík v Tatrách. Noc ma desí Výstup do tábora vo výške 5 400 m n. m. začínal o tretej ráno. Všetci ostatní mali so sebou skúsených vodcov, ktorí dokonale poznali terén vo dne i v noci. Ja som

mala Janíka, ktorý skúsenosti síce má, ale v noci to nikdy nešiel a navyše, vždy zablúdi. Jemne som mu naznačovala, aby sme sa ku niekomu pridali, ale odpoveď bola: „Pôjde veľa ľudí. Chodník je vyznačený, nezablúdime.“ Myslíte? Kým sme sa mi pozbierali, všetci už boli preč a Janík pár metrov ako sme vyšli z tábora, zišiel z chodníka. Viete si to predstaviť? Tma ako v rohu. Na cestu mám svietili len naše čelovky a nikde nič, čo by nám ukazovalo kade kráčať. Teraz to nebola panika, ale hnev, ktorý ma celú ovládol. Kráčali sme po pamäti (vtedy oceníte povinné nácviky trasy) s upreným pohľadom na svetielka tam ďaleko hore. Vyzerali ako hviezdy. Stretnutie so smrťou Zrazu ide malá skupinka ľudí so záchranárskymi nosidlami. Napadlo ma, že sa niekomu asi stal úraz. V tom prehovoril Janík: „Nepozeraj sa, nesú mŕtveho.“ Čo urobíte, keď vám toto niekto povie? Samozrejme, že sa pozriete. Nebol to príjemný pohľad. Muž obalený akoby igelitom. Chýbala mu časť ruky. Bol v takej neprirodze121

nej polohe, s rukami hore a mne neustále behalo hlavou, čo sa mu mohlo stať. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bol Japonec, ktorý nezvládol aklimatizáciu a už pred pár dňami vyzeral zle - nedobre. No a choďte ďalej s takýmto pocitom. V 2. tábore sme zotrvali dva dni. Absolvovali sme aklimatizačný výstup do výšky 6 000 m n. m., a keďže sme ešte mali dostatok času, vyšli sme si aj na vrch Razdeľnaja (6 168 m n. m.), ktorý je akousi náhradou v prípade, že sa nedostanete na Pik Lenina. Predsa len, je to šesťtisícovka, a tá sa do portfólia počíta. Rozhodnutie vrátiť sa na samotný začiatok výstupu a potom to „vybúchať“ až na samotný vrchol sa našťastie nekonalo. Bolo priaznivé počasie, tak prečo nepokračovať ďalej. Postupka...1,2,3 a ESO na záver v jednom ťahu. Tadžikistan, Kirgizsko, Pamír – Pik Lenina (7 134 m n. m.) Najedli sme sa, uvarili čaj do zásoby, nastavili budík na 3.00 hod. a pokúsili sa zaspať. Prebudenie nebolo príjemne.

Kráčate spolu ale predsa sami. Foto: J. Buchanec

122

Všade tma a vonku neuveriteľná zima. Na začiatku sme klesali dole a ja som si hovorila: „Preboha!!!! Veď to budeme musieť opäť na konci vyšliapať!“ A potom to začalo...pekne zhurta a prudko. Nado mnou hviezdy, svetielka a pocit, že sa ich môžem dotknúť. Už, už...hovorila som si sama pre seba. A stále nič a nič. Prvý „výšľap“ sme dosiahli za svitania. Postupne sa začínalo otepľovať, i keď používať toto slovo v tejto nadmorskej výške je asi nezmyselné, a ja som si uvedomila, aké máme šťastie. Kráčali sme len v tričku a v „obyčajných nohaviciach“. Žiaden vietor, žiaden mráz, len slnko a modrá obloha. Ako z rozprávky. Pili sme každú chvíľu, „pochutnávali si“ na géloch a v ústach cmúľali hroznový cukor. Bol to taký zvláštny pocit. Už sme vedeli, že to dáme. Lenin nás asi má rád... Posledný úsek preverí vašu mentálnu silu. Dôjdete na rovinku a pred vami sa ocitne jeden jediný väčší vrchol. Myslíte si, že už po toľkých hodinách šliapania, to je už ten pravý. Ale nie, nie...čakajú vás ešte také dobré dve hodinky kráčania po niekoľkých

nepríjemných výhupoch. Pomaly strácate nádej a vo chvíli, keď sa vám zdá, že to už ďalej nepôjde, ho uvidíte. Malý stúpačik, na ktorom vejú vlajky. No a uprostred busta samotného Lenina. Pobozkala som ho na čelo a poďakovala mu. Na oslavu zdolania sme si odbalili snickersky, porobili fotky, pozreli na ostatné štíty a usmiali sa na seba. V tej chvíli si poriadne neuvedomíte, že ste v takej výške. Až pri zdĺhavom a nekonečnom zostupe začnete pociťovať obrovskú eufóriu a radosť. Pamätám si, čo som po návrate z Pik Lenina povedala: „Myslím, že už vyššie nepôjdem. Stačilo mi.“ Za 9 dní sme prešli dvadsaťštyri kilometrov a nastúpali 3 535 metrov (mimo aklimatizačných výstupov). Skutočne som bola v tej chvíli fyzicky a psychicky unavená. Dnes však túžim ísť ešte vyššie. Mať opäť pocit víťazstva.

Odteraz ma Lenin naše srdce. Foto: J. Buchanec

PS: Viete, čo si myslím? Tam „Hore“ ma niekto má rád. A ja mu hovorím ĎAKUJEM. (Alebo som s tou gumičkou vo vlasoch a idulónou niekoho očarila?)

Môj Lenin - bronzový i reálne živý. Foto: J. Buchanec

123

TÚRY ZA POZNÁVANÍM 2019 Ján Šparec, Ľubomír Fekete

Pohlad na Tofanu di Roses (3 225 m n. m.). Foto: P. Štefunda

V roku 2019 členovia Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec s priateľmi uskutočnili niekoľko zaujímavých zahraničných akcií v Európe aj v Afrike. Splav Malého Dunaja a maďarské ferraty. Začali sme netradične. Už v apríli, v čase Veľkonočných sviatkov, sme zorganizovali akciu, ktorej Bacil vnukol názov 3 v jednom, čo znamenalo: Splav Malého Dunaja, jaskyne v okolí Cseszneku v Maďarsku a ferraty v Maďarsku. Celej akcie sa zúčastnilo 9 ľudí. Za dva dni sme postupne splavili časť Malého Dunaja zo Zálesia cez Horný Janíkov do Jelky s dvoma bivakmi pri rieke. V sobotu sme sa presunuli do Maďarska do dedinky Csesznek (leží cca 110 km od Bratislavy medzi Győrom a Balatonom). Celému okoliu dominuje hrad Csesznek. Pod ním na hradnej skale a v rokline je vybudovaných niekoľko ferrát od najľahších A/B, až po najťažšie E. Prevýšenie je cca 70 m 124

a čas lezenia do 45 min, takže za poobedie sme dali takmer všetky. Na záver dňa sme vyšli hore ferratou na hrad, ktorý bol postavený okolo roku 1260 a slúžil na obranu pred Turkami. Zemetrasenie v roku 1810 a následný požiar, zapríčinený bleskom ho značne poškodili. Hrad odvtedy chátral. V súčasnosti na ňom prebiehajú rozsiahle rekonštrukčné práce. Pre verejnosť je celoročne prístupný. Vstupné je 300 HUF. Záverečný deň v Maďarsku bol venovaný prelezeniu neprístupnej jaskyne Ordoglyuk Barlang, cestou naspäť sme sa zastavili v Gabčíkove v plavebných komorách. Maroko, Vysoký Atlas – Džabal Tubkál (4 167 m n. m.) Do Maroka a do pohoria Vysoký Atlas nás zlákalo dobrodružstvo spoznať časť severnej Afriky a jej najvyššiu horu Džabal Tubkál, ktorá svojou výškou vystavuje na obdiv zasnežené svahy a je na skok od mesta Marakéš. Tak hurá do Afriky. V máji

mení na streetfood, množstvo stánkov ponúka chutné marocké jedlá tajin, tradičnú polievku harira, kuskus, misku čerstvo uvarených slimákov a k tomu všade podávajú ich presladený čaj berber whisky, ochutený čerstvou mätou. V Medine, v úzkych uličkách je množstvo obchodov. Obchodníci Vás pozývajú na mätový čaj do svojich obchodov, kde majú tovar od výmyslu sveta - koberce (aj lietajúce), čajníky, kaftany, kožené papuče, nádoby na varené tajiny či neskutočné množstvá korenín. Ceny sú ale nadsadené, treba tvrdo zjednávať až na 1/3 ceny. Náš prvý kontakt s arabským svetom bol silnou zmenou, či skôr šokom. Celý večer sme teda strávili v nočnom Marakéši na námestí s množstvom jedla a pitia (ale len nealko), s krásnym výhľadom na najvyššiu mešitu v meste - Koutubia, vysokú 77 m. Na druhý deň ráno nás v Riade vyzdvihol taxík a odviezol do dedinky Imlil. Po teroristických útokoch je potrebné mať k výstupu na Džabal Tubkál miestneho Ferrata pod hradom Csesznek. Foto: J. Šparec

sme sa všetci piati členovia expedície letecky prepravili na trase Viedeň - Marakéš. Let trval 4 hodiny a po 3-hodinovej colnej kontrole sme nastúpili do taxíka a ubytovali sa v hotelíku typu Riad. Je to typické ubytovanie v úzkych uličkách starého mesta (zvaného medina) s malým vnútorným nádvorím s bazénom, oknami smerujúcimi dovnútra a veľkou terasou na streche, odkiaľ sme po večeroch pozorovali nízko lietajúce dopravné lietadlá. Je pozoruhodné, ako je týmto usporiadaním dosiahnuté ticho vo vnútri riadu napriek hluku v uličkách a na námestí. Riad sa nachádzal blízko hlavného námestia Jamma-el-Fna, ktoré doslova vrie od množstva ľudí, hluku všakovakých hudobných nástrojov. Nájdeme tu aj zaklínačov hadov, cvičené opice, predavačov čerstvého (práve vyšťaveného) pomarančového džúsu, ktorí sa prekrikujú v tom, kto ho má sladší. Večer sa marakéšske námestie pre-

Vrchol Jebel Toubkal (4 167 m n. m.). Foto: P. Štefunda

125

Marakéš - mešita Koutubia. Foto: P. Štefunda

sprievodcu. Toho sme si zariadili už z domu cez email za 110 €/osoba. V cene je zahrnutý taxík tam aj späť, sprievodca, ubytovanie na 1 noc v chate Les Mouflons (3 202 m n. m.) a strava na 2 dni (kŕmili nás asi 6x). Neskôr sme zistili, že stravu nám pripravoval vlastný kuchár a mali sme aj mulicu na vozenie vecí. Cestou ku chate boli 4 kontroly, kde náš sprievodca Ibrahim s našimi pasmi zabezpečoval prechod. Celkovo nám trval presun po úzkom chodníku v krásnej prírode s dvomi zastávkami 5 hodín. V chate sú k dispozícii izby pre cca 40 ľudí. Každý dostane 2 deky, je tam kúpeľňa a na prekvapenie aj 1 európsky záchod, ostatné boli francúzske „drepiace“ toalety. Ráno je budíček o 5.30 h a ešte za tmy začíname výstup s čelovkami. Prekročíme potok a cez suťoviská smerujeme hore. Neskôr pribudne aj firnový sneh, ale mačky si nedávame, chodník je v pohode, stačia nám paličky. Na vrchole sme za 4 hodiny, dáme povinné fotenie, predposlednú ťapku domácej, zvítame sa s krajanmi z Topoľčian 126

a ideme dole do chaty, kde si dáme bohatý obed. Poobede sme zišli s Ibrahimom do Imlilu, kde nás čakal taxík do Marakéša. Štvrtý deň pobytu sme venovali prehliadke mesta a hľadali sme obchod, kde sa dá kúpiť pivo. Z internetu sme sa dozvedeli, že v sieti Carrefour ho majú v obmedzenej ponuke, tak sme sa tam vybrali, ale regály boli prázdne. Dôvod? Ich najväčší sviatok ramadán (aby nemali nutkanie zhrešiť). Teplota na tento deň mala byť až 34⁰C, tak sme sa rozhodli stráviť popoludnie v mestskej botanickej záhrade Jardin Majorelle. Bola vytvorená francúzskym maliarom Majorellom, záhradu charakterizuje vila, ktorá má výraznú kobaltovú sýto modrú farbu a je obklopená fontánami, rybníkmi, palmami a je v nej úctyhodná zbierka vysokých kaktusov. V tejto extravagantnej, kubistickej, na Majorellovo modro nafarbenej budove dnes sídli Islamské múzeum umenia. Večer pri západe Slnka sme navštívili ešte záhrady pri mešite Koutubia. Samotná mešita je prístupná len moslimom. O Ma-

Pohľad na Marmoladu (3 343 m n. m.). Foto: P. Štefunda

roku sa dá povedať, že je perlou prírodných zaujímavostí a tradičnej kultúry na pomedzí západného sveta a orientu a islamu. Dachstein a jeho útroby. V júli sme sa s priateľmi z KST Horovce opäť vrátili pod Dachstein. V piatok poobede sme prešli ferratu Laserer Alpin (C) nad jazerom Gossau See. V sobotu za priaznivého počasia dali Hoher Dachstein (2 996 m n. m.). Niektorí ferratou Johann (E), ostatní normálkou (B) cez ľadovec. V nedeľu sa znova rozpršalo, a tak ferratu Intersport (C/D) s krásnym visutým lanovým rebríkom sme vymenili za kultúrnu návštevu mesta na rieke Salzach - Salzburg. Mesto sa preslávilo okrem ťažby kamennej soli, ktorá bola po dlhé stáročia hlavným príjmom tamojších obyvateľov, aj ako rodisko skladateľa W. A. Mozarta (1756-1791). Všetky múzeá, domy, námestia a čokoládové bary sa stali súčasťou obrovskej pocty božskému Amadeovi. Sladký suvenír z tohto mesta sa volá Mozartove

gule - kombinácia nugátu a marcipánu z čerstvých pistácií a čokolády, kde originál sa dá kúpiť len v Salzburgu na Brodgasse. Cukráreň je neustále plná a obliehaná davmi ľudí. Ďalšou našou zastávkou bol zámok Mirrabell, zapísaný v UNESCO. Zámok dal vybudovať v roku 1606 salzburský arcibiskup pre svoju milenku, s ktorou mal 15 detí. V zámku sa nachádza známa Mramorová sála, najkrajšia svadobná sieň v strednej Európe. Zámok obklopuje nádherná, voľne prístupná záhrada, v ktorej je množstvo kvetov, sôch, zelených tunelov a je z nej krásny pohľad na pevnosť Hohensalzburg, vybudovanú v r. 1077. V centre mesta sme ešte stihli navštíviť Mozartov rodný dom. Nasledovala návšteva Dachsteinských jaskýň. Zvonku je Dachsteinský masív vskutku impozantný, no jeho vnútro za zovňajškom v ničom nezaostáva. Obrovská ľadová jaskyňa, Mamutia jaskyňa a jaskyňa Koppenbrühlerhöhle ponúkajú fascinujúce prírodné divadlo. Tieto jaskyne patria k najväčším jaskynným systémom na svete. 127

n. m.) ferratou Cresta Ovest (B/C) a Tofanu di Rozes (3 225 m n. m.) ferratou Giovanni Lipella (C/D). Ukrajinské Karpaty Začiatkom septembra sme využili voľno cez štátne sviatky, krásne počasie a na pozvanie turistov z Michaloviec sme navštívili ukrajinské Karpaty. Postupne sme vystúpil na Poloninu Runa (1 480 m n. m.), kde sa nachádzajú pozostatky vojenskej raketovej základne (múry hrubé 3 m z liateho betónu), Poloninu Boržava s najvyššími vrcholmi Stij (1 692 m n. m.) a Velikij verch (1 598 m n. m.). Predposledný deň na Ukrajine sme navštívili hrad Uric, pieskovcové skaly Dovbuša a vystúpili na Ostrú horu. Colnica na hranici SK-U funguje ešte starým známym spôsobom, t. j. všetci vystúpiť z autobusu a pešo so všetkou batožinou na colnú kontrolu. Výsledkom bolo 3,5 hodiny strávených na hranici vo Vyšnom Nemeckom.

Na vrchole Tofana di Rosed. Foto: P. Štefunda

Ľadová jaskyňa ponúka počas hodinovej návštevy rôzne tvary ľadových sôch - Dóm kráľa Artuša alebo Ľadový palác. Podlahu Tristanovho dómu tvorí až 25 m hrubá vrstva ľadu. Teplota v nej je -2⁰C a preto sa treba dobre obliecť. Jedna z najväčších jaskýň na svete je Mamutia jaskyňa. Jej meno je odvodené od jej veľkosti. Ide o ohromný labyrint, ktorý poukazuje na nesmiernu silu prírody. Zatiaľ je preskúmaných len 50 km tunelov, ale stále je to len nepatrný zlomok jej skutočnej veľkosti. Benátske Dolomity V auguste sme sa povenovali Dolomitom spoločne s kamarátmi z KST Horovce. Ubytovali sme sa v dedinke Mareson pod Civettou. Postupne sme za 4 dni zdolali troch velikánov - Civettu (3 220 m n. m.) ferratou Tissi (D), Marmoladu (3 343 m 128

Z ferraty Drachenwand (C/D). Foto: P. Štefunda

Na vrchole Drachenwand (1 176 m n. m.). Foto: P. Ĺ tefunda

Jazero Missurina. Foto: P. Ĺ tefunda

129

Abruzzo zo sedla bicykla Vladimír Vyskočáni

Pod nami nové Abruzzo Lido. Foto: A. Antolová

Abruzzo, to je Jadran, mestečká stredoveku, vinice, olivy, palmy, hory a pohoda v uličkách... Sme členovia klubu nadšencov cyklistiky a každý rok spoznávame nové krajiny na biku. Minulý rok to bola Sardínia a teraz voľba padla na, pre nás neznámy, región Abruzzo. Tento rok sme partia v zložení M. Jurečka, P. Macko, E. Macková, D. Bujnáková, L. Bujnák, A. Antolová a samozrejme ja, autor článku. Hotel v letovisku Martinsicu-

ro sa stáva na 7 dní našim base campom. Z neho vyrážame na jednodňové výlety s okruhom cca 80 km. Náš cieľ je spoznať históriu starobylých mestečiek a pamiatok, ako aj malebnosť regiónu viníc a olív. Je jasné, že popritom aj niečo ochutnať a pofotiť. A hlavne poriadne si k nim vyšliapnuť bikom a užiť si aj more. A na úvod? Na mapy cyklotrás, informácie z hotela, Tourist Burro alebo appku zabudnite! Itinerár trás aj s GPS si pripravte doma pri compe. No

Čaká nás stúpanie na Monte Pagano. Foto: A. Antolová

my sme už tu, nad hlavou máme typické azúro a more cez cestu …. poďme na bike. 1. deň: Pohodička popri mori Pred hotelom vedie International Adriatic Cycloroute s pitnými fontánkami. Lemuje pláže letovísk v dĺžke cca 40 km. Je vyhradená cyklistom a chodcom. Vedie drevenými lávkami ponad riečky vtekajúce do Jadranu. Kocháš sa aquamarínom mora, pohodou letovísk a ľudí. Je po sezóne a do 16.00 h je siesta. Trasa je fakt vzorová, ale rovina. My chceme „šliapať“. Odbočujeme na provinčnú cestu („strada provinciale“ -

značenú SP/ PP). Sme vo výške 300 m n. m. a vstupujeme do stredovekej atmosféry pôvodných mestečiek tzv. „alto“. Dnes máme výšvih do Montepagano a Notaresco. Stoja na najvyššom bode. Tehlové renesančné domy, paláce, chrámy, veže a uličky tak úzke, že musíme zosadnúť z biku. A všetko je za hradbami. Okolo iba azúro, vinice a dole more. Ochutnáme svetoznáme Lambrusco aj Montepulciano. Dnes sme prešli 82 km s prevýšením 750 m. 2. deň: Florencia či Mostar ? Dnešný cieľ je Ascolli Piceno. Histó-

Staroveké Ascoli Piceno - historický klenot provincie Marché. Foto: M. Jurečka

ria mesta siaha do rímskej ríše. Trasa vedie popri rieke Tronto. Vedia o nej len miestni (a teraz už aj my). Ponárame sa do tunelu zo šašiny a míňame opustené gazdovstvá. Biela štrková cesta nás vedie do dôb Ríma. Veru také máme pocity po prejdení viaduktu nad riekou. O chvíľu sme na obrovskej mramorovej piazze s rímskymi vilami, renesančnými palácmi, galériami a jasné, že aj kostolmi. Chcete vidieť repliku Ponte Vecchio či Starý most v Mostare? V tomto meste to nájdete a aj všeličo iné. Je tam rímsky amfiteáter, staroveká dedina a katedrála sv.

Františka. Počas sezóny premáva vláčik. Ten prechádza všetkými atrakciami. Na biku sa točíme uličkami, piazzami a pamiatkami Ascolli. Ale to by chcelo aspoň deň. Dáme si 1,5 dňa voľno a „režeme“ do hotela na večeru. Okruh mal 84 km a viedol poľnou cestou a provinčné cesty. Prevýšenie bolo 300 m. 3. deň: 17% stúpanie v meste - je to možné? Pľačkáme sa v mori. No našincovi nedá a po obede nás zopár skáče na biky. 131

Fakt utrpenie alebo strmá Via Dollorosa do Giulianova Alto. Foto: A. Antolová

Cieľ je mestečko Giullianova. Jasné, že alto. SP cesta nás privedie k bráničke, za ktorou fakt prudko stúpa krížová cesta (Via Dolorosa) k starému dominikánskemu opátstvu. Je možno 350 m dlhá s hádam 17% výšvihom. Ocitáme sa na dvore starovekej vily s nádvorím a terasou. Je tam galéria a knižnica. Práve prebieha výstava replík religióznych umelcov stredoveku. Vstup je voľný. No vidieť Tintorretta,Tizzianiho, Giacomelliho a iných. Fakt zážitok. Celé ALTO prejdeme úzkymi uličkami a skončíme na terase s úžasným výhľadom na more. Potom dáme selfie a ideme späť. Cestou obzrieme prístav. Dnes sme prešli 32 km so stúpaním 275 m. 4. deň: Ako chutí Gelatto podľa 200 ročného receptu Dnes ideme do mestečka Grotta Mare-Alto. Adriatic Cycloroute nás vedie pár km letoviskami Martinsicuro, San Benedetto del Tronto, do Grotta Mare. Prístavné mólo dekorujú do travertínu vytesané sochy. Rybári zo svojich „trabocchi“ (visutých plošín) chytajú ryby. Iní sa pečú na slnku. Pofotíme, posedíme, nasajeme atmosféru, ale treba prehodiť „pílu“. Alto je cca 325 m 132

n. m. a má strmé výšvihy. Mesto je vybudované v niekoľkých úrovniach a ponúka parádne výhľady na more z klenbovej terasy. Je teplo. Čo tak si dať „gelato“, legendárnu taliansku zmrzlinu. V uličke nachádzame „gelateriu“. Gelato tu robia podľa 200 ročného receptu.

Uzučké uličky Grotta Mare Alto. Foto: A. Antolová

Sadáme na chladný mramor pri fontáne a vychutnávame zmrzku. Pohoda, čo viac si priať. Iba ak „molto grande gelato“. Ešte omrkneme cintorín osobností Abruzza, kde obdivujeme mramorové hrobky slávnych rodov medzi nimi Marconiovcov. Dnes máme za sebou 56 km a 256 m prevýšenie. 5. deň: Fakultatívny výlet Loretto - pútnické miesto. V Lorette je prenesený rodný dom Márie z Jeruzalema, ako svätá relikvia. Je obstavaný nádhernou bazilikou a kostolmi. Taký vreckový Vatikán. 6. deň: A predsa len sme vrchári Ťahajú nás kopce, výhľady. V posledný deň sú to „ Borgo medievale“ - stredoveké obce. Ako prvý je výšvih do Colonnella. Mesto pripomína „orlie hniezda“ na Sicílii. Nasleduje Controguerra. Keď zbadám značku stúpanie 24%, nedá nám to. Asi 1,9 km v takomto sklone, no dali sme to. Na „piazze“ naberáme vodu. Prechádzame uličky a objavujeme rodný dom matky Mussoliniho. Čaká nás tretie borgo - Ne-

reto. Tu ochutnáme „vera pizza italiana“ a veru chutila nám. Naše tvrdé jadro robí „výšvih“ do štvrtého borga – Tortoreto (227 m n.m.). Páči sa nám, má niekoľko strmých úrovní. Prešli sme azda všetky uzučké uličky všetkých úrovní. Posedeli na lavičkách terás. Videli kostoly s nádhernými freskami vysvätené pápežmi. A ten výhľad! Prejdených 72 km so stúpaním 750 m. Tip na záver. Abruzzo je nádherné. Teraz už vieme. Svoje si tam nájde každý. Či vozí bike či „žiletku“. Dôležité je vhodne zvoliť basecamp, ktorý najviac vyhovuje vašej logistike a vášmu zámeru. Tip: V Abruzzo je cca 5 národných parkov v pohorí Apenín. Asi najkrajší je Monte Sibillini a Gran Sasso. V Monte Sibillini je čarovná trasa bývalou železničkou cez kaňony, tunely a mosty (Amatrice - Norcia). Asi najlepšie je ísť individuálne na backpacking, a absolvovať trasy, ktoré trvajú aj s bivakom 2 – 3 dni. Prespáva sa na chatách, salašoch, či pod hviezdami. Verím, že to nabudúce zaradíme . Arivederci bella Abruzzo.

Fontana de la Sirena - okolo nej viedla väčšina našich tripov. Foto: M. Jurečka

133

Podnebné premeny počas 30 000 rokov Ján Obuch

Fosílne nálezisko 3 hniezd belane tundrovej v jaskyni Šarkanica na Muránskej planine. Foto: J. Obuch

Čo prezradili kosti z jaskýň o zmenách klímy a vplyvu ľudí na prostredie. Médiá strašia zmenou klímy, dôsledkom čoho je otepľovanie. Z prehistorickej perspektívy bola teplejšia klíma pre človeka výhodnejšia. Na konci doby ľadovej pred 10 000 rokmi žilo na Zemi len okolo 10 miliónov ľudí. Od posledného oteplenia počet rýchlo stúpal a zakrátko nás bude 1 000krát viac. To sa muselo odraziť na stave našej planéty. V súvislosti s prirodzenými zmenami klímy a činnosťou človeka sa zmenili rastlinné spoločenstvá, na ktoré boli naviazané špecifické druhy fauny, ako napríklad drobné cicavce. Ich kosti nachádzame v jaskyniach a v skalných previsoch. Z nálezísk, ktoré sa nám podarilo objaviť, môžeme načrtnúť zmeny, ktoré sa na našom území udiali za posledných 30 000 rokov. Medzi najstaršie náleziská patria hniezda sovy belane tundrovej Bubo scandiacus v Belianskych Tatrách. V jaskyni Nový 3 boli kosti z jej potravy 30 000 rokov staré. V nich dominovali druhy hrabošov Microtis gregalis a Chionomys nivalis. Početné boli tiež lumíky Lemmus lemmus, ktoré dnes žijú len na severe Škandinávie. Z najchladnejšieho obdobia pred 24 000 až 27 000 134

rokmi, keď ľadovec siahal od severu až po Tatry, boli kosti v jaskyni Nový 1 a Šarkania diera v Súľovských skalách. Vtedy u nás žili lumíky Dicrostonyx torquatus, ktoré teraz obývajú najchladnejšiu tundru na pobreží Severného ľadového oceána. V jaskyni Šarkanica na Muránskej planine boli objavené tri nad sebou ležiace hniezda belane tundrovej. Kosti z nich boli datované do obdobia pred 18 000 až 21 000 rokmi s mierne teplejším podnebím. V potrave belane tundrovej chýbajú lumíky, ale početnejší je hraboš močiarny Microtus agrestis a hraboš severský Microtus oeconomus, ktoré prežívajú na našom území až do súčasnosti. Objavil sa tam vymretý poddruh piskora, zistený už v jaskyni Nový 3 a nazvaný nemeckým zoológom Helmuthom Schaeferom Sorex araneus novyensis. Bol väčší, než teraz žijúci piskor obyčajný Sorex araneus araneus. Tiež kosti krtov z tohto náleziska majú väčšie rozmery, ako dnešný druh Talpa europaea a vyžadujú si podrobnejší popis. Z vtákov boli najčastejšou korisťou belane tundrovej snehule Lagopus muta a Lagopus lagopus, dnes žijúce v Škandinávii. Nachádzame tu tiež hlucháňa Tetrao urogalus a tetrova Lyrurus tetrix. Svedčia o tom, že v tom období pokrývala naše územie lesotundra.

Po dvoch teplejších výkyvoch podnebia pred 14 000 a 12 000 rokmi došlo k poslednej chladnej perióde zvanej mladší dryas. Z tohto obdobia máme z troch jaskýň Veľkej Fatry nálezy silne rozdrobených kostí. Predpokladáme, že sa jedná o brlohy líšky. Ide o Jaskyňu v Hrdošnej skale v Šípskej Fatre, Suchú jaskyňu č. 3 v Belianskej doline a Bielu jaskyňu v masíve Tlstej. Početnosťou prevláda hraboš snežný Chionomys nivalis, ktorý dnes žije nad pásmom lesa v Tatrách. Pribudol stepný druh chrček Cricetus cricetus. Oteplenie pred 10 000 rokmi prebiehalo pomaly a viaceré chladnomilné druhy ako Microtus gregalis, Dicrostonyx torquatus a Ochotona pusilla mali čas premiestniť sa s ustupujúcou chladnou stepou na východ k Uralu. Prví migranti Homo sapiens dokázali pred 30 000 rokmi vyhubiť svojich príbuzných Homo neandertalensis a pred 20 000 rokmi prišli na rad mamuty a iné veľké cicavce. Poslední lovci odtiahli so stádami sobov na sever. V období atlantika pred 6 000 až 8 000 rokmi vládla teplá a vlhká klíma a celé naše územie až vysoko do hôr pokrývali lesy. Potom nasledovalo suchšie obdobie epiatlantatika a s ním migrácia pastierov spojená s vypaľovaním lesov kvôli rozširovaniu pasienkov pre dobytok. V nížinách a kotlinách hospodárili aj neskôr, ale v horách sa lesy sami regenerovali, kým neprišli ďalšie vlny odlesňovania a s nimi aj sprievodné nelesné druhy drobných cicavcov. O tom, ako vo Veľkej Fatre prebiehali zmeny v ich zložení počas holocénu, nám prezrádzajú nálezy kostí z potravy sovy obyčajnej Strix aluco z jaskýň a skalných previsov v dolinke Havranovo v masíve Tlstej a v okolí Dolného Harmanca. V období boreálu pred 8 000 rokmi ešte prevažujú pleistocénne druhy, ale už sa objavujú lesné druhy ryšavka žltohrdlá Apodemus flavicollis a hrdziak hôrny Myodes glareolus. Posledné zvyšky pleistocénnej fauny prežili obdobie lesného opti-

ma počas atlantika v refúgiách členitého reliéfu. Nachádzame ich ešte v období epiatlantika v jaskyni Krpcovo v Bystrickej doline vo vzorke potravy sovy obyčajnej, datovanej do obdobia pred 4 200 rokmi. Dominovali najmä lesné druhy a v kostiach sa nachádzalo 16 druhov netopierov, ktoré sova lovila v jaskyniach a v skalných puklinách. Pred sprístupnením Harmaneckej jaskyne verejnosti v roku 1950, sedávala sova vo vstupnej sieni Izbica a ulovila 12 druhov netopierov. Potom si našla úkryt mimo jaskyne a netopiere nelovila. V posledných rokoch sa v Izbici znova objavuje mimo obdobia prevádzky jaskyne a opäť loví netopiere zimujúce v jaskyni. V potrave sovy obyčajnej v okolí Dolného Harmanca sme nezaznamenali výraznejšie výkyvy v zastúpení lesných druhov drobných cicavcov do takej miery, ako v masíve Tlstej pri Blatnici. Sonda v previse nad Jaskyňou na Vyhni dokladuje prvý nástup nelesných druhov dôsledkom vypaľovania lesov a pastvy

Zber kostí zo starého hniezda výra v jaskyni Malužinské okno. Foto: P. Holúbek

135

v mladšej doby kamennej (eneolit) pred 4 000 rokmi. Neskôr sa nelesné druhy vyskytovali v období púchovskej kultúry pred 2 000 rokmi a posledný raz pod vplyvom valašskej kolonizácie pred 400 až 100 rokmi. Kosti z posledného obdobia boli nájdené aj v dierach v strope Jaskyne Izabely Textorisovej. V nich bol dominantne zastúpený hraboš poľný Microtus arvalis. V súčasnej potrave sovy obyčajnej z tejto oblasti znova prevažujú lesné druhy drobných cicavcov, kým hraboše prežívajú na nezalesnených suchých južných stráňach Norkovej. Plamienka driemavá Tyto alba žije v blízkosti človeka a loví priamo v obciach a na okolitých poliach. V Turci dnes v jej potrave dominuje hraboš poľný Microtus arvalis (okolo 80 %). V kostole Svätého Štefana kráľa v Žiline sme objavili kosti z jej potravy spred 400 rokov. Vtedy bolo nízke pomerné zastúpenie hraboša poľného (len 27 %) a početnejšie boli druhy hlodavcov: myš domová Mus musculus a štyri druhy ryšaviek rodu Apodemus. Myšovité hlodavce sa živia semenami rastlín a hrabošovité ze-

lenými rastlinami. Polia boli pred 400 rokmi silne zaburinené a myši mali okrem semien burín tiež dlhodobo prístup ku zrnu obilnín, ktoré sa mlátilo až koncom jesene a v zime. Teraz žatva prebehne s pomocou kombajnov za 2 týždne a po podmietke zvyšné obilie na poli vyklíči. Bez burín a hmyzu sú polia sterilné a hraboše sa živia oziminami, repkou a viacročnými krmovinami. Toto je príčinou častejších cyklov ich premnožovania. Podobné zmeny v zložení potravy plamienky driemavej sme zistili aj na východnom Slovensku. Nálezisko potravy v jaskyni pri osade Hatiny na okraji Slovenského krasu bolo datované do obdobia pred 100 rokmi. Pri porovnaní so súčasnou potravou v Košickej kotline nájdeme rozdiel v malom pomernom zastúpení hraboša poľného a dominanciou myšovitých hlodavcov. Pred 100 rokmi tam žila myšovka stepná Sicista trizona a hraboš severský Microtus oeconomus. Podmáčané nivné lúky boli melioráciami odvodnené, preto oba druhy v recentnej dobe na východnom Slovensku neboli zistené.

P. Holúbek a E. Farkašová po zbere kostí v Jaskyni v Hrdošnej skale. Foto: T. Flajs

136

Pohľad na Tlstú a Ostrú z Plešovice. V popredí je hrebeň Norkovej, za ním dolinka Havranovo. Foto: J. Obuch

Zmeny v zložení fauny spôsobené človekom počas posledných 100 rokov môžeme sledovať aj pri výskume potravy výra skalného Bubo bubo. Táto stepná sova nedokáže loviť v lese, preto jej potrava je na Slovensku viazaná na kultúrnu step, udržiavanú človekom. Jeho hniezda sme našli v skalách hlboko v Demänovskej a Jánskej doline a pod Malužinou, kde sa dnes nachádzajú smrekové lesy. V minulosti tu boli holé svahy spásané ovcami a na jar živili výry mláďatá hlavne žabami a drobnými cicavcami. V období socializmu boli strmé svahy delimitované na lesný pôdny fond a zalesnené. Výry hniezdili len na okraji Liptovskej kotliny a skvalitnila sa ich korisť o väčšie druhy, ktoré pribúdali vďaka kolektivizácii poľnohospodárstva. Jednalo sa hlavne o potkany Rattus norvegicus, hryzce Arvicola amphibius, ježe Erinaceus roumanicus, zajace Lepus europaeus, jarabice Perdix perdix a napúšťané bažanty Phasianus colchicus. V dôsledku útlmu živočíšnej výroby počas posledných desaťročí sa potravné podmienky pre výra zhoršili. Zanikajú družstevné dvory na okraji obcí, kde lovili potkany a nevyužívané pasienky zarastajú krovinami a borovicou. Ubudlo aj žiab, kto-

ré bývali pre výra zálohou pri nedostatku inej koristi. Podobné zákonitosti sme zistili aj v ostatných kotlinách severného Slovenska: na Orave, v Turci, v okolí Žiliny a na Považí. Na Plešovici pri Blatnici hniezdili výry stovky rokov a striedali niekoľko hniezd, z ktorých sme vyzbierali kosti z vyše 10 000 kusov koristi. Dnes tam už nehniezdia. Cennejší je však nález hniezda na skale Sokol nad Slovenským Pravnom, datovaný do obdobia pred viac ako 100 rokmi. Vtedy padol na hniezdo veľký balvan a výry museli toto miesto opustiť. Spektrum 30 druhov cicavcov a 40 druhov vtákov dokresľuje obraz o vtedajšom prostredí. Za 100 rokov vymizlo z Turca niekoľko druhov cicavcov, ako napríklad chrček Cricetus cricetus, plch záhradný Eliomys quercinus, alebo ryšavka malooká Apodemus microps. Turiec sa pravidelne vylieval, o čom svedčí veľa druhov vodných vtákov, ale tiež žaba hrabavka škvrnitá Pelobates fuscus, ktorá žila v riečnych naplaveninách. Zostáva nám nadej, že sa poučíme z nášho deštruktívneho pôsobenia na krajinu. Kosti, ktoré dnes zanechávajú sovy na skalách a v jaskyniach, poslúžia ako cenný doklad o našej dobe pre budúce generácie. 137

Pomoransko Branislav Turčina

Jastrzebia Gora - výhľad z útesu. Foto: M. Jurečka

Putovanie za hviezdou Baltské more odjakživa patrí medzi obľúbené dovolenkové destinácie. V súčasnosti, keď sú letá teplejšie, stáva sa atraktívnejším a čoraz viac konkuruje tradičným stredomorským letoviskám. Nielen jantár a hanzovná minulosť, ktorá tomuto regiónu dala nespočetné množstvo nádherných kultúrnych pamiatok, ale aj more, ktoré v lete príjemne osvieži. Pobaltie patrí medzi moje obľúbené dovolenkové ciele, ktoré som už opisoval v predchádzajúcich článkoch. V nich boli spomenuté východné lokality ako pobaltské krajiny, Kaliningradská oblasť, polostrov Hel a hanzovné mesto Gdansk. Cieľom tohto seriálu budú oblasti na západ od Gdansku až po najväčší nemecký ostrov Rujana. Z Ružomberka vyrážame netradične až koncom júla, keď dovolenková sezóna vrcholí. Z cesty E77 odbočujeme pri Krakove na diaľnicu smerom na Katovice, kde sa dostávame do sústavných dopravných zápch spôsobených mýtnicami. Najväčšia však bola pred výjazdom na Čenstochovú, kde kolóna až do Katovíc nás na 500 m zdržala hodinu. Dovolenková migrácia 138

vrcholí, treba si zvykať. Do Lodže prichádzame podvečer a ubytovávame sa v hoteli. Po raňajkách vyrážame ďalej na sever. Baltské more je ešte ďaleko, tak si po ceste, v rámci zastávky, vyrovnáme resty z minulosti a autom parkujeme v stredovekom meste Toruň. Toto mesto na Visle je známe ako rodisko astronóma Mikuláša Kopernika, ktorý sa preslávil heliocentrickou teóriou, že centrom vesmíru nie je Zem, ale slnko. Po zdĺhavom parkovaní vyrážame do historického centra. Rozdiel oproti Lodži je očividný. Oproti „modernistickej“ Lodži je Toruň historickou perlou. Stredoveké tehlové ornamentálne budovy potešia nielen milovníkov histórie, ale aj bežného návštevníka. Po pár fotozáberoch navštevujeme Kopernikov rodný dom, kde sa dnes predávajú suveníry. Najoriginálnejším je toruňský perník. Perník a Kopernik je tu hlavným mottom a sortiment je bohatý. Po pár minútach premýšľania kupujeme klasický okrúhly, plnený slivkovým lekvárom. Chuťovo pripomína náš smolíček, akurát má výraznú korenistú chuť. Okrem toho nám bolo ponúknuté tretinkové perníkové pivo, ale to sme odmietli. Chuť je určite

zaujímavá, ale „pravému jačmeňu“ sa v letnej horúčave nič nevyrovná. Hlad zaháňame v miestnej pirohárni a po pár záberoch z bohatej ponuky nádhernej historickej architektúry mesta pokračujeme ďalej na sever. Približujúc sa po diaľnici ku Gdansku, sme si všimli oproti minulým rokom nové mýtnice. Tento spôsob výberu poplatkov je nepraktický hlavne v priebehu letnej sezóny. Vtedy sa výrazne podieľa na náraste dopravných zápch. Našťastie tu premávka nie je tak hustá ako pri Katoviciach a je relatívne plynulá. To sa však mení, keď odbočujeme smerom na Malbork. To je ďalší dlh z minulých rokov, ktorý bolo treba splatiť. Po ceste k najväčšiemu tehlovému hradu na svete si pri ceste všímame skupinku ľudí, ako oživujú motorkára po nehode a vzápätí počujeme prichádzajúcemu sanitku. Je to pre nás memento, že treba jazdiť opatrne. Po príchode do Malborku máme opäť problém zaparkovať, ale nakoniec sa nám to podarí hneď pri hrade. Hneď kupujeme lístky a kvôli nedostatku času sa vyberáme na individuálnu prehliadku (za príplatok je možné ísť so sprievodcom). Hrad začali stavať v 13. storočí príslušníci Rádu nemeckých rytierov, ktorí ho používali ako hlavné stanovisko pri bojoch proti pohanským Prusom. Hrad bol niekoľkokrát prestavaný a istý čas patril medzi rezidencie poľských kráľov. Odolával mnohým vojnám, počas ktorých bol poškodený. Najviac počas napoleonských vojen. Po ich skončení začala dlhotrvajúca rekonštrukcia. Počas druhej svetovej vojny bol poškodený sovietskou armádou a neskôr sa jeho tehly použili na obnovu historického centra Varšavy. Povojnovú stagnáciu ukončil paradoxne požiar v roku 1959 v dôsledku ktorého sa rozhodlo o urýchlenej rekonštrukcii hlavného hradu, kde v roku 1961 vzniklo hradné múzeum. V roku 1997 bol zapísaný do zoznamu UNESCO. Hrad obsahuje mnoho zaujímavých zbierok od nábytku, textilu, porcelánu, zbraní, obrazov, dokumentov až po stredo-

Jastrzebia Gora - Hviezda severu. Foto: B. Turčina

veké rekonštruované priestory kuchyne, mučiarní, salónov a podobne. Zaujímavé sú veže, ktoré poskytujú pekný výhľad na rovinatú krajinu. Vstup do veží je spoplatnený individuálne, nie je zahrnutý v cene základného vstupného. Opisovať všetky atrakcie hradu je na vlastnú kapitolu. Najväčší tehlový hrad sveta má okrem spomínaných artefaktov svojskú atmosféru, ktorú treba zažiť na vlastnej koži. Zaujímavým bonusom sú historické podujatia, konajúce sa na nádvorí. My sme mali možnosť vidieť stredoveké bojové hry. Prehliadka takého hradu ochudobní návštevníka aj o kalórie, ktoré si môže doplniť v jednom z početných stánkov „v podhradí“. Ponuka rýchleho občerstvenia je bohatá. Okrem tradičných poľských špecialít v podobe zapekanky alebo klobásy, sú tu aj špeciality východných kuchýň. Ja som ochutnal tatárske mäsové pirôžky. Po zakúpení povinných magnetiek pokračujeme „za hviezdou“. Jazda po diaľnici ubieha plynulo pokiaľ sme nenarazili na kolónu. Rozmýš139

Jastrzebia Gora - najsevernejšia pláž Poľska. Foto: M. Jurečka

ľame, či to má na svedomí ďalšia mýtnica alebo práce na ceste. Nakoniec to bola nehoda, našťastie tentokrát sa „ťažko zranilo“ iba auto. Po pár minútach sme pohľadom z diaľky „pozdravili“ gdanské vežičky a obchvatom cez Gdyňu sme sa po pár desiatkach minút ocitli na totálnom severe Poľska. Čas pokročil a bolo treba nájsť ubytovanie. Podarilo sa nám to až na jednej usadlosti pri Wladyslavove. Ubytovanie bolo za dobrú cenu a pohodlné. Po vybalení pokračujeme do Jastrzebej Gory, najsevernejšej obce Poľska. Po príjazde bol problém okrem parkovania aj s čulým turistickým ruchom. Hustá radová zástavba drevených stánkov s ešte bohatším led osvetlením ma nachvíľu vrátilo do Zakopaného. Hlavná atrakcia najsevernejšej obce je jej najsevernejšie miesto, ktoré sa nazýva Hviezda severu. Je to žulový pomník označujúci najsevernejšie miesto krajiny. V skutočnosti sa dá zájsť aj severnejšie. Pomník sa nachádza na útese, z ktorého je nádherný výhľad na Baltské more. Pozdĺž útesu je vybudovaný chodník, ktorý vás privedie na dolnú pieskovú pláž. Severnejšie sa však už dostať u našich severných susedov nedá. 140

Pláž je ideálna na kúpanie v mori, prípadne na prechádzky pozdĺž mora. Po symbolickom kúpaní v mori formou prechádzky s ponorenými nohami po kolená a následnom utekaní pred vlnami, sme sa vybrali spať na hotel. Po ceste sme vyhladli, ale spomínaný zakopanský turistický ruch by znamenal zdržanie, tak sme sa navečerali viac vo vnútrozemí v jednej pizzerii. Reštaurácie sa nachádzajú hlavne pri pobreží. V smere do vnútrozemia masívne ubúdajú. Na to treba brať ohľad, ak chcete ochutnať miestne špeciality. Deň sme zakončili plechovkami piva na izbe a pobrali sa spať. Na druhý deň nás čakalo putovanie po „púšti“. Slowinske duny Na priváte neďaleko Wladyslawova sa prebúdzame do príjemného oblačného rána. Hneď po zbalení vecí smerujeme na západ. Prvým cieľom sú pozostatky nedostavanej jadrovej elektrárne Žarnowiec. Cesta po poľských okreskách ubieha relatívne rýchlo a monotónne. Borovicové lesy striedajú lúky a vresoviská. Asi po hodine prichádzame k jazeru Žarnowiec, kde z jed-

Jazero Žarnowiec. Foto: M. Jurečka

ného móla hľadáme pozostatky rozostavanej elektrárne. Márne. Rovnako sa nám to nedarí ani pomocou mapy. Nakoniec sme dorazili k stráženému objektu, kde sme namiesto elektrárenských budov našli tuctové budovy menších firiem. Objekt nedokončenej jadrovej elektrárne bol z veľkej časti demontovaný, tak sme sa vzhľadom na nabitý program pobrali ďalej. Spomínaná jadrová elektráreň sa začala stavať začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Jej výstavbu zbrzdili najskôr ekonomické problémy krajiny, neskôr aj obavy o bezpečnosť kvôli výbuchu reaktora v Černobyle. Nakoniec bola výstavba elektrárne zastavená a začiatkom deväťdesiatych rokov bolo rozhodnuté o jej likvidácii. Fanúšikovia techniky a energetiky si však prídu na svoje o kúsok ďalej. Na brehu spomínaného jazera, ktoré malo slúžiť na chladenie pretlakových reaktorov sa stalo základom pre prečerpávaciu špičkovú vodnú elektráreň. Hneď na druhom brehu sa nachádza pahorok, pod ktorým je umiestnená budova s turbínami. Od nej do kopca vedú široké zeleno-žlté rúry, ktorými sa v prípade prebytku prečerpáva voda

do hornej nádrže. Turbíny tu v obrátenom režime fungujú ako čerpadlá a sú napájané prebytkom elektriny z elektrickej siete počas prebytku, čím sa sieť stabilizuje. V prípade nedostatku (špičky) sa prečerpaná voda z hornej nádrže pustí a roztáča turbíny, čím dodáva potrebný elektrický prúd späť do hlavnej siete. Funguje to ako vodný akumulátor. Podobné diela sú po celom svete, u nás je najznámejší Čierny Váh. Po pár záberoch sa presúvame po ceste k hornej nádrži. Na kopci je okrem nádrže aj vyhliadková veža Kašubské oko. Jej názov je odvodený od slovanského národa Kašubov obývajúceho prímorské oblasti severne od Gdanska. Výstup na vežu stojí 10 zlotých na osobu a výstup po točivom schodisku nahradí rannú rozcvičku. Štýlová vyhliadková vežička trochu pripomínajúca Vesmírne oko v Seattli poskytuje nádherný výhľad na kašubskú krajinu s neďalekými baltskými plážami. Vo výhľade trošku prekážajú kotevné laná. Po pár záberoch hore a prehliadke obrazov od miestnych umelcov v predsieni, sa presúvame ďalej na západ. Ďalším cieľom je Slovinský národný park. Na úvod treba poznamenať, že so 141

Kašubské oko. Foto: M. Jurečka

Slovincami z bývalej Juhoslávie nemá nič spoločné. Slovinci alebo Severní Slovinci sú po Kašuboch ďalším slovanským národom

Slowinsky národný park UP. Foto: M. Jurečka

142

žijúcim v oblasti. Národný park je známy svojimi pieskovými dunami, ktoré pripomínajú Saharu. Na pobreží Baltského mora sa nachádza mnoho oblastí s pieskovými dunami (Kurská kosa), ale Slovinský národný park ponúka najdlhšiu sieť chodníkov priamo cez duny bez spevneného povrchu. Absenciu raňajok si vynahrádzame desiatou v letovisku Leba, ktoré slúži ako východiskový bod do národného parku. Po klasických párkoch, omelete a krátkej prechádzke po promenáde sa vydávame hľadať duny. Mapu sme opäť nekúpili, turistické značenie nás točilo v kruhu a navigácia tiež. Po pár otočkách sme obehli celé jazero Lebsko a zaparkovali sme v dedinke Kluki. V tejto dedinke obklopenej borovicovým lesom sa nachádza Múzeum slovinskej dediny. Je to malý skanzen pozostávajúcich z hrazdených domčekov. Celá expozícia pozostáva z pár vidieckych dvorov a menších statkov. Vstup bol vzhľadom na prebiehajúce renovácie bezplatný. Pár metrov za dedinou sa nachádza drevené mólo, z ktorého je pekný výhľad na severné brehy, kde pekne kontrastujú pieskové duny so sivou hladinou. Okrem pekného výhľadu si prídu na svoje

Otáčací most v Ustke. Foto: M. Jurečka

aj milovníci prírody, ktorí si môžu vychutnať halofilnú flóru okolia jazera prepletenú malými kanálmi. Škoda, že vyhliadková veža bola uzavretá. Jazero obchádzame zo západnej strany a parkujeme v dedinke Czolpino, ktorá slúži ako západné východisko na duny. Po zaplatení parkovného prechádzame borovicovým lesom po udržiavanom chodníku. Ten sa končí po pár stovkách metrov, kde sa postupne stráca pod pieskom. Po pár krokoch si dávam dolu sandále ako väčšina návštevníkov a pomaly stúpame na prvú dunu. Slnko svieti, vánok príjemne pofukuje a bosé nohy sa zabárajú do jemného bieleho piesku. Dokonalé! Chodník je ohraničený provizórnym lanovým zábradlím, ktoré pekne zapadá do okolitej krajiny. Na každom kroku sa ponúkajú jedinečné pohľady na pieskom zasypanú krajinu. Okrem slnkom zaliatych dún možno obdivovať rastliny, ktoré predstavujú boj života o priestor v nehostinnom prostredí. Veľmi zaujímavé sú presuny piesku dobre pozorovateľné počas vánku. Po pár sto metroch vchádzame opäť do borovicového lesa s tým rozdielom, že povrch

ostáva naďalej pieskový. Majú to na svedomí morské vetry, ktoré presúvajú piesok medzi plážou a dunami. Po pár minútach kľučkovania medzi stromami sa ocitáme na nádhernej pieskovej pláži. Vietor bol už silnejší a chladnejší a more studené. Až na pár otužilcov sa väčšina návštevníkov uspokojila s prechádzkou v morských vlnách siahajúcich po kolená. Slowinsky národný park sa rozkladá na rozlohe 186 km2. Vznikol ako pozostatok morény ľadovca, keď vznikla zátoka, ktorá sa postupne oddelila od mora a zmenila sa na sladkovodnú. Dnes je pozostatkom niekoľko jazier, spomedzi nich je najväčšie Lebské. Vyskytuje sa tu typická halofilná vegetácia podporovaná soľou z morského piesku. Zo živočíchov sa tu hodne vyskytujú čajky, ktoré sú symbolom národného parku a občas sa ukáže aj tuleň. Na toho sme žiaľ nemali šťastie a po dlhej prechádzke sa opäť stáčame do lesa. Chodník mierne stúpa a na vrchole sa nachádza ďalšia atrakcia, morský maják. Pred vchodom sa tvoril dlhý rad a mal som sto chutí ísť ďalej. Miro protestoval, tak sme si počkali. Po pár minútach zasvietila na semafore zelená a zástup 143

Replika lode v Ustke. Foto: M. Jurečka

sa posunul dnu. Po točivom schodisku sa kvôli malému priestoru rad posúval pomaly. Nakoniec na hornom poschodí sa vyberalo vstupné. Nevedeli sme sa s predavačkou lístkov dorozumieť a pochopiť, či nám stačí na vstup už zakúpený lístok do národného parku alebo si kúpiť nový. Nakoniec sme kúpili nový a z terasy sme si vychutnali pohľad na okolitú krajinu. Po pár záberoch sme sa vydali dolu na parkovisko. Po vytrasení piesku, ktorý nám robil spoločnosť až po Štetín, sme hľadali reštauráciu na obedový olovrant. Miestnou špecialitou sú grilované ryby, ktoré sú v ponuke v malých smažiarňach v okolitých dedinkách. My sme si po náročnej túre potrebovali doplniť kalórie a v jednej z reštaurácii sme si dali poľské menu zo žureku a plnených kapustových listov. Ubytovanie sme našli v meste Slupsk, ktoré je najsevernejším väčším poľským mestom. Na druhý deň sa prebúdzame do zamračeného rána sprevádzaného mrholením. Po raňajkách smerujeme do letoviska Ustka. Auto parkujeme v centre a po pe144

šej zóne sa presúvame k moru. Prímorské rybárske mestečko zo 14. storočia je dnes jedným z najnavštevovanejších morských letovísk u našich severných susedov. Po pešej zóne, ktorá slúži ako zlatá ulička lemovaná obchodíkmi so suvenírmi sa presúvame do prístavu. Aj napriek sychravému počasiu pôsobí historické centrum, posiate rybárskymi domčekmi, útulne. V prístave je, okrem repliky historickej drevenej lode, atrakciou otáčací most, ktorý sa v určitých hodinách otvára a dá sa ním dostať na druhú stranu prístavu. Kto má radšej kúpanie v mori musí ísť trochu ďalej, kde je piesková pláž so všetkým, čo k tomu patrí. Kúpanie v mori sa odkladá aj tentoraz kvôli počasiu. Ako cenu útechy máme aspoň výhľad z móla na Baltské more a do prístavu, ktorému dominuje nádherný tehlový maják. Počasie sa nezlepšuje, preto po zakúpení magnetiek nasadáme do auta a vraciame sa do Slupsku, kde sa napojíme na rýchlostnú cestu a pokračujeme ďalej na Kolobrzeg, kde zažijeme dopravné šialenstvo. Štetínsky paprikáš V Slupsku sa opäť napájame na rýchlostnú cestu S6 a po hodine sa ocitáme v Koszaline, kde odbočujeme do letoviska Kolobrzeg. Opravované úseky cesty v kombinácii s faktom, že do letoviska slúži ako príjazd klasická vojvodská cesta, mení pohodovú jazdu na nočnú moru. Pred Kolobrzegom sa vytvára niekoľkokilometrová kolóna. Po vyše hodine prerušovanej jazdy sa konečne ocitáme v meste. Tu sa situácia nezlepšuje, práve naopak. Katastrofálna situácia v centre nás oberá o ďalšie cenné minúty. Nakoniec parkujeme asi kilometer od centra. Kolobrzeg patrí k významným prímorským kúpeľným letoviskám, čo potvrdzuje aj vysoký počet turistov. Počas našej návštevy, keď vrcholila turistická sezóna, bol problém nielen s prejazdom mestom, ale aj s prechádzkou po rušnom centre.

Kolobrzeg - maják. Foto: M. Jurečka

Letné terasy aj reštaurácie boli preplnené, našťastie ponuka bola bohatá. Neskorý obed si dávame v jednej undergroundovej reštaurácii. Menu je v modernom taliansko-poľskom štýle, pivo tradičné, poľské. Po paradajkovej polievke a rezni sa presú-

vame popri riečke Parsenta do prístavu. Prístav v ústí rieky možno považovať za „turistickú štvrť“. Na malej ploche sa koncentrujú hotely, zábavný park a množstvo obchodíkov so suvenírmi. Celkovo pripomína Ustku, len vo väčšom prevedení. Nechýba tu

Trajekt na ostrov Usedom. Foto: M. Jurečka

145

maják, možnosť vychutnať si plavbu na replike drevenej lode. Typická baltská klasika. Po pár záberoch kupujeme povinné magnetky a vraciame sa k autu. Mesto má zaujímavú históriu. Mestské výsady získalo v 13. storočí a bolo členom Hanzy. Obliehal ho aj Napoleon, no neúspešne. Mesto sa ubránilo. To sa stalo inšpiráciou o sto rokov neskôr, keď Tretia ríša prehrávala na všetkých frontoch a na Kolobrzeg sa z východu približovali poľské a sovietske vojská. Bol tu nakrútený propagandistický film z obdobia úspešného odolania napoleonským vojskám, na ktorý boli povolaní aj vojaci zo sovietskeho frontu. Film mal v ťažkej situácii pozdvihnúť morálku nemeckého obyvateľstva, aby sa bránili voči spojeneckým vojskám. Ani vysoké náklady na film, ani dve obete počas nakrúcania nezabránili kapitulácii mesta a ríše celkovo. Po vojne sa Kolobrzeg stal súčasťou Poľska, podobne ako celá oblasť. Za slnečného popoludnia pokračujeme smerom na Štetín. Skúsenosti s hľadaním ubytovania v preplnených letoviskách nás prinútili ubytovať sa mimo centier turistiky. Preto sa ubytovávame v mestečku Goleniow pár kilometrov severne od Štetína. Na recepcii v menšom penzióne sme si vypočuli otrepanú pesničku, že máme šťastie a majú pre nás poslednú izbu. Po ubytovaní si dávame skorú večeru v podobe pikantnej rybacej polievky. Po večeri vyrážame do mesta, kde okrem tehlového kostola, tehlovej radnice, pár hrazdených domčekov niet toho veľa na obdivovanie. Ideálna príležitosť pre ochutnanie miestnej konzervovej legendy. V jednom maloobchodnom reťazci kupujeme štetínsky paprikáš. Tento výživný polotovar patrí podobne ako zapekanka ku gastroreliktom komunizmu, keď vo vtedajšom Poľsku bol nedostatok väčšiny potravín. Jedná sa o pomletú rybu v pikantnej paprikovej omáčke s ryžou. Zvyčajne sa podáva ako nátierka na chlieb. Chuťovo je vynikajúca, preto po prvom balení som si odbehol kú146

piť ešte jeden. Po výdatnej kalorickej bombe, keď sme tráviacim šťavám pomohli pár pohárikmi vodky, sme sa uložili na spánok. Na druhý deň po raňajkách vyrážame do Štetína. S parkovaním tu našťastie nebol problém. Historické centrum mesta, ktoré dalo Rusku cárovnú Katarínu Veľkú, nie je tak majestátne ako Krakov, Gdansk alebo Wroclaw. Čo historickému centru bolo ubraté na veľkosti, to bolo vynahradené na kráse. Okrem renesančného zámku a tehlovej katedrály odporúčam navštíviť námestia s pestrými fasádami zrekonštruovaných budov. Historické centrum počas našej návštevy prechádzalo rekonštrukciou, ulice boli rozkopané, preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Pre vstup do Nemecka sme si vybrali zložitejšiu cestu cez ostrov Usedom. V meste Swinouscie sa naloďujeme na trajekt, ktorý nás cez úžinu za 10 minút prevezie do poľskej časti ostrova. Na poslednej benzínke tankujeme

Raketa V2 v Peenemunde. Foto: M. Jurečka

doplna a onedlho sa s nami na dopravnej značke lúči biela orlica, aby nás hneď na to privítala čierna. Ostrov Usedom je jedným z väčších baltských ostrovov. Je rozdelený medzi Poľsko a Nemecko. Po prvých kilometroch v Nemecku rozmýšľame čo ďalej. Okrem atrakcií nás zaujímajú aj možnosti ubytovania, nakoľko slnko pomaly klesá nad obzor. Z letargie nás náhle vyvedie smerovník k múzeu NDR. Miro prudko dupne na brzdu, v križovatke vycúva a odbočí. Našťastie sme na ceste boli sami. Po pár kilometroch sa ocitáme v múzeu, kde si kupujeme lístky za 7 €. Súdružka predavačka nám vysvetlila, že expozícia pozostáva z troch veľkých miestností po oboch stranách. Spočiatku som bol trochu sklamaný, ale neskôr som bol spokojný. Ponuka artefaktov bola bohatá a na pár desiatok minút som sa vrátil do detstva. Vymenovať exponáty by bolo minimálne na tri kapitoly, preto v skratke uvediem, že sa jednalo o bežne používané veci do domácnosti, hračky, hobby, ale aj pracovné pomôcky, vyznamenania, odevy, zmenšeniny objektov a podobne. Keď sme už boli dobre nostalgicky nabudení, až sa nemecké deti po nás nechápavo pozerali, tak majiteľ a ober-zberateľ zároveň vytiahol najväčší tromf v podobe bohatej zbierky áut a iných vozidiel. Pri návšteve tejto oblasti určite odporúčam múzeum navštíviť. Každý si príde na svoje. Po bohatej nostalgickej nádielke sa presúvame k Peenemünde, kde na nás čaká raketová nádielka. Ako sa približujeme ku kolíske raketového výskumu, s obavami sledujeme intenzívny turistický ruch a rozmýšľame o možnostiach ubytovania. Po pár desiatkach minút parkujeme pred technickým múzeom. Rýchlo bežím do pokladne a pýtam sa, či stíhame ešte prehliadku. Pokladníčka hovorí, že áno, ale v zrýchlenom režime. Platím vstupné 8 € a ako kompenzáciu za zrýchlený režim Miro platiť vstupné nemusí. Opäť výhodný obchod. Celý objekt pozostáva z tepelnej elektrárne vy-

budovanej v medzivojnovom období a exponátov dvoch rakiet V1 a V2. Návšteva elektrárne poteší nielen milovníka techniky, ale ktoréhokoľvek návštevníka. Prechádzať sa pomedzi staré generátory, turbíny, potrubia a hlavne riadiace pulty (na ktorých sme si vyskúšali scénu s AZ 5) s autentickou atmosférou bolo na nezaplatenie. Vnútorná expozícia elektrárne sa nachádza na štyroch poschodiach, vonkajšia pozostáva zo zariadení na prepravu uhlia do pecí elektrárne od násypníkov až po dopravné pásy. Hlavnou atrakciou sú repliky spomínaných rakiet V1 a V2 aj s odpaľovacími zariadeniami. Na tomto mieste Wernher von Braun prvýkrát vyrábal a testoval rakety, ktoré terorizovali počas druhej svetovej vojny Londýn a Rotterdam. Nezabúdal ani na svoj najväčší sen, ktorým boli lety do vesmíru. Ten si splnil po vojne v USA. V múzeu sa však dočítame o mnohých väzňoch, ktorým práve tieto rakety zobrali pri otrockej práci aj ich posledné sny. Po prehliadke technického múzea sa vyberáme hľadať ubytovanie. Ponuka apartmánov je síce bohatá, ale vzhľadom na prenocovanie na jednu noc hľadáme klasický hotel mimo turisticky najexponovanejšej oblasti. Hľadanie nám komplikovali aj dopravné zápchy. Hľadanie ubytovania po mestečkách na ostrove sa skončilo neúspešne, všetko bolo rezervované. Ostrov opúšťame v mestečku Wolgast, kde prechádzame cez obrovský zdvíhací most ponad zátoku. Ubytovanie hľadáme aj v zapadnutých motorestoch, bez úspechu. Nakoniec prichádzame do univerzitného mesta Greifswald. Tu sa nám darí aj nájsť prvé ubytovanie. Jednolôžkové ubytovanie za 120 €. Išiel som sa poradiť s Mirom, ktorý čakal v aute a rozhodli sme sa ísť pozrieť izbu. Medzitým prišiel majiteľ, že cena stúpa na 160 €, lebo sa jedná o poslednú izbu. Za jednolôžkovú izbu, kde je malá posteľ pre dvoch (ako sa priznal recepčný) sa mi to zdalo veľa. Nakoniec Miro našiel hotel, kde nám recepčný ponúkol ubytovanie na 147

veľkom gauči za 80 €. Okamžite sme si tľapli a objednal som raňajky za 14 € na osobu. Sezóna vrcholí a podobne aj cenové hladiny, ale raz za rok, prečo si nedopriať? Po večeri v podobe typického severonemeckého menu v podobe duseného mäsa so zelenými fazuľkami a varených zemiakov, sme takmer okamžite zaspali na veľkom gauči. Na druhý deň nás čakal najväčší nemecký ostrov – Rujana. Na ostrove kriedy a rakytníka Na gauči hotela v Greifswalde sa prebúdzame do pekného rána a hneď ideme na raňajky. Ponuka je bohatá a v spoločnosti ostatných hostí, prevažne z radov penzistov, plánujeme program dňa. Po zbalení sa vychádzame na rýchlu prehliadku mesta. Krátko po ôsmej hodine pôsobí univerzitné mesto ospalým dojmom, čo poskytuje vynikajúce podmienky pre fotenie nádherných historických budov bez zbytočne prehnaného komparzu turistov v hľadáčiku zrkadlovky. Greifswald je hanzovné mesto s bohatou históriou. Preslávila ho najmä univerzita založená v 15. storočí, ktorá patrí medzi najstaršie univerzity sveta. Po pár zá-

Chodník popod útesy v Arkone. Foto: M. Jurečka

148

beroch sa presúvame k Stralsundu, odkiaľ sa chceme po trojkilometrovom visutom moste dostať na najväčší nemecký ostrov Rujana. Aby sme toho videli viac, tak sme sa na poslednú chvíľu rozhodli pre vstup na ostrov použiť trajekt z prístavu Stahlbrode. Po príjazde na miesto sme sa hneď nalodili a za 10 € (2 osoby + auto) sme si mohli vychutnávať okolité pobrežie. Pohľad z mora na okolité ostrovy bol úchvatný, stál za to. Asi po desiatich minútach prichádzame do prístavu Glewitz na Rujane. Hneď po vylodení pokračujeme krížom cez ostrov na sever do Jasmundského národného parku. Prejazd cez ostrov bol príjemný. Malé dedinky a mestečká, obklopené drobnými políčkami pôsobili komorným a útulným dojmom. Dokonalé miesto pre relax a pastva pre oči. Asi po hodine parkujeme v dedine Hagen na parkovisku a kupujeme lístok do národného parku. Ten okrem samotného vstupu zahŕňa aj obojsmerný lístok na autobus z parkoviska k atrakciám. Týmto spôsobom sa správa národného parku snaží obmedziť pohyb áut na úzkych cestách a ohrozeniu ekosystému. Jazda autobusom trvá asi 10 minút

Greifswald prístav. Foto: M. Jurečka

jazdy cez hustý les. Hneď na parkovisku Königstuhl sa nachádza budova správy parku, ktorá slúži aj ako infocentrum a predajňa suvenírov. My sa hneď vyberáme k legendárnym kriedovým útesom, ktoré sú považované za najväčšiu atrakciu ostrova. Turistický ruch je síce čulý, ale tlačenica ako v poľských Tatrách alebo Slovenskom raji tu nehrozí. Hneď za prvými stromami sa nachádzajú nádherné biele útesy, ktoré pekne kontrastujú so zeleným spektrom lesa a modrými odtieňmi mora pod nimi. Pre ich obdivovanie je tu vytvorených mnoho vyhliadkových miest, ktoré okrem nádherných výhľadov poskytujú aj bezpečnosť pre návštevníkov. Krieda nazývaná aj bielym zlatom Rujany, patrí medzi mäkké horniny, ktoré ľahko podliehajú erózii a hrozí ich zosuv. Posledný známy nastal v roku 2011, pri ktorom prišli o život dve osoby, preto treba byť opatrný. Táto tragická udalosť mala za následok, že prechádzky po kriedovom pobreží sú kvôli riziku zosuvu zakázané a útesy je možno fotiť len zo spomínaných vyhliadkových plošín. Poludnie sa blíži a v informačnom centre si okrem kúpy magnetiek všímame aj gastrosuvenír

v podobe výrobkov z rakytníka. Rakytník je ker s oranžovým ovocím, ktoré chuťovo pripomína citrusy, preto ho zvyknú nazývať aj pomarančom severu. Domáci vedia z neho vykúzliť rôzne dobroty v podobe likéru, lekváru, ovocných štiav, ale aj cukríkov a lízatiek. To treba pri návšteve Rujany určite ochutnať. Po pár záberoch nasadáme na autobus, ktorý jazdí asi v dvadsaťminútových intervaloch a vraciame sa na parkovisko. Tam si dávame obed. V poľnej kuchyni si za 4 € kupujeme hustú hrachovú kašu s chrumkavou špekačkou. Kašu sme zjedli ako predjedlo a špekačku sme dojedli s chlebom a horčicou, samozrejme budyšínskou. Po obede sa presúvame kúsok ďalej na sever k najsevernejšiemu bodu Rujany – mysu Arkona. Po príjazde do Putgartenu opäť parkujeme na zbernom parkovisku a kupujeme si obojsmerný lístok na turistický cestný vláčik, ktorý nás po asi desiatich minútach priviezol k mysu. Arkona patrí medzi najikonickejšie miesta ostrova. Nachádzajú sa tu dva majáky, ktoré nechýbajú na žiadnom prospekte o Rujane. Pod nimi sa nachádza „turistická osada“ pozostáva149

Parný vláčik na Rujane. Foto: M. Jurečka

júca zo stánkov so suvenírmi, občerstvením, ale aj umelecké dielne, kde si môžeme pozrieť majstrov šperkárov a rezbárov pri práci. Milovníci nedávnej histórie si prídu na svoje vo vojenských bunkroch patriacich východonemeckej armáde. My sme mali smolu, opäť sme nestihli otváracie hodiny. Milovníci dávnejšej a slovanskej histórie sa môžu pokochať drevenými sochami pohanských bohov. Arkona patrila v minulosti medzi najvýznamnejšie slovanské pohanské miesta, pri ktorých sa jednotlivé kmene stretávali a vykonávali náboženské obrady aj s obetovaním. Problémy so zosuvmi kriedovej horniny majú aj tu za následok uzatvorenia miesta. Ako cena útechy slúži pekný výhľad na sochy aj spoza plota. Našťastie chodníky pozdĺž pobrežia v tejto oblasti nie sú uzavreté, preto sme mali výbornú príležitosť dopriať si prechádzku popri pobreží. Chodník vedie pozdĺž útesov na západ, kde si možno vychutnať pohľad na more na oficiálnych aj neoficiálnych vyhliadkach. Hlavne pri tých neoficiálnych treba zvýšiť opatrnosť. Po pár sto metroch sa ocitáme na najväčšej vyhliadkovej plošine, z ktorej vedie spevnený 150

chodník dolu na pobrežie. Tu trochu dostávam dejavu z Hviezdy severu v Poľsku, akurát pláž namiesto piesku tvorí jemný kriedový a kamenistý štrk. Plážovou atrakciou je obrovský blúdivý žulový balvan Siebenschneiderstein, ktorý je pozostatkom doby ľadovej a je považovaný za najsevernejšie miesto bývalej NDR. Na prechádzku popod kriedové útesy už nebol čas. Pod majákom si dávame pivo a turistickým vláčikom sa vraciame na parkovisko. Tak kupujem dva balíky rakytníkových cukríkov krížom cez ostrov sa vraciame na kontinent. Jazda ubieha pomerne rýchlo, pretože cez ostrov vedie moderný dopravný koridor spájajúci pomocou trajektových liniek Nemecko so Škandináviou. Obzvlášť úchvatná jazda je cez spomínaný visutý most, z ktorého sa naskytajú nádherné panorámy na Stralsund. Po príjazde do Stralsundu rozmýšľame nad ubytovaním a po skúsenostiach zo včerajšieho večera, veľa dôvodu na optimizmus nebolo. Napriek tomu sme si nenechali pokaziť neskoré popoludnie a vybrali sme sa do centra. Uchvátila ma bohatá zástavbu historických budov. Na

rozdiel od Greifswaldu je zástavba bohatšia, podobne aj turistický ruch už nebol tak ospalý. Po príchode na hlavné námestie si objednávame skorú večeru v jednej z letných terás. Snažíme sa objednať si dačo miestne, ale gastronómia napreduje tiež a kuchári preberajú cudzie vplyvy. Výber padá na zemiakovú polievku so sušenými jablkami a ako druhý chod kyslého sleďa (Bismarckherring) s tzatzikmi. V tomto prípade išlo o dobrú modifikáciu miestnej kuchyne. Počas čakania na druhý chod som sa snažil rezervovať izbu v neďalekom hoteli, avšak bezúspešne. Nakoniec som sa rozhodol zavolať na recepciu a dohodol som sa priamo. Samozrejme ako vždy bola voľná už iba jedna izba. Navyše sa recepcia zatvárala asi o polhodinu, našťastie recepčný bol ochotný na nás tú ďalšiu počkať, za čo mu ďakujem. Okrem vybavovania ubytovania som mal čas medzi chodmi využiť na obdivovanie miestnej gotickej architektúry. Medzi klenoty patrí tehlová radnica s nádhernou fasádou. Je tu aj mnoho gotických kostolov. Z nich vynikajú Kostol sv. Jakuba, Kostol sv. Mikuláša s nádherným portálom a Kostol Panny Márie. Jeho 151 m vysoká veža bola v období 1549 – 1647 najvyššou stavbou sveta. Avšak po pár úderoch bleskov bola nakoniec prestavaná, dnes má úctyhodných 104 metrov. Celé historické centrum Stralsundu je dnes zapísané v zozname UNESCO. Po večeri sa ponáhľame do hotela, kde našťastie recepčný svoj sľub dodržal a ubytoval nás. Cena 110 €/noc. Pri vybavovaní formalít zopakoval, že máme šťastie, lebo jeden hosť zrušil rezerváciu tesne pred mojim telefonátom. Recepčný nemohol vedieť, že ten niekto som bol ja, keď mi došla trpezlivosť s rezervačným systémom. Aj keď bol večer, tak vonku bolo horúco. Tak som išiel do neďalekého obchodu kúpiť pivá. Tie mali vyšší podiel alkoholu. V kombinácii s horúčavou sme si s Mirom uvedomenili, že sme v bývalej NDR. Hneď na to z našej izby zneli budovateľské pesničky, čo

ráno s úsmevom ocenili naši susedia. Po raňajkách sa vraciame na Rujanu. Ešte nám ostáva posledná atrakcia, ostrovná železnička. V osemdesiatych rokoch 19. storočia bola na Rujane vybudovaná sieť úzkorozchodnej železničky Rügner Bäderbahn, ktorá, okrem zásobovania mestečiek, slúžila aj na prevoz turistov. Dodnes sa zachovala 24 km dlhá trať medzi dedinou Putbus a prístavným mestečkom Göhren, kde sme mali namierené. V miestnej staničke som si urobil pár záberov posunu parnej lokomotívy. Myšlienku previezť sa v nádherných zelených vagónoch som vzhľadom na preplnený vlak a skrátenú jazdu kvôli rekonštrukcii trate zamietol. Namiesto toho sme zamierili na pláž. Ešte sa nám nepodarilo okúpať v mori. Počasie bolo ideálne a more vynikajúce. V poslednej dobe Baltské more čoraz viac konkuruje Stredozemiu. Ani počas turistickej sezóny nie sú tunajšie pláže preplnené (aspoň som nemal skúsenosť) a služby sú kvalitné za prijateľnú cenu. Po pár záberoch z móla na letovisko nasadáme do auta a opäť sa vraciame na kontinent a odtiaľ cez Poľsko domov. Pomoransko ako turistická destinácia ma veľmi oslovila a odporúčam ju navštíviť. Sedem dní je na precestovanie celej oblasti málo. Napriek snahe sa nám nepodarilo navštíviť všetky atrakcie ako napríklad hanzovné mesto Rostock. Niekedy menej znamená viac, preto netreba za každú cenu precestovať celú oblasť, ale si vychutnávať jednotlivé atrakcie naplno. Aspoň mám dôvod vrátiť sa. Lokalitu odporúčam navštíviť podľa možnosti mimo sezónu, prípadne si vopred zjednať ubytovanie. Hlavne v pobrežných oblastiach je problém, ako sme sa mohli presvedčiť. Okrem toho sa treba vyzbrojiť trpezlivosťou na cestách kvôli kolónam. Ale to je problém každej turistickej oblasti počas sezóny. Napriek tomu Pomoransko má každému čo ponúknuť a dúfam, že články z tejto série budú inšpiráciou pre návštevu tohto zaujímavého miesta. 151

Opis histórie lyžovania na Vrútkach Ľubomír Bernát

Začiatky lyžovania v Turci Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní potreboval rozvíjajúci sa uhorský priemysel pre ďalší rozvoj kvalitnú dopravnú sieť na dovoz uhlia a tranzit tovaru. Železničná sieť umožňovala zvýšenie aj osobnej dopravy. Zvýšila sa dostupnosť regiónov Horného Uhorska, a tým aj návštevnosť územia terajšieho Slovenska. Najčastejšie boli vyhľadávané Kremnické vrchy, Malá Fatra a neskôr Tatry. Prvopočiatky lyžovania boli skôr zimnou turistikou, teda chodenie na lyžiach vo voľnej prírode. Prvé správy o lyžiaroch sa objavujú v Uhorskom karpatskom spolku, Maďarskom turistickom spolku, spolku Karpathenverein a v Budapeštianskom lyžiarskom klube. Tieto organizácie užívali jestvujúce poľovnícke chaty aj v zime. Jednalo sa predovšetkým o majetných ľudí, ktorí si mohli dovoliť zakúpiť materiál pre najnovšie módne športy. V Malej Fatre boli častými návštevníkmi na Révayovej poľovníckej chate v Snilovskom sedle lyžiari budapeštianskeho ski klubu. Turanci im robili nosičov na vynášanie zásob a hostia im predvádzali a požičiavali lyže. Jedným z najšikovnejších bol údajne M. Zimen (neskorší chatár na Magure). Neskoršie túto chatku využíval aj Karpathenverein. Majláthovu chatku pod Kriváňom využívali lyžiari Považskej sekcie UKS. V tom čase už používali lyže aj vyššie postavení úradníci zo Železničných opravovní vo Vrútkach Früwirth, Posewitz a lekár Szolárik. Využívali ich na zimné prechádzky na Šiarnu, Osikovo, Podstráne. Reichlovu chatku pre pastierov užívali martinskí lyžiari – Markovitz, Slavkovský, Zorkócy, Kavalír, Petrikovich... Organizovanie športu začínalo v uhorských 152

spolkoch. V roku 1892 bola založená Turčianska sekcia Maďarského turistického spolku, nebola však činná a zanikla. Rozvoju lyžovania na našom území napomáhali lyžiarske kurzy lyžovania v c.k. armáde. Prvý takýto kurz bol na Štrbskom plese už r. 1899, ďalšie v rokoch 1905, 1915 a ďalších rokoch. Účasť Vrútočanov nám nie je známa, ale pri tak veľkých počtoch frekventantov nie je vylúčená. V marci 1909 bol vo Vrútkach založený Ruttkay Torna Club (RTC). Svoju činnosť zameral na atletiku, zápasenie, futbal a turistiku, ale aj na kultúrne podujatia. Je známe, že členovia Völpel, Kvanduk a Zboran, tiež používali lyže. Bartolomej Kvanduk (pochádzal z Tatier, bol študentom učiteľského ústavu, padol v r.1915 pri rum. hra-

Bartolomej Kvanduk

Kópia 1. písomnej zmienky zo zápisnice Ruttkai Torna Club z 15. mája 1909.

niciach) doniesol lyže z Tatier. Ďalším známym držiteľom a užívateľom lyží v tomto období bol Ján Bízik (1892-1973) neskôr futbalový rozhodca, ktorý zakúpil za 50 korún lyže s remenným viazaním a jednou dlhou palicou. Svetová vojna spôsobila rozpad monarchie, ale pre Slovákov to znamenalo uvoľnenie spod maďarizácie a vytvorenie nového štátu, kde mali mať rovnoprávne postavenie. Hneď v marci roku 1919 vznikla vo Vrútkach telovýchovná organizácia Sokol, ktorá sa šírila z českých zemí. Táto organizácia ťažila zo skúseností v Čechách a bola veľmi aktívna aj v organizovaní rôznych športových súťaží. Aj na Vrútkach organizoval Sokol v roku 1920 jedny z prvých lyžiarskych pretekov, a to beh ulicami mesta spolu s propagáciou skijöringu. A tak prvých lyžiarskych pretekárov poznáme práve zo Sokola- Juráš, Korda, Zachar, Korman, Záborský. V júli 1919 vznikla z RTC jedna

z prvých robotníckych telovýchovných jednôt na Slovensku RTJ Vrútky (Ruttkai Munkás Testedzö Egyesület - MTE). Aj v tejto organizácii boli známi lyžiari – Hirth, Časár, Zvarík, Prokša, Ruttkayová, Sekerka, Sucháč a už spomínaný Bízik. Medzivojnové spolky a kluby vo Vrútkach V tomto období sa organizačná činnosť športovcov trieštila v aktivitách rôznych klubov. Na Vrútkach pôsobila od júla 1922 ŠK Vrútky (Steffel, Poriesz, Sluka, Slafkovský, Toth, Tašner, Mišík, Lamoš, Vilhan...), od r.1923 Rudá Hviezda premenovaním z RTJ (Barabáš, Šťastný, Lehman, Hirth, Šolc, Koreň). V roku 1923 vznikol lyžiarsky krúžok pri Sokol Martin, v ktorom pôsobili okrem lyžiarov – turistov Počtárika, Beranovského, Flocha aj vrútockí lyžiari – Cerjan, Vajda, Janáková. Veľký prínos pre rozvoj turistiky 153

Vrútky: Dionýz Lamoš.

Karol Cerjan

154

a lyžovania prinieslo založenie celoštátnej organizácie československých turistov. Vo Vrútkach bol KČST založený v roku 1924. Do programu si schválil výstavbu turistických chát a útulní za účelom celoročného využívania našich hôr. KČST Vrútky takto vybudoval útulňu na Kľačianskej Magure (1927). KČST Martin vybudoval chatu na Martinských holiach (1932) a opravil Reichlovu chatku (1921). KČST Sučany vybudovali chatku na Meškalke (1931) a žilinský odbor KČST vybudoval chatu Pod Chlebom (1930) a na Plešeli (1937). Vo vrútockom klube sa sústredili aj lyžiari Vajda, Tašner, Lamoš, Vilhan, Telehanič, Toth, Hirth, Ruttkayová, Cagan, Vojtaššák a Mišík. Vo Vrútkach, v priestoroch robotníckeho domu pôsobila aj Fatranská župa KČST. Toto obdobie môžeme ešte stále radiť do počiatkov lyžovania. Lyžiari sa nedelili na bežcov, skokanov alebo zjazdárov. Taktiež lyže sa používali rovnaké – celodrevené, vyrobené domácimi stolárskymi majstrami, alebo zakúpené výrobky od renomovaných majstrov. Viazania sa delili na tvrdé (Bilgeri, Zdarsky) a severské mäkké viazania (Huitfeldt). Prevažovala nórska škola s dvoma palicami, jedna palica sa využívala na strmších svahoch v Tatrách. Ako topánky sa používali pracovné bagandže alebo čižmy. Oblečenie bolo: zimná bavlnená bielizeň, flanelové košele, vlnené svetre, súkenné nohavice a kabát. Na pokrývku hlavy slúžil klobúk, baranica, čiapka súkenná. Rukavice boli samozrejmosťou. V pretekoch sa hodnotil bežecký čas, dĺžka skoku a krasojazda spolu ako kombinácia. Činnosť klubov vo Vrútkach počas vojny V robotníckom dome vo Vrútkach sa 7. marca 1939 konalo ustanovujúce valné zhromaždenie KSTL Vrútky. Zlúčením KČST a Sokola vznikol jeden z najvýznamnejších klubov lyžovania v histórii. Nastal nárast registrovaných pretekárov. V klube sa sústredili lyžiari -Vilhan, Hirth, Zimen, Tóth, Holiga, Lúčanská, Vajda, Zboran, Major, Škovira.

Ladislav Tesár

V alpskom lyžovaní sa výrazne menila technika, najmä dôsledkom nového lankového viazania. Pre zmeny smeru jazdy sa vyžívali znožné švihy tzv. kristiánia. Pretekanie sa rozdelilo na skoky, bežecké a zjazdové disciplíny. Doposiaľ neboli k dispozícii žiadne dopravné zariadenia pre lyžiarov. Do terénu, čiže na svah, sa dalo dostať len peši. Vrútočania chodili lyžovať na Maguru a na Minčol, kde skupinu okolo Škoviru (Géczy, Daubner) volali „Minčolskí jazdci“. Na Piatrovú chodili lyžovať členovia Lyžiarskeho odboru – Ruttkay, Holko, Pollák, Sekerka, Tesár, Pauko, Paulíny a Vajda. V roku 1940 vznikol oddiel armádnych pretekárov, ktorého lyžiarsky odbor (pod vedením Kukliša) bol jeho súčasťou a frekventanti štátnej vojenskej reálky v Martine boli dorastencami. (Z Vrútočanov boli do OAP zaradení pravdepodobne Papp a K. Ruttkay). V októbri 1944 boli vypálené všetky turistické chaty v Malej Fatre. Povojnové obdobie Po ukončení II. svetovej vojny si lyžovanie udržalo popularitu medzi športami. 155

J. Šťastný, V. Bágel, J. Chalúpka

Činnosť obnovil Sokol a včlenil do organizácie aj KSTL (1949). Jednou z hlavných úloh bolo obnovenie vypálených chát a útulní. Obnovené boli chaty - Pod Chlebom, na Magure, na Martinských holiach a na Plešeli. Neobnovili sa - chata na Meškalke, Halašova útulňa, Révayova chata, Majláthova chata a súkromné chaty (Flochova a Bagarova). V krátkom období od r. 1953 do 1957 boli lyžiari organizovaní v DŠO Železničiar Vrútky. V r. 1957 vznikla Telovýchovná jednota Lokomotíva Vrútky (Šimo, Jaššík, Markovič...), v ktorej pôsobil oddiel lyžovania (Steffel, Barabáš, Vajda, Tesár, Špoc, Veterník, Chromčík...). Lyžiarsky oddiel svoju činnosť zameral na zjazdové lyžovanie v stredisku na Kľačianskej Magure a na Piatrovej. Od roku 1950 oddiel na Magure pravidelne organizoval veľmi obľúbené preteky v obr. slalome „o Pohár Malej Fatry“, ktorých sa zúčastňovala elita najúspešnejších slovenských pretekárov (Krajňákovci, Šoltýs, Kra156

sula, Šľachta, Daňová, Rychvalská a iní). Na Piatrovej sa organizovali preteky učňovskej mládeže, memoriál Karvaša-Blahovca, škôl v rámci ŠHM a preteky železničiarskych TJ. Na Magure bol v r. 1955 postavený lyžiarsky vlek TURDUS (nikdy nebol skolaudovaný). Bola to náhrada za projekčne a finančne pripravenú výstavbu sedačkovej lanovky (presunom lanovky z Pustevny). Na viac etáp sa postupne vybudovala chata LO na Dlhej lúke. Na Piatrovej bol v roku 1960 postavený prvý vlek VL 200, v roku 1968 druhý vlek (Chrudim 1000), chatka pre obsluhu vleku typu Orava a osvetlenie hlavného svahu. Vlekárov vykonávali Rudolf Vajda a Mariena Majerčíková. Mesto poskytlo dotáciu aj na umelú lyžiarsku plochu, bola zakúpená, ale sa z neznámych dôvodov nezrealizovala. Piatrová bola najlepším prímestským lyžiarskym strediskom, nakoľko bola prístupná autobusmi MHD. V období rokov 1950 až 1960 mal LO od 35 do 45 členov, z toho bolo 14 aktívnych

pretekárov, 17 vyškolených rozhodcov, 2 trénerov a 2 cvičiteľov. Predsedami oddielu boli Hirth, Vajda, Steffel. Úspešnými pretekármi boli I. Šťastný (vlastnil ako prvý lyže s kovovými hranami), L. Budz, J. Midžiak, Zicho, N. Sekáčová, T. Zboran a M. Kamenár. Dorastenci starší - Ulbrycht, M. Darula, M. Greisiger, mladší dorastenci - Bednár, Kysela, M. Gašpar, P. Strnisko, S. Novák a junior F. Bízik a žiaci - I. Šmárik a M. Uríček. Trénerom mládeže bol Ivan Ruttkay. Lyžiarsky oddiel sa venoval rozširovaniu pretekárskej základne. Na schôdzach premietali filmy o lyžovaní, učili sa o údržbe a servisu výstroje. Emil Hirth predvádzal svoju zbierku dobových lyží. Obdobie 60-tych rokov V októbri 1961 vznikla okresná základňa lyžovania - Spartak Martin (vedúci L. Budz), do ktorej sa sústredili vybraní lyžiari jednotlivých TJ okresu (z Vrútok -Bartsch, Strnisko, Horváth, Novák, Švaňa, Lettrich, Král, Bízik, Malovecký). Významná zmena kvality súťažného zjazdového lyžovania nastala po roku 1962, kedy na podnet lyžiarskych klubov Turca vznikla súťaž mládežníckych družstiev severoslovenskej oblasti tzv. „Martinská výzva“. Do súťaže sa najprv zapojili TJ Spartak Martin, Lokomotíva Vrútky, Závažná Poruba, Dynamo NT, Iskra Čadca, neskôr sa zapojili Baník Handlová a Ružomberok. Táto súťaž bola podnetná pre vznik najlepšej lyžiarskej súťaže družstiev - ligy mládeže, do ktorej už bola zapojená aj Žilina, Istebné a Brezno. V období od 1956 nepretržite až do 1970 bol predsedom LO Vrútky Ernest Steffel. Po vytvorení okresnej základne TJ Spartak Martin, pretekárske družstvo Lokomotívy Vrútky tvorili Bartsch, Žák, Bízik, Greisiger, Darula, Gašpar, Hulín, Dudášová, Líšková, Novák, Malovecký, Lettrich, Král, Vaňko a Jurčík. Starší dorastenci S. Barabáš, S. Móric, P. Strnisko a V. Michnáč. Mladší dorast Bukvaj. Starší žiaci P. Fencík, H. Síkorová, M. Stefflová, L. Andok, P. Cerjan a M.

Šugár. Mladší žiaci M. Markovič, F. Barabáš, P. Kašuba, K. Bottoš, V. Hubený, J. Štritz, Záthurecký, Šútovec, E. Síkorová, I. Kotala, Koza, Ľ. Kováč, S. Markovič a M. Šandrik. Družstvá a jednotliví pretekári sa umiestňovali na popredných miestach v súťaži. Pretekár Stanislav Novák bol zaradený do reprezentačného výberu ČSSR. Trénerstvo žiakov prevzal F. Barabáš st. (mal veľké skúsenosti z výuky lyžovania ako inštruktor na Smrekovici) po Ľudovítovi Budzovi, ktorý vykonával trénera základne. Zmeny boli aj v orgánoch TJ, kde v roku 1965 odišiel z postu predsedu Ing. Šimo, s ktorým bola dobrá spolupráca. V tom čase sa realizovali práce na výstavbe vleku na Magure. V roku 1966 doplnil rady trénerov M. Gašpar (tréner III.tr). V období 1966-1968 mal lyžiarsky oddiel (52 až 65 členov) najväčšie problémy so zabezpečením výstroje pre pretekárov, kde vykazovali veľké rozdiely vo vybavení jednotlivcov. Niektorí pretekári súťažili ešte na drevených lyžiach bez hrán so šnurovací-

S. Móric

157

mi koženými topánkami a niektorí už vlastnili lyže s umelou skĺznicou so zapustenými hranami a namontovaným bezpečnostným viazaním a vysokými klipsňovými lyžiarkami. Družstvá v kategóriách sa postupne menili v uvedenom období podľa pribúdajúceho veku. Pretekárske družstvá sa menili len vďaka veku, odchodom starších pretekárov a príchodom nových žiakov (Šímová, Kostolná, Bernát, Šimo, Kostolný, Jankovič) a dorastencov (Lepeta, Vojtko). Tréneri boli F. Barabáš a M. Gašpar. V roku 1969 sa trénerovi dorastu M. Gašparovi podarilo vybaviť od zväzu prídel 4 ks zahraničných lyží značky Kneissl a Fischer. Družstvo až do roku 1971 tvorili M. Markovič, I. Kotala, F. Barabáš, Ľ. Kováč st., M. Šandrik, Ľ. Bernát, P. Lepeta, J. Vojtko, J. Jankovič, E. Síkorová a M. Stefflová. Pretekár M. Markovič bol zaradený do širšieho výberu reprezentácie. Výchovu žiactva prevzali D. Polonec s pomocníkom V. Golierom. Družstvo tvorili M. Bobrovský, D. Hruška, S. Sianta, M. Midžiak, R. Lamoš, J. Bobrovský, Šimo, Kapusta, Steffel, Nový, J. Husár, A. Kostolná, Duchoňová, Kaňuková, Somorová, Kopčanová, neskôr ich (1972) doplnili Ľ. Nagy, Špoc, Tomašková, Ľ. Gottwald a P. Markovič. Toto obdobie možno označiť ako najúspešnejšie v histórii lyžiarskeho oddielu v kategórii žiactva. Viacerí žiaci boli zaradení do reprezentačných výberov. Roky 1970 až 1989 V roku 1970 TJ Strojárne Martin rozpustila družstvo žien. Na základe toho posilnila Lokomotívu Vrútky pretekárka M. Culková. Tréner Bízik vytvoril nové družstvo, ktoré prihlásil do II. ligy. Okrem spomenutých boli na súpiske S. Vaňko, F. Bízik st., M. Stefflová, M. Markovič ml., I. Kotala, F. Barabáš, E. Síkorová, ktorú neskôr (1972) doplnili S. Móric, Ľ. Bernát a M. Štúrová. V roku 1971 sa predsedom LO stal Milan Markovič st.. Trénerom dospelých ostal F. Bízik a viedol aj žiakov. Nový dorast (z vychovaných žiakov) trénoval P. Strnisko. 158

V rokoch 1975-76 boli predsedami LO E. Oravec a A. Chorvát. Ďalšia generačná obmena v LO nastala zmenou predsedu oddielu. V rokoch 1977 až 1984 bol predsedom J. Slabej. V tom čase ukončila dlhoročnú nepretržitú prácu tajomníčky LO pani Markovičová. Práve vďaka jej zápisom sa zachovala história činnosti klubu a boli vytvorené podklady pre tento článok. Posilnili sa rady rozhodcov - 2x 1.tr., 6x 2.tr., 21x 3.triedy. Trénerov vykonávali F. Bízik a S. Móric. Družstvo dospelých zrušili. Dorast v roku 1977 tvorili Vojvodová, Szabo, Kilian, F. Bízik ml., Sučanský, Ďurčaťová, Špocová. Žiaci boli Ľupták, P. Markovič, Ďurčat, Záborský, Levčíková, Markovičová, Lettrichová, neskôr Vaňková, Koštial a Svrček. Predžiaci B. Bízik, Šútovcová a Lettrich. V roku 1978 sa postavil vlek typu VL 200 na Dlhej lúke (dovezený z Magurky). V roku 1985 sa presunul vlek VL 200 z Piatrovej ku chate na Magure. Pravidelné služby (1968-1989) na Kľačianskej Magure vykonávali členovia HS Vrátna – Chromčík, Korček, Šuhajda, Ľ. Kováč st., J. Jankovič a Veterník. V roku 1979 F. Bízik navštevoval FTVŠ na zvýšenie svojej kvalifikácie trénera 1.tr.. Trénerstvo žiakov posilnili J. Meriač a Ľ. Pokrievka. Takýto stav bol do roku 1982, kedy prípravku prevzal O. Vojvoda. V roku 1985 mesto Martin (pozn. mestá Martin a Vrútky boli zlúčené od roku 1971) v rámci akcie „Z“ najprv namiesto VL-200 (presunutý ku chate) umiestnilo EPV 300. Ten o rok neskôr vymenili za nový moderný lyžiarsky vlek Tatrapoma „F“ na Piatrovej a oddiel brigádnicky presunul vlek EPV 300 z Piatrovej na Maguru (najprv do doliny Janke Pirte, a o rok preložili na Roveň). V súčasnosti slúži pri chate na Magure, čím sa posilnili technické vybavenia stredísk a výrazné zlepšenie tréningových možností na Magure a Piatrovej. Vlekárov na Piatrovej vykonávali nepretržite od roku 1971 vyškolení vlekári V. Tomčík, B. Frolo, J. Ondruš a P. Goliaš až do roku 2000,

kedy stredisko Piatrová prevzala spoločnosť JASED, s.r.o., do nájmu. Zdravotnícku a záchrannú službu patriacu pod LAVEX vykonávali J. Slabej, M. Král a E. Ruttkay. V tomto období bol zdemontovaný (za nejasných okolností) vlek Chrudim VL-1000 na Piatrovej a poskytnutý do Oštiepkovej muldy vo Vrátnej doline. V ďalšom období, v rokoch 1983 – 85 sa lyžiarsky oddiel venoval len žiackej kategórii, kde boli Vaňková, Meriačová, Cengeľová, Červeňová, Blahová, Voška, M. Lettrich, Rakyta, Chromec, Vaňko, Meriač, Furjel, Ďurčaťová a B. Bízik. Neskôr žiactvo doplnili J. Slabej, Šútovec, Cengeľ, P. Mešťan, Čulý, S. Dratva, B. Frolo, P. Svitek a Ľ. Kováč. Mladších žiakov trénovali F. Bízik, S. Móric a vypomáhal J. Slabej. V tomto období bol postavený vlek Tatrapoma „H“ na Galijách (v súčasnosti už zdemontovaný) a tiež sa realizovala generálna oprava chaty na Magure s pomocou železničného učilišťa. Obdobie od „zamatovej“ po dnešok Po politických zmenách v roku 1990 sa opäť vytvorilo samostatné mesto Vrútky. Poslednou pretekárskou generáciou lyžiarov v LO a vlastne aj poslednou generáciou pretekárov na „klasických“ lyžiach boli žiaci a juniori, ktorí dosahovali dobré výsledky v domácich súťažiach okresu Martin a celoslovenských pretekoch FIS - M. Lettrich, P. Svitek, Ľ. Kováč ml., B. Frolo, M. Bernát, P. Husár, J. Bernát, P. Záhorec, Ľ. Kubis, M. Očenáš, R. Kováčová, I. Šútovcová, sestry Grančičové, Pisarovičová. Trénermi boli Bízik, Móric a Ľ. Bernát. Treba uviesť, že nielen kvalita lyží a topánok sa menila. Výrazne sa menila technika lyžovania, pretekárske tyče už netvorili farebné liesky, ale plastové tyče najskôr pevné a neskôr s kĺbom, ktoré možno osadiť len pomocou vŕtačiek a závitových kľúčov. Lyžiari namiesto šponoviek a svetrov používajú celotelové kombinézy, namiesto čiapok sú prilby, chrániče na nohách a rukách, čo je rozdielne pre každú

disciplínu (slalom, obrovský slalom, super obr. slalom, zjazd). Trate bývajú ohradené plastovými plotmi. Koncom tohto obdobia bola oživená aktivita aj na Piatrovej, kde spoločnosť Jased s.r.o., udržiavala vleky v dobrom stave (pravidelné revízie), lyžiarsku trať upravovali malým ratrakom Mulda a spoločne s mestom, základnými školami a lyžiarskou školou B-ski organizovali preteky mládeže ako Memoriál Karvaša-Blahovca. Pre zachovanie histórie lyžovania zriadila Lyžiarska škola B-ski expozície historického vývoja lyžovania v Turci v Múzeu A. Kmeťa a neskôr v obecnom múzeu Turany a stredisku Valča. V roku 2007 Mesto Vrútky zmenilo nájomcu. Zariadenia prevzal podnikateľ Mlynár, ktorý užíval stredisko do roku 2009. Ten používal zariadenia prevažne pre vlastné potreby a verejnosť postupne ubúdala. Vlekárov robili B. Frolo a P. Goliaš. Tí boli aspoň zárukou v pokračovaní pravidelnej údržby. V roku 2010 sa opäť menil nájomník. Stredisko prevzal M. Očenáš, ale vzhľadom na snehové podmienky ho prevádzkoval minimálne. V súčasnosti sú dopravné zariadenia a chatka zanedbané, v stave neschopnom prevádzky. Je na vlastníkovi ako ďalej naloží s týmto majetkom. V lyžiarskom oddiely je situácia podobná. Členská základňa zostarla, obnova bola minimálna a bez pretekárskej základne. Vieme, že podmienky súčasného lyžovania sa výrazne zmenili, no sú oddiely, ktoré dokážu byť aktívne aj v takomto prostredí. V súčasnosti LO nemá aktívnych pretekárov. Súťažia už len niektorí bývalí pretekári (S. Móric, Ľ. Bernát) v rámci pretekov Slovenského pohára MASTERS, kde dosahujú tradične dobré výsledky. pozn. spracované zo zápisníc LO Vrútky, Spartak Martin, osobných rozprávaní a spomienok lyžiarov – J. Midžiak, F. Bízik, S. Móric, H. Síkorová, J. Slabej, S. Markovič, F. Barabáš ml., P. Strnisko a T. Lettrich 159

Verní v živote – – nerozluční v smrti Peter CABADAJ

Tento príbeh je k 75. výročiu konca vojny. Turisti, ktorí majú schodené zákutia Malej Fatry, to miesto so sugestívnym pamätníkom Karvaša a Blahovca, odkiaľ je nádherný výhľad na Vrútky a okolité jazerá, dôverne poznajú. Okrem iného tam mávajú zraz účastníci Výstupu na Minčol, pravidelne organizovaného koncom apríla. Mladšie generácie, ale zrejme netušia, kto boli Evžen Karvaš a Vladimír Blahovec. Aktuálne 75. výročie konca druhej svetovej vojny, ponúka vhodnú príležitosť ozrejmiť aspoň v stručnosti tragický životný príbeh týchto dvoch odvážnych a statočných mládencov – veľkých milovníkov prírody, ktorí hrdinsky padli v Slovenskom národnom povstaní.

zekúcie svojich priateľov a vlastencov. Spojenie s Českom nestratil ani po príchode na Slovensko. Niekoľkokrát ilegálne prekročil hranice do Protektorátu a sprevádzal utečencov na Slovensko, kde im zabezpečil dokumenty, prácu alebo dopravu. Začiatkom roka 1943 ho prvý raz uväznili a kruto mučili. Vôľu mladého oduševneného človeka však nezlomilo ani dvadsaťpäť dní brutálneho vyšetrovania gestapáckymi metódami. Neskôr musel pretrpieť ešte jedno dvadsaťdňové väzenie. „Prvé dni som chcel zomrieť“, uvádza vo svojej korešpondencii ohľadom internácie a pokračuje: „Videl ma niekto plakať pri tých ranách? Len ja viem, že som sa smial, aj keď si snáď mysleli, že je

Evžen Karvaš Svetlo sveta uzrel 24. júna 1922 v juhomoravskom meste Hodonín. Vychodil Baťovu diferenciálnu meštiansku školu v Zlíne, po maturite na Reálnom gymnáziu v Holešove (11. 6. 1941) študoval medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Absolvoval „päť semestrov lekárskeho štúdia, dňa 9. marca 1944 prvé rigorózum, s prospechom výborným“. Tri dni pred vypuknutím SNP odišiel z topoľčianskej nemocnice, kde praxoval, do Prievidze a odtiaľ horami cez vtedajšie Nemecké (dnes Nitrianske) Pravno do Kuneradu. Dobrovoľne sa prihlásil do boja o Vrútky, kde 14. septembra 1944 zahynul vo veku 22 rokov. Dňa 15. februára 1947 bol slávnostne promovaný za MUDr. in memoriam. Toľko prezrádzajú základné biografické údaje. Citlivý Evžen Karvaš zažil v Protektoráte Čechy a Morava ako očitý svedok per-

medik Evžen Karvaš

160

to vzlykot. Ale vtedy, keď sa mojim ľuďom vyhrážali Protektorátom, som plakal – a to plakal chlapec i muž. Muž zo zlosti a chlapec od bolesti.“ Odcitujeme ešte z iného Karvašovho listu. Možno ho vnímať ako vyznanie dvadsaťročného vysokoškoláka, ktoré sa, žiaľ, stalo tragickou skutočnosťou. „Divoká krv mojich predkov koluje tiež v mojom tele, v mojich zoslabnutých žilách, ktoré napriek tomu sú stále ešte dosť silné, aby si zvolili radšej samovraždu než otroctvo. Chcem žiť, naozaj žiť, nechcem byť žiadnym zrkadlom, žiadnym hrdelným automatom.“ Vladimír Blahovec Posledné hodiny a minúty Karvašovho života bližšie objasňujú spomienky turčianskeho odbojára Alojza Ritnošíka, publikované v knihe Ondreja Sliackeho Odpusťte, mamička... (Mladé letá, 1974). „Nemecké tanky prelomili povstaleckú obranu pod Strečnom a začali prenikať k Vrútkam. Partizánska skupina Helena, ktorej som velil, dostala za úlohu zlikvidovať štyri nemecké delostrelecké batérie medzi Dubnou Skalou a Vrútkami... Posila v počte asi sedemdesiatich mužov prišla z Kuneradu a večer pred bojom prespala na Bagárovej chate. Na druhý deň asi o štvrtej prišla do našich postavení. Viedli ju dvaja mladíci, takmer chlapci. Jeden z nich, Blahovec, sa mi hlásil ako veliteľ a toho počerného, Karvaša, mi predstavil slovami: ,Toto je doktor zo Zlína a ináč môj zástupca´... Blahovec mal vojenskú uniformu a hodnosť nadporučíka, Karvaš bol v civile. Obaja mali samopale a pištole... Zničili sme dve delá, no keď Nemcom prišla posila, začali sme ustupovať do hory. A vtedy sa to stalo. Blahovec zostal ležať prestrelený a Karvaš, ktorý bol s ním, ho kryl vlastným telom. A neopustil ho ani mŕtveho. Keď vystrieľal posledný náboj, nevzdal sa, ale rozlomil ampulku s jedom, ktorú mal pri sebe ešte asi z nemocnice...“ Obaja kamaráti tak symbolicky zomreli v objatí. Bolo by krajne nespravodlivé voči

Vladimír Blahovec

Vladimírovi Blahovcovi, keby sme neuviedli aspoň základné životopisné informácie. Narodil sa 10. júla 1920 v severoamerickom meste Norfolk (štát Virgínia). Zmaturoval na reálnom gymnáziu v Bratislave, kde od roku 1939 študoval na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity. Odmietol akceptovať totalitný režim Slovenského štátu a počas štúdií viedol proti nemu Krajský súd v Bratislave trestné konanie ohľadom verejného hanobenia republiky a jej symbolov, ako i porušovania zákona o slovenskej pracovnej službe. Ako presvedčený antifašista, demokrat a československý vlastenec bojoval v SNP hneď od jeho vypuknutia. Titul JUDr. in memoriam získal na promócii konanej 15. marca 1947. Sekundy môjho ticha Zásluhou otca Eugena staršieho a s podporou Zväzu slovenských partizánov vo Vrútkach vyšla Karvašovi posmrtne v roku 1949 útla básnická zbierka Vteřiny 161

mého ticha. „Môj syn Evžen písal tiež verše“ – uvádza otec na prvej strane tejto knihy –, ktoré sú výrazom jeho mladistvého chvenia, jeho radosti zo života, jeho túžob, žiaľu a starostí. Názov Vteřiny mého ticha a niektoré kapitoly z lásky k synovi uvádzam v jeho milovanej materinskej reči.“ Pripomeňme v tejto súvislosti, že Eugenov otec bol Slovák – brat prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, ktorý zabezpečil financovanie SNP – a matka Moravanka. Čeština tak bola naozaj jeho materinským jazykom. Keď však v roku 1941 prišiel z Protektorátu za otcom na Slovensko, aby tu mohol študovať medicínu, naučil sa rýchlo i po slovensky. Až jednou s lehkostí pera se vyrovnám s činy, nebudu vzpomínat, ani tajný hlad nasycovat budoucími. Zvuk, barva, slova vejdou mi do života. A počkám, až hvězdám vrátim bezejmenný svit, obloze modro z očí a popřeji jim dobré noci. (zo zbierky Vteřiny mého ticha) Silný príbeh písaný krvou Ešte v októbri 1944 dostal Eugen Karvaš starší správu o tom, že syn padol pri Vrútkach. Neskôr identifikoval jeho telo nájdené v spoločnom hrobe s Aurelom Kališom z Liptovského Mikuláša. Zariadil exhumáciu a plánoval telesné ostatky previesť a pochovať doma na Morave. V noci mal však zvláštny sen, v ktorom syn požiadal otca, aby ho nechal odpočívať vo Vrútkach... Plénum Miestneho národného výboru vo Vrútkach prijalo 5. októbra 1946

162

Obálka básnickej knihy Vteřiny mého ticha

rozhodnutie, na základe ktorého sa „jednohlasne uznáša premenovať ulicu Hlboká cesta na ulicu Karvaša a Blahovca. Dôvody: Evžen Karvaš a Vladimír Blahovec ako partizáni 14. septembra 1944 v hone Šiarna vrútockého chotára hrdinsky bojovali proti presile nemeckých nacistov za oslobodenie ČSR, položili svoje mladé životy na oltár vlasti. MNV si touto cestou chce uctiť pamiatku týchto hrdinov národného odboja.“ Evžen Karvaš a Vladimír Blahovec sa zblížili ešte v čase bratislavských štúdií. Išlo o skalopevné priateľstvo. Traduje sa, že údajne večer pred osudovým bojom prijali mládenci v Bagárovej chate sľub, že sa neopustia, nech príde k čomukoľvek. Preto môžeme na ich spoločnom pomníku vo Vrútkach čítať pôsobivé slová: Verní v živote – nerozluční v smrti. Krvou boli v čase Slovenského národného povstania napísané aj takéto silné ľudské príbehy.

S Jeleňbandom z Dlhej lúky po horách, po pirtiach, po chatách... Stanislav Markovič

Príbeh jednej ľudovej muziky z Lyžiarskej chaty pod Kľačianskou Magurou, ako naň spomína autor tohto článku, jej spoluzakladateľ. Pod Dlhou lúkou v zime i v lete vládla pohoda a dobrá nálada. Kolektív ľudí od lyží sa za roky vyformoval do nezabudnuteľnej partie, ktorú nám závideli kolegovia z okolitých zimných stredísk. Večerná zábava a spev po brigádach, alebo lyžovačke, nikdy nechýbali. Príbeh lyžiarskej ľudovej muziky Jeleňband z Dlhej lúky začína kdesi v praveku sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď medzi nás, vrútockých vyznávačov prašanu a firnu na magurských svahoch prišli jedného dňa, Lojzo Furjel a Pišta Záhorec. Jeden z Oravy a druhý z Liptova. Prišli do Turca, ako to už medzi Slovačou chodilo a chodí, za robotou. Lojzo z rodných Setísk (malá osada neďaleko oravskej dediny Chlebnice, ako sa tam hovorí, zo Svätej zeme). Z rodiska si priniesol remeselný fortieľ, ľudia zo strojárskeho fachu si ho pamätajú ako výborného frézara. Cez toto remeslo ho osud zavial viackrát aj do ďalekého sveta. Okrem spomienok na rodný kút si do Vrútok priniesol z Oravy vzťah ku horám, turistike, lyžovačke. Nezabudol pribaliť aj zmysel pre humor i muzikálny

a zabávačský talent. Prišiel aj s heligónkou a neskôr jeho parádnou, legendárnou piesňou Hutiankou. Na chatu doviedol suseda z Betónky (rozumej vrútocký panelák pri Turci), rodeného zabávača Pištu Záhorca z Černovej, s jeho povestnými husličkami. Obaja s plným batohom ľudových slovenských, moravských, českých i ruských piesní, či dobovej zábavnej hudby. Ja som vyniesol ešte ďalšie husle a úplnou náhodou som sa aj dostal ku kvalitnej pastierskej píšťalke, ktorú vyrobil spoluzakladateľ HS Malá Fatra Juh, známy „ezermešter“, Lajko Staňo zo Sučian. Neskôr sem pribudla fujara, gajdy a iné pastierske hudobné riady. Insitná lyžiarska muzika s pracovným názvom Lojzo, bola na svete. Pri heligónke a husličkách sa oveľa ľahšie spievalo. Niekto po čase zmajstroval ozembuch. Hrali sme cez víkendy v tom našom hniezde pod Dlhou lúkou, bavili sme partiu a bavili aj seba. Keď sme sa ako tak zohrali, vyšli sme na skusy s nástrojmi na hornú chatu na Kľačianskej Magure. Tamojší bar a všetci chatári by vedeli rozprávať! Tu sme roky robili úvody zimnej sezóny, pamätné rozlúčky so snehom, veľkonočné oblievačky a nespočet gulášov a bujarých osláv päťdesiatok, šesťdesiatok či sedemdesiatok. Hralo sa len podľa sluchu, ale vždy zo srdca. Bez základného hudobného vzdelania, absolútni notoví analfabeti, všetci číri samoukovia. V základnom repertoári sme mali okolo 150 piesní, čoho dokladom je Jednotný magurský spevník, ktorý už roky patrí k základnému inventáru lyžiarskej chaty. Chýr o horskej muzike sa začal ústnym podaním 163

Duo Jeleňband S. Markovič & J. Stankovič. Foto: Ľ. Dubovský

roznášať po okolitých vrchoch a dolinách. Početná vrútocká lyžiarska delegácia roky tvorila v rámci družby s kolegami z Martinských holí rozhodcovský zbor na Memoriáli Janka Nováka. My arbitri-muzikanti sme aj tam brávali nástroje. Aj tamojšia Ponorka veru vedela rozprávať. Po čase sme začali hrať naozaj po horách, kade-tade, doslova od Tatier k Dunaju a ďalej. Z pôvodného obsadenia sme napokon ostali len Lojzo a ja. Dokonca sme už hrali v slovenských krojoch. Z tejto éry pripomeniem pár nezabudnuteľných príbehov a tých bolo neúrekom. Chodili sme niekoľko rokov hrať do cieľa skialpových pretekov na Koniarku v Sučianskej doline. Vyhodnotenie jedného vydareného ročníka bolo na Plutve, alebo v Prefe. Celé pretekárske pole sa nespútane zabávalo na poschodí. Predstavte si ten rachot, keď sto chlapov tancuje v klipsáčoch. Hrali sme o dušu víťazom aj porazeným, ale hlavne našim priateľom - usporiadateľom zo Skialpklubu a Sučianskej horskej služby. Počas muziky tam nečakane prikvi164

tol istý dídžej, že vraj na soboty má zmluvu len on a že disko bude! Pozapínal techniku a začal nám naplno do hry púšťať tie svoje skvosty. Chlapi z horskej ho párkrát varovali, aby sa nemiešal do zábavy, ale nadarmo. Po desiatom upozornení mu povytŕhali káble a celý vercajg aj reprákmi vyšmarili na vybetónované parkovisko. Nadávajúc naložil veci do auta a zmizol v tmách. A my sme hrali dlho do noci. Neraz sme s Lojzom na to spomínali a zhodli sme sa, že to bola pre nás muzikantov jedna z najväčších pôct v kariére. Neznámy DJ prepáč, ale radšej sa nemiešaj medzi chlapov z hôr, keď sa zabávajú. Sú to tvrďasi! So skialpáčmi zo Sučian sa viaže ešte jedna nezabudnuteľná akcia. Na ktoromsi ročníku bol pod Malým Kriváňom technický delegát za Slovenský skialpový výbor, Peťo Šperka. Áno, ten horský vodca a himalájista z Tatier, ktorý o pár rokov tragicky zahynul pri teroristickom útoku v Pakistane. Pri večernej zábave nám povedal - chalani, za dva mesiace, v piatok 21. marca o tretej poobede sa ohláste na Dome

Horskej služby v Smokovci, budete hrať na Tatarkovom memoriáli na Hrebienku. Nič viac, nič menej. Nevolali sme si, ale na termín sme klopali na určené dvere v Smokovci. Čakali, odviezli nás na Bilíčku, kde bol hlavný stan pretekov. A tam sme hrali chlapom, horským službám z oboch strán Tatier, našej aj poľskej. Chlapi ako hora, všetko dvojmetrové žily. Bavili sa naplno, tri dni sa popíjalo, sponzorské destiláty tiekli potokmi. A my sme hrali. Príde v tom virvare chlapisko a hovorí. Poznáš niečo od nás, pochádzam z Čierneho Balogu. Ej, veru nič. Nevadí a poď si so mnou dať. A na barpulte sa ocitlo šesť poldecákov slivovice. Tri jemu, tri mne. Pi! Poručeno Bohu. Vravím mu, ale ak to dáš, tak padneš za vlasť. Aj tak bolo. Ako tam ležal, ešte mu nohou šklbalo do rytmu, keď sme zahrali ktorúsi rezkú. V nedeľu ráno to tam na prízemí všetko ležalo pomedzi stoly ako na bojisku. Pýtal som sa Lojza, ako sme dvaja ten uragán mohli prežiť s takmer jasnou mysľou? Aj na to sme prišli, keď hráš, potrebuješ obe ruky, ako chytíš poldecák? Ostatní nehrali a popíjali bez prestávok. Dobre bolo, nikdy na Bilíčku nezabudneme. Ani na Teba, Peťo. Keď sme raz s Lojzom stáli pri tvojej tabuľke pod Ostrvou, spomínali sme. Raz sme sa zjednali na muziku v Karvinej. Do rýchlika sme nastúpili ako vždy v krojoch, cestou zabávali spolucestujúcich v kupé. Rýchlik zastavil v Karvinej hodný kus od stanice. Národ sa z vlaku vyvalil a hybaj cez koľajiská a tých tam veru je! Okamžite bol na mieste ozbrojený železničný policajt a hnal stádo nazad, pekne-krásne cez na hony vzdialený podchod. Pozrel jedným okom na nás dvoch, krojovaných a povedal pamätnú vetu - tihle dva můžou přes koleje! Zakývali sme neznámemu statočnému ochrancovi českých železničných dráh s veľkou vďakou. Nemuseli sme sa kilometer vracať. Nuž veru, kroje majú svoju magickú moc. A ešte jeden zážitok z pomedzia slovenského rodu. Boli sme hrať na folklórnych slávnostiach na hranici - prechod Klokočov-Bílá pozná

každý šofér. Majú tam taký malý príručný amfiteátrik, kde sa vystupovalo. Statočne sme odohrali pár kôl, pán starosta z Bílej nám vyplatil naozaj vysoké honoráre v českej mene. Ale čo s českými bankovkami, na ktorých je Palacký? Tak sme išli rozmeniť na českú stranu, padlo pár fernetov a pív. Okolo polnoci sme sa už zberali do vlasti, keď za nami prišli tri české dievčatá s prosbou, či by sme nezahrali pri ohni, vraj tam majú tábor pre pár desiatok mladistvých s Downovým syndrómom. Išli sme, hrali sme dlho do noci. Nikdy v živote sme nezažili také milé, vďačné a pozorné publikum. Nech sa vám v živote darí, naši najvďačnejší poslucháči. S Lojzom sme za tridsať rokov prebrázdili kus sveta, spoznali a zabavili kopu ľudí. Už počas spomínaných liet sme sa občas stretali na folklórnych akciách s dvoma chlapmi, fujarášskym duom z Vrútok. Jožo

S. Markovič v Čičmanoch 2019, vpravo náš nový parťák - bača Jaro Jackulík. Foto: J. Rakyta

165

Jeleňband na Chlebníckom chlebíčku.(sprava J. Stankovič, L. Furiel-Setiskov. a S. Markovič)

Stankovič a Majo Rovný, tiež veru nepokazili žiadnu zábavu. Vše sme si aj spolu zahrali. Roky leteli, Majo sa nečakane a prirýchlo pominul, Jožko ostal „muzikantská sirota“, a tak sme ho pribrali medzi seba. Jeleňband posilnený o výborného fujaráša a zabávača zažíval zlatú éru. Kde sme prišli, bolo veselo. Z týchto čias môžem spomenúť pár našich zážitkov. Na celoslovenskom stretnutí fujaristov v Čičmanoch sme v predvečer vystúpenia hýrili v tamojšom kaštieli. Zábava bola poriadne bujará, ráno o to tichšie. Neskoro sme sa poprebúdzali a motali sa po izbe, keď Lojzo vyliezol z pelechu, zistil, že mu niekto večer oblial biele súkenné gate červeným vínom. Fľak formátu A4 na ľavom stehne neveštil nič dobré. V Čičmanoch môžu účinkujúci oficiálne vystupovať len v kroji. Čo teraz? V jednej uličke mala posledná drevenička s bielym múrikom. Vravíme Lojzovi, hybaj tam, to je isto vápno. Pošúchaj rukami, možno ten fľak zapudruješ. Dlho mu trvalo, kým sa dovliekol k onomu 166

domcu. Šúcha stenu, my čakáme. No poď nazad, už máme nástup! A on volá, stojí to za h..., je to latex! Váľali sme sa od smiechu. Ale skončilo to dobre, v penzióne, kde sme nocovali mali denné menu napísané kriedou na čiernej tabuli. Vypýtali sme pár kusov a napodiv, Lojzo celkom slušne zaretušoval tú červenú hrôzu na gatiach a za pár minút sme boli na pódiu. Raz mi doma prišla do ruky stará modrá československá dvadsaťkorunáčka. Počkaj, myslím si, toto musíme niekde využiť. Poznamenávam, že táto bankovka už roky neplatila. U nás bolo už euro. Kdesi sme boli hrať (ako vždy v krojoch). Cestovali sme domov vláčikom a na stanici bol taký malý, drevený bufet. Obsluhovala postaršia tetka. Dali sme po pive a borovičke, idem vyplatiť cech ku okienku. Totka, tu sa peniaze. Hádam aj dačo vydáte. A ona pozerala, oči si pretrela, jój veď to sú neplatné. A ja, ale akože neplatnie? Veď nám bača kázali rozmeniť. A ona skočila na lep. Nezoberiem, čo ste

zdiveli. Totka berte, inie nemáme, bača nás pohluší, že sme nerozmenili a náš bača vie byť pes! Napokon sme vyplatili bruselskými. Tetka zabuchla okenicu a nám už prichádzal vlak. Podobných beťárstiev sme sa navyvádzali na päť životov. Zo tri roky dozadu Lojza chytila chrbtica a pridružené „radosti“ staroby. Hrať už nechcel. Tak sme ostali s Jožkom sami. Začali sme sa venovať len írečitej slovenskej pastierskej hudbe. S fujarami, drumbľami, píšťalkami, gajdicou i gajdami. Repertoár sa zmenil. Ale aj tak sme prešli kusisko sveta, lapajstiev navystrájali. Občas si s nami zahrá výborný inštrumentalista Ľubo Dubovský z Bratislavy, radi si zahráme popri našom „učiteľovi“, chýrnom muzikantovi Ľubovi Páričkovi. Minulý rok sme pribrali medzi seba ďalšieho fujaráša a výrobcu, Jara Jackulíka, ktorý vie zahrať aj na heligónke. Chlap na mieste, bývaval dlhé roky bačom, o čom svedčia jeho hektárové dlane, pozostatok to po dojení oviec. Spolu

teraz chodíme národ baviť. Pravidelne sa zúčastňujeme Medzinárodného stretnutia zbojníkov v Terchovej, v lete sme ako traja zbojníci z Turca vyhrali celú súťaž v zbojníckom viacboji. Radi chodíme na Dušičky hrať na Symbolický cintorín do Vrátnej, akciu vedú správni chlapi z HS Malá Fatra. Našou obľúbenou každoročnou udalosťou je jesenné celoslovenské Stretnutie fujaristov v Čičmanoch. Párkrát sme boli hrať aj v Korytárkach na Podpoľaní, kde býva letná verzia. Ako výrobcovia fujár a píšťal sa zúčastňujeme súťaže Instrumentum excellens o cenu Ladislava Lenga, ktorá je súčasťou Podpolianskych folklórnych slávností v Detve. Už sme odtiaľ priniesli do Turca pár ocenení. Dlhá lúka pod Kľačianskou Magurou už pomaly zarastá brezinou, už sa tam nelyžuje. Lojzo je boľavý, Pišta tak isto. Ale Jeleňband žije a hrá. A ak nás náhodou niekde stretnete, pristavte sa. Radi zahráme, porozprávame sa...

Ako trio 3 gambáčike (sprava Ľ. Dubovský, S. Markovič a J. Stankovič), Jánošíkov dukát 2018, Rožnov pod Radhoštěm. Foto: J. Rakyta

167

Tatry v dokumentoch Ivana Poláková

V dňoch 12. – 13. 9. 2018 sa v historickej budove Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši konala medzinárodná vedecká konferencia Tatry v dokumentoch. Konferencia sa konala ako náhrada za plánovanú konferenciu Uhorský karpatský spolok, ktorá sa nemohla uskutočniť z dôvodu náhleho úmrtia riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, nášho kolegu, priateľa, významného znalca histórie mesta Košice, Tatier i celého východoslovenského regiónu JUDr. Jána Gašpara (16. 3. 2018). Bohužiaľ, už neuskutočníme našu spoločnú túžbu vydať Malý slovník turistov Slovenska... Usporiadatelia - Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v spolupráci s Múzeom v Kežmarku, Štátnymi lesmi TANAP, Štátnym archívom v Žiline, v Prešove, L. Mikuláši, Múzeom J. Kráľa v L. Mikuláši a mestom Vysoké Tatry si predovšetkým chceli pripomenúť históriu a život vo Vysokých Tatrách, ale aj 70. výročie založenia prvého národného parku na Slovensku – Tatranského národného parku (TANAP). Výstupom z tejto konferencie je zborník, ktorý vyšiel s ročným oneskorením. Zato však, že uzrel svetlo sveta, sme povďační najmä jej zostavovateľke – Mgr. Eve Greschovej, (ISBN 978-80-89933-19-8). Uvádzame aspoň názvy jednotlivých príspevkov, ktoré nájdete na 300 stranách. - Ochrana prírody Západných Tatier a ich začlenenie do Tatranského národného parku - „Tatranské obrazy“ Karla Domina z pohľadu ochrany tatranskej fauny - 70 rokov Tatranského národného parku (TANAP) - Málo známy dokument svetovej únie 168

ochrany prírody IUCN o TANAPu - Vznik TANAPu - Význam Expozície Tatranskej prírody v ochrane prírody - Plán výstavby cestovného spojenia cez Tatry na konci 18. storočia - Alois Chytil – fotograf a organizátor spoločenského života vo Vysokých Tatrách - Ľuboslava Rusnáková a Marta Bornemiszová – upísali život Tatrám - Múzeum tatranskej kinematografie a fotografie Krásy Tatier spodobené v obraze - Tatry v dokumentoch. Predstavenie projektu Tatry v dokumentoch - Kežmarok a Vysoké Tatry - Spôsobuje človek extrémy počasia a klimatické zmeny? Čo hovorí história - Lužné lesy predhoria Vysokých Tatier a Popradskej kotliny – história výskumu a súčasná floristická veriabilita

JUDr. Ján Gašpar *13. 11. 1953 †10. 3. 2018

- - - - - - - -

Prefekti Liptovsko-Hrádockého panstva a ochrana tatranských lesov Turistika a šport v Tatrách na prelome 19. a 20. storočia Tatranský spolok turistický Prehľad histórie tatranskej sprievodcovskej dokumentácie. Od najstarších čias do 2. sv. vojny Fondy Štátneho archívu v Žiline so síd- lom v Bytči ako pramenná základňa pre poznania oblastí Tatier v rokoch 1502-1944 Archívne pramene k dejinám Tatier z Ústredného archívu SAV Prehľad speleologických výskumov a jaskynného turizmu v Tatrách do začiatku 2. svetovej vojny Jaskyne v Tatrách a Nízkych Tatrách v Národnej databáze jaskýň.

„Tatry jsou ako žena. Vždy žádoucí, pře-kypující půvaby, plné něhy, vášne a touhy, avšak i plné záhad, nemožností, rozporů a rozmarů. Musíme je milovat, byť nebyly vždy takovými, jakými bychom si je přáli míti..“ Karel Domin

Zborník vedeckých príspevkov a referátov, Mgr. Eva Greschová

Ilustračné foto: J. Haráni

169

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2019 Pavol Pokrievka ml.

Blatnický kras: V roku 2019 sme predovšetkým pokračovali v prieskume Priepasti pod Ostrou. Na dne jaskyne sme sa snažili lokalizovať smer prievanu. Pomocou dymových trubičiek sme preskúmali všetky zákutia. Prievan akoby sa rozdeľoval na dve časti. Časť prievanu mizne v úžine v stúpajúcej sienke a časť na najnižšom mieste. Ďalší postup sme orientovali práve tu, hoci je tu prievan slabší ako v stúpajúcej sienke. Podarilo sa nám tu postúpiť asi 4 - 5 m. Koniec momentálne uzatvára úžina, do ktorej odteká v mokrejších obdobiach voda pritekajúca zo stúpajúcej sienky. Okrem prác v priepasti sme uskutočnili aj povrchový prieskum južných svahov Ostrej. Lokalizovali sme tu viacero krátkych lokalít so stopami po výraznom krasovatení. Určite treba túto oblasť ešte

Vynáška materiálu do sondy na Hrebienku 2 na Dubnej skale. Foto: P. Herčút

170

podrobnejšie preskúmať. Spolupracovali sme aj s Nelou Filipčíkovou pri prieskume hydrotermálnych kryštálov z oblasti Tlstej a Ostrej. Andrej Bendík sa venoval výskumu maloplošných krasových oblastí vo Veľkej Fatre. Išlo o oblasti extravilánu obcí Podhradie, Mošovce, Rakša, Čremošné a Háj a oblasti Dedošová – Plavá – Nad Uhliskami a Prostredný grúň v Dedošovej doline. Bolo zadokumentovaných 13 jaskýň a väčších previsov, ktoré majú väčšinou len dokumentačný charakter bez väčšieho významu. Kompletný opis bude uverejnený v Zborníku SNM v Martine – Kmetianum XV, 2020. Tento výskum bol zameraný na zdokumentovanie krasových javov v menej perspektívnych speleologických oblastiach s cieľom spoznať a doplniť poznatky o vývoji krasu vo Veľkej Fatre a zaplnenie tzv. „bielych“ miest na mape. Oblasti pokladáme za dostatočne preskúmané a neočakávame tu významnejšie objavy. Belianský kras: V Žiarnej jaskyni č.2 sme po sondovaní v závale na konci spodného poschodia postúpili asi 12 m. Priestory sú vyvinuté v smere hore dolinou po tektonickej poruche, na ktorej vznikla väčšina priepasti. V ďalšom postupe nás zastavilo zúženie s pulzujúcim prievanom. Tento jav však mohol spôsobiť aj vietor na povrchu. Okrem prác na spodnom poschodí, sme začali pracovať aj nad Veľkonočnou priepasťou, kde sa dá postupovať smerom po hlavnej poruche. V Jasenskej doline sme pracovali v novej lokalite nad vyvieračkou v Halme-

šovej dolinke, podľa ktorej sme lokalitu aj pomenovali - Halmešová. Postupným čistením zaneseného výverového kanála sme postúpili asi 15 m od vchodu. Koniec jaskyne uzatvára zúženie. Nakoľko sa lokalita nachádza v bezprostrednej blízkosti relatívne silnej vyvieračky (7 l/s), ďalší prieskum môže priniesť zaujímavé výsledky. P. Herčút lokalizoval počas povrchových prieskumov, vo svahoch oproti Žiarnej dolinke, novú jaskynku, ktorú sme zatiaľ bližšie nepreskúmali. Ku koncu roku sme začali spolupracovať so Speleoklubom Nicolaus v Suchej jaskyni č. 3. Skúšame, spolu s nimi, prekonať zával v pravej časti vstupného previsu. * Dubná skala: Na hrebienku medzi dolinkou Chrapového potoka a lomom poznáme už niekoľko rokov miesto, kde v zimnom období možno pozorovať výduchy. Približne na ploche 10 x 5 m je rozmiestnených niekoľko miest s prievanom. Keď sme miesto v roku 2004 lokalizovali, odhrabali sme zo strany lomu puklinu, do ktorej sme sa dostali asi 2 m. Ďalej ju bolo treba rozširovať, no sme vtedy nemali potrebnú techniku. V smere od potoka sme odkopali ešte ďalšie miesto, kde sme sa dostali do vzdialenosti cca 2 m. Vrátili sme sa až po rokoch, v zime 2019. Vo svahu od lomu sme zahĺbili novú sondu – Sonda v Hrebienku 1. Podarilo sa nám dostať do fragmentu jaskyne, ktorá bola odťažená. Po zakúpení novej, ľahkej elektrocentrály sme sa rozhodli obnoviť práce v úzkej pukline s prievanom – Sonda v Hrebienku 2. Najprv sme predpokladali, že jaskynné priestory sú niekde hlbšie pod nami, a že budeme musieť puklinu dlhodobo rozširovať. Puklina vyzerala ako dôsledok prác v lome a neniesla stopy po krasovatení. Po tom ako sme sa tu zahĺbili a postúpili asi 3 m dopredu, narazili sme na výrazné skrasovatenie a priestor vyplnený naplaveným nekrasovým pieskom. V smere za prievanom sme však narazili na výrazný

zával zhora. Pokúsili sme sa ho obísť a tak sme sa dostali do klesajúcej pukliny, ktorou momentálne postupujeme. Lokalita má v súčasnosti dĺžku asi 14 m a hĺbku 5 m. Pri prácach intenzívne spolupracujeme so Speleoklubom Malá Fatra. Okrem prác na hrebienku, sme vykonali aj niekoľko povrchových akcií. Rôzne: Tento rok bola Slovačka jama v Karadžici otvorená, a tak sme mohli pokračovať v prieskume. Podarilo sa nám zostúpiť do hĺbky 700 m, kde nás zastavil sifón. Spoločnú správu z expedície sme uverejnili v Spravodaji SSS 4/2019. Zúčastnili sme sa čerpania sifónu v Občasnej vyvieračke v Tmavej dolinke v Jánskej doline a prieskumu v tiesňave v Hučiakoch. Traja členovia pôsobia ako dobrovoľní členovia Jaskynnej záchrannej služby. Exkurzne sme navštívili jaskyne pri Czesznek v Maďarsku. Celkovo členovia klubu uskutočnili doma 46 pracovných akcií, pričom objavili 222,5 m priestorov. V zahraničí objavili a zamerali 371 m. *Počas januárovej akcie v Suchej jaskyni č.3 sa nám podarilo prekonať záverečný zával a objaviť voľné pokračovanie v dĺžke 50 m s možnosťou ďalšieho pokračovania.

Vchod do jaskyne Halmešová. Foto P. Pokrievka ml.

171

SPRÁVA O ČINNOSTI OS Ružomberok - 2019 Miroslav Jurečka

Tento rok sme si na dolnom Liptove pripomenuli hneď niekoľko významných udalostí. Desať rokov pred vznikom Slovenskej speleologickej spoločnosti, fungovala na dolnom Liptove priekopnícka skupina, ktorá 14. 12. 1939 objavila horný vchod a vrchné horizonty Liskovskej jaskyne. Ďalšia generácia ružomberských jaskyniarov sa v roku 1969 zúčastnila na jaskyniarskom týždni v Brestovej. Tu podáva prihlášku ako Oblastná skupina Ružomberok do novodobej SSS. Tento rok je to už 50 rokov, čo naša skupina operuje v oblasti Liptova. Pri tejto príležitosti sme odhalili pri hornom vchode Liskovskej jaskyne symbolickú tabuľu. Prešli sme Liskovskú jaskyňu a vo veľkom štýle započali oslavy 50 rokov OS Ružomberok a 80 rokov jaskyniarstva na dolnom Liptove. Ako inak, a kde inde ako v jaskyni, v ktorej to všetko začalo. Niektorí osobne v dobrej nálade a ďalší moderne on-line cez mobilný video konferenčný telemost. Rok 2019 sa niesol aj v znamení iných významných udalostí. OS RK a jej vedenie bolo zapísané do registra neziskových organizácii SR a občianskemu združeniu bola aktivovaná elektronická schránka na ústrednom portáli verejnej správy Slovensko.sk. Po agregáte Honda bola zakúpená akumulátorová vŕtačka Milwaukee a niekoľko kusov drobného technického vybavenia. Prebehla rekonštrukcia jaskyniarskej búdy v Liskovej, ktorá bola opatrená ochranným náterom. Aktualizovali sme našu web stránku a priebežne sme publikovali svoju činnosť na sociálnych sieťach. Aj takto sme sa prezentovali po celom speleologickom svete. 172

V priebehu roka 2019 bola na akciách vždy dobrá nálada. Tieto akcie vznikali vo voľnom čase pre radosť a vždy na neziskovej báze. Pri akciách v teréne nás neustále fotili fotopasce, ktoré nám zaistili stretnutia s poľovníkmi, drevorubačmi a urbárnikmi. Nadviazali sme veľa nových, pozitívnych kontaktov a podporovateľov. V teréne Liptova sme podrobným prieskumom získali výborný prehľad o krasových útvaroch, o ktorých nikto nevedel, alebo sa ich na základe rôznych legiend snažilo veľa ľudí neúspešne nájsť. Celkom sme uskutočnili 168 akcií, čo našu skupinu opäť radí k najaktívnejším skupinám v SSS. Uskutočnili sme mnoho zaujímavých akcií, pričom aktivitu členov hodnotíme naozaj pozitívne. Tak sa definitívne utriasla partia aktívnych a perfektne zohratých ľudí, ktorých jaskyniarstvo reálne zaujíma. Namiesto prechádzania sa po exkurziách aj reálne kopú a objavujú. To sa odzrkadlilo aj na aktivite a celkových výsledkoch. Hlavne organizovaním akcií, na ktoré netreba ľudí volať, ale členovia prídu sami od seba, lebo ich to baví. Každým jedným prieskumom, za akéhokoľvek počasia, idú zase pre svoju radosť objaviť kus neznámeho podzemného sveta. Klubová skupina neustále žije na sieti Viber a členovia sa na nej on-line informujú o priebehu konania akcií. Tento rok sme spustili klubovú stránku na sociálnej sieti Instagram a uzavretú podskupinu na Facebooku. Výsledky zaujímavejších akcií sme verejne prezentovali v ročenke žilinského kraja Jaskyne a hory, na facebooku, rôznych blogoch a záujmových fórach. Pri pracovnej akcii na Salatíne v Nízkych Tatrách naše aktivity on-line sledovali

Oslavy 50 rokov OS Ružomberok a 80 rokov jaskyniarstva na Dolnom Liptove. Foto: B. Turčina

a fandili nám desaťtisíce jaskyniarov po celom svete. Vyhodnotením rôznych štatistík sa ukázalo, ako táto naša činnosť ľudí skutočne (ne)zaujíma. To, že turisti objavili novú jaskyňu zaujímalo na sieti len niekoľko desiatok ľudí. No to, že sme pri vyvieračke našli obrovské polmetrové huby nás zavalilo tisíckami likeov a stovkami komentárov. Rok 2019 bol bohatý na akcie, a tak aspoň v skratke spomenieme tie najzaujímavejšie. Liskovská jaskyňa Začneme v Liskovskej jaskyni, kde došlo k opätovnému prehodnoteniu možných perspektív. Na povrchu bol preskúmaný terén a možné výduchy. V podzemí sme opäť podrobne revízne preskúmali Východný koniec, Malý labyrint, Camberove, Partizánske, Pieskové a Zanvitove chodby. Na mnohých miestach sme skúšobne kopali a hľadali novú cestu smerom na Camberove chodby. Ďalej sme to skúšali v jaskyni v Mníchu v koncovom závale. No

nakoniec sme sa dohodli, že nebudeme kopať na viacerých pracoviskách naraz, ale sústredíme sa cielene na jednu konkrétnu lokalitu. Vybrali sme tú najperspektívnejšiu a dohodli sme sa, že v roku 2019 budeme pracovať iba na nej. Bola vybratá sonda na Liskovskej Krížovej ceste, ktorá bola otvorená už v roku 2012. Odvtedy sme sa v nej, na pár akciach počas 7 rokov, prekopali cca 3 m. V priebehu roka 2019 sme sa tu na 58 akciách dostali o 24 metrov ďalej a zahĺbili sme sa o 12 m. Postupne sme tu celkom úspešne zápasili s rôznymi sondážnymi problémami. Z pôvodne odtopeného miesta sa otvorila chodba so šialeným prievanom. Nezmenili sa však ostatné prievany. Prievan v Hornom vchode a Camberovej sonde zostal nezmenený. Jedná sa tak o úplne samostatnú vetvu jaskyne a určite celkom významný historický míľnik pri prieskume Liskovskej jaskyne. Materiál sme haldovali podľa pokynov štátnej ochrany prírody a ukladali sme ho citlivo v záreze skalného terénu. 173

Nízke Tatry V Nízkych Tatrách sme preskúmali masív Bzdovej popod vrchol Zvolena a Fedorku popod Prašivú. Tu sme zamerali dve menšie jaskyne. Tu bol však najzaujímavejší nález starých banských kameňov. Tie vymedzovali hranice banského dobývacieho priestoru v roku 1753. Je to vzácny kus našej histórie. Vyznačovanie banského dobývacieho priestoru do týchto skál prebiehalo 40 rokov po smrti Jánošíka a 23 rokov pred vznikom USA. Urobili sme aj rozsiahly prieskum vyhodnotenia Lidarových dát, ktoré zobrazovali prepadliny a iné zaujímavosti v masíve Červenej Magury, Tichého a v Hučiakoch. Popri tomto výskume bola zameraná poloha Lenkinej jaskyne a Diery v Repisku pri Liptovskej Osade. Reagovali sme aj na aktuálnu situáciu ohľadom banského prievalu vôd pri povodniach v Krížskej doline pod Chabencom. V súvislosti s týmto sme podrobne zamerali aj zamorenú bifurkáciu potoka Križianka pri Lazisku. Na Malom Salatíne pokračoval pokus o zameranie závrtu, o ktorom sme už veľa počuli, ale nikdy sa nám ho nepodarilo nájsť. Hľadali sme ho na dvoch akciách, ale bezúspešne. Na novom Lidarovom

snímku, ktorý je už podrobný, ho však už vidno. V prostredí totálnej divočiny, kde vyzerá všetko rovnako, ho v budúcom roku snáď poľahky nájdeme. V polovici júna sa zorganizovala každoročná veľká akcia do Fričovských skál pod Salatínom. Tento rok sa niesla v znamení festivalu antiPohoda. Bivak bol v Zbojníckej jaskyni. V jaskyni sme mali prvýkrát cez agregát natiahnutú elektriku, prístup do sveta cez internet a vlastný bar. Pri takejto silnej odhodlanej podpore sa v Sliačanskej jaskyni podarilo navŕtať 43 dier. Pavol Jurečka sa striedal s Radom Belkom. Ostatní zabezpečovali transport materiálu a technickú podporu. Nakoniec sa nám úspešne podarilo prekonať zasintrenie v spodnej časti sifónu, na ktorej sme celé roky pracovali. Podvečer už Rado Belko mladší naliezol do priestoru za sifónom. Po akcii sme ešte digitálne zamerali jaskyňu v Salatíne č.2. V Chočských vrchoch sme pri mrazoch v roku 2017 našli jaskyňu v Pravnáči. Toto leto sme ju podrobne preskúmali a zamerali. Na konci Lúčanskej doliny, pod vrcholom Ostroňa, sme našli menšiu jaskyňu, ktorú sme zdokumentovali a zamerali. Zamerali sa aj dve menšie diery v Prednom

OS Ružomberok na banských dňoch v Španej doline. Foto: M. Remperová

174

Choči s označením DPCH (Diera Predný Choč) č. 1,2 a 3. V rámci poznávania historického podzemia sme zdokumentovali aj podzemný bunker protivzdušnej ochrany po Sovietskej armáde medzi Liskovou a Turíkom. Exkurzne sme navštívili diaľničný tunel Čebrať do hĺbky 1600 metrov v rámci výstavby diaľnice D1. Vo Veľkej Fatre sme našli menšiu jaskyňu na Nižnej Židovej v Čutkovskej doline. V masíve Sidorova pri Malinom Brde sme našli jaskyňu nad Gejdákom č.2. S krasových zaujímavostí bolo významné nájdenie a zameranie skalného okna pri Studničnej v Šípskej Fatre. Oproti sme objavili a zamerali stratenú Jánošíkovú dieru. Najzaujímavejšie jaskyne sme však našli v doline Bystrô. V dolinke Mlynová sme zamerali tri nové jaskyne. Najvýznamnejšia je jaskyňa Mlynica, ktorú tvorí pekná riečna chodba a končí oknom v skalnom útese. Jaskyňa pod Červeným Grúňom je v zime zrejme využívaná ako medvedí brloh. Keď spomíname zaujímavé lokality, tak nemôžeme obísť tú pod Rakytovom na prielome Teplého potoka. Teplý potok v Teplej doline tu prerezal 100 metrov hlboký krasový kaňon. Ak sa na to pozeráme s hydrologického hľadiska, tak to čo je Jaskyňa Vyvieranie v Demänovskej doline pre horný Liptov, je zas Teplá dolina pre dolný Liptov. Nachádza sa tu vyvieračka zachytená do vodovodu zásobujúceho celé mesto Ružomberok s kapacitou pre 40 000 ľudí. Celý potok je zachytený z neznámeho podzemia do potrubia. Asi si viete v duchu predstaviť, že aké krasové podzemie sa v týchto vápencoch môže nachádzať. Málokto vie, že aj tam sú menšie krasové jaskyne. Sú známe a celkom zaujímavé. Tú najzaujímavejšiu však našiel Lukáš Húšťava vo forme nenápadného malého otvoru, ktorá za balvanom pokračovala voľne ďalej. Prieskumom sme zistili, že vchod do jaskyne bol umelo založený kameňmi a zafúkaný lístím klesá strmo do zeme. Ďalej však pokračuje krásne vymodelovaná riečna chodba.

Zahraničné akcie boli smerované za historickým podzemím poľského a nemeckého Baltu. Hlavne staroslovanského magického ostrova Rujana, ktorý je dnes najväčším nemeckým ostrovom. Ďalšia veľká zahraničná akcia bola v talianskej oblasti Abrusso neďaleko Ríma. Jednalo sa o spoznávanie krasových oblastí okolo miest Teramo a Ancona. Plošné zameranie prameňov na Dolnom Liptove Keďže poloha väčšiny jaskýň už bola databázovo zaradená, naďalej pokračujeme v zameriavaní krasových objektov a zavádzame do speleológie nové progresívne metódy spracovania digitálnych priestorových informácií. V roku 2019 sme popri akciách pokračovali v priestorovom meraní vyvieračiek a prameňov, ktoré sú vlastne prirodzeným vyústením podzemných priestorov a tvoria tak v krase dôležitú štruktúru. Ku koncu roka sú zamerané všetky údolné pramene na Liptove. Všetky vyvieračky až po poľné pramene, od Demänovskej doliny po Kraľovany, majú zameranú svoju polohu. A to nielen občasne, ale úplne plošne. Jedna sa o stovky zameraných priestorových bodov aktívnej a občasnej hydrológie na Liptove, ktoré tiež mapujú rozsah našej aktivity. Prešli sme dolinu po doline, kde sa normálne nikto nevyberie. A práve tam sme našli tie najzaujímavejšie veci, ktoré nám priniesli taký priestorový prehľad o teréne, ako málokomu pred nami. Zamerané boli aj všetky prepadliská a ponory, ktoré neskôr budú napríklad označovať čas priebehu farbenia tokov. Čaká nás rok 2020, ktorý prinesie veľa výziev. Niet však pochýb, že to bude pre našu jaskyniarsku skupinu ďalší úspešný rok, plný výskumov s dobrými výsledkami. Členovia OS Ružomberok v roku 2019: P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml., P. Sliačan, L. Húštava a M. Belko. Na akciách sa ďalej zúčastňovali M. Chlebovec, B.Turčina, Ľ. Bujnák. 175

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2019 Jozef Haráni

Členovia Turistického klubu Fatra Vrútky zorganizovali, alebo sa zúčastnili v roku 2020 na celkom 47 peších túrach a 39 cyklo túrach. TK FV mal k dátumu výročnej členskej schôdze /30. 1. 2020/ 24 kmeňových členov. Klub naďalej zastupuje trojčlenný výbor. Svoju činnosť sme v januári zahájili Trojkráľovým výstupom na Prednú Maguru. Ďalej to boli výstupy na Chaty pod Suchým, Suchý, Martinské hole a vrch Branisko. Vo februári sme vyšli na Chatu pod Chlebom a zúčastnili sa na 52. slovenskom zraze v Polici nad Metují, v rámci ktorého sme vystúpili na Ostaš v Broumovsku. V apríli to bola túra v Malých Karpatoch a prechod Tlstej a Ostrej cez Bágľov kopec. Ďalej výstup na Suchý cez dve chaty. Máj sme začali výstupom na Šíp. Potom sme vyšli na Stoh, Skríženú skalu, Krížnu a poludnicu v Nízkych Tatrách. Mesiac sme ukončili čistiacim dňom na horách a popri ňom pripravili akciu Hradište. Začiatkom júna sme tradične zorganizovali už 6. ročník Detského výstupu na Hradište, ktorého sa zúčastnilo opäť vyše 100 turistov. Pár dní nato sme vyšli na Ľadonhoru v Kysuckej vrchovine. V polovici júna sme traja Jozefovia absolvovali 4. ročník letného prechodu červenou magistrálou Slanských vrchov. Iná skupinka absolvovala najvyšší hrebeň Veľkej Fatry z Kráľovej studne na Borišov a späť. Potom sme vyšli na Chleb zo Šútova. Jún sme uzavreli krátkymi túrami na Chatu pod Magurou a výstupom na Javorinku v Oravskej Magure. 176

Júl začal tradičnou účasťou na 66. celoslovenskom turistickom zraze v Košiciach. V rámci zrazu sme absolvovali dve túry Nad Alpínku a Hradovú. V druhej polovici júla sme vystúpili na Suchý. Na záver sme absolvovali výstup na Havran nad Strečnom. Pred týmto vrcholom sa nachádza vyhliadka na Špicáku, ktorá je vlastne hlavným cieľom tejto túry. V auguste sa v rámci klubovej akcie Jožka Minárika ocitáme na vrchole Lučenca. V druhej polovici augusta sa zúčastňujeme zahraničnej expedície Karpaty 2019. V rámci tejto expedície sme zdolali najvyšší bod Rumunska Vârful Moldoveanu (2 544 m n. m.) a najvyšší bod Ukrajiny Hoverlu (2 061 m n. m.). V auguste boli naši členovia aj na veľkofatranskom Kľaku a Vápeči v Strážovských vrchoch. V septembri nasledujú Končiar nad Trebostovom a Čierny kameň vo Veľkej Fatre. Iná skupinka vystúpila na Lysec a ďalšia na Kôprovský štít a Solisko vo Vysokých Tatrách. V októbri vystupujeme na Sidorovo, Veľký Fatranský Kriváň a Rakytov. Nasledujú pomerne náročné výstupy. Najprv cez jesennú Martinskú feratu a potom na Veľkú Chochuľu v Nízkych Tatrách z južnej strany. Záver mesiaca je v nádhernom počasí babieho leta na Znieve. V novembri na Dušičky začíname výstupom na Ráztockú hoľu v Nízkych Tatrách. Po necelých dvoch týždňoch vystupujeme z Ľubochnianskej doliny na Kľak. Tu sme stretli maca a stali sa svedkami zriedkavého úkazu. Priamo pred nami sa odtrhol kus masívu z vrcholovej časti Kľaku. Začiatkom druhej polovice mesia-

ca sme prešli Bukovinu v Javorníkoch. No, a do konca mesiaca vrcholy Strážov, Tlstá a Drienok. December zahajujeme výstupom na Oslí vrch v pohorí Tríbeč, po ktorom nasleduje Chata pod Magurou. Tohto roku sme na Štefana vystúpili na Považský Inovec. Medzi sviatkami sme sa vybrali na krátku túru k pamätníku francúzskych bojovníkov pod Martinskými hoľami. Na Silvestra sme vystúpili na Veľkú Raču v Kysuckých Beskydách. Veľa akcií sme ako vždy nestihli kvôli zraneniam a iným zdravotným neduhom. Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2019 absolvovali a zároveň im do roku 2020 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách. Na Veľkom Fatranskom Kriváni. Foto: J. Haráni

Pohľad z rozhľadne na vrchu Špicák nad Strečnom. Foto: J. Haráni

177

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 Vážení čitatelia. Minuloročná fotosúťaž Jaskyne a hory 2019 nedopadla práve najšťastnejšie. Do súťaže prišli iba tri snímky, ktoré aj uverejňujeme. Pod túto situáciu sa podpísali tri hlavné faktory. Neskoré spustenie stránky tkfatravrutky, kde mal byť priebeh súťaže sledovaný. Ďalej s ňou úzko súvisiaca a vzájomne prepojená, celoročne prezentovaná propagácia tejto súťaže. Tretí a významný faktor je ten, že som na všetko prakticky sám. A úprimne? Už ma to po desiatich rokoch ťahania začína dosť unavovať. Budeme musieť v redakčnej rade prehodnotiť ďalší vývoj a vytvoriť nový koncept procesu tvorby ďalších čísel tohto periodika. Bolo by ho škoda.... Preto redakcia ročenky Jaskyne a hory vyhlasuje pre svojich čitateľov a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky fotosúťaž aj na rok 2020 v už tradičných kategóriach. Prvá kategória má názov “Hory, kras a príroda Slovenska očami jaskyniarov a turistov“ s dvoma podkategóriami. Prvá je „Slovenské jaskyne a kras“ a druhá „Slovenské hory a príroda“. Druhá kategória má názov „Hory, kras a príroda sveta očami turistov a jaskyniarov zo Slovenska“ tiež s dvoma podkategóriami. Prvá je „Jaskyne a kras sveta“ a druhá „Hory a príroda sveta“. Všetky súťažne fotografie budú postupne umiestnené na webstránke www.tkfatravrutky.sk , kde bude počas roka prebiehať samotné hlasovanie. Na tejto stránke bude koncom roka uverejnené miesto a čas konania finále tejto súťaže, spojené aj s prípadným premietaním filmov s tématikou uvedenou v jednotlivých kategóriach. Do finále postúpi po 10 fotografií z každej podkategórie, čiže spolu to bude 40 finálnych fotografií. Tie budú fyzicky umiestnené na pripravených paneloch. Fotografie budú hodnotené anonymne anketovým lístkom účastníkov a prvé tri miesta z každej podkategórie budú ocenené peňažnou čiastkou 50 – 30 – 15 €. Podmienky fotosúťaže: Súťaž je určená pre čitateľov ročenky a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky. Súťažiaci sa môže zúčastniť súťaže s max. počtom jedna (1) fotografia na jednu podkategóriu, čiže spolu max. štyri (4) fotografie do súťaže. Fotografie je potrebné zasielať e-mailom (alebo osobne dodať) v digitálnej forme na e-mailovu adresu speleo@stamaxplus.sk alebo adresu redakcie Jozef Haráni /0905 641 325/, ul. Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky do 31. 12. 2020. K zaslaným súťažným fotografiám je potrebné pripojiť údaje autora: meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo, mailovú adresu a krátky popis / názov fotografie a podkategóriu, do ktorej sa prihlasuje/. Pri neúplných údajoch daná fotografia nebude zaradená do súťaže. Svojou účasťou v tejto fotosúťaži sa víťazné fotografie z týchto štyroch kategórii vzdávajú svojich autorských práv na tlač s menami výhercov v prospech redakcie ročenky Jaskyne a hory na uverejnenie v regionálnej ročenke Žilinského kraja Jaskyne a hory 2020 a takisto aj na webstránke TK Fatra Vrútky. Jozef Haráni, šéfredaktor

178

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2019 Kategória „Slovenské jaskyne a kras“ - Pred jaskyňou Halmešová, Veľká Fatra. Po tvrdej práci sa v žalúdku ozýva hlad. Foto: P. Herčút

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2019 Kategória „Slovenské hory a príroda“ - Pleso Morské oko, Bielovodská dolina, Vysoké Tatry. Pohľad na pleso spod štítu Rysy . Foto: P. Herčút

Ilustrácie z turistického kalendára, kresby Ľubomír Juhász

180

181

182

TÚTO ROČENKU FINANČNE PODPORILI: Ing. Ivana Poláková Ing. Ján Obuch, PhD.

ORGANIZÁCIE:

MESTO TURANY:

FIRMY: Mgr. Pavol Pokrievka ml. - CLIMBTECH s.r.o. Ing. Ján Buchanec - TECHNIK, s.r.o.

183

184

CLIMBTECH výškové lezecké práce - montážne práce - stavebné práce - výrub a orez stromov - čistiace práce

www.CLIMBTECH.sk

0902 263 520

185

  

viac ako 20 rokov na slovenskom trhu moderne vybavená hárková ofsetová tlačiareň so sídlom v Martine kompletná predtlačová príprava, kvalitná ofsetová a digitálna tlač, vlastné knihárske kapacity

  

ÚV lak, úpravy lakom, číslovanie, perforovanie, slepotlač, ražba, laminovanie noviny, knihy, časopisy, brožúry, katalógy,

krabičky z pohľadnicových kartónov a hladkých lepeniek o plošnej hmotnosti

.sk

200-500g, šedo-šedé, bielo-šedé

int apr



lf w.a

samoprepisovacie tlačivá, samolepky

letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre,

s rôznymi povrchovými úpravami

www.alfaprint.sk, tel.: +421 43 400 1610 e-mail: alfaprint@alfaprint.sk

186

187

АННОТАЦИЯ Журнал «Пещеры и Горы» 2019 издается уже XI год, как региональный ежегодник Жилинского края. Это периодическое издание, которое один раз в год, по завершению календарного года, оценивает и освещает деятельность спелеологов и любителей туристики по открытию, изучению и знакомству с красотами природы не только в районе Турчанской котлины, Жилинского края, но также по всей Словакии и за границей. В последние годы содержание журнала пополнилось культурными и социальными новостями. Журнал стал альманахом и важным документом нашей деятельности, усилий и реалий нынешнего поколения, познающих красоту природы. В этом выпуске ежегодника есть следующие статьи нижеследующих авторов. Главный редактор Йозеф Гарани в своей традиционной вступительной статье обращается с приветственным словом к спелеологам и любителям туристики. Мирослав Юрэчка расскажет нам об открытии подземного озера в Лисковской пещере. Йозеф Гарани описывает туристический переход через магистраль «Сланске-Врхи». С Андреем Бендиком мы окажемся в пещере в Буковой из Блатницкой долины. Ян Шанё Тот подробно нам расскажет о своем путешествии по Дороге героев Словацкого национального восстания. Павел Цвахо в своей статье описывает систему Медвежьих пещер во Вратной долине. Йозеф Минарик расскажет нам новые подробности о 19 походе через Турчанскую котлину. Мирослав Юрэчка покажет нам современные методы измерения пещер в Нижнем Липтове. Мирослава Брежна проведет нас по стопам своих предков из Терховой области. Эдуард Пиоварчи пишет о пещерах под Малым Фатранским Криванем. Любомир Балло описывает деятельность современных золотоискателей. Йозеф Гарани и Николай Бонда возьмут нас в экспедицию по Карпатам 2019 в Румынию и 188

Украину. Мирослав Брежны и Павол Покривка мл. делают обзор на экспедицию к пропасти «Словачка Яма» в Караджичи в Северной Македонии. Ян Буханец рассказывает о восхождении на 6000-метровую гору Уайн Потоси в Андах, в Боливии. Бранимир Кракер пишет, как исполнилась его мечта – восхождение на африканскую Килиманджаро. У Сильвии Каянковой тоже исполнилась ее мечта - восхождение на 7000-метровую гору в Памире - Пик Ленина. Ян Шпарец и Любомир Фекете рассказывают о своих путешествиях по Венгрии, Марокко, Альпах и Карпатах в Украине. Ян Обух анализирует, как изменились климатические условия на протяжении последних 30 000 лет. Бранислав Турчина пишет о своем путешествии по Померании. Станислав Бернат рассказывает об истории катания на лыжах во Врутках. Петер Цабадай исследует влияние Словацкого народного восстания на Врутки, в Северной Словакии. Станислав Маркович знакомит нас с историей одной народной музыкальной группы в области Турцы. Ивана Полакова поделится с нами информацией о международной научной конференции «Татры в документах». Павол Покривка младший подготовил для нас отчет о деятельности Спелеологического клуба «Speleo Turiec». Мирослав Юрэчка расскажет нам о деятельности Спелеологического общества района Ружомберк. Йозеф Гарани подготовил отчет о деятельности Туристического клуба «Фатра», г. Врутки. Ежегодник заканчивается аннотацией, которую Вы сейчас читаете. Составил Йозеф Гарани Перевела Prekladateľňa.sk

Zadná Ostrá. Foto: R. Kontoš

SUMMARY The caves and the mountains 2019 is 11th anniversary grade of regional almanac of Žilina region. This almanac is a periodical issue, which, once per year, after calendar year is over, evaluates and propagates the activities of speleologists and tourists at the discovering and at recognizing the beauty and the nature not only in the confines of Turčianska kotlina, Žilina region, but within Slovakia itself and even abroad. It has become an almanac and important document about our activities, efforts and the realities of current generation that adores the beauties of the nature. This issue of the almanac offers following articles made by following authors. The editor in chief, Mr.Jozef Haráni, addresses in the editorial the cavers and the tourists with his traditional editorial. Miroslav Jurečka informs us about discovery of underground lake in Liskovska cave. Jozef Haráni describes hike over magistrala of Slanské vrchy mountain. Andrej Bendík takes us into the cave Jaskyňa v Bukovej in Blatnická dolina valley. Ján Šaňo Tóth would like to share with us his adventure during the hiking of Cesta hrdinov SNP. Pavol Cvacho writes about the system of Medvedie jaskyne caves in Vrátna valley. Jozef Minárik returns again with news about 19tth march through „Turčianska záhradka“. Miroslav Jurečka relates about modern methods of caves localization in Dolný Liptov. Miroslava Brežná takes us on a journey tracing the tracks of her ancestors in Terchová. Ľubomír Ballo describes the activities of modern days gold diggers. Jozef Haráni and Nikolaj Bonda will take us on the expedition Karpaty 2019 in Romania and Ukraine. Miroslav Brežný and Pavol Pokrievka jr. depict their view concerning the expedition to Slovačka jama abyss in Karadzica located in North Macedonia. Ján Buchanec will share with us climb on Huay190

na Potosí in Andes in Bolivia with height more than 6000 meters above the sea level. Branimír Kraker is going to relate to u show one of his dreams came true– the climb on Kilimanjaro in Africa. Silvia Kajanková also made one of her dreams to come true – she climbed a mountain in Pamir with the height more than 7000 meters above the sea level– Pik Lenina. Ján Šparec and Ľubomír Fekete share with us their experience with hiking in Hungary, in Marocco, in Alps and in Carpathian mountains in Ukraine. Ján Obuch describes climate changes within the period of last 30 000 years. Branislav Turčina brings another book of travels about Pomerania. Stanislav Bernát writes about skiing history in Vrútky. Peter Cabadaj gives us a overview about a piece of Slovak National Uprising history in Vrútky. Stanislav Markovič describes the story of one small folk band in Turiec. Ivana Poláková brings news from international scientific conference Tatry in documents. Pavol Pokrievka jr. reports about the activities of the speleological club „Speleo Turiec“ Miroslav Jurečka describes the activities of speleological club „Oblastná skupina Ružomberok“. Jozef Haráni brings the brief information about the activities of the tourist club Fatra Vrútky. And as a closure of this almanac you can find the final evaluation you are reading right now.

Written by Jozef Haráni Translated by Peter Gráf