Jaskyne a hory 2021 by Milan Domény

JASKYNE a HORY 2021 - regionálna ročenka Žilinského kraja ROČNÍK XIII

Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni – Úvodník šéfredaktora Andrej Bendík – Paleontológia v Suchej jaskyni č. 3 Jozef Haráni – Letný prechod chodníkom Márie Séčiovej Miroslav Brežný – Synergia jaskyniarov a vodákov Miroslav Jurečka – Baníctvo a rudy dnes v okolí Ružomberka Ľubomír Liskaj – Pozvánka na nevšedné jubileum Pavol Cvacho – Krasová oblasť Hoblíka, 2. časť Marek Both – Osídlenie Turca v mladšej dobe kamennej Ján Obuch – Kangchenjunga 8598 m Andrej Bendík – Živelné pohromy v Turci v rokoch 1900 – 1950 SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2021 Peter Cabadaj – Taký bol Janko Novák Peter Cabadaj – Vizionár Jožo Weider Peter Cabadaj – Spisovateľ a milovník prírody Rudo Moric Nikolaj Bonda – Janko Matúška Pavol Parenička – Básnik Hviezdoslav a slovenská príroda Ivana Poláková – Malá & Veľká Fatra obrazový sprievodca Ivana Poláková – Lexikón o osobnostiach Vysokých Tatier Nikolaj Bonda – 150. výročie Košicko-bohumínskej železnice Ivana Poláková – Životné jubileum Janka Obucha Ivana Poláková – Neobvyklé želanie k obvyklému jubileu Ivana Poláková – Cena dobrovoľníka mesta Martin Jozef Haráni – Odišiel vrútocký turista Milan Holub Ivana Poláková – Priekopník maľovaných turistických máp Pavol Pokrievka ml. – Správa o činnosti JK Speleo Turiec Miroslav Jurečka – Správa o činnosti OS Ružomberok Jozef Haráni – Správa o činnosti TK Fatra Vrútky Fotosúťaž Jaskyne a hory 2022 Zhrnutie

ISBN 978-80-973213-4-5

9 10 14 24 34 55 60 66 71 82 90 92 97 102 104 109 109 111 114 116 117 118 120 124 130 136 140 148,150

Rok vydania: 2022, Náklad: 1 500 ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Borišov zo záveru Ľubochnianskej doliny. Foto: R. Kontoš

2. strana: Kde chodí slniečko spávať pri Necpaloch. Foto: R. Kontoš

3. strana: Sutina z útrob jaskyne Chleb 2. V pozadí Západné Tatry. Foto: P. Pokrievka ml. 4. strana: Rieka Turiec. Foto: R. Kontoš

Vykopaná sonda v jaskyni Chleb 2. Foto: P. Pokrievka ml.

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2021 - региональный ежегодник Жилинского края ИЗДАНИЕ XIII

Главный редактор: Йозеф Гарани, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Редакционная коллегия: Магистр Павол Покриевка младш., Магистр Андрей Бендик, Док. филос., Инж. Ян Обух, Док.филос., Инж. Ивана Полакова Док.филос, Док.права Николай Бонда, Бак-вр. Мирослав Юречка Графическое редактирование: Михал Цигер и Йозеф Гарани. Опубликованные статьи выражают мнение авторов и не могут быть связаны с мнением редакции. Корректорская правка: Ленка Гараниова и Йозеф Гарани Издательство: STAMAX plus, Врутки, ул. Диеленска Кружна 48, www.tkfatravrutky.sk Экспозиция и печать: Alfaprint, www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ: Йозеф Гарани – Редакционная статья 9 Андрей Бендик –Палеонтология в Сухойпещере № 3 10 Йозеф Гарани – Летний переход потропе Марии Сечиовой 14 Мирослав Брежны – Синергия спелеологов и лодочников 24 Мирослав Юречка – Добычаполезныхископаемых и руды в окрестностях Ружомберока 34 Любомир Лискай- Приглашение на необычный Юбилей 55 Павол Цвахо – Карстовая область Гоблика, часть 2 60 Марек Бот – Поселение в Турьеце в раннем каменном веке 66 Ян Обух – Канченджанга 8598 м 71 Андрей Бендик – Стихийные бедствия в Турьеце с 1900 по 1950 года 82 РУБРИКА СОЦИАЛЬНО-ЗНАЧИМЫХ СОБЫТИЙ 2021 Петер Цабадай – Таким был Янко Новак 90 Петер Цабадай – Провидец Йожо Вайдер 92 Петер Цабадай –Писатель и любитель природы Рудо Мориц 97 Николай Бонда – Янко Матушка 102 ПаволПареничка – Поэт Гвездослав и словацкая природа 104 Ивана Полакова – Путеводитель в картинках «Малая & Большая Фатра» 109 Ивана Полакова – Словарь выдающихся личностей из области Высокие Татры 109 Николай Бонда – 150-летний юбилей железной дороги Кошице-Богумин 111 Ивана Полакова – Юбилей Янка Обуха 114 Ивана Полакова – Необычное пожелание наобычный юбилей 116 Ивана Полакова – Премияволонтеров города Мартина 117 Йозеф Гарани – Вечная память великому туристу Милану Голубу из г. Врутки 118 Ивана Полакова – Пионерв области нарисованных туристическихкарт 120 Павол Покриевка мл. – Отчет о деятельности клуба спелеологов Speleo Turiec 124 Мирослав Юречка – Отчет о деятельности Региональной группы Ružomberok 130 Йозеф Гарани – Отчет о деятельности Туристического клуба Fatra Vrútky 136 Фотоконкурс «Пещеры и горы 2022» 140 Анонс 148,150

ISBN 978-80-973213-4-5

Год выпуска: 2022, Тираж: 1 500 шт

Фотографии на обложке:

1-ястраница: Боришов с конца Любочнянской долины. Фото: Р. Контош 2-я страница: Где солнце садится в Некпалах. Фото: Р. Контош

3-я страница: Щебень изнедрпещеры Хлеб 2. Нафоне Западных Татр. Фото: П. Покриевка-мл. 4-я страница: Река Турьец. Фото: Р. Контош

Pohľad z útrob jaskyne Chleb 2. Foto: P. Pokrievka ml.

THE CAVES AND THE MOUNTAINS 2021 – the regional almanac of Žilina region THE ISSUE XIII

Chief in edit: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Advisory board: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka Graphical design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The language edit: Lenka Harániová, Jozef HarániThe published articles express the opinion of their authors and cannot be linked with the opinions of the editorial office. Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk CONTENTS: Jozef Haráni – Editorial of chief in edit Andrej Bendík – Paleontology in Suchá č.3 cave Jozef Haráni – Summer crossing of Mária Séčiová hiking trail Miroslav Brežný – Synergy of speleologists and paddlers Miroslav Jurečka – Current mining and ores in area near Ružomberok Ľubomír Liskaj – Invitation for uncommon event Pavol Cvacho – Carst area of Hoblík. 2nd part Marek Both – The settlement of Turiec region during the Late Stone Age Ján Obuch – Kangchenjunga 8598 m Andrej Bendík – Natural disasters in Turiec region throughout 1900 - 1950 SOCIAL SECTION IN 2021 Peter Cabadaj – That is how Janko Novák was Peter Cabadaj – Visionary Jožo Weider Peter Cabadaj – Author and nature lover Rudo Moric Nikolaj Bonda – Janko Matúška Pavol Parenička – The poet Hviezdoslav and slovak nature Ivana Poláková – Malá & Veľká Fatra mountains – picture guide Ivana Poláková – Lexicon about personalities of the High Tatras Nikolaj Bonda – 150th anniversary of the Košice-Bohumín railway Ivana Poláková – Life anniversary of Ján Obuch Ivana Poláková – An unusual wish for the usual jubilee Ivana Poláková – Martin City Volunteer Award Jozef Haráni – Milan Holub, the tourist from Vrútky, has passed away Ivana Poláková – Pioneer of painted tourist maps Pavol Pokrievka Jr. – The report about the activities of JK Speleo Turiec Miroslav Jurečka – The report about the activities of OS Ružomberok Jozef Haráni – The report about the activities of TK Fatra Vrútky Photography competition Jaskyne a hory 2022 Summary

ISBN 978-80-973213-4-5

9 10 14 24 34 55 60 66 71 82 90 92 97 102 104 109 109 111 114 116 117 118 120 124 130 136 140 148,150

Year of publication: 2022, Press: 1 500 pcs

The cover`s pictures: 1st page: The photo of Borišov peak taken from Ľubochnianska dolina valley end. Photo: R. Kontoš 2nd page: When the Sun goes to sleep in Necpaly village. Foto: R. Kontoš 3rd page: The rubble from Chleb cave. The Western Tatras in the background. Photo: P. Pokrievka Jr. 4th page: Turiec river. Foto: R. Kontoš

Autor sleduje taje Veľkofatranskej nočnej divočiny Foto: R. Kontoš

ÚVODNÍK ŠÉFREDAKTORA Milí čitatelia, turisti, jaskyniari a ostatná verejnosť, holdujúca prírode vo všetkých formách, vitajte opäť na stránkach nášho (vášho) regionálneho almanachu. V uplynulom roku spoločenské dianie v rámci Slovenska a nášho regiónu pretrvávalo naďalej a to isté aj čo sa týka zahraničia. Stále platí to, čo som písal o zdravom sedliackom rozume a o slobode, ktorú sa nám snažia mocní ukradnúť. Ďalej vás už nebudem unavovať opakujúcimi sa frázami, o našej spoločnosti a jej duchovnom aj fyzickom úpadku. Možno aj práve pre tieto šialenosti, ktoré sa dennodenne dejú všade okolo nás, stojí za to venovať určitý čas a energiu na tvorbu takýchto mini dielok. Tu sa pretavujú pohľady, názory, skúsenosti, príbehy, spomienky a fotografie všetkých prispievateľov na priezračné a čisté informácie v tlačovej aj digitálnej forme. V žiadnom čísle predtým, teraz a ani potom, sme vás čitateľov nezaťažovali a nezaťažujeme informačným balastom vo forme lží, zavádzania alebo vojnového štvania, ktoré sa stali v posledných rokoch takmer spoločenskou normou v obci presstitútskej. O prírode sa dá našťastie písať v toľkých formách, že normálnych ľudí to nikdy neunaví.

Financovanie tohto čísla prebieha stále formou sponzoringu od firiem, súkromných zdrojov a zdrojov z radov prispievateľov a čitateľov. A všetkým týmto, ako aj vám milí čitatelia patrí už tradičné poďakovanie za dlhoročnú podporu a priazeň, bez ktorej by sme neexistovali. Do ďalších rokov vám prajem v prvom rade mierové nebo nad hlavou, s ktorým ruka v ruke kráča zdravie a úspechy vo vašich životoch.

Jozef Haráni, šéfredaktor

PALEONTOLÓGIA V SUCHEJ JASKYNI Č. 3 Andrej Bendík

Suchá jaskyňa č. 3, v Belianskej doline vo Veľkej Fatre, je s pomerne veľkým portálovým vstupom známa už niekoľko desaťročí. V snahe objaviť jej pokračovanie tu jaskyniari niekoľkokrát vykonávali prieskum, hlavne vo východnej časti vstupného portálu. 28. 1. 2020 sa, po dvoch pracovných akciách, podarilo Pavlovi Pokrievkovi ml., Petrovi Holúbekovi, Jánovi Vajsovi a Eve Farkašovskej1 preniknúť do podzemných priestorov. Tie pozostávajú z pomerne veľkej vstupnej siene, zúžením so sintrovým jazierkom, menšou pozdĺžnou sieňou so sintrovou výzdobou a chodbou, ktorá vznikla prekopávaním nánosov a závalu a pokračuje ďalej. Jaskyňa je veľmi zaujímavá z hľadiska tektonického (pomerne mohutné bloky, odtrhnuté zo stropu jaskyne), sintrovej výzdoby dokumentujúcou posuny blokov, excentrickou sintrovou výzdobou a pomerne veľkým množstvom fosílnych kostí. Predpoklad, že ide o kosti medveďov jaskynných, sa naplnil, a preto bolo rozhodnuté o ich záchrane a odbere, v čo možno najväčšej miere. Bolo a je to stále dôležité predovšetkým z hľadiska postupových kopacích prác, pri ktorých sa môžu nálezy znehodnotiť. Cieľom je záchrana a zachovanie prírodného dedičstva. Následne sa, už 31. 1. 2020, uskutočnila prvotná obhliadka nálezového miesta s cieľom určiť postup odborného paleontologického prieskumu. Kostrové zvyšky medveďov jaskynných sa nachádzajú v priestore jaskyne v niekoľkých rôznych pozíciách. Budú opisované spôsobom postupu do záveru jaskyne. Časť voľných, na seba nenaväzujúcich kostí sa našla pod vstupných sutinovým kužeľom, pod stenou 10

jaskyne pred sintrovým jazierkom. Veľmi dobre zachované kosti (lebka – symbol jaskyne), panvová kosť a niekoľko dlhých kostí končatín sa nachádzajú zaliate sintrom za sintrovým jazierkom. Nasleduje úsek s ostrohrannými blokmi veľkosti od niekoľko centimetrov premiešaných s hlinou po niekoľkodecimetrové bloky. Pomedzi ne sú nepravidelne uložené kosti rôznych veľkostí, od kostičiek chodidiel, cez väčšie kosti končatín po lebky. Ojedinele sa našli články prstov a zápästí (členkov), ktoré evidentne patria k sebe, čo naznačuje, že časť kostí nebola po úmrtí jedincov premiestnená, alebo boli možno premiestnené len menšie časti uhynutých jedincov, ktoré sa oddelili (odhnitím mäkkých častí, ale činnosťou zdochlinožravcov) od tela. To by mohol potvrdiť, alebo vyvrátiť, detailnejší výskum. Ďalším spôsobom uchovania kostí bolo ich uloženie pod veľkými spadnutými blokmi, resp. neďaleko pod nimi, pričom tento priestor bol neskôr vyplnený sutinou s kamennými blokmi. Predovšetkým tieto kosti sťažovali postup kopacích prác. Keďže nebolo možné sa zúčastňovať každej pracovnej akcie s cieľom prvotnej záchrany kostí, bola dohoda s „kopáčmi“, že nájdené kosti budú odkladať, čo sa aj stalo, avšak takýmto spôsobom nebolo možné zistiť prvotné nálezové okolnosti. Posledné zachovalejšie nálezy pochádzajú z priestoru za závalom, ktoré však momentálne ostávajú na mieste nálezu a je otázny ich odber. Počas troch pracovných záchranných paleontologických akcií v roku 2021 boli vykonané sondovacie, výkopové práce na približne 3 – 4 miestach, kde boli viditeľné zvyšky kostí. Zvyšok času bol veno-

Lebka jaskynného medveďa v novej časti Suchej jaskyne č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

vaný výberu, baleniu a výnosu kostí, ktoré jaskyniari pri svojich postupových prácach odkladali. Aj keď kostrového materiálu je pomerne dosť, je značne poškodený. Stála vysoká prítomnosť vlhkosti, pravdepodobne aj s prívalovými vodami vo veľkej miere znehodnotili kosti, predovšetkým tie, ktoré obsahujú väčší obsah spongióznej hmoty. Táto je náchylná mäknúť a pri dotyku sa rozpadáva, bez možnosti jej záchrany. Tak boli poškodené aj niektoré lebky, preto je raritné nájsť kompletne zachovanú lebku so zubným radom, ktoré by prospeli k presnejšej determinácii, prípadne určeniu fylogenetických vzťahov. Aj na základe dôležitosti a možnosti zachovania sa prednostne brali tie kostrové zvyšky, ktoré by mohli slúžiť na determináciu a rôzne metódy laboratórneho výskumu (metrika, určenie veku, DNA). Celkovo bolo odobratých viac ako 100 ks kostí, kto-

ré sa po čistení a sušení nachádzajú v SNM v Martine – Múzeu Andreja Kmeťa a niekoľko kostí bolo odobratých pracovníkmi Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Na martinskom pracovisku sa nachádzajú viac alebo menej zachované kompletné, alebo fragmentárne dlhé kosti končatín, rôzne druhy stavcov (krčné, hrudné, bedrové), panvových kostí, kostí chodidiel, vyseparovaných zubov (moláre, očné zuby), spodných aj vrchných čeľustí a lebiek (s aj bez zubných radov). Pochádzajú od rôzne vekovo starých jedincov, od mláďat po staré jedince. Cieľom do budúcna je záchrana dôležitých determinačných častí kostier medveďov jaskynných, detailnejší prieskum niektorých častí jaskyne, kde to umožňuje zložitá horninová situácia (nestabilné bloky, závaly) a priestor. Problémom jaskyne 11

je malý priestor na uskladnenie vykopaného materiálu. Cieľom výskumu nie je odber všetkým nájdených kostí, mnohé z nich zostanú súčasťou jaskynných priestorov a duše jaskyne.

Literatúra: Pokrievka, P. ml. Čo je nové v Belianskej doline vo Veľkej Fatre? Regionálna ročenka Žilinského kraja, JASKYNE A HORY 2020. Vrútky, vyd. STAMAX plus s.r.o., 2021, 30 – 38. ISBN 978-80-973213-3-8.

Jediná kompletnejšia lebka medveďa jaskynného získaná zberom z jaskyne. Foto: A. Bendík

Nález lebky medveďa jaskynného medzi kamennými blokmi. Foto: A. Bendík

Zasintrované zvyšky kostí medveďa jaskynného, lebka a lakťová kosť. Foto: A. Bendík

LETNÝ PRECHOD CHODNÍKOM MÁRIE SÉČIOVEJ Jozef Haráni

Stúpanie zo Sedla Predná Hora na Muránsky hrad v pozadí, ukrytý na vrchu Gigánka. Foto: J. Haráni

Tak a Karol Kuchta z Tisovca sa možno v hrobe obráti. Tento mesiac je to presne 30 rokov, keď mi večer v tábore pod Folkmarskou skalou začal rozprávať príbeh o tomto chodníku. Ohník pukotal a ja som počúval. Karol, spolu so svojou priateľkou Katkou Kováčikovou, ma uviedli do tohto, tajomným mystériom opleteného príbehu hradnej panej, ktorú volali pre jej krásu aj Muránska Venuša. Krásna Mária Séčiová bránila svoj hrad pred kráľovskými vojskami, ktoré viedol František Vešeléni. Armáde sa darilo postupovať, preto Vešeléni predstúpil pred hradnú pani a žiadal jej kapituláciu. Mária sa nepoddala, a tým očarila rytiera tak veľmi, že ju požiadal hneď o ruku. Po odpoveď si mal prísť po polnoci, ale keď prišiel, zajali ho. Žalárnik mu sľúbil ruku Márie, ak opustí kráľa, inak mu hrozí smrť. Rytier odpovedal, že je proti jeho cti zradiť kráľa. To Máriu presvedčilo o rytierovej povahe a tak získal ruku Muránskej Venuše. Odvtedy uplynulo 377 rokov. Chodník, ktorý sleduje pôvodnú medzihradnú cestu z roku 1644, je dnes turis14

tická magistrála, vedúca pohoriami Muránska planina a Cerová vrchovina. Magistrála je značená červeným turistickým značením a priamo na trase, na turistických ceduliach a smerovníkoch je uvádzaná ako Cesta Márie Széchy. Je pomenovaná po Márii Séčiovej (maď. Széchy), druhej manželke palatína Františka Vešeléniho ( maď. Wesselényi). Spája Muránsky a Fiľakovský hrad a je to fakticky najdlhšia hradná cesta na Slovensku. Trasa začína na Muránskom hrade, pokračuje cez vrch Tŕstie do Rimavskej Soboty, potom Cerovou vrchovinou prichádza do Fiľakova. V miestach, ktorými vedie, je sústredených viacero sakrálnych pamiatok, hradov a významných archeologických lokalít. Celková dĺžka trasy je 83 km a odhadovaný čas na jej zdolanie je cca 22 hodín. Karol už niekoľko rokov nie je medzi nami a tak som sa rozhodol, že mu tento prechod venujem in memoriam. Mrzí ma, že sa nedožil tejto chvíle. Je 16. jún 2021, streda predpoludním. Stojíme pred mojim domom vo Vrútkach. Lúčim sa s mojou manželkou Lenkou a najmladšími synmi

Jakubom a Nikolasom. Ostatné deti máme u náprotivkov. Účastníci tejto výpravy sa zastabilizovali pri počte 10. Jedenásty je náš šofér, styčný dôstojník, obslužný personál a na 4 dni pán Medulienky (moja 9-miestna VW Caravella) Dušan Scholtz. Tejto akcii velím ja. Ďalší účastníci sú Nikolaj Bonda – Niki, Miška Bondová, Janka Litvajová a Zdenko Litvaj. V druhom, iba na dnes prepravnom aute, je prievidzská skupina Pavel Pařízek – Pali, Mária Gregušová – Majka a Igor Grác, ktorú dopĺňajú poslední Martinčania – Ivka Poláková a Emil Rišian. Z Vrútok vyrážame niečo po deviatej hodine. Sme dobre naladení a počasie nám opäť vyšlo. Sú riadne „peky“, ale tie väčšie majú prísť tesne po našom príchode na štart. Cesta na východ ubieha celkom fajn. Zopár krátkych zastávok a pár minút po pol dvanástej dávame poslednú pauzu pred Prednou Horou pri prameni Hrona, legendárnej to slovenskej rieke. Tu už kolujú prvé prípitky z rôznych zdrojov. A ja opäť nedisponujem žiadnym alkoholom. Nie som veľkým zástancom týchto praktík. Ostatným to evidentne nevadí. Večer po turistike je to niečo iné. Potom sa presúvame do Muránskej Huty, do sedla Predná hora.

Tu je začiatok nášho prechodu. Všetci sa však dožadujú návštevy penziónu Predná Hora, kde chcú ochutnať pivo z miestneho pivovaru rovnomenného názvu. Takúto príležitosť som si nenechal ujsť ani ja. Presúvame sa teda oboma autami po divokej ceste balkánskeho typu až k samotnému žriedlu tohto penivého moku, aby sme tu strávili nejaký čas. Miestna obsluha je slimačia. Kým sme sa dostali k pivu, tak nám pomaly naskákala koprivka. A to keby som sa nepostavil a doslova nevypátral a nehnal obsluhu, tak tam sedíme možno aj doteraz. Neviem prečo, ale nakoniec mi pivo chutilo ako martinský skanzen. Hm... zvláštna asociácia. Vraciame sa späť do sedla. Je 13.50 hod a po spoločnom fotení vyrážame po žltej značke na hrad. Je riadna spara, no my našťastie kráčame väčšinou lesmi a lesíkmi. Za 1,15 hod prechádzame okolo Vešeléniho jaskyne. Je poctivo zamrežovaná. Po pár minútach prichádzame k chate pod Muránskym hradom. Je to skromne prežívajúca stavba, ktorú držia pri živote občasné návštevy turistov, dopredu nahlásené. Pre okolo idúcich turistov nie je prístupná. Napriek tomu sa usádzame za stôl pred chatou, pojedáme a potom sa púšťame na

Nástup zo Sedla Predná Hora nad Muránskou Hutou. Foto: J. Haráni

Záverečné schody k vstupnej bašte Muránskeho hradu. Foto: J. Haráni

hrad. Je 15.50 hod a až tu je oficiálny začiatok chodníka Márie Séčiovej. Prechádzame okolo obelisku rodiny Coburgovcov a ďalej hore hradnou cestou. Za desať minút sme na Muránskom hrade (935 m n. m.). Chodíme po celom areáli hradu a sme rozdelení na skupinky. Vyšiel som aj na kótu Cigánka, čo je vlastne oficiálny názov celého masívu, na ktorom sa nachádza Muránsky hrad. Bol som tu s mojim otcom vo februári 1990 v rámci akcie 54 vrcholov Slovenska. Spomienky zavibrovali. Chcem byť chvíľu sám a tak schádzam späť k chate. Čakám ostatných. O chvíľu mi volá Niki, že kde som. Hovorím, že dolu. Trochu ma zjazdil, že na hrade sa oficiálne mala zahájiť cesta prípitkom. Musel som uznať, že áno, mal pravdu. No nič... Zišli dolu a o 16.45 hod sa púšťame ďalej po červenej. Chvíľka pauzy pri prameni pod chatou a šliapeme ďalej. Po tejto značke som vtedy vychádzal s otcom. Teraz schádzame späť. Dušan už netrpezlivo vyvoláva. Penzión Lykovec nás očakáva. 17.35 hod vychádzam z lesa. Potom ešte 16

zhruba 10 minút k penziónu. Ubytovanie, sprcha a večerné posedenie. Vo štvrtok ráno sa zobúdzame dobre vyspatí. Večer bol hlučnejší. Tak ako býva každý prvý večer. Veľa spomienok, veľa rečí, veľa alkoholu... Každý sa chce pridať. Podľa toho aj dnes postupujeme. Do toho raňajky a nástup o 7.45 hod. Na to, že máme pred sebou najdlhší deň, to nie dobrá voľba. Ranné foto pred penziónom a vyrážame. Odprevádza nás, nad nami sa čnejúci vrch Cigánka a červená značka. Prešli sme celým Muráňom a následne lúkami, po ktorých prechádzame krátky lesík a ocitáme sa v Muránskej Lehote. 8.26 hod prechádzame okolo medializovanej krčmy Parlament. Je zavretá. Po chvíli opäť lúky a brutálne vysoká tráva. Alergikov trochu vybláznila... a mňa vyhnala do lesa. Každého niečo... Oskar neúprosne útočí. Tešíme sa na každý kúsok lesa, ktorý nám poskytne príjemnú tôňu. Kocháme sa scenériou Muránskej planiny. Postupujeme zaujímavými úsekmi cez Holú horu až k chate Nemcová.

Obelisk rodiny Coburgovcov na začiatku chodníka Márie Séčiovej. Foto: J. Haráni

Vyhliadka z masívu Cigánka, na ktorom je Muránsky hrad. Foto: J. Haráni

Tieto úseky sú súčasťou pastierskeho územia, celkom slušne udržiavaného. Je to tu samá čerešňa a veľa spasených, no zároveň udržiavaných úsekov. Prechádzame ponad Muránsky salaš, no niet času na schádzanie k nemu. 10.25 hod míňame spomínanú chatu Nemcová. Nasledujú Tri chotáre a sedlo Korimovo. Je 11.50 hod. O hodinu prechádzame najvyšší bod celého prechodu, masív Tŕstie (1132 m n. m.). O 13.00 hod sa ocitáme na kóte Tŕstie (1100 m n. m.). Na chatu pod Tŕstím nás to neťahá. Nie je prístupná pre turistickú verejnosť a tak sa stráca motivácia. Radšej pokračujeme po červenej. Míňame Kvakov vŕšok a o 15.10 hod sa ocitáme v osade Polom. Tu nás čaká Dušan s teplým pivom. V tejto horúčave je aj teplé pivo relatívne studené. Skrátka sa prezliekame do suchého (aspoň teda ja) a po pol hodine oddychu sa berieme ďalej. Emil, Ivka a Igor to na dnes vzdávajú. Majú na to svoje dôvody. My „skalní“ ideme. Hneď po desiatich minútach prechádzame cez moderné gazdovstvo plné zúrivých, no priviazaných psov. Až na jedného. Vyzeral

drsne a aj drsne vystupoval. Vedel som, že musím vyzerať drsnejšie. Asi som aj vyzeral, lebo keď som na neho zavrčal a naznačil, že mám palicu, tak zastal. Zastal, no čakal čo bude ďalej. Dôstojne sme od neho odkráčali a tak to vzdal. Pokračujeme lúkami a cestami necestami. Lesa je menej a tak nás slnko decimuje. Prechádzame kótu Laz a 16.55 hod sme už v sedle Brezina. Opäť Dušan. Jedno relatívne studené pivo, aby bolo cestou čo potiť a ťaháme ďalej. Šli sme úsekom plným nádherných, vysokých a pokrútených borovíc. Boli sme z toho uchvátení až tak, že sme zišli zo značky. Miesto toho aby sme sa vrátili, tak sme spravili klasickú chybu kufrovačov. A však to prejdeme tadiaľto a potom tadeto a potom sem a potom tam. No skrátka zišli sme sa dole do doliny Brádňanského potoka a napojili sa na cyklocestu. No táto operácia nás tak vyčerpala, že kým sme sa vyškriabali späť aspoň do osady Kadlub Kyjatice, boli sme úplne grogy. Bolo 19.00 hod a my sme toho mali naozaj plné zuby. Prešli sme toho viac ako keby sme išli správnou čer17

Muránsku Lehotu máme za sebou. A Cigánku s Muránskym hradom v pozadí tiež. Foto: P. Pařízek

Raňajky na tretí deň po nocľahu v jazdeckom klube Excel Madon pri Rimavskom Brezove. Foto: J. Haráni

Chodník vedúci voňajúcimi lúkami nad Hnúšťou. Foto: J. Haráni

Polia nad Majšou pri vodnej nádrži Kurinec. Foto: J. Haráni

venou a tak voláme Dušana. Dnešný cieľ, sedlo Prievaly máme v Kadlube. Už Medulienkou sa prepravujeme do obce Rimavské Brezovo. Tu máme u Miloša Hrončeka, miestneho majiteľa jazdeckého klubu Excel Madon, sľúbené ubytovanie. Podmienky sú primerané. Jedna sprcha je pre všetkých, no sekcie na spanie sú rozdelené na ženské a mužské. Hlavne v noci by to ženy ťažšie zvládali. Zdenko ráno prehlásil, že bol fakticky na rockovom koncerte. Mal smolu. Zaspával ako posledný a tak si ten koncert najviac užil. Večera bola zaistená. Živánska z kuracích stehien a kopec vychladeného plechovkového piva. Sedeli sme za stolom, provizórne pozbíjaným z paliet. Boli sme dlho do noci a užívali si relatívny chlad noci. Večer bol plný chlapských rečí s chlapským koncom. V piatkové ráno vstávame skoro a uplynulé dva dni už začíname cítiť. Ja mám už tradičné odreniny, no zatiaľ to ide. Ranč je plný zvierat. Okrem koní je v kliet-

Bohatý „múdry stĺp“ na Kurinci. Foto: J. Haráni

Trávnatá džungľa nad obcou Bulhary. Foto: J. Haráni

kach množstvo rôznych operencov. Ako bonus je pri vstupe nad dverami hniezdo, z ktorého trčí sedem mláďat lastovičky. Celý čas nás otravovali štyri psíky. Keďže to boli kríženci, nevedeli sme určiť z tých pitoreskných tvarov, ktorý je najkrajší. Raňajky máme za sebou a tak sa pakujeme. Vyplácame Miloša a zároveň sa lúčime. Nasadáme do Medulienky a 7.20 hod sme v sedle Prievaly. Lúčime sa s Dušanom a vyrážame. Míňame kótu Klinové (495 m n. m.) a potom lúky a háje a háje a lúky. Niečo po deviatej prechádzame samotou Bolfovo a od miestnych cyklistov sa dozvedáme, že už aj tu majú medvede. No paráda...! Čoraz častejšie máme problémy so značením. Z ničoho nič značka zmizne a veru bez GPS

Vyprahnutý úsek nad Mojínskou kyslou. Foto: P. Pařízek

máp v telefónoch, by sme mali veľakrát problémy. Nabehli sme na asfaltové úseky, ktoré nás ničia. O 10.20 hod nás v Horných Záhoranoch čakal Dušan a zlatá pani, majiteľka miestnych potravín. Kúpili sme si vychladenú Plzeň a ja som sa konečne prezul do sandálov naboso. Vtedy som ani netušil, akú fatálnu chybu som spravil. Odvtedy mi navreli otlaky a prakticky až do konca akcie som kríval. V tom momente som si to ešte chvíľu užíval, kým nás chladilo to skvelé

pivko. 11.11 hod ideme ďalej.... po asfalte. Po chvíli odbočujeme na poľnú cestu, ktorou sme po hodine na Pokoradzských jazierkach. O 13.15 hod sme v Nižnej Pokoradzi, ktorá je súčasťou Rimavskej Soboty. Po chvíli sme v centre mesta. Skúšame hľadať niečo na jedenie, no nakoniec sme dali pár pív a ja s Nikim a Litvajovcami ťaháme až na Kurinec. Ostatní to s jedlom nevzdávajú a skúšajú ďalej. 15.24 hod prechádzame ponad Rimavu a o hodinu sme pri vodnej

Na Kurinci sa zvečerieva. Foto: P. Pařízek

Veľký Bučeň. Foto: J. Haráni

nádrži Kurinec. Víta nás opäť Dušan, ktorý ešte predtým stiahol z mesta známu trojicu zo včera. Ja ako vždy prichádzam dokatovaný s dvoma obrovskými pľuzgiermi. Takže nasledovali sprchy, pivné kúpele a neskorá večera na želanie u majiteľa Chaty na pláži Ľubora Kovalčíka. Bol to vyprážaný syr s domácimi zemiakmi a domácou tatarkou. Bolo to naozaj skvelé, domáce jedlo. Ani náznak po reštauračnej pachuti. Väčšina z nás po 20 tej hodine postupne odpadáva do postelí. Je stále brutálne teplo. Posledné ráno nás čakajú švédske stoly a tak skorý budík je celkom v pohode. Bol som na izbe s Nikim a myslím, že naše spoločné staccato bolo veľmi podobné tým na vedľajších izbách. Už 5.30 hod snoríme po kuchyni a pojedáme každý podľa chuti. 6.15 hod stojíme pre chatou a po spoločnej fotke vyrážame. No vyrážame. Moje vyrazenie je zmesou smiešnych pohybov, kedy som sa snažil dostupovať na dokatované nohy s čo najmenšou bolesťou. Idem ako idem, no hlavné je, že idem. Okružný 22

asfalt okolo kempu a potom sa dostávame na poľné cesty a lúky. No len na slabú polhodinku. Potom vchádzame do Dúžavy a ranný asfalt nás trápi ďalšiu polhodinu až k odbočke Majša. Predierame sa cez rôzne pokosené polia, vysoké trávy a zarastené lesíky. Neustále strácame značku, no postupujeme vpred. 8.15 hod sme nad Mojínskou kyslou a o pol hodinu na Trojchotári. 10.35 hod míňame smerovník Nad Čentou. Za 20 minút sme v Sedle Veľký Bučeň pri nefunkčnej chate rovnomenného názvu. Tu si dávame krátku pauzu na doplnenie zásob. Štartujeme k záverečnému útoku na Veľký Bučeň(514 m n. m.). Po pár minútach lesom sme sa vyhupli na asfaltku. Je to časť prístupovej cesty k leteckému radaru, umiestnenému priamo na vrchole. 11.27 hod sme pri vrcholovej ceduli. Je tu drevený stôl a lavice. Sú síce napoly zhnité, no aj tak si tu robíme polhodinovú obednú prestávku. Došiel sem dokonca aj Dušan. Sedíme a debatujeme. Som v poho, no tie nohy... Pokračujeme okolo obrovského hrí-

Vyberanie dlhých ostňov z podrážok obuvi. Foto: P. Pařízek

Žihľavový prales za Bučeňom. Foto: P. Pařízek

bu – radaru a vnárame sa sprava do žihľavovej džungle. Chodník zmizol a my postupujeme cez vysokú žihľavu pomocou GPS. Občas na nejakom strome blikne značka, ktorá nás uisťuje, že smer je správny. Po pol hodine nás to vypľulo na vyčistený pás pod vysokým napätím. Potom kúsoček asfaltky a zas pofidérne chodníky a lúky. Lúky s trávami, vysokými ako my. 13.23 hod sme na asfalte v dedinke Bulhary. Je to takmer čisto cigánska obec. Odtiaľto až do cieľa vo Fiľakove je už len mučivý asfalt. O 14.00 hod míňame tabuľu Fiľakovo. So mnou, ako s posledným krívajúcim bojovníkom ide už len Niki. Ostatní sú vpredu. Skrátka 14.30 hod sa ocitáme v cieli – pod hradom Fiľakovo. Bál som sa, že zranenie ma zastaví, no vydržal som a došiel po svojich. Ostatní sedia v krčme pod hradom. Ďalší z mojich snov sa naplnil. Ďakujem všetkým čo ma sprevádzali.... na záver len malý dodatok. Neodkladajte svoje sny, lebo sa môže stať, že si ich nestihnete splniť...

Záver chodníka Márie Séčiovej. Foto: P. Pařízek

SYNERGIA JASKYNIAROV A VODÁKOV. Miroslav Brežný

Plavba korunami stromov. Foto: M. Brežný

Prvá etapa – jarný Malý Dunaj. Už od rána chodím mrzutý po byte, prekladám nachystané veci. Mám zobrať ešte polievku či sveter? Mám nervy, podchvíľou pozerám von oknom. V Martine počasie ako v sude, zatiahnuté. Bude pršať, nebude... Mám pršiplášť? Rozmýšľam či zobrať svoj kajak, ale napokon ho nechávam doma. Prvýkrát tohto roku ideme na vodu a akosi sa neviem dočkať. 29. apríla 2021, o 10.00 hod vyrážam sám, bez lode a v duchu dúfam, že nám vyjde počasie. Prichádzam cez Novú Dedinku k Peťovi do lodenice. Víta ma slniečko, jarný spev vtákov a rašiaca zeleň. Nikde nikto, tak rozložím stan a chystám si veci na noc. Podvečer sa schádzame pri ohni s Peťom a prichádza aj Pali. Ráno ma budí slabý dážď klopkaním na tropiko stanu. Zima mi však nie je. Pomaly sa schádzame. Ľudo s Taminkom (psík), Gusto a Marika. Prišli ešte Paľo s Mirkou, tí idú prvý raz. Mraky sa trhajú a vychádza slnko. Všetci dúfame, že bude pekne. Okolo desiatej sme naložení a odchádzame 24

smerom do Ivanky. Chceme ísť k pamätníku M. R. Štefánika z roku 1921, ktorý na mieste tragického dopadu lietadla navrhol architekt Dušan Jurkovič. Kópia lietadla je vystavená v hale letiska v Bratislave. Peťo nám dal tip. Skúsiť splaviť prírodný kanál mŕtveho ramena Malého Dunaja v Zálesí. Tichá zátoka, nádherná jarná zeleň... z toho miesta sálal pokoj. Ani sme netušili, že také niečo existuje. Raz darmo, Peťo je tu doma. Gusto ako vždy vykoná príhovor k vode, aby sa nám dobre vodilo a hlavne, aby sme došli suchí. Kladieme lode na vodu. Dnes ideme naľahko, takže s batohmi nemáme starosti. Auž sa húpame v Dunajkách. Asi po hodine prirážame k mólu v Zálesí, kde si chceme trošku oddýchnuť. Po zime nám chýba kondička. Pokračujeme ďalej a kocháme sa krásnym slnečným dňom, vôňou jari a spevom vtákov. Obdivujeme krásne sfarbených káčerov, ako aj vznešený vzlet volaviek sivých, ktoré sme nechtiac vyplašili. Nechcú nás pustiťbližšie k sebe. Po ceste sa zastavujeme na známom trampskom mieste. Tu sa uskutočňujú výročné ohne,ob-

kolesené totemami trampských osád. To miesto má svoju zvláštnu atmosféru. Sme ticho a to umocňuje pocit piety. Od ohňov sa vznášajú príbehy stoviek ľudí z niekoľkých generácií. Pokračujeme ďalej a cestou stretáme katamaran. Po rozhovore s osádkou sa dozvedáme, že sú to vnuci starých trampov z trampskej osady Zelená sedma, najstaršej TO v Bratislave. Zo Zálesia je to zhruba dve hodiny a sme na hrádzi u Peťa v lodenici. Ťaháme z vody lode a chystáme na druhý deň. Večer sa robí oheň. Jano robí placky. Celý deň rajbal zemiaky. Veď nakŕmiť toľkých vodákov, to musí byť hádam pol vreca. Sedíme pri ohni a vyhodnocujeme deň. Vidno na nás, že sme spokojní, je nám tu dobre. Ráno sa pomaly balíme a pokračujeme na ťažko. Naložiť všetko do lodí nám dá zabrať. Stany, proviant, batohy... Všetko riadne uložiť, vyvážiť plné lode. Odchádzajú Paľo s Mirkou a Pali so Šparom. Je nádherný 1. máj, všetko spieva, vonia a raší. Odrážame od brehu a pomaly sa plavímeznámou trasou. Je teplučko a tak si nechávame len tričká.

Po príchode do Janíkov nastal známy rituál. Vyložiť lode, postaviť stany a niečo navariť. Však máme čas a máme z čoho. Chvíľu po nás dorazil osamelý Jano na Dunajke a už sme kompletní. Je tu nádherne. Všetko je zelené a rozkvitnuté. Trnka je ako pocukrovaná od kvietkov, bzučia včely. Ak prídeme na jeseň, skúsim ich nazbierať. Vlani ich tu bolo hodne. Gusto z nich robil aj lekvár. Všade cítiť jar. Pomaly chystáme drevo na večernú vatru a ani sa nenazdáme, je tu večer. Pri ohni spomíname, vyhodnocujeme deň a kujeme plány čo na zajtra. Podozrivé ticho a potom do toho spev vtákov. Vraj má pršať. V noci ma niečo zobudilo. Bol to divný spev vtákov. Asi slávik. To nebýva zvykom, aby takto spievali. Bolo to príjemné počúvať. Ale o jednej v noci? Zrazu to všetko stíchlo a po chvíli už mi bubnovali kvapky dažďa na tropiko stanu. Bol to taký tichý dáždik, ku ktorému sa po chvíli pridal vietor. Najprv to bol len vetrík, no po chvíli to už dobre zavýjalo a dunelo, ažsom myslel, že mi to odtrhne stan. Ráno sme povyliezali zo stanov, no kosa riadna.

Štart zo Zálesia. Foto: M. Brežný

To by až tak nevadilo, ale ten vietor. Niečo prejesť, hlavne teplé. A čo teraz. Ideme, nejdeme. Sledujeme hladinu rieky ako sa vlní a vzdúva v poryvoch vetra, ako vietor nakláňa stromy ku hladine. Niektoré to pod náporom nevydržia a padajú s praskotom do vody. Ak to padne na nás v lodi, tak nás už nikto viac nenájde. Ten vietor je strašný. Dokáže otočiť loď aj keby som ako pádloval. Zrazu jeden strom padá k zemi neďaleko našich stanov a je rozhodnuté. Končíme, to nemá význam. Volám Peťovi, aby prišiel pre nás. Balíme stany, lode a batohy nosíme na druhý koniec lúčky k ceste a čakáme na odvoz. Spravíme kopu a my sa tiež hrčíme spolu v tom vetre a kujeme plány, čo o dva týždne. Druhá etapa – voľné pokračovanie. Utorok 18. mája. Znovu sa stretávame v lodenici u Peťa. Tentoraz sme sa rozhodli, že sa pokúsime splaviť Malý Dunaj až do Kolárova. No uvidíme. Ja s Ľudom, Tamim a Ďurim do katamaranu, Marika s Gustom v jeho kánojke. Samozrejme na ťažko. Aj nám to trvalo, kým sme to všet-

Na Váhu pred Kolárovom. Foto: M. Brežný

ko nabalili. Však ideme na štyri dni. Vodu, jedlo a batohy. Pri nakladaní nachádzam na dne lode chrústa. Dívam sa na toho chrobáčika ako na zjavenie. Chrústa som videl naposledy pred možno päťdesiatimi rokmi, keď sme ich ako chlapci chytali neskoro večer pod pouličnými lampami a dávali si ich do škatuľky od zápaliek. Celý večer som potom doma počúval jeho škrabot. Vyrazili sme o pol jedenástej. Bolo tak čudne zamračené, dúfam, že to nebudeme musieť vzdať ako posledne kvôli dažďu. Tu je už všetko zelené, vonia to kvitnúcimi osikami a vrbinou. Odrážame od brehu a necháme sa unášať prúdom. Vody je dosť a dobre to tečie. Cestou nás pozorujú oči vtákov, hlavne volaviek. Na starých kmeňoch stromov zbadám trsy sírovca. Jedlá huba farby pomaranča pripomína chuťou kuracinu. Prirážame k starému ležiacemu kmeňu a Ďuri s nožíkom v ruke plní igelitku, ktorú mu podáva Ľudo. My už vieme, čo s tým. Počasie nám zatiaľ praje a zdá sa, že mraky sa roztrhali. Cestu nám lemujú rozkvitnuté kríky hlohu, akoby boli zasnežené. Sírovce sa na nás usmievajú z každého prách-

Pohoda v Janíkoch. Foto: M. Brežný

nivého stromu. Keby sme šli na druhý deň domov, určite ich nazbieram viac. Míňame „našu lúčku“v Janíkoch, kde tak radi stanujeme. Zamávame Ambrózovi (patrón včelárov), ktorého reliéf niekto pred pár rokmi vyrezal do starého agátu. Dnes chceme splaviť čo najviac. Stojíme až „Pod krížom“. Miesto veľmi pekné. Obzeráme, kde by sa dali v budúcnosti postaviť stany a založiť tábor. Neďaleko rozvoniava borovicový lesík a lúčka je plná kvetov. Vôňa materinskej dúšky sa nesie ovzduším. Stojím v lodi a pozerám sa späť odkiaľ sme prišli, cloním si rukou oči a kamaráti hneď komentujú „pohľad do minulosti“ a keď sa otočím a hľadím dopredu tak „pohľad do budúcnosti“. Obloha sa čistí, je nádherne a my sa blížime do Jelky ku mlynu. Nemienime tam už spávať. Je to síce pekné miesto, je tam pivko a varia tam parádne halászlé, pečené ryby, ale nikdy sme sa tam nevyspali kvôli kriku opilcov a hlasnej hudbe. Ráno príde pán a pýta peniaze za stan. Nemáš sa kde umyť, len v Dunaji, na záchod do prírody a on pýta ešte peniaze. Pokračujeme k „Paľovi“ a tam pri mŕtvom ramene rozložíme stany. No paráda. Tu nám nič nechýba.

Ranné slniečko na obzore nádherne farbí krajinu do sýtych odtieňov zelene. Všetci ešte spia a ja už behám s foťákom pomedzi stany a snažím sa to zachytiť. Robím raňajky. Sírovec na cibuľke a desať vajec nám urobí náladu na celý deň. Kŕdeľ husí na vode nás odprevádza. Začína sa trochu zaťahovať, ale nevadí, nie je zima. Po chvíli sa to pretrhá a zas nám svieti slniečko. V diaľke vidíme mólo, tak tam zastavujeme, priviažeme člny a nad hlavami sa nám deje zvláštne divadlo. Roja sa tam včely. Hučí to ako v úli. Sme na táborisku „Potônske lúky“ a milá pani nás víta pokojným hlasom, že to sa len jej včely roja. Nakúpime med, oddýchneme a ideme ďalej. Cestou míňame rodinku labutí s malými, nepokúšame sa k nim priblížiť. Už nás raz naháňal gunár a bol veľmi vytrvalý. Blížime sa k sútoku Malého Dunaja a Čiernej vody. Zdravíme rybárov a v diaľke už vidíme hrádzu elektrárne. Zaťahuje sa a pomaly sa aj rozprší, nie husto, ale už vám to znepríjemní deň. Stojíme v pršiplášťoch pod stromami a musíme počkať. Dážď ustáva, tak môžeme pokračovať. Prenášame lode a batohy pod hrádzu. Krajina sa mení, míňame zná27

me miesta, pred pár rokmi sme to plavili s Ľudom. Ale čo pozorujeme za tých pár rokov, je množstvo pribúdajúcich stavieb na brehoch a pribúdajúcich cedúľ s nápisom „ZÁKAZ VSTUPU, SÚKROMNÝ POZEMOK“. Niekto sa ozve: „a z čoho to stavajú?“ Dostáva veľmi rýchlo odpoveď: “zo štátneho rozpočtu“. Zvečerieva sa, prichádzame do Jahodnej. Prespíme určite v dákom kempe v ALBA REGII. No, omyl. Všetko zavreté, nikde nikoho, ešte nezačala sezóna. Na bráne kempu Ďuri nájde telefónne čísla, tak volá. Majiteľ, postarší pán nám príde otvoriť. Ale nielen kemp, ale aj sociálne zariadenie. No čo mám povedať, raj na zemi. Teplá voda, kuchynka, sprcha, ani stany sme nestavali. Pekne pod prístreškom. Tak dobre som sa už dávno nevyspal. Večer nám chýbal oheň. Drevo mokré a stále mrholilo. Vytiahol som môj drievkáč (varič na drevo z odkvapkávača za 2 €) a zapálil som oheň na klátiku. Všetci sme sa spokojne okolo neho pousádzali a dívali sa do plápolajúcich plameňov. To bolo to posledné, čo nám chýbalo v ten deň ku šťastiu. Ráno pobaliť, lode na vodu a vpred do budúcnosti. Štvrtok 20. mája. Stále je dáko zamračené, neprší, ale plavíme, to je hlavné. Všetko je tak krásne zelené, tá jarná hrášková. Pod Jahodnou nachádzame rybárske prístrešky, ale zaplavené. Tu na hornom toku do poly po okná, ale čím ďalej nižšie vidíme už len strechy. Nikde nikoho, na vode nie sú ani kačice. Ľudo má návrh, že by sme šli pozrieť Klátovské rameno ako sa vlieva do Malého Dunaja. Prítok je vraj priezračná čistá voda vyvierajúca z priesakov. Prichádzame k sútoku a sme sklamaní. Všetko zaplavené, hladina možno o dva metre vyššie a vyliata do Klátovského ramena. Aspoň pozrieme mapu a pokračujeme ďalej. Vyčasuje sa, slniečko príjemne hreje. Plavíme sa krajinou a nevieme kde sme. Všade okolo nás vyliaty Dunaj, v lesoch, na lúčkach, v krovinách, no proste všade. Neostáva nám nič iné, len ísť ďalej. Začína sa zvečerievať a hľadáme miesto na 28

bivak. Ale kde? Všade voda, husté porasty okolo nás, nikde nevidno kúsok zeme, kde by sa dali postaviť stany. Už padol aj návrh, potiahnuť ďalej, nemali by sme byť ďaleko od Váhu a potom do Kolárova, ale rýchlo sme ho zamietli. Mám dosť. Bolia ma ruky z pádlovania. Akosi nám to ide ťažko. Máme katamaran, ťažko naložený a sme len traja. Ten štvrtý nám chýba. Rieka je široká a tým, že je vyriečená, ešte viac ten pocit znásobuje. Očami sa snažíme zazrieť malý kúsok zeme pre stany. Po ľavej strane porastu zazrieme hrádzu. Ďuri pozerá do mapy a je tam protipovodňová hrádza. Musíme sa tam ale dáko preplaviť. Snažíme sa lode prepliesť cez kríky, ktoré rastú medzi stromami. Pádlujeme, pomáhame si ako sa dá. Skúšam hĺbku, ale pádlom ešte stále nedosiahnem na dno. Bol som pred pár rokmi na Lipne v Čechách a tam majú vyhliadkovú vežu „Stezka korunami stromů“. No a my sme mali „Plavbu korunami stromov“.Prirážame k hrádzi. Pred nami sa týči štvormetrový svah. Aj máme čo robiť všetko povynášať hore. Vrch hrádze, asi tri metre široký, sa tiahne popri vode a kopíruje rieku. Za hrádzou sa nám ukáže rovina v celej svojej kráse. Nekonečné polia a v diaľke na horizonte vykúka kostolná veža. Pod loďami vyzerá byť zaplavená poľná cesta. Skúšam pádlom, podo mnou je dobrých osemdesiat centimetrov hĺbka. Staviame stany na tom úzkom páse suchej zeme. Sme radi aj tomuto miestu. Je tu ticho, pekne, nikde nikto, len spev vtákov. Stany postavené a najedení rozmýšľame. Čo ak padne hladina a naše lode ostanú v blate pod hrádzou. K rieke treba prejsť dobrých sto metrov. Neviem si to predstaviť, brodiť sa porastom s batohmi, ťahajúc za sebou lode. Obetavý Ďuri navrhne aspoň katamaran stiahnuť bližšie k rieke. Predsa Gustova kánojka je ľahšia a s ňou si dáme rady. Odťahuje katamaran do porastu a vracia sa na Gustovej lodi, ktorú pre istotu vytiahneme na hrádzu. Ďuri pozerá na mobile hydrologickú situáciu a veru sa vyjasnieva. Váh kul-

minoval kvôli prítokom z hustých dažďov na severe Slovenska o päť metrov a natlačil vodu do malého Dunaja až do vzdialenosti tridsať kilometrov, čím sa hladina zdvihla až do výšky dvoch metrov. Preto sa nám zdalo, že pádlujeme proti prúdu. Piatkové ráno nás víta s usmievavým slniečkom na čistej oblohe. Teplo, ako sa na máj patrí. Niečo zajesť, pobaliť stany a batohy. Ďurimu zasa prischla funkcia lodivoda. Katamaran bolo treba dotiahnuť k hrádzi. Hladina opadla a bolo vidno ako pomaly klesá. Pod loďou je už len dákych pätnásť centimetrov vody. Keby sme prispali, tak ťaháme lode v blate. Okolo deviatej sme už na rieke a plavíme spanilú jazdu smer Váh. Podľa mapy je to asi dvanásť kilometrov do cieľa. Niekoľko stoviek metrov poniže míňame kemp a mávame majiteľovi. Aj ten bol vyplavený. Už nemáme čas, Peťo nás čaká v Kolárove s autom. Počasie je ako na objednávku. Krajina mení svoj charakter, aj Malý Dunaj je tu raz tak široký ako na hornom úseku. Rieka je ešte vybrežená, po obidvoch stranách vidno zaplavený porast. Je možné, že vyplavilo aj hniezda vtákov, preto ich nevidno. Ale príroda sa postará. V diaľke už vidno prvý oceľový most, za ním na horizonte sa valí Váh. Kamaráti chystajú foťáky a my sa blížime k sútoku Váhu a Malého Dunaja. ...Ako životom omrzený, nič od sveta neočakávajúci starec, plazí a vlečie sa pomaly a lenivo Váh v poslednom úseku svojho toku, cez močaristé krajiny a nikdy nevysychajúce bahniská spôsobené sčasti vlastnými vodami, sčasti prírodnými prameňmi, vedie jeho cesta ešte asi jeden a pol míle do mestečka. Alojz Medňanský: Malebná cesta dolu Váhom (1826, str. 218) Tak toto je už iná káva. Rýchlo sa valiaca masa vodného živlu nás doslova vtiahne do prúdu a unáša tam, kde chce ona. Ale katamaran nás poslúcha. Ladne

sa plavíme na hladine Váhu. Uvidíme druhý most v Kolárove a po pravej strane mólo, ako nás navigoval Peťo. Už nás čaká. Mólo je zaplavené a s loďami sa plavíme ponad rampu. Zvítame sa s Peťom a môžeme vybaľovať, nakladať lode a pomaly kráčať do budúcnosti... Máme za sebou štyri úžasné dni na vode, stošestnásť riečnych kilometrov a raz to dáme až do Komárna... Tretia etapa – Malý Dunaj v jeseni. V polovici septembra prišla od Peťa pozvánka na vodácky maratón. Nám netreba vravieť dvakrát a s Ľudom sme 24. septembra v Novej Dedinke v lodenici u Peťa rozbalili stany. Prišiel aj Pali, tvoriaci základ posádky. V lodenici je aj Janka, kamarátka z Vysočiny, toť riadna vodáčka. Obdivujeme jej dvojmiestny morský kajak a malú Suzuki, na ktorej ho vezie akurát z Chorvátska, kde bola s dcérou plaviť po ostrovoch. Srdečné zvítanie umocnila držková, ktorú zabezpečil Peťo. Akurát vrie v kotlíku a rozvoniava po celej lodenici. Večerná porada pod prístreškom sa mení na príjemné posedenie v sprievode Jankinej gitary. Znejú známe aj neznáme vodácke piesne. Štvrtok, 25. september. Budíme sa zavčasu, ako vždy. Tami je ako hodinky. Vychádza slniečko, dnes bude nádherne. Začínajú sa schádzať organizátori a súťažiaci. Je to už piaty ročník maratónu a každým rokom je viac a viac účastníkov. Bodaj by nie, však hlavná cena pre víťaza je Peťova úplne nová Dunajka. S obdivom ju obzeráme. Modrá kráska ešte vonia po farbe. Nežne ju hladím, viem čo to stojí úsilia postaviť takú loď. Prichádzajúci účastníci sa nahlasujú u Niky, je tam dlhá rada. Usporiadatelia majú veľa práce. Musia zaregistrovať stále prichádzajúcich účastníkov, rozdať pádla, lode, vesty a prideliť štartovné čísla. Nezávidím im, ale zvládajú to, nerobia to prvý raz. Lodenica praská vo švíkoch, ľudia sa preplietajú pomedzi nachystané lode a pripravujú sa na štart. Peťo má ešte 29

Lodenica u Peťa. Foto: M. Brežný

príhovor, Nika rozdáva posledné pokyny a bagety.Spoločná fotka nesmie chýbať. Musím si vyliezť na základy budúceho bufetu, aby mi všetci vošli do objektívu. Prví štartujúci si musia zobrať do rúk loď, dobehnúť desať metrov k mólu, položiť loď na vodu, nasadnúť a ide sa. Hlavne sa neprevrátiť. Ďalší idú v niekoľko sekundových intervaloch, aby na móle nebol chaos. Vzduchom sa šíri napätie. Každý sa snaží dostať na vodu a pádlovať čo najrýchlejšie. Majú pred sebou 32 kilometrov až do Jelky k mlynu s prestávkou „Pod krížom“. S mladým Peťom ideme autom na kontrolnú stanicu „Pod krížom“. Máme naloženú Dunajku a veci na ťažko. S Ľudom plánujeme pokračovať z Jelky až do Jahodnej. Je nádherne, tak prečo nie. „Pod krížom“ pomáham Peťovi rozložiť stolík, vyložiť loď na vodu a do nej všetky moje a Ľudove veci, batohy a stany. Musím si to rozložiť, idem sám až do Jelky. Prichádzajú prví závodníci. Musia priraziť k brehu, vybehnúť k stolíku, zobrať si dobošku, (Mila sa míňa 30

najviac) zaregistrovať sa a môžu pokračovať ďalej. Je tam riadny frmol, ale miesta je dosť, takže sa zmestia aj katamarany. Keď odídu poslední vodáci a rozlúčim sa s Peťom, čakajú ma ešte dve hodiny na vode. Odrážam, norím pádlo do vody a vychutnávam si samotu na vode. Najprv sa musím zžiť s naloženou loďou, ale všetko je fajn. Loď je mimoriadne stabilná. Kochám sa zelenou prírodou, šumom lístia a vôňou rieky. Občas zahliadnem rybárika ako od niekade preletí nízko ponad hladinu a zasa zmizne v zeleni. Vo vzduchu už začínam cítiť prichádzajúcu jeseň, zelená otmavla, ale je to tu stále nádherné. Počas plavby sa skúšam postaviť, lepšie vidím. Loď je ako pribitá, drží. V diaľke už rozoznávam známu siluetu vodného mlyna v Jelke. Už sa rozdávajú ceny a ja prirážam k brehu. To je národa. Víťazi vystupujú na stupienky a organizátori im odovzdávajú ceny. Zaslúžia si to. Chvíľu ešte ostávame. Najesť sa, dať si pivko, podebatiť s kamarátmi a popočúvať dobrú muziku. Začína sa zábava. Stmieva sa a tak

my s Ľudom sa lúčime a pokračujeme ďalej. Chceme prespať u „Paľa“. Je to kúsok. Už v diaľke počujeme hlasné „tuc, tuc,“. No, tu asi nie. Tak pokračujeme ďalej, však miesta je tu dosť pre dvoch osamelých vodákov. Stmieva sa a akosi nevidíme žiadny flek v hustom poraste. Občas nad nami preletí chavkoš nočný, ktorého vidno často podvečer. Až po chvíli zbadáme kúsok voľného brehu, tak akurát na dva stany. Vytiahneme katamaran na breh a už pri čelovkách postavíme bivak. Niečo ukuchtíme, v tom sme už majstri, a spokojne unavení zaspávame. Ráno sa budím na spev vtákov. Ľudo už je hore a volá ma pozrieť sa na druhú stranu krovísk, kde začínajú nekonečné polia. Vychádza slnko. Nad rovinou polí vidno oranžovú polovicu slnka, ako sa pomaly dvíha nad obzor. Bežím pre foťák a snažím sa zachytiť tú nádheru. Robíme raňajky a sedíme pred stanmi. Mlčky pozorujem tú nádheru pred mojimi očami. Spev vtákov a ticho sa plaziaca rieka. Popadané kmene stromov sa kníšu vo vode, akoby nám mávali a volali nás k sebe. Ten obraz nám zrazu preruší vodák v kajaku, ktorého sme stretli včera v Jelke. Kričíme naňho : „Ahoj, kde sa ponáhľaš?“ A on nám odpovedá: „Já jsem v důchodu, já nejsem na útěku...“Táto veta nás umlčala a stala sa sloganom našich budúcich debát. Veľmi dobre sme jej porozumeli. Balíme stany, vaky a vyrážame ďalej. Stále rozmýšľame nad tou vetou a už sa neponáhľame. Nie sme predsa na úteku. Cestou sa kocháme krajinou a nádherným počasím. Podchvíľou míňame kačice a labute, ešte hnedé tohtoročné. V diaľke už vidíme Tomášikovský vodný mlyn. Nádhera. Breh na stanovanie je voľný, nikto tam nestanuje, ale zato reštaurácia doslovne kypí ľuďmi. Je nádherná nedeľa. Vyťahujeme lode na breh a staviame stany, za chvíľu je večer. Čas nám ubieha veľmi rýchlo. Robíme si ohnisko a kujeme plány na zajtra. Ďalší cieľ by mohla byť Jahodná. Ak bude pekne, že by sme pohli aj ďalej, veď už nie sme na úteku. Prišiel nás pozrieť kamarát

Karol z Bratislavy a predebatovali sme sa až k súmraku. Ráno je zatiahnuté a hustý dážď nám kazí naše úmysly. Volám Peťovi. Nemá to význam. Ak pôjdeme na vodu, budeme celí mokrí. Balíme a čakáme na odvoz. V niektorom filme zaznela tá prekrásna veta: „Ak chceš rozosmiať pána Boha, povedz mu o svojich plánoch...“ Záver - Jaskyne učarovali vodákom V októbri sme s Ľudom zorganizovali, s kamarátmi vodákmi z dolniak, pracovnú akciu v Suchej jaskyni č. 3. Chceli sme im priblížiť naše jaskyniarstvo. Ubytovanie na chate Havranovo bolo zabezpečené, tak sme vyrazili. Zvítali sme sa s chatárkou Hankou, Miškom, Láďom a ubytovali sa. Večer v jedálni, pri perfektnej fazuľovej polievke, sme spomínali na akcie na vode. Sobota sa niesla v očakávaní dobrodružstva. Kráčali sme od chaty smerom na Smrekovicu po koryte potoka, ktorý pred niekoľkými rokmi pri veľkej vode strhol kus asfaltovej cesty. Pristavili sme sa pri vodopáde Došná, ktorý napája vyvieračka od jaskyne Perlová z doliny Došná. Na sútoku vyvieračiek zo Suchého vodopádu smerom na Šoproň a z doliny spod Borišova, je miesto kde som si neodpustil výklad o jeho zaujímavosti. Viem to z rozprávania Jožka Kapustu, ktorému to vyrozprával jeho otec. Na tomto mieste bol pravoslávny kríž, ktorý tam v dvadsiatich rokoch minulého storočia, za čias prvej Československej republiky, postavili ukrajinskídrevorubači svojmu kolegovi, ktorého tam zabil padajúci strom. Kríž odhnil a voda ho odniesla do zabudnutia aj s podobnými spomienkami. Kráčame hore potokom až pod Suchý vodopád, pod ktorým sú tiež rozpracované sondy jaskýň. Z vodopádu nejde ani kvapka, ale na jar, keď sa topia snehy, to je nádhera. Driapeme sa hore svahom a kamarátom ukazujem, kde je Pražská jaskyňa. Prichádzame pod previs. Niečo sme zajedli a prezliekame sa. Upravujeme výstroj a už sa tlačíme malou dierou do kráľovstva netopierov. Sme ticho 31

a len sa kocháme, aby sme ich nevyrušovali.Opatrne schádzame po mazľavom sintry a blate dolu ku plazivke s jazierkom. Nádherná výzdoba, brčká, záclonky a stalaktity nedovolia myslieť na to, že si musíme ľahnúť do chladného blata a pokračovať ďalej do priestoru vyzdobeného všetkými tvarmi a farbami. Mám obavy ako budú Sergej s Peťom reagovať. Hlavne Peťo, má seknuté kríže. Ale dali to a majú môj obdiv. Sú prvý raz v takejto situácii. Plazivka, s ktorou zápasím, sa mi zdá nekonečná. Fučím ako lokomotíva snažím sa prepchať štrbinou, smerujúcou do hora do novoobjavených častí. Keď vidím z diery vytŕčať Peťovu prilbu a po nej Sergejovu, viem, že je dobre. Sme tu. Krátky výklad, vypíname čelovky a ponárame sa do absolútnej tmy. Nohami napred sa vraciame späť k jazierku, znovu do blata na prsia, preplaziť sa a po chvíli už cítime čerstvý vzduch. Vraciame sa spokojní na chatu a tešíme sa na zajtrajší výlet do Gaderskej doliny. Na elektrokolobežkách do Dedošovej a pozrieť Čertovu bránu. Tu sa zasa rozrozprávam o mieste, kde bratia Siakeľovci, rodáci z Blatnice, natočili nemý

Pred vstupom do Suchej jaskyne č. 3. Foto: M. Brežný

film Jánošík v dvadsiatych rokoch minulého storočia (1921), v hlavnej úlohe s Teodorom Pištěkom. Ich podpisy sa dajú dodnes vidieť v Jaskyni Mažarná. Zaujímavosťou je, že jeden z nich bol hlavný inžinier a technik vo firme KODAK v Amerike. Hľa Slovák. Prišiel mi email od Peťa Petríka: Ahoj Miro. Dúfam, že to nie je dlhé, písal som to tak, ako som to cítil ja a aj Sergej. A to nejde dvoma vetami. Toto zo mňa vyšlo. Volám sa Peťo a od roku 2009 prevádzkujem požičovňu lodí v Novej Dedinke pri Malom Dunaji a od roku 2018 aj malé útulné táborisko. Miro a Ľudo sa tu prvýkrát zjavili, keď ešte bola požičovňa v plienkach. Vzájomne sme si našli k sebe cestu, lebo ako sa hovorí, fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke a frekvencii. Ich pravidelné návštevy, aj so svojimi kamarátmi, spôsobili to, že sme sa vzájomne a obojstranne zblížili. Som na to hrdý. Často som počúval pri ohni ich príbehy z objavovania jaskýň, o práci, ktorá súvisí z vypratávaním sutín pri hľadaní nových priestorov. Preto som uvítal, keď som od nich

Nad Havranovom v Belianskej doline. Foto: M. Brežný

dostal pozvanie na návštevu jednej takejto jaskyne. Od nás z Dolniakov som nešiel sám, lebo pozvanie dostali aj môj syn Peťo s priateľkou Kikou. Taktiež Sergej, ktorého mama na matrike síce pomenovala Štefan, ale ináč ako Sergej mu nikto nepovie. Stretnutie sme si dali na horskej chate Havranovo, ktoré sme zhodnotili ako veľmi pekné miesto s príjemnou obsluhou. Nakoľko bolo po vodáckej sezóne, v ktorej zdvihnem a priložím k uchu môj mobil denne nespočetne veľakrát, veľmi som ocenil aj to, že na tom mieste nie je žiadny signál. Mobil som nepočul ani pípnuť od príchodu v piatok večer, až do odchodu v nedeľu doobeda. V sobotu sme sa vydali z chaty na túru k Suchej jaskyni č. 3. Očarení krásou okolitej prírody sme sa po odšliapaní pár kilometrov dostali ku jaskyni. Nasledoval krátky oddych, poučenie, navliekli sme na seba overaly, natiahli na nohy gumáky, na hlavy prilby s čelovkami a od Mira vyšiel povel: „Tak poďte“. Cez malý otvor sme s ním išli len ja a Sergej. Nasledovala skoro hodinová prehliadka tých krásnych „stiesnených“ priestorov, pred ktorými nás na dolniakoch niektorí varovali. Vraveli, že by na

také miesta nikdy nešli, lebo bla, bla, bla... Neľutujem ani trochu a so Sergejom sme veľmi vďační za to, že nás kamaráti zobrali na také miesta, kde sa bežný človek nedostane (náš pohľad). Na chate nám povedali Miro s Ľudom, že si neboli úplne istí, či to dáme. Ale nepodceňujte dolniakov, nie sme na tom tak zle. A to podotýkam, že ja som dal tú prehliadku jaskyne s tým, že som bol seknutý v krížoch a obstojne to bolelo. Párkrát som mal čo robiť, keď som sa plazil cez úzke miesta. Ale neľutujem. Veľký zážitok vidieť takéto miesta. Pobyt na horniakoch sme v nedeľu zakončili návštevou Gaderskej doliny. Ďalšie nádherné miesto na Slovensku, nemám čo viac dodať. Miro a Ľudo. Veľmi pekne sa chcem aj touto cestou poďakovať za úžasný výlet s úžasnými ľuďmi na úžasné miesta. Miro mi nedávno povedal, že je rád keď príde na Dolniaky a niekto mu tam povie: „Nazdar kamarát“. A ja tak isto. Prídem na Horniaky a tam mi povedia: „Nazdar kamarát“. Je to úžasné. Peťo. 33

BANÍCTVO A RUDY V OKOLÍ RUŽOMBERKA Miroslav Jurečka

Baňa v Nižnom Matejkove. Foto: M. Jurečka

Tento článok čerpá zdrojové údaje od profesora Jána Sladkého, ktorý ho publikoval v roku 1962 v rámci geologickej úlohy v 50. rokoch minulého storočia, na ktorej dozaista pomáhal. Výsledky boli uverejnené vo Vlastivednom zborníku Považia V. toho istého roku. Cieľom článku je po 60-tich rokoch popísať dobový stav baní v roku 2022 na základe Sladkého zozbieraných historických údajov. Po vlastnom osobnom výskume rozkresliť a podrobnejšie aktualizovať geografické údaje vo vektorovej mape zameranej satelitným GPS a laserovým Lidarom DMR 5.0 skenovaným z lietadla. Priniesť tak nové presné geografické mapy a popísať poznatky stavu objektov osobného prieskumu v 20. rokoch 21. storočia. História baníctva na Liptove Baníctvo bolo odpradávna významnou ľudskou cnosťou. Aj v Liptove, už 34

v predhistorických dobách, spracovávali obyvatelia kovy, ktoré sa tu nachádzali v horninách. Výskyt kovov v tatranskej oblasti súvisí s mnohými geologickými premenami zemskej kôry v predchádzajúcich geologických obdobiach. Rudy vznikali za zložitých geotermálnych a geochemických pochodov pri enormnom vnútornom tlaku. V strednej dobe prvohôr, keď z vôd oceánov vystupovali hrebene Tatier, prenikali za vysokých teplôt do trhlinových priestorov prehriate pary minerálov, rýdzich kovov a hlavne zlúčenín rúd. V chladnejších povrchových vrstvách zeme sa zrazili na početné ložiská kovov. Sprievodným znakom našich ušľachtilých kovov zlata, striebra a medi je kremeň, alebo kremičitá skladba z hlbín vyvretých (eruptívnych) hornín. Zo železitých zlúčenín vyvrela v žulovom úseku od kúpeľov Korytnica na východ železná ruda - sľudnatý hematit. Ďalšie železité zlúčeniny, zemitý krveľ hematitu a limonitu

sa tvoril v mladšej dobe triasu. Klimatické podmienky podporovali činnosť vegetácie, ktoré sa oxidáciou hydroxidových zlúčenín dvojmocného železa usadili v panvách a zátokách často bohaté sedimentárne ložiská železných rúd. Archeologické nálezy svedčia o tom, že praobyvatelia Liptova pred 3000 rokmi spracovávali kovy, najmä meď. V prvých hutníckych peciach zlievali meď s cínom a dostávali tvrdší bronz. Hojne sa tu používali bronzové ozdoby, meče a náradie. Potvrdzujú to nálezy v Bešeňovej, Liptovskej Mare, Starhrade, Liptovskom Michale, Lúčkach, Liptovskej Teplej, Martinčeku, Liptovskej Štiavnici, Turíku, na Mníchu, Likavke, na Prednom Choči, Na Skalách, Sidorove, Hrboltovej, Komjatnej a Liskovskej jaskyni. Dnes už na základe archeologického výskumu vieme, že v Liptove s týmito komoditami prebiehal čulý obchod. Možno práve preto sa dodnes nenašli významné rudy medi a cínu, ako aj dielne majstrov výrobcov. V dobe 200 rokov p. n. l. bol bronz nahradený novým kovom – železom. Niekoľko hrdzou zničených železných predmetov z tejto doby našli na vrchu Mních, v Liskovskej jaskyni a na vrcholoch pri Liptovskom Hrádku. Prvé historické správy hovoria už o lepšom využívaní nerastného bohatstva Liptova. Koncom 13. storočia povolávali zemepáni nemeckých kolonistov baníkov (hospites), ktorí spolu s domácimi obyvateľmi hľadali na skalnatých miestach kovy a úžitkové minerály. Nemeckí baníci boli dobrými znalcami geologickej skladby. Domáci obyvatelia nemali zo špeciálnych znalostí kolonistov žiadne výhody, lebo praktické poznávanie a hľadanie ložísk prenášali prospektori už tradične na svojich rodinných príslušníkov. Robotný ľud v ne1 2 3 4 5

voľníctve alebo v robote bol len pracovným nástrojom. Prvé záznamy o ťažbe minerálov v okolí mesta Ružomberok, ako aj o ich úžitkovosti, nachádzame v starších mestských protokoloch. V privilégiu uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou zo 14. novembra 1340 je prvá písomná zmienka o rudnom prieskume. Mesto Ružomberok vo svojom chotári dostalo právo hľadať, dolovať rudy a minerály. Záujemcovia o súkromné dolovanie začali hľadať najskôr zlato a striebro1. Tak začala banská história okolia Ružomberka, ktorá sa potom striedavo odohrávala stovky rokov až do polovice 20. storočia. Železná a strieborná ruda v Hlbokej doline (Jazierce). V zápisoch mestskej knihy Ružomberka je niekoľkokrát spomínaný práve Urban Kegant. Z historiografie vieme, že išlo o jedného z najvýznamnejších liptovských ťažiarov konca 16. storočia. Právo na dolovanie platilo od 16. februára 15732 a banícke práce prebiehali pod vedením spomínaného Urbana Keganta, ktorý sa za pomoci rôznych sociálnych machinácií stal účelovo občanom mesta Ružomberok3. Ako občan mesta tak mohol využívať jeho slobodné banské výsady, ktorými disponovalo od roku 13404. Historické záznamy ďalej uvádzajú, že ťažiar sa dostal, okolo roku 1576, do všeobecných finančných problémov5 a banská činnosť bola na tejto lokalite ukončená. Miestne ložiská kovov boli vzhľadom na vložené investície málo výdatné a ich ťažba nebola rentabilná. Odvtedy uplynulo sto rokov bez správ o dolovaní. Až v roku 1691 pán likavského komorského panstva, ostrihomský arcibiskup Juraj Széchényi, nariadil magistrátu mesta Ružomberka, aby občania hľa-

Sladký, Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka, VLASTIVEDNÝ SBORNÍK POVAŽIA V – 1962, s. 139-140. Peter Ratkoš: Z rukopisu v roku 1962 neuverejnenej práce autora. Zo štúdia záznamov „Mutingsbuch“, komorného súdu v Boci, ktoré sú uložené v štátnom slovenskom ústrednom archíve v Banskej Štiavnici. Pastucha T., 2021: Najstaršia mestská kniha Ružomberka : Prothocolon Maius 1527 - 1701 - 1. vyd. - Ružomberok : Mesto Ružomberok, 2021. s. 53. Považanová, Z najstarších dejín Ružomberka, s. 64 Vítek, P., a kol. Magurka (dejiny ťažby kovov a obce). Partizánska Ľupča: Obecný úrad, 2002, s. 32-46.

dali a dolovali rudy v chotári mesta. Preto mesto vyslalo skupinu odborných pracovníkov do Starých Hôr, aby nakúpili staré nástroje, ako kahance, hunty, dláta a podobne. Sondovalo a dolovalo sa potom na mnohých miestach. Neskoršie záznamy z roku 1693 a 16946 hovoria hlavne o dolovaní železnej rudy. Archívne doklady mesta nás oboznamujú, že baníci našli v úseku Hlbokej doliny 9. augusta 16937 striebornú a železnú rudu, za čo boli odmenení. Mesto si dalo bane zaprotokolovať na základe Maximiliánskeho poriadku8. Dolovalo sa južne od Tisovho grúňa v karnických dolomitoch a ich pieskoch šiprúnskej série. V priestore terajších lúk ťažili menej kvalitnú železnú rudu hnedeľ – limonit9. Striebornú rudu mohli ťažiť v žule u úseku Srdca. To sa nachádza západnejšie 40 výškových metrov pod prameňom Potoka murárov. Štôlňa je zasypaná – stav v roku 2022, no výrazný zárez jasne ukazuje ústie štôlne prechádzajúce do masívnej haldy, ktorá sa nedá

Mapa baní v Hlbokej doline. Autor zamerania: M. Jurečka

prehliadnuť. Dve štôlne vyhĺbili v žulovom a rulovom úseku prameniska Murárov potoka, tretiu nad náleziskom železnej rudy v blízkosti Tisového grúňa. Túto štôlňu a jej haldu preťala nová lesná cesta popod Tisovú. Vyššie o 20 výškových metrov sa nachádza menšia prepadlina, ktorá naznačuje smer podzemného dolovania. Vchody do štôlní boli už za Sladkého doby v roku 1962 zasypané. V roku 2022 sa už vchody dajú len približne identifikovať. Haldový odpad však ukazuje na dlhoročné dolovanie. Vodítkom pre kutacie práce bol výskyt barytu a grafických bridlíc. Podľa vložiek kryštálov olovenej rudy galenitu (PbS) dolovali hlavne olovo, ktoré obsahovalo určité percento striebra. Nedá sa presne určiť, kde ťažili kvalitnú železnú rudu hematit10. Chemický rozbor rudy v roku 1962 v štátnych železiarňach a oceliarňach v Podbrezovej je svedectvom kvalitnej rudy z tejto lokality. Prieskumné práce prospektorov sa začali v blízkosti Potoka murárov a postupovali smerom na západ. Prekopy sa končili v blízkosti žulových vrstiev. Smerom na juh sa rozkladá močaristý terén, kde tiež existovali jamy a ryhy, avšak bez rudných vzoriek. Žulové nánosy a horninové spády pokrývajú vápencovo dolomitové vrstvy, v ktorých sa môže nachádzať ďalšia časť odtrhnutých vrstiev rúd. Smer uloženia vrstiev sa ťahal k severu a končil

v poklese pred hrebeňom Tisového grúňa. Prieskum tejto časti Hlbokej doliny ukazuje povrchovú prácu, ktorá nepresahuje hĺbku 6 m. Z vyvyšujúcich hrebeňov mohli vyberať kusovú rudu z menej rozľahlých šošoviek. Výskyt rudy nebol bohatý, čo dokazuje malá vrstva odpadovej haldy a krátke nehlboké prekopy. Železnú rudu spracovávali na kujné železo. Na začiatku Hlbokej doliny (v priestore dnešných Jaziercov) postavilo mesto v roku 1713 hutu (je zdokumentovaný aj hámor) „offisina ferraria“11 na železnú rudu a dalo si potvrdiť aj nové „muthungy“. Spotreba rudy z Hlbokej doliny bola doplňovaná dovozom kvalitnej rudy z oravskej Malatinej12. V roku 1729 preberá ružomberskú hutu nová spoločnosť. V roku 173213 zavádzajú nový spôsob výroby. Hutu spomína v roku 1736 historiograf Matej Bel14. Ďalšia správa z roku 1749 pripomína stavbu mestského mlyna na papier pri ruinách bývalej huty na železnú rudu15. Vtedy spracovanie rúd na kujné železo celkom zaniklo. Zásoby rudy však existovali. V roku 1845 a 1846 máme záznamy o prehliadke baní na železnú rudu v Hlbokej doline16 a aj o prenájme tamojšej bane, ale od tej doby zápisy celkom prestali. Búrlivá doba rodiacej sa slobody, zrušenie nevoľníctva v roku 1848, vyhlásenie osobnej slobody, zakladanie manufaktúr a veľkých podnikov na spracovanie množstva suroviny boli hlavné príčiny, pre ktoré malé ložiská rúd ružom6 7

8 9 10 11 12 13 14 15 16

berského chotára boli opustené a zastavili ich konkurenčnú, a málo výnosnú exploatáciu. Na sever od Tisového grúňa sú nápadné veľké lievikovité krasové závrty a úzka roklinová priehlbeň v dolomitových pieskoch. Podobné lievikovité prepadliny, ale menších rozmerov sa ukazujú kilometer na lúkach hrebeňa Tisová v priehybe Príslopu. Tieto lievikové závrty nie sú pozostatky baníčenia. Z geologického hľadiska sa jedná o krasové výtvory na vyhasnutom geotermálnom zlome, na ktorom vzniklo celkové zrudnenie lokality. Za Sladkého čias boli tieto prepadliská stále aktívne. Do piesočného bahna sa tu prepadali celé kmene stromov aj s koreňmi. Lievik sa každým rokom zväčšoval až sa niekedy koncom 80. rokoch 20. storočia stabilizoval a stal sa menej aktívnym. Doteraz sa v nich stále prepadá menší potok spod Bodorky na Pulčíkove. Železná ruda v Baničnom V dobe hľadania železnej rudy v Hlbokej doline hľadali pravdepodobne železnú rudu aj v Baničnom. Topografické pomenovanie širokého pasienkového priestoru na juh od Ružomberka zaiste nevzniklo od bezvýznamného kameňolomu. Názov pravdepodobne vznikol od baníčenia. Na pravom brehu potôčika našli široký okruh nápadne červenej hliny. V severnom brehu baníci kopali do hĺbky 2 m a ťažili dobrú že-

Archív mesta Ružomberka z 1. 8. 1693. Za pájovanie baní a kupovanie riadu je niekoľko účtov uložených v archíve Liptovského múzea v Ružomberku. Inž. I. Houdek: 600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberka. Ružomberok 1934, s. 23. Autor píše, že vzorky poslali na určenie obsahu striebra do hámru na Orave. Môže tu ísť o hámor v úseku Hámričky pri obci Zábiedovo. (Marsina a Kusík: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku. Zv. II, Bratislava 1959, s. 24, oddiel 33, v roku 1614, ide o postavenie železného hámru), alebo zaslaná vzorka do Hámrov pri potoku Jelešnica (A. Kavuliak: Historický miestopis Oravy, Bratislava 1955, str. 97.), kde oravskými hámorníkmi bol 1614 vybudovaný hámor na výrobu železa. Peter Ratkoš: príspevok k dejinám banského práva a baníctva na Slovensku. Bratislava r. 1951, s. 47. Hnedeľ-limonit: Fe2O3nH2O. Vzniká aj v súčasnej dobe činnosťou ferribateríí oxidáciou koloidných roztokov hydroxydových zlúčenín dvojmocného železa. Metamorfným pochodom strácajú limonity skupinu vody a premieňajú sa na bezvodný kysličník hematit a tiež magnetit. Hematit-krveľ: Kvalitná železná Fe2O3ruda vznikla z limonitu. Inž. I. Houdek: Baníctvo v starom Ružomberku. Sborník štátneho banského múzea D. Štúra v Banskej Štiavnici, Sv. II. 1938, s. 74.0 Archív mesta Ružomberka č. 92 596 (latinský originál), A Kavuliak (c. d. ad bod č.2). Autor poznamenáva, že v Malatinej otvorili baňu na železnú rudu v r. 1805 a dolovali tam ešte v roku 1837. Archív mesta Ružomberka č. 32 705 (slovenský prepis). Matej Bel: Nottitia Hungariae novae geografico historica. Viena 1736. s. 541. Archív mesta Ružomberka č. 32603/15. Archív mesta Ružomberka č. 32 421. Železnú rudu v Hlbokej doline preskúmal arcikniežací predák Kautschil, baňu od mesta prenajal a prenájom schválil súd v Malužinej r. 1846.

Mapa baní v Baničnom. Autor zamerania: M. Jurečka

leznú rudu. Nachádzala sa tu len povrchová vrstva menšej mocnosti a preto ťažbu zastavili. Z malého pracoviska sa rozšírilo pomenovanie na celé okolie. Od polovice 70. rokov sa spodné pasienky v Baničnom zmenili na moderné panelové sídlisko. Za čias Sladkého tu existovali stopy asi 17 jám po sondovaní. Lokalita nie je bližšie určená, ale predpokladá sa, že sa opisuje dnešná ulica Do Baničného a Baničné smerom na

Mapa šachty vo Vlkolínci. Autor zamerania: M. Jurečka

starú strelnicu. Areál sa používal na cvičné armádne účely do konca 80. rokov 20. storočia a tak sa terén rôznymi vojenskými objektmi zmenil na nepoznanie. To, čo tam vidíme dnes, sú zväčša pozostatky bunkrov a zákopy. Stopy po banskom dolovaní tak takmer definitívne zmizli. Stará šachta pri Vlkolínci Na východ od dnešnej turistickej

destinácie Vlkolínca sa nachádza vo vrchu Stráňa 12 m hlboká šachta. J. Sladký ju ešte v roku 1962 nespomína, lebo vtedy pravdepodobne ešte neexistovala. Niekedy koncom 60. rokov tu zrejme banský rudný prieskum vyhĺbil vertikálnu šachtu. Záznam, na čo slúžila a čo sa tu podarilo pri prieskume nájsť, mi nie je známy. Jej dno sme preskúmali za pomoci povrazového rebríka o dĺžke 10 metrov. Dno bolo pokryté odpadom a podľa stien sa nedala určiť primárna hornina, ktorú hľadali. Podľa slov miestnych obyvateľov bola táto šachta dlho založená drevenými doskami. Tie však po čase zmizli a šachta zostala voľne otvorená a nezabezpečená. Dnes do priehlbne hrozí riziko nekontrolovaného pádu. Železná ruda v Bielom Potoku V súpise urbárskych povinností a úžitkov mesta Ružomberok z roku 1770 sa uvádza bohatý výskyt železnej rudy v osade Biely Potok na svahu Borovniského

lesa17. Ešte i dnes, v roku 2022, je dobre viditeľná priekopa od zasypanej štôlne západovýchodného smeru, vedená priamo pod svah Borovinského lesa a zároveň aj väčšia banská halda. Na haldovisku je skládka asi 5 m³ vykopanej železnej rudy. Dolovali nad dnešným cintorínom a kostolom. Zápisy z roku 1775 uvádzajú úmysel mešťanov postaviť železný hámor, lebo pre prevádzku hámru mali príležitosť získať novú odbornú silu, banského inšpektora z hámrov v Bielsku (Sliezko). K realizovaniu tohto podniku pravdepodobne nedošlo, lebo ani písomné záznamy, ani stopy novej huty sa nepodarilo zistiť. Pre mesto bol azda výhodnejší obchod z rudami. V roku 1792 postavili pri Liptovskom Hrádku na Podjachovej vysokú pec – Mašu. Okrem železných rúd z Važca, Svarína, Hodruše, Boce, Sv. Jána, Demänovskej doliny dovážali rudu z Bieleho Potoka18,19 a Ľubochne20. Keď spotreba rudy stúpala, zvyšovala sa aj ťažba a preto dalo mesto v roku 1797 po-

Mapa baní v Bielom Potoku. Autor zamerania: M. Jurečka 17 18 19 20

Archív mesta Ružomberka č. 21 809/59 Inž. I. Houdek: Baníctvo v starom Ružomberku, s. 75. Hunfalvy Jánoš: Magiar birodalom természeti viszonyainak leírása, Pest 1865. s. 87. Volko-Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova. Liptovský Mikuláš, 1924, s. 136, 137

staviť banskú budovu21. Po dlhej prestávke sa v roku 1824 vyskytuje záznam bohatého výnosu železných rúd, ale pritom nevýnosnosť strieborných rúd22. Táto správa neudáva presnú lokalitu baníčenia. Ide o železnú rudu dovezenú oravskému panstvu (komposesorátu), ktorý mal v Podbieli v rokoch 1836 - 1841 hutu23 - železolejáreň24. Z týchto údajov môžeme usudzovať, že dolovanie na Bielom Potoku trvalo asi 70 rokov (1770 - 1841). Ruda obsahovala asi málo hlušiny, lebo odpadové haldy sú pomerne malé. Štôlne na Bielom Potoku otvorili vo vrstvách sypkého karnického dolomitu chočskej série. Najskôr ťažili východným smerom pod dolomity k Borovinskému lesu. Do podložia tu vchádzajú rohovcové a pod nimi sa vysúvajú guttensteinské vápence. Polohy karnických pieskov a ich dolomitov v blízkosti rohovcových vrstiev takmer pravidelne skrývajú väčšie a menšie výskyty dobrej železnej rudy.

Havrané odbočuje na juhovýchod ťažko schodná, strmá, balvanmi preplnená dolina Lomisko. Na jej východnom svahu na vrstevnici 1010 m n. m. je zachovaná štôlňa. Jej vchod ma 120 x 180 cm a postupuje do hĺbky 65 m. Je prebitá do karnických dolomitov. Ruda sa v nej nenachádza, len na konci preniká vrstvička hliny od chloridu železitého (FeCl3). O 40 m vyššie kopali baníci ďalšie štôlne. Jedna v strede slúžila ako skladište a ďalšie dve sú už zavalené. V štôlni, ktorá je umiestnená 100 m severne, v roku 1962 profesor Sladký postúpil asi 80 m a opisuje ju, už v tom čase, ako značne nebezpečnú25. A. Kavuliak píše o otvorení bane v Choči v roku 1755. Miesto dolovania prezrel v roku 1927 aj prof. Volko-Starohorský26. Uvádza, že na skale našiel namaľované skrížené banícke kladivá s nápisom 1903 a v blízkosti jamu o objeme 4 m3, v ktorej skladovali vydolovanú rudu27. Už za doby J. Sladkého nebola jama na uskladnený materiál a banský znak viditeľná.

Železná ruda vo Veľkom Choči Štôlne sa nachádzajú v katastri obce Valaská Dubová. Prístup k nim je po turistickej značke smerom na Veľký Choč. V miestach, kde stúpa skalnatý masív

Jasenovská štôlňa v Choči Asi 1 km na sever do starého salaša (dnešná chata v divočine zvaná aj „hotel Choč“) ležia tri hlboké dolinky spadajúce do Jasenovej. Vchod do Jasenovskej štôl-

Mapa baní pri Valaskej Dubovej. Autor zamerania: M. Jurečka

Mapa baní nad Jasenovou. Autor zamerania: M. Jurečka

Mapa baní v Malatinej. Autor zamerania: M. Jurečka 21 22 23 24 25 26 27

Protokol mesta Ružomberka IX/221, uložený v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Inž. I. Houdek: (c. d. bod č.2) s. 43. Archív mesta Ružomberka č. 32, 312/32. Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 138. V roku 1933 vnikol do štôlne S. Hájek. V informatívnej správe popisuje tiež prepady a predpokladá väčšie zásoby v spodnejších vrstvách pri rohovcových vápencoch. Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 137, 138. Podľa spomienok starých ľudí odvážali za prvej svetovej vojny uskladnenú rudu na železničnú stanicu v Ružomberku. A. Kavuliak (c. d. bod 2), s. 108: R. 1755 na vrchu Choč otvoril Adam Revický baňu na zlato a striebro, ale nadarmo.

ne je v roku 2022 voľný. Druhá štôlňa, viac severne, je zasypaná. Otvor prvej sa začína v pevnej skale veľkými kvádrami rohovcových vápencov (Reiflingských, sklonených mierne k východu). Po 20 m sa dostávame k prameňu a neveľkej dobývke, odkiaľ vyberali baníci rudu – hematit. V štôlni je hematit dodnes, ale jeho dolovaná žila je vyčerpaná. Podľa správy viedenského geológa Hauvera28 z roku 1863, jasenovskú rudu odvážali z Valaskej Dubovej, Habovky, Zuberca, Tvrdošína a Zábiedova do Oravskej železnej huty v Podbieli, ktorú postavili zemepáni Oravského hradu v rokoch 1837 - 1838. Jej zrúcaniny stoja dodnes za dedinou29. Správa geológa Hauera udáva i dovoz rudy z Osádky. V Osádke sa nenašli stopy po baníctve a z toho sa dá usúdiť, že išlo o export z Malatinej. Tento úsudok potvrdzuje aj Andrej Kravuliak, ktorý poznamenáva, že baníci našli rudu v troch

8. Mapa bane v Malom Choči. Autor: M. Jurečka

dolinách. A to v Zubrickej (dnešné Poľsko), Malatinskej (Sestrčskej) a Furkaskej skale (dnešná Tichá dolina pri Oraviciach na Poľskej hranici). Za prvej Československej republiky sa o oravské ložiská zaujímala aj Pohronská železiarska spoločnosť, ktorá skúmala množstvo ako aj akosť rúd. Lúčanská štôlňa v Choči Na juhovýchod od vrcholku Veľkého Choča je sedlo nazývané Vráca. Nachádza sa vo výške 1422 m n. m. Zostupom po červenom chodníku na Lúčky kúpele vo výške 1380 m n. m. je malá odbočka ku halde s hrudami hematitu a limonitu. Cez masívne skaliská guttensteinského vápenca je prebitá štôlňa o rozmeroch 125 x 120 cm. Po 10 m začínajú zrútené drevené podpery, cez ktoré je aj značne zasypaná. S ložiskami Veľkého Choča môžu súvisieť aj teplé železito-uhličité pramene v kúpeľoch Lúčky. Baňa v Jaskyni chladných očí – Volova dolina, Predný Choč Na vtedajšom konci Jaskyne chladných očí bola baňa. V miestnom teréne sa nedala celé storočia prehliadnuť. Jaskyňa s dvojitým vchodom končila dlhé roky závalom. V roku 1998 sa podarilo jaskyniarom prekopať zával a dostať sa do geologického zlomu, kde ich zaujala zborená výdreva starej bane. Výdreva bola spravená profesionálne. Bola dokonca vystužená a proti tlakom zatesaná v žliabkoch do skalného masívu. Táto skutočnosť v nás vyvolala veľký otáznik. V okolí Choča sa nachádzajú viaceré prieskumné bane, no nebola nám známa odpoveď, prečo by baníci sondovali práve tu. Na túto otázku nám dal odpoveď až Emil Camber z Liskovej, u ktorého sme hľadali informácie o Liskovskej jaskyni. Bol to práve on, kto v roku 1939 spolu s E. Pieckom objavil Jaskyňu Zrútené chodby v Liskovskej jaskyni a tak prispel k významným objavom horných poschodí. V súvislosti s tým spomínal aj aktivity miestnej skupiny pod vedením Štefana Guleja. Táto skupina,

Mapa bane a jaskyne Chladné oči. Autor zamerania: M. Jurečka

prevažne hľadačov pokladov, sondovalaokolo roku 1890 pod Predným Chočom v jaskyni s dvomi otvormi. O tom, že to nebola len taká hocijaká sonda, svedčí aj veľký násyp pred jaskyňou, ktorý obsahuje veľké množstvo jaskynných sedimentov a kvapľoviny. Údajne chodbu drevili a potom, keď sa situácia zdala byť beznádejná, lokalitu opustili. Nepochybne ide o nami spomínanú jaskyňu. Podľa slov miestnych obyvateľov výdreva držala ešte koncom 50. rokov. Vplyvom času a pohybom v zlome však drevené pulce povolili a spadli. Naša práca v tejto jaskyni, alebo skôr bani, pokračovala v roku 1998 vysekávaním hlušiny smerom nahor ku koncu zlomu. Po ceste vpred sme dokonca v suti nachádzali aj ostatky limonitu. Pri kopaní som si všimol podozrivú malú železnú plechovicu, ktorú vtedajší archeológ z Liptovského múzea označil za klasický banícky lampáš z polovice 19. storočia. Tu sa natíska otázka či lampáš doniesli Gulejovi baníci, alebo táto zaujímavá lokalita už dávno pred tým lákala prieskumných prospektorov. V nasledujúcom roku 1999 nám pomohla viac-menej náhoda, keď zem v zlome rozmrzla a s hukotom sa zosypala dole. 28 29 30

Nové drevené pulce v zlome tlak našťastie vydržali. Pomocou dlhej palice sme pomaly zväčšili chodbu a zabránili sme skalám zosúvať sa ďalej. V miestach, kde klesala pôvodná, úplne zasypaná výdreva, sme vyliezli smerom hore úzkou chodbou. Tu zlom končil a kolmo doľava pokračovala odstrihnutá chodba. Nie však ako pokračovania bane, ale do jaskyne. Tá má charakter meandra. Jej dno je pokryté sedimentmi a kvapľovinou, ktorá bola pravdepodobne vymytá z útrob masívu. Dnes je na základe Lidaru jasné, že celý skalný masív Jaskyne chladných očí vznikol na mohutnom, kataklizmatickom, najmenej 20 m vysokom zosuve pôdy, ktorý sa niekedy dávno zrútil hlboko do Volovej doliny. To, čo sme napokon našli za zlomom, bol už iba pozostatok fragmentu odstrihnutých chodieb hornej časti masívnej fosílnej vyvieračky Predného Choča. Železná ruda v Ľubochnianskej doline Dávno pred vznikom klimatických kúpeľov v Ľubochni (1892 - 1893) sa v doline rozvíjal celé stáročia čulý život. Na mieste, kde dnes stojí píla, postavili pred rokom 1806 erárnu železnú hutu30. Vlastne hámor

Volko-Starohorský: (c. d., bod 16) s. 137, 138. A. Kavuliak (c. d. ad bod č. 2) s. 203. Schematizmus cleri dieceris Scepuzienzis pri Anno1806, s. 100 píše, že v hámre Gombáši pracovalo 9. ľudí, r. 1848 tam bývalo 18. ľudí, r. 1872 neuvádza sa hámor, ale píla v Bystrom.

Mapa baní v Ľubochnianskej doline. Autor zamerania: M. Jurečka

(starí ľudia, ktorí išli na pílu ešte za Sladkého čias hovorili, že idú na hámor). Rafinovali tam surové železo, vyrobené erárnou hutou v Liptovskom Hrádku, ktoré dovážali na pltiach až do ústia rieky Ľubochnianky. Spracované železo potom odvážali do Třineckých železiarní. V druhej polovici 19. storočia hámre zanikli asi spoločne so zánikom železného hámra v Liptovskom Hrádku (Maša - v roku 1873). Smerom do doliny je po 2 km od hámra miesto s názvom Na Huty. Voľakedy to bola stará pánska budova31, ktorá je ešte dnes obývaná a používa sa, ako príbytok syna bývalého horára. Práve tu nad týmto domom sa hore v doline nachádzajú staré bane. V roku 2022 sa na lokalitu Vyšné Rudné môžeme dostať už po modernej lesnej zvážnici vybudovanej niekedy v 80. rokoch 20. storočia. Cesta vedie od lyžiarskeho vleku a rekreačnej chaty v doline Vyšné Krátke, cez hrebeň sa prehupne do doliny Nižné Krátke, kde sa opäť prehupne do doliny, v ktorej je spomínaná horáreň Huty. Práve v mieste dolinky, kde sa opäť stáča do doliny Vyšného Krátkeho prichádzame na Vyšné Rudné. Dvadsať výškových metrov pod zá44

krutou lesnej zvážnice sa nachádzajú dve haldy, kde sa dolovalo. Terén je už od Sladkého doby v roku 1962 značne zmenený. Celá lokalita je značne rozrušená hospodárskou činnosťou v lese a zjavne tu prebehlo niekoľko veľkých a stále aktívnych zosuvov pôdy. Preto je v teréne veľmi ťažké po 200 rokoch identifikovať banskú činnosť. Sladkého historický popis banskej činnosti je preto dnes už neaktuálny. Juhovýchodne od prameňa potoka Vyšné Rudné vo výške 885 m n. m. sa nachádza torzo ťažobnej jamy. V dobách Sladkého bola štôlňa na haldách pod otočkou zvážnice ešte otvorená. Dnes je už však úplne zavalená a prepadlisko, ktoré popisuje sa zrejme nachádzalo presne na otočke zvážnice a pri výstavbe lesnej cesty bolo zasypané. Štôlňu vykopali medzi vrstvami keuperu, rétu a piesočnatého spodného liasu. Na piesočnatých vápencoch nájdeme ojedinele vrstvičky limonitu. Rudu odvážali do Liptovského Hrádku (huta Maša)32. Pri hľadaní rúd na území terajšej obce Hubová (Gombáš) sa uvádza, že ešte v roku 178633 ľubochniansky chotár patril do obce Gombáš (v údolí Ľubochnianskej doliny). Tu pátrali po zlatých žilách

v kopci podľa ktorého dostala táto oblasť svoj dnešný názov. Tú istú správu podáva Matej Bel34. Správy o ťažbe zlata v okruhu Smrekovice, Kľaku a Jarabinej sú však podľa Korabinského a historiografa Mateja Bela málo vierohodné. Za čias Sladkého o tejto lokalite nevedeli, ani najstarší obyvatelia, a ani zamestnanci lesnej správy, ktorí mali v doline veľký prehľad. V roku 2021 bol terén doliny laserovo naskenovaný Lidarom. Po podrobnom preskúmaní naskenovanej oblasti je takmer úplne jasné, že sa v Ľubochnianskej doline už žiadne známky banskej činnosti nenachádzajú. Baníctvo v Nižnom Mapa baní v Nižnom a Vyšnom Matejkove. Autor zamerania: M. Jurečka a Vyšnom Matejkove Najstarší doklad o kutaní v týchto dolinách je z roku 1564 až rami pozemku35,36,37. Neskoršie sa uvádza 1573. Urban Kerant, ťažiar na Boci a Ľup- rok 1694 a 169538, keď mesto vypožičalo či, si podal žiadosť banskému súdu v Boci, od ružomberských Ghylanyovcov a ľupaby mohol dolovať v doline Matejkovej na čianskych Krebichovcov peniaze na zamieste starej a opustenej bane so štôlňou. krytie výloh. Zápisy poznamenávajú objav Baňu nazval „Das beschaffen Glück“. Od striebornej rudy. Štôlňu nazvali „Erbštôlňa“. banského súdu v Boci dostal povolenie na Horninu odstreľovali pušným prachom. dolovanie 19. septembra 1570 s tromi mie- Bolo tu zaznamenaných osem robotníkov. 31 32 33 34 35 36 37 38

Táto budova bola postavená v 17. alebo 18. storočí, ako sklársky dom a patrila do majetku panstva likavského hradu. Inž. I. Houdek, hrad Likava, Turčiansky sv. Martin, 1925. Skláreň už pracovala v roku 1629 podľa zmluvy majiteľa hradu Likavy Gabriela Iljzházyho so skelmajstrom Bartolomejom. (Originál v múzeu Dr. Brančíka v Trenčíne), vo veci dodávky skleneného tovaru. Volko-Starohorský: (c. d. bod 16) s. 128. Správu Korabinského z r. 1786 uvádza J. Bárta: Náčrt k dějinám sklářství na Slovensku. Věstník výskumného sklárskeho ústavu roč. XXIII r. 1947, s. 147. Matej Bél(c. d., s. 578) Peter Rákoš: Z rukopisu v roku 1962 ešte neuverejnenej práce autora. Zo štúdia záznamov „Gerichtsbuch bockého súdu na Boci“. Štátny ústredný archív v Banskej Štiavnici Peter Rákoš: Gerichtsbuch (c. d. ad bod 1.). Michalko, Ľubomír. Baníctvo. In: Dvorský, Peter a kol. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica : Harmony, 2009, s. 67. Protokol mesta Ružomberka . Uložený v Liptovskom múzeu v Ružomberku, Zv. II., s. 312 a 315.

Správy neudávajú bližšie miesta výskytu ložiska a ani jeho výdatnosť. Po roku 1695 písomné záznamy o baníctve strácajú a ako by sa práca celkom zastavila. Od roku 1755 sa spomína čoraz častejšie Nižné Matejkovo, kde sa uvádzajú mnohé otvorene štôlne. Napríklad Najsvätejších päť rán Pána, pod Oloskami, pod Krámcom, Svätá Margaréta, Svätá Bonaventúra, Svätá Anna, Svätých troch kráľov a štôlňa GMB. V mestských protokoloch z roku 1770 sa uvádzajú aj nevýnosné bane na striebro. Mohli to byť len svahy doliny Nižné Matejkovo. Zo dňa 15. marca 1780 existuje záznam o hájení lesa v Nižných Matejkových pre účely bane v tomto znení: „Strany Huor v Doline Nižných Mattejkowiechkteri bili pre Banu A-1755 hayene takže zaden nesmel sa opowazit budili pre Domacu potrebu stinat, takowu horu Gsuze P. Richtaremna ten czas Michael Hirossznekterimymagistratualskými osobami bez wssckegrozwazitosti a fundamentu za Penizevelmy malé, odpredal nekterím messtanam.“39 V roku 1792 mali Matejkovské doliny 18 ks a súkromní podnikatelia 4 ks štôlní. Tento počet ukazuje na rozsiahlosť vtedajšieho baníctva. V roku 1808 sa uvádzajú aj stupy v Nižnom Matejkove. Posledná zmienka pochádza z roku 1824. V Matejkových sa dolovalo v žule, a ťažilo sa striebro a olovo. Železná ruda – ocielok (siderit FeCO3) alebo goethit – vyskytujú sa tu vo veľmi malom množstve. Vrstvy biotickej ruly prenikajú len v úzkych pásoch. Malé vložky grafitických bridlíc nájdeme spoločne s čistým barytom. Hlavným rudným zdrojom boli vertikálne pásy minerálu barytu (BaSO4). Na pravom a aj ľavom svahu Matejkových a pri päte Hrnčiarky. V báze Hrnčiarky vo Vyšných Matejkových je ešte dodnes odpadová halda so zasypanou štôlňou. Miesto sa volá Krámec. Vo vyššej polohe Hrnčiarky hľadali i baníčili pomerne intenzívne. Dôkazom toho je silne rozkopaný povrch a nápadné kopce háld od piatich štôlní. Na ľavom brehu Nižných Matejkových boli dve 46

veľké a tri menšie štôlne. Z podnetu Obvodného národného výboru v Ružomberku tu bol v rokoch 1955 - 1957 uskutočnený geologický prieskum. Niektoré štôlne v tomto čase znova otvorili a vo svahoch boli vykopané hlboké ryhy – pingy. Ryhami sa zisťovalo množstvo a mocnosť barytových vrstiev. Bol tu uskutočnený aj vrtný prieskum, pri ktorom v sonde roviny jarčeka vytryskol silný uhličitý prameň, ktorý o niekoľko mesiacov stratil výdatnosť. V dobe J. Sladkého boli podľa popisu všetky štôlne zasypané. Začiatkom 21. storočia boli všetky štôlne prekopané jaskyniarmi z OS Ružomberok. V štôlňach sa nič historicky zaujímavé nenašlo a postupne sa vchody znova prisypali. V roku 2022 ostali na pravom aj ľavom svahu Nižného Matejkova otvorené po jednej väčšej štôlni. Jednu odkryl bager pri stavbe lesnej zvážnice na plný profil. Vo Vyšnom Matejkove zostala otvorená Erb štôlňa z roku 1695 s prisypaným vchodom. V Nižnom Matejkove sa nachádza prepingovaný balvan, kde sa ešte donedávna nachádzali geody barytu. Bane na zlato v Korytnici40,41 Na pravom (severnom) brehu potoka Pusté, vo výške vrstevnice 1190 m n. m., prebili baníci v žule pegmatitického typu štôlňu a druhú v blízkosti vrstiev bridličnatej ruly v nadmorskej výške 1200 m n. m. Tretiu štôlňu sme našli nižšie v doline vo výške 1090 m n. m. Jej vchod je úplne zasypaný a po odkopaní je zjavne úplne zaplavený. Posledné dve bane sú zjavne staršieho dáta a minimálne ich začiatok je vykresaný. O začiatku baníctva v tejto známej oblasti máme len málo dokumentov. V archíve banského miesta Boca42 je správa zo 14. augusta 1782, že v doline Pusté, otvorili baníci Štôlňu svätého Jána Krstiteľa. Postupovali na severovýchod pod hrebeň Prašivej. Začiatok štôlne vymurovali kamenným klenutím, ktoré bolo ešte za čias J. Sladkého zachované. Štôlňa už bola zasypaná a podľa popisu úplne zaplavená. Pri bani postavili

Mapa baní v Korytnici popod Prašivú. Autor zamerania: M. Jurečka

budovu na drvenie a triedenie rudy. V roku 2022 už nie je po budove, jame na náradie a ani po drviarni, žiadna stopa. V roku 2011 bolo ústie štôlne znova prekonané jaskyniarmi z Ružomberka a v roku 2021 bol prisypaný vchod opäť otvorený. Ústie štôlne je pre provizórny vchod sčasti zaplavené, ale dá sa prekonať, pri troche opatrnosti, v nepremokavom obleku. Štôlňa pokračuje asi 450 m bez jediného závalu.Zhruba po 300 m sa rozdvojuje, kde pokračuje 50 m v priamom smere. Odbočka do svahu Malej Chochule pokračuje ešte cca 100 m. Nebezpečnosť tejto bane však spočíva v tom, že jej podlahovú výplň tvoria kalové jazierka, ktoré sa aj pri menšom mechanickom porušení vylejú a rázom nečakanej vlny úplne zaplavia vchod. Navyše sa v zadnej časti, v geologických poruchách nachádzajú železité pramene. Táto voda vytvára krásnu nekrasovú výzdobu a sprievodne nesie smrtiacu koncentráciu plynu CO². Bez potrebných skúseností a banského merača plynov sa prieskum tejto rudnej bane vô39 40 41 42

bec neodporúča. Do drviarne nosili tiež rudu, získanú v štôlni na ľavom (južnom) brehu Pustého potoka. Táto štôlňa mala v roku 2011 zasypaný vchod. Cez jej vrchnú časť sa však dalo dostať cez strop do bane. Neskôr došlo k úplnému zrúteniu vstupného vchodu. Preto je v roku 2022 už nedostupná. Baníci sa prebíjali do kompaktnej žuly a postupovali južným smerom. Chodba je o dĺžke asi 200 m v priamom smere a končí závalom, ktorý už za Sladkého čias bol značne nebezpečný. Do zadných častí, ktoré popisuje, sa už v roku 2011 nedalo prejsť. Na stenách bolo vidno stopy prevzorkovávania v 50. rokoch 20. storočia. Najdávnejšie dolovanie v Korytnici bolo v čase, keď sa vyčerpávali zlatonostné bane v chýrnej Magurke. Popri zameriavaní baní v Korytnici sme v roku 2016 zamerali za pomoci satelitného GPS aj celú dĺžku 42 km trasy Špaňodolinského banského vodovodu, ktorý bol postavený okolo roku 1600 a naposledy ho zamerali v 17. storočí. Trasa

Július Kürti: Pozostalosť autora a preklady mestských protokolov. Uložené v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Volko-Starohorský: (c. d. bod 16) s. 119 a 125. Štefan Hýroš:Zámok Likava a jeho páni. Turčiansky svätý Martin, rok 1876, s. 21 Medokýš Korytnica patril v roku 1469 k majetku Likavského hradu. Berggericht 1783-1794. Bocký komorný súd na Boci, s. 10., Štátny ústredný archív v Banskej Štiavnici. V štôlni ťažili zlato a striebro.

tohto vodovodu začínala práve v bani Ján Krstiteľ. Voda bola zachytená na vrstevnici 1100 m n. m. a bola odvádzaná drevenými žľabmi po úbočiach hrebeňov až do Španej doliny. Stopy baníckej práce sú na mierne sa znižujúcej „Žľabárskej ceste“ ešte aj v roku 2022,na niektorých úsekoch,dobre viditeľné. Pri zameraní tohto vodovodu sme natrafili na štvrtú baňu v Korytnici. Nachádza sa 30 výškových metrov nad prameňom potoka Medokýš vo výške 1100 m n. m. Výrazná halda naznačuje prieskumné práce, ale vchod je v roku 2022 už úplne zasypaný. Dolovanie v Liptovskej Lúžnej Obyvatelia tejto dediny sa od založenia v 17. storočí živili baníctvom. Severné svahy Prašivej, masív vrchu Tlstej a prenikajúce úseky predkarbónskej žuly smerom k Ludrovskej doline, skrývajú doteraz ložiská rúd. Sladký tu získal niekoľko historických dokumentov baníčenia, avšak o mno-

M. Chlebovec a zlatonosná kremenná skala v Turánskom. Foto: M. Jurečka

Mapa bane na hrebeni Nízkych Tatier popod Skalku Autor zamerania: M. Jurečka

hých prácach baníkov neexistujú žiadne písomné zmienky. Podľa archívov z Boce43 na žiadosť zo 4. júla 1792 otvorilo mesto Ružomberok na Prašivej “Schurfštôlňu“ na cínober a zlato. Ružomberský podnikateľ Demian žiada 30. júna 1792 a 8. júla 1792, aby na Prašivej a na Ostredku v tajchu „mohol robiť šurfy (pingovať)“. Teda povolenie vytvárať jamy na hľadanie kovov, minerálov a otvárať bane44. Občania Lúžnej, Matej a Ondej Dudáš, na žiadosť z 25. novembra 1792 začali v údolí Banskô na Hrubom grúni ťažiť zlato45. Hrubý grúň sa v doline Banskô podľa dnešných máp a historického názvoslovia vôbec nenachádza, takže nie je možné určiť presnú polohu banského poľa. V južnej časti doliny Banskô hľadala lúžnanská rodina Serafínovcov v roku 1862 strieborné rudy. Ťažbu zastavili pre malý výnos. Išlo zrejme o lokalitu okolo dnešného vysielača na kopci zvanom Banské 878 m n. m. . Lokalita okolo hrebeňa je

silne rozpingovaná a zrejme len dochádza- ká „špiglusu“ antimónovej rudy, ktorými lo k povrchovej ťažbe. Stopy po banskej oplývala blízka Magurka. Kopali hlavne vo činnosti v podobe háld nezaznamenalo ani vrstvách erflénu, ale bezvýsledne. Vo vrchu Lidarové snímkovanie v roku 2021. Tlstá hľadali železnú rudu. Cestou na SaPod hrebeňom Prašivej (Veľkej hole latín boli ešte v roku 1962 jasne viditeľné 1 640 m n. m.) baníčila aj rodina Turán- stopy po dolovaní. Zrejme sa jedná o lokaskych. Mnohé spády kremeňa v Turánskej litu ústia Machnatej dolinky a Rakytinovédoline naznačujú hľadanie zlata. Jeden poho grúňa. dobný spád balvanu kremeňa sme našli na dne Turánskej doliny v lete 2020. Vymedzenie banského územia V doline na Skalku (1549 m n. m.) v masíve Fedorky v úseku Klin (podľa dnešného názvosloV masíve Fedorky v rozmedzí dolín via skôr Záklinec) je tiež zasypaná menšia Slanicová a Mala Krivá našiel člen OS Ruštôlňa. S najväčšou pravdepodobnosťou sa žomberok Lukáš Húšťava unikátnu trojijedná o štôlňu mesta Ružomberok “Schurf cu dochovaných historických pozostatštôlňu“ otvorenú 4. júla 1792. Podarilo sa kov banských kameňov č. 9 - č. 10 a č. 11 mi ju nájsť omylom pri zostupe cez dolinu s označením CN/DL 1753. Od ich zamerania Šindliarka v roku 2021. V čase nálezubolo a vyznačenia uplynulo dodnes 269 rokov. ústie štôlne zasypané, ale cez zával vyteká Z publikácie o Magurke sa dozvedáme, že voda a halda naznačuje najmenej sto met- ide o označenie Bystrická banská komora rov dlhú štôlňu. V čase nezamestnanosti a žobračeniek za prvej Československej republiky sa pokúšali občania Liptovskej Lúžnej hľadať rudné ložiská v blízkosti doliny na Skalky. Toto názvoslovie je tiež dnes už neznáme a nevieme, kde presne kutali. Možno ide o znovuotvorenie“Schurfstôlne“, lebo práve ona je priamo pod hrebeňom Skalky (1549 m n. m.). Jasné je len to, že dobrovoľnou brigádou si chceli zadovážiť prácu. Mapa banských kameňov na hrebeni Fedorky v Nízkych Tatrách. Autor: M. Jurečka Hľadali nové ložis43 44 45

Berggericht (c. d. bod 37) s. 250. Berggericht (c. d. bod 37) s. 252, 254. Berggericht (c. spis ad bod 37) s. 254.

Banský kameň na hrebeni Fedorky v Nízkych Tatrách. Foto: M. Jurečka

olova sa oddelilo striebro od medi. Prísne strážené tajomstvo Benátčanov sa prezvedel mladý Thurzo a praktizoval ho v slovenských baniach. Touto výnosnou, ale nákladnou metódou sa pracovalo ešte v 17. a 18. storočí. Thurzo ako výborný banský odborník staval huty na rôznych miestach preto, lebo zložité pochody oddeľovania striebra a medi „getum“, spotrebovali množstvo dreva a dreveného uhlia. Pri zriadení podniku na jednom mieste, by sa lesné hospodárstvo v krátkom čase vyčerpalo. Vo Vyšnej Revúcej bola založená šmelcovacia medená pec48. Do nej dovážali medenú rudu z druhých miest (Špania Dolina), lebo v bezprostrednom i vzdialenom okolí Vyšnej Revúcej sú uložené vápencové sedimenty a v tých nemôžeme predpokladať bohatý výskyt medených rúd. Starí Revúčania však tvrdili, že sa v okolí našli medené rudy a dokonca ich aj dolovali.

(CN) – Cammer Neusohl a banskej hranice Nemeckej Ľupče (DL) Deutsch Lipsch. Pri poslednom kameni č. 11 je vytesaný aj rok 1933. Súvisí zrejme s pokusom o baníčenie v Liptovskej Lúžnej za prvej Čsl. republiky a je dôkazom jeho presného datovania. Banícke práce a rudy vo Vyšnej Revúcej Pri vyústení Suchej a Zelenej doliny do údolia rieky Revúca bola postavená koncom 15. storočia medená huta. Značný odpad vypraženej trosky (celá plocha je dnes už zastavaná) ukazuje na väčší podnik a jeho dlhoročné trvanie. Uhorský magnát Juraj Thurzo, ktorý zmluvou o dolovaní medi pri Banskej Bystrici v roku 149246 , vstúpil do obchodnej spoločnosti bohatej rodiny Fuggerovcov47, staval huty na zlievanie medenej rudy. Nielen v Kutnej Hore, ale aj na rôznych miestach Slovenska. Zložitá technológia sa skladala z troch fáz praženia „šmelcovania“, „splajzovania“ a vlastného scedovania. Pridaním 50

Mapa baní v Revúcach. Autor zamerania: M. Jurečka

V doline Zelenô, kde pod hrebeňom Ryzny na mieste masívu Chopec je zasypaná štôlňa. Ako nálezisko označujú aj Rovné Bány pod sedlom Ploskej. Na laserovom Lidare naozaj vidno svahové nerovnosti, ktoré by mohli naznačovať banícku činnosť. Tento poznatok však ešte nebol overený v teréne. Veľká Turecká dolina (pri Nižnej Revúcej) V roku 1962, asi 500 m od hlavnej cesty,Sladký opisuje zasypanú štôlňu. Dnes však po nej nie je ani stopa a a ani tu Mapa baní na Donovaloch - Krivé. Autor zamerania: M. Jurečka podľa popisu nevyteká žiaden prameň. V roku 2022 sa tu nachádzajú dve menšie prepad- je zvýšená hladina CO², ktorá presahuje liny, ktoré snáď dokazujú povrchovú ťažbu v tejto nevetranej štôlni normálne hodnoty. Hore dolinou smerom na Kečky sa vo vrstvách pieskovcov49. nad medokýšom nachádza štôlňa, ktorá Dolovanie zlata v Liptovských Revúcach ma zasypaný vchod a väčšiu haldu, z ktorej a na Donovaloch vyteká potôčik. V bočnej dolinke smerom Podľa záznamov50,51, vymývali vo- na západ do Baranej hlavy sa nachádzajú ľakedy ľupčianski Sasi zlato a tiež pájovali ďalšie tri zasypané štôlne. Celý západný zlato. Udáva sa rok 1309 a zároveň sa od- masív doliny Krivé je značne povrchovo volávajú na správy Miklósa Lucziska. Tento rozkopaný pingami a svedčí o intenzívnej záznam lokality sa zdá nepravdepodobný banskej činnosti. Ďalšia baňa je priamo a geograficky sa bude jednať skôr o do- nad obcou Mistríky v masíve Kamenej. Jej lovanie zlata na susedných Donovaloch. vchod je taktiež v roku 2022 zasypaný. Ide predovšetkým o bane v doline Krivé, V tejto súvislosti treba spomenúť dve doliny Šindliarok vyššie od Barborinej. aj štôlňu v osade Bully a jaskyňu v doline V ústí doliny Krivé dodnes stojí otvorená Môce. Na konci osady Bully popod Španstarina, ktorej vchod je síce prisypaný, ale skodolinský banský vodovod vyrazili baníci voľne prístupný. Štôlňa má dĺžku cca 300 m asi 100 m dlhú štôlňu, ktorá je v roku 2022 a na konci je menšie jazierko. Problémom voľne prístupná na plný profil. 46 47 48 49 50 51

Jozef Janáček: Fuggerové. Dějiny a součastnost. Roč. II., č. 60/7, s. 19. Ottův náučný slovník z roku 1893. IX. diel, s. 752. Jozef Vlachovič: Súťaž slovenských hutníkov a nemeckými v Banskej Bystrici 1636, Dějiny a současnost, roč. II. č. 60/1 s. 48. A. G. Betechtin: Mineralógia. Bratislava, r. 1955, s. 193. Miklós Kubínyi: Árva Vára. Pest. 1872, s. 39. Štefan Hýroš: Zámok Likava (c. d. ad bod 37), s. 18.

V bani na Donovaloch - Krivom Foto: M. Jurečka

V bani na Donovaloch - pri osade Bully. Foto: M. Jurečka

Dole v doline, na geologickom rozhraní krasu, sa starí baníci prerazili cez baňu do krasovej jaskyne. Jaskyňu pri razení zasypali vykopaným materiálom. Bystrickým jaskyniarom sa však podarilo odkopať obe štôlne a cez baňu v Môcach objaviť pokračovanie krasovej jaskyne Strateného prsteňa.

ziť všetkými, vtedy legálnymi, spôsobmi. Masív Piesočnej, v ktorom je vytvorený labyrint chodieb Liskovskej jaskyne má zaujímavý geologický pôvod. Lom na vrchole je v geologických mapách zaznačený ako masívny zlom. Spodné podložia hory Piesočnej tvoria vysoko skrasované gutensteinské vápence. No vrchná časť obsahuje asi 20. metrovú vrstvu dolomitu. Už starí Kelti na vrchole ťažili povrchovo jemný dolomitový piesok pre svoje hradisko. Je jasne viditeľné Lidarom na východnom svahu. Neskôr bol lom v stredoveku isto využívaný na stavbu blízkeho Likavského hradu a potrebnej cestnej infraštruktúry. Posledné využitie povrchového lomu bolo pri stavbe priemyselného papierenského komplexu v 70. rokoch 20. storočia. Zameriame sa teraz na nižšie krasové priestory, kde v súčasnosti prebieha intenzívna speleologická činnosť.

Jaskyniarske banské sondy v Liskovej Keď spomíname prácu dobrovoľných jaskyniarov, tak v úlohe baníctva je potrebné spomenúť aj niektoré ich prieskumné štôlne. Tie síce neslúžili rudnému výskumu, ale pre potreby výskumu jaskýň. Koncom 20. storočia boli už všetky ľahko dostupné jaskyne objavené a kto chcel niečo významnejšie objaviť, musel už len tvrdo kopať a riešiť ťažké technické úlohy s tým súvisiace. Tak sa oprášila technológia starých liptovských baníkov a začalo sa ra52

Camberova sonda Prvá veľká sonda sa otvorila v roku 2002 podľa mena jej objaviteľa Cambera. Jaskyniari z Ružomberka a Žiliny tu, na tú dobu progresívnou metódou pyropatrónov, vystrieľali do takmer kompaktnej skaly 14 m a vyťahali 10 m3 sute za jeden rok. Práce a úspech na domácej pôde vtedy pre závisť nenašli pochopenie a tak sa prvé písomné zmienky nadšene objavili až v Českom jaskyniarskom časopise SPELEO 38/200352. Nakoniec takto jaskyniari prenikli do nových priestorov o dĺžke 105 m s prevýšením 23,5 m. V sonde bolo celkovo uskutočnených 311 mikroodpaMapa jaskyniarskych sond v Liskovej. Autor zamerania: M. Jurečka lov, pričom sa spotrebovalo viac, ako 1800 pyropatrónov v celkovej hodnote 6000 vtedajších slovenských la aspoň jedna výkopová akcia. Spolu päť korún. Všetko sa to mohlo udiať za pomo- akcií. V roku 2019 otvára tím P. Jurečka, ci E. Piovarčiho, P. Jurečku, M. Jurečku, P. M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml., L. HúšSliačana, P. Jadroňa a za veľkej sponzorskej tava a M. Belko na povrchu rozrobené pomoci Jozefa Harániho. Hlavne on materi- prieskumné dielo. Dlho známe ako Krížová álne podporil miestnych jaskyniarov a pod- sonda, v ktorej sme začali seriózne a súľa neho boli neskôr pomenované ďalšie stavne pracovať55. Od roku 2019 do roku objavené priestory53. A kde sa podelo také 2022 tu bolo odrobených 185 akcií. Pôvodmnožstvo vyťaženého materiálu? Celú hal- ne odtopené miesto nájdené P. Jurečkom du sme na veľkej brigáde premiestnili z lesa ešte v zime roku 1999, sa mení na prudký na jednu veľkú sústredenú kopu. Tá sa na- prievan, aký nemá v Liskovskej jaskyni obpokon zmestila do desiatich vlečiek, z kto- dobu. To, čo niekde kopú tri roky, sa tu na rých si náš priateľ postavil základy domu sonde vykopalo za tri mesiace. V sonde sa v Liptovskej Teplej. prvých 20 m objavilo len pár dutín, plných fučiaceho prievanu. Sonda sa začala po 44 Krížová sonda m vplyvom erózie zarúcať a tak bola zapaNa Silvestra roku 1999 našiel Pavol žená trvalým banským TH pažením. Toto Jurečka vo východnom svahu Piesočnej po- dlhodobé bezpečné riešenie zabezpečuje nad Camberovu sondu odtopené miesto54. ďalší výskum tejto jaskyniarskej sondy, ktoPovrchová sonda sa otvorila do hĺbky 2 rá perspektívne smeruje mimo mapu donem už v roku 2012. Každý rok sa tu spravi- známa. 52 53 54 55

Piovarči, E. - Jurečka, M., 2003: Priebeh sondovacích prác v Camberovej sonde pri Liskovskej jaskyni. Speleo, 38, ČSS, Zlatý Kůň, Praha, 5-9. Piovarči, E. - Jurečka, M., 2003: Malofatranský prielom v Camberovej sonde pri Liskovskej jaskyni. Spravodaj SSS, 34, 4, 6-10. Správa o činnosti 2000 z výročnej schôdze 25. 1. 2000 (aktualizované 31. 12. 2000 – M. Jurečka: Zhodnotenie objavných a meračských prác v Liskovskej jaskyni za rok 2000), „Počas zimy 2000 narazil Pavol Jurečka na odparené miesto o pár desiatok metrov vyššie od Camberovej sondy. Zem tu nezamŕza ani počas najväčších mrazov“. Jurečka M. – Jurečka P., 2020 : Objav podzemného jazera v Liskovskej jaskyni, Jaskyne a hory 2019, s. 10

Záver

Tento príspevok o baníctve v okolí Ružomberka sa opiera nielen o archívne záznamy, ale o vlastný prieskum Sladkého pred rokom 1962 a náš výskum pred rokom 2022. Opiera sa tak o Sladkého zozbierané archívne informácie a ľudové tradície, ktoré sa zachovali medzi miestnymi baníkmi. Kutacie práce sa v minulosti zakladali na zväčša náhodných východiskách určitých minerálov. Do spodnejších polôh prenikali baníci len postupom za rudnou vrstvou.

Križová jaskyniarska sonda v Liskovej. Foto: M. Jurečka

Keď rudu vyčerpali, ložisko hlbšími sondami neskúmali. Mnohé žulové masívy preto nie sú geologicky preskúmané a môžu sa tam nachádzať mnohé výdatnejšie ložiská. Literatúra: 1. Sladký, Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka, VLASTIVEDNÝ SBORNÍK POVAŽIA V – 1962, s. 139. 2. LICENCIA k mapám © Freemap Slovakia, dáta © prispievatelia OpenStreetMap, © SRTM, LLS: ÚGKK SR

POZVÁNKA NA NEVŠEDNÉ JUBILEUM Ľubomír Liskaj

Pohľad na Veľký Kriváň z Chlebu. Foto: M. Bonda

Polstoročnica alebo päťdesiatka? Z pohľadu ľudského života významná, no pomerne bežne dosiahnuteľná méta. To sa však nedá povedať o päťdesiatke ročníkov masového turistického podujatia, navyše organizovaného v skromných podmienkach obce, či mestečka. Treba pritom zdôrazniť, že výstup na Veľký Fatranský Kriváň sa od začiatku koná každoročne bez akéhokoľvek prerušenia, aj napriek významným zmenám politického zriadenia, či v súčasnom období aktuálnym protipandemickým opatreniam. Len málo turistických podujatí na Slovensku sa môže pýšiť takou bohatou históriou ako náš výstup na najvyšší vrchol turčianskej záhradky - Veľký Fatranský Kriváň. Za to, že dnes môžeme spoločne zalistovať v úvodných stránkach bohatej výstupovej kroniky, patrí vďaka mnohým, ktorí priložili ruku k spoločnému dielu. Paradoxne však často medzi nimi chýbajú

práve tí najpovolanejší - turisti KST Fatran Turany. A tak po turianskych mládežníkoch, ktorí dlhé roky udržiavali vysokú úroveň značky „VFK“, sa kurately nad podujatím ujala turianska, medzičasom už mestská samospráva. V tejto súvislosti treba poznamenať, že tak ako dozrievalo samotné podujatie, dozrievali sme aj my - jeho skalní organizátori. Hoci viacerí významní podporovatelia a organizátori výstupov už nie sú medzi nami, stále nás je dosť, odhodlaných pokračovať v napĺňaní myšlienky, ktorá uzrela svetlo sveta pred polstoročím. A ja, spolu s týmito skalnými, verím, že aj v nasledujúcej polstoročnici nebude v našom mestečku núdza o dobrú vôľu a ochotu priložiť ruku k spoločnému dielu. Tak, ako všetko má svoj začiatok, má ho aj história výstupov. Ten náš má dátum 16. september 1973. Ešte v predvečer výstupu si naša dvanásťčlenná skupinka tu55

Organizátori výstupu Ivan Burica ml. a Ing. Milan Vrabec. Foto: Kronika výstupov.

rianskych mládežníkov rozložila tábor na chate Romanna, lepšie povedané v jej ruinách. Je priam nepochopiteľné, že chata alebo to, čo z nej zostalo, sa za uplynulé polstoročie veľmi nezmenila. Snáď až na oplotenie, ktoré jej terajší vlastníci nainštalovali okolo zrúcaniska. Vraj z dôvodu bezpečnosti prípadných návštevníkov. Čas bol neúprosný aj k dvom z nás, keď z dvanástich účastníkov zapísaných do listiny zakopanej na vrchole Kriváňa, sa Milan Vrabec a Jano Ferianček dnešných časov nedožili. Nezachovala sa ani prezenčná listina, ktorú sme na Kriváni hneď nasledujúci rok márne hľadali. Zrejme neodolala drsnému počasiu, ktoré tam nezriedka panuje. Lepší osud stihol prezenčnú listinu účastníkov 2. ročníka, ktorá je uložená v turianskom Miestnom múzeu. Ten sa uskutočnil 17. augusta 1974. Hoci ho ešte nemôžeme označiť prívlastkom „masový“, medzi 42 účastníkmi výstupu sa po prvý raz objavili aj naši priatelia z moravskej Studénky. Aj keď ich zastúpenie na ďalších výstupoch bolo 56

niekedy viac - menej symbolické, nezriedka prišiel do Turian plný autobus. Verím, že tomu nebude inak ani pri tom jubilejnom. Osobitnú zmienku si zaslúži 3. ročník výstupu. Ten sa ako jediný v histórii uskutočňoval na dvakrát. Mal byť prelomový, keďže sme chceli účastníkom namiesto tradičnej trasy ponúknuť nové pohľady na našu malebnú Malú Fatru. A tak sme sa aj s výdatnou pomocou vtedajšieho VD Turiec Turany vydali dolinou oravskej Bystričky, na v tom čase ešte riadne fungujúcu Chatu pod Rozsutcom. Batožinu nám viezlo nákladné auto VD a tak naľahko sa nám kráčalo celkom dobre. To sme ešte netušili, že provizórna horská zvážnica ešte nie je dokončená. Za jednou z mnohých zákrut cesta končila a nám neostávalo nič iné, len vziať batohy na plecia. Horšie to však bolo s nákladiakom, ktorý sa pri spiatočnej ceste skĺzol z neupravenej cesty o niekoľko metrov do zrázu. Našťastie sa nič vážnejšie nestalo. S pomocou privolanej pomoci sa auto šťastlivo vrátilo na domovské parko-

visko a naša početná výprava mohla úspešne zdolať zvyšok túry prvého dňa. Menšia časť osadenstva sa ubytovala v turistickej chate. Keďže však jej kapacita nebola dostačujúca, ostatní sme si na neďalekej lúke rozložili stanový tábor. Počasie nám nebolo ani trochu naklonené a tak sme museli udržiavať telesnú teplotu nemalými dávkami „ohnivej vody“. Tá sa osvedčila aj pri zakladaní ohňa, ktorý sa však výdatnou mierou zaslúžil o likvidáciu našich zásob. Netrpezlivo sme čakali na ranné brieždenie. To však neprinieslo očakávané ukončenie útrap. Hory akoby nám nechceli dovoliť naplniť vytýčený cieľ. Len s vypätím vôle sme dorazili na lyžiarsku chatu pod Chlebom. Keďže počasie bolo stále horšie a horšie, nastal čas na prijatie zásadného rozhodnutia. Napokon zvíťazil zdravý rozum a v poslednej chvíli sme zatrúbili na ústup. Bolo však vopred jasné, že sme cúvli len dočasne. Reparát sme síce úspešne zložili už

po tradičnej trase o niečo neskôr, no 18. augusta 1975 sa nás do výstupovej kroniky zapísalo len 18. Ešte jeden ročník sa nemohol hrdiť prívlastkom „masový“. Bolo to jediný raz, čo som sa nemohol nášho podujatia zúčastniť. Bránil som totiž vlasť v ďalekom Bešeňove. V tomto roku sa však po prvý raz objavili „krivánske suveníry“ v podobe výstupových tričiek. Aj keď som si ho vlastne svojou neúčasťou nezaslúžil, zvyknem si ho na vrchole Kriváňa teatrálne obliecť. Neviem, či tričko s emblémom rastie spolu so mnou, ale aj po tých rokoch mi padne ako uliate. Prelomovým ročníkom bol jubilejný, piaty, ktorý sa konal v dňoch 24. - 26. júna 1977. Ten sa po prvý raz konal v trojdňovom formáte, čo nám dávalo priestor na obohatenie pôvodného výlučne turistického podujatia aj o kultúrne, či športové podujatia. Svoju pohostinnú náruč nám ponúkol aj vtedajší pioniersky tábor na Trusalovej, kde bola ubytovaná aj väčšina

Účastníci 3. ročníka výstupu v r. 1975. Foto: N. Bonda

účastníkov výstupu. Tu sa konali aj kultúrne vystúpenia, v rámci ktorých popri importovanej kultúre dostávali priestor aj domáce súbory. Doterajším vrcholom a zrejme aj neprekonateľnou métou však zostáva hneď nasledujúci - 6. ročník. Aj keď 644 zapísaných účastníkov výstupu na vrchole Kriváňa nie je v krivánskej histórii absolútnym rekordom, ten sme dosiahli vďaka koncertu čerstvého víťaza Bratislavskej lýry - skupiny Modus s Marikou Gombitovou a Miroslavom Žbirkom. Na tento účel sme postavili veľké pódium na Trusalovej. Počasie však tak, ako mnohokrát neskôr, skrížilo naše plány. Vytrvalý dážď síce prinútil stovky turistov vydať sa na cestu do niekoľko kilometrov vzdialenej sály v Turanoch, no zážitok z koncertu stál za to. Podľa triezvych odhadov sa vo vtedajšej jedálni turianskej Dreviny tiesnila tisícka divákov. Navyše, štúdio Koliba nakrúcalo z celého podujatia vrátane ukážok z vystúpenia Modusu krát-

Miroslav Žbirka na 6. ročníku podujatia v r. 1978.

Marika Gombitová na 6. ročníku podujatia v r. 1978.

kometrážny film, ktorý sa ako žurnál premietal v kinách po celom Slovensku. Trojdňový program okrem samotného výstupu a vystúpenia Modusu obohatili vystúpenia domácich súborov, ale aj martinskí herci na čele s nezabudnuteľným Tiborom Bogdanom. Nechýbali ani súťaže zručnosti na bicykloch, či turnaj v nohejbale. Priestor ponúknutý týmto periodikom umožnil priblížiť len počiatky bohatej histórie našich výstupov. Tú by mala detailnejšie zdokumentovať publikácia, ktorá má uzrieť svetlo sveta v predvečer konania krivánskeho jubilea. Chcem preto aj touto cestou pozvať milovníkov prekrásnej slovenskej prírody do Turian na 50. ročník výstupu na Veľký Fatranský Kriváň, ktorého termín bol vytýčený na 18. júna 2022. Záujemcom o účasť na tomto podujatí odporúčame sledovať internetovú stránku mesta Turany, na ktorej sa dozviete aktuálne informácie o chystanom podujatí. Takže dovidenia na Veľkom Fatranskom Kriváni, priatelia.

Pohľad na Veľký Rozsutec z Veľkého Kriváňa počas 45. ročníka podujatia. Foto: J. Haráni

KRASOVÁ OBLASŤ HOBLÍKA 2. ČASŤ Pavol Cvacho

Hoblíková jaskyňa 1. Foto: M. Vojtek

Hoblík (934 m n. m.) je v severnej časti Lúčanskej Malej Fatry pomerne vyhľadávaným turistickým cieľom. Atraktívna je hlavne jeho západná časť s impozantnými skalnými bralami. Táto oblasť je vyhľadávaná milovníkmi skalolezenia, ktorí tu vybudovali aj dve lezecké ferraty. Okrem nich sa tu nachádza viacero ľahkých, ale aj náročných lezeckých ciest. Pre speleológov je však oveľa zaujímavejšia východná časť Hoblíka. Medzi Polomom a Hoblíkom sa na dne Stráňavskej doliny nachádza výrazný krasový kaňon s viacerými jaskyňami. Cez dolinu preteká potok Hýrov prameniaci pod Minčolom v horninách kryštalinika. Potok predierajúci sa v závere doliny vrstvou gutensteinských vápencov tu vytvoril menšie krasové eldorádo. Dolina sa tu vyznačuje strmými až kolmými skalnatými svahmi. Vyskytujú sa tu takmer všetky formy krasových javov a stále je tu aj potenciál na objav nový podzemných priestorov. Napriek niektorým skeptickým názorom, si tu viem predstaviť aj objav väčších a slušne vyzdobených priestorov. Vápenec je tu slušne prefiltrovaný a takisto aj výzdoba v Hoblíkových jaskyniach na60

značuje možnosti bohatej výzdoby v doposiaľ neznámom podzemí. Na konci vápencového komplexu v minulosti vytekali dve mohutné vyvieračky, ktoré celý systém odvodňujú. V súčasnosti sú zachytené ako zdroj pitnej vody. Hoblíková jaskyňa 1 (Jednotka) Je označovaná aj ako H1. Vchod sa nachádza asi 50 m nad dnom kaňonu v úbočí Hoblíka. Je situovaný vo výraznom skalnom rade klesajúcom do doliny v nadmorskej výške 592 m n. m.. Vstup má výšku 1,2 m a šírku cca 1 m. Jedná sa o fluviokrasovo - koróznu jaskyňu vytvorenú tlakovou eróziou vodného toku, ktorý sa tu zarezával do gutensteinských vápencov. Chodby sú rúrovitého a elipsovitého charakteru. Sú založené na výrazných tektonických líniach. V spodných častiach sú zanesené piesčitým materiálom. Jaskyňa sa vyznačuje vcelku bohatou sintrovou výzdobou, ktorá je z veľkej časti prekryštalizovaná a bohužiaľ aj poškodená. Jej násilné vylamovanie uvádza už V. Bukovinský v 50. rokoch minulého storočia. Vchod bol v roku 2005 zabezpe-

čený uzáverom. Ten bol však neskôr poškodený a odcudzený. Prvý známy prieskum tu prevádzal v 50. rokoch V. Bukovinský a spol. Z tohto obdobia je aj prvá mapa. Počas prieskumných prác nachádzali sintrové dosky s vykryštalizovaným kalcitom. Neskôr sa tejto lokalite venovali Ľ. V. Prikryl a členovia OS Žilina, ktorí jaskyňu čiastočne zamerali. Najvýraznejšie postupy tu boli zaznamenané po roku 2000, keď tu pôsobila Jaskyniarska skupina Malá Fatra – Sever a neskôr Žilinský jaskyniarsky klub, ktorý sa venuje tejto lokalite aj v súčasnosti. Doposiaľ však neboli tieto postupy dôkladne zdokumentované a publikované. Celková dĺžka je uvádzaná cca 40 m. Jaskyňa by si zaslúžila novú aktuálnu mapu. Hoblíková jaskyňa 2 (Dvojka) Vchod sa nachádza cca 30 m severne od vchodu H1 v nadmorskej výške 577 m n. m.. Označuje sa aj ako H2. Jaskyňa je fluviokrasovo – korózneho charakteru. Dá sa predpokladať jej genetický súvis s H1,

Vchod Hoblíková jaskyňa 1. Foto: M. Vojtek

čomu nasvedčuje aj podobný charakter podzemných priestorov. Prvý známy prieskum tu prevádzal takisto V. Bukovinský. Neskôr Ľ. V. Prikryl, členovia OS Žilina, JS Malá Fatra – Sever a v súčasnosti Žilinský jaskyniarsky klub. Chodby sú tu takisto zanesené naplaveným piesčitým materiálom, ktorý hlavne v koncových častiach nie je kde ukladať. Akcie preto vyžadujú viacčlenné prieskumné družstvo. Jaskyňa má peknú sintrovú výzdobu. Vo vchode bol plánovaný uzáver k jeho realizácii na koniec neprišlo. Jej celková dĺžka je cca 70 m. Bohužiaľ neexistuje aktuálna mapa, v ktorej by boli zahrnuté nové postupy po roku 2000. Jaskyňa v Hoblíku 4 (H4) Vchod sa nachádza v skalnom brale v najužšej časti kaňonu cca 8 m nad potokom v úbočí Hoblíka. Jej celková dĺžka je 3 m. Z hľadiska ďalšieho postupu sa javí ako bezvýznamná. Jaskynku možno charakterizovať ako korózno – kryogénnu. Niekoľko 61

metrov nižšie na rovnakej tektonickej línii sa nachádzajú ďalšie dva podobné krasové priestory. Kaňon je v týchto miestach výrazne poznačený tlakovou eróziou vodného toku.

Orlie hniezdo Vchod je situovaný asi 10 m severne od lezeckej steny, v tom istom skalnom brale, ktoré sa ťahá až ku vyvieračke. Nachádza sa vo výške cca 6 m nad úrovňou potoka v takmer kolmej stene. Jaskynka má celkovú dĺžku 3 m. Možno ju charakterizovať ako fluviokrasovo – koróznu. Prvý známy prieskum tu robil V. Bukovinský, ktorý tu uvádza aj paleontologické nálezy. Lokalita je pre ďalší prieskum nevhodná. Zaujímavé sú však ďalšie krasové otvory nachádzajúce sa vyššie v skalnej stene. Bude treba k nim zliezť pomocou jednolanovej techniky a preskúmať ich. Smerom ku vyvieračke sú zamurované krasové ponory. Boli uzavreté zrejme pri stavbe záchytu vody. Polomská jaskyňa Jaskyňa sa nachádza v strmom svahu na polomskej strane kaňonu oproti Púčekovej jaskyni. Je situovaná vo výške cca 40 m nad dnom doliny v jednom zo skalných brál. Vchod je opatrený starým kovovým uzáverom s nápisom Polomská jaskyňa. Históriu okolo osadenia uzáveru sa mi ne-

ktoré sa javí ako krasový závrt. Záver

podarilo celkom ozrejmiť. Od miestnych som počul ,,zaručené“ informácie, že jaskyňa mala v minulosti 40 m, ale z dôvodu odstrelov v blízkom lome ju kvôli bezpečnosti uzavreli zamestnanci kameňolomu asi už v 50. rokoch minulého storočia. Vstupný otvor má rozmery cca 1,2 x 1,2 m. Napravo od neho je ďalšia nepriechodná diera, ktorá má zrejme spojenie s jaskyňou. Jedná sa fluviokrasovo – koróznu jaskyňu s celkovou dĺžkou cca 8 m. Strop je hlavne v zadných častiach charakteristický výraznými stropnými anastomózami. Dno chodby tvorí piesčito-kamenistý materiál. Z hľadiska ďalšieho prieskumu sa javí táto lokalita ako veľmi sľubná a technicky nenáročná. Intenzívna činnosť by tu určite priniesla postup dopredu a objav nových priestorov. Skalný most Za zmienku stojí aj skalný most, ktorý sa nachádza pod lesnou cestou do Višňového v úbočí Hoblíka. Jeho tvary naznačujú, že by mohol byť pozostatkom krasového podzemia. Túto hypotézu podporuje aj prepadlisko pod mostom, 64

Krasový kaňon medzi Polomom a Hoblíkom je doslova prešpikovaný jaskyňami, ktoré síce nie sú veľké, ale spolu ako celok tvoria dobré vyvinutý kras. V súčasnosti tu evidujeme 8 jaskýň, ktoré sme aj zdokumentovali. Priaznivé vodorovné vrstvenie vápencov v niektorých častiach nevylučuje výskyt aj väčších priestorov. Takisto výzdoba v H1 a H2 naznačuje, že prípadne nové objavy tu môžu priniesť priestory s bohatou kvapľovou výzdobou. Vápenec je tu veľmi poddajný a preto si myslím, že intenzívna činnosť tu v budúcnosti ešte určite prinesie nové postupy. Je tu aj stále obrovský priestor na dokumentáciu už známych vecí. Zostáva len dúfať, že členovia zo Žilinského jaskyniarskeho klubu tu opäť naplno rozbehnú prieskumnú činnosť, tak ako tomu bolo po roku 2000.

Mapa Hoblíková jaskyňa 1 od OS Žilina

Skalný most. Foto: P. Cvacho

Najužšia časť kaňonu. Foto: P. Cvacho

OSÍDLENIE TURCA V MLADŠEJ DOBE KAMENNEJ Marek Both

Zachytené náleziská Nedávno odhalené archeologické nálezy zmenia doterajšie poznanie o najstaršom osídlení regiónu Turiec. Podarilo sa ich objaviť v rámci vedecko-výskumnej úlohy Slovenského národného múzea v Martine s názvom „Nedeštruktívny archeologický výskum okresu Martin v Turčianskej kotline“, ktorej cieľom bolo zachytiť nové archeologické náleziská v okrese Martin. Medzi rokmi 2016 – 2019 sa uskutočnilo niekoľko povrchových zberov. Pomocou nich sa v regióne podarili nájsť desiatky nových archeologických nálezísk (43) a stovky nových archeologických nálezov. K najvýznamnejšiemu objavu došlo v druhej polovici roka 2018. Vtedy sa podarilo muzeálnemu archeológovi Marekovi Bothovi nájsť kamenné nástroje a keramické črepy z mladšej doby kamennej. Bolo to východne od mesta Martin, v lokalitách Martin - Hostihora, Martin - Krížna a Sučany - Krížna. Detailnejšie časové zaradenie

Menšie zlomky nádob, črepy - obr. 1

nálezov umožňuje niekoľko črepov zdobených lineárnou výzdobou s tzv. notovými hlavičkami a vrypmi. Takto zdobenú keramiku môžeme na základe zaužívanej typológie a chronológie datovať do stredného neolitu (piate tisícročie pred Kristom), do obdobia kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Doteraz bolo zaužívané tvrdenie, že k prvému osídleniu Turca došlo až v neskorej dobe kamennej (asi v štvrtom tisícročí pred Kristom). Na základe týchto nových nálezov však môžeme toto osídlenie posunúť o takmer celé tisícročie dozadu. Nálezy teda prepisujú nielen najstaršie dejiny Martina, ale aj celého regiónu. Materiálna kultúra Celkovo bolo pri prieskumoch martinského múzea nájdených 195 kusov archeologických nálezov. V zachytenom inventári jednoznačne prevládal keramický materiál v podobe menších zlomkov nádob – črepov (118 kusov) (obr. 1). Nie je to prekvapením, keďže od mladšej doby kamennej sa keramické nádoby stávajú „masovo“ vyrábanými s pomerne krátkou životnosťou. Kvôli krehkosti sa ľahko poškodili alebo rozbili, takže ich často bolo potrebné nahrádzať novými. Keďže črepy boli nájdené v značne fragmentárnom stave, nebolo žiaľ možné zrekonštruovať pôvodné tvary väčšiny nádob. Výnimku predstavuje len niekoľko málo kusov, ktoré s určitosťou dokážeme priradiť k nádobám guľovitých tvarov (pologuľovité nádoby). Do keramickej suroviny bolo pridávané ostrivo – tak anorganické (kamene),

Zdobené keramické nádoby - obr. 2

ako i organické (rastlinného pôvodu). Dominovala hrubšia keramika (hrubostenná keramika), no vyskytuje sa aj jemnejšia keramika, vyrobená z jemne preplavenej hliny (tenkostenná). Predpokladáme, že hrubostenné nádoby plnili funkciu zásobníc na uchovávanie a prepravu potravín a nápojov a rovnako slúžili na prípravu jedál. Tenkostenné nádoby sa používali pri kultových obradoch a stolovaní. Prítomnosť niekoľkých fragmentov zdobených rytým lineárnym ornamentom a drobnými vrypmi a jamkami – tzv. notovými hlavičkami dokazuje, že niektoré nádoby boli zdobené (obr. 2). Zdobená keramika nielenže dokladá umelecké a estetické cítenie tvorcov keramiky, ale čo je dôležitejšie, predstavuje aj jeden z najcennejších prameňov na určenie samotnej príslušnosti jej tvorcov. Na základe zachytenej výzdoby na keramike dnes vieme s určitosťou povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Keďže nájdená keramika predstavuje doteraz najstaršiu keramiku objavenú v regióne, je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne ako prví začali s výrobou keramiky.

Kamenné nástroje (obr. 3) Početná je aj kolekcia kamenných nástrojov, ktorých bolo nájdených 77 kusov. Na základe technológie výroby ich môžeme rozdeliť na nástroje vyrobené štiepaním (štiepaná industria) a na nástroje vyrobené brúsením a hladením (brúsená industria). Keďže výroba brúsených nástrojov bola fyzicky aj časovo výraznejšie náročnejšia, je prirodzené, že takýchto nástrojov bolo vyrobených menej. Je preto veľkým šťastím nálezy v teréne zachytiť. K najvýznamnejším brúseným nástrojom patrí sekerka, fragment sekerky a sekundárne upravený nástroj s dvomi obuchmi. Malé rozmery ich neumožňovali použiť ako efektívne zbrane v bojových stretoch a ani počas lovu. Predpokladáme, že boli využívané v úlohe pracovných nástrojov. Sekundárne upravený nástroj slúžil ako kladivko (možno na rozbíjanie kostí a orechov) a sekerky používali na rúbanie stromov a spracovanie dreva. Do tejto kategórie nálezov patria aj dve kamenné podložky (zrnotierky) s otĺkačmi, ktoré mohli byť používané na drvenie obilia pri výrobe múky. To dokazuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny v našom regióne praktizovali produktívne hospodárstvo (obrábanie pôdy). 67

Kamenné nástroje - obr. 3

Väčšina objavených kamenných nástrojov bola vyrobená technikou tzv. štiepania. Z kamennej suroviny (jadier) bola odbíjaná (štiepaná) menšia industria s ostrými hranami (úštepy alebo čepele), ktoré niekedy ešte ostrili (retušovaním). Industriu následne využívali v úlohe čepelí. Čepele vložili do drevených, kostených alebo parohových rukovätí, a tak vznikli drobné nástroje ako nože, vrtáky, dierkovače, škrabadlá a iné. Výrobcovia industrie vedeli dosiahnuť takú vysokú ostrosť hrán, že by sa spoľahlivo vyrovnala ostrosti dnešných nožov a skalpelov. Na hranách niekoľkých kamenných čepieľok bolo voľným okom možné zachytiť tzv. pracovný lesk. Tento lesk sa nazýva aj kosákový lesk, a ako už napovedá jeho názov, vzniká pri rezaní stoniek obilnín. Čepieľky teda pochádzajú z kosákov uľahčujúcich zber úrody, čo sú ďalšie nástroje dokazujúce obrábanie pôdy v lokalitách. Vyrobiť štiepaný kamenný nástroj nebol jednoduchý proces. Výrobca nielenže musel ovládať technológiu výroby, no musel aj vedieť aký materiál použiť. Nástroje sa dali vyrábať len z určitých štiepateľných materiálov s vysokou tvrdosťou, no zároveň aj krehkosťou. Je preto pochopiteľné, že pri procese výroby vznikalo veľa nepodarkov a odpadu. Práve prítomnosť 68

početných nepodarkov a odpadu medzi nálezmi jasne dokazuje, že nástroje sa vyrábali i priamo v turčianskych lokalitách. Skutočnosť, že ložiská kamennej suroviny vhodnej na výrobu takýchto nástrojov sa v Turci prirodzene nenachádzajú, donútila miestnych výrobcov zháňať surovinu v okolitých regiónoch. Zaujímavé je, že prevažná väčšina štiepanej industrie (viac ako 70 %) bola vyrobená z importovaných silicitov krakovsko-čenstochovskej jury. Tieto silicity boli transportované zo vzdialenejšieho regiónu krakovsko-čenstochovskej oblasti na juhu Poľska, čo dokazuje, že takmer pred 7000 rokmi existovali významné – azda obchodné – kontakty medzi obyvateľmi Poľska a regiónu Turca. Z domácich surovín sú v súbore zastúpené silicity a hlavne limnosilicity. Môžeme len predpokladať, že pochádzajú z oblasti Žiarskej kotliny na strednom Slovensku z lokality Kotlište pri Starej Kremničke, kde sa nachádzalo významné stredisko ťažby a spracovania štiepanej industrie. Ďalšou zastúpenou domácou surovinou je obsidián, známy aj ako sopečné sklo. Materiál pravdepodobne pochádza zo Zemplínskych vrchov na juhovýchodnom Slovensku, kde sa v praveku nachádzalo asi najvýznamnejšie ložisko tejto suroviny.

Dávni obyvatelia Na základe nájdenej keramiky zdobenej špecifickým lineárnym ornamentom, dnes vieme povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Aj keď boli lokality doložené len zberovými nálezmi, prítomnosť predmetov považovaných za typické sídliskové nálezy (keramika a kamenné nástroje) nám dovoľuje určiť náleziská ako sídliská. Z hľadiska geografickej pozície je zaujímavá podobnosť sídlisk. Podobná nadmorská výška lokalít, ako aj ich umiestnenie na svahoch miernych vyvýšenín s dobrým výhľadom do širokého okolia, prítomnosť výdatných vodných tokov v ich bezprostredných blízkostiach naznačujú, že neolitickí usadlíci sa pri výbere miest pre založenie sídlisk riadili určitými kritériami. Absencia detailnejšieho archeologického výskumu nám znemožňuje určiť, či domy na sídliskách stáli „voľnejšie“, alebo už boli urbanisticky usporiadané. Rovnako nedokážeme identifikovať ani typy stavieb na sídliskách. Na základe analógií môžeme len predpokladať, že sa v nich nachádzali početné hospodárske stavby a väčšie obyt-

né domy pre viacero rodín. Domy si možno predstaviť ako dlhšie stavby obdĺžnikových pôdorysov s prútenými stenami vymazanými hlinou a so slamenými strechami (obr. 4). Vo vnútri sa nachádzali kupolové piecky alebo jednoduché ohniská, v ktorých celý deň udržiavali oheň. Ten im neslúžil len na tepelnú úpravu pokrmov, ale poskytoval im aj pocit bezpečia, svetlo a teplo. Príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny sú vo všeobecnosti považovaní za jedných z prvých poľnohospodárov na našom území. Je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne začali ako prví s produktívnym hospodárstvom viazaným na obrábanie a využívanie pôdy (pestovanie a chov zvierat). Predpoklad priamo potvrdzujú aj nálezy kamenných podložiek s otĺkačmi na drvenie obilia a kamenne čepieľky z kosákov. Aby lepšie zvládli starostlivosť o pôdu (resp. o obrábané políčka) a ochranu úrody a chovaných zvierat, ich polia a pasienky sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti osád. Je teda veľmi pravdepodobné, že v blízkosti zachytených sídlisk, východne od Martina, sa nachádzali prvé

Dobová predstava obydlia z mladšej doby kamennej - obr. 4

poľnohospodársky využívané parcely v regióne. Žiaľ, dnes nedokážeme identifikovať druhy pestovaných plodín, no predpokladáme, že to boli hlavne obilniny, strukoviny a zelenina. Ich rastlinnú stravu nepochybne dopĺňali divoko rastúce ovocie, bylinky, orechy a príležitostne si stravu spestrili mliekom a mäsitými jedlami z chovaných (domestifikovaných) a ulovených zvierat. Aj keď sa nám doteraz v regióne nepodarilo zachytiť ich hroby, existuje istá indícia (ústna informácia od staršieho informátora) naznačujúca, že svojich mŕtvych spálili a pochovali v blízkosti sídlisk, v mestskej časti Martin - Košúty. Podľa slov informátora, sa tu pri ťažbe hliny na stavebné účely našlo väčšie množstvo menších jám so spálenými ľudskými ostatkami, ktoré nálezcovia označili ako „hroby prvých poľnohospodárov“. Žiaľ, keďže sa nálezu zo strany archeológov neušlo žiadnej pozornosti, dnes nedokážeme informáciu o hroboch považovať za hodnovernú. Kedy a odkiaľ prišli Prítomnosť dobre datovateľných nálezov nám spoľahlivo dokladuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny prišli do regiónu Turca takmer pred 7000 rokmi. Čo ale nevieme povedať, je dôvod ich príchodu. Možno tu hľadali nové ložiská surovín na výrobu nástrojov, sledovali lovnú zver, unikali pred nebezpečenstvom, klimatickými zmenami, alebo chceli objaviť, ovládnuť, či založiť nové obchodné cesty. Keďže pohoria Žiar, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra ohraničujúce región Turca v minulosti predstavovali ťažko prekonateľný terén, predpokladáme, že usadlíci si na príchod do regiónu zvolili schodnejšiu prístupovú cestu – samotné koryto rieky Váh. Je možné, že priplávali po rieke na menších člnoch, alebo prišli po súši po bre-

hu rieky. Tento predpoklad z časti podporuje aj lokalizácia sídlisk – všetky sídliská sa nachádzali v blízkosti rieky Váh. To, že boli v blízkosti „prístupovej cesty“ im umožnilo cestu ľahšie kontrolovať a v prípade nebezpečenstva ju použiť aj na únik. S ohľadom a na skutočnosť, že najbližšie neolitické náleziská evidujeme v susednom Liptove (Bešeňová, Kvačany, Liptovské Matiašovce - Bochníčky, Liptovský Mikuláš, Liptovská Sielnica - Liptovská Mara), predpokladáme, že príchod neolitických usadlíkov do Turca sa uskutočnil práve z Liptova, popri Váhu cez Kraľoviansky meander. Na záver Archeologické prieskumy Slovenského národného múzea v Martine sú jedny z mála, ktoré boli v ostatnom období v regióne Turca realizované pre vedecké a dokumentačné účely. Najväčším prínosom prieskumov je nepochybne rozšírenie úrovne poznania osídlenia regiónu Turca v dobe kamennej. Doloženie osídlenia v mladšej doby kamennej (strednom neolite) príslušníkmi kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny, vyvracia všetky doteraz zaužívané tvrdenia, kladúce najstaršie osídlenie regiónu do neskorej doby kamennej (eneolitu). Aj keď dnes nedokážeme s určitosťou povedať, čo sa s prvými usadlíkmi v regióne Turca nakoniec stalo, existujú isté indície (archeologické nálezy) naznačujúce, že ich príchodom začalo kontinuitné osídlenie regiónu. To by znamenalo, že ak nie všetci, tak aspoň časť z nich v regióne ostala. Úlohou budúcich prieskumov a výskumov martinského múzea bude zistiť, či zachytené osídlenie predstavuje ojedinelú záležitosť, alebo v regióne existujú ďalšie, ešte neobjavené náleziská z tohto obdobia.

HIMALÁJE 1981 KANGCHENJUNGA Ján Obuch

S mojím pomocníkom v údolí Tamuru. Foto: J. Obuch

Spomienky na horolezeckú expedíciu 1981 Pred 40 rokmi sa uskutočnila slovenská expedícia do východnej časti Nepálu, ktorej cieľom bol výstup na tretiu najvyššiu horu sveta Kangchenjunga (8598 m n. m.). Výpravu organizoval Slovenský horolezecký zväz JAMES na počesť 60. výročia založenia svojej organizácie. Zároveň sa na susedný vrchol Jannu (7710 m n. m.) pripravovali členovia Horskej služby. Takúto veľkú a organizačne náročnú akciu viedol vtedajší náčelník Horskej služby Ivan Gálfy. Najprv som poštou dostal od Gálfyho list o nominácii do širšieho výberu. V jeseni 1980 mi došla oficiálna pozvánka: Vážený súdruh! Bol si vybraný ako účastník Československej horolezeckej expedície do Himalájí v roku 1981. Predpokladaný odchod lode s materiálom je 15. 1. 1981. Odlet účastníkov sa predpokladá vo dvoch skupinách a to prvá

v polovici februára a druhá okolo 22. februára. Ako bolo na porade v Starom Smokovci povedané, účastnícky poplatok je 12.000,- Kčs. Prikladáme zloženku a prosíme ju zaplatiť do konca roku 1980. Pokiaľ si na porade dostal nejakú úlohu pri zabezpečovaní materiálu, podaj správu ako vec stojí. Predpokladáme, že balenie materiálu sa bude prevádzať v dňoch 8-14. 1. 1981 v Bratislave. Do tohto termínu maj pripravené všetky osobné veci podľa priloženého zoznamu. S pozdravom Ivan Gálfy V tom čase som pracoval ako zoológ v Považskom múzeu v Žiline. Mojou túžbou bolo spájať obe záľuby: horolezectvo aj zoologický výskum. Preto som Gálfymu navrhol, že počas expedície sa chcem venovať aj zberu živočíchov. Ivan s tým súhlasil a napísal mi, že keď zoženiem 50 – 80 000 Kčs, tak mi pridelí šerpu, ktorý mi bude 71

nosiť náklad. Medzi vedcami som mal niekoľko priateľov, ktorí túžili po zberoch z Himalájí. S ich pomocou som vypracoval 7 stranovú „Koncepciu výskumného programu na ČS horolezeckej expedícii Kangchenjunga 1981“ a spolu s doporučením od Ivana Gálfyho som rozposlal žiadosti o finančnú podporu na rôzne inštitúcie socialistického Československa. Nedostal som ani korunu! Na ilustráciu prikladám odpoveď riaditeľa Parazitologického ústavu ČSAV v Prahe. Tento ústav financoval pobyt ich zamestnanca, parazitológa Milana Daniela na predošlej ČS horolezeckej expedícii na Makalu: Vážený soudruhu inženýre! Na Váš dopis ze dne 7.1.1981 Vám zděluji, že kapacita Parazitologického ústavu ČSAV pro 7. pětiletku je plně vytížena plněním státního plánu základního výzkumu a dvoustrannými závazky se socialistickými zeměmi a mnohostrannými dohodami

Vysávanie hmyzu z entomologickej sieťky do sklenenej trubičky. Foto: J. Obuch

v rámci RVHP. Vzhledem k tomu Vám s politováním oznamuji, že Parazitologický ústav se nemůže podílet na spolupráci při výzkumu Himalájí, kterého se hodláte zúčastnit v rámci horolezecké expedice. Se soudružským pozdravem RNDr. J. Prokopovič, DrSc., ředitel PaÚ ČSAV

Na konci spiatočného pochodu som bol o 14 kg ľahší. Vedľa mňa Oto Chudý. Foto: J. Obuch

Môj mesačný plat v Považskom múzeu vtedy predstavoval 2350,- Kčs. Na viac ako 4 mesiace pobytu na expedícii mi ponúkali neplatené voľno. Znamenalo to, že manželka a dve malé deti by zostali bez môjho príjmu. Telovýchovná jednota Stavbár Žilina mi z účastníckeho poplatku uhradila 8000,- Kčs, nakoľko som bol predsedom jej horolezeckého oddielu. Napokon sme sa dohodli, že mzdu mi bude refundovať Ivan Gálfy z výnosu z predaja mojich zoologických zberov. Podujal sa ich odpredať Považskému múzeu ako majetok expedície.

Dva týždne v Bombaji (11. 3. - 24. 3.) Nákladne auto Tatra s expedičným nákladom s váhou 8 ton bolo naložené v bratislavskom prístave na loď s názvom Július Fučík. Loď sa plavila Dunajom do Čierneho mora a cez Suezský prieplav a Indický oceán do Bombaj. Vzhľadom na oneskorenie prepravy leteli členovia expedície s ČS Aerolíniami z Prahy do Bombaja až 10. marca. Dva týždne čakania na Tatru a vybavovania colných formalít sme strávili v budove nášho konzulátu v centre mesta. Na plochej streche konzulátu som večer naťahoval sieť na odchyt netopierov. Veľa času som trávil v Gándhiho parku pri pozorovaní kŕdľa supov indických Gyps indicus. Živili sa mŕtvolami náboženskej sekty Zoroastriánov, vystavenými vo vežiach mlčania. Pozoroval som tiež kolóniu obrovských kaloňov jedlých Pteropus medius, visiacich na stromoch. Predovšetkým som sa však venoval chytaniu hmyzu v rozkvitnutých záhonoch. Pri večerných prechádzkach ku pobrežiu som pozoroval stovky potkanov, ktoré vyliezali z kamenného móla a tiahli do mestských ulíc, kde sa ukladali k spánku rodiny bezdomovcov. Potkany dojedali vyhodené zvyšky z ich večere. Boli s nimi aj veľké bielozubky Suncus murinus. Niekoľko potkanov druhu Bandicota bengalensis som ulovil do sklápacích pascí v okolí budovy nášho konzulátu. Obsahovali množstvo parazitov, preto som ich vkladal do igelitového vrecka, v ktorom som parazity usmrtil pomocou etyléteru a uložil som ich do skúmaviek s liehom. Zopár infikovaných bĺch ma pritom poštípalo. Dostal som horúčku a hoci bolo 34 °C, triasol som sa zimnicou. Expedičný lekár mi nasadil antibiotiká a za pár dní som bol fit. Cestovanie do Nepálu (24. 3. – 27. 3.) Večer opúšťame Bombaj a v prenajatom autobuse cestujeme na sever. V Tatre sa striedajú dvaja šoféri. Náklad musel zostať zaplombovaný, aby sme clo zaň zapla-

tili až v Nepále. Viac ako 2000 km dlhá trasa trvá tri dni a tri noci. Prechádzame indickými štátmi Maharáštra, Madhajpradéš, Bihár a Uttarpradéš. Stravujeme sa v indických čajovniach. Každú zastávku využívam na lov hmyzu. V pamäti mi utkvela atmosféra ranného vidieka, keď roľníci vychádzajú na pole vykonať svoju potrebu. V typickej skrčenej polohe majú pred sebou misku s vodou. Po potrebe si ľavou rukou umývajú zadnú časť, lebo pravú ruku používajú na jedenie. Je to ekologickejšie riešenie, než splachovací záchod! Niekde na poli som videl mŕtvolu posvätnej kravy. Zlietol sa k nej kŕdeľ supov. Časť kŕdľa pokryla celé telo zvieraťa a vytrháva z neho kusy mäsa. Ostatné trpezlivo vyčkávajú, kým na nich príde rad. Na inom mieste bola len kostra kravy. O posledné zvyšky mäsa sa postaral kŕdeľ vrán. Krásne príklady biologickej rovnováhy! Pochod do základného tábora (4. 4. – 19. 4.) Z Dharan Bazaru smerom na Dhankutu bola rozostavaná cesta. Tatrovkou sme sa presunuli na koniec zjazdného úseku, kde sa vyložil náklad a rozdelil na 35 kg dávky pre nosičov. Ja som niesol 15 kg batoh a môj nosič mal na starosti osobnú debničku. Od rieky Tamur vo výške 400 m n. m. sme nasledovných 6 dní prechádzali predhorím Siválika vo výškach do 3000 m n. m. a znovu zišli k rieke Tamur (750 m n. m.) v osade Doban. Popri tejto rieke sme pokračovali 3 dni až k rozvodiu s riekou Taphabu Kola v osade Sekatum (1500 m n. m.). Ďalšie 3 dni sme stúpali údolím tejto rieky do osady Ghunsa vo výške 3400 m n. m. . Tu sa oddelila 9-členná skupina „horskáčov“, ktorá za jeden deň došla do základného tábora pod Jannu. Nás čakali 3 dni pochodu na terasu Pang Pema vo výške 5080 m n. m. pod severnou stenou Kangchenjungy. Tretí deň sme došli na salaš Dur Pany vo výške 2850 m n. m. . S Jožom Psotkom 73

sme pred večerom ešte vybehli na hrebeň o 200 m vyššie, odkiaľ bol výhľad na hlavný himalájsky hrebeň. Všimol som si skalný previs v blízkosti chodníka a hovorím Jožovi: „Keby to bolo u nás, tak v tom previse by sa ukrývala sova obyčajná“. Vrátili sme sa do tábora a ešte som stihol nadstaviť pasce na myši. Na druhý deň som vstal o 5.30 hod, aby som pred odchodom nosičov stihol pozbierať a zakonzervovať úlovky. Teplota v stane bola 2°C. Lúka uprostred rododendrónového lesa bola pokrytá srieňom. Keď som znova vystúpil na hrebeň, odbočil som z chodníka a nazrel do skalného previsu. Sova tam naozaj sedela a pod úkrytom bolo množstvo jej vývržkov. Zbieral som ich až do poobedia. Potom som sa ponáhľal za našou výpravou. Keď som dobehol Gálfyho na konci kolóny, vyčítal mi: „Kde si sa túlal? Potrebovali sme ťa. V predošlej osade nosiči štrajkovali, sadli si do miestnej čajovne a odmietali dnes pokračovať ďalej. Zorganizoval som našich chlapcov, vtrhli sme do čajovne a všetkých nosičov odtiaľ povyhadzovali.“ Otrasení nosiči pokračovali v ceste až do večera do osady Lofta Pokari! Ivan mal skúsenosti so štrajkami nosičov z predošlých expedícií. Vedeli, že na odľahlých miestach sa nám nepodarí najať náhradu. Až v Dobáne, keď sme zostúpili do údolia Tamur, túto skupinu vystriedali noví, miestni nosiči. Údolím Tamuru sme pokračovali do osady Sekatum, kde sme opúšťali rieku Tamur. S týmito nosičmi išiel aj 12-ročný chlapec, ktorý mi pomáhal s lovením hmyzu. Moja výskumnícka činnosť ho veľmi zaujala. V iných podmienkach by sa z neho mohol stať uznávaný prírodovedec. S ďalšími nosičmi v Sekatum prišiel aj mladý pastier so stádom oviec. Vysokou postavou vyčnieval nad ostatnými a on si očividne uvedomoval svoju nadradenosť. Mal svetlé vlasy a modré oči. Isto ho splodil člen niektorej horolezeckej výpravy niekedy pred 20 rokmi. Pri príprave raňajok som striehol 74

v kuchyni na prázdne litrové plechovky. Snažil som sa ich zmocniť skôr, než ich uchmatnú nosiči. Plechovky som zakopával ako zemné pasce s formalínom a pri spiatočnej ceste som z nich vyberal popadaný hmyz a drobné cicavce. Bosí a ľahko oblečení nosiči niesli náklad do Ghunsy, kde už bolo pre nich chladno a museli sa vrátiť nadol. Tam ich vystriedali miestni Tibeťania s jakmi. S nosičmi z Ghunsy do základného tábora išla aj mladá žena, ktorá spolu s 35 kg nákladom niesla aj svoje malé dieťa. Na nocovisku Lhonak (4800 m n. m.) snežilo a teplota klesla na –10 °C. Nosiči spali pod holým nebom schúlení len pod prikrývkami. To dieťa plakalo dlho do noci. Druhý deň pokračovali do základného tábora, ktorý bol o 300 m vyššie. Všimol som si, že aj niektorí nosiči z Ghunsy mali problémy s aklimatizáciou: stáli rozkročení s nákladom na chrbte a zvracali. Pobyt v základnom tábore (20. 4. - 25. 5.) V dôsledku meškania transportu Tatrovky loďou nám zostával do príchodu monzúnu relatívne krátky čas na dosiahnutie vrcholu Kangchanjungy 8598 m n. m. Zo základného tábora vo výške 5080 m n. m. sme potrebovali vybudovať 5 výškových táborov. Najväčší problém predstavovala aklimatizácia. Nebol to príjemný pobyt, keď suchý vzduch rozožieral hrdlo, slnko spaľovalo tvár a riedky vzduch spôsoboval väčšiu námahu pri extrémnom fyzickom výkone. Počas predošlého pochodu som sa často pohyboval vo vegetácii mimo chodníka, kde som nachytal veľa kliešťov. Zostávali mi po nich na nohách hnisavé rany, ktoré sa nehojili. Po príchode do základného tábora som sa s tým zdôveril lekárovi. Opäť mi nasadil antibiotiká a všetky rany sa mi do 3 dní zahojili. Z čítania Orolínovej knihy o jeho zážitkoch z expedícií som mal dojem, že Ivan Gálfy bol prísny veliteľ, ktorý autoritatívne

Táborenie na salaši PangPema vo výške 2 800 m nad morom. Foto: J. Obuch

viedol celý priebeh výstupu na vrchol (Orolín 1980). Pri našej výprave som nadobudol opačný dojem. Na túto akciu pribral okrem niekoľkých skúsených lezcov z predošlých expedícií viacerých nových členov zo slovenského reprezentačného výberu. Zistilo sa však, že niektorí mladí horolezci horšie znášali vysokú nadmorskú výšku. Urobili niekoľko pokusov dostať sa nad tretí tábor, ale pre zdravotné problémy sa museli vrátiť. Pri zásobovaní nižších výškových táborov sa vynikajúco osvedčil filmár Fero Dostál. V základnom tábore nechal mladého Jana Piroha a neustále pendloval medzi prvým a druhým táborom. Od začiatku bolo jasné, že Jožo Psotka, ktorý sa na predošlých výpravách obetoval pre iných a nikdy nedosiahol vrchol, bol vybraný do vrcholového družstva a šetril si sily pri vynáškach do výškových táborov. Túto prácu sme mali odviesť my mladí. Pri budovaní výškových táborov a fixovaní ťažkého úseku medzi tretím a štvrtým táborom sa vyprofilovali dva útočné tímy: starší Psotka so Záhoranským s pod-

porou Zaťka a Justa a náš mladší, ktorý viedol Jarýk Stejskal s Andrejom Belicom. Ja som v ňom fungoval ako „ťažný kôň“. Nosil som ťažký náklad a prešľapával stopy v hlbokom snehu. Náš tím bol dobre zohratý z roku 1977, keď sme spolu strávili 14 dní pri zimnom prechode hrebeňa Západných Álp medzi Mont Blancom a Grandes Jorasses. Jarýk Stejskal mal modernejšie názory na expedičné lezenie. Často o tom debatoval s Gálfym a on ho rešpektoval. So Psotkom však došlo k ostrej výmene názorov a z Jožovej strany to vyústilo takmer k nenávisti k Jarýkovi. Z expedičného zápisníka: 17. 5. Už ôsmy deň sa s Jarýkom Stejskalom pohybujeme medzi druhým a tretím táborom. Pred 4 dňami posilnili našu skupinu Andrej Belica s Petrom Valovičom. Predvčerom sme za zlého počasia absolvovali vynášku a dokončenie fixovania skalnej steny pod štvrtým táborom. Včera sme kopali novú jaskyňu pre tretí tábor, lebo tú 75

Pózovanie v prvom tábore. Foto: J. Obuch

predošlú nám neustále zasypávali lavíny. Začínam pociťovať následky dlhodobého pôsobenia vo veľkých výškach – nespavosť, bolesti hlavy a kŕče v žalúdku. Ráno o tom informujem lekára, ktorý mi nariadil okamžitý zostup. Ťažko mi bolo lúčiť sa s priateľmi, ktorí sa dosiaľ vždy mohli na mňa spoľahnúť. Práve dnes, keď majú vybudovať štvrtý tábor vo výške 7 300 m! Po rozlúčke som upratal v jaskyni, navaril do termosky čaj a 2 l polievky pre útočnú dvojku. Pobalil som sa a začal zostupovať. Nebezpečné pásmo trhlín bolo čerstvo prešliapané americkou dvojicou, ktorá práve nastupovala na svoj posledný pokus o zdolanie skalnej bariéry Anglickou cestou po severovýchodnom hrebeni. Po zlanení Ice buildingu (ľadovej bariéry) stretávam Psotku so Záhoranským, nižšie Porvazníka a vo vysunutej dvojke Justa a Zaťku. Všetci plánujú dnes dôjsť do tretieho tábora. Dolu na snehovom plató vidím ešte jednu postavičku. Je to Fero Dostál, ktorý ma má sprevádzať do druhého tábora. V dvojke sa cítim oveľa lepšie, požívam množstvo tekutín, ktoré mi pripravuje Jano Piroh. Spolu s ním schádzame na medziskládku pod sérakmi, kde nás čakajú Dr. Miko a Gálfy. Spoločne schádzame do základného tábora, kde mám už dobrý apetít. Po dvojtýždňovom meškaní večer prichádza do tábora náš poštár. 18. 5.

Zotavujem sa v základnom tábore. Popoludní kontrolujem pasce, hľadám pod kameňmi hmyz a lisujem prvé jarné kvietky. Jarýk, Andrej a Peter predobedom preskúmali skalné úseky nad štvrtým táborom a popoludní zostúpili do dvojky. 19. 5.

Dr. Miko a Gálfy odchádzajú do dvojky. V základnom tábore zostávam sám s Pirohom. Psotka a Záhoranský vybudovali dnes 5. tábor, pri vynáške im pomáhal Just, ktorý zostúpil k Zaťkovi do štvorky. V 3. tábore sa nachádza Porvazník, Piaček

a Tatarka. V dvojke oddychuje naša útočná skupina. Stará sa o nich Dostál. 20. 5.

Ráno po 6. hodine vyrážajú Psotka so Záhoranským z päťky k vrcholu. Zaťko a Just však zostupujú zo 4. do 3. tábora, lebo sa im pokazil varič. Mojou úlohou je vystúpiť do dvojky a pripojiť sa ku svojej skupine, ktorá má uskutočniť druhý útok na vrchol. Chcem sa do zásoby najesť, preto som na raňajky zjedol dve polkilové konzervy. V dôsledku prejedenia sa však dnešný výstup stal pre mňa utrpením. Večer, keď prichádzam do dvojky, môj žalúdok znesie len tabletky a tekutiny. V stane robí pred útokom skvelú náladu Andrej Belica s píšťalkou. Zaspávame pred polnocou. 21. 5.

Vstávame o 3.30 hod a o 2 hodiny vyrážame do trojky. Za mrazivého rána sa nám výborne šliape. Pri oddychu v americkom tábore sa schádzame s Tatarkom. Oznamuje nám, že so Psotkom a Záhoranským nie je spojenie, ale Piroh ich videl zo základného tábora, ako pomaly zostupujú z 5. tábora. Štvrtý tábor je opustený a Just so Zaťkom sú v trojke veľmi vyčerpaní. Dôjdeme tam okolo poludnia, pozorujeme ich neďaleko nad táborom, ako veľmi pomaly šplhajú po lanách. Porvazník nám pripravuje tekutiny. Ja mám stále pokazený žalúdok a s tekutinami požívam len lieky. Som najviac oddýchnutý a do štvorky je potrebné vyniesť masky ku kyslíkovým bombám. Vyrážame s Porvazníkom o 14. hodine. Padla hmla a je veľmi sparno. Za normálnych okolností trvá táto cesta 8 až 10 hodín, ale my ju musíme absolvovať za vidna. Po 2 hodinách dobiehame na konci fixov dvojicu Zaťko – Just. Sú silne dehydrovaní, pripravujeme pre nich zo snehu tekutinu. Ja s ňou zapíjam liek na úpravu trávenia a pokračujem za Porvazníkom. Po pol hodine ho predbieham a v hlbokom snehu sám prešľapávam cestu do štvrtého tábo77

ra. Z diaľky vidím osamelý stan a pri ňom zabodnuté lyžiarke palice – znamenie, že sa tým dvom podaril zostup. Otváram stan. Jožo Psotka bezvládne leží a nevníma okolie. Ľudo Záhoranský varí čaj a s úsmevom ma víta. S Johnym Porvazníkom si staviame druhý stan. Večer klesla teplota pod -16ׄ°C. Stále požívam len tekutiny, ale zaspávam v teplom a ľahkom spacáku z kajčieho peria, ktorý mi požičal Vlado Tatarka. Kým som spal, osadenstvo z druhého stanu sa spojilo vysielačkou s Gálfym a dohodli sa, že druhý útok sa ruší údajne kvôli prichádzajúcemu monzúnu. 22. 5.

Zobúdzame sa o 7. hodine a pripravujeme tekutiny. Zo stanu vychádzame až po východe slnka o 8.30 hod. So sklamaním likvidujeme štvrtý tábor. Nesiem 25 kg batoh a pomaly schádzam nadol. Na konci fixov stretávame našu trojicu Stejskal – Belica – Valovič. Všetci sú veľmi sklamaní. Jarýk odchádza nadol pred prvovýstupcami, Andrej, Johny a Peter zostávajú ešte hodinu bezradne debatovať na konci fixov. O 14. hodine schádzam do trojky, kde čakáme na zvyšok našej skupiny. Varíme a po 17. hodine vyprázdňujeme jaskyňu. Do dvojky schádzame potme o 21.30 hod. Fero Dostál nám zohrial 2 kompóty, čaj a polievku a o 23. hodine zaspávam s Johnym v malom stane. 23. 5.

V dvojke nás prenocovalo až 12. Vstávame, keď slnko zohrialo stan. Po výdatných raňajkách tábor opúšťa vrcholová skupina s doktorom a Gálfym. My ostatní zostávame likvidovať tábor. Objemné veci sme zabalili do 3 lodných pytľov, ktoré ťaháme po snehu na koniec snehového poľa. Tam čakal Piaček s Tatarkom, aby nám pomohli s nákladom. K môjmu 25 kg nákladu ešte pribudli dva 6 kg plynové variče. V prvom tábore sme si spoločne pochutili 78

na 5 ovocných kompótoch. Do základného tábora sme dorazili o 17.30 hod. Večer sme sa zišli v spoločenskom stane. Kuchár navaril svoju špecialitu - nepálske pirohy. Neoslavuje sa len dosiahnutie vrcholu, ale aj moje narodeniny: práve dnes mám 30 rokov. Gálfy siahol na zásobu alkoholu a do polnoci popíjame čaj s rumom. Kuchár Tumba hrá na ústnej harmonike, Andrej na píšťalke a styčný dôstojník Neupan spieva nepálske ľudovky. My sme im zaspievali našu nepálsku hymnu: „Slniečko horúce, Nepál že ma, Nepál,... “. Spiatočný pochod (25. 5. - 8. 6.) Ráno 25.5. prišli nosiči z Ghunsy spolu s jakmi. Do 10. hodiny máme všetko zbalené, ale do obeda trvá vyjednávanie. Napokon sa dohodla cena 105 rupií za znesenie 1 nákladu do Ghunsy. Náklad sa značne zredukoval, lebo v stene Kangchenjungy zostali fixné laná a zjedli sa skoro všetky zásoby. Gálfy predal aj veľký spoločenský stan. Po cenovej dohode nosiči postupovali rýchlo a do večera sme došli do osady Kangbachen, ktorá je o 1000 m nižšie. Hustejší vzduch v osade na nás pôsobil ako droga. Bol začiatok jari a na zelených stráňach kvitli jarné kvietky. Druhý deň sme zišli do Ghunsy. „Horskáči“ spod Jannu tam prišli až ďalší deň. Vďaka tomu som mal dosť času venovať sa zberu živočíchov a rastlín v okolí horskej osady. Na rašelinisku rozkvitli kríkovité druhy rododendrónov, medzi nimi aj nepálsky národný druh Rhododendron arboreum. Končilo tu pásmo ihličnatých lesov s jedľou Abies spectabilis. Z konárov jedlí viseli až 1 m dlhé „vlasy“ lišajníkov z rodu Usnea. Dni pochodu jarnou horskou krajinou z Ghunsy až po Dhankutu v spomienkach pre mňa zostávajú najkrajšou a najaktívnejšou časťou celého pobytu v Nepále. Rojilo sa mnoho druhov hmyzu, z chrobákov najmä chrústy z čeľade Scarabeidae, ktoré som striasal z rozkvitnu-

tých kríkov. Cestou som vyberal úlovky zo zemných pascí, ktoré som zakopal pred 2 mesiacmi. Nad Dur Pany som dokončil zber vývržkov sovy, ktorá tam stále vysedávala pod skalným previsom. Odletela, až keď som sa k nej priblížil na vzdialenosť 6 m. Pekné zážitky prevážili nad nepodstatnými nepríjemnosťami. Napríklad v určitom výškovom pásme sa na nás prisávali pijavice. Nosil som so sebou vrecko so soľou a po posolení pijavica odpadla. Naše zásoby jedla sa minuli, preto sme od miestnych obyvateľov kupovali ryžu a zemiaky. Raňajkovali sme zemiaky s ryžou a večerali ryžu so zemiakmi. Počas dňa si každý musel zadovážiť stravu sám. Ja som si kupoval keksy, alebo husté kyslé mlieko od vodných byvolov. Niekedy sme sa v partii zastavili v čajovni a popíjali miestne pivo „čang“, či „tumbu“ z kvaseného prosa. Dvakrát som z tohto nápoja dostal hnačku. Aj preto po príchode k Tatre,

V osade Kangbachen vo výške 4 000 m nad morom bola už koncom mája zelená tráva a kvitli prvosienky. V pozadí vrchol Jannu. Foto: J. Obuch

kde sme zanechali zásobu potravín a nabehli na normálnejšiu stravu, som bol o 14 kg ľahší, ako pred odchodom zo Slovenska.

Jarýk Stejskal pred vchodom do ľadovej jaskyne, v ktorej sme vybudovali tretí tábor. Foto: J. Obuch

Dozvuky Naše lietadlo pristálo v Prahe 23. 6. 1981. Na letisku nás Gálfy všetkých pozval na pravé české pivo. Oslávili sme s ním Jána. Druhý deň ráno o 5. hodine som docestoval domov do Horného Hričova. Moja 4 a polročná dcéra Barborka sa zobudila a keď videla, že mám obuté domáce papuče, spýtala sa: „To si si požičal od nášho ocka?“Keď som jej povedal, že som sa vrátil z Himalájí, odpovedala: „Aj náš ocko je v Himalájach. On príde.“ Až po niekoľkých dňoch, keď som sa oholil, tak pochopila, že ja som jej ocko, ktorý sa vrátil po 4 a pol mesiacoch z Himalájí. Jano Piroh z expedície natočil celovečerný film a napísal knihu (Piroh 1984) . Kým po návrate na Slovensko zožal Bratislavčan Juzek Psotka všetku slávu, jeho spolulezec Ľudo Záhoranský trávil 3 týždne 79

Rhododendron arboreum. „Lali Guras“.

za volantom našej Tatry na 10 000 km dlhej ceste domov z Indie cez Pakistan, Irán a Turecko. Po návrate sa utiahol do Ostravy. Pri výstupe na Mt. Everest už Psotkovi chýbal taký „parťák“, ktorý by mu pomáhal pri zostupe z vrcholu. Jarýk Stejskal sa zúčastnil ďalších 5 himalájskych expedícií a vystúpil na 3 osemtisícovky. V roku 1997 zorganizoval expedíciu na Kangchenjungu, o ktorej natočil Pavol Barabáš film: „80 metrov pod vrcholom“. Andrej Belica mal krátko po návrate z Himalájí vážny úraz v Tatrách. Neskôr emigroval na Západ a dodnes prednáša statiku na univerzite v Luxemburgu. Zbery drobných cicavcov a ich parazitov boli podľa dohody odpredané do Považského múzea v cene mojej mzdy za obdobie trvania expedície. Mikroskopické preparáty parazitov vykonal A. Dudich z pracoviska SAV na Starých Horách. Zbery bezstavovcov som zaniesol Vladovi Strakovi do Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa v Martine. Bolo ich okolo 8 000 kusov. Vlado ich roztriedil do radov a čeľadí 80

a dal mi rozpis odborníkov v Československu, ktorí by ich mali pourčovať. Chrobáky a cikády odkúpil Ilja Okáli do Slovenského národného múzea v Bratislave. Jedine pán Stránský, preparátor z Prahy, mi zaplatil za zbierku dravých múch z čeľade Asilidae. Ostatní „odborníci“ si moje zbery z Himalájí ponechali bez toho, aby mi aspoň poslali zoznam určených druhov. Výnimkou bol Vlado Straka, pre ktorého som lovil muchy, krúžiace nad vodou z čeľade Empididae. Opísal nový druh pre vedu Hilara ghunsensis (Straka & Obuch 1984). Pre mňa osobne bol najcennejší zber vývržkov od sovy obyčajnej, ktorého výsledok som po 30 rokoch publikoval spoločne so zbermi z 13 iných ázijských pohorí (Obuch 2011). V súčasnosti je rozlišovaný samostatný druh: sova himalájska Strix nivicola. O rok neskôr som sa spolu s tromi kolegami z Českých Budějovic zúčastnil výskumníckej výpravy na Kaukaz. Výstup na Elbrus (5642 m n. m.) bol pre mňa menej zaujímavý v porovnaní so zbermi vývržkov sovy na skalách v strednej časti doliny Baksan. Poslednej horolezeckej výpravy som sa zúčastnil v roku 1985 s brnenskými horolezcami do Mongolského Altaja. Výstupy na neprebádané a nepomenované vrcholy na čínskej hranici vo výške 4400 m n. m. ma však natoľko neoslovili, ako zážitky zo zoologického bádania. Na ďalších výpravách som sa venoval už len vede. Literatúra: Obuch J. 2011: Spatial and temporal diversity of the diet of tawnyowl (Strix aluco). Slovak Raptor Journal, 5: 1-120. Orolín M. 1980: Strmé cesty k Himalájam. Šport, Bratislava, 193 pp. Piroh J. 1984: Káčaňdžunga 8598 m. Československí horolezci na treťom najvyššom vrchu sveta. Šport, Bratislava, 175 pp. Straka V. & Obuch J. 1984: A new species of Hilara (Diptera, Empididae) from the Himalaya. - Annot. Zool. Bot., Bratislava, 157: 1-4.

Pohľad na severnú stenu Kangchenjungy zo základného tábora. Foto: J. Obuch

ŽIVELNÉ POHROMY V TURCI V ROKOCH 1900 – 1950 Andrej Bendík

Rozvodnený Váh pri Vrútkach, vzadu Úplaz a Grúň v Lúčanskej Fatre, 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

Úvod

Prírodné katastrofy sú od nepamäti súčasťou života ľudí, ktoré ich ovplyvňovali v regionálnom, ale aj globálnom meradle. Nevyhli sa ani územiu Turca, ktoré formovali rieky Váh a Turiec. V súčasnosti sú na väčšine úsekov regulované a aj severojužná dispozícia Turčianskej kotliny a okolitých pohorí, spôsobujúca špecifické poveternostné podmienky. Už v minulosti ničivé povodne a ľadochody postihli povodie a bezprostredné okolie rieky Váh v Turci (zaznamenané od 15. storočia), predovšetkým obce Lipovec a Vrútky. Od roku 1770 sú v urbárskom súpisnom prieskume spomínané každoročné povodne pri jarnom topení snehu na Belianskom potoku, ktoré chotáru obce Košťany zaplavovali ornú pôdu a lúky z rieky Turiec. Historicky najväčšia povodeň na rieke Váh bola v roku 1813, kedy spoloč82

ne s rozvodnenou riekou Orava, spustošila celé údolie Váhu od Kraľovian až po Sereď. Zničila množstvo domov a mostov a o život prišlo až 243 ľudí (Medňanský, 2007). Len v samotnom Turci pri povodni zahynulo 7 ľudí a množstvo dobytka. Bola zničená úroda, most s kamennými piliermi a budovy kráľovského soľného skladu pri Turanoch. Táto veľká povodeň zmenila aj tok Váhu. Z rokov 1866 a 1876 sú dochované údaje o zničení značnej časti úrody krupobitím v obciach Košťany, Žabokreky, Karlová, Laskár, Valentová, Ďanová a Príbovce. Významom nepriaznivých poveternostných javov a ich vplyvov na hospodársky život sa začala venovať zvýšená pozornosť už v druhej polovici 19. storočia. Prvé informácie o tlaku, vlhkosti a teplote vzduchu, počte ľadových, mrazových, letných a tropických dní, vetre, slnečnom svite, oblačnosti a atmosférických zrážkach z úze-

mia Turca, pochádzajú z meteorologickej stanice v Záturčí z rokov 1922 – 1934. Prehľad prírodných katastrof na Dolnom Turci V príspevku sú spracované údaje pochádzajúce zo Štátneho archívu v Bytči, pobočka Martin-Bystrička a mestských a obecných kroník regiónu Turiec. 20. júla 1934 obec Podhradie a 23. júla 1934 oblasť obcí Turčiansky Svätý Peter, Trebostovo a Trnovo postihlo, v priebehu niekoľkých dní za sebou, krupobitie. Krupobitie zničilo približne 1/7 úrody pšenice, jačmeňa a raže, pričom postihlo 140 rodín. V roku 1903, postihla mesto Vrútky prvá veľká povodeň v Turci v 20. storočí. Podľa dochovaných meraní prietokov na rieke Váh, ide o najväčší prietok do postavenia Oravskej priehrady v roku 1954. Samotnú povodeň v Turci spôsobila povod-

ňová vlna na Orave, ktoré sa opakovali aj v ďalšom období. 3. – 4. augusta 1925 zasiahla Turiec výrazná búrková činnosť. Rozvodnená rieka Váh postihla predovšetkým obce Krpeľany, Sučany, Turany, Vrútky a okolité obce, kde spôsobila výrazné škody. Problémy spôsobili aj potoky vytekajúce zo západných dolín Veľkej Fatry. Následkom týchto povodní sa zaoberal Okresný úrad Župného úradu v Turčianskom Svätom Martine, ktorý zisťoval stav katastrofálnych vôd v oblasti župy XVII (Turčianska). Cieľom získaných informácií bolo ich poslúženie pre Zemědelské technické oddelenie župného úradu v Turč. Sv. Martine pre úradné potreby (zisťovanie výšky škôd, odškodnenie postihnutých) a pre potreby riešenia regulácie toku Váhu, resp. ostaných riek a potokov v Turci. Okrem Váhu sa 3. augusta vylial aj potok Studenec. V chotári obce Krpeľany záplavu vydržal starý soľný sklad z roku 1813, no

Poškodená železničná trať a násypy za Vrútkami povodňou v roku 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

nedávno dostavaná elektráreň sa zrútila. Vo Vrútkach voda zničila a odniesla úrodu, zaplavila domy, obchody a sklady staviteľov. Poškodená bola aj železničná trať. Celková škoda vo Vrútkach, spolu so škodami v Záturčí, Kľačanoch , Lipovci, Priekope a Košútoch dosiahla takmer 1 milión Kč. Z tejto sumy takmer polovica pripadla na obec Lipovec, kde mali enormné škody na úrode. Mesto Martin vypracovalo dve správy, v ktorých uvádza, že dažďová voda vďaka veľkému spádu v potokoch nedosiahla väčšiu hladinu, aká je obvyklá pri jarných povodniach. Naopak povodne hodnotia pozitívne, nakoľko nanášaním „hlienu“ zúrodňujú lúky vedľa toku Turca. Na základe týchto správ bola v marci roku 1926 poskytnutá okamžitá núdzová podpora vo výške 100 000 Kč pre osoby postihnuté živelnou pohromou v roku 1925

zo strany Sporiteľne v Turč. Sv. Martine. Boli to obyvatelia Vrútok, Lipovca, Príboviec, Slovian, Kľačian, Sučian, Šútova, Turian, Krpelian, Necpál a Belej. Počas zimy 1927 – 1928 zasiahlo obec Sučany niekoľko povodní, pričom najväčšia bola 17. februára 1928. Miestny potok sa vylial natoľko, že zaplavil námestie a ulicu medzi katolíckym a evanjelickým kostolom a občania obce museli do svojich domov chodiť cez okolité polia a záhrady. K samotnému ohrozeniu životov alebo majetku nedošlo, ale napriek opatreniam, ktoré obyvatelia uskutočnili, boli niektoré byty zaplavené do výšky 30 cm. Ako vo svojej správe uvádza obec Sučany, hlavnú príčinu vidia v nedostatočnej starostlivosti – čistení koryta potoka (čo je nakoniec aj súčasný problém v mnohých obciach). 24. marca 1929 sa na základe telefo-

Poškodená železničná trať a násypy za Vrútkami povodňou v roku 1903. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

nickej správy četníckej stanice v Sučanoch nahromadili v koryte Váhu, v zákrute pod obcou Sučany, ľadové kryhy. Následne sa v úseku asi 1,5 km zapchalo koryto a voda vystúpila z koryta rieky. 20. – 22. apríla 1931 sa v dôsledku dlhotrvajúceho dažďa prejavila pomerne rozsiahla povodeň vyliatím Valčianskeho potoka. Rozvodnený potok zničil cesty vedúce z doliny do obce, všetky objekty na potoku a aj lúky jednotlivcov. Vina za tieto škody sa kládla majiteľom rybolovného práva Valčianskeho potoka „Univerzitná základina“, ktorej prislúcha i oprava brehov. Tú však nevykonáva, v dôsledku čoho sa vylieva voda z koryta a poškodzuje spomenutý majetok. V rovnakom období došlo aj k záplavám na riekach Váh, Turiec a Jordán, čiže nešlo len o lokálnu jarnú búrku, ale o plošne väčšiu zrážkovú činnosť. Rieka Váh vystúpila z brehov pod železničnou stanicou vo Vrútkach a na pravej strane zaplavila nižšie položené polia a lúky pod Lipovcom. Rieka Turiec, v Priekope a Vrútkach, zaplavila nižšie položené polia a lúky a blízko postavené domy a záhrady. Nad samotou pri Košútoch sa vylial potok Jordán, ktorý zaplavil blízke polia a lúky. Domnienku o rozsiahlejšej povodni v Turci dokladá aj priznaná podpora pre obyvateľov turčianskych obcí. Podpora poškodeným predstavovala dodávku naturálií na siatie a sadbu, pričom dovozné po železnici si museli hradiť poškodení sami. Ďalšia povodeň na rieke Váh sa opakovala 5. – 6. apríla 1932. Počas noci stúpla hladina rieky v Sučanoch o 3 m nad normál. V Krpeľanoch sa voda vyliala až k domom a na polia medzi Krpeľanmi a Nolčovom. V Turanoch sa voda vyliala na pozemky ružomberskej celulózky od píly Pleso po železničný most. V katastri obce Sučany voda zaplavila pastviny ležiace pod železničnou traťou a z futbalového ihriska S. K. Sučany odtrhla polovicu plota. Od mosta cez Váh po železničnú trať bola zaplavená a poškodená cesta a v týchto miestach muse-

la byť prerušená doprava ako pre peších, tak aj pre povozy. Z priemyselných prevádzok bola zaplavená Fenyvešiho parná píla a Zacharova píla. Z ohrozených domov boli obyvatelia včas evakuovaní, preto nedošlo k stratám na ľudských životoch. 17. – 19. júla 1934 bola veľká povodeň na Váhu, kedy v obci Krpeľany zaplavila osiate plochy. V obci Nolčovo odplavila kompu a v obci Turany odplavila osiate plochy. 16. februára 1935 sa na potoku Vríca vo Vrícku, pri dome Josefa (Laca) Debnára č. 155, nahromadil ľad, pričom následne stúpla voda a zatopila menovanému stajňu do výšky 130 cm. Na dolnom konci Vrícka voda vnikla do domov, ale škodu neurobila. Toho dňa po polnoci stúpla voda aj v Slovanoch, pričom zobrala splav mlynára Josefa Kohúta, poškodila alebo strhla mosty Anny Žiakovej a Františka Tomku a vnikla do domu štábneho strážmajstra v. v. Čeňka Šrámka. Podľa sťažností občanov obce sú brehy potoka Vríca nad dedinou tak zlé, že pri každej väčšej povodni sa voda vylieva a zaplavuje predovšetkým horný koniec obce. Navrhujú zabezpečiť brehy potoka, lebo následná povodeň 23. februára opätovne zaplavila horný koniec Slovian, od cirkevnej školy po mlyn J. Kohúta. Okresný úrad v Turč. Sv. Martine už v roku 1932 vyzval obec Slovany, aby si dala potok Vríca zregulovať. V roku 1936 postihla povodeň v podstate celý Turiec, o nej však nemáme priame svedectvá. Evidovaná je podľa žiadanej podpory za škody spôsobené povodňou. Išlo predovšetkým o podporu vo forme pridelených naturálií (výhradne ovos) za zníženú cenu, ale len pre tých, ktoré svoje škody nahlásili. V roku 1938 zasiahli povodne obce Štiavničká, Podhradie a Sučany a spôsobili značné škody na poľnohospodárskych plodinách. Menovaným obciam bola poskytnutá pomoc v podobe znížených cien na nákup pšenice a žita. 85

V poludňajších hodinách 22. mája 1939 sa prehnala Príbovcami dažďová víchrica spojená s krupobitím. Trvala necelú hodinu, ale úroda bola zničené na približne 75% plochy predovšetkým v obciach Turč. Svätý Peter a Košťany. Prívalová vlna pobrala mostíky a lávky vedúce cez potok a odplavila ornú pôdu. 20. januára 1940 v ranných hodinách, sa následkom veľkého mrazu vylial Beliansky a Necpalský potok. Obidve rieky sa vyliali z korýt a zaplavili okolie obce Žabokreky. Zaliali štyri obývané gazdovské dvory a voda a ľad zatarasili vicinálnu cestu v Žabokrekoch. Súčinnosťou všetkých občanov obce sa včasným zásahom podarilo vodu odraziť späť do pôvodného koryta. Tá následne z dvorov aj cesty opadla natoľko, že sa po nich večer mohlo voľne prechádzať. V roku 1940 zasiahla veľká povodeň obce Sučany a Turany. Dôsledkom tejto povodne bola zničená úroda. Časť úrody sa zachránila, pričom následné chladné a vlhké počasie spôsobilo skazenie obilnín. 14. júla 1941 podvečer boli oveľa väčšie škody spôsobené v obciach Valča, Trnovo, Trebostovo, Turč. Svätý Peter a Benice. Prudká búrka s krupobitím značne poškodila úrodu na poliach, vymyla cesty a zničila niekoľko mostov. Aj napriek značnej škode, nikto z obyvateľov nebol zranený. V júli 1943 sa obec Príbovce sťažovala na daždivé počasie, čoho dôsledkom bolo poľahnutie obilia všetkého druhu, pričom škody bude možné vyčísliť až po žatve. Že nešlo o zanedbateľnú udalosť svedčí aj správa o väčších škodách z obcí Belá a Necpaly, kde sa však už spomína, že túto škodu spôsobila povodeň. Obec Príbovce uvádza, že povodeň odplavila nakosenú trávu na lúkach okolo rieky Turiec. Podobne ako v predošlé roky sa vylial potok Vríca vo Vrícku, Lazanoch a Slovanoch. Odplavil úrodu zo súkromných záhrad a čiastočne poškodil alebo zničil cesty vo všetkých ob86

ciach.

Značné škody v Turci spôsobila veľká povodeň z 19. – 20. marca 1947. Náhlym oteplením sa pohli ľadové kryhy v dĺžke asi 9 km z rieky Orava do rieky Váh. Veľké kryhy dosiahli most pri Turanoch, kde sa nahromadili do ľadovej bariéry vysokej 2 – 3 m. Následkom toho stúpla voda a zatlačila ľadové kryhy smerom na Sučany. Vojaci ČSA z Liptovského Mikuláša výbušninami uvoľňovali ľadovú bariéru. Postupný odtok krýh nebolo veľmi dobré riešenie. Vzniknutý silný prúd, s menšími kryhami, prudkými nárazmi zničil provizórne ľadolomy. Následne už narážal do drevených pilierov železničného mosta v Turanoch. Tie postupne vykýval a hrozilo jeho zrútenie. Kryhy o pár hodín doplávali k provizórnemu cestnému mostu v Sučanoch. Zamrznutý Váh mal voľný prietok len z 1/3 toku. Preto zrýchlené kryhy zničili ďalšie ľadolomy a následne narážali na drevenú konštrukciu provizórneho mosta. Hrozilo zrútenie jeho pravej časti. Národná bezpečnosť zastavila prevádzku mosta. Kritická situácia nastala pri píle Slovles v Sučanoch. Odtiaľto až po Vrútky bol Váh ešte zamrznutý a odtok krýh sa asi na pol hodinu zastavil. Voda sa začala vylievať a zaplavovať areál samotnej píly, ako aj železničnú stanicu v Sučanoch. Našťastie sa ľady nad Vrútkami pohli a voda začala opadať. Ľadové kryhy plávali po celej šírke toku Váhu, ale už o 22 hod. bola vodná hladina voľná a plávali na nej už len ojedinelé kryhy. Hladina vody výrazne opadla, čo proti toku pri Sučanoch spôsobilo vážne problémy. Asi 150 m dlhá bariéra sa cez úzky voľný priestor pustila znovu do rýchleho pohybu a plávajúce kusy ľadu opätovne narážali do pilierov mosta. Na druhý deň, 20. marca o 4:02 hod., piliere druhého poľa mosta nevydržali a ten sa zrútil do Váhu. Následne o 9:30 hod. sa zrútilo aj prvé pole mosta a zvyšné tretie ostalo visieť. Časť mosta sa podarilo zachrániť obetavou prácou 13 vojakov z Vojenského útvaru 4627 zo Žiliny, ktorí nepre-

tržite od 13. hod. 19. marca do 22. hod. 20. marca usilovne rozbíjali a uvoľňovali 2/3 zamrznutého toku Váhu. Našťastie nikto neprišiel o život a ani nebol zranený. Škoda boli hlavne na železničnom moste v Turanoch a drevenom cestnom moste v Sučanoch. Nahromadené ľadové kryhy na dvore píly Slovles jej znemožnili dovoz a odvoz materiálu a preto nebola v prevádzke. Stav vody v rieke Váh bol k 22. marcu normálny. Veľký podiel na záchrane majetkov zohrali vojaci ČSA zo Žiliny a Liptovského Mikuláša, čo svedčí o rýchlej súčinnosti pri riešení prírodných katastrof v tých rokoch. Povodňová ochranná služba História povodní je aj históriou stavania protipovodňových hrádzí. Počas obdobia povodní sa hneď na to hrádze opravovali a navyšovali. Z minulosti sú známi tzv. vodnári a brehári, resp. brežní. Tí čistili potoky od stromov a balvanov a zároveň spevňovali brehy riek výsadbou príslušných stromov. Osobitne sa čistili brehy riek tak,

aby sa nezachytávalo naplavené drevo, ktoré bolo nebezpečné pre pltníkov. Uvedené úpravy neslúžili ako protipovodňová ochrana, ale na zlepšenie prietoku potokov a riek. Až do konca 19. storočia sa hrádze stavali ako násypy kameňov a zeminy, spevnené drevenými palisádami, resp. ako prekážky v toku, ktoré mali slúžiť na lámanie ľadov, alebo ako ochrana pilierov mostov. Po veľkých povodniach koncom 19. a začiatkom 20. storočia vtedajšie inžinierske staviteľstvo Rakúsko-Uhorska vytvorilo tzv. regulačný plán na rieke Váh. Po roku 1918 bol vo vtedajšom Československu založený Melioračný zväz. Ten mal obyvateľov obcí a miest chrániť pred povodňami a poučovať ich o možných spôsoboch technického riešenia daného problému. Jedným z rozhodnutí regulačného plánu boli regulačné práce na úseku Váhu vo Vrútkach v rokoch 1906 – 1915, ktoré vypracoval Arzen Aman (vyštudoval vysokú školu technickú v Budapešti, bol odborní-

Náčrt zaplavenej obce Turany, 1925. Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pracovisko Archív Martin

kom na vodohospodárske stavby a zaslúžil sa o výstavbu vodohospodárskych zariadení na strednom Slovensku). Vo Vrútkach povodne spôsobovali značné škody. Jarné hromadenia ľadov zaplavovali železničné dielne alebo ohrozovali železničný most. Boli vypracované regulačné zásahy, ktoré mali týmto škodám zabrániť. Podobné problémy boli aj na rieke Turiec a jej prítokoch. V prvej polovici 19. storočia sú doložené verejné práce na oprave brehov rieky Turiec, od Koštian nad Turcom až k sútoku s Váhom, ktoré vykonávali turčianske obce. Zaujímavo vyznievajú archívne údaje z roku 1865 o devastácii lesných porastov a ich zanedbanej obnove (výsadbe) predovšetkým v Necpalskej doline. Zadržiavacia schopnosť lesa vplyvom nadmernej ťažby bola značne znížená, čím dochádzalo k rýchlemu odtoku zrážok z vyššie položených vrchov do koryta potoka a následným záplavám v oblastiach so zníženou energiou toku. Za 1. Československej republiky, na základe sledovania povodní na turčianskych vodných tokov sa postupne realizovala regulácia ich korýt. V roku 1947 boli zriadené vodočetné stanice, napr. v Kraľovanoch na vážskom moste a v Priekope na Turci. Mesto Martin vybudovalo protipovodňové násypy a hrádze v celej dĺžke toku Turca až po Vrútky už v rokoch 1934 – 1938 a neskôr v rokoch 1963 – 1965 aj v časti od potoka Bystrička po hať pri celulózke, čím bola ochránená aj budúca rozrastajúca sa priemyselná zóna. Zhrnutie Povodne v 1. polovici 20. storočia mali vplyv na významnú zmenu krajiny z pohľadu výstavby protipovodňových násypov a hrádzí. Tie aj v súčasnosti spĺňajú

funkciu ochrany majetku a životov obyvateľov, žijúcich v povodňových oblastiach. Z dlhodobého hľadiska sa tento proces môže javiť ako pozitívny predovšetkým z ekonomického hľadiska (ochrana majetku), naproti tomu tieto zásahy negatívne zasiahli do chodu krajiny, resp. živej prírody. Významným je predovšetkým zvýšenie teploty tokov, ktoré priamo ovplyvňuje šírenie predovšetkým vodných a vlhkomilných druhov rastlín a zvierat. Zmenšenie zamokrených území a mokradí (nešťastné odvodňovanie krajiny počas kolektivizácie) zapríčinilo v súčasnosti badateľné zníženie hladín podzemných vôd a rýchly odtok zrážok (spojené s nízkym vyparovaním a vlhkosťou) z Turčianskej kotliny a tým nastupujúce suchá, ktoré sa v súčasnosti prejavujú ako problém v poľnohospodárstve. Nevýhodou je aj zástavba v pôvodných záplavových územiach, kde hladina podzemnej vody je relatívne blízko zemského povrchu a spôsobuje problémy v týchto oblastiach. Aj napriek týmto zásahom, ktoré sú výsledkom ochrany majetku a osôb, je dôležité uvedomiť si dôležitosť zachovania vody v krajine a jej význam pre životaschopnosť budúcich generácií. Poznámka: publikovaný text je súčasťou obsiahlejšieho článku Bendík A.: Prírodné katastrofy v Turci v prvej polovici 20. storočia. In Zborník SNM v Martine, Kmetianum, roč. XV, 2020, 92 – 131. Literatúra: AMAN, A., 1916.Vágszabályozás Ruttka község határában. Vizugyi Kozlemenyek, Budapest, s. 476-509. MEDŇANSKÝ, A., 2007. Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. 184 s. ISBN 97880-8061-280-1.

Zaplavená železnica na Dolných Vrútkach, 1925. Foto P. Socháň, fotoarchív SNM v Martine.

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2021 TAKÝ BOL JANKO NOVÁK Peter Cabadaj Storočnica narodenia „...Umenie je napokon úžasné aj preto, lebo dokazuje, ako sme i ľudsky schopní dosiahnuť vrcholy. Nie preto, že vytvára ilúziu a zakrýva biedu, ale že v nás obnovuje pocit spravodlivosti a že svojou nadzemnou krásou udržuje rovnováhu našej nízkosti...“ Autorom citovaných slov je plodný maliar, kresliar, grafik, ilustrátor a vášnivý športovec Janko Novák, ktorý v tragicky zahynul v SNP. V týchto jarných dňoch si pripomíname storočnicu jeho narodenia. Hoci zomrel mladý, zanechal výrečné silné svedectvo o tom, že sa vedel nadchnúť pre

spravodlivú vec a vo chvíli jej existenčného ohrozenia neváhal obetovať pre ňu aj to najcennejšie, čím človek disponuje.

Pomník Janka Nováka na Martinských holiach.

Biografický rozmer Svetlo sveta prvý raz uzrel 21. apríla 1921 v Martine, kde vyrastal v žičlivom a inšpiratívnom milieu. Otec Anton, známy typograf, bol blízkym spolupracovníkom Svetozára Hurbana Vajanského. Ako mimoriadne vnímavý chlapec veľmi rád čítal (najmä knihy o umení a jeho tvorcoch), hrával v ochotníckom divadelnom súbore, aktívne sa venoval lyžovaniu, atletike, gymnastike a turistike. Zmaturoval na gymnáziu v rodnom meste a začal študovať na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1938 – 1939),

odkiaľ po rozpade spoločného štátu prešiel na Slovenskú vysokú školu technickú do Bratislavy. Istý čas bol štipendistom na grafickej akadémii v Lipsku, navštevoval Viedeň. Tvorivý pobyt v Nemecku umožnil Novákovi na vlastné oči vidieť hlboký spoločenský a mravný úpadok „Tretej ríše“, ktorý sa premietol aj do hrubého zmilitarizovania tamojšieho kultúrneho a umeleckého diania. Nepriateľské ovzdušie v ňom ešte výraznejšie prehĺbilo silné antifašistické presvedčenie. Štart a rozlet talentovaného Nováka usmerňoval známy výtvarník a jeho obľúbený gymnaziálny učiteľ Jaroslav Vodrážka. Vďaka otcovi sa detailne zoznámil s prácou v tlačiarňach a typografickým kumštom. V metropole Turca a neskôr v Prahe a Bratislave spoznal a rozvíjal priateľské kontakty s mnohými umelcami a literátmi. Ako ilustrátor a knižný grafik kooperoval s Maticou slovenskou a jej tlačiarňou Neografia, od roku 1941 bol výtvarníkom „na voľnej nohe“ žijúcim v Martine. Zaujímal sa tiež o výskum a dokumentovanie vzácnych turčianskych historických a kultúrnych pamiatok. Všestranný tvorca Ťažiskovou líniou Novákovej bohatej tvorby bola kresba. Od čias pražských štúdií vyvíjal systematické úsilie o jej výrazovú náročnosť a slohovosť. Prvá kategória zahŕňa kresby elegicko-baladického charakteru. Aktérmi jednotlivých diel sú trpiaci, životom ubití, pod ťarchou bezmocnosti do seba schúlení ľudia, zobrazení často v dramaticky vystupňovanom svetelnom kontraste. Druhú skupinu tvoria dekoratívne alebo monumentálne štylizované kresby s postavami, vzletne sa dvíhajúcimi do priestoru. Umelec rád používal trhanú stúpavú čiaru, ktorá vytvára smelé obrysy figúr a prírodných javov. Kreatívne prejavoval tiež cit pre kompozične veľkorysé rozvíjanie odvážnych autorských konceptov. Viaceré z voľných kresieb, ilustrácií a gra-

fických listov sú štýlovo príbuzné opusom jeho o niečo staršieho spolužiaka, kolegu a priateľa Vincenta Hložníka. Uvedená skutočnosť zreteľne potvrdzuje čerpanie zo zdrojov spoločných výtvarných tradícií (El Greco, Goya, Daumier). Ako maliar prijal Novák ideovú a svetonázorovú orientáciu, ktorou svojich študentov kardinálne ovplyvnil Ján Mudroch. V tomto duchu vytvoril figurálne kompozície a krajinárske diela ako metafory priduseného spoločenského ovzdušia v rokoch vojny. Pokiaľ ide o grafickú a knižnú tvorbu, spájal obrazovú eruptívnosť s výrazovou disciplinovanosťou. Spomenieme aspoň ilustrácie ku Gráfovmu Jánošíkovi, kolorované kresby k ľudovým rozprávkam, spoluprácu s matičnou edíciou Dobré slovo, či populárnym detským časopisom Slniečko. Žiaľ, prvú prezentáciu svojho širokospektrálneho diela mal výtvarník až posmrtne (Bratislava, 1946)...

Janko Novák - Jánošík

Janko Novák - kolorovaná perokresba

Zahynul na stráži Vypuknutie SNP zastihlo Janka Nováka v Martine. Robil spojku partizánskemu štábu v Sklabini. Po páde rodného mesta a ústupe povstaleckých jednotiek odišiel s blízkym priateľom a kolegom výtvarníkom Viliamom Chmelom 21. septembra 1944 na milované Martinské hole. Spoločne rozšírili rady 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil legendárny Viliam Žingor. Osudová nemecká guľka ho ako hlásnika zasiahla pri výkone strážnej služby (miesto úmrtia pripomína na Holiach pomník). Skonal veľmi mladý, mal iba 23 rokov... Pochovaný bol až po vojne, 17. mája 1945, do spoločného hrobu padlých bojovníkov na cintoríne v Martine. Viliam Chmel o rok neskôr pripravil do tlače knihu Ján Novák 1921 – 1944, ktorú vydalo Povereníctvo informácií v Bratislave (1946). Na počesť umelca, športovca, vlastenca a bojovníka proti fašizmu sa od roku 1949 koná Memoriál Janka Nováka – preteky v alpskom lyžovaní na Martinských holiach (po ich obnovení vo Valčianskej doline). Spisovateľka a neskoršia disidentka Hana Ponická mu venovala hodnotné dokumentárno-beletristické dielo (1974). O hrdinstve Tragický životný príbeh Janka Nováka zobrazil aj známy český športový publicista, autor literatúry faktu a kriminálok Roman Cílek v úspešnom knižnom titule Stopy orlov (1978). Môžeme v ňom objaviť aj tieto slová: „Čo je hrdinstvo? – pýtajú sa mladí ľudia. Jednotlivé kapitoly knihy, každá svojím spôsobom a z iného zorného uhla, sa pokúša dať odpoveď na túto otázku. Oživujú sa v nich osudy ľudí, ktorí v kľúčovej kapitole našich dejín ako slobodomyseľní orli zanechali ušľachtilé stopy svojich skutkov, ale ktorí by sami seba nikdy neboli nazvali hrdinami, lebo medzi vlastné činy a povinnosti kládli znamienko rovnosti.“ Taký bol aj Martinčan Janko Novák!

VIZIONÁR JOŽO WEIDER... Peter Cabadaj 50. výročie úmrtia Oduševnený milovník prírody, lyžiar, turista, horský vodca, odborník na marketing, podnikateľ, vizionár, staviteľ, organizátor akcií „od výmyslu sveta“, fotograf, publicista, farmár, kuchár, muzikant, spevák, výrobca keramiky... Tým všetkým stihol za svojho života byť činorodý Jozef (Jožo) Weider, rodák z Budatína (24. 6. 1909), ktorého meno, žiaľ, už dnešné generácie Slovákov nepoznajú. Inak je to ale v Kanade, kde zažil fantastickú kariéru. Vybudoval jedno z najväčších športových stredísk v zámorí, od roku 1983 je členom Kanadskej lyžiarskej siene slávy (CSHF – Canadian Ski Hall of Fame), pomenovali po ňom veľký lyžiarsky klub, respektíve slávne lyžiarske preteky. Poďme ale pekne po poriadku.

Jožo Weider tesne po príchode do Kanady

Fatry vo vtedy netradičnej mierke 1 : 50 000 (formát A2), vlastným nákladom vydal knižku Päť rokov chatárom (1936), ktorú dostávali hostia jeho zariadenia, organizoval beh z Chaty pod Rozsutcom do Terchovej. Víťazov behu odmenil hodnotnými cenami. Na jednom z propagačných letákov môžeme okrem základných informácií a organizačných pokynov čítať: „...Ľudia, aby ste vedeli, terchovskí valasi budú bežať, kto prvý dobehne, hodinky dostane!“ Bezpochyby oprávnene možno konštatovať, že neúnavný Jožo Weider stál pri začiatkoch formovania a postupného rozvoja moderného cestovného ruchu, turistického a športového diania v dnešnom Žilinskom kraji. Stoh

“To je obrovský kopec a poviem vám, že som ho poznal v zime i v lete. Stoh je celý holý, trávnatý, len z jednej strany sa Pohľadnica, ktorú nechal zhotoviť Jožo Weider (1937)

Chata pod Rozsutcom Vzostup a skvalitňovanie cestovného ruchu v Malej Fatre počas medzivojnového obdobia viedlo aj k postaveniu súkromnej Chaty pod Rozsutcom. Pod sedlom Medziholie v Krivánskej Fatre – v nadmorskej výške 1 155 metrov pri križovatke turistických ciest a prameni vody – ju vybudoval turistický a športový nadšenec Jožo Weider. Útulné zariadenie s tridsiatimi lôžkami bolo dokončené v rokoch 1931 – 1933. Každý voľný kút chaty majiteľ dômyselne vyplnil ľudovými predmetmi z dreva, neskôr ju ešte rozšíril (kapacita osemdesiat postelí). Zásluhou atraktívnej lokalizácie, ako i „marketingových“ ťahov nápaditého a kreatívneho chatára sa objekt stal nesmierne populárnym, vyhľadávaným a navštevovaným miestom. Spomeňme, že v Prahe Weider zabezpečil vytlačenie turistickej mapy Malej 94

Predvojnová pohľadnica Chaty pod Rozsutcom. Archív: J. Haráni

Jožo Weider ako harmonikár (1937)

zakúšali do jeho strmého boku skalisté rizne a smrečinové hrebienky. Tráva rastie aj na tej priehlbine, ktorú vidíte od Ištvánovej, a pre ktorú ho Terchovci volajú Rytná. Štyri veľké čriedy oviec sa živia cez celé leto z tej trávy, a ešte ju na jeseň Belanci skosia a odnesú. Už si môžete predstaviť jeho veľkosť. Z vrcholu Stohu uvidíte skoro všetky hrebene slovenských hôr; od Turca k Liptovu až po Oravu, ba vidíte ďaleko do Poľska a na Moravu k Beskydám. Ja viem, že som len malý človiečik a ty si veľký, obrovský kopec. Vzal si mi sebavedomie, keď som sa na teba odvážil onoho dňa, keď ťa čerti brali. K prvému trianglu to ešte šlo, pod závejom to bolo ako v starej izbe, len potom ďalej, na veľkej lúke, tam to ťalo do človeka. Akoby sa ten sneh bol premenil na milión pichľavých šípov, akoby sa fujak stal obrovskou metlou, chcejúc odmiesť všetko, čo tam bolo. Z polmetrového snehu nezostalo nič. Odkryté zľadovatené steblá trávy cvakali a hartusili, mojou omrznutou vetrovkou lomcoval vietor a čakal som, kedy

ju zo mňa strhne. A k tomu stále nový príval snehu, hoci zem bola dohola vymetená. Ahá, tak asi vypadá monzún v púšti... Ako som sa dostal k prvému trianglu pod závej, ani neviem. Pôdu mi vietor unášal spod nôh, stále som padal, a či stojím a či sa kĺžem, to som nezistil. Sedel som dobrú chvíľu pod závejom, ale čo to bolo proti tej rozbesnenej lúke. Čo je to jeden malý človiečik proti jednej veľkej hŕbe tejto zeme? Vzdorovať rozbesnenému živlu, či postaviť sa pred hrádzu ľudského nedorozumenia. Čo je horšie? Ťažko povedať, ale ja som skúsil oboje.” (Z knihy J. Weidera Päť rokov chatárom) V Kanade Niekedy začiatkom jesene 1938 odcestoval Weider do Anglicka, aby tam získal novú klientelu pre svoju Chatu pod Rozsutcom. Fašistické Nemecko už ale v tom období začalo okupovať časť územia Čiech, a tak urýchlene posiela telegram manželke, ktorá následne s jednoročným synom Ju95

rajom odišla za „hlavou rodiny“ do Veľkej Británie. Pripomenieme v tejto súvislosti, že Weider bol židovského pôvodu a famílii doma hrozili rasové perzekúcie. V lete 1939 emigrovali Weiderovci z Anglicka do Kanady. Rodinu čakali v zámorí ťažké začiatky. Sprvu Jožo pôsobil ako sezónny lyžiarsky inštruktor v Quebecu v Chateau Frontenac. Onedlho, znovu počas zimnej sezóny, robil to isté v Quebecu – v Alpine Inn v St. Marguerite, kde ho „postretlo veľké šťastie.“ Zoznámil sa tam a spriatelil s Petrom Campbellom, neskorším vplyvným politikom, senátorom, finančným partnerom a mecenášom, ktorý mal eminentný interes participovať na financovaní lyžiarskeho strediska v Blue Mountain v Collingwoode v provincii Ontário (dve hodiny cesty autom z Toronta). Ako uvádza Paul Stacho, slovenský fotograf a publicista trvale žijúci v krajine javorového listu, „Weiderovci prišli na jar 1941 do farmárskej oblasti Collingwood, kde Jožo (anglicky vyslov Džozo) začal od piky budovať jeden z najväčších lyžiarskych rezortov v Kanade. V roku 1941, viac-menej na kolene, postavil prvý lyžiarsky vlek a na pohon zariadenia použil vyradený motor nákladného auta...“ Mimoriadne agilný a kreatívny Jožo Weider postupne vybudoval v Collingwoode celoročne fungujúce renomované centrum zimných športov. Poskytol dôstojnú obživu stovkám domorodcov, návštevníkom, turistom a lyžiarom okrem iného ponúkal aj vlastné jablká z farmy, z miestnej hliny vyrábal keramiku, založil a prevádz-

koval úspešnú keramickú dielňu... Dlhodobo systematicky zveľaďoval a rozširoval svoje stredisko – až do osudovej tragickej automobilovej nehody v roku 1971 (presný dátum nepoznáme). V napĺňaní Weiderových cieľavedomých zámerov „pokračovali rodinní príslušníci až do roku 2014, keď rezort predali americkej korporácii Intrawest, ktorá ho v súčasnosti prevádzkuje“. Prvý a posledný raz od svojho odchodu do exilu navštívil Jožo Weider Slovensko, rodnú Žilinu a milovanú Terchovú v roku 1966. Syn George a vnuk boli na Slovensku v roku 2013. Dnešok Aktuálne disponuje stredisko Blue Mountain Resort v Collingwoode, ktoré sa rozprestiera v Niagarskom pohorí, 15 lyžiarskymi vlekmi a počas sezóny zamestnáva 1 500 ľudí. Klientela má celoročne k dispozícii bohatú ponuku komplexných služieb – sieť hotelov, reštaurácií, penziónov, rozmanitých obchodov, atrakcií pre mladšie aj staršie ročníky... Ak by ste tam niekedy zavítali, rozhodne navštívte ulicu s názvom Jozo Weider a obľúbený Jozo Bar, ktorého interiér atraktívne mapuje fascinujúci životný príbeh a kariéru zakladateľa najväčšieho lyžiarskeho strediska v kanadskej provincii Ontário. Integrálnou súčasťou „expozície“

je množstvo fotografií, dokumentov, mediálnych reflexií, vecných pamiatok, trofejí, suvenírov... Záverom uvedieme, že veľké športové stredisko Blue Mountain v Collingwoode navštívi ročne vyše 750 tisíc osôb z celého sveta. Všetko sa to začalo víziou invenčného Žilinčana Joža Weidera, ktorý v ňom z motora nákladného auta zhotovil prvý lyžiarsky vlek... Zdroj fotografií: archív Petra Cabadaja SPISOVATEĽ A MILOVNÍK PRÍRODY RUDO MORIC Peter Cabadaj 100. výročie narodenia Patril k najplodnejším, najčítanejším i najprekladanejším slovenským autorom. Štyri decéniá bol tvorivo aj organizačne aktívny vo sfére literatúry pre deti a mládež. Knihy mu vyšli v angličtine, nemčine, ruštine i v jazykoch ostatných národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, dánčine, gréčtine, holandčine, japončine... Celkovo do roku 1981 vyšli jeho diela v 19 rečiach! Koncom marca 2021 uplynulo sto rokov od narodenia spisovateľa, ktorého meno figuruje na mimoriadnej čestnej listine H. Ch. Andersena. Hovoriť budeme o prozaikovi, autorovi literatúry pre deti mládež, publicistovi, veľkému milovníkovi, obdivovateľovi a propagátorovi prírody Rudovi Moricovi (27. 3. 1921 Sučany – 26. 11. 1985 Bratislava). Curriculum vitae Na tento svet prišiel do železničiarskej rodiny v turčianskej obci Sučany. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole v rodnej obci (1927 – 1933), študoval na gymnáziu v Martine (1933 – 1937) a učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou, kde zmaturoval (1941). Popri zamestnaní neskôr absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, kde získal doktorát filozofie (1970). Učil v Belej (1941 – 1943)

a Stupave (1948 – 1950), kde redigoval a vydával časopis pre deti Okienko Záhoria (1946 – 1948). Bol osvetovým dôstojníkom a začas redaktorom kultúrnej rubriky časopisu Obrana ľudu (1945 – 1946), pedagogickým referentom a dramaturgom Školfilmu (1948 – 1950), vedúcim oddelenia literatúry pre mládež vo Výskumnom ústave pedagogickom (1950 – 1959), tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1959), riaditeľom vydavateľstvá Mladé letá v Bratislave (1959 – 1985). Bol aktívnym členom Komunistickej strany Československa (od roku 1948), pracoval v mierovom hnutí, dlhý čas zastával funkciu predsedu výboru Slovenského literárneho fondu, získal titul zaslúžilý (1975) a národný umelec (1984)... Prakticky od svojich literárnych začiatkov sa programovo venoval širokospektrálnej tvorbe pre deti a mládež. Od roku 1945 aktívne publikoval v mnohých časopisoch (Priateľ dietok, Okienko Záhoria, Slniečko, Naše rozprávky, Ohník, Zornička, Pionierske noviny, Zlatý máj, neskôr aj v Živote, Slovenských pohľadoch, Mladej tvor97

be, Kultúrnom živote a inde). Bohaté dielo Ruda Morica charakterizuje realistická línia, akcent na dynamiku deja, žánrová pestrosť (rozprávka, poviedka, novela, román, povesť, črta, reportáž, cestopis), kombinácia detského a dospelého zreteľa. Explózia Literárna história ho zaraďuje medzi spolutvorcov slovenskej sociálnej literatúry pre deti a mládež. Prvé knižky (Lyžiar Martin, 1947; Žofka, 1948; Družina z Dlhej ulice, 1949) rozvíjajú tradičný realistický prúd didakticko-zábavne orientovanej spisby tejto proveniencie, ktorou chcel výchovne pôsobiť na najmladšiu kategóriu čitateľov. Knižnou poviedkou Miško hrdina (1949) sa usiloval odpútať od tohto konvenčného modelu príklonom k protifašistickej tematike. Zaujal citom pre pútavosť deja, ktorý uplatnil aj v beletrizovanej náučnej knižke Pozor, filmujeme! (1950). Nasledujúce prózy, ktoré obohatili tematický rozmer žánru, charakterizuje funkčná aplikácia vlastných zážitkov. Platí to najmä o románe z čias SNP Explózia (1951, 1954, 1961). Dôležité je v tejto súvislosti uviesť, že Rudo Moric ako príslušník I. československej armády na Slovensku bojoval v Povstaní (pri Strečne a Vrútkach), bol ranený, v novembri 1944 zajatý a internovaný v nemeckých zaisťovacích táboroch (Keisersteinbruck, Krems an der Donau a St. Georgen v Rakúsku). Román Explózia, podľa ktorého bol nakrútený rovnomenný televízny film režiséra Antona Majerčíka (1982), znamenal vo vývine spisovateľovej tvorby novú kvalitu. V pútavom a miestami dramaticky napätom deji zúročil zmysel pre stvárnenie a pointovanie detských hier a huncútstiev. Koncentroval sa hlavne na najmladších hrdinov, na ich spontánny interes aktívne participovať na udalostiach, ktorých dejinný význam ešte nechápu, ale z pozorovania každodenného života si postupne začínajú uvedomovať ich spoločenský zmysel a dosah. Nesporným prínosom je, že sujet autor 98

nepostavil na zveličenom heroizme detských činov, ale že mu išlo celistvý obraz protifašistického zápasu. Dominantným aspektom románu je realistický princíp, vďaka ktorému Moric pretransponoval dej rozprávania do estetickej štruktúry literárneho diela, a tak vytvoril jeho umelecké zrkadlenie. Ideologické klišé a tendenčnosť boli povinne odvedenou daňou času, v ktorom Explózia vznikla. Z poľovníckej kapsy Snaha o efektívne myšlienkové vyznenie tvorby nadobudla ráz charakteristickej črty Moricovej ďalšej literárnej činnosti. Objektívne ale treba konštatovať, že niektoré tituly z prvej polovice 50. rokov boli zjavne poznačené doktrínou socialistického realizmu, budovateľským nadšením, schematizmom. Prozaik sa v nich odklonil od vlastnej skúsenosti, čo vyústilo do umelecky neplnohodnotného tvaru – najmä v románoch zo sveta učňovskej mládeže Tri roky (1951) a Prvý z dvorov (1953). Zjednodušeným vnímaním edukačného aspektu v nich reagoval na zásadné spoločenské

Rudo Moric - Z poľovníckej kapsy

zmeny, ktoré nastali po komunistickom prevrate vo februári 1948. Tieto slová platia bezpochyby aj o neskorších dielach. Lineárny výchovný rozmer síce ustúpil, avšak namiesto hlbšieho prieniku do mysle a pocitov dieťaťa tvorca zostal pri ich vonkajškových záznamoch. Dynamická línia, pohyb a zdolávanie prekážok tvoria elementárny stavebný kameň spisovateľovej najhodnotnejšej i najúspešnejšej knihy – zbierky poviedok Z poľovníckej kapsy (1955). Tematicky je dielo len zdanlivým záznamom poľovníckych epizód a historiek; v skutočnosti ide o umelecký koncept prírodnej reality, jej nevyčerpateľnej premenlivosti, ako i vzájomných korelácií s človekom, ktorý prírodu pozná a hlavne chápe. Horár Bohdan, stelesňujúci tento typ človeka, je nositeľom „emotívno-etického plánu knihy, ktorým programovo rozšíril jej základný, vecno - dokumentárny plán. Umelecká symbióza týchto rovín je základným faktorom jej vývinového vkladu i čitateľského zážitku.“ Empatický autor funkčne prenikol a zobrazil tie javy prírody, ktoré sú postihnuteľné len cez citové a zážitkového poznávanie, cez odhaľovanie vzťahov medzi človekom a prírodou, pričom aj aktivity poľovníka majú humánne jadro. Pripomenieme, že v jednotlivých poviedkach je minimum poľovačiek. Ďalekohľad pušky človeka, znalca a milovníka prírody, výstižne odkrýva charakteristického črty zvierat a dramatické epizódy z ich života. Kniha je kompozične riešená ako spisovateľom vyprovokované reprodukovanie zážitkov a reminiscencii starého horára z Kysúc, rámcované vstupnou a záverečnou „autorskou“ kapitolou. Dej očividne sleduje aj poznávací zreteľ, na ktorý kladie spisovateľ značný akcent. Podáva ho však tak, aby nebola eliminovaná harmónia poznávacej a estetickej funkcie diela. Trikrát som ušiel Tematická objavnosť a žánrová pes-

trosť bola silným rozmerom Moricovho literárneho diela. V kooperácii s biológom Imrichom Vaňom sa pokúsil o vedecko-fantastický román so špionážnou linkou (Prípad „Tubercilín“, 1957) s málo výrazným kaleidoskopom aktérov a dejových zápletiek. Spomenutý román „už v čase vzniku diskvalifikovala literátskosť a schematickosť“. Hľadanie podoby cestopisného žánru pre deti ilustruje kniha o spisovateľovej návšteve Vietnamu Pri zakliatej rieke (1958). Zaujímavá je v pasážach, kde Moric uplatnil náročnejší prístup k zobrazeniu krajiny a spôsobu života formou stvárnenia osudov jednoduchých domorodcov. Úsilie o nové rozprávačské postupy možno registrovať v niektorých textoch zo zbierky krátkych próz o deťoch z viacerých štátov Našiel som vám kamarátov (1960). Obísť v žiadnom prípade nemožno ani nekonvenčný, v prvej osobe napísaný detský román Trikrát som ušiel (1961). Hlavným aktérom a narátorom v jednej osobe je vnímavé rómske chlapča, ktoré rozpráva príbeh o svojich útekoch z domu do detského domova a naopak. Sujetová línia hodnoverne vykresľuje vnútorné rozpoloženie, ako sa u ústredného protagonistu deja v nových podmienkach a pod vplyvom rôznych okolností a prostredí – cigánskej kolónie a detského domova – formuje nová psychika, nový vzťah k svetu a kamarátom. Zreteľne už v románe cítiť ústup od napínavosti a gradácie príbehu. Autorský zámer pritlmiť dramatickosť identifikujeme aj v knihe Oktávia ide stovkou (1964), kde je akcent kladený na zobrazenie kamarátskych vzťahov dnešných detí. Rozprávky z lesa Ako plynul čas, Rudo Moric zintenzívňoval hľadanie nových štylistických možností prózy pre najmladších čitateľov. Začal sa viac prikláňať k poviedkovej tvorbe, črte a rozprávke. Prírodnú tematiku reprezentuje séria antropomorfizovaných zvieracích rozprávok, v ktorých dominuje lyrický pod99

Rudo Moric - Rozprávky z lesa

text a analógia medzi svetom prírody a životom, správaním i konaním ľudí. Detského čitateľa nimi spisovateľ uviedol do kolobehu života, do jeho základných etických vzťahov (O divej kačičke, 1962; Kukučia rozprávka, 1965; Srnček Parožtek, 1966; Srnka s červenými hviezdičkami, 1967; Ako vretenica Kľukatá a chvost prišla, 1969; O muške Svetluške, 1972; O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch, 1973 a i.). Uvedené prozaické texty majú okrem niekoľkých spoločných znakov aj odlišnosti. Napríklad pri posledne spomenutom titule autor efektívne využil realistické postupy, vďaka ktorým navodil atmosféru súčasnosti, respektíve „zaktuálnil zvieraciu rozprávku ľudským civilizačným faktorom“. Sumárne možno konštatovať, že knihy tejto proveniencie reprezentujú produktívny typ literatúry s bohatými možnosťami variácií významových rovín a štylistických nuáns. Názorne to demonštrujú knižné výbery s tematikou prírodného sveta a silným lyricko-emotívnym výrazom (Rozprávky z lesa, 1971; Po lesných chodníkoch, 1977). Literárna kritika považuje súbor Rozprávky z lesa za vrchol Moricovej tvorby. 100

Taký je svet Neodmysliteľnou súčasťou tvorcovho bohatého a tematicky pestrého literárneho diela je spracovanie atraktívnych povesťových, rozprávkových a folklórnych látok. Prioritne mu išlo o umelecké zobrazenie vzťahu k duchovnému dedičstvu, ktoré si naši predkovia uchovali v povestiach. Zbierkou povestí O Blažejovi, čo sa nebál (1975) vzdal hold rodnému Turcu a zároveň konfrontoval dnešok so životom predošlých generácií. Folklórne motívy Morica zaujali pri návšteve Kuby. Rezultátom boli knihy Svetlo náčelníka Hatueya (1975) a Rozprávky z ostrova orchideí (1976). Prvý titul možno charakterizovať ako žáner aktualizujúci hrdinskú povesť – legendu. Druhá kniha vznikla na motívy rozprávok pôvodných obyvateľov Kuby, Indiánov. Systematický interes o povesťové látky dokladuje kniha bratislavských povestí Zvon lumpov (1979), ktoré zozbierali Igor a Dušan Janotovci, a Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980). Napriek skutočnosti, že druhú menovanú knihu ladil autor humorne, nedokázal sa v nej štýlovo identifikovať s komikou ľudového výmyselníka. Vo finálnom celku tak vyznel humoristický sujetový plán značne štylizovane. Prirodzenejší žartovný efekt dosiahol zbierkou poviedkových miniatúr Ako som krstil medveďa (1976). Hoci bol Moric takmer vždy vážny, tentoraz dokonca sám seba vystavil do pozície komického hrdinu, čím nadviazal spontánny kontakt s detským čitateľom. Prvá kniha pred dospelého čitateľa, zbierka poviedok Taký je svet (1964), tematizuje problémy súvekej dediny a jej spoločenského diania. Verne stvárnené prostredie a dobre odpozorované príbehy z reálneho života však nevhodne ruší zbytočný moralizátorsky pátos. Námetom k cyklu poviedok Smrť tridsaťsedmičky (1977) bol osud skupiny vojakov (obsluhy kanóna 37) v SNP. Knihou autor len kvantitatívne prispel k rozšíreniu témy o záznam mikrosveta povstaleckého bojovníka. Ťažis-

kovou líniou rozprávania je odpatetizovaný príbeh, ktorý napriek tragickým situáciám vyznel aj humorne. Interesantným obohatením žánrovo-tematického registra Moricovho diela je tiež biograficko-historický román o inom sučianskom rodákovi Ďurkovi Langsfeldovi Teraz ho súdia nepriatelia (1967). Pokúsil sa v ňom umelecky rekonštruovať boj za národnú slobodu v búrlivých revolučných rokoch 1848 – 1849. Dej románu prozaik lokálne situoval do Turca (čiastočne i na Oravu) do obdobia zimnej dobrovoľníckej výpravy. Tragický osud hlavného hrdinu príbehu zosobňuje ideály štúrovského hnutia, národný a mravný pátos tejto generácie. Oceniť treba aj lapidárne, hodnoverné vykreslenie dobovej atmosféry. Vojnová minulosť rezonuje v knihe krátkych autobiografických próz Sen

Portrét Ruda Morica

o chlebe (1969). Literát v nej zúročil osobné skúsenosti z nemeckého zajatia po potlačení SNP. Dramatické epizódy rozpráva bez patetického tónu, pričom s nádychom úsmevnosti zobrazil aj „drobné úlomky šťastia, ktorého sa mu kde-tu dostalo v krutých podmienkach zajateckého tábora“. Sen značky Pelé Silný dôraz na zaujímavosť príbehu deja, jeho dynamickosť a dramatickosť, kládol tvorca v knihách so športovou tematikou. Často pri jej zobrazovaní vychádzal z konkrétnej skutočnosti. Potvrdzuje to napríklad zbeletrizovaný životopis olympijského víťaza Jana Zacharu Majster pästiarskych rukavíc (1954), reportážny román o zimnom prechode slovenských horolezcov hrebeňmi Vysokých Tatier Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956) či zbierka športových poviedok Smutný Suarez (1962). Prvé dva spomínané tituly možno zaradiť do žánru literatúry faktu, pričom registrujeme zjavný posun od faktografickej dimenzie k umeleckej línii. Poviedkový súbor Smutný Suarez sa však cez látku zo športového diania usiluje nastoliť aj závažné etické konflikty a problémy, ktoré majú univerzálnejšiu výpovednú platnosť. Záverečná fáza spisovateľovej tvorby bola v znamení literárneho reflektovania sveta dnešného dieťaťa. Sklon k didaktizovaniu a realistickej deskripcii, príznačný pre celé jeho dielo, mu ale nedovolil prekonať vlastné limity a dospieť k náročnejšej rekognoskácii dieťaťa žijúceho 70. a 80. rokov minulého storočia. Posmrtne vydaným románom Sen značky Pelé (1987), situovanom do brazílskeho športového a sociálneho milieu, jednoznačne potvrdil svoju tvorivú špecifičnosť založenú na zdôrazňovaní vonkajškovej príbehovosti a edukačného aspektu. Ako publicista sa Rudo Moric systematicky zaoberal praktickými aj teoretickými otázkami literatúry pre deti a mládež, 101

písal recenzie, iniciatívne pôsobil v organizačno-vydavateľskej sfére... Výber z publicistickej tvorby Detstvo tohto času vyšiel po autorovej smrti (1986). JANKO MATÚŠKA Nikolaj Bonda Venované k 200. výročiu narodenia. V roku 2021 sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Janka Matúšku (10.1.1821 – 11.1.1877) – tvorcu hymnickej piesne Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú. V roku 1960 pri príležitosti 140 rokov od narodenia PhDr. Rudo Brtáň o tejto piesni Janka Matúšku napísal. Táto pieseň patrí medzi skvosty slovenskej poézie. Vznikla na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra miestnym cirkevným konventom z katedry slovenskej reči a literatúry. Bolo to v atmosfére, keď sa 22 mladých štúrovcov (tí najobetavejší a najodhodlanejší z celej sedemdesiatky Slovákov zo Štúrovho ústavu) rozhodlo, že odídu z lýcea. Pred odchodom z Bratislavy sa schádzali na Vysokej ulici, kde sa stravovali po opustení študentskej

Rukopis slovenskej hymny od Janka Matúšku

102

stravovne a internátu. Tu skladali a spievali „lúčivé“ piesne, medzi ktorými vynikala najmä Kellnerova „Nech sa valí sláva letom“, „Dunaju slovenský, už ťa zanecháme“ a údajne Dohnányho „Všetci sme Slovania tam od snežnej Tatry“. Ale najväčší úspech mali jednako len Kráľove Dve staré pesničky, Pieseň a Duma bratislavská, ktoré povzbudzovali všetkých verných, aby spolu smelo opustili starý Prešporok, odišli do Levoče a bojovali ďalej za pravdu, právo a spravodlivosť slovenskú. Takýmto tónom zazneli aj piesne Janka Matúšku, ktorý už predtým ospieval schôdze štúrovské. Najpopulárnejším sa však Janko Matúška stal pre pesničku, ktorú zložil už po zosadení Štúra z katedry. Zložil ju na nôtu ľudových piesní Kopala studienku, pozerala do nej, prípadne U studienky stála, napájala páva, ale ju naplnil mladistvým odhodlaním, revolučnosťou a alarmujúcou aktuálnou výzvou do boja proti nepriateľom slovenského národného života a slovenského ľudu. Matuškov spolužiak Jozef Podhradský vo svojich spomienkach uvádza: „Čítavali sme, pracovali... Aby sme predsa zažili

nejakú zábavu, sklopili sme sa v bandy. Jedna banda mala basu a husle, dobrý gajdoš bol Peter Skalozub Jamriška, tretie samé guitary s flautou. Solo – flautista bol Janko Rimavský. Janko Matúška býval pri Fürsten Allée v tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú..., musel som mu ju hrať na guitare.“ S touto piesňou Janko Matúška odprevádzal domov a do Levoče svojich štúrovských bratov. Z malej Oravy vyšiel muž, ktorý ako študent na brehoch Dunaja dal nielen svojim „bratom“ kamarátom povzbudivý pochod na cestu do Levoče, ale v revolučnom roku, svojou alarmujúcou piesňou, burcoval revolučne naladených dobrovoľníkov. Po prevrate melódiou i slovami piesne Nad Tatrou sa blýska utužoval, povzbudzoval a zachovával svoj malý slovenský národ v nádeji na lepší a krajší život, vo veľkej láske k rodným Tatrám a vo viere vo večný život svojich rodákov Slovákov. Slovenské uvedomenie, ktoré zaznievalo z tejto piesne, spojené so skalopevnou tatranskou vierou, utužovalo celé generácie a v našej hymne bude ešte dlhé roky zaznievať nesmrteľné slovo Oravca Janka Matúšku. Ľudová nôta a často harmonizovaná melódia piesne Nad Tatrou sa blýska... zvíťazila nad mazurkovým poľským tónom Tomášikovej neskôr všeslovansky chápanej hymnickej piesne Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije... i nad nemeckým nápevom Kuzmányho obľúbenej príležitostnej piesne Kto za pravdu horí... Janko Matúška sa vrátil na rodnú Oravu, kde žil až do konca svojho života. Na Orave ho zastihli udalosti meruôsmeho roku. Spolu so Ctibohom Zochom, s Jánom Bencúrom a Samuelom Novákom organizoval slovenské povstanie (1848-1849) na Orave. Na jar 1849 musel ujsť pred maďarskými (Görgeyovými) gardami do hôr, kde sa dlhší čas skrýval. Keď maďarské gardy prehľadávali les, Janko Matúška sa pred nimi zahrabal do snehu. Už polozamrznu-

Plastika Janka Matúšku. Autor: Stanislav Biroš, 1960

tého ho vtedy zachránil Ján Becúr. Zaniesol ho do horárne, kde sa mu podarilo Janka vzkriesiť. Odvtedy Janko Matúška chorľavel a mal problémy s pľúcami. Po roku 1851 vstúpil do štátnych služieb. V roku 1875 ho ako 54-ročného penzionovali. O svojom ťažkom položení Janko Matúška napísal: „Moje položenie je tak smutné, že som prinútený nasledujúce Vám do známosti uviesť, a síce, ja za moje mnohé roky úradovania penzie dostal som len 300 zlatých. Z toho vyžiť a jedine na tie groše odkázaný byť, je zdravému ťažko a biedne vyžiť, nie to, kde som ja nemocou obkľúčený, že nemôžem minúty povedať: Dobre sa cítim.“ Je len na nás, či si svoju rodnú reč a literárne pamiatky zachováme a pretrváme ako národ. Bez poznania národnej kultúry a bez hrdosti k nej sa stratíme v cudzote a povrchnosti. Literatúra: /BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška, autor piesne Nad Tatrou sa blýska... In: BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška, autor piesne Nad Tatrou sa blýska... Vydala Matica slovenská, Popularizácia klasického dedičstva, Martin,1960, s. 1-11/ 103

BÁSNIK HVIEZDOSLAV A SLOVENSKÁ PRÍRODA Pavol Parenička K stému výročiu úmrtia Národný bard Pavol Országh Hviezdoslav nie je len kontinuálnym básnikom ako jeden z veľkých klasikov slovenskej poézie, ale súčasne tiež predstavuje typ výrazného a neprehliadnuteľného reprezentanta našej literatúry, širšej národnej kultúry, myslenia a celého duchovna. Názorne slúži ako symbol slovenskosti, Slovákov a Slovenska, jeho ľudu a prírody, ktoré realisticky verne zobrazil v majstrovskej poetickej metafore vo svojich lyrických cykloch a lyricko-epických básnických skladbách i v jednotlivých básňach či ich častiach. Hlboko nábožensky založený človek, básnik Hviezdoslav bol jasne svetonázorovo zakotvený v tom, čo znamená Boh, aké má mnohotvárne podoby, čím je jeho stelesnenie v prírode a čím v človeku. Príroda a ľudia alebo ľudia a príroda, odveký model božskej prozreteľnosti a k nim alebo nad nimi nebo plné jasných a ešte jasnejších hviezdičiek a hviezd, sĺnc, galaxií, mliečnych a iných dráh. Akoby išlo o najfantastickejšie divadlo všehomíra, ktoré treba sláviť a oslavovať, pretože jagajúce sa hviezdy sú dokonalosť a večnosť sama. Jednoducho slávenie hviezd či hviezdy sláv! Hviezdoslav... Pavol Országh začal pseudonym Hviezdoslav trvalo používať od roku 1877 na pamiatku smrti predčasne zosnulého všestranného štúrovského dejateľa Viliama Paulinyho-Tótha, svojho tútora, mentora a podporovateľa, veľkého milovníka slovenskej mládeže, ktorý rozpoznal geniálny básnický talent Jozefa Zbranského, čo bol dovtedajší pseudonym mladého poetu Pavla Országha. A Jozef Zbranský inak Pavol Országh svoj knižný debut Básnické prviesenky (1868), z iniciatívy Viliama Paulinyho-Tótha vydaný patronátom slovenského 104

Foto: Archív Matice Slovenskej

ev. gymnázia v Martine, venoval ďalšiemu štúrovskému velikánovi, básnikovi Andrejovi Sládkovičovi ako svojmu najväčšiemu umeleckému vzoru, aj čo sa týkalo lyrickej poézie, vrátane prírodnej lyriky. V tejto súvislosti treba poznamenať, že samotná lyrika, v ktorej najviac dominuje básnický subjekt vyjadrujúci svoje emocionálne pocity, úvahové reflexie a svetonázorové postoje, je kľúčom k Hviezdoslavovmu dielu i básnickému naturelu, ba preniká plnými i menšími dúškami a stáva sa imanentnou súčasťou dokonca aj jeho veršovanej epiky, drámy a prekladov vo všetkých fázach tvorby. Ide o závažný a smerodajný komponent, lyrickú tvár poézie a básnika. Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 v roľnícko-garbiarskej rodine vo Vyšnom Kubíne a od malička chodil na prudko stúpajúci kopec, týčiaci sa hneď za jeho rodnou chalupou a dedinou, kde sa medzi Ostrou skalou (813 m n. m.) a Tupou skalou

(810 m n. m.), inak nazývanými Vyšnokubínske skalky, na malej planine sa otvárajú dych vyrážajúce, jedinečné, fantastické a panoramatické pohľady na Oravu, Turiec a Liptov. Akoby na dlani ležali, kam len oko dovidí, pohoria Krivánska Malá Fatra, vzdialenejšia Veľká Fatra, celkom blízke Chočské vrchy, Oravská Magura, Oravské Beskydy, Roháče a v diaľke sa rysujú Vysoké Tatry aj so svojimi štítmi ako strešnými dominantami. Na juh od Vyšnokubínskych skaliek tróni Veľký Choč (1 611 m n. m.) a Šíp (1 170 m n. m.), na západe Veľký Rozsutec (1 609 m n. m.), Kubínska hoľa (1 364 m n. m.), na severe mohutný vrch Babia hora (1 723 m n. m.), na východe Ostrý Roháč (2 087 m n. m.) a ešte východnejšie národný vrch a symbol Slovenska Kriváň (2 494 m n. m.). Objímajú sa so svojimi horstvami, lesmi, dolinami a údoliami, políčkami a navzájom, aby vytvorili pastvu pre oči a ducha. To sú nefalšované krásy oravskej prírodnej scenérie, v ktorých žije a lopotí sa

Poetické privítanie v krásnom horskom zákutí. Foto: M. Bonda

dobrý, prostý, jednoduchý, pracovitý, roľnícky, bohabojný oravský ľud Slovákov od neskorého stredoveku, celé stáročia. Nažívajú si vedno príroda i ľudia pod dohľadom dobrotivého Boha v absolútnej symbióze krásy, dobra a lásky. Roľníčiť v horských podmienkach i keď nádhernej, no neraz

A duša sa už ladí k piesni. Ilustračné foto.

105

Pohľad na Babiu horu od Malej Babej hory. Foto: J. Haráni

drsnej a živelne pôsobiacej prírody si vždy vyžadovalo zvýšený pot, mozole a úsilie, a veľa ráz bol efekt pramalý, biedny, preto popri pracovitosti a zbožnosti tu našla domov aj pokora, skromnosť, úcta a láska. V rokoch 1875 až 1899 vo svojom vrcholnom tvorivom období sa Pavol Országh Hviezdoslav, rodák z dolnej Oravy, usadil v Námestove na hornej Orave pod majestátnou a legendárnou Babou horou, kde pôsobil ako samostatný advokát. To čo pre Sládkoviča znamenala Poľana a Detva, tým sa pre Hviezdoslava stala práve Babia hora a Orava. Táto magická hora, jej hlboké pralesy, zurčiace potoky a panensky nedotknutá príroda ho priťahovala ako magnet. Preto so železnou pravidelnosťou chodil so svojou milovanou manželkou Ilonkou, rod. Novákou, dcérou štúrovského dejateľa, oravského seniora a ev. farára v Dolnom Kubíne Samuela Nováka, do Rabčíc a neďalekej hájovne pod Babou horou, kde sa zrodila Hájnikova žena. Manželia Országhovci pravidelne navštevovali, vyrážajúc z Námestova na 106

svojej bričke cez Klin, Zubrohlavu, Rabču a iné hornooravské obce, chýrne kúpele Slaná voda pri Oravskej Polhore, údajne so zázračným liečivým prameňom, o ktorom sa dobre vedelo až vo Viedni. Tu básnik čerpal oddych, pokoj i inšpiráciu. Kúpeľné a turistické prechádzky pod Babou horou a úchvatné pohľady na ňu zo všetkých strán, z Oravskej Polhory či Rabčíc, neboli len oddychovou zónou a relaxom pre nášho veľkého básnika, ale stali sa aj tematickým a motivačným predobrazom jeho cyklov o oravskej prírode, podobách jari a leta. Básne prírodnej lyriky najprv publikoval, od roku 1881, časopisecky v obnovených Slovenských pohľadoch, ktoré vychádzali v Martine, kde Hviezdoslav často prichádzal ako kmeňový autor k ich redaktorom a priateľom Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému a Jozefovi Škultétymu. Títo, jeho celoživotní literárni druhovia a generační súputníci, začali v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku od roku 1892 prvým zväzkom vydávať Zobrané spisy Hviezdoslava (celkovo jeho bás-

Pohľad na Malú Babiu horu od Babej hory. Foto: J. Haráni

nické spisy obsahovali úctyhodných pätnásť zväzkov kníh). Prvé výraznejšie lyrické pasáže obsahuje Hviezdoslavova básnická zbierka Krb a vatra (1880) v prostrednom druhom cykle nazvanom Jesenné zvuky, kde sa striedajú prírodné a intímne, najmä rodinné motívy. Úcta k prírode a človeku dominuje aj v Hviezdoslavom básnickom cykle Letorosty 1 (1885). Prírodu i ľudského jedinca prezentuje v ich prirodzenosti, harmónii symbolizujúcej kategórie krásna, dobra, pravdy, lásky a mravnosti. Lyrické prvky, obrazy a opisy prírody sú dôležitou tematickou súčasťou veľkej epiky Pavla Országha Hviezdoslava, čo sa najvypuklejšie prejavilo v básnickej skladbe Hájnikova žena (vznikala v rokoch 1884 až 1886). V tomto nesmrteľnom diele slovenskej literatúry vlastne hlavným hrdinom je hora (so snovým predobrazom Babej hory) a jej panenská čistota ako metafora charakteru človeka, mladej hájničky, počestného žieňaťa Hanky Čajkovej, v pozícii prototypu krásneho, dobrého a pravdivého oravské-

ho, slovenského a všeľudského človeka, pochádzajúceho z lona prírody a obrazu jeho humanity. Na tomto princípe vlastne spočíva celý Hviezdoslavov realizmus, pričom dejový a aj tento sujetový príbeh o hájničke založil na konflikte čistoty a skazenosti, v ktorom prírodné krásy sú totožné s krásou, dobrotou a mravnosťou ľudskej duše. A paralelne je v Hájnikovej žene a jej príbehu prítomná i hlavná hora, divadlo prírody, lebo má svoje neopakovateľné čaro. Obsahuje všetky farby, odtiene, aj tiene, vône, šumy, zvuky, úvrate, zrázy, rokliny, bralá, vrchy, kopce, kríky, stromy, háje, lesy, pralesy, kosodreviny, čistinky, poľany, hole, potôčky, riavy, bystriny, riečky, pričom všetko je čistučké ako krištáľ. Nad tým na nebi krúžiace orly a sokoly, ale aj havrany a sovy, ako symbol voľnosti a slobody. Človek a príroda je prosto nezničiteľná, životodarná a očisťujúca, očarujúca a úchvatná, preto jej veľkosti treba vzdať hold, čo Hviezdoslav veľkolepo svojou neopakovateľnou poetickou rečou učinil v Pozdrave 107

ako prológu básne Hájnikova žena: Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, zrak jeho urknul, zmámila lož, ohlušila presila: vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán, v opravdu priamom, bratskom cite otvoriac lono dokorán, a srdečnosť kde odveká, kde nikdy nevyspela zrada, bez dotazu, kto on, čo hľadá, na lono to, hľa, v objem sladký ramenom láskyplnej matky pritúliac verne človeka... Len okamih tam pobudnutia: už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje; len jeden pokyn, zášum lesný, len jeden horskej riavy skok: a duša už sa ladí k piesni, tkne sa jej bičík prečudesný — a srdce hupká vozvysok; len jedno orla skolotanie, len jeden švihot sokola, prez horu mužné zahvízdanie, na holiach jeden záblesk vatry: a nás už chváce povoľa, duch už sa zažal, už sa jatrí, plamenným krídlom šibe hor’, jak v nebo naspäť meteor; len chvíľka, ako vzdušný vlas čo preletí nám ponad hlavu — a už ju máme, myseľ hravú: zmladenej duše prez dúbravu tak strie sa, ako dúhy pás... ...Z tej duše pozdravujem vás! Prírodná lyrika spojená s reflexiami tvorí hlavnú náplň Hviezdoslavových básnických cyklov Prechádzky jarom a Prechádzky letom (1898), ktoré patria k vrcholom jeho lyrickej tvorby. Básnik v nich 108

predstavil vo forme voľne komponovaných veršovaných denníkov prírodu ako všadeprítomnú a celý vesmír udržujúcu silu. Fascinuje ho jar, jej životodarná sila, keď sa všetko prebúdza, ako aj leto, keď je život v prírode v plnom rozpuku. Vysoké letné slnko páli a dokonale osvetľuje krajinu, lebo z božských ňadier naplno striekajú lúče svetla a tepla, aby pomáhali roľníkom dopestovať a zobrať úrodu, žlté vlasy klasov, tak ako na to poeticky poukázal v úvodnej básni cyklu Prechádzky letom nazvanej Nie: teba, slnko slávne, neovládze: Nie: teba, slnko slávne, neovládze čo aký chmúrny mrak! A nech by ich, tých putujúcich večne velevtákov, sa myriady zhlukli klenutím nebeským, po ňom k uhlu od uhla, od kraja v kraj a vrstvou na vrstvu roztreli svoje krídla havranie, vzduch, toten sovok zeme ohromný, až preplnili čiernym páperím: ty sprerážaš ich snadno lúčov šípy, ihličím paprskov, že v zlatohlav v tom okamžení skvitnú mrákavy, sťa zjara luhy, odejúc sa v skvost a zdobný šperk; tým rmutom precedíš sa ni zlato tekuté — čo krištáľny zdroj, tryskajúci z brala — z materských jak ňadier striekajúce svetlo-mlieko, zo srdca s každým jeho tlkotom sršiaca do ciev, z tých však rosením, jak vyprahlú vše nivu v máji dážď, osnovu tela celú skrápajúca krv životná… Národný bard Pavol Országh Hviezdoslav, veľký lyrik, milovník a znalec prírody i jej miesta a významu, zomrel pred sto rokmi 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný, akoby s výhľadom na Kubínsku hoľu, pod, žiaľ, dosť chatrnejším náhrobníkom, ktorý by si vyžadoval zásadnejšiu rekonštrukciu. Ale to je už iná kapitola našej dnešnej nekultúrnosti...

MALÁ &VEĽKÁ FATRA: OBRAZOVÝ SPRIEVODCA Ivana Poláková V roku 2020 došlo k výraznému zníženiu dotácií z MK SR pre činnosť Matice slovenskej (MS). Pandemická situácia síce ochromila získavanie sponzorských zdrojov na edičné tituly, ale Stanislav Muntág oživil projekt, ktorý v ňom dlho driemal a vydal obrazovú publikáciu pod názvom Malá &Veľká Fatra: obrazový sprievodca / Pictorial Guide. (ISBN978-80-8115-307-5). Aj keď je rok vydania 2020, k čitateľom sa dostala až na jar roku 2021. Na 144 stranách sú predstavené, po prvý raz spolu, najkrajšie miesta oboch Fatier. Sprievodca obsahuje viac ako dve stovky precízne vyberaných fotografií so stručným textom, ktorý prináša mnoho zaujímavých informácií. Púť sa začína na skalnom útese Kľaku. Prechádzame cez najkrajšie miesta Malej a Veľkej Fatry až na samý koniec fatranského oblúka v Harmaneckej doline. V podhoriach Fatier objavíme starobylé horské obce a mestá s nevšednými pamiatkami a tradíciami, očarujúce podzemné siene, liečivú silu vôd. Ochutnáme pestrú ponuku fatranských lákadiel pre všetkých milovníkov prírody, od obdivovateľov vzácnej fauny a flóry, cez nadšencov turistiky, horskej cyklistiky i skalných múrov. Zavítame aj do centra národnej kultúry Slovákov. Dozviete sa, odkiaľ pochádza názov Fatra. Aj to, že rieka Váh pri Strečne delí Malú Fatru na dve časti – Lúčanskú a Krivánsku i fakt, že Ostrá je živou učebnicou geológie... Celá kniha je so slovensko-anglickým textom!O výber a úpravy fotografií, od známych ale aj menej známych turčianskych fotografov, sa postaral martinský grafik Igor Štrbík. Publikácia má pevnú väzbu, formát A4 a hmotnosť 1 kg. (Informáciu uvádzame pre tých, ktorí by si ju chceli pribaliť do batohu). V publikácii nájdeme vyobrazené

najväčšie cenností nášho regiónu – majestátne vrcholy a pohoria Malej a Veľkej Fatry, ktoré sú nielen tichými strážcami našej turčianskej záhradky, ale aj pokladom, ktorý nám mnohí závidia. Na Slovensku azda už neexistuje krajší región, v ktorom sa spája sila skalnatých brál s eleganciou desiatok lúk a dolín. Niet divu, že sme na náš Turiec právom hrdí. Pevne veríme, že pri listovaní publikácie sa inšpirujete a vydáte sa čo najskôr spoznávať ešte Vami „nezlezené“ vrcholky hôr a nielen tie! LEXIKÓN O OSOBNOSTIACH VYSOKÝCH TATIER Ivana Poláková O našom legendárnom horstve Vysoké Tatry existuje bohatá literatúra v podobe monografií, obrazových publikácií, odborných štúdií a popularizačných príspevkov, ktoré dávnejšie súhrnne bibliograficky zaznačil znalec Vysokých Tatier Ivan Bohuš st. (1924–2018). Tento vášnivý bádateľ tatranskej problematiky celý život zasvätil výskumu, priblíženiu a propagácii Vysokých Tatier. Potešiteľné je, že v bádateľskej, 109

publikačnej a vydavateľskej činnosti svojho otca pokračuje syn Ivan Bohuš ml. (nar. 1957). Bohatú otcovu i vlastnú dokumentáciu a odbornú literatúru o tatranskej problematike I. Bohuš ml. využil na napísanie a vydanie špeciálneho Lexikónu Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier (2020), ktorý bol slávnostne uvedený do života v januári 2021. Ako je uvedené na obálke publikácie – „Tento lexikón približuje osudy 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované štíty, sedlá, doliny, plesá a ďalšie geografické objekty Vysokých a Belianskych Tatier...“1 Tatranské názvoslovie dopĺňajú názvy ciest, chát či osád s menom ich staviteľov a majiteľov. Medzi názvami podľa osobností sú v súčasnosti najpočetnejšie zapísané názvy chát - Téryho, Zamkovského, Rainerova a Bilíkova chata. Medzi názvami lokalít nachádzame mená legendárnych horských vodcov, horolezcov, vedcov, šľachticov či uhorských politikov, ale aj sedliakov, pytlia1

kov, dávnych lovcov, bylinkárov, drevorubačov, pastierov, bačov, horárov, lesníkov, uhliarov, hľadačov pokladov či baníkov... Niektoré z názvov už upadli do zabudnutia, iné sú aktuálne dodnes. Ako uvádza sám autor, proces tvorby názvoslovia nie je uzavretý. Niekoľko názvov tatranských lokalít podľa osobnosti vzniklo, alebo boli prednesené návrhy na ich vznik. V pestrej palete mien geografických objektov v tatranskom názvosloví v abecednom usporiadaní (v slovenčine, maďarčine, nemčine a poľštine), nájdeme celkom neznáme krstné mená ženských osôb (Anna, Ema, Gertrúda a i.), podľa ktorých boli pomenované objekty či lokality. V historickom priereze početné sú mená horských vodcov, horolezcov, športovcov, turistov, prírodovedcov, umelcov, podnikateľov, ale aj výrobcov lyží, horárov a pod. Ako sa uvádza v úvode publikácie na s. 5 – „Najpočetnejšiu skupinu zemepisných názvov podľa mien osobností vytvorili turisti a horolezci. Podľa predstaviteľov športového horolezectva dostalo názov okolo 200 vrchov a sediel, žľabov či pilierov, o ktorých nositeľoch nájdeme v lexikóne podrobné informácie. Tento trend nastal najmä po r. 1873, keď vznikli vo Vysokých Tatrách prvé turistické organizácie ( u nás - Uhorský karpatský spolok a v Poľsku Tatranský spolok). Najstaršie názvy vznikli na základe vlastníckych vzťahov už v 13. storočí. Obce Batizovce a Gerlachov majú názvy podľa svojich lokátorov Batyza a Gerlacha. Ich mená teda sekundárne tvoria aj základ toponýmií typu Batizovská dolina, Batizovské pleso, resp. Gerlachovská dolina a Gerlachovský štít.“ Medzi uhorskými šľachticmi, županmi, statkármi a politikmi, s ktorými sa v slovníku stretávame, nachádzame mená uhorských kňažien z rodu Habsburgovcov i meno rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. Hádam najprekvapujúcejšie v slovníku je meno anglickej kráľov-

BOHUŠ, Ivan ml. Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier – Lexikón.Tatranská Polianka: Vydavateľstvo IB Vysoké Tatry , 2020. 1. vyd., 127 s. ISBN 978-80-89575-18-3 (viaz.)

110

nej Alžbety II., ktorá v roku 2008 v sprievode prezidenta SR I. Gašparoviča navštívila Vysoké Tatry a na pamiatku tejto návštevy odhalili na Hrebienku pamätnú tabuľu. Medzi československými osobnosťami nechýba meno prezidenta T. G. Masaryka, či Alexandra Dubčeka, z poľského umeleckého sveta meno básnika A. Mickiewicza či spisovateľa K. Przerwa-Tetmajera. Názvy na počesť reprezentantov slovenských národných a kultúrnych dejín sa usiloval zaviesť do tatranského názvoslovia organizátor turistiky a autor sprievodcu po Vysokých Tatrách Miloš Janoška. Tak ako sa uvádza na s. 8 – „Slovenské názvoslovie obohatil Vajanského vodopád a Kmeťov vodopád v odvetviach Kôprovej doliny i Daxnerovo sedlo v masíve Kriváňa.“ Je známe, že tatranské motívy sa často objavujú v tvorbe nášho básnika P. O. Hviezdoslava, podľa ktorého je pomenovaný vodopád pri Zelenom potoku, ktorého storočnicu úmrtia sme si pripomenuli v r. 2021. Je prekvapujúce, že v tatranskom názvosloví nenachádzame pomenovania po osobnostiach romantickej štúrovskej generácie, ktorej členovia obdivovali, často navštevovali Vysoké Tatry, ako svedčí ich poetická tvorba. Dočítali sme sa, že: „Predstaviteľom Uhorského karpatského spolku záležalo na tom, aby sa do tatranského názvoslovia dostalo čo najviac mien členov spolku. Boli to rôzni funkcionári, propagátori a bádatelia Vysokých Tatier, autori turistických príručiek a máp. Niektorí boli zároveň aktívni vysokohorskí turisti a horolezci...“ O takomto čosi môžeme v súčasnosti len snívať.... Lexikón Osobností v názvoch Vysokých Tatier je zostavený prehľadne na vysokej lexikografickej úrovni a doplnený množstvom obrázkov a fotografií, použitou literatúrou. „... podáva obraz o životoch a osudoch osobností, ktorých mená sa na základe rôznych zásluh stali predlohami pre vytvorenie zemepisných názvov Vysokých a Belianskych Tatier “ (s. 9).

150. VÝROČIE KOŠICKO-BOHUMÍNSKEJ ŽELEZNICE Nikolaj Bonda Železnica priniesla pokrok, prosperitu a rozvoj cestovného ruchu a turizmu. Mnohé výdobytky vedy a techniky, ktoré nám uľahčujú život považujeme za samozrejmú vec. Takúto samozrejmosť som ako študent pri mojich výpravách do hôr rád využíval. Moje turistické začiatky vo Vysokých Tatrách boli spojené s vlakovou dopravou. Vlakové spoje chodili často a k vlakom existovali vhodné prípoje. Plánovanie túr z rôznych východísk bolo jednoduché. Ak sa človek pri plánovaní túry prerátal a nestihol plánovaný spiatočný spoj, znamenalo to iba predĺženie pobytu najviac o dve hodiny – do odchodu ďalšieho rýchlika. Náš životný štýl sa zmenil. Individuálna doprava prevládla nad hromadnou

Cestovný poriadok KBŽ, rok 1913. Zdroj: I. Dobrovolný

111

dopravou. Jej výrazným nárastom nastal nový problém. Parkovanie. Ani pokrok na železniciach sa nezastavil. Verejná železničná doprava sa zmodernizovala. Väčšina vlakov poskytuje komfort a moderné služby. Ak ste vlakom dávno necestovali, možno nastal čas oddať sa čaru cestovania vlakom. V pohodlí sledovať mihotajúcu sa krajinu za oknom a pri dobrej viditeľnosti kochať sa výhľadmi na naše pekné horstvá. Človek sa vo vlaku môže pokojne zasnívať. Cesta vlakom poskytuje bezpečie. Netreba byť v neustálom strehu, ako to býva pri riadení auta. Pri plánovaní túry odpadá problém s potrebou vrátiť sa do východiska túry pre zaparkované auto. Vlaková doprava má bohaté tradície. Vznikla v čase, keď na cestách nebrázdili autá. Cesty boli prašné a povozom cesta trvala neskutočne dlho. Nahliadnime spoločne do minulosti.

V roku 2021 sme si pripomenuli 150. výročie otvorenia dvoch úsekov Košicko – Bohumínskej železnice (KBŽ). Pravidelná premávka na úseku Tešín – Žilina začala 8. januára 1871. Prvý vlak na úseku Poprad Žilina bol vypravený z Popradu 7. decembra 1871 o 23.25 hodine a do Žiliny prišiel 8. decembra 1871 ráno o 6.00 hodine. Na tomto asi 130 km dlhom úseku boli okrem Popradu a Žiliny stanice – Turany, Kraľovany, Ľubochňa, Ružomberok, Liptovská Teplá, Parížovce, Liptovský Svätý Mikuláš, Liptovský Hrádok, Važec, Lučivná a Štrba. V decembri 1871 bol odovzdaný aj úsek z Popradu do Spišskej Novej Vsi. Posledný úsek medzi Spišskou Novou Vsou a Kysakom bol otvorený ako posledný 18. marca 1872. V tento deň začala premávka na celej trati, pretože na úseku Košice - Kysak s prepojením do Prešova začala premávka 1. septembra 1870. Na tento hlavný úsek boli postupne pripájané miestne železnice

Budovanie železničnej trate a stanice vo Vrútkach v auguste 1871. Zdroj: I. Dobrovolný

112

Výstavba trate pri Nezbudskej Lúčke. Kaplnku sv. Jána Nepomuckého dali vystavať svojmu patrónovi pltníci splavujúci Váh. Zdroj: I. Dobrovolný

– Spiš, Vysoké Tatry, Orava, Turiec a Kysuce. Štátna železnica zo Zvolena sa napojila na súkromnú KBŽ vo Vrútkach a tak sa 12. augusta 1872 uskutočnilo priame spojenie Budapešti so severným Slovenskom. Posledný úsek považskej železnice Trenčín – Žilina bol uvedený do prevádzky 1. novembra 1883. Zaujímavosťou bola tarifná politika štátu, ktorou štát kontroloval dodržiavanie osobných i nákladných taríf určených v maximálnej výške. KBŽ bola vybudovaná ako jednokoľajná. Vybudovanie druhej koľaje podporovala uhorská vláda, avšak viedenská vláda mala záujem strhnúť prepravu na svoje trate a udelenie povolenia sa preťahovalo. Dva roky po vybudovaní KBŽ bol 10. augusta 1873 v Kežmarku založený Uhorský karpatský spolok (UKS), prvá turistická organizácia v Uhorsku a na Slovensku. KBŽ umožnila rýchly nárast turistiky v celej jej

oblasti. UKS nadviazal na vtedajší trend v západnej Európe a sformoval základy klubovej činnosti a filozofiu skĺbenia športovej aktivity v horách, spoznávania prírody a histórie s dobrovoľníckou činnosťou pri výchove mladých turistov a alpinistov, budovaní turistických chodníkov a turistických chát. V roku 1888 vznikla Budapeštianska sekcia UKS. Jedným z iniciátorov vzniku sekcie bol Edmund Téry, banskoštiavnický lekár a priekopník horolezectva, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky. Literatúra: /KLAPITA, Marián: Vznik a vývoj Košicko-bohumínskej železnice, Vlastivedný zborník Považia XI., 1971/ /HOLEC, Roman: 12. Uhorský karpatský spolok. In: HOLEC, Roman: Človek a príroda v „dlhom“ 19. storočí. Bratislava: Historický ústav SAV, 2014, s. 253-269/ 113

ŽIVOTNÉ JUBILEUM JANKA OBUCHA Ivana Poláková Narodil sa 23. mája 1951 v Blažovciach(okr. T. Teplice). Ako 20-ročný stratil otca Dušana a čoskoro aj matku Emíliu rod. Bukvovú. Prvých päť ročníkov základnej školy navštevoval v Jazernici, šiestu až deviatu triedu v Turčianskych Tepliciach. Tu nastúpil aj na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, kde zmaturoval v r. 1969. V štúdiu pokračoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, ktorú úspešne ukončil v r. 1974. Po absolvovaní štúdia a povinnej základnej vojenskej služby nastúpil do svojho prvého zamestnania – ako zoológ v Považskom múzeu v Žiline, kde pôsobil do r. 1984. V rokoch 19851989 pracoval ako lesný robotník na Lesnej správe v Blatnici, Lesný závod T. Teplice. Okrem iného sa živil výškovými prácami, urobil si kurz na zber semien lesných drevín a zbieral semená jedle, buka a kosodreviny. Absolvoval tiež pilčícky kurz a po 3 rokoch

Na návšteve u Obuchovcov. Foto: P. Ledaj

114

práce dostal ocenenie ako najvýkonnejší lesný robotník v podniku Severoslovenské štátne lesy. Ako spomínal, mal dvojnásobný plat ako v múzeu a mal dosť voľného času. Popritom liezol aj v Mongolskom Altaji, v Kirgizsku a zároveň navštevoval kurz numerickej taxonómie. Prednášky ho inšpirovali k prepracovaniu niektorých postupov, ktoré dovtedy používal pri vyhodnocovaní svojich výsledkov. Od novembra 1989 začal pracovať ako odborný pracovník v Botanickej záhrade UK, pracovisko Blatnica. Janko Obuch začal s vedeckou prácou ako študent u prof. Jozefa Sládeka, vynikajúceho pedagóga a vedca pôsobiaceho na VŠLD vo Zvolene. Zapojil sa do fakultného kola ŠVOČ a diplomovú prácu na tému rozšírenie drobných cicavcov vo Veľkej Fatre obhájil v r. 1974. Pred nástupom (1. 9. 1974) na povinnú jednoročnú vojenskú prezenčnú službu si išiel na rozlúčku so slobodou zaliezť do Tatier. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Danou Kumešovou, ktorá s ním po svadbe (29. 8. 1975) prišla na Slovensko. Tu pôsobila ako učiteľ-

ka v materskej škôlke, neskôr ako vychovávateľka v školskej družine. Majú spolu dve dcéry. Barbora skončila žurnalistiku na univerzite v Oslo a tam aj žije. Zora absolvovala štúdium geografie na PF UK v Bratislave a pôsobila s manželom v Jordánsku. Pred piatimi rokmi sa vrátili späť na Slovensko. Janko je šťastný starý otec, má 6 vnukov. Jankovi v jeho odbornej práci veľmi pomohlo, že najmä v mladších rokoch patril k špičkovým horolezcom a určitú dobu patril aj do československého horolezeckého družstva. S horolezeckým športom začínal počas štúdia vo Zvolene a desať rokov ho realizoval ako vrcholový výkonnostný šport. Absolvoval niektoré zahraničné horolezecké expedície. V roku 1974 – Rakúsko, oblasť Grossglockneru a Wilder Kaiseru. Rok 1976 – Taliansko, Courmayer, Západné Alpy. Rok na to v lete Taliansko, Dolomity, oblasť Marmolada a Francúzsko, Chamonix, zimný prechod hrebeňa Západných Álp (Mt. Blanc – Grandes Jorasses). V roku 1978 – Kaukaz, Severoosetská oblasť, blízko hory Kazbek. Rok 1979 – Maroko, spojené s lezením v Západných Alpách, Pyrenejách a Centrálnom Atlase. V zime roku 1980 – Centrálny Kaukaz, dolina Baksan pod Elbrusom a v lete Alpy, pohorie Bergell z talianskej aj švajčiarskej strany. V roku 1981 bol členom už spomínanej expedície – Himaláje, Kančendžonga, po ktorej stratil motiváciu venovať sa tomuto športu ako vrcholový horolezec. Nasledovali ešte tri, pre Janka doznievajúce výpravy v horolezectve. Rok 1982 – Kaukaz, výstup na Elbrus, 1983 – Čierna Hora, pohorie Durmitor a 1984 – Mongolský Altaj. Počas horolezeckých výprav do Himalájí a na Kaukaz nazbieral aj viaceré druhy dvojkrídlovcov, z ktorých niektoré sa ukázali ako nové pre vedu. Svoje lezecké schopnosti čoraz viac využíval pri zoologických expedíciách do rôznych oblastí Európy a Ázie pri zbere osteologického materiálu (náuka o kostiach) v ťažko dostupnom teréne. V Bulharsku

1985, na Kryme 1989, v južnom Kirgizsku 1988 a 1990, v Turecku 1992, v Izraeli 1996, v Iráne1996-2002, v Sýrii 1998, 2001 a 2005, v Rumunsku 2002, v Etiópii 2003 a Lisabone 2005. Ján Obuch je k 31.12. 2021 autorom či spoluautorom 305 odborných článkov a štúdií. Publikoval vo Vlastivednom zborníku Považia, Slovenskom krase – zborníku Múzea v Liptovskom Mikuláši, Kmetanium, v Ochrane prírody, v časopise Biológia, v Bulletine Slov. botanickej spoločnosti, v Slov. časopise o dravcoch, v Tichodrome a ďalších. Jeho priezvisko nájdete i v tiráži 20 vedeckých publikácií. Svoje výstupy prezentoval a prezentuje na zoologických konferenciách na Slovensku i v Čechách. Jeho hlavnou, celoživotnou pracovnou náplňou je výskum diverzity potravy (stavovcov aj bezstavovcov) rôznych druhov sov, ktorú analyzuje z priestorového aj časového hľadiska. Svoj výskum zhrnul vo svojej dizertačnej práci, ktorú obhájil v r. 2010 na Lesníckej fakulte TU vo Zvolene. Podrobne analyzoval potravu v rôznych regiónoch Slovenska, ale aj v Čechách, v strednom Nórsku, v Rumunsku, na Kryme, na Kaukaze, na Blízkom východe, v Iráne, Kirgizsku i Nepále. Patrí k významným znalcom netopierov. Pravidelne sa podieľa na zimnom sčítaní netopierov v Malej aj Veľkej Fatre, v Muránskej planine aj v Slovenskom krase. Pri príležitosti jeho 50. narodenín mu Slovenská ornitologická spoločnosť udelila bronzovú medailu prof. Ferianca. Janko je tiež známy pestovaním liečivých rastlín, na čo využíva záhradu za svojím domom v Blažovciach. Okrem kvalitných čajov ponúka aj bylinkový likér, ktorý dostal názov „obuchovica.“ Mali sme možnosť ho ochutnať na zasadnutí redakčnej rady časopisu Jaskyne a hory. Čo dodať na záver? Želáme Jankovi do ďalších liet pevné zdravie, neutíchajúci životný a tvorivý elán a trvalé rodinné šťastie. 115

NEOBVYKLÉ ŽELANIE K OBVYKLÉMU JUBILEU Ivana Poláková Milan Paľa - dlhoročný organizátor Chodníka Jána Vaňa sa dožil okrúhleho životného jubilea. Narodil sa 14. 6. 1961 v Martine. Prvý stupeň základnej školy navštevoval v Žabokrekoch a druhý stupeň v Základnej škole Košťany nad Turcom. V štúdiu pokračoval v roku 1975 na Strojárskom učilišti v Martine. Po vyučení nastúpil pracovať do Závodov ťažkého strojárstva v Martine ako montážnik – špeciál tanky. V roku 1984 uzavrel manželstvo. V roku 1993 sa stal živnostníkom. Má jednu dcéru a radosť zo života mu robí jeho jediný vnuk Robko. Prírodu má veľmi rád, v organizovanej turistike pôsobí veľa rokov. V r. 2007, keď vznikol Klub slovenských turistov (KST) Žabokreky, stal sa zakladajúcim členom organizačného štábu. V r. 2010 prebral funkciu predsedu KST Žabokreky po JUDr. Milanovi Schafferovi, v ktorej ostal do dnešných dní. V roku 2018 bol oslovený členmi výkonného výboru KST Turiec, aby

prijal kandidatúru na funkciu podpredsedu KST Turiec pre správu majetku. Na valnom zhromaždení KST Turiec bol do tejto funkcie potvrdený. Zapája sa pri remeselníckych prácach na chate Borišov, chate Horec na Martinských holiach, ale aj pri čistení turistických chodníkov, či studničiek. Je spoluzakladateľom Trojkráľového výstupu na Borišov, ktorého 8. ročník sa nedávno uskutočnil. Jeho dĺžka je 15 km, trasa pochodu je Žabokreky – Dolný Borišov – Balcierovo – Salaš 4 Nity (Salaš pod Suchým) – Ploská – Chata pod Borišovom – Dolný Borišov – Žabokreky. Bol spoluzakladateľom hudobnej skupiny Alfa, kde dlhé roky pôsobil ako bubeník. Mohli sme ho vidieť aj ako herca v Žabokreckom ochotníckom divadle. Bol dlhoročným poslancom Obce Žabokreky. Je členom Dobrovoľného hasičského zboru v Žabokrekoch a predsedom COOP Jednoty v Žabokrekoch. Je členom výboru Futbalového klubu Slovan Žabokreky. Pri vyhodnotení 48. ročníka turistického podujatia - Chodníkom Jána Vaňu (30. júla 2021) mu starostka obce Ing. Zuza-

Rok 1974: Prvý rad zľava: Ladislav Katriňák, Rudolf Polonec, druhý rad zľava: Ján Blaho, Pavol Fillo, Ľubomír Marčičiak, Milan Paľa, Slavomír Štefanides, Peter Majer, Milan Šípka.

116

Zimná akcia - Chodník Jána Vaňa. Foto: E. Rišian

na Valocká poďakovala za dlhoročnú obetavú prácu v prospech turistiky. Čo zaželať nášmu jubilantovi? Milý náš Miňko! Každé životné jubileum, nech už je malé a či väčšie, je príležitosťou, aby sme Ti poďakovali za Tvoju činnosť v každej oblasti! V mene nás turistov Ti želáme ešte mnoho rokov pevné zdravie tela aj ducha! A Tebe netreba zvlášť pripomínať, že na dlhých tratiach sú najdôležitejšie občerstvovacie zastávky. Vždy ich s radosťou zabezpečuješ!

Martin – Prof. Jána Danka za obdivuhodný prínos k rozvoju turistiky v regióne Turiec a zviditeľňovanie mesta Martin a jeho okolitých prírodných krás. Vrúcny vzťah k prírode a nadšenie pre turistiku charakterizu-

CENA DOBROVOĽNÍKA MESTA MARTIN Ivana Poláková V poslednú júnovú sobotu roku 2021 mesto Martin ocenilo najvýznamnejšie osobnosti a kolektívy za rok 2020. Ocenenie prevzalo šesť jednotlivcov a štyri kolektívy. Cenu dobrovoľníka mesta Martin získali traja Milanovia (Milan Michalec, Milan Sýkora) a nám všetkým dobre známy - Milan Stuchlý (narodený 29. novembra 1949 v Martine). V budove Národného domu Slovenského komorného divadla v Martine prevzal cenu z rúk primátora mesta 117

kovanie propaguje aj v časopise - Krásy Slovenska, jedinom slovenskom periodiku, ktorý vychádza nepretržite už 100 rokov od roku 1921. Milan Stuchlý sa týmito slovami prihovoril zúčastneným: „Vážení prítomní, chcem sa Vám poďakovať za toto významné ocenenie, ktoré ste mi udelili. Predovšetkým Katke Adamicovej, ktorá si spomenula aj na nás- značkárov. Je to ocenenie nielen moje, ale aj nás ostatných aktívnych značkárov – je nás asi tucet. Zvlášť, počas pandémie, keď sa zavreli nákupné centrá sa vyhrnuli ľudia do prírody. Bola tam ukrutná tlačenica. Verím, že aj v budúcnosti sa na turistických chodníkoch budete cítiť dobre a bezpečne. Ďakujem Vám zo srdca.“ Milanovi k oceneniu srdečne gratulujeme!

Ďakovanie Milana Stuchlého. Foto: I. Poláková

jú Milana Stuchlého od mladosti. Pred 40 rokmi začal propagovať turistiku formou značkovania a táto vášeň ho neopustila ani na dôchodku. Navrhol a vyznačkoval niekoľko nových peších turistických chodníkov v Malej i Veľkej Fatre a Kremnických vrchoch. Spolupracuje pri vydávaní turistických máp z nášho regiónu. Od r. 2000 je držiteľom odznaku Turista - značkár I. triedy. Len vďaka jeho skúsenostiam a odhodlaniu má Veľká Fatra správny najvyšší vrchol. Do r. 2016 bol zaň považovaný nesprávny kopec. Práve vďaka Milanovi Stuchlému sa kartografický údaj v mapách prekreslil. Názov Ostredok - najvyššiemu bodu Veľkej Fatry zostal, no presunul sa 300 metrov južne od pôvodného vrchu a narástol o 3 metre na 1 596 m n. m.. My ešte dodávame, že značkovať začal v Prešove v r. 1982. Inštruktorom značenia je od r. 1984. Predsedom komisie značenia RR KST v Martine je od r. 1999. Bol dlhoročným tajomníkom KST Turca. Znač118

ODIŠIEL VRÚTOCKÝ TURISTA MILAN HOLUB Jozef Haráni Milan Holub sa narodil 10. januára 1948 vo Vrútkach rodičom Ružene a Ľudevítovi Holubovcom, ako ich druhé dieťa zo štyroch súrodencov. Má ešte dvoch bratov

5. ročník výstupu na Panošinú 1977, zľava M. Holub, I. Štefko, Minda, J. Muráň. Foto: Archív J. Haráni

Milan Holub (druhý zľava) na jednej z mnohých túr v Nízkych Tatrách. Foto: J. Miklušák

Miroslava a Františka a staršiu sestru Vieru, s ktorou žil skoro 20 rokov v spoločnej domácnosti, až do jej smrti. Celé detstvo strávil vo svojom rodisku – v časti, ktorá

je známa ako „Mexiko“. Toto miesto a ľudia v ňom – susedia a kamaráti - mu ostali v srdci do konca života. Po základnej škole, ktorú vychodil vo 119

Vrútkach, sa pre Turčianske strojárne vyučil za sústružníka a dlhšie obdobie tam pracoval. Keďže bol dobrý odborník vo svojej profesii, tak ho vyslali na dva roky do Líbye. Po návrate v roku 1992 prestal u pôvodného zamestnávateľa pracovať a po čase sa zamestnal v Poštovej novinovej službe a následne v Martinskej nemocnici, kde pracoval ako údržbár do svojich 60-tych rokov, kedy odišiel na starobný dôchodok. Vojenčinu si odkrútil, ako zamestnanec „Strojární“, iba 5 mesiacov. Jeho životnou vášňou a radosťou bola turistika, ktorej sa venoval veľmi aktívne od mladosti. V rámci turistických aktivít vykonával aj rôzne funkcie. Táto činnosť bola zárodkom mnohých jeho priateľstiev a tiež uznaní. Celá rodina veľmi obdivovala jeho nesmierne vedomosti o rôznych častiach prírody Slovenska, až to budilo dojem, že kde „stúpila jeho noha“ navždy si to pamätal! Aj dovolenky najradšej trávil na horách. Jeden rok sa vydal napríklad na prechod Veľkou Fatrou, na ďalší rok bol v Nízkych Tatrách, ktoré sa podujal absolvovať s rodinou brata Ferka. Všetci tam získali nezabudnuteľné zážitky, na ktoré veľmi často a radi spomínali. So svojimi priateľmi absolvoval tiež náročné expedičné pobyty v zahraničí, o ktorých vedel rodine pútavo rozprávať dlhé hodiny. Keďže bol slobodný, mal veľký priestor pre napĺňanie radosti z tejto záľuby. No život mu ukázal aj svoju odvrátenú tvár. V poslednej dobe ho zdravotné problémy obrali o jeho celoživotný koníček. Do „Mexika“ sa často vracal. Dokonca aj na rodičovskú záhradu, kde však tiež jeho zdravotný stav už mu nedovoľoval, aby bol aktívny tak, akoby chcel a ako roky bol. Napriek všetkému mal ešte mnoho plánov, po mnohých veciach túžil, ale prišla tá osudná streda 19. mája 2021 a jeho dobrácke srdce sa nečakane zastavilo. Navždy prestalo tĺcť.....

120

PRIEKOPNÍK MAĽOVANÝCH TURISTICKÝCH MÁP Ivana Poláková Ondro Bol niekde z mesta fantastický chlapík Maľoval s ľahkosťou nádherné mapy Zostrojil si bicykel čo vzdoroval fyzike ten insitný konštruktér samouk potom s doskami a trochou vody vyrazil s ním do prírody maľovať pre radosť ďalšie mapy Táto básnička z pera Milana Nemčeka, ktorá uzrela svetlo sveta v publikácií s názvom Bolo - panoptikum postáv mesta Martin (2016), sa mi vynorila v mysli, keď som sa dozvedala smutnú zvesť, že opäť je o jedného dobrého človeka na svete me-

nej. Chudobnejší sme o človeka, ktorý nám bol blízky a mali sme ho svojim spôsobom radi. Vážili sme si ho aj my, turisti, lebo nám prostredníctvom svojich panoramatických máp ukazoval vždy tú správnu cestu z neznámych, či známych miest. Počas adventu 2021 sme odprevadili na poslednej ceste Ondreja Hrašku, ktorý sa nám nezmazateľne zapísal do našich životov a ostalo po ňom prázdne miesto, ktoré nemôžeme nikým a ničím nahradiť. Ostalo po ňom smutno a prázdno. Spoločné chvíle s ním, sú už preč, ostali len spomienky na jeho čas, čo sme s ním strávili. Rozlúčili sme sa s človekom, s ktorým sme mohli zažiť lásku, veľkú dávku fantázie a iného pohľadu na svet okolo nás. Poznali sme ho ako zaujímavého, pestrého, nekonvenčného človeka, ktorý si zažil veľa dobrého, veselého, ale aj trpkého, náročného a ťažkého. Stretávali sme ho v uliciach Martina, ale aj na turistických i zabudnutých chodníkoch nielen v Turci i na celom Slovensku, ale aj v evanjelickom kostolíku. Aj tu sa snažil so svojim fotoaparátom zachytiť atmosféru služieb Božích. V tomto priestore sa cítil veľmi dobre, rád tu chodieval. Napriek tomu aký bol, môžeme hodnotiť jeho duchovný život? Vyrastal v poznávaní Božích slov, síce nedával nič najavo, ale vo svojom vnútri hľadal odpovede na otázky viery. Všetci to poznáme, že ľudské telo je slabé a keď sa chceme niekedy vzchopiť, nájsť silu k životu, prestane fungovať. Potom to vzdáme. Možno, že v závere života aj náš Ondro nevládal a možno už veľmi nechcel zápasiť a bojovať o niečo lepšie... Ondrej Hraško sa narodil 24. apríla 1944 na Gemeri, v rodisku P. J. Šafárika v Kobeliarove. Rodičom Jánovi a Márii, rodenej Gallovej, sa narodil ako piate a posledné dieťa. Počas štúdia na Jedenásťročnej výberovej škole v Revúcej v r. 1958 bol konfirmovaný. Začiatkom 60. rokoch sa rodina presťahovala do Košíc. Ondrej začal študovať v Prešove na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla J. Šafárika, kde štúdium

úspešne ukončil. Už vtedy začal vynikať svojim výtvarným a fotografických nadaním. Po skončení vysokej školy pracoval ako kulisár v Košickom štátnom divadle, neskôr pracoval ako stredoškolský učiteľ v Levoči. Do Martina ho priviedla práca vo Vydavateľstve Osveta, tu pracoval ako fotograf až do roku 1989. Tak sa jeho záľuba stala jeho prácou a práca jeho zábavou. Bol umelecky veľmi zameraný. Maľoval, kreslil, fotil. Fascinovali ho kreslené mapy. Chcel zachytiť, zmapovať všetky pohoria v rôznych regiónoch Slovenska, hlavne turisticky atraktívne. Preto cestoval na vlastno-ručne vyrobených bicykloch (kostra bola oceľová a doplnky z dreva) po celom Slovensku. Niekoľko prototypov má dodnes uložených u svojho dlhoročného kamaráta v Žabokrekoch. S jeho kreslenými nástennými mapami sa môžeme stretnúť nielen v Turci. Sú roztrúsené po celom Slovensku. V roku 1990 sa stal živnostníkom. Bol aktívny nielen v Matici slovenskej, ale aj v evanjelickom cirkevnom zbore v Martine. Zúčastňoval sa rôznych kultúrnych podujatí - vernisáží v T klube (populárne „Téčko“) zväčša s ústnou harmonikou zabával spolusediacich. Nezabudnuteľné spomienky s ním máme počas vernisáží Peťa Šabu, Miňa Gregora, Braňa Konečného či Rada Vojteka. Bol vášnivým čitateľom, často navštevoval Slovenskú národnú či Turčiansku knižnicu. Venoval sa turistike, cyklistike, lyžoval, bežkoval, dokonca aj surfoval. V roku 1973 vstúpil do manželstva s Kvetoslavou Hudákovou, z ktorého pochádzajú tri deti - Andrej, Martin a Lesana. Každý život nie je ideálny. Manželstvo síce stroskotalo, ale kontakty a vzťahmi s deťmi a vnúčencami zostali. Napriek svojim chorobám a zvláštnej až jedinečnej ba čudáckej povahe, mal svojich päť vnúčeniec veľmi rád. Bol pre nich „Dedo Sever“. Zachytával ich svojim objektívom. Jeho život bol naozaj veľmi zvláštny, unikátny. Ondrej Hraško zostane zaiste v pamäti mnohých 121

ľudí, zanechávajúc v nich nezmazateľnú stopu. Záver jeho života bol náročný hlavne pre jeho príbuzných. Nezabudnuteľné boli aj Ondrove vianočné pozdravy. Pokúsime sa uviesť aspoň čiastočne jeho veľmi košatú edičnú činnosť. Na základe súborného katalógu slovenských knižníc (https://www.kis3g.sk/ ) sa dozvedáme ... Prvú pohľadnicu so zábermi na Martinské hole vydáva Ondro už v r. 1966 v spolupráci s Filipom Lašutom. V r. 1978 vychádza jubilejná publikácia s názvom Biotika, národný podnik Slovenská Ľupča, na 140 stranách s čiernobielymi i farebnými fotografiami, ktorými autormi sú okrem Ondra aj Lukáš Bošeľa aj Fridrich Sztankay. Nasleduje sprievodca náučným chodníkom Prosiecka a Kvačianska dolina. V edícií fotografických vlastivedných publikácií vychádza v tom istom roku Spišská Nová Ves. Nasleduje pamätnica Pamätné miesta SNP v okrese Žiar nad Hronom, v r. 1979 vychádza pamätnica k 35. výročiu SNP – Sučany, kde medzi fotografiami Eugena Lazišťana, či Pavla Socháňa nájdete aj Ondrove. Začína dlhoročná spolupráca s mestom Martin, ktorej výsledkom sú v roku 1980 informačné bulletiny s názvom - informátor Turca a Martin a okolie. Rok na to skladačka Turiec – Československo; Poznaj a chráň Turiec. Rok 1985, vyšla skladačka - Pozvanie do Turca a rok 1993 prospekt – Región Turiec. V r. 1983 vychádzajú - obrazová publikácia - Gader – perla Veľkej Fatry, informačný spravodajca - Liptovské Revúce (1233-1983), Autokempingy, verejné táboriská okres Žilina – Československo. V r. 1981 vychádza vo Východoslovenskom vydavateľstve publikácia – Levoča a v r. 1984 Levočská dolina, Závada – informačný spravodajca. Svoje fotografie zverejňoval každoročne v rôznych nástenných kalendároch a plagátoch, na ktorých ste mohli nájsť okrem krás prírody, aj výrobné podniky 122

ako Pravenec, Kožiarske závody, Calex Zlaté Moravce ... Úzko spolupracuje s Ivanom Riabičom. Po r. 1985 začína vydávať opäť pohľadnice: Súľovské skaly, Martin, Blatnica, Kúpalisko - Sučany, Na Chlebe, Šútovský vodopád, Autokemping Trusalová, Gader, ale aj Pozdrav z Liptova či Nízkych Tatier. V r. 1985 vychádza na 160 str. vo vydavateľstve Osveta obrazová publikácia Malá Fatra, v r. 1986 Rudné bane národný podnik Banská Bystrica (pamätnica). Fotografie od Ondra môžete vidieť v informačných spravodajcoch – Mošovce (1986), Okres Žilina (1987), Vlastivedné múzeum Zvolen (1987), Krompachy (1989). Po nežnej revolúcií vydáva v spolupráci s Michalom Giačom monografiu Turčianske obce v odboji. V r. 1991 sám zostavil a nafotil katalóg výrobkov – Rezbár ľudovoumelecké družstvo Rajec nad Rajčiankou. O rok neskôr spolupracuje s Petrom Hubom na monografii Námestova. V spolupráci s Richardom Lackom vychádzajú pamätnice: 120 výročie železničnej trate Zvolen – Vrútky a Martinský zdroj (100 rokov turčianskeho pivovaru). Ako sme už uviedli, spolupracoval aj s Maticou slovenskou pri vydávaní informačných prospektov o jej pracoviskách, zbierkach i službách, ale aj pri emblémovej mape kultúrnych pamiatok a kultúrnych krás (1998). Nezabudol ani na Múzeum Martina Benku, výsledkom sú informačné spravodaje (1995 a 2004). V r. 1996 sa opäť pracovne stretávajú s Petrom Ďuríkom pri publikácií Martin – centrum národnej kultúry Slovákov – sprievodca mestom a okolím. Od r. 1998 sa venoval maľovaniu a kresleniu slovenských hradov, zámkov a kaštieľov. Výsledkom jeho snaženia je publikácia – Slovenské hrady, zámky a kaštiele, ktorej zostavovateľom bol Eugen Lazišťan. Ale aj leták – Odklínanie hradov a zámkov – Žilinský samosprávny kraj, ktorý vyšiel v r. 2011. Svoje fotografie či mapky poskytoval do informačných publikácií:

Maľovaná mapa J. Hraška Turiec - Kremnicko

Oravský hrad (1999), Zuberec – Západné Tatry - Roháče (2000) či Orava (2001). V r. 2002 sa vracia do svojho rodiska, aby zhotovil mapu regiónu – Gemer v trase Gotickej cesty. V r. 2003 v spolupráci s Turčianskou bicyklovou skupinou JUS vytvoril 24 cykloturistických máp na panoramatickej mape regiónu Turca s názvom – Cykloturistické trasy v regióne Turca. Nasledujú turistické mapy regiónu a mapa obce Strečna (2004), ale aj panoramatická mapa Kysúc (2008), či Javornícky chodník (2008). Jeho panoramatické mapy môžeme nájsť v Cestovnom informátorovi 2005 – cyklo a autoatlas SR, či v turistickom sprievodcovi Žilinského samosprávneho kraja (2005), či v informačnom spravodajcovi zaujímavostí národného parku Malá Fatra (2008). Symbolicky jeho poslednou ručne maľovanou mapou je Banská Bystrica a okolie, Horehronie, ktorá vyšla v r. 2013 vo Vydavateľstve CBS v Banskej Bystrici...

Svojich 80. narodenín sa Ondro nedožil. Budeme si ho pamätať ako čestného, pracovitého, skromného a mimoriadne agilného človeka z generácie, ktorá písala kapitoly kartografie v našom regióne. Na poslednej ceste Ondreja Hrašku odprevádzala aj ľudová pieseň Dobre tomu šuhajkovi, ktorú Ondrej neskutočne mal rád. Dobre tomu šuhajkovi, čo má košiar v šírom poli, kolibôčku pri potôčku, v šírom svete frajerôčku. Dobre tomu, čo má ženu, nepodpiera cudziu stenu, a kto nemá, ten podpiera, po cudzích sa poneviera. Do fujary smutne fúka, od žiaľu mu srdce puká, nemá noci, ani spánku, pre tú svoju švárnu Hanku. Česť pamiatke Ondreja Hrašku! 123

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2021 Pavol Pokrievka ml. VEĽKÁ FATRA: Blatnický kras: V Priepasti pod Ostrou sme pokračovali v práci na dne. Pod Mrázikovou sienkou sa nám jaskyňa rozdelila na klesajúcu plazivku a pekne vyzdobenú „Bočnú sienku“ bez zjavného pokračovania. Činnosť sme zamerali na plazivku, hoci bola bez prievanu. Postupným rozširovaním sme postúpili pár metrov dopredu, kde nás zastavila úžina široká asi 10 cm. Aj keď vyzerala zle, podarilo sa nám ju prekonať a postúpiť dopredu asi 5 m. Ďalšie pokračovanie sa nám tu však nečrtá, nakoľko je to tu úplne zabahnené a bol by problém s transportom materiálu cez úžiny. Do tejto časti priteká občasný potôčik, ktorý nám zanecháva po sebe stopy, vo forme naplaveného štrku v plazivke. Ďalšie práce sa chystáme zamerať na sledovanie prievanu. Pravdepodobne nám mizne v strope „Bočnej sienky“. Hĺbka priepasti dosiahla po zameraní -96 m a dĺžku 281 m. Na podnet Patrika Neuschela sme preskúmali prepad vedľa cesty vo Vrátnej (Gaderská dolina). Tento prepad už pravdepodobne niekto skúmal, nakoľko sme v ňom našli aj gumenú rukavicu. Keďže sa nachádza blízko cesty a v zime pekne vytápa, určite zaujme okoloidúcich. Po odkopaní vstupného otvoru sme sa dostali do malej kaverny medzi blokmi, smerujúcej popod cestu. Hoci by sa tu dalo pracovať, nemáme to v pláne, nakoľko je to v oblasti s vysokým výskytom rozsadlín. Beliansky kras: Hlavným pracoviskom bola pre nás 124

v tomto roku Suchá jaskyňa č. 3. Na konci priestorov, objavených v predchádzajúcom roku, sme sa sústredili na prekonanie záverečného závalu. Na akcii 15. 4. 2021 sa, postupným rozoberaním závalu smerom dohora, pred nami objavil voľný priestor. V postupe nás však zastavil veľký blok. Hoci sme videli do slušného priestoru, museli sme počkať na ďalšiu akciu. Tú sme uskutočnili 18. 4. 2021 v hojnom počte, bolo nás osem jaskyniarov. Problematický balvan sme odstránili a následne sme prenikli do voľného priestoru. Problém bol však prechod v závale, ktorý nemal ani jednu stenu pevnú a my sme stáli na dne nestabilnej jamy. Doniesli sme zo vstupnej časti jaskyne železný rebrík, opatrne sme ho opreli o zá-

Vynáška materiálu na zabezpečenie závalu v Suchej jaskyni č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

125

Vstup do Siene zavalených chlapov. Foto: P. Herčút

val a vyliezli hore. Ocitli sme sa v sieni 13 x 7 m s výškou stropu do 4 m. Sieň je značne rútivého charakteru, rýchlo obzeráme nové priestory a ponáhľame sa von cez zával. Na nasledujúcej akcii je prielez v závale, aj s rebríkom nanovo zavalený. Zabezpečujeme plastovú rúru a organizujeme akciu na znova prekopanie závalu. Opäť prekopať zával nám trvá niekoľko hodín. Keď sa dostaneme znova do siene, dvaja vyliezame hore, aj s rúrou a potrebným náradím, ostatní dočisťujú zával. Po chvíli sa však dáva jedna stena závalu do pohybu a prielez sa opäť zatvára. Rýchlo komunikujeme, že je všetko v poriadku, nech nás vykopú a my zatiaľ budeme skladať rúru. To nás už ale nepočuli kvôli závalu, ktorý si zvukotesne sadol. Chlapi sa medzitým snažili znova odťažiť zával. My sme si spokojne skladali rúru a netušili sme, že vonku sa už organizuje záchranná akcia. Keď sme však začali kopať zhora a chlapci sa dostali zas zdola bližšie k nám, dozvedeli sme sa čo sa stalo. Rýchlo sme šli prerušiť záchranku. Chvalabohu všetko dobre dopadlo, nikomu sa nič nestalo a prechod cez zával je teraz bez126

pečne vystužený. Odtiaľ teda názov - Sieň zavalených chlapov. Sieň sme na najbližších akciách preskúmali a vytipovali miesto ďalšieho postupu. Uvidíme, či sa nám podarí dostať do ďalšieho pokračovania. Mapa vzájomnej polohy jaskýň v okolí Suchej jaskyne č. 3 naznačuje zaujímavé súvislosti. Pokračovali sme aj v prácach v Suchej jaskyni č. 7. Tu sme boli hnaní silným prievanom, ktorý sme sledovali cez úžiny. Celkovo sme postúpili 15 m, pričom jaskyňa dosiahla hĺbku 12 m. V tejto jaskyni sa nám akosi prestalo páčiť. Prievan sa zdal byť príliš studený. Neďaleko jaskyne sme si všimli nenápadnú puklinu. Zistili sme, že je v nej prievan, a tak by mohla byť zdrojom prievanu v jaskyni. Zapálili sme v nej suché lístie a po chvíli sa už dym valil z vchodu Suchej jaskyne č. 7. Práce sme tu zatiaľ ukončili. V Žiarnej dolinke sme spolupracovali pri stopovaní prievanov spolu so Speleoklubom Malá Fatra a SK Nicolaus. Výsledkom je zaregistrovanie novej jaskyne vo svahu nad Žiarnou jaskyňou č. 1. Ide o silne prievanovú lokalitu, ale zrejme ide

Suchá 7 . 2

-2

4 13

7 8 12

11 9 10

3’ 2’

11 13 12 vodopád

Suchá 5

16 1

7 5

Su ch á

až sk á ja

Suchá 3-7, Pražská jaskyňa

sk yň

10 m

Dĺžka: 243 m Prevýšenie: 34 m Objavili: OS Blatnica, Speleo Nicolaus, Speleo Turiec 1986 – 2020 Zamerali: Patrik Herčút, Pavol Pokrievka, Peter Holúbek, Eva Farkašovská, Ján Šparec 2020 – 2021 Kreslili: Patrik Herčút, Peter Holúbek, Pavol Pokrievka 2020 – 2021

6 5

-3

8.3

7 7.1

Legenda

8.2 8

8.1

vytúžená penz ia

meračský bod (nestabilizovaný) polygónový ťah

obrys kameňa

vchod

kamenné bloky

prepojenie máp

sutina

stena

okruhliaky

predpokladaná stena

ohraničenie

stena tvorená závalom

vodná plocha

stena tvorená okruhliakmi

piesok

stena tvorená ílom

íl

stena tvorená sintrom

okrúhliaky

priečny rez

štrk

možné pokračovanie

sintrové náteky

zasintrený koniec

skalné bloky

zavalený koniec

vodný tok

stupeň

sinter

previs

náteky mäkkého sintra

priepasť

stalagnát

hĺbka priepasti

paleontologické nálezy

šikmá plocha

fixný rebrík

hrany kameňa

4 1 2 3

a kyň jas á ch S u

ň Sie 18

-4

17.1 17.2

A’

pov chla

19 2120

ých alen zav

Objavný výkop

23p

17.3

A-A’ 12 24p 11 8

-30 10 9

len o rozsadlinu (hĺbka -3,5 m, dĺžka 7 m). Nepredpokladáme významnejšie pokračovanie. Zaregistrovali sme však šesť nových výduchov, pri ktorých sa potvrdila vzdušná komunikácia so Žiarnou jaskyňou č. 4, pričom najvzdialenejší z nich je v pôdoryse od tejto jaskyne takmer 350 m vzdušnou čiarou. Taktiež sa potvrdila vzdušná komunikácia so Žiarnou jaskyňou č. 2. V nej sme otvorili pracovisko v smere „hore dolinou“,

hneď vo vstupnej priepasti, kde sme postúpili asi 8 m. Otvorili sme aj výduch vzdialený takmer 400 m od Žiarnej jaskyne č. 4. Tu sme však vzdušnú komunikáciu nepotvrdili. Dosiahli sme tu hĺbku - 4 m. V rámci povrchových prieskumov sme navštívili Líščiu jaskyňu a Čičiareň, ktorá je známa výverová jaskyňa. Následne sme v žľabe nad Čičiarňou zaregistrovali aktívny ponor. Podľa nášho názoru ide 127

pravdepodobne o zdroj vody v jaskyni Čičiareň. Bolo by dobré toto tvrdenie overiť farbením. Lokality sú od seba vzdialené cca 40 m, a tak tu nepredpokladáme rozsiahlejšie podzemné priestory. Jednu pracovnú akciu sme uskutočnili aj v jaskyni Dolný Malcov. Preskúmali sme závrt v Blatnastej dolinke, ktorý sme zaregistrovali vďaka lidaru. Exkurzne sme niekoľkokrát navštívili Perlovú jaskyňu, Pražskú jaskyňu a Suchú jaskyňu č. 3. MALÁ FATRA: Dubná skala: Na Dubnej skale sme sa venovali povrchovému prieskumu v zimnom období. V svahu pod úrovňou lomu sme zaregistrovali nový výduch, ktorý sme aj odkopali, šlo však len o dutinu pod previsnutou skalou, bez možného pokračovania. Pokúsili sme sa otvoriť aj pracovisko v preliačine nad potokom v oblasti ponorov. Tu sme však narazili v hĺbke 2 m na kompaktnú skalu. Chleb: Začali sme pracovať v jaskyni Chleb 2, kde sa nám podarilo dosiahnuť hĺbku – 6 m. Priestory zatiaľ pokračujú kolmo dole. Pod jaskyňou asi 50 výškových metrov pre-

bieha rozhranie gutensteinských vápencov a kremencov, na ktorom je vytvorená línia plytkých závrtov. Ostatné: Pri príležitosti medzinárodného roku jaskýň a krasu, sme pripravili v OC Tulip jaskyniarsku výstavu. Traja členovia sú organizovaní v dobrovoľnej jaskynnej horskej záchrannej službe. Jedno cvičenie sme uskutočnili aj v Suchej č. 1. Zúčastnili sme sa Memoriálu I. Račka na Mojtíne, kde sme získali prvé miesto. A. Bendík sa venoval paleontologickému výskumu v M-1 na Muráni a v Suchej č. 3 v Belianskej doline. Slovenská Speleologická spoločnosť udelila ocenenie členom JK Speleo Turiec za paleontologické objavy v Suchej jaskyni č. 3. Podieľali sme sa na revízii NPP Perlová jaskyňa. S JK Dubnica nad Váhom sme pracovali v Jaskyni na rúbani. P. Herčút navštívil na Sardínii, Grotta di Nettuno. Za spoluprácu treba poďakovať predovšetkým jaskyniarom z SK Nicolaus, ale aj iných klubov, ktorí nám pomáhajú pri prieskume krasu. Celkovo členovia klubu uskutočnili 50 pracovných akcií, pričom objavili 71 m priestorov a zúčastnili sa na 6 akciách iných klubov.

V deň objavu Siene zavalených chlapov. Zľava: M. Plankenbuchler, B. Morávek, J. Nereča, P. Herčút, F. Petrovič, P. Holúbek, P. Pokrievka ml., M. Brežný. Foto: P. Holúbek

128

V dobrej nálade po jednej z pracovných akcií v Suchej jaskyni č. 7. Foto: J. Šparec

Zameriavanie najhlbších miest v Priepasti pod Ostrou. Foto: V. Ruček

SPRÁVA O ČINNOSTI OS RUŽOMBEROK - 2021 Miroslav Jurečka

Po uplynutí úspešného roku 2021 sa môžeme smelo pochváliť činnosťou nášho klubu, jedného z najstarších a najaktívnejších v SSS. Chcem sa preto poďakovať všetkým jaskyniarom a podporovateľom OS Ružomberok zvlášť. Hlavne Speleoklubu Nicolaus, ktorý na základe našej „vzájomnej“ spolupráce šíri naše dobré meno krížom cez celé Slovensko. Ďakujeme aj všetkým tým, čo vidia svet inak. Nemajú radi staromódne pravidlá brániace progresu a nechcú rešpektovať skôrnatený status quo. Môžete ich citovať, nesúhlasiť s nimi, ospevovať ich, alebo ich ohovárať, ale to jediné čo nemôžete, je ich ignorovať. Pretože to oni menia veci a sú paradoxne tými, čo posúvajú jaskyniarstvo vpred. Aj napriek tomu, že ich niektorí ľudia s pokriveným pohľadom na svet vidia ako bláznov, my vidíme ich genialitu. Iba ľudia dosť šialení na to, aby objavili nový svet ho aj skutočne objavia. Na jar sa k nám pridali extrémne výkonní Michal Uhorskay a Pavol Paciga. Kde si títo dvaja „pričuchnú“, tam nájdu jaskyňu. Stal sa z nás dobre stmelený tím ľudí, ktorý by nemal nikto podceňovať. Je zárukou toho, že náš výskum bude mať kontinuálne a vysoko aktívne pokračovanie na veľa rokov dopredu. Konečne sme kolektív zložený z ľudí, ktorých táto záľuba skutočne zaujíma. Môžeme realizovať veľké projekty, do ktorých by sa málokto iný vôbec niekedy púšťal. Cieľom takého realizačného tímu je vždy logistická koordinácia, vedúca k funkčnému výsledku poznania. Pri svojej práci preto používame tú najmodernejšiu techniku a všetky dostupné možnosti informačnej revolúcie celosvetovej počítačo130

vej siete. Pretože vnímame technologické trendy skôr než iní, umožňuje nám to byť vždy o krok pred nimi. Takýto úspešný postup väčšinou vzbudí závisť tých, pre ktorých je dôležitejší vlastný prospech bez ohľadu na to, aké spálenisko za sebou zanechajú. Prejavuje sa to rôzne. Ako príklad uvádzam. Naša posledná výročná správa v Spravodaji SSS sa obsahovo nezhoduje s tou, ktorá je v našej ročenke Jaskyne a hory 2020. V tom roku sa markantne preukázalo, že neodovzdávanie technických denníkov za posledných dvadsať rokov bola dobrá stratégia. Písať o našom výskume v druhej osobe na základe konfabulácií a divadelného predvádzania je jednoducho neprípustné. V priebehu roka opäť vyšlo niekoľko nezaujímavých publikácii, ktoré nepriniesli nič nové. Jedna publikácia však naopak vyčnievala. V prepise vyšla najstaršia mestská kniha Ružomberka. Táto kniha je jedinečná v tom, že od roku 1527 bola písaná v slovenčine. Je chvályhodné, že aj v Ružomberku môže vzniknúť obsahovo kvalitné, historické a zároveň nadčasové dielo plné neoceniteľných informácii. V roku 2021 sa značne pokročilo v diplomatických jednaniach. V dnešnej, značne polarizovanej spoločnosti, sme využili taktiku, paradoxne v minulosti použitú proti nám. Nemuseli sme ani hrať divadielko, aby sme takmer všetkých vlastníkov dolín od Kraľovian až po Čierny Váh dokázali presvedčiť, že sa nám jedná o správnu a dobrú vec. Stačilo sa len verejne dištancovať od niektorých ľudí a zrazu sme mali všade otvorené dvere aj s potrebnými povolenkami. Nikto nás už nevyháňal. Už

zďaleka sa nám zdravili a dokonca aj radili, kam sa máme vybrať. Popri fotení nemôžem nespomenúť aj našu bohatú, video dokumentačnú tvorbu. Fotopasce, určené na výskum biodiverzity, úplne náhodou zachytili nám známych ľudí, ktorí prenášali akumulátorovú rozbrusovačku na pílenie poškodeného vchodu do jaskyne. Naši členovia tento vysoko exkluzívny materiál spracovali na poučný dokumentárny film s názvom „Operácia pod falošnou vlajkou“, ktorý zverejníme s bohatou prílohou v pravý čas na vysoko sledovaných kanáloch. Začiatkom roka bol konečne sprístupnený plošný Lidar DMR 5.0 podrobného laserového skenovania terénu, kto-

rý sa stal zlomovým bodom pri výskume Liptova. Práve táto technológia detailného obrazu terénu umožnila nájsť a preskúmať mnoho zaujímavostí, ktoré nás nasmerovali priamo k cieľu. Je to pre nás niečo také, ako sa zrazu pozerať cez Hubblov vesmírny teleskop a z výšky vidieť to, či nikto iný pred nami nikdy nevidel. Práve víkendy na chate v Prosieckej doline nám umožnili sa naučiť čítať Lidar s pochopením a prevrátiť v doline každý podozrivý kameň. Ak by som chcel spísať aspoň krátku správu za tento rok, obsahovala by toľko informácii, ako tie za posledných päť rokov. Spomenieme teda v skratke iba tie najvýznamnejšie. Veľmi významným progresívnym počinom bolo pokračovanie

Členovia OS Ružomberok. Foto: M. Jurečka

131

v plošnom zameriavaní hydrológie krajiny Liptova. Stovky prameňov, vyvieračiek a ponorov tvoria s jaskyňami jednotný ekosystém. Pokračovali sme tam, kde sme minulý rok skončili. Prešli sme celý Havran pri Ľubochni a obrovský masív Šípu. Plošne sme preskúmali vrch Kopa ponad Rojkov smerom do Korbeľky. Prehupli sme sa cez sedlo do Ľubochnianskej doliny, kde sa po dlhom čase našli na tejto lokalite nové jaskyne. Z významnejších spomeniem Vrátočnú jaskyňu vo Vrátočnej doline. Ďalšie jaskyne NK1 a Krátke oči boli nájdené v Nižnom Krátkom. Z Ľubochnianskej doliny sme sa predbežne stiahli do zaujímavejších Nízkych Tatier. Práve tu sme našli niekoľko naozaj veľkých zaujímavostí, ktoré zatiaľ, zo strategických dôvodov, nemôžu byť zverejnené. Kopali sme v Zbojníckej jaskyni v tíme M. Jurečka, M. Uhorskay, P. Jurečka a R. Belko. Tu sme v koncovom závale, po sondovaní v roku 2020, opäť prehodnotili perspektívu pokračovania a lokalizovali smer kopania prievanovými tyčinkami. Leto strávené v Patočinách popod Prašivú bude pre mnohých naozaj nezabudnuteľný zážitok. Dokonca sme v doline Banské boli v ten deň, kedy sa v nej odohral prvý smrteľný útok medveďa hnedého na území Slovenska. Nám sa však tento rok medvede zďaleka vyhýbali. Začali sme pri ružomberskej Suchurf štôlni, ktorú sme konečne (po 230 rokoch)minulý rok lokalizovali. Prieskum prebiehal od Šindliarky, cez Kobyliarky do Úzkej, Širokej a do Úplazov najvyššieho vrcholu okresu Ružomberok. Na neprístupnej Skorušovej v Prašivej sme boli takmer každý deň. V Pustej doline sme po desiatich rokoch zdokumentovali aktuálny stav a merali úrovne nebezpečných plynov v bani Ján Krstiteľ z roku 1782. Nad Vambírom a prameňom Medokýš v Korytnici sme našli ďalšie prieskumné banské dielo. Oblasti Barborinej a Baby sme venovali obzvlášť veľkú pozornosť. Pralesy Kozieho chrbáta a Šindliarky nás viedli na nezabudnuteľné akcie v najzápadnejšej 132

útulni Nízkych Tatier - pod Kečkou. Odtiaľ sme podnikali výskumné akcie za banským podzemím Krivého. Tu sme robili aj výjazdy do Žarnovky, kde pri ohni na salaši bolo vidieť panorámu obrovského územia Prašivej, ktoré sme preskúmali a zdokumentovali. Cez Bielo popod Končitú sme skončili v kotlinách Patočín. Doplnením prameňov v Ľubelskej a Kľačianskej doline sa uzavrel plošný prieskum hydrológie od Demänovskej doliny až po Donovaly. Pokračovali sme v systematickom výskume Krížovej sondy pri Liskovskej jaskyni, ktorý trvá od roku 2019. Len na tejto sonde sme tento rok spravili neuveriteľných 55 akcií. Keďže sonda pokračuje a obrovský fučiaci prievan spôsobuje eróziu, priestory boli zabezpečené fajkovou TH výstužou. Pri povrchových a podzemných prácach na sonde v Liskovej nás navštívilo mnoho ľudí a jaskyniarov. Medzi nimi bol napríklad J. Littva, J. Lakota a F. Bernardovič. Niekto len tak pokukoval, niekto sa len pozdravil a niektorí sa aj slušne zastavili, poradili skúsenosťami a vyjadrili slová podpory. V Liskovskej jaskyni sme v poslednej chvíli, po povodni, zachránili horný vchod pred totálnym zrútením. Pri týchto záchranných prácach sa našiel v závale starý nožík, ktorý sme odovzdali cez M. Furmana na Štátny pamiatkový úrad SR. Prvýkrát v histórii sme tak videli profesionálne protokolovať nález. Dokumentácia prebehla bez toho, aby sa naše odovzdané nálezy bez hanby objavili v súkromných zbierkach a publikáciách pod iným menom objaviteľa. Práce prebiehali aj na sonde pri Západnej sieni, kde sme po privedení elektrického kábla pre vŕtačku postúpili o rekordných 10 m. Po dlhých desaťročiach sa tu stala nešťastná príhoda s dobrým koncom. Bez paniky sme tu uskutočnili ukážkovú profesionálnu jaskyniarsku záchranku. Celé sa to odohralo bez toho, aby sme do toho niekoho zaťahovali a vystavovali

Sonda Liskovská jaskyňa. Foto: M. Jurečka

Jaskyniarska základňa OS Ružomberok. Foto: M. Jurečka

sa verejnému posudzovaniu a technickému hodnoteniu celej akcie. V rámci tejto akcie boli, po 80-tich rokoch od objavenia jaskyne, Zrútené chodby vystrojené a rozšírené na transport. Prechod, ktorý pôvodne trval nebezpečných 30 a viac minút sa zrazu skrátil na 4 minúty. V Jaskyni Zdochlín (v Mníchu) sme na konci tejto významnej jaskyne uskutočnili veľké sondážne práce a hodnotili možnosti ďalšieho postupu. Celkovo za rok 2021 uskutočnili členovia OS Ružomberok najmenej 247 akcií, ktoré sme podrobne spísali do klubového archívu. Pri pokračovaní jedinečného projektu hydrológie sme nahrali do databáz OSM stovky zameraných prameňov, vyvieračiek a ponorov. Založenie konta na sociálnej sieti Instagram sa nakoniec štylizovalo do role ukladania fotiek z akcií, ktoré sa odohrávali každý deň. Pôvodne malo slúžiť na robenie si srandy zo závistlivých jaskyniarov. Stalo sa tak po prvýkrát v histórii klubu, že bolo cez fotky zdokumentovaných všetkých 365 dní v roku. Tak sme do slovenskej speleológie zaviedli nový pojem - „speleo infu134

encer“. To je stav, keď Vás ľudia začínajú napodobňovať. Napríklad demänovskí jaskyniari zaviedli v podzemí podobný spôsob stravovania ako u nás. Alebo mikulášski jaskyniari, po vzhliadnutí našich fotiek, opustili svoje veľké, perspektívne jaskyne a v našom rajóne začali bez nášho súhlasu zameriavať slepé a nikam nevedúce bezvýznamné diery. Naša vďaka patrí aj tým, čo sa neradi fotia, alebo nechcú byť na sociálnych sieťach. Potom sa fotky strácajú a významní ľudia sú v úzadí. Už v lete 2021 prekročil počet sledovateľov Instagramu klubové konto na Facebooku a celkovú návštevnosť klubového webu. Celkovo nás tak každý deň sledovalo cez 2000 jaskyniarov na Slovensku a celom svete. Prinieslo nám to veľa kontaktov aj na tie najväčšie jaskyniarske kluby sveta, ktoré s obdivom sledujú našu prácu. Našimi členmi v roku 2021 boli Pavol Jurečka, Miroslav Jurečka, Radovan Belko, Radovan Belko ml., Lukáš Húšťava, Martin Belko, Michal Uhorskay a Pavol Paciga. V Ružomberku 24. 1. 2022

M. Uhorskay pri výzdobe bane Ján Krstiteľ v priestore plného plynu CO2 . Foto: M. Jurečka

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2021 Jozef Haráni

Členovia TK Fatra Vrútky zorganizovali alebo sa zúčastnili v roku 2021 na celkom 57 peších túrach a 75 cyklo túrach. Z toho 72 akcií absolvovala naša členka z Martina, Renátka Šajgalíková. Rozpisovať ich nejdem, bolo by to na dlho. No aspoň v skratke. 4 dni strávila v okolí Piešťan a 1 deň pri Liptovskej Mare. Ostatných 67 dní strávila na bicykli v našej turčianskej záhradke. Spolu za minulý rok najazdila 2 828 km. Klobúk dole! TK FV mal k dátumu výročnej členskej /3. 2. 2022/ 29 kmeňových členov. Klub naďalej zastupuje trojčlenný výbor. Svoju činnosť sme v januári zahájili výstupom na klubový kopček Hradište (toť za humnami). Pokračovali sme Trojkráľovými výstupmi na Vyšehrad, Borišov a Martinské hole. Nasledovali výstupy na Sidorovo, Suchý, Čebrať a vrch Striebornú

Marcový výstup na Rakytov. Foto: J. Haráni

136

v Stolických vrchoch. Vo februári sme si opäť vybehli na naše Hradište a aj Vyšehrad. Doplnili sme to ešte výstupom na Veľkú lúku a opäť náš Suchý. Ďalší členovia vystúpili na Martinské hole a Kľačiansku Maguru. V prvú marcovú nedeľu sme dve partie, nezávisle od seba, zdolali vrcholy Minčol a Rakytov. Nasledovali Strážov a posledný deň v mesiaci aj Ploská z liptovskej strany. Medzitým sme vyšli aj na Martinské hole. Apríl sa niesol v znamení nepriaznivého počasia, a tak sme len raz vybehli s deťmi na Hradište. Ostatní vyšli na Veľkofatranský Kľak a opäť Martinky. Začiatok mája bol stále chladný, no už sa dalo celkom obstojne vyliezť na Rokoš a týždeň na to aj na Pánsky Háj, tiež v Strážovských vrchoch. V druhej polovici

Nádherná výhľadová skala pri výstupe zo Šumiaca na Kráľovu hoľu. Foto: J. Haráni

Nebezpečný traverz pri zostupe z Rakytova do Teplej doliny. Foto: J. Haráni

Výhľad zo Sninského kameňa na Morské oko v pohorí Vihorlat. Foto: J. Haráni

137

Vrchol Vyšehradu. Foto: J. Haráni

mája sme absolvovali dvakrát Hradište. Raz v rámci čistiaceho dňa a druhý raz v rámci 8. ročníka Detského výstupu na Hradište. Medzi týmito dvoma akciami sme vyšli na Slemä v Nízkych Tatrách. Začiatkom júna sme vyšli na vrch Baske v Strážovských vrchoch a následne navštívili pamätník Jána Švermu v závere Lomnistej doliny v Nízkych Tatrách. Tradičný prechod sa konečne uskutočnil. Bol to letný prechod chodníkom Márie Séči v dĺžke 82 km. Začali sme na Prednej hore pod Muránskym hradom a po štyroch dňoch zastali vo Fiľakove. Prešli sme aj Martinskú ferratu. Jún sme ukončili pohodovou turistikou v Malých Karpatoch pri hrade Červený Kameň. Júl sme začali s deťmi cyklotúrou po Turci a výstupom na Vyšehrad. Nasledovala tradičná účasť na 67. celoslovenskom turistickom zraze v Pavčinej Lehote na začiatku Demänovskej doliny. V rámci zrazu sme vystúpili na Krakovu hoľu z Jánskej doliny a prešli na druhú stranu do Iľanovskej doliny. Prvú polovicu mesiaca sme uzavreli výstupom na Veľký Manín a druhú polovicu začali výstupom na Malý Manín. Na slovenskom východe pri Vinianskom jazere za Michalovcami sme absolvovali dve túry. Je138

den deň to bola cyklotúra do Vihorlatských vrchov a ďalšia na Sninský kameň z Remetských Hámrov okolo Morského oka. Vystupujeme na Pachoľu v Západných Tatrách. Mesiac končíme cyklotúrou v okolí Martina a nezdareným výstupom na Kráľovú hoľu zo Šumiaca. Spod vrcholu nás vyhnala riadna búrka, spojená s krupobitím, množstvom bleskov a viditeľnosťou na pár metrov. Našťastie nás prichýlila Horská chata pod Kráľovou hoľou a tak sme „prežili“. V auguste absolvujeme pomerne ťažký výstup na Skalku v Nízkych Tatrách. Akcia bola pôvodne plánovaná na dva dni. V prvý deň sme vyrazili z Črmného nad Podbrezovou pomerne neskoro a bočným hrebeňom cez Skalku sme sa dostali na hlavný hrebeň. Popod hrebeň sme sa dostali pod Chopok a zišli sme k hotelu Srdiečko. Nakoniec sa počasie pokazilo a dvojdňová akcia sa nekonala. Ráno sme odišli. V druhej polovici augusta sme ešte vystúpili na Lysec. V septembri vystupujeme na Veľký Kriváň, Veľký Choč a Liptovský hrad. V októbri sme boli na Pustom hrade v Štiavnických vrchoch, ktorý aj hrad Teplica volajú. Vo Vysokých Tatrách sme prešli zo Štrbského plesa na Popradské. Druhú polovicu mesiaca zahajujeme výstupom na Temnosmrečianske pleso. Koncom mesiaca sme s deťmi vyšli na Zniev. November zahajujeme výstupom na Panošinú a týždeň na to na Valčiansku Javorinu. December. Najprv s deťmi na Hradište a o týždeň na Martinské hole. Na Štefana vystupujeme na Veľký Inovec v pohorí Pohronský Inovec nad Novou Baňou. Na Silvestra sme vystúpili na Strážov. Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2021 absolvovali a zároveň im do roku 2022 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách. Vo Vrútkach 3. 2. 2022

Bočný hrebeň Skalky z juhu Nízkych Tatier. Foto: J. Haráni

FOTOSÚŤAŽ JASKYNE A HORY 2022 Vážení čitatelia. Fotosúťaž Jaskyne a hory 2021 nám opäť ostala na troch snímkach, z ktorých dve uverejňujeme. Redakcia ročenky Jaskyne a hory opäť vyhlasuje pre svojich čitateľov a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky fotosúťaž aj na rok 2022 v už tradičných kategóriach. Prvá kategória má názov “Hory, kras a príroda Slovenska očami jaskyniarov a turistov“ s dvoma podkategóriami. Prvá je „Slovenské jaskyne a kras“ a druhá „Slovenské hory a príroda“. Druhá kategória má názov „Hory, kras a príroda sveta očami turistov a jaskyniarov zo Slovenska“ tiež s dvoma podkategóriami. Prvá je „Jaskyne a kras sveta“ a druhá „Hory a príroda sveta“. Všetky súťažne fotografie budú postupne umiestnené na webstránke www.tkfatravrutky.sk , kde bude počas roka prebiehať samotné hlasovanie. Na tejto stránke bude koncom roka uverejnené miesto a čas konania finále tejto súťaže, spojené aj s prípadným premietaním filmov s tématikou uvedenou v jednotlivých kategóriach. Do finále postúpi po 10 fotografií z každej podkategórie, čiže spolu to bude 40 finálnych fotografií. Tie budú fyzicky umiestnené na pripravených paneloch. Fotografie budú hodnotené anonymne anketovým lístkom účastníkov a prvé tri miesta z každej podkategórie budú ocenené peňažnou čiastkou 50 – 30 – 15 €. Podmienky fotosúťaže: Súťaž je určená pre čitateľov ročenky a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky. Súťažiaci sa môže zúčastniť súťaže s max. počtom jedna (1) fotografia na jednu podkategóriu, čiže spolu max. štyri (4) fotografie do súťaže. Fotografie je potrebné zasielať e-mailom (alebo osobne dodať) v digitálnej forme na e-mailovu adresu speleo@stamaxplus.sk alebo adresu redakcie Jozef Haráni /0905 641 325/, ul. Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky do 31. 12. 2022. K zaslaným súťažným fotografiám je potrebné pripojiť údaje autora: meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo, mailovú adresu a krátky popis / názov fotografie a podkategóriu, do ktorej sa prihlasuje/. Pri neúplných údajoch daná fotografia nebude zaradená do súťaže. Svojou účasťou v tejto fotosúťaži autori víťazných fotografií udeľujú súhlas redakcii a vydavateľovi ročenky Jaskyne a hory na ich bezodplatné použitie - na ich zverejnenie v ročenke Jaskyne a hory vyhotovením rozmnoženiny diela tlačou a elektronicky s uvedením mien výhercov a uverejnenie v regionálnej ročenke Žilinského kraja Jaskyne a hory 2022 v printovej i elektronickej forme a takisto aj na webstránke TK Fatra Vrútky S pozdravom Horám zdar.

140

Jozef Haráni, šéfredaktor

FOTOSÚŤAŽ JASKYNE A HORY 2021 Kategória „Slovenské hory a príroda“ - Vysoké Tatry. Pohľad zo Sedielka. Foto: Jiří Skřipský

FOTOSÚŤAŽ JASKYNE A HORY 2021 Kategória „Hory a príroda sveta“ - Škótska vysočina. Hora Suilven zo Stack Pollaidh. Foto: Jiří Skřipský

141

142

143

TÚTO ROČENKU FINANČNE PODPORILI: Ing. Ján Obuch, PhD.

ORGANIZÁCIE:

MESTO TURANY:

FIRMY: Mgr. Pavol Pokrievka ml. - CLIMBTECH s.r.o. Ing. Ján Buchanec - TECHNIK, s.r.o.

144

145

146

CLIMBTECH výškové lezecké práce - montážne práce - stavebné práce - výrub a orez stromov - čistiace práce

www.CLIMBTECH.sk

0902 263 520

147

АННОТАЦИЯ Журнал «Пещеры и горы» 2021 года – является XIII выпуском регионального ежегодника Жилинского края. Это периодическое издание, которое издается один раз в конце календарного года. Журнал оценивает и продвигает деятельность спелеологов и любителей туристики по обнаружению и изучению карста и природы не только в районе Турчанской котловины Жилинского края, но и по всей Словакии, и за рубежом. В последние годы контент был обогащен культурными и социальными новостями и событиями. Издание стало альманахом и важным документом нашей деятельности, усилий и реалий нынешнего поколения, исповедующего красоту природы. В текущем номере ежегодника мы предлагаем Вашему вниманию следующие статьи нижеследующих авторов. Главный редактор Йозеф Гарани обращается к спелеологам и туристам со своей традиционной редакционной статьей. Андрей Бендик знакомит нас с палеонтологией в сухой пещере № 3 в Белианском карсте в Большой Фатре. Йозеф Гарани описывает свое летнее путешествие по туристическому маршруту Марии Сечиовой. Мирослав Брежны описывает сотрудничество лодочников и спелеологов. Любомир Лискай приглашает нас на юбилейное восхождение на Большой Кривань. Павол Цвахо представляет нам вторую часть своей статьи о карстовой области Гоблик в горах Лучанска Мала Фатра. Марек Бот описывает ранний каменный век в Турьеце. Ян Обух вспоминает экспедицию в Канченджангу в Гималаях спустя 40 лет. Андрей Бендик описывает стихийные бедствия в Турьеце в 1-й половине 20-го столетия. В рубрике социально-значимых событий, в своих трех статьях подряд Петер Цабадай делится заметками. В первой статье он пишет о 100-летней годовщине со дня рождения Янко Новака, который в возрасте 23 лет погиб в партизанском сопротивлении во время Словацкого

148

национального восстания. Во второй статье он пишет о Йоже Вайдере, словацком эмигранте, который умер 50 лет назад в далекой Канаде. В третьей, заключительной статье, он вспоминает Руду Морицу по случаю 100-летнего юбилея со дня его рождения. По случаю 200-летия со дня рождения Николай Бонд вспоминает Янка Матушку, создателя нашего гимна. Петер Цабадай также вспоминает Павла Орсага Гвездослава по случаю 100-летия со дня его рождения. Ивана Полакова пишет о путеводителе по Малой и Большой Фатре от Станислава Мунтага. Ивана Полакова также рецензирует Книгу о выдающихся личностях из области Высокие Татры Ивана Богуша-младшего. Николай Бонда знакомит нас со 150-летием открытия железной дороги Кошице-Богумин. Ивана Полакова далее освещает два юбилея: 70-летие спелеолога Янка Обуха и 60-летие любителя туризма Милана Паля из Жабокрик. В своей следующей статье Ивана Полакова рассказывает о волонтере Милане Штухлом из города Мартин. В конце рубрики социально-значимых событий Йозеф Гарани сообщает нам о смерти любителя туристики Милана Голуба из г. Врутки, а Ивана Полакова пишет некролог Ондрея Грашка, пионера в области рисованных в цвете туристических карт. Павел Покриевка-младший представляет отчет о деятельности спелеологического клуба «Speleo» г. Турьец. Мирослав Юречка описывает деятельность спелеологической региональной группы «Ружомберок». Йозеф Гарани предоставляет краткий отчет о деятельности туристического клуба «Фатра Врутки». Далее следует презентация фотоконкурса «Пещеры и горы 2021». А в конце текущего номера альманаха представлен анонс, который Вы сейчас читаете. Составил Йозеф Гарани Перевела Prekladateľňa.sk

Charakter chodieb v Hoblíkovej jaskyni 1. Foto: M. Vojtek

SUMMARY The caves and the mountains 2019 is 13th anniversary grade of regional almanac of Žilina region. This almanac is a periodical issue, which, once per year, after calendar year is over, evaluates and propagates the activities of speleologists and tourists at the discovering and at recognizing the beauty and the nature not only in the confines of Turčianska kotlina, Žilina region, but within Slovakia itself and even abroad. In recent years, its content has been enriched with cultural and social news It has become an almanac and important document about our activities, efforts and the realities of current generation that adores the beauties of the nature. This issue of the almanac offers following articles made by following authors. The editor in chief, Mr. Jozef Haráni, addresses in the editorial the cavers and the tourists with his traditional editorial. Andrej Bendík writes about paleontology in Suchá č.3 cave, located in Belianky carst in Veľká Fatra mountains. Jozef Haráni describes summer hike of Mária Séčiová trail. Miroslav Brežný writes about cooperation between speleologists and paddlers. Ľubomír Liskaj invites us for jubilee hike to Veľký Kriváň peak. Pavol Cvacho presents us the second part of the carst area in Hoblík peak in Lúčanská Malá Fatra mountains. Marek Both descripe the Late Stone Age in Turiec region. Ján Obuch reminisces of an expedition to Kangchenjung in the Himalayas which took place 40 years ago. Andrej Bendík describes natural disasters during 1st half of 20th century in Turiec region. In social section Peter Cabadaj wroute three articles. First is about the 100th anniversary of the birth of Janek Novák, who died as a 23-year-old young man in partisan resistance during the Slovak national uprising. In the second, he describes

150

Jožo Weider, slovak emigrant, who died 50 years ago in Canada. In the third, final, he remembers Rudo Móric on the occasion of the 100th anniversary of his birth. Nikolaj Bonda recalls, on the occasion of the 200th anniversary of his birth, Janko Matuška, the creator of our anthemic song. Peter Cabadaj mentions Pavol Orságh Hviezdoslav on the occasion of the 100th anniversary of his birth. Ivana Poláková presents picture guide of Malá a Veľká Fatra mountains, created by Stanislav Muntág. Ivana Poláková reviews Lexikon on personalities of the High Tatras by Ivan Bohuš Jr. Nikolaj Bonda writes about the 150th anniversary of the opening of the Košice-Bohumín Railway. Ivana Poláková reminds us two anniversaries, 70th anniversary of the speleologist Janko Obuch and 60th anniversary of the tourist Milan Paľo from Žabokreky village. In another contribution, Ivana Poláková writes about the award of the volunteer of the city of Martin, Milan Stuchlý. At the end of the social section, Jozef Haráni acquaints us with the deaths of tourist Milan Holub and Ivana Poláková with the departure of Ondrej Hraško, a pioneer of painted tourist maps. Pavol Pokrievka Jr. reports about the activities of the speleological club „Speleo Turiec“ Miroslav Jurečka describes the activities of speleological club „Oblastná skupina Ružomberok“. Jozef Haráni brings the brief information about the activities of the tourist club Fatra Vrútky. After that follows the presentation of photographic competition Jaskyne a hory 2021. And as a closure of this almanac you can find the final summary you are reading right now.

Written by Jozef Haráni Translated by Jana Gráfová