Jaskyne a Hory 2018 by Milan Domény

JASKYNE a HORY 2018 - regionálna ročenka Žilinského kraja ROČNÍK X Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, JUDr. Nikolaj Bonda Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni - Úvodník šéfredaktora Pavol Pokrievka ml. - Priepasť pod Ostrou - najhlbšia jaskyňa vo Veľkej Fatre Sára Hrabovská -Prečo ísť na Martinské hole práve ferratou Eduard Piovarči - Takmer 1000 metrov do mínusu Milada Špalková - Turčiansky vodácky triatlon Andrej Bendík - Historický a paleontologický výskum jaskyne Lôm vo Veľkej Fatre Renáta Šajgalíková - Dva víkendy na Liptove Pavol Cvacho -Jaskyne pod Hričovským hradom Miroslava Brežná - Východ slnka na Borišove Andrej Bendík - Krasové javy v gaderských vápencoch doliny Mača vo Veľkej Fatre Ľubomír Liskaj - Pozvanie na „turiansky Kriváň Eduard Piovarči - Jaskyniarsky ekodeň v lome Kraľovany a 10. výročie Jaskyne Ľudmila Ivan Jesenský - Turianska biela stopa Ján Farský - Sivý vrch - terapia krásou Nikolaj Bonda - Balkánske hory 2018 Eduard Piovarči - Diaľničný tunel Korbeľka, Jaskyňa Ľudmila a 5 výjazdov JS Aragonit... Ján Šparec a Ľubomír Fekete - Ferraty v Južných Alpách Ján Obuch - Na ostrovoch v kraji Trøndelag Branislav Turčina - Vo Východnom Prusku Jozef Minárik - Pochody Turčianskou záhradkou 2018 Jozef Haráni - Príbeh mostíka pod Borišovom Nikolaj Bonda - Život zasvätený mládeži a športu Marek Both - Archeologický nález z doby bronzovej v Martine Peter Cabadaj - Recenzia knihy „Okolo Slovenska po hraniciach“ Matúš Filo - Ranč Aljaška Jozef Haráni - Turiec v Krásach Slovenska v roku 1923 Spoločenská rubrika Pavol Pokrievka ml. - Správa o činnosti JK Speleo Turiec Jozef Haráni - Správa o činnosti TK Fatra Vrútky Podmienky fotosúťaže ročenky Jaskyne a hory v roku 2019 Zhrnutie ISBN 978-80-973213-1-4

9 10 16 20 44 49 55 58 64 67 70 74 84 86 89 102 134 138 144 161 162 166 173 177 180 182 186 200 202 204 212,214

Rok vydania: 2019, Náklad: 2 000ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Terénny prieskum JS Aragonit na hrebeni Hoblíka v roku 2014. Foto: E. Piovarči 2. strana: Pohľad do Studne baníkov - Priepasť pod Ostrou. Foto: P. Pokrievka ml.

3. strana: „Plážové“ kúpanie v kombinézach v Plavej lagúne na Istrii. Foto: E. Piovarči

4. strana: Vodopád v Došnej v závere Belianskej doliny nad Havranovom. Foto: R. Kontoš

Pohľad od Poludňového grúňa k Chlebu tesne pred lejakom. Foto: R. Kontoš

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2018 - региональный ежегодник Жилинского края ВЫПУСК X Главный редактор: Йозеф Гарани, эл.почта: speleo@stamaxplus.sk Редакционный совет: магистр Павол Покревка-мл., инж. Ян Шпарец, Ян Фарски, магистр Андрей Бендик, PhD. инж. Ян Обух, PhD., инж. Ивана Полакова, JUDr. Николай Бонда Графическое оформление: Михал Цигер и Йозеф Гарани Опубликованные статьи выражают мнения авторов и не могут быть отождествлены с мнением редакции. Языковое оформление: Йозеф и Ленка Гарани Издало: STAMAX plus s.r.o., Деленска Кружна 48, Врутки, www.tkfatravrutky.sk Цвет и печать: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ:: 9 Йозеф Гарани - Вступительное слово главного редактора Павел Покревка мл. - Препасть над Острой - самая глубокая пещера в Большой Фатре 10 16 Сара Грабовская - Зачем покорять Мартинске массивы через виа ферраты 20 Эдуард Пиоварчи - Почти 1000 метров под водой 44 Милада Шпалкова -Турчанский водный триатлон 49 Андрей Бендик - Исторические и палеонтологические исследования пещеры Лом... 55 Рената Шагаликова - Два выходных в регионе Липтов 58 Павол Цвахо - Пещера под Хричовским замком 64 Мирослава Брезна - Восход Солнца на горе Боришов 67 Андрей Бендик - Карстовые явления в известняках гадерской долины Мача... 70 Лубомир Лискай - Приглашение на турчанскую гору Кривань 74 Эдуард Пиоварчи - Спелеологический экодень в карьере Кралоаны и 10-й юбилей... 84 Иван Йесенски - Турчанский белый след 86 Ян Фарски - Серый холм – терапия красотой 89 Николай Бонда - Балканские горы 2018 102 Эдуард Пиоварчи - Автодорожный тоннель Корбелка, пещера Людмила... 134 Ян Шпарец и Любомил Фекете - Виа ферраты в Южных Альпах 138 Ян Обух - На островах в регионе Тренделаг 144 Бранислав Турчина - В Восточной Пруссии 161 Йозеф Минарик - Переход через турчанский сад 2018 162 Йозеф Гарани - История моста под горой Боришов 166 Николай Бонда - Жизнь посвященная молодежи и спорту 173 Марек Бот - Археологические находки бронзового века в Мартине 177 Петер Сабадай - Отзыв о книге «Вокруг Словакии по границам». 180 Матиус Фило - Ранчо Аляска 182 Йозеф Гарани - Турьец в «Красотах Словакии» 1923 года 186 Общие отчеты 200 Павол Покревка-мл. - Отчёт о деятельности СK Спелео Турец 202 Йозеф Гарани - Отчёт о деятельности ТK Фатра Врутки 204 Условия фотоконкурса ежегодника Пещеры и горы в 2019 году 212,214 Аннотация ISBN 978-80-973213-1-4

Год издания: 2019 Тираж: 2 000 экз.

Фотографии на обложке: 1 страница: Полевая съемка JS Aragonite на гребне Хоблика в 2014 году. Фото: Е.Пиоварчи 2 страница: Вид на Колодец шахтеров - Препасть-над-Острой. Фото: П. Покревка-мл. 3 страница: «Пляжные» купание в комбинезонах в лагуне в Истрии. Фото: Е.Пиоварчи 4 страница: Водопад в Дошной в конце Белянской долины долины над Гаврановым. Фото: Р.Контош

P. Lauko, jaskyniar z tímu Aragonit a vedúci ŠKP Hippokampus Martin, v priestoroch Vergotinskej jaskyne objavených našou skupinou v roku 2014. Foto E. Piovarči.

JASKYNE a HORY 2018 - the regional yearbook of Žilina region THE ISSUE X Editor in chief: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Editorial board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Andrej Bendík, Ján Obuch, Ivana Poláková, Nikolaj Bonda Graphic design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The languuage edit: Lenka Harániová, Jozef Haráni The published articles express the opinion of their authors and can not be linked with the opinions of the editorial office. Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk CONTENT: 9 Jozef Haráni - Editorial of chief in edit 10 Pavol Pokrievka jr. - The chasm under Ostrá – the most deep cave in Veľkej Fatre 16 Sára Hrabovská - Why to approach Martinské Hole just by ferrata 20 Eduard Piovarči - Almost 1000m to minus 44 Milada Špalková - Turčiansky water triathlon Andrej Bendík - The historical and the paleonthological research of the cave Lôm in Veľká Fatra 49 55 Renáta Šajgalíková -Two weekends spent at Liptov 58 Pavol Cvacho - The caves under Hričov castle 64 Miroslava Brežná - The sunrise at Borišov 67 Andrej Bendík - Karstic effects in gader limestones located in the vale Mača in Veľká Fatra 70 Ľubomír Liskaj - The invitation to „turiansky“ Kriváň 74 Eduard Piovarči - The speleological eco-day in the quuarry Kraľovany and 10th anniversary... 84 Ivan Jesenský - „Turianska“ white track 86 Ján Farský - the peak „Sivý“ – the therapy by the beauty 89 Nikolaj Bonda - Balkan mountains 2018 102 Eduard Piovarči -The motorway tunnel Korbeľka, the cave Ľudmila and 5 expeditions... 134 Ján Šparec a Ľubomír Fekete - Ferrata in South Alps 138 Ján Obuch - The islands of Trøndelag 144 Branislav Turčina - The east Prussia 161 Jozef Minárik - The march through Turčianska záhradka 2018 162 Jozef Haráni - The story of the bridge under Borišov 166 Nikolaj Bonda - The life dedicated to youth and to sport 173 Marek Both - Bronze Age archeological finding in Martin 177 Peter Cabadaj - The review of the book „Okolo Slovenska po hraniciach“ 180 Matúš Filo - The ranch Alaska 182 Jozef Haráni - Turiec in „The beauties of Slovakia“ in 1923 186 Society coluumn 200 Pavol Pokrievka jr. - The report about the activities of JK Speleo Turiec 202 Jozef Haráni - The report about the activities of TK Fatra Vrútky 204 The conditions for the photo contest for the almanac The caves and the mountains... 212,214 Suummary ISBN 978-80-973213-1-4

Publication Year: 2019, Number of Copies: 2 000

Magazine Cover photography: 1. page: The terain examination JS Aragonit at the mountain range Hoblíka in 2014. Photo: E. Piovarči 2. page:Looking into the well of miners-The chasm under. Photo: P. Pokrievka ml. 3. page: „The beach“ swimming in jumpsuits in Plavá laguna at Istria. Photo: E. Piovarči 4. page: Waterfall in Došná at the termination of Belianska vale over Havranov. Photo: R. Kontoš

Žiarske sedlo v Západných Tatrách. Foto: P. Belica

Úvodník šéfredaktora Drahí čitatelia, jaskyniarska a turistická verejnosť. Čas letí ako splašený tátoš a my zrazu listujeme v 10. jubilejnom ročníku ročenky Jaskyne a hory 2018. Je načase, aby som po ďalších piatich, úspešných rokoch opäť urobil jej zhodnotenie. Stručne zhrniem jej históriu. Keďže prvé čísla niesli názov Jaskyniar, patrí sa spomenúť, že tento názov sa, nezávisle od nás, objavil už v roku 1991 vďaka skupinke jaskyniarov už vtedy zvučných mien a berieme ho, s určitým nadsadením, ako „nultý“ ročník tejto jaskyniarskej ságy. Po cca 17 ročnej prestávke sa objavil Jaskyniar 2007 ako žilinská, regionálna ročenka Jaskyniarskej skupiny Aragonit. Potom opäť nastala na dva roky odmlka. V roku 2010 sme založili Jaskyniarsku skupinu Speleo Turiec a odvtedy sa nanovo zrodená ročenka objavuje každý rok až po dnešok. Jediná zmena nastala v názve, keď bola ročenka premenovaná z Jaskyniara na Jaskyne a hory od roku 2013. Pred rokom som písal o generačnej výmene v JK Speleo Turiec, ktorá nastala začiatkom roka 2017. Začiatkom roka 2018 sa tento proces zopakoval aj v radoch Klubu slovenských turistov Turiec. Túto výmenu by som hodnotil skôr ako degeneračnú než generačnú, ale voliči rozhodli tak ako rozhodli, a tak skončila aj moja funkcia predsedu KST T. Každá minca má však dve strany. Na jednej strane si dovolím tvrdiť, že drvivú väčšinu predsavzatí, ktoré som si pri preberaní tejto funkcie na jeseň 2014 určil, som dokázal, spolu s viacerými členmi klubu, úspešne splniť. Na druhej strane, a to som si uvedomil až postupne, sa konečne

skončilo zanedbávanie mojej rodiny, môjho živobytia a všetkých iných aktivít, ktoré si zaslúžili omnoho väčšiu pozornosť, než akú som im dával za posledné štyri roky. Vrátim sa však k ročenke. Prakticky od svojho zrodenia v roku 2008 je toto periodikum v procese mierneho, no neustáleho zdokonaľovania sa. Či už po stránke grafickej alebo obsahovej. Tento proces napokon dospel do štádia, keď sa ročenka vracia k staro- novému podnázvu a stáva sa opäť ročenkou Žilinského kraja. Teraz vás už nechám si v pokoji užiť a vychutnať toto výročné dielko, ktoré sme obohatili aj o správy zo spoločenského a kultúrneho diania v regióne a to nás opäť kvalitatívne posunulo vpred. Poďakovanie patrí všetkým tým, čitateľom i prispievateľom, ktorí ostali verní tomuto almanachu turistiky a jaskyniarstva s prianím obrovského kusu zdravia a úspechov s mierovým nebom nad hlavou v ďalších rokoch života. Jozef Haráni, šéfredaktor

Priepasť pod Ostrou - najhlbšia jaskyňa vo Veľkej Fatre Pavol Pokrievka ml.

Vykopaná studňa - pôvodne bola vyplnená sedimentmi. Foto: P. Pokrievka ml.

Keď sme sa v roku 2008 pustili do rozoberania závalu na dne jaskynky, vtedy sotva 2 m hlbokej, netušili sme koľko námahy nás tu čaká. Niekedy človek aj rozmýšľa, či by sme v tých jaskyniach kopali, keby sme vedeli dopredu, aké sú pred nami prekážky. Ešte že je tu stále vízia, že „pred nami je možno už len posledný meter kopania a ďalej nás čaká veľká jaskyňa“. Vstupné závaly a úžiny sme postupne prekonali, až sme sa dostali do hĺbky 28 m. Tu nás na dlhý čas zastavila úžina. Vtedy sme ešte neboli vybavení vŕtačkami a táto prekážka bola pre nás neprekonateľná. Práce na tejto lokalite sme prerušili a venovali sme sa prieskumu iných jaskýň v masíve Tlstej a Ostrej. Na rozširovaní úžiny, dnes ju voláme Studňa baníkov, sme začali intenzívne pracovať v roku 2010. Do jaskyne sme vyniesli elektrocentrálu, ktorú sme tu napevno nainštalovali. Za pomoci vŕtačky sme rozširovali úžinu a postupne klesali do hĺbky. Úžina bola dlhá takmer 10 m. Po jej prekonaní sa pred nami otvoril priepasťovitý priestor, bohato zdobený sintrovými nátekmi. Do tohto priestoru sme sa dostali 13. 2. 2011. 10

Na pracovnú akciu sme šli s vedomím, že vidíme do voľného priestoru. Rozmýšľali sme, či si hneď nezobrať rovno aj lezecký výstroj. Hlavy sme už mali plné veľkých priepastí. Výstroj sme si nevzali, a ani nám ho nebolo treba. Zliezli sme navoľno na dno novoobjavenej priepasti, odkiaľ sme preskúmali horizontálnu chodbu. Následne sme sa chystali zostupovať smerom do hĺbky. Tu nás však zastavilo jazierko plné bahna. Pre nás veľké sklamanie, ale dosiahli sme aspoň hĺbku 50,5 m. Po preskúmaní všetkých odbočiek sme skonštatovali, že najvhodnejšie na postup bude jazierko, v ktorom je na dne plno bahna. Bude to síce ťažké miesto, ale zrejme jediné. Po niekoľkých akciách sa nám v bahne podarilo odkryť kompaktné steny. Dno sa javilo tak, že nevábne jazierko je vlastne bahnom zanesená priepasť kruhového profilu s priemerom 1 m. Materiál z dna tejto studne (na mape viď. Vykopaná studňa) sme transportovali do Horizontálnej chodby. Pre lepšiu efektivitu práce sme tu zostrojili dve lanovky a pracovnú plošinu nad priepasťou. Neskôr sme doplnili lanovky o rumpály. Jedným rumpálom sme ťahali

materiál z dna studne a druhým po lanovke do Horizontálnej chodby. Pri prácach na čistení studne nám pomohlo viacero jaskyniarov z iných jaskyniarskych klubov. Tu musím pripomenúť, že väčšina ľudí nám nedávala nádej na prekonanie tejto prekážky. Aj večne optimistický Peťo Holúbek

tu vyhlásil, že podľa neho sa bahennú zátku na dne nepodarí prekonať. Na akcii 14. 11. 2015 sa na dne objavila malá diera, z ktorej k nám začal prúdiť prievan. Plní nadšenia sme sa pustili do prekopávania posledného kúsku prekážky a na ďalšej akcii sme postúpili do voľných priestorov Novembrovej 11

12 Priestory pod Studňou baníkov zdobí sintropád. Foto: P. Pokrievka ml

Aktualizovaná pozícia Priepaste pod Ostrou v mapke geologického rezu masívu Ostrej.

sienky. Zanesenú studňu sme prekonávali, s prestávkami, takmer 5 rokov. V sienke sme však nevedeli, ktorým smerom pokračovať. Prievan sa rôzne krútil a nebolo jasné, odkiaľ vychádza. Nakoniec sme ho lokalizovali v úzkej pukline v závale. Odstránením väčších blokov sa nám podarilo prekonať zával a dostať sa do voľného pokračovania pri meračskom bode č. 38. V nových priestoroch bol jeden nepríjemný prielez medzi voľnými blokmi. Ten sme zabezpečili železnými pažnicami, aby bol priechod bezpečný. Jaskyňa nám opäť nachystala ďalší záver tak, že sme nevedeli, kde kopať ďalej. Dno vypĺňal zával a obávali sme sa, že bez výdrevy to nepôjde. Horizontálne zase na nás čakalo zúženie pri m. b. č. 46. Dnes už vieme, že pravdepodobne by sme tak či tak prešli do toho istého priestoru. Pre postup sme si zvolili zúženie s prievanom. Túto prekážku sme zdolávali hlavne počas zimy 2016/17 a trvalo nám to 9 akcií. Tu som dostával pocit, že práce v jaskyni už definitívne ukončíme. Začínali sme mať problém s miestom na uloženie vykopaného materiálu. Našťastie nás jaskyňa pustila do svojho pokračovania skôr, ako sme stačili zaplniť všetky dostupné výklenky.

Priestor pri meračskom bode č. 41 a č. 43 je dnes úplne zasypaný, no pred tým sme ho stihli zamerať. Z mapy nám vychádza, že priestor by vyúsťoval pravdepodobne do Komína. Do voľného priestoru sme prenikli 16. 2. 2017 a ani tu nás žiadne veľké priestory nečakali. Dostali sme sa do malej sienky, ktorú sme nazvali Sienka zelená 70. Hoci bolo jasné, že nás opäť čaká kopanie, tešili sme sa, že jaskyňa sa svojou hĺbkou vyrovnala najhlbšej priepasti v Blatnickom krase a to priepasti Štrochy. Z novoobjavenej sienky sme mohli pokračovať štyrmi smermi, no keď sme preskúmali celý priestor s dymovými trubičkami, ukázalo sa, že treba kopať smerom dole. Vyzeralo to náročne, ale pomerne ľahko sme prekonali zával a dostali sa konečne do mohutnejších priestorov. Pri zameriavaní nových objavov Peter Sliačan odhodil v jednej plazivke pár skál a dostali sme sa do krásneho priestoru Šikmá sieň (dĺžka 12 m, šírka 2-3 m a výška 3,5 m). Dno priestorov pod Sienkou zelená 70 vypĺňal zával, ktorý nevyzeral moc vábne. S Patrikom Herčútom sa nám ho podarilo prekvapujúco prekonať za jednu akciu a dostať sa do siene (dĺžka 5 m, šírka 3 m a výška 3 m), ktorú sme nazvali 13

Pri čistení Vykopanej studne nám veľmi pomohli lanovky. Foto: P. Pokrievka ml.

Mrázikova sieň, na pamiatku po zosnulom Peťovi Mrázikovi. Z Mrázikovej siene jaskyňa pokračuje ešte niekoľko metrov smerom dole, kde dosahuje hĺbku 89 m. Tu nás čaká zatiaľ nevyriešený problém, pustiť sa do úžiny alebo pokračovať smerom dole popod strop? Jaskyňa v súčasnosti dosahuje hĺbku 89 m pri dĺžke 252 m. Podľa tabuľky najhlbších jaskýň na Slovensku, stav k dátumu 31. 3. 2018, sa priepasť dostáva na 55. miesto, kde by sa zaradila za Jaskyňu pod Brtkovicou (Ponorová priepasť za Brtkovicou, Jaskyňa za Bukovicou) v Nízkych Tatrách s hĺbkou 91 m. Doteraz najhlbšia jaskyňa vo Veľkej Fatre bola Harmanecká jaskyňa s hĺbkou 75 m. Priepasť pod Ostrou je celá vytvorená vo wetternsteinských dolomitoch. Je vytvorená pravdepodobne termálnymi vodami, ktoré tu prúdili po tektonickej poruche, na ktorej sú vyvinuté takmer všetky priestory jaskyne. O jej pôvode svedčí rekryštalizovaný dolomit, tvoriaci steny jaskyne a kryštály kalcitu. Ta14

kéto kryštály poznáme z niekoľkých ďalších lokalít v tejto oblasti, ktoré sú v súčasnosti na analýzach. Tie nám viac prezradia o teplote vody a podmienkach vzniku. Teoreticky môže jaskyňa dosiahnuť hĺbku 650 m, čo je prevýšenie medzi vchodom do jaskyne a najbližšími vyvieračkami, ktoré sú na dne Blatnickej doliny. Horninové prostredie je smerom do hĺbky tvorené predovšetkým Gaderskými vápencami, ktoré tu dosahujú mocnosť 200 m a sú šikmo uložené smerom do Blatnickej doliny. Je všeobecne známe, že dolomity zle podliehajú krasovateniu. Doteraz objavené priestory jaskyne, vytvorené zatiaľ v dolomitoch, dosahujú relatívne slušné rozmery. V súčasnosti je pred nami veľká výzva, a to dostať sa do podložných vápencov. Tu by mala jaskyňa dosahovať väčšie rozmery a dúfame, že aj voľnejšie pokračovanie. Podľa optimistických predpokladov by mala jaskyňa naraziť na vápence v hĺbke okolo 120 m. Či sa nám podarí dosiahnuť toto rozhranie, ukáže budúcnosť.

Masív Ostrej. Ilustračné foto: R. Kontoš

Prečo ísť na Martinské hole ferratou? Sára Hrabovská

Martinské hole sú najmä populárnym lyžiarskym strediskom, no aj obľúbeným cieľom poldennej nenáročnej turistiky. Obľúbenou cestou nahor je časovo najmenej náročná žltá turistická trasa, ktorú pozná mnoho nadšencov turistiky z Turca a širokého okolia. Vedie miernym stúpaním približne pol na pol lesnou a asfaltovou cestou – serpentínami, ktoré sú pre fyzicky zdatnejších prepletené skratkami naprieč lesom. Ak však hľadáte pútavú, zážitkovú turistiku s peknými zákutiami, na Martinské hole by ste sa mali určite vybrať zaisteným turistickým chodníkom – ferratou. Je prístupná od júna 2014. Keďže nie každému je pojem ferrata známy, priblížim vám jeden z mojich výstupov týmto netradičným chodníkom. Dúfam, že sa mi na tento typ výstupu podarí prilákať bežného turistu, či príležitostného návštevníka Turca. Najlepšia radosť je radosť zdieľaná. Účastníci tohto výletu sú samé dievčatá s výnimkou jedného - šťastného to chlapca. Sme z Martina, z rôznych kútov Slovenska, ba aj Nemecka. Každý s trošku inými skúsenosťami, no so vzťahom k turistike a túžbou oddýchnuť si v prírode. Skrátka zažiť výstup ferratou. Pre väčšinu to bolo po prvýkrát. Naľavo, za konečnou autobusovou zastávkou na Stráňach, sme ľahko našli červené turistické značenie. Popri chatách a Penzióne Ferrata sme sa dostali ku začiatku prístupového náučného chodníka. Rezko vykračujúc po nenáročnej, kľukatej cestičke popri Pivovarskom potoku rýchlo dostávame pocit, že sme už v prírode. Náučný chodník je určite krajším prístupom ku lezeckej časti ferraty, ako prvotne vytýčený prístup klasickou trasou niekde spod 16

Hodinovky (delo), kde sa odbočuje doľava a napája sa na lezecké časti. Dá sa povedať, že celá trasa sa tiahne údolím potoka. Fascinujú nás zákutia, ktoré dokázal potok vytvoriť a tiež jesenná atmosféra. Ešte sme ani nedošli do cieľa a už sa dohadujeme, kedy toto miesto opäť navštívime. Túžime ho zažiť aj v inom ročnom období. Obojsmerný náučný chodník je určite, tak ako pre nás, príjemnou prechádzkou aj pre rodiny s malými deťmi alebo so psom. Potok prechádzame po drevených mostíkoch a aj cez jeden nenáročný skalný úsek. Našu pozornosť upútali rozmiestnené banské vozíky a technika, ako pozostatky banskej činnosti. Na konci náučného chodníka vpravo sme zbadali spomínaný pôvodný chodník napájajúci sa na klasickú trasu na Martinské hole. Tu je posledná šanca vrátiť sa, nakoľko ferratový úsek je jednosmerný. My si však vychutnávame postupne sa zvyšujúcu náročnosť terénu a nejeden z nás dumá, kedy to už začne. Popri výstupe sa veselo fotíme. Fotogenických miest a aj modeliek je dosť. V spodnom úseku ferraty začínajú pribúdať technické pomôcky. Po skalných stienkach traverzujeme aj za pomoci železných stúpačiek. Táto časť je hodnotená ako úroveň B podľa hodnotenia úrovne ferrát v Rakúsku. Pri lavičke a tabuli s mapou ferraty sa pristavíme a trochu občerstvíme. Pre menej turisticky založených členov našej partie boli už prvotné preliezačky veľkou motiváciou a oživením oproti bežnej turistike. Vyššie sa ferrata rozdeľuje na úroveň B a C. Tu nik neváha a bojovne sa vyberáme doprava na ťažší variant C. Tento variant má podľa môjho názoru zaujímavejšie miesta. Napríklad úsek okolo vodopádu, či dlhšie

Naša skupinka a aj ďalší turisti prekonávajúci lezecké úseky v dolnej časti ferraty HZS. Foto: P. Abrahámová

zaistené úseky. Trpezlivo sa čakáme, pomáhame si, a tak prechádzame tento čarovný úsek bez problémov. Po zdolaní ferraty ešte chvíľku kráčame starou lesnou cestou, kde sa napája aj variant B. Ak by ste si vybrali variant B, rovnako ako my sa dostanete ku lavičke a veľkej skale s vrcholovou knihou. Odtiaľ je to lesom a cestou už neďaleko ku chatám na Martinských holiach. Ferrata je jednosmerná a tak sme pokračovali až na vrchol zjazdovky a potešili sa z výhľadov. Potom sme zišli na chatu, odkiaľ, posilnení čajom a polievkou, schádzame plní zážitkov dolu po klasickej ceste. Z výstupov hore ferratou HZS bol pre mňa tým najsilnejším zážitkom ten zimný. Zamŕzajúci potok a napadaný sneh vytvárajú úplne iné podmienky, trasu a výzdobu ako v ktoromkoľvek inom ročnom období. Zimný výstup v mačkách je jednoduchší, pretože strmé úseky sú pokryté snehom a ľadom. Pre spestrenie spodného úseku ferraty boli v roku 2017 pridané lanové mosty, ktoré sa prípadne dajú obísť traverzom.

Sama som ich ešte nestihla prejsť a tak sa teším na najbližšiu nezimnú návštevu ferraty. Momentálne je otvorená celoročne okrem turistickej uzávery medzi 15. aprílom a 31. májom a 15. septembrom a 31. októbrom. Okrem pevnej turistickej obuvi, športového oblečenia a občerstvenia tvorcovia ferraty odporúčajú byť vybavený ferratovým setom (prilba, sedací úväz, tlmič pádov a rukavice). Ten sa dá vypožičať priamo pod ferratou v Penzióne Ferrata, ale aj v športových obchodoch Aventura v Martine a Lacný Skialp vo Vrútkach. Dúfam, že vás môj zážitok inšpiroval a rozhodli ste sa ferratu na Martinské hole navštíviť. Verím, že napriek zdanlivo ťažkým úsekom výstup zvládne každý trošku zdatný turista. Pre neskúsených turistov odporúčam navštíviť ferratu HSZ, najlepšie v sprievode inštruktora turistiky, prípadne skúseného turistu, aby ste si tak pri prvom výstupe osvojili správne návyky lezenia a istenia. Želám vám krásny výstup!

Lastovičky vychutnávajúce si výhľad z vrcholu zjazdovky na Martinských holiach. Foto: M. Mičík

PivovarskĂ˝ potok pod Martinskou ferratou. Foto: R. KontoĹĄ

V nedeľu 14. 6. 2009 sme vyšli ku snehovej jaskyni v spadnutej lavíne v Hrtanoch, aby sme pomohli našej výprave s transportom batohov do doliny . Foto: E. Piovarči

TAKMER 1000 METROV DO MÍNUSU Eduard Piovarči

Markušov žľab pod Dichotómiou Kriváňa starí jaskyniari z Varína volali Václavákom. Foto: E. Piovarči

RETROSPEKTÍVNY POHĽAD NA SLOVENSKÝ HYDROLOGICKÝ REKORD V MALEJ FATRE Tri úspešné farbiace pokusy. Výrazným krasovým fenoménom Národného parku Malá Fatra je hydrologický systém v Belskej doline, známy mohutnou tektonickou depresiou na hrebeni blízko Malého Fatranského Kriváňa (1 671 m n. m.) približne vo výške 1 640 m n. m., a pod ňou sa nachádzajúcou Krivánskou priepasťou (1 600 m. n. m.), krasovým ponorom v Hrtanoch (900 m n. m.) a výraznými Belskými vyvieračkami (640 m n. m.). Dňa 7. 5. 1988 (Zdeněk Motyčka, Eduard Piovarči, František Musil), pri farbení v Krivánskej priepasti prekonala voda, (pri jarnom prietoku vôd vo vyvieračke 1700 l/s pri použití 1,5 kg fluoresceinu v piatich litroch liehu), vzdušnú vzdialenosť 3,3 km

a výškové prevýšenie 960 m (!!) za necelých 17 hodín. Aj pri predchádzajúcom farbení 26. 4. 1986, pri ktorom sa použilo 16 litrov fluoresceínového roztoku (E. Piovarči, Ján Mucha, Štefan Nereča), sa zafarbená voda objavila v systéme vyvieračiek zhruba za 24 hodín a zafarbená tiekla celých 10 dní. Tento fakt oprávňuje predpokladať, že prietok podzemným riečiskom je rýchly, bez väčších vodných plôch a rezervoárov, čo by mohlo svedčiť o jeho štíhlom charaktere. Na druhej strane 26. 9. 1989 (E. Piovarči, Jozef Haráni), dokázalo farbenie (použitý 1 kg fluoresceínu rozpustený v liehu) ponárajúcich sa vôd v Hrtanoch (hlboké, holé, skalné koryto dna Belskej doliny 700 výškových metrov pod priepasťou), až 48 hodinovú časovú prietokovú periódu pri prietoku 200 l/s. Táto skutočnosť nás však pri predo21

šlej úvahe privádza do rozpakov, pretože naznačuje, že podzemné riečisko, ak nejde o dve rôzne prietokové vetvy, predsa len nie je také úzke. Rýchly prietok najskôr zapríčinil niekoľkonásobne väčší príval jarných vôd z topiaceho sa snehu a tiež veľký výškový spád v strmých, 700 m vysokých, severných svahoch hlavného hrebeňa Malého Fatranského Kriváňa. Navyše prietok krasových vôd vo vyvieračkách výrazne 22

kolíše od jarného maxima, ktoré môže dosiahnuť prietok až 2000 sekundových litrov a v zimných obdobiach pravidelne vysychá občas aj na dobu jedného až troch mesiacov. Obec Belá, závislá na tomto vodnom zdroji, nemala v zime 2015 dva mesiace pitnú vodu a do obce ju museli dovážať v cisternách. Výver, ktorého prietok takto výrazne kolíše, môže svedčiť o pomerne pokročilom skrasovatení karbonátových

Zostup z hrebeňa nad Krivánskou priepasťou. Foto: E. Piovarči

700 metrové strmé svahy hlavného hrebeňa pod M.F. Kriváňom. Žlto je vyznačená Krivánska priepasť, hneď pod ňou Priepasť neprajníkov a dolu v bralnom pásme je označená poloha jaskyne Dichotómia Kriváňa. Foto: E. Piovarči

hornín, ktoré odvodňuje. Je to obdobné ako pri špongii. Kapilárne sa v nej veľmi dlho udrží voda, no čím má v sebe špongia väčšie vzduchové bubliny, teda menej kapilárnych spojení, o to skôr a rýchlejšie z nej voda vytečie. Keď v tomto zmysle porovnáme vyvieračku v Krivánskej Rizni vo Vrátnej doline s vyvieračkami v Belej, prídeme na zaujímavú skutočnosť. Vyvieračka vo Vrátnej má podstatne stabilnejší prietokový režim a nikdy nebola bez vody, pričom odvodňuje výrazne menšie územie, v porovnaní s podstatne väčším odvodnením v Belskej doline. Teda o tom, že v tejto doline existujú rozvinuté podzemné krasové priestory, asi sotva možno pochybovať. Prienik do tohoto systému výverovou deltou je však veľmi problematický. Doterajším prieskumom sa dokázalo, že výtoková drenáž vyvieračky nie je ani v sekundárnom, ani v občasnom prameni prielezná aj z dôvodu nepriaznivo tvrdých karbonátových hornín tatridnej 24

obalovej série (E. Piovarči, Adam Vallo, J. Mucha 1984). Vyvieračka je viazaná na styk gutensteinských a dolomitických vápencov so spodnotriasovými kremennými pieskovcami poblíž výrazného tektonického zlomu, tiahnuceho sa z JVV na SZZ. Preto sú tu vápence s prímesou kremitých pieskovcov tak tvrdé a nepoddajné. Výtoková jaskynka sekundárneho výveru je veľmi nízkym elipsovitým kanálom dlhým cca 8 m. Tu však cestu zahradzuje zo stropu zosunutý mohutný skalný blok, ktorý sa nedá obísť a v dobách, keď sme tu prevádzali prieskum ešte nebola známa technika práce s pyropatrónmi. Pohľad na geologickú mapu však napĺňa nádejami, pretože takmer celým západným úpätím doliny prechádza úzky pruh gutensteinských vápencov, ktoré môžu byť pre dravé malofatranské vody napokon miestom najmenšieho odporu. Nepreskúmaný ostal iba hlavný prameň, ktorý je chránený betónovou injektá-

žou a vyúsťuje práve v spomínanom páse tmavších gutensteinských vápencov. Zaujímavý je aj tým, že pri určitom strednom prietoku od zimného minima k jarnému maximu počuť určitú dobu (spravidla len niekoľko dní) z výraznej poruchy v smere J-S so 60 stupňovým náklonom na juhovýchod, intenzívny hukot padajúcej vody. Aj keď sme sa niekoľkokrát pokúšali cez túto poruchu presekať k vodopádu vo vnútri výveru, naše snahy opäť narazili na mimoriadnu tvrdosť horniny, spôsobenú prímesami spodno-triasových kremitých pieskovcov. Aj keď nás hučiaci vodopád v poruche priam magicky priťahoval, nedokázali sme klasickými prostriedkami prekážku prekonať. V lete roku 1997 bola voda Belských vyvieračiek zachytená do vodohospodárskej siete. A po tomto akte sa žiaľ zdá, že všetky naše šance preniknúť vyvieračkou na podzemné riečisko sa definitívne rozplynuli..

Úspešné farbenie ponoru v Hrtanoch v Belskej doline 26. 9. 1989. Foto: E. Piovarči

Uplynulo už 37 rokov od zostupu do hĺbky -70m. Ani po desaťročiach sa nepodarilo túto métu prekonať. Zľava: P. Reichel, E. Piovarči, V. Barčík, V. Černák, M. Piovarči. Foto: M. Stráska

Zastavenie sa pri vchode do KrivĂĄnskej priepasti. Foto: E. PiovarÄ?i

Je prevýšenie systému väčšie ako 1000 metrov? Pokusy o postup cez Krivánsku priepasť do tohto iste grandiózneho, no zároveň drsného a nehostinného podzemného systému, ktorých bolo v osemdesiatych i deväťdesiatych rokoch uplynulého storočia naozaj dosť, zatiaľ nepriniesli výrazné napredovanie. Hĺbka -70 m, dosiahnutá prvýkrát v roku 1982 dvojicou Vladimír Barčík, E. Piovarči, nebola doposiaľ výrazne prekonaná. Neskôr bola táto hĺbka postupne dosiahnutá a snáď i o niekoľko metrov prekonaná na viacerých miestach mohutnej, ostro sa lámucej poruchy, tvoriacej zatiaľ hlavnú zostupovú časť priepasti (Meander pod Bublinou, Motyčkou Pustožlebský traverz, IN MEMORIAM 88 – 7 318 m pod Everestom v Martinskom variante). Ani tu nie je ďaleko k podzemnému vodopádu, ktorého hukot z dna priepasti bolo počuť v jarných mesiacoch niekoľkokrát (Pavol Pokrievka, Š. Nereča, Radoslav Dedinský 1989). Pre početné pády voľných skalných blokov, visiacich v poruchách všade nad hlavami prieskumníkov na dne Meandru pod Bublinou, zatiaľ nikto nemal odvahu strieľať ani len pyropatrónmi. Dokonca ani v poslednej výprave 29. 9. 2001, na čele s F. Musilom a skúseným strelcom Filipom Doležalom z Moravského Tartarosu. Aj na tejto akcii bolo opäť jasne počuť, po predchádzajúcich intenzívnych dažďoch v Meandri pod Bublinou, hučať vodopád! Krivánska priepasť je budovaná v silne rozrušených svetlosivých dolomitických vápencoch tatrika (stredný trias anis). Má výrazne tektonický až rozsadlinový charakter. Morfologicky ju teda možno zaradiť medzi rozsadlinovo-rútivo-korózne priepasti. Nachádza sa v chránenej prírodnej rezervácii Prípor. Hrebeň nad Priepasťou na predele úplazov, ako túto priepasť volajú miestni horali, je očividne silne porušený tektonikou. Výrazný tektonický zlom, pretínajúci takmer priečne ostrý hrebeň, je zanesený aj v geologickej mape (Haško, J.

& Polák, M. 1978). V časti nad priepasťou, popri turistickom chodníku, možno vidieť jednu hlbokú a niekoľko plytších bogazovitých prevalín, ktoré sú v zime silno odtopené vystupujúcimi teplými prievanmi. Podstatná časť týchto depresívnych priehlbní a poklesnutí sa viaže na styk dolomitov a gutensteinských vápencov so spodnotriasovými ílovito piesčitými bridlicami s vložkami kremenných pieskovcov tatridného obalu. Severne pod vrcholom M. F. Kriváňa na hrebeni i vo svahu, narátal RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, Csc., celkovo 8 takýchto závrtov. Niektoré z nich sú v nadmorskej výške až okolo 1 650 m n. m! Pri troche snaženia by sa i tu, viac ako 40 m nad priepasťou, dalo nepochybne vniknúť do podzemia. A aj odtiaľto by bol farbiaci pokus isto úspešný a tak v budúcnosti má prevýšenie v Krivánskom hydrologickom systéme potenciál dosiahnuť a možno aj o pár metrov prekročiť magickú hranicu 1000 metrov! Že to je možné svedčí aj náhodný objav jaskyniara Štefana Muchu v roku 1998. Pod veľkou bogazovitou priehlbňou, ležiacou 32 m severne a 15 m výškovo nižšie od Krivánskej priepasti, uvoľnil v teréne niekoľko skalných blokov a objavil ústie do celkom novej priepasti. Varínski jaskyniari ju neskôr pomenovali, na margo antagonistických vzťahov v Speleoklube Malá Fatra, Priepasťou neprajníkov. Priepasť je zatiaľ hlboká 16 m. Treba nám teda popátrať aj nad Krivánskou priepasťou, na tektonikou rozbitom hrebeni. Napokon až po rokoch, pri písaní tohto článku pôvodne pre kongresový Spravodaj, do ktorého napokon zaradený nebol, som pri preverovaní nadmorskej výšky Belských vyvieračiek zistil, že Ľ. V. Prikrylom uvádzaná výška priepasti 1 600 m n. m. bola určená odčítaním z mapy 1:25 000 a nemusí byť presná, tak ako nebola presná ani podobne zistená výška hlavného prameňa vyvieračky 570 m n. m. Na Základnej mape 1:10 000 z roku 1989 som 27

hlavný prameň situoval tesne k hranici 600 m n. m, pričom literatúra uvádza až 640 m n. m. Faktom je, že istotu máš až vtedy, keď si výšku premeriaš sám. Kontrolné meranie, 29. 5. 2005 (Marián Hýll, J. Haráni, E. Piovarči), hlavného prameňa Belských vyvieračiek barometrickým výškomerom ukázalo najskôr 610 a po polhodine až 640 m n. m. Bez viacnásobných kontrolných meraní však ani tento údaj nemožno brať vážne. V roku 1972 uvádzajú RNDr. Anton Droppa, CSc. a Dr. Vojtech Bukovinský nezaokrúhlenú výšku priepasti 1 622 m n. m (určenú snáď barometrickým výškomerom?). To by mohlo znamenať, že do magickej tisícky by nám nemuselo chýbať 40 m ale len 18 m! Podobný údaj z mapy 1:25 000 odčítal aj náš malofatranský odchovanec Peter Holúbek. Škoda, že sme si výškovú polohu priepasti neodkontrolovali aj my výškomerom. Na vrchole M. F. Kriváňa sa dá výška nakalibrovať a po viacnásobne opakovanom meraní a krátkom presúvaní sa v teréne,

by malo byť meranie za stabilného počasia pomerne presné. Ak by boli vyvieračky podľa mapy 1:10 000 vo výške 610 m n. m. a vchod do Krivánskej priepasti vo výške 1600 až 1622 m n. m., mohlo by ísť o hydrologické prevýšenie 982 m alebo dokonca až 1002 m. Po spresnení výškopisných údajov teda môže hydrologické prevýšenie systému prekonať magickú hranicu 1000 výškových metrov. Aj keď ma v roku 2005 skúsený geodet Ing. Marcel Lalkovič, CSc., (v kartografickej problematike dobre podkutý) uistil, že na výškopisné údaje v Základnej mape 1:10 000 sa môžeme kľudne spoľahnúť, tak doslovne hovorí, že máme k dispozícii mapu, z ktorej tieto údaje možno vypočítať oveľa presnejšie, ako keby sme ich zisťovali používaným Paulinovým výškomerom, čo veľmi vecne aj exaktne zdôvodnil. Mimo iného hovorí, že vrstevnice na tejto mape vznikli interpoláciou bodov, ktoré sa získali priamym meraním, alebo fotogrametric-

Presun zo Snilovského sedla k M. F. Kriváňu. Foto: E. Piovarči.

V sobotu13. júna 2009 sa pri vchode do Krivánskej priepasti len zastavujeme, ale v nedeľu do nej zlieza partia moravských jaskyniarov a prevádza prieskum v odľahlých poruchách v Kačmaříkovom traverze a v Hipmanovom meandri. Foto: M. Čička

kým vyhodnotením, čo de facto znamená, že ide o údaje oveľa presnejšie, ako akékoľvek údaje odčítané z mapy 1:25 000, kde sa výškopis odvodzoval za použitia iných máp a nevznikal priamym meraním. Zatiaľ ostaňme pri zemi. Je však celkom možné, že po geodeticky presnom zameraní výšky hlavného prameňa a výšky vchodu do priepasti bude hydrologické prevýšenie tesne oscilovať, alebo dokonca presiahne hranicu 1000 m! Krivánska priepasť, oriešok pre tvrdšie nátury? Celkový ráz priepasti vzbudzuje i v tom najotrlejšom jaskyniarovi opatrnosť a rešpekt. Všade sú roztrúsené bloky a zaklinené vratké balvany, hlavne v severnej časti rozsiahlej meandrujúco lámanej poruchy, nachádzajúcej sa priamo pod bogazovitou priehlbňou na povrchu. Za všetky kamenné žiletky, viklany a vklinené, hrozivo vyzerajúce visiace bloky spomeniem len zlovestné Kladivo na čarodejnice veľký visiak vľavo nad Terchovskou šachtou, ktorý v nás vždy

vzbudzoval poriadny rešpekt. Porucha bola prelezená v rôznych výškach v dĺžke asi 40 m a v juhovýchodnej časti sme mohli pridať ďalších 20 dohliadnutých metrov. Poznáme ju teda takmer v dĺžke 60 m. Na tejto sledovanej dĺžke sa puklina láme a vlní do meandrov nielen horizontálne, ale i vertikálne. Po stenách stekajú stále pramienky vody. Bez nepremokavého overalu, alebo kvalitnej podkombinézy sa v priepasti nedá vydržať dlhšie ako 2 hodiny. Tvrdo sme to pocítili na pamätnej akcii 26. 6. 1982, keď som spolu s V. Barčíkom, s podporou V. Čermáka, Mariána Piovarčiho a Pavla Reichela, zostupoval do šachty za výrazným pilierom juhozápadne od Terchovskej šachty. Vtedy sme dosiahli, podľa lanových dĺžok, odhadnutú hĺbku -70 m. V zovretí pukliny tesne na jej dnom, sme pozorovali obrovskú meandrujúcu poruchu v juhozápadnom smere. V diaľke 20-30 m sa strácala za väčším ohybom. Podstatné bolo však to, že na tých pár desiatkach metroch bola puklina širšia a pravdepodobne sa strácala v hlbine. Traverzovať do 29

nej bolo však nad naše sily. Meandrujúca puklina bola čistá a až kam sme dovideli, nebol pred nami a ani nad nami žiaden zaklinený blok. Až po rokoch som si uvedomil, že tieto priestory v priepasti smerujú južne k ľahšie priepustnejším gutensteinským vápencom. Dno ďalej na juhozápad sa nám strácalo v tme, ale bolo badať že pomerne široká puklina sa predsa len smerom nadol nenápadne zužuje. Vlado, naša lezecká špička z Bánovej a neskorší dobyvateľ tých najťažších zimných Kaukazských stien, sa ešte pokúsil o namáhavý traverz doprava na juhovýchod. No vtedy to bol výkon očividne i nad jeho sily. Dostal sa len o pár metrov južne šikmo nadol na posledný zaklinený balvan. V nasledujúcich rokoch sa všetky snahy upriamili na severovýchodnú časť tejto rozsiahlej poruchy. Kamene padali ešte asi 4 až 5 m pod nás. V trhline sme viseli zaklinení vlastnou váhou ako dva zrútené balvany. Voda, ktorá nás tam obtekala spredu i zozadu, z nás doslova vysala všetky sily. (Teplota v priepasti je veľmi nízka. V. Bukovinský nameral 6. júla 1970 v Sienke Adama Vallu 4,5 °C a len o pár metrov ďalej v Malej sieni 3,8 °C. Vo väčšej hĺbke celkom isto teplota klesá ešte nižšie, minimálne na 2 – 3 °C.) O utasonových, dokonca nepremokavých kombinézach a bonekanových podkombinézach sa nám vtedy ešte ani nesnívalo. Keď som vtedy konečne vyliezol z priepasti, tak som sa zvíjal na trávniku, zaliatom horúcim slnkom, doslovne jačiac a zatínajúc zuby od prenikavej a ochromujúcej bolesti, ktorá zachvátila moje rozmŕzajúce prsty. Do denníka som si potom skľavenou rukou zapísal: „Viac ako dvadsať metrový výstup úzkou puklinou bol ťažký. Najťažší výstup v priepasti. Zmrznuté ruky, skrehnuté stehná, otlčené kolená. Bez jumaru by som si výstup ku štandu pod pilierom Terchovskej šachty nevedel vôbec predstaviť. Skapíňal som aj s ním…“ 32

Dlhých 19 rokov do tejto časti priepasti nikto nezliezol. Až 29. 9. 2001, na spoločnej akcii usporiadanej Jaskyniarskou skupinou Adama Vallu, preskúmali lezci z Moravského Tartarosu pod vedením F. Musila, na juh smerujúci Hipmanov meander, no ani ich porucha do hĺbky nepustila. Lezec Tomáš Kačmařík natraverzoval v Hipmanovom meandri 20 m na juh od nášho stanovišťa z roku 1982. Zistil, že aj tam sa porucha v smere nadol zužuje na 15 cm. Jarné prívaly vôd v priepasti často menia terén i situáciu. Objavujú sa nové napadané bloky a nové prekážky. Na margo nebezpečia v priepasti treba pripomenúť aj udalosť, ktorú spomína P. Pokrievka vo svojom článku v Spravodaji SSS č. 2/1999 „Priepasti pod Malým Fatranským Kriváňom“. V ňom píše, ako sa 15. 6. 1985, pri výstupe z pracoviska z meandra pod Varechovým spustom, doprostred jeho pracovnej skupiny zrútil 50 kilový balvan. Našťastie však nikoho pritom nezasiahol. V roku 1979, pri našich troch pokusoch preskúmať Šachtu Varínčanov, sme boli často nemými a trnúcimi svedkami vnútornosti drásajúceho hukotu mohutných kameňopádov, strácajúcich sa v hlbinách. Tie pri zostupe okolo Bugáňovej homole strhával Jozef Zicho, ktorý tu zliezol na druhý pokus do hĺbky -47 m. Trhlina bola pod ním v hĺbke viac ako 50 m neprielezne zúžená a zasutená. V hore uvedenom článku P. Pokrievka spomína, že pri zameriavaní priepasti v auguste 1998 padali v tejto šachte lezcami zhadzované skaly do skalnej sutiny zúženého dna poruchy. Jeden veľký balvan však letel dlhšie ako obyčajne a po dopade sa z hĺbky rozľahlo mohutné dunenie. Niekde na dne Šachty Varínčanov mohlo dôjsť, po prívalových vodách, k otvoreniu závalu do nie len väčšej hĺbky, ale podľa dunivého dopadu i do významnejších a pravdepodobne mohutnejších neznámych priestorov v priepasti. Priepasť je tvorená sústavou roz-

Naťahovanie sa za vedrom vo vchode do rozsadlinovej puklinovej jaskyne Dichotómia Kriváňa. Foto: E. Piovarči

Strmé lúky pod Dichotómiou Kriváňa sa kosili a seno sa zvážalo do doliny. Foto: E. Piovarči

Z otesanej poruchy sa vytiahlo viac ako 60 vedier sute a skál. Foto: E. Piovarči

V masíve hrebeňa vpravo, pod ktorým pretekajú krasové vody zo zbernej oblasti hlavného hrebeňa do Belskej vyvieračky, sa nachádza len jediná 6m dlhá Prahová jaskyňa. Foto: E. Piovarči

Jaskyniari pripravení k striedaniu síl v portáli vchodu do Dichotómie. Foto: E. Piovarči

Strmina k Dichotómii dá s ťažkými batohmi každému poriadne zabrať. Foto: E. Piovarči

siahlych puklín širokých 0,5 až 1,5 metra, orientovaných zhruba v dvoch hlavných smeroch, sever-juh a východ-západ. Pukliny sa smerom do hĺbky na viacerých miestach uzatvárajú. V osemdesiatych rokoch bol prieskum prevádzaný najmä v hlavnej poruche pod Terchovskou šachtou, ktorá je určite veľmi rozsiahla. Priestor v nej, hlavne v jej severnej časti, ktorá smeruje pod bogazovitý závrt, oddeľujú, rozdeľujú a vymedzujú množstvá vratkých sutinových horizontov, zaklinených balvanov, neprielezných zúženín, priečnych šikmých zlomov a odskočení, ktoré vytvárajú lávky s bočnými posuvmi (Musilova šikmá lávka, Muchová lávka nad ústim Terchovskej 36

šachty i vertikálna lávka, ktorú na konci Suchožlebského traverzu popísal Z. Motyčka). Miestami sú v puklinách vytvorené korózne vyhĺbeniny (Bublina) a žľabové škrapy (najmä nad Terchovskou šachtou). Dá sa predpokladať, že vo väčších hĺbkach sa voda zbieha do aktívneho toku, kde na svojej ceste eroduje a modeluje i mohutnejšie priepastné šachty a väčšie priestory. Dichotómia Kriváňa a hromadný úhyn netopierov. Ľ. V. Prikryl spomína priepasť vo svojich prácach z roku 1965 ako najvyššie položenú lokalitu s výskytom netopierov vo vtedajšej ČSSR. V tom roku zazname-

nal v priepasti jeden exemplár netopiera obyčajného (Myotis myotis) a v roku 1967 jeden exemplár netopiera fúzatého (Myotis mystacinus). V tejto súvislosti si spomínam na našu prvú návštevu priepasti 27. 5. 1979. V tú teplú májovú nedeľu sme nachádzali v tesnom okolí priepasti množstvá vysušených, akoby mumifikovaných netopierov, poskrúcaných ako suché jesenné lístie v bujarých zožltnutých čuprinách tráv. Boli ich množstvá, možno päťdesiat a viac. Zachytávali sa nám na nohaviciach a na lakťoch svetrov ako strapce bodľačia. Druh sme žiaľ nedokázali určiť a vtedy nás nenapadlo to množstvo uhynutých netopierov spočítať. V podzemí sa počas zimovania mohlo niečo stať, čo náhle prerušilo zimný spánok celej veľkej kolónie netopierov. Mohlo ísť o náhle rútenie sa veľkých skál a blokov niekde vo väčších priestoroch. Takáto kolónia netopierov v dostupných častiach jaskyne nikdy nebola pozorovaná. Aj pri našich akciách sme nachádzali vždy maximálne jedného až dvoch netopierov obyčajných, zavesených buď v Sieni Adama Vallu, alebo v Malej sieni nad Zafarbenou šachtou Varínčanov. Nič podobného sme predtým a ani potom už nikdy a nikde nevideli a nezažili. Táto udalosť by mohla byť zaujímavá pre špecialistov zaoberajúcich sa zimovaním netopierov. Stručne ešte zhrniem výsledky prieskumu zo zatiaľ poslednej známej akcie v priepasti z 29. 9. 2001 ktorej sa zúčastnili za JS A. Vallu: Ján Fondrk, Ondrej Štefko, J. Haráni, Peter Kričko, E. Piovarči, za ZO6 – 16 Tartaros: F. Doležal, F. Musil, Petr Střelec, T. Kačmařík, Anna Balabánová, Irena Davidová, Zuzka Musilová a Michaela Opletalová. Prvý cieľ v poradí bol prieskum Hipmanovho meandra, ktorý žiaľ zatiaľ nepriniesol povzbudivé výsledky a rovnako neúspešný bol aj pokus preniknúť v Meandri pod Bublinou. Po týchto neúspechoch strelmajster Tartarosákov F. Doležal rozšíril nepríjemný prielez k žľabovým škrapom nad Terchovskou šachtou tak excelentne, že sa dá cezeň

pohodlne prejsť aj s batohom na chrbte. Ďalšie úsilie naši priatelia sústredili na prieskum južnej časti poruchy v Malej sieni, kde prestrieľanie zúženia otvorilo cestu do rozsiahleho pokračovania poruchy, ktorou lezec T. Kačmařík traverzoval v 40 cm zovretí stien 20 m na juh a zliezol 20 m do hĺbky, pričom stále ešte nedosahoval ani dno či uzavieranie poruchy. S časových dôvodov však prieskum tejto novej časti v priepasti nebol dokončený... Navrhli sme túto novú oblasť v priepasti nazvať Los Tartaros alias Kačmaříkov traverz. Rozsiahla depresia pod Malou sieňou, ktorá sa smerom na sever pod Bugáňovou homolou v hĺbke 20 m uzaviera a končí zataraseným dnom, prebieha paralelne s doposiaľ hlavnou zostupovou depresiou s Hipmanovým meandrom smerujúcou zo severu na juh ku guttensteinským vápencom, ktoré sa pod vrcholom

Porucha pod tesnou šachtou nás tak rýchlo, ako sa pôvodne zdalo, dopredu nepustí. Foto: E. Piovarči

4 m za vchodom klesá porucha strmo nadol. Po pravej strane vidieť stopy po odpaloch a vŕtaní pri rozširovaní

38 poruchy na našej spoločnej akcii. Foto: M. Hýll

M. F. Kriváňa objavujú v podloží dolomitov tatrického obalu. Ešte väčšie a čo do dĺžky rozsiahlejšie poruchy sú viditeľné aj hlbšie vo svahu pod priepasťou. Na viacerých miestach je zrejmé, že po trochu usilovnejšej sondáži na povrchu bude možné preniknúť do mohutných zlomov pod nimi. Prievany v priepasti sú obzvlášť intenzívne a dynamické. Pri povrchovom prieskume v roku 1979, v zóne skalných prahov bradlového pásma takmer v spádnici asi 300 výškových metrov pod priepasťou v žľabe Široký úplaz - Markušov žľab, objavili bratia Ján a Štefan Muchovci výraznú poruchu (1 300 m n. m.), orientovanú na juhozápad s veľmi silným prievanmi, ktorú by sme mohli nazvať Dichotómiou Kriváňa. Puklina s dychom hory patrí k spodným otvorom dynamického priepastného systému. Pri pamätnej návšteve Petra Hipmana v Malej Fatre 26. – 27. septembra 1989, keď si Peter prišiel pozrieť hydrologický krasový fenomén pod Malým Fatranským Kriváňom a po tom čo zostúpil do priepasti, sme spolu zostúpili aj ku Krivánskej Dichotómii, kde sa P. Pokrievka nasúkal asi 9 m medzi skalné steny, Pre odľahlosť tohto miesta sa tu, okrem bežných obhliadok, dôraznejšie exploračné práce doposiaľ neuskutočnili. Prvé skutočné pracovné nasadenie tu prevádzali Jaroslav Ďugel a J. Mucha. Popracoval tu i P. Holúbek. Puklina bola hlboká cca 4 m a priechodná do vzdialenosti 9 m. V septembri 1997 sme sa i my pokúsili v pukline popracovať (Daniel Tomaň, Andrej Tomaň, Marek Janšúr, E. Piovarči). Zistili sme pritom, že puklina má rozsadlinový charakter a smerom do hĺbky sa otvára a rozširuje. V účinnom postupe tu bráni len kamenný blok a kamenná sutina. Kamenný blok sa síce dá obísť, ale len s problémami. Ďalší pokus sa uskutočnil až o 12 rokov neskôr, v dňoch 13. až 14. júna 2009. V spolupráci s moravskými speleológmi zo ZO ČSS 6-16 Tartaros podnikáme väčšiu akciu s bivakom v oblasti žľabov pod

Krivánskou priepasťou. V rámci projektu budovania archívu podzemných krasových javov pre SMOPaJ sme po zmeraní zemepisných súradníc vchodov do Krivánskej priepasti a Priepasti neprajníkov opäť zostúpili do skalného amfiteátru Širokého úplazu ku poruche Dichotomia Kriváňa, kde sme zahájili celkom vážne práce v pokuse o prienik hlbšie do masívu. Filip Doležal s partiou otrlých jaskyniarov, pomocou pyropatrónov a kladiva, puklinu značne rozšíril. Odstránili sme prekážajúci skalný blok a spriechodnili a vyčistili poruchu do hĺbky 6 m a do vzdialenosti 12 m. Akcie sa zúčastnilo 7 členov Aragonitu (E. Piovarči, Martin Hulla, Tomáš Hulla, Peter Balošák, Michal Božek, Ján Litvík, Matúš Čička) a 10 členov ZO ČSS Tartaros (F. Musil, F. Doležal,

Mišo Božek na konci transportu sutiny. Foto: E. Piovarči

Nad poruchu som sa dostal až o pár dní s Marošom. Škoda že som sa na akcii neprebil nadol k Filipovi a nezdokumentoval jeho pracovné nasadenie, ale bola tam vtedy poriadna tlačenica. Foto: E. Piovarči

Václav Dobeš, Tomáš Glavas, Jaroslav Gregor, I. Davidová, Tomáš David, Tomáš Gruger, Miroslav Kolář a Kamila Matejčíková). K Dichotómii Kriváňa sme ešte raz vyšliapali popracovať z Belskej doliny vo dvojici M. Hýll, E. Piovarči 20. júna 2009. Jednalo sa však hlavne o dokumentáciu poruchy. Už len tam vyniesť vŕtačku, batérie a poriadne kladivo je riadna fuška. Akcie sú tu pre divokosť a exponovanosť terénu veľmi náročné. Ako povedal F. Musil: „Zadarmo to tu rozhodně nebude.“ Najskôr sme sa nádejali, že jedna väčšia akcia so skúseným strelcom a dobrým tímom bude snáď stačiť, ale zďaleka to nebola pravda. Bez pravidelného a systematického pracovného nasadenia to ani tu ako ostatne všade v Malej Fatre nepôjde. Práve tu však môže ležať pohodený kľúč od hydrologického systému Belských krasových vôd a krasových priestorov v masíve Malého Fatranského Kriváňa. Meranie Pre ďalší postup v systéme priepasti v Kriváni by bolo potrebné vystrojiť Krivánsku priepasť pevne zabudovanými rebríkmi, čím by sa prieskum mohol podstatne uľahčiť a urýchliť. Táto iniciatíva už bola rozbehnutá mojim návrhom Slovenskej správe jaskýň z roku 2001 zabezpečiť, v trávach strmých severných svahov, veľmi nenápadný vstup do priepasti proti náhodnému pádu mrežovým uzáverom. Popritom by sa prvá, 12 m hlboká, zostupová šachta už vystrojila pevne osadeným rebríkom. Žiaľ, problémom sú vždy financie. Hoci už bola priepasť niekoľkokrát zameraná, doteraz jej mapová dokumentácia nebola dostatočne spracovaná. V. Bukovinský, A. Droppa a A. Vallo zameriavajú priepasť po prvý krát v roku 1970 do hĺbky – 36 m vo Varínskej šachte na úrovni Bugáňovej homole. V roku 1988 bola priepasť zameraná tímom Z. Motyčka, M. Kukrál, F. Musil, J. Cvacho, Ján Hlávka, Michal Hanus, E. Piovarči po dno Varechovho spustu pod 42

Bublinou - 60 m. Mapa žiaľ vtedy, podľa uznesenia výboru OS Terchová, nemohla byť pre „národný“ záujem a pre animózne vzťahy Piovarči verzus Pokrievka publikovaná. A konečne do tretice v roku 1998 zameriava priepasť „národný“ tím P. Pokrievka, Jozef Adamčík, Ján Pokrievka v spolupráci s OS Strážovské vrchy Peter Medzihradský, Obetko, Ondruška, Masarovič, rovnako po dno priepastky pod Bublinou - 60 m. Aj toto meranie napokon dokázalo, že nami udávané hĺbkové údaje z rokov 1979, 1982 a 1988 boli pomerne presné. V pôdorysnom zobrazení oboch priepasti P. Pokrievkom, z posledného merania v roku 1998, sú však zásadné orientačné chyby. Priepasť neprajníkov je nesprávne zakreslená na miesto severne od vchodu do Krivánskej priepasti, naopak 35 m na juh. Pričom vchod do tejto priepastky sa nachádza pod výraznou bogazovitou depresiou, 15 m dlhou, 7,6 m širokou a 3 m hlbokou, ktorá je situovaná jednoznačne doslovne citujem A. Droppu a V. Bukovinského: „17 m severne od vchodu do Krivánskej priepasti“. Rozvinutý pozdĺžny rez je veľmi strohý, rovnako zle orientovaný a navyše bez polygónových bodov. Tieto nedostatky napokon potvrdil po vzhliadnutí dokumentácie aj Ľ. V. Prikryl. Po vyhotovení mapovej korekcie som s prekvapením zistil, že priestory oboch priepastí po správnom zorientovaní delí len nepatrná vzdialenosť. Horizontálne menej ako 10 metrov. Priestor nad Martinským variantom s nápadným prievanom, objavený 18. 10. 1988 Z. Motyčkom, bývalým dlhoročným predsedom Českej speleologickej spoločnosti, by pokojne mohol byť tým spojením, pretože na juh a dohora smerujúca chodba v Priepasti neprajníkov je pravdepodobne pokračovaním tej istej tektoniky, na ktorej leží Motyčkova chodba, Bublina, Terchovská šachta a Hipmanov meander, teda hlavná zostupová depresia Krivánskej priepasti! K tomuto článku práve preto prikla-

Franci Musil a obláčikovo nad Belskou dolinou. Foto: E. Piovarči

dám i môj svojrázny situačný náčrt nie úplného rozvinutého rezu priepasťou, ktorý vznikol po prieskumoch v rokoch 1982 až 1988. Uvedomujem si, že ani táto „mapka“ nemá bez meračských bodov žiadnu vážnu vypovedaciu hodnotu, ale pomohla nám prakticky pri orientácii aj pri poslednom našom prieskume Hipmanovho meandra v roku 2001. POUŽITÁ LITERATÚRA: PRIKRYL, Ľ., V.: Priepasť pod vrcholom Malého Fatranského Kriváňa, Slovenský kras, 7, Martin 1969 PRIKRYL, Ľ., V.: Krasové formy v okrese Žilina, X vlastivedný zborník Považia, 1970, Žilina DROPPA, A., BUKOVINSKÝ, V.: Jaskyniarsky týždeň v Malej Fatre, Vlastivedný zborník Považia, 11, 1972. HAŠKO, J., POLÁK, M.: Geologická mapa Kysuckých vrchov a Krivánskej Malej Fatry, Geologický ústav Dionýza Štúra – Bratislava 1978

ZÁKLADNÁ MAPA ČSSR 1 : 10 000 26-3125, Slovenský úrad geodézie a kartografie – Bratislava 1989 PIOVARČI, E.: Najväčší hydrologický systém v ČSFR, Zborník Speleofórum 1987, Brno PIOVARČI, E.: Historiografia speleologického prieskumu Krivánskej Malej Fatry, Sinter č. 2/1994, Liptovský Mikuláš PIOVARČI, E.: Quo vadis speleológia pod Malou Fatrou , Varínčan č.11/1997 Žilina CVACHO, P.: Priepasť neprajníkov, Varínčan č. 11/1998, Žilina POKRIEVKA, P.: Priepasti pod Malým Fatranským Kriváňom, Spravodaj SSS č. 2/1999 publikované na internetovej stránke JS A. Vallu. PIOVARČI, E.: 30 rokov dobrovoľného speleologického prieskumu v Krivánskej Malej Fatre pod hlavičkou SSS., Zborník referátov z historicko-odborného seminára - 50 rokov Slovenskej speleologickej spoločnosti, Prešov 2000. PIOVARČI, E: Technické denníky JS Adama Vallu /Malá Fatra SEVER č. 49, 50 /2001 43

Turčiansky vodácky triatlon Milada Špalková

Kategória štafeta K2/C2-RTT Team, perej pod lipoveckým mostom. Foto: M. Kríž

Podujatie Turčiansky vodácky triatlon sa bude v roku 2019 organizovať už štvrtýkrát. Za myšlienkou realizácie triatlonu stojí OZ Vodácky Klub Lodenica Štrky. Rozpráva Ľuboš Gottwald, riaditeľ pretekov, člen OZ Klub Lodenica Štrky a zároveň predseda sekcie vodnej turistiky KST Turiec: „Hlavnou myšlienkou je dať dokopy ľudí, ktorí milujú šport a majú vzťah ku vode, ako aj tých, čo si radi vyskúšajú silu kolektívu v tímových pretekoch. O možnosti, vtedy ešte len úvahe, usporiadať takéto podujatie sme diskutovali na kovbojskej káve v našej lodenici pred Vianocami 2015. Odvtedy sa toho veľa posunulo vpred. Máme za sebou už tri úspešné ročníky, kde prišlo celkovo takmer 150 pretekárov. Väčšina pretekárov chce absolvovať aj následný ročník triatlonu. Prvý rok pretekov bol pre nás najnáročnejší na organizáciu a prípravu. Museli sme sa naučiť čo a ako správne nastaviť. Najväčší problém boli financie. Náklady v prvých dvoch ročníkov triatlonu boli v červených číslach, až v treťom ročníku sme si vydýchli. A to do nákladov nerátam prácu tímu 44

organizátorov, ktorí sa príprave venujú už pol roka vopred a tiež prácu dobrovoľníkov.“ Turčiansky vodácky triatlon prebieha na úpätí Malej Fatry. Radosť z pretekov majú všetci milovníci aktívneho pohybu v prírode. Svojím charakterom je určený všetkým, ktorí radi behajú, bicyklujú a plavia sa po riekach. Dva varianty pretekov Organizátori športových pretekov zámerne rozdelili triatlon do dvoch kategórií – triatlonista / triatlonisti a Tím. Hovorí Ľuboš Gottwald: „Zvolili sme aj štafetovú alternatívu pre tých, čo sa chcú zúčastniť a ísť len na splav. Tím si nájde niekoho, kto im to odbicykluje, ďalší odbehne a môžu ísť. Na štafetovej časti býva približne polovica účastníkov, takže rozdelenie na dva varianty má svoj význam.“ Triatlonisti súťažia v 4 podkategóriách: triatlonista/kajakár (K1, C1); triatlonisti/kanoisti (K2, C2); triatlonisti/rafteri (plavidlá so 4 a viac osobami) a triatlonista/SUPák (SUP, Stand Up Paddleboard, v preklade je to plavidlo zo sur-

Trasa behu

Trasa splavu

Trasa cyklo

„Družstvá bývajú zmiešané, ľudia chodia z celého Slovenska, primárne z Martina. Mali sme ale aj pretekárov z Košíc, Bratislavy, Nitry, Topoľčian a dokonca z Čiech. Prvý pretekár vie doraziť do cieľa za hodinu aj pár minút, ostatní po ňom v rozpätí zhruba pol až trištvrte hodiny,“ dodáva riaditeľ pretekov. Meranie času máme zabezpečené časomierou, ktorá nestopuje iba celé preteky, ale aj jednotlivé úseky. Pretekári si tak môžu vzájomne porovnať časy v každej disciplíne. 4. ročník triatlonu Ak ste v roku 2018 náhodou Turčiansky vodácky triatlon ešte nestihli, už teraz sa môžete tešiť na štvrtý ročník triatlonu. Svoju šancu môžete využiť už 8.6.2019. Ho-

Štart pretekov 9. 6. 2018 12:00. Foto: M. Kríž

fu, ktoré ovládate). Pri štafetových tímových pretekoch sa o prvenstvo bojuje tiež v 4 podkategóriách: tím kajak/kajakár (K1, C1), bežec, bicyklista; tím kanoe/kanoisti (K2, C2), bežec, bicyklista; team raft/rafteri (4 – 8 ľudí), bežec, bicyklista a tím SUP/ /SUPák, bežec, bicyklista. 20 kilometrová trasa Štart a cieľ je v Turčianskych Kľačanoch. Preteky začínajú o 12.00 hodine behom dlhým 7 km. Štartuje sa od futbalového ihriska a beh končí pri lodenici Štrky pri starom ramene Váhu. Odtiaľ prechádzajú súťažiaci na druhú disciplínu – 6 km splav až po rázcestie chatovej osady Jánošíkovo. Tam pokračujú cyklisti, ktorí odjazdia trasu dlhú 7 km a prejdú cieľom opäť pri futbalovom ihrisku v Turčianskych Kľačanoch. 46

Príjazd do cieľa, vodácky klub Lodenica Štrky (1. miesto v kategórii štafeta K1/C1) bajker J. Fiala. Foto: M. Kríž

Perej pod lipoveckým mostom, tím v disciplíne štafeta RAFT. Foto: M. Kríž

Štart pretekov 9.6.2018 12.00. Na foto zachytené zlaté paraolympioničky H. Farkašová a N. Šubrtová. Foto: M. Kríž

vorí organizátor: „Určite budeme pokračovať. Ohlasy sú pozitívne aj zo strany organizátorov a tak isto aj pretekári to hodnotili viac než kladne. Píšu nám na Facebook , do mailov a ďakujú za akciu. Keby som mal túto akciu zhodnotiť, tak jej dám 10 bodov z 10tich“. Postarané bolo aj o technické zabezpečenie, na ktorom sa podieľalo 25 dobrovoľníkov. Dozerali na dopravu, usmerňovali pretekárov, podávali informácie na jednotlivých stanoviskách a zabezpečovali bezpečný chod pretekov. Netreba zabudnúť ani na výborné občerstvenie. O guláš a jedlá

z grilu sa počas pretekov staralo ďalších 5 ľudí. Vyhodnotením výsledkov sa triatlon nekončí. O zábavu sa počas minulých ročníkov starala kapela DeART a vo večerných hodinách DJ Klemo. Akciu moderovala Lenka Mahútová, známa moderátorka Kľačianskej podkovy. Ľuboš Gottwald pokračuje: „Určite chceme pridať viac takýchto sprievodných akcií, ako napríklad detskú verziu mini triatlonu, čo by pridalo triatlonu nový rozmer a prilákalo väčšie množstvo divákov.“ www.vodackytriatlon.sk www.facebook.com/vodackytriatlon

Spoločné víťazné foto všetkých pretekárov, Turčiansky vodácky triatlon 2018, Turčianske Kľačany. Foto: M. Kríž

Historický a paleontologický výskum jaskyne Lôm vo Veľkej Fatre Andrej Bendík

Jaskyňa Lôm sa nachádza vo výraznom brale v závere Gaderskej doliny, v severovýchodnom svahu Lubenej. Má pomerne veľký vstupný portál s otvorom trojuholníkového tvaru. Jaskyňa mala k 30. 6. 2007 dĺžku 62 m (Bella et al., 2007). Jaskyňa bola nájdená miestnymi drevorubačmi koncom 19. storočia. Významnou sa stala predovšetkým preto, lebo v nej bol vykonaný jeden z prvých odborných paleontologických prieskumov. V rokoch 1896 – 1906 vykonal v jaskyni výkopové práce Ján Petrikovich, pri ktorých našiel veľké množstvo kostrových zvyškov medveďa jaskynného, medzi nimi mnoho lebiek a sánok. Jeho nálezy nemalou mierou obohatili zbierky Slovenského národného múzea v Martine, ktoré bolo práve dokončené a otvorené. Tu im bola venovaná jedna celá vitrína. Z jaskyne sa spomína aj nález zubu mamuta, čo je však podľa nás len chybný údaj. V posledných 5-tich rokoch Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum Andreja Kmeťa obnovilo výskum v jaskyni. Tento výskum prebieha v dvoch rovinách. Prvý z výskumov sa orientoval na dokumentáciu historických nápisov v jaskyni a ich interpretáciu a druhý výskum je za-

Podpis Jána Duchaja Kohúta z 12. 7. 1907, ktorý doprevádzal Pavla Halašu do jaskyne. Foto: A. Bendík

Podpis Jozefa Malinu z 12. 7. 1907, ktorý doprevádzal Pavla Halašu do jaskyne. Foto: A. Bendík

meraný ako revízny paleontologický výskum na zistenie súčasného stavu zachovania fosílnych osteologických zvyškov po prieskumoch Jána Petrikovicha. Nápisy v jaskyni Podrobný opis výsledkov výskumu nápisov v jaskyni priniesol príspevok A. Bendíka (2017), z ktorého vyberáme najzaujímavejšie a najpodstatnejšie zistenia. Z príspevkov Jána Petrikovicha (1897, 1907) poznáme osoby, ktoré ho sprevádzali pri jeho výskumoch v jaskyni. V nasledovných dátumoch to boli: 13. 7. 1897 – Andrej Sokolík, Ondrej Chorvát s dcérami, Ján Petrikovich, Ďuro Čajda, Viliam Klima, Ján Kožehuba 14. 8. 1897 – Andrej Halaša, Dušan Halaša, Miloš Šimko, Ján a Mikuláš Petrikovich, Mattuš, Jozef Krumpholc 10. 7. 1906 – Ján Petrikovich, Karol Siegmeth 49

Vstupný portál jaskyne Lôm. Foto: A. Bendík

11. 7. 1907 – Ján Petrikovich, Andrej Kmeť 13. 8. 1907 – Ján Petrikovich, Ján Duchaj Zoznam podpisov v jaskyni Lôm Uvádzame súhrnný zoznam nápisov nájdených pri obhliadke jaskyne. Prvý je uvádzaný rok, meno návštevníka, v zátvorkách sú uvádzané doplňujúce údaje autora príspevku. 14. 7. 1897 Schmidt, D.H. 14. 8. 1897 M.P. (Mikuláš Petrikovich, syn Jána Petrikovicha) 16. 8. 1897 V.M (N?), FK, E.G., A.D., Zuzana Hvyla 18-19. 8. 1897 D.H. (Dušan Halaša) 19. 6. 1901 Schmidt György hegev, Koťsotundy (nejasný nápis), Zuzana Hvyla, Hutav...., Manijo ..., Manijo Noirek (nejasný nápis), ..ťanšony 1901 L.F., U.D., Folkujt ...atu 19. 6. 1901 Mo.ij 19. 6. 1901 (nečitateľný nápis) 19. 6. 1901 (nečitateľný nápis) 19. 6. 1901 Hurta.... 19. 6. 1901 Morč............. 50

12. 7. 1907 Ďuro Chyla (občan obce Blatnica, bližšie neidentifikovaný) 12. 7. 1907 Ď. P. 12. 7. 1907 V. I. 12. 7. 1907 Jozef Malina, H(K)rc..ár 12. 7. 1907 Ján Duchaj Kohút 12. 7. 1907 J.D.K. (Ján Duchaj Kohút) 12. 7. 1907 Pavel Halaša 1909 Hajdu 11. 6. 1936 Čičmanec Andrej 11. 6. 1936 Hogh Jozef 20. 6. 1936 Bystričan Aloj. vojín 20. 6. 1936 Helán(k) Jan voj., voj. Helo Emil 20. 9. 1936 Helo Emil Rajec 8. 10. 1951 Feriančík Br., Hollack(h)c Jozef, Hogh Jozef 24. 6. 1969 Milan Turský 18. 7. 1972 A. Droppa 31. 8. 1972 Machaj – Hogh 8. 6. 99 – M.Š. 3. 9. 1999 Bihari Laco ml. (syn bývalého horára z Gaderskej doliny), Poracký Jaro 1. 1. 2000 Klára B, Jaro P., Július K., Marcela R. F.K., M. Zacharovsky (bez dátumu)

vojín Kishonti B. (bez dátumu) L. Bihari – 1985, 26. 5. 1990, 12. 11. 2005, 13. 1. 2008 (bývalý horár z Gaderskej doliny) Zhodnotenie podpisov Z uvedených nápisov vyplýva, že jaskyňa bola v dávnej aj pomerne nedávnej minulosti častým cieľom výletov. Niektoré podpisy sa podarilo identifikovať a priradiť ku konkrétnym osobám, vo všeobecnosti je to však nemožné. Počet a druh iniciál návštevníkov jaskyne je veľmi problematické stotožniť s osobami uvádzanými v archívnych dokumentoch. Napriek tomu sa podarilo určiť pomerne veľký počet osôb, ktoré jaskyňu navštívili. Boli medzi nimi významné osoby kultúrneho a spoločenského života vtedajšieho Rakúsko-Uhorska s osobitným zreteľom na územie Slovenska a súčasnej Českej republiky.

Časť sintrovej steny s najstaršími nápismi z rok1897 (Schmidt, D.H. – Dušan Halaša a iní). Foto: A. Bendík

Mapa jaskyne Lôm z diela Karola Siegmetha z roku 1907.

Medzi identifikovanými osobami boli: 1. Andrej Sokolík – kultúrny pracovník, pedagóg, redaktor, publicista, predseda učiteľského spolku v Turci, herec a režisér Slovenského spevokolu v Martine, prvý tajomník Matice slovenskej, jej kustód a knihovník, spoluiniciátor postavenia budovy Národného domu i prvej budovy SNM v Martine, tajomník Slovenskej muzeálnej spoločnosti. Prispieval do almanachov a sám bol vydavateľ a redaktor detského časopisu Včelka. 2. Ondrej (Andrej) Chorvát – kňaz. Do Blatnice prišiel 27. novembra 1871, kňazské pôsobenie v Blatnici ukončil 2. júna 1910, následne sa presťahoval do Necpál k dcére Anne (miestna učiteľka), kde aj zomrel. Pochovaný je v Blatnici. Vo vlastníctve Evanjelického farského úradu v Blatnici sa dochoval 25 stranový opis prírody a histórie okolia Blatnice od Andreja Chorváta, ktorý pochádza z obdobia okolo roku 1905 (A. Bendík, 2011). 51

Podpis Miloslava Schmidta (György Shcmidt) z 19.6.1901. Foto: A. Bendík

3. Ján Petrikovich – lekár, numizmatik. Pochádzal z významnej rodiny výrobcov pušného prachu z Banskej Bystrice. Vyštudoval medicínu vo Viedni a následne sa stal stoličným lekárom, neskôr primárom stoličnej nemocnice. V roku 1891 sa stal vedúcim zdravotnej agendy okresnej nemocenskej pokladnice v Martine. Bol zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a jej podpredsedom. V roku 1896 bol vymenovaný za referenta pre numizmatické zbierky, ktorej bol priekopník a zakladateľom na Slovensku. Venoval sa aj archeologickým výskumom hradísk a spracovaním a vyhodnocovaním archeologických nálezov z Oravy a Liptova. Vykonával pravidelné botanické výskumy v Turci. 4. Juraj Čajda – člen Tatranu, Slovenského spevokolu, bol zakladateľom Slovenského spolku, spoluzakladateľom Atletického klubu, bol redaktorom Slovenských novín a Národných novín v Martine. Dlhodobo redigoval časopis Černokňažník. Bol organizátorom výstavby Národného domu. 5. Viliam Klima – miestny učiteľ, bližšie informácie sú neznáme 6. Ján Kožehuba – pedagóg, organista, ľu52

dový lekár, v rokoch 1877 – 1899 pôsobil ako učiteľ v Blatnici. Bol autorom učebníc pre evanjelické slovenské ľudové školy, vyvíjal výraznú kultúrno-výchovnú a národnouvedomovaciu činnosť, bol organizátorom ochotníckeho divadla v Blatnici, učiteľom Martina Kukučína v Jasenovej (učil tam v rokoch 1968 – 1877) a členom Spolku oravsko-turčianskych učiteľov. 7. Andrej Halaša – právnik, etnograf, redaktor, prekladateľ, divadelný organizátor. Zaslúžil sa o postavenie Národného domu v Martine a prvú budovu SNM. Bol pokladníkom MSS, zbieral a triedil získané predmety a katalogizoval knižnicu múzea. Bol hlavný organizátor Slovenského spevokolu a jeho divadelnej zložky. Bol redaktorom Národného hlásnika a prispieval do mnohých novín a časopisov. Bol významným zberateľom textov slovenských ľudových piesní. 8. Dušan Halaša – syn Andreja Halašu, advokát. V roku 1912 sa stal advokátom a neskôr prevzal kanceláriu po svojom otcovi a dedovi v Turčianskom Svätom Martine. Bol dlhoročným právnym zástupcom Tatra banky, popredným predstaviteľom Sloven-

Podpis Pavla Halašu z 12. 7. 1907. Foto: A. Bendík

skej národnej strany, signatárom Martinskej Deklarácie slovenského národa. 9. Miloš Šimko – právnik. Bol zakladajúcim členom Matice Slovenskej, vystupoval ako ochotnícky herec Slovenského spevokolu, spolupracoval s Andrejom Halašom pri zbieraní materiálu pre martinské múzeum. V roku 1918 sa ako člen Slovenskej národnej strany stal signatárom Martinskej deklarácie. 10. Mikuláš Petrikovich – syn Jána Petrikovicha, vyštudoval medicínu. Bližšie informácie sú neznáme. 11. Mattuš (v opise J. Petrikovicha uvádzaný ako „doktor z Prahy“) pravdepodobne sa jedná o Jaroslava Mattuša. Právnik, od mladosti bol verejne činný, bol aktívnym športovcom a športovým organizátorom, venoval sa horskej turistike a lyžovaniu. V roku 1923 po ňom bola pomenovaná rozhľadňa Pancíř na Šumave. 12. Jozef Krumpholc – učiteľ z Fryštáku na Morave, jeho manželka Anna Marta Šípková pochádzala zo známeho martinského rodu. Bol významný moravský učiteľ, metodik matematiky, zemepisu, dejepisu a kreslenia. V roku 1920 pracoval ako učiteľ na štátnej občianskej škole vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine. 13. Karol Siegmeth, významný železničný inžinier, zástupca riaditeľa, neskôr riaditeľ uhorských štátnych železníc, za svoju činnosť vyznamenaný Rytierskym krížom Rádu Františka Jozefa, vášnivý turista a propagátor turistiky a výstavby chát, zakladateľ turistických spolkov, spisovateľ (zakladateľ speleologickej knižnice). Bol členom Uhorského karpatského spolku a propagátor výskumu a sprístupňovania jaskýň (napr. Baradla), založil speleologický výbor, ktorého bol prvým predsedom. Počas svojho výletu v Turci napísal článok o návšteve jaskyne Lôm a Mažarná (Siegmeth, 1907). 14. Pavol Halaša – patril medzi významné osobnosti kultúry v Martine. Bol vyštudovaný lekár, pôsobil ako publicista, prekladateľ (prekladal aj diela Julesa Vernea)

a bibliograf. 15. Miloslav Schmidt – pekár. V Martina organizoval zakladanie systému dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku. Až do smrti vykonával funkciu veliteľa martinských hasičov, bol veliteľom Zemskej hasičskej jednoty, ktorá združovala takmer všetky hasičské zbory na Slovensku. Pri príležitosti 50. narodenín dostal Schmidt rád a uznanie francúzskeho ministerstva obchodu a hospodárstva za zásluhy v hospodárskej oblasti. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine (autorom pomníka je Fraňo Štefunko). Zaujímavosťou je, že ako herec stvárnil úlohu Grófa Révaya vo filme Jaroslava Siakeľa Jánošík. 16. Ján Duchaj – slovenský statkár a politik. Bol členom Slovenskej národnej strany, Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady, bol signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. 17. Zuzana Hvyla – v Súpise hrobov obce Blatnica uvádzaná ako Chyllová. 18. Jozef Malina – občan Blatnice, člen hasičského zboru – vodár. 19. Andrej Čičmanec – výborník, člen hasičského zboru. 20. Jozef Hogh – občan obce Blatnica, bojoval v SNP, zajatý. 21. Milan Turský – absolvoval Strednú lesnícku technickú školu v Liptovskom Hrádku, ako praktikant sa zúčastnil zameriavanie porastov v Gaderskej doline, neskôr lesník na LO Kunerad, LS Rajecké Teplice. 22. Anton Droppa – významný speleológ a geograf. Zhrnutie Z uvedených zistených údajov vyplýva, že jaskyňu Lôm navštevovali ľudia z dvoch odlišných sociálnych vrstiev. Z nižších sociálnych vrstiev išlo predovšetkým o návštevy miestnych občanov z obce Blatnica (platí pre tých, ktorých sa podarilo identifikovať), v neskoršom období to boli 53

vojaci, lesníci, poľovníci, ktorých príčinou návštevy jaskyne boli vychádzky alebo činnosti spojené s prácou v lese. Pre výsledky výskumu je však zaujímavejšia druhá sociálna vrstva, ktorú tvorili učitelia, kňazi, lekári, ktorí patrili medzi významné osobnosti v rámci kultúrno-spoločenského života vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine. Nie je prekvapením, že predovšetkým pre kultúrno – muzeálne činné osoby z prelomu 19. – 20. storočia bolo zaujímavé navštevovať rôzne prírodné zaujímavosti, medzi nimi aj jaskynné priestory a dokonca v nich vykonať aj odborné výskumy. Z odborného (vedeckého) pohľadu ja dôležitá publikácia zistených skutočností, pričom veľkým prínosom pre minulú aj súčasné vedu je skutočnosť, že množstvo z týchto nálezov bola venovaná Muzeálnej slovenskej spoločnosti (sú to napr. správy, zbery a dary A. Chorváta, A. Kmeťa, P. Križka, a predovšetkým J. Petrikovicha). Paleontologické nálezy Ako bolo spomínané v úvode, jaskyňa svojimi nálezmi kostrových zvyškov medveďov jaskynných bola známa už koncom 19. storočia. V rámci plánu výskumu Múzea Andreja Kmeťa sa vykonalo zameranie nálezových priestorov a ich rozvrhnutie na segmenty s možnosťami výkopových prác. Vytýčené segmenty boli prekreslené do mapy, pričom sa začalo kopať vo vytipovaných častiach. Počas nich bolo nájdené väčšie množstvo ostelogických nálezov medveďa jaskynného. Nájdené kosti boli odobraté a očistené na pracovisku múzea. Časť z nich bola determinovaná (205 ks, z celkového počtu cca 300 ks). Všeobecne sa jedná o zvyšky prstových článkov, stavcov a rebier (vo fragmentálnom stave) juvenilných jedincov medveďa jaskynného, ojedinelé sú rezáky (zuby), úlomky lebečných kostí a neidentifikovateľné úlomky. Súčasne s výkopovými prácami sa vyhotovovala fotodokumentáciu aktuálneho 54

Podpis Antona Droppu, významného slovenského speleológa. Foto: A. Bendík

stavu výskumu. Samotný výskum prebieha systémom postupného pomalého odkrývania, pokiaľ možno na skalné dno. Cieľom výskumu nie je detailne preskúmať (prekopať) celú jaskyňu, ide o revízny záchranný výskum v jej perspektívnych častiach. Ako je možné vidieť, jaskyňa Lôm zohrala významnú úlohy v oblasti poznávania podzemných krás v čase podpory slovenského povedomia, čo dokladajú nápisy významných národne uvedomelých osôb, ako aj z hľadiska prvých serióznych paleontologických výskumov s cieľom záchrany objavených predmetov. Súčasne dúfame, že aktuálny paleontologický výskum prinesie zaujímavé informácie o obývaní jaskýň pravekou faunou. Literatúra: Bella P., Hlaváčová I., Holúbek P. Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30. 6. 2007). SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 2007. 362 s. Bendík A. Príroda Veľkej Fatry v opise Ondreja Chorváta (1836 – 1914). In: Zb SNM v Martine, Kmetianum XII, 2011: 229 – 235. Bendík A. Revízia nápisov z jaskýň Remová, Mažarná a Lôm vo Veľkej Fatre. In: Zb. SNM v Martine, Kmetianum XIV, 2017: 59 – 77.

Dva víkendy na Liptove Renáta Šajgalíková

Výstup na Baranec S našimi dobrými priateľmi Katkou, Miňom a Adamkom z Liptova sme sa dohodli na absolvovaní víkendovej turistiky v ich okolí. V piatok 13. 07. 2018 sa presúvame z nášho rodného mesta do Liptovského Mikuláša. Večer sme samozrejme posedeli, porozprávali, pogrilovali na záhradke a dohodli si víkendový plán. Zajtra Baranec a druhý deň vrch Poludnica. V sobotu ráno vyrážame autom na parkovisko, kde máme východiskový a zároveň aj cie-

Začiatok výstupu na Baranec. Foto: R. Šajgalíková

ľový bod - ústie Žiarskej doliny. Tak teda vyrážame na tretí najvyšší štít Západných Tatier. Cestou preberáme všetko možné aj nemožné, no po čase nám už nie je tak do reči. Je to náročná, vysokohorská túra a výstup na Baranec je dosť strmý. Deň máme ako v apríli. Slnko, silný vietor, dážď, sneženie, hmla... proste všetko. Postupne pokračujeme po žltej značke na rázcestie Holý vrch, z ktorého máme prekrásny výhľad na celý Liptov. Pokračujeme v šliapaní, počasie je čoraz nepríjemnejšie a stále mrholí. Tesne pod vrcholom padla hmla, ktorá sťažuje našu orientáciu a každý dozerá na osobu pred sebou. A zrazu sme tam, na vrchole Baranca. Rýchlo sa fotíme, lebo ten vietor je neskutočný. Je hustá hmla, viditeľnosť len niekoľko pár metrov a teda žiadne výhľady. A tá zima, bŕŕŕ. Baranec sa svojou výškou 2 184 m n. m. vzpiera mocným živlom. Majestátne vyčnieva nad Liptovským Mikulášom a spolu s Kriváňom dotvára dominantu panorámy mesta. Stačí prejsť niekoľko výškových metrov pod vrchol a hmla postupne redne, slnečné lúče nás opäť hrejú. Obzerám sa späť na vrchol, ktorý je ešte stále v oblakoch. Čaká nás klesanie cez najrozsiahlejšie porasty kosodreviny v Západných Tatrách. Ďalej postupujeme nenáročným klesaním cez Smrek do Žiarskeho sedla. Po zelenej a neskôr po modrej značke pokračujeme výraznejším klesaním Žiarskou dolinou k Žiarskej chate a odtiaľ do nášho cieľového bodu. To klesanie nemá konca. Cestou dolu Katka zbiera huby. Už ich nemáme kde dávať. Máme plné bundy, šiltovky a aj svetre. Celkom blízko nášho cieľa prichádzame k rúbanisku plného sladkých, voňavých malín. Neváhame ani chvíľu a kŕmime sa... V malinčí sa zrazu niečo pohlo, zapras55

Pri Žiarskej chate. Foto: V. Kučma

kali konáre a ani neviem ako, a boli sme pri aute. Prezliekame sa do suchého oblečenia. Niečo si ešte na seba prihadzujeme a ideme si dopriať zaslúžené občerstvenie do drevených stánkov na parkovisku. Dnešná túra nám trvala, aj s prestávkami, 8 hodín a 10 minút. V nedeľu ráno sme sa vybrali na vrch Poludnica. Deň začínal celkom slnečno a príjemne. Zbalili sme jedlo, pitie, čiapky, rukavice, bundy, paličky. Aaaa teda poďme... Na Poludnicu sa dá dostať rôznymi trasami. Zo Závažnej Poruby, z Liptovského Jána alebo z Iľanova. Cez vrcholy Poludnice sa po modrej značke dá dostať až na Kra56

kovu hoľu. Poludnica je bralnatý zalesnený vrch, vysoký 1 548 m n. m.. Má dva vrcholy, na severe Prednú Poludnicu a na juhu ešte vyššiu Zadnú Poludnicu. Našu túru začíname v Závažnej Porube. Všade vôkol je ticho a potom len my. Náš turistický chodníček spočiatku lemujú chatky, potom les, či polom. Smerom od Sedla pod Kúpeľom, vpravo od turistického chodníka sa nachádza jaskyňa Kamenné mlieko. Jaskyňa je voľne prístupná a je 55 metrov dlhá. Od roku 1994 je prírodnou pamiatkou a predstavuje krásny jaskynný mikrosystém. V prípade nepriaznivého počasia poskytuje turistom úkryt a pohodlie. Po prehliadke jaskyne pokračujeme ďalej a obdivujeme krásne výhľady, scenérie... A zrazu... konečne Predná Poludnica. Z vrcholu je výhľad na liptovskú kotlinu so scenériou Liptovskej Mary. Po otvorení vrcholovej skrinky, rozširujeme obsah návštevnej knihy zapísaním krátkeho textu spolu s našimi podpismi. Po príchode z túry k naším priateľom sa pomaly, ale isto balíme. Popritom ešte debatujeme, dohadujeme sa čo podnikneme v najbližších dňoch, týždňoch, počas dovoleniek.... Lúčime sa a vyrážame späť domov do všedných dní, ale v mysli obohatení zas niečím novým... Cyklo okolo Liptovskej Mary V sobotu, 01. 09. 2018 o 6.00 hod., ráno vyrážame z Martina na našich bicykloch ja a Leo do Vrútok, kde už nás čaká cyklokámoška Ivka s Kájom. Ešte čakáme na Peťka, ale ten nie a nie doraziť... Nakoniec sa dozvedáme od Ivky, že Peťo nepríde, lebo zaspal... Vyrážame teda štyria vlakom z Vrútok do Liptovského Mikuláša. Keď vystupujeme v Mikuláši na stanici, slniečko už svieti v plnej paráde, to bude opäť kráááásny deň... Nasadáme na bicykle a prvá zastávka je pri dome „hore nohami“. Samozrejme s fotkou. Fotia si ho nielen domáci ale i okolo prechádzajúci. Nie každý však vie, prečo vznikol. To, že stojí „na hlave“ má svoje logické odôvodnenie. Atrakcia

totiž vznikla, podľa slov majiteľa, ako vyjadrenie toho, že nielen v Liptovskom Mikuláši, ale aj na celom Slovensku všeobecne funguje veľa skutočností a faktov naopak, „na hlavu“, opačne a nepochopiteľne. Mal na mysli predovšetkým právnu neistotu a nestabilitu nielen podnikateľského, ale aj celkového právneho prostredia. Pokračujeme ďalej okolo Liptovskej Mary. Za Liptovskou Sielnicou odbočujeme na Bobrovník. Poprezeráme si tu centrum vodných športov a dozvedáme sa, že na požičanie sú tu člny, vodné skútre, SUP boardy a bicykle. Na výber sú aj rôzne vyhliadkové plavby na katamaráne s kapitánom, ktorý porozpráva o histórií vzniku priehrady a prevedie vás všetkými zátokami Liptovskej Mary. Zastavujeme sa na záhradnej terase miestneho penziónu, občerstvujeme sa a kocháme sa pohľadmi na okolitú prírodu. Opäť nasadáme na bicykle a za Bobrovníkom prichádza prvé väčšie stúpanie. Neďaleko Archeoskanzenu Havránok dosahujeme dnešný najvyšší bod. Nasleduje rýchly zjazd k veži kostola Panny Márie, ktorá stojí na mieste najstarších liptovských kresťanských chrámov. Pri budovaní priehrady Liptovská Mara sa uvažovalo s tým, že vodná hladina vystúpi zhruba na úroveň kostola. Tlak vody a ďalšie s tým spojené okolnosti spôsobili, že stavbu na pôvodnom mieste nebolo možné zachovať. Po zvážení viacerých alternatív napokon v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline vybudovali jej vernú kópiu s použitím vybraných originálnych prvkov. Na pôvodnom mieste po náročných terénnych úpravách zostala iba veža a pôdorys kostola. Výstavbou priehrady zaniklo trinásť dedín. Každá z nich mala svoj život, kultúru, históriu. S budúcnosťou sa už nerátalo. Prešlo odvtedy viac ako 40 rokov. Obyvateľov, ktorí si pamätajú obce ako Čemice, Dechtáre, Ráztoky, Sokolčie, Paludza, Parížovce, stará Liptovská Sielnica, Nežitovce, Zádiel, Liptovská Mara, Vrbie, Sestrč pomaly ubúda.

Od priehradného múru Liptovskej Mary šliapeme do pedálov našich bicyklov a poľnými cestami, lúkami, asfaltkou, cestou i necestou sa dostávame sa k Ružomberku. Potom sa pomaly presúvame cez Rybárpole, Hrboltovú, Švošov a Ľubochňu. V Ľubochni sa ocitáme priamo na nástupišti, aby sme zistili najbližší spoj a v tom okamihu prichádza vlak do Vrútok. Nasadáme teda a pokračujeme v ceste domov vlakom. Vystupujeme vo Vrútkach. Posledné rozlúčenie, pohľady a každý ideme zas svojou trasou k svojim rodinám. Výlet bol perfektný. Počasie nám prialo, veď sme prešli, bez pár metrov, 60 kilometrov. Viem, že hneď zajtra si všetci navzájom zavoláme a budeme plánovať ďalšiu cyklotúru na najbližší víkend...

Kostolík pri Liptovskej Mare. Foto: L. Vakrčka

Jaskyne pod Hričovským hradom Pavol Cvacho

Dóm - Jaskyňa v Kakave. Foto: P. Cvacho

Niektorí členovia Jaskyniarskeho klubu Varín sa okrem prieskumu a dokumentácie jaskýň venujeme aj problematike záchrany hradných zrúcanín. Tieto zdanlivo odlišné záujmy bývajú ale často medzi sebou úzko prepojené. Pod väčšinou hradov sa nachádzajú jaskyne, alebo historické podzemia a často môžeme pri ich prieskume naraziť na rôzne historické artefakty. Pri riešení problematiky záchrany Starého hradu sme nadviazali dobré vzťahy so Združením priateľov Hričovského hradu. Pri viacerých návštevách Hričova nám nedalo, aby sme nepreskúmali aj jaskyne a pseudojaskyne pod hradom. História Hrad Hričov vznikol zrejme pred tatárskym vpádom. V listinách sa prvýkrát spomína v roku 1254. Počas svojej existencie prešiel rukami viacerých majiteľov. Posledným bol rod Turzovcov. Bodku za jeho históriou dali Bočkajovi hajdúsi, ktorí ho 58

vyrabovali a zdemolovali. Hrad sa odvtedy postupne zmenil na ruinu. Zmena nastala v roku 2010, keď sa o hrad začalo starať Združenie priateľov Hričovského hradu, ktoré začalo s čiastočnou rekonštrukciou a konzerváciou objektu. História jaskýň a ich okolia spadá do obdobia od neskorej doby bronzovej až po stredovek. Bohatá na nálezy je hlavne jaskyňa H2(Hadia jaskyňa). Pri prieskume v roku 1993 sa v jaskyni, a tiež nad ňou, našli predmety z obdobia púchovskej kultúry (1.stor. pred n. l.), 9. storočia a stredoveku. Jednalo sa väčšinou o úlomky keramiky, železné klince, praslen, tkáčske závažie, zvieracie kosti, uhlíky, prepálené kamene, podkovy, hlinený kahanec a pod. Z roku 1958 pochádza nález železných klieští, vtedy datovaných do obdobia rímskeho. To všetko svedčí o intenzívnom osídlení tejto lokality od doby bronzovej po stredovek. Jaskyne H1 a H2 ako prvý odborne preskúmal Ľ. V. Prikryl . Následne ich aj spolu s Jozefom Hoštákom a Mila-

nom Fedorom zameral. Asi v 80-tych rokoch minulého storočia pôsobil na tejto lokalite istý pán z Dolného Hričova, ktorého meno sa nám nepodarilo zistiť. Tomu súľovské zlepence učarovali natoľko, že tu vysekal viacero zaujímavých útvarov a upravil aj vnútorné priestory jaskýň. Niet sa čo čudovať, lebo táto poddajná hornina je priam predurčená na podobné kamenárske práce. Opis lokality a jaskýň Hradné bralo a jeho okolie je vytvorené v súľovských zlepencoch. Tie tu vytvárajú zaujímavé skalné mesto s množstvom brál a veží. Na mnohých z nich je vidieť vyerodované kanáliky a otvory. Okrem už spomínaných dvoch jaskýň sme tu zaregistrovali ešte dva zrejme z väčšej časti umelo vysekané priestory. Jeden z nich spĺňa parametre pseudojaskyne. Hadia jaskyňa (Jaskyňa pod Hričovským hradom – H2) Vchod sa nachádza vedľa náučného

Jaskyňa v Kakave mapa rok 1964.

Hadia jaskyňa mapa rok 1964.

chodníka niekoľko metrov pod miestom predpokladanej vstupnej brány do hradu. Pri vstupe je vysekaný kríž nafarbený na červeno. Jaskyňa je budovaná v súľovských zlepencoch. Vstupný otvor má rozmery 1,5 m x 0,6 m. Chodba sa ďalej rozširuje do strán na šírku 2,5 až 3 m pri výške 0,7 až 1,3 m a smerom dozadu mierne stúpa. Jej celková dĺžka je 17 m. Dno je pokryté hlinou, sutinou a menšími skalnými blokmi. Vo vstupných častiach možno pozorovať stopy po kamenárskych prácach, vykonaných za účelom úpravy profilu. Na konci chodba stúpa prudšie a končí sa závalom, ktorý tvorí skalný blok. Na tomto mieste je prepadnutý strop. K prepadnutiu došlo v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď nad jaskyňou prevádzal amatérske výkopové práce miestny občan Kabašta. Pri tejto činnosti sa časť archeologického materiálu dostala sekundárne do jaskyne. Aj podľa mapy od Ľ. V. Prikryla z roku 1964 je vidieť, že vtedy tento druhý vchod nejestvoval. Profesionálny archeologický prieskum na tomto mieste previedol Jozef 59

Moravčík a kol. , pri ktorom boli nájdené už vyššie uvedené historické predmety. Ďalší prieskum za skalným blokom by mohol priniesť postup ďalej a zrejme aj nález ďalších historických artefaktov. Blízkosť hradu naznačuje, že jaskyňa mohla slúžiť na rôzne účely pre vtedajších obyvateľov Hričova. Jaskyňa v Kakave (Jaskyňa pod Hričovským hradom – H1) Vchod je situovaný niekoľko metrov nižšie od Hadej jaskyne pri náučnom chodníku a je taktiež označený vysekaným červeným krížom. Jeho rozmery sú 2,6 x 1 m. Za vstupom sa priestor nečakane otvára do impozantného dómu s rozmermi cca 12 x 5 m a vysokého miestami 4 m. Vnútorný priestor upravil neznámy kamenár z Dolného Hričova do podoby malého amfiteátra resp. chrámu. Na mape z roku 1964 je vidieť, že tu bol pôvodne priestor so stúpajúcim skalným dnom. Hneď za vchodom je

Hadia jaskyňa. Foto: M. Cvachová

po ľavej strane vysekaná kamenná lavica. Po pravej strane môžeme pozorovať tektonické zrkadlo. Asi od polovice dómu začínajú vysekané skalné schody a stupne rôznych veľkostí a tvarov. Tie pokračujú smerom nahor k dvom vysekaným plošinám v ľavom a pravom rohu. Všetko to dokopy vytvára zaujímavú mystickú atmosféru. Čo je zaujímavé na jaskyni, že do polovičky je budovaná v súľovských zlepencoch a ďalej už pokračujú vápence. Na strope možno pozorovať náteky z presakujúceho kalcitu. Je škoda, že nevieme ako jaskyňa vyzerala pred umelým zásahom. Zo speleologického hľadiska je ale bez ďalšej perspektívy. Likarkina jaskyňa Jaskyňa sa nachádza pri náučnej tabuli asi 50 m smerom dolu od Jaskyne v Kakave. Nad vstupom je vytesaný malý červený kríž. Za trojuholníkovým vchodom pokračuje elipsovitá 0,6 m široká

chodba s výškou 1,1 m. Tá ústi po 2 m do malého dómu vysokého 1,6 m s rozmermi 2 x 1,3 m, v ktorom sa nachádza kamenná lavica.Jaskyňa je asi z väčšej časti umelo vysekaná, keďže ju Ľ. V. Prikryl neuvádza vo svojom článku z prieskumu v roku 1964. Je takisto dielom neznámeho kamenára z Dolného Hričova a vytvorená v súľovských zlepencoch. Za zmienku stojí ešte umelo vysekaný priestor na konci náučné-

ho chodníka pri lesnej ceste s rozmermi cca 2 x 2 x 2 m. Je vysekaný v súľovských zlepencoch v jednom zo skalných brál vedľa cesty. Vo vnútri je taktiež kamenná lavica a pred vchodom kríž. Záver Jaskyne pod Hričovským hradom nie sú zo speleologického hľadiska veľmi zaujímavé a ďalší prieskum je možný iba v Ha61

dej jaskyni. Umelé kamenárske zásahy by asi v súčasnosti vyvolali dosť rozporuplné hodnotenia, ale pre neznalého návštevníka vytvárajú zaujímavú historickú atmosféru v kontexte s Hričovským hradom a myslím, že aj celkom vhodne zapadajú do okolitého prostredia. Jaskyne sme zamerali za účelom dokumentácie zmien, ktoré nastali na lokalite od roku 1964, keď ju prvýkrát preskúmal Ľ. V. Prikryl a kol..

Literatúra: Ľ. V. Prikryl, 1965 : Pseudokrasové formy v okolí Súľova a Hričova. Slovenský kras, 5, 81-96 J. Moravčík, 1995, Archeologický ústav SAV Nitra: Nové poznatky o osídlení hradu Hričov, Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1993, 96-97

Hadia jaskyňa vchod- pohľad zvnútra von. Foto: M. Cvachová

Východ slnka na Borišove Miroslava Brežná

Už vychádza. Foto: M. Brežná

Nezabudnem na moju prvú reakciu, keď mi oco povedal, aby som napísala článok do ročenky. „Ja?! Veď ja som nebola nikde! Nemám za sebou žiadny výstup, ktorý by stál za reč, expedíciu do podzemia alebo zážitok so štipkou adrenalínu. Keby som precestovala taký Island, to by bol článok!“ „Napíš o Borišove. Aj o tom treba písať…“ Ako vždy, ocovi stačilo pár slov, aby som sa zamyslela nad múdrosťou sveta, ktorá ma občas obchádza a dala som na radu starších. A tak teda čítate článok o výstupe na Borišov, pre mňa “ten krásny kopec za rohom, kde majú na chate najlepší hemendex a zázvorovicu”, inak podľa wikipédie dokonca “výrazný vrch (1509,5 m n. m.) v centrálnej časti Veľkej Fatry.” Náš výstup sa začal jeden slnečný októbrový deň, kedy bola všade ideálna jesenná atmosféra. Tento ideál asi aj pri atmosfére končil, pretože naše plány na začiatok výstupu sa museli posunúť asi tak o tri hodiny a ja som mohla zabudnúť na ideálny západ slnka na horách. Odradiť sme sa však nenechali. Náš výstup sme za64

čali z Havranova v Belianskej doline a pokračovali sme po zelenej značke. Boli sme traja členovia posádky, bez tanku a bez psa, ale zato s asi 20 kilovým prístrojom na revíziu plynu v batohu, ktorý bol nielenže celkom ťažký a nemotorný, ale dokonca vydával pravidelné kovové ťukanie pri každom kroku. Jednoznačne „ideálny“ spoločník na 3-hodinový výstup lesom. Moja výbava zas obsahovala slzný plyn, ktorý, v pohotovosti v pravom vrecku, je vždy po ruke. Som totiž vždy pripravená na dialóg môjho frajera s mojim otcom o pravdepodobnosti stretnutia s medveďom. K tomu pribudnú aj následky stretnutia a inštrukcie, ako si vybrať ideálny strom na lezenie. Na záver je to okorenené aj skutočnými prípadmi z praxe. Nie že by som bola osobou hysterickou, ale podobné témy sú mi v tomto momente nie moc príjemné, najmä na mieste, kde som minulý rok našla v blate medvediu stopu. Oco sa ma vtedy snažil presvedčiť (neúspešne), že to bola iba srnka! Takže preto ten slzný plyn. Pre prípad, že by bol dialóg o medve-

ďoch dlhší ako 30 minút, použijem ho asi na nich. Náš výstup sa nesie plynule spolu s inými dialógmi, niekedy zas v tichosti, len s vlastnými meditačnými myšlienkami, zmiešanými s ťukaním plynového zariadenia, či veľmi častým úžasom nad jesennými farbami stromov, ktoré ešte znásobuje slnko babieho leta. A naozaj je tu čo obdivovať, príroda je tu neuveriteľne pestrá! Našou prvou veľkou zastávkou je lúčka Košariská (1 118 m n. m.), kde ja s ocom padáme do slnkom zaliatej vysokej trávy a zaslúžene oddychujeme. Neviem kde je môj Emo, už nejakú dobu som ho nevidela, keďže išiel popredu, a za vŕšok nedovidíme. Batoh s pišingrami však máme pri sebe, takže nie je dôvod na paniku. O chvíľu už ale zakričím Emíííl. Najprv párkrát nič a potom už kričíme s ocom o dušu, až by si niekto pomyslel, či nie sme niekde v Lönnebergu. Nám sa zdá, že naše hlasy sa ozývajú do celého sveta, no pritom sa tu zvuk láme a aj keď sme blízko seba, nepo-

čujeme sa. Trochu sa tu začínam cítiť ako v hororoch od Kariku a tak radšej pokračujeme. Po chvíli sme sa konečne našli. Malo to iba jediný a to desivý následok. Emovi neostal na cestu ani jeden pišinger. Po zhruba 2,5 hodine výstupu sa vynárame z lesa a pred nami sa črtá vrch Ploská. Dvíhala sa za obzorom sťa holá červenohnedá planéta. Posledné metre k chate už doslova utekáme. Vzápätí sa ocitáme v tej najroztomilejšej chate, kde si každý zaslúžime jedno orosené. A možno aj tri. Vonku sa už pomaly stmieva a nám začína byť jasné, že dnes už z chaty nevyjdeme. Večer sa rozprávame pri stole osvetlenom petrolejkou a skutočne to tu vyzerá, akoby sme sa preniesli naspäť v čase. Tu nás však všetko rýchlo uspáva a tak sa ukladáme na spánok. Ráno sa budím na to, ako ma oco ťahá za nohu. „Mirka, už to začína…“ Môj vysnívaný východ slnka na horách. Pozerám sa cez malé zarosené okienko s muškátom, vonku je ešte tma, ale na obzore je

Malá zastávka v tráve. Foto: M. Brežný

akoby namaľovaný červený pás, ktorý pomaly mení svoje farby. Chvíľu som presvedčená, že lepší nápad je zabaliť sa do spacáka a pokračovať v spánku, no premôžem sa a leziem z postele. Vychádzame pred chatu. Čerstvý chlad nás okamžite preberá, no slnko ešte podriemkava, máme čas. Pomaly vystupujeme nad chatu. V diaľke sa už predierajú lúče pomedzi rannú hmlu a za pár sekúnd už vidíme kúsok žiarivého slnka za Ploskou. Postupuje rýchlo až nás doslova zalieva zlatá vlna tepla, ktorá ide stále vyššie. My ale zastavíme a nevieme sa vynadívať na tú slnkom zaliatu nádheru, to nádherné ticho a zvláštny pokoj jesenného rána. Je to silný okamih. Chvíľa, kedy sú slová zbytočné, len očami si vravíme, akí sme vďační, že sa máme. A to ani nemusíme byť niekde na Islande. Zážitok si berieme so sebou na raňajky, ale aj dole až do mesta a domov. Niekedy potrebujeme vyjsť hore nad ten chaos a znova si pripomenúť, čo je v živote naozaj dôležité... a aj o tom treba písať.

...keď sú slová zbytočné. Foto: M. Brežný

Slnečné ráno na Borišove. Foto: M. Brežná

Krasové javy v gaderských vápencoch doliny Mača vo Veľkej Fatre Andrej Bendík

Vstupný priestor Jaskyne vo Venclovej so zúžením. Foto: A. Bendík

Je všeobecne známe, že pohorie Veľká Fatra má bohatý potenciál vo výskytoch povrchových aj podzemných foriem krasu vďaka vhodným geologickým podmienkam, predovšetkým vo vzťahu k výskytu vápencov a dolomitov vhodných na procesy krasovatenia. Hlavnými záujmovými oblasťami jaskyniarskeho prieskumu sú oblasti Belianskej, Necpalskej, Gaderskej a Blatnickej doliny. „Vďaka“ tomuto dlhoročnému úsiliu, ostali mimo záujmu oblasti s menšími plošnými výskytmi karbonátových hornín náchylných na vznik krasu. Takými sú napríklad oblasti Jasenskej doliny (prieskum JK Speleo Turiec s využitím ťažkej techniky), Podhradskej doliny (Bendík, 2018) a najnovšie aj okolia obce Rakša. Po geologickej stránke sú na území extravilánu obce prítomné gaderské vápence (anis, stredný trias) a wettersteinské vápence a dolomity (ladin – karn, stredný až vrchný trias) chočského príkrovu (uvádzame len karbonátové horniny viazané na vznik krasu). Z uvedených hornín sú na vznik krasu najpríhodnejšie gaderské vápence (v ktorých je vyvinutý aj hlavný kras masívu Tlstej). Predmetom záujmu sa stala

oblasť v záveroch doliny Mača, ústiacej nad obcou Rakša. Gaderské vápence sa tu vyskytujú v oblasti Venclová, Padalová, Zrazky a Rovne, kde vystupujú spod nadložných wettersteinských dolomitov. Oblasť sa nachádza na trase turistického chodníka z Turčianskych Teplíc na vrchol Drienka (modrá TZT 2720). Je typická výskytom nad sebou vystupujúcich bralných pásiem dlhých niekoľko desiatok až stoviek metrov a vytvárajúcich galérie, ktoré sú v súčasnosti všetky v lesnom poraste. V predmetnej oblasti sa nachádzajú menšie aj väčšie previsy (rádovo od 1,5 m až po cca 8 m na výšku a hĺbku). V oblasti medzi Zrazkami a Rovniami sa nachádzajú pomerne mohutné previsy, ktoré boli využívané ako útočisko počas II. svetovej vojny (ústne informácie občanov, nálezy nábojov). Vo vrchných častiach Venclovej sa nachádzajú previsy s výskytom jaskynných sintrov a ojedinelými kvapľovitými formami, ktoré dokladajú prítomnosť starého, v súčasnosti deštruovaného krasového systému. Jeho súčasťou sú dnes existujúce dva jaskynné priestory, z ktorých jeden je v tomto príspevku opísaný (z dôvodu bez67

pečnosti sme druhú jaskyňu nestihli zamerať, nakoľko prišla silná búrka s bleskami; je však možné, že sa jedná o kryogénnu jaskyňu a s fluvio-krasovým vývojom tejto oblasti nemá nič spoločné). Jaskyňa vo Venclovej Jaskyňa sa nachádza v oblasti Venclová, asi 10 m nad dnom doliny (nad turistickým chodníkom) v nadmorskej výške 780 m n. m.. Predovšetkým v zimnom období je z chodníka viditeľná a preto aj známa, ale dosiaľ nezdokumentovaná. Otvor jaskyne orientovaný na SV je založený na výrazných vrstvách gaderských vápencov veľkosti 5 x 1 m (šírka/výška). Samotnú jaskyňu tvoria dva priestory spojené nízkou (40 cm), ale širokou zúženou chodbou. Vstupná sieň je vyvinutá na spomínanej ploche vrstevnatosti, má rovný strop aj dno, ktoré je tvore-

Mapa Jaskyne vo Venclovej.

Zachovaná kvapľová výzdoba v previse asi 100 výškových metrov nad Jaskyňou vo Venclovej. Foto: A. Bendík

né hlinou a ostrohrannou drobnou sutinou s menšími balvanmi, pričom šírka priestoru dominuje nad výškou. Druhá, zadná sieň má výrazne iný charakter. Za zúžením sa pomerne prudko dvíha strop (do výšky necelých dvoch metrov) a viditeľná je zmena dnových sedimentov, ktoré tvorí výlučne natečený sinter s napadanými blokmi hornín. V závere siene sa dno prudko zdvíha a spolu so stropom prechádza do neprieleznej pukliny, z ktorej bol v minulosti hlavný prítok vody, z ktorého vznikli nátekové formy na dne, ale aj záverečnej stene jaskyne. V závere sa nachádza menšia dutina, jaskyňa nemá pokračovanie. Celková dĺžka jaskyne dosahuje 16 m. Z hľadiska genézy je dôležitým prvkom pri definovaní vývoja krasu v študovanej oblasti.

Prierezy Jaskyne vo Venclovej.

Situačná mapa Jaskyne vo Venclovej

Pohľad zo siene cez zúženiny ku vchodu, Jaskyňa vo Venclovej. Foto: A. Bendík

Pozvanie na „turiansky“ Kriváň Ľubomír Liskaj

Pohľad na Veľký Kriváň z Chlebu. Foto: N. Bonda

A kde sú to tie Turany? Nešlo mi do hlavy, že taká hrubá neznalosť slovenského zemepisu vládne medzi budúcou inteligenciou, študujúcou pred takmer polstoročím v našom hlavnom meste. Veď ktoréže sídlo na Slovensku sa môže hrdiť tým, že sa v jeho katastri nachádzajú dva Kriváne! A to bol jeden z dôvodov „zneužitia“ Kriváňa ako symbolu, zviditeľňujúceho naše Turany - privilegované mestečko, ktorému už v roku 1397 udelil mestské výsady samotný uhorský kráľ Žigmund Luxemburský. Písal sa 16. september 1973. Bola to celkom obyčajná sobota a predsa len bola čímsi výnimočná. Práve v tento deň sa skupina turianskych mládežníkov vybrala na vrchol turčianskej dominanty - Veľkého Fatranského Kriváňa. Ten v tom čase meral 1 711 m n. m.. Napodiv, za to necelé polstoročie „ubudlo“ z neho rovné dva metre. Nevedno, či pod ťarchou turistov, alebo zásluhou neskorších presnejších meraní. Vtedy nás bol rovný tucet. Položili sme základný kameň podujatia, ktoré si veľmi rých70

lo získalo množstvo priaznivcov po celom Slovensku - Výstup na Veľký Fatranský Kriváň. Aj keď to znie neuveriteľne, dnešných dní sa nedožil len Milan Vrabec, ako jediný z našej skupiny spoluzakladateľov podujatia. Dnes teda aspoň symbolický odkaz pre neho - ďakujeme. Od prvého ročníka až po súčasnosť sa na organizovaní výstupov podieľali stovky domácich i cezpoľných nadšencov. Pôvodne mládežnícke podujatie na krátky čas zabŕdlo do politických vôd, aby definitívne zakotvilo pod krídlami domácej turianskej samosprávy. Pod nimi našlo pevné útočište a ja dúfam, že nič na tom nezmenia ani nedávne komunálne voľby. Zhrnúť do niekoľkých riadkov mnohoročnú bohatú históriu nie je možné. Teda aspoň niekoľko postrehov na osvieženie pamäti. Aj vďaka mimoriadnej priazni a podpore vtedajších kapitánov domáceho priemyslu (Drevina, VD Turiec a pod.), prekročilo pôvodne miestne podujatie hranice

regiónu a stalo sa vyhľadávaným cieľom turistov z celého Slovenska. Turistika sa postupne stávala len jednou z častí programu podujatia, ktorého počet účastníkov neraz atakoval tisícku. Vari najmasovejšou účasťou sa vyznačoval 6. ročník, kedy na skupinu Modus s Marikou Gombitovou a Mirom Žbirkom bolo zvedavých podľa triezvych odhadov cca 1200 ľudí. Kultúrne podujatia boli veľkým magnetom výstupov, no v programe jednotlivých ročníkov nechýbali ani rozličné športovo-branné súťaže, či spoločenské podujatia. Zvlášť treba spomenúť podujatia spojené s návštevou mládežníkov zo severomoravskej Studénky, ktorí sa prvý raz objavili na Kriváni v rámci jeho druhého ročníka. Mimoriadne početné zastúpenie mali naši moravskí priatelia aj na jubilejnom štyridsiatom ročníku a ja pevne verím, že sa s nimi zvítame aj pri oslave polstoročnice výstupu. Náš Kriváň sa stal postupne akousi povinnou jazdou, predovšetkým pre mladých ľudí z Turian a širokého okolia. Spolu s nimi sa neraz zviezli aj staršie ročníky,

Účastníci prvého ročníka Výstupu na V. F. Kriváň (1973). Foto: M. Vrabec

keď pre mnohých z nich bol Kriváň dovtedy len akýmsi kopcom, týčiacim sa nad rodnou obcou. Dnes už je to pevná súčasť kalendára pre celé rodiny a pre mnohých sviatočných turistov, ktorí vyrazia do hôr zväčša len raz do roka. A to mnohokrát aj napriek nepriazni počasia, ktorá je občas sprievodným javom podujatia. Tieto rozmary prírody sa niekedy negatívne podpíšu pod účasť, no tých najskalnejších nemôžu odradiť. Snáď s výnimkou 3. ročníka, kedy sa musel výstup, jediný raz v doterajšej histórii, pre katastrofálne počasie uskutočniť

Čestný občan Turian - Ľubomír Paulovič na Veľkom Kriváni - 2014. Foto: P. Ferjanček

v náhradnom termíne. Vo výstupovej histórii sa ako najmasovejší výstup uvádza 7. ročník z roku 1979, kedy sa do výstupovej knihy zapísalo 709 turistov. Aj keď ani v programe novodobých výstupov nechýba kultúra a zábava, počet účastníkov v posledných rokoch osciluje okolo troch stovák, čo je podľa organizátorov i ochrany prírody optimálny počet. Pravidelní účastníci výstupu vedia, že výstup nekončí pri vrcholovej tabuli, ale kúsok nižšie. Tam je vždy pod vrcholom pripravené vrcholové družstvo s pamätnou knihou a príležitostnými výstupovými odznakmi. Ich cenu výrazne dotuje turianska samospráva a tak ich účastníci získajú, za symbolickú cenu s možnosťou vyhrať po návrate na základňu, niektorú z cien bohatej výstupovej tomboly. Ako bonus, okrem nádherných výhľadov na okolité horstvá, si môžu vypočuť pestrú zmes národných a ľudových piesní, ktorá sa tradične rozlieha z vrcholu Kriváňa. Vo výstupovej knihe sa objavujú mená a podpisy turistov z rôznych kútov našej planéty. Z tých najvzdialenejších spo-

Zápis účastníkov do pamätnej knihy. Foto: P. Ferjanček

meniem, okrem Američanov a Kanaďanov, predovšetkým Vietnamcov, ktorí svojho času študovali a pracovali v turianskej Drevine. Aj keď oficiálna trasa výstupov vedie z Trusalovej cez Zajacovú, chatu pod Chlebom a Snilovské sedlo, na Kriváň sa dostanete aj po hrebeňovke zo Strečna, či Zázrivej, ale aj zo Šútova popri Šútovskom vodopáde. Tí pohodlnejší, alebo menej zdatní istotne uvítajú možnosť vyviesť sa modernou lanovkou z Vrátnej do Snilovského sedla. Len pre zaujímavosť, z Trusalovej na vrchol Kriváňa je prevýšenie 1209 m, čo pre bežného turistu predstavuje štyri hodiny chôdze. Ak si za cieľ niektorej z budúcoročných vychádzok do prírody vyberiete Malú Fatru, rozhodne nevynechajte Veľký Fatranský Kriváň. Pri hľadaní toho správneho termínu odporúčam práve ten náš „ jánsky“. Presný termín 47. ročníka výstupu na Veľký Fatranský Kriváň nájdete spolu s jeho programom na webovej stránke mesta Turany. Pevne verím, že svoje rozhodnutie určite neoľutujete. Tak teda dovidenia na Kriváni.

Ilustračné foto: R. Kontoš

Účastníci jarného jaskyniarskeho Ekodňa v lome Kraľovany II pri Šútovskom jazere. Foto: E. Piovarči

Spomienka na nestora potápania a zakladateľa ŠKP Hippocampus Martin, skvelého človeka, priateľa športovca a organizátora mnohých športových akcií a Ekodní na jazere Sväťa Bumbalu. Foto: E. Piovarči

Jaskyniarsky ekodeň v lome Kraľovany a 10. výročie Jaskyne Ľudmila Eduard Piovarči

V rámci stmeľovania kolektívu okolo jazera a jaskýň, sme v sobotu 12. mája 2018 zorganizovali väčšiu spoločenskú akciu s cieľom upratať okolie jazera, utužiť vzájomné vzťahy a odraziť sa do ďalších budúcich spoločných podujatí a zároveň si aj pripomenúť naše desaťročné pôsobenie v tejto krasovej oblasti. Aj keď nám počasie úplne nevyšlo, zišlo sa na jazere celkom 50 priateľov prírody, studenej vody a jaskýň. Na spoločnej fotke je nás len 40, no postupne ešte prichádzali ďalší pozvaní. Akcie sa zúčastnili

jaskyniari zo štyroch jaskyniarskych skupín. JS Aragonit, OS Veľká Fatra, OS Ružomberok a JK Speleo Turiec. Akciu pomáhali zabezpečovať potápači ŠKP Hipocampus Martin, ktorí zastrešili podujatie svojou základňou. Poďakovať treba predovšetkým vedúcemu Hipocampu Peťovi Laukovi a potápačom Jurajovi Michalekovi a Marcelovi Spiššákovi. V sobotu ráno po siedmej sme dorazili, desiati ľudia na dvoch autách, zo Žiliny, aby sme všetko pripravili. O pol ôsmej priviezol Lukáš Ridzoň s rodinou centrálu, 75

aby sme mohli zapojiť výčapný pult a reproduktory pre hudbu. Na programe je, okrem člnkovania na jazere, zberu odpadu, kúpania v studenej vode a návštevy jaskyne Ľudmila, aj malá neoficiálna oslava toho, že amfiteátrom jazera nepovedie úžinový variant diaľnice D1 Turany – Hubová. Bol to niekoľkoročný napínavý boj. Napriek nepriaznivým predpovediam a značnej skepse mnohých z nás sa nám, v spolupráci s ochranárskymi organizáciami, predsa len podarilo odraziť diaľnicu do tunela Korbeľka. Zároveň sme si pripomenuli 10. výročie objavenia tejto malej, ale krásnej jaskyne. Obe tieto udalosti rozhodne stáli za slávnostnejšie prípitky i následné prejavy, debaty a diskusie. Marcel Spiššák nám výdatne pomohol pri zaistení a spojazdnení výčapného chladiaceho pultu. Čapované pivko nemalo chybu a tak sme sa báli, že sa nevypije. Šlo však o zbytočné obavy. Napokon sa vypilo všetko. Okolo desiatej prišli aj chlapci Palo

Jurečka a Peťo Sliačan, z Ružomberka. Dorazili aj chalani z Hipocampu s člnom, tak ako sľúbili. Aj touto cestou im ďakujem. V hojnom počte dorazila jaskyniarska skupina Veľká Fatra i priatelia ochranári z NP Malá Fatra. Dorazili aj bráchovia Jano, Marián a Lojzo Litvíkovci, so svojími detvákami z Kotešovej. Napokon dorazil aj Jožo Haráni s rodinou za Speleo Turiec. Dievčatá od Vacekov doniesli mňamkové koláče. Veľká 76

vďaka, boli naozaj suprovééé. Pozvaní jaskyniari z Oravy sa tentokrát ospravedlnili kvôli svojim aktivitám v zahraničí. Potápači v ten istý deň vypomáhali veľkej akcii požiarnikov v areáli SIM vo Vrútkach, takže sa nemohli zúčastniť vo výraznejšom počte. Napriek tomu nás bolo na podujatí nad očakávanie dosť. Ani sa nám nesnívalo, že sa nás predsa len toľko zíde. Po doobedňajšom zbere smetí okolo jazera, počas ktorého sa nazbieralo cca 10 vriec rôzneho, prevažne plastového odpadu, došlo na rad člnkovanie. Na čo sa tešili najmä deti, ktorých bolo na akcii naozaj ako na detskom tábore. Počasie sa pred obedom na nás konečne usmialo a vyšlo aj slniečko. A tak sme stíhali pred obedom aj otužilecké máčanie sa vo vode jazera. Voda v jazere mala okolo 16 až 17°C, takže bola celkom čerstvá. Stará parta Aragoniťákov šla do vody aj s detvákmi. U Litvíkov otužovanie zobrali hopom a otužujú hromadne aj s deťmi. Celú zimu chodili do ľadovej vody na štrkoviskách pri Kotešovej, kde si vyrezávali do ľadu bazén. Ľadová revolúcia sa naozaj šíri ako lavína. Kuchár Dušan Kopták, ktorý sa tiež švacol do studenej vody, medzičasom vyhlásil nášup, respektíve veľkú lyžicovú mobilizáciu. Nasledovalo bagrovanie v dobrom, hustom guláši ktorý sa napokon tešil mnohým pochvalám hladošov. Dlho sme sa viacerí nevideli a tak naozaj bolo o čom hovoriť. Diskusie sa prevažne točili nielen okolo prieskumu v oblasti jazera, ale aj vo Veľkej Fatre. Sedelo sa aj nad veľkou mapou Liskovskej jaskyne a hovorilo sa aj o našich pripravovaných letných akciách v Chorvátskom krase. A zaspomínali a pripomenuli sme si aj pamiatku úžasného a neopakovateľného lídra nielen takýchto podujatí na jazere, Sväťa Bumbalu. Bol spoluzakladateľom športového klubu potápačov Hippocampus Martin. Sväťo bol vo svojich 69 rokoch našim vzorom a veľkým príkladom.

Zábery z exkurzie v Jaskyni Ľudmila. Zuzka Vaceková v Druhej sintrovej bráne a Jakub Vacek pod Barokovým balkónom. Foto: E. Piovarči

78 Fero, Jakub a Nika Vacekovci pred vstupom do Jaskyne Ľudmila. Foto: E. Piovarči

Pre mnohých z nás bol doslova športovým Guru, ktorý zvládal plavbu v tých najstudenejších hlbokých vodách a učil nás ako na to, povzbudzoval a motivoval. Za to všetko sme mu vďační a ďakujeme. Keď poobede dorazila Zuzka Vaceková ml. s priateľom Davidom Hricom, na programe bola už len návšteva jaskyne Ľudmila. V Ľudmile som nebol už takmer rok a ani sa mi do nej moc nechcelo. Pôvodne som vôbec neplánoval vyraziť. Nuž,

ale keď jaskyniari z Veľkej Fatry boli tak pekne vyobliekaní, skúsil som otestovať novú lampu. Pozbieral som morál, hodil do seba zo dva koňaky a po roku som opäť nakopol RX100vku. A šlo sa na vec... Najradšej by som ale ostal dolu pri stole medzi priateľmi. S viacerými som sa nestihol ani poriadne porozprávať. A navyše atmosféra na základni práve gradovala a človeku sa odtiaľ dvakrát nechcelo. Ťažko sa odchádzalo, ale povinnosť je povinnosť. Vyrazili sme až po tretej hodine poobede. Do jaskyne exkurzne vyrazilo celkom 8 ľudí. Už od rána sa viacerí tej návštevy dožadovali a nevedeli sa už dočkať. 5 členný rangers výsadok z Veľkej Fatry bol vybavení ako záchranná jaskyniarska služba a to ma povzbudzovalo. Dnes isto nezahynieme:-). Zábery s takou partiou som si nemohol nechať ujsť. Uzáver jaskyne bol neporušený. To som si vydýchol. Netušil som však, že nie nadlho. Lebku ovce, ktorú vylamovači pred polrokom 79

Ľudmila pod Medovým kvapľopádom. Foto: E. Piovarči

Takto nás S. Bumbala vozil svojou Yamahou po jazere. Foto: E. Piovarči

vyniesli z jaskyne, umiestňujeme konečne na pôvodné miesto v prístupovej plazivke. V malých priestoroch sa s veľkým reflektorom nefotilo práve najlepšie, ale niečo sa predsa len podarilo. Jaskyňa na fotografiách vypadá skvelo a živo, no v reáli je dosť tesná. Peťo Kozoň sa preto s pani riaditeľkou kultúrneho strediska v Trnovom Zuzkou Miškovskou otočili a idú von z jaskyne. Pani Zuzke prišli priestory jaskyne dosť klaustrofóbické. Naopak, jaskyniarka Zuzka s priateľom Davidom a mladším bratom Jakubom zaliezli až k Mesačnému jazierku. Pri návrate od Druhej sintrovej brány som vo Vlčom brlohu - Sienke päťdesiatnikov osamel. Tu sa často smejeme, že treba ešte objaviť aj sienku šesťdesiatnikov a Peťo Janoušek raz ironicky poznamenal, že iste bude aj sienka sedemdesiatnikov. Časť ľudí už bola von a časť ďaleko zaostala. A ja som tu v tej samote odrazu celkom vytriezvel a spustila sa vo mne poriadna, panická reakcia. Tak tu sa mi to ešte nestalo a vôbec som to nečakal. A to som bol v tejto jaskyni minimálne 150krát, ak nie viac. Cítil som sa odrazu ako v dokonalej pasci. Ani von, ani dnu a ani zostať. Nedokázal som ani vyčkať na ostatných. Panika vždy velí na nič a nikoho nečakať a utekáááť... Bolo to tragikomické. Úžiny a plazivky v prístupovej chodbe ma zrazu desili a nechceli pustiť von, ale ani zotrvať na mieste sa nedalo. Z jaskyniarov to málokto pozná a pochopí, pretože väčšinou sa človek s takýmto problémom jaskyniarom nikdy nestane. Takže opäť som

Spomienka na letný Ekodeň zo 14. 7. 2012.

Potápač Michal Danč ide do vody zbierať odpad.

Spoločná fotografia - letný Ekodeň z 28. 9. 2013.

si užil peklo pri ostrom kolenačkovaní, ako vždy bez nakoleňákov, a plazení sa prístupovým koridorom von. Síce šlo len o 30 m súkania a prevaľovania sa po ostrom kamení. Bolo to niečo ako závod s časom v boji o holý život. Skrátka keď dlhšie neprekonávam a netrénujem plazivky, strácam odolnosť a do jaskynných úžin sa mi potom, bez potrebnej aklimatizácie, moc nechce. Alkohol síce trochu pomohol, ale zrejme ho nebolo toľko, koľko by ho bolo treba:-). Nakoniec, v jaskyni sme sa zdržali viac ako sme plánovali. Takmer tri hodiny. Samozrejme aj kvôli foteniu. A vonku už nebol nikto, kto by mi mohol podať prvú pomoc poldecákom borovičky:-). Peťo nelenil a zrejme utekal, čo utekal, nohy si išiel dolámať, aby bol čo najskôr dolu na základni, pri krígli čapovaného piva. Nuž ale bol som rád, že ma už nezvierajú a nedesia úžiny v prístupovom koridore. Celá akcia nám zabrala, aj s presunmi a prezliekaním, takmer 4 hodiny. Takže keď sme dorazili na základňu, pivo bolo dopité, guláš zjedený a všetko upratané. Posledná skupina ľudí už bola na odchode a čakalo sa s miestom v aute už len na mňa. Pôvodne sme plánovali aj večernú diskotéku, ale keďže som šiel do jaskyne, dolu na základni to nemal kto držať pohromade. Domov bol nečakane odvolaný aj náš kuchár, ktorý nás doviezol autom. Akciu sme teda museli ukončiť pred pol ôsmou večer. Napriek tomu splnila svoj účel. Stretli sme sa a spoločne sme opäť niečo prežili. Bez podobných akcií kolektívy strácajú súdržnosť a postupne sa rozpadajú. Nasledujúce leto bola naša činnosť v zahraničí pre nás aj preto veľmi progresívna. Opäť sme zorganizovali 5 zaujímavých letných expedícií v Chorvátsku. Po búrlivom lete a jeseni nás však doma čakalo nemilé prekvapenie. Jaskyňu Ľudmila sme jedného slnečného a nebývalo teplého dňa, 4. novembra v nedeľu, našli opäť vylomenú. Za posledné dva roky je jej uzáver

Potápači zľava: P. Poláček, M. Tomka, M. Spiššák pred ponorom do jazera na Ekodni 2013. Foto: E. Piovarči

v hľadáčiku vandalov. Jeho neustále poškodzovanie a násilné prenikanie do jej priestorov im zrejme robí radosť. Od objavenia jaskyne, ako som už spomenul, uplynulo v lete v roku 2018 už celých 10 rokov. A ako naschvál je práve toto desiate jubileum poznačené takouto nemilou udalosťou. Jaskyniarmi je v Malej Fatre celkom uzatvorených už 6 jaskýň. Z toho boli niekoľkokrát vylomené len dve jaskyne. Kryštáľová jaskyňa pod Malým Rozsutcom bola v priebehu tridsiatich rokov vylomená 2x a na Jaskyni Ľudmila bol v priebehu dvoch posledných rokov 4 x poškodený a poničený uzáver. To svedčí o náhlom a nebývalom vzostupe záujmu vandalov o túto malú, no predsa len významnú jaskyňu v Malej Fatre. Najprv bol zámerne poškodený zámok, potom bola vysekaná betonáž v koridore pre zvieratá. Tretíkrát bol rozrezaný už samotný uzáver jaskyne a teraz bol uzáver po náročnej oprave opäť rozrezaný rozbrusovačkou. Ľudmila sa v Malej Fatre stala terčom číslo jedna a je na prvom mieste nebývalého záujmu horúcich hláv. Tie si zaumienili, počnúc rokom 2017, periodicky a maniacky poškodzovať ochrannú bariéru jaskyne. Osem rokov predtým sa však uzáveru, s úmyslom ho násilne prekonať, nikto ani len nedotkol. Čím to asi bude? Kto nám to sľuboval, v súvislosti s posledným predĺžením našej výnimky na prieskum pred dvoma rokmi, že sa tohoto vylamovania už čoskoro dočkáme? Mreža je ničená demonštratívne a systematicky, priam škodoradostne. Naše úsilie jaskyňu chrániť to však nezastaví. Čo tak pridať ruku k dielu a spolupracovať na ďalšom objavovaní a nie ničiť a poškodzovať?

Apríl 2015. V 11°C vode sa mi podarilo preplávať jazero tam a nazad. Na pamiatku tohoto „počinu“ sa fotím s Katkou Klamošovou, potápačkou a preborníčkou v tejto otrlej studenej disciplíne.

Turianska biela stopa Ivan Jesenský

Pohľad na zahalený M. F. Kriváň zo štartu od Tibína. Foto: I. Jesenský

Je príjemný zimný podvečer. Pred pár hodinami som sa vrátil z prechádzky na bežkách. Prvý sneh napadol až niekoľko dní pred Vianocami. V priebehu týždňa dosiahla, v našom mladom mestečku Turany, snehová pokrývka hrúbku cca 10 cm. V blízkosti autokempingu, v lokalite Turany – Trusalová, je na lúkach turianskeho chotára už dostatok snehu na bežkársku prechádzku. Vo vyšších polohách Malej Fatry je tiež už značná snehová prikrývka, o čom svedčia desiatky zaparkovaných áut skialpinistov a turistov. Naše vytýčené ciele sú síce skromnejšie, no napriek tomu pripravujeme už ďalší, 24. ročník Turianskej bielej stopy a tak mi išlo hlavne o prieskum terénu. Vzhľadom k nestabilnej situácií so snehom sme ani tohto roku nenaplánovali pevný termín. Organizátori sa dokážu zmobilizovať a zabezpečiť úpravu tratí i týždeň pred „stopou“. Je samozrejmé, že takéto organizovanie si vyžaduje nasadenie usporiadateľov a v krátkom čase presne cielenú propagáciu podujatia. Zázemie nám v posledných ročníkoch poskytuje Základná or84

ganizácia technických športov v Turanoch na svojej športovej strelnici na Tibíne. Nezvyčajný názov tohto kopca v Turanoch je podľa historikov keltského pôvodu. Štart a cieľ preteku, ja radšej používam pojem začiatok a koniec pochodu, je v priestoroch strelnice. Našim cieľom je primäť najmä mládež, i tých skôr narodených, k pohybu na zdravom vzduchu, k pravidelnosti pohybu na bežkách po upravených trasách, k spoznávaniu krásnych lúk v katastri Turian a v neposlednom rade i k stretnutiam generácií či známych na vyhodnotení podujatia. Tradícia tzv. bieleho športu má v Turanoch dlhé trvanie. Aktívny bol, a aj je, najmä lyžiarsky oddiel zjazdového lyžovania, ktorého pretekári dosahovali slušné výsledky v rámci okresu i kraja. Zaujímavosťou Turian bola stavba prvého skokanského mostíka v okrese a možno aj jediného. Skokani tu v roku 1954 usporiadali krajské majstrovstvá, na ktorých sa zúčastnili aj pretekári z našej obce. V tom istom roku boli v Turanoch aj majstrovstvá kraja v lyžiarskych, bežeckých disciplínach. Tu

skončil v behu na 15 km náš občan pán Dušan Hyben na 1. mieste. V miestnom múzeu je jedna časť venovaná histórii lyžovania v Turci, ktorú nám zapožičal pán Ľubomír Bernát. Pre deti pripravujeme trať v dĺžke 1 km, pre dospelých v dĺžkach 5 a 10 km. Tieto trate vedieme tak, aby to bol len jeden okruh, ktorý sa spája iba 2 km pred cieľom. Pokúsim sa popísať 10 km trať. Neviem však, či sa mi podarí zachytiť všetku tú krásu našej zimnej prírody. Ako som už uviedol, štart preteku, či začiatok pochodu je na Tibíne. Trať vedie 800 m po lúke s miernym stúpaním, pričom pred nami je široký Mojský Grúň, napravo od neho sa týči Veľký Fatranský Kriváň a skalnatý Chleb. V lokalite Kánovo po pravej strane, paralelne s traťou, vedie náučný chodník, po ľavej strane zmiešaný porast, kde dominuje breza. Po prejdení Žatkovského potoka sa dostávame na obrovskú lúku, ktorá sa volá Dedinské. Trať vedie do stredu lúky, kde je pozostatok objektu, kedysi strelnice, teraz v remízke je tu posed poľovníkov. Z tejto

lúky, po pravej strane, vidíme pri dobrej viditeľnosti Kopu nad Krpelianskou priehradou a vzadu turistami vyhľadávaný Šíp. Po stúpaní a prekonaní ďalšieho potoka prichádzame na lúku Rúbane. Na tejto lúke, a nielen na tejto, je množstvo stôp od zveri vysokej, diviačej, líšok, raz som tu v snehu naďabil aj na stopy medveďa. Po obídení tejto lúky sa vraciame k mostíku cez potok, pričom napravo nahor sú Tiesňavy, prekrásna, divoká dolinka s malebnými lúčkami a potôčikom. Po lúke Dedinské vedieme trať pravou stranou, kde nie je príliš prudký zjazd, pričom napravo za zmiešaným lesom je tzv. sučianska vojenská strelnica, hoci sa nachádza v katastrálnom území Turian. Strelnicu nevidno, ale v minulosti ju často bolo počuť. Po tomto takmer 1 km zjazde odbočíme doľava a po 500 m stúpaní sa dostávame k Žatkovskému potoku. Tu sa okruh spája až do cieľa. Toto podujatie má dlhoročnú tradíciu a som presvedčený, že i v budúcnosti bude mať vyznávačov bežeckého lyžovania z blízkeho i širšieho okolia.

Štart 24. ročníka pretekov Turianska biela stopa. Foto: I. Jesenský

SIVÝ VRCH – TERAPIA KRÁSOU Ján Farský

Výhľad zo Sivého vrchu na Oravu. Foto: J. Farský

Ak patríte k tým, čo v prírode hľadajú krásu a žijete v našom Žilinskom kraji, máte šťastie. Práve tu sa totiž nachádzajú dva z najkrajších vrchov Slovenska. Malofatranský, rozložitý Rozsutec je nesporne najznámejším i najnavštevovanejším vrchom nášho kraja. My sa dnes však vydáme na Oravu, na prvý končiar v hlavnom hrebeni Západných Tatier smerom od západu – Sivý vrch. Nevyniká ani výškou, ani majestátnosťou. No vnímavým dušiam priam vyráža dych svojou krásou. Je to výrazný, skalnatý vrch, tvorený vápencami a dolomitmi. Na západnom hrebeni Sivého vrchu nás očarí skalné mesto tvorené veľkým množstvom skalných veží a fascinujúcich, bizarných skalných útvarov. Tie priam provokujú našu fantáziu. Môžeme v nich vidieť čokoľvek – hradby s baštami a hradnými vežami, trojhlavého draka, obra, rohatého čerta, anjelov, či množstvo iných postáv... Najvýraznejšia skupina útvarov sa nazýva 86

Radové skaly. Krása tohto miesta je naozaj výnimočná. Silný dojem vo vás zostane už navždy. Terapia krásou je na tomto mieste mimoriadne účinná. Z oravskej strany sa dostaneme na vrchol zo Zuberca. Po zelenej značke s miernym stúpaním prídeme k horárni pod Bielou skalou. Od horárne pokračujeme po červenej značke. Odbočíme do lesa, ktorý je v súčasnosti dramaticky poznačený kalamitou. Mierne depresívny dojem sa stratí, keď sa ponoríme do hory medzi smreky. Strmým chodníkom vystúpame na výrazný hrebeň pod masívom Bielej skaly. Chodník ďalej stúpa už mierne pomedzi kosodrevinu, strmé úseky sa striedajú s miernejšími. Dostaneme sa na strmý dolomitový hrebeň a pomedzi nádheru skalnatých útvarov vystúpime až na vrchol vo výške 1 805 m n. m. Naskytne sa nám vynikajúci kruhový rozhľad. Z vrcholu Sivého vrchu vedú viaceré turistické trasy. Najznámejšou z nich je

87 Pohľad z vrcholu na Západné Tatry. Foto: J. Farský

hrebeňovka po Západných Tatrách. Okrem skalnej nádhery nám Sivý vrch ponúka aj vzácnu a mimoriadne pestrú vápnomilnú kvetenu. Môžeme tu nájsť až 500 druhov rastlín, z ktorých niektoré nerastú nikde inde na Slovensku. Svahy vrchu sú od skorej jari do neskorého leta pokryté farebnými záhonmi. Ostáva len dúfať a veriť, že to, čo príroda vytvorila, bude tešiť oči a duše mnoho ďalších generácií, ktoré prídu po nás. Veď každý dotyk s krásou má na nás blahodarný, až liečivý účinok. Užívajme si, ale aj vážme a chráňme si tieto vzácne dary.

Úžasné skalné diela vytvorené prírodou. Foto: J. Farský

Hrebeň Sivého vrchu. Foto: J. Farský

BALKÁNSKE HORY 2018 Nikolaj Bonda

Pohorie Făgăraş, Rumunsko. Foto: B. Bonda

Nastal radostný a dlho očakávaný okamih. Takmer po roku zavládla úprimná radosť zo stretnutia kamarátov - turistov pripravených pokračovať v zdolávaní najvyšších vrcholov balkánskych krajín. Podávanie rúk, objatia a smiech. Radostné výkriky prehlušované salvami smiechu a naopak. Do našej zostavy z minulého roku pribudli ďalší dvaja. Spoločná fotografia pred autobusom a môžeme vyraziť. Jedenásť turistov sa vydáva na jedenásťdňové putovanie. Cieľom sú štyri horstvá v štyroch krajinách a ich štyri najvyššie vrcholy. Cesta rýchlo ubieha aj vďaka starostlivej príprave. Postaral sa o ňu opäť Pavel z Prievidze. Na dohodnutom mieste náš šofér zostáva a nahradí ho druhý. Takto môžeme doraziť až do prvého východiska na túru, kde bude šofér povinne oddychovať počas našej túry. Dobrú náladu nám nepokazí ani takmer dvojhodinové zdržanie na maďarsko-srbskej hranici.

Pohorie Stará Planina (Balkán) – – vrchol Midžor (Midžur) Do východiska prvej túry prichádzame ešte za tmy. Autobus zdolal cestu až do lyžiarskeho strediska Babin Zub. To nám skráti dĺžku túry a ušetrí viac ako tri hodiny šliapania na vrchol. Ešte neskončila tmavá noc a máme dostatok času na prípravu. Zaparkovali sme na parkovisku pred horolezeckým domom Planinarski dom Babin Zub. Vítajú nás tri voľne pobehujúce psy. Všetci sme zakrátko pochystaní a nedočkavo čakáme, kým sa začne brieždiť. Pavol z Martina si z dlhej chvíle pri autobuse rozloží karimatku, rozbalí spací vak a natiahne sa po dlhej ceste. Ležovisko sa zapáčilo jednému psíkovi. Zubami ťahá bielu nášivku na spacom vaku a keď to nejde, berie spáčovi z hlavy šiltovku ako prejav priateľstva. Obdivujeme kontúry hôr na druhej strane úbočia vynárajúce sa z tmy. Študujeme mapu na tabuli prírodného parku. Konečne krát89

Na vrchole Midžor, srbsko-bulharská hranica. Foto: archív autora

ko pred piatou hodinou vyrážame po lesnej ceste. Spolu s nami kráčajú aj naši traja štvornohí priatelia. Asi nás chcú odprevadiť. Prechádzame lyžiarskym strediskom vo výške asi 1 580 m n. m. Vystupujeme z lesa. Les sa tiahne už len z ľavej strany a nám sa ponúkajú široké a ďaleké výhľady na Starú Planinu (Balkán). Vrcholy sú trávnaté a náš cieľ dominuje celému okoliu. Je to predsa najvyšší vrchol západného Balkánu a Srbska (ak opomenieme asi dvadsiatku vyšších vrcholov v srbskej provincii Kosovo). Cesta na vrchol je celkom pohodlná. Smerujeme na východ, odkiaľ na nás nesmelo vykúka slniečko. Je svieže ráno a my môžeme sviežo šliapať na vrchol. Radosť z nového rána prejavujú aj všetci traja psíkovia. Veselo vykračujú spolu s nami. Ktovie, dokedy ich to bude s nami baviť? Panujúce ticho na chvíľu naruší len hluk motora prichádzajúceho terénneho automobilu Niva. Auto sa stratí za neďalekou zákrutou a znovu sme obklopení tichom. Asi v polovici cesty sa od nás psíkovia predsa len odpútali. Po chvíli však zisťujeme, že sme sa vlastne od nich odpútali my, keď sme zbytočne zišli z pohodlnej cesty. Kľukatým chodníkom sme sa napojili na cestu, kde nás už očakávali naši nemí spoločníci. Odvtedy nás naši traja sprievodcovia nespustili z očí až do nášho 90

odchodu autobusom. Nepredbiehajme však. Blížime sa ku štátnej hranici. Z pohodlnej cesty odbočujeme chodníkom vľavo. Asi po dvesto metroch prichádzame na vrchol Midžor na hranici Srbska a Bulharska (bulharský názov Midžur). Je sedem hodín sedemnásť minút. Nachádzame sa vo výške 2 169 m n. m. na Medzinárodnej diaľkovej turistickej trase E3 tiahnucej sa od Atlantiku až po Čierne more (Prechádza cez Martinské hole). Severná strana vrcholu je veľmi strmá. Navôkol nikde nikoho. Sme v odľahlých končinách Balkánu. Prírodný park je málo dotknutý človekom. Divokosť pohoria umocňuje stádo divo pasúcich sa koní na blízkom úbočí. Smerom na východ sa tiahne nedozerný hrebeň hôr. Končí sa po viac ako päťsto kilometroch Mysom Emona – asi šesťdesiat metrovým útesom padajúcim do Čierneho mora neďaleko od Slnečného Pobrežia v Bulharsku. Pohľad na čriedu divokých koní mi pripomenul silný zážitok asi spred desiatich dní, keď som na dovolenke s rodinou obdivoval romantické útesy Balkánu strmo padajúce do mora s dominantným starým majákom. Uvedomoval som si vzácnu neporušenosť tejto časti pobrežia. Aj vtedy som sa kochal pohľadmi na divo sa pasúce kone. Teraz som pociťoval akúsi spojitosť obidvoch koncov Balkánu. Akoby

ma cval koní na pláni, čnejúcej sa vysoko nad morom, preniesol až sem na toto ľuďmi neporušené miesto. Všetci sme nadšení z našej rannej túry a tejto obdivuhodnej krajiny. Veselo si navzájom podávame ruky, fotografujeme sa. Vtedy na vrchol prichádza aj menšia skupinka turistov. Pýtam sa, či nemajú srbskú zástavu, aby sme sa s ňou odfotografovali. Opýtaný sa najskôr utvrdil, či sme Slováci a potom sa ma opýtal, či my máme maďarskú zástavu. Dozvedám sa, že sú to Chorváti. Zasmejeme sa na vtipnej odpovedi. Škoda. Na našej vrcholovej fotografii nebude našu slovenskú zástavu dopĺňať domáca zástava. Ukázalo sa, že nám chýba Jozef - autor projektu Najvyššie vrcholy európskych štátov. Vlani zabezpečil zástavky všetkých navštívených štátov. Nemohol sa zúčastniť na tejto expedícii pre zranenie členka. Dobre, že nás vybavil aspoň turistickými sprievodcami a mapami. Chorváti o našich zámeroch nevedia. Aspoň si navzájom priateľsky vypomôžeme pri našej i ich skupinovej fotografii a priateľsky sa lúčime. Tak, ako sa patrí na turistov na medzinárodnej turistickej trase. Národy sa môžu zbližovať aj takto. Vraciame sa tou istou trasou. Nikam sa neponáhľame. Času máme až-až. Niet sa kam ponáhľať, keď šofér autobusu musí mať dlhšiu prestávku. Naši verní sprievodcovia, posilnení z našich zásob, nás za odmenu privedú do bufetu Plaža s terasou a ležadlami rozmiestnenými na vyhliadkových stranách. Popíjame miestne pivo Zaječarsko a medzinárodne si pripíjame s čašníkom i hosťom, ktorý nám urobil skupinovú fotografiu pri srbskej zástave s Midžorom v pozadí. Zaslúžené chvíle oddychu sa nekončia ani príchodom nášho šoféra. Veď aj on si zaslúži osvieženie na terase s kulisou Midžoru vysvietenou horúcimi lúčmi slnka. Bez jeho bezpečnej jazdy by sme tu neboli. Za bieleho dňa obdivujeme zručnosť nášho šoféra na serpentínach a krásu tunajšieho kraja. Prišli sme sem pod rúškom tmavej noci ako spáči a až teraz zisťujeme,

ako sme sa sem dostali. Popoludní prichádzame do starobylého srbského mesta Priot. Ubytujeme sa na jednu noc v penzióne Bed and breakfast Crystal Lights. Je tu útulne a čisto. Na večeru všetci zasadneme za spoločný stôl na dvore štýlovej balkánskej reštaurácie pripomínajúcej skanzen. Využívame obchodíky otvorené do neskorých hodín na drobné nákupy a po večernej očiste si môžeme zaslúžene ľahnúť do čistých postelí. Po sýtych raňajkách o deviatej vyrážame na dlhú cestu do Grécka pod pohorie Olympus. O tridsaťpäť minút sme na hraniciach. Opäť zdržanie. Rovnako dlhý čas venuje náš šofér príprave kávy pre náročných miestnych colníkov. Náš novučký autobus pritiahol ich nie úplne služobnú pozornosť. Najskôr si bezplatne objednávajú dve kávy. Potom prichádza objednávka na ďalšiu kávu. Kávu sa patrí zapiť vodou. Objednávka sa rozrastie o Mitickú – jemne perlivú vodu. Aspoň poďakovali. Už môžeme pokračovať na druhú stranu hranice. Tu sa zdržíme len pätnásť minút. Ešte krátka zastávka na blízkej benzínovej pumpe. Obstaráme si diaľničnú známku a zisťujeme, ako chutí bulharské pivo Kamenica v plechovkách. Prechádzame cez Bulharsko južným smerom. Neplánovane odbočíme do mesta Blagojevgrad. Boris si zabudol pribaliť na cestu vetrovku. Čakajú nás oveľa vyššie horstvá a bez vetrovky by to pre neho nemusel byť príjemný zážitok. Doprajeme si obednú prestávku. Borisovi sa zatiaľ po rôznych peripetiách predsa len podarí objaviť jedinú jednu vetrovku v celom meste - väčšom ako naša Trnava. Našťastie mu ako-tak sadla. Ešte netuší, že na každej ďalšej túre mu vetrovka urobí dobrú službu. Cesta ubieha bez komplikácií. Prichádzame do mestečka Litochoro pod masívom pohoria Olympus. Krátko po dvadsiatej hodine sa ubytujeme v príjemných apartmánoch domu San Giorgio na tri noci, hoci druhú noc prespíme v horskej chate. Je krásny slnečný podvečer a v diaľke vidieť náš cieľ – Mytikas. 91

Z Egejského mora na najvyšší vrchol Grécka Nasledujúci deň začína plážovou epizódou. Ruksaky máme zbalené. Vyrážame bez nich na najbližšiu pláž. Naskytuje sa nám nádherný obraz pohoria Olympus a jeho najvyšší vrchol Mytikas. Výstup do výšky 2 918 m n. m. máme rozdelený na dve etapy a preto si doprajeme ranný kúpeľ. Dnes vystúpime na chatu Spilios Agapitos vo výške 2 100 m n. m., kde prenocujeme. Až zajtra uvidíme, ako nás privítajú mytologickí bohovia Olympu a či nám Zeus dovolí zasadnúť si na jeho trón. Teraz sa oddáme sviežemu kúpeľu. Nedočkavo sa najkratšou cestou rútime do vĺn Egejského mora. Kráčame po morskom dne posiatom klzkými skalami. Aj v hĺbke pre plavcov sa občas zjaví veľký okruhliak a hrozí zakopnutie, či udretie kolena. To by pred horskou túrou mohlo byť osudným. Až ďaleko od brehu si uvedomíme, na čo slúžia bójky vo vode. Lemujú schodnú cestu z pláže do mora po dne vystlanom vrecami naplnenými pieskom. Po viacdňovom pu-

tovaní v autobuse sa nikomu nežiada tak skoro opustiť svieži kúpeľ. Naposledy sa z výšky 0 m n. m. pokocháme pohľadom na vzdialený Olympus. Z mora neochotne vyliezame s vedomím, že po návrate z túry nás čaká oddychový deň na pláži. Ktovie, či po tomto očisťujúcom kúpeli sa na Olympe za nás prihovorí staroveká grécka bohyňa Afrodita zrodená z morskej peny a dožičí nám z Mytikasu uzrieť more. Pohorie Olympus – vrcholy Skala a Mytikas Autobusom sa vyvezieme do strediska Prionia. Kráčame v príjemnom tieni lesa. Naproti nám kráča karavána malých koní s nákladom na chrbte. Je ich tiež jedenásť. Takto sa zásobujú horské chaty v týchto končinách. Naši vysokohorskí nosiči s oveľa väčším nákladom na svojich chrbtoch by tu určite spôsobili rozruch. Les redne a my sa konečne o štrnástej hodine blížime ku chate. Aj po menej náročnej túre dobre padne vychladené pivo. Ubytujeme sa vo vedľajšej budove chaty. Na drevené prične

Hrad Pieria na pobreží Egejského mora, Grécko. Foto: N. Bonda

Chata Spilios Agapitos 2100 m n. m., Grécko. Foto: P. Ferjanček

Pohľad z vrcholu Skala na Mytikas v pohorí Olympus, Grécko. Foto: archív autora

si rozložíme karimatky a spacie vaky. Ruksaky oprieme, kde príde a sme ubytovaní. Vychutnávame grécke slnko ukryté v moku povestného starogréckeho boha Bakcha. Doprajeme si teplú večeru. Z terasy obdivujeme vzdialené more v posledných lúčoch ubúdajúceho dňa. Po rýchlom zotmení sa ako svätojánske mušky ukladáme s čelovými lampami na dvojposchodové prične. Naše svetielka veselo poletujú a po jednom zhasínajú. Skoro ráno vstávame. Raňajky z vlastných zásob si prestierame na spoločnom stole na terase, odkiaľ sle-

dujeme kúzelné vynáranie slnka z mora. Vyrážame o pol šiestej. Olympus je ukrytý v oblakoch. Rýchlo naberáme výšku. S výškou sa stupňuje chlad a viditeľnosť skracuje. Hodili by sa aj rukavice, ktoré som z nedbalosti nechal doma. Hreje nás však božský pocit z každého kroku spoznávania tejto mýtmi opradenej hory. Až sa človek zapotí a nezaškodí vymeniť prvú vrstvu oblečenia za suchú. Prvý vrchol hory – Skala vo výške 2 866 m n. m. zdolávame o ôsmej hodine. Posilníme sa a ruksaky prenecháme na stráženie nášmu dobrovoľníkovi Šaňovi. 93

Stretnutie so zásobovačmi horskej chaty pod Mytikasom, Grécko. Foto: N. Bonda

Pridáva sa k nám osamelý Chorvát Zoran. Zostupujeme úzkym žľabom k odbočke na druhý vrchol Mytikas. Odbočku sme prehliadli a zišli sme oveľa nižšie. Ako trest za našu nepozornosť zletela zhora uvoľnená objemná skala. Akoby sa chcela s nami zahrať pingpong, odrážala sa od stien žľabu a svojím okrajom ťukla o krk duchaprítomne odskakujúceho Petra. Táto hra o život skončila našťastie dobre. Ešteže sa stihol uhnúť. Stačilo pár centimetrov a mohlo to dopadnúť tragicky. S týmto mementom sily hory sa snažíme napojiť na stratenú odbočku. Po chvíli objavíme náš stratený značkovaný chodník. Miestami preliezame a použijeme oceľové laná ukotvené v skale. Asi o deviatej sme na vrchole Mytikasu zdobeného kovovou gréckou zástavou. Šok z udalosti v žľabe vystriedala eufória z dosiahnutého cieľa. Nachádzame sa na najvyššom vrchole Grécka vo výške 2 918 m n. m. a pre niektorých z nás je to nateraz životný rekord. Skúsime ho pokoriť už o dva dni. Navzájom si blahoželáme k úspechu. Vďaka Zoranovi je naša expedícia medziná94

rodná. Nečudo. Veď i tu sme na medzinárodnej diaľkovej turistickej trase (tentoraz E4), kde sa stretávajú turisti rôznych národov. Nechýba fotografovanie pri kovovej štátnej zástave na vrchole hory i nami rozvinutými štátnymi zástavami – našou i domácou. Afrodita sa asi zabudla prihovoriť za nás u Dia, alebo Zeus nestihol odhrnúť závesy na svojom sídle. A tak nám stačí, že v bielom opare vidíme aspoň seba a blízke okolie. Neradi opúšťame toto mýtické miesto. Návrat k batohom je oveľa rýchlejší a istejší. Lano na pleciach nášho inštruktora vysokohorskej turistiky Pavla sme nemuseli použiť. Netrpezlivo nás očakávajú skrehnutí strážcovia našich batohov. Ešte pribudnú vrcholové fotografie na vrchole Skala. Na chvíľu sa nám predsa len odkryje vrchol Mytikasu. Spokojní zostupujeme. Niektorým z mužskej časti našej výpravy sa na chodníku zjavila oproti vzletne kráčajúca a úsporne odetá Afriodita. S ňou prišlo aj vysvetlenie, prečo sa za nás neprihovorila. Cestou dole pribúda teplota a viditeľnosť. Naskytne sa nám pohľad na neďalekú

čriedu spokojne sa pasúcich kamzíkov. Na chate si za odmenu doprajeme osviežujúce sudové vínko. Kupujeme si nášivky a nálepky s názvom zdolanej hory. Pribalíme si karimatky, spacie vaky a prezúvky a hajde dole do rušného letoviska. Zoran nám ešte raz ďakuje a priznáva sa, že bez nás by sa na Mytikas sotva odhodlal ísť sám. Nasledujúci deň prežijeme bezstarostne na vzdialenejšej piesočnej pláži. Cestou späť sa zastavíme na hrade Pieria. Odmenou pre nás sú nádherné a nezabudnuteľné výhľady na malebné pobrežie a masív pohoria Olympus. Ráno po relaxačnom dni obohatení krásnymi horskými i plážovými zážitkami smerujem späť do Bulharska. Popoludní dorazíme do lyžiarskeho strediska Borovec založeného bulharským cárom ako letovisko. Mimochodom málokto vie, že bulharský cár Ferdinand Coburg pochádzal z nášho Svätého Antona (Antol) pri Banskej Štiavnici. Ubytujeme sa v takmer prázdnom hoteli Saint George Borovets Hotel a urobíme prechádzku po stredisku. Preveríme si prevádzkovú dobu

lanovky. V reštaurácii si doprajeme nové chute Balkánu. Lanovka bude zajtra premávať a to nám ušetrí viac hodín šliapania. Pohorie Rila – vrchol Musala Pred spustením lanovky kupujeme spiatočné lístky. Medzi prvými pasažiermi nastupujeme do gondol technicky dosť zostarnutej lanovky. Asi po polhodinovej jazde nastupujeme z kóty Jastrabec vo výške 2 369 m n. m. na túru v pohorí Rila. Širokou lesnou cestou kráčame ku chate Musala pri Musalských jazerách, vyhlásených na prírodné rezervácie medzinárodného významu UNESCO. Z dolného jazera tečie riečka. Krátko si oddýchneme pri jazere, lebo nás čaká prudký výstup a je čo obdivovať. Pokračujeme. Po strmom stúpaní sa serpentínami dostávame na terasu s dvoma jazierkami. Po ďalšom strmom výstupe za necelú hodinku dosiahneme ďalšiu terasu s jazerom Alekovoto ezero. Stúpame k útulni – prístrešku Ledeno ezero s jednoduchým bufetom v blízkosti jazera Ledenoto ezero vo výške 2 709 m n m. Je to najvyššie po-

Vrchol Musala, Bulharsko. Foto: P. Pařízek

96 Pohorie Rila, Bulharsko. Foto: B. Bonda.

ložené jazero v Rile. V oficiálnych zdrojoch sa útulňa uvádza aj ako „Everest 84“ podľa bulharskej expedície do Himalájí. Útulňa má nezvyčajný tvar. Z výšky pripomína pyramídu. Svojou veľkosťou pôsobí ako horská chata. Preto útulňu často nazývajú aj chata Everest, hoci neposkytuje služby v kategórii chaty. Využívame skromné služby útulne. Teplé i studené nápoje na túre prídu vždy vhod. Po dobrom osviežení opatrne stúpame skalnatým chodníkom s malými sutinovými a prašnými úsekmi. Zdolávame strmý severovýchodný hrebeň. Občas do nás udierajú silné nárazy vetra. Počas celej cesty od hornej stanice lanovky až na vrchol nás sprevádzajú červené pásové značky a pomerne husté stĺpové značenie so smerovníkmi na dôležitých úsekoch. Vrch Musala patrí k najnavštevovanejším vrchom Bulharska. Je letná sezóna a tak stretávame veľa turistov. Mnohí sú vystrojení len ledabolo. Nechýbajú rodinky s menšími deťmi. Vlastenectvo domácich turistov je umocnené početnými národnými vlajkami na stĺpovom značení. Turistický

chodník posiaty národnými vlajkami je pre nás nezvyčajným zážitkom. Po prekonaní Diabolského žľabu traverzom sa severnou stranou dostávame na vrchol Musaly vo výške 2 926 m n. m.. Asi o pol jedenástej stojíme na najvyššom vrchole v Bulharsku i celom Balkánskom polostrove. Je silný vietor a tak sa ukryjeme do závetria za meteorologickou stanicou. Vybudovaná bola v roku 1932 a v roku 1960 bola rozšírená o observatórium. Zložíme si ruksaky a kocháme sa šíro-šírymi pohľadmi na všetky svetové strany. Vrchol poskytuje nádherný kruhový výhľad na celé horstvo Rila a tiež susedné pohoria Pirin a Rodopy i osamelé horstvo Vitoša. Táto časť pohoria je odľahlá a vyznačuje sa rozsiahlymi náhornými pláňami. Pohorie Rila má asi trojnásobok rozlohy Vysokých Tatier. Je dobrá viditeľnosť a tak nečudo, že sa naše vyhladnuté oči z gréckeho Mytikasu nemôžu nasýtiť pohľadov. Konečne si nájdeme čas aj na skupinovú vrcholovú fotografiu. Bulharskú zástavu sme ani nemuseli nosiť. Orámovaná vežička na vrchole je dekorovaná asi

Zaslúžený oddych po zdolaní vrcholu Musala. Foto: N. Bonda

šiestimi štátnymi zástavami. Pred opisom nášho návratu z tejto fascinujúcej hory chcem prispieť k vyvráteniu všeobecne mylnej predstavy, že názov Musala pochádza z označenia z dôb Osmanskej nadvlády a mal by mať význam „cesta k allahovi“. V niektorých zdrojoch sa dokonca uvádza, že názov vzišiel z pomenovania v čase päťstoročnej poroby Bulharska Osmanmi „Mus Allah – Allahova hora“. Vyvracajú to znalci miestnych hôr a autori významných odborných publikácií. Podľa Momčila Cvetanova, autora knihy Bulharské pohoria z vydavateľstva Domino v Starej Zagore, názov pochádza ešte od kočovných kmeňov blízkych súčasným Kurdom, ktorí žili oddelene od Turkov a aj ich jazyk sa vyvíjal oddelene od tureckého. Ak treba objasniť význam názvu Musala, potom by to bolo „posvätný, modlitebný vrch“. Pre najvyšší vrch v celom Balkáne je to priliehavý názov. Žiadny porobený národ by sa nevracal k názvu, ktorý mu zanechali osmanskí dobyvatelia požadujúci tzv. daň z krvi – odvlečenie bulharských chlapcov v útlom veku

Na túre v pohorí Făgăraş v Rumunsku. Foto: N. Bonda

pre dopĺňanie svojej armády. Teraz môžeme zostúpiť z hory s presvedčením, že sme boli na najvyššej hore Bulharska s názvom, ku ktorému sa Bulhari vrátili po zrušení názvu z obdobia kultu osobnosti podľa vodcu proletariátu Stalina. U nás doma máme podobnú skúsenosť. Nasýtení pohľadov sa vraciame tou istou trasou. Krátko pred trinástou hodinou sa usadíme pri Musalskom jazere, kde počkáme na pomalšie zostupujúcich kamarátov. Času dosť. K lanovke to nie je ďaleko a vedie k nej pohodlná cesta. Naše plánované túry na balkánske vrcholy sme šťastne zavŕšili. Balkán opúšťame na druhý deň popoludní prekročením bulharsko-rumunskej hranice na Dunaji po moste spájajúcom Ruse a Giurgiu. V neskorý večer sa ubytujeme v penzióne Pensiune Montana v mestečku Curtea de Arges, bývalom hlavnom meste Valašska. Sledujeme predpovede počasia. Očakávajú sa dažde. Plánovaná dvojdňová túra na najvyšší vrch Rumunska v južných Karpatoch dostáva alternatívu. Zajtra sa rozhodneme, či si na túru zoberieme karimatky a spacie vaky na

Transfagarašská magistrála - južné Karpaty, Rumunsko. Foto: N. Bonda

prespanie v turistickej útulni, alebo pôjdeme na jednodňovú túru po hrebeni v blízkosti priesmyku pri jazere Lacul Balea. Pohorie Făgăraş – vrchol VÂNĂTOAREA LUI BUTEANU Je rozhodnuté. Pôjdeme s ľahšími batohmi. Z južnej strany Karpát prichádzame na Transfagarašskú magistrálu. Je to najvyššie položená asfaltová cesta spájajúca Valašsko a Sedmohradsko. Dvojprúdovú cestu cez hory dal vybudovať Nicolae Ceausescu v obave pred možným vpádom sovietskych vojsk do Rumunska. Prechádzame popod Citadely Poienari, kde vládol Vlad Tepes neprávom stotožňovaný s literárnou postavou grófa Draculu. Prichádzame k jazeru Vidraru s hrádzou vysokou viac ako stopäťdesiat metrov. Prechádzať cestou po takej hrádzi je silným zážitkom. Postupne naberáme výšku. Prudké a úzke serpentíny zarezané do strmých svahov umocňujú naše estetické zážitky z cestovania cez hory. Vystupujeme na okraji cesty pri zhorenisku chaty poniže tunela dlhého takmer deväťsto metrov. Tunel prechádza pod hrebeňom Paltinu na severnú stra-

nu pohoria. My máme v pláne vystúpiť na vrchol, ktorého názov ešte nepoznáme a hrebeňom zísť cez priesmyk na severnú stranu Fagarašu, kde na nás bude čakať autobus. Je slnečné ráno poskytujúce krásne výhľady. Strmo stúpame na najbližší vrchol. Z neho schádzame hlboko do kotliny s väčším jazerom. Z opačnej strany jazera sa smerom k nám približuje veľké stádo oviec, sprevádzané statnými ovčiarskymi psami. Početné stáda oviec pasúcich sa vysoko v horách dokresľujú kolorit týchto hôr. Kto vie, či aj tu bude niekedy platiť zákaz pasenia. Na vyvýšenine za jazerom sa belie vyšší obelisk. Je to pamätník dvom profesorom a dvom študentom univerzity, ktorí tu v zimnom období zahynuli. Opäť strmo stúpame nahor. Nad vrcholom sa objavujú prvé oblaky. S pribúdajúcou výškou pribúdajú aj oblaky. Na hrebeni stretávame čoraz viac turistov. V úseku, kde treba preliezať, musíme čakať na poradie. Čakanie si spríjemňujeme nádhernými výhľadmi. Zakrátko sa ocitneme na vrchole a dozvedáme sa jeho názov. Stojíme pri tabuli s názvom Vânătoarea lui Buteanu s označením nadmorskej výšky 2 507 m n. m. Nevieme 99

to ani prečítať. Na tabuli je pripevnená domáca štátna zástava, ktorú tu nechali turisti z Brašova. Rozvinieme ju spolu s našou zástavou a urobíme si našu štvrtú vrcholovú fotografiu. Pri schádzaní dole tou istou cestou v skale opäť čakáme na svoje poradie. Cesta je len jedna a tak sa musí čakať raz dole a raz hore. Inej turistickej cesty z vrcholu niet. Spolu s nami schádzajú nadol aj oblaky a začína mrholiť. V kotline pri priesmyku sa občerstvíme. Kvapôčky dažďa nás poháňajú ďalej. O chvíľu sme na severnej strane priesmyku a s úžasom hľadíme na ľadovcové jazero Lacul Balea vo výške 2 034 m n. m. s dvoma veľkými chatami na jeho brehoch. Za jazerom sú veľké parkoviská a hemží sa to ľuďmi ako na jarmoku. V doline vidieť lanovku a labyrint serpentín. Skalnatý chodník je dosť rozrušený a miestami blatistý. Sú to naše posledné metre. Opäť sa nemusíme nikam ponáhľať. Šofér autobusu musí ešte oddychovať. Čas využijeme na prieskum stánkov a bufetov. V ponuke je všeličo. Podľa prevládajúceho sortimentu sa to podobá na festival klobás, šuniek a syrov. Takto je to tu však počas celého leta. Našli sme si miesto

Na túre v pohorí Făgăraş v Rumunsku. Foto: N. Bonda

100

v preplnenej reštaurácii v chate s terasou nad jazerom. Práve vtedy sa husto rozprší. Pri dobrom rumunskom vínku hodnotíme nielen dnešný deň a úprimne sa tešíme, že sme sa rozhodli pre jednodňovú turistiku. Z takého lejaku by sme v útulni cez noc sotva vysušili premoknuté oblečenie a výstroj. Podvečer opúšťame autami a ľuďmi prehustené jarmočnisko. Cestujúc nocou spriadame plány, kam pôjdeme na budúci rok. Na dohovorenom mieste v Maďarsku sa rozlúčime s našim šoférom, ktorý nám bol počas nášho putovania aj dobrou záštitou. Vystrieda ho ďalší oddýchnutý šofér. Do Prievidze sa šťastne vraciame pred pol dvanástou. Nasleduje dojímavé lúčenie a každý sa poberáme svojou cestou. Som rád, že som sa mohol zúčastniť na druhej expedícii po balkánskych vrcholoch a do pohoria Fagaraš. Ak v zdraví dožijeme ďalšie letá, rád sa pridám na ďalšiu cestu za spoznávaním krásnych hôr, nepoznaných krajov a nových chutí. Grécke, bulharské a rumunské hory si zasluhujú našu pozornosť. Ponúkajú veľa možností na našu sebarealizáciu.

Chata na brehu ľadovcového jazera Balea, 2 034 m n. m.. Foto: P. Pařízek

102 J. Faksová, P. Kozoň a Moravská jaskyniarska skupina Dagmar na exkurzii v jaskyni Ľudmila Foto E. Piovarči

Fantastický mančaft prvej veľmi produktívnej výpravy pred portálom jaskyne Juranska peć v r. 2017 Foto: M. Ryček

Diaľničný tunel Korbeľka, jaskyňa Ľudmila a 5 výjazdov JS Aragonit na Istriu 2017 Eduard Piovarči

Jaskyniarska skupina Aragonit zorganizovala v letných mesiacoch roku 2017 celkom 5 ľahkých zahraničných akcií na Istrii, kde sme boli napokon efektívnejší ako na domácej lokalite v lome Kraľovany II. a v celku na väčšie krasové javy chudobnejšej Malej Fatre. V poslednom období našich členov postupne vyčerpali a demoralizovali monotónne pokusy o predĺženie jaskyne Ľudmila v ťažkých podmienkach v lome. Útlm nastal najmä po dosiahnutí nášho cieľa číslo 1 - zachrániť jaskyne a prírodný areál jazera pred budovaním diaľničného tunela Malá Fatra priamo cez masív Prírodnej pamiatky Kraľoviansky meander na diaľničnom úse-

ku D1 Turany - Hubová variantom V1o. Ministerstvo životného prostredia SR vydalo 18. 5. 2017 konečne záverečné stanovisko č. 1294/2017-1.7, v ktorom sa rozhodlo o budovaní trasy diaľnice variantom V2 cez tunely Korbeľka a Havran. K tomuto úspechu sme prispeli svojou intenzívnou prácou na limitovanom speleologickom prieskume daného územia objednanom Národnou diaľničnou spoločnosťou a následným vypracovaním vyčerpávajúcej 38 stranovej správy zo speleologického prieskumu pre primerané posúdenie vplyvu zámeru stavby na sústavu Natura 2000 pod názvom: „Diaľnica D1 Turany – Hubová. Speleologický prieskum jaskynných 103

Korálové jazierko v zadnom trakte jaskyne Foto: E. Piovarči

Dva varianty diaľnice D1 cez PP Kraloviansky meander, tunelom Malá Fatra ako variant V1o a povrchový variant V1

104

priestorov v trase diaľnice v Kraľovianskom meandry a v lome Kraľovany II.“ V správe sme konštatovali, že v prípade priameho záberu biotopu dôjde s veľkou pravdepodobnosťou k zdevastovaniu jaskýň Hýllová trhlina, Brizolitová jaskyňa a jaskyne Ľudmila, pretože sa jej časť nachádza v poklesovej kotline tunela. Najvzdialenejšie zamerané časti jaskyne sú umiestnené nad plánovanou severnou tunelovou rúrou. Objav jaskyne Ľudmila takto prakticky pomohol a prispel významnou mierou k úsiliu ochranárov a ochranárskym dobrovoľným združeniam i obom Národným parkom, odkloniť diaľnicu od úžinového variantu a ochrániť tak prírodu a krajinársky reliéf v úžine Váhu medzi oboma Fatrami. Po dlhom a napätom očakávaní sme sa teda konečne dočkali pozitívneho verdiktu a zaslúžili sme si aj poriadny odpočinok a relax. A prečo nie práve v planinovom krase v prímorskom letovisku u našich dlhoročných priateľov jaskyniarov zo skupiny Proteus z Poreče na Istrijskom polostrove. Podarilo sa nám dokonca po prvýkrát zorganizovať až 5 letných akcií na slnečnej Istrii, ktorých sa zúčastnilo celkom 19 ľudí, pričom viacerí z nich boli na akciách niekoľkokrát. Dcéra Magda a ja sme absolvovali všetkých 5 výjazdov. Juraj Muráň sa zúčastnil 3x a Slávka Srholcová absolvovala 2 výjazdy. Prvá Istrijská výprava Aragonitu a spriatelených skupín ZO 6-08 Dagmar z Moravského krasu a OS Ružomberok sa uskutočnila na Baredine poli 7. až 11. júna 2017. Tentokrát mala naša výprava 9 členov, ale tak ako v predchádzajúcom roku šlo aj teraz o mimoriadne vydarenú pracovnú i spoločenskú akciu v Chorvátsku. Týmto chcem všetkým zúčastneným ešte raz poďakovať za všetko nadšenie a dobrú vôľu, ktoré do tejto akcie vložili. Dve tradične silné akcie sme uskutočnili vo Vergotinskej jaskyni. Pri prvej sme vyťahali 112 nákladov a pri druhej 133 prepraviek pre-

105 Maroš Piovarči v prvej sintrovej bráne tesne po objave jaskyne Ľudmila v roku 2008. Foto: E. Piovarči

Spoločné foto prvej letnej výpravy v júni 2017 pred vchodom do Juránskej jaskyne na jamarskej základni spolu so Silviom Legovičom. Foto: E. Piovarči

Zostup k sonde na zarovnané hlinité dno rozlahlej sály Juránskej peće. Foto: E. Piovarči

106

važne suchej terra rosy. Výkop sme výrazne prehĺbili a prekopali sme sa v hutnej vrstve sedimentu v pohodlnom profile do vzdialenosti 7 m. Výborným pohonom čelbárov bolo v jaskyni Matúšovo jedinečné veselé a lahodné púpavové víno o ktorom sme potom vyprahnuto básnili celučičké leto:-) Matúš Ríček so sebou vždy okrem dobrého vína dovezie aj fantastický kolektív jaskyniarov z Moravského krasu za čo mu i touto cestou veľmi ďakujem. Na našej tretej akcii v Juránskej peći sme náš vykopaný kanál našťastie našli nezavalený, aj keď sa z bokov pozosúval na dno chodby mazľavý íl, ktorý značne znížil profil chodby. Z čelby sme vyťahali len 21 prepraviek a zistili sme, že nám treba do výkopu nielen viac dosiek, ale aj hrubšie lano, komplet hrubé gumené rukavice a minimálne 3 čisté prepravky, najlepšie na kolieskovom podvozku, aby bola práca ľahšia, rýchlejšia a efektívnejšia. Na akcii v Juranskej peći sme prvýkrát videli a nafotografovali aj veľkého dúhového červa, ktorý buduje vo vlhkých porastoch Istrijského lesa tajomné a bizardne hlinené sopúchy. Akciu v Juranskej peči sme zakončili na frekventovanej Plavej lagúne plážovým kúpaním v zabahnených kombinézach. Nápad Mira Kudlu vzbudil veľa pozornosti a prekvapených výrazov najmä na tvárach zdesených slniacich a kúpajúcich sa dovolenkárov, ktorí sa od nás odpudivo a rýchlo vzďaľovali na všetky svetové strany. Chytila sa tak nová tradícia kúpania kombinéz na slnečných plážach.... Pozoruhodnou sušenou rybou Bakalar sa v jaskyniarskom kempe v záverečný večer preslávil a vyznamenal i Peťo Sliačan. Na rozlúčkovom večeri, s prvou expedičnou diskotékou vôbec, sme sa všetci dusili smiechom na povedačke o desivo smradľavej a hrozivo vyzerajúcej sušenej rybe so škaredo rozďavenou papuľou, ukrývanej v Kudlovom stane pred miestnymi mlsnými mačkovitými šelmami, v ktorom sa preto vôbec nedalo spať. Nuž váľali sme sa smiechom popod stoly, keď

107 Zostup k pracovisku na dne grandióznej Juranskej peče. Foto E. Piovarči

Časť štvrtej letnej expedície vo Vergotinskej jaskyni. Zľava M. Božek, D. Staníková, N. Legovič, T. Dikoš, R Muráň. Foto: E. Piovarči

Vynáška dosiek, ktoré dolu nemôžeme nechať sprhnúť. Foto: E. Piovarči

Peťo bránil vyhodeniu ryby zo stanu a potom nás s ňou strašil a desil šermujúc tou ohavnou rybou popred naše zdesené tváre. Pri ceste na Slovensko musel rybu poriadne zabaliť do piatich igelitových vrecák a kopca handier, aby nezasmradlo celé auto. Doma ju potom podľa návodu 5 hodín varil. Zasmradil pritom celý dom, ktorý potom musel 2 dni vetrať a napokon rybu musel aj tak vyhodiť na dvor mačkám, ale ani tie ju zožrať nechceli. Skrátka bola to márna investícia, ale nás všetkých na rozlúčkovom večierku úžasne pobavila. Tejto zahraničnej akcie sa zúčastnili za Aragonit Magdaléna Puškášová, Slávka Srholcová, Eduard Piovarči, za OS Ružomberok Peťo Sliačan, Miroslav Kudla a za ZO 6-08 Dagmar, Matúš Rýček, Honza Rýček, Janka Faksová a Andrea Pěkná. Ešte raz Vám ďakujem priatelia. Druhá Istrijská výprava sa uskutočnila 5. až 9. júla. Vyrazili sme len v trojici M. Puškášová, E. Piovarči a J. Muráň. Uskutočnili sme len jednu akciu vo Vergotinskej jaskyni, kde sme sa prekopali do jazvečej nory vo vzdialenosti 8 m. Vyťahali sme 30 prepraviek. V chodbe bol vydýchaný vzduch a pracovalo sa v nej veľmi ťažko, poriadne som tam na čelbe vydochýňal a musela ma vystriedať dcéra. Prebili sme sa do malého priestoru jazvečej nory, ktorú sme potom nazvali Nora Mojsejova. Na ďalšej akcii sme previedli fotodokumentáciu a prehliadku situácie v priepasti Baredine 2. Zdokumentovali sme najmä objavený 5 m vysoký komín. Sonda napriek tomu, že nebola zapažená vydržala i nápory jarnej vody. Takže v prácach v priepasti sa bude môcť pokračovať. Tretia Istrijská výprava sa uskutočnila 18. až 23. júla. A musím pochváliť, že sa mimoriadne vydarila a bola úspešná. Do poslednej chvíle sme však nevedeli či vyrazíme. No napokon na Istriu pricestovala 13 členná výprava na troch osobných automobiloch. V zostave bolo 8 členov Aragonitu. (Mária Piovarčiová, Alžbeta Piovarčio-

Kopáčske práce v Juránskej jaskyni Foto: E. Piovarči

109

Prepriahanie prepraviek vo Vergotine. Foto: E. Piovarči

110

vá, Sára Puškášová, Magdaléna Puškášová, Peter Kozoň, Martin Hulla, Eduard Piovarči, Ján Muráň, Jozef Zjavka, Martin Bielik, Vanda Nováková, Michal Danc, Miroslava Jakubčíková). Uskutočnili sme tri progresívne akcie vo Vergotinskej jaskyni a jednu terénnu akciu v oblasti Juránskej peće, ktorá priniesla nové poznatky a informácie. V troch akciách sme z výkopu na hlavnom ťahu Vergotinskej jaskyne vyťažili 170 prepraviek. Už už sme si mysleli, že sme na konci slepej uličky v akomsi slepom ramene jaskyne, odkiaľ to nikam nevedie. Obhliadam čelbu na desiatom metri a zisťujem že sa treba zakopať hlbšie pod strop, kde zisťujeme slabý prievan v úzkej škáre medzi stropom a už poriadne vlhkým sedimentom. Výkop napokon dosiahol dĺžku 11 m. Dosiahnutý priestor sme už predtým nazvali Nora Mojsejova. Na čelbe je jednoznačne prievan a vidíme 4 m do nových priestorov s brčkami na strope. Hlavná chodba klesá postupne nadol. Sediment už nie je suchý ale hodne plastický. Preto sa postup pri kopaní a nakladaní ťažkého, mokrého ílu značne spomalil. Narazili sme na ďalšie črepy a dokonca na prehrdzavenú čepeľ noža. Na čelbe sa intenzívne činil Martin Hulla, ktorý sa nechcel nechať za žiadnu cenu vystriedať. Obetavo zapracovali a ťahali prepravky aj mladé jaskyniarky Alžbetka Piovarčiová a Sárka Puškášová. Do prác vo Vergotinskej jaskyni sa zapojil aj domáci jaskyniar Kazimír Miculinič - paleontológ Chorvátskeho biospeleologického družstva. V piatok 21. júla sme v zostave Hulla, Kozoň, Zjavka, Piovarči, vyrazili v jednom aute na jazdu do strednej Istrie na náhornú krasovú planinu južne nad Pazinom. Opäť je našim cieľom Juránska peć, kde sme prevádzali meranie teplôt a zmerali sme orientačne aj šírku a dĺžku jaskyne. Keď sme zostúpili do priehlbne pred portálom, namerali sme na digitálnom teplomery oblažujúcich 18°C oproti 35°C v tieni hore na

Okrem nálezov črepov, asi zo stredoveku, nachádzame i mnoho kostí, psov, kráv a jazvecov. Foto E. Piovarči

Vergotinská jaskyňa hlavná chodba. Foto: E. Piovarči

112

planine. Premerali sme šírku vchodu, ktorá činí 26 m. 20 m za portálom sme namerali teplotu 10,5°C - šírka chodby činí 24 m. Na dne klesania 50 m v jaskyni teplota klesla na 8,1°C a o ďalších 28 m pri ústí do nami kopaného kanála teplota poklesla až na 7,4°C. Do sondy som už merať neliezol ale dá sa predpokladať že teplota tam klesne až na 7°C. Údaje o rozmeroch Juranskej jaskyne vo Wikipédii sú poriadne prehnané: „Juranska peć, krška špilja smještena zapadno od sela Jurana kraj Oriča u opčini Pićnu. Ulaz u špilju, tj. Njezin vanjski otvor impozantnih je dimenzija, širok je 80 metra i visok 100 metra. Špilja sa nalazi na vapnenačkoj podlozi.“ Tieto informácie vo Wikipédii treba však uviesť na pravú mieru. Vchod nemá šírku ani 30 m a výšku odhadujeme na 15 m. Presne to zistíme na ďalšej akcii laserovým meraním. Na dne na konci sutinového svahu má priestor šírku 33 m. Odhadovaná výška stropu na dne je 20 m. Jaskyňa je dlhá približne 90 m. Prevýšenie odhadujeme na -20 m. Keď sa Silvio Legovoič dozvedel akú sme na dne jaskyne namerali teplotu povedal nám, že Juranska jaskyňa má obrovský potenciál a že pôjde o druhú Postojnsku. Rozprával nám, že tam pri jednej návšteve narazil na ľad a mohlo by tam ísť aj o ľadovú jaskyňu. Príjemne sme sa tam schladili, takmer ako v studenej vode. Marijan Marovic, jaskyniar pôsobiaci v Zahrebe hovoril, že 7 stupňovú teplotu majú u nich jaskyne, ktoré sú pretekané aktívnym vodným tokom. O výskyte ľadu v Juranskej jaskyni som sa dozvedel aj zo zdroja na internete, ktorý spomína, že jaskyňa je často z jari čiastočne zaľadnená. Následne sme navštívili lákavo vyzerajúci Slap Sopot pri Floriči vysoký 24,5 m, ktorý bol však v pekelnej horúčave dňa vyprahnutý bez kvapky vody. Naša cesta viedla od Juranskej jaskyne na Štomber cez Sv. Martin na Labin, Barban a do Pully.

Silvio na akcii vo Vergotine. Foto: E. Piovarči

Mohutná krasová výzdoba Jamy Baredine a nestor speleológie v oblasti Silvio Legovič, ktorý ako prvý na Istrii sprístupnil túto jaskyňu verejnosti. Foto: E. Piovarči

Naša prvá výprava pred Vergotinou. Foto: E. Piovarči

Tretia mládežnícka s tradičnou nohu nahor. Foto: E. Piovarči

114

Snažili sme sa najskôr postupovať poľnou cestou údolím s riečkou Raša tak, aby sme obzreli južné svahy náhornej plošiny hneď pod Juránskou jaskyňou. No neprebojovali sme sa. Cesta samá jama až do miest pod jaskyňou, kde sme chceli zhodnotiť aj vyvieranie vôd. To by tam podľa mapy malo niekde byť, spolu so suchou dolinkou smerujúcou k Oriču. Dúfali sme, že tento svah uvidíme z náprotivnej krasovej planiny, ale ani to sa nepodarilo. Jediné, čo sme si okolo cesty bez výhľadov, kľukatiacej sa k riečke Raša všimli, boli veľké lievikovité závrty, ktoré na náhornej plošine s Juránskou jaskyňou neboli tak evidentné. Neskôr sme zistili v národnom Chorvátskom speleologickom periodiku Subterranea Croatica 1/2017, že v okolí Labinu je veľké množstvo celkom cez 40 veľkých jaskýň a priepastí. Najdlhšia a najhlbšia jaskyňa v tejto oblasti je Jurinova jama dlhá 215 m hlboká 175 m a ďalší dobre prístupný je napr. Ponor Škrljevo meria 198 m s hĺbkou -20 m. Tento ponor by sa mohol stať našim novým cieľom v budúcich akciách na Istrii. Tieto informácie sme však dostali do rúk až na našej poslednej akcii, keď sme dostali ponuku publikovať vo veľkoformátovom periodiku Subterranea Croatica o našom prieskume vo Vergotinskej jaskyni. Celkom sme na tejto poznávacej prieskumnej jednodňovej akcii najazdili 300 km. Na záver sme na pláži v Pule zažili more plné mazľavého rôsolu. Takú hustú inváziu malých priehľadných medúz som ešte v mori na vlastnej koži nezažil. Pocit, keď ťa doslovne obtekajú stovky medúz a plávaš v tom ako v pohybujúcej sa živej želatine, bol pre mňa vrcholne nepríjemným no zároveň celkom novým exotickým zážitkom. Štvrtá Istrijská kopáčska akcia nevyzerala na začiatku moc dobre. Táto výprava mala byť jednou z najslabších. Vyrazili sme 5. augusta, štyria v jednom aute, a vrátili sme sa 14. augusta v noci, siedmi v dvoch autách. (M. Puškášová, E. Piovarči.

Dominika Staníková, Michal Božek, Tomáš Dikoš, Roman a Juraj Muráňovci.) Uprostred letnej sezóny to mala byť, podľa informácií na začiatku leta, prakticky najsilnejšia akcia. Situácia sa však rýchlo menila aj kvôli počasiu resp., veľkým horúčavám. Velebit sme museli vypustiť, pretože v tejto časti Chorvátska zúrili 40 stupňové horúčavy. A na Plitviciach sú v lete najväčšie návaly ľudí, čo viacerým vadilo a odložili svoju účasť radšej na poslednú jesennú akciu. Ostali sme len pri plánovanom jednom dni pri Soči v Julských Alpách. Pridali sme navyše prehliadku grandióznej Postojnskej jaskyne a návštevu Predjamského hradu. Dominika a Michal Božek jazdili jeden deň Magdiným autom okolo pobrežia až do Puly. Ako záchrana nám prišla neplánovaná posila priamo z Terchovej. Člen Horskej služby Tomáš Dikoš, Roman Muráň a jeho brat Juraj sa rozhodli, že nám v práci pri jaskyniarčení na Istrii trochu pomôžu. Naša letná jaskyniarska partia na Baredine sa teda zbehla až na poslednú chvíľu, keď už to veľa ľudí vzdalo. Napokon sa dal dohromady skvelý kolektív. Zobral som len 5 kombinéz, napokon nás ale pracovalo až 8. Hneď 7. augusta sa do prvej akcie pridali chorvátski jaskyniari Kazimír Miculinič a Nino Legovič a na inšpekciu konečne dorazil obzrieť čelbu aj Silvio Legovič. V mokrom sedimente sme našli i väčší kus hlinenej keramiky. Na čelbe sa snažil prebiť k novému priestoru Mišo Božek. Silvio po obhliadke čelby vážne plánuje ťahať sediment z jaskyne za pomoci navijaka a elektrocentrály. Sme radi, že ho naša práca nadchla. V Slovenskej sienke (alternatívne tiež v Slovačke prplačke - to napadlo jedného z Chorvátov, u nich sa s ničím takto neprplú, buď to ide voľne dopredu alebo nie), sme vzácne narazili na jedného z jej plachých obyvateľov. Na plcha. Tento nás teda mimoriadne prekvapil a pobavil. Pobehoval po rebrách výzdoby tak, že bolo

Prvá výprava A Matúšovo Púpavové. Foto. E. Piovarči

Štvrtá výprava po akcii. Foto: E. Piovarči

Naša tretia letná expedícia na Istrii. Foto: A. Piovarčiová

115

počuť ako krásne tie rebrá skleneno cinkajú a zvučia pod jeho pobehujúcimi labkami. Mišo sa na konci prvej akcie predral veľmi tesne popod strop do malého klesajúceho priestoru, ktorý sa ale neprielezne končil. Po 12 m kopania sme sa teda dostali do 3 m dlhého a nízkeho klesajúceho priestoru. Mišo videl situáciu beznádejne. Očakával objav a zatiaľ nič. Hneď na tejto prvej akcii sme vyťahali 50 nákladov, ale pracovalo sa až do štvrtej a k moru sme sa dostali až o pol šiestej. Preto sme sa na nasledujúcej akcii 8. augusta dohodli už len na 33 prepravkách. To aby sme mohli ísť skôr ku moru a aj kvôli našim Terchovcom, ktorí nečakane dorazili a už nás čakali na pobreží. Tesnú plazivku sme prehlbovali a rozširovali smerom k malému, čerstvo objavenému priestoru. Na dne 12 m hlbokej priepastky, asi 20 m východne od Vergotiny, sme na akcii 7. augusta namerali teplotu 12,5°C oproti vonkajším 34°C. Kazo Miculinič určil kosti ležiace na dne priepastky. Ide o ostatky diviakov a srnčej zveri. V tuneli Vergotinskej jaskyne nad našim výkopom a 32 m za vchodom sme namerali teplotu okolo 14°C. Následne sme 10. augusta, v trojici Piovarči, Božek, Staníková uskutočnili jednu akciu v jaskyni Juranska peć, kde sme 7 polygónovými ťahmi v dĺžke 91,6 m jaskyňu zamerali. Posledný polygón do našej sondy sme už nenatiahli, no s touto dĺžkou by mohla mať jaskyňa okolo 100 m. Laserom nameraná výška stropu po jednotlivých polygónových bodoch činí vchod 14 m, č.2 10 m, č.3 - 13,14 m, č.4 - 15,9 m, č.5 19,7 m, č.6 - 18 m. Dno chodby klesá nadol pod uhlom 27°. Potom sme sa presunuli k veľkej jaskyni vo flyšoch k Pieskovici. V nej plánovaná fotografická akcia sa však neuskutočnila. Mišo nezbalil kombinézy ani prilby, lebo že vraj to moje fotenie neznáša. To ma dosť vyviedlo z rovnováhy. Nemal som chuť na hluchý pochod jaskyňou bez upokojujúcej radosti z fotenia. Napokon ani Silvio neod116

Naša svetluška Janka Faksová zaisťovala sveteľný konfort na pracovnom uzle nad sondou. Foto: E Piovarči

„A celkom pobožný hmyz“. Foto E. Piovarči

Čelbár Martin Hulla - Juránska sonda. Foto: E. Piovarči

Piata výprava - Magduš na čelbe vo Vergotine. Foto: E. Piovarči

118

poručil návštevu bez vedomia domácich, ktorým sa v ten deň nemohol dovolať. Napokon si len sám Mišo informatívne prebehol pár úvodných stoviek metrov jaskyne. Prehliadka jaskyne s fotením je na programe na niektorej z našich budúcich výprav. Jeden večer nás Silvio pozval na spoločenskú párty s diskotékou, ktorú usporiada raz do mesiaca ako zamestnávateľ pre svojich zamestnancov a sezónnych pracovníkov. Takto to sme si „zatrsali“ a zahopsali, ako už dlho nie. Nino Legovič robil diskdžokeja a šlo mu to naozaj veľmi dobre. Pri vynikajúcej hudbe bola zábava až do rána. Pitie a jedlo bolo samozrejme zadarmo. Tomáš Dikoš si túto pohostinnosť nevedel vynachváliť. Zamestnávateľ u nás takéto niečo pre zamestnancov len tak neurobí. Klobúk dolu pred Silviom, ako šéfom firmy. 11. augusta sme uskutočnili tretiu akciu vo Vergotine. Mišo s Ninom a s Magdou prehlbovali plazivku k novému priesto-

ru. Nakladalo sa do dvoch prepraviek, lebo v jaskyni nás bolo až 8 členov. Ešteže som mal tie dve nové mega svetlá na fotenie, lebo len málokto mal poriadnu čelovku. Takmer nikto nemal rukavice. Našťastie som z domu zobral niekoľko párov a sám som pracoval bez nich i bez kombinézy. Na poslednej akcii som chcel využiť sily, ktoré sme tu mali k dispozícii a naťahať 40 nákladov. Výkon sa však znižoval s pribúdajúcou vzdialenosťou a stále väčšou priľnavosťou sedimentu na čelbe. Pri

31. náklade som spravil prestávku, čo som radšej nemusel. Chcel som zdokumentovať stav na čelbe a to bola chyba. Mali sme doťahať 40 nákladov a potom som mal fotografovať. Fotenie tu nikto nemá rád. Zdržuje a všetci už chcú byť pri mori. Mišo sa rozhodol že stačilo a hotovo. Idem teda dopredu s Tomášom Dikošom. Pásmom meriame dĺžku výkopu. Aj s novým priestorom sme už na 15 metroch. Pri dokumentácii zisťujem, že zanesená chodba má šírku minimálne 4 až 6 a možno i viac metrov. Šírka tejto zabahnenej chodby je rozmernejšia ako sme tušili. Rozsiahle priestory jaskyne sú doslovne zanesené naplaveným sedimentom, v ktorom je pochovaná aj krasová výzdoba. Toto je prvý voľný priestor, na ktorý sme po 13-tich metroch kopania narazili. Poulamované kvaple vypovedajú o tom, že tadiaľto preliezali jazvece. Ulomené stalagnáty svedčia o sadaní sedimentu smerom dovnútra po svahu. V popredí na

Objav nízkeho 5 m dlhého Priestoru na hlavnom ťahu Vergotinskej jaskyne. Foto: E. Piovarči

dne je badať aj puklinu v ílovom nánose. Všetko sa tu gravitačne sunie po šikmine niekde nadol do neznáma. Sediment sa tu vlastnou váhou trhá nadol. To znamená, že tu niekde by sa to mohlo zalomiť do hĺbky. Na konci objaveného priestoru klesá zúženie strmšie nadol, ale mohli by sme to obísť po pravej strane. Voda tiekla evidentne nadol, spád tu prudko klesá a zdá sa, že klesá doprava smerom k priestoru, ktorý sme neskôr objavili vyššie napravoboku. Pri 119

Západ slnka v Porečskom prístave.

120

takomto spáde by sa už čoskoro mohli objaviť i ďalšie voľné priestory. Pri obhliadke tohto nového priestoru sme si s Tomášom všimli odbočku doprava, ktorá vyzerá celkom zaujímavo. Chodbičku tu prehrabali zrejme jazvece. Keby sme si odbočky všimli už skôr, mohli sme ťažbu na čelbe nasmerovať práve tam. Tomáš si na to lepšie posvietil a hlásil, že vidí väčší priestor vo vzdialenosti 4 m. Terén tam zjavne klesá hlbšie pod strop, čo je veľmi povzbudivé. A Michal to tu už zatracoval s tým, že je to kopačka ešte na ďalších 1000 rokov. No treba vyskúšať všetky možnosti a práve toto je jedna z nich. O tom je každý jaskyniarsky prieskum. Nemôžeme čakať, že sa nám tu cesta tak ľahko otvorí. Teraz vieme, že ide o veľkú jaskyňu s pomerne širokou chodbou klesajúcou pozvoľne do masívu. A toto sme pred pár hodinami ešte nevedeli. Každá akcia prináša nové informácie a zistenia. Netreba hneď hádzať flintu do žita. Práve Tomáš, profesionálny člen Horskej služby v Malej Fatre, špecializovaný na záchranné akcie v jaskyniach, prišiel s tým povzbudivým výkrikom: „Vidím priestor! Vidím priestor!!“ Táto jaskyňa nie je o pár akciách. Pracujeme v nej už pár rokov a práve vďaka tomu dĺžka jaskyne porástla z pôvodných 31 m na dnešných cca 90 až 100 m. Blatistá realita vo Vergotine Miša donútila poznamenať, že aj v Malej Fatre sme sa vždy zasierali len v takýchto beznádejných dierach. No v Malej Fatre by sme však za takúto „beznádejnú“ jaskyňu dali neviem čo. Keby sme takú mali doma, už by mala stovky metrov. Plazivku sa síce podarilo rozšíriť a mierne prehĺbiť, ale ak tam chceme ďalej pracovať, treba ešte podstatne viac prehĺbiť dno. Večer na jamarskej základni sme oslavovali povzbudivý záver našej kopáčskej expedície. V sobotu sme sa traja (Piovarči, Božek, Staníková) odpojili od skupiny a vyrazili sme Magdiným autom cez Postojnu k rieke Soča, do Julských Álp. Po pre-

Krasový kaňon na Soči. Foto. E. Piovarči

Škrapy na Baredine poli Nová Vas. Foto: E. Piovarči

Plavá lagúna Poreč.

121

Tesne nad dnom priepaste Baredine 2. Boli sme zdokumentovať v predchádzajúcom roku objavený komín v našej sonde. Foto: E. Piovarči

Na druhej Istrijskej výprave v roku 2017 sme pôsobili

122 len traja a kontrolujeme našu sondu v ktorej sme narazili na množstvo zdravotníckeho odpadu. Foto: E. Piovarči

Naša Magduš pomachrovala frajerským svetlom Foto: E. Piovarči

Slovenská sienka. Foto: E. Piovarči

Mišo Božek a Kazo fárajú na čelbu. Foto: E. Piovarči

124

hliadke Postojnskej jaskyne sme prespali v Tolmine, na brehu rieky Soča (Tolminske more) a po rannom kúpaní sme s krátkymi prestávkami jazdili okolo Boky cez Bovec k Veľkým korytám, kde sme pobudli pár hodín pri slnení a plávaní cez kaňon v 14 stupňovej vode. Plával som to tu už druhýkrát. Cez hory v našich stopách vyrazila domov aj druhá časť našej výpravy. Tomáš Dikoš si dokonca stihol skočiť v ústí Veľkých korýt do studenej hlbočiny. Piata kopáčska akcia Aragonitu na Istrii sa uskutočnila 24. až 28. septembra. Keď sa Kazo Miculinič v Zagrebe dozvedel, že prídeme na Istriu, hoci už mal sezónne voľno, pricestoval kvôli našej výprave opäť na Baredine. Čakal, že príde veľká výprava a veselá kopa ľudí, tak ako sme sa v lete hotovali a vyhrážali. Keď sme docestovali, čakal nás už so Silviom a Slunčicou v dobre vyhriatej jamarskej základni, kde už príjemne praskal oheň v krbe. Okrem príjemného tepla na nás čakala aj vynikajúca večera, ku ktorej sa podávala aj pasta z Bakalára. Z tej smradľavej škaredej ryby, čo nás ňou Peťo Sliačan desil a strkal nám ju pod nos a čo dopadla tak, že ju nechceli žrať ani mačky. Asi bola po „záruke“:-) Lebo pasta, ktorú sme ochutnali z Bakalára, bola naozaj skvelou pochutinou. To, že som sa dozvedel, že na základňu dorazí aj Kazo, ma definitívne presvedčilo, že vyrazíme aj napriek tomu, že sme už žiadny väčší tím nedokázali dať dohromady. A dobre sme urobili. Ostať v tej dusnej atmosfére u nás doma na Slovensku, kde nikto nič nemôže a všetci sú chorí a prechladnutí, naozaj nestálo za to. Dorazili sme v nedeľu podvečer v zostave M. Puškášová, E. Piovarči a S. Srholcová. Hneď v pondelok ráno sme vyrazili na prvú akciu do upršaného dňa. Ešte predtým Silvio nakúpil náradie na kopanie, gumené rukavice a čižmy, pretože na Istrii bolo obdobie veľkých lejakov a podzemie hltalo vodopády dažďovej vody. Kazo samozrejme vyrazil do akcie s nami. Nino, Sil-

viov syn, mal už školu a tak nemohol posilniť tím. Tak sme sa za dažďa, len v štvorici, presunuli k jaskyni a rozvinuli sme obvyklú kopáčsku formáciu. Vyrazil som s Kazom na čelbu, aby som mu ukázal čo treba odťažiť, aby sme mali lepší prístup k vodou vyhĺbenému nádejnému kanálu k neznámemu priestoru na pravoboku. Na čelbe bola však veľmi ťažko dýchateľná atmosféra, ktorá vo mne rozbehla panický úzkostný stav. Aj Magde sa zle dýchalo a bolo nám strašné teplo. Bol to neklamný znak prítomnosti CO2, ale v tej chvíli sme si to ešte neuvedomovali. V tejto časti zo stropov riadne cedilo. Zdalo sa, že Kazo to znášal celkom v pohode a to ma utvrdilo v tom, že mám len svoj obvyklý záchvat paniky a klaustrofóbie. Kazo nakopával mokrý sediment na pravom boku do prepravky a pritom mu výdatne pomáhala gravitácia. Ja som však mal čo robiť, aby som sa na svojom pracovnom poste ťahača vyhadzovača a prepriahača ťažkých mokrých prepraviek vôbec udržal. Výkon mi klesol na 10%. Potil som sa ako v rozpálenej kotolni a práca ma strašne zadýchavala. Po prvých rýchlych 10 prepravkách som mal obavu, že skolabujem. Dohodli sme sa však s Magdou, ktorá ležala v chodbe medzi mnou a Kazom a ťahala a usmerňovala prepravky na začiatku dráhy, že vydržíme a dotiahneme to aspoň do dvadsiatich nákladov. Medzitým sa šla pozrieť na čelbu aj Slávka, ktorá robila zadného ťahača prepraviek do skládky. Vrátila sa a povedala, že je to tam poriadne vydýchané a niekto by tam z toho mohol aj skolabovať. Vydýchol som si až pri poslednej dvadsiatej prepravke. Mal som pocit, že sa z jaskyne ani nedostanem. Tak som bol z tej atmosféry vyautovaný. Kazo priniesol z čelby rozpadajúcu sa kravskú kosť a jednoznačne potvrdil, že je tam vo vzduchu aj „trochu“ viac CO2. Radšej sme to všetko zbalili a vytrepali sa z diery von. Tu medzičasom dážď vystrie-

Juránsky tunel. Foto: E. Piovarči

Západ slnka v Karlobagu.

Jednoducho radosť. Foto: E. Piovarči

125

dalo nádherné slnečné počasie, čo ma prebralo ako šibnutie čarovným prútikom. Odrazu som bol úplne fit. Dažďové prívaly do podzemia zrejme zdvihli hladiny vôd a zabránili prúdeniu a výmene vzduchu. Alebo vytlačili CO2 od sifónov do vyšších polôh? Pri ceste k autu sme našli celkom prítulnú modlivku zelenú, po česky kudlanku nábožnu (Mantis religiosa), ktorá pózovala pred objektívom, ako by ju za to platili. S týmto zeleným mimoňom som sa pekne vyhral a narobil som dosť podarené fotky do svojho fotografického herbáru rôznej fauny a hmyzu. Silvio, na margo nedýchateľnej atmosféry v jaskyni, odporučil radšej využiť pekné počasie pri mori, čo sme samozrejme aj urobili. Deň pred odchodom z Istrie sme však uskutočnili ešte jednu malú nočnú akciu. Kazo už s nami nemohol, odchádzal na večer do Záhrebu a tak sme sa s ním rozlúčili. Chcel som zistiť, či je atmosféra v na-

Miro Kudla kúpe v mori kombinézu. Foto: E. Piovarči

126

šom výkope už vymenená a či ma tam opäť nechytí panika a taktiež som chcel vedieť ako to vyzerá na čelbe. Nabehli sme teda do večernej šichty. Istrijský les bol v tej tme strašidelný. V pláne je 30 nákladov ak bude atmosféra dýchateľná. Magda ide na čelbu a berie si so sebou veľký reflektor. V sonde je všetko v poriadku, Magda nemusí nič dodýchavať. Chvalabohu. Napriek tomu neleziem na čelbu, aby som náhodou nepokazil akciu. Slávka má štand vo vykopanej chodbe

na dohľad odo mňa. Obdivujem baby, že sa dali nahovoriť na takúto bláznivú nočnú akciu. Magduš hlási, že čelba je úplne v pohode. Slávka ju bola cvaknúť. Ja tam pôjdem až na konci akcie, aby sme „dali“ tie plánované prepravky. Radšej nič neriskujem nech som na svojom poste pri ťahaní a vyhadzovaní prepraviek v pohode. Práca šla celkom svižne, len Magda dostala v mokrom blate poriadne zabrať. Ťažili sme sediment na pravom boku, smerom ku jazvecom vyhrabanej brázde, do nového voľnejšieho neznámeho priestoru, ktorý objavil Tomáš Dikoš na predchádzajúcej akcii. Cítil som, že v sedimente je nejaký saponát. Veľké svetlá nám veľmi spríjemňovali atmosféru pri práci. Bol to doslovne veľký svetelný komfort. Rozhodol som sa, že kúpim ešte jedno alebo dve takéto svetlá, plus štyri náhradné batérie. Ku koncu akcie som naliezol na čelbu. Bola tam naozaj pohoda. Tri metre vpravo je

vidieť vodou vyhĺbený kanál, ktorý tu vybudoval občasne pretekajúci tok podzemných vôd. Nad kanálom je stena, po ktorej so žblnkotom steká voda odniekiaľ zhora. Bude tam niekde zrejme nejaká škára alebo komín smerujúci nahor. To ale objasnia až naše budúce akcie v roku 2018. Ani ďalšia práca tu nebude najľahšia. Som rád, že sa tu dá pohodovo dýchať. Pred nami musela voda niečo poriadne prepláchnuť. Ináč si tú zmenu atmosféry v chodbe nevieme vysvetliť. Balíme

Prieskum pod útesom... Foto: M. Božek

127

Ťahačka nákladov. Foto: E. Piovarči

Náš Zlatúšik... Foto E. Piovarči

Hľadanie cesty dopredu. Foto: E. Piovarči

128

saky-paky a padáme. Tohtoročná sezóna v tejto jaskyni sa touto akciou pre nás skončila. Ostáva dúfať, že nás cestou k autu nepostretne nejaká diviačia zver. Rýchlo sa prezliekame. Magda sa ponáhľa. Je jej zima. Dávam babám jeden reflektor a balím ešte ostatný výstroj. Idú dopredu, aby boli čo najskôr v aute. O pár minút, hneď ako zmizli z dohľadu, počujem vystrašené jačanie. Asi vyplašili nejakú zver. Revem za nimi, či sa im niečo nestalo, ale zrejme

sú v pohode. V pokoji dobalím vybavenie a vyrážam do tmy. Je polnoc. Ešte že mám tento reflektor. 2280 lumenov by malo zver celkom decimovať. Svetlo metá lumeny do diaľky 30 m. Za 10 minút som pri aute aj ja. Balím všetko do kufra a pred pol jednou padáme na základňu. V krbe praskal oheň. Slunčica hore už spí. My si dáme ešte nejaký drink a posedíme pri krbe. Posledný večer na základni je hrejivo príjemný, mĺkvy a unavený. Magduš si hreje kríže a číta knižku z digitálnej knihy. Mlčíme a je nám dobre. Pohodička ako na zámku. Popíjame so Slávkou Kapitána Morgena a počúvame príjemnú hudbu od Enigmy a Pink Floydov. Na dnes máme toho dosť, ale práve preto dobrý pocit, že sme tú akciu predsa len dali. Pri tomto príjemne praskajúcom krbe a potichu pustenej hudbičke sa strašne dobre zaspávalo. Je to preúžasný pocit zaspávať pri živom ohni, ktorý praská a plápolá do tmy. To v paneláku nezažiješ. Posledné dve akcie vo Vergotinskej

Dobrodružstvo s Aragonitom aj v roku 2019

Plch jaskynný. Foto E. Piovarči

Aj v roku 2019 chystáme viaceré akcie na Istrii a v Julinkách, môžete to s nami skúsiť. Objavy čakáme najmä 129 v Juránskej peči. Vpravo bratia Martin a Tomáš Hullovci, protagonisti mnohých našich akcií aj v horách. Foto: E. Piovarči

jaskyni nám teda dali pekne zabrať. Aj touto cestou chcem dievčatám i všetkým ostatným poďakovať za obetavú prácu. Za posledných 12 mesiacov sme na šiestich zahraničných akciách vytiahli zo sondy vo Vergotinskej jaskyni 762 prepraviek sedimentu. Z toho v roku 2017 na piatich akciách 579 prepraviek. Na prvej akcii na jeseň v roku 2016 sa zo sondy vyťažilo 180 nákladov - 13 účastníkov. Na prvej akcii v roku 2017 na začiatku leta dokonca 245 prepra-

Západ Slnka na Červare. Foto: E. Piovarči

130

viek - 9 účastníkov. Na ostatných 4 menších obtiažne pozliepaných akciách v roku 2017 podporovaných zväčša len nejaskyniarmi sa vyťahalo z jaskyne dohromady 334 nákladov terra rosy. Ťahalo sa už z väčšej vzdialenosti a v ťažkej viskozite a v mokrom prostredí. Teda dohromady na piatich akciách sa v roku 2017 vyťažilo 600 prepraviek čo je 6 metrov kubických materiálu vrátane 21 prepraviek, ktoré sme vyťažili z jaskyne Juránska peć. Záverom tu chcem poďakovať predovšetkým domácim jaskyniarom z Proteusu Poreč. Ďalej Silviovi Legovičovi a jeho rodine manželke Dajane, Ninovi a Anne Legovičovcom za pohostinnosť a všestrannú podporu a starostlivosť i potrebné zázemie pri prieskume tamojších krasových lokalít. Vďaka patrí aj personálu okolo Jama Baredine, najmä Kazimírovi Miculinicovi z Chorvátskeho biospleologického družstva zo Zagrebu, Marijanovi Marovićovi, Anne Komerićki a všetkým jaskyniarom zo Zagrebu i Slunčici z Kralovacu.

Cítime sa tu na Istrii fantasticky a paradoxne aj slobodnejšie ako u nás doma v Malej Fatre, kde je kras veľmi chatrný a drsný. Kde sa tlačí na malom území hneď 7 jaskyniarskych skupín a úradný štempel treba mať na každú krátkometrážnu dieru ešte aj vo vyťaženom a zosuvmi poničenom lome na dolomit. Tam sa nám za 10 rokov, po ťažkom a zdĺhavom predlžovaní výnimiek, podarilo objaviť, vyhrabať a zamerať 12 malých jaskýň o celkovej súhrnnej

Atmosféra na základni. Foto: E. Piovarči

dĺžke 400 m vrátane tej, aspoň pre nás najvzácnejšej a najkrajšej jaskyne. Jaskyňa Ľudmila je podľa najnovších údajov z dodatočných meraní 255 m dlhá a má potenciál, po spojení s jaskyňou Udavačov, Jaskyňou nad diamantovým vŕtaním a prípadným pripojením jaskyne Oravských drakov, presiahnuť dĺžku 350 až 400 m. No vzhľadom na súčasné podmienky a útlm v prieskume je to zatiaľ neľahká úloha. Na Istrii však máme šancu prísť, v spolupráci s jaskyniarmi z viacerých skupín, s ktorými tam spolupracujeme, k omnoho väčším objavom ako na domácej pôde. Nezáživné podmienky doma si každým rokom kompenzujeme práve takýmto odľahčeným dobrodružno-rekreačným spôsobom v nádeji, že sa na nás predsa len raz usmeje to jaskyniarske šťastíčko, ktorého je v Malej Fatre tak málo. Príďte to skúsiť s nami.

Kazo Miculinič. Foto: E. Piovarči

131

Malá Mojstrovka 2 332 m n. m.

Hrebeň Veliko Špičia – Julské Alpy. Foto: E. Piovarči

Veľké korytá na Soči. Foto: E. Piovarči

132

Nad Bovcom..

Pohľad z Vršiča. Foto: E. Piovarči

133 106 metrov vysoký vodopád Boka nad riekou Soča v Julských Alpách. Foto: E. Piovarči

Na ferratách v Južných Alpách 2018 Ján Šparec, Ľubomír Fekete

Predné okno na Prisojniku. Foto: P. Štefunda

Lago di Garda V roku 2018 prišla jar skoro a tak vysoké teploty rýchlo roztopili sneh na horách. Prvú výpravu do Álp sme naplánovali už na začiatok mája, 4.- 8. 5. 2018, s cieľom zdolať ferraty v Taliansku v okolí Lago di Garda (65 m n. m.). Je to najväčšie ľadovcové jazero v Taliansku s dĺžkou cez 51 km. Obklopujú ho horské chrbty s výškou viac ako 2 200 m n. m.. Má mierne stredomorské podnebie, dokonca v meste Riva del Garda majú pri jazere palmovú promenádu. Na túto expedíciu sme išli 3 členovia jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec – Ľubo Fekete, Jano Šparec - Šparo, Ivka Šparcová, Mirko Cíbik z KST Horovce a ďalší priatelia. Prvý deň sme postupne zdolali ferraty, ktoré kopírovali zákopy a tunely z 1. sv. vojny. Tento rok je to presne 100 rokov od jej skončenia. Ferratami Fausto Susatti (B) a Mario Foletti (B) sme vystúpili na vrcholy Cima Capi a Cima Rocca (1 089 m n. m.). Večer skúšame teplotu vody v jazere a jeme výbornú taliansku zmrzlinu. Ďalšou výzvou je priam revolučná Via Ferrata Che-Guevara 134

(C). V kolmých južných stenách nastúpame prevýšenie cez 1 380 m na vrchol Monte Casale (1 632 m n. m.). Je to fyzicky náročná, exponovaná cesta uprostred mohutnej obrovskej steny bez tieňa a možnosti doplnenia vody. Ďalšia zaujímavá ferrata, ktorá nemôže chýbať pri návšteve Gardy je Via delľ Amicizia (B/C). Pri výstupe nás čakali tri rebríky, z nich najdlhší mal dĺžku viac ako 70 m. Počas celého výstupu sme mali fantastické výhľady na Gardské jazero s mestečkom Riva del Garda. Posledný deň sme navštívili krásny vápencový kaňon pod hradom Drena, kde je vybudovaná Via Ferrata Rio Sallagoni (C). Vedie niekoľko metrov nad vodnou hladinou potoka, občas v stenách s miernym previsom. Je to nádherná prechádzka, ktorá pripomína prírodu z filmov Stratený svet alebo Cesta do stredu Zeme. Po jej absolvovaní nasledovala prehliadka hradu Drena. Julské Alpy V júli sme sa rozhodli stráviť týždeň v Julských Alpách v Slovinsku, kde nás zau-

jalo niekoľko ferrát s atraktívnymi vrcholmi. Na túto cestu sme sa vybrali traja členovia JK Speleo Turiec - Ľubo, Šparo, Ivka a náš expedičný parťák Paľo. Ako prvý sme si vybrali dominantný Triglav (2 864 m n. m.). Je najvyšším vrchom Slovinska a nachádza sa aj v ich štátnom znaku. Po niekoľkých rokoch, čo sme ho zdolali južnou stranou, sme tentokrát zvolili zaistenú cestu zo severnej strany od Aljaževovho domu. Ferratou Tominškova pot (C) sme sa za pár hodín, prekonaním 1 500 výškových metrov, dostali ku chate Triglavski dom na Kredarici. Tam sme prespali a na druhý deň vyrazili za krásneho počasia na vrchol k symbolu Triglavu Aljažev stolp plechový úkryt v tvare rakety. V ten deň sme absolvovali ešte dlhý zostup ku autu

Ela na ferrate via dell Amicizia. Foto: P. Štefunda

Via Ferrata Che-Guevara. Foto: J. Šparec

cez zaistenú cestu Prag. Ďalší deň nás zaujal mimoriadne atraktívny kopec Prisojnik (2 547 m n. m.). V jeho masíve sú dve veľké skalné okná, cez ktoré vedú ferraty. Predné okno je obrovské, na výšku má 80 m a na šírku 30 m. Pre porovnanie skalné okno na Ohništi v Nízkych Tatrách má na výšku 20 m. Stúpali sme zo sedla Vršič jednou z najkrajších ferrát v Slovinsku Kopiščarjeva pot (D) cez Predné okno až na vrchol, kde na nás čakali krásne panoramatické výhľady na celé Julské Alpy. Ako tretí vrchol sme sa rozhodli zdolať jeden z najkrajších slovinských vrchov Mangart (2 677 m n. m.), ktorý leží na hranici s Talianskom. Do Mangartského sedla nás doviedla najvyššie položená asfaltka v Slovinsku. Už v sedle sme si užívali nádherné výhľady. Na výstup sme si vybrali náročnejšiu, ale o to krajšiu trasu, než je 135

normálka. Zo sedla sme museli zostúpiť pár desiatok metrov a odtiaľ už viedla pekná ferrata Italiana (D), po ktorej sme sa napojili na ferratu Slovena (B), a tá nás doviedla k vrcholu. Ferraty sme si užili plnými dúškami, a tak sme chceli skúsiť aj iný druh adrenalínu. Zlákal nás rafting na Soči, čo bol pre nás všetkých nový zážitok a myslím, že si to radi znovu zopakujeme. Posledný deň naša cesta viedla ku moru do talianskeho

Vrchol Triglav (2 864 m n. m.). Foto: Štefunda

136

prístavného mesta Terst, v blízkosti hraníc so Slovinskom. Navštívili sme krásny zámok Miramare a jaskyňu Grotta Gigante, ktorá je zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčšia jaskyňa verejne sprístupnená turistom. Je dokonca natoľko veľká, že by sa do nej vošla vatikánska Bazilika sv. Petra. Cestou domov sme sa zastavili v rakúskom pohorí Karavanky, v tiesňave Rotschitza Klamm. Vedie ňou atraktívna ferrata cez vodopád s dvomi dvojlanovými mostami.

Masív Mangart. Foto: P. Štefunda

Pohľad na Julske Alpy z Predného okna Prisojnika. Foto: Štefunda

Večerná nálada od Triglavskeho domu na Kredarici 2515 m n. m.. Foto: P. Štefunda

137

OstrovY v kraji Trøndelag Ján Obuch

Previs s hniezdom výra na ostrove Halmøya. Foto: G. Bangjord

Pre Slovákov je Nórsko príťažlivé nielen horami, ale tiež členitým pobrežím s hlbokými fjordami a množstvom ostrovov, na ktoré cestujú hlavne naši rybári. Chcem sa podeliť o moje zážitky z niektorých ostrovov v kraji Trøndelag, ktoré som navštívil pri výskume potravy dravcov a sov v rokoch 2008 až 2018. Storfosna je malý ostrov v ústí Trondheimského fjordu. Pre miestnych 170 obyvateľov je tu škola, pošta a trajekt z pevninského prístavu Garten, ktorý premáva 12krát za deň. Niektoré menšie obývané ostrovy spájajú mosty. Pre strategickú polohu boli na útesoch v južnej časti ostrova počas druhej svetovej vojny vybudované opevnenia. V týchto útesoch sme s Georgom Bangjordom, ktorý pracuje v štátnej ochrane prírody kraja Trondelag, v máji 2008 vyzbierali kosti z dvoch hniezd výra. Zistil som, že na plytkom pobreží a na menších neobývaných ostrovoch výry lovia hlavne morské druhy vtákov. Tieto zbery som na niekoľko rokov odložil, kým som 138

získal na určovanie porovnávacie kostry z uhynutých vtákov, ktoré Georg a jeho spolupracovníci nachádzali na pobreží. Boli to viaceré druhy čajok, kačíc, aliek a brodivcov. Hitra je najväčší ostrov v kraji Trøndelag s rozlohou 680 km2. S pevninou ho spája 5,6 km dlhý podmorský tunel, ktorý spojazdnili v roku 1994 po dvoch rokoch výstavby. Na ostrove žije okolo 4 700 obyvateľov, ktorí sa živia farmárčením a rybolovom. Zaujímavosťou je fakt, že na ostrove žije viac jeleňov, ako ľudí. Dostali sa sem už v bronzovej dobe, vzrastom sú menšie, ako naše karpatské a patria k poddruhu Cervus elaphus atlanticus. Počas našich výskumov v septembri v roku 2009 nás miestny farmár pozval na jeleniu pečienku. Vonku pršalo a fúkalo, preto sme takéto pozvanie nemohli odmietnuť. Zdržali sme sa u nich asi 4 hodiny. S manželkou sa starali o 20 kráv. Syn im odišiel do Kanady a dcéra študovala v Tromsø. Produkujú syry vlastnej značky, ktoré dozrievajú vo veľkej kamen-

nej pivnici. Na povale hospodárskej budovy je miestnosť, v ktorej môžu pohostiť celý autobus návštevníkov. Obaja boli v pokročilom veku a bez perspektívy, že ich potomkovia sa sem vrátia gazdovať. Preto som obdivoval ich entuziazmus, s akým sa púšťali do ďalšieho budovania farmy. O rok neskôr ma Georg prekvapil novinkou, že na základe našich zistení ministerstvo životného prostredia schválilo dotáciu vo výške 100 miliónov nórskych korún na premiestnenie mosta na ostrov Dolmøya, nakoľko v jeho blízkosti sa nachádza hniezdo výra. Predstavte si, žeby u nás premiestnili z rovnakého dôvodu napríklad cestu popod hrad Strečno na druhý breh Váhu. Frøya je menší ostrov s rozlohou 147 km2, na ktorý sa dá dostať ďalším podmorským tunelom z Hitry, dlhým 5,3 km. Otvorený je od roku 2000. V okrese Frøya sa nachádza 5 400 ostrovov a ostrovčekov a žije tu okolo 5 000 obyvateľov. V porovnaní s ostrovom Hitra je hlavný ostrov viac

Mláďa orliaka morského na majáku, súostrovie Froan. Foto: J. Obuch

139

Georg Bangjord pri krúžkovaní mláďaťa orliaka morského, súostrovie Froan. Foto: J. Obuch

skalnatý a na prevládajúcich vresoviskách sa farmári venujú najmä chovu oviec. Významným živobytím je rybolov, predovšetkým chov lososov v umelých nádržiach. Okresy Frøya a Hitra sa podieľajú 20 % na produkcii lososa v Nórsku. Istý miestny nadšenec priviezol pred 30 rokmi do malého jazierka na západnom cípe ostrova žaby skokany hnedé (Rana temporaria). Výry si na novú korisť rýchlo privykli a tak teraz môžeme sledovať, ako sa žaby šíria po ostrove a ich kosti pribúdajú v potravných zvyškoch na hniezdach ďalších párov. V roku 2018 sme na ostrove zistili ďalšieho privandrovalca. Zrejme neúmyselne sa sem s ľudskou pomocou dostala ryšavka obyčajná (Apodemus sylvaticus). V letných mesiacoch sú na ostrove Frøya nepríjemným spoločníkom drobné štípajúce mušky z čeľade Simuliidae. Na nocľah pod šírim nebom sme radšej vyšli na kopec, kde neustále povieval vietor a mušky sa takému miestu vyhýbali. Súostrovie Froan sa nachádza 40 km od pevninského pobrežia a patrí do okresu 140

Frøya. Trvale sú obývané 2 ostrovy s 35 obyvateľmi a školou. Miestni ľudia pracujú na rybných farmách a ako strážcovia najväčšej vtáčej rezervácie Nórska s rozlohou 400 km2 a 80 km2 chránenej krajinnej oblasti. Vstup do rezervácie je zakázaný, ale do krajinnej oblasti prichádza v lete veľa návštevníkov. Z ostrova Frøya premáva do prístavu Sørburøy trajekt. V rezervácii hniezdi okolo 50 druhov vtákov. Žije tu najväčšia populácia tuleňov sivých (Halichoerus grypus) v Nórsku. Na obývaných ostrovoch sa pasú ovce a z hlodavcov tu žijú potkany (Rattus norvegicus) a hryzce (Arvicola amphibius). Keď som v polovici júna v roku 2018 priletel večer o 18. hodine do Trondheimu, Georg mi oznámil, že kvôli dobrej predpovedi počasia na ďalší deň ešte večer budeme cestovať na súostrovie Froan. V garáži jeho pracoviska sme zapli za auto príves s gumeným člnom a trajektom sme sa previezli na druhý breh Trondheimského fjordu. O dve hodiny neskôr sme v prístave Beldfjord čln, vybavený navigáciou, spustili na vodu. Po plavbe na šírom mori sme

o 23. hodine zakotvili v prístave Sanøy, kde sa nachádza výskumná stanica rezervácie. Osada leží na 64° rovnobežke. Slnko sa o polnoci nachádza na severe tesne pod obzorom a obloha je osvietená červenou žiarou. Po polnoci sme zaľahli, lebo už o 6. hodine ráno nás v prístave čakal miestny zamestnanec rezervácie s pevným člnom. Náš gumený by sme nemohli zakotviť pri skalnatých brehoch ostrovov. Kým Georg krúžkoval mláďatá orliakov morských (Haliaetus albicilla), ja som v okolí hniezd zbieral zvyšky kostí ulovených vtákov. Za jeden deň sme navštívili 7 hniezd na súostroví Froan a jedno hniezdo na súostroví Melsteimen, ktoré sa nachádza bližšie k pevnine. Tam už vytrvalo pršalo a keď sme sa o 20. hodine vydali na spiatočnú cestu na pevninu, tak nám voda z vysokých vĺn striekala ponad čln. Dážď a vlnobitie trvali na morskom pobreží ešte ďalšie 2 dni, preto sme odišli za lepším počasím do hôr kontrolovať búdky sov. Doma som z nazbieraných kostí určil

Preosievanie kostí v previse na ostrove Halmøya. Foto: G. Bangjord

Zátoka na ostrove Frøya. Foto: J. Obuch

141

105 vtákov zo 14 druhov. Orliaky morské najčastejšie lovili kajky morské (Somateria mollissima), husi divé (Anser anser), kormorány chochlaté (Phalacrocorax aristotelensis) a čajky morské (Larus marinus). Ešte väčšie vlnobitie som na Georgovom gumenom člne zažil pri plavbe na ostrov Ramsøya v septembri roku 2012. Išli sme tam s miestnym ornitológom, ktorý poznal tamojšie hniezda výrov. Hoci to boli len 2 km od prístavu Sandviksberget, plavili sme sa kolmo oproti 2 m vysokým vlnám. Sedel som vzadu v člne, ktorý sa z vrcholkov vĺn prepadal na ich dno a cez nás sa prelievali masy vody. Mal som oblečený nepremokavý overal, ktorý patrí k povinnej výbave takéhoto člna. S dôverou som sa spoliehal na Georgove schopnosti zvládnuť túto plavbu. Pristáli sme v tichej zátoke. Keď sme stúpali strmým svahom ku skalám, vyzliekol som si overal, lebo

mi v ňom bolo teplo. Radšej som mokol v tenkej vetrovke. Neskôr som zaliezol do skalného previsu, kde som našiel vývržky výra. Georg s kolegom zatiaľ hľadali jeho hniezdo v inej časti ostrova. Na najužšom mieste oddeľuje ostrov od pevniny len 300 m široký prieliv. Najčastejšou korisťou výra boli hraboše močiarne (Microtus agrestis), ktoré sa sem zrejme dostali v zime po ľade. Nakoľko dážď a vlnobitie večer neustávali, Georg sa rozhodol pokračovať na sever vnútrozemím. Obchádzkou asi 100 km sme dorazili do osady Einvika, kde sme prenocovali v malom penzióne. Ráno bolo bezvetrie a prestalo pršať. S člnom sme kľučkovali pomedzi ostrovy a čerili tichú hladinu mora. Pristáli sme v zátoke pri vzdialenom ostrove Halmøya. Vysoko vo svahu sa ťahal pol kilometra dlhý pás skál. S prehliadkou sme začali z ich ľavej strany. Asi v polovici skál sme vošli do obrovského

Pohľad na more zo skalného útesu na ostrove Storfosna. Foto: J. Obuch

142

V daždi na ostrove Ramsøya. Foto: G. Bangjord

previsu, v ktorom boli archeologické vykopávky z doby kamennej. Ale žiadne stopy po pobyte výra. Až na pravom okraji skál bol druhý veľký previs s čerstvými vývržkami výra. Na plošine pri stene som uvidel kôpku kostí, ktoré sa zosypali z dutiny, umiestnenej 3 m vysoko v stene. Georg do nej vyliezol a uvidel v nej množstvo kostí. Postupne zo sypkej povrchovej vrstvy vyzbieral 6 tašiek zmesi kostí a zeminy. Usadil som sa na plošine a cez hrubé sito som odstraňoval zeminu, čím sa mi podarilo znížil obsah zberu na 4 tašky. S nákladom vážiacim okolo 60 kg sme sa vrátili k člnu. Celý ďalší deň sme zber premývali vo vode. Nasledujúcu zimu som počas dlhých večerov z neho doma určil vyše 4000 kusov zvierat, ktoré výr ulovil v priebehu posledných asi 200 rokov. Ďalší rok sa Georg na ostrov vrátil a v dutine vyzbieral ďalšie 2 vrstvy kostí. Celkovo som z tejto lokality určil

vyše 8000 zvierat. Kosti zo spodnej vrstvy boli datované radiokarbónovou analýzou C14 do doby železnej pred 2300 až 2500 rokmi. Stredná vrstva pochádza z obdobia osídlenia ostrova Vikingami pred 1000 až 1200 rokmi. Za Haakona Dobrého bol ostrov centrom výroby vikingských lodí. Drevo z miestnych lesov bolo vyťažené na stavbu lodí. Halmøya bola husto obývaná aj v stredoveku, o čom svedčia zvyšky kostola. Poslední obyvatelia ho opustili v 70. rokoch 20. storočia. Niekoľko zachovaných domov sa využíva len v letnej sezóne na rekreáciu. Ostrov postupne zarastá krovinami a lesom. Zmeny prostredia, ovplyvňované človekom, sa prejavovali aj v zložení potravy výra. Takýto osud čaká väčšinu malých ostrovov. Ľudia sa sťahujú do väčších centier a ostrovy sú ponechané na samovoľný vývoj podľa prírodných zákonov. 143

Vo Východnom Prusku Branislav Turčina

Most kráľovnej Lujzi v Sovietsku (hranica medzi Ruskom a Litvou. Foto: B. Turčina

Príjazd do Ruska Keď sa povie Východné Prusko, väčšine z nás príde na um ruská exkláva Kaliningrad, zakliesnená medzi Poľskom a Litvou. Kaliningradská oblasť bola v časoch ZSSR strategickou baltickou námornou základňou, ktorá bola pre cudzincov uzavretá. Aj po rozpade Sovietskeho zväzu bol dlhú dobu problém dostať sa na určité miesta. Dnes sa táto oblasť snaží prilákať turistov a má im čo ponúknuť. Východné Prusko, ako bývalá nemecká provincia, nezahŕňala len spomínanú ruskú exklávu, ale aj poľskú jazernú oblasť Mazury. Celá oblasť je bohatá nielen na prírodné krásy, ale hlavne bohatú kultúru, formovanú jej pestrou históriou. Týmto lákadlám sme neodolali ani my a jedného júnového dňa sme opäť v dvojčlennej zostave vyrazili smerom na sever. Ešte pred odchodom sme si museli vybaviť turistické víza do Ruska. Aby sme sa vyhli zdĺhavým procedúram a návštevám inštitúcií, rozhodli sme sa za mierny poplatok využiť služby jedného z vízových centier, ktoré za nás náležité formality vy144

bavilo. Keď sme víza mali nalepené v pasoch, už nám nič nebránilo v ceste. Pre tranzit Poľskom sme sa aj na základe skúseností z návštevy Pobaltia rozhodli použiť cestu E77. Na ďalší deň, bez raňajok, už vyrážame k ruským hraniciam. V neďalekej zmenárni ešte meníme eurá na ruble a vyrážame na Grzechotki. Prehliadka na poľskej strane prebehla rýchlo a po pár minútach sa presúvame k ruskej colnici. Tu sa nás trochu zmocňujú obavy. Ešte stále sa nám vynárajú živé spomienky na slovensko-ukrajinskú hranicu, kde sa niektorí ukrajinskí colníci občas snažia privyrobiť si na úkor našich peňaženiek. Navyše fakt, že medzi Ruskom a Slovenskom je vízová povinnosť, zvyšuje obavy z ďalších možných komplikácií. Po príjazde do ruského colného pásma nás príjemne prekvapí atraktívna plavá colníčka, ktorá kontroluje, čí máme v pasoch víza. Po „kladnom náleze“ nás posiela k colnej kontrole. Tam sa staviame do pruhu a čakáme kedy príde na nás rad. Čakanie sme si krátili kochaním sa po colníčkach, na ktoré bol príjemný pohľad. Vši-

mli sme si tu zaujímavý jav. Plavé colníčky kontrolovali autá a ich tmavovlasé kolegyne (ktoré v kráse za nimi nijako nezaostávali) pracovali za priehradkami. Možno náhoda. Do colnej reality nás vrátil urastený colník v typickej brigadírke, ktorý mal na starosti kontrolu dokumentov a vypĺňanie formulárov. Ráznym, ale taktným tónom si od nás vypýtal doklady od auta a dal nám do rúk formuláre, ktoré sme mali vyplniť. Moc sme mu nerozumeli, nakoľko ruština nie je naša silná stránka. Našťastie kolónky boli aj v angličtine a nemčine, tak som začal vypĺňať. Colník nás, pomedzi kontroly, stihol skontrolovať a vždy nám poradil. Asi po tretej kontrole som sa ho spýtal, či to máme vypĺňať obaja, alebo len majiteľ

auta. Po odpovedi, že len majiteľ som ho poprosil o ďalšie tlačivo. Podal mi ho, pomohol nám ho správne vyplniť a my sme ho víťazne odovzdali colníčke za priehradkou. Pre istotu sme sa spýtali colníka, či je to všetko. Odpovedal, že áno, tak sme sa mu poďakovali za pomoc a vyrazili vperiod. Po širokej prázdnej viacprúdovej ceste, lemovanej striedavo lesmi a lúkami, sa po pár minútach začína pred nami ukazovať typická sovietska silueta Kaliningradu, ktorej dominujú okrem sídlisk aj chladiace veže atómovej elektrárne. Prvú zastávku sme si urobili pri vstupnej dopravnej tabuli, pred ktorou sme sa odfotili. Pomaly sme začali rozmýšľať, čo ďalej. Rozmýšľanie našťastie netrvalo dlho, lebo sme si všimli infotabuľu,

Vstupná značka pred Kaliningradom. Foto: B. Turčina

Pevnosť Dőnhoff. Foto: B. Turčina

145

vedúcu k známej pruskej pevnosti Dönhoff. Pri prechádzaní cez malú priemyselnú štvrť nás zaujali kuriozity, ako elektrické drôty, spadnuté cez cestu. Či boli živé sme sa iba dohadovali, skúšať sme to nechceli, lebo by sme z toho nemuseli vyviaznuť živí. Ďalším znakom bol všadeprítomný zápach asfaltu. Po nádychu sme skonštatovali: „Konečne v Zväze po dvoch rokoch!“ To sa už ocitáme pri spomínanej pevnosti, kde si za dva ruble kupujeme od bábušky v najlepších rokoch lístky. Tehlovými chodbami starej pruskej pevnosti nás sprevádza mladý nadšenec z miestneho klubu vojenskej histórie. Nadšene nám vysvetľuje históriu pevnosti, len škoda, že ho skoro vôbec nerozumieme. Našťastie pevnosť ponúka veľa hlavne technických zaujímavostí v podobe výťahov a rôznych mechanizmov, ktoré upútajú aj bez výkladu. Celkovo je expozícia strohá, ale na atmosfére jej to neuberá. Okrem už spomínaných mechanizmov si návštevník môže pozrieť galériu historických fotografií a skíc, prípadne po prehliadke si zastrieľať zo stredovekého luku na nádvorí. Táto pevnosť je jednou z dvanástich, ktoré sa na území mestá nachádzajú. Zaujímavosťou je vodná priekopa, ktorá ju obkolesuje.

Chodba v pevnosti Dőnhoff. Foto: B. Turčina

146

Po exkurzii sme sa vybrali hľadať hotel. Pri prejazde okrajovými sídliskami sme vtipne skonštatovali, že sme sa ocitli v Ružomberku spred tridsať rokov. Do reality nás dostala česká električka, nakoľko v Ružomberku električky nejazdia. Celkovo architektúra mesta je typicky sovietska a mení sa pomaly. Akurát pribúdajú reklamy a menia sa fasády. Ale o architektonických zaujímavostiach v ďalšej kapitole. Do navigácie sme zadali hotely. Hustá doprava podvečer nám robila trochu problém, ale nakoniec sa nám z vnútorného obchvatu podarilo dostať a po chvíli hľadania sme zastali pred hotelom. Neviem či to bolo celodenným cestovaním, ale mali sme problém otvoriť bránu, tak sme zvonili. Našťastie išiel okolo miestny, ktorý ich poľahky otvoril. Tak sme tam ostali zahanbení stáť. Aby nebolo málo poníženia, akurát vtedy vybehla z hotela recepčná, ktorá udivene krútila hlavou a ako učiteľka na nás rezignovaným tónom niečo po rusky sypala. Mojou slabou ruštinou som zachytil, že prečo si nevieme sami otvoriť bránu. Na recepcii som sa jej namiesto pozdravu ospravedlnil a jej tvár sa mierne vyjasnila. Hneď na to sme si išli pozrieť apartmán. Bol zariadený v typicky

luxusnejšom ruskom štýle (bordové závesy a deky nesmeli chýbať). Bál som sa spýtať na cenu ubytovania. Moje obavy sa mierne vyplnili, keď zahlásila, že chce 80 eur. Keby boli aspoň samostatné postele, ale toto sa nám zdalo priveľa. Nakoniec sme zhodnotili, že toho máme už dnes dosť a súhlasili sme. Však raz za život... Po zhodení batožiny sme hneď vybavili formality a vybehli na krátku večernú exkurziu. Mira, ktorý je rádioamatér, zaujal neďaleký vysielač, mňa zase ako železničného fanatika električky. Našťastie všetko bolo pokope, a tak po pár záberoch sme sa rozhodli dať si dačo miestne pod zub. V okolí boli väčšinou krčmy na stojáka, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť jeden bar, kde podávali aj jedlo. Rozhodli sme sa pre polievku boršč, však sme v Rusku. Čašník odbehol a za chvíľu sa vrátil s ospravedlnením, že boršč už nie je. Odporučil nám inú polievku šči a my sme súhlasili. O tejto polievke som sa dočítal, že je tisícročná, teda má tisícročnú tradíciu. Zmieňoval sa o nej aj Solženicyn v diele Súostrovie gulag. Čakal som polievku z kyslej kapusty, ale nakoniec sme dostali zeleninovú verziu, ktorá pripomína našu mrvenicu. Menu bolo slabé, tak sme sa rozhodli doplniť kalórie pivom. Čašník nám ponúkal známe zahraničné značky, my sme poprosili o ruské. Ponúkol nám tmavé čerešňové, tak sme súhlasili, hoci by som uprednostnil klasickú svetlú Baltiku, ktorá v ponuke nebola. Chuťovo bolo celkom dobré, ale silné a ťažké. Skôr by sa hodilo ako dezert a nie na uhasenie smädu. Čo ma zaujalo bolo prestieranie vo forme jednorázových papierových podložiek z hnedastého papiera (štruktúrou pripomínal papier na pečenie), na ktorom bola starodávna mapa sveta. Snažil som sa ju nepokvapkať polievkou, čo sa mi aj podarilo a za hrdého smiechu čašníka som si ju ako suvenír zroloval. Keby vedel, že som si ju dal neskôr doma zarámovať, tak by asi vybuchol od smiechu. Keď suvenír, tak originálny. Po návrate na hotel sme si dali

sprchu. Prvý som šiel ja. Prehliadol som, že sa jedná o masážnu sprchu s viacerými bočnými tryskami. To malo za následok, že keď som pustil vodu, tak som zboku chytil plný zásah studenou vodou. Veľa nechýbalo, aby som nevyskočil z kože. Mirovi som o tom nič nepovedal, len som škodoradostne v izbe čakal, či si to všimne. Výkrik na seba nedal dlho čakať a výbuch smiechu u mňa ešte menej. Nakoniec sme naplánovali zajtrajšiu prehliadku mesta a po náročnom dni zaliezli do postele. Kant, paneláky a soljanka V kaliningradskom hoteli sa prebúdzame do zamračeného rána s prognózou dažďa. Pri raňajkách sme zvažovali, okrem programu, aj zmenu hotela kvôli relatívne vysokej cene. Nakoniec sme si, po zrelej úvahe, predplatili izbu aj na nasledujúcu noc. Času bolo málo a nechceli sme ho strácať pri hľadaní nového ubytovania. Po

Kaliningradská katedrála. Foto: B. Turčina

147

Vojnový pamätník na sídlisku. Foto: B. Turčina

raňajkách vyrážame k najbližšej električkovej zastávke, kde čakáme na mašinu. V najbližšom stánku sa pýtam na cestovné lístky. Predavačka mi odpovedala, že sa kupujú priamo v stroji. Asi po desiatich minútach prichádza modrá Tatra KT4. Po nástupe som sa snažil zorientovať v roztrasenej a prepl-

Chrám Krista Spasiteľa. Foto: B. Turčina

148

nenej mašinke, kde sa dá kúpiť lístok. Ten si napodiv nikto nekupoval, tak som to chcel skúsiť u vodičky. Tá medzitým uviedla stroj do pohybu a nevyzerala moc pozitívne naladená, však bol pondelok. Tak som od kúpy lístka nakoniec upustil a navrhol som Mirovi vystúpiť na najbližšej zastávke, začo som si vypočul vlnu kritiky. Na najbližšej zastávke sme po piatich minútach trasľavej jazdy vystúpili a zorientoval som sa v navigácii. Našťastie bola priamo pred nami prvá atrakcia - pravoslávna katedrála Krista Spasiteľa. Vysoký biely chrám s piatimi zlatými cibuľovitými vežami je oproti iným historickým atrakciám dosť mladý. Bol vybudovaný medzi rokmi 2004 až 2006. Má však silný symbolický význam. Kaliningrad má bohatú históriu, ktorá bola ovplyvňovaná rôznymi národmi, žijúcimi na jeho území. Na začiatku tu bola ruská osada Pregnora, ktorú križiaci dobyli a okolo roku 1255 tu založili mesto na počesť svojho veliteľa, českého kráľa Přemysla Otakara II. Kráľovec získal mestské výsady okolo roku 1290. Odvtedy sa rozvíjal ako prístavné mesto a bol členom obchodného spolku Hanza. Rád nemeckých rytierov tu panoval do roku 1701, kedy pripadlo Prusku. Po

vypuknutí sedemročnej vojny bolo výnosom cárovnej Alžbety I. prvýkrát pripojené k Rusku, ale v roku 1763 ho ruské vojská opustili. Po vypuknutí napoleonských vojen ho v roku 1807 obsadili Francúzi. Nakoniec bolo, v roku 1871, ako súčasť Pruska pripojené k novovzniknutému Nemecku, ktorého súčasťou bolo až do roku 1945, keď po Postupimskej konferencii bolo pričlenené k Sovietskemu zväzu. Po jeho rozpade v roku 1992 sa stalo exklávou Ruskej federácie. Z dejín mesta si môžeme všimnúť, že po väčšinu svojej existencie bolo v nemeckých rukách, s čím je spojený aj náboženský charakter mesta. Pôvodné nemecké obyvateľstvo bolo prevažne protestantského vierovyznania. Keď sa pred koncom druhej svetovej vojny k mestu blížila Červená armáda, pôvodné nemecké obyvateľstvo začalo utekať na západ a niektoré pokusy o útek boli veľmi tragické (o tom v ďalšej kapitole). Nakoniec Nemcov nahradili Rusi, ktorí pretvorili obraz mesta do dnešnej podoby. Rozpadom ZSSR sa skončila aj éra ateizácie a tu sa dostávam k symbolickému významu pravoslávnej katedrály. Po spomínaných historických udalostiach síce zostalo na území mesta veľa evanjelických kostolov, ale pravoslávne ruské obyvateľstvo

nemalo, okrem menších kostolíkov, dôstojný chrám. Výstavbou chrámu sa akoby symbolicky zavŕšilo aj duchovné ovládnutie mesta. Nemecká minulosť mesta však zatratená nebola a hlavne v posledných dvoch desaťročiach sa obyvatelia mesta snažia hľadať stopy minulosti. Dôkazom je ďalšia katedrála, ktorú sa chystáme navštíviť. Navigácia ukazovala nekompromisne smerom na juh cez sídlisko. Po pár záberoch pravoslávnej katedrály a štýlového námestia sa poberáme ďalej. Pri nákupnom centre ďalšia bábuška v najlepších rokoch čapuje kvas. O kvase som sa už zmieňoval v predošlých článkoch. Je to nápoj z kvaseného chleba alebo obilia. Jeho chuť nezávisí nielen od výrobcu, ale aj spôsobu podávania. Čapovaný kvas zo suda pripomína kofolu a má lahodnú chuť. Podobne je to aj s kvasom z fľaše, kde však rozhoduje šikovnosť výrobcu. Špecifický je však kvas z malej cisterny, čapovaný priamo na ulici. Tento, na rozdiel od už menovaných, nezvykne bývať pasterizovaný, čo má za následok nie moc vábnu vôňu. Kto sa však dokáže cez toto preniesť, odmenou mu bude skvelá kyselkavá chuť tohto starého slovanského nápoja. Po pár dúškoch pokračujeme cez

Zrekonštruované pruské budovy na nábreží Pregoli. Foto: B. Turčina

149

sídlisko ďalej. Povojnový status mesta, ako strategickej baltskej námornej základne, na desaťročia poznamenal nielen politický, ale aj architektonický vývoj mesta. Po ťažkom bombardovaní počas druhej svetovej vojny bolo zničené takmer celé historické jadro. Pôvodná historická zástavba bola nahradená jednoduchými budovami, podobne ako v iných mestách ZSSR. Avšak na rozdiel od iných sovietskych miest tu nebadať toľko budov tzv. stalinského klasicizmu (Palác vedy a kultúry vo Varšave). Na oplátku je tu viac budov z tzv. chruščovovských bielych tehál, či brežnevovských panelov. Treba však povedať, že na sídliskách nechýba zeleň, hoci starostlivosť o ňu je často zanedbávaná. Špecifikom sú vojenské pamätníky v podobe vojenskej techniky, ktoré nechýbajú ani na sídliskách. Má to svoju romantiku. Na svoje si prídu hlavne fotografi, ktorým sa naskytnú zaujímavé objekty ako tanky, či sochy so zaujímavou kulisou paneláku v pozadí. Prechádzajúc cez sídlisko, mi v malom parčíku padla do oka socha na vysokom podstavci. Nejedná sa však o sochu Lenina, ani o súsošie vojakov. Na podstavci bola socha najznámejšieho rodáka mesta – filozofa Immanuela Kanta. Immanuel Kant patril medzi najvýznamnejších filozofov v celej histórii. Jeho dielo je tak rozsiahle, že by opísať ho by bolo na samostatnú kapitolu. V krátkosti iba spomeniem, že patril medzi zástancov empirizmu, ktorý tvrdí, že svet okolo nás vnímame našimi zmyslami, ktoré naše vnemy vymedzujú. Teda kvalita vnímania okolia závisí od kvality našich zmyslov. To, čo vnímame zmyslami potom ďalej spracovávame v našej mysli. Na tejto myšlienke postavil svoju filozofiu. Obzvlášť prínosný je jeho kategorický imperatív, ktorý by sa dal vyjadriť tým, aby sme sa k druhým nesprávali tak, ako by sme nechceli, aby sa druhí správali k nám. Tieto myšlienky sú vyjadrené v dielach Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súd150

nosti. Aj jeho osobný život je známy určitými zaujímavosťami. Počas svojho života dodržiaval denný stereotyp, ako napríklad prísny denný rozvrh, keď na prechádzky chodil v určitú hodiny, že si ľudia údajne podľa toho nastavovali hodinky, alebo že nikdy neopustil Kráľovec. Do akej miery sa tieto legendy zakladajú na pravde neviem povedať, no že sa dnes teší obľube je nespochybniteľné. My však pokračujeme ďalej a po chvíli sa ocitáme na nábreží rieky Pergoly. Odkiaľ si všímame ďalšiu architektonickú zaujímavosť – Dom Sovietov. Jedná sa o modrastú budovu zaujímavého vzhľadu, no neviem k čomu by som ju prirovnal. Pozostáva z dvoch rozdelených oproti sebe stojacich segmentov na spoločnej základni. Oba sú vzájomne prepojené priechodnými koridormi. Budova vznikla na pozostatkoch miestneho zámku koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Počas výstavby sa zistilo, že podložie je slabé a torzo budovy dominovalo mestu až do roku 1991, kedy sa začali práce na jeho dokončení. K tomu došlo v roku 2006. Pôvodne mala slúžiť ako sídlo administratívy pre celú oblasť, nakoniec v nej budú kancelárie na prenájom. Budova je vnímaná ako symbol sovietskeho barbarstva voči pôvodným historickým pamiatkam (kvôli jej výstavbe boli odstrelené ruiny niekdajšej dominanty mesta – zámku). Hneď oproti sa nachádza najvýznamnejšia pamiatka mesta – Kráľovecká katedrála. Na rozdiel od mestského zámku bol osud k tejto pamiatke milosrdnejší. Počas sovietskej éry z nej bola ruina. Kaliningradská oblasť bola počas sovietskej éry ako vojensky strategická uzavretá, preto starostlivosť o pamiatky išla na druhú koľaj. Skutočnosť, že v katedrále našiel večný odpočinok Immanuel Kant, bola argumentom pre zapísanie stavby do pamiatok republikového významu a od šesťdesiatych rokov minulého storočia sa začala pomaly opravovať. Až pádom ZSSR sa zintenzívnili

práce na oprave a v roku 1996 bol opravený hrob Immanuela Kanta. Katedrála zo 14. storočia bola zo začiatku katolícka, po reformácii zase evanjelická a to až do roku 1945, kedy bola takmer zničená. Dnes slúži ako múzeum. Obsahuje nádherné knižné zbierky, rôzne artefakty z histórie mesta ako napríklad vojenské vyznamenania, listiny, lovecké trofeje alebo makety historického jadra mesta. Na svoje si prídu aj milovníci mincí, je tam obsiahla numizmatická zbierka. Po prehliadke katedrály sme sa pozerali po nejakých suveníroch. Najmä ponuka magnetiek bola pestrá. Samozrejme v ponuke boli aj hrnčeky, porcelán, pohľadnice a kto mal chuť, mohol si vyraziť pamätnú medenú mincu, čo sme aj urobili. V ponuke bolo šesť motívov matríc. Ja som si vybral pochopiteľne Kanta na jednej strane a katedrálu na druhej. Pri katedrále treba navštíviť hrob Kanta, ktorý pozostáva zo panteónu z červenej žuly, v ktorom je kamenná hrobka filozofa. Ako tak pozeráme stánky, z diaľky na nás niečo kričal muž v stredných rokoch. Keď sa k nám priblížil, ponúkol nám 45-minútovú okružnú plavbu po meste. Ponuku sme s nadšením prijali, lebo prístav bol tiež na pláne. Plavba bola, až na sychravé počasie, príjemná. Zo zaujímavostí treba spomenúť budovu bývalej Kráľoveckej burzy, zrekonštruovanú zástavbu historických budov na brehu rieky, či prístav ako taký. Uzimení po plavbe uvažujeme nad obedom v centre. Vchádzame do jednej z reštaurácií a chceme si dať niečo ruské. Čašníčka nám oznámi smutnú správu, že sa nachádzame vo francúzskej reštaurácii a z ruských jedál je v ponuke len soljanka. Tak sme si ju objednali. Porcia bola viac spoločenská, ako na zasýtenie. Preto sa pýtam, či je tu nejaká miestna reštaurácia. Sympatická čašníčka ukázala niekde na severovýchod dva kilometre. No dobre. Po slabom obede sme sa rozhodli nájsť poslednú atrakciu dňa,

Brandenburskú bránu. Do navigácie sa nám už nechcelo pozerať, však ani nechcela spolupracovať, tak sme sa vybrali pomocou šípok. Samozrejme cesta nemala konca a viedla k nesprávnej bráne, tak sme to vzdali a zaliezli do najbližšej reštaurácie, kde dopĺňame obed. Z ponuky dňa sme si vybrali studenú polievku – okrošku a plov, čo je stredoázijské jedlo pripomínajúce naše rizoto. Po olovrante sme urobili ešte krátky okruh popri rieke a pomaly sa vybrali na hotel. Po ceste sme ešte kúpili proviant na izbu a pri jeho požívaní naplánovali program na ďalší deň – prehliadku mesta Sovjetsk. Na pobreží Baltu Po raňajkách v kaliningradskom hoteli vyrážame autom smerom na Baltijsk. Počasie vyzerá byť našťastie priaznivejšie ako v predchádzajúci deň. Ešte pred definitívnym odchodom z mesta ideme navštíviť

Socha cárovnej Alžbety v Baltijsku. Foto: B. Turčina

151

Náučný chodník medzi pieskovými dunami na Kurskej kose. Foto: B. Turčina

Brandenburskú bránu, na ktorú nám včera nezostal čas. Po pár kruhových objazdoch sa ocitáme pred ňou. Je jednou zo siedmich zachovaných brán v meste a patrí medzi jeho najznámejšie ikonické stavby. Bola vybudovaná v 17. storočí a jej meno, o ktoré sa delí so svojimi známejšími „sestrami“ v Berlíne a Postupime, nie je odvodené od Braniborska, ale hradu Brandenburg kde končila cesta prechádzajúca cez bránu. Medzi najznámejšie zábery tejto pamiatky patria tie s prechádzajúcou električkou. Na tento záber sme šťastie už nemali, lebo električková trať prechádzajúca cez ňu je v súčasnosti mimo prevádzky (chýba trolejové vedenie). Paradoxom je, že tesne pred bránou je asi dvojmetrový pás koľajníc s tabuľkou, slúžiaci ako pamätník na už neexistujúci systém a hneď vedľa neho vedie zvršok už spomínanej „odtrolejovanej“ siete ako nemý pamätník. Po pár záberoch si ešte v banke meníme peniaze a vracajúc sa popod sochu Kalinina (na počesť ktorého bolo premenované mesto v roku 1946) nastupujeme do auta a vyrážame na západ k Baltu. 152

Cesta ubiehala pohodlne a relatívne rýchlo. Po necelej hodine parkujeme v Baltijsku neďaleko vojenskej základne. Hneď za parkoviskom sa nachádza typický tehlový vstup do pevnosti z čias tridsaťročnej vojny, ktorá dodnes slúži ako vojenská základňa. Pohľad spestroval kadet vztyčujúci bielo-modro-červenú trikolóru. Baltijsk v minulosti známy ako Pillau, bol počas väčšiny trvania svojej existencie námornou základňou. Rokmi však strácala na dôležitosti. Významnou sa opäť stala počas druhej svetovej vojny, kedy tu bola dislokovaná nemecká mínolovná flotila a výcviková základňa pre ponorky. Ako sa vojna blížila ku koncu, tak rýchlo postupujúca sovietska armáda obkľúčila Východné Prusko a na pevnine ho oddelila od zvyšku Nemecka. V tomto období došlo k dvom najväčším námorným katastrofám. Vystrašení civilisti sa kvôli zákazu včasnej evakuácie zo strany vtedajšieho guvernéra a Hitlera tak ocitli uväznení v pasci. Jedinou možnosťou bolo prejsť po zamrznutej hladine Vislianskeho zálivu do Gdynie (vtedy Gotenhafen), odkiaľ plávali

153 Legendรกrny majรกk v Baltijsku. Foto: B. Turฤ ina

lode do západných nemeckých prístavov. Našťastie zima bola vtedy silná a ľad pevný. Aj za ostreľovania utekajúcich civilistov sovietskym letectvom sa väčšine podarilo dosiahnuť prístav Gotenhafen. V prístave kotvil parník Wilhelm Gustloff, ktorý mal prednostne prevážať vojakov a techniku. Nával utečencov spôsobil to, že počet osôb na palube prevýšil kapacitu. Podľa odhadov ich bolo vyše 10 000 oproti oficiálnym 6 000 (rozdiel má na svedomí nedostatok registračných formulárov pre cestujúcich). Keď parník konečne vyplával z Gdynie, objavila ju sovietska ponorka (aj vďaka chvíľkovému osvetleniu lode, aby nedošlo k zrážke s mínolovkou) a tromi torpédami ju poslala v priebehu hodiny ku dnu. Pri potopení zahynulo vyše 9 000 ľudí, čím si vyslúžila smutné prvenstvo ako najhoršia námorná katastrofa v histórii. Hneď k druhej najhoršej došlo na transportnej lodi Goya, ktorá plávala z Pillau do Gdansku. Najprv ju poškodili bombardéry a neskôr ju torpédom poslala ku dnu sovietska ponorka. Počet obetí bol údajne 6 000 až 7 000. Po kapitulácii Tretej ríše Pillau obsadila sovietska armáda a vybudovala tu jednu z kľúčových námorných základní. To malo za následok, že celá oblasť bola pre cudzincov uzavretá a občania ZSSR sa tu dostali iba na špeciálne povolenie. V súčasnosti po skončení studenej vojny je Baltijsk prakticky celý prístupný návštevníkom, pochopiteľne ak nerátame vojenské objekty. Čo nás hneď zaujalo bol malý dok, v ktorom kotvili menšie vojenské lode. Vedľa na pobreží sa nachádza typický sovietsky vojenský pamätník zahrňujúci aj vojenskú techniku. Za zmienku stojí torpédový čln, delá a míny. Zaujímavejší je pohľad na druhý breh, kde prebieha technická výuka kadetov. Po pobreží pokračujeme smerom k ďalšej ikonickej atrakcii – majáku. Na maják z rokov 1813 – 1815 sa ešte do nedávnej minulosti, z dôvodu prítomnosti neďalekej vojenskej základne, nebolo možné dostať. V súčasnosti, keď sa aj 154

v tejto atraktívnej časti Ruska pri Baltskom mori snažia slabú ekonomiku podporiť cestovným ruchom, je k nemu prístup bezproblémový. Hneď oproti nemu stojí socha cára Petra Veľkého, ktorý tu údajne začal svoju legendárnu poznávaciu cestu po Európe. Okolie majáka je pekne upravené ako oddychová zóna s výhľadom na Visliansky záliv, čo hneď aj využívame na krátky oddych. Na lavičke sme však neboli sami, spoločnosť nám robili dva holuby. Jeden z nich bol zaujímavý tým, že mal okyptené nohy (chýbala mu spodná časť s pazúrmi). Neviem ako k tomuto hendikepu prišiel, ale bolo mi ho ľúto. Vzhľadom na to, že obedňajšia hodina sa blížila, tak som sa mu rozhodol spríjemniť deň aspoň pár omrvinkami. Do neďalekého stánku som si išiel kúpiť typické ruské plnené pečivo a kvas. Keď sme sa s kamarátom vrátili, holub bol preč. Odbehnutie do stánku si asi vysvetlil ako nezáujem o jeho ťažký život. Aspoň som sa nemusel s nikým deliť :). Okrem námornej základne, či tehlovej architektúry si návštevník môže dopriať prechádzku po pieskovej pláži. Z neďalekého pamätníka cárovnej Alžbety, odkiaľ sú pekné výhľady na more, bolo vidno turistov, prechádzajúcich sa po pláži a zohýbajúcich sa stále k zemi. Snažili sa nájsť „zlato Baltu“ - jantár. Komu sa nechce prácne prehrabávať piesok, môže si ho kúpiť v neďalekých stánkoch so suvenírmi. S touto myšlienkou som sa pohrával aj ja, ale okrem možných pochybností o jeho pravosti som nechcel riskovať debatovanie s colníkmi na hraniciach. Prevážať cez hranice surový jantár bez patričnej dokumentácie je údajne zakázané (ale nie som si na 100% istý). Uprednostnil som jantárom vykladanú magnetku. Neďaleko obrovskej sochy cárovnej Alžbety sa nachádza nemecký vojenský cintorín, ktorý bol našou ďalšou zastávkou. Na typickej trávnatej lúke, riedko porastenej borovicami, sa nachádzajú kamenné pamätníky v podobe krížov, na ktorých sú na-

písané mená padlých nemeckých vojakov. Záujem o cintorín je veľký, najmä z radov nemeckých turistov. Cintorín neslúži len ako pietne miesto. V neďalekej maringotke je zriadené informačné centrum. Záujemci, či pozostalí sa tam môžu v prípade šťastia dozvedieť niečo o konkrétnych padlých. Po pár záberoch sa popri početnej skupine nemeckých turistov ponáhľame do auta k ďalšej destinácii. Slnko je už vysoko nad nami a slabú desiatu treba doplniť o poriadny obed. V neďalekej reštaurácii si dávame šašlík (špíz) a po obede vyrážame ďalej na Zelenogradsk. Cesty našťastie nie sú plné a po krátkej dobe prichádzame na diaľnicu, ktorá nám cestovanie zrýchli. Po príchode do Zelenogradsku sa hneď ubytovávame v hoteli a za ľahkého mrholenia vyrážame splatiť dlh spred troch rokov. Zelenogradsk (alebo aj Cranz) je turistické mesto na Balte a zároveň aj východiskový bod na ruskú polovicu Kuršskej kosy. O Kuršskej kose som už písal v inom článku o Pobaltí. Doplním len to, že situácia na oboch stranách hranice je podobná, akurát na litovskej strane sa mi zdajú dedinky lepšie udržiavané. Podobne ako v Litve sa aj v Rusku platí vstupný poplatok pri vjazde na kosu. Po pár kilometroch hľadáme prvý cieľ, pieskové duny. Tie sa nám zo začiatku kvôli nevýraznému značeniu nedarilo nájsť, ale nakoniec sa nám to pri litovskej hranici podarilo. Od parkoviska vedie k dunám pohodlný drevený chodník, ktorý je lemovaný náučnými tabuľami. Na jeho konci sa nachádzajú dve vyhliadkové plošiny s výhľadom na najväčšie pohyblivé pieskové duny v Európe, ktorých výška sa pohybuje od 35 až do 60 m. Práve pohyblivosť dún robí starosti správcom národného parku a piesok sa snažia stabilizovať pokladaním mriežok z prírodných prútov. Z poslednej vyhliadky je výhľad na pohraničnú dedinku Morskoje a do neďalekej Litvy. Počasie je celý deň premenlivé a opäť sa schyľuje k dažďu, tak sa vraciame naspäť. Napriek mrholeniu sme si však nemohli

nechať ujsť návštevu západného pobrežia kosy s výhľadom na šíre more. Aj napriek sychravému počasiu a studenej vode som mal chuť aspoň na chvíľu sa okúpať v mori, ale skutočnosť, že osušky ostali na izbe v hoteli, ma od toho odradila. Tak som sa aspoň z recesie snažil hľadať jantár. V tejto činnosti som bol tiež neúspešný a jediné čo som našiel boli z mora vyplavené krovky nejakých chrobákov, asi chrústov (na druhý deň bolo niečo o tomto jave písané aj v miestnych novinách). Počasie sa nezlepšovalo, tak sme sa pobrali ďalej. Posledným plánovaným cieľom bola ďalšia atrakcia, Tancujúci les. Auto parkujeme takmer na prázdnom parkovisku a vydávame sa opäť po drevenom chodníku. Čo sa týka chodníkov, na celej kose pozostávajú z drevených dosák kvôli nestabilnému podložiu, čím má návštevník pohodlie. Vchádzajúc hlbšie do lesa sa po oboch stranách ukazujú pokrútené borovice rôznych až bizardných tvarov. Najčastejšie sú kmene pokrútené do tvaru špirály, v niektorých prípadoch vytvárajú až prstence. Názov „Tancujúci les“ je v tomto prípade viac ako výstižný. Príčina tejto deformácie nie je dodnes celkom objasnená. V minulosti sa verilo, že stromy tancujú v rytmoch vetra. V súčasnosti je najpoužívanejšia verzia, že za „choreografiou“ stoja larvy motýľa obaľovača mládnikového, ktoré napádajú výhonky stromov. Tým dochádza k oneskoreniu rastu stromu a následnej deformácii. V skutku unikátne miesto. Po pár záberoch plánujeme ísť do reštaurácie na večeru. Medzitým sa počasie opäť umúdrilo. Na infotabuli sme si všimli, že z dreveného chodníka odbočuje chodník na pláž pri zátoke. Samozrejme, že sme nenašli potrebnú odbočku. Spoľahli sme sa teda na GPS a intuíciu. Počas hľadania cesty sme sa trochu obávali fotopascí, rozmiestnených po celom lese. V každom prípade chodník bol na mape infotabule, tak by sme sa mali na čo vyhovoriť. Pláž našťastie nebola ďaleko a tak pieskové duny (hoci neporovnateľne menšie), pomaly vychá155

dzajúce z borovicového lesa, kombinujúce sa s trávnatým porastom a následne klesajúce do mora sa na nej vo večernom slnku nádherne vynímali. Takáto rôznorodosť je naozaj pastva pre oči. Po pár minútach nasadáme do auta a snažíme sa nájsť nejakú reštauráciu. Tých je na kose relatívne dosť, ale to nám nie je nič platné. Letná sezóna ešte nezačala, tak takmer všetky boli už po dvadsiatej hodine uzavreté. V Zelenogradsku budeme mať hádam viac šťastia. Sympatická recepčná nám jednu poradila. To, že sme tam boli mimo sezóny sa tentokrát vyplatilo, lebo štýlová reštaurácia bola prázdna. Začal som lúštiť menu, no proti písanej verzii azbuky som bol bezmocný. Zavolal čašníka, či by nám niečo neodporučil. Ten bol proti mojej angličtine bezmocný. To však našťastie nebol prípad jeho sympatickej kolegyne. Hneď som objednal boršč a ako druhé pelmene. Tie však neboli v ponuke. Servírka nám ponúkla khinkali, ktoré som jej odsúhlasil. S pocitom kaukazského dejavu sme s pivom v ruke ukončili ďalší skvelý deň.

Pravoslávny ženský kláštor pri Sovietsku. Foto: B. Turčina

156

Po stopách histórie Po raňajkách vyrážame z hotela v Zelenogradsku smerom na Černiakovsk. Asi po vyše dvoch hodinách, spôsobených aj blúdením, prichádzame do tohto asi štyridsaťtisícového mesta. V prvom stánku kupujeme mapu Kaliningradskej oblasti. Mesto Černiakovsk (nem. Insterburg) je typickým mestom tejto ruskej exklávy, nachádzajúcim sa v jej strede. Mesto bolo založené v 14. storočí počas križiackych výprav proti vtedy ešte pohanským Prusom. Vtedy bol Rádom nemeckých rytierov vybudovaný hrad, ktorého ruiny patria dnes medzi najznámejšie pamiatky mesta. To bol aj náš prvý cieľ. Jedná sa o typickú tehlovú stavbu. Nádvorie práve prechádzalo skromnou rekonštrukciou preto okrem tehlových stien hradu (ktoré boli precízne vybudované) a pár infopanelov nebolo čo viac obdivovať. Zaujímavejším miestom na návštevu je miestne múzeum, nachádzajúce sa v centre mesta. Expozícia múzea je zameraná najmä na artefakty od prvej svetovej vojny až po súčasnosť. Čo ma obzvlášť zaujalo,

Hotel Rossija v Sovietsku. Foto: B. Turčina

boli exponáty týkajúce sa vojenskej histórie. Okrem uniforiem z oboch svetových vojen je tu mnoho vojenskej techniky v podobe motocyklov, spojárskej ba dokonca aj delostreleckej techniky v podobe dvoch poľných kanónov. Zaujímavou skupinou exponátov sú okrem tradičného „sovietskeho sakrálneho umenia“ v podobe vlajok, štandárd a vyznamenaní aj kancelárska technika. Bohatá je zbierka písacích strojov, rádioprijímačov, televízorov, či iného telekomunikačného zariadenia. Expozícia sa nachádza na dvoch poschodiach budovy, pred ktorou stoja obrnené vojenské vozidlá. Po pár záberoch sa ideme naobedovať. V miestnej dobre zariadenej reštaurácii si objednávame okrošku (studenú kvasovú polievku) a pelmene. Studená polievka, vzhľadom na horúce letné počasie, padla výborne. Obzvlášť mňa potešili pelmene, ktoré konečne nemali príchuť starej fašírky, ako to bolo v Estónsku alebo na Ukrajine. Po chutnom obede sme sa pobrali k autu. Prechádzka centrom bola zaujímavá najmä

z architektonického hľadiska. Zaujímavo nakombinovaná zmes z pruských a sovietskych čias bola obohatená o zaujímavý prvok – potrubie. Hlavne v menších mestách bolo vedenie potrubí vyriešené, pravdepodobne z ekonomických dôvodov, povrchovo. Po určitom čase sme sa už nečudovali, že z neďalekej kotolne do paneláku oproti, sú rúry vedené po tehlovej fasáde v ruinách starej pruskej pevnosti. Opäť som si zaspomínal na detstvo :). Z mesta, kde mal kedysi generál Paul von Hindenburg svoj hlavný stan, vyrážame za horúceho popoludnia smerom na Sovietsk. Asi po hodine cesty, tesne pred Sovietskom, si dávame malú odbočku k ženskému kláštoru sv. Alžbety. Kláštor je postavený v tradičnom byzantskom štýle s pozlátenými cibuľovými vežami. Jedná sa o podobnú novostavbu ako hlavný pravoslávny chrám v Kaliningrade. Za podvečerného slnka však pekne vyniká s modrou oblohou v pozadí. Pár kilometrov severne prichádzame do mesta Sovietsk, známeho aj ako Tilsit. Auto parkujeme v centre a pri 157

pamätníku z druhej svetovej vojny sa snažíme zorientovať. Po pár minútach sme sa rozhodli dať si peší okruh po centre. Miestne atrakcie nenechali na seba dlho čakať. Prvá sa nám naskytá na sídlisku, kde je expozícia vojenskej techniky v podobe tankov, obrnených vozidiel, ba dokonca medzi exponátmi je aj bojový vrtuľník. Atmosféru spestrujú hrajúce sa deti, ktoré po jednotlivých vozidlách lozia. Obzvlášť nás zaujal jeden chlapec, ktorý vyliezol na jedno z vozidiel a na kamarátovu otázku, že ako chce z neho zliezť len flegmaticky skonštatoval, že to ešte nevie. Krásne detstvo. Exkurzia pokračuje k Mostu kráľovnej Lujzy, čo je najvýznamnejšia historická pamiatka v meste. Ikonický nie je ani tak samotný most, ale jeho portál vybudovaný v barokovom štýle v roku 1906. Po skončení druhej svetovej vojny sa, pričlenením mesta k Ruskej SFSR v rámci ZSSR, stala rieka Neman hranicou medzi Litovskou SSR a Kaliningradskou oblasťou. Dnes leží most na schengenskej hranici medzi Ruskom a Litvou. Hneď za colnicou sa nachádza malý pamätník, pripomínajúci najvýznamnejšiu historickú udalosť, ktorá sa v meste uskutočnila – podpísanie Tylžského mieru. Jedná sa o dve dohody, podpísané v júli 1807 po bitke pri Friedlande (Pravdinsk) medzi Napoleonom a ruským cárom Alexandrom I., kde boli ruské a pruské vojská porazené. Alexander musel uznať Varšavské vojvodstvo a zároveň, v prípade britsko-francúzskeho konfliktu, podporiť Napoleona. V praxi to znamenalo aj dodržiavania kontinentálnej blokády (zákaz obchodovania z V. Britániou), čo bolo z hospodárskeho hľadiska pre Rusko neprijateľné, preto dohoda vydržala necelé 3 roky. Potom Napoleon zaútočil s polmiliónovou armádou na Rusko. Horšie dopadol jeho pruský spojenec o 2 dni neskôr vo Friedlande, ktorý podpisom druhej zmluvy prišiel o veľké územia (Varšavské vojvodstvo, Rýnsky spolok). Pruská kráľovná Lujza sa snažila pod158

mienky zmierniť, ale bezúspešne. Len pre zaujímavosť táto kráľovná, ktorej meno nesie aj spomínaný most, sa zvykne nazývať aj matkou Nemeckého cisárstva. Aj keď sa jeho založenia nedočkala (zomrela mladá vo veku 34 rokov), jej syn Viliam sa o necelých šesťdesiat rokov neskôr, práve po porážke Francúzska (na čele s Napoleonom III., synovcom Napoleona I.), stal prvým cisárom zjednoteného Nemecka. Pekná satisfakcia. Od colnice sa pomaly presúvame k hotelu Rossija. Hlavná ulica v centre mesta architektonicky najviac pripomína zašlú slávu Tilsitu. Počas celého pobytu v Kaliningradskej oblasti som práve v Tilsite videl najviac pôvodných stavieb. Tesne pred hotelom sa nachádza replika starej električky, ktorá ako červená perla oživuje námestie. Slnko sa dostalo nízko nad obzor, tak sa pýtame na ubytovanie v hoteli. Recepčná si od nás hneď pýta pasy a zároveň nám podáva kľúče od izby. Po vybalení sa ideme najesť do mesta. V príjemný podvečer si sadáme do jednej zo záhradných reštaurácií a okrem piva si objednávame aj rezeň po kráľovecky. Zaujímavé bolo, že sa nás servírka nepýta na prílohu. Po pár minútach doniesla veľký rezeň pokrytý zeleninovo-smotanovou zálievkou. Vyzeralo to chutne a zároveň komicky bez prílohy, ktorú sme nahradili chlebom (nepamätám presne ako sa ocitol na našom stole). Nakoniec sa chlieb ukázal ako dokonalá príloha k miestnej špecialite. Chute výborne ladili. Po olovrante sme sa ešte vybrali uloviť pár foto záberov mesta a večer sme deň zakončili pohárikom ruskej vodky v hotelovej reštaurácii. Na druhý deň po raňajkách vyrážame ďalej. Na pláne boli ešte mestá na východe oblasti. V tejto časti sa okrem pár veľkolepých vojenských pamätníkov nič zaujímavé nenachádza, preto sme touto časťou len rýchlo prefrčali. V Guseve sme dokúpili zásoby so suvenírmi a vyštartovali k hranici. Pri tejto príležitosti sa pozastavím

pri miestnom názvosloví miest. Po skončení druhej svetovej vojny a následnom odsune Nemcov, sa vtedajšia sovietska vláda snažila vymazať aj všetky nemecké kultúrne stopy, čo zahŕňalo aj pôvodné nemecké názvy obcí. Nové ruské názvy sa vyberali najčastejšie po sovietskych generáloch a vojakoch operujúcich (a vo veľa prípadoch aj padlých) v tejto oblasti, čo je aj prípad Gusevu (nem. Gumbinnen) alebo boli pragmatické ako Baltijsk z pôvodného Pillau. Dnes sa hľadajú stopy dávnej histórie a aj v snahe o oživenie turistického ruchu. Na suveníroch, či prospektoch sú nemecké názvy miest rovnocenné s tými ruskými, prípadne často majú aj navrch. Bohatá história tejto oblasti je veľkým lákadlom pre turistov a bol to jeden z hlavných dôvodov našej návštevy tejto oblasti. Po nákupe suvenírov vyrážame k poľskej hranici, kde na poslednej čerpacej stanici tankujeme. Nafta je tu o polovicu lacnejšia ako v Poľsku. Keď sme pumpárke povedali koľko platíme za naftu u nás, tak len prevalila očami. Po príjazde na hranicu sme mali asi hodinu zdržanie, ale samotná kontrola na oboch stranách prebehla pokojne a v srdečnom duchu, za čo musím colníkov z oboch strán pochváliť. Po prechode hranicou sa ocitáme v kúpeľnom meste Goldlap, kde si dávame neskorý obed. Kartacze (zemiakové knedle plnené mäsom) s kapustou a studený boršč. Typické poľské letné menu. Po obede sa premiestňujeme k poslednému veľkému cieľu našej cesty – Vlčiemu brlohu, hlavnému Hitlerovmu stanu na východnom fronte. Za podvečerného slnka si po pár dňoch opäť vychutnávame pohľad na Mazúrske jazerá. Okrem samotných jazier nás ako cyklistov zaujala hustá sieť dobre upravených cyklotrás. Podvečer prichádzame do mesta Ketrzyn, kde sa ubytovávame v malom penzióne. Hneď po vyložení si ideme dať ľahkú večeru, voľba padne na polievku žurek. Čakanie na polievku nám spríjemní personál hotela, ktorý nám ponúka ochut-

návku miestneho silného medového likéru. V ponuke je okrem samotnej pálenky aj papier s povesťou o jeho vzniku. Ako hovorí legenda, v okolitej oblasti žil medveď, ktorý terorizoval obyvateľov a unášal deti. Jeden mládenec to už nevydržal a rozhodol sa medveďa preľstiť. Uvaril silnú pálenku a pomiešal ju s medom. V lavóre ju priniesol na okraj lesa a už len čakal, kedy sa zjaví medveď a neodolá sladkému nápoju. Ako mládenec predpokladal, tak sa aj stalo. Medveď sa opil a zaspal, čo bol čas pre mladíka, ktorý dorazil medveďa kyjakom. Po ochutnávke sme s Mirom skonštatovali, že likér je síce dobrý, ale maximálne na prípitok alebo aperitív a pre chudáka medveďa, ktorý vypil celý lavór bola rana kyjakom zároveň ranou z milosti, lebo keby sa na druhý deň prebudil s opicou, tak by si isto prial umrieť. Po večeri som sa išiel prejsť do mesta. Ketrzyn má pekné námestie s historickými budovami, vedľa ktorých sa nachádzajú pevnosti. Na druhý deň sme sa pri raňajkách dozvedeli „radostnú novinu“, že Briti v referende odsúhlasili tesnou väčšinou Brexit. No čo už. My sme sa vybrali hľadať Vlčí brloh, čo sa nám za pomoci navigácie, relatívne bez problémov, podarilo. Na parkovisku sme zaplatili parkovné a dobrodružstvo sa mohlo začať. Čo ma zaujalo ako prvé, bola rozloha vojenského objektu, ktorý sa rozkladá na ploche 6,4 km². Celý objekt je kvôli maskovaniu situovaný v hustom listnatom lese. Po značkovanej trase tu badať veľký počet roztrúsených betónových objektov. Väčšinou sa jedná o pozostatky jednotlivých veliteľských a štábnych bunkrov, technické objekty, ale aj kino, pošta, či konferenčná miestnosť. Hoci je do väčšiny bunkrov kvôli bezpečnosti zakázané vstupovať, návštevníci si z toho ťažkú hlavu nerobia. Väčšina bunkrov je zničená, čím sa obnažila ich masívna konštrukcia, kde je dvojmetrová hrúbka stien úplne bežná. Najväčší je hlavný bunker, ktorý pripomína zrúcaninu 159

Pozostatky hradu v Černiakovsku. Foto: B. Turčina

menšieho hradu. Historicky zaujímavou zastávkou je aj miesto, na ktorom bol spáchaný neúspešný atentát na Hitlera, ktorý označuje pamätná tabuľa s podobizňou jej hlavného strojcu Clausa von Stauffenberga, ktorý bol krátko na to v Berlíne popravený. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že Hitler tu strávil dokopy 800 dní a prijímal tu návštevy predstaviteľov spriatelených krajín ako napríklad Mussoliniho, finskeho veliteľa Mannerheime, rumunského vodcu Antonesca, ale aj slovenského prezidenta Jozefa Tisu. Pár dní pred príchodom Červenej armády dal Hitler bunker vyhodiť do vzdu-

Historické centrum Sovietska. Foto: B. Turčina

160

chu. Múzeum bolo sprístupnené verejnosti len pred nedávnom a turistická infraštruktúra sa ešte pomaly rozvíja. Ak budete mať cestu okolo, určite toto historicky významné miesto nevynechajte z programu. Asi po hodinovej prehliadke nasadáme do auta a pokračujeme do Gizycka. Toto mesto patrí medzi typické letoviská na Mazúrskych jazerách. Nachádza sa medzi jazerami Niegocin a Kisajno, ktoré prepojuje kanál pretínajúci mesto. Práve na tomto kanáli sa nachádza zaujímavá technická pamiatka – otočný most. Výletné loďky plaviace sa kanálom z jedného jazera do druhého sú síce malé, ale zároveň dosť vysoké, čo im bráni preplávať popod nízky most. Bežne sa to rieši zdvíhacím mostom, kedy sa mostová časť nadvihne. Tu sa zvolil otočný systém, kde sa mostová časť otočí o 90 stupňov. Jedná sa o jedno z prvých takýchto riešení v Európe. Most bol skonštruovaný v 50. rokoch 19. storočia. Za pomoci prevodov ho dokáže obsluhovať jeden človek, ktorému to trvá asi 5 minút. Práve tento úkon patrí medzi vyhľadávané atrakcie. My sme žiaľ to šťastie nemali, lebo most je uzavretý v určitých intervaloch, kedy môžu loďky kanálom preplávať. Cenou útechy nám bol otočený most, cez ktorý plávali plachetničky. Ten pohľad stál za to. Po obede sme sa vybrali cez obec Mikolajki na Varšavu, čím sa končí výlet po bývalom Východnom Prusku.

POCHODY TURČIANSKOU ZÁHRADKOU 2018 Jozef Minárik

Zrúcanina hradu Zniev. Foto: M. Lipiňsky.

18.ročník IVV – Výstup na Zniev Medzinárodnú turistickú akciu už tradične, za pomoci viacerých sponzorov, pripravili turisti TK Fatra Vrútky. Dňa 3. 8. 2018 sa znovu po roku stretávajú vzdialení turisti v športovej hale na Podháji, kde budú ubytovaní. Stretávajú sa aj starí známi. Po celodennom cestovaní spravia očistu, najedia sa a potom dlhšie do noci sa debatuje pri pivku. 4 . 8. 2018 ráno je prezentácia na Obecnom úrade v Kláštore pod Znievom. Aj tento rok nám praje počasie. Veľmi nám pomohla pani starostka Erika Cintulová, ktorá poskytla priestory Obecného úradu. Navyše pre turistov zohnala sladké pečivo z miestnej pekárne, zabezpečila navarenie veľmi chutného gulášu a poskytla aj výčap. Prví turisti začínajú prichádzať okolo 7.30 hod.. Po prezentácii a vyzdvihnutí občerstvenia sa vydávajú na trasu po zelenej turistickej značke. Po opustení obce sa turisti dostanú ku kultúrnej pamiatke – Turčianskej kalvárii. Okolo nej turisti pokračujú krásnym chodníkom k zrúcanine hradu Zniev, nad ktorou je vrcholová kóta 985 m n. m.. Odtiaľto sa turisti vracajú späť do obce. Cieľ je na obecnom úrade, kde je

pripravené občerstvenie pre účastníkov v podobe gulášu. Pripravená bola aj cyklotrasa, ktorá viedla z Martina do Kláštora pod Znievom. Každý turista dostal v cieli pamätný list s odznakom alebo medailu. Ako každý rok aj teraz bola pripravená bohatá tombola. Boli odmenení aj naj. Najstarší účastník bol Georg Procházka – 82 r. z Nemecka Najmladší účastník bol Šimon Horník – 7 r. z Kláštora pod Znievom Najvzdialenejší účastník bol Georg Procházka – Siegen, Nemecko Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili o dobrý priebeh akcie. Boli to Daniela Mináriková, Janka Mináriková a Jozef Hogh. Ďalej chcem ešte raz poďakovať pani starostke obce - Mgr. Erika Cintulová a sponzorom - Zdenko Kozák, p. Budzová fy Quick Sport, fy CBS maľované mapy B. Bystrica, p. Daniel Kollár fy Dajama, p. Marian Horváth fy Eurocompany, p. Rudolf Bakala fy Attack, p. Igor Dobrovolný. Zároveň pozývam priaznivcov pešej turistiky a cykloturistov na 19. ročník Medzinárodného výstupu na Lučenec pri obci Sklabiňa, ktorý sa uskutoční 3. 8. 2019. 161

Príbeh mostíka pod Borišovom Jozef Haráni

Pohľad na posledné dni starej lávky. Foto: J. Gergišák ml.

Milujem hory a slovenské zvlášť. Každý má na tejto planéte, a obzvlášť v rodnom kraji, nejaké miesta, ktoré sú jeho srdcu najbližšie. Ja ich mám niekoľko. Medzi tieto patrí aj Chata pod Borišovom a teda aj s ňou súvisiaci prístupový chodník. Z Necpalskej doliny je tento chodník relatívne najkratší a najmalebnejší. Roky rokúce som na tomto chodníku prechádzal, tak ako stovky a tisíce turistov roky predtým, aj po lávke cez Necpalský potok v ústí Hornoborišovskej doliny (943 m n. m.). Je to vlastne záverečný úsek modrej značky na Chatu pod Borišovom. V týchto miestach má už potok dosť veľkú silu a v jarných a daždivých dňoch zvlášť. Počas suchých a slnečných dní v obdobiach bez snehu lávka ako tak spĺňala svoj účel. Naschvál používam slovo lávka, lebo mostíkom sa tento prechod nazvať nedal. Počas dažďov a mokra sa lávka zmenila na pomerne adrenalínový úsek. Nešlo síce o život, ale aj tak. Roky plynuli a ja som si uvedomoval, že je potrebné v tejto záležitosti naozaj začať konať. 162

Tento projekt som pripravoval pomerne dlho vzhľadom na náročnosť pri zháňaní materiálu na výrobu nového mostíka. Na jeseň roku 2017 sa mi to konečne podarilo. Pri mojom tradičnom zabezpečovaní bukového paliva na chalupu do Jasena sa mi podaril husársky kúsok. Keďže šťastie praje odvážnym a pripraveným, tak tento raz mi to vyšlo. Medzi haldou bukových, šesť až sedem metrov dlhých kmeňov, som objavil dva vyše sedem metrov dlhé kmene z jaseňa. Tie si po dohode odviezol Rado Petrovič z KST Bystrička a zrovnal ich z dvoch protiľahlých strán do použiteľnej podoby. Zároveň sa mi ozvali z Jazernice Marián Benčať a Milan Janík, ktorí mi zabezpečili materiál na konštrukciu lávky a zábradlia z agátu. Milan ho aj narezal presne podľa môjho rozpisu. Všetok tento materiál som odviezol tam, kde bolo treba. Agát ku mne na firmu a jaseňové kmene späť do Jasena na chalupu. Tu schli na podstení presne pol roka. Na sklonku apríla som všetok materiál s mojimi chlapcami

na firme už doladil. Vytvorili sme schému jednoduchej konštrukcie oku lahodiaceho mostíka. Pripravili sme madlá na zábradlie a hlavné časti lávky a zábradlia. Tieto sme zošraubovali na firme a všetko drevo sme natreli náterom proti škodcom a drevokazným hubám. V piatok pred dňom „D“ bolo všetko pripravené u mňa v Turčianskom Jasene. Pár dní pred tým som ešte obvolal brigádnikov, ktorých som avizoval už mesiac dopredu. Je sobota 5. mája 2018 a pre nás to znamená ďalší deň „D“. Mal som mierne obavy, no nakoniec prišlo ráno o 7.00 hod. takmer 30 ľudí. Prišiel aj objednaný Peter Štálik s jeho V3S-kou. Ľudí bolo toľko, že keď zdrapili nosné kmene z jaseňa, vážiace každý okolo 300 kg, vyzerali veľmi ľahko. Na korbu auta ich naložili raz dva. Naložili sme aj polotovar z agátu a poďme ho do Necpál. Pred úradom v Necpaloch sme sa všetci napchali do čo najmenšieho počtu áut a vyrazili sme. O 8.00 hod. sme pristáli na konci Necpalskej doliny. Po chvíli prišiel Peter a cúvol s autom ešte pár metrov po

V3S - už 65 rokov neoceniteľný pomocník. Foto: J. Gergišák ml.

„Zrýchlený presun“ materiálu. Foto: J. Haráni

chodníku. Tu sa opäť vrhli na nosné kmene „mravce“ brigádnici a veru za chvíľu boli oba preklenuté cez potok vedľa starého mostíka. Chvíľu sme podumali a pustili sa do práce. Menšia polovica ľudí odišla. Najťažšia časť bola za nami. Najprv sme rozobrali pôvodný mostík a pripravili kamenné lôžka pod konce nového mostíka. Potom sme zastabilizovali nové kmene ako základ mostíka a pustili sa do relatívne ľahšej a na kreativitu bohatšej práce. Postupne sme zošraubovali celú konštrukciu mostíka. Medzitým sme sa potužovali čapovaným pivom Martins, ktoré bolo ako sponzorské odo mňa a to sme prekladali rezňami od Ivky Polákovej a Emila Rišiana. Alebo to bolo naopak? Nepodstatné... Podstatné bolo to, že práca nám išla od ruky. Občas nastala staviteľská hádka pri niektorých detailoch v samom závere, ale v zásade sme zvládli aj tieto prekážky. Brigádnici, ktorí už splnili svoju úlohu pri mostíku sa tiež nenudili. Rozšírili a vyčistili chodník medzi 163

Viac hláv, raz toľko rúk. Foto: J. Haráni

Montážne práce v plnom prúde. Foto: I. Poláková

Prvý deň nového mostíka. Foto: J. Haráni

164

mostíkom a cestou. Do budúcna budeme musieť trochu upraviť aj koryto potoka. Pravý breh v smere toku začína dravá voda potoka postupne podomieľať a chodník sa pomaly ale isto zužuje. Skrátka a dobre pri úžasnom májovom, slnečnom počasí sme celý projekt dovŕšili pár minút pred 13.00 hod.. Skvelý a obdivuhodný výkon. Brigáda naozaj ukážková a vzorová. Táto akcia nebola turistická, ale vzhľadom na jej charakter a význam som ju do turistických akcií zaradil. Nakoniec už len účastníci. Ak som niekoho nespomenul, alebo pozabudol, nech mi prepáči, snáď sa objaví aspoň na ilustračných fotografiách. Za TK Fatra Vrútky prišli, spolu so mnou, pomôcť Jožkovia Gergišákovci so svojimi dvoma dievčatkami. Za KST Vrútky tu boli Janko Čaja a Rasťo Hulej. Za KST Žabokreky tu boli Emil Rišian, Ivka Poláková, Ľubo Hoferica, Pali Pařízek, Milan Paľa, Tomáš Krajča, Milan Brna, Ľubo Brna, Miro Polonec, Patrik Maruniak, Pavol Šuták a Miro Štít. TK Janka Bojmíra Jazernica zastupovali Milan Janík, Rado Janík a Igor Baruník. Za KST Kláštor pod Znievom prišli Ľubo Kľučiar a Monika

Husáriková. KST Belá Dulice reprezentovali Vilo a Martin Blahušiakovci a Richard Blaho. V Jasene nám za JK Speleo Turiec pomohol pri nakládke Maroš Bukovský. Priaznivcov KST Turiec zastupovali Janko Borievka s budúcou manželkou Mirkou a Ivan Hnilica. Tí, okrem práce, pomohli najmä elektro centrálou a tiež časťou náradia.

Tabuľka sponzorov. Foto: I. Poláková

Účastníci akcie výstavby nového mostíka pod Borišovom. Foto: J. Haráni

165

Život zasvätený mládeži a športu Nikolaj Bonda

Rozhovor s nestorom turčianskych vodákov Ljubomírom Gottwaldom Váš životný príbeh je poznačený nepriazňou bývalého politického režimu. Napriek tomu ste sa neprestali realizovať v spoločenskom živote podľa svojich vlastných predstáv. Svojim rozmanitým osobným prínosom ste obohacovali najmä náš kultúrny a športový život. Svedčia o tom rôzne spoločenské uznania. Za svoj osobný životný vklad do spoločenského života ste boli ocenený v mestách, kde ste zanechali svoju nezmazateľnú stopu (v roku 1999 Cena primátora mesta Martin za dlhoročnú záslužnú činnosť v prospech mesta Martin, v roku 2005 Cena primátora mesta Vrútky za pedagogickú činnosť a celoživotné dielo v oblasti rozvoja športu). Stali ste sa uznávanou osobnosťou našej športovej obce. Narodili ste sa a študovali za riekou Moravou. Čo vás priviedlo na Slovensko a čo všetko vás tu postretlo? Keď som v roku 1954 ukončil štúdium na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, mal som ako nerobotnícky káder možnosti učiť podľa umiestenky v českom pohraničí alebo na Ostravsku. Vtedy sa robil v Čechách nábor matematikov na Slovensko. Prihlásil som sa do Žilinského kraja. Mal som skúsenosti s jachtingom a vodáckymi športmi. Umiestenku som dostal na jedenásťročenku v Námestove. Vtedy sa začalo s napúšťaním Oravskej priehrady. Krajina medzi Babou horou a Roháčmi sa mi veľmi páčila. V lete som 166

s kolegom podnikal vychádzky po kraji. Rozmýšľal som, čo robiť v zimnom období a tak sme so žiakmi začali nacvičovať divadlo. Za získané peniaze sme kúpili skladacie kajaky z Nemeckej demokratickej republiky. Podľa plánov získaných z Brna sme postavili dve jachty. Takto sme mohli rozvíjať vodácky šport. Potrebovali sme ale aj lodenicu. Za pomoci rodičov už fungujúcich vodákov sme vyrúbali borovice a postavili lodenicu. Oddiel vodákov – kanoistov a jachtárov sa sľubne rozvíjal. Už o dva roky ma oslovili z ústredia jachtingu v Prahe, aby sme zorganizovali celoštátne preteky všetkých tried jachtárskych lodí na

L Gottwald na Východnej Vysokej. Foto: archív L. Gottwalda

L. Gottwald na splave vodákov z lodenice Štrky na Turci 2009. Foto: I. Smoliga

Oravskej priehrade. Bol to veľký podnik. Mal som robiť tajomníka. Postavili sme dva zruby a mólo. Z domácich nadšencov som vytvoril výbor a tak sme zabezpečili majstrovstvá republiky. Za odmenu sme získali dve jachty, z toho jednu olympijskú jolu. V nasledujúcom roku sa naši dorastenci zúčastnili majstrovstiev republiky v Brne. Býval som blízko priehrady a raz ráno som počul streľbu. Pristihol som predsedu okresného výboru strany, ako spoločne s poľovníkmi pri návrate z poľovačky strieľali do sťažňov našich lodí, ktoré sme získali za odmenu. Predseda strany sa vystatoval, že tu nebude trpieť buržoázne športy. Podal som trestné oznámenie na verejnej bezpečnosti (pozn. redakcie - vtedajšia polícia). S príslušníkom verejnej bezpečnosti sme spisovali zápisnicu. Skončili sme, keď som povedal, že hlavným aktérom tam bol ožratý predseda okresného výboru strany. Príslušník už ďalej nepokračoval v zapisovaní a ponúkol mi, že zariadi

náhradu škody cez poisťovňu. Ja som trval na svojom. Zaistil som sa tak, že som napísal články o tejto udalosti a poslal som ich do denníkov Rudé právo a Pravda. Prišla kontrola z okresného odboru školstva na moju prácu v škole. Na základe hodnotenia riaditeľa ma zhodnotili negatívne. Negatívne hodnotenie prišlo aj z kraja. Pridal sa aj vedúci krajského odboru kultúry. Vyčítali mi, aké reakcionárske divadlá sme hrali, najmä našu divadelnú inscenáciu hry Karla Čapka Vojna s mlokmi. Bránil som sa, že už aj Rusi uznávajú Čapka ako humanistu. Povedali mi: „My Čapka neuznávame“. Takí to boli obmedzenci. Bolo mi odporúčané, aby som si hľadal nové pôsobisko. Prišli dvaja zástupcovia z krajského výboru strany. Keď to preštudovali, začali sa rehotať a povedali: „My ho poznáme a s ním ani my nič nemôžeme robiť.“ Taký istý názor mal aj zástupca z ministerstva školstva. Sľúbil mi však, že mi bude nápomocný, aby som sa z Námestova dostal v zdraví a s normál167

nym posudkom. Vedúci krajského odboru školstva mi povedal, že vo Vrútkach zakladajú jedenásťročenku a potrebujú matematika. Povedal, že aj moja manželka bude mať možnosť učiť a budeme mať aj možnosť ubytovania. A tak som prišiel na jedenásťročnú strednú školu, ktorá bola novo založená. Podmienky pre športovú činnosť neexistovali a tak som sa znova pustil do budovania. V dielenskom parku som objavil starý zanedbaný tenisový kurt. S mládežou sme sa dali do toho, opravili a vynovili kurt, postavili cvičný múr a potrebné zariadenie a začalo sa trénovať. Pracoval som s mládežou po športovej aj kultúrnej stránke. Veľmi sa mi páčilo okolie. S triedou som robil hrebeňovky v Malej Fatre a Veľkej Fatre. Pravidelne. Vždy to boli viacdenné túry s ubytovaním na chate a odtiaľ sa vychádzalo. Okrem toho som robil poznávacie zájazdy po Slovensku zamerané na kultúru a tiež zájazdy do divadla. Aj

L. Gottwald na Solisku. Foto: archív L. Gottwalda

168

L. Gottwald na splave vodákov. Foto: I. Smoliga

vo Vrútkach som s mládežou naštudoval divadlo. S divadlom sme chodili aj na zájazdy na dediny. Proti tomu nemohli mať mocipáni nič. Z Námestova za mnou prišli zlé chýry a s nimi prišla aj kritika môjho úsilia. Vyčítali mi, čo to na robotníckych Vrútkach má nejaký kantor zavádzať buržoázne športy, ako je vodáctvo a tenis. Turistiku mi nevyčítali, lebo turistika mala tradície na Vrútkach. Dobre som vychádzal s mládežou. Žiaci vysvetlili rodičom, čo je to nácvik tenisu, turistika a vodné športy. Mal som preto podporu rodičov. S divadlom som skončil, lebo hrozilo, že ma pošlú učiť niekde na juh Slovenska. Priťažila mi poľská satira, ktorú som robil so žiakmi v rámci kabaretu. Satira uznávaná v Poľsku sa nestretla u nás s pochopením tých, čo dozerali na oblasť kultúry slova. Neprestal som však vodiť žiakov na koncerty a do divadla. Kultúru sme pestovali aspoň týmto spôsobom. Z Vrútockých dielní sme získali sud epoxidu a stavali sme z neho laminátové lode Mloky. Za pomoci rodičov sme pri Ontáriu postavili lodenicu z vagóna.

Mali sme kde uložiť kajaky a kanoe a mali sme tak vytvorené podmienky na nácvik v stojatej vode. Na podvozku z poľnej kuchyne vyradenej z armádnych skladov sme urobili príves na prevážanie lodí. Mohli sme tak chodiť na splavy. Chodili sme na Čierny Váh. Bolo tam dielenské stredisko s chatkami. Tu sme robili výcvik na divokej vode. Splavovali sme Turiec, Hron, Oravu. Počas celého letného obdobia som striedal turistiku, vodné športy, tenis. O program som mal postarané. Podarilo sa mi do toho zapojiť aj moju rodinu. Počas môjho pôsobenia na Vrútkach sa výrazne zlepšili podmienky na šport. Vybudovali sme športový štadión a veľké tenisové kurty. Počas normalizácie sa toho veľa poničilo. Telovýchovná jednota Lokomotíva zničila, čo sa dalo. Všetko sa robilo len pre futbal. Z toho, čo sme vybudovali, zostal len zvyšok tenisových kurtov. Teraz to spravuje môj vnuk Lukáš ako vedúci tenisu. Počas normalizácie sa robili čistky. Vytiahli aj moje staré kádrové materiály a znovu ma kádrovali. „Emigroval“ som na juh do Martina. Na lekárskej fakulte bol konkurz na miesto telocvikára. Telocvikár získal funkciu dekana a uvoľnilo sa miesto. A tu som už zotrval. Vo vašej pestrej životnej mozaike je veľa rozmanitých príbehov. Ako by ste v skratke charakterizovali vaše športové životné príbehy? Z dlhej chvíle som sa prihlásil na štúdium na telovýchovnej fakulte v Prahe. Prešiel som sitom silnej konkurencie a dostal som sa medzi štyridsiatich prijatých zo štyristošesťdesiat prihlásených. Vtedy však v Bratislave vznikla Fakulta telesnej výchovy a športu a mňa z Prahy automaticky preradili ako študenta zo Slovenska na novú fakultu do Bratislavy. Študoval som päť rokov popri zamestnaní. Dostal som poriadny základ a uplatňoval som to úspešne v živote. Na všetkých horských túrach,

splavoch riek a vodných športoch na Oravskej priehrade, ktoré som riadil, sa stalo pravidlom, že na prvom mieste je bezpečnosť. Hory i voda sú živel. Úmrtí na slovenských vysokých školách počas letných telovýchovných sústredení bolo niekoľko. Ja som mal čistý štít. Ani zranenia neboli. Splavovali sme Turiec, Váh, Oravu, Dunajec, Hornád a Belú. Na vysokých školách v Žiline a v Bratislave mali aj mimoriadne udalosti, kde sa im utopili študenti. V Bratislave mali udalosť, keď nerešpektovali blížiacu sa búrku a šli na hrebeňovú túru, kde blesk usmrtil študenta. Ja som si záchranárov vychoval zo spoľahlivých študentov. Pri splavoch riek som mal zabezpečenú nepriepustnú prednú i zadnú časť družstva a tiež záchranárov medzi nimi. Keď začali niekde blbnúť, prišli tam záchranári a usmernili ich. Keď boli nebezpečné miesta na rieke, nik sa tam nehrnul. Vždy sa na takých miestach prenášali lode. Prví v družstve poznali tieto miesta, zastali a organizovali prenos lodí. Pri jednom splave, ktorý robili z vysokej školy v Žiline, sa na nebezpečnom mieste pustili ako veľkí majstri, vtiahlo ich tam pod konáre a kým študenta vytiahli, bol už bohužiaľ mŕtvy. Prirodzené neupravené toky riek mali a majú svoje nebezpečné miesta, ktoré skúsený vodák vie prečítať. Pre vodákov sú však oveľa nebezpečnejšie umelé a necitlivé zásahy človeka. Nepáčilo sa mi, keď na Hrone miestni vodohospodári nahádzali do toku rieky tankové prekážky. Vo Váhu pri Ružomberku nahádzali do toku lomový kameň a urobili splav (hrádzu), aby odrazili vodu pre miestnu fabriku. Podobne bol nesplavný aj druhý umelý splav na Váhu. Čo si ja pamätám, utopilo sa tam najmenej päť ľudí. Takáto starostlivosť kompetentných o naše toky nemala moju dôveru. Práca s mládežou nie je možná bez vzájomného porozumenia. Mal som vždy skupiny ľudí, o ktorých som sa mohol oprieť. Správali sa zodpovedne. Hlavne pri vod169

ných športoch a pri turistike. To nebolo jednoduché, ale spoločným úsilím sme zvládli všetko. Počas letného telovýchovného sústredenia sme robili aj hrebeňovku Roháčov, kde sa lezie cez Ostrý Roháč. Niektorí študenti z južného Slovenska, keď prišli do Roháčov, mali strach pri zdolávaní exponovaných častí hrebeňovky. Všetko sme zaisťovali a všetci to nakoniec dokázali a úspešne zvládli. Bez kamarátskej pomoci by to nešlo. Raz na jednej túre popri Roháčskych plesách sme zažili zaujímavú príhodu. Nie je to tam také nebezpečné, ako na hrebeni. Kolegov syn ma otravoval natoľko, že som popustil a poslal ho napred aj s ďalším študentom, aby si natrhali čučoriedky a poobzerali sa po svišťoch. Zanedlho dobehli späť s vytreštenými očami. Kolegov syn jachtavo povedal, že medveď nám zožral čokoládu a oplátky. Bol to taký známy prefíkanec a nemal problém so švindľom. Povedal som mu, aby sa priznal, že čokoládu zožral on sám. Odprisahal, že nie. Pomaly sme šli k tomu miestu a za zákrutou sa vynorila taká ryšavá potvora. Bol to vysoký starý medvedisko. Kýval sa. Ja som zostal vpredu a decká sa tlačili dozadu. Bol tam strmý spád a keby sa medveď rozbehol, tak by to zle dopadlo. Kolega z detského lekárstva si myslel, že medveď má asi taký rozum ako trojročné dieťa a šiel pomaly oproti nemu a posunkami rúk ho akože upokojoval. Medveď začal mrnčať a knísať sa. Ja som využil situáciu a študentov som poslal na ústup. Keď kolega zbadal, že sme odišli, tak sa rozbehol za nami. Schádzali sme pomaly dolu a oproti sme stretli početnú nemeckú rodinku asi so štyrmi deťmi. Najmenšieho niesol otec na pleciach. Povedal som mu po nemecky – Pozor je tam medveď. Nemec sa potešil, že si odfotí medveďa. Pomyslel som si svoje. Netrvalo dlho a milá rodinka už s dvoma deťmi na pleciach utekala o dušu dole popri nás. Potom som sa tam vybral aj s chatárom. Našli sme roztrhnutý ruksak a sveter. Chatár hovoril o medveďovi, 170

že je to známa potvora, ale zatiaľ nikomu neublížil. Ja som vždy rád pracoval s mládežou. To ma napĺňalo. Veľmi ma teší, že niektorí žiaci si na mňa v dobrom spomenú aj po mnohých rokoch. Dostal som aj milú gratuláciu k jubileu a pekný list od jednej žiačky. Ďakovala mi, že mohla spoznať krásny vodácky život a ako som ich s humorom viedol cestou mladosti k premýšľaniu o životných hodnotách. Pre mňa ako kantora je najväčšie vyznamenanie, keď študent po mnohých rokoch napíše, že som pre neho vzorom žiť skromne a považovať to za šťastie. Čo vám pomáhalo prekonávať prekážky vo vašom úsilí? Pri všetkých peripetiách, ktoré som zažíval pri budovaní a rozvoji športových podmienok sa mi vždy podarilo riadiť sa podľa hesla – Zazvoň na zvony a verní prídu! Najviac som sa vždy opieral o mládež. Mládež ma poznala aj z mimoškolskej oblasti, kde som bol dennodenne v styku s mládežou. Jednalo sa tak trochu o osobný príklad. A tak mladí stáli pri mne a mohol som si získať aj dôveru rodičov. Bežné peripetie som zvládal. V hraničných situáciách, keď toho bolo naozaj už veľa a nemohol som to prežiť, nastal ten odchod z Námestova a neskôr aj z Vrútok. Stále som však žil medzi mládežou a táto práca vie človeka nadchnúť aj pri športe, aj pri vyučovaní. To ma udržiavalo pri optimizme. Čo vám dal v živote šport a na čo môžete byť vo svojom športovom živote hrdý? Celkový vývoj mojej športovej činnosti sa začal fakticky od mojich piatich rokov, keď som sa stal členom Sokola. Osvojil som si základné pravidlá a chápanie kolektívu. Všetko to som dostal do tela ešte v mladosti. To bolo ešte za prvej republiky. Dostal som výchovu k vytrvalosti, zodpoved-

Po splave Turca pri sútoku s Váhom. Foto: A. Pilka

nosti, zachovávaniu bezpečnosti. Dozvedel som sa, ako sa organizujú skupiny, ako sa udržuje športový duch. K tomu som viedol aj študentov. Šport, pohyb, cvičenie boli pre mňa potreba života. Ako mladý som bol v zimnom období trikrát týždenne v telocvični. V letnom období to bolo na ihrisku a v prírode. Šport bola časť môjho života. To som proste považoval za normálnu zložku, súčasť života. K tomu som viedol aj mládež. Väčšinou to mladí zverenci pochopili a vyhovovalo im to.

budúcich olympionikov. A čo je ešte smutnejšie, pričinili sa o to aj samotní študenti. Odhlasovali si, že šport nebude v systéme vysokých škôl povinnou súčasťou. Funkcionári z katedier telesnej výchovy si veľmi rýchlo našli teplé miestečká v olympijskom výbore a jazdili si po svete. Štát sa zbavil problému s financovaním športu na tomto stupni školstva. Je to veľká škoda. Ak si niekto myslí, že organizovanie behu po schodoch môže nahradiť to, čo sme stratili v systéme školstva, je na omyle.

Za čím vám je ako športovcovi ľúto?

Vodák sa svojou loďou dostane aj na miesta, kde ľudská noha nikdy nevkročí. Čo vám odhaľovali naše rieky?

Je mi ľúto, že na vysokých školách zanikla telovýchova. Šport ako zložka výchovy sa z vysokých škôl vytratil krátko po zmene režimu. Nový režim mohol a mal ešte viac otvoriť možnosti na rozvoj športu na vysokých školách. Dnes u nás vysokoškolský šport prakticky neexistuje. Športoviská vybudované pri Lekárskej fakulte v Martine sú zanedbané a lodenica je zrušená úplne. Vo vyspelých krajinách sú vysoké školy liahňou

Ak sa necháme v člne unášať voľným tokom rieky, rieka nás svojim prúdom zavedie na úžasné miesta, z ktorých sa nám odkrývajú najkrajšie pohľady na okolitú krajinu. Taký Pohľad sa nám nenaskytne nikde inde. Kto iba vytrvalo pádluje, prichádza o krásnu scenériu, ktorú nám ponúkajú rieky. 171

Väčšinu života ste prežili na Slovensku a najmä v Turci. Slovensko sa stalo vašim domovom. Sú na Slovensku miesta, ktoré vám učarovali natoľko, že ste v sebe prechovávali trvalú túžbu vrátiť sa?

tam chodievať. Aj teraz sa mnohí tvária, že ochraňujú les a lesy sa nám strácajú pred očami. V iných krajinách by to nikdy nedovolili.

Takých miest je, vlastne bolo veľmi veľa. Pod rukami človeka sa už mnohé stratili. Každý vrch, dolina, či rieka sú jedinečné, krásne. Mnohé z nich sú neprehliadnuteľné, ako sú obidva Kriváne a Chleb v Malej Fatre. Spomínam si na krásnu hrebeňovku na Martinských holiach smerom na Minčol. Bol tam kedysi nádherný prales. Fantastické mohutné staré stromy. Rád som tam chodieval. Nechcel som uveriť tomu, keď som videl, ako tieto stromy vypiľujú. Z úst jedného lesníka som sa dokonca dozvedel, že staré stromy sú pre les nebezpečné a treba ich odstrániť, aby sa ochránil les. To sa mi veľmi zle počúvalo. Prestal som

Po rozhovore sme pokračovali v debate. Bolo si čo povedať. Pán Gottwald mi ukázal mnoho vlastnoručných kresieb krajiniek - malebných hôr i zákutí riek. Opýtal sa ma, či mám vzťah k takémuto umeniu a ak sa mi niektorý obrázok páči, môžem si ho vziať. Ťažko sa mi vyberalo. Hoci sa považujem aj za vodáka a patrilo by sa mi od nášho nestora prijať krajinku s riekou, rozhodol som pre obrázok s konským záprahom s vozom naloženým senom. Pripomína mi moje detstvo, keď som sa s mojim starým otcom viezol na jeho rebrináku plnom voňavého sena. Ďakujem aj za obrázok. Rád sa s ním pochválim a zverejním ho našim čitateľom.

Vlastnoručná kresba krajinky od L. Gottwalda.

172

Ďakujem za rozhovor.

Archeologický nález z doby bronzovej v Martine. Marek Both

Archeologická zbierka Slovenského národného múzea v Martine (ďalej SNM v Martine) patrí k najväčším a najvýznamnejším muzeálnym zbierkam na území Slovenskej republiky. Dnes je súčasťou tejto zbierky takmer 20 000 spracovaných predmetov, ktoré vytvárajú pomerne ucelený obraz osídlenia Slovenska od najstarších čias až po stredovek. Približne 30 percent týchto predmetov sa do zbierok múzea dostalo prostredníctvom darov. Aj keď v súčasnosti registrujeme výrazne klesajúci trend odovzdávania darov do múzea (v porovnaní s prvou polovicou 20. storočia), v rámci celkovej zbierkotvornej činnosti múzea predstavujú dary veľmi dôležitý spôsob získavania predmetov. Takto získané predmety sú často jedinými, a teda neoceniteľnými zdrojmi informácií pre spoznávanie a následné dokumentovanie

našej histórie. Cieľom príspevku je priniesť informáciu o najnovšom dare archeologického charakteru – o súbore bronzových predmetov, ktoré múzeum získalo od Pavla Reichela z Devičian (ďalej v texte darcu). V júli 2018 darca odovzdal pracovníkom SNM v Martine šesť bronzových predmetov (otvorený náramok; fragment štítovej spony; ihlicu; krúžok; fragment drôtenej ozdoby a fragment drôtenej ozdoby, pochádzajúci pravdepodobne z okuliarovitého závesku), ktoré našiel už dávnejšie (v roku 2003) pri hĺbení jamy pre septik v hĺbke asi 120 cm. Presné miesto nálezu lokalizoval na svoj pozemok, k severným základom svojho rodinného domu na parcele číslo 3676/94 (záhrada), v mestskej časti Podháj-Stráne v intraviláne mesta Martin.

Martin (Podháj-Stráne). Poloha miesta nálezu bronzových predmetov na výseku mapy. Zdroj: Google Earth

173

Hneď na úvod je nutné vyzdvihnúť zodpovedný prístup nálezcu. Ten predmety v teréne nielenže zachránil, no nález aj svedomito ohlásil pracovníkom Archeologického ústavu SAV v Nitre a poskytol im ho na zdokumentovanie. Archeologičky Terézia Vangľová a Barbara Zajacová nález odborne spracovali a jeho typologicko-chronologickú analýzu predstavili v roku 2007 v krátkej štúdii s názvom Nové nálezy lužickej kultúry z Martina. Náš príspevok je teda akýmsi doplnením ich štúdie. Nálezca nájdený súbor označil termínom osamotený nález, nakoľko v jeho okolí absentovali akékoľvek sprievodné nálezy ako kosti či keramický materiál. V konečnom dôsledku nám táto absencia a nejasné bližšie nálezové okolnosti sťažujú samotnú interpretáciu náleziska. Dnes nedokážeme s určitosťou povedať, či súbor nájdených predmetov predstavoval depot (hromadný nález), alebo išlo o hrobový nález. Túto interpretačnú nejasnosť, žiaľ, neobjasnila ani terénna povrchová prospekcia, ktorú na jeseň 2018 vykonal autor príspevku. Súčasné terénne úpravy tak výrazne zmenili pôvodný reliéf priestoru, že nebolo možné zachytiť žiadne terénne situácie. O charaktere pravekého využitia polohy dnes môžeme uvažovať len teoreticky. Sme toho názoru, že detailnejšie informácie o nálezisku sa dajú získať už len deštruktívnym archeologickým výskumom. Už po prvotnej obhliadke bolo možné nález zaradiť do mladšej doby bronzovej, čím sa ostatne potvrdilo datovanie predstavené v skôr spomenutej práci Terézie Vangľovej a Barbary Zajacovej. Predmety sa kultúrne spájajú s prostredím lužickej kultúry. Jej príslušníci prišli na územie Slovenska už v polovici strednej doby bronzovej. Za veľmi krátke obdobie sa pod ich kontrolu dostalo takmer celé územie západného, stredného a severného Slovenska. Táto oblasť sa prvýkrát 174

v praveku stala trvalejšie osídlenou, a zostáva ňou niekoľko nasledujúcich storočí. Príslušníkov ľudu lužickej kultúry možno považovať prevažne za poľnohospodárov, ktorí žili v jednoduchej spoločnosti s rodovo-kmeňovou štruktúrou. Stavali si menšie polozahĺbené obydlia, ktoré sa koncentrovali v neopevnených alebo opevnených osadách a na hradiskách. Hradiská im v čase nebezpečenstva poskytovali bezpečné útočisko. Svojich mŕtvych spaľovali na centrálnych drevených hraniciach v blízkosti pohrebísk. Spálené kosti (kremačné pozostatky) uložili do keramických nádob tzv. urien / popolníc. Tie spolu s inými nádobami, bronzovými súčasťami odevov, šperkami a zbraňami uložili do kameňmi vyložených hrobových jám. Kameňmi vyložené hrobové jamy sa mohli navŕšiť mohylovým násypom. Jednou z najmenej preskúmaných oblastí ich života, sú zvyklosti v spôsobe ich odievania. Vzhľadom na krátku životnosť organických látok a úplnú absenciu písomných a ikonografických prameňov, je ťažké zrekonštruovať podobu odevu príslušníka lužickej kultúry. Látky, z ktorých bol odev vyrobený sa nám prakticky nezachovali. Pri rekonštrukciách odevov sa preto vychádza zo zachovaných kovových súčastí odevov (funkčných a ozdobných prvkov) a zo šperkov zdobiacich časti tiel. Práve z tohto hľadiska má hodnotený nález nevyčísliteľnú výpovednú hodnotu. Odovzdané predmety možno totiž klasifikovať ako súčasti odevov a šperky. Predmety budú v budúcnosti nepochybne predstavovať veľmi cennú informačnú bázu pri odborných rekonštrukciách výzoru príslušníkov lužickej kultúry. Všetky predmety odovzdané pánom Reichelom sú vyrobené z bronzu. V prostredí lužickej kultúry patril bronz medzi najprestížnejšiu a najkvalitnejšiu dostupnú surovinu. Metalurgické vlastnosti bronzu spôsobili, že v dobe bronzovej mali predmety zlatistú farbu, nie

Martin (Podháj-Stráne). Súbor odovzdaných bronzových predmetov.

zelenú akú majú dnes. Odovzdaný súbor pôvodne predstavoval vzácny artikel, ktorý vonkajším vzhľadom pripomínal zlato. Dnes žiaľ nedokážeme určiť, kým a ani pre koho boli predmety v dobe bronzovej vyrobené. Keďže rovnako mohli byť nosené mužmi aj ženami, nevieme dokonca spoľahlivo určiť ani či zdobili telo a odev muža alebo ženy. S istotou však vieme že ich výrobu si objednal bohatší príslušník lužickej kultúry. Vysoká kvalitatívna úroveň vyhotovenia predmetov s ohľadom na zaužívanú teóriu, že ozdoby a šperky sú odrazom sociálnej prestíže a tiež významu a postavenia jedinca v spoločnosti, ukazujú na vyššie spoločenské postavenie pôvodného majiteľa hodnotených predmetov. Na záver možno konštatovať, že zaradenie odovzdaných nálezov do archeologického fondu SNM v Martine významne rozšíri kvantitatívne malú množinu bronzových predmetov, zozbieraných

z Turčianskeho regiónu. Nálezy hodnotíme aj ako prekvapujúce, a to v súvislosti so skutočnosťou, že doteraz neboli z blízkeho okolia hodnoteného náleziska známe žiadne iné archeologické pamiatky. Poďakovanie Veľké poďakovanie patrí Pavlovi Reichelovi z Devičian za odovzdanie predmetov a vrelú spoluprácu. Pramene Elektronické zdroje: Geoportál mojamapa.sk Archívne pramene: dokumentácia v Pobočke Archívu SNM v SNM-Múzeá v Martine: -inventárna kniha č. 1 -inventárna kniha č. 2 -inventárna kniha č. 3 -katalogizačné karty

175

Zoznam použitej literatúry: BEŇKO, J. Starý Turiec. Martin : Osveta, 1996. ISBN 80-217-0366-0. BOTH, M. Kamenná sekerka z Liešna (okres Turčianske Teplice) darovaná do zbierok Slovenského národného múzea v Martine. In Sliacka, S. (ed.). Výsledky nových archeologických výskumov na strednom Slovensku. Liptovský Mikuláš, 2016. ISBN 978-80971535-5-7, s. 67 – 70. MAKAROVÁ, E. Ženský kroj lužickej kultúry v dobe bronzovej na Slovensku. Pokus o rekonštrukciu na základe hrobových nálezov a depotov. In Študijné Zvesti, 2008, roč. 44. ISBN 978-80-89315-11-6, s. 65 – 191. PLACHÁ, V. – PAULÍK, J. Praveký odev vo svetle nálezov na devínskom hradisku. In Múzeum, 2000, roč. XLVI, č. 3. ISSN 00275263, s. 1 – 6. RUTTKAY, M. Martin a okolie v praveku, vo včasnej dejinnej dobe a na začiatku stredoveku. In Mlynarčík, J. (ed.). Martin: Z dejín mesta. Martin : Neografia, 2000. ISBN 80888992-34-1, s. 28 – 50. ŠVIHUROVÁ, M. – BOTH, M. Archeologické nálezy z doby laténskej a rímskej v zbierkach Slovenského národného múzea – Múzeá v Martine. In Gancarski, J. (ed.). Stan i potrzeby badwań w Karpatach. Krosno, 2017. ISBN 978-83-949768-0-4, s. 399 – 428. VANGĽOVÁ, T. – ZAJACOVÁ, B. Nové nálezy lužickej kultúry z Martina. In Archeologické nálezy na Slovensku v roku 2005, 2007. ISBN 978-80-88709-99-2, s. 195 – 196. ZACHAR, J. Osídlenie horného Turca od praveku do konca 11. storočia. In Szerdová-Veľasová, Ľ. – Kapišinská, V. (ed.). Národné kultúrne pamiatky na Slovensku – okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0784-9, s. 11 – 15.

176

Kresebná rekonštrukcia odevu príslušníka lužickej kultúry na základe niekoľkých nálezov z Martina (Podháj-Stráne). Nálezy: 1 – náramok, 2 – okuliarovitá ozdoba, 3 – ihlica. Inšpirácia od Plachá – Paulík, 2000

Recenzia knihy

„OKOLO SLOVENSKA po hraniciach“ Peter Cabadaj Autor recenzie je literárny a kultúrny historik, spisovateľ, scenárista a režisér programov, manažér kultúry. Pochádza z Terchovej, dlhodobo žije v Martine. Obsahom knihy je peší prechod autora Jozefa Harániho so skupinkou nadšencov po hraniciach Slovenska. Vydalo ju vydavateľstvo STAMAX plus, s. r. o., vo Vrútkach v roku 2018 a má 223 strán. Opätovne prišlo k potvrdeniu starej pravdy, že aj knižky majú svoje osudy. Vydaním tejto publikácie oprávnene možno konštatovať, že Jozef Haráni definitívne zavŕšil vlastný detský sen, respektíve do bodky naplnil pôvodne len „nesmelú myšlienku“ per pedes absolvovať „tour de Slovakia“ po hraniciach našej krajiny. Ako totiž spomína v úvode, idea skrsla v jeho hlave v časoch, keď ešte dral školské lavice. Písali sa sedemdesiate roky minulého storočia a autor veru nemohol tušiť, koľko vody bude musieť pretiecť Turcom, aby konečne uskutočnil svoju osudovú expedíciu. Knihu o putovaní po hraničných lokalitách možno vnímať aj v širších interpretačných kontextoch. Mňa napríklad inšpirovala k uvažovaniu o hodnote majestátu ticha v podmienkach dnešného sveta. Rozoberať detailnejšie na tomto mieste konzekvencie všadeprítomného zvukového či vizuálneho smogu vari netreba. Doslova sme zahltení informáciami digitálneho aj nedigitálneho obsahu. Aktuálny život okolo nás charakterizuje neodbytné bzučanie a húkanie. Nájsť oázy katarzného ticha je často zložitejšie ako objaviť jahody v snehových závejoch. Hľadanie ticha ale nemôže byť priestorovým pátraním po „hluchých“ miestach. Prisvojiť

si ich je nereálne. A hoci by privilegované tiché miesta boli na každom rohu, ak ich objavia nezmenení ľudia s vlastným duševným huriavkom, budú im nanič. „Ticho je prítomné stále, aj keď je okolo nás množstvo zvukov“ – tvrdí nórsky cestovateľ, vášnivý milovník prírody, spisovateľ a vydavateľ Erling Kagge. Azda nepreženiem, keď poviem, že ticho je dnes exkluzívny luxusný „tovar“. Odomkýna nové línie uvažovania, pričom nemusí ísť hneď o duchovný rozmer. Ide skôr o praktický spôsob, ako obohatiť vlastný život. Nevpustiť dnu svet neznamená obrátiť sa k nemu chrbtom, ale naopak – uvidieť ho zreteľnejšie, vášnivo milovať a vychutnávať si plnými dúškami a všetkými zmyslami krásy života. Takéto asociácie, vnemy a pocity vibrovali vo mne bezprostredne po prečítaní knihy oduševneného turistu a jaskyniara Jozefa Harániho, ktorá je vo viacerých zreteľoch pozoruhodná (elegantné grafické spracovanie, kvalitnú redakčnú a jazykovú úpravu i tlač nevynímajúc). Vráťme sa ale k prerušenému rozprávaniu o jednom veľkom detskom sne a dajme slovo tvorcovi: „Návratom do aktívnej turistiky v roku 2008 sa myšlienka na túto akciu znovu zrodila ako Fénix z popola. Keď som začiatkom roka 2008 začal nesmelo pred chalanmi o tejto akcii hovoriť, reakcie boli zmiešané. Nakoniec iba Jožko Puškár zareagoval, že možno aj vari hej. Okrem iných argumentov padol ten najhlavnejší, a tým bol čas. Chlapcom som to vysvetlil veľmi jednoducho. Vždy je to len otázka priorít v našom živote. Môžeme, samozrejme, robiť od nevidím do nevidím a mať peniaze. Boli však aj 177

časy, keď sme robili podstatne menej a za menšie peniaze. Na hory sme si však vždy našli potrebný čas.“ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jednotlivé expedície okolo Slovenska po hraniciach mali primárne len turistickú dimenziu. Treba však čítať pozornejšie a vnímavému recipientovi nemôžu uniknúť zaujímavé postrehy, úvahy, humorné situácie, dobrodružné momenty, prekvapivé zvraty, odkazy na historické udalosti, hodnotné faktografické informácie... Haráni šikovne zúročil pri písaní vlastné literárne „črevo“. Rezultátom je pútavé denníkové spracovanie autentických príbehov a zážitkov, ktoré vedno s priateľmi – spriaznenými dušami – absolvoval s prestávkami počas siedmich rokov (2008 – 2014). Dovedna išlo o 77 poctivo odšliapaných dní, vyplnených zdolaním 36 „hraničných destinácií“ s ich panorámami, vrchmi, končiarmi, horami, lesmi, roklinami, plesami, zrázmi, úšustami, chodníkmi, potokmi, jazerami, lúkami, močariskami, úvalmi, dolinami, priesmykmi, údoliami, riekami, brodmi, nížinami, drevenými lavičkami, lanovými 178

mostmi... Počasie si turista vybrať nemôže, a tak pútnikov v kulisách jednotlivých ročných období sprevádzali – zo severu na juh aj z východu na západ – nielen slnečné dni či priam úmorné horúčavy, ale tiež dážď, sychravosť, vietor, sneh, poľadovica, hmla. Osobitnú kategóriu knihy predstavuje bohatý obrazový materiál. Autorom drvivej väčšiny farebných záberov je sám Jozef Haráni. Úctyhodných 155 zverejnených fotografií plní hneď niekoľko dôležitých významových funkcií. Videnie a definovanie pojmu krajina môžeme interpretovať aj ako uhol slobody a odvahy prejaviť vlastnú osobitosť, vnímavosť. Alebo tiež ako schopnosť „zarámovať“ to, čo citlivý tvorca vidí v hľadáčiku alebo na displeji – „zvečniť“ okamih a ponúknuť ho ako postoj, svetonázor, odkaz. Pod tlakom rôznych zlomov a otrasov sa prírodný svet rozvážne preskupuje do nových vrstiev, línií, súradníc a významov. Fotografie z recenzovanej publikácie to registrujú s vysokou mierou empatie a citovej zainteresovanosti. Vďaka nim sa stávame akoby

svedkami všetkých expedičných ciest, túr a dobrodružstiev. Sprostredkovane si tak môžeme hlbšie ozrejmiť, precítiť a dešifrovať to svoje videnie a chápanie krajiny na hraniciach – s jej zákonitosťami, atmosférou, tajomstvami, mysterióznosťou, chuťou či vôňou. Vizuálne posolstvo sa v konečnom dôsledku stáva v tom najlepšom zmysle slova provokatívnym a naliehavým. Zároveň nás zbližuje s tichom, ktorého stopy však nespravia z rozbitých ľudí harmonické bytosti. Ide o postupný proces dozrievania, občas podporený únavou zo všeobecného zmätku a vyčerpania vonkajšími podnetmi. Jozef Haráni touto knihou a jej rozmanitými súvislosťami mimovoľne potvrdzuje, že človek si azda od nepamäti kladie otázku o svojom rodokmeni, o rodokmeni širšieho spoločenstva, hľadajúc vo svojom i v jeho príbehu univerzálny ľudský príbeh. Nezastupiteľnú rolu v takýchto dumkách zohráva tiež osudový vzťah človeka ku

krajine, vrchom končiarom, holiam, dolinám... Možno práve preto sa kedysi ľudia rozhodli bližšie objavovať a spoznávať majestát nespútaného prírodného sveta. Akoby citlivejšie a presnejšie chceli cítiť pod svojimi chodidlami mágiu krajiny, akoby sa im na obuvi predierala podrážka; možno to vyviera zo starého poznania, že na koniec každý prichádza bosý... Generácie prichádzajú aj odchádzajú, prírodné krásy trvajú. A dokiaľ trvá príroda, trvá i ľudský príbeh! Hranice – aj tie prírodné obkolesujúce štátne útvary – sú ako vzťahy, ktorých sa v živote dotkneme. Každý nás ovplyvní, niečo v nás prebudí, vyprovokuje, niečo pochová, niečo nám vezme, niečo dá, dlho v nás doznieva a ak je vzťah výnimočný, formuje z nás lepšieho človeka. To všetko môže vyvolať i turistické putovanie po hraničných miestach, ktoré oddeľujú aj spájajú Slovensko s Českom, Rakúskom, Poľskom, Ukrajinou a Maďarskom.

179

Z Ranča Aljaška do diaľav aj výšin Matúš Filo

Vychádzka v okolí Trusalovej. Foto: archív M. Filo

Ľudia žijú s koňmi bok po boku už veky. V dávnej minulosti ťažné kone pomáhali ľuďom pri ťažkej práci na poliach, v lesoch i baniach. Oráčom ťahali pluhy, lesným robotníkom v lesoch sťahovali drevo a furmanom pomáhali pri prevoze ťažkých nákladov. Ani doručovanie pošty sa nezaobišla bez pomoci koní. Po stáročia kone na svojich chrbtoch nosili vojvodcov i vojakov vo vojnách. Postupne však začali ťažné kone pri práci nahrádzať stroje a pri cestovaní automobily. Počas kolektivizácie sa kone z vidieka takmer úplne vytratili. Ťažká technika sa všade nedostala a preto kone nebolo možné úplne nahradiť strojmi. Veľkú obľubu u človeka si získali jazdecké preteky. Aj vďaka tomu človek neprestal s chovom týchto ušľachtilých zvierat. Moderné nahliadanie človeka na využitie tohto majestátneho zvieraťa sa v poslednom období mení. Postupne, s nárastom počtu chovateľov koní, sa rozširuje uplatňovanie koní pri rozvoji cestovného ruchu. Prednostne sa kone využívajú na jazdenie, šport a turizmus. Jazdectvo môže byť z mnohých dôvodov ľahko vnímané ako šport dotiahnutý až na (možno aj za) 180

hranicu extravagancie. Na našom Ranči Aljaška sa snažíme ukázať a snáď sa nám to aj darí, že to nemusí byť práve a len tak... Rozdiely vo vnímaní jazdenia na koni, ako športu, môžu byť veľmi veľké. Možno až také, ako napríklad medzi profesionálnym a rekreačným športovcom. Aj práve preto považujeme za dôležité ukázať, že aj v jazdectve existuje prijateľnejšia stredná cesta. Užiť si najkrajší pohľad na svet, z konského chrbta, sa dá aj bez toho, aby ste nutne vlastnili celú stajňu, alebo doma chovali stádo na záhrade. Viacerí chovatelia koní na svojich rančom záujemcom umožňujú zoznámiť sa s koníkmi a obdivovať ich krásu. Nasadnúť a pokúsiť sa udržať na chrbte koňa môžu ľudia aj u nás na Ranči Aljaška v Turanoch. My vnímame a nachádzame krásu jazdeckého športu hlavne pri vychádzkach, či výletoch do našej okolitej prírody. Denne na našich vychádzkach s koníkmi brázdime blízke okolie Turian a tiež aspoň párkrát v mesiaci prejdeme aj celý Turiec a kocháme sa jeho krásou. Občas sa vypravíme aj za hranice Turca. Tak, ako sa niekto teší zo stretnutí s komunitou sebe podobných na rôznych

súťažiach, my si užívame toto čaro a socializáciu na spoločných jazdách krajom. Vlani sme uskutočnili Prechod Veľkej Fatry. Tento rok sme si už po niekoľký raz zopakovali Prechod okolo Choča. Spolupodieľame sa pri organizovaní akcie Konská pošta Pony Express. Nechýba nám ani súťaživosť, no radšej ako so súpermi, či súťažnými disciplínami sa pasujeme s veľkou diaľkou a vlastnými hranicami. Nový projekt, do ktorého sme sa v roku 2018 pustili spolu s predákom Severnej vetvy Pony Express – „Johnym“, zo spriateleného Ranča v Slovenskom raji, nesie zámer prekonať na koni diaľkovú turistickú trasu Cesta hrdinov Slovenského národného povstania. Na etapy sme sa pustili na trasu takmer kopírujúc (Nízke Tatry obchádzajúc) červenú značku v smere od Dukly. Naše jednotlivé etapy zvyčajne trvali tri dni a asi dvakrát len dva dni. Veľa času nám zabrali prevozy. Podarilo sa nám prekonať už sedemsto kilometrov.

Často sme sa museli odchýliť od turistickej trasy pre nevhodný - príliš náročný terén a tiež z dôvodu dodržiavania predpisov na ochranu prírody. Zima nás nateraz zastavila pri Modre, asi stodvadsať kilometrov pred vytýčeným cieľom na Devíne. Za deň jazdy v miernom prostredí domáceho Turca sa nám často podarí bez ťažkostí prebehnúť sedemdesiat a i viac kilometrov len behom dňa. Zdolať však rovnakú vzdialenosť v náročnom teréne stojí omnoho viac úsilia a času, neraz teda naše jazdenie končilo i v noci. Okrem všetkých týchto zmienených radostí ponúkame aj jazdy na koni pre širokú verejnosť. Počas letných prázdnin nás záujemcovia môžu nájsť v blízkosti Turian pri motoreste na Trusalovej, kde je možnosť vysadnúť do sedla a na vlastnej koži zažiť westernové dobrodružstvo. Dopriať si pohľad na svet z konského chrbta je možné počas celého roka priamo na ranči v Turanoch.

Vychádzky v okolí. Foto: archív M. Filo

181

Turiec v Krásach Slovenska v roku 1923 Jozef Haráni

V tomto čísle sa opäť vraciame k, dnes už historickým, vydaniam časopisu Krásy Slovenska. Dnes sa prenesieme opäť do čias našich predkov, v ktorých sa opisuje jedna z našich prvých útulní v Malej Fatre. Tento pohľad nám priblíži opäť článok Karola Petroviča, ktorý je v časopise v čísle 3, ročník III, z roku 1923. Článok je opäť uvedený bez akýchkoľvek úprav s pôvodnou gramatikou a dobovou fotografiou, tak ako pred 95 rokmi. REVAYOVA ÚTULŇA V MALEJ FATRE. K. PETROVIČ Kto sa prvý raz pustí zo Strečna na túru po hrebeňoch Malej Fatry od Suchého cez Kriváň až po Rozsutec, iste bude toľme uchvátený krásami tohto pohoria, že sa znovu a znovu vráti do týchto končín natoľko osamelých, že sa v nich aj domáci ľudia ledva vyznajú. Ciest pohodlne vyšliapaných tam na vrchoch nenájdeš a jednako ťa všade bezpečne vedú sotva znateľné pastierske chodníčky a prte. Keď ich opustíš, zabŕdneš v kosodrevine, z ktorej vyviaznuť je tak ťažko. Ale keď ich smer pozorne sleduješ, skoro ťa vyvedú na iný vrchol, s ktorého otvárajú sa pohľady vždy nové a nové. Práve takýto ráz cestovania, kde musíš si sám cestu zaisťovať, sa ti iste väčšmi zaľúbi, ako pohodlné cesty v iných vrchoch, kde kráčaš chôdzou celkom mechanickou, ako po nejakej hradskej. Už dva razy som priamo labužnícky prešiel celým hrebeňom Malej Fatry a neľutoval som ničoho, len to ma trochu mrzelo, že na nocľah nútený som bol hlboko zostúpiť z výšin hrebeňa, lebo vo vyššej polohe niet nijakej útulne. Počul som síce, aj čítal, 182

že pod Kriváňom je turistická, takzvaná Revayova útulňa, ale keď na nijakej mape nie je poznačená, nemohol som ju tak ľahko a skoro nájsť. Nezbývalo, len vybrať sa na osobitnú výskumnú cestu, ktorá začínala na železničnej zastávke Ratkov -Šútovo. Prv však v prúdoch Váhu smyl som so seba únavu šesťhodinovej nočnej cesty vlakom a potom popri ratkovskej krčme v príjemnom rannom chlade zamieril som nahor –nadol do Šútova, ktorý ako by sa bol hral o krytky, vše sa ukázal, vše zas skryl. Je to chudobná malá dedinka, ale jej obyvatelia s chuťou pracovali na svojich lúkach a vedeli mi dať dobrú informáciu o smere ďalšej cesty, ktorá vedie na zarastené návršie, typické to plateau, s ktorého bol krásny pohľad do údolia Váhu a najmä na Stoh a Osnicu, ktorých ráz je celkom odlišný. Odbočoval som na pravo, keď tu s čista – jasna objavily sa červené značky, z ktorých prvá mala nápis: Revay. Tak som to už mal vyhrané. Ďakujem vám, vy neznáme dobré duše, ktoré ste celú ďalšiu cestu až po útulňu tak pečlive vyznačkovali. Sám by som ju veru nebol tak ľahko našiel, lebo i generálna mapa, znázorňujúca toto okolie je veľmi neúplná. Popri hôrnom potoku s oboch strán hýri bujná vegetácia, ktorá vyššie prechodí v hustý les, z ktorého cesta vyústi na poľanu, neviem prečo „Čertias“ zvanú. Je to miestečko až vyzývajúce tu si odpočinúť. Odtiaľ zalietnu zraky na vrchy, patriace k Veľkej Fatre a vôkol samá vôňa lesov a lúk; opravdové horské sanatórium, kde pokoj a utíšenie môžeš hltať plným dúškom. Ďalej nasleduje zas hustý les, cez ktorý obchádzaš divokú bystrinu, a keď sa k nej spustíš pomedzi sviežu kapradinu, o chvíľu

dôjdeš k útulni v stromoví ukrytú. Sem sa tedy schovala mnou tak dlho hľadaná útulňa Reavayova! Dvere ľahko privreté, vkročíš do predsiene, v ktorej víta ťa nápis: „Ut omnes unum sint“, aby všetci jedno boli. Myslím, že toto želanie nikde nemôže sa tak ľahko splniť, ako v krásnej Božej prírode, v lone ktorej sa skutočne všetci bez rozdielu majú schádzať ako priatelia. Aj vchod do hlavnej izby bol voľný; všetko v najlepšom poriadku, ako by obyvatelia boli len práve teraz odišli.... Môžeš tu zakúriť i variť, voda je blízko, nádob a paliva máš k dispozícii – slovom Revayova útulňa pripomenula mi alpské, na stále neobydlené útulne, v ktorých je turistom tak blažene i keď si sami musia všetko obstarať a na noc vyliezť až do podkrovia. Zápisy v pamätnej knihe všetky maďarské, zväčša od lyžiarov, ktorí sem pri-

chodili až z Budapešti. Našich turistov tam málo nájdeš; jeden z nich okrem maďarčiny a nemčiny zanechal po sebe aj poznámku slovenskú, azda preto, že bol zpomedzi tých, ktorí o sebe hlásajú, že sa prispôsobujú... Tentoraz som sa v útulni nezdržal dlho, ohlásil som jej so všetkou slušnosťou skorú návštevu a vybral som sa hore na Hleb a na blízky Kriváň (1711 m.) zvaný Veľkým, na rozdiel od susedného Malého (1669 m.). Ale čo do výhľadu sa asi vyrovnajú, ba Malému by som skoro dal prednosť, že mi kedysi ukázal aj moravské a sliezske Bezkydy. Po poludňajšej sieste v tejto peknej výške vrátil som sa na Hleb, s ktorého mienil som putovať ďalej na Rozsutec. Počasie mi toho dňa neobyčajne prialo od rána až do večera. Čo chvíľa bolo vidieť Ťarchavú s kostolom; domky Ištvánovej boly by sa daly skoro

183

počítať, divoko rozčesnutý Rozsutec stále sa približoval. Ale pred ním ako hradba stal hôľnatý Stoh, na ktorý vystúpiť zabralo ešte hodne času. Za to bol bohatou odmenou pohľad na Oravsko – liptovské vrchy, na ktorých pomaly splývali prvé tiene blížiaceho sa večera. Nocľah síce skromný, ale dobrou vôľou tým cennejší, poskytli mi pastieri z Ištvánovej vo svojej dosť tesnej kolibe pod skalnatou stráňou Rozsutca. Spomenul som si Revayovu útulňu, ako by sa v nej bolo o mnoho pohodlnejšie nocovalo. Ale zostaňme v útulni čo ako pohodlnej, keď vás vrchy mocou neodolateľnou k sebe tiahnu! Na druhý deň som ich aj užil, najprv na Rozsutci a potom na Stohu. Všetci turisti majú pre Rozsutec (1606 m.) len vrelé slová pochvaly, kým Stoh (1608 m.) ostáva akosi menej povšimnutý. A je so sedla Medzihole veľmi ľahko prístupný a rozhľad s neho je tiež práve taký rozsiahly. Jeho pretiahnutý chrbet je najkrajšou vršnou promenádou, s ktorej vidieť na ďalekom obzore rysovať sa Liptovské Hole, ba aj Vysoké Tatry. Celý vrchol Stohu j obtiahnutý je pastvinami, ktoré sú majetkom Párničanov, od ktorých som sa dozvedel, že do Párnice dá sa sísť vrchami. A skutočne, keď som sišiel s Osnice (1362 m.) značne strmo na Maguru (1267 m.), nemal som už cez Lazy a konečne lúkami do Párnice ďaleko. Takto som sa aspoň zoznámil s krásnym priechodom z Malej Fatry do údolia Oravy, ktorý priechod mi je omnoho milší, než cesta dolinou Bystričky. Neskôr nastalo obdobie neprestajných dažďov a koncom leta vďačné rozpomienky znovu ma vylákaly do týchto krajov. Z Kraľovian prešiel som radšej, než dolinou Šútovky, schválne cez Suchý vrch a Žobrák znovu na Stoh a Rozsutec. Pastierov už nikde nebolo. Pred večerom na Kriváni víchor priamo zúril. Ale duj si, chladný vetre, - zavietište – ako hovoria Slovinci, je naďaleko: Revayova útulňa, do ktorej som teraz už cestu ľahko našiel, i keď už nadchádzal súmrak.

184

Prijala ma pohostinne a poskytla nocľahu, začo jej v mysli vždy zachovávam vďačnú rozpomienku. Zabolelo ma, keď som nedávno počul, že ju vylúpili. Pravda, jej strážca, horár zo Šútova, je chorobou pripútaný na lôžko, ale či sme už tak málo hodni slobody? Teraz je iste smutný pohľad na steny útulne úplne prázdne, z ktorých zmizly drevorubačské nástroje, kuchyňské nádoby, slovom všetek jednoduchý komfort, ktorým vynikala. Ale dúfajme, že sa všetko zase napraví, a že Revayova útulňa ostane i naďalej tým, čím dosiaľ bola: jedinou ochrannou skrýšou v Malej Fatre, do ktorej je práve z prostriedku celého hrebeňa celkom blízko, blizučko. Nie je treba, len aby odbor Klubu turistov v Žiline, ktorý značkuje cestu zo Strečna na Kriváň a na Rozsutec, postavil pod Hlebom (1644 m.) pevnú tyčku s tabuľkou, šípom smeru a nápisom: Revayova útulňa. Tak by sa v nej potom schádzalo viac turistov, ktorí by prichodili do sedla zo sedla Medzihole, alebo ktorí by vystupovali od Strečna. Ona bude potom často navštevovaným dostaveníčkom turistov, kým si aj na hrebeni nejakú útulňu nepostavíme. Kto do nej dal zmienený nápis, ut omnes unum sint, pochopil, čoho i vo vrchoch najväčšmi potrebujeme. ...................................................................................... Si krásny Turec! Sladká domovina! Raj, trochu chladný, ako hrdá kňažna. Jak hromosvod nad tebou ihla strážna Kriváňa trčí, Lysec bujno vzpína sa ako ľvica, naprúžená k skoku, a rieka tvoja šumí v strmom toku. A riavy tvoje skáču dolinami, dážď drobných periel sypú vodopády, nad dolinami tri mohutné hrady, jak starci sedia, trasúc šedinami, k ním nezaletí iba havran bludný, ich nezbudí už ani len deň súdny. Vajanský.

Chata nemeckých turistov: Karpátenferein v Snilovskej doline, 1930 - Pinka, Cálik, Toček. Vypálená v roku 1944. Foto: archív Ľ. Bernát

Révayova poľovnícka útulňa pod Mojšským grúňom (na turianskej strane). Foto: archív Ľ. Bernát

185

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA v ROKU 2018 PRSTOM PO MAPE Ivana Poláková Výstava dokumentujúca videnie sveta prostredníctvom najkrajších historických máp, vedút a mestských plánov v zbierkach SNK v Martine. Návštevníci 25. medzinárodného knižného veľtrhu Bibliotéka sa mohli zoznámiť s ďalšou reprezentatívnou historickou monografiou Slovenskej národnej knižnice (SNK): Slovensko, Európa a svet na starých mapách a v grafických vyobrazeniach historických tlačí 15. až 18. storočia z fondov a zbierok Slovenskej národnej knižnice. Práve ona sa stala inšpiráciou pre vytvorenie výstavy Prstom po mape, ktorej vernisáž sa uskutočnila koncom decembra 2017 v priestoroch Literárneho múzea SNK v Martine a návštevníci si ju mohli prezrieť do 15. apríla 2018. Monografia ale aj výstava prezentuje domácej i zahraničnej verejnosti najvýznamnejšie kartografické aj grafické prejavy pôvodných tvorcov: mapy, atlasy, mestské či krajinárske veduty a plány rôzneho typu a obsahu, ktoré časovo i teritoriálne presahujú Slovensko a dokonca aj Európu. (V súčasnej domácej odbornej terminológii sa uplatnil taliansky barokový názov zo 17. storočia - vedutta, čo označuje pohľad na mesto alebo jeho panorámu. Otcom myšlienky, koncepcie a textovej časti je vedecko-výskumný pracovník Odboru správy a spracovania historických knižničných fondov a dokumentov SNK - PhDr. Ľubomír Jankovič, CSc. , ktorý odprezentoval svoju publikáciu slovami: „Prostredníctvom takýchto tematicky atraktívnych a vizuálne pútavo spracovaných monografií chceme odborníkom i širokej 186

verejnosti sprístupniť najvzácnejšie dokumenty písomného kultúrneho dedičstva Slovenska, ktoré máme v našich depozitoch...“ Zdôraznil, že rozvoj produkcie máp nastal potom, ako Johannes Guttenberg vynašiel v roku 1455 kníhtlač. Tak sa kartografi už nemuseli trápiť a ručne mapy prekresľovať. Aj objavenie Ameriky v roku 1492 bol dôvod, prečo bolo treba mapy prerábať. Ale vďaka kníhtlačiarenskému stroju stačil kvalitný drevorez a mapy, obohatené o nové územia, boli v dostatočnom množstve k dispozícii širokým masám obyvateľstva. Z rokov 1472 a 1493 pochá-

Autor s publikáciou. Foto: R. Ondrašovič

plnil opisom Čiech a Moravy. Zatiaľ čo v 15. storočí veduty zachytávajú často aj život v meste, v 16. storočí sa stávajú najpopulárnejšou knižnou ilustráciou. Medzi nimi prevažujú ručne kolorované medirytiny. Vďaka zemepisným objavom sa rozvíja cestopis a topografická literatúra, ktorá ľuďom ponúka nové informácie o neznámych územiach a podnecuje ich fantáziu. Svetlo sveta uzrel prvý glóbus, atlas a prvé plány miest. V 17. storočí sa však tendencia mení. V súvislosti s rozpínavosťou Osmanskej ríše a 30 ročnou vojnou sa do popredia dostáva zobrazovanie vojenských opevnení, táborov, hradov a pevností, mapovanie vojenských akcií a bitiek, obliehanie miest. Vznikajú tzv. batalistické veduty a zachytávajú nielen veľkomestá ale aj malé územia. V 18. storočí boli mapy, veduty i plány veľmi rozšírené aj v bežnom živote – uvádzali sa napr. v záhlaví výučných listov, diplomoch či listinách miest. Dr. Ľ. Jankovič zdôraznil, že projekt

Frontispice druhého zväzku Belových Notícií s jeho portrétom (Viedeň 1736).

dzajú aj najstaršie kartografické pamiatky, ktoré deponuje SNK. Kronika Hartmanna Schedela, ktorú vydal Anton Koberger st. v Norimbergu v roku 1493 zobrazuje svet ešte tak, ako ju videl staroveký učenec Ptolemaios. Ďalej uviedol, že najstaršie mapy, ktoré boli súčasťou inkunábul, nemajú datovanie a boli takmer výlučne kolorované. Ilustračne dopĺňali náučné diela, cestopisy, kroniky. Zaujímavá je aj Münsterova Kozmografia (1544) dielo, ktoré sa považuje za najstarší nemecký opis Zeme. Na podnet cisára Ferdinanda I. vyšlo v roku 1554 v Prahe aj české vydanie. Humanistický vzdelanec Žigmund z Púchova preložil z nemeckého originálu do češtiny prvú časť diela. Výklad s opisom starobylých krajín a národov do-

Mapa Turčianskej stolice od Samuela Mikovíniho z druhého zväzku Belových Notícií (Viedeň 1736).

187

je veľmi široký. Nachádza sa tu množstvo dokumentov, od 15. až 20. storočia, ktoré sú významné z hľadiska kartografických diel, voči územiu Slovenska, ale nachádzajú sa tu pamiatky, ktoré sa týkajú regionálnych dejín. Nás - Turčanov - zaujali hlavne nasledujúce mapy, zoradené chronologicky: a/ Mapa Uhorska, Sedmohradska a Slavónska od Guillauma de Isle - bol francúzsky kartograf, ktorý ako prvý zobrazil Uhorsko po tureckom obsadení. Mapa obsahuje pomenovanie našich pohorí Bielych Karpát, Západných Beskýd s Babou horou, Vysokých Tatier s Kriváňom a rieky Oravy, označenej ako „Čierna“. b/ Mapa Turčianskej stolice od Samuela Mikovíniho z druhého zväzku Belových Notícií (Viedeň 1736). Notície Mateja Bela (1735-1843) - Notitia Hungariae novae historico-geographica - ako monografické dielo o Uhorsku vytvoril polyhistor Matej Bel na základe poverenia cisára Karola VI. Pri príprave mapových príloh k dielu sa Bel obrátil na kartografa, banského inžiniera a pedagóga Samuela Mikovíniho. 1. zväzok Notícií z roku 1735 je venovaný Bratislavskej stolici, 2. zväzok z roku 1736 obsahuje aj veduty Sv. Jura, Modry, Trnavy a Pezinka. Rovnako spracované sú aj ďalšie hornouhorské stolice - Liptovská s vedutou Ružomberka a Nitrianska s vedutou Skalice. Mikovíniho mapu Turčianskej stolice vyryl do medi viedenský reprodukčný grafik Georg Nicolai. c/ Nová hospodárska mapa Uhorska (1786) od Jána Mateja Korabinského, prešovského rodáka a zakladateľa uhorskej geografickej štatistiky. Hospodárska mapa sa pokúsila podať komplexný obraz krajiny v jeho topografických, sídelných, etnických, ekonomických, kultúrno-historických aspektoch (Na mape vyznačil národnostné zloženie obyvateľstva, strediská priemyslu, bane, kúpele, jaskyne, výskyt zveri, vtáctva, rýb...) Mapa je trojjazyčná - latinská, ne188

mecká a maďarská. Záverom Dr. Ľubomír Jankovič, CSc. poznamenal: „Výstupom projektu je monografia, z edície Klenoty, ktorá na 390 stranách ponúka to najcennejšie z hľadiska slovenského , ale aj európskeho, čo odráža našu ambíciu a hrdosť ... Územie Slovenska sa tu javí ako tradične historická, vyspelá a príťažlivá krajina s jedinečným potenciálom prírodného a kultúrneho dedičstva...„ Poďakoval akademickému maliarovi Ivanovi Bílemu, za úžasný grafický dizajn diela. Publikáciu slávnostne uviedol do života Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., riaditeľ Odboru správy a výskumu pôvodných prameňov, so špeciálnymi ingredienciami – indickým čajom, americkým tabakom a slovenským hrachoch... VTÁČATKÁ z Priehradnej Magdaléna Gáťová Autorka článku je vedúcou folklórnej skupiny detí a učiteľkou na ZŠ - ul. Priehradná, Priekopa - Martin). Turčianska záhradka je očarujúca nielen pre nás Martinčanov, ktorí sa narodili a žijú tu, v Turci, ale aj pre všetkých tých, ktorí majú radi prírodu , tradície a folklór... Tento nádherný kraj je obdarený výnimočnými zákutiami. Deti, ktoré tu vyrastajú, majú možnosti sa nielen túlať po chodníčkoch malebnej kotliny, ale aj zažiť a zažívať krásy folklóru. Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch, rôzne folklórne akcie i festivaly sú zdrojom poznania histórie svojho regiónu, zvykov i tradícii, ktoré tvoria základ pre chápanie života svojich predkov. Folklór je úcta k minulosti, folklór je rešpektovanie svojho regiónu, folklór je prejav vďaky svojim predkom, folklór je láska k ľuďom a radosť zo života. Na základnej škole na ulici Priehradnej majú deti možnosť tešiť sa a vnímať svojou detskou dušou to, čo nám tu zane-

Vtáčatká pred budovou DSS - Benetrix v Priekope. Foto: V. Zvedelová

chali predkovia. Ako sa deti kedysi hrali na lúkach, čo mali oblečené staré matere, ako pracovali ich dedovia, pradedovia...čo je drumbľa,.. to všetko naše Vtáčatká na Priehradnej už dávno vedia. Preciťujú všetkými zmyslami radosť iných a prežívajú krásu umenia.

Ľudové pásma na rôzne témy, odhaľovanie tradícii a zvykov prezentujú Vtáčatká medzi svojimi rovesníkmi, na verejnosti a na školských akciách. Základná škola je spojená s materskou školou, kde majú predškoláci v jednom zo vzdelávacích cieľov, oboznámiť sa s pojmami ľudová tvorba, folklórne umenie. Čo je tanec, spev, tradičné oblečenie, teda kroj a poznať niektoré ľudové nástroje. Vtáčatká svojim mladším kamarátom z MŠ predstavili pásmo: Jarné zvyky, Vareškový tanec i Vianoce v kroji. Vianoce a zvyky spojené so zimou, Advetný čas a obrady sú pre Vtáčatká takisto výzvou, potešením a možnosťou urobiť radosť všetkým svojim blízkym. Vianočné akadémie na našej škole sú oživené vianočnými koledami, ktoré naše deti vždy s láskou podajú svojim rodičom a navodia okúzľujúcu vianočnú atmosféru. Žiaci v školskom klube mohli zhliadnuť Vianoce na dedine, ktoré sa nezaobídu bez zvykov a dedičstva predkov. Po zime nezabúdame na obrad, kedy sa lúčime so symbolom smrti, s Morenou. Vyskočilo slniečko a Varila som, varila sú turčianske piesne, ktoré nám Vtáčatká štebocú na jar. Hry detí na lúke: Kolo, kolo...Čižíček...Hoja Ďunďa, hoja...vyčítanky, rečňo-

Po vystúpení v Klube dôchodcov v Priekope - návrat do školy. Foto: V. Zvedelová

189

vanky, hádanky a prekáračky majú v našom repertoári nezastupiteľné miesto. Precítené tance Valaškový a Jarmočníčky, prežívame na každom vystúpení. Máj je symbolom života a radosti. Pripomíname si ho sprievodom, piesňami a tancami. Na konci školského roku sa lúčime so školou a tešíme sa na prázdniny veselým programom Na Jána (Ej, Jáne, Jáne). Naše Vtáčatká chodia so svojimi umeleckými pásmami pravidelne navštevovať seniorov v Domove sociálnych služieb Benetrix v Priekope. Mesiac úcty k starším je nádherná príležitosť potešiť srdcia starčekov. Vianoce, MDŽ, Deň matiek a iné sviatky sú ich krátkym zastavením v tomto zariadení. Spolupracujeme aj s Klubom dôchodcov v Priekope, kde naše milé vystúpenia nezhliadli len staré mamy a starí otcovia, ale aj predstavitelia mesta a poslanci za časť Priekopa v Martine. Mali sme možnosť vystúpiť aj na prestížnej folklórnej akcii usporiadanej ZTUM a TKS Martin- Turiec očami detí s pásmom „ Kto sa nehrá, z kola von!“. Pozývajú nás aj iné zariadenia, ako napr. Junior hotel – Piatrová, kde každoročne vystupujeme spoločne s Heligonkármi Majerčíkovcami z Diakovej pod zeleným stromom Májom a vítame spoločne jar. Na našej škole nesmieme chýbať pri výnimočných návštevách. Vzácni hostia Marian Lechan a Jano z Mädokýša boli milo prekvapení piesňami v ľudovom tóne, ktoré im pri uvítaní pripravili deti, odeté v krojoch za sprievodu heligónky. Už štvrtý rok sa stretávame vo voľných chvíľach a oboznamujeme sa s folklórom. Za tú dobu sme získali vedomosti v oblasti tradícii nášho regiónu Turiec a spoznali prvky a zvyky folklóru Slovenska. Vtáčatká počas svojich vystúpení potešili srdcia ľudí, rozozvučali miesta spevom a svojou úžasnou energiou a láskou navodili príjemnú atmosféru, ktorú môžu vytvoriť len deti. 190

Za naše úsilie a prejav sa nám dostalo uznania od viceprimátora mesta Martin p. Imricha Žiga, ktorý si nás v máji v roku 2018 pozval do zasadacej siene svojho úradu a vyzdvihol prínos kultúry, ktorý šírime na verejnosti a obohacujeme tak spoločenský život v meste Martin. Ďakujem vám moje milé Vtáčatká... Poďakovanie patrí aj mojej kolegyni pani Soni Kotúčovej, ktorá nás sprevádza hrou na klavíri na každom vystúpení. 90. výročie organizovanej turistiky v Sučanoch Miroslav Miert Začiatky organizovanej turistiky v Sučanoch sa spájajú s prvými aktivitami založenia Klubu československých turistov už v r. 1927. Dňa 10. januára 1928 sa zišiel prvýkrát prípravný výbor, ako v tej dobe bolo príznačné, v hostinci U Kohna. Zvolávateľmi boli Vojtech Hruška a Jozef Mohler.

Ján Vychovalý - iniciátor plánu a stavby útulne KČSTL pod Meškalkou. Foto: archív

V novembri 1928 prišlo, po oficiálnom odsúhlasení stanov v ústredí v Prahe, k založeniu KČST Sučany. Vojtech Hruška sa stal predsedom, Jozef Mohler tajomníkom, najaktívnejší členovia v tomto období boli Ferdinand Holko, Bohuslav Menšík, Tibor Smieško a Otakar Nehera. Už v r. 1932 začal klub s budovaním útulne pod Meškalkou, kde ako hlavný iniciátor a duša tohto projektu je uvádzaný p. Vychovalý a najaktívnejší členovia Štefan Šalma, Emil Cálik, Rudolf Toček, Pavol Jarabák, Pavol Jamriška, Viliam Čiliak, Gustáv Dvořáček, p. Majer a Mišík. Predsedom sa v tomto období stáva Bohuš Menšík. V r. 1933, koncom leta už stojí celozrubová útulňa Pod Meškalkou s kapacitou 32 lôžok, dokonca sa uvádza núdzových 50. Drevo, vývoz, opracovanie a tesárčina boli platené. Robili to hlavne Podhradčania, na ktorých pozemku, podhradských holiach v katastri Sučian, útulňa aj stála. Ostatné práce robili nezamestnaní Sučanci zdarma, len za stravu. Výstavba bola prefinancovaná Živnobankou a p. Vychovalým, čo neskôr bolo všetko splatené z tržieb. V r. 1934 - 35 bola k nej postavená prístavba zo západnej časti, čím sa objekt stal v pravom zmysle chatou a chatárom sa stal legendárny Štefan Šalma, ktorého ale od r. 1939 pre jeho zlý zdravotný stav nahradil chatár Šulek z Liptova. V r. 1939 sa začala finálna dostavba pre chatára a hospodárskymi priestormi zo severnej strany. Prístavbu budovali zadarmo bratia Ján, Ivan a Ľudovít Jamriškovci, za predsedovania Bohuša Mandlíka. Prístavba však, pre následné vojnové udalosti, nebola úplne dokončená. Na jeseň 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mal chatu vypáliť Wermacht. Schubertovci, ako členovia výboru, ale operatívne vyjednali jej okamžité rozobratie, čo ju uchránilo pred ohňom. Diely však boli pred nadchádzajúcou zimou narýchlo a nedostatočne uskladnené, a tá

väčšinu z nich poškodila, či zničila. Takto klub prišiel nielen o zdroj príjmov, ale tiež hlavný cieľ svojej turistickej a lyžiarskej činnosti. Už v r. 1946 začína klub nanovo prípravou novej chaty na Rypaji, nižšie od základov pôvodnej. Hlavným iniciátorom je Gustáv Dvořáček. Projekt je vypracovaný z peňazí UNRA, Ing. Gelertom. Slovenské ústredie KČSTL v L. Mikuláši vyčleňuje zdroje na výstavbu chaty - 2 000 000 Kč. V r. 1947 vybudoval Gustáv Dvořáček vlastným nákladom 200 000 Kč útulňu na Kráľovej, ako podpornú ubytovňu robotníkov pre výstavbu novej chaty na Rypaji. Táto útulňa je neskôr uvádzaná ako Chata na Kráľovej a dlhé roky potom slúžila ako základňa pre činnosť klubu, neskôr oddielu. Rok 1948 a znárodnenie spečatili koniec plánov budovania nového turistického a lyžiarskeho centra pod Meškalkou, na južnom úbočí Malej Fatry. V r. 1949 Václav Dvořáček a jeho priatelia, entuziasti, začínajú stavať z ešte použiteľného materiálu, z pôvodnej chaty pod Meškalkou, malú zrubovú chatku pod Rypajom, ktorá bola neskôr niekoľkokrát opravovaná, rekonštruovaná a zveľaďovaná. Ako posledná zachovaná, sučianska vysokohorská chata, slúži nám všetkým dodnes. Nesie meno svojho zakladateľa Vendovka. Odvodeniny od skratky Vendo, ako Václava Dvořáčka jeho priatelia nazývali. Od r. 1950 činnosť spoločného, už ako turisticko-lyžiarskeho oddielu zabezpečuje spomínaná znárodnená Chata na Kráľovej. Oddiel podľa doby vytvára svoju činnosť pod hlavičkami Sokol, neskôr TJ Tatran. Ako najaktívnejší členovia v tomto období pôsobili Jozef Beláčik, František Príhoda, Vlado Siakeľ, Milan Turanec, bratia Káčerovci, Rudo Kohút, Lajo Staňo, Janko Tomáška, Tóno Chorvát, neskôr Vlado Gregor, Ivan Malko, Vlado Bella, Ondrej Majtáň, Vlado Maňka a ďalší... 191

Október 30-te roky - mimo sezóny. Foto: Calík

Turisti začínajú uskutočňovať aj prvé vysokohorské túry. Nebývalý turistický ruch priniesli povestné pravidelné príchody „brnenských študentov“. Z nich najdlhšie, ako samostatný pojem entuziazmu, vytrval Richard (Ríšo) Barták, ktorý neskôr ťahal na Vendovke príkladne sučiansku mlaď k turistike a láske k horám ... Najtvrdší úder dostala turistika po roku 1970. Po vybudovaní tankodromu a strelníc v podhorí, bola Chata na Kráľovej odkúpená armádou, peniaze boli uložené do notárskeho depozitu a časom prepadli v prospech štátu. Z dôvodu bezpečnosti bol zrušený modrý chodník Sučany – Malý Fatranský Kriváň. Chata na Kráľovej bola postupne devastovaná, až napokon 12. 08. 1973 ľahla popolom ... Prirodzeným východiskom tak zostala Vendovka, vďaka ktorej sa začala vytvárať silná skupina mladých členov vedených Ing. Richardom Bartákom so záujmom zachrániť chatku pred zničením. Ešte v roku 1972 vzniká klub priateľov Vendovky. Veľkú pomoc poskytla Horská služba Vrátna, ktorá v prípade záchranných akcií evidovala Vendovku ako núdzový prístrešok. Na posilnenie činnosti oddielu v nižšie položených oblastiach, bližšie k obci, bol na kopci zvanom Čapík, svojpomocne vybudovaný 192

cca 350 m dlhý vlek. Pretekárske lyžovanie sa tak dostalo na vyššiu úroveň, na jednu z najlepších v Turci. Mladých lyžiarov trénoval Jaroslav Makovník st. a po ňom ich prevzal Miroslav Miert. Ján Zubček Ďalšia etapa týchto športov nastala po rozdelení činnosti v r. 1976. Z organizačných pokynov vtedajšej ČSTV dochádza skoro po spoločnej polstoročnici k oddeleniu turistov od lyžiarov. Vzniká samostatný turistický i lyžiarsky oddiel. Kým lyžiarsku časť preberá dovtedajší predseda Pavol Kyselica, turistov dovtedajší tajomník Miroslav Miert. Oddiely sú tak stále prepojené pôvodnou členskou základňou. V tomto bode sa plne začína činnosť turistov. Predsedom turistického oddielu sa v r. 1977 - 79 stáva Evka Maťašíková-Štefáneková, ktorá spolu s Ruth Skuhrovou príkladne podchytáva prácu s mládežou. V období 1979 - 86 sa stáva predsedom mimoriadne aktívny a tvorivý Jano Zubček. Robí sa vysokohorská turistika, v rokoch 1985 - 86 bola vykonaná generálna oprava Vendovky, ktorá bola financovaná z príspevkov členov. V roku 1984 sa buduje turistická základňa za kúpaliskom, na ktorú si klub požičal od TJ Tatran Sučany

36 000 Kčs, tieto do troch rokov vrátil. Na výstavbe základne sa podieľali: F. Persch, B. Tumpach, M. Skaličan, M. Miert, Š. Sitár, I. Šenšel, P. Monceľ, J. Langa, J. Zubček, Ľ. Petrov, M. Kožuch, M. Siakelová... Turistov v rokoch 1987 - 89 z organizačných dôvodov na čas preberá predseda Bohuš Tumpach. V roku 1987 sa buduje turistická základňa 2 za kúpaliskom, z dôvodu výstavby rekreačného zariadenia Plutva. Výstavbou a prevádzkou základne získavajú turisti vlastné príjmy z prenájmu a ubytovania. Následne boli postavené dve samostatné chatky, oplotenie, voda, elektrina, kanalizácia, otvorený prístrešok. Po spoločenských zmenách v r. 1989, na pôvodnej báze členov turistického oddielu, vzniká Klub slovenských turistov v Sučanoch. Je zastrešený pod hlavičkou slovenského KST a predsedom je opätovne, až do roku 2004, Ján Zubček. Organizovaná turistika má už pevné korene. Pravidelné sú turistické akcie a turistické zrazy, zameriavané sú na prácu s mládežou. V r. 2008 sa vďaka petícii, ktorú podpísalo cca 900 obyvateľov Sučian, dosiahlo už dlho pripravované odkúpenie pozemku, tým je dnes základňa plne v majetku KST. Treba uviesť, že všetky tieto aktivity boli zabezpečované a financované len z vlastných zdrojov. Záchrana, prestavba a zveľaďovanie Vendovky je samostatná, prioritná činnosť zasluhujúca si samostatnú pozornosť. Teda aspoň heslovito, v týchto hlavných bodoch: - 1950 už začína slúžiť malý zrub, s prekrytou otvorenou verandou, voda je z prameňa cca o 350 m ďalej, ešte pri pôvodnej chate na Meškalke - 1955 bolo postavené vedľa zrubu prvé sociálne zariadenie - 1971 bol zrub označený nápisom Vendovka - 9/1971 bol Richardom Bartákom zameraný nový prameň s prevýšením 14 m, 43 m, vzdialenosť 270 m - 01. 04. 1972 bol Richardom Bartákom

založený Klub priateľov Vendovky - KPV: Jaro Jamriška, Miro Miert, Jano Siakeľ, Stano Murček, v r. 1973 pribudol Jano Zubček, neskôr hlavný iniciátor zásadných, nových zmien. O zachovanie a údržbu Vendovky dbali členovia: F. Persch, J. Langa, bratia Zubčekovci, M. Miert, M. Kožuch, J. Siakel, S. Murček, F. Huba, Ľ. Petrov, B. Tumpach, M. Skaličan, M. Repovský, J. Kapusta, Š. Sitár, I. Šenšel... - 1985 -1986 bola generálne zrealizovaná oprava a dostavba, materiál do Lievika vozili D. Zubček a Ľ. Petrov, ďalej to už bola vynáška na chrbtoch, pomohli aj mnohí jafurári... - 1987 dokončenie generálky Vendovky k 60. výročiu založenia turistiky v Sučanoch - 1991 bol dokončený vodovod z predtým zameraného prameniska

Zimný pohľad. Foto: Calík

Útulňa pokrytá eternitom. Okenice a dvere dal urobiť a čiastočne i vyniesol sám J. Vychovalý. Foto: F. Jarabák

193

- 05. 03. 1999 bola Vendovka zapísaná na LV nehnuteľností v KÚ obce Turany - 2005 bola postavená nová časť, prístavba - t. z. terajší stav, hlavným majstrom všetkých opráv a úprav bol Frank Persch, pri prístavbe to bolo jednoduchšie - odpadlo vynášanie materiálu a na týchto prácach sa podieľali: Jozef Langa, Alexander Brodzák, Miro Miert, Peter Mušinský, Jozef Čery, Daniel Zubček, Ján Zubček, Martin Zubček, Ivan Lamoš, Dominik a Miroslav Benca, Branislav Kottek, Peter Lauček, František Príhoda, Miroslav Kuka, Ľuboš Obžut, Ivan Malko, Marián a Juraj Malko, Róbert Matula, František Bolibruch, Ján Dianovský, Martin Albert, Gabriela Malková (Hvizdáková), Marcela Obžutová (Šalagová)... Do galérie zaslúžilých vstúpili mená členov: Peťo Mušinský, Ivan Lamoš, Braňo Kottek, bratia Malkovci, bratia Bencovci, ale aj zástupkyne nežnejšieho pohlavia Gabča Malková, Maka Obžutová a mnohí ďalší... - 2007 bol ešte postavený oporný múr plošiny okolo chaty a urobené izolácie povaly - 2010 osvetlenie chaty solárnym systémom - 31. 08. 2013 bola obnovená modrá turistická značka hlavne z iniciatívy Jána Zubčeka - 2015 turisti na znak úcty opravili stĺp

Výstup na Malý Fatranský Kriváň. Foto: archív KST

194

triangulačného bodu, tak typického pre vrchol MFK - 2018 nový solárny systém Posledným krokom transformácie turistov bol rok 2004 - vznikol právne samostatný subjekt, Klub sučianskych turistov - občianske združenie. Predsedom sa stáva Jozef Langa. KST takto pôsobí dodnes. Do vlastníctva klubu bol odkúpený po dlhoročnom snažení pozemok pod základňou, čím klub významne posilnil svoju nezávislosť a materiálnu bázu. V súčasnosti má KST 51 členov. Mladší, aktívnejší členovia ako Ivan Lamoš, Peter Mušinský a ďalší, majú pochodené najvýznamnejšie európske horstvá, boli tiež účastníkmi výprav na vrcholky Ameriky, Ázie, Afriky... Ďalší mladí členovia sú každoročne účastní výstupov na najvyššie európske vrcholy a tvoria tak dobré meno.. Z pôvodne založeného KČST v roku 1928 vznikli ďalšie kluby úzko spojené s prírodou – lyžiarsky oddiel, horolezecký oddiel, oblastná skupina horskej služby a ako najmladší Skialpinistický klub, ktorý tak svojou činnosťou drží štafetu tradície lyžovania v Sučanoch. KST Sučany plne nadviazal na odkaz pôvodného KČST a je jeho priamym pokračovateľom.

Pocta akademickému maliarovi Zolovi Palugyayovi Ivana Poláková V novembri 2018 sme si pripomenuli 120. výročie narodenia Zola Palugyaya, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov modernej slovenskej maľby, grafiky a kresby. Pri tejto príležitosti bola odhalená pamätná tabuľa na skalnej stene neďaleko miesta, kde 18. 9. 1935 tragicky zahynul. Na mieste vzniku mnohých jeho diel, kde maliar rád chodil i oddychoval. V oblasti Ďumbiera, odkiaľ odišiel ráno za nepriaznivého hmlistého počasia z Chaty M. R. Štefánika. Necelých 400 metrov od chaty však padol zo skál a pod vrchom Králička zahynul. Jeho telesné pozostatky a ruksak, v ktorom boli posledné nedokončené pastely, našiel 10. júla 1936 pastier. Zomrel predčasne - 37 ročný, v plnom rozbehu tvorivých síl i aktivity. Hory, ktoré tak miloval, si ho vzali. Dali mu veľa šťastia a krásy, dali mu aj smrť. Svetlo horských rán sa premenilo na večnú tmu... Ľudia však nezabudli, ostali spomienky a úcta k životu a dielu majstra! Bratia Martin a nebohý Ján Weissovci, (vtedajší riaditeľ Horehronského múzea), vypracovali ešte v roku 2008 projekt, ale realizácia sa uskutočnila až v jubilejnom roku výročia narodenia umelca (8. 9. 2018). Vizuál tabule, model a informačný panel vypracoval Karol Ličko, autor viacerých návrhov mincí a pamätných medailí. Realizáciu projektu zabezpečovali Horehronské múzeum a Miestny odbor Matice slovenskej v Brezne. Garantom projektu a podporovateľom myšlienky bol prof. Ľ. Petránsky, znalec maliarovej tvorby, ktorému bol a je Zolo Palugyay srdcovou záležitosťou. Súčasťou projektu bolo aj niekoľko sprievodných podujatí. Výstava s názvom Posolstvo Zola Palugyaya v Horehronskom múzeu, ktorej autorom bol prof. Ľ. Petránsky. Návštevníkom ponúkla pohľad na tvorbu prostredníctvom desiatok diel. Na

Jarná melódia, 1932, olej

pôdu Brezna sa vrátil po 83 rokoch, kedy tu v júni 1935, krátko pred svojou smrťou vystavoval spolu s Milošom Alexandrom Bazovským a Jankom Alexym a propagoval slovenské výtvarné umenie. Maľoval a kreslil motívy z okolia Bodíc, z Nízkych

Pamätná tabuľa. Foto: I. Kružliaková

195

Akt odhalenia pamätnej tabule. Foto: I. Kružliaková

aj Vysokých Tatier. Priťahovala ho nálada krajiny, ľudová architektúra. Okrem rodného Liptova spoznával aj Oravu, Horehronie, Považie aj východné Slovensko. Zolo Palugyay maľoval a kreslil krajinu všetkých ročných období i krajinu rána, dňa, večera i noci. Krajinu ticha, jasu, hmly i búrky. Bola to predovšetkým dramatická a dynamická horská krajina vrchov a dolín, bystrín i osamelých stromov. Osobnosť Zola Palugyaya spojila dva regióny – Liptov (narodil sa v Bodiciach, časť L. Mikuláša, kde sa uskutočnila aj pietna spomienka dňa 7. 9. 2018) a Horehronie (zahynul neďaleko Chaty M. R. Štefánika). Z tohto dôvodu sa konal výstup z oboch strán ku chate a spoločné stretnutie Brezňanov a Liptákov. Účastníci vyšliapali z Trangošky alebo sa doviezli lanovkou na Kosodrevinu či Chopok a odtiaľ ich čakala túra až do cieľa. Pozdrav od príbuzných Zuzany Ricottiovej s bratom Mikulášom (vnučka a vnuk maliara) odovzdal rodinný priateľ Vladimír Húska . Karol Ličko informoval prítomných o tabuli, ktorá vážila skoro 40 kg a vyniesol ju spolu so synom 196

k chate, kde ju nainštalovali. Tabuľu odlievali v Kremnici z mosadze. Motívom je obraz Krajina s kvetmi – Nirvána z roku 1930 (olej na plátne). Nasledujúci nedatovaný text je úprimným vyznaním a možno aj víziou umelca, ktorého láska k horám a viera v „hlboké doliny snov“ priviedla k šťastiu i tvorbe, ale aj k smrteľnému pádu. „Po slovenských, slnkom zaliatych lúkach rastú ružové kvety. Na belasom nebi zháňajú sa chmáry. A v tomto belasistom jase stojí samotný človek, naplnený láskou - je to slovenský umelec. Zavalia nás vrchy zúfalstva, ale z hlbokých dolín snov vyletí belasý vták, a my, poľovníci belasých vtákov razom pocítime božský dar bájky, dar veľkého šťastie a rútime sa slepo za ním...“ Pevne veríme, že odkaz výtvarného diela umelca s európskym dosahom , ktoré bolo späté s prírodným prostredím Tatier nikdy nevymizne! Literatúra: Bachratý, Bohumír, 1999: Zolo Palugyay 1898-1935-1998. Liptovský Mikuláš, Galéria P. M. Bohúňa. ISBN 80-85706-20-2

KST Bystrička vo fotografii

Veľký Fatranský Kriváň, jún 2018.

Horná lúka, február 2018.

Prechod Malou Fatrou, marec 2018.

Veľká Chochuľa v Nízkych Tatrách, jún 2018.

Sedlo Zábrať v Západných Tatrách, október 2018.

Výstup na Hornú lúku, máj 2018.

Roháče, október 2018.

197

Hory a „jaskyne“ Trebostova. Jozef Haráni Skoro každé mesto alebo dedina na Slovensku má svoj kopec, svoj vŕšok, svoj „mačací zámok“, ako sa s obľubou hovorí o prírodných vyvýšeninách za nie jednou dedinou u nás. Výnimku tvoria len južné časti Slovenska, ktoré zase majú iné prednosti. To našťastie nie je náš prípad. K Trebostovu, okrem zaujímavej histórie, neodmysliteľne patrí vrch Končiar. Z príležitosti 11. ročníka „Štefánskeho“ výstupu na Končiar v roku 2018, sa patrí pripomenúť aj vznik nového turistického značeného chodníka práve na túto kótu. Z obce sa žlto značený chodník vinie hore Peterským potokom. Po zhruba kilometri sa odrazí od koryta, v smere proti prúdu, doľava. Popod Bánske sa pomaly tiahne vyššie, aby strmo atakoval skalnatý Končiar. Odtiaľ sa spúšťa do Turatínskeho sedla, kde svoju púť končí napojením sa na zelenú značku. Ďalší nový chodník, na modro značený, sa vinie z Trebostova hore dolinou až na Hornú lúku. Chodníky boli vyznačené toť nedávno, v roku 2015. Vtedy tieto trasy pripravil predseda Komisie značenia v Turci Milan Stuchlý v spolupráci s obecným úradom v Trebostove. Hlavný podiel na vytvorení „žltého a modrého“ chodníka mal značkár Radoslav Petrovič, ktorý ich v tom roku aj

Vrchol Končiara. Foto: P. Martinček

198

Pohľad zo štôlne Trebostovo. Foto: Š. Šíbl

sponzorsky vyznačkoval. Verím, že tieto mladé chodníky budú slúžiť dlhé roky. V katastri Trebostova by sme darmo hľadali jaskyne. V minulých storočiach však baníctvo zanechalo svoje stopy aj pri obci Trebostovo. Po tejto činnosti ostala zachovaná prieskumná štôlňa. Veľa štôlní je už zavalených, no vďaka pevnej hornine a tomu, že štôlňa bola iba prieskumná sa zachovala v dobrom stave. Nachádza sa v doline Repiská, časť Bánske nad sútokom potokov, na ľavom brehu pravého prítoku. Obdobie, kedy bola štôlňa razená nie je známe. Existuje domnienka o čase jej vzniku. Je to koniec 19. storočia, konkrétnejšie medzi rokmi 1872 až 1880. Vychádza sa z predpokladu, že opticky má viac historický ráz, ako banské diela z prvej polovice 20. storočia. Voda v štôlni je známa tým, že je naozaj čistá. O tom svedčí veľký výskyt salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Tá využíva štôlňu ako svoje zimovisko. Preto pri návšteve štôlne nie je vhodné narušovať jej vodné prostredie. V štôlni bol zaznamenaný aj výskyt netopiera obyčajného (Myotis myotis).

Netopier obyčajný. Foto: Š. Šíbl

Salamandra škvrnitá. Foto: Š. Šíbl

199

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2018 Pavol Pokrievka ml.

Blatnický kras: V masíve Tlstej a Ostrej sme sa venovali hlavne Priepasti pod Ostrou. Ku koncu roku 2017 sme sa dostali do sienky Zelená 70, kde sme nevedeli presne určiť ďalší postup. Po lokalizovaní prievanu sa nám však podarilo prekonať zával a dostať sa do nových priestorov. Tie sú mohutnejších rozmerov, ktoré už prišli vhod, nakoľko od hĺbky 55 m je jaskyňa pomerne úzka. Priestory tvoria tri siene a niekoľko odbočiek. Klesajúce priestory sú stále viazané na poruchu, na ktorej je vytvorená jaskyňa od začiatku. Dno jaskyne dosiahlo hĺbku 89 m a dĺžka jaskyne je 252 m. V ďalšom postupe na dne jaskyňu uzatvára úžina a na druhom mieste zasedimentovanie. Jaskyňa sa stala najhlbšou vo Veľkej Fatre.

Počas prieskumných prác v Priepasti pod Ostrou sa nám podarilo objaviť 150 m na JZ od vchodu, približne 30 m nižšie, novú lokalitu. Nazvali sme ju Lipová jaskyňa, podľa lipy rastúcej vo vchode. Jaskynka dosahuje dĺžku 12 m. Nesie výrazné stopy po vodnej erózii. Podľa morfológie jaskyne môžeme predpokladať, že ide o geneticky totožné jaskyne. Jaskyňu sme z časti vyčistili, no pre ďalší postup je nutný väčší rozsah prác. Je tu prievan, ktorý nás motivoval v práci na tejto lokalite. Zistili sme však, že prievan nevystupuje z dna, ale ide z povrchu cez úzky komín. Zatiaľ sme tu práce zastavili, ale dá sa predpokladať, že prípadným čistením dna je tu možný postup ďalej. Venovali sme sa povrchovému

Radosť po objave v jaskyni Kamenný dážď v Strážovských vrchoch. Foto: P. Pokrievka ml.

200

prieskumu Tlstej a Ostrej. Spolupracovali sme s N. Filipčíkovou na výskume hydrotermálnych kryštálov kalcitu z lokalít na Tlstej a Ostrej. Janko Obuch monitoroval výskyt netopierov vo viacerých jaskyniach Blatnického krasu. Andrej Bendík zabezpečoval odborný (paleontologický) výskum vo Veľkej Fatre, s dôrazom na jaskyňu Lôm a Mažarná. Povrchový prieskum bol zameraný na zmapovanie horninového prostredia vhodného na vznik krasových foriem v oblasti Rakše, Mošoviec a Dedošovej doliny, kde boli zaregistrované nové jaskyne, resp. krasové oblasti. V oblasti medzi dolinami Vápenná a Žihľavná vykonal zameranie známych, ale neevidovaných jaskýň a previsov. Belianský kras: V jaskyniach Belianskej doliny sme sa venovali predovšetkým prieskumu Perlovej jaskyne. V Pirátskej sonde sme postúpili cez zával do vzdialenosti asi 16 m. Na konci je tu možný ďalší postup dvoma smermi. Je tu prievan, problémom sa však stáva transport materiálu. Chodba smeruje mimo známy pôdorys jaskyne, čo môže priniesť zaujímavé výsledky. Sondovali sme taktiež vo Volejbalovom dóme. Začali sme sondovať v Došnej jaskyni 1. Exkurzne sme niekoľkokrát navštívili Javorinu a Medvediu jaskyňu. Dubná skala: Počas zimných mesiacov sme intenzívne pracovali na Novej sonde. Tu sme rozširovali úzky meander vyplnený nekrasovými štrkmi. Sonda dosahuje dĺžku viac než 15 m. Ostatné: Zúčastnili sme sa jednej pracovnej akcie v jaskyni Kamenný dážď v Strážovských vrchoch, počas ktorej sa podarilo preniknúť do voľných priestorov. Spolupracovali sme pri podujatí Turčianske medobranie a vodosláva. V rámci

Lipová jaskyňa v masíve Ostrej. Foto: P. Holúbek

podujatia sme organizovali prechod Blatnickým krasom. Zahraničie: Spoluorganizovali sme tradične výpravu do Slovačky jamy na Karadžici. Žiaľ dno vstupnej priepasti bolo zaľadnené a tak sme sa do jaskyne nedostali. Venovali sme sa prieskumu jaskyne Duva, ďalších lokalít a prieskumu planiny. V roku 2018 sme celkovo zorganizovali 42 akcií na domácich lokalitách, pričom sme objavili 111 m priestorov. Spoluorganizovali sme jednu expedíciu do Macedónska. 201

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2018 Jozef Haráni

Svoju činnosť sme zahájili v januári Trojkráľovým výstupom na Martinské hole a výstupmi na Poludnicu a Osnicu. Vo februári to boli výstupy na Poludňový grúň z Vrátnej a oblúkom cez Hromové a Chleb späť do Vrátnej a výstupy na Malý a Veľký Rozsutec. V marci sme vystúpili na Tlstú a Borišov. V apríli sme navštívili Chatu pod Borišovom a vyšli sme na Klapy a Kľak. Zúčastnili sme sa turistického pochodu Dubnická 30-ka. Začiatkom mája sme úplne nanovo, v spolupráci s viacerými členmi ostatných klubov KST Turiec, postavili mostík pre peších v ústí Hornoborišovskej doliny. Spolu s TK J. Bojmíra Jazernica sme dodali všetok

Vrchol tatranského Kriváňa. Foto: J. Haráni

202

potrebný materiál. Ešte v máji sme vystúpili na Katovu skalu a Kľak a ďalej na Drienok a Vtáčnik. Koncom mája sme uskutočnili čistiaci deň na horách a popri ňom pripravili našu klubovú akciu Hradište. Začiatkom júna sme už tradične zorganizovali 5. ročník Detského výstupu na Hradište, ktorého sa zúčastnilo vyše 100 turistov. Navštívili sme Chatu pod Grúňom, vyšli na Malý Fatranský Kriváň a prešli Tiesňavy vo Vrátnej. V druhej polovici júna sme vyšli na Tatranský Kriváň a Lysec. V júli sme sa zúčastnili na 65. celoslovenskom turistickom zraze v Piešťanoch. V rámci zrazu sme navštívili hrad Tematín a vystúpili na Veľký Plešivec. Týždeň nato sme absolvovali dolnú časť Martinskej ferraty v rámci značkovania červenej trasy. Absolvovali sme aj výstup na Malý Rozsutec cez Jánošíkove diery a vystupujeme na Ďumbier, Baranec a Poludnicu. V auguste nasleduje výstup na Baníkov. Koncom mesiaca sme navštívili aj dlho ospevovanú Terchovskú vyhliadku. V septembri nasledujú Chleb, hrebeň Ploská-Ostredok-Krížna a výstupy na Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu a Chatu pod Borišovom. V októbri je to opäť výstup na Veľký Rozsutec. Hneď za ním vystupujeme na Suchý a Chata pod Magurou. Následne prechádzame ferraty Skalka. Koncom mesiaca sme sa, v rámci 100. výročia založenia Čsl. republiky, zúčastnili výstupu na Masarykovu chatu v Beskydách. Október uzatvárame prechádzkou na Martinské hole. V novembri vystupujeme na Lysec, Šíp, Veľký Choč, Borišov, Martinské hole, Kľačiansku Maguru a opäť Veľký Rozsutec. December bol už prakticky zimný

Posledné dni starej lávky pod Borišovom. Foto: J. Haráni

a tak sme vystúpili na Kľak a Ploskú. Ďalej Chatu pod Borišovom a Blatnickú dolinu. Tohto roku sme na Štefana absolvovali 36. ročník výstupu na Salatín v Nízkych Tatrách, ktorý organizoval KST Liptovská Lúžna. Na Silvestra sme vystúpili na Ostré

nad Švošovom. Uplynulý rok sa niesol tiež v znamení cyklo a to hlavne v Turci. Vyše 30 akcií bolo v blízkom okolí Martina. Okrem toho naši cyklisti absolvovali v júni viacdňovú cyklotúru k dreveným kostolíkom na Východnom Slovensku. V júli cyklochodník Liptovský Mikuláš. V auguste cyklistiku vodné dielo Žilina a Starý hrad. V septembri zas cyklistiku okolo Liptovskej Mary a cyklozájazd do Toskánska. Veľa akcií sme ako vždy nestihli kvôli zraneniam a iným zdravotným neduhom. Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2018 absolvovali a zároveň im do roku 2019 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách. Členovia TK Fatra Vrútky v roku 2018 zorganizovali, alebo sa zúčastnili na celkom 47 peších túrach a 39 cyklotúrach. TK FV mal k dátumu výročnej členskej /23. 1. 2019/ 24 kmeňových členov. Klub naďalej zastupuje trojčlenný výbor. Vo Vrútkach 23. 1. 2019

Stúpanie na tatranský Kriváň. Foto: J. Haráni

203

VYHLÁSENIE FotosúťažE ročenky Jaskyne a hory 2019 redakcia

Redakcia ročenky Jaskyne a hory vyhlasuje pre svojich čitateľov a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky fotosúťaž. Na súťaži budú dve kategórie z turistickej a jaskyniarskej fotografie. Prvá kategória má názov “Hory, kras a príroda Slovenska očami jaskyniarov a turistov“ s dvoma podkategóriami. Prvá je „Slovenské jaskyne a kras“ a druhá „Slovenské hory a príroda“. Druhá kategória má názov „Hory, kras a príroda sveta očami turistov a jaskyniarov zo Slovenska“ tiež s dvoma podkategóriami. Prvá je „Jaskyne a kras sveta“ a druhá „Hory a príroda sveta“. Všetky súťažne fotografie budú postupne umiestnené na webstránke www.tkfatravrutky.sk , kde bude počas roka prebiehať samotné hlasovanie. Na tejto stránke bude koncom roka uverejnené miesto a čas konania finále tejto súťaže, spojené aj s prípadným premietaním filmov s tématikou uvedenou v jednotlivých kategóriach. Do finále postúpi po 10 fotografií z každej podkategórie, čiže spolu to bude 40 finálnych fotografií. Tie budú fyzicky umiestnené na pripravených paneloch. Fotografie budú hodnotené anonymne anketovým lístkom účastníkov a prvé tri

miesta z každej podkategórie budú ocenené peňažnou čiastkou 50 – 30 – 15 €. Podmienky fotosúťaže: Súťaž je určená pre čitateľov ročenky a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky. Súťažiaci sa môže zúčastniť súťaže s max. počtom jedna (1) fotografia na jednu podkategóriu, čiže spolu max. štyri (4) fotografie do súťaže. Fotografie je potrebné zasielať e-mailom (alebo osobne dodať) v digitálnej forme na e-mailovu adresu speleo@stamaxplus.sk alebo adresu redakcie Jozef Haráni /0905 641 325/, ul. Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky do 31. 12. 2019. K zaslaným súťažným fotografiám je potrebné pripojiť údaje autora: meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo, mailovú adresu a krátky popis / názov fotografie a podkategóriu, do ktorej sa prihlasuje/. Pri neúplných údajoch daná fotografia nebude zaradená do súťaže. Svojou účasťou v tejto fotosúťaži sa víťazné fotografie z týchto štyroch kategórii vzdávajú svojich autorských práv na tlač s menami výhercov v prospech redakcie ročenky Jaskyne a hory na uverejnenie v regionálnej ročenke Žilinského kraja Jaskyne a hory 2019 a takisto aj na webstránke TK Fatra Vrútky. Jozef Haráni, šéfredaktor

www.tkfatravrutky.sk

204

206

Kreslil: E. PiovarÄ?i

207

TÚTO JUBILEJNÚ ROČENKU FINANČNE PODPORILI: Ing. Ivana Poláková Ing. Ján Obuch, PhD. Mgr. Andrej Bendík, PhD. Mgr. Pavol Pokrievka ml. Ing. Ján Buchanec

ORGANIZÁCIE:

FIRMY:

208

MESTÁ A OBCE:

ŽABOKREKY

KLÁŠTOR POD ZNIEVOM

VRÚTKY

TURČIANSKE JASENO

TURANY

SLOVANY

SKLABINSKÝ PODZÁMOK

SKLABIŇA

BYSTRIČKA

TREBOSTOVO

TURČEK

VRÍCKO

JAZERNICA

TURČIANSKY PETER

KOŠŤANY NAD TURCOM

BENICE

DIAKOVÁ

NECPALY

BELÁ-DULICE

HORNÁ ŠTUBŇA

TURČIANSKE TEPLICE

KAĽAMENOVÁ

RAKOVO

HORNÝ KALNÍK

DOLNÝ KALNÍK

BUDIŠ

BLATNICA

PODHRADIE

KARLOVÁ

209

  

viac ako 20 rokov na slovenskom trhu

  

ÚV lak, úpravy lakom, číslovanie, perforovanie, slepotlač, ražba, laminovanie

moderne vybavená hárková ofsetová tlačiareň so sídlom v Martine kompletná predtlačová príprava, kvalitná ofsetová a digitálna tlač, vlastné knihárske kapacity

noviny, knihy, časopisy, brožúry, katalógy, letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre, samoprepisovacie tlačivá, krabičky

www.alfaprint.sk, tel.: +421 43 400 1610 e-mail: alfaprint@alfaprint.sk

210

211

АННОТАЦИЯ Пещеры и горы 2018 - юбилейный 10-й выпуск ежегодника с момента его создания в 2007 году, и в рамках этого юбилея он опять становится региональным ежегодником Жилинского края. Это периодическое издание, которое ежегодно по истечении календарного года, оценивает и продвигает деятельность спелеологов и туристов в обнаружении познавании карстов и природы не только в районе в области Турчанской котловины, Жилинского края, но также и в Словакии и за рубежом. Он стал альманахом и значительным документом нашей деятельности, усилий и реалий нынешнего поколения любителей красот природы. Ежегодник в этом номере предлагает следующие статьи перечисленных авторов. Главный редактор Йозеф Гарани во вступительной статье обращается к спелеотуристам и туристам в целом с традиционным обращением. Павел Покревка-мл. рассказывает нам о самой глубокой пещере в Большой Фатре – Препастью-над-Острой. Сара Грабовская возьмет нас на мартинскую феррату. Эдуард Пиоварчи представит нам ретроспективный взгляд на словацкий гидрологический рекорд в горной массиве Малая Фатра. Милада Шпалкова представит нам турчанский водный триатлон. Андрей Бендик описывает в своей статье исторические и палеонтологические исследования пещеры Лом в Большой Фатре. Рената Шагаликова описывает два выходных в регионе Липтов. Павол Цвахо описывает пещеру под Хричовским замком. Мирослава Брезна романтически описывает восход Солнца на горе Боришов. Андрей Бендик в своей статье рассказывает о карстовых явлених в известняках гадерской долины Мача в Большой Фатре. Лубомир Лускай приглашает на на турчанскую гору Кривань. Эдуад Пиоварчи представляет спелеологический экодень в карьере Кралоаны и 10-й юбилей пеще212

ры Людмила. Иван Йесенски рассказывает о т.н. турчанском белом следе. Ян Фарски восхищается красотой Серого холма. Николай Бонда снова знакомит нас с балканскими горами. Эдуард Пиоварчи пишет об автодорожном тоннеле Корбелка, пещере Людмила и 5 подъемах JS Aragonite на Истрию в 2017 году. Ян Шпарец и Любомил Фекете описывают виа ферраты в Южных Альпах. Ян Обух знакомит нас с островами в регионе Тронделаг. Бранислав Турчина педставляет нам путевые заметки из Восточной Пруссии. Йозеф Минарик снова приносит отчеты о переходе через турчанский сад. Йозеф Гарани рассказывает нам о мосте под Боришовом. Николай Бонда приводит интервью с предводителем турчанских спортсменов водных видов спорта. Марек Бот описывает археологические находки бронзового века в Мартине. Петер Сабадай приносит рецензию на книгу «Вокруг Словакии по границам». Матиус Фило представляет ранчо Аляска. Йозеф Гарани рассказывает о Турце в книге «Красоты Словакии» 1923 года. В рубрике социальных отчетов Ивана Полакова напоминает о выставке самых красивых исторических карт, Магдалина Гатова рассказывает о фольклорной группе детей, а KST Bystrička – о своей деятельности в области фотографии. Йозеф Гарани напоминает о 90-й годовщине организованного туризма в Сучанах, а Ивана Полакова отдает дань памяти академическому художнику Золтану Палугуаю. Павол Покревка-мл. представляет отчёт о деятельности Спелеотуристического клуба Спелео Турец. Йозеф Гарани представляет краткий отчёт о деятельности Турчанского клуба «Fatra Vrútky». Заключает ежегодник аннотация, которую Вы сейчас читаете. Составил Йозеф Гарани Перевела Prekladateľňa.sk

Pohľad z Rakytova v smere na Suchú dolinu. Foto: R. Kontoš

SUMMARY The caves and the mountains 2018 is 10th anniversary grade since its inception in 2007 and within this anniversary it again becomes a regional almanac of Žilina region. This almanac is a periodical issue, which, once per year, after calendar year is over, evaluates and propagates the activities of speleologists and turists at the discovering and at recognizing the beauty and the nature not only in the confines of Turčianska kotlina, Žilina region, but within Slovkia itself and even abroad. It has become an almanac and important document about our activities, efforts and the realities of current generation that adores the beauties of the nature. This issuue of the almanac offers following articles made by following authors. The editor in chief, Mr.Jozef Haráni, addresses in the editorial the cavers and the turists with his traditional leader. Pavol Pokrievka jr. informs us about the most deep cave in Malá Fatra – The chasm under Ostrá. Sára Hrabovská takes us to Martinská ferrata. Eduard Piovarči will remind us of a retrospective view at slovak hydrological record in Malá Fatra. Milda Špalková will prezent „turčiansky“ water triathlon. Andrej Bendík describes in his article the historical and the paleonthological research of the cave „Lôm“ in Veľká Fatra. Renáta Šalgalíková relates two weekends spent at Liptove. Pavol Cvacho writes about the cave under Hričovský castle. Miroslava Brežná expresses in a romantical way the sunrise at Borišov. Andrej Bendík speaks in his article about karstic effects in „gaderský“ limestones, which is located in Mača vale as a part of Veľká Fatra. Ľubomír Liskaj invites us to „turiansky“ Kriváň. Eduard Piovarči introduces speleological eco-day(ecological day) in the quarry Kraľovany and he also introduces a 10th anniversary of the cave „Ľudmila“. Ivan 214

Jesenský presented „Turčianska“ white track. Ján Farský adores the beauty of „Sivý“ peak. Nikolaj Bonda again introduced the mountains of Balkan. Edard Piovarči writes about motorway tunnel Korbeľka, he also writes about the cave „Ľudmila“ and about five expeditions of JS Argonit to Istria in 2017. Ján Šparec and Ľubomír Fekete describe ferrata in South Alps. Ján Obuch informs us about the islands in the region of Trøndelag. Branislav Turčina brings us a travel book concerning the East Prussia. Jozef Minárik brings us again the report about „Turčianska záhradka“ march. Jozef Haráni narrates the story about the bridge under Borišov. Nikolaj Bonda interprets the dialogue with the nestor of „turčiansky“ watermen. Marek Both describes the archeological finding in Martin dated to Bronze Age. Peter Cabadaj gives us the review of the book „Okolo Slovenksa po hraniciach/ Around Slovakia by the borders/“. Matúš Filo informs us about the ranch Aljaška. Jozef Haráni expresses Turiec in „The beauties of Slovakia“ from 1923. Ivana Poláková admonished the exhibition of the most beautiful historical maps in the social news, Magdaléna Gáťová speaks about folklore group of children, KST Bystrička reminds us about its activities in the field of the photography, Jozef Haráni admonishes 90th anniversary of the organized tourism in Sučany and Ivana Poláková does homage to academic painter Zolo Palugyay. Pavol Pokrievka jr. reports about the activities of the speleological club „Speleo Turiec“. Jozef Haráni brings the brief information about the activities of the tourist club Fatra Vrútky. And as a closure of this almanac you can find the final evaluation you are reading right now.

Written by Jozef Haráni Translated by Peter Gráf