NÁDVORIE MAGAZÍN
LUKÁŠ HESKO
MALÝ BERLÍN
NÁDVORIE
a jeho svetová gastronómia v Trnave
kultúrny priestor pre Trnavčanov
od maštale po koncerty
KUMÅ T
112
KUMÅ T
112
ROZHOVOR
MICHAL TRNKA eď budú mať ľudia svoje mesto radi, bude sa tu všetk m žiť lepšie TEXT: MÁRIO ŠMÝKAL FOTO: PETER LANČARIČ, BOYS PLAY NICE
Prečo projekt Nádvorie vznikol, čo sa uchytilo najlepšie a aké sú ďalšie plány, rozpráva spoluzakladateľ Michal Trnka. Ešte v roku 2010 to mala byť len akási mestská chata a spolu s otcom chceli vybudovať kultúrne centrum v Bratislave, nakoniec za trnavský komplex získali architektonickú cenu CE.ZA.AR 2018 a prilákali aj šéfkuchára roka 2017 Lukáša Heska. To však stále nie je všetko. 9
MICHAL TRNKA
Nádvorie o sebe hovorí ako o priestore súčasnej kultúry, čo je však veľmi stručné a veľa to neprezrádza. Čo je Nádvorie naozaj?
Je to jednoduché. Chceme dávať priestor dobrým veciam. Nie sme len kultúrne centrum, verejný priestor alebo iba gastronómia. Sme mix rôznych vecí, z ktorých niektoré robíme my a niektoré robíme v spolupráci s trnavskými iniciatívami. Avšak pojem priestor súčasnej kultúry vnímame aj trochu voľnejšie. Okrem klasickej kultúry, ako je hudba, divadlo, umenie, do toho patria aj obyčajné stretnutia priateľov, debaty o súčasnom dianí, ale napríklad aj tvorivá práca, preto sme tu spravili aj coworking. Nie je takýto koncept náročný na chápanie? Rozumejú mu domáci?
Myslím, že áno. Podľa diskusií s rôznymi ľuďmi súdim, že sa im to páči. Projekt však nevnímam ako náš odkaz ľudstvu, že ho treba dešifrovať, nájsť v ňom skrytý zmysel a pochopiť. Je to jednoducho priestor, ktorý keď sa mi zapáči, prídem tam znovu. Keď sa tam ľudia radi vrátia, tak mi to absolútne stačí, aby som bol s projektom spokojný. 10
V rámci pochopenia projektu nejde ani tak o odkaz ľudstvu. Skôr je to o zrozumiteľnosti, čo ten priestor vlastne je. Spája veľa rôznych iniciatív a prevádzok, čo nie je celkom bežné a môže to pôsobiť mätúco.
Chápem, ale Nádvorie ľudia nemusia využívať ako komplexný celok. Môžu si obľúbiť iba niektoré jeho časti. Nemyslím si, že je nevyhnutné, aby vnímali zmysel prepojení medzi jednotlivými aktivitami. Na ulici sú tiež rôzne veci a nikto s tým nemá problém. Dá sa takýto projekt chápať ako investícia? Inými slovami, očakávate, že sa vám peniaze vrátia?
Neočakávame, ale ak chcete, aby niečo prežilo dlhšiu dobu, ekonomika je veľmi dôležitá. Naša idea bola urobiť mix komerčných a nekomerčných vecí, aby sa to navzájom potiahlo a dokázali sme aspoň zaplatiť energie, upratovanie či prevádzkové veci a nebolo potrebné do toho neustále investovať ďalšie peniaze. V procese sa však ukázalo, že ani to nie je úplne realistické a aktivity Nádvoria treba dofinancovať. Tak sme vytvorili investičný fond, ktorý Nádvoriu pomáha vykryť stratu. Budeme teda radi, keď budeme na nule.
ROZHOVOR
Budovy samotné sú na druhej strane svojím spôsobom uložené peniaze. Avšak ako podnikateľský projekt by to bolo úplne zúfalé, no možno to má iné kvality. Máte ich pomenované, ktoré sú tie iné kvality?
Pre nás je najdôležitejšie, aby to slúžilo ľuďom. Nie je to len fráza, ide nám o to, aby to bol otvorený priestor pre širokú verejnosť, nie len pre úzku a elitnú skupinu ľudí. Keď vidíme, že tam ľudia chodia radi a podujatia ich bavia, tak sa tešíme, že zámer vyšiel a funguje to. Možno sa to dá chápať ako investícia v prenesenom zmysle – keď podporíme kreatívnych a šikovných ľudí, keď tu bude ešte viac rozhľadených ľudí, keď budú mať ľudia svoje mesto radi, bude sa tu všetkým žiť lepšie. S akým očakávaním ste do projektu išli? Čakali ste, že sa vám dostane od verejnosti uznania?
Myslím, že pri filantropii je síce legitímne, keď daný človek očakáva nejaké uznanie, ale v tomto prípade to tak nie je. Je to projekt, ktorý sme 11
MICHAL TRNKA
12
ROZHOVOR
13
MICHAL TRNKA
14
ROZHOVOR
urobili, lebo sme ho chceli a myslíme si, že bude pre mesto prínosom, ale neočakávame, že by si to niekto mal zákonite spájať s nami. Lepšie bude, keď to budú mať ľudia radi pre samotný obsah a bude sa im tam páčiť, nie pre to, kto to vytvoril. Vyhovuje vám teda predstava, že si sadnete na terase Akademie, objednáte pivo a nikto nebude ani len tušiť, že s tým máte niečo spoločné?
Áno, takto by mi to vyhovovalo a ono to tak v podstate aj je. Stretávate sa s názormi, že váš úmysel niekto nepochopil a tvrdí, že sa projektom chcete len „nabaliť“? Existujú totiž prípady z regiónov, kde keď začal miestny úspešný podnikateľ investovať a podnikať, vyvolalo to vlnu odporu, či mu ešte nestačí.
Ako som už spomínal, projekt je to stratový, čiže o nabalení veľmi nemôže byť reč. Ale myslím, že sa na Slovensku pomerne bežne stáva, že si niekto bohatý otvorí podnik, ktorý robí primárne pre seba. To je podľa mňa už zlý začiatok a potom sa často ukáže, že ľudia to neprijmú. Tomu sa snažíme od začiatku vyhnúť, náš cieľ je robiť veci tak, aby boli široko prístupné. Napríklad si vezmime cenotvorbu, to riešime stále. Keď sme otvárali Thalmeiner, nechceli sme byť drahá kaviareň. Posledné, čo chcem, je exkluzívne miesto pre miestnych podnikateľov, kam by sa chodili ukazovať. Preto sme od začiatku kontrolovali ceny, aby boli nízke. Náš manažment je za zvyšovanie cien, ale my ako majitelia nie. Akademia je toho typickým príkladom. Tím
hceme dávať priestor dobr m veciam.
kuchárov na čele s Lukášom robí kuchyňu na svetovej úrovni, z čoho vyplýva, že potrebujú veľa ľudí a kvalitné suroviny a nie sú ochotní robiť kompromisy. Nekúpia mrazenú rybu z hypermarketu, ale chcú o rybe vedieť, kde a kým bola vychovaná. Logicky je potom obedové menu jedno z drahších. Ale zároveň máme tankovú Plzeň za 1,60 eur, ktorá je asi najlacnejšia v Trnave. Snažíme sa teda v rámci možností byť čo najprístupnejší. Môže si ísť človek na Nádvorie sadnúť len tak voľne bez toho, aby si niečo objednal?
Áno.
Má aj inú možnosť, ako byť na terase pivárne Akademia?
Máme dva typy stolov, pričom jeden je terasa Akademie a druhý typ sú voľné stoly, za ktoré si môže ktokoľvek len tak sadnúť, otvoriť si desiatu a ostať tam bez objednávky aj niekoľko hodín. No pravda je, že v praxi sa ukázalo, že si ľudia na voľných stoloch chcú objednávať aj z Akademie a sú nahnevaní, že za nimi čašník nepríde, pričom o dva stoly vedľa na terasu chodí. Preto začali čašníci obsluhovať aj verejné stoly, no stáva sa, že tam príde niekto, kto si objednať nechce. Keď za ním potom príde čašník a neobjedná si, zrazu môže mať zlý pocit, že na neho vyvíjame tlak. Sám presne neviem, čo s tým urobiť, preto sme si povedali, že budeme mať servis všade. Väčšinou s tým problém nie je, ale môže sa nájsť jedno percento prípadov, keď to ľuďom pokazí zážitok. Ukázalo sa v praxi aj pri niečom inom, že realita funguje inak ako predstavy?
Iste, ale dialo sa to, myslím, predovšetkým v priebehu prípravy projektu. Budovy sme kupovali postupne, preto sa pri plánovaní niektoré veci ešte nenachádzali a veľakrát sme všetko prerábali. Bolo to šesť rokov neustálych zmien. 15
MICHAL TRNKA
16
ROZHOVOR
17
MICHAL TRNKA
18
ROZHOVOR
19
MICHAL TRNKA
20
ROZHOVOR
Čo bol projekt Nádvorie vo vašich hlavách pred šiestimi rokmi? Zaznievalo aj niečo ako „mestská chata“.
Ten nápad mestskej chaty je otcov výraz ešte z roku 2010. Kvôli Esetu sme sa presťahovali z Trnavy do Bratislavy, otca však mrzelo, že pri návšteve rodného mesta môže prespať iba v hoteli, alebo ísť večer späť. Preto kúpil na námestí dom, v ktorom je dnes Thalmeiner, a rozmýšľal, čo s obchodným priestorom na prízemí. Nakoniec sme vymysleli kaviareň. Ako sa to nakoniec rozrástlo až do podoby Nádvoria?
Thalmeiner sa postupne stal veľmi populárnym a stávalo sa, že niekto prišiel aj tri razy a nebolo voľné. Bolo nám to nepríjemné, uvažovali sme, ako kaviareň rozšíriť. Tak sme sa začali baviť s mestom, ktoré v tom čase predávalo vedľajšiu budovu, ale v balíku spolu s budovou na Štefánikovej. Kúpili sme to celé a začali rozmýšľať, čo s tým. Dávnejšie sme plánovali urobiť kultúrne centrum v Bratislave a mali sme už vyhliadnutých viacero miest. Riešili sme napríklad budovu bývalého Výskumného ústavu káblových izolantov na Továrenskej alebo Jurkovičovu tepláreň. Nakoniec sme si však povedali, že prečo to neurobiť v Trnave v tých budovách od mesta. Mali ste pri vymýšľaní projektu nejakú inšpiráciu alebo vzorové príklady?
Ani veľmi nie. Ťažko sa hľadala nejaká referencia, keďže podobných priestorov u nás nie je veľa. Dalo sa inšpirovať košickou Tabačkou alebo bratislavskou Cvernovkou, ale nie sú natoľko podobné, že by sme ich mohli jednoducho odkopírovať. Veľa vecí sme museli vymýšľať sami. Ani architekti
predtým nič podobné nerobili, kultúrnych centier sa u nás veľa nestavia, tak to bola nová skúsenosť aj pre nich. Nenachádzali ste vhodné príklady ani v zahraničí?
Nie, aj keď toho máme v zahraničí napozeraného veľa. Slovensko a Trnava sú špecifické a rovnako špecifické sú aj priestory v našich historických budovách. Trnava je navyše relatívne malé mesto, čiže ak niečo funguje v Londýne, neznamená to, že to bude fungovať aj u nás. Mali ste okrem architektov exteriéru a interiéru komplexu aj akéhosi „sociálneho architekta“, ktorý by navrhol, ako to má celé fungovať a vyzerať spoločensky či komunitne?
Nemali sme na to žiadneho odborníka a priznám sa, že ani neviem, či niekto taký na Slovensku existuje. Túto úlohu som zastával skôr ja. Riešili sme, aké veci by tam mali byť a ako by spolu mali interagovať. Už na začiatku sme si povedali, že do toho chceme zapojiť ľudí, ktorí v Trnave už fungujú a majú nejaké výsledky. Nechceli sme vytvárať žiadnu novú konkurenciu, ale pospájať už existujúce komunity a urobiť medzi nimi nejakú synergiu. Napríklad sme začali robiť s Malým Berlínom alebo sme sa spojili s Kubikom nápadov. Veľa nápadov prišlo od nich. Tiež tam máme komerčné priestory a gastroprevádzky, ktoré sme si však chceli vytvoriť sami. Mohli sme to dať niekomu do prenájmu a bolo by to jednoduchšie, ale keby museli zavrieť terasu len preto, že vonku robíme koncert, mohlo by to vytvárať zlú krv. Preto sme si povedali, že väčšie veci budú v našej réžii, vďaka čomu môžeme bez rečí ustúpiť kultúre. 21
MICHAL TRNKA
Považujete niektorú aktivitu za ťahúňa projektu?
Neviem, či ide o ťahúňa, ale podľa mňa je piváreň také spoločenské jadro projektu. Niekto povedzme nemusí mať záujem o náš program alebo kultúru celkovo, no rád si dá s kamarátmi dobré pivo a príde do Akademie. Je to taký dobrý „bezbariérový vstup”. Vďaka tomu k nám niekto nemusí nikdy prísť za kultúrou, ale stále má dôvod Nádvorie navštíviť. A popritom si možno pozrie nejaký program na vonkajšom pódiu a možno zistí, že ho zaujímajú aj iné časti. V tomto zmysle je to ťahúň, lebo dokáže pritiahnuť ľudí, ktorí by do kultúrneho centra sami nikdy neprišli. Ktorá prevádzka sa uchytila najlepšie?
Mám pocit, že sa veľmi dobre etabloval Malý Berlín. Podľa čísel návštevnosti je už na úrovni kultúrnych centier v iných veľkých mestách, ktoré fungujú desať rokov, čo je určite úspech. Pre mňa osobne je najdôležitejšia vec vonkajší priestor Nádvoria a to, že to má viacero tvárí. Iné je to na obed, iné večer a iné v nedeľu cez deň. Rozmýšľali ste, do ktorých priestorov dať pekáreň? Pri aktuálnych existuje úvaha, či horúčava z pece nebude škodiť ranobarokovej výzdobe klenby.
Samozrejme, túto obavu sme mali a konzultovali sme to s viacerými odborníkmi. Zatiaľ to vyzerá dobre, no monitorujeme to a pokiaľ by prichádzalo k nejakému problému, ihneď to začneme riešiť. V prípade projektu remeselnej pekárne mi však príde veľmi dôležité, aby ľudia videli celý proces. Keby sme ten istý chlieb piekli niekde inde a dovážali ho autom, už by to nebolo ono. Je dôležité, že sa to všetko deje tam na jednom mieste. 22
Mám rád priznanú technológiu a nemám potrebu maskovať to. Páči sa mi ten kontrast pekného dekorovaného interiéru s chladnou technológiou. Je projekt už ukončený alebo niečo ešte pribudne?
Čaká nás tretia fáza rekonštrukcií smerom na Pekársku ulicu, takže aj fyzický priestor sa ešte zmení. Čo sa týka obsahu, testujeme viacero vecí a za pol roka sme mali možnosť zistiť, čo funguje dobre a čo zle. Určite to budeme aj naďalej ladiť a niektoré priestory držíme zámerne prázdne, aby sme s tým mohli experimentovať. Zároveň chceme viac robiť s vonkajším priestorom. Leto sa nám síce podarilo naplniť dobrým obsahom, no chceli by sme robiť aktivity aj v iných ročných obdobiach. Taktiež pripravujeme viacero menších vecí, napríklad v jednom z bytov ubytovanie cez Airbnb. Navyše budeme budúci rok spúšťať štipendijný program. Za prítomnosť bytov ste s Nádvorím získali aj cenu za architektúru CE.ZA.AR 2018. Ako vnímate, že ste sa ocitli práve v kategórii bytové domy?
Je to zvláštne. Zdá sa, že k tomu komisia pristúpila tak, že jednoducho vybrali projekty, ktoré chcú oceniť, a nejako ich rozhádzali do kategórií. V Nádvorí nie je ani jeden skutočný byt a nie je to bytový dom. Vyhrať kategóriu bytový dom mi preto príde smiešne. Napríklad cenu za rodinný dom získal domček na strome. Je to veľmi pekný projekt, ale nie je to rodinný dom, keďže sa v ňom reálne nedá bývať. Je to podľa mňa signál, že súťaž treba prerobiť. Ale čo ma veľmi teší, je, že sme dostali cenu verejnosti. Nádvorie sme urobili pre ľudí a tí nás ocenili, čo je to najlepšie ocenenie. •
ROZHOVOR
Najdôležitejšie je, aby Nádvorie slúžilo ľuďom.
23
ROZHOVOR
LUKÁŠ HESKO Neservírujem ľuďom to, čo by som sám nejedol TEXT: ZUZANA FAJTA, FOTO: PETER LANČARIČ
Medzi veci, ktoré Lukáša Heska charakterizujú, určite patria energia a ambície. Za svoj mladý život toho zažil v pracovnej sfére naozaj veľa. Odžil si prácu umývača riadu, pracoval pod top kuchármi, no aj tak ho to nakoniec pritiahlo naspäť na Slovensko. Lukáš pochádza z okolia Piešťan, kde sa aj vyučil za kuchára. Do povedomia širšej verejnosti sa zapísal najmä svojou prácou v koncepte Fach, ktorý rozbehol, a i keď už dlhšiu dobu nie je jeho súčasťou, získal zaň napríklad aj ocenenie najlepší šéfkuchár roku 2017. Jeho kuchyňa má ľudí nielen zaujať, ale aj edukovať a otvárať im chuťové bunky. V Trnave spustil spolu s rodinou Trnkovcov beer & bistro Akademia. 25
LUKÁŠ HESKO
Pre mnoho ľudí bol jeho odchod do menšieho mesta asi prekvapením. No Lukáš to vzal ako výzvu a chce z Akademie vytvoriť to najlepšie, čo Trnava ponúka nielen domácim, ale aj ľuďom, ktorí sú ochotní za jeho gastroumením cestovať. Za tých pár mesiacov, čo je bistro otvorené, si našlo množstvo fanúšikov, ale aj kritikov. Jedno mu však nemožno uprieť – snaží sa ísť vlastnou cestou, aj keď to neostane vždy pochopené. Okrem práce s vlastným tímom sa Lukáš Hesko snaží vytvárať vzťahy aj s inými prevádzkami. Napríklad v decembri pripravuje naozaj exkluzívnu spoluprácu s Ambiente.
26
ROZHOVOR
Aké boli tvoje kuchárske začiatky? Chcel si vždy byť kuchárom? Chodil som na učňovku, kde som sa vyučil za kuchára. Asi to súviselo aj s tým, že som sa zle učil, ale varenie ma bavilo. Moja mama pracovala v hotelierstve, takže to prostredie mi neprišlo cudzie. Paradoxne potom na odbornej škole som mal veľmi dobré výsledky, keďže ma to bavilo. V 17-tich rokoch som odišiel do Anglicka, kde som začal umývať riad a po dvoch mesiacoch som sa prepracoval do kuchyne. Chcel som sa však posunúť ešte ďalej a vtedy ma to ťahalo k hotelierstvu, tak som išiel do päthviezdičkového Hiltonu. Bol to hotel s 900 izbami a 1 300 ubytovanými hosťami, masaker, a nejak ma to nenapĺňalo. Jednou nohou som už bol preč, keď si ma
všimol šéfkuchár a zobral ma do menšej reštaurácie, ktorá bola súčasťou Hiltonu. S nimi som bol dva a pol roka a tam som mal prvý kontakt s „fine dining” varením. Hilton bol teda môj prvý kontakt s naozajstným varením, i keď spätne mi to až tak nepríde. Odtiaľ som odišiel do Amsterdamu, kde to však nevyšlo. Vrátil som sa odtiaľ znova do Anglicka a tam sa mi podarilo dostať do skvelej reštaurácie, ktorú mal šéfkuchár s pracovnou históriou z trojmichelinských reštaurácií. Keď som do nej nastúpil, nemalo to ani hviezdičku, ale bolo to 12-chodové menu, z ktorého som nepoznal 90% surovín a bol to masaker. Tam som vydržal rok a potom reštaurácia dostala prvú michelinskú hviezdu. Odtiaľ som sa po štyroch rokoch vrátil na Slovensko. Vlastne som ani nevedel, či chcem 27
LUKÁŠ HESKO
28
ROZHOVOR
29
LUKÁŠ HESKO
Rezne sú všade a ja som chcel niečo iné. 30
ROZHOVOR
variť, lebo to bolo v Anglicku veľmi náročné. Potom som nejak chytil druhý dych. Začal som robiť s Jarom Židekom v Camouflage, tam som bol asi 2 roky. Potom tam prišiel hosťujúci šéfkuchár Paul Svensson, ktorému som sa zapáčil, a ponúkol mi robotu vo Švédsku. Ako prvý džob to bolo fajn, ale mal som ambíciu skúsiť najlepšiu reštauráciu vo Švédsku, ktorú viedol Mathias Dahlgren. Tam som mal tri dni pohovory, polročnú skúšobnú dobu. U neho som bol rok a potom som už bol rozhodnutý, že idem domov. Vtedy sa mi ozvali chalani z Gastrologiku. Aj keď som im vravel, že sa už chystám naspäť na Slovensko, šiel som s nimi na kávu a nakoniec z toho bol „dream job”. Bolo to miesto, ktoré ma asi najviac vyformovalo. Aj tak som však bol nakoniec unavený zo Švédska a chcel som ísť domov. Chvíľu som cestoval po Ázii, bol som na úrade práce, pil som pivo, mal som robiť reláciu o varení. Nakoniec som istý čas varil v Kempinski, kde som mal s vtedajším šéfkuchárom ideu, že si otvoríme vlastnú reštauráciu, tak sme začali hľadať priestory. Vtedy sa mi však ozvali z Fachu a rozhodol som sa to prijať, keďže som mal vtedy možnosť spraviť koncept presne podľa svojich predstáv. Otvárali sme to síce dosť dlho, ale myslím, že to bolo veľmi úspešné. S reštauráciou sme dokonca po troch mesiacoch fungovania vyhrali všetko, čo sa dalo, za čo, samozrejme, ďakujem celému tímu, ktorý tam so mnou bol. Túžil si vo svojom živote byť aj niečím iným ako kuchárom?
V mladosti som hrával hokej ako brankár, takže som chcel byť, samozrejme, v NHL ako Hašek (smiech).
Už teraz mám skôr nesplnené sny v rámci gastronómie. Prečo si sa hneď po škole rozhodol ísť do Anglicka?
Už na praxi som bol taký, že som chcel byť šéfkuchár a mal som viac ambícií a snahy, tým pádom som sa vedel dostať k lepším prácam. Chodil som skôr do roboty, takže som sa v prvom ročníku nachádzal tam, kde boli tretiaci. Pretože som makal, obľúbili si ma aj šéfkuchári. No do Anglicka som šiel asi preto, aby som si zarobil peniaze a naučil sa reč. Mal som aj takú víziu, že pôjdem potom pracovať na loď. Po rozhovoroch s mojimi kolegami, ktorí tam robili, som sa zhodol, že robiť 2000 kopčekov vanilkovej zmrzliny denne v mrazáku predsa len nie je taká zábava. Postupne ma však tá práca začala naozaj baviť a keby ma nebavila, v dvadsiatich rokoch by som asi nerobil 16 hodín denne a nenechal na seba kričať od šéfkuchára. A, samozrejme, aj moja mama dobre varila, takže som mal vždy rád jedlo. Musí šéfkuchár naozaj v kuchyni kričať? Nie je to len v televíznych show?
Nie je to len televízna show. Postupne som si to definoval tak, že šéfkuchári sú vlastne tak trochu psychopati, ktorým záleží na každom detaile. Je to tvoj podpis. A keď ti to niekto fláka, tak na to reaguješ. Jedlo je o emóciách. Samozrejme, kričať sa nemusí, je teraz taký trend a myslím, že nová generácia si to až tak nezažije, ale občas treba. Šéfkuchár musí mať autoritu. V niektorých reštauráciách je to také „premakané”, že sa šéfkuchár nebaví s nikým iným ako manažérom a „sous chefmi”. Tá hierarchia je tak postavená. Aj ja občas zvyknem zakričať, ale odosobňujem 31
LUKÁŠ HESKO
32
ROZHOVOR
33
LUKÁŠ HESKO
34
ROZHOVOR
sa od tohto druhu prevádzky, pretože to nie je žiadny „fine dining”, ale krčma s komfortným jedlom pre ľudí a podľa toho sa k tomu snažím postaviť. Prečo si sa vlastne vrátil na Slovensko? Väčšina ľudí s tvojimi skúsenosťami by skôr využila možnosť ujsť ešte ďalej.
Vrátil som sa, pretože som mal pocit, že sa mi podarilo za tie roky nazbierať nejaký kredit a mám sa čím prezentovať. Chcel som to na Slovensku do istej miery zmeniť, edukovať ľudí a podporiť slovenskú gastronómiu. Vo Fachu sa mi to podľa mňa aj darilo. Bolo to edukačné „set menu”, kde sa mi darilo ľuďom ponúknuť niečo nové. I keď som musel ľudí otáčať vo dverách s tým, že nemáme „à la carte menu”, zvykli si. Začali sa vracať, nosiť so sebou kamarátov a postupne sa to rozšírilo. Chcel som zmeniť gastronómiu a mal som na to energiu. I keď ma od toho odhovárali, že to nezvládnem a že to ľudia neakceptujú, ja som tomu veril a dúfal som, že dokážem ľuďom ponúknuť relatívne cenovo dostupný gastro zážitok. Chcel som vytvoriť „tasting menu”, ktoré som si zažil v top európskych reštauráciách, keďže som si to odžil. Bolo mi povedané, že musím robiť rezne. Ale rezne sú všade a ja som chcel niečo iné. Možno práve keby som nemal zažitý ten „fine dining”, robil by som rezne. Ale aspoň dobré!
Máš ešte ambíciu vrátiť sa do zahraničia?
Ťažko povedať. Teraz by som chcel variť to, čo viem, a to, čo chcem. Najradšej by som bol, ak by to bolo pochopené na Slovensku, čo si myslím, že už do istej miery bolo. A až ak to tu nevyjde, budem zvažovať, či nezdvihnem kotvy. Ale je nepríjemné v tomto veku a po tých skúsenostiach odísť do krajiny, kde nemáš kredit a musíš znovu niekomu dokazovať svoje schopnosti. A možno som aj taký patriot, chcem si vytvoriť skupinu stálych hostí a variť pre nich so zameraním sa na slovenskú gastronómiu. Chcel by si mať vlastnú reštauráciu, kde by bolo všetko tvoje?
Momentálne sa na to necítim a tiež si uvedomujem, koľko to stojí peňazí. Pri svojom varení používam dosť náročné technológie, a to aj finančne. Predsa len, sú to obrovské tlaky a to momentálne nechcem zažívať, vyhovuje mi to tak, ako to aktuálne s Trnkovcami je. Obávam sa, že by mi aj ten tlak okolo toho všetkého uberal na kreativite. Predsa len, je rozdiel riešiť varenie, menu, aby boli ľudia spokojní, a do toho poprípade ešte riešiť úver na podnik. Myslím, že som na to ešte nedozrel, a preto som rád, že mám momentálne takých partnerov, akých mám. No ja sa k tomu staviam tak, že aj napriek všetkému je to vnútorne moja reštika. Vkladám do toho takú energiu, ako keby to bolo moje. Je to predsa moja vizitka a miesto, kde tvorím.
Moja mama dobre varila, takže som mal vždy rád jedlo. 35
LUKÁŠ HESKO
36
ROZHOVOR
37
LUKÁŠ HESKO
Prečo si si nakoniec vybral zo všetkých ponúk beer & bistro Akademia?
Po odchode z Fachu som sa vybral očistiť si dušu do Dánska. Tam sa mi však nechcelo ostávať, tak som chvíľu rozmýšľal nad vlastnou reštauráciou. No investícia vtedy vychádzala na nejakých 500-tisíc eur, čo bolo pre mňa neutiahnuteľné, tak som začal zvažovať ponuky. Prvé stretko s Michalom Trnkom ma nepresvedčilo, no presvedčilo ma, keď som videl priestor osobne, viac sme sa rozprávali a videl som, že rešpektuje môj názor a dáva mi dostatok voľnosti. Mám pocit, že sa dobre dopĺňame, cíti gastronómiu, biznis a má v sebe ľudskosť, aj keď jeho „background” je úplne iný. Myslím, že to dosť chápe a stále to chce robiť pre ľudí tak ako ja. Keď ste otvárali Akademiu, aká bola idea alebo koncept?
Koncept bol podľa mňa ten istý, ako robíme teraz. Toto je idea, ktorú som mal v sebe dlhšie. Je to „bistroidné”, množstvo „snackov” vhodných k vínu, pivu. Porcie nie sú a ani nemajú byť veľké, princípom je, aby si si vedel alebo vedela dať viac vecí a užiť si chute. Samozrejme sme sa museli prispôsobiť trhu, vybrať suroviny, ktoré sú lokálne dostupné. Aktuálne sme však v štádiu, kde sa po lete približujeme k tomu, čo som na začiatku chcel mať. Nechcem 38
veľmi meniť ľudí, ktorí k nám chodia, ale chcem, aby si trochu zvykli na môj spôsob varenia a práce. Aké boli teda tvoje začiatky v Trnave? Musel si robiť veľké kompromisy?
Nemyslím si, že som musel nejak zvlášť zľavovať. Množstvo vecí som predvídal a jednoducho som pripravil taký koncept, aby bol schodný aj v Trnave. Cítiš sa komfortne v pozícii učiteľa alebo gastro edukátora?
Prvá vec, ktorú je dôležité si uvedomiť, je, že vytvárame naozaj veľmi kvalitné menu z dobrých surovín za prístupné ceny. Podobné menu by v Bratislave pokojne mohlo stáť trojnásobok a nikto by nič nepovedal. Naše jedlo nie je z polotova-
ROZHOVOR
rov, všetko je pripravované čerstvé, produkujeme si to sami, je za tým množstvo ľudí a zdrojov. Preto ani neponúkame menu, na ktorom je nadmiera položiek. Pre mňa je to samozrejmosť, ale množstvo ľudí si to ešte stále neuvedomuje, že keď má reštaurácia veľké množstvo jedál v ponuke, musia im tam niekde tie veci stáť, tým pádom nie sú čerstvé. Ja dúfam, že toto ľudia už u nás chápu. My varíme každý deň tak, aby sme mali všetko čerstvé, nič neuskladňovali a nevyhadzovali. Čo by si chcel, aby si ľudia odniesli z Akademie?
Chcem, aby si odniesli dobrý pocit, aby nemali pocit, že sme ich okradli alebo že sa zle najedli. Ako si koncipoval aktuálne menu?
Chcel som ho pripraviť tak, aby bolo najmä vhodné k pivu a skladalo sa z unikátnych vecí, ktoré si ľudia dajú radi znovu a nikde inde ich nemajú. Menu nie je striktne sezónne, ale mením ho pocitovo – tak, ako sa cítim. Mojím cieľom je variť úsporne, zo surovín, ktoré možno nie sú až také tradičné. Funguje u nás „nose to tail eating“ (spracovanie a kon-
zumácia celého zvieraťa, tým pádom nezostáva odpad, pozn.). Čo by si odporučil človeku dať si, keď príde prvý raz do Akademie?
Určite by som odporučil dať si langoš, ten jednoznačne zostáva, je to taký náš „signature dish“. Potom sú to bravčové uši, veľmi obľúbený je aj cronut, ktorý asi aktuálne nechceme meniť. Vždy, ak mením jedlá, snažím sa ich meniť za niečo rovnocenné, napríklad kura za kura, šalát za šalát, aby tá skladba menu, ktoré som si nastavil, ostala rovnaká. Menu Akademie je primárne upriamené na mäsové výrobky a jedlá z mäsa. Si ty mäsový typ?
Práveže ani veľmi nie som. Ale myslím si, že si pivo a alkohol vyslovene pýta mäso. Takisto náš domáci chlieb si pýta mäso. No ja osobne si rád dám dobrú zeleninu. Keď vyberáš dodávateľov, suroviny, čo je pre teba dôležité?
Veľmi dôležitý je pre mňa pôvod. Neservírujem ľuďom to, čo by som sám nejedol. Som na jedlo veľmi fajnový. Radšej si dám ucho zo svine, ako by som mal jesť panenku, ktorá prešla pol sveta zabalená v dusíku.
Nechcem veľmi meniť ľudí, ktorí k nám chodia, ale chcem, aby si trochu zvykli na môj spôsob varenia a práce. 39
LUKÁŠ HESKO
40
ROZHOVOR
41
LUKÁŠ HESKO
Chlieb náš je neoddeliteľnou súčasťou Akademie a Nádvoria. Bol to tvoj koncept?
Áno. Pôvodne tam mala byť knižnica. Keď sme sa začali o tom baviť, povedal som Michalovi Trnkovi, že by si to žiadalo pekáreň, keďže som ju mal aj v minulej prevádzke. Dávam si veľmi záležať na chlebe. A keďže sa už nakúpili technológie, tak sme si povedali, že by bola škoda, keby sme dodávali chlieb iba do Akademie, preto sme sa ho rozhodli aj predávať. Neviem si predstaviť, že by sme nemali pekáreň. Podľa mňa sa dobrá reštaurácia pozná podľa chleba a dezertov. Očakával si, že bude Chlieb náš až taký úspech? Kam to ešte viete posúvať?
Samozrejme to vieme ešte posúvať, ale mne sa páči koncept, keď je otvorené iba do vypredania. Čakal som, že to bude mať úspech, ale super je, že ľudia vidia aj ten proces, „craft“, takže o to viac ich to láka a ešte viac sa tým pádom chlieb predáva. Ako varíš doma? Očakávajú od teba kamaráti, že na chatách a žúroch budeš variť?
Jednoducho, väčšinou zeleninu, a hlavne, aby som veľa nezašpinil! A samozrejme, že očakávajú, ale to sa mi nie vždy chce. Ale na druhej strane rád varím ľuďom a teším sa z ich spätnej väzby. Chcem, aby boli spokojní, i keď na Slovensku sú špecifickí zákazníci a často ešte trochu nevyvinutí. Vnemy treba šperkovať a to si musia cibriť nielen kuchári, ale aj zákazníci. Máš rád, keď ti zákazníci hovoria názor na jedlo? Čí názor ťa vlastne zaujíma?
Asi ako ktorí. Ak je to konštruktívne, tak si to rád vypočujem a rád sa porozprávam o jedle. No viem si hneď na začiatku definovať, či bude „feedback” od človeka relevantný. Množstvo o tebe prezrádza už len to, ako ješ. Veľa ľudí sa len hrá na gurmánov, ale vlastne nimi nie sú. Človeku to však dáva aj energiu a bez toho by som nevedel variť. 42
Mojím cieľom je variť úsporne, zo surovín, ktoré možno nie sú až také tradičné.
Dotkla sa ťa niekedy nejaká spätná väzba?
To asi ani nie. Ak to bolo niečo zlé alebo zákerné, nebral som si to veľmi k srdcu. Naopak, keď ťa pochváli človek, ktorý prešiel polku sveta, a porovnajú ťa s top reštauráciami sveta, tak ťa to určite poteší. Vnímaš trendy v gastronómii?
Vnímam ich najmä na Instagrame, ale až tak hlboko sa do toho zasa neponáram a snažím sa skôr držať vlastnej identity a odrážať sa od slovenských jedál a slovenských koreňov. V tom sú dôležité najmä techniky, ktoré sa snažím sledovať, napríklad čo sa týka fermentácie, čo je teraz veľký trend. Aké máš ambície?
Mám ambície variť vo väčšom meste a pre väčšie publikum a spraviť reštauráciu, ktorá by vedela zvýrazniť nielen stredoeurópsku, ale aj modernú slovenskú gastronómiu. Tiež by som chcel robiť viac disciplinovanejší koncept, čo sa týka rezervácií, mať to viac naplánované, ako je to napríklad v Akademii. Sú na teba rodičia hrdí?
Myslím, že rodičia sú najšťastnejší, keď som ja sám šťastný a zdravý a keď som v pohode.•
ROZHOVOR
43
NÁDVORIE
Od maštale po koncerty. Takto sa Nádvorie menilo počas 800 rokov TEXT: MÁRIO ŠMÝKAL, FOTO: ARCHÍV JAROSLAVY ŽUFFOVEJ
Nádvorie skrýva viaceré unikáty. Niektoré sa podarilo odhaliť len pred pár rokmi. Keby ste sa ocitli v priestoroch dnešného Nádvoria pred pár rokmi, div že by vám zle neprišlo. Kopa smetí, špina, prach, smrad a potkany. Štvorica budov v centre Trnavy bola zanedbaná a niektorým pre narušenú statiku hrozilo, že sa zrútia. Pritom boli aj vďaka vzácnym klenbám a výnimočnej historickej hodnote vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Ale to je tak všetko, čo sa o nich vedelo. Ich takmer osemstoročná história bola pre nedostatok historických prameňov zahalená rúškom tajomstva. Zmenil to až nedávny stavebno-historický výskum stavebnej historičky Jaroslavy Žuffovej, v ktorom spracovala rozvoj a podobu tohto územia. Archeológovia zas v archeologických výskumoch našli plaketu z rímskeho kostola, prestrelenú prilbu nemeckého vojaka, volebné lístky zo Slovenského štátu, koľajnicu z prvej železnice, starodávnu pec,
studňu alebo domácky vyrobenú bombu, ktorá bola podľa pyrotechnikov stále funkčná. Jaroslava Žuffová priblížila, ako sa žilo kedysi, no nad niektorými zisteniami zostali otázniky. „Obrovská hodnota domov tkvie v tom, že sú vo svojej podobe autenticky zachované od stredoveku. Podarilo sa nám zistiť, že niektoré prešli od 14. storočia dokonca až jedenástimi vývojovými etapami,“ hovorí Žuffová. Prísny stredovek, Thalmeiner a námestie Pred takmer sto rokmi v 30. rokoch minulého storočia existovala v Trnave kaviareň, ktorú nik nevolal jej pravým menom, ale podľa majiteľa. Nazývala sa Othon a neskôr Európa, každý jej však hovoril U Thalmeinera. Práve na to sa snažila nadviazať rodina Trnkovcov, keď v roku 2012 otvorila kaviareň Thalmeiner. To však ešte netušila, že nejaké Nádvorie raz bude existovať. 45
OD MAŠTALE PO KONCERTY
Thalmeiner vznikol v priestoroch najstaršieho murovaného domu na parcele, ktorá je súčasťou kompletne zachovanej historickej zástavby časti námestia. Na tomto území však ešte pred murovaným domom stál netrvanlivý, takzvaný drevohlinitý objekt. No po udelení mestských výsad sa tu od polovice 13. storočia začali stavať murované domy a spolu s nimi vzniklo aj Trojičné námestie ako hlavné mestské trhovisko. Povrch námestia bol vtedy pokrytý tenkou štrkovou vrstvou premiešanou so zvyškami stavebného materiálu zo starších (zrejme) predmestských obydlí. Úroveň centrálnej časti námestia ležala o 130 centimetrov nižšie oproti dnešku. „Obyvatelia nemohli na námestie vyvážať len tak hocičo, keďže aj v stredoveku boli prísne reguly. Napríklad bola stanovená maximálna výška domov alebo hĺbka pivníc, ktoré boli iba čiastočne zahĺbené pod zem. Tá nesmela byť väčšia než zhruba 1,5 metra, aby pri vykopávaní pivníc nevznikalo príliš veľa zeminy,“ odkrýva Žuffová. Z celej uličnej fronty nepochádzajú zo stredoveku iba dve stavby. Renesančná Mestská veža a budova pošty, ktorá nahradila v polovici 20. storočia veľkolepý stredoveký objekt palácového typu, v ktorom údajne zomrel uhorský kráľ Ľudovít Veľký. Vzácne však nie sú len samotné domy, ale aj ich výzdoba. Meštianskemu domu na Trojičnom námestí 5 s pôvodnou zeleno-okrovou fasádou sa aj vďaka starým fotografiám podarilo vrátiť členitý vstupný portál, ktorý bol v roku 1907 zničený. Portál dostal aj novú bránu, ktorá bola vyrobená na základe trnavských slohových analógií, a objekt sa tak stal návratom k jeho renesančnej minulosti. 46
Nástenná maľba a strach z lupičov Najzaujímavejším prvkom domu na Trojičnom námestí 4 je nástenná maľba v miestnosti na poschodí, ktorá sa našla pod mladšími omietkami a nátermi. Pochádza z obdobia konca 18. storočia až prvej tretiny 19. storočia a spolu s pozostatkami maliarskej výzdoby v niektorých ďalších miestnostiach podčiarkuje reprezentačný charakter a hodnotu domu v období klasicizmu. „V podstropnom páse sa rytmicky opakuje jemná ženská tvár umiestnená vo vavrínovom venci. Tvár lemujú nakrátko ostrihané vlasy podchytené čelenkou a pod bradou prevísa závoj. Maliarska výzdoba má veľmi živú farebnosť s motívmi v tyrkysovej, červenej, fialovej či okrovej farbe,“ uvádza časopis Novinky z radnice. Ide o motívy, ktoré nemajú obdobu v celom trnavskom regióne.
NÁDVORIE
Zaujímavosťou je aj pravdepodobne najmenšie nádvorie v Trnave (veľké asi 4x5 metrov) a fakt, že sa vtedajší obyvatelia domu zrejme obávali lupičov, tak si na vchodové dvere dali drevený trám, ktorý slúžil ako závora. Tesne pred priečelím domu na Trojičnom námestí 5 sa smerom do námestia objavila aj murovaná studňa, ktorá na prvý pohľad ničím nevyniká, zaujímavou ju však robí prieduch v stene pivnice, ktorý vedie cez celé nárožie domu a vyúsťuje až v studni tesne nad hladinou vody. Je obdĺžnikového tvaru a uprostred svojej dĺžky má mriežku, ktorá zrejme slúžila na zastavenie hlodavcov. Funkciu prieduchu sa však zistiť nepodarilo.
mesto nielen na území Slovenska, ale aj celého Uhorska. Ťažiť a prevážať kameň bolo totiž drahé, no tehly boli na výrobu pomerne jednoduché a po obrannej priekope vykopanej okolo mesta ostalo množstvo hliny,“ približuje Jaroslava Žuffová. Dom na Štefánikovej 3 mal jednu obytnú miestnosť, kde sa sústreďoval bežný život rodiny. Miestnosť bola obložená drevom a ako jediná obytná izba bola aj vykurovaná. V izbách tohto typu sa však spočiatku kúrilo na otvorenom ohnisku, preto boli nad veľkými oknami ešte malé dymné okienka pre dobrý ťah dymu. „Život v takej miestnosti bol trochu problematický, ale keďže dym stúpa nahor a vy sa zdržiavate pod zónou zadymenia, dá sa v miestnosti bývať,“ vysvetľuje Žuffová. Dymné okienko bolo súčasťou bohatej fasády, ktorá bola vytvorená z piatich okenných otvorov zoskupených do tvaru trojuholníka alebo pyra-
Otvorené ohnisko v spálni Priestory dnešnej remeselnej pekárne Chlieb Náš sú možno najhodnotnejšie na celom Nádvorí, preto si zaslúžia mimoriadnu pozornosť. Dom na Štefánikovej 3 vznikol v prvej polovici 14. storočia, prvé poschodie pribudlo v renesancii a druhé poschodie až v roku 1929 a nachádza sa na jednej z najstarších trnavských ulíc. Po vzniku mesta a jeho obklopení hradbami tvorila dnešná Štefánikova ulica severnú časť severojužnej komunikácie, ktorá viedla od dolnej po hornú bránu v opevnení. V čase budovania domu stálo v území obklopenom hradbami viac ako 30 murovaných domov najstaršieho typu a veľké množstvo drevených obytných stavieb, patriacich k počiatkom meštianskej zástavby Trnavy. „Tehlové domy sa začali stavať zhruba od polovice 13. storočia, dovtedy boli len drevohlinité domy. Trnava je jediné tehlové stredoveké 47
OD MAŠTALE PO KONCERTY
mídy. Pôvodne mali presvetľovať obytnú izbu a najvrchnejšie okienko odvádzalo dym, no keď pribudol komín, malé okno si zachovalo vetraciu funkciu. Postupne sa v obytnom dome vystriedali rôzne predajne a prevádzky, a tak fasádu vybúrali a nahradili bežnými oknami. Zachovala sa z nej len malá časť nad ľavým výkladom, ktorú zreštaurovali a zvýraznili. Dekorovanú klenbu mali iba traja mešťania Meštiansky dom na Štefánikovej 3 patrí medzi nadštandard a jeho najväčšou hodnotou je vnútorná štuková dekorácia klenby, akú si v Trnave nechali urobiť iba traja mešťania. Klenbu zdobili talianski majstri prizvaní na výstavbu univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa a pozrieť si ju môžete po vstupe do remeselnej pekárne Chlieb Náš. „Plochu klenby pokrýva rastlinná ornamentika, ako plody hrušiek, citrónov a hroznových strapcov s postavami orlov a okrídlenými
48
anjelskými hlavičkami. Vo vrchole klenby je umiestnený erb, na ktorom kráča dvojchvostý lev po pažiti a v predných labách drží odtrhnutú ratolesť,“ hovorí Žuffová. Problematike erbu sa vo svojom archívnom výskume podrobne venovala Zuzana Rábiková z Krajského pamiatkového úradu Trnava. Jeho autorstvo sa jej zistiť nepodarilo, najbližšie však mal k erbu trnavského rodu Kinigh, ktorý pôsobil v Trnave počas celého 17. storočia a patril medzi šľachticov. Spojitosť s erbom rodu Kinigh však nesedí z dôvodu, že koncom 17. storočia, keď mal erb podľa tvaroslovia vzniknúť, už nikto z rodu Kinigh meštiansky dom na Štefánikovej 3 nevlastnil. Pôvod vlastníka skúmaného domu v čase vzniku klenby tak ostáva záhadou. Farebnosť výzdoby klenby sa však podarilo odhaliť dokonalo. „Klenba bola medzičasom veľmi zadymená, preto musela byť zreštaurovaná. Podarilo sa identifikovať pôvodnú farebnosť a reštaurátori ju znova aplikovali,“ opisuje Žuffová.
NÁDVORIE
Klenba obsahovala len tri jemné pastelové farebné odtiene: ružový, okrový a odtieň slonovej kosti. Jednoduchú farebnosť vyvážila bohatá plasticita, ktorá dopomohla pri hre so svetlom k pestrejšej výzdobe. Zadlžený majiteľ zanechal manželku a tri deti Komplikovanejšie bolo zistiť majiteľov domov, pretože len o malom počte z nich poznáme širšie historické súvislosti, uvádza zborník Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 20. Prvým majiteľom sieňového domu na Štefánikovej 3 bol podľa Jaroslavy Žuffovej niekto z nemeckého prostredia. Hoci je dispozične mimoriadne jednoduchý, mal na danú dobu (14. storočie) komfortnú, drevom obloženú, zateplenú obytnú izbu a výnimočne reprezentačné priečelie. Neskôr v dome okrem skutočných vlastníkov bývali aj viacerí podnájomníci. Boli tu napríklad krajčír, sklenár, obchodník, obuvník, kníhviazač, hrnčiar či remenár.
Jediný podrobnejšie známy majiteľ je Anton Hoffman. Živil sa ako obchodník s vínom a podľa účtovných kníh jeho aktivity smerovali do Dlhej, Stráží, Piešťan i na Moravu. Postupne sa začal zadlžovať a jeho dlh narástol na viac ako 52-tisíc zlatých. Začal preto spočítavať svoj celkový majetok, ktorý pozostával z výnosov, hnuteľného majetku, kočov, vozov a 300 urien starého a nového vína. Spolu s domom dosahoval hodnotu 34 200 zlatých, čo však na splatenie celkového dlhu nestačilo. Rozhodol sa preto utiecť a „manželku s tromi malými deťmi v ťažkom oplakávaní a stave chudoby zanechal“. Zakročila až jeho matka, ktorá dala celý hnuteľný aj nehnuteľný majetok do verejnej dražby. Vďaka tomu sa dozvedáme, čo patrilo k inventáru v každej miestnosti meštianskeho domu na začiatku 19. storočia. „Nachádzalo sa v ňom niekoľko kusov nábytku, ako starobylá pohovka s poduškami, jedna čierna skriňa, ďalšia skriňa z čerešňového
49
OD MAŠTALE PO KONCERTY
dreva so zásuvkami, drevená posteľ a veľká skriňa. V každej skrini sa nachádzalo niekoľko kusov oblečenia, ako čierny frak, zimná čiapka, topánky, čižmy, utierky či oblečenie z taftu a atlasu,“ uvádza Zuzana Rábiková. Zariadenie izby dopĺňali drobné predmety, ako malé zrkadlá, nádobky, stará citara, harfa, vojenské zbrane, ako kopia alebo čakan a taktiež obrazy a kniha. V jednej izbe sa tiež nachádzalo šesť kresiel a skriňa, v ktorej bol uložený servis z porcelánu či keramiky a niektoré predmety boli pozlátené alebo postriebrené. Výbavou bolo aj niekoľko džbánov na čaj, kávu, čokoládu, šálky zdobené červenými ružami z viedenského porcelánu, cukorničky, niekoľko desiatok čiaš na víno, špeciálne na tokajské víno, veľký ozdobný kalich alebo pozlátené a postriebrené lyžičky a vidličky. Okrem toho sa do dražby dostalo aj niekoľko sto urien červeného a bieleho vína, aj starších ročníkov. 50
Celý majetok bol ohodnotený na 40 500 zlatých a samotný dom na 20 000 zlatých. Verejnej dražby sa zúčastnili desiatky ľudí a predali sa všetky veci, aj tie nefunkčné. Celkový výnos dražby dosiahol 54 244 zlatých a dom kúpil za 31 022 zlatých Ján Prenninger, u ktorého mal Anton Hoffman najväčší dlh (viac ako 23-tisíc zlatých). Priestory meštianskych domov obklopujúcich Nádvorie sa postupne dostali do rúk rôznych majiteľov a za socializmu v nich dlhodobo bývali sociálne slabší občania. Nachádzali sa tam aj rôzne prevádzky, ako holičstvo a redakcia, no dnešná podoba Nádvoria je tá najvhodnejšia cesta, akou sa dali stredovek a ďalšie vývojové obdobia pripomenúť. Pivo, chlieb, káva, zreštaurované štuky a maľby a vzájomné rozhovory mešťanov. •
NÁDVORIE DNES
52
NÁDVORIE
Nádvorie dnes TEXT: ZUZANA FAJTA, FOTO: BOYS PLAY NICE
Každá z budov Nádvoria má svoju minulosť i budúcnosť. Mnohé z nich sú tu stáročia, iné vznikli len pred časom. Akú funkciu však majú dnes a z čoho vznikli? 53
NÁDVORIE DNES
m teáter
2
Než sa túto jar podarilo otvoriť Nádvorie, predchádzalo tomu mnoho rokov práce. No málo ľudí vie, že najskôr vlastne vôbec nemalo ísť o nádvorie. Idea sa vyvíjala a menila s postupujúcim pribúdaním budov. Pôvodne sa rozmýšľalo o vzniku iba akéhosi „dvora“ . Postupne sa projekt z dvora zmenil na nádvorie. Ambiciózny projekt síce vznikal organicky, ale nechýbala mu vízia toho, čo by mal v konečnom dôsledku poskytnúť. S prichádzajúcimi užívateľmi, partnermi a nájomcami bolo stále jasnejšie, akým smerom sa bude projekt, ktorý zastrešuje architektonický ateliér Vallo Sadovsky Architects, uberať. Tro čn
e
e
Dalo by sa povedať, že to všetko sa začalo Thalmeinerom. Keď vznikal v roku 2010, asi nikto nemohol tušiť, kam sa až rozrastie. Práve roz54
Kubik nápadov
širovanie tejto prevádzky vlastne započalo celý projekt Nádvoria. Pôvodne gotický dom s renesančnými prvkami dnes slúži kaviarni Thalmeiner, nachádzajú sa v ňom kancelárske priestory, byt a takisto podzemné pivničné priestory. Zaujímavosťou je, že práve pivničné priestory boli pred niekoľkými storočiami prvým poschodím. e
er
Pokiaľ prechádzate od Trojičného námestia smerom na Nádvorie, všimnite si po svojej pravej strane schody, pracovne nazývané amfiteáter. V období, keď ešte nebola jasná funkcia (ale najmä miera) celého komplexu, malo byť vo dvore umiestnené pódium. Keďže sa budovy nachádzajú v rôznych výškach, bolo nutné tento rozdiel prekonať, a tak vznikli schodíky. Pôvodne mali fungovať ako improvizované hľadisko, dnes spájajú rôzne etapy projektu.
NÁDVORIE
3
Malý Berlín
4
e
n ova
a
Susediace budovy na Štefánikovej sú vlastne dôvodom, prečo sa dnes rozprávame o Nádvorí. Charakteristickou črtou oboch budov je, že boli postavené ako prejazdové domy s gotickým základom. Ich pivnice sú teda klenuté priečne na smer jazdy voza, čím sa stavba zabezpečila. Prízemie a prvé poschodie, preklenujúce podjazd každej budovy, vznikli naraz a aj tým sú budovy nad nimi jedinečné nielen v Trnave, ale aj v celom okolí. Práve preto sú aj kultúrnou pamiatkou. V unikátnych pivničných priestoroch v budove na Štefánikovej 4 sa nachádza Kubik nápadov, ktorý sa do nej presťahoval z Pekárskej ulice. Nad nimi sídli Malý Berlín, ktorý zaberá prvé poschodia budovy na Štefánikovej 4 a to isté poschodie v susednej budove prináleží kancelárskym priestorom. Malý Berlín sídli v priestoroch bývalej tančiarne, ktorá vznikla spojením troch izieb.
Chlieb Náš
Pri rekonštrukcii sa objavil a následne odprezentoval náznak toho, kde boli pôvodné priečky, takisto sa naznačili pozície klenieb. Na druhom poschodí sa nachádza Coworking Nádvorie. Ten prechádza cez obe budovy. Najzaujímavejšie na priestore je to, že krov, ktorý je v Coworkingu odhalený, je barokový. Dokonca aj v budove na Štefánikovej 3 sa nachádza podobný barokový krov. Barokové prvky nájdeme aj inde v budove. Signifikantný je najmä nádherný barokový strop, ktorý je jedným z najoriginálnejších v profánnych stavbách v Trnave. Ten si môžete pozrieť počas návštevy pekárne Chlieb Náš, ktorá svojím minimalistickým dizajnom necháva vyniknúť práve toto unikátne umelecké dielo. I keď je dom na Štefánikovej 3 pôvodne gotickým, prešiel niekoľkými prestavbami. Tie viditeľne zasiahli najmä fasádu, ktorá je dôsledkom prerábky v 30. rokoch 20. storočia, počas ktorej 55
NÁDVORIE DNES
repojenie budov a schodisko v art deco štýle.
bolo k budove pristavené ďalšie podlažie v slohu art deco. Zaujímavosťou je práve zachovanie barokového krovu, ktorý rozobrali a postavili naspäť o poschodie vyššie. Podobný postup sa zvolil aj pri rekonštrukcii priestoru, aby bolo možné zachovať čo najviac pôvodných prvkov. Odporúčame sa pri návšteve Coworkingu Nádvorie teda pozrieť aj na strop! Pri odkrývaní nánosov sa podarilo zachovať aj pôvodné art deco schodisko, ktoré sa skrývalo pod keramickým obkladom a nachádza sa v administratívnej časti budovy Štefánikova 3. Dnes ho využívajú najmä nájomcovia budovy. o
av a
e
n ova
V rámci projektu bolo nutné sa vyrovnať s už existujúcimi, novšími stavbami, ktoré úplne nezapadli svojou formou, veľkosťou a mierkou do historického centra. Cieľom bolo aktivovať všetky strany Nádvoria a vytvoriť príjemný pocit a charakter 56
irbnb b t
starého mesta. Zároveň bola snaha ísť v stopách pôvodných stavieb. Keďže mala budova Štefánikovej 3 pôvodne ďalšie krídlo, pribudla novostavba s lamelami, ktorá mala efektívne spojiť priestor Nádvoria. V budove sa dnes nachádzajú najmä kancelárske priestory. Nájdete tu napríklad Herbert Sirupy alebo Trnavské rádio. Na úplnom vrchu sa nachádza aj Airbnb byt. Budova sa svojou mierkou a hmotou nesnaží konkurovať, ale dopĺňa už existujúce stavby, či už na Trojičnom námestí, alebo Štefánikovej. a e
aa
a
p
Novostavba a prístavba na Nádvorí dávajú domov tak prevádzke Akademia, ako aj študentskému bývaniu Kampus. Prepája ich terasa, ktorá je „duchom domu“ a má rozšíriť plochu dvora o ďalšiu úroveň. Takisto má plniť funkciu prechodu medzi verejným a súkromným priestorom.
NÁDVORIE
57
NÁDVORIE DNES
Samotný priestor Akademie je vlastne exkurziou obdobiami, ktoré sú viditeľné najmä na strope. Pri prechode prevádzkou prejdete od valených klenieb cez trámové drevené stropy až po betónové stropy. vor e
Okrem samotných budov, ktoré tvoria projekt Nádvoria, je neoddeliteľnou súčasťou aj jeho plocha. Dlažba v rámci komplexu je riešená jednotne a vyvažuje tak fragmentovanú výstavbu. Jej centrálny priestor je pritom jasne materiálovo vyčlenený a predeľuje ho pôvodná parcelná čiara. Vyniká takisto zasadením vzrastlých platanov, ktoré umožňujú skryť sa pred horúcimi lúčmi slnka. Pri jeho návšteve si určite všimnite archeologický nález praniera alebo miesta označené logom „N“. Tie vyznačujú miesta ďalších archeologických nálezov. Príjemným ekologickým prvkom je retenčná nádrž, ktorá sa nachádza pod priestorom Nádvoria a do ktorej steká dažďová voda. Tá sa následne používa na zavlažovanie stromov a zelene. o e n e apa
Aktuálnou výstavbou sa však projekt Nádvoria nekončí. Budova na Pekárskej ulici, kde pôvodne napríklad sídlil aj Kubik alebo Berliner, práve započala svoju rekonštrukciu. Umožní tak prepojenie priestoru na ďalšiu stranu a prístup od Pekárskej ulice a univerzitného parčíka. I keď funkcia a forma budovy nie je známa, určite poslúži Trnavčanom a návštevníkom práve tak dobre ako Nádvorie. •
7
Akademia
Za spoluprácu ďakujem Viliamovi Zajíčkovi a Elene Šoltésovej z ateliéru Vallo Sadovsky Architects. 58
NÁDVORIE
59
ROZHOVOR
STANO ŠULKO Jeho aplikácia zjednodušuje prácu zamestnancom na stavbách doma i v zahraničí TEXT: NIKOL KOZMOVÁ, FOTO: PETER LANČARIČ
Stano je stavebný inžinier aktívny od detstva, keď v deviatich rokoch ťahal omietky v pivnici. Prešiel si v živote pozíciami od projektanta, manažéra výstavby, zástupcu investora, facility manažéra až po dobu, keď pôsobil ako stavebný dozor na obrovských projektoch. Počas tejto poslednej fázy mu v práci napadlo, že je mnoho zbytočných úkonov, ktoré by sa v dnešnej dobe dali jednoducho zmestiť do aplikácie, ktorá skráti čas a uľahčí život všetkým pracovníkom na stavbe. A tu vznikla idea jeho aplikácie bsgapp (building services group application). Rozhodol sa preto opustiť prácu, ktorú mal, a vytvoriť si niečo vlastné. Ocitol sa v coworkingu na Nádvorí a práve tu sa začal meniť jeho život, ale aj biznis. 61
STANO ŠULKO
Ako vznikol nápad vytvoriť aplikáciu bsgapp?
Už pred štyrmi rokmi, keď som pracoval na stavbe, mi chýbal digitálny nástroj na zjednodušenie práce. Chcel som to uľahčiť sebe aj ostatným. Preto som sa rozhodol spraviť aplikáciu na uľahčenie práce sám. Hľadal som firmy, ktoré by mi spravili dizajn, a tiež partnerov, ktorí by do toho išli so mnou. No nikoho som nenašiel. Tak som sa rozhodol, že do toho dám všetky vlastné peniaze a skúsim to sám. Celé mi to teda trvalo štyri roky, počas ktorých som sa zlepšoval a pracoval na sebe. Momentálne ma živí už iba aplikácia bsgapp. Stano, načo presne sa tvoja aplikácia používa a komu je určená? Je vhodná aj pre úplných laikov mobilných aplikácií?
Aplikácia slúži na distribúciu projektovej dokumentácie a evidenciu nedostatkov stavby. Počas kontroly stavby stavebný inžinier behá po stavbe a hľadá všetky chyby. Nosí so sebou hŕbu výkresov, chyby si zapisuje, fotí a následne ich rozdeľuje zodpovedným osobám na prerobenie. Tieto činnosti sú administratívne veľmi zdĺhavé. Vďaka tejto aplikácii máte všetky výkresy uložené vo svojom smartfóne. Jed64
noduchým klikaním si označíte miesto chyby a priložíte fotografiu s poznámkou pre zodpovednú osobu. Čiže už žiadne vytlačené výkresy pod pazuchou, žiadne prepisovanie poznámok a žiadne hodiny stratené administratívou. Softvér je jednoduchý, čiže ho dokáže ovládať aj staršia generácia. Aplikácia je teda určená pre odborníkov pracujúcich na výstavbách nehnuteľností, a to pre investora, dozor, generálneho zhotoviteľa aj subdodávateľov. Máš väčší úspech na Slovensku alebo v zahraničí?
Na Slovensku majú ľudia stále obavy vyskúšať niečo na zjednodušenie svojej práce. Je to pre mňa trochu nepochopiteľné, pretože sme digitálne zdatní. Vždy sa stretávame s reakciou, že sa to ľuďom páči, ale dostať sa reálne na stavbu trvá aj niekoľko mesiacov. Niektorí klienti sa aj tak nakoniec rozhodnú, že aplikáciu nechcú. No musím povedať, že máme aj progresívne mysliacich slovenských klientov. Stále je však viac klientov zo zahraničia. Čo považuješ ty ako technik, človek z odboru, za najväčšiu výhodu svojej aplikácie?
Najväčšou výhodou je uľahčenie práce a ušetrené hodiny, čo je
Mám pevnú pôdu pod nohami a to sa mi páči.
ROZHOVOR
v konečnom dôsledku finančná úspora. Používam také prirovnanie: Sme jednoduchí ako kameň a praktickí ako vŕtačka. Táto aplikácia dosahuje obrovskú úsporu času, prehľad v dokumentoch, evidenciu nedostatkov. Tiež je radosť s ňou pracovať! Aplikácia je na trhu len chvíľu, máš už teraz nápady na jej vylepšenie?
Sme na úplnom začiatku. Toto, čo sme spravili, je ešte len malým kúskom toho, čo chceme spraviť. Vyvinuli sme aplikáciu pre manažment výstavby s určitými funkciami, ktoré sú len čiastkou. Plánujeme pokračovať s pridávaním funkcií, ako sú zápisy z porád, stavebný denník, reporting,
oznamy na stavbe a časový harmonogram. Ďalší rok sa chceme pustiť do nového produktu, ktorým budeme úplne digitalizovať a automatizovať proces výberových konaní, teda tendrovanie. Dostávaš pozitívne ohlasy na svoju aplikáciu?
Vďakabohu áno, až som z toho príjemne prekvapený. Napríklad, mal som dohodu s jednou firmou, ktorá chcela našu aplikáciu skúšať 6 mesiacov a potom sa rozhodnúť, či aplikáciu bude používať aj na ďalších svojich stavbách alebo nie. A po troch týždňoch mi volali, že sú všetci na stavbe nadšení, aplikácia sa im páči a chcú ju aj na ďalšie stavby. To bol príjemný pocit.
65
STANO ŠULKO
Ako zatiaľ hodnotíš svoj biznis? Čo bolo alebo je najťažšie?
Biznis je podľa mňa krásna vec, doslova umenie. Teraz je to už jednoduché, keďže nie som úplne sám. Mám partnerov, klientov a pomaly sa to rozbieha. Aj keď to je ťažké pre množstvo práce, úplne najťažšie bolo rozhodnúť sa, či do toho ísť alebo nie. Riešil som to v sebe štyri roky. Potreboval som ľudsky aj profesionálne dozrieť na to, aby som sa mohol správne rozhodnúť. Pretože som do toho dal úplne všetky svoje peniaze, celého seba, riskoval som v podstate úplne všetko, od financií až po rodinu. Je to rozhodnutie, či skočíte do čiernej diery alebo nie. Uvedomoval som si náročnosť projektu aj konkurenciu, no našťastie dnes nič neľutujem. Čo sa ti na celej tvojej práci najviac páči?
Že robím niečo, čo je potrebné, niečo, čo má zmysel. Že robím niečo, čomu veľmi dobre rozumiem a mám v tom absolútnu istotu. Práve preto, že som si prešiel celý ten proces od detstva až po dnešok, mám pevnú pôdu pod nohami a to sa mi páči. Pracuješ od nás z Coworkingu, ako si sa sem dostal? Pomohlo ti tvoje členstvo v CW v tvojom biznise?
Určite mi pomohlo, jednoznačne. Pretože najťažšie pre mňa bolo to, že som sa nemal s kým poradiť. 66
Bol som na všetky rozhodnutia sám. Pracovať v Coworkingu pre mňa znamená byť v tom správnom pracovnom prostredí. A aj ryba predsa potrebuje svoje prirodzené prostredie! A tu som ako ryba vo vode. Okolo mňa sú ľudia, ktorí tvoria a chcú niečo dokázať. Zisťujem, že nie som sám, kto s niečím podobným bojuje. A keď niečo potrebujem, tak sa veľmi jednoducho zoznámim s ľuďmi a poradím sa. Potom zisťujem, že si sedíme aj po osobnej stránke, dáme sa dokopy a to je to najlepšie, čo sa mi môže stať. Mal si na začiatku pochopenie a pomoc od okolia?
Na samom začiatku som bol na všetko naozaj sám. Ponúkal som spoluprácu všetkým kolegom, známym. Až keď som dosiahol niečo hmatateľné, začali sa ľudia ku mne pridávať. Ale je to tak asi prirodzené a má to tak byť. Prvý krok musí človek urobiť sám. Čoho sa najviac bojíš?
Na začiatku som sa veľmi bál, že prídem o všetko. Dal som do projektu všetky peniaze. Išiel som do toho s tým, že nech sa stane čokoľvek, zvládnem to a spravím všetko pre to, aby to vyšlo. Nemám nastavený žiaden plán, žijem každým dňom a pracujem naplno. Vždy. Aj keď si uvedomujem, že plánovanie je potrebné. Terajší kolegovia mi to dookola pripomínajú. No učím sa v tom plávať. •
ROZHOVOR
67
NÁDVORIE COWORKING
68
NÁDVORIE
Nádvorie Coworking Kreatívne miesto na prácu v centre Trnav spája pro esie a nápad TEXT: ZUZANA FAJTA, FOTO: NORA A JAKUB
Čo je to coworking, komu je určený a prečo vôbec existuje? Slovo, ktoré (možno) nepoznáte, no možno ste práve vy tým pravým coworkerom a ani o tom neviete! Coworking alebo zdieľaný pracovný priestor je trendom najmä v posledných rokoch. Podobné koncepty sme síce mohli doma i vo svete sledovať v uplynulom desaťročí, zdieľané miesta na prácu však fungovali dávno predtým (spomínate si, ako sme v škole chodievali pracovať do knižnice?). Dnes sú synonymom pracovného priestoru pre ľudí, ktorí nechcú pracovať z domu, ale vlastná
kancelária ich buď neláka, alebo je mimo ich finančných možností. Keďže aj na našom trhu pribúda stále viac freelance pozícií a ľudia často vymieňajú stabilné pracovné miesto za možnosť rozhodovať sa sami a pracovať na niečom svojom, darí sa aj coworkingom. A práve z týchto dôvodov vznikol aj ten na Nádvorí v Trnave.
69
NÁDVORIE COWORKING
omu je
o orkin
určený
Je to najmä miesto na prácu, „hub” pre začínajúcich podnikateľov, ľudí, ktorí sa pustili do svojho sna. Na začiatku nemajú prebytok financií na zriadenie si vlastnej kancelárie so všetkým nábytkom, tlačiarňou či kuchynkou. Veľa startupov alebo malých firiem skrachuje práve na začiatočných nákladoch, ktoré vedia rapídne narásť. A práve vtedy im môže pomôcť coworking. Tiež je to miesto vhodné pre freelancerov, čiže ľudí, ktorí pracujú z domu, na vlastnú päsť. Aj keď práca z obývačky či postele v pyžame môže niekomu znieť neodolateľne, po pár dňoch sa to zmení. Väčšina freelancerov má problém oddeliť prácu od domova a často sa donútiť vôbec začať v daný deň pracovať. A je to prirodzené, keďže na jednom mieste žijete aj pracujete. Coworking je miesto, ktoré môžete využívať kedykoľvek, nie ste nejako limitovaní dňom ani hodinou. Máte svoje vlastné kľúče a ste pánom svojho času a často aj miesta. Platíte mesačný poplatok, v ktorom máte zahrnuté všetky výdavky, tým pádom sa nemusíte o nič viac starať. Máte možnosť výberu fixného miesta, pokiaľ preferujete svoj pokoj, alebo flexibilného stola, kde môžete rotovať a pracovať každý deň z iného miesta s novým uhlom pohľadu.
Jednou z ďalších neodškriepiteľných výhod Coworkingu je najmä stretávanie inšpiratívnych ľudí. Vďaka tomu vznikajú prepojenia tak pracovné, ako aj ľudské. Kreatívny priestor Coworkingu je často založený na princípe – hľadám/ ponúkam. Môžete byť začínajúcou firmou,
ktorá potrebuje novú webovú stránku, a sedieť vedľa grafika, ktorého poteší každá nová spolupráca. Alebo len potrebujete spätnú väzbu na svoj rozpracovaný projekt od ľudí z rôznych odborov? Stačí sa obrátiť na „spolucoworkerov”, určite vám radi poradia. Prepojenie je veľmi jednoduché, stačí jedna ranná káva a vaše problémy sú vyriešené! A aj to je krása Coworkingu, ktorú objavuje stále viac ľudí, podobne ako aj autor aplikácie bsgapp Stanislav Šulko, ktorý neváhal skúsiť niečo svoje a dnes ho denne stretávame v Coworkingu.
hcete si aj v v skúšať Nádvorie o orkin Ak ste študentom alebo držiteľom karty ZŤP, máte celoročne v Coworkingu nárok na 50% zľavu. A ak ste sa v čítaní nášho článku dostali až sem, ďakujeme a zároveň gratulujeme! Získavate jednorazovú zľavu 50% na ktorúkoľvek službu v Coworkingu. Stačí, ak sa pri info stolíku preukážete týmto článkom alebo kódom „Nový začiatok v Coworkingu”. Promo kód je platný do konca marca 2019.
Zasadačka Ďalšou možnosťou, ktorú ponúka Coworking, je prenájom zasadačky. Nemusíte si platiť mesačný paušál nato, aby ste mohli využívať zasadačku na dôležité stretnutia v centre mesta v naozaj inšpiratívnych priestoroch nášho krásneho Nádvoria. •
iac in ormácií na tel. čísle na co orkin 70
alebo nadvorie.com
71
GRUZÍNSKE PREMENY
Gruzínske premeny TEXT: ZUZANA FAJTA, FOTO: DIANA TAKÁCSOVÁ
Postsovietske Gruzínsko dnes zažíva svoju renesanciu – či už ako turistická destinácia, alebo kultúrne centrum. Jeho hlavné mesto Tbilisi je známe svojím stavebným boomom, ale aj skromnými podmienkami bežného obyvateľstva. Na jednej strane krajiny nájdete ľudí z celého sveta navštevujúcich dvakrát ročne populárny tbiliský Fashion Week, na druhej pasákov dobytka. 74
FOTO-ESEJ
1 2
Snehová búrka v Mestii, región Samegrelo-Zemo Svaneti. Portrét z ulíc starého mesta, Tbilisi.
75
GRUZÍNSKE PREMENY
3
76
Dom v blízkosti hranice s Tureckom, región Samtskhe–Javakheti.
FOTO-ESEJ
77
GRUZÍNSKE PREMENY
ečerná scen ria v naklii meste ktor sa má premeniť na d ležitý pr stav.
78
FOTO-ESEJ
79
GRUZÍNSKE PREMENY
5
80
Most spájajúci trojicu bytoviek, Tbilisi.
FOTO-ESEJ
81
GRUZÍNSKE PREMENY
Ak navštívite akúkoľvek prednášku alebo cestovateľskú prezentáciu o Gruzínsku, určite budete počuť niekoľkokrát jednu vec – je to krajina plná kontrastov. Vysoké pohoria a more, rôzne klimatické podmienky, nostalgia za dobou dávno minulou, no i chuť pripojiť sa k „západnému svetu“. A práve tieto kontrasty zachytáva fotografka Diana Takácsová. K fotografii prvý raz pričuchla samoštúdiom a neskôr v ateliéroch na UCM v Trnave. Odvtedy sa jej venuje intenzívne tak po profesijnej stránke, ako aj v súkromnom živote. I keď momentálne žije v Bruseli, kde pracuje pre Európsku nadáciu pre demokraciu, počas svojich ciest pravidelne zachytáva zaujímavé miesta a príbehy. ve avo
Keď navštívila Gruzínsko prvý raz, bola to podľa jej slov „číra zvedavosť“. Mala vtedy chuť precestovať destináciu opradenú rúškom tajomstva. Prvý raz ju navštívila v roku 2014, v lete roku 2016 sa do Gruzínska dokonca vydala autom. „Naša prvá návšteva zahŕňala trasu, na ktorej sme dlho nestretli právcovská izba kúpeľn mesto
82
orjomi.
žiadnych ďalších cestovateľov. Odvtedy som sem vycestovala celkom štyrikrát, aby som spoznala jej rôzne zákutia, ale aj pokračovala v práci na svojej sérii dlhodobo zachytávajúcej premeny tejto krajiny,“ spomína na svoje cesty Dia.
FOTO-ESEJ
83
GRUZÍNSKE PREMENY
8
84
astier v bl zkosti kostola Tsminda ameba. Tanečn k oblečený v tradičnom odeve na dedinskej slávnosti.
FOTO-ESEJ
85
GRUZร NSKE PREMENY
astier so stรกdom okolie
86
azbe i.
FOTO-ESEJ
87
GRUZÍNSKE PREMENY
0
rvý sneh v estii re i n ame relo Zemo Nádvorie ruz nskeho parlamentu Tbilisi.
vaneti.
Prekvapenia
V dnešnej dobe je Gruzínsko stále prístupnejšie. Množstvo nízkonákladových spojení (nielen) z Európy z krajiny spravilo nesmierne pútavý cieľ pre cestovateľov rôzneho druhu. Lákadlom je podľa Dianiných slov najmä mnoho neočakávaného, krajina má jednoducho čo ponúknuť. „Či už ide o trasu vedúcu k Tusheti, ktorá 88
je jednou z najnebezpečnejších (no aj najkrajších ciest sveta), alebo prekvapenie v podobe možnosti okúsiť život pastierov v horách. Cítiť tu čaro nepoznaného, no rozhodne aj „nové začiatky,“ zhŕňa Diana a podotýka, že netreba zabúdať ani na gruzínsku pohostinnosť a bezprostrednosť.
FOTO-ESEJ
Kontrasty
Už spomínané kontrasty sa rozohrávajú po celej krajine. Jedným z nich je aj rozmanitá architektúra. Mrakodrapy v prímorskom Batumi, futuristická architektúra naprieč krajinou a na druhej strane skromné príbytky v malomestách či dedinách. Signifikantné pre Gruzínsko sú tiež rozdiely v scenérii: vysokohorské pláne Kaukazu sú v kontraste s vyprahnutou stepou na hranici
s Azerbajdžanom. Tá je zasa úplne iná než tropická klíma s množstvom zelene pri pobreží Čierneho mora. A práve to je podľa Dianiných slov to najkrajšie. „Videla som mnohé originálne riešenia, nespútanú prírodu, ale aj pozoruhodné premeny hlavného mesta Tbilisi,“ uzatvára svoj cestovateľský a fotografický denník Diana Takácsová. • 89
GRUZÍNSKE PREMENY
12
90
Pohostinstvo, región Samtskhe–Javakheti.
FOTO-ESEJ
91
GRUZร NSKE PREMENY
otravin vo v sokohorskej dedine regiรณn Mtskheta-Mtianeti.
92
oshka
FOTO-ESEJ
93
KUMÅ T
106
KUMŠT
Obchod so zmyslom pre KUMŠT prináša Trnavčanom ten najkrajš lokáln dizajn Kumšt je obchod plný pekných a originálnych vecí od lokálnych tvorcov a dizajnérov sídliaci na Nádvorí v Trnave. Nazýva sa Kumštom, pretože vytvára priestor na prezentáciu a predaj toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniká v oblasti kreatívnej tvorby. Trnavčanom a Trnavčankám prezentuje ponuku poctivých produktov od malovýrobcov, ktorí si dávajú záležať na nápade, prepracovanosti a detaile svojich produktov. Je jedno, či do Kumštu vstúpi desaťročné dievčatko, matka či otec s kočíkom, alebo staršia pani: všetci si dokážu nájsť ten svoj originálny kúsok. A čo je celkom unikátna vec, dizajn je v Kumšte stále čerstvý: každé tri mesiace sa tovar obmieňa a vystavuje sa nová séria produktov od ďalších dizajnérov.
A keďže za mnohými značkami stoja ľudia, ktorí sú ľuďom z Kumštu blízki, je dôležité poznať ich príbeh. Je iné, ak viete, kde konkrétny produkt vznikol, v akých podmienkach, kto ho vyrobil a odkiaľ pochádza napríklad materiál. A aj preto vám chce Kumšt o svojich značkách povedať viac. Prvé, ktoré sme pre vás vybrali, sú nám veľmi blízke. Obe z rôznych dôvodov, spája ich však Trnava. 107
KUMÅ T
108
KUMŠT
p
n a
MARNA: av n a
Značka Marna vznikla ako školský projekt vo 4. ročníku na Fakulte architektúry STU. Viktória dostala na predmete grafický dizajn zadanie, ktorého semestrálnou úlohou bolo buď prerobiť firemnú identitu už existujúcej značky, alebo vytvoriť úplne novú. Vtedy sa rozhodla, že je ten najlepší čas založiť si vlastnú značku. Názov nakoniec objavila vo svojom priezvisku Komárňanská, a tak vznikla Marna. p
n e vo e vor e ve o a ne o aa
Vďaka pozeraniu rôznych dokumentov a videí som sa naučila veľa o tom, aký má fastfashion priemysel dopad na nás a našu planétu. Rozmýšľala som nad tým, ako by som konkrétne ja mohla to všetko spomaliť a toto mi prišlo ako dobrý nápad. Upcycling som si teda určila za svoju semestrálnu ateliérnu tému v 5. ročníku. Tri mesiace som sa venovala hľadaniu odpadových materiálov, vytváraniu strihov, pri ktorých by vznikal čo najmenší odpad, a prototypovaniu. or pro
e vo na o
ene
Pretože ma nikdy nikto okrem mňa samej neučil šiť (a sem-tam nejaký tutoriál na Youtube), šlo to na začiatku veľmi pomaly. Šila som krivo, ale šila som veľa, takže sa to časom celkom zlepšilo. Z každého finálneho produktu mám však
av
vždy rovnakú a veľkú radosť, je to pre mňa super pocit, že dokážem niečo vytvoriť. Najviac sa teším z toho, keď som s výsledkom sama spokojná, pretože mám v tomto na seba vysoké nároky. ve
o
e an
e
ev
e
Momentálne mám v Kumšte kožené kabelky, ktoré šijem ručne. Sú béžové alebo čierne, sú v dvoch veľkostiach, z hladenej alebo brúsenej kože. Dajú sa nosiť ako crossbody kabelka a keďže majú zaťahovacie uško, dajú sa nosiť aj ako ľadvinky. Ďalej je to oblečenie ušité z rôznych látok zakúpených v secondhandoch. Napríklad zavinovacie sukne, ktoré sedia v podstate na všetky veľkosti a prispôsobia sa jednoducho zatiahnutím. Nájdete tam aj topy ušité zo starých pánskych košieľ, ktoré tiež kupujem v „sekáčoch”. o o en ne na ra e vor a na čo pra e
Veľmi ma bavilo šiť tašky z odpadového bannera, ktorý som mala z letného Urban marketu. Tašky boli ružové, každá bola vďaka výrezu grafiky iná a vypredali sa za celkom krátky čas, z čoho som mala mega radosť. Rada by som sa dostala k nejakému ďalšiemu zaujímavému banneru a v týchto kabelkách pokračovala. Chystám teraz ešte nové kožené tašky a šperky, ale na tom bude ešte trochu práce. 109
KUMŠT
ana ar n ov e nč a or vo e pr e a na en va v e ea r
Zuzana Martinusová je študentkou textilného dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe rada prepája ilustrované a textilné. Jej brošne či ilustrácie sú plné prírody a výletov. Pomocou digitálnej tlače tvorí príbehové lesné dezény plné dobrodružstiev. ača a vor popr oe a o a o o aaaa o vo e prv an
Všetky dizajny (ak to tak môžem nazvať), ktoré robím, vnímam ako akési nové začiatky, ktoré môžem donekonečna rozvíjať. Stále som niekde na začiatku toho všetkého, čo by som ešte chcela. Skúšam, experimentujem s technikami, stále sa hrám. Študujem textilný dizajn a moja tvorba sa vyvíja popri školských projektoch, s ktorými je prirodzene prepojená. Veľa ovplyvnila a určila moje smerovanie moja bakalárska práca Výletník, ktorá tvorila kolekciu potlačených spacích vakov, začala som vtedy viac kresliť a páčilo sa mi, ako ilustrácie ožívajú na látke. Na základe toho neskôr vznikli moje prvé potlačené brošne sprevádzané náladou lesa ako drobné textilné spomienky, ako drobné ilustrácie. Tvor pro or o v a e ovan e aa o a v e e pre a o a o ro r v av e o
Táto láska sa začala celkom zábavne, konkrétne v momente, keď som sa nudila. Zavolala som Veronike, svojej kamarátke, a na druhý deň sme už boli v Taliansku. Stan, spacie vaky, ťažké batohy, 110
prázdne vrecká, len my a nekonečná sloboda. Neuveriteľné dni, neopísateľné zážitky, okamihy, dobrodružstvo! Bol to pre mňa taký silný impulz, že bolo úplne prirodzené zobrať ceruzku a zaznamenať tieto príbehy. Cestovanie je na takéto impulzy výborné, prináša nové podnety a otvorenú myseľ. Je to pre mňa neodmysliteľná súčasť tvorby. Moje kresby sú pre mňa zároveň akýmsi denníkom všetkých tých pekných dní a spomienok a to ma baví. Ta
ev r re ne
a na e
en va
aa
Najradšej vytváram snové fantazijné bytosti, zvery a krajiny, naposledy veľmi farebné. Na samotnom začiatku netuším, ako čo skombinujem, akú techniku zvolím, je to proces. Ale áno, vždy som inšpirovaná a vychádzam z reálnych motívov či situácií. Často sú pre mňa kľúčové fotografie a tiež zápisky. Čierna Hora a mestečko Cetinje bolo plné bláznivých podnetov, od tuláckych psov po nádherné lipy či olivovníky. or e na v č o
o e pre e a n pr o
Inšpiráciu vnímam kdekoľvek vonku, na ulici, v parku, na lúke, v lese, pri turistike, na prechádzke, keď utekám do školy, ale tiež v slovách, pekných knihách a príbehoch. Neexistuje jedno konkrétne miesto, ale vo všeobecnosti je to určite príroda a asi aj mesto. Preto rada cestujem a spoznávam nové miesta. Nedávno som sa vrátila z päťmesačného študijného pobytu v Čiernej Hore. Inšpirácie do aleluja! •
KUMÅ T
111
KUMŠT
Malý Berlín
Thalmeiner
Malý Berlín je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez spoločenské diskusie až po divadlo.
Thalmeiner je kaviareňznáma nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami. Chlieb Náš
Kubik
Kubik je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti. Okrem toho organizujú undergroundové koncerty a množstvo iných aktivít po celej Trnave. Kumšt
Kumšt je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych. Akademia
Akademia je piváreň a bistro a je ideálne miesto na stretnutia s priateľmi. Ponúka dobre ošetrené pivo, chutnú a nevšednú slovenskú kuchyňu a cez pracovné dni aj obedové menu.
Chlieb Náš je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty. Nádvorie Coworking
Nádvorie Coworking je zdieľaný priestor na prácu, vybavený kvalitnými stolmi a stoličkami, kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom. Organizuje aj vzdelávacie podujatia. Priestor Nádvoria
Vonkajší priestor pravidelne ožíva kultúrnymi podujatiami a miesto je vždy vhodné na príjemné posedenie.
rehľadn pro ram celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com
112
KUMÅ T
112