Magazín Nádvorie | číslo 3 | leto 2019

LETO 2019 SPOLU(PRÁCA)

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

KUBIK NÁPADOV

MATÚŠ A MIRKA HLINČÍKOVCI

DESIGN POWER

a jeho komunita

tvoria nielen Trnavský rínek

aj o vizualite Nádvoria

Magazín Nádvorie | číslo 3 SPOLU(práca) | leto 2019

úvodník

2

magazín nádvorie #3

Zuzana Fajta

Vždy, keď sa blíži čas písania úvodníka, čakám do poslednej chvíle. Je to môj text, a preto som si istá, že ho napíšem.

Nemusím si pripomínať deadliny, stanovila som ich predsa ja. Spoliehať sa nemôžem na nikoho iného, a čo pokazím, to si vyžeriem. Tak mi to ale vyhovuje v mnohých veciach. Sami sme si najväčšou istotou, no nie všetko by sme aj sami zvládli.

Keď som na jar dávala dokopy tému aktuálneho čísla, mala som o ňom veľmi jasnú predstavu. Celý obsah prišiel tak nejako sám – témou je predsa spolupráca, a tej je okolo mňa požehnane. Ale tak, ako rýchlo obsah prišiel, tak aj odišiel. Z bezbolestného sa nakoniec stalo číslo, nad ktorým som najviac nadávala a najmenej vecí vyšlo tak, ako som si priala. Ako všetka práca s ľuďmi, aj táto naša na magazíne Nádvorie otestovala vzťahy, ale aj kontakty. Spolupráca v akomkoľvek smere je jednoducho jednou z najnáročnejších vecí v pracovnom (aj osobnom) živote a bude skúšať, čo ešte zvládnete. Ale my sme to zvládli a nakoniec naozaj skvele.

Som preto nesmierne rada, že sme napriek všetkému dostali do čísla pár skvelých spoluprác – či už medzi súrodencami Matúšom a Mirkou Hlinčíkovcami, kolegami – Michaelou Novosadovou a Zolom Kisom, alebo medzi mladými ľuďmi v komunite s názvom Kubik. Bez tých prvých

by Trnava bola predsa len trochu iným mestom, bez tých druhých by sme sa nečítali a bez tých tretích by tomu všetkému chýbalo mladícke nadšenie. No a v cestovateľskom článku som zase spojila svoje sily s výtvarníčkou Julianou Mrvovou a obe sme rozpovedali ten istý príbeh – iba každá trochu iným jazykom.

Letné číslo preto patrí všetkým úspešným i neúspešným spoluprácam. Tým, ktoré vznikajú dlho, alebo naopak prebehnú ako z rýchlika. Spojeniam, ktoré nefungujú, no napriek tomu ich musíme prekusnúť. Takým, ktoré robíme, lebo nám dobre platia, ale aj tým, ktoré vznikajú od srdca. Ale najmä všetkým spoluprácam, ktoré mali vzniknúť a nevznikli.

Aj keď sme chceli. 3 3

obsah

TITULKA

Matúš a Mirka Hlinčíkovci Foto: Peter Lančarič ŠÉFREDAKTORKA

Zuzana Fajta magazin@nadvorie.com

STRANA 8 – 21 HLINČÍKOVCI: TO, ČO NÁM V TRNAVE CHÝBA, SI VYTVORÍME Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič

REDAKCIA

Zuzana Fajta Mirka Hlinčíková Magdaléna Švecová Nikola Kozmová Mário Šmýkal FOTOGRAFIE

Peter Lančarič Zuzana Fajta Nora a Jakub

GRAFICKÝ DIZAJN A PRODUKCIA

Michaela Novosadová Zolo Kis ILUSTRÁCIE

Juliana Mrvová www.julianamrvova.com

STRANA 48 – 67 DESIGN POWER: ZOLO KIS & MICHAELA NOVOSADOVÁ Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič, Nora a Jakub, archív

Úvodník: Market (Luang Prabang), 180x220cm, 2017 Sarajevo: Sarajevo diaries, 2017 a 2019 KOREKTÚRA

Zuzana Andrejcová Ferusová

STRANA 92 – 95

VYDAVATEĽ

LETNÉ NOVINKY Z KUMŠTU

OZ Nádvorie Štefánikova 4 917 01 Trnava

VYŠLO V NÁKLADE 1500 KUSOV. ČASOPIS JE NEPREDAJNÝ.

4

magazín nádvorie #3

STRANA 22 – 27

STRANA 28 – 47

OBCHODOVANIE KEDYSI?

SARAJEVO

Text: Mário Šmýkal Foto: A. Prakeš čtk/tasr

Text a foto: Zuzana Fajta Zápisy z denníka a ilustrácie: Juliana Mrvová

STRANA 68 – 87

STRANA 88 – 91

KOMUNITA JE KUBIK

HECYKVECI: HACKATHON V SPOLUPRÁCI S MESTOM

Text: Magdaléna Švecová Foto: Peter Lančarič

Text: Nikola Kozmová Foto: Peter Lančarič

STRANA 96 – 99 MÔŽU SUPERHRDINOVIA NOSIŤ OKULIARE? Text: Miroslava Hlinčíková

5

spolupracovali

SPOLUPRACOVALI Ako sa hovorí - viac hláv, viac rozumu.

Naše jarné číslo pripravilo hneď niekoľko hláv, o to viac dúfame, že je aj plné múdrych myšlienok a krásnych obrázkov.

MIRKA HLINČÍKOVÁ

ZUZANA FAJTA

Sociálna antropologička, pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave.

Vo svojej práci sa venuje aplikovanému výskumu sociálnej a kultúrnej diverzity, integrácie a diskriminácie v mestskom prostredí. V Trnave sa angažuje v neziskovej organizácii Bronco. Spoluorganizuje mestské trhy Trnavský rínek a Trnavský blšák. Čo k nej neodmysliteľne patrí? „Dvojročný syn Vincent a v lete aj veľa kníh, voda, záhrada a výlety ďaleko i blízko."

Ďalšia sociálna a kultúrna antropologička, ktorá sa však svojmu remeslu nevenuje. Už od mala má záľubu v krásnych veciach a písaní. Inšpiráciu hľadá v časopisoch alebo na cestách s fotoaparátom v rukách. Pred vznikom magazínu Nádvorie rozbehla aj časopis bratislavského Urban Marketu. Občas pridáva aj texty a rozhovory na svoj blog HEMMET.sk. Aké je to písať sama o sebe? „Skvelé. Zatajím všetko zlé, a to dobré prikrášlim.“

6

magazín nádvorie #3

MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

ZUZANA ANDREJCOVÁ FERUSOVÁ

Väčšinu času venuje svojim študentom na FMK UCM v Trnave. Učí ich, ako správne ukladať za seba vety, aby text dával zmysel a dobre sa čítal.

Vštepuje im aj novinárske cítenie a etiku. V rámci činností na fakulte tiež učí staršiu generáciu ovládať smartfóny a na začiatku roka vždy stresuje okolo herného festivalu UniCon. Chvíle voľna najradšej trávi s ľuďmi. A s kým sa jej najlepšie spolupracuje? „S ľuďmi, ktorí sú zároveň kamoši, a to, na čom robíme, ich maximálne baví.“

Teatrologička a slovenčinárka, ktorá sa našla v práci knižnej editorky a jazykovej redaktorky.

Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (Monokelbooks, Brak). Príležitostne sa nechá zlákať najrôznejšími textami (Pyré, Gesamtkunstwerk). Je spoluzakladateľkou portálu MLOKi. Momentálne sa najviac venuje výchove synov.

Aké chyby má v textoch rada? „Najradšej mám chyby skryté. Tiež mám rada nárečové slová a kalky. Zabávajú ma aj rôzne komické preklepy.“

JULIANA MRVOVÁ

NIKOLA KOZMOVÁ

Maliarka, kresliarka, cestovateľka a kurátorka.

Vyštudovala maľbu a iné médiá a dodnes ju láska k nej neopustila. Ak ju nenájdete v ateliéri, určite je na cestách alebo v záhrade či prírode. Svoje nespočetné dobrodružstvá zaznamenáva do denníka tak slovami, ako aj kresbou. A s kým by bola najradšej na opustenom ostrove? „Ak s človekom, tak najradšej s Marekom, ale aj bez ľudí len s lokálnou faunou by to bolo super!“

Na starosti má najmä Coworking Nádvorie.

Okrem toho organizuje každý mesiac aj podujatie Ranný mEAT, kde predstavuje zaujímavých ľudí a projekty. Akú najzaujímavejšiu spoluprácu videla vzniknúť v Coworkingu? „Za posledný rok ich vzniklo veľa. Teším sa z každej, ale najpozitívnejšie vnímam práve spoluprácu s mestom a organizátormi hackathonu. Poteší ma aj pohľad na členov, keď spoločne odchádzajú na obed.“

7

rozhovor

MATÚŠ A MIRKA HLINČÍKOVCI To, čo nám v Trnave chýba, si vytvoríme TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ

Kto má súrodenca alebo súrodencov, vie, že je to vzťah, ktorý je neopísateľný, nenahraditeľný a často komplikovaný. Ako sa hovorí - rodinu si síce nevyberáme, ale to, ako a či s ňou budeme fungovať, je len na nás. Matúš a Mirka Hlinčíkovci sú dôkazom, že takýto vzťah môže fungovať naozaj dobre.

No a nakoniec z neho dokážu vzniknúť aj veľké veci - či už komunita okolo Kubiku alebo Trnavský rínek.

8

rozhovor

matúš a mirka hlinčíkovci

10

rozhovor

Ste brat a sestra. Tí mávajú často komplikované vzťahy. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste začali spolupracovať a vytvárať veci?

Už počas strednej a vysokej školy som bola občiansky aktívna. Robili sme v Trnave rôzne informačné kampane o odpade a lesoch, každý piatok sme varili Food not bombs - jedlo pre ľudí bez domova. Práve tam sa stretávala veľmi rôznorodá skupina aktivistov a aktivistiek, a tí ma veľmi ovplyvnili. Po skončení školy som nerobila pre mesto ani v meste nič. Bola som skôr skeptická. Trnavu som nemala veľmi rada, považovala som ju za pomerne konzervatívne mesto bez života. Matúš, ktorý je odo mňa o sedem rokov mladší, založil s kamarátmi neziskovú organizáciu Bronco a začali organizovať rôzne podujatia v Trnave. Okolo nich zároveň vznikla komunita aktívnych ľudí, a to ma inšpirovalo. Aj preto sme s Júliou Č. Oravcovou dostali nápad na niečo nové - otvorený mestský trh, ktorý by sa zameriaval na lokálnu tvorbu. Všetci nás odrádzali. Tvrdili, že takýto trh nebude v malom meste nikoho zaujímať a ľudia tam neprídu.

Mali sme však základňu, ktorou bolo Bronco n.o., a zároveň fungoval Kubik, ktorý združoval množstvo mladých ľudí ochotných a schopných sa zorganizovať. Začali sme teda robiť Trnavský rínek. A práve vďaka nemu sme s Matúšom od roku 2013 začali spolupracovať a venovať sa mestskému aktivizmu a asi sa aj viac rozprávať a diskutovať. Našli sme niečo spoločné.

MIRKA:

Zo začiatku sme sa strácali v administratíve, organizácii a vlastne ani na meste nevedeli veľmi, čo majú s nami robiť.

Začal som byť aktívny už v roku 2007, keď sme robili flatlandové akcie na BMX‒kách.

Vtedy sa na Slovensku všetky podobné podujatia zrušili, a preto sme spravili prvú našu. Zistili sme, že je super, keď sám urobíš niečo, čo nemáš a čo ti chýba. Postupne sa vďaka tomu začali na nás nabaľovať ďalší ľudia. Spolu s Gonzom sme organizovali v Káčku rôzne párty a on ich robí doteraz. Neskôr vznikol Kubik a s ním sme spolu s Petrom Cagalom z mesta už organizovali väčšie akcie. Napríklad Street session - u kamošov na dvore sme svojpomocne postavili drevené prekážky a bol to jeden z najväčších závodov na Slovensku. Potom prišli Mirka a Júlia s nápadom na výraznejší zásah do mestskej kultúry - niečo väčšie, ako sme zvykli robiť. Povedali sme si: Jasné, poďme do toho! Tak vznikla naša spolupráca. Inak sme sa ale od malička skôr neznášali.

MATÚŠ:

MIRKA: Niežeby sme sa neznášali, je medzi nami veľký vekový rozdiel, takže sme mali iné záujmy a netrávili sme spolu toľko času.

MATÚŠ: Keď som bol mladší, tak som sa zúčastňoval s Mirkou nejakých jej aktivít - napríklad sme varili jedlo pre Food not bombs. Ja som bol vtedy na základnej a ona na strednej škole. Otvorilo mi to oči a veľmi ma tá skúsenosť ovplyvnila.

Samozrejme, ako brat som si to nikdy nepriznal.

Až keď sme boli starší, prišlo uvedomenie: prečo sa vlastne navzájom sereme, keď môžeme spolu niečo vytvárať?

11

matúš a mirka hlinčíkovci

12

rozhovor

Aby Trnavský rínek nebol len komerčným trhom, ale aby to bola aj práca s priestorom, komunitou, podpora stretávania sa obyvateľov mesta, sieťovania neziskoviek a lokálnych iniciatív.

13

matúš a mirka hlinčíkovci

Mirka, mala si na začiatku presnú predstavu, ako by mal Trnavský rínek vyzerať?

MIRKA: Hneď na začiatku sme sa odrazili od toho, ako vyzeral Dobrý trh, ktorý vznikol rok pred nami. Počas rokov na škole som veľa stopovala po Európe a rok študovala v Indii, šesť mesiacov vo Švédsku, takže som videla množstvo trhov a práce s mestom. Teraz sa môže zdať, že trhy sú niečo bežné, ale v tom čase (vlastne to nie je ani tak dávno) sa veľa vecí nedialo. To, že si neziskovka zaberie verejný priestor a spraví tam trh, kultúrny program, spoločenskú akciu, bolo skôr výnimočné. Zo začiatku sme sa strácali v administratíve, organizácii a vlastne ani na meste nevedeli veľmi, čo majú s nami robiť.

Vypracovali sme s Júliou a Matúšom prezentáciu, ktorú sme so sebou všade nosili a ukazovali aj vizuálne, ako by to mohlo vyzerať.

Začali sme so 40 predajcami v Divadelnej ulici a nakoniec sme sa posunuli k Trnavskému rínku na Kapitulskej. Je tam už 130 predajcov, zaberáme pomerne veľký priestor, zastavujeme ulicu od áut, podporujeme lokálne neziskovky. V ten deň prilákame do mesta veľký počet ľudí. Tým, že som vyštudovala etnológiu a pracujem ako vedecká pracovníčka na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, začali sme premýšľať aj nad sociálnym rozmerom. Aby Trnavský rínek nebol len komerčným trhom, ale aby to bola aj práca s priestorom, komunitou, podpora stretávania sa obyvateľov mesta, sieťovania neziskoviek a lokálnych iniciatív. Tak to robíme aj v našom Bronco - peniaze, ktoré zarobíme počas trhov, sa snažíme otáčať a využiť ich na niečo zmysluplné. Teraz sme sa začali venovať napríklad téme ľudí bez domova a nájomného bývania, ktorá je v Trnave stále na okraji a myslíme si, že už nadišiel čas, aby sa dostala do popredia. A práve na to používame napríklad aj peniaze z rínku - na organizáciu školení a honoráre pre lektorov. Ale je toho oveľa viac.

Takže peniaze, ktoré získate z rínku, dávate do čoho?

MIRKA: Veľa ľudí to stále vníma ako komerčný trh, veď od predajcov vyberáme poplatky. My ale stále 90 % práce urobíme dobrovoľnícky.

Všetci robíme trh popri zamestnaní, nie je to 14

Veľa ľudí to stále vníma ako komerčný trh, veď od predajcov vyberáme poplatky. My ale stále 90 % práce urobíme dobrovoľnícky.

práca, z ktorej žijeme - čiže sú to odpracované dobrovoľnícke hodiny počas víkendov, v noci či večer. Samotná nezisková organizácia potrebuje cashflow, s ktorým dokáže narábať. Snažíme sa podporovať napríklad ateliéry a mladých ľudí v Kubiku. Dali sme si za cieľ, že nechceme skončiť pri grantoch od rôznych bánk a korporácií, s ktorými nie sme eticky v poriadku, a toho sa chceme aj držať.

MATÚŠ: Trnavský rínek je náš najväčší finančný zdroj a tým živíme všetky aktivity neziskovky Bronco. Takže to cíti aj komunita, ktorá okolo nej je. Motivácia pomáhať na trhu tam preto je. Ľudia to berú ako samozrejmosť, lebo vedia, čo sa za tým skrýva. Nie je to žiadna súkromná aktivita, z ktorej si vyplácame prachy. Zarobené peniaze vždy investujeme do ďalších aktivít, aby sme vedeli robiť ešte väčšie zásahy a podporovať komunitu. Aby sme si v podstate mohli robiť, čo chceme my. Všetky naše aktivity vychádzajú z našich potrieb. Čo nám tu chýba, to si vytvoríme. Už na začiatku to tak bolo a myslím si, že to funguje doteraz.

matúš a mirka hlinčíkovci

Matúš Hlinčík

16

Júlia Č. Oravcová

rozhovor

Zuzana Šujanová

Miroslava Hlinčíková

17

matúš a mirka hlinčíkovci

18

rozhovor

Toto je jedna z vecí, ktoré ma veľmi zaujali, keď som teba a Júliu počula rozprávať v Novej Cvernovke. Ľudia rínek síce vnímajú ako komerčný projekt, majú pocit, že na ňom zarábate, vy však fungujete predsa len trochu inak.

My sme si od roku 2013 do roku 2018 vlastne nevyplácali žiadne peniaze. S tým sme všetci, ktorí sa rínku venujeme od začiatku, súhlasili. Musíme na vlastné fungovanie potom drieť v našich normálnych robotách. Mohli by sme to samozrejme robiť full‒time, ale otázkou potom je, či by to malo taký istý feeling ako teraz. Je to jeden z problémov, ktoré si momentálne snažíme upratať v hlave a nájsť riešenie.

MATÚŠ:

Momentálne to máme nastavené tak, že si síce nevyplácame pravidelné mzdy, ale ak niekto z tímu niečo potrebuje (napríklad ako ja, keď som bola účastná jedného ako napríklad ja, keď som sa zúčastnila jedného vzdelávacieho programu a potrebovala som dofinancovať 20 %), tak si to uhradíme. Vyplácame si skôr menšiu motivačnú podporu. Zaviedli sme to však až koncom minulého roku, lebo sme mali pocit, že už rínek robíme tak dlho, že by bolo fajn sa nejakým spôsobom motivovať.

MIRKA:

Predtým, než ste sa rozhodli zmeniť systém odmeňovania, to fungovalo ako?

MATÚŠ: Vlastne sme s tými peniazmi ani nerátali…

MIRKA: Poplatky sme mali nastavené veľmi nízko, chceli sme, aby boli dosiahnuteľné pre malých, začínajúcich výrobcov a následne zostávali peniaze v neziskovke. Keď sa malo niečo robiť, tak sa peniaze používali, inak tam ale stáli. Ako sme ale už spomínali, teraz je to tak, že pokiaľ niekto z nášho tímu, našej komunity niečo potrebuje, vieme mu to zabezpečiť. Inak by ten vzťah nebol trvalo udržateľný.

A ľudí je potrebné aj motivovať, bez toho to nejde.

MATÚŠ:

Pre mňa ste v tomto naozaj výnimoční a stále neviem úplne pomenovať to, čo sa u vás deje.

Poznám množstvo prípadov, kde sú peniaze, ale motivácia sa nedostaví ani zvyšujúcou sa mzdou. Zamýšľali ste sa niekedy, čo je u vás inak?

Podľa mňa je to komunitou. Kubik je neskutočné miesto. Vždy si to uvedomíme na rínku. V Kubiku majú silu a iný pohľad na svet, je prosociálny, solidárny a komunitný. Väčšina ľudí naozaj neverí, že rínek robíme dobrovoľnícky. Nebyť však Kubiku a ľudí, ktorí stoja za ním, neviem si predstaviť, ako by sme fungovali.

To, čo robí pre mňa rínek rínkom, je práve Kubik a energia pivnice. A množstvo našich kamarátov a rodiny, ktoré sa zapájajú. Najviac ma teší, že sme všetkým ukázali, že sa to dá, a objavil sa obrovský potenciál.

MIRKA:

Podľa mňa je to aj spojením ľudí. Keď zapojíš kamošov, vtiahneš ich do aktivizmu - už len tým, že im dáš prenášať lavice. Ľudia, ktorí potom strávia deň na rínku pomáhaním, majú hneď pocit, že niekam patria a že niečo veľké spoluvytvorili. Človek, ktorý to zažije z opačnej strany organizátorov, si okúsi aj tú spolupatričnosť a pocit, že to vlastne robíme všetci. Ak by nebolo ľudí, ktorí nám nosia lavice, zdobia park, vynášajú smeti, čistia ulicu, tak by žiaden rínek nebol. Preto - aj ty si rínek.

MATÚŠ:

Ak by nebolo ľudí, ktorí nám nosia lavice, zdobia park, vynášajú smeti, čistia ulicu, tak by žiaden rínek nebol.

19

matúš a mirka hlinčíkovci

Vždy, keď sa postavím na Kapitulskú a rínek je v plnom prúde, pozriem sa, koľko prišlo ľudí, aká je tam atmosféra, hudba, tak nechápem, že sme to dokázali. Vždy to robíme s odretými ušami, je to skutočne odmakané hodinami práce, ale je to aj veľká paráda, keď vidíš reálny výsledok.

MIRKA:

Ako vznikla komunita, ktorú spomínaš, Matúš? Čo je jej esenciou?

MATÚŠ: Nedávno som sa nad tým zamýšľal a je to veľmi ťažké identifikovať. Nerobíme veci umelo. Pracujeme spôsobom, že všetko vychádza z kamarátstiev a vzťahov. Základom je, že sme všetci v niečom aktívni. Nie sme ľudia, ktorí idú ráno do roboty a z roboty na pivo a spať. Cuká nás to niečo robiť a núti nás to vymýšľať niečo spolu.

Vzniklo to tak, že sme sa spoznali pri skejtovaní.

Chalani začali vtedy stavať v depe skejtový spot.

Niekto im povedal o mne, že viem zohnať všetko.

Dal som im 5 lopát, táčky a zrazu sme boli najlepší kamaráti. Keď som videl, akí sú aktívni, hneď mi bolo jasné, že to sú naši. Takýmto spôsobom sa pripájajú všetci. Nevzniká to tak, že by sme si dali inzerát, že hľadáme aktívneho človeka. To nefunguje. Okolo nás je veľmi pevné puto. Čo je haluz.

Presne ako hovoríš, je to haluz. A aj to, že ste obaja už vlastne celkom starí a tieto komunitné aktivity v podobnom formáte a fungovaní sú skôr výsadou mladých, ktorí majú čas a v ich hodnotovom rebríčku to zatiaľ neprevalcovali existenčné veci.

Museli sme spraviť jednu vec a to, že sme medzi seba - do rínkovského tímu - prijali ďalších ľudí. Zuzka Šujanová sa stará o výzdobu a tvorivé dielne a Peter Kočiš s Alicou Füssiovou pripravujú sprievodný program, Jakub Vríčan zase triedenie odpadu. Na začiatku sme totiž riešili všetko sami traja - ja, Júlia a Matúš.

Plus Lívia Lörinczová má od začiatku na starosti vizuálnu podobu plagátov a nášho rínkovského merchu. Rozšírenie tímu sa ukázalo ako nevyhnutný krok, lebo sme začali cítiť príliš veľkú záťaž a stres. Sme však super tím.

Napríklad Júlia je neskutočne systematická. Na všetko má tabuľku. Vďaka nej presne vieme, čo kde je, máme presný harmonogram a zoznamy.

MIRKA:

20

Ja sama som sa od nej mnohé naučila. Dávame si veľmi záležať na komunikácii - ako s predajcami a predajkyňami, tak s mestom a ľuďmi, ktorí na rínek chodia.

Okrem toho však spolupracujete aj s mestom.

Ako to funguje?

Spolupráca s mestom je veľmi dôležitá.

Ten vzťah je aj symbolický, podujatie robíme najmä pre Trnavčanov a Trnavčanky a mesto reprezentujeme - máme to predsa v názve.

S úradníkmi a úradníčkami, s ktorými spolupracujeme, máme už vytvorený vzťah a snažíme sa zvládnuť administratívne procesy. Prvý rok sme Trnavský rínek organizovali, keď bolo iné vedenie mesta, a každú vec sme si museli takpovediac vyprosíkať. Som rada, že je to teraz tak, že sú nastavené jasné pravidlá, podmienky a dohoda o spolupráci.

MIRKA:

Spolupráca je o komunikácii, a preto je dobré, že sú jej otvorení. Vieme si dať spätnú väzbu a hľadať nové riešenia.

MATÚŠ:

MIRKA: Často nám píšu aj z iných miest a pýtajú sa, ako Trnavský rínek robíme. My naše vedomosti radi a otvorene odovzdávame tak, ako nám to kedysi odovzdal Dobrý trh. Akékoľvek sme mali na začiatku legislatívne otázky, tak nám s nimi pomohli.

Okrem mesta sme však začali vytvárať aj určitú formu spolupráce s obyvateľmi Kapitulskej ulice.

Predsa len - na jeden deň im zastavíme celú ulicu, znemožníme im parkovanie a pod oknami im prejdú tisíce ľudí. Uvedomili sme si, že aj keď ich vždy pred trhom obchádzame a dávame im informáciu, že počas rínku na ulici nemôžu

rozhovor

finančne dostupnejšie, aby si dokázal vybrať každý.

Nastavujeme podľa toho aj celodenný voľne dostupný program - aby sa zabavili deti, rodičia, mladí ľudia, ale aj starší.

S Matúšom som prednedávnom mala debatu o láske a neláske k vlastným mestám. Máte Trnavu radi odjakživa alebo ste si k nej museli vytvoriť vzťah?

parkovať, predsa len nás nemusia poznať. Na základe toho sme pred májovým trhom spravili prvé susedské stretnutie - malý piknik v parku. Na piknik prišli okrem súčasných obyvateľov aj ľudia, ktorí tam už nebývajú, ale prežili na Kapitulskej detstvo či mladosť. Bolo to pre nás veľmi silné - každý niečím prispel - ľudia sa navzájom hostili na svojej ulici. Starší sa rozprávali s novými obyvateľmi, opisovali svoje zážitky, ulicu a park.

A to je aj naším cieľom, aby Trnavský rínek nebol odtrhnutý od ľudí a lokality, v ktorej sa koná.

MIRKA: Ja som voľakedy Trnavu neznášala. Júlia to povedala pekne, že ona ako rodáčka z Prešova mala pocit, že tu určite nezostane a odíde naspäť.

Až počas rínku si k Trnave našla vzťah.

Ja som to mala podobne a dlho som si nevedela nájsť ten vzťah k nášmu mestu. A práve cez aktivity, ktoré robíme, sme spoznali ďalších ľudí, ktorí sú nám blízki. A pocit, že sa tu veci hýbu, ma tu drží. Trnava je super mesto - dokonalé svojou veľkosťou. Ale som k nej aj kritická - je to totiž pekné mesto pre ľudí s dostatkom peňazí a dobrým zázemím. Už ťažšie sa tu žije ľuďom, ktorí čelia finančným, zdravotným či iným sociálnym problémom. Nie je tu ešte dostatok podporných služieb a infraštruktúry, ako je nájomné bývanie, inkluzívne vzdelávanie, bezbariérovosť, dlhodobo podporovaná sociálna práca, ale aj to sa začína snáď hýbať dobrým smerom. Verím, že sa to časom stane jednou z priorít mesta.

Ja to mám podobne. Ak by nebolo všetko to okolo, už dávno by som tu nebol. Trnava má však to nezameniteľné čaro, že tu takmer nič nebolo a mnoho stále ešte nie je. Vďaka tomu si to človek môže spraviť podľa seba. A keď máš ľudí, s ktorými to vieš tvoriť, tak to urobíš. P

MATÚŠ:

Kde nastal zlom a povedali ste si, že toto je to, čo ste od rínku očakávali?

MIRKA: Už ten prvý Trnavský rínek nám ukázal, že to stojí za to. Ľudia boli nadšení, písali nám, dávali nám nápady na zlepšenia - najmä čo sa týka miesta konania. Náš trh je špecifický v tom, že naň nechodia len - zjednodušene povedané mladí a pekne oblečení ľudia, ale je tam množstvo ďalších generácií. Preto sa snažíme vyberať rôznorodých predajcov, ktorých produkty sú aj 21

obchodovanie kedysi

OBCHODOVANIE KEDYSI? ZREJME BY STE PLATILI POKUTY TEXT: MÁRIO ŠMÝKAL FOTO: A. PRAKEŠ - ČTK/TASR

Nie je nič prísnejšie, ako boli pravidlá trnavských cechov. Už pred 400 rokmi obsahovali ostré hygienické predpisy a pokuty za nevhodné správanie. Tovariši nemohli nadávať, chodiť v piatok večer do krčmy ani vodiť obecné dievky do šenkov.

Trnavský rínek sa za šesť rokov stal pojmom a zúčastňujú sa ho tisíce ľudí. História trhov a jarmokov je však spojená s Trnavou tak silne, že kedysi podľa nich nieslo názov aj samotné mesto. Udialo sa tak vtedy, keď sa z pôvodnej dediny vyvinulo okolo Baziliky svätého Mikuláša trhové miesto a každú sobotu tam predávali.

Jeden by namietal, že sa trhy pravidelne každý týždeň konali aj v iných mestách, lenže slovenský Rím bol už v polovici 14. storočia bránou obchodu Uhorska. A tak sa stalo, že Trnava niesla v minulosti názvy Sombat, Zumbothely, Szombathely a do roku 1918 aj Nagyszombat, čoho doslovný preklad je sobota alebo sobotište.

Prečítali sme si viacero kníh od historika a profesora Jozefa Šimončiča o tom, ako vyzerala spolupráca na území Trnavy pred tisíc rokmi, aký bol jedálny lístok na výročnej hostine cechu v roku 1750 a prečo mali obuvníci také prísne pravidlá, že sa kúpali iba každú druhú sobotu, nemohli chodiť bosí ani sa opíjať tak, aby vracali.

22

história

PRÍSAHA INŠPEKTORA TRHU Veľa sa dá vyčítať aj z kalendárov Nagyszombati naptár, ktoré na konci 19. storočia vydával trnavský kníhtlačiar Žigmund Winter. Boli aktuálnou praktickou príručkou v meste, nachádzal sa v nich zoznam jarmokov s dátumami a na daný rok ich schvaľovala mestská rada. „V súvislosti s jarmokmi sa evidoval aj poplatok za užívanie mestských váh, za používanie mestských mier a meríc a od roku 1588 aj príjem od trhového sudcu,“ píše historik a profesor Jozef Šimončič v knihe Mojej Trnave.

Okrem poplatkov pribudol na trhoch a jarmokoch aj inšpektor trhu, ktorý pri nástupe do úradu skladal prísahu. Jozef Šimončič uvádza v knihe Mojej Trnave jej doslovný prepis.

Máloktoré mesto na Slovensku má takú výhodnú polohu ako Trnava. Základom rozvoja mesta bolo úrodné podnebie a vďaka nemu aj dobré ekonomické podmienky. Navyše Trnava ležala pri hraničnej čiare agrárno-dobytkárskej oblasti, pomerne skoro sa v nej rozvíjala produkcia priemyselného charakteru a viedli ňou viaceré obchodné cesty.

Bolo len otázkou času, kedy si obyvatelia uvedomia všetky výhody a tovary cez mesto nebudú len prevážať, ale začnú s nimi obchodovať aj priamo v meste. Pomohlo tomu udelenie privilégia z roku 1267, vďaka ktorému prestali byť Trnavčania povinní platiť kráľovské mýto.

Každý týždeň začali organizovať pravidelné trhy, neskôr niekoľkokrát do roka i jarmoky. V roku 1436 povolil panovník Žigmund jarmok na sv.

Jakuba (25. 7.) a sv. Mikuláša (6. 12.). Matej Korvín pridal o 27 rokov neskôr jarmok na sv.

Juraja (24. 4.) a v čase 40-dňového pôstu pred Veľkou nocou. Podľa účtovných kníh zo 16. storočia bolo vtedy jarmokov už päť ročne a v 18. storočí sa ich počet ustálil na osem. To vydržalo až do 20. storočia. Najvýnosnejší bol septembrový a jakubský, najchudobnejší jurský a pôstny.

Na mna zverene veci spravedlive vykonam, prekupuvani v ničem nedopustim, funty, váhy a inše veci k váženú prináležíci: holby, žajdliky, rify a mecce preopačím, koho ve falši dohonim, bez všetkeho rešpektu panu kapitanovi oznamim, ani veci limituvane vyše limitácie predávati nedopustim, slavneho mesta rinkovy duchodek spravedlive vyberem a do pokladnice nato zrizenej položim a potom na slavneho mesta komoru včas percepcie verne odezdam. Všecky tychto vecach neprihladajic obecne dobro.

Trnavský jarmok prebiehal desiatky rokov v menšom, poriadne sa rozbehol až v druhej polovici 20. storočia. Vtedy sa z neho stala dôležitá predajná a spoločenská udalosť.

V roku 1956 sa konal Veľký jesenný jarmok. Rozprestieral sa na uliciach od futbalového ihriska, cez Paulínsku ul. až po mestskú vežu. V 265 stánkoch sa predávali najmä odevy, rozhlasové a televízne prijímače, práčky, motorky, potraviny, nábytok a koberce. Mesto očakávalo 150-tisíc návštevníkov, no skutočný počet bol ešte vyšší.

23

obchodovanie kedysi

PRAVIDLÁ CECHOV Z ROKU 1615 Výrazný vplyv na rozvoj mesta mal aj vznik cechov, ktorých výhody boli nesporné. V západoeurópskych mestách sa objavujú už v 11. storočí, na Slovensko začali prenikať o štyri storočia neskôr.

Neobvyklá bola predovšetkým ich precízna organizácia a presné predpisy o kvalite výrobkov, ich predaji aj o formách spoločenského a náboženského života. „Zdôrazňovala sa maximálna čestnosť, vrcholná kvalita výrobku a poctivosť pri predaji. Ak sa niečo z toho narušilo, výrobky sa pravidelne habali pre nemocnicu, chudobných alebo nejaký kláštor,“ uvádza Jozef Šimončič v knihe Mojej Trnave.

Najväčší rozmach zažívali v 16. a 17. storočí, pričom v období posledného rozkvetu v roku 1770 bolo v Trnave registrovaných 88 remeselníckych profesií. Najpočetnejšie boli zastúpení mäsiari, pekári, čižmári, krajčíri a stolári. Všetkých majstrov bolo 329, tovarišov 325 a učňov 149. To je 803 osôb žijúcich z remesla, pričom ďalšími boli ich rodinní príslušníci. „Počet obyvateľstva mesta Trnavy sa vtedy pohyboval okolo 7 000. Ak nepočítame do 1 000 univerzitných poslucháčov a gymnazistov, učiteľské kádre a 300 príslušníkov kláštorov, kapituly a arcibiskupského úradu, dostávame pomerne vysoký počet obyvateľstva žijúceho z remeselnej výroby. Nesmieme zabúdať, že v tomto období začínajú v Trnave pracovať súkenky, ktoré zamestnávali do 1 000 česáčov vlny v domácnostiach,“ zisťuje Šimončič.

Dôkazom, že cechy zmenili spoločnosť aj spôsob práce, sú pravidlá z roku 1615, v ktorých sú ostré hygienické predpisy aj pokuty za nevhodné správanie. Vyberáme niekoľko z nich v pôvodnom znení.

24

Nečistý dobytok, teľné kravy, ovce, kozy, prašivé barany, jahňatá a inak chorý dobytok je zakázané zabíjať a tiež je zakázané predávať páchnuce bravčové mäso.

Keby niektorý člen cechu ochorel, cechmajster určí dvoch, aby mu posluhovali vo dne v noci. Keby niekto z rodiny majstra umrel, všetci členovia cechu sú povinní ísť na pohreb.

Kto by nešiel, zaplatí pokutu 1 zlatý.

Každý majster – a tovariš vo sviatok – keď seká mäso, musí mať bielu zásteru, inak platí pokutu.

Každý, keď príde na neho rad, pozametá bitúnok, ale zvlášť ten, čo posledný zabíja, inak platí pokutu.

Keby niekto rozlial medzi jatkami krv, alebo urobil tam nejakú nečistotu, a nedal by to do poriadku, ak to bol tovariš, zaplatí 7 viedenských, ak učeň, 2 denáre.

Ak niektorý tovariš alebo učeň nenocuje doma, alebo ak ho v piatok večer prichytia v krčme či pri nejakej hazardnej hre, platí 10 zlatých, alebo ho vylúčia z cechu.

história

OSOBITNÉ ARTIKULY ŠEVCOVSKÝCH TOVARIŠOV Z ROKU 1556 Cechy mali v hospodárskom živote Trnavy natoľko významnú úlohu, že vďaka nim vznikli zóny špecializované na výrobu určitých tovarov.

Viedlo to nielen k úspešnému rozvoju remeselnej výroby, ale aj k nárastu v obrate zahraničného obchodu. Rast vydržal do konca 18. storočia, keď sa kvôli vznikajúcim manufaktúram začalo nad cechmi zmrákať. Koncom 19. storočia vytlačila cechy priemyselná výroba úplne a z pôvodných pravidiel nezostal kameň na kameni.

Cechové pravidlá z roku 1615 však neboli prvé, ktoré určovali prístup k práci aj spôsob správania sa. Zaviedli ich už ševcovskí tovariši v roku 1556. Osobitných artikul mali viacero, vyberáme len niektoré.

Aby žiaden tovariš žiadne obecné dievky do majstrovho domu nevodil a aby s takou osobou žiadneho cechu nemal, aby nepil s ňou v žiadnom šenkovnom dome, ani žiadneho venca od nej nemá brať i tiež, aby jej žiadny nezavdával z radu tovarišského.

Aby sa žiaden tovariš neopíjal tak, žeby vracal, a kto by to urobil, alebo videl a neoznámil, ten je spolutovarišom dlžný dať fertáľ vína.

Aby žiaden tovariš neklial pred majstrom, majstrovou a čeľaďou.

Keď sa tovariši pohnevajú, majú sa udobriť a nečakať jeden na druhého. Žiaden tovariš nesmie v dielni chodiť bez črievic ani vyjsť bosý na ulicu.

Kto sa previní, platí fertáľ vína.

Každých 14 dní v sobotu majú tovariši kúpeľ.

V ten deň ušije každý tovariš majstrovi štyri páry črievic a potom sa musí ísť okúpať. Kto tak neurobí, zaplatí do pokladnice tie peniaze, čo mal zaplatiť za kúpeľ.

25

obchodovanie kedysi

AKO FUNGOVAL DOVOZ A V ÝVOZ Keď už mala Trnava významné postavenie aj šikovných domácich majstrov, našlo sa v meste viacero obchodníkov, ktorí pochopili, že by mohli uspieť aj v zahraničí. Pomohli tomu aj viaceré politické rozhodnutia, keď sa Karol Róbert v roku 1336 rozhodol, že obchodná cesta z českých krajín bude viesť cez Holíč a Trnavu do Budína (dnešná Budapešť). O osem rokov neskôr vybral Ľudovít Veľký túto cestu aj pre obchodníkov z Porýnska.

V 16. storočí mala Trnava najvýraznejšie postavenie vo vývoze dobytka, ktorý sa stal základom jej obchodnej aktivity. Z juhozápadného Slovenska sa do Uhorska vyviezlo 40 až 45 percent celkového objemu dobytka, čo bolo okolo 80 až 90-tisíc kusov. Okrem dobytka sa podľa tridsiatkového registra z roku 1541 obchodovalo v meste aj s koňmi, volmi, ovcami, medom, vínom, lojom, voskom, orechmi, vtákmi, pokrovcami či surovými jahňacími, kravskými, býčími, ovčími, volskými, jeleními a bobrími kožami. Výrazné zastúpenie vo vývoze malo v 14. a 15. storočí aj víno, ktoré putovalo predovšetkým na Moravu a do Čiech. V roku 1597 prišlo do Prahy až 4 401 vedier uhorského vína, čo predstavovalo 52 percent tamojšieho dovozu.

26

„Víno z Uhorska sa stalo v polovici 16. storočia obávaným konkurentom viedenského vinohradníctva. Roku 1548 sa viedenská mestská rada sťažuje, že Bavori, ako aj iní zahraniční kupci nekryjú už svoju potrebu vína vo Viedni a že uhorská konkurencia ohrozuje existenciu a daňovú schopnosť Viedenčanov. Postupne sa tak vývoz vína znížil,“ uvádza Jozef Šimončič v knihe Trnava, Okres a mesto.

Okrem vývozu však fungoval aj dovoz. Trnavčania zo zahraničia nosili predovšetkým suroviny a výrobky, ktoré sa na Slovensku dopestovať nedali. Pomáhal tomu aj fakt, že obchod v nemalej časti fungoval formou výmeny. „Obchodníci dovážali z Viedne železiarsky tovar, železné obruče, kosáky, klince, nože, klobúky, kožušinu, súkno, hodváb, plátno, olivový olej, korenie, šafran a mydlo. Ak vezmeme do úvahy, že v Trnave mohlo v 16. storočí bývať okolo 600 rodín, počet 26 osôb činných v zahraničnom obchode nie je malý,“ píše Jozef Šimončič v knihe Trnava, Okres a mesto.

Reálne sa však obchodu venovalo omnoho viac osôb, keďže už vtedy dochádzalo k rôznym podvodom, viacerí mali konexie, zatajovalo sa pred daňovými úradmi a úradníci boli benevolentní voči priateľom a príbuzným. Najväčší podiel v dovoze však mali textílie a výrobky z textilu (klobúky, hodváb, závoje, jemné plátno, súkno) a krámsky tovar (ihly, ozdobné predmety z kovu, zrkadielka, niekedy aj karty, cínové nádoby).

V poslednej tretine 16. storočia sa k nim pridali aj turecké zbrane a postroje, janičiarske papuče, škorica, zázvor alebo mušelín. Nakoniec sa záverom 16. storočia počet kupcov z povolania v Trnave zvýšil najmenej na 170, čo značí, že takmer 20 percent hláv domácností v meste sa venovalo obchodovaniu.

história

JEDÁLNY LÍSTOK Z ROKU 1750 Život v Trnave a prítomnosť cechov však neboli len o neustálej práci, majstri celého cechu si robili raz do roka aj veľkú hostinu. Trnavskí mydlári a sviečkari sa schádzali v nedeľu po svätom Jakubovi a do Trnavy museli prísť aj „prespolní majstri“, ktorí síce patrili do trnavského cechu, ale pracovali v okolitých mestečkách. Na jedálnom lístku z roku 1750 ste mohli nájsť napríklad: Chlebová polievka s vajíčkami a párkami, k tomu 3 klobásky a dva kusy vyprážaného mäsa.

Teľacia hlava v soli na každý stôl.

Dve jarabice, tri plnené kurčatá k jarabiciam na každý stôl.

Teľacina so smotanou hojne na každý stôl.

Dva kapúny na ražni, k tomu ryžová kaša na každý stôl.

Nátierka z pľúc, chren, k tomu mäso na každý stôl.

Pečený moriak v celku na každý stôl.

Hus s ďumbierovou šťavou. Hojne.

Zajačina s čučoriedkovou šťavou. Hojne.

Studené prasiatko so sladkou šťavou na každý tanier. Hojne.

K jedlu nech je pripravený dajaký múčnik.

Ovocie, koláč, gaštany, syr, praclík.

Uvedené jedlá sú ledva polovicou toho, čo sa v skutočnosti na stoloch nachádzalo. Je jasné, že také množstvá nebolo fyzicky možné zjesť.

Tovariši a učni však na hostiny nechodili, kvôli čomu sa cítili byť vykorisťovaní a stále častejšie sa búrili. Ak by tak neurobili, možno by sa niečo z lístka objavilo aj na Trnavskom rínku. Na časy z konca 18. storočia sa dá zaspomínať aspoň „dajakým múčnikom“. 2

ZDROJE: JOZEF ŠIMONČIČ – MOJEJ TRNAVE, K DEJINÁM TRNAVY A OKOLIA. B-PRINT : TRNAVA, 1998.

JOZEF ŠIMONČIČ – TRNAVA, OKRES A MESTO. OBZOR : BRATISLAVA, 1980.

27

28

TEXT A FOTO: ZUZANA FAJTA ZÁPISY Z DENNÍKA A ILUSTRÁCIE: JULIANA MRVOVÁ

rozhovor

Sarajevo rozhovor

Bosna a Hercegovina. Prvé rozstrieľané paneláky. Lesné jahody v litrových fľašiach.

Chlapík stojí v potoku, nahadzuje mušku, nad ním sa roja motýle.

Peter ma upozorňuje na stromy, ktoré pripomínajú brokolicu.

Autobus sa pomaly sunie hustými bosnianskymi lesmi a plazí sa do kopca. Smutná Bosniačka s pekne upravenou tvárou pod šatkou má výraz človeka, ktorého niečo trápi.

29

sarajevo

Historické minimum Do učebníc dejepisu sa Sarajevo zapísalo niekoľkými udalosťami, je len veľkou škodou, že mnohé z nich mali tragické vyústenie. Mesto, ktorého základ tvoril v stredoveku zhluk dedín so spoločným trhoviskom, sa neskôr dostalo do područia Osmanskej ríše. Tak ako v mnohých iných mestách na Balkáne, aj tu sa usadil vplyv prúdiaci z Istanbulu a islam. V druhej polovici 19. storočia však už mesto patrilo pod Rakúsko-Uhorsko a pomaly plávalo k udalosti, ktorá ho nadobro zapísala do dejín. 28. 6. 1914 bol na konci Latinského mosta postrelený následník uhorského trónu František Ferdinand d’Este. Ten krátko nato zraneniam podľahol a začala sa prvá svetová vojna. Po jej skončení sa situácia na niekoľko rokov upokojila, zvrat však nastal po vypuknutí tej druhej. Juhoslovanské kráľovstvo sa rozpadlo a začali, podobne ako aj na ostatnom území Európy, národne a rasovo motivované čistky pod vedením ustašovcov.

Jednou z významných osobností, ktoré prispeli k ukončeniu konfliktu, bol aj generál Josip Broz.

Dnes si ho pamätáme skôr pod menom Tito.

A práve pokoj umožnil provinčnému Sarajevu rásť a rozrastať sa. Keď sa koncom 70. rokov začala plánovať jedna z najväčších udalostí, ktoré Sarajevo zažije, bývalo tu už takmer štyrikrát toľko obyvateľov ako začiatkom 60. rokov – cez 400 000. Impozantné XIV. Zimné Olympijské hry odštartovali 14. 2. 1984.

Keď Juhoslávia začala postupne koncom 80. rokov ekonomicky stagnovať, pribaľovali sa aj ďalšie problémy. Jej rozpad bol poznačený krvavým konfliktom, ktorý sa presúval po Balkáne cez desaťročie (a dodnes nie je úplne ukončený).

V Bosne a Hercegovine sa odohral asi jeden z najkrvavejších z nich. Vyše tri a pol roka trvajúca Bosnianska vojna v znamení etnických čistiek, nacionalizmu a zabíjania civilistov si vyžiadala 30

podľa aktuálnych odhadov okolo 100 tisíc mŕtvych, cez 2 milióny ľudí muselo opustiť svoje domovy. Približne 12 až 20 tisíc žien bolo znásilnených, presné číslo je však takmer nemožné zistiť. Vojnou bolo zásadne postihnuté aj hlavné mesto Sarajevo, obliehanie ktorého bolo ukončené až Daytonskou dohodou. Tá tiež rozdelila pôvodne multikultúrnu krajinu na federatívne celky Republika Srpska a Bosna a Hercegovina, ktoré svoje rozdiely nezaprú dodnes a pri prechode krajinou sú viac než citeľné. Krajina sa však mohla konečne začať stavať na nohy. A upratovať následky vojny – cez 2 milióny nevybuchnutých mín a inej munície kontaminujúcej túto rozmanitú krajinu.

foto–esej

31

sarajevo

32

foto–esej

Mesto utopené v kopcoch Bosna a Hercegovina je krajina, kde pochopíte, ako veľmi nám chýba zeleň. Vysoké pohoria strieda stredomorská klíma. Sarajevo položené v rovnomennej kotline sa môže pýšiť hneď niekoľkými tisícovkami. Majestátne pahorky (Treskavica – 2 088 m, Bjelašnica – 2 067 m, Jahorina – 1 913 m, Trebević – 1 627 m a Igman – 1 502 m) dávajú mestu jedinečný ráz. Kopce sú plné zelene, stromov a skrývajú mnohé tajomstvá. Ja som si na jeden zo svojich výletov vybrala Trebević. Na jeho vrchol sa dostanete hneď niekoľkými spôsobmi. Záleží od toho, na čo sa cítite, čo vám je blízke a možno zahrá svoje aj náhoda. Ráno o 9:00 na kopci boli skupinky dôchodcov, rodičia s deťmi a turistické kluby.

Odskočili si v sobotu doobeda na tisícpäťstovku.

Na konečnej zastávky autobusu začína väčšina turistických trás, ktoré vedú na vrchol.

Na úpätiach Trebeviću si však človek uvedomí jednu veľmi dôležitú vec. Chodí vlastne po tých istých chodníčkoch, ako v 90. rokoch kráčali paramilitantné Srbské jednotky a Juhoslovanská ľudová armáda okupovala toto mesto takmer 4 roky. Úžasné výhľady, kvôli ktorým sem dnes mnoho ľudí chodí, sú v tragickom kontraste s tým, čomu slúžili počas obliehania Sarajeva.

Mesto tu máte ako na dlani, vidíte, ako v uliciach kráčajú malé mravčeky, pohyb je citeľný aj z takej výšky. A je to aj strategické miesto, odkiaľ dokážete ostreľovať civilistov neskutočných 1 425 dní.

33

sarajevo

Olympijská bobová dráha Množstvo ľudí v súčasnosti priláka na Trebević úžasný „urbex“ zážitok. Opustená bobová dráha je pozostatkom Olympijských hier z roku 1984. Miesto, kde najlepší svetoví športovci toho obdobia vybojovali svoje vytúžené medaily, sa úderom Bosnianskej vojny stalo ideálnym miestom na ostreľovanie Sarajeva. Zamínovanie územia tu bolo natoľko masívne, že ešte aj dnes je potrebné brať do úvahy, že kráčame krajinou poznačenou vojenským konfliktom. Samotná bobová dráha je však miestom, kde dnes už mnoho ľudí hľadá skôr odpočinok ako zamyslenie. Stretnete tu rodinky s deťmi, mladé páriky, domácich i cudzincov. Od roku 2014 sa dráha postupne opravuje a vedie k nej upravená a označená cesta. Minulý rok pribudla aj znovu spojazdnená lanovka, ktorá vás sem vyvezie z centra mesta. Výhľady z nej sú úžasné a stojí za jazdu, aj napriek tomu, že ako turisti zaplatíte inú sumu než domáci. Na podobné vychytávky sme však zvyknutí z domu.

34

Zo začiatku mám čudný pocit v žalúdku pri každej diere na paneláku. Ale v štvrti Sarajeva Grbavica sú rozstrieľané predsa všetky paneláky.

Ako sito, včelí úľ, dierka na dierke. Ktohovie, aké tu majú pivnice. Grbavica je niečo ako paneláková Dúbravka, len paneláky sú viac schátrané.

Kde-tu na stenách vidno maľby olympijských kruhov a symbolický vlk má dieru v oku, zimná olympiáda 1984. Vtedy sa narodil môj brat. Maskota vlka si tuším matne pamätám...

foto–esej

35

sarajevo

36

foto–esej

Bývame v starom moslimskom dome na návrší. Pri cintoríne.

Vidno odtiaľ Staré Mesto, obrovské trhovisko Baščaršiju. Štíhle stĺpy nádvoria mešít, elegantné drevené vyrezávané detaily, dvory džamíje vyžarujúce pokoj. Na tomto hektickom trhovisku sú to oázy pokoja. Milujeme mešity, lebo v hustom nedýchateľnom vzduchu je mešita symbolom osvieženia.

Baščaršija Jedno z najnavštevovanejších miest v Sarajeve je aj jedným z najstarších. Starý bazár pochádzajúci z osmanských dôb je magickou súčasťou historického centra, v živom kontraste s rakúsko-uhorskou výstavbou. V spleti uličiek nájdete množstvo obchodíkov, predajcov, zákutí a človek sa tu razom stratí (čo však nemusí byť na škodu).

Kaviarne a reštaurácie sú napratané ľuďmi, a ak to počasie umožní, atmosféru človek najlepšie nasaje nad pohárom bosnianskej kávy na jednej z mnohých terás. Pokiaľ vás lákajú tradičné suveníry, tu ich nájdete nespočet. Od kobercov, cez riady a sady na varenie kávy, až po obskúrne pozostatky z bosnianskej vojny. Každému podľa chuti.

Impozantná drevená fontána Sebilj na námestí Baščaršija je jedným z centier starej štvrte.

Uličky, ktoré sa k nej zbiehajú, vypľujú desiatky až stovky ľudí na námestie s očarujúcim kúskom tradičného dizajnu. A nebyť slnečníkov s logom Coca-Cola, človek by si aj povedal, že je to tu také isté, ako za starých čias.

37

sarajevo

Druhýkrát v Sarajeve vidíme aj jeho stredoeurópsku tvár.

Neprestane ma udivovať a tak trochu aj tešiť blízkosť výzoru rakúsko-uhorských miest. Zažila som to vo Vilniuse, ktorý má vežu kostola identickú s Bratislavskou radnicou. V Kluži som si dala zmrzlinu pred ružovými záhonmi starej Nitry, tak ako sme to robievali v detstve.

Sarajevo má črty Prahy alebo Bratislavy spred 15. rokov.

Jeruzalem Európy Multikultúrna spoločnosť a náboženská rozmanitosť dlhé roky charakterizovali tak Sarajevo, ako aj zvyšok Bosny a Hercegoviny. S horkou pachuťou na jazyku je to tu cítiť na každom kroku. Niekoľko metrov od seba nájdete Gazi Husrev-begovu mešitu, rímskokatolícku katedrálu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho alebo pravoslávny kostol Presvätej bohorodičky. Pred vypuknutím bosnianskej vojny boli relatívne časté aj manželstvá párov rôzneho vierovyznania – v celej Bosne a Herzegovine sa priemer držal niekde okolo 13 %, po skončení vojny však 38

klesol na 4 %. Je však až neuveriteľné, že napriek takému konfliktu, ktorý zmenil a najmä zničil životy miliónom ľudí, je tu stále vidieť to „multikulti“. Sarajevo je neuveriteľne živé mesto, kde nájdete toľko typov ľudí, na koľko si len zmyslíte. Práve táto diverzita dáva mestu tú správnu príchuť. Nie je nudné, jednoliate ani monotónne.

A ako človek, ktorý pochádza z mesta (a krajiny) preferujúceho mono vo všetkých smeroch, je to naozaj osviežujúce. I keď je dobré si tu a tam uvedomiť, za akú cenu.

foto–esej

39

sarajevo

Po stopách Ferdinanda a ďalej Mentálne som si Sarajevo uložila niekde do kolónky malá Viedeň a vlastne ani neviem prečo.

Keď sa nad tým však spätne zamýšľam, možno je to práve rustikálnou električkou, verejnými budovami a pomyselným „ringom“, ktorý obieha celého centra. Jednou z významných budov, ktoré sa tu nachádzajú, je aj miesto, ktoré odštartovalo prvú svetovú vojnu. Atentát na Františka Ferdinanda d’Este sa odohral na jej rohu a dnes tu nájdete múzeum, ktoré upozorňuje práve na túto historickú udalosť. Miesto pripomína aj malá pamätná tabuľa, množstvo dobových fotografií a organizované hlúčiky turistov.

I napriek tomu, že sa Bosna a Hercegovina ako súčasť monarchie Rakúsko-Uhorska až tak dlho neohriala, stavby z toho obdobia sa prekvapivo zachovali až dodnes. Množstvo štátnych alebo verejných budov vzniklo práve v tomto období, takisto univerzity alebo knižnice či múzeá.

40

Na hlavných bulvároch či uliciach však nájdete aj množstvo secesných budov s naozaj dych berúcou výzdobou. Svoje popredné miesto si tu drží aj Vijećnica – mestská radnica a knižnica.

Eklektický mix architektonických štýlov v sebe spája rozmanitosť krajiny. Impozantná budova prešla od roku 1996 rozsiahlou rekonštrukciou.

Podobne, ako aj zvyšok mesta, i ona bola zničená. Počas bombardovania v noci z 25. na 26. februára 1992 budova vyhorela a spolu s ňou aj vyše dva milióny kníh a dokumentov.

foto–esej

41

sarajevo

Popri rieke Miljacka a mori zelene Jednou zo základných prechádzok, ktoré v Sarajeve odporúčam absolvovať, je tá popri rieke Miljacka. Práve na jej brehoch stoja všetky významné stavby z obdobia monarchie i novšia výstavba z obdobia Juhoslávie či moderné prílepky z posledných rokov. Rieku pretína veľamostov pre peších, chodiť hore-dole môžete tak dlho, ako sa vám ráči.

Nábrežie ponúka aj poskytuje priestor na prechádzky, šport a oddych. Vilsonovo šetalište, alebo Wilsonova promenáda je ulica, kde môžete v teplejších mesiacoch stretnúť snáď celé mesto.

Každý pracovný deň po 17:00 a počas víkendov je zatvorená pre autá. A vtedy ju obsadia cyklisti, korčuliari, skateboardisti, deti, dospelí aj dôchodcovia. Psičkári i páriky na romantickej vychádzke. Je to magické miesto, kde si užíva mestský život celé Sarajevo. Úžasná oáza pokoja v strede mestskej džungle.

Množstvo parkov, ale aj hory nabádajú k turistike, výletom alebo piknikom. Najväčší, ktorý určite neminiete, je Veliki Park. Je poprepletaný malými cestičkami a uličkami. Tu a tam nájdete aj odkazy na minulosť – napríklad starobylé náhrobné kamene, ktoré svedčia o tom, že tu niekoľko storočí dozadu býval moslimský cintorín. Dnes si tu však domáci i návštevníci pripomínajú tragédiu starú len niekoľko desiatok rokov. Memoriál pripomína životy viac než 1 500 detí, ktoré prišli o život počas obliehania Sarajeva. Je decentnou, ale silnou spomienkou na krvavú bosniansku vojnu.

42

foto–esej

43

sarajevo

44

foto–esej

Sarajevo. Mesto, v ktorom neustále narážate na náhrobky.

Kde bývaš? Pri cintoríne.

Na všetkých stranách sú cintoríny. Niektoré náhrobky sú staré osmanské hlavy - turbany na stĺpikoch. Tie boli vo verejných parkoch vždy. Ľudia žili s cintorínom predkov v predzáhradke.

Na domoch sú nové kovové tabuľky s menami mŕtvych.

Dnes sú skoro všetky verejné parky premenené na cintoríny.

Bielych štíhlych bosnianskych náhrobkov je viac. Sú také úzke, že vyzerajú ako les… hrobov.

Na záver Magické Sarajevo si ma získalo – a určite si získa množstvo ďalších ľudí. Ako ročník ’85 som príliš mladá, aby som na vlastnej koži zažila vojnu, a tu som sa k nej dostala asi najbližšie. Nech to znie akokoľvek, múzeá sú jedna vec, „živé“ rozstrieľané budovy druhá. Aj moja bytovka je deravá od guliek, tak ako aj budovy naokolo. A v nej byty zrekonštruované identicky ako v petržalskom paneláku či ružinovskom činžiaku. Vždy, keď som podvečer vyšla na balkón, na jednej strane som pozerala na hory a na druhej na strelné rany na fasádach. Predstava, že by ma tu uväznili na 4 roky, mi stavala vlasy dupkom. Osudy si však ľudia niekedy nevyberajú a vojna tu lízla naozaj takmer všetkých. Neuniknete jej tu nikde, ale otázkou ostáva, či by sme jej mali unikať. t 45

sarajevo

Prechádzame krížom cez Sarajevo. Pešo s ruksakmi.

Je dusno a slnko pečie. Blížime sa k autobusovej stanici Istočno.

Je už na strane Republiky Srbskej, ale žiadne označenie tu nie je. „Asi tadiaľto prechádza hranica,“ poviem.

Naľavo od nás na tráve čosi čierne nemotorne vyskakuje do vzduchu. To kŕdeľ vrán naháňa krtka. Každá vrana si ďobne a krtko stále odbieha, vyskočí, ďobne ďalšia vrana. Je ich stále viac. Stojíme a pozeráme sa na makabrózne divadlo.

46

Krtko stále žije. Snaží sa utiecť a vrany sa s ním hrajú nepeknú hru. Keď ich priletí už naozaj veľa, teraz možno 20 čiernych vrán ďobe do jedného malého doudieraného tvora, jedna prudko schytí stále živého krtka do zobáka a odlieta... V tej chvíli nám niekde pod nohami prechádza hranica Bosny a Hercegoviny a Republiky Srbskej...

foto–esej

47

48

Spoločne vytvárajú pekné veci, ale aj hmatateľné výstupy.

Michaela Novosadová a Zolo Kis oživujú naše projekty dizajnom.

michaela novosadová

ZOLO KIS V PRÁCI MA BAVÍ ZÚROČOVAŤ VŠETKY SKÚSENOSTI, KTORÉ SOM ROKMI NAZBIERAL

50

rozhovor

Za svoj pracovný a osobný život toho zažil naozaj veľa. Spoluzakladal Milk, konferenciu ByDesign!, ale aj značku Mr. Wood. Dnes spolupracuje na projektoch trnavského Nádvoria a Trnka Gastronomy. Spolu s dizajnérkou Michaelou vytvára krásne a praktické veci, ktoré potom pretvára do života. Fyzický svet je mu najbližší, a aj preto je najradšej, keď si výsledok svojej práce dokáže chytiť do rúk.

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ, NORA A JAKUB, ARCHÍV

Vadí ti, keď sa ťa ešte stále v rozhovoroch pýtajú na agentúru Milk?

Nevadí, je to predsa v mojom živote signifikantná vec. Tým, že má Milk pozitívne meno (ktoré si ľudia ešte prifarbujú), sú veľmi zvedaví, prečo som predal svoj podiel a odišiel. Musela to byť predsa dream company a všetko bolo super.

Zvedavosť teda funguje. Nedá sa teda povedať, že by mi to vadilo, ale stále odpovedám to isté.

Je to však už dosť dávno.

Ako si nakoniec teda skončil v našej firme?

Keď som sa naplno začal venovať Mr. Woodovi, stále som sa nevedel prehupnúť cez to, aby som mal každý mesiac istý nejaký balík peňazí. Keďže žijem ako väčšina bežných ľudí – to znamená, že mám hypotéku, nejaké životné náklady, bolo dosť únavné mať len jeden nepredvídateľný príjem. Pustiť som to nechcel (a ani nechcem), lebo ma baví mať dielňu, ktorú stále upgradujem. Keď to mám teda povedať úplne drsne, bolo to kvôli peniazom. Samozrejme som to mohol urobiť aj inak – predať byt, kúpiť garsónku, ale to mi neprišlo ako cesta. Nechcel som zľavovať zo svojho štandardu (ktorý síce nie je nízky, ale ani nejako zvlášť vysoký). Povedal som si, že radšej budem robiť dve roboty a udržím si ho.

Keď som sa prvý raz stretol s Michalom Trnkom a rozprával som mu o mojom probléme s Mr. Woodom, bavili sme sa aj o tom, čo by som mohol u neho robiť. Okrem iného spomenul, že má malú agentúru. Aj preto, že mal vtedy mnoho iných aktivít a dokončoval školu, sa jej nemohol venovať. Doslova som sa zľakol, keď som počul: agentúra. Zo svojho predošlého pracovného života mám na toto slovo asi len horšie spomienky. Keďže som priamy človek a vyjadrujem veci tak, ako sa majú, veľmi sa na klientský typ práce nehodím. Michal mi ale objasnil, že to je vlastne inhouse agentúra pre rodinné firmy Trnkovcov a v období, ktoré ich čakalo, bude treba dosť pomáhať. Nádvorie vtedy síce bolo ešte vo výstavbe, ale už sa vedel približný dátum otvorenia. Takže s tým som do toho išiel, znelo to dobre.

Ako sa má teraz Mr. Wood?

Je to zaujímavé, lebo za ten čas, čo fungujem, sa vytvorila klientela – či už firemná alebo bežní ľudia. Tí sú už zvyknutí objednávať si veci z e-shopu alebo sa na mňa obracajú priamo a riešia custom veci. Strašne sa mi momentálne páči, že to beží bez nejakých nákladov na marketing. Do Facebooku som investoval naposledy minulý rok.

51

zolo kis

Ale je to tak, že vždy, keď do marketingu vrážam veľa energie, tak to nemá účinok a opačne. A na to nemám čas ani chuť. Nechce sa mi študovať Facebooky a nastavovať reklamy, ktorých pravidlá sa neustále menia. Spolieham sa na to, že práca prichádza s referenciami. Príde mi to najlepšie. Sústredím sa teda na to, spraviť „good job“.

Momentálne by som Mr. Wooda rád posunul do takej umeleckejšej roviny a vystupoval viac pod vlastným menom. Lebo značka Mr. Wood nebola nikdy myslená ako, že ja som Mr. Wood, vždy to mal byť brand. Zafungovalo to síce dobre, lebo ľuďom sa to páči, ale mne sa to už až tak nepáči.

Rád by som robil artovejšie veci pod menom Zolo Kis. Na druhej strane by som chcel pokračovať s predajom drevených autíčok Candylab v e-shope. Čomu sa v našej firme vlastne venuješ?

Mňa sa ľudia často pýtajú, že čo robím vlastne u tých Trnkovcov. Po mnoho pracovných rokoch mám strašne rád fyzický svet a na ten sa fokusujem. Ak treba niečo vytlačiť, vyrobiť, nájsť dodávateľa. Hrozne ma bavia výzvy a nachádzať lepšie riešenia. Dalo by sa to asi nazvať produkcia. Často vymýšľam custom riešenia s výrobcami a spoločne sa posúvame ďalej. Lebo mnoho pekných vecí nie je na našom trhu dostať, a preto treba s dobrým dodávateľom často hľadať nové inovatívne riešenia.

Prvá vec, ktorú si u nás však robil, bola taká zaujímavosť – fotili ste katalóg gitár. Ako k tomu teda prišlo?

Paradoxne prvý projekt, ktorý som riešil, bol, že Michal sľúbil otcovi, že mu nafotí gitary, aby sa vedel orientovať vo svojej zbierke. Nakoniec sme spolu s bývalým kolegom Jakubom „Čučom“ Čulíkom dali dokopy celú databázu gitár. Ja som ju nafotil a Čučo ako milovník gitár mi pomohol s ich označovaním. Vyvinul k tomu aj aplikáciu, ktorá fungovala ako online katalóg. Zrazu si ale na poslednú chvíľu pred Vianocami Michal spomenul, že by bolo fajn z týchto výstupov spraviť otcovi jednu krásnu veľkú knihu. Poradili sme si aj s tým, lebo som vedel, že existuje skvelý stroj – HP Indigo 12000, ktorý dokáže tlačiť veľké formáty v dobrej digitálnej kvalite.

Spravili sme nejaké testy a vyzeralo to super.

A v nadväznosti na to som riešil väzbu, zohnal som knihárky, materiál som nakúpil v úžasnom 52

obchode vo Viedni. Bol to príjemný zážitok a v rámci času, ktorý na to bol, sme to naozaj „vyňuňali“. Nemali sme tam priestor na chyby a na výsledok som bol veľmi hrdý. Pamätám si, ako sme sedeli nad knihou, keď som ju priniesol od knihárok a mali sme z toho úžasný pocit.

Hneď po tomto projekte ste sa vrhli na Nádvorie. Áno, na to sme sa vrhli hneď po Vianociach.

Pri Nádvorí riešilo logo síce Pergamen, ale my sme mali na starosti všetky aplikácie. Postupne sa teda začala nabaľovať práca. Na Nádvorí sme asi odviedli najviac práce, keďže je to taký širší koncept a identita už bola. Pre mňa bol však skôr zaujímavý Coworking, ktorého identita vychádzala z Nádvoria a riešili sme ju už my. Mali sme tam na starosti aj dekorácie, knihy, časopisy a výzdobu.

Už počas práce na Nádvorí prišiel Michal s konceptom Akademie. Osobne som síce s tým názvom nebol stotožnený, ale tak nejako som ho akceptoval. Potrebovali sme teda vymyslieť logotyp. Najskôr sme skúšali niečo my, ale ja som potom oslovil Ondreja Jóba, keďže je typograf a my sme chceli typografické logo. Už na začiatku sme však vedeli, že použijeme švabach.

Ako kontrast sme pridali neónovú farbu, aby to nebolo také obstarožné, čo bolo z môjho pohľadu celkom odvážne. Čo si spomínam, práve na farbe sme sa všetci veľmi rýchlo zhodli.

So samotným nápisom to bolo už ťažšie. To, čo dodal Ondrej, na nás nejako nezafungovalo. Ja som potom vyhrabal nejakého Američana. Ten mal typografiu, ktorá sa nám páčila, ale nevedeli sme sa s ním spojiť. Potom sme s Miškou sami zmodifikovali nejaký existujúci font a vytvorili si vlastný. Bolo to celkom jednoduché, keďže sme vedeli, že budeme potrebovať len nápis Akademia a inde ho už používať nebudeme. Na to sa už nabaľovali ďalšie veci ako menu, neónový nápis alebo podpivníky. Nájsť dodávateľa napríklad na podpivníky bolo celkom náročné, keďže sa tlačili pantone farbou. Stálo nám to však za to, lebo rozdiel v cene nie je až taký veľký a výsledok je naozaj pekný.

rozhovor

53

zolo kis

Ktoré výstupy ťa teda v Akademii najviac bavili?

Asi menučka. Sú potiahnuté kníhtlačiarskym plátnom, majú ražbu, museli sme niekde vykutrať neónovú gumičku, pantonkou potlačiť pauzák a ukecať tlačiara, aby to urobil. Sranda je, že som už videl aj nejaký rip-off. A aj keď bol ten po produkčnej stránke podobný, dizajn bol naozaj zlý, takže sa nie je čoho báť. Pousmial som sa však nad tým, lebo je to signál, že robíme veci dobre. A aj napriek tomu, že si myslím, že je to pekný dizajn, tak sme napríklad prišli na to, že na prevádzke úplne nefunguje. To sú ale veci, ktoré treba akceptovať, že pokiaľ experimentuješ, môžeš urobiť vec, ktorá nevyjde. Robíš chyby.

Veľmi ma bavilo aj vyrábať tabuľky reservé. Sú vyfrézované do dubového dreva, nápis je vyfarbený neónovou farbou z oboch strán a drevo je preolejované. Každý, kto to vidí, si povie, že je to naozaj pekné. Na druhej strane je to veľmi jednoduché a funkčné. A samozrejme aj podpivníky. Je to výstup, s ktorým človek v Akademii prichádza do styku asi najviac.

Okrem bežných výstupov bol tento rok veľmi zaujímavý aj narodeninový vizuál. V čom spočíval jeho koncept?

Veľmi ma tento rok bavila narodeninová spolupráca so Simonou Čechovou. Rozhodli sme sa totiž, že každý rok na narodeniny oslovíme jedného ilustrátora alebo ilustrátorku, ktorí nám pripravia podklady na vizuál, a dúfam, že tento koncept dodržíme. Jej ilustrácia išla teda na pozvánku, plagát, grafiku, na všetky online výstupy, ale aj na veľký mural, ktorý sme mali na stene na Nádvorí. Som rád, že môžeme aj takýmto spôsobom vyzdvihovať ľudí, s ktorými pracujeme, a celá tá „sláva“ ohľadne vizuálov ide na nich. Cítim z toho radosť a nám to veľmi uľahčuje prácu. Je to pre všetky strany príjemné. Tak to bolo aj teraz a rezonovalo meno Simony, nie naše. A mne to nevadí – skôr naopak, som za to veľmi rád. Bol by som teda rád, ak by sa to zachovalo aj na budúci rok znovu s niekým iným.

Podobný koncept by som ale rád rozvinul aj pri Akademii a spolupracoval s autormi, ktorí vytvoria ilustrácie v spojitosti s prevádzkou. To by som rád poňal trochu artovejšie, chcel by som to potom vyfrézovať do dreva a zavesiť na steny, keďže je to veľký a stále tak trochu prázdny 54

priestor. Okrem toho, že je to zábava pri tvorbe, je to aj niečo, čo vieme komunikovať napríklad na sociálnych sieťach a zase do toho zapájame nových ľudí.

Na tradičný Thalmeiner sa vo výpočte vašich vizuálnych výstupov často zabúda. Na druhej strane je to však značka, ktorá prešla asi najväčším progresom.

V prípade Thalmeineru zo začiatku veľmi nefungovala komunikácia. Bolo to vo veľkom kontraste k tomu, čo kaviareň ponúka a mal som pocit, že si to zaslúži viac. Určite naším vstupom do toho vnášame niečo fresh, sme stále odvážnejší, a to sa mi páči. Práve preto, že má ustálenú klientelu, si môžeme dovoliť experimentovať a nemusíme byť úplne strnulí. Samozrejme, že Thalmeiner svojím interiérom a umiestnením zvádza k historizujúcej a decentnej prezentácii. Ale asi to tak nevieme robiť a ani nás to tak nebaví. Je to predsa podnik, kam chodia aj mladí ľudia, a treba tú komunikáciu tak trochu uvoľniť. Mám však pocit, že to robíme stále veľmi citlivo. To, čo ma na Thalmeineri tiež veľmi baví, je, že to tam máme asi najviac „upratané“. Najlepšie funguje rytmus prípravy menu, sezónnosti, celá komunikácia s manažérom Danom Baničom. Všetko je v harmónii, vieme sa ľahko dohodnúť a vyjsť si v ústrety.

Vďaka tomu to tak pekne posúvame hore. Je to asi taký benchmark toho, ako ja vnímam, že by

rozhovor

mala fungovať spoluprácu. A tu je vidieť, že ak by bola na podobný typ jobu externá agentúra, bolo by to veľmi ťažké. My sme ľudia, ktorí tam chodia, poznáme sa, vidíme veci, sme tam často, vieme rýchlo reagovať, sami navrhujeme zlepšenia. Ak by mal Dano spolupracovať s nejakou agentúrou, nebolo by v jej silách dať do toho toľko energie a byť natoľko flexibilná. Skvelé je, že ani nepotrebujeme špeciálne mítingy. Všetko prebieha konštruktívne. Takisto Dano sa za tie roky naučil, že na prípravu výstupov treba istý čas, takže nám neposiela dôležité zadania na poslednú chvíľu. Samozrejme sa stane, že niečo treba narýchlo, ale to je presne o tom, že ak je to raz za čas, tak pre toho človeka urobíš čokoľvek aj o polnoci. A práve preto je pre mňa Dano človek, u ktorého vidím, že sa naučil za ten čas, čo s nami robí, strašne veľa vecí. Napriek tomu, že má veľa práce, stretneš ho v kuchyni, na pľaci alebo v kancelárii zahrabaného papiermi, tak stále má chuť sa vzdelávať aj v tejto oblasti.

A pristupuje k tomu s veľkou pokorou a citom, čo je na ňom príjemné. Dokáže si priznať, že v tomto síce nie je doma, ale zaujíma ho to. Aj pri foteniach, ktoré robíme, je radosť sa na neho pozerať, ako sa o to zaujíma a obkukáva, čo sa

deje. Tu mu skladám veľkú poklonu, lebo práve vďaka nemu môžeme pracovať ako tím.

Presuňme sa k Magazínu Nádvorie. Pre Mišku to bol prvý časopis, ktorý robila. Pre nás oboch nie, takisto máme spoločnú záľubu vo fyzických výstupoch. Ako si si predstavoval, že by mohol ten náš časopis vyzerať?

Keď si prišla s nápadom vyrábať časopis, tak som sa veľmi potešil, lebo milujem časopisy!

Hneď som vedel, že chcem, aby sme spravili magazín, ktorý nebudú ľudia vyhadzovať.

Nejde iba o obsah, ale aj vizuálna stránka mala byť taká, aby si ho ľudia vážili a možno aj zbierali – i napriek tomu, že je zadarmo. Zbláznil by som sa, ak by som ho našiel niekde v koši.

Samozrejme k tej vzácnosti prispieva aj to, že vychádza kvartálne a ak by si ho našla každý deň v schránke, tak s ním určite kúriš. Tá menšia periodicita pridáva na hodnote a dáva tomu gule. Ostatné už išlo nejako postupne. Však aj ty, ja aj Miša či Mišo máme niečo napozerané a neboli tam veľké boje. Boli sme na spoločnej vlne, len sme potrebovali nájsť formu. Tým, že má komunikovať spojitosť s Nádvorím, tak sme hneď odpísali nejaký sexy anglický názov.

55

zolo kis

V tomto sme sa museli prispôsobiť účelu. Samozrejme názov neznie ako Playboy, Monocle alebo Backstage Talks a nemá to taký cveng. Časopis ale nie je pre úzke publikum ľudí – má ho čítať moja mama, ale aj mladí ľudia. Jednoducho ktokoľvek. Aj témy sú rozvrhnuté tak, aby si tam každý našiel to svoje. A práve preto, že je to časopis pre ľudí, som aj tlačil pri jeho výrobe na praktické veci – ako napríklad väčší font, lebo samozrejme, menší je sexy, ale kto to má prečítať! Ja neviem kvôli tomu čítať ten skurvený Monocle, ktorý má na strane 10 tisíc znakov malým písmom. Chcel som k tomu celému pristupovať ľudsky. Nemal to byť iba pekný dizajn. Navyše si myslím, že práve pri časopise sa zhmotnili moje aj tvoje skúsenosti.

Ty si predtým robila časopis pre Urban Market, takže si vedela, ako bude fungovať mnoho vecí.

A nie sme už 20-roční ľudia, máme niečo odžité, je to tam cítiť. Čo ešte uľahčuje prácu na magazíne, je, že na ňom pracujú dobrí ľudia. Bez všetkých, ktorí sa na tom zúčastňujú, by ten výsledok nebol taký, aký je.

Baví ťa tvoja práca?

Moja práca ma veľmi baví, lebo zúročujem všetky skúsenosti, ktoré som za tie roky nazbieral.

56

Ja som napríklad vyučený elektromechanik. Od toho sa odvinul aj môj záujem o počítače a stroje.

To sa pretavilo do grafického dizajnu a programovania. A teraz viem vyrobiť niečo aj za počítačom, viem tie veci art directorovať, povedať svoj normálny názor, a potom prichádza presah do fyzického sveta. Mám veľkú sieť kontaktov ľudí a mám s nimi dobrý vzťah. A práve ten je dôležitý, keď chceš experimentovať. Lebo sú práve preto ochotní pre teba urobiť nadštandard. A tí správni si ťa potom začnú vážiť, lebo aj ty ich niekam posúvaš. Nechcel by som teda sedieť 10 hodín za počítačom, ani byť celý deň v dielni.

Vyhovuje mi to tak, ako to je. Baví ma aj to, že za ten čas vznikla istá dôvera. Nie je už potrebné s Michalom, ktorý je naše vedenie, konzultovať mnoho vecí. Je to príjemné nielen pre nás, ale pre neho, lebo vie, že tie veci spravíme dobre a pekne.

A dúfam, že tá dôvera z jeho strany ostane. A ja ju nezneužívam, ale pôsobí to na mňa opačne – vyvoláva to vo mne zodpovednosť. Jednoducho nechcem toho človeka sklamať. ]

rozhovor

57

zolo kis

58

rozhovor

59

MICHAELA NOVOSADOVÁ SPOLUPRÁCA S ĽUĎMI MA NAUČILA ZODPOVEDNOSTI

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ 60

rozhovor

Michaela Novosadová vyštudovala Grafický dizajn na VŠVU a venuje sa mu už od školy. Má na starosti vizuálnu stránku mnohých projektov, tak Nádvoria, ako aj Trnka Gastronomy, no venuje sa aj vlastným. Do jej portfólia patrí napríklad trnavská Akademia, Chlieb Náš, na ktorom pracovala od začiatku, alebo Nádvorie, ktorého komunikácia stavia na logu agentúry Pergamen.

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ, NORA A JAKUB, ARCHÍV

Čo si u nás robila úplne prvé? Úplne prvý som robila dizajn stránky Phirational. Nakoniec som však zistila, že to bol len redizajn a nebolo to naostro! Potom sme robili aj aplikáciu. Do firmy som sa na začiatku teda prihlásila na dizajn webstránok a online aplikácií. Prvý reálny fyzický výstup bol v roku 2016 redizajn menu pre Thalmeiner, ktorý som ešte robila s kolegom Oliverom.

Thalmeiner je jedna z najznámejších značiek z nášho portfólia. Logo a pôvodný vizuál zastrešil Julo Nagy, neskôr ste sa ho ujali vy.

Akým vývojom odvtedy prešiel brand?

Thalmeiner má svoj look založený na art deco štýle. Z celého interiéru je tú atmosféru cítiť, a to bolo prenesené aj do loga a pôvodných menu. V rámci rôznych zmien počas rokov sme sa zhodli, že je síce dobré zachovať historizujúce prvky, ale chceli sme ísť aj s dobou. Zobrali sme art deco štýl, posunuli ho do súčasnosti a tento dizajn sme postupne začali pretavovať aj do sezónnych menu. Než sme sa však ustálili na tomto koncepte, skúšali sme aj iné. Boli to skôr také pokusy a omyly a celkovo sme sa hľadali.

Nejako sa to potom celé ustálilo asi pred dvoma rokmi, keď sme robili prvú menu skladačku.

Zhodli sme sa, že to je cesta, ktorou chceme ísť a vieme s tým takto pracovať.

Ako teda vyzerá aktuálna verzia?

Menu sa mení podľa ročných období štyrikrát do roka. Vizuálne sa ho snažíme prepájať aj s vonkajšou sezónou - napríklad teraz počas leta máme žlté menu. Fotografie, ktoré sprevádzajú menu, k tomu tiež prispievajú. Editoriály sme začali robiť minulý rok na tvoj popud a vďaka tomu sa promuje Thalmeiner viac cez sociálne siete. Fotografie jedla však nie sú náhodné, vždy sa potom pekne spájajú aj s tlačenou verziou, ktorú človek nájde na stole. Vďaka tomu sa nám to darí stále posúvať. Nie je to stále jeden štýl, neopakujeme sa. Hýbeme sa dopredu, čo je podľa mňa veľmi fajn. Najmä pri kaviarni, ktorá funguje už tak dlho. Ďalšia zo značiek, na ktorej ste pracovali, je Nádvorie. Tak ako pri Thalmeineri, ani tu ste nevymýšľali logo, jeho aplikácie ste sa však zhostili od začiatku.

Nádvorie sme dostali od Pergamenu a bola to pre mňa prvá veľká vec, týkajúca sa tohto offline sveta a dizajnu. Asi aj preto dal Michal Trnka vtedy robiť logo etablovanému štúdiu, ktoré navrhovalo dobré veci. Jeho pôvodný plán bol, že to Pergamen zastreší celé, nakoniec sme na tom pracovali my.

Vtedy to bola pre mňa obrovská výzva. Najskôr som sa na tom aj dosť vytrápila, ale nakoniec to začalo organicky vznikať samé. A postupne sa identita rozrástla aj na ďalšie kategórie, ako sú Nádvorie Coworking a Nádvorie Kampus.

61

michaela novosadová

Ako sa ti teda pracovalo s hotovým logom od Pergamenu?

Keď sme sa rozprávali o tom, na koho má byť Nádvorie orientované, dostali sme brief, že by mal byť vizuál prístupný širokej verejnosti. Preto sme si povedali, že by vizuálna stránka mala byť ľúbivejšia, ľahšia a hravejšia, a pohli sme sa práve týmto smerom. Nádvorie však nemá uzavretý guideline. Vizuálna identita Nádvoria nie je striktne uzavretá, viditeľná pre ľudí je najmä na programových plagátoch, kde si drží svoj tón a vizualitu. Snažím sa ho preto vždy prispôsobiť aj danému mesiacu či programu. Počas vytvárania identity som však zistila, že jednoducho nie sme schopní predpovedať všetky aplikácie. Preto si v ňom nechávame priestor a upravujeme ho podľa aktuálnych potrieb.

Pri prvých narodeninách sme však mali pocit, že sme sami podrástli, vieme, čo na Nádvorí funguje. Naša záľuba v polepoch sa ukázala už pri otvorení, následne sme ju veľmi pekne uchopili pri výstave Čiernych dier. Práve pri spomínanej výstave sme mali prvú skúsenosť s polepom na fasáde – muralom. Bola na ňom grafika od Daniely Olejníkovej a malo to obrovský úspech. Preto sme si povedali: Prečo neskúsiť niečo podobné aj na oslavu prvých narodenín?

Rozhodli sme sa preto osloviť nejakú ilustrátorku alebo ilustrátora, ideálne z Trnavy. Prišlo nám to aj ako príjemný spôsob podpory ľudí, ktorí prispievajú k rozvoju kultúry v meste.

Spojili sme sa preto so Simonou Čechovou, ktorá spravila ilustráciu. Plán je teda replikovať tento koncept aj pri ďalších narodeninách.

Asi najvýraznejšie vizuály boli pri otvorení Nádvoria a následne jeho prvé narodeniny.

Otvorenie Nádvoria sprevádzal program, ktorý mal predstaviť, ako by malo fungovať. Navrhli sme teda vizuál, ktorý používal práve logo Nádvoria, z ktorého sme vytvorili farebné konfety. Nimi sme napríklad polepili vstupné brány, použili sme ich aj na propagačných materiáloch. Zaujímavou vecou, ktorú sme organizovali pri otváraní, bola výstava historických exponátov, ktoré sa našli pri stavbe. Zolo k tomu vtedy spravil custom výkladné skrine, výstava bola sprevádzaná fotkami a textami o histórii a vzniku Nádvoria.

Bol to prvý výstavný dizajn a mini kurátorstvo, na ktorom som pracovala. Pre mňa osobne to bol veľmi netradičný typ práce.

Spomenula si aj Coworking, ktorý odkazuje na logo a vizuál Nádvoria.

Pri Coworkingu sme vychádzali z pôvodného loga. Pretože spadá pod Nádvorie, vytvorili sme nejakú subkategóriu, v ktorej branding neodchádza príliš ďaleko od materského Nádvoria (podobne je na tom aj Kampus). Zároveň sme sa tam hrali aj s myšlienkou, že je to priestor, ktorý spája mnoho profesií a nie je to len miesto pre dizajnérov či IT-čkárov. Má to byť miesto, kde si môže hocikto zajednať stôl alebo zasadačku. Je to taká skladačka ľudí a zamestnaní. Práve túto skladačku sme pripojili k vizuálu a nájdete ju napríklad ako polep na vstupe do Coworkingu.

Objekty zo skladačky sa potom používajú pri komunikácii tak online, ako aj offline.

Jedným z najvýraznejších fyzických výstupov Nádvoria je časopis. Viem, že to bol prvý magazín, ktorý si robila. Ako si k nemu pristupovala?

Pristúpili sme k tomu tak, že Zolo priniesol svoju gigantickú zbierku časopisov, ktorú zozbieral za x rokov a študovali sme si, ako sú riešené.

Pozerali sme si, čo sa nám páči a čo nie. To bol teda rešerš a potom som dúfala, že to dobre dopadne! (Smiech.) Po každom jednom čísle – teda dvoch, som sa poučila…

62

rozhovor

63

michaela novosadovรก

64

rozhovor

A pri druhom čísle?

Druhé číslo sme chceli nejako ozvláštniť a padol myslím od teba návrh zainteresovať do toho aj nejakých ilustrátorov, ktorí pridajú svoje veci k článkom, čo bol podľa mňa výborný krok. Toto bola pre mňa veľmi signifikantná zmena. Tým sa nám podarilo časopis ozvláštniť a nie sú v ňom len fotografie. Snažíme sa však stále robiť jemné zásahy a zmeny, ale nechcem, aby to boli zmeny príliš šokantné. Ja by som síce rada robila veľké zmeny, ale pre našu aj moju pohodu a kľud sa držím. Príjemné by bolo môcť rozohrať to ešte aj fyzicky, napríklad iným papierom alebo posprejovaním či iným zásahom, to však momentálne nie je možné. Stále ho však vytvárame s cieľom, že to má byť hodnotný a prístupný časopis.

I napriek tomu, že je zadarmo, vkladáme do toho toľko energie, ako keby nebol, a robíme to najlepšie, ako vieme.

Môžeš povedať, že pri treťom čísla sa určite tiež poučíš. … na svojich chybách, čo je super a veľa som sa naučila. Núti ma to posúvať ďalej v znalostiach a vedomostiach ohľadne grafického dizajnu – a to nielen samotným dizajnovaním, ale aj rešeršovaním a teóriou. Čo je podľa teba pri dizajnovaní časopisu najťažšie?

Asi práca s textom a fotografiou. Tam sa stále učím a snažím sa to zakaždým poňať trochu inak, aby sme tie články len nekopírovali.

Aký vizuálny smer ste si zvolili pri dizajne magazínu Nádvorie?

Myslím si, že k výsledku a jeho vizualite prispelo aj to, že sme prvé číslo robili pod časovým stresom. Preto sme nemohli robiť každú rubriku úplne inú a museli sme nastaviť jednotnú vizualitu. Okrem časového stresu k tomu prispela (čo bude znieť hrozne!) aj moja nevedomosť. Ak sa na to pozriem spätne, môžem povedať, že to má svoj vlastný vzhľad, čo je dobré – a časopis je ladený až do takého knižného štýlu.

Vráťme sa naspäť ku gastroprevádzkam. Ako vznikala Akademia a jej celkom odvážny vizuál?

Ako to bolo aj pri ostatných projektoch, názov vymyslel Michal a mal odkazovať na študentský charakter mesta Trnava. Veľkou výhodou je, že sme boli pritom tomto projekte od začiatku a vedeli sme reflektovať všetky myšlienkové pochody, ktoré postupne prichádzali. Najskôr mal pre Akademiu vytvoriť custom lettering Ondrej Jób, ale nakoniec sme od neho nevybrali nič a pustili sme sa do toho sami. Poňali sme to ako kontrast k Nádvoriu. Michal mal predstavu, že by to mohol byť typ písma blackletter – po slovensky skôr známy ako švabach. Rešeršom som zistila, že je používaný v pivárenských estetikách, a to mi prišlo ako dobrý základ. Logo sme potom vytvorili v jeho modernejšom šate.

Potom sme si ale povedali, že by bolo dobré ho ešte viac odľahčiť. Pridali sme neónovú farbu, spravili exteriérový neón a nechali sme vyrobiť neónové podpivníky. S nimi sme sa celkom popasovali, kým Zolo našiel dodávateľa, ktorý je ochotný tlačiť neónovou farbou. Švabach a neóny sme nakoniec doplnili ilustráciami, ktoré reflektujú to, čo v podniku dostanete – či už v podobe jedla alebo nápojov. Postupne ich obmieňame a časom sa z nich stal aj zberateľský kúsok pre návštevníkov Akademie. V interiéri sa potom objavuje aj zelená tabuľová farba, ktorú sme 65

michaela novosadová

následne použili aj na obaloch menu. Tie majú pripomínať triednu knihu a znovu reflektujú to študentské. Snaha teda bola prepojiť historické a súčasné.

Chlieb náš je koncept, ktorý je tak trochu nenápadný, ale na druhej strane výrazný.

Viem, že vznikal celkom narýchlo, na kráse mu to však neubralo. Práve naopak.

Keď sme prvý raz prišli do priestorov pekárne, ešte bol historický strop zahalený nánosmi, ale videli sme odhalený kúsok, ktorý mali reštaurátori už hotový. Tam sa ukázali jemné pastelové farby, ktoré naznačovali, ako bude vyzerať po finálnej úprave. Interiér je teda veľmi špecifický a chceli sme ho nejako kontextovo doplniť. Vedeli sme, že Chlieb náš bude robiť poctivý chlieb a celý proces výroby bude na prevádzke aj vidieť. Ručnú výrobu sme preto chceli pretaviť aj do loga, ktoré je doplnené ručnými kresbami – napríklad diakritika je urobená rukou. Vychádza to z toho, že pekári zvykli už v dávnych dobách robiť do chleba zárezy – svoje podpisy, ktoré mali byť znakom kvality a pôvodu. Okrem loga sa potom dostala identita napríklad aj na plátené tašky alebo papierové obaly na chlieb.

S nápadom tašky prišiel znova Zolo s jeho fyzickým svetom, naštartovali to však práve sáčky na chlieb. Hrali sme sa tam aj s prepojením na slovenskú kultúru – pomocou porekadiel týkajúcich sa chleba a jeho výroby. Napríklad: „Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu.“ Je to však aj také symbolické prepojenie na našu kultúru, kde sa návštevám podával chlieb so soľou. Nakoniec to do seba celé zapadlo a proces bol spontánny a rýchly. Veľmi ma potešilo, keď som nedávno spomínanú tašku videla na neznámom dievčati v Bratislave!

Za ten čas, čo spolu pracujeme, si sa vo veľa veciach posunula a mnoho naučila. Čo sa podľa teba na tvojej práci a prístupe najviac zmenilo?

Cítim, že už môžem čerpať zo skúseností a viem predvídať, ako budú nejaké veci fungovať, kedy budú vyzerať dobre a kedy zle. Naučila som sa aj donekonečna neobmieňať dizajn v počítači až do momentu, že ma musí niekto zastaviť. Dnes už si tú stopku viem dať trochu skôr aj sama. A samozrejme aj zodpovednosti, lebo bolo veľa failov, 66

a aj vďaka spolupráci s ľuďmi som sa naučila, že si musím po sebe veci poriadne skontrolovať.

Máš aj nejaké vedľajšie projekty? Áno, popri práci sa mi občas zadarí, že ma niekto osloví na spoluprácu. Môj prvý veľký súkromný projekt bola práca pre Slovenskú filharmóniu. V poslednom čase bola veľmi príjemná spolupráca so záhradným architektom Martinom Sukupom, ktorý ma nedávno potešil správou, že jeho vizitky sú vychvaľované, kade chodí. Tiež pomáham kamarátke Jane Labathovej s identitou pre značku športového oblečenia LaBath. Zúčastnila sa aj olympiády v Riu ako akvabela a momentálne pripravuje vlastnú kolekciu športových plaviek.

A okrem toho pracujem aj na redizajne identity značky PART. Príjemné je na tejto práci najmä to, že sa stretávam s novými ľuďmi, odvetviami a povahami. To ma veľmi baví. ]

rozhovor

67

KOMUNITA JE

TEXT: MAGDALÉNA ŠVECOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Definovať trnavský Kubik nápadov jednou výstižnou vetou, tak ako to býva zvykom vo výkladových slovníkoch, je náročná úloha. Kubik je všetko. Predstavuje inovatívne myšlienky, nápaditý dizajn, spoločenskú zodpovednosť, tvrdú prácu, ale aj zábavu. Je o priateľstve, dobrovoľníctve, láske k človeku a najmä o vzájomnej spolupráci s cieľom zmeniť svoje okolie a svet k lepšiemu. Ale v prvom rade je to partia ľudí, ktorá spoločne stojí za mnohým dobrým, čo sa v Trnave deje. Nájdete ich na Nádvorí, kde majú svoje ateliéry.

68

69

kubik

Keď vojdete do aktuálnych priestorov Kubika, ocitnete sa v starej kamennej pivnici. Je to priestor, v ktorom majú oči stále kadiaľ behať. Skice, grafiky, fotografie, knihy, tlačoviny, betónová ruka slúžiaca ako držiak na skejt, bicie, oblečenie. Je to čistý punk.

Kreatívny chaos však obyvatelia priestoru potrebujú, pretože väčšina Kubika slúži ako ateliér.

O uvoľnenú atmosféru, vďaka ktorej to nie je iba pivnica, ale útulný priestor na trávenie času, sa starajú členovia komunity.

Napadne mi, že Kubik je vlastne ďalší coworking. Keď sa však začnem so všetkými postupne rozprávať, zisťujem, že je to úplne inak. Kubik je komunita kamošov, ktorí prispievajú k tomu, aby v Trnave niečo bolo, a popri tom riešia vlastnú kreatívu.

Prestávka medzi koncrtami v novej pivnici.

70

ZO SIROTINCA NA NÁDVORIE Kubik nadobudol komunitný charakter už pri jeho vzniku. Ako hovorí jeden zo zakladateľov, Matúš Hlinčík, Kubik vznikol prirodzene, nie nasilu či inštitucionálne. „Na strednej sme boli partia kamarátov, spolu sme bajkovali a skejtovali. Raz nám zrušili jednu športovú akciu, na ktorú sme chceli ísť, tak sme ju spravili v Trnave.

Prišlo veľa ľudí a mali sme z toho dobrý pocit,“ opisuje Matúš začiatky. Ako stredoškoláci sa dali dokopy s Mišom Štrbíkom a začali organizovať párty, do toho sa pridal Adam Peciar a pribudli Bercajgle. To si ich už všimlo aj mesto, s ktorým začali spolupracovať na rôznych akciách.

Každý, kto organizoval nejakú akciu, vie, že je o ľuďoch. Postupne sa tak pridali do tímu ďalší, ktorí vedeli vytvoriť k eventom grafiku, fotky, videá a podobne. „Začali sme pociťovať potrebu spoločného priestoru a zázemia, kde by sme mohli tvoriť, vymýšľať a organizovať,“ hovorí Matúš. Chalani nechceli vždy skončiť v krčme alebo bare. Potrebovali niekam ísť a plánovať veci tam. Tiež chceli vytvoriť platformu pre nezávislé umenie a priestor pre umelcov a všakovakých kreatívcov. „Kým tu nebol Kubik, v Trnave nejestvoval priestor na koncentráciu aktivizmu a umenia,“ konštatuje Peťo, jeden z členov, ktorý tu je od samého začiatku. Okrem športových akcií v Kubiku rozbehli aj čítačky, premietania, vegánske večere, burzy kníh či blšáky, mnohé v spolupráci s inými organizáciami. V celom príbehu musíme určite spomenúť aj skejtovanie, ktoré ako šport v Kubiku dominuje dodnes.

Chalanom chýbali v Trnave skejťácke a bajkové eventy, tak ich začali vytvárať. Vo februári 2012 si partia svojpomocne prenajala priestor v bývalom sirotinci na ulici Andreja Žarnova, kde si vytvorili prvé štyri ateliéry. Po roku sa presťahovali na Pekársku, kde boli až do otvorenia Nádvoria. „Aj keď sú teraz v jednom z najlukratívnejších miest v Trnave, nezmenili sa. Stále je to punk, ale už taký dospeláckejší,“ konštatuje Lukáš Kunka z Free Trees.

článok V prvom Kubiku na Žarnovej ulici sme oživili tradíciu blšákov v Trnave.

Na dvore bývalého sirotinca sme v roku 2012 zorganizovali množstvo podujatí pre verejnosť.

VYHNAŤ ĽUDÍ DO ULÍC Kubik funguje dohromady už sedem rokov. Veľa ľudí sa v ňom vystriedalo, niektorí odišli, ale prídu aspoň na návštevu, iní zostali a prišli noví. „Všetkých ale spája jeden cieľ: robiť niečo osožné pre iných, pre mesto či pre spoločnosť. Človek, ktorý chodí iba do svojho ateliéru, nie je pre Kubik prínosný. Nový človek prirodzene do pol roka vymyslí projekt pre komunitu, poprípade sa do nejakého zapojí,“ vysvetľuje Kočo, ktorý okrem iného organizuje koncerty. Každá aktivita má pritom viacero úmyslov a neprospieva iba účastníkom, ale aj samotným tvorcom a tretím stranám v rámci rôznych benefičných cieľov.

Kubik funguje vďaka dobrovoľníkom, ktorí majú na rováši množstvo menších i väčších akcií a projektov, ako napríklad Galériu Výklad, Vegánske večere, Trnavský rínek, Trnavský blšák

či Trnavský piknik, rôzne prednášky, workshopy či festivaly. Naposledy to bol aj workshop na tému nájomného bývania v Trnave. Tieto podujatia majú naplniť jeden z cieľov komunity, a to dostať ľudí von z panelákov do mesta. „Nechceme, aby toto mesto bolo mŕtve, chceme dosiahnuť, aby ľudia trávili čas kvalitne v urbánnom prostredí.

V rámci toho im chceme dávať orientáciu v rôznych oblastiach, či už aktivistickej, osvetovej alebo kultúrnej,“ vymenúva Peťo. Kubik sa snaží ľuďom ukazovať aj inú kultúru, než je tá konzumná, čo potvrdzuje aj maliar Matej: „Kubik otvára mesto ľuďom, dáva možnosti oddychu v uponáhľanej dobe a vytvára nezaužívaný trend kultúrneho vyžitia.“

Pojazd, grilovačka a kultivácia DIY spotu Čistá stoka.

71

kubik

72

ฤ lรกnok

73

kubik

HESLO JE: „TREBA DREC“ Dobrovoľníčenie je často mravenčia práca a ľudia vidia iba výsledok. Podľa výtvarníčky Martiny Chudej je to však v poriadku. Ľuďom v Kubiku to dáva zmysel a všetka ich práca je úprimná.

Chcú jednoducho robiť niečo navyše. „Keď som ešte v Kubiku nepôsobila až tak aktívne, obdivovala som, čo títo ľudia robia a akú aktivitu vyvíjajú smerom von. Chcela som sa pričiniť aj ja,“ spomína Maťa. Rovnako zaujal Kubik aj Jakuba Vríčana, ktorý robí enviro osvetu. Do Kubika zablúdil práve preto, že sa chcel podieľať na tom, čo organizácia robí. „Ja som sem prišiel tak nasilu, nemal som sa ani s kým rozprávať, ale chcel som sa na aktivitách zúčastňovať,“ smeje sa týpek zodpovedný za značku Pure Love. „V Kubiku sa môžeš stať mechanizmom spúšťania spoločenskej zmeny. Máš priestor robiť to, čo chceš, aby vzniklo, a nemusíš sa sťažovať na systém,“ uzatvára Peťo.

Dobrovoľníctvo a služba verejnosti sa podobajú aktivitám tretieho sektora, aj keď Kubik sa týmto označením nenálepkuje. „Robíme veci, ktoré nie sú ziskové, ale inak by ich nikto nerobil, aj keď sú potrebné,“ vysvetľuje Kubko.

Z ľudí v Kubiku cítiť zodpovednosť za to, ako vyzerá toto mesto či krajina, ako aj to, že im nie je jedno, kam ako spoločnosť smerujeme. Grafik Dávid Šima si myslí, že Kubik by mal byť v každej jednej obci, aby sa veci mohli posunúť vpred. „Chceme byť podhubie, z ktorého vyrastajú veci s cieľom zlepšiť spoločnosť,“ rozpráva mi pri pive a dodáva, že každý člen na spoločenské problémy reaguje inak. Napríklad Kočo, Matúš Greňa a Alicka organizujú koncerty kapiel, ktoré majú čo povedať, a inak by sa sem nedostali, lebo nie sú úplne mainstreamové. Ponúkajú alternatívu a vďaka sťahovaniu do nových priestorov sem začali chodiť aj ľudia mimo scény, čím nepochybne rozširujú obzory bežných ľudí. „Určite dávame Trnave iný pohľad na vec, napríklad ochutnávať vegánske jedlo. Tiež ľuďom ponúkame príjemné zážitky, na Trnavskom rínku si popozeráš pekné veci, pikniky sú zase fajn pre rodiny,“ vymenúva Alicka.

Kubik sa chytil vecí, ktoré v meste chýbali, a spolu s inými organizáciami vracajú do mesta život. Hudobník Matúš a grafik Rišo sa zhodli, že Kubik poskytuje ľuďom alternatívu voči 74

mestským verejným akciám a vypĺňa medzery v kultúre. Iné mestá by mohli takúto organizáciu Trnave závidieť. Nemajú však voči Kubiku niektorí ľudia predsudky? Človek totiž obľubuje hejtovať zo závisti alebo preto, že sa niečo alebo niekto vymyká priemeru. „Ľudia smerom k nám pochopili, že nie je dôležité, či máš dredy alebo tetovanie, ale dôležité je, ako sa správaš,“ definuje vzťah Trnavčanov a Kubika návrhárka Viktória. Takáto úprimná verejnoprospešná činnosť Kubika nemení iba svetonázor obyvateľov mesta, ale inšpirovala aj ďalších ľudí k činorodému správaniu. „Keď ľudia vidia, čo robíme a že je to dobré, chcú sa podieľať aj oni,“ hovorí Rišo. Skejťák Rudko si zas spomína na prípad z východu Slovenska, keď jeden kamarát na základe inšpirácie v Trnave založil podobnú komunitu v Poprade.

MYŠLIENKOVÉ CENTRUM Ľudia v Kubiku sú v úzkom spojení s umením, kultúrou a tvorbou. Premelie sa tu všetko, čo je nové a ešte len bude in. Je to inkubátor subkultúr a poctivých vecí. To, čo spoločnosti posúvajú vo svojich aktivitách, aj sami vyznávajú. Majú cit pre životné prostredie, preto bola na rínku zelená hliadka, ktorá učila ľudí separovať. Ruka v ruke s tým ide aj myšlienka vegánstva, ktorú však nikomu nenútia, nájdete tu aj kopec mäsožravcov. Kubik je úzko prepojený so subkultúrou skejťákov, väčšina členov sa totiž aktívne venuje tomuto športu. Priestor združuje umelcov od

V kubikovskej kuchyni toho vzniká veľa dobrého. Go vegan!

článok Tradícia spoločnej vianočnej večere pokračuje aj v novom Kubiku na Nádvorí.

grafických dizajnérov cez maliarov a výtvarníkov až po fotografov a kreatívnych betonárov.

Svoje miesto tu má aj hudba, aktívne tu skúša niekoľko kapiel a pravidelne tu hrávajú zoskupenia z celého sveta. Môžem si sem prísť spraviť vlastný časopis, tzv. zine, originálne tričko alebo len tak nasávať svetonázor odlišný od toho povrchne konzumného, ktorý je v súčasnosti na vzostupe. Lepšie to však vysvetľuje Peťo. „Ľudia ma tu inšpirujú, napríklad čo sa týka spotreby plastov alebo v rámci stravovania. Drží ma to v stave neustáleho posunu, lebo každý ti tu niečo odovzdá a nie si uzavretý voči novým veciam.“ Prvok spoločného kreatívneho priestoru je veľmi dôležitý, lebo nielen pri plánovaní spoločných aktivít, ale aj pri tvorbe je dôležité mať zázemie. Prebieha tu tak určitý tok inšpirácie, výmena názorov a spätnej väzby. A hlavne človek nesedí doma, ale niečo užitočné vytvára. „Keď máš miesto v ateliéri s ľuďmi, ktorí tvoria, tak ma to hecuje a začnem aj ja niečo robiť alebo premýšľať

o ďalších projektoch,“ rozpráva Andrej, ktorý sa venuje kresleniu. Aj podľa skejťáka Braňa je veľmi fajn, že sa majú kde stretnúť. „Nie každý si predstavuje život tak, že príde z roboty, pozrie si telku a celý kolotoč sa opakuje. Tu ľudia pracujú na niečom, čo by ich mohlo posunúť, a zároveň robia niečo prospešné pre komunitu,“ dodáva Braňo.

NÁPADY SA MIXUJÚ Veľa kreativity na jednej kope znamená, že nápad môže dostať ďalšie impulzy a výsledok vyzerá úplne odlišne než pôvodný zámer. Keďže je tu veľa rôznych kreatívcov, vedia si navzájom pomôcť aj v tomto smere. „Už päť umelcov z Kubiku mi robilo dizajn pre moje peňaženky Pure Love.

Ani ostatné produkty by som bez nich neurobil,“ vysvetľuje na reálnom príklade Kubko a ukazuje mi parádne peňaženky vyrobené z tetrapaku.

75

kubik

76

ฤ lรกnok

77

kubik

V niektorých prípadoch sa stáva, že koníček či voľnočasová aktivita prerastie do živobytia. „Všetko je to vďaka partii, každý tu má svoj projekt, ktorý vie pomôcť ďalšiemu,“ hovorí Kočo, ktorý robí originálne ziny. Dobrým príkladom je Viktória Komárňanská so svojou značkou udržateľnej módy Marna. „Je super, že vedľa mňa má stolík Lukáš, ktorý šije ruksaky. Vieme si poradiť a usmerniť sa, ale aj pochváliť,“ dopĺňa. Výhodou spoločného fungovania rovnako naladených ľudí je aj cenná spätná väzba, bez ktorej sa žiadna ľudská činnosť nedokáže posunúť vpred. Dávid je rád, že v Kubiku dostal priestor robiť na reálnych zadaniach, takže nerobí len do šuflíka, ale dáva formu reálnym veciam – eventom, iniciatívam či produktom. „Učíme sa konštruktívnej kritike, ktorá ťa posúva vpred. Nikdy som tu nepočul hejt,“ opisuje proces Dávid.

BEZ KONFLIKTOV Už na prvý pohľad je jasné, že v Kubiku sa zišli poriadne silné individuality. Ako je vôbec možné, že spolu dokážu vychádzať a ešte aj robiť na spoločných projektoch a pomáhať si navzájom, bolo pre mňa od začiatku záhadou. Ľudia v Kubiku však dokazujú, že sa to dá. Jednou z hlavných zásad je vzájomná tolerancia. Členovia Kubiku neriešia malichernosti a nesnažia sa druhého zmeniť na svoj obraz, ale rešpektujú sa takí, akí sú. Keď napríklad niekto je mäso, tak vegánska časť mu nezačne nadávať, ale rešpektuje ho. „Kubik, je že na rozdiel od iných komunít, v ktorých sa ego vytráca do myšlienky, postavený na individualite. Čo nás spája, je, že individualita sa vie rozvíjať, keď narážame vo vzájomnej interakcii na vlastné ego,“ vysvetľuje Dávid, ako vníma vzájomné fungovanie.

Aj keď je každý člen Kubika svojbytný a odlišný od zvyšku, všetci vyznávajú spoločné hodnoty.

Všetci sú to ľudia s dobrým srdcom, ktorí nechcú ubližovať, ale pomáhať. Spája ich tiež liberálne zmýšľanie, tolerancia voči inakosti, ale aj láska k umeniu a tvorbe. Nie sú pokazení konzumnou dobou a sú otvorení novým veciam. A predovšetkým majú spoločný cieľ, vďaka ktorému vedia ťahať za jeden povraz.

78

JE TO O PRIATEĽSTVE Zásadným rozdielom je, že Kubik nefunguje ako klasický coworking a zdieľaný ateliér. Okrem dobrovoľníctva je jeho charakteristikou to, že sú tu všetci veľmi dobrí priatelia. „Je ľahké byť s niekým kamarát, no oveľa ťažšie je s ním aj spolupracovať,“ konštatuje Peťo. Čo tu všetkých drží pokope, je tiež úprimnosť. V tejto komunite sa vždy všetko povie na rovinu, nedorozumenia sa vysvetlia. Nie je veľmi časté, že by sa problémy zametali pod koberec. Tolerancia by nefungovala bez vzájomného rešpektu, či už k povahe, hodnotám, ale aj k bežnému fungovaniu. „Sú tu nepísané pravidlá, ktoré všetci dodržiavame,“ vysvetľuje Rudko. Znamená to, že si tu nerobia napriek a nikto sa do nikoho nestará, maximálne o jeho blaho. Základom každej spolupráce sú demokratické princípy. Keďže tu nefunguje hierarchická organizácia, vždy sa hľadá také riešenie, ktoré by vyhovovalo všetkým 15 individualitám. Každý si povie svoj názor, diskutuje sa. Kubik funguje ako rodina. Decká si vzájomne pomáhajú, či už v pracovnej sfére, alebo v tej súkromnej. Po celom dni strávenom v ateliéri či na akcii stále dokážu zájsť spolu na pivo.

Slávnostné otvorenie Galérie Výklad v júni 2016.

článok

KUBIK 4.0 Aj keď aktuálny priestor Kubika partii vyhovuje, pretože sú viac prepojení s verejnosťou a aj spolupráca so subjektmi na Nádvorí je pre nich obohacujúca, plánujú sa vrátiť naspäť na Pekársku.

Spoločne s Trnkovcami plánujú priestor upraviť a prispôsobiť tomu, aby sa mohli ešte viac otvoriť bežným ľuďom. V Kubiku totiž riešili, či nie je ich komunita príliš elitárska, a práve obnovený priestor by mal byť riešením, ako sa ešte viac priblížiť verejnosti a naopak. „Chceli by sme tam urobiť študovňu, ktorá by bola pre všetkých zadarmo. Mladí či starí tam budú môcť tráviť čas efektívne, prichádzať do kontaktu aj s nami a tvorcami v ateliéroch, čím sa komunita ešte viac premieša,“ vysvetľuje Matúš.

Okrem ateliérov tak bude priestor poskytovať útočisko pre tých, ktorí sa chcú realizovať, hľadajú inšpiráciu od podobne zameraných ľudí alebo sa nechcú len tak flákať. Na druhej strane si bude môcť Kubik takýmto spôsobom vyberať nových členov. Model Kubika 4.0 bude založený na ateliéroch a tiež organizovaní workshopov, z ktorých by mohlo byť komunitné centrum financované. V Kubiku tiež rozmýšľajú nad tým, ako prípadných nových členov zapoja do verejnoprospešných aktivít. Podľa Dávida bude lepšie, keď to pôjde samo a prirodzene, nemali by sme na dobrovoľnícku činnosť dávať kvóty. „Kubik je od začiatku živý organizmus, ktorý sa vyvíja prirodzene podľa potreby a situácie,“ uzatvára zakladateľ Matúš. Kým však ľudia v Kubiku zostanú hodnotovo tam, kde sú, myslím, že sa o ich budúcnosť báť nemusíme.

Prednášky počas prvého Zine Festu.

Plnka pred koncertom Pivničnej plesne v druhom Kubiku na Pekárskej.

79

kubik

80

ฤ lรกnok

81

kubik

KOHO NÁJDETE

82

profily

LUKÁŠ KUNKA Pokérovaný chalan má na svedomí značku Free Trees. Lukášovi sa už niekoľko rokov pod týmto názvom darí robiť na mieru šité batohy, ale aj tričká a obaly na najrôznejšie predmety, ako napríklad bicykle, hudobné nástroje, dokonca na gril, ktorý stojí na Nádvorí. Jeho produkty sú výnimočné tým, že každý model je iný. Batohy prispôsobuje potrebám zákazníkov. Aj grafika

PETER LANČARIČ Peťa v Kubiku nevolajú inak než Gelko. Stál pri jeho vzniku a je to preňho miesto, kde si môže plniť svoje sny a ciele. Je to fotograf telom a dušou a v Kubiku fotografuje všetko a všetkých. Od začiatku tu má svoj fotoateliér a keďže učí fotografiu na univerzite, občas v Kubiku konzultuje so študentmi, aby aj oni videli, ako Kubik funguje a nabrali tu inšpiráciu.

Keď Peťo fotografuje, hľadá autentickosť. Snaží sa o dekonštrukciu

ruksakov je vždy originálna, no všetky majú jeden spoločný element, niečo prírodné. To neodráža len názov značky, ale aj Lukášovu lásku k prírode. Okrem toho je ďalšou výhodou ručne robeného batohu aj jeho dlhá trvácnosť, pretože ruksaky sú vytvárané precíznou robotou z kvalitných materiálov. Lukáš je v Kubiku takmer od začiatku a ako hovorí, znamená pre neho domov. Keď sem ide pracovať, neberie to ako robotu, ale ako čas strávený s priateľmi. volnestromy

samého seba, ale aj blízkych. Okrem toho sa venuje aj spoločensky angažovaným témam, ako napríklad v projekte Držme spolu, ktorý kritizuje sociálny a zdravotný systém na Slovensku. A samozrejme mapuje DIY kultúru (Do It Yourself - urob si sám, pozn. redakcie), kam patrí aj skejťácka scéna, ktorá má vplyv na veľkú časť Kubika. S kamošmi rieši aj chod Galérie Výklad. Známe sú jeho výstavné projekty Kým nás ___ nerozdelí (s Martinou Chudou), Expozícia či Výstava na hajzli a ďalšie. peterlancaric.com

MARTINA CHUDÁ Maťa v Kubiku dostala priestor na svoje umelecké aktivity. Keďže je skôr introvertka, Kubik jej pomohol otvoriť sa viac ľuďom, komunikovať a socializovať sa aj počas procesu tvorby. Tvorí najmä trojrozmerné objekty a inštalácie v postkonceptuálnom duchu. Nadaná výtvarníčka chce, aby jej tvorba bola spoločensky angažovaná. Tematicky sa obracia najmä na feminizmus a vyvracanie mýtu krásy, tiež sa snaží reflektovať to, čo sa deje v spoločnosti, ale nevyhýba

sa ani intímnejším témam z osobného života. V Kubiku sa venuje aj Galérii Výklad. Podľa Mati je dôležité dostávať umenie do verejného priestoru – nielen preto, že sa priblíži ľuďom, ktorí nemajú šancu ísť do galérie, ale aj kvôli originalite každej výstavy. Umelci totiž vyvárajú inštalácie priamo na mieru. Spolu s kurátorom Peťom Molarim a Peťom Lančaričom spočiatku volali do Galérie lokálnych umelcov, dnes sa snažia rozšíriť portfólio aj o cezpoľných či zahraničných tvorcov. martinachuda.com

83

kubik

RICHARD MATVEJ Rišo má stále niečo rozrobené.

Momentálne sa učí modelovať trojrozmerné objekty v počítači, aby mohol začať robiť digitálne hry. Tie sú jeho veľkou vášňou, najmä kvôli ich atmosfére. Nie vždy však nájde v hrách také kritériá, aké hľadá, preto sa rozhodol vybrať sa touto cestou.

Rád by sa videl v indie hernom štúdiu. Okrem toho sa venuje výrobe cosplay kostýmov, napríklad si sám

spravil masku z Mad Maxa. V Kubiku tiež maľuje figúrky zo známej stolovej hry Warhammer 4000 a občas sa pustí aj do tvorby vlastného komiksu.

Keď nie je v ateliéri, preháňa sa po ihrisku a hrá metlobal – je totiž hráčom jediného metlobalového tímu na Slovensku. Rišo je veľkým fanúšikom fantasy a sci-fi. V Kubiku vždy rád so všetkým pomôže, vyrieši každý technický problém. Kubik nie je pre neho iba dielňa, ale predovšetkým miesto, kde má kamarátov.

VIKTÓRIA KOMÁRŇANSKÁ Viktória je študentkou Dizajnu na Fakulte architektúry, STU v Bratislave. Možno ju poznáte z Trnavského rínku, kde máva aj svoj stánok. V Kubiku našla druhú rodinu v priateľoch, ktorí jej vždy pomôžu, a tiež priestor na svoju tvorbu. Vybrala sa smerom upcyclingu a pod značkou Marna sa snaží bojkotovať fast fashion módu. Vytvára kontrast k neudržateľným kolekciám, ktorých cieľom je len ďalšia spotreba

JAKUB VRÍČAN Najväčší environmentalista v hre je Kubko. Kubik predstavuje pre uvedomelého Kuba platformu k životu, kde sa môže veľa priučiť, ale aj pričiniť k niečomu väčšiemu, čo sa odráža práve v jeho aktivitách. V Kubiku vyrába peňaženky z tetrapaku, najmä z džúsových obalov, pod názvom Pure Love. Aj keď sa celý projekt začal ako diplomovka, dnes má Kubo celkom veľký dosah na spoločnosť, a to nielen v Trnave. Svojou tvorbou chce 84

poukázať na to, že veciam treba dať druhú šancu, nekupovať hneď všetko nové a žiť udržateľne. Sám by bol ale najradšej, ak by žiadne tetrapaky neboli. Gro jeho práce tvorí osvetová činnosť. Chodí medzi ľudí a deti, učí ich robiť peňaženky a vysvetľuje, čo treba v rámci separovania, recyklácie a nákupného správania zmeniť, aby táto planéta bola obývateľná aj v budúcnosti. Vytvoril na túto tému vzdelávacie pexeso a plagáty, stál za projektom Vedomá Trnava. stylewithsense

produkujúca zisk reťazcov. Jej modely vychádzajú zo strihov s podobnými prvkami, ktoré sa však vždy musia prispôsobovať rozmerom zakúpenej látky. Dajú sa nosiť na viacero spôsobov, k rôznemu oblečeniu a sú vždy z iného materiálu. Viktória nakupuje látky výhradne v sekáčoch, takže každý záujemca dostane originálny kúsok. Šikovná návrhárka týmto spôsobom tvorby bojuje proti vyvážaniu oblečenia na skládky a znečisťovaniu prostredia výrobou oblečenia fast fashion reťazcami. marna_atelier

profily

DÁVID ŠIMA Dávid je grafický dizajnér, ktorý má vždy čo povedať. Obľubuje typografiu a ku dizajnu pristupuje holisticky. Čo to znamená? Dávid berie rovnako vážne nielen formu, ale rád si zašpiní svoje ruky aj pri tvorbe obsahu. Asi preto sa hlási viac k dizajnu ako marketingu, ktorý podľa neho berie do úvahy širšie spoločenské ciele ako

MATÚŠ HLINČÍK Tento Trnavčan je v Kubiku od začiatku, pretože ho s kamošmi vymyslel. Je to hlavný vymýšľač a manažér, aj keď sám o sebe hovorí, že je skôr už iba prevádzkar a rieši len samotný chod Kubika.

V rámci niektorých aktivít stojí za ich celkovou organizáciou a produkciou. Je to hlavne Trnavský rínek, ktorý odštartoval v roku 2013.

Tiež mu napadlo urobiť v Trnave Galériu Výklad a mnoho iného.

podporu predaja. Podľa Dávida je jeho pracovnou náplňou zlepšovať vizuálnu kultúru a urbánne prostredie – a to aj to trnavské. Nedávno sa podieľal na tvorbe vizuálnej identity pre zmrzlináreň Gio. Dávid považuje Kubik za zmysluplné trávenie času, pre jeho spoločenský rozmer, ako aj ten komunitný – úspech jedného je tu aj úspechom druhého. davidsima.com

Aj keď Kubik nemá šéfa, on je tým pomyselným formálnym vedúcim.

Vedie porady, prináša úlohy a má v rámci komunity prirodzený rešpekt.

Je to tímlíder. Okrem toho plánuje, aké veci by sa mohli v Kubiku robiť ďalej. Jeho cieľom je, aby komunita fungovala akýmsi samochodom, čo znamená, že jednotliví členovia by mali sami vedieť, čo a kedy robiť. V Kubiku má kamošov, ktorí sú mu ako rodina. Nie je nič zvláštne, keď po práci ide najprv do Kubika a až potom domov.

ALICA FÜSSIOVÁ Aj Alica našla v Kubiku druhú rodinu a priestor na mnoho kreatívnych činností, pri ktorých zabúda na svoje starosti. Mladá študentka je multifunkčný prvok celej komunity. Je skvelá kuchárka a ovláda chutné vegánske recepty, ktoré rada ponúka na rôznych akciách a robí tak osvetu ekologickému stravovaniu.

Alicka pomáha s mnohými ďalšími projektmi v Kubiku. Baví ju komunikovať s kapelami, ktoré pozývajú na koncerty, dokonca v jednej začína

spievať. Taktiež participuje na práci vydavateľstva High Forehead Press, pomáha s manuálnou úpravou zinov, ale tiež vytvára svoje vlastné, ale aj ziny pre známych a kamošov. Tvorba zinov je podľa Alicky dobrá preto, lebo vieš prezentovať seba a svoju tvorbu niečím, čo je na papieri.

Tvorbu zinov odporúča všetkým, ktorí milujú listovanie v knihách a tlačovinách podobne ako ona.

Alica je umelecká duša, vie si nájsť čas na kreslenie, šitie, ale aj ilustrácie, ktoré ste mohli napríklad vidieť v jarnom čísle magazínu Nádvorie. highforehead_press

85

kubik

MATÚŠ GREŇA Jeden z najmladších členov Kubika sa točí okolo hudby. Raz by sa chcel stať zvukárom alebo pracovať v nahrávacom štúdiu, lebo má rád dokonalý zvuk. Muziku pozná aj z druhej strany, pôsobí vo viacerých kapelách. Práve preto je Kubiku vďačný za to, že mu dal priestor venovať sa hudbe a rozšíril si sieť kontaktov. Stretnúť ho môžete na koncertoch v Kubiku, kam spolu s Kočom i Alicou pozývajú DIY

kapely z celého sveta. To sú zoskupenia, ktoré robia hudbu preto, lebo ich baví, nie s cieľom zarobiť. Presne tak ako kapely, v ktorých hráva s Kočom. Hudobníkom poskytnú zázemie počas zastávky na turné, nocľah a dobré vegánske jedlo. Nejde o žiadnu ziskovú aktivitu, skôr pomoc kapelám, ktoré by si inak takútu šnúru dovoliť nemohli. Ako jedni z mála dávajú v Trnave priestor takým žánrom, ktoré tu často nepočujeme, ako napríklad punk, techno, elektroniku alebo noizz.

MATEJ VIDA Do partie prišiel medzi poslednými a vraj preto, lebo sú tu mierumilovní ľudia, ktorých ešte nestihol pokaziť Instagram. A tiež preto, že tu má priestor na maľovanie plátna väčších rozmerov. Kubik predstavuje viac ľudí a viac možností a tiež príležitosť zviditeľniť sa. Matej Vida je maliar, aj keď začínal grafitti. Spočiatku sa venoval olejomaľbe, teraz používa skôr akryl. Čo sa týka tém,

ANDREJ BÍLA Pokérovaný chalanisko by sa chcel venovať tetovaniu aj profesionálne.

V Kubiku ho stretnete skoro vždy za stolom. Väčšinou drží v ruke fixu alebo ceruzku a kreslí. Jeho obrazy sú také precízne, že vyzerajú, ako keby boli robené počítačovou grafikou.

Nedávno dokonca vystavoval v Galérii Za hajzlami, čo je neoficiálny výstavný priestor v podzemí Kubika, ako už názov napovedá, za záchodmi.

86

Okrem vlastnej tvorby pripravuje plagáty pre kapely, ktoré do Kubika prídu zahrať. Venuje sa aj ilustrácii, pomáhal Kubkovi s grafikami na peňaženky. Vyzná sa aj do sieťotlače. Žije skejtovaním a na inom dopravnom prostriedku ho ani neuvidíte. Práve v skejtparku sa spoznal s chalanmi z Kubika a je s nimi v kontakte už od základnej školy. Na Kubiku ho baví najmä to, že sú tu všetci kamaráti, ktorí spolu dokážu robiť a tolerujú sa vzájomne. end_rew

spracováva myšlienkové a grafické kontrasty, medzi ktorými hľadá vzťahy. Kontrastivizmus vyvrcholil na poslednej výstave, kedy sa mu podarilo spojiť svetlo s tieňom. Ku graffiti sa vracia len sporadicky, je to úplne iný svet založený na sebaprezentácii, egu, vandalstve a voľnosti. Najnovšie pracuje na prenose maľby na iné médium než plátno. Prvým pokusom boli tričká, teraz prechádza k váze a plánuje tiež takto pretvoriť nočný stolík. matejvida.com

profily

BRAŇO MORAVČÍK A RUDKO ROKOŠNÝ Chalani makajú na svojom vlastnom projekte Sketon. Ako už napovedá samotný názov, vychádza z ich vášne k skejtovaniu a celkovo DIY kultúre a prostredníctvom tohto športu sa tiež dostali do Kubika. Betonári majú za sebou niekoľko úspešných projektov. Postavili skejtpark v Seredi pri Campingu a v Bratislave na Gercenovej. Keď čítate slovo postavili, znamená to, že ho celý navrhli, zmákli aj hrubé stavebné práce a vybetónovali svojimi vlastnými rukami. Okrem toho vedia z betónu urobiť čokoľvek, ideálne vo verejnom priestore, ako napríklad ping-pongový stôl v jednom bratislavskom parku, pretože ako sami hovoria, betón znesie veľa a nie je ľahké ho rozkopať. Okrem verejného priestoru dokážu betón použiť aj na spotrebné produkty, ako napríklad kuchynské linky. Chalani sa neustále aktívne snažia, aby Trnave prinavrátili skejťácku slávu čias minulých. Už niekoľko rokov bojujú o trnavský spot, kde by sa komunita mohla stretávať.

KOČO Tohto chalana, ktorého nevolajú inak než Kočo, spoznáte ihneď podľa výrazného piercingu a dredov.

Kočo stojí v Kubiku za viacerými aktivitami. Komunite je vďačný, že mu umožnila robiť, čo si vždy prial. Spolu s priateľkou Alickou sa venujú tvorbe zinov pod značkou High Forehead Press. Všetky ziny, ktoré vyjdú z ich rúk, sú originálne a robené ručne najrôznejšími technikami. Fantázii sa medze nekladú.

Kočo si dokonca vyrobil zine zo

Zatiaľ sa im to, bohužiaľ, darí len v rámci DIY scény. Celkovo sa sketoňáci snažia o to, aby ľudia začali vnímať skejt ako šport a zmysluplnú aktivitu. Aj DIY spoty majú podľa Braňa a Rudka význam, pretože dokážu ošumelým miestam prinavrátiť život a kultúre skejťákov dávajú priestor na stretávanie, výmenu skúseností a spoločné trávenie času, teda na rozvoj komunitného života v tejto subkultúre.

Sú podľa nich opornými bodmi komunity. Chalani si nájdu čas aj na ďalšie dobré veci. Trnavskému detskému domovu plánujú postaviť ihrisko, na ktorého stavbu získali grant, a teraz deti aktívne zapájajú do jeho tvorby od nápadu, financovanie až po výsledok, aby deti nevideli len výsledok, ale spoznali aj tvrdú prácu, ktorá za ním stojí.

Sketon znamená pre chalanov splnený sen, Kubik je útočisko, kam sa radi vracajú a rodina, pre ktorú by spravili čokoľvek. Aj keď ich Sketon zamestnáva na plné obrátky, vždy si nájdu čas pomôcť ostatným ľuďom v Kubiku a aj počas organizácie spoločných akcií. sketon.sk

svojich kresieb a poznámok, ktoré si písal v škole. V rámci tvorby sa snaží robiť aj umelecké ziny, aj tie punkové, ktoré mapujú nezávislú hudobnú scénu. Kočo má ohľadom zinov naozaj veľký prehľad, veď ich pre seba či kamošov urobil veľa.

Dokonca sa mu s Alicou podarilo v Kubiku urobiť prvý Zine Festival na Slovensku. Okrem zinov sa Kočo venuje hudbe. V Kubiku skúša s viacerými kapelami a tiež sa podieľa na organizovaní koncertov DIY kapiel. highforehead_press

87

rozhovor

TRNAVSKÝ CECH PREDSTAVUJE NOVÝ PROJEKT: Hackathon v spolupráci s mestom odštartuje už v októbri!

TEXT: NIKOLA KOZMOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Trnavský cech je iniciatíva, za ktorou stoja kreatívni a podnikaví ľudia z Trnavy. Na ich pravidelných debatách z fachu sa stretávajú rôzne typy ľudí. Spoločne preberajú témy s pozvaným hosťom a na záver pri poháriku dobrého vína networkujú.

Takto sa stretli aj Vojto, Jakub a Marek z agentúry Echo, Adam, Slavo a Rado z agentúry kiuub a kreatívny tím z Cube studia.

Práve tieto tri agentúry sa rozhodli spojiť sily a spraviť niečo pre mesto a ľudí, ktorí v ňom žijú. Po dlhých úvahách si vybrali tému zlepšenia zákazníckej skúsenosti s mestskou poliklinikou. Rozhodli sa zorganizovať „hackathon“ – formát, vďaka ktorému sa dá vyriešiť komplexný problém za krátky čas. Na ten trnavský, Hecykveci: 24-hodinový hackathon, sa môžeme tešiť už 25. – 26. októbra 2019.

88

hackathon

Ako by ste vysvetlili, čo je to hackathon? A prečo práve téma zlepšenia polikliniky?

Hackathon je niečo ako súťaž, do ktorej sa prihlásia jednotlivci alebo tímy, poskladané z profesionálov z rôznych odvetví. Následne majú určitý čas (väčšinou 24 hodín) na to, aby vytvorili prototyp riešenia problému, ktorý si vybrali. Na konci je vyhodnotenie a najlepší tím si odnesie finančnú odmenu.

SLAVO:

Chceli sme vybrať tému, ktorá sa týka množstva ľudí. Vedia si to predstaviť, zažívajú s ňou rôzne interakcie, často sklamania. Po dlhých úvahách a diskusiách sme sa s generálnym partnerom, mestom Trnava, dohodli, že budeme riešiť tému zlepšenia fungovania zákazníckej skúsenosti s mestskou poliklinikou. A to na základe ekonomicky zvládnuteľných zásahov.

ADAM:

Za tie roky, čo som navštevoval polikliniku, si viem predstaviť x nápadov, ktoré sa dajú zrealizovať relatívne lacno. Treba ich ale navrhnúť dobre. Preto ma táto iniciatíva veľmi oslovila. Poliklinika je výborný výber predmetu a už len zlepšenie navigácie jednoduchým označením môže pomôcť. A o tom to celé je – vymyslieť čo najefektívnejšie a zároveň lacné riešenia, ktoré pomôžu mestu, a v konečnom dôsledku aj nám.

JAKUB:

Ako prebieha vaša príprava na Hecykveci: 24-hodinový hackathon?

SLAVO: Na začiatku sme si rozdelili úlohy. Chalani z agentúry Echo majú na starosti to, aby sa o hackathone dozvedelo čo najviac ľudí. Cube studio tomu celému pripravilo vizuálnu stránku a my z agentúry kiuub sme mali na starosti prvotné prípravy a definovanie tém hackathonu.

Najskôr sme si určili 5 skupín ľudí, ktorí navštevujú polikliniku: mamička s deťmi, deti samotné, ľudia, čo bývajú mimo Trnavy a dochádzajú za doktormi, tí, čo sa sem prisťahovali a zažívajú polikliniku prvýkrát, a dôchodcovia, ktorí vnímajú polikliniku ako miesto sociálnej interakcie. S každým z týchto typov sme spravili 5 rozhovorov.

90

Počas rozhovorov sme sa zaujímali o priestor polikliniky a všetky aspekty s ním spojené. Nerozprávali sme sa s ľuďmi o lekárskych úkonoch. Chceli sme od ľudí, aby nám prerozprávali svoju poslednú skúsenosť s poliklinikou.

Od bodu, keď odchádzajú z domu, až po lekárske vyšetrenie. Každý totiž využíva polikliniku s iným cieľom. A to nám krásne poskladalo mapu zákazníka. Už vtedy vzniklo pár skvelých podnetov. Napríklad z detskej kategórie nám malý Miško povedal, že sa v čakárni nudí, a tým stresuje mamu a celé okolie. Terezka nám povedala, že je v strese z toho, že sa s ňou nikto nerozpráva a rozprávajú sa iba s mamou. Pýtali sme sa ľudí, či majú porovnateľnú skúsenosť zo zahraničia či súkromného zariadenia. Tam bola najčastejšou odpoveď, že sa na našej poliklinike necítia ako klienti, ale skôr na obtiaž. A to nie iba prístupom lekárov, ale aj tabuľkami typu: Neklopať!!! Wifi nemáme! Objednávky len do... a podobne.

ADAM:

SLAVO: Z rozhovorov nám vyšli opakujúce sa témy, ktoré budeme ešte validovať kvantitatívnym dotazníkom, aby sme si potvrdili ich váhu.

Kde nájdu ľudia viac informácií o prihlasovaní a ako to bude celé prebiehať?

Na stránke www.hecykveci.sk, ktorú vytváralo Cube studio, nájdete podrobnosti o prihlasovaní sa. V prípade, že by ste sa s nami chceli podeliť o váš zážitok s poliklinikou, na tejto stránke nájdete tiež krátky dotazník (zaberie vám cca 3 minúty), v ktorom nám môžete spísať vašu spätnú väzbu. Prihlasovať sa môže ktokoľvek počas celého leta. Hackathon sa uskutoční 25. - 26. októbra, z piatka na sobotu, v priestoroch Nádvorie Coworkingu a v Malom Berlíne. V Coworkingu bude prebiehať pracovná časť a v Malom Berlíne sa uskutoční finálna prezentácia výsledkov. Tímy tu predstavia svoje výsledky pred odbornou porotou.

Tá vyhodnotí najlepší, ktorý získa odmenu vo výške 2 500 EUR. ADAM:

Cieľom je aj, aby sa hackathonu mohla zúčastniť takisto verejnosť. Ľudia sa budú môcť prísť pozrieť zdarma na priebeh, ako aj na SLAVO:

rozhovor

konečné vyhodnotenie. Chceme, aby ľudia videli nový spôsob zlepšovania vecí – lacný a efektívny. Myslíme si, že je aj veľký potenciál robiť podobné hackathony aj v iných mestách.

toho, aby na to boli vyčlenené veľké financie.

Keď sa to nedá zhora, dá sa to zdola. Nejdeme tu robiť žiadne tendre, nealokujú sa na to milióny.

Proste šikovní ľudia spravia jednoduché riešenia, bez zbytočných rečí.

Čo vás vedie k tomu, usporiadať podobný druh podujatia?

Chceme pomôcť mestu, v ktorom sme vyrastali a v ktorom si vieme predstaviť život.

Nechceme byť len pasívnymi konzumentmi.

Radi by sme využili naše skúsenosti na spoločensky prospešný rozmer. Za posledné roky si viac všímam angažovanosť mladých ľudí, ktorí sa nevykašlali na Slovensko a chcú vytvárať krajinu, ktorá sa im páči. A je jedno, v akom meste či dedinke bývajú. Treba sa vrátiť domov a pomáhať mestu posúvať sa ďalej.

VOJTO: Je to veľmi jednoduchá a pravdepodobne efektívna forma ako pomôcť mestu priamo od ľudí, ktorí ho používajú. Nepočul som a ani nevidel, že by niečo podobné fungovalo v inom meste na Slovensku. Trnava je ideálnym podhubím. Keď sa osvedčia naše procesy, budeme mať v rukách reálne case studies hackathonu, s ktorými môžeme ísť do ďalších miest. Práve aktivita zanietených ľudí, ktorí chcú pomôcť mestu a vyskúšať si spoluprácu, ma fascinuje. Týmto pozdravujeme všetky krajské mestá!

Pre mňa je dôležité, aby ľudia videli, že aj keď zlyháva štát, s niektorými vecami sa dá hýbať. Partia ľudí sa snaží vymyslieť riešenia bez JAKUB:

ADAM:

Takto vieme ukázať aj ostatným, že sa to dá. Aj my si môžeme povedať, že keď niečo nefunguje, kašleme na to. Vtedy by sme sa však stavali do pozície, že očakávame, že to niekto spraví za nás. My sme si Trnavu obľúbili, tak by nás strašne tešilo, keby sme si ju mohli aspoň trošku vylepšiť. i SLAVO:

91

letnĂŠ tipy

92

z kumštu

* LETO 2019 *

KUMŠTOVSKY PEKNÉ LETO Concept store Kumšt si na Nádvorí už našiel svoje pevné miesto a ponúka jedinečný tovar výlučne od slovenských a českých dizajnérov či autorských tvorcov. V Kumšte sa každé tri mesiace obmieňa tovar a vytvárajú sa nové kolekcie. Oplatí sa doň pravidelne nakuknúť a pozrieť, čo je nové.

Ponúkame vám pár letných tipov.

93

letné tipy

ABRAKA

MYLO

NÁŠ LETNÝ TIP: Šťavnaté melónové šortky.

NÁŠ LETNÝ TIP: Dvojfázový dezodoračný sprej Osvieženie.

Slovenská značka podporujúca lokálnu výrobu a ekologickú módu. Originálne dizajnové legíny, krátke šortky a športové podprsenky oslavujú aktívny životný štýl.

Čistá, prírodná kozmetika, vďaka ktorej pochopíte, že pleti stačí málo, aby vyzerala zdravo. V portfóliu značky si každý nájde to svoje, dokonca i štvornohí miláčikovia.

1 LEGÍNY = 12 PLASTOVÝCH FLIAŠ

UDRŽATEĽNOSŤ

Výrobou jedných legín očistia prírodu o približne 12 plastových fliaš, ktoré by inak pravdepodobne skončili na skládke. Oblečenie je ušité z materiálov vyrobených v Európe a sú kombináciou takých, ktoré sú z recyklovaných PET fliaš, a látky s ekologickým certifikátom.

AUTORSKÉ DIZAJNY

Dizajn potlače materiálov tvoria grafiky zvierat, rastlín, kvetov či ovocia a inšpiráciu hľadajú všade. Pre Abraku je veľmi dôležitá spolupráca s rozličnými autormi, grafikmi, výtvarníkmi, kreatívcami či ilustrátormi (napr. Arter Eniac, Zuzana Bartová či Kristína Tormová). Zákazníci si tak môžu kúpiť ich originálne dielo na svojom obľúbenom kúsku oblečenia a umelci zas vidia svoj výtvor na novom type „plátna“.

94

Nové nápady a produkty prichádzajú k Barbore Gažovej – „Barb“, ktorá Mylo tvorí, aj ako odpoveď na problémy súčasnej doby.

Mylo sa snaží o udržateľnú výrobu do posledného detailu – produkty sú prírodné a vegánske, ale i obaly produktov je možné recyklovať alebo kompostovať v domácich podmienkach.

ORIGINÁLNE VYHOTOVENIA

Pri vývoji nových produktov Mylo spolupracuje s viacerými značkami. Na výrobe mydelničky zhotovenej z recyklovaných truckov pracujú s výrobcom skejtov Bakery Boards. Textilné kozmetické vrecúška zase produkujú z upcyklovaných látok.

z kumštu

MATILDA MAKES

AHA SLOVAKIA

NÁŠ LETNÝ TIP: Ktorýkoľvek z náhrdelníkov Matilda Makes vás prenesie na dovolenku k moru.

NÁŠ LETNÝ TIP: Pošlite peknú AHA Slovakia pohľadnicu z Trnavy.

Ručne motané náhrdelníky z farebných lán, ktoré pozdvihnú aj úplne jednoduchú kombináciu oblečenia. Dajú sa nosiť ku všetkému – ku košeliam, tričkám či šatám. Na bežný deň, do práce, na rande aj do divadla.

Slovenské ľudové vzory nepatria len do múzea alebo na folklórne slávnosti. O tom, že sa ľudové motívy dajú preniesť aj do súčasného dizajnu, vás presvedčí značka AHA Slovakia a jej knihy, pohľadnice, tričká či ponožky. Stojí za ňou Tomáš Kompaník.

MATKA A DCÉRA

Za značkou Matilda Makes stojí „raketový tím“ - Matilda Dlhopolčeková, ktorá farebné náhrdelníky vyrába, a jej dcéra Rebeka zase fotí, spravuje sociálne médiá a vymýšľa celý obsah komunikácie.

VŠETKO SA DÁ ZAUZLIŤ

Každé jedno lano či šnúra sa dá zauzliť, zamotať a nakombinovať s ostatnými. Na cestách po svete hľadajú obchody pre jachtárov či horolezcov, kde často nájdu zaujímavé lano. Pri výrobe náhrdelníkov sú dôležité i zákazníčky a ich priania. Nerobí im problém prejsť cez celé mesto na druhom konci sveta len preto, aby našli to správne lano.

JE DOBRÉ VYJSŤ Z VLASTNEJ BUBLINY

Tomáš chodí po svete s otvorenými očami a ušami. Inšpirujú ho ľudia, ktorí možno na prvý pohľad nesúvisia s jeho prácou, ale svojimi skúsenosťami a príbehmi posúvajú jeho tvorbu na inú úroveň. Aj o tom je v jeho prípade spolupráca.

INŠPIROVAŤ SA A ROBIŤ VECI PO SVOJOM

Momentálne cestuje po Slovensku a fotí si výšivky na ľudovom odeve. Vyhľadáva ľudí, ktorí ešte kroj nosia, alebo si pamätajú, ako v dedine ženy vyšívali. V každej dedine mu hovoria, že ženy sa chceli odlišovať, ani jedna nemala rovnakú výšivku. Stále vymýšľali niečo nové a to sa stalo hlavným mottom pri jeho práci: nie slepo kopírovať, ale inšpirovať sa a robiť veci po svojom.

95

rozhovor

96

z kumštu

MÔŽU SUPERHRDINOVIA NOSIŤ OKULIARE? TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ

I keď Kumšt nie je kníhkupectvo, ponúka zopár výnimočných detských kníh od malých slovenských vydavateľstiev. Čerstvou novinkou je modro-žltá knižka Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? od E.J. Publishing. O tom, ako kniha vznikala, sme sa porozprávali s jej autorkou, sociálnou antropologičkou Soňou G. Lutherovou. Cez neobyčajne obyčajné príbehy Miška prináša knižka tému rôznorodosti a inakosti, ktorú už malé deti vnímajú a pristupujú k nej so živým záujmom a zvedavosťou. Ponúka tak rodičom spôsob, ako deťom vysvetliť a priblížiť, že odlišnosti sú normálne a prirodzené a netreba z nich mať strach.

Ako si si vybrala jednotlivé príbehy?

Ako si sa dostala k téme inakosti a rozpráKniha rozpráva príbehy predškoláka Miška, vaniu o inakosti pre deti?

Ako sociálna antropologička pracujem s prob- ktorý zažíva obyčajné každodenné dobrodružlematikou identity a inakosti vo svojich výsku- stvá. Napríklad na škôlkarskom výlete, v parku moch na Ústave etnológie a sociálnej antro- či na chalupe... Chcela som, aby sa deti s jeho pológie SAV. Pred časom ma na sociálnej sieti zážitkami vedeli stotožniť. Miško stretáva rozoslovila vydavateľka Jana H. Hoffstädter. Uva- ličných ľudí a postupne zisťuje, že svet okolo žovala, ako má o inakosti hovoriť so svojím neho je zaujímavý a pestrý. Čo sa týka jednotsynom. Myslím, že tento problém riešia mnohí livých „inakostí“, o niektorých som vedela od rodičia. Ako veci vysvetliť deťom tak, aby boli začiatku, že v knihe musia mať svoje miesto, iné pre ne zrozumiteľné a aby ich zároveň viedli mi napadli až počas písania. správnym smerom. Jana navrhla, aby som o rôznych „inakostiach“ napísala knihu pre deti. Skú- Bolo pre teba ako autorku ťažké jednotlivé senosť s mojím vlastným synom – škôlkarom, témy uchopiť? ma inšpirovala zamerať sa na mladších čitate- S niektorými príbehmi som sa musela riadne ľov – predškolákov a prvákov-druhákov. Už títo „popasovať“. Nechcela som totiž deťom podsi totiž vytvárajú prvé „škatuľky“ o tom, akí sú súvať nejaké stereotypy. K téme inakosti som preto pristupovala s veľkým rešpektom. ľudia okolo nich.

97

rozhovor

Snažila som sa, aby jednotlivé postavy mali svoj vlastný „život“, prejav a charakter. Napríklad rómsky chlapec v jednom z príbehov nie je len preto, že je Róm, ale zároveň je aj zvedavý a nebojácny. Skrátka kamoš a Miško s ním zažije napínavé dobrodružstvo. Navyše, ako naznačuje názov knihy a ilustrácia na obale, má aj hlavný hrdina svoju „inakosť“ – okuliare, ktoré ho môžu robiť zraniteľným, ale aj osobitným, samým sebou.

Prečo si myslíš, že je dôležité hovoriť s deťmi o inakostiach?

Aj päť- či šesťročné deti sú veľmi vnímavé a zároveň sa snažia porozumieť, ako funguje svet dospelých, a zrkadlia naše správanie. Už škôlkari sú navyše socializovaní aj v kruhu rovesníkov, ktorí ovplyvňujú ich názory. Ľahko môže dôjsť aj v kolektíve k prvým zážitkom drobnej šikany či odmietania inakosti. Napríklad vo vzťahu k tomu, čo sa môže alebo naopak nemôže páčiť dievčatám a chlapcom. Mojou knihou som chcela v deťoch posilniť pocit, že môžu byť tým, kým sú, a je to tak v poriadku.

Aké to bolo, písať knihu pre deti? Ako si sa napríklad vžívala do detského jazyka? Čo sa týka jazyka, inšpiráciou mi opäť boli môj starší syn, synovci a neter. Našťastie mám okolo seba dosť detí, takže mám pocit, že mi to šlo celkom ľahko. Mojím cieľom bolo, aby sa text dobre a ľahko čítal, no zároveň som chcela zachytiť atmosféru jednotlivých situácií, do ktorých sa Miško dostane, a prostredí, v ktorých sa jeho dobrodružstvá odohrávajú. Popritom som sa musela krotiť, čo sa týka rozsahu. Keďže sme s vydavateľkou chceli, aby si s deťmi čítali rodičia, a predpokladali sme, že im mnohí čítajú pred spaním, museli byť príbehy dostatočne krátke, aby dieťa nezaspalo alebo sa nezačalo nudiť.

samotné príslušníkmi niektorej z menšín a kniha im priniesla pocit, že v tom nie sú sami. Ozvala sa mi napríklad mamička s adoptovaným dieťaťom tmavšej farby pleti, či ďalšia s dieťaťom s mentálnym postihnutím. A napokon ma veľmi potešilo, keď som videla, že môj vlastný syn či synovec využili niektorú zo situácií z knihy ako návod, aby boli sami empatickejší a ústretovejší voči ľuďom okolo nich. Aj preto cítim, že to celé malo zmysel.

Knižku ste pokrstili koncom marca, máte už na ňu nejaké reakcie?

Musím priznať, že ohlasy vo mne zanechali veľký pocit zadosťučinenia. Jednak od detí a rodičov v mojom bezprostrednom okolí, ale aj od neznámych ľudí, ktorí sa na mňa alebo na vydavateľstvo obrátili a dali nám vedieť, že im knižka spravila radosť, a že ju radi čítajú. Asi najcennejšie pre mňa však boli reakcie od rodičov detí, ktoré sú

Na prvý pohľad človeka knižka vizuálne zaujme. Je niečo, čím je iná aj po tejto stránke?

Grafická dizajnérka Janka Bálik zvolila netradičný formát, ktorý v názvoch kapitol dopĺňa osobité písmo grafického dizajnéra Ondreja Jóba. Každé písmeno je iné, takže dokopy tvoria netradičný celok. Kniha sa tak aj vizuálne hrá s témou rozmanitosti a inakosti. Text ďalej

98

z kumštu

SOŇA G. LUTHEROVÁ: MÔŽU SUPERHRDINOVIA NOSIŤ OKULIARE?

rozvíjajú ilustrácie skvelého českého ilustrátora Martina Krkošeka, ktoré ma nadchli na prvý pohľad. Martinove ilustrácie sú hravé a pritom dýchajú atmosférou. Nad výsledným dielom bdela vydavateľka Jana H. Hoffstädter, ktorá je veľká puntičkárka, a k vzniku knihy pristupovala so zmyslom pre detail. y

Neobyčajné príbehy malého Miška, jeho rodiny a kamošov.

Hlavný hrdina tejto knižky zvedavo a bez prestávky objavuje rozmanitosť sveta okolo seba.

Počas jedného roka zažije kopu nečakaných stretnutí a ocitne sa v úplne nových situáciách.

Zoznámi sa s ľuďmi, akých dovtedy nestretol, alebo tých známych uvidí v novom svetle.

Postupne zisťuje, že svet, v ktorom žije, je ešte rôznorodejší a krajší, než si doteraz myslel.

Text: Soňa G. Lutherová Ilustrácie: Martin Krkošek Dizajn a sadzba: Janka Bálik Vydalo vydavateľstvo: E.J. Publishing v roku 2019 99

nádvorie, priestor súčasnej kultúry

Nádvorie je miesto pre súčasnú kultúru v historickom jadre Trnavy.

MALÝ BERLÍN Malý Berlín je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez spoločenské diskusie až po divadlo.

CHLIEB NÁŠ Chlieb Náš je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty.

KUBIK Kubik je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti. Okrem toho organizujú undergroundové koncerty a množstvo iných aktivít po celej Trnave.

AKADEMIA Akademia je piváreň a bistro a je ideálnym miestom na stretnutia s priateľmi.

Ponúka dobre ošetrené pivo, chutnú a nevšednú slovenskú kuchyňu a cez pracovné dni aj obedové menu.

NÁDVORIE COWORKING Nádvorie Coworking je zdieľaný priestor na prácu, vybavený kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom.

Organizuje aj vzdelávacie podujatia.

KUMŠT Kumšt je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych.

NÁDVORIE KAMPUS Kampus je ročný rezidenčný štipendijný program pre študentov trnavských vysokých škôl v priestoroch Nádvoria ponúka nielen možnosť bývania, ale aj inšpiratívny mentoringový program a možnosť rozvíjať seba a svoje projekty.

DÓZA Dóza sú potraviny bez obalu na váhu, čapovaná ekologická drogéria, prírodná kozmetika a zero waste doplnky do domácnosti.

THALMEINER Thalmeiner je kaviareň známa nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami a koláčmi.

MOTIVO Motivo je zlatnícka dielňa s individuálnym prístupom. Oprava a výroba šperkov, šperky na mieru, personalizácia a čistenie.

Prehľadný program celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com

Júl 2019 © Nádvorie, Priestor súčasnej kultúry