Nádvorie Magazín | číslo 6 | jar 2020 by Nadvorie Trnava

JAR 2020 OFFLINE

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

TÝŽDEŇ OFFLINE

DUŠAN VANČO

ZUZANA HEKEL

potrebuje občas každý z nás

riaditeľ Nádvoria a Trnavského rádia

nechala srdce v divadle

JAR 2020 OFFLINE

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

TÝŽDEŇ OFFLINE

DUŠAN VANČO

ZUZANA HEKEL

potrebuje občas každý z nás

riaditeľ Nádvoria a Trnavského rádia

nechala srdce v divadle

MAGAZÍN NÁDVORIE – Magazín súčasnej kultúry | číslo 6

Jar 2020 / 2. ročník, číslo 1/2020 / Štvrťročník Dátum vydania: marec 2020 / Téma: Offline ZDARMA

Titulka / Lettering: Jozef Arpa Šéfredaktorka / Zuzana Fajta / magazin@nadvorie.com Redakcia / Miroslava Hlinčíková, Magdaléna Švecová, Mária

Šmilňáková, Linda Cisárová, Nikola Kozmová, Peter Lančarič Fotografie / Peter Lančarič, Nora a Jakub, Dominika

Chrzanová, Lucka Humajová, Frederika Fačkovcová Grafický dizajn a produkcia / Eva Kašáková, Zolo Kis Ilustrácie a lettering / Jozef Arpa Korektúra / Zuzana Andrejcová Ferusová

Vyšlo v náklade 2 000 kusov / Časopis je nepredajný Vydavateľ / Nádvorie OZ, Štefánikova 93/3, 917 01 Trnava, IČO: 51480476 ISSN 2644-5751 / Evidenčné číslo: EV 5838/19

Zuzana Fajta

Posledné dni trávim s otvorenou mapou a rozžeravenou tlačiarňou. Blíži sa zaslúžený oddych. Príroda, mestá, hory, pláže. Na nič z toho sa však neteším tak veľmi, ako na fakt, že vypnem telefón a odložím počítač. Keď som ako mladá študentka v rokoch dávno minulých prvý raz okúsila silu internetu, bolo to niečo úplne nové a iné. Spojil ma s rodinou na druhom konci sveta a vytvoril mi priateľstvá, ktoré držia doteraz. Bol a je to skvelý sluha. No i veľmi zlý pán. V aktuálnom čísle sa vážne a občas aj vtipne pozeráme na život online, ale aj offline. Na to, ako nás technológie ovplyvňujú, na remeslá, ktoré sa nepodarilo vykynožiť ani so stále agresívnejšou informatizáciou a technologickou vyspelosťou. Skúsili sme sa na týždeň odpojiť, pozrieť sa na život vo virtuálnej realite, porozprávať sa o tom, čo ľudí stále priťahuje k divadlu, knihám a rádiu, ale i mnoho ďalšieho. Množstvo dobrého čítania sme podporili aj novými rubrikami – pravidelne sa budeme pýtať na tipy od zaujímavých osobností Trnavy, predstavíme

MAGAZÍN NÁDVORIE #6

vám krásne miesta, ktoré sa v našom meste oplatí navštíviť, či program novej Čepan Gallery na Nádvorí. Magazín Nádvorie sme však vylepšili nielen obsahovo, zmenil sa aj po vizuálnej stránke. Do nášho tímu sa pridala skúsená Eva Kašáková, ktorá sa ujala jeho redizajnu. Jej rukami prešlo už množstvo kníh i časopisov a pomohla nám pretaviť naše predstavy do reality. Zobrala všetko to, čo sa nám za posledný rok a pol podarilo, a posunula to ešte o trochu ďalej. Odvážnou zmenou prešla aj obálka – prvý raz na nej nebude fotografia, ale kaligrafia od mladého dizajnéra Jozefa Arpu. Mojím cieľom, ale aj cieľom môjho tímu je nielen prezentovať Nádvorie, ale vytvárať aj printové médium, ktoré si v Trnave a okolí pomaly nachádza svoje stabilné miesto a pomáha mu rozvíjať sa. Svoju prácu berieme vážne a dúfame, že to ocenia aj naši čitatelia a čitateľky. A ako inak hovoriť o téme offline-u ako v tlačenom magazíne?

OBSAH #6 OFFLINE

Dušan Vančo

6 – 15

Svet rádií ho sprevádza celý život Text: Zuzana Fajta

Zuzana Hekel

18 – 29

Riaditeľka DJP sa spovedá z lásky k divadelnému svetu Text: Zuzana Fajta

Týždeň offline

30 – 41

Sedem dní bez vymožeností moderného sveta vám môže ukázať nové obzory Text: Magdaléna Švecová

Druhý život

42 – 49

Keď reálny svet nestačí a virtuálna realita sa stáva našou závislosťou Text: Mária Šmilňáková

Mikuláš Hanzlík

50 – 59

Knihárstvo v Trnave mu prischlo Text: Miroslava Hlinčíková

Miesta Trnavy: Krajská knižnica Juraja Fándlyho

60 – 65

Zaujímavé miesta v našom meste, ktoré sa oplatí preskúmať a navštíviť Text: Miroslava Hlinčíková

Čepan Gallery

66 – 67

Nová galéria na Nádvorí s konceptom podporujúcim začínajúcich kurátorov Text: Michal Klembara

Trnavskí typografi

Výstava v Čepan Gallery nahliada do tvorby grafikov naviazaných na Trnavu

68 – 71

Text: Juraj Kovalčík

Za dverami Kampusu

72 – 75

Život na Nádvorí očami študentky psychológie a účastníčky štipendijného programu Kampus Text: Marianna Heřmánková

Jarné tipy z Kumštu

76 – 79

Čo je nové v našom obľúbenom Kumšte? Inšpirujte sa! Rozhovor z Kumštu: Umenie kaligrafie

Cesta ku krasopisu často vedie aj cez škrabopis

80 – 83

Text: Miroslava Hlinčíková

OBSAH #6

4 OFFLINE TIPY Peter Cagala od roku 2009 pracuje na úseku kultúry v Trnave, ktorý momentálne vedie. Spolu so svojím tímom vytvára podujatia prispievajúce k tomu, že má naše mesto povesť miesta, kde to žije. Pri práci ho ovplyvnila skúsenosť z ročného pobytu v Taliansku na európskom programe Youth – Education and Culture v roku 2005. Pôvodne sa vrátiť do Trnavy nechcel a hľadal šťastie v Španielsku. Svoje šťastie tam nakoniec našiel a spolu zakotvili v Trnave. Múzeum holokaustu Sereď V súčasnosti zaznievajú vo verejnej diskusii opäť hlasy, ktoré nabádajú na potláčanie práv menšín. Múzeum v Seredi som navštívil, aby som videl, ako sa dnes pracuje s touto témou a či existuje šanca, aby múzejná expozícia ovplyvnila mladého človeka. Múzeum sa oplatí navštíviť. História sa totiž môže opakovať, ak nové generácie nebudú môcť sprostredkovane prežiť, čoho sme ako ľudia schopní.

TIPY

Raději zešílet v divočině

Paterson

Lacné letenky do Izraela

text: Aleš Palán fotografie: Jan Šibík

réžia: Jim Jarmusch

Izrael je počas chladných mesiacov ideálnym únikom pred zimou, súčasne možnosťou spoznať dejiny tejto zeme a ochutnať skvelý hummus či falafel. Najsilnejší zážitok? Štyri hodiny chodenia po starobylom Jeruzaleme s výkladom františkána, ktorý tam študuje biblistiku, boli ako návrat v čase o 3 000 rokov. Jeruzalem by mohol byť inšpiráciou pre tento svet, ak by v ňom dokázali dva štáty a tri náboženstvá koexistovať.

Kniha je plná svedectiev zo stretnutí so šumavskými samotármi, ktorá ukazuje pravdivú realitu splynutia s prírodou a života v divočine, po ktorom latentne mnohí túžime. V knihe sa ľahšie dopracujete k tomu, či ide o blúznenie z bezpečia vyhriateho bytu alebo o autentické pohnútky. Kniha je o hľadaní vnútorného pokoja, hoci my si často radšej vyberáme inú cestu, lebo nevieme, kde je podstata.

Po dlhom čase film, ktorý ma dokázal vykoľajiť z pohodlia vlastnej mysle, čo je u mňa kritérium kvality akéhokoľvek diela. Na prvý pohľad nudný film, v ktorom sa nič zásadné neudeje. A práve na tom je postavený, prijať stereotyp života a nájsť v ňom krásu. Hlavný hrdina je vodičom autobusu a dokáže vo svojom nudnom živote nachádzať poéziu, ktorú zachytáva vo svojich básňach.

DUŠAN

S rádiami je spätý po celý život. Začínal v legendárnom Rádiu Twist, neskôr prešiel do novovznikajúceho „efemka“. Dnes má vlastné – Trnavské, ktoré za krátky čas patrí medzi najpočúvanejšie v Trnave a okolí. Okrem toho je aj riaditeľom Nádvoria, ktoré túto jar oslávi druhé narodeniny. 6

TEXT: ZUZANA FAJTA / FOTO: PETER LANČARIČ

ROZHOVOR

VANÄ&#x152;O

ROZHOVOR

ko si sa dostal k práci v rádiách?

Rádio ma vždy fascinovalo ako rýchle a jednoducho dostupné médium, a bolo aj mojou prvou naozajstnou prácou. Niekedy počas strednej školy som sa vybral do Bratislavy, s jasným cieľom – pracovať v niektorom z nich. Vtedy som ešte podľa adries získaných zo Zlatých stránok obehal všetky existujúce rádia a ako devätnásťročný som dostal príležitosť pracovať v Rádiu Twist. Bola to nielen prvá, ale aj jedna z najlepších rádiových skúseností, aká sa mi mohla stať. Fungovala v ňom skvelá partia novinárov, ľudí, ktorí robili špičkovú žurnalistiku. Myslím si, že ak má človek šťastie na prvú prácu, tak sa to s ním ťahá celý život. Kedy u teba vzplanula láska k rádiu?

Vzťah k rádiu vznikal spolu so vzťahom k hudbe a hovorenému slovu. Keď som mal 12 rokov, začal som šíriť hudbu malým DIY pirátskym vysielačom na sídlisku a postupne z toho vznikol celoživotný koníček. Bolo to začiatkom 90. rokov, tesne po tom, ako sa zmenil režim a ešte len začínali vysielať prvé súkromné rádiá. Celý rádiový svet bol na Slovensku nepopísaným papierom, regulácia bola ešte v plienkach. Ako vyzeralo Dušanove pirátske rádio na sídlisku?

Bol som technicky zdatný, neskôr absolvent elektrotechnickej školy, a tak som vedel postaviť kompletne vlastné štúdio so zariadením na vysielanie. V detskej izbe. Teraz je trend robenia hudby v domácich „bedroom“ štúdiách. V tých časoch som mal v podstate tiež také malé domáce štúdio s gramofónmi a kazeťákmi, na ktoré som si najskôr nahrával hudbu zo zahraničných rádií a tú som potom vysielal. Čo nebolo dostupné, muselo byť skrátka nahraté. Štúdio malo malý pirátsky vysielač s krátkym dosahom, dnes by sa dalo povedať, že asi na úrovni výkonu autorádiového FM vysielača. Kto počúval tvoje rádio?

Asi zo dvadsať ľudí. (Smiech.) Bola to pomerne masovka!

Bolo tam aj hovorené slovo?

Jasné! Rodičov som doslova ukecal, aby mi dali vreckové na profesionálny mikrofón. No som rád, že sa záznam nezachoval pre budúce generácie, lebo to bolo dosť naivné. (Smiech.) Uvádzal som pesničky a vždy, keď sa mi podarilo získať niečo nové, som o tom hovoril ako o úplnej novinkovej bombe na Slovensku. Keďže som skladby nahrával cez satelit z BBC Radio 1, v podstate to bola asi aj pravda. Prvopočiatkom celej idey môjho rádia bol šíriť novú hudbu, ktorá bola u nás málo dostupná. Spomínal si svoje profesionálne začiatky v Rádiu Twist. Svojho času to bolo naozaj veľ mi dobré rádio, najmä v časoch mečiarizmu.

Bolo to rádio, ktoré ma formovalo v témach spoločenskej zodpovednosti, ale aj v politickom prehľade. Treba si uvedomiť, že to bola v podstate doba bez internetu. Bežný človek sa na sieť nedostal. Akékoľvek pátranie po informáciách alebo čokoľvek, čo je dnes bežné – ako napríklad zdieľanie názorov cez sociálne siete – neexistovalo. Názory formovali ľudia, ktorí mali prejdenú kamennú žurnalistiku. V Rádiu Twist som pracoval ako technik, čo znamená, že som sa priamo podieľal ROZHOVOR

na tvorbe Žurnálov, teda hlavných spravodajských relácií. Už od začiatku som bol pri všetkých kauzách. Napríklad legendárne „Do tankoch“ Jána Slotu, ktoré sme neskôr strihali do vysielania, prišlo anonymne na kazete poštou v obálke kolegovi Karolovi Lovašovi. Dnes dorazí niečo podobné do všetkých redakcií naraz jedným e-mailom. Bola to naozaj autentická doba, v mnohom trochu jednoduchšia než súčasný dezinformačný chaos na internete. Neskôr som v rádiu robil na náročnejších zvukových projektoch a copywritingu. Veľmi ma chytila práca na štyridsaťdielnom seriáli The BBC Millenium countdown. Každý diel obsahoval hudbu z daného roku a autentické zvuky z archívov BBC za posledných 50 rokov. Spolupracoval som na ňom s Jánom Mečiarom zhruba rok, spravidla počas víkendov. Bavilo ma to a bola to pre mňa aj škola zodpovednosti, vytrvalosti a kreativity. Po šiestich rokoch v Twiste som dostal ponuku z Rock_FM rádia, ktoré sa čoskoro malo meniť na Rádio_FM. Ako prišlo k tejto zmene?

Rock_FM rádio bolo jedným z okruhov verejnoprávneho Slovenského rozhlasu. Vzniklo tesne po revolúcii a prinieslo do zatuchnutého slovenského éteru progresívne prvky s novou, mladou anglo-americkou hudbou a neformálnym prejavom moderátorov. Bolo jediné svojho druhu a vďaka tomu neohrozene získalo obrovský náskok v počúvanosti. Počas svojej existencie sa však postupne historicky vyčerpalo. Novovznikajúce komerčné rádiá rýchlejšie inovovali a boli progresívnejšie než štátne rádio. Postupne sa tak stratil dôvod, aby rozhlas prevádzkoval okruh, ktorý konkuroval obsahom i formou súkromným vysielateľom. Vznikol priestor na diskusiu, či by predsalen nebolo dobré prevádzkovať rádio venujúce sa menšinovým žánrom, ktoré by boli pre súkromné rádiá nerentabilné. V roku 2004 sa vtedajšie vedenie Slovenského rozhlasu rozhodlo pretransformovať pop-rockový formát Rock_FM rádia na rádio podobné alternatívnym v zahraničí. Ja som dostal ponuku byť pri tom. 10

Spočiatku som bol v novovzniknutom Rádiu_FM zvukový kreatívec, neskôr som sa stal programovým riaditeľom. Programový riaditeľ je veľ mi dôležitá úloha. Ako si sa jej zhostil?

Dnes si to fanúšikovia „efemka“ ťažko vedia predstaviť, ale Rádio_FM hralo vo svojich začiatkoch veľa komerčnej popovej hudby. Princíp, akým vtedy fungovalo nasadzovanie hudby do rotácie, sa volal „white and black“ – cez deň pop, večer alternatíva. Hybridný dvojfarebný formát však dobre nezafungoval. Rádio poriadne neoslovilo ani jednu, ani druhú skupinu poslucháčov. Mojím prvým rozhodnutím bolo teda vysielanie zjednotiť. Dôležitá však bola podpora topmanažmentu, pretože bolo jasné, že alternatívny celodenný formát bude mať vplyv na čísla počúvanosti a postupne sa objavia otázky rentability. To sa aj stalo. Som však presvedčený, že aj za cenu neustáleho obhajovania pozície dostalo svoju tvár. Má verných poslucháčov a robí presne to, čo sa od verejnoprávneho rádia očakáva službu ľuďom. V Rádiu_FM som bol spolu asi 7 rokov, zažil som tri manažmenty, prerod inštitúcie do RTVS a postupne som nadobudol pocit, že potrebujem zmenu. Vo vtedy novovzniknutej RTVS som začal viesť projekt Nové médiá. Náš mini tím vytvoril spoločný web, mali sme na starosti plán a vývoj aplikácií, ale aj veľa boja s legislatívou a technológiami. Historicky totiž televízia aj rozhlas fungovali úplne rozdielne. Kým sa vôbec podarilo zladiť formáty a výstupy pre nový web, trvalo to mesiace. Z RTVS si potom odišiel do súkromného rádia Európa 2. Čo ťa viedlo k prechodu do takéhoto komerčného formátu?

Budem sa opakovať, ale rádio ma naozaj fascinuje. Začalo mi chýbať a zmenami v mojom súkromnom živote mi opäť skrížilo cestu. Európa 2 vtedy hľadala manažéra pre marketing a program. V istom zmysle ma lákalo prísť do rádia, ktoré funguje na úplne iných princípoch než verejnoprávne médium. Tlak na výsledky dáva menší priestor experimentovaniu DUŠAN VANČO

Výrazne vpred sa posunulo moje vnímanie marketingu rádia a tiež to, ako je pre poslucháča dôležitá emócia.

a kompromisom. Navyše, bolo súčasťou etablovanej francúzskej skupiny Lagardère. Mojim kamarátom a bývalým kolegom sa to možno zdalo nepochopiteľné. Cítil som, že som sklamal ideály, za ktoré sme bojovali – teda prinášať iný obsah než komerčné stanice. Svet však nie je dvojfarebný a to, akú hudbu počúvam v súkromí, nikdy nemalo presah na moju prácu. V rámci skupiny som vtedy absolvoval aj krátku stáž v Rumunsku. Bol som v ich najpočúvanejších rádiách, výrazne vpred sa posunulo moje vnímanie marketingu rádia a tiež to, ako je pre poslucháča dôležitá emócia. Jednoznačne to bola dobrá skúsenosť s kvalitným tímom, ktorá mi doplnila presne to, čo človek príliš dlho stojaci na jednom mieste nevidí.

ROZHOVOR

Počas tvojej profesionálnej kariéry sa v rádiách, ale aj mimo nich veľa zmenilo. Na začiatku si ľudia z nich nahrávali pesničky na kazety, lebo hudba nebola tak masovo dostupná. Potom prišiel internet a nelegálne šírenie hudobného obsahu. Dnes ľudia za hudbu platia streamovacím službám. Ako túto zmenu vnímaš ty?

Internet zmenil všetko. Nielen obsah, ale aj správanie ľudí. A to podľa môjho názoru radikálne. Rádio už nie je to médium, ktoré je najrýchlejšie. Na hudobné novinky si stačí pustiť niektorý z playlistov Spotify alebo YouTube. Algoritmus riadi náš život. Na obsah máme spravodajské aplikácie, ktorých sú tisíce. Rádio súčasnosti je na rozdiel od sociálnych sietí plných hoaxov, fake news a umelohmotných instagramových životov ozajstným priateľom a selektorom. Jeho moderátori 11

tvoria ambient k práci, relaxu, šoférovaniu, skrátka k čomukoľvek, čo v tej chvíli robíš. Na hudbe v rádiu v roku 2020 až tak nezáleží. Záleží však na vytvorenom pocite. Aj od priateľov očakávaš, že sa s nimi budeš cítiť dobre, vyberú informáciu, ktorá ťa zaujme, dajú ti tip na hudbu, ktorá by sa ti mohla páčiť, vezmú ťa na dobré jedlo. Že ťa jednoducho povedané nezahltia nepodstatným balastom, no stále ťa obohatia. Túto schopnosť rádio podľa mňa má a internet ju postupne stráca. Bičuje emócie, zosilňuje frustráciu, polarizuje a dokonca vyhráva voľby. Nájsť niečo naozaj autentické zaberie veľa času. A čas je pre nás štyridsiatnikov dôležitý. Preto sa poslucháči v tomto veku vracajú k rádiám alebo podcastom. K médiu, ktoré majú šancu vnímať popri tom všetkom, čím ich zahlcuje život. A čo technologický posun?

Štúdiá sú v súčasnosti omnoho menšie. Nemajú CD prehrávače, archív. Hudba je už len v počítači, dáta na cloude. Rádiá sa scvrkli na jednu miestnosť, kde je vysielacie štúdio, ktoré vie byť zároveň aj produkčným štúdiom. Jedným gombíkom sa dá prepnúť nastavenie na mixážnom pulte. Rádio vysiela, no v štúdiu sa dá popri tom nahrávať napríklad podcast.

Na hudbe v rádiu v roku 2020 až tak nezáleží. Záleží však na vytvorenom pocite.

Zatiaľ posledné rádio, kde sa angažuješ, je Trnavské. To, že sídli na Nádvorí, ťa s ním v konečnom dôsledku aj spojilo. Ako teda vzniklo?

Je to trochu obšírnejší príbeh. Môj prechod z Európy 2 bol do verejnej správy. Narodila sa mi dcéra a dochádzanie do Bratislavy bolo stále náročnejšie. Rozhodol som sa preto prihlásiť na marketingovú pozíciu, ktorú vtedy otvorilo Mesto Trnava. Prišlo mi to ako skvelá príležitosť začať pracovať pre rodné mesto, ktoré milujem a v ktorom žijem. Na marketingu som tu aj chvíľu pracoval, no asi po štvrťroku som dostal ponuku viesť Kanceláriu primátora Petra Bročku. Pre mňa úplne nový druh práce a fungovania. Opäť ma však zasiahlo rádio. Projekt malého lokálneho vysielania, na ktorom sme pracovali niekoľko rokov, ožil. Pre vysvetlenie – nájdenie 12

DUŠAN VANČO

a formálne získanie FM frekvencie trvá dlhé roky. Zrazu sa ju však podarilo takmer neočakávane získať, takže rozhodnutie vrátiť sa do súkromnej sféry bolo nevyhnutnosťou. S partnermi sme začali hľadať priestor pre vysielacie štúdio. Oslovil som Michala Trnku, jedného z majiteľov vtedy ešte vznikajúceho Nádvoria. Rozprávali sme sa, či by rádio v priestoroch vôbec chcel, a mne sa zdalo, že by to mohlo byť vzájomne prospešné. Nápad sa mu zapáčil a vďaka tomu sme sa mohli zapojiť do projektovej časti stavby, čo veľmi pomohlo. Budova, ktorá ešte na Nádvorí nestála, bola doplnená o infraštruktúru pre potreby rádia. Až neskôr prišiel open call na pozíciu riaditeľa Nádvoria. Konkurz som vyhral, takže v Nádvorí a rádiu sa mi naraz spojili oba sny. A tá synergia je funkčná a prospešná. Mal si nejakú výhodu pri výbere? Alebo si to nebodaj mal už v suchu?

Môj pocit je, že to bolo presne naopak. Súčasťou výzvy bolo predloženie projektu, a až na základe neho si majitelia vybrali finálnych kandidátov na osobný pohovor. Na ňom padla aj otázka, ako si predstavujem zvládnutie manažérskych funkcií dvoch firiem. Tiež som veľmi citlivo riešil aj konflikt záujmov a celé potenciálne nastavenie takéhoto fungovania. Vôbec nebolo jasné, či moju predstavu budú akceptovať. Sami majitelia však fungujú na viacerých projektoch, myslím si, že to trochu zohralo úlohu, prečo si ma vybrali. Okrem toho trávim v centre aj súkromne veľa času, na Nádvorí som v podstate stále. Myslím si, že mám aj veľmi korektné vzťahy s mestom, župou či novinármi a snažím sa všetko neustále spájať. To je pre Nádvorie dôležité. Cítim veľký záväzok dávať do oboch projektov 100 % energie a boli to asi dva najťažšie pracovné roky, aké som doteraz zažil. Navonok to možno vyzerá jednoducho, ale kým sa Nádvorie i rádio dostali do tejto fázy, trval môj typický pracovný deň 10 až 12 hodín. Jedným dychom však musím povedať, že ma to neskutočne baví a napĺňa. Oba projekty sa síce mali spustiť naraz, nakoniec sa to ale nestalo.

Nádvorie je v centre mesta, takže tu rozhodne nebola núdza o historicky cenné archeologické artefakty. To v prvej fáze spomalilo práce, otvorenie sa odkladalo. Posúval sa aj termín dokončenia novostavby, odkiaľ malo začať vysielať rádio. Zákon nám však kázal rozvysielať rádio do roka od získania licencie a prevádzkového povolenia. Začali sme teda vysielať zo súkromného, vtedy nevyužívaného apartmánového bytu na Trojičnom námestí. Bol v tom kus romantiky. Prečo si sa rozhodol založiť lokálne rádio? Čo ťa k tomu viedlo?

Prvým impulzom bola skutočnosť, že lokálne rádiá mali v regióne Trnavy silnú tradíciu. Či už to bolo rádio T, neskôr Forte a potom Naj. Druhým bolo to, že cítim istú renesanciu lokálpatriotizmu. To ale funguje aj vo svete. Zvyšuje sa ochota ľudí viac podporovať lokálne služby, tovary, podujatia, obzvlášť tu v Trnave. Od začiatku sme preto vedeli, že ho musia robiť Trnavčania. Chcel som, aby tím rozumel regiónu. Myslím, že je z celej komunikácie jasné, že sa to darí. A práve to je unikátnosťou formátu Trnavského rádia. Už som spomínal, že hudba až tak rádio nedefinuje. Často dostávam otázky, prečo ako riaditeľ priestoru súčasnej kultúry netrvám na presadzovaní menšinových žánrov aj v rádiu. Skúsili sme, no nefunguje to. Trnava je konzervatívny región a rádio žije iba vďaka predanej reklame. Okrem toho, týmto ROZHOVOR

ROZHOVOR

formátom oslovujeme oveľa väčšie publikum, z ktorého ak čo i len desatina príde na kultúru, je to zaujímavé číslo. Rádio teda funguje už vyše dvoch rokov. Aké zmeny nastali a kam sa posunulo?

Veríme tomu, čo robíme, ako to robíme a pre koho to robíme. Postupne sme formát zlaďovali s očakávaniami cieľovej skupiny, ktorá nás reálne počúva. Jedna vec je totiž predstava, no niečo iné sú dáta z prieskumu. Ten minuloročný, reprezentatívny, nám ukázal pozíciu na trhu. Trojka v počúvanosti v krajskom meste a jednotka v znalosti medzi rádiami je skvelý výsledok. Rádiá sú trošku beh na dlhú trať. Prvé výsledky sa spravidla ukážu až po piatich rokoch. Že sa to podarilo za taký krátky čas, pripisujem len a len poctivej práci. Keď už sme bilancovali dva roky Trnavského rádia, čo dva roky na Nádvorí?

Veľmi mi to celé pripomína štart rádia. Na začiatku sme stopercentne nevedeli, do čoho ideme, či si vôbec návštevníci priestor obľúbia. Potom sme na základe reálnych spätných väzieb korigovali, kde treba ubrať a čo zmeniť. Najskôr sme mali pocit, že treba robiť maximum podujatí a vypĺňať nimi každý víkend. Postupne sme však pochopili, že návštevníci u nás začali hľadať oázu pokoja v centre mesta. Typickým príkladom je Trnavský jarmok, keď sme sa snažili doplniť už aj tak nabitý program mesta o ďalšie podujatia. Alternovať plný program na Trojičnom voľnejším programom na Nádvorí zafungovalo oveľa lepšie. Museli sme si vyvinúť zmysel pre počúvanie návštevníkov a neprojektovať kalendár podujatí od stola. Sú však aj podujatia, ktoré dobre fungujú s mestskými či krajskými. Spoločne sme napríklad urobili program Pocta slobode. Čakajú nás oslavy druhých narodenín Nádvoria. Ako budú vyzerať a čo sa zmení?

Narodeniny tento rok meníme na Jarný festival Nádvoria. Prvý aprílový týždeň sa opakovane v Trnave „láme“ zima na jar. Skúsime privolať teplé jarné počasie ROZHOVOR

aj do tretice. Kým prvé dva roky to bolo viac o objavovaní Nádvoria, teraz chceme ponúknuť trochu priamočiarejšie 4 dni programu v peknom balení s dobrým gastrom. Preto festival. Vo štvrtok 3. apríla zahrajú v Malom Berlíne Billy Barman. To je neoficiálny prvý festivalový deň. Tento rok sa chceme otvoriť aj pre mainstreamovejších umelcov, v piatok preto privítame na vonkajšom pódiu Adama Ďuricu. Sobota bude dvojkombináciou koncertov kapiel Para a vystúpi Strapo spolu s DJ Spinhandzom a kapelou General Foxx. Program ešte dopĺňame o sprievodné podujatia a aktivity pre celú rodinu. Dostupný bude na našom webe www.nadvorie.com. Aby sme náš rozhovor ukončili v téme, čo ty a svet online a offline?

Bol som človekom, ktorý online v začiatkoch celkom výrazne presadzoval. Videl som, že ľudí spojí, zrýchli komunikáciu, prinesie užitočné informácie dostupné pre každého. Sledoval som všetky trendy, ktoré začali prenikať aj do tradičných médií – online webcamy v štúdiu, podcasty a podobne. Potom sme zakladali Myspace stránku Rádia_FM, neskôr Facebook. Fascinovalo ma, že ľudia môžu komunikovať online s fanúšikmi a poslucháčmi, a je to super kanál popri telefóne a e-mailoch. Postupom rokov sa to však obrátilo. Mám pocit, že sociálne siete vytvárajú z ľudí samostatné médiá, bez akejkoľvek kontroly a regulácie. Vznikajú názorové bubliny nezmyslov a akýkoľvek konštruktívny boj proti hoaxom nestačí. Ja som z toho celého vypadol a nechcem už byť toho súčasťou. Sám už používam sociálne siete skôr ako pracovný nástroj. Väčšinou iba na komunikáciu, vôbec nie sú pre mňa však zdrojom informácií. Je to moje osobné rozhodnutie, ku ktorému som dospel po tom, čo sa svet sociálnych médií zvrhol na niečo, čo už nechcem sledovať. No a vždy, keď za mnou príde moja trojročná dcéra a ťahá ma za rukáv od počítača, je dilema vyriešená. Žiť offline život tam vonku a venovať sa mu naplno je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

2. – 4. APRÍLA VÁS POZÝVAME NA OSLAVU!

NARODENINY OSLÁVIME JARNÝM FESTIVALOM 2.4. BILLY BARMAN (veľká sála Malého Berlína)

3.4. ADAM ĎURICA 4.4. PARA, STRAPO + DJ SPINHANDZ S KAPELOU GENERAL FOXX + množstvo sprievodných aktivít počas celého víkendu

Nádvorie sme otvorili v apríli 2018 ako veľký, nepopísaný blok papiera. Pred dvomi rokmi sa začalo dobrodružstvo, a teraz už vieme, že sa nám podarilo vytvoriť kúsok pekného miesta v meste. Priniesli sme zázemie pre zážitky, gastronómiu, kultúru a oddych. Od pivníc Kubiku, cez kultúrne centrum Malý Berlín, až po náš Coworking či gastrozážitky bistra Akademia – Nádvorie je spoločným dielom pre vás všetkých.

TEXT: ZUZANA FAJTA / FOTO: PETER LANČARIČ

ZUZANA HEKEL

Divadlo je závislosť, z ktorej sa len tak ľahko nevyliečite 18

ROZHOVOR

Riaditeľka trnavského divadla pred vyše rokom nastúpila do funkcie, v ktorej si zaumienila uskutočniť mnoho zmien a posunov. Divadlo chce priblížiť mladším generáciám, pritiahnuť svojich rovesníkov, no nezabúda ani na lojálnu základňu, ktorú divadlo Jána Palárika má už roky.

odená Bratislavčanka Zuzana Hekel našla zamilovanie vo fotografii, filme a divadle už vo veľ mi skorom veku. Na gymnáziu bola, ako sama seba nazýva, „šlabikárovou bifľoškou“. Po ukončení štúdia divadelnej dramaturgie pôsobila v legendárnom Divadle Aréna. Odtiaľ ju to zavialo do samosprávy – na bratislavskej župe bola riaditeľ kou odboru kultúry. Keď však prišla príležitosť zapojiť sa do výberového konania na riaditeľ ku trnavského Divadla Jána Palárika, neváhala. Pozíciu získala a čaká ju už len tá „ľahšia“ časť – cestu, ktorú divadlu nastolila, aj udržať. Váš život sa točí okolo divadla. Ako ste sa k nemu dostali a kde bol pre vás pomyselný bod nula?

Moja mama túžila študovať žurnalistiku, ale jej otec, ktorý bol významný geológ, jej naznačil, že rozumní ľudia by mali študovať prírodné vedy. Pritom sám písal básne. Mama by to určite povedala inak, ale ja si to predstavujem takto a považujem to za svoj bod nula. Mňa aj sestru preto viedla k čítaniu kníh a vnímaniu sveta cez humanitné disciplíny. Moja sestra išla potom do Viedne študovať prierezový odbor, ktorý obsahuje kreatívnu i technickú časť – architektúru. Ja som už na gympli písala slohy, chodila do divadla a bola som úplná šlabikárová ROZHOVOR

bifľoška ako z komiksu. Mala som okuliare, sedela som v prvej lavici, v zošite okraje, stále som sa hlásila a nepáčila sa chlapcom. Na druhom stupni som sa začala aj praktickejšie zaujímať o kultúru. Najskôr som chcela ísť študovať fotografiu, potom kameru a následne filmovú réžiu. Ak patríte na gymnáziu v Bratislave medzi „šprtov“, veľmi rýchlo vás to zaveje do filmových klubov a práve tam som sa nadchla filmom. Myslela som si, že mám celkom oko na fotenie (čo možno aj mám, ale teraz mi stačí pár krajiniek z dovolenky). Aj napriek tomu, že ma neprijali na filmovú réžiu na FAMU, nebolo to také zlé, lebo som sa ako 17-ročná dostala do tretieho kola. Je ale pochopiteľné, že mladú čajočku s vrkočom a v okuliaroch nezoberie Věra Chytilová na prvý pokus na filmovú réžiu. Ako plán B som išla na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Na VŠMU je to z môjho pohľadu tak, že pokiaľ máte šťastie na kolektív (čo je veľká pravdepodobnosť), tak sa dostanete postupne do totálnej fascinácie divadlom. Je to choroba, z ktorej sa väčšinou už nevyliečite. Profesori vás veľmi rýchlo zoberú do zákulisí divadiel a vidíte reálnu divadelnú prácu, ktorú ste si dovtedy iba predstavovali, čo je v tom veku silný magnet. Takmer celý ročník sme sa osudovo zamilovali do divadla a nakoniec nás to skoro všetkých aj odvialo tým smerom. 21

Prvá práca teda hneď súvisela priamo s divadlom.

Áno, po skončení vysokej školy som nastúpila do Divadla Aréna – je to krajské divadlo zriaďované bratislavsku župou, ktoré už roky vedie Juraj Kukura. Tam som pracovala päť rokov ako interná dramaturgička, to v preklade znamená, že ste pri každom jednom skúšobnom procese s každým režisérom. Tým, že Divadlo Aréna nemá herecký súbor a umeleckého šéfa, tak dramaturg je aj ten, ktorý je prítomný pri rozhovoroch o výbere autora, diela či režiséra. Preto som sa naučila nielen množstvo prevádzkových vecí, ale od Juraja Kukuru a umelcov, ktorí v Aréne pravidelne pracovali (Martina Čičváka, Martina Kubrana, Rastislava Balleka a ďalších), som pochytila aj niečo z ich premýšľania o zmysle a estetike súčasného divadla. Politikou Divadla Aréna bolo robiť odvážne témy nekonvenčnými prostriedkami. Tento spôsob myslenia mi veľmi imponoval. V Divadle Aréna som strávila päť rokov. Odtiaľ som šla na bratislavskú župu robiť riaditeľku odboru kultúry, čo bolo pre mňa veľmi dôležité obdobie z hľadiska chápania verejnej sféry a kultúry ako jej súčasti. Naučila som sa, že podieľať sa na správe vecí verejných je nielen zaujímavá a vzrušujúca práca, ale sú v nej možné aj reálne výsledky a že pocit, že robíte niečo, čo má zmysel, môžete zažiť v prostredí, ktoré ľudia mylne vnímajú ako skostnatené a nezáživné. Tri roky na BSK boli dovtedy určite jednými z najlepších pracovných rokov, aké som zažila. Ako ste sa dostali na pozíciu riaditeľ ky trnavského divadla?

Trnavský župan po svojom nástupe na úrad vypísal nové výberové konania do všetkých kultúrnych inštitúcií, medzi nimi aj do divadla. Ja som sa o tom dozvedela od hercov z trnavského divadla. Časť súboru sa so mnou totiž pozná a povedali mi, aby som sa skúsila zapojiť. Bolo to v období tesne po voľbách aj na bratislavskej župe. V tom čase som sa rozhodla prihlásiť do výberového konania v trnavskom Divadle Jána Palárika. Prečo teda Trnava? Máte k nej nejaký špecifický vzťah? Ste predsa len Bratislavčanka.

Odpoveď na túto otázku má dve časti. Prvá je, že ak by som sa chcela hlásiť na podobnú pozíciu, tak žiadne iné divadlo na Slovensku ju v tom čase neobsadzovalo, pretože vo všeobecnosti sa u nás riaditeľský konkurz do akéhokoľvek divadla objavuje asi raz za desaťročie. O to viac si vážim razanciu trnavskej župy v tejto oblasti a najmä nezávislosť a odbornosť konkurzov, ktoré vyhlásili. Druhá časť je osobná. Prostredníctvom Juraja Bielika som tu robila dve dramaturgie a spoznala v divadle mnohých ľudí a nebolo to pre mňa teda úplne nové prostredie. A vedela som, že je to divadlo s veľkým potenciálom. Čo treba ale podtrhnúť, je aj fakt, že Trnava – Bratislava je minimálna vzdialenosť. Preto neviem, či by som podobné rozhodnutie dokázala urobiť, ak by išlo napríklad o Košice. Neplánovali ste sa nikdy do Trnavy presťahovať?

Toto mesto mi veľmi prirástlo k srdcu. Ak by šlo len o mňa, tak si viem predstaviť tu žiť. Vnímam však iba svoju bublinu, vidím kaviarne, mladých dynamických ľudí, ktorí sem priniesli súčasnú kultúru. Samozrejme, je mi jasné, že by mi trvalo roky mesto naozaj spoznať. Ale aj napriek tomu to nie je momentálne možné – môj manžel dochádza za prácou na opačný smer, takže Bratislava je najbližší priesečník našich trás. Ja chodím do Trnavy každý deň vlakom. Pre Bratislavčana je to asi ako dochádzanie z Dúbravky do centra, takže sme zvyknutí a vlakmi je to dokonca veľmi príjemné. Viesť divadlo musela byť pre vás celkom výzva. Predsa len ste predtým pracovali na trochu iných pozíciách.

Veľmi som sa bála, ale to som sa bála, aj keď som prišla do Arény. Najviac som sa však bála, keď som prišla na Bratislavský samosprávny kraj. Hrala som to na cool, ale doma som sa triasla, čo poviem na druhý deň na porade. To isté som zažívala aj tu. 22

ZUZANA HEKEL

Myslím si však, že to je prirodzený sprievodný jav toho, keď cítite voči niečomu zodpovednosť. Podľa môjho názoru, človek, ktorý nemá pred podobnou výzvou rešpekt, asi nie je vhodným kandidátom na to, aby mal zodpovednosť za nejakých ľudí alebo projekt. Tak sa na to dívam. Čo mňa ale naozaj baví, je možnosť zmeniť veci k lepšiemu. Samozrejme to neviem robiť v akejkoľvek oblasti, pretože len v tej kultúrnej mám k tomu vzdelanie a kontext. Z manažérskej pozície mám na to možnosti, ktoré by som možno v umeleckej nemala... Netrpím však nedostatkom umeleckej sebarealizácie. Relatívne skoro som prišla na to, čo mi ide a v čom som užitočná. Pochopila som to pri predchádzajúcej úradníckej práci. Nechýbalo mi sedenie na skúškach s režisérom, naopak, nadchlo ma premýšľanie, akým spôsobom najlepšie dostať viac peňazí do kultúry, bavilo ma prebíjať novú cestu legislatívou. Pocit toho, že môžem ovplyvniť kultúru v širšom zmysle. To mi zrazu bolo omnoho väčšou satisfakciou, ako keď sa nám podarila premiéra. Začala som teda premýšľať nad tým, ako túto skúsenosť preniesť do svojho milovaného divadelného prostredia. Povedala som si, že aspoň skúsim konkurz a ukáže sa, či to môže fungovať alebo nie. Keď som dostala nakoniec tú možnosť, tak sme spolu s Jurajom Bielikom, ktorý je umeleckým riaditeľom v našom divadle, vytýčili za cieľ splniť počas piatich rokov program, ktorý som naznačila vo výberovom konaní. Samozrejme až čas ukáže, či sa nám to podarí. Vo svojej pozícii ste vyše roka. Aký bol prvý rok?

Prvý rok bol veľmi náročný. Prišli sme v septembri 2018 a o tri týždne sme mali deň otvorených dverí. Ten nápad mala už dlhšie naša terajšia marketingová šéfka Lucia Turňová, len sa dovtedy nezrealizoval. Prišli sme a povedali si, že jasné, spravme to. Do troch týždňov sme obrátili divadlo hore nohami. Prišlo 600 ľudí. Otvorili sme všetky dvere, vymysleli množstvo aktivít. Už od prvého dňa sme chceli dať najavo, že sme mladí ľudia, ktorí chcú spraviť výraznú, ale nie nezmyselnú zmenu. Bola to pre nás logická príležitosť na prezentáciu toho, čo by sme chceli priniesť. Odvtedy až do konca sezóny 2018/19 sme v nasadení nepoľavili. Na mnohých veciach sme sa poučili, ale myslím, že sa nám podarilo získať pozornosť Trnavčanov a postupne vybudovať dôveru v divadelnom kolektíve. Jednou z noviniek v divadle je aj kaviareň Bezkydov. Ako vznikol tento nápad?

Mala som to napísané už v konkurznom projekte.

ROZHOVOR

Táto budova bývala totiž voľakedy hostincom i reštauráciou. Má teda svoju históriu a genius loci „pohostinstva“, divadlo je totiž od svojej podstaty prostredie živelné a je určené pre ľudí, malo by byť pohostinné. Je to dobré aj pre kolektív, ktorý tu pracuje, ale čo je omnoho dôležitejšie, spája nás to s ľuďmi, ktorí prechádzajú cez námestie. Divadlo môže byť miesto, kam chodíte aj z iných dôvodov ako na predstavenie. Od začiatku som chcela spraviť celodennú kaviareň a našli sme v tom veľkú podporu i na župe, kde tento zámer už tiež dlhšie rezonoval. Kaviareň funguje od leta 2019 a nevieme si ju vynachváliť. Čo Trnavčania a divadlo? Chodievajú doň?

Tu by som chcela vyjadriť poklonu predošlým vedeniam a generáciám hercov, ktorí tu počas predchádzajúcich období pracovali. Naše divadlo má úžasne vypestovaný divácky návyk. Divadlo malo svoje zlaté obdobie na prelome 80. a 90. rokov ako Divadlo pre deti a mládež, hrávali tu aj herci, ktorí potom prešli do Divadla ASTORKA, a aj keď sa táto éra už skončila, ľudia do divadla chodiť neprestali. Jediné, čomu čelíme a budeme čeliť asi aj celých päť rokov funkčného obdobia, je naučiť divákov, ktorí sú sem zvyknutí roky rokúce chodiť na tradičný repertoár, na trošku súčasnejší divadelný jazyk. Nie je to len výsledkom našej osobnej ambície, som presvedčená o tom, že kultúrne inštitúcie, ktoré sú financované z daní ľudí, majú povinnosť oblasť svojej pôsobnosti aj rozvíjať. Nemôžu hrať na istotu len osvedčené, ale dávno neaktuálne diela, musia inscenovať a rozvíjať aj autorov, ktorí píšu teraz a nezabúdať na to, že divadlo má už z definície odnepamäti odrážať súčasnosť. Len tak môže slovenské divadelné remeslo ísť s pohybom, aký sa v tej istej oblasti deje vo zvyšku Európy. Musíme súčasnému divadlu dávať priestor, prístrešie a podporovať ho. Preto chceme naučiť našich divákov, že existujú aj trochu odlišné témy a prístupy k nim, ale zároveň nestratiť ich dôveru. Za päť rokov by sme boli radi, ak by sa Divadlo Jána Palárika stalo nielen synonymom relevantnej divadelnej inštitúcie na mape Slovenska, ale aj symbolom divadelného progresu. Ktoré z predstavení spĺňa takéto požiadavky?

Naposledy jednoznačne naše najnovšie dielo Temperamenty od Andreja Kalinku. Ale vrátim sa na začiatok. Keď sme do divadla nastúpili, dostali sme už jednu sezónu naplánovanú, takže bolo všetkých päť titulov daných. Sme však „mladí a drzí“ a hneď sme sa pozreli na to, kde sa ešte dá s titulmi niečo robiť. Uviedli sme inscenácie Neprebudený, 23

Bežný človek si možno myslí, že traja chlapci v zakrvavených mikinách by nemali hrať Shakespeara, ale toto klišé sme sa práve snažili prelomiť.

ZUZANA HEKEL

Kopanec – hru, ktorú inscenoval dlhoročný interný režisér divadla Viktor Kollár, a sme za ňu veľmi vďační (prešla množstvom festivalov, dokonca ideme teraz na medzinárodný festival do Jihlavy, a získala aj dve nominácie na prestížne ceny), komédiu Drahý špás a nakoniec aj dva tituly, ktoré vznikli tak, že sme zmenili pôvodný dramaturgický plán. Vložili sme do sezóny Kompletného Shakespeara za 120 minút. Je to slávny broadwayský projekt troch hercov, ktorí sa dali dokopy a vytvorili sketch-show všetkých Shakespearových hier. Na spoluprácu sme prizvali Martina Čičváka, ktorý hru v minulosti režíroval aj v Žilinskom divadle a u nás ju posunul k ešte väčšej slobode. Predstavenie ľuďom ukazuje Shakespeara takého, akým naozaj bol, a nie takého, ako si ho niekedy mylne predstavujeme z knižiek a školských lavíc. Jeho hry sú plné vášní. V alžbetínskom divadle diváci po hercoch hádzali paradajky. Tak ako prebiehal život vo vtedajšom Londýne, tak sa prejavoval aj v divadle. Preto nielen Američania, ale aj Čičvák chceli Shakespeara spraviť živého a súčasného, lebo taký bol aj vtedy. Bežný človek si možno myslí, že traja chlapci v zakrvavených mikinách by nemali hrať Shakespeara, ale toto klišé sme sa práve snažili prelomiť. Aj keď sme sa veľmi báli a predstavenie sa nepochybne dotýka hrany, sme radi, že ju aj večerný trnavský divák akceptoval. Toto predstavenie tiež veľmi pritiahlo mladých ľudí. Veľa s ním aj cestujeme po Slovensku. No a pokiaľ hráme pre stredné školy cez deň, tí to zbožňujú. Okrem toho, že ich oslobodíme od nutnosti „pretrpieť“ organizované divadlo tým, že sa im úplne civilne z javiska prihovárajú takpovediac ich rovesníci, tak im sprostredkujeme aj zlatú klenotnicu európskej literatúry spôsobom, ktorý prijímajú. Nie je to len náhrada povinného čítania. To bol teda prvý krok k tomu, ako si predstavujeme zmenu. Z mojej skúsenosti sú diváci nielen na rôznych predstaveniach, ale aj v rôznych ROZHOVOR

krajinách naozaj odlišní. Akí sú tí trnavskí? Prejavujú emócie?

To je dobrá otázka. Napríklad, ak pri spomínanom shakespearovskom predstavení niekto niečo vykríkne alebo začne tlieskať, keď rapujeme Othella, tak je to úplne prirodzená reakcia. Na druhej strane sú predstavenia, kde si viem predstaviť, že ľudia na konci ani nezatlieskajú. A to nie preto, že by sa im to nepáčilo, ale preto, že zažili takú silnú emóciu, že nemajú chuť tlieskať a chcú si to odniesť domov a rozmýšľať. Také pocity by pokojne mohli vyvolávať už spomínané Temperamenty. Nedá sa určiť želaná reakcia. Veľmi to totiž závisí od osobného prežívania diváka. Jediné, po čom túžime, je, aby ľudí naše predstavenia zasiahli. Môže sa samozrejme stať, že ich zasiahnu aj negatívne, to je úplne legitímna vec. Kľudne môžu aj odísť. Ak by sme to nechceli, tak robíme iba overené komédie. Pri nich je takmer nulová šanca, že vám niekto povie, že sa mu niečo nepáči. Tak to ale nemá pre nás zmysel. To by znamenalo, že to neberieme vážne. Sme pripravení, že s niektorými predstaveniami môžeme mať aj problémy s návštevnosťou (samozrejme, nemôže to byť naprieč celým programom a dlhodobo). Vieme, že proces premeny repertoáru môže so sebou priniesť aj rany. Myslíme si však, že to stojí za to, pokiaľ nám ide o zvyšovanie kvality. Prispôsobovanie sa televíznemu vkusu na javiskách verejných divadiel mne osobne pripadá ako zneužitie verejných financií. Spomínate umelecké zmeny v divadle a posunutie repertoáru do súčasnosti. Jednou z takých inscenácií je pre mňa napríklad aj titul Matky – súčasný autor, moderný prístup k scénografii, a pritom veľ mi ťažká téma. Aký máte cieľ alebo víziu? Kde by ste radi videli divadlo Jána Palárika o niekoľ ko rokov?

Áno, inscenácia Matky je toho dobrým príkladom: na začiatku bol súčasný slovenský román, ktorý sa dotýka SNP, neanalyzuje však historické fakty, ale díva sa na ne z trochu iného pohľadu. Rozpráva veľmi univerzálnu tému materstva. 25

Túto predlohu potom zobral do rúk výborný mladý režisér (Matúš Bachynec, pozn.), vynechal niektoré pasáže, ktoré pre naše rozprávanie neboli až také dôležité, a hru vynikajúco obsadil našimi herečkami a hosťujúcou Božidarou Turzonovovou, Aněžkou Petrovou a Martou Maťovou. Celý tvorivý tím urobil vynikajúcu prácu. Vo výsledku je to titul, ktorý je pre trnavské divadlo progresívny tak v oblasti dramaturgie, ako aj v oblasti samotného divadelného tvaru. Čo sa týka dramaturgického profilu, spolu s Jurajom Bielikom vnímame ako cieľ ponúknuť divákom takú mozaiku predstavení, aká sa patrí na kamenné divadlo v 21. storočí – systematicky vychovávať prvodiváka inteligentnou a zaujímavou tvorbou pre deti a mládež, inscenovať súčasnú drámu, reinterpretovať klasický repertoár a nepohŕdať tým, že divadlo má aj meštiansku tradíciu. V podstate by si tu mal každý niečo nájsť, ale v najvyššej dosiahnuteľnej kvalite. Znie to ako klišé, ale v skutočnosti je to profesionálna služba verejnosti. A o niekoľko rokov? Chceli by sme, aby naše divadlo bolo pozývané na medzinárodné festivaly, aby tu hosťovali tí najlepší režiséri nielen zo Slovenska, aby naše inscenácie zniesli zahraničné porovnanie. Vedie k tomu ešte veľmi veľmi dlhá cesta, ale bez takejto ambície tu nemáme čo hľadať. Niekoľ ko zmien v divadle teda už nastalo. Na čo sa môžu diváci ešte tešiť v tejto sezóne?

Ešte nás čakajú dve premiéry – jednou je súčasný prepis Molièrovho Mizantropa, kde zahviezdi Vica Kerekes, a pre mňa je osobným vrcholom sezóny inscenácia s pracovným názvom Futbal. Dali sme napísať na objednávku divadla autorskú hru, ktorá sa zaoberá fenoménom futbalu v Trnave okrem iného i s konkrétnymi detailmi z histórie Spartaku. Píše nám to Dano Majling, vynikajúci spisovateľ a dramaturg, ktorý je navyše zanietený futbalový fanúšik. Provokatívne na tomto nápade je pre mňa to, že športovci a divadelníci sú vnímaní ako dva úplne odlišné svety. Pokiaľ niekto chodí na futbal, tak spravidla nechodí pravidelne do divadla alebo do galérie. My sme si povedali, že s takým niečím nesúhlasíme, a ak by to aj tak malo byť, skúsme tieto dva svety prepojiť. Dúfame, že sa nám podarí nadviazať spoluprácu aj s trnavským futbalovým fanklubom. Od tohto predstavenia mám naozaj veľké očakávania. Toto sa vás určite pýtajú často. Kto v súčasnosti chodí do divadla?

Myslím, že na Slovensku chodí do divadla okolo 4 % ľudí. Čo je ešte nižšie číslo, ako počet ľudí, ktorí čítajú knihy. Ešte nižší je už len počet ľudí, ktorí navštevujú galérie. Preto je veľmi dôležitá diskusia o tom, či divadlo dnes má ešte opodstatnenie a čo nastane, ak sa z neho ľudia úplne stiahnu. My divadelníci máme na to také tradičné odpovede, prečo sa to nemôže stať – divadlo sa odohráva tu a teraz, je to jedinečný, nezaznamenateľný, nezopakovateľný zážitok, stretnutie živého človeka so živým človekom. Pocit toho „tu a teraz“ vám žiadna iná umelecká disciplína nemôže dať. Všetci však čelia tomu, že výrazové prostriedky divadla musia zvádzať dennodenný boj o nervovú sústavu diváka so všetkým, čo mu dnešná doba ponúka. A to je aj pre nás veľká výzva. Pre naše divadlo platí (čo potvrdzuje, že divadlo sa postupne naozaj stáva anachronizmom), že našu najstabilnejšiu divácku základňu tvoria ľudia za hranicou produktívneho veku. A preto sa snažíme dostať do divadlo našich rovesníkov – ľudí okolo tridsiatky, a robíme množstvo projektov pre deti a mladých ľudí, aby sme si vybudovali vzťah s nadchádzajúcou generáciou. Ďalšou veľmi dôležitou skupinou sú pre nás stredoškoláci. Vychádza to aj z pôvodného zamerania divadla, na ktoré chceme nadviazať. Chceme, aby prišiel moment, keď sa im zapáči divadlo natoľko, že doň budú chodiť do konca života. 26

ZUZANA HEKEL

Je veľmi dôležitá diskusia o tom, či divadlo dnes má ešte opodstatnenie a čo nastane, ak sa z neho ľudia úplne stiahnu.

ZUZANA HEKEL

Čo sa páči v divadle vám? Tiež patríte do spomínanej cieľovky tridsiatnikov a tridsiatničiek, takže vlastne vytvárate obsah aj pre seba.

Zaujímavé pre mňa je to, čo nie je ošúchané a čo je skutočné. Myslím si, že skoro každý divadelný divák, aj neskúsený, dokáže vycítiť, či sa díva na niečo autentické, naozajstné, úprimné, alebo či sa mu z javiska prezentujú stokrát obohrané triky. V tom druhom prípade to ocení len zo zvyku, zo slušnosti alebo z rezignácie. Pôvodnosť myšlienok a úprimnosť stvárnenia, to jediné ma zaujíma na akomkoľvek umení. Preto som veľkou fanúšičkou tvorcov, ktorí idú v neustálom hľadaní neúnavne stále ďalej. Keď sa nikdy neuspokoja s dosiaľ použitým alebo očakávaným. Ale to je len moja osobná divácka preferencia. Ako vyzerá pracovný deň divadelníka a riaditeľ ky divadla?

Pracovný deň divadelníka, pokiaľ patrí do umeleckej zložky, sa väčšinou skladá zo skúšky a predstavenia. Predstavenie môže byť buď ráno, keď sa hrá pre školu, alebo večer pre verejnosť. Strávite teda v divadle minimálne osem hodín – štyri hodiny na skúške a štyri predstavením. U nás herci aj vedú Detskú divadelnú akadémiu, čítajú pre deti, majú skúšky kapely a ďalšie aktivity, takže toho majú ozaj veľa. Naskúšanie novej inscenácie trvá poväčšine osem týždňov. Na začiatku každej sezóny sa potom predstavenia „oprášia“ a režisér skoriguje veci, ktoré treba upraviť. Herci si často tie ťažšie inscenácie technicky „zbehnú“ aj pred každým predstavením. Pri zabehnutých tituloch stačí, ak prídu tesne pred predstavením a idú rovno na vec. Počas predstavenia na nich dohliada umelecký dozor, ktorý sa na celé predstavenie pozerá a sleduje, či po umeleckej stránke prebehlo všetko tak, ako má. Ak napríklad nevedia texty – čo sa samozrejme v našom divadle nikdy nestáva (smiech), alebo sa stane nejaký technický problém, tak sa to zapíše do zápisu. Väčšinou robí umelecký dozor režisér alebo dramaturg. Na to, aby po technickej stránke všetko fungovalo, sú v divadle inšpicienti. Okrem toho, že komunikujú s celou technickou zložkou, tak aj naháňajú hercov, aby boli pripravení, oblečení, nalíčení a boli na javisku vtedy, keď je treba.

máme porady, stretnutia, chodím na župu, mám množstvo stretnutí s režisérmi, hercami, výtvarníkmi, kolegami z iných inštitúcií a tak ďalej. Reálne teda trávim deň v kancelárii a okolo v divadle sa dejú veci. Najradšej mám naše tvorivé porady, keď sedíme s kolegami v niektorej kancelárii a vymýšľame úplne nové veci. To sú dni, keď zabudnete na čas, ale sú to aj chvíle, keď mám najväčšiu radosť z práce. Čo vy a offline život?

Mojou najväčšou vášňou, vďaka ktorej sa dokážem úplne odpojiť, je lyžovanie. Oco ma postavil na lyže, keď som mala štyri roky. Najskôr som síce frflala, ale potom sa z toho stal pre mňa šport číslo jeden. Byť na lyžovačke s kamarátmi, to je pre mňa najväčší relax. V podstate neviem, či existuje niečo, čo je tomu podobné. Môj manžel je dosť dobrodružný outdoorový typ a veľa ma berie do prírody, na turistiku, cestujeme do krajín, ktoré som ešte pred rokom vnímala ako úplne exotické. Boli sme v Afrike, na svadobnú cestu ideme cestovať púšťou po Ománe a potápať sa v Arabskom mori. Aj to ma veľmi baví. Vo svojom živote však nemám takzvaný worklife balance, pretože ma táto, aj akákoľvek predošlá práca vždy natoľko bavila, že ju neviem úplne oddeliť. Myslenie na prácu mi totiž nepripadá ako práca. Ak máte prácu, ktorá vás baví, tak celý život nemusíte pracovať.

Aký je teda váš deň?

U mňa je to trochu iné. Nie som na dennej báze prítomná pri umeleckej práci. Samozrejme, že sa raz za čas prídem pozrieť, ale je zriedkavé, aby riaditelia vysedávali na skúškach. Celý deň teda úradujem, ROZHOVOR

BOLA SOM

A ODPORÚČAM TO VŠETKÝM

Nebudem nikoho nudiť konštatovaním, že to s internetom preháňame, sme od neho závislí a ako nám všetkým ničí životy. Internet dokáže poradiť, kde je najbližšia pošta, kedy mi ide autobus a mám tam po virtuálnej ruke všetkých svojich blízkych. Sme s ním zrastení, to je realita, ktorú je zbytočné naprávať. Ale zamysleli ste sa niekedy, ako by vyzeral váš život, keby ste boli offline? Ja som si to totiž na týždeň vyskúšala. Opustiť virtuálny svet a sústrediť sa len na ten hmatateľný sa mi spočiatku zdal byť brilantný, ba až dobrodružný nápad. Keď túto tému vytiahnem pred známymi, budem zaujímavá a navyše to nebude nič ťažké. Nie som predsa typ človeka, ktorý všetko vešia na sociálne siete a mám rada chvíle, keď som bez internetu. Pár týždňov pred odchodom z digitálu si však začínam uvedomovať, že to predsa len nebude také romantické, ako som si vysnívala. Mám zamestnanie 30

a záujmy, ktoré do značnej miery ovplyvňuje komunikácia online. Začínam si všímať, kde všade a na čo všetko používam internet, a desí ma, že bez Googlu nebudem schopná nič vybaviť, vyriešiť ani preveriť. Na druhej strane si uvedomujem, že to už trochu s „onlinovaním“ preháňam. Neblahej realite hraničiacej so závislosťou čelím v rôznych situáciách. Napríklad, keď ma bolia kĺby na palcoch z ustavičného skrolovania. Alarmujúce sú aj tri hodiny, ktoré v priemere trávim denne na smartfóne. Počítač a smart TV už radšej prirátavať nebudem, lebo súčet MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

by určite narástol do dvojcifernej číslice. Termín tohto testu mojej pevnej vôle preto dôsledne odkladám a čakám na vhodnú chvíľu, ktorá, ako to už vo väčšine životných výziev býva, neprichádza. Uzávierka sa nezadržateľne blíži a ja musím konať. Od 20. do 26. januára idem offline.

podráždenom správaní k ostatným, ale aj telo si uvedomuje, že bude asi stres, a v bruchu sa mi točia nervózne motýliky. Nedeľa pred začiatkom experimentu sa nesie v pracovnom duchu. Keď človeka tlačí čas, tak si švihne. Niektoré veci si musím jednoducho nadrobiť, aby som sa vyhla okamžitej výpovedi.

Pár dní pred začiatkom experimentu už ani veľmi nerozumiem, prečo som sa naň tak tešila. Nervozita stúpa, lebo kým pôjdem off, chcem toho stihnúť strašne veľa. Panika je viditeľná nielen na mojom

Dôležité je spomenúť, že dať sa do offline stavu nejde zo dňa na deň. Treba sa na to poctivo pripraviť. A tak si prepisujem celý môj Google kalendár do zošita a plánujem si také pracovné aktivity,

TÝŽDEŇ OFFLINE

ktoré nevyžadujú pripojenie na internet. Tu nastáva najväčší problém. V mojom počítači nie sú žiadne programy okrem Google Chrome. Všetko robím online, píšem do online editora, súbory mám v cloude a bez internetu si ani neviem pustiť hudbu. Tak si sťahujem všetky texty, s ktorými budem pracovať, do počítača spoločne s programom Open Office, ktorý mi bude simulovať moje milované Google Docs. Tiež si odpisujem adresy všetkých miest, ktoré sa chystám tento týždeň navštíviť, a samozrejme, vymieňam si telefónne čísla s ľuďmi, s ktorými mám stretnutia. Keď už mám nachystanú robotu, rýchlo zapínam Netflix, aby som mohla dokončiť sledovanie seriálu. Binge watching je moje hobby, a tak struhnem hneď tri časti, nech ma nedokončená zápletka nasledujúci týždeň nepokúša. Nastavujem automatickú odpoveď na mail, píšem posledný status na Facebook o tom, že budem offline, a je polnoc. Zaspávam s obavou, že nasledujúci týždeň prídem o niečo dôležité. Sama to ale neviem pomenovať. Naozaj sa bojím toho, že mi bude niekto písať a ja mu nebudem môcť odpovedať?

Naozaj sa bojím toho, že mi bude niekto písať a ja mu nebudem môcť odpovedať?

Deň prvý Predpokladala som, že bez internetu sa mi viditeľne zmenia rána. Tešila som sa, že stihnem napríklad umyť riad alebo vyniesť smeti, keď nebudem v posteli pol hodiny kontrolovať internety. No miesto toho som si pospala o 15 minút dlhšie. Aspoň viem, kde sú moje priority. Som však nervózna. Neviem, čo je na sociálnych sieťach a v e-maile nové, aj keď tam v podstate, okrem prívalu zadaní a pracovných konverzácií, nikdy nič zaujímavé nie je. Aspoň som sa hneď zrána nevytočila. Mám taký zvyk púšťať si hudbu z YouTube alebo podcasty. Teraz je u mňa v byte ticho a páči sa mi. V škole máme dnes štátnice, tak sedím v komisii. Je to zdĺhavá procedúra, a tak mi v minulosti mnohokrát padol pohľad zo skúšaného študenta na mobil. Je to veru neslušné, ale som len človek. Moja pozornosť teraz ale nemá kam uniknúť. A tak dávam pozor, čo študenti hovoria, na 200 % – a vládzem 32

až do posledného wannabe bakalára. Popoludní prichádza prvý trapas. Konzultujem bakalársku prácu s mojou študentkou a nedokážem si spomenúť na názvy projektov, ktoré by mala v bakalárke spomenúť. Google nemám, tak som trochu za neschopnú. Trochu dosť. Neviem si spomenúť ani na ďalšie veci, študentka bude musieť týždeň počkať. Prichádza aj prvá stresujúca situácia. Na konzultačky má prísť moja budúca diplomantka, ale nechodí. Číslo na ňu nemám, tak pátram po všetkých čertoch. Začínam byť trošku v strese, čo ak tu čakám zbytočne? Čo ak sme sa dohodli až na ďalší pondelok? Nakoniec však prišla. Vraj mi písala, že bude meškať, no dočkala sa len automatickej odpovede. Večer ma čaká stretko s kamošmi. S niektorými som sa nevidela dlhšie, tak sa celkom teším. Predpokladám ale, že budem vyvrheľ a budem

sa poriadne nudiť, pretože všetci budú na telefónoch. Nechtiac meškám, pretože som si nemala ako pozrieť vlak, tak som prišla na stanicu podľa mojich matných spomienok na cestovný poriadok Bratislava – Trnava a späť. A na základe nich už vlak dávno odišiel. Asi sme fakt nevideli dlho, lebo mobily majú pekne odložené aj kamoši. Smejeme sa, rozprávame, počúvame sa. Idylka. Ani sa mi veľmi nechce skrolovať, tak mi je dobre. Keď sa máte s kým a o čom rozprávať, aj internet ide bokom. Skúška prichádza až pri fotografovaní. Kamoš fotil hromadnú selfie, ktorá bola veľmi pekná. Škoda, že ju nemôžem zavesiť a pohladiť si ego lajkmi. Večer v posteli rozmýšľam, či cítim nejakú zmenu. A veru hej. Som menej mentálne preťažená, cítim sa viac oddýchnuto, no na druhej strane je stále nervozita z toho, že mi niečo uniká.

MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

TÝŽDEŇ OFFLINE

Deň druhý Ďalší offline boj sa začína návštevou u lekára. Namiesto skrolovania alebo vybavovania mailov v čakárni si čítam časopis. Prečítala som dva celé články, čo je úspech. V poslednom čase sa mi ťažko sústreďuje na dlhšie texty, lebo stále utekám na telefón a bezcieľne skrolujem. Neskôr si kupujem v stánku noviny, lebo už druhý deň neviem, čo sa deje. Pri raňajkách stíham dve veľké novinové strany. Sústredenie mi ale pokrivkáva, asi mi fakt mobil a neustály multitasking medzi

Deň tretí všadeprítomného digitálu alebo len nutnosť oddýchnuť si počas práce? Krátke prestávky od práce mimo internetu ale hodnotím pozitívne, pretože mozog na chvíľu vypne a stihnete urobiť iné veci. Ja som napríklad vyprala tri várky bielizne. Počas druhého dňa ma čaká cesta autom do Martina, kde som bola asi len raz. Ísť tam naslepo bez mapy je pre mňa výzva, keďže som orientačný antitalent a často o sebe hovorím, že bez Google máp by som bola úplne stratená. A dnes sa aj stratím. Do

Neskôr si kupujem v stánku noviny, lebo už druhý deň neviem, čo sa deje. realitou a digitálnym svetom nejako poškodil mozog, respektíve pozornosť. Niektoré vety si musím prečítať viackrát, a nie preto, že by som im nerozumela. Čaká ma nákup okuliarov v optike. Za normálnych okolností by mi ju odporučil Google a asi by som išla do najbližšej. Teraz stojím na Trojičnom a neviem, ktorým smerom sa rozbehnúť. Po centre Trnavy sa prechádzam často, ale polohu optík v hlave nenosím. Možno keby som nebola stále na mobile… Pocit prázdna z nedostatku kontaktu sa prehlbuje. Veľa mojej komunikácie totiž prebieha online a začínam pociťovať osamelosť, som trochu odrezaná, keďže pracujem aj z domu. Práve začínam robiť na jednom článku pre náš fakultný web. Napriek tomu, že nemám kam odbiehať vo virtuálnom svete, utekám od práce napríklad ku kanvici s kávou. Ako je to teda s tým sústredením, je to vina 34

mesta som však trafila v pohode, na Slovensku máme celkom dobré značenie, aj keď párkrát som to stočila na poslednú chvíľu. Prísť však na presnú adresu už také ľahké nebolo. Úplnou náhodou sa ocitám blízko centra. Moja taktika, nechať auto hocikde a ísť do cieľovej destinácie pešo, sa vypláca. Ochotní domáci ma s radosťou navigujú a ja som odbočila zle iba raz. Už len si zapamätať cestu naspäť k autu. Ak by niekedy na celej zemeguli vypli internet, online navigácia mi bude chýbať zrejme najviac. Bez toho sa proste nedá poriadne fungovať. A ešte cestovné poriadky. Na konci druhého dňa mám pocit, že dni bez internetu sú dlhšie a intenzívnejšie. Viac vnímam, čo sa deje okolo, a som sústredená. Konečne som sa hrala s mojou mačkou bez toho, aby som popri tom čekovala Facebook.

Je streda a začína mi chýbať zvuková kulisa v mojom byte. Balím sa na dvojdňovú cestu na východné Slovensko, kam ideme školiť pedagógov na základné školy. Upratujem, varím si obed a to ticho, ktoré sa mi tak páčilo, mi začína liezť na nervy. Keďže nemám žiadnu hudbu v PC a podcasty sú len snom, skúšam telku. Ja som vedela, že tam dávajú somariny, ale predpoludním a okolo obeda tie najväčšie. V počítači nachádzam českú polku, ktorá tam zostala z rodinnej oslavy. Tak chvíľu počúvam Hrajte, já ráda tancuju. A potom volím ticho. Dnes ma čaká ešte jedna výzva. Fučí mi cez okno a potrebujem opravára. Otváram trnavské reklamné noviny a nachádzam dva inzeráty. Nájsť službu bez internetu je tá ľahšia časť. Ja mám totiž panický strach z telefonovania s cudzími ľuďmi. Trnavský „véter“, ktorý mi „prehnul“ vlasy aj cez zatvorené okno, ma ale prinúti vytočiť jedno z čísel. Vôbec to nebolelo a pán opravár sa budúci týždeň zastaví. Mimochodom, dnes som zabudla ísť na skúšku, lebo som si to nepoznačila do offline kalendára a pripomienka v spoločnom chate s kolegyňami z pochopiteľných príčin nedorazila. No čo už, mám u nich čo žehliť. Absencia digitálnych vymožeností doby internetovej ma núti pobaliť sa viac, než by bolo potrebné na dva dni cesty. Balím hŕbu kníh na krátenie času, keďže v meste Kežmarok, kam ideme, nepredpokladám veľa možností trávenia voľného času. A samozrejme milión papierov s podkladmi. Dôvody asi už poznáte. Takmer MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

TÝŽDEŇ OFFLINE

štvorhodinová cesta autom ubieha rýchlo. Chvalabohu už nešoférujem, tak si pred novou kolegyňou nenarobím hanbu pri blúdení ulicami mesta Kežmarok. Celú cestu sa rozprávame, smejeme a mobil mám kdesi v priehradke auta. Takéto internetom neprerušované konverzácie majú voľačo do seba a brutálne sa mi to takto páči. Prichádzame do penziónu. Milej majiteľky sa hneď pýtam na dobrú reštauráciu, polohu autobusky a nejaké možnosti v meste. Je to moja jediná šanca, ako získať informácie bez Googlu. Zlatá kolegyňa Janka sa rozhodla hrať moju hru, a tak nemám inú možnosť. Dostanem mapu mesta a tip na reštiku, ktorá je fakt super. Ideme na autobusovú stanicu v Kežmarku podľa inštrukcií pani recepčnej. Zablúdime aj tak, no obsluha miestnej večierky nás rýchlo vráti k správnemu smeru. Potrebujem si odpísať spoje do dvoch okolitých dedín, v ktorých školím nasledujúce dva dni. Stanica je väčšia ako v Trnave, ale cestovné poriadky na nástupištiach nie sú. Zas mám trošku paniku. Nakoniec ich objavujeme vo vnútri budovy. Ale ako by som si ich pozrela, ak by už bola stanica zamknutá, tak to netuším. A čo s načatým večerom? Obvolávam kamošky, s ktorými si zvyknem písať po večeroch, a informujem ich o novinkách z môjho života. A je to takto lepšie, ako si vypisovať stručné správy na mobile. Oveľa viac sa o sebe takto dozvedáme a komunikácia je obojstranná, veselšia a efektívnejšia. Ku koncu dňa som opäť nervózna z niečoho abstraktného, čo mi uniká v digitálnom svete, a tiež sa bojím narastajúcej kopy práce, ktorá ma čaká po návrate.

A čo s načatým večerom? Obvolávam kamošky, s ktorými si zvyknem písať po večeroch, a informujem ich o novinkách z môjho života.

Deň štvrtý a piaty Dopoludnie štvrtého dňa sa venujem spoznávaniu Kežmarku. Mám mapu s historickým okruhom. Keďže úplne nerozumiem mapám, tak idem inštinktívne, a potom si len overím, pred akou pamiatkou som. Bohužiaľ, moja mapka je veľmi stručná, tak si to namierim do informačného centra po nejaké ďalšie letáčiky s informáciami o monumentoch mesta Kežmarok. Otočím sa však na päte, keďže všetci zamestnanci sú na nejakom veľtrhu. QR kódy pri pamiatkach sú mi tiež na nič. Tak toto spoznávanie zúžim na prechádzku. Aspoň na miestnom hrade mali nejaké tabule s informáciami. Mimochodom, ich obsah si pamätám dodnes, čo pripisujem tomu, že som sa v daný deň a obdobie vyhla informačnému pretlaku. Kežmarok je krásne historické mesto. Nemárnim čas fotením storiek, ale užívam si každý jeden výhľad. A udržím ich v pamäti čo najdlhšie. Veď koľkokrát by som si v budúcnosti pozrela tie fotky? V pamäti sa k nim vrátim určite viackrát. Ďalšia výzva je trafiť busom z Kežmarku do Lendaku. Pýtam sa šoféra, kde sa tam vystupuje, a prosím ho, aby ma upovedomil, a rovnako aj moju spolucestujúcu. Všetci ma ochotne vypoklonkovali na tej správnej zastávke. Ešte keby som

si nezabudla pozrieť cestu späť, bolo by to ideálne. Po školení ma čaká ďalší večer v podtatranskom meste. Na vývesnej tabuli Kultúrneho centra visí program kina a plagáty ďalších kultúrnych podujatí. Mám na výber film o žralokovi alebo čítačku spisovateľa Silvestra Lavríka. Nemám rada žraloky, tak vyberám druhú možnosť. Lístky sú však na rezervácie, no milá pani učiteľka z lendackej školy nám všetko vybavila. Diskusiu s autorom si zas užívam inak. Sústredenie je aj napriek večernej hodine a poháru vína vysoké. Keď sa náhodou nebavím, tak sledujem publikum. Tu ale zažívam najväčší chtíč robiť niečo na telefóne. Asi preto, že miestami ma veľmi obsah diskusie nezaujíma. Piaty deň a ďalšia cesta do neznámej dediny. Autobus nechodí a ja som v strese, že ma oklamal cestovný poriadok. Ľudia na nástupišti ale čakajú, tak čakám s davom. Šesťkilometrovú cestu do obce Vrbov ideme ale podozrivo dlho cez mnoho dedín a asi nejakou okľukou. Ach, kiežby som mala mapy a pozrela si, kde som! Držím sa však dvojice chalanov, ktorí idú tiež do Vrbova, a vystupujem vtedy, keď oni. Nevadí, že vyzerám ako stalker. MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

TÝŽDEŇ OFFLINE

Víkend Po ceste domov sa zastavím na víkend u rodičov na Liptove. My sme taká normálna televízna rodina. To znamená, že u nás ide furt telka, čo mňa až tak nezaujíma, tak keď oni pozerajú, som na nete. Som zvedavá, čo budem robiť tieto dva dni. Našťastie, sobota sa nesie v športovom duchu. Ide lyžovanie zjazdové, lyžovanie klasické, biatlon. Tak pozerám a je to fajn. Keď mám v ruke telefón, som na Facebooku, pokiaľ nejde Vlhová. Teraz si krásne užívam celé preteky. Naozaj rada sledujem slalom či zjazd, len mobil mi v tom akosi bráni. Digitálny detox ma privádza k jednej kuriozitke. Zapínam teletext a som v šoku, že ešte existuje. Totižto, môj oco je offline celý život a keď som doma, tak mu musím všetko googliť. A keďže som offline aj ja, pomohol mi tento prapodivný vynález. K téme telky ešte spomeniem, že v nedeľu som si zapla Poirota, ktorého milujem, ale nikdy nechápem, kto je vrah. Bez mobilu to riešim za pochodu spolu s Herculom. A keď nejde nič v telke, lúštim krížovky. Našťastie sú extrémne ľahké, tak sa zaobídem bez Googlu. Vždy keď som doma, chodíme do lesa na prechádzky. Tento víkend si to užívam. Nedávam storky a fotím len očami. Aj dva týždne po absolvovaní prechádzky si presne pamätám výhľady. V nedeľu varím obed. Moje kulinárske umenie je závislé od Varechy v Pravde a telefonátoch s mamou. Keďže je mama v práci a nemôže tam telefonovať, siaham po kuchárskej knihe z roku 1985. Zdá sa, že je stále aktuálna a po mojom obede sa všetci oblizujú. Dokonca mi nič neprihorelo, čo sa 38

mi inak stáva bežne. Vždy sa totiž pozabudnem na internete a rezne tak naberajú odtiene čiernej. Už dlho som si tak dobre cez víkend neodýchla. Aj keď sa snažím počas sobôt a nedieľ nepracovať a celkom sa mi to aj darí, tak bez internetu je ten oddych oveľa intenzívnejší a efektívnejší.

Zapínam teletext a som v šoku, že ešte existuje.

Koniec? Hurá! Je nedeľa večer a môj offline týždeň sa blíži ku koncu. Myslela som si, že budem bažiť po tom, ísť naspäť. Ale nechce sa mi. Aj keď som pracovala, bola to pre mňa dovolenka a detox zároveň. Spomalila som v životnom tempe, mala som viac času premýšľať a bola som oveľa sústredenejšia, respektíve menej roztržitá. Aj čas nabral iné rozmery, a dni tak rýchlo neubiehali. Síce som trochu nervózna, koľko ma čaká e-mailov, ale určite to stálo za to. Definovala som môj najväčší problém súvisiaci s internetom, ktorým je bezcieľne skrolovanie sociálnych sietí. Po návrate

do digitálneho sveta sa budem snažiť tento problém minimalizovať. Dopriať si týždeň offline odporúčam každému digitálnemu používateľovi minimálne raz za pol roka. Nie je to len o tom, byť mimo virtuálnej komunity, ale aj o tom, začať intenzívnejšie vnímať a prežívať reálny svet. Dokonca mi viacero ľudí povedalo, že vyzerám fyzicky lepšie. Naučila som sa, že keď idem niečo vybaviť a nemám internet, snažím sa cestu čo najviac zefektívniť a vyriešiť na danom mieste čo najviac vecí. Aj po ukončení tohto experimentu mi zostal návyk efektívneho využívania času. Keď som počas páuz alebo MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

Človek si oveľa viac užíva poéziu bežných dní, keď neustále neodbieha k telefónu.

TÝŽDEŇ OFFLINE

čakania nemala čo robiť, spravila som niečo užitočné, napríklad desiatu alebo povinnosti, ktoré som dlhšie odkladala. Samozrejme, trvalo pár dní, kým som sa dostala do tohto ideálneho štádia. Spočiatku som vo voľných chvíľach nahrádzala bezcieľne skrolovanie po sociálnych sieťach pozeraním „do blba“. Niekoľko aktivít som ale počas „offlinovania“ nezvládla. Plánujem cestu na Kubu, a tak som chcela podľa knižného sprievodcu naplánovať výlety a tiež aj zoznam vecí, ktoré mi do tejto socialistickej krajiny treba. Bez internetu som však túto úlohu nebola schopná vykonať. Je to komplexná úloha a bez blogov a rád od iných cestovateľov mi ani nenapadlo, čo by som si tam tak mohla vziať. Taktiež som mala v pláne viac čítať knihy, ale môj mozog si len veľmi pomaly zvykal na zmenu formátu, ktorý mi má krátiť chvíle čakania. A tak som prečítala tak 10 strán. Čím dlhšie som však bola offline, tým lepšie mi to išlo.

Čím dlhšie som však bola offline, tým lepšie mi to išlo.

Krutá realita V pondelok ráno sa prebúdzam do 40 e-mailov, 20 správ na Facebooku, z ktorých niektoré hromadné konverzácie majú cez 300 správ, 43 notifikácií na Facebooku, jednej žiadosti o priateľstvo na FB a ďalšej na Instagrame. Prišla som o jeden diskusný boj medzi mojimi priateľmi, ktorý sa mi spätne ani nechcelo čítať, a niekoľko káuz, kvôli ktorým som nebola párkrát v obraze, ale tiež mi to neprekážalo. Došlo mi, že nič nie je také urgentné, ako sa na prvý pohľad zdá, a že nemusím mať stále všetky maily vybavené. Veľa vecí sa vyriešilo samo (drvivá väčšina), a tak som aj spomínanú poštu vybavila asi za 90 minút. Ľudia a kamoši, ktorí sa mi za celý týždeň neozvali, ma vítajú online. No ďakujem pekne, mohli ste aj zavolať. Snažím sa zotrvať v dobrých návykoch, ktoré som za uplynulý týždeň získala, ale nedarí sa. Tá malá obdĺžniková krabička s displejom je silnejšia. No a či by som si vedela predstaviť život bez internetu? Určite áno, aj keď je to veľmi dobrý pomocník, najmä pri cestovaní. Ale ako povedala jedna moja študentka, keď som jej spomínala túto moju výzvu: „Ono by to šlo, keby tam neboli všetci ostatní.“

MAGDALÉNA ŠVECOVÁ Väčšinu času venuje svojim študentom na FMK UCM v Trnave. Učí ich, ako správne ukladať za seba vety, aby text dával zmysel a dobre sa čítal. Vštepuje im aj novinárske cítenie a etiku. V rámci činností na fakulte tiež učí staršiu generáciu ovládať smartfóny a na začiatku roka vždy stresuje okolo herného festivalu UniCon.

MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

AKO BYŤ VIAC OFFLINE AKO ONLINE? 1. Odinštalujte si z telefónu aplikácie sociálnych sietí, ideálne aj komunikačné appky. Alebo si aspoň vypnite notifikácie. 2. Nebuďte online v práci aj doma. E-mail stačí kontrolovať jeden až dvakrát za deň. 3. Keď ste s rodinou, priateľmi alebo robíte nejakú aktivitu, odložte mobil mimo dosahu. Mne pomáha, keď je na druhom poschodí, lebo sa mi poň nechce ísť po schodoch. Stanovte si prekážky, ktoré musíte absolvovať, aby ste sa k nemu dostali. 4. Nevypisujte si, radšej telefonujte, pretože je to rýchlejšie. Ak sa bojíte telefonovať, tak si obsah vášho telefonátu napíšte na papier a držte sa ho. 5. Vypínajte si dáta aj wifi. Ak plánujete byť offline dlhšie, niektoré telefóny sa do známej wifi zapnú po určitej dobe automaticky, aj keď ste ju predtým vypli. Pohrajte sa s nastaveniami. 6. Dávajte si pozor na dezinformácie. Mne sa totiž stalo, že som niektoré kauzy nepostrehla a ľudia mi ich interpretovali naozaj zavádzajúco. Médiá sledujte z iných kanálov. 7. Určite nebuďte online v noci, ak sa zobudíte a nemôžete zaspať. Mne sa to stáva často a počas offline týždňa som sa radšej pokúšala zaspať a išlo to. 8. Ak sa chcete naozaj zbaviť latentnej závislosti od onlinového obsahu, týždeň offline nestačí.

TÝŽDEŇ OFFLINE

TEXT: MÁRIA ŠMILŇÁKOVÁ / ILUSTRÁCIE A LETTERING: JOZEF ARPA, ZÁBERY ZO SECOND LIFE

Keď realita už nestačí

Online svet sa stal pre nás akýmsi druhým domovom, miestom, kde sa môžeme socializovať, pracovať, študovať či zabávať. Mnohí ľudia žijú na internete svoje druhé životy, napríklad v online 3D priestore s názvom Second Life. S jeho dlhoročnou používateľkou som sa porozprávala o výhodách a nevýhodách, závislosti či kuriozitách, ktoré počas jedenástich rokov v tomto virtuálnom prostredí odpozorovala. Okrem pozitív so sebou totiž internet prináša aj negatívne stránky. Patrí medzi ne závislosť od internetu, ktorej úskalia nám priblíži detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková. 42

ROZHOVOR

a profesionálnej úrovni sa prostrediu Second Life venuje anonymná používateľ ka, ktorá mi porozprávala o tom, ako začínala tráviť čas vovirtuálnom prostredí, s akými ľ uď mi prichádza do kontaktu či ako funguje obchodovanie vo virtuálnom trhu. Okrem toho som sa dozvedela aj to, do akej miery navštevujú toto prostredie Slováci a Česi, a prečo by sa ľ udia mali venovať viac reálnemu svetu než tomu virtuálnemu. Hoci Second Life vyzerá ako hra, nie je to tak. Ako by ste ju definovali?

Second Life je sociálna sieť v 3D prostredí. Je to virtuálny svet, do ktorého ľudia chodia preto, aby sa spoznávali s inými, a pretože toto prostredie nemá stanovený cieľ, nemôžeme ho nazývať hrou. Celé prostredie je rozdelené na jednotlivé ostrovy alebo regióny. Existujú aj také, ktoré simulujú napríklad Harryho Pottera. Ľudia tam chodia s nejakým motívom a hľadajú tam niečo, čo ich zaujíma. Niektoré komunity sa zameriavajú na role play, takže sa hrajú. Väčšina ľudí ale navštevuje toto miesto najmä preto, aby sa spoznali s niekým novým. Keďže je to v 3D prostredí, môže to pripomínať hru. Akí ľ udia navštevujú tento virtuálny svet?

Mnohí z nich sú v reálnom živote sociálne alebo

DRUHÝ ŽIVOT

zdravotne hendikepovaní. V Second Life si hľadajú niečo, čo mimo počítača nemajú. Vytvárajú si avatara, teda postavu, ktorá vyzerá buď ako oni alebo ako niekto, kým by chceli byť. Postavy nemusia byť výlučne ľudské. Môžu to byť aj roboty alebo zvieratá. Motívy používateľov sú rôzne. Stretla som sa tam s mnohými ľuďmi, ktorí sú v reálnom živote pripútaní na lôžko. Second Life im ponúka akési virtuálne nohy, vďaka ktorým zažívajú veci, ktoré by v reálnom živote nezažili. Pre nich je to svojím spôsobom vykúpenie. Medzi používateľmi sú takisto nešťastní ľudia hľadajúci lásku. Poznám ale množstvo párov, ktoré sa takto naozaj stretli, dali sa dokopy a sú manželmi aj v reálnom živote. Naozaj sa tam dá vytvoriť si vzťah. Možnosť kompenzovať si život beriete v prípade ľ udí na lôžku alebo osamelých ľ udí ako výhodu. Nie je to ale nebezpečné? Tým ľ uďom predsa len uniká reálny svet.

Áno, je to tak. Poznala som dokonca jednu Američanku, ktorá bola modelka vo virtuálnom svete. Bola veľmi známa, chodila na prehliadky, fotili ju a pracovala s najlepšími značkami. Potom som zistila, že v reálnom živote je to 300-kilová žena, ktorá sa nevie postaviť a je pripútaná na lôžko. So sebou nerobila nič, ale neskutočné množstvo peňazí vkladala práve do svojej postavy. Takže sú ľudia, ktorí nerobia nič 43

ROZHOVOR

v reálnom živote, ale všetok svoj čas venujú postavičkám namiesto toho, aby sa snažili zlepšiť si kvalitu reálneho života. Tí ľudia investujú do Second Life stovky až tisíce eur mesačne. Ako je to s investíciami v česko-slovenskej komunite?

Česko-slovenská komunita má minimálne množstvo používateľov, ktorí sú ochotní investovať do svojich avatarov a väčšinou vyhľadávajú produkty dostupné zdarma. Tí zahraniční majú väčšinou zaregistrované kreditné alebo debetné karty a svoje postavičky inovujú. Okrem ľ udí, ktorí svoj čas v Second Life venujú najmä zábave, existujú aj takí, ktorí si vďaka tomuto virtuálnemu svetu zarábajú reálne peniaze. Ako to funguje?

Áno. Second Life ponúka možnosť konvertovania virtuálnej meny Linden, ktorá slúži ako platidlo v tomto prostredí, na reálnu menu. Tým umožňuje používateľom vyrábať produkty a služby, ktoré ponúkajú, a vytvárajú virtuálny trh. Možnosť tvorby bola dostupná už od vzniknutia tohto prostredia, ale najviac používateľov sa zapojilo do virtuálneho podnikania okolo roku 2012. Second Life vtedy totiž predstavil novú možnosť nahrávania 3D modelov vo forme takzvaných meshov, ktoré nahradili jednoduchšie prim a sculpt objekty dostupné priamo v Second Life. Mesh model umožnil tvorcom vytvárať objekty, ako napríklad oblečenie, detailnejšie a 3D modely sa zrazu dali obliecť priamo na postavu. Okrem tvorby objektov si používatelia zarábajú aj ako fotografi, hostesky, DJ-i, programátori, realitní agenti, prípadne sa venujú najstaršiemu remeslu. Aj v česko-slovenskej komunite je pár úspešných používateľov, ktorých podnikanie v Second Life živí a tvorí ich primárny príjem v reálnom živote. Venujete sa Second Life na profesionálnej úrovni?

Svojím spôsobom áno. Keďže som v Second Life už 11 rokov, nemám potrebu objavovať nové miesta a budovať priateľstvá. Som obklopená ľuďmi, s ktorými som v každodennom kontakte. Do tohto prostredia chodím primárne kvôli obchodu, ktorému sa venujem v rámci praxe, a mám na starosť koordináciu blogeriek, customercareservice, marketing, správu obchodu a rigging 3D modelov. Takisto sa zameriavam na vzdelávanie prostredníctvom virtuálneho prostredia na predmete, ktorý vyučujem. Spoločne so študentmi sme vytvorili virtuálne infocentrum FMK so základnými informáciami o našej fakulte. V propagácii našej školy v prostredí Second Life plánujem pokračovať. Mojím cieľom je vytvoriť sídlo fakulty, ktoré by slúžilo na vzdelávanie študentov. Kedy ste prišli so Second Life do kontaktu prvýkrát?

Prvýkrát som sa prihlásila v roku 2009, keď som sa o tomto virtuálnom svete dozvedela od známej. Ako 14-ročné dievča som bola zvedavá, čo sa pod týmto pojmom skrýva. Spoločne s mamou, keďže som bola v tom čase ešte dieťa, sme sa to rozhodli zistiť. Nakoľko prvé miesto, na ktoré nás neznámy mužský avatar zaviedol, bol priestor pre skupinový sex, program sme veľmi rýchlo vypli. Koľ ko času ste v Second Life trávili?

V tom čase som počúvala hip hop a R&B, preto som sa dostala do americkej komunity, ktorá sa zameriavala práve na tento štýl hudby. Následne som spoznala jeden americký pár, Lilly a Brysona, ktorí mi navrhli, aby som sa stala ich virtuálnou dcérou. Keďže to bolo pre mňa niečo nové, súhlasila som, a tak som sa stala súčasťou virtuálnej rodiny, kvôli čomu som čoraz viac času trávila práve za DRUHÝ ŽIVOT

počítačom. Až po skoro roku pravidelného prihlasovania som objavila česko-slovenskú komunitu a začala som objavovať možnosti, ktoré tento svet ponúka. Cez týždeň som bola prihlásená denne dve až tri hodiny, ale cez víkend to bolo možno aj päť hodín. Mali ste niekedy pocit, že ste od hry závislá?

Keď si to spätne premietnem, tak musím priznať, že som bola závislá, i keď v danom momente som si to neuvedomovala. Toto prostredie simuluje realitu, takže si človek ani neuvedomuje, koľko času v ňom trávi. Komunikovala som s ľuďmi, objavovala svet a čas plynul. Teraz by som toľko času za počítačom už určite nestrávila. Viete povedať, koľ ko aktívnych používateľov pochádza zo Slovenska a Česka?

Kvôli svojej dizertačnej práci som robila prieskum v tejto oblasti a zistila som, že v rámci česko-slovenskej komunity je tam okolo 3 000 hráčov. Z nich je aktívnych okolo 400. Ostatní tam buď už nechodia, alebo neboli prihlásení minimálne rok. Väčšina používateľov má vekový priemer okolo 40 rokov. Pravidelní používatelia sa do Second Life zaregistrovali pred 10 až 12 rokmi. Sú to ľudia, ktorí si to zapnú hneď, keď prídu domov z práce, alebo tam trávia čas aj počas práce. Dá sa teda povedať, že takých, ktorí sú závislí, je tam veľmi veľa. Za Slovensko je tam viac žien než mužov. Buď ide o mamičky na materskej, o ženy v domácnosti, alebo o ženy, ktoré pre chorobu trávia veľa času doma. Medzi používateľkami sú aj seniorky. Z mužskej populácie ide prevažne o rozvedených mužov, ktorí si hľadajú lásku do reálneho života.

Pre niektorých je virtuálny svet závislosť a pre iných útočisko.

Nestretli ste sa niekedy s nenávisťou ostatných používateľov alebo nejakou inou negatívnou skúsenosťou?

Je tam veľmi veľa nenávistných ľudí. Niektorí používatelia sa prihlasujú, aby si kompenzovali komplexy z reálneho života. Mnohokrát som sa stretla s typickými 46

ROZHOVOR

trolmi, ktorí obťažujú ľudí urážkami, slovne cez mikrofón alebo rôznymi pohybmi. Je tam ešte nejaká negatívna stránka?

Pred pár rokmi navštevovali tento priestor ľudia, ktorí boli zvedaví a ktorých to zaujímalo. Takisto ste tam mohli nájsť aj reálne značky ako napríklad Reebok, Telekom, Puma či Lenovo. V poslednom čase sa dáva do popredia práve sexuálna stránka tejto siete, pretože tam môžete robiť „dospelé veci“. Záujem spomínaných firiem upadol, pretože sa v posledných rokoch Second Life spájal primárne s možnosťou objavovania sexuálnej stránky tohto prostredia. Za hlavnú negatívnu stránku Second Life považujem anonymitu používateľov, lebo človek nemá možnosť zistiť, s kým komunikuje, a mnohokrát sa stane, že ho niekto oklame. Keďže toto virtuálne prostredie simuluje reálny život, často ho považujeme za návykové a ľudia ho začnú uprednostňovať pred reálnym životom, čo spôsobuje vznik závislosti. Má Second Life aj nejaké pozitívne stránky?

Za hlavnú pozitívnu stránku tohto prostredia považujem možnosť vzdelávania sa vo viacerých formách, či už prostredníctvom prednášok DRUHÝ ŽIVOT

a praktických seminárov, alebo zdokonaľovaním zručností pri úprave fotografií, vytváraním kódov, stavaním, alebo komunikáciou v cudzích jazykoch. Second Life ponúka vzdelávacie prednášky s kvalifikovaným personálom základným a stredným školám, v rámci ktorých umožňuje pomocou virtuálneho sveta nahliadnuť do replík reálnych historických miest ako napríklad starovekého Egypta. Vedeli by ste ako dlhoročná používateľ ka tejto siete odporučiť závislým, ako sa z toho dostať von? Prípadne ako do toho nespadnúť?

Je skutočne náročné niekomu radiť, pretože príbeh každého používateľa je jedinečný. Pre niektorých je virtuálny svet závislosť a pre iných útočisko. Určite by som odporučila, aby sa zamysleli nad prioritami. Či už sú to mamičky na materskej dovolenke, ktoré trávia čas vo virtuálnom prostredí namiesto toho, aby sa starali o dieťa, alebo obézni ľudia, ktorí sa radšej nehýbu a investujú peniaze do avatara. Je dôležité si uvedomiť, že Second Life sú len pixely a môže sa stať, že sa jedného dňa nebudete vedieť prihlásiť. Je potrebné sa venovať skutočným ľuďom, ktorým na vás záleží, predtým než ich stratíte. 47

Mária Tóthová Šimčáková je detská psychologička, ktorá sa dlhodobo venuje vplyvu technológií na človeka. Zaoberá sa najmä sociálnymi sieťami, používaním telefónov, závislosťami a ich prevenciou. Zastrešuje aj projekt Orange Deti na nete, ktorý slúži na vzdelávanie rodičov a detí o internete a jeho nástrahách. V rozhovore mi prezradila príznaky, ktoré sprevádzajú závislosť od internetu, ako môžu rodičia ochrániť svoje deti pred nezdravým používaním internetu a či je zaraďovanie technologických pomôcok do škôl v otázke vzdelávania efektívne.

V čom je podľa vás takáto závislosť nebezpečná? K čomu môže viesť?

Deti samy seba nevnímajú ako závislé. O závislosti možno podľa nich uvažovať až vtedy, ak na počítači trávia 10 hodín denne. 12- až 15-ročné dieťa, ktoré má problém so závislosťou, strávi pri počítači alebo mobile naozaj celý deň a často aj noc. Hranice závislosti však nedefinuje len čas strávený za zariadením, ale aj iné znaky. Napríklad keď dieťa o hrách a aktivitách na internete či smartfóne stále rozpráva, ak nemá čas na koníčky či kamarátov v realite, zhoršuje sa mu prospech v škole a podobne.

V rozhovore pre Denník N v roku 2018 ste uviedli, že známky závislosti od mobilných technológií má každé piate dieťa. Ako je to dnes?

de je podľa vás hranica medzi zdravým používaním internetu a závislosťou?

Aké ďalšie príznaky závislosti od internetu ešte poznáme?

Dieťa môže byť závislé v prípade, že väčšinu voľného času trávi pri počítači alebo hraním hier a prestalo sa zaujímať o iné aktivity. Zanedbáva svojich kamarátov a tých nových vyhľadáva len na internete. Ďalšími znakmi je zanedbávanie osobnej hygieny, pravidelnej stravy či spánku na úkor svojej závislosti. Často má ťažkosti rozlišovať medzi reálnym a virtuálnym svetom a v prípade, že nemôže byť na internete alebo hrať hry, dostaviť sa môžu aj abstinenčné príznaky ako úzkosť, nepokoj či triaška rúk.

Problém nastane vtedy, ak dieťa na počítači alebo pri hrách trávi väčšinu času. Zanedbáva školu, nestretáva sa s reálnymi, ale len virtuálnymi kamarátmi. Keď mu internet či počítač zakazujete, je nervózne a agresívne. To je práve to, čo nemôžeme ako zodpovední rodičia prehliadať. Nikto nechce, aby naše deti nemali slobodu a boli pripútané k obrazovkám.

Štatistiky a realita na prednáškach s deťmi ukazujú, že závislé je každé piate či už aj štvrté dieťa. Závislosť sa čoraz viac posúva do nižších vekových kategórií a často ňou trpia už predškoláci a deti mladšieho školského veku. Hry prestávajú byť pre deti zaujímavé okolo 12. roku života a závislosť od nich slabne. Deti ale objavia sociálne siete, a tak môže vzniknúť nová závislosť s iným obsahom. Celé detstvo je teraz spojené s videami na YouTube a virtuálnymi obrazmi, kde sa mení len čas či obsah toho, čo deti pozerajú a od čoho sa nevedia odtrhnúť. Som rada, ak si aj my dospelí uvedomíme, že nemáme byť deťom vzorom v bezmedznom používaní internetu, veď aj my vieme byť závislí. ROZHOVOR

Ako môže človek predchádzať závislosti od hier alebo internetu?

Každý rodič by mal z času na čas skontrolovať, čo všetko sa nachádza v telefóne alebo v počítači jeho dieťaťa. Ako rodičia na to majú nielen právo, ale je to aj ich povinnosť. Je to citlivá téma, ale takáto kontrola mobilov a počítačov je nevyhnutná rodičovská zodpovednosť. Považujem za dobré naučiť dieťa najdôležitejšiu zásadu, a to, že si na internete nemôže robiť, čo chce. V otázke prevencie odporúčam stanoviť si jasné a pevné pravidlá, ktorých zmysel je pre dieťa zrozumiteľný. Pravidlá by mali obsahovať témy ako bezpečne surfovať na internete, aký čas tam smie tráviť denne alebo týždenne, čo nemá dávať na sociálne siete, s kým sa kontaktovať môže a s kým už nie. Dôležité je zakázať mu kontakt s virtuálnymi kamarátmi, ktorých osobne nepozná. S týmito pravidlami máme šancu vyhnúť sa nevhodnému a závislému správaniu. Ako môže pomôcť závislému od internetu rodina?

Na to máme vypracovaných 10 pravidiel technologického rodičovstva, ktoré nájdete na stránke www.detinanete.sk. Ich dodržiavanie podľa mňa chráni rodičov aj deti. Medzi tieto pravidlá patrí napríklad to, že rodič by mal svojmu dieťaťu venovať pozornosť a lásku a mal by kontrolovať všetko nové, čo si chce dieťa do mobilu alebo počítača stiahnuť. V otázke používania internetu a technológií musí byť dieťaťu vzorom a mal by sa starať o to, aby malo jeho dieťa dostatok pohybu a aby si udržiavalo reálne vzťahy s kamarátmi. Každý rodič by sa mal zaujímať o to, čo dieťa vo virtuálnom svete zaujíma a rozprávať sa s ním o tom s dôrazom na kvalitné využitie voľného času. Manfred Spitzer je nemecký psychiater, ktorý vo svojej knihe Digitálna demencia ostro kritizuje tablety a interaktívne tabule v školách a škôlkach. Podľa neho dostatočne nerozvíjajú kognitívne schopnosti dieťaťa. Aký je váš názor na túto problematiku?

Súčasní žiaci a študenti sa považujú za novú, možno prvú generáciu, ktorá vyrastala obklopená technológiami ako sú smartfóny, tablety, elektronické čítačky či počítače. Učitelia, rodičia a zákonodarcovia uznali veľký technologický vplyv, čo malo za následok, že sa na školách začala vyučovať informatická a mediálna výchova či iné predmety súvisiace s rozvojom tejto stránky. Vidíme zvýšenie investícií do technológií v triedach a prístup k elektronicky sprostredkovanému obsahu. Vidíme tiež, že DRUHÝ ŽIVOT

prechod smerom k online čítaniu bude naďalej pokračovať, a preto netreba tlmiť možnosti online textov. Cieľom je skôr pripomenúť mladým ľuďom, že vo vzdelávaní, učení a práci s textom stále vidíme význam tlačeného slova. Technológie nás obklopujú v každodennom živote a pre budúcnosť mladého človeka je dôležité, aby s nimi vedel pracovať. Bez počítačovej gramotnosti bude jeho uplatnenie na trhu práce náročné. Na to, aby bola táto generácia informaticky gramotná a schopná riešiť problémy a úlohy pomocou obrazovky, je dôležité zachovávať vhodné návyky, pozitívne postoje a hodnoty v súvislosti s technológiami. Myslíte si, že malé deti by nemali dostávať do rúk mobily, tablety a notebooky?

Mali by sme si uvedomiť, že mobil v detských rukách je vážnym míľnikom v živote dieťaťa, prekročenie významnej hranice, ktorá dovtedy neexistovala. Rodič môže dať mobil dieťaťu a vpustiť ho do online prostredia v prípade, že ho bude vhodne sprevádzať a sprostredkuje mu informácie, ktoré potrebuje k zdravému a bezpečnému používaniu internetu. To, v akom veku je to najvhodnejšie, musí každý rodič zvážiť sám. Treba mať na pamäti, že internet priniesol veľa pozitívnych vecí, ale aj mnoho negatívnych. Ak niekto dieťaťu ublíži alebo ak samo ublíži inému dieťaťu, zodpovednosť zaň nesie stále rodič. Hneď od začiatku používania internetu by sa mal rodič rozprávať o online zážitkoch dieťaťa. To podporí vzájomnú dôveru dieťaťa a rodiča. Pre staršie dieťa potom bude tiež prirodzenejšie zdôverovať sa s tým, čo zažíva na internete. V období, keď už chce mať viac súkromia a rodičov vyzýva k tomu, aby to akceptovali, malo by už byť vybavené cennými radami a zodpovedné na samostatné používanie online priestoru.

TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ / FOTO: PETER LANČARIČ

MIKULÁŠ HANZLÍK

Knihárstvo v Trnave mi prischlo ROZHOVOR

Mikuláš Hanzlík dostal knihárstvo do vienka. Jeho knihárska dielňa v jednom z dvorov v centre Trnavy má veľké okná, staré stroje, krabičky s raznicami a starým písmom. To miesto vonia prácou, takou tou piplavou, poctivou, jemnou. Pán Hanzlík je navyše skvelý rozprávač – bol to rozhovor, v ktorom položíte prvú otázku a pred vami sa rozvinie celý príbeh.

eď som sa chystala na rozhovor, hľadala som, čo vlastne zahŕňa toto vaše remeslo...

Kníhviazačstvo a knihárstvo je vlastne to isté. Skrátka sa zaoberáme väzbou kníh. Robíme kazety, tubusy a na zákazku rôzne veci, ktoré sa týkajú knihárskych materiálov: lepenky, koženky, kože. A tlač. Tlačíme ručne – nápisové texty. To znamená, že keď si zoberieme knihu, kde je napísané napríklad Slovník cudzích slov, vezmeme písmo, vysádzame názov a ručne to pekne vytlačíme. Máme na to špeciálnu mašinku. Pod knihárstvo spadá aj kartonáž. Vyrábame všelijaké darčekové krabičky, kazety, všetko je na ne tiež vytlačené ručne. Teraz robíme pre vysokú školu, majú výročie a dávajú medaily, tak na ne pripravujeme veľmi pekné kazety s výstelkou a poduškou. A potom robíme väzby kníh, časopisov – keď nám prinesú opraviť knihu, časopisy, tak ich zviažeme. Ale samozrejme vyrábame aj pamätníky, notesy, diáre a venovacie dosky. A ako ste sa ku knihárstvu dostali? Prečo ste si vybrali tento odbor?

Nebolo to tak, že som sa zobudil a pomyslel si – budem knihárom. Pochádzam z knihárskej rodiny a moja teta mala v Čechách veľké umelecké knihárstvo. Môj strýko učil v Bratislave umelecké remeslá, potom sa vrátil do Čiech, keď ich všetkých vyhnali. Koncom 40. rokov im knihárstvo zhabali – všetky stroje, všetko. Naši si stále mysleli, že to časom budú vracať. V 60. rokoch sa ale stále nič nevrátilo a koncom 80. rokov už nežili a nemali ani deti. Čo sa dalo, to schovali. Také menšie veci, nie stroje, a to som zdedil. Keď som sa narodil, tak moja teta povedala, že sa narodil malý knihár. Dostal som to 52

do vienka. No a keď som skončil základnú školu, tak sme premýšľali, čo so mnou. V Československu bola jediná škola na ručné práce aj knihárstvo na Morave pri poľských hraniciach. Chodili tam všetci z Československa, od Košíc až po Aš. Tam som sa vyučil za knihára, potom som robil v komunále. Komunálne služby boli výborné v tom, že tam prišli zákazníci stále s niečím iným. Tak som sa aj ja zdokonaľoval, a keď došiel 89. rok, tak sa všetko rozpadalo. A ako ste pokračovali po roku 1989?

Založil som si súkromné podnikanie. Poskupoval som všelijaké staré veci, poistky som zrušil, zadlžil som sa a začal podnikať v knihárstve. Postupne som začal zamestnávať ľudí. Keď končil komunál, bol som už vedúci, takže som už mal nejaké skúsenosti s ľuďmi, s prevádzkou a vedel som, kde mám čo kúpiť a ako spraviť. Začal som s dvoma ľuďmi a v špičke som mal štyridsať zamestnancov a ďalších dvadsať brigádnikov. Začali sme vyrábať knihárske obaly, nielen knihy, lebo z knihárstva by sme toľko ľudí nezamestnali. Bol som výrobca kancelárskych obalov, jeden z najväčších na Slovensku. Mali sme špeciálne stroje vyrobené na zákazku. Robili sme to roky, ale už to bolo nad moje sily. Pôsobilo to na mňa tak, že som mal zdravotné problémy a musel som pribrzdiť. Začal som to obmedzovať, ale časom prišla aj konkurencia. Tak sme postupne znižovali stavy, a momentálne máme štyroch zamestnancov a robíme len knihárstvo. Už nerobíme sériovú prácu. Tí štyria zamestnanci sú všetci zdravotne postihnutí, to znamená, že spĺňam na sto percent chránenú dielňu. A ako majiteľ som sa musel vrátiť do práce, dať si pekne plášť a tiež ísť robiť svoje knihárstvo. MIKULÁŠ HANZLÍK

ROZHOVOR

Veľmi málo sa zmenilo. Ručná práca zostáva stále rovnaká.

MIKULÁŠ HANZLÍK

A ako sa to remeslo v čase zmenilo?

Keď vám poviem, že tu máme starý obraz knihárskej dielne – a keď to porovnáme, tak sa veľmi málo zmenilo. Ručná práca zostáva stále rovnaká. Ono je to tak vymakané, že už len málilinko niečo vylepšujeme. Dokonca tu máme stroje, ktoré sú ozaj staré, s nimi sa robilo pred 50 – 60 rokmi. Sú knihárstva, ktoré sú viac zamerané na väzbu kancelársku, napríklad – diplomové práce. Robíme ich tiež, žili sme z toho. Voľakedy sme tu boli v Trnave možno sami a teraz diplomové práce robí dvadsať firiem. Došla kancelárska technika, ktorá robí väzbu tak, že sa už neviaže, dá sa to do takého lisu, dosky sú už hotové. Diplomovku ani neorežú, pichnú to do tej mašinky a tá to zacvakne... Skrátka to nemusí robiť žiadny vyučený knihár. Diplomové práce teraz viaže už každá kopírka, tak sme prišli o zákazníkov. To je ale dobou, to nezastavíme. Tak robíme knihárstvo a do toho nám nikto nefušuje, to málokto vie. Myslím si, že sme vykročili správnou nohou. A myslím si tiež, že pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, tak aj firma pôjde. Lebo jeden čas bola naša dielňa už vážne na zatvorenie. Viete, aké sú služby, ľudia nemajú peniaze ani nechodia. Lebo keď príde babka s modlitebnou knižkou, aby sme jej ju opravili – tak my ju nanovo zviažeme, dáme nové dosky, opravíme ju tak, že je ako nová, ale stojí to 15 eur. A za to má tri nové knižky, ktoré sa za rok rozpadnú zase. Ale ona chce tú svoju, lebo už pozná to písmo, už je zvyknutá, na ktorej strane má čo. A čo sa týka firmy a jej chodu, ja to beriem tak, že my ani neplačeme, ani sa nesmejeme, skrátka žijeme. Nie je to na nejaké vyskakovanie, ale nie je to ani na nejaké nariekanie. Snažíme sa predávať také veci, čo sa ľúbia. Zákazník sa potom vracia, prinesie druhú, tretiu vec. Takže je to pre nás dôležité, neodfláknuť prácu a naozaj to robiť poctivo ručne. Čo sa zmenilo, že sa zväčšil záujem o vaše výrobky?

Boli sme si robiť prieskum v kníhkupectvách. Prišiel som a povedal, prosím vás pekne, chcel by som kúpiť darček – niečo pekné, nejakú knihu alebo notes v pravej koži. Nemajú. Nikde nemali. Ako keby sa zabudlo, že niekedy sa vzácne knihy viazali do kože. Tak potom sme začali obchodné rokovania, či by sme pre nich nemohli začať vyrábať niečo v koži. Nič sa nedalo. A zrazu sa ľady prelomili. Bez toho, aby sme na niekoho tlačili, skrátka sa to naraz zmenilo a začali od nás brať cez obchodníka. Takže teraz sa už do kamenných obchodov dostávajú naše výrobky. Včera som viezol sto produktov viazaných v koži do Bratislavy. A potom robíme knihy na zákazku, že si zákazník povie, ako by to približne chcel, a my mu to zviažeme. Ľudia k nám chodia aj z iných miest, aj z Bratislavy. Pre jeden hotel v Tatrách sme robili sto diárov. Ja som sa skoro zbláznil. To bolo roboty ako na kostole. Tak vidíte, akým spôsobom človek niečo dosiahne, ale musí mať trpezlivosť. Sú podnikatelia, ktorí to menia, že keď mu to nejde rok-dva, tak len zabaliť a ísť preč. Bola aj kríza, ale čo ja budem robiť. Ja som od narodenia knihár, kam ja pôjdem. Tak aj v tých krízach zostávam. Robí nám konkurenciu len India, Pakistan. Odtiaľ sem nosia lacné, kožené veci, ale oni nedávajú ich tlač – z ich regiónu – ornamenty. A to je iné. Aký máte v dielni najstarší kúsok?

Tieto staré, dobové raznice, majú minimálne sto rokov. Mne o nich teta rozprávala, keď som bol chlapec, ale vtedy to bolo jedným uchom dnu a druhým von. Mám pocit, že dokonca tie grafické návrhy išli z Kávankovej rodiny. Otec môjho strýca bol akademický maliar. Takže on urobil návrhy a potom sa dali vytepať. To vám musím ukázať, o tom sa nedá len rozprávať. (Vyberá a ukazuje nám staré raznice.) ROZHOVOR

Pamätáte si nejaké výrobky, ktoré boli pre vás vyslovená slasť robiť?

Škoda, že to teraz neuvidíte, ale robili sme jeden rodokmeň a oni v ňom chceli na každý jeden list vytlačiť do rohu so zlatom svoj erb. Si to predstavte, taká hrubá kniha! My si raznice musíme dať vždy vyrobiť. Každú jednu stranu som musel ručne potlačiť – raznicou cez špeciálnu fóliu. Na tom rodokmeni som sa fakt narobil. Tá kniha bola taká ťažká. Dva týždne sme ju robili. Ručne šiť a potlačiť. Robíme aj venovacie dosky, vyrábali sme pre pápeža kazetu na krištáľ. Ale čo sa týka odbornosti, kroniky sú krásne. Aj teraz sme robili pre jeden hotel kroniku – obrovskú z prírodnej kože. Kupujete si napríklad aj nové písmo – raznice?

To sa už nevyrába. Mosadzné sa údajne ešte vyrábajú, ale sú strašne drahé. Jedno písmenko stojí neskutočne veľa peňazí. Ja som skupoval všetko, čo sa dalo, keď sa knihárstva rušili. Koncom 90. rokov, začiatkom roka 2000, vtedy všetko padalo a ja som si dal inzeráty. Oni všetko dávali do zberu. Polygrafické závody v Trnave všetky písma vyhodili. Aj Spolok sv. Vojtecha, keď rušil istú časť tlačiarní, tak som za nimi utekal, a povedal im, aby mi to predali. Je to veľmi vzácne, ale len pre mňa a pre nikoho iného. Tlačí sa teplom cez fólie, je to ako žehlička. Ale dávame si robiť aj nové raznice. Na spomínaný rodokmeň sme dávali robiť velikánsku raznicu a aj jednu menšiu, máme na to firmu v Martine. Vlastne keď vysádzame písmo – celý ten text, ktorý tlačíme, musíme vysádzať, teda uložiť písmená a potom ich vytlačiť, vyraziť do podkladu. Moja teta vraj aj zakopala nejaké knihárske veci a písma. Vtedy sa išlo po písmach, aby sa netlačili protištátne, protikomunistické letáky a tak. Dom, kde na Kolibe v Bratislave bývala, predala svojmu lekárovi. Tak ale teraz mu nemôžem ísť rozkopať záhradu. Tak som od nej zdedil aspoň raznice. Ešte som dostal aj také plátky na pozlacovanie, to sa robilo achátom – krásne sa to hladilo. Bol som mladý, zlato som predal kamenárom na písmo a acháty som dal do knižného múzea. Potom som banoval, že čo som to urobil. Ale život je už taký. A ako je to s prácou s kožou?

Keď sme začali pre štyrmi rokmi s kožou, tak sme za rok minuli približne dva alebo tri metre štvorcové kože. Teraz míňame sto metrov štvorcových. Neskutočné, ako ľudia začali kožu kupovať. Ja som do toho išiel s takou maličkou dušičkou. Ivanka, manželka môjho mladšieho syna, ma v tom stále podporovala: 56

„Dedko, choď do toho, choď do toho!“ A predstavte si, dnes toho robíme strašne veľa. Mali sme aj problém s kožou. Kupovali sme z Talianska a neviem odkiaľ, a teraz som si našiel súkromníka – takého ako ja. Je to bývalé garbiarstvo a on so ženou a dcérou to robia pri Partizánskom. Zafarbia mi ju, ako chcem. Koža je nepravidelná, má všelijaké šmuhy. Čím je viac ochytaná, staršia, tým je krajšia. Chytí takú zvláštnu patinu. Takže vidíte, že to remeslo začínajú ľ udia zase objavovať?

Začiatkom roku 2000 všetci hovorili, že je to remeslo odsúdené na zánik. Už ani do školy na ručné knihárstvo sa pomaly nedá chodiť. Predpokladalo sa, že ľudia už nebudú knihy kupovať, všetko pôjde elektronickou formou. No a teraz v Inchebe na knižnej výstave hovorili, že naopak stúpa záujem o knihy. Sám som prekvapený. A vidím to aj u nás. Keby to bolo naopak, tak som tu buď sám alebo už máme úplne zavreté. Ale naopak – vrátili sme sa od strojovej výroby k ručnej. Ako ste sa dostali k tomu, že ste začali robiť ako chránené dielňa?

Ono je to spojené s knihárstvom. Voľakedy, keď chcel ísť chalan za knihára, musel byť zdravotne postihnutý. Nohu mal boľavú, krivý bol, mal problém s očami alebo so sluchom. Nebola to ťažká robota, sedeli a ručné práce robiť mohli. Skrátka nemohol ísť do bane, nemohol ísť na školu alebo niečo ďalej, tak ho dali do takých remesiel: za zlatníka, za knihára. Od roku 1991, keď som odchádzal z komunálu, som mal už otvorenú živnosť. Kúpil som nejaké stroje, zamestnal dvoch ľudí, obidvaja boli zdravotne postihnutí. A od roku 1995 sme oficiálne chránená dielňa. Mnohé v tom čase vznikli, minuli peniaze z dotácie a zanikli. Podvody sa robili strašné. Ja som reálne vždy zamestnával ľudí so zdravotným postihnutím. Teraz dostávajú veľké dotácie na podporu vzniku chránených dielní. Ja som v tom čase, keď sme vznikali, dostal podporu v prepočte 300 eur. Keď som začínal pracovať s ľuďmi so zdravotným postihnutím, vtedy sa tomu hovorilo, že to je pracovná terapia. Tým ľuďom to robí naozaj dobre aj psychicky. Okrem toho máme aj všelijaké odrezky grafických papierov, čo už nepotrebujeme, a tie potom dávame do domovu dôchodcov, oni si z toho niečo vyrábajú. Aj do Holíča do domova dôchodcov som dával. Dlhé roky som aj spolupracoval s reedukačným centrom v Trstíne. Robili pre mňa brigádnicky, takú jednoduchú ručnú prácu. Ja som tam chodil MIKULÁŠ HANZLÍK

ROZHOVOR

Mladí ľudia majú inakšiu predstavu o živote.

MIKULÁŠ HANZLÍK

a každý rok na Vianoce aj na Mikuláša som im nosil darčeky. Doteraz mám s nimi veľmi dobré vzťahy. A máte nejakého nasledovníka alebo nasledovníčku?

Bohužiaľ. Skúšal som to so starším synom, ale nedopadlo to veľmi dobre. Skrátka mladí ľudia majú inakšiu predstavu o živote. Nie robiť, ale trošku si užívať peniaze. A pri tom podnikaní je jasné, že keď ja toľkoto zarobím, 90 % peňazí musí ísť naspäť do firmy a len 10 % môže zostať na nejaké živobytie, nie naopak. Zase s mojou nevestou Ivankou som hovoril, že počúvaj, keby som niekedy skončil, keby som mal zdravotné problémy, by ťa to nezaujímalo robiť? Že by si si to zobrala pod krídla? A ona len mi povedala: „Ale dedko...“ (Smiech). Ona tu aj všeličo urobila. Aj deň otvorených dverí sme tu mali. Ľudia stáli vonku, toľko ich došlo. Aj to spískala. Pomohla mi do Rakúska na rokovanie, aj do Čiech. Aj kvôli tej angličtine. Takže ona mi svojho času, keď bola na materskej, dosť pomáhala. Mala aj obchod na sashe.sk a ja som nestačil pre ňu vyrábať. Ale keď sa zamestnala, už to nemohla robiť. Takže z rodiny najviac Ivanka, lebo má aj umelecké cítenie. Má cit pre knihu. Veľmi mi pomohla. Ona mi aj poradila, aby som sa k prírodnej koži vrátil a kombinoval to napríklad s prírodnými darčekovými krabičkami. A aj ma naštartovala, podporovala morálne, že sa to rozbehne, aby som sa nebál. No a vidíte, došli sme k tomu, že ľudia kupujú kožu. A ja som po štyridsiatich rokoch vytiahol aj tie schované zdedené raznice a používame ich. Viackrát ste spomenuli Trnavu. Ste rodený Trnavčan?

Aj moja mama, aj otec sú rodení Trnavčania. Rodina Hanzlíková bola dosť známa v Trnave. Moja babka pochádzala z rodiny, ktorá mala v Trnave veľké pekárstvo a mlyny okolo – v Budmericiach, v Seredi a neviem kde ešte. No a naša rodina mala veľké pekárstvo, kde sa chlieb robil. Boli sme známi pekári. Knihári boli zase zo strany od mojej mamy. No len potom im to všetko vyhorelo. Pekáreň bola na Zbožnej ulici, teraz je to Vajanského. To ja som už ale nezažil. Ja som vyrastal na Štefánikovej, tam som sa aj narodil. Neskôr som bol dosť dlhé obdobie v Čechách – na škole aj na vojne. Potom som sa vrátil, oženil a to knihárstvo mi tu prischlo.

ROZHOVOR

TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ / FOTO: PETER LANČARIČ

KRAJSKÁ KNIŽNICA JURAJA FÁNDLYHO MIESTA TRNAVY

Trnava má mnoho architektonicky krásnych (historických či priemyselných) miest. Vymysleli sme si preto rubriku, ktorá vás prevedie jej budovami, domami či zákutiami. Mnohé z nich poznáte, iné objavíte alebo sa na ne pozriete z iného uhla či perspektívy. My sa ich pre vás pokúsime zachytiť aj vizuálne. 60

MIESTA TRNAVY

KRAJSKÁ KNIŽNICA

Veľkým plánom do budúcnosti je letná čitáreň – moderný presklený pavilón v záhrade.

Pôvodne bola budova knižnice hospodárskou bankou s obytným priestorom. Projektoval ju v roku 1914 významný architekt Michal Milan Harminc a knižnica tu sídli od roku 1952. Krajská knižnica Juraja Fándlyho má veľký knižný fond, ktorý tvorí približne 240 000 kníh, hudobnín, zvukových, audiovizuálnych a elektronických dokumentov. Registruje 17 tisíc čitateľov a čitateliek a ročne ju spolu navštívia spolu až dvestotridsaťtisíckrát. A zdá sa, že sa trend čítania začal po dlhšom období stagnácie pomaly zvyšovať. V roku 2019 sa novým riaditeľom stal Pavol Tomašovič a v knižnici plánuje niekoľko zmien. Čoskoro ju čaká rekonštrukcia detskej herne. A veľkým plánom do budúcnosti je letná čitáreň – moderný presklený pavilón v záhrade knižnice, ktorý sa stane čitateľským komunitným priestorom. Záhrada bude neskôr prepojená s Ružovým parkom, čím vznikne otvorený priestor. Knižnica chce tiež ďalej podporovať organizáciu podujatí a budovanie komunity čitateľov a čitateliek rôznych vekových kategórií. Podľa riaditeľa knižnice je čas venovaný čítaniu dôležitý preto, aby sme sa naučili rozumieť príbehu a rozpoznávať rôzne informácie v kontexte: „Literatúra má význam v tom, že vťahuje človeka do príbehu. Ak je to aj príbeh vymyslený, človeka však učí v tom príbehu myslieť, zvažovať, rozhodovať sa a rozlišovať, čo je dobré a zlé, prečo dané postavy konali tak, ako konali.“ Máte už svoj čitateľský preukaz? 64

KNIŽNICA JURAJA FÁNDLYHO RÁZUSOVA 1 918 20 TRNAVA WWW.KNIZNICATRNAVA.SK MIESTA TRNAVY

ČEPAN GALLERY Nový priestor s programom pre budúcich kurátorov

Na začiatku septembra 2019 sme na mieste, ktoré už od otvorenia Nádvoria sporadicky slúžilo rôznym expozíciám, otvorili stálu galériu. Okrem snahy priniesť sem zaujímavé výstavy, nás k tomu motivovali ďalšie dva ciele – chceme byť bližšie k tvorbe umenia a pomôcť budúcim kurátorom získať prvé skúsenosti a praktické zručnosti. TEXT: MICHAL KLEMBARA 66

Čepan Gallery nie je tematicky vyhranená. Zameriavať sa však budeme okrem súčasného umenia aj na architektúru a dizajn, pretože podľa nás doteraz v Trnave nemali dostatok priestoru. A prečo práve tento názov? Oskár Čepan sa narodil v neďalekom Cíferi a vyrastal v Trnave, kde vychodil základnú školu a gymnázium. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti umeleckého a kultúrneho života nášho regiónu, napriek tomu sa tu s jeho odkazom a dielom prakticky nepracuje. Zároveň je významný aj ako predstaviteľ avantgardy a kritického pohľadu na umenie. Svojou osobnou odvahou je stelesnením vlastností a kvalít, ktoré by podľa nás mali byť pre nastupujúcu generáciu umelcov a kurátorov inšpirujúce. ČEPAN GALLERY

Výstavy

Kurátorský program

Mentori

Zatiaľ sme v Čepan Gallery uviedli dve výstavy. Prvá mala názov Belluš 120 a pripravili sme ju pri príležitosti 120. výročia narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských architektov 20. storočia. Emil Belluš stál za viacerými stavbami aj priamo v Trnave a dve z nich patria medzi jeho vôbec najikonickejšie. Sú nimi známy Vodojem a automatický mlyn NUPOD. A práve tejto dvojici a Bellušovmu prístupu k tvorbe bola venovaná výstava, ktorú pripravila naša kurátorka a produkčná Malého Berlína Soňa Jakubove. Na ďalších stránkach si s ňou môžete prečítať rozhovor o jej aktuálnej výstave Trnavskí typografi.

Už z doterajších výstav je vidieť, že nás popri umení a umelcoch zaujíma práve práca kurátora. Po skončení výstavy o trnavských typografoch budú mať po zvyšok roka v galérii priestor mladí začínajúci kurátori. Vyberali sme ich koncom jesene v otvorenej výzve spomedzi študentov a absolventov Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty a Katedry výtvarnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Z prihlásených sme na základe prihlášok a ústnych pohovorov vybrali troch účastníkov kurátorského programu.

Veríme, že mentori do programu prinesú pestrosť názorov na aktuálnu kurátorskú prax a rôznorodé skúsenosti, ktoré vyplývajú z ich odlišnej práce, zamerania či miesta pôsobenia. Zo skúseností jednotlivých mentorov v programe budú čerpať všetci účastníci, keďže aspoň časť spomínaného vzdelávacieho programu chceme realizovať práve s nimi. Jednotlivé vzdelávacie podujatia môžu byť, ak to bude vhodné, prístupné aj verejnosti.

Ešte v novembri sme otvorili v rámci festivalu spisovateľov Ypsalon druhú výstavu. Izolované slová priniesli kurátorský výber prác významného moravského konceptuálneho umelca Jiřího Valocha. Dominika Chrzanová odprezentovala práce autora, ktoré vznikali postupne od 60. rokov. Medzi nimi sú aj pravdepodobne jeho najznámejšie vizuálne básne, v ktorých sa pohrával s vizualitou písma.

ČEPAN GALLERY

Každý z nich pripraví pod vedením mentora a s produkčnou podporou kultúrneho centra Malý Berlín výstavu. Téma výstavy bude konkrétnemu účastníkovi zadaná mentorom, ktorý s ním počas prípravy výstavy bude komunikovať, usmerňovať ho a radiť mu. K dispozícii budú mať rozpočet na materiál, honoráre a na propagačné materiály. Okrem prípravy výstavy čaká na účastníkov programu celoročné vzdelávanie formou prednášok, workshopov a seminárov. Rovnako ich chceme zapojiť do usporiadania podujatí PechaKucha Night Trnava a do organizácie rezidenčného programu, ktorý by sme chceli rozbehnúť počas tohto roka.

V tomto roku sú mentormi Mária Rišková, riaditeľka Slovenského centra dizajnu, Ľudmila Kasaj Poláčková, historička umenia a kurátorka Nitrianskej galérie, a Roman Popelár, riaditeľ Záhorskej galérie v Senici. Pod ich vedením začínajúci kurátori pripravia postupne výstavy súčasnej fotografie, konceptuálneho umenia a na konci roka opäť niečo z oblasti dizajnu.

ČEPAN GALLERY JE PROJEKTOM OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA PUBLIKUM.SK, KULTÚRNEHO CENTRA MALÝ BERLÍN A NÁDVORIA.

TRNAVSKÍ TYPOGRAFI

Moderná slovenská grafika vyrástla aj z trnavských koreňov

TEXT: JURAJ KOVALČÍK 68

ČEPAN GALLERY

V Čepan Gallery na Nádvorí pripravuje združenie Publikum.sk ďalšiu netradičnú výstavu. Trnavskí typografi predstavujú vznik modernej slovenskej typografie a grafického dizajnu cez nahliadnutie do tvorby grafikov naviazaných na Trnavu. Koncepciu a charakter výstavy približuje jej kurátorka Soňa Jakubove.

Čo je hlavná téma pripravovanej výstavy s názvom Trnavskí typografi?

Hlavnou témou je pokroková, moderná typografia v období 30. a 40. rokov 20. storočia. Záujem sústredíme nielen na typografov a reklamných grafikov, ale aj na kontext, v ktorom ich práca vznikala, ako napríklad Grafické oddelenie bratislavskej Školy umeleckých remesiel, reklamná kancelária Redopa alebo dobové typografické časopisy, ktorých vplyv sa stal nesmierne dôležitým pre ďalší vývoj slovenskej úžitkovej grafiky. Akí umelci sú na výstave zastúpení a aké je ich spojenie s Trnavou?

Pre lepšie pochopenie kontextu bolo nevyhnutné predstaviť Zdenka Rossmanna, ktorý je jedným z najdôležitejších typografov 20. storočia. Práve vďaka nemu sa typografia dostala do popredia a zároveň ovplyvnil celý rad mladých umelcov. V spojitosti s Rossmannom uvedieme dvojicu typografov, ktorí sú verejnosti takmer úplne neznámi. Rodák z Trnavy Michal Štetina sa okrem návrhov obálok kníh dlhodobo venoval historickému vývoju typografie či tradícii trnavských tlačiarní. Ďalším je Juraj Stanko, spolumajiteľ tlačiarní G. A. Beža v Trnave. Aktívne pôsobil ako typograf a publicista, vydával pre trnavský Spolok sv. Vojtecha. Hovoríš o dobových typografických časopisoch. Aké tituly máš na mysli a prečo boli také dôležité pre slovenskú grafiku?

MICHAL ŠTETINA: KNIŽNÁ OBÁLKA, OKIENKO DO JEZUITSKÉHO ŽIVOTA, 1942, DIGITÁLNA REPRODUKCIA A REKONŠTRUKCIA Ľ. LONGAUER LEOPOLD SALZER: OBÁLKA ČASOPISU SLOVENSKÝ TYPOGRAF, R. 2, Č. 2, 1940, ZDROJ: SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD VILIAM PRIŠTIC: OBÁLKA ČASOPISU SLOVENSKÝ TYPOGRAF, R. 1, Č. 2, 1939, ZDROJ: SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD

ČEPAN GALLERY

Dobové časopisy sa stali dôležitou platformou rozširovania myšlienok a zároveň aj novej estetiky. Snahu o rozšírenie modernej, novej typografie mali napríklad časopisy Slovenská Grafia, nová bratislava, Nový svet a iné. Nemali však dlhé trvanie a na začiatku 30. rokov zanikol aj úspešný časopis Slovenská Grafia. Potom istý čas Slovensko nemalo svoj typografický časopis. Situácia sa zmenila až príchodom časopisu Slovenský typograf. Na výstave budú práve ukážky obálok tohto časopisu. Je spätý s viacerými významnými typografmi, medzi ktorými nechýbajú ani Juraj Stanko a Michal Štetina. Napriek tomu, že vychádzal necelých šesť rokov, je dodnes skvelou ukážkou dobovej estetiky a uvažovania. Čo okrem obálok časopisu môžeme na výstave vidieť?

Výstava je rozdelená do pomyselných troch častí. Prvou sú reprodukcie propagačných, reklamných tlačív prvej reklamnej kancelárie na Slovensku – Redopy. V druhej sa návštevník oboznámi s Rossmannom 69

a predovšetkým s jeho teoretickou tvorbou, ktorou ovplyvnil mladú generáciu umelcov. A napokon to je tvorba práve Michala Štetinu a Juraja Stanka s dôrazom na reprodukcie obálok časopisov a kníh, novoročné alebo svadobné oznámenia a iné príklady príležitostnej výtvarnej tlače. Napriek tomu, že výstava je v malom priestore a jej obsah je veľmi obmedzený, návštevník má možnosť dozvedieť sa viac o kontexte, v akom vznikla tzv. nová slovenská typografia. Tiež má príležitosť vidieť diela, ktoré sú obvykle verejnosti neprístupné. Dôležité je povedať aj to, že výstava je koncipovaná pre bežného návštevníka. Priamo na mieste sa dozvedáte všetky potrebné informácie. Predchádzajúce znalosti v danej oblasti nie sú nutné. V čom bola práca na tejto výstave odlišná od tvojej prvej kurátorskej výstavy v Čepan Gallery venovanej 120. výročiu narodenia architekta Emila Belluša?

V mnohom bola príprava oboch výstav podobná. Obe výstavy sú edukatívne a ich snahou je čo najlepšie oboznámiť návštevníka s danou problematikou. Nemohli by vzniknúť bez pomoci slovenských odborných inštitúcií, ktoré mi umožnili nahliadnutie do originálov, poskytli dobové dokumenty a reprodukcie. Na príprave Trnavských typografov som úzko spolupracovala s významným teoretikom grafického dizajnu profesorom Ľubomírom Longauerom, s trnavským Spolkom sv. Vojtecha a so Slovenským centrom dizajnu. Dozvieme sa vďaka výstave viac aj o pôsobení a význame trnavských tlačiarní v 30. a 40. rokoch?

Typografia a história tlačiarní spolu úzko súvisia. Preto nemôžeme opomenúť bohatú kníhtlačiarsku tradíciu v Trnave. Teoreticky ju spracoval práve Michal Štetina, ktorý je jednou z ústredných postáv našej výstavy. Počas spomínaného obdobia v Trnave fungovalo hneď niekoľko tlačiarní ako Továrenská tlačiareň Fisher – Figaro, Kníhtlačiareň Spolku sv. Vojtecha, G. A. Bežo a iné. Na výstave sa venujeme najmä posledne menovanej tlačiarni, ktorej spolumajiteľom bol aj Juraj Stanko. Jej 64-ročná činnosť, najskôr v Senici a potom v Trnave, má výrazné miesto v silnej konkurencii trnavských tlačiarní. Zameriavala sa predovšetkým na tlač časopisov, kníh, brožúrok, ale aj na zákazky pre malých remeselníkov či obchodníkov. Prečo by si podľa teba mali pozrieť výstavu aj ľ udia, ktorí sa v typografii vôbec nevyznajú?

S typografiou sa dennodenne stretávame všetci. V grafickej úprave dokumentov, kníh, časopisov, v rôznom použití písma... Na výstave máte jedinečnú príležitosť spoznať dielo osobností spojených aj s naším regiónom z čias, keď vznikal moderný slovenský grafický dizajn. Nezaberie to ani tak veľa času. Čepan Gallery má iba štyri steny.

ZDENKO HORNIŠER: OBÁLKA ČASOPISU SLOVENSKÝ TYPOGRAF, R. 5, Č. 1, 1943, SÚKROMNÁ ZBIERKA, ZDROJ: SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD REDOPA: PROGRAM B, 1934, INZERÁT, ZDROJ: SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD VLADIMÍR BAHNA: OBÁLKA ČASOPISU ROZVOJ, R. 11, Č. 1, 1932, ZDROJ: ARCHÍV IVY MOJŽIŠOVEJ, SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD JURAJ STANKO: VEČERNÉ ZÁBAVNÉ CESTY NA DUNAJI, 1940, INZERÁT, DIGITÁLNA REPRODUKCIA A REKONŠTRUKCIA Ľ. LONGAUER ERNEST OVÁRY: OBÁLKA ČASOPISU SLOVENSKÝ TYPOGRAF, R. 2, Č. 4, 1940, ZDROJ: ARCHÍV IVY MOJŽIŠOVEJ, SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU – SCD

ČEPAN GALLERY

Ä&#x152;EPAN GALLERY

ZA DVERAMI KAMPUSU

Keď sme pred rokom spúšťali prihlasovanie do štipendijného programu Nádvorie Kampus, netušili sme, čo všetko nás čaká a čo všetko zažijeme. Šesť študentiek a študentov u nás býva už vyše pol roka a bolo a je to stále intenzívne. Túto jar spúšťame prihlasovanie do druhého ročníka. O tom, ako sa v Kampuse žije, sa rozpísala mladá študentka psychológie Marianna Heřmánková. 72

ZA DVERAMI KAMPUSU

TEXT: MARIANNA HEŘMÁNKOVÁ / FOTO: NORA A JAKUB

Vystupujem na stanici v Trnave. Po stresujúcom dni plnom klientov v poradni a hasenia problémov v občianskom združení Pomoc obetiam násilia, kde pracujem, sa vraciam domov. Prechádzam po námestí, popod svetelné svätožiary a brány s veľkým nápisom Priestor súčasnej kultúry. Prichádzam na Nádvorie, do Kampusu, ktorý sa stal na rok mojím domovom. Keby som ho mala definovať jedným slovom, išlo by to len ťažko. V skratke je to však jeden rok a šesť študentov/študentiek, päť odborov, dve trnavské univerzity, jedna panvica (!) a jeden (už) gauč.

Príchod do štipendijného programu Nádvorie Kampus sa líšil od mojich každoročných návratov do Trnavy. Stála predo mnou výzva vstupu do nového prostredia, novej skupiny ľudí. Úvodný mesiac sme preto nikto v Kampuse nenazvali inak ako „sociálny experiment“, v ktorom sme testovali naše sociálne zručnosti. Na Nádvorie sme prišli do zabehnutej komunity plnej rozdielnych ľudí. Od pracujúcich kreatívcov v Coworkingu, tímu Nádvoria až po pankáčov v Kubiku. Vychádzať s takou rozmanitou skupinou ľudí je výzva, a preto boli naše začiatky trochu ostýchavé, pomalé a neisté. Po čase sme si tu však vytvorili mnohé priateľstvá, s chalanmi z Alebočo, s Jakubom z Kubiku či s kamarátmi z Akademie. Začleňujeme sa do komunity Nádvoria a bližšie spoznávame jej rozmanitosť. Ale na jednej strane je tu Nádvorie a na druhej strane, za zatvorenými dverami Kampusu, sa vytvára – nový, menší a hlavne náš – tím šiestich rozdielnych osobností. Prívlastok „náš“ získal priestor priamo na Nádvorí niekoľko týždňov po zabývaní. Od prvej chvíle sme sa snažili si tento „domov“ na najbližší rok prispôsobiť našim potrebám. Vzniklo tak večerné kino na kuchynskej stene či bezpečné miesto pod schodmi, kde sme si vytvorili „psychologickú poradňu“, v ktorej sme chránení pred bežným rýchlym svetom. Neobišli sme sa ani bez rozpisu upratovania a značkovača jedla (síce nie sme na intráku, ale bol potrebný). Po víkende internátnu atmosféru Kampusu dotvára neustále hrajúci 74

reproduktor a vôňa rezňov od mamy. No Kampus nie sú len priestory, ktoré tvoria náš domov. Ide najmä o ľudí, ktorí sa za prvý polrok v programe Nádvorie Kampus učili spolu fungovať. Rozdielne záujmy, odbory, kúty Slovenska, ale aj povahy. Drsná právnička z východu, šialený chalan z Heľpy, umelecká pedagogička z Piešťan, proaktívny chalan z Bratislavy, ale aj kreatívna duša zo Starej Ľubovne. Šestku som uzavrela ja, (ešte stále necertifikovaná) psychologička zo Žiliny. Jediné, čo sme mali na prvý pohľad spoločné, bolo, že sme všetci študenti. Ale po čase a úvodnom oťukávaní sme zistili, že nás spája viac. Niečo, čo som hľadala dlho – chuť meniť svoje okolie a pretavovať nápady do aktivít. Pretože občas mať plnú hlavu nápadov jednoducho nestačí! A tak sa stal Kampus miestom nových priateľstiev, nápadov a energie zlepšovať veci okolo nás. Navzájom sa posúvame vpred, motivujeme sa a učíme sa jeden od druhého. Svojim spolubývajúcim som vďačná za podnetné debaty o stave súčasného umenia na Slovensku, znalosti z marketingu a najmä za nočné rozhovory o bežných, ale aj výnimočných maličkostiach života. Síce nám sám program ponúka vzdelávacie aktivity a pravidelné večere s inšpiratívnymi hosťami, no najviac som sa naučila od ľudí priamo v Kampuse a na Nádvorí. Vďaka nim som sa zlepšila v sebaprezentácii, sociálnych zručnostiach (áno, aj psychológ sa má stále čo učiť), naučila som sa pohybovať v súťaživom prostredí a viac si veriť. A už teraz sa teším, že od septembra dostanú takúto príležitosť noví a možno aj šikovnejší študenti z Trnavy. ZA DVERAMI KAMPUSU

Otváram dvere a ihneď zacítim vôňu cestovín a kávy. Prvé, čo zbadám, sú moji spolubývajúci, kampusáci. Jeden sedí na gauči a číta Harryho Pottera, druhý sa za dvojplatničkou snaží priblížiť kulinárskemu umeniu Akademie a tretí sedí za stolom a po deadline posiela seminárnu prácu. Teším sa, že po celom dni stresov a behania sa môžem niekomu zdôveriť, s niekým sa zasmiať a niekomu aj vyjesť z taniera. Toto je náš Kampus.

VIAC INFORMÁCIÍ O ŠTIPENDIJNOM PROGRAME KAMPUS, PODMIENKACH PRIJATIA A VŠETKÝCH DÔLEŽITÝCH TERMÍNOCH NÁJDETE NA KAMPUS.NADVORIE.COM.

ROK PO

JARNÉ TIPY Z KUMŠTU

JARNÝ KUMŠT Concept store Kumšt na Nádvorí ponúka jedinečný tovar výlučne od slovenských a českých dizajnérov či autorských tvorcov. Produkty v ňom pravidelne dopĺňajú nové kolekcie a všetky spája poctivé remeslo a krásny dizajn. Prečítajte si rozhovor s Frederikou Fačkovcovou, ktorá vás pod značkou ellajohnes naučí kaligraficky písať. Odskúšali sme, kurzy fungujú aj pre škrabopiscov. A tradične sme vybrali 4 tipy na skvelé veci z nášho obchodu.

JARNÉ TIPY Z KUMŠTU

OLIVÍN Naša obľúbená značka prírodnej kozmetiky pre vás opäť pripravila novinku. Pleťový olej Olivín.

V staroveku ľudia verili, že olivín bol darom od matky prírody. Tento pleťový olej obsahuje prírodnú alternatívu retinolu – bakuchiol, ľahko vstrebateľné rastlinné oleje s vysokým obsahom kyseliny linolovej a kombináciu protizápalových esenciálnych olejov (čajovník austrálsky, pačuli obyčajné, levanduľa úzkolistá a citrón). Bakuchiol zlepšuje obranyschopnosť pokožky, stimuluje syntézu kolagénu a aktivuje gény proti starnutiu.

VTÁČIKY Jemné porcelánové brošne vyrába ručne Loris – Zoja Golombošiová

Šperk je niečo viac ako len ozdoba poukazujúca na vkus a štýl jej majiteľa. Je v ňom aj autorská stopa jeho autorky. S porcelánom pracuje Loris úmyselne – je to veľmi pevný a odolný materiál, a preto prakticky nepodlieha zubu času. Zároveň je však jemný svojou krásou a stačí mu jednoduché dokreslenie glazúrou či zmena tvaru a unikátny šperk je na svete. Okrem brošní nájdete v Kumšte aj drobné napichovacie náušnice. 78

JARNÉ TIPY

BETÓNOVÉ HODINY Ak si chcete potykať s nekonečnom, máte na to príležitosť. Nástenné hodiny PURE tvorí vysokopevnostný betón, ktorý môže donekonečna testovať zub času.

5IVE LAB tvorí minimalistické betónové objekty na dotvorenie interiéru. Betónové hodiny sú vyrábané ručne a tak ako to býva zvykom pri handmade výrobe, jednotlivé výrobky sa líšia v malých detailoch, aj vo výslednom odtieni. Betónová doska je ošetrená trojnásobným ochranným náterom. Hodiny majú zabudovaný strojček hodín nemeckej výroby, ktorého jemný tikot si bude len tíško odrátavať sekundu po sekunde.

ADÈLE A RÚFUS Dielo ilustrátorky Veroniky Klímovej je vizuálne krásne a hravou formou predstavuje deťom známe aj menej známe miesta a tradície Slovenska.

Adèle a Rúfus sú dvaja kamaráti z ďalekej cudziny, ktorí sa vybrali objavovať a spoznať našu krajinu. Deti im prostredníctvom interaktívneho prístupu pomôžu nájsť najzaujímavejšie miesta a popasovať sa s úlohami, ktoré ich dobrodružná cesta prináša. Farebná a hravá knižka od vydavateľstva Monokel, ktorú (malý) čitateľ či čitateľka spoluvytvára. KUMŠT

UMENIE KALIGRAFIE Frederika Fačkovcová pod značkou ellajohnes vyrába kaligrafické tvorivé balíčky, pracovné zošity a organizuje kurzy. Sú pre krasopiscov, ale aj pre tých, ktorí čmárajú a chceli by skrášliť svoje písmo a naučiť sa niečo nové. Pre Kumšt porozprávala, ako sa k písaniu pierkom či štetcom dostala, čo ju inšpiruje a prečo sa hrať so svojím písmom a tvoriť. TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTKY Z KURZOV: LUCKA HUMAJOVÁ PRODUKTOVÉ FOTKY: FREDERIKA FAČKOVCOVÁ 80

ELLAJOHNES ellajohnes je značkou, pod ktorou tvorí 26-ročná Frederika Fačkovcová. Krasopisu sa začala venovať počas štúdia na vysokej škole. Okrem kaligrafických pomôcok a kurzov tvorí zápisníky, diáre, plagáty, pohľadnice či svadobné oznámenia, ktoré sú ozdobené kaligrafiou. KUMŠT

I ja som sa dostala ku krasopisu cez škrabopis.

Písanie rukou je pre niektorých veľ mi upokojujúce, pre iných utrpenie. Ako si sa ku krasopisnému písaniu rukou dostala?

Toto je zábavná otázka, pretože i ja som sa dostala ku krasopisu cez škrabopis. Ešte v škole som bola vždy veľmi nešťastná, že sa môj rukopis nekontrolovateľne mení na jednej stránke zošita hneď niekoľkokrát, takže úpravu slohov som nikdy nemala úhľadnú. Keď som neskôr začala cielene tvoriť i pre iných ľudí, chcela som na ručne vyrábaných zápisníkoch zanechať i povzbudivý odkaz. Písmo som začala viac trénovať a študovať, pretože sa mi moje výtvory niekedy páčili a inokedy zdali nevhodné, no nechápala som, prečo to tak je. Postupom času som sa v technike i predvedení asi zlepšila, pretože som začala dostávať veľa otázok s prosbou o radu, ako začať s krasopisom. Vtedy som sa rozhodla, že sa chcem o svoje vedomosti podeliť a ľudí povzbudiť k tomu, aby si svoj rukopis obľúbili rovnako, ako sa to po dlhom čase podarilo i mne. Tak vznikol kaligrafický balíček pomôcok, nápad s kurzami a ďalšie výmysly, ktoré sú zatiaľ v procese.

ELLAJOHNES

Aj ty sama sa ešte stále učíš? Kde hľadáš inšpiráciu?

Pravdaže! (Smiech.) Neverím na dokonalosť, podľa mňa sa dá stále zlepšovať a to je na tvorbe najväčšia zábava. Verím, že slová majú moc, preto svojimi písmenkami a tvorbou túžim ľudí aj povzbudzovať, dodať im nádej a radosť. Inšpirácia je podľa mňa všadeprítomná, najčastejšie ma „kopne“, keď vidím, ako ľudia vedia ľúbiť a žiť. Keď sa cítim slobodne, čo mi umožňuje moja viera v Boha a pomáha mi tiež čas strávený vonku, offline mimo monitora. Rada tiež sledujem a študujem prácu iných umelcov, dáva mi to zaujímavú perspektívu prístupu k tvorbe. Akú majú ľ udia motiváciu? Čo ich vedie k tomu, aby začali s kaligrafiou?

Myslím, že je to pre každého iné. Niekto je prirodzene tvorivý a je to preňho len ďalšia z kreatívnych schopností, ktoré chce získať. Iným sa páči sám krasopis, chcú si ho skúsiť a vyrábať si vlastné postery či pohľadnice. A potom prichádzajú i moji obľúbení – samozvaní škrabopisci, ktorí sa rozhodnú túto nálepku odložiť bokom a skúmať svoj rukopis a baviť sa jeho skrášľovaním len tak, pre radosť. 81

Ak niekoho láka krasopis, ako začať? Čo je k tomu potrebné?

Ceruzku a papier a trpezlivosť. Je to celkom jednoduché, stačí sa hrať s písmenkami, skúšať ich rôzne tvary a veľkosti. Keď to chce potom človek posunúť ďalej, je super skúsiť novú pomôcku – môže to byť pero, brushpen, štetec, fixka, špicaté pierko… Ja vždy radím začať tým, čo ťa najviac láka – trpezlivý tréning pôjde ľahšie, keď ťa bude tešiť. Čo sa týka výberu pomôcok, je dôležité nájsť správnu kombináciu papiera, tušu a písacej pomôcky. Tie moje obľúbené a otestované som všetky vložila do svojich produktov, ale to je zasa iná kapitola. V Kumšte predávame tvoj kaligrafický balíček a kaligrafický pracovný zošit. V čom sú iné? Čo všetko obsahujú? A môže s nimi začať písať aj úplný začiatočník či začiatočníčka?

Pomôcky v ellajohnes tvorím tak, aby boli schopné previesť začiatočníka od úplných základov k detailným ťahom a vlastnej tvorbe. Na úvod odporúčam začať balíčkom Moderná kaligrafia pre začiatočníkov. Ten vysvetlí teóriu – čo je písmo a rukopis, ako správne používať pomôcky, ako zvoliť farebnosť, materiály atď. Zároveň prakticky pomôže s prvými ťahmi a ich spájaním do písmen. Postupnosť je dôležitá, pretože ňou budujeme novú svalovú pamäť a cvičíme jemnú motoriku. Ak krasopisec už základy má a chce skúšať nové druhy abecied a zdobenia písma, odporúčam Pracovný zošit so špicatým pierkom – obsahuje desať štýlov a učí o jemných detailoch krasopisu a tvaroslovie písma – úplne prakticky. 82

Čomu sa okrem kaligrafie ešte venuješ? Dočítala som sa, že pracuješ aj ako grafička.

Áno, kaligrafiu rada vnášam do grafických výstupov, ako sú logá, svadobné oznámenia, postery a podobne. Myslím si, že dokážu pekne zdôrazniť osobnosť firmy či myšlienku daného produktu. Rukopis vie veľmi obohatiť a dopovedať obsah slov – o tom často hovoríme práve na kurzoch. Momentálne sa však namiesto grafiky viac sústredím na rozšírenie workshopov, produktov a ďalších výmyslov. Čo podľa teba kaligrafia človeku prináša? Prečo písanie a nie maľovanie, kreslenie?

Každému asi to jeho, no všeobecne vidím z kurzov účastníkov najčastejšie odchádzať oddýchnutých, s „prázdnou“ či upratanou hlavou a s veľkým úsmevom na tvári. Kaligrafia podľa mňa krásne spája kreativitu a technickú zručnosť, monotónnosť v cvičených ťahoch. Prvá pomôže s uvoľnením, hravosťou a slobodou v mysli, druhá naopak vyčistí a uprace hlavu tak, ako pri písaní kaligraf radí linky, vlnky a slučky na papieri. Verím, že umelecká tvorba akéhokoľvek rozmeru nám má v prvom rade robiť radosť – či už ju nájdeme v krasopise, maľbe alebo tancovaní doma v kuchyni. (Úsmev.) KUMŠT

ELLAJOHNES

NÁDVORIE JE MIESTO PRE SÚČASNÚ KULTÚRU V HISTORICKOM JADRE TRNAVY AKADEMIA je piváreň a bistro a je ideálnym miestom na

stretnutia s priateľmi. Ponúka dobre ošetrené pivo a nevšednú slovenskú kuchyňu. CHLIEB NÁŠ je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty. KUBIK je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti. Okrem toho organizujú undergroundové koncerty. KUMŠT je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych. LOCALHAND predáva a vyrába bytový textil z prírodných materiálov vysokej kvality a zaujímavého dizajnu. Slovenský výrobok vzniká v ich chránenej dielni. MALÝ BERLÍN je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez diskusie až po divadlo. MOTIVO je zlatnícka dielňa s individuálnym prístupom. Ponúka opravu a výrobu šperkov, šperky na mieru, personalizáciu a čistenie. NÁDVORIE COWORKING je zdieľaný priestor na prácu vybavený kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom. Organizuje aj vzdelávacie podujatia. NÁDVORIE KAMPUS je ročný rezidenčný štipendijný program pre študentov trnavských vysokých škôl. Ponúka nielen možnosť bývania, ale aj mentoringový program. THALMEINER je kaviareň známa nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami a koláčmi. TRNAVSKÉ RÁDIO vysiela na frekvencii 103,9 FM priamo z Nádvoria. Prináša lokálne správy, zaujímavých lokálnych hostí a hudbu. Prehľadný program celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com