Magazín Nádvorie | číslo 2 | jar 2019

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

MÁRIO MARKO

TRNAVSKÝ KROJ

GIRL POWER

trnavský creator chutí

a jeho príbeh naprieč storočiami

ženský svet z dvoch perspektív

Magazín Nádvorie | číslo 2 Sila | jar 2019

úvodník

magazín nádvorie #2

Zuzana Fajta

Keď som ako malé dieťa videla prvý (a asi aj posledný) raz plakať toho „silnejšieho“ z mojich rodičov, bol to pohľad, na ktorý som nebola zvyknutá. Chlapci predsa neplačú, hovorí sa. Podobne nebola pripravená ani spoločnosť, keď prvé ženy získali v roku 1893 na Novom Zélande volebné právo. Vyše sto rokov neskôr im ho priznala aj posledná európska krajina – Lichtenštajnsko. Vo zvyšku sveta tento boj trvá dodnes. V našich zemepisných šírkach však môžeme byť radi, že ako ženy nielen volíme, ale sme aj volené.

Pretože si zaslúžime nielen hýčkanie a opateru, ale máme aj gule na to, robiť veľké veci.

Napríklad ako Martina Slováková z Cukru, ktorá vybudovala známu kreatívnu agentúru, alebo Martina Chudá, konceptuálna umelkyňa, ktorá sa našla vo feministickom a kritickom prístupe v tvorbe.

Keď sme pripravovali aktuálne číslo Magazínu Nádvorie, téma „sila“ sa akosi ponúkla sama.

Naša cover story, ktorej hlavnou hviezdou

je creator Mario Marko, sa nesie – tak trochu klišé – v znamení prírody. Nebyť prírody, nevznikli by legendárne kombinácie chutí, ktoré herberťáci vyrábajú, na druhej strane by sme sa asi nezačali zamýšľať nad tým, či ju predsa len nezaťažujeme príliš a ona nás zo svojho lona jedného dňa nevyhodí. Sú však miesta, kde jednoznačne vyhráva – ako napríklad na Islande, kde sa domáci a návštevníci museli naučiť hrať podľa jej pravidiel.

Poriadnu dávku energie a sily nám však dáva aj naše okolie a spoločnosť, v ktorej sa pohybujeme. Trnavský región má svoje špecifiká a my sme radi, že doň patríme – tak ako ľudia, ale aj ako miesto pre súčasnú kultúru.

Dôležitý pre región Trnavy a jeho obyvateľov bol aj trnavský kroj – dnes ho už na ulici uvidíte len sporadicky, o to vzácnejší však je.

V neposlednom rade sme vytvorili komunitu, lebo bez nej by nevznikol nielen projekt Nádvoria, ale ani tento magazín. A budeme ju tvoriť aj naďalej. o 3

obsah

TITULKA Mário Marko foto: Peter Lančarič ŠÉFREDAKTORKA Zuzana Fajta magazin@nadvorie.com REDAKCIA

STRANA 8 - 17 MÁRIO MARKO: NAUČIL SOM SA NEPRISTUPOVAŤ K VECIAM VEĽKOHUBO Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič

Zuzana Fajta Nikola Kozmová Mário Šmýkal FOTOGRAFIE Peter Lančarič Nora a Jakub Jozef Pajerský GRAFICKÝ DIZAJN A PRODUKCIA Michaela Novosadová Zolo Kis

STRANA 42 - 43 POD JEDNOU STRECHOU Text: Nikol Kozmová Ilustrácia: Alica Füssiová

ILUSTRÁCIE Alica Füssiová KOREKTÚRA Zuzana Andrejcová Ferusová

STRANA 64 - 75

VYŠLO V NÁKLADE 2000 KUSOV. ČASOPIS JE NEPREDAJNÝ.

VYDAVATEĽ Nádvorie Štefánikova 4, 917 01 Trnava

4

ISLAND. KRAJINA OHŇA, ĽADU A SLOBODY. Text a foto: Miriam Trnková

magazín nádvorie #2

STRANA 18 - 23

STRANA 24 -41

CESTA, NA KTOREJ KONCI NIE JE NULA

GIRL POWER: MARTINA SLOVÁKOVÁ & MARTINA CHUDÁ

Text: Zuzana Fajta Ilustrácia: Alica Füssiová

Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič,

Jozef Pajerský

STRANA 44 - 53

STRANA 54 - 63

TRNAVSKÝ KROJ A JEHO MINULOSŤ

JOZEF PILÁT: RÁD SA HÁDŽEM DO HLBOKEJ VODY

Text: Mário Šmýkal Foto: Archív Západoslovenského

múzea v Trnave

Text: Juraj Kovalčík Foto: Peter Lančarič,

archív autora

STRANA 76 - 81

STRANA 82 - 83

NÁDVORIE KAMPUS

ROK NA NÁDVORÍ

Foto: Nora a Jakub

5

spolupracovali

SPOLUPRACOVALI Rok máme za sebou a v rukách druhé číslo magazínu. Sami by sme to však nezvládli, a preto sme radi, že aj teraz prispelo svojou troškou množstvo šikovných ľudí. Lebo v jednote je SILA.

JOZEF PAJERSKÝ

MIRIAM TRNKOVÁ

Kameraman z dedinky Voznica je neoddeliteľnou súčasťou Cukru production. Do Trnavy ho zaviala škola, usadil sa tu však kvôli práci. Vo svojom živote už vyrobil niekoľko pinhole fotoaparátov a nebojí sa ich použiť. Keď sa mu fotoaparát zunuje, vysadne na lyže či na bicykel alebo si otvorí knihu. Na čo sa najradšej díva? „Aj keď som už vyvolal množstvo fotografických filmov, vždy chvíľu tŕpnem, keď sa prvýkrát pozerám na vyvolaný negatív v protisvetle. Je to pohľad, ktorý mám veľmi rád a vždy v sebe nesie aspoň trochu napätia.

Nemôže sa tak nikdy pre mňa stať rutinou…“

Po štúdiu sociálnej a kultúrnej antropológie sa venovala práci vo výskumnej agentúre. Vždy ju tiež bavilo kresliť či fotiť a momentálne je na materskej dovolenke s takmer dvojročným synom Emilom. Ak sa vyskytne nejaký voľný čas, venuje sa písaniu a ilustrovaniu detskej knižky, ktorú by rada vydala skôr, ako bude mať Emil 18. A kam by rada vycestovala? „Veľmi by som chcela precestovať Kanadu a Čínu. V oboch krajinách som už bola, ale krátko. A tiež Južnú Ameriku. V podstate ma láka cestovať kamkoľvek. Ja som happy, aj keď ideme do Košíc.“

6

magazín nádvorie #2

ALICA FÜSSIOVÁ

JURAJ KOVALČÍK

Milovníčka kávy a kráľovná psov, aj to o sebe hovorí Alica. Občas si čarbe, inokedy zase číta knihy. V znamení diy kultúry sa venuje aj tvorbe zinov a šije. Keď ju ihla s niťou prestanú baviť, rada zájde do lesa. Neubráni sa však ani slzám, plakať predsa treba, aj tým je človek živý. Ó, a aby sme nezabudli – bojuje aj s patriarchátom! A čo ju aktuálne baví najviac? „Momentálne ma najviac baví kráčať.“

Vyštudoval FMK na UCM, vrátane PhD., kde ako odborný asistent učil najmä dejiny filmu a estetiku.

Ešte ako študent sa zapojil do aktivít OZ Publikum.sk, kde už 10 rokov pomáha organizovať podujatia. Takisto píše pre online filmový magazín Cinemaview.sk. V Malom Berlíne sa podieľa hlavne na filmovom a hudobnom programe. Pre čo má momentálne slabosť? „Momentálne mám slabosť pre Paralen a iné analgetiká.“

MÁRIO ŠMÝKAL

PETER LANČARIČ

Vedie vlastnú talkshow, vrátil sa naspäť do rodnej Prievidze, kde mu mama štrikuje epické svetre.

Ak nespovedá ľudí, píše články, ktoré stoja za prečítanie. Okrem toho moderuje v Beta rádiu a rozbieha kultúrno-spoločenský priestor Galéria Jabloň v Prievidzi v opustených priestoroch bývalého baníckeho učilišťa. Akú najväčšiu zmenu si zažil za posledných 12 mesiacov? “V ostatnom roku bol pre mňa bezpochyby najväčšou zmenou návrat do Prievidze a kúpa vlastného bytu. Síce v ňom ešte nebývam, ale všetko nasvedčuje tomu, že prvýkrát v živote niekde nájdem svoj domov.“

Je neoddeliteľnou súčasťou komunitného centra Kubik, pri zrode ktorého stál a stále ho v ňom nájdete. Dokumentárny fotograf, ktorý sa občas venuje aj výtvarnej a úžitkovej fotografii, ešte stále posúva svoje vedomosti ďalej študentom na FMK UCM v Trnave. Momentálne však najmä ukončuje svoju doktorandskú prácu, v ktorej skúma vzťahy medzi portrétom, fotografiou a sociológiou. Čo je jeho najsilnejšia stránka? „Asi empatia alebo sociálne cítenie. Vďaka fotografii spoznávam fragmenty ľudskosti.“

7

rozhovor

MÁRIO MARKO Naučil som sa k veciam nepristupovať veľkohubo TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ

Firma Herbert Sirupy je neoddeliteľnou súčasťou nielen mesta Trnava, ale aj Nádvoria. Z kuchyne sa presunuli do svojej vlastnej výrobne, ktorú neustále zlepšujú a rozširujú. Ich produkty dnes nájdete v množstve prevádzok a domácností tak na Slovensku, ako aj v zahraničí. Jej zakladateľ Mário Marko počas svojej cesty veľa vecí vyskúšal a ešte viac pochopil. Ich spočiatku „punkový prístup“ začal postupom času naberať na štruktúre a organizovanosti, no kamarátsky prístup si Mário chce zachovať aj naďalej. Pretože Herbert je a bude pre neho nielen prácou, ale najmä rodina.

8

rozhovor

9

mário marko

Keď sme sa spolu rozprávali, čo by malo byť témou tohto rozhovoru, spomínal si, že by si nerád znovu hovoril svoj príbeh a vracal sa k začiatkom. V poslednom rozhovore, ktorý sme spolu viedli, sme načali práve túto tému. Čo sa odvtedy zmenilo?

Posledné roky boli pre mňa najmä o spoznávaní sa a nájdení sa. Ako firma, ale aj ako jednotlivci postupne nachádzame svoju identitu. Utriasli sa vzťahy. Nikto z nás nemá vyučené remeslo sirupára a nikto z nás ani nemal vtedy presnú predstavu o tom, ako sa to celé bude vyvíjať.

Učili sme sa teda spolu, nielen pracovať, ale aj fungovať ako firma.Vždy sme boli skôr rodina ako firma a s tým prichádzali aj rôzne šarvátky, ktoré bolo potrebné riešiť. To je však normálne.

Stále sa preto musíme s niečím vysporiadať.

Nemáme stanovený presný spôsob fungovania a to má svoju cenu. Na jednej strane je to super, no na druhej strane si musí človek pozbierať to, čo rozbije. No len vďaka tomu všetkému, čo sa udialo a všetkým ľuďom, ktorí tvorili a tvoria túto komunitu (firmu) sme tým, čím sme dnes.

Sústavne sa učíme nové veci a časom sa ukazuje, kto má aký silný skill a kde mu je najlepšie.

Mnoho ľudí si u nás prešlo viacerými pozíciami, aby si vyskúšalo, čo ich baví a čo nie. Vďaka tomu, že musíme nasledovať určité pravidlá, za ktoré vďačíme hlavne môjmu parťákovi Osvaldovi.

Postupne vznikla istá stabilita pre tú šialenejšiu polovicu firmy. Chceme byť sami sebou a táto sloboda a spôsob, akým to robíme, nás napĺňa.

V čom si sa zmenil ty, ako majiteľ Herbert sirupov?

Naučil som sa byť konkrétnejší, ráznejší a smelší, keď niečo chcem. V minulosti som mal problém byť konkrétny a rozdeľovať úlohy. Aj keď stále je to v rovine kamarátstva, už sa nemôžeme toľko hrať.

A samozrejme som veľa vecí po ceste pochytil, keďže som vystavený rôznym životným a profesijným situáciám. Naučil som sa aj ďalšiu dôležitú vec – menej rozprávať a nepristupovať k veciam tak veľkohubo. Mať síce veľké ciele, ale robiť menšie kroky a exekuovať ich postupne. Aj keď to nie vždy vyjde, snažím sa byť zodpovednejší.

Vždy ma inšpirovali ľudia, ktorí sa neschovávali za svojimi zamestnancami a nebáli si vyhrnúť rukávy a svojou prítomnosťou a tvrdou prácou 10

tvorili spoločné hodnoty. To znie trochu ako claim na kandidatúru, no je to tak. (Smiech.)

Začínal si ako barman, vraciaš sa ešte niekedy k tomuto remeslu?

Stále je to tak, že bar je miesto, kde sa cítim dobre. Je to taký môj „safe place“. Stále ma baví celé remeslo, ten skill, dynamika, práca s rukami, koordinácia v priestore, súhra s kolegami – je to ako tanec. Keď je dobrá hudba a kopec ľudí, tak sa v tom momente cítim, ako keby som z toho nikdy nevyšiel. Samozrejme, už nemám toľko času sa tomu venovať, ale keď som za barom, užívam si to naplno.

rozhovor

Vzťahy teda prešli zmenou, ako ste za tie roky posunuli výrobu? Predsa len ste sa zväčšili.

Ešte stále sa ľudia smejú na tom, že varíme v hrncoch. Sú však stále väčšie a je ich viac. V najbližších mesiacoch nás čaká ďalšia expanzia, a teda prirodzene prechádzame do zariadení s väčšou kapacitou. Doteraz sme pracovali na výrobe najmä na tom, aby sa procesy zosúladili. Ako sa hovorí, vychytávali sme muchy. Vieme, čo a kedy máme vyrábať, plánujeme veci dopredu. Proces, akým spracovávame naše sirupy, je pomerne náročný a sú pri ňom použité rôzne postupy.

Keďže sa každý sirup vyrába úplne inak, je veľmi náročné strojovo aplikovať kroky, ktoré v našom prípade vykonávajú ľudské ruky. Hľadáme preto možnosti a tiež vyvíjame spolu s technológiami a strojármi vlastné prototypy pre naše postupy. Či už ide o filtráciu alebo samotné spracovanie surovín. Výroba je stále srdce našej firmy a my veríme, že aj taká abstraktná vec, akou je ľudská energia a dotyk človeka, dáva našim produktom čaro, ktoré sa nesmie vytratiť, ani keď porastieme v produkcii.

Chceme byť sami sebou a táto sloboda a spôsob, akým to robíme, nás napĺňa.

Významnou súčasťou firmy je aj váš vlastný catering. Čo bola podstata tejto myšlienky a ako sa vyvinula za posledné roky?

Catering je dôležitou formou sebaprezentácie firmy, ale aj nás. Vďaka nemu majú ľudia možnosť vidieť, že v Herbert sirupoch nejde len o samotný produkt, ale aj o jeho prípravu. Prostredníctvom nej s ľuďmi komunikujeme, inšpirujeme ich a zabávame. O to viac nás teší, keď si potom svoj obľúbený sirup vedia pripraviť doma. Samozrejme ide aj o náš tím. Tak ako sú rozmanité naše príchute, tak sú aj naši ľudia.

Napriek tomu všetci spolu fungujeme a vieme sa vzájomne inšpirovať a kritizovať. A niekedy aj nie. (Smiech.)

Catering za posledné roky rástol pod rukami mnohých ľudí a ešte stále rastie. Snažíme sa neustále zlepšovať dizajn barov, receptúry, zero waste filozofiu, ale aj samých seba. Zúčastňujeme sa každoročne rôznych komunitných akcií, festivalov, firemných večierkov a svadieb. Robíme to pre ľudí, ktorí chápu alebo zdieľajú našu filozofiu. Catering nie je len formou podnikania, ale predovšetkým spájania sa, nadväzovania nových kontaktov a tiež vzájomného podporovania.

11

mário marko

Sme sirupári, stavitelia, barmani, cirkusanti, kamaráti a práve tento pohľad sa snažíme ľuďom prezentovať prostredníctvom cateringu.

Jedna z vecí, ktorá je momentálne pre teba celkom zásadná, je „Slow food“ iniciatíva, ktorej si členom. Ako si sa k tomu dostal?

Keď vznikali trhy v Starej tržnici, pôsobili sme v ich začiatkoch so sirupmi. Riaditeľka a organizátorka slow food Pressburg Petra Molnárová nás tam objavila a páčili sa jej naše produkty a ich filozofia. Vtedy to bolo niečo nové, v podobnej kvalite tu ani v zahraničí nič také nebolo a my sme zrejme zaujali. Mňa myšlienka Slow food hneď oslovila, pretože definuje naše ambície.

U nás napríklad nejde o spracúvanie len regionálnych surovín, ale práve o spôsob prípravy. Je tradičný a unikátny, u nás v rodine ho využívala naša babka. I keď toto hnutie vzniklo pred viac ako tridsiatimi rokmi, ja som si pred asi desiatimi rokmi začal v rôznych krajinách všímať renesanciu produktov vyrábaných poctivo a ručne.

Začala vznikať myšlienka sirupov. Po tom, ako mi Petra predstavila Slow food, som pochopil, akým smerom sa treba uberať, ak chceme byť skutočne zodpovedná a poctivá firma.

V čom spočíva „Slow food“ v podaní Herbertov?

Slow food v našom podaní znamená to, že používame tradičný spôsob spracovania a výroby.

Sirupy nie sú tepelne spracované, sú z kvalitných surovín, ktoré spracovávame ručne. A je to sakra ťažká robota! Metóda spracovania je teda to, čo nás definuje, ale aj odlišuje od ostatných.

Pred pár rokmi sme boli v Turíne na medzinárodnom stretnutí Slow food a mali sme možnosť stretnúť sa s firmami a producentmi z celého sveta, ktorí sú si vedomí problematiky, ale aj ju riešia a spájajú sa s ostatnými. Pre mňa je to veľmi dôležitá téma a chcem, aby to bolo hlboko zakorenené v ideáloch firmy. Jej myšlienky sú veľmi dôležité nielen v gastronómii, ale aj pre ostatné odvetvia. Odráža sa tam veľa vecí, ktoré sa nás bytostne týkajú a mali by sme byť omnoho viac pozorní a venovať sa tomu, odkiaľ tie veci máme, ako sú spracované a aký to má vplyv na celý ekosystém. Nie je to len o tom – vyrobiť a predať.

Máte farmárov, s ktorými spolupracujete dlhšie?

Snažíme sa vždy nájsť farmárov, u ktorých máme istotu, že spôsob ošetrovania a pestovania ovocia nie je príliš invazívny. Spolupracujeme s poľnohospodárskymi družstvami v okolí Trenčína, Trnavy a aj na juhu Slovenska. Tí nám v sezóne poskytujú ovocie na výrobu sirupov, ale aj pre potreby cateringu, či už ide o bylinky alebo jedlé kvety . Je to však stále sezónna vec. Preto musíme rozmýšľať, ako a s čím pracovať v zime. Byliny sušíme a používame ich potom v takej forme, alebo využijeme pri cateringu a servírovaní. Je to o uvedomení, že veci nie sú v prírode samozrejmé a treba sa prispôsobovať a tvoriť podľa toho.

Herbert sirupy majú za sebou už naozaj mnoho. Aký však bude tvoj ďalší krok?

Tento rok máme v pláne vyjsť s hotovými nápojmi, ktoré si ľudia budú môcť kúpiť a rovno vypiť. Je to segment, od ktorého si veľa sľubujeme. Skladba a funkčnosť tohto nápoja bude špecifická pre našu značku. Podobné nápoje síce už na trhu sú, ale my máme za sebou dlhoročnú predprípravu. Nie je pre nás dôležité, v akom momente nastúpime na trh, ale to, že sme si istí tým, čo robíme a výsledný nápoj bude naozaj bomba. Takisto sme medzičasom vytvorili spolupráce s už existujúcimi far-

14

mário marko

Chceme a potrebujeme viac podporovať lokálne farmárčenie a produkciu čistých potravín.

16

rozhovor

aby vedeli, ako z nich vyťažiť maximum a nebolo to len o tom, že majú stále piť a piť bez rozmyslu.

Myslím si, že máme priestor a silu na to, aby sme vytlačili z trhu nevyhovujúce produkty, ktoré sú navyše nezdravé.

Nové sirupy teda v najbližšej dobe nemáme očakávať? Žiadny strach, sirupy sú stále naše gro, takže rozhodne neprestaneme prichádzať s novými príchuťami. Budú to už tradične limitované sezónne edície a ďalšie, o ktorých zatiaľ nebudem hovoriť.

mármi, ale aj ľuďmi, ktorí sa pred len pár rokmi nadchli pre spoločnú víziu ekologického pestovania. Rozhodne chceme a potrebujeme viac podporovať lokálne farmárčenie a produkciu čistých potravín. Vďaka tomu si aj naše produkty zachovajú jedinečnosť v chuti.

Kedy ste sa rozhodli posunúť od sirupov k hotovým nápojom? Čo bolo tým prvotným signálom?

Jeba do ruky bol jasný signál, že by to mohlo fungovať. Ale samozrejme aj taká tá jednoduchá potreba niečo nové vytvoriť. Prísť s niečím, čo si môžeme zobrať so sebou a nájsť hoc aj na každom rohu. No musí to byť produkt, ktorému môžem dôverovať a viem, z čoho je. Za tie roky sme si vybudovali, verím, že dobré renomé a ľudia môžu veriť tomu, čo robíme.

Okrem funkčnosti a zloženia by to malo byť v súhre aj s chuťou. Okrem hotových limonád momentálne vyvíjame aj náš vlastný energetický nápoj. Chceme vyrobiť alternatívu syntetickým energetickým nápojom, a už dlhšie pracujeme na tom, aby sme ich vedeli nahradiť prírodnou cestou. Radi by sme ľuďom v naturálnej forme poskytli to, čo potrebujú, a bol tam aj boost.

Na druhej strane chceme zákazníkov edukovať,

Čo by si robil, keby si nemal Herbert sirupy?

Určite by som chcel variť, v kuchynke niekde na ostrove, na pláži kŕmil ľudí a pozeral sa, ako spokojne papkajú. Varenie ma totiž vždy bavilo.

Mal som možnosť už od detstva vďaka môjmu starému otcovi cestovať po svete a ochutnávať rôzne chute. Bolo mi dopriate už v ranom veku mať takúto skúsenosť. Myslím, že to na mne zanechalo stopy a dalo mi to veľa. Za to som mu do smrti vdačný! Už od detstva, keď som mal tak jedenásť alebo dvanásť rokov, stále som sa motal v kuchyni a vymýšľal si recepty. Čo spajza dala, to som kombinoval. Samozrejme, že som zadrbal celú kuchyňu a mamu išlo poraziť, no to k tomu patrilo a našťastie je úžasne tolerantná.

Mix tohto všetkého mi dal asi základ pre tvorivosť a predstavivosť spájať chute a ingrediencie.

Ako architekt vidí vo svojej hlave to, čo chce navrhnúť, predtým než to dá na papier, tak si ja v hlave vytváram nové chute. o

17

zero waste

18

zero waste

Cesta, na konci ktorej nie je nula TEXT: ZUZANA FAJTA ILUSTRÁCIA: ALICA FÜSSIOVÁ

Koncept udržateľných modelov, či už v móde alebo iných odvetviach, rezonuje posledné roky tak vo svete, ako aj u nás.

Od tak trochu „šialených“ komunít a jednotlivcov sa myšlienky postupne uchytávajú aj vo väčšinovej spoločnosti. Stále viac ľudí nakupuje v bezobalových obchodoch, zaujíma sa o to, odkiaľ pochádzajú potraviny, ktoré denne konzumujú, nepoužíva kozmetiku testovanú na zvieratách alebo sa snaží vyhýbať takzvanej „fast fashion“, rýchlej móde.

Mnoho podobných iniciatív má už aj Trnava.

Medzi aktívnych ľudí, ktorým záleží na prostredí, v akom žijú nielen oni, ale aj ich blízki, patria aj Jakub Vríčan a Natália Jedličková.

Jakub pôsobí v občianskom združení Pure Love a venuje sa osvete v oblasti ochrany životného prostredia, Natália momentálne pracuje ako učiteľka biológie. Láska k prírode ju priviedla k chuti venovať sa lokálnym environmentálnym

projektom a už tretí ročník spolupracuje napríklad aj s Trnavským rínkom.

No a práve Trnavský rínek ich spojil a práve vďaka nemu sa rozhodli spolupracovať. Ich aktivity dnes siahajú omnoho ďalej, než za hranice jednej z najznámejšej predajnej udalosti na Slovensku: ich cieľom je najmä zmena v kvalite života pre celú komunitu. p 19

zero waste

STRAŠIAK MENOM „ZERO WASTE“ Koncept zero waste je pre mnoho ľudí neznámou. Striktný názov mnohých vystraší, pre iných je skôr výzvou. Niektorým sa preto môže zdať, že ich cieľ je nedosiahnuteľný a nakoniec to vzdajú. Natália ani Jakub tiež nie sú absolútne zero waste, no robia pre to maximum. Obaja sa zhodujú, že pri každej zmene k lepšiemu je dôležitá najmä snaha. „Pre ľudí je to pomenovanie občas veľmi demotivujúce, kvôli čomu nevidia cestu. Postupným upravovaním svojich zvykov je však možné svoj dosah veľmi výrazne znížiť,“ hovorí Natália, ktorá si buduje cestu k minimalizmu postupne. „Mala som výčitky svedomia z každého vytvoreného odpadu, čo nie je udržateľné pre zdravý psychický vývoj. Dostala som sa však do štádia, v ktorom som si to v hlave natoľko upratala, že som sa vedela podľa týchto princípov zariadiť. Zmierila som sa s tým, že určitý odpad budem asi aj naďalej tvoriť, ale viem, že robím maximum, aby som ho zredukovala. Snažím sa zbytočne nekupovať veci, napríklad aj oblečenie, ale nahradiť vždy len to, čo mi chýba alebo 20

to potrebujem. Minimalizmus však praktizujem aj v iných sférach, napríklad si uvarím len toľko, koľko zjem, aby som jedlo zbytočne nevyhadzovala. Nechcem podporovať horúčkovitý konzum,“ dodáva.

Svoju cestu k uvedomelému konzumu si našla aj vďaka vzťahu k dekoratívnej kozmetike. Ako podotýka, práve tento segment je typickým príkladom toho, kde spotrebitelia dokážu efektívne tlačiť na výrobcov. Momentálny trend „cruelty free“, kozmetiky netestovanej na zvieratách, už vlastne prestáva byť trendom. Pre mnohých je to štandardom, od ktorého nechcú upustiť a dávajú tým jasný signál smerom k výrobcom. Tí musia práve vďaka nákupnému správaniu jednotlivcov a skupín začať meniť svoje priority a výstupy.

NAZRI SI DO VLASTNÉHO KOŠA Mnohí si istotne pamätajú doby, keď igelitka (najmä s potlačou západnej firmy) bola niečím, čo sme radi nosili a chceli sme, aby to bolo videné.

Prešlo pár rokov a ich hodnota sa devalvovala

zero waste

na nulu. Zvykli sme si brať sáčok alebo igelitku či výrobcovia často kladú zvýšený dôraz na obaly na takmer čokoľvek. Jedno jablko do vrecúška, a ich následnú recykláciu. K podobnému prístupu mrkvu do ďalšieho, poprípade do dvoch. Aby sa potom snaží motivovať aj ľudí cez občianske sa nepretrhli. Boli preto všade. Hádzali sme ich združenie Pure Love, ktoré funguje v Trnave. do zmesového odpadu, neskôr sme ich triedili „Našou úlohou je vytvoriť podmienky aj pre ľudí, a putovali do plastov. Potom sme pochopili, že sa ktorým sa nechce úplne sa vzdať svojho komfortu. do nich dajú hádzať aj smeti. No a nakoniec sme Ale chceme, aby si uvedomili aj to, že práve svozistili, že nám ich vlastne ani tak veľmi netreba. jím nákupným správaním dokážu zmeniť veľa vecí Rozhodli sme sa nahradiť igelitky tradičnými k lepšiemu. Producenti chcú predsa zarobiť a my sieťovkami, látkovými taškami s veselou alebo môžeme skúsiť využiť tlak kapitalizmu na to, aby naopak úplne obyčajnou potlačou. Keď sme sa sa oni prispôsobili trhu. Keď im ako spotrebitevšak rozprávali o znižovaní tvorby odpadu, uká- lia ukážeme, že chceme od nich férové produkty zalo sa, že to nie je nič komplikovanejšie. a iné si nekúpime, zmena nastane,“ vyzýva Jakub. „Najjednoduchšie je podľa mňa nazrieť do svojho kontajnera a zhodnotiť, čo si už v ňom nechcem nachádzať,“ hovorí Jakub, ktorý podľa vlast- SPOLOČNÁ ných slov vynáša triedené suroviny v trojčlennej ZODPOVEDNOSŤ domácnosti raz za mesiac.

Najefektívnejšie je podľa neho sústrediť sa na to, čo chce človek eliminovať. Ako príklad si vyberá Jednou z priorít Natálie a Jakuba je aj obmedziť potraviny, kde je podľa neho najjednoduchšie množstvo odpadu vo verejných priestranstvách začať obalom. Ako sám vraví, ak je možnosť, pre- a na podujatiach. Jedno z najvýznamnejších lokálferuje výrobky bez obalu, prípadne balené v skle. nych podujatí, Trnavský rínek, pritiahne každý raz Často preto volí menších výrobcov alebo lokálne tisícky návštevníkov, ale aj odpadu. Ich spoločná produkcie, kde má lepší dosah na informácie iniciatíva začala už niekoľko rokov dozadu, keď o výrobku a jeho vzniku. Práve takí producenti sa tu venovali najmä deťom a ich výchove k zod21

zero waste

povednému triedeniu a vytváraniu odpadu. Ako „Aj keď to marketingovo znie veľmi dobre, našou sa obaja zhodujú, s deťmi sa pracuje omnoho jed- snahou je zistiť, čo sa s odpadom deje aj po skonnoduchšie ako s dospelými. Sú prístupnejšie a for- čení daného eventu,“ otvára tak otázku štrukmou hry sa im ľahšie vysvetľuje, akým spôsobom turálnych riešení, ktoré si vyžadujú dlhší čas aj sa odpady triedia, ktorý materiál patrí do akého spoluprácu celej spoločnosti a najmä samosprávy a mesta. koša a čo sa s ním nakoniec udeje.

Na Trnavskom rínku sa vyprodukuje okolo 800 „Chceme vytvoriť tlak na mesto aj spoločnosť, kg odpadu, ktorý je následne potrebné spraco- aby prišlo k zmene,“ priznáva Jakub. Ako vraví, vať, čo v momentálnej situácii nie je možné. Na cítia, že záujem o túto tému je, potrebujú však samotnej akcii síce boli schopní vyzbierať množ- ešte zistiť, ako na to. „Mestu záleží na triedení stvo vriec separovaného odpadu, ten však nebolo odpadu rovnako ako nám, aktivistom,“ ukončuje.

Bez pomoci ľudí to však nepôjde. K lepšiemu možné úspešne zlikvidovať. „Zatiaľ to po evente zakaždým skončilo tak, že životnému prostrediu a miestu, kde žijeme, musí aj napriek triedeniu nám bolo povedané, že prispieť každý z nás. o tento typ odpadu nespracúvajú a tak skončil v komunálnom odpade. Práve preto chcem užšie spolupracovať s FCC Trnava, nech vieme, ktorý materiál máme zvoliť, aby to malo efekt,“ vysvetluje Jakub. Zároveň približuje aj komplikovaný svet kompostovateľného a biodegradovateľného riadu, ktorý je momentálne veľmi populárny na verejných podujatiach. Síce sú rozložiteľné, priestor na ich kompostovanie už nie je. Museli by sa vyvážať do Brna. Ako dopĺňa Natália, podobný prístup je pre ňu ľahšia cesta.

22

zero waste

ZAČNIME OD SEBA Ako môžeme začať, keď to chceme zmeniť a nezblázniť sa? Je naozaj mnoho spôsobov, ako prispieť k zlepšeniu a neubrať si až toľko zo svojho komfortu.

1

2

Obmedziť plastové vrecká, nákupné tašky, fľaše alebo slamky.

Najjednoduchšia cesta, ako redukovať plastový odpad.

Nahradiť take away obaly.

Ak je to čo i len trochu možné, skúsme si kávu alebo obed zobrať so sebou vo vlastnom obale.

4 Vyvíjať tlak smerom hore.

Pýtajme sa ľudí, ktorí nás zastupujú, či už v meste alebo kraji, na veci, ktoré je potrebné zlepšiť.

3 Kupovať nové, iba ak je to naozaj potrebné.

Dôležité je neprepadať tlaku, ktorý na nás pôsobí z každej strany.

Naozaj netreba mať všetko a hneď.

5 Go local.

Podporme malých lokálnych výrobcov potravín, oblečenia a kozmetiky.

6 Zredukovať príjem živočíšnych produktov.

Sú nielen obrovskou záťažou pre životné prostredie, ale často vznikajú aj v krutých podmienkach.

23

GIRL girl power

POW 24

L

rozhovor

I keď to tak nemusíme cítiť, súčasná doba si žiada činy. Ženy nie sú viac ani menej, o svoje miesto sa však často musia hlasnejšie hlásiť.

Fotografka a režisérka Martina Slováková a konceptuálna umelkyňa a učiteľka Martina Chudá sú obe silnými ženami, no každá má na svoje postavenie trochu iný pohľad. Tak ako to v živote býva.

WER

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: JOZEF PAJERSKÝ, PETER LANČARIČ

25

martina slováková

MARTINA SLOVÁKOVÁ MUSELA SOM SA NAUČIŤ DÔVEROVAŤ A DELEGOVAŤ

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: JOZEF PAJERSKÝ 26

Martina z Cukru, tak ju poznajú mnohí ľudia a tak som ju svojho času spoznala aj ja. Už ako študentka Vysokej školy výtvarných umení si vytvorila cestičku pre to, aby vzniklo jej kreatívne štúdio. Sedem rokov od založenia sa mnoho vecí zmenilo, niektoré však ostávajú stále rovnaké.

Martina Slováková a jej tím robia stále videá “ako z cukru". A nielen to. Vedie Cukru mnohými skvelými projektami a snaží sa stále posúvať – tak kreatívne, ako aj manažérsky.

rozhovor

Dnes ťa ľudia poznajú ako Martinu z Cukru, ktorá robí pekné videá. Ako si sa však k tomu dostala?

Vždy som sa venovala vizuálnym veciam a inklinovala k nim. Či už to bol časopis na základnej či strednej škole, kde som kombinovala obraz a text, alebo som sa učila kódovať weby. Trinásť rokov som chodila na výtvarné kurzy k manželom Balážovcom. Ale až na prijímačkách na vysokú školu som sa rozhodovala, či ísť na fotku alebo na grafický dizajn. Rozhodla som sa pre fotku. Študovať som začala v roku 2007. Krátko nato bol obrovský boom digitálnych zrkadloviek, čo mi umožnilo mať iba jeden nástroj a ním nielen fotiť, ale aj natáčať videá. Nepamätám si však presne to, prečo som si vybrala video. Cukru som potom založila v roku 2012, keď som mala 24 rokov. Už keď vznikalo, vedela som, že nechcem robiť iba videá. Po prestupe z fotografie som študovala intermédiá a multimédiá. Vždy ma bavila tvorba webov, vizuálna identita, veci s presahom. Nie že by som chcela všetko robiť sama, ale vedela som, že to je niečo, čomu sa chcem vo svojej práci venovať.

Aká bola tvoja prvá ozajstná zakázka?

Pamätáš si na ňu?

Ak opomeniem prácu pre Mestskú televíziu Trnava, kde som brigádovala počas prvých ročníkov vysokej školy a kde som točila všetko možné – prvou platenou zákazkou bolo určite niečo pre Rádio_FM. Síce to neboli nejaké veľké peniaze, ale ja som to brala ako obrovskú príležitosť.

Asi prvá vážna pracovná výzva bola, keď som sa prihlásila do _FMka. Zháňali vtedy niekoho, kto by mohol spraviť niečo ako „aftermovie“, vtedy sa to však volalo obyčajne, video z Pohody. Ja som im dokonca v tom čase pripravovala aj niečo ako „daily vlog“, krátke videá, ktoré som strihala

priamo na Pohode a išli na web. Vtedy takých ľudí, čo robili videá, nebolo veľa a postupne sa mi začala práca nabaľovať, ozvali sa mi Voices, Pontis, Pino z PPE. Venovala som sa tomu 2 – 3 roky popri štúdiu ako freelancer a nakoniec som si povedala, že si skúsim založiť firmu.

Bola si jedna z prvých, ktorú registrujem, že robila trošku iné komerčné videá. Ako si našla svoj štýl?

Nepamätám si žiadnu konkrétnu inšpiráciu. Dnes je toho obrovské množstvo – od známych youtuberov ako Peter McKinnon, u ktorého si môžeš pozrieť, ako robí všetky tie „zoom transitions“ alebo Dan Mace, ktorý robí s Caseym Neistatom a chytiť od nich know-how, ako to spraviť cool, až po neznámych amatérov. Je neskutočne veľa zdrojov, kde si môžeš pozrieť ako na to. Predtým však toho nebolo veľa. Prevládala u nás skôr fascinácia možnosťami, ktoré nám nová technológia ponúkla. To isté platí o farbení videa – dnes je to relatívne jednoduchá vec, ja som sa však na začiatku naozaj snažila svoje videá odlíšiť aj farebnosťou. S mojou spolužiačkou, maliarkou Dominikou Žákovou, sme sa ešte na škole veľmi často rozprávali o farbách. Vnímala som to tak, že maliar má svoju farebnosť, ktorou sa vyjadruje. A ja som tiež chcela mať svoju farebnosť. Jednoducho som to chcela spraviť pekné.

27

martina slováková

Mala si strach založiť firmu? Množstvo freelancerov, ktorých poznám, majú podobné pocity a boja sa spraviť ten skok zo strachu, že neuživia ďalších zamestnancov alebo stratia kontrolu nad kreatívnymi výstupmi.

Celé Cukru vzniklo z toho, že som mala stále viac a viac roboty a cítila som som, že dokážem uživiť niekoho, kto mi bude pravidelne pomáhať.

Nebolo to však tak, že by som predtým pracovala iba sama – mala som aj pred založením Cukru tím ľudí, ktorý so mnou spolupracoval. Viem však, kam mieriš tou otázkou. Každý je zvyknutý nejakým spôsobom pracovať. Má návyky, tempo.

Musela som sa naučiť dávať dôveru, delegovať a stále mať pocit, že to je môj projekt a byť toho súčasťou. To, že garantuješ niekomu odmenu, či už si malá alebo väčšia firma, je veľmi zásadná vec. Ak nastane nejaký výpadok (a o tomto sa veľmi nehovorí) tak to pocítiš a musíš nejako vykryť. Čo spôsobuje neustály stres. Je to taký druh stresu, ktorý spôsobuje dlhodobé, vážne problémy, lebo ho časom ani nevnímaš. Keď napríklad niekedy vypnem a potom sa po čase vrátim naspäť do toho tempa, zistím, aký je ten stres vlastne hrozný. Je to len nejaký šum na pozadí. Každodenne zaspávať a budiť sa s množstvom problémov, ktoré musíš vyriešiť, a nad tým mať ten jeden veľký problém, je naozaj zaujímavá výzva. A keďže som v tom biznise sama a nemám spoločníka alebo spoločníčku, musím sa vysporiadať aj s istým levelom existenčného stresu, s ktorým mi nemôže nikto pomôcť.

Ako taký ventil sme si však s kamarátkami, ktoré podnikajú v iných oblastiach ako ja, založili taký neformálny spolok a nazvali ho „KVAP – Klub vrúcnych ambicióznych podnikateliek“. Raz za čas sa stretneme a pobavíme sa o veciach, ktoré nás trápia a čo sú naše ťažkosti. Nie je to iba o sťažovaní sa, zdieľame napríklad aj to, čo sa nám podarilo. Zisťujeme, že naprieč rôznymi 28

oblasťami riešime denno-denne takmer identické problémy. Je to veľmi prínosná technika „peer reviews“, kde sa máš na jednej úrovni konfrontovať a zdieľať svoj pohľad.

Stretla si sa vo svojej práci s tým, že ťa brali ako ženu a nie ako profesionálku v danom odvetví?

Nie. Myslím si, že jedine pôsobíme ako kolektív veľmi mlado. Ale nikdy som nepocítila, že by so mnou niekto jednal inak. Mám pocit, že si viem získať rešpekt a keď začnem hovoriť, tak si viem veci obhájiť. A aj keď som mala pocit, že ma niekto chce spochybniť, tak som sa o to viac bránila a nenechala som to tak. Nikdy som to však necítila.

Kedy si sa dostala do pozície, že si sa cítila ako šéfka? A kedy si sa k tomu začala inak stavať?

Viem to úplne presne – bolo to v roku 2014.

Prvé dva roky som budovala značku a strašne veľa energie venovala do toho, že som založila sročku, nechala som si spraviť logo, našla som si priestory, zariadila ich, polepila som auto. Pamätám si, že som vtedy všetko svoje portfólio dala pod značku Cukru a moje meno ako keby neexistovalo. Po nejakom období mi to samozrejme začalo vadiť, lebo som robila aj iné veci. Nebola to však voľná tvorba a musela som tam robiť kompromisy. Vedela som ale v tom momente, že je to dôležité, lebo Cukru nikto nepoznal, ale moje meno áno. Nechcela som tvorbu Cukru natoľko zosobniť, aby som neskôr nemohla pod vlastným menom tvoriť niečo vlastné.

Na začiatku som samozrejme každému tvrdila, že všetko vieme najlepšie, najrýchlejšie, za dobrú cenu a postupne, keď prichádzali projekty, začala som pracovať s freelancermi. V roku 2014 som si vzala prvú takú veľkú dovolenku a išla som na Nový Zéland. Tam som pochopila, že to musím robiť inak. Musím začať budovať tím a nemôžem robiť všetko. Musím si povedať, v čom je moja

rozhovor

… viem získať rešpekt a keď začnem hovoriť, tak si viem veci obhájiť.

29

martina slovรกkovรก

30

rozhovor

31

martina slováková

úloha a toho sa držať. Vtedy som si zobrala malý úver na nové počítače, dve strižne a jednu z nich som si položila k sebe do kancelárie. Z večera do rána som sa na to vyspala a povedala som si, nie, toto takto nemôže fungovať a dala som ju na stôl do vedľajšej miestnosti. Povedala som si, že budem do Cukru hľadať ľudí, ktorých naučím všetko, čo viem a vytvorím im priestor byť lepšími. A postupom času som sa naučila viesť firmu aj manažérsky. Zistila som, že nemôžem mať všetko iba na papieri alebo na flipcharte.

Keď som ich nahradila aplikáciami a investovala čas do toho naučiť sa s nimi pracovať, začala som napríklad aj lepšie spávať!

Aké je teda kritérium na výber človeka, ktorý má pracovať pre teba alebo Cukru?

Ja som veľmi tolerantná, keď vidím v niekom potenciál. A veľa som si asi aj vzala zo svojej životnej cesty. U mňa to tak bolo napríklad pri prijímačkách na VŠVU. Pri talentových skúškach bolo treba priamo na mieste fotiť čiernobielo a vyvolávať. Moja práca bola úplne otrasná, lebo som sa to učila asi mesiac predtým, bolo to hrozné. Jednoducho som to nevedela. Keď už som sa ale dostala do druhého kola, pri ústnom pohovore som si musela svoje práce obhájiť. Prvý raz som tam videla mnohých tých ľudí naživo a bola tam aj Milota Havránková, prvá dáma slovenskej fotografie. Ona vtedy povedala, že je to technicky síce zlé, ale má to nápad a techniku sa naučím. To mi ostalo ako taká silná myšlienka a osobná skúsenosť a aplikujem to aj na ostatných.

Teraz je vás v Cukru teda koľko?

Momentálne je nás 6 a nemám zásadnú ambíciu nejako zásadne rásť. Na to, v akom objeme chcem veci robiť, sme tak akurát tím. Ak by sme sa porovnávali s veľkými agentúrami, tak samozrejme, sme len jeden tím, ale ak by som chcela mať väčší, potrebovala by som viac roboty, peňazí, narástla by mi tá zodpovednosť a potrebovala by som asi niekoho ďalšieho ako ja, aby podporil náš tím. Nemám však túto ambíciu. Najradšej by som robila viac prémiovejších vecí s väčším dosahom.

Kto bol inak prvý člen tvojho tímu?

Prvý bol Mišo Sekera – známy aj ako DJ Lixx.

Ten je tu dodnes a pracujeme spolu už siedmy rok.

32

Robíš ešte videá? Alebo sa venuješ primárne už len vedeniu firmy?

Stále robím videá, ale fyzicky už ich vlastne nerobím (smiech). Aj keď mojou ambíciou nikdy nebolo podnikať, až časom sa to tak vyvŕbilo.

Zistila som, že som vlastne dobrá aj v iných veciach ako v natáčaní videí – viem viesť ľudí, viem si získať klienta, viem postaviť projekt a doviesť ho do konca. Pre mňa je to omnoho podstatnejšie, ako keby som sa postavila len do pozície, že videá strihám. Na čom samozrejme nie je nič zlé a mohla som to robiť naďalej, ale toto je tiež veľmi dôležité. Niekedy mám samozrejme chuť nejaké video zostrihať a mám z toho radosť, užijem si to, ale udeje sa to podľa mňa tak dvakrát za rok. ◊

Najradšej by som robila viac prémiovejších vecí s väčším dosahom.

rozhovor

33

martina chudá

MARTINA CHUDÁ UMENIE JE FORMA RAFINOVANEJ KOMUNIKÁCIE BEZ SLOV

TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ 34

Niekedy ho ťažko uchopiť a inokedy pochopiť. A je úplne jedno, či sa naň dívate ako laik alebo profesionál.

Umenie je, aj nie je pre každého.

Martina Chudá má v tom svojom jasno - chce ho robiť najmä úprimne.

Ako umelkyňa, ale aj pedagogička, mu zasväcuje každý deň. Jej médium je však o niečo menej tradičné. Našla sa v postkonceptuálnom umení.

Obsah diel je niekedy intímny, inokedy kritizujúci, ironický aj feministicky pozitívny. Pracuje s objektom, inštaláciou a občas zabŕdne aj do performance. Zľahka!

rozhovor

Umenie je pre mnohých komplikovaná záležitosť. Ako ho vnímaš ty?

Ja ho vnímam ako formu rafinovanej komunikácie, ktorá dokáže rozprávať bez slov. Vo svojej tvorbe využívam najmä šifrované podanie informácií a snažím sa, aby témy boli spoločensky angažované. Usilujem sa zaujať kritické stanovisko a nastaviť tak spoločnosti zrkadlo. Tak som sa dostala aj k feministickým témam, respektíve k feminizmu.

1 dielo slepičky

Vo svojej tvorbe sa venuješ aj konceptuálnemu umeniu. Čo ťa na ňom oslovilo?

Dostala som sa k tomu až na výške. Predtým som chodila na strednú umeleckú školu, kde som študovala odevný dizajn. Mala som silné punkové obdobie, móda ma prestala zaujímať a tak vyzerali aj moje výstupy. Keď som sa potom hlásila na vysokú školu, vedela som, že sa síce chcem uberať umeleckým smerom, ale inak som bola stratená. Moje sebavedomie, čo sa týka vlastnej tvorby, bolo na nule. Nemala som žiadne schopné portfólio, a preto mi ani nenapadlo hlásiť sa na VŠVU. Povedala som si teda, že vyštudujem radšej pedagogiku umenia a budem prinajhoršom učiť na ZUŠ-ke, čo sa aj stalo! (Smiech.) Na vysokej škole nás viedli najmä ku konceptuálnemu uvažovaniu. Práve tento prístup vo mne zarezonoval a rozhodla som sa uberať týmto smerom.

Snažím sa robiť veci úprimne a bez vypočítavosti.

Moje diela sú určené ľuďom, a keď ich niekde vidia, majú v nich vyvolať emóciu, otázky a apelovať na ich hodnoty.

Potrebuješ svoje diela vysvetľovať? Áno, moje diela vždy sprevádza aspoň krátky text, ktorý ho má divákovi sprostredkovať. Myslím si, že to ku konceptuálnemu umeniu patrí. Ani ja sama, keď prídem do galérie, si často neviem niektoré veci interpretovať.

Podľa čoho volíš témy? Spomínala si feminizmus, určite však nie je jedinou.

Voľba tém vychádza z mojej vnútornej podstaty a postojov. Vo svojich dielach som riešila napríklad témy genderu, stereotypy vo vnímaní ženy, ale aj fetišizáciu zovňajšku či posadnutosť sebou samým. Spracovávala som aj širšie spoločenské témy - napríklad na výstave Kamufláž, ktorú som mala v Galérii Výklad v Trnave, to bola kritika militantných prístupov, násilného riešenia konfliktov a výstava reflektovala aj migračnú krízu. Čo ťa ťahá k už spomínanej téme feminizmu?

Prvý raz som sa k tejto téme dostala na vysokej škole. Počas celého štúdia sme si totiž mali vyskúšať rôzne formy vyjadrenia - od maľby po video až performance. Ako diplomovku som mala pôvodne v pláne urobiť parafrázu na iné dielo.

Rozhodla som sa však radšej autorsky nájsť. Mala som vtedy emocionálne ťažšie obdobie, čo ma priviedlo k introspekcii a celkovo k ženským témam.

35

martina chudá

Keď som začala feminizmus detailnejšie študovať, veľmi ma potešilo zistenie, že feministky naozaj nie sú tie, ktoré nenávidia mužov (ako sa zvykne tradovať), ale našla som v ňom čisté hodnoty, s ktorými som sa stotožňovala. Začala som si potom viac všímať a citlivejšie vnímať rozdiely v prístupoch k ženám. To bolo aj obdobie, keď som sa dostala k štúdiu stereotypov, ktoré som spracovala napríklad aj v diele Slepičky.

Pripadalo mi však prirodzené apelovať na rovnoprávnosť, aj napriek tomu, že sa môže na prvý pohľad zdať, že v súčasnosti už je táto téma vyriešená. Stále si však myslím, že je čo zlepšovať. V pracovnom alebo osobnom živote mám ale asi šťastie na ľudí, takže to nie je z dôvodu, že by som zažila nejakú krivdu. Jednoducho cítim, že je potrebné sa tomu venovať.

Usilujem sa zaujať kritické stanovisko a nastaviť tak spoločnosti zrkadlo.

Ako vyzerá, keď sa autor hľadá?

Je to taký pokus-omyl. Celá tvorba je o pocitoch.

Keď som sa pozrela na niektoré svoje veci, tak som nič necítila. A potom prišiel moment, keď som niečo spravila a povedala som si, áno, to je ono! Prišlo zadosťučinenie a súznenie. Inak sa to asi nedá popísať.

36

Pracuješ najmä s textilom. Prečo si si vybrala práve toto médium?

Síce pracujem hlavne s textilom a figuruje vo väčšine prác, ktoré som doteraz robila, ale nie je to tým, že by som bola extra vyhranená. Materiál vyberám na základe témy, ktorú spracovávam. Väčšinou to zatiaľ boli feministické témy, tak si tam to miesto našiel, keďže sa stereotypne viaže k ženám. Nie je to ale tak, že by som pracovala výsostne s textilom. Som otvorená rôznym médiám. V posledných dielach som pracovala s videom a skúsila si aj performance. Snažím sa ponechať si v tvorbe maximálnu mieru slobody a nerada by som sa škatuľkovala len ako textilná výtvarníčka.

Performance je veľmi zaujímavý spôsob sebavyjadrenie umelca. Máš v ňom nejaké vzory, niekoho, kto ťa inšpiruje? Čo sa týka performance, tak asi nejde nespomenúť Marinu Abramović. A všeobecne, čo sa týka tvorby, neviem, či sú to práve vzory, ale veľmi ma oslovila Louise Bourgeois - svetovo známa sochárka, ktorá často pracovala s textilom. Potom napríklad Sarah Lucas, ktorá pracuje s feminizmom so svojským pikantným humorom. Pri performance som si však najmä chcela vyskúšať novú polohu. Vždy hľadám spôsob, ako dostať do reálnej podoby svoj koncept. Zaumienila som si reagovať na ľudí, ktorí sú ochotní honom za fiktívnou dokonalosťou ísť do extrému. Vtedy som si povedala, že využijem metaforu mletého mäsa, pri ktorej deštrukciou vzniká nový konštrukt produkt. A objekt mi do toho nesedel. Povedala som si, že by bolo fajn, ak by to teda bolo video, respektíve performance. Tak som sa dopracovala ku konceptu Urgency. Rozhodla som sa pomlieť toľko mäsa, koľko sama vážim a vytvoriť “zo seba“ sériové produkty, ktorými boli mäsom naplnené silónové pančušky.

rozhovor

2–3 z výstavy kamufláž 4 performance urgency ( nasledujúca strana) 37

martina slováková

Snažím sa ponechať si v tvorbe maximálnu mieru slobody a nerada by som sa škatuľkovala len ako textilná výtvarníčka.

38

rozhovor

39

martina chudá

Predpokladám, že túto performance si robila iba raz… Áno, iba raz a aj preto som ju zaznamenávala na video. Nastalo hneď niekoľko problémov či výziev. Bolo treba zohnať sterilný, čistý priestor, rekvizity, veľké množstvo mäsa, čo je vec, s ktorou neradno plytvať. Točili sme to s Petrom od rána do večera a vedela som, že máme len jeden pokus. Potrebovala som mať naozaj kvalitný videozáznam, lebo to bolo niečo, čo som chcela uchovať a ďalej sa tým prezentovať. Preto táto akcia prebiehala viac štúdiovo a bola poňatá skôr ako “film“. Mäso bolo po natáčaní darované trnavskému útulku.

Máš v pláne robiť aj nejakú performance, kde budeš priamo konfrontovaná so živými divákmi?

V rámci spoločnej výstavy s Peťom (Lančaričom, pozn.) sme jednu mali, kde sme vlastne parafrázovali Marinu Abramović a Ulaya a ich performance Imponderabilia. Stáli sme oproti sebe vo vstupe do miestnosti, v ktorej sme mali veľmi intímnu inštaláciu. Po tejto skúsenosti naozaj obdivujem ľudí, ktorí sa venujú takémuto druhu umenia. Energia, ktorú tam človek cíti, je naozaj silná, ale ak sa mám priznať, nebolo mi to úplne príjemné. Je samozrejme fajn prekonávať svoje limity, ale zatiaľ neviem, či sa tomu budem venovať viac. Najzaujímavejším zistením pre mňa bolo ale to, ako intenzívne človek tú situáciu prežíva. Čo si tam teda prežívala? Asi ste neboli holí, ako v pôvodnej performance od Mariny a Ulaya.

Neboli, mali sme na sebe plyšové kostýmy a masky. Bola som dosť v strese a aj kvôli tomu kostýmu sa mi zle dýchalo. V galérii bol vydýchaný vzduch a pomedzi nás stále chodili ľudia, niektorí sa nás aj dotýkali. V jednom momente prišiel nával asi 30 ľudí. Okrem zníženého prísunu vzduchu to bolo aj emocionálne náročné.

Na chvíľu som dokonca zamdlela.

5–6 kým nás _____ nerozdelí

40

Aké máš najbližšie plány?

Momentálne som aktívna skôr psychicky ako prakticky. Tým, že mám v hlave strašne veľa konceptov, ale väčšinou sú rozmerné alebo nákladné na výrobu, tak si ich odkladám. Potom, keď sa chystám realizovať nejakú výstavu, tak tie koncepty znova vyťahujem zo šuflíkov. Toto je ale vec, ktorú by som chcela zmeniť, lebo aktívna práca mi veľmi chýba.

Ale keďže som s performance Urgency vyhrala cenu Danubiany na Textilnom trienále, dostala som možnosť mať tam na ďalšom trienále samostatnú prezentáciu v jednom z priestorov. Pomaly sa teda pripravujem a rozmýšľam, čo by som mohla vytvoriť a možno aj vytiahnuť zo šuflíka. ◊

rozhovor

41

trnavský kroj

Trnavský kroj a jeho minulosť.

Príbeh kroja, ktorého história siaha až do druhej polovice 17. storočia.

TEXT: MÁRIO ŠMÝKAL FOTO: ARCHÍV ZÁPADOSLOVENSKÉHO MÚZEA V TRNAVE, FOTOGRAFOVAL TOMÁŠ VLČEK. 44

trnavský kroj

Trnavský kroj patrí medzi jeden z najdekoratívnejších na Slovensku a kedysi si ho obliekali v takmer dvesto obciach Trnavského a Bratislavského okresu. Viaceré prvky mal len on a v niečom bol dokonca prevratný.

Veď si len zoberte, vyvíjal sa približne tristo rokov, pochádzal z takmer najbohatšieho slovenského regiónu a ľudia ho nosili vo dne v noci. Skutočne, bez preháňania. Až do druhej svetovej vojny sa totiž spávalo v tom, čo si ľud obliekal aj počas dňa.

Kroj bol ich druhá koža.

Vybrali sme sa do knižníc a do Západoslovenského múzea v Trnave zistiť, čo bolo pre tento región charakteristické v ľudovom odeve, kedy bol jeho najväčší boom, kedy sa trnavská výšivka stala módnym trendom, ako vtedy ľudia vnímali oblečenie, ako často ho prali, aj ako žili a prečo sa výšivky, rukávce aj čepce postupne z bežného života vytratili.

46

história

Vznik odevu

Vývin odevu

Stáť pred tristo rokmi pred skriňou s otázkou Trnavský región mal jednu z najlepších polôh „čo si mám obliecť“ by trvalo presne nula sekúnd. v rámci celého Slovenska, a tak sa vďaka príJednak vtedy skrine takmer neexistovali a jediné, stupnosti územia a úrodnosti pôdy stal priam čo si človek mohol obliecť, mal už aj tak na sebe. magnetom pre vznik obcí. Bolo len otázkou času, Prvý ľudový odev, ktorý by sa neskôr mohol kedy sa začne vyvíjať aj odev a prídu výraznejšie nazývať trnavským krojom, vznikol v druhej vzory a strihy. polovici 17. storočia, uvádza kniha Slovenský Dôkazom skorého osídľovania územia sú viaceré ľudový odev od Viery Nosáľovej. archeologické nálezy a tiež množstvo obchodKeďže sa najskôr objavil v agrárnej spoločnosti ných ciest, na ktorých sa našli pamiatky z neolitu, a ľud si ho zhotovoval sám, mal čisto úžitkovú doby bronzovej, obdobia rímskych provincií aj funkciu. Všetky časti tohto odevu mali jedno- sťahovania národov. duchý až rovný strih, pretože ich strihali alebo „Všetky tieto pamiatky dokazujú, že trnavská dokonca trhali po niti. oblasť bola takmer nepretržite obývaná,“ uvádza „Postave nositeľa sa prispôsobovali len čiastočne Jarmila Pátková. a takmer vôbec nezdôrazňovali telesné tvary. Prechádzali cez ňu viaceré dôležité komunikácie Menšie strihové členenie bolo ovplyvnené aj hos- ako napríklad poľská cesta z Krakova, cez Oravu, podárskym postavením dedinského obyvateľstva, Turiec, Nitru, Komárno až do Panónie. Ďalšia u ktorého bolo potrebné šetriť materiálom a stri- cesta, ktorá viedla z Nitry a Považia cez Bratihať látku s ohľadom na úspornosť,“ píše Jarmila slavu do Rakúska, sa spomína už v 12. storočí. Aj Pátková v knihe Ľudový odev v okolí Trnavy. vďaka tomu sa tu začali používať niektoré materiály skôr, než kdekoľvek inde. „Trnava mala jednoducho šťastie v tom, že si väčšina obyvateľov mohla dovoliť aj drahšie materiály, keďže tu bola úrodná pôda a darilo sa tu množstvu plodín. Nebolo to ako na severe Slovenska, kde sa ľudia museli snažiť viac, aby niečo dopestovali. V našom regióne sa preto v sviatočnom ľudovom odeve už pomerne skoro objavujú aj materiály ako zlatá niť,“ vysvetľuje etnologička Aneta Vlčková zo Západoslovenského múzea v Trnave.

Prvé materiály Ľudový odev zakaždým vychádzal zo životného štýlu a práce jeho nositeľov. Ak raz bol niekto mešťan, mohol si dovoliť aj serióznejšie oblečenie.

V prípade práce na poli by zas vesty či cylindre boli nepraktické. Prostredie a poľnohospodárska práca tak formovali aj módu v okolí Trnavy. „Odev býval zhotovený predovšetkým z konopných látok, ktoré boli odolné a vzdušné. Dekoratívne prvky na ňom plnili zároveň i spevňujúcu funkciu,“ prezrádza sprievodný text k expozícii Ľudový odev západného Slovenska v Západoslovenskom múzeu.

47

trnavskĂ˝ kroj

48

história

Konopný odev sa v mnohých dedinách používal Najväčšiu časť zamestnancov manufaktúr však ešte aj po prvej svetovej vojne, keď ho obľubovali tvorili pradiari, teda nekvalifikovaní členovia roľpre jeho pevnosť, voľnosť a svetlú farbu, ktorá níckych poddanských rodín a príslušníci mestchránila pred horúčavou. Na druhej strane zas skej chudoby, väčšinou ženy, deti, starci a chorí. dostatočná hustota konopného plátna obraňovala telo pred prachom a predovšetkým, bola to najlacnejšia možnosť. Konopná látka mala Kto vyrábal kroje teda toľko výhod, že ju ešte dlho len tak čosi neprekonalo.

Hovoriť o špeciálnej výrobe krojov bolo v 17. „Okrem konope sa používali aj ľan a ovčia vlna, storočí zbytočné. Jednak si ich každý dokázal ktoré si roľníci vedeli dopestovať a spracovať ušiť sám, zároveň vtedy ešte nevyzerali tak, ako sami. Takisto si sami vedeli ušiť aj niektoré veci ich poznáme dnes. na bežné užívanie ako jednoduché čepce bez Ľudový odev pôvodne slúžil dedinskému obyvýzdoby alebo sukne,“ spomína Aneta Vlčková. vateľstvu pri všetkých príležitostiach, a tak Trvalo pomerne dlho, kým roľníci nahradili stále nosili to isté, bez rozdielu. Ešte v polovici tento odev novými vhodnejšími materiálmi, 19. storočia sa nijak nelíšil pracovný odev od preto vydržal až do obdobia po druhej sveto- sviatočného. vej vojne. Vtedy sa začínajú objavovať montérky „Na robotný deň sa nosili staršie alebo špinavšie a blúzy z pevných pracích látok, čo súvisí aj so súčiastky, ktoré sa spočiatku nosili v nedeľu. zlepšením celkových životných podmienok na Väčšia diferenciácia nastáva najmä od druhej dedine. polovice 19. storočia, keď začínajú byť bežnejšie súčiastky z kupovaných, fabricky vyrábaných látok,“ zistila Jarmila Pátková pre knihu Ľudový odev v okolí Trnavy.

Neskoršie materiály K zmenám došlo až vtedy, keď sa o ľudové umenie Konope síce nezosadil z trónu ešte dlho žiaden začala zaujímať šľachta. Stalo sa akousi módou, že materiál, ale od druhej polovice 18. storočia sa si v mestách ako Bratislava, Viedeň, Paríž či Karzačínajú objavovať aj látky bežné pre dnešný odev. love Vary šľachtičné otvárali obchody s umelecMôže za to styk dedín s mestami, kde sa dali na kými predmetmi alebo starožitnosťami. Veľkú časť trhoch kúpiť materiály ako farbené vlákna, hod- zaberala aj ľudová výšivka a čipka, čím sa zvýšil váby, zlaté priadze či výrobky rôznych remeselní- záujem o odevné remeslo. Vďaka tomu už nemuseli gazdiné šiť len pre vlastné potreby, ale ich kov, najmä krajčírov a tkáčov. „Veľmi drahou záležitosťou bola hodvábna niť, no zručnosť sa mohla stať aj predmetom podnikania. postupne sa rozšírili aj bavlnené nite, ktoré boli „Keďže niektoré techniky boli náročné, neovládala ich každá žena. Navyše s tým bolo treba tráviť lacnejšie,“ vysvetľuje Aneta Vlčková. Ďalšie drahé časti odevu ako zlaté rukávce či iné veľa času, preto sa vyšívaniu na dedinách venovali súčiastky si ľudia aj požičiavali, keďže nie vždy skôr chudobnejšie ženy,“ hovorí Aneta Vlčková. na ne mali peniaze. V dedine sa jednoducho Takto sa z niektorých žien stal pojem v celom vedelo, kto má akú súčiastku a za čo je ochotný regióne. Čím viac vyšívali, tým skúsenejšie boli a ich výšivka sa svojou dokonalosťou začínala ju požičať.

Výrazný zásah do vývoja ľudového odevu spô- odlišovať od práce ostatných. sobila aj Habsburská monarchia, ktorá už v 18. Koncom 19. storočia sa z viac-menej náhodnej storočí začala v mestách a na majetkoch šľachty práce vyvinulo už akési domáce remeslo a pravidelný zdroj príjmov. O výrobky stúpol záujem vytvárať manufaktúry. „V zmysle habsburgovskej hospodárskej poli- počas celého roka a už nie len na jeseň, v zime tiky smeli manufaktúry v Uhorsku vyrábať iba a v skorej jari, keď nebolo práce na poli ani vo hrubšie, menej kvalitné výrobky, ktorých dovoz vinohradoch. z Rakúska by sa nebol vyplácal. Prvou manufak- Šiť sa učili predovšetkým ženy z chudobnejších túrou v oblasti bola súkenka trnavských mešťanov, gazdovstiev, z gazdovstiev s viacerými deťmi, alebo aj dievčatá, ktoré boli chorľavé a nevládali ktorá vznikla v roku 1764,“ píše Jarmila Pátková.

49

trnavský kroj

robiť ťažšiu poľnohospodársku prácu. Krajčírstvo „Vrcholom bohatstva boli šatky na tyle so zlapre ne znamenalo zabezpečenie do budúcnosti, tou výšivkou cez kartón z Cífera,“ hovorí Aneta Vlčková. Zlatá výšivka vznikala tak, že predkresnajmä ak sa nevydali. Šľachta tiež trávila viac času vo svojich dedin- ľovačky najskôr predkreslili vzory na kartón a tie ských sídlach, preto bolo celkom prirodzené, bolo treba vyrezať. Jednotlivé ornamenty potom že sa vynorila myšlienka podchytiť schopnosti muži vysekávali drobnými dlátkami a ženy ich obšívali na látke zlatou niťou. Túto techniku však dedinských žien. „V druhej polovici 19. storočia vzniká priamo ovládalo pomerne málo žien. z popudu uhorskej vlády celková industriali- „Zákazníčky si za predkresľovačkami brali aj látku, začná akcia v snahe dohoniť to, v čom krajina na ktorú im vypísali vzor. Pisárky svoje papierové zaostávala za susednými štátmi. Vláda zakladala vzory nepožičiavali, keďže to bola ich živnosť rôzne spolky a organizovala kurzy aj poradné a know-how. Zarábali si teda predkresľovaním orgány na zveľaďovanie tejto práce,“ píše Jarmila vzorov na látku, čím zároveň spolu s vyšívačkami strážili vizuálny jazyk regiónu,“ dodáva Vlčková.

Pátková.

Medzi najvýraznejšie patril spolok Izabella, Okrem výšivky zlatou niťou cez kartón sa v tradičktorý na popud arcikňažnej založila v roku 1895 nom odeve trnavského regiónu uplatňovalo veľké maďarská šľachta. Sústredil sa hlavne na vyšíva- množstvo ďalších výšivkových techník, ktorými sa nie a svoje strediská mal v Cíferi, Zavare, Trnave zaradil medzi najozdobnejšie na Slovensku. a Dolnom Lopašove. Výrobkami zásobovali šľachtické dvory aj meštianske rodiny a vyšívali pre predajne v Bratislave, Smokovci a Trenčíne aj pre svetové firmy v Paríži a Londýne. „Spolok podnietil talentované ženy vyšívať, aby si tým zlepšili sociálnu situáciu. Vyšívali cirkevný, mestský aj šľachtický textil,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.

Začiatkom 20. storočia zamestnával do tristo robotníčok a hodnota ročne odpredaných výrobkov tvorila v tom čase 57-tisíc korún. Niektoré jeho strediská boli dokonca organizované na spôsob škôl a dievčatá i mladšie ženy ho navštevovali v zimných mesiacoch.

Výšivka Koncom 19. storočia sa trnavská výšivka stala módnou záležitosťou a v roku 1930 bolo v Trnavskom okrese až 2 457 výšivkárok. Bolo to aj vďaka spolku Izabella, ktorý spravil z výšivky jeden z najpredávanejších výrobkov na trhu.

Hlavnou výzdobnou technikou Trnavy bola výšivka cez kartón, ktorá zdobila predovšetkým šaty neviest. Používala sa na to zlatá niť, ktorou sa ale takmer nikdy nevyšívalo priamo na látku.

Výšivka sa vždy podkladala lepenkou a používal sa takzvaný úsporný steh. Chudobnejší občania nahrádzali pomerne drahé zlaté nite zlatožltými, ktoré na diaľku pôsobili rovnako.

50

história

Druhy odevu Pôvodný pracovný odev z konope sa postupne rozšíril aj o sviatočný, svadobný a smútočný odev a rovnako aj o verziu pri narodení dieťaťa.

Trnavský sviatočný odev patril medzi najreprezentatívnejšie a najnákladnejšie na celom Slovensku. Najskôr však nebol takmer žiaden rozdiel medzi tým všedným a sviatočným. Iba ak v tom, že sa v nedeľu nosili novšie a čistejšie súčiastky. Od polovice 19. storočia sa však súčiastky začali výraznejšie zdobiť a šili sa z jemnejších materiálov. „Sviatočný odev sa priberaním rôznych drahých materiálov postupne úplne oddelil od toho pracovného. Čoraz viac doň prenikali prvky, ktoré ho robili úplne nespôsobilým pre praktický život,“ píše Pátková. Zväčša naň používali drahé materiály ako brokát, atlas, kašmír či hodváb.

Mužská verzia prebrala prvky z vojenských rovnošiat, teda používala krátke súkenné kabátiky a úzke, priliehavé nohavice, ktoré boli dekorované ozdobne našívanými šnúrami.

Osobitná kapitola bol odev nevesty, ktorý bol najkrajším a najnákladnejším odevom vôbec.

Sústreďovala sa naň viacmesačná vyšívačská práca a matka preň pripravovala výbavu už od narodenia dcéry. Niektoré súčiastky sa tak po prvý raz objavili práve na ňom. „Pred prvou svetovou vojnou si nevesty obliekali brokátový živôtik a rukávce vyšívané hodvábom alebo zlatom. K tomu si dávali ťažkú súkennú sukňu modrej, čiernej alebo zelenej farby s modrými atlasovými stuhami a pod ňu rubáš a dve až tri spodnice. Na vrch prišla zástera so širokou čipkou alebo výšivkou,“ uvádza kniha Ľudový odev v okolí Trnavy.

Svadby sa zvykli robiť zväčša v pondelok a pripravovali sa na ne už od štvrtka. V nedeľu svadobčania prinášali takzvanú poctu, keď ženy vyobliekané ako v nedeľné odpoludnia nosili koláče, mäso, víno a pálenku.

Celková výbava nevesty obsahovala takmer všetko, čo by mala v budúcnosti potrebovať.

Predpokladalo sa, že v rámci bielizne a šatstva nebude musieť desať až pätnásť rokov po svadbe nič kupovať.

Smútočný odev kedysi vyzeral celkom opačne ako ten súčasný. Smútočnou farbou všetkých Slovanov totiž bola biela. Neskôr sa počas pôstu aj na pohreby chodilo vo veľmi málo zdobenom odeve a väčšinou v starších súčiastkach. Ženy si počas pohrebov zahaľovali hlavy do bielych ručníkov, až po prvej svetovej vojne sa ujímali kupované šatky tmavých farieb.

Charakteristika odevu O vzhľade jednotlivého odevu nerozhodoval len účel jeho použitia, ale aj to, kto si ho obliekal. „Čím boli muž a žena starší, tým menej zdobené veci nosili. Staršiemu človeku sa už nepatrilo upozorňovať na seba bohatou a zaujímavou výšivkou. Nosil preto striedmejšie a skôr tlmené farby,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.

Podľa spôsobu odievania sa dalo určiť aj to, kam daný človek patrí. Napríklad symbolom slobodných dievčat boli stuhy poskladané do čepca a jedine mládenci mohli nosiť pierka.

Rovnako aj v posledný deň žatvy a najmä počas oberačiek prichádzala mládež do práce v odeve, ktorý sa inokedy zvykol nosiť iba do tanca.

51

história

Práce na poli pre nich mali obzvlášť veľký význam, čo zdôrazňovali aj oblečením. „Žatvy i oberačky boli súčasne spoločenskou udalosťou, kde sa pri záverečnej zábave po práci mali možnosť najmä mladí ľudia stretnúť a poznávať. Často práve tu matky vyberali nevesty pre svojich synov a ženíchov pre svoje dcéry,“ píše Jarmila Pátková.

Zánik odevu

Ľudový odev sa z ulíc začal vytrácať po druhej svetovej vojne, predovšetkým pre výrazný rozvoj poľnohospodárstva a väčší styk dedín s mestami.

Zasiahla aj hustejšia autobusová sieť, ktorá spojila všetky dediny. Remeselníci tak mohli na trhoch predávať svoje produkty a nakupovať všetko, čo v domácnosti potrebovali. „V prvej polovici 20. storočia už ľudia precháStarostlivosť o odev dzajú na typ mestského oblečenia. Muži tak robili skôr, pretože chodili za prácou do mesta Špecifickou časťou života v 18., 19. a 20. storočí a konfekcia pre nich bola praktickejšia,“ vysvetbola starostlivosť o odev. Chodiť v čistom bolo ľuje Aneta Vlčková.

Postupne sa tak začína stierať rozdiel medzi vidieskôr výnimočné. kom a mestom a po roku 1948 sa to už úplne „Výmena spodnej bielizne sa obyčajne robila raz vytratilo.

Síce sa na Slovensku v čase prvej svetovej do týždňa. Dialo sa tak v sobotu alebo v nedeľu, vojny vyskytovalo ešte 75 krojových typov, sociakedy sa roľníci dôkladne umývali a obliekali do listický režim, kolektivizácia a práca v mestách ich sviatočného odevu,“ uvádza Jarmila Pátková. postupne vytlačili. Najdlhšie to vydržali zástery Osobitný odev nemali ani na nočný oddych. a šatky, ktoré sa na vidieku objavujú dodnes. o Spávali v tom, v čom chodili počas dňa, odložili si len niektoré súčiastky. Keď už bolo niečo príliš špinavé, prevesili to v komore cez žŕdku alebo voľne položili na zem. Tie veci, ktoré sa už nenosili, gazdiné aspoň raz do roka vyvetrali. Obyčajne na jar na slnku rozvešali kožuchy, kabáty, konopné súčiastky alebo konopné plátno.

Keď už malo prísť k praniu, robili to skôr výnimočne. Vyhýbali sa tomu hlavne preto, aby sa oblečenie príliš neničilo. Najnáchylnejšia bola výšivka cez kartón, ktorú preto radšej umiestňo1. Nevesta v sviatočnom trnavskom ľudovom vali na odnímateľné časti. odeve s pôlkou, Trnava, 30. roky 20. storoNajmenej pri praní trpeli konopné súčiastky, čia. ktoré vyvárali v takzvanom zvaráku. Namočenú 2. Ženský konopný rubáš, okolie Trnavy, zabielizeň nakládli do drevenej kade a oblievali čiatok 20. storočia. lúhom. Ten predtým uvarili z dreveného popola a takéto prelievanie bielizne horúcou vodou opa- 3. Mestské slečny v sviatočnom trnavskom ľudovom odeve, Trnava, 20. roky 20. storokovali niekoľkokrát. Ozváranú bielizeň aj mydčia. lom prané šatstvo potom išli vyplákať na potok.

4. Detail reliéfnej výšivky zlatou niťou cez Väčšinu vecí si nežehlili ani nehladili, len ich kartón na sviatočných ženských rukávrukami urovnali a poskladali. Odlišne pristucoch, Hrnčiarovce nad Parnou, prvá polopovali k vrchným súčiastkam, ktoré navinuli na vica 20. storočia. drevený váľok a dreveným piestom váľali.

5. Detail bielej gatrovej výšivky na sviatočZmenilo sa to až po druhej svetovej vojne, keď už nej šatke, Dolné Dubové, posledná štvrtimali ženy i muži dostatok oblečenia. Mohli ich na 19. storočia. striedať častejšie aj udržiavať v čistote a poriadku. 6. Mládenec v sviatočnom trnavskom ľudoBežnejším sa stalo aj nosenie osobitnej nočnej vom odeve, Trnava, pravdepodobne 30. roky bielizne.

20. storočia.

53

rozhovor

JOZEF PILÁT Veľmi rád sa hádžem do hlbokej vody TEXT: JURAJ KOVALČÍK FOTO: PETER LANČARIČ, ARCHÍV AUTORA

Jozef Pilát je štíhly blondiak s príjemným hlasom a nevtieravým vystupovaním, ašpirujúci na kariéru vizuálneho umelca.

Minulý rok skončil Akadémiu výtvarných umení vo Varšave na katedre maľby pod vedením prof. Wojciecha Zubalu. Do školy dochádzal z dediny Šuňava medzi Nízkymi a Vysokými Tatrami. Ako chlapec sa hrával v okolitých lesoch. Hrá sa v nich stále, akurát to už môže označiť ako landart. Vystavoval zatiaľ hlavne v zahraničí, na Slovensku ste od neho mohli vidieť napríklad dielo Mimézis na festivale Biela noc 2017 v Košiciach. Teraz pripravuje prvú samostatnú domácu výstavu v Synagóge – centre súčasného umenia v Trnave, ktorá bude otvorená 11. apríla a potrvá do 26. mája.

54

rozhovor

55

jozef pilát

Pochádzaš spod Tatier, považuješ sa za Gorala?

Vyrastal som na hranici Spiša a Liptova v dedinke Šuňava, ktorá vznikla spojením dvoch obcí – jednej na Spiši a druhej na Liptove. Keď dopadne kvapka na jednu stranu kostola, tak odteká hore do Baltského mora, keď padne na druhú stranu, odtečie do Čierneho. Sme blízko prameňa Čierneho Váhu aj Hornádu. Považujem sa však za Tatranca, Gorali majú svoju špecifickú kultúru.

Mám ešte tú výhodu, že zo zadného okna vidím Vysoké Tatry a z predného okna Nízke Tatry.

Aké vplyvy ťa priviedli k umeniu okrem malebnej krajiny, v ktorej si vyrastal?

Tých vplyvov je dosť veľa. Možno najsilnejším bolo, že väčšinu času, keď som bol malý, som strávil v lese. Nikdy som nebol doma, celý čas sme s kamošmi behali po lese. Ďalším bol náš sused, ktorý bol ľudový sochár, robil modely rôznych chalúpok, vozov, postavičky zo slamy. Stále som ho navštevoval a on mi vysvetľoval, čo a ako funguje. Keď som bol malý, vôbec som nevedel kresliť, bol som najhorší v triede. Dokonca mi učiteľka hovorila, že to takto nemôže ísť ďalej. Potom mi operovali slepé črevo, bol som aj v umelom spánku. To bolo asi v prvom alebo druhom ročníku na základnej škole. Predtým mi dobre šla gramatika. Keď som sa vrátil, tak som sa prepolarizoval. Začal som kresliť a gramatika mi už nešla.

Takže slovenské zdravotníctvo ti zmenilo budúcnosť. Ako to pokračovalo s kreslením ďalej? Chodil si do ZUŠ-ky?

Navštevoval som ZUŠ-ku najskôr u nás v dedine, ale nestačilo mi to. Bolo to len raz týždenne, tak som hlavne tvoril doma vo svojej dielni. Potom som nastúpil na strednú priemyselnú školu, otvo56

rili tam nový odbor propagačná grafika, kde sme mali základy klasickej grafiky, drevoryt, suchú ihlu, až po vektorovú grafiku alebo 3D grafiku.

To sú vlastne techniky, s ktorými pracuješ doteraz. Áno. Na vysokú som sa hlásil v Prahe, Bratislave a Varšave, pretože si myslím, že umenie treba študovať vo veľkom meste, sú tam väčšie možnosti, nové vplyvy a mám rád ten ruch. Prvýkrát sa mi nepodarilo dostať sa na vysokú. Mal som rok pauzu, ale ten rok bol pre mňa možno aj potrebný, aby som si vedel vykryštalizovať, zistiť, čo naozaj chcem, a prečo chcem ísť študovať.

Myslím, že aj preto som bral školu zodpovedne.

Nešiel som na maľbu len tak, pretože som nevedel, čo chcem robiť.

Aj ten druhý rok si sa hlásil na všetky tri? Áno a podarilo sa mi dostať sa do Varšavy. Najskôr som váhal, pretože som vôbec nevedel jazyk.

Ale potom som si povedal, že dvadsaťtisíc študentov zo Slovenska uteká do Čiech, do Prahy, takže to už nie je také, že „wow, študoval som v Prahe“.

Rozhodol som sa skúsiť niečo exotickejšie.

Hovoríš, že si nevedel jazyk, ale rozumel si, však?

Rozumel, pomáhal som si goralčinou.

Keby ste vy v Tatrách nerozumeli po poľsky, kto potom? Čo bolo pre teba najdôležitejšie na štúdiu v Poľsku? Čo ti to dalo navyše oproti tomu, keby si trebárs išiel do Bratislavy?

Naučil som sa jazyk, spoznal som novú kultúru, o ktorej by som inak nemal tušenie, a hlavne to veľkomesto. Spoznal som tam aj trochu iný prístup k umeniu ako tu na Slovensku. Mladý človek by mal študovať niekde vonku, aby mohol

rozhovor

2 UMELCOV ATELIÉR 3 INŠTALÁCIA DOMINO 2013

Mladý človek by mal študovať niekde vonku, aby mohol priniesť Slovensku niečo nové.

57

jozef pilát

priniesť Slovensku niečo nové. Ako kedysi veľkí majstri posielali svojich učňov do sveta, pretože oni ich už nevedeli naučiť nič nové.

Aká bola tvoja špecializácia? Úprimne, vo Varšave som vyskúšal asi všetko.

Preberali sme rôzne koncepty sochy vo verejnom priestore, inštalácie, vplyv umenia, ktoré je umiestnené vo verejnom priestore, na ľudí v tom danom mieste. Necestoval som do školy 500 km preto, aby som tam len sedel na zadku. Vymenil som asi každého profesora, ktorého som mohol (smiech). Bol som asi u šiestich či siedmich profesorov na rôznych špecializáciách. Ostal som u nich do toho bodu, než ma už nevedeli naučiť nič nové. Potom som im podal ruku, poďakoval a skúšal nové veci.

A bol si aj niekde inde? Na stáži? Na Erazme?

Bol som na Erazme na Universität der Künste v Berlíne, v štúdiu Valerie Favré. Berlín mi otvoril oči do súčasného umenia, pobyt tam bol veľmi prínosný. Mali sme jednu výstavu vo Francúzsku, jednu v Kolíne nad Rýnom a ďalšiu priamo v Berlíne. Za ten polrok sa tam udialo toľko vecí, že z nich až dodnes čerpám. Dokonca dva roky dozadu som zorganizoval nemecko-poľský plenér na Šuňave. Pozval som svojich známych z Varšavy a druhú polovicu z Nemecka. Prišli na Šuňavu a hovorili mi, že ten plenér im zmenil život (smiech) a že v živote na takom neboli. Čo také ste tam robili?

Chodili sme po jaskyniach, horách, boli sme na goralskom festivale v Liptovskej Tepličke, kde to vyzerá ako v Hobitove. Naozaj, stojí za to si to čeknúť, veľa Slovákov o tom ani nevie. Pre nich bol šok aj Dobšinská ľadová jaskyňa.

Hovoríš o čerpaní vecí ešte z berlínskeho pobytu. Vo svojej pripravovanej výstave v Synagóge – centre súčasného umenia máš tiež objekty, ktoré vznikli dávnejšie, napríklad Mimézis.

Prvý nápad vznikol v Berlíne, keď som tam stretol profesora Ai Wei Weia. Chodil som na jeho prednášky, dokonca som sa s ním osobne stretol a dosť ma inšpiroval. Ale zrealizoval som to až o rok neskôr. Táto práca je vlastne takou pamiatkou venovanou môjmu regiónu, tiež mojej 58

rodine. Keď sa pred sto rokmi môj prastarý otec vrátil z Ameriky, kúpil veľké pole a na hraniciach pozemku zasadil červené smreky, čo je v Tatrách ojedinelý strom. Po rokoch, keď už ľudia neobhospodarovali pôdu, tam vyrástol celý les a najmohutnejšie stromy boli práve tie červené smreky na jeho hraniciach. Asi pred 10 - 15 rokmi tam prebehol nelegálny výrub. Našej rodine sa nakoniec po niekoľkých súdnych procesoch podarilo získať to drevo naspäť.

Priestor, v ktorom vystavujem, má veľký vplyv na to, ako vyzerá celá kompozícia. Vždy sa snažím zapísať do priestoru.

Už vyťažené a spracované?

Drevo bolo spracované, smreky boli narezané na dosky. Chcel som vrátiť tie stromy naspäť, tak som zobral jednu dosku a začal som pretláčať letokruhy drevorytom do látky. Tieto drevoryty, spolu 54 kusov (čo súvisí s 54 lupeňmi slnečnice), som poskladal do kruhu ako symbolický kmeň stromu.

Okrem objektu Mimézis, ktorý má byť umiestnený v lodi synagógy, využívaš aj ďalšie priestory, kde umiestniš iné objekty či inštalácie.

Chcel by som vytvoriť kinetickú inštaláciu. Dole budú len dva objekty, ktoré vyplnia celý priestor.

Jeden bude visieť, bude vysoký 10 metrov a ten druhý sa bude točiť okolo vlastnej osi. Poháňať ho bude maličký motorček, ktorý bude umiestnený hore na poschodí v takej menšej architektúre. Zatiaľ sú to len vstupné plány. Priestor, v ktorom vystavujem, má veľký vplyv na to, ako vyzerá celá kompozícia. Vždy sa snažím zapísať do priestoru.

jozef pilรกt

60

rozhovor

Plány sa teda môžu meniť v závislosti od možností, ktoré priestor ponúka. Predsa len, aké sú ďalšie plánované časti výstavy alebo médiá, ktoré pri nej chceš využiť?

Určite tam budú fotografie, drevoryty, takisto videoinštalácia môjho prvého landartu...

To bolo to stavanie domina v lese? Áno. Táto práca vznikla ešte pred vysokou školou. Vznikla úplne spontánne, keď som išiel s mojím kamošom v zime na prechádzku do lesa.

Chceli sme niečo urobiť, ale nevedeli sme s čím a ako. Všade pod nohami sme mali sneh, tak sme si povedali , že ho využijeme. Najskôr sme stavali rôzne abstraktné formy, potom sme to štylizovali, až vznikol celý pás domina. Tiahol sa z jednej strany lesa na druhú.

Aké bolo dlhé?

Asi 200 metrov. Robili sme to dva dni, po častiach, ale myslím, že výsledok stojí za to. Táto práca pre mňa dosť znamená. Chcel by som si to zopakovať, ale čakám už štyri-päť rokov, a stále nemám tie isté podmienky, aké som mal vtedy. Sneh bol ideálne zamrznutý, bolo slnečno a chladno. Naozaj, takéto podmienky sa ukážu zriedka.

Ako dlho padalo?

Pár sekúnd, veľmi krátko. Video z toho je dlhšie, lebo obsahuje zábery z rôznych uhlov.

Vráťme sa ešte k výstave v synagóge. Pokiaľ viem, má byť aj pripomienkou rodnej dediny, však? Áno. Ale tiež by som tam chcel rozobrať environmentálne problémy, otázku, ktorá trápi Slovensko čoraz viac – výrub stromov. Máme jednu z najlesnatejších krajín v Európe a naše lesy potrebujú ochranu.

V spolupráci s Publikum.sk pripravuješ aj ďalší projekt, rezidenčný pobyt a výstavu v Kyjeve v kreatívnej komunite IZONE. Výstava má pracovný názov „Let's Make a Paradise Together“. Môžeš priblížiť, o čom bude?

V lete tam idem na týždeň a pol alebo dva týždne a počas toho by som chcel pripraviť celú výstavu.

Stále sú to vstupné koncepty. Často ráno vstanem a dokážem zmeniť celú expozíciu od zák-

ladov. Možno by som začal tým, prečo sa to volá „Urobme si raj“. Začalo to ešte na plenéri v Šuňave, kam som pozval známych z Berlína a Poľska. Jedného rána sa spustil obecný rozhlas. Všetci boli šokovaní, čo sa deje, či začína tretia svetová...

Nemali s tým žiadnu skúsenosť?

Nemali. Vtedy som zistil, že je to niečo špecifické pre nás. Začal som sa v tom hrabať a v magisterskej práci som sa venoval utopickým projektom v Československu. Rozobral som tam aj to, odkiaľ sa vzali na Slovensku amplióny a prečo sú tu dodnes. V tomto projekte som chcel využiť amplióny v mojej dedine a oznámiť cez ne, že dedina sa sťahuje na Mesiac.

Tie amplióny produkovala kedysi fabrika Tesla v Československu. Koncom 60. rokov sa v mojej obci natočil krátky dokument pod názvom Obec plná vzdoru. Je zložený z výpovedí miestnych občanov o tom, ako prišla jednej noci tajná polícia zobrať kňaza. Samozrejme, obyvatelia sa to veľmi rýchlo dozvedeli a strhla sa bitka. Agenti sa museli vrátiť naprázdno. Na druhý deň do Šuňavy prišla s ŠtB aj armáda a zobrali so sebou polovicu mužského obyvateľstva na vypočúvanie, museli podpísať vstup do družstva. Na základe tejto histórie by som chcel ochrániť svoju dedinu pred ďalšou takouto náhodnou katastrofou a presťahovať ju na Mesiac.

Takže preto „Urobme si raj“.

To je základná myšlienka. V Kyjeve by som ju chcel prepracovať podľa toho, čo sa dialo alebo deje tam, na Majdane. Preto by som chcel využiť duše pneumatík a vytvoriť z nich akýsi utopický raj.

5 MIMEZIS 6 PRZESTRZEŃ 61

jozef pilát

Zaujalo ma práve to, že rezidenciu tam budeš mať spojenú s obchádzaním autoservisov a zháňaním gúm.

Chcel by som, uvidím, ako sa mi to podarí, lebo jedna vec je niečo si vymyslieť, a potom človek príde do terénu a ukáže sa to celé inak. Ale ja sa veľmi rád hádžem do hlbokej vody, často sa tam dá nájsť bohatstvo.

A čo konkrétne chceš robiť so zozbieranými pneumatikami či dušami?

Chcel by som postaviť veľkú kupolu. Každá utópia, každý raj má jedno základné pravidlo, a to je izolácia od vonkajšieho zlého sveta. Chcem sa s tou myšlienkou pohrať a vytvoriť tam taký „nový svet“, v spojení s novými médiami, virtuálnou realitou.

Máš už vymyslenú tému dizertačnej práce?

Mám už nejaké nápady, určite to bude niečo v smere supermédií, spájania starých, až klasických techník s novým, súčasným prístupom, tak ako to bolo aj pri Mimézis, kde som použil drevoryt a aktualizoval som ho v novom svetle. o

Nikdy som nevedel, či budem maliar, sochár alebo grafik, ale vždy som chcel byť umelec.

7 SILENCE

Čiže dostaneš človeka, ktorý príde na výstavu, do kupoly, vytvorenej z pneumatík, a tam sa bude môcť napojiť na virtuálnu realitu. Dá si headset a čo uvidí?

Prenesie sa na Mesiac. Chcem, aby si vo virtuálnej realite prešiel tú cestu. Tiež chcem poukázať, že ozajstný raj si vieme vytvoriť sami vo svojej hlave.

Doštudoval si úspešne, máš titul. Pripravuješ výstavné projekty. Znamená to, že sa chceš naozaj živiť ako umelec?

To bolo od začiatku mojím snom – byť profesionálny umelec. Nikdy som nevedel, či budem maliar, sochár alebo grafik, ale vždy som chcel byť umelec. A ešte mám taký plán, že od budúceho roka by som chcel začať doktorát v Bratislave na VŠVU, komunikujem tam s Patrikom Kovačovským, ktorý vedie Ateliér sochy, objektu a inštalácie.

62

rozhovor

63

nádvorie coworking

POD JEDNOU STRECHOU TEXT: NIKOLA KOZMOVÁ ILUSTRÁCIA: ALICA FÜSSIOVÁ

Trnavský coworking spája ľudí, profesie a vytvára komunitu.

42

nádvorie

Okolo trnavského Nádvoria sa premelie mnoho ľudí a svoje miesto si tu našli rôzne odvetvia. Nie je to iba priestor pre kultúru, kreatívu či gastronómiu. V podkroví Nádvoria sa nachádza Coworking, ktorý spája rôzne typy zamestnaní. Rôznorodá zmes potrebných ľudí a povolaní na jednej kope. Pretože aj to je krásou zdieľaného priestoru - možnosť stretnúť sa a vymieňať si skúsenosti s inými profesionálmi, ale aj nadšencami. A ako vnímajú svoje fungovanie a prácu na Nádvorí práve oni?

GRAEME DONALDSON

ANDREJ FARKAŠ

STANISLAV POUR

Editor, prekladateľ, hudobník

Programátor

Architekt

JURAJ SVINČÁK

NATÁLIA SIVÁKOVÁ

Zakladateľ platformy meet'n'learn - DoučMa.sk

Grafická dizajnérka, majiteľka štúdia Dve Lamy

Do Trnavy som prišiel pred 7 rokmi, moja manželka Filipka tu vyrástla. Po tých rokoch sa cítim ako Trnavčan. Na Nádvorí som od prvého dňa a trávim tu každý deň. Páči sa mi, že tu pomaly rastie komunita šikovných ľudí. Priestor Coworkingu používam občas pred koncertami. Naladím si tu gitaru a rozcvičím hlas.

V Trnave som vyrástol a mám tu rodinu, priateľov a svoju ideálnu bublinu na život. Coworking vnímam veľmi pozitívne.

Som rád, že v Trnave konečne vzniká komunita ľudí, ktorí majú podobné aktivity a záujmy ako ja. Je to naozaj pohodlné, že nemusím kvôli týmto veciam už nikam cestovať.

Fungoval som pár rokov v Bratislave, ale keď prišla otázka rodiny, vrátil som sa do Trnavy.

Našiel som si remote job a po narodení dcérky som potreboval kanceláriu. Tak začala moja cesta na Nádvorí. Trávim tu celé dni, vo všetkých možných prevádzkach. Teší ma, keď sa tu hrám s malou a vidím všetkých tých spokojných ľudí.

Do Trnavy ma prilákala partnerka. Pochádzam z Českej republiky, z Tábora, kde mám svoj druhý office. Trnava je preto mojím polovičným domovom.

Veľmi rád sa sem vraciam a žijem tu svoj druhý život. Coworking sa mi veľmi páči, je to tu krásne spravené, čo ako architekt viem oceniť. Dubová podlaha a veľký otvorený priestor, to je niečo nádherné.

Pred rokmi som odišla do Bratislavy kvôli klientom a tomu, že tu bolo mŕtvo. Dnes to v Trnave to žije, a tak som sa mohla opäť vrátiť. Zbožňujem letné Nádvorie a obedy v Akademii. Za krátky čas, som sa tu stihla zoznámiť s mnohými ľuďmi. Páči sa mi, že tu vládne komornejšia atmosféra. Mám tu svoj pokoj a všetko nablízku.

43

TEXT A FOTO: MIRIAM TRNKOVÁ

KRAJINA OHŇA, ĽADU A SLOBODY.

64

rozhovor

rozhovor

65

island

Island je buď váš cestovateľský sen, alebo vás naopak vôbec neláka. Nepoznám nikoho, kto by to s ním mal niekde medzi tým. Mňa táto krajina vždy fascinovala. A aj preto nepíšem o tipoch, kde sa ubytovať, čo navštíviť, odkiaľ letieť, ale o tom, ako na mňa táto krajina zapôsobila.

Island sme navštívili s kamarátkou minulý rok v septembri. Chceli sme sa vyhnúť najväčšiemu návalu turistov a vystihnúť obdobie, keď nie je až taká zima. V septembri sa teploty na Islande pohybujú okolo príjemných 10 stupňov a zároveň začína čas, počas ktorého môžete vidieť polárnu žiaru. Hlavný dôvod však bol, že môj syn mal vtedy už rok a 4 mesiace. Ja som mala v čase, keď sme bookovali letenky (zhruba trištvrte roka pred cestou), pocit, že už týždeň bezo mňa zvládne. Dali sme to napokon obaja.

66

foto–esej

67

island

Islanďania sa svoj ostrov nesnažia zmeniť.

Prijali ho taký, aký je.

68

foto–esej

SLOBODNÍ ISLANĎANIA

Island je jedno z mála miest v Európe, kde máte pocit, že sa človek prispôsobuje prírode, a nie naopak. V zime, ktorá je približne od novembra do marca, sa väčšina Islanďanov sťahuje do miest.

Presnejšie do dvoch najväčších miest na ostrove – Reykjavík a Akureyri. Zvyšok ostrova je zasypaný snehom a veľká časť ciest je uzavretá. Človek si povie, nie je toto opak slobody? Islanďania však zo svojej nevýhody – života na ostrove v Severnom Atlantiku o rozlohe New Yorku – urobili výhodu. Svoju prírodu si vážia, veria v jej mágiu či moc a mnoho ľudí stále verí na elfov a trolov. A naopak v letných mesiacoch, keď je na ostrove svetlo bežne 20 až 22 hodín denne, akoby dobiehali zimný deficit. Mestá sú vtedy aj v „nočných“ hodinách plné a ľudia sa radi zabávajú v baroch alebo len tak, na ulici. Islanďania sa svoj ostrov nesnažia zmeniť. Prijali ho taký, aký je. A to je oslobodzujúce.

69

foto–esej

71

island

45 RÔZNYCH VÝRAZOV PRE ZELENÚ

Na našej ceste sme si prenajali auto a takmer celý týždeň sme strávili vozením sa hore-dole.

Dohodli sme sa, že nemusíme vidieť všetko.

Nechceme sa naháňať, chceme si náš výlet užiť.

Okolo celého ostrova vedie jedna „diaľnica“ a mnoho ciest nižšej triedy. Veľmi ľahko sa vám preto môže stať, že ak si na mape pozriete, že cesta k vášmu cieľu má trvať 3 hodiny, je to nakoniec 5, pretože máte neustále chuť zastavovať a všetko si fotiť.

Vodopády, divoké kone, lenivé ovce, malebné domčeky. Islandská príroda je fascinujúca v tom, že nech sa z Reykjavíku vyberiete na ktorýkoľvek smer, vždy vás prekvapí svojou rozmanitosťou a farbami. Čierne pláže, lávové polia, machové lúky, kopce a hory, ľadovce, horúce pramene.

V našich zemepisných šírkach sme zvyknutí na množstvo podnetov a farieb. Je však veľmi upokojujúce, keď zrazu všade, kam sa pozriete, sú len zelené skalisté lúky porastené machom alebo čierne pláže s jednoduchými plechovými domami.

72

Island má najmenšiu hustotu osídlenia zo všetkých európskych krajín. Dôvodom je najmä drsná príroda na celom ostrove. Môžete sa viezť hodinu a jediný zásah človeka do prírody je cesta, po ktorej idete. Z ľavej strany sa za oknami auta mihajú zelené lúky, plynule prechádzajúce do skalnatých kopcov popretkávaných vodopádmi a sprava vidíte nekonečný oceán. Ak som pred šiestimi rokmi na púšti v Nevade mala pocit, že som na inej planéte, o Islande to platí dvojnásobne.

foto–esej

Ak som pred šiestimi rokmi na púšti v Nevade mala pocit, že som na inej planéte, o Islande to platí dvojnásobne.

73

island

REYKJAVÍK A TO OSTATNÉ

74

foto–esej

Keď som rozmýšľala nad tým, ako najlepšie popísať hlavné mesto Reykjavík, stále sa mi do popredia tlačilo slovo „sympatické“. Všetky hlavné pamiatky sú ľahko dostupné chôdzou, všade je mnoho jednoduchých reštaurácií s dobrým jedlom, malé puby a kaviarne s kvalitnou kávou a ešte chutnejšími raňajkami. Islanďania chodia von radi a bolo to vidieť aj na počte zariadení. Väčšina reštaurácií ponúka islandské špeciality a ryby, pričom sa to navzájom nevylučuje, keďže väčšina islandských špecialít je z rýb. Ja som milovníčka rýb, ale po týždni jedenia tresky som sa tešila na chleba s maslom.

Architektúra mesta je mix rôznych štýlov, jediným spoločným prvkom všetkých stavieb je jednoduchosť, až nenápadnosť. Ako keby chcel každý architekt nechať vyniknúť magickú prírodu naokolo a domy a budovy mali len napĺňať svoju funkciu. Keďže luteránsky kostol Hallgrímskirkja absolútne nespadá do tohto opisu, niet divu, že je jednou z hlavných pamiatok Reykjavíku. Je aj jednou z najvyšších budov v meste, vidieť ho už z diaľky. Trochu škoda, že okolo celého kostola je parkovisko, a teda prvý dojem nie je bohvieaký.

Sám kostol je však výnimočný, takmer 80 metrov vysoká betónová stavba, ktorá symbolizuje – ako inak – islandské hory a ľadovce.

Napriek tomu, že Island má len okolo 330 tisíc obyvateľov, je známy veľkým množstvom dobrej hudby. Takmer každý večer je niekde hudobné, divadelné alebo iné kultúrne predstavenie. Nám sa podarilo vidieť koncert miestnej folkovej kapely v hosteli Kex, ktorý bol naozaj snový.

Keď som sa ich potom snažila nájsť na internete, nenašla som o nich ani zmienku. Tak si predstavte, aké dobré musia byť kapely, o ktorých sa píše! Pri najbližšej návšteve Islandu budem určite prihliadať na to, aby sa dátumy križovali s niektorým z množstva hudobných festivalov, ktoré sa v Reykjavíku alebo v inom meste konajú. Napríklad taký Sónar Reykjavík, ktorý býva vo veľkolepej koncertnej sále Harpa, musí stáť za to!

Na Islande som strávila 7 dní svojho života a za 7 dní nie je možné túto krajinu celú precestovať. Je však možné pochopiť jej atmosféru. Určite odporúčam ju navštíviť, neponáhľať sa a vychutnávať si všetky výhľady, ktoré ponúka. Je sa na čo dívať. o

75

nรกdvorie kampus

76

nádvorie

Nádvorie Kampus FOTO: NORA A JAKUB

Ak by sme mali nájsť jednu skupinu ľudí, ktorá je v Trnave zastúpená v naozaj zásadnej miere, boli by to určite študenti.

Trnava bola historicky centrom vzdelanosti a tomuto odkazu je verná aj dnes, keď v nej pôsobia tri univerzity. Práve študentom a vzdelaniu je venovaný program Nádvorie Kampus, ktorý štartuje v apríli.

77

nádvorie kampus

Nádvorie Kampus je ročný rezidenčný štipendijný program určený pre talentovaných a aktívnych mladých ľudí, ktorí študujú vysokú školu v Trnave.

ALTRUIZMUS, LÍDERSTVO, ENERGIA

Program je určený mladým ľuďom z celého Slovenska, ktorí študujú v Trnave. Základným predpokladom je však hodnotové a osobnostné vybavenie študenta. „Ideálny kandidát je inteligentný mladý človek, Neoddeliteľnou súčasťou projektu je Michal ktorému nie je ľahostajný okolitý svet a ktorý Trnka, ktorý sa témou komunitného bývania chce aktívne prispievať k jeho zlepšovaniu,“ a štipendijného programu pre študentov zaobe- hovorí Michal Trnka. Chcieť však nestačí; kanral už roky. Ako sám vraví, Trnava má obrovský didát by mal mať aj schopnosti a energiu veci potenciál, keďže je v meste výnimočne veľká kon- meniť. „Dôležitá je schopnosť pretaviť svoje centrácia univerzitných študentov: „V Trnave nápady do reality. Takýto aktívni mladí ľudia máme okolo 10 tisíc univerzitných študentov, čo často už niečo majú za sebou, či už ako dobroje v meste so 65 tisíc obyvateľmi zásadný pomer.“ voľníci, aktivisti alebo prostredníctvom nejakého „Vzdelaní mladí ľudia nepochybne predstavujú vlastného projektu,“ dopĺňa. obrovský potenciál pre celú spoločnosť. Vzdelanie samo osebe ale nemusí stačiť, dôležité je, aby sa tento potenciál aktivoval a nasmeroval UNIKÁTNY IMPULZ na spoločný prospech,“ hovorí Trnka. „Nádvorie Kampus má za cieľ nájsť práve takýchto mladých VYKROČIŤ ZO ľudí s veľkým potenciálom, a pomôcť im rozvi- ZABEHNUTÝCH núť ho naplno.“ KOĽAJÍ A POSUNÚŤ Už v septembri minulého roku tím Nádvoria spustil nábor, no po mesiaci sa nakoniec roz- SA V ŽIVOTE ĎALEJ hodli štart programu odložiť. „Myslím, že sa ukázalo, že sme neboli naplno pripravení a navyše Nádvorie Kampus nechce byť iba ďalším internásme nábor spustili tesne pred začiatkom aka- tom. Bývanie je len jedným z benefitov programu demického roku. Výsledkom bolo, že sa nám a je to viac prostriedok, ako cieľ. „Bude to prenepodarilo osloviť dostatočný počet študentov, biehať vlastne úplne normálne, ako keď študenti s ktorými by sme boli spokojní. Bola to však bývajú spolu v podnájme,“ vysvetľuje Trnka, „ale veľmi užitočná skúsenosť, uvedomili sme si, že s tým zásadným rozdielom, že toto bude vybraná na niektorých aspektoch programu musíme ešte skupina talentovaných mladých ľudí, ktorí sa zásadne popracovať.“ vedia navzájom potiahnuť.“ Odvtedy sa idea Kampusu rozvinula z ubytova- V priebehu roka je pre študentov pripravený cieho štipendia na komplexný program pre výni- rozvojový program, ktorý pozostáva z indivimočných študentov, ktorý im dá nielen kvalitné duálneho mentoringu, tréningov a workshopov zázemie, ale ponúka aj možnosti osobnostného a networkingových aktivít. „Mentorov budeme a profesijného rastu. hľadať individuálne podľa záujmov každého 78

nรกdvorie

79

nádvorie kampus

zo štipendistov a tréningy budú zamerané na dôležité praktické zručnosti, ktoré sa ale v škole nenaučíte. Okrem toho im napríklad pomôžeme nájsť kvalitnú stáž, aby mohli naberať reálne skúsenosti,“ dodáva Trnka.

Hovorí však aj o sociálnom aspekte - členovia Kampusu budú mať pravidelne napríklad spoločné večere a brunche, na ktorých budú vždy zaujímaví hostia, vďaka čomu môžu získať cenné kontakty. A prirodzene aj medzi sebou si môžu vytvoriť nové priateľstvá, ktoré sa časom rozvinú do ‘alumni siete’. „Takýto network môže človeku v živote veľmi pomôcť,“ myslí si Trnka.

HĽADÁME 6 VÝNIMOČNÝCH ŠTUDENTOV Výber bude prebiehať v dvoch kolách. Prvé kolo spočíva vo vyplnení online prihlášky, ktorej kvalitu bude posudzovať panel hodnotiteľov. Prihliadať sa bude na záujmy a mimoškolské aktivity kandidátov, ale aj na študijný profil a študijné výsledky.

Aký dôležitý je študijný priemer? Michal Trnka k tomu hovorí: „Skvelé študijné výsledky samy osebe nestačia, na druhej strane kandidát s veľmi slabými výsledkami bude musieť byť v ostatných kategóriách veľmi presvedčivý, aby uspel.“ Prvé kolo výberového konania do štipendijného projektu sa začína 15. apríla 2019 a záujemcovia si môžu na webe podať prihlášky až do 15. mája 2019. Najlepší kandidáti budú následne pozvaní do druhého kola, ktoré bude prebiehať formou individuálnych pohovorov. Najúspešnejší dostanú pozvánku do štipendijného programu. Čo je konečným cieľom Kampusu? Ubytovanie určite nie je ťažiskom, skôr pomôckou, ako sa sústrediť na iné, dôležitejšie veci. Podľa Michala Trnku je Kampus najmä impulzom k tomu, začať niečo nové a vykročiť z komfortnej zóny - pracovať na sebe, získavať nové schopnosti, kontakty, zážitky a priateľstvá. „Študenti s takouto výbavou sa v živote nestratia. Určite o nich budeme ešte počuť a som presvedčený, že budú veľkou hodnotou pre našu celú spoločnosť,“ uzatvára Trnka. o 80

nádvorie

Online prihlasovanie do programu na akademický rok 2019/2020 bude spustené 15. 4. 2019 a skončí 15. 5. 2019. Kandidáti musia v danom akademickom roku byť študentmi denného štúdia Trnavskej Univerzity, Univerzity sv. Cyrila a Metoda

alebo Materiálovotechnologickej fakulty STU a musia mať menej ako 26 rokov.

Ak si myslíte, že je projekt ako stvorený pre vás alebo niekoho, koho poznáte, všetky dôležité infomácie a prihlášku nájdete na stránke kampus.nadvorie.com.

81

1. rok na nádvorí

1. ROK NA NÁDVORÍ

Michal Trnka nádvorie o.z.

Ešte stále riešiš Nádvorie? Od otvorenia uplynul rok, a keď sa ma túto otázku spýta niektorý z kamarátov, odpovedám: samozrejme. Väčšina vecí v živote totiž nefunguje tak, že ich človek začne a potom sa už nestará. Sú veci, ktoré ešte nie sú také, ako by sme chceli, sú veci, ktoré sme ešte ani nestihli spustiť, ale desaťtisíce ľudí, ktorí počas roka na Nádvorie prišli, pre mňa znamenajú, že sme začali dobre.

Chceme, aby Nádvorie bolo pozitívnou silou, ktorá bude robiť naše mesto, naše životy a nás samých o niečo lepšími. Je to ambiciózny cieľ, ktorý nie je možné naplniť bez tvorivej sily komunity – organizátorov, aktivistov, umelcov a návštevníkov. Vám všetkým patrí moja vďaka za ten dobrý začiatok.

82

nádvorie

Petra K. Adamková malý berlín

Matúš Hlinčík kubik

Dušan Vančo riaditeľ nádvoria

Alena Mazánová cube studio

Uplynulý rok bol zavŕšením niekoľkoročných snáh o otvorenie vlastného kultúrneho centra.

S tým prišla nielen úľava, ale aj nová náročná etapa s vlastnými výzvami – a čo je skvelé, aj noví fajn ľudia, ktorých som spoznala ako susedov práve na Nádvorí.

Najlepší! Nádvorie sa stalo hneď mojim tretím domovom, kde trávim väčšinu svojho času.

Podarilo sa nám rozbehnúť a zabehnúť Kumšt, Kubik sa rozrástol o nových ľudí a nové projekty. Celý rok bol veľmi akčný, no uvedomujem si fakt, že je to stále len začiatok a Nádvorie zvládne a zaslúži si viac.

Sledovali sme, ako priestor zafunguje, čo si návštevníci obľúbia, aké podujatia ich budú baviť. Na Nádvorí je skvelé to, že je zázemím pre organizácie, ktoré spoločne vytvárajú dobrý obsah. Stali sme sa útočiskom pred rušným okolím, kúskom ticha v srdci mesta. Rok ubehol veľmi rýchlo a teším sa na ten ďalší.

Teším sa opäť na obdobie, keď budem sedieť na terase, dumať a vymýšľať, obklopená len inšpirujúcim nerušivým ruchom Nádvoria, s vôňou chleba a Akademie. Určite viackrát ako pred rokom zdvihnem ruku na pozdrav, lebo už sa tu v rámci Nádvoria viac poznáme a začína sa tvoriť pekná komunita ľudí.

83

nádvorie, priestor súčasnej kultúry

MALÝ BERLÍN

NÁDVORIE KAMPUS

Malý Berlín je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez spoločenské diskusie až po divadlo.

Ročný rezidenčný štipendijný program pre študentov trnavských vysokých škôl v priestoroch Nádvoria ponúka možnosť nielen bývania, ale aj inšpiratívny mentoringový program a možnosť rozvíjať seba a svoje projekty.

KUBIK

Kubik je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti.

Okrem toho organizujú undergroundové koncerty a množstvo iných aktivít po celej Trnave.

KUMŠT

Kumšt je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych.

NÁDVORIE COWORKING

Nádvorie Coworking je zdieľaný priestor na prácu, vybavený kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom. Organizuje aj vzdelávacie podujatia.

AKADEMIA

Akademia je piváreň a bistro a je ideálne miesto na stretnutia s priateľmi. Ponúka dobre ošetrené pivo, chutnú a nevšednú slovenskú kuchyňu a cez pracovné dni aj obedové menu.

THALMEINER

Thalmeiner je kaviareň známa nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami a koláčmi.

CHLIEB NÁŠ

Chlieb Náš je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty.

Prehľadný program celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com

Apríl 2019 © Nádvorie, Priestor súčasnej kultúry