QYS magazín • LETO2021 by Nomantinels

DUHOVYROK.SK

LETO 21

QYS

Rozhovory s organizátormi PRIDE v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici • Príbeh slávneho baleťáka Rudolfa Nurejeva • Rozhovory s queer tanečníkmi Lukášom Zahym a Jarom Viňarským • Monika Prikkelová hovorí o tanečnom štýle vogue • Nová slovenská queer rozprávka • Aké sú queer seriály Special, Generation, či nový album speváka Erika Žigmunda?

Magazín QYS Štvrťročník – magazín Ročník šiesty Číslo 2/2021 Vydané 30. 6. 2021 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Vedúci vydania Marek Hudec Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori Matej Somr Kristína Aschenbrennerová Michal Tallo Kristína Gyuríková Sia Bajtek Tonie Thimble David Benedek Jazyková úprava a korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Titulná fotografia Jakub Kováč - Jaro Viňarský, performancia tl;dr: „Minúta, v ktorej sa zbláznim, nastáva.“ Realizované s finančnou podporou FonWeb

du na podporu umenia. Realizované s fi-

qys.sk

nančnou podporou Ministerstva kultúry. Realizované s finančnou podporou Minis-

Facebook

terstva spravodlivosti SR v rámci dotač-

MagazinQYS

ného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na

Vydavateľ

predchádzanie všetkým formám diskrimi-

Nomantinels, o. z.,

nácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu

Višňová 5, 831 01 Bratislava

a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah

IČO: 42182603

tohto dokumentu je výlučne zodpovedný

Kontakt: info@nomantinels.sk

NOMANTINELS.

Obsah 6 Komentár: Dúha vyjadruje, že všetci chceme to isté 8 Dúhový PRIDE Bratislava je absolútne pre všetkých, ladíme ho do festivalovej atmosféry, hovorí jeho riaditeľka 14 Zatiaľ stále počítajú aj s online verziou. Ako bude prebiehať PRIDE v Košiciach a Banskej Bystrici? 18 Organizátor WorldPride: Rád by som takéto podujatie zažil aj v strednej Európe 21 Oslávte mesiac Pride s týmito skvelými knihami 26 Tanečník Jaro Viňarský: Baví ma prebúdzať v ľuďoch telesnú voľnosť a otvorenosť 34 Od narodenia vo vlaku na Sibíri až po priateľstvo s Jackie Kennedyovou. Nurejev svojím sexepílom spopularizoval mužský tanec 39 Predveď sa, pózuj! Monika Prikkelová vysvetľuje, ako sa LGBTI štýl vogue dostal na Slovensko 44 Just Karen: Drag je pre mňa predovšetkým sloboda 46 Tanečník Lukáš Zahy: „Problém“ LGBT+ sa vyrieši, len ak nás ľudia začnú akceptovať

50 Ildi Juhász: Pre lesby za socializmu v Maďarsku nebol priestor 55 Prečo mi doktori pijú krv – úvaha o fat-shamingu 58 Študentský queer spolok Light: Kto dokáže mať silnejší hlas než najprestížnejšia slovenská univerzita? 62 Homosexuáli ako módny doplnok: Najlepší kamarát gej je filmová karikatúra 66 Eurovision priniesla pestrosť, v súťaži opäť vystúpili mnohí predstavitelia a predstaviteľky LGBTI+ komunity 69 ERØ vás svojím debutovým albumom prenesie do vesmíru bohémov 71 Dva nové slovenské queer filmy: Je dôležité nemlčať o homofóbii 74 Chcel by byť menej „spešl“, ale dovolí mu to spoločnosť? 77 Generácia, ktorá odmieta spoločenské normy 80 Rozprávka na pokračovanie – Mločina: časť 1

Editoriál šéfredaktora Hurá, je tu Pride! V období podujatí Pride oslavujeme rôznorodosť, ukazujeme hrdosť na to, kým sme, bavíme sa, ale aj bojujeme za ľudské práva LGBTIQ+ ľudí. Všade na svete pochody Pride zviditeľňujú pestrosť orientácií, identít a vzájomný rešpekt medzi ľuďmi. Súčasťou podujatí Pride sú aj dúhové vlajky, ktoré spestrujú každé mesto a posledný rok aj inštitúcie a budovy v Bratislave. Jej prvý návrh vytvoril Gilbert Baker v roku 1978 na podnet gej aktivistu Harveyho Milka, ktorý bol neskôr zavraždený. Odvtedy sa dúhové zástavy stali symbolom LGBTIQ+ komunity v rôznych variáciách.

Je smutné, že o niekoľko dekád neskôr niektorí ľudia na Slovensku v každej dúhe vidia príležitosť, ako prejaviť nenávisť voči LGBTI+ ľuďom – dokonca aj vtedy, keď ide o obyčajné detské kresby prírody. Samozrejme, farby a dúha patria všetkým a jej symbolika, ktorú využíva LGBTI+ komunita, sa dá vztiahnuť na celú spoločnosť: je pestrá, živá, veselá a prináša radosť. Spolupatričnosť je jednou zo základných hodnôt potrebných na prežitie spoločnosti. To je aj ideou Pride-u, ktorý nebojuje proti iným ľuďom, ale za práva tých, ktorí v našej spoločnosti stále ťahajú za kratší koniec. Preto sa v novom čísle magazínu dozviete v prvom rade novinky o podujatiach Pride v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Číslo sa tiež venuje queer tanečníkom a tanečníčkam, keďže práve tanec je symbolom voľnosti, autentickosti a kontaktu so svojím telom, čo sú atribúty dôležité pre každého teplého človeka v jeho životnom priestore. Prinášame vám články a rozhovory s Jarom Viňarským, Monikou Prikkelovou, Lukášom Zahym, komunitné príbehy, ako aj filmové, knižné a hudobné recenzie. Príjemné čítanie! Andrej

Dúha vyjadruje, že všetci chceme to isté

Komentár

Dominika Chrastová Ilustrácia: Viktória Szabóová

Druhý štvrťrok sa na Slovensku niesol najmä v duchu (staro)nových seriálov, „kontroverznej“ dúhy a, samozrejme, nemohol chýbať ani ďalší návrh na sťaženie prístupu k interrupciám.

Magazín QYS

Pred rokom sme publikovali recenziu na seriál Feel Good, ktorý je dielom komičky Mae Martin. Postavy sa zoznámili aj úspešne dali dokopy hneď v prvej časti, aby následne vo zvyšných epizódach riešili, či sa k sebe vôbec hodia, alebo ide len o nadšenie z niečoho nového, prípadne o vzájomnú závislosť. Začiatkom júna vyšla druhá séria a my opäť až do poslednej časti premýšľame, prečo vôbec sledujeme toxický vzťah a čo z neho môže vzniknúť. Spoiler alert: napokon sa hlavným hrdinkám podarí popracovať na všetkých svojich negatívnych vlastnostiach. Dokonca fázu, v ktorej sa navzájom – plné neistoty – potrebujú, pretvoria až do zdravého vzťahu, kde jedna druhú jednoducho miluje a chce bez akýchkoľvek „dodatočných bullshitov“. V realite sa vám tiež môže stať niečo podobné, veď aj komička Mae pri písaní scenára čerpala námety z vlastného života. Ocitnete sa v toxickom vzťahu a možno ho zachránite – alebo pre vaše dobro našťastie zanikne. Ani po zlej skúsenosti však neprestanete hľadať, pretože zrejme chcete to isté, čo spomínané postavy alebo napríklad Villanelle zo seriálu Killing Eve. Zábavnú prácu, pekné bývanie, niekoho, s kým budete môcť pozerať filmy či cestovať.

jadrili podporu komunite, ktorá tradične musí znášať politické útoky len preto, že existuje. Proti homofóbii, bifóbii a transfóbii sa však nestačí postaviť iba jeden deň v roku. Oveľa dôležitejšie je, aby si spoločnosť na seba „pripínala“ porozumenie a akceptáciu voči menšinám aj každý ďalší deň. Pretože len tak sa nálady a myslenie na Slovensku konečne posunú pozitívnym smerom a to, po čom túži každý jeden človek, prestane byť v prípade partnerských vzťahov párov rovnakého pohlavia vnímané ako „inakosť“. Pred nami je Pride spolu s množstvom sprievodných akcií. Prajem vám, aby ste si toto obdobie užili po boku osoby, ktorú milujete. A ak ste svoju polovičku ešte nenašli, nezúfajte. Užite si leto plné podujatí a počkajte, kým si namiesto „potrebujem niekoho“ pomyslíte „chcem práve teba“. •

Dúha na oblohe sa tiež páči ľuďom bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu či rodovú identitu. Rodičia škôlkarov v nej však vidia aj ideológiu a firmy skvelý námet na marketingovú kampaň. A tak je z prírodného úkazu v poslednom čase jedna z najkontroverznejších spoločenských tém. Konkurenciu nachádza azda iba v materniciach, a tak poslanec, ktorý zjavne nemá dostatok „poobednej kávy“, prišiel s veľmi originálnym návrhom na sprísnenie interrupčného zákona. Sedemnásteho mája si aj mnohí a mnohé „straight allies“ pripli dúhovú stužku, aby vy-

Leto 2021

Andrej Kuruc Fotografie: Jakub Kováč

Dúhový PRIDE Bratislava je absolútne pre všetkých, ladíme ho do festivalovej atmosféry, hovorí jeho riaditeľka

Téma čísla Rozhovor

Jana Mičeková (1985) je riaditeľkou a predsedníčkou rady občianskeho združenia Dúhový PRIDE Bratislava. Vyštudovala kulturológiu, pracovala ako manažérka podujatí a v súčasnosti je na materskej dovolenke. Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako vníma Dúhový PRIDE Bratislava z pozície hetero spojenkyne a prečo prijala ponuku stať sa jeho riaditeľkou. Prezradila nám, ako sa cítila, keď na jej syna útočili na sociálnych sieťach za to, že držal dúhovú vlajku. Opísala, aké bolo organizovať minulý rok online PRIDE, čo sa chystá tento rok a prečo majú ľudia Dúhový PRIDE Bratislava podporiť.

Aký bol tvoj prvý Dúhový PRIDE v Bratislave? Po príchode do Bratislavy, po vysokej škole, som sa ocitla na podujatí Dúhový PRIDE Bratislava na Hviezdoslavovom námestí. Stretla som tam veľmi veľa kamarátov a celé sa mi to veľmi páčilo. Jediný problém mi robil dlhý rad na pivo. Povedala som si: kurník šopa, s týmto chcem niečo urobiť (smiech). Vtedy som nemala skúsenosti z „eventového“ sveta. Štyri roky nato som sa ocitla priamo v PRIDE tíme. Aké si mala pocity? Bola som nadšená. Som dievča z vidieckeho prostredia, ktoré študovalo v Nitre. A Nitra nie je celkom metropolitné mesto. A vtedy sa ma moja najlepšia kamarátka spýtala, či mi bude vadiť, že bude teraz chodiť s Laurou. Povedala som jej: ak ťa bude ľúbiť takisto ako ja ťa ľúbim, tak mi je absolútne jedno, s kým budeš chodiť. Len potrebujem vidieť, že si ťa

Leto 2021

váži ako človeka. To bola moja prvá skúsenosť so vzťahmi dvoch ľudí rovnakého pohlavia, ktoré som dovtedy nepoznala. Vtedy som tomu porozumela. Stále si vravím, že poznanie otvára srdcia. Keď to človek sám zažije, keď to vníma, keď to cíti a vidí, vtedy zmení názor, ak ho mal negatívny, alebo nevedel, čo si má myslieť. Ako by si zhodnotila uplynulú desaťročnicu Pride-ov? Čo dôležité priniesli? Prvé pochody PRIDE sršali neuveriteľnou odvahou. Keď vidím staré fotky, mám zimomriavky. Každým rokom, odkedy som v tíme, sa počet účastníkov a účastníčok zväčšuje. My sme z roka na rok vyskočili zo 6-tisíc ľudí na 10-tisíc. Čiže už by sme mohli vyjednávať ďalšie podmienky s mestom, ďalších spoluorganizátorov. Len tá veľkosť z nás robí jeden z najväčších festivalov v Bratislave.

Prečo si myslíš, že je PRIDE potrebný? Pochody Pride sa konajú v každom európskom hlavnom meste. Zažila som ich aj v menších provinčných mestečkách. Vždy je to super deň plný rozmanitosti a ďalších pre mňa veľmi prirodzených vecí. Ale na Slovensku ide, bohužiaľ, permanentne o základný boj za ľudské práva. Päť rokov, odkedy sa podieľam na organizovaní, neprišla žiadna legislatívna zmena v prospech zlepšenia situácie LGBTI+ ľudí. Neudialo sa nič, ani keď sa vymenila vláda. V spoločnosti sa o tom občas diskutovalo. Ale dialóg sa vždy nesie iba v duchu zneužívania LGBTI+ témy politickými stranami. Samotné odstránenie diskriminácie je pre všetky ako čierny Peter. Tá nenávisť a útočenie, ktoré sledujeme v parlamente, vplýva na mňa aj ako na matku. Potrebujem sa pričiniť o spoločenskú zmenu, aby sa môj syn mohol mať v budúcnosti dobre bez ohľadu na to, do koho sa zaľúbi. Sama si tzv. „straight ally“, ako to vnímaš z tejto pozície? Je Dúhový PRIDE určený pre všetkých? Ja verím v ľudské dobro. Aj keď nie všetky moje životné skúsenosti mi to potvrdzovali. Ale verím, že láska je to jediné, čo nás zachráni. Nemôžme žiť v spoločnosti, ktorá takúto lásku ignoruje. Na prvom Dúhovom PRIDE, kde som bola, Hana Fábry povedala dobrú vetu: „A vítam tu všetkých heteráčov, lebo prišli ukázať, že im to nie je jedno.“ Vtedy som sa s tým identifikovala a povedala som si, mne to nie je jedno. Veď s tým niečo musím spraviť. Prečo by som mala žiť v spoločnosti, kde nie je rovnosť? PRIDE je absolútne pre všetkých. Ladíme ho do festivalovej atmosféry. Máme stanovište aj pre deti. Program je vyskladaný tak, aby sa každý a každá cítili dobre, aby sa najedli, osviežili, kultúrne naplnili. Ide o príjemný deň bez akýchkoľvek excesov. Vítame každého človeka. V poslednej dobe sme sa zamerali najmä na deti, aj v našom tíme už máme nejaké – takže nevylučujeme ani Mira Jaroša

(smiech). Rozbehol sa krásny projekt Dúhové rodiny. Týmto smerom je potrebné ísť. To však neznamená, že sa nevenujeme aj single ľuďom alebo tým, ktorí žijú vo vzťahu bez detí. Prečo si sa rozhodla prijať ponuku byť riaditeľkou združenia? Vystriedala som na tejto pozícii Dianu Pruchnerovičovú. Ona je veľmi organizačne nadaná, má na starosti celú bezpečnosť. Je pre mňa neuveriteľné, s akou gráciou a ľahkosťou to celé zastrešuje. Na teambuildingu, kde sme mali valné zhromaždenie, som dostala túto ponuku, o ktorej sa vraj v kuloároch hovorilo už predtým, no išlo to mimo mňa. Naozaj som bola návrhom zaskočená, dojatá. Bol s tým spojený aj silný pocit zodpovednosti, ktorý pretrváva.

Päť rokov, odkedy sa podieľam na organizovaní, neprišla žiadna legislatívna zmena v prospech zlepšenia situácie LGBTI+ ľudí. Neudialo sa nič, ani keď sa vymenila vláda. V spoločnosti sa o tom občas diskutovalo. Ale dialóg sa vždy nesie iba v duchu zneužívania LGBTI+ témy politickými stranami.

Magazín QYS

Nevyčítajú ti ľudia z komunity, že nie si LGBTI+? Bála som sa, ako to komunita prijme. Mám v nej množstvo kontaktov. Prinieslo mi to istý mediálny výtlak, zrazu som sa ocitla v popredí. Obávala som sa, ako zvládnem vystupovanie v médiách, ale v tíme mám za sebou hovorcov, ktorí komunikujú s médiami na dennej báze. Pred minuloročným PRIDE-om bol týždeň sprievodných podujatí. Všetky akcie som si obehla a komunikovala som s ľuďmi, zoznamovala sa. Povedali mi: ty si hlas, ktorý potrebujeme, lebo to, že sa niekto bude vyjadrovať o LGBTI+ téme a je queer, to každý očakáva. Ale že nejaká heteráčka to bude mať ako hlavnú agendu, to viac rezonuje. Som poctená, akú podporu som od komunity dostala. Teraz druhý pól: čo tvoji konzervatívnejší známi? Doma sa o tom otvorene rozprávame, v rodine mám veľkú podporu. Čo sa týka ďalších, konzervatívnych rodinných príslušníkov, nevyjadrujú sa k tomu a vždy mám pre nich argumenty, voči ktorým sa nevedia vymedziť. Zažila som však minulý rok aj osobný útok. Bolo to veľmi nepríjemné. Ocitla som sa na fotografii so svojím synom, ktorý drží dúhovú vlajku. Na omši po PRIDE nás odfotili spolu s pánom Prostredníkom. Fotka sa objavila v nejakej konzervatívnej skupine na sociálnych sieťach. Na útoky na mňa som bola absolútne pripravená. Ale útok na syna som niesla ťažko. Vyčítala som si to. Zaoberala som sa tým týždeň alebo dva. Objavili sa komentáre, ako: „Čo z neho vyrastie, gejko, alebo lesbička? A už vie on, čo je, či chlapček, alebo dievčatko?“ alebo: „Chúďatko dieťa, takej materi by som ho zobrala...“ To ma zraňovalo. Veľkou podporou mi bola Lucia Plaváková, ktorá má dcéru, je mediálne známa a s útokmi má bohaté skúsenosti.

Leto 2021

Ako sa cítiš so súčasným tímom, koľko vás je, koľko pracujete? Som pyšná, že náš tím je stabilný už niekoľko rokov. Niektorí členovia si berú sabatikal, no viem, že kedykoľvek ich môžem poprosiť o pomoc. Príprava na ďalší ročník začína vždy hneď po PRIDE, ale patrí k tomu aj naša fyzická a psychická regenerácia. Potom doriešovanie administratívnych vecí, ktoré je veľmi náročné. Zamýšľanie sa nad ďalším ročníkom začína v novembri. A po Novom roku už plnou parou vpred. Tento rok sa podarilo presadiť väčší dôraz na sociálne médiá ako Instagram. Cítime veľký záujem od mladých ľudí, a toto je ich komunikačný kanál. Na Instagrame sme pripravili celoročný obsah, a snažíme sa týmto spôsobom udržiavať kontakt s publikom. Robíme reláciu Prídeme k vám domov, čo sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi, s organizátormi a organizátorkami minulých ročníkov, podporovateľkami a podporovateľmi komunity, a dostávame tak aj spätnú väzbu. Minulý rok sme nemohli osláviť v uliciach jubileum, 10. ročník Dúhového PRIDE-u prebehol online. Aké to bolo pre vás v tíme? Spočiatku sme všetci len čakali, nevedeli sme, čo a ako. A nakoniec sme vystrúhali online PRIDE. Organizačne bol náročný v tom, že sme museli v malom časovom horizonte meniť koncepciu, hoci príprava živého sprievodu je, samozrejme, náročnejšia. Spravili sme koncert, ktorý sme pustili online v deň naplánovaného PRIDE-u. Bolo nám ľúto, že obdobie pandémie pripadlo práve na 10. ročník. Urobili sme najlepšie, čo sme mohli. Týždeň pred samotným dátumom PRIDE-u sme mali sprievodné podujatia v súlade s opatreniami. Bolo príjemné, že komunita žila v meste, mali sme aj tri akcie za deň. Človek si musel vyberať. Samotný online PRIDE mal vysokú sledovanosť, s tým sme boli veľmi spokojní. After-party sa konala tiež v súlade s opatreniami, a keďže bežala v troch podnikoch súčasne, mesto bolo plné ľudí. Mierny pocit katarzie a satisfakcie ma zastihol práve tam.

Bude tohtoročný PRIDE naživo, alebo opäť online? Kedy by si mal uskutočniť? Od januára sme sa chystali na to, že ideme robiť Dúhový PRIDE v normálnej forme, nevedeli sme, ako to bude, kedy bude vyvinutá vakcína proti „korone“. Plánovali sme osloviť dodávateľov, zarezervovať si miesto, aby sme neboli prekvapení a mohli to vo veľkom odpáliť, keby COVID-19 vymizol (smiech). Asi odpoviem za všetky menšie festivaly, že keď ohlásila Pohoda, že nebude v normálnom móde, tak sme sa situáciu rozhodli prehodnotiť aj my. Najväčšou novinkou je, že usporiadame celý PRIDE mesiac, ktorý sa začne 1. júla a vyvrcholí 24. júla, keď odvysielame Dúhový PRIDE 2021. Bude sa natáčať dopredu, ale so živým publikom, 3. júla v Novej Cvernovke. Podľa kapacity sa naň budú dať zakúpiť vstupenky. Pôjde o plnohodnotný koncert, so vstupmi z réžie. Vystúpia osobnosti, kapely, vogue tanečníci a tanečníčky. Budeme mať fantastickú moderátorku Simo-

nu zo Simona Comedy. V programe je zaradená aj rómska kapela, bude to veselé. Sprievodné akcie budú bežať celý mesiac. Otvorili sa nám aj spolupráce s mestskými inštitúciami a verejnými inštitúciami, ako napríklad Slovenská národná galéria, Staromestská knižnica. Budú divadelné predstavenie, premietanie filmov. A tešíme sa na prípravu fyzického Dúhového PRIDE-u. Verím, že nasledujúci rok sa to podarí, plánujeme rôzne novinky. Chystáme sa na zmenu miesta, pretože Hviezdoslavovo námestie je nám už malé. Bolo to, ako keď si na kolaudáciu garsónky pozveš hostí, no nepredpokladáš, že všetci prídu. A oni prišli. Zvládli sme to, no bolo to tesné, doslova (smiech). Preto chceme využiť nové priestory v meste, ktoré by nám poskytli väčší komfort. So zmenou miesta pôjde ruka v ruke aj zmena trasy. Mojím predsavzatím je, aby trasa viedla cez úplný stred mesta, najlepšie cez Obchodnú ulicu. Chceme ju vyzdobiť.

Magazín QYS

Minulý rok sa na rôznych budovách objavili dúhové vlajky, plánujete tento rok osloviť inštitúcie? Aj tento rok chceme ponúknuť inštitúciám možnosť vyvesiť dúhovú vlajku, a tým podporiť Dúhový PRIDE Bratislava. Bude to mať na starosti jeden človek z tímu. Má to potenciál. Inštitúcie často nevedia, čo robiť, alebo nemajú vlajku. Chceme mesto „obliecť do dúhy“, hotely, mestské budovy, obchody. Najväčšia méta je vyvesenie dúhovej vlajky na Prezidentskom paláci a Magistráte. Koľko taký Pride stojí? Vždy si otvoríme výročné správy európskych Pride-ov, aj našich susedov z Prahy. Tie rozpočty sú omnoho vyššie. Online PRIDE nás minulý rok stál asi 15-tisíc eur, ozajstný PRIDE je o čosi drahší. Na zabezpečenie podujatia, ktoré by bolo hodné európskej metropoly, je potrebných minimálne 50-tisíc eur. Čím menej je peňazí, tým je menšia kvalita podujatia. Veľká časť zdrojov ide na zaistenie bezpečnosti PRIDE-u. My ako tím pracujeme na dobrovoľníckej báze, nemáme odmeny. Stojí to na našej dobrej vôli a na tom, že sa vieme na seba absolútne spoľahnúť. Všetci sme popritom zamestnaní. Pre mňa je najväčšou satisfakciou tých 10-tisíc spokojných účastníčok a účastníkov. Prípravný stres je pre mňa hybná sila. Aké sú tvoje priania, kam by sa mal Dúhový PRIDE dostať? Priala by som si, aby PRIDE bol iba obyčajnou neviazanou zábavou. Poďme si spraviť žúr do mesta. Aby to bola oslava rôznorodosti, oslava ľudí dôstojne žijúcich v spoločnosti, aby sme nemuseli cítiť trpkú pachuť neuznania LGBTI+ ľudí v spoločnosti.

Leto 2021

Ako sa pozeráš na to, že sa konajú pochody Pride aj v iných slovenských mestách? Je to úžasné. Držím im palce, podporujem ich. Vždy aj radi pomôžeme. Som vďačná aj Košiciam aj prvým ročníkom v Banskej Bystrici. Slovensko nie je len Bratislava. Musia to vidieť a zažiť aj inde, lebo práve poznanie je to, čo spoločnosťou hýbe. Čo by si na záver chcela odkázať našim čitateľom a čitateľkám, prečo by mali prísť podporiť tohtoročný PRIDE či sledovať ho online? Dúhový PRIDE je spoločensky dôležitý. K mnohým ľuďom sa spoločnosť nespráva spravodlivo. Vyrába z nich občanov druhej kategórie. Hnevá ma, že ja, ako heteráčka, môžem mať v sobotu na matrike svadbu, ale ľuďom inej sexuálnej orientácie je toto právo odňaté. Čo oprávňuje takúto diskrimináciu? Alebo prečo musia transrodoví ľudia podstupovať neželané medicínske zákroky, keď si chcú upraviť dokumenty tak, aby boli v súlade s ich preferovaným rodom a menom. Preto by sa ľudia z komunity, ale najmä ostatní, mali zaujímať o ľudské práva. To nie je súboj dvoch strán vymedzených sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, nemôžeme sa takto vyhraňovať. Všetci by mali prísť na sprievodné podujatia, budú mať hodnotný kultúrny zážitok a cez vstupné môžu podporiť náš festival. •

Marek Hudec Fotografie: AArchív PRIDE BB, Archív PRIDE Košice Ilustrácia: Viktória Szabóová

Téma čísla Rozhovor

Zatiaľ stále počítajú aj s online verziou. Ako bude prebiehať PRIDE v Košiciach a Banskej Bystrici?

Ako ustupuje pandémia a rastie počet zaočkovaných proti koronavírusu, uvoľňujú sa aj opatrenia na organizovanie hromadných podujatí. Tento vývoj každodenne podrobne sledujú organizátori a organizátorky slovenských dúhových pochodov.

Hoci ten najväčší v Bratislave prebehne opäť čiastočne online, dva ďalšie festivaly sa pripravujú vo verejnom priestore a sú dôkazom, že podporu pre LGBTI+ komunitu cítiť vo viacerých regiónoch. Spýtali sme sa Róberta Furiela, riaditeľa PRIDE Košice, a Milana Zvadu, spoluorganizátora PRIDE v Banskej Bystrici, ako prebiehajú prípravy a akými témami žila komunita v ich mestách počas pandemického roka. Na queer ľudí situácia dopadala obzvlášť ťažko.

Magazín QYS

Pride Košice

Na východe Slovenska (v čase uzávierky letného čísla časopisu QYS) stále počítajú s rôznymi verziami, ako by PRIDE Košice mohol prebehnúť – v hre je stále aj čisto online verzia. „Trochu máme výhodu v tom, že sme o niečo menší festival a do priestoru, kde PRIDE plánujeme, by sa mali pohodlne zmestiť všetci návštevníci a návštevníčky podľa počtu z roku 2019. Pripravujeme sa podľa opatrení,“ hovorí Róbert. V pláne je celý týždeň sprievodných aktivít, diskusie, premietania filmov, koncerty, umelecké vystúpenia, dídžejské mixy, pikniky či tradičný ekumenický program. Festival zatiaľ nemá špecifickú tému, organizačný tím cíti potrebu „venovať sa všetkému“. Košická komunita sa so svojimi starosťami mohla počas celej pandémie obracať na poradenské centrum PRIZMA, ktoré od januára dokonca funguje pre celé Slovensko. Stretnutia stále prebiehajú online. „Queer ľudia nielen v Košiciach prežívajú pandémiu rôzne. Pre niekoho je to vítaný únik od nepríjemných situácií, ktoré zažívali v škole či na pracovisku. Na iných zas zle vplývala nemožnosť socializácie či nutnosť byť zavretí v domácnosti s ľuďmi, ktorí nie sú rešpektujúci. Mnohí sa už nevedia dočkať, kedy opäť spustíme komunitné stretnutia aj osobne.“ Róbert si myslí, že počas pandémie najviac trpeli transrodoví ľudia, mnohým sa sťažil už aj tak dosť náročný prístup k zdravotnej starostlivosti. Mnohí poskytovatelia a poskytovateľky zdravotnej starostlivosti ju prestali poskytovať úplne. „Ako hovorí moja kolegyňa Zara Kromková, existujú výrazné regionálne

rozdiely, keď príde na témy a problémy, s ktorými sa na nás v PRIZME obracajú. Čím viac na východ, tým viac ľudia riešia svoju identitu, jej hľadanie a objavovanie, coming-out. Nemyslím si však, že máme nejaké špecifické košické problémy, sme regionálne centrum, tak sa tu mnohým ľuďom žije slobodnejšie než v menších mestách,“ dodáva Róbert. S ďalšími organizátormi a organizátorkami sa budú snažiť zaistiť záznam z celého PRIDE týždňa a živý prenos z festivalu. Chcú, aby bol dostupný aj pre tých, ktorí sa nemôžu osobne zúčastniť. Hoci Róbert a jeho tím neuvažujú priveľa nad tým, ako festival zväčšovať, určite ho stále viac profesionalizujú. Za posledný rok im narástol počet dobrovoľníkov. PRIDE Košice prijal šestnásť stážistov a stážistiek z programu Laboratórium snov. „Je to veľké dobrodružstvo a verím, že to bude jeden zo spôsobov, ako motivovať ďalších ľudí k aktivizmu.“

28. august 2021 Leto 2021

#PRIDE #BB

Lajtmotívom bystrického festivalu je pojem transcendencia, slovná hračka, ktorá má naznačiť, že je potrebné prekonať binárne zmýšľanie o ľudskom rode. „Niektorí politici a političky a náboženskí predstavitelia sa stále snažia spochybňovať existenciu viacerých rodových identít a variácií ľudskej sexuality a identity,“ myslí si Milan. „Svoj postoj ospravedlňujú ochranou tradičnej rodiny a detí (či dokonca civilizácie). Aj keď hovoria, že nás rešpektujú, žijeme len v ilúzii rešpektu. V dôsledkoch by najradšej zakázali alebo vymazali zo spoločenskej mapy dúhové rodiny, rodičov a deti, ktoré sa identifikujú ako neheterosexuálne.“ Milan vníma, že sa na Slovensku stále stretávame s prípadmi mladých ľudí, pre ktorých coming-out znamená tŕnistú cestu vysvetľovania okoliu, že sú v poriadku, či obhajovania vlastnej existencie a identity. „Dokonca natrafíte aj na príbehy o ‚psychológoch‘ a ‚kazateľoch‘, ktorých agendou je niekoho konvertovať.“

Tak ako počas minulých troch ročníkov, festival v Banskej Bystrici začína v sobotu o 13.00 hod. prechodom cez pešiu zónu v Banskej Bystrici smerom do kultúrneho centra Záhrada, kde program pokračuje prejavmi pozvaných hostí a hostiek. Diskutovať sa bude s rodičmi LGBTI+ detí, ako aj so zahraničnými dobrovoľníčkami, ktoré sa venujú rodovým štúdiám, umeniu a ochrane ľudských práv. Nebudú chýbať ani živé knihy, ktoré pre PRIDE opäť zorganizovala Amnesty International Slovensko. Bude Slam Poetry SK, hudobne prídu podporiť atmosféru Follow Groover, MC Erik, Alex Shelest z Ukrajiny a miestne drag queens Action Sisters.

26. jún 2021 16

Magazín QYS

Tohtoročné podujatie pripravovali bez ohľadu na to, či bude online, alebo offline. V čase uzávierky tohto čísla časopisu QYS boli tiež pripravení na obe verzie. Z niektorých častí programu tak či tak pripravia záznam, aby ho mohli šíriť ako osvetu. „Nemáme ambíciu rásť do šírky, možno len do hĺbky. Nejde nám o to, aby prišlo čo najviac ľudí, skôr o to, aby sa myšlienka PRIDE-u šírila, aby sa zakorenila. Dôležité je, aby ľudskoprávne témy vo verejnom priestore zaznievali nielen v kontexte globálneho hnutia, ale najmä v kontexte jednotlivých osudov a každodenných príbehov ľudí, ktorí tu žijú a chcú sa cítiť slobodne.“

Milan si všímal, že ľudia z miestnej komunity udržiavali medzi sebou kontakty počas pandémie bez toho, aby ich niekto organizoval. Zdá sa mu, že technológie a online svet v súčasnosti napomáhali celosvetovému dialógu na pálčivé témy viac než kedykoľvek predtým. Na druhej strane, na Slovensku je stále rozšírená homofóbia a queer ľudia sú zastrašovaní. Za jeden z vrcholov tohto toxického fenoménu možno podľa neho považovať nedávny prípad materskej školy z Popradu, ktorá sa ospravedlnila za to, že sa v divadelnom predstavení pre deti objavilo tvrdenie „po daždi sa objaví dúha“. Ospravedlnenie zverejnilo vedenie škôlky po nátlaku niektorých rodičov, aby ich uistilo, že podpora ani propagácia LGBTI komunity rozhodne nebola ich zámerom, a na svoju obhajobu dodalo: „Každý robí chyby a táto bola neúmyselná“. •

Leto 2021

Tento rok sa svetový Pride uskutoční v auguste v dvoch mestách naraz, v Kodani a Malmö. Rozprávali sme sa s Angličanom Steveom Taylorom, ktorý pracuje v organizačnom tíme ako komunikačný manažér a okrem toho osem rokov pripravoval londýnsky Pride. Pripravovať podobné podujatie pre milión návštevníkov a návštevníčok je mimoriadne zložité z pohľadu peňazí aj ľudských zdrojov, vysvetľuje.

Marek Hudec Fotografie: Archív Stevea Taylora

Téma čísla Rozhovor

Organizátor WorldPride: Rád by som takéto podujatie zažil aj v strednej Európe

Magazín QYS

Zakaždým ho prekvapí, čo sa tímu stoviek dobrovoľníkov a dobrovoľníčok podarilo zorganizovať. Steve Taylor dlho pracoval v tíme londýnskeho Pride-u a teraz je komunikačným manažérom podujatia WorldPride. Oba svetovo známe festivaly sú mimoriadne zložité na prípravu, vyžadujú si celoročnú prácu a zväčša ich ľudia organizujú zdarma vo svojom voľnom čase, čisto z nadšenia. WorldPride sa každý rok pripravuje v inom meste, pričom vždy patrí k najväčším dúhovým podujatiam – zúčastňuje sa ho pravidelne približne milión návštevníkov. Cieľom podujatia je upozorňovať na to, že boj za ľudské práva queer ľudí prebieha na celom svete, a prepájať organizátorské tímy Pride podujatí z rôznych kontinentov. V auguste 2021 plánujú WorldPride hostiť dve úzko spolupracujúce európske mestá: dánska Kodaň a švédske Malmö. Festival prebehne počas desiatich dní od 12. augusta. Hoci sa mestá nachádzajú v rôznych kraji-

Leto 2021

nách, delí ich len polhodinová cesta vlakom. „Podobne ako v minulosti, miesta konania musia prejsť hlasovaním organizácie InterPride, ktorá má viac ako štyristo členov,“ vysvetľuje Steve. „Okrem Kodane sa do výberu tento rok prihlásilo aj americké mesto Fort Lauderdale na Floride. Oba tímy museli pripraviť rozsiahlu štúdiu a následne ju predstaviť všetkým členom InterPride. Do výberu sa môžete prihlásiť, ak vaše podujatie patrí k väčším Pride-om a zároveň sa vo vašom meste bude konať nejaké ľudskoprávne fórum. Toto sú dve základné požiadavky.“ Zhruba šesťdesiat percent hlasujúcich členov (teda zástupcov miestnych Pride-ov z celého sveta) naposledy uprednostnilo návrh Kodane pred štúdiou, ktorú predstavili uchádzači z Fort Lauderdale.

Žiaľ, pre ľudí v strednej Európe je ťažké WorldPride zaplatiť

Kodanský magistrát si uvedomuje, že Pride môže pomôcť miestnej ekonomike

Medzi členmi InterPride nájdeme Slovensko aj zástupcov z takmer všetkých stredoeurópskych a východoeurópskych krajín. „Chýba nám len Bielorusko. Vo vašom regióne sa WorldPride ešte nekonal, hoci napríklad Budapešť alebo Kyjev sú väčšími mestami ako Kodaň a mali by šancu výberom prejsť. Ešte sa však nikto z vášho okolia neprihlásil. Na druhej strane, viaceré krajiny boli súčasťou podobného podujatia, EuroPride. V roku 2010 sa konalo vo Varšave, v roku 2015 v Rige,“ hovorí Steve. Dodáva tiež, že pre menšie krajiny môže byť zložité zorganizovať taký veľký festival. Okrem iného musia organizátori z vybratého mesta zaplatiť za licenciu, aby mohli svoje podujatie nazvať WorldPride. V súčasnosti je to 50-tisíc amerických dolárov. Steve má viacerých kamarátov z nášho regiónu a vníma, že uhradiť takúto sumu je pre nich nemožné. „Samozrejme, rád by som v budúcnosti zažil WorldPride aj v strednej Európe. Bolo by to skvelé.“ Festival sa ešte nikdy nekonal v dvoch mestách naraz a Kodaň je zrejme zatiaľ najmenším, ktoré vo výberovom konaní zvíťazilo. Na druhej strane ju výskumy pravidelne označujú za jedno z najpriateľskejších miest pre LGBTI+ ľudí, a počas WorldPride-u bude zároveň hostiť najväčšie ľudskoprávne fórum. Tému festivalu vyjadruje slogan #YouAreIncluded, v preklade “Aj vy k nám patríte”, ktorý zdôrazňuje, že Kodaň vás víta bez ohľadu na vašu sexualitu, rodovú identitu, etnicitu, vierovyznanie, vzhľad, zdravotný stav, ekonomický status, štátnu príslušnosť, resp. štatút bez občianstva alebo utečenecký štatút, či akékoľvek iné faktory.

Steve bol osem rokov dobrovoľníkom v organizácii londýnskeho Pride-u. Vstúpil do nej v roku 2013, keď predchádzajúci tím ohlásil bankrot a iniciatívy sa zhostili nováčikovia. „Odrazu sme museli naraz zozbierať veľa peňazí. Londýnsky Pride platí len jedného zamestnanca, zvyšných tristo organizátorov pracuje zadarmo. Je teda náročné zohnať ľudí so skúsenosťami,“ vraví Steve. Urobiť takúto masovú akciu ich každý rok stálo 1,5 milióna eur. Keby chceli odmeniť celý tím, náklady by sa im pravdepodobne strojnásobili. Na druhej strane, WorldPride v Kodani si môže dovoliť zamestnať pätnásť ľudí, pretože ho finančne podporuje dánska vláda. „Platených zamestnancov a zamestnankyne majú napríklad aj Pride festivaly v Manchestri a Brightone, pretože na podujatiach vyberajú vstupné a majú dobrých sponzorov,” dopĺňa. Vedenie Kodane si zjavne uvedomuje, že príval návštevníčok a návštevníkov v uliciach počas Pride-u môže pomôcť miestnej ekonomike. Nie všetky vlády a samosprávy to tak vnímajú, napríklad EuroPride v Rige samospráva podporiť nechcela. Na rozdiel od našej domácej situácie počas podujatí Pride, Steve si nespomína, že by v Londýne niekedy narazil na protidemonštrantov. Spomína si na nejaké konzervatívne kresťanské skupiny, no do chodu festivalu výrazne nezasiahli. Počas Pride-u si Steve vždy vzal desať dní dovolenky zo svojej platenej práce, a dva si vždy nechával na oddych: „Makáte osemnásť hodín denne, po večeroch navštevujete rôzne párty a máte x stretnutí – na konci teda cítite poriadnu únavu. Lenže je to taká príjemná, spokojná únava, nie vyčerpanie. Ste hrdí na to, čo sa vám znova podarilo uskutočniť.“ •

Magazín QYS

Kristína Gyuríková Fotografie: Amazon/Martinus

Oslávte mesiac Pride s týmito skvelými knihami

Milá romantická oddychovka vás zavedie do Bieleho domu, kde so svojou mamou, prezidentkou Spojených štátov, bývajú Alex a jeho sestra June. Alex študuje politológiu na Georgetownskej univerzite a z duše neznáša britského dediča trónu Henryho, princa z Walesu. Keď americko-britské vzťahy začnú ohrozovať správy o potýčke medzi Alexom a princom na svadbe Henryho brata Phillipa, Biely dom vymyslí plán, ako situáciu urovnať. Alex je nútený predstierať, že sú s princom najlepší kamaráti. Ako sa to už niekedy stáva, ich nevraživosť čoskoro prerastie do lásky. Bulvár sleduje každý Alexov i Henryho krok, tí sú však odhodlaní aj napriek obrovskému spoločenskému tlaku a veľkej diaľke za svoj vzťah bojovať. Knižku určite prečítate na jedno posedenie, no okrem romantiky sa venuje aj politike, takže nejde úplne o young adult literatúru, aj keď sú hlavné postavy mladé.

Leto 2021

Téma čísla

Casey McQuiston: Červená, bílá a královsky modrá

Sarah Winman: Slnečnice Tento poetický príbeh je o láske vo všetkých podobách – romantickej, nenaplnenej, priateľskej, rodičovskej, ale aj láske k umeniu. Útla knižka rozpráva smutno-krásny príbeh o prvej láske. Ellis a Michael sa stretnú a spriatelia ako dvanásťroční chlapci v Oxforde. Voľný čas trávia spolu plávaním či bicyklovaním sa po meste, spája ich aj láska k umeniu. Silné priateľstvo prerastie do hlbších citov, a keď neskôr Ellis stretne Annie, stáva sa z nich nerozlučná trojica. Michael sa napokon rozhodne, že nastal čas, aby začal žiť svoj vlastný život. Bez Ellisa a Annie sa však začne cítiť osamelo. Uplynie desať rokov, počas ktorých Ellis s Annie netušia, čo sa s Michaelom stalo, až kým sa nevráti. Trojica je opäť spolu, ale Michael pred kamarátom a kamarátkou ukrýva tajomstvo...

Jeanette Winterson: Frankissstein Nezvyčajný príbeh od autorky kultovej Vášne je moderným prerozprávaním známeho románu Frankenstein. V knihe sa prelínajú dve príbehové línie. V jednej sledujeme život Mary Shelley, ktorá v roku 1816 pri Ženevskom jazere píše príbeh o vedcovi snažiacom sa vytvoriť novú formu života. Druhá sa odohráva v neďalekej budúcnosti, v ktorej sa mladý transrodový doktor Ry Shelley zamiluje do geniálneho vedca Victora Steina. Stein sa zaoberá umelou inteligenciou, a zároveň vykonáva záhadné experimenty. Príbehy Rya a Mary sú pritom prepojené viac ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Frankissstein je kniha, do ktorej sa treba púšťať s otvorenou mysľou – je totiž dosť nekonvenčná. Stretávame sa v nej so sexbotmi a inteligentnými vibrátormi, oživovaním mŕtvol, feminizmom, filozofickými otázkami o nesmrteľnosti a podstate bytia, a dokonca aj s kritikou brexitu. Pri čítaní sa zároveň vďaka niektorým postavám celkom nasmejete.

Magazín QYS

Bernardine Evaristo: Dívka, žena, jiné Táto kniha vás prevedie životnými príbehmi dvanástich černošských žien rôznej orientácie a z rôznych sociálnych pomerov, ktoré žijú v Spojenom kráľovstve. V každej kapitole svoj príbeh rozpráva iná žena a vy spolu s nimi riešite otázky, ktorými sa v živote zaoberajú. Sú tu zastúpené témy týkajúce sa vzťahov, sexuality, feminizmu, ale aj rasizmu, homofóbie či závislostí. Hoci príbehy zdanlivo nesúvisia, v niektorých momentoch sa prekvapivo prepájajú. Dielo zaujme aj po formálnej stránke – autorka nepoužíva veľké písmená na začiatku viet, bodky na ich konci, ani priamu reč, na to si však rýchlo zvyknete. V roku 2019 bola ocenená Bookerovou cenou.

André Aciman: Variácie záhad V knihe od autora známeho románu Daj mi tvoje meno sledujeme príbeh Paula v piatich rôznych obdobiach (a vzťahoch) jeho života. Pozorujeme ho v Taliansku, kde prežíva platonickú lásku so starším Giovannim, neskôr vzťah s Maude, ktorú podozrieva z nevery, posadnutosť tenistom Manfredom či nenaplnenú vášeň k mladšej žene. Každá z jeho lások je pritom v niečom rozdielna, aj keď ide stále o variácie rovnakého citu.

Leto 2021

Andrew Sean Greer: Less Aj queer postavy si zaslúžia šťastné konce. Keď Arthur Less, neúspešný spisovateľ tesne pred päťdesiatkou, dostane pozvánku na svadbu svojho bývalého priateľa, vie, že na ňu nemôže ísť. Ešte stále ho totiž bolí nedávny rozchod. Rozhodne sa svadbe vyhnúť tak, že namiesto nej prijme pozvania na všetky podujatia, výlety a konferencie, ktoré doteraz ignoroval, a naplánuje si cestu okolo sveta. Počas svojej púte, kde chce zabudnúť na bývalého partnera, sa Less takmer zaľúbi, stretne starých priateľov, stratí ilúzie, bezmála zomrie a podarí sa mu niečo, čo sa mu v jeho veku zdalo už nemožné – zažije množstvo nových vecí. A nakoniec možno nájde aj lásku. Tento vtipný a povznášajúci príbeh o priateľstve, láske a starnutí bol v roku 2018 ocenený Pulitzerovou cenou za literatúru.

Noelle Stevenson: Nimona Z úplne inej kategórie je komiks Nimona. Ak ste fanúšikom alebo fanúšičkou fantasy, tento komiks od nebinárnej autorky by určite nemal chýbať vo vašej knižnici. Nimona je drsniačka s podrezaným jazykom, a navyše aj tvaromenička, Lord Ballister Blackheart je zase najväčší zloduch v kráľovstve. Keď sa Nimona rozhodne proti jeho vôli stať jeho pomocníčkou, pohroma je na svete. Čoskoro zisťujeme, že Nimona skrýva tajomstvo a jej schopnosti sú silnejšie než sa na prvý pohľad zdalo. Komiks pôvodne vznikol ako Noellina záverečná práca. Na jeho motívy mal vzniknúť aj animovaný film s premiérou plánovanou na január 2022. Mala to byť prvá celovečerná Disneyovka s queer hlavnou postavou. Spoločnosť Disney sa však rozhodla zatvoriť animačné štúdio Blue Sky Studios, ktoré malo filmovú podobu Nimony produkovať, takže filmu sa asi nedočkáme…

Magazín QYS

John Boyne: Neviditeľné besy srdca

Aj keď sa to možno pri vstupe do kníhkupectva nezdá, kvalitná queer literatúra vychádza aj v našich končinách. Predstavujeme to najlepšie z tejto kategórie, čo v poslednom čase pribudlo na Slovenskom a Českom knižnom trhu.

To najlepšie na záver. John Boyne, jeden z najznámejších queer autorov súčasnosti, napísal majstrovské dielo o živote Cyrila Averyho, ktorého sledujeme od narodenia až po starobu. Cyril si už od detstva uvedomuje, že je gej, vyrastá však v povojnových časoch v extrémne konzervatívnej krajine, kde je homosexualita protizákonná. V románe sledujeme, ako prvých tridsať rokov svojho života Cyril robí jedno zlé rozhodnutie za druhým, no neprestávame mu fandiť. Osud ho z rodného Írska zavedie postupne do Holandska, Spojených štátov a napokon späť do Dublinu, jeho cesta životom je pritom naozaj tragikomická. Neveselé udalosti odľahčuje suchý anglický humor a skvele vykreslené vedľajšie postavy. Na pozadí Cyrilovho príbehu sa v rovnakom čase odohráva boj za práva homosexuálov a lesieb a vidíme, ako sa postupne mení postoj konzervatívnej írskej spoločnosti k párom rovnakého pohlavia. •

Leto 2021

Jaro Viňarský (1978) je tanečník, choreograf a performer. Získal viacero ocenení, ako napríklad Cenu Sazky za „objav v tanci“ v Českej republike, či prestížnu newyorskú cenu Bessie 2013 v kategórii „vynikajúci tanečník“ za predstavenie The Painted Bird / Bastard v choreografii slovenského choreografa žijúceho v New Yorku, Pavla Zuštiaka. Je tiež zakladateľom o. z. SKOK!, kde organizujú aktivity smerujúce k zlepšeniu pozície fyzických umení či cykly seminárov pre verejnosť formou neformálneho vzdelávania (tzv. WorkShoW) a diskusie po vystúpeniach s ukážkami tvorivého procesu (tzv. „showings“) v niekoľkých štádiách ešte pred uvedením premiéry.

Téma čísla Rozhovor

Andrej Kuruc Fotografie: Archív Jara Viňarského, Jakub Kováč

Tanečník Jaro Viňarský: Baví ma prebúdzať v ľuďoch telesnú voľnosť a otvorenosť

Magazín QYS

S Jarom sme sa porozprávali o tom, kde vyrastal, aký bol jeho coming-out, ako sa dostal k tancu, ale aj o tom, čo si myslí o identitách a queer tanci. Pokúsil sa charakterizovať svoje predstavenia Posledný krok pred a Animalinside. A tiež poodhalil, prečo s partnerom odchádzajú zo Slovenska. Kde si vyrastal? Vyrastal som na východe Slovenska, vo Vranove nad Topľou. Rýchlo som nadobudol chuť odtiaľ odísť. Po osemnástke som tam už nebol. Čím ďalej na východ, tým je to náročnejšie, čo sa týka orientácie. Nemôžem povedať, že by som sa extra skrýval, ale ani som s tým nešiel von hneď a zbrklo. Aký bol tvoj coming-out? Coming-out som spravil niekedy v pätnástich či šestnástich rokoch. Časť sa udiala doma v rodine. Najskôr som to povedal babke. Bola mojou bútľavou vŕbou, mohol som s ňou riešiť všetko. Vedel som, že pri nej obídem dobre. Potom som sa zdôveril staršej sestre a neskôr mame. Jedného dňa ma našla sedieť v smútku za stolom. Pýtala sa, čo mi je, a vyšlo to zo mňa. Pochádzam zo silno katolíckej rodiny. To však, paradoxne, nebol pre našich dôvod, aby z toho robili veľkú drámu. Mali len minimálne pokusy o nápravu. Mama mi navrhovala porozprávať sa s kňazom. Otec to mal inak, nie cez náboženstvo, skôr z pohľadu tradičného postavenia muža v spoločnosti. Trápilo ho, že popri troch sestrách som, ako jeho jediný syn, práve ja gej. Pamätám si na jedno jeho vyjadrenie: „Nemám problém s homosexualitou, ale prečo ty, môj jediný syn!“ Mal obavy, čo povie na pive kolegom z roboty, keď všetci rozprávajú, ako sa im ženia synovia a podobne. Moji kamoši reagovali celkom fajn. Zopár som ich stratil a pochopil som, že je pre mňa výhodnejšie s orientáciou vyjsť von hneď, než udržiavať vzťahy, ktoré sa zlomia len preto, že ľudia dostanú informáciu o tom, že si homosexuál.

Ako to bolo ďalej? Strednú školu som vyštudoval pedagogickú v Prešove, takže na papieri som učiteľ pre materské školy a vychovávateľ v školských družinách. Potom som išiel na VŠMU, skúšal som ešte HAMU v Prahe, ale ani jednu som nedokončil. Nič mi nedávali. Mal som šťastie, že už počas štúdií som pracoval s choreografmi, takže som nebol od toho až taký závislý. Čo sa týka umeleckej práce, nikdy som nezažil, že by choreograf nejakého predstavenia riešil, aké mám skončené školy. Keď ideš napríklad na konkurz, rozhodujúce je, čo predvedieš. Čo ťa priviedlo k tancu, kto ťa inšpiroval? Oficiálna verzia tohto príbehu pochádza od mojich rodičov. Keď zaznela hudba, hýbal som sa. Keď znela od susedov, priblížil som sa čo najbližšie k stene a tancoval som. Alebo som tancoval v kostole vždy, keď sa ozval organ. Moja staršia sestra už tancovala, naši teda usúdili: skúsime ho dať do ľudovej školy umenia. Zafungovalo to. Mal som veľmi dobrého učiteľa, od ktorého som získal slušné základy. Na konzervatórium ma neprijali. Skúšal som herectvo, lebo tanec v tom ročníku, keď som sa hlásil, práve neotvárali. Potom som išiel na výšku, ako som spomínal. Už na strednej škole som pociťoval choreografické pretlaky, chcel som tvoriť, tak som si napríklad založil súbor na internáte, alebo som chodil do amatérskej tanečnej skupiny La Mosca v Košiciach. Keď som mal 21, začal som fungovať profesionálne. Ako ty vnímaš otázku identity? Ako sa identifikuješ? Bol som súčasťou trojročného umeleckého výskumu, spolu s režisérkou Petrou Tejnorovou, na tému identity. Začínali sme vyjadrením, že identita neexistuje, teda že existuje iba ako pojmový konštrukt alebo ako spoločenská, politická a ekonomická fikcia. V skutočnosti mám pocit, že ju nepotrebujeme. Vytváranie identity znamená vyhraňovanie

Magazín QYS

sa voči ďalším identitám. Nedávno som odišiel z facebooku, a to aj preto, lebo sa mi nepáčili konfliktné konverzácie okolo tzv. politiky identít. Bránim sa teda akejkoľvek identifikácii. Samozrejme, keď sa niekto opýta, či som gej, tak môžem povedať: som. Mám však tendenciu o sebe človeku odhaľovať viac než svoju sexuálnu orientáciu. Identity zvyknú zužovať pohľad na druhého. Súvisí to aj s tancom. Som známy ako tanečník, čo je tiež druh identity. V rôznych formulároch vyplňujeme xy otázok na zaradenie. Potom príde problém, keď ľudia idú na moje predstavenie a zrazu to nie je až také tanečné, ako by očakávali od tanečníka. Identita je pre mňa problematická ešte v tom slova zmysle, že je statická. Skôr som otvorenejší fluidnej identifikácii toho, ako sa cítiš; alebo v danom období sa identifikuješ s niečím a v inom s niečím iným. Prial by som si, aby nám bolo jedno, či som taký, hentaký, a akí sú tí druhí.

Leto 2021

Vplýva na tvorbu tvoja sexuálna orientácia? Určite do istej miery. Ak chcem byť vo svojej tvorbe čo najautentickejší a najúprimnejší, tak fakt svojej sexuálnej orientácie nemôžem prehliadať. Ale nedefinoval by som svoju tvorbu ako queer. Zaujímajú ma rôzne témy. Predstavenie, v ktorom som sa tejto témy výrazne dotkol, je Nikdy nezaliaty čaj. Obecenstvu sa páčilo. Podarilo sa mi dať výpovedi autenticitu bez toho, aby skĺzla k patetizovaniu. Skôr bol problém s časťou, keď sa prezliekam do priesvitnejších ženských šiat a pod nimi som nahý. Mám pocit, že nahota je vždy v mojich predstaveniach istým spôsobom problémom. Myslíš pre obecenstvo? Pre obecenstvo, ale aj pre tradičnejšie orientovanú odbornú verejnosť.

Mužskú nahotu ukazuješ vo svojich predstaveniach často. Je pre teba dôležité prezentovať mužské telo a vzájomné dotyky mužov v tanci? Bavia ma akékoľvek telá. Je jedno, či sú mužské, alebo ženské. Samozrejme, mám bližšie k mužskej sexualite, ktorá ma logicky priťahuje viac. Ale všeobecne ma baví nahota ako taká, ktorá nie je nositeľom žiadneho významu. Jednoducho, neoblečené nahé telo je niečo, na čo sa rád pozerám, bez toho, aby som mu musel prikladať sexuálnu konotáciu. Stretol si sa pri svojich predstaveniach s niečím nepríjemným? Našťastie nie, nenávistníci by na moje predstavenie v živote nešli. Nemám pocit, že sa tí ľudia zaoberajú umením. Aj v známom prípade, keď Kotleba zrušil financovanie Štúdia tanca v Banskej Bystrici, vychádzali len z upútavky na predstavenie, zverejnenej na internete. A s predsudkami, že „tí tanečníci sú teplí“? To áno, ešte na východe. To, že som chodil na tanec na ĽŠU, zo mňa robilo dobrý objekt výsmechu chalanov v rámci sídliska. Volali ma babský pupok. Na celý tanečný odbor sme boli štyria chalani. S utkvelou predstavou, že čo tanečník, to gej, sa občas stretávam dodnes. Čo na druhej strane štve tých tanečníkov negejov, ktorí majú opačnú skúsenosť, že sú hneď niekam zaradení. Ale umenie je spojené s istou mierou senzitivity a je fakt, že u gejov je tento typ senzitivity prirodzený. Existuje niečo ako queer tanec? V línii tzv. queer subkultúry existujú výrazné komunity, alebo dokonca aj teórie, ktoré disponujú analýzou queer umenia. Skôr vo vzťahu k politike a k aktivizmu. Sám mám rád takto zadefinované podujatia, ktoré vyslovene sledujú queer tematiku z rôznych uhlov. Poznám pár tvorcov, choreografov v New Yorku, ktorí si sami dajú radi štempeľ, že pokračujú v histórii queer umenia. V Európe sa

Bránim sa teda akejkoľvek identifikácii. Samozrejme, keď sa niekto opýta, či som gej, tak môžem povedať: som. Mám však tendenciu o sebe človeku odhaľovať viac než svoju sexuálnu orientáciu. Identity zvyknú zužovať pohľad na druhého.

Magazín QYS

s tým už tiež stretneme, ale to súvisí práve s boomom politiky identít. Pamätám si na jednu staršiu recenziu na môj duet s bývalým priateľom. Recenzentka zadefinovala moju tvorbu ako homosexuálnu, voči čomu som sa výrazne vyhranil. Moja tvorba nie je takou, aká je, pretože som gej. To je príliš obmedzené vnímanie. Ale odvtedy som sa s tým už v takej miere nestretol. Aj Drama Queer festival uvádza veci, ktoré sú širšie ponímané. Pre mňa je slovo queer veľmi pozitívny pojem, ktorý vyjadruje schopnosť človeka byť otvorený voči rozmanitosti kultúr, identít atď. Krásnym príkladom je moja spolupráca s Nelou Kornetovou, ku ktorej tvorbe sa pojem queer rozhodne hodí. Za queer umelcov a umelkyne považujem aj ďalších, ktorí nie sú homosexuálne orientovaní, ale majú podobný prístup k svetu a životu, sú nastavení otvorene. V tom pojme queer je náznak dovoliť si byť iný, čudný, nie v negatívnom slova zmysle. Že dokážeš s istými prejavmi vyjsť von, napriek konvenčnému pohľadu. V roku 2006 si získal za svoje sólové predstavenie Posledný krok pred prestížnu Cenu Sazky. O čom predstavenie je a aký to bol pocit, že ocenili tvoju prácu? Úspech tohto sóla bol aj pre mňa prekvapením. Vzniklo z nutnosti. Dostal som rok predtým cenu Jarmily Jeřábkové (choreografická súťaž organizovaná konzervatóriom Duncan Centre v Prahe). Finančná výhra znamenala podmienku, že o rok musím urobiť nové predstavenie. V tom období som skúšal ešte druhú vec s Karine Ponties, belgickou choreografkou, s ktorou spolupracujem už roky. Na káve s ňou som lamentoval, že neviem, čo mám robiť, pretože sa blíži termín. Poradila mi: „Máš najmenej štyridsať hodín materiálu z improvizácií, ktoré si v predstavení nepoužil.“ Tak som povyberal, čo sa mi zdalo zaujímavé. Začal som vyslovene od tela, čistý priestor, bez akejkoľvek pointy. Potom prišiel nápad robiť s perspektívou, ktorú by primárne menilo a ovplyvňovalo svetlo. Vznikol sil-

Leto 2021

ný svetelný dizajn, ktorý vytvára špecifickú atmosféru: nevieš veľmi, na čo sa pozeráš, a či to, čo vidíš, je naozaj to, čo vidíš. Predstavenie je založené na nízkej svetelnej intenzite. Má jednu výraznú, hustú vínovo červenú farbu, čo spôsobuje, že sa nedá natočiť. A potom sa k tomu jemne pridal aj príbeh. Myšlienka o pokuse lietať, v metaforickom zmysle slova. Pokúšať sa o niečo, čo nie je možné, a nakoniec prijať fakt, že to nie je možné, a radšej sa vydať po svojich, než si konštruovať krídla. O čom je tvoje autorské predstavenie Animalinside? Toto predstavenie mám veľmi rád. Vznikalo v priebehu rokov 2011 – 2013. Narazil som na knihu s rovnakým názvom v mojom obľúbenom kníhkupectve v New Yorku. Napísal ju László Krasznahorkai v spolupráci s Maxom Neumannom, nemeckým maliarom. Text vo mne silno zarezonoval. Mám rád „telovú literatúru“, teda texty písané výrazne cez prizmu tela, ktoré tým pádom vyvolávajú aj silný fyzický pocit. A zároveň je to skôr poetickejší jazyk, aj keď tvrdý, no postavený na presnej rytmickej hre. V tomto predstavení mám zastúpenú tému moci a pocitu, že si vsadený do niečoho, kam sa nezmestíš. Protagonistom knihy aj duetu je vlkočlovek, ktorý sa rozmnožuje do ďalších vlkoľudí. Je to apokalyptické. Pracovali sme s vizuálom inšpirovaným aj Neumannovými knižnými ilustráciami. Keď som vybavoval autorské práva, písal som im priamo obom a bez akýchkoľvek okolkov mi ich poskytli. Boli radi, že ich dielo natoľko oslovilo ďalšieho tvorcu. Predstavenie sme potom odohrali v rôznych situáciách, ako napríklad v jednej galérii v bulharskom Burgase, alebo v konštrukcii pripomínajúcej kocku ľadu na verejnom priestranstve v Českých Budejoviciach. Tancovali sme v nej traja nahí muži. Česko je omnoho otvorenejšie, a to aj v regiónoch mimo hlavného mesta.

Žil si aj v New Yorku, ako je tam s tancom? V New Yorku som žil a pracoval medzi rokmi 2010 – 2013. Je to kultové miesto, čo sa týka tanečného umenia, ktorého pozadie a východiská sú úplne iné ako na Slovensku alebo aj v Európe. Tu sa dlho tanec vnímal ako divadelná podkategória a myslím, že tým utrpel. My sa ešte učíme vnímať tanec ako čistú formu, čo znamená, že nepotrebuje mať nutne myšlienku či príbeh. Americká cesta je skôr anatomická. Neobchádza telo ako biologický fakt. Tanec tam môže vznikať jednoducho zo zamerania sa na komplexný systém svalov, kĺbov, kostí a na to, ako to všetko v tele prebieha a funguje, čo otvára nekonečné možnosti obrazov tela v pohybe. Založil si združenie SKOK!, čo bolo tvojím cieľom? Vzniklo v roku 2011. Dlhé obdobie išlo o spoluprácu s kultúrnym centrom Stanica Žilina-Záriečie. A potom to bola Záhrada v Banskej Bystrici. Chvíľu som mal záujem napojiť sa na viac kultúrnych centier a ponúknuť pomocnú ruku pri vytváraní špecifikovanejšej tanečnej dramaturgie, ale až tam sme sa nedostali. Takže posledné roky sme v Záhrade vytvárali tanečnú dramaturgiu. Teraz sa vydávame komunitnejšou cestou. Začíname sa viac zaoberať skalnými ľuďmi okolo SKOK-u. Príde nám zmysluplnejšie, aj vzhľadom na pandemický rok, upustiť od neustáleho vytvárania produkcií. Ide o čisto tanečnícku komunitu? Práveže nie. Sú tam aj ľudia z profesionálneho tanca a choreografie, ale aj z rôznych ďalších oblastí, ktorí napríklad desať rokov chodia pravidelne na workshopy. Vyslovene majú záujem o tanečnú oblasť a cítia v sebe kreativitu. Máme napríklad dvoch ľudí z oblasti architektúry, alebo človeka, ktorý sa pracovne zaoberá environmentalistikou. Zo vzájomnej komunikácie môžu vznikať vzájomné inšpirácie, ktoré vedú k tomu, že vznikne projekt alebo podujatie, alebo dajú

Magazín QYS

impulz k nejakej konferencii. Zároveň chceme ostať stále otvorení pre nových ľudí. Ako si spomínal, robíš aj workshopy pre amatérskych tanečníkov a tanečníčky. Ako ich privedieš k tomu, aby sa uvoľnili a začali cítiť svoje telo? Napĺňa ma robiť s ľuďmi a odovzdávať im to, čo viem, čo si myslím, a vlastnú skúsenosť. Ľuďom, ktorí profesionálne netancujú, ale nie je im to ani vzdialené. Môžu mať potrebu chodiť na tanečné predstavenia, navštevovať workshopy, ale na workshop pre profesionálnych tanečníkov sa zo strachu neprihlásia. Veľakrát som u netanečníkov videl omnoho silnejšie prejavy rozvíjania potenciálu než u profesionálnych tanečníkov a tanečníc, pretože tí už nepracujú so žiadnou ambíciou v tomto smere. Mám rád ten moment transformácie účastníčok a účastníkov workshopu od skľúčeného pocitu v tele, uzatvorenosti, až po nádhernú otvorenosť, ktorá často súvisela s tým, keď sme v istej fáze začali pracovať s nahotou. Na začiatku zisťujem mieru blokácie účastníkov a účastníčok. Kladiem im jednoduchú otázku, ako často sa na seba pozrú do zrkadla, na svoje telo, a ako sú s ním spokojní, či sa prijímajú takí, akí sú, ako vyzerajú, či sa – jednoducho povedané – majú radi. Mal som raz na workshope jednu ženu, ktorá sa nedokázala v skupine ľudí prejaviť, ale nechcela to ani vzdať. Najprv sa chvíľku pozerala, potom sa začala trošku hýbať, ale len kdesi v rohu, minimalisticky. Následne začala chodiť po obvode miestnosti a posledný deň sa dostala medzi ľudí a do priestoru. Začala tancovať a veľmi si to užívala. Keď sa niečo takéto udeje, má to na človeka, ale aj na skupinu, katarzný a dlhotrvajúci účinok. Baví ma v ľuďoch prebúdzať telesnú voľnosť a otvorenosť. Myslím si, že je veľmi dôležitá, lebo sa od nej odvíja aj psychické a mentálne zdravie. Potlačovanie telesnosti je veľmi zhubné a my žijeme stále v spoločnosti, ktorá je v tomto smere veľmi prudérna.

Leto 2021

Aké sú tvoje najbližšie plány? Znova opúšťam Slovensko. Sťahujem sa naspäť do Prahy, čiastočne aj kvôli svojmu priateľovi, ktorý je Američan, ale žije v Európe už desať rokov. Žili sme spolu v Žiline, bol to náš domov. Má viac-menej prácu v Nemecku (v Hamburgu) a vo Švajčiarsku. Tiež je tanečník, a zároveň riešime jeho legálny pobyt. Na Slovensku to už máme za sebou a už to viac nechceme absolvovať. Boli to dva roky chodenia po úradoch. Zažívali sme veľa antiamerických vyjadrení od cudzineckej polície až po živnostenský úrad, a tu vlastne nie je cesta. Jednak je slobodný umelec, a nemôžeme operovať s obyčajnou skutočnosťou, že sa milujeme, že spolu žijeme. Chvíľu sa ukazovalo, že v tom Nemecku sa mu to podarí, no aj v Hamburgu má teraz problém s predĺžením víz, takže mu hrozí, že bude musieť odísť minimálne na tri mesiace do Ameriky a potom sa znova môže vrátiť. V Nemecku sa nemôžeme zobrať, musel by mať trvalý pobyt. Áno, mohli by sme sa vziať v Amerike, ale to by nám zas nepomohlo na Slovensku, keďže sa to právne neuznáva. Začali sme pátrať po možnostiach v Čechách a zdá sa, že tam by ten proces nemusel byť až taký náročný. Ja, ako Slovák, by som po nejakom období mohol žiadať o trvalý pobyt, tým pádom by sa dala riešiť aj táto vec. Niežeby sme cítili vnútornú potrebu sa registrovať, volili by sme to ako formalitu, ktorá nám pomôže v praktickom živote. •

Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Téma čísla Tanec

Ria Gehrerová Foto: Flickr, Instagram

Od narodenia vo vlaku na Sibíri až po priateľstvo s Jackie Kennedyovou. Nurejev svojím sexepílom spopularizoval mužský tanec

Magazín QYS

Dva mesiace po tom, čo Jurij Gagarin ako prvý človek vzlietol do vesmíru, zo Sovietskeho zväzu utiekol známy baletný tanečník Rudolf Nurejev. Pre Sovietsky zväz to bol reputačný problém. Ruský balet bol totiž vo svete veľmi známy a rovnako ako vesmírne letectvo bol súčasťou propagandy. Vďaka snahe predviesť vo svete výnimočnosť sovietskeho umenia sa Nurejev v roku 1961 dostal so svojím baletným súborom do Paríža. Nurejevovo vystúpenie vyvolalo senzáciu. Po úspechu v Paríži mal súbor pokračovať vystúpeniami v Londýne, no Nurejev tam už nedorazil. Na parížskom letisku mu oznámili, že pre neho v lietadle do Londýna nie je miesto a má sa vrátiť späť do Moskvy. Sovietsky zväz mal na to dva dôvody. Bol rebelant, ktorý nedodržiaval pravidlá a v Paríži sa stretával s cudzincami, utekal strážcom a navštevoval gejbary. A takisto bol taký výnimočný tanečník, že svojím živelným vystúpením a výraznou osobnosťou príliš strhával pozornosť na seba, čím zatieňoval zvyšok svojho súboru. Nurejev je jedným z najslávnejších baletných tanečníkov na svete. Vďaka talentu a drine sa vypracoval z chudobného Tatára, ktorého otec za tanec bil, až na šéfa parížskeho baletu. Ako máloktorý tanečník sa stal známou celebritou a súčasťou smotánky, objavoval sa na obálkach časopisov, bol pozývaný do najznámejších televíznych šou. Davy dievčat aj chlapcov za ním šaleli, posielali mu tisícky listov a niektorí tento ošiaľ prirovnávali k úspechu Beatles. Je to 60 rokov odkedy výnimočný tanečník utiekol zo Sovietskeho zväzu. Otec ho za tanec bil Nurejev sa narodil rok pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeho mama ho porodila vo vlaku, keď dvanásť dní cestovala za svojím mužom vojakom po Transsibírskej magistrále. Po začiatku vojny bol jeho otec povolaný a Nurejev sa so svojimi troma sestrami a mamou presťahoval do mesta Ufa, kde žili

Leto 2021

u rodiny vo veľmi skromných podmienkach, v zime nemali teplo a jedli len nevyhnutné množstvo jedla. „Ak by sme aj mali peniaze, nemali by sme si čo kúpiť,“ povedal Nurejev v jednom z televíznych rozhovorov. Keď ako šesťročný nastúpil do škôlky, mama mu obliekla obnosený kabát po sestre a deti sa mu v tatárčine posmievali, že majú v triede žobráka. Nurejev vyrastal v tatárskej moslimskej rodine, ale jeho rodičia boli oddaní komunisti a vychovávali ho ako Rusa. On sa však k svojim koreňom hrdo hlásil a tvrdil, že tatárska krv tiekla vždy akosi rýchlejšie pripravená na bod varu. Keď mal sedem rokov, jeho mama ho vzala do miestneho divadla na baletné vystúpenie. Odvtedy tancoval. Mama ho v balete podporovala, ale keď sa jeho otec vrátil z vojny, mal iný názor. „Bol zarytý odporca akéhokoľvek tanca,“ hovorí Nurejev v dokumente o jeho živote. V noci teda utekal do folklórneho súboru a neskôr na hodiny k bývalej baletke, vtedy sedemdesiatročnej tanečníčke, ktorá v ňom objavila talent. Vždy keď sa vrátil domov a otec sa dozvedel, že tancoval, zbil ho, doma vraj nestrpí žiadnu trasorítku. Jeho talent bol taký výnimočný, že ho učitelia v pätnástich poslali do Moskvy do Veľkého divadla a ako 17-ročnému sa mu splnil sen – dostal sa do Leningradskej baletnej akadémie. Tam ho učil Alexander Puškin, ktorý z neho urobil výnimočného tanečníka a sólistu. V Lenigrade sa dostal do spoločnosti svojich rovesníkov, ktorí boli vzdelaní a zaujímalo ich umenie. Nurejev si dokonca vybavil výnimku, aby mohol na univerzite chodiť na hodiny ruského jazyka. S priateľmi sa stretávali v bytoch, kde sa dlho rozprávali a tancovali. Rokenrolové piesne si nahrávali na röntgenové snímky a súťažili, kto dievča vyhodí tak vysoko, že na strope zanechá odtlačok opätkov. „Rudolf si to síce užíval, ale do takýchto výziev sa zvyčajne nezapájal, lebo sa veľmi

bál, že by si mohol poraniť nohu,“ spomínala jeho priateľka v dokumente. Útek z letiska V roku 1961 dostal Nurejev šancu zažiariť aj na Západe. Sovietsky zväz sa totiž rozhodol, že svoje baletné umenie predvedie aj v Paríži a Londýne. Vystúpenia boli úspešné, Paríž bol nadšený, ale Sovieti sa Nurejeva rozhodli stiahnuť. Na letisku ho nevpustili na palubu lietadla, kde už sedeli jeho priatelia z baletného súboru, pripravení vystúpiť v Londýne. Namiesto toho mu oznámili, že odletí do Moskvy. „Povedali mi, že Chruščov ma chce vidieť tancovať v Kremli. Pýtal som sa, s kým, v akom kostýme, ale oni mi len povedali, že uvidím,“ spomína si Nurejev v dokumente. Presviedčali ho aj tým, že jeho mama ochorela a okamžite musí ísť za ňou. Nurejev však vedel, že je to len zámienka, aby sa vrátil do Sovietskeho zväzu. Bál sa, že sa už na Západ nikdy nedostane. Za rebelantstvo ho navyše mohli vylúčiť z elitných baletných súborov. V Paríži sa počas večerného žúrovania dostal do prominentnej spoločnosti, vďaka čomu mohol na parížskom letisku požiadať o pomoc svoju priateľku Claru Saintovú, ktorá bola v tom čase snúbenicou syna francúzskeho ministra kultúry. Tá zalarmovala francúzsku políciu, ktorej sa podarilo dostať Nurejeva z dohľadu ruskej KGB a odviesť ho do bezpečia. Trištvrte hodiny ho samého v miestnosti nechali premýšľať o tom, či chce skutočne zostať vo Francúzsku. Nakoniec sa rozhodol požiadať o azyl. Nebolo to ľahké rozhodnutie, musel počítať s tým, že svoju mamu a tri sestry už zrejme nikdy neuvidí. Odsúdili ho na sedem rokov Jeho útek mnohých rozhneval. Na jeho prvé vystúpenie po úteku z letiska prišla skupinka Rusov, ktorí zrejme patrili ku komunistickej strane a na javisko mu hádzali dymové fľaše a črepiny skla. Jeho tanečná partnerka Ghislaine Thesmar to vystúpenie opísala ako

strašidelné. Nurejev bol podľa nej na smrť vydesený, ale tancovať neprestal. Konflikt medzi Východom a Západom neustále pulzoval. Dva mesiace po Nurejevovom úteku bol v Berlíne postavený berlínsky múr. „Bol prvou veľkou umeleckou osobnosťou, ktorá emigrovala. Celý život sa musel obzerať cez rameno, lebo vedel, že sa o neho tajné služby zaujímajú,“ hovorí dramaturgička baletu Zuzana Mistríková, ktorá spolupracovala na tvorbe hry o živote Rudolfa Nurejeva v Štátnom divadle v Košiciach. Balet bude mať premiéru na jeseň. Nurejeva v Rusku v neprítomnosti odsúdili na sedemročné väzenie, bol označený za zradcu. Nurejevov otec zostal presvedčeným komunistom, a preto synov útek vnímal ako zradu. Jeho mamu vyzvali, aby svojho syna zavrhla, no namiesto toho vyhodila svoju stranícku knižku. Na Nurejevovo rozhodnutie doplatili aj jeho priatelia, časť z nich vyhodili zo školy alebo už nesmeli ďalej kariérne rásť. Jeho učiteľ Puškin musel chodiť na výsluchy do Moskvy. „Najviac však na to doplatila Nurejevova najstaršia sestra Rosa, ktorá začala trpieť paranojou a psychózami, myslím, že Rudolf sa z toho veľmi vinil,“ povedala pre BBC autorka tanečníkovej biografie Julie Kavanagh. Nurejev politiku zo zahraničia nikdy priamo nekomentoval, aby neublížil svojej rodine. Opakovane sa však snažil získať povolenie, aby príbuzných mohol ísť navštíviť. To však dostal až po 28 rokoch na Západe. Za ten čas sa ponoril do tanca, vďaka ktorému ako 23-ročný spoznal aj svojho partnera, dánskeho tanečníka Erika Bruhna. Obaja boli obrovskými hviezdami, idolmi žien a dievčat. Nurejev však bol presvedčený, že nemožno milovať aj človeka, aj umenie. Žil len pre tanec. Partnerstvo s Bruhnom bolo živelné, nevedeli byť spolu ani bez seba a Nurejev časom zatienil aj Bruhnov talent. Partneri zostali spolu, až kým Bruhn v 57 rokoch nezomrel na rakovinu pľúc.

Magazín QYS

Nepravdepodobná dvojica Veľkým životným zlomom bolo pre Nurejeva stretnutie s primabalerínou Parížskej opery Margot Fonteynovou. Bola od neho o takmer 20 rokov staršia a zvažovala odchod do baletného dôchodku, no prekvapivo si s Nurejevom na javisku skvelo porozumeli. Margot sa tanca s Nurejevom sčasti bála. Mladý živelný a atraktívny tanečník by ju mohol ľahko zatieniť. Navzdory jej obavám vytvorili zladené duo. „Stali sme sa jedným telom, jednou dušou, spoločne sme sa hýbali, dopĺňali sa pri každom pohybe ruky a hlavy, kultúrne a vekové rozdiely sa zmazali,“ povedal Nurejev. Podľa Nurejevovej biografky Julie Kavanaghovej však ich vzťah v zákulisí nebol ideálny. Nurejev bol podľa nej veľmi výbušný, keď sa mu nepáčil kostým, tak ho roztrhal, Fonteynovej vulgárne nadával a pri tréningu ju udieral. Margot to tolerovala, vnímala to ako súčasť jeho temperamentu. Nurejev bol perfekcionista – či už ako tanečník, alebo choreograf. Na jednej strane to z neho robilo skvelého umelca, no na druhej strane bol večne nespokojný, náladový a bolo ťažké s ním vychádzať. Na tréningoch býval agresívny, strkal a kopal svojich tanečníkov a tanečníčky, jedna z baletiek dokonca opísala, že na tréningu raz vytiahol nôž.

Leto 2021

V Bielom dome Publikum Nurejeva a Fonteynovú zbožňovalo. Boli na obálkach časopisov, Nurejeva po predstavení pred budovou čakali davy mladých žien, aby ho mohli vidieť zblízka alebo sa ho dotknúť, posielali mu tisíce listov, ktoré vyhadzoval vo veľkých vreciach, ulice vykladali kvetmi. Nurejev a Fonteyn sa stretli aj s kráľovnou Alžbetou II., a keď sa tanečník objavil v šou amerického moderátora Dicka Cavetta, dostal taký intenzívny potlesk, až Cavett zažartoval, že trval dlhšie, ako keď mal v šou Micka Jaggera. Nurejev sa dostal do tých najvyšších celebritných kruhov a spriatelil sa s Jackie Kennedyovou. Jej sestra Lee priznala, že aj ona do neho bola „zbláznená“. Jackie ho dokonca súkromne pozvala aj do Bieleho domu. Počas života mal vzťahy s mnohými ženami a mužmi. Thierry Fouquet z Nadácie Rudolfa Nurejeva, ktorý s ním pracoval v Parížskej opere, však pre BBC povedal, že Nurejev o sebe vždy hovoril ako o gejovi. Do Bieleho domu sa Nurejev o pár rokov neskôr vrátil aj na oficiálnu audienciu. V roku 1978 tam vystúpil spolu s ďalším ruským tanečníkom baletu Michailom Baryšnikovom, ktorý zo Sovietskeho zväzu utiekol v roku 1974 počas ruského turné v Kanade. Tanečné vystúpenia Nurejeva a Baryšnikova boli odvysielané v televízii. Sovietsky zväz nevedel, čo si s touto informáciou počať. Na jednej strane sa im nepá-

čilo, že Nurejev a Baryšnikov dali prednosť Západu. Na druhej strane to bola reklama pre skvelý ruský balet, ktorú si mohli Američania zapnúť priamo vo svojich obývačkách. Nurejev bol výnimočný aj tým, že výrazne spopularizoval mužský tanec. „Klasická ruská škola bola postavená na tom, že primabaleríny boli v centre diania. A vysokí funkcionári sa im dvorili a venovali,“ hovorí Mistríková. Mužskí tanečníci vtedy slúžili len na to, aby baletky na javisku vynikli. „Nurejev bol ten, kto na javisko doniesol mužský sexepíl. Urobil veľmi veľa pre mužské tanečné umenie. Spravil z mužov viac ako doplnok javiska.“ Obrovský vplyv mal aj vďaka tomu, že v 70. a 80. rokoch bola jeho popularita na úrovni hollywoodskych hviezd. Sám si dokonca v niekoľkých filmoch zahral. „Taký marketing, aký pre tanec urobil Nurejev, ktorý vnikol do tých najvyšších kruhov, nie je nikto schopný zaplatiť. Vďaka nemu sa ľudia dozvedeli, že existuje aj nejaký tanečný umelecký svet,“ hovorí Mistríková. Nurejev v ľuďoch vyvolal masový záujem o balet, ktorý bol dovtedy len elitným umením pre vysokú spoločnosť. V roku 2018 o ňom americký herec a režisér Ralph Fiennes nakrútil celovečerný film Biela vrana. Tak ho prezývali, pretože vždy vyčnieval z davu a odmietal sa podriadiť konvenciám. Po 28 rokoch späť domov V 80. rokoch sa v Amerike začalo šíriť ochorenie, na ktoré zomrelo množstvo mladých umelcov. O víruse HIV mnohí spočiatku odmietali hovoriť, pretože si mysleli, že ochorenie nie je skutočné a ide len o strašenie mladých gejov, ktorí sa konečne po rokoch skrývania tešili výraznému uvoľneniu. Navyše išlo o nové ochorenie, o ktorom nikto nemal dostatok informácií. Nurejevovi HIV potvrdili v roku 1984. Tanečníčka Ghislaine Thesmar si spomína na to, ako sa raz Nurejev napichol na špendlík a trocha krvi mu kvaplo na ruku tanečníčky. Nurejev ju okamžite poslal umyť sa.

„Prvý raz sme o tom hovorili, keď sa dozvedel, že jeho milenec z Kanady zomrel na strašné nové ochorenie, a bál sa, že to mohol dostať,“ hovorí jeho niekdajší kolega z Parížskej opery Thierry Fouquet. V 80. rokoch na HIV neexistovala liečba, takže pre každého, u koho sa potvrdil, to znamenalo smrť. Napriek ochoreniu prežil Nurejev posledné roky veľmi intenzívne. Od roku 1983 do 1989 bol dokonca riaditeľom parížskeho baletu. Keď sa v Sovietskom zväze začal režim uvoľňovať, ruské úrady mu v roku 1989 konečne povolili navštíviť svoju rodinu. Smel to urobiť po 28 rokoch života na Západe. Nevítali ho ako svetoznámeho ruského umelca, ale ako bežného človeka. Tri dni musel cestovať do mesta Ufa, kde stále žila jeho rodina. Do Ruska ho pustili aj preto, lebo jeho mama bola chorá. Pol roka po jeho návšteve zomrela. V Ufe navštívil aj svoju prvú učiteľku tanca, ktorá mala vtedy bezmála 100 rokov. Nurejevovo ochorenie sa koncom 80. rokov začalo zhoršovať. Zároveň s ním zomierala aj jeho najznámejšia tanečná partnerka a priateľka Margot Fonteyn. Mala rakovinu. Žila na druhej strane planéty – v Paname, kde sa starala o svojho muža, kontroverzného panamského právnika a diplomata, ktorý po postrelení potreboval celodennú starostlivosť. Nurejev s ňou však nestratil kontakt a okrem priateľstva ju podporoval aj finančne. Hoci sa dlho špekulovalo, že spolu mali aj milenecký vzťah, Nurejev o nej hovoril skôr ako o svojej rodine. Fonteyn zomrela v roku 1991 v Paname. Nurejevovi blízki si v dokumente spomínajú na to, že ho to úplne zlomilo. Uprostred noci volal svojim blízkym, plakal im do telefónu a pýtal sa, aký zmysel má žiť, keď je Margot mŕtva. O necelé dva roky neskôr zomrel v Paríži aj Nurejev. Mal 54 rokov. •

Magazín QYS

Marek Hudec Archív Moniky Prikkelovej

Téma čísla

Predveď sa, pózuj! Monika Prikkelová vysvetľuje, ako sa LGBTI štýl vogue dostal na Slovensko

Leto 2021

Vznikol v komunite černošských transrodových žien v osemdesiatych rokoch v New Yorku. Tanečný a kultúrny štýl vogue sa v posledných rokoch presadil aj v Európe. Priekopníčkou tohto žánru na Slovensku je choreografka Monika Prikkelová, ktorá síce nie je queer, ale záleží jej na tom, aby komunite pomáhala. Spoluzaložila vogue zoskupenie House of Velvet a taktiež bratislavský Ball of Shame.

Tanečníci a tanečníčky pózujú, predvádzajú zložité „akrobatické“ polohy a majú výrazné oblečenie. Porota ich hodnotí a tie najlepšie a najlepší získavajú trofeje. Pojem vogue môžete poznať zo slávneho seriálu Pose alebo z dokumentu Paris Is Burning. Tanečný a kultúrny štýl vznikol koncom osemdesiatych rokov v chudobnej štvrti New Yorku v komunite černošských transrodových žien a neskôr ho celosvetovo preslávila Madonna v pesničke s rovnakým menom. Vogue sa tradične predvádza na báloch a prenikol už aj na Slovensko. Jeho priekopníčkou je u nás Monika Prikkelová, choreografka a tanečníčka, ktorá vystupovala s viacerými hudobnými hviezdami. Začínala v tanečnej škole Laciho Strikea, dnes má vlastnú tanečnú skupinu, agentúru mondance a so svojím tanečným kolektívom je už niekoľko rokov súčasťou programu Dúhového PRIDE-u. Atmosféru vogue zažijete aj v júli. „Pri viacerých štýloch som sa snažila naučiť viac o ich koreňoch. Zaujímalo ma, odkiaľ pochádzajú napríklad pohyby prisudzova-

né ženám. Zrazu mi dali korzetík a sukničky a nedostávala som veľa odpovedí, tak som si robila vlastný výskum. Zistila som, že za mnohými hviezdami ako Beyoncé stáli choreografi, často gejovia, a inšpiráciou im boli dva druhy tancov: waacking, ktorý pochádza z Los Angeles, a vogue z New Yorku,“ vysvetľuje Monika. Zatiaľ čo prvému sa na Slovensku venovalo už viacero umelcov a umelkýň, vogue bol u nás pred pár rokmi takmer neznámy. Chcem vidieť Paríž v plameňoch Vogue sa v tunajších kluboch vyskytol už aj v deväťdesiatych rokoch, no aktívneho vogue tanečníka alebo tanečníčku sme dlho nemali. O tejto kultúre sa Monika dozvedela viac na kurze Michala Černého, ktorý žije v Prahe, ale bol viackrát v New Yorku, kde sa stal súčasťou známeho vogue kolektívu House of Ninja. „Učila som sa aj waacking, ale úplne mi nesadol. Vnímala som, že vogue začal viac prenikať do Európy okolo roku 2010.“ V dokumente Paris Is Burning sa objavil aj zakladateľ spomínaného kolektívu Willi Ninja, ktorý hovoril o svojom sne dostať vogue do sveta. „Chcem vidieť celý Paríž v plame-

Magazín QYS

ňoch,“ hovoril. House of Ninja boli vôbec prvou skupinou tohto žánru, ktorá vystupovala v zahraničí. Vogue kultúra sa dostala najprv do Švédska a neskôr do ďalších európskych krajín, podľa Moniky aj vďaka tomu, že domáci tanečníci a tanečníčky môžu bežne žiadať o granty na cestu do zahraničia, keď sa chcú zlepšiť v tancovaní. Monika sa postupne vypracovala a stala sa súčasťou iného medzinárodného kolektívu, House of Tisci. Kultúru vogue bálov môžete vidieť aj v reality šou Legendary z dielne HBO Max, kde v druhej sérii súťaží aj táto skupina. Monika sa síce do tohto kastingu prihlásila, no kvôli pandemickej situácii nemohla vycestovať do Ameriky, takže ju táto príležitosť nakoniec minula. Na druhej strane, počas pandémie ponúkala slovenským nadšenkyniam a nadšencom tanečné lekcie cez internet a venovala sa

Leto 2021

vlastnej skupine House of Velvet (názvom odkazuje na Nežnú revolúciu – po anglicky The Velvet Revolution), ktorú založila v roku 2016. Upozorňuje, že vogue bály sa delia na dve kategórie: hlavnú (major) scénu a takzvanú kiki scénu. „Pôvodne sa tieto podujatia v Spojených štátoch konali v noci, a boli určené len pre osoby staršie ako 21 rokov. A tak si mladší postupne založili novú, takzvanú kiki scénu, kde sa mohli pripravovať na major scénu. Slovo kiki znamená zábavu,“ hovorí ďalej Monika. Vogue tanec môže byť niekedy až gymnastikou Vogue zoskupenia majú prísne pravidlá, tradične ich vedie „matka“ a často pripomínajú rodinu. Monika si prešla viacerými skupinami, okrem House of Tisci bola v minulosti aj v House of Milan. Na pozíciu matky sa však

v hlavnej kategórii dostať nemohla. Vypočula si, že ju ako bielu heterosexuálku nebudú na scéne rešpektovať. V kultúre bálov kladú dôraz na zachovanie príležitostí najmä pre černošskú queer komunitu. Kiki scéna má pravidlá uvoľnenejšie. Keď Monika začala na Slovensku organizovať vlastný Ball of Shame, vyčítali jej napríklad, že na scéne nemá dosť gejov čiernej farby pleti. Na Slovensku však nikoho takého nepoznala. „Spočiatku sa bálov zúčastňovali len transrodové Afroameričanky a gejovia im pomáhali spoza scény. Neskôr sa v rámci vogue vytvorili súťažné kategórie aj pre nich a trans ženy postupne priviedli do komunity aj svoje cis a hetero kamošky.“

Príbeh Kiki House of Velvet začal, keď sa Monika zoznámila s ďalšou dnešnou vedúcou osobnosťou skupiny, Viktorom Bukovým. Spolu boli súčasťou House of Milan a očarilo ich, ako ľahko a veselo ich prijali do nového kolektívu. Tento pocit družnosti

Keď Monika začala na Slovensku organizovať vlastný Ball of Shame, vyčítali jej napríklad, že na scéne nemá dosť gejov čiernej farby pleti.

chceli vytvoriť aj v československých podmienkach. Koncept predstavili svojim žiakom a žiačkam, a hoci sa postupne rozpŕchli po rôznych mestách i krajinách – dnes sú v Bratislave, Brne, Čadci, Trnave, ale aj vo Veľkej Británii či Švédsku – stále sa členo-

Magazín QYS

via a členky House of Velvet snažia stretávať osobne aspoň raz do roka a uvažujú, ako kiki scénu ďalej rozvinúť. Je vogue náročný? Pri balete sa mnohí tanečníci a tanečníčky sťažujú, že im zložitý pohyb môže časom telo poškodiť. „To záleží na viacerých veciach, vogue má štyri okruhy súťažných kategórií, a len jeden je zameraný na tanec. Ostatné sa sústredia na predvádzanie, prejav a módu. Tieto kategórie nie sú fyzicky náročné, môžeš ich robiť aj do osemdesiatky. Tanec však môže byť ťažký. Člení sa do niekoľkých kategórií. Napríklad kategória new way je mimoriadne zložitá. Niektoré prvky prevzala z bojových umení, niekedy je to skoro gymnastika, založená na extrémnom natiahnutí tela.“ S mamou hľadali v Hornbachu správne reťaze na postroje Vogue môže ísť aj do peňazí. Ak sledujete Pose alebo Legendary, vystupujúci sa na báloch predháňajú v ohurujúcej móde. „Je to veľmi drahé. Samotná jedna cesta do Paríža ma stojí päťsto eur, a to šaty ani nerátam. A v súťaži málokedy získavaš peňažné odmeny.“ Monike pomáha šiť kostýmy mama – a to nielen pekné sukničky, spomína si, ako raz išli spolu do Hornbachu hľadať správne reťaze na kožené postroje.

nuje euro domácim projektom ako PRIZMA alebo Iniciatíva Inakosť. Súťaž na Ball of Shame má niekoľko kategórií, okrem tanca tam nájdete aj módne kategórie, ako napríklad Runway, kde súťažíte, kto má lepšiu chôdzu ako model, modelka, Sex Siren, kde súťažíte v tom, kto je zvodnejší, a tiež hravá „challenge“ s názvom Realness, kde sa snažíte prezentovať v nejakom konkrétnom štýle. Napríklad sa tvárite ako cisrodový heterosexuál, keď ste gej alebo transrodový muž, resp. ako cisrodová žena, keď ste transrodová žena, teda femme queen. Každá kategória má aj vlastný dress code, takže ak napríklad vyhlásia Military Realness, môžeš vyhrať salutujúc vo vojenskom mundúre v bagančiach. Na báloch sú vítaní aj diváci a diváčky, a keď sa osmelia, môžu sa občas predviesť na pódiu. •

„Zaplatím veľa a potom ma niekedy vyruší otázka, prečo neučím vogue zadarmo. Na druhej strane, za tieto kurzy si pýtam menej než za iné tanečné štýly. Ak chceš robiť vogue, uživíš sa len vtedy, ak máš aj inú prácu.“ Aby vogue sprístupnila, začala organizovať spomínaný Ball of Shame. Najbližšie sa uskutoční v septembri. Pre Moniku je dôležité, aby svojimi činnosťami pomohla aj queer komunite. V máji spustila vlastnú značku Identities Brand, pod ktorou bude predávať oblečenie a doplnky, napríklad so zvučným nápisom „Pussy is a feeling“ a podobne. Z každého predaja ve-

Leto 2021

Téma čísla

David Benedek Fotografia: Paulína Maťová

Just Karen: Drag je pre mňa predovšetkým sloboda

Drag kultúra sa úplne novej generácii fanúšikov a fanúšičiek predstavuje najmä prostredníctvom televíznych programov ako RuPaul‘s Drag Race. No aj u našich českých susedov sa rozvíjajú rôzne spôsoby sebavyjadrenia pomocou dragu. V tomto článku predstavíme Just Karen z drag kolektívu House Of Garbáge, ktorý 16. júla vystúpi so svojou šou Queeriety v bratislavskej A4 v rámci podujatí mesiaca PRIDE.

Magazín QYS

Občianske meno Just Karen je Karel. To umelecké vzniklo náhodou, keď mu raz na bowlingu chybne napísali meno. Karlovi sa hneď zapáčilo, pretože meno Karen na jednej strane odkazuje na postavu hlúpej bielej ženy stredného veku z rôznych memečiek, na druhej strane mu poskytuje možnosť naplniť ho ľubovoľným obsahom. Od malička sa rád prezliekal do ženského oblečenia, vystupoval pred obecenstvom a mal potrebu sa umelecky vyjadrovať. Cesta k dragu z toho vyplynula prirodzene. Verejne začal robiť drag pred troma rokmi. „Drag je pre mňa predovšetkým sloboda. Vnímam ho ako médium, cez ktoré mám možnosť vyjadriť čokoľvek, čo práve chcem, od vizuálnej stránky až po performance,“ hovorí. Jedna z najlepších vecí na dragu preňho je, že si môže v podstate robiť čo chce a pohybovať sa na hranici (alebo za hranicou) prijateľného. So smiechom dodáva: „Keby som sa ako Karen vyčúral na pódiu alebo si napríklad z niekoho robil srandu, môžem tomu hovoriť umenie.“ Karel nevníma Just Karen ako oddelenú persónu, skôr ako extenziu samého seba – svoju hlasnejšiu, sebavedomejšiu a vtipnejšiu verziu. „Milujem byť ako Karen na pódiu, pretože sa tam cítim ako doma.“ Ako by teda slovenským čitateľom a čitateľkám predstavila Just Karen kolektív House Of Garbáge? Tvoria niečo ako drag rodinku. Každá drag queen robí niečo iné, rady však vystupujú spoločne a navzájom sa pri tom podporujú. „Je pre mňa dôležité, aby som pri sebe mala svoje sestry Miss Petty, Cuntessu a Tonic. Ten pocit komunity a sesterstva je na dragu jedna z najlepších vecí.“ House Of Garbáge môžete vidieť v ich šou Queeriety, alebo aj v kabarete českej platformy PiNKBUS, za ktorým stojí Martin Talaga alias Venice. Ostatné ich aktivity sú dosť rôznorodé. Už si spolu zahrali v seriáli, v súčasnosti skúšajú predstavenie Traviata a spolupracujú aj na niekoľkých pesničkách Miss Petty. „Petty je naša popová hviezda, Cuntessa je divadelná kráľovná a z Tonic je momentálne

Leto 2021

okrem iného aj youtuberka,“ opisuje svoje drag sestry Just Karen. Sama seba charakterizuje ako chaotickú umelkyňu, ktorá študuje maľbu na Akadémii výtvarných umení v Prahe. House Of Garbáge chystá čoskoro na Slovensku drag bingo. Fanúšikovia a fanúšičky môžu očakávať prvotriednu zábavu. „Bingo budem robiť prvýkrát, takže sa veľmi teším! Vždy sa snažíme, aby sa na našich šou ľudia cítili ako doma. Zároveň sme ale všetky bláznivé kravy, takže ktovie, čo čakať!“ Úplne prvou drag inšpiráciou Just Karen bol Tim Curry ako Frank N Furter v The Rocky Horror Picture Show. Karel sa chcel cítiť tak, ako on vyzeral. V súčasnosti ho inšpirujú rôzne umelecké počiny a osobnosti. Z oblasti drag šou sú to hlavne drag queens pôsobiace v Berlíne, kde je bohatá alternatívna queer scéna. „Mnohí umelci sa tam identifikujú ako nebinárni, rozbíjajú koncepty pohlavia a robia veľmi zaujímavé veci.“ Miluje aj ikony dragu, ako sú Divine z filmov Johna Watersa či bývalé súťažiace z RuPaul‘s Drag Race, Bob The Drag Queen a Bianca del Rio. Drag postupne preniká do povedomia verejnosti, vďaka čomu sa pre drag queens naskytuje čoraz viac príležitostí pracovať na zaujímavých projektoch. Zároveň je však zreteľné, že drag ešte stále nie je úplne rešpektovaný ako umelecká forma – v House Of Garbáge napríklad bežne dostávajú ponuky na neplatenú prácu. Čím si to vysvetľujú? „Myslím si, že veľa ľudí stále nechápe, koľko úsilia, lásky a peňazí ide do toho, čo robíme. It takes a lot of money to look this cheap, darling.“ •

Dominika Chrastová Fotografia: Neil Curtis a archív Lukáša Zahyho

Téma čísla

Tanečník Lukáš Zahy: „Problém“ LGBT+ sa vyrieši, len ak nás ľudia začnú akceptovať Od šiestich rokov sa venoval spoločenským tancom, no slobodne sa začal cítiť až počas štúdia na VŠMU. Aktuálne pracuje na predstavení Stenomúr, s ktorým vystúpi v rámci podujatí Pride-u. O čom je tanec a či sa ním dá vôbec uživiť, nám porozprával v rozhovore.

V akom umeleckom období ťa zastihla pandémia? Ukončil som VŠMU a mal som byť ten, kto práve vychádza zo školy a ide niečo robiť do sveta. Zrazu však celý tento plán prikryla pandémia a musel som si hľadať iné možnosti, keďže sa nedalo tancovať s inými ľuďmi ani verejne vystupovať. Obdobie hľadania mám aj teraz. Končím jednoročný program v Salzburgu. Išlo skôr

o tréning, aby som bol technicky zdatnejší tanečník. Nemám rád pomenovanie „lepší“, lebo neverím, že človek je lepší a zlepšuje sa. Je len odlišný. Čo ti dalo štúdium na VŠMU? Pod vedením Martiny Polákovej a Juraja Korca to pre mňa bola priam revolúcia. Od šiestich rokov som totiž robil spoločenské tance. V devätnástich mi však v škole predstavili

Magazín QYS

pojem súčasný tanec a zrazu som sa nemusel držať štandardných krokov, dostal som slobodu. Pri spoločenských tancoch treba počúvať trénera, pretože ide už o kodifikované tanečné štýly. Keď pri nich predvediete niečo iné, na súťaži vás za to neobodujú. Na VŠMU sa mi teda otvorili hranice, dostal som slobodu. Vždy ma ubíja, keď musím robiť stále to isté.

Leto 2021

Dá sa súčasný tanec definovať? Nemá presnú definíciu. Ide o hľadanie ďalších spôsobov vyjadrovania sa. A takto voľne uchopené by to malo aj zostať. Aspoň ja to tak vnímam. Pomáha ti súčasný tanec spoznávať samého seba, svoju osobnosť a identitu? Presne tak. Prostredníctvom tanca si vždy hľadám aj témy. Som akýsi filozof a snažím

sa stále niečo objavovať, spoznávať a skúmať svet, v ktorom som. Baví ma, že potom môžem svoje zistenia odhaliť pred publikom a že ma diváčky a diváci „musia počúvať“, keď sú na vystúpení. Dá sa tancom uživiť? Áno, len je to ťažšie. Buď vás zastrešuje tanečná „company“, alebo ste učiteľ so stabilnou prácou. Môžete byť aj na voľnej nohe, teda fungovať na vlastných projektoch a spoluprácach, a buď je o vás záujem, alebo nie.

Poznáš odpoveď, koho hľadáš? Možno seba. I keď nájsť samého seba nie je možné, pretože sa celoživotne vyvíjame. Veľmi ma ovplyvňujú interakcie s ľuďmi, a aj silno vnímam, ako tvarujú moju osobnosť. Necítim sa ako dospelý zavretý pred svetom. Cítim sa naďalej ako dieťa otvorené vonkajším vstupom, ktoré ho stále nejako modelujú. Aj keď s niekým spolupracujem, prijímam jeho estetiku. Som tak natrénovaný ešte zo spoločenských tancov, keď som pozoroval trénera a snažil som sa robiť všetky pohyby ako on.

Ty sa sústredíš najmä na jednotlivé projekty, aj teraz pripravuješ jeden pre Pride. O čom bude? Nazval som ho Stenomúr. Štyri steny predstavujú izbu, v ktorej sa nachádza opustená hromada materiálu v tvare múru. Dokopy to predstavuje koncept o osobnom bloku. Napríklad, že ste v skrini a vyjdete z nej, teda to môže byť aj o coming-oute. Stenomúr je zároveň niečo, s čím sa narodíte, no spoločnosť to nevníma pozitívne. Trebárs homosexualita. Alebo aj výzor či choroba. A vy sa musíte naučiť prijímať to ako svoju súčasť, pretože bez nej by ste to už neboli vy.

Podieľal si sa aj na projekte fotografky Doroty Holubovej. Čím bola téma jej kolekcie portrétov Neskrývaná láska pre teba výnimočná? Mám rád, keď neslúžim len ako nástroj na vyjadrenie myšlienky, s ktorou ani necítim spojenie. V tomto prípade som však mal čo povedať a videl som medzi našimi témami súvis. K svojej fotografii som napísal, že „problémom“ nie je LGBTI+ komunita, ale tí, čo ju nemajú radi. Jediným riešením, ako sa dá tento „problém“ vyriešiť, je, že nás ľudia začnú akceptovať. Kým sa tak nestane, vždy bude okolo tejto témy rušno.

Stenomúr si tiež predstavujem ako nejaké bludisko. Trebárs. Zvykne sa mi aj snívať, že som v bludisku. Respektíve, že prechádzam miestnosťami a v každej je niečo iné. A vždy ako keby som niekoho hľadal. To je môj najčastejší sen.

Takisto si v spolupráci s divadlom Nomantinels vytvoril inštruktážne video, na ktorom cvičíš jogu. Aký bol cieľ tohto projektu? Telo je nástroj, ktorým komunikujeme so svetom. Chcel som ľudí naučiť, ako svoje telo trénovať a tiež ako čítať reč ďalších „nástrojov“.

Magazín QYS

Tento projekt „poctil“ aj Mazurek tým, že niektoré časti z neho použil vo svojom videu. Zbožňujem, keď sa niečo také stane. Cítiť z toho, aký silný vplyv musel naňho ten projekt mať, keď ho motivoval vyjadriť naň svoj názor. Pritom je to len videjko nejakého chalana na YouTube. Venoval si sa aj štýlu vogue. Čím ťa zaujal? Vogue sa mi páči v tom, že sa môžem hrať na modelku na móle. Improvizujem a prezentujem, kto som a aký som krásny. Určitým spôsobom je vogue spojený aj so súčasným tancom a vyjadruje to, čo riešim aj pri téme hľadania pravdy. Konkrétne, ako tečie čas, pretože pri vogue stále kráčam, hýbem sa vpred a pritom niečo komunikujem. Taktiež rád prepájam komerčné tancovanie so súčasným tancom a skúmam, čo z toho vznikne. Čo pre teba tanec znamená? Tanec je kultúrny konštrukt. Slúži nám ako komunikačný kanál, a zároveň sa líši od bežného pohybu, ktorý vidíme napríklad na uliciach. Rád sa zamýšľam nad tým, kde je hranica medzi tým, čo je tanec a čo už nie je. Napĺňa ma lámať túto hranicu, padať na nej zo strany na stranu a hľadať, kde som. Plánuješ svoje ďalšie pôsobenie skôr tu, alebo v zahraničí? Svoj tanec si už predviedol napríklad v uliciach Paríža. Práve v Paríži som veľmi silno pocítil, že to mesto nepoznám a neviem, k čomu by som sa tam vyjadril. Časom by som možno nasal jeho energiu a energiu tamojších ľudí. Teraz je však moja tvorba hlavne vyjadrením toho, čo som zažil tu. Aká je atmosféra Bratislavy? Zobrazil som ju vo vystúpení Hľadať pravdu. Na ulici vám jedni povedia, nech neotravujete, ďalší sa pristavia a aj ich zaujmete. A potom sú tu „heteráci“, ktorí vás nikdy nebudú prijímať. Celkovo sa to dá vystihnúť pojmom „malomestská rôznorodosť“.

Leto 2021

Ešte sa vrátim k predošlej otázke, viem si predstaviť, že by som bol „tulák“. Stále by som cestoval, všade by som pracoval na nejakom projekte. Už menej si viem predstaviť, že by som zostal len na Slovensku, pretože tu nemáme veľa možností pre súčasný tanec, ani pre tanec všeobecne. Veď nás aktuálne posielajú robiť k pokladniam alebo k motyke. Čo ťa odjakživa ťahalo k tancu? V piatich rokoch som bol na svadbe svojho bratranca. Potom neskôr nám triedna učiteľka dala do rúk letáčik z tanečnej školy. Poctivo som ho doniesol domov a rodičia ma tam zapísali. Čiže v podstate som si tanec nevybral ja, ale to, kým teraz som, akoby mi bolo určené. Neviem, aké to je, nevedieť tancovať. Už na základnej škole ma škatuľkovali ako tanečníka – a zvyšok triedy boli netanečníci. Tak sa aj celoživotne cítim. Ja a skupina. A podobne sa, ako keby nasilu, vyčleňujem aj sám v ďalších skupinách. Prekáža ti, že rodičia rozhodli za teba? Práveže je super, že to urobili. Na strednej škole som si zrazu uvedomil, že si môžem sám vybrať. Nastalo obdobie rebélie, keď som chcel robiť niečo iné. No potom som prišiel na to, že tancujem od šiestich rokov a už sa to nedá len tak vypnúť. Tancujem teda naďalej a som rád, že dokážem takto ovládať svoje telo – svoj nástroj. Čo konkrétne sa snažíš ostatným povedať svojím tancom? Asi to, čo aj v kurze jogy. Poďme všetci tancovať a komunikovať. Stále, vždy. Nech sa ľudia otvoria sami pred sebou aj pred týmto svetom a nech ho potom prijímajú. Keď nebudú zatvorení, niečo sa zmení. •

Andrej Kuruc Fotografia: Robert Pakan

Queer príbeh

Ildi Juhász: Pre lesby za socializmu v Maďarsku nebol priestor

Ildi Juhász sa narodila v roku 1953 v Budapešti, kde žije dodnes. Študovala estetiku na Fakulte humanitných vied. Pochádza z intelektuálnej rodiny strednej triedy. Má mladšieho brata. Najprv pracovala ako asistentka réžie, neskôr viedla kino. Po revolúcii prevádzkovala reštauráciu.

Magazín QYS

Asi vo veku 14-15 rokov zistila, že má „špeciálny záujem“. Nerozumela tomu, lebo nemala o inej sexuálnej orientácii žiadne informácie, ani nikoho takého nepoznala. Preto vedome začala hľadať ľudí s podobným zameraním. Stretla v škole milého chlapca, ktorý jej povedal, že je gej. Nadviazala s ním kontakt a on jej predstavil nočný život „homosexuálov“. Tak si prirodzene našla svoje prostredie. Mala mnoho priateľov gejov, s ktorými tiež veľa cestovali. Keď Ildi spomína na coming-out rodičom, je presvedčená, že to museli sami spozorovať, keďže žili spolu. Priamo ju však vyoutovala bývalá priateľka, ktorá zavolala jej mame a opýtala sa jej, či vie, že jej dcéra je lesba. „Prišla som domov a mama sa ma opýtala: Naozaj? Ja som povedala: Naozaj. Nehovorím, že to oslavovali, reagovali normálne, ale asi ako každý rodičia, neboli príliš šťastní.“ Čo sa týka priateľov a priateliek, zo začiatku sa snažila nájsť ľudí v „podobných topánkach“, čo bolo krycie označenie pre homosexualitu. Samozrejme, mala aj „obyčajných“ priateľov, a keď spravila coming-out, dobrý priateľ či priateľka to pochopili. „Obyčajný“ v ich slovníku znamenalo, že človek je heterosexuál. Zažila aj zopár zlých reakcií. Čo sa týka práce, Ildi nemôže povedať, že by správu o jej sexualite oslavovali šampanským. „Nenosila som odznak, ktorý by hovoril, že som lesba, ale keď sa ma na to opýtali, nikdy som neklamala“. Ak bol niekto vyoutovaný v živote, tak ho akceptovali kolegovia a kolegyne oveľa ľahšie. Zistila, že ľudia, ktorí klamali, napríklad sa snažili zakryť svoju orientáciu manželstvom, žili horšie. Boli ako slon v porceláne, okolie to obyčajne aj tak spozorovalo. Ildi nenútila svoje okolie k tomu, aby bolo vystavené jej orientácii. „Napríklad som sa pred „obyčajnými“ nebozkávala s priateľkou.“ Myslí si, že keď prispieva spoločnosti, vykonáva svoje povinnosti, musia ju akceptovať. Pravdaže, mala aj kolegov, ktorí sa nezdržali poznámok o jej orientácii. „Musela som sa

Leto 2021

naučiť brániť seba a svoj život. Jedného kolegu som sa opýtala, aký má problém: ‚Lebo to, že vykrikuješ, že som lesba, nie je pre mňa dostatočné vysvetlenie. Ja som dobrá v tom, čo robím. Mala by som trpieť nejakým znevýhodnením v práci kvôli svojej sexuálnej orientácii? To by nebolo spravodlivé. Jediné, čo vieš, je pľuvať na druhých. Čo je ťa do toho, aký je môj súkromný život? Nenosím si súkromný život do práce, nenútim ťa, aby si bol jeho súčasťou či počúval o ňom‘,“ takto sa Ildi bránila. V období socializmu mali málo informácií o homosexualite. V osemdesiatych rokoch vydali tri publikácie s titulmi „Gej spoločník“, alebo bola to braková literatúra. A to boli ešte knihy s pozitívnym postojom. Vo všeobecnosti, ak sa spomenula homosexualita, tak len v náznakoch. Téma sa jednoducho nezobrazovala, akoby jej obchádzanie zabezpečilo, že sa stratí. Skutočnosť, že existujú takí ľudia, nezapadala do dobového spoločenského obrazu. Najpozitívnejší postoj znel, že ide o úchylku. Vtedy, podobne ako doteraz, počúvala Ildi názory, že by sa homosexualita mala liečiť a iné hlúposti. V určitom ohľade sa zdalo, že lesby sú viac tolerované, keďže ľudia hovorili, že existujú. Homosexuálnymi mužmi sa viac pohŕdalo, nadávalo sa im, rôznym spôsobom ich v spoločnosti diskriminovali. „Preto som sa okolo seba snažila vytvoriť bezpečné prostredie. Keďže som mala veľa kamarátov gejov, zoznamovala som ich len s ľuďmi, o ktorých som predpokladala, že im nebudú ubližovať, aby sa pri nich necítili zle.“ A keď sa okolo nich objavili ľudia, ktorí o záležitostiach LGBTI+ nevedeli, snažili sa im vysvetliť niektoré veci, uvádzajúc seba ako príklady. Ildi si myslí, že spoločnosť je na tom stále veľmi podobne. Akceptácia je len čiastočná, stále počujeme veľa výhrad voči LGBTI+ ľuďom. Ildi si spomína na prelomový film z roku 1982, volal sa Más út (Iná cesta). Predtým videla s kamarátmi Viscontiho a Bergmano-

ve filmy s homosexuálnymi postavami. „Ale vytvoriť v Maďarsku film otvorene hovoriaci o lesbách, to bolo po prvý raz. Natočili ho podľa novely Erszébet Galgóczi, a, samozrejme, čítali sme aj knižnú predlohu, táto téma je v nej výrazne prítomná,“ hovorí Ildi. Ak našinci chceli nájsť informácie o tomto životnom štýle, dali sa nájsť vo filme, literatúre, kdekoľvek. „Napríklad film 1900 od Bertolucciho, som videla deväťkrát, pretože homosexualitu zobrazoval takým zaujímavým spôsobom, že ma to prinútilo premýšľať.“ Pre ženy, ktoré mali rady ženy, nejestvoval špecifický priestor. Ženy boli vždy menej prítomné vo verejnom priestore, tak po stránke reprezentácie, ako aj samotného vychádzania na verejné miesta. V Budapešti boli za socializmu dve miesta, ktoré každý poznal: reštaurácia Diófa, ktorá bola otvorená od 11:30 dopoludnia až do polnoci. „Jedlo tam bolo vynikajúce a po ňom sme obyčajne išli do kaviarne Egyetem – o tej vedela celá krajina, o aký podnik ide,” spomína Ildi. A vedela to aj polícia. Pri vstupe stál vždy jeden v utajení, takže zaznamenal každého, kto tam vkročil. To bola však cena, ktorú bola väčšina ľudí ochotná zaplatiť. Ildi pravidelne chodila na obe miesta. Ženské párty, na ktoré sa chodievalo v peknom oblečení, organizovala aj jedna dobre známa osoba, ktorá mala kaviareň v mestskej časti Kamaraerdő. „Alebo sme išli na iné miesto, o ktorom sme sa dopočuli v rámci komunity, novinky sa šírili ústnym podaním.“ Ostatní o týchto miestach nevedeli. „Rovnaké to bolo aj s mojím kinom. Nevešala som plagáty, ktoré by hovorili, že toto kino je ‚gay-friendly‘. Bolo také populárne, že každý to vedel. Jedno leto prišli za denného svetla dve dievčatá v kraťasoch a žabkách, turistky z Východného Nemecka s mapou v ruke a s krúžkom okolo kina Ipoly, a pýtali sa: toto je to queer kino? Lesbické kino?“ hrdo spomína Ildi. Povedala im, že len po večeroch. Všetci domáci a domáce však viac-menej vedeli, kam ísť. Napríklad aj kaviareň Múze-

um mala priateľskú atmosféru. Ale spomenuté dve miesta boli stabilné, približne do roku 1990. Známy podnik Lokál otvorili v roku 1988. Bol jeden známy policajný kapitán, s krycím menom súdruh Tavasz, ktorý bol zodpovedný za monitorovanie homosexuálnych ľudí. Postoj štátnych úradov bol nasledovný: každý musí byť zaznamenaný a všetko sa musí o nich vedieť, ale zároveň to treba v spoločnosti umlčať. „Keď ste akceptovali spoločenské pravidlá, ako to, že sa nepatrí ukazovať svoj osobný život na verejnosti, myslím si, že, až na niekoľko výnimiek, vám mohol prejsť tento ‚životný štýl‘ len s miernym obťažovaním,“ spomína Ildi. Súdruh Tavasz chodieval kontrolovať občianske preukazy do zariadení, kam chodili LGBTI ľudia. Veľa policajných razií bolo v reštaurácii Diófa, najmenej dvakrát týždenne. Niekedy prišiel súdruh Tavasz osobne, inokedy poslal len svoju policajnú hliadku. Ildi si pamätá, ako do reštaurácie Kisrabló prišlo sto policajtov počas podujatia pre LGBTI komunitu. „Prišli okolo polnoci. Kontrolovali nám občianske preukazy, provokovali nás, snažili sa akciu rýchlo rozpustiť. Vtedy som opäť videla príklad solidarity v gej komunite: každý povedal, že najprv musia zaplatiť. A tak aj bolo“. Keď niekto hlasno protestoval, vzali ho na policajnú stanicu, ale len na pár hodín. „Poznala som človeka, ktorého sa polícia pokúsila získať na spoluprácu, aby im donášal. Nerozumel, čo má vlastne donášať, keď už vedeli všetko o každom.“ Sama vážne obťažovanie nezažila, len niekedy si zapísali jej meno a číslo občianskeho. „Raz som vyšla neskoro večer z kaviarne Egyetem, nastúpila som do auta a – nikdy som nezažila, že by tak rýchlo prišli policajti – musela som fúkať trikrát.“ Bolo známe, že na polícii mali celkom rozsiahly systém zložiek o LGBTI ľuďoch. „Súdruha Tavasza som osobne stretla len raz: muž, s ktorým som chodila venčiť psa, bol gej, a zavraždili ho. Veľa ľudí vtedy predvolali na políciu, vrátane mňa. Prišla som na

Magazín QYS

stanicu, kde mi povedali, že kvôli smrti tohto muža. Povedala som, že celé naše spojenie spočívalo v tom, že obaja sme mali pudlíkov a požičiavala som mu videokazety. Vtedy som videla súdruha Tavasza.“ Obyčajne sa ľudia báli, ak ich kontaktovala polícia. Neurobili nič zlé, ale cítili sa previnilo. Za to, že sú homosexuáli. „Boli sme minimálne občanmi druhej kategórie, v najhoršom prípade sme cítili aj vinu. Snažili sa nám tento pocit vštepiť. Ja som necítila vinu, ani strach. Pretože som bola presvedčená, že som plnohodnotným človekom a zaslúžim si rešpekt,“ vraví Ildi. Stalo sa, že musela opustiť dobrú pracovnú pozíciu, pretože sa od nej očakával určitý štýl obliekania a životný štýl, ale ona sa nemienila prispôsobiť. V súvislosti s pandémiou HIV Ildi spomína, ako navštívila v roku 1983 Viedeň a celé mesto bolo plné plagátov o hrozbe nového vírusu. V Maďarsku o ňom vtedy neboli žiadne informácie. „Na jeseň v roku 1984 potvrdili prvým dvom Maďarom HIV, obaja boli moji veľmi blízki priatelia.“ V tom období ešte stále neboli informovaní o bezpečnejšom sexe. „Tiež som bola dosť vyplašená, ale známy doktor mi vysvetlil, že sa to neprenáša štipnutím komára, ani tým, že sa na mňa niekto pozrie. Ale v nemocnici ste mohli stretnúť ľudí, ktorí prichádzali na návštevy v ochranných oblekoch.“ Obyčajní ľudia mali z HIV veľké obavy. AIDS bol podľa mnohých chorobou gejov, ktorá bola na nich zoslaná za trest. Písal sa rok 1986, keď do Maďarska prenikli prvé správy o tom, že v USA sa nakazili aj heterosexuálni ľudia, a tak HIV urobil koniec povrchným vzťahom. Muži začali používať kondómy a nechodili tak často do rôznych sáun ako predtým. Na ulici VIllányi sa uskutočnilo prvé anonymné testovanie HIV. Toto miesto funguje už desaťročia. Čiže aj gejská komunita sa snažila niečo robiť pre obmedzenie šírenia vírusu. Prvé tri alebo štyri roky, keď neboli žiadne lieky, ani liečba, boli pre všetkých veľmi skľučujúce. „Pre mňa veľmi. Lebo v prvých troch rokoch zomrel

Leto 2021

pár, na ktorom mi veľmi záležalo. Žili spolu pätnásť rokov. Do roku 1992 som stratila šesť ľudí z môjho najbližšieho okruhu priateľov,“ smúti Ildi. Myšlienka sformovať organizáciu bola v Budapešti živá od roku 1978. Združenie Homérosz bolo založené v roku 1988. „Nebola som aktívnou súčasťou týchto snáh. Ale keď ma požiadali, či môžu na stretnutia využiť priestory kina, pomohla som im.“ V kine Ipoly zorganizovali pod hlavičkou Homéroszu veľkú párty pre tristo ľudí. Správa sa šírila tak rýchlo, že nakoniec ich prišlo priveľa. Celý príjem zo vstupného išiel združeniu. „Mali sme päť zábav za rok, všetky boli tematické, ako napríklad vianočná, novoročná, veľkonočný bál. Vzadu som nechala postaviť bar. V piatky a soboty bol vyhradený len pre ženy. Zvyčajne ho navštevovalo len tridsať-štyridsať štamgastiek.,“ opisuje Ildi. „V roku 1990 som musela kino opustiť, lebo bolo predané. Avšak v tom čase bol už otvorený klub Lokál, ktorý prevzal jeho rolu“. Po roku 1990 sa sformovala nová organizácia s názvom Homérosz Lambda. „Stále som mala prácu, ktorá mi neumožňovala byť aktívnejšia, ale podujatia som, pravdaže, navštevovala vždy, keď sa mi dalo. Realizovali sa ružové pikniky, tie boli fantastické. Stretávalo sa veľa menších i väčších skupín, organizovali diskusie.“ V deväťdesiatych rokoch vnímali ako jednu zo svojich najdôležitejších úloh dopomôcť mnohým skrytým LGBTI ľuďom, ktorí žili na vidieku, k tomu, aby mohli spraviť coming-out a žiť otvorene. Otvorilo sa veľa nových podnikov, pribúdali možnosti, kam ísť von, uskutočnil sa aj festival. Život komunity prekvital. „Bol to prvý pochod reagujúci na epidémiu HIV. Chlapci niesli rakvu, každý mal kostým v podobe kondómu z bielej spodnej bielizne. Na konci sme pochodovali tri ženy. Mňa a moju priateľku odfotografovali a fotografiu zverejnilo víkendové vydanie novín. Pochod viedol od Námestia hrdinov k Oktogonu. Takže to bol svojím spôsobom taký Pride,“ spo-

Kino Ipoly mína Ildi. Vždy prvého decembra si rôznymi podujatiami pripomínali svetový deň AIDS. Zapálili sviečky v Nemocnici sv. Ladislava (Szent László Kórház). Okrem toho sa usporadúvali aj súťaže krásy, drag queen roka. Počas prvých dvoch pochodov Pride nedošlo k žiadnym útokom. Nasledoval veľký Pride s Lászlóom Birtom v ružovom cadillacu. Ešte stále tam neboli kordóny, ani sa nepochodovalo v sprievode polície, ako to býva dnes. „Pár ľudí bučalo, padli nadávky, ale nemuseli sme pochodovať za zátarasami,“ spomína Ildi. Kvôli svojmu veku už na Pride nechodí, ale na tie prvé spomína ako na plné radosti. „Videla som množstvo nových tvárí, šťastných ľudí, ktorí boli out, aj keď to bol riskantné,“ dodáva. Ildi vníma, že oproti minulosti sa veľa zmenilo. „Mám mnoho mladých priateľov a oni žijú neuveriteľne slobodne. Nemajú ani poňatia, že pred tridsiatimi rokmi vás strašilo už samotné pomyslenie, že ste gej. Teraz spolu žijú, cestujú, berie sa to ako hotová vec.“ Maďarská spoločnosť je však politicky veľmi uzavretá a po nedávnom uzákonení transfóbnych a homofóbnych zákonov je dnes malá šanca, že sa veci skoro dostanú do normálu. „Čo by sme dnes potrebovali, je

sociálne zmierenie. A netýka sa to len LGBTI+ komunity, ale i akejkoľvek inej menšiny. Rozpory medzi ľuďmi sa však, naopak, prehlbujú. Prevláda pocit, že v politike zažívame regres, a to vo všetkých oblastiach.“ Za negatívnu zmenu oproti minulosti Ildi považuje aj to, že za starých čias sa podľa nej ľudia z komunity viac o seba navzájom starali. Ak sa niekto neobjavil dva dni, zisťovali, či je v poriadku. V súčasnosti chýbajú komunitné priestory. „Sú tri-štyri, ale napríklad, keď máte nad tridsaťpäť, nič nie je pre vás.“ Na druhej strane je skvelé, že LGBTI+ ľudia dnes nemajú strach ísť do akejkoľvek reštaurácie či baru, pretože sa nemusia obávať obťažovania alebo zosmiešňovania. „A toto je budúcnosť. Nemusíme sa niekde združovať oddelene na osobitnom mieste, alebo nosiť ružový trojuholník. Sme ľudia ako všetci ostatní.“ Ildi by potešilo, keby sa celá spoločnosť správala viac starostlivo, prijímajúco. Večná nejednotnosť a stigmatizácia vedie k výsledku, že nikto sa necíti dobre. •

Magazín QYS

Prečo mi doktori pijú krv – úvaha o fat-shamingu

Tonie Thimble Ilustrácia: Redakcia

Transrodová autorka píše o svojej skúsenosti so slovenským zdravotníctvom.

Leto 2021

Človeka bolí chrbát. Ide teda k doktorovi. Človeka bolí hlava a vie, že trpí migrénami. Ale potrebuje nového neurológa. Na stoličkách v čakárni sa sedí zle. Čaká sa dlho. Nádej, že lekár pomôže, je však veľká. Človeku je povedané, že jeho hlavným problémom je váha. Pomoci s reálnymi zdravotnými problémami sa nedočká.

a pre žiadnu inú nie som taká zapálená ako pre vlastné zdravie. Uvedomujem si, kedy čítam odborný článok, a kedy svoj denníček, a síce sa kriticky pozriem na každú novú boliestku, ale hypochonder nie som. Čítam si príbalové letáky k svojim liekom a aj ich stránky na Wikipedii.

Tento človek som ja a bola som aspoň taká bezmocná a vyvedená z miery, ako ste vy po prečítaní deviatich viet v trpnom rode. Nie som strojcom svojho zdravia. Som závislá na liekoch. Na predpis. Ale nie na tých „zlých“, nie. Ja potrebujem lieky na migrénu. Tie oranžové pomáhajú aj pri mojich chronických bolestiach (celého tela), ale tie mi vie naordinovať aj reumatológ. Pred týždňom som bola na pravidelnej kontrole u ortopéda. Toto bude podstatné neskôr.

Toto všetko spomínam, aby bolo jasné, že nejdem hovoriť o jednej hnusnej doktorke, ktorá ma rozplakala a bola ku mne zlá. Chcem priblížiť jav, ktorý poznáme v angličtine ako fat-shaming, zahanbovanie niekoho kvôli telesnej hmotnosti, alias (nad)váhe.

Všetci sa s láskou sťažujeme na slovenské zdravotníctvo™. Ja som profesionálne chorý človek a príležitostne si zarábam ako novinárka. Čítam si o rôznych komplikovaných témach

Západný svet má ako momentálny ideál krásy štíhlu modelku. V Afrike si cenia plnoštíhlych, lebo to znamená, že majú peniaze. V baroku bol ideál buclatého anjelika bledej pokožky, lebo to znamenalo, že človek nemusí pracovať na slnku celý deň, každý deň. Ideál je niečo ťažko dosiahnuteľné; ideál sa časom mení. Teraz je moderné športovať, stravovať sa zdravo a vážiť za jedno pierko.

Ideál je super, ak vás motivuje pracovať na sebe. Ideál je na dve veci, keď ho iní zneužívajú na to, aby vám vynadali. Ideál zabíja, keď vám niekto odmietne pomôcť kvôli tomu, ako vyzeráte. Toto je riziko fat-shamingu. Nemyslím to ako metaforu, ale doslova. Je známych niekoľko prípadov z Ameriky, kde mala osoba, často žena, ohrozené zdravie, lebo jej lekár povedal, aby schudla, miesto toho, aby ju liečil. Máme v hlave zakódované, že obezita súvisí so zdravotnými problémami. Otázka však je, či obezita spôsobuje daný problém, alebo naopak, choroba obezitu. Vieme o vplyve sladených nápojov a cukrovke, keďže máme možnosť kŕmiť myši v laboratóriu Fantou a môžeme sledovať, či sa u nich vyvinie cukrovka. Nikto zatiaľ nesleduje zdravých, či priberú a potom dostanú cukrovku, alebo naopak, dostanú cukrovku a potom priberú. Hovoríme o cukrovke typu dva, ktorá sa vyvinie časom, nie o vrodenej cukrovke typu jeden. Ľudia s väčšími prsníkmi vám vedia povedať aj o vzťahu veľkosti košíkov k boľavým

ramenám. Tí z nás, čo nosíme podprsenky, vieme o červených stopách po ramienkach, či odtlačkoch po kosticiach z podprsenky. Tí z nás, čo nosíme binder v snahe vyzerať plocho, ako správny muž™, zase mávame stuhnuté lopatky a chrbát z kameňa. Mohla by som napísať celý článok len o tom, kde ma bolí chrbát podľa toho, ktorú mučiacu pomôcku nosím na skrotenie hrudníka. Transrodoví ľudia majú totiž samostatnú sériu problémov s doktormi. Jednou vetou v skratke: bežný lekár nám nerozumie. Ak ste zdravý a očakávate len tranzíciu namiesto pochopenia, že hormóny transrodovému človeku upravia výzor natoľko, že sa konečne spozná v zrkadle, chce lekár vedieť, s akými hračkami ste sa hrali. Keď nejete, lebo nechcete, aby vám narástli krivky, nechápu to. Keď si nechávate narásť dlhé vlasy, vaša babička vás chce ostrihať ako Samsona a lekár jej v tom chce pomôcť. Strana chronicky chorých má okrem uvedeného často aj psychické bolesti. Nemalá časť LGBT+ komunity sa trápi depresiou, úzkosťou a ich kamarátmi. Vnímať, ako väčšinová spoločnosť odsudzuje ľudí inej sexuálnej

Magazín QYS

orientácie či rodovej identity, naruší niečo fundamentálne hlboko v duši. Veľa z nás je teda na antidepresívach, z ktorých sa priberá. Nejde len o to, že tieto lieky zvýšia apetít. Všeobecne sa z antipsychotík priberá okolo drieku a na stehnách. A po pandémii bude ľudí na antidepresívach len pribúdať.

ré by mi pomohli. Môžem dostať iba telocvik na krk alebo chrbát, alebo kolená. Čo znamená, že bolesti sa mi posunú z miesta na miesto, ale nič sa nevyrieši. Viem, lebo som to skúšala trikrát. Viem, lebo jediná úľava bola, keď mi spadol zo srdca kameň a chirurg mi zmenšil poprsie.

Zrekapitulujme si to: som chronicky chorá na TPP, za týždeň vidím viac lekárov ako iní za rok. Moje skúsenosti sú početné. Prečo by vás mal zaujímať môj príbeh? Pretože aj vám sa môže stať, že od dverí na vás namiesto pozdravu vybafne lekárka, že ste tučná a mali by ste schudnúť.

A ten ortopéd, ktorého som spomínala na začiatku? Ten si ma rovnako prehmatal a povedal, že mám síce kilá navyše, ale z nadváhy bolesť nemôžem mať. Hematológ si ma preklepol zhodou okolností v ten istý deň, ako ma videla pani neurologička. Železo mám troška nižšie; asi rovnako ako väčšina menštruujúcich ľudí. Zápalové faktory mám typicky zvýšené (fibromyalgia), čo mi pravidelne potvrdzuje aj reumatologička. Všetko je u mňa v norme, v mojej norme chronicky chorého človeka.

Snažila som sa tejto pani neurologičke vysvetliť, že mám vestibulárnu migrénu. Mám to potvrdené testami. Mám lieky, ktoré mi potlačia väčšinu symptómov. A, mimochodom, mám aj fibromyalgiu a liečim sa u psychiatra. „Fibromyalgia? To určite nie.“ Pohľadom diagnostikovala chorobu, o ktorej existencii polovička lekárov ani nevie. Ja som totiž komplexitou symptómov hodná vlastnej epizódy u Dr. Housa. Fibromyalgia v skratke znamená, že ma bolí celý človek. Či chcela pani doktorka povedať, že ja nemám fibro, alebo že fibro neexistuje, na to mi neodpovedala. Mlela si svoje. Mám schudnúť. Mám viac cvičiť, hýbať sa. Dva kilometre chôdze denne sú málo. Bolesti ma prejdú, keď schudnem. Kameň úrazu je, že mám tie bolesti tu, teraz a neviem sa s nimi hýbať. Mám problém s príjmom potravy, čo je všeobecne povedané anorexia (alebo bulímia). Diéta ma môže zabiť. Beriem lieky, z ktorých sa priberá. Celú úžasnú pandémiu som si udržala rovnakú váhu. Potlesk, prosím. Poisťovňa nepozná kód na rehabilitácie, kto-

Leto 2021

Jediné, čo som potrebovala, sú tie lieky proti točeniu hlavy a migréne. Jediné, čo mi odmietla predpísať pani doktorka. Chce radšej zopakovať kontroly štítnej žľazy a srdca, pretože z jej prístupu som mala zvýšený tep. Povedala mi, že musím chcieť byť zdravá a pracovať na tom, akoby čakanie pred ordináciami lekárov bolo náznakom toho, že nič pre seba nerobím. Ja mám šťastie, že viem, čo mi spôsobuje zdravotné problémy. Nemusím sa prosíkať, aby ma lekár vyšetril. To som si už odskákala za uplynulé tri roky. Menila som špecialistov, lebo ľudia, čo ma súdia na prvý pohľad a odopierajú mi základnú pomoc preto, ako vyzerám, mi priamo ohrozujú zdravie. Toto nebol prvý prípad, keď som v ordinácii od zúfalstva plakala. Nebude to ani posledný raz, kým ako spoločnosť nepochopíme, že výzor nie je všetko. •

Dominika Chrastová

Študentský queer spolok Light: Kto dokáže mať silnejší hlas než najprestížnejšia slovenská univerzita?

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vznikol študentský spolok Light (nielen) pre LGBTI+ ľudí, ktorý sa snaží šíriť osvetu o queer komunite a poskytovať bezpečný priestor na zdôverenie sa. Oficiálnu podporu má, hoci univerzita sa ako celok ku queer témam nezvykne vyjadrovať. Čo by na svojej alma mater preto zlepšili a ako sa zatiaľ spolku Light darí, nám prezradil Julián Vrábel spolu s ďalšími členkami a členmi spolku.

Magazín QYS

Ako vznikol nápad založiť queer spolok Light? Musím povedať, že nepochádza od súčasných členov spolku, ale od dvoch doktorandov, ktorí práve končili a jeden z nich nás učil. Počas diskusií o založení spolku sme si uvedomili, že aj my, ako súčasť komunity, chceme mať nejakú reprezentáciu na akademickej pôde. Zároveň neexistovalo žiadne miesto ani priestor, kde by sa ľudia z našej komunity mohli cítiť bezpečne alebo kam by sa jednoducho mohli prísť len porozprávať, spoznať sa či povedať si o problémoch, s ktorými sa počas štúdia stretli. Už len samotná existencia spolku zároveň posiela pozitívny odkaz spoločnosti, že práve filozofická fakulta je proti diskriminácii a váži si rozmanitosť všetkých, čo v nej študujú a pracujú. Prečo práve názov Light? Chceli sme niečo jednoduché, zvučné, príznačné, a možno aj graficky zaujímavé. Grafička v našom tíme prišla s nápadom, ktorý zachoval skratku LGBT. Keď si totiž pozriete naše logo, všimnete si, že malé písmeno „h“ sa dá veľmi jednoducho, doplnením jedného oblúčika, zmeniť na „b“. Ďalej pridaním písmena „i“ vznikne slovo „Light“, ktoré môžeme veľmi metaforicky chápať v dvoch významoch. Keď sa svetlo láme, vzniká dúha, a tá je, ako vieme, symbolom pestrosti a rozmanitosti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti. Zároveň to môže znamenať, že chceme akýmsi spôsobom „osvietiť“ život na fakulte, univerzite, a možno aj mimo nich. Prvý príspevok ste zverejnili už na jeseň 2019, no aktívnejšie ste začali fungovať, keď študentská časť akademického senátu zintenzívnila podporu fakultným spolkom. V čom spočíva táto podpora? Treba povedať, že si to vyžadovalo aj podporu celého senátu, samotného vedenia a tento návrh musel byť schválený, čo sa aj podarilo. Určite to však tiež súvisí s novou akreditáciou, ktorá presadzuje orientovanie sa univerzít na študentky a študentov.

Leto 2021

Samotná podpora spočíva v tom, že sme sa mohli zaregistrovať do oficiálneho zoznamu spolkov filozofickej fakulty, čím sme sa v istom zmysle stali jej súčasťou aj bez toho, aby sme museli mať vytvorený akýkoľvek právny štatút. Tým sa náš spolok zviditeľnil a môžete nás nájsť aj na oficiálnej stránke fakulty. Zároveň sme týmto získali možnosť požiadať o finančný príspevok cez dotačný grant vytvorený práve pre všetky spolky, ktoré sa na fakulte nachádzajú. Ten plánujeme aj využiť, keď sa vrátime na univerzitu a budeme môcť organizovať prezenčné aktivity. Akú máte členskú základňu, teda koľko vás je spomedzi študentstva a koľko spomedzi vyučujúcich či ďalších ľudí zamestnaných na fakulte? Teraz sme prijali jednu študentku a dvoch študentov. Celkovo nás je teda v organizačnom tíme sedem a jeden z pôvodných doktorandov nás mentálne podporuje na diaľku. Do budúcnosti sa plánujeme ďalej rozrastať, a to najmä pri prívale nových študentiek a študentov na začiatku ďalšieho akademického roka, keď už budeme môcť ísť priamo za nimi a naopak. Zo zamestnaneckej časti nás zatiaľ nikto nekontaktoval. Čo ponúkate queer študentom a študentkám a zamestnancom univerzity, prípadne takzvaným „straight allies“, ktorí by sa chceli pridať? Ponúknuť toho veľa nemôžeme, pretože momentálne oficiálnou súčasťou nášho spolku môžu byť len ľudia, ktorí majú záujem aktívne sa podieľať na tvorbe obsahu a organizácie aktivít pre druhých ľudí. Ak však už takýto záujem existuje, môžeme ponúknuť aspoň nás, tím skvelých ľudí a podpornú priateľskú skupinu, ktorá si dôveruje a spolu sa učí rozvíjať nielen osobné a tímové organizačné zručnosti, ale nadobúda aj rozličné vedomostí o queer komunite.

Ste prvým queer študentským spolkom na Slovensku. Beriete si príklad z niektorých zahraničných spolkov? Mohli by sme skôr hovoriť o prvom oficiálnom študentskom spolku s podporou akademickej inštitúcie, ktorou je Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Je to dlhý titul, ale nejaké študentské spolky, ak si ich tak môžem dovoliť nazvať, tu boli už dávno pred nami, aj keď určite neboli príliš známe. Napríklad Arcus v Nitre alebo Študentské centrum integrácie sexuálnych menšín v Trenčíne. Po spojení s niektorými ďalšími organizáciami, ako Ganymedes, vytvorili dnes veľmi známu Iniciatívu Inakosť. Dokonca sme objavili, že existuje klub GAYČA na gymnáziu GAMČA v Bratislave. Tým chcem povedať, že nie sme jediným spolkom, len sa o ostatných možno nevedelo a naďalej nevie alebo fungujú v tajnosti, a preto je pre nás príznačnejší vyššie spomínaný rozpísaný „titul“. Čo sa týka príkladov zo zahraničia, samozrejme sledujeme činnosť queer spolku Charlie na Karlovej Univerzite v Prahe a v budúcnosti by sme sa s nimi chceli skontaktovať a porozprávať sa o ich „know-how“ a skúsenostiach. Ako fungoval váš spolok počas pandémie? Aktívnejšie sme začali fungovať práve v období, keď druhá vlna pandémie naberala na sile a študentská časť akademického senátu nás predstavila ako nový fakultný spolok. Vtedy sme zároveň prijali organizačne zdatnú členku s ambíciami v oblasti rozvíjania komunity, vďaka ktorej sme spustili aj náš instagramový účet. A tak sme postupne zvyšovali povedomie o našej existencii, čo dokazuje aj súčasných takmer tristo sledovateliek a sledovateľov. Vo februári, čo bol mesiac LGBTI+ histórie, sme vytvárali rôzne príspevky, na ktorých sme sa dohadovali počas pravidelných online stretnutí. Na iné aktivity sme si v tomto období netrúfali. Po marci sme oznámili menšiu prestávku, ktorá sa v dôsledku osobnej preťaženosti trošku natiahla, no ostávali

sme v rámci tímu v kontakte cez náš interný facebookový čet a verbovali nové členky a členov. A môžem povedať, že to sa rozhodne podarilo. Aká bola doposiaľ odozva na vašu prácu? Zatiaľ sme sa nestretli so žiadnymi negatívnymi komentármi alebo narážkami, a to ani na Facebooku. Rátame však s tým, a aj sme zistili, že našu fanúšikovskú základňu v súčasnosti tvoria tiež „straight allies“. Práve od nich dostávame veľa inšpiratívnych komentárov, ktoré zároveň „hrejú pri srdiečku“, keď obsahujú informáciu, že sa vďaka našim príspevkom dozvedeli niečo nové veľmi jednoduchou, informatívnou a neinvazívnou formou. Iným typom odozvy sú správy, ktoré nás opravia alebo upozornia, ak spravíme nejaký preklep alebo chybu v prezentovaných informáciách. Sme za ne veľmi vďační, pretože presne to je jedným z našich cieľov – rozprúdiť diskusiu. Čo by ste zlepšili na Univerzite Komenského, aby sa tam queer študenti a študentky cítili čo najkomfortnejšie? Už len to, že sme od vedenia dostali v súvislosti s našou činnosťou podporný e-mail, nám vytvorilo veľmi pozitívny pohľad na našu fakultu. My tento pozitívny signál môžeme vysielať ďalej verejnosti, konkrétne ľuďom z queer komunity, ktorí sa rozhodujú ísť k nám študovať. Tento komfort by sme však chceli z fakulty preniesť aj ešte ďalej. Všímame si totiž, že univerzita ako celok sa momentálne k témam queer komunity vôbec nevyjadruje. Ako keby sa bála názoru nielen verejnosti, ale aj svojich vnútorných kruhov. Vieme, že na Slovensku je imidž dôležitý, hlavne imidž „najstaršej” univerzity. No spoločnosť sa neustále vyvíja a želali by sme si, aby si to všimla aj naša alma mater ako celok. Pretože kto iný dokáže mať silnejší hlas než najprestížnejšia univerzita na Slovensku?

Magazín QYS

Ďalším bodom by mohlo byť aspoň minimálne vzdelávanie univerzitných vyučujúcich v tejto téme. Nemyslíme tým celú queer históriu, ale základy, ktoré by im mohli pomôcť v situáciách, keď budú konfrontovaní so študentom či študentkou patriacou ku queer komunite, alebo aby vedeli reagovať na nevyhovujúce správanie smerom ku komunite. Pre mňa osobne, ako budúceho učiteľa, je dôležitý v tomto ohľade aj bod vzdelávania budúcich učiteľov a učiteliek stredných, základných a materských škôl, ich asistentov a psychológov a psychologičiek. Veľmi málo sa učíme o zvládnutí a vzdelávaní žiakov a žiačok s rôznymi výchovno-vzdelávacími poruchami, a už vôbec neberieme do úvahy queer identitu. Ako potom môžeme dosiahnuť zmenu v spoločnosti, keď samotní učitelia nie sú v týchto dôležitých veciach vzdelávaní? Aj toto môže byť veľmi pozitívny odkaz queer komunite, ktorý prispeje k jej väčšiemu komfortu.

Zatiaľ je o vás povedomie najmä na filozofickej fakulte. Budete sa v blízkej budúcnosti usilovať presadiť sa aj na ostatných fakultách? Určite. Ja sám som oficiálne študentom prírodovedeckej fakulty a časť štúdia mám na filozofickej. Podporu queer komunity môžeme sledovať aj na fakulte sociálnych a ekonomických vied, ktorá, podobne ako filozofická fakulta, vyvesila počas Pride-u dúhovú vlajku a tiež o tom napísala príspevok. Aj na základe toho vidíme veľký potenciál pre vznik napríklad bratských/sesterských klubov alebo to, že sa Light môže stať spolkom s celouniverzitným pôsobením, ako to majú v Prahe. Nechceme však predbiehať a dávať si na začiatok priveľké ciele. Potrebujeme zistiť, ako dokážeme organizovať akcie v rámci našej fakulty, aká na ne bude odozva pri prezenčnej forme štúdia a či sa nám podarí nábor nových členiek a členov, ktorí sa o fungovanie spolku postarajú v budúcnosti.

Aké aktivity plánujete počas Pride-u a ďalšieho semestra? Momentálne sa spolu s novými členmi a členkami pripravujeme na prezenčnú formu štúdia a preň vhodné aktivity, no určite chceme pokračovať aj v písaní informatívnych príspevkov na sociálne siete. Za vhodné aktivity považujeme neformálne komunitné stretnutia v priestoroch fakulty. Konkrétne takzvané „candle nights“, filmové večery, komunitné čítania a jednoduché posedenia, na ktoré sme už vopred dostali povolenie od vedenia, ale taktiež workshopy alebo prednášky známych osobností nielen z komunity. Takisto by sme mohli nadviazať spolupráce s ďalšími slovenskými organizáciami. V súčasnosti sme práve na tieto aktivity požiadali o grant Európsky portál pre mládež. Sekcia Európsky zbor solidarity podporuje práve projekty, ktorých téma sa nejakým spôsobom viaže so solidaritou. Tak nám držte palce, nech to vyjde. V zjednodušenej verzii si to ale určite vieme predstaviť aj bez grantu.

Čo by ste odkázali študentom a študentkám, ktorí sa boja vyjsť von so svojou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou? Spraviť akýkoľvek typ coming-outu nie je povinnosť ani nutnosť. Ľudia by mali byť sami schopní vycítiť, kedy je ten správny čas, a či vôbec sa rozhodnú to niekomu povedať. Ak nie, alebo ak to pre človeka nemá takmer žiadny význam, nevidíme zmysel v žiadnom type nátlaku, či už osobnom, spoločenskom alebo komunitnom. Na druhej strane, ak je strach jediná vec, ktorá im v tom bráni, odkázali by sme im, že ten strach môže byť iracionálny. Mladí ľudia dnes bývajú často tolerantní. Problémom však môže byť rodina a v takom prípade opakujeme, že je v poriadku nechať si to pre seba, a chceme prízvukovať, že tak či onak tu pre nich budeme aj my.

Leto 2021

•

Homosexuáli ako módny doplnok: Najlepší kamarát gej je filmová karikatúra

Esej

David Benedek

Filmové a televízne diela ponúkajú nekonečné možnosti nových príbehov, tém a postáv. Tie „fungujú“ vďaka ustáleným pravidlám filmového rozprávania, medzi ktoré patria aj filmové trópy.

I v súčasnosti, keď sa v Hollywoode konečne rozšírila diverzita, bývajú trópy viac škodlivé ako nápomocné. V divákoch a diváčkach takéto zobrazovanie totiž upevňuje isté stereotypné predstavy o správaní a charakteristických vlastnostiach ľudí. Čo je teda filmový tróp? Podľa webu No Film School ide o konzistentné alebo očakávané použitie určitých postáv, situácií, nastavení a časových období v rámci konkrétneho žánru. Toto slovo sa začalo používať pre bežné opakujúce sa rétorické prostriedky, motívy alebo dokonca klišé v rámci tvorivých diel. Medzi trópy patria napríklad postavy ako femme fatale, šialený vedec, dievča od vedľa, nahnevaná čierna žena – a aj najlepší kamarát gej.

Magazín QYS

Najlepší kamarát gej, skrátene GBF (gay best friend) patrí k novším trópom. Pôvodne išlo o pozitívny posun v zobrazovaní LGBTI+ postáv. Predtým, ako sa stali najlepšími kamarátmi, Hollywood z nich totiž robil vrahov a psychopatov. Z dnešného pohľadu to však už nevyvoláva toľko optimizmu ako spočiatku. GBF má ozvláštniť príbeh, dodať mu rozmanitosť alebo lacný humor. GBF existuje kvôli hlavnej ženskej protagonistke, ktorej pomáha na ceste za šťastím. Web TV Tropes označuje GBF ako niekoho, kto často hovorí o sexe, ale málokedy o svojom vlastnom, aby nepohoršoval heterosexuálne publikum. Buď nemá žiaden milostný život, alebo sa deje mimo obrazovky a diskutuje o ňom s hlavnou hrdinkou v kaviarni počas brunchu. Rôznorodá LGBTI+ reprezentácia v kinematografii je stále niečo nezvyčajné. Široké publikum bolo zvyknuté na heteronormatívnu kultúru, ktorá ovládala všetky médiá. Keď sa teda konečne dostalo queer postavám miernej viditeľnosti, filmári siahli po stereotypoch, ktoré v tejto kultúre prevládajú, namiesto toho, aby sa unúvali predstaviť jedinečné príbehy queer postáv.

Široké publikum bolo zvyknuté na heteronormatívnu kultúru, ktorá ovládala všetky médiá. Keď sa teda konečne dostalo queer postavám miernej viditeľnosti, filmári siahli po stereotypoch, ktoré v tejto kultúre prevládajú, namiesto toho, aby sa unúvali predstaviť jedinečné príbehy queer postáv.

Prejdime si teda zopár najznámejších príkladov tohto trópu. Populárna romantická komédia Svadba môjho najlepšieho priateľa z roku 1997 predstavuje postavu Georgea (Rupert Everett). George je najlepší kamarát postavy, ktorú hrá Julia Roberts. Jeho úlohou v celom filmovom príbehu je podporovať svoju najlepšiu kamarátku pri jej problematických rozhodnutiach. V istom momente dokonca musí predstierať, že sú partneri, len aby jej pomohol vyvolať žiarlivosť jej vysnívaného muža. Na rozdiel od iných príkladov GBF, George funguje na konci filmu tak trochu ako hrdina, ktorý hlavnú protagonistku zachráni pred osamelosťou. Perfektným príkladom postavy GBF, ktorá slúži výlučne na pobavenie publika, je Damian (Daniel Franzese) z tínedžerskej komédie Protivné baby. Áno, každý homosexuál

Leto 2021

tento ikonický film miluje, pretože obsahuje všetko, čo máme radi. Ženské postavy, prostredie strednej školy a veľké množstvo vtipných momentov. Damian síce predstavuje geja, ktorý nemá problém so svojou sexuálnou orientáciou a nie je šikanovaný, no celý jeho prínos pre film spočíva v zopár vtipných hláškach a momentoch. Nedozvieme sa nič bližšie o jeho osobnom živote, existuje iba preto, aby bol súčasťou drámy ostatných, ženských postáv. Damian je smutným príkladom lenivého a reduktívneho písania homosexuálnych rolí. Najlepším, a pravdepodobne aj najznámejším, príkladom tohto trópu je Stanford Blatch (Willie Garson) zo seriálu Sex v meste. Od prvej epizódy je predstavený ako otvorený homosexuál a najlepší mužský kamarát hlavnej postavy Carrie (Sarah Jessica Parker). Počas šiestich sérií seriálu nezohráva žiadnu výraznú alebo dôležitú dejovú úlohu. Nanajvýš zohráva určitú rolu v situáciách, keď ide o vzťahové problémy, ktoré sa väčšinou podarí vyriešiť počas jednej epizódy. V druhom filmovom pokračovaní z roku 2010 ho tvorcovia oženia s Anthonym. Anthony je okrem Stanforda jediný gej, ktorý dostáva v seriáli priestor. V čom je tu problém? Počas celého seriálového príbehu sa Stanford s Anthonym nenávideli, a tým, že ich dali tvorcovia dokopy, podporujú stereotyp, že gej sa uspokojí s iným mužom, i keď jediná vec, ktorú majú spoločné, je homosexualita. S trópom najlepšieho kamaráta geja pracuje veľmi vtipne aj americká tínedžerská komédia G.B.F. z roku 2013. Ústrednou náplňou filmu bolo zaoberať sa problémami jediných dvoch homosexuálov na strednej škole. S hlavnou postavou Tanerom sa zaobchádza ako s horúcim módnym doplnkom, ktorý sa snažia získať tri najpopulárnejšie dievčatá. Tie sa ale postupne sklamú, keď zistia, že Taner nespĺňa ich stereotypné očakávania. Našťastie sa tento tróp už v dnešnej tvorbe opúšťa. Gejovia síce stále fungujú ako najlepší kamaráti pre hlavných heterosexuálnych protagonistov a (najmä)

Magazín QYS

protagonistky, no vďaka súčasnej seriálovej tvorbe dostávajú aj vlastné príbehy. Skvelými príkladmi sú napríklad seriály Sex Education alebo Shrill. Tróp GBF je škodlivý a nebezpečný pre mnoho mladých gejov. Keď heterosexuálne dievča povie „Chcela by som mať za najlepšieho kamaráta geja“, pravdepodobne si neuvedomuje, ako môže touto vetou gejom uškodiť. Jej predstavy o GBF môžu byť skreslené tým, čo vidí vo filmoch a seriáloch. Keď som bol mladší, sám som si občas myslel, že slúžim ako doplnok heterosexuálnym dievčatám. Vždy, keď som sa nejakému dievčaťu „vyoutoval“, tešil som sa z toho, že reaguje prehnane pozitívne, pýta si odo mňa rady ohľadom svojho sexuálneho života alebo ma volá na nákupy do Zary. Časy sa však zmenili a ja viem, že život homosexuála nie je závislý od toho, aby mal pri sebe ženy, ktoré ho takto vnímajú.

Vzťahy so ženami je potrebné budovať na vzájomnom rešpekte. Ženy aj gejovia sú predsa skupiny, ktoré to vo svete nemajú jednoduché. Vieme sa navzájom podržať a stáť pri sebe pri ťažkých aj šťastných momentoch. Filmári a filmárky by sa rozhodne mali zbaviť stereotypov a normalizovať zdravé priateľstvá medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi postavami. Queer postavy by sa mali dočkať plnohodnotného, rôznorodého spracovania, či už ľahkého, ako napríklad vo filme Booksmart, alebo spojeného s ťažšími témami, ako napríklad vo filme Boy Erased. Rozhodne to neznamená, že všetky LGBT+ postavy musia byť „dobré“ alebo napísané ako ústredné postavy, ktorým držíme palce. Ide len o to, aby aj tieto postavy pôsobili skutočne, trojrozmerne, a predovšetkým ľudsky. Veľmi jednoducho povedané – pri filmovej tvorbe je potrebné venovať rovnakú starostlivosť zobrazovaniu queer postáv, ako zobrazovaniu heterosexuálnych postáv. •

Leto 2021

Matej Somr Fotografie: Euronews

Hudba

Eurovízia bola tento rok opäť pestrá, vrátane súťažiacich z LGBT+ komunity

Magazín QYS

Po neplánovanej minuloročnej prestávke sa vrátila najväčšia medzinárodná hudobná súťaž Eurovision Song Contest – u nás známa jednoducho pod názvom Eurovízia. Celkovo sa v nej predstavili interpreti a interpretky z 39 krajín. V semifinálových kolách zabojovalo o divácku priazeň 33 z nich, a len 26 sa prebojovalo až do samotného finále, ktoré 22. mája odštartovali tradične vo veľkom štýle tento raz z holandského Rotterdamu. Do finále je vždy automaticky predkvalifikovaných šesť krajín, tzv. veľká päťka – Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Španielsko –, ku ktorej sa pridáva hostiteľská krajina. Duch tohtoročnej súťaže Každý rok unikátne logo a slogan súťaže reprezentujú určité posolstvo a štýl, v akom sa ročník ponesie. Téma 65. ročníka Eurovízie bola známa dlhšie, keďže minulý rok sa súťaž kvôli pandémii COVID-19 neuskutočnila. Podľa informácií z oficiálneho webu súťaže slogan „Open Up“ odráža ducha našej doby. Chceli prostredníctvom neho docieliť, aby sa ľudia otvorili iným ľuďom, iným názorom, príbehom a v neposlednom rade aj rôznorodej hudbe. K logu tohto ročníka sa vyjadril samotný výkonný riaditeľ podujatia, Sietse Bakker. Podľa jeho slov logo spája Rotterdam s hlavnými mestami zúčastnených krajín a symbolizuje spojenie bez ohľadu na formu. S návrhom loga prišla agentúra Clever Franke, ktorá ho vyvinula za pomoci vlastného softvéru. Jednoduché, inteligentné, minimalistické a experimentálne prvky zaručili dizajnu loga pre tohtoročnú Eurovíziu ocenenia ako Európska cena za dizajn či Red Dot Design Award. Moderátorské kvarteto v Rotterdame Tohtoročný moderátorský tím tvorili Chantal Janzen, Jan Smit, Edsilia Rombley a Nikkie de Jager. Chantal Janzen je herečka, speváč-

Leto 2021

ka a televízna moderátorka, ktorá sa objavila vo filme Deuce Bigalow: Európsky gigolo. Jan Smit je všestranný spevák, televízny moderátor a herec. Edsilia Rombley je speváčka a televízna moderátorka, ktorá bola členkou holandskej dievčenskej skupiny Dignity. Nikkie de Jager je populárna holandská youtuberka (NikkieTutorials), vlogerka, vizážistka a kozmetička. Zaujímavou, pôvabnou a zároveň veľmi energickou postavičkou tohto ročníka bola práve Nikkie. Do povedomia holandskej verejnosti sa dostala vďaka svojim líčidlám a kozmetickým videám. Od roku 2019 je zasnúbená so svojím partnerom Dylanom. Začiatkom roka 2020 oznámila na svojom youtubovom kanáli, že je transrodová žena. Vo videu sa fanúšikovia influencerky dozvedajú aj o tom, ako ju vydieral neznámy človek, ktorý sa vyhrážal, že zverejnení jej skutočnú identitu. Od toho okamihu sa Nikkie stala nielen idolom mnohých transrodových ľudí, ale zároveň aj inšpiráciou pre ďalších LGBTIQ ľudí, ktorí sa ešte len pripravujú na svoj coming-out. V rámci medzinárodnej hudobnej súťaže mala možnosť preukázať nielen svoj youtuberský talent, ale taktiež získala priestor v podobe miniseriálu s názvom LOOKLAB, kde spovedala všetkých účastníkov a účastníčky Eurovízie 2021. LGBTIQ vo svete Eurovízie Medzinárodná hudobná súťaž Eurovízie prináša svetu nielen prezentáciu popkultúry z rôznych krajín, talentovaných interpretov a interpretky, veľkolepú šou a zábavu, ale aj prepája ľudí bez ohľadu na národnosť, vieru či sexuálnu orientáciu. Takúto pestrosť, respektíve ideu symbolického búrania neviditeľných hraníc medzi ľuďmi, môžeme vidieť aj na samotnej skladbe výberu súťažiacich. Nielenže každý a každá z nich pochádza z inej krajiny, ale aj ako individuálne osobnosti reprezentujú aj zastúpenie etnika či istej skupiny. Tento rok na veľkom pódiu Európy vystúpi-

li aj predstavitelia a predstaviteľky LGBTIQ komunity, ktorých predstavuje web aussievision.net nasledovne: Lesle Roy z Írska je vydatá už viac ako desať rokov za svoju americkú manželku Lauren. Pár zvyčajne žije v New Yorku, ale minulý rok si užívali atmosféru Dublina.

Ktoré pesničky vám rozhodne odporúčame si vypočuť? Måneskin – Taliansko (1. miesto) Zitti E Buoni Gjon’s Tears – Švajčiarsko (3. miesto) Tout l’Univers

27-ročný Jeangu Macrooy sa narodil a vyrastal v juhoamerickom Suriname. Keď dovŕšil dvadsať rokov, rozhodol sa presťahovať kvôli štúdiu do Holandska. V súčasnosti tam trvalo žije so svojím partnerom Sebasom.

Destiny – Malta (7. miesto) Je Me Casse

26-ročný Jendrik Sigwart reprezentoval na Eurovízii Nemecko, so skladbou I Don’t Feel Hate (Necítim nenávisť). Song nesie silný náboj proti homofóbii a diskriminácii. Videoklip ku skladbe zobrazuje rôzne formy nenávisti vrátane homofóbie, zahanbovanie za vzhľad (body-shaming) a náboženskej diskriminácie. Jendrik žije už štyri roky so svojím priateľom Janom v Hamburgu.

Stefania – Grécko (10. miesto) Last Dance

36-ročný interpret Vasil zo Severnej Macedónie len nedávno prehlásil na verejnosti, že je gej. Pre magazín Attitude prezradil, že už viac nemohol skrývať, kým je. Zároveň sám tvrdí, že zo svojej pozície umelca cíti zodpovednosť a povinnosť vystupovať otvorene, najmä keď skúsil, čo znamená skutočná sloboda.

The Roop – Lotyšsko (8. miesto) Discoteque

Elena Tsagrinou – Cyprus (16. miesto) El Diablo Efendi – Azerbajdžan (20. miesto) Mata Hari Senhit – San Marino (22. miesto) Adrenalina Blas Cantó – Španielsko (24. miesto) Voy A Quedarme

Zástupkyňa z Austrálie, Jessica Cerro alias Montaigne, sa sama označuje za queer a bisexuálnu osobu. „Identifikujem sa ako bi, ale mohol by ma priťahovať aj niekto, kto nespadá do tohto binárneho súboru. To, čo prichádza so sexualitou, je otvorenosť voči svetu,“ prezradila v jednom rozhovore. Prekvapením na tohtoročnej Eurovízii bola speváčka Manizha Sangin z Ruska. Okrem toho, že do súťaže prišla s piesňou s feministickým textom, verejnosť z tejto krajiny sa rozhodla poslať do hudobného ringu aktivistku za LGBT práva. •

Magazín QYS

Dominika Chrastová Fotografie: Erik Žigmund

Recenzia

ERØ vás svojím debutovým albumom prenesie do vesmíru bohémov

Spevák Erik Žigmund alias ERØ vydal v marci debutový album Utópia. Ako nadaný textár a gitarista, ktorý absolvoval štúdium na VŠMU, nás prostredníctvom piesní v slovenčine aj angličtine necháva nahliadnuť do svojich skúseností aj vnímania sveta. Leto 2021

Okrem intra a outra obsahuje album desať skladieb, ktorých texty si ERØ napísal sám. Prvá pieseň Human má, napriek očakávaniam plynúcim z názvu, slovenský text. Jej podmanivý rytmus vás prenesie do letného podvečera, ku ktorému by sa hodil nejaký nápoj. Ako však Erik spieva, „z vína ma len smädí“, a tak by bolo možno fajn prejsť k niečomu inému. Možno hneď po ďalšej piesni Vôňa, na ktorej spevák spolupracoval s Norou Ibsenovou zo slovenskej skupiny Fallgrapp. Ich hlasy sa k sebe skvele hodia a prenesú vás v spomienkach do chvíľ, keď ste sa so svojou láskou prechádzali po uliciach, no z nejakého dôvodu ste sa správali opatrne: „Chceš sa ma dotknúť. Je to zakázané, no tak veľmi blízko.“ „Intímnosť rečí“ vniesol aj do skladby Obyčajný, ktorá poukazuje na to, ako niektorí ľudia vedia vysloviť tisíc sľubov, no nikdy neprejdú k činom. A nie každý sa dokáže zmeniť. Pri počúvaní tejto piesne si pomyslíte, že ERØ by príjemne obohatil line-up slovenských festivalov. Erikova tvorba by skvele zapadla napríklad do popoludňajšieho programu Grape-u, keď sedíte na tráve s pohárom v ruke a je vám dobre.

Skladba Utópia, ktorá dala názov celému albumu, pripomína šansónové Čerešne od Hany Hegerovej. Práve v tejto piesni vyniká Erikov hlas aj celkový potenciál. To isté platí aj o skladbe Unikáš, ktorá uzatvára album, a zároveň hovorí o rozlúčke s blízkym človekom, ktorý sa už nikdy nevráti. Album prináša aj ďalšie témy, ako napríklad nevšímavosť okolia či rodičov, keď vám je najhoršie, alebo trebárs strácanie zábran v chuťovke Chocolate. Práve k tejto skladbe vyšiel v máji videoklip, v ktorom si zahrali členky Bratislava Burlesque. Už z toho môže byť jasné, že klip pozostáva najmä zo zvodných záberov farebne ladených do odtieňov červenej a čiernej. Erikov debutový počin je ideálny na prichádzajúce letné podvečery. Vrelo vám odporúčam zahryznúť sa do tejto čokolády a na vlastné uši spoznať „vesmír bohémov“, ako ho ERØ opísal v skladbe Svetlo. •

Expresívne výrazy v textoch patria k stálym témam a každá a každý z nás ich môže vnímať odlišne. Zatiaľ čo do piesne s chytľavým refrénom You’re not Jesus slovo „fuck“ podľa mňa pasuje, v skladbe Falling mi znie skôr ako zbytočná, neprecítená vsuvka. Erikove texty nepochybne patria k tomu lepšiemu na slovenskej hudobnej scéne, a to aj napriek tomu, že v každom nájdeme aj nejaký ten gramatický rým.

Magazín QYS

Dva nové slovenské queer filmy:

Leto 2021

Kristína Aschenbrennerová Fotografia: Kid, r. G. Valentovič, Výlet, r. Daniel Rihák, Len plasty a diamanty sú večné, r. Štefánia Lovasová

Recenzia

Je dôležité nemlčať o homofóbii Hoci aktuálna televízna tvorba občas prekvapí, neskratkovité LGBT+ postavy či svety sú v slovenskom filme zriedkavosťou. Ich absenciu zmierňuje krátkometrážna tvorba, no aj vzhľadom na obmedzené možnosti distribúcie krátkych filmov je to – bez ohľadu na všeobecne vysokú kvalitu týchto príspevkov – prosto málo. Tento rok rezidenčný program Pop Up Film Residency, určený pre filmárov a filmárky s dielami vo vývoji, konzultoval dva slovenské projekty, ktoré by mohli pozmeniť štatistiky: film s názvom 27, pripravovaný Gregorom Valentovičom, a Miškov svet scenáristu Jána Štiffela a režiséra Daniela Riháka. Neprekvapivo, oba majú základ v osobných skúsenostiach. Hlavné postavy sú inšpirované autobiograficky, respektíve spomienkami a pozorovaniami Gregora Valentoviča a Jána Štiffela. Je zaujímavé tiež pozerať sa na oba filmy z hľadiska narastajúceho počtu nerozprávkových filmov pre deti a dospievajúcich, kde však opäť nachádzame pomerne málo majoritne slovenských koprodukcií (ako prezradí pohľad do databázy pripravovaných slovenských filmov). Film 27 Gregora Valentoviča hovorí o dospievaní ako uvedomení si určitého momentu, ktorý rozhodne neprichádza

s maturitným vysvedčením – a v prípade jeho hlavnej postavy ani s coming-outom. Miškov svet pracuje s heterosexuálnou optikou. Predstavuje Miška a jeho kamarátov ešte ako deti s rešpektom k autoritám, ale aj talentom chápať – či nechápať – ich „múdra“ po svojom: „Milé detské postavy sa kvôli naučenému strachu z LGBT ľudí či pod vplyvom fráz homofóbnych ‚influencerov‘, ktoré detská predstavivosť pozmení a dovedie do nečakaných záverov, ocitnú v absurdných situáciách,“ priblížil nám film G. Valentovič. Dráma pre starších dospievajúcich s komediálnymi prvkami a voľne autobiograficky písanou hlavnou postavou, 27, nadväzuje na Valentovičov magisterský krátky film Kid (2019). Ešte pred pár rokmi tu bol plán rozohrať témy a motívy krátkeho filmu na pôdoryse televízneho seriálu. Keďže to sa ukázalo ako príliš náročné – z viacerých, nielen finančných dôvodov – scenárista a režisér v jednej osobe sa ocitol pred rozhodnutím, či projekt skartovať, alebo prerobiť na celovečerný film.

„Vo filme Kid som chcel zachytiť niečo, čo mi bolo, a vlastne aj je, blízke a zažil som to – strácanie kontaktu s priateľmi. 27 – berte to ako pracovný názov – ďalej rozvíja idey krátkeho filmu, ale zároveň mi umožňuje rozvinúť viaceré motívy a témy. Túto definitívu dospievania predstavujem cez postavu jedného zo štvorice kamarátov, geja,“ priblížil filmy G. Valentovič. Centrom rozprávania je 27-ročný David. Rozpad priateľstva na život a na smrť medzi ním, Majou, Hanou a Bažom ho zasiahne ako krutá „definitíva dospievania“. Zrazu osamie a musí sa vysporiadať s tým, že veci – a možno ani on sám – celkom nezodpovedajú jeho očakávaniam. Premisa mládežníckej komédie Miškov svet tak trochu pripomína Twainovho Princa a bedára. Hlavný hrdina si na istý čas – nedobrovoľne – vyskúša, aké to je, keď sa k nemu jeho najbližšie okolie správa ako k niekomu „z druhej strany“. Miško je milý 12-ročný chlapec, miništrant, ktorý podobne ako jeho kamaráti, vníma „tradičnú“ anti-LGBT rétori-

Magazín QYS

ku po svojom a horlivým napĺňaním jej prikázaní sa dostáva do komplikovaných situácií. Práve vlastnou horlivou snahou zistiť, ako to vlastne s gejmi je, vyvolá v konzervatívnej dedine podozrenie, že sám je gej. Zisťuje, že medzi „blížnymi svojimi“, ktorých by mal milovať, je pomerne veľa výnimiek. „Vďaka tejto skúsenosti je schopný zmeniť svoj pohľad na svet a do frázy ‚miluj blížneho svojho‘ zahrnúť aj ľudí, ktorí sa v konzervatívnom dedinskom svete vymykajú normám,“ dodávajú Štiffel a Rihák. Inšpirovaný postrehmi z detstva v malej dedinke na východnom Slovensku a pri písaní konzultovaný s LGBT poradcami – kamarátmi z radov filmových profesionálov aj iných, Miškov svet sa zameriava na absurdnosť anti-LGBT diskurzu, ale i na to, že ani konzervatívne prostredie nie je dôvodom na obmedzený pohľad na svet. „Prostredníctvom Miška chceme ukázať, že aj keď človek pochádza z konzervatívneho, xenofóbneho prostredia, stále má možnosť pomocou ľudského zážitku

Leto 2021

precitnúť, pozrieť sa na veci z druhej strany a naučiť sa tolerancii. Chceme ukázať, že je to možné.“ Oba filmy sú zatiaľ vo veľmi ranom štádiu prípravy scenárov, takže ich dej i názvy sa môžu meniť, dolaďovať, a na výsledné diela si počkáme zhruba dva roky. Ak sa však v súvislosti s nimi niečo javí ako pevne dané, je to presvedčenie filmárov, že je dôležité o homofóbii nemlčať a nakrúcať o LGBT+ ľuďoch, či už priamo ich príbehy, alebo ich nenútene zahŕňať do iných bežných naratívov, jednoducho preto, lebo na tom záleží. Slovami Gregora Valentoviča: „Chcem pripomínať, aby aspoň desatina zobrazovaných párov zahŕňala LGBT+ ľudí, a nielen v umení, ale aj v komerčnej tvorbe či reklamách. Pretože tak to proporčne zodpovedá skutočnosti, a zároveň filmy majú veľký potenciál ovplyvniť, ako to ľudia vezmú za svoje, za prirodzené, a prestanú to riešiť.“ •

„Ryan O‘Connell je frajer. Okrem toho, že sa pustil do záslužnej práce ‚normalizácie‘ osôb s postihnutím v televíznom mainstreame, z jeho autorského pera sa zrodila aj vtipná a milá komédia, v krátkom formáte ideálnom na binge-watch.“ Aj takéto divácke reakcie nájdete na seriál Special, emancipačný príbeh mladého zdravotne znevýhodneného geja, prechádzajúceho zážitkami a životnými fázami, na aké sa zväčša – v iných kontextoch – nahliada ako na obyčajné. Od mája je na Netflixe dostupná už aj jeho druhá séria.

Matej Uhlár Fotografia: Netflix

Recenzia

Chcel by byť menej „spešl“, ale dovolí mu to spoločnosť?

Seriál Special som začal sledovať na odporúčanie kamarátky. No okrem toho, že spája moje dve srdcové filmové témy – zdravotné znevýhodnenie a LGBT+ –, som vlastne nevedel, čo od neho čakať. Plánoval som pri ňom oddychovať. No už pri druhej časti prvej série som sa pristihol s očami plnými sĺz. To ma prinútilo premýšľať, prečo ma zdanlivo jednoduchý príbeh tak silno zasiahol. A rozhodol som sa, že túto recenziu skúsim napísať z pohľadu svojho vlastného životného príbehu a viac sa zameriam na pocity, ktoré vo mne hlavná línia príbehu vyvoláva. Obyčajná ľudskosť Dovolím si tvrdiť, že tieto dve slová v podstate vystihujú celý príbeh a posolstvo seriálu Special. Na rozdiel od iných seriálov, ktoré sa zaoberajú LGBT+ tematikou alebo tematikou ľudí so zdravotným znevýhodnením (či veľmi zriedka tieto tematiky spájajú), do tohto seriálu vstupujeme ako diváci a diváčky úplne od jeho začiatku. Vieme s Ryanom prežívať a precítiť jeho prvé kroky k osamostatneniu sa i pohnútky pre vstup do LGBT+ komunity. Práve tieto momenty pridávajú seriálu, ktorý vychádza zo

Magazín QYS

skutočného životného príbehu hlavného hrdinu, na autentickosti. Podieľa sa na tom aj kamera, ktorá nám obrazy z Ryanovho života sprostredkúva naozaj veľmi verne. Byť výnimočný nie je výhrou „You are special“, si výnimočný. To je veta, ktorú Ryan počúva naozaj často, a najčastejšie z úst svojej matky. No sám sa tak necíti. Oveľa radšej by bol úplne obyčajným človekom. A vlastne niekde vo svojom vnútri vie, že to tak je. To len spoločnosť a jeho okolie ho takého nechcú vidieť – pretože mu po narodení diagnostikovali detskú mozgovú obrnu a tá natrvalo poznačila hlavne jeho zovňajšok. Príbeh Ryana sa mi vkradol do srdca, ani neviem ako. Možno aj preto, že jeho život je v seriáli spracovaný veľmi jednoducho – proste tak, ako plynie. Práve pre túto priamočiarosť som asi nemal dôvod zamýšľať sa, či je tu LGBT+ tematika spracovaná dobre, alebo zle. Jednoducho som sa s protagonistom hneď stotožnil. A to nielen kvôli tomu, že sám mám zdravotné znevýhodnenie, ale aj preto, že som zažil veľa podobného. S Ryanom som sa identifikoval prakticky od

Leto 2021

prvej scény, v ktorej kráča po ulici a spadne, následne sa postaví a pokračuje v ceste. Celý výjav sleduje malé dievčatko, ktoré sa mu prihovorí, pýta sa ho, či nepotrebuje pomoc, pretože kráča akosi divne. Ryan jej vysvetlí, že to nie je následok pádu, ale detskej mozgovej obrny, ktorú má už od narodenia. Nad reakciou dievčatka, ktoré začne pišťať a uteká preč, som sa najprv pousmial. Neskôr som sa však zarazil, keď som si uvedomil, že i mnohí dospelí ľudia, ktorých stretávam, reagujú podobne. A sotva si uvedomujú, ako takéto skúsenosti ovplyvňujú osobnosť človeka, pred ktorým ušli. Možno sa to neprejaví hneď, v danom okamihu, ale podobné zážitky ostávajú v jeho vnútri, zakoreňujú a vynoria sa vždy, keď stojíme pred nejakým životným rozhodnutím. Slobodný osobný život, ktorý ťažko utkať a ťažko rozpliesť Takéto situácie zasahujú a formujú aj Ryanov osud. Veľmi dobre rozumiem, prečo sa vo svojom novom novinárskm zamestnaní rozhodol skrývať svoju diagnózu a radšej klame, že ho cestou do práce zrazilo auto. Nechcel, aby ho videli ako špeciálny prípad.

V Ryanovom živote je však jedna osoba, ktorá ho aj napriek jeho nevôli bude vždy vnímať ako výnimočného. Jeho mama. Za silnú stránku scenára považujem, že dôsledky Ryanových rozhodnutí vždy ovplyvňujú aj všetky ostatné postavy. I diváčkam a divákom, ktorí nepatria k menšinám, to uľahčuje pochopenie a prijatie celého príbehu – a vedie ich to aj k pochopeniu svojho vlastného miesta v príbehoch ľudí, ktorým sa možno usilujú vyhýbať. Takýto dominový efekt, či efekt motýlích krídel, sa prejaví aj v súvislosti s Ryanovým radikálnym rozhodnutím odsťahovať sa od mamy a vstúpiť do sveta, ktorý doposiaľ iba z odstupu sledoval. Až keď má Ryan svoj vlastný byt, dovoľuje si rozvíjať ďalšiu stránku svojej osobnosti, a to, že je gej. Vie to o sebe už dlhší čas, no nechcel sa tým zaoberať, kým býval spolu s matkou. Hoci vedel, že šťastie a spokojnosť potrebuje hľadať medzi mužmi, takisto si uvedomoval, že vstup do tohto vytúženého sveta nebude bez tvrdých pádov, sklamaní a otáznikov. Ryan nechce mamu trápiť ďalšími obavami a starosťami, nechce, aby túto cestu podstupovala s ním. Cíti, že sa o to musí pokúsiť sám. Seriál ukazuje aj druhú stranu mince. Po od-

chode syna z domu sa mama rozhodne konečne dať šancu novému vzťahu so svojím susedom, ktorý si dovtedy zakazovala. Mala tu predsa svojho výnimočného syna, ktorý potreboval a potrebuje jej pomoc a asistenciu, pretože to má v spoločnosti oveľa ťažšie ako ostatní. A ona ho nechcela vymeniť za iný vzťah. Chcela a musela tu byť pre neho. Je predsa jeho mama. A čo ak by si s mužom zo susedstva prestala rozumieť, ale Ryan by si ho obľúbil? To mu predsa nemohla spraviť. Hoci obaja vedia, že ich navždy bude spájať najbližšie rodinné puto a že sa neprestanú navzájom potrebovať, teraz už každý žije inde. A môžu sa konečne, bez obáv z následkov na toho druhého, vybrať cestou vlastného srdca a vlastného šťastia. LGBT+ tematika, ktorá nikomu neprekáža Nezáleží na tom, s akými očakávaniami si seriál Special pustíte, verím, že si aj k vám nájde svoju cestu. Práve vďaka tomu, že Ryanov príbeh podáva veľmi jednoducho, ľudsky, ale zároveň vypovedá aj o mnohom, čo je na prvý pohľad skryté. A to seriálu dodáva nevšedný rozmer všednosti. •

Magazín QYS

David Benedek Fotografia: HBO

Recenzia

Generácia, ktorá odmieta spoločenské normy

Leto 2021

Queer ľuďom sa dostáva čoraz viac filmovej a televíznej reprezentácie. Tento rok sa teší úspechu aj tínedžerský seriál. Prináša však niečo nové?

V posledných rokoch sa pretrhlo vrece s novými seriálmi, ktoré sa snažia venovať reálnym problémom mladých ľudí. V roku 2019 nám napríklad na HBO predstavili veľmi populárnu Euphoriu, rok nato Netflix prišiel s Grand Army. Tento rok dostalo publikum Generation (s názvom štylizovaným taktiež ako Genera+ion). Keď som sa dozvedel, že streamovacia služba HBO Max pripravuje nový seriál s queer postavami, obával som sa, že sa dočkáme generického diela, ktoré bude opakovať rovnakú formulu ako predchádzajúce menované seriály a neprinesie nič nové. Moje obavy sa naplnili len spolovice. Už po premiére prvých troch polhodinových epizód som si uvedomil, že hoci je Generation dynamický tínedžerský seriál zo strednej školy, neponúka nič nové v zmysle seriálového rozprávania či štylizácie. Môže to vyplývať aj zo skutočnosti, že časť scenára písala 19-ročná Zelda Barnz, ktorá je síce vekovo blízka postavám, no autorsky ešte potrebuje dozrieť.

Seriál sa venuje skupine stredoškolákov, ktorí riešia neopätované lásky, experimentujú s alkoholom a drogami, snažia sa vymaniť spod dominancie rodičov a chcú prežiť každý deň naplno, napriek všetkému, čo sa v ich životoch deje. Hlavnou postavou je Chester (Justice Smith), populárny a sebavedomý gej, ktorý odmieta spoločenské normy a dostáva sa kvôli tomu do mnohých problémov. Chester sa zamiluje do nového školského psychológa Sama (Nathan Stewart-Jarrett). Dejová línia, pri ktorej sa študent zamiluje do učiteľa, bola v minulosti populárna. Doba sa však našťastie zmenila a predátorské vzťahy medzi dospelými mužmi a tínedžermi sa prestali romantizovať. Obával som sa teda, ako to zvládne Generation. Našťastie môžem konštatovať, že počas prvých ôsmich epizód (druhá polovica prvej série začína 17. júna) bola táto línia zvládnutá vkusne a žiaden romantický vzťah medzi nimi neprepukol. Dúfam, že to tak zostane aj v ďalších epizódach, pretože posledná vec, ktorú ako LGBT+ komunita potrebujeme, je vytváranie televíznych postáv predátorských gejov. V prípade Chestera a Sama je zaujímavejší iný aspekt ich vzťahu. Chester patrí k Gen Z (generácia, ktorá nasleduje po mileniáloch) a jeho skúsenosť ako homosexuálneho človeka sa líši od Samovej, pretože ten je mileniál. Gen Z je omnoho otvorenejšia a akceptuje všetky minority. Nerobí rozdiely na základe etnicity, rodu či sexuálnej orientácie. Dá sa povedať, že táto generácia oslavuje diverzitu, k čomu ju vedú od mladého veku. Naproti tomu, mileniáli ešte často zažívali neistotu, či ich priatelia, rodina a spoločnosť prijmú ich otvorené vyjadrovanie sexuálnej orientácie. Tento fakt si Sam dobre uvedomuje a obdivuje Chesterovu odvahu a slobodu. Seriál sa teda venuje aj tomu, čo sa môžu od seba navzájom naučiť jednotlivé generácie. Ďalšou ústrednou postavou je Greta (Haley Sanchez), ktorá pochádza zo skromnejších pomerov ako jej spolužiaci. Jej mamu nedáv-

no deportovali, preto žije so svojou transrodovou tetou. Domáca situácia ovplyvňuje aj jej fungovanie v škole, kde sa snaží nájsť si miesto medzi spolužiakmi. Je zaľúbená do Riley (Chase Sui Wonders), ktorá miluje fotografiu a snaží sa byť pre svojich blízkych priateľov oporou v každej situácii. Prístup k vzťahu dvoch dievčat poňali tvorcovia a tvorkyne inak ako vzťahy ostatných postáv. Vidíme ich vzájomnú príťažlivosť, pomaly sa oťukávajú a spoznávajú, no stále medzi nimi stojí akási neviditeľná stena, ktorá im nedovoľuje zblížiť sa na intímnejšej úrovni. Mojím želaním pre tieto postavy je, aby sa ich vzťah v druhej polovici prvej série posunul. Mnohé seriály totižto zanechávajú dvojicu postáv v období, ktoré presiahlo priateľstvo, ale stále nie je milostným vzťahom, a to im psychologicky postupom času ublíži. Posledná z hlavných postáv, ktorú spomeniem, je Nathan (Uly Schlesinger), ktorý objavuje svoju bisexualitu a má náročný vzťah so svojou mamou. Téma coming-outu a prijatie rodičmi nie je v dnešnej dobe pre queer divákov a diváčky príliš originálna. Dlhé roky išlo prakticky o jedinú tému filmov o LGBTI+ komunite. Som si však vedomý, že pre mnohých mladých ľudí môže ísť o prvý kontakt s touto témou, preto je trvalo aktuálna. Dôležitým – a povedal by som, že dokonca jedinečným – faktorom je v tomto prípade skutočnosť, že Nathan objavuje svoju bisexualitu. Tá totiž stále nie je v médiách ani umení dostatočne zastúpená, napriek tomu, že je u mladých ľudí častá. Azda najzaujímavejšie na seriáli Generation je zobrazovanie nových typov queer postáv. Ide o istým spôsobom postmoderné zobrazovanie sexuálnej orientácie a rodovej identity. Všetky témy, ktoré sú v Generation rozohrané, sú pre mládež relevantné a svieže. Tínedžeri často konajú chaoticky a ich správanie nie je vždy správne, ale vieme ho pochopiť. Týka sa to napríklad dialógov, kto-

Magazín QYS

ré sa niekedy zdajú pritiahnuté za vlasy, no môže ísť aj o spôsob vyjadrovania dnešných tínedžerov a autenticky zobrazené reakcie v daných situáciách. Aj queer ľudia, ktorí majú tínedžerský vek dávno za sebou, dokážu v postavách nájsť svoje mladšie ja. Ak sa v postavách seriálu Generation nenájdete, bude pre vás určite zaujímavé sledovať súčasnú mládež i to, ako sa spoločnosť výrazne posunula k lepšiemu. Generation nemá problém s diverzitou. Väčšina hlavných postáv sa identifikuje ako queer. Nájdeme tu čierneho geja, ázijskú i latino lesbu, a aj transrodovú postavu. Väčšina vedľajších heterosexuálnych postáv nemá problém so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou ostatných postáv – ich inakosť pritom neoslavujú, jednoducho ich prijímajú také, aké sú. Väčšinu postáv tiež spoznávame už v období, keď pre ne samotné nie je vlastná orientácia otázkou. Tento aspekt považujem za dôležitý i hodný nasledovania pri prezentovaní queer postáv v súčasných médiách a umení. Pre mnohých a mnohé z nás je blízky kamarátsky okruh, aký sledujeme aj v Generation, realistickým vyobrazením našich reálnych životov. Seriál sa však odohráva v Los Angeles, teda okrem fungovania kamarátskych skupiniek zachytáva aj širšie fungovanie tamojšej spoločnosti. Hoci Generation nie je prelomovým dielom a nedá sa ani očakávať, že zaujme každého, nepochybne má potenciál nájsť si veľkú fanúšikovskú základňu. Ja osobne sa nesmierne teším každej pozitívnej reprezentácii LGBTI+ komunity, a tá je v tomto seriáli tým najdôležitejším. •

Leto 2021

Mločina

Časť prvá

Ambrosia Bajtek Ilustrácia: Viktória Szabóová

Príbeh

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si prvú časť.

Mločí bál Pod májovým splnom sa každoročne zíde mločina zo všetkých kútov rybníka a začína sa najväčšia udalosť roka. Mločí bál, na ktorý sa všetci celý rok tešia, a ako sa termín blíži, o ničom inom sa v rybníku ani nehovorí. Mloci sa nahodia do slávnostného fraku a kurizovanie sa môže začať. Párovanie je intenzívne a po úvodných tančekoch a pytačkách sa vyfešákovaní mloci spolu s mločicami presunú do hlbších vôd, aby položili základy nového života. Pre každého v rybníku je to životná udalosť. Okrem Eugena. Na kraji miestnosti stojí mladý mlok, vlnky za vlasmi už takmer vykresľujú dokonalý tvar vytúženého hrebeňa rozhorúčených tanečníkov... no ešte nie je čas! Nie tento rok. Jeho čas nadíde až neskôr. Eugen očami nervózne prechádza po sále, cíti, ako sa mu pomaly uťahuje slučka okolo krku, a okamžite mu stiahne aj žalúdok. Musí potlačiť starý známy pocit na zvracanie, ktorý sa vynára

Magazín QYS

vždy v najhoršej chvíli, keď sa cítil v úzkych, ako žubrienka vo vysychajúcej mláčke. Tento rok je to poslednýkrát. Poslednýkrát, čo... budúci rok už bude na mločom plese tanečníkom. Už mu nebudú stačiť nacvičené pózy, natrénované lačné pohľady ani reči drsniaka, nič z toho ho nezachráni pred záverečným tancom, po ktorom... bude musieť zájsť aj so svojou partnerkou do hlbiny. Rovnako ako pred ním jeho otec, starý otec a pred ním

Leto 2021

jeho otec, a vlastne všetky predošlé generácie mlokov už od nepamäti. Musí splniť najdôležitejšiu úlohu každého mloka – zabezpečiť potomka pre mločinu. Už keď bol malou žubrienkou, mu všetci hovorili, že je to nielen jeho povinnosť, ale aj veľká česť! No ak je to naozaj tak, prečo má pocit, že by to bolo jeho najväčšie zlyhanie?

Musí to spraviť. Iba že by sa tomu dalo nejako vyhnúť... ale to by musel prehovoriť, a to nie je také jednoduché... Je odhodlaný, ale hlavou mu neustále víria pochybnosti. Veď aj tak by to nepochopili, a nakoniec, kde by na to nabral odvahu? Kým je ponorený v bezútešnej vízii svojho života, účastníci plesu majú dostatok času si ho obhliadnuť. Eugen nie je žiaden gladiátor, no príroda mu vyformovala pružné pevné telo a prirodzenú vlnku vo vlasoch. Mokrý, skoro až vzdialený pohľad a črty antickej sochy mladíka v rozpuku. Zároveň je synom jednej z najváženejších mločích rodín, ktorá sem prišla ešte za čias oteplenia Panónskej roviny. Mločice sa mu pod najrôznejšími zámienkami pletú pod nohy, len aby s ním mohli stráviť čo najviac času, a možno si ho aj získať ešte pred budúcoročným plesom. Eugenovu trpezlivosť a milú povahu si často zamieňajú za sympatie. Povráva sa, že má dobré srdce. No to srdce je ako zo skla. Krásne, ale tvrdé a studené. Eugen s kyslým úškrnom prehltne ťažké sústo myšlienok a povzdychne si: „Toto sú posledné chvíle, ktoré trávim ako-tak slobodne, než nadobro zvnútra odumriem pri mločom tanci.“ Z tej predstavy ho strasie. Pozbiera zvyšky odvahy a ticho vykročí do silno osvetlenej miestnosti.

Budúcnosť nášho rodu závisí od teba „Kvôli nekontrolovateľnej expanzii ľudí sa rody každým rokom scvrkávajú a mločí bál je jediná cesta, ako zabezpečiť prežitie toho nášho. Vďaka bálu neostanú tône prázdne, mločiarne spustnuté a línie staré tisícky rokov nezaniknú. Je nás tak málo, a ty sa rozhodneš netancovať? Nedať nám mločence? Ako môžeš byť taký sebecký?“ Opakuje mu otec so sklamaním v hlase dávno naučenú kázeň. „Nie som sebec, ja som len...“ „Ty si len čo? Ako to, že sa ti ani jedna nezdá dosť dobrá? Prečo nemôžeš byť ako ostatní?“ „To nie som ja, už to prosím pochop.“ „Usiluj sa konečne dospieť a sprav, čo sa od teba žiada!“ „Som iný než vy! A konečne to viem vysloviť aj nahlas.“ Všetci mu zdôrazňujú, že je to zrada voči rodine. A nebola by to ešte väčšia zrada voči mne samému, mojim citom, mojej podstate, ak by som spravil niečo len z donútenia, hoci cítim, ako ma to zabíja? Nebola by najväčšia zrada voči môjmu životu, ak by som ho prežil v klamstve? •

Magazín QYS

Leto 2021

QYS magazín • LETO2021

Articles inside

Rozprávka na pokračovanie Mločina: časť 1

Generácia, ktorá odmieta spolo čenské normy

Dva nové slovenské queer filmy Je dôležité nemlčať o homofóbii

Chcel by byť menej „spešl“, ale dovolí mu to spoločnosť?

Ildi Juhász: Pre lesby za socia lizmu v Maďarsku nebol priestor

ERØ vás svojím debutovým albumom prenesie do vesmíru bohémov

Prečo mi doktori pijú krv – úva ha o fat-shamingu

Študentský queer spolok Light Kto dokáže mať silnejší hlas než najprestížnejšia slovenská univer- zita?

Homosexuáli ako módny dopl nok: Najlepší kamarát gej je filmová karikatúra

Tanečník Lukáš Zahy: „Problém“ LGBT+ sa vyrieši, len ak nás ľudia začnú akceptovať

Just Karen: Drag je pre mňa predovšetkým sloboda

Zatiaľ stále počítajú aj s online verziou. Ako bude prebiehať PRIDE v Košiciach a Banskej Bystrici?

Od narodenia vo vlaku na Sibíri

Dúhový PRIDE Bratislava je ab solútne pre všetkých, ladíme ho do festivalovej atmosféry, hovorí jeho riaditeľka

Predveď sa, pózuj! Monika Prikkelová vysvetľuje, ako sa LGBTI štýl vogue dostal na Slovensko

Tanečník Jaro Viňarský: Baví ma prebúdzať v ľuďoch telesnú voľnosť a otvorenosť

Oslávte mesiac Pride s týmito skvelými knihami

Organizátor WorldPride: Rád by som takéto podujatie zažil aj v strednej Európe

Komentár: Dúha vyjadruje, že všetci chceme to isté