QYS magazín • LETO2022

M A G A Z Í N

DUHOVYROK.SK

LETO 22

QYS

Ako sa pripravuje PRIDE v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach? • Ako si správne vybrať oblečenie na Pride? • Rozhovor s členkou tímu ukrajinského Pride-u v Charkive • Je slovenčina pripravená na nebinárnych ľudí? • Ako seriál Heartstopper pomôže celej generácii queer ľudí? • Rozhovory s osobnosťami queer literatúry Michalom Belejom, Janou Warcholovou, Michalom Tallom • Začínajúci autor Šimon Drgoňa: Treba hovoriť o drogách v komunite • Taliansky komiks otvoril zatiaľ neznámy príbeh o gejoch počas druhej svetovej vojny • Odporúčanie na knihy so zaujímavými lesbickými a bi postavami • Rozhovor s moderátorkou talkshow V Tranzu Lenkou Královou

Magazín QYS Štvrťročník – magazín Ročník siedmy Číslo 2/2022 Vydané 01. 07. 2022 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Vedúci vydania Marek Hudec Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori a redaktorky Matej Uhlár Kristián Lazarčík Kristína Aschenbrennerová Kristína Gyuríková Sia Bajtek Tonie Thimble David Benedek Jazyková korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Titulné fotografie s Lukášom Zahym Jakub Kováč Realizované s finančnou podporou FonWeb

du na podporu umenia. Realizované s fi-

qys.sk

nančnou podporou Ministerstva kultúry.

Realizované s finančnou podporou Minis-

Facebook

terstva spravodlivosti SR v rámci dotač-

MagazinQYS

ného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na

Vydavateľ

predchádzanie všetkým formám diskrimi-

Nomantinels, o. z.,

nácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu

Višňová 5, 831 01 Bratislava

a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah

IČO: 42182603

tohto dokumentu je výlučne zodpovedný

Kontakt: info@nomantinels.sk

NOMANTINELS.

6 Komentár: Hovorme viac o transrodových ľuďoch 8 Martin Kliment z tímu Dúhového PRIDE-u: Keď nás ľudia spoznajú, uvedomia si, že sme ako oni, len ľúbime osoby rovnakého pohlavia 14 PRIDE v Banskej Bystrici a Košiciach: Naplno a konečne offline 18 22 songov, ktorými sa naladíte na tohtoročný Pride 20 Masky, latex, kroje. Ako sa obliecť na Pride?

23 Členka tímu charkivského Pride-u: Kto zabojuje za naše práva na Ukrajine, ak nie my?

26 Autor Michal Belej: Uvedomiť si, čo chceme vlastne v živote robiť, môže byť ťažšie ako nejaký coming-out 31 Rozhovor s Janou Warcholovou: Vo svojich textoch sa pokúšam zachytiť pestrosť 33 Poviedka Jany Warcholovej: Lenošť 38 Šimon Drgoňa: Treba hovoriť o drogách v komunite, je veľa zlých príbehov 43 Talianskych gejov poslali do väzenia na nádherných ostrovoch.

Vojnový príbeh vyšiel ako komiks 46 Seriál Heartstopper pomôže celej generácii mladých queer ľudí prijať svoju inakosť

Obsah

49 Michal Tallo: Skúmam city a lásku, tento raz však v rovine toxických emócií, na základe ktorých sme schopní konať tak, ako je neakceptovateľné 57 10 lesbických a bisexuálnych knižných postáv, s ktorými sa oplatí prežiť leto 62 Lenka Králová: Pohlavie z človeka nerobí to, kým v skutočnosti je 66 Slovenčina môže byť rodovo vyvážená. Je pripravená na nebinárnych ľudí?

69 Film o nepálskej komunite transrodových žien vznikal aj v Bratislave 72 Tínedžerský seriál TBH od režisérky Lucie Kajánkovej prináša queer reprezentáciu na české obrazovky 76 Queer rozprávka: Mločina – 5. časť 80 Sensorium upozorňuje na rozmanitosť, klubová hudba často vychádza z queer kultúry

Editoriál šéfredaktora V roku 1978 aktivista Gilbert Baker vytvoril dúhovú vlajku. Baker zvolil farby na základe škály, v ktorej má každá farba špecifickú energiu a význam. Napríklad červená znamená život, zelená prírodu. Na pochodoch Pride sa však intenzívne začala využívať ako symbol za ľudské práva LGBTI+ ľudí až po zavraždení prvého poslanca geja v mestskom zastupiteľstve San Francisca, Harveyho Milka 27. 11. 1978.

Pestrosť dúhy sa stala symbolom odporu voči temným doktrínam, násiliu a diskriminácii. Dnes sa v slovenskom parlamente tvrdí niečo iné – vraj symbolizuje ideológiu a preto sa nesmie objaviť na štátnych inštitúciách.

Zrejme by sa poslancom a poslankyniam zišlo vzdelávanie v oblasti ľudských práv. O to smutnejšie je, že s takýmto návrhom prichádza poslanec, ktorý sám patrí do inej menšiny. Ale keďže je tu opäť čas Pride-ov, verím, že napriek atakom znovu zavejú dúhové vlajky v slovenských mestách a dedinách. A to aj na verejných budovách a dúfam, že ich bude viac ako kedykoľvek predtým.

V letnom čísle Magazínu QYS sa po roku zas radi venujeme festivalom PRIDE v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Prinášame rozhovor o dôležitosti dobrovoľníctva s Martinom Klimentom z Dúhového PRIDE-u Bratislava. Nahliadli sme i pod pokrievku Charkiv Pride, ktorý kvôli vojne na Ukrajine musel zmeniť svoje plány. Predstavujeme vychádzajúce hviezdy queer literatúry Michala Beleja, Šimona Drgoňu a Janu Warcholovú.

Nájdete tu tiež rozhovor s autorstvom talianskeho komiksu V Taliansku sú iba praví chlapi, ktorý pripomína, ako sa zaobchádzalo s gejmi vo fašistickom Taliansku. Pripomenieme si spolu najzaujímavejšie bisexuálne a lesbické postavy v súčasnej literatúre.

V rozhovore s youtuberkou Lenkou Královou sme sa pozreli na súčasné životy transrodových ľudí.

Dozviete sa tiež, ako na to, aby bol slovenský jazyk rodovo vyvážený aj pre nebinárnych ľudí. Nájdete tu aj rozhovor s autorkou internetového seriálu THB, ktorý sa zaoberá problémami násťročných a jeho ústrednou linkou je motív lásky medzi dvoma chlapcami, podobne ako v seriáli Heartstopper, ktorého recenziu si v čísle tiež môžete prečítať.

Okrem toho prinášame zaujímavé tipy, ako sa obliecť na Pride a pozvánku na hudobný festival Sensorium. A ak radi čítate queer príbehy, máme tu pre vás queer poviedku Lenošt a ďalšiu časť queer rozprávky Mločina.

Andrej

Hovorme viac o transrodových ľuďoch

Komentár

Dominika Chrastová Fotografia: Jakub Kováč

Práve čítate letné číslo magazínu QYS s témou Pride. Namiesto toho, aby sme v dúhovom sprievode oslavovali aspoň nepatrný posun v právach LGBTI+ osôb, opäť sa môžeme pristaviť akurát pri bizarných návrhoch, ktoré v poslednom období zazneli v parlamente.

6

Magazín QYS

Na jednej strane slovenskí politici v súvislosti s vojnou na Ukrajine zdôrazňujú, aké je dôležité vyznávať demokratické hodnoty. Lenže na druhej strane zároveň hovoria o regulácii pozývania hostí do politických diskusií a zákaze vyvesovať dúhové vlajky na budovách štátnych inštitúcií, teda o krokoch, ktoré by v istom zmysle viedli k obmedzovaniu slobody prejavu.

O nič lepšie nevyznieva ani dočasné dodanie nádeje transrodovým osobám. V apríli minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský schválil nové odborné usmernenie, ktoré zjednocovalo spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti transrodovým osobám.

Hoci nebolo dokonalé, išlo o výrazný posun od predchádzajúceho odporúčania spred štyridsiatich rokov, ktoré už stratilo právnu záväznosť. Avšak po medializácii nasledovalo okamžité rozhorčenie najmä zo strany političiek a politikov pravidelne hlasujúcich za sprísnenie interrupcií na Slovensku a ministerstvo zdravotníctva platnosť usmernenia pozastavilo. Spomedzi pestrých vyjadrení vyberáme aspoň výrok poslanca Milana Kuriaka pre SME, ktorý trefne opisuje prístup štátu k menšinám: „Niežeby sme chceli niekoho diskriminovať, ale niektoré veci musia mať svoje hranice aj pri tolerancii.“ Týchto „hraníc tolerancie“ sa dotkla aj májová epizóda relácie Silná zostava. V nej bývalý štátny tajomník ministerstva zdravotníctva Peter Stachura spomenul azda všetky bizarné argumenty (vrátane spoločných toaliet a spŕch), ktoré dodnes brzdia zlepšenie kvality života transrodových ľudí na Slovensku. Ale skvele mu kontrovala Alena Srnčíková (matka transrodovej ženy): kto sa dnes, najmä z odbornej majority, pozerá na pocity a práva tejto menšiny?

Leto 2022

Zamyslieť sa však treba aj nad tým, aké má heterosexuálna cisrodová väčšina povedomie o neheterosexuálnych a transrodových ľuďoch. Vďaka osobným známostiam, článkom v médiách či reprezentácii v seriáloch si už snáď aspoň každý druhý človek na Slovensku dokáže spojiť, že rovnakopohlavné páry požadujú registrované partnerstvo napríklad preto, aby sa mohli informovať o stave svojej polovičky, keby sa ocitla v nemocnici.

O transrodových osobách sa tu však spoločenská diskusia nikdy poriadne nezačala a pre ich nižší počet sa s nimi dostávame do kontaktu menej. A tak vymenovať postup tranzície od A po Z možno nedokážu ani len členky a členovia queer komunity, nieto ešte majorita.

Práve preto treba oveľa častejšie, oveľa detailnejšie a naďalej trpezlivo (podobne ako Zara Kromková v spomínanej Silnej zostave) vysvetľovať, čo to znamená byť transrodovým človekom. Týmto spôsobom snáď napokon zmietneme zo stola prinajmenšom argument, že po úprave legislatívy by si ľudia chceli meniť pohlavie z rozmaru alebo len dočasne.

Dúfajme teda, že spomínané usmernenie minister zdravotníctva čoskoro opäť uvedie do platnosti. Pretože v silnej demokracii by sa mal štát vedieť postarať aj o tie najslabšie či najmenej početné skupiny obyvateľstva.

7

Martin Kliment z tímu Dúhového PRIDE-u:

8

Dominika Chrastová Fotografia: Jakub Kováč

Téma čísla Rozhovor

Keď nás ľudia spoznajú, uvedomia si, že sme ako oni, len ľúbime osoby rovnakého pohlavia

Žiadne podujatie Pride by neexistovalo bez vytrvalého organizačného tímu. Do toho bratislavského patrí aj Martin Kliment, ktorý vedie dobrovoľnícke skupiny. V rozhovore nám okrem iného povedal, prečo považuje slovenský Pride za konzervatívny a čo by mohlo podľa neho zvýšiť akceptáciu queer ľudí a komunity v spoločnosti.

Magazín QYS

Leto 2022

9

Členom organizačného tímu Dúhového PRIDE-u Bratislava si od roku 2016. V čom spočíva tvoja úloha?

Venujem sa dobrovoľníctvu. Každý rok pred PRIDE-om hľadáme a pripravujeme dobrovoľníctvo, aby nám pomohlo s organizáciou a priebehom podujatia. Bez nich si fungovanie nevieme predstaviť, napríklad v roku 2019 sme mali k dispozícii približne štyridsať ľudí.

Keďže nás je v organizátorskom tíme málo, zvyknem okrem toho aj pomáhať kolegom a kolegyniam. Naposledy som riešil výberové konanie na firmu, ktorá nám vyrobila Pride vlajky s naším logom. Tento rok som sa ponúkol Miške Dénešovej, že jej pomôžem so sprievodnými podujatiami, ktoré sú hlavne jej doménou.

Ako zháňate dobrovoľníčky a dobrovoľníkov? Čo všetko majú títo ľudia na starosti?

Osvedčilo sa nám začínať celý proces v máji, keď si už verejnosť uvedomuje, že sa táto akcia blíži. Najskôr záujemkyne a záujemcov zháňame cez našu uzavretú facebookovú skupinu. Niektorí ľudia sa prihlasujú opakovane, máme teda stálice. Taktiež zverejňujeme výzvu na oficiálnej stránke Dúhového PRIDE-u Bratislava, vďaka čomu sa zapájajú aj noví ľudia. Týmto spôsobom sa môžu na budúci rok prihlásiť aj čitatelia a čitateľky tohto magazínu.

Následne ich podľa preferencií rozdelíme do skupín. Máme niekoľko sekcií, do ktorých potrebujeme každý rok pomoc. Napríklad pri vstupe rozdávajú letáky a udržiavajú prehľad o prichádzajúcich. Ďalšie skupiny zdobia pódium. V roku 2019 sme vytvorili novú bezodpadovú sekciu, takže jeden tím triedi odpad.

A v neposlednom rade potrebujeme dobrovoľníctvo v sprievode, aby usmerňovalo dav na vytýčenej trase.

10

Akých pokynov sa drží dobrovoľnícka skupina pri vstupe, keď má podozrenie, že niekto chce ísť na podujatie robiť problémy?

Takýmto osobám musia položiť kontrolné otázky, či vedia, na aké podujatie idú. Ak pri odpovedi daná osoba znervóznie či začne byť agresívna, dobrovoľnícky tím dokáže jej úmysel identifikovať. Samozrejme, vždy je pri vstupe aj esbéeska, ktorá si s nimi poradí.

Posledné dva roky bol Dúhový PRIDE online. Pri príprave tohto ročníka ste nabehli na predpandemickú vlnu, alebo ste chceli niečo urobiť inak?

Práveže sme chceli veľkú zmenu. Pozmenili sme trasu pochodu a zamýšľali sme aj presunúť hlavné podujatie z Hviezdoslavovho námestia na Námestie slobody. To však stále rekonštruujú, takže tento nápad nevyšiel. „Hviezdko“ je fajn, ale kapacitne nestačí. Už v roku 2019 sa tam návštevníčky a návštevníci zmestili len tak-tak.

Ako každý rok, chceme, aby išlo o festival, čo podčiarknu aj vystúpenia kapiel. Okrem nich tradične pozveme na pódium hostí a hostky, nech sa prihovoria komunite a vyšlú svoj odkaz aj širšej spoločnosti. Na záver sa môžeme tešiť na after párty v centre mesta. Tento raz budú „afterky“ v štyroch kluboch, keďže sa pridal Bukowski bar. Za prípravu tejto časti programu vďačíme Romanovi Samotnému, ktorý organizuje všetky známe queer akcie v Bratislave.

Zároveň musím poznamenať, že Dúhový PRIDE sa neviaže len na jeden deň, ale spája sa s mesiacom sprievodných podujatí. Minulý rok sme ich mali približne tridsať, pričom vždy začíname slávnostným otvorením Pride mesiaca.

Obávate sa, že záujem o Pride naživo po dvoch rokoch opadol?

Práve naopak. Aj vo svojom pracovnom prostredí cítim, že ľudia sa veľmi tešia z možnosti stretnúť sa. Dokonca očakávame vyššiu účasť ako v roku 2019. V podstate ašpirujeme na prekonanie vtedajšieho desaťtisícového rekordu.

Magazín QYS

Dúhový PRIDE podporovala aj ombudsmanka Mária Patakyová. Bude jej vystúpenie na podujatí citeľne chýbať?

Samozrejme. Vždy sme ju pozvali a vždy odpovedala, že rada príde. Zúčastnila sa každého ročníka, či už naživo, alebo online.

Stelesňovala aj silnú emocionálnu a ľudskú podporu, keď objasňovala, že práva LGBTI+ osôb by sa mali posunúť vpred.

Hlas verejnej ochrankyne práv bol teda veľmi významný – i keď vieme, koľko poslancov sa zvyklo nachádzať v parlamente pri jej výročných správach. Sme nesmierne vďační nielen za ňu, ale aj za jej predchodkyňu Janu Dubovcovú (aktuálne je post verejného ochrancu práv neobsadený, pozn. red.).

Tento rok sme pozvali Silviu Porubänovú, riaditeľku Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorá takisto dlhodobo podporuje našu komunitu.

Snažíte sa koncipovať program Dúhového PRIDE-u bez účasti politických strán, alebo pozývate aj političky, politikov?

Snažíme sa ho robiť apolitický. No keď nejaká politická strana jasne hovorí o potrebe zrovnoprávniť ľudí z LGBTI+ komunity a venuje sa tejto téme viditeľne a transparentne, tak nevidíme problém v tom, aby na našom festivale vystúpila. Napríklad tento rok je medzi hosťami Michal Šimečka, ktorý zároveň zastáva funkciu podpredsedu Európskeho parlamentu.

Ako sa pripravujete na pochody, ktoré sú myšlienkovo v podstate protipólom Pride-u?

Vieme o nich. Zvyčajne hneď po tom, ako zverejníme dátum nášho pochodu, objavia sa informácie o „Pochode za život“ na paralelnom námestí. Nevidíme v tom veľkú prekážku, ale je nám to smiešne. Preventívne komunikujeme s mestskou aj štátnou políciou, no neočakávame zásah. Ani tieto pochody nepovažujeme za nejakú „konkurenciu“, a dokonca nikdy sa nestalo, že by na nich bolo viac ľudí než na našom.

Leto 2022

V roku 2019 sme robili rozhovor s ďalšou členkou vášho organizačného tímu, Natáliou Pavlovou. V tom čase hovorila, že na Slovensku je Pride skôr konzervatívny. Súhlasíš s tým?

Jednoznačne. Napríklad v tejto spoločnosti nie je akceptovateľné, aby sme používali karnevalové alegorické vozy. Už len keď sa niekto v bežný deň objaví na ulici v inom oblečení ako je „normálne“, hneď je tŕňom v oku. Takže áno, stále ide o konzervatívny Pride. Stačí si ho porovnať s Berlínom alebo susediacou Viedňou...

Keby si mal neobmedzené financie a priestor, aká by bola tvoja predstava nekonzervatívneho Pride-u v Bratislave?

Bolo by super, keby sa vôbec neriešilo, kto ako vyzerá. Už to by bol pre mňa nekonzervatívny Pride. Nech každý príde namaľovaný a oblečený ako chce. A keby som mal veľa peňazí, Dúhový PRIDE Bratislava by trval aj týždeň. Tiež by som zavolal európske hviezdy, ktoré by celú párty okorenili.

Ten konzervatívny aspekt však nie je o finančných prostriedkoch. V zahraničí je Pride oslavou, pretože tam sa inakosť už akceptuje. My žijeme v atmosfére, v akej žijeme. Stále je naším hlavným cieľom zviditeľniť sa a dosiahnuť svoje práva.

U nás teda berieš Pride skôr ako nástroj na „vymáhanie“ spravodlivosti pre komunitu?

Asi áno. Nie sme v Berlíne ani Tel Avive, čiže ho nemôžem považovať za oslavu. Tu sa treba ešte stále v prvom rade zviditeľniť, hovoriť o sebe. Je to podmienka na ceste k zrovnoprávneniu. Keď na Slovensku začnú existovať aspoň registrované partnerstvá a rovnakopohlavné páry si budú môcť adoptovať dieťa, vtedy sa Pride zmení na oslavu.

11

Spomínané práva však nepatria medzi to najdôležitejšie, čo by potrebovali napríklad transrodové osoby. Venuje program Dúhového PRIDE-u Bratislava pozornosť aj im?

Pravdaže, vnímame veľkú potrebu hovoriť aj o tejto časti našej queer komunity. Minulý rok sme mali hneď na otvorení v Primaciálnom paláci diskusiu s transrodovými ľuďmi. Podľa mňa je pozornosť vyvážená.

Kedy sa podľa teba Slovensko dopracuje k zákonom, ktoré zlepšia život komunity?

Veľmi to závisí od politickej klímy. Keď sa zmení, možno aj obyvateľstvo začne o nás uvažovať inak. Túto časť vieme ovplyvniť vo voľbách. Na lokálnej úrovni krok za krokom pomáhajú queer aktivity, či už Pride, Filmový festival inakosti alebo ďalšie projekty, ako výstava Loading: love.

Zistil som, že túto aktivitu vlastne potrebujem. Je to môj balzam na dušu, aj keď mám toho na pleciach občas priveľa.

12

Čo sa musí zmeniť v atmosfére slovenskej spoločnosti, aby sa za problém nepovažovali také prejavy, akým je napríklad výraznejšie oblečenie?

Myslím, že to je až druhý stupeň. V prvom rade mám pocit, že majorita nepozná LGBTI+ ľudí. Nemá s nimi skúsenosť. Napríklad na pracoviskách sa gejovia a lesby bežne nachádzajú, no nehovoria o sebe. Mne veľmi pomohlo spraviť coming-out v práci.

Kolegovia a kolegyne postupne zisťovali, že som v pohode, mám bežné problémy, normálny život. Odkedy sa podieľam na príprave Dúhového PRIDE-u, navyše vnímajú, že robím niečo fajn pre spoločnosť. Toto je podľa mňa zásadné. Kontakt, coming-out. Nech sa nebojíme, nech nežijeme v škrupine. Má to však riziká, určite každý pociťuje pred coming-outom dávku strachu.

No keď nás ľudia spoznajú a začnú s nami normálne fungovať, uvedomia si, že sme rovnakí ako oni, len teda napríklad ľúbime ľudí rovnakého pohlavia. A potom zrejme nebudú až tak riešiť ani výraznejšie oblečenie. Taká je moja filozofia, myslím, že by mohla fungovať.

Fungovala ti aj v iných ako pracovných kruhoch? Napríklad počas dospievania.

Vtedy som najskôr skrýval, že som poloróm.

Nepáčilo sa mi, že som tmavší a cítil som, že ma decká berú inak. Potom som zisťoval, že som aj inak odlišný. Vyriešiť v sebe toto všetko bolo náročné. Teraz som už v poriadku, no postupne som sa s tým začal vyrovnávať až v prvom ročníku na vysokej škole. Našiel som si tam partiu, ktorej som dôveroval, a vyšiel som pred nimi s kartami von. Kamaráti a kamarátky moju inakosť neriešili a v tom období sa začala aj moja sebaakceptácia. Už som vďačný za to, aký som, aj ako to moji rodičia „pomiešali“. Myslím, že zo mňa vyrástol fajn človek.

Magazín QYS

Viedli ťa aj tieto skúsenosti k tomu, že si sa pridal do tímu Dúhového PRIDE-u?

Možno je to ďalšia motivácia. Keď človek vyčnieva z radu, tak musí vynakladať väčšie úsilie na to, aby ho akceptovali. Aspoň ja som mal pocit, že sa musím viac snažiť, byť milší, každému pomôcť a neodvrávať... S týmto problémom som bojoval.

To, že som sa pridal do organizačného tímu Dúhového PRIDE-u Bratislava, bola náhoda.

Jedna z vtedajších organizátoriek, Katarína Sokolová, s ktorou som pracoval u svojho prvého zamestnávateľa, sa mňa a kolegyne Moniky Grochovej spýtala, či by sme nemali čas, lebo im vypadol človek na zaúčanie dobrovoľníctva. Bolo to v roku 2016 a som v tíme dodnes.

Zistil som, že túto aktivitu vlastne potrebujem. Je to môj balzam na dušu, aj keď mám toho na pleciach občas priveľa. Predtým som na Pride v živote nebol, prvýkrát až v úlohe jedného z organizátorov. Doteraz v tom cítim veľkú satisfakciu, každý rok ma v ten deň hlboko zasiahne, koľko ľudí prišlo a akú významnú vec robíme. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky to berú podobne, tiež sa tešia, že sa na chvíľu môžu začleniť a nikto nerieši ich identitu či orientáciu.

Dúhový PRIDE je moja srdcovka, a to aj vďaka ľuďom, s ktorými ho pripravujeme. Vďaka patrí aj spomínaným dobrovoľníckym skupinám a, samozrejme, ostatným členom a členkám organizačného tímu. Tento festival robíme spoločne, vytrvalo a naozaj s láskou. A tiež som vďačný všetkým povzbudivým hlasom, ktoré podporujú komunitu.

Leto 2022

Čo sa týka podpory, myslíš si, že krízy ako pandémia a vojna na Ukrajine spomalili proces akceptácie queer komunity na Slovensku? Predsa len, veľa času aj pozornosti sa dnes venuje najmä týmto témam.

Podľa mňa je čas stále. To, že ide o spolitizovanú tému a musíme žiadať o svoje základné práva, sa mi zdá v dnešnej dobe už nepochopiteľné. Veď to nie je nič komplikované. Iba jeden zákon, ktorý už bol viackrát napísaný a predložený v parlamente. Tam nie je o čom uvažovať. Neviem, komu by sme na Slovensku ublížili, keby sa mohli rovnakopohlavné páry registrovať.

A aj tie podmienky na tranzíciu. Zdajú sa mi kruté a celkovo mi prekáža akékoľvek obmedzenie slobody. Najdôležitejšie je, ako sa človek cíti. Keď mu niekto bráni, aby žil podľa svojho cítenia, tak ho v podstate odsúva na okraj spoločnosti.

Je to podobné ako pri ľuďoch z marginalizovaných rómskych komunít. Majú na sebe nálepku a už sa nemôžu v živote posunúť ďalej. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, keď ešte teraz, v 21. storočí, niečo také vidím a počujem. Myslím si, že nadobudnutie potrebných práv by našej komunite prinieslo aj veľkú úľavu od neustáleho dokazovania majorite, že naša existencia a identita sú v poriadku.

13

PRIDE v Banskej Bystrici a Košiciach:

Kristián Lazarčík Fotografie: RIDE BB: Ján Kostaa, Gabriela Birošová PRIDE Košice: Alex Melicherčík

Naplno a konečne offline

14

Prešiel turbulentný rok, ktorý sa znovu niesol v duchu sprísňovania a opätovného uvoľňovania pandemických opatrení. S tým úzko súviselo aj organizovanie hromadných podujatí, teda aj dúhových pochodov, ktorých prípravy sú teraz znovu v plnom prúde a môžeme ich konečne zažiť naplno a najmä osobne na mieste konania.

Spýtali sme sa spoluorganizátora PRIDE v Banskej Bystrici, Milana Zvadu, a riaditeľa PRIDE Košice, Róberta Furiela, akými témami budú tento rok žiť dúhové festivaly v ich mestách a ako sa zmenila situácia queer komunít po ďalšej vlne pandémie.

Magazín QYS

#PRIDE #BB „Všetci a všetky túžime po rovnováhe. Usilujeme sa o ňu zakaždým, keď čelíme nepriazni okolia, inštitúcií, štátu, sveta. Potrebujeme ju zakaždým, keď sa učíme vyrovnávať s krivdou. Snažíme sa reagovať s rozvahou, vysvetľovať svoje pocity, počúvať. Hľadáme spôsoby, ako udržať rovnováhu napriek nerovnostiam.“ Takto znie slogan piateho ročníka banskobystrického festivalu PRIDE 2022, ktorého témou je EQUILIBRIUM. Organizátorský tím festivalu tento rok pracuje práve s metaforou rovnosti. „Snažíme sa reflektovať potrebu duševnej rovnováhy, poukázať na potrebu odolnosti voči nepriazni okolia a tomu, čo sa deje vo svete. Chceme ukázať spôsoby, akými sa vyrovnávať s nenávisťou a nerovnosťou vo všeobecnosti,“ vraví Milan.

Duševné zdravie je teda ústrednou témou banskobystrického PRIDE-u a od apríla sa pilne pracuje na príprave programu. Tak ako po minulé ročníky, aj tento rok sa PRIDE v Banskej Bystrici začína v sobotu 25. júna o 13.00 hod. prechodom cez Námestie SNP smerom do kultúrneho centra Záhrada, kde bude program pokračovať prejavmi pozvaných hostí a hostiek.

V podobnom duchu bude ladená aj diskusia, v ktorej sa účastníci a účastníčky zamerajú na spôsoby, akými sa dá vyrovnávať s nerovnováhou. Taktiež bude prichystaná tzv. „zážitková“ prednáška spojená s workshopom, na ktorej PRIDE v Banskej Bystrici spolupracuje so študentským spolkom Light, ktorý vznikol na pôde Univerzity Komenského. Čaká na nás aj Slam Poetry SK v spolupráci s Tomášom Strakom či hudobné predstavenia miestnych dídžejov, ale i drag queens Action sisters a ďalších.

Leto 2022

Novinkou tohtoročného PRIDE-u v BB bude lightroom. Autorom tohto konceptu je Adam Engler a ide o audiovizuálnu inštaláciu. Je to priestor, ktorý ponúka farby, zvuk a vôňu na hľadanie rovnováhy, relaxu, stíšenie tela i mysle a v ktorom môžete zotrvať tak dlho, ako budete potrebovať. Počas popoludnia sprievodného programu každú druhú hodinu odznie podcast Ľudskosť na tému Rodina 21. storočia s Janou Fuskovou. Možno tu stretnete aj veštice z Avalonských hmiel Milamandu a Atrocitu alebo sa len tak stretnete so sebou a inými. Priestor môžete využiť podľa svojho zodpovedného slobodného uváženia. „Súčasťou programu bude workshop akrojogy, ktorým manifestujeme myšlienku, že na rovnováhu sa potrebujeme navzájom.“ Milan vníma, že sa ľudia z queer komunity medzi sebou stretávajú v otvorenom, bezpečnom priestore Záhrady. Spolu robia rôzne podujatia a diskusie, ktoré sa konečne konajú aj s fyzickou účasťou, udržiavajú kontakty.

Venujú sa mnohým témam a zapojili sa i do kampane Dúhová stužka. „V marci sa konala prvá akcia Queer time – open stage v réžii našich drag queens Action sisters. Prišlo veľa ľudí a teraz pracujú na ďalšej performancii práve pre náš PRIDE aj s hostkami z iných miest,“ vraví Milan. Určite sa v Banskej Bystrici na festivale objavia aj ľudia z organizačného tímu bratislavského či košického PRIDE-u.

15

16

Magazín QYS

PRIDE Košice

PRIDE BB

PRIDE Košice PRIDE Košice tento rok oslávi už svoj desiaty ročník a práve to je jednou z hlavných tém, ktoré chce komunikovať. Organizovanie je v čase uzávierky letného čísla magazínu QYS v plnom prúde a ešte stále sa vyberajú ďalšie špecifické témy, na ktoré sa festival zameria. „Chceme v prvom rade tematizovať to, že sme úspešne prežili pandémiu a že sme ako komunita odolní,“ hovorí Róbert. „PRIDE Košice je zameraný na komunitu ako náš primárny cieľ, takže je pre nás dôležité zameriavať sa na podporu a budovanie komunity, nie len na východnom Slovensku.“ Festival PRIDE Košice sa odohrá v dňoch 20. – 28. augusta. Počas celého týždňa sa podujatia budú konať už tradične v košickom centre umeleckej kreativity Tabačka Kulturfabrik a PRIDE deň, ktorý pripadá na sobotu 27. augusta, sa bude odohrávať v kultúrnom centre Kasárne/Kulturpark.

Program sa ešte finalizuje, no môžeme sa tešiť na klasický mix diskusií, parties, premietanie filmov či komunitné podujatia, ako napríklad pikniky. Róbert tiež zdôrazňuje, že aj tento rok pracujú na ekumenickom programe, ktorý považujú za dôležitú súčasť festivalu. „Určite by sme tentokrát chceli špecificky hovoriť o transrodových ľuďoch a témach spojených s transrodovosťou,“ upresňuje.

Leto 2022

Podobne ako pri minulom ročníku, aj tento rok PRIDE Košice primárne pripravujú ľudia zo vzdelávaco-stážového programu Laboratórium snov. „Sú to ľudia, ktorí uvažujú o aktivistickej dráhe a vyskúšajú si ju tým, že sa vzdelávajú a zároveň popri tom pracujú na prípravách PRIDE-u,“ vraví Róbert. „Tento raz máme pätnásť účastníkov a účastníčok.

Polovica z nich s nami spolupracovala aj minulý rok, takže je to veľmi zaujímavá a energická skupina.“ Čo sa týka situácie queer komunity po pandémii, Róbert vníma, že práve tá odnaučila ľudí chodiť von. Vníma určité negatívne dôsledky pre komunitu: „Keď sme v Prizme opäť spustili komunitné stretnutia, účasť nebola až taká vysoká, ako v minulosti. Myslím si, že chvíľu potrvá, kým si ľudia opäť zvyknú chodiť na podujatia a vôbec sa stretávať.“ Čo sa týka vystúpení a performancií, PRIDE Košice sa bude tradične zameriavať najmä na lokálnu slovenskú alebo česko-slovenskú scénu. Na otázku, či by chcel niečo odkázať čitateľstvu magazínu QYS, Róbert odpovedá: „Možno iba pozvať ľudí. Východ je veľmi pekný a oplatí sa urobiť si víkendový výlet z iných miest na Slovensku, hoci aj z Bratislavy.“

17

22 songov, ktorými sa naladíte na tohtoročný Pride

Dominika Chrastová Fotografia: Dúhový PRIDE Bratislava

Zabavte sa v lete pod dúhovou vlajkou pri niektorej z mnohých osláv rozmanitosti. Niektoré skladby vás roztancujú, pri iných si nostalgicky zaspomínate. „QYS playlist 2022“ nájdete pod týmto názvom aj na Spotify, aby ste ho mali pri sebe nielen pred Pride-om, ale aj – prinajmenšom – počas celého dúhového leta.

18

Magazín QYS

1 Adonxs Moving On 2

3 Avenue Beat Woman

Baby Queen Want Me

4

5 Billie Eilish Oxytocin

Charlie Puth That’s Hilarious

6

7 Dove Cameron Boyfriend

Duncan Laurence Love Don’t Hate It 8

9 Fletcher Forever

Greyson Chance Nobody

10

11 Harry Styles Grapejuice

Hayley Kiyoko For the Girls 12

13 Jessie Paege Not a Phase

K.Flay Good to Drive

14

15 Matilda ft. Dagny Anyone Else

Peace Lovesick

16

17 Rosenfeld Body

Sam Smith Him

18

19 Shea Diamond I Am Her

20

Sophie Immaterial 21

Tom Grennan Remind Me

Wrabel nothing but the love 22 Zolita Somebody I F*cked Once

Leto 2022

19

Tonie Thimble Fotografia: Jakub Kováč

Masky, latex, kroje.

Ako sa obliecť na Pride?

Priblížme si horúce trendy a módne stálice.

Pride je pre nás možnosť zviditeľniť queer komunitu na Slovensku a poukázať na jej problémy. Chceme sa predviesť v tom najlepšom svetle a predstaviť sa tým, ktorí ešte nevedia, čo slovko queer znamená, ale aj podrypnúť Alianciu za rodinu a zabaviť sa.

Vždy sú vítané dúhové vlajky, náramky, prívesky. Nemusíte sa však obmedzovať na klasickú dúhovú, máme aj progresívnu dúhovú, bledomodro-ružovo-bielu transrodovú, hnedú s medveďou packou pre veľkých chlpatých gejov či ružovú vlajku pre femme lesby.

Každá citová a sexuálna orientácia či identita má tú svoju a najlepšie je spraviť si o nich prehľad na wikipédii alebo webinári o queer symboloch na našom facebookovom profile Dúhový rok.

20

Áno, aj heterosexuálni ľudia majú svoju, čierno-bielu pásikavú. Tí z nich, ktorí podporujú queer komunitu, používajú čierno-bielu vlajku s dúhovým „A“ ako ally – angl. spojenec či spojenkyňa. Všetky permutácie queer komunity sú vítané a možno vám pomôžu nájsť niekoho podobného. Osobne si plánujem obliecť asexuálnu a nebinárnu vlajku, ktoré budú spojené na ramenách a prepásané do starogréckeho odevu peplos, lebo čo je teplejšie ako staroveké Grécko?

Magazín QYS

Kvetinová koruna či veniec budú ideálnymi doplnkami. Britsko-írska skupina One Direction pred rokmi zaviedla kvetinové koruny do módy a fandom seriálu Hannibal vyšvihol tento doplnok do módneho mainstreamu a každého obchodu. Pred pandémiou boli kvetinové koruny v móde tak v queer komunite, ako aj mimo nej.

Vychádzkové paličky a barle sú ideálnym spoločníkom pre boľavé nohy. Neodporúčam taktické paličky alebo také so skrytým mečom vnútri. Sú príliš ťažké a nemotorné, ak ich potrebujete ako zdravotnícku pomôcku pri chôdzi. Je aj istá pravdepodobnosť, že vás s nimi nepustia na Pride cez bezpečnostnú kontrolu.

Pride je ideálna príležitosť na experimentovanie so sebavyjadrením. V práci vás vidia celý týždeň iba v obleku? Pride vás privíta v sukni. Doma vám chcú natlačiť mašličky a ružovú? Berte na seba binder a kapsáče.

Pride je skvelé miesto na výmenu typov a trikov na módu a mejkap.

O latexe a koži sa zvykne často diskutovať.

Mal by si človek obliecť kinky šatočky či kožené nohavice? To je otázka. Nájde sa nejeden hlas, čo tvrdí, že dúhový pochod má byť vhodný pre celú rodinu. Najhlasnejšie protestujú konzervatívci, ktorí by chceli všetky tieto „zvrhlosti“ zakázať. Čo je však na Pride nevhodné pre deti? Keď vieme vysvetliť troj- či päťročnému dieťaťu, prečo sa herečka a herec vo filme bozkávajú, aký máme problém povedať to isté o dvoch mužoch či dvoch ženách? Dali si pusu, lebo sa ľúbia. Hotovo.

Ujovia a tety majú na sebe masky ako na maškarnom bále. Tomu deti rozumejú, aj oni majú v škôlke karneval. Ak neviete vysvetliť svojmu dieťaťu veci, ktoré môže uvidieť

Zvážte však obuv. Väčšina pochodov sa koná v starom centre miest a dlaždice sú nevhodné pre vaše nové ihličky. Ťažké čižmy, kanady a podobne vyzerajú dobre aj so šatami a ochránia vaše členky pred vyvrtnutím. Ak predsa len chcete ísť na nestabilných topánkach, berte so sebou niekoho, koho sa celý čas môžete pridržiavať.

Leto 2022

21

na Pride, neberte ho na Pride. Poďte sa najprv vzdelať a ratolesť vezmite na Pride až o rok.

Polonahí ľudia sú aj na kúpalisku. Kto nechce vidieť obnažené genitálie, jednoducho nejde na nudapláž. Viditeľná pokožka nie je amorálna, o mravnosti človeka rozhodujú činy. Či už ide o majiteľa alebo majiteľku obnaženej hrude, alebo toho, kto sa na nich pozerá. Ak niekto ublíži druhému len kvôli jeho výzoru, je to jeho vlastná vizitka. Nikto nemá zo zákona výnimku na základe toho, že náhle uvidel dlhé nohy a má nutkanie páchať sexuálne násilie, napriek tomu, že napadnutých sa často pýtajú, čo mali v čase útoku oblečené.

Argument, že sa „nedôstojným oblečením“ znižuje úroveň podujatia, je chabá zásterka bigotnosti, a keď ho raz pripustíme, posunie sa hranica toho, čo sa považuje za nevhodné pre deti. V Maďarsku nesmú učitelia a učiteľky deťom povedať, že existuje iná ako heterosexuálna orientácia. Nechránia tým však deti, ale ich rodičov, ktorí si mylne myslia, že ak svoje dieťa izolujú od informácií, oni sami sa vyhnú „nešťastiu“, akým je mať dieťa s homosexuálnou orientáciou. V skutočnosti tým nanajvýš oddialia rozhovor, ktorí nechcú mať, pretože svoje deti ľúbia iba za určitých podmienok. Kink by však určite mal mať na Pride-och vyhradené priestory, aby sa mu dalo cielene vyhnúť aj ho zámerne vyhľadať. Čo by reálne malo zavážiť pri vašom rozhodovaní, čo na seba, je počasie. Naozaj si chcete pudrovať celé telo, aby ste sa vedeli zaodieť do latexu na najteplejšiu časť dňa?

Potom budete musieť špongiou vydrhnúť, čo sa nedá oprať, a znova odev napudrovať, aby sa nezlepil na veky vekov. V koži vám môže byť tiež veľmi teplo. Ak nemáte zdravotné problémy a nebojíte sa, že odpadnete od horúčavy a záchranári vám šatstvo prestrihnú, hor sa do kože.

22

Ak si chcete dať na tvár masku, prečo nie?

Pandémia sa ešte celkom neskončila a prenos koronavírusu z človeka na človeka je možný aj na verejnom priestranstve. Kožené masky vás pred vírusmi ochránia menej, ale ak preferujete mať v intímnych momentoch na sebe gimp masku, hor sa do toho. S jej verejným nosením je ten istý problém ako pri iných kinky odevoch. Bude vám na Pride teplo.

Ak uvažujete, či zobrať na Pride domáceho maznáčika, overte si vopred, ako váš pes, mačka či papagáj znášajú davy ľudí a hluk.

Zabaľte im misku na vodu a jedlo. Aj svojmu partnerovi či partnerke a sebe zabaľte jedlo s vodou, bez ohľadu na to, či sa chcete hrať na poníka alebo psíka.

Krinolíny, korzety a ďalší odev z minulosti nemusia hneď znamenať, že aj vaše hodnoty sú spiatočnícke. Len si, prosím, neutiahnite živôtik príliš natesno.

Ak ste si chceli obliecť ľudový kroj a zhodiť matku smrti Morenu z mosta a symbolicky tak odzvoniť smrti, chorobe a zime, na to bol čas dva týždne pred Veľkou nocou. Ale aj tak môžeme byť hrdí a hrdé na svoje korene.

Kroj som síce ešte na Pride nevidelo, nápady a politiku zo stredoveku vídať skôr na protidemonštráciách alebo v parlamente. Nuž, ženy a ľudia s maternicou, zoberte varešky oblečené ako bábiky a „odmorenujte“ ich, možno príde feministická obroda, jar a s ňou koniec politických zásahov do maternice národa.

Na záver si nezabudnite zobrať odličovacie obrúsky a možno náhradný, menej výrazný odev. Po ukončení podujatí Pride sa v okolí môžu potulovať rôzne vyholené hlavy. Je smutné, že po oslave inakosti sa pre vlastné bezpečie zaodejeme do fádnych hábov, aby na nás nik nezaútočil. Pride je aj o zviditeľnení faktu, že nie každý partnerský pár sa môže len tak držať za ruky.

Magazín QYS

Členka tímu charkivského Pride: Kto zabojuje za naše práva na Ukrajine, ak nie my?

Leto 2022

Marek Hudec Fotografie: KharkivPride / Facebook

Rozhovor

Keď sme sa rozprávali s Ruslanou Hnatčenko, druhé najväčšie ukrajinské mesto bolo neustále pod paľbou a hrozilo mu bombardovanie. Ruslana však bola presvedčená, že keď sa vojna skončí, situácia queer ľudí sa môže zlepšiť. Taký bol trend posledných rokov pred pokusom o ruskú okupáciu.

23

Keď sa koncom februára začala invázia na Ukrajinu, Ruslana Hnatčenko už dva mesiace študovala vo Veľkej Británii. Zo správ vytušila, že jej domovine hrozí napadnutie zo strany Ruska, a preto zvažovala, či sa nevrátiť. „Rodičia ma od toho odrádzali, zostaň, kde si, vraveli,“ spomínala si Ruslana, keď sme spolu v marci robili rozhovor.

Je súčasťou tímu charkivského Pride-u a v zahraničí sa od vypuknutia vojny venuje príprave kampaní, dáva rozhovory do médií, ktoré zaujíma situácia ukrajinských aktivistov a aktivistiek zaoberajúcich sa právami LGBTI+ ľudí.

Na Ukrajine zostali všetci jej kamaráti, s rodinou si neustále telefonuje. V počiatku invázie v Charkive zostala väčšina jej kolegov a kolegýň z Pride tímu. Najprv odišla len jedna aktivistka, ktorá mala malé dieťa. Ostatní zabezpečovali humanitárnu pomoc, roznášali po meste jedlo či lieky.

S narastajúcim nebezpečím odchádzali viacerí. Nakoniec v Charkive zostali traja. Rusi bombardovali centrum mesta, neskôr sa cudzích vojakov podarilo vytlačiť na okraj, no kvôli explóziám či ostreľovaniu bolo riskantné vychádzať na ulicu.

24

Podujatia Pride sú na Ukrajine čoraz väčšie a bezpečnejšie Zo sídla charkivského Pride-u nechceli spraviť útočisko, nachádza sa totiž priamo v centre mesta, má okná, takže blízka explózia by mohla byť fatálna. Mnohí obyvatelia a obyvateľky zostali vo svojich domoch alebo sa šli skryť do metra. „Útočisko môžete zriadiť na bezpečnom mieste, najlepšie v úplne inom meste, napríklad v Ľvove, Charkiv nie je bezpečný,“ vysvetľuje Ruslana. „Celý tím sa však túži vrátiť hneď, ako to bude možné, a znovuobnoviť to, čo sa stratilo. Obávame sa, ako by dlhšia okupácia ovplyvnila práva queer ľudí. Na Ukrajine sa neustále zlepšujú, Pride-y sú väčšie a lepšie, zásahy protidemonštrantov sú čoraz zriedkavejšie, pomáhajú nám známe osobnosti.“ Prvý charkivský Pride sa konal v septembri 2019 a zúčastnilo sa ho dvetisíc ľudí. Vtedy proti nemu vystúpil ešte aj starosta Charkiva Hennadij Kernes. Vedenie mesta tímu podujatia zakazovalo vešať v meste plagáty. V poslednom období je komunikácia s mestským zastupiteľstvom stále zložitá, no aspoň sa už Pride nepokúšalo zrušiť.

Aktivisti a aktivistky v Charkive sa napriek prekážkam necítia vyhorene, mnohí a mnohé sa podľa Ruslany téme venujú už viac ako desať rokov. Problémy im vytvára cirkev a krajne pravicové združenia, podobne ako na Slovensku.

Magazín QYS

Na hraniciach radí zatajiť svoju inakosť „Som si stopercentne istá, že hlavným zdrojom homo-, bi- a transfóbie na Ukrajine je ruská propaganda. Nenávistné názory šíri ich pravoslávna cirkev. Rusi financujú veľmi radikálne organizácie, aby dokázali, že Ukrajinci, to sú sami náckovia a nacionalisti. Združenia, ktoré by mali stáť proti Rusku, boli kúpené.“ Ruslana vidí, aká odlišná je situácia queer ľudí v Británii. Myslí si, že mnohým ukrajinským aktivistom a aktivistkám dodáva silu práve vidina zmeny: „Veci sa môžu zlepšiť, a predsa aj viaceré liberálnejšie spoločnosti majú stále problém s homo-, bi- a transfóbnymi skupinami či ruskými dezinformáciami.

Ak práve my ako domáci aktivisti a aktivistky nezabojujeme za našu krajinu, kto to spraví?“ Ruslanu teší, že sa medzinárodná komunita LGBTI+ ľudí zmobilizovala a založila zbierky na podporu zasiahnutých organizácií. „Dostávala som mnoho správ. Množstvo jednotlivcov, ale aj skupín sa túžilo zapojiť do pomoci. Ľudia, ktorí práve vojnu prežívajú, si však myslia, že by sa Severoatlantická aliancia mohla viac snažiť, zdá sa im tiež, že nemecká vláda je nečinná, veď sa v Berlíne aj konajú protesty, ktoré volali po silnejších sankciách voči Rusku.“ Ruslana sa zaujíma aj o situáciu queer utečencov a utečeniek na hraniciach. Najohrozenejšou skupinou sú transrodové ženy, ktoré ešte neprešli tranzíciou. Nemusia ich pustiť cez hranice. „Dôvodom je nedostatočná právna úprava na našej strane, ale aj v ostatných krajinách. Počula som o diskriminácii a nenávistnom správaní hraničnej stráže.“ Utečencom a utečenkám radí nehovoriť otvorene o svojej inakosti, ak nemusia. „Nevieme totiž, ako na vás môžu v novej krajine reagovať. Boli by sme radi, keby ľudia mohli vystupovať hrdo, no osobná bezpečnosť je na prvom mieste.“

Leto 2022

Ruslana je takzvaná straight ally, nepatrí do komunity, no pomáhať v boji za queer práva je pre ňu veľmi inšpiratívne. „Páči sa mi, že súčasťou nášho tímu sú tínedžeri aj starší ľudia. Dojímalo ma nasadenie dobrovoľníkov počas pochodov, koľko energie a úsilia do organizácie vložili. Zorganizovali sme svadbu dvoch žien, čo je na Ukrajine stále zakázané.

Bez hanby vošli do registračnej miestnosti, správa sa stala virálnou na sociálnych sieťach. Bolo zaujímavé vidieť, ako taká malá performatívna udalosť dokáže pritiahnuť taký veľký dav.“ Rusana dúfa, že sa z nazbieraných prostriedkov neskôr podarí zorganizovať niečo skvelé. Pôvodne ju do tímu prijali na fundraising, no po invázii získala novú pozíciu, keďže má dobrú angličtinu.

Správy prvých májových týždňov z Charkiva sú však stále depresívne. Sídliská na okraji druhého najväčšieho ukrajinského mesta podľa Associated Press pripomínajú márnicu. Telá tu ležia nepochované a roztrhané.

Tým, že sa nachádza neďaleko ruských hraníc, okupanti sa ho neustále snažia ovládnuť.

Zatiaľ neúspešne.

Som si stopercentne istá, že hlavným zdrojom homo-, bi- a transfóbie na Ukrajine je ruská propaganda.

Nenávistné názory šíri ich pravoslávna cirkev.

Rusi financujú veľmi radikálne organizácie, aby dokázali, že Ukrajinci, to sú sami náckovia a nacionalisti. Združenia, ktoré by mali stáť proti Rusku, boli kúpené.

25

Autor Michal Belej:

Matej Uhlár Fotografie: Jakub Kováč

Uvedomiť si, čo chceme vlastne v živote robiť, môže byť ťažšie ako nejaký coming-out

26

Michalove aktivity sú natoľko rôznorodé, že sám sa označuje iba za autora, bez užšieho vymedzenia. Šťastie a životnú spokojnosť našiel až vtedy, keď sa naučil, že hovoriť o sebe je úplne v poriadku.

Magazín QYS

Leto 2022

27

Mnoho ľudí vás dnes možno vníma len ako režiséra divadelnej hry Cukrová vata. Z mozaiky vašich verejných vyjadrení som získal pocit, že asi nebudete typ človeka, ktorý by si nechal režírovať život.

To na mňa rozhodne sedí. Rád si robím veci po svojom.

Zdá sa mi, akoby ste svojimi myšlienkami, ktorými sa prezentujete osobitým, netradičným spôsobom, poskytovali návod, ako sa vymaniť zo všednosti a nebáť sa byť iný.

To je veľmi príjemné od niekoho počuť. Aj keď sa vždy snažím spracovať a pomenúvať veci, ktoré boli pre mňa zložité, vždy to robím tak, aby som publiku – či už diváckemu alebo čitateľskému – sprostredkoval pocit, že vo svojich problémoch nie sú sami a všetko sa dá nejakým spôsobom vyriešiť. Aby im zážitok z mojej tvorby odľahčil srdce a dušu o nejaké kamene, ktoré ich ťažia. Myslím si, že práve toto je typické pre celú moju tvorbu.

Tento cieľ a úmysel prepája všetko, čo som doposiaľ vytvoril.

Jeden z vašich internetových blogov má názov Troška troska. V čom ste sa vy cítili troška ako troska?

Blog sme založili spoločne s herečkou Lýdiou Ondrušovou. Ak sa nemýlim, bolo to okolo roku 2014. V tom čase som tieto svoje články vnímal ako sebareflexiu. Prechádzal som si zložitým obdobím v rámci hľadania sa či už osobnostného, alebo pracovného. Akosi som sa nepovažoval za plnohodnotného člena spoločnosti a vedel som, cítil som, že s tým chcem niečo urobiť.

28

Pri čítaní blogu Troška troska som prežíval silné emócie smútku, radosti, vašej bolesti a v neposlednom rade nadšenia. Ešte som totiž na slovenskom knižnom trhu nezachytil dielo, ktoré by takýmto štýlom zrkadlilo existenčné problémy či už v oblasti vzťahov, orientácie, alebo pracovného zaradenia. Nerozmýšľali ste, že texty vydáte aj knižne?

Práve pracujem na knihe, ktorá bude vychádzať z motívov tohto blogu. Pevne verím a dúfam, že sa mi podarí zachovať jeho silu, emócie. Myslím si, že čaro tohto nášho internetového obsahu bolo aj v tom, že sme dlhý čas vystupovali anonymne. To nám dávalo slobodu hovoriť naozaj o čomkoľvek. Je pravda, že na Slovensku niečo takéto chýba, a to nehovorím len o literatúre. Takisto tu absentujú osobnosti spoločenského života, ktoré by hovorili o postavení a problémoch menšín. V období hľadania seba samého som preto siahal po dielach zahraničných autorov, napríklad Davida Sedarisa alebo Augustena Burroughsa. Pri čítaní ich diel som pochopil, že môžem písať o sebe a o tom, čo sa mi v živote deje. A to aj napriek tomu, že slovenská literatúra sa venuje viac spoločenským témam, teda aspoň ja to tak vnímam.

No na druhej strane začínam pociťovať, že už prichádza určitá zmena. Narodil som sa v Bratislave v roku 1985, čiže v období môjho dospievania ešte nebol internet taký bežný, aby mi poskytol možnosť konfrontovať moje prežívanie vlastnej sexuality. Nič podobné, ako som v tom období pociťoval, som nemal kde vidieť. Navyše som vyrastal v silne katolíckom prostredí, čiže od takýchto tém som bol úplne izolovaný. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa človek počas dospievania konfrontoval s vecami, ktoré pociťuje a ktoré tvoria jeho osobnosť, a mal možnosť nájsť si nejaký vzor v človeku, ktorý prežíva alebo prekonal niečo podobné.

Magazín QYS

Nebojíte sa toho, aký dojem o vás zanechajú vaše blogy? Priznám sa, že ja som vás cez ne vnímal ako veľmi kontroverznú osobu. Áno, moje prvé príspevky boli o zlyhaní, alkohole, sexe a podobne. Bolo to to, čo som práve prežíval. V tom období som cítil, že chcem prostredníctvom písania priznať, že som sa veľakrát ocitol na dne. Toto všetko totiž patrí do ľudského života. A možno práve vďaka tejto otvorenosti som oslovoval čitateľov.

Spätne sa ku mne dostali informácie napríklad o deťoch, ktoré žili na vidieku a vraj vďaka mojim blogom nabrali silu na svoj osobnostný rast. Spomínam si tiež na zmienku o tom, že jedna čitateľka si vďaka mojej knihe Smútok v srdci, falafel v placke rozmyslela samovraždu. Aj toto ma možno podvedome inšpirovalo k tomu, aby som trošku zmenil svoj štýl písania. Namiesto toho, aby som sa opúšťal, teraz sa snažím, aby moje príspevky mali aj nejaký spoločenský dosah. Ako autor som dospel určite aj vďaka divadlu. Tu sa totiž stretávam s rôznymi ľuďmi, s rôznymi príbehmi a problémami, ktoré už netrápia iba mňa.

Pomerne dlho ste sa pohybovali v reklamnej sfére. Za kreatívne kampane ste získali aj ocenenia. Vzhľadom na to, že reklama je niečo, čo v zásade človeka otravuje, no aj tak mu uviazne v pamäti, myslíte si, že aj ona by mohla byť médiom na zviditeľnenie či riešenie spoločenských problémov?

V reklamnej agentúre som prestal pracovať len nedávno, v apríli. Reklama by určite mohla dobre poslúžiť na vznešenejšie ciele, no jej hlavnou úlohou je zarábať. Napríklad pri reklame na vodku nemenovanej značky si vždy kladiem otázku, či ide o sociálny aktivizmus, alebo je to len čistá vypočítavosť. Určite ste postrehli, že v tých spotoch sa raz rieši rasizmus, potom zase LGBTI+ komunita. Obávam sa však, že hlavným motívom tvorcov nie je nejakým spôsobom meniť svet, ale iba holý fakt, že reklamy s touto tematikou vyvolajú v spoločnosti haló a tým môžu zvýšiť predaj daného produktu. Možno ste v médiách zachytili reklamnú kampaň, ktorú som robil pre jeden slovenský denník. Táto kampaň bola zameraná proti extrémizmu. Problematika sa ma bytostne dotýka, pretože môjho pradedka zabili v koncentračnom tábore. Takouto formou som chcel poukázať na riziko, že história sa môže opakovať, hlavne keď vidíme, ako extrémistom stúpajú preferencie.

Spomínam si tiež na zmienku o tom, že jedna čitateľka si vďaka mojej knihe Smútok v srdci, falafel v placke rozmyslela samovraždu. Aj toto ma možno podvedome inšpirovalo k tomu, aby som trošku zmenil svoj štýl písania. Namiesto toho, aby som sa opúšťal, teraz sa snažím, aby moje príspevky mali aj nejaký spoločenský dosah.

Leto 2022

29

Bolo vaším snom živiť sa kreatívnou prácou?

Dá sa povedať, že som nikdy nevedel, čo presne od života chcem. Po ukončení strednej školy mi rodičia vraveli, že musím vyštudovať profesiu, ktorá ma uživí. Preto mám vyštudovanú Fakultu manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave, hoci som to nikdy nechcel. Otec vždy spomína, že ešte som ani nevedel poriadne písať, a už som si vymýšľal rôzne básničky. Umelecké gény som asi zdedil práve po ňom. No aj jeho rodičia sa báli, že by ho táto sféra neuživila, preto musel vyštudovať niečo úplne iné a celý život pracoval v oblasti informačných technológií. Uvedomiť si, čo chce človek vlastne v živote robiť, môže byť často ťažšie ako nejaký coming-out. Pracoval som v korporáte, kde som bytostne trpel. V reklamnej agentúre to síce bolo o istej slobode, veľa vecí som si mohol robiť po svojom, no aj tu som cítil, že nezapadám do šablóny.

Akou osobou ste v súkromí?

Rozhodne mám veľmi kontrastnú a náladovú osobnosť. Raz chcem byť stredobodom pozornosti a potom, dajme tomu o hodinu, zas chcem, aby mi všetci dali pokoj. Osobnostnú krízu dokážem mať aj dvakrát do dňa a popritom stihnem ešte nejakú tú pracovnú kávičku a niečo tvoriť.

Ste asi citlivá duša.

Asi hej. Divadelná hra Cukrová vata je vlastne prvé dielo, ktoré som nevytváral na základe nejakého vlastného výskumu či osobných zážitkov. V rámci inscenácie som vlastne transformoval životné skúsenosti dvoch herečiek, napríklad aj z oblasti materstva. Tu som si tak nejak potvrdil, že sa viem naladiť a vcítiť aj do problémov, ktoré sa ma priamo netýkajú. Bolo to pre mňa obohacujúce. Aj v tejto téme som sa však snažil hľadať a zobraziť ju aj trochu inak ako sa často zvykne prezentovať. Áno, je pravda, že mať dieťa je takmer pre každú ženu to najkrajšie, ale toto obdobie tiež môže byť spojené s frustráciou, depresiami a bezmocnosťou. Čiže aj režírovanie tejto inscenácie som sa snažil poňať po svojom.

30

V súvislosti s rodičovstvom mi nedá neopýtať sa vás, ako vnímate problematiku adopcie detí pármi rovnakého pohlavia na Slovensku.

Tým, že je Slovensko silno katolícka krajina, veľa vecí sa tu berie ako svätých. Možno preto sa ľudia boja priznať, že úplne rovnako ako zväzok muža a ženy môže fungovať aj partnerstvo dvoch ľudí rovnakého pohlavia.

Možno majú strach, že ak to pripustia, znesvätí sa inštitút manželstva. Na druhej strane sa však veľmi málo rozpráva o tom, ako tieto tradičné inštitúcie zlyhávajú. Keď sa totiž pozrieme na túto problematiku z pohľadu množstva rozpadnutých manželstiev – posvätných zväzkov, zistíme, že kríza tradičnej rodiny tu nie je kvôli homosexuálom. Všetci sme ľudia. Každý z nás môže zlyhať, rovnako ako každý z nás môže výborne vychovať dieťa. Preto by podľa mňa mali dostať šancu všetci bez rozdielu.

Jedným z vašich najnovších umeleckých projektov sú kabaretné večery pod názvom Srdcové záležitosti. Vďaka čomu vznikol tento formát?

Vďaka inakosti účinkujúcich. Teraz však nemyslím to, že by nás všetkých spájala len inakosť v oblasti citovej a sexuálnej orientácie či rodovej identity. Mojím zámerom bolo, aby to boli večery svojských ľudí. Viem, že mnohí ma vnímajú ako podivína. Či už je to preto, že mám o trinásť rokov mladšieho partnera, alebo preto, ako vnímam svet a hranice umenia, že sa snažím nebrať veci ako dané a nebrať sa až príliš vážne. A tieto atribúty spájajú partiu okolo Srdcových záležitostí. Možno aj vďaka tomu bola doposiaľ na každom večeri vždy uvoľnená, veselá nálada, v ktorej však dokážeme divákom predostrieť aj vážne témy.

Magazín QYS

Jana Warcholová:

Rozhovor

Andrej Kuruc Fotografia: Amazon

Vo svojich textoch sa pokúšam zachytiť pestrosť

Leto 2022

Jana Warcholová je mladá spisovateľka, ktorá ako jedna z mála do svojej tvorby zahŕňa aj queer a lesbické motívy. Vyštudovala anglický a slovenský jazyk a literatúru v Prešove, potom si spravila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Vydala básnickú zbierku a časopisecky niekoľko poviedok, niektoré vyšli v rodovo orientovanom časopise Glosolália. Do magazínu nám prispela krátkym rozhovorom o svojej tvorbe a poviedkou Lenošť (čo v skratke značí Lesbickú Novú Štvrť). Ďalšiu jej poviedku si budeme môcť prečítať ešte tento rok v literárnej prílohe o coming-oute, ktorú pripravujeme k zimnému číslu Magazínu QYS.

31

Prečo sa venuješ písaniu?

Práca s textom ma v rôznych podobách živí v podstate celý život – nielen v zmysle zárobku, ale najmä tým, že ma napĺňa zmyslom. Neviem si svoj život predstaviť bez literatúry. Čítam a píšem, lebo musím, inak sa nedá. Je to pre mňa forma sebavyjadrenia, ale aj uchopenia sveta, v ktorom sa nachádzam.

Aká bola tvoja doterajšia tvorba?

Debutovala som zbierkou poézie Tanečnica na špičke (Marenčin PT, 2016). Po nej nasledovalo dlhšie obdobie akéhosi tvorivého prázdna, mala som chuť písať, ale nič z toho, čo som vytvorila, sa mi nezdalo dosť dobré, akoby som sa v istom zmysle vyčerpala.

Tak som to skúsila s prózou a to mi prinieslo novú energiu, nové formy vyjadrenia. Myslím, že je v tých textoch oveľa viac humoru, absurdity, zázračnosti a „druhých ľudí“ v porovnaní s mojimi básňami, ktoré sú skôr hĺbavé, introspektívne. Po pár rokoch som sa vrátila k poézii, akoby si oddýchla a sama sa predrala naspäť ku mne.

32

Pripravuješ zbierku poviedok. O čom bude?

Teraz sa venujem príprave zbierky poviedok (pracovný názov Len trochu v poriadku), v ktorých viaceré postavy sú z queer sveta. Nie je to zámer, je to jednoducho svet, v ktorom žijem, niečo absolútne prirodzené.

Tematicky je to rôzne, niektoré queer postavy prechádzajú procesom sebauvedomenia, niektorým zlomia srdce a niektoré len pijú dvojitú vodku s kofolou a zaspia na barovom pulte.

V akej miere sa queer svet objavuje v tvojich textoch?

Pevne dúfam, že „queerness“ zďaleka nie je jediný rozmer mojej prózy. Postavy sú tiež prišelcami vo veľkom meste, čudákmi, deckami na sídlisku. Ak próza osloví len veľmi úzku skupinu ľudí (úzku zložením, nie počtom), myslím, že je to zlyhanie autora-ky.

Lebo v bolesti aj šťastí sme si rovní, rozdiel je v tom, akým jedinečným spôsobom či z akých dôvodov ich prežívame... a táto pestrosť je niečo, čo sa pokúšam vo svojich textoch zachytiť.

Magazín QYS

Jana Warcholová Ilustrácia: Viktória Szabóová

Lenošť V roku 2014 ich bolo dokopy dvestosedemdesiatosem a Monika mala v izbe vyvesenú mapu s domami, v ktorých bývali. V dedine bola len jedna dlhočizná ulica. Pri každom z domov si vždy vedela vybaviť všetky tváre, mená a priezviská ich obyvateľov a obyvateliek, vedela, v ktorom bývali manželské páry, rodiny s deťmi, dôchodcovia, jej kamošky zo základnej školy, slobodný starý pán Hučko či pani Meggyesfalvi so sesternicou z druhého kolena. Raz za týždeň ich skúšala všetkých zaznačiť do slepej mapy, ktorá jej visela v izbe, ale vždy jej zopár mien vypadlo alebo

Leto 2022

niečie priezvisko skomolila. Posledné týždne za to mohli vlastne už iba pani Meggyesfalvi a rodina Gschwendnerovcov, ktorá v snahe trochu sa popýšiť rakúskymi koreňmi nazvala svoje potomstvo menami ako Kerntner či Gottfried. Až vtedy, 12. mája 2014, sa jej podarilo všetkých dvestosedemdesiatosem mien spolu s priezviskami zaznačiť bez chyby, až toho dňa bola konečne schopná zapamätať si všetko, čo si predsavzala. Usmiala sa, zbalila si kufre a odišla z rodičovského domu.

33

Vystúpila na bratislavskej hlavnej stanici, ktorá v roku 2014 nevyzerala o nič lepšie než ich dedinská, samozrejme, so značným rozdielom vo veľkosti. Steny boli ošúchané, od záchodov sa šíril mor, v stánkoch predávali časopisy, cukríky s vyblednutými obalmi a nevábne vyzerajúce bagety, za pultíkmi sedeli zamračené panie po päťdesiatke v modrých svetroch, ktorým sa Monika vôbec nečudovala. Týždeň strávený v tomto priestore a mračila by sa aj ona. Nenechala sa však odradiť, Gabriela, kamoška z detstva, ju upozornila, že stanica je jedno z najhoršie vyzerajúcich miest v Bratislave, že potom to bude už len lepšie.

Z jednej veci sa však tešila aj v tomto architektonickom a sociálnom marazme, vyžívala sa v tom, že každá jedna tvár, na ktorú sa pozrela, bola nová, nezapísaná. Zažltnutý esbéeskár fajčiaci pred vchodom, predavač kebabu, zmätené americké turistky hľadajúce správne nástupište, uponáhľaní študenti s laptopmi prevesenými cez plece, zaneprázdnené zamestnankyne železníc a napokon veselé americké turistky, ktoré už našli to správne nástupište. Pri pohľade na točiace sa jahňacie mäso v jednom zo stánkov si uvedomila, že je hladná. Vo vnútri kebabovej placky bola nakrájaná takmer celá cibuľa, Monika to takmer vypľula z úst, ale potom sa spamätala, prehltla, čo už mala v ústach a zvyšok vyhodila do koša. Prvé jedlo veľkomesta na ňu neurobilo dojem. Vyšla von a pomaly sa predrala pomedzi vykrikujúcich pijanov až k autobusovej zastávke.

Jej rozpočet ako čerstvej maturantky bol poľutovaniahodný, ale rozhodla sa pre podnájom v širšom centre mesta, lebo periféria ju desila. „Keď sa tam raz nasťahuješ, už si tam, na doživotie,“ radila jej dobrosrdečne Gabriela. „Geto s prašiakmi a kočikárne prerobené na pekárne, v ktorých pri troche šťastia predávajú aj kusovky. Ešte železiarstvo, jeden obchod so zmiešaným tovarom a v lete zmrzka z prášku. Suveníry komunizmu. To máš horšie ako na dedine, kámo. Tam máš

34

aspoň tú prírodu. Vravím ti, choď do centra, inak skapeš.“ Monika si vybrala mestskú časť, ktorá spĺňala jej základné požiadavky bez toho, aby ju nájom priviedol ku krachu. Nebola zastavaná obchodnými centrami, z krčmy sa v noci dalo dôjsť peši domov a spod asfaltu sem-tam vykúkala tráva či dokonca celý strom. Keďže platila v hotovosti, mala učesané vlasy, čisté tričko a všetky zuby, podnájom si našla bez problémov.

Jej nový spolubývajúci Patrik z Prešova nosil výlučne vyšúchané nohavice, mal gigantickú bradu a v izbe si púšťal platne, o ktorých Monika v živote nepočula. Neustále pri tom vulgárne nadával, ale mäkko, s láskou. Monika by naňho v živote nepovedala, že je právnik, ale bol.

V druhej izbe bývala Kaťa z Banskej Bystrice.

Neustále buď jedla, myslela na jedlo alebo ho pripravovala, pričom, ako Monika odhadovala, jej telesná hmotnosť nikdy neprešvihla šesťdesiatpäť kilogramov. Bola vegetariánka, ale inak sa neštítila ničoho a každý večer hučala do Patrika, aby si uvarili „niečo fajné“.

Bola to práve Kaťa z Banskej Bystrice, ktorá v onen Monikin prvý deň v hlavnom meste slávnostne otvorila dvere do tretej izby, krátko zatlieskala rukami a povedala: „Táto je tvoja, vitaj v Lenošti, cíť sa tu ako doma.“ „Kde?“, opýtala sa Monika. „Predsa Lenošť, Lesbická Nová Štvrť. Ty si nevedela, že táto mestská časť má najvyššiu koncentráciu lesieb na Slovensku na kilometer štvorcový?“ „Ani nie. A bola aj stará? Štvrť myslím,“ informovala sa rozpačito Monika. „Vlastne netuším. To asi len preto, aby to malo lepší cveng. Vieš, ako Nové Mesto nad Váhom.“

Magazín QYS

Nasledujúci týždeň sa Monika zamestnala v krčme. Bratislavčania to radi nazývali bar, ale oni by zasa nič nenazvali krčma. Monika chcela spoznať pravú tvár veľkomesta, koľko dáva prepitné, či si nosí pod stôl vlastnú fľašu alebo kradne toaletný papier zo záchoda, a potom aj tú pravejšiu, ktorá sa začína odhaľovať po desiatej večer.

Kaťa z Banskej Bystrice a Patrik z Prešova ju chodili pozrieť každý piatok. Patrik pil zásadne pivo, do ktorého sa mu namáčali fúzy takmer do polovice a kvapky peny mu stekali po brade. Kaťa z Banskej Bystrice si občas objednala nakladaný syr, častejšie gin s tonikom a najčastejšie gin bez toniku.

Monike trvalo takmer mesiac, kým prišla na to, že je Kaťa z Banskej Bystrice lesba, hoci sa viac-menej vyoutovala sama už tým, že vedela, že akási Lenošť existuje. Monike to došlo až v momente, keď si na byt doviedla dvadsaťročnú výtvarníčku a ráno ich našla obe spokojne spať na gauči v obývačke len v tielkach. Pre inak pozornú Moniku bol šok, že si čosi také nevšimla skôr. Hneď v ten deň si zaumienila, že musí byť voči týmto záležitostiam v budúcnosti vnímavejšia, musí rozšíriť svoj okruh bádania. Výborná príležitosť vylepšiť svoje pozorovacie schopnosti sa jej naskytla už čoskoro, na Deň ústavy, keď Patrik a KzBB usporiadali doma žúr, ktorý mal oficiálne začiatok o 20.00. Nikto neprišiel načas, čo Moniku vyvádzalo z miery. Prvý raz zvonček zazvonil až o pol desiatej. Za dverami stáli samé ženy. „To je tak vždy,“ vysvetľovala Kaťa z Banskej Bystrice v skratke miestne zvyklosti, otvárajúc dvere hostkám. „A bukvice, tie skôr ako o desiatej nedôjdu nikdy, to si zapamätaj.“ Ich spoločný byt sa napokon naplnil na prasknutie, niektorí z hostí sa doslova chodili nadýchnuť kyslíka k oknu, ktoré sa dalo otvoriť len na vetračku, postaršie lesby sa zdržiavali v kuchyni. Bavili sa buď tým, že sa snažili šokovať mladé dievčatá nečakanými intímnymi otázkami alebo sa uspokojili s tým, že rozoberali najnovšie dianie v komu-

Leto 2022

nite. Monika vyhodnotila, že ešte je pritriezva na to, aby odpovedala na otázky o svojom milostnom živote neznámym ženám, a rozhodla sa ísť za Patrikom z Prešova. Ten trávil večer za mixážnym pultom, vedľa seba mal položený pohár piva a sem-tam si z neho usrkol. Monika začala nadobúdať podozrenie, že si občas jednoducho potrebuje zaliať bradu, aby lepšie rástla. Na hlave mal šiltovku a v kuse pokyvkával hlavou do zvukov housu.

Aspoň tak si tú hudbu zaradila, ale Monika v skutočnosti máločo vie o hudbe. Postavila sa ku skupinke mužov, traja z piatich mali na sebe obtiahnuté tielka, taktiež šiltovku a mierny porast na brade i hrudi. Zvyšní dvaja zasa obtiahnuté nohavice, horu svalov a traky. Po niekoľkých minútach a dvoch pokusoch prihovoriť sa im pochopila, že nielenže nemajú záujem rozprávať sa s ňou, ale ani medzi sebou navzájom. Všetci pozerali buď do vlastného pohára, na Patrika, alebo smerom k vychudnutému intelektuálovi, ktorý stál pri okne s prekríženými nohami, pil víno a vychutnával si, že na neho pozerá celá testosterónová skupinka. Moniku nebavilo stalkovať stalkerov, už vôbec ju nebavil domnelý house, ale práve keď rozmýšľala, že sa pôjde prevetrať na krátku prechádzku, do bytu vstúpili akési ženy šíriace okolo seba drsné fluidum a Monike sa na nich zasekol zrak. „To sú tri sudičky,“ oznámila pohotovo KzBB, ktorá sa z ničoho nič objavila vedľa nej. „Osudové ženy? Krstné mamy? Lesbická mafia?“ zaujímalo Moniku. „Nie, volám ich tak preto, že každého odsudzujú. Ale pozvali sme ich, lebo Patrik ich má z nejakého dôvodu rád.“ Monika inštinktívne vycítila, že toto je jej šanca dozvedieť sa viac. Premeriavala si ženy a snažila sa bleskurýchle prísť na to, ktorá z nich je alfa-samica. Jedna mala okolo štyridsiatky, na sebe čiernu koženú bundu a indiferentný výraz. To bude Primavera. Druhé dve ženy, ktoré si Monika celkom logicky interne nemohla nazvať nijako inak ako Fauna a Flóra, boli o čosi mladšie

35

a zvedavo sa obzerali po byte, možno v úlohe prieskumnej čaty. Monika sa nenápadne postavila Primavere do cesty. Nech má pocit, že je to jej voľba. Tá si nechala bundu na sebe aj vo vnútri, vzala si drink zo stolíka v obývačke a pomalým krokom sa približovala. Keď už bola takmer pri nej, Monika sa akože náhodou práve otočila a všetko stavila na kartu predpojatej, ale neškodnej nenávisti: „Ak je peklo miesto na zemi, ľudia tam počúvajú house, jedia vyprážaný syr s ryžou a nosia kroksy.“ „Alebo kuracie prsia na prírodno s broskyňou a zapečeným syrom, príloha polovica ryža, polovica hranolky,“ chytila sa Primavera a pripíjajúc si s Monikou sa jej predstavila svojím nesudičkovským menom.

Odvtedy už debata išla hladko. Primavera bola historičkou, sociologičkou, heraldičkou, kartografkou miestnej queer komunity.

Vysvetlila Monike, že celá komunita je skôr nekomunita, lebo mnoho malých podskupín sa tvári, že ostatné podskupiny neexistujú.

Niekomu prekážajú feminínni muži, niekomu maskulínnejšie ženy, inému zasa lesby vegánky s ofinkou a všetkým Lucia Stoklasová, samozvaná hovorkyňa komunity, ktorá zákonite hovorila opak toho, čo väčšina chcela povedať. „Navyše sú tu potom rozdielne záujmy a koníčky, takže niektorí ľudia sa v živote nestretnú, napríklad také futbalistky trénujú hádam od 90. rokov v Devínskej Novej Vsi, tam chodia aj na pivo aj na rande, myslím, že si tam aj vykopú spoločný hrob,“ osvetľovala jej miestne reálie Primavera. „Naproti tomu všetci hipsteri aj nehipsterskí intelektuáli a intelektuálky bývajú v Lenošti, nonstop okupujú letné terasy alebo najtmavšie kutice, asi podľa počasia. Majú pocit, že sú kozmopolitní, rozhľadení, ale tiež sa z tejto vašej Lenošti v podstate nepohnú, ako je rok dlhý.

No... a potom sú tu ešte regionálne rozdiely.“ „Hej, veď v Bratislave nikto nie je naozaj z Bratislavy,“ prerušila ju Monika svojím bystrým postrehom. „Ty si vlastne odkiaľ?“ Primavere bolo v tomto bode debilné pove-

36

dať, že z Bratislavy, tak len plynulo pokračovala vo výklade o tom, ako jej kamošky z východu zakončia každú chatu spievaním „Šaľena ja bula“, čo je jej osobne jedno, ale zvyšok osadenstva je poväčšine z Oravy a Horehronia, a tým to teda jedno nie je a zakaždým z nepochopiteľných popudov vypeckujú na každej akcii Karola Duchoňa a Monika by hádam ani neverila, že ešte aj rozdiely v hudobnom vkuse môžu vyrobiť značné tenzie v rámci tejto delikátnej komunity.

Monika bola nadšená. V hlave si predstavovala mapu mesta, vrstevnice, šípky, množiny a diagramy. Medzičasom si doliali ďalší pohár vína a Monika prešla na vyšší level otázok.

Začala sa Primavery pýtať na niektorých ľudí priamo z párty, zaujímalo ju, kto s kým chodil, kto s kým spal, kto ešte nie je vyoutovaný, kto koho podvádzal. Tá, ústav pamäti časti národa, jej na všetko ochotne odpovedala, vysvetľovala prepojenia, minulosť, prítomnosť, vytúženú budúcnosť jednotlivcov aj kolektívov, kým Monika si súčasne v mysli premietala, ako si vzťahové pavúky zakreslí do nového zošita a farebne roztriedi podľa dôležitosti. „Je to ozaj veľmi rôzne,“ pokračovala Primavera. „Napríklad Ondrej s Marekom, pozri sa, hentí dvaja, čo stoja pri kúpeľni. Oni spolu chodia desať rokov, flirtujú s každým naokolo, ale v živote sa nepodviedli. Ver mi, tu už by sa to vedelo. A hneď za nimi ten v modrej košeli, to je Alex, majú s frajerom otvorený vzťah, raz mali dokonca spoločného tretieho frajera, lebo sa im páčil obom, len sa potom odsťahoval kvôli chorej mame. A je to jeden z najkrajších vzťahov, aký poznám, to nie je pre každého, byť brutálne úprimný, deliť sa a pritom ostať pravdivý voči každému. To je kurva ťažké.“ „Pravdivý voči každému... to sa mi fakt že páči,“ povedala už mierne vínom spomalená Monika a pomyslela si, že Kaťa z Banskej Bystrice azda Primavere trochu krivdí vo svojich úsudkoch. Periférne si všimla Faunu a Flóru, ako čosi horlivo rozoberajú na balkóne a lis-

Magazín QYS

tujú si popritom v drobných knižkách. Nezdalo sa, že by im Primavera chýbala. „Mne by taká Primavera určite chýbala,“ pomyslela si Monika, na základe čoho zhodnotila, že už dosiahla istú hladinku, a spýtala sa Primavery, či by jej prekážalo, keby si to všetko rovno nahrávala na telefón.

Tá len prikývla a pokračovala: „Niektorí sa podvádzajú a zatĺkanie berú ako službu tomu druhému. To je akože lepšie? A niekedy chceš vzťah otvoriť iba na chvíľu, vidieť, čo to spraví, a bum! Rozletí sa ako Pandorina skrinka a už nejde zavrieť späť.“ Primavera pozerala pri posledných slovách kamsi bokom, sadla si na opierku gauča, ramená pod koženou bundou sa uvoľnene spustili dolu a Monike sa videlo, že už nehovorí o iných. „Toto v podstate nie je nič nové, je to jedno, či si homo alebo hetero... ale vieš, čo ma serie na tom, byť homo? Celý život máš pocit, že musíš byť lepšia, aby ťa brali ani nie, že rovnocenne, ale aby ťa – bože, ako ja neznášam ten výraz – tolerovali. Takže potom to niektorí neustoja, v živote pred ostatnými nepriznajú, že ich vzťah už dávno zlyhal, lebo musíme držať formu, že naša láska je taká čistučká, čistejšia než všetky ostatné, lebo veď existuje napriek toľkým prekážkam. Naša svätá, teplá láska. A tak si, drahá Monika, vytvoríš skurvené väzenie,“ dopovedala Primavera a odmlčala sa, no tentokrát už pozerala priamo na ňu.

V tej chvíli z Monikinej hlavy zmizli všetky množiny, diagramy, menné zoznamy aj pavúky; scvrkli sa do jedného jediného bodu. Ten bod sa vznášal kdesi nad Primaverou a žiaril prenikavým žltooranžovým svetlom. „Toto je asi tá láska,“ pomyslela si už dočista opitá Monika a zasnene prižmúrila oči.

Keď ich znova otvorila, žltooranžový bod bol o čosi väčší. Fauna a Flóra okolo neho pobehovali po balkóne a nadšene skandujúc „Zväzok muža a ženy, muža a ženy!“ hádzali do plameňov malé modré knižky. „Nech žije sloboda!“ vyhŕkla Flóra, vyzliekla si hodvábnu blúzu a šupla ju do ohňa.

Patrik z Prešova prestal hrať a rozbehol sa k balkónu. „Všetko najlepšie Slovenskej republike ku Dňu ústavy!“ vyvreskol ktosi a prihodil ďalších pár výtlačkov. „Výsmech demokracie!“ kričala Fauna a naliala tam vodku na zvýšenie horľavosti. „Koniec heteronormativite!“ pridal sa mladý intelektuál a šmaril do plameňov svoju košeľu.

Vyšportovaná skupinka síce nepočula, čo vlastne kričí, no natešene pribehla k nemu a o chvíľu už bola celá miestnosť plná dymu, revolučných hesiel, poletujúcich zvyškov hanby a obhoreného papiera, ako i kompletne nahých gejov a lesieb. „Ktovie, čo by na všetko toto povedala Gabika,“ pomyslela si Monika. „To je staré vydanie, idioti!“ ziapal po všetkých Patrik z Prešova a snažil sa plamene udupať papučami.

Zopár ľudí v panike vybehlo z bytu. KzBB sa snažila zachrániť horiace pozostatky kníh.

Monika si až vtedy uvedomila, že je to aj jej byt, že by mala niečo urobiť, zanalyzovať situáciu, spacifikovať podpaľačky, bežať po vedro s vodou alebo aspoň volať hasičov. Namiesto toho sa len chrbtom oprela o Primaveru a pozerala na oheň. „Vieš, že vás volajú Tri sudičky?“ „Ja som ktorá?“ „Primavera predsa.“ „Tá, čo dáva dar večného šťastia?“ „Hej. Jasné. Otázka je,“ zamýšľala sa Monika balansujúca na hranici súdnosti, „keď vy ste tie víly... kto som ja?“ „Ty si... veď ale ty si nebola zakliata,“ zasmiala sa Primavera. „Ale bola,“ zamrmlala Monika rozmazávajúc si po čele kúsky popola, kým ju kožené rukávy bundy objímali okolo pása.

Napísanie textu podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.

Leto 2022

37

Šimon Drgoňa: Treba hovoriť o drogách v komunite, je veľa zlých príbehov

Andrej Kuruc Fotografia: Jakub Kováč

Šimon Drgoňa je mladý nádejný spisovateľ, ktorý vyhral prémiu v súťaži Poviedka 2020.

Vyštudoval scenáristku, neskôr sa presťahoval do Prahy, kde robil v korporáte a študoval rumunčinu. Po návrate do Bratislavy začal pracovať ako scenárista na viacerých seriáloch v televízii.

38

Magazín QYS

Zatiaľ toho síce nenapísal veľa, ale jeho tvorba sa vyznačuje tým, že je silne autobiografická a zameriava sa na problémy, o ktorých sa v LGBTI+ komunite nahlas hovorí len zriedka. Šimon začal písať na začiatku osemročného gymnázia, najprv variácie na fantasy príbehy. Bol to pre neho svet bez obmedzení. Nespomína si, či v jeho poviedkach vystupovali aj gejské postavy.

Ako sám vraví: „Skôr to boli hrdinovia so superschopnosťami. Ja som bol veľmi dlho sám pred sebou nevyoutovaný, aj keď som mal sexuálne kontakty.“ Šimon si vybral štúdium scenáristiky. Pôvodne sa filmom nechcel zaoberať, ale spolužiačka, ktorej otec vyštudoval tento odbor, mu navrhla, či by to neskúsil.

Prihlásil sa a zobrali ho. „Prišiel som na školu ako nepopísaná kniha a odišiel som ako popísaná. Ale v zlom zmysle. Začal som brať veľa drog,“ odhaľuje Šimon. To sa odrazilo aj v obsahu jeho poviedok. O tejto téme sa mu v osobnom kontakte nehovorí ľahko. Jednoduchšie preňho je opísať zážitky v poviedkach, kde nemá priamo pred sebou poslucháča.

Počas pobytu v Prahe mal často sex s náhodnými mužmi, ktorí mali drogy. Posun v jeho písaní nastal až vtedy, keď sa z vrátil späť do Bratislavy. Vyhral prémiu v súťaži Poviedka 2020, ktorú organizuje vydavateľstvo KK Bagala. „To bol môj dlhodobý plán, keďže je to najznámejšia súťaž, ktorá má prestíž. Vnímam ju ako super odrazový mostík na ďalšie sieťovanie sa. Veľa ľudí ma potom kontaktovalo na sociálnych sieťach, aj z redakcií časopisov,“ spomína Šimon.

V prémiovej poviedke Mohol by som byť taký ako vy tematizoval návrat z Prahy do Bratislavy. Bratislavu opustil ako ťažký narkoman.

Vracal sa ako pomerne čistý človek. Keď prišiel do Bratislavy, stávalo sa mu, že mal flashbacky na miestach, kde sa to dialo. Bolo to dosť nepríjemné. Teraz je to, paradoxne, naopak: keď ide do Prahy, vidí autobusy, ktorými si chodil pre fet.

40

Napravo, za Horským parkom, býva môj prvý kontakt a zároveň feťák, ktorý si pri užívaní dokázal zachovať ilúziu normálneho života (chodil do práce). Vždy vedel vybaviť – ... Ležím v posteli a myslím na striekačku, ktorá je „zabudnutá“ v šuflíku mojej nábytkovej súpravy, teda asi päť centimetrov od mojej hlavy. Po chvíli prevaľovania vstávam a potichu vyťahujem žalúzie, aby som sa pozrel von a zahnal z hlavy obrazy ihiel prepichujúcich kožu. Úryvok z poviedky Mohol by som byť taký ako vy

Magazín QYS

Ocenenie bolo pre Šimona externou validáciou, oficiálna pečiatka, že vie písať.

Hoci niekde vo vnútri vždy vedel, že má čo povedať, štúdium na scenáristike mu toto vedomie zobralo. „Pravdepodobne by som prácou na sebe sebahodnotu opäť získal aj bez tohto externého potvrdenia, ale trvalo by mi to omnoho dlhšie. Prémia v súťaži prišla v správnom momente, keď som menil kariérnu cestu, konkrétne nenáročný, pohodlný korporátny džob za neistotu vo svete scenáristiky a literatúry,“ vysvetľuje Šimon.

V druhej poviedke, ktorú uverejnil v zimnom čísle Magazínu QYS 2020, písal o období, keď prestal brať drogy. Začal sa pasovať s tým, že si musí dávať život dohromady. „Celý ten čas som sa chcel zabiť tým, že chytím HIV, nebudem sa liečiť a zomriem na AIDS. To bol môj plán, lebo inak sa zabiť by sa mi v živote nepodarilo.“

Povedomie o HIV je podľa Šimona slabé. Aj on si myslel, že keď sa vyspí s HIV pozitívnymi ľuďmi, nakazí sa; nevedel, že vírus s veľkou pravdepodobnosťou nedostane, keď sú na liečbe. Prestal brať drogy a rozhodol sa praštiť so školu. Vyhodili sa mu fľaky, vedel, že je to syfilis, ale zároveň rozmýšľal, či to nie je vírus HIV. „Nevedel som, či mám ísť na testy. Práve keď som chcel žiť, tak si dám taký starobylý rozsudok smrti, aj keď medicínsky to rozsudok smrti už dávno nie je.“ Vníma, že HIV pozitívni ľudia sú ostrakizovaní.

Téma sexu z neznámymi mužmi je tiež v komunite tabu. Šimon už od trinástich rokov spával s mužmi, s ktorými sa zoznámil cez pokec a ktorí mali nad tridsať rokov. „Až teraz zisťujem v terapii, že to je vec, ktorou sa chcem tiež zaoberať v tvorbe. Vyrovnávam sa s tým, že tie sexuálne rozhodnutia neboli na mne, lebo som bol veľmi mladý a oni boli dospelí muži, ktorí zneužili moju otvorenosť a chuť vyskúšať nejaké veci,“ prezrádza Šimon. V ďalšej poviedke, ktorú pripravuje pre Magazín QYS, sú takéto sexuálne stretnutia opísané.

Otváram WhatsApp a píšem: Ahoj, deje sa dnes niečo?

Odosielam. Prvýkrát za dva týždne cítim pokoj. Jasné, doraz.

Telom mi prechádza elektrický prúd. Správu nasleduje video, v ktorom môj kontakt nakladá neznámeho týpka s mladým telom a lyžiarskou maskou na hlave. Odhadzujem mobil a vstávam. Už sa vidím uňho na byte, úplne nahý, sústredený, so striekačkou v ruke, ale ako sa zohýbam po tričko, môj žalúdok exploduje žlčou. Úryvok z poviedky Edgelord

Šimon má rodičov lekárov, tak pomerne rýchlo začal tlmiť veci tabletkami. Svet drog ho fascinoval. Omnoho neskôr prešiel k pervitínu a zisteniu, že ľudia na pervitíne mávajú sex – a potom nevedel mať sex inak a mal ho s veľkým množstvom ľudí. Podľa Šimona je dôležité hovoriť o drogách v komunite, je veľa zlých príbehov. „Pre moju generáciu to bolo obzvlášť aktuálne. O gejoch sa nehovorilo, tak sa mladý človek nemohol objavovať s rovesníkmi, neexistovali takí. Preto človek išiel na internet, stretol sa s ľuďmi, ktorí ‚poľujú‘ na extrémne mladých chlapcov a zneužívajú ich. Potom sa človek môže cítiť zle, špinavo.

Veľa ľudí, s ktorými som spával, malo taký kink, že ‚nakaz ma, veď my sme všetci hnusní prasáci‘. Nenávidia seba, a tak to prenášajú do sexuálneho života. Išlo o internalizovanú homonegativitu. Ja som to mal tak isto,“ ponára sa Šimon hlbšie do svojich skúseností.

Dostať sa z drog mu pomohlo aj liečenie na Hraničnej. To mu dalo základ, má vytetované aj ich logo. Ešte však nebol pripravený, musel nájsť svoje dno, kým sa rozhodol robiť veci sám pre seba. „Rozhodol som sa, že nechcem zomrieť. To som ešte pil. Postupne som prestal. Teraz som čistý vyše dva a pol roka a vyše rok už nefajčím cigarety,“ dodáva hrdo Šimon. Veľmi mu pomáha terapia, vďaka nej si uvedomil, že desať rokov stál na mieste.

42

Čo sa týka plánov do budúcnosti, chce napísať čiastočne autobiografickú knihu, krátky román. Uvažuje o tom v horizonte piatich rokov, lebo písanie kníh človeka neuživí.

V súčasnosti sa vrátil k písaniu scenárov pre televízne seriály. Podľa neho má v kultúre rozhodne svoje miesto aj mainstreamová zábava. No myslí si, že i v slovenskom televíznom prostredí by malo byť viac queer postáv, potom diváci a diváčky ľahšie takého človeka prijmú, keď sa s ním stretnú vo svojom bežnom živote. „Lenže u nás je v televízii problém častokrát ukázať aj ženy ako rovnocenné bytosti. Tak neviem, ako to bude s teplými ľuďmi.

A telka má tendenciu všetko zjednodušovať a stereotypizovať,, takže je to ťažšie. Toto by mala robiť RTVS. Mainstreamovať nepopulárne rozhodnutia, ktoré by mali vytvárať priestor pre rôzne menšiny,“ uzatvára Šimon.

Magazín QYS

Talianskych gejov poslali do väzenia na nádherných ostrovoch.

Marek Hudec Fotografia: BRaK

Vojnový príbeh vyšiel ako komiks

Prečítajte si rozhovor s autorom a autorkou grafického románu V Taliansku sú iba praví chlapi. Luca de Santis a Sara Colaone spracovali tragédiu z čias fašistického režimu.

Leto 2022

43

Bol to zabudnutý príbeh, kým spisovateľ Luca de Santis pred pár rokmi neobjavil staré číslo časopisu Babilonia, ktorý vydávala talianska queer komunita. Našiel v ňom rozhovor s pamätníkom druhej svetovej vojny.

Vo fašistickom Taliansku Benito Mussolini verejnosti tvrdil, že homosexualitu nemusí postihovať zákonom: „u nás totiž žijú len praví chlapi“. V skutočnosti však gejov potajomky posielal do vyhnanstva na strážené Tremitské ostrovy. Vo väzení uprostred rozprávkovej prírody čakali na zvrhnutie režimu. „Z rozhovoru s pamätníkom Giovannim Dall’Ortom bolo cítiť bolesť, ktorú talianska vláda nikdy neodškodnila. Starší pán podával svoje spomienky drsne a pohŕdavo, ale občas aj so zvláštnou nostalgiou. Táto čudná zmes pocitov nás silno zasiahla,“ spomína si Luca. „Príbeh uväznených homosexuálov bol prakticky neznámy, vedelo o ňom iba pár pozorných historikov a odborníkov na queer komunitu. Náš rešerš začal pri dokumentoch rímskeho združenia ANPPIA, ktoré sa zaoberá históriou perzekúcií talianskych antifašistov, pokračovali sme archívnymi záznamami z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ako bol aj ten s pánom Dall’Ortom.“ Luca a ilustrátorka Sara Colaone potom strávili niekoľko dní aj priamo na ostrove San Domino, aby sa pokúsili nasať atmosféru prostredia, v ktorom sa väzenie nachádzalo.

Ich skvelý komiks V Taliansku sú iba praví chlapi sprístupnilo slovenskému čitateľstvu vydavateľstvo BRaK, v preklade Miroslavy Vallovej, bývalej riaditeľky Literárneho informačného centra.

44

Oponu poodhrnuli, je na čase ju celkom zdvihnúť „Hlas uväznených, taký prenikavý kvôli nespravodlivosti, ktorú prežili, v nás vyvolával silnú potrebu ich príbeh pripomenúť. To bola iskra, ktorá prechádza celým grafickým románom,“ vraví Sara. „Prekvapila nás životaschopnosť našej knihy, akoby sme otvorili Pandorinu skrinku. Čitateľské reakcie na ňu sme neskôr zverejnili ako akýsi záver. Na rozdiel od predchádzajúcej kresby, ktorá je v odtieňoch čiernej, bielej a žltej, ich farebnosť sme sa rozhodli zmeniť, aby pripomínala explóziu a vyjadrila tak pocity, ktoré nás zasypali po zverejnení diela.“ Čitateľom a čitateľkám v rôznych krajinách, kde komiks vyšiel, autor s autorkou hovorili, aby sa nebáli pátrať po dejinách LGBTI+ ľudí počas vojny. Im sa podarilo oponu poodhrnúť, je však načase ju úplne zdvihnúť. „Nie som historik, som scenárista a nikdy by som si preto nemyslel, že v policajných dokumentoch nájdem osobné listy, žiadosti o pomoc, kabát či jedlo, záznamy smútku. Myslel som si, že nájdem historický materiál, a namiesto toho som uvidel životy, ktoré boli dramatické, pohnuté, mne veľmi blízke,“ spomína si Luca.

Návšteva Tremitských ostrovov bola preňho frustrujúca, cítil sa stratený. Snažil sa lepšie porozumieť tomuto miestu, no nedarilo sa mu to. Pôsobilo naňho idylicky, ale zároveň z neho cítil stigmu väzenskej minulosti.

Zvažoval, či sa má pri opise pevne pridŕžať dochovaných zdrojov, alebo sa pokúsiť o presvedčivú literárnu rekonštrukciu. Priklonil sa k druhej možnosti, pretože neexistuje veľa materiálov, o ktoré by sa dalo oprieť. „Zistili sme napríklad, že väzni spali v spoločných nocľahárňach, ale niektoré z nich už neexistujú alebo sa odvtedy zmenili na nepoznanie. Zvláštnosťou je i to, že na ostrovoch so sebestačným hospodárením väzni de facto nemohli vôbec pracovať, až na malé služby dozorcom či vypomáhanie na farmách sa museli zaopatriť ako vedeli. Keďže sme nemali žiadne fotky ani videomateriály, museli sme vtedajšie podmienky rekonštruovať podľa neveľkého počtu svedectiev, ktoré si občas navzájom protirečili,“ vysvetľuje Luca.

Magazín QYS

Chlapci, ktorí stále čakali na lode Príbehy väznených sa na seba často podobali: zažívali bežné túžby, cnelo sa im za domovom a svojimi milovanými, vyrovnávali sa s hanbou, ktorá postihla celú ich rodinu, zväčša v malých dedinkách. „Mala som pocit, že čas na týchto príbehoch zanechal svoju patinu. Večierky, zábavy, karabinieri. Všetko je to pravda, ale možno čiastočne aj nie. Musíme sa ponoriť hlbšie do spomienok a vytiahnuť z nich to skutočne autentické jadro.

Cieľom bolo ukázať odolnosť ľudí, ich schopnosť byť srdeční a smiať sa, hoci im všetko vzali,“ uvažuje Sara.

Zdá sa jej, akoby unesení chlapci zostali kvôli vojnovej tragédii zamrznutí v čase. Pripomína scénu, kde sa jeden umierajúci hrdina cíti stratený. Pýta sa a vzápätí si aj odpovedá: Kde to sme? Zrejme ešte stále tam v prístave a čakáme na lode, ktoré nás vezmú domov.

Nacistické Nemecko homosexuálov vyhladzovalo spolu so Židmi a ďalšími skupinami obyvateľstva. Oproti tomu osudy talianskych homosexuálov pôsobia miernejšie, hoci Luca

Leto 2022

upozorňuje, že stále v nich bolo veľa násilia: „Bez súdu, bez prieťahov ich posielali do väzenia. Pokrytectvo, zastrašovanie a ticho boli hlavnými nástrojmi polície, a teda talianski, na rozdiel od nemeckých gejov, neboli nikdy odškodnení ani ich tragédia uznaná. Akoby ani neexistovali, a preto ani ich bolesť a nespravodlivosť. Keby proti homosexuálom prijali akýkoľvek zákon, vláda by musela uznať, že sú tu, medzi nami. Lenže táto zdržanlivosť, snaha o premlčanie, je súčasťou talianskeho politického diskurzu veľmi dlho a platíme za to daň.“ Luca pripomína, že v Taliansku dodnes gejovia a lesby nemôžu vstupovať do manželstva, majú len možnosť uzavrieť registrované partnerstvo bez práva na založenie rodiny. V čase uzávierky časopisu talianska vláda diskutovala o zákone proti homofóbii a transfóbii. „Naposledy bol zamietnutý a zákonodarcovia vtedy tlieskali: načo by sme potrebovali taký zákon? To celkom pripomína Mussoliniho výrok, všakže?“

45

Seriál Heartstopper pomôže celej generácii mladých queer ľudí prijať svoju inakosť

David Benedek Foto: Netflix

Na pocity objavovania svojej sexuálnej orientácie či prvej lásky si spomíname hádam všetci. Všetky radosti aj starosti tohto obdobia sa podarilo zobraziť v novom britskom queer seriáli Heartstopper.

46

Magazín QYS

Komiks Hearstopper od britskej autorky Alice Oseman si od svojho pôvodného internetového vydania v roku 2016 našiel obrovskú fanúšikovskú základňu. Hoci očividne nespadám do cieľovej vekovej skupiny, pred dvoma rokmi som si kúpil prvý diel a za chvíľu ho prečítal. Bolo mi hneď jasné, že komiks je venovaný hlavne násťročnému čitateľstvu približne vo veku jeho postáv, teda okolo pätnásť-šestnásť rokov. V tom čase Netflix oznámil, že chystá hranú seriálovú adaptáciu, tak som si rovno prečítal aj zvyšok. Existujú zatiaľ štyri knihy a všetky sa dajú prečítať aj online, napríklad na oficiálnej stránke autorky na Tumblr. Piata a posledná kniha má vyjsť vo februári 2023.

V apríli sme sa konečne dočkali aj spomínanej seriálovej verzie. Osobne pozerám všetku audiovizuálnu tvorbu, ktorá sa venuje LGBTI+ postavám a queer témam, takže som si Heartstopper nemohol nechať ujsť. Po seriáloch ako Eufória či Elita ide o príjemný odpočinok od expresívneho zobrazenia divokého tínedžerského života plného drog, neviazaného sexu a nespočetných drám.

Hearstopper totiž predstavuje úplný opak.

Príbeh sleduje dvoch britských chlapcov, Nicka a Charlieho, ktorí chodia na chlapčen-

ské gymnázium. Charlie je veľmi bystrý a láskavý – a jediný vyoutovaný gej na škole. Nick je veselý hráč rugby s citlivým srdcom, ktorý sa však líši od ostatných. Nečakané priateľstvo tejto dvojice začne vo chvíli, keď ich profesor posadí vedľa seba, a pre Charlieho sa rýchlo stane niečím viac. A hoci spočiatku neverí, že má u Nicka šancu, láska funguje prekvapivými spôsobmi a Nick sa o Charlieho zaujíma viac než by hociktorý z nich čakal.

Heartstopper je o láske, priateľstve a lojalite.

Zahŕňa množstvo malých príbehov zo života Nicka a Charlieho, ktoré spolu vytvárajú niečo väčšie.

Prvá vec, ktorá ma na seriálovom spracovaní zaujala, je štylistická a príbehová podoba s britskými gejskými filmami z deväťdesiatych rokov, ako sú napríklad Get Real (1998, réžia: Simon Shore) a Nádherná vec (Beautiful Thing, 1996, réžia: Hettie Macdonald). Keď som tieto filmy pozeral ako mladý tínedžer, objavoval som svoju sexualitu a poskytovali mi presné zobrazenie toho, čo som práve prežíval vo svojom vlastnom živote, no nevedel som to presne popísať. Nepochybne je pozitívom, že presne takúto funkciu bude Heartstopper plniť pre súčasnú mladú generáciu queer ľudí. Seriál sa teší obrovskej

popularite a je dostupný na najznámejšej streamovacej platforme. Dokáže pomôcť mladým ľuďom, ktorí si svoju inakosť uvedomujú, alebo ju iba začínajú objavovať.

Obzvlášť cenné bude pre nich sledovať na postave Charlieho, aký je už vo svojich štrnástich rokoch vyrovnaný so svojou orientáciou a napriek tomu, že v minulosti zažil šikanu, neskrýva sa a dokáže byť otvorene sám sebou. Rovnako skvelé je vidieť postavu, ako je Nick, ktorý svoju bisexualitu iba objavuje, a to nielen prostredníctvom internetu a médií, ale aj vďaka tomu, že sa môže o týchto veciach porozprávať s inými mladými queer ľuďmi, ktorí majú svoju identitu už istý čas vyriešenú.

Nick si totiž nie je automaticky istý, čo cíti, a nedomýšľa si, čím prechádzajú ostatní.

Jeho vlastnými slovami – má poriadnu gejskú krízu. To, že sa v istých scénach spýta Charlieho alebo Tary na ich vlastné skúsenosti a ani s jednou sa nedokáže stotožniť, mu pomôže nájsť správny slovník na pomenovanie svojej orientácie. Keď ostatným povie, že je bisexuál, nikto to nespochybňuje, a to sa v reprezentácii bisexuality len tak nevidí. Heartstopper učí, že nie je žiadny správny alebo predpísaný spôsob, ako byť queer.

Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu.

Okrem Charlieho a Nicka sa v seriáli Heartstopper objavuje viacero vedľajších postáv nemenej zaujímavých ako ústredná dvojica.

Tao je Charlieho najlepší kamarát a správa sa k nemu ochranársky. Vždy sa rád vraciam k sledovaniu dejových liniek, v ktorých sa heterossexuálni muži cítia úplne pohodlne so svojimi kamarátmi gejmi. Uvedomujem si, že v súčasnosti to môže byť medzi mladými ľuďmi oveľa bežnejšie, ale pre mňa, ako mileniála, ktorý podobné skúsenosti nemal, je to stále fascinujúce.

Elle je Charlieho dobrá kamarátka, ktorá po svojom coming-oute ako transrodové dievča prestúpila na dievčenskú školu. Medzi ňou a Taom vzniká vzťah, ktorý je niečím viac ako kamarátstvom, a táto dejová linka je

48

rovnako roztomilá ako tá Charlieho a Nickova. Stretávame aj Taru a Darcy, dve celkom odlišné dievčatá, ktoré spolu tvoria už istú dobu pár a zisťujú, že coming-out nie je pre nikoho jednoduchý. Rád by som spomenul ešte postavu Nickovej mamy, ktorú si zahrala vynikajúca herečka, už legendárna Olivia Colman. Jej účinkovanie v seriáli sa podarilo pred verejnosťou utajiť do poslednej chvíle, takže v deň premiéry bolo príjemným prekvapením.

Správa o tom, že seriálu pribudnú ďalšie dve série, ma skutočne potešila. Napriek tomu, že obsahovo v podstate neprináša nič zásadne nové, ide o tzv. feel-good obsah, ktorý momentálne vo svete treba. A povedzme si na rovinu, omnoho viac podpriemerných seriálov s výlučne heterosexuálnymi postavami dostáva nespočetné príležitosti na nové série. Aj preto dúfam, že sa seriálu Heartstopper na obrazovkách budeme tešiť ešte dlhé roky.

Magazín QYS

Michal Tallo:

Leto 2022

Andrej Kuruc Fotografia: Jakub Kováč a Literárna bašta

Rozhovor

Skúmam city a lásku, tento raz však v rovine toxických emócií, na základe ktorých sme schopní konať tak, ako je neakceptovateľné

Michal Tallo, queer básnik, s ktorým sme sa už v Magazíne QYS v minulosti zhovárali, vydal nedávno novú básnickú zbierku Kniha tmy. Hovorí v nej o zle, radikalizácii a extrémizme, ktoré nás čoraz viac obklopujú. Ale ostáva verný aj opisu svojich vzťahov s mužmi.

49

Čo ťa inšpirovalo k názvu Kniha tmy?

Pri tvorbe názvu pre mňa bola dôležitá magická rovina knihy, istá rituálnosť. V tomto prípade som od počiatku plánoval vytvoriť zbierku, ktorá by nemala štandardný formát.

Skôr než o klasický knižný formát ide o dokumenty, ktoré možno čítať ako nájdený pozostatok dokumentácie stratenej civilizácie záhadných bytostí – ľudí a neľudí –, ale zároveň aj akési zaklínadlá na magické rituály. Názov je honosný a veľkolepý, priznane pracuje s pátosom. Moje predchádzajúce knižky mali ťažšie rozkódovateľné názvy. Tentokrát som sa rozhodol ísť opačnou cestou a dať knihe titul, ktorý evokuje možno až akúsi rozprávkovú knihu zaklínadiel. Pomenovanie tiež jasne hovorí, o čom kniha je. Pri jej písaní som sa od skúmania vnútorného sveta posunul k uvažovaniu o svete ako takom – hoci vnútorná rovina s tým samozrejme stále súvisí.

Vzhľadom na svoje hlboké znepokojenie zo všetkého, čo sa okolo nás deje, smerovania sveta a radikalizácie spoločnosti, som sa rozhodol zaoberať zlom. Tma ho reprezentuje, zároveň je však viacvýznamová a vie byť tiež priestorom akéhosi upokojenia. Táto rovina je pre mňa dôležitá rovnako. V knihe často skúmam city a lásku, tento raz však v rovine absolútne toxických emócií, na základe ktorých sme schopní konať tak, ako je neakceptovateľné. Čoraz častejšie si to ospravedlňujeme čímsi „vyšším“: emóciou, citom, väčším iluzórnym dobrom.

Zbierka je pomerne rozsiahla, ako dlho si ju písal?

Vznikala dlho. Pracoval som na nej päť rokov.

Proces písania začal ešte v priebehu záverečných prác na predchádzajúcej knihe. Od samého počiatku, teda už od prvých textov, sa mi začal jasne formovať koncept, ako aj tematický okruh, ktorému sa chcem venovať. Približne dva až tri roky trvalo samotné písanie básní, nasledujúce roky som venoval práci na formáte knihy a koncepte ako takom. Tým, že nejde o konvenčnú knihu – je

50

to zbierka rôznych zošitov, kartičiek či listov uložených v škatuľke – pre mňa bolo dôležité, aby tento formát nefungoval iba ako kozmetické okrášlenie, ale aby mal aj vnútorný význam. Dlhú dobu som preto trávil dolaďovaním, snahou čítať básne z rôznych strán a v rôznom poradí. Chcel som si byť istý, že koncept naozaj funguje. Potreboval som pripraviť „nájdené dokumenty“, pri ktorých musí čitateľ alebo čitateľka vynaložiť istú nadprácu, aktívne prispieť vlastným vkladom nad rámec bežného čítania od prvej strany po poslednú. Ide teda o detektívnu prácu, človek, ktorý knihu dostane do ruky, si sám skladá obraz toho, čo sa stalo. Poradie a perspektívy si volí sám.

Keď som si knihu otvoril, nevedel som, odkiaľ začať, tak som išiel od najmenšieho zošitka na začiatku.

Veľa ľudí sa z akéhosi rešpektu k formátu klasickej knihy bojí do nej vstúpiť, predpokladajú, že existuje poradie, naznačené uložením v krabičke, alebo sa boja, že sa im kartičky a jednotlivé časti pomiešajú. Správne poradie však neexistuje. Preto v nej ani nie je obsah, ktorý by mohli použiť ako návod. Chcem, aby k čítaniu každý pristupoval intuitívne, pocitovo. Aby si svoj kľúč zvolil každý sám a tak sa dopracoval k výsledným dojmom vlastnou cestou. Ak sa mu pri tom dokumenty pomiešajú, nie je to problém. Naopak.

Aké témy v tejto knihe-neknihe nájdeme? Časť knihy, ktorá je v škatuľke umiestnená navrchu, sa volá Zrod. Má formu fiktívnej náboženskej knihy, akejsi mytológie, svätého textu sekty či náboženstva, ktoré sa ňou riadi. Je rozprávaná priamo z pozície vyššej moci. Práve v tejto časti klimatická kríza rezonuje asi najsilnejšie, prítomná je však naprieč celou knihou. V dnešnej dobe sa jej ako autor nemám ako vyhnúť. Vzhľadom na to, že jej následky pociťujeme doslova každý deň čoraz intenzívnejšie, je nemožné o nej nepísať a neuvažovať. Nie je to však jediná téma knihy. Veľkou témou našej doby je tiež to, ako

Magazín QYS

dezinformácie ovplyvňujú verejnú mienku a spoločnosť. V textoch skúmam, akými postupmi operujú tie najhoršie sily okolo nás, či už hovoríme o extrémistických politikoch a političkách, ultrakonzervatívnych ideológiách alebo rôznych šíriteľoch a šíriteľkách dezinformácií. Veľmi často si môžeme všimnúť, ako sa tieto subjekty až obsesívne zastrešujú morálkou, vyšším dobrom, návratom k tradíciám, k akejsi ilúzii lepšej, odchádzajúcej doby, ktorá pre nich predstavuje čistotu, ideál. Práve týmito zdanlivo krásnymi a dobrými vecami, ktoré v mene lásky, dobra a stability vyzdvihujú, sú potom však schopní ospravedlniť absolútne monštruózne veci. V knihe sa to snažím skúmať z rôznych pohľadov. Zaujíma ma priamo optika ideologičiek a ideológov, ktorí dobre vedia, čo robia, ale aj pohľad ich obetí – ľudí zasiahnutých a zmanipulovaných, ktorí pod ich vplyvom úprimne veria, že to, čo konajú a hlásajú, predstavuje dobro. Pod zámienkou ideológie sú tak schopní zraniť, zabiť alebo zničiť bytosť, ktorá je od nich odlišná. Zámerne som sa však nesnažil explicitne písať o reáliách z našej súčasnosti. Zvolil som si teda prácu s mýtom a fiktívnou alternatívou sveta, ktorá však ten náš v mnohom pripomína.

Dotýka sa to aj queer tém? Áno, samozrejme. Ako queer ľudia sme s týmito problémami veľmi intenzívne spätí; veľmi často sme jednou z hlavných obetí a fackovacích panákov ideologických machinácií, sme tými, ktorí sú v mene tradície a čistoty odsúvaní na okraj. V prípade niektorých extrémnejších spoločností napokon i legálne zabíjaní a vyhladzovaní. Objektívne sa to však dlhodobo zhoršuje aj u nás. Rétorika sa vyhrocuje a veci, ktoré nebolo akceptovateľné hovoriť nahlas, odrazu akceptovateľné sú – dokonca sa stali mainstreamovou rétorikou. Je to obrovský problém. Napriek tomu, paradoxne, ľudia, ktorí tieto veci hlásajú, neustále vykrikujú, že ich sloboda prejavu je obmedzovaná alebo že sú utláčaní. Z pozície

52

queer človeka vnímam tieto veci citlivejšie a, žiaľ, bolestivejšie, osobnejšie. Nie je to však len o mieste queer človeka v spoločnosti.

Akýkoľvek útok voči menšinám je vo svojej podstate útokom voči všetkým ľuďom.

Aké sú zatiaľ na knihu ohlasy?

Knižka vyšla len pár týždňov dozadu. Ohlasy mám preto zatiaľ iba z prvej ruky a zo sledovania sociálnych sietí. Klasické recenzie ešte nevyšli, viem však už o niekoľkých, ktoré by mali byť publikované v dohľadnom čase.

Ohlasy, ktoré sa ku mne dostali, sú však príjemné. Potešilo ma tiež zistenie – pre mňa prekvapivé –, že vydať netradičný knižný formát, v tomto prípade škatuľku, so sebou nesie tiež oslovenie nového publika, ktoré po súčasnej poézii možno bežne nesiaha. Akoby v nás ostávala istá detská zvedavosť, túžba zatriasť škatuľkou a odhaliť, čo je vnútri. Je pre mňa veľmi prínosné sledovať, ako knihu vnímajú čitatelia a čitateľky, ktorí a ktoré poéziu bežne nečítajú. Často je to úplne odlišná optika.

S kým si na vydaní spolupracoval?

Grafickú podobu pripravili Aurélia Gárová a Tereza Maco, ktoré považujem za jedny z najoriginálnejších súčasných knižných grafičiek. Celkový vizuál sme vymýšľali spoločne a s výsledkom som mimoriadne spokojný.

Hoci to môže znieť povrchne, kvalitná grafická úprava knihy je pri oslovovaní nových čitateľov a čitateliek mimoriadne dôležitá.

Dobre vyzerajúce knihy sa vždy skôr dostanú k ľuďom. A naopak – ani najgeniálnejší rukopis si nenájde cestu k ľuďom, ak ich už na prvý pohľad odrádza jeho vizuálna podoba.

Som zástancom názoru, že na knižnom dizajne si treba dať záležať.

Magazín QYS

Pod hlavičkou akého vydavateľstva kniha vyšla?

Knihu tmy vydala Literárna bašta. Bola to moja prvý spolupráca s týmto banskobystrickým vydavateľstvom. Predchádzajúce knihy vyšli vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd. Literárna bašta je pomerne mladé vydavateľstvo, funguje ešte len niekoľko rokov. Od úplného začiatku sa v ňom však aktívne sústredia na ľudskoprávne, klimatické a queer témy. Z beletrie vydávajú pestrú zmes progresívnych mien prevažne svetovej literatúry. Vydavateľstvo vedie Slavo Sochor a je priam nevídané, ako iniciatívne a poctivo sa o knižky stará, akú energiu im venuje nielen počas príprav, ale aj po vydaní, keď ide o to, dostať ich k čitateľom a čitateľkám.

Literárna bašta je vydavateľstvom mladých nadšených ľudí. S netradičným formátom mojej novej knihy bolo, samozrejme, spojené množstvo problémov – v porovnaní s bežnými knihami si vyžadovala oveľa viac práce, energie a finančných prostriedkov. Časť z nich nám našťastie pokryl Fond na podporu umenia. Neviem si však predstaviť, že by som takýto zložitý projekt dokázal zrealizovať v inom vydavateľstve. No bašta mi to umožnila a výsledok i samotný proces práce na knihe predčili všetky moje očakávania.

(V rovnakom vydavateľstve vyšlo napríklad aj leporelo pre deti Oteckovia, mamičky, deti, psy a mačičky, pozn. red.)

V súčasnosti sa venuješ aj prekladu známeho britského queer básnika. Prezradil by si nám o tom trošku viac?

Preklad prvých dvoch zbierok Andrewa McMillana je už hotový, v týchto dňoch sa kniha začína zalamovať. McMillan je asi najväčšia hviezda mladej britskej poézie. Za svoju tvorbu získal množstvo cien. Na konte má zatiaľ tri knižky, posledná z nich vyšla pred pár mesiacmi. Za prečítanie stoja všetky tri, ja som do slovenčiny preložil prvé dve – Telo a Čas hier. Ako súborný zväzok vyjdú v Literárnej bašte. Domnievam sa, že ide o čitateľsky prístupné písanie práve aj pre ľudí, ktorí bežne neprichádzajú do kontaktu s jazykom súčasnej poézie. Používa postmileniálsky

Leto 2022

jazyk, výrazne ovplyvnený sociálnymi sieťami a akousi četovou rétorikou. Špecifický voľný a veľmi pútavý jazykový prúd, zdanlivo oprostený od výraznejších umeleckých prostriedkov. Zároveň však úderný a drásavý; prístupný, nie však na úkor literárnej hodnoty. Zaoberá sa témami, ktoré sú kľúčové najmä – no nielen – pre mladých queer ľudí. Či už ide o vzťah ku svojmu telu v priebehu dospievania, obriezku, rednutie vlasov alebo anonymný sex, často sú to témy, o ktorých neradi hovoríme nahlas. Jeho poézia je taká špecificky intímna, až je niekedy nepríjemné ju čítať; práve z toho však plynie umelecké napätie. Verím, že pôjde o obohacujúci príspevok pre slovenské čitateľstvo.

Aké sú tvoje ďalšie plány?

Momentálne si dávam príjemnú tvorivú pauzu. Od začiatku pandémie takmer nepíšem, no zatiaľ mi to nevadí. Píšem iba vtedy, keď je to nevyhnutné. Preklad a redigovanie cudzích textov mi potrebu vlastného písania čiastočne nahrádzajú. Predpokladám, že ďalšia knižka, ktorú dokončím, bude próza. Roky som mal rozpísanú zbierku poviedok, hotových bolo asi sto strán. Potom som prišiel o všetky nezálohované dáta a takmer celý jej rukopis. S poéziou máme od seba navzájom prestávku. V súčasnosti je mojou prioritou prežiť a nezblázniť sa. Prestávka od písania súvisí aj s faktom, že od 24. februára neviem nájsť kľúč, ako pristupovať k svetu a tvorbe.

Akékoľvek písanie sa mi teraz zdá bezvýznamné a malicherné. Prebúdza vo mne pocity viny: pocity čohosi neprístojného, pocit, že my, ktorí a ktoré ešte stále žijeme v relatívnom bezpečí, by sme mali publikačný priestor prenechať skôr hlasu ľudí, ktorých sa situácia dotýka priamejšie. Zdá sa mi, že ak by som sa k aktuálnej situácii chcel vztiahnuť písaním, nebolo by to úprimné – pocity, ktorými sa zaoberám, mi v porovnaní s utrpením ľudí na Ukrajine nepripadajú dôležité. Možno sa mi to však časom podarí pretransformovať do niečoho produktívneho. Kedysi som niekde čítal výrok: raz o tom napíšem, ale najprv to musím prežiť. Aj túto dobu možno budeme vedieť spracovať až s odstupom, keď najhoršie pominie. Dúfajme, že to bude čo najskôr.

53

Recenzia

Andrej Kuruc Fotografia: Literárna bašta

Kniha Tmy

54

Magazín QYS

Kniha tmy je treťou a dosiaľ najrozsiahlejšou zbierkou poézie Michala Talla. Oproti predošlým knihám nesie priamočiarejší názov a zároveň nekonvenčný formát. Zrejme to súvisí s tým, že ju vydal v novom, progresívnom vydavateľstve Literárna bašta. Formou pripomína skladačku, ktorá umožňuje čitateľstvu individuálne sa rozhodnúť, akým spôsobom pristúpi k jej lúšteniu. Ide najmä o voľné dokumenty, na ktorých sú básne zobrazené písmom rôznej veľkosti a s rôznym odsadením, akoby aj to malo naznačiť rozmanitosť života na Zemi. Jedinou ucelenou časťou je malý zošitok, ktorý autor nazval Zrod. Voľne hovorí o zrode nejakého vyššieho princípu, ktorý zavádza na Zemi nový poriadok. Odkazuje na zdevastovanú prírodu, ale aj na konanie ľudstva vo vzťahu k sebe samému. Tma v autorovom ponímaní predstavuje na jednej strane zlo vo všetkých jeho formách, ale aj čas pokoja, keď z temna môže vzísť niečo dobré. Skúma tiež čierno-biele videnie sveta. Tak ako je to uvedené na jednej z kartičiek, kde môžeme nájsť slová americkej speváčky Lingua Ignota (jej meno v preklade znamená „neznámy jazyk“):

All I know is boundless love All I know is violence Lingua Ignota

Leto 2022

55

Hra s významami slov je ďalšou pridanou hodnotou k básnikovmu hlavolamu. Čo sa týka používaných výrazov, zameriavajú sa na hmotu v rôznych formách, či už ide o zem, prírodu alebo telo človeka. V textoch sú opäť prítomné zmienky o vzťahu k druhým mužom, pričom sa Tallo nevyhýba ani explicitnému slovníku ako penis a spermie, ktoré odkazujú tiež na nadvládu mužstva:

vyslov tmu: vstúp do kovového domu, zhasni, všetko, čo vyslovíš, sa odteraz splní, bol som nepozorný, a preto som ti zveril túto moc...

Zjavný je aj odkaz súčasným ideológom a ideologičkám, ktorí a ktoré sa snažia ľudí vpasovať do svojich pravidiel a hodnôt, napriek tomu, že ich tým poškodzujú, a len vtedy sa cítia šťastní, keď im môžu zasahovať do materníc, vzťahov a intimity.

podpíš vzdaj sa mena, dotyku a dychu doplň kruh Staň sa jedným z nás on nech je akýkoľvek na teba bude na veky dozerať nemusíš mať strach...

Kniha tmy je plná dramatických, až katastrofických vízií a pocitov. Jediným úskalím pre čitateľstvo je riziko, že sa v jej krížovke stratí.

56

Magazín QYS

Dominika Chrastová Fotografie: Amazon

10 lesbických a bisexuálnych knižných postáv, s ktorými sa oplatí prežiť leto Lesbická a bisexuálna reprezentácia je často oveľa lepšie zvládnutá v nekonečnom množstve fan-fiction príbehov než v knižkách na pultoch kníhkupectiev. Napriek tomu sme vybrali desať postáv, ktorých príbehom vám odporúčame dať šancu. Niektoré z nich vás pobavia, iné zaujmú spôsobom, akým sa vyrovnali so svojou inakosťou či nástrahami opätovaných a neopätovaných lások.

Anabela – Láska je láska

Zoznam začíname debutom slovenskej spisovateľky Daniely Slávik z roku 2017. Dej sa sústredí na Anabelin boj s náročnou šéfkou, predsudkami a premenlivým správaním príťažlivej Leny. Knižka je navyše plná myšlienok o akceptácii v spoločnosti, ktoré sú na Slovensku aj po piatich rokoch stále aktuálne.

Leto 2022

57

Sumire – Sputnik Sweetheart Klasika od Harukiho Murakamiho. V príbehu Sumire sa nájde každá čitateľka, ktorej sa na začiatku objavovania svojej sexuality páčila staršia žena. V prípade Sumire ide o Miu. Keď si pomýli názov satelitu s literárnym označením bítnik, Sumire ju začne oslovovať „Sputnik, moja láska“. Hoci je medzi nimi sedemnásťročný rozdiel a vzťah ich v budúcnosti nečaká, vzájomné interakcie posúvajú obe protagonistky ďalej.

Ariel Levy – Proti všetkým pravidlám

Ak máte chuť vžiť sa do reálnej bisexuálnej protagonistky, odporúčame spisovateľku Ariel Levy, ktorá v knihe Proti všetkým pravidlám rozpráva o svojom živote. Avšak keďže ide o skutočný príbeh, netešte sa na happyend, zato môžete čakať aj náročnejšie pasáže o nevere. „Dochádza k nej, keď od svojho partnera nedostávate, čo potrebujete.

Chcete viac: viac lásky, viac sexu, viac pozornosti, viac zábavy,“ opisuje svoj pohľad Ariel.

August Landry – One Last Stop

Tento rok sa na pultoch slovenských kníhkupectiev objavila novinka autorky Casey McQuiston. Hlavnou hrdinkou je 23-ročná August, ktorá nevie, čo chce, a aktuálne hľadá zmysel existencie v New Yorku. V tamojšom metre spozná príťažlivú Jane. Zápletka vzniká, keď si obe postavy uvedomia, že Jane sa zasekla v čase a nedokáže z metra vystúpiť. Ak hľadáte príbeh, ktorý by vás rozosmial aj typickým chaotickým zoznamovaním dvoch queer dievčat, One Last Stop je jasná voľba. Knižku už navyše zoženiete aj v češtine, pod názvom Poslední stanice.

Delilah Green – Delilah Green Doesn’t Care

Názov knihy od autorky Ashley Herring Blake síce naznačuje, že hlavnej postave na ničom extra nezáleží, no to sa zmení, keď stretne Claire. Delilah má vo svojej sexualite jasno, ale v malom rodnom meste si od každovečerného balenia žien musí dať pauzu. Sústrediť by sa mala najmä na prípravu rozlúčky so slobodou pre svoju sestru, no nezvyčajné a nečakané spojenie s Claire ju rozptýli. Ak si chcete dať od príbehov s témou coming-outu pauzu, tento je pre vás ten pravý.

Leto 2022

59

Evelyn Hugo – Sedem manželov Evelyn Hugovej Dielo spisovateľky Taylor Jenkins Reid sme v magazíne QYS spomínali už viackrát, no jeho hlavná postava nesmie chýbať ani v tomto zozname. Evelyn Hugo predstavuje ideálnu reprezentáciu ženy, ktorá si až v zrelom veku a popri fascinujúcej kariére uvedomí, že je bisexuálka. Kniha zároveň skvele bojuje s mýtom, že „ide iba o životnú fázu“, a ponúka iný pohľad na intimitu. „Ľudia si myslia, že intimita je o sexe, pritom intimita je o pravde.

O tom, ako niekomu odhalíte svoju osobnosť. A keď sa pred nimi cítite nahí, povedia vám, že s nimi ste v bezpečí.“ Do života Evelyn Hugo sa navyše už môžete začítať aj v slovenčine.

Oksana Astankova – Séria Killing Eve Štvrtá séria seriálu Killing Eve bola extrémnym sklamaním. Ak ste videli záver, nepotrebujete na toto tvrdenie žiadnu argumentáciu.

Dojem vám ale môže zlepšiť pôvodná trojdielna knižná predloha od Lukea Jenningsa.

Spoiler: hlavné postavy sa v tomto spracovaní zblížia ešte viac a prežijú všetky nástrahy. Oksana alias Villanelle síce v knihách srší viac pragmatizmom ako humorom, no to nemení nič na skutočnosti, že jej prirodzenú príťažlivosť k viacerým rodom a najmä k Eve popkultúrny svet potreboval.

60

Magazín QYS

Therese – Carol Asi každá queer žena pozná filmové spracovanie s Cate Blanchett v úlohe Carol. Filmu však predchádzala knižná predloha od Patricie Highsmith už z roku 1952. A hoci je postava Carol v pamäti diváčok dominantná, azda väčšiu pozornosť si zaslúži práve Therese, mladšia žena, ktorá vedie skromný život a čaká, kým sa Carol znova zjaví v obchode, respektíve kým si vyrieši rodinné záväzky.

Možno práve bez Theresinej trpezlivosti by táto love story nemohla fungovať.

Sofia – Horúce mlieko „Dnes mi spadol laptop na betón. Je v ňom polovica môjho života a vie o mne viac než ktokoľvek iný. Čiže ak sa rozbil, v istom zmysle som sa rozbila tiež.“ Týmto konštatovaním vás vtiahne do svojho rozprávania postava Sofie, ktorú napísala autorka Deborah Levy. Keďže príbeh sa odohráva v Grécku a vyšiel už aj v slovenčine, považujeme ho za ideálny na letné čítanie. Najzaujímavejšiu pasáž tvorí porovnávanie a následné rozhodnutie, či by Sofia radšej viedla život s mužom alebo s novou známosťou, Ingrid.

Villanelle – Vášeň Na rozdiel od predchádzajúcej Villanelle spomínanej v tomto zozname, táto pochádza z príbehu Vášeň od Jeanette Winterson. Opäť ide o skvelú reprezentáciu bisexuálnej ženy, ktorú v kasíne opantá takzvaná Piková dáma. A tak sa Benátky stanú pre Villanelle miestom, kde jedného dňa hrala o svoje srdce a prehrala. Stále je však čas na odvetu a splnenie túžob. Ak v lete pocítite letargiu, skúste siahnuť po Vášni.

Lenka Králová:

Matej Uhlár Fotografia: Archív Lenky Královej

Pohlavie z človeka nerobí to, kým v skutočnosti je

62

Známa česká youtuberka Lenka Králová má za sebou dve manželstvá a vychováva deväťročného syna. Aj napriek tomu, že predstavy o živote v ženskom tele sa v nej hlásili o slovo od mladosti, pre tranzíciu sa rozhodla až vo svojich tridsiatich siedmich rokoch.

Magazín QYS

Vďaka vášmu youtubovému kanálu V Tranzu sa z vás stala známa osobnosť, ku ktorej mnohí vzhliadajú a považujú vás za vzor. Nie je to pre vás v istom ohľade psychicky náročné?

Nikdy som neplánovala byť známou osobnosťou. Do tranzície som išla, pretože ak by som to neurobila, asi by som umrela. Vo svojom živote, hoci sa navonok zdalo, že je šťastný a naplnený, som totiž dospela do bodu, keď pre mňa už nič nemalo zmysel. Cítila som, že to jediné, čo ma môže zachrániť z depresie a urobiť znova šťastnou, je, že budem žiť ako žena. Takže táto životná zmena bola pre mňa v prvom rade oslobodzujúca, hoci som ňou na istý čas prišla úplne o všetko. Moja vtedajšia manželka sa s tým nevedela vyrovnať, vyčítala mi, že som sebecká a myslím iba na seba. Nie je to tak dávno, že to vnímala tak, že jej manžel zomrel.

Neskôr sa s tým vyrovnala?

Teraz už je to v poriadku. Dovolím si tvrdiť, že máme medzi sebou korektný a priateľský vzťah a vieme sa spoločne dohodnúť na výchove nášho syna. Možno k tomu prispeli aj moje youtubové videá. V nich moji diváci a diváčky vidia, aký život vediem. Nelíši sa od ostatných, v určitých ohľadoch je úplne jednoduchý, všedný. Myslím, že toto je ten správny krok, ako zlepšiť postavenie transrodových ľudí v spoločnosti. Ukázať, že vedieme normálny, bežný život, riešime rovnaké problémy, ako ostatní ľudia. Je však škoda, že v našej krajine doteraz nemáme v politike alebo na nejakej spoločensky významnej pozícii otvorene transrodovú osobu. Ale ktovie, možno na takúto kariéru naberie odvahu niekto z mojich divákov a diváčok. Vidím totiž, že moja relácia ľuďom pomáha. Nielen tým, ktorí a ktoré sa rozhodli podstúpiť tranzíciu, ale aj ich blízkym a v konečnom dôsledku širšej spoločnosti. Podarilo sa mi proste vyplniť dieru na „trhu“. Viem, že sa o niečo podobné pokúšali už ľudia predo mnou, ale mám dojem, že v 90 % sa o transrodovej

64

problematike a živote transrodových ľudí hovorí z nesprávneho uhla pohľadu. Rozhovory sa takmer vždy zvrhnú na rozprávanie o operáciách, o tom, aké náročné je dostať sa k hormónom, čo všetko musí človek predtým podstúpiť…

Spoločnosť je naučená vnímať človeka cez jeho rod.

Presne tak. Toto sa snažím odbúrať možno aj tým, že hoci som už tri roky Lenka Králová, v dokladoch mám stále uvedené mužské pohlavie. Nevidím totiž dôvod, prečo by som si mala dať odstrániť časť môjho zdravého tela len preto, aby aj úrady pochopili, že som žena. Skrátka som sa rozhodla, že takáto maličkosť ma nerozhodí. Moja premena a to, čo ma robí skutočne šťastnou, spočíva v tom, že môžem žiť ženský život. Vôbec to nesúvisí s ničím sexuálnym, ako si mylne spoločnosť myslí. Toto zmýšľanie o transrodových ľuďoch potom v bežnej populácii vyvoláva dojem, že sme nejaké monštrá a že to robíme len pre nejaké úchylné uspokojenie našich sexuálnych potrieb. Každý človek predsa sám veľmi dobre cíti, aký život ho robí šťastným. S intimitou to nemá zase až toľko spoločného. Ale je to akýsi zakorenený obraz o nás, ktorý ešte istým spôsobom podporujú aj médiá tým, že vo veľkej väčšine prípadov zobrazujú transrodových ľudí ako niečo exotické. Ale ruku na srdce. Koľko obyčajných ľudí, ktorí sa nezaujímajú alebo nemajú dôvod sa zaujímať o túto minoritu, má v skutočnosti možnosť poznať v reálnom živote vo svojom okolí niekoho, kto žije v opačnom rode ako mu bol pripísaný pri narodení?

Preto sa aj prostredníctvom svojich videí či sociálnych sietí snažím diváka vtiahnuť do každodenného života transrodových ľudí. So svojimi hosťami a hostkami sa rozprávam o ich práci či záľubách. Dávam priestor aj ich príbuzným a priateľom, aby sa podelili o svoje zážitky a skúsenosti z obdobia tranzície ich blízkych

Magazín QYS

V Česku sa dá začať s hormonálnou liečbou od šestnástich rokov, ale operáciu na zmenu pohlavia môže človek podstúpiť až v osemnástke. Na Slovensku je to ešte horšie, tam sa dá s hormonálnou liečbou začať až od osemnástich rokov. Nemyslíte si, že by práve tu mohla nastať zmena?

Samozrejme, že by mohla. No dovolím si vás trochu opraviť. So všetkým sa dá začať už oveľa skôr. Zakaždým však treba podstúpiť viacero lekárskych vyšetrení. Ako keby človek potreboval nejaké povolenie na to, aby mohol žiť šťastný život. Taký, akým sa cíti vo svojej duši. Ďalším častým úskalím bývajú rodičia. Mladiství totiž potrebujú na začatie liečby ich súhlas. No žiaľ, ešte aj dnes sa v mnohých prípadoch stáva, že najbližší rodinní príslušníci s tým jednoducho nesúhlasia. Čo takýmto ľuďom radíte?

Aby všetku energiu sústredili na to, aby v deň svojich osemnástych narodenín mohli buchnúť dverami a začať žiť svoj život po svojom. Lebo vtedy už človek môže všetko.

Môže podstúpiť operáciu, môže si zvoliť nové meno bez súhlasu rodičov, môže požiadať o operačný zákrok, a tým pádom aj o úradnú zmenu rodu (v jazyku úradov o zmenu pohlavia). Ale viete, tou najpodstatnejšou zmenou, ktorá môže najviac pomôcť hlavne v začiatkoch tranzície, je, že vaše okolie, priatelia vás začnú vnímať vo vašom novom rode. Začnú vás napríklad správne oslovovať, nie v tom rode, ktorý vyplýva z pohlavia, aké máte uvedené v rodnom liste.

Nemáte pocit, že oproti menej známym transrodovým ľuďom častejšie čelíte nepríjemným narážkam na to, kým ste a aký život vediete?

Nejaký väčší vplyv na moje spoločenské uplatnenie som nikdy nezaznamenala. Možno som mala iba šťastie, že sa mi podarilo vytvoriť si okolo seba bublinu ľudí, ktorí ma majú radi. Uvedomujem si však, že je dosť možné, že takýmto útokom bude časom vy-

Leto 2022

stavený môj deväťročný syn. No zatiaľ sa to nedeje, a to už je štvrták na základnej škole s alternatívnou výučbou. Všetci ma tam poznajú, vedia to o mne, chodím na rodičovské združenia, na výlety, kamarátim sa s pedagogickým zborom…

Alternatívnu školu ste v jeho prípade volili práve preto, aby ste ho čo najdlhšie ochránili pred útokmi, posmeškami mierenými na jeho otca?

To s tým absolútne nesúvisí. S bývalou manželkou len z duše neznášame český vzdelávací systém. Preto sme sa rozhodli pre školu s alternatívnou výučbou. Rozmýšľali sme taktiež nad domácim vzdelávaním alebo, ak by to predsa len nevyšlo, tak by sme sa možno odsťahovali niekam do zahraničia, aby sme nášmu synovi vedeli dať kvalitnejšie vzdelanie.

Nikdy ste teda neuvažovali nad tým, že by ste začali svoj život v opačnom rode niekde v zahraničí, kde je postavenie transrodových ľudí lepšie ako v Česku?

Možno keby sme sa s bývalou manželkou rozhodli, že syna prihlásime na nejakú školu v zahraničí, tak v tom prípade áno. Ale takto, ak by som odišla, stratila by som s ním kontakt a striedavá starostlivosť, na ktorej sme sa dohodli, by jednoducho nebola možná. Na druhej strane som veľmi silná. Možno k tomu prispel aj fakt, že som tranzíciu podstúpila až v neskoršom veku. Na jej začiatku som si myslela, že to na mne bude vždy poznať.

Ale potom mi celkom dobre zabrali hormóny, takže už by som to asi pred ľuďmi skrývať mohla – no nemám na to dôvod. Prečo by som sa mala hanbiť za to, že žijem život, v ktorom som šťastná? A ak by sme sa všetci takto začali skrývať, kto by dodal odvahu ľuďom, ktorí stoja na začiatku cesty? Prečo by som si svoje skúsenosti, možno v istých okamihoch i pravdy, ale aj fakt, že všetko to za to stálo a viedlo do šťastného konca, mala nechať iba pre seba, ak tým, že o nich hovorím, môžem niekomu pomôcť?

65

Slovenčina môže byť rodovo vyvážená.

Kristína Gyuríková Fotografie: Archív Lujzy Urbancovej

Je pripravená na nebinárnych ľudí?

66

Na jeseň minulého roka sme priniesli článok o rodovo neutrálnom oblečení. Konštatovali sme v ňom, že rodovo neutrálne oblečenie, žiaľ, aj v dnešnej dobe inklinuje k maskulinite.

Fakt, že to, čo je mužské, sa často vníma ako neutrálne, zatiaľ čo ženské veci sa považujú za špecifické (ak nie priamo menejcenné), vidíme však aj v iných sférach. Jednou z nich je jazyk, ktorý používame.

Magazín QYS

V slovenčine je príkladom tejto inklinácie tzv. generické maskulínum, teda používanie mužského rodu ako toho neutrálneho a všeobecného. Mužský rod sa považuje za „inkluzívny“ a podstatné mená v mužskom rode sa bežne používajú aj na označovanie osôb ženského rodu. Naopak to však zaužívané nie je – ženský rod je považovaný za „exkluzívny“ a označuje len ženy.

Jazyk formuje naše videnie sveta Väčšina z nás si ani neuvedomuje, aký jazyk dennodenne používa. To, ako používame jazyk a rodovo podmienené slová, však formuje naše predstavy o spoločnosti, o tom, aké postavenie v nej majú muži a ženy a ako si osvojujeme a tvoríme rodové stereotypy.

Neustále vystavovanie ľudí mužskému rodu posilňuje asociácie s mužským rodom. Koho si predstavíte, keď sa povie manažér či lekár? Mužom podvedome priraďujeme pozície s vysokým spoločenským statusom alebo vyšším finančným ohodnotením, zatiaľ čo ženám práve naopak. Výrazy upratovač alebo predavač nie sú zďaleka také zaužívané ako upratovačka či predavačka.

To však, našťastie, znamená, že správnym používaním jazyka vieme tieto predstavy a stereotypy zmeniť. Práve preto je dôležité používať jazyk, ktorý je inkluzívny, nesexistický, prispieva k rodovej rovnosti a vyhýba sa používaniu slov poukazujúcich na to, že len jeden rod je v spoločnosti normou. „Slovenčina má potenciál byť rodovo vyvážená. Ja to vidím tak, že to závisí od toho, kto ju používa. Nie je to až tak o slovenčine, ako o ľuďoch, ktorí ju používajú,“ myslí si jazykovedkyňa Mgr. Lujza Urbancová, PhD. z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Leto 2022

Používajme rodovo vyváženejší jazyk V slovenčine má každý človek a každá vec svoj gramatický rod. To ale neznamená, že nepoznáme spôsoby, ako slovenčinu pri každodennom používaní rodovo vyvažovať.

Kedysi sa hovorilo, že cestou je feminizácia, čiže keď sa použije generické maskulínum, doloží sa aj feminínum, teda: predavači a predavačky, obyvatelia a obyvateľky.

Podľa doktorky Urbancovej však existujú aj lepšie spôsoby. „Mne sa zdá, že feminizácia opäť akcentuje tú dvojrodovosť a nie všetci ľudia sa chcú identifikovať len s mužským alebo ženským rodom. Ja sa teda prikláňam k tomu, aby sme sa snažili hovoriť rodovo neutrálne alebo používali kolektíva, čiže slová ako študenstvo, žiactvo, poslucháčstvo.

V jednotnom čísle zatiaľ nemáme v slovenčine zaužívaný rod pre nebinárnych ľudí, ale je to zase len vecou toho, kedy ho ľudia začnú používať. Tí, ktorí si myslia, že ho potrebujú, by ho mali začať používať, a potom sa začne šíriť.“ Na to, aby sme začali používať inkluzívnejší jazyk, treba zmeniť spôsob, akým rozmýšľame. Pri používaní slovenčiny nám pripadá prirodzené používať generické maskulínum, práve preto sa nám ako najjednoduchší krok smerom k rodovej vyváženosti núka pridanie podstatného mena ženského rodu. Keď sa však v texte kopia výrazy ako učitelia a učiteľky či diváci a diváčky, môže to zhoršiť jeho čitateľnosť. V druhom prípade si možno spomenieme na výraz publikum, ale čo s tým prvým? „Keď vidím text, kde sa často kumulujú takéto výrazy, poviem si, že to je ten prvý krok a že si ten človek uvedomuje potrebu rodovej vyváženosti. Ale druhý krok by bol povedať učiteľský kolektív alebo učiteľský personál.

Neraz sa to dá vyjadriť aj slovami ako osoba, ľudia, človek, komunita, tím, kolektív. Už keď tvoríme ten text, musíme ho tvoriť inak, nie tak, že ho vytvoríme v generickom maskulíne a potom to generické maskulínum premeníme,“ hovorí doktorka Urbancová.

67

Takéto kolektívne označovanie má navyše aj tú výhodu, že pri ňom nemusíme uvažovať o poradí menovaných rodových variantov (automatické dopĺňanie tvaru v ženskom rode ako druhého v poradí síce čiastočne plní účel rodovej inkluzívnosti, ale od rodovej rovnosti má stále ďaleko).

Ako v slovenčine hovoriť o nebinárnych ľuďoch?

Osobitným problémom je to, ako sa v slovenčine popasovať s nebinárnosťou. Slovenčina má síce tri gramatické rody, na označovanie dospelých ľudí sa však používajú len dva, a to mužský a ženský. Je teda slovenčina pripravená na nebinárnych ľudí? „Myslím si, že slovenčina je pripravená na všetko, na čo sme pripravení my, čo ju používame,“ tvrdí doktora Urbancová. „Len si zoberte, akú veľkú slovnú zásobu sme vytvorili, ktorá sa týka počítačov. Keby sme si povedali, že nie je pripravená, čo by sme tým vlastne povedali? Povedali by sme tým, že ten náš nedokonalý jazyk sa nedokáže prispôsobiť spoločnosti.“ Možností, ako rozprávať o nebinárnych ľuďoch, je hneď niekoľko. Victory Vargicovie, ktoré je nebinárne, vytvorilo Nebinárnu príručku, v ktorej vysvetľuje, čo je vlastne nebinárnosť a oboznamuje čitateľstvo s rôznymi alternatívami, ako komunikovať o nebinárnych ľuďoch aj s nimi. Príručku ľahko nájdete na internete, stačí si ju vyhľadať cez Google.

68

Niektorí ľudia uprednostňujú výber z existujúcich rodov on, ona, ono, oni, iní gramatické rody striedajú a ďalší používajú tzv. novorody či rodovo neutrálny bezrod.

Autorstvom návrhu bezrodu a jeho zámen je Sely. Sely navrhlo osobné zámeno en, ukazovacie zámeno te a privlastňovacie zámená jena a tena, ako aj ich skloňovanie vo všetkých tvaroch. Tieto zámená sú inšpirované existujúcim stredným rodom. Takto navrhnutým bezrodom sa inšpirovala aj prekladateľka Lucia Halová, keď prekladala do slovenčiny knihu od Bernardine Evaristo Dievča, žena, iné, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Česká prekladateľka sa pri preklade rovnakej knihy rozhodla pre alternatívu striedania rodov.

Dôležité je, že obe prekladateľky zachovali nebinárnosť spomínanej postavy a zaviedli niečo, na čo môžeme pri používaní češtiny a slovenčiny odkazovať a nadviazať.

Keď v spoločnosti začnú stúpať anti-LGBTI+ nálady, vždy sa to odrazí aj v jazyku, ktorý zároveň slúži ako prostriedok manipulácie. „Vôbec nesúhlasím s tým, ako sa to politizuje. Ideálne by bolo, keby spoločnosť mohla pokojne žiť a nejaká jej časť si bude tvoriť taký jazyk, aký potrebuje, lebo je to pre ňu hodnota. Ak je pre mňa hodnotou rodová rovnosť, potom sa snažím takto používať aj jazyk. Ak to nevnímam ako hodnotu, tak nehľadám takéto spôsoby vyjadrenia,“ uzatvára doktorka Urbancová.

Magazín QYS

Nový film prinesie doposiaľ neznámy príbeh komunity transrodových žien v rurálnej oblasti Nepálu. Jeho názov znie Elephants in the Fog (Slony v hmle) a pôjde o celovečerný debut nepálskeho scenáristu a režiséra Abinasha Bikrama Shaha, v produkcii Anupa Poudela. Kým sa ho dočkáme, povedzme si aj o filme Noor turecko-francúzskej tvorivej dvojice Çağlu Zencirci a Guillauma Giovanettiho, ktorá sa na nepálskom filme takisto podieľala.

Kristína Aschenbrennerová Fotografia: Abundantia Entertainment

Film o nepálskej komunite transrodových žien vznikal aj v Bratislave

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami.

Na jednej strane je tu transrodová žena, producentova známa, ktorá zmizla a po dlhom pátraní sa našlo jej telo, pričom polícia konštatovala ako pravdepodobnú príčinu smrti zabitie. Na druhej strane vidíme aj správy o slonoch útočiacich z hmly.

V Shahovom filme sa komunita transrodových žien, ktoré sa samy označujú za rodinu, podujme strážiť svoju dedinu pred stádom slonov. Majestátne zvieratá sú, podobne ako ony, obdivované a zároveň vyvolávajú strach.

Transrodoví ľudia, osobitne ženy, majú v Nepále od nepamäti zvláštne postavenie. No hoci právny systém v Nepále uznáva tri pohlavia, respektíve rody, spoločenská realita je iná. Slangovo – a hanlivo – označované ako hijra alebo chakka, transrodové ženy samy seba volajú kinnar [kinner] a sú aj dnes považované za nositeľky mágie. Pozývajú ich na oslavy a rodinné udalosti, kde je ich úlohou vykonať rituálne požehnanie, čo ich zároveň neustále vystavuje riziku, že ich niekto obviní z uvalenia kliatby. Ich pozícia je tak nesmierne vratká, na pomedzí medzi kňažkami a bosorkami, pričom samy o tom nerozhodujú.

Kinnar žijú neraz doslova na okraji spoločnosti. Vytvárajú si vlastné komunity, nie nepodobné newyorským „houses“ s ústrednou figúrou matriarchy.

Paralely s pakistanskou transrodovou komunitou Program Pop Up Film Residency, v rámci ktorého prebiehala časť produkcie filmu Slony v hmle, pozval ako mentorov projektu turecko-francúzsku tvorivú dvojicu Çağlu Zencirci a Guillauma Giovanettiho. Ich celovečerný hraný debut z roku 2012 Noor je príbehom mladého pakistanského transrodového muža menom Noor, ktorý opúšťa bezpečie komunity transrodových ľudí – khusrov.

Podobne ako kinnar, aj khusrovia tvoria komunity, v ktorých sa profesionálne venujú

70

hudbe a tancu a takisto vykonávajú rôzne rituály. Slovo khusra pôvodne označovalo eunucha, no postupne sa zaužívalo pre transrodových, nebinárnych, ale aj intersexuálnych ľudí.

Inšpiráciou pre pakistansko-francúzsky film Noor sa stal Mohammad Shafique, transrodový muž, ktorý si zvolil meno Noor a titulnú postavu aj stvárnil. Je to meno jeho otca a v Pakistane je bežným mužským menom.

Paradoxne, ide o rodovo nešpecifické meno (po arabsky znamená svetlo), ktoré sa v Turecku a niektorých ďalších krajinách používa prevažne ako ženské.

Noora stretávame ako pracovníka na cestnom odpočívadle – v dielni na výzdobu nákladiakov v malom pakistanskom mestečku.

Potom ako ho jednej noci napadne a pokúsi sa ho znásilniť agresívny vodič, Noor mu ukradne kamión a vydáva sa na cestu k jazeru, ktoré plní želania.

V retrospektívnych vsuvkách sa dozvedáme, že ako žena bola Shafiq – ako je pre khusrov obvyklé – súčasťou skupiny tanečníc a zarábala si na oslavách či trhoch. Ako transrodový muž sa zamiloval do ženy, ktorá mu náklonnosť opätovala, no napokon sa vydala za cisrodového muža.

Noorovým snom je mať bradu a fúzy, čo sa snaží riešiť rôznymi prostriedkami a prípravkami, no najmä vytvoriť si fungujúci a zdravý vzťah, na čo mastičku ešte nevymysleli. Ako ukážky toho, čo nechce, mu slúžia spomienky na manipulatívnu „mamu“ jeho komunity aj na ženu, ktorá mu zlomila srdce. Khusrovia a ich komunity sa tak stávajú dvojtvárnymi.

Na jednej strane poskytujú svojim príslušníkom ochranu, no zároveň, aspoň v Noorovom príbehu, nadobúdajú rolu toxického nenahraditeľného spoločenstva, bez ktorého transrodový človek nemá šancu prežiť.

Zencirci a Giovanetti nakrúcali na digitál, neraz bez prípravy, a tak celkom prirodzene volili pseudodokumentárny prístup, pri ktorom sa museli spoliehať na svojho hlavného protagonistu a často použili prvý, respektíve

Magazín QYS

jediný záber. Vo výsledku tak sledujeme road movie, v ktorej Noor stretáva rôznych ľudí, pred niektorými opäť uteká, iných, naopak, zachraňuje.

Postavy, udalosti, ako aj komunity pre scenár konštruovali čo najvernejšie realite, ktorú spätne modifikovali na fikciu, ale tak, aby sa obsadení neherci dokázali do svojich rolí vžiť a pôsobili prirodzene. Scenár napokon slúžil len ako akási kostra, na základe ktorej protagonistom navodili situáciu a oni improvizovali. Dialógy sú neraz rekonštrukciou dialógov spred niekoľkých dní.

Noor neposkytuje komplexný vhľad do transrodovej komunity v Pakistane, jej problémy zobrazuje prizmou jediného človeka. Noor a jeho stretnutia na ceste k magickému jazeru decentne, no otvorene pomenúvajú, čo je toxické na heteronormatívnom zmýšľaní, osobitne vtedy, ak vychádza z patriarchálneho usporiadania spoločnosti. Súčasne si však film nenasadzuje ružové okuliare a nevykresľuje komunitu khusrov ako ideálne a funkčné spoločenstvo. Naopak, pomerne ostentatívne ukazuje nezdravé vzťahy pestovanej závislosti od „maman“ komunity v protiklade k individuálnej túžbe po „normálnom“ živote a vzťahu so ženou, ktorá Noorovu inakosť akceptuje a berie ho takého, aký je, a to v zmiešanej spoločnosti.

Nesplnili štandard a stratili sa Slony v hmle majú pred sebou ešte podstatnú časť produkčného procesu, no okrem Pop Up Film Residency sa Abinash Bikram Shah a Anup Poudel zúčastnili aj programu Global Media Makers LA Residency v Los Angeles, kde jednou z mentoriek bola transrodová žena. Na Festivale v Cannes projekt predstavili v rámci programu Francúzskeho inštitútu Les cinémas du monde – La Fabrique cinéma, v ktorom sa stretlo viacero LGBTI+ projektov z rôznych krajín, ako napríklad z Mexika a Indie.

V Pop Up Kine programu Pop Up Film Residency sa v Kine Lumière spolu s filmom Noor premietal aj predposledný krátky film Abinasha Bikrama Shaha, Tattini. Ten ostatný, Lori, bol v premiére uvedený v hlavnej súťaži krátkych filmov 75. ročníka Festivalu v Cannes a získal Osobitné uznanie Veľkej poroty. „V spoločnosti, kde konzervatívne ideológie majú tendenciu prevládnuť nad ľudskosťou a empatiou, sú ľudia túžiaci po tom, čo im [táto] spoločnosť zakazuje, vytesnení na okraj. V očiach spoločnosti zlyhali, sú odvrhnutí. O takejto odvrhnutej skupine piatich transrodových žien je tento film; o tom, ako nespĺňajú štandardy nastavené patriarchálnou spoločnosťou, ‚strácajú‘ sa, ale aj o zodpovednosti, ktorú spoločnosť za ich zmiznutie nesie. Pýtam sa: Ako dlho boli ‚nezvestné‘, kým úplne nezmizli? Chcem zanalyzovať, prečo a ako musí osoba žijúca na okraji spoločnosti celý život bojovať s celým svetom, aby mohla žiť pravdivo voči sebe, a zároveň sa pri tom snažiť zapadnúť, aby ju akceptovala spoločnosť, ktorá ju odmietla,“ uviedol Abinash Bikram Shah počas La Fabrique cinéma.

David Benedek Fotografie: Archív Lucie Kajánkovej

Tínedžerský seriál TBH od režisérky Lucie Kajánkovej prináša queer reprezentáciu na české obrazovky

72

Internetový seriál Českej televízie TBH rozpráva v desiatich dieloch príbeh o hľadaní hraníc v bolestnom svete dospievania a manipulatívnych sociálnych sietí. V rozhovore s režisérkou a autorkou Luciou Kajánkovou sa dozviete viac o tom, ako seriál vznikal, či o jej pohľade na súčasnú queer reprezentáciu v českých médiách.

Magazín QYS

Čo bolo inšpiráciou pre seriál TBH? Námet TBH som dala dohromady na otvorenú výzvu Českej televízie, keď hľadali obsah pre novú platformu. Chcela som sa zamerať na svet súčasných tínedžerov a tínedžeriek, pretože hrané veci o nich a pre ne sú niečo, čo mi v českej tvorbe dosť chýba a zároveň je to „moja“ téma, ktorej som sa venovala už vo svojich krátkych filmoch na FAMU. Konkrétny nápad vyšiel zo snahy zamerať sa na extrémnu udalosť, ktorá pre kolektív funguje ako akcelerátor – všetky postavy sa odlišnými spôsobmi vyrovnávajú s traumou i otázkami vlastného podielu viny za to, čo sa stalo, a či tomu mohli nejako predísť. Takže kľúčom bolo to, že sa v TBH zameriavame na následky, a tiež mnohosť perspektív rôznych postáv, s ktorými môžeme, keď už nie vždy sympatizovať, tak minimálne rozumieť ich hľadisku a nájsť si k nim cestu cez empatiu.

Leto 2022

Aký bol castingový proces?

Dlhý a intenzívny. Pre TBH som chcela objavovať nové tváre a talenty a dôležité bolo, že mladí herci a herečky ešte budú spolu s nami postavy objavovať a dolaďovať, pretože vzájomná chémia či dynamika postáv je to, na čom pre mňa celý seriál stojí a padá. V prvej fáze, aj kvôli lockdownu, pre mňa nakrúcali videá, v ktorých sa predstavovali a hrali úryvky scén. V druhom kole sme si skúšali improvizácie situácií a v treťom rôzne kombinácie postáv potom, ako sme sa pol dňa iba rozprávali o scenári a ich vlastných skúsenostiach.

73

Prvá epizóda so streľbou v škole bola dosť traumatická. Ako si spomínaš na natáčanie týchto scén?

S mojimi scenáristami a scenáristkami (pre TBH sme urobili autorskú dielňu, tzv. „writers’ room“, kam som si pozvala šesť ľudí, ktorých učím na FAMU) sme si poctivo rešeršovali jednak útoky, ktoré sa v zahraničí stali, a hrozby či pokusy v našom prostredí.

Zásadné pre nás bolo vyznenie, že toto nikdy nie je riešením – a zároveň porozumenie tomu, že v určitej zúfalej situácii človeku takýto čin ako „riešenie“ môže pripadať. Keby som tomu nerozumela, nedovolila by som si to napísať. S Filipom, ktorý hrá Tondu, sme sa bavili o tom, ako to jeho postava vníma a ako k tomu dospela; čo sa mu dialo, čo čítal a pozeral. S herečkami a hercami, ktorí sa schovávajú v knižnici, sme scénu niekoľkokrát improvizovali a upravovali, riešili, ako by sa chovali ich postavy. Pretože je to šok, kombinácia obrovského strachu a zároveň pocitu absurdity, človek tomu až odmieta veriť a v rámci obranného mechanizmu akoby sa tomu chcel vysmiať. Možno paradoxne bolo podľa mňa emočne náročnejšie točiť scénu, v ktorej sa partia mimo školy na útok pozerá cez Májin stream.

Moja obľúbená postava je Mája, pretože ide o súčasnú takzvane woke osobu, ktorá je svojou progresivitou pre ostatných až otravná, no zároveň si ju ako tvorkyňa napísala tak, že si uvedomuješ, ako otravne pôsobí. Je za touto postavou nejaká konkrétna inšpirácia?

Ja sa vždy pri rozhovoroch pýtam na obľúbenú postavu a veľmi sa mi páči, ako sa to rôzni. Mája je asi najviac zástupkyňou našej scenáristickej skupiny, hovorí tie veci, o ktorých sme chceli, aby v seriáli zazneli. Ale pritom je tiež postavou, ktorá má svoju slepú škvrnu, pretože jej nedochádza, že tie veci, ktoré sú správne v teórii, nie vždy musia fungovať aj v praxi. A preto ľudí štve.

74

V TBH otváraš veľmi aktuálne témy, ako sú napríklad psychické zdravie, šikana, coming-out či hegemónna maskulinita. Podľa čoho si sa rozhodovala, aké témy v seriáli predstavíš?

Témy vzišli z debát v našej scenáristickej dielni – o tom, čo sme zažívali my osobne a vieme, z rešeršov i rozhovorov, že to zažívajú aj súčasní tínedžeri a považujeme za dôležité, aby sa o tom hovorilo. Znie to možno ako fráza, ale mali sme heslo, že chceme urobiť seriál, ktorý sme aj my v tých cca pätnástich rokoch chceli a potrebovali vidieť, ale nemali sme ho. Chceli sme ním povedať: vieme, že tieto veci riešite, je to v poriadku a nie ste na to sami či samy.

Mala si strach natočiť príbeh s gejskými a bisexuálnymi postavami, alebo si myslíš, že už bolo načase?

Myslím, že už dávno bolo načase. Pre mňa aj mojich kolegov a kolegyne by, naopak, bolo absurdné mať päticu hlavných postáv, ktoré by boli všetky heterosexuálne. Queer ľudia existujú, aj medzi florbalistami na brnenskom sídlisku. TBH je výrazne queer seriál, od z veľkej časti queer tvorcov. Takže som nemala strach, naopak, bolo pre mňa dôležité, že so samozrejmosťou zobrazujeme rôznorodosť queer skúsenosti – od chalanov, ktorí sú pár, out a v pohode, cez to, ako funguje taká tá „akože vtipná“ homofóbia, keď sa slovo gej používa ako nadávka akože s humorom a aké to má dôsledky, až k bisexuálnemu coming-outu. Pretože okrem toho, akú nízku mieru reprezentácie majú celkovo LGBTI+ postavy v mainstreamovej tvorbe, mužská bisexualita akoby bola ešte väčším tabu. Je dvadsiate prvé storočie, takže áno, chceme hlavnú milostnú linku medzi dvoma chalanmi – pretože prečo nie?

Magazín QYS

Bolo pre teba dôležité natočiť, nazvime to, progresívny seriál?

Myslím, že nálepka progresívny sa nám trochu vyprázdňuje, spolu s politickou korektnosťou, v súčasných kultúrnych vojnách. Úprimne, to, že je TBH vnímaný ako progresívny, viac vypovedá o našej spoločnosti a stave audiovízie, než o TBH ako takom. Takže, pre mňa aj všetkých ľudí, čo sa na seriáli podieľali, bolo dôležité natočiť vec, ktorá sa úprimne a otvorene stavia k témam, ktoré predstavuje. A pre nás je, naopak, samozrejmé to, ako rozprávame o duševnom zdraví, etike, rodových očakávaniach a tlakoch, sexualite, queerness. Neviem si to ako autorka predstaviť inak. Aj preto, že sama viem zo skúsenosti, aká zásadná je queer reprezentácia, predovšetkým pre mladých ľudí, ktorí sa ešte sami hľadajú – aj aké bolestné je, keď vám chýba.

Aké boli ohlasy na seriál?

Prevažuje nadšenie, ako zo strany kritiky, tak i festivalového publika, začali sme víťazstvom na Serial Killeri v Brne, premietal sa na Mezipatrech, Juniorfeste aj Zlínskom festivale, v marci sme súťažili na najväčšom európskom televíznom festivale Series Mania a v júni nás čaká prestížna Prix Jeunesse.

A ďalšie... Ale musím povedať, že najcennejšie sú pre mňa ohlasy od tínedžerských divákov a diváčok, ktoré a ktorí sa našli v drsnej Nesse s jej komplikovaným rodinným zázemím, v Tondovom outsiderstve, v zložitej love story a coming-outoch Lukyho s Pavlom.

Píšu nám na Instagrame, na TikToku vznikajú skvelé fanúšikovské zostrihy alebo sa s spolu rozprávame po premietaniach. A to, že v nich TBH rezonuje, je splnený sen. Samozrejme, je tu aj druhá strana: hejty a odmietanie, že sme úplne mimo, ale tak to patrí k veci. Polarita láska/nenávisť v intenzívnych reakciách je asi to najlepšie, čo sme si mohli priať.

Leto 2022

V slovenskej seriálovej tvorbe vlastne queer reprezentácia takmer vôbec neexistuje. Keďže už dlhšiu dobu pôsobíš v ČR, vedela by si opísať, ako je to s queer reprezentáciou tam? Česká republika je v porovnaní s ostatnými krajinami V4 o dosť otvorenejšia voči queer ľuďom v rámci bežného života, predovšetkým v mestách. O to je prekvapivejšie, aké nízke je zastúpenie queer postáv v mainstreamovej kinematografii, kde sa objavujú predovšetkým „vtipní a desexualizovaní“ gejskí kamoši hlavných hrdiniek v romantických komédiách, ale tým to väčšinou aj končí. České filmy s queer postavami, ktoré vznikli za posledných desať rokov, sa naozaj dajú spočítať na prstoch maximálne dvoch rúk. A to ani nehovoríme o tom, aká ta reprezentácia je – či to nie sú postavy, ktorých oblúk je redukovaný iba na ich identitu. Progresívnejšia je televízna tvorba od verejnoprávnej Českej televízie, kde vznikol vynikajúci kriminálny miniseriál Rédl podľa scenára Mira Šifru a nedávno historický Herec Petra Bebjaka.

Obaja títo tvorcovia sú Slováci. A telenovela Ulica sa venovala aj neskorému lesbickému coming-outu. Takže je to o niečo lepšie než na Slovensku, ale to, aby boli queer postavy prirodzenou súčasťou seriálových svetov, tak ako je to v realite, sme ešte nedosiahli ani v ČR. Ale zase lepšie ako v Maďarsku či Poľsku, kde by sme sa zobrazovaním vzťahu dvoch chlapcov, ktorí sa majú radi, bozkávajú sa na obrazovke a ich príbeh má šťastný koniec, mohli dostať do konfliktu so zákonom za propagáciu homo- či bisexuality pred detským publikom.

Je možné, že sa dočkáme aj druhej série?

Poprípade, čo iné môžu diváci a diváčky od teba najbližšie čakať?

Možné to je, no zatiaľ nič nie je potvrdené.

Viac povedať nemôžem. Ale inak pripravujem celovečerný debut a bude to queer road movie.

75

Mločina

Časť piata

Ambrosia Bajtek Ilustrácia: Viktória Szabóová

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si piatu časť, prvé štyri sme publikovali v predchádzajúcich číslach.

76

Júl Horúci vánok jej splietal vlasy, dusno, až sa pomaly nedalo dýchať. Pomaly si zvliekala letné šaty vytiahnuté z maminej skrine a lenivo sa ťahala do vody. Tŕstie šumelo z každej strany až na obnažený pás vody, sťaby malý záliv, kde jej popukané brvno vytvorilo takmer súkromný bazén, oddelený od zvyšku jazera. Voda tu bola teplučká, až mala pocit, že ju hneď premôže spánok. Zatvorila oči, telo obklopené príjemným teplom, a v tej vyčerpanosti si mimovoľne spomenula na Gaba. Aká len bola vytešená, keď ho po toľkom čase stretla pri Nádaši a mohli sa zas zhovárať. Vidieť svojho starého kamaráta, s ktorým vyliezla na trstinu, keď utekali pred nazlostenou susedou odvedľa! Ich starí rodičia boli odjakživa zadobre. Salina starká pravidelne chodievala ku Gabovej babičke po čerstvé dafnie do nedeľného koláča. Bolo prirodzené, že sa títo dvaja našli, skamarátili a od útleho detstva spolu lozili po močarisku, teda až kým nepodrástli a nezačala ich do bahna zrážať puberta.

Gabo, hoci nevedel prečo, cítil, že je Sala iná než ostatní chlapci, a začal sa jej vyhýbať.

Prešli veky bez toho, aby sa títo dvaja čo i len stretli, až do minulej soboty, keď sa ich cesty znova skrížili. Gabo bol vtipný a džentlmen, plné ústa toho, aká kočka vyrástla z jeho niekdajšieho kamaráta, ktorému kedysi vravieval Salo. Drahú Salu tým privádzal do pomykova.

Magazín QYS

Už splietala fantázie, ako obnovia staré priateľstvo, pôjdu naháňať lastúrniky a plašiť ryby, ale Gabo mal na toto všetko svoj vlastný názor. Na Salin návrh prejsť sa k rybníku nereagoval, zato ju pravidelne pozýval na večerné kúpačky pri dome jeho starých rodičov. Všetok program, ktorý sa mal konať za denného svetla, ostal akosi bez odpovede.

Sale sa nechcelo čvachtať za tmy v studenej vode. Veď ona tak miluje tú teplú a žije pre letné horúčavy. Prečo sa s ňou kamaráti z detstva chcú kúpať iba za hlbokej tmy? Už len z predstavy chladu ju striasa, takže sa s Gabom už viac nestretla. Chtiac-nechtiac špekulovala nad možnými príčinami jeho správania, vari sa za ňu hanbí alebo snáď chce pred ostatnými v močiari utajiť, že sú kamaráti? Toto analyzovanie ju iba zrážalo hlbšie do pochmúrnej nálady, nepomohli jej ani zatúlané myšlienky na niekdajšie kamarátky. Počas puberty ju neustále volali kúpať sa, slniť, na výlety. Vtedy, keď ani nemohla zniesť pohľad na svoje staré telo, keď ich s bolestivým pichnutím pri srdci musela zakaždým odmietnuť. Volali ju aj neskôr, keď už chodievali k vode s nápadníkmi, ale Sala ani vtedy nemohla. Nemohla. Nebola toho schopná. Jej telo... jej telo nebolo v stave, aby duši umožnilo cítiť sa komfortne. Mala z neho neustály pocit zániku, len aby ho už viac nemusela vidieť. Keď po mnohých rokoch v sanatóriách, na magických pilulkách a po návštevách tých najmúdrejších mločích mágov získala svoju terajšiu podobu, už ju nik k vode nevolal. Kamarátkam sa odnechcelo alebo už mali svoje vlastné vyťažené životy. Sklamane si musela priznať, že sa doma nudí.

Spomínala na prechádzky pri rieke, na predražené nápoje v galériách, na to, ako ju očami hltal Selim, keď jej spadol šál v múzeu, po ktorom sa vrhol rýchlosťou kane, len aby jej ho mohol podať. V duchu znova prežívala spoločné niekoľkohodinové rozhovory v exo-

Leto 2022

tických parčíkoch pretkávajúcich mesto ako živá zelená sieť, čo sa zjavila na tých najnepravdepodobnejších miestach. Diskusie o umiestnení Kleopatrinej ihly z Egypta práve v hlavnom meste hmlistého Albionu, takého vzdialeného od bájnej zeme faraónov...

Chýbal jej Albion, tak ako jej v Albione zas chýbal domov, no domov je miesto, kde sa cíti v bezpečí a spriaznene, nie miesto, kde zakaždým niekto za ňou dolieza, pokrikuje, kladie jej nehorázne drzé otázky zarezávajúce sa hlboko pod kožu minulosti, ktorú ona už riešiť nechce. Ešte chvíľu sa takto norila v úvahách, až ju zdolala júlová horúčava a zaspala v plytkej vode v tŕstí. Konečne.

Spánok po šnúre prebdených nocí.

Eugen sa prebíjal zelenou džungľou na opačnej strane Nádaša, v kuse si niečo mrmlal popod nos a cestu si krátil šťavnatými nadávkami.

Už trocha ľutoval, že sa dnes vybral za dobrodružstvom a takto podcenil prípravu.

Bolo veľmi teplo. Hrdlo mu zvierala páľava a nechcel nič iné, len sa poriadne schladiť pod vodou. Mal pocit, akoby ho obchádzali mdloby, no cítil, že je už blízko. Mloci sú od narodenia naprogramovaní nájsť vodu, nech by bola akokoľvek ďaleko. Vôňa vody každých niekoľko metrov len silnela, až zrazu naľavo zazrel strieborný odraz, žiarivé zrkadlo jazera. Ešte chvíľu sa prebíjal húštinou, kým si s úľavou vydýchol: „Konečne voda!“ Nad hlavou mu presvišťali obrovské tiene.

Tmavé vetrone sa v neskutočnej rýchlosti a s tou najväčšou preciozitou vzniesli nad vodnú hladinu, tak rýchlo, že si ich poriadne ani nestihol obzrieť. Kým Eugen stačil v tomto praživom teple poriadne roztvoriť oči, lastovičí húf sa už aj schladil a v zobákoch si odnášal dúšky čerstvej, studenej vody.

Včeláriky mali v mločej ríši kadejakú povesť.

77

Pre niektorých boli príliš extrovertné, lebo si žili všetky tak na hromádke, v obrovských počtoch zabývané v tmavých norách svahov, kam bežné oko len tak nedovidí. „Neprestajne samý džavot a veselice. A to ich perie… hrá každou farbou dúhy. Ako také cirkusové papagáje! Sú zbytočne vyzývavé, do tradičnej nálady nášho kraja sa vôbec nehodia, a navyše, sú to len prelietavce, čo sem chodia iba na dovolenku a s príchodom chladnejších dní sa okamžite vracajú späť do svojich trópov. No hrôza! Nech sa tam pretŕčajú a tam si púšťajú svoje hlasné zobáky na špacír, koľko len chcú,“ spomenul si Eugen na obohraté hlášky ufrflanej mločice spod Gurďalu.

Eugen by bol radšej, ak by namiesto lastovičiek nad ním krúžili včeláriky. Taká lastovička sa jednostaj niekam ženie. Zháňa chrobačí drobizg, zbiera čerstvé guľôčky blata na renováciu obydlia, zatiaľ čo tie včeláriky, tie si vedia užívať života! Práci okolo domu nevenujú až takú pozornosť, radšej sa nasťahujú do nôr vo svahu a celé leto pomaly plachtia vysoko na oblohe. Zobák sa im celý deň nezastaví. Živé rozhovory a vtipkovanie až do západu slnka, a to ich pestrofarebné perie, v letnom slnku sa jagá ako najvzácnejšie drahokamy! Eugena zakaždým prenesú do iného, veľmi vzdialeného sveta, no dnes, dnes sa musí uspokojiť s odlietajúcimi lastovičkami.

Na juhu sa vraví, že v letnej horúčave sa aj chlieb sám upečie na poli. Dnešok od toho nemal ďaleko. V takéto dni sa mloci radšej stiahnu do bezpečia svojich chladných sídiel, kde až do súmraku prečkajú najprudšie slnko. Vyhrievanie sa je veľmi príjemné, ale stačí si pri tom zdriemnuť a mlok sa jednoducho upraží dochrumkava.

Jasné, že opaľovať sa dá aj bez strát na životoch. Veď na to predsa vynašli penu z kotúľky.

Stačí sa ňou natrieť pred odchodom z domu

78

a ste navlhčení na celý deň – no komu sa chce s týmto babrať, ak chcete vypadnúť von čo najrýchlejšie? Niektorým sa to zdá zbytočné a uhrajú to, no nezriedka to končí zle.

Pena z kotúľky sa ráta medzi najväčšie vynálezy mločej civilizácie, vďaka nej sa môžu mloky bez ujmy preháňať pod rozpáleným slnkom aj za toho najsilnejšieho žiarenia. Eugen mal dnes šťastie.

Nedočkavo začal zo seba zhadzovať upotené oblečenie, až ním halabala obsypal kraj strieborného jazera. Nohavice tu, tenisky tam, zhodil aj trenky a už sa vrhal do vody. Úžasný pocit! Niet nič lepšieho, než si len tak bezcieľne plávať v osviežujúcej vode. Ponoril sa pod hladinu a zvedavo sledoval preteky húfu rybičiek, sem-tam sa huncútsky zahnal aj za skupinkou pubertálnych skokanov. Tie na seba nenechali dlho čakať, až sa Eugen na chvíľu ocitol v podvodnej naháňačke. Mloci pod vodou sú proste celkom iná liga než mloky na súši. Plávanie, ponor, vynáranie sa… nechať sa voľne unášať vlnkami! Eugen celkom stratil pojem o čase. Precitol až vtedy, keď pocítil, že ho pozvoľna zmáha únava.

Začal teda pomaly plávať k brehu, ani svätá Salamandra nevie presne, na ktorej strane jazera. Čosi ho však náhle prinútilo prudko spomaliť.

Zazrel pred sebou niečiu siluetu. Asi pätnásť metrov pre ním sa na brehu slnil vyvalený mlok, v najväčšej obnaženosti svojho hrebeňa. Svalnaté lýtka, pevné stehná, škvrnité brucho, rozhodené paže, tmavé vlnky, a tá tvár... jeho tvár mala pevné rysy, ale vôbec nepôsobila surovo, skôr naopak. Mlok mal zatvorené oči a na tvári blažený výraz najväčšej spokojnosti. Rovnako ako Eugen, bol bez jediného kúska oblečenia. Veď načo by si mloky brali plavky na plávanie či slnenie? To je iba taký vynález ľudského sveta. Ten mlok sa mu zdal akýsi povedomý.

Magazín QYS

„Kde som ho len videl? Hm... počkať!“ Mozgové závity zrazu pracovali na plné obrátky, na únavu spred minúty už zabudol. „To je on!“ zdesene vykríkol jeho vnútorný hlas. „To je ten mlok, ktorý ma minule tak rozhodil na plese.“ „Hrivoooo! Hrivo, kde si?“ doliehali na neho výkriky z porastu. „Určite si niekde rozvaľuje šunky, veď ho poznáš,“ so smiechom dodal druhý hlas. „Alebo zase niekoho obletuje.

Prečo by inak od nás zdrhol? Veď sme najlepší kamoši, tak prečo by sa vybral na Nádaš bez nás?“ Blížiaci sa neznámi vytrhli Eugena zo zamyslenia a rýchlo sa spamätal. „Hrivo. Hrivo,“ doznievalo v ňom ako ozvena.

gantným úsmevom prehovoril: „Tak čo, vynadíval si sa? Keď sa na mňa neprestaneš takto pozerať, aj sa začnem hanbiť“. Eugen v prekvapení a zahanbení nedokázal ani ceknúť.

Telo mu bleskurýchlo zalial ten známy pocit z bálu, začali mu horieť uši a slabnúť lýtka.

Pomaly cúval, preč od brehu. „Rak ti odštipol jazyk alebo sa ti až tak páčim, že si celkom onemel?“ Hrivo sa zasmial hlbokým, hrejivým smiechom – „Kam sa tak ponáhľaš?“ Nato sa začal pomaly dvíhať, až sa nad Eugenom týčil z brehu ako tie majestátne sochy slávnych umelcov vytesané z hladkého kararského mramoru.

Na Eugena to bolo priveľa. Cúvol ešte tri kroky a s veľkým plesknutím sa hodil do vody.

Ostali po ňom len rozširujúce sa kruhy na hladine.

Hrivo lenivo otvoril jedno oko a s trocha aro-

Leto 2022

79

Sensorium upozorňuje na rozmanitosť, klubová hudba často vychádza z queer kultúry

80

Marek Hudec Fotografia: DJ Gäp/Facebook

Vogue bály, počas ktorých tanečníci a tanečníčky predvádzajú zložité tanečné akrobacie, módu a rôzne disciplíny, majú jedinečnú hudbu. Musí dobre ladiť s dravým štýlom vystupovania účinkujúcich. Na Slovensku tento tanečný štýl, vychádzajúci z queer subkultúry, zviditeľňuje Monika Prikkelová. Jej podujatia Välvät hudobne dopĺňa DJ Gäp, výrazná osobnosť domácej klubovej scény. Predstavil sa na festivale Sensorium, ktorý si kladie za cieľ vytvoriť rozmanitý program a inkluzívne prostredie aj pre LGBTI+ ľudí.

Magazín QYS

„Vogue som spoznal cez hudbu okolo labelu Fade to Mind, GHE20G0TH1K, MikeQ alebo LSDXOXO a postupne som spoznával jeho históriu a pozadie hlbšie,“ vraví DJ Gäp. Nepochybne ho ovplyvnilo aj to, že jeho otec je známy skladateľ experimentálnej hudby Daniel Matej, ktorý bol zároveň organizátorom dnes už neexistujúceho festivalu Večery novej hudby. „Neskôr som vyrastal v prostredí starej A4, takže k avantgardnému umeniu mám od malička veľmi blízko. Okrem toho som v detstve počúval Linkin Park, Bomfunk MC’s a MTV. Pri mojej tvorbe ma akosi podvedome silno inšpiroval Timbaland a 00’s r’n’b, neskôr aj juhoamerický underground a mnoho iného – a celé sa to vo mne akosi voľne mieša.“ DJ Gäp si myslí, že je dôležité, aby mohol byť každý sám sebou a cítil sa v tom slobodne.

Vníma to ako základnú otázku ľudských práv, aby sa nikto nestaral druhému do jeho života a jeho tela. „Mne osobne je napríklad jedno aj to, kto s kým chodí či spí, a rovnako, čo si kto myslí o mne. Keď má niekto iný potrebu

Leto 2022

sa akokoľvek verejne definovať, nech to robí a má moju plnú podporu, a keď ich v tom bude chcieť ktokoľvek akokoľvek obmedzovať, tak sa ich určite zastanem.“ V detstve mal viacero kamarátov z queer komunity a videl, že ich orientácia bola v škole dôvodom na šikanu. „Nikdy som sa necítil dobre vo veľkých mačistických chalanských skupinách, v ktorých chce každý ukázať svoju mužnosť. Radšej som robil doma hudbu a obklopoval sa jemnejšími, vnímavými ľuďmi.“ Organizátori Sensoria zdôrazňujú, že motív diverzity je dôležitý aj v hudbe. „Snažíme sa prezentovať čo najširšie spektrum hudby, ktorá je mimo dominantného angloamerického kontextu, a tiež klubové subžánre, ktoré často vychádzajú z queer podhubia,“ vraví Juraj Hoppan z organizačného tímu festivalu. V programe sa napríklad ocitla aj Wyme, s ktorou sme mali minulý rok v magazíne rozhovor a ktorá organizuje feministickú a queer párty Xeno. Festival Sensorium sa uskutočnil počas víkendu 17. a 18. júna.

81

HVIEZDOSLAVOVO NÁMESTIE

23 7

22

DÚHOVÝ PRIDE22 ROČNÍK TRADIČNÉHO FESTIVALU RADOSTI A DÚHY V BRATISLAVE