QYS magazín • ZIMA2021 by Nomantinels

DUHOVYROK.SK

ZIMA 21

QYS

Literárna príloha • Aký bude život queer ľudí po pandémii? • Vychádza slovenský preklad maďarskej knihy Rozprávková krajina pre všetkých • Rozhovor s Petrou Tejnorovou • Rozhovor s víťazkou ceny Anasoft Litera Barborou Hrínovou • Rozhovor s nebinárnou umelkyňou Luki Essender, nominovanou na Cenu Oskára Čepana • Vystúpenie Martina Talagu z Pinkbus ohúrilo publikum na divadelnom festivale Drama Queer • Výber najlepších seriálov roka s queer hrdinami a hrdinkami • Ďalšie queer recenzie

Magazín QYS Štvrťročník – magazín Ročník šiesty Číslo 4/2021 Vydané 17. 12. 2021 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Vedúci vydania Marek Hudec Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori a redaktorky Matej Uhlár Kristína Aschenbrennerová Kristína Gyuríková Sia Bajtek Tonie Thimble David Benedek Jazyková korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Titulná fotografia s Lotta Love Jakub Kováč Web

Realizované s finančnou podporou Fon-

qys.sk

du na podporu umenia. Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry.

Facebook

Realizované s finančnou podporou Minis-

MagazinQYS

terstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podpo-

Vydavateľ

ru a ochranu ľudských práv a slobôd a na

Nomantinels, o. z.,

predchádzanie všetkým formám diskrimi-

Višňová 5, 831 01 Bratislava

nácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu

IČO: 42182603

a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah

Kontakt: info@nomantinels.sk

tohto dokumentu je výlučne zodpovedný NOMANTINELS.

6 Život queer ľudí po pandémii: Po pandémii pocitov 9 Život queer ľudí po pandémii: Zatiaľ sa akceptujme aspoň navzájom 11 Život queer ľudí po pandémii: Transrodový svet po pandémii 15 Boldizsár Nagy: Knižka mi pomohla čeliť internalizovanej homofóbii 21 V Maďarsku zaň dávali pokuty. Leporelo ukazuje život dúhových rodín 24 Víťazka Anasoft Litera Barbora Hrínová: Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni 29 Zn. Hľadám lásku. Online. Zážitky admina na LGBTI+ online zoznamke 32 Luki Essender, nominovaná na Cenu Oskára Čepana: Vo Švédsku nikto nerieši, že som nebinárna 37 Režisérka Petra Tejnorová: Mám rada prácu, ktorá plne zapája telo interpreta alebo performera a iskrí, alebo inšpiruje, a tým pádom pohne telami divákov 45 Ako vajce zmenilo meno 48 Nutričná špecialistka Mária Markeová: Psychika a sebaláska sú pri chudnutí veľmi dôležité a úplne podhodnotené faktory

Obsah

53 Martin Talaga z Pinkbusu: Cesta k pochopeniu vlastnej identity ma priviedla ku drag kultúre 58 Jan Souček z Českej televízie: To, akým ste človekom, z vás nerobí poznanie, vedľa koho si večer líhate do postele! 63 Nezabúdajme, že aj Elio bol bi. Bisexuálna orientácia týchto literárnych postáv naozaj nie je len fázou 68 Sex Education, seriál stvorený zo sexuálnych starostí 71 Queer seriály zažívajú zlaté časy. Ktoré boli najlepšie v roku 2021? 76 Literárna príloha: Zrazenina (Kristián Lazarčík) 83 Literárna príloha: Mločina – 3. časť (Ambrosia Bajtek) 86 Literárna príloha: Princ sa žení (z knihy Rozprávková krajina pre všetkých) 90 Literárna príloha: Malebné vidiny (Andrej Kuruc) 99 Kto získal Ceny Inakosti 2021? Pozrite si prehľad

Editoriál šéfredaktora

Zas tu máme ďalší lockdown, tretiu vlnu a omikron, ktorého spike proteíny si už brúsia zuby na štvrtú vlnu. Ale nezúfajte, nuda nehrozí, aj keď nás nezodpovednosť všetkých opäť uväznila v domácnostiach, pripravili sme pre vás nové číslo Magazínu QYS, plné inšpiratívneho čítania o queer umení, a tentoraz aj queer literatúre. Nenadarmo sa téma queer ľudí dostáva do literárneho mainstreamu na Slovensku, čoho dôkazom je aj prvé miesto v súťaži Anasoft Litera pre Barboru Hrínovú a jej Jednorožce. Pod vianočným stromčekom vás potešia rozhovory z oblasti výtvarného umenia, literatúry, divadla, filmu, ako aj recenzie. Luki Essender, Barbora Hrínová, Petra Tejnorová, Martin Talaga, Boldizsár Nagy, Jan Souček. A k tomu, ako darček, úryvok z knihy Rozprávková krajina pre všetkých. Cez pandémiu sa toho na queer poli urodilo naozaj hodne, otázkou zostáva: čo bude po nej? Ďalší homonegatívny zákon? Nezmenená „tradičná“ realita? Alebo utopické zrovnoprávnenie pre všetkých? Andrej

Život queer ľudí po pandémii

Andrej Kuruc Ilustrácia: Viktória Szabóová

Po pandémii pocitov.

Na Valentína Filip vstúpil do miestnosti... garsónku obývali spolu s Johanom od vysokej školy... zastal na červenom koberci... pnutie cítil všade dole... v kostiach, hrdle, v prednom laloku... zhlboka dýchal a pozeral sa na prikryté telo... spalo v pyžame s kúzelnými paličkami... stále decko, pomyslel si... stále môj muž, usmial sa... kúsok kože na chrbte mu trčal... Filip pristúpil k posteli a už ho chcel zakryť, ale namiesto toho siahol na pokožku ... a po dotyku začul tichučký ston... teplo sálalo z mužskej schránky... Filipom sa prehnalo opojenie... cítil ho pri ňom už toľkokrát... zašiel nižšie, až pod gumu nohavíc... muž sa nevzpieral ... cítil hebký zadok, ako keby hladil saténovú látku... postupne sa blížil k polkám a jedným prstom prešiel po dierke... mužom šklblo, ako keby dostal dávku elektrického

Magazín QYS

prúdu, a k tomu sa pridal vzdych naplnený rozkošou... rozliala sa po Filipovej dlani ako láva so sopky na Islande... výboje sa v nich miesili ako v urýchľovači... v komikse by bol moment nadpísaný headlinom BOOM... fyzici by hovorili o malom veľkom tresku... médiá o novej mutácii vírusu COVID-19... Nostrodamus ohlásil nový koniec sveta... a Biely dom evakuáciu do protiatómových krytov... Filip dopadol na mäkkú perinu... stiahol mužovi gate... zošuchol si tepláky... vyskočil z nich, ako bábka, stoporený penis... celé to pripomínalo japonské Manga... Filip sa natisol svojou pýchou na svojho frajera... Johan postupne rozťahoval nohy, ako kňažka lásky... Johan sa postupne jazykom dobíjal do Filipových úst... bunky sa roztápali v smršti endorfínov... slinami a cez neuróny sexuchtivé impulzy leteli až do Filipovho pohlavného ústroja a Johanových nervových zakončení na zvierači... toto je láska... myslel si Johan... toto je láska? dumal Filip... keby mohli, už dávno by sa vzali... pozvali by hostí zo všetkých kútov sveta... kdesi k altánku pri Štrbskom plese... Filip sa násilne odlepil do Johanových pier a napľul si do dlane... namazal svoj nástroj ako naolejovaný piest... a potom napľul ešte raz... navlhčil Johanov otvor... nech môže doňho vkĺznuť ako čerpadlo do vysušenej zeme… stačilo pár prirazení... vzájomný krik... ruka pod krkom a obaja vypudili zo seba libido… striekačku naplnenú semenom... až kým nás smrť nerozdelí... O dva týždne už boli v éteri informácie o jednom nakazenom... o pár dní to boli desiati... a o mesiac lockdown... všetci ostali doma... pod zababranými rukavičkami pandémie… Nostrodamus nekvákal do vetra, smiali sa prvý deň Filip s Johanom pri pohári prosecca... a horúcich bozkoch... prvý týždeň strávili pri Príbehu služobníčky a maratóne RuPaul’s Drag Race... druhý týždeň sa snažili každý vtesnať s laptopom do jedného kúta spoločnej izby... sústrediť sa na online cally... správy... čety... myriadu četov... a správ o počte infikovaných... striedanie sa v izbe

Zima 2021

a kuchyni a kuchyni a izbe... občas na záchode prezentovali dôležité čísla kolegom v košeli a kravate... tretí týždeň sa dýchanie pomaly stávalo neznesiteľným... ráno chleba s maslom… na obed donáška Čína… večer donáška Vietnam... ráno chleba s maslom... Ázia sa im tisla do miniatúrneho príbytku, len bez mora a pieskových pláží... až jedného dňa Filip zatúžil po džeme a bol preč niekoľko hodín… „Kde si bol?“ zahundral Johan… „Bol som sa prejsť. A čo ťa do toho?“ zvrieskol Filip... Z ranných milovaní sa stali poobedné... z poobedných večerné... každý druhý deň... tretí... piaty… nakoniec už len sviatočné nedele... a viac štekali po sebe... raz, dva, tri, päťkrát denne... ako diví psi… potom sa uzmierili... napustili si vaňu, k tomu jahody a šampanské, ako inak, z donášky... zaspali vo vode... až im po hodine naskočili na nohách pľuzgiere... unavili sa... každé ráno taký zákaz... onaký zákaz... čakali na ďalšie písmeno gréckej abecedy, označujúce novú mutáciu koronavírusu... a keď prišlo, upadali do bezvedomia... až nakoniec začali piť... z pohárov sa stali krígle a neskôr celé fľaše... prišlo prvé uvoľnenie... a prvé zákony, ktoré mali zakázať párom rovnakého pohlavia deti... a ich kamošovi Leovi žiť tak ako cíti... boli extra unavení... leto strávili, ani nevedeli kde... výlety... opätovné objatia... opätovné pocity... na neznámych miestach sa doplazil aj sexuálny apetít… to už sa schyľovalo k druhej vlne... a Filip to dostal... ležal v horúčkach... uviazli v mikropriestore... bez pomoci... bez podpory... bez rodičov... ktorí si na nich spomenuli len na sviatky a viac ich nezaujímalo... až sa dostavila agónia... úzkosť sa plazila po byte ako kobra indická... štípala ich jedom do nôh, aj do srdca... druhá vlna sa skončila... zasa uvoľnenie... zasa výlety... s inými ľuďmi... tretiu vlnu strávili už skoro bez slov... a bez pohľadov... až oceán vyschol a bolo po pandémii... Potom ako sa vírus samozničil, si Filip kúsok

po kúsku balil svoje veci... Johan sedel na zelenom balkónovom parapete a pil čaj... potreboval vzduch... zaostriť vedomie... zahľadieť sa na ulicu a dostať sa do reality... ocitol sa v inej dimenzii v realite vonku... zaplavený úsvitom... páchnucim voňavkou zošliapanej trávy a prehnitých jarabín... mlák a blata... posiaty betónom, panelákmi, mrakodrapmi a všadeprítomným pesimizmom... najedovaný sused štartoval svoju fiatku a jeho manželka mu tlačila do kufra kaleráby... dievča odvedľa ukričane kašlalo a dusilo sa... mladý pár kráčal v zamyslení nad tým, ako vyriešia svoje dlhy... on sa chystá zdrhnúť... ona drhnúť... dôchodkyňa hádzala kosti milovanému jorkšírovi a dúfala, že si dnes ešte smrť po ňu nepríde... len stromy napuchli zeleňou... v jedinej stotine prebiehali stovky dejov a Johan mal pocit, že sa im musí prispôsobiť... olizovali ho ako neukojení pornoherci... starý pán, ktorý si za sebou vliekol nákupný košík, pozrel na Johana s pohoršením... je po katastrofe a nič sa nezmenilo... každý sa stále stará len o seba... bez transformácie... v rádiu ohlásili ďalší návrh zakazujúci propagáciu Johana a Filipa deťom... mali by ostať v garsónke naveky... ututlaní… umlčaní... Johan pocítil prvé známky halucinácií... v klope mali orgován a namiesto tela harmoniku dlhú ako desaťposchodový barák… mal by si dať liek, ale čakal kým Filip odíde... navždy... zahalené nebo vypustilo šťavu... ešte sa nevráti dnu... do už len jeho izby... ešte nie... neustále šuchotanie škatúľ, do ktorých vedľa Filip balil svoje veci, ho dráždilo... unášal sa preč, tam, kde sa týčil Slavín... do veľkej krabice od telky si Filip položil svoje púpavové vlasy... vyzerali ako neskrotená púšť Gobi... sťahoval zo seba kusy kostry pokrytej medenou patinou... úhľadné ich ukladal na seba... ihlice, tibie, stehenné a kľúčne kosti zívali ledabolo v kartóne... ešte penis a semenníky a Johanom milovaná pusa ríbezľovej farby a môže ísť... Johan jačal... dýchal zhlboka... Zrazu Filip otvoril balkónové dvere a štuchol do Johana… „Ahoj,“ zaskučal... „A nehnevaj sa na mňa. Veď budeme v kontakte.“ … hlas sa vzďaľoval a kontakt zanikol v zabuchnutí dvier… „Ahoj“

bola odpoveď, ktorá nezastihla svojho adresáta... v Johannovi to vrelo ako vo varnej kanvici... vybehol von... Filip sa mu vzďaľoval... niekoľko krúp sa odrazilo od striešky a narazili na Johanovu tenisku, jedna vyskočila až nad jeho bradavku... zamrazilo ho... ako vtedy, keď Filipovi hladil chrbát... pritiahol si k sebe vrstvu oblečenia ako živého tvora... zmrazený zadok mu drkotal … o stodvadsať sekúnd ho dohnala prítomnosť... dýchala mu do trenírok na análny otvor... dotýka sa ho s vynoveným imidžom Mefistofela... čižmičky od Fiorangela s dlhými podpätkami namiesto kopýt... osobitným štýlom nalinkované bradavky od Persephone... šatočky od Gucciho... a namiesto chvostíka dlhočizná retiazka zapravená do háčikov v okolí penisu… prítomnosť Johana dobieha... chce sa spriateliť a vraví: „Ahoj, kamoš, nemáš matroš?“ ... Johan neodpovedá... vrhá sa do nečasu... dážď pichá ako bolestivé ostne raje... vybieha až ku vstupu na Slavín… kde spolu prvýkrát spali s Filipom... niekoľko gaštanov, javorov a briez a nezostrihané rastlinstvo ho povzbudzujú v behu... pretože vie, že prítomnosť v pätách mu bude fidlikať na brnenie vystavané z obranných mechanizmov... bude splývať s tmavým prostredím ako vzácny druh čierneho chameleóna... bude ho chcieť zachytiť... možno odšklbne kus látky na svetri... kus lebky... bude ho chcieť prinútiť, aby sa zastavil a nechal sa pohltiť masovou sprchou... ako kedysi súlože v spoločných umyvárkach v študentskom domove... bude ho chcieť zavaliť predstavou z detstva, dospievania aj dospelosti... potkne sa a padá... láme si rebrá o semenom posvätený pomník... kľučkuje a vstáva medzi zapálenými sviecami... medzi vyšukanými modlitbami... ešte kúsok a bude tam... na Slavíne... zapína v sebe energetický kľúč, ktorý mu umožní spustiť proces veľkého tresku... privedie ho k striebristej anihilácii... žiari a celý sa rozpáli... cíti, že ho dostihla... prítomnosť… podáva mu ruku... „Ahoj. Ja som Adam.“ a mrkne na Johana... kráčajú ruka v ruke k ďalšej pandémii... k ďalšiemu spoločnému životu… •

Magazín QYS

Život queer ľudí po pandémii

Dominika Chrastová Ilustrácia: Viktória Szabóová

Zatiaľ sa akceptujme aspoň navzájom

Zima 2021

Od vypuknutia pandémie vyšlo už osem čísel magazínu QYS vrátane toho, ktoré práve držíte v rukách. V každom sme vám okrem aktuálnych tém ponúkali aj povzbudenie a možnosti, ako opatrenia trpezlivo prečkať. Nikto by vám však nevyčítal, ak by ste na optimizmus nenašli energiu, pretože toto obdobie je naozaj únavné. Novinári už takmer dva roky píšu o tom istom. Dokonca by sa mohli zaviesť stávky, čo bude na titulkách najbližšie. Preplnené nemocnice, nový variant, ďalšia atómová zbraň plantážnika, či interrupcie? Fráza „same shit, different day“ platí na Slovensku zrejme viac než kedykoľvek predtým. Hoci nemáme veľký vplyv na to, čo sa deje v parlamente, hlavné slovo nám patrí v našom súkromí. I keď aj tu môžete namietať, že nie všetko závisí len od vás. Možno ste si našli ďalšiu prácu, lepší byt a očarujúcu polovičku, no nakoniec ste zistili, že s kolegami si nerozumiete, izby potrebujete väčšie a nový objav vás nepočúva. Ale aspoň ste sa niekam posunuli. Chýba nám odvaha, alebo spolupatričnosť? Už v druhej vlne začalo byť jasné, že čakanie je najhoršia stratégia, pretože koniec pandémie je v nedohľadne. Žiť treba, ako vždy, v prítomnosti. A je tu niečo, na čom by LGBTI+ komunita mohla zapracovať už teraz, nech ju to nebrzdí v budúcnosti, keď sa snáď diskusie o našich právach opäť dostanú do popredia. Poukázal na to aj maďarský editor Boldizsár Nagy v rozhovore pre QYS. Chceme, aby nás spoločnosť bez problémov akceptovala, no v komunite sa nevieme akceptovať navzájom. Možno poznáte geja alebo lesbu, čo nedôveruje bisexuálnym osobám. Možno ste už stretli práve bisexuálnu osobu, ktorá má predsudky voči transrodovým ľuďom. Alebo ste nadobudli pocit, že gejovia a lesby snívajú o rovnakých právach, no navzájom sú si tieto skupiny ľahostajné.

Práve ľahostajnosť a neporozumenie LGBTI+ skupinu zvnútra rozdrobujú a spôsobujú, že niektorí ľudia sa k svojej „príslušnosti“ radšej ani nepriznajú. Slovenská komunita zároveň nepatrí medzi najaktívnejšie v boji za to, čo chce dosiahnuť. Chýba nám odvaha, alebo „len“ spolupatričnosť? Áno, chýba nám aj to, že nás heterosexuálna cisrodová väčšina často nechce počúvať. No to je druhý krok, ku ktorému môžeme opäť pristúpiť, keď nám prestanú kolabovať nemocnice. Slovenská spoločnosť zatiaľ totiž neukázala, že by zvládala multitasking. Stretneme sa pri majáku Pred pandémiou sme premýšľali nad predsavzatiami do ďalšieho nepredvídateľného roka. Teraz je už viac-menej jasné, že pokiaľ sa koronavírusové trápenie zázračne neskončí, rok 2022 bude podobný ako uplynulé mesiace. Nenechajme sa tým však odradiť a pracujme na sebe – komunitne aj jednotlivo. Nemusíme hneď dosiahnuť naše najväčšie sny a úspechy, sústreďme sa na maličkosti. Zbavme sa konečne všetkých šálok a košieľ, čo nám po niekom zostali, a zoberme na výlet (či prechádzku v rámci okresu) osobu, na ktorej nám teraz najviac záleží. Keď sa lockdown číslo X alebo rovno celé trápenie napokon skončí, môžeme ísť napríklad do pekného mestečka kúsok za hranicami – Podersdorf am See, sadnúť si k tamojšiemu majáku a pogratulovať si, ako sme toto obdobie predsa len zvládli. •

Magazín QYS

Vždy, keď ideme von z postele, prezentujeme sa. Umyjeme si zuby, učešeme sa, oblečieme sa. To, ako vyzeráme, je našou vizitkou. Od útleho veku si uvedomujeme, kto má značkové oblečenie, aj keď možno ešte nechápeme, čo značkové oblečenie znamená.

Tonie Thimble Ilustrácia: Viktória Szabóová

Transrodový svet po pandémii

Život queer ľudí po pandémii

Nepodarené sedenie u kaderníka nám vyslúži kritiku a posmech. Sme veľmi naladení na to, ako máme vyzerať. Pandémia a práca z domu či online výučba uvoľnili tlak z okolia. Nikto nás nevidí, môžeme sa teda obliecť ako chceme a cítiť sa dobre vo svojej koži.

Zima 2021

Judith Butler popísala v roku 1988 performativitu sociálneho rodu (gender). Judith toho popísala viac, ale pre náš článok je podstatné, že sex, čiže biologické pohlavie, a gender, čiže rod alebo sociálne pohlavie sa nemusia zhodovať. Rod je ono nehmotné očakávanie spoločnosti od mužnosti a ženskosti. Je to súhrn stereotypných sociálnych očakávaní od žien a mužov. Časť tohto „kódovania“ predstavuje to, ako sa ženy a muži prezentujú navonok a čo sa od nich očakáva. Žena má horšie šance na pohovore, keď nie je namaľovaná, muž presne naopak.

Prišiel COVID-19, lockdown a s ním aj obrovská šanca experimentovať so svojím výzorom. Prvá vec, čo som spravilo ja osobne, bol nový účes. Pred pandémiou som malo vlasy ostrihané ako Severus Snape kvôli kostýmu. Prekvapivo sa podobám na Allana Rickmana, keď si oblečiem Snapeov habit. Roky som uvažovalo, ako by som vyzeralo s vlasmi na Biebera alebo obdobne krátkym účesom. Prvý týždeň lockdownu v marci 2020 som schytilo nožnice a šmik-šmik. Roky sa strihám samo, a keby sa to dalo spracovať do textu, hneď by som písalo tutoriály.

Feminizmus sa snaží o rovnoprávnosť, rovnaké šance a možnosti bez ohľadu na pohlavie. V tomto článku používame pre názornosť slová žena/muž veľmi zjednodušene. Chceme poukázať na škatuľky, do ktorých nás vtesnávajú. Vytŕčanie sa trestá.

Účes dopadol celkom dobre, ale tá spätná odozva mi len potvrdila, že som chcelo experimentovať len vtedy, keď ma videlo minimum ľudí. Mama mi miesto privítania povedala, ako hrozne vyzerám. Úprimne, od srdca, ako to dieťa z rozprávky o cisárových nových šatoch.

Sme usmievavé roboty a v ideálnom prípade nosíme aj uniformu, aby sme nemohli prejaviť svoje ja. Ženy majú predpísané podpätky, hoci státie na nich je veľmi nepohodlné a spôsobuje zdravotné problémy. Muži sa musia holiť, alebo aspoň starať o bradu, aby neevokovali iné nevhodné stereotypy. Tu sa mi žiada zavtipkovať o tom, ako feministky pálili podprsenky ako symbol utláčania patriarchátom. Neviem však, čo by bolo smiešne na ničení mučiaceho nástroja, ktorý ženy zhadzujú hneď po príchode domov. Moja pointa je, že máme striktné spoločenské pravidlá určujúce, ako môžeme vyzerať na verejnosti, aby sa nám posmievalo čo najmenej ľudí. Pandémia však prinútila ľudí ostať viac-menej doma dlhé mesiace. Česť výnimkám, ako sú ľudia pracujúci v zdravotníctve, výrobe, alebo v predajniach základných potrieb.

Vysvetlila mi, že ona by sa s takými krátkymi vlasmi cítila zle. Potom dodala, že v mojom veku mala tak isto také krátke vlasy. Ako ste sa dovtípili zo stredného rodu, ktorý používam pre seba, som transrodová, nebinárna osoba. Zároveň je veľmi jasné, ako málo podpory mám vo svojej rodine. Mamka moju transrodovosť odmieta, ale je z rodiny jediná, kto sa snaží používať moje nové stredné meno. Zvyšok rodiny o mojom preferovanom rode a mene vie, ale nijako to nedáva najavo. Druhá veľká zmena, ktorú som počas pandémie spravilo, bolo legálne doplnenie rodovo neutrálneho druhého mena. Nabehlo som na matriku, potom na druhú, potom ešte raz na prvú a ľaľa ho, už dostávam listy na pani aj pána Antonie. Jeden list prišiel aj pánovi Antonínovi, keďže si tá dobrá duša myslela, že v mene mám preklep. Vlasy mi narástli, a keď som sa konečne mohlo dať zaočkovať, znova boli ostrihané na krátko. Na konci roku 2021 som pri piatom

Magazín QYS

Zima 2021

účese, ktorý najlepšie opisuje reakcia jedného cisrodového heterosexuálneho kamoša, ktorý ma včera videl po dvoch rokoch: „Odkedy máš kučeravé vlasy? Ja si ťa pamätám s rovnými…“ Po prvotnom prekvapení som sa dobre zasmialo. Vlasy som malo kučeravé vždy, ale od určitej dĺžky vidno už len vlny. S posledným účesom sa cítim ako grécky antický hrdina. Nebyť lockdownu a mojej predvídavosti ohľadne toho, ako poctivo bude Slovač dodržiavať predpisy, stále by som malo rovnako strapaté vlasy a myslelo si, že toto mi k šťastiu stačí. Pandémia umožnila mnohým ľuďom obliekať sa primárne pohodlne, tráviť minimum času cestovaním a veľa času so sebou. Ľudia robili menej vecí, ktoré ich nebavili. Ako hovorí Marie Kondo: „Don’t keep, what doesn’t spark joy.“ V preklade to znamená: zbav sa toho, čo ti nerobí radosť.

ako sme mnohí zistili, že preferujeme tepláky a voľné tričká pred oblekom, tak sa rozbilo aj zopár vajec. Dúfam, že kto chcel krátke vlasy, vyhovoril sa na nepodarený experiment s kuchynskými nožnicami, a ktorá dlho túžila po dlhých vlasoch, sa vyhovorila na zavreté kaderníctva. Teraz máme ako trans komunita unikátnu šancu prechádzať svojou premenou bez toho divného štádia uprostred. Môžeme vyjsť po Novom roku von zo šatníka hrdo a smelo ako nový človek. Transrodoví ľudia však nie sú, žiaľbohu, jediní, ktorí sa usilujú o zmeny. Nemenované opozičné strany sa snažili zákonom zakázať úradnú a medicínsku zmenu pohlavia podľa vzoru Maďarska a Viktora Orbána. Dúfam, že im žiaden pokus o takéto obmedzenie slobody neprejde. Dúfam v to nie pre seba, ako človeka v pokročilom štádiu tranzície, ale dúfam v to pre všetky tie vajcia vonku, čo naďabia na tento článok a nájdu v ňom aj kúsok seba. •

Jeden nemenovaný web mal nedávno rozhovor s MUDr. Patarákom, lekárom z Banskej Bystrice, ktorý pomáha transrodovým ľuďom prejsť tranzíciou zo ženy na muža alebo z muža na ženu. Veľmi nevhodne si ako titulok vybrali citát o tom, ako teraz máme epidémiu transrodovosti. Samotný lekár ich na to upozornil. Nemyslím si, že transrodovosť je infekčná choroba, ale pandémia je, bola a ešte chvíľu bude ideálnym časopriestorom na skúmanie svojho ja a toho, ako sa chceme prezentovať širokej verejnosti. Egg (vajce) je slangový výraz pre človeka, ktorý sa zaujíma o tematiku transrodovosti, ale sám o sebe ešte tvrdí, že transrodový nie je. Egg je človek predtým, než si uvedomí, že vlastne je trans. Bez kritiky okolia si nejeden z nás dovolil žiť vo vlastnej koži. Móda si je toho vedomá a na posledných módnych prehliadkach boli samé voľné šaty a nohavice. Žiadne tesné a nepohodlné korzety. Tak

Magazín QYS

Zima 2021

Dominika Chrastová Archív Boldizsára Nagya, Drama Queer

Rozprávková krajina pre všetkých alebo po maďarsky Meseország mindenkié. Tak sa volá kniha, ktorú pôvodne vydalo združenie Labrisz a ktorej výtlačok maďarská poslankyňa v septembri 2020 verejne skartovala, pretože podľa nej išlo o „homosexuálnu propagandu“. V skutočnosti ide o súbor sedemnástich rozprávok, v ktorých vystupujú okrem LGBTQ postáv napríklad aj rómske či zdravotne znevýhodnené postavy. Knižka vychádza na Slovensku už v decembri, preto sme sa nielen o nej porozprávali priamo s jej editorom Boldizsárom Nagyom.

Rozhovor

Boldizsár Nagy: Knižka mi pomohla čeliť internalizovanej homofóbii

Magazín QYS

Knihu Rozprávková krajina pre všetkých tvorí sedemnásť príbehov od rôznych autoriek a autorov. Ako ste ich vyberali? Oslovili sme deväť známych mien a okrem toho sme vyhlásili súťaž, v ktorej sme hľadali nové talenty najmä z menšinových skupín. Nakoniec sme zozbierali vyše osemdesiat textov a z nich vybrali osem. Z minorít sa však veľmi nehlásili, v knihe máme len dva texty od lesbických autoriek, jeden od nebinárnej osoby a jeden od matky transrodového dieťaťa. Ja som ich príspevky redakčne spracoval, čiže sme piati z osemnástich ľudí. Nie je to veľa, bolo by lepšie, keby sme dali hlas viacerým z menšín.

Autorky a autori prišli s príbehmi sami, alebo dostali zadanie? Iba sme im povedali, že by bolo skvelé, keby použili klasické rozprávky alebo iné druhy známych detských príbehov, ktoré by prerozprávali s postavami z menšín. Chceli sme, aby sa texty ľahko čítali a nepôsobili prvoplánovo edukačne alebo moralisticky. Inak išlo o ich nápady. Viac ako polovica príbehov v súťaži bola nakoniec o lesbickej Popoluške. Stala sa najpopulárnejšou témou, neviem prečo. Vznik knihy iniciovalo lesbické združenie Labrisz. Čo ho k tomu viedlo? Pred pandémiou zastrešovalo najmä na stredných školách vzdelávací program o sexuálnych menšinách. Ľudia zo združenia vysvetľovali, čo znamená patriť do LGBTQ skupiny, a žiačky a žiaci im opisovali svoje stereotypné predstavy, o ktorých sa potom mohli porozprávať priamo s osobami z komunity. Bol to veľmi populárny projekt, no pre nový maďarský zákon by sa už niečo také nedalo zorganizovať. Podobné vzdelávanie môžu teraz viesť len vládne inštitúcie. Keď prišiel COVID-19, v združení Labrisz chceli nadviazať na tento projekt a dostali nápad zostaviť knihu. Vedeli, že som editor

Zima 2021

a umelecký kritik, ktorý píše o detských knihách. Venoval som sa tiež queer témam, takže poznali moje meno a oslovili ma. Premýšľali sme, že by bolo ešte lepšie, keby príbehy neboli iba o LGBTQ ľuďoch, ale aj o mnohých ďalších menšinách. Ktoré ďalšie sa teda objavujú v rozprávkach? Nájdete tam postavy rómske a inej farby pleti, zdravotne znevýhodnené, chudobné či postavy detí žijúcich v násilných domácnostiach, a ďalšie. V strednej a východnej Európe neexistuje tradícia, že by sa rodičia alebo učiteľky a učitelia rozprávali s deťmi o ťažkých témach. Takou je napríklad aj smrť, preto v knihe vystupuje tiež smútiaca Šípková Ruženka. Čo sa ešte týka LGBTQ komunity, som naozaj rád, že okrem lesbických a gejských rozprávok máme aj dve transrodové, pretože ide zároveň o prvé transrodové príbehy pre deti v maďarskom jazyku. Doteraz sme také nemali ani len v preklade. Do finálneho výberu sme zahrnuli i texty s nebinárnou a asexuálnou postavou. Je to teda veľmi rôznorodé a veľmi nové – nielen v Maďarsku, ale, ako sa ukázalo, aj v iných krajinách. S akými očakávaniami ste knihu vydávali? Mysleli sme si, že to bude knižka iba pre niekoľko maďarských rodín. Nečakali sme, že z toho vznikne hit. Vytlačili sme len 1 500 kusov, ktoré sa mali predať za dva alebo tri roky. Napokon vyšla v štyroch vydaniach a predali sme vyše 30-tisíc kusov. Kniha bude navyše publikovaná v ďalších deviatich jazykoch. Stále tomu nemôžeme uveriť. Na Slovensku nájdeme Rozprávkovú krajinu pre všetkých od 17. decembra. V ktorých ďalších krajinách sa pripravuje? V Poľsku vychádza takisto v decembri, z toho sa veľmi teším. Budúci rok v máji pribudne švédske vydanie a v septembri anglické. Túto jeseň vydali knižku v Holandsku. Z ostatných

krajín ešte nemáme dátumy, ale dostane sa na pulty aj v Česku, Fínsku, Nemecku a Estónsku. Prejdime k tomu, čo sa dialo v Maďarsku po vydaní knihy. Ako sa o nej vôbec dozvedela poslankyňa Dóra Dúró, ktorá ju skartovala? V Maďarsku existuje ultrapravicová strana Hnutie Naša vlasť. Jej členky a členovia sú veľmi anti-LGBTQ, takže stále si pozerajú, čo sa deje v komunitných skupinách. Hneď deň alebo dva po tom, ako sme zverejnili príspevok o knihe, začala strana pozývať médiá na online tlačovú konferenciu. Jeden z novinárov nám povedal, že podľa pozvánky knihu nejakým spôsobom na tlačovke zničia. Očakávali sme, že ju spália alebo niečo podobné. S Labrisz sme si aj volali cez Zoom a snažili sa prísť na to, ako a kedy by bolo najlepšie reagovať. Nakoniec sme sa rozhodli, že počkáme, uvidíme, čo sa bude diať, a potom povieme komunite, že sa týchto homofóbnych a transfóbnych ľudí nebojíme a budeme knihu ďalej predávať. Lenže po tlačovej konferencii sa z toho stal virálny príbeh. Nakoniec sme neboli prví, kto sa ozval, všetci o tom písali. A to aj pohoršene, pretože ničenie kníh prináša spomienky na najhoršie časy, napríklad nacistickú éru. Cítili sme sa teda hrozne, ale potom v priebehu jediného týždňa ľudia vykúpili všetky knižky. Združenie Labrisz nemalo peniaze na posielanie výtlačkov do veľkých kníhkupectiev, takže záujemkyne a záujemcovia si ich sami našli v niekoľkých menších predajniach. Bolo to skvelé. Kupovali si knihu aj heterosexuálni spojenci a spojenkyne LGBTQ ľudí? V prvom rade si myslím, že mnohé a mnohí sa dovtedy za naše spojenkyne a našich spojencov ani nepovažovali. Predtým na tom ani veľmi nezáležalo, s výnimkou pár zákonov sa nič také maďarskej LGBTQ komunite nestalo. Ale po skartovaní knihy sa otvorene prihlásili k spojenectvu, pretože sa hnevali.

Bolo skvelé to pozorovať. Myslím, že v Maďarsku sa prvýkrát začalo mainstreamovo riešiť, čo by sme mali čítať deťom a spomínalo sa aj transrodové vzdelávanie. Bez tej tlačovky by nám otvoriť podobnú debatu trvalo roky. Lenže následne premiér Viktor Orbán povedal, nech LGBTQ ľudia nechajú deti na pokoji a nerobia z nich homosexuálov a transsexuálov. Keď sa vláda postavila proti knihe, ovplyvnilo to mnohých ľudí. Maďarská spoločnosť je sama osebe veľmi homofóbna a náš systém je transfóbny. Komunikácia vlády spôsobila, že mať takéto názory sa javilo ešte viac oprávnené. Dokonca došlo k niekoľkým útokom. Možno ste o nich čítali. Ľudia opľuli lesbické dievča na koncerte alebo napadli lekára, ktorý je gej. Predtým to nebolo bežné. Teraz na to nabrali odvahu. Súvisí s knihou aj ústavný dodatok, pre ktorý si už rovnakopohlavné páry nemôžu adoptovať deti? Mnohí hovoria, že áno, ale podľa mňa nejde o priamu súvislosť, pretože anti-LGBTQ zákony sa schvaľovali už predtým. Skôr je to súčasť agendy. Maďarská vláda si zvykne vyberať kolektívneho nepriateľa, napríklad migrujúcich ľudí, Rómov a Rómky alebo práve LGBTQ komunitu. Kniha bola pre ňu dobrou príležitosťou na zviditeľnenie svojej kampane. Takže ju použila ako komunikačný nástroj. Ako ovplyvnili reakcie na Rozprávkovú krajinu pre všetkých tvoj život? Zmenili ho v mnohých ohľadoch. Ľudia v mojom okolí začali vyjadrovať svoju podporu, čo bolo pre mňa celkom nové. Možno to bolo nové aj pre nich. Dovtedy si mysleli, že stačí, keď nie sú homofóbni, transfóbni alebo rasisti a podobne. Niečo sa zmenilo aj v mojej konzervatívnej rodine. Postupne ma prijímali, ale nikdy som nemal pocit, že by na mňa boli hrdí. Po vydaní knihy mi však otec povedal, že som odviedol skvelú prácu. Veľa to pre mňa znamenalo.

Magazín QYS

Dokonca si vraj uvedomil, aké dôležité by bolo, keby sa so mnou o týchto veciach v detstve rozprával. Ak dokáže on ako veľmi konzervatívny a nábožný muž takto zmeniť názor, myslím, že môžu aj ďalší. Preto je táto kniha určená pre každého. Keď sme na nej začali pracovať, vždy som myslel na malé deti, ktoré majú problém so svojou sexualitou alebo rodovou identitou. Ale bolo by skvelé, keby aj ďalšie deti spoznali tieto rozprávky. Pretože zmena nastane, iba ak všetci uvidíme rovnakú reprezentáciu menšín. No a mne osobne knižka pomohla čeliť internalizovanej homofóbii a internalizovanému rasizmu. Ako konkrétne? Nemal som sa veľmi rád, nebol som na seba hrdý. Vždy som mal pocit, že som menej ako iní ľudia, pretože som nízky gej s rómskymi koreňmi. Tieto myšlienky mi sťažovali život. Ale pri redigovaní textov do knihy a rozhovoroch s podobnými ľuďmi som si uvedomil, že som bol veľmi hlúpy, keď som sa za seba hanbil. Ak by som bol menej ja, znamenalo by to, že aj ostatní z týchto menšín sú menej. No pre mňa sú úžasní, pokladám ich za svojich hrdinov. Nikdy som nechcel byť súčasťou akejkoľvek komunity, pretože som mal so sebou problémy. Keď som sa napokon začlenil, dalo mi to veľmi veľa. Teraz cítim istý tlak, pretože mám šancu poskytnúť menšinám hlas a ľudia ma

Zima 2021

Ani LGBTQ skupina nie je sama osebe veľmi inkluzívna. Potrebujeme byť navzájom solidárni, aj keď nevidíme veľa podobností medzi L a G a B a T a ďalšími. Musíme o sebe premýšľať ako o komunite, pretože väčšina chce, aby sme sa ako celok cítili menejcenne. Spoločne musíme hovoriť, že nie sme menej a mali by sme si to pripomínať aj medzi sebou.

počúvajú. Snažím sa teda častejšie hovoriť o transrodových otázkach a o problémoch Rómov, keďže im spoločnosť neposkytuje dostatočný priestor. Ani LGBTQ skupina nie je sama osebe veľmi inkluzívna. Potrebujeme byť navzájom solidárni, aj keď nevidíme veľa podobností medzi L a G a B a T a ďalšími. Musíme o sebe premýšľať ako o komunite, pretože väčšina chce, aby sme sa ako celok cítili menejcenne. Spoločne musíme hovoriť, že nie sme menej a mali by sme si to pripomínať aj medzi sebou. Súdržne zvládneme čokoľvek, no pre tie internalizované veci je to ťažšie. Aj homosexuáli môžu byť homofóbni a transfóbni a rasisti. Navyše, keď sa hovorí o LGBTQ ľuďoch, väčšina si zvykne predstaviť bieleho cis muža, a som z toho veľmi unavený. Chcel by som vidieť reprezentáciu všetkých písmen. Myslím si, že to bude moja ďalšia práca.

Smutné na tom je, že už si tu teda nemôžeme adoptovať dieťa. A to sme boli na zozname tri roky. Miestnosť, v ktorej teraz sedím, mala byť detská izba. Nový zákon prišiel akurát pár dní pred Vianocami, takže to bol pre nás vianočný darček od vlády. Snáď to bude v ďalšej krajine lepšie. Dúfam. •

Budeš na tom pracovať z Maďarska, alebo z inej krajiny? Čítala som, že sa plánuješ presťahovať. S partnerom sme premýšľali nad sťahovaním už štyri alebo päť rokov. Akurát po vydaní knihy sa nám podarilo nájsť vhodný dom, no nechceme zverejňovať, kde sa nachádza. Niektoré médiá písali, že naše rozhodnutie súvisí práve so skartovaním a následnými anti-LGBTQ zákonmi, no nie je to pravda. Sťahujem sa, lebo sa v Maďarsku necítim dobre už roky. A myslím, že nie som sám. Stále však máte v štáte aspoň registrované partnerstvá, ku ktorým sme sa na Slovensku ešte ani zďaleka nedopracovali. Áno, minulý rok sme si s partnerom naše partnerstvo dali zaregistrovať, ale práve kvôli obavám, že o túto možnosť prídeme. Čakali sme, že pôjde len o podpísanie papierov, no nakoniec sme zažili aj menšiu ceremóniu. Bolo to vlastne romantické, ako ozajstný sobáš.

Magazín QYS

V Maďarsku zaň dávali pokuty.

Teplá správa

Marek Hudec Fotografia: Literárna bašta

Leporelo ukazuje život dúhových rodín

Zima 2021

O knižke sa prvý raz dopočul, keď kvôli nej v Maďarsku pokutovali kníhkupectvá. „Napriek aktuálnym zákazom sa ju rozhodli zaradiť do políc s detskou literatúrou,“ vysvetľuje slovenský vydavateľ Slavo Sochor. „Všetky queer príbehy tam totiž musia mať nálepku 18+. Neskôr som natrafil na status prekladateľky Julie Sherwood, v ktorom na knihu upozorňovala slovenské vydavateľstvá. Prepojila nás s autorom Lawrencom Schimelom, ktorý svoju knižnú produkciu osobne zastupuje na medzinárodnom trhu. Uzavrieť dohodu trvalo len chvíľu.“ Obrázková kniha pre najmenších s názvom Oteckovia, mamičky, deti, psy a mačičky je sympatická, krásne ilustrovaná. Rozpráva dva krátke veršované príbehy. Chlapec sa prebúdza a v ranných povinnostiach predbieha dvojicu mamičiek. Na ďalších stranách sledujeme zas dievčatko s dvomi oteckami, ktoré sa pripravuje na spánok. Niekto z nás sa nedokáže uložiť do postele, ktosi sa zas budí priskoro. Ako zaspať, keď vás vyrušuje hravý psík? Čo s tým, keď vstanete ráno skôr a ste s mačkou príšerne hladní? Queer páry v príbehoch trápia rovnaké problémy ako všetkých ostatných. Motto knihy jasne hovorí: Hlavné je predsa to, že sa majú navzájom všetci radi. Príbehy pôvodne vyšli v španielčine v roku 2018 ako dve samostatné knižky s názvami Do postele! (No es hora de jugar) a Vstávame! (Pronto por la mañana). Autor detských a mládežníckych kníh Lawrence Schimel ich vytvoril s ilustrátorkou Elīnou Brasliņa.

Bola to preňho zábava, keďže text leporela je jednoduchý a obsah znesie menšie posuny. „Musím podotknúť, že ja nie som žiadny prekladateľ, len rád rýmujem a spolu s redaktorkami Zuzkou Bariakovou a Laurou Klimovou sme to mali hotové za pár hodín čistého času. Najdlhšie nám asi trvalo hľadanie správneho temporytmu, pridávanie a uberanie čiarok či slabík. Verím, že naša radosť bude v tej pestrofarebnej knihe citeľná,“ dodáva Slavo. Knižka vyšla zatiaľ v tridsiatich prekladoch. Na Slovensku môže doplniť sériu kníh, ktoré pomôžu dúhovým rodinám vo výchove. Pred rokom u nás vyšla rozprávka o zajačikovi Marlonovi Zajdovi a počas tejto zimy sa na pulty kníhkupectiev dostanú Oteckovia, mamičky, deti, psy a mačičky spolu s Rozprávkovou krajinou pre všetkých, ktoré obe dráždili populistických politikov a političky u našich južných susedov. Vydavateľstvo Literárna bašta upozorňuje, že nenávistná politika voči LGBTI+ komunite nachádza odozvu aj na Slovensku. •

„Nie je to žiadna prvoplánová senzácia. Je to kniha pre najmenšie deti, ktorá na seba stiahla veľa pozornosti najmä kvôli represívnym politikám v Rusku a Maďarsku. Hlavné postavy majú síce dvoch otcov a dve mamy, ale na to kniha nijak špeciálne neupozorňuje, a v tom spočíva jej kúzlo,“ hovorí Slavo, ktorý text do slovenčiny aj preložil.

Magazín QYS

Zima 2021

Barbora Hrínová (1984) je prozaička, scenáristka a pedagogička. Pôsobí v Ateliéri scenáristickej tvorby FTF VŠMU v Bratislave. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2008, 2017, 2018). Absolvovala polročný výskumný pobyt v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia pôsobila na Chapman University v Kalifornii. Za svoju debutovú zbierku poviedok Jednorožce získala prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2021.

Rozhovor

Andrej Kuruc Fotografie: Jakub Kováč

Víťazka Anasoft Litera Barbora Hrínová: Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni

Magazín QYS

Aký to bol pocit, keď ste za Jednorožce získali ocenenie za najlepšiu slovenskú prózu roka? Taká zvláštna prázdnota a zraniteľnosť, pretože tá informácia vo vás prerazí všetky vrstvy očakávania aj ľahostajnosti, ktoré ste si už voči tej akcii vytvorili. Zrazu ste v inej situácii, ktorá sa vás veľmi osobne týka a musíte sa k tomu rýchlo vyjadriť. Povedala som, že som to ocenenie vôbec nečakala, pretože viem, ako to vyzerá zvonku. Že je to debut a časť spoločnosti to vníma ako „veľké prekvapenie“. Ja som však počas roka vnímala recenzie a pozitívnu diskusiu okolo tej knižky, ktorá mi dávala dôvod na isté príjemné tušenie.

Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni, chcela som ich ukázať ako súčasť každodennosti.

Prečo práve názov Jednorožce? Volá sa tak jedna z poviedok; pasujú pod tento titul aj ostatné? Áno, názov je zastrešujúci pre viaceré postavy knižky. Jednorožce sú pre mňa symbolom inakosti, ktorá spolu so samotou a neistotou patrí k hlavným témam zbierky. Vidíme ich dnes všade, hrajú sa s nimi deti a dospelí si kupujú šperky či nafukovačky v tvare jednorožcov. Jedinečnosť teda môže byť aj póza či životný štýl, v poviedkach som však chcela primárne zachytiť postavy, ktoré sa mi zdali naozaj jedinečné a prepadajúce cez všeobecné vzorce vnímania. V knižke sa venujete ľuďom, ktorí často nespĺňajú stereotypné predstavy o tom, ako by mali žiť. Sú to najmä ženy. Napríklad v titulnej poviedke, kde hlavná postava nespĺňa klasický ženský stereotyp „emocionality a vrelosti“. Prečo je podľa vás potrebné prinášať aj ich príbehy? Súčasné prajné nastavenie voči inakosti je asi stále len reakciou a revoltou voči prevládajúcemu tradičnému, konzervatívnemu trendu, ktorý má pre každého člena spoločnosti presné očakávania a zaradenie na základe niekoľkých jeho vonkajškových znakov. Pritom dnes sa dosť rozpráva už aj o tom, že každý pes a mačka majú svoju povahu a jedinečnosť. O ľuďoch sa to vie dávno, ale ešte sme to celkom nepreniesli do praxe a každodennosti. Preto som chcela napísať príbehy, ktoré hovoria o individuálnom prežívaní, aj rôznych odchýlkach od „normy“. Odrazili sa v tvorbe aj vaše osobné skúsenosti v tomto smere? Pri poviedke Internations som mal pocit, že ste boli sama v Gruzínsku. Nie je to len váš pocit, ja som naozaj bola v Gruzínsku a táto poviedka je čiastočne inšpirovaná mojimi zážitkami, ale aj zážitkami ľudí, ktorých som tam stretla. Gruzínski muži ešte stále dvoria ženám takým tým klasickým spôsobom a sú veľmi iniciatívni. Keď

Magazín QYS

nejaké Európanky zavítajú na Kaukaz, môže to byť pre ne šokujúce alebo osviežujúce. Poviedka je pomerne otvorená v popise intímnych zážitkov na pozadí samoty a odcudzenia. Chcela som vytvoriť priestor, v ktorom sa môžu nájsť ľudia, ktorí sa vo svojich životoch necítia práve naplnene alebo šťastne. Nestáva sa často, aby takýto úspech zaznamenali poviedky, v ktorých sa objavujú viaceré queer postavy. Ako napríklad Romana v Saturnovom návrate. Prečo ste sa rozhodli písať aj o nich? V slovenskej próze mi kvalitné poviedky o queer postavách chýbali, väčšinou sa z toho robí nejaká atrakcia, ozvláštnenie, a potom sa tomu „seriózni“ autori a autorky vyhýbajú. Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni, chcela som ich ukázať ako súčasť každodennosti. Myslím, že iba jedna z poviedok sa týka priamo coming-outu, v ostatných moje „queer“ postavy riešia iné záležitosti, ako napríklad prácu alebo životné smerovanie. Keď si prečítate akúkoľvek knižku, nezačnete predsa vyratúvať a riešiť, koľko heterosexuálnych postáv v nej bolo a prečo. To isté som chcela docieliť pri textoch, v ktorých vystupujú queer ľudia. Vôbec neviem, prečo by to malo biť do očí, ale samozrejme, v súčasnej situácii som rátala s tým, že to môže niekomu vadiť. V čom vám to bolo blízke? Aj keď hovorím, že na queer ľuďoch ako individualitách mi nepripadá nič zvláštne, inakosť a zvláštnosť ako taká ma autorsky priťahuje. Hovorí totiž o tom, čo sme ako spoločnosť vytesnili, postavili za hranicu akceptovateľnosti a nami definovanej normálnosti. Zaujímavé veci a príbehy sa pre mňa vždy dejú až na hranici, alebo za hranicou istého stereotypu. Môžete vygenerovať tisíce príbehov, ale pokiaľ len popisujú dej a neatakujú nejakú konvenciu či predsudok, je to celé nanič.

Zima 2021

Ste vyštudovaná scenáristka, odrazilo sa to pri procese písania vašej knihy? Štúdium scenáristiky ma určite posunulo v tom, ako vytvoriť príbeh, plastické postavy a nazerať na tvorbu viac zvonku, akoby racionálne. Na katedre scenáristiky a dramaturgie v súčasnosti aj učím, dávam spätnú väzbu študentom na ich vlastné výtvory. To sa nezaobíde bez toho, aby som takéto pomyselné kritické dialógy viedla aj sama so sebou. V literatúre sa však cítim slobodnejšie, a ani som nechcela, aby mi do nej scenáristické remeslo až tak zasahovalo. Porota Anasoft litera okrem iného ocenila, že zobrazovanie postáv napríklad aj inej sexuálnej orientácie „nie je predmetom agitácie alebo exotického predvádzania“. Práve LGBTI+ aktivistky a aktivisti bývajú kritizovaní za to, že príliš zviditeľňujú tému, že sa príliš ukazujú, dokonca sú teraz proti komunite namierené aj legislatívne návrhy zákonov. Čo si myslíte vy o Dúhových pochodoch a aktivitách, ktoré sa zameriavajú na práva LGBTI+ ľudí? Oceňujem, že porota veľmi presne vystihla môj zámer. Osobne sa necítim ako aktivista, ale sympatizant takýchto hnutí. Organizované prejavy sú nutné, ak je potrebné niečo presadiť v spoločenskej praxi, ale na to treba aj povahu a ja nemám rada, keď ma niekto k niečomu láme, presviedča – napríklad na účasť na protestoch. Z diaľky sú mi však sympatické a na Dúhový pochod by som rada niekedy išla. Mne sa páči, že je excentrický a divoko farebný, prečo by taký nemohol byť. Priznám sa, že ostatné LGBTI+ aktivity až tak nesledujem, viem, že v poslednej dobe vyvolali nejaké reakcie nápisy na stenách kostolov. Je zaujímavé sledovať tú diskusiu potom, ako sa v nej každý berie strašne vážne a obhajuje to svoje stanovisko. Podľa mňa by pomohlo trochu humoru a uvoľnenia na oboch stranách, ale vnímam to tak, že LGBTI+ ťahajú za kratší koniec, a tak majú právo na razantnejšie prejavy aj obhajobu.

Čo si myslíte o umení, ktoré je angažované? Angažované umenie je nálepka ako každá iná, niekedy s pozitívnou, inokedy negatívnou konotáciou. V súčasnosti nadobúda opäť skôr pozitívne významy. Určite nie je na škodu, ak umenie urobí službu nejakej sociálnej téme, životnému prostrediu, alebo poukáže na pálčivý ľudský problém, ktorý sa týka mnohých. Ja osobne nie som schopná tvoriť na objednávku či z pohnútok vychádzajúcich zvonku, alebo reagovať na „témy dňa“. Lebo to môže byť aj výrazom spoločenskej poslušnosti. Máte niektorú z postáv najradšej? Prirástli vám k srdcu? Ja neviem, moje postavy majú asi taký „studený odchov“. Mám ich všetky svojím spôsobom rada , ale nemám v tejto zbierke žiadneho favorita či favoritku. K srdcu mi zvyknú prirásť skôr reálni, živí ľudia, alebo predobrazy mojich postáv. Navyše už skôr myslím na postavu, ktorou sa zaoberám vo svojej ďalšej próze. Myslíte si, že poviedky, ktoré ľudia čítajú, im môžu zvýšiť citlivosť na vnímanie ľudí, ktorí patria v nejakom smere k menšinám? Snáď áno, i keď neviem, či sa to môže podariť aj s ľuďmi, ktorí predtým citliví neboli. Takí asi po tejto knihe ani nesiahnu. Ale možno to môže pomôcť jemne zmeniť postoj ľudí, ktorí sú na hrane, že majú svoju sumu predsudkov voči menšinám, ale zároveň majú príbuzného či príbuznú, ktorí sú „iní.“ Takto možno uvidia, že ak sa s nimi chcú viac zblížiť a zažívať dôveru, v ceste si stoja oni sami. Môže situácia Jakuba v poviedke Tesne vedľa dopomôcť k zamysleniu nad tým, prečo majú rodičia problém prijať deti s inou sexuálnou orientáciou? Na túto poviedku často dostávam feedback, že je nedopovedaná a skončila v nejakom negatívnom bode. Keď Jakub priznal pred matkou, že je gej a ja popisujem jej bezprostred-

né negatívne pocity voči tomu, že syna a jeho milenca vníma ako hmyz, vystriekala by ich Biolitom. Znie to asi hrozne, ale iná cesta ako priznanie si aj týchto negatívnych pocitov a predsudkov nie je. Ja to beriem tak, že vzťah Jakuba a matky z tejto poviedky je na dobrej ceste a tento „bod pravdy“ je jej nevyhnutným začiatkom. V poviedke Naša ste okrem iného písali aj o asexualite. Bolo vaším zámerom priblížiť čitateľom a čitateľkám aj takúto postavu? Áno, a tu vidím asi najviac priesečníkov so sebou. Prijať niečo, čo absentuje, je pre mnohých ešte ťažšie ako prijať niečo, čo je akoby navyše – napríklad bisexualitu. Už akotak akceptujeme bisexuálov, lesby a gejov, ale keď sa niekto definuje ako asexuál, je to stále nóvum, a tak je ľahšie povedať, že je frigidný/á, ostýchavá, či nemá dosť skúseností. Všimnite si však, že existujú ľudia, ktorí prežijú celý život bez intímneho vzťahu alebo ho nadviažu v netypickom, pokročilejšom období života. Život je oveľa pestrejší ako naše bežné vzorce vnímania a posudzovania druhých. Aké sú vaše autorské plány do budúcnosti? Momentálne pracujem na dlhšej próze, možno to bude román. Tematicky aj štýlom úplne iný ako Jednorožce, a to ma teší. Popri tom si zapisujem nápady k ďalšej zbierke poviedok, tá však príde na rad až potom. Spolu s filmovým tímom čakáme na vyhodnotenie nášho projektu na Audiovizuálnom fonde. Vložili sme doň už veľa času a energie, tak dúfame, že to tentokrát vyjde. Aké sú vaše ďalšie plány? Okrem písania a práce by som sa konečne chcela viac sústrediť na život a zdravie. Som diabetik prvého typu a veľmi by som chcela mať na najbližšej kontrole dobrý výsledok. Ale to je ťažké. A páčilo by sa mi raz navštíviť Istanbul. •

Magazín QYS

Zn. Hľadám lásku. Online. Zážitky admina na LGBTI+ online zoznamke

Zima 2021

Príbeh

Tonie Thimble

Stretávanie nových ľudí a randenie boli vždy komplikované aj pre bežného jedinca, nieto ešte queer človeka, a dupľom nie počas pandémie. V tejto hetero- a amatonormatívnej spoločnosti si LGBTI+ komunita dlhodobo buduje systém signálov a zákutí, kde môžeme byť sami sebou. Ako však vyzerá taká LGBTI+ online zoznamka v zákulisí? Sľubujem, že to bude veselé.

Na Facebooku existuje súkromná skupina s názvom LGBT Zoznamka Slovensko. Súkromná v tomto zmysle znamená, že ľudia mimo nej nevidia vo vašom profile informáciu, že ste členom tejto pofidérnej skupiny. Je to praktické nastavenie, ak nechcete, aby vám „heteráci“ videli do súkromia. Nastavujú to však admini a adminky stránky, nie vy sami. Ďalšia dobrá vec na tomto nastavení je, že vám do skupiny polezie minimum sex botov, úchylov alebo heterosexuálnych ľudí, ktorí chcú mať trojku alebo teplého najlepšieho kamaráta. Skúsenosti nám ukázali, že naozaj treba kontrolovať, kto všetko má do skupiny prístup. A takisto aj manuálne schvaľovať príspevky. Žiaľbohu. Nemyslím tým nutnosť kontrolovať gramatiku, hoci zhodou okolností admini sú dve duše, ktoré si na správnu gramatiku potrpia. Táto zoznamka vznikla s cieľom mať bezpečný priestor pre queer mládež od približne 14 rokov. V pravidlách je zakázaná nahota a pornografický obsah. Skupín, kde členovia a členky len píšu, koho hľadajú na sex, je na internete požehnane, ale zakladateľka skupiny nenašla fórum len tak, na pokec. Pardón za výraz. Pardón za pripomenutie tým starším čitateľom, ako dávno to bolo, keď vo veľkom fičal web s týmto názvom. Osobne som na ňom strávilo nejednu hodinu informatiky na strednej škole pred pandémiou. Zopár desaťročí pred pandémiou. Je táto zoznamka nejako výnimočná? Vôbec nie. Ale zhodou okolností je autor článku adminom tejto zoznamky a má veľa screenshotov a príhod na pobavenie. Pokiaľ vás do skupiny nepozve priamo admin, musíte súhlasiť s pravidlami skupiny a zodpovedať tri zákerné otázky. Pripravení na trápenie mozgových buniek?

Koľko máš rokov? (POVINNE) Odkiaľ si? (POVINNE) Akým spôsobom patríš do LGBTI? (POVINNE) Prečo sú tieto otázky zákerné? V prvom rade na ne treba odpovedať. Veľa ľudí si nevšimne tú časť v zátvorke a neodpovie. Alebo nesúhlasia s pravidlami zoznamky. Automaticky sú odmietnutí. Osobne si však pamätám prípad, keď niekto odpovedal na otázky, ale nevyjadril súhlas s pravidlami. Tejto osobe som napísalo a všetko sme si vysvetlili. Vstupné otázky máme preto, aby sme nepustili do skupiny niekoho, kto nevie čítať s porozumením. Teda aby sme vyfiltrovali boty, ktoré iba spamujú, a ľudí, ktorí sa hlásia do každej zoznamky, ktorú nájdu, bez ohľadu na to, či sú LGBTI, alebo nie. Špecificky tieto otázky máme na to, aby v skupine boli naozaj ľudia žijúci na Slovensku, neboli príliš mladí, ale aj vedeli, čo to LGBTI znamená. Zatiaľ v pravidlách nemáme minimálny vek, ale to je tým, že treba aktualizovať pravidlá a jedna adminka aktuálne maturuje a druhý admin píše namiesto pravidiel tento článok. Pardon ešte raz. Ak sa nám odpovede zdajú čudné, ako admini si spravíme screenshoty a navzájom si ich posielame. Jedna hlava je múdrejšia ako. Moment. Naopak. Viac hláv viac vie. Niekedy, keď si admini nevedia rady, pomáha Google. Minulý mesiac som takto našlo odpoveď „znamist“ pod „Akým spôsobom patríš do LGBTI?“. Uvažovalo som veľmi dlho, či to je nový kink, ktorý ešte nepoznám. (Nehovorím, že poznám všetky kinky, ale ani nehovorím, že si vo voľnom čase neštudujem kink.) Kinky ľudí pritom nevylučujeme, iba chceme, aby nepublikovali fotky svojich nahých tiel. Áno, preto kontrolujeme nové príspevky. Ľudia by občas chceli len ukázať svoje telo a čakať, kto sa ozve. Na to už existujú aplikácie nad 18 rokov.

Magazín QYS

Vyhľadávač Google bol však dobrý kamarát a spýtal sa ma, či nemyslím slovo „známosť“. Písmená O a I sú na klávesnici hneď vedľa seba. Identifikovalo som teda odpoveď, ale myslelo som si, že máme ďalší prípad, keď niekto pozeral priveľa televíziu a myslí si, že jeden gej musí byť v každej skupine priateľov. Rozhodlo som sa, že tejto osobe radšej napíšem. Vysvitlo, že hľadá lásku v queer komunite, len nepochopila otázku. Mali sme aj experta z Londýna, čo napísal „I like your style“, v preklade „mám rád váš štýl“. Neviem, čo tým chcel básnik povedať, a ani som sa nepýtalo. Ak nevie odpovedať po slovensky, v tejto skupine si spoločnú reč nenájde. Pár mojich obľúbených odpovedí na tú LGBTI otázku bolo „ok“ (aj na všetky tri otázky), „potrebujem lásku“ (tiež na všetky otázky), „bar“, „mám rád p*čky“ so ženským menom, mužským rodom v odpovedi a až osem hodín starým profilom, „SS“ či „CD“, alebo „som Emo chalan“. Žiadosť so „SS“ prišla začiatkom marca, keď internetom prehrmela vlna tzv. Super Straight; transfóbnych heterosexuálov tváriacich sa, že sú sexuálna menšina. Žiadosť s „CD“ je dôvod, prečo som začalo googliť divné odpovede. Tohto človeka sme zamietli, lebo ani ja, ani druhá adminka sme nevedeli, čo to je. Náhodou som spomenulo túto historku niekomu, kto mi vysvetlil, že to je skratka pre crossdress, teda transvestitu alebo drag. Napísalo som tomuto človeku s prosbou o vysvetlenie, a ľaľa, naozaj išlo o crossdressera, a nie kompaktný disk alias cédečko.

o partnerke, manželke, o tom, že je single, a stále nie a nie rovno napísať, čo chce. Keď sme mu dohovorili, napokon sám zo skupiny odišiel. Dohovor to bol slušný a čisto digitálny, žiadne päsťovky alebo poškriabané auto. Ale keď sa chcel znova prihlásiť, lebo zabudol, že tu už raz bol napomenutý za spam a porušenie pravidiel, bez milosti sme ho odmietli. Snažíme sa, aby bola skupina bezpečné miesto na stretnutie nových queer ľudí. Niektoré obmedzenia môžu používateľom a používateľkám pripadať ako zbytočná otrava, ale v nových pravidlách bude z dobrého dôvodu napísané, že admini a adminky si nikdy nebudú súkromne pýtať nahé fotky a vyhrážať sa vyhodením zo skupiny. Tak budú obsahovať prosbu o nahlásenie falošných profilov (napríklad chlap predstierajúci, že je lesba). Na záver vás chcem uistiť, že do LGBTI+ komunity sa dá patriť aj „normálnym“ :-) spôsobom. Kiežby sme pri hľadaní si svojho miesta vo svete všetci a všetky mali sebavedomie heterosexuálneho tínedžera! •

Sme otvorení pre ľudí hľadajúcich polyamorné/nemonogamné vzťahy, ale chceme, aby to otvorene priznali. Je niečo iné povedať „hľadáme babu do trojky“, a niečo úplne iné hľadať „bi babenku“. Mali sme jedného spamera, ktorý pravidelne menil svoj inzerát

Zima 2021

Keď umelkyňa Luki Essender uvažovala nad výstavou k Cene Oskára Čepana, na ktorej sa podieľajú všetci finalisti a finalistky, vybavila sa jej spomienka z detstva. V škôlke v Dubnici nad Váhom s kamarátmi a kamarátkami každoročne pálili za mestom Morenu. Je to staroslovienska bohyňa zimy, s ktorou sa ľudia na dedinách zvykli rituálne lúčiť pri príchode jari.

Príbeh

Autor: Marek Hudec Fotografia: Jakub Kováč

Luki Essender, nominovaná na Cenu Oskára Čepana: Vo Švédsku nikto nerieši, že som nebinárna.

Magazín QYS

Zima 2021

„Nad týmto motívom som premýšľala už dlhšie. V škôlke ma bavilo bábiku vyrábať a obliekať, a potom bolo zvláštne chodiť ju zapaľovať a hádzať niekam do kanála. Dnes mi to pripadá hrozné, predstavte si situáciu, že skupina ľudí rituálne upaľuje nejakú ženskú postavu. Zaujímavé je, že tento zvyk u nás prežil napriek kresťanstvu, ktoré sa snažilo všetko pohanské zmazať.“ Luki Essender kombinuje sochárstvo, performancie a iné formy umenia. Ani jej typ Moreny nebude iba jednoduchým objektom. „Aj sochu sa snažím vnímať ako istú formu performancie, aj tá je objektom v istej situácii a vystupuje. Viac však nechcem prezradiť, radšej si ju choďte pozrieť.“ Essender strávila na Slovensku niekoľko jesenných týždňov počas príprav výstavy, už roky však žije v zahraničí. Najprv v Brne, v súčasnosti vo Švédsku. Aj cesta do neznáma jej pomohla objaviť svoju nebinárnu identitu. Keďže slovenčina pre ňu zatiaľ nemá vhodnú formu vyjadrenia, v tomto článku budeme používať ženský rod. Výstava finalistiek a finalistov Ceny Oskára Čepana je do januára v bratislavskej Kunsthalle. Bozkávanie sa „heterákov“ nikto nerieši Luki sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje téme privilégií, spoločenských tried a queer komunite. Z jej vôbec prvej výstavy v brnianskej Alfa pasáži v roku 2016 nájdete na internete niekoľko fotografií. Inštalácia s názvom waiting on his knees like a good cock sucker bola zaujímavo umiestnená do prázdnych vitrín na chodbe, ktorou denne prechádzali desiatky náhodných okoloidúcich. Organizovala to netradičná, dnes už zaniknutá inštitúcia MakeMake, ktorá oživovala priestor spomínanej pasáže. Luki v inštalácii použila zábery kanadskej youtubovej celebrity Gigi Gorgeous. Tá si v roku 2014 prešla tranzíciou, ktorú dokumentovala na sociálnych sieťach. „Sledo-

vala som jej videá od základnej školy, sme rovnaký ročník a žije v Kanade, čo jej určite prinieslo nejaké výhody. Pre mňa už len gej identita bola problémom kvôli geografickému kontextu.“ Gigi ju fascinovala aj preto, že vždy prijímala svoju identitu, aj keď bola feminínnym gej chlapcom. Luki mala čiastočne šťastie. Študovala na strednej umeleckej škole v Trenčíne, ktorú vnímala ako záchytku pre gejov a lesby z kraja. Hoci aj tamojšie vedenie považovalo bozk dvoch dievčat za problém a riaditeľka si tieto dievčatá následne zavolala na koberček. „Bozkávanie „heterákov“ nikto neriešil,” dodáva Luki. Na vysokej škole v Brne objavovala rôzne prejavy queer kultúry, napríklad aj drag. „Mala som síce super kolektív v ateliéri, aj profesorky, no chýbal mi element komunity. V meste som vtedy nenašla žiadnu drag skupinu. Cítila som sa v tom sama,” vysvetľuje. Nechcem rodové označenie brať ako problém Nebinárnu rodovú identitu si začala hlbšie uvedomovať až po presťahovaní sa do Štokholmu, kde študovala na Konstfack. Vo švédskom jazyku používa zámeno stredného rodu „hen“. Nikto to tam nerieši. „Cieľom tamojšej spoločnosti je, aby sa všetci cítili pohodlne a bezpečne. Keď okoliu oznámiš, že ťa majú inak nazývať, rýchlo sa prispôsobia, vnímajú, že je to v pohode. Chcú, aby si sa cítila dobre. Úzkostlivé prejavy majú iba smerom k alkoholu a drogám.“ Vo Švédsku mala niekoľko výstav a podujatí, napríklad počas queer spoken word večera. Zistila, že ju zaujíma verejné vystupovanie. Síce je to vypätá situácia, počas ktorej vždy cíti nervozitu, no v poslednom čase si naň zvykla. Keď sedí v hľadisku a vidí účinkujúceho alebo účinkujúcu v pomykove a strese, túži im povedať: o nič nejde, len tu sedím a chcem ťa počúvať, to je v pohode. Rovnakú formulku potom opakuje aj sama sebe, keď je vydesená.

Magazín QYS

Dad, 2017 Tomáš Souček

Untitled, 2020 Archív autorky

Zima 2021

Speech, 2019 Markéta Slaná

Uvedomuje si však aj svoju zodpovednosť. Umelkyňa, a predovšetkým taká, ktorá sa, ako Marina Abramović, venuje performancii, musí sledovať priestor a riadiť situáciu. Keď je performer neistý, dielo sa rozsype. Abramović sa napríklad preslávila vystúpením, keď tri mesiace každý deň sedela nehybne v galérii a dovolila návštevníkom, aby jej čokoľvek povedali alebo spravili. Po výstave finalistov a finalistiek Oskára Čepana sa vracia do Štokholmu, na Slovensko sa zatiaľ dlhodobo neplánuje vrátiť. Má rozrobených niekoľko projektov, napríklad v Brne sa chce podieľať na zaujímavej myšlienke – chcela by s viacerými umelcami a umelkyňami napísať skupinový román. Okrem toho pracuje na niekoľkých textoch, ktoré sa venujú aj témam spoločenskej nespravodlivosti a queer identít.

V Bratislave musela Luki často riešiť svoje rodové označenie. Slovenčina je v tomto obmedzená. Onikanie sa jej nezdá vhodné, keďže ho v minulosti Slováci používali pri oslovovaní starších a naznačuje teda nejaký nerovný mocenský vzťah. Niektorí jej navrhovali, že ju budú oslovovať 50 na 50, raz ako muža a raz ako ženu. Striedanie rodov sa jej síce zdá vhodné, no nie tak, aby si to ľudia museli počítať. Stredný rod je zas v našom jazyku vyhradený pre neživé veci a mláďatá vrátane ľudských. „Nechcem, aby to pre mňa musela byť nejaká centrálna téma. Zaujíma ma lingvistika, ale necítim sa v tejto otázke veľmi kompetentná.“ •

Magazín QYS

Zima 2021

Autor: Marek Hudec Fotografie: JVojtěch Brtnický, Marek Bartoš

Rozhovor

Režisérka Petra Tejnorová: Mám rada prácu, ktorá plne zapája telo interpreta alebo performera a iskrí, alebo inšpiruje, a tým pádom pohne telami divákov. Petra Tejnorová vytvorila niekoľko úspešných inscenácií už počas štúdia divadelnej réžie na pražskej DAMU. V roku 2008 bola nominovaná na Cenu Alfréda Radoka v kategórii Talent. Vytvára vlastné divadelné projekty, ale hosťuje aj v kamenných divadlách. Dlhodobo sa venuje dokumentárnemu divadlu, fyzickému a autorskému divadlu, divadelným sondám do rôznych spoločenských oblastí a sociálnych vrstiev.

Prečo ste sa rozhodli pre divadelnú réžiu? Zdalo sa mi to ako profesia, ktorá spája všetko, čo mám rada. Taký amalgám všetkých odborov. Pracujem však veľa metódou kolektívnej tvorby, pretože v kolektíve sa objavuje réžia ako funkcia, ktorá sa môže rozpadnúť, a rozhodnutie môže padnúť aj z úst niekoho iného v tíme. Je to oslobodzujúce, ale nie je to bezvládie. Je to permanentný tréning dialógu, bez straty vlastnej zodpovednosti za celok. Permanentný tréning demokracie. Baví ma, keď sa herec môže režisérovi priblížiť, až je z herca autor a režisér často len spoluanimuje jeho kreativitu. Na škále toho, čo je to tá réžia a prečo ma baví a stále ju robím, je aj obrázok režiséra ako rozohrávača. Prinesiem napríklad námet alebo otázku, čím rozvírim dianie autorského procesu, a potom som len prvým divákom víru tohoto diania. Rozhodla som sa pre divadlo a následne pre réžiu tiež preto, že milujem vymýšľanie, imagináciu, vysvetľovanie, hovorenie a pátranie, ako a čo funguje, počas skúšania ste konfrontovaná takmer so všetkými základnými (životnými) otázkami: kto som – kto je ten druhý – kto určuje čo – kto má moc a kedy – aký vplyv má miesto, z ktorého pochádzate – čo je dobré, silné, zmysluplné – čo je koncept, obsah, význam, metafora – čo je intuícia – čo forma, čas, priestor – aký je vzťah medzi skúšobňou a okolitým svetom – čo je divadlo a kedy sa stane len ekonomikou – čo je neľudské/čo je ľudské – čo je to byť nažive? Neodrádzalo vás, že ženy režisérky bývajú menej akceptované? Zažili ste v tomto smere nejaké ťažkosti? Už od počiatku mojej cesty to nebolo jednoduché. Rodičia mali o tom, čo by som mala robiť, inú predstavu. Všetko sa riadilo mottom: „Hlavne nevyčnievať a držať hubu a krok.“ a ešte pravidlom: „Čo je doma, o tom sa nehovorí.“ Takže prekonávať ťažkosti a zdolávať prekážky som zvyknutá už od mala. Nešlo to inak, ani sama neviem, kde

Zima 2021

sa vo mne našla sila všetko to opustiť a ísť smerom, kde sa cítim slobodne a šťastná. Ale samozrejme, keď som začala študovať réžiu na DAMU, bola som jediné dievča medzi dvomi chlapcami. Často sa ku mne donášali zvesti, že som bola prijatá ako dramaturgička pre oboch spolužiakov. Nebola som pre pedagógov asi dostatočne vodcovský typ, čo bola vlastnosť, ktorá sa s pojmom réžia/ režisér spájala. Veľmi ma to iritovalo. Ale zároveň mi dávali čas. Prvý rok bol o očakávaní, ako sa vylúpnem, ako sa prejavím. Nedala som sa ničím odradiť, šla som si za svojím a snažila som sa sústrediť len na to, čo ma zaujíma, robiť to tak, ako je mi to vlastné. Po roku sa mi moji pedagógovia ospravedlnili. Moje prvé klauzúry ma vystrelili pred oči všetkých pedagógov ako nádejnú študentku réžie – sama som si od začiatku verila. Ale oni asi potrebovali nejakú praktickú ukážku. A to sa stalo. Potom si už zo školy pamätám len podporné a oslobodzujúce momenty. Všetko kritické alebo hraničné som brala ako súčasť školy, vývoja a transformácie. Svojim pedagógom vďačím za všetko. Vedela som, že na KALD (Katedru alternatívneho a bábkového divadla, pozn. red.) DAMU patrím a som tam šťastná. Po škole prišli samozrejme ďalšie ťažkosti, prekážky – a tiež predsudky, nálepky. A áno, muži naďalej prevažujú nad ženami a zastávajú najprestížnejšie pozície v divadelných prevádzkach, je to tak. Rodová rovnosť a rozmanitosť sa v českých divadlách moc nerieši, muži dominujú profesiám ako dramatik, režisér, kritik, riaditeľ, ale tiež na úrovni technického personálu, zatiaľ čo ako ženu vás posielajú skôr do profesií ako kostýmová výtvarníčka alebo dramaturgička. Silno si uvedomujem, že žijem vo svete, ktorý si pre seba vytvorili muži. Akému typu divadla sa venujete? Robíte aj angažované divadlo? Nejde mi ani tak o typ divadla. Môžem sa venovať akejkoľvek divadelnej forme, akémukoľvek typu. Nemám ohľadne toho žiadne

Divadlo nie je miestom pre útechu, pre to známe, x-krát potvrdené, ale miestom pre objavovanie, výskum a nové usporiadanie vzťahov.

Magazín QYS

mantinely – snáď len jediný. Pokiaľ je v tvorbe obsiahnuté úprimné zaujatie pre látku, tému alebo čokoľvek, čo je štartom procesu, štartom pýtania sa – čo chcem dosiahnuť. Po škole som režírovala inscenácie, ktoré by sa dali označiť za radikálne interpretácie klasickej drámy, rozvrátila som zvnútra napríklad Shakespearovho Tita Andronica, alebo Médeu – tú pomocou rímskych, ale aj súčasných verzií gréckej tragédie. Neskôr som začala inklinovať viac k autorskému divadlu, divadlu bez postáv a dialógov, vrátane fyzického a pohybového divadla, potom prišlo obdobie dokumentárneho divadla, a nakoniec som začala kombinovať divadelný a filmový jazyk v žánri live cinema. Spolupracujem takisto s tanečníkmi a choreografmi, takže sa pohybujem aj v oblasti súčasného tanca. Nevylučujem žiadnu z ciest a prístupov, nekladiem ich na žiadny rebríček. Naopak, je to sedemnásť rokov praxe. Vraciam sa objavovať neznáme, aby som znovu objavila to známe. V súčasnosti silno pociťujem, že pokračovať sa dá už len recykláciou. Za všetkým – za akýmkoľvek označením žánru – je spojujúci fakt: chuť robiť divadlo, ktoré je miestom pre neistotu, miestom pre boj myšlienok, priestorom pre otvorenú debatu o nevyriešených otázkach za prítomnosti publika, ktoré načúva rôznym hlasom a konfliktom medzi postavami, medzi látkami, témami, medzi hercami a medzi nehercami – odborníkmi všedného dňa. Publikum nie je jednotný blok – sú to jednotlivci, a nie ľudia jednej farby, jedného hlasu, ktorí myslia ako celok. Do divadelného procesu – a to aj so známymi, dalo by sa povedať stálymi spolupracovníkmi – vstupujem vždy ako návštevník. A návštevník je pre mňa ten, kto vždy kladie otázky tvárou v tvár tradíciám, normám a zvyklostiam. Nebojí sa byť kritický. Divadlo nie je miestom pre útechu, pre to známe, x-krát potvrdené, ale miestom pre objavovanie, výskum a nové usporiadanie vzťahov.

Aký je váš vzťah ku queer/LGBTI+ komunite? Na návšteve som aj tam. Som vždy tak trochu mimo takú alebo onakú scénu alebo komunitu. Som v roli outsidera tuzemskej tanečnej scény, outsidera miestnej bábkovej scény, ale aj miestnej činohernej scény. Postupne som to začala brať ako výhodu. Som outsiderom v heteronormatívnom svete. Som outsiderom vo vlastnej rodine. Nie som oficiálne členom žiadnej LGBTI+ komunity. Seba vnímam ako človeka anti-normy a snažím sa skôr odpútať od kategórií a identít. V ktorých vašich inscenáciách sa objavili queer témy alebo queer postavy, a aké? Vo všetkých. Rovnako ako si nemyslím, že politické divadlo je len to, ktoré obsahuje explicitne politické témy alebo politickú debatu či postavy politikov, tak možno určité diela označiť ako queer bez toho, aby explicitne obsahovali túto tému alebo queer postavy. Je to už voľbou spolupracovníkov, nezaraditeľnosťou hraničných foriem a žánrov, ktorými inscenácie a projekty potom hovoria. Mám rada prácu, ktorá plne zapája telo interpreta alebo performera a iskrí, alebo inšpiruje, a tým pádom pohne telami divákov. Mám rada tanečníkov, ktorí rozprávajú, teda tých, ktorí vystupujú zo svojich tradičných „rolí“, a kohokoľvek, kto skúma vnútornosti spoločnosti a tela (strachy, túžby) atď. Je to aj v tom nekonečnom hľadaní: ako byť spolu? Tvorba spolubytia, spolutvorby vo vnútri tímu, ale i spolu s divákmi. Myslím, že toto je vzrušujúce a frustrujúce, a zároveň taká anarchistická utópia. Ako môžete fungovať so skupinou vzhľadom k nepravdepodobnému výsledku? Som inšpirovaná queer praxou. Veľkým koučom mi bol Keith Hennessy, kanadský tanečník a choreograf žijúci v San Franciscu. Pracoval interdisciplinárne, čerpal z tanca, perfromancie, cirkusu, ale tiež aktivizmu a šamanizmu. Ďalším koučom mi bol Peter Pleyer, bývalý nemecký herec, pedagóg tanečnej improvizácie a queer teórie, ktorý pôsobil ako tanečník a asistent

u choreografky Yoshiko Chuma v New Yorku a Marka Tompkinsona v Paríži. Ale tiež som absolventkou niekoľkých dielní pod vedením Jurija Alschitza, absolventa réžie na Moskovskej štátnej univerzite, učil ho J. N. Malkovskij, priamy študent K. S. Stanislavského.

leckom vedení. Myslím, že to bolo zásluhou umeleckého šéfa Dana Špinara. Chcel, aby Národné divadlo neuspávalo, nepotvrdzovalo, nečičíkalo, ale otváralo nové témy, formáty a kládlo otázky. Nebál sa prinášať témy, ktoré referujú o príslušníkoch rôznych menšín – homosexuáli, cudzinci atď.

Robili ste inscenácie aj v Národnom divadle aj v nezávislých divadlách. Je medzi tým rozdiel? Veľký. Oboje má svoje výhody aj nevýhody. Divadlo je intenzívna práca, na nezávislej pôde ste oveľa viac adaptabilný, reagovať môžete okamžite, meniť témy, názvy, presúvať sa. Ale ste viazaný grantami, čo je tiež druh tlaku a záväzku. V inštitúcii vzniká tlak tiež, ale iný – je to ako filmové skúšanie a natáčanie, všetko vzniká dopredu. Všetko musíte premyslieť. Inštitúcia znamená tiež vyjednávanie a zúčastňovanie sa na množstve schvaľovacích mechanizmov – typu odovzdávanie inscenácie, to znamená, že ju na papieri odovzdáte ešte predtým, než sa stretnete s hercami. Na nezávislej pôde môžete začať hneď skúšať. Vybrať si, koho chcete. Inštitúcia väčšinou ponúka svojich hercov a herečky, ktoré má vo svojom hereckom súbore. A nie je veľa hereckých súborov, kde by sa tešili na nejaký iný typ práce alebo vznik divadla, ako sú zvyknutí. Dosť často počúvate otázky, prečo sa niečo deje, alebo musíte veľa bojovať a hľadať neustále cestu, ako prekážky prekonať. Môže to byť aj dosť unavujúce a demotivujúce. Ale vždy to má niečo do seba aj na nezávislej pôde, aj v Národnom divadle. Treba to brať ako podmienky hry, uvedomiť si dopredu, kde ste. A či vám to stojí za to a prečo idete „mimo domu“, alebo „do domu“.

V niektorých projektoch (Nevina, Nick) ste sa zamerali na žáner live cinema, spojenie divadla a filmu. Prečo? A čo to znamení pre diváka či diváčku? Ku mne sa tie nálepky „čo vlastne robím“ dostávajú spätne. Jednoducho, točila som film, ale zistila som, že ma viac baví samotné natáčanie, ako hodiny v strižni. A tak som začala skúšať svoje prvé live cinema, bez toho, aby som o tom vedela. To som sa dozvedela až počas procesu skúšania Neviny. Live cinema je doslova „živé kino“ – pre diváka to znamená, že sledujete, ako vzniká film, a to priamo pred vašimi očami. Divadelné kulisy sú filmové kulisy a medzi nimi sa pohybujú herci. Divadelnú akciu dynamicky snímajú kameramani. Strih spracováva obraz na plátno, ktoré je súčasťou scénografie. To je hlavný prúd a línia tohto žánru. Ale ešte je tu ďalšia línia, ktorá nemá hercov ani kulisy, a tou je experimentovanie a improvizácia vo výbere obrazového materiálu, teda napríklad VJ-ing (manipulácia s filmovým obrazom v reálnom čase). Neviaže sa už tak veľmi na divadelný priestor, spája sa skôr s koncertným či výstavným prostredím. Viac sa tiež pýta: čo je film, čo je kino, kto je divák?

Na rozdiel od Slovenského národného divadla sa v českom Národnom divadle vyskytli inscenácie s LGBTI+ problematikou. Čím si to vysvetľujete? Podľa mňa záleží na vedení divadla – ume-

Sú v divadle ešte queer témy tabu, alebo sa to zlepšilo? Myslím, že v mojej sociálnej bubline tabuizované nie sú. Ale keď odídem domov do Tábora, tak tam áno. A nielen v divadle. Práve LGBTIQ+ témy sa v posledných rokoch stávajú terčom útokov zo strany rôznych konzervatívnych politikov v rôznych krajinách. Mám pocit, že eskaluje násilie, nenávisť voči inakosti.

Magazín QYS

Zima 2021

•

Ako vnímate situáciu LGBTI+ ľudí v Česku a na Slovensku? Chcela by som už konečne manželstvo pre rovnakopohlavné páry. Jediným riešením, ktoré prinesie rovnoprávnosť gejským a lesbickým párom a zároveň právnu ochranu a istotu v rodinách dvoch matiek, je rovnoprávne manželstvo. Chcela by som, aby sa viac ľudí zaujímalo o problematiku nielen gejov a lesieb, ale aj transrodových ľudí. Uznanie rodičovstva aj pre nich je veľká téma na riešenie. Ďalej dostupnosť bývania pre rovnakopohlavné páry. Neverili by ste, že je to stále problém… Je veľa ľudí, ktorým na právach queer ľudí záleží, ale stále ich nie je dosť. •

Chcela by som, aby sa viac ľudí zaujímalo o problematiku nielen gejov a lesieb, ale aj transrodových ľudí. Uznanie rodičovstva aj pre nich je veľká téma na riešenie.

Magazín QYS

Ako vajce zmenilo meno

Komentár

Autor: Tonie Thimble Fotografia: Tonie Thimble

Človek som, meno mám. Čo však robiť, keď sa mi nepáči? Alebo Ako išlo vajce na matriku. Tento článok vás vyzbrojí zákonmi a paragrafmi, ktoré citovať, aby ste si čo najjednoduchšie a najlacnejšie mohli zmeniť meno pre iné dôvody ako je svadba alebo osvojenie dieťaťa.

Zima 2021

Zákon č. 300/1993 Z. z., zvaný aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky o mene a priezvisku, § 1, odsek (1) hovorí, že „Každý musí mať meno“. Ten istý zákon, § 4, odsek (1): „Každý musí mať priezvisko“. Autor tohto článku sa neidentifikuje ani so ženským rodom, ani s mužským. Článok teda bude v strednom rode. Spomínam to preto, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Niektorým nebinárnym osobám stredný rod nevyhovuje. Vždy sa, prosím, opýtajte transrodových ľudí vo vašom živote, aký rod preferujú. Autora bude v našom príbehu zastupovať metaforické vajce, keďže zmena mena je ozajstná vandrovka. Na Slovensku sa, ako vo väčšine slovanských krajín, používa pre osoby ženského pohlavia priezvisko s koncovkou -ová. V zahraničí sa Slovač stretáva s nepochopením: Prečo máš iné priezvisko ako tvoj otec? Tzv. prechyľovanie a jeho odstránenie rieši zákon č. 154/1994 Z. z., Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o matrikách. § 16 vraví: „Ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti sa zapíše bez koncovky slovenského prechyľovania, [...] b) ak o to požiada žena pri zápise uzavretia manželstva do knihy manželstiev podľa § 14, c) ak o to požiada žena v súvislosti so zápisom rozhodnutia o zmene priezviska podľa osobitného zákona.“

dokladoch ostane uvedené s koncovkou -ová. Ak si mení meno neskôr, za nový sobášny list zaplatí 5 €. Slobodné vajce príde na matriku, kde je uložený originál rodného listu, a písomne požiada o odstránenie prechyľovania. Tlačivo má priamo matrika. Pripravte si 5 € na poplatok za nový rodný list. Zmena mena a zmena priezviska je ošetrená podľa zákona 300/1993 o mene a priezvisku, § 6, odsek (1): „Zmenu mena alebo zmenu priezviska možno povoliť, najmä ak ide o meno a priezvisko hanlivé alebo ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.“ Vajce môže neznášať svoje meno, ale asi sa ho skôr bude týkať úprava 300/1993 § 6 odsek (6): „Fyzickej osobe, u ktorej prebieha zmena pohlavia, povolí okresný úrad používať neutrálne meno a priezvisko na základe jej žiadosti a potvrdenia zdravotníckeho zariadenia, v ktorom liečba k zmene pohlavia prebieha.“ Vajce teda môže požiadať o nové meno a doložiť papiere ohľadne tranzície od lekára. Toto však stojí 100 € a po schválení žiadosti musí vajce aj tak na matriku s originálom rodného listu. Všetky zmeny sa robia na matrike (viď § 10). Starý rodný list odovzdá a dostane nový, so správnym menom, za 5 €.

Ak je teda naše vajce cudzej národnosti, jednoducho o odstránenie požiada na matrike. A čo Slovač? § 19, odsek (6): „V rodnom liste alebo sobášnom liste ženy, ktorej sa tento úradný výpis týka, sa jej priezvisko uvedie bez koncovky slovenského prechyľovania, ak o to písomne požiada; o tejto skutočnosti sa v matrike urobí záznam.“

Ak si transrodová osoba mení aj rodné číslo, nepotrebuje žiadosť. Stačí sa odvolať na § 7, odsek (3). Aj tak však potrebuje lekárske potvrdenie. Môže to znieť jednoducho, ale inPoradňa alebo Prizma vám radi vysvetlia, prečo je to komplikované. V skratke, časť matrík na Slovensku trvá na kastrácii, resp. sterilizácii, a papier od vášho lekára to musí zohľadniť.

Ak je vajce vydaté, môže pri sobáši alebo neskôr požiadať o odstránenie koncovky -ová na matrike, kde sa konal sobáš. Rodné meno mu v takom prípade v rodnom liste a iných

Aké meno si môže dať vajce? § 2 to ošetruje nasledovne: odsek (1) hovorí, že každý môže mať najviac tri mená, aj cudzojazyčné. Nasledujúci odsek to špecifikuje: (2) „Ne-

Magazín QYS

možno určiť meno hanlivé, neosobné alebo domácku podobu mena, alebo prvé meno totožné s menom žijúceho súrodenca uvedeným v matrike na prvom mieste, alebo osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak. Tieto obmedzenia sa nevzťahujú na cudzojazyčné meno, ak je všeobecne známe, že takéto použitie mena je v súlade s tradíciou štátu, kde je takéto meno obvyklé. Na požiadanie matričného úradu tieto skutočnosti preukazuje rodič dieťaťa potvrdením zastupiteľského úradu cudzieho štátu.“ Vajce si teda môže vybrať meno zahraničné, aj také, ktoré sa používa pre obe pohlavia, len musí dokázať, že ide o tzv. rodovo neutrálne meno. Babynames.com je v tomto náš kamarát. Ak to tete matrikárke nestačí, bude vajce musieť ísť na zahraničnú ambasádu a poprosiť ich o papier. § 2a: „Ten, komu nebolo určené druhé a tretie meno, si môže určiť druhé a tretie meno po nadobudnutí plnoletosti oznámením matričnému úradu, v ktorého matrike je zápis o jeho narodení. Určenie druhého a tretieho mena nie je zmenou mena. Takto určiť druhé a tretie meno možno len raz.“ § 2c: „Ten, kto má určených viac mien, môže po nadobudnutí plnoletosti požiadať matričný úrad, v ktorého matrike je zápis o jeho narodení, o zmenu poradia mien. [...] Takto zmeniť poradie mien možno len raz.“ § 2b: „Ten, komu bolo určené druhé alebo tretie meno, môže požiadať o zrušenie zápisu druhého alebo tretieho mena po nadobudnutí plnoletosti oznámením matričnému úradu, v ktorého matrike je zápis o jeho narodení. [...] Zrušenie druhého a tretieho mena nie je zmenou mena. Takto zrušiť druhé a tretie meno možno len raz.“ Tak preto sa tohto vajca spýtali, či chce zároveň meniť aj poradie mien, keď si pridalo

Zima 2021

stredné meno! Vajce mohlo mať Antonie ako svoje legálne prvé meno, a ani o tom nevedelo. § 7, odsek (1): „Povolenie na zmenu mena nie je potrebné, ak ide o zmenu a) cudzojazyčného mena na jeho slovenský ekvivalent a naopak, [...] c) mena z dôvodu zmeny pohlavia.“ Čiže kamarátka Mariam si môže požiadať o zmenu na slovenskú podobu Marienka a jej sestra Jana napríklad na holandský ekvivalent Jan (bez dĺžňa, rodovo neutrálne meno) alebo Janka môže počkať na prejdenie tranzíciou a bez žiadosti si zmeniť meno na Ján (s dĺžňom). Vajce, Janko aj Marienka by nemali zabudnúť požiadať o potvrdenie o zmene mena, ktoré matrika vydá na požiadanie podľa § 8a. Toto je potrebné, keďže slovenské školy nemajú povinnosť vydať vám nové vysvedčenia s novým menom. Za vydanie nového rodného listu sa platí 5 €. Zmena môže byť spracovaná na počkanie alebo trvať niekoľko dní. Závisí to od individuálnej matrikárky. Keď si vajce odstránilo koncovku -ová a pridalo stredné meno, teta matrikárka vravela, že sa platí 5 € za každú zmenu a vypýtala si 10 €, ale povedala, že si to ešte overí. Potom vajcu vrátila 5 €. Čo všetko musí obsahovať žiadosť o zmenu mena, opisuje § 11. Toto tlačivo sa dá nájsť aj na stránke ministerstva vnútra. Žiadosť sa podáva na okresnom úrade v mieste bydliska. Ak ste sa už odsťahovali do zahraničia, podávate si žiadosť v mieste posledného trvalého pobytu. Krásne nové meniny praje vajce s rodinou. •

Kristína Gyuríková Fotografia: Mária Vojtko Juricová

Rozhovor

Nutričná špecialistka Mária Markeová: Psychika a sebaláska sú pri chudnutí veľmi dôležité a úplne podhodnotené faktory

Pandémia mnohým z nás rozvrátila návyky. Namiesto každodennej rutiny sme zrazu zostali sedieť doma na home office s obmedzenými možnosťami na šport a pohyb. Utrpelo aj stravovanie. Pravidelné obedy v práci či škole vystriedalo každodenné riešenie toho, čo jesť – či si navariť alebo objednať a kedy si vôbec urobiť na jedlo čas. Podľa štúdie prieskumnej agentúry IPSOS takmer tretina svetovej populácie počas pandémie pribrala. Zároveň sa zvýšil počet ľudí, ktorí trpia poruchami príjmu potravy (PPP).

Magazín QYS

PPP zasahujú ľudí nezávisle od veku či sexuálnej orientácie, LGBTI+ ľudia, a najmä mládež, však patria medzi skupiny, ktoré sú nimi najviac ohrozené. O tom, aký mala pandémia vplyv na liečbu porúch príjmu potravy či nakoľko dôležité je pri liečbe sebaprijatie, sme sa rozprávali s nutričnou špecialistkou Máriou Markeovou, ktorá sa výživovému poradenstvu venuje už desať rokov. Evidujete, že sa počas pandémie zvýšil počet ľudí, ktorí bojujú s poruchami príjmu potravy alebo problémami so stravovaním? Určite áno. Vždy ku mne chodilo viac žien ako mužov, počas pandémie sa to však otočilo. Pribudli mi muži, ktorí majú počas pandémie veľké problémy s nadváhou. Začalo ku mne chodiť aj viac tínedžerov. Stretávam sa s tým, že sa u nich vyvinula anorexia alebo bulímia, v priebehu posledných troch mesiacov som takéto telefonáty riešila štyri. Vnímam, že počas pandémie je to rozsiahle na všetkých frontoch. Počas pandémie podľa štatistík ľudia pribrali v priemere 5 až 7 kilogramov, čo je zo zdravotného hľadiska skutočne veľa. Ovplyvňuje to celý tráviaci systém, metabolizmus, zaťažuje kĺby, pohybový aparát. Čo sa týka chudnutia, v roku 2020 som mala u klientov zatiaľ najnižší úspech. Ľudia riešili skôr svoje psychické zdravie a mali úplne iné problémy. Každá vec, ako je lockdown či zatvorenie škôl, všetko ich odviedlo od cesty, na ktorej predtým boli. Za rok 2021 by tie čísla mali byť trochu lepšie, už sme viac pripravení na všetko, čo sa deje, ale aj tak to nebudú také čísla, ako pred pandémiou. Ľudia často vnímajú chudnutie, problémy so stravovaním a poruchy príjmu potravy ako čisto ženskú záležitosť, no týka sa to úplne všetkých. Najmä v gejskej komunite môže byť tlak na výzor veľmi veľký. Muži sú v tomto špecifickí. Málokedy vyhľadajú výživové poradenstvo len kvôli vzhľadu, väčšinou prídu, až keď už majú aj zdravotné problémy. No a potom sú aj takí, ktorí si ani

nepriznajú, že majú nadváhu, aj keď majú pupok, ktorý vidno už zďaleka. Čo sa týka gejov, je pravda, že je u nich väčší tlak na vzhľad. Ak však ide o chudnutie, z mojich skúseností majú taký istý úspech ako heterosexuálni muži. Úspech pri chudnutí záleží najmä od psychického nastavenia, či je človek naladený tak, že je ochotný spraviť všetko pre to, aby dosiahol svoj cieľ. Veľmi dôležité je tiež byť vyrovnaný sám so sebou. Nepostrehla som, že by sa LGBTI+ ľuďom, ktorí sú so sebou vyrovnaní a majú zázemie, chudlo inak ako tým z väčšinovej spoločnosti, myslím si, že sa to nedá takto kategorizovať. Pokiaľ je človek vyrovnaný sám so sebou, vie si lepšie ustrážiť stravovanie, než keď má problém sa prijať. Hovoríte teda, že psychika zohráva pri správnom stravovaní významnú úlohu? Áno, veľmi veľkú. Emocionálne nastavenie a to, ako človek o sebe rozmýšľa, veľmi ovplyvňujú chudnutie aj udržanie hmotnosti. Psychika a sebaláska sú pri chudnutí veľmi dôležité a úplne podhodnotené faktory. Povedala by som, že až osemdesiat percent je psychika. Ešte by som dodala, že sebaláska nie je egoizmus, a ani sebectvo. Náš svet a vzťahy, ktoré si v ňom vytvárame, sú vždy zrkadlom nášho vnútorného sveta. Ak si sami nedoprajeme, zanedbávame sa, vždy sa veľkoryso obetujeme pre druhých a sami seba dávame na posledné miesto, nemôžeme hovoriť o sebaláske. Veľmi veľa nás vyrástlo s presvedčením, že musíme mať radi hlavne iných ľudí a snažiť sa byť ústretoví voči nim. Vnímajme však svoje kvality a buďme na ne hrdí. Každý človek by mal byť len svojím vlastným kritikom. Pre LGBTI+ ľudí, ktorí sa ešte hľadajú a vyrovnávajú sa so svojou identitou, to môže byť obzvlášť náročné, keďže navyše čelia ešte aj tlaku spoločnosti.

Magazín QYS

Pri transrodových tínedžeroch sa stáva, že sa snažia zmeniť svoju postavu regulovaním stravy a niekedy idú so stravovaním do extrémov. Počas pandémie je tento problém ešte vypuklejší, keďže mnohí ľudia pribrali. Ako teda dosiahnuť svoj cieľ zdravým spôsobom? Nie je správne ísť do extrémov so stravovaním. Toto sa dá krásne podporiť cvičením – ak nechcete mať výrazné svaly, vhodnejšia ako silový tréning je napríklad joga, pilates alebo tanec. Naopak, ak chcete, aby vám svaly narástli a vyzerali ste mužnejšie, silový tréning je správnou voľbou. Vďaka vhodnému cvičeniu sa postava rôzne tvaruje. Keď napríklad príde klientka a povie, že chce začať chodiť na box, spýtam sa jej, či chce vyzerať ako štíhla žena alebo chce vyzerať pevne, keďže z boxu jej narastú svaly. To, ako sa stravujeme, ovplyvňuje, ako vyzeráme, ale rovnako dôležitá je aj fyzická aktivita. Čiže ak sa človek snaží spraviť svoju postavu ženskejšou alebo naopak mužnejšou, najlepší spôsob je prispôsobiť tomu cvičenie. Ja som napríklad v lete začala behávať a začali mi rásť stehná a zadok. Musela som si zvážiť, či sa zmierim sa s tým, že budem mať trochu väčší zadok a stehná, alebo mám s tou pohybovou aktivitou skončiť. Pohybové aktivity, ktoré robíme, majú veľký vplyv na to, ako vyzeráme a akú máme postavu. LGBTI+ ľudia patria medzi skupiny najviac ohrozené poruchami príjmu potravy. Pandémia však u mnohých ohrozila pokrok v chudnutí alebo liečbu PPP a narušila režim, ktorý si pred ňou nastavili. Čo robiť, aby si ho aj počas pandémie udržali? Stravovanie počas toho, keď sme doma, by malo byť približne rovnaké, ako keď sme v práci. Platia tam všetky zásady, ktorými by sa sme riadili, keby sme chodili do práce. Mali by sme raňajkovať, časové intervaly medzi jedlami by mali byť približne tri až štyri hodiny, dôležitý je spánok, regenerácia, naozaj si oddýchnuť, zaradiť tam pohybovú aktivitu. Je to iba o tom režime.

Ak mala karanténa zlý vplyv na našu psychiku či stravovacie návyky a máme problém udržať si režim, najlepšie je všetko si písať, naplánovať si deň. Napísať si, kedy raňajkujeme, kedy si dáme pauzu, aby sme si navarili, kedy si zacvičíme – čiže všetko si písať. Vtedy je to čierne na bielom. Je to motivujúce aj preto, že hneď vidíme výsledky, každý deň si môžeme odškrtnúť, že sme splnili plán. Keď klienti a klientky chodia ku mne, toto všetko máme už rozplánované. Riešime, kedy pôjdu cvičiť, čo majú jesť pred cvičením, po cvičení. Treba si to takto isto rozvrhnúť, aj keď sme doma. Niektorým klientom a klientkam pomáha aj to, keď si fotia, čo jedia, a posielajú mi to. Vedia si vďaka tomu udržať disciplínu a zrazu začnú chudnúť. Veľa z nás potrebuje pri chudnutí nad sebou bič a v tomto prípade som to ja, dohliadam na nich, aby dosiahli svoj cieľ. Vždy im však zdôrazňujem, že nechudnú pre mňa, ale pre seba. Spomínali ste raňajky. Čo robiť, keď ráno nemáte chuť jesť? Platí, že po zobudení by sme sa mali najesť do hodiny a pol, pretože pokiaľ sa nenajeme, metabolizmus sa začína spomaľovať. A keď sa do tej hodiny a pol nenajeme, začne ukladať viac energie, ako jej spáli. Je dôležité, aby časový interval medzi tým, keď vstaneme, a tým, keď ideme jesť, nebol dlhší ako jeden a pol hodiny. Raňajky majú v rámci metabolizmu veľmi dôležitú funkciu a je podstatné, aby sme raňajky aj hrýzli, nie iba pili, pretože práve hryzením sa stimuluje trávenie, tvorba tráviacich štiav, celé telo sa pripravuje. Mala som klientky, ktoré nerobili veľké chyby v rámci stravovania, len čo sa týka raňajok – a keď to upravili, začali chudnúť. Raňajky sú základom dňa, štartujú metabolizmus a starajú sa o to, ako fungujeme a spaľujeme v podstate celý deň. Keď vynecháme raňajky alebo si dáme nevhodné raňajky, napríklad len jogurt, môže nám to spomaľovať metabolizmus počas celého dňa.

Pri „neraňajkovačoch“, ako im hovorím, je dôležité sa pozrieť, čo jedia večer. Ak veľa jedia na večeru, je prirodzené, že ráno nie sú hladní. Pokiaľ netolerujete ráno jedlo, je vhodné prehodiť si raňajky s desiatou. To znamená, že najskôr si dáte napríklad dve polievkové lyžice jogurtu, čaj s medom alebo banán. Z ovocia odporúčam na lačný žalúdok iba banán. Potom, keď sa už ustálite, okolo takej desiatej-jedenástej, dáte si klasické raňajky. Je veľa možností, čo raňajkovať, ale vždy by to mala byť kombinácia sacharidov, tukov a bielkovín. Vhodné sú napríklad vajíčka, urobiť si praženicu alebo omeletu so zeleninou, k tomu nejaký chlebík. Môžu to byť aj ovsené vločky s jogurtom a ovocím alebo chlieb so šunkou, syrom, k tomu zelenina. Ak raňajkujete sladké pečivo, je dôležité skombinovať ho s nejakým mliekom, acidofilným mliekom alebo inou bielkovinou. Nikdy by to nemal byť iba jogurt, iba chlieb... vždy by to mala byť kombinácia všetkých základných živín. No najdôležitejšie je skutočne do hodiny a pol po tom, ako sa zobudíte, sa najesť.

Čiže v najnáročnejšom období sa rozhodla, že bude meniť aj stravovanie, a naozaj sa jej to aj podarilo. Skutočne veľa záleží od psychiky a v tomto prípade aj nastavenia liečby. Spomínali ste nechutenstvo. Čo robiť s tým, keď človek – či už kvôli liekom, alebo stresu – bojuje s nechutenstvom, ale je hladný? Najlepšie je to riešiť polievkami, ideálne vývarmi. Ja hovorím, že mäsové vývary sú liekom nielen pre telo, ale aj pre dušu. Je vhodné prejsť na tekutejšiu, teplú stravu, ktorá prehreje žalúdok. Ten potom začne vylučovať tráviace šťavy, vďaka čomu sa vracia chuť do jedla. Možno by som zaradila aj raňajky, v rámci toho kaše, teplú stravu, aby sa ohriatím žalúdka prirodzene stimulovalo trávenie a navodila chuť do jedla. alšou možnosťou je potravina, ktorú máte veľmi radi. Napríklad ja, keď mám toho veľa v práci, cítim, že mám stres a nemám veľkú chuť do jedla, idem do svojej obľúbenej reštaurácie a dám si svoje obľúbené jedlo, keďže viem, že ho určite vždy zjem. Ale polievky sú vždy dobrá voľba. •

Keď ľudia užívajú antidepresíva či iné lieky, ktoré spôsobujú priberanie, má to nejaký vplyv na chudnutie? Ja mám skúsenosť, že klientky a klienti, ktorí lieky berú dlhodobo a sú vyrovnaní s tým, že je to súčasť ich života, chudnú úplne rovnako. Nevidím rozdiel v chudnutí medzi klientkami, ktoré neberú antidepresíva, a tými, ktoré ich berú. Ak je liečba vedená dobre, nie sú tam veľké rozdiely. Pri týchto klientkach však viac hrozí, že spadnú do nechutenstva alebo sa odklonia od plánu. Stále im však hovorím, že psychické zdravie je oveľa dôležitejšie, a netlačím na ne. Práca s nimi je trošku iná, keď ich chcem napomenúť, musím viac rozmýšľať nad tým, čo povedať. Mám klientku, ktorej počas pandémie vznikla naozaj ťažká psychická porucha a chodila ku mne, ku psychiatričke aj ku psychológovi. Podarilo sa jej schudnúť 7 či 8 kíl, presne ako si dala za cieľ.

Magazín QYS

Martin Talaga z Pinkbusu: Cesta k pochopeniu vlastnej identity ma priviedla ku drag kultúre

Príbeh

Marek Hudec Fotografia: Jakub Kováč

Pôsobí ako autor aj performer v rámci zaujímavej platformy Pinkbus. Tanečník a choreograf Martin Talaga s ďalšími umelcami a umelkyňami pravidelne vypredávajú vystúpenia v Česku a na Slovensku. Dokazujú, že v zhoršujúcej sa spoločenskej klíme v strednej Európe rastie smäd po queer kultúre.

Zima 2021

Magazín QYS

Vezmem pomelo. Aj pomaranče? Hrozno! Koľko? Najdôležitejšou úlohou pre produkčného pred podujatím platformy Pinkbus počas festivalu Drama Queer bolo nakúpiť ovocie a víno. Najbližší supermarket bol zatvorený kvôli rekonštrukcii. S Adrianou Spišákovou, zodpovednou za komunikáciu s umelcami a umelkyňami, sme rýchlo vbehli do ďalších potravín vo vedľajšej ulici. Na haldu ovocia sa zmätene pozerala aj predavačka, keď Adriana plody vážila na samoobslužnej pokladni. Vo finále predstavenia sa zmenilo na rozmačkanú hmotu a šťavu (dlážka sa lepila aj po dvoch pretretiach). Šesť performerov si ju nechávalo stekať po nahých telách za zvukov piesne od Lany Del Rey. Hľadisko nového kultúrneho priestoru Pakt bolo koncom októbra zúfalo plné. Ďalšie stoličky by sme vedeli pridať jedine na strop. Pinkbus je zaujímavý koncept. Spája kabaret, burlesku, drag šou, performanciu. Pravidelne vypredáva predstavenia v rôznych mestách v Česku a na Slovensku. Jeho úspech dokazuje, že narastá smäd po queer kultúre. Jedna z hviezd Pinkbusu, slovenský tanečník Martin Talaga vraví, že počas jesene vystupoval skoro každé tri dni niekde inde. Jeho choreografia na opätkoch a vo folklórnom odeve získala na Drama Queer ovácie. Tancoval za zvukov parodickej piesne Salara Banda od dídžeja Mikea Swinga, ktorý ňou reagoval na virálne video ilustrujúce tragikomédiu slovenských politických špičiek. Martin sa pohybu a štúdiu tela venuje už vyše desať rokov a je spokojný s tým, kam sa ako umelec posunul. Všetko však mohlo byť inak. Bol som celkom hanblivý „Rozhodoval som sa medzi štúdiom tanca a psychológie,“ vysvetľuje. „Zásadne ma ovplyvnilo, keď Madonna v roku 2005 vydala album Confessions on a Dance Floor. Vravel som si: aj ja chcem nosiť ružový bodysuit

Zima 2021

a vedieť sa tak dobre hýbať. Druhou inšpiráciou mi bolo banskobystrické divadlo Štúdio tanca. Očarilo ma, keďže som dovtedy poznal len balet, folklór či džez. Iné formy scénického tanca som nepoznal. Prihlásil som sa k nim na kurz, a to bol zásadný bod v mojom kariérnom smerovaní.“ Ako by vyzeral, keby s tancom nezačal? Kým by bol? Aký by bol jeho život? Občas nad tým rozmýšľa. „Možno by som pracoval niekde na klinike, a možno by ma to k pohybu a telu predsa len v istom bode pritiahlo. Určite človeka veľmi ovplyvňuje, v akom prostredí sa pohybuje a s akými kolegami sa stretáva.“ Naňho má vplyv hlavne priateľský a otvorený okruh iných queer umelcov a umelkýň, napríklad z prostredia burlesky alebo dragu, v ktorom sa cíti dobre a uvoľnene. Zmenilo to aj jeho prístup k telu a nahote. Dnes často vystupuje vyzlečený. „Možno sa to nezdá, ale bol som celkom hanblivý. Keď som bol pred trinástimi rokmi na workshope v Žiline s tanečníkom Jarom Viňarským a on nás nabádal, že keď chceme, môžeme tancovať len v spodkoch alebo aj nahí, pomyslel som si: Preboha, to teda nie! Už to nikdy nespravím. A pozrite, čo robím teraz.“ Pred dvomi rokmi na festival Drama Queer priniesol dielo SOMA. V ňom niekoľko účinkujúcich tancovalo len v spodnej bielizni. „Oslovoval som vtedy ľudí, u ktorých som vedel, že s nahotou pracujú. Jeden z tanečníkov si to potom pred vystúpením aj tak rozmyslel, ale nič sa nedeje, bolo to v poriadku. Iné to je aj keď účinkuješ v skupine a máš zábavu, a keď máš byť na javisku len sám. Je to iný typ energie, zážitku.“ Keď sa človek zaoberá telom a jeho pohybom, logicky sa dostáva do prostredia, kde sa môže viac a viac prejavovať a prijať svoju inakosť. Martinovou veľkou inšpiráciou bol práve spomenutý Jaro Viňarský. Jeho vlastná cesta k pochopeniu svojej identity viedla najprv cez svet súčasného tanca a neskôr cez vystúpenia na rôznych queer podujatiach a v Pinkbuse, no a cieľovou

rovinkou bola pre Martina komunita, ktorá sa v Prahe venuje drag vystúpeniam. „Keď som sa mohol prvý raz stretnúť s Hayley the Strange a tancovať s ňou na väčšej akcii, bolo to „mindblowing“. Pražská scéna je úžasná, je tam veľa zaujímavých ľudí a umelcov, Tonic Garbáge, Just Karen, Chlorophyll von Needle, La Cuntessa. Začal som hľadať prieniky medzi dragom a súčasným tancom,“ vysvetľuje. Ktovie, ako sa cíti bežný gej v „korporáte“ Napriek tomu, že svoje telo často odhaľuje a je vyšportovaný, Martin necíti tlak, aby vyzeral dobre. „Zas až také vyšportované telo nemám,“ reaguje so smiechom na otázku. „Síce zvyknem cvičiť, ale vyformovalo sa mi aj vďaka tancu. No a mám pocit, že v lete to najviac zanedbávam. Stále som vtedy na cestách, životospráva je zlá. Zdá sa mi, že tlak som cítil skôr, keď som bol mladší a mal som sa lámať, aby som bol ako tanečník ohybnejší. Výzor však podľa mňa v tanci riešia skôr dievčatá než kluci.“ Na Instragrame má takmer 26-tisíc fanúšikov. Sociálne siete návštevnosti podujatí môžu pomôcť, myslí si. Keďže má Pinkbus veľa účinkujúcich, ak každý a každá z nich podujatie zazdieľa, dostane ho ku komunite svojich sledovateľov a sledovateliek. Keď napríklad na jednom z podujatí vystúpila zahraničná hviezda Hungry, vďaka jej profilom sa o československom podujatí dozvedeli aj na berlínskej scéne. Úplne iné publikum potom Pinkbus oslovil počas Žižkovskej noci, najväčšieho českého zimného multižánrového festivalu. Martin síce vyrastal na Orave, o ktorej sa v komunite hovorí, že je najhomofóbnejšou oblasťou na Slovensku, sám však najviac nenávistných prejavov zažil na umeleckej škole v Košiciach. „Bolo to prekvapivé zistenie. Druhé najväčšie mesto, a ešte k tomu tanečný svet. Zároveň však vnímam, že sa homofóbia momentálne zhoršuje vo všetkých krajinách strednej Európy.“

Najlepšie sa cíti v Prahe, vníma ju ako svoj domov. „Pripadá mi v našom okolí najbezpečnejšou, hoci už aj tu som zažil isté potýčky. Politici a političky svoju kampaň asi nevedia postaviť inak než antiimigrantsky a anti-LGBTI+. To sa potom odráža na spoločnosti. Neviem, ako sa dnes môže cítiť bežný gej v korporáte alebo za pultom v Lidli, moje vnímanie situácie môže byť aj skreslené, keďže sa pohybujem v bubline plnej tanečníkov a drag queens.“ Hoci má rád Oravu a svoju rodinu, je preňho ťažké sledovať spoločenskú situáciu na Slovensku a hlasných antivaxerov. Vrátiť sa teda dlhodobo nechystá. Česko-slovenská queer a drag scéna medzitým stále rastú. „Pribúdajú umelci a pribúdajú aj podujatia. Česko má navyše dlhú tradíciu v travesty. Hlavne posledné tri roky boli turbulentné, dragu narástla divácka základňa. Okrem júnového festivalu Pinkbus sme žiadne podujatie nerobili vo vlastnej produkcii. Všade nás zavolali. Nemysleli sme si, že sa len po roku a pol od vzniku dostaneme tak ďaleko,“ dodáva. •

Magazín QYS

Hoci má rád Oravu a svoju rodinu, je preňho ťažké sledovať spoločenskú situáciu na Slovensku a hlasných antivaxerov. Vrátiť sa teda dlhodobo nechystá.

Zima 2021

Rozhovor

Matej Uhlár Fotografia: ČT, Radek Miča

Jan Souček z Českej televízie: To, akým ste človekom, predsa nezávisí od toho, vedľa koho si večer líhate do postele!

„Teší ma záujem vášho periodika o interview so mnou, ale hneď na úvod treba asi zdôrazniť, že postoje a vnímanie LGBTI+ komunity medzi Českom a Slovenskom sú diametrálne odlišné.“ Týmito slovami začal rozhovor Jan Souček, riaditeľ brnianskeho štúdia Českej televízie. Jeho rozprávanie čiastočne aj odkryje dôvody, prečo tento rozdiel medzi krajinami, ktoré boli niekedy jedným štátom, existuje.

Magazín QYS

Médiá majú svoje pravidlá. Občas sa zdá, že si vytvárajú vlastnú skutočnosť. O mediálnom svete sa zvykne hovoriť aj ako o zrkadle spoločnosti. Čo vám toto zrkadlo prezradilo o vás? V čom vám osobnostne pomohla, prípadne uškodila dlhoročná práca v mediálnej sfére? O pár mesiacov to bude dvadsaťosem rokov, čo pôsobím v médiách. Na začiatku mojej kariéry ma diváci mohli vidieť pred kamerou, alebo za rozhlasovým mikrofónom, v súčasnosti som riaditeľom štúdia Českej televízie. Je pochopiteľné, že také dlhé pôsobenie v médiách má vplyv aj na vašu osobnosť a nejakým spôsobom ju formuje. Mňa však na tejto práci aj tak asi zo všetkého najviac fascinuje vedomie, že môžem divákovi prinášať pravdivý obraz o spoločnosti, rozširovať mu jeho obzory, tým mu taktiež možno pomáhať riešiť jeho problémy, či skvalitňovať jeho život. A to je veľká zodpovednosť. Preto často svoju prácu prirovnávam k adrenalínovému športu. To, čo už raz vo vysielaní zaznie, nemôžete zobrať späť. Preto si táto profesia od človeka vyžaduje veľkú dávku koncentrovanosti a pripravenosti. Možno aj toto je jeden z dôvodov prečo vo svojom súkromí už potom nevyhľadávam nejakú veľkú dávku adrenalínu. Moja profesia ma taktiež naučila empatii a lepšiemu pochopeniu ľudí. Avšak na rozdiel napríklad od povolania lekára, ktorý sa musí často zmieriť s tým, že ľudské telo má isté zákonitosti a veci sa proste musia diať a on ich nemôže ovplyvniť, ja som tento pocit vo svojej práci ešte nezažil. Prostredníctvom informácií sa dá totiž vždy nájsť nejaká cesta a mňa baví tieto cesty hľadať.

Čo sa týka LGBTI+ komunity, osobne si myslím, že Česko má už v tejto oblasti veľa významných míľnikov za sebou. Ja sám som zástancom toho, že táto minorita sa nemá vyčleňovať z mediálneho obsahu tým, že by vznikli špecializované relácie, ktoré by hovorili len o inak orientovaných ľuďoch, ale treba ich vnímať ako bežnú súčasť vysielania.

Kedy budú české médiá pripravené informovať o dianí v queer komunite aj trochu inak, ako len reportážami z dúhových pochodov? A je vôbec nejaký optimálny spôsob, ako túto tematiku sprostredkovať diváctvu? Ono to tak nejak prirodzene vyplýva. Najprv človek, samozrejme, musí žiť a byť zdravý

Zima 2021

na to, aby mohol napokon viesť rovnoprávny život. Tým ale nechcem vôbec povedať, že by problémy nejakej menšiny pod vplyvom pandémie boli zámerne vytesňované z obrazoviek Českej televízie. Všetci, kto pracujeme vo verejnoprávnom médiu, si uvedomujeme, že pre väčšinu obyvateľstva sme prvým zdrojom informácií, náš mediálny obsah je prvý, po ktorom siahnu. Toto nás minulý rok inšpirovalo aj k vytvoreniu tretieho kanála Českej televízie, ktorý je primárne určený pre rizikovú skupinu obyvateľstva v dobe pandémie – pre seniorov. Chceli sme ľuďom, ktorí musia ostať doma a nemôžu sa stretávať so svojimi rodinami a blízkymi, poskytnúť príjemný pocit zábavy, bezpečia a pohodlia. V tejto otázke narážame asi na ten rozdiel medzi Českou a Slovenskou republikou, ktorý som spomínal na začiatku. Čo sa týka LGBTI+ komunity, osobne si myslím, že Česko má už v tejto oblasti veľa významných míľnikov za sebou. Ja sám som zástancom toho, že táto minorita sa nemá vyčleňovať z mediálneho obsahu tým, že by vznikli špecializované relácie, ktoré by hovorili len o inak orientovaných ľuďoch, ale treba ich vnímať ako bežnú súčasť vysielania. Týmto spôsobom môžeme zbúrať predsudky, bariéry medzi jednotlivými ľuďmi. Treba ukazovať, že aj homosexuáli alebo lesby sú úspešní právnici, právničky, politici, političky, lekári, lekárky, s úplne bežnými problémami a životmi. Myslím si, že naša krajina sa pomaly vzdáva zaužívaného neduhu, že táto menšina sa na obrazovkách zvykne zobrazovať s istým špecifickým nádychom, čo mohlo vyvolávať u diváka dojem, že ide napríklad prevažne o ľudí z umeleckého sveta. Som presvedčený, že stojíme pred ďalším významným krokom, keď sa ku LGBTI+ komunite začnú hlásiť politici. Občan si ich tak bude môcť zvoliť aj na základe toho, že majú poznanie aj z tejto menšiny.

Zima 2021

V čom teda nastal ten rozdiel medzi Slovenskom a Českom? Veď kedysi sme boli jedna krajina. Ako to, že sa naše názory v LGBTI+ otázkach tak líšia? Myslím si, že vysvetlenie nie je vôbec zložité. Aj z historického hľadiska je Slovensko krajina, ktorá je oveľa viac orientovaná religiózne, hlavne s dôrazom na katolícku vieru. A niektoré konzervatívne prvky, ktoré do problematiky vnášajú vaši politici, ovplyvňujú veľmi výraznú časť populácie a ich postoj k LGBTI+ ľudom. Na druhej strane aj progresívny pohľad pápeža Františka dáva silno katolícky orientovaným krajinám nádej, že sa veci čoskoro výrazne pohnú správnym smerom. Pre mňa je napríklad z tohto pohľadu zaujímavé Španielsko, kde majú katolícke tradície tiež veľmi silné postavenie, no k inak orientovaným ľuďom majú oveľa benevolentnejší postoj ako Slováci. Čiže akoby náboženské presvedčenie vytváralo lockdown slovenskej LGBTI+ komunite… Nenadobudol som pocit, že by slovenská LGBTI+ komunita bola nejakým spôsobom ostrakizovaná alebo že by sa jej príslušníci museli báť nejakého znevýhodnenia v práci, vo vzdelaní a podobne. Na druhej strane, treba povedať, že vychádzam iba z vlastných zážitkov a skúseností. Aj médiá nám častokrát ponúkajú obraz o LGBTI+ komunite z rôznych krajín a kultúr, kde to často vyzerá, akoby k nim v tejto súvislosti 21. storočie jednoducho ešte nedorazilo. Ide skôr o to, že ešte stále veľké množstvo katolíckych veriacich vidí v homosexuálne orientovaných ľuďoch nejaké ohrozenie rodinných a náboženských hodnôt. Je o vás verejne známe, že patríte k LGBTI+ komunite. Pocítili ste niekedy negatívne dôsledky toho, že ste viac na očiach? Musím povedať, že nie. Alebo možno to niekedy negatívny vplyv malo, ale ja som ho nepocítil, nevnímal. Zažil som síce pár si-

Keď o sebe niečo tajíte, zákonite sa to stáva vaším citlivým, zraniteľným miestom.

tuácií, keď povedzme pre ľudí o generáciu starších ako som ja bola moja orientácia, hlavne v pracovnom prostredí, atraktívnou témou kuloárnych klebiet. Treba si však uvedomiť, že zvedavosť je prirodzenou vlastnosťou a každý z nás si ju potrebuje uspokojiť. Preto čím som bol voči ľuďom otvorenejší, aj v téme mojej sexuality, tým menej malo moje okolie potrebu sa ňou zaoberať. Už to pre nich totiž nebolo niečo, čo sa tají a o čom by sa dalo do nekonečna špekulovať. Nevedie otvorenosť v takej citlivej osobnej téme zákonite k pocitu zraniteľnosti? Pred tými viac než dvadsiatimi rokmi, keď som sa rozhodol, že budem voči svojmu okoliu otvorený, mi možno táto myšlienka napadla, no v skutočnosti to funguje presne naopak. Keď o sebe niečo tajíte, zákonite sa to stáva vaším citlivým, zraniteľným miestom. Sám sa potom podvedome snažíte nebyť sám sebou, aby vaše tajomstvo nevyplávalo na povrch. A to je zle. Či už ste mali odvahu pred svojím okolím priznať, kto naozaj ste, alebo nie, tak či onak ste stále tým istým gejom. Rozdiel je však v tom, že energiu, ktorú by ste vynakladali na to, aby ste o sebe tento fakt tajili, môžete investovať do pracovného úspechu alebo jednoducho do radosti. To, akým ste človekom, predsa nezávisí od toho, vedľa koho si večer líhate do postele. •

Magazín QYS

Nezabúdajme, že aj Elio bol bi.

Knihy Zima 2021

Ak náhodou hľadáte beletriu, v ktorej vystupujú bisexuálne postavy, stojíte pred veľmi ťažkou úlohou. Bisexualitu ešte stále mnohí ľudia (žiaľbohu to platí aj pre queer komunitu) nepovažujú za reálnu sexuálnu orientáciu, ale len za prechodný stav alebo neochotu priznať (si) svoju skutočnú orientáciu. To niekedy vidno aj v literatúre – keď „bisexuálne“ postavy skončia vo vzťahu s rovnakým pohlavím, je to vnímané ako priznanie ich skutočnej identity gejov či lesieb; keď zase skončia s opačným pohlavím, „išlo len o fázu“. Ani pri queer knihách, ktorých hlavné postavy sú skutočne bisexuálne, to len podľa popisu na obálke nemáte ako zistiť. Prinášame vám preto niekoľko tipov na knihy, v ktorých bisexualita hlavných postáv naozaj nie je len fázou.

Kristína Gyuríková Fotografie: Amazon

Bisexuálna orientácia týchto literárnych postáv naozaj nie je len fázou

V. E. Schwab: Neviditeľný život Addie LaRue Píše sa rok 1714. Addie je mladá žena, ktorá žije na francúzskom vidieku, a ako od každej dievčiny v jej veku, aj od nej sa očakáva, že sa stane manželkou a matkou, ktorá sa bude vzorne starať o rodinu. Addie však túži po slobode, preto uzavrie faustovskú dohodu s temným božstvom. Vtedy ešte netuší, že svoju slobodu vymenila za to, že na ňu zabudne každý, koho stretla. O tristo rokov neskôr Addie žije zo dňa na deň. Stala sa milenkou a múzou mnohých umelcov, a aj keď si pamätá každú minútu svojho života, na ňu si nespomína nikto. To sa zmení, keď stretne Henryho, mladého chalana, ktorý si ju ako prvý zapamätá. Addie LaRue nie je typ knihy, ktorú prečítate za deň, práve naopak. Ide o poeticky napísaný príbeh o slobode, osamelosti, láske a strate. Obe hlavné postavy, Addie aj Henry, sú bisexuálne a netaja sa tým. Addin príbeh začína láskou k žene a počas svojich dlhých tristo rokov má hlavná hrdinka vzťahy so ženami aj s mužmi. Henryho bývalého priateľa zase čitatelia stretnú niekoľkokrát, keďže sa s ním Henry stále kamaráti.

Taylor Jenkins Reid: Sedem manželov Evelyn Hugovej Starnúca herečka Evelyn Hugo už roky žije v ústraní. Keď sa však rozhodne prezradiť pravdu o svojom škandalóznom živote, ktorého boli v časoch jej najväčšej slávy plné bulvárne noviny, je ochotná svoj príbeh vyrozprávať len reportérke Monique Grantovej a nikomu inému. Evelyn reportérke porozpráva, ako sa z nej stala hviezda strieborného plátna, ako aj príbehy svojich vzťahov – siedmich manželstiev a jednej zakázanej lásky k žene. Evelyn je totiž bisexuálka. Keď ju Monique po tom, ako si o príbehu vypočuje, zaškatuľkuje ako lesbu, Evelyn sa hneď voči jej predpokladu ohradí a reportérka si svoju chybu uvedomí. Monique ale, žiaľbohu, nie je jedinou, kto spochybňuje jej orientáciu. Evelyn sa musela neustále obhajovať aj pred ženou, ktorú milovala a ktorá mala ako lesba problém prijať jej bisexualitu.

Magazín QYS

Sophie Gonzales: Perfect on Paper V knižke Perfect on Paper sa stretávame so stredoškoláčkou Darcy, ktorá svojim spolužiakom anonyme radí so vzťahovými problémami. Stačí, ak nechajú v skrinke číslo 89 list, kde rozpíšu svoj problém a nechajú svoju mailovú adresu, a Darcy im odpovie. Keď nový študent Brougham odhalí Darcinu tajnú identitu, sľúbi jej, že to nikomu neprezradí, ak mu Darcy pomôže získať späť bývalú priateľku. A Darcy naozaj nechce, aby sa niekto dozvedel, kto je za skrinkou 89, obzvlášť nie jej najlepšia kamarátka Brooke, do ktorej je tajne zaľúbená. Mohla by sa totiž dozvedieť veci, po odhalení

ktorých by s Darcy už nikdy neprehovorila... Kniha vyšla tento rok a zatiaľ nie je preložená do slovenčiny ani češtiny. Spisovateľka Sophie Gonzales, ktorá je sama bisexuálna, napísala príbeh ako odpoveď na negatívne reakcie na svoju knihu, v ktorej hlavná bisexuálna postava skončila vo vzťahu s človekom opačného pohlavia. Práve preto v Perfect on Paper rieši aj tému bifóbie a tzv. bi-erasure – zneviditeľňovania bisexuálnych ľudí.

Adam Silvera: Na konci naozaj obaja umrú Dej knihy od populárneho autora queer literatúry pre mládež sa odohráva v alternatívnom vesmíre, kde ľudia vedia predpovedať smrť. Keď sa Mateo a Rufus dozvedia, že zomrú, ani jeden z nich nechce svoj posledný deň stráviť sám. Našťastie však (podobne ako v reálnom svete) na všetko existuje appka. Vďaka tomu sa plachý gej Mateo a bisexuálny rebel Rufus stretnú a prežijú svoj posledný deň spolu. Ako už určite tušíte, zaľúbia sa do seba. Aj keď dopredu viete, že na konci naozaj obaja zomrú, do poslednej chvíle budete dúfať v happyend a koniec vám zlomí srdce.

Zima 2021

Becky Albertalli: Leah mimo rytmu Ak sa vám páčila populárna young adult kniha Ja, Simon … proti pravidlám Homo Sapiens, môžete očakávať, že Leah mimo rytmu je tiež niečo pre vás. Možno si ešte spomínate na Simonovu najlepšiu kamarátku Leah – cynickú bubeníčku, ktorá je vždy nad vecou. Leah je dcérou slobodnej matky, s ktorou má blízky vzťah a ktorá je zároveň jedinou, kto vie, že Leah je bisexuálka. Zatiaľ sa to neodvážila povedať nikomu inému, ani Simonovi, ktorý má coming-out už za sebou. Simonova partia je v maturitnom ročníku a ich vzťahy začínajú byť napäté. Leah si navyše začne uvedomovať, že k jednej zo svojich blízkych kamarátok asi cíti niečo viac...

Tess Sharpe: The Girls I’ve Been Aj keď sú hlavými postavami tejto knihy tínedžeri, na rozdiel od Leah mimo rytmu ani náhodou nejde o typickú YA literatúru. Hlavná hrdinka knihy, Nora, žije ako bežné 17-ročné dievča, posledných päť rokov býva v malom mestečku so svojou sestrou. Nedávno nadviazala nový vzťah s Iris, so svojím bývalým priateľom Wesom sú však stále dobrí kamaráti. Keď sa všetci traja ocitnú uprostred rukojemníckej drámy, Nora bude musieť využiť všetko, čo sa naučila pri svojej mame, známej podvodníčke, ktorej Nora roky pomáhala klamať a okrádať dôverčivých mužov. Blízke kamarátske a romantické vzťahy Nory, Wesa a Iris sú rovnako dôležité ako samotný Norin príbeh. Všetci si totiž prešli nejakou formou fyzického či psychického násilia a navzájom si pomáhajú zahojiť rany na duši. Aj keď chodí s jeho kamarátkou, na svoj vzťah s Wesom spomína Nora vždy v dobrom. Prízvukuje, že dôvodom ich rozchodu nebola Norina orientácia, v ktorej mala už dávno jasno, ale narušenie vzájomnej dôvery.

Magazín QYS

Ariel Levy: Proti všetkým pravidlám Americká novinárka Ariel Levy v autobiografickom románe úprimne rozpráva o svojom živote. Podarilo sa jej vybudovať si život, po akom vždy túžila – bola úspešná, finančne zabezpečená, šťastne vydatá a tehotná. Náhle však o všetko prišla. Ariel v knihe hovorí o svojej túžbe po materstve, sexualite či o tom, ako sa vyrovnávala so stratou, a nevyhýba sa ani ďalším ťažkým témam, ako sú závislosť či žiaľ zo straty dlhoročného vzťahu.

André Aciman: Daj mi tvoje meno Áno, aj Elio, hlavná postava knihy Daj mi tvoje meno, je bisexuál. Ak ste videli len film, možno si myslíte, že bol gej – centrom knihy aj filmu je totiž vzťah medzi tínedžerom Eliom a dvadsiatnikom Oliverom. Elio však už na začiatku knihy opisuje, ako ho priťahujú muži aj ženy, čo počas príbehu zopakuje viackrát. Aj preto by sme nemali zabúdať na Eliov vzťah s Marziou, kamarátkou z detstva, s ktorou počas knihy randí v rovnakom čase ako s Oliverom. Nebolo by správne vnímať Daj mi tvoje meno ako čistú gejskú romancu a zaradiť Elia medzi tých, ktorí sa len báli priznať svoju skutočnú identitu.

Zima 2021

Matej Uhlár Fotografie: Netflix

Seriál

Sex Education, seriál stvorený zo sexuálnych starostí

Magazín QYS

Nadšenie z inakosti, ale na druhej strane aj znudenie všednosťou. Toto asi boli dva pocity, ktoré vo mne prevládali pri pozeraní pôvodného seriálu z produkcie Netflixu s názvom Sex Education. Je to výborný nápad, vykresľovať postavy, ktoré konajú slobodne na základe svojich sexuálnych potrieb. Všetci ich predsa máme. Tešia nás, napĺňajú, ale aj trápia a dostávajú nás do problémov. Toto všetko divákom a diváčkam seriál ponúka. No ruka v ruke s tým idú aj seriálové klišé, ktoré častokrát zatieňujú výnimočnosť zobrazených tém, o ktorých sa bežne nehovorí. Intimita… ani si nepamätám, že by sme o nej s rodičmi niekedy hovorili. Pamätám si, že mi mamina pomocou obrázkovej knižky vysvetľovala, ako sa rodia deti. Asi každé dieťa niekedy kladie takéto otázky, avšak o intimite nikdy debata nebola. Zrejme sa počíta s tým, že každý si pozbiera informácie od rovesníkov a svojho okolia, alebo azda ich získa aj praxou v tínedžerskom veku. Toto sa síce udialo aj v mojom prípade, ale iba vo veľmi obmedzenom režime. Najbližší mi totiž vždy prízvukovali, že vzhľadom na môj zdravotný stav a znevýhodnenie sú dôležitejšie veci ako vzdelávanie sa s kamarátmi o „sexuálnych blbostiach“ či môj osobnostný rast v tejto oblasti. Pre dievčatá som bol síce dobrý kamarát, ale možnosť, že by sme sa zblížili intímne, bola pre ne nepredstaviteľná, dokonca až „fuj“. A to som túžil a potreboval zistiť napríklad aj také základné veci, či sa vlastne viem bozkávať. Možno to vyznie hlúpo, ako

Zima 2021

z denníka nejakej trinástky, ale ak neviete ovládať vlastné telo, ktoré si potom s vami veľmi často robí, čo chce, je tak trochu logické, že vám napadne aj takáto otázka. – Toto je úryvok z jedného článku na mojom osobnom blogu, v ktorom sa snažím opísať svoje pocity a priblížiť jeho čitateľom a čitateľkám tému, o ktorej sa hovorí tiež len veľmi málo. Som totiž zdravotne znevýhodnený a som gej. Aj v dnešnej dobe je to pre veľkú väčšinu ľudí šialená kombinácia slov, a predstava, že by sa za nimi skrývala skutočnosť, je pre nich nestráviteľná. Ale áno, aj taká je skutočnosť. Neviem síce, čo konkrétne je na tom také šokujúce... no jedno viem. Poznám tie začudované pohľady, keď vyjdem s pravdou von, že aj človek na vozíku môže mať isté potreby, pocity a túžby. Každému človeku sa predsa páči niečo iné a sexuálna oblasť ma často vrhá do neistoty. Možno aj na základe týchto prežitých skutočností som sa vedel dobre stotožniť s hlavným hrdinom seriá-

lu, Otisom. Tak ako on, aj ja som sa stal pre mnohých svojich zdravotne znevýhodnených kamarátov poradným hlasom. Aj u mňa tak vzniká veľmi zaujímavý fenomén, ktorý diváctvo sprevádza celým seriálom – outsider síce stále ostáva outsiderom, ale tým, že sa snaží riešiť svoje vlastné problémy a má odvahu o nich hovoriť, sa zároveň stáva aj akousi vedúcou osobnosťou pre ostatných. Potenciál, ktorý nedospel Sexuálna výchova (ako znie preložený názov) je netflixovský seriál rozdelený do troch sérií, pričom každá má osem dielov. Zvykne sa o ňom hovoriť aj ako o „povinnej“ tínedžerskej výbave. Toto boli prvé informácie, ktoré som sa o ňom dočítal. Priznám sa – mal som trochu obavy, že sa doň nedokážem zapozerať, predsa len už ubehlo dosť rokov od čias, keď mi bolo -násť. Už v prvých minútach prvej časti mi bolo zrejmé, že moje obavy sú opodstatnené. Ak ma však nedokázal zaujať príbeh, k obrazovke ma opätovne pritiahol sexepíl, ktorý zo seriálu vychádza. Zobrazenie intimity a rôznych foriem jej prežívania nielen u tínedžerov, ale aj u dospelých, vlastne u širokej škály postáv definovaných náboženstvom, znevýhodnením či svojím sociálnym zázemím, ma vždy dokázalo vtiahnuť do deja. Veľmi som si prial, aby hrdinovia v ďalších častiach osobnostne dozrievali, a spolu s nimi aj špecifikovaná sexuálna orientácia. Veď predsa starosti, problémy či radosti, ktoré vznikajú pohlavným životom, sa vekom nestrácajú, ani nejdú do úzadia, ako sa to veľmi často zvykne prezentovať na verejnosti. Do tretice: uniforma Tak ako ma prvé dve série vždy dokázali pohltiť riešením nejakého zaujímavého problému ohľadom sexuality, presne takou istou silou ma od dopozerania seriálu odrádzala uniformnosť tretej série. Nastolenie poriad-

ku, ku ktorému došlo v (zatiaľ) poslednej sérii seriálu príchodom novej riaditeľky školy, som spočiatku bral ako nový sympatický impulz. Vnímal som to ako väčší dotyk s realitou. Lebo, povedzme si úprimne, presne takto to funguje. Ľudí, ktorí sa formujú na základe svojej sexuality či sexuálnych predstáv a potrieb, sa vždy spoločnosť snaží „upratať“, vtesnať do hraníc „normálnosti“. Sexuálne túžby sú však prirodzenou súčasťou života skoro každého jedného človeka. A každý z nás si hľadá skulinky a príležitosti, ako si ich uspokojiť a byť šťastný. Na toto akoby tvorcovia v posledných častiach úplne zabudli. Priznám sa, tešil som sa na väčší vzdor voči konzervatívnej riaditeľke. Možno som tak tajne dúfal, že sa ukáže, že ona je tá najväčšia zvrhlíčka, no nedočkal som sa. Teda aspoň nie v takej vášnivej miere, akou sa seriál snažil udržať si divácku priazeň v predošlých častiach. Zdá sa mi to ako veľká škoda. Do ďalšieho pokračovania seriálu by som si veľmi prial, aby sa zo strednej školy v Moordale znova stala škola sexu. Áno, je veľmi dôležité ľudí vzdelávať, ale nie v tom duchu, že ich výnimočnosť je pre niekoho čudná, nesprávna, a preto by ju mali pred svojím okolím skrývať. Myslím si, že práve seriál Sex Education je tým správnym vzdelávacím prostriedkom v tejto oblasti. Každý a každá z nás – a o to viac v tínedžerskom veku – potrebujeme vedieť, že sme niečím po svojom nevšední a je to tak v poriadku. Som presvedčený, že aj diváčkam a divákom, ktorí nepatria do žiadnej špecifickej queer skupiny (gejov, lesieb, transrodových, bisexuálnych či asexuálnych ľudí), seriál prinesie hlbšie poznanie zo sveta, ktorý sa pred nimi od strachu skrýva. Môže to napokon viesť k väčšej tolerancii, akceptácii a menšiemu vyčleňovaniu (sa) zo spoločnosti. •

Magazín QYS

Queer seriály zažívajú zlaté časy.

David Benedek Fotografie: FX Series, Netflix

Seriály

Ktoré boli najlepšie v roku 2021? Tento rok som zhliadol až 35 seriálov, ktoré sa venovali queer témam a postavám. Aj tento fakt dokazuje, že queer seriálová tvorba zažíva v súčasnosti svoje zlaté časy. V tomto článku vám prinášam prehľad 19 queer seriálov z roku 2021, ktoré ma oslovili najviac.

Big Mouth (5. séria) Už od prvej série využíva animovaný seriál Big Mouth svoje dejové linky na vysvetlenie dôležitých tém dospievania a sexuality pomocou vtipných situácií, do ktorých sa hlavné postavy dostávajú. Nesklamal ani piatou sériou. Reprezentácia queer postáv je v ňom veľká a dáva publiku správny slovník výrazov z oblasti sexuality, ktoré sú možno pre mnohých mladých ľudí neznáme.

Zima 2021

Elite (4. séria) Španielsky seriál od Netflixu Elite má obrovskú fanúšikovskú základňu, ktorá nedočkavo čaká na nové série. Dnes už sú ohlásené aj piata a šiesta séria, no nepredbiehajme. Štvrtá séria Elite predstavila niekoľko nových queer postáv a venovala sa naďalej témam ako toxické vzťahy, polyamoria, sexbiznis či objavovanie bisexuálnej orientácie. Samozrejme, nesklamala a priniesla aj ďalšiu zaujímavú kriminálnu linku, ktorá sa rozuzlí až v poslednej epizóde. Generation (1. séria) Príjemný prírastok do súčasnej queer seriálovej tvorby, ktorý predstavil generáciu Gen Z realistickým spôsobom. Postavy nemajú potrebu schovávať sa, práve naopak, žijú naplno svoju pravdu a neskrývajú svoju rodovú a sexuálnu identitu. Ani mladí talentovaní herci a svieže dejové linky však nedokázali Generation zachrániť a HBO Max, žiaľ, seriál zrušilo po jedinej sérii.

Gossip Girl (1. séria) Osobne som pôvodný seriál nikdy nevidel, napriek tomu, že tínedžerské drámy sú mojím „hriešnym potešením“. Keď som sa však dozvedel, že nová verzia Gossip Girl bude veľmi queer, dal som jej šancu – a rozhodne neľutujem. Seriál, samozrejme, nie je pre každého. Ale ak sa radi pozeráte na rozmaznaných bohatých tínedžerov, pekné tváre a veľkú reprezentáciu queer postáv talentovanými hercami, Gossip Girl sa vám bude určite páčiť. Halston (miniséria) Životopisná dráma o módnom návrhárovi Halstonovi ma zaujala hlavne z dôvodu, že som o ňom veľa nevedel. Dozvedel som sa o jeho bohatom živote, blízkom spojení s americkými celebritami a popkultúrou i neľahkom pôsobení v módnom biznise. Formálne zaujímavý seriál, ktorý ponúka v hlavnej úlohe sympatického Ewana McGregora. Chucky (1. séria) Nikdy som si nemyslel, že budem radiť Chuckyho do zoznamu najlepších queer seriálov. Chucky je legendárna postava z hororovej

Magazín QYS

série Detská hra o sadistickej vražednej bábike. Tento rok sa dočkal prvého seriálového spracovania zo súčasnosti, no pripomína aj diabolské počiatky jeho existencie. Okrem hororovej dejovej línie tu nájdete aj príbeh objavovania sexuálnej orientácie a prvej lásky hlavnej queer postavy. It‘s a Sin (miniséria) Začiatkom roka nás It‘s a Sin všetkých a všetky dohnalo k slzám. Rozhodne jeden z najlepších a najintenzívnejších seriálov tohto roka predstavil príbehy skupiny gejov, ktorí žijú počas HIV/AIDS krízy vo Veľkej Británii. Vďaka mladým hercom a zaujímavému spracovaniu sa mohla mladšia divácka generácia dozvedieť, aké tragické bolo toto obdobie, a všetkým nám rozhodne pomôže nezabudnúť na ľudí, ktorí tejto epidémii podľahli. Love, Victor (2. séria) Druhá séria tínedžerského seriálu Love, Victor síce nie je taká dobrá ako prvá, no stále stojí za pozretie. Som zvedavý, akým smerom sa seriál posunie do budúcnosti. Pose (3. séria) Na finále seriálu Pose sme si museli počkať trochu dlhšie, ale rozhodne to stálo za to! Posledná séria sa napriek nešťastným osudom našich obľúbených postáv nesie v duchu nádeje. Pose od svojho začiatku priniesol na televízne obrazovky dôležité príbehy transrodových postáv a stal sa tak najdôležitejším queer seriálom v histórii. Pride (miniséria) Zaujíma vás história LGBTI+ komunity v Spojených štátoch od 50. rokov až po súčasnosť? Dokumentárna miniséria Pride vás prevedie najdôležitejšími okamihmi queer histórie. Od protestov a revolúcií, cez underground a kultúrne vojny, až po obdobie, keď je queer komunita ako-tak akceptovaná.

Zima 2021

RuPaul‘s Drag Race UK (2. séria) Tento rok nebol ani jeden týždeň, v ktorom by nevyšla nová epizóda Drag Race. Dočkali sme sa dvoch britských, americkej, holandskej, kanadskej, španielskej a talianskej série, ako aj jednej americkej All Stars série. Najlepšou bola rozhodne druhá séria RuPaul‘s Drag Race UK, ktorá predstavila skvelé obsadenie drag queens, zaujímavé úlohy, veľa drámy, a aj šokujúce momenty. Sex Education (3. séria) Sex Education podľa môjho názoru nesklamal ani treťou sériou! Samozrejme, niektoré dejové línie sa naťahujú už príliš dlho, no všetky queer postavy dostali aj tentokrát veľký priestor. Myslím, že nás všetkých poteší, že Netflix ohlásil aj štvrtú sériu, ktorá má podľa prvých informácií obsahovať nový transrodový pár. Shrill (3. séria) V našich končinách nie až taký známy seriál, no Shrill prinášal za posledné tri roky veľa diváckej radosti aj poučenia. Ani v tretej (a žiaľ, poslednej) sérii sa nevyhol dôležitým témam, ako napríklad pozitívne vnímanie svojho tela, toxické vzťahy či rodinný život queer postáv. Sort Of (1. séria) Prvý seriál s nebinárnou osobou v hlavnej úlohe, ktorý som kedy videl! Sort Of sleduje nebinárnych mileniálov Sabi, ktorí zápasia s rôznymi identitami a bojujú s označeniami, ktoré na svoju osobu už dlho nepoužívajú. Čerstvé zobrazenie queer postáv je jedným z najdôležitejších dôvodov, prečo dať tomuto seriálu šancu!

Special (2. séria) Special si pred dvoma rokmi získal srdcia mnohých divákov a diváčok, a ja som bol jedným z nich. Tento rok sa seriál vrátil s druhou sériou epizód, tentokrát s polhodinovou minutážou. Talentovaný tvorca Ryan O‘Connell nesklamal a priniesol divákom skvelé pokračovanie, ktoré fungovalo aj ako veľmi potešujúce finále celého seriálu. The Other Two (2. séria) Podľa môjho názoru najlepší súčasný queer seriál. The Other Two sa venuje dvom súrodencom, Carymu a Brooke, ktorí sa snažia nájsť svoje miesto vo svete, zatiaľ čo sledujú náhly nárast slávy svojho 13-ročného brata. Cary predstavuje ten typ postavy, s akou sa dokáže stotožniť každý gej mileniál. V súčasnosti je už ohlásená tretia séria. The Sex Lives of College Girls (1. séria) Počas písania tohto článku je zverejnená online iba polovica prvej série, no už teraz viem, že ide o moju novú srdcovku. Seriál prináša štyri veľmi odlišné hlavné hrdinky, ktoré navštevujú prvý ročník vysokej školy. S tým prichádza objavovanie vlastnej sexuality, dospelosti a utváranie nových priateľstiev. The Sex Lives of College Girls vytvorila Mindy Kaling, ktorej tvorba vždy stojí za to!

The White Lotus (1. séria) The White Lotus sa stal nečakaným hitom tohto roka. Prináša pohľad do zákulisia luxusného hotela a života jeho personálu aj hostí a hostiek. Okrem skvelých hereckých výkonov od Murraya Bartletta, ktorý je gej, či legendárnej gejskej ikony Jennifer Coolidge sa dočkáte mnohých vtipných, ale aj dramatických momentov. Už teraz sa neviem dočkať druhej série! Young Royals (1. séria) Švédsky seriál predstavuje témy dospievania a sebaobjavovania z pohľadu mladého princa a jeho spolužiaka, ktorí sa do seba zamilujú a čelia prekážkam svojho okolia. Young Royals ma prenieslo do obdobia prvej lásky, bolesti, ktorú prináša, ale takisto nevinnosti a naivity, ktorá stojí za to. Dnes je už ohlásená aj druhá séria. •

Magazín QYS

rby

• • • •

•

teplej t vo

•

Literárn a

• •

•

íloha pr

•

Literárna príloha Zrazenina Kristián Lazarčík

Mločina 3 Ambrosia Bajtek

Malebné vidiny Andrej Kuruc

Princ sa žení z knihy Rozprávková krajina pre všetkých

Zima 2021

Zrazenina

Kristián Lazarčík

(prémia z Literárnej súťaže Poviedka)

Kristián Lazarčík za krátku prózu Zrazenina získal prémiu v aktuálnom 25. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2021. Autor má dvadsaťdva, jeho morálka je v pohode a na hlave má čerstvo odfarbené blond vlasy, ktoré našťastie už nepripomínajú ošťatú slamu. Je stále rovnako vychudnutý ako protagonistka jeho poviedky, miesto pásikavého oblečenia teraz radšej nosí čiernu, píše, odkedy sa to naučil, súťažne asi od sedemnástky po tom, ako konečne nabral nejaké sebavedomie (alebo ho stratil úplne?). Žije v Piešťanoch, prechodne v Bratislave, kde v tomto období študuje scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Katarzné momenty dosahuje predovšetkým pri tvorbe, tá pre neho predstavuje úplnú slobodu.

Magazín QYS

Suka sa často nechávala ponižovať mužmi. Dokonca sa občas zdalo, že jej to robí aj radosť. Pripomína jej to roky na strednej škole v chlapčenskej šatni. Vždy sa na hodinu telocviku ostýchala prezliekať pred ostatnými. Chlapci do seba sebavedomo strkali, nahlas sa smiali a prekrikovali, šľahali sa medzi sebou zvinutými tričkami po nahých chrbtoch a ramenách, oveľa silnejších a tmavších, než boli tie jej, útle a mdlé. Nikto si ju nevšímal a ona fyzicky cítila, ako nepatrí do toho testosterónom presiaknutého vlhkého prostredia, raziaceho pachom nôh, potu a zmesou ťažkých, korenistých parfumov určených pre mužov. Rozopla si gombík na džínsoch, rýchlo si ich stiahla na stehná a potom sa posadila, okrajom trička zakrývajúc rozkrok v boxerkách. Zvliekla si džínsy cez členky. Už od detstva bojovala s pocitom, že v jej lone musela nastať chyba, pretože vôbec nebolo ploché a zaoblené ako by si želala, aké cítila, že by malo byť, ale vystupujúce zvislo do priestoru. Zbytočný falický prívesok. Suka si práve prevliekala tričko cez hlavu, keď do Adama, chlapca z vyššieho ročníka, sotil jeho spolužiak a Adam celou váhou svojho tela vrazil do Suky. Bol by ju zrazil na zem, keby ju pevne neuchopil okolo pása a nepritisol k sebe v snahe zabrániť pádu. Suka na sekundu pod dlaňou zacítila napnutú pokožku Adamovho prsného svalu. Neskôr jej napadlo, že by sa doň najradšej zahryzla ako do jablka. Sorry, povedal vtedy Adam, a spustil dlaň z jej pásu. Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama.

Zima 2021

Keď k Intelektuálovi prvýkrát prišla, našla v jeho upchatom kuchynskom dreze špinavý riad vytŕčajúci spod kvasiacej hladiny, nad ktorou sa vznášal zatuchnutý, hnilobný pach. Intelektuál chcel Suke naservírovať drobné občerstvenie, preto bez hanby vytiahol spod kalnej hladiny tanier, pretrel ho špinou nasiaknutou špongiou, opláchol a jedlo sa mohlo podávať. Suku by z toho za normálnych okolností naplo, lenže ona bola práve vtedy nesmierne zamilovaná, a pretože je láska veľká vec, dokáže potlačiť aj jej dávivý reflex. Špina-nešpina, milovať sa musí a bez podmienok! A tak Suka miluje Intelektuála aj vtedy, keď ju v jeden večer začne obviňovať z absolútne neprípustného tónu hlasu, akým ho požiadala, aby eidam nabudúce lepšie zabalil do fólie po tom, ako si ho nastrúha do špagiet, pretože inak zoschne a zostane nepoužiteľný. Intelektuál nezaváha a okamžite Suke pripomína, že je len dedinská piča, a čo už len ona vie o skladovaní syrov, sedliačka nevzdelaná, syry majú byť tvrdé, zrejú aj niekoľko týždňov či mesiacov, dokonca rokov, vôbec ho neserie, že sa bavia o dvesto-päťdesiatgramovom eidame z Jednoty, veď Suka sa nevyzná ani v syroch, ani vo vínach, kurva, veď nakoniec ani vo svojom vlastnom živote sa nevyzná, mala by zájsť k psychológovi, preto jej tak prepína, lebo sa nevie vyrovnať s tým, čo sa jej vtedy stalo, o čom mu kedysi dávno povedala, bolo toho na ňu vtedy veľa, on to chápe, ale nemôže si to donekonečna kompenzovať na ňom, používať neprístupný tón hlasu a najlepšie ho ani žiadať o zabalenie eidamu do fólie, treba len mať dobrého psychológa, nie tú kravu, ku ktorej chodila kedysi, aby jej pomohla vyrovnať sa s tým všetkým, čo sa dialo, krava síce titul mala, ale ešte viac Suku dojebala, Intelektuál predsa dobrú psychologičku pozná, môže dať Suke kontakt, rovno ju objednajú na terapiu, bude dobre, miluje ju, ale toto robiť nemôže, toto naozaj nie. Suka len prikyvuje, potom sa rozplače a ospravedlňuje Intelektuálovi, veď on ju mi-

luje, on to myslí dobre, chce jej len pomôcť vymotať sa zo spleti tých sračiek, možno je naozaj niekedy toxická mrcha s psychickými problémami a ani to nevidí, pretože psychicky narušení ľudia predsa nevedia, že im jebe. Dá teda Intelektuálovi za pravdu, viac ho už nežiada, aby syr balil do fólie, radšej ho balí sama a popri tom umýva riad a upratuje a každý si žije svoje dni vo svojej vlastnej izbe, hlavne, že je pokoj, harmónia a že sa bezpodmienečne milujú, všetko sa dá, keď dvaja chcú. Neskôr má však Suka pri umývaní riadku robotu ešte aj s popieraním vtieravej domnienky, že si jej intelektuálny frajer honí na fotoportréte a básňach s erotickým nádychom akéhosi ázijského mladého básnika. Suka raz Intelektuálovi len tak bez zaklopania vtrhla do pracovne a on sa pri počítači zrazu strhol presne takým tým nezameniteľným spôsobom, ako sa strhne človek vyrušený pri masturbácii. Suke to neustále vrzúka v hlave, najradšej by sa Intelektuála na rovinu opýtala, či si honil na ázijskom básnikovi, aspoň si to nebude musieť neustále preberať v hlave ešte aj pri takej milovanej činnosti, akou je umývanie riadu, bude aspoň vedieť. Lenže Suka tuší, že ak by sa ho aj opýtala, Intelektuál by sa urazil a ona by si pri umývaní riadu miesto popierania vtieravej domnienky spytovala svedomie, ako jej niečo také mohlo vôbec napadnúť, veď Intelektuál ju bezhranične miluje, chápal by asi, že je jebnutá, preto jej to mohlo skrsnúť v tej chorej hlave, ale inak by jej to dal riadne vyžrať tichou domácnosťou a nie je nič na svete, čo by Suka nenávidela väčšmi, než tichú domácnosť. Tak sa na to Suka radšej vykašle, treba zachovať harmóniu, milovať bezpodmienečne, doumýva riad, utrie si ruky. Jej bezpodmienečne milovaný frajer je už hore, niečo si ťuká do notebooku v jej spálni, stále neprešiel do svojej pracovne, Suku to teší, strávia spolu príjemné ráno. Prejde preto k oknu, vyťahuje si cigaretu a usadí sa do ratanového kresla. Suka vyfukuje hustý cigaretový dym

a pozoruje svojho Intelektuála, ktorému dnes ráno akosi ovísajú ústa. Čo ti je? spýta sa Suka, na čo Intelektuál automaticky a odmerane odvrkne, že nič. Suka si potiahne z cigarety a mykne ramenom, že sa jej dnes len zdá akýsi zvláštny, preto sa pre istotu pýta, či sa náhodou niečo nedeje, môžu sa o tom spolu porozprávať. Suka sa pri Intelektuálovi naučila, že slovo zvláštny, rovnako ako aj mnoho iných slov, treba vedieť používať iba na vyhradene správnych miestach. Toto bol ukážkový príklad vyhradene nesprávneho využitia slova zvláštny. Intelektuál sa v tom momente napaprčene postaví zo svojho špinavého gauča, na ktorom Suka už mnoho nocí prespáva a z ktorého sa jej vyhadzuje pleť, oborí sa, čo rýpe, prečo by mal byť zvláštny, hlavne, že ona je vždy v pohode, a odplachtí do svojej pracovne. Suka zostáva sedieť v ratanovom kresle aj s cigaretou v prstoch a mrzí ju, že svoju otázku nevedela položiť nežnejšie, možno naozaj pôsobila podrývačne, veď ani jej by sa nepáčilo, keby do nej niekto stále hustil, či jej niečo je, keď jej predsa nič nie je, no mala byť radšej ticho a nič sa nepýtať. Tomu sa hovorí zle odhadnutá situácia, Suka. Suka si tak ešte chvíľu spytuje svedomie, keď jej naraz kamoška pošle screenshot z Intelektuálovho instagramového storíčka (Suka instagramom nedisponuje) a pýta sa, či sa medzi nimi opäť niečo stalo. Na screenshote je selfíčko: Intelektuál hľadí do objektívu, za vážnosťou jeho tváre sa skrýva melancholický smútok, subjektívne zachytenie hlbokého emočného interiéru duše, veľmi estetické, ako sa na Intelektuála patrí, a k tomu textík o tom, aký je dnes len ohavný deň a ako sa Intelektuál, chudáčik, nemá ani s kým porozprávať, hešteg soušl enksaity. To sa Suky dotkne. Tak ona tu celé dni je, nežná a submisívna, milujúca a otvorená pre jeho boľavé srdiečko, pripravená kedykoľvek svojho milého vypočuť, podporiť, roztiahnuť nohy, ešte ho aj nabáda do rozhovoru, za čo

Magazín QYS

ju vypičuje a vzápätí sa bez hanby sťažuje celej sociálnej sieti, len jej nie? Suku konečne osvieti, pobalí si svojich pár vecí, neskôr zistí, že polovicu svojho majetku u neho aj tak zabudla, dotiahne kufor ku dverám, povie mu, že je manipulátor a že si radšej nájde neintelektuálne hovädo, čo ju bude aspoň dobre prášiť, než intelektuálneho psychoša, čo jej miesto prášenia iba lezie na city. Kľúče ti hodím do schránky, čau, zakončí Suka svoj prednes, a nato za sebou zabuchne dvere jeho bytu. V tomto období Suka o sebe rada nahlas prehlasuje, že je cynická piča s narušenou morálkou. Je už pár mesiacov po rozchode s Intelektuálom, má dvadsať a na hlave zle odfarbené a odrastajúce blond, pripomínajúce ošťatú slamu. Pleť sa zlepšila, no Suka je stále rovnako vychudnutá, možno ešte väčšmi než predtým, ak je to vôbec ešte možné, fajčí jednu od druhej a zatiaľ ešte nepostrehla, že jej každým ďalším dúškom z cigarety nenápadne hrubne hlas. Žije pomerne neusporiadaným spôsobom života, neusporiadaným najmä v jej hlave. Medzi jej koníčky teraz miesto umývania riadu a upratovania patrí chľastanie a nezáväzný sex s mužmi, ktorých mená si ani za boha nevie zapamätať, pretože s nimi spí vždy len nadrbaná. Prvotný katarzný účinok, ktorý Suka dosiahla po rozchode s Intelektuálom, takmer úplne vyprchal a jej sa teraz už niekoľko týždňov žiada zažiť zase niečo nové, opäť také silné. A preto, keď Suka vystupuje z auta o nula celá nula jedna promile triezvejšia a už opäť jej nymfomanskú dušu premkne ten dobre známy previnilý pocit zo svojej existencie, rozhodne sa, že bude so svojím životom konečne niečo robiť, a od momentu, ako zabuchne dvere auta tohto muža, ktorý sa s ňou teraz lúči s dobrosrdečným úsmevom na tvári mylne presvedčený o tom, že si Suka jeho meno pamätá, bude lepším človekom. A tak si Suka povie, že konečne niečo napíše, pretože za posledný rok nenapísala takmer

Zima 2021

nič, iba množstvo poznámok, z ktorých je väčšina aj tak nepoužiteľná, lebo ich písala, keď bola pod obraz, takže niektoré z nich po sebe nevie ani rozlúštiť, no a tie zvyšné sú akési podivné polopravdy a postrehy, ktoré jej v delíriu pravdepodobne prišli očarujúco poetické, no za triezva usúdila, že sú to prázdne kraviny a ona je najskôr tiež prázdna kravina, čo by si mala väčšmi kontrolovať konzumáciu alkoholu. Píše. Bude to o toxickej dvadsiatničke, nazve ju nejakým zvieracím menom, napríklad Vespula Vulgaris, vlastne asi všetky postavy v príbehu sa budú volať zvieracím menom, no a Vespula bude vysadená na nosenie výhradne pásikavého oblečenia, po rozchode sa z nej stane promiskuitná fľandra, ale sexuálnych partnerov nestrieda preto, že by ju promiskuita napĺňala, robí to v snahe nájsť toho najsilnejšieho, no skrátka alfa samca, ktorý ju dokáže fyzicky aj psychicky roztrieštiť a nadobro zmazať jej zbastardenú povahu. Verí, že sa z nej tak môže stať lepší človek. Suka prestane písať. Ona predsa nie je masochistka ako Vespula, nechala nanajvýš nejakého intelektuála, aby ňou emočne manipuloval, no nikdy násilný sex nezažila, nikdy ju pri tom žiadny muž neudrel ani jej nenadával. Ako by mohla písať o niečom, čo nepozná? vraví si. Poviedku o Vespule preto nikdy nedokončí. A potom stretne Psa. Začne sa to celkom nežne. Pes je vyučený murár, vyrastal v detskom domove, teraz nárazovo prebýva kde sa dá. Pes je krásny – mocné ramená, široký hrudník, ospalý, arogantný výraz v tvári – Suke je napohľad jasné, že je to pičus. Jeho pravé exotické meno si pamätá zhruba prvú polhodinu po tom, ako sa jej predstaví, následne ho začne komoliť, až ho radšej nejaký čas neoslovuje vôbec nijako, a tak medzi nimi zostane ticho. Suka teda objavuje čaro spoločného mlčania, ktoré vôbec nie je trápne, napriek tomu, že sa ešte len spoznali, práve

naopak, po ureptanom Intelektuálovi jej Psova mĺkvosť náramne imponuje. Vidí ho, ako sa opiera do operadla stoličky: prežúva žuvačku, nakláňa hlavu, díva sa na ňu pohľadom, ktorý ona už teraz miluje, a spravila by čokoľvek na svete, len aby sa na ňu nikdy neprestal pozerať takto. Postupom času, ale až oveľa neskôr, sa to z jeho očí celkom stratí, ten pohľad zostane zvečnený len v prvých momentoch ich stretnutia a na ne si ona spomenie až dlho po tom, ako sa rozídu. No teraz by sa do jeho pohľadu najradšej obliekla. Pár hodín nato sa spolu vyspia, Suka ho zvedie, prvýkrát je ona tou iniciátorkou a Pes jej to robí tak dobre a tak intenzívne, že ona mu takmer úplne mimovoľne do ucha zašepká, že ho miluje. Našťastie to nespraví, no o to viac ju prekvapí, keď jej to o niekoľko dní neskôr povie on sám. Suka, samozrejme, nie je naivná, vie, ako to chodí – ľudia sa zamilujú, do mesiaca zasa aj odmilujú a hovno z celej lásky. Hlavne sa príliš nezaľúbiť, neidealizovať, tak to treba brať, ona to tak berie a je spokojná. Ibaže postupne to tak brať zabúda. Raz ráno mu pod okom nájde vypadnutú mihalnicu, vezme ju špičkou prsta z jeho tváre a zašepká: Zatlač. On ukazovákom pritlačí o ten jej, hľadí jej do tváre, ich ruky sa tlakom jemne rozochvejú, potom povie: Pusti. Mihalnica zostane na špičke Psovho prsta. Budeš mať šťastie, zašepká Suka, posteľné obliečky mäkko šuštia, ako z nich nahá a bosá zlieza na zem. Potom spolu niekam cestujú vlakom, Pes rozpráva priveľmi hlasno, žena sediaca vo vedľajšej uličke zdvihne pohľad od knihy a pozrie ich smerom, no Suka nič z toho nevníma, ani Psa nepočúva, len sa zadíva na mastný otlačok, čo niekto zanechal na okne vlaku, a v hlave jej zrazu skrsne: môj muž rozpráva priveľmi hlasno; a ona sa do tej myšlienky totálne zamiluje, označenie Psa ako jej muža ju z neznámeho dôvodu hreje pri srdci, pozrie sa mu do tváre a naozaj má pohľad túlavého psa, vrčí na všetkých okolo okrem nej, ju si

bráni, vo vlaku mu dokonca revízorka dvakrát skontroluje lístok, napohľad pôsobí ako výtržník, nič dobré od neho nečakať, lenže ju si bráni, pri žiadnom mužovi, s ktorým bola, jej ženská stránka nevynikala tak veľmi, ako keď je s ním, pri ňom sa cíti ako dáma, tichá, slušná a nevinná v pásikavom svetríku. Prejde jej dvakrát skontrolovaným lístkom po kolene – cink. Zdvihne pohľad, žmurkne na ňu a ona v tej chvíli cíti, že keby jej to nariadil, bez váhania by si ľahla na zem a nechala ho po sebe šliapať. A zrazu sa to deje: zatláča ju do kresla, nahú a odovzdanú, prechádza po nej prstami, zdola stále vyššie, vidí v jeho očiach vedomie, že to všetko môže, že môže ešte viac, nepotrebuje jej povolenie, aj tak ho má, díva sa na neho poddajne, zvrátene, cíti, že ho už nevzrušuje ona, ale tá moc, ktorú nad ňou má, ktorú mu udelila, ktorú má ona nad ním, pretože mu nikto nebude patriť tak, ako mu môže patriť jedine ona, skazená, celá jeho, zakláňa hlavu, priviera oči, pootvorí ústa a on do nich vojde prstom, dvoma, štyrmi, vopchá jej tam celú dlaň, drží, slzy sa jej tlačia do očí, láska už opäť potláča jej dávivý reflex, svet je boľavé miesto, ona ešte boľavejšie, krásne v celej svojej skurvenosti, je jeho boľavé miesto. Chce, aby ju udrel a on ju udrie, chce aby ho uhryzla, a keď to spraví (ako do jablka), tvrdo otláča pery na pokožku jej krku. Ráno si na tých miestach nachádza fialové fľaky, rozlievajú sa, stekajú dolu ako ešte včera jeho sliny, ktoré do rána zaschli, vpili sa jej do pokožky, stali sa súčasťou jej krvného obehu. V škáročkách medzi nechtami a pokožkou prstov jej zostal pach lubrikačného gélu a kúsky jeho kože. Cestou domov vo vlaku k nim nenápadne privoniava, Pes sa zostal túlať v meste. Z okna pozoruje pole slnečníc, rozkvitnuté hlavy hľadia dole, obloha je zatiahnutá, pohybuje sa po nej opar, o niekoľko kilometrov ďalej vykukne slnko. Podliatiny bolia, nežné násilie.

Magazín QYS

Staršia žena, sediaca oproti nej, sa nenápadne prizerá jej krku, no keď s ňou Suka nadviaže očný kontakt, žena pohľad rýchlo strhne iným smerom. Do kupé nastúpi ďalší cestujúci, Suka skloní zrak k zemi, pritiahne si šatku tesnejšie okolo krku. Keď vystúpi z vlaku, bolia ju už aj nohy, ledva dýcha, modriny bolia ešte viac, dočítala sa, že môžu spôsobiť zrazeninu krvi. Predstavuje si, ako sa jedna drobná utvára pod povrchom jej kože, ako sa malé krvné telieska nepravidelne hromadia v dutine tepny, postupne znemožňujú prietok v cievach, následne sa trombus uvoľňuje zo stien, pomaly putuje telom, dostáva sa do pľúc, zaskočí, Sukou raz šklbne a je po nej. Chce s ňou bývať, a tak prenajme malú garsónku, v ktorej si vybudujú svoj spoločný domov. Nakúpia nábytok, potraviny, posteľné obliečky, pomilujú sa na každom metri štvorcovom, bude to ich miesto, kde mu dovolí milovať ju, zneužívať, ničiť jej telo, ničiť ju zvnútra a postupne. Sú pekný párik, mocný Pes, útla Suka, harmónia, kam nesiahajú fyzické alebo mentálne schopnosti jedného, tam dosiahnu vlohy toho druhého, párik ako jeden z mnohých, v posteli si radi ubližujú, ale to všetko len v rámci hry, inak sa prenáramne milujú, človek by sa zabil z toľkej lásky. Otvoria si fľašu vína, pustia hudbu, usadia sa v starých kreslách, popíjajú, debatujú, dokonca si spolu zatancujú, gýčová romantika, stiahnu fľašu, otvoria ďalšiu, zrazu už nemajú o čom, čaro zdieľaného ticha dakam vyšumelo. Suka chce ísť spať, on ešte nie, zostane teda s ním, Pes rozpráva priveľmi hlasno, počúva ho a zrazu sa jej zdá neuveriteľne hlúpy. Neskôr sedí na chladnej podlahe za zamknutými dverami kúpeľne, otvor tie skurvené dvere, lebo ich vykopnem, chceš to vidieť, kurva, a ona zavrie oči, tma, vtedy sa to stane prvýkrát aj mimo postele. Leží nehybne v posteli, on prikrýva jej telo svojím, prerastené embryo držiace sa matky.

Zima 2021

Tisne ju k sebe, vzlyká, sľubuje, že sa to už nestane, nikdy mu to radšej nemala dovoliť, mrzí ho to, jeho slová majú pach prechľastaného dychu a ešte niečoho, ale stane sa to znova presne o týždeň a opäť šepká, že to už bude v poriadku, vtedy sa rozplače ona, vydá zo seba priškrtený zvuk, musíme sa rozísť. Utešuje ju, hladí veľkou rukou po tvári, nemusíme, začne ju bozkávať a stane sa to ešte veľakrát, všetky jeho slová už majú rovnaký pach ako tie predošlé, ona sa zvíja, krúti hlavou, my sa zabijeme, bozkáva ju a jej je z neho zle, ale potom je ešte niečo v jeho slinách a ju to vzruší, snaží sa do nej dostať a ona ho nechá, prerývane šepká variácie tých istých slov, o dva dni to spraví zas. Suka leží na koberci, on sedí na nej, tlačí jej tvár k zemi, niečo do nej hučí, ale ona ho nepočuje, potom je už stý raz v nej, v posteli, jeho dlaň je dôverná, hrejivá, šepká to isté dookola, cítiš to? pýta sa a ona si zrazu uvedomí, že celý čas plače, ale konečne od šťastia, pretože sa môže dostať von zo svojho tela tak ako aj Vespula. Bastard ju dokaličí natoľko, že zostane ležať pozdĺž bielej steny, jej dobité telo hrá farbami, krváca z úst, konečne dosiahla želané vyvrcholenie alebo utrpenie, alebo oboje, Bastard hlasno odfukuje, mohutný zver, pozoruje ju a ona sa pomaly dvíha zo zeme, na tvári má odporný úškľabok, zuby špinavé od krvi, začne sa hystericky smiať alebo plakať, alebo oboje, Bastardovi rovno do ksichtu, pretože už takmer zabudla, kým je, či je zvieraťom, Sukou, Vespulou alebo útlym chlapcom, čo si v detstve maľoval ústa načerveno a schovával sa vo vysokej tráve za štadiónom, byť ženou bolí, byť ňou v mužskom tele bolí viac, Suka necháva to telo mlátiť, opľúvať a ponižovať, oslovovať ho vulgarizmami v ženskom rode, aby sa aspoň nachvíľu priblížila k svojej ženskosti, a vždy sa pri tom snaží dostať von, vyvliecť, zničiť sa, zbaviť sa tohto boľavého miesta, je skazená, chorá, Intelektuál mal pravdu, keď Vespule povedal: nájdi si psychológa, dedinská piča, dedina je miesto, kde

rodové otázky dodnes považujú za totálne hlúposti a v nej sa tento názor zakorenil tiež, tak predstiera, že nie je, že si neoblieka šaty žien, ktoré jej aspoň nachvíľu strihom tkaniny pripomenú, kým naozaj je, Suka sa Psovi zaškrabuje do ramena, rozťahuje nohy ako krídla, znič ma, prosím, šepká, nech môžem vyletieť, potom mu cez zaťaté zuby šepká ďalšie špinavosti, si obyčajný pes a on ju škrtí, udiera a ona cíti vzrušenie, bolesť a potom už nič, len leží v posteli, nehybne, prikrýva celé jej telo svojím ako prerastené embryo a vzlyká, odmieta sa pustiť matky, ktorú nikdy nepoznal. Opustiť ho nie je záležitosťou voľby, musí utiecť ako rozháraná suka, pretože už viac neznesie. Snaží sa jej to zakázať, zabrániť jej v tom, potom vytiahne nôž a začne si ním rezať ruky, prosí ju, aby neodchádzala, kto si kedy kvôli nej rezal žily, spraví ďalšiu ryhu do svojho zápästia, nikdy ťa nikto nebude milovať tak ako ja, a ona už nevie, či to povedal Pes, Intelektuál alebo to kedysi povedala ona sama niekomu, koho milovala najviac, a vie, že má pravdu, že ju nikto nebude ľúbiť ako on, musíš ťahať vertikálne, preblesne jej nachvíľu mysľou, neverím, že nebudeš niekoho raz milovať viac než jeho, povedal niekto Suke, a v otupenom stave pocíti záblesk ľútosti, keď ho vidí takto trpieť, ako veľmi ju musí ľúbiť, ako ňou dokáže manipulovať, ako dobre vie, že to všetko môže, že môže ešte viac a ona zrazu počuje svoj hlas, ako vraví: musíš ťahať vertikálne, nie horizontálne, a on na ňu zostane vyjavene hľadieť, uslzené oči má prázdne, nôž mu ovisne v dlani. Takto sa len doráňaš, zostanú ti tam jazvy, ale nezabiješ sa, takto nie. A potom beží nočným mestom, pomedzi holé konáre stromov sa prepletá jej dych, ako dlho ti trvalo, než si konečne pochopila, Suka, než si konečne precitla, odišla a zostala, nie s ním, hlavne nie s ním. Predstavuje si, ako jej oznamujú jeho úmrtie. Dozvie sa to zo správ alebo od prenajíma-

teľky, ktorá ho nájde ležať vykrvácaného na podlahe ich niekdajšieho domova. Vyskočil z okna a rozmliaždil sa na betóne, vypil saponát, našli ho vo vani. Nevie, čo sa s ním naozaj stalo. Až raz na jeseň fajčí na balkóne a počuje jeho hlas, ako sa nesie vetrom po sídlisku. Je hysterický, počuje, ako vykrikuje jej meno, kričí, že je naozajstná skurvená suka, vedel to o nej už od začiatku, ale nechcel to vidieť, miloval ju, stále ju miluje, ona zavrie oči a vidí, ako mu postupne fialovie krk a hrudník, ako sa fľaky zlievajú ku končekom jeho prstov na rukách, potom na nohách, fialovie mu penis, celé telo, všetky tie miesta, ktoré bozkávala a vkladala do úst, jeho malá suka, milovala ňou byť, celou iba jeho, pretože on jediný v nej videl ženu a dovolil jej vyletieť. Jeho krvou podliate telo sa postupne rozpúšťa, mení sa na drobné zrazeniny, po jednej opadávajú do trávy, ihličia a suchého lístia, usádzajú sa do koreňov zeme, ktorá ich na sebe celý ten čas nosí, necháva žiť, búriť sa a bolieť, znemožňujú prietok v jej útrobách a on sa konečne stráca, úplne celý. Suka otvorí oči, dofajčí svoju cigaretu a poviedku o Vespule Vulgaris nakoniec predsa len dokončí. •

Magazín QYS

Mločina

Časť tretia

Salamandra Sala

Ambrosia Bajtek Ilustrácia: Viktória Szabóová

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si tretiu časť, prvé dve sme publikovali v predchádzajúcich číslach.

Zima 2021

Sala sa nervózne obzrela. Ešte stále jej bol v pätách. „Viem, kto si, a musím uznať, že vyzeráš celkom dobre, hoci tvoja kamoška je lepšia,“ kvákal za ňou tlstý, bradavicami obsypaný ropušiak. „Keď si sa už rozhodla byť mločicou, tak ti spravím jednu láskavosť. Kam sa tak ženieš, moja? Zatiaľ sa na mňa žiadna nesťažovala. Poď! Preveziem ťa na svojom lekne. Pre teba to bude zadarmo.“ Ha ha ha! – chichúňal sa starý bradavičiak. Sala si cítila zdesené srdce až v krku, dusivú guču strachu, ktorú nedokázala zhltnúť a musela v tejto situácii ignorovať. Snažila sa čo najrýchlejšie preplávať cez jazero bez toho, aby z nej vycítil paniku. Ropušiak si ju premeriaval. Nevedel, ako ďaleko až môže zájsť, odhadoval mieru jej odporu. Neprestajne sa približoval, dostatočne blízko na to, aby jej to bolo nepríjemné, no v bezpečnej vzdialenosti, keby sa Sala zrazu rozhodla brániť. Sala sa bála, že očividný strach by ropušiakovi len dodal odvahy a prišiel by ešte bližšie. Očividne si to užíval. Vrela v nej krv a odrátavala posledné metre. Po niekoľkominútovej sliedičke konečne dorazila na východný breh jazera a pred ňou sa objavila svetluškami vysvietená cestička. Než zmizla v tme porastu, hnusák ešte stihol za ňou zahučať: „Tak čo, salamandrička, určite si si to nerozmyslela? Lekno je už zahriate, čakáme len na teba!“ a vybuchol v hlasné kvákanie. „Daj mi pokoj!“ zakričala Sala, než sa stratila v priateľskej trstine. Veľmi sa snažila, aby sa jej hlas nezlomil a nezosypala sa. Už je skoro doma. „Dáš to, len žiadna panika, už si skoro doma. Sala, upokoj sa, vydrž. Dáš to, len si zachovaj chladnú hlavu,“ neprestajne si opakovala, až kým sa pred ňou neobjavila známa osika a bola konečne v bezpečí domova.

Od mala bola zvyknutá neprejavovať svoje skutočné pocity a schovávať sa za nehybnú masku nedotknuteľnosti. Rozrazila dvere a bez pozdravu vbehla priamo do svojej izby. Všetka tá ťažoba na ňu doľahla. Ako prudká bystrina, pustila sa do nekontrolovateľného vzlykania. Nemala už energiu, ani vôľu nič vysvetľovať. Ak by ju mama znova začala spovedať, asi by ju proste poslala preč. Bála sa. Cítila sa slabo, ponížene, no hlavne bezmocne. Už nevedela, čo robiť. Nestačilo to, čo sa stalo dopoludnia na Ásegu, teraz aj toto? Kvôli tomuto sa vrátila domov? „Ako si to vôbec Kinga predstavovala, prísť za mnou a zablahoželať mi k meninám... lebo je dnes v kalendári Saul?“ Kinga vedela, že Sala sa predtým volala Saul, ale... vôbec si neuvedomila, čo spôsobí? A ešte k tomu ten jej výraz, keď urazene

vyprskla na Salu: „Myslela som si, že ťa to poteší, keď ti zablahoželám k meninám, ale vidím, že tebe sa ťažko zavďačiť.“ Kinga sa urazene otočila na päte a už jej nebolo. Sala ostala stáť ako obarená. Nedokázala vôbec zareagovať. Je Kinga ozaj taká ignorantka, že si nepremyslí, ako Salu raní, ak ju osloví menom niekoho, kto už neexistuje, a pripomenie jej roky utrpenia a bolesti, len tým, že vysloví to prekliate meno, len tým, že jej ho povie nahlas? A ešte ona sa cíti dotknutá? Skutočne ničomu nerozumie? Sale trvalo roky, kým sa prestala otáčať, ak náhodou započula to meno. „Nie, to nie som ja, ja sa volám Sala,“ vravela si zakaždým, keď ju niekto nazval starým menom alebo niekde zachytila niečo, hoci len podobného, čo mohlo znieť ako Saul. Prvé roky doslova trpela paranoiou, počula ho úplne všade. Neskôr sa to ustálilo a meno aj s jeho niekdajším nositeľom zapadli za hmlistý závoj neurčitosti, stali sa len niečou spomien-

Magazín QYS

kou, ako keby to ani nebol jej život, iba príbeh niekoho iného. „Dokedy to ešte bude trvať, kedy s tým už prestanú?“ Začali jej chýbať časy, keď sa bez obáv prechádzala pri Temži, obdivovala tie najúchvatnejšie budovy, aké v živote videla, živý kolorit a anonymitu veľkomesta, v srdci bájneho kráľovstva Albion. Mala pocit, že tu je sama a nik jej nerozumie. Nestalo sa to prvýkrát, podobné konflikty si už zažila, a keď sa o nich zverila matke, tá len rezignovane odpovedala štýlom, že je to žiaľ normálne a ako mločica si na to musí zvyknúť. Deje sa to odjakživa a nikto s tým nič nezmôže. Mloci a žabiaci sú už raz len takí, či sa nám to páči alebo nie. Salu matkina odpoveď hlboko sklamala. Nie je normálne, aby jej telo bolo verejným artiklom, nad ktorým sa hocikto pozastaví, robí si naň svojvoľné nároky a násilne si presadzuje na telách mločíc svoje živočíšne potreby. V minulosti bola síce podivín, ako ju všetci prezývali, no robila si, čo chcela. Túlala sa kade-tade po močiaroch a bažinách, po nociach sledovala z rákosia hviezdy a rozjímala nad vzdialenými galaxiami... no teraz? Teraz už nemôže po zotmení ani sama vyjsť bez toho, aby ju zastavila nejaká podgurážená skupina mlokov, či obšťastnil nechutnými návrhmi kadejaký kvakúň, čo mal pocit, že je to práve on, kto si môže nárokovať jej škvrnitú figúru. Všetko sa zmenilo a celý svet sa postavil na hlavu! Predtým nenávidela seba, teraz nenávidela svet. Prečo jej nik nepovedal, že život mločíc je aj takýto? Hoci... aj keby to vedela, zmenilo by sa vôbec niečo? Trpko si priznala, že ani nie. Ani toto by jej nezabránilo v premene. Prečo jej už proste nedajú pokoj? Otázky, ktoré jej nedokázal nik zodpovedať, a fakt, že tu reálne nebol nik, s kým by sa o tom všetkom mohla porozprávať, ju zarmucovali asi najviac.

Zima 2021

Možno s ním by mohla byť úprimná a otvoriť sa mu. Ale ako by sa s ním len spojila? Vybavili sa jej klebety zo žaburiny, kde to po jarnom prebudení neprestajne žilo a ani na chvíľu neutíchlo. Zbierali, miešali a šírili sa tu tie najrôznejšie klebety a šuškanice z každého kúta mločieho spoločenstva. Takto sa k nej chtiac-nechtiac dostala aj klebeta o Eugenovi, bratrancovi z tretieho kolena. V rodine vypukol nemalý škandál po tom, ako sa prevalilo, že Eugen asi pláva za druhý rybník. Spomenula si na to, ako ho vídala na oslavách jarnej rovnodennosti, kde sa každoročne zišla ich rozvetvená rodina. Zakaždým prehodili pár zdvorilostných fráz, no nič príliš osobného. Skôr sa obaja snažili jeden druhého strániť. Vycítili, že sú si podobní a že by sa navzájom mohli prezradiť. Tak sa radšej vzájomným stretnutiam vyhýbali. Eugen tajil, že hrá inú ligu, a Sala, ktorá sa vtedy ešte volala Saul, bola zmätená z toho, že v hlbinách duše nie je salamandrom, ale salamandrou, a predovšetkým, že je znechutená svojím menom. Po rokoch sa s Eugenom už celkom prestali vídať. Salu dusili tieto veľké oslavy s nekončiacou zásobou príbuzenstva, kde sa neprestajne musela pretvarovať. Časom ju vyčerpávali viac a viac, až tam prestala chodiť úplne. Ak sa nemýli, s Eugenom sa nevideli už vyše sedem rokov. Mločí bál bude o jedenásť dní... myseľ sa jej znova zatúlala, celkom ju pohltil vír myšlienok. Posadila sa k vodnej harfe a spustila. Nechcela už nič ovládať a brzdiť, riadiť melódiu či usmerňovať tón, iba sa zviesť na vlne pocitov a stratiť sa v lavíne rozochvených strún nástroja. Vo štvrtok ráno si pri pohľade do zrkadla rozpačito pripomenula: „Dnes to dáš, tvoj prvý bál, na ktorom sa zúčastníš ako Sala. Sprevádza ťa mama – a hlavne, možno tam stretneš aj Eugena.“ •

Princ sa žení

Za siedmimi horami, kde sa vody sypali za siedmimi horami, kde sa piesky liali, žili princ a jeho matka a žila tam aj ich mačka, v trojici si nažívali. Hovorím tak, ako to je: v trojici si nažívali.

Ilustrácia: Lilla Bölecz

podľa leporela Lindy de Haan a Sterna Nijlanda spoetizoval a prepracoval Zoltán Csehy, do slovenčiny prebásnil Vlado Janček

(z knihy Rozprávková krajina pre všetkých)

Zostarnutá kráľovná sa pri vládnutí nudila. „Do dôchodku musím odísť,“ dookola tvrdila. „Vrásky si dať vyžehliť a spraviť niečo s bradou, poštopkať si ponožky, ach, to by bola radosť! Hovorím tak, ako to je: to by bola radosť!

Magazín QYS

Nedumala nad tým všetkým celý týždeň iba tak. Svojho syna sedmospáča budí: „Vstávaj, neborák! Mal by si už zdvihnúť riť, konečne sa oženiť a na trón sa posadiť! Hovorím tak, ako to je: a na trón sa posadiť!

Princezné k nim prichádzali pekne jedna po druhej. Aj Sopránka Sofi prišla z metropoly rakúskej! Spustila pár melódií ako klaksón na lodi. Spievala si, čo len chce prenikavým horným cé. Hovorím tak, ako to je: prenikavým horným cé.

No a tak Jej Urodzenosť prikázala rozhodne, nech sa princ do zajtra rána už konečne rozhodne. Len sa motá hore-dole, cez raňajky spáva rád, matka vkuse verklíkuje, že si princov majestát len to jedno vyžaduje, hovorím tak, ako to je: no, veď svadbu vyžaduje.

Táto labuť plnoštíhla trilkovala premilo. Princ sa však len uškrnul a bol rád, keď to skončilo. Keby sa to neskončilo, to vám poviem do očí, tak už jakživ do opery náš milý princ nevkročí. Hovorím tak, ako to je: do opery nevkročí.

Každý z princov v našom kraji je už dávno ženatý! Panujú a vedú vojny, a čo s tebou? A čo ty? Oženil sa šmatlavý aj ryšavý aj krpatý aj plešatý aj ušatý, iba ty si zaspatý! Hovorím tak, ako to je: iba on bol zaspatý.

Potom prišla istá Dolly z ďalekého Texasu, žonglovala loptičkami, až šiestimi odrazu! Ide jej to jedna radosť, ani jedna nespadne! Princ sa ale nudí, aj to ukazuje nápadne. Hovorím tak, ako to je: ukazuje nápadne.

Hučala až dovtedy, kým princ nezačal súhlasiť. Lebo... keď to zvládli iní, tiež s tým bude vedieť žiť. Kráľovná si urobila zoznam s názvom Si tá pravá. Hovorím tak, ako to je: už ich všetky obvoláva.

Vzápätí dnu vošla Grónka zelená jak špenát možno práve ona bude jeho vyvolená. Nestalo sa, hoci by ho fakt rada mala! Netúži on po dcére vegánskeho kráľa. Hovorím tak, ako to je: vegánskeho kráľa.

Zima 2021

Potom prišla topmodelka, štíhla žena z Bombaja, Gucci, Prada, sláva veľká, mužov krásou opája. Princa ani nenapadne že sa za ňou otočí, aj keď sa vie, že má riadne vyvinutý módny cit. Hovorím tak, ako to je: vyvinutý módny cit.

Potom prišla švárna deva rovno z mesta Hortobágy plieska bičom, varí guláš, taký, čo má každý rád. Upečie sto palaciniek... zdá sa vám to málo? Princa to však, tak vám poviem, vôbec nedojalo.

Magazín QYS

Hovorím tak, ako to je: vôbec nedojalo.

Filologička, urologička, psychologička, lekárska špička, hentaká -ička, tam taká -ička, červené líčka, priesvitné tričká, kozmetička aj čarodejníčka a všetky v plnej paráde, ale princ kašle na rande. Hovorím tak, ako to je: ale princ kašle na rande. Očami ho prišpendlila jeho matka premilá: tak, chrobáčik, už si vyber toho svojho motýľa! Zrazu volá ceremoniár: „Ešte vonku čaká jeden pár!” Keď to ide overiť, niekto vchádza do dverí. Hovorím tak, ako to je: niekto vchádza do dverí.

„Neveril som, že tu nájdem predsa toho pravého. Je to ako vyhrať v bingu!“ - a vrhol sa... na neho. Všetko to je, ako má byť, nič iné už neplatí: princovia sa objímajú, princovia sú v objatí. Hovorím tak, ako to je: princovia sú v objatí.

Kučeravá princeznička, vlasy ako zo zlata, práve vchádza v plnej kráse, zakvačená do brata. Zatriasli sa hviezdy, celá zem sa pohla: veď to bola láska priam na prvý pohľad. Hovorím tak, ako to je: priam na prvý pohľad.

Princezná sa zachichoce: jej brat sa stal hviezdou dňa! Netrápi sa, lebo vie, že nezostane samotná. Dobre vie, že nezostane ako dievka stará. Zbalila tam totiž práve ceremoniára. Hovorím tak, ako to je: ceremoniára.

„V mojom vnútri oheň páli, to tá láska horúca! Netušil som, že ma jej šíp trafí priamo do srdca!“ vykríkol a sčervenel a pobehuje budovou. Princ koná čisto pudovo. Hovorím tak, ako je: princ koná čisto pudovo.

Svadba bola prenáramná, z princov sa stal jeden pár, keď sa s večnou láskou v srdci postavili pred oltár. Prišlo veľa hostí... Aj kostolný myšiak pri tom pišťal od radosti. Hovorím tak, ako to je: pišťal od radosti. •

Zima 2021

Malebné vidiny

„Nikdy si sa nesťažoval,“ sťažovala sa. Slzy jej tiekli po tvári ako voda v blízkej rieke. Lemovala malebný kraj posypaný repkou olejnou v rozpuku a lužnými lesmi. Pri brehoch bujneli brezy. „Nevnímala si ma.“ Pozoroval som kŕdeľ lastovičiek. Zamierili do údolia, kam sme smerovali aj my. V predpotopnej bordovej fiatke. Záchranné pásy sme mali opásané, vietor prúdil cez pootvorené okno. Končil sa júl a my sme viedli vážnu konverzáciu. Vkradla sa na zadné sedadlo ako nepozvaný stopár. „Takže som zlá mater?!“ Z priškrtených hlasiviek sa vydrala absurdná možnosť. Kvapky sa rinuli po jej čeľusti. Ako keď ma na Valentína tlačila pri pôrode z maternice. Ako unikátne Fabergého vajce. Jedináčik. „To som nepovedal.“ Dusil som sa pod kapotou. Nepočúvala. Hnev jej boxoval do srdcového svalu. „Tvoj otec je pijan, ale dala som ti všetko,“ bránila sa urputne ako osamotený vojak v poli. „Každý podvečer sme sa triasli. Permanentné násilie, zloba. Nepýtala si sa, čo chcem!“ šermoval som nešikovne rečou ako tupým mečom. „A čo si chcel?“ strhla volant do ďalšej zákruty. „Bezpodmienečnú lásku. A aby sme odišli. Len sme utekali. K vašim. Do chatrče. A jazdili vlakom späť,“ povedal som ticho, pozorujúc osu. Vlietla cez jeden vetrák a vyletela cez druhý.

„Nie som zodpovedná za to, že si TO... INÝ!“ zasadila mi zdrvujúci úder. Jej slová sa do mňa vnorili ako stredoveká kopija. Zrazu razantne šliapla na brzdu. Nadskočili sme. V strede vozovky relaxoval poľný zajac. Strihal špicatými ušami a čiernymi zreničkami pohyboval zboka nabok ako dáky divák divadelnej inscenácie od Barča Ivana. V hlavných rolách Alena ako Matka a Damián ako Potomok. Keďže pokračovanie vyhroteného dejstva neprichádzalo, odhopkal znudene medzi lány. Znova naštartovala a zahlásila: „Dnes má byť horúco, však? Zabalila som rožky so šunkou a syrom.“ Povodne na šoférkiných lícach sa náhle vyparili. Ovalilo ma sparno. Len čo sa zabŕdlo do háklivého, zmenila tému. Zahrdúsené vety sa hromadili v mozgu. „Cítim sa bezmocný. A pečivo nejem,“ hlesol som. Ona na to: „Predpoveď hlási tridsaťtri stupňov. Zohnala som bezlepkové. Samozrejme,“ znela víťazoslávne ako fanfáry pri Buckinghamskom paláci. „Usmažíme sa. Vo vlastnej šťave,“ rezignoval som. Auto sa chvatom približovalo k značke jej rodnej dediny. Nachádzala sa 164 metrov nad morom. Názov je nepodstatný, takých sú v krajine stovky. Rozmiestnené ako železné špendlíky na vojenskej mape s plánom útoku. Niekedy by som si prial ich zaryť pod zemskú kôru, až po hlavičku. „A správaj sa slušne,“ poznamenala.

Magazín QYS

Andrej Kuruc Fotografia: Marko Erd pre SME „Mám 40,“ vystrúhal som v tóne hlasu chabý vzdor. Odbočila. Rútili sme sa strmhlav dolu kopcom po vytlčenej asfaltke bez chodníka. Vyhýbali sme sa stvoreniam pestrej veľkosti, váhy a šírky ako kužeľom na pretekárskej dráhe. Napínalo ma. Konečne šmykom zaparkovala pred chalupou, v ktorej sa v roku 1953 narodila. V mraze, keď neexistovali pôrodnice, ale len babice. Zavítala posledná v rade piatich súrodencov. Rodičia ju neočakávali, ale zmierili sa. Ísť na potrat sa považovalo za ťažký hriech. Tu prežila detstvo aj mladosť a myriadu víkendov na dôchodku. Teraz musí dom predať. Obydlie chátralo. Brizolit opadal. V predzáhradke sa krčili

Zima 2021

šťúpla borovica a záhon divých makov. A pri zhrdzavenej bráne už krepčili nedočkaví kupci. Holohlavá chlapina, štyridsiatnik, so slnečnými okuliarmi a šľapkami s nápisom Gucci na roztiahnutých nohách. Vedľa neho sa knísalo žieňa s utrápeným výrazom. Vlasy v cope a ľahké oranžové šaty po členky. Sukne sa držalo dieťa, na chrbte vliekla druhé a v zavalitom brušku sa hmýrilo tretie. Mámivé mamičkine vidiny o mne: TRADIČNÁ família. „Asi nejaký zbohatlíci,“ zašuškala. Pritakal som. Spomenula si, ako sama postávala pred vchodom. Gravidná. Triasla sa a moje embryo tiež. Dedo ju zbil opaskom, rovnako ako

dav v staroveku bičoval nehanebnice. A babka stonala agóniou s rukami vbok, čo povie farárko. Skloňovali slovo svadba v šiestich pádoch. Svadba, svadby, svadbe, svadbu, svadbe, svadbou. Predstavili sa. Mama sa pozdravila úškrnom. Na streche zbadala zopár rozbitých škridiel obrastených machom. Bratranec sľúbil spúšť opraviť. „Naničhodník,“ zasyčala. Býval v neďalekej štvorbytovke. Ako tínedžer oslňoval jamkami v úsmeve, ebenovou šticou a pevným stiskom ruky. Postupne zošedivel, tvár sa mu vyplnila tukom, oženil sa aj rozviedol. Podanie ruky vplyvom starostí zoslablo. Vošli sme dnu. Vstup blokovala ošumelá pohovka s orientálnymi ornamentami. Akoby to bolo včera. Ležal som na mäkkom matraci a čítal Chrám matky Božej v Paríži od Victora Huga. Teta jednostaj mlela: „Choď do vinohradu. Je nádherne.“ Onemel som. Ako Quasimodo v útulnej zvonici. Kovové pružiny vŕzgali. Tak ma aspoň prikryla záclonou, aby ma neosierali muchy. V páľave ich vábili výkaly inkontinentých prasiat. Ubehli viac ako dve dekády a tlstá mäsiarka pristála na záujemcovom čele. „Ideš, potvora!“ zahnala sa mamka vyzbrojená capkou na hmyz. „Pardon, to nepatrilo vám.“ Plešatec zakohŕňal, ovad vzlietol a jeho synček sa vymrštil na gauč. Kúdole prachu ovládli priestor ako konfety na narodeninovej párty. Panička kýchla a okríkla nezbedníka: „Adam, zlez odtiaľ, ktovie, čo sa tam dialo,“ začervenala sa. Akoby poznala priehlbinu po mojej guľatej riti. V tom období dosiaľ nevyšukanej. Už v dvanástich som si uvedomil, že som gej. Žral som sladké chalanské hviezdy v Brave. Schránka, jemná chôdza, vrtiaci sa zadok sa mi zvíjali v pocite inakosti. A okolie súhlasilo. Štipľavé nadávky, bodavé posmešky, ošklivé úškľabky. Drvili ma ako buldozér čerstvý betón. Aj kamaráti sa nebadane vytratili. Nuž som vďačne, ako matkina batožina v úschovni, polihoval v usadlosti, kde po smrti starkých hnili

tetka a strýko. Obaja slobodní. Okrem nich mi robila gardedámu samota. Bezpečnejšie bolo prejedať sa romantickými príhodami iných a lokšami. „Haraburdy vyšmaríme!“ naznačila mama rozkazovačne páriku a v duchu preklínala darebného bratranca. „Hore je povala?“ vyzvedal pán. Všetci sme ako na povel zaklonili gebule. Obdivovali sme dubový strop s letokruhmi ako fresky vo Versailles. „Áno. Je prepchatá špinou a pavučinami. Ale háveď sa dá vykynožiť!“ Zízala na mňa, akoby som si naschvál vytetoval ružový trojuholník na predlaktie. „Ak sa dohodneme, postavíme na poschodí saunu a herňu pre deťúrence. Že, miláčik?“ uveličene kreslil chlapík avantgardný príbytok v dúhovkách. Manželka pochybovačne pohmkávala. Cestovať na vidiek? Čo si tu počne? Opätovné počatie ju desilo. Ale zvolila naučenú repliku: „Vynikajúci nápad, zlatko.“ Stále sme hľadeli dovrchu. Videl som seba, ako moržujem uschnuté kukuričné klasy. Škrípavý zvuk mi upchal sluch, a keď utíchol, uvedomil som si, že sledujem, ako bratranec močí pri bráne. Jeho penis pôsobil enormne, s karmínovým žaluďom, obrastený tmavými chĺpkami. Závidel som mu. Lebo moje ohanbie svietilo holotou ako hory po víchrici. Kde-tu opustený peň. Vzrušoval ma. Mama si ako adolescentka na pôjde zvykla rozprestrieť deku a počítala svetelné pruhy predierajúce sa škárami. Dokiaľ ktosi zareval jej meno s výčitkou: Vyplieť burinu! Rodina sa pustila do prehliadky. Trochu sme s mamkou zaostali. „Bála som sa, že chytíš AJC,“ nečakane nadviazala na predošlý rozhovor a prudko ma ďobla predsudkom ako špáradlom z jednohubky. Môžeš chytiť AJC. Mysli na to, nakazíš sa AJCOM. Vzlykala. Dovŕšil som osemnásť, ale zo zvyku mi lašovala v taške, či nenájde drogy. Namiesto nich v ruksaku vyňúrala por-

Magazín QYS

nočasopis so stoporenými vtákmi, dotykmi a prienikmi. Volal sa Prince, ako ten spevák. Ukradomky som si ho prezeral aj v maštaliach alebo na čerešni a vybavoval som si čarokrásny zámok, v ktorom sa pomilujem so skutočným šľachticom na hermelínovom plášti počas pesničky Purple Rain. O HIV som sa dozvedel už skôr, z plagátu v nemocnici, kam chodievala tetuška na monitoring tlaku. Odvtedy som si ohmatával podpazušie a panvu, či sa mi nezdurili uzliny. Veril som, že nablýskaný kosák zubatej ma v mihu zotne. „Ani si sa neobtrel o babské pohlavie,“ triafala mi otrávené šípy do hrude. „Obtrel. O vagínu. Ale tamdolu v gatiach sa pritom rozhostil dokonalý pokoj,“ zakontroval som. „Nehreš! A zuby si pravidelne umývaš?“ uzemnila ma a trielila za dvojicou a harantmi, nech nezlikvidujú pozostatky bledomodrej omietky na stenách. Ako keby chránila Sixtínsku kaplnku. Oni sa špacírovali medzitým po gánku, na ktorom sme s bratrancom ako šarvanci bojovali. Tĺkli sme sa umelými figúrkami Apačov, Navajov a kovbojov, pokým sme neskončili pri reálnej bitke. Telá sa nám prilepili. Hravo som prehral, aby neucítil moju mokrú guču v slipoch. „Zmes mramoru a žuly. Vybudovali ju na začiatku. Drahocenná relikvia,“ dupala mama po podlahe, aby dokázala punc, a skackal aj ich fafrnok. Návštevníci uznanlivo prikyvovali. Privykla si sedávať ráno na studenom kameni. Domácnosť spoľahlivo chrápala. Sŕkala repíkový čaj, meditovala pri trilkovaní slávikov a plávala do mračien vrúcnej budúcnosti. Netušila pád. „V 18. storočí poskytovali veľavážení Pálffyovci toto územie do zálohu zámožným rodom Zichy a Paxy,“ vyžívala sa v nevyžiadanej dejepisnej prednáške ako bláznivá kastelánka. Realiťák jej poradil, nech zazobaných snobov opantá ligotavými zmienkami o bývalých panovníkoch. „Vykopávky odhalili kostry, ktoré dokazovali,

Zima 2021

že región osídlili už v praveku,“ žmurkla veľavravne s ilúziou dvoch tisícok eur navyše. „Nevadí. S kosťami sa zabavia naše psy!“ Zvestoval veselo kupec, nedbajúc na jej koktanie o archeologickom poklade. Pani s dcérkou v náručí si vzdychla: „Ale nezavraždili nikoho?“ Jej ratolesť sajúca výživu z placenty sa striasla. Unavený fagan si ľahol na dlažbu. „Vstaň!“ preťahovali sa so škrečiacim chlapčaťom. Napokon v boxerskom ringu kapitulovala. „Nalejem vám minerálku?“ načapovala mama indivíduám direktívne pohár. Ja by som si ochotne logol, ale mne smäd neuhasila. Keď som zdrhol na internát, telefonovala mi dennodenne: „Opováž sa stýkať.“ Terorizovala ma. Na truc som jebal hlava-nehlava. Orgazmus dominoval. Bublal. A zároveň som kutral na zoznamkách toho pravého. Telesnosť uštedrila psyché šach-mat. „Som panic,“ šepkal som do slúchadla. Hanba sa mi chichúňala v bunkách ako obecenstvo na Chaplinových groteskách. Prekročili sme vráta s popraskaným hnedým náterom. Vo vnútri spŕchol na nás srieň. Votrelci si obzerali socialistický kredenc zo závodu Mier Topoľčany. Krištáľové vázy venované na jubileá. Policové vitríny z Bučiny Zvolen. „Múry sú masívne, z poctivej tehly,“ ukazovala mama domnelým turistom miestnosť po miestnosti. „Ale dajú sa zrúcať?“ zneistel nádejný vlastník. „Iste.“ Podráždene si šklbla prstami náušnicou v uchu. Identický klenot zdobil lalôčiky osoby na portréte, ktorý trónil položený na lakovanom sekretári. „Priečky roztlčieme a zväčšíme plochu, “ postupoval v ničení mužík, kým mama zazerala na zasklený obrázok. Vzala utierku a pretrela rámik so svojou podobizňou. Havranie lokne jej zakrývali lakte. Dojem aristokratickosti navodzovalo znamienko nad hornou mäsitou gambou.

Pózovala na maturitné tablo. „Vyžaruješ chamtivý pôvab, ako Brigitte Bardot“, zhodnotil jej krásu fotograf. Chvela sa pod ťarchou lichôtok. Škerila sa do objektívu v skromnej izbe, kde spávala so sestrami. „Zajtra je výberové konanie na modelky. Príď. Stopercentne uspeješ,“ dodal a vtisol jej do ruky vizitku. Váhala. Dennodenne jej vštepovali: Vystríhaj sa výstredných prác a neštrajkuj ako susedova Kata! Spáchala samovraždu. A tak pre blaho pokrvných pút vyštudovala ekonómiu s červeným diplomom. Momentálne z odrazu v skle civeli na ňu oči krpatej stareny, prstence vrások, bradavice a vyťahaný sveter so snehuliakom, ktorý som nosil na základnej škole. „Šikanovali ma. V siedmej triede,“ zanôtil som. Zbledla. „Všade vysekáme oválne klenby,“ rozplýval sa nezastaviteľne vicišpán. „Čo, chrústik? A zariadenie v rustikálnom štýle,“ rozohňoval sa. Jeho milá zívala únavou. „Šikanovali ma,“ dobiedzal som do mamky ako neposedná mátoha. „Naozaj?“ zajakala sa, keď som sa jej v tridsiatke naostatok zdôveril. Vyberali sme zrnká z dýň na humne. „Pochodovali sme cez desiatu po chodbe. Uväznili ma v kruhu a oblízali rezeň, čo si mi pripravila. Ďubali mi hánkami bolestivo do temena. A kvílili: pupuš! Vždy cez prestávku,“ zavil som. „Naozaj?“ Vydala chrapľavý tón a rozpolila tekvicu. „Uvarím panenku na cesnaku. Praješ si ryžu, či zemiaky?“ Teraz zaskučala ako sériová vrahyňa striehnuca na verdikt poroty. „Odpustite, zamyslela som sa,“ čičíkala zarazenú chásku v napätej nálade. Aj malí ustrnuli. „A tu stála pec,“ prerušil som trápne ticho. „Nemiešaj sa sem,“ zahriakla ma. „A tu stála pec,“ zopakovala. So strýkom sme rúbali drevo pri chlievoch. On ťal. Triesky lietali. Poskakoval som a zbieral polená do noše. Občas ma skúmal. Ako divnú kreatúru. Ošíval sa. Horčičiak s vínom mu zatváral ústa.

„Kúrenie je už ústredné,“ uisťovala mať zmätených kunčaftov. Decká vyšikovali uvoľniť sa von. Ženuška nervózne sliedila, či nevystrájajú, prichystaná zasiahnuť ako superwomanka. Potom sme s bratrancom hľadali v hniezdach vajíčka. Slepačie, naše, stláčali ich ako delikátne porcelánové gule. Úlovok sme doniesli do cimry. Práve nakrájaná cibuľa svrbela vo viečkach. Od sviečky som pripálil lanské noviny a vtlačil ich do kachieľ. Skladal som písmená, kým ich plazivo zachvátil plameň. Hodil som do ohňa štiepky a zaklapol oceľové dvierka. Medlili sme si s tetou skrehnuté hnáty nad vriacimi platňami. Švacla na panvicu masť a štyri žĺtka. Ukuchtila najlepšiu škvareninu v chotári. „Excelentný pľac pre krb,“ zahuhňal týpek rozpačito. „Koľko má domec rokov?“ poláskala si pani pupok zaplavená vlnou prívetivosti. „Dvesto,“ blufovala mama. „Žil tu už pradedo za Rakúsko-Uhorska,“ rozvila pikošku s fatamorgánou bankoviek. Klaňali sa mu. Onikali. Ona svojim sploditeľom vykala a ja som jej tykal. „Zobral si praprasesternicinu vnučku. V minulosti bežná prax, aby sem nepáchli cudzinci,“ objasňovala mrav. Žeby trošku prestrelila? „Prechádzame obývačkou a spálňou v jednom,“ prehupla sa rýchlo na inú strunu. „Azda ho nezbúrame kompletne,“ mrkla dáma na vyvoleného cisára ako urodzená kňažná v gotickom kaštieli. Vládla by so štipkou BDSM. Prsia v podprsenke sa jej napli. Snímali potrhané kreslá, ktoré cudne zahaľovali folklórne vyšívané poťahy s morálnym mottom „Bože žehnaj“. Na prehistorickej šijacej mašine sa v rohu chúlil televízor Orava. Centru kraľovala grandiózna posteľ podstlaná slamou. Pod nafučanými duchnami vypchatými husacím páperím skonala starká na trombózu a dedko na cirhózu pečene. Čo lišiacky ututlala. Po stranách sa týčili mohutné mahagónové almary. Obsahovali mole a babičkine hrubé šatky a suknice, ktoré som si neraz obliekal.

Magazín QYS

Keď sme s mamou ich staré handry pochovávali do krabíc, priznala sa, že byľku uvažovala, že sa ma legálne výškrabom zbaví. Ale pod paľbou rodičovských vyhrážok si navliekla biele háby s vlečkou a obrovský klobúk, nad ktorým by ochkali aj vojvodkyne na anglických dostihoch. A popri nej sa na národnom výbore potácal nevítaný inseminátor. Ľútosť sa mi šplhala pažerákom ako stonožka. „Znechutil som sa ti? Zato som jediný?“ rýpal som. Ignorantstvom pílila odpovede nadžgané hororovou hrôzou: „Nasleduje jedáleň.“ Vratký stolec a stoličky prešpikované červotočmi. Obitá plechová kuchynská linka. Strieborný príborník na smaltovom sporáku. A vzácna obedová misa Bohemia s pozláteným okrajom. Vynímala sa na linoleu uprostred. V nedeľu naložená polievkou z kohúta žiarila na igelitovom obruse. V sobotu mu dedo vkusne vykrútil krk. Ako najmenšia si mohla nabrať poloplnú žufaňu. Do hrncov na hlinenej dlážke lialo z dutín plafónu. „My sme sa tiesnili ako sardinky v sieti. Tebe som kúpila garsónku!“ odstrkovala majetkom moje nenásytné city pri lúpaní orechov. „Prosím, vychutnajte si exteriér,“ vystrčila mama friško hostí na verandu, aby nemusela zdôvodňovať zvláštny úkaz a zrúkla: „Pozor, nespadnite do studne. Je hlbokánska.“ Premeriavala si ich ako Jason Voorhees z filmu Piatok trinásteho. Potenciálne obete nakukli na hladinu a zamrzli. „Ale pochopiteľne, k dispozícii je vodovod aj kohútiky.“ Odľahlo im. „Neodpľúvaj si tam,“ fľochla na mňa s odporom. S bratrancom sme chriakali do bezodnej diery. Mňa sliny neposlúchali. A ťahali sme ťažký hliníkový kýbeľ pripevnený na dlhej retiazke. Ledva sme to zvládli dvaja. Palce sa nám pri námahe dotýkali. Vnímal som pohladenie. A vrelú krv v pohlavnom úde. Ona takto otročila trikrát do dňa. „Zaujíma vás aj pivnica?“ zaliečala sa mama

Zima 2021

prišelcom, ako keby im núkala zájazd na Malorku. Nevyzerali nadšene. Bola vlhká a temná. Slúžila ako sklad zeleniny. Teta si vymýšľala rozprávky o príšerných Kafkových chrobákoch. Že vraj v tme škrabkajú nožičkami. Obávala sa, že objavím džbány so slivkovým špiritusom. Preto mi dovolila stúpiť len na prvé tri schody, kde sa chladila zelená zazátkovaná fľaška s napeneným pivom pre strýca. Točili ho v obecnej krčme. Pot ma pálil ako žeravé uhlie vždy, keď ma do nej vyslal. Lomcoval mnou ostych z pohľadov prepitých chlapov. Obkolesovali stoly ako výjavy skazy mužskosti. Mľaskali, chlípali, cmukali, kliali: Staň sa našim klonom. „A tu je komora,“ odriekala mama mechanicky ako Zdravas Mária. „Smrdí tu,“ zavetrila pomyselná lady nosom, zatiaľ čo jej mužíček si zariaďoval virtuálnu posilňovňu. „Asi zo zabíjačiek. Pach mrcín sa náročne vyháňa,“ zagánila opäť na mňa. Pamätám si, ako sa vo vriacich kotloch varila rozporciovaná sviňa. Na svitaní som sa strhol na letálny výstrel. Až napoludnie som sa odvážil vysúkať z pod paplóna. Ona už dávno stepovala pred zosnulým zvieraťom. Čumela na to, ako zabodli do bachora impozantný nôž a párali kožu, až z nej vyskočili črevá a vnútornosti. Jej úlohou bolo poukladať ich v gumených rukaviciach do lavóra. „Milka, smie sa to?!“ kryla návštevníčka rozčúlene dcérenku, ktorá si znenazdajky stiahla nohavičky a cikala na oleander. Nad ňou ovíjal vinič fialovými bobuľami horizont. Pomaličky zreli. Často som fantazíroval, že hrozná búchajú ako štuple z Huberta a ich mok sa nám cedí do gágorov. Spolu s mamou a šampanským sme unikali na planétu B 612. Okamihy úľavy bez zbytočných litánií. 3 600 sekúnd výdychu. Kdesi v dielni chradol chatrný preš a Milka úspešne zavŕšila potrebu. Po mordovaní sa jatky upratali a prifrčali

hody. Na pažiti pri potoku sa vyrojili autíčka, lodičky či strelnice s krepovými ružami a cukrovinkami bez záruky. Rómski kolotočiari dorazili na Annu. Každoročne s atómovou presnosťou, kým neuviazli v getách obtočených biedou ako ostnatým drôtom. Zbožňoval som reťazák. Bratranec ma zakrútil a zozadu vykopával moju sedačku do výšky. Kričal som: „Poletíme do vesmíru ako Apolo 13.“ Po dvadsiatke so mnou zvŕtali už len závrate. A dokatovaná psychika sa mi zrútila ako Katánia pod haldami lávy. „Adam, prestaň udierať päsťou do kvetináča!“ ziapala ženská. Zavrávorala a zakvačila sa o manžela. Mlčky prehĺtali nápoj. Mama sa snažila rozjímať, ale zasran monotónne trieskal. Objímala príbuzenstvo, ktoré sa sem vo sviatok doterigalo zo všakovakých kútov. Gratulovalo sa a štrngalo na zabudnuté meniny. Pečené kačky, knedle a kapusta pripomínali nóbl recepciu. S bratrancom sme vyšprintovali do podkrovia a špehovali pretvárku osadenstva. A honili si. V dlani som zvieral gigantický kokot ako dačo zvrhlé, úchylné a rajské súčasne. „Ohavnosti ste stvárali?“ zabzučala mama. „Zas mi prehrabávaš myšlienky?“ šušotal som. Ujo bafkal cigaretu. Popol mu odpadával a prepálil nohavice. Beľmá mu ožltli ako pri hepatitíde. Ďalší ujco skrýval v dolnom vrecku saka buteľku. Potajme si nalieval trasúcou sa labou pálenku do štamprlíka, ktorý mal schovaný vo vrchnom vačku. Každých desať minút. Cievy mu pučali. Ujčiná leštila stýkrát podšálku od kávy. Rakovina jej rozkladala prsník. A mama freneticky mykala oškretou topánkou. Hypnotizovala ručičku na hodinkách. „Upravíme to. Kvety skosíme. Nasadíme trávu a vytvoríme altánok,“ prebral posadnutý staviteľ všetkých z mrákot. „Aj ľalie?“ vytreštila mama buľvy. „Aj,“ chmúril sa, ako keby načapal šialenú Viktorku z Babičky vo svojich nákresoch. „Prepáčte,“ zajachtala a hrýzla sa znútra do líca.

V tom sa dovalil on. Monštrum. Zavolané zo zdvorilosti a strachu. Môj foter si oddŕhal. Tik prezrádzal, že špekuluje, ako sa sťať. Spravidla predniesol hlášku z Bulgakovových poviedok o prospešnosti alkoholizmu: Čaj nie je vodka, nedá sa piť na litre. Keď som skoro striekal, otec zdrapol mamu za rameno a hláskoval jej do uška: ZA-BI-JEM ťa. A ja som hekal. Trauma zapustila lézie do môjho nervového systému. Jej najbližší sa len prizerali ako slabozrakí. Vždy prehlušili morzeovku, ktorou volala o pomoc, veď rozvod nie je v biblii. „Ale čo si,“ zarehotala sa, zľahčujúc. „Desaťročia ubíjania,“ šplechol som jej síru do ksichtu. „Nerozumieš tomu!“ podkopávala ma. „Skúšala som odísť, keď ti rástli mliečne zúbky. Utiekla som, už som si aj prenajala byt v meste. A prehovorili... donútili ma... ohovoria nás ľudia, čo budú vravieť o tebe... už sa sem nevracaj...“ vyjavila mi pri oberaní marhúľ. „Ak by na teba zdvihol paprču, v sekunde som fuč...“ Kupujúci medzičasom nahliadali do viacerých otvorov. „Poďte ďalej,“ súrila mama. „Iba zanedbané šopy pre tlupy kuriatok,“ smrkla si. „Jéj, cem dlobné kuliatko“, zahlaholila Milka a túlila sa k pomyselnému páperiu. S radosťou sme s bratrancom sypali žltučkým mláďatkám zrno. Pípali od ľaku. Raz som sa ho pri kŕmení pokúsil pobozkať. Lačne som sa prisal ku krojeným perám. Nasával som sladkastý dych, a nie kyslastú arómu po spermiách. Odsotil ma a vrazil mi. Razil z neho hnus a smradľavá kolínska. A zo mňa bázeň. Niekoľkokrát ma ešte lákal do spoločných úkrytov, aby si uľavil. Odmietol som a obchádzal som ho. „Vyčistíme to,“ zaprisahala sa mama. „Netreba. Zdemolujeme každučkú piaď a vyhĺbime bazén. Namiešame si drinky a poopaľujeme sa. Čo anjelik?“ zajasal buržuj. To určite. A ja kmitať so zásterou za perepúťou. Drhnúť prdele a rodiť ako v Príbehu služobníčky. To by ti vyhovovalo – vírilo jej

Magazín QYS

lebkou. Ale radšej nešťúrať. Seriál kukala inkognito u kamošky. A tak sa zmohla len na: „Skvelé, zlatíčko.“ Mužom trhlo. Ako hurikán sa ním prehnal závan moču z prírodnej toalety zbitej z latiek. „Kadibúdku...“ „Už nepoužívame. Len keď sa nestíha dobehnúť a cvrknete si...“ zachraňovala mama. „Splachovací záchod je v kúpeľni. Vyseriete sa... v pohodlí,“ zapýrila sa. Pri mínusových teplotách jej tuhol Venušin pahorok. Omdlievala v silnom puchu. Kto by sa nazdal, že zbytok jestvovania bude vstrebávať nenávistné vulgarizmy ako Kleopatra jed. Aj môj čurák sa v provizórnom hajzli klepal. Žalúdok sa mi obracal ako napichnutý na ražni. Upínal som sa k drobnému priezoru v tvare srdiečka. Príde? Vojde v bodkovanej blúzke? Clivota sa roztápala ako cencúle na zábradlí. „Rozštvrtíme ju,“ zachechtal sa správny ničiteľ zemegule. Blížili sme sa k záveru obhliadky. Ostávala už len rozkvitnutá záhrada. „Je monumentálna,“ slintal pažravo. „Vidím tenisový kurt,“ prognózoval ako tébska veštica. Budúca gazdiná dumala o hŕbe hortenzií a hriadkach paradajok. Jej žabka by okoštovala šťavnaté jahody. A chlapčisko sa driapalo na majestátny platan. „Capneš a ublížiš si!“ odtŕhala ho od kmeňa ako pijavicu. Obľúbené kratochvíle. Lozenie po stromoch. A mama bedákala: „Skydneš sa, zlomíš si väzy!“ Mrela kvôli mne, ale moja skľúčenosť ju nechávala apatickou. V korunách som si hovel večnosť. Púšťal som si kazety z walkmana, ktoré mi priniesla tetuľka z poľských trhov. Páska od Pet Shop Boys sa zodrala pri piesni Always on My Mind. A písal som si do denníka svoje žiadostivosti: „Jazykom ti provokujem lesklé bradavky. Na večernej oblohe sa nad nami rozjarí sinavý veľký voz. Zaľúbime sa do seba.“ „Neposlušný ako ty.“ vopchala sa mi do vyfabulovanej love story. „Projektuje si ma do beštie? Ako je on?“

Zima 2021

analyzoval som pri šúpaní patizónov. Vytiahla ma sem „vzmužiť sa“. Zastrájala sa moju depresiu pohnojiť pozitívnym myslením. „Aj kučery máš po tatkovi. Si ako on,“ odpinkla pingpongovú loptičku ako skúsená manipulátorka. Vzkypel som. „Čo ťa urážam? Devastujem ťa?“ ručal som ako blondína vo Vreskote. „Neľúbiš ma,“ zunelo ako na doškriabanej platni. „To je koniec,“ mykla plecami. Nebo sa zatiahlo. „Hrmí,“ upozornila žena. „Búrka,“ ujúkal šuhaj. „Úrka,“ papagájovala dievčinka. Ako malinkého ma gniavila úzkosť, že hromy polámu pôdu a prepadneme sa do blčiacej vyhne. Teta ma nabádala omieľať Anjelíčku môj strážničku. V dôsledku toho som krátko jabĺčkami odieral šamlík pri oltári a inhaloval nechutné tymianové kadidlo. Až ex post som vyňuchal prešibané pokrytectvo. Cirkev by ma najradšej rozkokošene obskakovala na hranici. Mama stískala ruženec obmotaný vôkol zápästia. Vyšmykol sa jej spod oblečenia. Zvony odbíjali šesť. „Cingajú,“ zavyl Adam. „Už ste sa rozhodli? Ponáhľam sa na zádušnú omšu,“ oznámila mama trpké parte. „A za koho?“ zložil si muž naveľa škulky. Hnedé zornice mu planuli. „Za mačiatka,“ zamňaučal som. Okotilo sa ich osem. Teta ich naháňala pod siahovicou a topila osve vo vedre. Bez deviatich životov, ako mi nahovárala. Bezbranné stvorenia skuvíňali vo mne až do dospelosti. Plod v ženiných útrobách protestoval. „Za koho?“ zdôraznila netrpezlivo rodička. Mama úmorne splietala klamstvo: “Toľko pohrebov a rakiev. V tunajšom svätostánku je magická vitráž so sochou Terézie z Lisieux,“ žmýkala z nich ostatné centy. „Sme katolíci, bezpochyby...“ zaluhal neverec. O kostolnú lavicu sa ani nešuchol. Jeho žienka zvierala naivne v hrsti prísľub vernosti. Obrúčku.

„Usmrtili niekoho?“ zavrčala. „Sestra. Dostala mŕtvicu. Padla na päty. Zvratky sa jej vyvalili z hrdla. Bratranec klasicky meškal. Lekár skonštatoval exitus,“ zaburácalo. „To je... smutné. Zmráka sa na lejak,“ poháňala ich fajnová madam a schmatla drobizg. Bleskovo sme prešli pozdĺž skleníka s paprikami, zvyškov bunkra, ktorý sme kedysi s bratrancom zmontovali z fólie a garnižových tyčí na radovánky. Okolo kurníkov, ohrád, popínavých rastlín až k východu. Počasie sa zafarbilo do atramentova. Rosa oblizovala lístie. „Berieme to teda,“ zabručal srdečne muž. „Ale...,“ vzoprela sa jeho milovaná. „Belieme,“ jašila sa ich malá. „Hurá,“ vrešťal chlapec. „Hádam sa hrozíš strašidiel?“ zasmial sa. „Ako ráčiš, drahý!“ potláčala zlosť. „Pošlem vám návrh zmluvy. Dobre?“ Mama zdúpnela. „Doble?“ napodobňovala Milka otca. „Pravdaže... priplaťte a je okamžite váš,“ už sa nevzpierala. „Platí,“ hurónsky spečatil mačo. Debata ustala. Lúčili sa. Ženou prebehlo proroctvo o rozchode. Už ju nepriťahoval, ale čo by bola bez neho? Posúdila alternatívy ako chudobu, stres a švihom trstenice želanie zavrhla. Tu namaľujú novú kapitolu. Zabuchli za sebou. „Kvíkanie, kvákanie, kotkodákanie, hulákanie. Cnie sa mi,“ trúchlila mama. „Aj mne. Odrazu pusto. Obnažený vzduch,“ pridal som sa. „Vykašli sa na netvora,“ pomojkal som ju. „Kdeže! Aj tak už nemám kam ísť!“ odtisla ma. Presviedčala sa prederavená brokmi slabosti. Zotmelo sa. Zažala sa automatická žiarovka. Blikala na osihotenú siluetu. Na nádvorí sa vynoril len jeden tieň. Môj tieň. •

Magazín QYS

Kto získal Ceny Inakosti 2021?

Iniciatíva Inakosť

Pozrite si prehľad

Zima 2021

Iniciatíva Inakosť udelila Ceny Inakosti 2021 pre osobnosti a aktivity, ktoré pozitívne zviditeľnili LGBTI+ ľudí na Slovensku alebo pomohli zlepšiť ich postavenie v našej spoločnosti. Výsledky sa verejnosť dozvedela 13. 12. 2021 prostredníctvom záznamu z virtuálneho odovzdávania. V tomto ročníku pridali organizátori nové kategórie cien za komunitný rozvoj a audiovíziu. Pozrite si prehľad víťazov a víťaziek:

Cena za pozitívne zviditeľnenie je určená pre LGBTI+ osobu alebo osoby, ktoré svojou činnosťou pozitívne zviditeľnili seba, a tým aj komunitu. František Košarišťan, ktorý prenikol z pozície komika na sociálnych sieťach až do slovenského televízneho mainstreamu. Pre množstvo jeho fanúšikov a fanúšičiek je tvárou slovenskej LGBTI+ komunity. Ako bývalý osobný asistent ľudí s mentálnym znevýhodnením využíva svoje nadobudnuté postavenie na zvyšovanie povedomia o potrebe náležitého ohodnotenia ľudí z pomáhajúcich profesií v našej spoločnosti.

Cena pre médiá sa udeľuje za objektívnu a nestereotypnú prezentáciu tém súvisiacich s LGBTI+ ľuďmi.

Cena za počin roka sa udeľuje za aktivitu, ktorá prispela k zlepšeniu života LGBTI+ ľudí.

Ria Gehrerová za sériu článkov v Denníku N, v ktorých dlhodobo a systematicky sleduje vývoj v oblasti práv LGBTI+ ľudí a ako jediná spracovala aj tému vplyvu pandémie na túto komunitu.

Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí za otvorený list poslancom a poslankyniam NR SR, ku ktorému sa pridalo takmer 10 000 ľudí, a verejnú obhajobu práv svojich detí a priateľov.

Cena za umenie sa udeľuje za jedinečné kultúrne a umelecké spracovanie tém súvisiacich s LGBTI+ ľuďmi. Nomantinels za projekt Odtiahnutie Queer opony – 30 rokov demokracie pre LGBTI ľudí (výstava Loading: love a divadelná hra Socializmus s teplou tvárou), ktorý prispieva k vytváraniu kolektívnej pamäti domácej LGBTI+ komunity a prináša nové informácie a príbehy z minulosti. Upriamuje pozornosť ku koreňom súčasnej spoločenskej situácie a dlhodobým problémom v našej spoločnosti. 100

Magazín QYS

Cena za audiovíziu sa udeľuje za jedinečné spracovanie tém súvisiacich s LGBTI+ ľuďmi v audiovizuálnej tvorbe. Peter Bebjak a D.N.A. Production za televízny miniseriál Herec, ktorý približuje 50. roky 20. storočia ako temné obdobie našich dejín, v ktorom mal tlak komunistického režimu devastačný vplyv na životy a etické princípy mnohých ľudí vrátane ľudí s homosexuálnou orientáciou.

Cena za líderstvo v biznise je určená aktivite vo firemnom sektore, ktorá prispela k zlepšeniu života LGBTI+ ľudí, presadzovaniu ich ľudských práv a odstraňovaniu predsudkov a diskriminácie. Dedoles za PRIDE kampaň, kvôli ktorej spolu s LGBTI+ komunitou čelili nenávistným útokom, a ich inovatívnu a prekvapivú reakciu na komentáre hejterov, keď každý komentár na sociálnej sieti premenili na 1 euro na podporu LGBTI+ organizácií.

Cena za rozvoj komunity sa udeľuje osobám alebo organizáciám, ktoré svojimi aktivitami prispeli k budovaniu LGBTI+ komunity na Slovensku. OZ Dúhové rodiny za ich komunitné aktivity pre páry rovnakého pohlavia, ktoré vychovávajú alebo plánujú mať deti, a verejné vystupovanie s cieľom meniť postoje verejnosti. Zara Kromková za jej aktivity v budovaní komunity v Košickom kraji, organizovania podporných skupín pre transrodové osoby a komunitné stretnutia pre LGBTI+ ľudí, ako aj dobrovoľnícky program PRIDE Košice.

Zima 2021

101

QYS magazín • ZIMA2021

Articles inside

Kto získal Ceny Inakosti 2021? Pozrite si prehľad

Literárna príloha Malebné vidiny (Andrej Kuruc)

Literárna príloha Princ sa žení (z knihy Rozprávková krajina pre všetkých)

Literárna príloha Mločina – 3. časť (Ambrosia Bajtek)

Literárna príloha Zrazenina (Kristián Lazarčík)

Jan Souček z Českej televízie To, akým ste človekom, z vás ne- robí poznanie, vedľa koho si večer líhate do postele!

Nezabúdajme, že aj Elio bol bi Bisexuálna orientácia týchto lite- rárnych postáv naozaj nie je len fázou

Queer seriály zažívajú zlaté časy. Ktoré boli najlepšie v roku 2021?

Nutričná špecialistka Mária Markeová: Psychika a sebaláska sú pri chudnutí veľmi dôležité a úplne podhodnotené faktory

Martin Talaga z Pinkbusu: Cesta k pochopeniu vlastnej identity ma priviedla ku drag kultúre

Sex Education, seriál stvorený zo sexuálnych starostí

Ako vajce zmenilo meno

Život queer ľudí po pandémii: Po pandémii pocitov

V Maďarsku zaň dávali pokuty Leporelo ukazuje život dúhových rodín

Boldizsár Nagy: Knižka mi po mohla čeliť internalizovanej homo- fóbii

Život queer ľudí po pandémii Transrodový svet po pandémii

Luki Essender, nominovaná na Cenu Oskára Čepana: Vo Švédsku nikto nerieši, že som nebinárna

Víťazka Anasoft Litera Barbora

Režisérka Petra Tejnorová: Mám rada prácu, ktorá plne zapája telo interpreta alebo performera a is- krí, alebo inšpiruje, a tým pádom pohne telami divákov

Zn. Hľadám lásku. Online