Žiaľ, pre ľudí v strednej Európe je ťažké WorldPride zaplatiť
Kodanský magistrát si uvedomuje, že Pride môže pomôcť miestnej ekonomike
Medzi členmi InterPride nájdeme Slovensko aj zástupcov z takmer všetkých stredoeurópskych a východoeurópskych krajín. „Chýba nám len Bielorusko. Vo vašom regióne sa WorldPride ešte nekonal, hoci napríklad Budapešť alebo Kyjev sú väčšími mestami ako Kodaň a mali by šancu výberom prejsť. Ešte sa však nikto z vášho okolia neprihlásil. Na druhej strane, viaceré krajiny boli súčasťou podobného podujatia, EuroPride. V roku 2010 sa konalo vo Varšave, v roku 2015 v Rige,“ hovorí Steve. Dodáva tiež, že pre menšie krajiny môže byť zložité zorganizovať taký veľký festival. Okrem iného musia organizátori z vybratého mesta zaplatiť za licenciu, aby mohli svoje podujatie nazvať WorldPride. V súčasnosti je to 50-tisíc amerických dolárov. Steve má viacerých kamarátov z nášho regiónu a vníma, že uhradiť takúto sumu je pre nich nemožné. „Samozrejme, rád by som v budúcnosti zažil WorldPride aj v strednej Európe. Bolo by to skvelé.“ Festival sa ešte nikdy nekonal v dvoch mestách naraz a Kodaň je zrejme zatiaľ najmenším, ktoré vo výberovom konaní zvíťazilo. Na druhej strane ju výskumy pravidelne označujú za jedno z najpriateľskejších miest pre LGBTI+ ľudí, a počas WorldPride-u bude zároveň hostiť najväčšie ľudskoprávne fórum. Tému festivalu vyjadruje slogan #YouAreIncluded, v preklade “Aj vy k nám patríte”, ktorý zdôrazňuje, že Kodaň vás víta bez ohľadu na vašu sexualitu, rodovú identitu, etnicitu, vierovyznanie, vzhľad, zdravotný stav, ekonomický status, štátnu príslušnosť, resp. štatút bez občianstva alebo utečenecký štatút, či akékoľvek iné faktory.
Steve bol osem rokov dobrovoľníkom v organizácii londýnskeho Pride-u. Vstúpil do nej v roku 2013, keď predchádzajúci tím ohlásil bankrot a iniciatívy sa zhostili nováčikovia. „Odrazu sme museli naraz zozbierať veľa peňazí. Londýnsky Pride platí len jedného zamestnanca, zvyšných tristo organizátorov pracuje zadarmo. Je teda náročné zohnať ľudí so skúsenosťami,“ vraví Steve. Urobiť takúto masovú akciu ich každý rok stálo 1,5 milióna eur. Keby chceli odmeniť celý tím, náklady by sa im pravdepodobne strojnásobili. Na druhej strane, WorldPride v Kodani si môže dovoliť zamestnať pätnásť ľudí, pretože ho finančne podporuje dánska vláda. „Platených zamestnancov a zamestnankyne majú napríklad aj Pride festivaly v Manchestri a Brightone, pretože na podujatiach vyberajú vstupné a majú dobrých sponzorov,” dopĺňa. Vedenie Kodane si zjavne uvedomuje, že príval návštevníčok a návštevníkov v uliciach počas Pride-u môže pomôcť miestnej ekonomike. Nie všetky vlády a samosprávy to tak vnímajú, napríklad EuroPride v Rige samospráva podporiť nechcela. Na rozdiel od našej domácej situácie počas podujatí Pride, Steve si nespomína, že by v Londýne niekedy narazil na protidemonštrantov. Spomína si na nejaké konzervatívne kresťanské skupiny, no do chodu festivalu výrazne nezasiahli. Počas Pride-u si Steve vždy vzal desať dní dovolenky zo svojej platenej práce, a dva si vždy nechával na oddych: „Makáte osemnásť hodín denne, po večeroch navštevujete rôzne párty a máte x stretnutí – na konci teda cítite poriadnu únavu. Lenže je to taká príjemná, spokojná únava, nie vyčerpanie. Ste hrdí na to, čo sa vám znova podarilo uskutočniť.“ •
20
Magazín QYS
