impulz k nejakej konferencii. Zároveň chceme ostať stále otvorení pre nových ľudí. Ako si spomínal, robíš aj workshopy pre amatérskych tanečníkov a tanečníčky. Ako ich privedieš k tomu, aby sa uvoľnili a začali cítiť svoje telo? Napĺňa ma robiť s ľuďmi a odovzdávať im to, čo viem, čo si myslím, a vlastnú skúsenosť. Ľuďom, ktorí profesionálne netancujú, ale nie je im to ani vzdialené. Môžu mať potrebu chodiť na tanečné predstavenia, navštevovať workshopy, ale na workshop pre profesionálnych tanečníkov sa zo strachu neprihlásia. Veľakrát som u netanečníkov videl omnoho silnejšie prejavy rozvíjania potenciálu než u profesionálnych tanečníkov a tanečníc, pretože tí už nepracujú so žiadnou ambíciou v tomto smere. Mám rád ten moment transformácie účastníčok a účastníkov workshopu od skľúčeného pocitu v tele, uzatvorenosti, až po nádhernú otvorenosť, ktorá často súvisela s tým, keď sme v istej fáze začali pracovať s nahotou. Na začiatku zisťujem mieru blokácie účastníkov a účastníčok. Kladiem im jednoduchú otázku, ako často sa na seba pozrú do zrkadla, na svoje telo, a ako sú s ním spokojní, či sa prijímajú takí, akí sú, ako vyzerajú, či sa – jednoducho povedané – majú radi. Mal som raz na workshope jednu ženu, ktorá sa nedokázala v skupine ľudí prejaviť, ale nechcela to ani vzdať. Najprv sa chvíľku pozerala, potom sa začala trošku hýbať, ale len kdesi v rohu, minimalisticky. Následne začala chodiť po obvode miestnosti a posledný deň sa dostala medzi ľudí a do priestoru. Začala tancovať a veľmi si to užívala. Keď sa niečo takéto udeje, má to na človeka, ale aj na skupinu, katarzný a dlhotrvajúci účinok. Baví ma v ľuďoch prebúdzať telesnú voľnosť a otvorenosť. Myslím si, že je veľmi dôležitá, lebo sa od nej odvíja aj psychické a mentálne zdravie. Potlačovanie telesnosti je veľmi zhubné a my žijeme stále v spoločnosti, ktorá je v tomto smere veľmi prudérna.
Leto 2021
Aké sú tvoje najbližšie plány? Znova opúšťam Slovensko. Sťahujem sa naspäť do Prahy, čiastočne aj kvôli svojmu priateľovi, ktorý je Američan, ale žije v Európe už desať rokov. Žili sme spolu v Žiline, bol to náš domov. Má viac-menej prácu v Nemecku (v Hamburgu) a vo Švajčiarsku. Tiež je tanečník, a zároveň riešime jeho legálny pobyt. Na Slovensku to už máme za sebou a už to viac nechceme absolvovať. Boli to dva roky chodenia po úradoch. Zažívali sme veľa antiamerických vyjadrení od cudzineckej polície až po živnostenský úrad, a tu vlastne nie je cesta. Jednak je slobodný umelec, a nemôžeme operovať s obyčajnou skutočnosťou, že sa milujeme, že spolu žijeme. Chvíľu sa ukazovalo, že v tom Nemecku sa mu to podarí, no aj v Hamburgu má teraz problém s predĺžením víz, takže mu hrozí, že bude musieť odísť minimálne na tri mesiace do Ameriky a potom sa znova môže vrátiť. V Nemecku sa nemôžeme zobrať, musel by mať trvalý pobyt. Áno, mohli by sme sa vziať v Amerike, ale to by nám zas nepomohlo na Slovensku, keďže sa to právne neuznáva. Začali sme pátrať po možnostiach v Čechách a zdá sa, že tam by ten proces nemusel byť až taký náročný. Ja, ako Slovák, by som po nejakom období mohol žiadať o trvalý pobyt, tým pádom by sa dala riešiť aj táto vec. Niežeby sme cítili vnútornú potrebu sa registrovať, volili by sme to ako formalitu, ktorá nám pomôže v praktickom živote. •
33
