Tento projekt „poctil“ aj Mazurek tým, že niektoré časti z neho použil vo svojom videu. Zbožňujem, keď sa niečo také stane. Cítiť z toho, aký silný vplyv musel naňho ten projekt mať, keď ho motivoval vyjadriť naň svoj názor. Pritom je to len videjko nejakého chalana na YouTube. Venoval si sa aj štýlu vogue. Čím ťa zaujal? Vogue sa mi páči v tom, že sa môžem hrať na modelku na móle. Improvizujem a prezentujem, kto som a aký som krásny. Určitým spôsobom je vogue spojený aj so súčasným tancom a vyjadruje to, čo riešim aj pri téme hľadania pravdy. Konkrétne, ako tečie čas, pretože pri vogue stále kráčam, hýbem sa vpred a pritom niečo komunikujem. Taktiež rád prepájam komerčné tancovanie so súčasným tancom a skúmam, čo z toho vznikne. Čo pre teba tanec znamená? Tanec je kultúrny konštrukt. Slúži nám ako komunikačný kanál, a zároveň sa líši od bežného pohybu, ktorý vidíme napríklad na uliciach. Rád sa zamýšľam nad tým, kde je hranica medzi tým, čo je tanec a čo už nie je. Napĺňa ma lámať túto hranicu, padať na nej zo strany na stranu a hľadať, kde som. Plánuješ svoje ďalšie pôsobenie skôr tu, alebo v zahraničí? Svoj tanec si už predviedol napríklad v uliciach Paríža. Práve v Paríži som veľmi silno pocítil, že to mesto nepoznám a neviem, k čomu by som sa tam vyjadril. Časom by som možno nasal jeho energiu a energiu tamojších ľudí. Teraz je však moja tvorba hlavne vyjadrením toho, čo som zažil tu. Aká je atmosféra Bratislavy? Zobrazil som ju vo vystúpení Hľadať pravdu. Na ulici vám jedni povedia, nech neotravujete, ďalší sa pristavia a aj ich zaujmete. A potom sú tu „heteráci“, ktorí vás nikdy nebudú prijímať. Celkovo sa to dá vystihnúť pojmom „malomestská rôznorodosť“.
Leto 2021
Ešte sa vrátim k predošlej otázke, viem si predstaviť, že by som bol „tulák“. Stále by som cestoval, všade by som pracoval na nejakom projekte. Už menej si viem predstaviť, že by som zostal len na Slovensku, pretože tu nemáme veľa možností pre súčasný tanec, ani pre tanec všeobecne. Veď nás aktuálne posielajú robiť k pokladniam alebo k motyke. Čo ťa odjakživa ťahalo k tancu? V piatich rokoch som bol na svadbe svojho bratranca. Potom neskôr nám triedna učiteľka dala do rúk letáčik z tanečnej školy. Poctivo som ho doniesol domov a rodičia ma tam zapísali. Čiže v podstate som si tanec nevybral ja, ale to, kým teraz som, akoby mi bolo určené. Neviem, aké to je, nevedieť tancovať. Už na základnej škole ma škatuľkovali ako tanečníka – a zvyšok triedy boli netanečníci. Tak sa aj celoživotne cítim. Ja a skupina. A podobne sa, ako keby nasilu, vyčleňujem aj sám v ďalších skupinách. Prekáža ti, že rodičia rozhodli za teba? Práveže je super, že to urobili. Na strednej škole som si zrazu uvedomil, že si môžem sám vybrať. Nastalo obdobie rebélie, keď som chcel robiť niečo iné. No potom som prišiel na to, že tancujem od šiestich rokov a už sa to nedá len tak vypnúť. Tancujem teda naďalej a som rád, že dokážem takto ovládať svoje telo – svoj nástroj. Čo konkrétne sa snažíš ostatným povedať svojím tancom? Asi to, čo aj v kurze jogy. Poďme všetci tancovať a komunikovať. Stále, vždy. Nech sa ľudia otvoria sami pred sebou aj pred týmto svetom a nech ho potom prijímajú. Keď nebudú zatvorení, niečo sa zmení. •
49
