Vinohrady, vinohrady

V ARADÁČI VYHLÁSILI NAJLEPŠIE VÍNA Vinohrady, vinohrady...

Vladimír Hudec

Už 35 rokov Spolok aradáčskych vinohradníkov a vinárov organizuje vinársky bál, na ktorom vyhlasujú najlepšie aradáčske vína. Ako to už tradícia nakladá, tohtoročný vinársky bál zorganizovali v sobotu 12. februára, teda najbližšie ku Dňu sv. Trifuna, podľa Pravoslávnej cirkvi ochrancu vinohradov, ale symbolicky aj z príležitosti Dňa zamilovaných, čiže sv. Valentína. Prítomných vinohradníkov, medzi ktorými sme si všimli aj značný počet mladých, budúcich vinohradníkov, v aradáčskej mládežníckej sieni najprv pozdravil predseda spolku Janko Jánošík. „Už dva roky bojujeme proti monštru menom korona, ale netrápte sa. Myslíme si, že nasledujúce dva týždne budú rozhodujúce. Pre koho o čom. Pre niekoho, aby si oddýchol, pre iného, aby sa pripravil na skúšky, a pre niekoho, možno aj aby vytriezvel z dnešného večera. Som rád, že tu vidím mnohé známe tváre, ale aj tie, ktoré nepoznám. Teší ma, že sme sa všetci spolu rozhodli vzdorovať tým, čo nám chceli zakázať stretnúť sa, tancovať, a veru aj popíjať si. Toto vedenie spolku sa môže pochváliť veľkým úspechom za posledných 24 mesiacov. Vrátili sme vinársku zábavu tam, kde jej je aj miesto – do druhého víkendu vo februári. Nebolo to vôbec ľahké. Celé týždne sme nespali, alebo ak aj sme, tak veľmi málo. Snažili sme sa zaobstarať sponzorov a pekným slovom sme aj prilákali mladých ľudí do nášho spolku. Nežiadame však žiadne chvály. Stačí nám vidieť úsmev na vašej tvári a pocítiť, že sa dobre zabávate,“ povedal predseda spolku.

Nuž a po týchto úvodných slovách hymnou aradáčskeho vinohradníckeho spolku Vinohrady, vinohrady... prítomní vzdali hold vinohradom, hroznu a vínu a zábava sa mohla začať. O hudbu sa, ako aj obvykle, postarala skupina Dúha.

V tej úradnej časti vyhlásili najlepšie vína v rokoch 2020 a 2021. Pred dvomi rokmi najlepšie červené víno vytočil Janko Jánošík, druhú cenu získalo víno Pavla Viliačika a tretiu víno Pavla Labáta. V konkurencii bielych vín tretie bolo víno Janka Abelovského, druhé miesto obsadilo víno Alberta Čemana a najlepšie bolo víno z pivnice Pavla Viliačika.

V roku za nami o titul najlepšieho sa uchádzalo viac ako 35 vzoriek červených, bielych a rosé vín. Najvyššiu známku v konkurencii rosé dostalo víno Alberta Čemana. V konkurencii červených vín tretie miesto získalo víno merlot Ivana Plevu. Druhé miesto obsadilo víno cabernet sauvignon z pivnice Miroslava Števka a najlepšie víno – cuvé vyrobil Pavel Viliačik. V konkurencii bielych vín tretiu cenu získalo víno chardonnay z pivnice Miroslava Števka. Druhú cenu získal Pavel Čeman s rýnskym rizlingom a najlepšie víno vlani bol tiež rýnsky rizling, ale z pivnice Adama Čemana.

Za najlepšie upravený vinohrad v roku 2021 špeciálna komisia vyhlásila vinohrad študenta Vladimíra Abelovského a pochválili aj vzhľad vinohradov Jaroslava Zahorca, Janka Labáta a Janka Janča. Keď sme sa opýtali predsedu Spolku vinohradníkov Janka Jánošíka, ako sa im pracovalo počas pandémie, krátko odpovedal: „Každý normálny človek povie, že korona narušila vzťahy medzi ľuďmi, hospodárstvo, vykoľajila celý svet, a tak narušila aj aktivity nášho spolku. Totiž 33 rokov náš vinársky bál sme organizovali z príležitosti sv. Trifuna či Valentína v druhý februárový víkend, avšak pre koronu sme vlaňajší bál museli posunúť a zorganizovať uprostred leta. Urobili sme to narýchlo, kým sa dalo medzi dvomi pandemickými vlnami, a nestačili sme sa pripraviť na vyhlásenie najlepších vín, takže sme to urobili dnes večer. Môžem povedať, že vlaňajšie vína boli kvalitnejšie ako tie v roku

2020. My totiž hodnotíme iba vína vyrobené z hrozna dopestovaného v Aradáči a vlani počasie našim vinohradom žičilo. Bolo mnoho slnka, čo vplývalo na cukornatosť, avšak keby bolo trochu viac dažďov, úroda by bola ešte lepšia, hrozno šťavnatejšie a tým aj produkcia vína väčšia. Kvalita hrozna, a tým aj vína, pravdaže, závisí aj od toho, ako sa vinohrad ošetruje, a v tom je skúsenosť vinohradníka veľmi dôležitá, priam rozhodujúca,“ povedal nám predseda spolku Janko Jánošík. Adam Čeman vlani vyrobil najlepšie rosé víno a pokúsil sa nám skrátka vysvetliť postup jeho výroby: „Rosé víno sa vyrába z červeného hrozna, a to tak, že sa Aktuálny a bývalý predseda Janko Jánošík (vpravo) ihneď, čiže asi hodinu-dve po a Pavel Viliačik spolu s ostatnými zaspievali hymnu múľaní, otáča. Víno si farbu čerspolku Vinohrady, vinohrady... pá z kožky na bobuliach. Ak sa nechá dlhšie, bude tmavšie, a ak sa nechá krátko, bude jasnejšie. Nuž a ďalší proces je rovnaký ako pri každom druhom víne. Rozdiel medzi červeným a rosé vínom je vo farbe. Okrem toho rosé vína sú ľahšie, po troche sladkasté, a obyčajne sa vyrábajú z odrôd, akými sú frankovka a hamburg.“ Aradáčski vinohradníci sa tiež, ako vždy dobrí hostitelia, postarali o chutnú večeru s dezertom, ako aj o bohatú tombolu, v ktorej hlavnou odmenou bol bicykel.

Odmenení: (stoja zľava) Vladimír Abelovský, Albert Čeman, Janko Abelovský, Miroslav Števko, Adam Čeman, Pavel Labát. V drepe zľava: Janko Jánošík, Pavel Čeman, Vladimír Pleva a Pavel Viliačik.

OLIVERA LÓCIOVÁ FOTOGRAFIAMI VYČARUJE KRÁSU A LÁSKU K PRÍRODE Tvorivé zážitky z horolezectv a

Alena Kulíková

Zažiť blízkosť neba, vzdorovať životu a smrti, kráčať a čakať, zohrievať chladnú dušu a chladiť horúcu krv, umierať pred krásou a žiť pred živlami, byť sám a prekonať odcudzenie, to môžete len na horách, v horských útesoch, na ceste, ktorú zmietajú víchrice a pamätajú hviezdy a spomienky. Nebeské noty, Milan Radović

Olivera Lóciová, Oľka, ako ju mnohí poznajú, vyrástla vo Vojlovici, kde ju môžeme stretnúť každý deň, keď navštevuje svojich rodičov. Žije v Pančeve a väčšinu dňa trávi v práci v Belehrade. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo v posledných rokoch zanechala silný dojem na mnohých, ktorí ju poznajú, alebo majú za kamarátku na Facebooku. Jej fotogra e z rôznych túr, prírody Srbska a Vojvodiny zanechávajú na každého pozorovateľa silný dojem. Dievča, ktoré vyžaruje krásu, vnútornú energiu, slobodu, eleganciu, by málokto ocharakterizoval ako vášnivú horolezkyňu. A počas tejto nepredvídateľnej a nepriaznivej situácie sme vďaka nej mohli, ak nie osobne, aspoň prostredníctvom fotogra í navštíviť polia vlčieho maku, levandule, slnečníc, obilia... Olivera sa podelila o svoje zážitky a prezradila nám, čo ju v turistike tak veľmi láka.

Aké boli tvoje začiatky a ktorá bola tvoja prvá expedícia?

– Na podnet mojich dvoch priateliek som sa pred dvanástimi rokmi stala členkou Horolezeckého spolku Jelenak. Keďže milujeme cestovanie a prírodu, navrhli, aby sme sa pripojili k spolku, aby sme mohli spolu absolvovať dlhé prechádzky krásnou krajinou Srbska. Keďže som z povolania audítor, potrebovala som si občas oddýchnuť od počítača, čísel a predpisov, a preto bolo ideálnym riešením pešia turistika. Takto môžem cez víkendy cestovať po Srbsku, s málo peňazí, izolovať sa od bežného života a baviť sa.

Medzi vlčími makmi

Pamätáš si na prvý výlet?

– Moja prvá akcia bola Zlatibor. Bolo to spolu s ďalším klubom z Belehradu. A bolo nádherné. Okrem turistiky zahŕňala aj akcie. Patrí sem asi 15 km chôdze v horských oblastiach až do výšky 2 000 metrov nad morom. Je to celodenná aktivita. Prechádzka sa začína ráno a trvá niekoľko

Durmitor, Jablan jazero

jazdu vlakom, prehliadku dediny, večerné zábavy a vychádzky s množstvom krásnych okamihov naplnených piesňou a smiechom.

Čo navštevuješ najviac, na aké prehliadky sa najviac prihlasuješ?

– Prihlasujem sa na stredne ťažké, rekreačné horolezecké hodín s malými prestávkami, kým sa dostaneme na vrchol. Na vrchu sa zvyčajne robí dlhšia prestávka, aby sme si užili ten dojem a pohľad zhora. Každá akcia je veľmi náplňová. Okrem pešej turistiky zahŕňa aj prehliadku kultúrno-historických, náboženských alebo prírodných znamenitostí v rovnakej oblasti, napríklad: kláštory, múzeá, pevnosti alebo jaskyne. Koniec akcie je zvyčajne v reštaurácii, etnodedine alebo v kúpeľoch pri plávaní. Hostitelia niekedy organizujú večere s autentickými jedlami z kuchyne ich okolia. Akcie vedú licencovaní a skúsení sprievodcovia, takže sa cítim neustále v bezpečí a od nich sa môžem dozvedieť niečo o orientácii v prírode, o óre a faune regiónu, v ktorom sa momentálne nachádzame.

Pokiaľ ide o výškové akcie, vtedy sa prejde menej kilometrov, no je tam väčší výškový rozdiel, ako aj náročnosť stúpania. Dojem je veľmi odlišný. Cítiť a vidieť horu v správnom svetle. To znamená, že keď stojíte v miernom zelenom údolí, zo všetkých strán vás obklopujú kamenné štíty, ktorých krása a hrdosť vyrážajú dych. Pri chôdzi po skalnatých cestách, po skalách, po útese alebo po hrebeni pociťujete úctu k prírode. Príroda, ak ju rešpektujete, opláca krásou, ktorú môžete vidieť len na pohľadniciach. V júli šliapať po snehu, vidieť tie najneobvyklejšie farby horských kvetov, okúpať sa v smaragdovozelenom jazierku, vidieť na vrchu celé rodinky kamzíkov, cítiť vôňu ihličia a korenia a počuť ticho.

Čo na teba zanechalo najsilnejší dojem?

– Každá akcia má niečo, kvôli čomu si ju pamätám. Z každej nesiem jedinečný dojem niečoho krásneho, vďaka čomu si to zapamätám. Je to väčšinou krásny výhľad, krása alebo náročnosť túry, pohostinnosť domácich, skvelé jedlo, kúpanie v rieke, člnkovanie, zábavná spoločnosť a podobné.

Chcela by som však vyzdvihnúť jeden z najkrajších dojmov, a bolo to sledovanie východu slnka na Rtnji. Bol to nočný výstup. Výstup začal o 2:00. Kráčali sme v tme a chodník bol osvetlený svetlom mesiaca v splne. Obloha vyzerala ako z rozprávky s miliónom hviezd. A potom, minútu pred úsvitom, hviezdy ,zhasli΄, naozaj, zrazu všetko zmizlo a nastala úplná tma. Čoskoro sa na

obzore začala objavovať ružová čiara, ktorá naberala na intenzite a začala nadobúdať oranžovú farbu. Potom bolo možné vidieť malý červený polkruh predierajúci sa oblohou; a ako minúty plynuli, zväčšovalo sa a jasalo a nadobudlo tvar kruhu, takže sme konečne mohli vidieť Slnko v jeho skutočnej veľkosti a farbe. Táto magická chvíľa trvala len pár minút a my sme ju sledovali z vrcholu Šiljak (1 565 m n. m.), zababušení do búnd, popíjajúc čaj s rumom. Viete si predstaviť ten pocit?

Na mňa veľmi zapôsobilo aj dobytie prvého vrcholu nad 2 000 metrov nad morom na Durmitore v Čiernej Hore. Je to vrchol Crvena greda (2 175 m n. m.). Po prvé, naozaj sa cítite zvláštne, keď po niekoľkých hodinách chôdze, lezenia na skalu, dosiahnete cieľ. Cítite neopísateľnú radosť, slobodu, hrdosť, spokojnosť. A, samozrejme, neexistuje väčšia odmena, ako jedinečný výhľad z vrcholu. Musím uznať, že čím vyšší vrchol, tým krajší výhľad. Čím ťažší výstup, tým väčšia odmena. Čo si o tomto vrchole budem pamätať, je môj ,horský krst΄ symbolickým bičovaním, za prvý zdolaný vrchol nad 2 000 metrov nad morom.

Aký je najlepší čas v roku na turistiku?

– Turistika počas jarného obdobia je možno najkrajšia. Príroda sa prebúdza, stromy sú zelené, možno počuť vtáky, dýchate čistý horský vzduch popretkávaný čerstvými vôňami bylín, lúky sú plné farebných kvetov a tráva je jasne zelená. Tešíte sa na slnko, ktoré preráža stromy. Narážate na bujné vodopády, ktoré vás očaria svojou silou a krásou. Leto tiež má svoje čaro, pretože navštevujete horské oblasti s riekami a jazerami, kde máte možnosť v nich plávať.

Začiatok jesene je obzvlášť krásny, stále je tu slnko a teploty nie sú vysoké. Listy červenkastých tónov pokrývajú cestu a šuchocú pod nohami a stromy sú posiate zelenými a žltými listami. Potešuje scéna plná teplých farieb. Zima je krásna, keď je hora pokrytá snehom. Oči vás bolia prechádzam s ľuďmi, ktorí majú rovnaký záujem ako ja: lásku k prírode. Okrem toho sú to ľudia

Prokletije, Čierna Hora

od belosti snehu, ale nemôžete zabudnúť na jeho lesk. Šliapete po vysokom snehu, ktorý vŕzga pod nohami. Krásny pocit.

Čo ťa v turistike láka?

– Milujem turistiku, pretože som užitočne využila svoj deň alebo víkend. Bola som v prírode, na čerstvom vzduchu, urobila som niečo dobré pre svoje fyzicrôznych profesií a veku, takže vždy nájdem spoluhovoriaceho a témy na rozhovor, vtip, a tiež sa môžem dozvedieť niečo nové alebo zaujímavé. Horolezectvom sa získavajú nové známosti, z ktorých vyrastú priateľstvá a niekedy aj lásky. Ale najlepší dojem je, že keď dosiahnem vrchol, po vynaloženom úsilí a veľkej námahe, bez ohľadu na

Na vrchole Talijanka (2 056 m n. v.), Prokletije, Čierna Hora

ké zdravie a kondíciu, a najmä pre stav mysle. Po každej túre, bez ohľadu na krátkodobú ,sladkú bolesť΄ zo zápalu svalov, som plná energie, potešenia a šťastia. V nasledujúcich dňoch niet stresu, nervozity a na problémy sa pozerám s možnosťou riešenia. Milujem turistiku, pretože sa to, aké ťažké to bolo, uvedomím si, že som to dokázala, že som premohla seba svojimi fyzickými a mentálnymi silami. A ak je k tomu cenou krásny a jedinečný pohľad z vrcholu na ďalšie kopce, hory a ich vrchy, meandre alebo kaňony riek, jazerá alebo mestá, potom som okamžite vynahradila všetku vynaloženú energiu, načerpala nové sily, a už premýšľam o novej akcii a teším sa na nové výhľady a výzvy.

V lete 2020 si na Facebooku zverejnila nádherné fotografie našej krásnej vojvodinskej prírody. Tieto fotografie vznikli z lásky k turistike, cestou do prírody počas prechádzky, spontánne, alebo išlo o vopred naplánované fotografovanie?

– Fotografie zo série vlčieho maku, obilia, levandule a slnečnice boli urobené spontánne. V čase zníženej pohyblivosti počas korony boli horolezecké akcie na istý čas zrušené alebo odložené. Môj kamarát horolezec Petar Lacković, ktorý sa venuje umeleckej fotografii, vediac, že zbožňujem vlčie maky, ma pozval, aby sme medzi nimi urobili aj nejaké moje portréty. Keďže nám fotografovanie medzi vlčími makmi prinieslo sériu úspešných fotografií, rozhodli sme sa to zopakovať aj na poli levandule. Medzi veternými mlynmi sa medzičasom objavilo pole zrelého obilia a nedávno tiež slnečnice. Keď už nemôžeme ísť do hôr, odchodom na tieto polia sme našli spôsob, ako byť v prírode; a môžem povedať, že až vtedy som si uvedomila, aká krásna a bohatá je naša banátska nížina – prebudila vo mne pocit patričnosti.

Tieto fotografie jej budú navždy pripomínať leto roku 2020, v ktorom bez ohľadu na situáciu, ktorá sa vplietla do všetkých sfér života, dokázala nájsť a vidieť radosť a nádej v bujných poliach vlčieho maku, nežných klasov obilia, omamnej vône levandule a žltého svetla slnečníc.

Aké sú tvoje plány, čo by si ešte chcela navštíviť tento rok?

– Mojím prianím je navštíviť na jar pohorie Rila v Bulharsku a užiť si výhľad na 7 rilských jazier. Pokúsim sa urobiť aj krásny fotozáber, aby si aj moji priatelia, ktorí nemali tú možnosť navštíviť Bulharsko, mohli užiť krásu a zažiť to, čo som ja mohla naživo.

S ANNOU SLAVKOVOU Z BÁČSKEHO PETROVCA Úžasné barančence petrovskej tortárky

Andrea Rojková

Skvelá torta jednoducho patrí nielen k narodeninovej oslave, ale vlastne ku každej sviatočnej príležitosti. Šikovná tortárka Anna Slavková z Báčskeho Petrovca sa venuje pečeniu tort už dlhé roky. Pod jej rukami vznikajú opravdivé tortárske skvosty, skvelé torty a orechovo-cukrové barančence. Oslovili sme ju, aby sa rozdelila s nami o to, ako pripravuje spomenuté torty, najmä však tie jedinečné barančence, ktoré už dnes sotvaktorá mladá tortárka vie alebo chce vyhotoviť. S veľkým nadšením nám porozprávala o dobrotách, ktoré zhotovuje, a zaspomínala si aj na to, kto a kedy ju zaučil do tohto sladkého remesla. „Tortárskemu remeslu som sa zaučila vďaka pani učiteľke

Anna pri najvyššej zhotovenej parádnej ohrade z upáleného cukru

Tortárske umenie Anny Slavkovej

Ľudmile Dankovej, ktorá ma v roku 1971 oslovila, či by som jej chcela pomáhať pri zhotovovaní tort. Keďže vtedy ešte neboli mixéry, všetko sa robilo ručne. Rukou sme trepali sneh na tortu z bielok. V tom období sa robievali menšie torty a barany než je to dnes. Barančence sme zhotovovali z kilogramu orechov a dvoch kilogramov cukru, na podnose v strede bolo umiestnené baranča a okolo neho malá ohrada,“ spomína si naša spolubesedníčka. „Orechové barančence robím takto: rozpustím cukor, do cukru pridám orechy a vlejem do foriem. Mám formy na barana a podkovky. Musí sa všetko dobre vychladnúť, až potom sa všetko spája. Orechové barančence sú teda v strede a okolo nich je vysoká parádna ohrada z upáleného cukru. A zasa sa to nechá všetko vychladiť, aby sa vyšľahané bielky prijali na baranča a podkovky. Nakoniec sa ešte zdobí všelijakými stuhami či šnúročkami, krepovými, niekedy aj atlasovými. Oči na barana sa robia z bôbu. Ozdobuje sa vytrepanými bielkami z vajec. Bielky sa vytrepú, varia sa na pare, nechajú sa vychladnúť, po čom sa do cukrárskych vreciek vloží sneh z bielkov a následne sa zdobí. Farba môže byť ružová, keď sa pridá ružový extrakt, ale väčšinou sa zdobí iba bielym.“

Slavková hovorí, že je skutočne ťažko povedať, koľko času potrebuje na vyhotovenie orechového barančaťa, lebo je to postupný proces, ktorý trvá aj dva dni. „Na vyhotovenie tohto druhu torty potrebujeme dosť času. Niekedy v jeden deň urobíme jedno, na druhý deň iné a tak. Nemôže sa za jeden deň urobiť všetko. Potrebné je viac času, kým sa každá časť vychladne. Samozrejme, dá sa to spraviť aj skôr, ale kvalitná torta, ako je baranča, potrebuje svoj čas,“ podotkla.

Torty sa stáročia pečú a zhotovujú pre všelijaké príležitosti a oslavy, avšak každá domácnosť určite má tú svoju obľúbenú. Ak by sme to mali generalizovať, tak u Slovákov vo Vojvodine jedna z obľúbených je skutočne torta doboška, čo tvrdí aj naša spolubesedníčka. „Áno, u nás sa najviac pečie doboška a dobošové rolády,“ prisviedča a pokračuje: „Skôr sa veľa piekla tzv. šachová torta alebo šachové rolády, grilážová, punčová, orechová, lieskovcová, citrónové a nitrianske kocky... Je veľa tých našich starodávnych tort, v ktorých sa vôbec nepoužíva šľahačka, ale namiesto toho sa zdobia vyšľahanými bielkami. Ja zhotovujem iba také. Okrúhle sa robia hlavne dobošky a formy, ktoré ešte mám, sú srdce, ďatelinka, margarétky a podkovka. Tieto tvary používam predovšetkým vtedy, keď zhotovujem čokoládovú, citrónovú, orechovú, samozrejme, podľa žiadosti objednávateľov. Okrem barančeniec som robila tiež srdce, okolo ktorého som dala ohradu. Vyzeralo to celkom zaujímavo. Torty si objednávajú pre rôzne príležitosti. Najčastejšie na svadby, narodeninové oslavy, ale sú tu aj rôzne iné oslavy, výstavy, podujatia či iné príležitosti.“

Táto šikovná a skromná tortárka sa môže pochváliť, že jej torty

Doboška z 90 vajec

poputovali do rôznych končín sveta. „Áno, zhotovila som torty, ktoré následne odniesli do zahraničia na Slovensko, do Detvy a Bratislavy, tiež do Chorvátska, Nemecka, Francúzska, ale aj do

Kanady a Austrálie. Torty do zahraničia som robila väčšinou na objednávku.“

Boli to hlavne ľudia, ako hovorí, ktorí pobudli v Petrovci, predovšetkým na petrovských svadbách, videli a ochutnali barančence a chceli domov odniesť kúsok petrovskej sladkej gastronómie. Tak im to naša respondentka aj umožnila, zhotovujúc jedinečné barančence. Okrem tort, ako sama hovorí, pečie aj svadobný koláč, kysnuté makové, orechové a tvarohové koláče, petrovský rejteš a rôzne iné kúsky a na svoju prvú vyrobenú tortu si tiež spomína, aj keď nie celkom naisto: „Asi to bola čokoládová alebo orechová torta. Nemôžem sa presne spamätať, ale môžem povedať, že sa kedysi robievala torta z troch ciest – piškót, na ktoré sa natrela čokoládová plnka, a nerobili sa také vysoké torty, ako dnes.“

Aj napriek tomu, že sa kedysi nerobili vysoké a veľké torty, ako povedala Slavková, ona sa predsa len môže pochváliť vyhospomenula pani učiteľku Dankovú, ktorá ju, možno povedať, priviedla a zaučila do tohto

Zhotovujúc jedinečné barančence

tovením torty z deväťdesiatich vajec. „Je to torta, ktorú som robila do Lalite. Bola to doboška, vlastne boli to spolu dve torty na drevenom podnose.“

V našom príjemnom rozhovore tortárka Anna neraz remesla a de nitívne jej vštepila lásku k pečeniu, vyhotovovaniu a ozdobovaniu tort. „Pani učiteľka mala so mnou obrovskú trpezlivosť, ale aj ja som sa k tomu dopracovala svojou vytrvalosťou a vďaka tomu som sa v tejto práci stále zdokonaľovala. Tomuto remeslu sa nemožno rýchlo naučiť. Musí sa veľmi dobre zapamätať, mať dobré oči a zručné ruky. V pamäti mi utkveli aj slová jej manžela profesora Danku: Anka, pani učiteľka ťa to nenaučí nikdy, ak si ty sama nezapamätáš a ak to tvoje ruky neurobia a oči nevidia. Všetko je bez toho daromné. Inými slovami, každý sám musí vidieť a skúsiť to, čo robí. Nie je to len idem robiť, upiecť... Lebo každá robota, a tak aj torta, potrebuje svoj čas.“

Na záver nám prezradila, že najväčšie barančence, ktoré urobila, boli zo štyroch a pol kilogramu orechov, dvanástich kilogramov cukru a tridsiatich vajec. Šikovná Anna aj naďalej pokračuje v pečení vynikajúcich tort a kúskov, už či sladkých, alebo slaných.

Foto: z archívu A. Slavkovej

V MIESTNOSTIACH SKUS PIVNICA Pestujú slovenskú ľudovú pieseň

Danica Vŕbová

Milovníci slovenskej ľudovej hudby v Pivnici už siedmykrát usporiadali kamarátenie, čiže hudobný večierok, ktorý možno považovať za tradičný. Každoročne, s výnimkou minulého roka, sa tu stretnú chlapi, ktorí majú blízko k spevu a hudbe, a pri neformálnom kamarátení pospevujú svoje obľúbené ľudové melódie.

Tentoraz hudobný večierok prebiehal v sobotu 12. februára v miestnostiach SKUS Pivnica, kde návštevníkov vítali ideoví tvorcovia tohto kamarátenia, zároveň aj jeho organizátori: Daniel Činčurák-Begi, Jaroslav Šuster-Cíle a Janko Krošlák. Batôžkovú chlapčenskú zábavu, teda akúsi formu mužských priadok, sprevádzala akustická kapela pivnických hudobníkov v zložení: Vladko

Valentík-Gonzo (harmonika),

Štefan Chrček (harmonika),

Janko Rajčan-Rajko (kontrabas) a Jaroslav Vachula (gitara).

Podujatie od samých začiatkov menujú (v pivnickom nárečí) Zanesenci, lebo výborne odzrkadľuje pocity jeho účastníkov. Kým je ľudí, ktorí s takýmto zanietením zachovávajú a milujú slovenské ľudové piesne, nemusíme sa obávať o ich budúcnosť.. Foto: Janko Merník

Tatiana Klinovská, 4. a ZŠ Jána Kollára, Selenča

Dajana Gašparovská, 4. a ZŠ Jána Kollára, Selenča

Máme za sebou sviatok zamilovaných, známejší pod menom sviatok sv. Valentína. Tento krásny sviatok všetkých milujúcich, ako i žiakov zo Selenče inšpiroval, aby ho ilustrovali. Tak vznikli krásne práce, na ktorých je plno srdiečok, ktoré sú presvedčivým symbolom lásky, rôznych darčekov vhodných na vyjadrenie náklonnosti k niekomu, kto nám je blízky. Potom balónov v tvare srdca, rôznofarebných kvetov, motýľov. A žiaci z Kulpína sa tiež dotkli tej témy: byť spolu, držať sa za ruky. Všetko je také pestré, pekné a pripomína lásku ako ten jedinečný vznešený cit. Tieto príkladné práce môžu nadchnúť aj vás, aby sme písali alebo kreslili o láske – večnej a nevyčerpateľnej téme.

Zoe Častvanová, 4. a ZŠ Jána Kollára, Selenča

Aleks Kolár, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

V znamení lásky

Máme za sebou sviatok zamilovaných, známejší pod menom sviatok sv. Valentína. Tento krásny sviatok všetkých milujúcich, ako i žiakov zo Selenče inšpiroval, aby ho ilustrovali. Tak vznikli krásne práce, na ktorých je plno srdiečok, ktoré sú presvedčivým symbolom lásky, rôznych darčekov vhodných na vyjadrenie náklonnosti k niekomu, kto nám je blízky. Potom balónov v tvare srdca, rôznofarebných kvetov, motýľov. A žiaci z Kulpína sa tiež dotkli tej témy: byť spolu, držať sa za ruky. Všetko je také pestré, pekné a pripomína lásku ako ten jedinečný vznešený cit. Tieto príkladné práce môžu nadchnúť aj vás, aby sme písali alebo kreslili o láske – večnej a nevyčerpateľnej téme.

Katuša

Xénia Ostojićová, 4. a ZŠ Jána Kollára, Selenča Igor Hric, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Dária Plachtinská, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Daniela Súšerská, 2. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Z medicíny

Praktické rady v boji s problémom neplodnosti v boji s problémom neplodnosti

Prof. Dr. sci. med. Artur Bjelica špecialista na gynekológiu a pôrodníctvo subšpecialista na endokrinológiu

Existuje niekoľko všeobecných rád, ako prejsť všetkými fázami liečby na ceste k splodeniu detí ako partnerský tím: 1. Zistite, aké sú rozdiely v spôsobe, akým muži a ženy reagujú alebo sa vyrovnávajú so stresom, a akceptujte, že váš partner to môže robiť inak ako vy. 2. Majte na pamäti, že môžu nastať chvíle, keď vy a váš partner nie ste synchronizovaní a obaja necítite alebo nechcete niektoré veci súčasne. 3. Navzájom sa neobviňujte, aj keď veci nejdú tak, ako ste očakávali. 4. Buďte praktickí a zdieľajte všetky mnohopočetné povinnosti v procese liečenia! 5. Skúste niekedy počúvať, čo váš partner hovorí. Niekedy sa snažte nereagovať okamžite ponúknutím okamžitého riešenia a nepokúšajte sa poradiť, ale len počúvať svojho partnera. 6. Pokojne povedzte lekárovi všetky svoje pochybnosti a obavy týkajúce sa liečby neplodnosti. 7. Urobte si občas čas pre seba, keď nebudete problém neplodnosti rozoberať, a snažte sa baviť sa tým, že robíte niečo zábavné spolu so svojím partnerom alebo niektorými blízkymi osobami.

Ako sa pripraviť na proces mimotelového oplodnenia?

• Zhromažďujte informácie a plánujte dopredu. Dobré rozhodovanie znamená dobré vzdelanie a informovanie o vašom tele, procese oplodnenia in vitro a vašej

klinike / liečebnom programe. • In vitro fertilizácia je skúsenosť, ktorá spôsobuje úzkosť a jedným z najlepších liekov na úzkosť sú informácie a vedomosti. Čím viac poznáte a rozumiete procesu, tým menej stresu budete cítiť. • Hľadajte články a iné materiály na čítanie o mimotelovom oplodnení. Využite prostriedky svojho liečebného centra, porozprávajte sa s ostatnými, ktorí podstúpili mimotelové oplodnenie. • Pripravte sa na rozhodnutia! • Je dôležité predvídať rozhodnutia, ktoré sa môžu stať počas umelého oplodnenia, a diskutovať o možnostiach načas... • Niekedy môžu mať tieto rozhodnutia morálne a náboženské dôsledky, ktoré budete musieť zvážiť a prediskutovať so svojím lekárom alebo partnerom. • Spolu so svojím lekárom sa budete musieť rozhodnúť, koľko embryí bude prenesených... • Budete sa tiež musieť rozhodnúť, čo urobíte s vajíčkami a/alebo embryami navyše, t. j. či ich dáte zmraziť alebo odstrániť... • Vyhľadajte podporu! • Priatelia a rodina môžu byť vašou najlepšou oporou, ale aj najhoršou... • Internet a sociálne siete sú tiež niekedy vhodným zdrojom podpory a informácií o neplodnosti. • Identi kujte stres a cvičte mechanizmy na stretanie sa a zvládanie stresu. • Každý človek prežíva stres rôznymi spôsobmi – preto je užitočné určiť, odkiaľ môže pochádzať ten váš. • Pre niekoho to môže byť len ranný príchod do ambulancie kvôli sledovaniu folikulov a pre iných injekcie. • Predvídanie, odkiaľ môže pochádzať váš stres, pomôže rozvíjať stratégie zvládania. • Fyzická aktivita je jedným z najlepších spôsobov, ako zmierniť pocity stresu, úzkosti a depresie, aj keď môže byť potrebné prispôsobiť úroveň cvičenia počas procesu oplodnenia in vitro. • Humor je skvelý mechanizmus na zvládanie a môže vám pomôcť prekonať ťažké časy mimotelového oplodnenia. • Bez ohľadu na to, aké ťažké sú veci, vždy sa na tom dá nájsť niečo vtipné a smiať sa na tom je zdraviu prospešné. • Identi kujte, čo máte pod kontrolou a čo nie. • Odstráňte iné príčiny dodatočného stresu. • Nie je čas robiť dôležité rozhodnutia alebo zmeny vo svojom živote, ako je sťahovanie alebo zmena zamestnania... • Pomôcť môže aj návšteva psychológa, nácvik relaxačných techník a meditácie. • Počítajte s problematickým obdobím... • Plánujte a akceptujte možné emocionálne zmeny počas oplodnenia in vitro, najmä v období, ako je čakanie na ET a deň, keď dostanete výsledky. • Očakávajte neočakávané... • Príležitosti na zlyhanie sú v každom kroku cyklu, od slabej reakcie po stimuláciu, nedostatku vajíčok, nedostatočného vývoja embrya a negatívneho výsledku celej procedúry. • Čakacia doba 12 až 14 dní medzi prenosom embryí a získaním výsledkov tehotenského testu sa často označuje za najťažšiu časť cyklu. • Treba si premyslieť, ako za ten

čas vyplníte svoj čas, a potom porozmýšľať, kde budete, keď budete mať výsledky (pravdepodobne nie v práci) a či chcete byť s niekým, keď sa dozviete správy... • Malý trik – aby ste si nechali nejaký čas na zábavu s výsledkom umelého oplodnenia sami so sebou, môžete povedať rodine a priateľom, že výsledky by mali byť o niekoľko dní neskôr. • Získate tak priestor na vydýchnutie a čas na prispôsobenie sa novinkám predtým, ako sa budete zaoberať ostatnými. • Pri príprave na mimotelové oplodnenie je dôležité pozerať sa dopredu a na začiatku procesu zvážiť svoje obmedzenia. • Je ľahké vedieť, ako sa budete cítiť, ak bude liečba úspešná a otehotniete. • Musíte však tiež pochopiť, že ak sa vám nepodarí otehotnieť, nemôžete uniknúť smútku, strate a sklamaniu, ktoré sú súčasťou procesu smútku. • Zamyslite sa nad počtom cyklov, ktoré ste ochotní alebo schopní urobiť a o koľko viac času a peňazí si bude vyžadovať liečba neplodnosti s vedomím, že situáciu môžete vždy prehodnotiť neskôr. • Pamätajte, že s každým cyklom sa dozviete nové informácie, ktoré môžu lekárskemu tímu pomôcť pri budúcej liečbe. • Zvážte preskúmanie ďalších možností, ako je oplodnenie in vitro s darovanými vajíčkami alebo adopcia dieťaťa, ktoré vám poskytnú určitú kontrolu... • Bez ohľadu na výsledok mimotelového oplodnenia musíte uznať, že sa vám podarilo urobiť všetko, čo bolo vo vašich silách, aby ste mali dieťa a aby ste sa cítili dobre. • Týmto spôsobom sa zníži akýkoľvek možný smútok a vyčitovanie sebe alebo iným...

Preložila: Mária Domoniová