Hlas ľudu 15-16/2020

www.hlasludu.info Informačno-politický týždenník ROČNÍK 77 | 11. 4. - 18. 4. 2020 | CENA 100 DIN. www.hl.rs

ČÍSLO

/4902 - 4903/

15-16

Pokojné

veľkonočné sviatky ISSN 0018-2869

Ján Triaška Báčsky Petrovec

ZAKLADATEĽ: NÁRODNOSTNÁ RADA SLOVENSKEJ NÁRODNOSTNEJ MENŠINY VYCHÁDZA TÝŽDENNE, V SOBOTU

P. P. Rubens: Snímanie z kríža 1612–1614

Editoriál

Obroda

VYDÁVA NOVINOVO-VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU V NOVOM SADE PRVÉ ČÍSLO VYŠLO 19. OKTÓBRA 1944 V BÁČSKOM PETROVCI OD ROKU 1967 VYCHÁDZA V NOVOM SADE ROKU 1967 PREZIDENT REPUBLIKY VYZNAMENAL HLAS ĽUDU RADOM BRATSTVA A JEDNOTY SO STRIEBORNÝM VENCOM Úradujúca riaditeľka NVU Hlas ľudu: Anna Huďanová Úradujúci zodpovedný redaktor: Miroslav Benka Zástupkyňa úradujúceho zodpovedného redaktora: Anna Francistyová Redakcia: Juraj Bartoš, Danuška Berediová-Banovićová, Jaroslav Čiep, Katarína Gažová, Anna Horvátová, Vladimír Hudec, Anička Chalupová, Stevan Lenhart, Anna Lešťanová, Jasmina Pániková, Juraj Pucovský, Ľubica Sýkorová, Elena Šranková Jazyková redaktorka: Mária Domoniová Grafická úprava: Irena Lomenová Adresa redakcie: Bulvár oslobodenia 81/V, 21 000 Nový Sad, poštový priečinok 234 www.hl.rs E-mail: nvu@hl.rs nvuhlasludu@hl.rs inzercia@hl.rs Telefóny redakcie: 021/47 20 840 063/47 20 84 Telefax: 021/47 20 844 Dopisovateľstvo v Petrovci: 021/22 80 042 Dopisovateľstvo v Kovačici: 013/662 565 Dopisovateľstvo v Starej Pazove: 022/317 505 Účet NVU Hlas ľudu 160-924115-88 Banca Intesa ISSN 0018-2869 COBISS.SR-ID 16185090 Tlač: ARTPRINT MEDIA DOO

Miroslav Benka

P

red nami je najväčší kresťanský sviatok –pripomínanie si Ježišovho vzkriesenia alebo – zmŕtvychvstanie, ktoré nám je práve v týchto dňoch viac než potrebné.

Potrebné je v pokoji si naň spomenúť a načerpať nové sily.

Veľká noc je sviatok, ktorý oslavujeme po židovskom veľkonočnom sviatku (po hebrejsky Pesach) v prvú nedeľu po splne, ktorý pripadne na deň jarnej rovnodennosti alebo ihneď po nej. Veľkonočné sviatky alebo zmŕtvychvstanie sú sviatky pripomínajúce vzkriesenie Ježiša z mŕtvych, ktoré je v Novej zmluve opísané ako udalosť, ktorá sa stala v tretí deň po Jeho ukrižovaní Rimanmi na Kalvárii v 30. roku n. l.

Pomenovania Veľkej noci (nem. Ostern, angl. Easter, franc. Pâque, špan. Pascua) majú pravdepodobne rovnaký pôvod. Keď ide o etymológiu názvov, existuje niekoľko teórií. Okrem mena Veľká noc sa v ruštine a v gréčtine používajú aj názvy odvodené zo slova Pesach (rus. Пáсха, gréc. πάσχα).

V exjuhoslovanských a východoslovanských jazykoch sú tiež názvy: bul. Великденъ, maced. Велигден, ukr. Великдень, staroslov. Великъ дьнь, podľa starého pravopisu slovko Velikden, čo znamená – veľký deň.

V západoslovanských jazykoch sa používa názov Veľká noc, t. j. slovin. Velika noč, poľ.

Wielkanoc, čes. Velikonoce atď. Všetky názvy

okrem Veľkej noci sú národného pôvodu. V prípade východných kresťanov môže Veľká noc pripadnúť najskoršie na 4. apríla a najneskôr na 8. mája a u západných kresťanov sa vždy časovo zaraďuje medzi 22. marcom až 25. aprílom.

Veľká noc je najväčší kresťanský sviatok v česť príchodu Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý sa obetoval za iných, ktorý seba obetoval za hriechy ľudstva. Veľká noc je príležitosť pre nás všetkých opýtať sa samých seba, práve v túto chvíľu, či sme pripravení na akúkoľvek obeť za iných, či sme prichystaní čohokoľvek sa zriecť – pre lásku, porozumenie, pre všeobecné dobro?

Veľká noc je deň, kaď si všetci spomenieme na svojich najbližších, na znovuzrodenie prírody, ktorá nám každú jar prináša nádej a vieru v obrodu – a nový život.

Vážení, v týchto ťažkých dňoch všetkým vám a nám, našim čitateľom, duchovenstvu a veriacim, ktorí veľkonočné sviatky oslavujú, želám zdravie, lásku, vzájomnú úctu a porozumenie, aby sme nezabúdali na to najvzácnejšie – pokoj v duši. Život je otvorenie a zatvorenie očí. Záleží iba na tom, čo po krátkom mihnutí uvidíme.

Prajem požehnané sviatky vám a nám všetkým. A ďakujem, že sme!

V tomto čísle TÝŽDEŇ

MOZAIKA

ĽUDIA A UDALOSTI

KULTÚRA

VEĽKONOČNÝ KALEIDOSKOP

ŠPORT

5 Veľkonočný pozdrav 16 Človek je sám sebe najlepším psychológom 21 Beleli a žlteli sa ulice

24 Na káve u Slukovcov 36 Za spomienkami na starších majstrov štetca 47 Záruka lepšej budúcnosti

Na titulnej strane: Slovenský anjel Pavla Surového z projektu Slovenské princezné. Modelka Alisa Opavská z Báčskeho Petrovca má oblečený biely starodávny sviatočný kroj a v ruke drží červený Tranoscius, na ktorom je zobrazený Ježiš Kristus.

Foto: Pavel Surový

Nový Sad

• •

Uzávierka čísla: 8. 4. 2020 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

3

Týždeň 

7 DNÍ

Úcta a vďaka zdravotníkom Pripravil: Stevan Lenhart

P

očet osôb infikovaných vírusom Covid-19 vo svete prevýšil 1,3 milióna ľudí a na následky tohto ochorenia zomrelo viac ako 74 000, pokým vyliečených je zhruba 278 000.

Vo chvíli vzniku týchto riadkov (v utorok 7. apríla) počet pozitívnych na koronavírus v Srbsku vynášal 2 447 a obetí bolo 61. Najviac infikovaných je v Belehrade a podľa rozmeru ohrozenosti nasledujú Niš, Nový Sad, Ćuprija, Valjevo, Kruševac a Čačak – novým ohniskom sa stal Novi Pazar.

Medzi najohrozenejšie časti obyvateľstva patria zdravotníci, ktorí sú v tomto období pri každodenných kontaktoch s infikovanými osobami vystavení veľkému riziku nakazenia. Ako na konferencii pre médiá dňa 6. apríla informovala Dr. Darija Kisićová-Tepavčevićová, zástupkyňa riaditeľa belehradského Inštitútu pre verejné zdravie Batut, v našej krajine bolo spomedzi 868 otestovaných zdravotníkov 160 pozitívnych na koronavírus, čo vynáša 8,38 %

4

www.hl.rs

celkovej populácie nakazených v Srbsku. Verejnosť v minulých dňoch znepokojila správa o veľkom počte infikovaných zdravotníkov v Ústave pre kardiovaskulárne ochorenia Dedinje, kde bolo až 67 príslušníkov zdravotníckeho personálu pozitívnych na vírus Covid-19. Podľa slov epidemiológa Dr. Predraga Kona vírus sa do ústavu Dedinje dostal pravdepodobne cez pacienta, u ktorého pôvodne neboli zaznamenané príznaky tohto ochorenia, ale tiež je možné, že infekciu rozšíril niekto zo zdravotníkov, u ktorého bola prítomná asymptomatická podoba nakazenia. Epidemiológ Kon tiež vyhlásil, že vo väčšine prípadov zdravotníckych pracovníkov pozitívnych na koronavírus v ústave Dedinje ide o bezpríznakovú infekciu, čiže prítomnosť vírusu bez zjavných symptómov ochorenia.

Kon doložil, že sa o tejto situácii bude hovoriť aj na zasadnutí krízového štábu a potrebné je čím skôr zamedziť prenikanie vírusu do zdravotníckych ustanovizní. * Z príležitosti Svetového dňa zdravia 7. apríla Organizácia Spojených národov zdôraznila, že pandémia koronavírusu poukázala na potrebu súrne posilniť pracovné

Informačno-politický týždenník

sily v zdravotníctve na globálnej úrovni, lebo rapídny dopyt po zdravotníckych ustanovizniach a zdravotníckych pracovníkoch už priviedol ku krajným hraniciam aj tie najvyvinutejšie systémy zdravotnej ochrany. Organizácia Spojených národov tiež vyzdvihuje význam ošetrovateliek, zdravotných technikov a pôrodníčok a pripomína svetovým lídrom skutočnosť, že títo pracovníci majú kritickú úlohu v zachovávaní zdravia všetkých obyvateľov sveta. „V tomto roku viac než hocikedy predtým musíme vyjadriť vďaku zdravotníckym pracovníkom a ošetrovateľkám za ich úsilie v zachovaní nášho zdravia“, vyhlásil Dr. Marijan Ivanuša, šéf kancelárie Svetovej zdravotníckej organizácie v Srbsku. „Zdravotníci sú v prvej línii boja s koronavírusom, a preto si zasluhujú našu najhlbšiu úctu, a musíme urobiť všetko, čo je v našej moci, aby sme ich zachránili,“ uzavrel Dr. Ivanuša. * Nemecká kancelárka Angela Merkelová v pondelok 6. apríla vyhlásila, že Európska únia v súčasnom období pandémie koronavírusu čelí najväčšej výzve vo svojich dejinách a že je v záujme všetkých, aby Európa z tejto krízy

vyšla silnejšia. Pokiaľ ide o vážne následky, ktoré pandémia má na globálnu ekonomickú situáciu, Merkelová upozornila, že Nemecku sa bude dariť, len ak budú aj ostatné európske krajiny na tom dobre, a preto vraj môžu počítať s nemeckou podporou. Počas telekonferencie s lídrami európskych krajín Merkelová okrem iného zdôraznila, že Nemecko a Európa by mali posilniť svoje kapacity vo výrobe ochranných prostriedkov, a musí sa pracovať na tom, aby zdravotnícky personál bol vybavený potrebnými výrobkami. * S ohľadom na krízu spôsobenú pandémiou koronavírusu, Európska komisia oznámila, že dodatočne podporí poľnohospodárov zvýšením eurofondov z programu rozvoja tejto oblasti a pritom zjednoduší určité administratívne požiadavky pre poľnohospodárskych výrobcov. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová v správe pre médiá totiž uviedla, že boj proti koronavírusu ovplyvňuje všetky časti európskeho hospodárstva, a zdôraznila, že jedným z najvýznamnejších sektorov v EÚ, v ktorom sa nesmú dovoliť žiadne prerušenia, je výroba potravín a jedla.

• TÝŽDEŇ •

Veľkonočný pozdrav

B

ratia a sestry v Kristu Ježiši, biblická správa o Pánovom víťazstve vo veľkonočné ráno je pre kresťanov naozaj radostnou správou. Radostné veľkonočné posolstvo: „Nebojte sa! Vstal!“ (Mk. 16,6) každoročne sa dotkne i našich sŕdc, aby ich naplnilo čistou radosťou. Lebo uskutočnili sa Božie zasľúbenia, ktoré dal svojmu ľudu ešte v Starej zmluve: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným.“ (Ž. 118, 22). Boh nedopustil „svojmu svätému vidieť porušenie“ (Ž. 16, 10).

Našu veľkonočnú radosť tohto roku zahalili mračná zákernej ťažkej pandémie v podobe koronavírusu, ktorá sa ako požiar v krátkom čase rozšírila po celom svete. Zo všetkých strán denne počúvame o stúpajúcej nemoci, o nových ťažkých ochoreniach, a toto ochorenie každodenne si vyžaduje nové obete. Mŕtvych je stále viac, a preto celý svet sa s bázňou a so strachom pozerá do budúcnosti a pýta sa, čo bude s nami, s našimi blížnymi, s našimi priateľmi. Opatrenia, ktoré sa konajú v snahe zachrániť čím viac ľudí pred ochorením, ohraničujú ľuďom voľný pohyb, stretať sa a žiť normálnym životom. Rigorózne predpisy vykonala aj naša republiková vláda a príkazy a zákazy, ktoré boli donesené v snahe zachraňovať životy, treba dodržiavať. Výzvy zo všetkých strán, ktoré počujeme, spájajú sa v jedno „zostaňte doma, nestýkajte sa

• TÝŽDEŇ •

ani so svojimi najbližšími, lebo nikto nevie, kto je infikovaný tým nebezpečným vírusom a od koho to môžeme chytiť“.

Takto budeme sláviť veľkonočné sviatky: so zavretými chrámami Božími, bez chrámového zhromaždenia, bez toho, čo nám celý rad rokov Veľká noc ponúkala svojím obsahom.

On nechce, aby sme zahynuli, ale aby sme žili.

V nábožných modlitbách, ktoré budeme odriekať vo svojich domácnostiach sami, mnohí vo svojich komôrkach, ako nás to učil sám Pán Ježiš Kristus, prosme nebeského Otca aj v tejto ťažkej skúške, ktorá sa nám dostáva, aby zhliadol na nás, na svoj ľud,

Samuel Vrbovský, biskup Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku

Práve do takejto situácie, keď naše nádeje len hynú a hynú, chceme veriť, že Veľká noc, aj takto okyptená, so svojimi vonkajšími prejavmi predsa nezostala a nezostáva bez svojho hlavného odkazu a poslania. Ona nás uisťuje, že sa v Kristovom vzkriesení milostivý Boh priznal k nám ľuďom, lebo

a pomohol nám prekonať aj toto ťažké a smutné navštívenie.

Z Písma svätého sa dozvedáme o veľkosti Božích činov, ktoré v rozličných časoch a rozličných životných situáciách všemohúci Boh preukázal svojmu ľudu.

Keďže je Veľká noc svedectvom víťazstva života nad smrťou a

Gaudenzio Ferrari: Snímanie z kríža

Pánovho vzkriesenia, s nádejami pohliadnime aj v tieto veľkonočné sviatky v prvom rade na Pána Boha, oddajme sa mu cele do Jeho milostivého vedenia a verme, že Boh, ak aj dopustí, ale neopustí svoj ľud. Zotrvávajme v pevnej viere a živej kresťanskej nádeji, že len s Božou pomocou a Jeho milostivým vedením prekonáme aj toto ťažké navštívenie, aj túto veľkú skúšku našej viery a nášho života.

Veľkonočné slávnosti sa nám v krátkom čase pominú, rozlúčime sa s nimi, tak ako sa pominie aj táto choroba, avšak nesmieme sa rozlúčiť s povedomím, že sme Boží ľud, že z Jeho milosti žijeme, hýbeme sa a trváme. Ďakujme Mu denne za požehnanie Veľkej noci a pripomínajme si veľký význam Kristovho vzkriesenia. Ono nám dáva útechu v strachu zo smrti a hrobu, lebo nás uisťuje, že tak ako Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aj my raz vstaneme zo svojich hrobov.

Milí bratia a sestry v Kristu Ježiši, v tejto ťažkej chvíli skladám ruky k úprimnej modlitbe a prosím milostivého Pána Boha za všetkých Vás, aby Vás ochránil od tejto hroznej pandémie, a zároveň Vás prosím, aby ste mali pochopenie v tejto ťažkej situácii, v akej sa nachádzame, aby ste s veľkou vážnosťou prijímali výstrahy a napomenutia, ktoré denne dostávame, zotrvali v modlitbách a prosbách a Pán Boh bude s Vami.

Samuel Vrbovský, biskup

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

5

Týždeň ROZHOVOR S MGR. JÁNOM HAVJAROM, EVANJELICKÝM A. V. FARÁROM V SEABROOKU (MELBURNE) V AUSTRÁLII

Snaha zachovať rytmus poriadku Stevan Lenhart

K

ovačický rodák Ján Havjar (1975) vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a v októbri 2002 bol v kovačickom evanjelickom chráme Božom ordinovaný za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil v cirkevnom zbore v Jánošíku a roku 2006 sa odsťahoval do Austrálie, kde dodnes pôsobí ako evanjelický farár v Seabrooku (predmestie Melbournu); od roku 2017 je plnohodnotným členom austrálskej Luteránskej cirkvi. Okrem toho je dobrým znalcom dejín filozofie, literatúry, filmového umenia a džezovej hudby. Prostredníctvom emailu sme ho poprosili o odpovede na niekoľko otázok.

Pán Havjar, aká je všeobecná situácia a ovzdušie v Austrálii, pokiaľ ide o vírusové nebezpečenstvo? Určené sú nejaké opatrenia núdzového stavu?

– Všeobecná situácia je, zdá sa, rovnaká ako všade inde… Žiaľbohu, že Umberto Eco z toho už nič nevyťaží, ale panické nákupy a hádky v supermarketoch, rôzne sprisahanecké teórie, Božie mlyny, CIA a FBI, mimozemšťania, politici a korporácie – všetko to dnes máme na dennom poriadku. Ľahšie totiž možno zistiť politické a náboženské orientácie v aktuálnej situácii než v televíznych debatách. Na druhej strane 2 700 pasažierov bolo vylodených omylom! Viac ako 150 ich na lodi bolo diagnostikovaných pozitívne, ale tá loď oficiálne predstavovala len ,stredne nebezpečnú’ kategóriu a niekoľko hodín po ich vylodení vyplávala s ďalšími 2 700 pasažiermi. Retroaktivita, s ktorou sa človek v Austrálii nielen občas, ale obvykle stretne, je skutočne niečím zvláštnym. Opatrenia potom vznikajú na základe skutočností, ktorým sa mohlo predísť, a tak dokola, a ono sa to, hľa, predsa len točí…

Koľko je členov vo vašom cirkevnom zbore? Kde sa konajú služby a ako prebieha činnosť zboru v tomto období?

– O presnom počte členov sa, aspoň u nás, relatívne ťažko hovorí. S ohľadom na to, že ,párové’, čiže členské v takej forme, v akej to pozná SEAVC v Srbsku, tu ne• TÝŽDEŇ •

máme, je to dosť nevďačná úloha okolností, nálada je zatiaľ dobrá. Ide snažiť sa odhadnúť presný počet predsa o ľudí, z ktorých si niektorí členov. Najlepšie (a najľahšie) by sa ešte stále pamätajú druhú svetovú vlastne hovorilo o veriacich, ktorí vojnu a vtedajšiu biedu a hlad, a aktívne navštevujú služby Božie potom aj o nás, ktorí máme ešte (pričom, samozrejme, nemám na stále v živej pamäti vojnu z konca mysli výlučne tých, ktorí ich na- 20. storočia a následky, ktoré trvavštevujú každú nedeľu, ale aj tých, jú dodnes. Možno to bude znieť ktorí zbor podporujú z akéhokoľvek kontraintuitívne, ale povaha môjho dôvodu ,diaľkovo’), a takých máme povolania vlastne zjednodušuje stále dosť. Na riadnych službách moju úlohu, pretože mi umožňuje Božích máme v stretať sa s ľuďobvyklú nedeľu mi, ktorí majú medzi 65 – 80 určité predstavy prítomných o živote a pominuteľnosti (a, a v sviatočné samozrejme, o dni ten počet inom tiež, ale to stúpne na nejakých 215 – 230 je už téma pre členov vrátane inú diskusiu), a detí. takáto situácia, Stretávame aspoň v jej zása v chráme Borodočnom obžom v Seabrodobí, umožní oku (niektorí nazrieť do toho toto mestečko nevyspytateľnépoznajú pod ho žriedla, ktojeho starším nárým je viera – a zvom Laverton), to nie ako skrýša ktorý dolno- Mgr. Ján Havjar, slovenský evanjelic- v strachu (čím zemskí Slováci ký a. v. farár z Melburnu v Austrálii pochopiteľne posvätili v roku viera nie je), ale 1979 po období strávenom vo vy- ako sloboda žiť plnohodnotný život požičanom evanjelickom kostole. aj napriek okolnostiam, ktoré sú viac Práve minulý týždeň prišlo k ur- alebo menej neprajné. čitým zmenám, ktoré vo veľkom Mienku alebo radu ľudia očakáovplyvnili chod spoločenského a vajú rôznymi spôsobmi, nie vždy náboženského života. Momentálne vyslovene verbálnymi. Mám však tú tak máme zákaz zhromažďovania výhodu, že som tu už dosť dlho na sa, čo práve teraz v predveľkonoč- to, aby som vedel čiastočne predponom období predstavuje dodatoč- kladať, na čo sa v rozhovoroch treba ný rozruch pre ľudí, ktorí sa vždy zamerať predtým než sú obavy nesmierne tešia na najdôležitejší takpovediac stelesnené. Lebo keď sviatok, aký kresťanstvo pozná. raz k tomu príde, vtedy iracionálSlužby však predsa máme a rytmus ne získa podobu racionálneho a s nedele sa snažíme zachovať. Máme tými pravdami sa už hrozne ťažko ich ale takým spôsobom, že v tom zápasí. Takéto obdobie je vždy istom čase si každý doma (alebo ľahko použiteľné a zneužiteľné, kdekoľvek inde sa v danej chvíli lebo ľudia majú tendenciu viac sa nachádza) otvoríme tie isté boho- venovať apokalyptickým a prorocslužobné poriadky (náhodou sú to kým textom. A keďže nežijeme vo teraz pašie), teda čítame si tie isté vákuu, ale stretáme sa s rôznymi texty a spievame tie isté piesne, – z úcty to teraz tak pomenujem vediac, že sme ako spoločenstvo – svetonázormi, vždy hrozí určité stále zhromaždení okolo toho is- nebezpečenstvo, že aj tie biblické tého Krista. texty konečne povedia to, čo ľudia Aká je všeobecná nálada medzi už dávno očakávali, že bude poveľuďmi? Očakávajú od vás nejaké dané. Keď sa zdá, že Biblia začína rady alebo mienku o aktuálnej hovoriť práve to, čo očakávam, že situácii? mi bude hovoriť, osobne verím, že – Odhliadnuc od momentálnych vtedy je najlepšie dať ju bokom.

Ako osobne trávite tieto dni?

Aký by bol váš odkaz čitateľom Hlasu ľudu v tomto mimoriadnom období?

– Posledné dni udržiavam časté telefonické kontakty s cirkevníkmi, čo je teraz vlastne našou jedinou formou komunikácie a – ako som s potešením zistil – aj jedinečnou.

Pretože tak, ako je jazyk len jedným z množstva komunikačných prostriedkov, fyzický kontakt je len jedným z množstva spôsobov, ako byť v spoločenstve a byť súčasťou spoločenstva. V tomto období som objavil množstvo vecí, ktoré som doteraz nevidel, nepočul alebo ich adekvátne nezohľadnil – a to tak o sebe, ako aj o ľuďoch, ktorí sú mi zverení. Keď totiž máte pred sebou len hlas, sústredíte sa na slová omnoho viac než v prípadoch, keď vám stoja v ceste gestikulácia a iné fyzické formy prejavov. Nechcel by som teraz vyznieť ako príslušník kempu pozitívneho myslenia, že všetko zlé je na niečo dobré, ale mám z toho taký zvláštny pocit, že muselo prísť k nejakej mimoriadnej situácii, aby som si lepšie všimol hĺbku ľudského prepojenia v stave kríz.

Aj keď Hlas ľudu nie je náboženským týždenníkom, na záver nechám čitateľov s časťou 26. verša apoštola Pavla z Listu Efezským: ,Hnevajte sa, ale nehrešte.’ Ak napríklad nebudete môcť spať, skúste takú hru s týmto veršom. Vymeňte to prvé sloveso s nejakým iným, ale zachovajte to druhé nedotknuté.

Napríklad: Radujte sa, ale… Plačte, ale… Smejte sa, ale… Dajte si tam to, čo vás trápi, čo vás bolí, čo vás potešuje… Ak niekto zápasí s náboženským poňatím hriechu a takáto terminológia uňho vyvoláva odpor, môže o tom uvažovať v etickej sfére.

A ak by vám niekto náhodou citoval z Matúšovho evanjelia o tom, ako sa nikdy nepominie ,ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka’, slobodne im ukážte spomenutý text v Biblii. On tam bude stále nedotknutý! Chcem si totiž myslieť, že tvorivá hravosť môže byť aj seriózna a že v kritických obdobiach človek nemusí stratiť hlavu, ba práve naopak, nájsť si ju – keď vie, kde má hľadať. foto: J. Litavský

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

6

SLOVO MÁ: LIBUŠKA LAKATOŠOVÁ, PREDSEDNÍČKA NRSNM

Zostaňte doma, aby sme tieto sviatky mohli spolu oslavovať aj do budúcna Anna Lešťanová

V

súvislosti s aktuálnou situáciou i v našej krajine a s pandémiou koronavírusu COVID-19, ktorý nás zasiahol, žiaľ, i počas veľkonočných sviatkov, oslovili sme Libušku Lakatošovú, predsedníčku Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, aby sa zmienila o týchto dvoch témach. Čo sa týka nového koronavírusu a krízovej situácie, na úvod povedala: ,,V čase, keď celý svet zápasí s veľkým rizikom prenosu nového vírusu COVID-19, keď všetci máme starosť o zdravie príslušníkov celej našej spoločnosti, keď každodenne počúvame nemilé a vzrušujúce správy, keď sa trápime v prvom rade o zdravotný stav ľudí okolo nás, tých, na ktorých nám najviac záleží, členov našej rodiny a priateľov, musíme si uvedomiť, že sa nám iba zodpovednosťou a dodržiavaním sa stanovených opatrení vlády Republiky Srbsko a odporúčaní zdravotníckych odborníkov podarí prekonať túto nemilú situáciu, z ktorej sa dostaneme ako víťazi. Možno si vtedy aj uvedomíme, ktoré sú to ozajstné hodnoty, a pochopíme, že zdravie predovšetkým nás samotných, ako i zdravie našej rodiny, príbuzných i celej spoločnosti je práve to najdôležitejšie.

Preto v tomto zmysle v mene Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny by som chcela vyzvať všetkých občanov, aby boli disciplinovaní a aby dôsledne dodržiavali stanovené opatrenia a, pravdaže, správali sa v súlade s nimi.“ Oblasť vzdelávania ako jedna zo štyroch, nad ktorými má Národnostná rada kompetencie, je zapojená do celoštátneho systému online vzdelávania... ,,Keď v našom štáte bol vyhlásený mimoriadny stav, Národnostná rada slovenskej národnostnej • TÝŽDEŇ •

menšiny prebrala na seba úlohu zorganizovať a zapojiť sa v rámci našej rezortnej oblasti – vzdelávania, do platformy tzv. dištančného vzdelávania v jazykoch národnostných menšín. Výučba

pre všetkých nás. Chcem veriť, že sa ich do budúcna zapojí ešte väčší počet, aby vystriedali učiteľov, ktorí teraz pracujú a prednášajú online, a aby teda vzdelávací proces pre žiakov základných

Libuška Lakatošová

prebieha online prostredníctvom televízií a do tohto procesu je zapojených asi 20 učiteľov z rôznych prostredí.

Pri tejto príležitosti chcem osobitne pochváliť riaditeľov, profesorov a učiteľov – ich vysoké

škôl netrpel.

Pravdaže, chcem pochváliť aj televízie, tak Rádio-televíziu Vojvodina, ako aj médiá, ktoré vysielajú v slovenskom jazyku, TV Petrovec, TV Stará Pazova a TV Kovačica. Tieto televízie

profesionálne správanie sa, angažovanosť a odhodlanie pracovať vo veľmi nepriaznivom prostredí

totiž s veľkou ochotou prijali našu prosbu o vysielanie nahratých hodín a sme im skutočne

povďační za ich angažovanosť v tomto zložitom procese.“ Predsedníčka NRSNM L. Lakatošová v ústrety veľkonočným sviatkom vyjadrila i svoje posolstvo, prispôsobené tejto krízovej situácii: ,,Sme v období, keď sa nám blížia veľkonočné sviatky ako najväčší sviatok kresťanov. Jar zavítala k nám a pevne verím, že s pekným počasím stúpne aj nálada a predovšetkým naša vôľa prekonať čím skôr túto hrôzostrašnú pandémiu, vyvolanú novým kmeňom vírusu COVID-19.

Veľká noc symbolizuje aj príchod jari. Pred Veľkou nocou som sa vždy tešila na Kvetnú nedeľu, keď u nás takmer do každého domu zavítali krásne vyobliekané Paničky, ktoré domácich potešili svojimi piesňami a tancom.

Potom sa už tradične zoskupili v Slovenskom dome a spoločne odchádzali na služby do kostola. Tento krásny a do dnešných čias zachovaný zvyk ako prejav lokálnej ľudovej kultúry v Starej Pazove vždy bol pre mňa tým výnimočným úvodom do veľkého kresťanského sviatku, akým je Veľká noc. Žiaľ, toho roku si neužijeme Paničky, ale, pravdaže, Veľkú noc oslávime v rámci možností, času a podmienok, v ktorých žijeme.

Všetkým čitateľom Hlasu ľudu a celej našej národnostnej menšine prajem radostné prežitie veľkonočných sviatkov a najmä veľa nádeje na nový začiatok. Želám všetkým, aby tieto dni naplnili ich srdcia pokojom, aby ich stoly boli naplnené hojnosťou a aby v ich dome bolo najviac lásky, porozumenia, slovom – rodinnej pohody.

Zostaňte preto doma, aby sme tieto sviatky mohli spolu oslavovať aj do budúcna.“

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

fotografie: z archívu predsedníčky NRSNM

7

Týždeň ANKETA HLASU ĽUDU V OBDOBÍ EPIDÉMIE A NÚDZOVÉHO STAVU (3)

Ako si navzájom pomôcť... častom a dôkladnom umývaní rúk s mydlom jednorazové papierové vreckovky. Vyhýbať sa musíme aj blízkemu kontaktu s ľuďmi a uctievať predpísanú vzdialenosť na 2 – 3 metre. Preto radím všetkým: zostaňme radšej doma, lebo ľudia z ohrozených kategórií, a to starší ako 65 rokov a chronicky chorí, sú priam terčom koronavírusu, ktorý spôsobuje u nich aj ťažké ochorenia pľúc.“

MUDr. TODE VOJVODIĆ, špecialista pneumoftizeológie na dôchodku: „Veľa rokov som pracoval v staropazovskom dome zdravia ako špecialista pre pľúcne choroby a tuberkulózu pre dospelých. Hoci som na dôchodku, musím uznať, že pravidelne prostredníctvom médií sledujem aktuálnu situáciu tak v našej krajine, ako aj v celom svete. Najmä moju zvýšenú pozornosť upútajú spôsoby boja proti koronavírusu všetkých mojich kolegov a vôbec kompletného zdravotníckeho systému u nás.

Prof. Dr. Branimir Nestorović, náčelník pneumológie a alergológie Univerzitnej detskej kliniky Tiršova v Belehrade, je mojím nielen kolegom, ale aj dobrým priateľom ešte zo študentských čias. Spolu s ostatnými eminentnými odborníkmi aj on je členom zdravotníckeho krízového štábu v boji proti koronavírusu, ktorým nesmierne verím.

Oni nám dennodenne poskytujú dôležité a overené informácie o ochorení COVID-19. Apelujem na občanov, aby nepodliehali panike, ale aby verili odborníkom – našim vynikajúcim špecialistom, ktorí vynakladajú obrovské úsilie na to, aby zabránili šíreniu nového koronavírusu. Moja rada a prevencia toho ochorenia, ktoré zasiahlo celú našu planétu, je, aby sme sa všetci správali nanajvýš zodpovedne.

Musíme vedieť, že máme dodržiavať hygienické pravidlá v maximálnej možnej miere, ktorými chránime seba a ostaných. V súčasnej dobe, keď vládne celosvetová pandémia, záväzne máme nosiť rúška a rukavice, tiež používať po

8

www.hl.rs

RUŽENKA VALENTOVÁ, Erdevíčanka žijúca v Barcelone, Španielsko: „ Barcelona bola živá rieka ľudí – turistov, ktorí ,pretekali’ ulicami. A teraz? Teraz je ako v každom veľkom meste, ktoré je postihnuté koronavírusom – pusté a ulice sú prázdne. Ľudia konečne začali chápať túto nebezpečnú situáciu. Vstúpili do svojich bytov, ale sú aj tí, ktorí nerešpektujú opatrenia a polícia ich upozorňuje alebo ich zdržuje. A pokuty sú veľmi vysoké. Nikto nevie, koľko toto bude trvať, ani v Španielsku,

ani vo svete. Myslím si, že všetci musíme byť disciplinovaní a nevychádzať von, kým trvá vírus.

Ani to nie je také strašné, ak sme trpezliví. Ja som v izolácii, celkom rešpektujem opatrenia. Idem von iba ráno so psíkmi, a to je všetko.

Bude to dobre, všetko prejde, len musíme veriť, lebo nie sme sami, Pán je s nami.“ PAVEL PEŤKOVSKÝ, penzista: „Musím uznať, že sme vážne pochopili situáciu, ktorá nastala po tom, čo sa koronavírus zjavil aj v našej krajine. Spolu s man-

Informačno-politický týždenník

želkou sme vyrobili už 20 masiek, ktoré sme podelili najbližším príbuzným a známym. A mienime v tom pokračovať aj ďalej. Podľa mojej mienky netreba sa veľmi stresovať, lebo nám to nevplýva dobre na psychiku. My žijeme na dedine a je to výhoda. Môžeme vyjsť na dvor alebo do záhrady.

Aspoň sčasti sme využili minulý teplý týždeň aj na práce vonku.

Celková situácia so šíriacim sa vírusom každému iste narušila nejaké plány. S manželkou sme plánovali cestovať na Slovensko, ale si to necháme na neskoršie, keď sa bude dať. Proste sme sa uspokojili so skutočnosťou takou, aká je. Predsa je zdravie najdôležitejšie a treba si ho chrániť. Viac voľného času doma trávime pri internete, čítaní kníh, ako som spomenul, manželka vyrába masky, a tak sa snažíme prekonať deň za dňom.

Ráno si vybavíme, zadovážime, čo treba do domácnosti, a potom sa už zdržiavame doma. Každý sa bojí o svoju rodinu, ale treba tie krízy prekonať, veď sme už všeličo doteraz zvládli, a zachovať si aj psychické zdravie.“ ADAM JONÁŠ z Bieleho Blata: „Tak ako iní, aj ja čas trávim výlučne doma. Nechodím do dediny, ani do mesta. Nuž a trávim ho tak, že som využil pekný čas na to, aby som trochu robil v záhrade, lebo je to dovolené. Zvyšný čas využívam na to, aby som sa poprehŕňal v starých dokladoch a trochu ich systematizoval. Pripravujem totiž monografiu k 30. výročiu obnovenia MOMS v Bielom Blate a mono-

grafiu o Bulharoch v našej dedine a teraz keď nemôžem nič iné robiť, je vhodná príležitosť na to, aby som to urobil. Nie som vyľakaný, ale som podstatne zredukoval sledovanie správ, lebo keď človek o tom mnoho počúva, tak ho to nepotrebne zaťažuje. Preto vypnem televíziu a venujem sa mojim dokladom, ktoré sú mi určite zaujímavejšie. Nemám problémy ani so zásobovaním. Moja dcéra žije v susedstve a druhá trochu ďalej, takže mi donesú, čo potrebujem.

Podobne je to aj s inými starými ľuďmi v Bielom Blate. Všetci majú niekoho, kto im poslúži.“

ANNA DINGOVÁ, učiteľka vo výslužbe zo Slankamenských Vinohradov: „Aktuálnu situáciu, podobne ako aj mnohí penzisti, prežívam v určitom obmedzení, lebo sme svedkami veľmi zložitej situácie spôsobenej nebezpečným vírusom. Nesťažujem sa na obmedzený pohyb penzistov na • TÝŽDEŇ •

verejnom priestore, no súcitím so svojimi blízkymi, s naším národom a dokonca s celým svetom. Nad každým novým dňom je určitá otázka, čo prinesie, aké opatrenia. Ľúto mi je, že nás koronavírus oberá o prácu, vzdelávanie a dokonca aj o kamarátenie a trávenie spoločného času... Pevne verím, že príde aj ten deň, keď sa vedci a zdravotníci, zápasiaci s týmto vírusom, stanú víťazmi. Mám nádej, že to s pomocou Božou všetko prejde, že vedci zistia, aký liek nás bude v budúcnosti chrániť od koronavírusu. Všetkým by som odkázala, aby sme naozaj boli disciplinovaní a aby sme chrániac seba chránili aj iných, dodržiavajúc všetky opatrenia, ktoré určila vláda Srbska. Ak budeme konať, ako je určené, tak sa skôr vymaníme z tohto nešťastia a budeme môcť aj ďalej žiť život, aký sme doteraz žili. A možno aj lepší?!“

ANASTASIJA MIŠIĆOVÁ z Bieleho Blata,tretiačka na gymnáziu v Zreňanine: „Situácia, ktorá nás zasiahla, spôsobila nemalý zmätok. Všetky naše životy a zvyky sa náhle zmenili.

Momentálne všetci žiaci navštevujú školu online. Okrem učenia máme i mnoho voľného času. Počas dňa pomáham mame okolo domu, chodím na prechádzky a večer sledujem filmy alebo čítam knihy. Nemám na výber, pretože je zakázané pohybovať sa po 17.00 h.

Môj starý otec, ktorý žije vedľa nášho domu, má 77 rokov, a preto má úplný zákaz vychádzania.

Rozhodla som sa, že mu pri tomto absolútne vyjdem v ústrety a pomôžem, kedykoľvek by niečo potreboval. Keď som sa dozvedela, že by starší ľudia nesmeli opustiť svoj domov, rozhodla som prihlásiť sa • TÝŽDEŇ •

na vykonávanie dobrovoľníckej činnosti. Skontaktovala som svoje kamarátky, aby sme sa spolu zapojili do dobrovoľníctva. Je nás spoločne 20. Rady odchádzame do obchodu, lekárne, pošty alebo kdekoľvek, lebo je pomoc starším to, z čo máme najlepší pôžitok.

Okrem tohto vo voľnom čase sa venujem aj svojmu psíkovi a dva razy denne sa s ním prechádzam.

Nevzdávajme sa! Využívajme naplno každý deň, lebo sa nič nedeje bez dôvodu.“

ANNA VRŠKOVÁ, domáca z Bieleho Blata: „Spoločnosť.

Závažná črta každého jednotlivca. A zvykla som si na to. Zvykla som si na každodenný rozhovor s kamarátkami pri chutnej kávičke.

Teraz si ten čas vypĺňam telefonickými rozhovormi, ale i obsiahlejším čítaním, najmä Hlasu ľudu.

Mám veľmi rada čítať o faktoch z mne známych prostredí.

No mojou nemalou záľubou, či ohromnou vášňou sú kvety.

Venujem sa im každodenne a ich vďačnosťou dostávame s manželom krásnu estetickú črtu v našom dvore.

A v zlom počasí? Vtedy pletiem, ba aj šijem rúška. Hej, a to zdarma.

Všetkým známym, ktorí si to u mňa objednajú. Robím to s radosťou. Je dobrý pocit z toho, keď niekomu pomôžeme!

Ani môj manžel sa nenudí. Všetci, čo k nám zavítajú, hovoria, že naša záhrada predstavuje nemalú oázu nášho príbytku.

Každodenne s manželom konáme dezinfekciu kľučiek domácim lúhovým mydlom. Zo starých skúseností a výrokov našich prababičiek vieme, že je toto tou najlepšou dezinfekciou. Odporúčame!

Šťastie, že sme dvaja a že sa aj v každej chvíli môžeme spoľahnúť na našich najbližších – naše deti.

Dobrý vzťah je nad zlato!

No pevne dúfam, že čím skôr bude po tomto a že znovu v spoločnosti budem s láskou rozširovať úsmevy!“

MARÍNA MALOVÁ z Aradáča, žiačka Strednej zdravotníckej školy 7. apríla v Novom Sade: „Pojem pandémia a epidémia sú nám len teoreticky známe.

Covid-19, ako hovoria naši učitelia, je ozajstným príkladom pandémie. Rozhodla som sa, že počas tohto obdobia v našom štáte venujem čas sebe a svojim najmilším najlepším spôsobom.

Starší ľudia, ako sú moji starí rodičia, sú najviac ohrození, takže sa im snažím pomôcť v hocičom – či odísť do obchodu kúpiť potraviny, alebo do lekárne po lieky a tomu podobné.

Keďže je vyhlásený núdzový stav, nám mladším, všeobecne mládeži, toto predstavuje ,malý’ problém. My sme si zvykli na nejaký ,nočný život’, no pod týmto nemám na mysli vychádzky, ale večerné kamarátenia, ako je napríklad odchod s kamarátkami na kávu, do kina alebo prechádzať sa, a to teraz nemôžeme robiť.

Tento núdzový stav prispel aj k uzatváraniu škôl, z čoho sme prinútení mať školu na diaľku, čo vlastne mne osobne predstavuje problém, lebo ako žiačka zdravotníckej školy mám záväzok absolvovať mnoho hodín praxe, čo je teraz nemožné. Úprimne – diaľková výučba predstavuje inováciu tak pre žiakov, ako i pre učiteľov, no verím, že to všetci na konci vzájomne úspešne zvládneme.

Pri tejto príležitosti by som si dovolila apelovať na všetkých ľudí, nech dávajú pozor na vlastnú hygienu, vážne rešpektujú pokyny vlády a lekárov, keď ide o mimoriadnu situáciu a z nej sa snažia vydobyť niečo pozitívne – trávenie času so svojimi najbližšími, oddych, ba i venovanie sa sebe!“ PAVEL LITAVSKÝ, profesor dejepisu vo výslužbe z Aradáča: „Tak ako všetkých, aj mňa prekvapujúca správa o aktuálnej pandémii príliš šokovala.

Bývam sám, no každodenne som si zvykol na stretnutia so susedmi, kamarátmi, odchody do obchodov, pošty.

Teraz mi telefón predstavuje tzv. sošku socializácie.

Oznámenie o samoizolácii bolo nemalým šokom pre mňa.

Som dedinčanom, z čoho ma tento fakt prezrádza, že bývam v dome s dvorom, a to v mojom prípade veľmi veľkým. Využívam tieto chvíle na prechádzky a dýchanie čerstvého vzduchu. Čas trávim aj vedľa obrazovky – aktívne sledujúc správy. No rád aj čítam.

Kniha, s ktorou sa teraz kamarátim, sa volá Útek zo slobody Ericha Fromma. Odporučil by som ju všetkým mojim starším vrstovníkom.

Musím uznať, že mi aradáčski mládežníci – dobrovoľníci ochotne vychádzajú v ústrety a prinášajú čokoľvek potrebujem. Život v karanténe? Nepríjemná

vec. No z nej som si uvedomil, že dobré srdce vždy existovalo a existovať bude. Asi musí vo svete vládnuť balans.

Mladí ľudia – len dopredu! Pri uplatňovaní pozitívy sa aj vy, aj my budeme oveľa lepšie cítiť!“ Pokračovanie v budúcom čísle...

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

9

Oznamy

10

www.hl.rs

Informačno-politický týždenník

• OZNAMY •

Ľudia a udalosti Z KANCELÁRIE PRE MLADÝCH OBCE STARÁ PAZOVA

Dobrovoľníci nesebecky pomáhajú Anna Lešťanová

S

o zámerom zabrániť šíreniu nového koronavírusu aj v našej krajine platné sú početné opatrenia. Pevne veríme, že sa nám veľkým angažovaním sa vlády Republiky Srbsko a odporúčaniami zdravotníckych odborníkov podarí prekonať túto nemilú situáciu.

Stará Pazova. Ako sa dozvedáme od master právnika Davida Bašića, dobrovoľníci staropazovskej Kancelárie pre mladých potrebnú logistickú pomoc dostali zo Štábu pre núdzové situácie Obce Stará Pazova.

Denne dobrovoľníci, rozdelení do niekoľkých skupín, navštevujú osoby, ktorým je zakázané opúšťať príbytky a ktorí potre-

Veľké srdce maestra Nikolu Gašparevića z Golubiniec aj počas pandémie koronavírusu

Usilovní dobrovoľníci pred Kanceláriou pre mladých Obce Stará Pazova

Keďže je stále platný zákaz opúšťania príbytkov osôb nad 65 rokov a v dedinskom prostredí starších ako 70 rokov, ktorí patria medzi ohrozené kategórie, do akcie poskytovania pomoci týmto najstarším spoluobčanom sa ochotne zapojili i dobrovoľníci z Kancelárie pre mladých Obce

bujú pomoc hlavne pri nákupe potravinových článkov a liekov.

Operátori, ktorí pracujú pri štábe (telefónne číslo: 022/311-999), ihneď dajú vedieť dobrovoľníkom, aby zavítali k nim na domové či bytové adresy a pomohli im v zabezpečovaní tovaru zo supermarketov, chleba a pečív z

RÚŠKA A RUKAVICE

BY BEZ ROZDIELU MALI PATRIŤ VŠETKÝM. V pondelok 6. t. m. volontérky call centra Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec sociálne slabším rodinám rozniesli nevyhnutné potreby v tomto mimoriadnom stave – rúška a rukavice. Aby sa mohli dostatočne ochrániť pred neviditeľným nebezpečným nepriateľom, zo Strediska pre sociálnu prácu zabezpečili zo tridsiatim užívateľom sociálnej pomoci rúška, pokým sa o rukavice postarali v Miestnom spoločenstve a rozniesli ich Marína Horvátová a Veronika Budinská. . ah / foto: Š. Durgala • ĽUDIA A UDALOSTI •

prekvapil aj známy golubinský cukrár maestro Nikola Gašparević. „Chceme sa poďakovať N. Gašparevićovi za krásne gesto a okrem toho, že i on patrí do skupiny ľudí starších ako 65 rokov, zostal doma, no svojou prácou a snahou nesebecky pomohol a uľahčil našim dobrovoľníkom a svojim spoluobčanom slabšieDobrovoľníci každodenne navštevujú penzistov a pomáhajú im prekonať túto ho majetkového stavu. „Je úžasné, keď niekto neblahú situáciu v tejto situácii myslí na pekární, liekov z lekární… vás,“ odkazujú v aktuálnej situácii Podľa slov Bašića prednedáv- boja proti koronavírusu z Kannom všetkých dobrovoľníkov so celárie pre mladých Obce Stará sladkými dobrôtkami príjemne Pazova.

Foto: z archívu KPM Obce Stará Pazova

Pazovskí dobrovoľníci najčastejšie nakupujú základné potravinové články pre ohrozených občanov starších ako 65 rokov

Sladké darčeky potešili všetkých

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

11

Ľudia a udalosti STAROPAZOVSKÁ OBEC

Balíky pomoci pre penzistov Anna Lešťanová

P

odobne ako v ostatných mestách a obciach v Srbsku i v Staropazovskej obci sa počas pandémie koronavírusu konala akcia deľby balíkov pomoci pre penzistov, ktorým dôchodcovské mesačné príjmy nie sú vyššie ako 30-tisíc dinárov.

Táto svojrázna humanitárna akcia

sa začala v stredu 1. apríla a do veľkonočných sviatkov početní dobrovoľníci balíky priniesli na domové adresy penzistom, a to podľa zoznamov z republikového fondu pre penzijné a invalidné poistenie.

Obec Stará Pazova zabezpečila 10-tisíc balíkov pomoci a na tieto účely je vyčlenených okolo 15 miliónov dinárov. Vo viace-

Medzi početnými dobrovoľníkmi krízového štábu pri deľbe balíkov pomoci penzistom boli aj Lýdia Klátiková a Saša Fábry

rých distribučných strediskách dobrovoľníci najprv pripravovali balíky pre penzistov a volontéri obecného Štábu pre núdzové situácie ich roznášali na domové adresy najstarším občanom tejto sriemskej obce.

Pomoc pri distribúcii balíkov ochotne poskytli aj viaceré tamojšie podniky a jednotlivci. Seniori sa balíkom pomoci potešili a sú

Potravinové články a hygienické prostriedky potešili každého penzistu, ktorý patril do uvedenej kategórie

PRE SENIOROV V BÁČSKOPETROVSKEJ OBCI

Každá pomoc príde vhod Anna Horvátová

V

eru každá pomoc dobre príde, nieto ešte v čase mimoriadnej situácie, a k tomu aj zákazu vychádzania von z domov

pre seniorov starších nad 65 rokov, resp. v dedinskom okolí nad 70 rokov.

Balíky so základnými potravinovými článkami a hygienickými potrebami pre seniorov Báčsko-

Keď treba, pomôžu

12

www.hl.rs

povďační vedeniu obce za takéto pekné gesto v týchto neblahých časoch boja proti šíreniu nového koronavírusu.

Každý balík obsahoval základné potravinové články (múku, ryžu, cestoviny, jedlý olej, klobásky...) a prostriedky na osobnú hygienu.

Spolu s balíkmi penzisti v plastových fľašiach dostali i dezinfekčný prostriedok (prípravok na báze chlórnanu sodného), ktorý sa výlučne používa na dezinfekciu vonkajších prístupov a čistenie vnútorných plôch (podlahy, kachličiek, kúpeľne, kľučiek...).

petrovskej obce začali chystať v pondelok 6. apríla. Akcia sa konala po dva dni, po čom občanom, ktorých dôchodok nepresahuje 30-tisíc, rozdelili primerané balíky.

Prostriedky na zadováženie zo

1 700 balíkov pre penzistov obce zabezpečila pokrajinská vláda.

Ruky k chystaniu balíkov priložili ochotní obecní zamestnanci, samozrejme, aj vedúci Krízového štábu a predseda Báčskopetrovskej obce Srđan Simić, predseda Zhromaždenia obce Dr. Ján Šuľan, námestníčka Jasna Šprochová, ako i členovia Miestneho spoločenstva a početní dobrovoľníci.

Pomôžu na obojstrannú radosť aj seniorov a aj ochotných, ktorým sa neťažilo priskočiť na pomoc Informačno-politický týždenník

• ĽUDIA A UDALOSTI •

AJ V MINULOSTI V NAŠICH PROSTREDIACH BOLI EPIDÉMIE

Výpisky z petrovských kroník Pripravil: Jaroslav Čiep

N

ielen v bližšej minulosti, ale aj v minulých storočiach sa aj na našich priestoroch objavovali epidémie a mor. O tomto nám zostali zápisy v rôznych kronikách. Tie s tematikou niekdajšieho Petrovca zozbieral a vydal knižne Dr. Ján Kišgeci pod menom Petrovská dedina (výpisky z petrovských kroník) roku 1997. Pred našich čitateľov predkladáme najzaujímavejšie state z tejto publikácie.

VÝBER Z KRONIKY JÁNA STEHLU: ROK 1826 Ku koncu tohto leta zachvátila petrovské deti osudná choroba.

Bola vyhlásená za smrteľnú (červienka, osýpky). Stupňovala sa a asi 35 detí doteraz usmrtila. Choroba, ako vidieť, je nákazlivá a pre deti nebezpečná, keď sa nevhodne stýkajú a nevenuje sa im náležitá starostlivosť (dôsledky). Následky tejto choroby, ako sa zisťuje, sú niektoré ďaleko horšie, menovite tie, ktoré sa zapuchnutím hrdla alebo obličaje, prípadne aj celého tela prejavia a potom naozaj vredmi alebo tečením z ušú končieva. Šťastne a neporušene z tohto životného nebezpečenstva vyjdú tie deti, u ktorých tá zhubná látka akoukoľvek účelnou cestou z tela vytečie. Umierajú naproti tomu tie, u ktorých onen vírus ostane v tele a tak sa v hrudi alebo v pľúcach ako nedokončený, nevyčerpaný znenazdania opäť zjaví. Nepohotový alebo telesnými exhalátmi prerušený, prípadne aj vzduchom vydráždený, hlavnou príčinou smrti býva – tak sa to javí. A tak hlavná starostlivosť v tejto biede spočíva v tom, že neprerušovaným potením a všetkým iným vylučovaním z tela sa vracia prirodzene do človeka a v priaznivom prípade do pôvodného poriadku. Omnoho prudšia a zhubnejšia choroba tu v Petrovci preukazovala svoju silu r. 1818 a v mesiacoch októbri, novembri a decembri, vtedy v Petrovci na toto nešťastie temer 200 detí bolo zahynulo. Veľmi smutný to bol čas pre petrovských rodičov. Stalo sa aj • ĽUDIA A UDALOSTI •

to, že nie jedni rodičia v rozmedzí sa bol domáci farár zaoberal a zajedného mesiaca všetky svoje deti slúžil. Od toho času smrtonosná sila stratili. Bolo aj tak, že sme v jeden, a varioly je v Petrovci akoby zlomená ten istý deň aj deväť pohrebov mu- a premožená tak, že už v tomto seli vykonať. To bolo počuť v celom čase, jestli by sa medzitým variola Petrovci iba nárek a lamentácie zo bola aj objavila, nemôže a nebude všetkých strán. Pohrebnejšia bola to už tak strašné, a ani deti umierať ešte oná jeseň tiež preto, a pre ľudí ešte najťažšia, pretože bolo ustavične zamračené počasie, dažde, blato pri odbavovaní veľkých pohrebov každý deň, to už bolo neznesiteľné. Roku 1811– 12 osýpky (variola) tiež takú pohromu narobili v Petrovci, a navyše táto zhubná choroba mnohé deti, ktoré ostali nažive, zoslabila, zdeformovala, a Faksimile rukopisu Stehlovej kroniky tak ostali mnohí debilní, čiže len tak sa boli vyliečili. Čas tejto nebudú, a keď, tak iba minimálne, epidémie bol rovnako v jeseni a na ako aj minulého roku 1825 iba 6 začiatku zimy, keď bol stav ovzdušia detí na osýpky zomrelo. Očkovanie najťažší, čo má na chorobu osýpok totiž pokračuje aj v tomto čase, a veľmi silný vliv, pretože v studenom robí to susedný chirurg s najväčšou a vlhkom vzduchu sa obe tieto cho- disponovanosťou. roby v najzhubnejšej forme vracajú.

Tak zdravotný štatút a zdravotHore spomínaný r. 1812 dočasne níctvo v Petrovci sa sústreďuje, a bol neželateľnou príležitosťou, aby je na tej úrovni ako v celej provinto v blahej pamäti Andrej Stehlo cii – Báčke – a je teda pripravené k obrane. Klíma samotná, ani priazeň ľudí, čiže ani ku zdraviu ani na jeho ujmu nepôsobí, hoci kedysi takú smrteľnú silu mala, teraz ju nemá. A ani nemožno nazvať tento kraj nezdravým, naopak skôr zdravým ho treba nazývať. Okrem detských epidémií, hore menovaných (ktoré predsa na celom svete bývajú), sa v rovnako zhubnej sile vyskytli, a aj v Petrovci doteraz viac nebezpečné nemoce ani neboli a nepoznáme.

Astma, pleurit, reuma, Titulná strana knihy Petrovská dedina zimnica, katár a finálny dôako petrovský farár pre kroniku sledok týchto – vodnatieľka, sú tiež zachoval. preto, že si národ na chorobu zvyká, V Petrovci sa viedla propaganda lebo ľudia normálne umierajú. Na – odporúčanie očkovať proti vario- zozbieraných matričných výkazoch lám, čo šlo s veľkou námahou a nie na stránke tejto knihy str. 42 § 1, bez pomoci susedných chirurgov. 35 § 10, 31 § 1, v úhrnnom počte Domáci chirurg ponajprv pre svojho ľudí narodených aj zomrelých, nič syna Jána a potom tiež pre pôrodné osobitného alebo väčšieho sa v Petasistentky sa starali, aby deti boli rovci nevyskytuje, iba tie choroby, zaočkované, a to tak, aby bol čo ktoré sú aj inde známe. Nemierne najlepší výsledok – aj touto vecou užívanie najsilnejšieho sriemskeho

vína, nikdy, keď ho veľa býva, sa choroby tak nevyskytujú. Častejšie príčinou býva, keď ani v urgovaných, naliehavých kritických prípadoch sa neposkytne príslušná pomoc zo strany chirurga. Petrovčania sa podujali agitovať a konať porady, lebo ich aj obec napomína. Teda ani nie dávno tomu, čo Petrovčania dožívali 80, 90, ba aj 100 rokov, a sú ešte aj dnes také rodiny, že tak ako vravím, tento vek nie je zriedkavým a títo ľudia aj zhromaždenia často navštevujú. Sú to rodiny: Sirácky, Stracinský, Demrovský, Mrázovci, Penčovský, Čapeľovci, Cerovský, Gedeľovský a iní.

V týchto tvrdých časoch, keď zbožie a všetky ostatné prírodné produkty teraz žiadnu cenu nemajú, a vidiečania sú tak chudobní, že viacerí sa sotva pri živote môžu udržať.

VÝBER Z KRONIKY JÁNA STEHLU: ROK 1840 Tejto zimy a celú jar zúrila v celej provincii báčskej a hlavne v Petrovci smrtonosná epidémia – frinsul, alebo Pisarlas-Aussbuslag, medzi deťmi, ale aj medzi mládežou. Od Nového roku až do apríla sme už napočítali 120 pohrebov, temer toľko táto epidémia pohltila.

PAMÄTNÍKVÝ DENNÍK ŠTEFANA A MICHALA LABÁTHA 1873 Rok bol celkom bez zimy, málo snehu, dažde mierne, nie tak veľa ako v predošlé roky. Ale choroby predsa aj teraz panovali, takže sme sa umenšili ako po cholere.

Jar bola prajná a mohli sme mať nádej na dobrú úrodu. Všetko obilie sa pekne vyvíjalo, lenže žito ridza pokazila, miestami sa len siatie vrátilo. Aj kríž dal iba ak biednu povkilu, na slamu však bolo dosť. Druhé obilie sa všetko pekne vydarilo, aj počasie doprialo, vody celkom opadli. Lenže aj v tomto roku choroby panovali u nás, strašné zimnice, niekde aj nemilosrdná cholera, ktorá vydežmovala siedmu čiastku ľudí.

Nás minula, len voľakoľkí doplatili.

No u nás sa aj tak mrelo každodenne, každý deň 3 alebo až 5 úmrtí, a tak po celý rok, takže nebolo toho, kto by neoplakával niekoho zo svojho rodu, či priateľa. Jeseň sme mali prajnú, lenže so zimnou sejbou to nevyšlo najlepšie, bolo hrozne veľa myší, celé pole zostalo pusté. Žito nevyšlo, lebo zem podryli myši a všetko to smutnú budúcnosť predzvestovalo, čo sa v nasledujúcom roku aj stalo.

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

13

Ľudia a udalosti Z HISTÓRIE DOBANOVSKÝCH SLOVÁKOV

Slovenská čitáreň rozprúdila kultúrny život v Dobanovciach Miroslav Pap

P

roces sťahovania Slovákov do Dobanoviec sa začal na prelome 18. a 19. storočia, rovnako ako aj do ostatných lokalít a miest v okolí Belehradu a na Vojenskej hranici (Boľovce, Surčin, Višnjićevo, Pančevo, Vojlovica, Ašaňa). Boli to Slováci z už osídlených prostredí prevažne z Báčky, potom Slováci zo Starej Pazovy a v menšej miere z Banátu. Slovenská menšina v Dobanovciach funguje a fungovala v multietnickom a multikultúrnom prostredí.

Do druhej svetovej vojny tu bolo zastúpené aj početné nemecké obyvateľstvo.

Historik Ján Sirácky v publikácii Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí píše: „Slováci sa okrem Starej Pazovy začali osadzovať v Srieme v 19. a 20. storočí, keď už báčske sídla nenastačili uživiť všetko roľnícke obyvateľstvo. Aj Stará Pazova vypúšťala svoje roje do niekoľkých sriemskych obcí. R. 1847 sa 40 rodín zo Starej Pazovy presťahovalo do Boľoviec, kam neskoršie prichádzali aj Slováci z Báčky.

Títo dali základ aj slovenskému osídľovaniu v Dobanovciach, kam sa r. 1866 prisťahovalo niekoľko rodín z Kysáču a Petrovca.“ Autor sa, žiaľ, v knihe širšie nevenuje dobanovským Slovákom.

Na základe archívnych dokumentov bolo neskôr zistené, že slovenská menšina tu bola prítomná už v roku 1861. Neskôr aj toto tvrdenie bolo takpovediac zrušené, nakoľko kolektív výskumníkov z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre zistil z archívnych dokumentov, že prítomnosť Slovákov tu bola evidovaná už v roku 1808, kedy bol v Dobanovciach ako prvý Slovák narodený Juraj Čriepka, ktorý umrel roku 1863 v Boľovciach.

Po celkovom usídlení Slovákov v roku 1868 sa Dobanovce

14

www.hl.rs

stali diaspórou cirkevného zboru v Starej Pazove. Podľa údajov z publikácie Slovenská evanjelická augsburského vyznania cirkev v Srbsku krsty a sobáše dobanovskí Slováci realizovali v Starej Pazove. „Od roku 1874 boli du-

Spoločenský život Slovákov v Dobanovciach predsa nebol jednoduchý. Bolo potrebné vystavať si modlitebnicu, začať deti vyučovať v materinskom jazyku, založiť spolky na etnickom princípe. Predsa sa im v roku 1907

Rodina Litavská v roku 1929

chovne zaopatrení nemeckým cirkevným zborom v Novej Pazove. Od roku 1885 sa o nich starala

podarilo zozbierať toľko prostriedkov, aby si postavili modlitebňu bez veže. O rok na to do

Biskup Adam Vereš a Ján Litavský (prvý zľava) v roku 1929

Báčsko-sriemska misia. Až v roku 1891 sa pripojili ako filiálny zbor k nemeckému cirkevnému zboru.“

Informačno-politický týždenník

Dobanoviec prichádza prvý učiteľ – levita a v miestnej škole sa začína vyučovanie aj v slovenskom

jazyku. Treba však skonštatovať, že vyučovanie v materinskom jazyku nebolo pravidelné, kontinuálne. Spôsobené to bolo častým odchodom učiteľov do iných prostredí a ich krátkym zdržaním v Dobanovciach.

Spoločenský život Slovákov z Dobanoviec popri náboženskom nebol rozvinutý. V medzivojnovom období demografická krivka reflektujúca etnickú štruktúru bola na najvyššej priečke. Žilo tu do 2 500 Srbov, okolo 700 Nemcov a približne toľko aj Slovákov.

Zmeny kultúrneho sektoru nastali v medzivojnovom období, v 30. rokoch 20. storočia, keď sa národne uvedomelí Slováci začali organizovať inštitucionálne. Za týmito udalosťami stála predovšetkým rodina Litavská, ktorá mala buditeľský vplyv na celú menšinu.

Rodina Litavská po návrate do Dobanoviec z Bulharska sa angažovala vo všetkých sférach minoritného života. V skutočnosti to bola pomerne majetná, vyspelá a spoločensky aktívna rodina.

Pavel Litavský st. bol vyučeným kováčom, koniarom a kolárskym majstrom. Mal dvoch synov – Jána, fotografa, a Pavla ml., elektrikára. O problémoch menšinového života v Dobanovciach písal Ján Litavský v roku 1922 v Národnej jednote: „Zo všetkých osád slovenských dochádzajú do našej ,Národnej jednoty’ zprávy o ich živote, iba o nás Dobanovčanoch nikto nepíše, ako by nás ani na svete nebolo. Žijeme tu prikutí k zemi, starajúc sa jedine o svoje najužšie domáce veci, nedbajúc o nič a zanedbaní od všetkých.

Aj pre nás v Juhoslávii žijúcich Slovákov bolo by to velikého významu, a to pre celý náš národ, keby sme mali práve takéto malé body, ako čo sú Dobanovce: dobre organizované, prebudené, súce pre vykonávanie národnej povinnosti. Politickú slobodu • ĽUDIA A UDALOSTI •

máme, mravne a telesne sme zdraví, s ostatnými spoluobyvateľmi dobre nažívame, úrodnosť pôdy a známa slovenská pracovitosť a šetrnosť nám zaručujú zdar i v kultúrnom pokroku.“ Po príchode do Dobanoviec rodina Litavská začala masové nakupovanie kníh, odborných časopisov, gramofónov, rádií, ktoré uskladňovala vo svojom dome. Všetky nakúpené veci si mohli Slováci vypožičať a prostredníctvom nich sa vzdelávať.

Koncom roku 1928 a začiatkom 1929 so súhlasom vrcho- Učiteľ Ján Vitéz so žiakmi v slovenskej škole vých inštitúcií do Dobanoviec ný bol svojmu vznešenému cieľu. doteraz nedocielili – vybudoprichádza učiteľ Ján Vitéz a učiteľ náboženstva Ferdo Klátik. Dňa Bola to radosť nielen dobanov- vala si Slovenský národný dom, 15. októbra 1929 v dome rodiny ských Slovákov, ale celej našej ktorý má byť ohniskom kultúry Litavskej bola založená prvá Slovenská čitáreň. Už v nasledujúcich rokoch sa podieľajú aj na vzniku Slovenského domu. Rodina Litavská v roku 1931 darovala pozemok na stavbu Slovenského domu, finančne podporila zriaďovanie stavebnej dokumentácie. Spolu s učiteľom Jánom Vitézom realizovali niekoľko výprav do slovenských lokalít a menšinových inštitúcií, kde sa konali finančné zbierky na výstavbu Slovenského domu.

Výstavba Slovenského domu sa začala na jar v roku 1932 a ukončila sa v lete 1934.

Bolo to presne na piate výročie fungovania Slovenskej čitárne. Výstavba Slovenského domu Pre politickú situáciu a po nečakanom atentáte na kráľa Alek- menšiny. Hŕstka dobanovských medzi dobanovskými Slovákmi. sandra I. Karađorđevića v Mar- Slovákov dokázala to, čo mnohé Priekopníci tejto ideje sú býv. doseille bolo slávnostné otvorenie naše väčšie a majetnejšie osady banovský a boljevský učiteľ p. Ján Slovenského domu posunuté o rok.

Celkový proces výstavby, ako aj otvorenie Slovenského domu sledovala Národná jednota. V apríli 1935 titulnú stranu poznačil nadpis: Historický deň dobanovských Slovákov – Slávnostné otvorenie Slov. nár. domu v Dobanovciach. Ďalej sa v úvode novín čitatelia mohli dozvedieť: „Slováci v Dobanovciach mali na druhý deň Veľkej noci (22. apríla) veľkú slávnosť: v ten deň sa im splnili dávnejšie túžby a ich nový stánok národnej kultúry a národného ducha odovzda- Zakladatelia Slovenskej čitárne a Slovenského domu • ĽUDIA A UDALOSTI •

Vitéz, p. J. Litavský a mnohí iní. Škoda len, že o tento sviatok dobanovských Slovákov neprejavili väčší záujem Slováci z blízkeho okolia.“ Výstavbu Slovenského domu finančne podporil kráľ Aleksandar, ministerstvo kultúry, československý prezident T. G. Masaryk, ako aj jednotlivci a združenia z rôznych slovenských prostredí. Ako aj v texte Národnej jednoty uvádzajú, že predsa najväčšiu zásluhu na výstavbe mala predovšetkým rodina Litavská a učiteľ Ján Vitéz.

Jeden z najvýznamnejších Slovákov, ktorý neskôr prispel k rozvoju cirkevného, školského a spolkového života, bol Ján Galát.

Ceremoniál sa začal slávnostnými bohoslužbami v modlitebnici, po čom nasledovalo slávnostné otvorenie.

V tento deň v novovybudovanom dome boli inscenované dve divadelné predstavenia: Dobrá bolesť, čo sa dá pojesť a po obede komédia Strašidlá v troch častiach.

V roku 1934 bol založený aj Slovenský kultúrno-osvetový spolok Šafárik. Počas druhej svetovej vojny bola do Slovenského domu presťahovaná škola a neskôr v ňom fungovali rôzne kultúrne a dokonca aj športové sekcie. Organizovali sa tu početné podujatia, premietali sa filmy, neskôr slúžila aj na tanečné zábavy. Zaujímavosťou je, že v ňom vystupovala dokonca aj roková kapela YU grupa.

Pre rôzne okolnosti Slovenský dom nepôsobil od roku 1990 do roku 2002.

Následne ho aktivovala skupina mládežníkov a členov Slovenského kultúrno-osvetového spolku Šafárik. Starý Slovenský dom, ktorý s veľkými ťažkosťami budovali dobanovskí Slováci, zbúrali v auguste 2007, no našťastie bol nový vybudovaný a slávnostne otvorený v roku 2012 v rámci 150. výročia príchodu Slovákov do Dobanoviec.

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

(Fotografie a údaje poskytol: Željko Čapeľa)

15

Ľudia a udalosti ROZHOVOR S PSYCHOLOGIČKOU ANOU-MARIJOU FENCÁKOVOU

Človek je sám sebe najlepším psychológom Danuška Berediová-Banovićová

V

období pandémie koronavírusu v celom svete a v období, keď sa všetci trápime o svoje fyzické zdravie, mali by sme rozmýšľať aj o mentálnom zdraví.

Možno túto situáciu, ktorú vyvolal koronavírus, si sami nevieme ani vysvetliť. Je toľko otázok a na niektoré nevieme, kde máme hľadať odpoveď. Príliš veľa informácií prijímame každý deň. Možno vám v tom pomôže rozhovor s psychologičkou Anou-Marijou Fencákovou, Petrovčankou žijúcou v Bratislave. Pracuje ako školská pedagogička v základnej škole.

Hlavnou náplňou jej práce je pracovať so žiakmi, rodičmi, ako i s učiteľmi. Ako nám povedala, často si vypočuje najrôznejšie životné situácie a príbehy ľudí a detí a snaží sa byť pre nich oporou v ich prekonávaní a zvládaní.

Môžete nám vysvetliť, čo vlastne vyvoláva strach a paniku u ľudí v tejto novej situácii, v ktorej sa ocitli? „Nová situácia s koronavírusom je pre nás niečo nepoznané, relatívne málo preskúmané, aj málo predvídateľné. Na rozdiel od koronavírusu napr. chrípka nám je dôverne známa už veľa desaťročí.

Pritom negatívne následky chrípky sú prinajmenšom porovnateľné.

Chrípku však už poznáme, a preto pre nás nepredstavuje takého veľkého strašiaka. Je to niečo, na čo sa už bežne pripravujeme každý rok rôznymi preventívnymi opatreniami. Koronavírus je pre nás nový a nevieme, čo môžeme od neho očakávať. Preto je určitá miera obavy a strachu úplne prirodzená a normálna. Strach ,v

zdravej miere môžeme vnímať aj ako pozitívum. Núti nás zastaviť sa, premýšľať a začať sa správať zodpovedne k sebe samému a k svojmu okoliu. Môže sa to prejaviť napr. tým, že začneme nosiť rúško, podľa potreby aj ochranné rukavice,

koronavíruse jedna relatívne veľká neznáma. A ľudia nemajú veľmi radi neistoty, pretože to narúša ich pocit bezpečia. Okrem toho, že nevieme, ako dlho bude táto situácia trvať, prežívame aj mnohé iné neistoty. Napr. veľa ľudí teraz nepracuje a vôbec nevie, kedy a či sa vôbec do práce bude môcť vrátiť.

S týmto úzko súvisí finančná neistota. A naše nepohodlie zhoršuje aj obmedzenie medziľudských vzťahov. Zatvorené hranice štátov zabraňujú mnohým stretnúť sa Ana-Marija Fencáková (foto: z archívu spolubesedníčky) s rodinnými príslušníkmi a priateľa všeobecne sa budeme správať mi. A pritom ľudská opora je jeden podľa odporúčaní zdravotníkov. z najpodstatnejších zdrojov, vďaka Keby sme nemali žiaden rešpekt, ktorému lepšie zvládame stres.“ mohlo by sa stať, že by sme to brali Môžeme si sami pomôcť? Ako na ľahkú váhu a tým ohrozovali sa psychicky vyrovnať so všetseba i ostatných. Samozrejme, ak kým, čo sa nám deje, a ako sa sa strach vystupňuje až natoľko, že vyhnúť panike a strachu? prejde do paniky, potom by nám „Dobrá správa je, že človek je nebol na osoh, ale skôr na škodu. sám sebe najlepším psycholóČiže povedala by som, že je tu gom. Čiže áno. Veľa vecí je v našich podstatná zdravá miera.“ rukách. Ľudia sú veľmi prispôZhoršuje náš stav aj fakt, že sobivé a tvorivé tvory. A tak aj nevieme, koľko všetko toto bude v tejto situácii si môžeme hľadať trvať? a nachádzať rôzne spôsoby, ako „Opäť by som použila, už spo- ju čo najlepšie zvládať. V prvom menuté, porovnanie koronaví- rade by som odporúčala cielene rusu s chrípkou, kým pri chrípke obmedziť vyhľadávanie informávieme, kedy sa najčastejšie pre- cií o koronavíruse. Je potrebné javuje, koľko zhruba môže trvať byť v obraze a vedieť, čo sa deje chrípkové obdobie, aké sú najzá- a aké sú najnovšie informácie. kladnejšie preventívne opatrenia, Treba si však dať pozor, aby sa náš ako i úspešná liečba. Keď niečo deň nepodobal desaťhodinovému poznáme, vieme sa na to psychicky sledovaniu médií na túto tému. pripraviť. Toto všetko je pri novom Mohlo by nás to prevalcovať. Je

tiež dôležité vyberať si spoľahlivé zdroje informácií. Dobrou barličkou zvládania situácie je aj určitý režim dňa. Platí to najmä pre ľudí, ktorí sú doma a momentálne nepracujú. Mali by sme si naplánovať deň. Zahrnúť tam čas na prácu alebo učenie, v prípade detí, čas na oddych a nejakú formu relaxácie (čítanie knihy, počúvanie hudby, cvičenie, prípadne, ak je možné, prechádzka v prírode). Je pravda, že režim a rutina je pre nás niečo, na čo sa môžeme oprieť, čerpať z toho istotu a prežívať tak pocit bezpečia. Bonusom bude spokojný pocit so sebou na konci dňa. Keď máme pocit, že zrazu máme veľa voľného času, ďalším spôsobom jeho využívania je začať robiť niečo, čo sme už dlhšie veľmi chceli a nemali sme na to čas. Môžeme si napr. pretriediť šatník, začať sa učiť hrať na nejakom hudobnom nástroji, šiť, naučiť sa variť alebo piecť nové jedlá a pod. Ďalším výborným spôsobom, ako využiť toto obdobie, je ,vyjsť zo seba v ústrety iným. Momentálne najohrozenejšou vekovou kategóriou sú seniori. Čo nám bráni k tomu, aby sme im častejšie zavolali, ponúkli im pomoc s nákupom, alebo sa opýtali, čo by potrebovali? Sú aj rôzne dobrovoľnícke združenia, do ktorých sa môžeme zapojiť a pomôcť. Môžeme tiež teraz naplno využiť vymoženosti modernej doby a zavolať (možno aj častejšie ako obvykle) priateľom a známym.

Internet nám poskytuje aj možnosť videohovoru. Čo tak zavolať si a dať si spoločnú kávičku cez internet?

Fantázii sa medze nekladú. Hlavne nestrácajme humor, prosím.

Ten je dobrým liekom na každú situáciu.“

V TÝCHTO POHNUTÝCH ČASOCH DETSKÉ VÝKRESY DÚHY sa vo svete stali symbolom boja proti koronavírusu. V súlade s tým v oknách v celom svete pribúdajú detské dúhy, kresby, ktorými deti svojím spôsobom bojujú proti zlu, ktoré postihlo planétu Zem. K tomuto krásnemu posolstvu sa pridali aj najmladší Jánošíčania, žiaci tamojšej základnej školy, ktorí v rámci hodín náboženstva a občianskej výchovy nakreslili pestré dúhy, ale aj motívy k blížiacej sa Veľkej noci, a ozdobili nimi okná školy, ale aj neďalekej predajne. Týmto pekným gestom chcú vyjadriť svoju vieru a nádej, že všetko bude dobre, že nešťastie, ktoré nás postihlo, spolu zvládneme a čo nevidieť sa vrátime do školy a ku každodenným životným aktivitám. vlh foto: z archívu školy

16

www.hl.rs

Informačno-politický týždenník

• ĽUDIA A UDALOSTI •

Z PRÍLEŽITOSTI 250. VÝROČIA PRÍCHODU SLOVÁKOV DO STAREJ PAZOVY (13)

Odhalenie pomníka Janka Čmelíka Pripravila: Anna Horvátová Staropazovčania sa tohto roku chystajú osláviť 250 rokov od príchodu prvých osadníkov na tieto priestranstvá. V ústrety týmto oslavám tu zverejňujeme z najstarších čísel Hlasu ľudu príspevky o Starej Pazove a zo Starej Pazovy.

Ku Dňu povstania zpríležitosti odhalenia pomníka Janka Čmelíka

Národný hrdina Janko Čmelík – Verný syn strany a pracujúceho ľudu

Súdruh Michal Šipický Emeš hovoril o novom spôsobe zásobovania družstevníkov a potom prešiel na ďalší bod denného poriadku: Oslava 7. júla. Členovia sedliackeho pracovného družstva „Janko Čmelík“ v Starej Pazove pozorne sledovali výklad svojho predsedu. Ako každú sobotu, tak aj teraz mali svoju obvyklú konferenciu družstevníkov. − „Na deň povstania, na deň 7. júla budeme mať v Pazove veľký sviatok. Odhalenie pomníka Janka Čmelíka. Verím, že nebude družstevníka, ktorý nebude prítomný, keď sa odhalí pomník toho bojovníka a národného hrdinu, ktorého meno má naše družstvo.“ Družstevníci počúvali výklad svojho predsedu. I oni, i on v tom okamihu vhĺbili sa do minulosti.

Nebolo to tak dávno. Niekoľko rokov prešlo iba, ako žil a pracoval medzi nimi ich Janko Čmelík, bojovník a hrdina. Teraz ho spomínajú a spomínajúc ho uskutočňujú jeho túhy a sny, jeho myšlienky a ideály.

On je aj teraz medzi nimi – všetci si oni ČMELÍKOVCI. Súdruh Emeš dokončil. Družstevníci sedliackeho pracovného družstva „Janko Čmelík“ sa rozchádzali; v kancelárii družstva zostali iba Michal Šipický-Emeš, Janko Hloda a Janko Čmelík ml. výnimočne sme sa neshovárali o družstve.

Shovárali sme sa o niečom inom, • ĽUDIA A UDALOSTI •

o Ňom, o tom veľkom synovi pracujúceho ľudu, o národnom hrdinovi Jankovi Čmelíkovi. Nachádzal som sa v kruhu jeho najbližších spolupracovníkov. * Súdruh Emeš a Janko Hloda vrátili sa vo svojich spomienkach zpäť do minulosti.

Rok 1932. Stará nenárodná Juhoslávia. Utláčanie na každej strane.

Zločiny, bieda, nepravda na každom kroku.

Boli ľudia, ktorí sa na toto iba pasívne dívali, ale boli čo somkli päste a začali boj. Pozorujúc nepravdu, sovrela krv pracujúceho človeka.

Medzi týchto patril i Janko Čmelík.

Predsa, či to má takto zostať na večné veky? Čítal knihy, učil sa dialektický materializmus, študoval „Anti-diihringa“ a zistil: Na svete nejestvuje niečo večné. Ani vykorisťovanie pracujúcich ľudí nemôže byť trvalé.

Janko Čmelík začal boj. * Začalo to s Národným domom.

Jednalo sa o to, či sa kultúra priblíži ľudu, alebo nie. národný dom bol privilégiom niekoľkých jednotlivcov. Kultúra bola vymoženosťou bohatých. A potrebné bolo kultúru demokratizovať, priblížiť ju k ľudu. Čmelíkova zásluha bola, že sa na tomto fronte začal boj. Stará správa nechcela odstúpiť. No širokou agitáciou začlenilo sa do spolku mnoho sedliakov a pracujúcich ľudí. Janko Čmelík energicky viedol akciou. Nebolo tej sily, ktorá by mohla zastaviť akciu.

Súdruh Hloda sa usmieva rozpamätajúc sa na toto prvé víťazstvo: „Čitáreň sme vzali do našich rúk.“ Zvolený bol nový výbor pre čitáreň a za sekretára bol zvolený Janko Čmelík. Valné shromaždenie bolo proste manifestáciou sily pracujúcich. Vtedy sa začlenilo

do čitárne okolo 500 pazovských sedliakov. Organizovaná sila zrušila privilegovanú hŕstku tých, ktorí kultúru považovali iba svojou vymoženosťou. * Súdruh Hloda spomína, že začali akciu budovania svojho, družstevného kina. Potrebné bolo sosbierať okolo 80-tisíc dinárov. Za krátky čas sa nazbieral skoro celý obnos – 70000 din. No – k budovaniu sa nepristúpilo. „V buržoáznom štáte sa klame a kradne – tak nás učil Janko Čmelík. Aj družstvá sa dostanú do rúk buržoázie. Preto sme ani nezačali s prácou, ale peniaze sme vrátili majiteľom – hovoria súdruhovia Emeš a Hloda. Ďalšia akcia, ktorú organizovala skupina Janka Čmelíka, bola v súvise s horou. Jednalo sa o to, aby pracujúci sedliaci v Pazove dostali horu niekde bližšie ku Pazove, lebo tá, ktorú využívali, bola veľmi ďaleko. Janko Čmelík sa s celou svojou odhodlanosťou vrhol do tejto akcie, ktorá dostala široký rámec. Sbieraly sa podpisy na túto žiadosť a máloktorý pracujúci sedliak v Pazove nepodpísal túto „petíciu“. Medzitým, mačekovci začali tiež v tomto istom smere, obávajúc sa, že komunisti získajú celkovú priazeň a autoritu pracujúcich. „Janko Čmelík poznal stratégiu a taktiku“ – hovorí súdruh Hloda. „Vyjednávali sme s mačekovcami, ale sme sa aj triedili, lebo sme videli, že podľa ich chápania spolupráca by mala paralizovať naše sily.

Napriek tomu, že každému v Pazove bolo jasné, kto organizoval akciu v súvise s horou, mačekovci – keď sa úspech dosiahol – začali podceňovať úsilia Janka Čmelíka, znehodnocovať samu akciu.

Bolo jasné – mačekovci nemali v programe úprimnú spoluprácu, ani pomoc pracujúcim ľuďom – ale iba rozbíjanie pracujúcich a pokrokových snáh.“ Odpoveď Janka Čmelíka na takúto prácu údajnej opozície bola – široké organizovanie Národného fontu v Starej Pazove. * Komunistická strana Juhoslávie po príchode súdruha Tita za ge-

nerálneho tajomníka CK, začala so širokou a rozvetvenou akciou: organizovať Národný front doboja proti fašizmu. Iba vďaka takejto správnej linaji podarilo sa našej Strane roku 1941 zachytiť do národno – osloboditeľského boja široké vrstvy robotníkov, dedinských pracujúcich a iných.

Takúto politickú linaj našej Strany prevádzal Janko Čmelík v St. Pazove.

Spojenie bolo s Belehradom.„Odchádzali sme – Čmelík a ja často do Belehradu“ hovorí Janko Hloda „a tam sme mali spojenie so študentmi, ktorí nám dávali rôzny materiál.

Jednalo sa hlavne o organizovaní Národného frontu.“ Pozdejšie sa styky prehlbovaly – belehradská študentská a robotnícka mládež navštívila St. Pazovu, prednášalo sa, diskutovalo.

Boly dve organizácie – Národný front, kde bol predsedom Janko Čmelík a Družstevná mládež (zadružna omladina) kde bol predsedom Michal Šipický – Emeš – v ktorých sa formovala rezerva našej Strany, káder sympatizujúcich, káder bojovníkov proti fašizmu.

Jednalo sa o omasovenie týchto organizácií. Prednášalo sa, čítaly sa rôzne letáky, časopisy, hovorilo sa o politickej linaji zpríležitosti nejakej akcie, určovaly sa heslá zpríležitosti volieb. Súčasne boly aj odborné prednášky. – Všetko to plne vplívalo na pozdvihnutie kultúrnej úrovne a politického povedomia pracujúcich sedliakov.

Vtedy sa už mačekovci úplne kompromitovali. Pracovali otvorene proti Národnému frontu. No – Národný front mal pevnú a organizovanú masu za sebou.

Dušou všetkých akcií a podnikaní bol Janko Čmelík. Súdruh Emeš spomína: „Bol ohromný organizátor. Vedel každú vec postaviť na svoje miesto. Energicky jednal, rýchle a rozhodne. Keď sme ho počúvali pri určovaní nejakej úlohy – cítili sme, že nejestvuje nemožnosť.

Nevedel popustiť.

(Pokračovanie nasleduje) Príspevok uvádzame v pôvodnom znení; zverejnený bol v Hlase ľudu vo štvrtok 7. júla 1949, R. VI – č. 51 (500).

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

17

VEĽKONOČNÉ SVIATKY V KULPÍNE

Od tradície sa pomaly upúšťa

s nami žije aj mama. Pred veľkonočnými sviatkami sme upratovali v dome, lebo naša najmladšia Katarína Gažová dcéra Marcela-Lea mala narodeniny 8. apríla, a to bolo tentoraz eľkonočné sviatky sú sviat- pred veľkonočnými sviatkami. Takom celej rodiny. Tešia sa na kže keď ide o prípravy na sviatky, ne aj mladší, aj starší. O tom, venovali sme sa ďalším prácam.

Farbeniu vajíčok sa venujem ako oslavuje sviatky Veľkej noci v kruhu svojej rodiny, sme sa s dcérami Majou, ktorá má 13 rorozprávali s Kulpínčankou Nata- kov, Marcelou-Leou, ktorá oslávila 9. narodeniny, a tiež s mašou Zimanovou. „Sme početnejšia rodinka. Má- mou, takže ženská časť našej rome s manželom tri deti a spolu diny má na starosti túto zábavnú predveľkonočnú aktivitu. Vajíčka farbíme klasicky priemyselnými farbami.

Aby sme vajíčka skrášlili, používame aj kvietky z prírody, ako sú púpava, ďatelinka a podobne. Tie kvietky priložíme na vajíčka, zaviažeme Nataša Zimanová s rodinou: so synom, s dcérami každé do nyloa s manželom (foto: z rodinného albumu Zimanovcov) novej pančuchy

V

18

I

Foto: pixabay

OSOBITNÁ PRÍLOHA • 11. 4. – 18. 4. 2020

a vložíme do farby. Keď obal dáme dolu z vajíčka, zostanú pekné odtlačky. Na niektoré ofarbené vajcia bez odtlačkov zalepíme farebné lepenky z obchodu.

K veľkonočným sviatkom chystáme vare- Farbené vajíčka neodmysliteľne patria k Veľkej noci né vajíčka, klobásku, šunku. Keky, ako hovorí spolubesedníčka, dysi starká chystala aj huspeninu, je to pekná obyčaj, ale ako sa jej ale my to už teraz nerobíme. Prí- zdá, od tejto veľkonočnej tradície prave koláčov sa venujeme s oso- sa postupne upúšťa. Jej dcéry príbitným pôžitkom. Chystáme va- du na Veľkonočný pondelok obnilkové venčeky, kokosové guľ- liať spolužiaci v menších skupinky, merbö kúsky, krémové buch- kách, a to hlavne mladšiu dcéru. ty, ktoré v Kulpíne voláme parla- Oblievajú prevažne voňavkami, menty. Máme radi sladké, takže teda už takým moderným spôkoláčov je na sviatky nadostač.“ sobom. Každý oblievač od dievAko nám vyrozprávala Nataša, čat dostane farbené vajíčko, čokodievčatá chystajú aj zelenú trávič- ládu alebo aj dináre. Nataša spoku a robia z nej hniezda pre veľ- menula, že sa jej páči, že chlapci konočného zajačka. Ako veľko- zo spolku Zvolen Kulpín obnovili nočné darčeky najčastejšie do- tradíciu niekdajších kulpínskych stávajú od zajka rôzne sladkosti. oblievačiek.

Keď ide o veľkonočné oblievač-

HLAS ĽUDU | 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

JÁN A ZUZANA TURANOVCI ZO STAREJ PAZOVY

Vysnívaný deň na Veľkú noc neho ľudového odevu si chráni dodnes a na pamiatku z nich ušila aj menšie kúsky odevu, do

V

šieho krásneho jubilea – oslavy zlatej svadby, ktorá sa, keď Boh dá, uskutoční v istej pazovskej

Anna Lešťanová

o Veľkonočnú nedeľu – 12. apríla Ján a Zuzana Turanovci zo Starej Pazovy si pripomenú nielen najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc, ale i výročie svojej svadby. Pre aktuálnu situáciu s pandémiou koronavírusu skôr naplánovanú oslavu 50. výročia manželstva iba odložili, lebo každý spoločný rok strávený bok po boku manželskej dvojice treba pekne a v dobrom zdraví osláviť, čo doprajeme aj Turanovcom.

Zuzana, vtedy Rybárska, sa s Jánom Turanom zoznámila na tanci v Slovenskom dome v Starej Pazove, a to 6. januára 1970, na Tri krále. Bola to, ako hovoria, láska na prvý pohľad a už 30. januára sa stali snúbencami. Manželstvo uzavreli 12. apríla a svadobná veselica trvala dva dni – cez ví-

Sobášna fotografia pred 50 z albumu Turanovcov

kend, v súlade s vtedajšími zvykmi a obyčajami. Mladucha Zuzana bola vyobliekaná v sviatočnom staropazovskom kroji s partou na hlave. Niektoré časti sobáš-

Zuzana a Ján Turanovci so svojimi najmilšími – dcérou Máriou, zaťom Aleksandrom a vnukom Aleksejom

ktorých vyobliekala veľkú bábku.

Manželia Turanovci sa po celý život usilovne zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a dobytkárstvom.

Vo svojom spoločnom živote sa vzájomne doplňovali a boli podporou jeden druhému pri vykonávaní rozličných prác a každodenných povinností. Kým Ján viezol kombajn po chotároch, či už na svojej, alebo cudzej roli pri zbere plodín, jeho manželka Zuzana sedela za volantom v traktore a vykonávala takmer všetky poľné práce s prívesnými strojmi, čo bolo príznačné iba pre schopné a nebojácne ženy, akou je ona. Vinohradníctvo bolo a zostalo ich veľkou záľurokmi bou a aj dnes, keď sú už obaja dôchodcami, radi odchádzajú do neďalekých Slankamenských Vinohradov, kde majú svoj vinohrad s chatou.

Po oslave striebornej svadby, ktorá sa konala v rodinnom kruhu, manželia Turanovci sa dožili ďal-

reštaurácii, ako to bolo pôvodne naplánované, za prítomnosti príbuzných a priateľov. Organizačnú

svadby Turanovci prednedávnom vo svojej domácnosti privítali i tamojšieho známeho fotografa Jána Rénera-Renkyho, ktorý na pamiatku urobil rodinné fotografie, na ktorých sú Ján a Zuzana s najmilšími – dcérou Máriou, zaťom Aleksandrom a vnukom Aleksejom. Na krásnych fotografiách okrem jubilantov – rodičov a starých rodičov sú aj Vučetićovci, no všetci traja vyparádení do staropazovského slovenského ľudového odevu. Márii nebol problém obliecť sa do kroja, lebo bola dlhoročnou tanečnicou vo FS Klasy. V tomto renomovanom pazovskom súbore bola aktívnou členkou až 13 rokov. Práve mnohé veci, ktoré sa týkajú kroja, má od mamy nielen zdedené, ale od nej s veľkou láskou ušité a na mieru zhotovené. Zuzana Turanová kedysi tiež bežne nosila kroj, no pre dámsku odev sa rozhodla v roku 1995, a to zo zdravotných dôvodov.

Pri oddychu J. Turan rád hráva

Dedo a vnuk s harmonikami v rukách a pri speve slovenských ľudových piesní

časť oslavy zlatej svadby má na starosti ich dcéra Mária Turanová-Vučetićová a robí to s veľkou láskou a vôľou.

V roku jubilea – oslavy zlatej

II

i na harmonike a srdce mu plesá radosťou, keď sa mu v hraní pripojí aj vnuk, ktorého obľúbenou piesňou je Po nábreží koník beží...

19

KALENDÁRNE OBYČAJE SLOVÁKOV V PIVNICI

Veľká noc voľakedy a dnes V

Miroslav Pap

eľká noc predstavuje kresťanský sviatok pripomínajúci ukrižovanie a vzkriesenie Ježiša Krista. Spolu s Vianocami patria k najväčším kresťanským sviatkom v roku, pričom je Veľká noc označená ako najvýznamnejší kresťanský sviatok. Veľkonočné sviatky pritom úzko súvisia so židovskou Paschou pripomínajúcou exodus Židov z egyptského otroctva pod vedením Mojžiša.

K tomuto sviatku sa viazalo nespočetné množstvo cirkevných obradov, ale z druhej strany aj tradičné obyčaje, ktoré súviseli s príchodom jari a so začiatkom roľníckych prác. Tieto kultúrne prvky pritom mali základ dokonca v predkresťanských obradoch.

Každý národ, kraj či dedina Veľkú noc oslavovali v podobnej forme s menšími odchýlkami. Odlišnosti cítiť, samozrejme, v tradičných prvkoch, pričom cirkevné zostali fundamentálne.

Rovnako ako aj dnes obdobie pred Veľkou nocou bolo poznačené štyridsaťdňovým pôstom začínajúcim Popolcovou stredou. Pôst vrcholí Veľkým piatkom, ktorým je dokonaná obeta Ježiša Krista.

Pôstne obdobie v našich prostrediach pritom nebolo striktne dodržiavané. Presnejšie s úpravou jedálneho lístka veľmi nesúviselo.

V Pivnici počas pôstu veriaci pravidelne chodili do kostola. V tomto období sa nekonali žiadne zábavy, svadby, veľkolepé oslavy.

Na Kvetnú nedeľu sa v chráme Božom konali pašiové služby rovnako ako aj na Veľký piatok.

Kvetnou nedeľou akoby začínal tichý týždeň. Menšie dievčence na bohoslužbách mali na sebe odetú bielu sukňu. Predsa sa počas tichého týždňa až do predvečera Zeleného štvrtka mohlo pracovať.

Počas Zeleného štvrtka sa upratovali obytné a hospodárske miestnosti a budovy, aby všetko bolo čisté na nastávajúce sviatky. V tento deň platilo pravidlo, že keď zájde slnko a do kostola nazvonia, tak by sa už nemalo nič

20

robiť. V Pivnici sa tak ako v minulosti, aj dnes na Zelený štvrtok v chráme Božom prisluhuje Večera Pánova. Pred bohoslužbami bol už jedálny lístok pritom upravený v prospech duchovnej prípravy pred prijatím Večere Pánovej. Na rozdiel od ostatných prostredí so slovenským obyvateľstvom vo Vojvodine, v Pivnici sa počas Zele-

nebi. Predpoludním sme išli do kostola, kde boli pašiové služby.

V tento deň bolo v dedine veľké ticho, lebo ľudia boli väčšinou doma a nikto nešiel do poľa. Ani nás deti rodičia vôbec nepustili na ulicu hrať sa s ostatnými. Až v sobotu sa mohlo pracovať. Ale predsa ani v tento deň chlapi nešli do poľa, lebo sa hovorilo – Pán

Oblévačka v 80. rokoch

ného štvrtku nevarila huspenina, alebo všeobecne známe studenie.

Tento gastronomický doplnok tu dodnes nikdy nebol zaužívaný.

Najprísnejší pôstny deň bol Veľký piatok. V Pivnici sa v tento deň konzumovali drobky s mliekom,

Ježiš v hrobe odpočíva, tak aj zem treba nechať nech oddychuje.“ Sobotný deň bol prevažne pracovný a určený na prípravu na nastávajúci veľkonočný sviatok. Ženy upravovali interiér, chlapi hospodárske budovy. V tento deň sa va-

Mládenci vyspevovali celou dedinou (80. roky)

pukancová kukurica, v ojedinelých prípadoch paradajková polievka a makové buchty či rezance. Na Veľký piatok si spomenula aj Katarína Týrová: „V tento deň sme sa postili. Už ako deti nás tomu učili, takže sme cez deň mohli jesť iba mlieko s drobkami a pukancovú kukuricu. Dobre som si zapamätala rodičovský príkaz, že jesť môžeme, až keď vyjde prvá hviezdička na

III

rila šunka, vajcia, klobása a piekli sa koláče. Ženy spolu s dcérami či vnučkami ozdobovali veľkonočné vajíčka rôznymi technikami. Tieto následne zdobili všetky domovy a najviac sa im tešili deti.

Nedeľa bola slávnostná a rovnaké ovzdušie bolo aj v chráme Božom. Po štyridsaťdňovom pôste nasledovali sviatky venované vzkrieseniu Ježiša Krista. Na roz-

diel od dnešných dní, keď sa deti obdarúvajú rôznymi sladkosťami, odevnými súčiastkami, či hračkami, ešte v 50. a 60. rokoch toto nebolo zastúpené. V tento deň sa navštevovala najbližšia rodina a na rozdiel od Veľkého piatka celá dedina akoby ožila. V niektorých slovenských prostrediach ženy v tento deň nevarili a tvrdili, že sa počas celých sviatkov nemá oheň na varenie zapáliť. Pivničanky predsa nedeľný obed aj v tento deň varili.

Veľkonočné sviatky vrcholili Veľkonočným pondelkom, čiže oblievačkou. Jej podstatou je prenesenie životodarnej schopnosti vody, zdravia, sviežosti a mladosti, ktoré podľa týchto predstáv voda symbolizovala, na mladé dievky. Už od polnoci sa skupiny mládencov zoskupovali a postupne oblievali dievky. Každá skupina mala svojho muzikanta – harmonikára. Tých bol v dedine v 40. a 50. rokoch pomerne veľký počet, preto nájsť muzikantov nepredstavoval problém. Ako tvrdí Katarína Týrová: „To boli mládenci zo všetkých častí Pivnice. Jednotlivé skupiny mali aj pomenovanie z časti, v ktorej bývajú. Boli to napríklad – Rajaňé, Uličkaňé, Forgáčkiní, Vágaloví, z Velkej ulici a iní. Pravidelne bolo až 6 – 7 skupín. To nebolo ako dnes, že mládenci prídu oblievať a zasadnú u dievky doma. Voľakedy mládenci na dvore obliali dievku, ona ich spolu s rodičmi ponúkla vínom a páleným a išli k druhej. Od polnoci, keď začali, až do nasledujúceho poludnia obliali aj 20 dievok.

Samozrejme, každý mládenec si chcel obliať frajerku, alebo dievku voči ktorej prejavoval sympatie. Často sa aj mládenci povadili, ku ktorej pôjdu skôr.“ V súčasnosti oblievačky pretrvali v takmer nepozmenenej forme.

Chlapci zo základnej školy oblievajú spolužiačky, kým mládenci za prítomnosti muzikantov dievky.

Predsa sa zmenilo jedno, a to počet oblievačov, ktorých je z roka na rok menej. Veľkonočné sviatky Slovákov v Pivnici do určitej formy zostali nepozmenené dodnes.

Predstavujú určitú zmes etnických a konfesionálnych prvkov, ktorými sa líšia od majoritného spoločenstva a prostredníctvom ktorých sa identifikujú.

Informátorky: Katarína Týrova (1947) a Juliana Nímetová (1943)

HLAS ĽUDU | 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

S ANNOU KOLÁROVOU Z ERDEVÍKA

Beleli a žlteli sa ulice zapražili fazuľu. Bola to biela fazuľa bez mäsa, ale s rezancami.

Danuška Berediová- Na raňajky v sobotu sme chystali Banovićová kapusníka. Moja mama a ešte aj stará mama pripravovali slané, eľkonočnú tému sme si a keď som sa vydala, Kolárovci tohto roku hľadali inak. robili sladké kapusníka. V soMuseli sme sa vynájsť po- botu som musela vstať včas, čas núdzového stavu v našej kra- aby kapusníka bolo na raňajky. jine. Anna Kolárová z Erdevíka Časom to vyšlo zo zvyku. Vajíčka bola ochotná vyrozprávať nám sme nikdy nefarbili na Veľký piatok, ale v sobotu.

Najviac sme ich farbili v cibuľovej šupke, ale spomínam si, že mama ich niekedy farbila farbami na líčenie. Huspeninu sme tiež varili v sobotu. V nedeľu sme nič nevarili. Jedla sa iba huspenina a vajíčka.

Sviatočný obed sme varili v pondelok,“ vyrozprávala nám Anna.

Na sviatky sa veriaci schádzajú aj v kostole.

Anna nám povedala, že jej odchod do kostola bol vštepený od malička. „Samozrejme, chodili sme do kostola. Ja som sa od malička naučila chodiť do kostola, lebo V rovnakých šatách na Veľkú noc v roku sme spolu so sestrami vždy chodili s mamou.

1959. Anna stojí prvá zľava.

V prvý deň Veľkej noci telefonicky spomienky z detstva sme išli do kostola v Erdevíku na Veľkú noc. Nebol problém ani a keďže môj otec bol z Bingule, fotografie zabezpečiť. Teta Anna na druhý deň sme išli k starým ich pripravila a ja som ich odišla rodičom a do binguľského kosiba odfotiť. Poctivo, dodržali tola. Niekedy sme šli kočom sme dvojmetrovú vzdialenosť. a niekedy aj pešo. Ešte teraz Hneď na začiatku nám Anna si spomínam, aká bola cesta (73) povedala, že už mnoho z Erdevíka do Bingule. Poobeobyčají zaniklo v jej dome. Bolo de v nedeľu sme s rodičmi išli ich viac, keď žili všetci spolu: po vajíčka k príbuzným. Teraz nebohý manžel Adam a traja si všímam, že deti chodia aj synovia – Ján, Ondrej a Michal. k susedovcom, priateľom a k Anna nám začala hovoriť naj- známym po vajíčka, a my sme prv o gastronomických obyča- vtedy chodili iba k najbližším. jach: „Z detstva si spomínam, že Spolu so sestrami sme samy išli, sa na Veľký piatok varila fazuľa, keď sme boli už staršie. Spolebo sme sa postili. Mama ma mínam si, že vtedy bolo veľmi poslala kúpiť 2 dl oleja, aby sme veľa detí. Vajíčka sme rozbíjali

V

Anna v roku 1965

hneď na ulici. Beleli a žlteli sa ulice od bielkov a žĺtkov. Teraz deti ani nevedia vajíčka rozbíjať.

Ale my sme ich nielen rozbíjali, ale sme ich aj zjedli na ulici. Bola to radosť pre nás,“ spomína si Anna na detstvo.

Anna si spomenula aj na

rok 1959, keď s mamou šli ku krajčírke, ktorá bývala oproti ich domu, aby im ušila nové šaty na sviatky. „Mne a mojim dvom sestrám mama dala ušiť nové šaty na Veľkú noc. Mám aj fotografiu, keď sme všetky tri mali rovnaké šaty. Stávalo sa aj to, že nám dala ušiť šaty s krátkymi rukávmi a na Veľkú noc bola zima, a potom sme tie šaty nemohli nosiť,“ porozprávala nám Anna.

Nakoniec sme sa opýtali, ako teraz oslavuje veľkonočné sviatky. Na začiatku nám už povedala, že mnohé obyčaje v jej dome zanikli. A niektoré si trochu prispôsobila. „Ja teraz už vo štvrtok uvarím huspeninu, ale ju do nedele nejeme. Ako aj mnohí teraz, aj my chystáme na Veľký piatok rybu. Kapusníka som naposledy pripravila pred niekoľkými rokmi pre vnúčikov, ale, bohužiaľ, nechceli ani len ochutnať,“ uzavrela so smiechom teta Anna.

Foto: z archívu spolubesedníčky

S manželom Adamom a vnúčatami Marekom a Martinom v roku 2015

IV

21

DETSKÝ KÚTIK

Najkrajšie sviatky jari

P

o príchode jari sa najviac tešíme sviatku Veľkej noci.

Iste najviac radosti vtedy majú práve deti. Pripravia si hniezda zo sviežej zelenej trávičky pre zajačika, v ktorý im tam prinesie veľkonočné darčeky. Do košíko h položia krásne ozdobené vajíčka. Príprava veľkonočnýc ako vajíčok je veľká zábava. A ich zdobenie je umenie. Tak ov, sviatk h očnýc veľkon olom symb k zajači očný je veľkon kvety, pestré a, sú to aj malé žltučké kuriatka, zelená trávičk cu včeličky, motýliky a všetko to, čo nám pripomína pučia búda a neza rodiny y sviatk sú y sviatk očné Veľkon krásu. jarnú sa ani na tradíciu veľkonočných oblievačiek.

Všetkým vám prajeme pokojné a krásne veľkonočné sviatky!

Katuša

Darko Majerský, škôlkar, Pivnica

Žiaci 4. b, ZŠ Jána Čajaka, B. Petrovec Adrian Šimo, šesťročný, PU Včielka, Kulpín

ovićová, Dorotea Ranđel , Padina ta Ti ZŠ maršala

Zakvitnutá jabloň

sa usmieva zubaté slniečko.

Po studenej zime prišla k nám jar. Spoza oblakov a. prírod á Prebúdza sa všetka okolit oznamuje, že je jar znovu V našej záhrade zakvitla stará jabloň. Každý rok nám kvietky, ktoré privítali jar biele malé, ali vypuč tu. Na tých starých konároch znovu rade. Staré unavené v záh jšia najkra je jabloň naša apríla medzi nami. Začiatkom kvietku začínajú sa o bieleh Spoza konáre sú celé prekryté najkrajšími kvietkami. celý rok. Páči sa po jabloň starú ujú ozdob ktoré y, vystrkovať malé, zelené lístočk jablko. e krásn na mi pozerať, ako sa jej malý kvietok každým dňom mení , musíme ju jabloň starú našu vať zacho Môj starý otec vraví, že ak si chceme robám. A a cho om škodc proti ie kovan postre ročné chrániť. Musíme robiť každo iť a nie chrán y strom musia ešte nám vravel, že ju máme chrániť aj od ľudí. Ľudia lámať a spiľovať.

Daniel Valentík, 4. b, ZŠ Jána Čajaka, Báčsky Petrovec

22

www.hl.rs

Informačno-politický týždenník

Žiaci 4. b, ZŠ Jána Čajaka, B. Petrovec

Lukáš Červený, ZŠ 15. októbra, Pivnica

• DETSKÝ KÚTIK •

Mozaika

ROČNÍK XXII 11. apríla 2020 ČÍSLO

247

MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA

Z obsahu

K STOROČNICI NAŠEJ HUMORISTICKEJ PUBLICISTIKY

Frčka bavila našincov už pred sto rokmi Jaroslav Čiep

S

lovenská vojvodinská publicistika má za sebou už viac ako 150-ročné dejiny. Za toto pol druha storočia sme už nazbierali úctyhodný počet časopisov rôznych odborov a profilov.

Jedine oblasťou, ktorá je stále s nami a vedľa nás, sa nemôžeme veľmi chváliť.

Prvý humoristicko-satirický časopis vojvodinských Slovákov, ktorý začal vychádzať v Petrovci v lete roku 1920, bola Frčka. Redaktormi nášho prvého „smiešneho“ čísla tohto časopisu boli tlačiar Peter Pribiš a obchodník Pavel Kukučka, ktorý neskoršie časopis redigoval sám do septembra 1923. Vychádzanie časopisu nebolo pravidelné, i keď sa plánovalo s dvojmesačnou periodicitou, čoho výsledkom bolo to, že v prvom ročníku vyšli

dve čísla (1920), v druhom len jedno dvojčíslo (1921), v treťom vychádzala najpravidelnejšie, vydali až päť dvojčísel (1922) a vo štvrtom ročníku, a po čase sa ukázalo, že aj v poslednom,

vyšli tri čísla (1923). Všetko záviselo aj od inšpirácie, lebo išlo o šteklivé postrehy, ktoré nešanovali nikoho a nijakú udalosť, ktorá sa udiala na týchto priestoroch. Vychádzanie Frčky najviac predsa záviselo od predplácania si tohto časopisu, a to nebolo až také početné, i keď si všetci radi prerozprávali to, čo čítali vo Frčke. Vo frčkárskej ponuke boli rôzne vtipy, humoresky, veršovačky, kortešovacie básničky, ilustrácie a kreslený humor. Všetko to bol náš pôvodný humor, ktorý v čase vychádzania časopisu bol živý a ktorý sa výlučne dotýkal prostredia, v ktorom vznikol. Časopis vychádzal na 8 stranách a stál 5 korún, resp. potom 1,5, 2 a naposledy 3 dináre.

Druhý pokus vydávať časopis tohto druhu zaznamenávame v januári roku 1926. Michal Labáth v Petrovci sa odhodlal vydávať humoristický časopis pod menom Hévis, podobne štruktúrovaný ako Frčka a na ôsmich stranách. Zostalo to len na pokuse, lebo tento časopis už po druhom čísle v apríli zanikol. A tu sa v podstate končia dejiny našich humoristických časopisov. Obidva časopisy, ako to zdôraznil Dr. Samuel Čelovský, boli na slušnej technickej a výtvarnej úrovni vďaka akademickej maliarke Zuzke Medveďovej a kníhtlačiarni v Petrovci, kde boli tlačené. Štipky nášho pôvodného humoru v časopisoch a v novinách, ktoré vychádzali od roku 1902 až podnes, sa kde-tu aj zjavujú, hoci väčšinu humoristických kútikov vypĺňa humor, ktorý sa preberal a preberá z iných časopisov. Lebo nedajbože, aby sme niekoho urazili, keď naň usmerníme túto uštipačnú humoristickú strelu. Takýto derivovaný humor predsa už nie je až taký efektný. Humor u nás našťastie nevymizol a ľudia sa aj dnes pri ňom radi pobavia. Pôvodné humoristické príspevky sa časom presťahovali na

Na káve u Slukovcov (na Kärtner strasse) s. 24

rozhlasové médium, kde sa napr. v určitých časových úsekoch v Petrovci vysielali Hévisove frčky, Petrovskovci alebo Z kmotrovského hrnca. Aj v Televízii Petrovec sa občas objavili humoristicky ladené príspevky, najdlhšie tie z pera

George Guča, veterán druhej svetovej vojny s. 27

Desaťtisíc rokov dozadu a späť

s. 28

spisovateľa Pavla Grňu a publicistu Jána Dorču. Príspevky v elektronickej podobe v éteri odznejú a rýchlo sa zabúdajú. Po nich zostáva len malá stopa, alebo aj žiadna.

I

23

Mozaika NA CESTÁCH...

ZÁPISKY Z VIEDNE

Na káve u Slukovcov (na Kärtner strasse) Milina Vrtunská

K

ärtner strasse je nielen chýrečná viedenská obchodná ulica, ale aj korzo s početnými kaviarňami vo dva rady. Lebo chodiť na kávu do kaviarne patrí k životnému štýlu Viedenčanov.

Nuž keď si dosýta napasieš oči na luxusných výkladoch a nohy zoderieš po kolená, začneš si všímať aj kaviarne. Ktorú si zvoliť, keď každá z nich pôsobí útulne?

Navyše každá má niekoľko stolíkov aj vonku, prostredníctvom ktorých jedna na druhú nadväzujú. Je to vskutku špalier stolov a prislúchajúcich stoličiek, ktorý tiahne prostriedkom ulice, nuž nikdy si nie si istý, u koho budeš konzumovať.

Aj preto som sa rozhodla vojsť dnu. Kaviareň, ktorú som si zvolila, mala krásny interiér v štýle secesie, pohodlné stoličky s tmavočervenými poťahmi, príjemná čašníčka s úsmevom na tvári mi objednávku priniesla na postriebrenom podnose, v šálke z najjemnejšieho, ako sneh bielučkého porcelánu. Káva bola vynikajúca. Napriek všetkému na mňa najsilnejším dojmom zapôsobilo vrecko cukru, na ktorom písalo: SLUKA. Pozrela som na stenu, to isté, SLUKA. Veď som ja na káve u Sľúkovcov!

Vo vlastnej imaginácii som na l dodala mäkčeň, na u dĺžeň, presvedčená, že sa v priebehu času z priezviska vytratili. A odrazu som tam zacítila domáckosť.

Profesionálnu zvedavosť, ale aj potrebu veci si preveriť v sebe nezaprieš. Ihneď som začala výskumy. Čašníčku som sa povyzvedala všetko v súvise s názvom cukrárne, čiže majiteľom a jeho priezviskom, podľa ktorého cukráreň pomenovali. Dokonca použila som aj niekoľko slovenských slov, očakávajúc, že na ne zareaguje.

Veď som predsa u Sľúkovcov!

24

II

Pravdaže, čašníčka po slovensky nevedela, ale predsa bola zasvätená do pôvodu podniku, v ktorom si zarába na živobytie. Prezradila mi, že cukráreň Sluka (a nie Sľúka) koncom devätnásteho storočia založil Wilhem Josef Sluka, údajne pôvodom Čech.

Na neuverenie, ako človek, ktorého stále lákajú diaľky, potom tam inde stále hľadá niečo, čokoľvek, čo ho upomína na domov. Ani som len nepomyslela na priezvisko Sluka, ktoré existuje na Slovensku, v Česku, ale aj inde,

devätnásteho a dvadsiateho storočia a znamenalo odklon od tradicionalizmu. Tu nemožno mimo Gustava Klimta a jeho výtvarného znázornenia Deviatej Beethovenovej symfónie na stenách Pavilónu secesie. Tú budovu, vskutku architektonický manifest secesie, vystavali podľa projektov Josepha Marie Olbricha roku 1897 pre umelcov, ktorí túžili po nových spôsoboch výtvarného prejavu.

Pavilón secesie aj dnes dýcha sviežosťou a modernosťou.

Klimtov obraz v Pavilóne secesie

ale som bola presvedčená, že ide o skomoleninu nášho pekného, vojvodinského, Sľúka. Napriek všetkému tá kaviareň na Kärtner strasse bude v mojich spomienkach mať vždy nádych blízkosti – a ak ma cesty znovu zavedú do Viedne, tak si určite aj tam zájdem. Dokonca dúfam, že ma zavedú. Priznám sa, Viedeň je moja oneskorená láska, ktorej však nechýba iskra mladistvého zápalu.

SKVOSTY SECESIE Vo Viedni ma najviac zaujala secesia, čiže umelecké diela vytvorené v tom štýle. Ide o hnutie, ktoré sa zrodilo na prelome

Vyznačuje sa strohosťou línií, príznačnou bielobou exteriéru a interiéru, zdobí ju však kupola oblečená do pozláteného lístia.

Nadpis na frontálnej vonkajšej stene je veľavravný: DOBE JEJ UMENIE, UMENIU JEHO SLOBODA. Jednou z príznačností toho nového umenia, ktoré sa zjavilo aj inde, ale pod iným menom – vo Francúzsku napríklad Art nouveau – bola inšpirácia prírodou.

Predovšetkým vegetáciou a jej mäkkými líniami, kvetmi, lístím.

Dobrý vietor do plachiet mu prichádzal aj z ďalekého Japonska.

Len ako príklad zoberme maestra Hokusaia, jeho Tridsaťšesť pohľa-

dov na horu Fuji a iné bravúry. Ďalšou príznačnosťou toho obdobia bola rozhodnutosť umelcov zrušiť hrádze medzi výtvarným, čiže výsostným umením a úžitkovým, ktoré sa dovtedy považovalo za druhoradé. Napríklad ozdobovanie ornamentmi. Na dôležitosti získali aj vrcholné výtvory remeselníkov, ktorí prispievali k ozdobovaniu budov a príbytkov. Lebo secesia nebola len umeleckým hnutím, ale aj spôsobom života istých spoločenských vrstiev.

DnešnÉMU OBDOBIU muzeálne stredisko Neďaleko od Pavilónu secesie – taká štvrťhodinka chôdze hore briežkom odtiaľ – medzi Kunsthistorickým a Prírodovedným múzeom sa vypína socha Márie Terézie. Poklona slávnej cisárovnej. Je to vskutku súsošie. Na vysokom podstavci tróni vládkyňa s Pragmatickou sankciou v ruke, nižšie, vôkol nej, najvernejší spolupracovníci, znázornení ako jazdci na koňoch. Cisárovná je, pravdaže, tvárou obrátená k Hofburgu, hradu Habsburgovcov, z ktorého štyridsať rokov spravovala veľkú ríšu.

Mňa predovšetkým zaujala tá časť bývalého príbytku dynastie Habsburgovcov, ktorej Mária Terézia obrátila chrbát. Bývalé hradné maštale, kde voľakedy boli umiestnené parádne kone a kočiare, ktorými panskí pohoniči cisársku rodinu navážali po Viedni a prevážali po Európe.

Pred dvoma desaťročiami, sto rokov po zrode secesie a výstavbe Pavilónu secesie, v bývalých hradných koniarňach dali do prevádzky impozantné stredisko venované kultúre. Museums Quartier Wien, tak mu znie úradný názov, je skvelým príkladom spolunažívania starého a nového. Zrenovovaných stajní v barokovom štýle a supermoderných budov, ktoré tam dostavali. V tom prostredí žije v symbióze niekoľko múzeí,

HLAS ĽUDU | 11. 4. – 18. 4. 2020 • 15 – 16 /4902 – 4903/

NA CESTÁCH... stredisko pre kreatívne aktivity detí, kníhkupectvo špecializované pre literatúru z oblasti umenia, butiky a kaviarne. A stále sa tam niečo deje, návštevníkov hojnosť.

Na rozľahlom nádvorí sú navyše porozkladané pohovky z mohutnej plastiky, na ktorých si možno oddýchnuť, bez toho, aby si v tamojších pohostinských objektoch niečo konzumoval. Tú pohodu si možno najviac užijú študenti, ktorí tam prídu v hlúčikoch, pohodlne sa uvelebia do masívnych sedadiel, uhrýzajú si z obložených chlebíčkov kúpených v neďalekej samoobsluhe – a hlasne diskutujú. Ak je deň príjemný, mnohí sa tam aj učia.

Alebo sa jednoducho vyhrievajú na slniečku.

Nakuknime do jedného z tamojších múzeí, Leopoldovho, kde je umiestnená zbierka moderného rakúskeho umenia. Pomenovanie získalo podľa zberateľa, viedenského oftalmológa Rudolfa Leopolda, od ktorého štát zbierku kúpil. Dokonca pán Leopold, ako veľký znalec tej oblasti, bol aj prvým riaditeľom múzea. Tam chránia veľkú časť tvorby maliara Egona Schieleho, ale aj Gustava Klimta a Oskara Kokošku. Aj kresby znamenitého architekta Otta Wagnera, ktorý značne prispel k modernizácii Viedne. Okrem iného bol aj ideovým otcom viedenského metra a urobil aj technické plány niektorých staníc. Pre cisára Františka Jozefa a jeho rodinu projektoval a dal postaviť špeciálnu, miniatúrnu stanicu pri vchode do Schönbrunnu, ktorá aj dnes tam stojí. Ako rarita, prislúchajúca mestskému múzeu. V Leopoldovom múzeu vedľa iných skvostov chránia aj jednotlivé kusy nábytku v štýle secesie. Je to vskutku najbohatšia zbierka viedenskej secesie, s tou výhradou, že niektoré výsostné diela Gustava Klimta, napríklad chýrečný Bozk, vlastní múzeum v zámku Belvedere.

Na minimalistickej budove Leopoldovho múzea, podobajúceho sa ozrutnej bielej tehle, je veľmi málo oblokov. Aby svetelné lúče neuškodili umeleckým dielam. Na

najvyššom poschodí – prekvapenie. Veličizné horizontálne okno bez priehrad, cez ktoré sa očiam ukáže úchvatný obraz.

Pohľad na Viedeň z vtáčej per-

nielen výtvarného, veď Viedeň je predovšetkým mestom hudobnej tradície, spomeňme len génia Mozarta, Beethovena a rodinu Straussovcov – ťažko zvoliť

Nádvorie Muzeálneho strediska

spektívy.

Takmer na dosah ruky dve identické kupoly dvoch identických budov, v ktorých sídlia

medzi nespočetnými múzeami.

A, pravda, aj neunaviť čitateľa.

Preto ešte len jedno múzeum.

Pavilón secesie

už spomenuté Kunsthistorické a Prírodovedné múzeum, potom strechy blízkych, nato aj vzdialenejších stavieb – a v diaľke obrysy zvonice Kostola svätého Štefana. * V meste umenia – pravdaže,

Špecifikum Viedne, kam chodia obdivovatelia výtvarného umenia z celého sveta. Často za jednou jedinou tematickou výstavou – a tie sa striedajú niekoľkokrát v roku.

Palác Albertina.

V ňom chránia jednu z najbo-

hatších zbierok grafík na svete.

Skoro milión grafických listov, zahrňujúcich takmer päť storočí.

Od Dürera a Michelangela, po Schieleho a Klimta.

Tam sídli aj najznámejší zajac na svete. Výsostné dielo Alberta Dürera, natoľko dokonalé, že máte dojem, že je zajko živý. Pravda, v čase, keď žil maestro Dürer, platili v umení iné postuláty – výtvarné dielo muselo čo najvernejšie napodobniť prírodu a život. A nie sa ním len inšpirovať, ako je tomu v modernom umení.

Luxusný palác Albertina kedysi patril Márii Kristíne – dcére Márie Terézie – a jej manželovi vojvodcovi Albertovi Saskému, ktorý bol húževnatým zberateľom umeleckých diel. Očividne nebol chudobný, ani nevzdelaný, ale mu cisárovná predsa niečo zazlievala. Nemal nadostač vysokú hodnosť pre jej dcéru princeznú.

Predsa svojej najobľúbenejšej dcére dovolila vydať sa z lásky. Všetky ostatné deti, ktoré sa dožili dospelého veku, vydávala a ženila podľa záujmov štátu. Ako je známe z dejín, najhoršie pochodila Mária Antoinetta, vydatá za francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., ktorej revolucionári odťali hlavu. slaný roztok namiesto praclíka Okrem umenia a chutnej kávy do Viedne ma lákajú aj ulice.

Animované od rána do večera.

Ak ste ranostaj, najprv zažijete hurhaj náhliacich sa do roboty.

Keďže nepatrím do tej skupiny, rannú vervu pozorujem radšej z hotelového okna. Nočným sovičkám sa deň začína okolo poludnia. No možno nie až tak neskoro. Do viedenských ulíc vyjdem už okolo jedenástej.

A je mi dobre.

Všade množstvo sveta. Nie však tlačenica, ktorá by človeka znervózňovala. Chodci nenarážajú do seba, navzájom sa uctievajú, ponúkajú si prednosť, domáci turistom ukazujú cestu so zhovievavým úsmevom na tvári. Akási vzájomná výmena dobrej energie.

Alebo sa mne to tak len pozdáva?

III

25

Mozaika NA CESTÁCH...

Možno je to len ilúzia, ale ja si ju vychutnávam.

Ako som si onehdy vychutnala slaný rožok, i keď som mala chuť na praclík. Bolo to okolo poludnia, keď ma pošteklila vôňa sviežeho pečiva z pekárne, povedľa ktorej som prechádzala. Prvé, na čo som si pomyslela, bol slaný praclík, chýrečný viedenský bretzel. Lámanou školskou nemčinou som vykoktala, čo si prajem. Nemala som šťastie. Praclíky predo mnou pochrumkali tí, čo sa im ráno vstať nelení.

– Ponudi gospođi onu finu kiflu, još je bolja od perece, – navrhne neočakávane predavačke osoba, ktorá už bola v pekárni, keď som ja do nej vošla. Navyše v jazyku, ktorému aj ja dobre rozumiem.

– Da, može slana kifla, kako da ne, – predišla som prekvapenú pekárku.

– Znači i vi ste naša?!

A v zapätí sme všetky tri vypukli v smiech.

Hľa, aj to je Viedeň.

Bývalí Juhoslovania sú najpočetnejším spoločenstvom cudzincov vo Viedni. Ulica Ottaringer dostala prímeno Balkan strasse podľa toho, že v nej žijú mnohí prisťahovalci z našich končín.

Nielen tí, čo do Viedne utiekli pred vojnou v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, ale predovšetkým tí Juhoslovania, ktorí ešte predtým odišli na dočasnú prácu do zahraničia – a nikdy viac sa domov nevrátili.

Takzvaní gastarbeiteri.

Viac ako desať percent obyvateľov hlavného mesta Rakúska je cudzincov. Okrem našincov žijú tam aj Turci, Poliaci, Slováci, Maďari, Židia, Číňania a iní – či už staroosadlíci, alebo noví prisťahovalci.

Spolunažívanie, ktoré Viedeň zaraďuje medzi najeurópskejšie mestá.

Keby tak Mária Terézia mohla nakuknúť do dneška, veľmi pravdepodobne by s úškrnkom na perách poznamenala: – Veď som ja to už dávno podporovala.

UŽ DESIATYKRÁT VEDIE Podľa klasifikácie amerického kabinetu Mercer Viedeň už celé

26

IV

desaťročie vedie na rebríčku miest, kde je nielen príjemne stráviť niekoľko dní, lež tam aj žiť. A to je už závažná vec. Človeku na cestách môže učariť už

najbezpečnejšie mestá. Aj medzi najzelenšie, lebo je popretkávané parkmi, stromoradiami, trávnikmi, športovými a detskými ihriskami. Jeho obyvatelia pijú kvalitnú

Viedeň na pravé poludnie

aj to, že sa vyslobodil zo šedej každodennosti. Skutočnosť, že dožíva niečo nové, čo predtým nepoznal, čo ho povzbudzuje, čo v ňom zobúdza pozitívne myšlien-

vodu, majú k dispozícii dobre organizovanú sieť podzemnej železnice, autobusov a električiek, cyklistické dráhy, možnosti na športovanie, uspokojovanie

Wagnerova stanica pre Františka Jozefa

ky a vyvoláva príjemné ilúzie. Ale pre príjemný každodenný život obyvateľov musia byť splnené početné kritériá.

Inštitúcie, ktoré porovnávajú životné podmienky (kabinet Mercer totiž nie je jediný), zisťujú, že Viedeň patrí medzi najtolerantnejšie a v súvise s tým aj

kultúrnych potrieb. A tak ďalej.

Zo tridsať rozličných kritérií.

Jedným z nich je aj spokojnosť samotných obyvateľov s tým, čo im poskytuje mesto, v ktorom žijú svoju každodennosť. Viac ako deväťdesiatpäť percent anketovaných Viedenčanov na tú otázku sústavne odpovedá kladne.

Také superlatívy zintrigovali primátorov viacerých miest, hlavne európskych, ktorí si u viedenských vrchností podávajú kľučky.

Okrem iných bol tam aj ľubľanský primátor Zoran Janković, ktorý na tú cestu pozval aj novinárov. Aby preskúmali, čo je to, čo Viedeň má, a Ľubľana nemá.

Slovinskí kolegovia nepotrebovali veľa času na to, aby zistili, že vedľa už známych výhod vo Viedni ide predovšetkým o možnosť prenajať si byt za prijateľnú cenu. V Ľubľane sa tým nemôžu pochváliť. V čom spočíva tajomstvo? pýtali sa hostia hostiteľov.

Zjednodušená odpoveď na tú a tomu podobné otázky znela: Premyslená bytová politika mesta.

Navyše dlhodobá.

Začalo sa to súbežne s novými dejinami, keď Viedeň prestala byť metropolou Rakúsko-uhorskej ríše a stala sa hlavým mestom Rakúska. Bolo sa načim zorganizovať inak. Veľká obytná štvrť Karl Marx-Hof pre päťtisíc duší, ktorú vystavali takmer pred storočím, aby prilákali robotníkov z vidieka do viedenských tovární, je príkladom par exellence. Dnes až dve tretiny obytných budov patria mestu. Niežeby vo Viedni nestavali luxusné objekty. Ešte ako stavajú! Ale to prevažne ponechávajú bohatým súkromným podnikateľom, ktorí ich predávajú, prípadne dávajú do prenájmu bohatým záujemcom.

A mesto aj ďalej sústavne stavia obytné budovy s komfortnými, nie však luxusnými bytmi, ktoré poskytuje do prenájmu za neziskové ceny. Vďaka tomu rodiny s priemernými príjmami nie sú nútené zadlžovať sa v bankách, aby si byt kúpili. V nových štvrtiach hneď stavajú aj potrebnú infraštruktúru: jasličky a škôlky, lekáreň a ambulanciu, námestíčka a parky. Inštalujú lavičky, kde si susedia môžu posedieť, pobesedovať. Prípadne dohovoriť sa o nejakej spoločnej akcii, zameranej na zošľachtenie prostredia, v ktorom žijú.

Akýsi socializmus v kapitalizme.

Nie div, že sa Viedenčanom vo Viedni žiť páči.

HLAS ĽUDU | 11. 4. – 18. 4. 2020 • 15 – 16 /4902 – 4903/

INÍ PÍŠU

SPOMIENKY NA NAŠINCA

George Guča, veterán druhej svetovej vojny Viera Kaňová

S

lovák narodený v Amerike to nemá ľahké. Hoci by mu aj otec bol známym slovenským vysťahovalcom do USA, rodákom z Petrovca, akým bol Dr. Juraj Guča, lekár, odmenený za zásluhy v prvej svetovej vojne čiernohorským kráľom Nikolom, keď svoj život šiel dobrovoľne z Chicaga vystaviť nebezpečenstvu prihlásiac sa v roku 1915 ako lekár na pomoc svojej krajine a srbskému vojsku.

Aký otec, taký syn. A tak doktorov syn s americkým menom George a slovenským priezviskom Guča mal v hlave štyri kľúčové slová, ktoré ho viedli kdekoľvek, ako štyri strany sveta: SLOBODA, ODVAHA, POVINNOSŤ, OBETAVOSŤ.

Zaviedli ho rovno aj na vojenské curriculum armády Spojených štátov amerických po tom, čo navštívil Petrovec, kde nechal svoju sestru Gladys školiť sa po slovensky na Štátnom gymnáziu v Petrovci. Roky 1944 a 1945, ktoré dnes po siedmich a pol decéniách oslavujeme ako roky oslobodenia, boli jedny z pamätných rokov aj pre rodinu Gučovú a znamenali ďalší krok k dobudovaniu ich nevšedného altruistického a nezlomného charakteru.

George bol vtedy už aktívnym spojeneckým bojovníkom záverečných operácií v Centrálnej Európe, Gladys úspešne maturovala po slovensky na našom gymnáziu a zamestnala sa na Veľvyslanectve USA v oslobodenom Belehrade, 68-ročný doktor Juraj Guča zaprel svoje roky a vstúpil ešte raz do svetovej vojny ako lekár – tentoraz do 14. Vojvodinskej údernej slovenskej brigády na pomoc pri posledných bojoch vojnového konfliktu v druhej svetovej vojne.

Georgova matka, pani Emília, čítala po slovensky, po srbsky i po anglicky správy z európskeho bojiska. Bola ani živá, ani mŕtva. Už by z Petrovca bola aj odišla nebyť najbližších príbuzných cez Gučovo humno a o dva domy nižšie na Ulici generála Štefánika, kde trávila dni so svojím psom – chrtom. Dankovci a Terekovci sa stali súčasťou jej

života, pomáhali jej riešiť dobro i sedela s ním v elitnom hoteli na zlo. Najmä keď už rodičov svojho uhle ulíc Terazije a Balkánska ulica, manžela, doktora Juraja Guču a už v oslobodenom Belehrade, a jeho sestier, babice vtedy mala jedno zo Anny Terekovej a svojich anjelských Zuzany Dankovej, vnuknutí. od roku 1941 viac Zdvihla hlavu naklonenú k tanieru nebolo.

Najlepšou kaa jedlu podanému k slávnostnému marátkou sa jej stala moja matka obedu na počesť osMária Tereková, lobodenia krajiny a vtedy mladá profesvojich zásnub s mosorka na gymnáziu, jím otcom Karolom ktorá sa plne veBoldockým starším novala pani Emílii v a upriamila pohľad jej zúfalstve nielen jedným smerom v preto, že ju viazalo rozsiahlej luxusnej rodinné puto, ale reštaurácii. Takmer jej tak nakladala aj George Guča, syn Dr. Juraja s krikom povedala: sokolská výchova, Guču a Emílie Gučovej, rodenej Džordž! To je náš p o č a s k t o r e j Kučerovej, príslušník americkej Džordž! – pozerajúc odmalička kovala armády v druhej svetovej vojne uprene na skupinu svoj charakter. vojakov v americkej Pani Emília plákavala deň i noc uniforme. za svojimi mužmi, aj za Chicagom.

Otec, samozrejme, svojím Akoby šípila riešenie jej neustálych racionálnym zmýšľaním ihneď jej múk, moja matka nemala o ňu poznámku zamietol ako nesprávnu obavy, i keď pani Emíliin manžel a nemožnú, i keď ona aj ďalej na-

Predtým než sa pripojil k 14. Vojvodinskej údernej slovenskej brigáde Dr. Juraj Guča strávil chvíle so svojou rodinou. Na fotke je vo vinici so švagrom Dankom a s jeho vnučkou Katarínou, Máriou Terekovou, vedľa nej je Georgova sestra Gladys a Dr. Juraj Guča, popri nich stojí pes chrt, rovnoprávny člen rodiny, ktorý cestoval po ukončení vojny do Ameriky.

lekár Dr. Juraj Guča pre ňu naordinoval domácu liečbu. Pokojne ju chlácholila, ako jej dobrý anjel. A veru aj bola Mária Tereková anjelom, takú ju poznali ľudia a spoliehali sa na ňu, ako aj pani Emília.

Raz v roku 1945, keď už matka nepracovala na petrovskom gymnáziu, ale s mojím otcom, komerčným riaditeľom podniku Kooperatíva export-import ako jeho účtovníčka,

liehala a to isté tvrdila. Zavolajme ho k nášmu stolu! – odhodlane povedala a poslala otca k Georgovi.

Samozrejme, bol to George – celý on, do slova a do písmena – otvorený pohľad, jemný úsmev.

George Guča, vyznamenaný spojenecký americký bojovník Prvej pešej divízie, The First Infantry Division, známej ešte ako The Big Red One, skrátene BRO, mottom ktorej bolo:

No Mission Too Difficult. No Sacrifice Too Great. Duty First!

Tak vidíš! Nebola by to predsa moja matka, keby svojím šiestym zmyslom neuhádla a nerozlúštila predtým aj oveľa ťažšie hádanky, nie to spoznať človeka pre ňu tak rodinne dôležitého a jej milého.

Bratranec George mojej matke prezradil, že má voľno a že americký džíp zdolá aj hrboľatejšie prekážky ako je kaldrma, ktorá vedie k Petrovcu. Tu matka svojou intuíciou a taktickou diplomatickosťou navrhla Georgovi takýto scenár: š, š, šš... šepkala, lebo bola aj vzrušená a hrdlo mala zovreté.

V Petrovci u Terekovcov bola pani Emília Gučová, rodená Kučerová, Georgova matka, slovenská Američanka s českým prízvukom, zaneprázdnená pražením obľúbených makových palaciniek na murovanom sporáku, na otvorenej platni v kuchyni, ktorá bola niekde dolu gongom za zadnou izbou, za asistencie pána Jána Danka, profesora na petrovskom gymnáziu, ďalšieho bratranca mojej mamy, ktorému praženie palaciniek otáčaním vo vzduchu bola vášnivá záľuba.

Džíp zabrzdil obďaleč od Terekovej brány, moja matka vošla pokojne dvorom do kuchyne. Boli tam aj jej rodičia, Terekovci, jedli za stolom.

Oooo! Ako vám je tu dobre, ako si hoviete... hm.. keby tak náš Džordž tu bol, bolo by nám ešte veselšie, však teta Emília? A Gladys kedy príde z Belehradu, oznámila?

Pani Emília len-len, že nezvraštila čelo od žiaľu, ale matka jej to nedovolila, vyslovila ďalšiu vetu svojho diplomatického scenára: Čo keby tak George otvoril teraz našu kapiju?

Vrhla pritom blyšťavý pohľad na pani Emíliu, tá hneď šípila, koľko bije, nechala palacinky prihárať a dychtivo utekala dvorom.

Keď trasľavou rukou otvárala drevené, ťažké, od dažďa pokrivené dvere na Terekovej kapiji, ponad ktorú zďaleka vykúkala americká vojenská čiapka, mala už dávno obraz svojho syna pred sebou. George do toho obrazu len vstúpil a splynul s ním. Bol to naozaj George. Jej syn.

V

27

Mozaika HODINKA A POL V MÚZEU MESTA ILOK

Desaťtisíc rokov dozadu a späť Juraj Bartoš

I

lok je najvýchodnejšie osídlenie v susednom Chorvátsku. Prvý raz sa spomína roku 1267, a to hneď ako Ujlak a Wylok, neskoršie aj v obmene Vylok... Jeho dominantu, vežu Kostola svätého Ivana Kapistrana vidieť až zo Srbska. Nielen preto, že toto mesto na pravej strane Dunaja s Báčskou Palankou na ľavej strane tej istej rieky spája, presnejšie už dávnejšie oddeľuje Most 25. mája.

Keby ste mali záujem, nech sa páči, až sa pominie pliaga menom Covid-19, zájdite za ruiny niekdajšieho opevnenia stredovekého hradu kniežaťa Nikolu Ilockého, v okruhu ktorého je niekdajší zámok rodiny Odescalchi a v ňom, od roku 1969, je umiestnené Múzeum mesta Ilok založené roku 1952. Bola tvrdá zima, keď som zaklopal na jeho dvere.

Otvorila ich vtedajšia pani kustódka, historička a publicistka Ružica Černi, ktorá si už dávnejšie uhrýza z dôchodcovského bochníka...

Môj diktafón si spomína, že, ako povedala, v múzeu rodného mesta sa zamestnala roku 1990; predtým pracovala ako osvetárka – vo Veľkej Kladuši v Bosne a potom aj v Subotici. Aby nakoniec v rodisku „prežila všetko, čo bolo dané prežiť“, a odovzdane pracovala na koncepcii múzea. „Moje šťastie je moja práca; keby som nerobila toto, čo robím, neviem, ako by som... Práca kustódky ma napĺňa radosťou a spokojnosťou. Ako kustódka pokrývam oblasť archeológie, kultúrnych dejín a etnológie. Môj druhý dom je múzeum; vskutku odchádzam domov iba prespať; nemám nikoho, nuž je to moja veľká výhoda. Tu som proste šťastná...“ „Zakladateľom múzea je Josip Meštrović,“ hovorí ľúbezná rezká pani, „veľmi významná a uznávaná osobnosť v Iloku; vedel správnym spôsobom osloviť Iločanov s prosbou, ak majú doma predmety s historickou hodnotou, aby ich priniesli do múzea; vo vtedajšom Ilockom vjesniku následne roku

28

VI

1953 uverejnil mená osôb a zoznam predmetov, ktoré darovali novozriadenému múzeu, a tak motivoval aj ďalších spoluobčanov, aby obohatili muzeálne zbierky, takže do inventárnej knihy pribúdali nové a nové záznamy, lebo väčšina obyvateľov Iloka priniesla do múzea historicky závažné predmety.“ Vykopávky a iné predmety vraj nie sú iba zo samotného hradu, lež z celého mesta a jeho okolia; mnohé

sme mali 6 140 návštevníkov, z toho isté percento boli zahraniční turisti (od Austrálie, Nového Zélandu, Juhoafrickej republiky, Tunisu, Maroka, Ruska, Talianska, po Maďarsko, Rakúsko, Srbsko, a veľký počet tvorili žiaci, ktorí prišli z rôznych končín Chorvátska v rámci exkurzií.“ Najprv ma pani sprievodkyňa zaviedla do archeologického oddelenia, ktoré prezentuje život

Múzeum mesta Ilok sa teší aj návštevám zahraničných turistov

boli získané náhodne, keď vzácne predmety z hlbokej minulosti, povedzme rímske mince, odhalili ľudia pri bežných poľných prácach

Exkustódka Ružica Černi

alebo keď kopali základy rodinných domov. „Vlastivedné Múzeum mesta Ilok roku 2007 zriadilo štyri aktuálne oddelenia so svojimi zbierkami a podzbierkami: archeologické, etnologické, kultúrno-historické, galerijné, ako i muzeálnu knižnicu. Všetky vystavené muzeálie sú opatrené textami v chorvátskom a anglickom jazyku. Roku 2011

nielen niekdajšieho a súčasného Iloka, ale aj neďalekých osídlení Šarengradu, Bapsky a Mohova: „Osobitne je zaujímavá predhistorická lokalita Bapska; jej dejiny siahajú do obdobia 8000 rokov pred Kristom; vystavené sú originálne kamenné sekery a kamenné nože z toho obdobia, ako i vykopávky z medenej doby, a máme i ukážky badenskej kultúry...“ Rozsiahly segment kompletnej zbierky tvorí rímske obdobie.

Rimania prišli sem počas cisára Octavia Augusta, keď Ilok patril k provincii Sirmium. Osobitne je zaujímavý rímsky meč gladius z 1. storočia nášho letopočtu, nájdený bol na nádvorí zámku. Je zasunutý v pošve a zreštaurovaný bol v Mainze. Z rímskeho obdobia je tu o. i. mramorová náhrobná platňa rímskeho legionára s latinským textom z konca 1. storočia, samozrejme, je tu množstvo mincí.

Okrem iných aj tie s podobizňou cisára Proba, ktorý žil v 3. storočí a známy je tým, že vydal rozkaz, aby na Fruškej hore bola zasadená vinič, čím udrel základy tunajšieho znamenitého vinohradníctva.

REPORTÉRI

VZÁCNE FAKTY ZO STREDOVKU Nasleduje prierez stredoveku, kedy ľudia v týchto končinách ako stavebný materiál okrem kameňa používali drevo: „Vstavené plastiky znázorňujú kamenné pozostatky veľkého už neexistujúceho Kostola svätého Petra a Pavla na hradnom nádvorí; o kúsok ďalej stojí i Kostol svätej Márie, viac je známy ako Chrám svätého Ivana Kapistrana, ktorý po čase nadobudol neogotický výzor. Početné sú i predmety dokladujúce vznik mena mesta, ktoré sa v 13. storočí pôvodne volalo Ujlak a Wylak, potom aj Újlak, de Wylak a pod. Ide teda o maďarský koreň slova, ktoré znamená nové osídlenie; z neho neskoršie bolo odvodené súčasné pomenovanie Ilok.

Pani Ružica ma upozorňuje na početné zaujímavé detaily. Návštevníka nemôžu nezaujať kamenné gule z 15. storočia umiestnené v zrkadlovej skrinke, ktorá vytvára optický klam, t. j. multiplikuje gule a pozorovateľa, keď sa na ne mrkne celkom zblízka. „Obyvatelia žili mimo hradu, v podhradí a v prípade nebezpečenstva museli byť aj vojakmi. Prechádzali do hradu a tieto gule im slúžili na zasahovanie nepriateľa.“ Pozornosť upúta aj maketa, ktorá znázorňuje Ilok v období rozvinutého stredoveku. V 15. storočí na hrade vraj stoloval Nikola Ilocký (po maďarsky Újlaki Miklós) s nominálnym titulom kráľa Bosny; uhorský kráľ Matej Korvín ho tiež vymenoval za bána Chorvátska, Slavónie, Dalmácie a Mačvy a poveril ho ochranou Sriemu, Slavónska a Uhorska pred tureckými vpádmi.

Hneď po pridelení spomenutého kráľovského titulu Nikola Ilocký dal vykovať mince so svojou podobizňou. Jeho syn Lovro mal iba titul kniežaťa a keďže bol bezdetný, rodokmeň Ilockých (Újlakiovcov) bol prerušený... Krátko potom sa Ilok dostal pod tureckú nadvládu, z nej sa vymanil po 162 rokoch.

Pri tomto výklade znie orientálna hudba...; neskôr počuť hudbu z období, ktoré vypĺňajú jednotlivé miestnosti.

Jeden z najvzácnejších exponá-

HLAS ĽUDU | 11. 4. – 18. 4. 2020 • 15 – 16 /4902 – 4903/ tov je prvý Štatút Mesta Ilok z roku 1525, kde sa uvádza, že Ilok je slobodné kráľovské mesto, stanovuje sa spôsob života, otváranie škôl, nemocníc... Osobitne zaujímavý je erb mesta Ilok, vypracoval ho chorvátsky maliar majster Juraj Julije Klović. „Akiste vás bude zaujímať aj najstaršia kniha v našej knižnici, ktorá datuje do roku 1554, písaná v latinčine, v nej sa spomína Ivan Kapistran.“ PRIŠLI OD RÍMA...

Kráčame chodbou medzi dvoma krídlami múzea, cez veľké okná sledujeme tichý prúd Dunaja a pohľad lipne na rovnej Báčke za riekou.

Zaraz sme v období na prelome 17. a 18. storočia a teda i príchodu talianskej rodiny Odescalchi (z okolia Rímu). „Dostali sa sem pričinením pápeža Inocenta, ktorý peňažne podporil rakúsku monarchiu v boji proti Turkom; po vojne Rakúsko nemalo peňazí, a tak splácalo dlh darovaním pôdy.“ Na stene visí reliéf spomenutého pápeža a pred ním stojí busta Livia Odescalchiho; príslušníci tejto rodiny sú vraj potomkovia franského cisára Karola Veľkého. Okrem darovacej listiny cisára Leopolda z roku 1698 sú tu i zvyšky pozláteného nábytku (stôl a zrkadlo), ktorý sem priniesli Odescalchiovci, pravdaže, i poľovnícke trofeje... „Pred zámkom ste si mohli všimnúť ich súkromný park.

Oni tiež postavili pozorovateľňu na neďalekom Principovci. To všetko bolo v ich súkromnom vlastníctve do konca druhej svetovej vojny. Po jej ukončení dostali menšie vojnové odškodné a už sa ako dediči neozvali. Sám zámok prv než sa sem presťahovalo múzeum, sa využíval na rôznorodé účely: bola tu predškolská ustanovizeň a potom aj fabrika nábytku...“ Vstupujeme do barokovej siene, ktorú zdobí množstvo obrazov a sôch so sakrálnymi obsahmi. „Vystavené sú tu i plány a náčrty: na tomto sú znázornené vinohrady a lesy z 18. storočia; pod týmto hradom mali vlastnú vínnu pivnicu (teraz je tam známa Ilocká vínna pivnica). Odescalchiovci mali aj žrebiareň a na súťažiach získali celý rad uznaní; značná časť sa zachovala...“ V jednej z ďalších miestností sú výtvarné práce umelcov, ktorí sa tu na hrade zúčastňovali vo výtvarných dielňach v priebehu posledného polstoročia. Tak sa vlastne dostávame k 20. storočiu,

t. j. k časti expozície, ktorá predstavuje hospodársky a kultúrny život občanov Iloka. Ako občerstvujúce pôsobí Straussov valčík Na krásnom

nábytok...“ Dostávame sa k čoraz bližšej minulosti ilustrovanej rôznymi dokumentmi, plagátmi, fotogra-

Busta Livia Odescalchiho (3. štvrtina 17. storočia); autor: Etienne Monnot

Dominanta Iloka: Chrám sv. Ivana Kapistrana

modrom Dunaji... Pani Ružica vari počuje, o čom práve myslím, nuž povie: „Dunaj je naším spojivom so Západom i s Východom: početné parníky zo sveta pristávali v na-

fiami a inými materiálmi týkajúcimi sa školstva, zdravotných ustanovizní, vydavateľskej činnosti, sokolských jednôt, kultúrno-umeleckých a iných spolkov (nielen Chorvátov, ale aj Slovákov, Srbov, Židov, Nemcov... „Pozrite sa, tu je podobizeň Jozefa Maliaka, ktorý v Iloku roku 1905 založil dievčenskú slovenskú školu.

Bol to veľký intelektuál, tu je, hľa, jeho dcéra Blanka Maliaková a hen tu máte údaje o Multiplikované kamenné gule z 15. storočia prvom divadelnom predstavení šom prístavisku, odvážali odtiaľ v slovenskej reči (Ferko Urbánek – víno a hrozno do Viedne, tam sa Strašidlo), predvedenom 12. apríla dobre predávalo, lebo malo dobrú 1914...“ povesť, a sem sa dovážal napríklad Pravdaže sme, letmo, nahliadli aj

Spálňa zo 17. storočia

do časti stálej expozície z obdobia 1. a 2. svetovej vojny (na pozadí svetových dianí), ako i vojny, ktorá Iločanom spôsobila veľa zlého v poslednom desaťročí 20. storočia.

Nakoniec je tu zdokumentovaný život v samostatnej Chorvátskej republike, členke Európskej únie.

Od ktorej nás v Srbsku prakticky oddeľuje tak málo, a predsa tak veľa; obrazne povedané – iba niekdajší Most 25. mája. Dlhý 825 metrov (uvádza sa aj dĺžka 725 m), sprevádzkovaný 19. mája 1974, poškodený projektilmi aviácie NATO v apríli 1999 a znovu sprístupnený 30. apríla 2002. Divan je kićeni Srem, prášia tamburáši, kým pohľadom pohládzam ľudové kroje obyvateľov Iloka a už spomenutých dedín.

Nakoniec vstupujeme do spomienkovej galérie významných Iločanov: sú tu predovšetkým dokumenty približujúce osobnosť básnika, prekladateľa, polonistu, divadelného pracovníka Julija Benešića, ktorého menom sa hrdia ilocká základná škola a miestny chorvátsky kultúrno-umelecký spolok, a múzeum na jeho počesť organizuje Dni Julija Benešića.

Na záver poldruhahodinovej obhliadky Múzea mesta Ilok a podrobného oboznámenia sa s jeho obsahmi mimoriadne ústretová a srdečná pani kustódka Ružica Černi pridá ešte zopár technických údajov: pracuje tu šesť osôb: riaditeľka, dve kustódky, upratovačka, domovník a účtovníčka. Ustanovizeň je finančne hradená z rozpočtu mesta Ilok. Opakujem: Keby ste chceli vedieť a vidieť viac, Ilok, nádejajme sa, opäť bude tu, na dosah ruky; len nech sa pominú všetky odporné vírusy... Hodinku-dve venovať nahliadnutiu do minulosti spred takých desaťtisíc rokov je veru skvelá vec.

Izba zo začiatku 20. storočia

VII

29

Mozaika RADY A NÁPADY

Výber: Elena Šranková

IBA PRE LABUŽNÍKOV

Jogurtový zákusok s ovocím Suroviny: Na cesto: 2 jogurtové poháriky cukru, 2 jogurtové poháriky múky, 2 poháriky jogurtu, 2 lyžice kakaa, 2 lyžičky sódy bikarbóny, 1 vanilínový cukor, 1/2 jogurtového pohárika oleja; Na plnku: ½ tvarohu mascarpone (približne 125 g), 3 lyžice práškového cukru, 3 lyžice jahodového lekváru; Na polevu: 100 g čokolády na varenie, 100 ml sladkej smotany; Na ozdobenie: ovocie podľa vlastného výberu Takto sa to podarí: Cesto: Všetky suroviny zmiešame, vyhrnieme do okrúhleho plechu priemeru 27 cm. Pečieme vo vyhriatej rúre na 180 °C asi 30 minút. Testujeme špáradlom. Plnka: Suroviny zmiešame, koláč prekrojíme a natrieme plnku. Poleva: Čokoládu a sladkú smotanu roztopíme vo vodnom

kúpeli a potrieme povrch koláča.

Ozdobíme ovocím.

Foto: E. Šranková

Viete o cibuli, že...

T

entoraz si môžete prečítať zopár rád, čo robiť pri práci s cibuľou, alebo na čo ju môžete využiť okrem na varenie.

Viete, že: – ak potrieme nôž, ktorým chceme krájať cibuľu, soľou, nebude zapáchať; – ak pri krájaní cibule slzíme, dajme si do úst kúsok chleba, no nezjedzme ho, pôsobí ako ochranný filter. Cibuľu, nôž a lopár častejšie oplachujme studenou vodou; – veľa cibule zvyšuje sekréciu žalúdočných štiav a žlče, surová a osmažená cibuľa dráždi sliznicu zažívacieho traktu. Pridaná do pokrmov zhoršuje stráviteľnosť; – liatinové predmety dobre vy-

Nechtík lekársky

Odborný názov: Calendula officinalis Iné názvy: nechtík, nahátka liečivá, mesiačok, kalendula Zber: kvety od mája do septembra Medicínske účinky: protizápalový, antibakteriálny, fungicídny, zastavuje krvácanie, hojivý, fytoestrogénny, pôsobí proti kŕčom pri zmiernení menštruačných kŕčov, symptómoch menopauzy a obnove pravidelnosti menštruácie.

• Známe sú tiež detoxikačné vlastnosti nechtíka lekárskeho, ktorý čistí pečeň a žlčník od toxínov.

• Vonkajšie použitie nechtíka je prospešné pri liečbe zápalu spojiviek, oparov, kŕčových žíl, rôznych rán, uštipnutí a modrín.

Odborný názov: Taraxacum officinale Iné názvy: púpava, púpava lúčna, pumpava, pumpelica, pampuliška, pampuška, pleška, lucemička Zber: koreň, mladé listy, kvety od apríla do júla Medicínske účinky: list: diuretikum, znižuje cholesterol, protizápalový; koreň: antireumatikum, znižuje cholesterol, podporuje tvorbu žlče, pôsobí posilňujúco, antioxidant PÚPAVA LEKÁRSKA A JEJ ÚČINKY • Horčiny obsiahnuté v tejto liečivej byline priaznivo pôsobia proti tráviacim ťažkostiam.

• Látky obsiahnuté v púpave stimulujú funkciu žalúdka, pečene, žlčníka a spôsobujú zvýšené vylučovanie toxínov a metabolického odpadu do moču a jeho zvýšené vylučovanie.

• Preventívne pôsobí proti vzniku žlčových kameňov a ak sú už vytvorené, pomáha ich rozpúšťať.

• Vonkajšie použitie formou odvarov, tinktúr a olejov je vhodné na liečbu ekzémov, akné a psoriázy.

• Tradiční bylinkári používajú

Mozaiku číslo 247 pripravil Jaroslav Čiep

30

VIII

čistíme cibuľou; – cibuľou namočenou v liehu môžeme čistiť pozlátené rámy; – posekanú cibuľu môžeme uskladniť v plastickej nádobe s dobre tesniacim uzáverom v chladničke bez toho, aby v priebehu 10 dní stratila svoju kvalitu.

Púpava lekárska

LIEČIVÉ RASTLINY A ICH ÚČINKY

NECHTÍK LEKÁRSKY A JEHO ÚČINKY • Nechtík sa už po stáročia používa na vonkajšie liečenie rán, popálenín a problémov s pokožkou. Vďačí tomu za vysoký obsah flavonoidov a hyaluronu, ktoré urýchľujú hojenie a tvorbu nového tkaniva.

• Táto liečivá rastlina je účinná aj proti rôznym mykózam nôh a iných častí tela vrátane vaginálnej mykózy.

• Flavonoidy obsiahnuté v nechtíku sú i účinným antioxidantom chrániacim telo pred voľnými radikálmi.

• Fytoestrogény, ktoré táto liečivá bylinka obsahuje, priaznivo pôsobia na rovnováhu ženských rozmnožovacích orgánov a pomáha

DOBRÁ RADA NAD ZLATO

púpavu pre jej protizápalové vlastnosti pri liečbe artritídy, dny, artritídnej chronickej bolesti a pri svalových kŕčoch.

• Listy púpavy podporujú krv-

ný obeh a udržiavanie zdravého krvného tlaku vďaka vysokému obsahu draslíka, vápnika, fosforu, železa a sodíka.

HLAS ĽUDU | 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

ZÁZNAM Z BINGULE

Veľkonočné sviatky už klopú na dvere...

Z

Tijana Farkašová

ima je konečne preč a pred nami sú sviatky jari. Taký krásny čas, tešíme sa naň zas. Veľkonočné sviatky už klopú na dvere.

Niektorí sa na ne pripravujú poctivým jarným upratovaním, iní maľujú veľkonočné vajíčka. Všetky tieto drobné radosti, povinnosti či tradície patria k Veľkej noci. Každý deň veľkonočných sviatkov v sebe zahŕňa kresťanské posolstvá a pripomienku významných cirkevných udalostí, ale viaže sa aj so zvykmi našich predkov. Dnes často už len podľa rozprávania starých či prastarých mám si môžeme predstavovať, ako asi vyzerali veľkonočné sviatky na dedine kedysi.

Naši predkovia sa na príchod najväčšieho kresťanského sviatku veľmi dôsledne pripravovali. Nielenže dodržiavali pôstne obdobie, ale aj tradície, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. Ako kedysi prežívali obdobie pred Veľkou nocou a ako trávili jednotlivé dni Veľkého týždňa, zaspomínali sme si so 71-ročnou dôchodkyňou Annou Rumanovou, rod. Kaňovou, z Binguľe.

Pre núdzový stav v našej krajine jej veľkonočnú rozprávku sme si vypočuli iba telefonicky. Aj to bol obdivuhodný zážitok, lebo naša spolubesedníčka má rozprávačský talent a vie aj krásne spievať.

Väčšina z nás Veľkú noc spája predovšetkým s tradičnou oblie-

vačkou. O nej sa dnes iba rozpráva, bohužiaľ, tento zvyk sa do dnešného dňa v Binguli nezachoval. „Od detstva si pamätám, že mi moja mama rozprávala, ako to voľakedy bývalo na Veľkonočný pondelok, deň oblievačiek, ktorý už, žiaľ, patrí do minulosti... V ten deň chlapci oblievajú dievčence studenou vodou zo studne. Pravdaže, v každej domácnosti bola studňa.

Binguľskí mládenci chodili spoločne po domoch, kde boli dospelé dievčatá. Potom dievčatá priviedli až k studni, do vedra naliali studenú vodu a vyliali ju na dievča. Nie je to ako dnes, keď chlapci len striekajú dievčatá vodou. Voda mala dievčatám zabezpečiť krásu a zdravie po celý rok. Odmenou pre kúpačov bolo pripravené pohostenie: varené vajíčka, koláče, víno alebo pálenka. V nasledujúci deň dievčatá oblievali chlapcov. Taká bola tradícia, ktorá však časom zanikla,“ povedala nám naša spolubesedníčka.

Popolcová, inak aj Škaredá streda zamávala fašiangovým oslavám a ľudia nielen v minulosti, ale i dnes dodržiavali prikázaný štyridsaťdňový pôst, ktorý končí vo Veľkonočnú nedeľu. Veľký pôst sa netýkal len jedla, ale aj spôsobu života. „Ženy chodili oblečené v tmavom, s tmavou pokrývkou hlavy, nekonali sa zábavy, svadby, ani žiadne podujatie veselého charakteru,“ vysvetľuje pani Anna. V pôstnom období začínali gazdinky pomaly s prípravou na jarné práce. Upratali príbytky, utierali všetok riad, čo mali v kredenci, stromy natierali vápnom – kalili ich.“ Čo nesmelo chýbať na veľkono-čnom stole? „Na Veľký piatok sa v Binguli vždy postilo. Ryba pečená v rúre so zemiakovým šalátom a rybacia polievka, aj, samozrejme, pogáča, to nikdy nechýbalo. K tomu boli ešte aj pukance. Niektorí v ten deň čakali iba na západ slnka, aby si odrezali kúsok klobásy.“ Voľakedy dávno na Veľkonočnú nedeľu... „Prichádzajú ľudia z kostola, krája sa šunka, vajíčka a binguľská hrubá klobása uvarená v šunkovej vode.

Torty sa nerobili, iba skromnejší koláč. Príde rodina, spolu sedíme a takto oslavujeme,“ opísala veľkonočné sviatky naša spoluobčianka. „K Veľkej noci tradične patrí na našom území varenie studenia. Obyčajne sa varí v sobotu a podáva sa vo veľkonočnú nedeľu. Huspeninu dnes varievam v stredu, aby sa v nedeľu už mohla jesť. Zamie-

sený chlieb nikdy nesmel chýbať na stole. Naše prababky ho miesili ručne, raz v týždni. Upieklo sa viac chlebov v sedliackej peci, aby bolo dosť na celý týždeň.“ Dnes na Veľkonočnú nedeľu... „V nedeľu na obed bolo, tak ako aj v súčasnej dobe, tradičný nedeľný obed: domáca polievka zo sliepky, paradajková omáčka a varené mäso a, samozrejme, pečené mäso, napríklad bravčové, hovädzie, slepačie, zo zajaca... so šalátom, napríklad kapustovým. Alebo napríklad kurča v rúre so zemiakmi. Na záver, samozrejme, patria sem i chutné koláče. Na stôl sa prestrie biely obrus a naň sviatočné jedlá.“ Veľkonočné kraslice Jedným z tradičných a obľúbených symbolov Veľkej noci sú aj kraslice. Dnes je k dispozícii množstvo rôznych syntetických farieb na okrášlenie veľkonočných vajíčok.

Voľakedy sa mohli ľudia spoľahnúť len na prírodu a tá im dávala všetko, čo potrebovali. Aj farby na farbenie alebo maľovanie vajíčok. „Cibuľová metóda: Do hrnca vhoďte hnedé šupky z cibule. Jednou z najstarších techník je oblepovanie vajíčok rôznymi lístočkami a trávami, a potom takto obložené a umiestnené v hodvábnych ženských pančuchách sa varia vo vode s cibuľovými šupinami.

VI

Zopár šupiek potom nahádžte aj navrch. Nechajte variť 10 – 15 minút. Potom vajíčka vyberte na čistý papier a nechajte ich vychladnúť. Vďaka cibuľovým šupkám získajú zaujímavé netradičné sfarbenie. Na mieste, kde bol priložený lístoček, ostáva iný odtieň a vajíčko má rastlinný motív. Tento spôsob je najjednoduchší. A toto sú aj najzdravšie vajcia. Aj dnes najradšej mám tento starodávny spôsob. Ale používam aj modernejšie techniky.“ Do oslavy patrí aj odchod na služby Božie do kostola, však? „Tá veľkonočná atmosféra by bola ešte krajšia, kedy v kostole bolo viac ľudí. Najviac sa zmenilo to, že je stále menej mladých v kostole a pomaly aj starších ľudí. V čase pôstu sa tradične do chrámu chodilo v čiernom, čo si ešte stále zachovávajú staršie ženy, aj oltár bol v čiernom rúchu. Do kostola chodili všetci, samozrejme, bolo veľmi veľa mladých, takže kostol bol plný.

Pán farár Pavel Andrášik vždy na službách počítal, koľko nás bolo v kostole. Bolo vždy sto ľudí a niekedy aj viac. Dievčatá v čiernom stáli pred oltárom, samozrejme, aj ja, mnohé z nich tiež nosili staré slovenské kroje. Keď sa modlilo, tak sme si pokľakali na kolená pred oltárom. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie a prisluhuje sa Večera Pánova.“ „Keby sa tie pekné časy vrátili...“ dodáva pani Anna na záver. „Nebola rozkoš ako dnes, sviatky sa oslavovali skromnejšie, napriek tomu sme boli šťastní. Dnes je sama rozkoš, ale šťastie nám chýba. Aspoň sa na chvíľku vrátiť do minulosti a tešiť sa z malých vecí. Tešiť sa na obyčajné farebné vajíčko.“ Takto zvykneme Veľkú noc oslavovať dodnes, aj keď s oveľa menším dôrazom na zvyky, ktoré boli našim predkom sväté. Bohužiaľ, čiernobiele fotografie na túto tému neexistujú v archíve Binguľčanov.

Ale existuje živé slovo našich starších spoluobčanov. Ich príbehy by mali počuť tí mladší a potom ich prenášať z pokolenia na pokolenie. Iba tak sa zachránia pred zabudnutím.

31

VEĽKÁ NOC V ARADÁČI PODĽA SLOV ZUZANY OBŠUSTOVEJ

Spomienky na celý život Adela Obšustová

J

e nám všetkým známe, že je Veľká noc najvýznamnejší kresťanský sviatok. O tom, ako sa oslavoval v Aradáči, sme sa dozvedeli od Aradáčanky Zuzany Obšustovej, ktorá sa ochotne a detailne o ňom zmienila. „Ako mladá dievka som túto oslavnú črtu roka vnímala absolútne naplno. Viete, ako hovoria: Keď si mladší, všetko ti je ľahšie!

Veľkonočné sviatky sú sviatky plné šťastia. Nielen pre mladých, ale aj pre starších. Dvory sa upratujú, vychádza sa von na slniečko. Stromy kvitnú, príroda ožíva. Deti sa tešia tomu, že budú farbiť vajíčka.

Uznám – najzaujímavejšie veľkonočné obdobie pre mňa bolo to, keď som bola asi pätnásťročné dievča.

Zelený štvrtok pre nás predstavoval nemalú domácu prípravu. Chystanie sladkostí, pečenie, varenie, sekanie mäsa. V Aradáči v mojej mladosti deti chodili ku konfirmácii práve v tento deň, no bolo to ináč ako teraz. Deti boli oblečené do ľudového odevu, bez šperkov. Obedy sa chystali doma a len pre najbližšiu rodinu. Spríjemnilo sa to skromnými a srdečnými darčekmi.

Na Zelený štvrtok sa pre nadchádzajúci víkend (plný udalostí) chystala šunka – krájala, varila. Chren sa vystrúhal – obyčajne ho ľudia mali v záhradách. Taký chren bol najlepší. Chystali sa koláče: žerbo kúsky, medové rezy, rožky, medovníčky, torty – najčastejšie orechová a kokosová. Toto všetko najčastejšie chystali mama a dievka. Jedna osoba by to všetko nezvládla.

Veľký piatok nám všetkým naznačoval úprimný pôst. Moja rodina mi vštepila pojem pôstu ako vec uctievania nemalého kresťanského činu, ale aj ,čistenia organizmu.

V pôste sme mali príležitosť stráviť viac času v myšlienkach a v zamyslení sa nad samým sebou. Počas Veľkého piatka sme nejedli mäso – len vajcia, mlieko, rybaciu kaprovú polievku a praženú rybu, aj pukance (putiku). Chodilo sa do kostola. Dospelí na Veľký piatok mali príležitosť

32

prijať Večeru Pánovu oblečení do smútočného čierneho obleku.

Poobede sa začala variť huspenina (studenie). Údené mäso sa posekalo, namočilo jeden deň skôr (najčastejšie vo štvrtok večer), aby

pravy chýlili ku koncu. Akoby sme nárečovo povedali: Všetko sa po troške dopĺňalo. Vtedy sa farbili vajcia. Ďatelinka a trávička sa natrhala do košíčkov a poukladali sa vajíčka všelijakých farieb. Vajcia

nebolo slané. Celý deň sa močilo vo vode. Potom sa v piatok dalo do vody – šunka, mäso, cesnak, a varilo sa približne aj štyri – päť hodín. Uvarené sa vylialo do malých mištičiek a do nasledujúceho dňa sa stuhlo. Šunka sa nevarila celý čas s paprčkami, ona sa skôr vybrala, aby sa nerozvarila.

Na Bielu sobotu sa všetky prí-

sa farbili s trávičkou a cibuľovými šupkami takto: Prichystal sa odvar z cibuľových šupiek, trávy, rôznych druhov listov. Ešte sa prichystala tráva, ďatelinka, možno aj niektorý kvietok. Vajíčka sa umyli, očistili a priložila sa na ne, z každej strany, jedna z týchto rastliniek. Zabalilo sa to do handričky a previazalo povrázkom. Potom sa vložilo do

Medové rezy Suroviny: 24 dag práškového cukru, 8 vajec, 12 dag celého maku, 6 dag orechov, 6 dag žemľových omrvín, rum, 6 dag krupicovej múky, ½ balíčka pečivového prášku, 1 lyžica mletej škorice, citrónová kôra, 4 tlčené voňavé klinčeky Pracovný postup: Cukor a žĺtky dobre vymiešame, pridáme mletú škoricu, tlčené voňavé klinčeky a postrúhanú citrónovú kôru. Všetko spolu ešte chvíľu miešame, potom opatrne primiešame z bielkov tuhý sneh, pridáme mleté orechy, celý mak, žemľové omrviny rozmiešané s rumom podľa chuti a nakoniec dáme múku preosiatu s pečivovým práškom. Všetko zľahka zmiešame a cesto vylejeme

VII

na vymastený a múkou vysypaný plech. Upečieme v mierne teplej rúre. Upečené a vychladnuté môžeme rozkrojiť a potrieť lekvárom. Vrch posypeme práškovým cukrom alebo ozdobíme ľadovou citrónovou polevou a pokrájame na štvorce. Ľadová citrónová poleva: 1 bielok, 8 dag práškového cukru a jednu lyžicu citrónovej šťavy miešame pol hodiny.

odvaru a nechalo určitý čas stáť.

Potom sa vybralo a odstránila sa handrička s rastlinkou. Keď sa vajíčko uschlo, utreli sme ho handričkou a masťou alebo olejom. Aj dnes toto pre mňa predstavuje jeden z najkrajších spôsobov výzdoby veľkonočných vajec.

Veľkonočná nedeľa v mojom mladom veku bola zvláštne sviatočná.

Plný kostol, ani miesta nebolo! Stoličky sa vnášali zo siene – zvonár a presbyteri. Do každého radu sa museli priniesť. Aj chôr bol plný. Mládeže taktiež bolo veľa počas Veľkej noci v kostole. Spievalo a čítalo sa z pašií, nie z regulárnych spevníkov. Služby trvali omnoho dlhšie než v obyčajnú nedeľu. Obvyklé nedeľné služby trvali od desať do dvanásť hodín a na Veľkú noc aj do pol jednej poobede. Bola dlhá kázeň, dlhé pesničky – päť pesničiek + dve antifóny, aj spevokoly spievali, a to dve piesne. Mládež vtedy nevystupovala. Miesto mala v prvých laviciach a spievala pesničky, ktoré sa spievajú v kostole. Aj vo Veľkonočnú nedeľu sa prisluhovala Večera Pánova. Všetci boli oblečení do tmavých, smútočných šiat. Po službách sa obedovalo – huspenina, šunka, chren. To bolo nachystané preto, aby ľudia nemuseli chystať obed v nedeľu, a tak mali príležitosť zúčastniť sa služieb. Musím uznať, že sa v pondelok viac rodiny schádzalo, lebo v nedeľu ľudia aj poobede šli do kostola, vtedy už vo veselom, sviatočnom oblečení. No nešporné služby neboli až také dlhé. Boli aj kratšie pesničky, aj kázeň Božieho slova. Ale navštevovali ich aj staršie, aj mladšie ženy – zvlášť v tento sviatok. Po službách, nešpore, sa mládež trochu stretla v uličke... Na spánok som chodila o dvadsiatej prvej hodine.

Keď som mala približne pätnásť, šestnásť rokov, chlapci chodili veľmi aktívne oblievať dievčatá. Dievčatá sa schovávali. Chlapci ich hľadali, našli, obliali. Každá dievka im potom ponúkla bohaté občerstvenie.

A to všetko šlo s hudbou. To bola ako malá svadba. Tí chlapci sa ešte večer dohovárali, u ktorého budú spať. A ver si aj niekedy pospali, a len ráno sa pohli. Mali by sa pohnúť okolo tretej, štvrtej hodine ráno.

HLAS ĽUDU | 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020 V skupine ich bolo približne desať. V prípade, že nik z nich nemal hudobnú žilku, tak si aj harmonikára našli. Po dedine sa premávali najčastejšie na kočoch. Nevyberali si – všade, kde bolo dievča, vošli do dvora, pozdravili sa, hrali, spievali, hľadali ukryté dievča.

Bola aj veľká oblievačka, že ťa aj vedrom plným vody oblievali, a boli aj takí skromnejší, ktorí pristali na pohárik alebo aj hrnček. Najčastejšie sa vodou oblievalo, no niektorí mali aj voňavku. Najprv vodou obliali a potom voňavkou navoňali. Keď šli obliať dievku – musela záväzne vyjsť von, aby nebolo všetko vôkol nej mokré. Dievča sa nedalo, ale oni jeden za jednu ruku, druhý za druhú, a potom sa aj oni pooblievali. Takí boli mokrí, iba len tieklo z nich! Chlapci sa poutierali, dievča sa šlo prezliecť, muselo sa, lebo

bolo do kože mokré. Tie vedrá – to bolo mnoho vody. A voda studená!

Mnohokrát bolo aj oblačné počasie, chladné, nebolo teplé slniečko.

Po oblievaní boli chlapci ponúknutí. V každom dome bolo nachystané pohostenie – pálenka, víno, šťava, rejteš, koláče, torty – nie vymýšľané recepty, tie staré, domáce. Potom ich domáci vyprevadili a oni odišli k nasledujúcemu dievčaťu. A tak šli z domu do domu. Mladší chlapci šli k mladším dievčatám, starší k starším. A všetky dievčatá v Aradáči, čo boli – pooblievali. Oblievačka trvala celý deň. Určite tí starší mali obísť aj šesťdesiat domov. Niekedy sa chlapci stali, žiaľ, aj trochu veselšími, tak sa prevážali večer ulicou, spievali, meškuvali, veselili.

Keď odchádzali domov, dali sme im peniaze. Obyčajne každý dom mal aj takých bližších oblievarov,

niekoho z rodiny. Na základe toho sa im aj také dary – peniaze, vajíčka a sladkosť dávali. Bližšej rodine trochu viac, ďalšej trochu menej.

Ale každej skupine sa niečo dalo.

U nás sa obyčajne oblievari dlhšie zdržali, lebo som im aj meškuvala.

Spievali – rozkazovali, čo nech im hrám. Nechceli ísť domov od nás.

Moja harmonika si všade našla úlohu... Skrývali sme sa do kasne, šifónu. Chlapci všade hľadali. Niekedy mama aj zamkla skriňu, ale chlapci ma vždy našli.

Raz sa stalo, že ma jedna kamarátka suseda nahovorila: ,Zuzka, poď k nám spať.’ A jedna skupina starších chlapcov, aj päť – šesť rokov starších, hrala, spievala poľa nás.

Jeden na meškách, druhý na gitare, tretí na husliach. Iba tak hovorili mojej mame: ,Ňaňa, na rok neprídeme, keď sa nám Zuzka nedala

obliať.’ Keď prišli pred kamarátkin dom, hovorí mi: ,Zuza, zabijem ťa, ak odomkneš!’ V prednej izbe sme spali.

Tú izbu ani nedali odomknúť, lebo nebola vraj uprataná pre oblievarov.

Nepustili sme ich dnu. A u nás stôl nachystaný – aj nápoj, aj jedlo... Aj mojej mame bolo ľúto: ,Takí chlapci krásni prišli, a nedala si sa obliať!’

A mňa kamarátka nahovorila: ,Príď k nám, nedáme sa! Tým veľkým sa nedáme obliať!’

Na Veľkonočný pondelok sa jedlo studenie, chren, šunka, varené vajcia (to bolo tzv. rezervné jedlo), ale aj supa, mäso – slepačie, morčacie, husacie alebo kačacie. Keď oblievari k dievke prišli včas, po ich odchode celá rodina stačila odísť aj do kostola.

Vtedy si ľudia obliekli najsviatočnejšie šaty. Tam, kde ešte oblievari neprišli, tá rodina potom neodišla.

Zostali ich čakať doma.“

VÝROBA MADEIROVÝCH KRASLÍC

Keď zručnosť a kreativita podajú pekný výsledok Miroslav Pap

P

ri predstave veľkonočných sviatkov sa nám pred očami vynorí množstvo symbolov a úkonov. Medzi nich určite patria aj veľkonočné vajíčka, ktoré sú známe v celom svete. Zástupnosť kraslíc v tomto slávnostnom čase podľa početných odborníkov má pôvod v predkresťanskom období.

Boli zastúpené najmä v slovanských národoch. Vajce má najjednoduchšiu symboliku, a to – znovuzrodenie či začiatok nového života a nádeje.

Počas Veľkej noci ozdobené kraslice zdobia interiéry a postupom času pribudli aj početné techniky, ktorými sa zdobia. Pôvodne sa kraslice farbili dočervena, čo symbolizovalo krv Ježiša Krista. Dnes ich máme v najrôznejších farbách.

Miluška Belániová z Pivnice sa dekorovaniu kraslíc venuje už takmer dve desaťročia. Za ten čas zdokonalila rôzne techniky a výsledok bol ohromujúci. Prvý podnet na vytváranie kraslíc dostala v ženskom spolku, kde je členkou. Osobne favorizuje madeirové kraslice, ktoré vytvára vypiľovaním. Ako tvrdí: „Spočiatku nebolo jednoduché nájsť potrebné náčinie na vypiľovanie, ale časom som si všetko zabezpečila, mohla sa dať do práce a trvá to kontinuálne.

Vypiľujem rôzne motívy, ktoré sama vymyslím alebo vidím na internete

a v novinách. Jednoducho výroba madeirových kraslíc je pre mňa relaxujúca a veľmi inšpiratívna. V určitom zmysle je to výzva, lebo práca

a kačacích vajíčok, ktoré si Miluška zabezpečuje od Pivničanov. Sú väčšie od slepačích a pritom majú tvrdšiu škrupinu. Doteraz vyrobi-

S hrdosťou predstavuje madeirové kraslice (foto: z archívu M. Belániovej) s takým krehkým materiálom, ako je škrupina vajca, nie je jednoduchá.“ Výroba tohto druhu okrasných kraslíc je možná prevažne z husích

la okolo 500 kraslíc. Záujemcovia mali možnosť pozrieť si jej tvorbu na početných výstavách spolkov žien v slovenských prostrediach vo Vojvo-

Rôzne techniky na jednom mieste

Pestrofarebné madeirové kraslice (foto: z archívu M. Belániovej)

VIII

dine, ale aj na výstave v Nadlaku. Ako sama tvrdí, spočiatku neočakávala, že ľudia prejavia taký veľký záujem o tento druh kraslíc.

Predsa je to veľmi náročná práca a vyžaduje si maximálnu koncentráciu. Iba najmenšia nepozornosť môže celý výsledok zničiť, čo nie je vôbec príjemné, najmä keď pracuje s vajíčkom takmer celý deň. Postup je podľa slov Milušky takýto: „Najprv je potrebné vajíčko vyfúkať, následne sa potopí na celý deň do varikíny, vďaka ktorej sa vybieli. Nasleduje viacdňové sušenie, po čom môžeme pracovať. No ale z vlastnej skúsenosti tvrdím, že sú najlepšie vajcia, ktoré sa sušia celý rok a až potom ich spracujeme. Po dôkladnom vysušení nasleduje kreatívna chvíľa, keď iba vašou zručnosťou máte možnosť do vajíčka vypíliť rôzne ornamenty. Finálnu časť predstavuje okrášľovanie vypílených častí bezfarebným voskom, čo si tiež vyžaduje maximálnu pozornosť a trpezlivosť.“ No aby ani to nebolo málo, Miluška Belániová dekoruje kraslice ďalšími technikami. Napríklad za pomoci techniky dekupáž, tiež formou obtáčania nite okolo vajíčka. Vyskúšala sa už v maľovaní kraslíc farbou na sklo či trblietkovými farbami. Ako tvrdí, najradšej sa venuje výrobe madeirových kraslíc, ktoré sú esteticky oku príťažlivé.

33

K VEĽKEJ NOCI

Maľované vajíčko, pekný úsmev na líčko, k tomu zdravia dosť, peknú Veľkú noc!

hraní zimy a leta, preto sa v spôsoboch jeho prežívania prelína motív vítania jari s motívom znovuzroAndrea Lačoková denia. To sú dve veľké témy týchto sviatkov. Z početných obyčají Veľeľká noc je najstarším a kej noci v súčasnosti pretrvávajú najvýznamnejším sviatkom viaceré. Hoci si ľudia neuvedomujú kresťanského cirkevného ich pôvodne obradový magický roka, počas ktorého si kresťania pri- zmysel, jasne rozoznávajú, ktopomínajú umučenie, smrť a vzkrie- ré predmety, praktiky a symboly senie Ježiša Krista. Práve sú pred patria k sviatku Veľkej noci, hoci nami veľkonočné sviatky, s ktorými aj vo forme dekorácií či darčekov. sa dlhodobo spájajú rôzne zvyky a Živá je napríklad tradícia prípravy veľkonočných jedál a všeobecne rozšírené sú obchôdzky, návštevy či stretnutia rodiny a známych spojené s oblievačkami na Veľkonočný pondelok. Voľakedy sa v každej doVeľkonočné sliepočky vyrobené technikou mácnosti piekli quilling koláče z kysnutétradície. Popri náboženských ritu- ho cesta. Z mäsitých jedál sa podááloch k nim neodmysliteľne patria vala šunka a klobása, syr, tvaroh, oblievačka, ale aj vinše a pozdravy, tradičné studenie. Je tomu tak aj ako napríklad tieto: Korbáč, vodu, dnes? Keď si zaspomíname, každá kraslíc moc, nech prinesie Veľká noc.; rodina mala väčšinou ustálený „jeZdravie, šťastie, úsmev v tvári, želáme dálny lístok“ počas veľkonočných sviatkov, ktorý sa dodržiaval. Dnes vám k sviatkom jari.

A neodmysliteľnou súčasťou sa to však mení pod vplyvom doby, veľkonočných sviatkov sú kuriatka, zajačiky, barančeky, čerstvé vetvičky bahniatok či maľované vajíčka.

Veľkonočné sviatky sa začínajú Zeleným štvrtkom, ktorým sa pripomína Ježišova posledná večera, potom je tu Veľký piatok (jeho ukrižovanie), Biela sobota (pochovanie) a Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok (zmŕtvychvstanie). Sú po VianociachZafarbené a vykreslené vajíčka druhým najdlhším sviatočným obdobím. Evanjelici považujú za ponuky hypermarketov, zahranič„najväčší“ sviatok Veľký piatok, ného tovaru a presvedčenia ľudí o tom, že aj do tradičného vsúvajú katolíci Veľkonočnú nedeľu.

Veľká noc v súčasnosti už nie je niečo nové a moderné. Ako ozdoby iba náboženský sviatok, ľudia ho sa aj dnes používajú z rôznych vnímajú širšie. Je to sviatok na roz- materiálov vyrobené kuriatka,

V

34

zajačiky s napodobeninou zele- na škodu zapojiť do dekorovania i nej trávy, obrusy s veľkonočnými deti. Niektoré sú možno náročné motívmi a podobne, ibaže sa zme- na koncentráciu, ale výsledok stojí nili hodnoty, všetko je voľnejšie, za to. Už niekoľko rokov je známa prístupnejšie, slobodnejšie. Do- aj technika quilling, v ktorej sa konca súčasná doba priniesla zmeny aj v prežívaní tohto sviatku.

V súčasnosti jestvuje naozaj veľký počet k reatívnych nápadov, inšpirácií, ako si vyrobiť alebo vydekorovať veľkonočné Veľkonočný zajačik vajíčka. Vieme, že vajíčko je symbol sily, plodnosti a nového plochý papier stáčaním a skladaživota. Darované malo zabezpe- ním mení na trojdimenzionálne čiť zdravie po celý rok. Dávalo ozdôbky. Je obľúbený najmä pri sa uvarené natvrdo, lebo mäkké tvorbe pohľadníc, hoci niektorí z nemalo vraj takú moc. I dnes sú neho vyrábajú aj obrazy, šperky známe rôzne zdobenia vajíčok. či dokonca koberce. Hodia sa aj Iný kraj, iné ornamenty a výzdoba. k dekorácii Veľkej noci, a to tak, Okrem zafarbených či vykresle- že ich môžeme nalepiť na vajíčko ných vajíčok známe sú i niektoré a vytvoriť krídla, zobák, oči a hretechniky, metódy ozdobovania bienok, alebo si urobiť kuriatko či vajíčok. Sú to napr. servítková zajačika. Z takých ozdôbok môžetechnika alebo dekupáž, nálepky me vyskladať prakticky čokoľvek. a tetovačky, krepový papier, vlna, Hotové ozdoby už iba prilepíte k vajíčku a je to. Prečo kupovať nové, keď je možné vytvoriť samostatne podľa vlastného vkusu, a ešte si aj ušetríme peniaze.

Ako je známe, Veľká noc má každý rok svoj vlastný termín, tohto roku je to od piatka 10. apríla do pondelka 13. apríla, teda niekde na úvod druhej polovice rozpätia dní, na ktoré sviatky môžu Vajíčka zdobené vlnou pripadnúť, teda medzi 22. marcom a 25. aprílom. Nuž šnúrky, vyfukované vajíčka, farby a keď sme tohto roku na Veľkú prírody – vajíčka vyvarené vo vode noc všetci doma, a to pre núdzový s cibuľovými šupkami (hnedé), stav v našej krajine, využime tento vo vode s cviklou (ružové) atď. čas v kruhu rodiny. Želáme vám Tieto metódy si určite vyžadujú aj veľa smiechu, na Veľkú noc len detskú kreativitu, takže by nebolo potechu.

Prílohu pripravili: Miroslav Benka , Elena Šranková a Anna Francistyová

VIII

Kultúra

SO STAROPAZOVČANKOU ZORICOU OPAVSKOU

O bohatom výtvarnom živote Anna Lešťanová

Č

lenovia Združenia výtvarných umelcov Stará Pazova, ktorého dlhoročnou predsedníčkou je Zorica Opavská, si tohto roku pripomínajú 38. výročie pôsobenia. Združenie je založené v roku 1982 pod názvom LIRA a od roku 1990 pracuje pod novým názvom. Po celé uplynulé desaťročia umelci

Zorica Opavská na jednom z pracovných zasadnutí Zhromaždenia zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova

tohto združenia poskytujú veľký príspevok v rozvoji kultúry nielen tohto prostredia, ale aj celej obce.

V rámci bohatého výtvarného života členovia ZVUSP sa usilujú, aby ich program práce bol rozmanitý, preto organizujú mnohé podujatia – tradičné jar-

né a výročné výstavy, samostatné výstavy svojim členom, výtvarné tábory, zúčastňujú sa v humanitárnych aktivitách a edukačných dielňach. „Združenie výtvarných umelcov Stará Pazova toho času počíta 68 členov, hlavne ochotníkov, no máme tu aj výtvarne vzdelaných umelcov, a všetci spolu tvoríme jeden veľký umelecký potenciál. Naši členovia za svoje diela boli neraz odmenení hodnotnými uznaniami na výVýtvarné stretnutie členov združenia v priestoroch gymnázia v januári 2019 tvarných prehliadkach a salónoch,“ povedala vými akciami a súťažami. nikdy neodmietam.“ Zorica Opavská a ďalej prízvuInáč Zorica Opavská, aktuálna Zorica Opavská je v čele ZVUSP kovala: „Vďaka zalesňovateľom, predsedníčka ZVUSP, svoj talent od roku 2011 a podobne ako jej ktorí nám dali na použitie svoje a lásku k vizuálnemu umeniu kolegovia, i ona bola za svoje miestnosti v Zalesňovateľskej prejavila už v ranej mladosti. diela často odmeňovaná hodškôlke Brest v Starej Pazove, Maliarstvom sa intenzívne za- notnými uznaniami. máme sa kde schádzať a tvoriť, čala zaoberať v roku 1994 a zá„Moje maliarstvo je pre mňa okrem v zimnom období, lebo klady tohto umenia získala v láska, terapia, útočisko, bez ktorémiestnosti sú nepraktické na ateliéri inđijského maliara, žiaľ, ho si nemôžem predstaviť život. vykurovanie. Našou túžbou je, už nebohého Franju Soteliho. Z Aj aktuálna situácia týkajúca sa aby sme dostali jeden pekný maliarskych techník najčastejšie nového koronavírusu vplývala výstavný priestor, kde by sa na- používa akryl a olej na plátne. na všetkých nás v združení tak, chádzala nainštalovaná nielen Opavskej diela milovníci výtvar- že toho času prešľapujeme na stála výstava z našich legátov, ného umenia mohli vidieť zatiaľ mieste, a ja konkrétne najradšej ale kde by sme realizovali i naše na jej šiestich samostatných vý- čítam, navštevujem virtuálne pravidelné výstavné aktivity.“ stavách, tiež na viac ako 100 ko- galérie,“ pripomenula na záver Podľa slov spolubesedníčky lektívnych výstavách, a zúčastňo- rozhovoru ochotná spolubepočas tejto pandémie aj ich vala sa i v početných výtvarných sedníčka. všetky naplánované aktivity sú táboroch, tak v našej krajine, ako odložené, podobne ako je to so aj v zahraničí. Ako sama hovorí: Foto: z archívu autorky všetkými kultúrnymi či športo- „Humanitárne výtvarné tábory a spolubesedníčky

Z pokrajinskej prehliadky v roku 2014 na Palići • KULTÚRA •

Bienálna výstava z roku 2013 v Starej Pazove 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

35

Kultúra JÁN ČECH, SÚKROMNÝ GALERISTA Z KOVAČICE

Za spomienkami na starších majstrov štetca Stevan Lenhart

P

očas svojho riaditeľského pôsobenia v kovačickom Dome kultúry 3. októbra od konca 60. až do polovice 80. rokov minulého storočia Ján Čech (1943) mal na starosti fungovanie viacerých ochotníckych sekcií.

V rámci kovačického DK vtedy pôsobila aj Galéria insitného umenia, takže Ján Čech mal príležitosť spoznať všetkých vtedajších maliarov samoukov z tohto prostredia a spolupracovať s nimi v dlhšom období. Postupne sa začal zaoberať zberateľskou činnosťou a dnes vlastní pozoruhodný počet obrazov insitných maliarov prevažne staršej generácie, ktoré vystavuje vo svojej súkromnej galérii. O spolupráci a známostiach s maliarmi, o jeho náhľadoch na kovačické insitné umenie a o vlastnej galérii obrazov Ján Čech nám rozpovedal v tomto interview.

Ako si pamätáte na obdobie, keď ste pracovali ako riaditeľ kovačického domu kultúry? V akej miere bolo už vtedy vyvinuté a známe kovačické insitné maliarstvo? Kde vtedy sídlila kovačická galéria a aké podujatia sa v nej realizovali?

– Riaditeľom domu kultúry som sa stal roku 1969 a pracoval som tam 16 rokov. Bola to ustanovizeň, ktorá v tom období napomáhala rozvoj kovačického maliarstva a galéria vtedy sídlila práve v dome kultúry. Bol som pri maliaroch, keď sa pre nich začal otvárať svet, a bolo to vlastne zlaté obdobie kovačického maliarstva. Vtedy ich pomenovali sedliaci maliari a neskoršie im Oto Bihalji Merin a niektorí iní odborníci dali pomenovanie insitní maliari. Boli to vlastne jednoduchí, nevzdelaní ľudia, ale s talentom na maľovanie. Dom kultúry a galéria im organizovali spoločné a samostatné výstavy doma a vo svete, a tak sa postupne Jonáš, Paluška, Kňazovic a Chalupová dostali na vysoké posty v medzinárodnom výtvarnom naivnom umení. Všetci spomenutí autori sa ocitli aj v encyklopédiách naivného umenia sveta. Dom kultúry s galériou im v tom veľmi pomáhali.

36

www.hl.rs

Mali ste príležitosť zoznámiť sa a spolupracovať s mnohými maliarmi z tohto prostredia, medzi ktorými boli aj zakladatelia kovačickej školy maliarstva Martin Paluška, Ján Sokol a Michal Bíreš, určitým spôsobom aj Vladimír Boboš. Ako si spomínate na týchto autorov? Akej boli povahy a ako chápali vlastnú tvorbu?

– Priamymi zakladateľmi kovačickej maliarskej skupiny ešte v roku 1939 boli Martin Paluška,

Ján Čech Ján Sokol a Michal Bíreš. Oni vtedy naozaj ani netušili, čo sa stane s ich maliarstvom po druhej svetovej vojne. Maľovali spontánne, nenútene, nehnali sa za peniazmi, ale hnala ich vnútorná duševná sila výtvarne sa vyspovedať. Vladimír Boboš ich naučil takým praktickým prácam pri maľovaní: zaťahovať plátno, pripravovať plátno na maľovanie, miešať farby, pracovať so štetcom… Boboš o sebe nikdy nehovoril, že aj on patrí medzi naivných maliarov. Veď keď sa aj dnes pozrieme na jeho obrazy, je samozrejmé, že nepatria do naivného umenia. V tom období kovačickí maliari svoju tvorbu chápali ako oddych a spontánne pristupovali k maľovaniu.

Ako sa osobne pozeráte na tvorbu predstaviteľov staršej generácie tunajších maliarov samoukov?

– Zo skupiny starších maliarov osobitne musím vyčleniť Martina Jonáša, Jána Kňazovica a Zuzanu Chalupovú. Sú to najznámejší a

Informačno-politický týždenník

najoriginálnejší maliari, ich obrazy sú najhodnotnejšie. Iba o nich môžeme povedať, že sú svetoznámi.

Zavadzia mi, že Kovačica výraznejšie nevyzdvihla túto trojicu a, samozrejme, aj Palušku, Sokola, Bíreša, Garaja, bratov Veňarskovcov, maliarky Čížikovú, Husárikovú a niektorých padinských maliarov.

Ich obrazy mali tvoriť kovačické múzeum naivného maliarstva – tak ako je to s dielami maliarov v iných prostrediach, v Jagodine alebo v Chorvátsku. Dnes sa do tejto skupiny zaraďujú aj novodobí maliari amatéri a všetci si hneď pripisujú titul ,kovačický naivný maliar´ bez žiadneho kritéria, čo znižuje úroveň kovačického naivného maliarstva. Ako to píše nám dobre známy novinár a publicista Ivan Melicherčík zo Slovenska: ,Nad tvorbou týchto maliarov visí tieň napodobneniny, gýču, až plagiátu a komercie. Maliarsky pôvab sa stratil v nevkuse.’

Spomedzi insitných maliarov z Kovačice sa najvyššia umelecká hodnota všeobecne uznáva Martinovi Jonášovi. Akou osobnosťou bol Jonáš a v čom spočíva význam a veľkosť jeho tvorby?

– Spomedzi všetkých tunajších maliarov Jonáš je neopakovateľný, poznal dušu sedliaka, lebo sám bol sedliakom a mal iba štyri triedy základnej školy. Bolo veľmi zaujímavé rozprávať sa s ním, nikdy to nebolo ,naprázdno’. Zaujímali ho všetky dedinské problémy. Keď

bolo potrebné, vždy pomáhal ako sponzor svojimi obrazmi a zvlášť podporoval ochotnícke divadlo v Kovačici. Bol virtuóznym kresliarom. Dodnes je veľmi veľký záujem o jeho grafiky. Kovačica môže byť hrdá, že slovenský štát spolu so Srbskom a Obcou Kovačica otvorili Múzeum Martina Jonáša. Budúce generácie našich občanov, všeobecne Slovákov a iných si istotne budú vedieť vážiť toto múzeum ako významný dokument rozvoja kultúry v Kovačici. Ďalším insitným maliarom staršej generácie z tohto prostredia, ktorý sa dopracoval k originálnemu výrazu, bol Ján Kňazovic. V čom je jedinečnosť Kňazovicovho maliarskeho rukopisu?

– Aj na Kňazovicových obrazoch sú stredobodom pozornosti dedina a sedliak. Jeho originalita je v tom, že sú to nočné príbehy zo života našich dedinčanov. Tie ultramarínové noci ho zaradili do skupiny naozaj originálnych maliarov, nielen u nás, ale v celom svete. Nedožil sa hlbokého veku, ale ponechal zaujímavé dielo. Sám hovoril, že nechce maľovať smútok.

A že cez deň ľudia robia a noc je plná života a radosti.

Vo svete najznámejšou osobnosťou kovačickej maliarskej školy je Zuzana Chalupová, ktorej tvorba je dnes najvýraznejším brandom insitného umenia nielen v tomto prostredí, ale aj v

Z otvorenia výstavy Vianočné prskavky v decembri 2000: (zľava) vtedajší prezident Slovenska Rudolf Schuster, riaditeľ kovačického DK Ján Hrk, organizátor výstavy Ján Čech a Ivan Melicherčík • KULTÚRA •

širších rámcoch. Čím si táto uznávaná maliarka získala svetovú popularitu a ako si pamätáte na známosť a spoluprácu so Zuzanou Chalupovou?

– Chalupová mala maliarsky a umelecký vzostup veľmi rýchly.

Medzi maliarov vstúpila začiatkom 60. rokov minulého storočia, ale to jej neprekážalo, aby za pár rokov dosiahla veľkú slávu. V tom jej určite pomohol aj jej spolupracovník Branislav Grubač, ktorý jej organizoval výstavy po svetových metropolách. Prvú výstavu mala roku 1964 v Dubrovníku, a potom sa to pohlo. Na svojich obrazoch maľovala dedinský život. Nemala deti a to ju hnalo, aby v každom kúte obrazu boli deti s bucľatými tvárami. Práve preto jej pomáhali aj UNICEF, medzinárodný Červený kríž a evanjelická cirkev. Zanechala krásnu tvorbu. Kovačica sa nespamätala odkúpiť jej dom a urobiť tiež malé múzeum, takže sa takto aj na ňu pomaly zabúda s príchodom nových ,svetových maliarov’ na umeleckú scénu v Kovačici.

Zoznámení ste s tvorbou početných ďalších maliarov z tohto prostredia. Spomenuli by ste ešte niektorých insitných maliarov, ktorých tvorba vás osobne zaujala?

– Musím uznať, že okrem prvej známej generácie maliarov v Kovačici sú aj niektorí známi naivní umelci, ktorí sa objavili v 70. rokoch minulého storočia. Sú to Pavel Hajko, Pavel Cicka, Zuzana Vereská, Ján Glózik, trochu skôr Alžbeta Čížiková. Ich tvorba je čiastočne ovplyvnená prvou generáciou, ale predsa si vytvorili svoj maliarsky rukopis. Zvlášť Pavel Hajko so svojimi kohútmi, ktoré majú jemný erotický náboj, a preto je on z tejto skupiny najoriginálnejší.

Pravidelnými členmi kovačickej Galérie insitného umenia sú aj viacerí maliari z Padiny. V čom je podľa vašej mienky osobitosť maliarskej tvorby padinských insitných umelcov?

– Padina mi osobitne leží na srdci ako najkrajšia slovenská dedina v Srbsku. Veľmi ma prekvapuje, že v Padine nejestvuje stála galéria obrazov. Možno aj preto, že tu bol vždy problém s budovou domu kultúry, dokonca aj vtedy, keď to bola nová budova. Okrem problémov v Padine sa istotne do dejín naivného maliarstva zapísali • KULTÚRA •

Michal Povolný, Ján Bačúr a Ján Husárik. Povolného obrazy naozaj dýchajú opravdivou sedliackou naivnosťou, kým Bačúr na jeho obrazoch maľuje padinské ulice, atmosféru padinských dvorov a maľuje i portréty, v čom je asi najlepší medzi všetkými maliarmi. Originálnosť v maľovaní Husárik dosiahol témou smädu. Je to spomienka na minulosť, keď Padina nemala dostatok vody. Do domu si ju dovážali z ústrednej studne v sudoch. V rámci tejto tematiky Husárik dosiahol vrchol.

Keď ale zablúdil do inej tematiky a na obrazoch znázorňoval, že na priestoroch Padiny voľakedy bola Trója, tu sa stratil ako maliar svojej dediny a maliar smädu – ale aj napriek tomu jeho dovtedajšia tvorba mu zabezpečila vysoké miesto vo svetovom naivnom maliarstve.

Dnes vediete vlastnú súkromnú galériu obrazov insitných maliarov. Koľko obrazov máte

Michal Bíreš: Komediant (1973) vo svojej zbierke a o ktorých autorov ide?

– Pred otvorením mojej galérie dlhé roky som zbieral obrazy. Keď som odchádzal z domu kultúry, mal som iba päť obrazov. Zberateľom obrazov som sa stal vďaka maliarovi Martinovi Jonášovi. Po odchode z domu kultúry stretával som sa s ním, vždy sme viedli rozhovory o maliarstve. Pri jednom takom rozhovore mi povedal: ,Ak chceš, pomôž mi pri organizovaní výstavy v Belehrade v americkom veľvyslanectve.’ Tam som ho úspešne predstavil na jeho samostatnej výstave. Daroval mi dva obrazy.

Boli pekné, jeden som predal a druhý som si nechal pre seba, a tak sa začalo moje zberateľstvo.

Z vernisáže Maliari z Čaplovičovej v septembri 2007: (zľava) kurátor výstavy Ivan Melicherčík, organizátor Ján Čech a vtedajší riaditeľ kovačického DK Ján Marko Bolo to roku 1986 a trvá to dodnes.

Hneď potom ma oslovil priateľ zo Slovenska Ivan Melicherčík. Poprosil ma, aby som mu našiel obrazy Kňazovica, Bíreša a, samozrejme, Jonáša. Moje zberateľstvo sa pohlo v dobrom smere. Zapojil som aj ostatných maliarov, zvlášť Chalupovú, organizoval som výstavy v Belehrade v galériách a vo veľkých a bohatých firmách, ako napr.

Galenika, Inštitút Mihajla Pupina, Progres, Energoprojekt a iné. Darilo sa mi aj s organizovaním výstav na Slovensku. Dve najúspešnejšie mi zvlášť zostali v pamäti. Koncom roku 2000 v Bratislave výstava mala názov Vianočné prskavky.

Robil som ju spolu s Jánom Hrkom, riaditeľom DK v Kovačici, a s novinárom a publicistom Ivanom Melicherčíkom. Na otvorení výstavy bol aj prezident Slovenska Rudolf Schuster. Druhá taká významná výstava bola v septembri 2007 pod názvom Maliari z Čaplovičovej.

Výstavu som organizoval na počesť 100. výročia Kovačického procesu a 70. výročia vzniku kovačickej naivy spolu s Ivanom Melicherčíkom a DK v Kovačici. O galérii som vždy rozmýšľal, ale nemal som priestor. Obrazy sa hromadili, mal som ich ponad sto. Šťastnou súhrou okolností roku 2015 som kúpil susedov dom, z ktorého sa stala galéria, ktorá bola otvorená roku 2016. Teraz je tam vystavených 135 obrazov, najviac Martina Jonáša, Jána Kňazovica, Zuzany Chalupovej, potom Jána Husárika, Jána Bačúra, Michala Povolného, Pavla Hajku, Pavla Cicku, Jána Glózika, Ondreja a Jána Veňarskovcov, Zuzany Vereskej, Alžbety Čížikovej, Evy Husárikovej, Ondreja Pilcha.

Na záver: v čom spočíva fenomén vzniku a už rad desaťročí dlhej existencie kovačického insitného umenia?

– Kovačické maliarstvo nemá presný deň svojho začiatku. Vzniklo pomaly a spontánne. Paluška a Sokol v priestoroch KOS Pokrok roku 1939 hrali šach a v rozhovore si jeden druhému priznali, že doma po troche aj maľujú. Tak sa to začalo, prišiel potom aj Bíreš, a Boboš ich zaúčal do techniky maľovania. Po druhej svetovej vojne, keď do tejto skupiny prišli Jonáš a Kňazovic, skupina začala pôsobiť vážnejšie od roku 1952 a zrodil sa fenomén sedliakov maliarov.

Vlastne zjavil sa vo výtvarnom umení nový maliarsky smer: naivné maliarstvo. Moja mienka je, že tento smer nielen v Kovačici, ale aj v iných prostrediach zanikol.

Naiva je viazaná za jedno obdobie a generáciu. Boli na svete rôzne maliarske smery, ako napr. impresionizmus, kubizmus – všetky mali svoj čas a zanikli, prišli iné. Tak je to aj s naivou. Preto apelujem, aby sme v Kovačici prestali všetkých, čo začnú maľovať, zaraďovať do naivných maliarov. Sú to súčasní maliari amatéri. Sledujem v Hlase ľudu, že aj v iných slovenských prostrediach majú maliarov, robia výstavy, a sú to obrazy podobné tým, ktoré dnes maľujú Kovačičania. Nikto však týchto maliarov inde nepomenúva naivnými maliarmi. Sú to maliari amatéri, čiže ochotníci, dokumentaristi. Dúfam, že časy sa začnú meniť aj v Kovačici.

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

Fotografie: z archívu spolubesedníka

37

Kultúra S KULTÚRNOU AKTIVISTKOU TIJANOU FARKAŠOVOU Z BINGULE

Kde je veľa úsmevu, tam je aj veľa úspechu Andrea Lačoková

Ú

spešná dievčina Tijana Farkašová má 19 rokov, pochádza z dedinky Binguľa a študuje na Pedagogickej fakulte v Sombore, odbor profesor triednej výučby. Ako sama hovorí, práca s deťmi je kľúčom do budúcnosti a vyžaduje si veľa trpezlivosti a lásky.

Tijana má deti veľmi rada, dobre si s nimi rozumie. Za sebou má už dobrú prax, keďže sa deťom vo voľnom čase venuje už takmer tri roky v SKUS M. R. Štefánika. Podľa jej mienky ten najväčší projekt, na ktorom potrebuješ pracovať, si ty sám. A takto ďalej hovorí: „Každý z nás je niečím výnimočný. Neraz je ťažko ohodnotiť sám seba, lebo si treba uvedomiť i vlastné negatívne stránky. Nemusíš však byť stále pozitívny, je úplne v poriadku cítiť sa občas smutný, nahnevaný, vystrašený alebo ustarostený. Je v poriadku zastaviť sa na chvíľu a dobiť si baterky, keď si unavený. Robme to, čo nás robí šťastnými. Naučme sa povedať nie, ak to tak cítime, povedzme áno, keď si myslíme, že je to tak správne. Robme rozhodnutia, ktoré nás niekam posunú.

Obklopme sa ľuďmi, od ktorých sa máme čo učiť. Je to len náš život a naša spokojnosť, tak na nej musíme pracovať. Keď mám vymenovať pár vlastností, ktoré vystihujú môj charakter, boli by to: vždy vytrvalá vo svojich cieľoch, nesmierne trpezlivá, spoľahlivá, zodpovedná a úprimná. Tieto vlastnosti na sebe cením najviac.

Viem byť občas aj tvrdohlavá, ale iba v niektorých situáciách.

Najvzácnejšie na človeku nie je hlava plná vedomostí, ale srdce plné lásky, ucho ochotné počúvať a ruka pripravená pomôcť.“ Si úspešnou kultúrnou aktivistkou, predstav nám tvoje koníčky. „Môj koníček sa zmenil na profesiu. V čase môjho detstva dvere Slovenského domu v Binguli boli zamknuté a Slovenský dom bol

38

www.hl.rs

vo veľmi zlom stave. Asi to znie prekvapivo, ale od detstva som chcela byť tanečnicou a herečkou. Poviem vám niečo, o čom nikto nevie: moje prvé tanečné a herecké kroky boli práve v mojej izbe... Mám dve sestry, ktoré mi v tom vždy pomáhali. Robili sme programy pre našu rodinu, tancovali sme, hrali divadielka, spievali.

Máme dokonca aj veľa záberov,

Študentka Tijana Farkašová z Bingule

ktoré nám vždy vyčaria úsmev na tvári a pripomenú detstvo.“ Tvoje detstvo bolo ozaj bohaté... Sny sa ti plnia odmalička? „Všetky naše sny môžu byť splnené, ak máme odvahu ísť za nimi.

Mala som bohaté detstvo, myslím si, že je dnešné detstvo oveľa chudobnejšie. Vždy tu bola kopa detí, s ktorými som sa hrávala. Veľa sme sa hrávali vonku, behali sme, hrali sme sa s loptou, čo mnohým deťom dnes nie je umožnené.

Dnešné deti prechádzajú prstom po obrazovke, hrajú sa na tabletoch, používajú počítač či mobily...

V herectve som pokračovala v základnej škole, kde som bola členkou divadelnej sekcie, a vždy som dostávala hlavné úlohy. Príchodom učiteľky Anny Kovárovej, teraz Filkovej, zo Starej Pazovy v cirkevnom zbore sa tiež rozprúdila divadelná činnosť. Bolo to z iniciatívy našej pani farárky Oliny Kolárovej. Keď nám na detskej besiedke v kostole oznámila, že príde učiteľka zo Starej Pazovy a začneme s prípra-

Informačno-politický týždenník

vou detského divadelného predstavenia, boli sme veľmi šťastní. Činnosť v spolku sa rozprúdila v roku 2015. Konečne spolkári začali realizovať svoje plánované podujatie – adaptáciu budovy Slovenského domu – a znovu sa začali organizovať zábavy.“ Čomu teraz venuješ svoj čas? „Často si kladiem otázku: Ako stihneš splniť všetky povinnosti? Moja odpoveď vždy znie takto: Ak niečo máš rada, času si nájdeš. Dôležité je vedieť si všetko dobre naplánovať.

Voľný čas vždy využívam na veci, ktoré má robia šťastnou. Často ľudia trávenie svojho voľného času berú príliš ľahkovážne. Každá minúta strávená napríklad na surfovanie po sociálnych sieťach ľuďom škodí. ,Zabíja’ ich predstavivosť, ich fantáziu, ich vnútro, ich dušu a neuvedomujú si, že čas strávený pri mobile alebo počítači ich oberá o svet okolo nich. Ľudia zabúdajú na umenie, zabúdajú chodiť von medzi ľudí... Hovorím si: Vždy využívaj svoj čas na to, aby si sa stával lepším človekom.“

Na 4. Festivale slovenských ľudových krojov Slovákov v Srbsku v Kysáči

Kde si doteraz verejne vystupovala? „Mala som príležitosť vyskúšať sa aj ako speváčka – debutovala som na festivale Rozospievaný Sriem v Starej Pazove – aj ako herečka a tanečnica. Naše predstavenia a choreografie sme nehrávali iba doma, ale aj v ostatných sloven-

ských prostrediach: v Báčskom Petrovci, Starej Pazove, Kovačici, Padine, Aradáči, Šíde, Laliti, Pivnici, Kysáči a v Lugu. Zúčastnila som sa na divadelných (seminár Píšeš?

Píšem! v Pivnici) a folklórnych seminároch (3. škola choreografie slovenských ľudových tancov v Starej Pazove). Účinkovala som na mnohých festivaloch, slovenských a neslovenských podujatiach v Srbsku, napríklad: na Prehliadke slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď v Starej Pazove, na Detskom folklórnom festivale Zlatá brána v Kysáči, na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj... v Hložanoch, na Festivale slovenských ľudových krojov Slovákov v Srbsku v Kysáči, ako i na Festivale mladých spevákov slovenských ľudových piesní Rozospievaný Sriem v Starej Pazove.“ Pracuješ niekde? „Okrem v SKUS M. R. Štefánika, kde pracujem ako umelecká vedúca od roku 2017, pracujem aj v zbore SEAVC v Binguli s deťmi na detskej besiedke ako učiteľka náboženstva, čiže katechétka.

Po konfirmácii som sa pripojila aj k ženskému spevokolu. Som členkou Výboru pre kultúru NRSNM, tiež dopisovateľkou Hlasu ľudu pre Obec Šíd. Vlani som bola členkou odbornej poroty na Detskom folklórnom festivale Zláta brána v Kysáči a bola to pre mňa nová skúsenosť. Musím pripomenúť aj to, že si budúcnosť predstavujem v Srbsku, v mojom rodisku. Plánujem úspešne skončiť štúdium a získať zamestnanie vo svojej profesii. Chcela by som napísať knihu o činnosti SKUS M. R. Štefánika, aby sme zachovali kultúru a tradície našim deťom, lebo človek bez úcty k tradíciám je ako strom bez koreňov.“ Takže sa nemusíme obávať, že naše dávne zvyklosti, kultúrne dedičstvo a dejiny upadnú do zabudnutia. Toto všestranné dievča svoju malú slovenskú dedinku svojou zanietenosťou robí veľkou, čo je, ako povedala, pre ňu vzpruhou.

Foto: z archívu spolubesedníčky

• KULTÚRA •

SLOVENSKÉ KROJE VO FOTOGRAFIÁCH PETRA BRENKUSA

Mozaiky krásy v Kanade

P

re všetkých amatérskych fotografov býva fotografická výstava splneným snom. Aj po 40-ročnej praxi profesionálneho fotografa to môže platiť.

Peter Brenkus bol oficiálnym fotografom dvoch slovenských prezidentov – Michala Kováča a Rudolfa Schustera. Viac ako 40 rokov fotografuje hudbu a tanec, je dlhoročným fotografom špičkových tanečných súborov Lúčnica, SĽUK a Baletu Slovenského národného divadla. V marci tohto roku sa mu splnil chlapčenský sen: navštívil krajinu, o ktorej mu jeho starý otec Karol Slugeň rozprával „neuveriteľné príbehy“. Uprostred totalitného socialistického Československa, ktoré bolo obohnané ostnatým drôtom a po všetkých, ktorí ho chceli opustiť bez povolenia, sa strieľalo, počúval malý chlapec o ďalekej slobodnej kraji-

Autor Peter Brenkus s titulnou fotografiou pod názvom Slovenská Nefertiti, ktorá zdobí plagát výstavy (foto: z archívu P. B.)

ne zvanej Kanada, kde všetci, ktorí sa neboja poctivej práce, môžu žiť s vystretým chrbtom a slobodne prejavovať svoje názory.

Peter Brenkus v spolupráci s Wirth Institute University od Alberta, reprezentovanou prof. J. F. Patrouchom a neúnavným organizátorom MUDr. P. Ondrušom, vystavoval celý marec v Rutherford Library v Edmontone fotografie nádherných slovenských krojov. Fotografovaniu krojov sa intenzívne venuje viac ako 4 roky.

V jeho zbierke sa nachádza viac ako 80-tisíc záberov, čo predstavuje viac ako 600 krojov a krojových variácií. Doposiaľ boli tieto fotografie publikované v troch knihách: Odetí do krásy, Milan Rúfus/Peter Brenskus Poézia v krojoch/Kroje v poézii a v štvorjazyčnej encyklopédii Kroje Slovenska. Ako hovorí autor, slovenské kroje sú

naším najkrajším a najtichším kultúrnym dedičstvom. V spojení s krásou slovenských dievčat vytvárajú jedinečný umelecký zážitok.

To, čomu sa Peter venoval celý život, mu pomohlo nájsť aj časť stratenej rodiny v Kanade. Hľadal bratov svojho starého otca Karola Slugeňa – Floriána, Petra a Jozefa, a našiel rodinu z otcovej strany, čiže Brenkusovcov. Dopomohla k tomu práve spomínaná výstava v Rutherford Library a slovenská honorárna konzulka v Kanade Eva Hadzima, ktorá propagovala výstavu medzi Slovákmi žijúcimi v Kanade. Peter Brenkus je za to vďačný všetkým, ktorí k tomu prispeli, a dodáva: „Život píše tie najneuveriteľnejšie príbehy. Toto bol jeden z nich. Po desiatkach rokov sa rodinné putá pretrhnuté totalitou opäť spojili. Ďakujem za srdečné prijatie a spoločne strávený čas rodine Magdalény Durech, rodenej Brenkusovej, z Edmontonu v Alberte.“

Z PRÍLEŽITOSTI 50. VÝROČIA ZALOŽENIA FESTIVALU SLOVENSKEJ HUDOBNEJ TVORBY ZLATÝ KĽÚČ (2)

Každý ročník – nový názov

V

Ján Šimoni

erejný koncert druhého ročníka bol organizovaný 17. októbra 1971 v Selenči, ale už pod názvom Festival komponovaných piesní. Organizátormi boli KUS Jána Kollára a mládežnícka organizácia v Selenči.

Na verejnom koncerte bolo pred-

vedených 13 lyrických skladieb.

Skladby ešte neboli upravované zo strany upravovateľov. Tam, kde sa nastolila potreba, menšie korekcie z hudobnej stránky urobil Ján Nosál a pri textoch ja. Do projektu sa zapojil Novosadský rozhlas a spevákov sprevádzala menšia skupina hudobníkov rozhlasového orchestra. Už tu sa nastolila otázka, čo a ako ďalej robiť.

Tretí ročník už bol dôkladnejšie pripravený. Bola urobená svedo-

Sabína Trbarová a Rastislav Struhár na festivale v roku 1991 (foto: A. Francistyová) • KULTÚRA •

mitá selekcia prihlásených skladieb: z 27 prihlásených skladieb vybraných bolo 10. Piesne boli hudobne upravené a umelecká úroveň prednesu vzrástla. Festival zmenil názov na Festival komponovaných slovenských piesní. Zmeny názvu prejavovali snahu čím výstižnejšie vyjadriť ciele a obsahovú náplň festivalu.

Rozmýšľalo sa o tom, ako sa vyhnúť napodobňovaniu tradičných hudobných tvarov a násilnému vnášaniu nečistých hudobných a jazykových tvarov do hudobnej klenotnice. Odbornú porotu tvorili: Jarmila Cinkotská, Miroslav Demák a Ján Šimoni. Skladby boli ocenené a novinkou bola aj cena za najlepšiu úpravu. Spevákov sprevádzal ľudový orchester Novosadského rozhlasu. Štvrtý ročník už mal vypracované pravidlá, ktoré schválil organizačný výbor festivalu, aj nový názov: Festival slovenských komponovaných piesní. Predvedených bolo 12 lyrických skladieb.

Realizátormi boli RTV NS a KUS Jána Kollára. Udelené boli tri ceny

za najlepšie skladby a cena za najoriginálnejšiu úpravu piesne.

Piaty ročník znamenal medzník v obsahovej náplni festivalu a vtedy bol festival premenovaný na Súťaž o pôvodnú slovenskú hudobnú tvorbu. Na verejnom koncerte boli okrem lyrických skladieb predvedené aj miniatúry pre klavír Martina Kmeťa, skladby pre deti a tanečné skladby. Na súbeh prišlo 50 skladieb. Odborná komisia bola veľmi prísna a pre verejné predvedenie vybrala 13 skladieb štyroch žánrov. Obecenstvo v Selenči si z nich mohlo vypočuť iba 11, lebo organizátor nemohol zabezpečiť detský spevácky zbor pre dve piesne. Udelené boli ceny za klavírne, lyrické a tanečné skladby.

Treba vyzdvihnúť, že zmena nebola obsiahnutá iba v pomenovaní festivalu. Oveľa väčšie zmeny nastali v celkovej našej hudobnej tvorbe, v jej orientácii. Časy výlučne novokomponovanej piesne na ľudovú nôtu boli za nami. Hudobná tvorba sa nám začala uberať novými cestičkami.

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

39

Kultúra

„Po potrebe“ či „po možnosti“

SCÉNA

Anna Horvátová

V Majamisty TriO – inštrumentálna lyrickosť.

Novosadskí džezeri Majamisty TriO práve vydali nový, tretí album pod názvom Organic, na ktorom sa – na rozdiel od predchádzajúcich vydaní – nachádzajú výlučne inštrumentálne skladby. Okrem klaviristky Maje Alvanovićovej a kontrabasistu Ervína Malinu pri nových skladbách spolupracoval bubeník Lav Kovač, ktorý medzičasom vystriedal dovtedajšieho člena Ištvana Čika. Vydanie obsahuje 8 skladieb nahrávaných v priebehu októbra 2019; autorkou väčšiny kusov je Alvanovićová, ale pod jednu sa podpisuje Ervín Malina, a skupina tiež nahrala dve skladby klaviristu Kostu Jevtića. Majamisty TriO pôsobia zhruba desať rokov a už svojím debutom Mistyland (2011) získali pozitívne ohlasy a recenzie v renomovaných džezových časopisoch. Majú za sebou mnohé koncertné a festivalové vystúpenia a pre ich melodický prejav je príznačné kríženie džezu s klasickou hudbou a tiež – ako postrehli niektorí kritici – lyrickosť nórskej a švédskej džezovej školy.

Z koncertného archívu Sonic Youth. Počas svojej 30-ročnej činnosti kultová newyorská noise-rocková skupina Sonic Youth patentovala charakteristický zvuk, založený na neštandardných akordoch, preparovaných gitarách a feedback, čím ovplyvnila celé generácie mladších alternatívnych rockerov. Od roku 2011 Sonic Youth prestali s aktivitou a členovia skupiny sa venovali iným projektom, ale nedávno na webovej stránke sonicyouth.bandcamp.com na potešenie fanúšikov uverejnili viac vydaní s archívnymi koncertnými nahrávkami, ktoré vznikali od prvej polovice 80. rokov až po ich záverečné show (Live in Brooklyn 2011). K týmto vydaniam poznamenali: „V priebehu rokov a so zmenou doby nahrávali sme naše koncerty kedykoľvek to bolo možné, a to na audiokazety, DAT a CD-r, neskoršie aj súčasnejšími (multi-track) prístrojmi. Zbierali sme aj nahrávky, ktoré zaznamenali fanúšikovia, ako i bootlegové vydania a vôbec všetky záznamy, po ktoré sme mohli prísť. Dnes máme archív so stovkami hodín koncertov Sonic Youth a rozhodli sme sa sprístupniť niektoré z našich obľúbených nahrávok.“ Pripravuje: S. Lenhart

40

www.hl.rs

našom srboslovenskom jazyku bežne používame spojenia „po potrebe“ a „po možnosti“. V srbčine sú tiež tieto spojenia frekventované – po potrebi a po mogućnosti. V srbčine tieto spojenia nie sú problematické, avšak nie je rovnako aj v našskej slovenčine, ktorá je pod silným vplyvom srbčiny.

Spojenia „po potrebe“ a „po možnosti“ sú vlastne poslovenčenými srbskými spojeniami po potrebi a po mogućnosti. V spisovnej slovenčine jestvujú, ale v takomto tvare – podľa potreby a podľa možnosti.

Zakaždým, keď chceme zdôrazniť, že niečo vykonávame vtedy, keď je potrebné, v prípade potreby, keď vznikne potre-

ba, povedali by sme, že vykonávame to „po potrebe“. A vyslovíme to nesprávne.

V spisovnej slovenčine treba použiť spojenie podľa potreby: k dermatologičke chodievam podľa potreby; do obchodu nechodievajú každý deň, len podľa potreby; ku kaderníčke nechodievam pravidelne, každý týždeň, iba podľa potreby; vinič postrekujú podľa potreby.

Spisovné spojenie nie je ani „po možnosti“; v slovenčine sa tiež spája s predložkou podľa – podľa možnosti; k tomu sú tu aj tieto náhrady: nakoľko buď pokiaľ je to možné: vráť mi podľa možnosti knihu; ten príspevok podľa možnosti urob dnes; nechaj mi podľa možnosti voľné okienko na strane...

VÝKLAD NOVÝCH KNÍH

Antologija slovačke poezije u Srbiji

(ISBN 978-86-81454-08-4)

V

Jaroslav Čiep

posledných rokoch aj u nás prevažne po slovensky, ale občas i po srbsky vychádzali antológie rozličného zamerania. Naposledy sme postrehli zaujímavú parciálnu antológiu. Ide o slovacikálnu knihu vydanú predovšetkým pre širšie po srbsky hovoriace kultúrne zázemie. Nejde o kompletný prehľad našej poézie, ale, ako to v podtitule knihy zostavovatelia Ladislav Čáni (1961) a Martin Prebudila (1960) uviedli, ide o „druhú polovicu 20. a začiatok 21. storočia“. Na úvod tejto antológie v tvare predslovu svoj kritický postreh uverejnil prof. Dr. Adam Svetlík pod menom Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. a začiatkom 21. storočia, pravdaže, po srbsky. Potom nasleduje prehľad 26 našich básnikov, od najstarších po tých najmladších. V tejto antológii sú zastúpení: Juraj Mučaji, Paľo Bohuš, Andrej Ferko, Ján Labáth, Michal Babinka, Pavel Mučaji, Daniel Pixiades, Juraj Tušiak, Viera Benková, Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák, Jozef Klátik, Michal Ďuga, Zlatko Benka, Miroslav Dudok, Jaroslav Supek, Ľubomír Častven, Martin Prebudila, Ladislav Čáni, Ján Salčák, Katarína Hricová, Miroslav Šipický, Michal Bíreš, Miroslava Dudková, Zdenka Valentová-Belićová a Katarína Mosnáková-Bagľašová. Pri kaž-

Informačno-politický týždenník

dom autorovi je uvedený medailón o ňom a fotografia, a vedľa každej básne je uvedený i prekladateľ. Antológiu slovenskej poézie v Srbsku ilustroval Mišo Smišek (1957) z Boľoviec. Túto publikáciu na ofsetovom papieri v tvrdej väzbe v rozsahu 210 strán veľkosti 24 x 18 cm vydalo vydavateľstvo Computech v Belehrade v spolupráci s Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade a Združením spisovateľov Srbska v Belehrade roku 2019 v náklade 500 výtlačkov. Vytlačila ju tlačiareň Dinex v Belehrade.

• KULTÚRA •

Oznamy

• OZNAMY •

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

41

Kultúra POMOC NEVLÁDNYM

Diakonická činnosť pokračuje naďalej Miroslav Pap

D

iakonicko-sociálne služby sú určené na poskytovanie pomoci osobám, ktoré dovŕšili dôchodkový vek a sú odkázané na pomoc iných osôb, najmä pre narušený zdravotný stav. Z toho dôvodu rôzne cirkevné spoločenstvá sa upriamujú na zabezpečenie pomoci starým a nevládnym ľuďom.

Diakonické aktivity pivnického cirkevného zboru sa začali presne 1. februára 2008. So spomínanými aktivitami v pivnickom zbore vtedy začal nový evanjelický farár

Ján Zahorec. Základné finančné prostriedky na chod diakonických aktivít zabezpečovala evanjelická diakonia z Württembergu, Nemecko, ktorá bola zároveň aj garantom projektu. Zahraničná spolupráca tohto cirkevného zboru s Nemeckom trvala nepretržite 10 rokov, počas ktorých bola poskytnutá pomoc mnohým nevládnym obyvateľom Pivnice.

Od 1. apríla 2019, žiaľ, evanjelická diakonia z Nemecka už nepodporuje činnosť diakonie v Pivnici. Preto sa evanjelický farár Ján Zahorec rozhodol požiadať o pomoc Gerontologické

centrum v Báčskej Palanke. Zahraniční partneri z Nemecka sa pokúšali o spoluprácu s Obecnou správou a so sekretariátmi, no, žiaľ, tá záujem neprejavila.

a povinnosti dve pomocníčky a opatrovateľky rozdelili. Zuzana Valentíková sa venuje opatrovateľským a ošetrovateľským prácam, nakoľko má absolvované

IN MEMORIAM

Anna Bagľašová 1961 – 2020

D

ňa 31. marca 2020 vo veku nedožitých 59 rokov zomrela Anna Bagľašová (rod. Kokavská) z Aradáča, bývalá predsedníčka MOMS Aradáč, prvá predsedníčka ženského spolku, ktorý pôsobil pri miestnom matičnom odbore, a neúnavná kultúrna pracovníčka vojvodinských, najmä aradáčskych Slovákov.

Narodila sa 17. septembra 1961 v Aradáči, pracovala ako ekonómka a účtovníčka v Aradáči a Zreňanine.

Celý voľný čas venovala svojmu rodisku, kultúrnemu, cirkevnému a spoločenskému životu v tomto prostredí, ako aj jeho prezentácii v Srbsku a v zahraničí. Bola jednou zo zakladateliek a dlhoročných organizátoriek Festivalu zvykov a obyčají V aradáčskom šírom poli.

V rokoch 2011 – 2017 bola predsedníčkou MOMS Aradáč, kým v Kultúrnom centre Aradáč

42

www.hl.rs

zastávala funkciu tajomníčky. Realizovala početné dokumentárne a národopisné výstavy, ako aj iné kultúrne podujatia. V roku 2018 zostavila knihu Divadlo v Aradáči (k 130. výročiu) vo vydaní Kultúrneho centra Aradáč a Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci.

Spolu so synom Ivanom sa v roku 2018 zaslúžila o otvorenie Slovenského domu v Aradáči pre potreby všetkých o c h o t n í c k yc h spolkov pôsobiacich v tomto prostredí. V roku 2009, ako podp re d s e d n í č k a MOMS Aradáč, získala uznanie Matice slovenskej v Srbsku.

Pracovala s veľkým nadšením a entuziazmom.

Tí, ktorí s ňou spolupracovali, ju poznali ako usilovnú, spoľahlivú, vytrvalú a vždy ochotnú pomôcť v zachovávaní a rozvoji slovenskej vojvodinskej kultúry. Jej nevšedná skromnosť a šľachetnosť, ktorou poznačila svoju prácu, bude chýbať nielen Aradáčanom, ale aj všetkým tým, ktorí ju mali možnosť poznať. Česť jej pamiatke.

Informačno-politický týždenník

Diakonický dom v Pivnici

Gerontologické centrum v Báčskej Palanke minulý mesiac vyšlo v ústrety cirkevnému zboru v Pivnici: 16. marca 2020 boli podpísané dve zmluvy, presnejšie s dvomi opatrovateľkami, pomocníčkami – Zuzanou Valentíkovou a Jarmilou Gašparovou.

Tieto diakonické aktivity bude finančne podporovať Pokrajinský sekretariát pre sociálnu politiku. Prostredníctvom Gerontologického centra sa bude aj táto diakonicko-sociálna služba financovať.

Doterajším partnerom bola aj Ekumenická humanitárna organizácia v Novom Sade, ktorá finančne zabezpečovala prostredníctvom zahraničných projektov iba jednu opatrovateľku, ktorá bola evidovaná ako ich zamestnankyňa. Predsa treba skonštatovať, že obnovené diakonicko-sociálne služby nevznikli iba z dôvodu aktuálnej situácie súvisiacej s koronavírusom.

Cirkevný zbor aktívne celý rok plánoval riešenie problému nedostatku opatrovateľky a zabezpečenia finančných prostriedkov, čo sa tohto roku aj podarilo.

Na základe dohovoru si úlohy

povinné odborné skúšky, kým Jarmila Gašparová pomáha s nákupmi, návštevami lekára a lekárne, presnejšie, vykonáva akoby donáškovú službu, ktorá je veľmi potrebná najmä v aktuálnej situácii, keď obyvatelia starší ako 70 rokov nemôžu opúšťať svoje domy. Návštevy v domácnostiach sa uskutočňujú za všetkých hygienických opatrení (s rúškom na tvári, hygienickými rukavicami, s dezinfekčnými prostriedkami a pod.). Opatrovateľky vykonávajú iba na základe zmluvy dohodnuté služby, čo niekedy dôchodcovia nemôžu pochopiť a žiadajú o pomoc pri prácach, ktoré nesúvisia s ošetrovaním a zabezpečením základných podmienok života. Žiadať o pomoc predsa nie je hanba, preto ako akcentuje pivnický farár Ján Zahorec, o pomoc môže požiadať každý obyvateľ v dôchodkovom veku.

Ako tvrdí, do budúcna cirkevný zbor vynaloží všetko úsilie, aby zabezpečil kontinuálnu diakonicko-sociálnu službu určenú ľudom v núdzi. Súvisí to aj s finalizáciou priestorov Diakonického domu, ktoré budú tiež spĺňať svoj účel.

• KULTÚRA •

Oznamy

KRÍŽOVKA

Za správne rozlúštenie KRÍŽOVKY 12 z čísla 12 Hlasu ľudu z 21. marca 2020 odmenu – knižné vydanie z produkcie NVU Hlas ľudu získal: ŠTEFAN TOMÁŠ, Ul. M. Tomana č. 29, 26 210 Kovačica. Blahoželáme.

ČÍSLO 15/16

V tajničke je pomenovanie sviatku pred Veľkou nocou. autor: JÁN BAŽÍK

číslo 100

1. časť tajničky Taliansko

editor (skr.)

nadzemné osi tráv

vlákna na tkanie

osuheľ, srieň

Správne rozlúštenia aj naďalej zasielajte DO 5 DNÍ ODO DŇA VYDANIA NAŠICH NOVÍN na adresu: NVU Hlas ľudu, Bulvár oslobodenia 81/V, poštový priečinok 234, 21 000 Nový Sad, PRE KRÍŽOVKU, alebo mailom na adresu: obsustova@hl.rs

strácal sa

stojan na sviečky namáhavá práca

telúr

zlato zastav sa!

ženské meno

skladisko ženské meno básnik Popa

schopnosť esteticky hodnotiť aký, ktorý

Kraljevo

hliník

Mestská správa pre ochranu životného prostredia Mesta Nový Sad na základe článku 29 Zákona o odhade vplyvov na životné prostredie (Úradný vestník RS, č. 135/04 a 36/09) zverejňuje

vlastnoručne

Sarajevo

OZNÁMENIE

otčina ampér

2. časť tajničky

hodnotiaca komisia fosfor časť tráviacej sústavy

mláďa ošípanej AS HLUDU Ľ dovážanie solmizačná slabika jednotkový vektor jednotka el. napätia mesto v Japonsku

Dánsko

spojka

tlačené časopisy

deciliter európska rieka číslovka pohyb vo vzduchu U A predložka, v tona

počiatok

hlasludu.info www.hl.rs

Oznamujte v Hlase ľudu 021/ 47-20-840 a 021/47-20-844 inzercia@hl.rs

Nositeľ projektu MIVAKA, s. s r. o., Belehrad, Ratka Mitrovića 75 đ, podal tomuto orgánu žiadosť o rozhodovanie o potrebe odhadu vplyvov na životné prostredie projektu Výrobný objekt na výrobu organického hnojiva (spracovanie hnoja), na katastrálnej parcele číslo 208, k. o. Čenej, Mesto Nový Sad. Po uskutočnenom postupe Mestská správa pre ochranu životného prostredia dňa 2. apríla 2020 schválila rozhodnutie číslo VI-501-465/18, že je potrebný odhad vplyvov na životné prostredie, a o určovaní rozsahu a obsahu Štúdie o odhade vplyvov projektu na životné prostredie v zopakovanom postupe.

V súlade s vyhlásením núdzového stavu v Republike Srbsko (Rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, Úradný vestník RS, číslo 29/20) nahliadnutie do predmetového rozhodnutia možno vykonať iba v digitálnej forme na webovej stránke Mestskej správy pre ochranu životného prostredia www.environovisad.rs.

Integrálny text rozhodnutia možno dostať prostredníctvom elektronickej pošty, zásielkou nahliadnutia na adresu: zivotnasredina@uprava.novisad.rs, alebo telefonicky na číslo: 021/421-109.

Zainteresovaná verejnosť môže vyjadriť sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu v lehote 15 dní odo dňa jeho zverejnenia v prostriedkoch verejného informovania prostredníctvom tohto orgánu.

BOĽAVÁ SPOMIENKA

Dňa 10. apríla 2020 uplynulo 10 smutných rokov, čo nás opustila naša milovaná sestra, teta a tetka

SMUTNÁ SPOMIENKA

MÁRIA MIHÁĽOVÁ ANNA MRAVÍKOVÁ

rod. Čipkárová 14. 5. 1946 - 14. 4.

2019 - 14. 4. 2020 z Hložian S láskou a úctou si na Teba spomínajú Tvoji najmilší

• OZNAMY •

o schválení rozhodnutia, že je potrebný odhad vplyvov, a o určovaní rozsahu a obsahu Štúdie o odhade vplyvov na životné prostredie projektu Výrobný objekt na výrobu organického hnojiva (spracovanie hnoja), na katastrálnej parcele číslo 208, k. o. Čenej, Mesto Nový Sad, nositeľa projektu MIVAKA, s. s r. o., Belehrad, Ratka Mitrovića 75 đ, v zopakovanom postupe

rod. Hricová 1959 – 2010 – 2020 z Petrovca

Roky ubiehajú, ale spomienky neblednú.

S láskou a úctou si na Teba budeme vždy spomínať a zachovávať si Ťa v našich srdciach.

Zarmútení: sestra Anna, švagor Pavel, Paľko, Danuša, Denis a Maja Tordajovci 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

43

Oznamy SMUTNÁ ROZLÚČKA s otcom a starým otcom

BOĽAVÁ ROZLÚČKA

Nečakane a bez posledného pozdravu túto časnosť opustila nenahraditeľná dcéra, sestra a teta

ANNA BAGĽAŠOVÁ rod. Kokavská 17. 9. 1961 – 31. 3. 2020 z Aradáča

Predobré srdce na svete sme mali, ktoré vedelo nás milovať.

Keby sme láskou zobudiť ho chceli, neozve sa nám viac – zmĺklo, stíchlo, išlo už večne spať...

JANKOM STRUHÁROM 10. 1. 1934 – 27. 3. 2020 z Nového Sadu rodom z Erdevíka

S nesmiernou láskou, úctou a vďakou sa s ním lúčia: syn Milan s manželkou Marínou a vnučky Lucia a Júlia

Za všetko večne vďační a nad stratou milovanej zarmútení: otec Adam, brat Adam s dcérami Ankou a Suzanou Kokavskovci

POSLEDNÉ ZBOHOM

svojej dlhoročnej, neúnavnej a spoľahlivej členke, bývalej predsedníčke

ANNE BAGĽAŠOVEJ rod. Kokavskej 17. 9. 1961 – 31. 3. 2020 z Aradáča

SMUTNÁ ROZLÚČKA s matkou

Na Tvoju usilovnosť, húževnatosť, ochotu a úsmev na tvári nikdy nezabudneme.

Budeš nám veľmi chýbať...

Trvalú spomienku si zachovajú navždy povďační: členovia MOMS Aradáč a členky Spolku žien Ruža z Aradáča

POSLEDNÝ POZDRAV spolužiakovi

KATARÍNOU TRABAKOVOU rod. Lehotskou 6. 8. 1928 – 1. 4. 2020 z Báčskeho Petrovca

Dr. JOZEFOVI VALIHOROVI 1946 – 2020 z Pivnice

S veľkým zármutkom a bôľom v srdci s Tebou sa lúčia a na Teba nikdy nezabudnú: syn Ján a nevesta Zuzana 44

www.hl.rs

Informačno-politický týždenník

od generácie maturantov petrovského gymnázia 4. a triedy v školskom roku 1964/65

• OZNAMY •

BOĽAVÁ ROZLÚČKA

POSLEDNÝ POZDRAV

Dňa 4. apríla 2020 nás opustil manžel, otec a starý otec

Oznamujte v Hlase ľudu

ONDREJOVI TRIAŠKOVI

ONDREJ TRIAŠKA 27. 7. 1941 – 4. 4. 2020 z Báčskeho Petrovca

1941 – 2020 z Petrovca

021/ 47-20-840 a 021/47-20-844 inzercia@hl.rs

S vďakou si na Tvoju lásku a dobrotu budeme spomínať.

Odpočívaj v pokoji. od susedovcov z A bloku

Zarmútená manželka Zuzana, syn Ondrej s manželkou Danielou, dcéra Vlasta a zať Ján Dýrovci a milovaný vnuk Janko

SMUTNÁ SPOMIENKA

Uplynulo päť rokov, čo si nás opustila

KATARÍNA DEMROVSKÁ – BRKLJAČOVÁ 1944 – 2015 – 2020

S láskou a úctou v spomienkach si Ťa zachovávajú

SMUTNÁ ROZLÚČKA so švagrom

SMUTNÁ ROZLÚČKA s

JÁNOM BARNÁKOM

JÁNOM BARNÁKOM

23. 10. 1938 – 27. 3.

2020 zo Starej Pazovy

23. 10. 1938 – 27. 3.

2020 zo Starej Pazovy

Tichú a trvalú spomienku si na Teba natrvalo zachováme v našich srdciach.

Tvoji bývalí kolegovia

Tvoji najmilší

SMUTNÁ SPOMIENKA

Uplynul rok, čo nie je s nami náš

MICHAL JURÍK 4. 12. 1944 - 14. 4.

2019 z Nového Sadu rodom z Kulpína

S úctou a láskou si na Teba spomínajú

Tvoji najmilší

• OZNAMY •

Rodiny Krnáčové

BOĽAVÁ ROZLÚČKA s mojou nevestou

BOĽAVÁ ROZLÚČKA s našou Annou

ANNOU KIŠOVOU

ANNA KIŠOVÁ rod. Bobáčeková 1. 5. 1966 – 18. 3.

2020 z Báčskeho Petrovca

rod. Bobáčekovou 5. 1966 – 18. 3.

2020 z Báčskeho Petrovca Spi sladko, naša drahá, posledný spánok svoj. Duch Tvoj tak tíško zakončil každý boj. Ach, snívaj v pokoji, Pán Boh náš žiaľ sám hojí, On je kráľom vzkriesenia, tak zbohom a dovidenia!

Zaplakali oči, zaplakalo srdce bôľom, keď sme Ti navždy dali zbohom.

Hoci si odišla a niet Ťa medzi nami, v našich srdciach zostaneš žiť navždy.

S láskou a úctou sa lúči

Mama Kišová 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

Anna Kišová

45

RTV Panoráma TELEVÍZIA VOJVODINA 2 Piatok 10. apríla 20.30 Dobrý večer, Vojvodina, veľkopiatková relácia z roku 2019 (reprízy: sobota 3.05, sobota 9.30) 21.30 Spektrum: Veľkonočné zvyky v Pivnici z roku 2007 (reprízy: sobota 4.05, sobota 10.30) 22.00 Dobroducháreň (repríza: utorok 17.35) Nedeľa 12. apríla 10.30 Veľkonočné kalendárium z Kulpína z roku 2005 (reprízy: pondelok 14.10, sobota 4.35) 11.00 Dúhovka: Veľká noc v Selenči z roku 2004 (reprízy: streda 22.00, piatok: 11.30) 11.30 Boh náš je láska (reprízy: utorok 16.55, štvrtok 5.05, štvrtok 22.00) 21.00 Veľkonočné služby Božie z cirkevného zboru Kovačica II z roku 2019 (reprízy: pondelok 3.15, utorok 11.00, sobota 16.00, nedeľa 6.00) Utorok 14. apríla 11.05 Paleta – výber z príspevkov a vysielaní Slovenskej redakcie RTV Vojvodina titulkovaných po srbsky na 1. programe TVV (reprízy: sobota 11.00, nedeľa 4.35) 17.30 Čaroslovník Pondelok – sobota 18.00 Denník Veľkonočné kalendárium z Kulpína. Náboženský blok začne netradične – vysielaním pod uvedeným názvom, ktoré v roku 2005 vyrobila redakcia TVNS v kulpínskom prostredí v spolupráci s tamojším spolkom žien a evanjelickým cirkevným zborom.

Dúhovka. Dokument redaktora Dušana Pavloviča z roku 2004 paralelne zobrazuje cirkevné zvykoslovie, stolovanie a tradičné úkony selenčských evanjelikov a katolíkov od Popolcovej stredy až po pondelkové oblievačky.

Boh náš je láska. Aj náboženské vysielanie je venované veľkonočným sviatkom: členovia evanjelického cirkevného spevokolu a Komorný zbor Nádeje z Pivnice pripravili pásmo slova a hudby, ktorými nás aspoň na chvíľu odpútajú od každodenných myšlienok z neľahkej situácie, ktorá pretrváva vo svete a u nás.

Veľkonočné služby Božie z cirkevného zboru Kovačica II z roku 2019. Nedeľný blok bude ukončený až večer, keď v termíne Dotykov o 21. hodine budú odvysielané minuloročné bohoslužby z evanjelického cirkevného zboru Kovačica II. Liturgiou a zvesťou Božieho slova poslúži kňaz druhého kovačického zboru Mgr. Martin Bajza.

NOVOSADSKÁ TELEVÍZIA Každý pracovný deň 18.25 Objektív v slovenskej reči

TELEVÍZIA PANČEVO Nedeľa 12. apríla 19.30 Repríza relácie Dobrý deň Streda 15. apríla 12.30 Dobrý deň, kolážová relácia

46

www.hl.rs

Pondelok – sobota Začiatok vysielania Dokumentárny film Hit dňa, Moľa / Klenoty, Citáty Zvon, spravodajská relácia Kreslený film Hit dňa, Reklamy Filmy: Piatok 10. apríla – Magdaléna zbavená hanby Sobota 11. apríla – Alžbetin dvor, 2. časť Pondelok 13. apríla – 10 Božích prikázaní Utorok 14. apríla – Králi ulice 2 Streda 15. apríla – Bláznivá hlúpa láska Štvrtok 16. apríla – Znova 17 21.45 Hit dňa, Moľa / Klenoty, Citáty, Reklamy, Zvon 23.00 Záver vysielania 18.25 18.30 18.50 19.00 19.15 19.50 20.00

17.00 18.00 18.30 19.00 20.00 22.00 24.00

Nedeľa 12. apríla Film: Hľadá sa Dory Príležitostné bohoslužby Hit dňa, Reklamy, zostrih Molí Zvon, prehľad udalostí týždňa Kolážová relácia Nedeľa s vami Film: Judáš Záver vysielania

Každý pondelok 20.00 Hudobný mix Každý piatok 18.15 Výber z programu TV Kovačica Každú sobotu 18.15 Výber z programu TV Pančevo

16.00 – 18.00

Nedeľa 13.00 S vami a pre vás S vami a pre vás je kolážové vysielanie, ktoré obsahuje aktuality zo staropazovského prostredia, ako i z iných slovenských prostredí.

V rámci hodinového vysielania je aj náboženská časť pod názvom Hrad prepevný. Repríza v pondelok a stredu o 14.00, resp. o 22.05.

Nedeľa 12. apríla 16.00 Veľkonočné posolstvá Slovo na týždeň Veľkonočné zvyky a obyčaje Spevom oslavujú Pána Kreslený film: Veľkonočné pátranie Utorok 14. apríla

RÁDIO STARÁ PAZOVA 18.00 18.10 18.15 18.30 18.45 19.00 19.30 19.45 20.00

15.00 15.10 16.00 16.30 19.30 19.40 7.00 7.30 8.05 8.30 9.30

Utorok – piatok Ohlásenie programu Meniny Na dnešný deň Kultúrna pozvánka Servisné informácie Správy Malé oznamy Hlas ľudu (piatok) Z nášho uhla (utorok: Slovenčina hrou) (streda: Živé vody, náboženské vysielanie) (štvrtok, piatok: Udalosti z prostredia) Sobota Ohlásenie programu Meniny, Na dnešný deň Zvončeky – vysielanie pre deti Malé oznamy Malé oznamy Príspevky v rámci výmeny Nedeľa Ohlásenie, Servis Malé oznamy Meniny, Na dnešný deň Slovo nášho Boha Malé oznamy

Na modrej vlne – každý pracovný deň Utorok – piatok 15.05 Správy z regiónu 9.00 – 13.00 Správy na každú hodinu 15.30 Stalo sa na dnešný deň 16.00 Správy z Kovačickej obce 10.00 – 11.00 Hit dňa, kontakt relácia 14.00 Dozvuky, denná informatívna relácia 16.10 Hlas ľudu ponúka (každý piatok) 16.20 Kalendárium Sobota 16.25 Udalosti dňa 10.00 – 11.00 Rádiodišputy, týždenná 16.55 Citáty do vrecka relácia na aktuálnu tému 17.00 Šport, Medicína, Školstvo, Nedeľa Poľnohospodárstvo, Kultúra 10.00 – 12.00 Retrospektíva udalostí 17.15 Zaujímavosti zo sveta týždňa 17.30 Humor 12.00 Hudobné pozdravy a blahoželania 18.00 Správy z Kovačickej obce 18.10 Zaujímavosti zo sveta 18.15 Šport, Medicína, Školstvo, Slovenská hudba každý deň od 5.00 – 20.00.

Poľnohospodárstvo, Kultúra 18.20 Citáty do vrecka Svetová hudba každý deň od 20.00 – 5.00.

18.40 Poézia

Informačno-politický týždenník

Klenotnica (nedeľa, utorok, piatok)

Pondelok – piatok 17.00 Správy 22.00 Správy

RÁDIO KOVAČICA RÁDIO PETROVEC

TV OBCE KOVAČICA

TV STARÁ PAZOVA

TV PETROVEC

16.00 Online vyučovanie pre žiakov základných škôl Piatok 17. apríla 16.00 Online vyučovanie pre žiakov základných škôl

RÁDIO NOVÝ SAD 3 Predpoludňajší program Každý pracovný deň 8.00 – 10.00

8.00 8.30 9.00

8.00 8.05 9.00 9.05 9.30

Sobota Správy Aspekty Správy Týždeň Nedeľa Správy Vysielanie pre dedinu Správy Pohľady k výšinám Vysielanie pre deti

Popoludňajší program 14.45 Slovenská ľudová hudba (sobota) 15.00 Správy 15.05 Rádiošport (pondelok) Kronika našich osád (utorok) Hudobné vysielanie (streda) Inteen (streda o 16.00) Súzvuky (štvrtok) Z každého rožka troška (piatok) Kaleidoskop (sobota) 15.30 Zo sveta hudby – zábavná hudba (nedeľa) 16.00 Motívy (nedeľa) 17.00 Rozhlasové noviny 17.15 Vejár hudobných vysielaní Slovenská ľudová hudba (sobota) Nočný program 23.00 Rozhlasová hra pre dospelých (utorok) 24.00 Slovenská tanečná, ľudová a umelecká hudba (nedeľa)

• RTV PANORÁMA •

Šport

BOHATÁ TRADÍCIA STAROPAZOVSKEJ FUTBALOVEJ LIAHNE

Záruka lepšej budúcnosti

F

Matej Bzovský

utbalová liaheň v Starej Pazove má dlhú tradíciu. Vznikla roku 1944, ihneď po ukončení druhej svetovej vojny, a toho roku sa dožíva 76. ročníka. Počas všetkých tých rokov vďaka dobrej práci trénerov Borisa Mutića, Zorana Kovačevića, Nemanju Bolića, Zvonka Popovića, Nenada Dragina a

Dragana Milića, predtým Miroslava Červenského, Stipu Bazu a iných, zo staropazovskej futbalovej liahne vyšlo množstvo skvelých talentov – Milenko Jurišić-Jurke, Nestor Barjaktarević, Peter Števák, Michal Hric, Martin Menďan-Mecke, Juraj Arnold, Miloš Šestić, Michal Baláž, Miloš Jojić, bratia Stamevskovci, bratia Domoniovci, traja bratia Trkuljovci, Michal Bruc, Jozef Jašo, Ján Malko... Zoznam je skutočne dlhý a ťažko je všetkých napočítať.

V súčasnej dobe prišli noví adep-

Kohútiky s trénerom Borisom Mutićom

Skupina pionierov pod taktovkou dlhoročného trénera Borisa Mutića (stojí prvý sprava) získala početné medaily

Aj kadeti sa snažia dosiahnuť čoraz lepšie výsledky • ŠPORT •

ti, ale mnohí veru pre nedbalosť klubu v uplynulých rokoch aj odišli do iných klubov. Až štrnásť mladých hráčov, ktorí vznikli v tejto liahni, hrá mimo Starej Pazovy, z toho až deviati v superligovom klube Inđija, ale angažovaní sú aj v Crvenej zvezde, Partizane, Zemune, v Brodarci. Majúc toto na zreteli, nie je ťažko uzavrieť, že by Jednota vôbec nemusela dovádzať hráčov z iných prostredí, ale iba toho-ktorého omnoho kvalitnejšieho od domácich hráčov, ako sa tomu

robilo skôr. Nie je však neskoro na to, aby sa mnohé talenty vrátili a vytvorilo sa kvalitné domáce omladené mužstvo, ktoré by postupne Jednotu vrátilo do starých koľají.

Takýto staropazovský tím by určite naplnil aj hľadisko, lebo fanúšikovia chcú pozerať domácich hráčov a nie iba jedného, prípadne dvoch, ako je tomu roky dozadu.

S praxou vracania domácich talentov domov sa začalo v sezóne, ktorá je prerušená pre pandémiu koronavírusu. Veríme, že sa s tým bude aj pokračovať, samozrejme, za predpokladu, že sa nič nezmení vo vedení klubu, ktoré má jasný zámer – z bohatej liahne vytvoriť lepšiu budúcnosť Jednoty.

Významný úspech – druhé miesto na pohárovej súťaži Carnex v Novom Sade

Ozdobili sa početnými medailami: so svojím učiteľom Zoranom Kovačevićom

Andrej Brtka, nádejný 16-ročný strážca siete

Mladší pionieri s trénerom Nemanjom Bolićom a víťazným pohárom

Radosť pionierov po výhre 15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

47

Šport HRÁČI A VEDENIE VK KULPÍN O PRERUŠENÍ MAJSTROVSTIEV

Zdravie je vždy na prvom mieste

V

Katarína Gažová

prvej časti majstrovstiev Druhej ligy Srbska – severná skupina VK Kulpín zohral deväť zápasov. Z toho prehral iba jeden zápas, a to s prvým VK Bečej. Jarná časť majstrovstiev po uvedení núdzového stavu v krajine bola prerušená. Posledný zápas Kulpínčania zohrali 14. marca doma s mužstvom Mladost z Novej Pazovy, a to bez divákov.

Neodohrané zostali tri zápasy a po prerušení prvý v tabuľke zostal Bečej s 41 bodmi, kým Kulpín je na druhom mieste s bodom menej.

Hľa, čo nám o prerušení majstrovstiev a očakávaniach povedali predseda klubu a niektorí hráči:

TODOR RADANOV, predseda klubu: „Prerušenie majstrovstiev prišlo pre nás v najhoršom čase, tri kolá pred koncom. V ten víkend, keď boli majstrovstvá prerušené, mali sme hrať veľmi dôležitý zápas rovno s VK Bečej.

Naše mužstvo bolo vo výbornej forme a Bečejcom sa v poslednom odohranom zápase s Vojvodinou II veľmi nedarilo, aj keď v konečnom predsa vyhrali 3 : 2.

K tomu posledné dva zápasy sme mali hrať s mužstvami z dolnej časti tabuľky. Teda nám vonkoncom nezodpovedá prerušenie, lebo reálne bolo očakávať, že budeme prví v tabuľke. Máme najkvalitnejšie mužstvo v najlepšej forme. Ešte stále sa nič nevie o tom, ako sa skončia majstrovstvá. Konečné rozhodnutie bude vraj schválené až v máji. Ak však bude rozhodnuté, že do Prvej ligy postúpi mužstvo, ktoré bolo

48

www.hl.rs

prvé vo chvíli prerušenia, bude to pre nás veľmi nespravodlivé. Dva roky dozadu sme boli na krok od prvého miesta a prehrali sme iba jeden zápas a stratili prvé miesto.

V tejto sezóne sme boli na dobrej ceste k prvému miestu a myslím si, že sme si ho aj zaslúžili, ale nám to osud nedoprial. Pokračovanie majstrovstiev je však nereálne, lebo aj keď sa kríza s koronavírusom skončí, museli by sme najmenej mesiac každodenne trénovať, aby sme prinavrátili formu. Predsa aj napriek všetkému vari je najdôležitejšie, aby sa táto neľahká situácia s pandémiou čím skôr skončila a aby sme všetci zostali živí a zdraví.“

BORIS RELOTA, tréner a kapitán prvého mužstva: „Ľúto nám je, že volejbalové majstrovstvá museli byť prerušené. Myslím si, že sme mali solídne šance vybojovať si

prvé miesto, pravdepodobne podobné ako aj VK Bečej, ktorý v čase prerušenia bol na prvom mieste.

Nasledujúci zápas sme však mali hrať práve s týmto mužstvom a ten zápas by pravdepodobne rozhodol o majstrovi a postupe do Prvej ligy Srbska.“

STANISLAV ZIMA, hráč prvého mužstva a tréner dievčat: „S prerušením majstrovstiev absolútne súhlasím, pretože zdravie a bezpečnosť sú na prvom mieste. Okrem toho hrať zápasy bez obecenstva nemá žiaden zmysel. Čo sa týka samých majstrovstiev, osobne som bol veľmi optimistický. Dokonca som si bol takmer na sto percent istý, že môžeme skončiť na prvom mieste. Dobre sme hrali a, čo je aj najdôležitejšie, atmosféra v mužstve bola mimoriadne dobrá a pozitívna.“

DARKO ĆIRIĆ, pomocný tréner a hráč prvého mužstva: „Vzhľadom na skutočnosť, že sme v čase prerušenia majstrovstiev tri kolá pred koncom mali iba jeden bod menej od lídra a pred sebou rozhodujúci zápas rovno s lídrom, pravdaže sme mali šancu dosiahnuť prvé miesto, ktoré nám je všetkým ten konečný cieľ. Napriek terajšej situácii máme nádej, že bude príležitosť na to, aby sme bojovali o postup do vyššej úrovne, ktorú sme si podľa nášho presvedčenia zaslúžili aj ako mužstvo, aj ako organizácia, ktorá rastie a je pripravená na nové výzvy. Máme nádej, že sa celková situácia rýchlo vráti do normály, že život bude lepší ako bol predtým a že sa nájde také riešenie, aby nikto nebol poškodený hocijakým spôsobom.“

MARTIN LEKÁR, hráč prvého mužstva: „Myslím si, že vzhľadom na okolnosti, aké nastali, bolo múdre prerušiť majstrovstvá.

Predsa je zdravie vždy na prvom mieste. Keď ide o zápasy, osobne si prajem, aby sme odohrali tie, ktoré nám zostali v jarnej časti nezohrané, keď sa všetka táto situácia s koronavírusom skončí.

Alebo aby sme aspoň odohrali ten rozhodujúci zápas Kulpín – Bečej a tak rozhodli o titule majstra.“ Hráči prvého mužstva VK Kulpín s vedením klubu

Informačno-politický týždenník

Foto: z archívu VK Kulpín

• ŠPORT •

K DRUŽBE FUTBALOVÝCH VETERÁNOV OSTROVA A HLOŽIAN

Kiežby si čím skôr podali pravice Družba sa začala v septembri 2012 v Hložanoch, keď si povedali, že sa budú stretávať každý rok.

Slovo, zatiaľ, dodržali. Ôsmy raz by sa mali stretnúť zase v Hložanoch; pôvodne Horniaci chceli prísť počas jubilejného 50. Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Boj s pliagou, ktorá ohrozuje ľudí na celom svete, prekazil všetky plány nielen na poli športu a kultúry. Normálny život je síce oklieštený, avšak spomienky na pekné chvíle a rojčenie o takých istých, keď nie i krajších, nikomu nemôže byť ukradnuté. V povážlivej situácii, ktorá zrejme ešte potrvá, je bežné a veru i vítané načieranie do spomienok na príjemné chvíle.

Do hlbokej studnice príjemných spomienok určite patria i predchá-

okorenené vtipkovaním a veru i spevom... Keď sa obe strany snažili byť čím lepšími hostiteľmi a záväzne sa prezentovali ako vďační hostia. Ak sa tak vôbec dá povedať o ľuďoch, ktorí sú na návšteve Ostrovanom sa páči Nový Sad (máj 2014) tam, kde sa cítia dzajúce stretnutia futbalových ako doma. Kiežby si teda futbaloví veteránov z Hložian a Ostrova. Nie starí páni – naprieky všetkému – aj toľko samy zápasy a výsledky súbo- tohto roku potriasli pravicami po jov na zelených kobercoch, koľko ďalšom novom stretnutí v Hložaspoločné hodovanie, spoločné noch, s prianím – dovidenia o rok prechádzky, priateľské rozhovory v Ostrove!

Stretli sa už sedemkrát: hložianski veteráni s priateľmi z Ostrova pred prvým zápasom na domácej pôde (september 2012)

Najobľúbenejší je predsa tretí polčas, trebárs v Sedliackej stodole (jún 2015)

STANISLAV SRNKA, FK BUDÚCNOSŤ HLOŽANY

mali vychutnávať zápasy na domácej pôde, zomlela sa táto situácia...

Hráči v pohode absolvovali kompletné prípravy a v polovici marca sme im museli dať voľno. Dostali pokyny na individuálne cvičenia, aby koľko-toľko zachovali kondičku. Kontaktovali sme s Futbalovým zväzom Báčska Palanka, ale zatiaľ nemáme žiadne konkrétne informácie o tom, čo sa bude diať ďalej.

Neúradne kolujú reči, že súťaž bude pokračovať v máji; osobne tomu príliš neverím. Na webovej stránke Slovana Ostrov na Slovensku, s ktorým máme spoluprácu na úrovni veteránov, je informácia, že sa tam všetky nižšie futbalové súťaže stornujú. Obávam sa, aby sa u nás nestalo to isté, čo by znamenalo, že zostávame v najnižšej súťaži a museli by sme zase začínať od nuly. Počuť aj hlasy o tom, že by výsledky a terajší stav v tabuľkách

Juraj Bartoš

N

iekdajší futbalisti hložianskeho Futbalového klubu Budúcnosť sú veruže činní aj v období koronavírusu. Aspoň tí, ktorých pracoviská nie sú počas núdzového stavu uzavreté: makajú na roli, v dielni, pri počítači, pri poštovom pulte... Pri každom náhodnom a krátkom stretnutí si povedia: „Jój, kedy si už zahráme!“ Podobne, asi tak 500 kilometrov severnejšie, futbal chýba aj starým pánom Telovýchovnej jednoty Slovan v Ostrove pri Piešťanoch – na Slovensku.

Zatiaľ nič konkrétne J. Bartoš

F

utbalisti hložianskej Budúcnosti v polovici marca rezkým krokom vykročili za titulom majstra Obecnej ligy Báčska Palanka, pevne rozhodnutí „zutekať“ z najnižšej súťaže. Prezimovali na 1. mieste, v prípravných zápasoch opäť hrali dobre a kvalitu potvrdili aj v prvom, tzv. jarnom kole: v Báčskej Palanke zdolali celok Bačka 1945 v pomere 2 : 1. O tom, ako sa vyrovnávajú so situáciou spôsobenou globálnou hrozbou ochorenia Covid-19, hovorí tajomník Stanislav Srnka: „Aj úvodná remíza Despotovčanov a Silbašanov (1 : 1) nám prišla vhod, • ŠPORT •

takže pred prvými máme náskok 6 bodov a pred Silbašanmi až 8 bodov.

Ihrisko sme zachovali vo výbornom stave, doma sme zohrali len jeden prípravný zápas, práve keď si fanúšikovia

bolo možné uznať, keby celky zohrali 75 % zápasov... Iste všetko v mnohom závisí aj od toho, ako sa veci budú mať v Európe a čo rozhodne naša superliga; odtiaľ počuť hlasy, že by majstrovstvá mohli pokračovať v máji a že by sa mohli dohrať za mesiac a pol, keby sa hralo dvakrát v týždni.

Aj o tom pochybujem, lebo skôr než by odštartovali majstrovské zápasy, mužstvá potrebujú aspoň dva týždne na prípravy...

V každom prípade – škoda. Futbal chýba hráčom, ale aj fanúšikom. V jesennej časti sme predávali aj viac ako sto lístkov na zápasy. Prichádzalo aj veľa dievčeniec a detí, vstup mali voľný, takže na našom štadióne bývalo aj dvesto ľudí; na jedinom jarnom priateľskom zápase s petrovskou Mladosťou sme doma mali 250 divákov.

Teraz keď je už postup menej otázny, iste by obecenstva bolo i viac...“

15 – 16 /4902 – 4903/ 11. 4. – 18. 4 2020

49

Šport STOROČNICA ZALOŽENIA SOKOLSKEJ JEDNOTY V PETROVCI (3)

Do tretice všetko dobré?

DrSc. Ján Babiak

H

neď na začiatku roka 1922 začalo sa s nacvičovaním ďalších cvikov a koncom februára aj cvičiteľ Đ. Grujić ako koordinátor v Báčskej sokolskej župe bol v Petrovci a až päť dní uskladňoval cvičenia pre subotický a ľubľanský zlet.

V marci a apríli sa robilo aj na kopaní odvodňovacích jarkov na novom sokolskom cvičisku, ale to pre vysoké vody sotva pomohlo. Potom pre dáke roztržky osobného rázu prítomnosť sokolov nebola pravidelná, a tak aj prednosta A. Hýl musel apelovať na svedomitosť aspoň tých, ktorí sa prihlásili na ľubľanský zlet. Aj pre vzdelávateľské potreby sa hľadali adekvátne miestnosti v strede osady, lebo chodiť po mládež do krčmy je nedôstojné. Z celkovej letargie sa sokoli pohli začiatkom mája, keď aj deťom boli zabezpečené drobné rekvizity a mohlo sa aj s nimi nehatene nacvičovať.

hrdo pochodovali a poobede aj hrdo cvičili. Aj keď neboli na trávniku, pozorne sledovali, čo to cvičia, aj ako cvičia nielen členovia tejto župy, ale aj pozvané sokolské skupiny zo širšieho okolia. Nakoniec videli, že aj celá tá ich sokolská námaha nebola márna, vlastne, že bola korunovaná úspechom a nakoniec aj odmenená ozajstným, bratským, sokolským – Nazdar!

Na ďalšie, ešte väčšie sokolské podujatie, na 1. Juhoslovanský všesokolský zlet v Ľubľane sa petrovskí sokoli ešte viac pripravili. Konečne 10. augusta 1922 vlakom poobede sa odišlo do Nového Sadu, odkiaľ sa v nasledujúci deň opereným rušňom a dlhou kompozíciou plnou sokolskej chasy vybrali do Ľubľany. Cestou tu bola aj neplánovaná zastávka pre poruchu lokomotívy, ale podarilo sa im v poslednom momente, včasráno nasledujúceho dňa, prísť na miesto určenia. A potom nasledovalo len narýchlo zložiť sa, pozrieť si cvičisko, preveriť termíny nástupov a vžiť sa do zletovej atmosféry.

Cvičenie sokolov v Ľubľane (1922)

NA ZLETOCH V SUBOTICI A V ĽUBĽANE Potom sa robilo intenzívne pol druha mesiaca, aby sa len zopár dní pred odchodom vybrali cvičenci pre 2. Zlet báčskej sokolskej župy.

Subotica sokolov vítala dňa 27. júna 1922 a petrovskí, spolu s belehradskými a novosadskými cvičencami, prišli tam už len večer. Od včas rána nasledujúceho dňa boli predvedené skúšky a poobede sokolská mladosť mala výlet, ale aj cvičenie na pobreží Palićského jazera. V hlavný deň všetko začalo s defilé. Na ňom aj Petrovčania

Bola skvelá. Išlo o štvordňové podujatie s preplneným programom.

Zaznačená bola bohatá prítomnosť aj zahraničných sokolov, kde bolo aj zastúpenie s malým počtom sokolov, ale československá výprava mala 4 532 cvičencov. Zlet začal Dňom dorastu a medzinárodnou súťažou v atletike a v plávaní. V hlavný sokolský deň, v nedeľu 13. augusta, za prítomnosti regenta a jeho príslušenstva cvičilo 10 000 cvičencov. Najprv nastúpilo 2 864 sokolov, medzi nimi aj petrovskí, s Murnikovým cvičením, a boli skvelí.

Po nich vystúpili sokolky, aj tie z Pet-

rovca, spolu 2 432, a tiež oduševnili.

Tie malé skupiny cvičencov zo zahraničia boli iba ako oddych pre divákov.

Keď potom nastúpili v hromadných a skupinových cvičeniach na náradí českí sokoli a sokolky, boli to už pravé explózie ovácií. Na tomto zlete svojou kvalitou naozaj dominovali. V ten deň program zakončilo Murnikovo

ešte väčšia masa obecenstva. O ich cvičení netreba ani hovoriť – stačí na to text z tlače: „Sokoli, sokolky! Čie srdce nezatĺklo tuhšie, keď ste sa svojím sviežim krokom, hrdým pohľadom, mladým a krásou zjavili na cvičišti? Petrovské slávnosti neboli by bývali úplné, keby vás nebolo. Keď si človek v pamäti zopakuje priebeh Slávností, zdá sa, že nič nezanechalo taký dokonalý dojem ako sokolské cvičby... Vyvolajme si celý priebeh cvičenia, vyvolajme si tú živú reťaz bezčíselných rytmických pohybov,

Vedenie Sokolskej jednoty tesne pred cestou do Ľubľany

cvičenie pod názvom Vpred. V tretí deň cvičilo juhoslovanské a československé vojsko, ale aj vojenské pluky Kráľovstva SChS, kým v posledný deň všetko vyvrcholilo záverečnými podujatiami. Aj každý večer tu boli sokolské akadémie s bohatým cvičením menších celkov.

Na tomto prvom najväčšom podujatí Juhoslovanského sokola malá skupina Petrovčanov bola len kvapka v mori. Ale v zmysle toho sokolského: Osobnosť nič – celok všetko!, to tu ešte koľko znamenalo. Tak ako tunajší Slováci, aj oni mali spojiť dve najpočetnejšie skupiny – juhoslovanskú a československú, aj dobre to urobili.

DO TRETICE – TRI JEDNOTY Po návrate zo všesokolského zletu v Ľubľane zostalo iba dva týždne do Slávností. Času na mrhanie nebolo, o to viac, že sa plánovalo, aby to všetko na svojich pleciach nosila Sokolská jednota. Na dôvažok sa uzavrelo, aby na tomto našom podujatí mali účasť aj novosadskí a pivnickí sokoli. A keď sokoli niečo sľúbia...

So svojím programom nastúpili hneď v prvý slávnosťový deň. Po zraze v strede osady, presne o pol piatej, starosta dal už zriadeným zástupom povel na pochod. Aj tri Sokolské jednoty, spolu s obecenstvom a hudbou, pohli sa na cvičisko. Tam ich už čakala

rozpomeňme sa na tie červené tváričky a na silné svaly, aká krása, aká to poézia!“1 Aj sokolky všetkých troch celkov boli osobitne pochválené a len keď miestny časopis Frčka zverejnil karikatúru cvičenia petrovských sokoliek vo Venčekovom tanci, vyvolalo to rozhorčenie vedenia Sokolskej jednoty, lebo to bol „boľavý bod urazenej cti“, ako vo výročnej správe uviedol prednosta A. Hýl.

Možno taká reakcia Frčky nebola ani celkom marginálna, ale urazilo to, aj deprimovalo sokolov, a možno aj preto sa ďalšia aktivita, najmä v dievčenskom tábore, dlhšie po Slávnostiach ani nespomínala. Ale pod zimu aktivita sa stala znovu intenzívnejšia.

Podčiarkol sa aj problém nevyhnutnosti telocvične a sokolského domu a vo výročných správach sa konštatovalo, že boli problémy, o ktoré sa Sokol aj potkol, aj že tu a tam mohol byť lepší. Možno to vysvetliť aj tým, že petrovské sokolské vedenie bolo voči sebe prísnejšie, lebo celková mienka o nich v konečnej komparácii spolkov v Báčskej sokolskej župe bola priaznivejšia. Ale bol to aj jeden z prvých znakov, že Sokolská jednota v Petrovci, s tretím rokom jestvovania, sa pokúšala prekonať svoje „detské choroby“, vyrásť z krátkych nohavíc a začať sa správať ako zrelý spoločenský subjekt.

1 N. N.: Naše Slávnosti – Sokolské cvičby. Národná jednota, Petrovec 1922, roč. 3, č . 36, s. 1.

50

www.hl.rs

Informačno-politický týždenník

• ŠPORT •

• ŠPORT •

51 – 52 /4834 – 4835/ 22. – 29. 12. 2018

51

NÁBOŽENSKÝ ŽIVOT

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Boľovciach Mgr. Ján Vinkovič, senior

D

j: w Zdro

va .slo ww

edina Boľovce sa nachádza na ľavom brehu rieky Sávy. Administratívne patrí k Belehradu.

Pod dnešným menom sa spomína v roku 1702. Počet obyvateľov (väčšinovým obyvateľstvom sú Srbi) je 4 200, z toho asi 26 % je Slovákov. Počet členov v CZ je okolo 900 duší.

V súčasnosti máme zachovaných len málo písaných údajov o sťahovaní Slovákov zo Starej Pazovy do Boľoviec... Dnes vieme iba toľko, že tých štyridsať rodín, ktoré sa zo Starej Pazovy presťahovali do Boľoviec v roku 1847, sa viedlo ako staropazovský filiálny cirkevný zbor...

O tom, ako spočiatku vyzeral náboženský život Slovákov v Boľovciach, sa môžeme dozvedieť zo zborových matrík, ktoré svedčia o tom, že tunajší Slováci boli, čo sa náboženského života týka, pomerne dobre organizovaní i zaopatrení od samého príchodu do týchto krajov.

Rozhodnutie o osamostatnení CZ bolo schválené až v roku 1908. (Obvod farského úradu tvoria: Boľovce, Dobanovce, Šimanovce, Ugrinovce, Kupinovo, Ašaňa a Surčin.)

Pomerne veľký časový úsek, v ktorom bol CZ bez farára, spôsobil, že si Boľovčania nevypestovali veľký pocit cirkevníctva. Následkom toho bolo založenie i pomerne silnej nazarénskej spoločnosti v dedine.

Avšak v zbore bolo vždy aj dostatočne veľké i silné jadro cirkevníkov, ktorí spolu s učiteľmi – levitmi udržali cirkevno-zborový život v Boľovciach aj v tých najťažších časoch.

V prechodnom období od statusu cirkevnej misie po osamostatnenie zbor spravoval Mikuláš Abaffy, farár surčinský, neskoršie senior sriemsko-chorvátsky. Jeho zásluhou si zbor v roku 1900 vystaval modlitebnicu a v roku 1902 si kúpil tzv.

Driensku, majetok veľkosti 449 katastrálnych jutár.

V roku 1905 si zadovážil i organ.

Kúpou majetku v zbore bola vytvorená dobrá materiálna báza aj pre vydržiavanie farára. K voľbe však prišlo až koncom roku 1910, keď si zbor za svojho farára zvolil Andreja Palkoviča. V ťažkých podmienkach tento farár tu pôsobil iba necelé štyri roky. (Zavraždený bol v roku 1914, v 31. roku života.)

Od voľby prvého farára za pomerne krátky čas v zbore sa vystriedali štyria farári (Ferdinand Krafta, Karol Žilinský a Juraj Kerďo), ktorí pre krátky čas svojho pôsobenia i ťažký vojnovo-povojnové obdobie po sebe nezanechali takmer žiadne stopy.

Až koncom roku 1929, príchodom farára Kornela Kvasa, nastáva stabilnejšie pätnásťročné obdobie, keď sa v zbore mohlo niečo urobiť.

Zbor dostal, po rokoch, kantora.

Stúpla kvalita zborového spevu. ck iza Pracovalo sa s deťmi. Obdobie bolo vod .org.r poznačené i lepším hospodárením s s cirkevným majetkom.

Cez vojnu CZ bol znova podrobený ťažkej skúške.

Farár Kornel Kvas bol vo vojnových represáliách kruto prenasledovaný, následkom čoho v roku 1945 aj zomrel (v 45. roku života).

Zboru bol zrekvirovaný majetok.

K novej situácii zboru prichádza v podjeseň roku 1946. Farára Michala Sľúku, ktorý počas celého svojho pôsobenia zápasil hlavne s finančnými problémami, vystriedal Milan Štrba. Čas jeho pô-

sobenia bol poznačený silným spriemyselňovaním štátu. Obyvateľstvo sa zamestnávalo v podnikoch.

Zmenila sa štruktúra členov zboru, a tak i tradícia a obyčaje. Začala sa i silná migrácia obyvateľstva do Zemunu, Belehradu i do zahraničia, ktorá neprestala dodnes. Zbor zápasil s finančnými ťažkosťami.

Farár Ján Valent pôsobil v CZ v čase veľkého úpadku cirkvi. Predsa však CZ bol pomerne živý. V tomto čase bol založený spevokol, Oltárny krúžok žien, pracovalo sa s deťmi a mládežou. Renovovaná bola fara a modlitebnica.

Odľahlosť od väčších slovenských centier, blízkosť veľkomesta, industrializácia, ako aj početné miešané manželstvá boli faktory, ktoré trvalo určili cestu špecifického vývoja CZ v Boľovciach.

Vďaka Bohu dobré základy sú však zachované. Na nich stavia CZ aj s farárom Jánom Vinkovičom. Zachováva tradičné a vytvára i nové spôsoby prejavu evanjelicko-kresťanskej nábožnosti.

Riadne usporadúva služby Božie, biblické hodiny, nábožné i modlitebné večierky, pracuje s deťmi, mládežou, spevokolom...

V posledných desaťročiach svojho jestvovania CZ sa i materiálne vzmohol: v rokoch 1987 – 1989 si vybudoval nový zborový dom a v roku 2002 nový kostol. V roku 2014 reštitúciou mu bol vrátený odobraný majetok (230 ha). V súčasnosti zbor vlastní 239 ha pozemku.