Sto rokov slovenského ženského hnutia vo Vojvodine (2)

Mozaika

MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA

ROČNÍK XXIII 7. augusta 2021 ČÍSLO 263

VČERA, DNES, ZAJTRA...

K JUBILEU Sto rokov slovenského ženského hnutia vo Vojvodine (2)

(Aktivistky a ich kultúrna a literárna činnosť)

Dr. Jarmila Hodoličová

Vmene ústredia sa Eržika Mičátková zúčastnila na mnohých kongresoch, napr. na Kongrese Malej dohody roku 1924 v Sarajeve, roku 1926 na Kongrese národného ženského zväzu na Blede a roku 1932 pri založení Matice slovenskej v Juhoslávii, keď v mene Ústredného

Eržika Mičátková

spolku československých žien pozdravila prítomných takto: „Dnešný pamätný deň, keď Matica slovenská u nás v Juhoslávii sa zakladá, i my československé ženy tu účasť berieme s radosťou. Vďačne berieme i povinnosti na seba. Našou politikou bude vychovávať dcéry a synov Slovanstvu verných. Vštepovať im budeme do srdca lásku slovanskú. Zaujmime sa za veci vysoké, ideály.“

Cieľom spolku bolo aj kultúrne a duchovne vzdelávať jednoduché slovenské ženy. Tak v Zborníku Československého zväzu v Kráľovstve

SCHS roku 1926 v článku Osvetová otázka našich žien Eržika Mičátková píše, že 53 slovenských dievčat v

Kysáči sú stálymi odberateľkami slovenskej Živeny a slovenských kníh. Prostredníctvom spolku sa rozpredalo 150 výtlačkov diela Moje deti E. M. Šoltésovej, čo je obdivuhodný počet na tie časy.

Spolok organizoval pre svoje členky výlety. Zábavno-poučný časopis

Živena prináša roku 1931 správu o 16-dňovom pobyte výpravy ÚSČŽ z Juhoslávie pod vedením slečny

Eržiky Mičátkovej na Slovensku.

Bolo tu 30 žien z Kysáča, Petrovca a Kulpína. Výprava navštívila

Bratislavu, Nitru, Trenčín, Žilinu,

Turčiansky Sv. Martin. V Trenčíne položili vence na hrob svojho verného vodcu a obrancu Ľudovíta

Mičátka, v Martine na hrob svojej čestnej členky Anny Mudroňovej, Vajanského, Kukučína, Halašu a iných. 1. septembra s predsedníčkou Živeny Oľgou Krčméryovou navštívili veľtrh.

Ústredie na čele s Eržikou Mičátkovou podniklo veľkú akciu zameranú na ochranu slúžok v Belehrade, ktorých tam bolo vtedy 500 až 600. Ako došlo k tejto akcii? Roku 1930 vyšla v Politike naivná poviedka srbského

Elena Karlovská

spisovateľa B. Lazića Tragedija Erže Orgovan napísaná po srbsky, kde je dej takýto: Erža Orgovánová, asi 15-ročné dievča, sa vystrojí slúžiť do Belehradu, kde ju zvedie akýsi policajt, ktorý ju potom opustí, a Erža sa otrávi. Príbeh naivný, prostý, jednoduchý, no v každom prípade urážlivý. Igor Branislav Štefánik v Národnej jednote, analyzujúc tento „beletristický produkt“, usudzuje, že cieľom autora bolo zhanobiť poctivé meno slovenskej slúžky. Podľa predstavy autora príbehu bola táto slúžka reprezentantom hlúposti vo

Z obsahu

Sto rokov slovenského ženského hnutia vo Vojvodine (2)

s. 23

Filmové podnikanie Matice slovenskej v Juhoslávii v rokoch 1938 – 1940 (4)

s. 26

Grécko: olivy a olivový olej

s. 28

svojich úbohých sukniach a so strapatou hlavou medzi múdrymi a bohatými pánmi. „Autor rozprávky asi málo poznal, že aj kroj najchudobnejšej Slovenky je

strojný, úhľadný a slušný. Obdivujú ho i parížske, i londýnske dámy.“ Poviedka teda vyvolala rôzne ohlasy. Po Igorovi Branislavovi Štefánikovi reagovala Mariena Czoczeková-Eichardtová, ktorá v poviedke Osud s podnázvom Na okraj tragédie malej Erže (tiež uverejnenej v Národnej jednote) podáva skutočnú realitu. Mladé dievča prinútia slúžiť v meste, aby nebolo na ťarchu rodičom a aby si zarobilo na sukne a ručníky, keďže by sa o rok malo vydávať. Aj táto poviedka sa končí tragicky. Ale Erža je tu usilovné a milé stvorenie, mysliace na dedinu a rodinu, dievča, ktoré ukladá peniažtek k peniažteku na nešťastnú výbavu. Večer, keď najväčšmi túži za svojimi blízkymi, rozviaže batôžtek, v ktorom je medovníkové srdce z jarmoku od milého a privinie si ho k srdcu, lebo je plné spomienok, lásky a nádeje. Poviedka má byť výstrahou v tom zmysle, že mladé neskúsené dievča by sa nemalo púšťať do sveta, ak to nie je nevyhnutné.

Otázka ochrany slovenských slúžok sa často rozoberala aj na stránkach časopisov, aj na spolkových zasadnutiach. Aby sa prešlo k skutkom, na zasadnutí výboru ÚSČŽ pod predsedníctvom Eržiky Mičátkovej 31. októbra 1930 sa táto otázka ešte raz preskúmala a účastníci sa uzniesli, aby staropazovský učiteľský zbor s predstaviteľmi tamojších slovenských ustanovizní vypracoval konkrétny návrh na riešenie tejto chúlostivej otázky. Medzičasom sa ozvali aj americkí Slováci, v mene ktorých píše Pavel Denďúr a protestuje proti urážlivým slovám, akých sa dopustil spisovateľ Lazić, autor poviedky Tragedija Erže Orgovan.

Konečne sa táto otázka dostala aj na mimoriadne valné zhromaždenie ÚSČŽ, ktoré sa konalo v Starej Pazove a na ktorom boli zastúpené odbočky z Petrovca, Nového Sadu, Kysáča a Kovačice. Po prečítaní Rezolúcie na ochranu slúžok v Belehrade, kde Mičátková zdôraznila nepotrebnosť slúžiť v meste, bolo navrhnuté utvoriť ochrannú sekciu so širším výborom. Cieľom tejto sekcie bolo chrániť dievčatá v meste a hlavne odhovárať ich od práce v meste. V článku Ochrana našich dievčat v Belehrade Mičátková píše takto: „Naše dievčatá ako i ženy prichádzajú do väčších miest službu vyhľadávať, najviacej z Kovačice, Padinej a Vojlovice a potom z Pazovy, Bieleho Blata, z Báčky menej, teda najviac z Banátu. Ženy idú, ako my samé hovorili slúžiť za to, aby si dlhy poplatili a dievčatá, aby si pekné šatstvo zvlášť ručníky nakúpiť mohli. Túha dnešná vidieť, skúsiť, poučiť sa nebola by zlá, ale v meste, ako mi hovorili Kovačičanky, poobede domáce panie nevedú dozor nad nami a tak ponechané sú samé na seba. My československé ženy chceme naše dievčence tak morálne ako aj hmotne pomáhať, vec všetkých nás sa týkajúcu čo najenergickejšie podporiť založením Ochrany – sekcie sociálnej pečlivosti ÚSŽČ. Na udržanie tejto Ochrany založíme základiny a príspevky z čajových večierkov, ktoré riadi Ústredie a odbory tiež ku udržaniu tejže upotrebíme. Ďalej mienime podporiť Ochranu s poúčaním rodičov a dievčat i prednáškami zábavno-poučnými. Odporúčam všetkým, ktorí majú záujem o Ochranu, žeby sa v jednotlivých obciach dozvedeli, koľko žien a dievčat slúži po mestách, lebo tieto sa nesmú vzdialiť bez legitimácie. Cieľom evidencie mala by sa po-

dať správa (zoznam) takýchto vydaných certi kátov Československého zväzu, alebo Ochrane, ktorá pracovať má spoločne s odbormi ÚSČŽ a má mať svoje sídlo v Československom dome v Belehrade“ (Národná jednota 12, 1931, č. 20). Tak sa za účasti Československého zväzu v Belehrade, ÚSČŽ a ďalších spolkov a za pomoci československého vyslanectva v Belehrade založila Ochrana – sekcia sociálnej starostlivosti pri ÚSČŽ. Miestnosť poskytol Československý dom na Garašaninovej ulici v Belehrade, kde sa mohla slovenská mládež schádzať a zabaviť. Mičátková ako praktická osoba dala hneď návod, ako postupovať v práci, a už v marci odbočky v Kysáči a v Kovačici pri príležitosti 81. naList E. Mičátkovej do Pivnice, 14. 1. 1925 rodenín prezidenta Masaryka zozbierali veľa príspevkov na ochranu slúžok v Belehrade. V dňoch 11. – 14. októbra 1931 prebiehal Kongres národného ženského zväzu v Záhrebe, kde Mičátková v mene ústredia na plenárnom zasadnutí podáva petíciu, v ktorej sa žiada, aby vrchnosti pridelili dievčatám, nachádzajúcim sa v službe v Belehrade, jednu učebňu v niektorej škole, kde by sa v nedeľu popoludní stretávali s cieľom výchovnej a vzdelávacej práce. V nedeľu 21. februára 1932 Eržika Mičátková sa vybrala spolu s predsedníčkou obvodu v Banáte pani Karlovskou do Belehradu s cieľom zhromaždiť v BelehraPečiatka Ústredného spolku československých žien de žijúce dievčatá. V Národnej jednote Mičátková informuje v Kráľovstve SCHS verejnosť o tejto ceste: „Na Vasinej ulici je skutočne hromada našich dievčat. Hlučkami sa tam prechádzajú. Mohlo sa tam k nim pristúpiť, s nimi porozprávať. Zhovárali sme sa s nimi a videli sme, že i samé dievčatá túžia za tým, aby sa mohli niekde schodiť, kde

Adela Greisingerová a Ľudmila Kvačalová večierkov, ktoré rodičov a dievčat

by sa niečomu poučili a zabavili. Tá potreba po duševnom pôžitku v nich žije, na nás záleží, aby sme sa vedeli tejto veci zaujať a ju rozumne zariadiť, žeby to v dievčencoch záujem vzbudilo, ich pritiahlo, žeby sa to skutočne mohlo menovať ochranou“ (Národná jednota 13, 1932, č. 16). Už v apríli Kovačický ženský spolok usporiadal divadelné predstavenie v Československom dome. V tom roku sa na československej škole v Belehrade zamestnala učiteľka Ľudmila Dolinayová zo Starej Pazovy. Ona bola organizátorom kultúrnej činnosti

Ochrany. Mládež sa schádzala v Čs. dome, kde sa konali prednášky o zdravotníctve, o viere, domácich prácach, o domácnosti, o šetrení. Na takých prednáškach bolo prítomných aj 150 mladých ľudí. Dolinayová pripravovala s mládežou aj divadelné predstavenia. Už v máji 1932 slovenská mládež v Belehrade zahrala svoje prvé divadlo, a to divadelnú hru Truc na truc od Maríny Horvátovej v réžii Ľudmily Dolinayovej. Prítomných bolo 400 divákov.

Aj sama predsedníčka spolku Eržika Mičátková mala v Československom dome niekoľko prednášok, ktorými chcela výchovne

vplývať na dievčatá a posmeľovať ich. Spolok sa venoval aj práci v sociálnej oblasti. Ústredie zorganizovalo akciu na zbieranie milodarov pre Slovenský sirotinec, ktorý bol založený roku 1920 v Kovačici, teda vtedy, keď aj prvý ženský spolok u nás. Potreba takejto ustanovizne sa ukázala po skončení prvej svetovej vojny, keď mnohé slovenské chudobné deti stratili vo vojne otca a matka tiež umrela. Z iniciatívy Jána Čaploviča, kovačického evanjelického farára – seniora, a Dr. Jána Petrikovicha, seniorálneho dozorcu, podporovaných slovenskými vlastencami, bol 25. júla 1920 založený Slovenský sirotinec v Kovačici. Na tomto zakladajúcom zhromaždení zriadili organizačný výbor, zostavili stanovy a začalo sa so zbieraním základného kapitálu. Keď dosiahol 100 000 dinárov, sirotinec bol otvorený 19. apríla 1925 v budove Kovačickej sedliackej banky. Správcom sirotinca sa stal miestny farár Ján Čaplovič List Ľ. Podjavorinskej do Kysáča, 15. 6. 1932 ml. Sirotinec mal spočiatku len 6 sirôt, no keďže ich počet z roka na rok stúpal, cirkev v roku 1928 kúpila vlastný dom a zmenila meno na Slovenský evanjelický sirotinec. Keďže v novokúpenom dome boli podmienky na bývanie minimálne, bolo 6. apríla 1937 rozhodnuté o novej zbierke na výstavbu novej budovy. Do tejto akcie sa nezištne zapojil ÚSČŽ, a tak už roku 1939 bol vybudovaný nový jednoposchodový dom. Slávnostná posviacka bola 19. novembra 1939 v chráme Božom a potom pred budovou sirotinca, kde posväcujúci akt vykonal dôstojný pán biskup Samuel Štarke. O histórii stavby

Výstava ženského spolku v Starej Pazove 1931

hovoril senior Jozef Janiš, správca sirotinca. Sirotinec bol dokončený vďaka pomoci Krajského úradu, slovenskej vlády z Bratislavy, juhoslovanskej vlády, rodákov z Ameriky a vďaka rôznym zbierkam. Pri zbieraní milodarov zvlášť v Banáte sa podľa slov správcu „... zaujali naše ochotné povereníčky a pomocníčky zo ženského spolku, a to: Žofia Valášeková, opatrovníčka, Elena Karlovská, predsedníčka ženského spolku, Anna Zlochová, Mária Bírešová, Katarína Bolerácová a Mária Tótová. V Petrovci hlavne správa

Činnosť ÚSČŽ v Kráľovstve SCHS, ktorý prakticky prestal pôsobiť pred vojnou, treba považovať za mimoriadny krok vo vzdelávaní a kultúrnom pozdvihovaní žien. Popri Matici slovenskej, Národnej jednote, Národnom kalendári má aj tento spolok patričné miesto v dejinách slovenskej vojvodinskej menšiny. Netreba zabúdať na priekopníčky v tejto činnosti, akými boli Eržika Mičátková a Zlata Porubská-Jesenská z Kysáča, Adela Greisingerová a Milka Kvačalová z Petrovca, Ľudmila

Nákres plánovanej budovy sirotinca v Kovačici

ženského spolku vykonala vskutku chvályhodnú prácu pri zbierke v prospech našich sirôt“ (J. Janiš: Slovenský evanjelický sirotinec v Kovačici, rkp.). V tomto sirotinci našlo útočište od roku 1925 do roku 1941, keď prestal existovať, 80 sirôt z Báčky, Banátu a zo Sriemu. Hurbanová zo Starej Pazovy, Elena Petrikovichová a Elena Karlovská z Kovačice, Štefánia Mičátková z Nového Sadu, Marína Maliaková z Iloku a mnohé iné z ďalších slovenských dedín vo Vojvodine.

Foto: z archívu J. Čiepa a MVS

Z DEJÍN NAŠEJ KINEMATOGRAFIE

INÍ PÍŠU

Filmové podnikanie Matice slovenskej v Juhoslávii v rokoch 1938 – 1940 (4)

Štefan Vraštiak

V marci roku 1993 som ukončil ako čiastkovú tému pre Dejiny slovenskej kinematogra e, ktoré vyšli v decembri roku 1997, vedeckú štúdiu Filmové podnikanie Matice slovenskej v Juhoslávii 1938 – 1940. Práca obsahuje časti: 1 – korešpondencia, 2 – správa o služobnej ceste v Juhoslávii v dňoch 10. – 17. 12. 1970, 3 – rozhovor s Jánom Čajakom ml., 4 – rozhovor s Emilom Klobušickým, 5 – lmy MS v Juhoslávii, 6 – Bibliogra a článkov – Nový život (Náš život – pozn. J. Č.) a Národná jednota 1938 – 1950, 7 – citácie. V časti 5 – je aj obsahové spracovanie zachovaných lmov od Sylvie Lackovej, 14 strán textu. Vybral som najzaujímavejšie a najdôležitejšie časti práce, ktoré boli pre FR iba technicky upravené.

Štefan Vraštiak, apríl 1998

ROZHOVOR S JÁNOM ČAJAKOM ML. (dokončenie)

Keď ste sa ako náčelník národopisného odboru podujali dávať námety a scény pre lmovanie, mali ste možnosť vidieť nejaký etnogra cky lm?

– Áno. Najmä Plickov Zem spieva

Ján Čajak ml. z čias matičnej aktivity v Juhoslávii

na mňa hlboko zapôsobil. A keď prišiel do Petrovca a oboznamoval som ho s naším prostredím a pomáhal mu pri zbieraní ľudových piesní, vzal som si ho za vzor. Pravda len v túžbach. Veď okrem vyučovania na gymnáziu, literárnej činnosti, účinkovania v Spevokole, režírovaní niektorých divadelných predstavení a spoločenské dianie zaberalo toľko času, že na riadenie lmárstva zostávalo pramálo času. A potom chýbalo niečo, čo dedina nebola schopná dať.

A predsa, ako by ste charakterizovali lmy, ktoré sa vytvorili pri MS?

– Dávno to bolo. Ťažko si ich viem dnes predstaviť. Osobne viem, že som mal dojem, že všeličo by sa bolo dalo zlepšiť, zdokonaliť. Mnoho nedopovedaného bolo v nich. Pre cudzinca, nepoznávateľa našich pomerov, isteže by bolo veľa poznámok i negatívnych, ale pre domáce prostredie, kde si každý vedel domyslieť, čo sa nevidelo, lmy podávali pozitívny výchovný, národne vzpružujúci, ba i umelecký zážitok – a čo je hlavné, zjednocovali rozličné obce a kraje, ktoré i keď boli írečité slovenské všetky, v krojoch a v obyčajach sa veľmi líšili. Film svojím prejavom antagonizmy jednotlivých dedín rušil.

Mali ste nejaké problémy pri lmovaní, povedzme, že by sa niekto bol snažil zabrániť, aby ste ho lmovali?

– To by skôr Emil Klobušický vedel povedať. No natoľko poznám náš tamojší ľud, to mohlo byť iba z predstieranej skromnosti. Ináč, ľudia na dedinách sa radi fotografujú, a tak všetko išlo podľa požiadaviek lmára.

Kopírovali ste lmy? Ak áno, v akom počte?

– To sa nepamätám, ale sa domnievam, že Klobušický nakrúcal iba originál.

Aký úspech mali lmy u divákov?

– O tom som sa čiastočne už vyššie zmienil. Chcel by som však upozorniť na to, že premietanie

Text J. Čajaka v Národnom kalendári 1941, s. 93

lmu na dedinách, kde nebolo kino, a v tom čase kín v slovenských osadách skoro nebolo, príchod na dedinu bolo slávnosťou. Začal sa večierok odbočky MS s pozdravom hostí, nasledovala či už z dejín, či z literatúry Slovákov, alebo národohospodárska ľudovýchovná prednáška a na záver lm. Ľudia a mládež si ho veľmi pochvaľovali a volali nášho lmára, aby aj z ich prostredia urobil lm.

Premietali ste lmy zdarma?

– Zdarma.

Činnosť Matice slovenskej a jej pobočiek počas okupácie Juhoslávie roku 1941 bola zakázaná. Čo sa stalo s lmami? Zachovali sa? A či ich okupanti, ako všeličo iné, zničili?

– Keď som bol pred niekoľkými rokmi v Juhoslávii, letmo som sa stretol s učiteľom Emilom Klobušickým a mojou prvou otázkou bolo, že čo je s lmami. Na moju veľkú radosť mi odpovedal, že sa podstata zachovala a nachádza sa u neho.

Ste v nejakom príbuzenskom pomere s vaším menovcom, lmovým podnikateľom Jánom Čajakom, ktorý roku 1927 založil v Banskej Bystrici výrobňu a požičovňu lmov?

– Strýko mi je.

Čo je s ním?

– Je na dôchodku a býva v Banskej Bystrici na Fončorde.

Vydali ste v Petrovci alebo inde nejaký lmový materiál, respektíve nejakú brožúru o lme?

– Marí sa mi, že áno, ale istotne neviem, že čo a kde.

Ako ste si rozdelili funkcie pri lmovaní? Kto sa o čo staral?

– Tým, že ma MS poverila tematickým výberom lmov zo života juhoslovanských Slovákov, ja som dal námety pre lmy a krátky „scenár“, ktorý po podrobnejšej porade s lmárom Emilom Klobušickým, potom on aj uskutočnil na základe reálneho diania v prírode – chmeľová oberačka, žatva – alebo dedinskej svadby.

Ktorý z lmov mal v Petrovci najväčší úspech?

– Na túto otázku ťažko odpove-

dať. Predsa je to tridsať rokov. Avšak to, že ľudia videli samých seba, svojich známych, svoje deti, už sám tento fakt vzbudil záujem, radosť, a dnes sú bohatým žriedlom lingvistov, národopiscov, folkloristov pre ozrejmenie života hornozemských Slovákov v minulých storočiach –

Správa šéfa matičnej filmovej sekcie E. Klobušického, Náš život, 1940, č. 2, s. 12 – 13.

tým i chválu a u konzervatívnejších dokaz, že časy menia život zásahom rozvíjajúcej sa techniky.

Vo filmoch žatva, oberačka chmeľu, svadba ste sa držali autentických udalostí?

– Áno. Emil Klobušický sa snažil, aby obrazy boli realistické a pravdivé. Ono to častejšie dopadlo tak, že osoby alebo zástup, keď zbadal, alebo vedel, že ho filmujú, ustrnul, a snímky sa museli opakovať.

Film Svadba v Selenči si všímal svadobný obrad a zvyky. Boli nejaké odlišnosti v porovnaní so svadbou na Slovensku? Do akej miery si slovenské svadobné obyčaje v Juhoslávii zachovali svoj pôvodný slovensky ráz, ktorý si Slováci priniesli zo starej vlasti?

– Domnievam sa, že medzi svadbami a inými obradovými úkonmi na Slovensku v rokoch tridsiatych tohto storočia a svadbami Slovákov v Juhoslávii bol podstatný rozdiel. Ten rozdiel by som videl hlavne v tom, že sa Slováci svojím príchodom na Dolnú zem v 18. storočí dostali do celkom iného prostredia a medzi cudzie národnosti. A tak v reči, vo zvykoch, obyčajach, poverách, ako aj v obradoch pri narodení, svadbe, pohrebe, zastali vo vývine, zachovali si archaickosť, a preto ešte i dávajú ucelenejší obraz zmýšľania, konania, viery z obdobia, keď sa sťahovali na juh. To znamená, že obrady, zvyky a reč si zachovali pôvodnejšie a v Selenči, najmä katolícki Slováci ich tak konzervovali, že si možno z nich utvoriť vari verný obraz starého Slovenska – nechcem nadsadzovať – aspoň po 16. storočie.

Podliehali aj cudzím obyčajam? Novému prostrediu?

– Nesporne sa prilepilo aj niečo cudzie, ale to je ľahko poznateľné. Tu je len interpretácia ad hoc a vymyká sa z kanonicky ustálenej – zachovanej normy.

Snažili ste sa niekedy o to, aby sa filmy u vás vytvorené premietali aj na Slovensku?

– Boli také plány, ale čakalo sa, kým filmy zdokonalíme. Nedošlo k tomu, lebo pádom Československej republiky a neskoršie Juhoslávie sa všetky podobné kultúrne styky pretrhli.

Spomeňte si na trojdňové Augustové slávnosti Slovákov žijúcich v Juhoslávii, ktoré boli 1939 v Petrovci. Aká bola ich atmosféra, keď jedna porada mala úlohu organizovať akciu Na pomoc Československu a proti Hitlerovi?

– Pomoc sa prejavila v organizovaní pomoci utečencom z Československa. Protestovali sme na najvyšších miestach proti

Emil Klobušický

správam tzv. slovenského rozhlasu vo Viedni a v Budapešti. Pristúpili sme k zbierkam v prospech starej vlasti. Nebolo ani jednej našej obce, ba človeka, ktorý by nevykonal svoju národnú povinnosť. Žiaľ, nemám po ruke doklady, ktoré by konkrétne ukázali sumu v dinároch, ale pomoc bola veľmi slušná. Ak sa dobre pamätám, i tieto národné slávnosti boli filmované na matičnom filme, ale určite filmovou spoločnosťou Jugoton z Belehradu.

Ako ste realizovali tento film?

– To som už spomenul, že ma predsedníctvo Matice slovenskej vyzvalo napísať ,scenárʻ, ktorý som spravil a predostrel ústrednému výboru, ktorý ho po menších zmenách prijal. Robil som ho podľa predbežného programu Augustových slávností a napriek tomu, že som mal počas slávností aj iné funkcie, osobitnú pozornosť som venoval filmárom z Belehradu, aby zachytili všetko podstatné. Napríklad: ozdobenie Petrovca, slávobrána, prijatie významných hostí Petrovčanmi, ich kroje, gymnaziálna mládež, sokoli a pochod k budove gymnázia. Slávnostné zasadanie Matice slovenskej. Prejavy hostí, slávnostný obed, prípitky. Popoludňajšie slávnosti vo Vrbare, sokolské cvičenia, futbal, veselica a pod.

Videli ste tento film?

– Videl. Hrali ho v mnohých kinách Juhoslávie, a teda aj v petrovskom kine v podobe dnešného spravodajstva pred hlavným programom.

Zhováral sa: Štefan Vraštiak

(Filmová revue 2/1998, s. 47 – 55) Foto: z archívu J. Čiepa

ŠTEFAN VRAŠTIAK

(23. 4. 1942 Žaškov – 14. 4. 2016 Bratislava)

Slovenský filmový publicista, historik, organizátor. V rokoch 1963 – 1967 študoval v Prahe na Katedre filmovej vedy FAMU. O dva roky neskôr sa mu podarilo objaviť film Jánošík z roku 1921. Svoj objav zachytil v knihe Jánošík 1921 – historická rekonštrukcia o prvom slovenskom celovečernom hranom filme (2001). V rokoch 1969 – 2004 pracoval v Slovenskom filmovom ústave v Bratislave, v rokoch 1990 a 1995 – 1996 na poste riaditeľa. Stál pri zrode slovenských filmových festivalov Etnofilm Čadca, Art Film Trenčianske Teplice a Gay Film Festival Tajov, na iných pôsobil ako porotca, a domáce a zahraničné filmové festivaly navštevoval aj ako filmový publicista. Pôsobil ako predseda Slovenského filmového zväzu (SFZ) a neúnavný organizátor udeľovania národných filmových cien Igric a cien slovenskej filmovej kritiky, zároveň bol šéfredaktorom bulletinu Klubu filmových novinárov Informácie KFN, ktorý založil v roku 1992. Pôsobil tiež ako predseda Kruhu priateľov českej kultúry v Bratislave. Bol členom Sekcie Literárneho fondu televízia, film a videotvorba a redakčnej rady časopisu Film.sk. Venoval sa témam súvisiacim s históriou filmu. Bol autorom scenárov výstav k dejinám slovenskej kinematografie a dramaturgom filmových podujatí na festivaloch. V roku 2013 bol vyznamenaný Cenou ministra kultúry za celoživotný prínos do slovenskej kinematografie.

Zdroj: https://ftf.vsmu.sk/2017/10/06/stefan-vrastiak/

LETNÁ TÉMA Grécko: olivy a olivový olej

Jaroslav Čiep

REPORTÉRI

Mnoho turistov aj tohto leta odcestuje k moru. V posledných desaťročiach azda najviac turistov zo Srbska vycestovalo k moru do Grécka, zvlášť na jeho kontinentálnu časť – polostrov Chalkidiki alebo Olympský región, ale aj na ostrovy, ktorých Grécko má neúrekom.

Stredomorská mediteránna klíma, slané more, pohoda, oddych, chutné jedlá... Tak by sa najkratšie dalo charakterizovať to, čo aj dlho po návrate domov turistom utkvie v pamäti.

Predsa takmer všetci si z Grécka domov prinesú aj jeho značkový tovar – domáce olivy a olej z nich. Práve v tomto horúcom letnom období, keď nám žalúdok ťažko trávi, olivy sú ako šité na mieru letných jedál.

GRÉCKO – OLIVY – OLIVOVÝ OLEJ

Olivy sa začali pestovať okolo roku 3 500 pred n. l. na Kréte v minoanskej dobe. V tomto období bol olivovník divokejší ako v súčasnej podobe. Po roku 2 000 pred n. l. pestovanie olív na Kréte predstavovalo dôležitú úlohu v ekonomike ostrova. Z Kréty sa začal vývoz olivového oleja nielen na grécku pevninu, ale aj do severnej Afriky a malej Ázie. Keď Rimania zabrali Grécko, výroba olivového oleja pokračovala a samotný Rimania sa zaúčali do tajomstva pestovania. Rimania zdokonalili technológie na výrobu oleja a začali ho používať aj v kozmetike. Počas byzantskej doby bola výroba oleja veľmi významná, lebo ríša vyvážala olej do takmer polovice sveta. Veľká časť produkcie bola práca mníchov, nakoľko kláštory vlastnili veľké plochy pôdy, kde sa pestovali olivy. Olej mal osobitné postavenie v pravoslávnej cirkvi, bol symbol lásky a mieru a nevyhnutnou súčasťou niekoľkých slávnostných obradov. Bola rozšírená viera, že olivový olej je nositeľom sily a mladosti. V starovekom

Olivovník európsky

Egypte, Grécku a Ríme začali olej v kozmetike a medicíne dopĺňať o aromatické byliny (fenikel, sezam, zeler, mäta, šalvia, ruža, jalovec).

V súčasnom Grécku sa olivy pestujú na 60 % poľnohospodárskej pôdy. Je popredný svetový výrobca výrobkov z čiernych olív a má viac odrôd olív než ostatné krajiny. Najväčšou oblasťou pestovania olív je prefektúra Messenia na Peloponéze a Kréta. Najviac cenená je odroda koroneiki pochádzajúca a oblasti Messenie. Sú viaceré odrody, napr. koroneiki, lianolia, chondrolia, tsounati...

V stupnici kvality je najcennejší extra panenský olivový olej – neobsahuje viac ako 0,8 % kyslosti, tvorí menej ako 10 % produkcie oleja, panenský olivový olej – má kyslosť nižšiu ako 2 %, čistý olivový olej – zmes ra novaného a panenského oleja, olivový olej – zmes ra novaného a panenského oleja s kyslosťou nie viac ako 1,5 % kyslosti, lisovaný olivový olej z výliskov, zmiešaný s ra novaným a panenským olejom, má vysoký dymový bod a je široko používaný v reštauráciách a v domácej kuchyni, ra novaný olivový olej – olej získaný z panenského oleja ra náciou, olivový olej na svietenie – používaný v priemysle, má dlhotrvajúce horiace schopnosti.

Slovo štatistiky nám napovedá, že najstarší olivovník má vraj 5 000 rokov, rastie v Pano Vouves, v Kolymvari – Chania, že olivovník priemerne rastie 300 až 600 rokov, že pestovanie a spracovanie sa málo odlišuje od staroveku, že stredomorská oblasť produkuje 99 % svetovej produkcie olivového oleja, že Grécko je na 3. mieste v produkcii olivového oleja, po Španielsku a Taliansku. Možno sa tiež dozvedieť, že dozvedieť, že v Grécku rastie cca 130 miliónov stromov nov stromov olivovníka, že približne 450 000 grécOlivy kalamata kych rodín sa podieľa na pestovaní olivovníkov a spracovaní plodov, že Grécko je najväčší vývozca extra panenského oleja, že Gréci sú prví v spotrebe olivového oleja, spotreba je cca 16 kg ročne na osobu, na Kréte je spotreba až 30 kg na osobu a rok a že vedecký výskum dokázal, že krétska strava je najzdravšia na svete.

OLIVY PRISTANÚ AJ ZDRAVIU

Môžu byť zelené, čierne, alové alebo hnedé, veľké či malé, ale vždy sú spájané s nezameniteľnou chuťou. Sú plné slnka, ale aj výživných látok. Vďaka vysokému obsahu nenasýtených mastných kyselín preventívne pôsobia na vznik srdcových ochorení a znižujú hladinu cholesterolu v krvi. Početné štúdie dokazujú, že ľudia konzumujúci množstvo mononenasýtených tukov majú nižšiu pravdepodobnosť ochorenia srdca. Sú tiež významným zdrojom vitamínov A a B, draslíka, železa alebo jódu. Aj preto sú stále častejšou súčasťou zdravého životného štýlu, ako aj známej stredomorskej diéty založenej na vyváženom príjme plnohodnotných a kvalitných potravín. A to nie je zďaleka všetko – olivy potešia i svojou kalorickou hodnotou. Sto gramov olív predstavuje iba 150 kilokalórií, pričom čierne olivy ich dokonca obsahujú ešte menej než olivy zelené. V porovnaní s tradičnými pochutinami, ako sú oriešky, čipsy alebo čokoláda s obsahom asi 500 kilokalórií v sto gramoch, olivy sú jednoznačnou zdravou voľbou vo chvíľach, keď dostanete chuť na niečo dobré, tvrdia odborníci na výživu. Olivy a oleje z nich vyrobené obsahujú množstvo prospešných rastlinných látok vrátane tokoferolov, avonoidov, antokyanínov, sterolov a polyfenolov. Polyfenoly majú protizápalové účinky, zlepšujú funkciu imunitného systému, pomáhajú chrániť DNA pred poškodením a chránia kardiovaskulárny systém. Olivy majú podľa vedcov veľmi pozitívny vplyv na ľudský organizmus. Vďaka svojim detoxikačným účinkom hrajú veľkú úlohu v boji proti starnutiu, civilizačným a srdcovým chorobám, pomocou olivového oleja možno pomôcť v liečbe mnohých kožných ochorení. Zlepšujú trávenie a chuť k jedlu.

Aj keď sú olivy veľmi mastné, napriek tomu podporujú proces chudnutia – čierne i zelené olivy sú veľmi málo kalorické. Zároveň však dodávajú telu potrebnú energiu a rýchlo zasýtia.

ROZDIELY MEDZI OLIVAMI

Ak si myslíte, že čierne olivy pochádzajú z iných druhov oli-

vovníkov než tie zelené, ste na omyle. Rozdiel je len v zrelosti. Farba olív, ktoré sa dostanú na váš stôl, závisí od toho, v akom momente ich obrali. Zelené olivy sú slanšie, pretože keďže v čase oberania nie sú celkom zrelé, dlhšie si poležia v slanom náleve. Tie čierne sa vyznačujú mäkkosťou, sladšou chuťou a ľahším rozplývaním sa na jazyku.

Iné druhy olív sa používajú na výrobu olivového oleja a iné sú určené na konzumáciu. Stolové olivy sa ľahšie oddeľujú od kôstky a sú oveľa dužinatejšie, kým tie, z ktorých je neskôr olej, obsahujú viac tuku a dužina pevne obopína kôstku. grécke odrody olív je typickým spôsobom spracovania solenie alebo sušenie čiernych olív, po ktorom získajú olivy obzvlášť aromatickú chuť. Nám najznámejšie grécke odrody olív sú: kalamata, anglandou, chalkidiki, amphisa, koroneiki, a ďalšie.

Kalamata olivy sú veľké, červenohnedej až čiernej farby, tieto olivy sú veľmi veľké a šťavnaté. Ich pokožka je o niečo tvrdšia ako u iných druhov a patria medzi najlepšie olivy v Grécku. Pripravujú sa nakladané v zmesi octu, oleja alebo soli. Kalamata olivy sa používajú do šalátov, jedál a predjedál.

Odrody olív gréckeho amphisu

olivy zelené zrejúce na strome

Zber olív sa väčšinou vykonáva na jeseň (zelené) a v decembri (tmavé). Zber olív sa vykonáva aj ručne, tak zhadzovaním zo stromov (menšie poškodenie, olivy sú skôr určené na jedlo) i mechanickým zberom (výhradne na výrobu olivového oleja). Plody sa však musia pred konzumáciou upraviť, lebo surové sú horké a trpké. Nakladajú sa buď do soľného roztoku, alebo sa marinujú v olivovom oleji. Ďalšou možnosťou je lisovanie veľmi žiadaného olivového oleja – vykôstkované plody olív sa drvia na kašu, z ktorej sa lisovaním získava šťava. Tá je potom v odstredivke rozdelená na vodu s prímesou ďalších látok a na olej.

Grécko je medzinárodne známe rôznymi druhmi olív

Odrody gréckych olív sú veľmi početné a existuje asi 60 rôznych. Zberajú sa, keď sú nezrelé a zelené alebo ako čierne, zrelé olivy. Pre sú olivy známe pod rôznymi regionálnymi názvami, ako Atalantis a Conservolia, a táto odroda olív tvorí až 80 % všetkých olív dopestovaných v Grécku. Majú pevné mäso a tvrdú šupku a väčšinou sa zbierajú, keď sú čierne a zrelé.

Olivy chalkidiki sú dlhé, pevné olivy z oblasti Chalkidiki, väčšinou sa zberajú zatiaľ, kým sú zelené a čo najväčšie. Vďaka svojej veľkosti sú známe aj ako mamutie olivy, pravdepodobne ste o nich už počuli, ak ste ich ešte neskúsili, a ich špecifikom je chrumkavosť a jemná chuť korenia. Veľkosť týchto olív umožňuje ich plnenie, čo je osobitná špecialita.

Grécka odroda olív koroneiki je najmenšia odroda olív na svete. Nemá veľa mäsa, ale poskytuje z neho vynikajúci olivový olej. Ovocná chuť tohto oleja s jemnou citrónovou arómou robí túto olivu skutočne jedinečnou. Olivový olej získaný z tejto olivy je jedným z najlepších na svete.

domáci pultový predaj olív v Grécku

Falošné čierne olivy

Väčšina čiernych olív v regáloch obchodov nezískala svoju farbu naozajstným dozretím na slnku. V skutočnosti ide o plody zozbierané v ranom štádiu zrelosti, ktoré sa lúhovali za prítomnosti vzduchu a oxidácia u nich spôsobila stmavnutie farby. Čierna farba sa potom zintenzívni a stabilizuje pridaním glukonátu alebo mliečnanu železnatého do nálevu. Nepravé čierne olivy preto spoznáte prítomnosťou konzervačnej látky E579 alebo E585 na obale.

jednoduchý Grécky šalát

Dokonalá chuť gréckeho šalátu spočíva v jeho jednoduchosti a kombinácii kvalitných surovín. Doprajte si tento jednoduchý grécky šalát ako ľahkú večeru alebo ho podávajte ako prílohu k mäsitým jedlám či k celozrnnému pečivu. Grécky šalát je jeden z najobľúbenejších šalátov vôbec. Zároveň je úplne jednoduchý na prípravu, bez pridaných omáčok, iba s použitím olivového oleja a vínneho octu.

Kombinácia paradajok, uhorky, olív, cibule a hlavne feta syru poliatych olivovým olejom a vínnym octom – to je chuť pravého gréckeho šalátu, perfektného do horúcich letných dní. Paradajka i uhorka obsahujú veľa vody, preto tento šalát padne vhod hlavne počas leta. Slaný feta syr a olivy mu dodávajú jeho výraznú chuť, takže ho stačí iba jemne okoreniť a dochutiť olivovým olejom a vínnym octom. A perfektný, zdravý šalát je na vašom stole. Tento jednoduchý grécky šalát je zdravý, pripravený za pár minút, chutí výborne a hodí sa takmer ku všetkému. Môžete ho podávať samostatne, ako prílohu k akémukoľvek mäsu alebo k celozrnnému pečivu na raňajky. Ingrediencie: 200 g cherry paradajok, 1 šalátová uhorka, 70 g feta syru, 70 g kalamata olív, 1/2 červenej cibule, 1 – 2 PL extra panenského olivového oleja, 1 ČL vínneho octu, mleté čierne korenie. Postup: zeleninu, cibuľu a olivy očistíme, nakrájame a dáme ich do jednej misky. Následne do misky pridáme olivový olej, vínny ocot,

olivy sa hodia doslova ku všetkému a pri príprave jedál dokážu uspokojiť všetky štyri základné chute

čerstvo namleté čierne korenie, feta syr a šalát poriadne zamiešame. Na záver ešte jeden jednoduchý recept – opečený chlebík osoľte a pokvapkajte extra panenským olejom, môžete ho potrieť rozkrojenou paradajkou alebo strúčikom cesnaku, zapiť fľaškou dobrého vína, a máte rýchlu a zdravú večeru.

IBA PRE LABUŽNÍKOV Tarina čoko-moko torta

Suroviny: Na korpus: 9 vajec, 9 lyžíc cukru, 3 lyžice oleja, 9 lyžíc Nesquiku, 9 lyžíc múky, 1 a ½ balíčka pečivového prášku, 4 dl čokoládového mlieka. Pečieme 3 kôry. Na plnku: 4 poháriky smotany (spolu 8 dl), 200 g mletého cukru, 300 g mletej plazmy, ½ l sladkej smotany; Poleva: 100 g čokolády, 3 lyžice oleja

Takto sa to podarí: Bielky vyšľaháme na tuhý sneh, postupne pridávame cukor, chvíľu šľaháme. Potom primiešame žĺtky, olej, Nesquik a na koniec múku, do ktorej sme primiešali pečivový prášok. Upečieme 3 kôry na 200 stupňov Celzia a necháme vychladnúť.

Plnka I : Smotanu a cukor zmiešame, pridáme plazmu.

Plnka II: Vyšľaháme šľahačku.

Ukladáme týmto spôsobom: Dolu korpus, ktorý polejeme čokoládovým mliekom + plnka I + plnka II + korpus + čokoládové mlieko + plnka I + plnka II + korpus + čokoládové mlieko + čokoládová poleva.

RADY A NÁPADY

Citrónový sirup:

Suroviny: 5 l vody, 1 kg citrónov, 5 kg cukru, 150 g citrónovej kyseliny

Postup: Citrón spolu s kôrou dobre umyjeme a zomelieme na mäsovom strojčeku. Pridáme vodu, cukor a citrónovú kyselinu. Necháme 24 hodín odstáť, pričom občas premiešame. Precedíme cez gázu, nalejeme do fliaš a odložíme na chladné mesto.

Žihľavový sirup:

Zloženie: 90 vrchov žihľavy, 3 l vody, 6 balíkov citrónovej kyseliny, 3 kg cukru, 2 extrakty kivi

Postup: 3 l vody a 3 balíky citrónovej kyseliny dáme prevrieť a s tým prelejeme žihľavu, ktorú sme dobre umyli, a necháme stáť 24 hodín, precedíme, pridáme 3 kg cukru, 3 balíky citrónovej kyseliny a 2 extrakty kivi. Nalejeme do fliaš a odložíme na chladne miesto.

Recepty zaslala: Anna Baďurová z Pančeva

RADY DO DOMÁCNOSTI Fľaky, škvrny, nečistoty

Zrkadlo – najlepšie očistíme horúcou octovou vodou, prípadne pretrieme surovým zemiakom, opláchneme čistou vodou a vyleštíme novinovým papierom.

Záclony zožltnuté od cigaretového dymu budú opäť biele, ak ich ponoríme do slanej vody. Ak ich chcete mať ako nové, pridajte do prania jeden prášok do pečiva.

Vodný kameň z pohárov a hrncov či drezu sa dá najlepšie odstrániť octom či citrónovou šťavou.

Vaňa – bude krásne lesklá, ak ju pretrieme zmesou soli, octu a acidofilného mlieka.

Škvrny od pera vyčistíme, ak na ne ihneď použijeme kolínsku vodu, prípadne textil zastriekame lakom na vlasy, lak necháme chvíľu pôsobiť a vyperieme. Škvrny od hrdze vyčistíme citrónovou šťavou. Škvrny od červeného vína – polejeme bielym vínom a vyperieme. Môžeme tiež zasypať soľou, alebo škvrny na koberci vyčistíme minerálkou. Biele fľaky od soli na čižmách z brúsenej kože odstránime pomocou octu.

Šmuhy na oknách – v teplej vode rozpustíme puding, namočíme handru a umyjeme sklo, ktoré potom suchou handrou vyleštíme. Okná navyše krásne voňajú (odporúča sa vanilkový puding).

Škvrny od atramentu na textile. Vytlačíme na ne citrón, po pár minútach namočíme do horúceho mlieka (cca 5 minút) a vyperieme v práčke.

Mozaiku číslo 263 pripravil Jaroslav Čiep

Kultúra

ÚSTAV PRE KULTÚRU VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV Z dvoch uhlov

Miroslava Ožvátová

Vo štvrtok 29. júla v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov bola otvorená výstava reprezentatívnych diel Zuzany Chalupovej a Martina Jonáša, typických predstaviteľov kovačického insitného výtvarného umenia.

Organizátori výstavy sú: Galéria združenia maliarov Naiva Art Kult kov. K výstave Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov zostavil aj adekvátny katalóg, ktorého súčasťou sú fotografie obrazov, ako aj texty, ktoré pripravili Mária Raspírová a Ladislav Čáni. Na úvod sa o výstave zmienil riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty. O tom, ako výstava vznikla a o tvorbe týchto dvoch umelcov hovorili Boško Nedeljkov a M. Raspírová.

Obraz Martina Jonáša objavený vo Verone (Taliansko) sa dostal do Galérie NAK

Kovačica, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie, predpisy, správu a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá, ako aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Kurátori výstavy boli Mária Raspírová a Boško Nedelj-

Výstava bola pripravená pri príležitosti 20 rokov od smrti Zuzany Chalupovej a 25 rokov od smrti Martina Jonáša. Pomenovaná je obrazne – Z dvoch uhlov, a tým spôsobom umožňuje porovnať tvorbu týchto dvoch umelcov. Vystavených je 12 obrazov Martina

Na hravých maľbách Zuzany Chalupovej je vždy aj dievča v ružových šatách. Symbolizuje Zuzaninu dcéru, ktorú ako bezdetná nikdy nemala.

Jonáša a 9 obrazov Zuzany Chalupovej. Výstava je koncipovaná tak, aby sa verejnosti odhalili obrazy, ktoré doteraz neboli prezentované. Pochádzajú zo súkromných zbierok, zbierkového fondu združenia Nai-

O výstave sa zmienili: (zľava) Mária Raspírová, riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty a Boško Nedeljkov

va Art Kult a zbierok jednotlivých zberateľov nielen zo slovenského prostredia, ale aj z celého Srbska. Niektoré práce boli zadovážené aj zo zahraničia.

Základným motívom tvorby Zuzany Chalupovej sú deti, ktoré ako bezdetná nikdy nemala. Na základe toho je aj známa ako mama Zuzana, ktorá podporovala rôzne humanitárne organizácie. Na takmer všetkých obrazoch je dievčatko oblečené do ružových šiat, symbolizujúce jej dcéru, ktorú

nikdy nemala, zdôraznil Nedeljkov. Tvorba Martina Jonáša je zameraná na dedinský život. Ako Raspírová povedala, jeho život osciloval medzi maliarskym stojaV ÚKVS si výstavu možno pozrieť do 11. augusta nom a roľou. Ústredným motívom jeho tvorby bol vždy človek. Nedeljkov pripomenul, že Jonáš maľoval podľa pamäti, teda tak, ako si na ľudí spomínal z detstva. Ako malému mu zostali v pamäti s malými hlavami a veľkými rukami a nohami, keďže ich pozoroval z tzv. žabej perspektívy. Na výstave je úhrnne vyložených dvadsaťjeden obrazov a milovníkom insitného umenia sú k dispozícii do 11. augusta. Potom budú obrazy z tejto výstavy „cestovať“ ďalej.

Galéria NAK

Galéria združenia maliarov Naiva Art Kult pôsobí v Kovačici od roku 2014. Založená je s cieľom zachovávať a prezentovať insitné umenie najznámejších predstaviteľov tohto druhu umenia v Obci Kovačica. Prezentovanie sa realizuje prostredníctvom výstav, umeleckých dielní, prednášok a tlače propagačného materiálu v Srbsku a zahraničí. Galéria dodnes zrealizovala viac ako sto pozoruhodných výstav, z toho 10 s medzinárodným zastúpením. Vydala 25 publikácií, uskutočnila 7 medzinárodných umeleckých plenérov a iné akcie.

Galéria NAK venuje osobitú pozornosť insitným maliarom. V priestoroch galérie je sprístupnená výstava umeleckých diel maliarov zakladateľov kovačického insitného umenia Zuzany Chalupovej, Martina Jonáša, Jána Husárika, Jána Kňazovica a diel súčasných naivných umelcov. Združenie počíta 52 umelcov, prevažne Slovákov z Kovačice a Padiny.

KUS VLADIMÍRA MIČÁTKA KYSÁČ Večierok venovaný Danielovi Pixiadesovi

Miroslava Ožvátová

Vo štvrtok 29. júla v Slovenskom národnom dome Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka usporiadal literárny večierok

Najmladší účastník večierka Alexander Asodi O Pixiadesovi hovorili: (zľava) Vladimír Valentík, Michal Francisty a Katarína Pucovská

venovaný 90. narodeninám Daniela Pixiadesa. Na úvod programu sa všetkým prítomným prihovoril Michal Francisty, predseda KUS Vladimíra Mičátka. Program moderovala Katarína Pucovská, ktorá bola i autorkou večierka.

Daniel Pixiades sa narodil v roku 1931 v Kysáči. Po rozvode svojich rodičov často býval u starých rodičov. Pôsobil ako učiteľ v Kulpíne. V roku 1974 sa presťahoval do Kanady. Po jeho odchode komunisti vydali zákaz zverejňovať jeho tvorbu a vo vtedajšom vydavateľstve Obzor bolo zakázané vydávať jeho diela. V Kanade žije dodnes.

Medzi významné diela D. Pixiadesa patria: Vlny kotvy vlny, Úlet za srdcom, Kaleidoskop, Zbrázdené nebo, Zápisky bez poradia 1 a 2, ako aj knihy venované deťom: Modrá ríša, Rybka Žiara a Slneční pútnici. Jeho knihy sú preložené do viacerých jazykov a niektoré básne, ako aj preklady boli zverejnené v slovenských vojvodinských časopisoch. V súčasnosti je prijatý do spolkov spisovateľov Slovenska, Srbska, Čiernej Hory, ako aj do Spolku spisovateľov v Petrohrade.

V štvrtkovom programe vystúpili Alexander a Anna Asodiovci, Elena a Rastislav Surovci, Vladimír Valentík a Anna Legíňová. Najmladší účastník tohto večierka bol Alexander Asodi, ktorý prečítal oslávencove texty o dobAnna Legíňová a po nej sa prihovoril čestný člen Matice slovenskej v Srbsku a predseda MOMS Kysáč Rastislav Surový. Jeho manželka Elena

rodružstvách, ako aj básne pre deti. Primeranými textami pokračovala Anna Asodiová. Michal Francisty prečítal úryvky z memoárov Daniela Pixiadesa a o autorovi sa zmienil riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík.

Primeranú pieseň zaspievala Surová, známa ako vášnivá recitátorka, zarecitovala Pixiadesovu báseň Pre budúce dni. Pribudli aj gratulácie Kysáčanov a viacerí sa zmienili o D. Pixiadesovi, Kysáčanovi žijúcemu v Kanade, ako ho poznali alebo o ňom počuli.

DETSKÉ KULTÚRNE LETO na území Staropazovskej obce pokračuje. Druhé z radu naplánovaných štyroch predstavení v rámci tohtoročného Detského kultúrneho leta sa v Starej Pazove uskutočnilo v piatok 30. júla. Belehradský divadelný súbor Hajde obraduj dan tentoraz pre malých – veľkých milovníkov Tálie zahral na plató pred divadelnou sálou predstavenie Čarodejná kniha (na fotogra i). Organizátorom podujatia je Stredisko pre kultúru Stará Pazova a generálnym patrónom Obec Stará Pazova. Malí Pazovčania sa na otvorenom priestore počas sledovania i tohto predstavenia pekne pobavili a už sa tešia i na ďalší program.

A. Lš.

STARÁ PAZOVA Výstava a monodráma k oslave Dňa obce

Anna Lešťanová

Aj Ľudová knižnica Dositeja Obradovića v Starej Pazove sa s dvomi podujatiami zapojila do dvojdňového programu osláv Dňa Obce Stará Pazova. V prvý deň osláv – v nedeľu 1. augusta na Oddelení pre dospelých najprv slávnostne otvorili výstavu kolážových fotografií Starej Pazovy tamojšieho autora Dávida

Výstava Fragmenty minulosti v súčasnosti autora Dávida Jovnáša je otvorená do konca septembra

Jovnáša a v pokračovaní bola zahraná monodráma Bibliotekarka Mirka S. Markovića.

Po dlhšej prestávke, ktorú zapríčinila pandemická situácia, zamestnanci staropazovskej knižnice okrem bežnej práce s vernými čitateľmi sa pousilovali v rámci osláv Dňa Obce Stará Pazova pre obecenstvo pripraviť dve zaujímavé podujatia, a tým prispieť k obohateniu programu osláv. Po tropickom letnom dni v klimatizovaných miestnostiach knižnice bolo nadovšetko príjemne sledovať obe podujatia. Milovníkov kníh a ctiteľov kultúry v mene organizátora – Ľudovej knižnice Dositeja Obradovića privítali a pozdravili Dragana Milašová, riaditeľka, a Nataša Filipová, knihovníčka – poradkyňa. Na vernisáži riaditeľka Milašová pripomenula, že sa knižnica ochotne zapojila do osláv Dňa Obce Stará Pazova, ktoré sa tohto roku nesú v znamení 60. výročia schválenia zákona, ktorým bol zrušený niekdajší okres a formovaná Obec Stará Obradovića. „Naším cieľom je aj sprístupniť prácu mladých autorov, zachrániť ich autorské práva a priblížiť spoluobčanom tieto fragmenty z minulosti a súčasnosti,“ zdôraznila Filipová a zároveň pozdravila i vzácnych hostí zo susednej Inđije.

Na výstave kolážových fotografií okrem autora hovorili aj Dragana Milašová (zľava) a Nataša Filipová

Pazova. Na výstave Fragmenty minulosti v súčasnosti autora Dávida Jovnáša hovorila aj Nataša Filipová, ktorá zároveň túto jeho prvú samostatnú výstavu fotografií otvorila. Pri tejto príležitosti povedala, že knižnica okrem toho, že sa zaoberá vydávaním kníh, musí dbať i na autorské práva a tento cyklus fotografií autora Jovnáša zostane vo vlasteneckej zbierke Ľudovej knižnice Dositeja

Autor a režisér monodrámy Bibliotekarka Mirko S. Marković

Ako nám prezradil autor Jovnáš, ešte pred desiatimi rokmi, keď jeho pozornosť zaterajšieho stavu, a tým návštevníkom sprítomnil obraz, ako niektoré časti Starej Pazovy vyzerali niekedy a teraz. Výstava Fragmenty minulosti v súčasnosti pozostáva z 26 fotografií a otvorená je do konca septembra. „Fotografie zbieram už dlhší čas. K tým s vysokou rezolúciou nie je ľahké sa dostať. Moja prvá fotografia vznikla roku 2013 a aj naďalej sa chcem zaoberať touto prácou, lebo je mojím obľúbeným koníčkom,“ pripomenul tento ochotnícky fotograf a uznal, že má sklony profesionálnejšie sa tejto práci venovať. Staropazovská knižnica bola hostiteľkou i druhého podujatia. Obecenstvo si totiž malo možnosť pozrieť monodrámu autora a režiséra Mirka S. Markovića Bibliotekarka, ktorú zahrala filmová, televízna a divadelná herečka Aleksandra Saška Manasijevićová z Belehradu. Toto predstavenie bolo v Starej Pazove predvedené po

Herečka Aleksandra Saška Manasijevićová presvedčivou hrou zapôsobila na početné obecenstvo

ujali niektoré staré fotografie na internete, zrodila sa idea, aby fotomontážou fotografie z minulosti zakomponoval do súčasnej architektúry, teda do 40. raz a na počesť slávnosti k 60. výročiu obce. V predstavení sa hovorí o veľkých hrdinkách v malých knižniciach.